text
stringlengths 0
7.79M
| meta
dict |
|---|---|
This is an excerpt from a report on the Sensory Substitution and Augmentation Conference at the British Academy in March of 2013, written by Kevin Connolly, Diana Acosta Navas, Umut Baysan, Janiv Paulsberg, and David Suarez, available at http://networksensoryresearch.utoronto.ca/Events_%26_Discussion.html 5. What are the limitations of sensory substitution? Many speakers and commentators in the conference mentioned the limitations of sensory substitution, emphasizing in particular that sensory substitution is not the substitution of an entire sensory modality, but rather the replication of several features of that modality. Since sensory modalities carry information about a range of properties, an important feature that sensory substitution attempts to replicate is the feature of conveying information. But questions arise: About what sorts of properties can and cannot sensory substitution convey information? If information about some properties cannot be conveyed by sensory substitution, then does this mean that sensory substitution has serious limitations? Can the information that is conveyed be rich enough to replicate other features of sensory modalities? As several speakers at the conference pointed out (most notably Charles Spence), the focus of the sensory substitution research has been vision. Vision allows us to gather rich information about our environments. Since the early days of sensory substitution research, sensory substitution devices have been able to convey a fair amount of information about environment. Subjects using sensory substitution devices are reported to recognize objects, point to objects accurately, judge the distances and the sizes of objects, and even make complex pattern discriminations. Based on these, it might be suggested that sensory substitution devices can carry information about, at least, the common sensible: namely, motion, shape and size properties of the objects in the environment. However, there seems to be some limitations even in such cases. As Laurent Renier discussed, some sorts of experiences that are related to depth and distance perception cannot be generated with sensory substitution devices in congenitally 2 blind subjects. If these show that depth perception can only be replicated in late-blind and sighted subjects, then there is a problem that sensory substitution researchers should resolve. Even if information about common sensibles were to be properly conveyed by these devices, there would still be a limitation with respect to the substitution of the experience of proper sensibles such as the color, smell and taste properties of objects. Whether this limitation results from the impossibility of replicating the properly perceptual aspects of proper sensibles, or from technical or design-related problems is a question that remains to be settled. Here, a lot hinges on what theories about perceptual experience are true. If one believes, as Jonathan Cohen argued in his talk, that there are good reasons to think that some features of visual experience are emergent, and so do not supervene on the information that is conveyed by sensory substitution devices, then one might think that sensory substitution cannot restore those emergent features simply by delivering the right information. Moreover, this or a similar reason might also explain why there are no well-known examples of the substitution of senses like taste and smell. If this point generalizes across many of the proper sensibles, then it seems that sensory substitution faces a serious limitation. Even if we assume that it is possible to convey very rich information to subjects by sensory substitution devices, we might still ask whether sensory substitution has other limitations. Malika Auvray and Ophelia Deroy mentioned that sensory substitution research has not yet been able to generate a typical profile of emotional and hedonic responses. Additionally, as Jerome Dokic noted, there are some reasons to think that non-sensory perceptual feelings of familiarity and presence do not supervene on the conveyed sensory content, suggesting that such feelings may not be reliably generated by sensory substitution. As Renier pointed out, however, the absence of hedonic aspects might be due to the very basic nature of the stimuli used (lines, 3 shapes, simple patterns etc.). Although such perceptual feelings do not supervene on the sensory content, Dokic suggested that they might be the result of a post-perceptual process which can be transferred to sensory substitution subjects. If these considerations are correct, then some limitations might only be technical ones that can be overcome in principle. A very important feature of sensory experience is its phenomenology, and there seems to be a significant limitation with respect to the generation of perceptual phenomenology through sensory substitution. Several people pointed out that even if sensory substitution devices can convey a rich array of information, the feel of seeing something might not be transferred to other modalities. As pointed out by Macpherson, however, such worries may be motivated by an antirepresentationalist assumption according to which the content of perception leaves out phenomenology. If so, then sensory substitution's limitations with respect to generating phenomenology will depend on which theories of perceptual experience are true. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
A Probabilistic Defense of Proper De Jure Objections to Theism1 Brian C. Barnett St. John Fisher College 2017 Abstract: A common view among nontheists combines the de jure objection that theism is epistemically unacceptable with agnosticism about the de facto objection that theism is false. Following Plantinga, we can call this a "proper" de jure objection-a de jure objection that does not depend on any de facto objection. In his Warranted Christian Belief, Plantinga has produced general arguments against all proper de jure objections. Here I first show that this argument is logically fallacious (it makes subtle probabilistic fallacies disguised by scope ambiguities), and proceed to lay the groundwork for the construction of actual proper de jure objections. 1. Introduction Theism is often the target of two main objections: (i) the de facto objection, according to which theism is false and (ii) the de jure objection, according to which theism is, for some relevant group of persons (e.g., typical, reasonably well-educated adult human beings in the contemporary world), unreasonable, irrational, unjustified, evidentially unsupported, or in some other way epistemically unsatisfactory.2 These two objections are prima facie independent of one another-independent in the sense that the success of one would not guarantee (or make probable) the success of the other. And if they are indeed independent of one another in this sense, this fact would seem to be of significant benefit to nontheists, including both atheists and agnostics. It would benefit agnostics by making it possible for them to consistently endorse the de jure objection (thereby supporting their position over theism) without simultaneously committing themselves to the success of the de facto objection (thereby maintaining their distance from atheism). Of course, this benefit would not accrue to atheists, since they, unlike agnostics, will need to endorse the de facto objection whether or not they also endorse the de jure objection. However, independence would benefit atheists for at least two other reasons: first, it legitimates a bracketing strategy whereby the de facto objection is set aside in order to focus exclusively on the de jure objection for those who might be more likely convinced by the latter than the former; second, having two good independent objections to a competing view on any issue is preferable to having just one. Theists, of course, would like to dispense will all objections to theism. It would appear to be a significant step in this direction if one could reduce the two major classes of objections to a single class by establishing that the de jure objection would have to be dependent on the de facto objection, i.e., that there can be no proper de jure objections to theism, thereby precluding the aforementioned benefits of independence from accruing to nontheism. My primary aim in this paper is to establish that this strategy fails. For the most part, I will focus specifically on the arguments in Plantinga's Warranted Christian Belief (hereafter WCB), since it is there that 2 Plantinga originally devises the strategy in question (in terms of Christian belief as the particular type of theism and warrant as the particular type of positive epistemic status) and provides the only sustained defense of it to date. I will argue that one version of Plantinga's widely discussed argument has gone largely ignored in the literature and potentially bypasses the existing objections to the other versions. But I will also argue that once we resolve various ambiguities in the argument, it can be proven fallacious on purely formal, probabilistic grounds. After removing this major roadblock to the possibility of proper de jure objections, it is still up to nontheists to actually provide such objections. I will end by laying the groundwork for proceeding with this project. In particular, I will outline various available strategies, discuss their comparative promise, make some concrete proposals, and address final objections. 2. Plantinga's Arguments and Unsatisfactory Objections For those unfamiliar with Plantinga's WCB, a brief overview will be helpful. After setting up the book's central questions in the preface and spending Part I on clearing away preliminary objections to there being a "sensible" de jure question about theistic belief to be asked in the first place (one that is coherent and not worthy of immediate dismissal), Plantinga devotes Part II to a survey of the various potential types of positive epistemic status in terms of which the de jure objection might be interpreted. He considers various types of rationality and justification, dismissing each as making for a poor version of the objection, until in the last chapter of the section he finally arrives at his own preferred interpretation in terms of warrant, which Plantinga defines as "that further quality or quantity (perhaps it comes in degrees), whatever precisely it may be, enough of which distinguishes knowledge from mere true belief" (153).3 At that stage, Plantinga outlines and tweaks the proper-functionalist account of warrant developed and defended in his two previous books in the trilogy of which WCB is the third (though the details of this account of warrant need not concern us here). With a full understanding of the de jure objection in hand, Part III develops and defends the coherence of a model of theistic (and specifically Christian) belief formation and regulation, built on Biblical scripture, as well as on the work of Aquinas and Calvin-a model which, together with his account of warrant, implies (or makes probable) that theistic (specifically Christian) belief is warranted, at least if there are no convincing defeaters for it.4 Plantinga then spends Part IV, the final part of the book, responding to alleged defeaters for theistic (Christian) belief. If successful, it follows that if theistic (Christian) belief is true, then it is probably warranted. Call this conditional the Bridge Claim, since it claims to bridge the gap between the ontological claim that God exists (or that Christianity is true) and the epistemological claim that theism (or some specific version thereof) is warranted. If the Bridge Claim correct, it supposedly follows that the denial of its consequent (which is to be equated with the only sensible understanding of the de jure objection) implies the denial of its antecedent (which is to be equated with the de facto objection). Hence, the de jure objection (at least any sensible version of it) entails the de facto objection. In other words, there is no such thing as a successful proper de jure objection. This argument has a number of potential vulnerabilities. It is possible to resist by claiming that Plantinga's discussion of the various possible interpretations of the de jure objection overlooks some legitimate interpretations.5 It is possible to agree that the de jure objection is best understood in terms of warrant yet deny Plantinga's proper-functionalist account of it, on which he relies to argue that the Aquinas/Calvin model entails (or makes 3 probable) that Christian belief is (probably) warranted if true, which in turn is needed to establish the Bridge Claim (or the Christian version of it).6 It is possible to accept Plantinga's account of warrant yet reject the Aquinas/Calvin model.7 Even granting Plantinga everything up to and including the Aquinas/Calvin model, it is still possible to accept that theism (Christian belief) is probably warranted in the absence of defeaters but maintain that plausible defeaters exist (either because Plantinga skipped over some worthy candidates or gave fallacious reasons for dismissing the defeaters he did discuss).8 I think there is something to all of these criticisms. However, they are ultimately unsatisfactory in the sense that Plantinga's argument generalizes in a way that bypasses them entirely. In fact, Plantinga himself suggests such a generalization (2003: 186-191). He points out that if God exists and created us in his image and loves us and desires us to know him and so on, then he would want theism (at least for certain theists, e.g., Christians or some subset thereof) to be warranted, and being all-powerful, could make that happen. So, if theism is true, it is warranted (at least for some special group of theists). To argue that theism is unwarranted is in effect to argue that theism is false. Hence, any warrant version of the de jure criticism entails the de facto objection. This version of the argument does not depend on Plantinga's specific account of warrant. Neither does it depend on the Aquinas/Calvin model. Moreover, it is plausible that the argument can be further generalized to eliminate the exclusive focus on warrant simply by replacing "warrant" with "positive epistemic status" throughout, leaving it open to interpretation.9 I'll call this more general version of Plantinga's argument the "Generalized Reduction Argument" (since it purports to reduce the de jure criticism to the de facto criticism). Even the Generalized Reduction Argument remains vulnerable to a different sort of objection-namely, the objection that a positive epistemic status for theism is something that God does not have the ability to guarantee without thereby interfering with the something of equal or greater value, such as free will or faith.10 Whether this type of objection succeeds depends on several highly contentious matters, such as the nature and value of free will and faith, how such values stack up against the allegedly competing value of positive epistemic status, and the scope of omnipotence. I think most of us can agree that the objection has enough potential to at least justify a hedge in the Bridge Claim: if God exists, then theism probably has positive epistemic status (for the relevant group of theists). In fact, Plantinga himself adds this hedge, though for reasons peculiar to his understanding of positive epistemic status in terms of warrant in combination with his account of warrant. But the issues here (free will, the value of faith, the scope of omniscience, etc.) are too controversial to convince all parties to the discussion to go further than a mere hedge by opting for an outright denial of (or even agnosticism with respect to) the Bridge Claim. Ideally, a stronger objection would bypass such controversial matters. And this stronger sort of objection is precisely what I intend to provide. I will argue that the flaw in the Generalized Reduction Argument runs deeper-at a logical level. Specifically, the argument makes a fallacious probability inference subtly disguised by a scope ambiguity in the Bridge Claim. 3. An Analysis of Plantinga's Logic Begin with a closer look at the logic of the Generalized Reduction Argument. Here's a rough, informal characterization of the argument: 4 The Generalized Reduction Argument (Informal Version) P1. The Bridge Claim: If theism (or some specific version thereof) is true, then it probably has positive epistemic status (for some relevant group of individuals). P2. The De Jure Objection: Theism (or whatever version of it is specified in the Bridge Claim) does not have positive epistemic status (for the relevant group). ∴ C. The De Facto Objection: Theism is false. The logic of this informal version is puzzling. First, note that the Bridge Claim includes a probability qualification. This is because Plantinga admits that there is at least some very small chance that theism fails to be warranted given God's existence. Second, note that there is no probability qualification in P2. This means that P2 is not quite the consequent of P1. Nor does P2 entail the consequent of P1, since contingent claims, such as the claim that theism is warranted, can be probable yet turn out to be false. In fact, for this same reason, the premises are consistent with the falsity of the conclusion and the argument is therefore deductively invalid. Of course, we could interpret it as an inductive argument, but it will do just as well to keep it deductive and add a probability qualification to P2, since the de jure arguer had better not claim P2 with certainty anyway. Now, once we add a probability operator to P2, this invites the question of whether the negation in P2 should take wide or narrow scope. In order to see the distinction, it will help to introduce some symbolization. First, let S be the proposition that theism has some particular positive epistemic status for some specified group, and let P[x] be the probability of any proposition x. Let's also agree to express the claim that x is probable as the claim that P[x] > P[~x], which is equivalent to the claim that P[x] > 1⁄2. (However, if you prefer, you are welcome to replace P[x] > P[~x] and P[x] > 1⁄2 with P[x] >> P[~x] and P[x] >> 1⁄2.11) Given these stipulations, we have the choice between revising (2) to say that P[~S] > 1⁄2 or to say that ~(P[S] > 1⁄2). But note that the latter is not strong enough to plausibly count as a de jure objection. It simply says that S isn't probable, which leaves open the possibility that S isn't improbable either, whereas the de jure arguer wants to say more strongly that theism does not have positive epistemic status, or at least probably does not. So, P[~S] > 1⁄2 is the better choice. To complete our symbolization of the Generalized Reduction Argument, let G be the proposition that God exists (and let's use the wedge "v" for inclusive disjunction, the tilde "~" for negation, and the arrow "→" for the ordinary English indicative conditional). We then get the following: The Generalized Reduction Argument (Narrow Scope Reading) P1. G→(P[S] > 1⁄2) P2. P[~S] > 1⁄2 ∴ C. ~G This is not quite an instance of modus tollens, since the second premise is not identical to the denial of the consequent of the first premise. However, the second premise does entail the denial 5 of the consequent. So, we still get a valid argument. Unfortunately, it isn't the only possible interpretation. The problem is that the language Plantinga uses to express the Bridge Claim is ambiguous. In cases in which an English sentence contains an operator (such as the probability operator) in the consequent of what appears to be a conditional, the sentence is often ambiguous between a wide and narrow scope reading. So, it is somewhat unclear whether Plantinga really intended to assert a conditional with a probability operator in the consequent, or the probability of an entire conditional. In our symbolization, the ambiguity is between G→P[S] > 1⁄2 (as we have it in the narrow scope reading of the Generalized Reduction Argument) and P[G→S] > 1⁄2. However, if we instead adopt this alternative interpretation of the Bridge Claim, G is now in the scope of the probability operator, which means that we can only get a good inference if we revise the conclusion by placing G within the scope of the probability operator there as well. But since a negation is involved, we again have a choice between P[~G] > 1⁄2 and ~(P[G] > 1⁄2). However, only the former expresses a genuine de facto objection. So, our second potential interpretation of the Generalized Reduction Argument is as follows: The Generalized Reduction Argument (Wide Scope Reading) P1. P[G→S] > 1⁄2 P2. P[~S] > 1⁄2 ∴ C. P[~G] > 1⁄2 Unfortunately, there is another ambiguity in Plantinga. Although in some places Plantinga uses "if.., then..." language to express the Bridge Claim, which suggests an indicative conditional (whatever the scope of the probability operator), whereas in other places he instead uses "given that" language, which in probabilistic contexts usually expresses conditional (relative) probability-the probability of some proposition x given (or on, or relative to) some proposition y, written P[x|y], as opposed to the absolute (i.e., nonconditional or nonrelative) probability of x, which does not take its relation to y into account. So, perhaps the Bridge Claim does not involve an indicative conditional at all. Perhaps we should interpret it as a claim about a conditional probability (P[S|G]) rather than as a claim about the absolute probability of the corresponding conditional (P[G→S]). If so, this yields a third interpretation of the Generalized Reduction Argument: The Generalized Reduction Argument (Conditionalized Reading) P1. P[S|G] > 1⁄2 P2. P[~S] > 1⁄2 ∴ C. P[~G] > 1⁄2 Now that we've sorted out the structural ambiguities, there are other interpretational issues to address before we can proceed to the evaluatory stage. First, there is the question of how to understand the claim that God exists, primarily dependent upon which conception of God we adopt. Popular among philosophers is the Anselmian conception, according to which God is a perfect being.12 Plantinga himself seems to opt for the strong version of this, according to which God exists necessarily, if at all, and 6 possesses his perfections essentially.13 We will keep this strong Anselmian conception in mind in what follows, but will not restrict ourselves to it. Second, there is also the question of how to interpret the probability operator.14 Probabilities can be divided into three kinds: (i) objective probability (which measures certain features of the mind-independent world), (ii) epistemic probability (which measures the strength to which a given person possesses a given epistemic status toward a given proposition), and (iii) subjective probability (which measures a person's credences, i.e., degrees of belief or levels of confidence). There are also various views about how each kind of probability is fixed, e.g., by some frequency (whether actual or hypothetical), the mathematical limit of some sequence of hypothetical frequencies, propensity, causal laws, modality, or some other standard. For what it's worth, Plantinga explicitly indicates that his intended interpretation of probability in the context of the Generalized Reduction Argument is epistemic (2003: 190). But to preempt potential confusion here, it should be added that, although in the same passage Plantinga also appeals to objective probability (for which he maintains a modal view (2003: 188)), this is only because his account of epistemic probability is cashed out in terms of his proper-functionalist account of warrant (1993: Chapters 8 and 9), according to which warrant requires reliability in (the relevant segment of) our belief-forming faculties (when operating in the environment for which they are designed), and Plantinga in turn understands such reliability in terms of objective probability. So, ultimately, Plantinga's concern is with epistemic probability, though objective probability plays a role. It will be helpful to keep this in mind as we proceed. However, there will be no need to restrict ourselves to any particular interpretation of probability, as we shall see. Although I will not presuppose any particular interpretation of probability, I will assume that the probability operator obeys the standard probability calculus. This is relatively uncontroversial for objective probability. But it is questionable given an epistemic or subjective interpretation, since agents can fail (even rationally) to notice certain logical inconsistencies or logical deductions that the standard probability calculus reflects. However, we can at least assume the standard laws of mathematical probability capture probability for agents who are sufficiently logically competent. Given this point, which Plantinga himself makes elsewhere (1993: 173), my argument will still show that sufficiently logically competent de jure arguers can consistently agree with the Bridge Claim and simultaneously refuse the de facto objection. Although my argument may not apply to de jure arguers who are logically incompetent in some respect, it should already be clear that there is some sense in which such agents can be consistent in agreeing to the Bridge Claim yet refusing the de facto objection precisely due to their logical incompetence.15 In any case, sufficiently logically competent de jure arguers are probably the only ones theists are (or should be) worried about anyway. As part of the standard probability calculus, I'll be assuming the so-called Ratio Formula, which gives us the classical means by which to relate conditional probabilities to corresponding absolute probabilities: The Ratio Formula: P[x|y] = P[x&y]/P[y], for all x and y such that P[y] ≠ 0, and undefined otherwise.16 7 Although this formula is no longer universally accepted (see Hajek 2003), there are several things to be said in favor of adopting it here. First, my own view is that the standard justifications for the formula (which can be found in most decent probability primers) are convincing (at least given my earlier idealized assumption of agential logical competence), whereas the arguments against it are either fallacious or infringe upon idealization. But I cannot take the time to press these points here. More important for current purposes is that Plantinga himself seems to accept the formula (see, for example, Plantinga (2000: 231), where he simply stipulates the Ratio Formula as the definition of conditional probability).17 In any case, the Ratio Formula turns out to be a necessary assumption for the conditionalized reading of the Generalized Reduction Argument to get off the ground. Those who deny the Ratio Formula do not offer an alternative formula. They instead view P[x|y] as primitive, not calculable in terms of absolute probabilities. So, on their view, there is no systematic means by which to relate P[S|G] to P[~G] and P[~S], and therefore no reliable way to determine whether the narrow scope reading is valid.18 Also as part of the backdrop of the standard probability calculus, I will be assuming classical logic, in particular the Law of Excluded Middle and the Law of Noncontradiction. If we were to abandon these assumptions, we'd need to adjust the probability calculus in various ways (e.g., to allow nonzero probabilities for contradictions and nonmaximal probabilities for disjunctions of contradictories). While this might be troublesome in certain contexts (though I doubt it), it seems no harm here, since the usual motivations for denying classical logic (stemming from alleged paradoxes, future contingent propositions, and the like) don't seem to apply to propositions like S or G or logical constructions thereof. More substantively, by endorsing classical logic, I also mean to adopt its usual treatment of the indicative conditional: The Horseshoe Analysis: For all propositions, x and y, the indicative conditional, x→y, is truth-functionally equivalent to the corresponding material conditional, x ⊃ y, which is defined as ~x v y.19 At this point matters become contentious, since the Horseshoe Analysis is controversial. However, as with the previous assumptions, there are several things to be said in favor of adopting it here. For one, I think that the analysis is true (though not adequately defended in the existing literature).20 But again, I won't try to press this point here. Second, although I cannot find in print any clear indication that Plantinga agrees, I also cannot find any reason to think that he disagrees. Third, and most important here, if we do not adopt the Horseshoe Analysis, the wide and narrow scope versions of the Generalized Reduction Argument run into immediate trouble. They do not get footing unless we have a reliable means to determine how the absolute probability of a conditional relates to the absolute probabilities of its antecedent and consequent. (This is obvious for the wide scope reading, but we shall see later that it is likewise necessary for the narrow scope reading.) The Horseshoe Analysis gives us such a means, unlike any plausible alternative analysis. This is to be expected, since those who deny the Horseshoe Analysis deny that the indicative conditional is truth-functional, and if we cannot determine the truth value of the indicative conditional by determining the truth values of its antecedent and consequent, then it is hard to see how we could determine how likely the conditional is to be true by determining how likely its antecedent and consequent are. 8 There is one prominent thesis in the literature on conditionals that might initially appear to bypass this problem. Whereas some alternatives to the Horseshoe Analysis propose a nontruth-functional set of truth conditions (e.g., by going modal), there is one alternative that refuses to give any such conditions. It simply gives a probabilistic condition for the degree of acceptability of a conditional (where probability is to be understood as subjective or epistemic): The Formalized Ramsey Thesis: P(x→y) = P[y|x], for all x and y such that P[x] ≠ 0.21 If we combine this with the Ratio Formula, then by the Transitivity of Identity, we get the following result: The Ramsified Ratio Formula: P[x→y] = P[x&y]/P[y], for all x and y such that P[x] ≠ 0. We could then perform the necessary calculations to evaluate the wide scope and conditionalized readings of the Generalized Reduction Argument. But there are intractable problems for this approach. First, the triviality proofs of Hajek (1989 and 1994) (building on earlier triviality proofs of Lewis 1976, Stalnaker 1976, and Carlstrom and Hill 1978, et al.), convincingly show that the Ramsified Ratio Formula cannot be true as long as we take indicative conditionals to be propositions (i.e., bearers of truth). This has led some (e.g., Bennett 2003) to keep the Ramsified Ratio Formula and opt for Adams's NTV ("No Truth Value") theory (1975: 1-42; 1981), according to which indicative conditionals lack truth values (despite having probabilities).22 But those like me who find this implausible are forced to reject the Ramsified Ratio Formula (and therefore reject either the Formalized Ramsey Thesis or the Ratio Formula). Even if we accept the Ramsified Ratio Formula, the wide scope reading of the Generalized Reduction Argument collapses into the conditionalized reading, and the former will therefore inherit all of the problems I will later raise for the latter.23 The narrow scope reading will not similarly collapse, but there I will show that the criticisms I shall offer using the Horseshoe Analysis apply equally well if we drop the analysis and instead adopt the Ramsified Ratio Formula. This shows that the assumptions I have outlined above, though controversial, are well motivated in the current context: if they fail, Plantinga's logic is already unconvincing for other reasons. So, I shall hereafter take these assumptions for granted. 4. A Critique of Plantinga's Logic Supposing that the above three formal interpretations of the Generalized Reduction Argument are the only three plausible disambiguations of the informal version, I will now argue that there is no interpretation on which the Generalized Reduction Argument is convincing (given the assumptions developed in the previous section). I will take the interpretations in reverse order, since the latter two are easiest to refute. 4.1 Critique of the Conditionalized Reading On the conditionalized reading of the Generalized Reduction Argument, the inference is to P[~G] > 1⁄2 from P[S|G] > 1⁄2 and P[~S] > 1⁄2. However, assuming the standard mathematical 9 laws for probability operators, we can easily demonstrate that the inference is invalid. To prove this, we need to show that there are possible values for P[S|G] and P[~S] greater than 1⁄2 that are consistent with ~(P[~G] > 1⁄2), i.e., consistent with P[G] ≥ 1⁄2. For example, let P[~S] = 5⁄9 and P[S|G] = 7⁄9. Now we can calculate P[G] to prove that it's ≥ 1⁄2. To do so, we will also need a value for P[S&G]. It will be consistent with our stipulations as long as it takes a value 0 ≤ P[S&G] ≤ P[S] and 0 ≤ P[S&G] ≤ P[G]. It will do to suppose that P[S&G] = 7⁄18. Then P[G] = P[S&G]/ P[S|G] = (7⁄18)/( 7⁄9) = 1⁄2. In order to resist this argument, one will need to hold that, even though the general argument form of the conditionalized reading is invalid, it nevertheless holds for propositions of a certain kind, among which are S and G. I can only think of two ways in which this might be argued. First, one might argue that P[S|G] = 7⁄9 is too low. In fact, if we increase it slightly to P[S|G] = 8⁄9, then P[G] = P[S&G]/ P[S|G] = ( 7⁄18)/( 8⁄9) = 7⁄16 < 1⁄2, yielding Plantinga's conclusion. However, the problem with this type of strategy is the coarseness of our probabilistic judgments on topics such as this. They are not so precise as to discriminate between 7⁄9 and 8⁄9. Second, on modal understandings of probability, necessary propositions have probability 1 and their negations have probability 0.24 Suppose we combine such a view with a strong Anselmian conception of God, according to which God is essentially perfect and necessarily exists, if at all. On this combination of views, it turns out that P[G] = 0 or 1; it cannot possibly take any intermediate value. In particular, it cannot possibly be 1⁄2-the value I earlier proved it would take if my starting values for P[~S], P[S|G], and P[S&G] were correct. So, those starting values are impossible and the proof does not succeed.25 There are three plausible responses to this objection. First, the de jure arguer need not commit to the strong Anselmian conception. Second, the de jure arguer need not commit to a modal interpretation of probability. In fact, Plantinga's aim is to undercut all proper de jure arguments, not just those proposed by strong Anselmians with a modal understanding of probability. So, I will hereafter assume that we can allow 0 < P[G] < 1 as a possible value in de jure arguments. In any case, even if we cannot make sense of P[G] = 1⁄2, we can still make sense of neutrality about whether P[G] = 0 or 1. This leads us to our third and final response. Suppose we grant a modal interpretation of probability and the strong Anselmian conception. On this combination of views, Plantinga's first premise (P[S|G] > 1⁄2) requires that P[G] = 1- independently of the value for P[S]. Therefore, Plantinga's first premise would beg the question against de jure arguers. 4.2 Critique of the Wide Scope Reading On the wide scope reading of the Generalized Reduction Argument, the inference is to P[~G] > 1⁄2 from P[G→S] > 1⁄2 and P[~S] > 1⁄2. Again, we can easily demonstrate that this inference is invalid. To prove this, we need to show that there are possible values for P[G→S] and P[~S] greater than 1⁄2 and that are consistent with ~(P[~G] > 1⁄2), i.e., consistent with P[G] ≥ 1⁄2. For example, let P[G→S] = 7⁄9 and P[~S] = 11⁄18. Now we can calculate P[G] to prove that it's ≥ 1⁄2. To do so, we will also need a value for P[~G&S]. It will be consistent with our stipulations 10 as long as it takes a value 0 ≤ P[~G&S] ≤ P[S] and 0 ≤ P[~G&S] ≤ P[~G]. It will do to suppose that P[~G&S] = 1⁄9. Now, notice that P[G→S] = P[G ⊃ S] = P[~G v S] = P[~G] + P[S] – P[~G&S], which implies that P[~G] = P[G→S] – P[S] + P[~G&S] = 7⁄9 – 7⁄18 + 1⁄9 = 1⁄2. For the same reasons given in the previous subsection, it will not do to fuss with the values chosen as counterexamples for the proof. We do not have sufficiently fine-grained probabilistic intuitions to differentiate the values chosen for the proof and values required to entail the de facto objection that P[~G] > 1⁄2. The de jure arguer need not operate on the strong Anselmian conception. She need not operate on a modal interpretation of probability. And if she does operate on both the modal interpretation and strong Anselmian conception, then Plantinga's premises will beg the question. However, this last reason holds for a different reason in this context than in the previous subsection. To see this, note that Plantinga's first premise (P[G→S] > 1⁄2) depends on the value of P[G]: if P[G] = 0, then P[G→S] = P[G ⊃ S] = P[~G v S] = P[~G] + P[S] – P[~G&S] = 1 + P[S] – P[S] = 1 > 1⁄2; but if P[G] = 1, then P[G→S] = P[G ⊃ S] = P[~G v S] = P[~G] + P[S] – P[~G&S] = P[S], which might or might not be > 1⁄2. So, on the strong Anselmian conception combined with a modal interpretation of probability, whether or not Plantinga's first premise is true depends on whether or not God actually exists. So, it is legitimate for the de jure arguer to be neutral about this premise. 4.3 Critique of the Narrow Scope Reading And we now arrive at the first and most literal reading of the Generalized Reduction Argument, which infers ~G from G→(P[S] > 1⁄2) and P[~S] > 1⁄2. Unfortunately, this interpretation is complicated by numerous difficulties, primarily because it mixes graded probabilistic judgments concerning S with all-or-nothing alethic judgments about G, and it is difficult to know how to relate the two. For example, in probabilistic contexts, some take absolute assertions as a lazy way of expressing maximal probability (certainty). If so, the narrow scope reading of the Bridge Claim will be taken to mean (P[G] = 1) →(P[S] > 1⁄2), in which case the conclusion of the narrow scope reading of the Generalized Reduction Argument (~G) will need to be understood as ~(P[G] = 1). Alternatively, in probabilistic contexts, some take absolute assertions as a lazy way of expressing that the claim in question is probable. If so, the narrow scope reading of the Bridge Claim will be taken to mean (P[G] > 1⁄2)→(P[S] > 1⁄2), in which case the conclusion of the narrow scope reading of the Generalized Reduction Argument will need to be understood as ~( P[G] > 1⁄2). However, if we interpret the conditional in either of these two ways, the Generalized Reduction Argument is automatically ruined because both conclusions (~(P[G] = 1) and ~( P[G] > 1⁄2)) are compatible with P[G] = 1⁄2, which means that the de jure arguer will be consistent in maintaining neutrality about G, even while agreeing with the Bridge Claim. However, it would be a mistake to interpret the antecedent of the narrow scope reading of the Bridge Claim probabilistically. Generally speaking, assertions of truth should not be reinterpreted probabilistically, since truths do not generally entail their own probabilities: truths can be improbable, just as falsehoods can be probable. An exception might be made concerning the relation between God's existence and the probability of his existence, at least when we combine a modal understanding of probability with the strong Anselmian conception. As pointed 11 out earlier, combining these two views implies that either P[G] = 1 (if God actually exists) or P[G] = 0 (if God actually does not). So, perhaps the above interpretations are permissible in this particular case after all. But this leads to a new twist: if the de jure arguer has to maintain ~(P[G] = 1) or ~( P[G] > 1⁄2), then on the modal understanding of probability combined with the strong Anselmian conception, this is tantamount to denying God's actual existence, thereby vindicating the Generalized Reduction Argument. But, again, this sort of reasoning will only convince de jure arguers operating on both a strong Anselmian conception and modal understanding of probability. No matter how we interpret the antecedent of the narrow scope reading of the Bridge Claim-probabilistically or otherwise-there is a more fundamental problem with the current interpretation of it: unlike previous interpretations, the current interpretation does not follow from the considerations Plantinga offers in favor of it. Plantinga says that God intended for us to know him, instilling in many theists positive epistemic status. This is a relation between G and S, not G and P(S). So, Plantinga's reasons do not directly support G→(P[S] > 1⁄2). They at best directly support P[S|G] > 1⁄2 or P[G→S] > 1⁄2-the wide and narrow scope interpretations of the Bridge Claim. In order to directly support G→(P[S] > 1⁄2), we'd need to argue not just that God makes S true but that he makes S probable. It is much less obvious that this is true. Even if we grant that God makes S true, it does not automatically follow that he thereby also makes S probable, since there are improbable truths. Perhaps God would make an additional effort to make S probable. However, on some conceptions of probability-such as probability as a measure of logical possibility-probabilities are not things that can be manipulated, even by God, supposing that God is bound by logic and necessity. But even if he could make S probable, it is not clear that he would. This is especially so on the epistemic interpretation of probability on which Plantinga is operating. On that interpretation, God's desire for S to be probable is the desire for us to have positive epistemic status toward S, i.e., the desire for us to have positive epistemic status for the belief that theism has positive epistemic status-a second-order epistemic status. It is dubious whether God would bother with this second-order epistemic status. After all, there must be some positive integer n, such that for all m > n, we do not have mth-order positive epistemic status toward theism. Since we know there are such limitations on human beings, it follows that God must have stopped somewhere for whatever reason. Perhaps it was at n = 1. At any rate, Plantinga has not argued otherwise, and it is difficult to see how a plausible argument would go. De jure arguers therefore are free to dismiss the current interpretation of the Bridge Claim. 4.4 Plantinga's Dilemma This completes our survey of the possible interpretations of the Generalized Reduction Argument. We have found each lacking in some significant respect or other, and can sum up by finally stating the cumulative results in the form of a dilemma for Plantinga: Plantinga's Dilemma P1. The theological considerations offered by Plantinga for relating God's existence to positive epistemic status do not support the narrow scope reading of the Bridge Claim. 12 P2. Although Plantinga's theological considerations plausibly support the wide scope and conditionalized readings of the Bridge Claim, probability calculations reveal that the corresponding interpretations of the Generalized Reduction Argument are invalid. ∴ C. The Generalized Reduction Argument either has a false premise (due to P1) or is invalid (due to P2), and is therefore unsound either way. 5. Actual Proper De jure Objections So far, I have devoted my efforts to the negative project of casting doubt on the Generalized Reduction Argument. I now turn to the positive half of the project, where I discuss the construction of actual proper de jure objections. I do not intend here to provide any decisive line of argumentation. Instead, my goal is to do some preliminary work for those who do wish to carry out such a project. Specifically, I will sketch some strategies for de jure arguers, discuss their comparative virtues and vices, and preempt some possible objections. 5.1 A Formal Proper De jure Objection for Factive Positive Epistemic Status The first type of proper de jure objection is purely formal (in the sense that it can be derived purely from logical and probabilistic relations between propositions without added substantive philosophical presuppositions). In order to get such an objection, we need to focus on factive positive epistemic statuses, such as knowledge and perhaps warrant.26 Let S be any such status with respect to G. Since there is a one-directional entailment from S to G, it is plausible that P[S] < P[G]. If agnostics avoid either the strong Anselmian conception or a modal understanding of probability, so that non-maximal values of P[G] are allowed, and if they can argue that in fact P[G] = P[~G] = 1⁄2, it follows that P[S] < P[G] = 1⁄2, yielding the result that P[S] < 1⁄2. To elaborate on the significance of this, let's distinguish between two types of agnostics. First, the equal-weight agnostic about G sees the scale of evidence as equally balanced between G and ~G and therefore judges that P[G] = 1⁄2. Second, the inscrutability agnostic about G reserves judgment about how the evidence comparatively fares, consequently judges P[G] to be inscrutable, and therefore takes no attitude toward its value. Now, it strikes me as immediately intuitive that for agnostics of both types, agnosticism is also the proper default stance toward any claim to factive positive epistemic status with respect to G. That is, in either case, they should be neutral about claims to factive positive epistemic status toward G-without special reason to push them to one side or the other. However, since equal-weight agnostics about G have the above argument for P[S] < 1⁄2, it turns out rather surprisingly that their proper default stance toward factive positive epistemic status is disbelief. Since P[S] < 1⁄2 does not follow for inscrutability agnostics about G, their proper default stance toward factive positive epistemic status remains agnosticism. This yields a surprising discrepancy between the two types of agnostics.27 5.2 A Plantingan Proper De jure Objection for Knowledge and Warrant If we do not simply rely on the factivity of a given positive epistemic status, we can no longer derive formal proper de jure objections. We shall have to bring in more substantive 13 philosophical claims. Interestingly, there are significant prospects for doing so on Plantingan grounds. Suppose equal-weight agnostics can plausibly establish that P[G] = P[~G] = 1⁄2. Let W be the proposition that theism is warranted for some specific group of people. Then P[W] = P[W|G]P[G] + P[W|~G]P[~G] = 1⁄2P[W|G] + 1⁄2P[W|~G], which is < 1⁄2 when P[W|G] + P[W|~G] < 1, i.e., when P[W|G] < 1 – P[W|~G]. So, if agnostics can defend this inequality, they have a proper de jure objection. They can make use of the fact that many atheists, agnostics, and even theists (including Plantinga himself), agree that P[W|~G] is nearly zero.28 They would just need to argue that it is sufficiently low, viz., closer to zero than P[W|G] is to 1. In other words, they'd need to argue that W is somewhat more certain that W is false under ~G than that W is true under G. But how could this be done? Well, here's a suggestion. Agnostics might argue that, while it is fairly clear that the sort of God under discussion would want W to be true for the target group of people, this nevertheless remains far from certain due to the existence of various significant doubts (including the fact that God and his desires would be quite complex and largely obscure to mere humans, not to mention the possibility that faith and free will conflict with theistic warrant). So, the doubts here are non-negligible. But on the other side, there aren't any comparable doubts for the claim that theism would be unwarranted if there's no God. In fact, not only are the reasons for attributing warrant to theism absent if God does not exist, but there are also strong positive reasons to think theism couldn't have such a status. Agnostics could here appeal to Plantinga's (in)famous evolutionary argument against naturalism to argue that if God doesn't exist there couldn't be warrant for any proposition at all, much less for something like theism.29 Of course, most agnostics will not want to go this route because it, in conjunction with agnosticism, would entail that agnostics have no warrant for any of their own beliefs. But perhaps that's not so worrisome, as long as agnostics could continue to reasonably claim some other (non-factive) positive epistemic status (e.g., justification or rationality) toward the propositions they accept. So, pending further work, it might turn out that agnostics have a plausible case for the conclusion that there are more doubts about W under G than there are about ~W under ~G. If so, then they can plausibly conclude that P[W|G] < 1 – P[W|~G] and therefore that P[W] < 1⁄2, even though P[G] = P[~G] = 1⁄2. The objection carries over to knowledge as well, since knowledge requires warrant. 5.3 G-S Independent Proper De jure Objections Formal and Plantingan proper de jure objections unfortunately possess a certain weakness. Let's distinguish between two types of proper de jure objection: G-S Dependent Objections: Proper de jure objections that derive from some claim about the relationship between G and S. G-S Independent Objections: Proper de jure objections that do not derive from any claim about the relationship between G and S. 14 The formal and Plantingan proper de jure objections are G-S dependent because they rely on claims about how God's existence bears on positive epistemic status for theism-claims mathematically represented by the inequalities P[S] < P[G] and P[S|G] < 1 – P[S|~G]. But the problem with these inequalities is that they are weak. They are weak in the sense that they become dubious once "<" is replaced by "<<." So, although they would suffice to establish that P[S] < 1⁄2, they would not suffice to establish that P[S] << 1⁄2. And I do not know of any clear G-S dependent objections that would allow us to convincingly establish that P[S] << 1⁄2. Moreover, there is some room to argue that if P[S] < 1⁄2 but ~(P[S] << 1⁄2), then this at best supports suspension of judgment rather than disbelief in the claim that theism has positive epistemic status, and therefore does not qualify as a proper de jure objection. In my own view, P[S] < 1⁄2 suffices for disbelief. But I do not wish to argue that here. So, for those who think that P[S] < 1⁄2 is insufficient to license disbelief, I recommend G-S independent de jure objections, which have the potential to bypass the problem. In order to present a G-S independent objection, one needs to set aside whether God exists and whatever implications his existence might have for positive epistemic status, instead focusing exclusively on direct doubts about positive epistemic status. There is a wide array of possibilities here. First, there are objections of the traditional type, where one argues that theism is unjustified or irrational or unreasonable or that no one could possibly know such a thing. But there are also approaches that remain relatively unexplored. For example, there are some prospects for an improper basing objection: even if there are sufficiently good reasons for theism, most people do not actually form their theistic beliefs on the basis of those reasons but instead do so on the basis of wishful thinking, poor reasoning, a stubborn commitment to tradition, or the like. Alternatively, one might argue that even if theism is likely justified, rational, reasonable, and even true, it is Gettiered or "lotteried" or involves some other such epistemic accident or poor epistemic luck. It is easy to see why one might think theism faces the lottery problem: the problem of religious diversity. Any particular brand of exclusive monotheistic belief asserts but one of many possible gods and religious beliefs that have equal but competing chances of being right. It is not quite so easy to see why one might think theistic belief is Gettiered. It is probably most plausible in the case of theistic belief based on religious experience. De jure objectors have sometimes claimed that religious experience is the result of hallucination, misperception, misinterpreted perception, or the like. One response sometimes given to this sort of objection is that such mechanisms could be the means by which God reveals his presence. Perhaps de jure objectors could argue that this gives theistic belief the structure of Gettier's original cases. Of course, perhaps there are other, non-deviant mechanisms by which God experientially reveals his presence. But if the de jure arguer can come up with grounds for thinking that at the very least the deviant mechanisms are most common, it is perhaps possible to liken the non-deviant cases to seeing a real barn in fake-barn country. Even if one or more of these suggestions is prima facie plausible, they face one last potential difficulty that stands out for all G-S independent objections. Remember that my earlier discussion of Plantinga did not decisively refute his Generalized Reduction Argument on any interpretation. It simply showed that on no interpretation is it sound given some plausible probability assignments. Other possible probability assignments would work. So, what I've shown is merely that the Generalized Reduction Argument cannot be relied on without further 15 information that would be difficult to acquire. G-S dependent objections have an advantage here, since they make claims about the G-S relationship and therefore at least have the potential to refute the Generalized Reduction Argument (on some or all interpretations). G-S independent objections are at a disadvantage here, since by definition they have no such potential. Instead, their strategy must be to deny that the Generalized Reduction Argument is conclusive (due to the worries from my earlier discussion), leave open that it could turn out to be sound for reasons we do not now have, and argue that until we acquire such reasons it is legitimate to ignore the Generalized Reduction Argument and tentatively proceed with de jure objections. One potential problem here is that theists might object that this strategy yields de jure objections that do not count as "proper" if the Generalized Reduction Argument is in fact sound on some interpretation-whether or not we know it to be. The question this raises is about how we are to understand the term "proper." There are two possible interpretations: Strongly proper: A de jure objection is strongly proper if as a matter of fact it does not entail (or make probable) the de facto objection. Weakly proper: A de jure objection is weakly proper if we do not have good reason to infer from it the de facto objection. Given my worries about the Generalized Reduction Argument, it is clear that even G-S independent objections can be weakly proper. It is possible but still questionable whether or not they are also strongly proper. They are perhaps both weakly and strongly proper. But at the very least, we can rest assured that they are proper in some important sense. 6. Where This Leaves Us It looks like there is little hope for theists to simplify the defense of their position from de jure objections by appeal to the claim that such objections are improper. It is clear that some such objections are at least weakly proper, are potentially strongly proper, and the prospects for establishing that they are not strongly proper are dim. This does not mean that theism is refuted. What it means is that theists must deal with each de jure objection one at a time, and independently of the de facto objection. There is no quick and easy path to circumvent this challenge. Perhaps as somewhat of a consolation, it also means that atheists do not have a quick and easy path to win over agnostics. Were there to be a convincing reduction of de jure objections to de facto objections, agnostics already convinced of a de jure objection would then have a reason to infer a de facto objection and convert to atheism. Given that there is no such reduction, agnostics can rest safe and secure in the blanket of their preferred proper de jure objection until some convincing independent de facto objection comes to light.30 ________________________ References Adams, Ernest W. 1975. The Logic of Conditionals. Dordrecht: Reidel. 16 Adams, Ernest W. 1981. "Truth, Proof, and Conditionals." Pacific Philosophical Quarterly 62: 323-339. Baker, Deane-Peter. 2005. "Plantinga's Reformed Epistemology: What's the Question?" International Journal for the Philosophy of Religion 57: 77-103. Beilby, James. 2007. "Plantinga's Model of Warranted Christian Belief." In Alvin Plantinga, edited by D.-P. Baker. New York: Cambridge UP, 125-165. Beilby, James K., ed. 2002. Naturalism Defeated? Essays on Plantinga's Evolutionary Argument against Naturalism. Ithaca, NY: Cornell UP. Bennett, Jonathan. 2003. A Philosophical Guide to Conditionals. New York: Oxford UP. Carlstrom, Ian F., and Christopher S. Hill. 1978. "Review of Adams's The Logic of Conditionals." Philosophy of Science 45: 155-158. Clark, Kelly James. 2007. "Pluralism and Proper Function." In Alvin Plantinga, edited by D.-P. Baker. New York: Cambridge UP, 166-187. Coffman, E. J. 2008. "Warrant Without Truth?" Synthese 162 (2): 173-194. Edgington, Dorothy. 1986. "Do Conditionals Have Truth Conditions?" Critica 18 (52): 3-39. Feldman, Richard. 2003. "Plantinga on Exclusivism." Faith and Philosophy 20 (1): 85-90. Findlay, J. N. 1948. "Can God's Existence Be Disproved?" Mind 57 (226): 176-183. Fitelson, Branden, and Elliott Sober. 1998. "Plantinga's Evolutionary Arguments against Evolutionary Naturalism." Pacific Philosophical Quarterly 79: 115-129. Gale, Richard M. 2001. "Alvin Plantinga's Warranted Christian Belief." Philo 4 (2): 138-147. Gale, Richard M. 2007. "Evil and Alvin Plantinga." In Alvin Plantinga, edited by D.-P. Baker. New York: Cambridge UP, 48-70. Grice, H.P. 1967a. "Logic and Conversation." In his Studies in the Way of Words. Cambridge, Mass." Harvard UP, 22-40. Grice, H.P. 1967b. "Indicative Conditionals." In his Studies in the Way of Words. Cambridge, Mass." Harvard UP, 58-87. Hajek, Alan. 1989. "Probabilities of Conditionals-Revisited." Journal of Philosophical Logic 18: 423-428. Hajek, Alan. 1994. "Triviality on the Cheap?" In Probability and Conditionals: Belief Revision and Rational Decision, edited by E. Fells and B. Skyrms. New York: Cambridge UP, 113140. 17 Hajek, Alan. 2003. "What Conditional Probability Could Not Be." Synthese 137 (3): 273-323. Howard-Snyder, Daniel, Frances Howard-Snyder, and Neil Feit. 2007. "Infallibilism and Gettier's Legacy." Philosophy and Phenomenological Research 66 (2): 304-327. Huemer, Michael. 2005. "Logical Properties of Warrant." Philosophical Studies 122 (2): 171182. Jackson, Frank. 1987. Conditionals. Oxford: Blackwell. Kvanvig, Jonathan. 2007. "Two Approaches to Epistemic Defeat." In Alvin Plantinga, edited by D.-P. Baker. New York: Cambridge UP, 107-124. Leftow, Brian. 2010. "Necessity." In The Cambridge Companion to Christian Philosophical Theology, edited by C. Taliaferro and C. Meister. New York, NY: Oxford University Press, 15-30. Lewis, David. 1976. "Probability of Conditionals and Conditional Probability." In his Philosophical Papers, vol. 2. New York: Oxford UP, 133-152. Long, Todd R. 2010. "A Proper De jure Objection to the Epistemic Rationality of Religious Belief." Religious Studies 46: 375-394. Lycan, William G. 2001. Real Conditionals. New York: Oxford UP. Mellor, D.H. 2005. Probability: A Philosophical Introduction. New York: Routledge. Merricks, Trenton. 1995. "Warrant Entails Truth." Philosophy and Phenomenological Research 55 (4): 841-855. Merricks, Trenton. 1997. "More on Warrant's Entailing Truth." Philosophy and Phenomenological Research 57 (3): 627-631. Moon, Andrew. 2012. "Warrant Does Entail Truth." Synthese 184 (3): 287-297. Morris, Thomas V. 1991. "The Concept of God." In Our Idea of God: An Introduction to Philosophical Theology. Notre Dame, Indiana: University of Notre Dame Press, 27-46. Plantinga, Alvin. 1974. The Nature of Necessity. New York, NY: Oxford University Press. Plantinga, Alvin. 1993a. Warrant and Proper Function. New York: Oxford University Press. Plantinga, Alvin. 1993b. Warrant: The Current Debate. Oxford: Oxford UP. Plantinga, Alvin. 1997. "Warrant and Accidentally True Belief." Analysis 57 (2): 140-145. Plantinga, Alvin. 2000. Warranted Christian Belief. New York: Oxford UP. 18 Ramsey, Frank P. 1929. "Law and Causality." Reprinted in Foundations: Essays in Philosophy, Logic, Mathematics, and Economics, edited by D.H. Mellor. London: Routledge, 128-151. Ryan, Sharon. 1996. "Does Warrant Entail Truth?" Philosophy and Phenomenological Research 56 (1): 183-192. Sennett, James F. 1994. "Is God Essentially God?" Religious Studies 30 (3): 295-303. Senor, Thomas D. 2002. "A Critical Review of Alvin Plantinga's Warranted Christian Belief." International Philosophical Quarterly 42 (3): 389-396. Sosa, Ernest. 2007. "Natural Theology and Natural Atheology: Plantinga's Evolutionary Argument Against Naturalism." In Alvin Plantinga, edited by D.-P. Baker. New York: Cambridge UP, 93-106. Stalnaker, Robert C. 1970. "Probability and Conditionals." Reprinted in Ifs: Conditionals, Belief, Decision, Chance, and Time, vol. 15, edited by W. Harper, G.A. Pearce, and Robert Stalnaker, 2012. Springer Science and Business Media, 107-128. Stalnaker, Robert C. 1976. "Letter to van Fraassen." In Foundations of Probability Theory, Statistical Inference, and Statistical Theories of Science, vol. 1, edited by W. Harper and C. Hooker. Dordrecht: Reidel, 302-306. Swinburne, Richard. 2001. "Plantinga on Warrant." Religious Studies 37 (2): 203-214. Wykstra, Stephen J. 2002. "Not Done in a Corner: How to Be a Sensible Evidentialist about Jesus." Philosophical Books 43: 81-135. Zagzebski, Linda. 1994. "The Inescapability of Gettier Problems." The Philosophical Quarterly 44 (174): 65-73. Notes 1 This paper is currently under review at Religious Studies. 2 I borrow the terms "de facto" and "de jure" from Plantinga (2000: ix). 3 Roughly, "a belief has warrant for a person S only if that belief is produced in S by cognitive faculties properly (subject to no dysfunction) in a cognitive environment that is appropriate for S's kind of cognitive faculties, according to a design plan that is successfully aimed at truth" (156). But note that Plantinga proceeds to modify this in rather complex ways. 4 According to the developed version of this model, human beings are made in God's image, which includes being instilled with special cognitive faculties-namely a sensus divinitatis (sense of divinity) and the "internal instigation of the Holy Spirit"-which, when functioning properly (i.e., as God designed) (and it might not due to sin), reveals to our intellects the existence of God (and other essential truths of Christianity) and "seals them upon our hearts." Christian belief is therefore "basic" (produced innately, not deliberately by inference or argument), and, given Plantinga's epistemology, is "properly" so (i.e., justified, rational, and warranted). 5 Todd Long (2010). 6 Wykstra (2002), Senor (2002), and Swinburne (2001). 7 See Baker (2005) for a critical overview of a good range of such objections. 8 Beilby (2007), Clark (2007), Feldman (2003), Gale (2001), Gale (2007), and Kvanvig (2007). 19 9 One might understand positive epistemic status as a specific positive epistemic status, such as rationality, justification, warrant, or knowledge. Another option is to interpret it as an all-things-considered epistemic evaluation. 10 Long (2010). 11 Plantinga would presumably prefer this adjustment himself, since he holds that a proposition being more probable than not is an insufficient standard for belief (WCB, 271, n. 56). 12 For a good explication and defense of this conception over others, I recommend Morris (1991). 13 See Plantinga (1974: 214-215), where he adopts the argument of J.N. Findlay (1948: 108-118). For further defense of the idea that perfection requires necessary existence, see Brian Leftow (2010). And for some reasons to contest that perfection requires possessing the various perfections essentially, see James Sennett (1994). 14 For a good, introductory overview of the philosophy of probability and the standard probability calculus, I highly recommend Mellor's book (2005). 15 If, for example, Q follows from P only via a complex deductive chain that I am not currently capable of seeing, there is some sense in which I am internally consistent in simultaneously accepting P but denying Q. 16 I borrow the name given to it by Hajek (2003: 273). 17 Plantinga presumably would only accept the Ratio Formula as an idealization when it comes to epistemic conditional probability, since in earlier work he gives his own alternative account of non-idealized epistemic conditional probability (1993a: Chapter 9). See the next endnote. 18 Although Plantinga gives an analysis of conditional probability, it is not a function with absolute probabilities as inputs. Here is his "first approximation" (for which he later makes some qualifications): "P(A/B) = <x,y> iff <x,y> is the smallest interval which contains all the intervals which represent the degree to which a rational human being S (for whom the conditions necessary for warrant hold) could believe A if she believed B, had no undercutting defeater for A, had no other source of warrant for either A or for –A, was aware that she believed B, and considered the evidential bearing of B on A" (1993a: 168). 19 I borrow the name from Bennett (2003: 20). Note that this is a weak version of the analysis in the sense that it only goes so far as to say that the material and indicative conditionals have identical truth conditions. A stronger version would go further by claiming that they have the same meaning. I will be neutral about the stronger version here, since it is irrelevant to anything I will say in this paper. 20 I am convinced by Jackson's argument from the "or-to-if" inference (1987: 4-6), and other similar arguments, and think the responses to it are problematic. But when it comes to explaining away the apparent counterexamples to the Horseshoe Analysis currently available in the literature, all that is available is the Gricean defense from conversational implicature (1967a and 1967b) and the Jacksonian defense from conventional implicature (1987). My own defense departs from the implicature route altogether and is planned as the subject of a future paper. 21 "The Formalized Ramsey Thesis" is my own name for a proposal about how to formalize a claim that is sometimes called "the Ramsey Test" or "Ramsey Thesis" or "Ramsey Test Thesis," after its author, Frank Ramsey, in a much-discussed footnote (1929: 143): "If two people are arguing 'If A will C?' and are both in doubt as to A, they are adding A hypothetically to their stock of knowledge and arguing on that basis about C ... We can say they are fixing their degrees of belief in C given A." Others have called the proposed formalization "Stalnaker's Hypothesis" (owing to Stalnaker's 1970 discussion of it, though he was not the first to do so) or "the Equation" (Edgington 1986). 22 I borrow the name for Adams's theory from Lycan (2001: 49). 23 But we can easily see that there is no such collapse if we accept the Horseshoe Analysis and Ratio Formula. First, when P[x] = 0, P[x→y] remains defined, whereas P[y|x] does not. But even when P[x] ≠ 0 and P[y|x] is defined, the conditional probability is not generally the same as the probability of the corresponding conditional. As can easily be proven, the relationship between the two probabilities is this: P[x→y] = 1-P[x]+P[x]P[y|x] (when P[x] ≠ 0), from which it follows that the two probabilities are equal just in case P[y|x] = 1, which is the trivial case in which x makes y maximally probable or y is already maximally probable and x has no effect on it. 24 By "modal understanding of probability," I mean an understanding where (a) the probability of a proposition measures the degree to which the proposition is possible (whether the modality is understood physically, metaphysically, logically, or epistemically) and (b) "necessary" in "necessary proposition" expresses the same type of modality as is measured by the probability. Given this type of probability, it follows that any necessary proposition receives maximal probability (i.e., probability 1) and any impossible proposition receives minimal probability (i.e., probability 0). 25 Thanks to Edward Wierenga for this objection. 20 26 Many have argued that warrant indeed entails truth, e.g., Zagzebski (1994), Merricks (1995 and 1997), and Plantinga (1997). For opposing views, see Ryan (1996), Huemer (2005), Coffman (2008), D. Howard-Snyder et al. (2007), and Moon (2012). 27 In fact, this generalizes. For any proposition Q, if P[Q] = 1⁄2, then P[SQ] < 1⁄2, where SQ is the proposition that Q has some factive positive epistemic status (unless there is perhaps some strange Q such that Q also entails SQ). So, the proper default stance toward SQ is disbelief for equal-weight agnostics about Q but agnosticism for inscrutability agnostics about Q. 28 At least, for some such instances of S, such as theistic knowledge or warrant. 29 Plantinga (1993: Chapter 12), Plantinga (2000: 227-240), Fitelson and Sober (1998), Beilby (2002), and Sosa (2007). 30 I am grateful to Edward Wierenga for his fascinating philosophical theology seminar on Plantinga's Warranted Christian Belief at the University of Rochester several years ago, during which I developed the foundational ideas of this paper. I am also grateful for his penetrating critique of the initial, rudimentary version of my central argument, the response to which required me to navigate through a vast philosophical terrain, ultimately yielding the more subtle line of thinking presented here. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Page 1 of 6 Informational Mode of the Brain Operation and Consciousness as an Informational Related System Florin Gaiseanu* PhD, Principal senior Researcher (Professor), Science of Information and Technology Bucharest (Romania) and Barcelona, Spain Introduction Although when we refer to brain and its running mode, we often relate it to information, little it is really known about information itself and how the brain operates with it. Information concepts are largely used day by day in our informational age, the microelectronic intelligent systems assure us a comfortable communication at distance and unify our knowledge around the earth. We speak about Bits, internet and television and benefit of telecommunication and computer systems to be informed, but little data we know actually on how our brain acts, as an interface with our internal and external world and on consciousness, this knowledge spectrum which illuminates our life, even less. The advances in information science and technology, starting with the statement concepts on information and its evaluation [1] and continuing with operating mode of microcircuits and microprocessors in the intelligent systems today, and with the specific terminology and investigation/ evaluation tools allow to initiate the approach of the brain operation mode by analogy with microprocessors, complex units of informational processing in computers [2,3]. Artificial intelligence was also a stimulating way to approach also consciousness from the artificial neuronal networks point of view [4]. However, while from the philosophical point view the logic operation and information interchange between various systems would be understandable *Corresponding author: Florin Gaiseanu, PhD, Principal senior Researcher (Professor), Science of Information and Technology Bucharest (Romania) and Barcelona, Spain. Received Date: May 30, 2019 Published Date: June 07, 2019 Archives in Biomedical Engineering & Biotechnology Open Access Research Article Copyright © All rights are reserved by Florin Gaiseanu This work is licensed under Creative Commons Attribution 4.0 License ABEB.MS.ID.000525. Abstract Introduction: the objective of the investigation is to analyse the informational operating-mode of the brain and to extract conclusions on the structure of the informational system of the human body and consciousness. Analysis: the mechanisms and processes of the transmission of information in the body both by electrical and non-electrical ways are analysed in order to unify the informational concepts and to identify the specific essential requirements supporting the life. It is shown that the electrical transmission can be described by typical YES/NO (all or nothing) binary units as defined by the information science, while the inter and intra cell communication, including within the synaptic junction, by mechanisms of embodiment/disembodiment of information. The virtual received or operated information can be integrated in the cells as matter-related information, with a maximum level of integration as genetically codified info. Therefore, in terms of information, the human appears as a reactive system changing information with the environment and between inner informational subsystems which are: the centre of acquisition and storing of information (acquired data), the centre of decision and command (decision), the info-emotional system (emotions), the maintenance informational system (matter absorption/desorption/distribution), the genetic transmission system (reproduction) and info-genetic generator (genetically assisted body evolution). The dedicated areas and components of the brain are correlated with such systems and their functions are specified. Result: the corresponding cognitive centres projected into consciousness are defined and described according to their specific functions. The cognitive centres, suggestively named to appropriately include their main characteristics are detected at the conscious level respectively as: memory, decisional operation (attitude), emotional state, power/energy status and health, associativity and offspring formation, inherited predispositions, skills and mentality. The near-death and religious experiences can be explained by an Info-Connection pole. Conclusion: consciousness could be fully described and understood in informational terms. Keywords: Brain; Informational operation; Virtual and matter-related information; Info-input and output; Genetic and Epigenetic; Informational subsystems; Cognitive centres; Extra-sensorial experiences Archives in Biomedical Engineering & Biotechnology Volume 1-Issue 5 Citation: Florin Gaiseanu. Informational Mode of the Brain Operation and Consciousness as an Informational Related System. Arch Biomed Eng & Biotechnol. 1(5): 2019. ABEB.MS.ID.000525. Page 2 of 6 somehow, the "hard" problem which arises when we refer to the brain operation is how to explain the senses and sensations [5]. Physics is implied also more and more on this field, bringing into the discussion the intimate mechanisms of the matter-support of mind and consciousness [6], offering responses to the "mind-body" problem on the basis of quantum [7] or epigenetic processes [8]. As concerns the near-death experiences (NDEs) and other extraproperties of the mind [9,10], it was necessary to imply a deep understanding of matter-related information both at the micro and macro scale [11]. In this paper it is presented especially the informational mode of brain operation correlated with its anatomic structure and functions to extract conclusions on the structure of the informational system of the human body and consciousness. Analysis of the Informational Structure of the Brain and Associated Functions Mechanisms of the transmission of information and consequences As it was shown above, little attention was paid to the deep implication of information, as a physical parameter, when the working functions of brain were approached. The term of information was and still is used in a general way, as a news or intercommunication support [12,13]. However, when we apply this concept to matter, particularly to biological processes, we have to take into account not only the basic meaning, coming from our fundamental senses (sight, hearing, smell, taste, touching), but also the implicit, incorporated information into the matter components. Figure 1: Mechanisms of the transmission of information in the organism: the virtual information received by sensors and operated by the brain (superior side), electrically-assisted info-transmission by the axons of the nervous cells and neurotransmitters between the nervous cells, and the epigenetic transmission (bottom side). In Fig. 1 there are represented the transmission processes of information in the human body, starting with info-recorded signal in the brain and continued by electric and non-electric signals to the cells. Specifically, the transmission of information by the nervous system is part of it assured by electrical signals along the nervous axon, on the basis of YES/NO type conduction, like in the computer systems. YES/NO decisional operation unit is an informational basic way to approach and evaluate the information, as it was defined by Shannon [5] by means of functions of probability in a binary system. In the brain, specifically consisting in a highly packaged neural mass, this is a main type of informational transmission. As an electrical transmission, this is associated with the electromagnetic field specific for the electric and electronic circuits and processes, which allow applications concerning especially motor-type commands by mind to various helping body-added mechanisms or to wifi-assisted external electro-mechanic devices [14]. The recent non-invasive and non-destructive functional Magnetic Resonance Imaging (fMRI) is a high technological method to investigate the local activity of the brain as a function of the investigation goals and to correlate various areas of the brain with a specific task. This is based on a differentiated visualisation of the predominantly irrigated regions with blood flow due to the nervous specific activation. Although the electrical transmission by neural axons is an essential way of communication, allowing the understanding/ analysis of the brain activity by similarity with that in the logic/ intelligent microelectronic systems, a next signal differentiating, but non-electrical transmission way is assured within the synaptic junctions between the neurons by physico-chemical mechanisms assisted by neurotransmitters, as info-transmission agents, as it can be seen in Fig. 1. Vesicles with neurotransmitter molecules are transported within the dendritic button, which expel the neurotransmitters to the next dendritic button of a neighbourhood neuron, to be trapped by specific receivers from its surface. This is a selective mechanism of the transmission of information, because only certain type of neurotransmitter is accepted by a corresponding receiver, if each other have complementary structures, allowing to fit together like a key in a lock. When the fiting process is attained, information signal is transmitted from the informational agent (in this case the neurotransmitter) by a "disembodiment" of information to the receptors, which receive the transmitted information by an info-"embodiment" process, that meaning that the information is on this way "incorporated" into this new agent of info-transmission. After multi-repetitive steps of the transmission of the same type of information, converted in a typical stereotype, this could be transmitted into the cells by an intra-cellular communication, and incorporated as a new trait in the genetic system, without affecting the genetic structure of the species, as it can be seen in the bottom side of Fig. 1. This is an epigenetic-type mechanism, proposed to explain not only the traits transmission, by also memory and some forms of mental disorders [8]. Citation: Florin Gaiseanu. Informational Mode of the Brain Operation and Consciousness as an Informational Related System. Arch Biomed Eng & Biotechnol. 1(5): 2019. ABEB.MS.ID.000525. Archives in Biomedical Engineering & Biotechnology Volume 1-Issue 5 Page 3 of 6 All these mechanisms show, besides the possibility to describe them in terms of information, independently if they are electrically or non-electrically supported, that the information automatically and insistently experimented by the brain as a acquired information, could be included in the genetic system as a new acquired trait and transmitted to the offspring. Therefore, the informational processes managed by the brain are not referred only to the virtual (mentally activated) information, but also to the matter-related (not conscious) information, as "embodied" into the cells, with the maximum expression in the genetic final form, ready to be transmitted to the offspring. It is to be concluded thus that viewed from the informational perspective, the activity of the brain and of its circuits could be globally described as referring to an informational system of the human body, able to manage the information resulted from the interaction with the environment for adaptation, to receive, operate and to transmit the decisions to the execution elements as a motor-type response, and/or to incorporate it by repetitive processes until this informational sequence to become part of the cell itself, by epigenetic mechanisms, responsible for the transmission of the acquired traits as a genetic information, as discussed above. Informational structure of the brain Starting from the stimulating results of such an informational analysis, the next step would be the identification of the specific essential/vital functions of the organism from the informational point of view and of the associated areas of the brain, which manage such functions. The main components of the brain which we refer to [3] are schematically presented in Figure 2. Figure 2: Schematic representation of the anatomic structure of the brain, which defines the main areas managing the components of the informational system of the human body. Taking into account both the informational activity to operate with the virtual information (received from the external and internal sensors), and with the matter-related information (particularly with the genetic information), the following operational subsystems could be distinguished, as described below and referring to the Figure 1,2&3. 1. Centre of Acquisition and Storing of Information (CASI, Fig. 3), which is represented by the sum of all areas where the internal and external information is received and stoked. This centre is basically represented by shortand long-term memory, but also by the areas connected to the sensors of the virtual information. The main associated physical areas of the brain are (Fig. 2): the prefrontal cortex, the area of the short-term memory (about 1 min. duration), hippocampus – corresponding to the long-term memory, cerebellum, responsible of the memory of the learned behaviours and skills, thalamus-complying the function of a relay for sensory impulses, cerebral cortex with areas for interpreting the main sensorial signals (touch, vision, hearing). CASI is connected to the external and internal sensors, which transmit to it the input information into the informational system Figure 3. Figure 3: Schematic representation of the informational structure of the human body and the corresponding cognitive centres of consciousness. 2. Centre of the Decision and Command (CDC), responsible of the main dynamic abilities of the mind like thought, creativity, communication, intelligence, motivation, judgement, planning, voluntary control of muscles, voluntary movement operated by the cerebral hemispheres, frontal and prefrontal lobes of the cerebrum. Cerebellum has also a helping role in the muscle's Archives in Biomedical Engineering & Biotechnology Volume 1-Issue 5 Citation: Florin Gaiseanu. Informational Mode of the Brain Operation and Consciousness as an Informational Related System. Arch Biomed Eng & Biotechnol. 1(5): 2019. ABEB.MS.ID.000525. Page 4 of 6 coordination, including learning and storing motor skills. The left hemisphere is typically responsible for language and speech, comprehension, arithmetic, and writing, while the right hemisphere manages especially the creativity, spatial ability, artistic and musical skills. CDC provides to the body and to external environment a decisional information, which is the attitude, as an information output of the informational system (Fig. 3). The motor decisions are addressed to the execution elements (EE), as shown in Fig. 3. 3. Info-Emotional System (IES, Fig. 3) is managed by the limbic system, composed by thalamus, hypothalamus, hippocampus, midbrain and amygdala (Fig, 1 and Fig. 2). This is also an informational system because is responsible of emotions a sensorial impulse. 4. Maintenance Informational System (MIS) operates automatically to manage basically the operational processes related to the digestion and the distribution in the organism of the necessary nutrients. This system is therefore related with the processing of the material components necessary for the continuous maintenance of the body (nourishment, water, air) (Fig. 3). The brain stem area of brain acts as a relay centre between the cerebrum and cerebellum to the spinal cord, and manages many automatic functions such as breathing, heart rate, body temperature, wake and sleep cycles and digestion, while the hypothalamus controls and integrates the activities of the autonomic nervous system. Medulla – the last part of the brain stem controls the vital autonomic reflex functions like cardiac activity (rate and force of heartbeat, vasomotor regulation, variation of diameter of the blood vessels, the blood distribution to specific organs, the blood pressure and the respiratory rate and depth of breathing (Figure 2). 5. Genetic Transmission System (GTS, Fig. 3) is correlated mainly with hypophysis and hypothalamus, responsible for the sexual activity. This system assures the output matterrelated (genetic) information of the body, including the species characteristics and the acquired traits. 6. Info-Genetic Generator (IGG, Fig. 3) manages the development of the body according to the age, especially by means of hypophysis and hypothalamus (Fig. 2). These brain components regulate the body growth and its development, metabolism and even the aging [15]. Basal ganglia seem to have also a role in the personality features. This system is based on the genetic input information inherited from parents. According to the above analysis, the human body is managed by an informational system, basically provided with: (i) inputs for the reception of the virtual information and for genetic (matterrelated) information from the parents; (ii) an informational output which is actually the attitude, as a reactive, decisional response to the information input, and a genetic information output for the species survival (Fig. 3). The human body appears therefore as an informational structure connected to matter, able to process it for the survival. Results Consciousness as an Informational System Cognitive centres of consciousness The informational components described above are projected into the consciousness as discussed below (Fig. 3). • CASI is actually the memory, accumulating the data of the life experience [8,16] and therefore could be suggestively named I-know (Ik in Fig. 3), where the personal character of the life experience is highlighted as related to come from the first-person perspective. The information stoked in CASI is provided from external and internal sources, and the data contribution of all other cognitive centres is also retrieved in CASI as remembrances. CASI stores the acquired information under a passive, "stand-by" form. • CDC activates actually the necessary information from CASI, bringing it in the operational cycle of the brain activity to make a decision. Therefore, this centre is suggestively called I-want (Iw – Fig. 3). The informational operator of such a process is the thought. To obtain a decision, CDC needs both information but also decision criteria, which are provided actually by other cognitive centres via CASI. Among them, the emotions could have an important role in the decision making [16-18]. The decision composes actually the attitude. The motor type decisions are directed to the EE components, basically to the muscles and to the vocal system to express the attitude. • IES is projected in consciousness as the centre I-love (Il in Fig. 3), dedicated to emotions. The emotional states represent the reaction of the body to the received information [16,18]. The name of this centre suggests the large spectrum of emotions represented by love, which is the central emotional state of the life, as a favourable force. • MIS assures the power of the body and of the life, supporting the energetic processes and the body health, and it is projected in consciousness as the cognitive centre I-am (Ia-Fig. 3). This centre manages the characteristic information concerning the self-status. • GTS is perceived in consciousness as the cognitive centre I-create (Ic -Fig. 3). This centre is responsible for the associativity and the formation of the next generation, in close relation with the centre Il. • IGG is projected in consciousness as the centre I-created (IcdFig.3) and is perceived in the conscious mind by the inherited skills, predispositions and talents, and also by mentality, which is acquired especially during the first years of the life. Therefore, this centre provides strong decision criteria for the decisional centre [16,18] (Figure 3). According to the above description, the human body appears as an informed matter structure, a combination between matter and information, permanently under a dynamic regime of communications between its own components and with the Citation: Florin Gaiseanu. Informational Mode of the Brain Operation and Consciousness as an Informational Related System. Arch Biomed Eng & Biotechnol. 1(5): 2019. ABEB.MS.ID.000525. Archives in Biomedical Engineering & Biotechnology Volume 1-Issue 5 Page 5 of 6 environment, as it can be observed in Fig. 3. The graduated change of the background colour from lighter to the darker suggests the degree of conscious level. The conscious system, allowing the reaction for adaptation is defined as the Operative Informational System (OIS), while the defined Programmed Informational System (PIS) manages specifically the matter-related information. The virtual information, specific to OIS can be integrated into PIS by repetition, converting it in skills or epigenetically integrated info. Therefore, the graduated change of the background colour from lighter to the darker suggests also the integration/conversion by a repetition process of a virtual information to a deeply matterintegrated info. The cognitive extra-sensorial experiences The centres discussed above relate the current proprieties of the mind as a system for exploration of the reality [10,12,19]. However, in order to explain also the extra-sensorial properties of the mind, like that associated with near-death experiences (NDEs) [9], it is necessary to include in the informational system of the human body the Info-Connection (IC) pole. This connection refers to the possibility of the mind to access information on the informational field of matter, as it was defined earlier by Gaiseanu [10,20-22]. The concept of the informational field of matter is based on some recent discoveries of quantum mechanics, which shown that the physical properties of the particle, even that of atoms of a collectivity of atoms, could be separated from their body [23], and it was for the first time defined and introduced by Gaiseanu [20]. Another recent discovery, this time at a cosmic scale, shows that the dark matter, this mysterious matter of our universe, undetectable but present by the specific effects and field (even in our solar system), referred mainly to the contribution to the galaxies build, is actually anti-matter [24], with anti-symmetrical properties with respect to matter. The pair particles of matter/ anti-matter are permanently generated in the vacuum, giving rise to a gravitational polarization of such pairs induced by the earth and sun gravitational field. This is a similar process like in the tetravalent semiconductor materials (particularly in silicon), were pairs of electron/hole (positive charges) in the depleted regions of the junctions [25] or of atom/vacancy (a lack of an atom in the semiconductor lattice) [26,27] are generated statistically for a certain temperature. The activity of our universe could be therefore compared with that of an informational field, composed by YES/ NO specific alternatives – the basic informational binary unit (Bit), defined within the science of information and technology [6,20]. The mind connection to such a field by IC pole allows to explain the associated phenomena to NDEs as follows. The regression to the childhood is a consequence of the mind connection to the anti-gravitational and anti-entropic field of anti-matter, where the time arrow is inversely oriented, from the future to the past [11]. The same physical process can explain the premonition phenomena [10]. The extra-corporal view is based on the direct scanning of the informational field of matter by the internal "eye" [6]. These concepts and mechanisms could seem to be "strange". However, "strange" could seems also the quantum proprieties of the elemental particles, which quantum physics increasingly more reveals in various experiments, like entanglement (instantaneous communication at distance) and retro-causal phenomena (the future influence the present events) [11]. Therefore, the quantum phenomena are more and more invoked to explain some intimate biologic processes [28]. Immortality is also an example which could be discussed in relation with the exposed properties of the Info-Connection pole. As during the NDEs consciousness seems to separate from the physical body, and on the other hand the information should be conserved in nature, the question which arises is if consciousness could conserve its properties coherently and independently of the physical body and for what time period [22]. Recently, there were reported new data on this field in a study of case, showing the persistence of the cerebral delta waves following the cessation of both the cardiac rhythm and arterial blood pressure [29]. The Info-Connection can explain also the religious and mysticalexperiences (RMEs) due to the protection feelings induced by the anti-entropic field, favorable to living structures, against the destructive (entropic) field of matter [8]. IC is also favorable for the meditation process, serving for stress relaxation, as a hypnotic-based palliative therapy [8,30,31]. Therefore, the associated cognitive centre was defined as I-believe (Ib), such as it is represented in Fig. 3. Recently, it was shown that a cerebral correspondent area could be identified specifically in the anterior cingulate cortex [32]. On the basis of the cognitive structure of consciousness a music-based palliative therapy procedure could be also applied [17]. Conclusions Starting from the analysis of the specific processes implied in the transmission of information in the nervous system and by cellular inter and intra communication, there were identified two main mechanisms of transmission: electrical, along the axons of the nervous cells and non-electrical mechanism, by means of embodiment/disembodiment of information. The possibility to express in terms of information the transmission processes, starting from the virtual acquired information to the matterrelated information within the frame of the epigenetic processes, there were analysed and determined the main informational components of the informational system of the human body and the corresponding functional areas in the brain. In such way there were defined the following informational subsystems: CASI as a centre of acquiring and storing of information, with a corresponding cognitive centre Ik in consciousness, CDC – the centre of decision and command, with correspondence in consciousness by the cognitive centre Iw, IES as Info-Emotional system, correlated with the cognitive centre Il, MIS – the maintenance info-system, corresponding with the cognitive centre Ia, GTS representing the genetic transmission system, which corresponds with the cognitive centre Ic, and IGG – the infogenetic generator, corresponding with the cognitive centre Icd. The Archives in Biomedical Engineering & Biotechnology Volume 1-Issue 5 Citation: Florin Gaiseanu. Informational Mode of the Brain Operation and Consciousness as an Informational Related System. Arch Biomed Eng & Biotechnol. 1(5): 2019. ABEB.MS.ID.000525. Page 6 of 6 informational structure of the informational system is completed by IC – the info-connection to the informational field of universe, explaining the religious and mystical properties and NDEs by means of the cognitive centre Ib. The obtained results support from physiological and functional point of view the informational relations between the informational subsystems as components of the informational system of the human body, centered on the main directives of the living structures: reactivity for adaptation and survival. It was shown that these directives are fulfilled by info-connection to the environment and body itself by means of information inputs and outputs, both virtual and matter-related (genetic) information, assuring the individual adaptation and survival of the species. Acknowledgment In the memory of my exemplar and loved parents, the distinguished (Magna cum Laude) Professor Emanoil Gaiseanu and the distinguished (Emeritus) Professor Florica Gaiseanu, to my Brother and to All Other Members of my Family, who were part of my life. Conflict of interests No any. References 1. Shannon C (1948) The Mathematical Theory of Communication. Bell Syst Tech J 27: 379-423. 2. Baars BJ (1988) A Cognitive Theory of Consciousness. Cambridge, MA: Cambridge University Press. 3. Baars BJ, Gage N (2013) Cognition, Brain and Consciousness, 2nd (ED) USA, Academic Press (Elsevier Sequoia). 4. Perlovski L (2001) Neural Networks and Intellect: Using Model Based Concepts. Oxford: University Press. 5. Chalmers D (1995) Facing up to the problem of consciousness. Journal of Consciousness Studies 2(3): 200-219. 6. Gaiseanu F (2018) Information: from Philosophic to Physics Concepts for Informational Modeling of Consciousness, Philosophy Study 8(8): 368-382. 7. Hameroff S (1998) Quantum Computation in Brain Microtubules? The Pennrose-Hameroff. 'Orch OR' Model of Consciousness. Philos. Trans. Royal Society London, Ser A Math Phys Sci 356: 1869-1898. 8. Gaiseanu F (2019) The Informational Model of Consciousness: Mechanisms of Embodiment/Disembodiment of Information. Neuro Quantology 17(4): 1-17. 9. Gaiseanu F (2017) Quantum-Assisted Process of Disembody Under Near-Death Conditions: An Informational-Field Support Model." Neuro Quantology 15(1): 4-9. 10. Gaiseanu F (2017) An Information Based Model of Consciousness Fully Explaining the Mind Normal/Paranormal Properties. Neuro Quantology 15(2): 132-140. 11. Gaiseanu F (2019) Human/Humanity, Consciousness and Universe: Informational Relation, Neuro Quantology 17(5): 60-70. 12. Gaiseanu F (2019) Language Patterns and Cognitive-Sentient Reality: Certainty/Uncertainty in Cognitive-Sentient Exploration of Reality, Chapter in Media Models to Foster Collective Human Coherence in the psychecology, (Ed) Stephen Brock Schafer, USA, IGI Global. 13. Meijer D (2013) Information: What Do You Mean? On the Formative Element of Our Universe. Syntropy 3: 1-49. 14. Kaku M (2014) The Future of the Mind, The Scientific Quest to Understand Enhance and Empowered the Mind, NY, London, Toronto, Sidney Aukland: Doubleday, Division of Random9 House Canada, Toronto, Penguin Random Hose Companies, Twin Revolution. 15. Zhang Y, Kim MS, Jia B, Yan J, Zuniga-Hertz PJ, et al. (2017) Hypothalamic stem cells control ageing speed partly through exosomal miRNAs. Nature 548: 52-57. 16. Gaiseanu F (2018) Destiny or Free Will Decision? A Life Overview from the Perspective of an Informational Modeling of Consciousness Part II: Attitude and Decision Criteria, Free Will and Destiny. Gerontology & Geriatric Studies 4(1): 1-7. 17. Gaiseanu F, Graur A (2018) Cognitive Centers Related Attitude: Application for an Iterative Evaluation Method in Music-Based Therapy Process. Abstract Book of the Conference on Science of Consciousness (Co-Chair Prof. Stuart Hameroff, The University of Arizona-Center for Consciousness Studies, Tucson, Arizona). Consciousness and EducationCognitive Development, Concurrent Session C27, 165: 2-7. 18. Gaiseanu F (2019) Destiny or Free Will Decision? A Life Overview from the Perspective of an Informational Modeling of Consciousness Part I: Information, Consciousness and Life Cycle. Gerontology & Geriatric Studies 4(1): 1-7. 19. Gaiseanu F (2018) An Informational Modeling of Consciousness and Cognitive Centers. Proc. of the Human Project Brain (HPB) International Conference: Understanding Consciousness, a Scientific Quest for the 21st Century. 04-Models, simulation and emulation of consciousness, Barcelona: 21-22. 20. Gaiseanu F (2016) Consciousness as Informational System of the Human Body. Consciousness and Life Physics, Cosmology and Astrophysics Journal 16(1): 14-25. 21. Gaiseanu F (2016) Informational Subsystems of the Consciousness. The Science of Consciousness, Abstract Book, TSC 2016 TUCSON. Ed. The University of Arizona Center for Consciousness Studies and University of Michigan Center for Consciousness Science, by Stuart Hameroff (The University of Arizona) and George Mashour (University of Michigan). 22. Gaiseanu F (2018) Near-Death Experiences and Immortality from the Perspective of an Informational Modeling of Consciousness. Gerontology & Geriatric Studies 2(3): 1-4. 23. Aharonov Y, Popescu S, Rohrlich D, Skrzypczyk P (2013) Quantum Cheshire Cat. New Journal of Volume Physics 15: 1-5. 24. Hajdukovic D (2013) Can Observations Inside the Solar System Reveal the Gravitational Properties of the Quantum Vacuum? Astrophys Space Sci. 343: 505-509. 25. Gaiseanu F, Sachelarie M, Sachelarie D, Esteve J (1997) Analytical Modeling of the Gold Diffusion Induced Modification of the Forward Current Density Through the p-n Junctions. Solid State Phenomena 3738: 525-530. 26. Gaiseanu F (2013) Contributions to the Modelling and Simulation of the Atomic Transport Processes in Silicon and Polysilicon and Applications. Proceedings of the Romanian Academy, Series A 4(4): 376-384. 27. Gaiseanu F (2017) Modeling and Simulation of the Impurity Diffusion and Related Phenomena in Silicon and Polysilicon Systems in Microfabrication and Micromachining Technologies. Annals of the Academy of Romanian Scientists, Series on Science and Technology of Information 10(1): 41-78. 28. Tarlaci S (2011) Quantum physics in living matter: from quantum biology to quantum neurobiology. Neuro Quantology 9(4): 692-701. 29. Norton L, Gibson R, Gofton T, Benson C, Dhanani S, et al. (2017) Electroencephalographic Recordings During Withdrawal of LifeSustaining Therapy Until 30 Minutes After Declaration of Death. The Canadian Journal of Neurological Sciences Inc (Can J Neurol Sci) 44: 139-145. 30. Satsangi AK, Brugnoli MP (2018) Anxiety and psychosomatic symptoms in palliative care: from neuro-psychobiological response to stress, to symptoms' management with clinical hypnosis and meditative states. Annals of Palliative Medicine 7(1):75-111. Citation: Florin Gaiseanu. Informational Mode of the Brain Operation and Consciousness as an Informational Related System. Arch Biomed Eng & Biotechnol. 1(5): 2019. ABEB.MS.ID.000525. Archives in Biomedical Engineering & Biotechnology Volume 1-Issue 5 Page 7 of 6 31. Brugnoli MP, Pesce G, Pasin E, Basile MF, Tamburin S, et al. (2015) The role of clinical hypnosis and self-hypnosis to relief pain and anxiety in severe chronic diseases in palliative care: a 2-year long-term follow-up of treatment in a nonrandomized clinical trial, Ann Palliat Med 1-17. 32. Inzlicht M, Tullett A, Good M (2011) The need to believe: a neuroscience account of religion as a motivated process, Religion, Brain & Behavior 1(3): 192-251. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
This is the Accepted Manuscript of an article whose final and definitive form will be published in South African Journal of Philosophy © 2015 copyright The Philosophical Society of Southern Africa. South African Journal of Philosophy is available online at: . http://www.tandfonline.com/10.1080/02580136.2015.1128242 Further Problems with Projectivism THOMAS PÖLZLER Department of Philosophy, University of Graz, Austria ABSTRACT: From David Hume onwards, many philosophers have argued that moral thinking is characterized by a tendency to "project" our own mental states onto the world. This metaphor of projection may be understood as involving two empirical claims: the claim that humans experience morality as a realm of objective facts (the experiential hypothesis), and the claim that this moral experience is immediately caused by affective attitudes (the causal hypothesis). Elsewhere I argued in detail against one form of the experiential hypothesis. My main aim in this paper is to show that, considering recent psychological studies about folk metaethics and the relation between moral judgements and emotions, the causal hypothesis must be considered problematic too. First, the most common argument in favor of the causal hypothesis is based on an implausible premise and a dubious assumption. Second, ordinary people's moral experience is influenced by a non-affective factor, namely their openness to divergent moral views. And third, projectivism in general and its causal hypothesis in particular might not even hold true for affective moral judgements. This negative assessment of projectivism is significant both for our understanding of moral cognition as an empirical phenomenon and for metaethics. KEY WORDS: moral projectivism; moral experience; moral psychology; experimental philosophy In the 17 th century various philosophers began to entertain the idea that humans' experience of certain kinds of facts as objective is not due to their perceiving these facts; rather, they "project" their own mental attitudes onto the world. Besides colors, sounds, taste (Locke [1690] 1997) or causality (Hume [1740] 1978), this projectivist hypothesis was mainly advocated with regard to morality. The most prominent early defender of moral projectivism was David Hume. In his "Enquiry Concerning the Principles of Morals", Hume famously claimed that the human capacity of "taste" (which he took to include morality) "gilds and stains" the objective world: 2 [...] taste [...] has a productive faculty, and gilding and staining all natural objects with the colours, borrowed from internal sentiment, raises in a manner a new creation. (Hume [1751] 1983: p. 88) Today moral projectivism still enjoys considerable popularity (e.g., Mackie [1977] 2011; Blackburn 1993; Greene 2002; Joyce 2009, 2010). Simon Blackburn, one of the view's most prominent defenders, explains: We have sentiments or other reactions caused by natural features of things and we "gild or stain" the world by describing it as if it contained features answering to these sentiments, in the way that the niceness of an ice cream answers to the pleasure it gives us. (Blackburn 1993: p. 152) Moral projectivism is often thought of as entailing the metaethical view of anti-realism; i.e., it is assumed that the objective moral properties that humans are led to attribute to things do not actually exist (D'Arms and Jacobson 2006: p. 188; Kauppinen 2013: p. 14). However, one may also advocate or discuss only the empirical core of claims of projection (Joyce 2009: p. 57). In this minimal, metaethically uncommitted sense moral projectivism has sometimes been claimed to support moral anti-realism rather than being defined by it. For example, some metaethicists have argued that projectivism weakens or defeats the prima facie reason in favor of realism (supposedly) generated by our realist-seeming moral experience (see Mackie [1977] 2011: p. 42; Greene 2002: pp. 143-144), or that it provides evidence in favor of error theory's semantic claim of objectivist cognitivism (see Mackie [1977] 2011: pp. 33-35; Joyce 2009: p. 59). So is minimal moral projectivism (henceforth simply "projectivism") true? How one assesses the plausibility of projectivism significantly depends on what one means by humans "projecting" their mental states onto the world. Following Richard Joyce, Section 1 explains that the metaphor of projection may be understood as involving two claims: the claim that humans experience morality as a realm of objective facts (the experiential hypothesis), and the claim that this moral experience is immediately caused by affective attitudes (the causal hypothesis). Elsewhere I argued in detail against one form of the experiential hypothesis (Pölzler 2014: pp. 70-120, forthcoming). My aim in this paper is to strike another blow against projectivism. Considering recent psychological studies about folk metaethics and the relation between moral judgements and emotions, I attempt to show that projectivism's causal hypothesis must be deemed problematic too. My argument consists of three parts. In Section 2 I shall argue that the most common argument in favor of the causal 3 hypothesis is based on an implausible premise and a dubious assumption. In Section 3 I shall argue that ordinary people's moral experience is influenced by a non-affective factor, namely their openness to divergent moral views. And in Section 4 I shall argue that projectivism in general and its causal hypothesis in particular might not even hold true for affective moral judgements. 1. Clarifications According to projectivism, moral cognition is characterized by humans "projecting" their own mental states onto the world. It is important to note that this claim is metaphoric. None of its proponents believe that, like in cases of literal projection, certain kinds of mental states emanate from our minds and cover parts of the world (D'Arms and Jacobson 2006: p. 188; Joyce 2009: p. 60). In order to be able to assess projectivism's plausibility we must therefore translate it into more literal terms. In this paper I assume a conception of projectivism that has recently been developed by Richard Joyce (2009 and 2010), and has in identical or similar forms also been endorsed by various other participants of the debate (e.g., Greene 2002: 146147; Kail 2007: 3-4; Olson 2014: p. 6). On Joyce's view, projectivism is essentially a "causal account of moral experience" (2007b). As such, it involves two claims: a claim about the nature of humans' moral experience, and a claim about the causes of this experience. With regard to the nature of our moral experience projectivists hold that this experience is realist-seeming, i.e., that humans experience morality as objective. The Experiential Hypothesis1: Humans experience morality as a realm of objective facts (see Joyce 2009: pp. 60-68). As projectivists typically understand this claim, humans experiencing morality as "objective" means that they experience morality as "out there": as something that exists in the world, and waits to be discovered. Joyce specifies this idea in terms of subject-independence (2009: pp. 62-65 and fn. 3). Morality would qualify as objective in this sense if and only if whether things are right, wrong, good, bad, etc. is independent from one's own (i.e., the subject's) 1 Joyce refers to this hypothesis as "phenomenological". For reasons that will become clear soon, this label is somewhat misleading. 4 mental states - from how one feels about these things, what one believes about them, and so forth.2 The experiential hypothesis' notion of "experience" is most readily understood in an exclusively phenomenological sense. Projectivists seem to be committed to the view that "what it is like" to make moral judgements is to respond to moral facts that are independent from us. However, Joyce rightly emphasizes that in the present context "experience" is more appropriately understood in a broader sense (2009: pp. 65-66). While some projectivists may hold views about the qualitative character of moral judgements, some may also only mean that humans have a deeply entrenched metaethical intuition that morality is objective - an intuition that may or may not have any qualitative character. In addition to its claim about the nature of humans' moral experience, projectivism also entails a claim about how this experience comes about. In particular, it entails that what causes us to experience things as objectively right, wrong, good, bad, etc. is not that we perceive them to have these properties, but rather a kind of mental attitudes within us, namely affective attitudes. Suppose, for example, you witness some kid torturing puppies for fun. Your observation may arouse certain negative affective attitudes in you: emotions like anger or disapproval, say. According to projectivism's causal hypothesis, it is these affective attitudes that then cause you to have the experience that torturing puppies for fun is objectively wrong. The Causal Hypothesis: Humans' moral experience is immediately caused by affective attitudes (see Joyce 2009: pp. 68-69). 3 Projectivists have said little about what they mean when they talk of (particular) "affective attitudes" causing humans' moral experience. There are reasons to believe, however, that their conception of these attitudes is non-cognitivist, i.e. that they conceive of the attitudes as lacking any cognitive content and hence as not representing facts. First, in line with Joyce's above 2 Note that in contrast to many other conceptions of objectivity (e.g., Huemer 2005: pp. 2-4), this subjectindependence conception allows for morality to be objective relative to some subjects, but subjective relative to others. Joyce illustrates this by an analogy with a person's sadness. While my sadness is subjective from my own perspective (it trivially depends on my own mental states), for anybody else it is something that is "out there" and can be discovered (2009: pp. 63-64). 3 Projectivists need not claim that perceptions do not play any role whatsoever in generating ordinary people's moral experience. For example, they may acknowledge that our seeing a certain action often causes us to have the emotions that then lead us to have a certain moral experience. Hence the qualification "immediate" (Joyce 2010: p. 39). 5 explanations, projectivists generally contrast the relevant affective attitudes with perceptions, which are the products of a cognitive faculty (e.g., Hume 1978: pp. 468-469; Greene 2002: pp. 146-147). Second, some projectivists have explicitly characterized these attitudes as noncognitive. Simon Blackburn, for example, explains that the attitudes that humans tend to project onto the world are "not descriptive" (1984: p. 171). And third, as almost all proponents of projectivism hold metaethical positions according to which there are neither objective nor subjective (robust) moral facts (see, e.g., Blackburn 1984; Joyce 2001; Mackie [1977] 2011), there is no metaethical reason for them to construe the relevant affective attitudes as cognitive (and thus possibly responsive to moral facts) either. Projectivism's commitment to the non-cognitivist character of the attitudes appealed to in its causal hypothesis has important, yet widely neglected implications for the assessment of this hypothesis (McNaughton 1988: p. 113). It entails that the causal hypothesis cannot only be refuted by showing humans' moral experience to be caused by cognitive attitudes, but also by establishing that the particular affective attitudes that this hypothesis appeals to involve significant cognitive elements. A refutation of this second (more theoretical and conceptual) kind seems prima facie plausible with regard to at least some kinds of affective attitudes, such as, for example, emotions (see, e.g., Lazarus 1991; Solomon 1993; Nussbaum 2004). In what follows, however, I will grant projectivists that the emotions, sentiments, passions or other affective attitudes that they appeal to are non-cognitive, and rather focus on the first of the above mentioned refutations. Granting projectivists their conception of affective attitudes, the truth of projectivism becomes a largely empirical question. Questions of this kind are most reliably assessed by the methods of empirical science. In recent years various projectivists have argued that the available scientific evidence strongly supports their view. Richard Joyce, for example, claims that "evidence concerning (on the one hand) what really causes moral judgement and (on the other hand) how it seems to us virtually adds up to a statement of moral projectivism" (2007a: p.125). And according to Joshua Greene, projectivism has recently "gained widespread acceptance among experimental psychologists" (2002: p. 142). In the following three sections I will argue that with regard to projectivism's causal hypothesis this assessment is likely wrong. Recent psychological research on folk metaethics and the relation between moral judgements and emotions suggests that humans' moral experience is the product of cognitive rather than affective attitudes. 6 2. The Argument from Emotionism Projectivism's causal hypothesis has recently typically been defended by appeal to the claim that moral judgements are mainly caused by emotions (see Greene 2002: p. 142; Joyce 2007a: p. 130). In what follows I will show that this "emotionist" argument in favor of projectivism's causal hypothesis is weak. First, the claim that moral judgements are mainly caused by emotions is contradicted rather than supported by the available scientific evidence.4 And second, even if this claim were true, it would not lend (much) support to the hypothesis that humans' moral experience is mainly caused by emotions anyway. Moral Judgements and Emotions The claim that moral judgements are mainly caused by emotions has recently become quite popular (see, e.g., Haidt 2001; Greene and Haidt 2002; Prinz 2006, 2007b). Among others, it has been thought to be supported by two studies about the effect of disgust. In the first study (Schnall et al. 2008a) one group of subjects was confronted with stimuli likely to make them feel disgusted (e.g., they were seated in a room treated with "fart spray" or asked to recall a physically disgusting experience), while another group was not confronted with these stimuli. When subjects were then asked to rate the moral wrongness of a number of actions it turned out that those in the disgust conditions rated the actions significantly more wrong than those in the neutral conditions - or at least this is how the study's results are often presented (e.g., Prinz 2006: p. 31). Subjects in the second study (Schnall et al. 2008b) had to watch a film clip that involved a dirty toilet. One group was then asked to complete an otherwise unrelated task involving words associated with cleanliness, for example "pure", "clean", or "pristine", or to wash their hands with soap and water. The other group completed a task involving only neutral words, or were not given the opportunity to wash their hands. Again disgust, or the absence of it, seemed to have had a significant influence of subjects' moral judgements. Those in the cleanliness conditions rated thee actions they were presented with significantly less wrong than those in the neutral conditions - or again, this is at least how the results of the study are often presented (e.g., Prinz 2011: p. 137). 4 This part of the Section is based on Pölzler 2015: pp. 181-184. 7 As shown in Pölzler 2015 (pp. 183-184), there are two main problems with the above interpretation of Schnall et al.'s studies.5 The first problem is methodological. Although the studies' findings may be explained by disgust (or other emotions) influencing subjects' moral judgements, they are consistent with various alternative explanations as well. For example, emotions may have influenced subjects' perception of the actions they were presented with rather than their moral judgements (e.g., they may have increased their awareness of the actions having certain morally relevant non-moral features, see Huebner et al. 2009: pp. 1-3); or subjects may rather have become aware of their having the emotion they were induced to have, and this awareness affected their reasoning (e.g., they may have (unconsciously) reasoned that because they felt disgust, there had to be something wrong with the action at issue, even though they could not tell what it was, see Jones 2006: p. 50). The second main problem with many commentators' interpretation of the above studies is that they have grossly exaggerated these studies' results (see May 2014). Proponents of the significance of emotions in moral judgements have often suggested that in these studies, emotions affected the severity of subjects' moral judgements with regard to all or most of the scenarios they were presented, and to a rather strong degree. But this is clearly wrong. In the first above study only the first of four experiments showed a significant effect of disgust that was independent from subjects' awareness of changes in their body (Schnall et al. 2008a: 11001103). And even in this first experiment disgust only made subjects' judgements significantly harsher with regard to 2 out of 4 vignettes in the weak and 1 out of 4 vignettes in the strong experimental condition, and only to an average of 0.6 on a seven-point scale of wrongness (Schnall et al. 2008a: 1099). Similar considerations apply to the second study as well. Coming across cleanliness words/handwashing had a significant effect on subject's wrongness ratings only with regard to 1 out of 6 of the scenarios presented in experiment 1, and 2 out of 6 of the scenarios of experiment 2. Moreover, the effect was again quite small. On the nine-point wrongness scale of experiment 1 subjects in the non-disgust condition rated actions at an average of 4.98, and subjects in the disgust condition at 5.81 (Schnall et al. 2008b: 1220). On the seven-point wrongness scale of experiment 2, subjects in the non-disgust condition rated the actions at an average of 4.73, and subjects in the disgust condition at 5.43 (Schnall et al. 2008b: 1221). 5 Note that Schnall et al. themselves do not endorse the above interpretations. They present their data in a more cautious way. 8 Reviews and meta-analyses by Landy and Goodwin (2014), May (2014), Pizzaro et al. (2011) and others suggest that, at least on closer consideration, most other relevant studies are in line with those considered above. They too suggest that emotions often do not have any substantial effect on moral judgements. Moreover, the conclusion that moral judgements are not mainly caused by emotions is also supported by studies on the co-occurrence of moral judgements and emotions. In Greene et al.'s (2001) famous Trolley dilemma study, for example, subjects were presented various moral dilemmas that either involved inflicting harm in a personal or impersonal way. It turned out that when subjects thought about impersonal moral dilemmas they showed very little activity in brain areas typically associated with emotions (Greene et al. 2001: p. 2107). However, if (significant) emotional activity does not even correlate with particular kinds of moral judgements, then it cannot be these judgements' predominant cause either. Moral Judgements and Moral Experience My second main objection against the emotionist argument in favor of projectivism's causal hypothesis concerns this argument's inductive strength. Moral judgements and moral experiences are distinct aspects of moral cognition. The truth of the claim that moral judgements are mainly caused by emotions would therefore not entail that our moral experience is mainly caused by emotions too. In order for the causal hypothesis to be supported by this claim it would also have to be the case that our moral judgements and our moral experience are causally regulated by one and the same mental attitude. For example, as apparently assumed by Joyce (2009: p. 70), the same attitude would have to cause us first to have a particular moral experience and then, via this experience, to make a corresponding moral judgement. Let us call this assumption of the emotionist argument in favor of the causal hypothesis the "same attitude assumption". Suppose the same attitude assumption were true. In this case we should find all sorts of correlations between people's moral judgements and their moral experiences. Most obviously, we should find a correlation between the strength with which people hold a moral judgement and the kind of moral experience they have with regard to it. The stronger a person's confidence in her judgement that a thing is right, wrong, good, bad, etc., the more likely she should be to experience this thing's rightness, wrongness, goodness, badness, etc. as an objective property of that thing (Goodwin and Darley 2010: p. 180). Is this implication of the same attitude assumption true? 9 In recent years psychologists have become increasingly interested in ordinary people's metaethical intuitions (e.g., Goodwin and Darley 2008, 2010; Wright et al. 2013, 2014). Elsewhere (Pölzler forthcoming) I argue that several prominent studies on this issue did not measure what they attempted to measure. Most commonly, they confused the question of whether moral judgements purport to represent (objective) moral facts (cognitivism vs. noncognitivism) with the question of whether these facts exist (realism vs. anti-realism). I therefore suggested reinterpretations of these studies which I will also assume in what follows. Regardless of whether one tends towards these reinterpretations or the experimenters' original interpretations, however, it seems that the available data with regard to the same attitude assumption is ambiguous or rather contradicts this assumption. One early study on folk metaethics, conducted by Goodwin and Darley (2008), is consistent with the same attitude assumption's prediction of a correlation between persons' strength of agreement to moral judgements and their metaethical intuitions. Subjects in this study who responded as cognitivists to a particular moral statement (which entails realism or some, but not all forms of anti-realism) tended to agree significantly stronger to this statement than subjects who responded as non-cognitivists to it (which is a variant of anti-realism) (Goodwin and Darley 2008: pp. 1350, 1354). Two other relevant studies did not find any such correlation, though. Consider, first, a recent study by Wright, Grandjean and McWhite (2013). In this study subjects' metaethical intuitions were determined by asking them two questions. Properly interpreted, subjects' responses to these questions are indicative of either more cognitivist and realist leanings or more non-cognitivist and anti-realist leanings. It turned out that subjects who chose the more cognitivist and realist option with regard to a moral statement did not tend to agree with it more strongly than subjects who chose the more non-cognitivist and antirealist option (see Wright et al. 2013: pp. 342, 344): [...] while a wealth of research has found that people treat differently those attitudes and beliefs they hold strongly from those they hold more weakly [...], attitude strength did not reveal itself here to be predictive of [...] objectivity. (Wright et al. 2013: p. 342) Second, Goodwin and Darley decided to have another look at the relation between metaethical intuitions and strength of agreement as well. This time they did not find a correlation either (reported in 2010: p. 180): 10 [...] our data has shown that [...] objectivity judgments are divergent from first order moral judgments, i.e., they are divergent from strength of agreement ratings concerning moral beliefs. (Goodwin and Darley 2010: p. 180) The available evidence on the relation between the strength of people's moral judgements and their metaethical intuitions is admittedly scarce. As shown above, however, it provides at least some reason to believe that the emotionist argument's same attitude assumption may be false. This argument is thus not only based on an implausible premise, its inductive strength rests on a shaky foundation too. Even if moral judgements were mainly caused by emotions, this may not lend (much) support to the claim that our moral experience is mainly caused by emotions as well. 3. The Causes of Metaethical Intuitions In section 2 I showed that projectivists' main argument for their causal hypothesis is weak. In addition, there is also positive evidence for doubting that humans' moral experience is immediately caused by affective attitudes. Several psychologists and philosophers have recently suggested that ordinary people's metaethical intuitions are at least in part determined by their openness to alternative moral views. The more one is able and willing to consider the perspective of others with regard to a certain moral issue (for example, the more one is able and willing to imagine how one would judge this issue if one had others' interests, desires, world-views, etc.), the more anti-realist one's metaethical intuitions with regard to this issue become (Sarkissian et al. 2011: p. 501). 6 The truth of this hypothesis about the causes of our metaethical intuitions would clearly be bad news for projectivists. As being open to alternative perspectives essentially involves reasoning about the implications of different possibilities and is therefore likely a predominantly cognitive factor (see Goodwin and Darley 2010: p. 180), it would mean that humans' moral experience is not exclusively determined by affective reactions. In this Section I will argue that the hypothesis that humans' moral experience is causally influenced by their openness to divergent moral perspectives is indeed plausible. First, I will present three studies that suggest a strong correlation between ordinary people's metaethical 6 Another variable that was found to significantly correlate with and even to some degree causally influence people's metaethical intuitions is people's perceptions of consensus. The wider subjects believed a statement to be accepted by others, the more cognitivist/realist their responses turned out to be (Goodwin and Darley 2012: pp. 253-254). 11 intuitions and their openness to alternative moral perspectives. And second, I will argue that this correlation is at least in part to be explained by the hypothesis that people's openness to alternative moral perspectives causally influences their metaethical intuitions. Verbal Explanations First evidence for a correlation between persons' metaethical intuitions and their openness to alternative moral perspectives is provided by Goodwin and Darley's above 2008 study. Subjects in this study were told that another subject had denied a moral judgement that they themselves had previously made. Then they were (among others) asked why they believed this disagreement might have arisen (2008: p. 1363). It turned out that answers to this question correlated with subjects' metaethical intuitions. Those who had been drawn towards more cognitivist and realist options tended to express surprise about how anybody could disagree with them and tended to characterize the other subject as morally depraved. With regard to the statement "Robbing a bank in order to pay for an expensive holiday is a morally bad action," for example, some more cognitivist and realist subjects explained such disagreements as follows: "The other person obviously has no values, and no respect for the property of others!" "The other person has a warped view of what is a moral action." (Goodwin and Darley 2010: p. 174) Subjects who tended towards non-cognitivism and anti-realism, in contrast, rather tried to understand and make sense of the disagreeing persons' judgements (Goodwin and Darley 2010: p. 174). Tolerance Further evidence for a correlation between persons' metaethical intuitions and their openness to alternative moral perspectives comes from a recent study by Wright, McWhite, and Grandjean (2014). Subjects in this study were again told that another person disagreed with one of their moral judgements. Then their degree of tolerance for this person's divergent moral view was examined. For example, subjects were asked how willing they would be to interact with this person, how willing they would be to help him/her, or how comfortable they are with another person denying one of their moral judgements in general (2014: pp. 35, 43). Wright et al. found that in all of these respects subjects with more cognitivist and realist leanings were significantly less tolerant towards the disagreeing person's moral views than subjects who had tended towards non-cognitivism and anti-realism (2014: pp. 37, 46). 12 Disjunctive Reasoning A last relevant study was again conducted by Goodwin and Darley (2010). Subjects in this study were asked to complete the following psychological test: There are five blocks in a stack, where the second one from the top is green and the fourth is not green. Is a green block definitely on top of a non-green block? [answers: "yes", "no", and "cannot tell"] (Goodwin and Darley 2010: p. 175). In order to figure out the right answer to this question, one must be able to disentangle the possibilities with regard to the colour of the third block. In particular, one must consider what would follow if this block was green, and what would follow if it was not. The above task is thus widely used as a measure of people's "disjunctive reasoning ability": their ability to consider alternative possibilities when deciding between options. In their study Goodwin and Darley found that subjects' metaethical intuitions were significantly correlated to their performance in the above task. Subjects drawn to more cognitivist and realist options were significantly less able to solve the task than subjects drawn to more non-cognitivist and antirealist ones (2010: pp. 175-176). All three of the above studies suggest a correlation between people's metaethical intuitions and their openness to alternative moral perspectives. One way in which this correlation has recently been explained is by the hypothesis that people's metaethical intuitions cause them to be more or less open to alternative moral perspectives (Wright et al. 2013, 2014). While this explanation may indeed capture part of the truth, there is reason to believe that causation (also) runs in the other direction, i.e., that persons' being more or less open to alternative moral perspectives causes them to have more or less realist intuitions. This interpretation of the data is in particular supported by Goodwin and Darley's Disjunctive Reasoning Ability experiment. People's disjunctive reasoning abilities are rather stable personality traits (e.g., Toplak and Stanovich 2002) which possibly even have some heritable basis.7 Seeing moral issues in a more realist or anti-realist light therefore likely does not substantially causally influence these abilities. A more plausible explanation of the correlation found by Goodwin and Darley is that 7 A study by Feltz and Cokely (2008) suggests that ordinary people's metaethical intuitions are correlated with another rather stable and possibly inherited trait associated with openness to alternative moral perspectives as well, namely with their openness to experiences. 13 both people's disjunctive reasoning ability and their metaethical intuitions are regulated by some third factor. For example, it might be speculated that having a strong cognitive reflection ability or a strong need for cognition promotes both one's ability to reason disjunctively and the anti-realist character of one's metaethical intuitions. But the prospects of explanations of this kind are unclear as well. In their above study Goodwin and Darley, for example, found that several factors that may plausibly be claimed to influence people's metaethical intuitions (including their cognitive reflection ability and need for cognition) do not even correlate with these intuitions (2010: p. 175). This suggests that the correlation between people's disjunctive reasoning ability and their metaethical intuitions may at least partly be attributable to the fact that their disjunctive reasoning ability causally influences these intuitions (Goodwin and Darley 2010: 180). In sum, while research about the causes of ordinary people's metaethical intuitions is still in its infants, it seems to provide at least some reason to believe that humans' moral experience is in part determined by their openness to alternative moral perspectives, which means that it is at least in part determined by a non-affective factor. 4. Enabling Projectivism As projectivism is understood in this paper, it is the conjunction of two claims: the claim that humans experience morality as a realm of objective facts (the experiential hypothesis), and the claim that this moral experience is immediately caused by affective attitudes (the causal hypothesis). In the previous two sections I argued that in addition to the experiential hypothesis (Pölzler 2014: pp. 70-120, forthcoming), we have reason to be skeptical about the causal hypothesis as well. If this consistently negative assessment is correct, then it seems reasonable to reject projectivism and explain our moral experience in an alternative way. However, at least some philosophers would complain that such a conclusion would still be hasty. So far projectivism has been addressed as a statistical hypothesis. It has been taken to claim that it is true for most ordinary people most of the time that they experience morality as a realm of objective facts, and that their moral experience is immediately caused by affective attitudes. This is how projectivism has most commonly been advocated. Recall, for example, the famous statements by Hume and Blackburn quoted in the introduction to this paper. Neither of them qualifies his projectivist hypothesis in any sense. At least one proponent of the view, however, namely Richard Joyce, has recently argued that projectivism need not and actually should not be understood in such a statistical sense. 14 According to Joyce, projectivism turns out much more plausible if it is restricted to what he calls "privileged" moral judgements: moral judgements that are such that if one had never made them, it would be doubtful whether one has moral concepts and is able to make moral judgements at all (2007a: p. 132, 2009: pp. 69-73). This class of privileged moral judgements, Joyce suggests, coincides with the class of moral judgements that correlate with certain strong emotions. If a person has never made such "affective" moral judgements - if s/he has never judged something right, wrong, good, bad, etc. whilst feeling strong guilt, or empathy, for example - then the person does not fully understand what it means to say that something has these properties. Can one make a moral judgment without any act of emotional projection involved? "Sure you can," says the Moral Projectivist. The Moral Projectivist might claim that this happens frequently, or even usually. What makes him nevertheless a Moral Projectivist is the conviction that there is a privileged category of moral judgment and the projectivist story is true of all (most of?) the members of that class. [...] If a person has never experienced the emotion of guilt, say, then they cannot really have the concept guilt. [...] grasp of these emotion/affect concepts is a necessary condition for being granted competence with the moral concepts. (Joyce 2009: pp. 71-73) Joyce's "enabling projectivism" ("enabling" because it is based on the idea that affective moral judgements developmentally "enable" moral thinking) amounts to the conjunction of the following two hypotheses: The Experiential Hypothesis*: Humans experience morality as a realm of objective facts when they make affective moral judgements. The Causal Hypothesis*: Humans' moral experience is immediately caused by affective attitudes when they make affective moral judgements. One first thing to note with regard to Joyce's qualification of projectivism is that in its enabling form projectivism can no longer ground most of the metaethical arguments that have been based on it. Both of the anti-realist arguments mentioned in the introduction, for example, require that ordinary people experience morality as objective and that this experience is 15 immediately caused by emotions with regard to all or most moral judgements (Pölzler 2014: p. 283). From the perspective of some philosophers this implication of enabling projectivism will clearly reduce its attractiveness. Is enabling projectivism at least plausible as an empirical hypothesis, then? Do humans "project" their emotions onto the world when they make affective moral judgements? While there is too little evidence to answer this question in any decisive way, one can at least say that it is by no means obvious that enabling projectivism will turn out plausible. Considering the results of some of the studies discussed above the experiential hypothesis' enabling version appears promising. Greene et al. (2001) showed that in contrast to moral judgements about impersonal harms, moral judgements about personal harms tend to be accompanied by strong emotional activity. If Joyce were right in that at least people's affective moral judgements were experienced in a realist way, we should therefore have such an experience when we make moral judgements about personal harms. And indeed, subjects in Goodwin and Darley's study (2008: pp. 1347, 1351) tended to rate moral sentences that involve rather personal inflictions of harm (e.g., sentences about the badness of opening gunfire on a crowded street or robbing a bank to pay for an expensive holiday) as more cognitivist and realist than rather impersonal moral sentences (e.g., sentences about the permissibility of stem cell research or abortion).8 The main problem with Joyce's attempt to rescue projectivism is that the causal hypothesis may be problematic in its enabling form too. In order for this hypothesis to be true it would have to be the case that our moral experience tends to be caused by affective attitudes when we make affective moral judgements. Judging from the studies considered in Section 3, however, this might not be the case. In these studies subjects' openness to alternative moral perspectives correlated with their metaethical intuitions and presumably influenced these intuitions with regard to moral judgements in general, including affective moral judgements. For example, a correlation between high degrees of cognitivist and realist intuitions and low openness for alternative moral perspectives was also found with regard to personal and thus presumably emotion-provoking sentences such as "Robbing a bank in order to pay for an ex- 8 According to Greene et al., an action inflicts harm in a personal way if it "(a) could reasonably be expected to lead to serious bodily harm (b) to a particular person or a member or members of a particular group of people (c) where this harm is not the result of deflecting an existing threat onto a different party" (2001: 2107). Impersonal moral sentences, in contrast, involve actions that fail to meet at least one of these conditions. Needless to say, Greene et al.'s conception of the personal/impersonal distinction would need to be clarified much further. But at least on an intuitive level my above classifications seem reasonable. Whereas opening gunfire and robbery clearly fulfill (a) to (c), stem cell research and abortion at least seem to fail with regard to (b): these actions' victims are not yet (full) persons, at least not in a concrete, definable sense. 16 pensive holiday is a morally bad action" (Goodwin and Darley 2010: p. 174). As openness to alternative moral perspectives is a cognitive factor, this finding raises the suspicion that not even moral experiences that accompany affective moral judgements may be exclusively brought about by affective attitudes. Conclusion From David Hume onwards, many philosophers and psychologists have argued that moral thinking is characterized by a tendency to "project" our own mental states onto the world. This metaphor of projection may be understood as involving two claims. Having criticized the first claim at other occasions (Pölzler 2014: pp. 70-120, forthcoming), this paper focused on the second. In particular, I argued that it is implausible that humans' moral experience is immediately caused by affective attitudes. First, the most common argument in favor of the causal hypothesis is based on an implausible premise and a dubious assumption. Second, humans' moral experience is influenced by a non-affective factor, namely their openness to alternative moral perspectives. And third, projectivism in general and its causal hypothesis in particular might not even be rescued by restricting them to affective moral judgements. My above arguments are based on a small and to some extent controversial set of scientific evidence. They may therefore have to be adjusted or revised in the light of future findings. If it turned out true that projectivism ought to be rejected, however, this result would not only be significant for our understanding of moral cognition as an empirical phenomenon, but also for metaethics. It would suggest that any projectivist argument in favor of metaethical claims such as moral anti-realism is doomed, and would accordingly play in the hands of those who hold alternative claims.9 9 This article is based on my PhD thesis in Philosophy. For helpful comments I would like to thank Johann Marek (my doctoral advisor) as well as an anonymous reviewer of the South African Journal of Philosophy. 17 References Blackburn, S. 1984. Spreading the Word. New York: Oxford University Press. Blackburn, S. 1993. 'Errors and the Phenomenology of Value', in: Blackburn, S. (ed.). Essays in Quasi-Realism. New York: Oxford University Press, pp. 149-165. D'Arms, J. & Jacobson, D. 2006. 'Sensibility Theory and Projectivism', in: Copp, D. (ed.). The Oxford Handbook of Ethical Theory. Oxford: Oxford University Press, pp. 186-218. Feltz, A, Cokely, E.T. 2008. 'The fragmented folk: More evidence of stable individual differences in moral judgments and folk intuitions', in: Love, B.C., McRae, K. & Sloutsky, V.M. (eds.). Proceedings of the 30th Annual Conference of the Cognitive Science Society. Cognitive Science Society, pp. 1771-1776. Goodwin, G.P. & Darley, J.M. 2008. 'The psychology of meta-ethics: Exploring objectivism', Cognition 106(3), pp. 1339–1366. Goodwin, G.P. & Darley, J.M. 2010. 'The perceived objectivity of ethical beliefs: Psychological findings and implications for public policy', Review of Philosophy and Psychology 1(2), pp. 161-188. Greene, J.D. 2002. The Terrible, Horrible, No Good, Very Bad Truth about Morality and What to Do About It. Princeton University: Ph.D. Thesis. Greene, J.D. & Haidt, J. 2002. 'How (and where) does moral judgment work?', Trends in Cognitive Sciences 6(12), pp. 517-523. Greene, J.D., Sommerville, B.R., Nystrom, L.E.; Darley, J.M. & Cohen, J.D. 2001. 'An fMRI investigation of emotional engagement in moral judgment', Science 293(5537), pp. 21052108. Haidt, J. 2001. 'The emotional dog and its rational tail: A social intuitionist approach to moral judgment', Psychological Review 108(4), pp. 814-834. Huebner, B., Dwyer, S., Hauser, M.D. 2009. ‚The role of emotion in moral psychology', Trends in Cognitive Science 13(1), pp. 1-6. Huemer, M. 2005. Ethical Intuitionism. Basingstoke: Palgrave MacMillan. Hume, D. [1740] 1978. A Treatise of Human Nature. Oxford: Clarendon Press. Hume, D [1751] 1983. An Enquiry Concerning the Principles of Morals. Indianapolis: Hackett. 18 Jones, K. 2006. 'Metaethics and emotions research: A response to Prinz', Philosophical Explorations 9(1), pp. 45-53. Joyce, R. 2001. The Myth of Morality. Cambridge: Cambridge University Press. Joyce, R. 2007a. The Evolution of Morality. Cambridge & London: The MIT Press. Joyce, R. 2007b. 'Projectivism and quasi-realism. Supplement to moral anti-realism', in: Zalta, E.N. (ed.). The Stanford Encyclopedia of Philosophy. http://plato.stanford.edu/entries/moral-anti-realism/projectivism-quasi-realism.html [201412-03]. Joyce, R. 2009. 'Is moral projectivism empirically tractable?', Ethical Theory and Moral Practice 12(1), pp. 53-75. Joyce, R. 2010. 'Patterns of Objectification', in: Joyce, R. & Kirchin, S. (eds.). A World without Values: Essays on John Mackie's Moral Error Theory. Dordrecht: Springer, pp. 35-54. Kail, P.J.E. 2007. Projection and Realism in Hume's Philosophy. Oxford: Oxford University Press. Kauppinen, A. 2013. 'Sentimentalism', in: LaFollette, H. (ed.). International Encyclopedia of Ethics. Oxford: Wiley-Blackwell. http://philpapers.org/rec/KAUSIE.pdf [2014-03-22]. Landy, J.F., Goodwin, G.P. 2014. 'Does incidental disgust amplify moral disgust? A metaanalytic review of experimental evidence', Perspectives on Psychological Science 10(4), pp. 518-536. Lazarus, R.S. 1991. Emotion and Adaptation. New York: Oxford University Press. Locke, J. [1690] 1997. An Essay Concerning Human Understanding. London: Penguin. Mackie, J.L. [1977] 2011. Ethics: Inventing Right and Wrong. London: Penguin. May, J. 2014. 'Does disgust influence moral judgment?', Australasian Journal of Philosophy 92(1), pp. 125-141. McNaughton, D. 1988. Moral Vision: An Introduction to Ethics. Oxford: Blackwell. Nussbaum, M.C. 2004. 'Emotions as judgments of value and importance', in: Solomon, R.C. (ed.): Thinking About Feeling: Contemporary Philosophers on Emotions. Oxford: Oxford University Press, pp. 183-199. 19 Olson, J. 2014. Moral Error Theory: History, Critique, Defence. Oxford: Oxford University Press. Pizarro, D., Inbar, Y., Helion, C. 2011. 'On disgust and moral judgment', Emotion Review 3(3), 267-268. Pölzler, T. 2014. Moral Reality and the Empirical Sciences. University of Graz: PhD Thesis. Pölzler, T. 2015. 'Moral judgements and emotions: A less intimate relationship than recently claimed', Journal of Theoretical and Philosophical Psychology 35(3), pp. 177-195. Pölzler, T. forthcoming. Revisiting folk moral realism. Manuscript under Review. Prinz, J.J. 2006. 'The emotional basis of moral judgements', Philosophical Explorations 9(1), pp. 29-43. Prinz, J.J. 2007. The Emotional Construction of Morals. Oxford: Oxford University Press. Prinz, J.J. 2011. 'Sentimentalism and self-directed emotions', in: Konzelmann, A.Z., Lehrer, K. & Schmid, H.B. (eds.). Self Evaluation: Affective and Social Grounds of Inten-tionality. Dordrecht: Springer, pp. 135-153. Sarkissian, H., Tien, D., Wright, J. & Knobe, J. 2011. 'Folk moral relativism', Mind and Language 26(4), pp. 482-505. Schnall, S., Haidt, J., Clore, G.L. & Jordan A.H. 2008a. 'Disgust as embodied moral judgment', Personality and Social Psychology Bulletin 34(8), pp. 1096-1109. Schnall, S., Benton, J. & Harvey, S. 2008b. 'With a clean conscience: Cleanliness reduces the severity of moral judgments', Psychological Science 19(12), pp. 1219-1222. Smith, M. 1994. The Moral Problem. Oxford: Blackwell. Solomon, R.C. 1993. The Passions: Emotions and the Meaning of Life. Indianapolis: Hackett. Toplak, M.E., Stanovich, K.E. 2002. 'The domain specificity and generality of disjunctive reasoning: Searching for a generalizable critical thinking skill', Journal of Educational Psychology 94(1), pp. 197-209. Wright, J.C., Grandjean, P.T. & McWhite, C.B. 2013. 'The meta-ethical grounding of our moral beliefs: Evidence for meta-ethical pluralism', Philosophical Psychology 26(3), pp. 336-361. Wright, J.C., McWhite, C.B., Grandjean, P.T. 2014. 'The cognitive mechanisms of intolerance: Do our meta-ethical commitments matter?', in: Knobe, J., Lombrozo, T. & Nichols, 20 S. (eds.). Oxford Studies in Experimental Philosophy, Vol. 1. Oxford: Oxford University Press, pp. 28-61. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Review of John Searle's Mind: A Brief Introduction By Rodrigo González Aimed to entice both the lay and the expert, John Searle's last book is an introduction to philosophy of mind, which, warts and all, successfully expounds and reconsiders the origins of this discipline as well as its most important issues. But, why another introductory book, given the amount and quality of the books available on the market? Searle asserts that most introductions mainly focus on the mind body problem, a lesser number tackle the mental causation problem, and, finally, quite a few address aboutness, directedness or intentionality. In addition to correcting this imbalance, Searle wants to satisfy a personal philosophical whim. As he puts it, "any philosopher who has worked hard on a subject is unlikely to be completely satisfied with somebody else's writings on that same subject, and I suppose that I am a typical philosopher in this respect." To make progress in Philosophy of Mind, Searle says we ought to overcome the naïve Cartesian distinction between the mental and the physical, for that distinction has led to what has classically been dubbed as dualism or materialism, which inevitably assume the exclusion and reduction of one realm to the other, privileging ontological monism. Nevertheless, this account neglects part of what the mind is. It's time philosophy of mind rescues what is right and wrong in Dualism and Materialism, and furthers more specific goals, such as "the detailed structure of consciousness, and the significance of recent neurobiological research on this subject." Before doing so, it is crucial to rely on a double distinction, namely, those features of the world mentally dependent versus mentally independent, and the difference between original and derived intentionality. To get to the specific problem of consciousness, the main topic of the book, Searle takes several steps. In the first place, he backtracks the origin of the Mind Body problem, critically explaining Descartes's view, which not only gave birth to what is currently called Philosophy of Mind, but also left the following eight Big Problems to philosophy: the mind body problem, the problem of other minds, scepticism about the external world, the correct analysis of perception, the problem of free will, the self and personal identity, animal consciousness, and sleep. Secondly, he concentrates on the turn to materialism in the 20 th century, and the different available theories that arose from that standpoint. In particular, Searle critically examines views such as methodological and logical behaviorism, type and token materialism, functionalism, computational functionalism, and eliminative materialism. This summary, which illuminates the lay and is worth examining for the expert, provides arguments for/against each position, and a brief explanation of these concepts: algorithm, Turing Machine, Church's Thesis, the Turing Test, Levels of Description, Multiple Realisability, and Recursive Decomposition. Thirdly, he briefly covers "eight and a half" arguments (and counterarguments) against functionalism, the most influential versions of materialism. Nevertheless, he mentions neither Roger Penrose nor Lucas's objections among them. It would have been both philosophically lavish of Searle to have been included Penrose's arguments, which, besides being based upon Lucas's halting problem and Gödel's incompleteness theorem, may be complementary with his Chinese Room argument. Searle includes another feature of intentionality that also undermines functionalism, i.e., its aspectual shape: "all mental 2 representation is under representational aspects." The argument is not fully developed in the book, which explains the "and a half" pan. Fourthly, Searle maintains that the following misleading assumptions, which compels to opt between materialism or dualism, have caused the Mind Body problem: i) A naïve distinction between the mental and the physical; ii) A confusing notion of reduction, which attempts to reduce the mental to the physical (and even to eliminate the former) iii) Causation: two discrete events are ordered in time by the notions of cause and effect (provided the brain causes mental events, and one assumes i) to iii), dualism follows). iv) The transparency of identity: identity is regarded as unproblematic. In contrast, he addresses the issue of consciousness through the following two steps: a) All conscious states have a first person ontology (e.g. I feel thirsty). b) The neurobiological apparatus causes conscious states (e.g. a shortage of water triggers neuronal firings, which translates into the feeling of thirst). This view, which Searle reluctantly dubs Biological Naturalism, is summarized in these four principles: I) Conscious states have a first person subjective ontology; II) Low-level neurobiological processes in the brain cause conscious states; III) Conscious states realize as features of the brain system, and exist at a higher level than neurons/synapses; IV) Conscious states are real features of the world and function causally. Accordingly, consciousness allows causal but no metaphysical reduction, which allegedly overcomes the Mind Body problem. Fifthly, Searle claims that there are neurological problems attached to consciousness, especially in relation to explaining its structure. These very special features of consciousness summarise what neurology will need to explain: 1. qualitativeness (conscious states are always qualitative), 2. subjectivity (ontologically speaking, conscious states owe their existence to animal or human's experiences), 3. unity (one experiences events as part of one unified conscious field), 4. intentionality (conscious experiences refer to things beyond themselves), 5. mood (conscious states come in a sort of mood or other), 6. attention (consciousness focuses more on center than on periphery) , 7. pleasure/unpleasure (there is always a feeling attached to conscious states), 8. situatedness (conscious states come with the sense of a background situation), 9. active/passive consciousness (the difference between intentional activity and passive perception), 10. Gestalt structure (conscious experiences come as organized structures), 11. sense of self (conscious experiences relate to personal identity). Obviously, all these features have to be accounted for in a satisfactory theory of consciousness. There have been different theories trying to explain those features on the market, like mysterians (consciousness will never be explained by science due to its nature), supervenience (consciousness is dependant on the brain functioning), pan-psychism (consciousness is everywhere), and neurobiology (science will eventually explain consciousness in causal terms). Despite the problems related to scientifically accounting for consciousness, Searle champions the last view as the only way in which consciousness can ultimately be explained. There are two neurobiological hypotheses as to how consciousness is created, namely, the building block theory and the unified-field approach to consciousness. While the former attempts to causally explain consciousness by blocks of conscious experiences, the latter focuses on how the brain produces the whole conscious field out of which particular conscious experiences stand. So far, clinical studies and philosophical hypotheses tend to favour the unitary field approach to consciousness though. 3 Sixthly, the problem of intentionality mirrors the problem of consciousness: it is as difficult to imagine how bits of matter become conscious in the brain as to imagine how those bits can refer to states of affairs in the world. How can the brain represent objects through mental states such as beliefs, desires and other intentional states? Searle deals with this problem by saying that the intentionality of language is derived from the intentionality of the mind. There are three problems as to the problem of intentionality: I) How is intentionality possible at all? Here Searle explains the intentional mental states, which are understood as representations, in terms of brain processes. II) The Structure of Intentionality. a) Most intentional states have a content and a psychological mode, that is, they have a proposition, which determines their reference, and also a psychological attitude attached (fear, hope, believe and so on so forth). In addition, intentional states have aspectual shapes, which means that, insofar as they are representations, every representation is an aspect of the object. b) Direction of Fit: intentional states are related to the world in different ways. In fact, most have a-mind-to-world direction of fit (e.g. the belief that p) or world-to-mind responsibility for fit (e.g. a desire). c) Conditions of Satisfaction: for those intentional states which do not have a null direction of fit (like enjoying the sun shining or stepping onto your foot), there conditions under which they get satisfied. d) Causal Self Referentiality: intentional states have a peculiar logic in their conditions of satisfaction, namely, they are all self referential in the sense that "the content of the state itself refers to the state in making a causal requirement.", which involves a difference between perceptual experiences and beliefs/desires. e) the network of intentionality (intentional states do not come isolated, and have conditions of satisfaction within a network) and the background of preintentional capacities (to have a belief or desire presupposes having certain abilities to carry out an activity). In a nutshell, intentionality is representation of conditions of satisfaction (p. 122), which explains why intentional states determine conditions of satisfaction in relation to their position in a network of intentional states and against a background of pre existent capacities. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) ISSN 1392-1681 LAISvĖS PROBLEMA DEMOKRATIJOJE: DRĄSOS ASPEKTAS GINTAS KARALIUS Straipsnio tikslas yra naujai pažvelgti į politinės laisvės principo modernioje demokratijoje problemą, iškylančią piliečių konformizmo ir abejingumo viešajam gyvenimui pavidalu. Mūsų siūlomas analitinis būdas – tai laisvės problemą suvokti ir nagrinėti moderniųjų laikų mąstytojų adaptuotu klasikinės drąsos dorybės aspektu. Viešojo gyvenimo nuosmukio demokratijoje aiškinimai paprastai susitelkia į politinių institucijų, atstovavimo mechanizmų arba pilietinės visuomenės ugdymo klausimus, tačiau retai reikšmingą dėmesį skiria piliečių kasdienių papročių ir dorybių veiksniui. Nematant demokratijos kaip unikalaus, socialinės lygybės idealu grįsto papročių tinklo, sunku deramai įvertinti reikšmingus šios santvarkos prieštaravimus politinės laisvės principui, ir dėl to išvados apie konformizmo reiškinio priežastis būna negalutinės. Drąsos dorybė yra patogus analitinis įrankis, leidžiantis taikliai ir spalvingai pamatyti demokratijai būdingų etinių prielaidų santykį su politinės laisvės principą palaikančiomis prielaidomis. Mūsų straipsnyje pasitelktas žiūrėjimo į laisvės problemą demokratinėje santvarkoje būdas leidžia tikėtis nestandartinių išvadų apie konformizmo reiškinio priežastis. Gintas Karalius – Vilniaus universiteto Tarptautinių santykių ir politikos mokslų instituto lyginamosios politikos magistro programos absolventas (el. paštas: gintaszk@ yahoo.com). © Gintas Karalius, 2013 Straipsnis įteiktas redakcijai 2013 m. gegužės 5 d. Straipsnis pasirašytas spaudai 2013 m. rugpjūčio 5 d. 107G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS Įvadas Besibaigiant Viduramžiams daug politika besidominčių iškilių Europos mąstytojų pamėgo svajoti... Mieliausia ir, matyt, dėl to užsispyrusiai ilgai trukusi jų svajonė buvo apie tai, kaip būtų puiku pritaikyti vieną arba kitą antikinio politinio gyvenimo aspektą moderniojoje epochoje. Étienne'as de la Boétie klasikinėse dorybėse (drąsa, saikingumas) ieškojo gražios išeities iš monarchinės priespaudos1; Niccolo Machiavellis Antikos laikų valdovų politinę patirtį pavertė prorespublikiniu smūgiu bažnyčios autoritetui2; Thomas More'as paraidžiui paėmė antikinę idėją apie tobulai racionalią (filosofų valdomą) valstybę ir išfantazavo, kaip turėtų atrodyti modernus politinis rojus žemėje3. Sunku kaltinti Renesanso mąstytojus persistengus, prisimenant bendrą iškilų idealistinį, menininkų diktuojamą jų epochos toną. Įdomiau tai, kad vis nesėkmingi mėginimai mėgdžioti antikines respublikas (Europoje toliau klestėjo despotijos ir / ar monarchijos) nė kiek neatvėsino entuziazmo bandyti iš naujo. apšvietos laikų mąstytojai iš Renesanso noriai perėmė politinių svajonių apie klasikinių dorybių pritaikymą moderniais laikais estafetę. Montesquieu Romos respublikos laikų pilietinio gyvenimo pavyzdžiais grindė savo valdžių padalijimo principą4; Jeanas Jacques'as Rousseau Romos respubliką išvis laikė politikos etalonu, kuriuo mėgino paremti savo ginamą suvereniteto sampratą5; Voltaire'ui klasikinės dorybės leido įtikinamai apčiuopti ir įvardyti tuometės luominės santvarkos ir baž1 de la Boétie Étienne, Discours de la servitute volontaire, Bossard, 1922, p. 57–58, 73–76, 84. 2 Machiavelli Niccolo, Valdovas, Vilnius: Vaga, 2009, p. 30, 65, 81–85, 87–88. 3 More Thomas, Utopia, 2005, <http://www.gutenberg.org/files/2130/2130-h/2130-h. htm>. 4 Montesquieu Charles de Secondat, De l'Esprit des lois, Éditions Gallimard, 1995, II, IV kn., <http://classiques.uqac.ca/classiques/montesquieu/de_esprit_des_lois/ de_esprit_des_lois_tdm.html>. 5 Rousseau Jean-Jacques, Jean-Jacques Rousseau. Discourse on Political Economy and The Social Contract, Oxford: Oxford University Press, 2008, p. 141–147. 108 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) nyčios sugedimą6. Deja, ir vėl sėkmingu rezultatu pasigirti neišėjo. Po Prancūzijos revoliucijos atsiradusios demokratinės valstybės toli gražu neatkūrė gyvybingo ir margo antikos laikų pilietinio gyvenimo. alexis de Tocqueville'is taikliai pažymi, kad apverktiniausia modernių demokratijų problema yra būtent pilietinis žmonių neaktyvumas ir abejingumas savo laisvei7. Taigi nieko panašaus į Cicerono šlovinamą respubliką, apie kurią modernūs mąstytojai ilgesingai svajojo, atkurti nepavyko. Linksmoji viso reikalo pusė yra ta, kad nesėkmingi mėginimai klasikines dorybes pritaikyti modernioje epochoje keistu būdu ne pakenkė, bet išėjo į naudą moderniai politikai. Nostalgija antikinėms respublikoms neleido pamiršti demokratijoje (kaip vėliau matysime) neretai supaprastinamo politinės laisvės klausimo. Pasak Pierre'o Manent, pažangumu besididžiuojančioms mūsų laikų valstybėms būdinga pavydėti Antikos respublikoms jų turėtos laisvės8. Ne vienas politinis mąstytojas (pvz., Tocqueville'is ir Benjaminas Constantas) stebėjosi, kodėl iš pažiūros patrauklioje ir nerepresinėje demokratinėje santvarkoje taip sunku išlaikyti žmonių ryžtą dalyvauti savo valstybės valdyme9. Taigi klasikinėmis dorybėmis grįstas turtingas senovės romėnų ir graikų pilietinis gyvenimas tapo pasitempti verčiančiu priekaištu moderniųjų laikų laisvės kokybei. Išties keista, kodėl tvirtai individualią laisvę užtikrinančiose moderniose valstybėse10 tenka ilgesingai svajoti apie antikinių respublikų politinę laisvę? Kodėl modernūs žmonės, turėdami kur kas saugesnes sąlygas dalyvauti valstybės valdyme nei turėjo kad ir tie patys senovės romėnai 6 Voltaire, L'Ingenu, 1767, taip pat Songe de Platon, 1756, <http://athena.unige.ch/ athena/voltaire/voltaire.html>. 7 de Tocqueville alexis, Apie demokratiją Amerikoje, Vilnius: amžius aLK, 1996, p. 278, 555–557, 774–775. 8 Manent Pierre, A World beyond politics? A Defence of the Nation-State, Princeton University Press, 2006, p. 46. 9 Constant Benjamin, The Liberty of Ancients Compared with that of Moderns, Liberty Fund, 1816, <http://www.uark.edu/depts/comminfo/cambridge/ancients.html>. 10 Constant Benjamin, Principles of Politics, Liberty Fund: Indianopolis, 2003, p. 383–385. 109G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS (jeigu tikėsime Publijum Kornelijum Tacitu ir Titu Livijum, tai pilietinis aktyvumas aniems gana dažnai baigdavosi smurtine mirtimi), toli gražu ne taip noriai įsitraukia į viešąjį gyvenimą? Laisvę modernioje demokratijoje yra mėgstama tapatinti su išskirtinai privačiu asmens reikalu – privačių asmens teisių, norų, įsitikinimų ar aistrų. Laisvės individualizacija savaime nėra kas nors blogo, kol prisimenamas antikinėse respublikose (taip pat Renesanso bei apšvietos mąstytojų) gerai suvoktas principas, kad laisvę galima turėti tik kartu su kitais piliečiais, o ne virš jų ar šalia jų. Pasak de la Boétie, laisvės neįmanoma turėti pavieniui ir tik tironijoje žmogus su savo laisve lieka vienišas11. Šią tiesą primindavo ir politinės laisvės klausimui užgesti neleisdavo būtent modernių mąstytojų (ne visada įgyvendinamos) svajonės apie antikinių dorybių ir pilietinio gyvenimo atgaivinimą. Straipsnio tikslas – pasitelkus minėtus modernius politinius „svajotojus" pamėginti užpildyti diskusijoms apie demokratijai kylančią laisvės problemą būdingą spragą, kai neatsižvelgiama į etinių papročių veiksnį. Tarkim, Carlas Schmittas ir Chantal Mouffe į demokratiją žiūri tik kaip į politinės organizacijos formą12, bet nemato jos kaip naujo visuomenės tipo ir specifinio žmonių papročių tinklo. Toks žiūrėjimo būdas kelia pavojų pernelyg supaprastinti modernios demokratijos mastą, redukuojant ją vien ligi politinio režimo, o tai galų gale neigiamai atsiliepia mėginimams suprasti laisvės problemą. Šiuo atžvilgiu mūsų straipsnyje remiamasi Tocqueville'io pateikta demokratijos samprata, kuri tokios santvarkos šerdimi laiko lygybės principu grįstų dorovinių papročių (pranc. moeurs) tinklą13, o ne institucinę ar procedūrinę valstybės organizaciją. Moderni demokratija nėra vien politinis režimas – tai visų pirma yra papročių tinklas, nu11 de la Boétie, Discours de la servitute volontaire, p. 68, 82. 12 Mouffe Chantal, On the Political, London and New York: Routledge, 2005, p. 11–15, 20–21. 13 de Tocqueville alexis, L'Ancien Régime et la Révolution, Paris: Gallimard, 1866, p. 29–31, 164–165, 177, 307–308. 110 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) lemiantis ir specifinį santvarkos santykį su laisvės principu. Straipsnio tikslo sieksime į laisvės problemą demokratijoje žvelgdami per vieną klasikinėje epochoje suformuluotą, tačiau modernių mąstytojų (Niccolo Machiavellio, J. J. Rousseau) gerokai modifikuotą etinę kategoriją – drąsos dorybę. apie drąsą yra kalbėję tiek klasikiniai mąstytojai (aristotelis, Seneka), tiek modernieji, tačiau iki šiol trūksta išplėtotų mėginimų įvertinti jos politinę reikšmę ir būklę mūsų laikų demokratinėse visuomenėse. Šiame straipsnyje modernių autorių adaptuota klasikinė drąsos dorybė padės paaiškinti, kodėl demokratijoje kyla laisvės deficito problema. 1. Demokratijos pergalė ir šalutinis poveikis Prancūzijos revoliucija ir JaV nepriklausomybės karas pradėjo moderniosios demokratijos triumfo žygį per pasaulio istoriją. Naujos santvarkos atsiradimas žymėjo gilų socialinį lūžį, pasireiškusį ne tik ligi tol neregėtos politinės santvarkos iškilimu, bet ir dar dramatiškesniais žmonių papročių pokyčiais. Tocqueville'is teigė, jog moderni demokratija yra pirmiausia ne politinis režimas, bet naujas visuomenės tipas, išreiškiantis negrįžtamai pakitusį žmonių mąstymą ir elgesį14. Šiai santvarkai būdingas visus piliečius įtraukiantis valdymo būdas yra ilgalaikės socialinės kaitos rezultatas, o lygybės idealas joje yra tapęs visos politinės bendrijos doroviniu ir norminiu pagrindu – jos teisėtumo pagrindu. anot Tocqueville'io, sąlygų lygybės troškimas kasdieniame gyvenime yra vidinis demokratijos variklis, vis įnirtingiau pertvarkantis viešąjį gyvenimą ir skatinantis politinių institucijų kaitą15. Patys žmonės niekieno neverčiami jaučia nepasotinamą vienodos pagarbos, rūpesčio ir galimybių socialiniame gyvenime poreikį, nebesitenkindami vien simboline ar ritualine 14 Tocqueville, Apie demokratiją Amerikoje, p. 15–18. 15 Ten pat, p. 15, 63–64, 214–216, 336, 485. 111G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS lygybe. Lygybės masiškai norima čia ir dabar, realiame gyvenime, o demokratijos tikslas – įgyvendinti šį troškimą. Tocqueville'io pastabas taikliai praplečia Pierre'o Manent žodžiai: „Šiuolaikinė demokratinė valstybė yra žmogiškosios valios realizacija."16 Būtent čia ir slypi demokratinės epochos pokyčių mastas: noras socialinės lygybės tapo politinės santvarkos veikimo pagrindu. Žmonių noras – jų valia (pranc. volonté), o nebe kokia nors aukštesnė prigimtinė visuotinė tvarka, kaip antai kilmė, tapo politinio gyvenimo teisėtumą palaikančiu principu. ant revoliucijų išdraskytų senųjų luominių visuomenių griuvėsių naujai iškylančios demokratinės institucijos tik atliepia liaudyje rusenantį socialinės lygybės norą ir jį įkūnija kasdieniame gyvenime17. Tocqueville'io žodžiais, Revoliucija pirmiausia įvyko žmonių galvose, o tik paskui gatvėse18. Demokratija – tai ne vien politinė santvarka, bet ir visai nauji žmonės, mąstantys, veikiantys ir savo troškimus projektuojantys pagal socialinės lygybės idealą. Modernių demokratijų gimimas nenuginčijamai atnešė daug gėrio iki tol socialiai pažemintų luomų žmonėms, įtvirtindamas naują visų piliečių lygybe grįstą teisingumo ir politinio valdymo sampratą. Vis dėlto pergalė turėjo ir savo kainą. Pasak Tocqueville'io, demokratijoje iširo kilme grįstos žmonių bendruomeninės jungtys (aristokratų, amatininkų, valstiečių), leidusios jiems kolektyviai gintis nuo valdovų užmojų19. Pavertus visus piliečius lygiais, jiems tapo sunkiau pavieniui, be patikimo savo luomo ar bendruomenės užnugario, atlaikyti net menkiausią valdžios spaudimą. Nebeliko pakankamai vieningų ir nuo valdžios nepriklausomų grupių, kurių palaikymo būtų galima ieškoti. Ikirevoliucinės Prancūzijos karaliui, nusprendus didinti mokesčius, tekdavo derėtis ir nuolaidžiauti daugybei privi16 Manent Pierre, Žmogaus miestas, Vilnius: Margi raštai, 2005, p. 222–223. 17 Manent Pierre, Histoire intellectuelle du libéralisme, Paris: Hachette Littératures, 2002, p. 222–224. 18 Tocqueville, L'Ancien Régime et la Révolution, p. 15–16. 19 Tocqueville, Apie demokratiją Amerikoje, p. 64–65. 112 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) legijuotų ar autonomiją turinčių grupių, o demokratijoje valdžia to daryti neprivalo ir dažniausiai vienpusiškai verčia individus paklusti. Paaiškėjo įdomus ir nelauktas demokratijos pergalės rezultatas: socialinių kastų sistemą primenanti ir liaudį erzinusi luominė visuomenė, pasirodo, gebėjo saugoti ypatingą žmonių grupių laisvę. O moderni demokratija labiau linko pavaldinį, Rousseau žodžiais, „priversti būti laisvą..."20 – paklūstant visiems lygiai taikomiems valdžios sprendimams. Luominėje visuomenėje politinės laisvės klausimas kėlė mažiau neaiškumų nei demokratinėje, nes tai buvo maždaug savaime suprantamas, kilmės nulemtas dalykas. anot P. Manent, prigimtis ėjo pirmiau už laisvę: žmogus laisvas galėjo būti tik savo prigimties (taigi kilmės), kurią jam neva suteikė Dievas, ribose21. aristokratai laisvę turėjo jau gimdami ir išlaikydavo ją iki mirties, mat ji kilo iš giminės tęstinumo tradicijos. Laisvas buvo tas, kieno protėviai buvo laisvi. atimti laisvę buvo beveik neįmanoma, nes ji kilo iš konkrečios giminės linijos, o ne valdovo užgaidų. Šlovės troškimas ir gėdos prieš protėvius baimė įtvirtino laisvei palankius aristokratų papročius, ugdžiusius gebėjimą priešintis tiek valdovų savivalei, tiek plebėjiškiems masių kaprizams22. Net vedamas ant ešafoto bajoras likdavo laisvas, nes jis vis tiek buvo bajoras, kadangi jo protėviai irgi buvo tokie. Taip suprasdami laisvę aristokratai (kitaip nei buržua) nekeliaklupsčiavo prieš centrinę valdžią ir mokėjo priešintis despotizmo apraiškoms. Luominę visuomenę pakeitusi demokratija kartu su aristokratais neteko ir jų puoselėtos politinės laisvės: aktyvumo viešojoje erdvėje, vieningumo priešinantis valdovų ir administracinio aparato savivalei. Viešajai erdvei buvo pritaikyta formali laisvės samprata, pagal kurią valdžią riboja ir nuo despotijos saugo nebe luomų ar bendruomenių 20 Rousseau, Jean-Jacques Rousseau. Discourse on Political Economy and The Social Contract, p. 58. 21 Manent, Žmogaus miestas, p. 218. 22 Tocqueville, L'Ancien Régime et la Révolution, p. 164–166, 177. 113G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS tradicijos, bet teisė – t. y. konstitucijoje nurodytos valdžios galių ribos. Rousseau manymu, tai reiškia, jog nuo šiol vienintelis laisvės pagrindas – tai visiems lygiai teisingi įstatymai23. Deja, formalus, teisiniuose paragrafuose gyvenantis laisvės principas menkai kompensavo valdžios savivalei nepakančios žmonių laikysenos deficitą. To įrodymas yra tas, kad visą XIX ir XX amžius Europos šalių konstitucijos kito keičiantis valdovams (išrinktiems arba nerinktiems) ir menkai tepajėgė žaboti centrinės valdžios savivalę ar vis įsiplieskiančius minios siautėjimus. Pasak Tocqueville'io, po pasikartojančių revoliucijų vis iš naujo mėginta „<...> laisvės galvą statyti ant vergiško kūno..."24 Laisvei palankių žmonių papročių (kadaise prarastų su luomine santvarka) stygius lėmė vis naujas nesėkmes popieriniais principais malšinti pagundą piktnaudžiauti valdžia. Moderni demokratija tepajėgė pateikti formalius ir miglotus laisvės maketus, kurie sunkiai skynėsi kelią į vis naujų „imperatorių", „tautos vadų" ar „liaudies tarnų" besidairančias mases. Centrinės valdžios savivalei nepakančių piliečių papročių kūrimas tapo rimtu iššūkiu. atkurti laisvei vertingas aristokratiškas dorybes be pačių aristokratų pasirodė sunku. Luominėje visuomenėje politinė laisvė buvo išvestinė žmogaus prigimties savybė: socialinį statusą ir dalyvavimo politinės bendrijos valdyme ribas nurodė kilmė. Vos gimusio žmogaus laisvės ribos jau buvo aiškios: valstiečio laisvė reiškė gerai dirbti žemę; prancūzų aristokrato laisvė reiškė politinę veiklą, karybą, kultūrą ir neretai dykaduoniavimą (dirbti jiems buvo uždrausta). Kilmė aiškiai nurodė viešojo gyvenimo gaires ir galimybes. Savo ruožtu, modernios demokratijos egalitaristinė dvasia paneigė bet kokį politinės laisvės ir prigimties ryšį. Nuo šiol, pasak P. Manent, laisvė tapo susieta tik su kiekvieno individo valia25. 23 Rousseau Jean-Jacques, Discourse on Inequality, Oxford: Oxford University Press, 2009, p. 4. 24 Tocqueville, L'Ancien Régime et la Révolution, p. 309. 25 Manent, Žmogaus miestas, p. 222–229. 114 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) Laisvė čia jau nebereiškė socialinio statuso ar gyvenimo gairių, o tik asmeninių pageidavimų viešą sakymą (valdžios rinkimai, nuomonės reiškimas) ir siekį juos patenkinti. Padėjus lygybės ženklą tarp laisvės principo ir individo asmeninių norų, tapo ypač keblu kalbėti apie piliečius vienijančius papročius ir jų nepakantumo valdžios savivalei palaikymą. Išblunka supratimas, kad laisvės principo raison d'être ir tikslas yra ne teisinis (procedūrinė lygybė) ar moralinis (individualaus gėrio siekis), o išskirtinai politinis – t. y. dalyvavimas politinės bendrijos valdyme, kova su despotizmu ir piktnaudžiavimais politine galia. Laisvės idėjos neįmanoma suvokti traktuojant ją tik kaip teisinių paragrafų laikymąsi ar individų valios tenkinimo aspektus, nes tokius atitikti gali ir despotija. Pamirštant laisvei palankių papročių, kuriančių valdovų savivalei nepakančią piliečių laikyseną, svarbą, kyla pavojus politinę laisvės pusę redukuoti iki techninio (teisinių ir administracinių procedūrų) ir individų moralės (nuomonės, jausmų, norų) klausimo. Tocqueville'is su apmaudu konstatavo, jog, be laisvų papročių, ryškiausiai individus vienijantis bruožas tėra naudos siekimas, kuriam pataikauja politinė valdžia: it kokia prekybos bendrovė, besirūpinanti savo akcininkais26. Demokratinė santvarka laisvų papročių stoką mėgina kompensuoti jau minėtu formaliu laisvės apibrėžimu (konstitucijos ir įstatymų nuostatomis), kurio pagrindu individų savivalė yra tramdoma užtikrinant įstatymais apibrėžtų piliečių teisių ir valdžių padalijimo principų įgyvendinimą. Vis dėlto tai panašiau į priemonę apsaugoti centrinę valdžią nuo piliečių savivalės nei į priemonę apsaugoti piliečius nuo savivaliaujančios valdžios. Geriausiu atveju tai gali padėti išvengti anarchijos, bet ne despotijos. Laikantis nuostatos, kad ne piliečiai turėtų bijoti savo valdžios, o valdžia turėtų bijoti savo piliečių, formali laisvės samprata tenkinti tiesiog negali, o laisvei palankių papročių deficito problema lieka akivaizdi. 26 de Tocqueville alexis, Recollections, New York: Macmillan Co, 1896, p. 6. 115G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS 2. Lygybė ir konformizmas Vienas netikėčiausių ir labiausiai nuviliančių demokratinės santvarkos rezultatų – tai akivaizdžiai smukęs lygiais tapusių piliečių gebėjimas veikti viešojoje erdvėje. Luominės visuomenės panaikinimas leido iki tol bebalsėms žmonių masėms būti išgirstoms ir įvairiomis formomis dalyvauti politiniame gyvenime. Bet kas galėjo pamanyti, kad kaip niekada iki tol emancipuoti ir viešai girdimi žmonės pamažu nebeturės ką pasakyti ir abejingi taikstysis su centrinės valdžios sprendimais. Nagrinėdamas konformizmo demokratijoje reiškinį Tocqueville'is stebisi, kodėl, atnešdamas klestėjimą tiek pavieniams individams, tiek visai politinei bendrijai, socialinės lygybės principas skatina jų susvetimėjimą. Suirus seniesiems luominiams socialiniams santykiams bei papročiams, demokratija neįstengia pasiūlyti vietoj jų jokio patvaraus pakaitalo27. Išties keista, kad visiems kolektyviai turtėjant, kai, atrodo, pagrindo jausti nuoskaudas dėl nevienodų galimybių ar privilegijų lieka vis mažiau, žmonės darosi nepatiklūs vieni kitų atžvilgiu. Individas nesijaučia esąs ką nors skolingas savo kaimynui, todėl užsiima savo reikalais nesirūpindamas svetimais. anot Tocqueville'io, būdami socialinės lygybės klestėjimo ir bendruomeninių ryšių deficito būsenos žmonės niekieno neverčiami nusprendžia užsidaryti savo privačiuose gyvenimuose28. Liūdna tokio individualizmo pusė pasireiškia nykstančiu gebėjimu burtis į grupes ir viešai veikti dėl bendrų interesų. Visuomenė tarsi subyra į dulkes (pranc. la société en poussière), sunkiai bepajėgiančias vėl susilipdyti į kolektyvus29. Veikti pavieniui (be tam tikros bendrijos užnugario) trūksta ryžto, o kolektyviai – trūksta gebėjimo (kai visi lygūs ir nieko neskolingi vienas kitam, į grupes burtis sunku). Praradę gebėjimą veikti 27 Manent Pierre, Les Libéraux, Editions Gallimard, 2001, p. 690–691. 28 Tocqueville, Apie demokratiją Amerikoje, p. 559–563. 29 Siedentop, Tocqueville, p. 118–119. 116 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) kolektyviai, žmonės linksta apatiškai žvelgti į viešąjį gyvenimą ir abejingai prisitaikyti prie centrinės valdžios sprendimų – atsiranda konformizmo būsena. Daugiausia keblumų kelianti konformizmo reiškinio ypatybė yra ta, kad aktyvus viešasis gyvenimas net ir jame savanoriškai nedalyvaujantiems piliečiams netampa mažiau brangus. Vargiai atsirastų tokių, kurie sutiktų atsisakyti galimybės turėti ir reikšti savo valią, net jei ja retai naudojasi. Demokratija, P. Manent supratimu, yra grįsta nesibaigiančia individo valios raiška (atstovų rinkimai, nuomonės reiškimas) ir to atsisakyti jam būtų absurdiška, nes tai prilygtų individo nenorui išvis turėti valią – t. y. tolygu nenorui norėti30. Individas prieštarautų patsai sau, jeigu norėtų neturėti ir nereikšti savo valios. abejotina, ar būtų daug tokių piliečių, kurie sutiktų atsisakyti principo: kad jų valia yra svarbi, kad jai turi būti atstovaujama, kad jie bet kada turi turėti galimybę viešai veikti (nors praktiškai gal to niekada ir nedaro). Demokratinėje santvarkoje subrendusiam žmogui būdingas keistas politinių pažiūrų paradoksas: net ir nemėgdamas, piktindamasis, smerkdamas santvarkos trūkumus jis vis tiek nepripažįsta jokių alternatyvų demokratijai31. Net savo valios aktyviai nereiškiantis žmogus vis vien nori, kad tai valiai būtų atstovaujama. Taigi konformizmo reiškinio painumas yra tas, kad faktinis piliečių neveiklumo ir prisitaikėliškumo prie centrinės valdžios veiksmų išplitimas nė kiek nemažina jų meilės politinės laisvės principui. Problema kyla ne tiek dėl nepakankamų galimybių viešam veikimui ar supratimo apie laisvės vertę stygiaus, kiek dėl tirpstančio individų ryžto tomis galimybėmis praktiškai naudotis. Susiklosto situacija, kai individai laisvės klausimu tampa teoretikais, nepastebinčiais savo menkstančio gebėjimo ją išgyventi praktiškai. Demokratijoje žmonės įtiki iliuzija, kad jų valia yra svarbi ir gerbiama: užtikrinamos sąlygos viešam rutininiam valios reiškimui, tas 30 Manent Pierre, Enquête sur la démocratie, Editions Gallimard, 2007, p. 106–107. 31 Ten pat, p. 69–70. 117G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS sąlygas gina teisė ir centrinė valdžia, liaupsina viešoji nuomonė. Tai tarsi miražas, kad galimybės viešai veikti yra kaip niekada saugios, be jokių paties individo pastangų. Pastovi laisvės galimybės nuovoka ir regimybė, kad demokratija tą galimybę saugo, leidžia individams ramia širdimi gyventi privatų gyvenimą, be nuoskaudos, kad nedalyvaujama viešajame. Taigi laisvė nustoja būti praktinio gyvenimo reiškiniu ir virsta veikiau teorine kategorija, įforminama teisės normų. Laisvės supratimas krypsta nuo to, ką individas realiai kasdien veikia, link to, ką jis teoriškai gali (turi teisę) veikti. Pasak Rousseau, laisvei būdingas savitas bruožas, kad žmogus suvokia jos vertę tik ją praktikuodamas32. Gebėjimas viešai veikti reikalauja pastovaus lavinimo ir dalyvavimo diskusijose bei savivaldoje patirties kaupimo. Savo ruožtu, demokratijoje poreikis praktikuoti laisvę išblunka, pasitenkinant jos galimumo ir saugumo (gina teisė) nuojauta. anot Manent, politinis tingumas randa savo pateisinimą demokratinėse vertybėse33. Džiūgaujama dėl naujai prikuriamų mechanizmų, kaip išklausyti ir pamatuoti individų valią (patogesnės sąlygos balsuoti, viešosios apklausos, socialiniai tinklai), bet pamirštamas valios ugdymo aspektas. Nyksta piliečių gebėjimas peržengti privataus gyvenimo ribas, nes pasitenkinama nuojauta, kad „jeigu ką...", tai tas ribas peržengti nebus jokio vargo. Sumenksta poreikis laisvę išgyventi praktiškai. Laisvė tarsi nutolsta į horizontą, piliečiams džiaugiantis pačiu aiškaus jos matymo faktu (juk iš toli geriau matyti). atitinkamai, ryžtas ją patirti, o ne vien stebėti, mažėja. Konformizmo reiškinys stiprėja ne tiek dėl žinojimo apie dalyvavimo viešajame gyvenime svarbą stokos, kiek dėl neugdomo gebėjimo peržengti savo privataus gyvenimo ribas. Žengimas už asmeninių bei savo šeimos reikalų lauko visada reiškia susitaikymą su rizika ir nežinomybe. Viešasis gyvenimas yra daug menkiau prognozuojamas nei privatus, todėl kiekvienas, kuris ryžtasi veikti pirmajame, 32 Rousseau, Discourse on Inequality, p. 72. 33 Manent Pierre, Demokratija be tautų: apie savivaldos pabaigą Europoje, Vilnius: Versus aureus, 2008, p. 45–48. 118 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) rizikuoja nieko nepasiekti ar net prarasti gerovę antrajame. Pasak Hannah arendt, „namų ūkio" sritis apima išlikimui būtinų gyvybinių poreikių tenkinimą: saugumas, šeima, gerovė34. Privatus gyvenimas yra gamtiškai determinuotas: visi žmonės natūraliai nori jausti malonumą, būti saugūs, gyventi patogiai. Namų ūkio sritį galima kontroliuoti, nes žinodamas, ko ten galima tikėtis, individas gali planuoti veiksmus ir bent iš dalies jų padarinius. Visiškai kitaip yra su viešuoju gyvenimu, kuriame tik labai ribotai įmanoma prognozuoti savo veiksmų rezultatus. Privačiame gyvenime planuoti veiklos padarinius įmanoma, nes už jų siekimą veikėjas yra atsakingas tik pats sau. Viešajame gyvenime planavimas yra nepatikimas, nes už veiksmo rezultatą atsako ne vienas individas, bet daugelis. anot arendt, laisvę įkūnijanti viešoji erdvė apima visus vienodas „autoriaus teises" į bendrojo gėrio kūrimą turinčius piliečius35. Į vykstantį veiksmą gali nevaržomai įsitraukti visi teisėti politinės bendrijos nariai, tad dėl skirtingų įsitraukiančių žmonių gebėjimų, atsidavimo ir įdedamų pastangų jų bendro veiksmo rezultatą numatyti yra ypač keblu. Viešas veiksmas – it paveikslas, tapomas daugybės skirtingų gabumų dailininkų, todėl pradinis eskizas mažai tegali pasakyti apie galutinį vaizdą. Tai nėra tiesiog buvimas tarp kitų žmonių, bet kolektyvinis kūrybinis procesas36. Negalėjimas prognozuoti kitų veikėjų įtakos daro šią erdvę rizikingą ir gąsdinančią. 3. Drąsa Demokratiškas žmogus vertina politinę laisvę ir pilietinį aktyvumą, tačiau to nepakanka, kad jis gebėtų įveikti viešo gyvenimo rizikos baimę ir palikti saugią privačią erdvę. Nepakanka vien supratimo, kad laisvė yra geras dalykas, bei patogių techninių sąlygų jai praktikuoti, nes veiksmą slopina nuojauta apie viešojo gyvenimo rizi34 arendt Hannah, Žmogaus būklė, Vilnius: Margi raštai, 2005, p. 35–37. 35 arendt, Tarp praeities ir ateities, Vilnius: aidai, 1995 p. 120–121. 36 arendt, Žmogaus būklė, p. 29. 119G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS ką. Įveikti šią baimę ir išsivaduoti iš konformizmo būklės pristinga laisvei palankių piliečių papročių ir šiuos ugdančių dorybių, kadaise prarastų su luomine santvarka. Veikimas viešojoje erdvėje reikalauja gebėti išdrįsti statyti į pavojų savo privačią gerovę, neturint jokių garantijų dėl rezultatų sėkmingumo. Tam būtina įveikti baimę, lydinčią visą veiklą anapus privačios erdvės. Šiai baimei įveikti reikalingus papročius puoselėjusi dorybė nuo seno vadinta drąsa. Būtina pabrėžti, kad laisvei palankiems žmonių įpročiams rastis būtina ne šiaip baimės jausmą nugalinti charakterio savybė, bet griežta ir reikli etinė kategoriją – drąsos dorybė37. Skirtumas yra esminis, nes vien charakterio drąsa, netenkinanti dorybės standartų, būtų nepakankama ar net žalinga pilietiniam gyvenimui. anot andré ComteSponville'o, charakterio drąsa gali lydėti ne tik didingus, bet ir kvailus bei niekšingus veiksmus38. Baimę įveikti gali mokėti tiek nusikaltėlis, tiek beprotis. Siaurai suprantama (kaip psichologinis atoveiksmis baimei) drąsa neleistų daryti jokių prasmingų išvadų apie jos reikalingumą laisvei. Tik matant drąsą kaip etinę kategoriją – kaip didingą, herojišką idealą – galima suprasti jos reikšmę despotizmui nepakančių papročių gyvavimui. Drąsos etinės pusės buvimą rodo tai, kad ji yra universaliai pripažįstama visų istorinių epochų didvyrių didybės šaltiniu39. Faktas, kad visose kultūrose ir visais laikais žmonės žavisi ir mėgdžioja didvyrius, įrodo drąsos auklėjamąją reikšmę. Norėdami pamatyti, kuo drąsa yra tokia svarbi laisvės principui, turime pažvelgti į drąsą ne kaip į ugdytiną charakterio savybę, o kaip į didybę kuriančią bendražmogišką dorybę. 37 Klasikinių autorių (aristotelio, Senekos) vartotas drąsos dorybės terminas nėra tapatus moderniųjų mąstytojų, kurie yra mūsų analizės pagrindas, adaptacijoms. Drąsos dorybės tiesioginis siejimas su didybe (o vėliau ir su politinės laisvės principu) šiame straipsnyje yra grindžiamas išskirtinai modernių autorių (pirmiausia Niccolo Machiavellio) interpretacijomis ir samprotavimais. Straipsnyje panaudotos nuorodos į Senekos mintis yra daugiau iliustracinio nei analitinio pobūdžio. 38 Comte-Sponville andré, A Short Treatise on the Great Virtues, Vintage, 2003, p. 44–46. 39 Ten pat, p. 44. 120 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) Siekdami paaiškinti, kas daro drąsą dorybe, o ne vien psichologine charakteristika, turime sužinoti: kodėl vieni drąsūs veikėjai tampa didingi, o kiti – ne? Liucijus anėjus Seneka teigia, jog aleksandras Makedonietis klydo save lygindamas su Herakliu, kuriam neprilygo, mat atvirai mėgavosi garbe ir siekė jos vien sau40. Tai rodo, kad ne bet kokia drąsa yra vienodai didinga, o didžiausiai šlovei keliami didžiausi etiniai reikalavimai. Didingumo aspektas yra raktas į drąsos dorybės suvokimą, nes atskleidžia, kaip drąsa virsta universaliai siektinu idealu – įgauna etinę, herojų vertą prasmę. Didybė yra svarbi drąsos dorybei dėl to, kad įprasmina žmogaus pastangas ir jį motyvuoja kantriai laikytis kasdienių jo charakterį grūdinančių papročių. Pasak Senekos, visų geradarysčių (dorybių) pagrindas yra kasdienė tarnystė didybės idealui41. Tik šį tikslą reginčiam ir jo trokštančiam individui drąsos ugdymas kasdienėmis pastangomis gali tapti prasmingas ir įpareigojantis. Didybė yra it neįtikėtinai retas atpildas už etaloninius ir unikalius drąsos dorybės pavyzdžius. Herojaus statusas ir kolektyvo meilė (tai didybės esmė) yra daugiausia, ką pavienis žmogus gali pasiekti gyvenime, nes tai tolygu jo individualumo patvirtinimui aukščiausiu įmanomu lygiu. Viešasis gyvenimas visada apima individo atsiribojimą nuo asmeninių interesų vardan bendrojo gėrio, o didybės statuso įgijimas reiškia ne tik kad individui yra sugrąžinamas ir kolektyviai patvirtinamas jo asmeniškumas, bet dar ir tai, kad jis pats kaip asmuo kolektyvo yra paskelbiamas bendruoju gėriu. Šitaip unikali didvyrio gyvenimo istorija tampa visai bendrijai sektinu pavyzdžiu ir jos tapatybės dalimi. Didybės idealas nurodo kelią, kaip asmeninį gyvenimą paversti maksimaliai prasmingu. Didybės siekis skatina charakterio drąsą ugdyti į dorybę. Tam nepakanka vien žmogaus noro, bet yra būtinas nuoseklus įsipareigojimas. Didybės statusas nurodo sunkiai pasiekiamus reikalavimus, kuriuos turi atitikti drąsa. Bene ryškiausiai tuos reikalavimus įverti40 Seneka Liucijus anėjus, Diatribės, Vilnius: Pradai, 1997, p. 382–383. 41 Ten pat, p. 444–451. 121G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS nęs moderniųjų laikų mąstytojas, aukštinantis didybės reikšmę politiniam gyvenimui, – tai Niccolo Machiavellis. Šis autorius knygoje „Valdovas" teigia, jog didingas yra tas žmogus, kuris nuolat kovodamas su vis naujai iškylančiomis kliūtimis bei sunkumais atneša pokyčius daugeliui žmonių ir už tai pelno jų pagarbą42. Tai rodo, kad drąsa virsta dorybe tik tenkindama sunkiai įgyvendinamas, nuolatinių pastangų bei sėkmės reikalaujančias sąlygas. Iš Machiavellio minčių labiausiai į akis krinta šios: nuoseklumas, nesavanaudiškumas ir liaudies pagarba. Nuoseklumo sąlyga reiškia, kad drąsa negali būti dorybė ir kurti didingų darbų, jeigu ji nėra pastovi, veikėjo poelgius apimanti savybė. Pasak Comte-Sponville'o, drąsa turi būti tęstinė baimės įveikimo momentų grandinė, lydinti pradėtus veiksmus nuo pradžios iki pabaigos43. Vienkartinis poelgis nėra dorybė, nes jis gali būti atsitiktinis arba nulemtas konkrečių aplinkybių. Drąsos dorybė žymi veikėjo sugebėjimą didelėmis pastangomis nuolat įveikti savo baimes ir išlaikyti veiksmų kryptingumą iškylant vis naujoms praktinėms situacijoms. Nestabili, tęstinumo neturinti drąsa ne tik yra nevadintina dorybe, bet netgi gali tapti didele yda. anot Machiavellio, veiksmų ir minčių nestabilumas yra viena iš dviejų didžiausių nedorybių (kita – grobuoniškumas), sukelianti aplinkinių panieką44. Nuoseklumo reikalavimas nurodo, kad drąsa turi būti kryptingai ugdoma. Niekas negimsta būdamas nuoseklus savo veiksmais, bet šios savybės palaipsniui išmoksta tinkamai auklėjamas. Drąsos dorybė visada reiškia sunkų darbą, reikalaujantį nuolat tobulinti savo gebėjimus elgtis kryptingai. Didinga savaime negali būti laikoma tai, kas pasiekta įdėjus nedaug pastangų arba atsitiktinai. Tik visą veikėjo asmenybę ir jo išskirtinai sudėtingus, ne kiekvienam pasiekiamus poelgius ženklinanti drąsa yra vadintina dorybe. 42 Machiavelli Niccolo, Valdovas, Vilnius: Vaga, 2009, p. 31–33. 43 Comte-Sponville, p. 53. 44 Machiavelli, p. 34–35, 90. 122 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) Kita sąlyga nurodo, kad veikėjo didybę lemia užsitarnauta kolektyvo meilė arba pagarba. Šiuos dalykus užsitarnauti galima tik tada, jeigu veikėjo veiksmai yra aplinkinių suvokiami kaip nesavanaudiški ir skirti kurti daugelio žmonių laimę. Comte-Sponville'o žodžiais, tik nesavanaudiška drąsa yra herojiška45. Drąsus veiksmas yra doras tada, kai bendrija jį įvertina kaip nukreiptą ne į asmeninės, bet į kolektyvinės laimės kūrimą. Dorybė yra visiems vienodai taikoma etinė tvarka ir jos neįmanoma turėti ar praktikuoti individualiai, be kitų viešosios erdvės dalyvių. Nesavanaudiškumas nebūtinai reiškia asmeninius veikėjo elgesio motyvus, bet veikiau jo veiksmų poveikį visai bendrijai. Ne tiek svarbus paties veikėjo požiūris į savo veiksmus, kiek požiūris aplinkinių, kuriuos jo poelgiai tiesiogiai veikia. Pačius didingiausius žygdarbius atlikę didvyriai dažnai visai tokie nesijaučia, bet didybės aura yra apdovanojami kolektyvo. Savo ruožtu, patys niekingiausi veikėjai neretai save ir savo nusikaltimus vertina labai gerai. Pasak Senekos, visi gyvenimo darbai yra matuojami garbingumo ir niekšiškumo matu46. Šį matavimą atlieka ne pats veikėjas, o aplinkiniai. Sąmoningas individo mėginimas atrodyti drąsiam neatneš jam garbės, jei kolektyvas nematys, kad jo veiksmai skirti kurti laimę daugeliui, o ne jam vienam. Didybės požymis yra tas, jog tam tikras veikėjo veiksmas sukrečia daugelį viešosios erdvės dalyvių priversdamas juos įvertinti savo pačių dorovės lygį. Tai priverčia aplinkinius pažvelgti į sielos „veidrodį" ir apmąstyti savo gebėjimus šaunumu prilygti tam žmogui. Iš tokio kolektyvinio sukrėtimo, kai kito žmogaus veiksme aplinkiniai įžvelgia menkesnę savo pačių dorovinę būklę, gimsta pagarba. Jeigu tas veiksmas, be sukrėtimo, dar neša ir kolektyvinę laimę, tada pagarbą ima lydėti meilė, o veikėjas tampa herojumi. Būtent tokį kolektyvinį įvertinimą, kas yra ir kas nėra didinga, Machiavellis turi mintyje kalbėdamas apie būtinybę geram valdovui 45 Comte-Sponville, p. 47. 46 Seneka, Laiškai Lucilijui, Vilnius: Mintis, 1986, p. 210–211. 123G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS paisyti liaudies interesų ir vengti „grobuoniškumu" (savivale) užsitraukti jos neapykantą. Liaudies interesų pirmenybė yra ypač slidi Machiavellio mintis, kurią lengva supaprastinti vertinant tik tiesmukus praktinius šio mąstytojo patarimus, bet nematant to, kaip jis išvis suvokia liaudies reikšmę. Nepaisant siūlymų valdovui prireikus nevengti pabūti „lape" ir manipuliuoti pavaldiniais (pvz., patarimas geriau būti bijomam nei mylimam47), Machiavellis reikalauja liaudį gerbti ir jai tarnauti. Liaudis jam reiškia svarbiausią valdovo veiksmų arbitrą, nulemiantį, ar valdovas yra didingas, ar niekšingas. Pasak Machiavellio, pagrindinis liaudies noras yra nebūti engiamai ir šis noras yra daug teisingesnis nei didžiūnų noras ją engti48. anot P. Manent, tai reiškia, jog vienintelis politinės veiklos teisingumo kriterijus yra minėto liaudies noro paisymas49. Valdovas gali elgtis kaip tinkamas (būti „liūtu" arba „lape") tik tol, kol tarnauja liaudžiai – saugo ją nuo engimo. Leistinas ir gerbtinas netgi ribotas žiaurumas, jeigu tai užkerta kelią dar didesnėms kolektyvinėms nelaimėms50. Kita vertus, perdėtas žiaurumas, engiantis, o ne ginantis liaudį, visada yra niekšingas. Kolektyvas (liaudis) yra svarbiausias veikėjo veiksmų arbitras, todėl galima viskas, išskyrus jį užrūstinti. Iš to kyla, kad drąsa yra didinga tada, kai kuria kolektyvinę laimę arba padeda užkirsti kelią didesniam kolektyviniam blogiui. abiem atvejais drąsos dorybė kyla iš nesavanaudiškumo – t. y. iš tarnavimo liaudžiai, visomis priemonėmis (kartu ir ribotu žiaurumu) saugant ją nuo didesnio blogio ir kuriant jos laimę. Didybės aspektas apima ypač didelius etinius reikalavimus, vargiai įgyvendinamus net ir titaniškas pastangas savo valiai lavinti dedančiam žmogui. Juk kolektyvo pagarba priklauso ne nuo veikėjo motyvų, bet nuo jo veiksmų rezultatų: kolektyvinio sukrėtimo ir lai47 Machiavelli, p. 82. 48 Ten pat, p. 49–50. 49 Manent, Histoire intellectuelle du libéralisme, p. 42–43. 50 Machiavelli, p. 36–41, 44–48. 124 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) mės sukūrimo. Nėra jokių garantijų, kad žmogaus pastangos atneš jam kolektyvo įvertinimą ir garbę. Didybė yra toks retas ir nenuspėjamas dalykas, jog ne veltui dainius Homeras didvyrišką drąsą siejo su antgamtinių jėgų (dievų) įsikišimu į žmogaus veiksmus51. Vien paties žmogaus pastangų didybei pasiekti niekada nepakanka – būtinos ir palankios išorinės aplinkybės. Kad pastangos dėl tokio sunkiai pasiekiamo idealo neatrodytų bergždžios, vienintelis patikimas būdas ugdyti drąsą – tai sekti jau buvusių herojų pėdomis. Pasak Machiavellio, „<...> išmintingas žmogus turi eiti didžiųjų pramintais takais ir mėgdžioti geriausius iš jų, mat net jei neprilygs jiems šaunumu, vis dėlto taip nusipelnys bent šiokią tokią pagarbą"52. Orientavimasis į garbingo gyvenimo autoritetus leidžia tikėtis, jog charakterio ugdymas pagal sėkmingą pavyzdį nenueis perniek. Pasak Senekos, dorybė reikalauja jaustis nuolat skolingam ir norėti atsimokėti53. Sekimas autoritetais reiškia nuolatinį spaudimą kiekvienu kasdienio gyvenimo veiksmu jiems prilygti ir neužtraukti gėdos. Didybė kyla iš liaudies pripažinimo ir meilės, o tam pasiekti nepakanka vien žmogaus asmeninių pastangų. Dorybingą gyvenimą pasirinkęs individas pats negali tvirtai žinoti, ką būtent jam reikia padaryti dėl liaudies laimės, nes viešajame gyvenime prognozuoti savo veiksmų padarinius yra ypač sunku. Elgdamasis vien savo nuožiūra, be jokių gairių, veikėjas ne tik rizikuoja nesulaukti kolektyvinio dėkingumo, bet ir nesąmoningai sukelti liaudį engiančius padarinius. Šitaip veikėjo saviveikla pelno ne liaudies meilę, bet panieką arba neapykantą. Todėl vienintelis patikimas būdas drąsos dorybę praktikuojančiam žmogui išvengti neatitaisomų klaidų – tai sekti liaudies meilę jau pelniusių herojų pavyzdžiu. Vadovavimasis didybę užsitarnavusių asmenybių patirtimi leidžia išvengti veikimo aklai ir suteikia bent šiokias tokias gaires, kaip nesąmoningai neišklysti 51 Taylor Charles, Sources of the Self, Cambridge University Press, 1992, p. 118. 52 Machiavelli, p. 29. 53 Ten pat, p. 481. 125G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS iš dorybingo gyvenimo kelio. Nuoseklumas, nesavanaudiškumas ir liaudies pripažinimas yra veiksmo didybės sąlygos, motyvuojančios individą ugdyti savo charakterį. Didybė yra labai sunkiai praktiškai pasiekiamas idealas: būtinas tiek alinantis paties veikėjo lavinimasis mėginant šaunumu prilygti autoritetams, tiek nedėkinga tarnystė daugelio žmonių labui, tiek, galiausiai, daugelio žmonių pripažinimas (nebūtinai priklausantis nuo įdėtų pastangų). Drąsos dorybė nebegali būti niekšų ar kvailių turtas, nes nurodo sunkiai užsitarnaujamą etinį statusą – didybę. Drąsos dorybė kasdieniais įpročiais lavina individo gebėjimus dalyvauti viešajame gyvenime, ir tai ypač naudinga politinės laisvės principo klestėjimui. Ši dorybė parengia žmogų pilietinei veiklai ir „aktyvina" laisvę – ištraukia ją iš teorinės kategorijos į praktinę politinę tikrovę. Drąsa siūlo nors ir nelengvą, bet patrauklų būdą, kaip kryptingais papročiais ugdyti viešajam gyvenimui tinkamą žmogaus charakterį, gebantį įveikti baimę, tingumą, suvaldyti karštakošiškumą. Būtent garbės siekis padeda ugdyti pilietiškai aktyvius ir dėl bendrojo gėrio aukotis mokančius piliečius. Konformizmo reiškinys demokratijoje atskleidžia, kad formali laisvės samprata yra nepakankama, jeigu stokojama pilietinį aktyvumą ir nepakantumą despotizmui palaikančių žmonių papročių. Garbės siekimas ir negarbės baimė, jeigu nenukrypsta nuo aptartų dorybės reikalavimų, būtent ir masina praktikuoti laisvės gyvybingumui reikiamus papročius. Didybės siekis mėgdžiojant herojus formuoja veikliam respublikiniam gyvenimui tinkamą individo charakterį. Drąsa tiesiogiai siejasi su laisvės principu, nes lavina individų gebėjimą veikti viešai, aukotis dėl kolektyvo ir valdyti savanaudiškumą. Pasak de la Boétie, laisvė visada išryškėja ir yra atpažįstama iš žmogaus drąsos54. Tai yra išskirtinai politinė dorybė, nes skatina žmogų nuolatiniu siekiu prilygti didvyriams puoselėti politinės laisvės principą. 54 de la Boétie, p. 84. 126 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) 4. Demokratija ir drąsos dorybė „Kai Teisė užvaldo žmogų, jos neišvarysi jokiu egzorcizmu..." Jean-Paul Sartre „Šleikštulys" Demokratinė santvarka yra neatsiejama nuo teisės procedūrų įtvirtinamo piliečių egalitarizmo. Šalutinis to padarinys yra su savotišku steriliu pagarbumu įvykstantis laisvės principo atsiejimas nuo viešo gyvenimo. Laisvė vis mažiau suvokiama kaip vientisas politinis principas ir vis labiau įsitvirtina kaip teisinė procedūrinė arba individualios moralės kategorija. Pasak arendt, veikėjas negali būti laikomas laisvu, jeigu praranda gebėjimą veikti – nesvarbu, savanoriškai ar priverstinai55. Teoriškai savo teises žinantys, tačiau gebėjimą ir norą dalyvauti viešajame gyvenime praradę piliečiai iš principo nebegali būti vadinami laisvais, o jų konformizmas kuria palankią terpę piktnaudžiavimams valdžia. Demokratinių revoliucijų pirminis siekis buvo pakeisti luominę visuomenę su ją persmelkusia idėja apie iš prigimties skirtingų socialinių rūšių žmones (kilmingi – nekilmingi). Vis dėlto rezultatas išėjo prieštaringas, nes naujai sukurta socialiai teisingesnė socialinė tvarka pakeitė ne tik nelygybe grįstą visuomenės tipą, bet ir didelę dalį jame gyvavusių papročių bei dorybių. Pasak Tocqueville'io, laisvės dvasia kyla iš kasdienių papročių ir tradicijų, todėl ją sunku išlaikyti, praradus tuos papročius56. Lygybės idealu grįsta teisingumo samprata (per teisės normas ir procedūras) demokratijoje buvo pritaikyta visiems iki demokratiniams žmonių santykiams, bet nebuvo atsižvelgta į tai, kad kai kurie senieji papročiai atliko svarbų vaidmenį kuriant despotizmui nepalankią piliečių laikyseną. Neapykanta luominei santvarkai gaivališkai nukrypo į visus joje egzistavusius socialinius ryšius bei etines normas. Tarp pastarųjų atsidūrė Renesanso bei apšvietos epo55 arendt, Tarp praeities ir ateities, p. 182–185. 56 Tocqueville, L'Ancien Régime et la Révolution, p. 165. 127G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS chos mąstytojų gaivinta ir savaip moderniems laikams adaptuota klasikinė drąsos dorybė ir ją vainikuojantis didybės idealas, buvęs svarbus etinis politinės laisvės principo pamatas. Vėliau drąsos dorybės autoritetą atkurti, kartą praradus, nebepavyko. anot Tocqueville'io, vėlesni mėginimai sukurti naujus prarastų dorybių pakaitalus tik dar labiau paskatino konformizmo problemą, mat tai buvo daroma plečiant centrinės valdžios galias pilietinės savivaldos sąskaita57. Taigi prieš akis turime naują tikėtiną konformizmo reiškinio demokratijoje paaiškinimą: laisvei svarbi ir itin sunkiai iš antikos laikų moderniai epochai pritaikyta drąsos dorybė buvo neapdairiai prarasta kartu su luomine santvarka, o vėliau, įsiviešpatavus lygybės idealui, tapo ypač sunku ją atkurti. Drąsos dorybė yra svarbi laisvei, nes formuoja ryžtingą, nesavanaudišką ir kryptingai veikti viešojoje erdvėje pajėgų pilietį. O demokratijoje šią dorybę atkurti tapo labai keblu dėl jos kirtimosi su lygybės principu. Drąsa, didybės siekis ir herojų mėgdžiojimas sunkiai pritampa egalitarizmo siekiančioje visuomenėje. Santvarkoje, kur visi yra lygūs savo pilietiniais statusais ir teisėmis, didybė iš viešosios erdvės nustumiama į privatų žmonių gyvenimą. Garbė politikoje mažai ką bereiškia – ji tampa arba „namų ūkio" srities (ekonominių, moralinių santykių) dalimi, arba teisine kategorija, nusakoma procedūrų ir paragrafų. Demokratijos viešajame gyvenime klesti nešališkumas (visi lygūs prieš įstatymą), užtikrinantis visų piliečių statusų lygybę. Deja, Machiavellio žodžiais, nešališkumas niekada nedaro garbės ir nesuteikia kilnumo58. Politiniame gyvenime, kuriame geru tonu laikomos pastangos būti panašiam į kitus ir neišsiskirti (būti „prie žmonių"), didybei lieka mažai vietos. Egalitarizmo troškimas nebeleidžia palankiai žiūrėti į tuos, kurie savo darbais yra šaunesni už kitus. Demokratijos viešojoje erdvėje privalu būti (ar bent jau apsimesti esant) tokiam pačiam kaip visi. Drąsai šioje santvar57 Ten pat, p. 12. 58 Machiavelli, p. 110. 128 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) koje sunku būti auklėjamąja idėja, o didybei – siektinu idealu, nes jos savaime yra labai šališkos ir grįstos troškimu būti ne vidutinybe, bet doroviškai šauniausiu iš visų. Tocqueville'is aristokratų drąsą ir panieką prisitaikėliškumui kildino iš jų siekio nepaminti savo giminės garbės ir didinti jos šlovę59. Didybė nurodo dorovinės nelygybės egzistavimą ir jos poreikį pilietiniame gyvenime: herojai turi turėti aukštesnį socialinį statusą nei bailiai, niekšai ar vidutinybės. akivaizdu, kad lygybės principas su tokiais standartais viešajame gyvenime sunkiai dera. Demokratijoje visi yra lygūs prieš įstatymą, visi yra lygiaverčiai vienos liaudies nariai ir dėl to turi lygiavertes individualias valias, kurias turi teisę viešai reikšti rinkdami valdžią ar kitais būdais. Drąsos dorybė čia negali lemti jokio hierarchinio išskirtinumo: didvyris demokratijoje turi tokias pačias teises, pareigas ir balso teisę, kokias ir paskutinis niekšas. Didybė nustumiama už politinio gyvenimo lauko, kur nusipelniusį žmogų galima morališkai pagirti, jam padėkoti, jį apdovanoti – tačiau tai negali turėti jokios įtakos jo socialiniam statusui. Heroizmas netenka motyvuojančios galios: juo galima sekti, galima nesekti – vis vien viešajame gyvenime nuo to niekas nesikeis, o bailys turės tokį pat balsą kaip ir drąsuolis. Didybę pašalinus iš politinio gyvenimo, drąsa liaujasi būti dorybė ir virsta išskirtinai privataus gyvenimo reikalu. Dorybė, kaip ir laisvė, negali būti privati. Nebelikus drąsoje ją praktikuoti motyvuojančio didybės aspekto, individams dingsta noras šią savybę ugdyti. Kyla pagrįstas klausimas: ar verta diena iš dienos kamuotis dėl savo dorovės ir mėgdžioti autoritetus, jeigu tai neveda į jokį aukštesnį tikslą? Demokratijoje valia yra laikoma konstanta: visi ją turi vien dėl to, kad yra liaudies dalis; laisvės niekas negali prarasti, nes ją gina įstatymai; visų valia yra lygiavertė, nepaisant ją turinčiųjų nuopelnų. Tad skirti dėmesį lavinimui to, ką ir taip visi garantuotai turi, yra... neperspektyvu. Iš to logiškai kyla modernios demokratijos problema su politinės laisvės principu – drąsos dorybe grįstų papročių neugdantys žmonės 59 Tocqueville, L'Ancien Régime et la Révolution, p. 177. 129G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS netenka gebėjimo gyventi visavertį viešąjį gyvenimą. Laisvė negali būti politinis principas, jeigu žmonės savanoriškai nusišalina nuo pilietinio gyvenimo ir jos nepraktikuoja. Demokratijoje klesti lygybės idealu grįsta ir teisinių administracinių procedūrų įtvirtinama teisingumo samprata, sunkiai deranti su drąsos dorybe. Gebėjimų viešai veikti kryptingai neugdantis žmogus jų ir negali turėti, o teorinės žinios apie laisvės naudą čia vargu ar padės. Negebantys peržengti privačios erdvės piliečiai įstringa konformizmo būsenoje arba, de la Boétie žodžiais, „savanoriškoje tarnystėje"60. Drąsos dorybe negrindžiama, žmonių papročiuose neįsitvirtinusi ir ligi formalaus principo redukuota laisvė apsunkina demokratinės politinės bendrijos galimybes apsisaugoti nuo despotizmo ir savivaliavimo valdžia apraiškų. Išvados Lemtingas modernios demokratijos pranašumas prieš luominę santvarką buvo visiems valstybės piliečiams, nepaisant jų kilmės, duotas pažadas užtikrinti socialinę lygybę. Deja, kartu su luomais buvo netekta ir nemažos dalies senojoje visuomenės santvarkoje klestėjusių dorybių ir papročių. Tarp netekčių nelauktai atsidūrė ir kruopščiai Renesanso bei apšvietos laikų politinių mąstytojų į modernią epochą perkelta ir adaptuota klasikinė drąsos dorybė bei didybės idealas, atlikę svarbią auklėjamąją funkciją užtikrinant laisvės principo veiksnumą viešajame gyvenime. atkurti šios neapgalvotai nuvainikuotos dorybės vėliau nepavyko dėl pernelyg akivaizdaus jos prieštaringumo demokratijai būdingam socialinės lygybės principui. Drąsos dorybės nuosmukis paaštrino politinės laisvės problemą, pasireiškusią tarp žmonių plintančia konformizmo ir nuolankumo centrinei valdžiai laikysena. Drąsos dorybė yra svarbi politinės laisvės principo gyvybingumui, nes ji motyvuoja žmones (didvyrių pavyzdžiais ir liaudies pa60 De la Boétie, p. 58. 130 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) garba) kasdienėmis pastangomis formuoti tvirtą charakterį, gebantį nuosekliai veikti ir aukoti privačią gerovę dėl bendrų tikslų. Ši griežtus etinius standartus (savidrausmės, nesavanaudiškumo ir tarnystės kolektyvinio gėrio siekiui) kelianti dorybė lavina aktyviam pilietiniam gyvenimui parengtą ir motyvuotą žmogų. Drąsa ugdo laisvės principui būtinus individų papročius, užtikrinančius gebėjimą ir norą dalyvauti politinės bendrijos viešajame gyvenime, taip mažinant despotizmo apraiškų pavojų. Seniai žinoma, kad kuo aktyvesni piliečiai, tuo mažiau galimybių valdovams (rinktiems arba nerinktiems) piktnaudžiauti valdžia. Tačiau pilietinis aktyvumas neatsiranda iš niekur, nes jam reikia kryptingos ir nesavanaudiškos žmonių drąsos. Tokia drąsa nėra duotybė, bet atsiranda iš tinkamų papročių, kurie gali būti išugdomi, vadovaujantis drąsos dorybe ir didybės idealu. Egalitarinė modernios demokratijos teisingumo samprata kertasi su drąsos dorybe ir didybės siekiu. Demokratija įtvirtina formalią (teisinėmis administracinėmis normomis ir procedūromis grįstą) piliečių statusų lygybę, o drąsos dorybė ragina pilietį būti doroviškai šaunesnį už kitus ir užsitarnauti išskirtinį (tad nelygų) socialinį statusą. Demokratijoje nėra pakankamai vertinama nei drąsos dorybės reikšmė laisvės principo gyvavimui, nei jos auklėjamoji svarba. Drąsa savaime nurodo skirtingą žmonių etinį statusą (didvyris – gerbtinas, bailys – smerktinas), todėl sunkiai įsikomponuoja į demokratijai būdingą lygybe grįstą politinės bendrijos valdyseną. Negalėdama vadovautis drąsos dorybe, lygybės idealu grįsta demokratinė santvarka nekuria jai efektyvių alternatyvų, kurių reikia laisvei palankiems žmonių papročiams palaikyti. Šio negebėjimo rezultatas – sumenkęs santvarkos atsparumas piliečių nusivylimo viešuoju gyvenimu plitimui. Be drąsos dorybės, mąžta žmonių motyvacija lavinti pilietinei veiklai tinkamą savo charakterį ir įsitvirtina konformizmo reiškinys. Užuot puoselėjusi dorybę, kuri mokina individą, kaip įveikti savo baimes ir siekti laisvės, demokratija labiau linksta teisinėmis ir administracinėmis priemonėmis patį viešąjį gyvenimą padaryti nebaisų ir 131G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS komfortišką, o laisvę – tokiu dalyku, kurio siekti šioje santvarkoje net nebereikia. Šitaip laisvės principas praranda savo politinę dimensiją, o žmonės tampa abejingi bendrijos reikalams ir savivaldai. Nebepraktikuojant laisvei svarbios drąsos dorybės traukiasi ir politinės bendrijos apsauga nuo despotizmo apraiškų. Renesanso ir apšvietos laikų politiniai mąstytojai idealistiškai svajojo apie klasikinių dorybių (tarp jų ir drąsos) pritaikymą prie modernaus politinio gyvenimo ir įliejimą į jį. Nieko panašaus į antikos laikų respubliką atkurti nepavyko, bet jų pastangos nenuėjo visiškai perniek, nes svariai padėjo moderniais laikais įtvirtinti politinę laisvę. Iškeliami klasikinių dorybių ir antikinių respublikų pavyzdžiai neleido pasiduoti gajoms tendencijoms „nupolitinti" laisvės principą – redukuoti jį ligi formalios teisinės kategorijos ar individo intymaus pasaulio. Prieš luominę visuomenę ir socialinę nelygybę sukilusios demokratinės revoliucijos neapdairiai prarado klasika besižavėjusių mąstytojų sukauptą įdirbį. Sumenkus ir taip trapiam prie modernybės adaptuotam drąsos dorybės autoritetui, demokratinėje santvarkoje paaštrėjo politinės laisvės problema. Neapdairiai buvo netekta rimto sąjungininko prieš despotizmą. Politinių mąstytojų svajonę apie klasikinių dorybių prikėlimą ir pritaikymą moderniems laikams galima laikyti istoriškai pasiteisinusia ir naudinga politinės laisvės principo egzistavimui. Labai tikėtina, jog šiandieninėms diskusijoms apie demokratijos problemas ir prieštaravimus tik į naudą išeitų mėginimai sekti didžiųjų modernybės mąstytojų pėdomis ir vėl pamėginti įvertinti (ne vien kritiškai) klasikinių dorybių aktualumą ir pritaikomumą mūsų laikų politiniame gyvenime. O kad jau ėmėmės svajoti, tai visai teisinga būtų pradėti nuo drąsos... 132 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) LITERATŪRA IR ŠALTINIAI arendt Hannah, Tarp praeities ir ateities, Vilnius: aidai, 1995. arendt Hannah, Žmogaus būklė, Vilnius: Margi raštai, 2005. Boétie Étienne, Discours de la servitute volontaire, Bossard, 1922. Comte-Sponville andré, A Short Treatise on the Great Virtues, Vintage, 2003. Constant Benjamin, Principles of Politics, Liberty Fund: Indianopolis, 2003. Constant Benjamin, The Liberty of Ancients Compared with that of Moderns, Liberty Fund, 1816, <http://www.uark.edu/depts/comminfo/cambridge/ancients.html>. Machiavelli Niccolo, Valdovas, Vilnius: Vaga, 2009. Manent Pierre, A World beyond politics? A Defence of the Nation-State, Princeton University Press, 2006. Manent Pierre, Demokratija be tautų: apie savivaldos pabaigą Europoje, Vilnius: Versus aureus, 2008. Manent Pierre, Enquête sur la démocratie, Editions Gallimard, 2007. Manent Pierre, Histoire intellectuelle du libéralisme, Paris: Hachette Littératures, 2002. Manent Pierre, Les Libéraux, Editions Gallimard, 2001. Manent Pierre, Žmogaus miestas, Vilnius: Margi raštai, 2005. Montesquieu Charles de Secondat, De l'Esprit des lois, Éditions Gallimard, 1995, <http://classiques.uqac.ca/classiques/montesquieu/de_esprit_des_lois/de_esprit_ des_lois_tdm.html>. More Thomas, Utopia, 2005, <http://www.gutenberg.org/files/2130/2130h/2130-h.htm>. Mouffe Chantal, On the Political, London and New York: Routledge, 2005. Rousseau Jean-Jacques, Discourse on Inequality, Oxford: Oxford University Press, 2009. Rousseau Jean-Jacques, Jean-Jacques Rousseau. Discourse on Political Economy and The Social Contract, Oxford: Oxford University Press, 2008. Seneka Liucijus anėjus, Diatribės, Vilnius: Pradai, 1997. Seneka Liucijus anėjus, Laiškai Lucilijui, Vilnius: Mintis, 1986. Siedentop Larry, Tocqueville, Vilnius: Pradai, 1999. Taylor Charles, Sources of the Self, Cambridge University Press, 1992. Tocqueville alexis, Apie demokratiją Amerikoje, Vilnius: amžius/ aLK, 1996. Tocqueville alexis, L'Ancien Régime et la Révolution, Paris: Gallimard, 1866. Tocqueville alexis, Recollections, New York: Macmillan Co., 1896. Voltaire, L'Ingenu ,1767, <http://athena.unige.ch/athena/voltaire/voltaire.html.>. Voltaire, Songe de Platon, 1756, <http://athena.unige.ch/athena/voltaire/voltaire. html>. 133G. Karalius. LaISVėS PROBLEMa DEMOKRaTIJOJE: DRąSOS aSPEKTaS SUMMARY THE PROBLEM OF LIBERTY IN A DEMOCRACY: THE ASPECT OF COURAGE The object of the study was to introduce an innovative approach to the long-lasting theoretical discussion about the meaning and extent of political liberty in a modern democratic society. Our suggested way to explain why the democratic political order as such might give rise to considerable challenges for political liberty introduces the classical virtue of courage as a possible key explanatory factor underlying the major tensions that emerge between democracy and liberty. Such approach provides some new insights into the debate about the origins, limits, and political perspectives of modern democracies. The analysis starts by conceptualizing modern democracy as a political form which expresses a specific ethical idea about the natural equality of people. Generally, it means that egalitarianism is the founding idea and moral purpose of a democratic political system, which tends to develop into a modern type of representative government and civil society. The second part of our analysis emphasizes the fact that liberty is by nature a political fact achieved only by practical participation of an individual in public life, and which cannot be reduced to formal, legal, economic or moral categories. Liberty, being a principle of public action, requires the capacity of a person to risk his personal wealth and safety for the sake of the common good. The third part of the analysis explains the crucial importance of the virtue of courage to the whole political life, as it is an ethical idea which aims at building such a character of a person that is capable and motivated to live an active public life. It is the virtue of courage that makes an individual morally fit and eager to practice liberty, as well as ready to defend it against any acts of despotism. Finally, the analysis assesses the diminishing role of courage due to the egalitarian public order of a democracy, resulting in adverse effects on liberty. The conclusions of the article highlight several points which are noted below. In a democratic society, courage loses its status as a virtue; thus, individuals become less capable and less motivated to live an active public life. Democracy rests on the principle that implies establishing and protecting the equality of its citizens, while the virtue of courage expresses an implicit distaste for egalitarianism and encourages people to strive for an ethically superior status than that of all the rest, i.e. it makes a clear hierarchical distinction between cowards, conformists, and heroes. That's why democracy banishes courage from its equality favouring public life, depriving it of its ethical status. The decline of this virtue makes the practice of liberty more complicated as individuals lose interest in risking their private wealth and safety for the sake of the common good. The diminishing capacity and interest of 134 p o l i t o l o g i j a 2 0 1 3 / 3 ( 7 1 ) citizens in democracy to live an active public life, while giving preference to social equality which requires no personal effort, is a major problem for political liberty. as people become indifferent to the pursuit of the common good, liberty becomes inactive, and the political community becomes less immune to various manifestations of despotism. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
THE INTEGRAL CONSTRUCT OF SCIENCE© Copyright© Joseph Krecz. All rights reserved Feedback email: [email protected] August 16th, 2020 Version 5.0 ABSTRACT We owe the Chinese philosopher Tao Tzu an intricate and beautiful vision of our universe. The universe is seen as a seamless and unbroken movement and change, filled with bright objects, streams of particles, waves and eternal energy. The universal object is never static, and none of its patterns of which we can take conceptual snapshots are real in the sense of being stable, even for the smallest duration. Physics attempts to describe the behavior and structure of the universal construct. Laws of physics are generalizations; they can or cannot be preserved over our entire universe. Generalizations, at times, are considered illogical; however they are commonly what the physics laws are. A number of general theories of physics provide a model for the fundamental rules that govern our universe, becoming a structural framework to which the new discoveries must conform. The theory of relativity is such a general theory. The theory of relativity is a complex theoretical framework that facilitates the understanding of the universal laws of physics. It is based on the curved space-time continuum fabric abstract concept, and it is commonly used for interpreting cosmic events. 1 However, it is not well suited for handling of our contemporary scientific needs, such as dealing with the global warming, energy harvesting, or the changes in our planet natural environment that we call pollution. More so, a general theory based on abstract concepts and imagination facilitates the emergence of countless new extravagant theories. Many of the new scientific theories are just fantasies that put science on a wrong path and waste scientific effort. A new simplified theory of the natural world is very important, a simple theory that provides a verifiable framework on which new discoveries can be integrated. Views of physicists, mathematicians, chemists, engineers and of course philosophers have to be all in harmony with such a theory. We leave in a beautiful, uniform, and logical world. We live in a world where everything probable is possible. The theory presented here has an immediate application in further understanding a cause and a possible solution to the modern matter of the atmosphere warming. Light particles from the sun, transfers energy/heat in any and all objects that block its path. The new theory also easily incorporates concepts as universal inertial force, and practical ones as the force of reaction and gravitation. 1 Please see my article "The Verifiable Route to the Scientific Truth" that describes the consequences of adopting an abstract scientific framework and abandoning the factual truth in scientific discoveries. 2 INTRODUCTION
Human activity is universally justified by its essential obligation and endeavor for sustaining its existence; for preserving life. In search of efficiency, along with our human inability to tolerate undescribed chaos, we are restless sorting and ordering of diverse objects. As Freud noted, "The benefits of order are incontestable it enables men to use space and time to the best advantage". The desired road to order is by adhering to principles such as simplification and efficiency. Primal actions such as counting, grouping, and classification of objects have assisted in the development of arithmetic, and geometry; they accomplished a unique attentiveness and facilitated the development of logical/rational awareness. Our minds require order with respect to spatial placement of objects, and of the sequence and duration of events; therefore substantiate the emergence of the concepts of time and spatial geometry. Scientific discoveries are valuable for the humanity development. The laws of physics are generally simple, they describes the behavior and structure of matter, and was for long time the focus of our scientific inquiries. The beauty of the stunning simplicity of the world is revealed in the laws of physics. We also must separate the legitimate scientific method from the numerous metaphysical fantasies. More important to new solutions to the wonders of science, is to challenge and refute unfounded theories based on illogical pre-conceptions. We all can agree that progress can be stagnated by the restless acceptance of useless dogmatic ideologies, when an incredible amount of effort is wasted. Science itself it is a creative activity that in many respects resembles other activities of the human mind. It is a road to order, to simplification and efficiency. Scientific laws represent mathematical functional relationships between variable quantities. There are two varieties of scientists. Applied scientists interested in gaining knowledge from empirical observations and techniques, and the pure scientist; he is committed to theoretical understanding of our world, and in some way his tasks are similar with that of solving puzzles. Since the emergence of the epic theory of relativity many scientists have embarked in a pursuit of astonishing theoretical fantasies, abandoning the prudent and logical path to scientific inquiry. The theory of relativity is accepted as the work of an undisputable and worshiped genius; however it is so intricate that can not indisputably be proved or denied. It stands along the great achievements of human mind; such as Mozart or Verdi music, or the wonderful literary works of Shakespeare, Dostoyevsky or Poe. The universal space in an abstract container in witch matter objects reside and it is characterized as vacuum, where objects motions are undisturbed if not influenced from outside forces, a property named inertia. The emergence of matter itself from nothing can not be justified by the logical concepts common to the standard scientific discovery and it can not be justified. The energy of objects (either internal or kinetic) is a property of matter. All forces in the universe as waves or fields of energy are associated with matter objects, and do not exist otherwise. The energy is a property of matter. In this universe all is eternal transformation, nothing is created or vanishes. The universe is a matter object, and the matter is present in various scales of volume; from the elementary particles of the atomic structure to the galactic construct. A sensible theory of our universe must regard the matter properties as a single theme, and any legitimate scientific theory must satisfy the properties of all matter objects. Following are some of my personal considerations in the attempt to understand our world led to a very simple view of the laws of physics related to matter objects. Matter moves in space at constant speed. (perpetual) There is no change in the motion of matter without causation (acceleration and deceleration are due to external forces) There is no subjective limit to matter speed in space. (e.g. the speed of light) Matter energy is preserved in vacuum. (Internal and kinetic) Matter singularly occupies its volume in space. Matter motion is on a strait line, unless is impacted by external forces. 3 At first I like to share with the reader some of my observations regarding such matters as time, space, matter itself, radiation and light, gravitation, subjects that have preoccupied me for many years and are the basis of this paper. Later on in this paper I'll provide more detail on structure regarding a simplified reference construct regarding the laws of nature. TIME CONSIDERATIONS "Having a camp fire, it warms us at present time. As past, it was a pile of wood, and as future, it will become a pile of ash." The concept of time has an intellectual origin as a necessity of our cognitive mental processes. Similar to such concepts as the line, the point, the space abstractions, the time concept is indispensable for describing and ordering such events as order of emergence, duration and velocity. The concept of time is central in physics; also we can say that the concept of time is indispensable to understand physics. Various logical concepts such as cause/effect, permanent /momentary, past/present/future, action/no-action and the ordering of event emergence sequences necessitate the development of the concept of time. Without the concept the time our logical system would break down. Symbols of events are sequentially imprinted on our mental memory strip in a way that preserves the chronological order and account for such details as duration. The concept of time is connected to the self-constitution of our intuitive mental structures. The positioning of an object to another object is a mental process our mind requires order with respect to spatial placement, sequence and duration of events, therefore time and geometry. "Space and time serve as indispensable tools that arrange and synthesize the images of the objects imported by our sensory organs" Pinhas Ben-Zvi Remembering does imply the use of memory, and the use of the concept of importing past-time event objects to present-time. Aristotle once said: "Only animals that perceive time remember". A way to reconstruct this statement is that only the animals that remember, thus have a mean of memory recollection, perceive time. Time does not exist otherwise; since it is just an emergent mental abstraction construct. Our cognitive structures deploy the indispensable concept tools such as time and space to order the images of the objects collected by our senses. The retention by the memory of sense data, also recollection, leads to understanding of present, past and future, therefore of the time sequences. The concept of time provides a sequencing order for the occurrence of random events, that also might have a duration (time bound) component. The random event could also be the outcome of some other random action, when a cause is present. We can say that the act of tossing a coin will necessarily produce an outcome; the outcome itself is random. For the chronological sequence of events the time-duration is not the essential component, but the ordering of the events to each other with regard to the order they are sensed. The first, second, third, or the last order of appearance or disappearance, sometimes also compounded with objects time-duration, and some other properties. Time – it is the concept of measurement and ordering of duration segments. Time is not duration itself, but duration is a fragment of time. Change implies duration, and change is verifiable. Also one can remember but can not experience the past. Present only exists, past is a recorded as a memory object, and the future is generated by the inductive quality of our mind. The present in time is reminiscent of only a snapshot, as a photograph, frozen in time that encapsulates the concept of point in time. Present-time objects are not required to be in a continuous sequence, but they do conform to the chronological form of ordering. For example talking is a metal process. The sequence of sound objects that form a thought symbol, a word, requires a sequential order, and that order also implies the concept of time. Music is also a mental object music necessitate a relational sequence of tones; the later one does need the earlier one as a point of comparison, and change of tonality perception. There is a distinction between tone and melody. Also the human language 4 requires the concept of duration, and event ordering; therefore what we call time. The time concept is not a human exclusive characteristic. Linguistic symbols such as dog barking, birds "singing", imply the concept of rhythm, duration, and event ordering; therefore time. The plants cycle of foliage, flowering, baring fruits happen in orderly sequences and not without meaningful purpose. The awareness of the concept of time is therefore also present in plants existence. Events as related to the concept of time Some events are time-dependent; some are time-independent. Here is a simple classification. Time-neutral event Probability of a coin toss. The experiment is done in time but the time itself is not related to the event outcome. (head or tail) Time-bound event Theory of relativity e=mc2 does imply the energy is time dependent (c2 is velocity), at least in this relation. Distance = velocity * time. More so, acceleration – implies variable velocity and therefore variable duration for the same space. Both the concept of time and space are essential for defining it. Time in Racing Time fixed and the outcome variable – basketball Time neutral – tennis Distance fixed, order primary, time component is secondary. – marathon, cycling Distance fixed and duration/order essential – 100 meters flat Time classifications Real-time Time required for speaking, for example. General-time Writing – communicating in general time. For example: a note saying that "today is Monday" is valid only if indeed today is Monday. Or leaving a note on the friend's desk: "please call me". It is a message in general-time and dependent on the moment when our friend reads the note. Imaginary time In imaginary time, when there is no beginning or end (eternity). 5 SPACE CONSIDERATIONS The human eye provides a three dimensional "field of view" on which objects can be detected. The eye provides the brain the sense data with regard to the present existence of objects in that view. As the eyes move along with the human body, the "field of view" changes, and different sense data is presented to the brain. A "field of view" or a sequence of "field of views" defines for the human mind the initial notion of what we call now space. The "field of view" can detect objects of a limited spectrum of colors, and of large sizes; the eye can not detect, for example, the atomic structure of the objects. The "space" so detected by the eye, it is extended by the human cognitive processes, due to the over changing "field of views". A priori inductive reasoning does provide the understanding that the space is boundless or infinite. In this space, the objects are singular or plural, closer or further from the point of detection. The objects are placed in particular locations in the "field of view", they have particular size and properties. The singular quantity is sometimes called "one" and the plural quantities are called, equivocally, "two", "three" and so on. This is the root of the counting process, numbering, and it is the starting point of arithmetic. The displacement between objects is detected, and this displacement is called now "distance". The objects location in relation to each other was classified as near, close, far, up or down, and so on. Comparing with the human characteristics such as arm length, the footstep, and so on we started measuring the "distance". Some of the objects detected in the "field of view" are irregular; some are liner, curved, spherical and so forth; as physical characteristic. The ordering of these object properties has generated some understanding of the external world and is the initial point of development of what we call now geometry. Objects that are approximate representations of geometric outline are abundantly found in nature. The initial development of arithmetic and geometry has greatly advanced, in time, by cognitive a priori processing. Therefore, we can argue that the empirical data presented to the human mind by means of the sense organs, are the start point of our human understanding of space, time, mathematics, and of all scientific knowledge. We conclude that majority of animals do have sense datum accumulation capabilities (memory) as well, and therefore they also have a notion of time, space, and even an initial form of arithmetic. Likely, every species of animals perceive the world in some other way that we, the humans do. Space is then an abstract concept that defines a geometrical volume where objects can be located. The space itself is striped of all or any of matter properties, it is therefore a vacuum. The geometrical volume itself is an induced abstraction. An object of space can be called location. Matter singularly occupies its location in space. 2 Three dimensions are sufficient to represent all the existing space volume in the universe. The space can be envisioned as a sphere, and then only a center location and radius are needed for its geometrical representation. The curvature of space and time continuum is a complex mathematical representation of the space object, and not necessarily an attribute of the space itself. Space and time can be seen as independent concurrent processes, with a relational element. The space itself has to be described as empty, factually a vacuum. That would suggest that the empty space is cold and dark, since no matter or energy is present. In other words, space is emptiness. The space object must be considered dynamic, as it is required to allow the Universe to expand. Therefore must be more space then the universe. That tells that more space can be created or the universe itself can not be viewed as infinite unless we assume that matter itself can exist outside "space". 2 Considering an airport I visualized the connection between time and space. The airport runaway can be considered the "location" in the airport "space", and then only one plane (mass object) can be at that one location at one given time. After a plane left the runaway then another plane can use it (same "location" in the airport space) on a disjoint segment of time. Commonly airports have multiple runaways, and multiple planes can occupies multiple runaways at the same point in time. This lead to my realization that "matter singularly occupies it's location in space", otherwise we have a "collision", a source of change in the universe. 6 UNIVERSAL REFERENCE FRAME (URF) A Referential Frame can be defined by the spatial context/the circumstances in which an event occurs; a setting. First we define a Universal Reference Frame (URF), a frame that encapsulates the space of the entire universe. The URF contains multiple independent and nested frames, named Local Action Frames (LAF). The LAF can also contain multiple LAFs, nested inside their space. In general the Local Action Frame (LAF) is the frame where the action is observed. All frames are nested to the URF. A Reference Frame (observer) can be identified within one of these constructs: Universal Reference Frame (URF) – Universal frame that encloses all possibly LAF frames. Local Action Frame (LAF) – Local frame where the action is observed. Some Local Action Frames become bound to other LAFs, and then they become Local Action Inertial Frames of reference. (LAIF) Some events are bounded to LAFs for brief duration and then are bound to the URF. In that case the motion is bound to the URF and same from all other reference frames. (as the light is assumed to be) The Reference Frames are indispensable to define motion/rest, velocity, acceleration, location. The state of rest, as contrary to motion, has it specific point of reference. For example a car which is in a state of rest nearby, it is also in a state of travel by the cosmic motion. All things are in motion and at rest, or both, with respect some disjoint points of reference and time. ABOUT MATTER The Law of conservation of energy 3 suggests that in nature nothing is gained or lost, all is a transformation. The impossibility of a logical justification for the creation of matter, since in our universe everything is a transformation, brings a real obstacle to its definition. Can matter be created? Is the transformation of nothing to something even possible? Our current logical system does not allow for the possibility of matter creation, and the real question is the determination does the matter really exists or is just a form of energy; even the matter seems to be a construct of energy itself. Matter can be seen as a clustering of elementary particles (matter by themselves) by bonding forces. There are also atomic and molecular bonding forces that have created large objects of matter, as it is what we can sense and are. For example, the two positively charged nuclei are attracted to the negatively charges electron cloud between them, and this is the attraction that holds the two hydrogen atoms together to form a hydrogen molecule. This is a covalent bond. It is noticed that the electro magnetic properties of matter are part of the forces that facilitated the creating of larger matter objects by holding particles together. Mass is a property of matter, and all matter has mass. Nothing material exists that does not have mass and the mass interaction fields. Particles of matter, interacting among each other, and traveling at high speed are called radiation. Therefore, radiation can be accepted as a manifestation of matter. It is also now agreed that matter also 3 The law of conservation of mass (Lavoisier) states that the total energy is neither increased nor decreased in any process. Energy can be transformed from one form states that to another and transformed from one object to another; however the total amount remains constant. 7 exhibits wave characteristics, therefore matter is not an internally static object. 4 Only about 1% of all mass/energy in the universe is visible as stars and galaxies, most of the universes mass is present as radiation. Therefore, radiation is the fundamental form of matter. The electromagnetic waves are accountable for moving energy from one part of the universe to other. The current standard scientific view is that electromagnetic waves are waves of fields, not matter, and can be propagated in empty space. That is inaccurate, since one of the abundant electromagnetic wave, the light, is well established that it is a flux of oscillating particles. Furthermore, it is well confirmed that three common types of radiation consists of familiar kind of fundamental particles. Beta rays are electrons, gamma rays are high energy photons, and alpha rays are the nuclei of helium. Electromagnetic spectrum also includes radio waves, microwave waves, invisible light (ultra violent and infra red light), X rays and others. The universe background consists of cosmic microwave radiation with wavelengths near 7.35CM, and it is a flux of fundamental matter objects that travel to many regions of the universe, and are responsible for many changes such as the creation of large matter objects, such as stars and galaxies. The universe itself can be viewed as a cloud of particles traveling at high velocities (radiation), sprinkled with some larger matter objects. (galaxies, stars, and other cosmic objects) Certain characteristics of matter can take only discrete values, and in that sense implies that only minimum amount of physical entity is involved in the interaction, and that is the subject of quantum inquiry of the subject. It is puzzling to say, but energy and matter may possibly be the distinctive manifestation of the same phenomenon. The famous Einstein formula e=mc 2 equates energy and mass. (the c 2 is a number constant, it denotes only proportionality) It is assumed that the entire universe can be seen as an object of energy and matter. The matter is a mass object, and since we can equate the energy with mass we can assert that the universe is nothing else but matter. The greatest matter object speed is assumed to be same as the speed of light; this is based on the mathematical formulation that would allow that traveling at the speed of light the mass of an object will become infinite. (an abstraction) However, the concept of infinity does not define the infinity as a fix value, but an arbitrarily and undefined value. It is not tolerable to assume that the maximum speed in the universe is limited by an abstract mathematical formulation, and not by physical considerations. The speed of a mass object is unequivocally determined and a result of the energy applied to that mass object. Therefore, the maximum speed in the universe is unrestricted by any arbitrary boundaries. ENERGY Since the earlier described relation and the association of mass and energy, it is difficult (if not impossible) to define the mass and energy as separate entities. Is possible to consider energy when matter not is present? (Example: in vacuum) The matter itself is not a static object; it does inherently incorporate internal energy as necessary component of its construct. I refer to this energy as internal/intrinsic energy. (IE) Also matter objects are in perpetual motion 5 and that an additional component or energy, modifiable kinetic energy (KE), is added to the total energy of the object. As the matter objects travel in space occasionally they collide with other objects and the outcome is settled by what we call the laws of nature. There are changes to the matter 4 The relationship, called the de Broglie hypothesis, holds for all types of matter: all matter exhibits properties of both particles and waves 5 Please see The Absolute Laws of Matter section of this paper. 8 objects , and the energy is re-distributed to the objects involved in the collision. Traveling in the empty space (described earlier as vacuum) the internal energy and the kinetic energies of an object are preserved. The new energy received by the planet earth it is mainly from the sun. For example, the matter object from the sun that arrives to our planet (light radiation) travels in empty space until it collides with matter objects of our planet. A number of collisions and transfers of energy takes place in the atmosphere, part of the light particle energy is transferred to the body our planet, and some particles are reflected away. Some of our planet energy dissipates when colliding with mostly small matter objects while traveling into the galactic space. There is a strong correlation between matter and energy, and it can be seen as a manifestation of the same object. It can be said that energy is a property of matter, but also that matter is, at a primary level, energy. LIGHT Gravity is what keeps matter in balance/together, light is what connects it. An intricate representation of light propagation describes light as spherical pulses that propagate in all directions. Light sometimes originates from a large object (such as a star or galaxy), and due to the enormous distance from us it is perceived as a point light source and our representation of the traveling light is of a strait line ray of light. The light is an electromagnetic radiation, and the light matter object is the photon. Light is the most abundant radiation in our universe. Besides the traveling light we sense, light is also stored part of the atomic structures. Light moves at constant speed measured at 299792458 meters/second, and it is said to be the maximum speed in the universe. That implies that it was generated during the creation of our universe, during the "big bang", and it is traveling since.6 Furthermore, it can provide insight of the rate of expansion of the universe singularity that has created the universe as we can sense it now. Since the light has wave properties, and the photon moves on a wavy pattern, the speed of light is not actually the speed of the photon, but it's a linear displacement in space. That would imply that the photon itself possibly travels at higher velocity that the so defined classical "speed of light", an observation with immense scientific implications. The matter particles that form the light (photons) are subject to the attraction of gravitational forces. 7 However, given the small mass and high speed of light it can not be easily detected. In general, radiation is not sensed by our vision sensory organs.(eyes) Only a small spectrum of the electromagnetic radiation is examined by the human eye. The typical human eye will respond to radiation wavelengths from about 390 to 700 nm In terms of frequency, the spectrum of visible light. The spectrum does not, however, contain all the colors that the human eyes and brain can distinguish. Other colors and shades such as pink, violet, or grey are formed by a mix of multiple wavelengths. Since light is an electromagnetic radiation, it is just a flux of vibrating particles traveling in space. Many matter objects reflect light, and that allows us to sense objects and see colors, which make our world to look so beautiful. However, color itself does not exist in nature; our mental construct associates a light frequency with a certain color similar to how we associate a letter with a certain sound, a cognitive process. We can also distinctively visualize and sense a black object; but that is due to the absence of light radiation. 6 Since the 'Law of Conservation of matter' mentioned earlier, also new light can not possibly be created. 7 Since a Black Hole does not allow even the light to escape and that why it is "black", it also implies that the light is influenced by a massive gravitational field. 9 GRAVITATION
The gravitational forces are deeply mysterious, and a good opportunity for more scientific discovery. 8 Since Newton's wonderful work, we accept that between any two particles there is an attraction force called gravitation. The gravitation is the Universal force of mass objects mutually attracting each other. The attraction is proportional to the cumulative amount of their masses and inversely proportional to the square of the distance between them. Since the Universe itself is a non-homogenous object of matter, it contains clusters of matter that are separate from each other. We must consider the entire Universe gravitation, related to the mass of the entire Universe. However, the universal gravitation is not uniform; it is "disturbed" by local area of increased local gravitation such as the galaxies gravitation, stars gravitation, planets gravitation, and so on. Besides the visually sensed scrutiny of our universe, large matter objects are supposed to exist, the famous "black holes". The gravity of the black hole is so intense that does not allow even the light to escape its space. That would justify that fact that it is "black", and we can not visually sense it. However, if the black hole objects exist, that also implies that the light is attracted by a gravitational field. Therefore, the light particles, as any other particle of matter, are reacting to gravitational forces. The mass objects construct include a radiation field, electromagnetic or some other, which generates an attraction force (gravitation) pull to the other mass objects. The attraction force will not be uniform on all surfaces of the object, but be related the radiation propagation fields. In this case the gravitation can be seen as a consequence of the radiation pressure on the mass object. Gravitation is an abstraction described as mass objects attracting each other, and it is not required or defined to be a consequence of a singular force. Multiple forces can interrelate and generate a gravitational attraction. Gravitational waves existence is just not a reasonable assumption; however various classes of waves can emerge and produce the gravitational attraction. The buoyancy in a liquid is an interesting phenomenon, and can be considered a form of simple anti-gravity. In a mass of fluid, an immersed mass object is affected by an upward force. (contrary to gravity) The net upward buoyancy force is equal to the magnitude of the weight of fluid displaced by the mass object; this is well known as the Archimedes principle 9 Furthermore, besides the liquids, gases shows the buoyancy property as well, we all noticed helium filled balloons rise. EVENT Events cause the transformation of matter, and at times, multiple events are logically connected. All events are deterministic, even if the view or the method for evaluating them is non-deterministic. Our universe can be viewed as a quantum object, however the laws of nature are preserved and that guarantees that the deterministic aspect is preserved. Here is a simple event classification: Primal event. (independent of any other) 8 Electric forces between elementary matter particles form matter objects as liquids and solids. Furthermore, electric forces are also part of metabolic processes. I wonder is there is a relation between gravitation fields and electric fields, and if they are in any ways related. 9 Archimedes' principle indicates that the upward buoyant force that is exerted on a body immersed in a fluid, whether fully or partially submerged, is equal to the weight of the fluid that the body displaces. Archimedes' principle is a law of physics fundamental to fluid mechanics. 10 Basic event; a collection of interconnected primal events. [Status] Cause -> [Event] [Event] Cause -> [Event] The events necessary characteristic: No event occurs without cause Some events (such as collision) generate matter cluster changes THE ABSOLUTE LAWS OF MATTER 1. Matter travels in vacuum at constant speed. (perpetual) 2. Matter motion is on a strait line. (if not impacted by external factors) 3. There is no change in the motion of matter without causation (acceleration and deceleration are due to external forces) 4. Matter singularly occupies its volume in space. 5. There is no subjective limit to matter speed in space. (e.g. the speed of light) 6. Matter energy is preserved in vacuum. (the internal and external energy) This is a straightforward structure that is based on simple concepts. Matter travels in vacuum at constant speed. (perpetual) This implies that matter energy (kinetic and internal) is perpetual, and its characteristics are only disturbed by exterior forces. The universal property of eternal preservation of matter energy can be described as inertia. The gravity is the mass objects attracting force, while the inertial force can be seen a conservative force that maintains the current state. The state of equilibrium of the gravitational and inertial forces integrated in the kinematics of uniform circular motion of fundamental matter objects is accountable for creating significant matter objects that includes stellar and galactic constructs. External events do generate changes related to matter objects, and the matter motion and inertial velocity will also change during the events. The inertia velocity change will be related to the mass (energy) of the new matter object (IE) and the new velocity/kinetic energy (KE) of the matter object. 10 The speed of a mass object is determined and a result of the energy applied to that mass object and it is unrestricted by any arbitrary limiting boundaries. Matter motion is on a strait line. Matter follows a straight line trajectory of motion if no external force is applied on it. Since the inertia force moves the matter object one step at the time, and while the inertia force is the only one affection the matter object trajectory the motion keeps same pattern, and that consistency conforms to a path of motion that meets the mathematical definition of a strait line. There is no change in the motion of matter without causation (acceleration and deceleration are due to external forces) 10 This is conforming to Newton's Law of Inertia that every matter object continues in its state of rest, or of uniform velocity in a strait line, as long as no other force acts on it. 11 - Acceleration/deceleration or trajectory path changes are events that happen only while external forces are applied to a matter object. Acceleration is not perpetual or does not continue in the absence of the external force. Matter singularly occupies its volume in space. It is fact that multiple matter objects can not occupy the same location in space, at the same time. 11 It is the intricate time/space connection, and that induced my formal statement that matter singularly occupies its volume in space. When multiple matter objects attempt to occupy same location is space, at the same time, a collision event occurs. 12 The kinetic energy of all objects is distributed among all participating matter objects proportional to their mass content. The collision outcome is settled but what we name the laws of nature. The particle collision itself is the main source of change in the universe. 13 As the universe has started as an expanding cloud of small particles, the accidental collision between the particles straightforwardly accounts for the emergence of larger matter objects 14 , the reason for matter reaction force, and changes in the velocity of the matter motion. There is no subjective limit to matter speed in space. (e.g. the speed of light) Matter objects moves in space at speed induced by forces applied on it. It is not restricted by subjective or abstract considerations limits. Matter energy is preserved in vacuum. (the internal and external energy) No loss or gain of energy of mass object (both IE and KE) happens while the object is not interacting with other objects. That interaction can be the collision with another matter object or the interaction with any fields of matter. (electric field, magnetism, gravitation) Wolfgang Pauli forwarded his Pauli Exclusion Principle for particle behavior, and Albert Einstein used the ultra complex abstract concept of curved space-time continuum fabric, based on the Minkowski's mathematical model, for representing the space/time and matter relationship. The matter principles presented in this paper are simple, freed of complex assumptions, and are evidently legitimate. They are the basis for building complex matter constructs such as radiation, planets, solar systems, galaxies. These laws do not brake down when incorporated in a quantum system since any event itself is a consequence of the laws of nature, including the complex quantum view. 11 The airplane on a runaway, the car moving on a highway is a clear example of the principle. When a plane or a car attempts to use simultaneously same location to some other material object a collision occurs. 12 The standard current scientific paradigm says that electromagnetic waves carry energy then we would expect them to also carry a liner momentum. When an electromagnetic wave counters a surface of an object, a force will be extended and called radiation pressure proportional to the Intensity of the wave. However, since the electromagnetic radiation collides with other matter objects a transfer of energy will occur. 13 Another source of change even can be the effect of attraction/rejection fields (electric, magnetic, gravitational), things that are related to matter in a way misterious to me. 14 At some point in its development, we can imagine the universe as a "soup" of fundamental particles (those include the photons) colliding to each other and exchanging energy. That has lead to the formation of larger mass objects and lead to the state of the universe as we sense it now. Since the fundamental particles are still traveling in the universe (such as light and background radiation) we can accept that the universe is continuously changing. 12 UNIFORMITY IN NATURE A certain degree of uniformity is easily observed in our world. 15 Furthermore, we live in a world where the probable is possible. The beautiful world developed as it is, simply because the transformation was possible. A quantum view of our world is valid since the world events are equally independent, and the outcome of these events can be predictable by statistical modeling. The fact that the universe is uniform is proved by the validity of empirical observations related to the statistical model itself. The valid correlation between the statistical/probabilistic modeling provided by mathematics is compared against the empirical observation of natural world itself. The mathematical statistics modeling provides a proportional opportunity for all events, and the observation of our world satisfies the statistical model. The question if we are part of the multi-verse can be answered by sensed observations that will not satisfy the mathematical modeling provided by statistics. Observations of events (let's say by the edge of the universe) that are peculiar with respect to the usual patterns and shows a statistical pattern inconsistent to the construct of a single/independent and uniform universe. Uncommon velocities, uncommon behavior of matter objects, and emergence of geometrical patterns not consistent with the construct of the Universe would be an indication of some external stimulus that is residing outside our universe space. There is continuous change in our beautiful universe, a change where the probable events are possible. 16 That change is accountable for emergence of our solar system, for our planet, and for the life on earth. What a wonder our world really is. 15 We can observe that even smaller tasks, such as the mixing the sugar in our coffee, or the uniformity of new paint color after stirring paint of different colors will produce a surprising uniformity. 16 Second Law of Thermodynamics. This says that the total amount of disorder, or entropy, in the universe, always increases with time. The "entropy" is a fancy word, but instead a more suitable word would be change. (not necessarily entropy) 13 REFERENCES
The following is a short list of the most important references that have influenced my thinking during the last years. The opinions on this text were inductively based on personal reflection when reading the named material. Additional data was gathered during the school years and from various other sources such as Internet, magazines, TV shows, etc. Aristotle, Physica. Translated by Richard McKeon: New York: Random House, 1941. Aristotle, Methaphysica. Translated by Richard McKeon: New York: Random House, 1941. Lao Tzu. Tao Teh Ching. Translated by Hua-Ching Ni: Published 1979. Heidegger, Martin. Discourse on Thinking. Translated by John M. Anderson and E. Hand Freund: New York: Harper & Row Torchbooks, 1969. Leibniz, Gottfried Wilhelm. Discourse on Metaphysics. Translated by Dr. Geo. R. Montgomery. New York: The Open Court Publishing Company, 1933. Kant, Immanuel. Prolegomena to Any Future Metaphysics. Translated by Paul Carusand revised by James W. Ellington: Indianapolis: Hackett Publishing Company, 1977. Hegel, Georg Wilhelm Friedrich. Science of Logic. Translated by A. V. Miller: New York: Humanity Books, 1969. Heidegger, Martin. What is Called Thinking. Translated by J. Glenn Gray: New York, Philadelphia, London, Singapore, Sydney, Tokyo, and Toronto: 1968. Descartes, Rene. Key Philosophical Writings. Translated by Elisabeth S. Haldane and G.R.T. Ross: London: Wordsworth Classics, 1997. Freud, Sigmund. Civilization and Its Discontents. Translated by James Strachey: New York, London: W.W. Norton & Company, 1961. Kant, Immanuel. Logic. Translated by Robert S. Hartman and Wolfgang Schwartz: New York: Dover Publications, 1974. Heidegger, Martin. The Question Concerning Technology and Other Essays. Translated by William Lovett: New York: Harper TorchBooks, 1977. Husserl, Edmund. Origin of Geometry. Translated by John P. Leavey, Jr.: Lincoln and London: University of Nebraska Press, 1978. Russell, Bertrand. The Impact of Science on Society: New York: Simon and Schuster, 1953. Whitehead, Alfred North. Science and Philosophy: New York: Philosophical Library, Inc., 1948. Lyotard, Jean-Francois. The Postmodern Condition: A Report on Knowledge. Translated by Geoff Benningtion and Nrian Massumi: University of Minnesota Press, 1988. Manor, Eli. The Infinity and Beyond. New York, London, Tokyo: Princeton University Press, 1991. 14 Hawking , Stephen. A Brief History of Time: Toronto, New York, London, Sidney, Auckland: Bantam Books, 1988. Thomas S. Kuhn. The Structure of Scientific Revolutions. Chicago, London: The University of Chicago Press, 1996 Yoji K. Gondor. The DELUDE. Sacramento, California US: Sintesi Point Publishing, 2013 Albert Einstein. Ideas and Opinions. New York: Three Rivers Press, 1954 Albert Einstein. Relativity – The Special and General Theory. US: ISBN 9781619491502 W Perrett & G. B. Jeffery. The Principle of Relativity. New York: Dover Publications, Inc. 1952 Rudolf Carnap. An Introduction to the Philoshiopy of Science. New York: Dover Publications, Inc. 1966 Alfred Whitehead. Science and the Modern World. New York: Simon & Schuster, Inc. 1967 David Papineau. Philoshopical DEVICES. Oxford: Oxford University Press, 2012 Paul Feyerabend. The Tyrany of Science. Cambridge, Boston: Polity Press, 2011. Richard J. Larsen, Morris L. Marx. Mathematical Statistics and its Applications. New Jersey, Prentice–Hall, A Division of Simon& Shuster Inc, 1986 Douglas C. Giancoli. PHYSICS. Essex England, Pearson Education Limited, 2016 Internet references: https://en.wikipedia.org/wiki/Light https://en.wikipedia.org/wiki/Photon https://en.wikipedia.org/wiki/Photon https://plato.stanford.edu/entries/qt-uncertainty/ https://plato.stanford.edu/entries/qt-issues/ https://plato.stanford.edu/entries/qm-copenhagen/ | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
European Journal of Pragmatism and American Philosophy IX-2 | 2017 Pragmatism and Common-Sense Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense Kenneth Boyd and Diana Heney Electronic version URL: http://journals.openedition.org/ejpap/1035 DOI: 10.4000/ejpap.1035 ISSN: 2036-4091 Publisher Associazione Pragma Electronic reference Kenneth Boyd and Diana Heney, « Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense », European Journal of Pragmatism and American Philosophy [Online], IX-2 | 2017, Online since 22 January 2018, connection on 24 January 2018. URL : http://journals.openedition.org/ejpap/1035 ; DOI : 10.4000/ejpap.1035 This text was automatically generated on 24 January 2018. Author retains copyright and grants the European Journal of Pragmatism and American Philosophy right of first publication with the work simultaneously licensed under a Creative Commons AttributionNonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License. Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense Kenneth Boyd and Diana Heney AUTHOR'S NOTE We thank our audience at the 2017 Canadian Philosophical Association meeting at Ryerson University for a stimulating discussion of the main topics of this paper. Thanks also to our wonderful co-panelists on that occasion, who gathered with us to discuss prospects for pragmatism in the 21st century: Shannon Dea, Pierre-Luc Dostie Proulx, and Andrew Howat. 1 In addition to being a founder of American pragmatism, Charles Sanders Peirce was a scientist and an empiricist. Peirce's methodological commitments are as readily on display in his philosophical endeavours as in his geodetic surveys. In both, and over the full course of his intellectual life, Peirce exhibits what he terms the laboratory attitude: "my attitude was always that of a dweller in a laboratory, eager to learn what I did not yet know, and not that of philosophers bred in theological seminaries, whose ruling impulse is to teach what they hold to be infallibly true" (CP 1.4). Alongside a scientific mindset and a commitment to the method of inquiry, where does common sense fit in? That Peirce is with the person contented with common sense "in the main" suggests that there is a place for common sense, systematized, in his account of inquiry – but not at the cost of critical examination. 2 Peirce does at times directly address common sense; however, those explicit engagements are relatively infrequent. In this paper, we argue that getting a firm grip on the role of common sense in Peirce's philosophy requires a three-pronged investigation, targeting his treatment of common sense alongside his more numerous remarks on intuition and instinct. By excavating and developing Peirce's concepts of instinct and intuition, we show that his respect for common sense coheres with his insistence on the methodological superiority of inquiry. We conclude that Peirce shows us the way to a distinctive Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 1 epistemic position balancing fallibilism and anti-scepticism, a pragmatist common sense position of considerable interest for contemporary epistemology given current interest in the relation of intuition and reason. Common Sense, Take 1: A Tension 3 Peirce's discussions of common sense are often accompanied by a comparison to the views of the "Scotch philosophers," among whom Peirce predominantly includes Thomas Reid.1 This is not surprising: Reid was a significant influence on Peirce, and for Reid common sense played an important role in his epistemology and view of inquiry. Peirce takes his "critical common-sensism" to be a variant on the "common-sensism" that he ascribes to Reid, so much so that Peirce often feels the need to be explicit about how his view is different. Here, then, we want to start by looking briefly at Reid's conception of common sense, and what Peirce took the main differences to be between it and his own views. As we will see, what makes Peirce's view unique will also be the source of a number of tensions in his view. 4 For Reid, "common sense" is polysemous, insofar as it can apply both to the content of a particular judgment (what he will sometimes refer to as a "first principle") and to a faculty that he takes human beings to have that produces such judgments. Common sense judgments are not "common" in the sense in which most people have them, but are common insofar as they are the product of a faculty which everyone possesses. A significant aspect of Reid's notion of common sense is the role he ascribes to it as a ground for inquiry. As John Greco (2011) argues, common sense for Reid has both an epistemic and methodological priority in inquiry: judgments delivered by common sense are epistemically prior insofar as they are known non-inferentially, and methodologically prior, given that they are first principles that act as a foundation for inquiry. With respect to the former, Reid says of beliefs delivered by common sense that "[t]here is no searching for evidence, no weighing of arguments; the proposition is not deduced or inferred from another; it has the light of truth in itself, and has no occasion to borrow it from another" (Essays VI, IV: 434); with respect to the latter, Reid argues that "all knowledge got by reasoning must be built upon first principles. This is as certain as that every house must have a foundation." (Essays VI, IV: 435). Since reasoning must start somewhere, according to Reid, there must be some first principles, ones which are not themselves the product of reasoning. Furthermore, since these principles enjoy an epistemic priority, we can be assured that our inquiry has a solid foundation, and thus avoid the concerns of the skeptic. 5 In these broad terms we can see why Peirce would be attracted to a view like Reid's. Peirce is, of course, adamant that inquiry must start from somewhere, and from a place that we have to accept as true, on the basis of beliefs that we do not doubt. So one might think that Peirce, too, is committed to some class of cognitions that possesses methodological and epistemic priority. But as we will shall see, despite surface similarities, their views are significantly different. Notably, Peirce does not grant common sense either epistemic or methodological priority, at least in Reid's sense. 6 Peirce spends much of his 1905 "Issues of Pragmaticism" distinguishing his critical common-sensism from the view that he attributes to Reid. Here, Peirce agrees with Reid that inquiry must have as a starting point some indubitable propositions. He disagrees with Reid, however, about what these starting points are like: Reid considers them to be Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 2 fixed and determinate (Peirce says that although the Scotch philosophers never wrote down all the "original beliefs," they nevertheless thought "it a feasible thing, and that the list would hold good for the minds of all men from Adam down" (CP5.444)), but for Peirce such propositions are liable to change over time (EP2: 349). That common sense is malleable in this way is at least partly the result of the fact that common sense judgments for Peirce are inherently vague and aspire to generality: we might have a common sense judgment that, for example, 'Man is mortal,' but since it is indeterminate what the predicate 'mortal' means, the content of the judgment is thus vague, and thus liable to change depending on how we think about mortality as we seek the broadest possible application of the judgment. 7 Peirce takes the second major point of departure between his view and that of the Scotch philosophers to be the role of doubt in inquiry and, in turn, the way in which common sense judgments have epistemic priority. For Peirce, common sense judgments, like any other kind of judgment, have to be able to withstand scrutiny without being liable to genuine doubt in order to be believed and in order to play a supporting role in inquiry. For Reid, however, first principles delivered by common sense have positive epistemic status even without them having withstood the scrutiny of doubt. This is not to say that they have such a status simply because they have not been doubted. As Peirce notes, this kind of "innocent until proven guilty" interpretation of Reid's common sense judgments is mistaken, as it conflates two senses of "because" in the common-sensist's statement that common sense judgments are believed because they have not been criticized: one sense in which a judgment not having been criticized is a reason to believe it, and another sense in which it is believed simply because one finds oneself believing it and has not bothered to criticize it. Peirce states that neither he nor the common-sensist accept the former, but that they both accept the latter (CP 5.523). Nevertheless, common sense judgments for Reid do still have epistemic priority, although in a different way. As Greco puts it, "Reid's account of justification in general is that it arises from the proper functioning of our natural, non-fallacious cognitive faculties" (149), and since common sense for Reid is one such faculty, our common sense judgments are thus justified without having to withstand critical attention. 8 This is a significant point of departure for Peirce from Reid. As we will see in what follows, that Peirce is ambivalent about the epistemic status of common sense judgments is reflective of his view that there is no way for a judgment to acquire positive epistemic status without passing through the tribunal of doubt. Furthermore, we will see that Peirce does not ascribe the same kind of methodological priority to common sense that Reid does, as Peirce does not think that there is any such thing as a "first cognition" (something that Reid thinks is necessary in order to stop a potential infinite regress of cognitions). 9 Although we have seen that in contrasting his views with the common-sense Scotch philosophers Peirce says a lot of things about what is view of common sense is not, he does not say a lot about what common sense is. In fact, to the extent that Peirce's writings grapple with the challenge of constructing his own account of common sense, they do so only in a piecemeal way. To make matters worse, the places where he does remark on common sense directly can offer a confusing picture. That common sense for Peirce lacks the kind stability and epistemic and methodological priority ascribed to it by Reid means that it will be difficult to determine when common sense can be trusted.2 Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 3 10 This brings us back our opening quotation, which clearly contains the tension between common sense and critical examination. Peirce is with the person who is contented with common sense – at least, "in the main." This makes sense; after all, he has elsewhere described speculative metaphysics as "puny, rickety, and scrofulous" (CP 6.6), and common sense as part of what's needed to navigate our "workaday" world, where it "usually hits the nail on the head" (CP 1.647; W3 10-11). But in the same quotation, Peirce also affirms fallibilism with respect to both the operation and output of common sense: some of those beliefs and habits which get lumped under the umbrella of "common sense" are "merely obiter dictum." The so-called 'first principles' of both metaphysics and common sense are open to, and must sometimes positively require, critical examination. Peirce's scare quotes here seem quite intentional, for the principles taken as bedrock for practical purposes may, under scrutiny, reveal themselves to be the bogwalker's ground – a position that is "only provisional," where one must "find confirmations or else shift its footing. [...] It still is not standing upon the bedrock of fact. It is walking upon a bog, and can only say, this ground seems to hold for the present. Here I will stay till it begins to give way." (CP 5.589). We can conclude that, epistemically speaking, an appeal to common sense does not mean that we get decision principles for nothing and infallible beliefs for free. Nonetheless, common sense has some role to play. 11 Further examples add to the difficulty of pinning down his considered position on the role and nature of common sense. In one of Peirce's best-known papers, "Fixation of Belief," common sense is portrayed as deeply illogical: We can see that a thing is blue or green, but the quality of being blue and the quality of being green are not things which we see; they are products of logical reflection. The truth is, that common-sense, or thought as it first emerges above the level of the narrowly practical, is deeply imbued with that bad logical quality to which the epithet metaphysical is commonly applied; and nothing can clear it up but a severe course of logic. (EP 1.113) 12 The charge here is that methodologically speaking, common sense is confused. Given the context – an argument in favour of inquiry by way of critique against other methods – we might dismiss this as part of a larger insistence that belief fixation should (in order to satisfy its own function and in a normative sense of 'should') be logical, rather than driven by fads, preferences, or temporary exigencies. 13 Nor is "Fixation" the only place where Peirce refers derisively to common sense. A similar kind of charge is made in the third of Peirce's 1903 Harvard lectures: Suppose two witnesses A and B to have been examined, but by the law of evidence almost their whole testimony has been struck out except only this: A testifies that B's testimony is true. B testifies that A's testimony is false. Common sense would certainly declare that nothing whatever was testified to. But I cannot admit that judgments of common sense should have the slightest weight in scientific logic, whose duty it is to criticize common sense and correct it. (PPM 175) 14 While the 1898 Cambridge lectures are one of the most contentious texts in Peirce's body of written work, the Harvard lectures do not have such a troubled interpretive history. We stand with other scholars who hold that Peirce is serious about much of what he says in the 1898 lectures (despite their often ornery tone),3 but there is no similar obstacle to taking the Harvard lectures seriously.4 So we must consider how common sense could be both unchosen and above reproach, but also open to and in need of correction. 15 How can these criticisms of common sense be reconciled with Peirce's remark there is no "direct profit in going behind common sense" – no point, we might say, in seeking to Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 4 undermine it? It is clear that there is a tension here between the presentation of common sense as "those ideas and beliefs that man's situation absolutely forces upon him" and common sense as a way of thinking "deeply imbued with [...] bad logical quality," standing in need of criticism and correction. How can what is forced upon one even be open to correction? Must we accept that some beliefs and ideas are forced, and that this places them beyond the purview of logic? Such a move would seem to bring Peirce much closer to James than he preferred to see himself.5 It would also seem to cut against what Peirce himself regarded as the highest good of human life, the growth of "concrete reasonableness" (CP 5.433; 8.138), which might fairly be regarded as unifying logical integrity with everyday reasoning – reasonableness, made concrete, could thereby be made common, as it would be instantiated in real and in regular patterns of reasoning. 16 Despite this tension, we are cautiously optimistic that there is something here in Peirce's thought concerning common sense which is important for the would-be Peircean; furthermore, by untangling the knots in Peirce's portrayal of common sense we can apply his view to a related debate in contemporary metaphilosophy, namely that concerning whether we ought to rely on what we find intuitive when doing philosophy. In order to help untangle these knots we need to turn to a number of related concepts, ones that Peirce is not typically careful in distinguishing from one another: intuition, instinct, and il lume naturale. We argue that all of these concepts are importantly connected to common sense for Peirce. We start with Peirce's view of intuition, which presents an interpretive puzzle of its own. A Neighboring Puzzle: Common Sense Without Intuition 17 A 21st century reader might well expect something like the following line of reasoning: Peirce is a pragmatist; pragmatists care about how things happen in real social contexts; in such contexts people have shared funds of experience, which prime certain intuitions (and even make them fitting or beneficial); so: Peirce will offer an account of the place of intuition in guiding our situated epistemic practices. That reader will be disappointed. Instead, we find Peirce making the surprising claim that there are no intuitions at all. 18 This claim appears in Peirce's earliest (and perhaps his most significant) discussion of intuition, in the 1868 "Questions Concerning Certain Faculties Claimed For Man." Here, Peirce challenges the Cartesian foundationalist view that there exists a class of our cognitions whose existence do not depend on any other cognitions, which can be known immediately, and are indubitable. A member of this class of cognitions are what Peirce calls an intuition, or a "cognition not determined by a previous cognition of the same object, and therefore so determined by something out of the consciousness" (CP 5.213; EP1: 11, 1868). Peirce's main goal throughout the work, then, is to argue that, at least in the sense in which he presents it here, we do not have any intuitions. 19 To get to this conclusion we need to first make a distinction between two different questions: whether we have intuitions, and whether we have the faculty of intuition. These two questions go together: first, to have intuitions we would need to have a faculty of intuition, and if we had no reason to think that we had such a faculty we would then similarly lack any reason to think that we had intuitions; second, in order to have any reason to think that we have such a faculty we would need to have reason to think that Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 5 we have such intuitions. Peirce thus attacks the existence of intuitions from two sides: first by asking whether we have a faculty of intuition, and second by asking whether we have intuitions at all. His answer to both questions is negative. 20 In arguing against a faculty of intuition, Peirce notes that, while we certainly feel as though some of our beliefs and judgments are ones that are the result of an intuitive faculty, we are generally not very good at determining where our cognitions come from. For instance, inferences that we made in the past but for which we have forgotten our reasoning are ones that we may erroneously identify as the result of intuition. Peirce here provides examples of an eye-witness who thinks that they saw something with their own eyes but instead inferred it, and a child who thinks that they have always known how to speak their mother tongue, forgetting all the work it took to learn it in the first place. Indeed, Peirce notes that many things that we used to think we knew immediately by intuition we now know are actually the result of a kind of inference: some examples he provides are our inferring a three-dimensional world from the two-dimensional pictures that are projected on our retinas (CP 5.219), that we infer things about the world that are occluded from view by our visual blind spots (CP 5.220), and that the tones that we can distinguish depend on our comparing them to other tones that we hear (CP 5.222). 21 That the presence of our cognitions can be explained as the result of inferences we either forgot about or did not realize we made thus undercuts the need to posit the existence of a distinct faculty of intuition. Where intuition seems to play the largest role in our mental lives, Peirce claims, is in what seems to be our ability to intuitively distinguish different types of cognitions – for example, the difference between imagination and real experience – and in our ability to know things about ourselves immediately and noninferentially. But in both cases, Peirce argues that we can explain the presence of our cognitions again by inference as opposed to intuition. Consider what appears to be our ability to intuit that one of our cognitions is the result of our imagination and another the result of our experience: surely we are able to tell fantasy from reality, and the way in which we do this at least seems to be immediately and non-inferentially. Not so, says Peirce: that we can tell the difference between fantasy and reality is the result not of intuition, but an inference on the basis of the character of those cognitions. In effect, cognitions produced by fantasy and cognitions produced by reality feel different, and so on the basis of those feelings we infer their source. 22 Denying the claim that we have an intuitive source of self-knowledge commits Peirce to something more radical, namely that we lack any power of introspection, as long as introspection is conceived of as a way of coming to have beliefs about ourselves and our mental lives directly and non-inferentially. Instead, all of our knowledge of our mental lives is again the product of inference, on the basis of "external facts" (CP 5.244). That we can account for our self-knowledge through inference as opposed to introspection again removes the need to posit the existence of any kind of intuitive faculty. 23 Thus, Peirce's argument is that if we can account for all of the cognitions that we previously thought we possessed as a result of intuition by appealing to inference then we lack reason to believe that we do possess such a faculty. There is, however, a more theoretical reason why we might think that we need to have intuitions. The reason is the same reason why Reid attributed methodological priority to common sense judgments: if all cognitions are determined by previous cognitions, then surely there must, at some point in the chain of determinations, be a first cognition, one that was not determined by anything before it, lest we admit of an infinite regress of cognitions. This regress appears Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 6 vicious: if all cognitions require an infinite chain of previous cognitions, then it is hard to see how we could come to have any cognitions in the first place. Hence, we must have some intuitions, even if we cannot tell which cognitions are intuitions and which ones are not. 24 Peirce does not purport to solve this problem definitively; rather, he argues that the apparent regress is not a vicious one. He compares the problem to Zeno's paradox – namely the problem of accounting for how Achilles can overtake a tortoise in a race, given that Achilles has to cover an infinite number of intervals in order to do so: that we do not have a definitive solution to this problem does not mean that Achilles cannot best a tortoise in a footrace. Similarly, although a cognition might require a chain of an infinite number of cognitions before it, that does not mean that we cannot have cognitions at all. If we accept that the necessity of an infinity of prior cognitions does not constitute a vicious regress, then there is no logical necessity in having a first cognition in order to explain the existence of cognitions. One of the consequences of this view, which Peirce spells out in his "Some Consequences of Four Incapacities," is that "we have no power of intuition, but every cognition is determined logically by previous cognitions" (CP 5.265). Thus, cognitions arise not from singular previous cognitions, but by a "process of cognition" (CP 5.267). Here, then, we see again how Peirce's view differs from Reid's: there are no individual judgments that have methodological priority, because there is no need for a regress-stopper for cognitions. 25 Peirce, then, is unambiguous in denying the existence of intuitions at the end of the 1860s. So it is rather surprising that Peirce continues to discuss intuitions over the course of his writings, and not merely to remind us that they do not exist. Unsurprisingly, given other changes in the way Peirce's system is articulated, his engagement with the possibility of intuition takes a different tone after the turn of the century. During this late stage, Peirce sometimes appears to defend the legitimacy of intuition, as in his 1902 "The Minute Logic": I strongly suspect that you hold reasoning to be superior to intuition or instinctive uncritical processes of settling your opinions. What basis of fact is there for this opinion? (CP 2.129) 26 At other times, he seems ambivalent about them, as can be seen in his 1910 "Definition": One of the old Scotch psychologists, whether it was Dugald Stewart or Reid or which other matters naught, mentions, as strikingly exhibiting the disparateness of different senses, that a certain man blind from birth asked of a person of normal vision whether the color scarlet was not something like the blare of a trumpet; and the philosopher evidently expects his readers to laugh with him over the incongruity of the notion. But what he really illustrates much more strikingly is the dullness of apprehension of those who, like himself, had only the conventional education of the eighteenth century and remained wholly uncultivated in comparing ideas that in their matter are very unlike. For everybody who has acquired the degree of susceptibility which is requisite in the more delicate branches of reasoning – those kinds of reasoning which our Scotch psychologist would have labelled "Intuitions" with a strong suspicion that they were delusions – will recognize at once so decided a likeness between a luminous and extremely chromatic scarlet, like that of the iodide of mercury as commonly sold under the name of scarlet [and the blare of a trumpet] that I would almost hazard a guess that the form of the chemical oscillations set up by this color in the observer will be found to resemble that of the acoustical waves of the trumpet's blare. (CP 1.312) Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 7 27 What explains Peirce's varying attitudes on the nature of intuition, given that he decisively rejects the existence of intuitions in his early work? The answer, we think, can be found in the different ways that Peirce discusses intuition after the 1860s. In the above passage from "The Minute Logic," for instance, Peirce portrays intuition as a kind of "uncritical process" of settling opinions, one that is related to instinct. This also seems to be the sense under consideration in the 1910 passage, wherein intuitions might be misconstrued as delusions. It is no surprise, then, that Peirce would not consider an uncritical method of settling opinions suitable for deriving truths in mathematics. It is surprising, though, what Peirce says in his 1887 "A Guess at the Riddle": Intuition is the regarding of the abstract in a concrete form, by the realistic hypostatisation of relations; that is the one sole method of valuable thought. Very shallow is the prevalent notion that this is something to be avoided. You might as well say at once that reasoning is to be avoided because it has led to so much error; quite in the same philistine line of thought would that be and so well in accord with the spirit of nominalism that I wonder some one does not put it forward. The true precept is not to abstain from hypostatisation, but to do it intelligently. (CP 1.383; EP1: 262) 28 Far from being untrusting of intuition, Peirce here puts it on the same level as reasoning, at least when it comes to being able to lead us to the truth. How can we reconcile the claims made in this passage with those Peirce makes elsewhere? 29 Here is our proposal: taking seriously the nominal definition that Peirce later gives of intuition as "uncritical processes of reasoning,"6 we can reconcile his earlier, primarily negative claims with the later, more nuanced treatment by isolating different ways in which "intuition" appears to be functioning in the passages that stand in tension with one another. The solution to the interpretive puzzle turns on a disambiguation between three related notions: intuition (in the sense of "first cognition"); instinct (which is often implicated in "intuitive" reasoning); and il lume naturale. Once we disentangle these senses, we will be able to see that ways in which instinct and il lume naturale can fit into the process of inquiry – respectively, by promoting the growth of concrete reasonableness and the maintenance of the epistemic attitude proper to inquiry. "First Cognition" 30 The first thing to notice is that what Peirce is responding to in 1868 is explicitly a Cartesian account of how knowledge is acquired, and that the piece of the Cartesian puzzle singled out as "intuition" – and upon which scorn is thereafter heaped – is not intuition in the sense of uncritical processes of reasoning. Intuition as "first cognition" read through a Cartesian lens is more likely to be akin to clear and distinct apprehension of innate ideas. Given Peirce's thoroughgoing empiricism, it is unsurprising that we should find him critical of intuition in that sense, which is not properly intuition at all. But the complaint is not simply that the Cartesian picture is insufficiently empiricist – which would be, after all, mere question-begging. Classical empiricists, such as John Locke, attempt to shift the burden of proof by arguing that there is no reason to posit innate ideas as part of the story of knowledge acquisition: "He that attentively considers the state of a child, at his first coming into the world, will have little reason to think him stored with plenty of ideas, that are to be the matter of his future knowledge: It is by degrees he comes to be furnished with them" (np.106). Locke goes on to argue that the Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 8 ideas which appear to us as clear and distinct become so through our sustained attention (np.107). 31 Peirce takes a different angle. Of the doctrine of innate ideas, he remarks that The really unobjectionable word is innate; for that may be innate which is very abstruse, and which we can only find out with extreme difficulty. All those Cartesians who advocated innate ideas took this ground; and only Locke failed to see that learning something from experience, and having been fully aware of it since birth, did not exhaust all possibilities. (CP 4.92) 32 As we shall see when we turn to our discussion of instinct, Peirce is unperturbed by innate instincts playing a role in inquiry. What Descartes has critically missed out on in focusing on the doctrine of clear and distinct perception associated with innate ideas is the need for the pragmatic dimension of understanding. Peirce argues in "How to Make Our Ideas Clear" that to understand a concept fully is not just to be able to grasp its instances and give it an analytic definition (what the dimensions of clarity and distinctness track), but also to be able to articulate the consequences of its appropriate use. "We must look to the upshot of our concepts in order rightly to apprehend them" (CP 5.3) – so, we cannot rightly apprehend a thing by a mode of cognition that operates quite apart from the use of concepts, which is what Peirce takes first cognition to be. On that understanding of what intuitions could be, we have no intuitions. 33 On Peirce's view, Descartes' mistake is not to think that there is some innate element operative in reasoning, but to think that innate ideas could be known with certainty through purely mental perception. As he puts it: It would be all very well to prefer an immediate instinctive judgment if there were such a thing; but there is no such instinct. What is taken for such is nothing but confused thought precisely along the line of the scientific analysis. It would be a somewhat extreme position to prefer confused to distinct thought, especially when one has only to listen to what the latter has to urge to find the former ready to withdraw its contention in the mildest acquiescence. (CP 2.174) 34 Cognition of this kind is not to be had. But while rejecting the existence of intuition qua first cognition, Peirce will still use "intuition" to pick out that uncritical mode of reasoning. Next we will see that this use of "intuition" is closely related to another concept that Peirce employs frequently throughout his writings, namely instinct. Instinct 35 At first pass, examining Peirce's views on instinct does not seem particularly helpful in making sense of his view of common sense, since his references to 'instinct' are also heterogeneous. But it is not altogether surprising that more than one thing is present under the umbrella of 'instinct,' nor is it so difficult to rule out the senses of 'instinct' that are not relevant to common sense. More interesting are the cases of instinct that are very sophisticated, such as cuckoo birds hiding their eggs in the nests of other birds, and the eusocial behaviour of bees and ants (CP 2.176). 36 Peirce's commitment to evolutionary theory shines through in his articulation of the relation of reason and instinct in "Reasoning and the Logic of Things," where he recommends that "we should chiefly depend not upon that department of the soul which is most superficial and fallible, – I mean our reason, – but upon that department that is deep and sure, – which is instinct" (RLT 121). Instinct is more basic than reason, in the Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 9 sense of more deeply embedded in our nature, as our sharing it with other living sentient creatures suggests. Reason, having arisen later and less commonly, has not had the long trial that instinct has successfully endured. This is why when the going gets tough, Peirce believes that instinct should take over: "reason, for all the frills it customarily wears, in vital crises, comes down upon its marrow-bones to beg the succor of instinct" (RLT 111). 37 Instinct is basic, but that does not mean that all instincts are "base," or on the order of animal urges. In fact, Peirce is clear in stating that he believes the word "instinct" can refer equally well to an inborn disposition expressed as a habit or an acquired habit. As he puts it, "since it is difficult to make sure whether a habit is inherited or is due to infantile training and tradition, I shall ask leave to employ the word 'instinct' to cover both cases" (CP 2.170). Peirce is not being vague about there being two such cases here, but rather noting the epistemic difficulty: there are sentiments that we have always had and always habitually expressed, so far as we can tell, but whether they are rooted in instinct or in training is difficult to discern.7 38 Despite their origins being difficult to ascertain, Peirce sets out criteria for instinct as conscious. To his definition of instinct as inherited or developed habit, he adds that instincts are conscious, determined in some way toward an end (what he refers to a quasipurpose), and capable of being refined by training. This set of features helps us to see how it is that reason can refine common sense qua instinctual response, and how common sense – insofar as it is rooted in instinct – can be capable of refinement at all. Such refinement takes the form of being "controlled by the deliberate exercise of imagination and reflection" (CP 7.381). Habits, being open to calibration and correction, can be refined. It is because instincts are habitual in nature that they are amenable to the intervention of reason. 39 Along with discussing sophisticated cases of instinct and its general features, Peirce also undertakes a classification of the instincts. Richard Atkins has carefully traced the development of this classification, which unfolds alongside Peirce's continual work on the classification of the sciences – a project which did not reach its mature form until after the turn of the century. According to Atkins, Peirce may have explicitly undertaken the classification of the instincts to help to classify practical sciences (Atkins 2016: 55). This makes sense; the practical sciences target conduct in a variety of arenas, where being governed by an appropriate instinct may be requisite to performing well. Peirce's classificatory scheme is triadic, presenting the categories of suicultual, civicultural, and specicultural instincts. The suicultual are those focused on the preservation and flourishing of one's self, while the civicultural support the preservation and flourishing of one's family or kin group. 40 For our investigation, the most important are the specicultural instincts, which concern the preservation and flourishing not of individuals or groups, but of ideas. Of these, the most interesting in the context of common sense are the grouping, graphic, and gnostic instincts.8 The grouping instinct is an instinct for association, for bringing things or ideas together in salient groupings (R1343; Atkins 2016: 62). Given Peirce's interest in generals, this instinct must be operative in inquiry to the extent that truth-seeking is seeking the most generalizable indefeasible claims. It is also clear that its exercise can at least sometimes involve conscious activity, as it is the interpretive element present in all experience that pushes us past the "thisness" of an object and its experiential immediacy, toward judgment and information of use to our community. Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 10 41 The graphic instinct is "a disposition to work energetically with ideas," to "wake them up" (R 1343; Atkins 2016: 62). This connects with a tantalizing remark made elsewhere in Peirce's more general classification of the sciences, where he claims that some ideas are so important that they take on a life of their own and move through generations – ideas such as "truth" and "right." Such ideas, when woken up, have what Peirce called "generative life" (CP 1.219). When we consider the frequently realist character of socalled folk philosophical theories, we do see that standards of truth and right are often understood as constitutive. 42 The gnostic instinct is perhaps most directly implicated in the conversation about reason and common sense. In one place, Peirce presents it simply as "curiosity" (CP 7.58). In Atkins' words, the gnostic instinct "is an instinct to look beyond ideas to their upshot and purpose, which is the truth" (Atkins 2016: 62). That way of putting it demonstrates the gap between the idea of first cognition and what Peirce believes is necessary for truly understanding a concept – it is the gnostic instinct that moves us toward the pragmatic dimension. 43 All three of these instincts Peirce regards as conscious, purposive, and trainable, and all three might be thought of as guiding or supporting the instinctual use of our intelligence. But they are not the full story. Although instinct clearly has a place in the life of reason, it also has a limit. As he remarks in the incomplete "Minute Logic": [...] [F]ortunately (I say it advisedly) man is not so happy as to be provided with a full stock of instincts to meet all occasions, and so is forced upon the adventurous business of reasoning, where the many meet shipwreck and the few find, not oldfashioned happiness, but its splendid substitute, success. When one's purpose lies in the line of novelty, invention, generalization, theory – in a word, improvement of the situation – by the side of which happiness appears a shabby old dud – instinct and the rule of thumb manifestly cease to be applicable. The best plan, then, on the whole, is to base our conduct as much as possible on Instinct, but when we do reason to reason with severely scientific logic. (CP 2.178) 44 Novelty, invention, generalization, theory – all gathered together as ways of improving the situation – require the successful adventure of reasoning well. As such, our attempts to improve our conduct and our situations will move through cycles of instinctual response and adventure in reasoning, with the latter helping to refine and calibrate the former. 45 In addition to there being situations where instinct simply runs out – Cornelius de Waal suggests that there are cases where instinct has produced governing sentiments that we now find odious, cases where our instinctual natures can produce conflicting intuitions or totally inadequate intuitions9 – instinct in at least some sense must be left at the laboratory door. For better or worse,10 Peirce maintains a distinction between theory and practice such that what he is willing to say of instinct in the practice of practical sciences is not echoed in his discussion of the theoretical: I would not allow to sentiment or instinct any weight whatsoever in theoretical matters, not the slightest. Right sentiment does not demand any such weight; and right reason would emphatically repudiate the claim if it were made. True, we are driven oftentimes in science to try the suggestions of instinct; but we only try them, we compare them with experience, we hold ourselves ready to throw them overboard at a moment's notice from experience. If I allow the supremacy of sentiment in human affairs, I do so at the dictation of reason itself; and equally at the dictation of sentiment, in theoretical matters I refuse to allow sentiment any weight whatever. (CP 1. 634) Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 11 46 Instinct, or sentiment rooted in instinct, can serve as the supreme guide in everyday human affairs and on some scientific occasions as the groundswell of hypotheses. Right sentiment seeks no other role, and does not overstep its boundaries. 47 But there is a more robust sense of 'instinct' that goes beyond what happens around theoretical matters or at their points of origin, and can infiltrate inquiry itself – which is allowed in the laboratory door. That sense is what Peirce calls il lume naturale. Il Lume Naturale 48 While Peirce's views about the appropriateness of relying on intuition and instinct in inquiry will vary, there is another related concept – il lume naturale – which Peirce consistently presents as appropriate to rely on. Peirce makes reference to il lume naturale throughout all periods of his writing, although somewhat sparsely. This is perhaps surprising, first, because talking about reasoning by appealing to one's "natural light" certainly sounds like an appeal kind of intuition or instinct, so that it is strange that Peirce should consistently hold it in high regard; and second, because performing inquiry by appealing to il lume naturale sounds similar to a method of fixing beliefs that Peirce is adamantly against, namely the method of the a priori. Indeed, the catalyst for his arguments in "The Fixation of Belief" stems from an apparent disillusionment with what Peirce saw as a dominant method of reasoning from early scientists, namely the appeal to an "interior illumination": he describes Roger Bacon's reasoning derisively, for example, when he says that Bacon thought that the best kind of experience was that which "teaches many things about Nature which the external senses could never discover, such as the transubstantiation of bread" (EP1: 110). Peirce argues that later scientists have improved their methods by turning to the world for confirmation of their experience, but he is explicit that reasoning solely by the light of one's own interior is a poor substitute for the illumination of experience from the world, the former being dictated by intellectual fads and personal taste. 49 To figure out what's going on here we need to look in more detail at what, exactly, Peirce thought "il lume naturale" referred to, and how it differed from other similar concepts like instinct and intuition. The best way to make sense of Peirce's view of il lume naturale, we argue, is as a particular kind of instinct, one that is connected to the world in an important way. 50 Passages that contain discussions of il lume naturale will, almost invariably, make reference to Galileo.11 In Peirce's 1891 "The Architecture of Theories," for example, he praises Galileo's development of dynamics while at the same time noting that, A modern physicist on examining Galileo's works is surprised to find how little experiment had to do with the establishment of the foundations of mechanics. His principal appeal is to common sense and il lume naturale. (CP 6.10, EP1: 287) 51 Here, Peirce argues that not only are such appeals – at least in Galileo's case – an acceptable way of furthering scientific inquiry, but that they are actually necessary to do so. This becomes apparent in his 1898 "The First Rule of Logic," where Peirce argues that induction on the basis of facts can only take our reasoning so far: The only end of science, as such, is to learn the lesson that the universe has to teach it. In Induction it simply surrenders itself to the force of facts. But it finds, at once [...] it finds I say that this is not enough. It is driven in desperation to call upon its inward sympathy with nature, its instinct for aid, just as we find Galileo at the dawn Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 12 of modern science making his appeal to il lume naturale. But in so far as it does this, the solid ground of fact fails it. It feels from that moment that its position is only provisional. It must then find confirmations or else shift its footing. Even if it does find confirmations, they are only partial. It still is not standing upon the bedrock of fact. It is walking upon a bog, and can only say, this ground seems to hold for the present. Here I will stay till it begins to give way. (CP 5.589) 52 Peirce argues for the same idea in a short passage from 1896: In examining the reasonings of those physicists who gave to modern science the initial propulsion which has insured its healthful life ever since, we are struck with the great, though not absolutely decisive, weight they allowed to instinctive judgments. Galileo appeals to il lume naturale at the most critical stages of his reasoning. Kepler, Gilbert, and Harvey – not to speak of Copernicus – substantially rely upon an inward power, not sufficient to reach the truth by itself, but yet supplying an essential factor to the influences carrying their minds to the truth. It is certain that the only hope of retroductive reasoning ever reaching the truth is that there may be some natural tendency toward an agreement between the ideas which suggest themselves to the human mind and those which are concerned in the laws of nature. (CP 1.80) 53 In these passages, Peirce is arguing that in at least some cases, reasoning has to appeal at some point to something like il lume naturale in order for there to be scientific progress. In the above passage we see a potential reason why: one could reach any number of conclusions on the basis of a set of evidence through retroductive reasoning, so in order to decide which of these conclusions one ought to reach, one then needs to appeal to something beyond the evidence itself. Similarly, in the passage from "The First Rule of Logic," Peirce claims that inductive reasoning faces the same requirement: on the basis of a set of evidence there are many possible conclusions that one could reach as a result of induction, and so we need some other court of appeal for induction to work at all. 54 Note here that we have so far been discussing a role that Peirce saw il lume naturale playing for inquiry in the realm of science. Peirce does, however, make reference to il lume naturale as it pertains to vital matters, as well. Consider, for example, the following passage from "Philosophy and the Conduct of Life" (1898): Reasoning is of three kinds. The first is necessary, but it only professes to give us information concerning the matter of our own hypotheses and distinctly declares that, if we want to know anything else, we must go elsewhere. The second depends upon probabilities. The only cases in which it pretends to be of value is where we have, like an insurance company, an endless multitude of insignificant risks. Wherever a vital interest is at stake, it clearly says, "Don't ask me." The third kind of reasoning tries what il lume naturale, which lit the footsteps of Galileo, can do. It is really an appeal to instinct. Thus reason, for all the frills it customarily wears, in vital crises, comes down upon its marrow-bones to beg the succour of instinct. (RLT 111) 55 However, as we have already seen in the above passages, begging "the succour of instinct" is not a practice exclusive to reasoning about vital matters. At least at the time of "Philosophy and the Conduct of Life," though, Peirce is attempting to make a distinction between inquiry into scientific and vital matters by arguing that we have no choice but to rely on instinct in the case of the latter. But if induction and retroduction both require an appeal to il lume naturale, then why should Peirce think that there is really any important difference between the two areas of inquiry? 56 We think we can make sense of this puzzle by making a distinction that Peirce is himself not always careful in making, namely that between il lume naturale and instinct. As we Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 13 have seen, Peirce is more often skeptical when it comes to appealing to instinct in inquiry, arguing that it is something that we ought to verify with experience, since it is something that we do not have any explicit reason to think will lead us to the truth. Peirce argues that il lume naturale, however, is more likely to lead us to the truth because those cognitions that come as the result of such seemingly natural light are both about the world and produced by the world. Consider how Peirce conceives of the role of il lume naturale as guiding Galileo in his development of the laws of dynamics, again from "The Architecture of Theories": For instance, a body left to its own inertia moves in a straight line, and a straight line appears to us the simplest of curves. In itself, no curve is simpler than another [...] But the straight line appears to us simple, because, as Euclid says, it lies evenly between its extremities; that is, because viewed endwise it appears as a point. That is, again, because light moves in straight lines. Now, light moves in straight lines because of the part which the straight line plays in the laws of dynamics. Thus it is that, our minds having been formed under the influence of phenomena governed by the laws of mechanics, certain conceptions entering into those laws become implanted in our minds, so that we readily guess at what the laws are. Without such a natural prompting, having to search blindfold for a law which would suit the phenomena, our chance of finding it would be as one to infinity. The further physical studies depart from phenomena which have directly influenced the growth of the mind, the less we can expect to find the laws which govern them "simple," that is, composed of a few conceptions natural to our minds. (CP 6.10, emphasis ours) 57 Our minds, then, have been formed by natural processes, processes which themselves dictate the relevant laws that those like Euclid and Galileo were able to discern by appealing to the natural light. This means that il lume naturale does not constitute any kind of special faculty that is possessed only by great scientists like Galileo. Indeed, that those like Galileo were able to appeal to il lume naturale with such success pertained to the nature of the subject matter he studied: that the ways in which our minds were formed were dictated by the laws of mechanics gives us reason to think that our common sense beliefs regarding those laws are likely to be true. 58 In thinking about il lume naturale in this way, though, Peirce walks a thin line. While Galileo may have gotten things right, there is no guarantee that by appealing to my own natural light, or what I take to be the natural light, that I will similarly be led to true beliefs. Furthermore, justifying such beliefs by appealing to an apparent connection between the way that the world is and the way that my inner light guides me can lead us to lend credence to beliefs that perhaps do not deserve it. We can, however, now see the relationship between instinct and il lume naturale. As we have seen, instinct is not of much use when it comes to making novel arguments or advancing inquiry into complex scientific logic.12 We have also seen in our discussion of instinct that instincts are malleable and liable to change over time. When these instincts evolve in response to changes produced in us by nature, then, we are then dealing with il lume naturale. 59 So far we have unpacked four related concepts: common sense, intuition, instinct, and il lume naturale. We have seen that Peirce is not always consistent in his use of these concepts, nor is he always careful in distinguishing them from one another. That being said, now that we have untangled some of the most significant interpretive knots we can return to the puzzle with which we started and say something about the role that common sense plays in Peirce's philosophy. Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 14 Common Sense, Take 2: The Growth of Concrete Reasonableness 60 As a practicing scientist and logician, it is unsurprising that Peirce has rigorous expectations for method in philosophy. Although many parts of his philosophical system remain in motion for decades, his commitment to inquiry as "laboratory philosophy" requiring the experimental mindset never wavers. Yet it is now quite clear that intuition, carefully disambiguated, plays important roles in the life of a cognitive agent. Instinct and il lume naturale as we have understood them emerging in Peirce's writings over time both play a role specifically in inquiry – the domain of reason – and in the exercise and systematization of common sense. 61 Our most basic instincts steer us smoothly when there are no doubts and there should be no doubts, thus saving us from ill-motivated inquiry. Our instincts that are specially tuned to reasoning – concerning association, giving life to ideas, and seeking the truth – suggest that our lives are really doxastic lives. But that this is so does not mean, on Peirce's view, that we are constantly embroiled in theoretical enterprise. Quite the opposite: For the most part, theories do little or nothing for everyday business. Nobody fit to be at large would recommend a carpenter who had to put up a pigsty or an ordinary cottage to make an engineer's statical diagram of the structure. In particular, applications of theories would be worse than useless where they would interfere with the operation of trained instincts. Who could play billiards by analytic mechanics? We all have a natural instinct for right reasoning, which, within the special business of each of us, has received a severe training by its conclusions being constantly brought into comparison with experiential results. Nay, we not only have a reasoning instinct, but [...] we have an instinctive theory of reasoning, which gets corrected in the course of our experience. So, it would be most unreasonable to demand that the study of logic should supply an artificial method of doing the thinking that his regular business requires every man daily to do. (CP 2.3) 62 Common sense systematized is a knowledge conservation mechanism: it tells us what we should not doubt, for some doubts are paper and not to be taken seriously. There are times, when the sceptic comes calling, to simply sit back and keep your powder dry. 63 This is perfectly consistent with the inquirer's status as a bog walker, where every step is provisional – for beliefs are not immune to revision on the basis of their common-sense designation, but rather on the basis of their performance in the wild. Even deeper, instincts are not immune to revision, but are similarly open to calibration and correction – to being refined or resisted. Just as we want our beliefs to stand up, but are open to the possibility that they may not, the same is true of the instincts that guide us in our practical lives – which are nonetheless the lives of generalizers, legislators, and would-be truth-seekers. In both belief and instinct, we seek to be concretely reasonable. Thus, the epistemic stance that Peirce commends us to is a mixture: a blend of what is new in our natures, the remarkable intelligence of human beings, and of what is old, the instincts that tell their own story of our evolution toward rationality. For instance, what Peirce calls the "abductive instinct" is the source of creativity in science, of the generation of hypotheses. What he recommends to us is also a blended stance, an epistemic attitude holding together conservatism and fallibilism. Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 15 64 Thus, we arrive at one upshot of considering Peirce's account of common sense, namely that we can better appreciate why he is with it "in the main." Common sense calls us to an epistemic attitude balancing conservatism and fallbilism, which is best for balancing our theoretical pursuits and our workaday affairs. The process of unpacking much of what Peirce had to say on the related notions of first cognition, instinct, and il lume naturale motivate us to close by extending this attitude in a metaphilosophical way, and into the 21st century. We now turn to intuitions and common sense in contemporary metaphilosophy, where we suggest that a Peircean intervention could prove illuminating. The Take-Home: Grounded Intuitions 65 Peirce's discussions of common sense and the related concepts of intuition and instinct are not of solely historical interest, especially given the recent resurgence in the interest of the role of the intuitive in philosophy. These are currently two main questions addressed in contemporary metaphilosophical debates: a descriptive question, which asks whether intuitions do, in fact, play a role in philosophical inquiry, and a normative question, which asks what role intuitions ought to play a role in such inquiry. As we will see, the contemporary metaphilosophical questions are of a kind with the questions that Peirce was concerned with in terms of the role of common sense and the intuitive in inquiry generally; both ask when, if at all, we should trust the intuitive. In this final section we will consider some of the main answers to these questions, and argue that Peirce's views can contribute to the relevant debates. 66 That philosophers will at least sometimes appeal to intuitions in their arguments seems close to a truism. However, there have recently been a number of arguments that, despite appearances, philosophers do not actually rely on intuitions in philosophical inquiry at all. Herman Cappellen (2012) is perhaps the most prominent proponent of such a view: he argues that while philosophers will often write as if they are appealing to intuitions in support of their arguments, such appeals are merely linguistic hedges. Most other treatments of the question do not ask whether philosophers appeal to intuitions at all, but whether philosophers treat intuitions as evidence for or against a particular theory. Max Deutsch (2015), for example, answers this latter question in the negative, arguing that philosophers do not rely on intuitions as evidential support; Jonathan Ichikawa (2014) similarly argues that while intuitions play some role in philosophical inquiry, it is the propositions that are intuited that are treated as evidence, and not the intuitions themselves. On the other side of the debate there have been a number of responses targeting the kinds of negative descriptive arguments made by the above and other authors. Nevin Climenhaga (forthcoming), for example, defends the view that philosophers treat intuitions as evidence, citing the facts that philosophers tend to believe what they find intuitive, that they offer error-theories in attempts to explain away intuitions that conflict with their arguments, and that philosophers tend to increase their confidence in their views depending on the range of intuitions that support them. Richard Boyd (1988) has suggested that intuitions may be a species of trained judgment whose nature is between perceptual judgment and deliberate inference. 67 How might Peirce weigh in on the descriptive question? As we have seen, the answer to this question is not straightforward, given the various ways in which Peirce treated the notion of the intuitive. In the sense of "intuition" used as "first cognition" Peirce is adamant that no such thing exists, and thus in this sense Peirce would no doubt answer Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 16 the descriptive question in the negative. We have also seen that what qualifies as the intuitive for Peirce is much more wide-ranging. If we take what contemporary philosophers thinks of as intuition to also include instinct, il lume naturale, and common sense, then Peirce holds the mainstream metaphilosophical view that intuitions do play a role in inquiry. 68 If philosophers do, in fact, rely on intuitions in philosophical inquiry, ought they to do so? We have seen that this normative problem is one that was frequently on Peirce's mind, as is exemplified in his apparent ambivalence over the use of the intuitive in inquiry. Recently, there have been many worries raised with regards to philosophers' reliance on intuitions. Carrie Jenkins (2014) summarizes some of the key problems as follows: (1) The nature, workings, target(s) and/or source(s) of intuitions are unclear. (2) Why should we think intuitions are reliable, epistemically trustworthy, a source of evidence, etc.? (3) Intuitions exhibit cultural variation/intra-personal instability/inter-personal clashes. (4) There is no way to calibrate intuitions against anything else. (5) It is not naturalistically respectable to give epistemic weight to intuitions. 69 Peirce raises a number of these concerns explicitly in his writings. He raises issues similar to (1) throughout his "Questions Concerning Certain Faculties," where he argues that we are unable to distinguish what we take to be intuitive from what we take to be the result of processes of reasoning. As Peirce thinks that we are, at least sometimes, unable to correctly identify our intuitions, it will be difficult to identify their nature. We have seen that he has question (2) in mind throughout his writing on the intuitive, and how his ambivalence on the right way to answer it created a number of interpretive puzzles. In general, though, the view that the intuitive needs to be somehow verified by the empirical is a refrain that shows up in many places throughout Peirce's work, and thus we get the view that much of the intuitive, if it is to be trusted at all, is only trustworthy insofar as it is confirmed by experience. Peirce raises worry (3) most explicitly in his "Fixation of Belief" when he challenges the method of the a priori: that reasoning according to such a method is not a good method for fixing beliefs is because such reasoning relies on what one finds intuitive, which is in turn influenced by what one has been taught or what is popular to think at the time. 70 It is less clear whether Peirce thinks that the intuitive can be calibrated. The metaphilosophical worry here is that while we recognize that our intuitions sometimes lead us to the truth and sometimes lead us astray, there is no obvious way in which we can attempt to hone our intuitions so that they do more of the former than the latter. That our instincts evolve and change over time implies that the intuitive, for Peirce, is capable of improving, and so it might, so to speak, self-calibrate insofar as false intuitive judgements will get weeded out over time. When it comes to individual inquiries, however, it's not clear whether our intuitions can actually be improved, instead of merely checked up on.13 While Peirce seemed skeptical of the possibility of calibrating the intuitive when it came to matters such as "scientific logic," there nevertheless did seem to be some other matters about which our intuitions come pre-calibrated, namely those produced in us by nature. Because such intuitions are provided to us by nature, and because that class of the intuitive has shown to lead us to the truth when applied in the right domains of inquiry, Peirce will disagree with (5): it is, at least sometimes, naturalistically appropriate to give epistemic weight to intuitions. Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 17 71 How, then, might Peirce answer the normative question generally? To get an idea it is perhaps most illustrative to look back at Peirce's discussion of il lume naturale. As we saw above, il lume naturale is a source of truths because we have reason to believe that it produces intuitive beliefs about the world in the right way: as beings of the world ourselves, we are caused to believe facts about the world in virtue of the way that the world actually is. The natural light, then, is one that is provided by nature, and is reflective of nature. Call intuitive beliefs that result from this kind of process grounded: their content is about facts of the world, and they come about as a result of the way in which the world actually is.14 Il lume naturale represents one source of grounded intuitions for Peirce. But we can also see that instincts and common sense can be grounded for Peirce, as well. 72 Consider, for example, how Peirce discusses the conditions under which it is appropriate to rely on instinct: in his "Ten Pre-Logical Opinions," the fifth is that we have the opinion that reason is superior to instinct and intuition. Peirce argues that this clearly is not always the case: there are times at which we rely on our instincts and they seem to lead us to the truth, and times at which our reasoning actually gets in our way, such that we are lead away from what our instinct was telling us was right the whole time. There are of course other times at which our instincts and intuitions can lead us very much astray, and in which we need to rely on reasoning to get back on track. Peirce seems to think that the cases in which we should rely on our instincts are those instances of decision making that have to do with the everyday banalities of life. On the other hand, When one's purpose lies in the line of novelty, invention, generalization, theory – in a word, improvement of the situation – by the side of which happiness appears a shabby old dud – instinct and the rule of thumb manifestly cease to be applicable. (CP 2.178) 73 Peirce is fond of comparing the instincts that people have to those possessed by other animals: bees, for example, rely on instinct to great success, so why not think that people could do the same? That the instinct of bees should lead them to success is no doubt the product of their nature: evolution has guided their development in such a way to be responsive to their environment in a way that allows them to thrive. Of course, bees are not trying to develop complex theories about the nature of the world, nor are they engaged in any reasoning about scientific logic, and are presumably devoid of intellectual curiosity. We have seen that when it comes to novel arguments, complex mathematics, etc., Peirce argues that instinct is not well-suited to such pursuits precisely because we lack the "full stock of instincts" that one would need to employ in new situations and when thinking about new problems. This is not to say that we lack any kind of instinct or intuition when it comes to these matters; it is, however, in these more complex matters where instinct and intuition lead us astray – in which they fail to be grounded – and in which reasoning must take over. 74 Peirce is not alone in his view that we have some intuitive beliefs that are grounded, and thereby trustworthy. Consider, for, example, a view from Ernst Mach: Everything which we observe imprints itself uncomprehended and unanalyzed in our percepts and ideas, which then, in their turn, mimic the process of nature in their most general and most striking features. In these accumulated experiences we possess a treasure-store which is ever close at hand, and of which only the smallest portion is embodied in clear articulate thought. The circumstance that it is far easier to resort to these experiences than it is to nature herself, and that they are, Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 18 notwithstanding this, free, in the sense indicated, from all subjectivity, invests them with high value. (Mach 1960 [1883]: 36) 75 It is not clear that Peirce would agree with Mach that such ideas are free from "all subjectivity"; nevertheless, the kinds of ideas that Mach discusses are similar to those which Peirce discusses as examples of being grounded: the source of that which is intuitive and grounded is the way the world is, and thus is trustworthy. Jenkins (2008) presents a much more recent version of a similar view. She considers why intuition might be trustworthy when it comes specifically to mathematical reasoning: Our concepts are representations of the world; as such, they can serve as a kind of map of that world. Examining this conceptual map can – and probably often does – amount to thinking about the world and not about these representations of it. In doing conceptual examination we are allowing our concepts to guide us, but we need not be aware that they are what is guiding us in order to count as performing an examination of them in my intended sense [...] By way of filling in the rest of the story, I want to suggest that, if our concepts are somehow sensitive to the way the independent world is, so that they successfully and accurately represent that world, then an examination of them may not merely be an examination of ourselves, but may rather amount to an examination of an accurate, on-board conceptual map of the independent world. And I want to suggest that we might well be able to acquire knowledge about the independent world by examining such a map. (Jenkins 2008: 124-6) 76 Jenkins suggests that our intuitions can be a source of truths about the world because they are related to the world in the same way in which a map is related to part of the world that it is meant to represent. Importantly for Jenkins, reading a map does not tell us something just about the map itself: in her example, looking at a map of England can tell us both what the map represents as being the distance from one city to another, as well as how far the two cities are actually apart. Intuitions are psychological entities, but by appealing to grounded intuitions, we do not merely appeal to some facts about our psychology, but to facts about the actual world. 77 Thus, on our reading, Peirce maintains that there is some class of the intuitive that can, in fact, lead us to the truth, namely those grounded intuitions. Do grounded intuitions thus exhibit a kind of epistemic priority as defended by Reid, such that they have positive epistemic status in virtue of being grounded? Peirce's comments on il lume naturale and instincts provided by nature do indeed sound similar to Reid's view that common sense judgments are justified prior to scrutiny because they are the product of reliable sources. However, that grounded intuitions for Peirce are truth-conducive does not entail that they have any kind of epistemic priority in Reid's sense. Again, since we are unable to tell just by introspection whether our judgments are the products of instinct, intuition, or reasoning, and since the dictates of common sense and its related concepts are malleable and evolve over time, Peirce cannot take an intuitive judgment to be, by itself, justified. Instead, grounded intuitions are the class of the intuitive that will survive the scrutiny generated by genuine doubt. 78 However, that there is a category of the intuitive that is plausibly trustworthy does not solve all of the problems that we faced when considering the role of intuitions in philosophical discourse. Consider, for example, two maps that disagree about the distance between two cities. On the basis of the maps alone there is no way to tell which one is actually correct; nor is there any way to become better at identifying correct maps in the future, provided we figure out which one is actually right in this particular instance. General worries about calibration will therefore persist. There is, however, another Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 19 response to the normative problem that Peirce can provide – one that we think is unique, given Peirce's view of the nature of inquiry. 79 The contemporary normative question is really two questions: "ought the fact that something is intuitive be considered evidence that a given view is true or false?" and "is the content of our intuitions likely to be true?" In contemporary debates these two questions are treated as one: if intuitions are not generally truth-conducive it does not seem like we ought to treat them as evidence, and if we ought to treat them as evidence then it seems that we ought to do so just because they are truth-conducive. But these questions can come apart for Peirce, given his views of the nature of inquiry. This is because for Peirce inquiry is a process of fixing beliefs to resolve doubt. What creates doubt, though, does not need to have a rational basis, nor generally be truth-conducive in order for it to motivate inquiry: as long as the doubt is genuine, it is something that we ought to try to resolve. 80 One potential source of doubt is our intuitions themselves: that a given theory has counterintuitive consequences is taken to be a reason to question that theory, as well as motivating us to either find a new theory without such consequences, or else to provide an error theory to explain why we might have the intuitions that we do without giving up the theory. But intuitions can play a dialectical role without thereby playing a corresponding evidential role: that we doubt whether p is true is not necessarily evidence that p is not true. That something can motivate our inquiry into p without being evidence for or against that p is a product of Peirce's view of inquiry according to which genuine doubt, regardless of its source, ought to be taken seriously in inquiry. We have, then, a second answer to the normative question: we ought to take the intuitive seriously when it is a source of genuine doubt. While the contemporary debate is concerned primarily with whether we ought epistemically to rely on intuitions in philosophical inquiry, according to Peirce there is a separate sense in which their capacity to generate doubt means that we ought methodologically to be motivated by intuitions. Conclusion 81 We started with a puzzle: Peirce both states his allegiance to the person who contents themselves with common sense and insists that common sense ought not have any role to play in many areas of inquiry. We have seen that this ambivalence arises numerous times, in various forms: Peirce calls himself a critical common-sensist, but does not ascribe to common sense the epistemic or methodological priority that Reid does; we can rely on common sense when it comes to everyday matters, but not when doing complicated science, except when it helps us with induction or retroduction; uncritical instincts and intuitions lead us to the truth just as often as reasoning does, but there are no cognitions that have positive epistemic status without having survived scrutiny; and so forth. Indeed, this ambivalence is reflective of a fundamental tension in Peirce's epistemology, one that exists between the need to be a fallibilist and anti-skeptic simultaneously: we need something like common sense, the intuitive, or the instinctual to help us get inquiry going in the first place, all while recognizing that any or all of our assumptions could be shown to be false at a moment's notice. We have shown that this problem has a contemporary analogue in the form of the metaphilosophical debate concerning reliance on intuitions: how can we reconcile the need to rely on the intuitive while at the same time realizing that our intuitions are highly fallible? Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 20 82 While we are necessarily bog-walkers according to Peirce, it is not as though we navigate the bog blindly. Experience is no doubt our primary guide, but common sense, intuition, and instinct also play a role, especially when it comes to mundane, uncreative matters. We have argued that Peirce held that the class of the intuitive that is likely to lead us to the truth is that which is grounded, namely those cognitions that are about and produced by the world, those cognitions given to us by nature. 83 What we can extract from this investigation is a way of understanding the Peircean pragmatist's distinctive take on our epistemic position, which is both fallibilist as inquirer and commonsensically anti-sceptical. In light of the important distinction implicit in Peirce's writings between intuition, instinct, and il lume naturale, here developed and made explicit, we conclude that a philosopher with the laboratory mindset can endorse common sense and ground her intuitions responsibly. BIBLIOGRAPHY ATKINS Richard K., (2016), Peirce and the Conduct of Life: Sentiment and Instinct in Ethics and Religion, Cambridge, Cambridge University Press. BERGMAN Mats, (2010), "Serving Two Masters: Peirce on Pure Science, Useless Things, and Practical Applications," in Mats Bergman, Sami Paavola, Ahti Veikko Pietarinen & Henrik Rydenfelt (eds.), Ideas in Action: Proceedings of the Applying Peirce Conference, Nordic Studies in Pragmatism 1, Helsinki, Nordic Pragmatism Network, 17-37. BOYD Kenneth, (2012), "Levi's Challenge and Peirce's Theory/Practice Distinction," Transactions of the Charles S. Peirce Society, 48.1, 51-70. BOYD Kenneth & Diana HENEY, (2017), "Rascals, Triflers, and Pragmatists: Developing a Peircean Account of Assertion," British Journal for the History of Philosophy, 25.2, 1-22. BOYD Richard, (1988), "How to be a Moral Realist," in Geoffrey Sayre-McCord (ed.), Essays on Moral Realism, Ithaca, Cornell University Press, 181-228. CAPPELEN Herman, (2012), Philosophy Without Intuitions, Oxford, Oxford University Press. CLIMENHAGA Nevin, (forthcoming), "Intuitions are used as evidence in philosophy," Mind. DE WAAL Cornelius (2012), "'Who's Afraid of Charles Sanders Peirce?' Knocking Some Critical Common Sense ino Moral Philosophy," in Cornelius de Waal & Krzysztof Piotr Skowronski (eds.), The Normative Thought of Charles S. Peirce, New York, Fordham University Press. DEUTSCH Max, (2015), The Myth of the Intuitive, Cambridge, MIT Press. GRECO John, (2011), "Common Sense in Thomas Reid," Canadian Journal of Philosophy, 41.1, 142-55. HENEY Diana B., (2014), "Peirce on Science, Practice, and the Permissibility of 'Stout Belief'," in Torkild Thellefsen & Bent Sørensen (eds.), Charles S. Peirce in His Own Words – The Peirce Quote Volume, Mouton de Gruyter. Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 21 ICHIKAWA Jonathan, (2014), "Who Needs Intuitions? Two Experimentalist Critiques," in Booth Anthony Robert & Darrell P. Rowbottom (eds.), Intuitions, Oxford, Oxford University Press, 232-55. JENKINS Carrie, (2008), Grounding Concepts, Oxford, Oxford University Press. JENKINS Carrie, (2014), "Intuition, 'Intuition,' Concepts and the A Priori," in Booth Anthony Robert & Darrell P. Rowbottom (eds.), Intuitions, Oxford, Oxford University Press, 91-115. LOCKE John, (1975 [1689]), An Essay Concerning Human Understanding, edited and with an Introduction by Peter H. Nidditch, Oxford, Oxford University Press. MACH Ernst, (1960 [1883]), The Science of Mechanics, LaSalle, IL, Open Court Publishing. MASSECAR Aaron, (2016), Ethical Habits: A Peircean Perspective, Lexington Books. MIGOTTI Mark, (2005), "The Key to Peirce's View of the Role of Belief in Scientific Inquiry," Cognitio , 6/1, 44-55. NUBIOLA Jaime, (2004), "Il Lume Naturale: Abduction and God," Semiotiche, 1/2, 91-102. E-print: [ unav.es/users/LumeNaturale.html]. PEIRCE Charles Sanders, The Charles S. Peirce Manuscripts, Cambridge, MA, Houghton Library at Harvard University. Citations are by manuscript number, per the Robin catalogue (1967, 1971). PEIRCE Charles Sanders, (1900 - ), The Writings of Charles S. Peirce: A Chronological Edition, E. Moore (ed.), Bloomington, Indiana University Press. Cited as W plus volume and page number. PEIRCE Charles Sanders, (1931-58), Collected Papers of Charles Sanders Peirce, I-VI C. Hartshorne & P. Weiss (eds.); VII and VIII, A. Burks (ed.), Cambridge, MA, Belknap Press. Cited as CP plus volume and paragraph number. PEIRCE Charles Sanders, (1992), Reasoning and the Logic of Things: The Cambridge Conferences Lectures of 1898, Kenneth Ketner and Hilary Putnam (eds.), Harvard University Press. Cited as RLT plus page number. PEIRCE Charles Sanders, (1992-8), The Essential Peirce, 2 vols., Nathan Houser and Christian Kloesel & the Peirce Edition Project (eds.), Bloomington, Indiana University Press. PEIRCE Charles Sanders, (1997), Pragmatism as a Principle and Method of Right Thinking, Patricia Ann Turrisi (ed.), Albany, State University of New York Press. Cited as PPM plus page number. REID Thomas, (1983), Thomas Reid, Philosophical Works, by H. M. Bracken (ed.), Hildesheim, Georg Olms. ROBIN Richard, (1967), Annotated Catalogue of the Papers of Charles S. Peirce, Amherst, The University of Massachusetts Press. ROBIN Richard, (1971), "The Peirce Papers: A Supplementary Catalogue," Transactions of the Charles S. Peirce Society, 7/1, 37-57. NOTES 1. Peirce also occasionally discusses Dugald Steward and William Hamilton, but Reid is his main stalking horse. 2. As we shall see, Peirce's discussion of this difficulty puts his views in direct contact with contemporary metaphilosophical debates concerning intuition. We return to this point of contact in our "Take Home" section. Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 22 3. See, for example, Atkins 2016, Bergman 2010, Migotti 2005. 4. Although Peirce was once again in very dire straits, as he had been in 1898, the subject matter of the later lectures cannot be interpreted as a bad-tempered response to James – though they do offer a number of disambiguations between James' pragmatism and Peirce's pragmaticism. Heney 2014 has argued, following Turrisi 1997 (ed. Peirce), that the Harvard lectures are a critical text for the history of American philosophy. 5. Regarding James' best-known account of what is permissible in the way of belief formation, Peirce wrote the following directly to James: "I thought your Will to Believe was a very exaggerated utterance, such as injures a serious man very much" (CWJ 12: 171; 1909). A key part of James' position is that doxastically efficacious beliefs are permissible when one finds oneself in a situation where a decision about what to believe is, among other things, forced. 6. That definition can only be nominal, because the definition alone doesn't capture all that there is to say about what allows us to isolate intuition according to a pragmatic grade of clarity. There are many uncritical processes which we wouldn't call intuitive (or good, for that matter). 7. This does not mean that it is impossible to discern – Atkins makes this argument in response to de Waal (see Atkins 2016: 49-55). 8. Some of the relevant materials here are found only in the manuscripts, and for these Atkins 2016 is a very valuable guide. 9. See de Waal 2012. 10. In our view: for worse. We merely state our stance without argument here, though we say something of these and related matters in Boyd 2012, Boyd & Heney 2017. 11. As Jaime Nubiola (2004) notes, the editors of the Collected Papers attribute the phrase "il lume naturale" to Galileo himself, which would explain why Peirce's discussions of il lume naturale so often accompany discussions of Galileo. As Nubiola also notes, however, the phrase does not appear to be one that Galileo used with any significant frequency, nor in quite the same way that Peirce uses it. 12. The exception, depending on how one thinks about the advance of inquiry, is the use of instinct in generating hypotheses for abductive reasoning (see CP 5.171). 13. Recall that the process of training one's instincts up in a more reasonable direction can be sparked by a difficulty posed mid-inquiry, but such realignment is not something we should expect to accomplish swiftly. For a discussion of habituation in Peirce's philosophy, see Massecar 2016. 14. A very stable feature of Peirce's view as they unfold over time is that our experience of reality includes what he calls Secondness: "insistence upon being in some quite arbitrary way is Secondness, which is the characteristic of the actually existing thing" (CP 7.488). Perhaps attuned to the critic who will cry out that this is too metaphysical, Peirce gives his classic example of an idealist being punched in the face. "[A]n idealist of that stamp is lounging down Regent Street, thinking of the utter nonsense of the opinion of Reid, and especially of the foolish probatio ambulandi, when some drunken fellow who is staggering up the street unexpectedly lets fly his fist and knocks him in the eye. What has become of his philosophical reflections now?" (CP 5.539). Peirce suggests that the idealist will come to appreciate the "objectivity" of the unexpected, and rethink his stance on Reid. Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 23 ABSTRACTS In addition to being a founder of American pragmatism, Charles Sanders Peirce was a scientist and an empiricist. A core aspect of his thoroughgoing empiricism was a mindset that treats all attitudes as revisable. His fallibilism seems to require us to constantly seek out new information, and to not be content holding any beliefs uncritically. At the same time, Peirce often states that common sense has an important role to play in both scientific and vital inquiry, and that there cannot be any "direct profit in going behind common sense." Our question is the following: alongside a scientific mindset and a commitment to the method of inquiry, where does common sense fit in? Peirce does at times directly address common sense; however, those explicit engagements are relatively infrequent. In this paper, we argue that getting a firm grip on the role of common sense in Peirce's philosophy requires a three-pronged investigation, targeting his treatment of common sense alongside his more numerous remarks on intuition and instinct. By excavating and developing Peirce's concepts of instinct and intuition, we show that his respect for common sense coheres with his insistence on the methodological superiority of inquiry. We conclude that Peirce shows us the way to a distinctive epistemic position balancing fallibilism and anti-scepticism, a pragmatist common sense position of considerable interest for contemporary epistemology given current interest in the relation of intuition and reason. AUTHORS KENNETH BOYD University of Toronto, Scarborough kenneth.boyd[at]gmail.com DIANA HENEY Fordham University dheney[at]fordham.edu Peirce on Intuition, Instinct, & Common Sense European Journal of Pragmatism and American Philosophy, IX-2 | 2017 | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
PB September 2013548 Svarajya Siddhih: Attaining Self-dominion Gangadharendra Saraswati Translated from Sanskrit and annotated by Swami Narasimhananda (Continued from the July issue ) hen the equilibrium of the three guṇas is disturbed by the process of creation, modifications like mahat take place. This is not created by pradhāna because it is not conscious and is incapable of creating the universe. It is not conscious itself and does not have any other conscious entity as its basis. It is normally seen in the world that inert things like clay and gold appear to be active by coming into contact with a conscious entity like the potter or the goldsmith. The potter rotates the potter's wheel and the clay appears to move. Similarly, the goldsmith melts the gold and it seems to move or flow. This semblance of activity is brought about by a conscious person, who is the basis of these actions. Seeing this, if we conclude that gold or clay have the power to move, it will be mere imagination. Objection: On seeing its calf, milk oozes out from the udder of a cow, though the udder is not conscious. The water of water-bodies like rivers flows of its own for the welfare of the masses. Similarly, it can be held that though unconscious the pradhāna acts of its own for the enjoyment and liberation of the puruṣa. Reply: No, that cannot be accepted. The milk of a cow oozes from its udder because of the conscious love of the cow for its calf and also because of the sucking of the udder by the calf, and the water of a river flows because of gravitation towards lower lands. In both the cases these activities come under the ambit of the omnipresent Lord. This is what is mentioned in the scriptures and seen in reality. Objection: Sattva is light and luminous. Tamas is heavy and has the characteristic of covering things. The flame of fire moves upwards because of sattva. Heavy things fall down due to rajas, which is also of the nature of motion and obstruction of motion. Because of its nature, rajas moves sattva and tamas. Similarly, pradhāna becomes active to accomplish a particular task. Reply: No, that is not possible, because pradhāna cannot create the universe. Moreover, if it is active by its very nature, then there is no reason for it to stop its activity. We, however, do not see a continuous creation, and though rajas is of the nature of activity, to hold that there is beginning of activity every moment leads to denial of dissolution and also goes against the state of equilibrium of the three guṇas. Objection: The world is created according to the fruits of the actions of living beings. Living beings perform actions, and the results of actions performed in the previous creation have to be exhausted by facing their consequences. Also, the living beings create new results of actions in the present creation. The interval of waiting between the creation in which the actions are done and the creation in which their results are exhausted is called pralaya, dissolution. Since the fruits of the actions of living beings are incurred and exhausted in the creation, there is a valid reason for W -No bleed here- 549PB September 2013 51Svarajya Siddhih: Attaining Self-dominion the creation of the universe, while the action of pradhāna is self-evident. Reply: Righteous and unrighteous actions performed in a previous creation and their results belong to an earlier creation and cannot be accounted for in a later creation. These results cannot be exhausted before the creation itself. If it is held that pradhāna acts only for the exhaustion of these results and creates the universe from mahat to the body of the living being, then the action of pradhāna would depend on the results of actions, which in turn would depend on the action of pradhāna in creating the universe. This leads to the defect of anyonya-āśraya doṣa, interdependence. Also, this will necessitate the positing of results of actions performed in earlier creations, which would lead to the problem of anavasthā doṣa, infinite regression. The actions in themselves are not conscious, and the accumulation or exhaustion of their results is not possible without an intelligent conscious principle as the basis. Without such an intelligent and conscious principle the interval of waiting before the next creation is also not plausible. All the preceding arguments given by the Sankhyans are for establishing the activity of pradhāna as the reason for all the actions of living beings. In reality, however, according to Sankhya, puruṣa is free and has no cause. The bondage brought about by unrighteous actions is removed by righteous actions, and the bondage brought about by righteous actions is removed by unrighteous actions; thus both happiness and misery are removed. Once the bondage is removed, pradhāna, by itself, indulges in creation. Just like it has been told by Patanjali: 'Good or bad deeds are not the direct causes of the transformation. They only act as breakers of the obstacles to natural evolution; just as a farmer breaks down the obstacles in a water course, so that water flows through by its own nature.' 95 Puruṣa is free from bondage and yet, how can there be the question of liberation? If it is held that puruṣa is bound by prakṛti, then it is the same as saying that the free Atman is bound, which is absurd. And if it is held that though puruṣa is free, it has to get liberation on coming in contact with prakṛti, then it is as good as saying that all and sundry should get liberation irrespective of whether they are bound or not, which again is absurd. And if it is said that puruṣa should be liberated because it is the rational path to take, then it would mean that the already free puruṣa should be freed, which is meaningless. It is also said: 'The one (puruṣa) thinks "she has been seen by me" and therefore loses all interest; the other (prakṛti) thinks "I have been seen" and ceases to act further. Therefore, even if there still is connection, there is no motive for further evolution.' 96 Swami Vivekananda, while explaining the Sankhya philosophy, talks about the inadequacy of the theory of will in explaining the phenomena of the universe: What makes nature (Prakriti) change? We see so far that everything, all Prakriti, is Jada, insentient. It is all compound and insentient. Wherever there is law, it is proof that the region of its play is insentient. Mind, intelligence, will, and everything else is insentient. But they are all reflecting the sentiency, the 'Chit' of some being who is beyond all this, whom the Sankhya philosophers call 'Purusha'. The Purusha is the unwitting cause of all the changes in the universe. That is to say, this Purusha, taking Him in the universal sense, is the God of the universe. It is said that the will of the Lord created the universe. It is very good as a common expression, but we see it cannot be true. How could it be will? Will is the third or fourth manifestation in nature. Many things exist before it, and what created them? Will is a compound, and everything that is a compound is a product of nature. Will, therefore, could not create nature. So, to say that the will of the Lord created the PB September 2013550 Prabuddha Bharata52 universe is meaningless. Our will only covers a little portion of self-consciousness and moves our brain. It is not will that is working your body or that is working the universe. This body is being moved by a power of which will is only a manifestation in one part. Likewise in the universe there is will, but that is only one part of the universe. The whole of the universe is not guided by will; that is why we cannot explain it by the will theory. Suppose I take it for granted that it is will moving the body, then, when I find I cannot work it at will, I begin to fret and fume. It is my fault, because I had no right to take the will theory for granted. In the same way, if I take the universe and think it is will that moves it and find things which do not coincide, it is my fault. So the Purusha is not will; neither can it be intelligence, because intelligence itself is a compound. There cannot be any intelligence without some sort of matter corresponding to the brain. Wherever there is intelligence, there must be something akin to that matter which we call brain which becomes lumped together into a particular form and serves the purpose of the brain. Wherever there is intelligence, there must be that matter in some form or other. But intelligence itself is a compound. What then is this Purusha? It is neither intelligence nor will, but it is the cause of all these. It is its presence that sets them all going and combining. It does not mix with nature; it is not intelligence, or Mahat; but the Self, the pure, is Purusha. 'I am the witness, and through my witnessing, nature is producing all that is sentient and all that is insentient.' 97 Till now the view of Sankhya regarding the creation of the universe and the subsequent enjoyment and liberation has been discussed. efkeâÃeeÓkeâlezJe Yeesòeâlee Ùeefo yele ke=âleneveeke=âleeYÙeeiece: mÙeeled keâerÂiYeesieesÓhÙeme"sÓveefleMeefÙeefve YeJesòesve YeesiÙemÙe keâesÓLe&: keâerÂ×e1mÙeeefJeJeskeâ: keâLeceLe me YeJesod Yeesienslege|JeJeskeâ: keâmÙe mÙeeòesve efkeâb mÙeeefoefle efn efJece=Melees ogJe&Ûeb yeÇÿeCeesÓefhe ~~18~~ Further, if the non-doer puruṣa is the enjoyer, then alas, the actions done (by pradhāna) become futile and the actions not done (by puruṣa) yield results. How can there be any enjoyment for puruṣa free from any attachment to the three guṇas and free from any excellence brought about by the three guṇas? What will be the benefit to pradhāna by such enjoyment of puruṣa? (If it is held that the ignorance of pradhāna and puruṣa is the reason for enjoyment, then we ask that) what kind of ignorance is this? Then, how does this ignorance become the cause of the enjoyment of puruṣa? Who has this ignorance? (If it is held that neither puruṣa nor pradhāna have this ignorance), then what is the use of their knowledge? Thus analysed, this (Sankhya philosophy of Kapila) cannot be established even by Hiranyagarbha. There are many other errors in the school of Kapila, that is Sankhya. According to Kapila, doership is attributed to pradhāna and enjoyership is attributed to puruṣa. We are now analysing this stand. If the non-doer puruṣa becomes the enjoyer, then unfortunately there is a fallacy in this view of the actions of pradhāna not producing any results and the actions not done by puruṣa producing results. Pradhāna performs actions and does not face the results, whereas puruṣa does not perform any action and yet enjoys the fruits of actions performed by pradhāna. The actions of pradhāna become futile, as they do not produce any results. This is absurd. To avert this fallacy, if we hold that the results of the actions performed by one are enjoyed by another, then again it leads to another fallacy: that if Yajnadatta has eaten food, the hunger of Devadatta should be appeased. This again is absurd. Further, puruṣa is free from the effects of the three guṇas and also the results like excellence brought about by them. How can such a puruṣa enjoy the fruits of actions, whoever may be the performer of such 551PB September 2013 53Svarajya Siddhih: Attaining Self-dominion actions? The guṇas are essential to any enjoyment and also to the nature of enjoyment such as good or bad. When puruṣa is free from these very guṇas, how can it be the enjoyer? If for the sake of argument we accept that puruṣa is the enjoyer, then what is the use of such enjoyment to pradhāna? Pradhāna is inert matter and can have no idea of self-interest or utility. Even when a compassionate person helps the suffering, the help is done to remove the pain caused by seeing others' suffering. When an evil person causes harm to others, it is due to a sense of revenge or for getting pleasure from others' pain. Thus, it is empirically seen that all actions are performed with self-interest. Since pradhāna has no self-interest, its actions have no motive. If it is held that puruṣa and pradhāna are mutually ignorant, this ignorance being the cause of the actions of pradhāna, then what kind of ignorance is this? If this ignorance is of the nature of absence, then there is a fallacy in Sankhya, which goes against the tenets of this philosophy. And if this ignorance is actually the knowledge of the unity of puruṣa and pradhāna, then that also is not possible, because completely different entities cannot be one. If you hold that the unity of puruṣa and pradhāna is false, then again it goes against the tenets of Sankhya philosophy, as Sankhya does not accept falsity. Further, is this ignorance that of puruṣa or of pradhāna? Ignorance cannot be of either of them, because the inert material pradhāna cannot be the locus of ignorance, and the unattached puruṣa cannot be the locus of ignorance either. Even if we were to accept this ignorance, how could it be the cause of the enjoyment of the unattached puruṣa? Further, to whom does the knowledge, which is held by Sankhya to be the cause of liberation, belong to? To puruṣa or pradhāna? It can belong to neither of them, as puruṣa is unattached and pradhāna is material. Also, what would be the result of such knowledge, since puruṣa is unattached? Hence, even the knowledge of Sankhya is fruitless. If we analyse this philosophy in this manner, even Hiranyagarbha or Brahma would not be able to establish the philosophy of Kapila. (To be continued) References 95. Patanjali, Yoga Sutra, 4.1. 96. Ishvara Krishna, Sānkhya Karikā, 66. 97. The Complete Works of Swami Vivekananda, 9 vols (Calcutta: Advaita Ashrama, 1–8, 1989; 9, 1997), 2.450–1. ccording to Kapila, there are many Purushas; not one, but an infinite number of them. You and I have each of us one, and so has everyone else; an infinite number of circles, each one infinite, running through this universe. The Purusha is neither mind nor matter, the reflex from it is all that we know. We are sure if it is omnipresent it has neither death nor birth. Nature is casting her shadow upon it, the shadow of birth and death, but it is by its nature pure. So far we have found the philosophy of the Sankhya wonderful. ... But if we ask the Sankhya the question, 'Who created nature?'-the Sankhya says that the Purusha and the Prakriti are uncreate and omnipresent, and that of this Purusha there is an infinite number. We shall have to controvert these propositions, and find a better solution, and by so doing we shall come to Advaitism. Our first objection is, how can there be these two infinites? Then our argument will be that the Sankhya is not a perfect generalisation, and that we have not found in it a perfect solution. And then we shall see how the Vedantists grope out of all these difficulties and reach a perfect solution, and yet all the glory really belongs to the Sankhya. It is very easy to give a finishing touch to a building when it is constructed. -The Complete Works of Swami Vivekananda, 2.452–3 A | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
The International Encyclopedia of Ethics. Edited by Hugh LaFollette, print pages 3139–3145. © 2013 Blackwell Publishing Ltd. Published 2013 by Blackwell Publishing Ltd. DOI: 10.1002/ 9781444367072.wbiee585 1 Manipulation Patrick Todd At the most general level, manipulation is one of many ways of influencing behavior, along with (but to be distinguished from) other ways, such as coercion and rational persuasion. Like these other ways of influencing behavior, manipulation is of crucial importance in various ethical contexts. First, there are important questions concerning the moral status of manipulation itself; manipulation seems to be morally problematic in ways in which (say) rational persuasion does not. Why is this so? Furthermore, the notion of manipulation has played an increasingly central role in debates about free will and moral responsibility. Despite its significance in these (and other) contexts, however, the notion of manipulation itself remains deeply vexed. I would say notoriously vexed, but in fact direct philosophical treatments of the notion of manipulation are few and far between, and those that do exist are notable for the sometimes widely divergent conclusions they reach concerning what it is. I begin by addressing (though certainly not resolving) the conceptual issue of how to distinguish manipulation from other ways of influencing behavior. Along the way, I also briefly address the (intimately related) question of the moral status of manipulation: what, if anything, makes it morally problematic? Then I discuss the controversial ways in which the notion of manipulation has been employed in contemporary debates about free will and moral responsibility. What is Manipulation? What is its Moral Status? We can start characterizing manipulation by contrasting it with coercion (see coercion), on the one hand, and rational persuasion on the other. Suppose Cody issues the familiar threat to Valerie: your money or your life. Here we have a case of (attempted) coercion. Consider instead a case in which Rick, a charity worker, tries to elicit a donation from Valerie by pointing out (what he takes to be) the moral reasons she has to aid those in need. Here we have a case of (attempted) rational persuasion. Both Cody and Rick are trying to influence Valerie's behavior – both are trying to get her to hand over some money – but neither is attempting to manipulate her. Why not? One natural thought here would be the following. Both such ways of influencing Valerie are in some sense "overt"; in both cases, Valerie is fully aware of the ways in which Cody and Rick are trying to influence her. But manipulation is instead "covert" rather than "overt." That is, manipulation essentially involves deception; those who allege that they were manipulated claim that there were hidden factors at least partially responsible for their actions. As a first approximation, then, one might think to distinguish manipulation from coercion and rational persuasion as follows: to attempt to manipulate someone is to attempt to influence his or her behavior by means of deception. 2 Yet we'll want to be careful how we appeal to deception here. In particular, not all cases of influencing behavior by means of deception would seem to be cases of manipulation. Consider a case (slightly modified) from Rudinow, in which "a man stands at a fork in the road and knowingly directs to Minsk people who ask the way to Pinsk," perhaps because he gets a dollar for every car that ends up in Minsk (Rudinow 1978: 343). Intuitively, this does not rise to the level of manipulation. Why not? According to Rudinow, because the man is simply trying to influence the travelers' behavior in ways that take advantage of – rather than modify – their previously established goals, viz., getting to Pinsk. However, says Rudinow, if one tries to motivate someone's behavior by trying to change her goals (or by getting her to adopt new ones), and one does this by means of deception, then one is engaged in manipulation. But such a suggestion also faces problems. Suppose the man instead tells those who are on the way to Pinsk that a horrible accident has closed the road to Pinsk and so they had better go to Minsk instead. Here the man seemingly has changed their goals by means of deception, yet on finding out the truth, such travelers are likely to report feeling duped, but probably not manipulated. I suspect we are reluctant (if we are) to call such cases instances of manipulation at least in part because the given influence on behavior is not predicated on any special knowledge of the target's situation or psychology, but instead on the quite general fact that we are inclined to trust the testimony of others when there does not appear to be reason not to. In short, these tactics are not "sophisticated" enough to count as manipulation, and one task for an account of manipulation would be to explain the sort of sophistication at issue. Consider instead another (or additional) way one might try to distinguish manipulation from coercion and rational persuasion. Instead of focusing on the ways in which manipulation is (allegedly) "covert," we might instead focus on the capacities of the targets of relevant kinds of influence – in particular, their capacities for rational reflection and deliberation. In cases of attempted coercion and rational persuasion, one does not try to bypass these capacities, but instead one tries to influence the target in ways that go through them (see moral agency). (In cases of coercion, of course, one "goes through" such capacities only in the sense that one tries to overwhelm them; one tries to present one's target with considerations she will regard as irresistibly compelling compliance with one's demands.) One promising conception of manipulation is that it instead seeks to influence behavior in ways that (in some sense) bypass the target's capacities for rational reflection altogether. (For discussion of a similar notion of "bypassing," see Mele 1995.) One challenge for such an account would be to avoid construing manipulation so widely that various benign ways of trying to influence behavior turn out to be manipulative. Consider the wearing of perfume or cologne. If Jones wears cologne on a date, then he is likely trying to influence his date's behavior, but likely not by prompting her to rationally reflect on his choice to wear cologne. Rather, he is likely trying – perhaps pathetically – to get his date to simply feel attraction toward him, without ever having rationally reflected about why this would (or should) be so. Yet I think many will be reluctant to say that those (like Jones) who (say) try to appear attractive before going on dates are attempting to manipulate their dates. 3 Why is this so? Again, I suspect that we are reluctant (if we are) to call this sort of behavior attempted manipulation at least partially because such actions are again typically not predicated on any special knowledge of the target's situation or psychology. (Similar remarks could apply to various sorts of advertising and marketing; typically, marketers target certain groups generally, and are only able to exploit their knowledge concerning general facts about human psychology. This may explain why one might think that while various forms of advertising and marketing are morally problematic, they typically do not rise to the level of manipulation.) On the other hand, we may be reluctant to regard the wearing of cologne as attempted manipulation because, typically, engaging in such "tactics" is in accord with the commonly known and accepted "rules" governing such interpersonal interactions; when one agrees to go on a "date" one generally understands that one is entering into a social context in which such tactics may be employed. Thus, if one is swayed by such tactics, one cannot complain of having been manipulated by them, since one knew (or should have known) that they would probably be employed, and thus one should have taken precautions against them. One operative assumption of the preceding discussion is that an adequate account of manipulation should not include ways of influencing behavior that we rightly regard to be morally unproblematic. Plausibly, so the thought would go, manipulation is at least prima facie wrong in the following sense: if one is attempting to manipulate someone else, then one's actions are permissible only if one has an excuse or a justification for doing so. One doesn't need an excuse or a justification for walking around the block, or, plausibly, for wearing cologne on a date, but it strongly seems that one does need an excuse for attempting to manipulate someone, the standard worry being that manipulation somehow violates or undermines autonomy (see autonomy). Of course, some may deny that manipulation must even be prima facie wrong in this sense. Some, however, might argue that manipulation is not only always prima facie wrong, but always also ultima facie wrong – that is, that there can be no excuse or justification for it. Presumably, those theorists most likely to be attracted to this thesis will be those attracted to the (notoriously difficult) Kantian thesis that it is always and everywhere wrong to treat others as merely means to an end, together with the claim that manipulation always involves treating others in precisely this way (see kant, immanuel; categorical imperative). Notably, those taking this line would (minimally) have to explain why Jones' wearing of cologne is not manipulative, or they would have to explain how it is that in doing so he problematically treats his date "as a mere means." Another issue worth discussing concerning the concept of manipulation – and one that will help us transition to the next section – concerns the relationship between manipulation per se and acting manipulatively or being manipulative. Arguably, those (few) who have been interested in the conceptual issues surrounding manipulation have only been after an account of what it is to act manipulatively (Rudinow 1978; Greenspan 1993; Noggle 1996). That is, in seemingly all of the cases of (putative) manipulation discussed in this literature, it seems appropriate to say 4 that the manipulator is acting manipulatively or being manipulative, where this involves the manifestation of the characteristic vice of having a manipulative personality. We might call any case of manipulation in which it is appropriate to say that the manipulator is being manipulative a case of interpersonal manipulation. However, there are plausibly cases of manipulation in which it would not be appropriate to say that the given manipulators are being manipulative or acting manipulatively, cases that (understandably) have not occupied the attention of those whose interests in manipulation stem from the ethics of interpersonal relationships. Of course, it can seem simply analytic – true simply in virtue of the meanings of terms – that any case of manipulation must also be a case of someone acting manipulatively or being manipulative, but this is a thesis we should (arguably) resist. Consider, for instance, cases familiar to philosophers who work on the problems of free will (see free will) and moral responsibility (see responsibility), cases in which, say, some very powerful neuroscientists have covertly implanted a chip in Jones' brain that allows them to influence his behavior via remote control. Suppose the chip works by directly inducing various desires in Jones, or suppose it works by triggering the right release of chemicals in Jones' brain that will be sufficient for Jones' coming to have a given belief or desire (or ...), and suppose the neuroscientists are doing this as part of some experiment in behavioral control. Now, it seems clear that these neuroscientists are manipulating Jones by means of the chip. However, it doesn't seem clearly right to say that they are being manipulative or acting manipulatively, anyway not in anything like the pejorative ("That manipulative jerk!") sense in which these terms are typically used. In particular, while they very plausibly have some vices, we needn't suppose at all that these neuroscientists exhibit manipulative personalities when engaged in interpersonal relationships with, say, friends or loved ones. The neuroscientists are here manipulating Jones in the sense in which an engineer might manipulate the controls on a machine, and it would clearly be odd to say of such an engineer that she is, on this account, "so manipulative." This is because the engineer is not engaged in any sort of interpersonal relationship with what she manipulates. And neither are the neuroscientists engaged in any such relationship with Jones (however different he may be from a machine). The upshot here is this. When we're theorizing about manipulation, we ought to take care to distinguish manipulation per se and cases in which agents are acting manipulatively or being manipulative. A final word is in order here concerning the concept of manipulation. After considering the issues of this section, one might naturally think that there is no such single thing that deserves to be called "manipulation," and that there simply are no informative necessary and sufficient conditions for something's being a case of manipulation. Rather, the concept of manipulation is best thought of as a "family resemblance" concept. On this view, various things might deserve to be called "manipulation," and while there will be resemblances between all such cases, there will not be some one core unifying (and informative) property they all have in common. Given the widely divergent contexts in which the notion of manipulation seems appropriately used, this view can seem particularly plausible. 5 Manipulation, Free Will, and Moral Responsibility Perhaps the easiest way to begin to see how the notion of manipulation has figured into debates about free will and moral responsibility is to note the ways in which it has caused problems for one account of the conditions under which agents are free and responsible. (For simplicity, I will not distinguish here between the conditions for free will and moral responsibility, if these conditions differ.) Consider the sort of "mesh" view defended by Harry Frankfurt (1971; Fischer 1994: 208–9). On this view, it is sufficient for acting freely and responsibly that (roughly) one acts from desires that exhibit the right "mesh" with one's higher-order desires. For instance, suppose that not only does Jones want to rob the store (a first-order desire), but also he wants to want to rob the store (a second-order desire) – he endorses being the sort of person who wants to rob stores, so that robbing stores expresses (in some sense) "where he stands." Then, if his desire to rob the store culminates in his doing so, he did so freely and responsibly. The crucial idea here is that it is enough for freedom and responsibility that we act from the "wills we want to have." But suppose Jones is the same Jones considered above, who is subject to the control of the neuroscientists. Suppose they directly induce in Jones the desire to rob the store. But they also want to bring it about that Jones freely and responsibly robs the store, so, heeding Frankfurt, they similarly bring it about that Jones wants to want to rob the store. In such a scenario, Frankfurt would be committed to saying that Jones robs the store freely and responsibly (and thus perhaps deserves blame or even punishment), but this can seem like the wrong result (see blame; desert; punishment). The problem is that I could be acting from a will I want to have, but it could nevertheless be that I was manipulated into wanting to have that will. In other words, we shouldn't pay attention only to features of the agent at the time of action, e.g., whether her action was in accord with her second-order desires, and so on. Manipulation scenarios ( arguably) show that we should also pay attention to how the agent got to be that way in the first place; perhaps she came to be that way via responsibility-undermining manipulation. In short, cases involving manipulation seem to be counterexamples to Frankfurt's account of free will and moral responsibility. So cases involving manipulation have posed problems for some accounts of free will and moral responsibility. Some philosophers, however, have gone on to argue that similar cases in fact undermine a whole class of such theories – namely, compatibilist theories on which free will and moral responsibility are compatible with determinism (Kane 1996; Pereboom 2001). The doctrine of determinism can be hard to understand, and how it should be defined is controversial. Roughly, however, determinism is the thesis that past states of the world, together with the laws of nature, entail a unique future. More concretely, if determinism is true, then all of our behavior is (in some sense) "fixed" by such factors as our genes, upbringing, and environment. In principle, then, if someone knew enough about the laws of nature, and knew enough about our pasts, then she could predict with perfect accuracy everything that we ever do. And compatibilism is the thesis that free will and moral responsibility are compatible 6 with determinism, so understood. Now, at least one way of putting the challenge for compatibilism is as follows. If determinism is true, then there are law-like connections between certain prior states of the world and certain human actions. Thus, it seems, we could imagine certain powerful manipulators who know about these sorts of law-like connections, and are thus able to guarantee in advance everything we do. But it can seem that anyone that has been manipulated or controlled in this sort of way could be neither free nor responsible. Compatibilists, however, seem committed to the claim that some such agents could indeed be free or responsible, depending on the details of how these agents were deterministically "set up" to perform the relevant actions. And some take this to be a cost for compatibilism. Of course, the compatibilist will again insist that it all depends on the details. If the manipulation unfolds in some ways, then the compatibilist could plausibly insist that the relevant agent does not in fact meet plausible compatibilist conditions for responsibility. Thus, according to the compatibilist, there would be some freedom and/or responsibility relevant difference between an agent manipulated in this sort of way, and otherwise "normal" agents in a deterministic world. This would be to take a "soft-line" reply to the given case (McKenna 2008). To take a "hard-line" reply to the case, on the other hand, would be to admit that the given agent is indeed free and responsible, despite having been "set up" in the relevant way, but to contend that this is not an ultimately unacceptable result. Notably, however, the compatibilist is seemingly committed to taking a "hard-line" reply to at least some suitably formulated manipulation scenario, unless she contends that the fact that one's actions deterministically "trace back" to an intentional cause in itself rules out freedom and responsibility. One challenge for such a view – and an important issue more generally about the notion of manipulation – would be to explain what relevant difference there might be between the causes of one's actions being put in place by intentional agents, and (otherwise similar) causes having been there as a matter of brute natural chance. Of course, only agents can (strictly speaking) manipulate us, but couldn't nature itself be the functional equivalent of a manipulator? In sum, manipulation scenarios have primarily been employed in order to challenge various compatibilist accounts of free will and responsibility. But work on these topics is certainly far from complete. See also: autonomy; blame; categorical imperative; coercion; desert; free will; kant, immanuel; moral agency; punishment; responsibility REFERENCES Fischer, John Martin 1994. The Metaphysics of Free Will. Oxford: Blackwell. Frankfurt, Harry 1971. "Freedom of the Will and the Concept of a Person," Journal of Philosophy, vol. 66, pp. 829–39. Greenspan, Patricia 1993. "The Problem With Manipulation," American Philosophical Quarterly, vol. 40, pp. 155–64. 7 Kane, Robert 1996. The Significance of Free Will. New York: Oxford University Press. McKenna, Michael 2008. "A Hard-Line Reply to Pereboom's Four-Case Manipulation Argument," Philosophy and Phenomenological Research, vol. 77, pp. 142–59. Mele, Alfred 1995. Autonomous Agents: From Self-Control to Autonomy. New York: Oxford University Press. Noggle, Robert 1996. "Manipulative Actions: A Conceptual and Moral Analysis," American Philosophical Quarterly, vol. 33, pp. 43–55. Pereboom, Derk 2001. Living Without Free Will. New York: Cambridge University Press. Rudinow, Joel 1978. "Manipulation," Ethics, vol. 88, pp. 338–47. FURTHER READINGS Cave, Eric M. 2007. "What's Wrong With Motive Manipulation?" Ethical Theory and Moral Practice, vol. 10, pp. 129–44. Haji, Ishtiyaque, and Stefaan E. Cuypers 2008. Moral Responsibility, Authenticity, and Education. New York: Routledge. McKenna, Michael 2004. "Responsibility and Globally Manipulated Agents," Philosophical Topics, vol. 32, pp. 169–92. Mele, Alfred 2005. Free Will and Luck. Oxford: Oxford University Press. Mele, Alfred 2008. "Manipulation, Compatibilism, and Moral Responsibility," Journal of Ethics, vol. 12, pp. 263–86. Todd, Patrick 2011. "A New Approach to Manipulation Arguments," Philosophical Studies, vol. 152, pp. 127–33. Watson, Gary 1999. "Soft Libertarianism and Hard Compatibilism," Journal of Ethics, vol. 3, pp. 351–65. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
A CONSCIÊNCIA ENTRE O FORMALISMO E A PSICOLOGIA EM SARTRE (Conscience between formalism and psychology on Sartre) Marcio Luiz Miotto (Doutorando em Filosofia pela UFSCAR, e Pesquisador FAPESP) Resumo: O presente artigo pretende problematizar, nos três primeiros livros filosóficos de Sartre, a noção de consciência, em torno de um duplo horizonte de interlocução: o legado "formalista" kantiano, e os diversos projetos de "ciência psicológica" existentes nos séculos XIX e XX. Para isso, recompõem-se esses dois horizontes a partir do panorama feito por Sartre desde o momento cartesiano, discutindo as diferentes filosofias da subjetividade, e culminando na noção de "intencionalidade", formulada por Husserl. A noção de consciência intencional serviria como referência para julgar tanto o legado filosófico, quanto para depurar seus prejuízos, entrevistos até mesmo nos contemporâneos de Sartre. Palavras-chave: Sartre, intencionalidade, consciência, psicologia, formalismo Abstract: This paper intends to discuss, in the three first philosophical books of Sartre, the concept of "conscience", on two sorts of problems: the kantian legacy, called "formalist", in one side, and the several projects of "psychological sciences" of XIX and XX s centuries. In order to do that, the text retraces the panorama made by Sartre, beginning with the cartesian moment, passing by the theme of "subjectivity", and culminating with the notion of "intentionality", on Husserl. The notion of intentional conscience would function as referencial, to judge the philosophical legacy, and even though to purify its defects, seen through the contemporaries of Sartre. Keywords: Sartre, intentionality, conscience, psychology, formalism É conhecida do leitor a atitude fenomenológica, e a tentativa de Husserl de recompor a teoria do conhecimento para além dos prejuízos da "atitude natural", figurada no século XIX. Esta "atitude" acarretou, no início das ciências humanas, uma série de problemas insolúveis, desde questões de unidade e especificidade, até o problema do fundamento do conhecimento: como poderia o homem sustentar a evidência do conhecimento a partir de seu estatuto de ser natural? Se o homem é objeto à mercê dos acontecimentos da natureza, pretende-se que o próprio conhecimento se subsuma a essas mesmas determinações. Logo, o conhecimento (que recebe dos séculos anteriores a tarefa de ser apodítico) incorre, de saída, no risco da contingência. Por uma via, o pensamento do século XIX se deparava com o formalismo kantiano: em diversos momentos, os formuladores da psicologia nascente mostraram que noções como "consciência de si" detinham "apenas" valor lógico, sem métodos apropriados que pudessem dar conta tanto de seu conceito, quanto de sua passagem para a consciência empírica. O veto Kantiano à psicologia prefigurado tanto pelo cuidado de não confundir consciência empírica com apercepção transcendental, quanto não tomar relações temporais por análises quantitativas e espaciais, passando pela não confusão entre as noções de Geist, Gemüt, e Seele1 denotava que o conhecimento não poderia se fundar em princípios subjetivos, ou intuições intelectuais. Do lado dos psicólogos, o veto foi interpretado como um impedimento de ordem "metafísica" (em sentido pejorativo), e a psicofísica de Fechner vinha pretensamente mostrar como se poderia ultrapassar o impedimento kantiano em direção a uma psicologia efetiva. Tal é, em linhas gerais, um duplo bloco de interlocução que encontrou a fenomenologia de Husserl, e várias formulações de seus epígonos. Em Sartre, tornava-se clara, desde suas primeiras obras, a busca de um caminho alternativo: de um lado, resolver o A Consciência entre o Formalismo e a Psicologia em Sartre Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 145 problema de uma consciência empírica que fuja aos formalismos pós-kantianos, criticados como insuficientes para dar conta da passagem da função lógica da consciência à consciência empírica; de outro lado, as psicologias do século XIX, assentadas no lado empírico, ensejavam uma série de contra-sensos, desde a formulação de uma espécie de atomismo analítico da consciência, à incapacidade dessa perspectiva dar conta dos próprios processos mentais superiores. Entre as contradições das psicologias, e o formalismo, tal é o trajeto percorrido por Sartre desde A Transcendência do Ego, até o Esboço sobre uma teoria das emoções, para compor sua perspectiva fenomenológica. Como enuncia já no início de A Transcendência do Ego, Para a maior parte dos filósofos o Ego é um "habitante" da consciência. Alguns afirmam sua presença formal no seio das "Erlebnisse", como um princípio vazio de unificação. Outros – a maior parte, psicólogos – pensam descobrir sua presença material, como centro dos desejos e dos atos, em cada momento de nossa vida psíquica. Pretendemos mostrar aqui que o Ego não está nem formalmente, nem materialmente na consciência: está fora, no mundo; é um ser do mundo, como o Ego do outro. (1937/1994, p. 43) Entre o "formal" e o "material", Sartre buscará tecer sua perspectiva fenomenológica. De um lado, o "formalismo" diz respeito tanto ao legado pós-kantiano, quanto a certas atitudes de Husserl classificadas como artifícios desnecessários diante da epoché. Assim, do lado "formal" os alvos são tanto alguns pós-kantianos (desde aqueles que mantém a separação entre a função lógica e a empírica, até os que buscam realizar a apercepção transcendental), quanto o Husserl das Idéias Relativas a uma Fenomenologia Pura e uma Filosofia Fenomenológica, que pressuporia uma espécie de Eu como função unificadora do mundo vivido. No limite, o próprio Cogito estabeleceria uma "egologia". Do lado "material", a crítica incide tanto sobre a "realização" mencionada acima, quanto às diversas metodologias e conceitos da psicologia nascente. A pedra de toque da crítica sartreana é a noção de consciência como intencionalidade. Esta auxiliaria tanto no deslocamento das condições do conhecimento da esfera lógica à empírica, quanto em contribuições para uma revisão crítica da psicologia, para além de suas diversas contradições. 2 O formalismo e o recuo da experiência Em linhas gerais, a objeção de Sartre ao formalismo caracteriza-se pelos seguintes parâmetros: Assim, Kant respondia a Hume: "Pode ser que no terreno da experiência não se possa descobrir outro laço entre a causa e o efeito que não seja a consecução empírica. Mas para que uma experiência seja possível é preciso que princípios sintéticos a priori se constituam. Mas essa resposta, admissível quando se trata da constituição da experiência, não o é mais quando é preciso, no interior dessa experiência, dar conta do pensamento. O pensamento de que se trata não é constituinte; é a atividade concreta do homem, fenômeno constituído no meio de outros fenômenos. Uma coisa é constituir minha percepção presente (um quarto, livros, etc.) por meio de sínteses categoriais que tornam possível a consciência, outra é formar pensamentos conscientes sobre esta percepção uma vez ela constituída (por exemplo, pensar: os livros estão sobre a mesa, isto é uma porta, etc.). Neste segundo caso a consciência existe em face do mundo: se, pois, formo um pensamento sobre o mundo, cumpre que ele me apareça como fenômeno psíquico real. Não há aqui "virtualidade" nem "possibilidade" que satisfaça: a consciência é ato e tudo o que existe na consciência existe em ato. (1936/1980, p. 29-30). Esse movimento entrevisto por Sartre, da filosofia pré-crítica a Kant, e depois de Kant à fenomenologia, permite mostrar a postura crítica elaborada em A Imaginação, e o mote de Sartre em seus primeiros livros. Em primeiro lugar, as teorias clássicas da imagem (representadas por Descartes, Leibniz e Hume) afastariam seu estatuto de uma experiência legítima. Cada qual a seu modo trataria de diminuir o papel dessa noção: afastando Marcio Luiz Miotto Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 146 entendimento e imaginação, relegando a última aos mecanismos corporais (Descartes); eliminando o entendimento e mantendo a imaginação, mas transformando a idéia em combinação de elementos mecânicos e transformando a consciência em coisa (Hume); ou transformando a imagem em um "simples auxiliar do pensamento", uma opacidade infinita e instável de sensações que pode ser desvanecida pela natureza analítica e transparente do pensamento (Leibniz) (Cf. 1936/1980, p. 11-19). Em suma, nas concepções clássicas a imagem representaria ao mesmo tempo um universo subsistente de coisas oferecidas à subjetividade, regidas por leis mecânicas, e sem lugar preciso em uma teoria do conhecimento. São coisas, "igualmente possíveis e igualmente defeituosas" (1936/1980, p. 19). Nisso adquire sentido o aparecimento de Kant. Dizer "para que uma experiência seja possível devem haver princípios sintéticos a priori" implica um novo modelo de subjetividade, e um novo estatuto da imagem. O que importa assinalar é precisamente como o criticismo kantiano desloca a questão, do fato a o direito. Na fórmula de Sartre, tanto o dualismo cartesiano, quanto o "panpsiquismo" de Hume ou o "panlogismo" de Leibniz transformam a imagem em "coisa", e o problema todo residiria na passagem do fato ao direito: em Descartes a imagem, residindo no plano da aparência, não oferece ao entendimento mais do que um "mundo incompleto, truncado" que cumpre no máximo o papel de "esquemas, signos, símbolos", sempre insuficientes, no máximo matéria de discernimento para o entendimento (ib., p. 16-17); em Hume, a harmonia entre o juízo e o fato requer uma passagem direta do fato ao juízo, por via de uma "identidade radical do modo de ser dos fatos psíquicos e do modo de ser das coisas" (ib., p. 18); em Leibniz, "o fato era já algo assim como uma expressão [prévia e imprecisa] da lei", um "conhecimento confuso" redutível a uma "proposição idêntica": "um pouco como Deus, no argumento físico-teológico, se deixa concluir a partir da ordem do mundo" (ib., p. 18-19). Em Kant, entretanto, o problema se inverte: não se percorre mais do fato ao juízo recorrendo a pressupostos exteriores de acordo ou submissão. Primeiro dá-se a condição. O que se atesta pelo papel da imaginação no esquematismo transcendental, condição prévia para que as intuições se sintetizem pelas categorias. Como faz Sartre contrapondo o associacionismo a Kant, "Taine, para constituir uma psicologia sobre o modelo da física, adota a concepção associacionista que, como Kant mostrou, leva a uma negação radical de toda ciência legisladora" (ib., p. 24). Em outras palavras, a "ciência legisladora" carrega o peso da revolução copernicana: não são os fatos que governam o acordo e a constituição empírica do conhecimento, mas são as condições deste que legislam sobre os fenômenos. Entretanto, se Kant desloca a questão do fato à constituição do fenômeno por condições a priori, Sartre aponta que o próprio esquematismo (referindo-se a Bergson, e estendendo a referência a Kant) é uma "adaptação ao gosto do dia do antigo erro associacionista" (ib., p. 53). Não mais termo "menor", coisa ou aparência, a imaginação aparece como termo "médio": ela serve de mediação entre a intuição e o entendimento. Mas ao mesmo tempo, não se decide seu estatuto. Ela permanece entre um momento passivo (da intuição sensível, indicando um "princípio de unidade carregado de matéria sensível") e ativo (uma "intuição ativa que produziria seu objeto"). Além disso, o esquema como termo médio conservaria, mesmo oferecendo a impossibilidade de uma intuição intelectual, algumas noções clássicas da imagem: "Sem imagens-coisas não há necessidade de esquemas: em Kant, em Bergson, o esquema nunca foi mais do que um truque para reunir a atividade e a unidade do pensamento à multiplicidade inerte do sensível (...) uma resposta clássica a uma certa maneira de formular a questão" (ib., p. 54). A crítica de Sartre a Kant aponta diretamente à redução fenomenológica. O esquematismo kantiano, mesmo deslocando os modelos das subjetividades clássicas, ainda pressuporia uma relação de exterioridade, de "imagem-coisa". A diferença seria apenas a A Consciência entre o Formalismo e a Psicologia em Sartre Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 147 impossibilidade de uma intuição intelectual, e a passividade originária da intuição. Husserl daria um passo adiante ao colocar o mundo "entre parênteses", e deslocar esse resquício clássico de exterioridade em direção à imagem como Erlebnisse intencional: "A distinção consciência-mundo perdeu seu sentido. Agora o corte se faz de outra forma (...). A realidade psíquica concreta será chamada de noese e o sentido que vem habitá-la noema (...)" (ib., p. 114). Mas a inversão feita por Kant do esquema clássico perguntando-se antes pelas condições do conhecimento para depois constituir a ciência acarreta outras conseqüências, para Sartre. Esse recuo para as condições da experiência, por sua vez, não daria conta da existência da consciência "em ato" (citação acima). Se Kant inverte o esquema clássico, ainda manteria aberto o problema da própria passagem do direito ao fato, ou das condições da experiência à experiência ativa. Daí Sartre chamar a atenção à insuficiência do formalismo, ou de outros artifícios que buscam recuar da experiência para princípios unificadores: o "recuo" da experiência a esses princípios não é suficiente para dar conta da própria experiência efetiva. Dada a redução fenomenológica, tal operação de "recuo" seria inclusive desnecessária. Tal é o plano da primeira parte de A Transcendência do Ego, escrito antes de A Imaginação. Sob o modelo kantiano de subjetividade, a questão de saída é a da apercepção transcendental. Sartre retira duas passagens principais da Crítica da Razão Pura, para guiar sua análise. A primeira é "o Eu Penso deve poder acompanhar todas as nossas representações"; a segunda contém uma referência indireta ("uma dessas condições é que eu possa considerar sempre minha percepção ou meu pensamento como meus", 1937/1994., p. 43-44. 3). Sartre interpreta que o Eu Penso na filosofia kantiana trata de "determinar as condições de possibilidade da experiência", ou "as condições necessárias para a existência de uma consciência empírica". À luz da passagem sobre Hume enunciada acima, vê-se como Kant ultrapassa a consciência empírica que lhe relegou a tradição. Em Hume, "pode ser que no terreno da experiência não se possa descobrir outro laço entre a causa e o efeito que não seja a consecução empírica". Ora, esse enunciado se apóia para Sartre em outro princípio já enunciado acima, o de uma "identidade radical do modo de ser dos fatos psíquicos e do modo de ser das coisas". A consciência empírica em Hume se fundaria nessa "identidade radical", que permitiria grosso modo seguir das impressões às idéias, por conseguinte não fornecendo ao conhecimento outro princípio que o empírico (o "panpsiquismo" alardeado por Sartre). O problema da apercepção, portanto, diz respeito ao conhecimento não se fundar apenas nas associações do dado, mas em princípios transcendentais. Mas seria "forçar o pensamento de Kant" pressupor que o Eu Penso da apercepção acompanha as representações como uma espécie de "inconsciente pré-empírico" uma "consciência superior" ou "hiperconsciência constituinte", a partir da qual a consciência empírica se destacaria (ib., p. 44-45). Dizer que o Eu Penso "deve acompanhar" as nossas representações é diferente de afirmá-lo como "companheiro inseparável de cada uma de nossas 'consciências'" (ib., p. 45). A apercepção transcendental é função lógica; nisso, pressupô-la como companheira "prévia" e "inseparável" significa passar do direito ao fato, transpondo um nível no outro, o que atesta o perigo de realizar a apercepção conferindo a ela simultaneamente estatuto empírico, prévio e impreciso. O que Sartre sintetiza como "uma hipóstase de direito, um inconsciente flutuando entre o ideal e o real" (ib., p. 45). Vê-se como se abrem dois caminhos, e Husserl seria responsável pelo intermediário. De um lado, a apercepção transcendental kantiana postularia apenas a questão de direito, detida em condições de possibilidade resumidas em aspecto lógico, onde "as representações de uma consciência devem estar unidas e articuladas de tal sorte que um Eu Penso de comprovação seja sempre possível a propósito delas"; de outro, aparece a ameaça de hipostasiar a apercepção, confundindo o nível empírico com o transcendental. Entre a questão Marcio Luiz Miotto Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 148 de direito, e a má colocação da questão de fato, Husserl viria a resolver "o problema da existência de fato do Eu da consciência" (ib., p. 45). Em Husserl, a consciência não é um "conjunto de condições lógicas", mas um "fato absoluto" ("Com efeito, a existência da consciência é um absoluto, porque a consciência é consciência de si mesma", ib., p. 48). A crítica se desloca em direção à fenomenologia como ciência descritiva ou "estudo científico" da consciência. Esta consiste, pela epoché, em um campo transcendental, "impessoal" ou "pré-pessoal", plano pré-reflexivo e intencional a partir do qual as relações se dão como transcendências (ib., p. 45-46). "Toda consciência é consciência de algo" (ib., p. 50) significa postular a consciência como ultrapassagem, antecipação de um "campo" unificador e préreflexivo no qual o "mundo" será apreendido no movimento mesmo em que a consciência é atividade que ultrapassa o dado. O segredo está na intencionalidade. Enquanto ultrapassagem ("Pela intencionalidade ela se transcende a si mesma, se unifica escapando-se", ib., p. 47), ela postula um objeto transcendente, contornando o problema da representação como "conteúdo" interior da consciência, e por conseguinte os problemas da exterioridade entre sujeito e objeto postulados pelos clássicos. O objeto não se apreende na consciência como um "conteúdo" representativo; precisamente essa concepção do "conteúdo" requer um "princípio transcendental e subjetivo de unificação". Mas para a fenomenologia, trata-se de projetar o objeto para fora dos conteúdos internos: "O objeto é transcendente às consciências que o apreendem, e é nele que se encontra sua unidade", ou "a unidade das mil consciências ativas pelas quais juntei, junto a juntarei dois e dois para fazer quatro, é o objeto transcendente 'dois e dois são quatro'"(ib., p. 47). Tornada intencionalidade, ou modo de "animar intencionalmente um conteúdo hilético" (1936/1980, p. 111), a consciência dispensa princípios unificadores recuados, que implicariam ainda a permanência dos problemas clássicos, tais como os objetos como conteúdos internos da consciência, a passagem do objeto-coisa ao objeto representado, e portanto todo o problema da exterioridade entre sujeito e objeto elencado acima. Tanto em A Imaginação, quanto no Esboço para uma teoria das emoções, vê-se a passagem: de questão menor e "imperfeita", a imagem e a emoção passam à alçada de atos intencionais da consciência. No mesmo movimento, não são "conteúdos" internos, mas transcendências. Dada como ato intencional, a consciência reduzida fenomenologicamente contornaria a necessidade de um "Eu" recuado e unificador. Sobre o estatuto de fato da consciência, Husserl "respondeu à questão" (1937/1994, p. 46) nas Investigações Lógicas. Mas Sartre entende que Husserl dá um passo atrás, quando nas Idéias reoferece a noção de um "Eu" transcendental. Lá, o Eu aparece como um princípio "pessoal" e unificador, "produtor de interioridade", "núcleo permanente", "cujos raios (Ichstrahl) recairiam sobre cada fenômeno que se apresenta no campo da atenção"(ib., p. 46-47). Ora, se a consciência é autounificadora, recolocar um Eu transcendental implicaria para Sartre "a morte" dela (ib., p. 48). O problema todo reside no princípio do Eu unificador das consciências. Se a consciência unifica a si mesma, implicar um princípio recuado e unificador das consciências é pressupor que os atos conscientes não formam uma totalidade sintética transparente a si própria, fazendo no limite a consciência perder seu caráter ativo e intencional. A consciência intencional implica que o ato consciente seja consciência de algo, e portanto, transparência: "Tudo é então claro e lúcido na consciência: o objeto está frente a ela com sua opacidade característica, mas ela é pura e simplesmente consciência de ser consciência desse objeto" (ib., p. 48). Um Eu recuado da consciência, e que unificaria as consciências, faria das "várias" consciências elementos opacos entre si e em relação à totalidade, o que eludiria a própria noção de consciência intencional, e novamente retornariam os problemas tanto do objeto, como da concordância da consciência e do objeto, quanto o estatuto da consciência e de seus modos de representação. Sartre quer depurar esse "passo atrás" de Husserl, recuperando a noção de consciência tal como se formula: "a individualidade da consciência provém, A Consciência entre o Formalismo e a Psicologia em Sartre Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 149 evidentemente, da natureza da consciência. A consciência não pode estar limitada (como a substância de Espinosa) mais que por ela mesma" (ib., p. 48). Em outras palavras, a consciência é grosso modo "em si" e "por si concebida", no sentido de não precisar de princípios recuados que dêem conta de sua existência. É uma totalidade sintética, não uma justaposição de consciências opacas, que por si só já reabre o problema da unidade, e a necessidade de um Eu unificador. Mais do que princípio, o Eu aparece para Sartre como expressão; não é dele que emanam as consciências, mas ele figura como um modo de apreensão secundário, "superficial", mediado ou "refletido". "Todos os resultados da fenomenologia ameaçam entrar em ruína se o Eu não é, do mesmo modo que o mundo, um existente relativo, quer dizer, um objeto para a consciência" (ib., p. 49). O Eu não põe as consciências, mas aparece quando a consciência incide sobre si mesma numa tomada reflexiva. De Husserl, Sartre avança para Descartes. No limite, a evidência do Cogito serviria como suporte para os diversos princípios personalistas: "não há uma de minhas consciências que eu não apreenda como provinda de um eu" (ib., p. 50), isto é, no mesmo movimento em que apreendemos nosso pensamento, dáse o ato da apreensão, e que a apreensão se remete a um "Eu". 4 Daí o Cogito implicar uma "consciência dirigida sobre a consciência, que toma a consciência como objeto". O Cogito emprega ao mesmo tempo duas consciências, uma reflexionante e outra refletida. Assim, sua evidência concerne à consciência refletida, "a consciência que diz 'Eu penso' não é precisamente aquela que pensa" (ib., p. 50). Sartre abre a questão: dado que a consciência do Cogito aparece sempre como consciência que examina a si mesma, o "Eu" que a caracteriza provém do momento refletido, ou da integridade da consciência? É a mesma consciência aquela que reflete e se põe como refletida. Porém o momento em que o "Eu" emerge é segundo, não o da consciência pura e em ato, mas uma modificação da consciência espontânea. Ele "não aparece à reflexão como a consciência reflexionada; se dá através da consciência reflexionada" (ib., p. 54). Pode-se ver nas entrelinhas a "novidade" de Husserl, segundo Sartre. A consciência intencional, em um mesmo golpe, inaugura uma nova relação de subjetividade, desvia-se do formalismo kantiano,5 e resolve certos problemas deixados pela representação clássica e o "realismo" pós-kantiano. Resta ainda avaliar como, diante de toda uma série de projetos das ciências humanas do século XIX, a fenomenologia discute com a psicologia, que sob diversas posições oscila entre o fundamento recuado, e a materialidade do conhecimento. O realismo espontâneo da psicologia Em linhas gerais tal presença "material" do Ego, correspondente de um princípio material da subjetividade, se define por um "realismo espontâneo" ou ingênuo (1936/1980, p. 104), comum em boa parte do pensamento do século XIX. Em A Transcendência do Ego, Sartre aponta como algumas atitudes pós-kantianas hipostasiam o "Eu", entre a opção de realizá-lo ou enunciá-lo de modo incerto entre o "ideal" e o "real". Entra-se aqui novamente no problema de certos resquícios da subjetividade clássica, em diversos projetos do século XIX. Como dirá Merleau-Ponty mais tarde, há toda uma motivação no século XIX que se assemelha a uma espécie de "fóssil" de antigos racionalismos, existentes nos séculos XVII e XVIII. Estes, intitulados de "Grande Racionalismo", dispunham a questão da subjetividade de modo que os objetos poderiam se oferecer à consciência como subsistências materiais. A concordância entre sujeito e objeto se possibilitava por meio de um terceiro princípio ontológico, um Infinito infinitamente positivo, fiador da harmonia essencial do conhecimento. Igualmente, esse mesmo princípio estabelecia o caráter finito do homem, atestado pelo erro dos sentidos, pelo corpo e pela imaginação. Em contrapartida, as filosofias do século XIX Marcio Luiz Miotto Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 150 especialmente as de inspiração positivista garantiriam a harmonia do conhecimento conservando a relação de exterioridade entre sujeito e objeto, porém abolindo antigos princípios de concordância – no texto de Merleau-Ponty, figurados segundo a questão do Infinito.6 Como define Sartre no Esboço, o objeto da investigação dos psicólogos do século XIX resume-se aos fatos: estes se definem como aquilo mesmo que se oferece à experiência; esta, por sua vez, caracteriza-se como uma "coleção" daqueles, ordenados em ordem espacial ou temporal por uma intuição própria desdobrada em consciência reflexiva (1939/2006, p. 13). Lembrando uma fórmula já clássica, o escopo da psicologia é "investigar os fatos da consciência, suas combinações e relações", bem como "as leis que governam essas relações e combinações"; nisso, a consciência "consiste na soma total dos fatos de que somos conscientes" (Wundt 1912/1921, p. 01). Em outras palavras e diante dessa formulação, no viés de Sartre as psicologias clássicas se apóiam numa noção de experiência que requer, de um lado, que os objetos sejam dados ao sujeito, e de outro, que esse sujeito seja capaz, por algum princípio não fornecido de antemão, de se auto-observar a partir da composição dos dados que lhe são oferecidos. Para tanto, vê-se que nessa relação de subjetividade (em que objetos subsistentes são dados a um sujeito que os compõe) tanto a natureza unificadora da consciência, quanto sua possibilidade de auto-reflexão, devem se assentar em um dos dois princípios: ou em um sujeito unificador e ativo que permaneça por sobre a experiência, ou no próprio dado, em algum princípio inerente aos "fatos". A recusa da "metafísica" pela psicologia "científica" nascente exclui o primeiro princípio: postulando que a consciência é objeto acessível experimentalmente, não se pode admitir paradoxalmente que ela ocorre por sobre a própria experiência. Quanto ao segundo princípio, aí reside a "ingenuidade" do realismo espontâneo: em primeiro lugar, pressupõe um acordo prévio e instantâneo entre o fato e a síntese; e em segundo lugar, postula a atividade sintética a partir de uma evidência ingênua, como se a positividade imediata do dado fosse por si só legítima, e isenta de qualquer perspectiva "metafísica" ou necessidade de justificação. A evidência ingênua desse princípio sintético provém de uma confusão conceitual e metodológica. Como conclui Sartre em A Imaginação, "pretendeu-se reencontrar a síntese psíquica partindo de elementos fornecidos pela análise a priori de certos conceitos metafísicos-lógicos" (1936/1980, p. 119). Em outras palavras, a psicologia postula de saída a consciência como complexa e sintética; mas o método empregado, emprestado das ciências naturais, pressupõe que tal caráter sintético é acessível por recomposição analítica, sem problematizar como se faz a passagem entre os dois níveis. Isso cria um desbalanço: se a psicologia atém-se aos fatos, pressupõe a consciência como uma "soma total" deles, e os ordena a partir de uma evidência espontânea, mais do que uma unidade sistemática, o que encontra é uma justaposição de elementos. No fim da pesquisa, a "soma" dos dados projetará uma unidade apenas por via indutiva: "A introspecção é um modo especial de reflexão que procura apreender e fixar os fatos empíricos. Para converter seus resultados em leis científicas é preciso, em seguida, uma passagem indutiva para o geral" (1936/1980, p. 105). Vê-se o prejuízo da indução: pela própria natureza dos dados agrupados, não se parte de uma unidade ou universalidade prévia que guia a pesquisa; ao final dela, ocorrerão inevitavelmente problemas de unificação: "Mas, antes de experimentar, não convém saber tão exatamente quanto possível sobre o que vamos experimentar? A esse respeito a experiência nunca dará mais do que informações obscuras e contraditórias" (1936/1980, p. 105-106). No Esboço, os problemas da indução, da ausência de unidade, da justaposição dos dados, e da evidência factual "insuspeita" recebem uma formulação ainda mais completa. Lá Sartre alude às psicologias acolherem o fato de modo imediato e insuspeito, e portanto conservarem tanto o problema da unificação, quanto de uma antropologia prévia que serviria para direcionar a A Consciência entre o Formalismo e a Psicologia em Sartre Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 151 pesquisa e agrupar os dados. Um índice disso é o resultado dispersivo das diversas psicologias. Se o fato se define como "algo que se deve encontrar no curso de uma pesquisa, e que se apresenta sempre como um enriquecimento inesperado e uma novidade em relação a fatos anteriores", a inexistência de um critério a priori de pesquisa mostra que não há um horizonte prévio de seleção desses "fatos". Desde que pertençam à esfera humana, são relativamente válidos (e aí reside sua evidência ingênua). Diferente da sociologia e da fisiologia, que ainda preservam "certas ligações objetivas" nos seus alvos de estudo, o objeto da psicologia pode convir tanto ao "primitivo australiano" quanto ao " operário americano de 1939" (1939/2006, p. 14-15). Mas como se pode antever com a questão da indução acima, os fatos não proporcionam mais do que uma soma heteróclita, sem ligação. "Que há de mais diferente, por exemplo, que o estudo da ilusão estroboscópica e o complexo de inferioridade?". Não há passagem de um fato ao outro, são isolados entre si, acidentes diante de uma essência não definida, e por fim não supõem um horizonte antropológico regedor de sua busca. O resultado é sempre regressivo: supõe-se uma idéia de homem que não se oferece no próprio dado, e que se afasta sempre da soma dos resultados dispersos.7 Como se por trás dos fatos se encontrasse sem maiores justificações um "homem", e a própria parcialidade das análises permitisse recompor no final um objeto complexo, total e sintético. Mas além da confusão de método, ocorre também uma confusão conceitual. Como Sartre aponta acima, permanecem alguns conceitos "metafísico-lógicos" não elucidados, quando o psicólogo nega a metafísica e acolhe os fatos em sua positividade imediata. Para que os objetos do mundo sejam subsistentes, ofereçam-se à atividade subjetiva, e tal atividade seja por sua vez acessível experimentalmente, apela-se a uma série de pressupostos não admitidos explicitamente. Daí, em A Imaginação, a recorrência das afirmações de Sartre quanto aos psicólogos repetirem as fórmulas clássicas. Taine, por exemplo, seria menos "hábil" do que Hume, criando uma psicologia associacionista em termos correspondentes aos do filósofo inglês, e ainda estabelecendo uma passagem ingênua do psíquico ao fisiológico: como em Hume, o psíquico é objetivado, as imagens tornam-se impressões com menor intensidade, a ordem da percepção duplica a ordem das imagens, o psiquismo se reduz a elementos simples, tais elementos implicam ao mesmo tempo uma exterioridade recíproca e um princípio externo de relação entre eles, e por fim a consciência se resume a uma coleção de fatos ("O espírito é um 'polipeiro de imagens'", 1936/1980, p. 23). Mas quando Taine julga que a lei da associação psíquica das imagens é contingente, e de modo correspondente os átomos que se oferecem à consciência provém de leis fisiológicas e necessárias, acaba formulando nada mais do que uma "metafísica frustrada" (ib., p. 24). Outro exemplo é a escola de Wurzburg. Como em Descartes, admitem a divisão entre entendimento e imaginação. Menos rigorosos, entretanto, elaborariam um "cartesianismo decaído, tombado ao plano do naturalismo", provavelmente por apelar à harmonia entre o juízo e o fato sem recorrência ao argumento ontológico (ib., p. 59). Mesmo para além do "tempo dos associacionistas", a pretensão dos psicólogos é estar à frente de seu objeto "como o físico diante do dele" (1939/2006, p. 13). Nesse sentido, as psicologias do início do século XX, alvos do Esboço, também persistiriam em certos caracteres deficitários, para Sartre. Tal como os fatos são agrupados parcial e isoladamente, sem um horizonte prévio de ordenação dos dados, o estudo das funções mentais superiores foi relegado à psicologia também sob heranças clássicas. Assim a emoção torna-se "irredutível" às outras funções mentais (atenção, memória, percepção, etc.), e um capítulo dentre outros nos manuais de psicologia. Novamente, tem-se a evidência imediata: não importa perguntar antes sobre como "a estrutura mesma da realidade humana torna as emoções possíveis e como as torna possíveis"; a emoção é fato, simplesmente "é" (ib., p. 18). Dada a condição parcial e "acidental" da emoção, ela mesma pode ser dividida em outros fatores. Assim o estado emocional complexo desmembra-se em "reações corporais", "condutas", e estados de Marcio Luiz Miotto Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 152 consciência correspondentes. Restaria apenas a cada psicologia ordenar as relações funcionais com os elementos já definidos. Ainda há mais: ver-se-ia nos psicólogos um movimento análogo à crítica de Sartre na questão da imaginação, no sentido de situar a emoção como momento negativo, involuído, ou exterior à consciência. As psicologias do século XX colocariam precisamente os problemas de relação entre organismo e psiquismo, quantidade e qualidade, e assim por diante. Para William James a emoção seria um estado consciente, mas sob a forma de uma "sombra produzida" pelas manifestações fisiológicas, e mais precisamente manifestações de desordem. No mesmo movimento configuraria desarranjo do corpo, "caos" e "desordem", projetados na consciência (o que abre tanto o problema de que a emoção tem um sentido no mundo, quanto o de que não há uma relação necessária entre diversos estados fisiológicos e emotivos, cf. ib. p. 32-33). Os críticos de James, e adeptos das teorias da sensibilidade cerebral, enfrentariam problemas análogos: passagem da localização cerebral para a emoção complexa, e inverificabilidade da relação distúrbio cortical – comportamento (Cf. ib. p. 33). Se para James a emoção é desordem, Janet se interessa precisamente por sua "organização". Para isso, analisa manifestações exteriores separando condutas "psíquicas" de fenômenos fisiológicos. A emoção, portanto, pode ser apreendida como conduta. Mas é conduta em sentido negativo, inferior, inadaptado, derivada de uma "energia" impedida de ser descarregada por mecanismos superiores. E a própria noção de conduta em sentido psicológico entra em xeque quando não passa de resposta orgânica. Na esteira de Janet, Wallon delimitaria as respostas emocionais como recorrências a circuitos primitivos de conduta, dada a falência de condutas mais "novas" e "superiores" (Cf. ib., p. 34-36). Finalmente, o próprio Janet e a Psicologia da Gestalt fariam entrever, cada um com seu acerto relativo, como a emoção é processo orientado, organizado, possui uma finalidade, e constitui-se como essencialmente significativa. Se em um momento da obra de Janet a emoção incorre na descarga orgânica, em outro haveria uma finalidade nas condutas emotivas. Elas representariam, "cada qual, um meio diferente de eludir uma dificuldade", uma "escapatória particular, uma trapaça especial" (ib., p. 40). Já a teoria da Gestalt seria "perfeita", porém "insuficiente". "Perfeita" ao mostrar o processo emotivo como passagem de duas formas (por exemplo, a abertura de um campo de relações para resolver um problema, e a passagem a outro campo no momento da incapacidade de resolver esse problema); "insuficiente", entretanto, por requerer ainda uma consciência que permita "romper e reconstituir formas incessantemente" (ib., p. 46). Em toda a análise sartreana da psicologia, o que está em jogo? Vê-se nos psicólogos ("exceto talvez a teoria de Dembo", ib., p. 56) uma série de atitudes, que empurram a questão da emoção para mecanismos do corpo (e portanto para fora de uma teoria psicológica), involuções e irrealizações da experiência, noções neuroanatômicas e parciais que ingenuamente dariam conta do fato psíquico concreto, respostas inadaptadas (apontando não a um modo de atividade consciente, mas à falha das respostas "superiores" e portanto a um déficit de experiência), e enfim para uma ausência de autonomia e atividade da consciência. Problemas que remeteriam sempre a antigas questões deixadas pela Tradição, e a fenomenologia teria por tarefa resolver (novamente: evocar a questão das relações entre psiquismo e corpo, ou entre quantidade e qualidade, fazem retornar todos os problemas do fundamento material ou transcendental do conhecimento, o estatuto da passagem do elemento à síntese, a opacidade, atividade e unidade da consciência, e assim por diante). Mesmo a psicanálise, que traz o significado para primeiro plano, suprimiria o aspecto ativo da consciência ao pressupor que ela é cindida, ao mesmo tempo como "símbolo" e "efeito" de operações alheias a ela ("ela [emoção] se desenvolve segundo leis próprias e sem que nossa espontaneidade consciente possa modificar seu curso de um modo muito apreciável"8). Ocorreria na teoria inaugurada por Freud uma oscilação de perspectivas: obedecendo a um A Consciência entre o Formalismo e a Psicologia em Sartre Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 153 princípio de causalidade rígida, a consciência é sempre efeito de operações alheias a ela; no mesmo movimento, a consciência é compreensiva, e portanto "maleável" ao estabelecer as relações ("intraconscientes") "entre simbolização e símbolo" (ib., p. 54). Para além de todos os recuos e caracteres negativos da emoção, Sartre aponta para o ganho da fenomenologia: pela epoché, torna-se desnecessário buscar a raiz das significações ou uma finalidade exterior à própria atividade. Os princípios parciais e a necessidade de recuo advêm precisamente quando não se parte das "essências". Nisso, o ponto de partida é a emoção como experiência organizada, funcional, significativa e orientada; aspectos não externos ou acidentais, mas "inerentes" à sua "estrutura" (ib., p. 48). A emoção é "estrutura afetiva da consciência" (ib., p. 56). Se ocorre assim, tanto as relações entre corpo e consciência, quanto entre qualidade e quantidade, devem receber um novo estatuto. Por um lado, as reações fisiológicas se constituirão não como falha da consciência, involução ou retorno ao mecanismo; são "transcendidas por uma intenção que visa o mundo através delas" (ib., p. 72). Do mesmo modo, elas comporão com as condutas e as intenções conscientes "uma forma sintética total e não poderiam ser estudados por si mesmos" (ib., p. 76). Entre a conduta, o corpo, e a intenção visada, o ato emotivo forma uma totalidade sintética, indivisível (o que mostra, por exemplo, a plena possibilidade de condutas fingidas ou atuações, sem configurar entretanto verdadeiras experiências emotivas9). Se os psicólogos enxergavam um salto entre os elementos parciais (condutas, reações, estados conscientes) e o postulado da totalidade sintética, a fenomenologia parte precisamente da totalidade. Um princípio fundamental rege essa concepção de totalidade. Trata-se, novamente, da noção da consciência intencional: "De fato, é evidente que o homem que tem medo, tem medo de alguma coisa (...). Em uma palavra, o sujeito emocionado e o objeto emocionante estão unidos numa síntese indissolúvel. A emoção é uma certa maneira de apreender o mundo" (ib., p. 57). Para demonstrar a "síntese indissolúvel" entre consciência e mundo, Sartre recorre, como anteriormente, à distinção entre consciência irrefletida e reflexiva. Uma ação é sempre ação irrefletida enquanto se efetua. Escrever ou agir espontaneamente não consiste em refletir sobre cada elemento da ação separadamente, mas "acompanhar" a própria ação em sua continuidade. A consciência que "utiliza" a mão que escreve não se atém a cada ato separado, mas se enreda em uma continuidade imediata, como num "ato especial de espera (...) criadora", como se a própria palavra se servisse da mão (ib., p. 59). O caráter espontâneo da ação irrefletida implica algo como uma "exigência", de antecipação sobre a totalidade, que faz parte do próprio mundo aberto pela consciência. Na fórmula de Sartre, o mundo se abre como totalidade sintética constituída de uma série de caminhos ou exigências possíveis, alteráveis e possivelmente reforçados pelas possibilidades realizadas; na própria medida em que se realizam, as possibilidades imporiam por sua vez novas exigências de realização. Nesse plano de uma consciência que abre um mundo, e altera continuamente seus modos de visá-lo, Sartre insere a emoção. Ela aparece quando os caminhos apresentados pelo mundo são "barrados", e exigem outros modos de visá-lo: "Então tentemos mudar o mundo, isto é, vivê-lo como se as relações das coisas com suas potencialidades não estivessem reguladas por processos deterministas, mas pela magia" (ib. p. 63). A emoção consiste em uma "mudança de intenção", um novo modo da consciência captar o mundo, dada a "captura de um objeto sendo impossível ou engendrando uma tensão insustentável" (ib., p. 64-65). Por meio da emoção a consciência visa novas qualidades no mundo, de modo que o "objeto" apareça como mais ou menos suportável, e a consciência atue comprometendo mais ou menos sua ação. Diante de um animal feroz, o desmaio é uma "intenção aniquiladora", que suprime o objeto suprimindo a consciência; o medo e suas condutas (fuga, etc.) servem para negar um objeto do mundo; já o indivíduo alegre comporta-se de modo a realizar instantaneamente o Marcio Luiz Miotto Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 154 objeto visado, como se estivesse impaciente, e assim por diante. A emoção não é desordem, déficit de ação ou retorno ao mecanismo do corpo; pelo contrário, figura uma reordenação da relação com o mundo. Essa nova relação de ordenação, para Sartre, tem o aspecto da "magia" e da "crença". "Chamaremos emoção uma queda brusca da consciência no mágico" (ib., p. 90). Em outras palavras, a consciência que "cai" na emoção passa de um mundo a outro: um mundo experimentado como determinado cede lugar a um "enfeitiçamento", onde "as qualidades intencionadas para os objetos são percebidas como verdadeiras" (ib., p. 75). Diferente da ação ordinária, a mudança das qualidades visadas denota que a emoção compromete toda a consciência. Em alguns momentos Sartre associa o "feitiço" emocional aos mundos do sonho e da loucura: no mesmo movimento, a emoção compromete a consciência de modo a torná-la "cativa" (sem deixar de ser "vítima de sua própria armadilha"), e a consciência enreda-se a si mesma numa "degradação espontânea"(ib., p. 79). "Degradação" não no sentido de queda no mecanismo do corpo, mas mudança de regime do "mundo", tal como no "sono". Por fim, Sartre separa os dois modos de visar o mundo que implicam a emoção: um mundo "complexo e organizado de utensílios", sem ações radicais e absolutas que mudam sua organização; e o mundo "mágico", cuja dinâmica difere pela totalidade ser "modificável sem intermediário e por grandes massas". Na emoção, uma qualidade ou um conjunto delas interferem "sem distância" em toda a consciência. Cabe à consciência re-modificar globalmente seu modo de visagem para que o regime "mágico" mude (Cf. ib., p. 89-90). Os elementos elencados acima permitem avaliar de modo preliminar como Sartre, em suas três primeiras obras filosóficas, estabelece um horizonte de debate com seus contemporâneos. A fenomenologia se pretende, desde Husserl, como novidade e superação, tanto diante das filosofias do século XIX, quanto dos nascentes projetos das ciências humanas. De um lado, julga desnecessários certos recursos conceituais que buscam ordenar a experiência a partir de princípios dela recuados. Nisso, a própria consciência, unidade sintética intencional, serviria como "campo transcendental" que abre as relações do homem com o mundo. De outro lado, frente às diversas tentativas de fundar as ciências do homem, a fenomenologia pretenderia resolver questões herdadas sem cair na rede de suas contradições. Assim se mostra sua manobra, diante das psicologias, de contornar a ingenuidade de acolher os "fatos" em sua positividade imediata, resultante de dados "heteróclitos", carências de unidade, e portanto de uma perpétua crise de credibilidade. No horizonte de todas essas questões, figura o projeto de superar antigos preceitos. Dizer que uma consciência é relação imediata com um mundo, ou que ocorre uma "síntese indissolúvel" entre sujeito e objeto, implica afirmar uma alternativa aos antigos modelos de representação. Se a consciência apenas se dá em ato, se ela transcende o dado em direção ao mundo, e se tanto a imaginação como a emoção se alçam a modalidades de visar o mundo, revisam-se as diferentes opções das filosofias da representação: desde aquelas que acolhem os acontecimentos sem diferença de grau com as representações, até aquelas que evocam princípios ontológicos de unificação, ou mesmo buscam recuar a experiência para suas condições lógicas. Notas 1 Pontos comuns desde a Crítica da Razão Pura, e que Kant trabalha por exemplo em sua crítica a Samuel Sömmering (Cf. Kant, 2003) 2 Para uma análise pormenorizada das descontinuidades conceituais dos textos sartreanos até O Ser e o Nada, Cf., por exemplo, Moutinho (1995). Aqui, a intenção é analisar (como um estudo preliminar) em que medida, nas primeiras obras de Sartre, esse filósofo critica e contorna os pontos em questão. A Consciência entre o Formalismo e a Psicologia em Sartre Revista AdVerbum 3 (2) Ago a Dez de 2008: pp. 144-155. 155 3 Na Crítica da Razão Pura, "O eu penso deve poder acompanhar todas as minhas representações; se assim não fosse, algo se representaria em mim, que não poderia, de modo algum, ser pensado, que o mesmo é dizer, que a representação ou seria impossível ou pelo menos nada seria para mim. (...) Porque as diversas representações, que nos são dadas em determinada intuição, não seriam todas representações minhas se não pertencessem na sua totalidade a uma auto-consciência (...)" B 131-132. 4 "O fato que pode servir de partida é este: cada vez que apreendemos nosso pensamento, seja por uma intuição imediata, seja por uma intuição apoiada na memória, apreendemos um Eu que é o Eu do pensamento apreendido e que se dá, por outra parte, como transcendendo esse pensamento e todos os pensamentos possíveis. Se por exemplo quero recordar tal paisagem percebida no trem ontem, é-me possível fazer voltar a recordação dessa paisagem enquanto tal, mas também posso recordar que eu via essa paisagem. Isso é o que Husserl (...) chama de possibilidade de refletir na recordação" (1937/1994., p. 50). 5 "Se concedemos a Kant a questão de direito, a questão de fato não está igualmente decidida (...) Se nós abandonarmos todas as interpretações mais ou menos forçadas que os neo-kantianos fizeram do "Eu Penso" e se, no entanto, quisermos resolver o problema da existência de fato do Eu na consciência, encontramos no nosso caminho a fenomenologia de Husserl" (1937/1994, p. 44-45). 6 Cf. Merleau-Ponty (1960/1984), p. 226 e seguintes. 7 "Os psicólogos não se dão conta, com efeito, de que é tão impossível atingir a essência amontoando os acidentes quanto chegar á unidade acrescentando indefinidamente algarismos à direita de 0,99"(1939/2006, p. 17). 8 1939/2006, p. 49, grifo meu. 9 Aspecto que, por si só, mostra que a emoção não se reduz à conduta ou às manifestações fisiológicas. Referências Bibliográficas KANT, I. (1999) Crítica da Razão Pura. Lisboa: Fundação Calouste Gulbenkian. ______. (2003) Observações referentes a Sobre o órgão da alma. Kant E-Prints, vol. 2, n. 7. Retirado em agosto de 2007 de ftp://ftp.cle.unicamp.br/pub/kant-e-prints/vol.2-n.72003.pdf MERLEAU-PONTY, M. (1984). Em Toda e Nenhuma Parte In Col. Os Pensadores. São Paulo: Abril Cultural. Original de 1960. MOUTINHO, L. D. (1995). Sartre: Psicologia e Fenomenologia. São Paulo: Brasiliense. SARTRE, J-P. (1994). A Transcendência do Ego. Lisboa: Edições Colibri. Original de 1937. ______. (1980). A Imaginação. Rio de Janeiro: Difel. Original de 1936. ______. (2006). Esboço para uma teoria das emoções. Porto Alegre: L&PM. Original de 1939. WUNDT, W. (1921). An Introduction to Psychology. Londres: George Allen & Unwin. Original de 1912. Retirado em Agosto de 2007 de http://www.archive.org/details/introductiontops032004mbp | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 56 E-Advertising and Its Impact on Achieving Institutional Excellence in Palestine Technical College Abdalqader A.Msallam 1 , Amal A. Al hila 2 , Samy S. Abu Naser 3 , Mazen J. Al Shobaki 4 1, 2Department of Management and Financial Business, Palestine Technical College, Dair Al Balah, Palestine 3Department of Information Technology, Al-Azhar University, Gaza, Palestine 4Dean of Bait Al-Mqds College for technical Science, GazaPalestine [email protected], [email protected], [email protected], [email protected] Abstract: The study aimed to identify the impact of electronic advertising on institutional excellence in Palestine Technical College Dair Al Balah. The study was based on the descriptive analytical method. The study population consisted of the staff of Palestine Technical College in Dair Al Balah, where the researchers used the comprehensive survey method, 70 questionnaires were distributed to the study population and 61 questionnaires were obtained, with a retrieval rate of 87.14%. Arbitrated by a number of specialists in order to obtain the results of the study. The study concluded that there was a statistically significant effect at (α = 0.05) between e-advertising (Ad Type, Ad Properties, Ad Duration, Nature of Sites) and Organizational Excellence (Quality of Service, Leadership Excellence) at Palestine Technical College. The study recommended conducting continuous surveys to identify the diverse needs of customers. The college should monitor its facilities to improve service delivery mechanisms. The importance of the senior management in the college to establish specialized courses aimed at introducing employees at all levels of the importance of customer service and excellence in their service. The senior management of the college must adopt strategic objectives based on the needs and desires of customers. Keywords: Electronic Advertising, Institutional Excellence, Palestine Technical College, Palestine. 1. INTRODUCTION In recent decades, the countries of the world have witnessed rapid and successive technological developments that have brought about many significant changes that have affected in one way or another the lives of the peoples of these countries. Communities (Abu Naser and Al Shobaki, 2017) and (Al Shobaki and Abu Naser, 2017). The most important of these developments is the revolution in the field of information and communication technology, which led to the emergence of the Internet (Internet) and the subsequent emergence of Web sites, search engines, e-mail and social sites that made the world appear as a small village and serve individuals and communities in many forms and many (Obeidat, 1995) and (Abu Naser, et al., 2016). Hence, the Internet has become in all areas and uses of the world has been the development of the first website to browse the Internet in 1994, and since that time the Internet has developed rapidly than any means or technology in human history, and during this period we have seen several revolutions in the field of Internet use of the most important revolution In the companies and within the organizations themselves, the establishment of special sites for each company through which companies display all their commercial activities, industrial products and services they provide to win the customer and thus find marketing outlets for the disposal of their products (Al-Qaisi et al., 2011). Hence, e-marketing has emerged and its importance has emerged for all companies in general. E-marketing offers three types of transactions: the first is to provide the Internet service itself, the second is the electronic delivery of services, which means the delivery of service products deals to the customer in the form of digital information, and the third use of the Internet as a channel for the distribution of services. Goods are purchased through the company (AlAbadi, 2009). Online advertising is one of the most attractive and popular means of promotion in light of the trend towards emarketing. A study confirms that direct online advertising is increasing at a rate of (12.5% annually) and its value is estimated at $ 5.3 billion in 2002 (Suleiman, 2011) and (Al Hila et al., 2017). Due to the great development in the methods of advertising and increasing its impact on achieving organizational excellence, Palestine Technical College has adopted the method of electronic advertising mainly in many websites. 2. PROBLEM STATEMENT The study aimed to identify the impact of electronic advertising in achieving institutional excellence in Palestine Technical CollegeDair Al Balah has become the use of electronic advertising in various types of great importance in many areas, however, the large number of forms and types constituted an obstacle for companies to know which of these qualities affects institutional excellence. What is the electronic advertising and its relationship to achieve institutional excellence in Palestine Technical CollegeDair Al Balah? International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 57 In light of this, the questions below can contribute to the more explicit identification of the problem of the study: 1. Are the characteristics of electronic advertising in Palestine Technical College compatible? 2. What is the level of institutional excellence in Palestine Technical College? 3. What is the impact of electronic advertising in achieving institutional excellence. 4. Do the opinions of respondents at Palestine Technical College differ on electronic advertising and its relation to achieving organizational excellence according to their personal characteristics. 3. RESEARCH IMPORTANCE The study draws its importance from the following points: 1. Palestine Technical College enables adaptation and interaction with accelerated environmental variables. 2. Understand the vital role that electronic advertising plays in achieving organizational excellence. 3. To clarify the impact of the characteristics of electronic advertising on achieving organizational excellence. 4. The subject of the study is one of the subjects that the researchers seek to study to provide the ideal model that helps Palestine Technical College to classify its capabilities that lead to long-term strategic success. 5. He drew the attention of decision makers at Palestine Technical College to the need to know the electronic advertising and its relationship to achieve institutional excellence, in the light of the results of the study and benefit from it in the applied field. 4. RESEARCH OBJECTIVES The main objective of this study is to explore the impact of electronic advertising on achieving organizational excellence at Palestine Technical College by achieving the following objectives: 1. Statement of electronic advertising and its relationship to achieve institutional excellence. 2. Determining the nature of the relationship between electronic advertising and achieving institutional excellence. 3. Open the door for decision makers in Palestine Technical College to improve the level of electronic services provided to beneficiaries. 4. Statement of proposals for the successful activation of electronic advertising and its relationship to achieve institutional excellence in Palestine Technical College. 5. RESEARCH HYPOTHESIS In order to provide an appropriate answer to the research questions raised, the study seeks to test the validity of the following hypotheses: Ho 1: There is a statistically significant effect at the level of (α = 0.05) for the electronic ad (type of ad; ad characteristics; duration of the ad; nature of sites where the ad appears) to achieve institutional excellence (quality of service delivery; cognitive excellence) at Palestine Technical College. The following sub-hypotheses are derived: Ho 1-1: There is a statistically significant effect at the level of (α = 0.05) for the type of electronic advertising on achieving the organizational excellence of Palestine Technical College. Ho 1-2: There is a statistically significant effect at the level of (α = 0.05) for the characteristics of electronic advertising on achieving the institutional excellence of Palestine Technical College. Ho 1-3: There is a statistically significant impact at the level of (α = 0.05) for the duration of the electronic advertisement on the achievement of institutional excellence of Palestine Technical College. Ho 1-4: There is a statistically significant impact at the level of (α = 0.05) for the nature of the sites that appear on the electronic advertising on the achievement of institutional excellence of Palestine Technical College? 6. RESEARCH LIMITS AND SCOPE 1. Objective limit (Academic): The study was limited in its objective limit to study the impact of electronic advertising on achieving organizational excellence in Palestine Technical College. 2. Human Limit: The study was conducted on a sample of 70 employees of the Palestine Technical CollegeDair Al Balah. 3. Spatial Limit: The study was conducted in the State of Palestine and was limited to Palestine Technical College. 4. Time limit: The study was conducted in the year (2019). 7. RESEARCH TERMINOLOGY Electronic Advertising: A web-based advertisement aimed at promoting a merchandise, marketing a service or advertising a website. Organizational excellence: A state of management innovation and organizational excellence that achieves extraordinary high levels of performance and implementation of the productive, marketing, financial and other processes in the organization, resulting in results and achievements that exceed the achievements of competitors, and the satisfaction of customers and all stakeholders in the organization (Al-Selami, 2001). It will be measured through leadership excellence and service excellence. Leadership Excellence: The ability to motivate individuals to be willing and voluntarily committed to achieving or exceeding organizational goals (Musa & Tulay, 2008) Service Excellence: All vital internal activities and events that distinguish the institution from other institutions through which the needs, expectations and aspirations of customers are met (Al-Ghalbi, 2009). International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 58 8. THEORETICAL FRAMEWORK FirstlyElectronic Advertising: The electronic advertising occupies large areas on the Web, and takes multiple patterns and different designs so that it became crowded advertising published in daily newspapers and magazines and became an electronic advertising industry is different wholesale and detailed from the rest of the ads, and has become a global trade led by large professional companies, and reap huge profits, The industry is characterized by flexibility and speed of spread, and the breadth of geographical compared to traditional methods, and uses video clips, sounds, multiple images and changing flashes, making electronic advertising more attractive and influential than other ways, specifically Print and even visual (Al-Qaisi et al., 2011) and (Al Shobaki et al., 2017). Factors governing the success of electronic advertising: There are a number of factors that govern the success of eadvertising, achieving its goals, and contribute to its effectiveness. Some of these factors include the following (El-Mahrezi and Fawzy, 2009): 1. The ad should be clear and reflect the content of your message or web page. 2. That appropriate language is used in channeling information, always remembering what up to your customers your words are. 3. Be concise and expressive, so as to ensure that it reaches as many visitors as possible. 4. To leave a good impression on customers. 5. Try to use images and expressive words attached to the ad. 6. Optimize the information contained in your email or website (electronic content). 7. The Declaration must conform to the ethical standards of all religions, customs and traditions. 8. Distribution lists should be used appropriately, with permission. 9. Avoid spam by email. 10. The ad must be displayed in an eye-catching manner. 11. Consideration should be given to the suitability of the nature of the advertised product and whether it is a product (international / global / domestic). 12. Adoption of internationalization rules in advertising worldwide. The electronic advertising has become an important role in the use of the test base for advertising campaigns, audio and video read and read through television and radio, where the concepts and messages advertising can be tested on the Internet before being converted to other advertising means, which is difficult to determine the effectiveness of advertising (Shamia et al., 2018). SecondInstitutional Excellence: Excellence is a way of life that can happen in a small or large organization, governmental or non-governmental, that provides a service or manufactures a commodity (Ajaif, 2008). To achieve the budget in satisfying the needs of all parties, whether stakeholders or society as a whole, within a culture of learning, creativity and continuous improvement (Al-Sayed, 2007). Excellence is also a holistic and indivisible concept, in the sense that the excellence of an organization cannot be portrayed in a particular area while performance is collapsing in other areas. Balance and entanglement are essential features of excellence in different sectors of the organization. It includes two dimensions of modern management: The real is the pursuit of excellence, and the other is that all the actions and decisions issued by the administration and adopted by the systems and events are characterized by excellence, and the two dimensions are complementary and is considered to be two sides of the same coin and not achieved one without the other (Al-Selami, 2001). Key concepts of excellence are a pillar of excellence models, and this list of concepts is not intended to be comprehensive and consistent. Key concepts of excellence include (Arqawi et al., 2018) and (El Talla et al., 2018): 1. Leadership &Constancy of Purpose: It reflects the behavior of leaders and is supportive of all methodologies of excellence, as the direction of the values and purpose of the organization is illustrated by their behavior and encourage their employees in the pursuit of excellence. 2. Customer Driven Excellence: Each entry point of excellence emphasizes that the customer is the ultimate source of judgment on service excellence and product quality. Understanding the current and future needs of current and potential customers is the best way to achieve and retain customer loyalty. Customer's voice is critical in designing processes or offering services that affect customers. 3. Strategic Orientation: All methodologies of excellence emphasize the importance of strategic direction and adoption of strategic development plans in the organization and achieve strategic coordination and integration in all parts of the organization. 4. Continuous Learning & Improvement: Continuous learning and improvement are crucial elements of excellence methodologies. Stimulating learning and improvement contribute to creating an environment for creativity and innovation through effective knowledge sharing. 5. People Focus: Staff level is an important element of excellence, the success of the Organization depends heavily on the development of the level of knowledge, skills and creativity of its staff, the ability of these staff is best achieved through shared values supported by a culture of trust and empowerment in the organization. 6. Partnership Development: Excellence methodologies emphasize that the organization needs to develop a mutually beneficial long-term mutual strategy with a range of external partners, including customers, suppliers and education organizations, to provide lasting International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 59 value to partners to achieve long-term partnership success. 7. Management by Fact: All approaches to excellence focus on managing operations based on actual facts to design processes to meet customer requirements, optimize processes based on customer feedback and feedback from the processes themselves, and measure the ability of operations to meet customer requirements. 8. Results Orientation: By balancing the needs of all key stakeholders and is an important and pivotal part of successful strategy development, excellence is concerned with creating value for all key stakeholders, including customers, employees, suppliers, partners, the public, and the community at large. 9. Public Responsibility: All approaches to excellence take responsibility for the public. Ethical behavior and good citizenship are of long-term importance to the interests of the organization (Porter & Tanner, 2004). 9. LITERATURE REVIEW Study of (Al-Qaisi et al., 2011) aimed at knowing the impact of electronic advertising on product quality perceptions, in order to better understand how customers perceive the quality of goods advertised online, which benefits the decision maker to determine the type of electronic advertising and the duration The results of the study concluded that there is a significant effect of the type of electronic advertising on the perceived quality of the goods shown in this advertisement. Al The perceived quality of the commodities shown in this announcement. Study of (Krishnamurthy, 2009) which illustrates the high popularity of e-marketing and to analyze marketing activities. Management, Business and Results, Electronic Market Methodology, Market Coverage. One of the most important findings of this study is that the Internet has provided managers with a supportive opportunity in the marketing function. As e-marketing is planned, it is designed to provide managers with more interest in using modern technology to market their products and services. And the need to adjust the standards of e-marketing performance that allows to modify and correct the impact and maximize the chances of success for e-marketing. Study of (Rand, 2009) aimed to identify the reality of the application and practice of e-marketing in banks operating in the Gaza Strip from the point of view of administrative levels in the light of marketing practices aimed at knowing the reality of the practice and the benefits to be achieved (for the bank, staff and customers) and what are the difficulties The most important findings of this study is the existence of the practice of e-marketing in these banks, as well as the availability of elements of the use of e-marketing to a high degree, which confirms the availability of many of the benefits achieved for the bank, staff Career, Customers). Study of (morten, 2008) aimed to know the sources that should be sought in order to make the most of the Internet marketing and determine the future prospects for it, where the questionnaires were distributed to 278 advertising companies registered in the Danish Central Register of Business, and 192 companies responded to these Questionnaire The most important finding of this study is that the use of electronic marketing in advertising agencies has become popular, and these companies have to take responsibility for its comprehensive use, as well as the development of new methods, and pay special attention to public relations through the Internet. Study of (Gilmore, 2007) aimed at studying the impact of using the Internet on SMEs for marketing activities after conducting a similar study four years ago in order to see any change that has occurred since then. Emarketing for SMEs. One of the most important findings of this study is that these companies are still using the Internet in its early stages, despite the use of it since 2000 until the date of this study. Study of (Aqel, 2005) aimed at developing the standards of excellence at university level in higher education institutions in Jordan. The study presented a model for the development of standards of excellence. The proposed standards of excellence were developed for the university level in higher education institutions in Jordan according to the theoretical aspect: leadership, strategic planning, external focus, information and analysis, faculty, staff, operational effectiveness, results and achievements. Comment on Previous Studies: Researchers have reviewed the previous studies and found that there are aspects of agreement in the following aspects: All the previous studies have emphasized the importance of the means used in electronic advertising and marketing communication in the upgrading of institutions and develop their capabilities and seek to gain a competitive advantage in building their marketing strategies and focus on the customer being a The basis of the marketing process in light of increasing competition and increasing threats and risks facing industrial and service companies. It is necessary to set clear and specific communication objectives to communicate with customers and always strive for innovation and development in the means of communication. The catalog used to achieve customer satisfaction and loyalty is beneficial and profitable to the organization. This study differs from the previous studies in that it deals with the subject of electronic advertising and its impact on achieving institutional excellence from the point of view of the staff of Palestine Technical College, a relatively recent study in the subject it deals with because of its importance deserves to be taken into account may benefit the Palestine Technical College in achieving Institutional Excellence. International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 60 10. THE PRACTICAL FRAMEWORK OF THE STUDY: FirstlyStudy Approach: The researchers used the descriptive analytical method which attempts to study "electronic advertising and its relationship to achieve institutional excellence in Palestine Technical College _ Dair Al Balah, The descriptive analytical approach tries to compare, interpret and evaluate in the hope of reaching meaningful generalizations that increase the balance of knowledge on the subject. The researchers used two main sources of information: 1. Secondary sources: Where researchers have dealt with the theoretical framework of the study to the sources of secondary data, which is the books and references of Arabic and foreign related, periodicals, articles, reports, researches and previous studies that dealt with the subject of study, research and reading in various Internet sites. 2. Primary sources: To address the analytical aspects, researchers have resorted to the collection of primary data through the questionnaire as a main tool of the study, designed specifically for this purpose. SecondStudy Population and Sample: The study population is represented by the staff of Palestine Technical College Dair Al Balah. The researchers used the random sample method, where 70 questionnaires were distributed to the study population and 61 questionnaires were obtained, with a recovery rate of 87.14%. ThirdStudy Tool: A questionnaire was prepared on "electronic advertising and its relationship to achieve institutional excellence in Palestine Technical College _ Dair Al Balah". The Likert scale was used to measure the respondents' responses to the questionnaire paragraphs according to Table (1): Table 1: Likert scale scores Response Strongly Disagree Not Agree Neutral Agree Strongly Agree Class 1 2 3 4 5 The researchers chose Grade 1 for the "strongly disagree" response, so the relative weight in this case is 20% and is proportional to this response. FourthValidity of the questionnaire The honesty of the questionnaire is intended to measure the questions of the questionnaire what was developed to measure, and the researchers have verified the validity of the questionnaire through the sincerity of the scale. FifthValidity of the scale: 1. Internal consistency results: The internal consistency is true to the extent to which each paragraph of the questionnaire is consistent with the area to which this paragraph belongs. Researchers have calculated the internal consistency of the questionnaire by calculating the correlation coefficients between each paragraph of the questionnaire fields and the overall score of the same field. 2. Structure Validity: Structural validity is a measure of the validity of the instrument, which measures the extent to which the objectives of the tool have been achieved. Table (2) shows that all correlation coefficients in all resolution fields are statistically significant at (α = 0.05) level. The correlation coefficient between the degree of each questionnaire and the total questionnaire was (0.761) at the probability value (0.000). SixthlyReliability of the questionnaire Reliability of the questionnaire is intended to give this questionnaire the same result if the questionnaire was redistributed more than once under the same conditions and conditions, or in other words that the stability of the questionnaire means stability in the results of the questionnaire and not to change significantly if it was redistributed to the sample members several times over time periods Certain. The value of the Alpha-Cronbach coefficient was found to be high (0.950), so the final resolution was usable. Thus, the researchers have confirmed the validity and reliability of the questionnaire of the study, which makes him fully confident in the validity and validity of the questionnaire to analyze the results and answer the questions of the study and test hypotheses. Analyzing and discussing the results of the study: The results of the study will be presented and discussed as follows: FirstlyCharacteristics of the study sample according to personal information: Table 2: Distribution of the study sample Personal Information The Number Relative Weight% Age Less than 30 years 7 11.5 From 30 40 years 37 60.7 From 41 50 years 16 26.2 More than 50 years 1 1.6 Total 61 100.0 Gender Male 44 72.1 Female 17 27.9 Total 61 100.0 Qualification Diploma 8 13.1 Ba 28 45.9 Postgraduate 25 41.0 Total 61 100.0 Years of Service Less than 5 years 8 13.1 5-10 years 8 13.1 More than 10 years 45 73.8 Total 61 100.0 International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 61 It is clear from the previous table that 11.5% of the study sample are aged 30 years and below, 60.7% aged 31-40 years, 26.2% aged 41-50 years, while 1.6% aged over 50 years. 72.1% of the study sample were males, while the remaining 27.9% were females. It is also clear that 13.1% hold a diploma, 45.9% hold a bachelor's degree, while 41.0% hold a graduate degree. It was found that 13.1% of respondents have years of service less than 5 years and service years range from 5-10 years, while 73.8% years of service more than 10 years. SecondQuestionnaire Analysis: Analyze paragraphs of the Ad Type field: T-Test was used to find out if the average response score reached an average approval score of 3. The results are as follows: Table 3: Arithmetic mean and probability value (Sig.) for each paragraph of the Ad Type field No. Item SMA Relative Arithmetic Mean Test Value Probability Value (Sig.) Ranking 1. I prefer that the ad include brief data about the service. 4.17 83.33 11.21 *0.000 1 2. I prefer to appear on sites other than the college site declared. 4.13 82.62 10.69 *0.000 2 3. I prefer to have a static (non-mobile) electronic advertising. 3.13 62.67 0.83 0.204 6 4. I prefer that the electronic advertising contains animation. 3.93 78.69 7.08 *0.000 4 5. I prefer to have the possibility to interact with electronic advertising. 4.07 81.33 12.05 *0.000 3 6. I prefer that ads suddenly impose themselves on a web page. 3.33 66.56 2.17 *0.017 5 All Paragraphs 3.79 75.83 12.90 *0.000 * The arithmetic mean is statistically significant at the level of significance (α≤0.05). From Table (3) it was found that the arithmetic mean of all paragraphs is 3.79, ie the relative arithmetic mean of all paragraphs of the field is equal to 75.83%, And that the probability value (.sig) is 0.000, so field D is statistically significant (α = 0.05). This indicates that the average response rate for this area is greater than the average approval score of 3, this means that there is approval by the respondents to this area. Paragraph analysis of the Ad Properties field: The T test was used to determine whether the average response rate reached the average approval score of 3. The results are as follows: Table 4: Arithmetic mean and probability value (Sig.) for each paragraph of the Ad Properties field No. Item SMA Relative Arithmetic Mean Test Value Probability Value (Sig.) Ranking 1. I prefer to choose clear promotional phrases in electronic advertising. 4.44 88.85 18.18 *0.000 1 2. Best choice of easy promotional phrases in electronic advertising. 4.34 86.89 16.02 *0.000 3 3. The best and atmosphere images highlight the most beautiful features of the service within the electronic advertising. 4.31 86.23 13.79 *0.000 4 4. I prefer that the colors in the ad match the ad material shown. 4.43 88.52 16.05 *0.000 2 All Paragraphs 4.38 87.62 21.89 *0.000 * The arithmetic mean is statistically significant at the level of significance (α≤0.05). From Table (4) it was found that the arithmetic mean of all paragraphs is 4.38, ie the relative arithmetic mean of all paragraphs of the field is 87.62%, And that the probability value (.sig) is 0.000, so field D is statistically significant (α = 0.05). This indicates that the average response rate for this area is greater than the average approval score of 3, this means that there is approval by the respondents to this area. Analyze paragraphs in the "Ad duration" field: The T test was used to determine whether the average response rate reached the average approval score of 3. The results are as follows: Table 5: Arithmetic mean and probability value (.sig) for each paragraph of the "Ad duration" field No. Item SMA Relative Arithmetic Mean Test Value Probability Value (Sig.) Ranking 1. I prefer to have a long ad. 2.52 50.49 -3.41 *0.001 2 International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 62 2. I prefer to have short ad duration. 4.00 80.00 7.82 *0.000 1 All Paragraphs 3.26 65.25 3.25 *0.001 * The arithmetic mean is statistically significant at the level of significance (α≤0.05). From Table (5) it was found that the arithmetic mean of all paragraphs is 3.26, ie the relative arithmetic mean of all paragraphs of the field is equal to 65.25%, And that the probability value (.Sig) is 0.001, so field D is statistically significant at (α = 0.05), This indicates that the average response rate for this area is greater than the average approval score of 3, This means that there is approval by the respondents to this area. Analyze paragraphs in the "Nature of sites where the electronic ad appears" field: The T test was used to determine whether the average response rate reached the average approval score of 3. The results are as follows: Table 6: Arithmetic mean and probability value (.sig) for each paragraph of the "Nature of sites where an electronic ad appears" field No. Item SMA Relative Arithmetic Mean Test Value Probability Value (Sig.) Ranking 1. I prefer the emergence of electronic advertising on sites special advertising. 3.89 77.70 7.41 *0.000 2 2. I prefer the appearance of electronic advertising on social sites. 3.93 78.69 8.36 *0.000 1 3. I prefer the appearance of electronic advertising in the sites of the quality of the article advertised. 3.82 76.39 7.08 *0.000 3 All Paragraphs 3.88 77.60 10.35 *0.000 * The arithmetic mean is statistically significant at the level of significance (α≤0.05). From Table (6) it was found that the arithmetic mean of all paragraphs is 3.88, ie the relative arithmetic mean of all paragraphs of the field is 77.60%, And that the probability value (.sig) is 0.000, so field is statistically significant (α = 0.05), This indicates that the average response rate for this area is greater than the average approval score of 3, This means that there is approval by the respondents to this area. Analyze all paragraphs of "electronic advertising": The T test was used to find out if the average response rate reached the average approval score of 3. The results are shown in Table (7). Table 7: Arithmetic mean and probability value (Sig.) for all "Electronic Advertising" paragraphs The Field SMA Relative Arithmetic Mean Test Value Probability Value (Sig.) Electronic Advertising 3.90 77.98 18.07 *0.000 * The arithmetic mean is statistically significant at the level of significance (α≤0.05). Table (7) shows that the arithmetic mean is 3.90. And that the probability value (.Sig) is 0.000, so the paragraphs are statistically significant at the significance level (α = 0.05), this indicates that the average degree of response has exceeded the average approval level of 3, which means that there is approval by the respondents to the paragraphs of the electronic advertising in general. Analysis of paragraphs of the field of "excellence in service delivery": The T test was used to determine whether the average response rate reached the average approval score of 3. The results are as follows: Table 8: Arithmetic mean and probability value (Sig.) for each paragraph of the "Service Excellence" area No. Item SMA Relative Arithmetic Mean Test Value Probability Value (Sig.) Ranking 1. The College conducts continuous surveys to identify the diverse needs of clients 3.25 64.92 1.67 *0.050 5 2. Various service delivery processes are subject to continuous control and improvement 3.56 71.15 4.06 *0.000 2 3. The college relies on modern technological means in providing its services 3.75 75.08 5.83 *0.000 1 4. Service delivery procedures are quick and convenient 3.41 68.20 3.23 *0.001 4 5. The College monitors its facilities to improve service delivery mechanisms 3.48 69.67 3.81 *0.000 3 All Paragraphs 3.49 69.85 4.43 *0.000 * The arithmetic mean is statistically significant at the level of significance (α≤0.05). Table (8) shows that the mean of all paragraphs is 3.49, that is, the relative average of all paragraphs of the field is 69.85%, and that the probability value (.Sig) is 0.000, so the field is considered statistically at the level of significance (α International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 63 = 0.05), which indicates that the average score The response to this area has increased above the average score of 3, meaning that there is approval by the sample. Analysis of the paragraphs of the field of "leadership excellence": The T test was used to find out if the average response rate reached the average approval score of 3. The results are shown in Table (9). Table 9: Arithmetic mean and probability value (Sig.) for each paragraph of the "Leadership Excellence" field No. Item SMA Relative Arithmetic Mean Test Value Probability Value (Sig.) Ranking 1. The senior management at the college emphasizes the commitment to the content of leadership excellence compared to competitors 3.57 71.48 4.68 *0.000 3 2. Planning for future needs is undertaken by senior management 3.65 73.00 5.99 *0.000 2 3. The College's senior management adopts strategic objectives based on the needs and desires of clients 3.52 70.49 4.27 *0.000 4 4. The senior management in the college is interested in establishing specialized courses aimed at introducing employees at all levels of the importance of customer service and excellence in their service 3.41 68.20 2.63 *0.005 5 5. The senior management of the college continuously strives to achieve a good competitive position 3.72 74.43 6.16 *0.000 1 All Paragraphs 3.57 71.38 5.25 *0.000 * The arithmetic mean is statistically significant at the level of significance (α≤0.05). Table (9) shows that the arithmetic mean of all paragraphs is 3.57, that is, the relative arithmetic mean of all paragraphs of the field is 71.38%, and that the probability value (.Sig) is 0.000, so the field is considered statistically significance at the level of (α = 0.05). The response to this area has increased above the average score of 3, meaning that there is approval by the sample. Analysis of all paragraphs of "institutional excellence": The T test was used to find out if the average response rate reached the average approval score of 3. The results are shown in Table (10). Table 10: Arithmetic mean and probability value (Sig.) for all paragraphs of "Institutional Excellence" The Field SMA Relative Arithmetic Mean Test Value Probability Value (Sig.) Institutional Excellence 3.53 70.62 5.04 *0.000 * The arithmetic mean is statistically significant at the level of significance (α≤0.05). Table (10) shows that the mean is 3.53, that is, the relative average is 70.62%, and the probability value (.Sig) is 0.000. So paragraphs are statistically significant at the level of significance (α = 0.05). This indicates that the average response rate has exceeded the average approval score of 3, which means that there is an approval by the respondents on all paragraphs of institutional excellence in general. TEST HYPOTHESES OF THE STUDY: Ho 1: There is a statistically significant effect at the level of (α = 0.05) for the electronic ad (type of ad; ad characteristics; duration of the ad; nature of sites where the ad appears) to achieve institutional excellence (quality of service delivery; cognitive excellence) at Palestine Technical College. Table (11) shows that the correlation coefficient is equal to .456, and that the probability value (Sig.) is 0.000 which is less than the indication level (α = 0.05). The duration of the ad; the nature of the sites on which the ad appears) to achieve institutional excellence (quality of service delivery; cognitive excellence) in Palestine Technical College. Table 11: Correlation coefficient between electronic advertising (ad type, ad characteristics, ad duration, nature of sites on which the ad appears) and achieving organizational excellence (quality of service delivery, leadership excellence) in Palestine Technical College Hypothesis Pearson Coefficient Of Correlation Probability Value (Sig.) Ho 1: There is a statistically significant effect at the level of (α = 0.05) for the electronic ad (type of ad; ad characteristics; duration of the ad; nature of sites where the ad appears) To achieve .456 *0.000 International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 64 institutional excellence (quality of service delivery; cognitive excellence) at Palestine Technical College. *Correlation is statistically at significance level (α = 0.05).. The following sub-hypotheses are derived: Ho 1-1: There is a statistically significant effect at the level of (α = 0.05) for the type of electronic advertising on achieving the organizational excellence of Palestine Technical College. Table (12) shows that the correlation coefficient is .372, and the probability value (Sig.) is 0.002 which is less than the indication level (α = 0.05). This indicates a statistically significant relationship between the type of electronic advertising and achieving the institutional excellence of Palestine Technical College at the level of statistical significance (α = 0.05). Table 12: Correlation coefficient between the type of electronic advertising and achieving the institutional excellence of Palestine Technical College Hypothesis Pearson Coefficient Of Correlation Probability Value (Sig.) Ho 1-1: There is a statistically significant effect at the level of (α = 0.05) for the type of electronic advertising on achieving the organizational excellence of Palestine Technical College. .372 *0.002 *Correlation is statistically at significance level (α = 0.05).. The researchers attribute this result to the best appearance of advertising in sites other than the college site announced in addition to the possibility of interaction with electronic advertising, which leads to achieve organizational excellence. Ho 1-2: There is a statistically significant effect at the level of (α = 0.05) for the characteristics of electronic advertising on achieving the institutional excellence of Palestine Technical College. Table (13) shows that the correlation coefficient is 0.194, and the probability value (Sig.) is equal to .067 greater than the significance level (α = 0.05). This indicates that there is no statistically significant relationship between the characteristics of electronic advertising and achieving the institutional excellence of Palestine Technical College at the level of statistical significance (α = 0.05). Table 13: Correlation coefficient between the characteristics of electronic advertising and achieving the institutional excellence of Palestine Technical College. Hypothesis Pearson Coefficient Of Correlation Probability Value (Sig.) Ho 1-2: There is a statistically significant effect at the level of (α = 0.05) for the characteristics of electronic advertising on achieving the institutional excellence of Palestine Technical College. 0.194 0.067 *Correlation D statistically at significance level (α≤0.05). The researchers attribute this result to the fact that it is better to choose clear promotional phrases in the electronic advertising in addition to the presence of images highlighting the most beautiful features of the service within the electronic advertising. Ho 1-3: There is a statistically significant impact at the level of (α = 0.05) for the duration of the electronic advertisement on the achievement of institutional excellence of Palestine Technical College. Table (14) shows that the correlation coefficient is equal to .267, and the probability value (Sig.) is 0.000 which is less than (α = 0.05). This indicates that there is a statistically significant relationship between the duration of the electronic advertisement and achieving the institutional excellence of Palestine Technical College at the level of statistical significance (α = 0.05). Table 14: Correlation coefficient between the duration of the electronic advertisement and achieving the institutional excellence of Palestine Technical College. Hypothesis Pearson Coefficient Of Correlation Probability Value (Sig.) Ho 1-3: There is a statistically significant impact at the level of (α = 0.05) for the duration of the electronic advertisement on the achievement of institutional excellence of Palestine Technical College. .267 *0.019 *Correlation D statistically at significance level (α≤0.05).. The researchers attribute this result to the fact that it is better to have ads of short duration. Ho 1-4: There is a statistically significant impact at the level of (α = 0.05) for the nature of the sites that appear on the electronic advertising on the achievement of institutional excellence of Palestine Technical College? Table (15) shows that the correlation coefficient is equal to .415, and the probability value (Sig.) is 0.000 which is less than (α = 0.05). This indicates that there is a statistically significant relationship between the nature of the sites on which the electronic advertisement appears and achieving the institutional excellence of Palestine Technical College at the level of statistical significance (α = 0.05). International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 65 Table 15: The correlation coefficient between the nature of the sites on which the electronic advertisement appears and achieving the institutional excellence of Palestine Technical College. Hypothesis Pearson Coefficient Of Correlation Probability Value (Sig.) Ho 1-4: There is a statistically significant impact at the level of (α = 0.05) for the nature of the sites that appear on the electronic advertising on the achievement of institutional excellence of Palestine Technical College? .415 *0.000 *Correlation D statistically at significance level (α≤0.05). The researchers attribute this result to the best appearance of electronic advertising on advertising sites in addition to it is better to appear electronic advertising on social sites. 11. RESULTS Through statistical analysis, several results are shown: There is a statistically significant impact at the level of (α = 0.05) for electronic advertising (type of ad; ad characteristics; duration of the ad; Ad type approval was 75.83%. Approval for Ad Properties was 87.62%. Ad Approval Duration was 65.25%. Approval of the "nature of sites where the electronic ad appears" was 77.60%. Approval of the "electronic advertising" in general reached 77.98%. 69.85% approval for "Excellence in Service" The degree of approval of "Leadership Excellence" was 71.38%. The degree of approval of "institutional excellence" in general reached 70.62%. 12. RECOMMENDATIONS Through statistical analysis, several recommendations are identified, the most important of which are: Preferably mobile advertising is not fixed. It's best for ads to suddenly impose themselves on a web page. There should be a possibility to interact with electronic advertising more. Preferably images that highlight the most beautiful features of the service within the electronic advertising. Ad duration must be short. Electronic advertising is preferred on sites of the type of material advertised. The college should conduct continuous surveys to identify the diverse needs of clients. Service delivery procedures should be prompt and convenient. The College should monitor its facilities to improve service delivery mechanisms. The need for senior management in the college to establish specialized courses aimed at introducing employees at all levels of the importance of customer service and excellence in their service. The senior management of the college must adopt strategic objectives based on the needs and desires of clients. REFERENCES [1] Ajaif, Mona (2008). "Culture of Excellence in Some Semi Government Organizations in Dubai", Paper for Quality Congress Middle East2 Creating an Architecture of Quality and Excellence in the Middle East: Responsibilities: Challenges and Strategies, Dubai: e-TQM College: 227. [2] Al-Abadi, (2009). "Electronic Marketing", Warraq Foundation for Publishing and Distribution. [3] Al-Ghalbi, Idris (2009). "Strategic Performance Management: Fundamentals of Performance and Balanced Scorecard", Wael Publishing and Distribution, Amman: Jordan. [4] Al-Qaisi, Abu Khorma, and Qa'dan (2011). The Impact of Electronic Advertising on Quality Perceptions. [5] Al-Sayed, Reda (2007). "Habits of Excellence for Individuals with Higher Management Skills", United Arab Company for Marketing and Supplies, Cairo: Egypt. [6] Al-Selami, Ali (2001). "Human Resources Management", Cairo: Dar Gharib for Printing, Publishing and Distribution. [7] Al-Selmi, Ali (2001). "Thoughts in Contemporary Administration", Cairo: Dar Gharib for Printing, Publishing and Distribution. [8] Aqel (2005). "A Study on Developing Standards of Excellence", Jordan, University of Jordan. [9] Borghini, E.C. (2005), ""A Framework for the study of relationships between organizational characteristics and organizational innovation", The Journal of Creative Behavior, Vo. 31, and No.1: 226-289. [10] El-Mahrezi, Ahmed and Fawzy, Hamada (2009). "Internet Marketing", Dar El Fagr for Publishing and Distribution, Cairo. [11] Harrington, James, (2008), "The Impossible Dream", Paper for the Quality Forum and the Symposium of the Best Practices of King Abdul-Aziz Quality Award, Riyadh: King Abdul-Aziz Quality Award: 56. International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) ISSN: 2643-900X Vol. 3 Issue 9, September – 2019, Pages: 56-66 www.ijeais.org/ijamsr 66 [12] Hughes, Arthur Middleton, (2003), "The Customer Loyalty Solution: What Works (and What Doesn't) in Customer Loyalty Programs", McGraw-Hill, U.S.A. [13] Musa، Pinar and Tulay, Girard, (2008), "Investigating the Impact of Organizational Excellence and Leadership on Business Performance: An Exploratory Study of Turkish Firms", SAM Advanced Management Journal, Vol.73, No.1:29-45. [14] Obeidat, Mohammed (1995). "Consumer Behavior", first edition. [15] Peters,T,J, &Waterman, H, (2004), "In Search of Excellence" 2nd edition, London: Profile Books. [16] Porter, L.J. &Tanner,S.J, (2004)، "Assessing Business Excellence", 2nd Edition, Oxford: Publishing Elsevier Butterworth Heinemann. [17] Suleiman, Omar (2011). "The Concept of Electronic Advertising". [18] Abu Naser, S. S. and M. J. Al Shobaki (2017). "Organizational Excellence and the Extent of Its Clarity in the Palestinian Universities from the Perspective of Academic Staff." International Journal of Information Technology and Electrical Engineering 6(2): 47-59. [19] Abu Naser, S. S., et al. (2016). "Knowledge Management Maturity in Universities and its Impact on Performance Excellence" Comparative study"." Journal of scientific and Egineering research 3(4): 4-14. [20] Al Hila, A. A., et al. (2017). "Organizational Excellence in Palestinian Universities of Gaza Strip." International Journal of Information Technology and Electrical Engineering 6(4): 20-30. [21] Al hila, A. A., et al. (2017). "Proposed Model for Learning Organization as an Entry to Organizational Excellence from the Standpoint of Teaching Staff in Palestinian Higher Educational Institutions in Gaza Strip." International Journal of Education and Learning 6(1): 39-66. [22] Al Shobaki, M. J. and S. S. Abu Naser (2016). "The Dimensions of Organizational Excellence in the Palestinian Higher Education Institutions from the Perspective of the Students." GLOBAL JOURNAL OF MULTIDISCIPLINARY STUDIES 5(11): 66-100. [23] Al Shobaki, M. J. and S. S. Abu Naser (2017). "The Role of the Practice of Excellence Strategies in Education to Achieve Sustainable Competitive Advantage to Institutions of Higher Education-Faculty of Engineering and Information Technology at AlAzhar University in Gaza a Model." International Journal of Digital Publication Technology 1(2): 135157. [24] Al Shobaki, M. J., et al. (2017). "Learning Organizations and Their Role in Achieving Organizational Excellence in the Palestinian Universities." International Journal of Digital Publication Technology 1(2): 40-85. [25] Arqawi, S. M., et al. (2018). "The Degree of Employee Awareness of the Reality of Excellence in Performance at the Technical University of Palestine (Kadoorei)." International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) 2(9): 27-40. [26] Arqawi, S. M., et al. (2018). "The Impact of Obstacles to the Application of Knowledge Management to Performance Excellence." International Journal of Engineering and Information Systems (IJEAIS) 2(10): 32-50. [27] El Talla, S. A., et al. (2018). "The Availability of the Focus Standards on Human Resources and Processes as a Potential for Excellence in Palestinian Universities According to the European Model." International Journal of Academic Management Science Research (IJAMSR) 2(11): 58-69. [28] El Talla, S. A., et al. (2018). "The Availability of the Resource Standard and Partnership as One of the Possibilities of Excellence in Palestinian Universities According to the European Model." International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) 2(11): 31-40. [29] El Talla, S. A., et al. (2018). "The Reality of University Performance According to the Models of Excellence in Palestinian Universities." International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) 2(10): 62-77. [30] Shamia, M. J., et al. (2018). "Using the Asian Knowledge Model "APO" as a Determinant for Performance Excellence in Universities-Empirical Study at Al-Azhar University-Gaza." International Journal of Information Technology and Electrical Engineering 7(1): 1-19. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
EKONOMICKÁ UNIVERZITA V BRATISLAVE FAKULTA PODNIKOVÉHO MANAŽMENTU KATEDRA PODNIKOVOHOSPODÁRSKA Štefan Majtán a kolektív AKTUÁLNE PROBLÉMY PODNIKOVEJ SFÉRY 2013 Zborník vedeckých prác Vydavateľstvo EKONÓM Bratislava 2013 2 Štefan Majtán a kolektív: Aktuálne problémy podnikovej sféry 2013 Zborník vedeckých prác © Autori prof. Ing. Štefan Majtán, PhD. – vedúci autorského kolektívu LUCIE BARTOŠOVÁ MICHAL BLAHOUT VÁCLAV LEINWEBER LADISLAV BLAŽEK SYLVIA BUKOVOVÁ VERONIKA BUREŠOVÁ LILIA DVOŘÁKOVÁ LUCIA COSKUN PAVEL HERZKA STANISLAVA DEÁKOVÁ JIŘÍ DĚDINA KAMILA DĚDINOVÁ JIŘÍ DĚDINA KAMILA DĚDINOVÁ ALEXANDRA DIVINCOVÁ GABIELA DLASKOVÁ DANA KUBÍČKOVÁ IVANA TURKOVÁ JÁN DOBROVIČ HELMUT DÖRING TADEUSZ DUDYCZ MAREK DYLEWSKI BEATA FILIPIAK FRANZ-JOSEF LOSCAR ELEONORA FENDEKOVA ALŽBETA FOLTÍNOVÁ ANDREA ZAJACOVÁ GABRIELA DUBCOVÁ VIERA FRIANOVÁ DENISA GAJDOVÁ MARKUS H. GERICKE GRZEGORZ GŁÓD WOJCIECH GŁÓD KATARÍNA GRANČIČOVÁ NORA GRISÁKOVÁ PETRA GUNDOVÁ KATARÍNA DUBCOVÁ TAMARA KURILOVÁ JANA HLAVÁČIKOVÁ DANA HRUŠOVSKÁ LENKA HVOLKOVÁ MIROSLAV JAKUBEC MATEJ JAŠŠO JÁN MENKYNA IZABELA JONEKKOWALSKA VLADIMÍR JÓRI PETER KARDOŠ JOSEF KAŠÍK MICHAELA KINČÁKOVÁ JAKUB KINTLER JANA KISSOVÁ MAGDALENA KLIMCZUKKOCHAŃSKA ANDRZEJ KLIMCZUK ZDENĚK KOPECKÝ GABRIELA KORMANCOVÁ ANDREJ KOVALEV VERONIKA LITTVOVÁ MICHAELA KRECHOVSKÁ EVA KISLINGEROVÁ MARTIN KRIŽAN MILAN KUBICA IVETA KUFELOVÁ MARTIN LAČNÝ IVAN LAZÁR ANDREA LIPTAKOVÁ JÁN LICHÝ JAN LUKEŠ IVETA MACKENZIE GABRIELA MACHALOVÁ HELENA MAJDÚCHOVÁ MARTIN PACEK SOŇA NEMEČKOVÁ VIERA MARCINOVÁ MARTIN MATUŠOVIČ PATRIK MESÍK JIŘÍ MIHOLA JANA KOTĚŠOVCOVÁ ANETA MICHALAK ZDENĚK MIKOLÁŠ PETR MIKUŠ JAN MÍSAŘ JITKA SRPOVÁ IVAN NEUMAIER INKA NEUMAIEROVÁ ANNA NEUMANNOVÁ JIŘÍ NOVOTNÝ JÓZEF OBER PAVLA ODEHNALOVÁ FRANTIŠEK OKRUHLICA FILIP PETRÁCH IVANA FALTOVÁ LEITMANOVÁ ALEXANDRA PIAČKOVÁ VĚRA PLHOŇOVÁ JÁN PORVAZNIK FLORIÁNA HUDÁKOVÁ ARNO RADERMACHER JIŘÍ RICHTER PETR SUCHÁNEK DANIELA RYBÁROVÁ PAVOL SERINA LINDA SÍBERTOVÁ VERONIKA SOÓSOVÁ MÁRIA SPIŠIAKOVÁ ĽUBOMÍR STRIEŠKA SLAVKA ŠAGÁTOVÁ ELENA ŠÚBERTOVÁ ZUZANA TEKELOVÁ MIROSLAV TÓTH MIROSLAV UHLIAR MARIAN ŽIDÓ DIANA VASILENKOVÁ ADRIANA VASSOVÁ JÁN VLČKO PETER MAGVAŠI ŠÁRKA ZAPLETALOVÁ VILIAM ZÁTHURECKÝ PETER MARINIČ Vedeckí recenzenti: doc. Ing. Elena Fetisovová, CSc. doc. Ing. Alena Tršťanská, PhD. Redakčné a zostaviteľské práce: doc. Ing. Miroslav Tóth, PhD. Príspevky neprešli jazykovou a redakčnou úpravou. Za obsah a úroveň jednotlivých príspevkov zodpovedajú ich autori. Schválené Pedagogickou a edičnou komisiou Ekonomickej univerzity v Bratislave v edičnom programe na rok 2013 ako recenzovaný zborník vedeckých prác. Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava 2013 Náklad 50 kusov Počet strán 586 ISBN 978-80-225-3636-3 3 OBSAH ÚVOD 13 LUCIE BARTOŠOVÁ METODIKA ZNALOSTNÍHO MANAGEMENTU V PODNIKOVÉ PRAXI THE METHODOLOGY OF KNOWLENGE MANAGEMENT IN BUSINESS PRACTICE 15 MICHAL BLAHOUT, VÁCLAV LEINWEBER PROBLEMATIKA RPSN PROBLEMS APR 21 LADISLAV BLAŽEK PŘÍMÉ ZAHRANIČNÍ INVESTICE V EVROPSKÉ UNII FOREIGN DIRECT INVESTMENT IN THE EUROPEAN UNION 27 SYLVIA BUKOVOVÁ VPLYV ZMIEN V NOVELÁCH ZÁKONOV O SOCIÁLNOM A ZDRAVOTNOM POISTENÍ NA ODVODOVÉ ZAŤAŽENIE ZAMESTNANCOV A ZAMESTNÁVATEĽOV IMPACT OF CHANGES IN LAW ON SOCIAL AND HEALTH INSURANCE CONTRIBUTIONS BURDEN FOR EMPLOYEES AND EMPLOYERS 33 VERONIKA BUREŠOVÁ, LILIA DVOŘÁKOVÁ MODERNÍ TRENDY V ŘÍZENÍ PODNIKOVÉ VÝKONNOSTI MODERN TRENDS IN CORPORATE PERFORMANCE MANAGEMENT 40 LUCIA COSKUN, PAVEL HERZKA PRÍNOS INTERNETOVEJ MARKETINGOVEJ KOMUNIKÁCIE NA KONKURENCIESCHOPNOSŤ VINÁRSKYCH PODNIKOV CONTRIBUTION OF INTERNET MARKETING COMMUNICATION ON COMPETITIVENESS OF WINE COMPANIES 47 STANISLAVA DEÁKOVÁ DIAGNOSTIKA ODVETVIA TELEKOMUNIKÁCIÍ DIAGNOSTICS OF TELECOMMUNICATION INDUSTRY 53 JIŘÍ DĚDINA, KAMILA DĚDINOVÁ SITUAČNÍ ANALÝZA NÁRODNÍ KULTURY A JEJÍ VLIV NA VÝKONNOST PODNIKŮ VE VYBRANÝCH ZEMÍCH 59 JIŘÍ DĚDINA, KAMILA DĚDINOVÁ VOLBA VHODNÉ FIREMNÍ KULTURY PODNIKU ZA ÚČELEM ZVÝŠENÍ JEHO VÝKONU 65 4 ALEXANDRA DIVINCOVÁ VÝZNAM METÓDY JUST IN TIME A JEJ VPLYV NA VÝKONNOSŤ PODNIKU SIGNIFICANCE OF JUST IN TIME METHOD AND ITS IMPACT ON FIRM S PERFORMANCE 72 GABIELA DLASKOVÁ, DANA KUBÍČKOVÁ, IVANA TURKOVÁ IFRS A JEJICH MÍSTO V PODMÍNKÁCH MALÝCH A STŘEDNÍCH PODNIKŮ IFRS AND ITS PLACE IN TERMS OF SMES 77 JÁN DOBROVIČ TRENDY VÝVOJA KONKURENCIESCHOPNOSTI PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA NA SLOVENSKU V ČASE KRÍZY PO VSTUPE SR DO EUROZÓNY TRENDS OF COMPETITIVENESS THE VIEW OF SLOVAK ENTREPRENEURIAL ENVIRONMENT OF THE ECONOMIC DEVELOPMENT DURING THE PERIOD OF ECONOMIC CRISIS AFTER ENTRY OF SLOVAK REPUBLIC INTO EUROZONE 83 HELMUT DÖRING A MODEL FOR MEASUREMENT AND ASSESSMENT OF INTELLECTUAL CAPITAL RELATING TO COMPETITION FACTORS 89 TADEUSZ DUDYCZ DZIAŁALNOŚĆ INWESTYCYJNA SPÓŁEK DEBIUTUJĄCYCH NA GIEŁDZIE PAPIERÓW WARTOŚCIOWYCH W WARSZAWIE 93 MAREK DYLEWSKI, BEATA FILIPIAK TYPES OF INFORMATION USED IN SHAPING COMPETITIVENESS OF LOGISTICS COMPANIES IN POLAND, GERMANY AND BELORUSSIA – STUDY RESULTS 102 FRANZ-JOSEF LOSCAR, ELEONORA FENDEKOVA PRICE DESCICION MAKING OF DRINKING WATER IN GERMANY 109 ALŽBETA FOLTÍNOVÁ, ANDREA ZAJACOVÁ SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ V SEKTORE VZDELÁVANIA SOCIAL RESPONSIBILITY AND EDUCATION 114 ALŽBETA FOLTÍNOVÁ, GABRIELA DUBCOVÁ PODSTATA KALKULÁCIE NÁKLADOV PODĽA NÁKLADOVÝCH STREDÍSK V CONTROLLINGU THE ESSENCE OF COST CALCULATION ACCORDING TO COST CENTERS IN CONTROLLING 121 VIERA FRIANOVÁ EFEKTÍVNA KOMUNIKÁCIA PODNIKU AKO VÝZNAMNÝ PREDPOKLAD PRE ÚSPEŠNÉ ZVLÁDANIE KRÍZOVÝCH SITUÁCIÍ EFFECTIVE COMMUNICATION OF COMPANY AS AN IMPORTANT PREREQUISITE FOR THE SUCCESSFUL MANAGEMENT OF CRISIS SITUATIONS 127 5 DENISA GAJDOVÁ STRATEGICKÝ VÝZNAM PODPORY MALÝCH A STREDNÝCH PODNIKOV PROSTREDNÍCTVOM TVORBY A ROZVOJA KLASTROV STRATEGIC IMPORTANCE OF SUPPORT OF SMALL AND MEDIUM SIZED ENTERPRISES TROUGHOUT THE CREATION AND DEVELOPMENT OF CLUSTERS 133 MARKUS H. GERICKE MANAGING DECENTRALISED DEVELOPMENT WORK 139 GRZEGORZ GŁÓD ENTREPRENEURSHIP IN THE POLISH HEALTH SECTOR 144 WOJCIECH GŁÓD WPŁYW ORIENTACJI PRZEDSIĘBIORCZEJ NA ROZWÓJ PRZEDSIĘBIORSTWA THE INFLUENCE OF THE ENTREPRENEURIAL ORIENTATION ON THE DEVELOPMENT OF THE COMPANY 153 KATARÍNA GRANČIČOVÁ SOCIÁLNE SIETE V MARKETINGOVEJ KOMUNIKÁCII FIRIEM SOCIAL NETWORKS IN CORPORATE MARKETING COMMUNICATION 163 NORA GRISÁKOVÁ POSÚDENIE RIZIKA V PPP PROJEKTOCH RISK IN PUBLIC – PRIVATE PARTNERSHIP PROJECTS 170 PETRA GUNDOVÁ, KATARÍNA DUBCOVÁ, TAMARA KURILOVÁ METÓDA BALANCED SCORECARD AKO NÁSTROJ RIADENIA ROZVOJA INTELEKTUÁLNEHO KAPITÁLU PODNIKU 176 JANA HLAVÁČIKOVÁ OBMEDZOVANIE HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽE FORMOU KARTELU RESTRICTION OF COMPETITION PERFORMED BY CARTEL 183 DANA HRUŠOVSKÁ STRATÉGIE PRÍSTUPU K ZÁKAZNÍKOVI VNÍMANIE HODNOTY STRATEGY APPROACH TO CUSTOMER – PERCEIVED VALUE 187 LENKA HVOLKOVÁ REALIZÁCIA SOCIÁLNE ZODPOVEDNÝCH INVESTÍCIÍ V SLOVENSKÝCH PODNIKOCH SOCIALLY RESPONSIBLE INVESTMENT IN SLOVAK COMPANIES 193 MIROSLAV JAKUBEC REALITNÝ TRH A JEHO BUDÚCNOSŤ REAL ESTATE MARKET AND ITS FUTURE 199 6 MATEJ JAŠŠO, JÁN MENKYNA MODERNÉ PRÍSTUPY K DIAGNOSTIKE FIREMNEJ KULTÚRY MODERN APPROACHES TO CORPORATE CULTURE SURVEY 205 IZABELA JONEK-KOWALSKA BANKRUPTCY RISK IN A POLISH MINING ENTERPRISE – REASONS, SYMPTOMS AND CONSEQUENCES 211 VLADIMÍR JÓRI EFEKTÍVNY ON-LINE MARKETING EFECTIVE ON-LINE MARKETING 218 PETER KARDOŠ METÓDY OHODNOCOVANIA NEHMOTNÉHO MAJETKU V SR – TEÓRIA A PRAX METHODS OF VALUATION OF INTANGIBLE ASSETS – THEORY AND PRACTICE 222 JOSEF KAŠÍK NÁVRH UPRAVENÉHO DIAGNOSTICKÉHO SIX-BOX MODELU PROPOSAL OF MODIFIED DIAGNOSTIC SIX-BOX MODEL 228 MICHAELA KINČÁKOVÁ TEORETICKÉ ASPEKTY PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA A ICH PRAKTICKÁ APLIKÁCIA NA SLOVENSKU THEORETICAL ASPECTS OF BUSINESS ENVIRONMENT AND THEIR PRACTICAL APPLICATION IN SLOVAKIA 234 JAKUB KINTLER REGULÁCIA TELEKOMUNIKAČNÉHO TRHU MOBILNÝCH OPERÁTOROV NA SLOVENSKU A V EURÓPSKEJ ÚNII MOBILE OPERATORS TELECOMMUNICATION MARKET REGULATION IN SLOVAKIA AND EUROPEAN UNION 241 EVA KISLINGEROVÁ ČESKÁ REPUBLIKA 2013: ROZPAKY, NEJISTOTY A STAGNACE CZECH REPUBLIC 2013: EMBARRASSMENT, UNCERTAINTY AND STAGNATION 246 JANA KISSOVÁ ANALÝZA OBRATU OBCHODNÝCH REŤAZCOV V SR TURNOVER ANALYSIS CHAIN STORES IN SLOVAKIA 253 MAGDALENA KLIMCZUK-KOCHAŃSKA, ANDRZEJ KLIMCZUK INFLUENCE OF OUTPLACEMENT ON THE PROTECTION OF WORKERS COMPETENCIES 259 7 ZDENĚK KOPECKÝ PODNIK JAKO SUBJEKT KRITICKÉ INFRASTRUKTURY V KRIZOVÉM ŘÍZENÍ STÁTU BUSINESS AS A SUBJECT OF CRITICAL INFRASTRUCTUE IN THE CRISIS MANAGEMENT OF THE STATE 265 GABRIELA KORMANCOVÁ MOŽNOSTI FINANCOVANIA PROJEKTOV V SLOVENSKÝCH PODNIKOCH POSSIBILITIES OF PROJECT FINANCING IN SLOVAK COMPANIES 271 ANDREJ KOVALEV, VERONIKA LITTVOVÁ VPLYV GLOBALIZÁCIE NA SPOLOČNÉ PODNIKANIE MALÝCH A STREDNÝCH PODNIKOV SMALL AND MEDIUM SIZES BUSINESSES COOPERATION INFLUENCED BY GLOBALIZATION 276 MICHAELA KRECHOVSKÁ, LILIA DVOŘÁKOVÁ TREASURY MANAGEMENT JAKO STRATEGICKÝ PARTNER ZVYŠOVÁNÍ VÝKONNOSTI PODNIKU TREASURY MANAGEMENT AS A STRATEGIC PARTNER OF CORPORATE PERFORMANCE IMPROVEMENT 283 MARTIN KRIŽAN, VERONIKA LITTVOVÁ ŠTRUKTÚRA NEHMOTNÉHO MAJETKU VYUŽIVANÁ V PODNIKATEĽSKEJ ČINNOSTI V SR STRUCTURE OF INTANGIBLE ASSETS UTILIZED IN BUSINESS ACTIVITIES IN SR 290 MILAN KUBICA OHODNOCOVANIE MAJETKU A JEHO MEDZINÁRODNÁ ŠTANDARDIZÁCIA ASSETS VALUATION AND ITS INTERNATIONAL STANDARDIZATION 295 IVETA KUFELOVÁ VÝVOJ ZAMESTNANOSTI A MIEZD VO VYBRANÝCH ODVETVIACH – DOPAD ODVODOVÉHO ZAŤAŽENIA NA ZAMESTNANOSŤ DEVELOPMENT OF EMPLOZMENT AND WAGES IN SELECTED INDUSTRIES 299 IVETA KUFELOVÁ, NORA GRISÁKOVÁ NEZAMESTNANOSŤ A HMOTNÁ NÚDZA NA SLOVENSKU UNEMPLOYEMENT AND MATERIAL NEEDS IN SLOVAKIA 303 MARTIN LAČNÝ METODOLOGICKÉ ÚSKALIA KONCEPTU TRIPLE BOTTOM LINE METHODOLOGICAL PITFALLS OF THE TRIPLE BOTTOM LINE CONCEPT 309 IVAN LAZÁR, ANDREA LIPTAKOVÁ OVERENIE VPLYVU SEKVENČNÝCH MODELOV SPT A CDS NA ZLOŽITOSŤ SYSTEM POUŽITÍM SIMULAČNÉHO SOFTVÉRU VERIFICATION THE IMPACT OF SEQUENTIAL MODELS SPT AND CDS TO COMPLEXITY OF THE SYSTEM USING SIMULATION SOFTWARE 315 8 JÁN LICHÝ KOMUNIKÁCIA S VEREJNOSŤOU AKO NÁSTROJ SPOLOČENSKY ZODPOVEDNÉHO RIADENIA LESNÝCH PODNIKOV PUBLIC COMMUNICATION AS A TOOL OF SOCIALLY RESPONSIBLE MANAGEMENT OF FOREST ENTERPRISES 321 VERONIKA LITTVOVÁ, MARTIN KRIŽAN INFORMATIZÁCIA V OBLASTI ZNALECKEJ ČINNOSTI THE CONNECTION BETWEEN EXPERT ACTIVITY AREA AND INFORMATICS 327 JAN LUKEŠ, LILIA DVOŘÁKOVÁ PROBLEMATIKA PŘENOSU DAŇOVÉ POVINNOSTI V OBLASTI DANĚ Z PŘIDANÉ HODNOTY V ČESKÉ REPUBLICE THE PROBLEM OF TRANSFER TAX OBLIGATION OF VALUE ADDED TAX IN THE CZECH REPUBLIC 332 IVETA MACKENZIE NADNÁRODNÍ FORMY PODNIKÁNÍ TRANSNATIONAL FORMS OF BUSINESS 337 GABRIELA MACHALOVÁ SPOLEČENSKÁ ODPOVĚDOST PROEXPORTNÍCH FIREM 343 HELENA MAJDÚCHOVÁ, MARTIN PACEK HODNOTENIE VÝKONNOSTI AUTOMOBILOVÉHO PRIEMYSLU NA SLOVENSKU A JEHO ADAPTÁCIA NA KRÍZOVÉ PODMIENKY PERFORMANCE EVALUATION OF THE AUTOMOTIVE SECTOR IN THE SLOVAK REPUBLIC AND ITS ADAPTATION TO CRISIS CONDITIONS 349 ŠTEFAN MAJTÁN, SOŇA NEMEČKOVÁ GLOBALIZÁCIA – OČAKÁVANIA A REALITA GLOBALISATION THE EXPECTATIONS AND THE REALITY 355 VIERA MARCINOVÁ HODNOTENIE SYSTÉMU ROZVOJA ZAMESTNANCOV EVALUATION OF THE EMPLOYEE DEVELOPMENT SYSTEM 361 MARTIN MATUŠOVIČ VYBRANÉ PRÍSTUPY K RIADENIU ZNALOSTÍ V ZNALOSTNEJ EKONOMIKE SELECTED APPROACHES TO MANAGING OF KNOWLEDGE IN THE KNOWLEDGE ECONOMY 367 PATRIK MESÍK ANALÝZA PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA Z ASPEKTU PODNIKANIA ANALYSIS OF BUSINESS ENVIRONMENT FROM ASPECTS OF BUSINESS 372 JIŘÍ MIHOLA, JANA KOTĚŠOVCOVÁ KONKURENČNÍ VÝHODA PODNIKŮ S INTENZIVNÍ TRAJEKTORIÍ VÝVOJE THE COMPETITIVE ADVANTAGE ENTERPRISES WITH INTENSIVE 378 9 DEVELOPMENT TRAJECTORY ANETA MICHALAK PROBLEMS OF CAPITAL CATEGORIZATION IN ECONOMIC SCIENCES AND ECONOMIC PRACTICE 384 ZDENĚK MIKOLÁŠ DIFÚZE KONKURENČNÍCH POTENCIÁLŮ KORPORACÍ DIFFUSION OF CORPORATE COMPETITIVE POTENTIALS DYFUZJA KORPORACYJNYCH KONKURENCYJNYCH POTENCJAŁÓW 389 PETR MIKUŠ POZICE ZEMĚDĚLSKÝCH A VÝROBNÍCH DRUSŽTEV V ČR -VYBRANÉ UKAZATELE POSITION OF THE AGRICULTURAL AND PRODUCTION COOPS IN THE CR SELECTED INDICATORS 394 JAN MÍSAŘ, JITKA SRPOVÁ CORPORATE SOCIAL RESPONSIBILITY OF ENTITIES OPERATING IN CULTURE SPOLEČENSKÁ ODPOVĚDNOST SUBJEKTŮ PODNIKAJÍCÍCH V KULTUŘE 400 IVAN NEUMAIER A INKA NEUMAIEROVÁ TŘI POHLEDY NA ZAHRANIČNÍ OBCHOD FOREIGN TRADE IN THREE VIEWS 406 ANNA NEUMANNOVÁ ANALÝZA MAKROEKONOMICKÝCH LOKALIZAČNÝCH FAKTOROV PRIAMYCH ZAHRANIČNÝCH INVESTÍCII DO SLOVENSKEJ REPUBLIKY ANALYSIS OF MACROECONOMIC LOCALIZATION FACTORS OF FOREIGN DIRECT IVESTMENTS TO SLOVAKIA 410 JIŘÍ NOVOTNÝ NĚKTERÉ RYSY UPLATŇOVÁNÍ DRUŽSTEVNÍCH PRINCIPŮ V ZEMĚDĚLSKÝCH DRUŽSTVECH ČR SOME FEATURES OF THE APPLICATION OF COOPERATIVE PRINCIPLES IN AGRICULTURAL COOPERATIVES CR 417 JÓZEF OBER CUSTOMER LOYALTY TO THE BRAND AND COMPANY IMAGE 424 PAVLA ODEHNALOVÁ FINANCIAL CRISIS AS THE OPPORTUNITY 430 FRANTIŠEK OKRUHLICA VÝŠKA TRANSAKČNÝCH NÁKLADOV AKO MERADLO KVALITY PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE A ČESKEJ REPUBLIKE THE HEIGHT OF TRANSACTION COSTS AS A MEASURE OF QUALITY OF BUSINESS ENVIRONMENT IN THE SLOVAK REPUBLIC AND THE CZECH 434 10 REPUBLIC FILIP PETRÁCH, IVANA FALTOVÁ LEITMANOVÁ HOSPODAŘENÍ KOMUNÁLNÍCH PODNIKŮ 440 ALEXANDRA PIAČKOVÁ CHARAKTERISTIKA PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA KANÁRSKYCH OSTROV CHARACTERISTICS OF THE BUSINESS ENVIRONMENT OF CANARIAS ISLANDS 445 VĚRA PLHOŇOVÁ POHLED ZAMĚSTNACŮ STÁTNÍ ORGANIZACE NA OTÁZKY ETIKY A CSR STATE ORGANIZATION EMPLOYEES'VIEW OVER ISSUES OF ETHICS AND CSR 450 JÁN PORVAZNIK, FLORIÁNA HUDÁKOVÁ SKÚSENOSTI A PONAUČENIA Z UPLATŇOVANIA SPOLOČENSKEJ ZODPOVEDNOSTI VO VYBRANÝCH SLOVENSKÝCH PODNIKOCH EXPERIENCE AND LESSONS LEARNED FROM THE APPLICATION OF CORPORATE SOCIAL RESPONSIBILITY IN SELECTED SLOVAK COMPANIES 456 ARNO RADERMACHER CURRENT TRENDS IN OUTSOURCING 462 JIŘÍ RICHTER, PETR SUCHÁNEK ZVYŠOVÁNÍ ÚROVNĚ ZNALOSTÍ ABSOLVENTŮ V RÁMCI ZNALOSTNÍ EKONOMIKY INCREASING OF GRADUATÈS KNOWLEDGE LEVEL IN THE KNOWLEDGE ECONOMY 469 DANIELA RYBÁROVÁ VŠEOBECNÁ HODNOTA MAJETKU A RIZIKO THE MARKET VALUE OF ASSETS AND RISK 474 PAVOL SERINA NOVÉ TRENDY V RIADENÍ NÁKLADOV VEREJNÝCH PODNIKOV – FACILITY MANAŽMENT NEW TRENDS IN COST MANAGEMET IN PUBLIC COMPANIES – FACILITY MANAGEMENT 480 PAVOL SERINA ZVYŠOVANIE VÝKONNOSTI PODNIKU POMOCOU PROCESNÝCH KALKULÁCIÍ PERFORMANCE OF COMPANY IMPROVED BY PROCESSIONAL CALCULATION 486 LINDA SÍBERTOVÁ STABILIZÁCIA PODNIKU A STRATÉGIA PROSPERITY CORPORATE STABILIZATION AND PROSPERITY STRATEGY 492 11 VERONIKA SOÓSOVÁ ZAVÁDZANIE PERSONÁLNEHO CONTROLLINGU V MSP IMPLEMENTATION OF PERSONAL CONTROLLING IN SME S 498 MÁRIA SPIŠIAKOVÁ SÚČASNÉ TRENDY V ONLINE MARKETINGU A NAJČASTEJŠIE ONLINE FORMÁTY VYUŽÍVANÉ PODNIKMI V SR CURRENT TRENDS IN ONLINE MARKETING AND MOST FREQUENTLY USED FORMS OF ONLINE ADVERTISING AMONGS ENTERPRENEURS IN SLOVAKIA 504 ĽUBOMÍR STRIEŠKA, JANA HLAVÁČIKOVÁ VPLYV EKONOMICKÉHO RASTU NA SPOTREBU A OBJEM OBCHODNEJ A VÝROBNEJ MARŽE THE EFFECT OF ECONOMIC GROWTH ON CONSUMPTION AND TRADE MARGIN VOLUME AND PRODUCTION MARGIN VOLUME 510 PETR SUCHÁNEK, JIŘÍ RICHTER SPOKOJENOST ZÁKAZNÍKŮ S KVALITOU PRODUKTŮ POTRAVINÁŘSKÝCH PODNIKŮ CUSTOMER SATISFACTION WITH QUALITY PRODUCTS OF FOOD BUSINESS 517 SLAVKA ŠAGÁTOVÁ POSUDZOVANIE EXTERNÝCH NÁKLADOV VÝROBY ELEKTRICKEJ ENERGIE THE EXTERNAL COSTS OF ELECTRIC ENERGY ASSESMENT 523 ELENA ŠÚBERTOVÁ VPLYV ZMIEN VYBRANÝCH EKONOMICKÝCH NÁSTROJOV NA CENY VSTUPOV V SLOVENSKÝCH PODNIKOCH IMPACT OF CHANGES IN SELECTED ECONOMIC INSTRUMENTS FOR INPUT PRICES IN THE SLOVAK ENETRPRISES 529 ZUZANA TEKELOVÁ ŠPECIFICKÉ OTÁZKY V OBLASTI ĽUDSKÝCH ZDROJOV VO VYBRANÝCH KRAJINÁCH SPECIFIC ISSUES OF HUMAN RESOURCES IN SELECTED COUNTRIES 534 MIROSLAV TÓTH CONTROLLING VO VEREJNEJ SFÉRE CONTROLLING IN THE PUBLIC SPHERE 541 MIROSLAV TÓTH BIOMASA OBNOVITEĽNÝ ZDROJ ENERGIE BIOMASS RENEWABLE ENERGY SOURCE 546 12 MIROSLAV UHLIAR, MARIAN ŽIDÓ AKTUÁLNE DAŇOVO-ODVODOVÉ ASPEKTY PODNIKANIA ŽIVNOSTÍKOV Z ODVETVIA STAVEBNÍCTVA V ČASE KRÍZY CURRENT TAX AND SOCIAL PAYMENT ASPECTS FOR SOLE TRADER ENTERPRISING FROM CONSTRUCTION SECTOR IN TIME OF CRISIS 552 DIANA VASILENKOVÁ SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ FIRIEM V MALÝCH A STREDNE VEĽKÝCH PODNIKOCH CORPORATE SOCIAL RESPONSIBILITY IN SMALL AND MEDIUM-SIZE COMPANIES 558 ADRIANA VASSOVÁ VPLYV DAŇOVÉHO ZAŤAŽENIA DAŇOU Z PRÍJMU FYZICKÝCH OSÔB NA PODNIKATEĽSKÉ PROSTREDIE NA SLOVENSKU IMPACT OF THE TAX BURDEN OF PERSONAL INCOME TAX ON THE BUSINESS ENVIRONMENT IN SLOVAKIA 562 JÁN VLČKO, PETER MAGVAŠI HOSPODÁRSKE OČAKÁVANIA PODNIKATEĽOV V ROKU 2013 ECONOMIC EXPECTATIONS OF ENTREPRENEURS IN 2013 566 ŠÁRKA ZAPLETALOVÁ INTERNACIONALIZACE PODNIKATELSKÝCH AKTIVIT: DETERMINACE PROCESU MÍROU ZNALOSTÍ INTERNATIONALIZATION OF ENTREPRENEURIAL ACTIVITIES: DETERMINATION PROCESS LEVEL KNOWLEDGE 572 VILIAM ZÁTHURECKÝ, PETER MARINIČ ROZVOJ STAVEBNÍCH PODNIKŮ V DOBĚ EKONOMICKÉ RECESE INFORMACE O SBĚRU DAT DEVELOPMENT OF CONSTRUCTION ENTERPRISES DURING THE ECONOMIC RECESSION INFORMATION ABOUT DATA COLECTION 578 13 ÚVOD Dostáva sa vám do rúk zborník vedeckých prác pracovníkov Katedry podnikovohospodárskej, obohatený prácami partnerských katedier zo Slovenska i zahraničia, ako aj niektorými príspevkami z hospodárskej praxe. Názov zborníka „Aktuálne problémy podnikovej sféry 2013" napovedá, že v publikovaných príspevkoch prezentujeme názory autorov na aktuálne dianie v slovenských i zahraničných podnikoch. Napriek tomu, že ústredným objektom záujmu všetkých autorov je podnik ako základná jednotka hospodárskeho systému, nevyhýbame sa, práve naopak, zámerne sa venujeme aj širším otázkam manažmentu, ekonomiky ale aj otázkam spoločenským. Sme presvedčení o tom, že podniková sféra nemôže byť dnes odtrhnutá od celospoločenského diania. Spoločenská zodpovednosť za trvalo udržateľný rozvoj nemôže obísť podnikovú sféru. Z množstva problémom, ktoré považujeme za aktuálne a v zborníku sú prezentované, spomenieme v úvode len niektoré, aby sme čitateľa motivovali k „nalistovaniu" aj jednotlivých príspevkov, nielen obsahu zborníka. Sú to predovšetkým otázky znalostného manažmentu v spojitosti so znalostnou ekonomikou, možnosti financovania podnikateľských projektov, vrátane využívania zahraničných investícií, či špecifík financovania tzv. PPP projektov, problémy daňového a odvodového zaťaženia podnikateľskej sféry všeobecne a malých a stredných podnikov zvlášť, otázky spoločenskej zodpovednosti a firemnej kultúry, problémy ohodnocovania podnikov a zložiek ich majetku, ale tiež rozoberáme moderné trendy riadenia podnikovej výkonnosti a znižovania nákladov, moderné trendy marketingu, moderné trendy diagnostiky „zdravia" podnikov a controllingu v podnikovej praxi. V prevažnej väčšine sa rozoberajú uvedené témy vo všeobecnej podnikovej rovine, sú však aj príspevky zaoberajúce sa konkrétnymi príkladmi z hospodárskej praxe, často s dôrazom na odvetvové špecifiká. Viaceré z uvedených tém sú konfrontované s realitou hospodárskej praxe slovenských, českých, poľských či nemeckých podnikov – čo vyplýva z medzinárodného zloženia autorského kolektívu. Veríme, že si z uvedenej ponuky vyberiete tie príspevky, ktoré vás najviac zaujímajú v súvislosti s vašou profiláciou. Budeme radi, ak sa s prípadnými otázkami, pripomienkami a pod. obrátite na autorov jednotlivých príspevkov. Privítame aj koncepčné návrhy pre ďalšie smerovanie výskumu katedry. Dúfame, že publikovanie takéhoto zborníka vedeckých statí poslúži tak manažérom z hospodárskej praxe, pre ktorých bude výzvou na zavedenie nových prístupov do svojej činnosti, ako aj teoretikom, pre ktorých bude inšpiráciou ich ďalšieho výskumu. prof. Ing. Štefan Majtán, PhD. vedúci Katedry podnikovohospodárskej Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave 14 15 METODIKA ZNALOSTNÍHO MANAGEMENTU V PODNIKOVÉ PRAXI THE METHODOLOGY OF KNOWLENGE MANAGEMENT IN BUSINESS PRACTICE Lucie Bartošová ABSTRACT The article contains information from the field of knowledge management, which are important for the successful organization that wants to improve the efficiency and performance of the company. The following are devoted to basic methods that can be modified and extended practice. Interconnection methods may arise model that meets the requirements for implementation of the process of knowledge management at the company. Contribution of the paper is to review the basic methodologies, theoretical approaches to the process of knowledge management with possible implementation in practice. The aim of the article is to refer about basic information of the knowledge management wits using methodology that the addition of new approaches to create their own model. This custom model must meet the conditions for the implementation of knowledge management process in terms of the company. KEY WORDS Knowledge management, management, praktice, research JEL Classification B41, I21, M12 ÚVOD Management znalostí zahrnuje efektivní propojení těch, kdo znají, s těmi, kdo znát potřebují a přeměnu osobních znalostí ve znalosti organizace. Udělat víc a zvládnout to s méně zdroji – problém, kterému dnes každý v podnikání čelí. Způsob, jak toho dosáhnout je ve sdílení informací a třeba i v použití toho, co už se někdo jiný naučil. V dnešní době nikdo není a ani nemůže být expertem na všechno. A zejména v problematických situacích člověk snadno získá pocit, že není dost znalostí na to, aby udržel krok se zrychlujícím se tempem změn uvnitř organizace, o světě venku ani nemluvě. Základní otázka je, co konkrétně udělat, abychom byli efektivnější. V praxi se však neustále setkáváme s různými překážkami při implementaci metod a postupů managementu znalostí. Hlavní překážky spočívají především v podceňování osvojování, sdílení a řízení znalostí, v existenci množství dat při nedostatku relevantních informací. Rovněž firemní kultura a personální politika ne vždy přispívá k udržení znalostí v organizaci a k pojetí znalostí jako vysoce cenného a ceněného know-how organizace. Firemní kultura musí v organizaci zajistit takové podmínky a prostředí, aby každý věci znalý člověk mohl a chtěl maximálně využít svých znalostí ve prospěch „své" organizace. Je-li podmínkou konkurenceschopnosti organizace mimo jiné i zachování znalostí v jejím interním prostředí, pak se musí duševní vlastnictví jednotlivců transformovat na duševní vlastnictví organizace. K tomu je nezbytné vytvořit podmínky, které budou vnímat sdílení 16 znalostí a informací, jako jeden ze základních faktorů prosperity a konkurenceschopnosti organizace. Jako klíčová otázka se v tomto směru jeví problematika průběžného vzdělávání pracovníků organizace a nezbytnost uplatnění těchto znalostí a dovedností v praxi. Zodpovědnost za proces neustálého vzdělávání zaměstnanců organizace by přitom měli společně nést jak personalisté tak příslušní manažeři. Současná situace v organizacích je charakterizována nesdílením informací a znalostí, prosazováním vysoké individuální soutěživosti, podceňováním týmové práce i sdílení znalostí, což se v konečném důsledku projevuje nízkou výkonností a ztrátou motivace jednotlivců. Jsou známy situace, kdy nevhodně nastavená motivační kritéria působí v dlouhodobém horizontu spíše demotivujícím účinkem zejména u jedinců, kteří svými schopnostmi a dovednostmi předčí své kolegy v týmu, jehož jsou součástí. Vstupujeme do znalostní společnosti. Dochází k jednoznačnému posunu od tradiční hegemonie výrobce k trvalé nadvládě zákazníka a spotřebitele. Znalosti (schopnosti a um) jsou nejdůležitější formou kapitálu podniku. Ostatní jeho formy (peníze, půda, technologie) jsou na něm kriticky závislé, jsou znalostnímu kapitálu podřízeny a následují jej. Samozřejmě to neznamená, že ostatní formy kapitálu nejsou zapotřebí, ale změnily se priority. Po roce 1989 začíná stoupat význam znalostí a potřeba jejich systematického řízení. Vynořují se především otázky, jak znalostní management co nejlépe implementovat, zjišťovat přínosy, kalkulovat náklady a výnosy spojené s implementací znalostního managementu. Některé organizace se znalostním managementem nezabývají a výše uvedené otázky si proto nekladou a nehledají odpovědi. Je skutečností, že v malých podnicích znalostní management může fungovat s úspěchem i intuitivně, otázkou spíš zůstává význam implementace znalostního managementu v ostatních odvětvích. Některé studie uvádějí, že se až 70% projektů znalostního managementu míjí účinkem. Největší problémy mohou nastat v analytické fázi a ve volbě technologií a postupů pro realizaci navržené koncepce. METODY A TECHNIKY VÝZKMU Metody a techniky přinášejí informace o přípravách, realizaci a vyhodnocování výzkumu v oblasti znalostního managementu. Pojednávají tedy o do jisté míry společné metodologické výbavě řady vědních disciplín, se kterými je možné uskutečnit výzkum. Obecně existují čtyři obecné způsoby poznání, metoda tradice, metoda autority, metoda a priori a metoda vědy. Obrázek 1 Základní etapy výzkumu v oblasti znalostního managementu 1. etapa 2. etapa 3. etapa Zdroj: Vlastní zpracování základních etap výzkumu PŘÍRAVNÁ ETAPA PROJEKT REALIZAČNÍ ETAPA SBĚR EMPIRICKÝCH DAT ZÁVĚREČNÁ ETAPA ZÁVĚREČNÁ ZPRÁVA 17 Čtvrtou cestou poznání je metoda věda 1 , jejímž prostřednictvím je možné určitý poznatek ověřit něčím, co nejde individuálně ovlivnit, něčím nezávislým, takže tímto způsobem potom každý může dospět k témuž závěru. Metoda musí být taková, aby konečný závěr každého člověka byl stejný. Vědecký výzkum lze chápat jako systematické, kontrolované, empirické a kritické zkoumání hypotetických výroků a předpokládaných vztazích mezi přirozenými jevy. ZÁKLADNÍ TECHNIKY SBĚRU INFORMACÍ ZNALOSTNÍHO MANAGEMENTU Publikace se shodují na pětici technik výzkumu: pozorování, rozhovor (interwiew), dotazník, studium dokumentů, experiment. Pozorování je velmi rozšířený způsob získávání empirických dat a do běžného pozorování se liší tím, že jde o součást, jistou etapu konkrétního výzkumného plánu či úkolu. Pozorování je definováno jako technika sběru informací založená na zaměřeném, systematickém a organizovaném sledování smyslově vnímatelných projevů aktuálního stavu prvků, aspektů, fenoménů, které jsou předmětem zkoumání. Pozorování je možné dělit na standardizované a nestandardizované. Pro nestandardizované pozorování je typický dosti nízký až nulový stupeň formalizace. To v praxi znamená, že je často určen jen cíl nebo předmět pozorování a o dalších aspektech může pozorovatel rozhodovat průběžně. Může tedy dle potřeby a vývoje pozorování určovat jeho podobu, dále pak konkretizovat škálu pozorovaných projevů, popř. soubor pozorovaných objektů. U tohoto typu pozorování může dojít i ke změně cíle pozorování. Uplatnění pozorování se nachází v kvalitativních přístupech. Standardizované pozorování je striktně formalizováno a předepsáno. Předem je stanoven cíl/předmět pozorování, jeho podoba, místo, čas, pozorované fenomény, očekávané projevy atd. Výsledky pozorování jsou zaznamenávány na záznamový arch (list). Uplatnění pozorování se nachází v kvantitativních přístupech. Další etapou získávání informací je dotazování, ve kterém jde o zkoumání výhradně živých osob. Podstatou dotazování je kladení otázek, ať už ve formě mluvené (rozhovor), nebo písemné (dotazník). Dotazy vycházejí z předem vyjasněných výzkumných záměrů a nejprve je třeba ověřit, zda respondenti vůbec žádanými informacemi disponují. U tvorby otázek je zásadou číslo jedna srozumitelnost otázky. Neměla by obsahovat cizí slova, odborné termíny a formulace. Další úskalí spočívá v rozdílu mezi konotací a denotací pojmu. (Denotace je lexikální význam, konotace význam na základě osobních zkušenosti a z ní plynoucích souvislostí.) Třetí aspekt srozumitelnosti závisí na formulační obratnosti tvůrce. Další pravidlo je jednoznačnost otázky a psychologická přijatelnost otázky. Formulace dotazu také nesmí působit jakkoli sugestivně. Je dobré vyvarovat se doprovodných neverbálních projevů a zvážit použití dotazu typu „proč". Jde o otázku velmi ošidnou, přinášející nepřesné a zavádějící odpovědi, neboť nutí respondenty odhalovat něco, co původně nezamýšleli. Rozhovor neboli interwiev je hojně využívaná technika v řadě zkoumaných oborů. Využívá se jak v kvalitativních (zkoumání provádí jediná osoba), tak v kvantitativních (do sběru dat se zapojuje skupina tazatelů) přístupech, to pak určuje podoby rozhovorů, které se 1 Věda jako soubor utříděných poznatků o určité tematické oblasti a současně jako proces vytváření těchto poznatků podle určitých pravidel. Věda vždy disponuje určitou množinou informací, z nichž nejvýznamnější jsou teorie, které lze chápat jako základní cíle vědy. 18 liší mírou své standardizace. V kvalitativním zkoumání se můžeme setkat s volným rozhovorem (neformální, nestrukturovaný) reprezentuje nejvyšší stupeň volnosti dotazování. Otázky nejsou předem dány, vznikají během komunikace. Rozhovor reflektuje osobnost a aktuální situaci informanta (osoba při kvalitativním rozhovoru). Problém volného rozhovoru je záznam informací a následné vyhodnocení. Další forma volného rozhovoru je narativní rozhovor využívaný v kvalitativním přístupu. Jedinec je vybídnut k vyprávění (naraci) na zvolené téma a vychází z empirických předpokladů, které na sebe navazují. Polostrukturovaný rozhovor, též rozhovor pomocí návodu, částečně řízený se vyznačuje tím, že je připraven soubor otázek/témat, které jsou jeho předmětem, aniž by bylo striktně stanoveno pořadí otázek. Dalším typem interwiev je strukturovaný s otevřenými otázkami, řízený rozhovor. V něm jsou určeny otázky, které je třeba položit a je určeno i jejich pořadí. Nevýhoda je nepřirozená komunikační atmosféra, na druhou stranu se data lépe vyhodnocují. Někdy bývá rozhovor též časově limitován. V kvantitativních přístupech se nejčastěji využívá rozhovor standardizovaný. Další rozšířenou technikou sběru dat ve výzkumech je dotazník. Jedná se o písemný způsob dotazování, což přináší určitá aplikační omezení – nelze je využít u osob, pro které je čtení a psaní z nějakých důvodů obtížné (malé děti, osoby nevidomé, imigranti atd.). Jinak se dotazník používá při kvalitativních i kvantitativních akcích, s nulovou nebo částečnou standardizací, i plně standardizovaný. Různé aplikační části jsou analogické jako u rozhovoru. Lze shrnout, že volný (nestrukturovaný) dotazník představuje „čistý papír", na který se má informant volně rozepsat. To může mít charakter narace, odpadá problém se záznamem, ale ne s vyhodnocováním. Písemná odpověď bývá přehlednější. Dotazník polostrukturovaný, kde může informant odpovědět na otázky v libovolném pořadí. V rámci kvalitativního přístupu se setkáváme nejčastěji se strukturovaným dotazníkem. Jedná se o podobu formuláře, kde jsou umístěny otázky v určitém pořadí, ne které má informant odpovědět. Obsahová analýza, princip práce s dokumentem spočívající v hledání určitých znaků, prvků, vztahů v něm, aspektů v okolnostech jeho vzniku, jako třeba jejich srovnávání s dalšími dokumenty, jsou-li. Obsahová analýza není jen analýza obsahu dokumentu. Jakýkoli dokument je sdělením, a každé sdělení jako komunikační akt je tvořeno řadou atributů. Je to například komunikátor (autor), komunikant (příjemce), komunikační záměry zúčastněných, jejich zpětné vazby, obsah sdělení, kód (podoba sdělení, tj. jazyk, symboly), kanál (cesta sdělení), směr komunikace, její efekt. Poslední etapa výzkumu se zabývá vyhodnocováním výzkumu – tam můžeme využít statistiku nebo počítačové programy. Kvantitativní data standardně procházejí následujícím procesem: kódování→třídění prvního stupně→úpravy znaků→třídění druhého stupně. Kódování kvantitativních dat probíhá tak, že jednotlivým variantám/kategoriím každého znaku jsou přiřazovány symboly, obvykle číselné. Materiálem jsou odpovědi respondentů, kteří vybírali z předem stanovených variant. Chybějící data se nekódují, jsou vyhrazena hodnotě „0". Zakódována a nakonec do počítače vkládaná data si lze představit jako rozsáhlou virtuální matici N krát n = počet řádků, čili velikost výběrového souboru (počet respondentů), a n = počet sloupců, neboli počet zkoumaných znaků. METODIKA ZNALOSTNÍHO MANAGEMENTU V PODNIKOVÉ PRAXI Při řešení problematiky v praxi je zapotřebí vycházet z teoreticky ověřených metodik popisovaných v kapitole základní techniky sběru informací znalostního managementu a metody a techniky výzkumu v procesu znalostního managementu. Postupným studiem mnoha teoretických přístupů k řešení problematiky metodiky a tvorby procesů znalostního managementu se (např. obchodní společnost) organizace musí rozhodnout, zda chce vytvořit 19 vlastní metodiku a model aplikovatelný v reálných podmínkách obchodní společnosti. Výzkumná činnost může být např. zaměřená na implementaci znalostních postupů na úrovni finančních poradců. Pro tuto skupinu zaměstnanců doporučuji zpracovat speciálně vytvořený dotazník, který by byl klíčově zaměřený na oblast sdílení znalostí. Po vyhodnocení dotazníkového šetření mohou být provedeny řízené rozhovory s vedoucími představiteli i vedením popřípadných dalších poboček a s manažery jednotek poradců, tzv. (unit manažeři). Vzhledem k oblasti řešené problematiky, která je specificky zaměřená na efektivitu lidských zdrojů se jako vhodná metodika jeví přístup Karla Wiiga a jeho model „stavebních bloků". Pro dosažení procesu neustálého zlepšování v oblasti znalostního managementu navrhuji využít přístup založený na filozofii „Gemba Kaizen", který se již řadu let úspěšně využívá v prostředí japonských společností. Vzájemným propojením metodiky „stavebních bloků" Karla Wiiga upravené o procesy neustálého zlepšování (PDCA 2 , SDCA 3 ) v rámci přístupu Gemba Kaizen, navrhuji vytvořit model aplikovatelný v reálných podmínkách splňující veškerá kritéria pro tvorbu přidané hodnoty a podporu konkurenceschopnosti obchodní společnosti. Cíle, které navrhuji s ohledem na rozsah problematiky v praxi jsou následující: Vytvořit model procesu tvorby a realizace managementu znalostí; Osvojit si nejnovější teoretické poznatky v oblasti metodiky znalostního managementu; Osvojit si nejnovější teoretické poznatky v oblasti řízení procesů a zlepšování kvality na pracovišti – Gemba Kaizen; Provést primární analýzu současného stavu práce se znalostmi ve zkoumané obchodní společnosti; Analyzovat existující metodiky s následným výběrem a praktickým využitím vhodné metodiky při tvorbě modelu; Navrhnout postup implementace navrženého modelu do firemní praxe. Cíle jsou voleny s ohledem na skutečnost, že řešená problematika se týká reálných podmínek. Výsledky práce by měly být využity při řešení konkrétních problémů spojených s realizací procesu znalostního managementu. Měly by zároveň sloužit jako nástroj pro podporu a další rozvoj procesu znalostního managementu v obchodní společnosti a metodický nástroj implementace znalostního managementu. Přínosy lze formulovat jak v rovině teoretické, tak i v rovině praktické. ZÁVĚR Zavedení znalostního vedení v praxi není jednoduchá záležitost a tento proces vyžaduje množství zdrojů, a to nejen materiálních a finančních. Aby se firma nemusela vystavovat riziku v podobě pokusu a omylu, byly některými odborníky z praxe s patřičnou zkušeností a akademiky vytvořeny metodiky pro zavedení znalostního managementu. Ve spojením s množstvím existujících definic znalostního managementu a jeho nejednotným vnímáním z toho pak vyplývá, že jednotlivé metodiky jsou různé a v mnoha aspektech se liší. Přínos článku z praktického hlediska je ten, že vychází z teoretických poznatků získaných studiem nejnovějších přístupů a metodik v oblasti znalostního managementu. Vzájemným propojením teoretické části s naplněním praktických požadavků bude čtenář schopen získat cenné poznatky pro oblast pedagogiky. Celkový výčet všech očekávaných přínosů v praktickém využití bude zcela určitě širší, než je výše uvedený přehled. Jako 2 PDCA cycle (Cyklus PDCA): z anglického plan-do-chceck-act, čili „plánuj, udělej, zkontroluj, uskutečni" Základní kroky pro dosažení neustálého zdokonalování (kaizen). 3 SDCA standardizace-do-chceck-act (Standardizuj, udělej, zkontroluj, uskutečni): základní kroky pro udržení stávajícího stavu. 20 nejzásadnější však budu považovat možnost aplikace modelu v reálném prostředí obchodní společnosti spojenou s realizací očekávaných přínosů pro společnost. Přínos z teoretického hlediska spatřuji ve studiu odborné literatury a hodnocení dostupných informací týkající se metodiky tvorby modelů znalostního managementu a jejich následnou implementaci v rámci organizace. V současné době je na českém trhu celá řada odborných publikací, které se věnují problematice znalostního managementu v teoretické rovině. Málo z nich však popisuje procesy tvorby metodiky a následné implementace takovým způsobem, který by zohledňoval reálné prostředí podniků a byl tedy použitelný pro praktické využití. Pedagogický přínos se s ohledem na vzájemnou provázanost teoretických poznatků a praktického využití řešené problematiky se jako přínos jeví ve vytvoření teoretického základu řešené problematiky s možností dalšího rozvoje s ohledem na měnící se požadavky tržního prostředí a možnost konfrontace teoretických přístupů s praktickým uplatněním. Dále také možnost využití získaných poznatků ve výuce předmětů souvisejících s managementem společností a rozvojem konkurenceschopnosti podniků či poskytnutí přehledu odborné literatury a dalších informačních zdrojů zabývajících se problematikou znalostního managementu. LITERATURA BUREŠ, V. Znalostní management a proces jeho zavádění. Grada Publishing, Praha, 2007. 216 s. ISBN 978-80-247-1978-8. COLLISON, CH., PARCELL, G. Knowledge management. Computer Press, Brno, 2005. 236 s. ISBN 80-251-0760-4. ČASTORÁL, Z. Strategický znalostní management a učící se organizace. EUPRESS, Praha, 2008. 384 s. ISBN 978-80-86754-99-4. HRONÍK, F. Rozvoj a vzdělávání pracovníků. Grada Publishing, a.s., Praha, 2007, 240 s., ISBN 978-80-247-1457-8. IMAI, M. Gemba Kaizen. Computer Press, Brno, 2005. 314 s. ISBN 80-251-0850-3. KOSÍK, M. Znalostní management v oblasti sportovního prostředí. Revue mladých vedcov. Žilina, 2011. ISBN 978-80-554-0400-4. KOTLER, P. Marketing v pohybu. Management Press, Praha, 2007. 171 s. ISBN 978-807261-161-4. NENADÁL, J. Měření v systémech managementu jakosti. Management Press, Praha, 2001. 310 s. ISBN 80-7261-054-6. REICHEL, J. Kapitoly metodologie sociálních výzkumů. Grada Publishing, a.s., Praha, 2009. 192 s. ISBN 978-80-247-3006-6. TRUNEČEK, J. Znalostní podnik ve znalostní společnosti. Professional Publishing, Praha, 2004. 312 s. ISBN 80-86419-67-3. Kontakt Ing. et Ing. Lucie Bartošová, Vysoká škola báňská – Technická univerzita Ostrava, Sokolská třída 33, Ostrava 701 21. Tel. 737 140 869, [email protected] KONTAKT Ing. et Ing. Lucie Bartošová Vysoká škola báňská – Technická univerzita Ostrava Ekonomická fakulta Katedra Veřejné ekonomiky a správy Sokolská třída 33 701 21 Ostrava 1 Česká republika e-mail: [email protected] 21 PROBLEMATIKA RPSN PROBLEMS APR Michal Blahout, Václav Leinweber 1 ABSTRACT The aim is to propose an alternative option grasping the annual percentage rate of charge (APR), which would be better than the present. The first part describes and evaluates the current state of the problem. In the second part, suggested an alternative solution to the problem, which is then evaluated by comparing the current option and proposed changes. KEY WORDS Inflace, RPSN, Úrok, Úvěr, Úvěrová společnost JEL Classification M21 Business Economics ÚVOD RPSN je instrument, který byl vytvořen se záměrem zvýšit transparentnost úvěrových smluv a tak ulehčit lidem jejich rozhodováni a snad i zabránit zbytečnému a nadměrnému zadlužování českých domácností. Bohužel, RPSN běžné domácnosti spíše mate, než aby jim pomáhal, a to nahrává nepoctivým úvěrovým společnostem. Z výše zmíněného důvodu se tato práce zabývá problematiku RPSN a návrhem možné alternativy uchopení tohoto instrumentu. Práce je konstruována s hypotézou, že existuje možnost jiné konstrukce RPSN a přístupu k úvěrům, která by byla výhodnější pro všechny, nebo většinu účastníků. Hypotéza bude verifikována prostřednictvím splnění hlavního cíle práce. Hlavním cílem práce je navrhnout možné alternativy pro konstrukci RPSN a určit jejich výhodnost. POJEM RPSN RPSN, neboli roční procentní sazba nákladů je v zákoně 2 §10 odstavec 1 zmíněna jako: „Roční procentní sazba nákladů na spotřebitelský úvěr se rovná současné hodnotě všech nákladů spotřebitele všech nákladů sjednaných mezi věřitelem a spotřebitelem ve smlouvě, ve které se sjednává spotřebitelský úvěr, a počítá se na roční bázi podle vzorce..." Při prvním pohledu na citaci ze zákona lze pojem RPSN pochopit celkem snadno, ovšem problém nastává v okamžiku, kdy dojde ke stanovení všech nákladů spotřebitele. Již ve druhém odstavci příslušného paragrafu jsou uvedeny náklady, které se do RPSN nezapočítávají. „...nákladů splatných spotřebitelem v důsledku neplnění některého ze závazků stanovených ve smlouvě, ve které se sjednává spotřebitelský úvěr, a jiných nákladů než kupní ceny, které je spotřebitel povinen při koupi zboží nebo poskytnutí služeb zaplatit bez ohledu na to, zda je transakce uskutečněna s využitím spotřebitelského úvěru nebo bez jeho využití. Náklady na vedení účtu zaznamenávajícího platební transakce a čerpání, náklady 1 Ing. Michal Blahout, doktorand VŠFS, katedra ekonomie a mezinárodních vztahů. Podíl 75 %. Ing. Václav Leinweber MBA, Katedra řízení podniku, VŠFS, Podíl 25 %. 2 Zákon č. 145/2010 Sb. o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, §10 odst. 1 22 na používání platebních prostředků pro platební transakce a čerpání a další náklady spojené s platebními transakcemi se zahrnují do celkových nákladů úvěru pro spotřebitele, s výjimkou případů, kdy je zřízení účtu nepovinné a náklady na tento účet byly samostatně uvedeny ve smlouvě, ve které se sjednává spotřebitelský úvěr, nebo v jiné smlouvě uzavřené se spotřebitelem." 3 Dále v příloze číslo 5 zákona 145/2010 je vyjmenováno 10 předpokladů pro výpočet RPSN. Jak je z citace patrno, tak výjimek je poměrně dost, což dává velký prostor ke špatné interpretaci, či zneužití těmi, co mají v daném oboru schopnosti na úkor těch, co schopnosti nemají. Podrobněji viz Dunnig-Krugerův efekt. Logická konstrukce vzorce pro výpočet RPSN vychází z předpokládané rovnosti současné hodnoty čerpání na jedné straně a celkové současné hodnotě splátek a plateb poplatků na straně druhé. Vzorec má pak následující podobu: Kde: X je RPSN; m je číslo posledního čerpání; k je číslo čerpání, Ck je částka čerpání k; tk je interval vyjádření v letech a zlomcích roku mezi datem prvního čerpání a datem každého následujícího čerpání, proto t1=0; m je číslo poslední splátky, nebo platby poplatků; l je číslo splátky, nebo platby poplatků; D1 je výše splátky, nebo platby poplatků; S1 je interval vyjádření v letech a zlomcích roku mezi datem prvního čerpání a každé splátky, nebo platby poplatků. 4 ALTERNATIVNÍ UCHOPENÍ RPSN Z důvodů rozebraných v první kapitole práce lze konstatovat, že RPSN v současné podobě je špatně strukturované a neplnící svůj hlavní účel ulehčit lidem rozhodování při sjednávání úvěrů. V první řadě je ale důležité si uvědomit, co by RPSN mělo zastupovat. Od počátku bylo půjčení peněz, takzvané poskytnutí půjčky, úvěru, spojeno s úrokem. Smyslem úroku bylo kompenzovat věřiteli vzdání se současné spotřeby a podstupované riziko. V průběhu času se k tomuto přidalo ještě zajištění se proti inflaci a úhrada ostatních nákladů spojených s poskytnutím úvěru. RPSN by tedy mělo zahrnovat procentní částku, kterou zaplatí dlužník věřiteli, aby mu vyrovnal odloženou spotřebu, riziko, inflaci a zaplatil náklady. Ovšem stále se jedná o vyjádření z pohledu dlužníka. Pravděpodobně by bylo lepší RPSN uchopit z pohledu věřitele, zejména pak společnosti, poskytující úvěry a tak to prezentovat případnému zájemci o úvěr. Věřitel by měl mít nárok na navrácení půjčené částky, zaplacení úroku, který je odměnou za odložení spotřeby a podstoupení rizika, náklady spojené s poskytnutím úvěru a vyrovnání inflace. Inflace je sice nákladem, ale je zmíněna zvlášť, jelikož je nákladem, který není firma schopna ovlivnit. Často také bývá zahrnuta do úroku, ale z pohledu daní je úrok ziskem a tak by podnik neměl o inflaci zvyšovat svůj daňový základ. Vzorec pro výpočet splátky by tedy měl mít následující konstrukci: SP = J + r + C + π Kde: SP je výše splátky; J je splatná část jistiny; r je reálná úroková míra; C jsou náklady společnosti na poskytnutí půjčky; π je míra inflace. 3 Zákon č. 145/2010 Sb. o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, §10 odst. 2 4 Zákon č. 145/2010 Sb. o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, příloha č. 5 23 Z pohledu dlužníka je RPSN celkové roční vyjádření SP. Z pohledu věřitele je RPSN pak pouze C + π. V současné době je RPSN vyjádřením nákladů z pohledu dlužníka. Ovšem, jak bylo zmíněno v první kapitole práce, tak nejsou zahrnuty všechny případné náklady a výpočet podle zákona je pro obyčejného člověka velmi náročný. Domnívám se, že by bylo pro zvýšení přehlednosti i transparentnosti lepší konstruovat RPSN z pohledu firmy a to jako podíl půjčené částky na celkových úvěrech firmy, vztažený k celkovým nákladům firmy. Tento vztah bude lépe vysvětlen na příkladu: Celkový objem půjčených prostředků firmy Alfa je 50 000 Kč. Celkové náklady firmy jsou 30 000 Kč. Firma poskytne půjčku na 3 roky ve výši 3 000 Kč. Požadovaný úrok je 10 %, míra inflace je 5 %. 1. SP = 1 000 + (3 000 * 0,35) = 2 050 5 2. SP = 1 000 + (2 000 * 0,35) = 1 700 3. SP = 1 000 + (1 000 * 0,35) = 1 350 Celkem: 5 100 RPSN: • 3000/50 000 = 6 % (4 %, 2 %) • 30 000 * 0,06 = 1 800 ( 1 200, 600) • 1 800 / 3 = 600 RPSN = 600/3000 = 20 % Přímé náklady spojené s úvěrem nejsou v čase konstantní. Například poplatek za sestavení úvěrové smlouvy je pouze v prvním roce. Tento rozdíl je umořen rozložením do celkových let, kdy v prvním roce je RPSN o něco menší, než by mělo být a v následujících o něco větší, takže v průměru bude sazba konstantní. V současné praxi je úrok chápán jako celkové navýšení, které by mělo pokrýt náklady firmy a i zisk. Ovšem pro potřeby práce je úrok chápán pouze jako odměna za postoupení rizika a odložení spotřeby. Je to z důvodu, aby mohly být odlišeny jednotlivé složky celkového navýšení a tak identifikovat skutečné náklady firmy na daný úvěr, které vycházejí z podílu úvěru na celkových půjčených prostředcích firmy a stejného podílu na nákladech firmy. Tyto náklady jsou zjištěny z rozvahy firmy, kterou předkládá finančnímu úřadu. Díky tomu si firmy nebudou moc účtovat neoprávněné náklady, které se stávají další formou zisku společnosti. MODELOVÉ PŘÍKLADY A JEJICH HODNOCENÍ Jako modelovou společnost poskytující úvěr bude Firma Alfa, která má pohledávky ve výši 10 000 000 Kč, přímé náklady 3 000 000 Kč. Tato společnost poskytne půjčku ve výši 20 000 Kč na tři roky s ročním úročením 15 %. Náklady spojené s vedením pohledávky jsou 14 200 Kč. Daňová sazba je 10 % a míra inflace 3 %. První příklad bude podle současného stavu, kdy je RPSN jen informační vyjádření nákladů pro dlužníka, do výpočtu nijak nezasahuje. V druhém příkladu se bude s RPSN počítat a bude vyjadřovat stejný poměr mezi přímými náklady na úvěr a celkovými variabilními náklady firmy, jako je poměr půjčené částky na celkových půjčkách. 5 Úrok+inflace+RPSN= 0,1+0,5+0,2=0,35 24 Příklad číslo 1: Tabulka číslo 1: data pro 1. Variantu v tis. Kč Pohl. VC Půjčka poplatky roky úrok Daň Inflace 10 000 3 000 20 14,2 3 15 % 10 % 3 % Zdroj: vlastní zpracování Tabulka číslo 2: Dluhová služba při 1. variantě Roky 1 2 3 Celkem Počátek 20 000 13 333 6 667 Splátka jistiny 6 667 6 667 6 667 20 000 úrok 3 000 2 000 1 000 6 000 poplatky 14 200 0 0 14 200 Inflace 600 400 200 1 200 Splátka 24 467 9 067 7 867 41 400 zůstatek 13 333 6 667 0 Zdroj: vlastní zpracování Tabulka číslo 3: Manažerská výsledovka 1. varianty Tržby 24 467 9 067 7 867 VC1 6 667 6 667 6 667 VC2 4 000 0 0 EBT 13 800 2 400 1 200 Daň 1 380 240 120 1 740 EAT 12 420 2 160 1 080 15 660 Zdroj: vlastní zpracování Tabulka číslo 4: vyhodnocení 1. varianty Dlužník Věřitel Stát 21 400 Kč 15 660 Kč 1 740 Kč Zdroj: vlastní zpracování První varianta byla konstruována na základě dat z reálné praxe, kde z informací na internetu byly zjištěny poplatky připadající na úvěr v hodnotě 20 000 Kč. DO Variabilních nákladů lze započítat pouze přímo přiřaditelné náklady, jako je splátka jistiny a skutečné náklady na poskytnutí úvěru, které jsou 4 000, místo 14 200. Zbytek z účtovaných poplatků je součástí zisku společnosti. Ve čtvrté tabulce lze najít klíčové hodnoty pro jednotlivé zúčastněné subjekty. Příklad číslo 2: Tabulka číslo 5: data pro 2. Variantu v tis. Kč Pohl. VC Půjčka RPSN 6 roky úrok Daň Inflace 10 000 3 000 20 10 % 3 15 % 10 % 3 % Zdroj: vlastní zpracování 6 Výpočet: 20 000/10 000 000 = 0,002; 0,002*3 000 000 = 6 000; 6 000/3 = 2 000; 2 000/ 20 000 =0,1 25 Tabulka číslo 6: dluhová služba při 2. variantě. Roky 1 2 3 Celkem Počátek 20 000 13 333 6 667 Splátka jistiny 6 667 6 667 6 667 20 000 úrok 3 000 2 000 1 000 6 000 RPSN 2 000 1 333 667 4 000 Inflace 600 400 200 1 200 Splátka 12 267 10 400 8 533 31 200 zůstatek 13 333 6 667 0 Zdroj: vlastní zpracování Tabulka číslo 7: Manažerská výsledovka 2. varianty Tržby 12 267 10 400 8 533 VC1 6 667 6 667 6 667 VC2 2 000 1 333 667 EBT 3 600 2 400 1 200 Daň 360 240 120 2 140 EAT 3 240 2 160 1 080 19 260 Zdroj: vlastní zpracování Tabulka číslo 8: vyhodnocení 2. varianty Spotřebitel Společnost Alfa Stát 11 200 Kč 6 480 Kč 720 Kč Zdroj: vlastní zpracování Druhá varianta je rovněž konstruována na základě dat z reálné praxe, kde z informací na internetu byla zjištěna výše pohledávek a výše variabilních nákladů stejné firmy, jako ve variantě číslo 1 a na základě poměru půjčené částky k celkovým pohledávkám bylo stanoveno odpovídající množství nákladů vyjádřeno jako RPSN. Ve čtvrté tabulce lze najít klíčové hodnoty pro jednotlivé zúčastněné subjekty. CELKOVÉ ZHODNOCENÍ Tabulka číslo 9: komparace popsaných variant Varianta Dlužník Věřitel Stát Var. 1 21 400 15 660 1 740 Var. 2 11 200 6 480 720 Rozdíl + 10 200 -9 180 -1 020 Zdroj: vlastní zpracování Jak je z tabulky číslo devět patrné, je druhá varianta pro věřitele v zastoupení domácnosti výhodnější, jelikož zaplatí menší navýšení o 10 200 Kč, což je pro dlužníka pozitivní, jelikož jeho cílem je minimalizovat toto navýšení. Firma bude mít čistý zisk o 9 180 26 Kč menší, to je dáno umenšením vybrané částky o neprávem naúčtované poplatky. Z toho vyplývá i menší část pro stát, která zdaňuje právě EBT firmy. ZÁVĚR Hlavním cílem práce bylo navrhnout alternativní uchopení RPSN a zhodnotit výhodnost pro jednotlivé ekonomické subjekty. Tento cíl se v průběhu práce podařilo splnit. Navrhované pojetí RPSN bylo výhodnější pro dlužníka, který by zaplatil menší navýšení půjčené částky, než za současného stavu. Tento efekt je dán zejména tím, že by úvěrové firmy byly nuceny účtovat dlužníkovi opravdové náklady spojené s poskytnutím úvěru. V současné době firmy žádají na poplatcích více, než jsou jejich opravdové náklady a tak se část poplatků stává výnosem firmy. Z pohledu věřitele je navrhované uchopení nevýhodné, jelikož jeho čistý zisk je umenšen o nadsazenou výši poplatků. Ovšem věřitelův EAT neklesne o stejnou výši, o jakou se sníží dlužníkovo navýšení. Tento jev je dán tím, že kvůli menšímu zisku před zdaněním, EBT, bude mít věřitel menší daňovou povinnost. Umenšení dlužníkova navýšení je rozloženo mezi věřitele a stát. Pro tyto dva subjekty je tedy navrhovaná změna nevýhodná. Dalším pozitivem je větší přehlednost a tím i transparentnost ve vztahu mezi dlužníkem a věřitelem, jelikož bude přesně možné určit, co je profit věřitele a co jsou skutečné náklady. Z pohledu jednotlivých subjektů nedochází k velkému rozdílu, ale na agregátní úrovni dochází ke zvýšení produkce. Přesun hodnoty mezi věřitelem a dlužníkem je hra s nulovým součtem, tedy o co jeden přijde, jiný získá. Firmy jsou vlastněny domácnostmi, takže hodnota EATu je disponibilní důchod domácnosti vlastnící úvěrovou společnost. Tedy o to, o co si jedna domácnost svůj YD zvýší, o to si druhá svůj YD sníží. Rozdíl je ve snížení vybraných daní, které působí jako fiskální expanze, která podle makroekonomického modelu důchodvýdej způsobí multiplikační proces. Tedy produkt vzroste o více, než bylo počáteční zvýšení agregátních výdajů. LITERATURA Bartsch, Hans Jochen, SNTL, Praha, 1983, nemá ISBN, 831 s. Besanko, David (2008): Microeconomics, John Wiley&Sons, INC., 724 s., ISBN 798-0-47023460-0 Holman, R. (2007): Mikroekonomie, C. H. Beck, 592s., ISBN 978-80-7179-862-0 Ikerd, John, KumarianPress, inc., Sustainablecapitalism: A matterofcommonsense, 2005, Bloomfield, USA, ISBN 10-978-1-56549-206-6, 211 s. Litzemberger Robert H. a HuangChiFuFoundationsforFinancialEconomics, New Jersey : Elsevier Science Publishers Co., Inc., 1988. ISBN 13: 9780135006535, 377 s. Parfit, Derek, Resons and Pearsons, Oxford University Pressinc., New York,1987, ISBN: 019-424908, 560 s. ROSENBERG, Jerry M., Slovník bankovních & finančních služeb, 3. Díl, Praha: VICTORIA PUBLISHING, a.s., 1992, ISBN 80-85605-01-5, 382 s. Zákon č. 145/2010 Sb. o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru KONTAKT Ing. Michal Blahout. Pražská 878/II Rokycany PSČ 337 01 Ing. Václav Leinweber MBA. Plzeňská 1270/97 Praha 5 PSČ 150 00 27 PŘÍMÉ ZAHRANIČNÍ INVESTICE V EVROPSKÉ UNII FOREIGN DIRECT INVESTMENT IN THE EUROPEAN UNION Ladislav Blažek 1 ABSTRACT This paper summarizes the main results of analysis of foreign direct investment in the world and in the European Union. Describes inward stock and outward stock foreign direct investment in individual countries. It analyzes the differences between the old and new EU countries. KEY WORDS World Investment Report, foreign direct investment, FDI inflows, FDI outflows, FDI inward stock, FDI outward stock. JEL Classification F65 ÚVOD Přímé zahraniční investice, zkráceně PZI (foreign direct investment, zkráceně FDI) jsou investice zahraničních investorů do podniků v hostitelské zemi, a to buď stávajících nebo nově vybudovaných, za účelem získání takové rozhodovací pravomoci v těchto podnicích, která jim umožní aktivní a dlouhodobou realizaci jejich podnikatelské činnosti. Jedná se o investice zajišťující v daném podniku nejméně desetiprocentní podíl na základním kapitálu, nebo nejméně desetiprocentní podíl na hlasovacích právech. 2 Přímé zahraniční investice jsou nedílnou součástí globalizačních procesů. Jejich význam pro rozvoj světové ekonomiky a ekonomiky jednotlivých států neustále roste a stává se dominantním. Cílem článku je prezentovat výsledky analýz vztahujících se k tokům a zásobám přímých zahraničních investic v zemích Evropské unie. Analýzy byly provedeny na základě statistiky přímých zahraničních investic, která je každoročně publikována v rámci studie World Investment Report, vydávané Konferencí OSN o obchodu a rozvoji (United Nations Conference of Trade and Development, zkráceně UNCTAD). Ve statistikách přímých zahraničních investic jsou sledovány dvě základní položky: tok přímých zahraničních investic (FDI flows), stav (zásoba) přímých zahraničních investic (FDI stock), 1 Prof. Ing. Ladislav Blažek, CSc., Masarykova univerzita, Ekonomicko správní fakulta, katedra podnikového hospodářství. 2 Definice přímé zahraniční investice dle OECD (v souladu s EUROSTATem a MMF), stanoví, že: „Přímá zahraniční investice odráží záměr rezidenta jedné ekonomiky (přímý investor) získat trvalou účast v subjektu, který je rezidentem v ekonomice jiné než ekonomika investora (přímá investice). Trvalá účast implikuje existenci dlouhodobého vztahu mezi přímým investorem a přímou investicí a významný vliv na řízení podniku. Přímá investice zahrnuje jak původní transakci mezi oběma subjekty, tak všechny následující kapitálové transakce mezi nimi a mezi afilovanými podniky. Přitom platí, že zahraniční investor vlastní nejméně 10 % základního kapitálu, nebo hlasovacích práv. 28 a to z hlediska jednotlivých zemí, jejich seskupení, i světa celkem. V rámci toku přímých zahraničních investic je sledován příliv PZI (FDI inflows) od zahraničních investorů do dané země, odliv PZI (FDI outflows) od domácích investorů do zahraničí. V rámci stavu (zásoby) přímých zahraničních investic je sledován stav PZI v dané zemi, který vznikl díky přílivu investic ze zahraničí, tj. od zahraničních investorů (FDI inward stock), stav PZI v zahraničí, který vznikl díky odlivu investic z dané země, tj. v důsledku zahraničních aktivit domácích investorů (FDI outward stock). Přímé zahraniční investice v globálním měřítku Tok přímých zahraničních investic se realizuje v globálním měřítku a jejich objem ve světové ekonomice bezprecedentně roste. V období od roku 1990 do roku 2011 vzrostl stav přímých zahraničních investic v celém světě z cca 2 bilionů USD na cca 20,4 biliony USD, tedy zhruba desetkrát 3 . Tento růstový trend se projevuje, byť diferencovaně, jak v ekonomikách vyspělých, tak v ekonomikách rozvojových i transformujících se 4 . Graf č. 1 Stav přímých investic ze zahraničí (FDI inward stock) Zdroj: vlastní výpočty dle UNCTAD (2012) 3 Lze předpokládat, že v důsledku virtuálních toků investic, tj. toků, které nejsou reálné, ale pouze vykazované, a to ze spekulativní důvodů, bude skutečný objem PZI poněkud nižší. 4 V souladu s metodikou studie World Investment Report zařazujeme mezi země vyspělé: země Evropské unie, další evropské země (Gibraltar, Island, Norsko a Švýcarsko), Spojené státy americké, Kanadu, Japonsko, Austrálii, Nový Zéland, Izrael a Bermudy, mezi země transformující se: země bývalé Jugoslávie (kromě Slovinska) a Albánii, dále Rusko a postsovětské země, včetně Ukrajiny a Gruzie, mezi země rozvojové: všechny ostatní země. 0 2 000 000 4 000 000 6 000 000 8 000 000 10 000 000 12 000 000 14 000 000 1990 2000 2011 m il . U S D vyspělé ekonomiky rozvojové ekonomiky transformující se ekonomiky 29 V grafu č. 1 uvádíme situaci týkající se stavu PZI, které přišly od zahraničních investorů. Na základě obecného povědomí by bylo možno očekávat, že přímé zahraniční investice budou směřovány spíše z vyspělých ekonomik do ekonomik rozvojových. Skutečnost je však taková, že příliv PZI do vyspělých ekonomik v dlouhodobém průměru převyšuje příliv PZI do rozvojových ekonomik. Tomu odpovídá stav PZI, který v roce 2011 činil ve vyspělých ekonomikách cca 13,1 bilionů USD oproti přibližně 6,6 bilionům USD v rozvojových ekonomikách. Velmi výrazné rozdíly mezi vyspělými a rozvojovými ekonomikami jsou na straně „exportu" přímých zahraničních investic, což je zachyceno v grafu č. 2. V roce 2011 činil celkový stav PZI, které investoři z vyspělých zemí investovali do zahraničí, přibližně 17,1 bilionu USD, v případě investorů z rozvojových zemí to bylo pouze cca 3,7 bilionu. Rozdíl v absolutních číslech je veliký, nicméně není nikterak překvapující. Z hlediska rozvojových zemí se však projevuje pozitivní trend, který naznačuje počínající emancipaci jejich investorů: V roce 2000 byl „export" PZI z vyspělých zemí oproti rozvojovým zemím více než osminásobně vyšší, v roce 2012 se jednalo již jen o necelý pětinásobek. Graf č. 2 Stav přímých investic v zahraničí (FDI outward stock) Zdroj: vlastní výpočty dle UNCTAD (2012) Lze tedy říci, že v procesu rozvoje přímých zahraničních investic sehrávají zatím podstatně výraznější roli vyspělé ekonomiky. Vyspělé země jsou nejen podstatně většími „exportéry", ale též většími „importéry" PZI než rozvojové země. Platí však, že ve vyspělých zemích převažuje „export" PZI nad „importem" (cca 17 : 13), v rozvojových zemích je to naopak (cca 3,7 : 6,6). Význam tzv. transformujících se ekonomik je z hlediska jejich podílu na světovém úhrnu přímých zahraničních investic velmi nízký, byť mezi ně patří i Ruská federace, která je členem G20. V roce 2011 činil stav PZI ze zahraničí v těchto zemích jen 3,7 % z celkového světového objemu, stav PZI v zahraničí pouhá 2 %. 0 2 000 000 4 000 000 6 000 000 8 000 000 10 000 000 12 000 000 14 000 000 16 000 000 18 000 000 1990 2000 2011 m il . U S D vyspělé ekonomiky rozvojové ekonomiky transformující se ekonomiky 30 Přímé zahraniční investice v zemích Evropské unie V rámci zemí Evropské unie má největší zásobu přímých investic ze zahraničí Spojené království (1 199 mld. USD), následuje Francie (964 mld. USD) a Belgie (958 mld. USD). K dalším zemím, kde stav přímých investic ze zahraničí přesahuje půl bilionu USD, patří ještě Německo, Španělsko a Nizozemsko. Největší zásobu přímých investic v zahraničí má rovněž Spojené království (1 731 mld. USD). Následuje Německo (1 442 mld. USD) a Francie (1 373 USD). Stav přímých investic v zahraničí přesahující půl bilionu USD má ještě Belgie, Nizozemí, Španělsko a Itálie. Jak je patrné, jde o skupinu velkých, resp. středně velkých zemí s vyspělou ekonomikou, rekrutujících se ze „starých" zemí Evropské unie. Při přepočtu na jednoho obyvatele tvoří šestici největších „importérů" přímých zahraničních investic Lucembursko, s extrémní hodnotou 229 tis. USD, s odstupem následuje Belgie (87 tis. USD), Irsko (53 tis. USD), Malta (42 tis. USD), Švédsko (36 tis. USD) a Nizozemsko (35 tis. USD). Na straně největších „exportérů" přímých zahraničních investic je situace velmi podobná: Lucembursko (259 tis. USD), Belgie (86 tis. USD), Irsko (71 tis. USD), Nizozemsko (57 tis. USD), Dánsko (41 tis. USD) a Švédsko (38 tis. USD). Jde převážně o vyspělé a především velmi otevřené ekonomiky spíše malých zemí EU, z nichž většina, s výjimkou Nizozemska a Belgie, nemá více než 10 milionů obyvatel. V řadě těchto případů lze však předpokládat, že se z části nejedná o reálné, nýbrž virtuální kapitálové toky, související s umístěním nadnárodních společností do daňových rájů. Ve významné míře to bezpochyby platí o Lucembursku, patrně též o Belgii či Irsku. Naproti tomu všechny postsocialistické země jsou dle ukazatele „import" PZI na obyvatele pod průměrem EU, a to i navzdory tomu, že se v průběhu transformačního procesu ve značné míře přílivu zahraničního kapitálu otevřely. Ze zemí tzv. Visegrádské čtyřky figuruje v žebříčku EU na 15. místě Česká republika (11,9 tis. USD), na 17. místě Slovensko (9,5 tis. USD), na 19. místě Maďarsko (8,4 tis. USD) a na 24. místě Polsko (5,1 tis. USD). Ještě výraznější výsledky jsou na straně „exportu" PZI. Neschopnost, resp. nezájem investorů z postsocialistických zemí uplatňovat přímé investice v zahraničí je jednoznačně dokumentována skutečností, že dle ukazatele „export" PZI na obyvatele figurují všechny tyto země v žebříčku EU na posledních deseti místech, z toho země Visegrádské čtyřky: na 20. místě Maďarsko (2,4 tis. USD), na 21. místě Česká republika (1,5 tis. USD), na 22. místě Polsko (1,3 tis. USD) a na 23. místě Slovensko (0,8 tis. USD). Je evidentní, že pro vyspělé ekonomiky je typická převaha „exportu" přímých zahraničních investic, pro ekonomiky rozvíjející se převládá naopak jejich „import". Pořadí zemí Evropské unie podle ukazatele „stav PZI v zahraničí ku stavu PZI ze zahraničí" (FDI outward stock / FDI inward stock) uvádíme v grafu č. 3. Kladnou bilanci, tj. hodnotu daného ukazatele vyšší než 1,00 vykazuje 13 zemí, v pořadí čtrnáctá Belgie (0,99) je těsně pod touto hranicí. Průměr za Evropskou unii činí 1,26. Příznačné je, že na prvních patnácti místech jsou všechny „staré" země Evropské unie (EU 15). Všech dvanáct „nových" zemí, které do EU vstoupily v roce 2004, resp. 2007, svorně figuruje na zbývajících místech. 31 Graf č. 3 Podíl „exportu" a „importu" PZI v zemích Evropské unie (rok 2011) Zdroj: vlastní výpočty dle UNCTAD (2012) ZÁVĚR Poznatky získané z provedených analýz lze shrnout takto: Přímé zahraniční investice jsou faktorem i důsledkem globalizace. Ve sledovaném, více než dvacetiletém období celosvětově vykazují výrazný a zrychlující se růst. Dominují sice toky přímých zahraničních investic z vyspělých ekonomik do ekonomik rozvojových, nicméně významné jsou i toky mezi vyspělými zeměmi navzájem a pozornost si 0,00 0,50 1,00 1,50 2,00 2,50 Německo Finsko Nizozemsko Řecko Itálie Dánsko Spojené království Francie Rakousko Irsko EU průměr Lucembursko Švédsko Španělsko Belgie Portugalsko Kypr Slovinsko Estonsko Maďarsko Polsko Litva Česká republika Malta Slovensko Lotyšsko Bulharsko Rumunsko Podíl "exportu" a "importu" PZI v zemích Evropské unie rok 2011 32 zasluhuje též rostoucí trend „vývozu" přímých zahraničních investic z rozvojových ekonomik, a to jak do jiných rozvojových ekonomik, tak i do ekonomik vyspělých. Evropská unie, byť je ve studii World Investment Report vykazována jako vyspělá ekonomika, se z hlediska internacionalizace kapitálu zcela jasně člení na dvě skupiny. Do první skupiny patří „staré" členské země (EU 15), do druhé skupiny pak 12 „nových" členských zemí. S výjimkou Kypru a Malty se jedná o postsocialistické země. První skupina zemí je z hlediska internacionalizace kapitálu, měřené „importem" a „exportem" přímých zahraničních investic podstatně pokročilejší, než druhá z uvedených skupin. LITERATURA DUNNING, J. H. (1994) Re-evaluating the Benefits of Foreign Direct Investment. Transnational Corporations, 1994, č. 1 s. 23 51. EUROSTAT (2013) http://apl.czso.cz/pll/eutab/html.h citováno 8. 4. 2013. MERCKAERT, J., NELH, C. (2012) Ekonomika v pohybu. Nadnárodní společnosti, daňové ráje a přelétavé bohatství. Praha : Educon, 2012. RAZIN, A., SADKA, E. (2007) Foreign direct investment: analysis of aggregate flows. Princeton : Princeton University Press, 2007. SRHOLEC, M. (2004) Přímé zahraniční investice v České republice. Praha : Linde, 2004. UNCTAD (2012) World investment report 2012: Towards a new generation of investment policies. www.unctad-docs.org/files/UNCTAD-WIR2012-Full-en citováno 31. 10. 2012. KONTAKT prof. Ing. Ladislav Blažek, CSc. Masarykova univerzita Ekonomicko-správní fakulta Katedra podnikového hospodářství Lipová 41a 602 00 Brno Česká republika e-mail: [email protected] 33 VPLYV ZMIEN V NOVELÁCH ZÁKONOV O SOCIÁLNOM A ZDRAVOTNOM POISTENÍ NA ODVODOVÉ ZAŤAŽENIE ZAMESTNANCOV A ZAMESTNÁVATEĽOV IMPACT OF CHANGES IN LAW ON SOCIAL AND HEALTH INSURANCE CONTRIBUTIONS BURDEN FOR EMPLOYEES AND EMPLOYERS Sylvia Bukovová ABSTRACT Article explains the concept of tax and contribution burden, provides comparative data on the tax burden in selected OECD countries in 2012. From 1.1. 2013 apply in the Slovak Republic law on social and health insurance Law no. 252/2012 , Law no. 413/2012 . and Law no 421/2012. The article analyzes the impact of changes resulting from these legal amendments to wedge employees and employers. Contributions to social security funds and health insurance as a result of these changes increase, the future is likely to negatively affect employment growth in Slovakia. KEY WORDS payroll tax, social insurance, health insurance, employee contributions, employer contributions, the basis of assessment, work on deal JEL Classification E62, H20, H21 ÚVOD V súčasnosti Slovensko tak ako aj celá EÚ prechádza problematickým obdobím - súčasná dlhová kríza vyvoláva potrebu zvýšeného objemu zdrojov a stále väčší tlak na konsolidáciu systému verejných financií. Štát na všetkých svojich úrovniach potrebuje na plnenie svojich sociálnych úloh a korekciu zlyhaní trhového mechanizmu značné finančné prostriedky. Na prvom mieste vo financovaní štátu sú dane a sociálne odvody, ktoré platia štátu občania. Daňové a odvodové zaťaženie občanov vyjadruje, aká vysoká je miera zdanenia, alebo aká časť z HDP je tvorená zaplatenými daňami a odvodmi, resp. koľko zdrojov má krajina k dispozícii na prerozdelenie prostredníctvom verejných financií 1 . Je predmetom mnohých diskusií o hraniciach tohto zaťaženia, o znižovaní motivácii k práci príliš vysokým zaťažením a spravodlivosti daňového a odvodového systému. Priemerné daňové a odvodové zaťaženie zamestnancov v členských štátoch Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) v roku 2012 dosiahlo 35,6 %. Bolo to o 0,1 percentuálneho bodu viac ako v roku 2011. Zaťaženie vlani vzrástlo v 19 z 34 členských krajín Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD), kleslo v 14 a v jednej zostalo bez zmeny. Najvýraznejší rast evidovali daňoví poplatníci v Holandsku, Poľsku a Slovenskej republike (o 0,8 percentuálneho bodu na 39,6 %). 1 MARČANOVÁ, M.-ODOR, Ľ.: Efektívnosť daňového zaťaženia v SR. http:www.nbs.sk/PUBLIK 34 Od roku 2010 do konca vlaňajška sa daňové a odvodové zaťaženie zvýšilo v 26 krajinách a kleslo v siedmich. Vo väčšine štátov celkové daňové zaťaženie rástlo v dôsledku vyšších vymeriavacích základov, pričom samotná sadzba dane z príjmu sa medzi rokmi 2010 a 2012 zvýšila iba v šiestich krajinách. Rodiny s dvoma deťmi, ktoré žili iba z jedného zárobku, boli vlani najviac daňovo a odvodovo zaťažené vo Francúzsku (43,18 %), Grécku (43,0 %), Belgicku (41,4 %) a v Taliansku (38,8 %). Priemer za krajiny OECD predstavuje 26,1 %. OECD toto zaťaženie vyrátala ako rozdiel medzi cenou práce, do ktorej sa zarátavajú aj sociálne odvody odvádzané zamestnávateľom, a čistou mzdou vrátane rôznych štátnych dávok. 2 Daňové a odvodové zaťaženie v roku 2012 v EÚ zobrazuje Obr. č.1. Obr. č. 1: Daňové a odvodové zaťaženie v EÚ Zdroj: http://www.konzervativizmus.sk/article.php?4398 Napriek zvýšeniu daňového a odvodového zaťaženia zamestnávateľov a zamestnancov v rokoch 2011 a 2012 prinášajú novely zákonov týkajúcich sa sociálneho poistenia, zdravotného poistenia a zdaňovania platných od 1.1.2013 ďalší rast odvodov a tým aj rast nákladov zamestnávateľov a zníženie čistého príjmu zamestnancov. ZMENY V ODVODOVOM ZAŤAŽENÍ ZAMESTNANCOV A ZAMESTNÁVATEĽOV OD 1. 1. 2013 Zákonom č. 252/2012 Z. z. , zákonom č. 413/2012 Z. z. a zákonom č. 421/2012 Z. z. sa od 1.1. 2013 menia podmienky pre platenie poistného na sociálne poistenie podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, príspevkov na dôchodkové sporenie podľa zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a preddavkov na poistné a poistného podľa zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, ustanovenia Zákonníka práce súvisiace s dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov súvisiace so zmenami v platení príspevkov na starobné dôchodkové sporenie. Od 1.1. 2013 sa pre zamestnancov zjednocujú maximálne vymeriavacie základy pre všetky druhy sociálneho poistenia a preddavkov na zdravotné poistenie, pričom vymeriavací základ zamestnávateľa je rovnaký ako vymeriavací základ zamestnanca. Maximálne vymeriavacie základy predstavujú 5násobok priemernej mzdy v SR za rok 2011 – 5 x 786 Eur, čiže 3930 Eur za mesiac. 2 http://openiazoch.zoznam.sk/cl/132103/Vo-vacsine-krajin-OECD-sa-danove-a-odvodove-zatazenie-zvysilo 35 Mení sa pomer poistného na starobné poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie z 9% + 9% na 14% + 4%. Od 1. 9. 2012 do 31:12.2016 je sadzba poistného nasledujúca: 4% pre zamestnanca a 10% pre zamestnávateľa. V dôsledku všetkých zmien v oblasti sociálneho a zdravotného poistenia sa na Slovensku zvyšuje najmä odvodové zaťaženie zamestnávateľov a zamestnancov a to 1, u zamestnávateľa: za zamestnanca s minimálnym vymeriavacím základom sa zvyšuje odvodová povinnosť na 118, 84 € mesačne (navýšenie o 3, 7 Eur mesačne) ročne na 1 426,08 € (o 44, 5 € viac, čo predstavuje nárast o 3, 12%). v prípade maximálnych vymeriavacích nákladov však navýšenie predstavuje už 402,4 Eur na 1383,35 € mesačne, čo ročne predstavuje odvodové povinnosti zamestnávateľa za takéhoto zamestnanca vo výške 16 600, 2 € rast o 41,02%! 2, u zamestnanca: s minimálnym vymeriavacím základom sa zvyšuje odvodová povinnosť zo 43,82 na 45,22 (rast o 3,20%) mesačne – čo predstavuje rast odvodov o 16, 8 € ročne. v prípade maximálnych vymeriavacích nákladov predstavuje navýšenie odvodov zo sumy 345,5 na 526,26 € mesačne (rast o 52,3% !). Ročné odvodové povinnosti zamestnanca s maximálnymi vymeriavacími nákladmi budú predstavovať 6315,12 €. Uvedené výsledky dokumentujú tabuľky č. 1 až 4. Tab. č. 1: Výška odvodov zamestnávateľa do Sociálnej a zdravotnej poisťovne v EUR od 01.01.2012 Poistenie Sadzba Minimálny vymeriavací základ v € Maximálny vymeriavací základ v € Minimálne odvody v € Maximálne odvody v € Starobné 14,00% 327,2 3 076,00 45,8 430,64 Invalidné 3,00% 327,2 3 076,00 9,81 92,28 Rezervný fond solidarity ( 4,75% 327,2 3 076,00 15,54 146,11 Nemocenské 1,40% 327,2 1 153,5 4,58 16,14 Úrazové 0,80% 327,2 3 930 2,61 31,44 V nezamestnanosti 1,00% 327,2 3 076,00 3,27 30,76 Garančné 0,25% 327,2 1 153,5 0,81 2,88 Odvody do SP spolu 25,20% - - 82,42 750,25 Odvody ZP za zamestnanca bez zdravotného postihnutia 10,00% 327,2 2 307 32,72 230,70 ODVODY DO ZP a SP SPOLU 35,20% - 115,14 980,95 € Zdroj: vlastné spracovanie Tab. č. 2: Výška odvodov zamestnávateľa so Sociálnej a zdravotnej poisťovne v EUR od 01.01.2013 Poistenie Sadzba Minimálny vymeriavací základ v € Maximálny vymeriavací základ v € Minimálne odvody v € Maximálne odvody v € Starobné 14,00% 337,70 3 930,00 47,27 550,20 Invalidné 3,00% 337,70 3 930,00 10,13 117,90 Rezervný fond solidarity ( 4,75% 337,70 3 930,00 16,04 186,67 Nemocenské 1,40% 337,70 3 930,00 4,72 55,02 Úrazové 0,80% 337,70 bez limitu 2,70 bez limitu (z VZ 3930, 00 36 je 31,44) V nezamestnanosti 1,00% 337,70 3 930,00 3,37 39,30 Garančné 0,25% 337,70 3 930,00 0,84 9,82 Odvody do SP spolu 25,20% - 85,07 990,35* Odvody ZP za zamestnanca bez zdravotného postihnutia 10,00% 337,70 3 930,00 33,77 393,00 ODVODY DO ZP a SP SPOLU 35,20% - 118,84 1 383,35* * čiastka zahŕňa úrazové poistenie z vymeriavacieho základu 3 930 eur, ale suma môže byť aj vyššia, nakoľko vymeriavací základ zamestnávateľa na platenie poistného na úrazové poistenie nie je obmedzený najvyššou výškou Zdroj:http://www.podnikajte.sk/prevadzka-firmy/c/802/category/dane-aodvody/article/odvody-zamestnanca-zamestnavatela-1-1-2013.xhtml + vlastné spracovanie Tab. č. 3: Výška odvodov zamestnanca do Sociálnej a zdravotnej poisťovne v EUR od 01.01.2012 Poistenie Sadzba Minimálny vymeriavací základ v € Maximálny vymeriavací základ v € Minimálne odvody v € Maximálne odvody v € Starobné 4,00% 327,2 3 076,00 13,08 123,04 Invalidné 3,00% 327,2 3 076,00 9,81 92,28 Nemocenské 1,40% 327,2 1 153,50 4,58 16,14 V nezamestnanosti 1,00% 327,2 3 076,00 3,27 30,76 Odvody do SP spolu 9,40% - 30,74 262,22 Odvody do ZP za zamestnanca bez zdravotného postihnutia 4,00% 327,2 2 307,00 13,08 92,28 ODVODY DO ZP a SP SPOLU 13,40% - 43,82 354,5 Zdroj: vlastné spracovanie Tab. č. 4: Výška odvodov zamestnanca do Sociálnej a zdravotnej poisťovne v EUR od 01.01.2013 Poistenie Sadzba Minimálny vymeriavací základ v € Maximálny vymeriavací základ v € Minimálne odvody v € Maximálne odvody v € Starobné 4,00% 337,70 3 930,00 13,50 157,20 Invalidné 3,00% 337,70 3 930,00 10,13 117,90 Nemocenské 1,40% 337,70 3 930,00 4,72 55,02 V nezamestnanosti 1,00% 337,70 3 930,00 3,37 39,30 Odvody do SP spolu 9,40% - 31,72 369,42 Odvody do ZP za zamestnanca bez zdravotného postihnutia 4,00% 337,70 3 930,00 13,50 157,20 ODVODY DO ZP a SP SPOLU 13,40% - 45,22 526,62 Zdroj: http://www.podnikajte.sk/prevadzka-firmy/c/802/category/dane-aodvody/article/odvody-zamestnanca-zamestnavatela-1-1-2013.xhtml + vlastné spracovanie 37 ZVÝŠENIE ODVODOVÉHO ZAŤAŽENIA V PRÍPADE ZAMESTNÁVANIA ZAMESTNANCOV NA DOHODY O PRÁCACH VYKONÁVANÝCH MIMO PRACOVNÉHO POMERU Odvodové zaťaženie zamestnancov a zamestnávateľov rastie aj na základe zavedenia povinnosti platiť odvody na zdravotné poistenie a jednotlivé kategórie sociálneho poistenia aj pri prácach na dohodu, ktoré okrem iného prináša rozsiahla novela Zákona o sociálnom poistení Najväčšou zmenou pri prácach na dohodu je skutočnosť, že pri nich vzniká odvodová povinnosť do sociálnej a zdravotnej poisťovne, rovnako ako z riadneho pracovného pomeru pôvodne platilo, že odvody za „dohodárov" platil len zamestnávateľ a to vo výške 1,05% (garančné poistenie, úrazové poistenie). Od 1. 1. 2013 sa zvyšujú odvody pre zamestnávateľov aj pre dohodárov. (Ich výška sa bude odvíjať od faktu, či bude príjem dohodára pravidelný alebo nepravidelný. Pri nepravidelnom príjme sa nebude platiť nemocenské poistenie, ani poistenie v nezamestnanosti, ostatné odvody zostávajú zachované ako pri pravidelnom príjme). Naďalej možno pracovať na všetky typy doterajších dohôd: dohodu o vykonaní práce dohodu o pracovnej činnosti dohodu o brigádnickej práci študentov – pre študentov SŠ vo veku do 26 rokov, odpracovať však môžu maximálne polovicu pracovného času, t. zn. 20 hodín týždenne Na zamestnancov pracujúcich na základe dohody sa budú v zmysle nového Zákonníka práce vzťahovať aj nasledujúce ustanovenia, ktoré doteraz platili len pre trvalý pracovný pomer: 3 ustanovenie o minimálnej mzde – od 1.1.2013 je minimálna mzda vo výške 337,70 Eur nárok na materskú a rodičovskú dovolenku príplatok za prácu v noci a cez sviatok právo na prestávku v práci – 30 minútová prestávka na jedlo (ak práca presahuje 6 hodín) nárok na nemocenské dávky ochrana pred neplatnou výpoveďou ospravedlnenie neprítomnosti v práci zo zdravotných dôvodov (za tento čas nepatrí dohodárovi náhrada odmeny) Zamestnanci pracujúci na dohodu nemajú nárok ani na dovolenku, ani na stravné lístky. Zamestnávateľ je povinný každého nového dohodára nahlásiť do Sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne. U dohodárov, ktorým vznikla dohoda o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru pred 1. januárom 2013 a pracujú aj po 31. decembri 2012, platila pre zamestnávateľa „predĺžená lehota" na dodatočné prihlásenie takýchto zamestnancov na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, resp. len na dôchodkové poistenie najneskôr do 31. januára 2013. Pre dohody, ktoré vznikli po 31. decembri 2012 si zamestnávateľ plní prihlasovaciu povinnosť v „klasickej" lehote pred vznikom povinného poistenia, čiže najneskôr pred začatím výkonu činnosti. Zvýšené odvody nebudú platiť študenti stredných škôl do 18 rokov s mesačným zárobkom maximálne 66 Eur. Aj študenti vo veku od 18 do 26 rokov so zárobkom vo výške maximálne 155 Eur majú odvodová povinnosť v pôvodnej výške 1,05%. 3 http://www.zauctujeme.sk/mzdy-a-personalistika/zakonnik-prace-2013/ 38 Zároveň sú títo študenti oslobodení od platenia poistného – toto oslobodenie si však môžu uplatniť len z jednej dohody. Ak pracujú na viac dohôd, musia túto skutočnosť oznámiť zamestnávateľovi a z ostatných dohôd riadne odvádzať odvody. Starobní a výsluhoví dôchodcovia budú platiť 23,8% na starobné dôchodkové poistenie a do rezervného fondu solidarity. Študenti, invalidní dôchodcovia a výsluhoví invalidní dôchodcovia budú platiť 29.8% na celé dôchodkové ako aj garančné poistenie. Pre ostatných pracovníkov zamestnaných na dohodu platí rovnaké odvodové zaťaženie do sociálnej a zdravotnej poisťovne ako pri riadnom pracovnom pomere. Odvodové zaťaženie zamestnancov pracujúcich na základe dohody a zamestnávateľov za dohodárov od 1.1. 2013 znázorňuje nasledujúca tabuľka: Tab. č. 5: Odvody dohodárov Kategória Odvody zamestnanca Odvody zamestnávateľa Poistné fondy žiaci strednej školy do 18 rokov s mesačným príjmov do 66 EUR a študenti s mesačným príjmom do 155 EUR 0 % 1,05 % GP + UP Poberatelia starobného a výsluhového dôchodku, ak dovŕšili dôchodkový vek 4 % 19,8 % GP + UP + SP + RF DOBPŠ okrem žiaka strednej školy < 18 rokov mesačným príjmov do 66 EUR a okrem ostatných študentov pracujúcich na DOBPŠ s mesačným príjmov do 155 EUR 7 % 22,8 % GP + UP + SP + RF + IP Poberatelia invalidného a invalidného výsluhového dôchodku 7 % 22,8 % GP + UP + SP + RF + IP Ostatní dohodári s nepravidelným príjmom 11 % 32,8 % GP + UP + SP + RF + IP + ZP Ostatní dohodári s pravidelným príjmom 13,4 % 35,2 % GP + UP + SP + RF + IP + ZP + NP + PvN Zdroj: http://www.investujeme.sk/zamestnancov-a-zivnostnikov-cakaju-zmeny-pozname-8najvyznamnejsich/ + vlastné spracovanie V súvislosti s povinnosťou platiť poistné na jednotlivé kategórie sociálneho poistenia budú mať zamestnanci – dohodári aj určité nároky na plnenia z fondov sociálneho a zdravotného poistenia: Ak zamestnanec bude nemocensky poistený a bude vykazovať vymeriavací základ pre nemocenské poistenie, bude mať nárok na náhradu pri dočasnej pracovnej neschopnosti a tiež nemocenskú dávku V prípade, že nebudú nemocensky poistení a teda nebudú platiť odvody na nemocenské poistenie, v prípade choroby ospravedlní zamestnávateľ ich neprítomnosť v práci, avšak nemajú nárok na náhradu. Dohodári, ktorí budú dôchodkovo poistení a budú si platiť dôchodkové poistenie, sa tento príjem bude rátať do ich dôchodku. V prípade platenia poistného na poistenie v nezamestnanosti, sa tento príjem započíta aj do vymeriavacích základov na výpočet dávky v nezamestnanosti. 39 ZÁVER Vysoké odvodové zaťaženie zamestnávateľov predstavuje jednu z najväčších bariér vytvárania nových pracovných miest v SR. Zvyšuje cenu práce zamestnancov, a obmedzuje tak dopyt najmä po nízko kvalifikovanej pracovnej sile. V súčasnosti predstavuje na Slovensku minimálna mzda 337,70 eur. Zároveň platí – ako sme ukázali vyššie, že aj za takúto nízku mzdu platí zamestnávateľ vysoké odvody. Výška mzdy, ktorú zamestnávateľ zamestnancovi vypláca, je pritom podmienená pridanou hodnotou jeho zamestnanca. Ak je táto nízka, je obmedzená aj šanca zamestnanca na vyššiu mzdu. V prípade vysokých odvodov je však pre zamestnávateľa cena práce s nízkou pridanou hodnotou príliš vysoká, preto ju v minulosti nahrádzal prácou dohodárov, za ktorých nemusel platiť také vysoké, resp. žiadne odvody. V dôsledku zavedenia odvodov za dohodárov, ako aj zvýšenia vymeriavacích základov pre zamestnancov sa dá očakávať v budúcnosti rast nezamestnanosti, ktorá je v SR už aj tak príliš vysoká. V tejto súvislosti by bolo potrebné uvedené novely zákonov prehodnotiť a prispôsobiť ekonomickej situácii najmä malých a stredných podnikov v SR. Pozn. autora: Článok bol vypracovaný v rámci projektu VEGA Aktuálne výzvy podnikovej ekonomiky zamerané na zvyšovanie výkonnosti a prosperity podnikov 1/0980/12. LITERATÚRA: Zákon č. 252/2012 Z. z., Zákon č. 413/2012 Z. z. Zákon č. 421/2012 Z. z DUBIELOVÁ, V.: Odvody zamestnanca a zamestnávateľa od 1. 1. 2013. http://www.podnikajte.sk/prevadzka-firmy/c/802/category/dane-a-odvody/article/odvodyzamestnanca-zamestnavatela-1-1-2013.xhtml http://www.konference.fbm.vutbr.cz/workshop/papers/papers2011/finance/Guzonova_Palkec hova.pdf http://www.investujeme.sk/prehlad-danovych-zmien-od-roku-1993-progresivna-dan-sanevracia-stale-tu-bola/ http://www.pp.sk/1570/Zmeny-v-plateni-poistneho-od-1-1-2013_PAM46748.aspx http://www.konzervativizmus.sk/article.php?4398 http://blog.etrend.sk/iness/2012/12/12/nizsimi-odvodmi-za-vyssiu-zamestnanost/ KONTAKT: PhDr. Ing. Sylvia Bukovová, PhD. Katedra podnikovohospodárska Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická Univerzita v Bratislave Dolnozemská 1 Bratislava SR [email protected] 40 MODERNÍ TRENDY V ŘÍZENÍ PODNIKOVÉ VÝKONNOSTI MODERN TRENDS IN CORPORATE PERFORMANCE MANAGEMENT Veronika Burešová, * Lilia Dvořáková ** ABSTRACT The central theme of this paper is the issue of corporate performance. The paper presents results of analysis of the state-of-art on corporate performance, partial research in the area of enterprise competitiveness and performance which was carried out within the project SGS2013-040 Development paradigm in the 21 st century and its influence on economic entities behavior. The paper represents the authors answers on following key questions: "How (with respect to economic development and modern trends of the early 21st century) to determine the performance of the company? What kind of methods, respectively tools, is the best for optimal enterprise performance management? What are the pitfalls associated with financial variables measuring and evaluating corporate performance? Which modern trends should the issue corporate performance and ensuring quality information into account and how?" KEY WORDS corporate performance, sustainable entrepreneurship, sustainable performance, integrated reporting JEL Classification Q01 ÚVOD Vývoj moderní ekonomiky utváří řada různorodých faktorů. Ekonomické prostředí a klima jsou determinovány internacionalizačními procesy, globalizací světového obchodu i stále snadnějšími přesuny ekonomických faktorů práce, kapitálu a informací (Zadražilová, 2011, Kunešová, Cihelková, 2006, Kislingerová, 2005, Souček, 2005, Jeníček, 2002). Změny na makroúrovni se výrazně rychle a intenzivně promítají do chodu podnikatelských subjektů po celém světě (Souček, 2005, Drucker, 1999, 1994). Vize, cíle a strategie podniků doznávají změn podobně jako hodnoty, které se při podnikání preferují, principy, na jejichž základě jsou podniky řízeny a vedeny k efektivnosti a dlouhodobé konkurenceschopnosti (Pitra, 2001). Podnikatelské subjekty a jejich manažeři či majitelé jsou nuceni (např. výzkum Krause) flexibilně reagovat na tyto hlavní trendy a výzvy: nové možnosti a širší prostor pro podnikatelské příležitosti, schopnost obstát v globální konkurenci při zohledňování lokálních požadavků zákazníků, růst požadavků zákazníků, důraz na ekologičnost (udržitelnost) podnikání, ochranu životního prostředí a udržitelnou inovativnost, zkracující se inovační cykly výrobků, růst významu nehmotných aktiv a informací a znalostí zaměstnanců, * Ing. Veronika Burešová, Západočeská univerzita v Plzni, Fakulta ekonomická, Katedra financí a účetnictví, Univerzitní 8, 306 14 Plzeň, Česká republika, spoluautorský podíl 50 % ** Prof. Ing. Lilia Dvořáková, CSc., Západočeská univerzita v Plzni, Fakulta ekonomická, Katedra financí a účetnictví, Univerzitní 8, 306 14 Plzeň, Česká republika, spoluautorský podíl 50 % 41 zrychlující se nástup nových technologií. CÍLE A METODOLOGIE VÝZKUMU Tento příspěvek přináší výsledky kvalitativní analýzy současného stavu problematiky podnikové výkonnosti a odpovědi autorů na následující klíčové otázky: „Jak s ohledem na ekonomický vývoj a moderní trendy na počátku 21. století vymezit výkonnost podniku? Jaké metody a nástroje jsou nejvhodnější pro optimální řízení výkonnosti podniku? Jaká úskalí jsou spojena s finančními veličinami měření a hodnocení podnikové výkonnosti? Jaké moderní trendy by měla problematika řízení výkonnosti podniku a jeho kvalitního informačního zajištění zohlednit a jak?" Výsledků je docíleno detailní rešerší literárních i v elektronické formě zpracovaných odborných pramenů publikovaných v uplynulých převážně dvaceti letech. Cílem je podrobit analýze a identifikovat kauzální vazby a významné souvislosti determinující vývojové trendy podnikové výkonnosti (a tím také dlouhodobou konkurenceschopnost podniku) v národním, regionálním a globálním rámci. Ať je ekonomika ve fázi poklesu, stagnace či růstu, je u podnikatelských subjektů v každém z těchto období patrný boj udržet se na trhu se svými produkty. Proto je na počátku 21. století stále více aktuální otázka podnikové výkonnosti, jejího řízení – měření, vyhodnocování a usměrňování tak, aby byly dosaženy podnikové cíle. TEORETICKÁ VÝCHODISKA ŘEŠENÉ PROBLEMATIKY VÝKONNOST PODNIKU Podniková praxe klade silný důraz na posilování a růst finanční pozice podniku a jeho stabilní výkonnost – výkonnost podniku jako vrcholný koncept výkonnosti dílčích částí podniku a složek až na bazální úroveň aktivit, činností a procesů. Přestože je podniková výkonnost tak intenzivně sledovanou veličinou, není dosud jednoznačně definováno, co přesně pod pojmem výkonnost (ať již podniku, pracovníka, procesu apod.) chápat. Příčinu tohoto faktu je možno spatřovat ve skutečnosti, že výkonnost oplývá mnoha podobami. Výkonnost je podrobněji specifikována a konkretizována do podoby úspěšnosti, efektivnosti, prosperity, produktivity či dokonce konkurenceschopnosti. V jiných případech jsou tyto termíny (úspěšnost, efektivnost, prosperita, produktivita, konkurenceschopnost podniku) považovány na jiné označení podnikové výkonnosti. Vymezení podnikové výkonnosti tuzemských i zahraničních autorů jsou, jak je patrné z následující tabulky, rozdílná. Tabulka 1 Vymezení pojmu podniková výkonnost vybraných autorů zabývající se touto problematikou Autor Vymezení pojmu podniková výkonnost Kislingerová (2010) Výkonnost podniku jakožto schopnost podnikatelského subjektu po určitou dobu dosahovat takových výsledků srovnatelných na základě určitých daných kritérií s výsledky jiných jednotek. Nenadál (2004) Podniková výkonnost je ztotožňována s „mírou dosahovaných výsledků jednotlivci, skupinami, organizací i jejími procesy." Šulák a Vacík (2005) Podniková výkonnost je chápána jako„schopnost podniku co nejlépe zhodnotit investice vložené do jeho podnikatelských aktivit". 42 Wagner (2009) Zde je podnikovou výkonností vymezována „charakteristika popisující způsob, respektive průběh, jakým zkoumaný subjekt vykonává určitou činnost, na základě podobnosti s referenčním způsobem vykonání (průběhu) této činnosti. Roghanian, Rasli, Gheysari (2012) Podniková výkonnost je ekvivalentní pojem podnikové produktivitě. Procházka (2006) Zhodnocování do podnikání vložených ekonomických zdrojů, jenž je výsledkem cílené snahy a působení podnikového managementu za účetní období. Zdroj: vlastní zpracování Podniková výkonnost je chápána a vymezována různými způsoby i díky širokému okruhu uživatelů těchto informací manažeři, vlastníci, investoři aj. (Kislingerová, 2010). Přes patrné rozdíly ve vymezení pojmu je pro autory společný zájem a snaha v souvislosti s podnikovou výkonností co nejpřesněji postihnout úroveň transformace podnikových vstupů (vstupních ekonomických zdrojů, inputů) na výstupy (výstupní ekonomické zdroje, outputy). METODY A NÁSTROJE PRO MĚŘENÍ, HODNOCENÍ A ŘÍZENÍ VÝKONNOSTI PODNIKU V souvislosti s měřením podnikové výkonnosti se využívá řady moderních metodických přístupů (Matýska, 2007) – Benchmarking, vyvážené karty výsledků (Balanced Scorecard – Kaplan, Norton, 2004, 2000) a EFQM model excellence, který v současné době představuje významný metodický nástroj pro zdokonalování managementu podniku ve světovém měřítku. Je tomu tak především díky hledání a nalézání rovnováhy a souladu u osmi oblastí. Těmi jsou orientace na zákazníka, vedení lidí a týmová práce, rozvoj a zapojení lidí, orientace na procesy, odpovědnost vůči okolí, neustálé zlepšování, měřitelnost výsledků a partnerství s dodavateli (Žižlavský, 2006, Šulák, Vacík, 2005, Kaplan, Norton, 2004, 2000). Z dále využívaných nástrojů a metod měření výkonnosti podniku (tím také konkurenceschopnosti podniku) lze jmenovat metody a nástroje manažerského účetnictví – Variable Costing, Direct Costing, Activity Based Costing (blíže viz Popesko, 2009, Petřík, 2009, Gunasekarana, Williams, McGaughey, 2005, Hilton, 1999, Shank, Govindarajan, 1993), Target Costing (Feil, Yook, Kim, 2004), transferové ceny, controlling (Eschenbach, 2004), Total Quality Management, teorie omezení, reingeneering procesů, Lean Management, Just-In-Time (Bain Company, 2011) a jiné. Do zapomenutí neupadly několik desítek let používaná finanční kritéria typu – ukazatele rentability, návratnosti, kapitálového trhu, dále pak metody založené na určení ekonomické přidané hodnoty (EVA), hodnoty přidané trhem – MVA (Kislingerová, 2010, Remeš, 2009, Janeček, Hynek, 2007, Šulák, Vacík, 2005). FINANČNÍ A NEFINANČNÍ MĚŘÍTKA PODNIKOVÉ VÝKONNOSTI Přestože jsou stále jako výchozí veličiny podnikové výkonnosti (efektivnosti) sledovány kritéria a faktory finanční povahy, je patrná tendence stále větší důraz přisuzovat determinantám výkonnosti (a tím také podnikové konkurenceschopnosti) nefinanční povahy. Ziskové veličiny (zisk před úroky, podnikatelský zisk, např. Procházka, 2006, realizovatelný zisk, viz např. Edwards, Bell, 1973), tržby z prodeje, velikost tržních podílů podniku či ukazatele rentability koexistují s ukazateli úrovně jakosti podnikové produkce, míry 43 (ne)odpovědnosti za dopady do udržitelnosti globálního prostoru, úrovně posilování kooperace a podpory společnosti prospěšných iniciativ a aktivit. Jedná se o vyústění snah nenásledovat přímočaře pouze cíl maximalizace podnikového výsledku hospodaření (bohatství), ale brát v úvahu (kromě příjmů) i přírodní a sociální aktiva a podnikovými aktivitami a činnostmi tak zajistit dlouhodobou udržitelnost podnikání a světa (světové ekonomiky, ekosystému) jako celku. Výrazný příklon k nefinančním měřítkům a kritériím se stal přirozeným vyústěním diskusí a snah mezinárodních institucí a vyspělých ekonomik světa. Jednalo se o postupně „zrající" odezvu na sílící poukazování na fakt, že „blahobyt není spojený pouze s ekonomickými aktivy, ale má mnohem širší dimenzi, do které patří například otázky zdraví, individuálního blaha, kvality života a bezpečnosti, ale také kvalita služeb životního prostředí, neplacené služby práce v domácnosti nebo volný čas." (Mohieldin, 2012, Ščasný, 2000). To podtrhuje rozvoj iniciativ, z nichž nejvýraznější jsou: společenská odpovědnost (blíže viz Kuldová, 2010, Jansová, 2007), udržitelná výkonnost podnikatelských aktivit (Kocmanová, Dočekalová, 2011, Wagner, 2009), udržitelný rozvoj, udržitelné podnikání, udržitelné inovace, účetnictví udržitelného rozvoje (Hyršlová, Kubáňková, 2009), reporting udržitelného rozvoje, integrovaný reporting (PWC, Brockett, Rezaee, 2012, Eccles, Krzus, Tapscott, 2010). Podstatou těchto nových trendů a iniciativ je nalezení souladu mezi ekonomickou, environmentální a sociální dimenzí a propojením s problematikou corporate governance. ZÁVĚR Problematika řízení podnikové výkonnosti patří ke klíčovým oblastem zájmu podnikové praxe i výzkumných pracovišť po celém světě. To dokládá více jak 88 000 publikovaných příspěvků nacházejících se ve světové databázi Web of Science. Důraz na podnikovou výkonnost je kladen především proto, aby prostřednictvím řízení výkonnosti podniku a jeho dílčích složek (procesů, činností a aktivit) bylo dosahováno stanovených cílů a tím podnikové konkurenceschopnosti v kontextu celosvětové konkurence, globálních snah vyřadit z trhu slabší hráče. Úvod příspěvku objasňuje význam, který má řízení a měření výkonnosti pro podnikatelské subjekty a jejich dlouhodobou konkurenceschopnost. V příspěvku autoři shrnuli největší výzvy, které podnikatelské subjekty pomáhají formovat a které podniky ovlivňují. Analýzou současného stavu problematiky podnikové výkonnosti byla zjištěna značná nejednotnost vymezení pojmu podniková výkonnost a široká škála způsobů, metod a nástrojů, jakými lze podnikovou výkonnost hodnotit. Jako nejsilnější argumenty podporující tento jev jsou spatřovány široký okruh uživatelů informací sloužících k posouzení výkonnosti podniku. Autoři příspěvku rovněž poukazují na několikero úskalí, jenž jsou spojena s aplikováním metod a nástrojů pro finanční hodnocení výkonnosti podniku. Využívání pouze finančních veličin vede v celé řadě případů k prostému monitorování minulých výsledků nebo jevů majících jen krátký časový dosah do budoucnosti, a tím omezené možnosti ovlivnění budoucí konkurenční schopnosti podniku. V kontextu problematiky trendů v podnikové výkonnosti je významná rovněž otázka kvality podnikových informačních systémů a jejich schopnosti reflektovat moderní trendy, jako např. udržitelné podnikání a inovace, environmentální účetnictví, účetnictví udržitelného rozvoje, reporting udržitelného rozvoje/integrovaný reporting. Moderním trendem podnikového řízení v současnosti je koncentrovat informace a data o ekonomických, 44 environmentálních, sociálních aspektech a corporate governance pro podporu rozhodování podnikovému managementu do jednoho efektivně fungujícího celku. Příspěvek vznikl v rámci projektu SGS-2013-40 Paradigma vývoje v 21. století a jeho vliv na chování ekonomických subjektů. LITERATURA BAIN COMPANY. Management Tools Trends 2011. 2011. Retrieved from http://www.bain.com/publications/business-insights/management-tools-and-trends2011.aspx#. BROCKETT, A., REZAEE, Z. Corporate Sustainability: Integrating Performance and Reporting (Wiley Corporate F&A) [Hardcover]. John Willey & Sons, Inc., 2012. ISBN 1118122364. DRUCKER, P. F. Management challenges for the 21st century. New York: Harper Business, 1999. ISBN 08-87309-98-4. DRUCKER, P. F. Řízení v turbulentní době. Praha: Management Press, 1994. ISBN 8085603-67-5. ECCLES, R. G., KRZUS, M. P., TAPSCOTT, D. One Report: Integrated Reporting for a Sustainable Strategy [Hardcover]. John Willey & Sons, Inc., 2010. ISBN 978-0-58751-5. EDWARDS, E. O. & Bell, P. W. The Theory and Measurement of Business Income. Berkeley, University of California Press, 1973. ESCHENBACH, R. Controlling. 2. vydání. Wolters Kluwer, 2004. 816 s. ISBN 80-7357-0351. FEIL, P., YOOK, K. H., KIM, Il-W. Japanese Target Costing: A Historical Perspective. International Journal of Strategic Cost Management. 2004. GUNASEKARANA, A., WILLIAMS, H. J., MCGAUGHEY, R. E. Performance measurement and costing system in new enterprise. Technovation 25 (2005) 523–533. 2005. doi:10.1016/j.technovation.2003.09.010. HILTON, W., R. Managerial Accounting. Corrnell University, 4 th edition, Inwin McGrawHill, 1999. 816 p. ISBN 0-07-115729-8. HYRŠLOVÁ, J., KUBÁŇKOVÁ, M. Účetnictví udržitelného rozvoje jako nástroj řízení výkonnosti podniku směrem k udržitelnému rozvoji. Český finanční a účetní časopis, 2009. roč. 4, č. 4, s. 46 – 55. Dostupné z: http://cfuc.vse.cz/media/2009/cfuc_2009-4_046-055.pdf. JANEČEK, V. HYNEK, J. EVA a řízení podniku. Sborník příspěvků. VIII. mezinárodní konference. Liberecké ekonomické fórum. Liberec 11. 12. září 2007. 2007. ISBN 978-807372-243-2. JANSOVÁ, M. Corporate Social Responsibility v prostředí malých a středních podniků. Sborník příspěvků. VIII. mezinárodní konference. Liberecké ekonomické fórum. Liberec 11. 12 . září 2007. 2007. ISBN 978-80-7372-243-2. JENÍČEK, V. Globalizace světového hospodářství. Praha: C. H. Beck, 2002. ISBN 80-7179787-1. JENÍČEK, V. Globální diskontinuity a trvale udržitelný rozvoj. Praha: VŠE. ISBN 80-7079251-5. 1999. KAPLAN, R. S. & NORTON, D. P. Balanced Scorecard. Strategický systém měření výkonnosti podniku. Praha, Management Press, 2000. KAPLAN, R. S. & NORTON, D. P. Strategy Maps. Converting Intangible Assets Into Tangible Outcomes. Boston, Harvard Business School Press, 2004. 45 KAŠPAROVÁ K. Společenská výkonnost podniku a způsoby jejího měření. Dostupné z: http://www.csr-online.cz/wpcontent/uploads/2012/11/DP_Katerina_Kasparova_Zpusoby_mereni_CSR.pdf. KISLINGEROVÁ, E., NOVÝ, I. Chování podniku v globalizujícím se prostředí. Praha: C. H. Beck, 2005. ISBN 80-7179-847-9. KISLINGEROVÁ, E. Jak měřit výkonnost podniku v časech krize. 2010. Dostupné z: http://www.businessinfo.cz/cs/clanky/jak-merit-vykonnost-podniku-casech-krize2817.html#!&chapter=2. KOCMANOVÁ, A., DOČEKALOVÁ, M. Corporate sustainability: environmental, social, economic and corporate performance. Acta Universitatis Agriculturae et Silviculturae Mendelianae Brunensis, 2011, vol. 2011, no. 7, p. 203-209. ISSN: 12118516. KRAUSE, J. Změny v podnikovém okolí – vyhodnocení empirického výzkumu. Výstup výzkumného projektu Nová teorie ekonomiky a managementu organizací a jejich adaptační procesy registrovaného u Grantové agentury MŠMT pod evidenčním číslem MSM6138439905. Dostupné z: http://www.google.cz/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=1&ved=0CDAQFjAA& url=http%3A%2F%2Fwww.vse.cz%2Fpolek%2Fdownload.php%3Fjnl%3Deam%26pdf%3D 27.pdf&ei=zyoJUdSVHsWItAax8YDYBw&usg=AFQjCNGtula6ZVXjKfn_u7JcqdSmv4LO zw&bvm=bv.41642243,d.Yms. KULDOVÁ, L. Společenská odpovědnost firem etické podnikání a sociální odpovědnost v praxi. OPS, 2010, 193 s. ISBN 978-80-87269-12-1. KUNEŠOVÁ, H., CIHELKOVÁ, E. a kol. Světová ekonomika – nové jevy a perspektivy. 2. doplněné a přepracované vydání, Praha: C. H. Beck, 2006. 319 s. ISBN 80-7179-455-4. MATÝSKA, M. Očekávání českých podniků ohledně rozvoje systémů měření výkonnosti. Sborník příspěvků. VIII. mezinárodní konference. Liberecké ekonomické fórum. Liberec 11. 12 . září 2007. 2007. ISBN 978-80-7372-243-2. MOHIELDIN, M. Bohatství a výkonnost nesmíme poměřovat výhradně přes HDP. 2012, Dostupné z: http://zpravy.idnes.cz/bohatstvi-a-vykonnost-nesmime-pomerovat-vyhradenepres-hdp-pln-/kavarna.aspx?c=A120822_085051_kavarna_chu). NENADÁL, J. Měření v systémech managementu jakosti. 2. doplněné vydání. Praha: Management Press, 2004. 335 s. ISBN 80-7261-110-0. PETŘÍK, T. Ekonomické a finanční řízení firmy. Manažerské účetnictví v praxi. 2. výrazně rozšířené a aktualizované vydání. Grada Publishing, 2009. 736 s. ISBN 978-80-247-3024-0. PITRA, Z. Zvyšování podnikatelské výkonnosti. Praha: Ekopress, 2001. ISBN 80-86119-645. POPESKO, B. Moderní metody řízení nákladů. Jak dosáhnout efektivního vynakládání nákladů a jejich snížení. GRADA Publishing, 2009. 233 s. ISBN 978-80-247-2974-9. PROCHÁZKA, D. Teorie měření a její konsekvence v účetnictví. Současné problémy oceňování podniků. Acta Oeconomica Pragensia, roč. 14, č. 1. 2006. ISSN 0572-3043. PWC Integrated reporting. Dostupné z: http://www.pwc.com/gx/en/corporatereporting/integrated-reporting/index.jhtml. REMEŠ, D. Řízení výkonnosti podniku v době krize. Journal of Competitiveness 1/2009. Univerzita Tomáše Bati ve Zlíně, Fakulta managementu a ekonomiky, 2009. ROGHANIANA, P., RASLIA, A., GHEYSARIA, H. Productivity Through Effectiveness and Efficiency in the Banking Industry. The 2012 International Conference on Asia Pacific Business Innovation and Technology Management. Procedia Social and Behavioral Sciences. 40 (2012) 550 – 556. 2012. SciVerse ScienceDirect. ELSEVIER. 1877-0428. doi: 10.1016/j.sbspro.2012.03.229. SHANK, J. K., GOVINDARAJAN, V. Strategic Cost Management, The Free Press, Oxford, UK. 1993. 46 SOUČEK, Z. Firma 21. století. Předstihněme nejlepší!!! Praha: Professional Publishing, 2005. ISBN 80-86419-88-6. ŠČASNÝ, M. Hodnocení výkonnosti ekonomiky, udržitelnosti a blahobytu – Index (trvale) udržitelného ekonomického blahobytu. Institucionalizace (ne)odpovědnosti: globální svět, evropská integrace a české zájmy. Příspěvek ke konferenci Globální svět, evropská integrace, české zájmy a institucionalizace (ne)odpovědnosti. Institut ekonomických studií, Fakulta sociálních věd Univerzita Karlova, Ministerstvo životního prostředí. 2000. ŠULÁK, M. VACÍK, E. Měření výkonnosti firem. 1. vydání. Praha: EUPRESS. 2005. 90 s. ISBN 80-86754-33-2. Výsledek hledání výrazu „enterprise performance" v databázi WOS. Dostupné z: http://www.sciencedirect.com/science?_ob=ArticleListURL&_method=list&_ArticleListID=206509834&_sort=r&_st=13&view=c&_acct=C000032307&_version=1&_urlVersion =0&_userid=640854&md5=8e17623a251a6d39b282e2373a604536&searchtype=a. WAGNER, J. Měření výkonnosti. Jak měřit, vyhodnocovat a využívat informace o podnikové výkonnosti. 1. vydání. Grada Publishing, 2009. 256 s. ISBN 978-80-247-2924-4. ZADRAŽILOVÁ, D. a kol. Udržitelné podnikání. 1. vydání. Praha: Nakladatelství Oeconomica, 2011. ISBN 978-80-245-1833-6. ŽIŽLAVSKÝ, O. Moderní metody měření výkonnosti podniku. Sborník z evropské vědecké konference MendelNet 2006. Mendlova zemědělská a lesnická univerzita v Brně, Provozně ekonomická fakulta. Brno. Doktorandský workshop FP. 77-83. 2006. ISBN 80-86851-62-1. Dostupné z: http://www.konference.fbm.vutbr.cz/workshop/papers/papers2006/zizlavsky_ondrej.pdf. KONTAKT Ing. Veronika Burešová prof. Ing. Lilia Dvořáková, CSc. Západočeská univerzita v Plzni Západočeská univerzita v Plzni Fakulta ekonomická Fakulta ekonomická Katedra financí a účetnictví Katedra financí a účetnictví Univerzitní 8 Univerzitní 8 306 14 Plzeň 306 14 Plzeň Česká republika Česká republika e-mail: [email protected] e-mail: [email protected] 47 PRÍNOS INTERNETOVEJ MARKETINGOVEJ KOMUNIKÁCIE NA KONKURENCIESCHOPNOSŤ VINÁRSKYCH PODNIKOV CONTRIBUTION OF INTERNET MARKETING COMMUNICATION ON COMPETITIVENESS OF WINE COMPANIES Lucia Coskun, Pavel Herzka ABSTRACT This paper explores a contribution of internet marketing communication on competitiveness of wine companies. The literature review has been supported with the results of our own experimental data. From the shown results we could prove that internet marketing communication strategies and on line purchase of wine products are big challenges mostly for the small and medium – sized wine enterprises. The most important characteristics are both way internet communication and improvement of a quality of the on-line communication. KEY WORDS internet marketing, marketing communication, wine marketing JEL Classification M 31, M 37 ÚVOD Každá organizácia, zisková alebo nezisková musí nevyhnutne komunikovať s okolím (Fill, 2005). Či už pri obchodných aktivitách, spolupráci a koordinovaní činností alebo na zabezpečenie vhodnej distribúcie tovarov. Marketingová propagačná komunikácia pozostáva z osobného predaja, podpory predaja, vzťahov s verejnosťou a reklamy. Niektorí autori zaraďujú medzi formy propagačnej komunikácie aj priamy marketing (Kotler, 1998), (Boučková, 2003). Kombinácia týchto foriem sa nazýva komunikačný mix. Využitie internetu vo všetkých oblastiach nášho života stále narastá. Internet sa stal bežným nástrojom hľadania informácií (Lagrosen, 2005). Prijatie internetu širokou verejnosťou je rýchlejšie ako ktoréhokoľvek iného média. Kým rádiu trvalo 38 rokov a 13 rokov televízii dosiahnuť počet užívateľov 50 miliónov, internet dosiahol túto hranicu len za 5 rokov (Ellsworth, 1997). Internet značne poznačil marketing (Chaffey, 2009). Zákazníkom umožnil širší výber produktov, služieb a cien od rôznych dodávateľov. Rozšírila sa možnosť expandovať na nové trhy, ponúknuť nové služby, získať nové on-line komunikačné techniky a prostredníctvom internetu zvýšiť konkurencieschopnosť podnikov (Chaffey, 2009). Internet odstraňuje komunikačné bariéry medzi zákazníkmi a zamestnancami eliminovaním ťažkostí spôsobených geografickou polohou, časovými zónami a umiestnením a tým vytvára „hladké" obchodné prostredie. Veľa podnikov, obzvlášť tých, ktoré pracujú globálne budú využívať výhody internetu ako nástroja komunikácie a transakcií (Quelch, 1996). Globalizácia prispieva k nárastu konkurencieschopnosti podnikov. Pretože internet je globálne médium, podniky, ktoré ho využívajú, potenciálne oslovujú ľudí nezávisle od hraníc štátov. Vedie to k nárastu medzinárodnej konkurencie (Wymbs, 2000). Internetový marketing je veľkým prínosom hlavne pre malé a stredne veľké podniky, pretože znižuje bariéry v procese globalizácie (Hamill, 1997). Zo spomenutých dôvodov narastá potreba integrovať internetovú komunikáciu do marketingového komunikačného mixu (Lagrosen, 2005). V minulosti bola konzumácia vína spojená s požívaním ako „vzácneho produktu", v súčasnosti patrí medzi tovary každodennej spotreby s rastúcou tendenciou. Od trhu 48 orientovaného predovšetkým na mužov, vzrástol záujem kúpy tohto produktu aj u žien. Víno našlo uplatnenie nie len ako nápoj, ale aj ako súčasť prípravy pokrmov pri pečení a varení (Quinton, 2003). Nárast množstva spotrebiteľov viedol k rozšíreniu množstva distribučných kanálov a otvára možnosti jeho propagácie a predaja prostredníctvom internetu. CIEĽ A METODIKA VÝSKUMU Tento príspevok sa zameriava na štúdium vplyvu internetovej marketingovej stratégie na konkurencieschopnosť vo vybraných vinárskych podnikoch. Cieľom je potvrdiť význam integrovania internetu do marketingového komunikačného mixu vinárskych podnikov, a uviesť v akej miere vinárske podniky v súčasnosti internet na propagáciu a predaj produktov využívajú. Výskum sa operia o štúdium a analýzu výsledkov vedeckého skúmania v oblasti internetovej marketingovej komunikácie vinárskych podnikov a je doplnený vlastným meraním využitia on-line predaja dotazníkovou metódou malých a stredne veľkých vinárskych podnikov v Slovenskej republike, Českej republike a Spolkovej republike Nemecko. VÝSLEDKY A DISKUSIA Veľa štúdií sa venuje významu a využitiu internetu pri zavedení do marketingových stratégií. Kiang (Kiang, 2000) sledoval vhodnosť internetu pri propagovaní tovarov v závislosti od typu produktov. Výhody plynú podľa autora pri on-line predaji len pri využití nasledovných 3 kanálov: komunikačný kanál – výmena informácií medzi predávajúcim a kupujúcim, prístup, organizácia a interaktivita na vytvorenie trvalého vzťahu, transakčný kanál – ide o predaj produktov, zdokonalenie viditeľnosti a flexibility, distribučný kanál – fyzická výmena produktov, zníženie nákladov na skladovanie, skrátenie dodávateľských reťazcov a tým operačných nákladov. Rozlíšiť je nutné produkty rýchlej spotreby od trvanlivých, rozhodujúce parametre na rozhodnutie o predaji on-line sú: cena a početnosť kúpy, prínos hodnoty a stupeň rozlíšenia. Peterson (Peterson, 1997) uvádza, že pre cenovo náročnejšie a menej často kupované tovary je internetový predaj vhodnejší ako predaj v kamenných obchodoch. Taktiež autor uvádza, že pri predaji nehmotných produktov (digitálnych produktov) je on-line predaj výhodnejší. O on-line predaji rozhoduje cena, hmotnosť/existencia nehmotných tovarov a stupeň rozlíšenia. Predaj vína zaraďuje Peterson medzi tovary cenovo nízko náročné, hmotné s vysokým stupňom rozlíšenia (rôzne druhy vín) a tým nie veľmi vhodné na on-line predaj. Práca Kianga (Kiang, 2000) uvádza 4 podstatné funkcie kanálov pre internetový marketing: výroba produktov na zákazku, dostupnosť, logistika a obťažnosť transakcií. Pri predaji vína on-line popiera Petersonovu teóriu. Uvádza, že pre hmotné produkty je rozhodujúca možnosť výroby na zákazku. Pri vysokej potenciálnej možnosti výroby na zákazku a vhodnom umiestnení, majú produkty s nízkou transakčnou komplexitou ako víno a čokoláda stále veľkú šancu úspešného predaja on-line (Kiang, 2000). Pri on-line predaji sledoval Li (Li, 2006) demografické rozdiely u kupujúcich. Údaje boli získané dotazníkovou metódou zameranou na on-line nákup za 3 predchádzajúce mesiace v USA. Výskumu sa zúčastnilo 999 respondentov. Otázka sa týkala množstva on-line nákupu za posledné 3 mesiace. Na výber boli odpovede: on-line nákup sa neuskutočnil nikdy, 1-3 krát, 4-6 krát, 7-10 krát, 11-20 krát, viac ako 20 krát. Kupujúci, ktorí kúpili on-line produkty 1-3 krát boli označení ako príležitostní kupujúci, pri kúpe 4 a viac produktov ako častí kupujúci. Výsledky dokázali, že muži sú častejší kupujúci ako ženy, taktiež prevažná väčšina 49 častých kupujúcich mala vyššie ukončené vzdelanie. Taktiež kupujúci s vyšším príjmom sa zaraďovali do skupiny často kupujúcich. Vek nemal vplyv na on-line nákup. Lagrosen (Lagrosen, 2005) sledoval vplyv internetu na marketingovú komunikáciu v podnikoch služieb. Výskumu sa zúčastnilo 19 švédskych podnikov, údaje sa zisťovali metódou otvoreného interview. Práca dokázala, že malé a decentralizované podniky uprednostňujú osobnú komunikačnú stratégiu v prevažnej miere prostredníctvom telefónu, faxu a e-mailu. Pri malom počte zákazníkov je nevyhnutné nestratiť súčasných zákazníkov. Veľké podniky využívajú nástroje hromadnej komunikačnej stratégie, vysoko interaktívne webové stránky, automatickú personalizáciu prostredníctvom cookies a chatové fóra zákazníkov. Štúdium internetového marketingu pri predaji vína v Spojenom kráľovstve (Quinton, 2003) sledovalo využitie internetu v marketingovej stratégii. Autori dokázali, že internet je pod hranicou potenciálneho využitia v integrovanej marketingovej stratégii a navrhujú silnejšiu orientáciu na zákazníka pri on-line komunikácii. Sledovaná vzorka pozostávala z 30 maloobchodníkov s vínom. Išlo o vinárne, predajne potravín, obchodníkov špecializujúcich sa na víno, maloobchodníkov, obchodné domy a čisto internetové obchody. Meranie bolo zamerané na štyri veličiny: komunikáciu, interakciu, dialóg a hodnotu. Každá veličina mala rozmedzie od 0 až po 6. Výsledne vzniknuté zhluky boli vyhodnotené metódou strategického interakčného kontínua (strategic interactivity continuum). Strategická interakcia Taktická interakcia Obr. 1 Strategic interactivity continuum Zdroj: Quinton, 2003 Vysvetlivky: supermarkets – obchodné domy, department stores – predajne potravín, wine clubs – vinárne, specialist wine merchant – obchodníci špecializujúci sa na víno, online čisto internetové obchody, bricks and mortar maloobchodníci Získané výsledky dokázali, že obchodné domy a predajne potravín využívajú internet len takticky, s jednoduchým webovým dizajnom a bez rýchlej on-line interakcie so zákazníkom. Maloobchodníci a očakávane internetové obchody využívajú internet na predaj produktov strategicky. K tomu prispela lepšia informovanosť na webových stránkach, krajší optický vzhľad, použité obrázky a vyčerpávajúca informovanosť o produkte. Dôležitým poznatkom zostáva, že ani on-line marketing internetových obchodov nie je dostatočne orientovaný na zákazníka. Predpokladom je dvojsmerná komunikácia medzi zákazníkom a predajcom ako aj medzi zákazníkmi v diskusných fórach. On-line predajcovia vo vinárskom sektore musia zabudovať do marketingovej komunikačnej stratégie chýbajúcu orientáciu na zákazníka. Výsledky štúdia marketingových stratégií šiestich popredných talianskych vinárskych podnikov (Begalli, 2012) dokázali, že u vinárskych podnikov narastá využitie on-line komunikácie. Zavedenie Webu 2.0 na rozdiel od Webu 1.0 umožnilo obojstrannú 50 komunikáciu a dialóg medzi predajcom a zákazníkom. Tým sa zvýšila možnosť implementácie obchodných marketingových stratégií. Predmetom štúdia boli nasledovné vinárske podniky: Azienda Agricola il Mosnel (1), Marchesi dè Frescobaldi (B), Feudi di San Gregorio (C), Casa Vinicola Zonin (D), Fratelli Gancia & C. (E), Cantina Cà del Bosco (F). Analyzovala sa viditeľnosť značky v nasledovných sociálnych médiách: Facebook, Foursquare,GooglePlus, LinkedIn, Tumblr, Twitter, YouTube. Údaje sa získali z webovej stránky HowSociable (www.howsociable.com). Dáta boli zozbierané v jednom týždni, výsledky viditeľnosti sa vypočítali podľa štandardu jednej globálne uznanej značky a priradením jej hodnoty 10. Aby sa mohli vyhodnotiť aj malé lokálne značky, algoritmus berie do úvahy posuvnú mierku. Dosiahnuté hodnoty sa pohybujú na stupnici od 0-10 a sú stanovené vzhľadom na štandard v rámci vzorky. Tab.1 Hodnoty algoritmu HowSociable Zdroj: Begalli, 2012 Vinárske podniky Parametre viditeľnosti A B C D E F Facebook 1,5 1,4 1,3 1,4 2,0 1,3 Foursquare 1,7 1,2 1,2 1,7 1,2 Google Plus 2,0 2,0 2,0 2,2 LinkedIn 1,6 1,6 1,6 1,6 Tumblr 1,2 1,2 1,4 1,4 1,2 Twitter 1,9 2,8 0,9 3,3 3,7 1,4 Youtube 2,0 2,7 1,7 Celková hodnota 1,4 2,7 1,1 3,3 3,5 1,5 Podniky B, D a E dosahujú značnú viditeľnosť značky na webe. Tieto 3 podniky patria medzi najväčšie podniky vo vzorke. Pri porovnaní médií, Twitter dosahuje najvyššie hodnoty. Pravdepodobne je to spôsobené veľkosťou odkazov, ktorá nesmie presiahnuť 140 znakov. Na rozšírenie informácie je často potrebný väčší počet odkazov. Facebook vykazuje značne konštantné hodnoty, pravdepodobne spôsobené trvalou prítomnosťou na webe. Youtube vykazuje rozporné výsledky, spôsobené možnosťou šírenia najobľúbenejších videí v rovnakom okamihu. V našom výskume sme dotazníkovou metódou získali informácie ohľadom on-line predaja produktov vinárskych podnikov. Dotazník zodpovedalo 47 vinárskych podnikov (Coskun, Herzka, Tomlain 2012). Jednalo sa prevažne o malé podniky s počtom zamestnancov do 24 (celkovo 35 vinárskych podnikov) a stredné do 499 zamestnancov (celkovo 12 vinárskych podnikov v tejto sfére výroby ich možno považovať však za veľké). Vinárske podniky boli oslovené: v Slovenskej republike, zúčastnilo sa 22, z toho je 5 stredne veľkých podnikov; z Českej republiky sa zúčastnilo 13, z toho sú 3 stredne veľké podniky a zo Spolkovej republiky Nemecko sa výskumu zúčastnilo 12 podnikov, z toho sú 4 stredne veľké podniky. Súčasťou dotazníka bola otázka, či podniky predávajú produkty on-line. Celkovo 33 podnikov (70,21%) využíva on-line predaj, z toho je 25 podnikov malých a 8 stredne veľkých (obr. 2, obr. 3) (Coskun, Herzka, Tomlain 2012). 51 Obr 2 On-line predaj malých podnikov v % Obr 3 On-line predaj stredných podnikov v % Zdroj: vlastný výskum (Coskun, Herzka, Tomlain, 2012) Zdroj: vlastný výskum (Coskun, Herzka, Tomlain, 2012) V ďalšej otázke nás zaujímalo, aký objem z celkového obratu predstavuje on-line predaj. Na výber boli 4 možnosti: do 25%, do 50%, do 75% a do 100%. U 31 podnikov predstavuje on-line predaj do 25% z obratu, u 2 podnikov do 50% oba sú malé podniky (Coskun, Herzka, Tomlain, 2012). Vlastný výskum ako aj výsledky iných uvedených autorov dokazujú, že vinárske podniky nevyužívajú internet v potenciálne možnej miere. Výhodou sú nízke náklady, rýchla reakcia a flexibilita pomocou predaja on-line. Dôležitým kritériom je obojstranná komunikácia, ktorá žiaľ nie je u vinárskych podnikov rozvinutá na dostatočnej úrovni. Investovanie do času vynaloženého na starostlivosť o zákazníka pri internetovej komunikácii môže byť pre podniky veľkým prínosom. Skryté možnosti predstavuje úzka a častejšia komunikácia so zákazníkmi hlavne u malých a stredných podnikov. Je predpokladom na vytvorenie dlhodobého vzťahu medzi zákazníkom a kupujúcim, ktorá zaručí lojalitu a opakovaný nákup. ZÁVER Náš výskum dokázal, že využitie internetu pri implementovaní marketingových komunikačných stratégií vo vinárskych podnikoch nedosahuje využiteľný potenciál. Z danej vzorky sledovaných podnikov sa dá usúdiť, že on-line predaj produktov využíva 70,21% sledovaných podnikov, avšak on-line predaj predstavuje len menej ako 25% z celkového obratu podnikov. Riešenie vzrastu konkurencieschopnosti vinárskych podnikov vidíme v zlepšení kvality internetovej marketingovej komunikácie a zvýšení on-line predaja vinárskych produktov. V súčasnej finančnej kríze sú nízke náklady na predaj pomocou webu výzvou pre vinárske podniky hlavne malých a stredne veľkých vinárskych podnikov. To samozrejme na strane zákazníkov bude ovplyvnené predajom overených značiek s istými kvalitatívnymi znakmi. On-line nákup produktov závisí od množstva veličín. Demografické rozdiely, kvalita on-line starostlivosti o zákazníka, flexibilita a rýchlosť obojstrannej komunikácie ako aj opakované zobrazenie značky na webe sú predpokladom na zvýšenie predaja vinárskych podnikov. LITERATÚRA BEGALLI , D., R CAPITELLO, R., CODURRI, S., Social media and web marketing media and web marketing strategies: an exploratory study in the Italian wine sector, Scientific Papers Series Management, Economic Engineering in Agriculture and Rural Development, Vol. 12, Issue 2, 2012 ISSN: 2284-7995 BOUČKOVÁ, J. a kol. 2003, Marketing. Praha, C.H. Beck, s.222-242, ISBN 80-7179-577-1. Áno Nie Áno Nie 52 COSKUN, L., HERZKA, P., TOMLAIN, J. 2012, Marketingové komunikačné stratégie vo vinárskych podnikoch. Maneko-Journal of management and Economics. Roč. IV., 01/2012, s. 34-43, ISSN 1337-948. ELLSWORTH, J.H., ELLSWORTH, M.V. 1997, Marketing on the Internet, Wiley, New York, NY. FILL,C. 2005, Marketing communications: engagements, strategies and practice,4. vydanie, Financial Times Prentice Hall 2005, 911s., ISBN 978-0-273-68772-6. HAMILL, J. 1997, The Internet and international marketing, International Marketing Review, Vol. 14 Iss: 5, s.300 – 323, ISSN: 0265-1335. LAGROSEN, S. 2005, Effects of the internet on the marketing communication of service companies, Journal of Services Marketing, Vol. 19 Iss: 2, pp.63 – 69, ISSN: 0887-6045. LI, H., Kuo, C., Rusell, M.G. 1999, The Impact of Perceived Channel Utilities, Shopping Orientations, and Demographics on the Consumer's Online Buying Behavior, Journal of Computer –Mediated Communication, Volume 5, Issue 2, ISSN :1083-6101. KIANG, M.Y., Raghu, T.S., Shang, K.H.M. 2000,Marketing on the Internet - who can benefit from an online marketing approach? Decision Support Systems, Vol. 27, Issue 4, Pages 383–393, ISSN: 01679236. KOTLER, P. KELLER, K.L. 2007. Marketing Management. 12 vydání. Praha: Grada 2007, 792 s., ISBN 8024713595. QUITTON,S., HARRIDGE-MARCH, S. 2003, Strategic interactive marketing of wine – a case of evolution, Marketing Intelligence & Planning, Vol. 21, Issue 6, pp.357 – 362, ISSN: 0263-4503. QUELCH, J.A., KLEIN, L.R. 1996, The Internet and international marketing. Sloan Management Review, 37, Vol. 3, 60–75, ISSN: 1532-9194. LAGROSEN, S. 2005, Effects of the internet on the marketing communication of service companies. Journal of Services Marketing, Vol. 19 Iss: 2, pp.63 – 69, ISSN: 0887-6045. PETERSON, R.A., BALASUBRAMANIAN,S., BRONNENBERG, B.J. 1997, Exploring the implications of the internet for consumer marketing, Journal of the Academy of Marketing Science, Vol. 25, Issue 4 , pp. 329-346, ISSN: 0092-0703 . WYMBS, C. 2000, How e-commerce is transforming and internationalizing service industries. Journal of Services Marketing, Vol. 14 Iss: 6, pp.463 – 477, ISSN: 0887-6045. Publikácia je spracovaná ako čiastkový výstup v rámci výskumnej úlohy: Evidenčné číslo projektu: 1/0055/13 Komisia VEGA č.13 pre ekonomické a právne vedy. Názov projektu: Systemizácia vplyvu faktorov a podmienok znalostného manažmentu v kontexte tvorby podnikateľskej stratégie na pracovnú motiváciu a jej odraz v raste efektivity, resp. udržateľnosti úrovne podnikateľskej činnosti. Vedúci projektu: Doc. Ing. Pavel Herzka, PhD. Zástupca vedúceho projektu: Doc. Ing. Irina Bondareva, CSc. Doba riešenia projektu: od 1.1.2013 do 31.12.2015 KONTAKT Ing. Lucia Coskun doc. Ing. Pavel Herzka, PhD Ústav manažmentu Ústav manažmentu externá doktorandka Oddelenie manažmentu chem. a potravin. technológií Vazovova 5 Vazovova 5 812 43 Bratislava 812 43 Bratislava Slovenská republika Slovenská republika e-mail:[email protected] e-mail:[email protected] 53 DIAGNOSTIKA ODVETVIA TELEKOMUNIKÁCIÍ DIAGNOSTICS OF TELECOMMUNICATION INDUSTRY Stanislava Deáková 1 ABSTRACT Sector of the economy by branch structure called Information and Communication (ICT) is an important pillar of the economy, employing tens of thousands of people. ICT have recently great potential for economic growth and contribute to the post-crisis recovery of the economy. It is now one of the most important and fastest growing industries. KEY WORDS branch structure, Information and Communication sector, diagnostics, growing industries JEL Classification M20, M21 ÚVOD Sektor hospodárstva podľa odvetvovej štruktúry s názvom Informácie a komunikácia (IKT) je dôležitým pilierom ekonomiky, ktorý zamestnáva desiatky tisíc ľudí. IKT majú v poslednom období veľký potenciál pre ekonomický rast a prispieva k pokrízovému zotaveniu hospodárstva. V súčasnosti je jedným z najvýznamnejších a najrýchlejšie sa rozvíjajúcich odvetví. HODNOTENIE SR ZAHRANIČÍM Slovenská Republiky má dlhodobo stabilný, pozitívny výhľad od troch najrenomovanejších ratingových agentúr. V poslednom roku zaznamenávame negatívny vývoj, ktorý je ale spôsobený nepriaznivou situáciou v Eurozóne a vplyvom i ekonomík ostatných členských štátov. Znížený rating SR bol spôsobený „eurokrízou" a prílišnou zadlženosťou niektorých členských krajín, ktoré dlh museli znášať aj ostatné krajiny. Dôsledkom bolo spomalenie rastu ekonomík v EU. Hodnotenia ratingových agentúr sú pre Slovensku republiku nasledovné: Standard & Poor's hodnotí Slovensko ako A+ so stabilnými vyhliadkami do budúcnosti. Moody's udeľuje hodnotenie A1, rovnako so stabilnými vyhliadkami. Fitch udeľuje hodnotenie A+, tiež udáva stabilne vyhliadky do budúcnosti. Rebríček Svetovej banky „Doing business 2013" umiestňuje Slovensko na 46. miesto. Oproti roku 2012 nenastala v umiestnení žiadna zmena. Umiestnenie v rámci vybraných charakteristík uvádza tabuľka. 1 Ing. Stanislava Deáková, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, autorský podiel 100%, podiel na projekte VEGA č. 1/1174/12 100% 54 Tabuľka 1: Doing business 2013 Umiestnenie 2013 Umiestnenie 2012 Zmena Štart podnikania 83 78 -5 Povolenia na stavbu 46 48 2 Prístup k elektrickej energii 100 101 1 Registrácia majetku 8 8 Získanie finančných prostriedkov 23 23 Ochrana investorov 117 114 -3 Platba daní 100 126 26 Medzinárodné obchodovanie 98 100 2 Vymožiteľnosť zmlúv 69 70 1 Riešenie insolventnosti 38 36 -2 Zdroj: www.doingbusiness.org [cit. 18.4.2013] Transparency International hodnotí krajiny sveta podľa stupňa korupcie, ktorá je zisťovaná prostredníctvom názorov expertov a prieskumov názorov. Rebríček sa nazýva Corruption Perceptions Index. V roku 2012 sa Slovensko umiestnilo na 62. mieste zo 176 krajín. V roku 2011 to bolo 66. miesto. HODNOTENIE MAKROEKONOMICKEJ SITUÁCIE NA SLOVENSKU Podnikateľskú činnosť každého podniku významne ovplyvňuje jeho okolie a situácia na trhu v danom odvetví. Úspech podnikania je preto priamoúmerný aj od poznania prostredia a predpokladania vývoja na danom území. V nadväznosti na uvedené skutočnosti uvádzame najdôležitejšie ukazovatele makroprostredia Slovenskej Republiky. Inflácia hovorí o kúpnej sile peňazí v krajine. Za obdobie 2002 – 2012 bola priemerná miera inflácie v SR vyčíslená na úrovni 3,99%. Historicky najvyššia inflácia bola v novembri 2003 a to na úrovni 3,99%, pričom svoje rekordné minimum dosiahla v októbri 2009 0,4%Jej vývoj uvádzam v tabuľke č. 1. Tabuľka 1 vývoj inflácie v SR roky 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013 inflácia 2,8 4,3 1,9 3,9 0,9 0,7 4,1 3,6 2,2 Zdroj: http://www.finance.sk/hospodarstvo/ceny-a-inflacia/inflacia/ [cit. 18.4.2013] Porovnaním údajov tempa rastu HDP Slovenska s krajinami EÚ vidíme, že Slovensko malo počas sledovaného obdobia výrazne vyššie tempo rastu HDP, čo môžeme vnímať ako pozitívum. Maximum dosiahlo v roku 2007. Obdobie krízy spôsobilo prudký pokles a Tempo rastu HDP dosiahlo v roku 2009 záporné hodnoty. V roku 2010 pod vplyvom opatrení zo strany vlády a rôznych stimulov HDP rástlo. 55 Graf 1: Tempo rastu HDP v SR a EÚ počas rokov 2004 -2013 fpredikcia Zdroj: Vlastné spracovanie podľa: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table.do?tab=table&init=1&plugin=1&language=en&pcode=tec00115 [cit. 18.4.2013] Za základný ukazovateľ považujeme aj mieru nezamestnanosti. Na Slovensku má od roku 2000 kolísavý priebeh. Aktuálne sa pohybuje okolo 14,0 %, čo je percento výrazne vyššie než priemer v krajinách EÚ. Priemerná mesačná mzda zamestnanca, podľa údajov Štatistického úradu SR bola v minulom roku 805 €. Tabuľka 2 Miera nezamestnanosti v SR rok 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 % 18,8 19,3 18,6 17,5 18,1 16,2 13,3 11,0 9,6 12,1 14,4 13,5 14,0 Zdroj: http://www.finance.sk/hospodarstvo/trh-prace/vyvoj-nezamestnanosti/ a ŠÚ SR [cit. 18.4.2013] Vývoj priemernej nominálnej mzdy v SR charakterizuje graf č. 2. Graf 2: Vývoj priemernej nominálnej mzdy v SR Zdroj: http://www.kurzy-online.sk/makroekonomika/priemerna-mzda/ [cit. 18.4.2013] Priemerná mesačná mzda má v sledovanom období rastúci trend, čo je pre Slovensko pozitívne. V poslednom sledovanom období (rok 2012) bola priemerná mesačná mzda zaznamenaná v hodnote 805 € na jedného pracujúceho obyvateľa. Oproti predchádzajúcemu roku to znamená nárast o 19 €. A oproti roku 2008 to znamená nárast priemernej mesačnej mzdy o 82 €. -10,00 -5,00 0,00 5,00 10,00 15,00 2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013 f EU 27 Slovensko 56 PODNIKATEĽSKÉ PROSTREDIE 2 Podnikateľské prostredie na Slovensku sa v štvrtom štvrťroku 2012 opäť zhoršilo. Aktuálna hodnota Indexu podnikateľského prostredia (IPP), ktorý na základe vlastného prieskumu pripravuje Podnikateľská aliancia Slovenska, je 75,6 bodu. V porovnaní s tretím kvartálom klesol index o 4,43 %. Vnímané zhoršenie podmienok na podnikanie na konci roku 2012 bolo najintenzívnejšie v celej histórii merania IPP. Skepsu medzi podnikateľmi spôsobili najmä zmeny v Zákonníku práce a nárast daňovo-odvodového zaťaženia. Tieto opatrenia v spojení s neistou ekonomickou situáciou zvyšujú riziko rušenia pracovných miest a nárastu šedej ekonomiky. V štvrtom štvrťroku 2012 hodnotili slovenskí podnikatelia najnegatívnejšie zmeny v oblasti legislatívy upravujúcej odvody. Medzi podnikateľmi dlhodobo panuje názor, že odvodové zaťaženie treba postupne znižovať, a nie zvyšovať. Druhou najnegatívnejšie hodnotenou položkou sa stala pracovnoprávna legislatíva. V čase zvyšujúcej sa nezamestnanosti podnikatelia nepovažujú za rozumné prijímať opatrenia, ktoré znižujú flexibilitu trhu práce a pôsobia proti rastu zamestnanosti. Hlavné výhrady podnikateľov sa týkali súbehu výpovednej doby a odstupného a sprísnenia podmienok zamestnávania na dobu určitú. Treťou najnegatívnejšie hodnotenou položkou sa stala legislatíva upravujúca dane, poplatky a investície. Zvyšovanie daní bude mať podľa názoru podnikateľov výrazný dopad na zníženie ziskovosti spoločností. Podnikateľom sa nepáči, že im vláda odoberá voľné zdroje, za ktoré nedostávajú adekvátnu kompenzáciu v podobe zníženia byrokracie, zlepšenia vymožiteľnosti práva, alebo zjednodušenia právnych predpisov. Časté zmeny v zákonoch rovnako zhoršujú predvídateľnosť podmienok na podnikanie a strednodobé plánovanie. Medzi výrazné prekážky zlepšenia podnikateľského prostredia patrí tiež zle fungujúca a netransparentná justícia, ktorej kredit dlhodobo klesá. Graf 3: Vývoj indexu podnikateľského prostredia na Slovensku od roku 2001 Zdroj: http://alianciapas.sk/prepad-kvality-podnikatelskeho-prostredia-sa-zrychluje/ [cit. 18.4.2013] ODVETVIE IKT Telekomunikácie sú odvetvím, ktoré možno radiť k jedným z najdynamickejších odvetví slovenskej ekonomiky. Na financovaní jeho rozvojových zámerov sa vo výraznej miere podieľa nielen verejný ale aj súkromný sektor. Tento sektor zaznamenal v posledných 2 http://alianciapas.sk/prepad-kvality-podnikatelskeho-prostredia-sa-zrychluje/ [cit. 18.4.2013] 57 rokoch neustály vstup nových firiem a tiež podporil rozvoj inovácií v tejto oblasti. Medzi základné predpoklady rastu a úspechu spoločností v tomto odbore možno radiť vysokú efektívnosť, schopnosť poskytovať kvalitné služby a rýchlosť pri vytváraní nových produktov a služieb. 3 Medzi významné udalosti v roku 2011 patrili investície fixných operátorov do rozširovania širokopásmových sietí vrátane ďalších akvizícií lokálnych alternatívnych operátorov. V oblasti mobilnej komunikácie boli v roku 2011 určujúcimi trendmi nárast používateľov služieb mobilného internetu vďaka rastúcej penetrácii inteligentných telefónov, pokračujúci rast podielu zákazníkov fakturovaných služieb na celkovej zákazníckej báze, rozširujúca sa dostupnosť a vyššia kvalita 3G dátových služieb. Prítomnosť tretieho mobilného hráča, spoločnosti Telefónica O2, znamenala ďalšie zintenzívnenie konkurencie, ktoré sa prejavilo vo všeobecnom poklese cien mobilných hlasových a dátových služieb. Čiastočné spomalenie v porovnaní s predchádzajúcim obdobím bolo dôsledkom rastúcej saturácie trhu a intenzívnej cenovej konkurencie. Telekomunikační operátori aj naďalej pokračovali v rozširovaní svojho portfólia produktov, investovali do rozvoja svojej infraštruktúry a skvalitňovania zákazníckej starostlivosti. Celkové odhadované tržby telekomunikačného trhu v SR dosiahli v roku 2011 objem 2,14 miliardy eur pri medziročnom poklese o približne 1,4%. Najvyšší nárast tržieb v absolútnych číslach v porovnaní s minulým rokom zaznamenal segment internetových služieb. Skupina Slovak Telekom v roku 2011 potvrdila vedúcu pozíciu s trhovým podielom 46,%. Tabuľka 3: Najväčšie telekomunikačné podniky Spoločnosť Tržby 2011 (tis.€) Tržby 2010 (tis.€) Zmena 2011/2010 (%) Zisk po zdanení 2011 (tis.€) Zisk po zdanení 2010 (tis.€) Zmena 2011/2010 (%) 1 Slovak Telekom, a.s., Bratislava 867 742,00 669 468,00 29,60 113 933,00 78 052,00 46,00 2 Orange Slovensko, a.s., Bratislava 728 566,00 764 135,00 -4,70 167 208,00 186 202,00 -10,20 3 Telefónica Slovakia, s.r.o., Bratislava 155 295,00 111 341,00 39,50 40 359,00 -14 593,00 n Zdroj: http://firmy.etrend.sk/rebricky-firiem/najvacsie-telekomunikacne-a-it-podniky.html [cit. 18.4.2013] Najvýznamnejší nárast nominálnych miezd zaznamenávame v informačnokomunikačných činnostiach o 9,5 % a v priemysle o 6 %. Priemerná reálna mesačná mzda v decembri 2012 medziročne vzrástla v informačných a komunikačných činnostiach, vo vybraných trhových službách zhodne o 6,1 %, priemysle o 2,7 %. V priemere za rok 2012 mali najvyššiu priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanci v informačných a komunikačných činnostiach 1743 eur. Z pohľadu jednotlivých krajov najvyššiu priemernú nominálnu mesačnú mzdu mali zamestnanci v Bratislavskom kraji (1 106 €). V ostatných krajoch sa hodnota mzdy pohybovala od 694 € (Prešovský kraj) do 820 € (Žilinský kraj). 4 3 http://www.istp.sk/ktp/charakteristika-smeru/39-telekomunikacie.php [cit. 18.4.2013] 4 http://www.portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=30110 [cit. 18.5.2013] 58 Tabuľka 4: Priemerný evidovaný počet zamestnancov v odbore telekomunikácií Zdroj: http://www.telecom.gov.sk/files/statistika_vus/telekom/index.htm [cit. 18.4.2013] ZÁVER Na základe uskutočnených hodnotení považujem za dôležité venovať pozornosť diagnostike IKT. Objektom diagnostikovania v rámci tohto príspevku bol sektor IKT. Východiskom analýzy bola charakteristika základných hospodárskych ukazovateľov SR a podnikateľského prostredia, ktoré ovplyvňujú podnikateľské subjekty pôsobiace na území nášho štátu. V záverečných častiach som sa zaoberala analýzou samotného odvetvia. LITERATÚRA http://www.telecom.gov.sk/files/statistika_vus/telekom/index.htm [cit. 18.4.2013] http://www.istp.sk/ktp/charakteristika-smeru/39-telekomunikacie.php [cit. 18.4.2013] http://firmy.etrend.sk/rebricky-firiem/najvacsie-telekomunikacne-a-it-podniky.html http://alianciapas.sk/prepad-kvality-podnikatelskeho-prostredia-sa-zrychluje/ [cit. 18.4.2013] http://www.finance.sk/hospodarstvo/trh-prace/vyvoj-nezamestnanosti/ a ŠÚ SR [cit. 18.4.2013] http://www.kurzy-online.sk/makroekonomika/priemerna-mzda/ [cit. 18.4.2013] www.doingbusiness.org [cit. 18.4.2013] http://www.finance.sk/hospodarstvo/trh-prace/vyvoj-nezamestnanosti/ a ŠÚ SR [cit. 18.4.2013] http://epp.eurostat.ec.europa.eu [cit. 18.4.2013] http://www.finance.sk/hospodarstvo/ceny-a-inflacia/inflacia/ [cit. 18.4.2013] KONTAKT Ing. Stanislava Deáková, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 59 SITUAČNÍ ANALÝZA NÁRODNÍ KULTURY A JEJÍ VLIV NA VÝKONNOST PODNIKŮ VE VYBRANÝCH ZEMÍCH Jiří Dědina, 1 Kamila Dědinová 2 ABSTRACT The aim of this article is to analyze a business environment using the national culture evaluation methodology according to the criteria of Mr. Hofstede and try to establish connection between the type of national culture and production rates in the business culture. Performance of enterprises in the country is expressed by the macroeconomic indicators of GDP. In the 21 century, on the basis of many studies has been shown that one of the most important factors influencing the performance of companies currently has a national culture that influences corporate culture as the most important factor of company organizational architecture which affects their performance. The paper focuses on the implementation of national culture situational analysis of selected countries. KEY WORDS National culture, organizational culture, company organizational architecture, Hofstede's national culture assessment, situational analysis, leadership style and management. JEL Classification M10, L22 ÚVOD Tento příspěvek je iniciován na základě interního grantu s názvem „Volba vhodné organizační architektury podniku za účelem zvýšení jeho výkonu" financovaného Vysokou školou polytechnickou v Jihlavě. Volba vhodné organizační architektury podniku za účelem zvýšení jeho výkonu je důležitým faktorem při řízení a organizování podniků. Cílem tohoto článku je analyzovat podnikatelské prostředí pomocí metodiky hodnocení národní kultury dle kritérií pana Hofstedeho a pokusit se prokázat souvislosti mezi typem národní kultury a výkoností podniků v dané kultuře. Výkonnost podniků ovlivňuje výkon dané ekonomiky, který je vyjádřen makroekonomickým ukazatelem HDP. Ve 21.století. se ukazuje na základě mnoha výzkumů, že jedním z nejdůležitějších činitelů na výkonnost podniků má právě národní kultura, která ovlivňuje firemní kulturu jako nejdůležitější činitel organizační architektury podniků, který má vliv na jejich výkonnost. Článek je proto zaměřen na provedení situační analýzy národní kultury vybraných zemí. Situační analýza podnikatelského prostředí dle metodiky pana Hofstedeho ve vybraných zemích. Teoretická východiska Při srovnávání jsme použili čtyři základní dimenze rozdílů mezi národními kulturami. Každá národní kultura může být umístěna na jedné z příček čtyř stupnic, čímž každá kultura dostává charakteristický profil. Čtyři základní dimenze jsou vzdálenost moci, 1 Doc. Ing. Jiří Dědina, CSc., Vysoká škola polytechnická v Jihlavě, katedra ekonomických studií, e-mail: [email protected] 2 Ing. Kamila Dědinová, Vysoká škola ekonomická v Praze, katedra managementu, e-mail: [email protected] 60 individualismus, mužnost a ženskost, vyhýbání se nejistotě, stupeň orientace na dlouhodobé cíle. Dimenze PDI „vzdálenosti moci" vyjadřuje stupeň, jakým členové společnosti akceptují nerovné rozdělení moci. (Dědina & Odcházel, 2007) Neboli vyjadřuje míru, do jaké kultura vyzývá nadřízené uplatnit moc. V kultuře s velkou vzdáleností moci (např. Francie, Indie) se jedná o to, co znamená být nadřízeným. Zaměstnanci podniků v těchto zemích se často bojí vyjádřit nesouhlas se svými nadřízenými. V kultuře s malou vzdáleností moci (např. Rakousko, Izrael) se nadřízení a podřízení navzájem považují za kolegy a věří, že nerovnosti ve společnosti by se měly minimalizovat. Zaměstnanci se jen zřídka bojí nesouhlasit a očekávají, že se s nimi bude konzultovat před tím, než se udělají nějaká rozhodnutí. (Hofstede & Geert, 2005) Dimenze IDV „Individualismu" vyjadřuje tendence k tomu, aby se členové společnosti starali sami o sebe nebo naopak pracovali společně. Neboli vyjadřuje stupeň, do jakého dává kultura přednost jednotlivci před kolektivním, skupinově zaměřeným zájmem. V kultuře individuální (např. USA, Británie) se klade důraz na osobní iniciativu a výsledek. Každý má právo na soukromý život a názor. Naopak kolektivistická kultura je charakterrizována pevným sociálním rámcem (např. Irán, Peru), kde jsou lidé členy rozsáhlých rodin nebo klanů, které je chrání za to, že jsou loajální. Důraz se klade na příslušnost ke skupině a cílem je být dobrým členem této skupiny. Zatímco v individualististické kultuře je ideálem být dobrým vůdcem, kolektivistické zapojení do práce organizace je morální a vyvažuje úplnou odevzdanost. (Hofstede & Geert, 2005) Dimenze MAS „Mužnosti či ženskosti" vyjadřuje rozsah, jakým členové společnosti preferují asertivní mužské hodnoty (např. získávání peněz) a nebo altruismus a pochopení pro druhé lidi. Dimenze „mužnosti" vyzdvihuje „mužské" kultury (např. Austrálie, Itálie), kde je důležité konání, finanční a materiální hodnoty. Ambice jsou hnací silou. Vše, co je rychlé a velké, je pěkné. Naopak ve „feministických" kulturách (např. Holansko, Švédsko) zaleží na kvalitě života. Důležití jsou lidé a prostředí, služby, které motivují. Očekávané vztahy mezi mezi mužem a ženou se podle této dimenze značně liší. V „mužských" kulturách jsou úlohy pohlaví jasně rozlišeny. Ženy mají úlohu vychovávat a starat se o domácnost a muži zaopatřit rodinu. Ve feministických kulturách existuje víra v rovnocennost pohlaví. Pro muže není problém převzít úlohu opatrovatele a naopak. Dimenze UAI „Vyhýbání se nejistotě"vyjadřuje stupeň nejistoty, kdy se členové skupiny cítí ohrožení a vytvářejí mechanismy pro potlačení těchto situací. Neboli vyjadřuje nenucenost, s jakou se kultura vyrovnává s novinkami a překvapením. V kulturách se silným vyhýbáním se nejistotě (např. Japonsko, Řecko) lidé pociťují potřebu jasnosti a pořádku. Cítí se ohrožení nejistými situacemi, prožívají větší strach a stres. Proti tomu bojují usilovnou prací, stabilitou kariéry a netolerantností k odchylce. Těší se, že budou pro firmu pracovat až do penze. V kultuře se slabým vyhýbáním se nejistotě (např. Dánsko, Hongkong) se přirozená životní nejistota přijímá snáze a každý den se bere tak, jak přichází. Dimenze LTO „Stupeň orientace na dlouhodobé cíle" vyjadřuje schopnost soustředit se na dlouhodobé cíle namísto krátkodobých cílů za cenu odříkání. 61 Situační analýza podnikatelského prostředí dle metodiky pana Hofstedeho ve vybraných zemích. Výzkumná východiska. 40 35 104 91 89 52 62 66 110 46 35 51 29 25 38 0 20 40 60 80 100 120 PDI IDV MAS UAI LTO USA UK SVK Graf 1: Hofstedeho typologie národních kultur USA, UK, SVK (2012) 3 PDI Vzdálenost moci USA: Nízké hodnoty vyjadřují předpoklad svobody a spravedlnosti pro všechny. V organizacích je hierarchie založená na toleranci. Nadřízení jsou přístupní, tolerantní, spolehliví a důvěřují zaměstnancům, ale i celým týmům pro jejich odborné znalosti. Úcta a důvěra se nezíská automaticky, ale každý si ji musí zasloužit. UK: Nízké hodnoty vyjadřují, že nerovnosti mezi lidmi by měly být minimální. Výzkumy ukazují, že PDI je nižší mezi vyšší třídní vrstvou a vyšší mezi nižší pracující třídou. SVK: Vysoké hodnoty na Slovensku jsou výsledkem velké hierarchizace společnosti. Každý jedinec má ve společnosti svoje místo, kompetence, pravomoci i míru zodpovědnosti. Zodpovědnost nesou manažeři, kteří ji však většinou přenášejí dále na podřízené. V podnicích a organizacích se hojně vyskytuje autokratický styl řízení, kde vrcholový management vydává příkazy a střední manažeři se svýmy týmy je plní. Řízení tohoto typu oběma stranám vyhovuje. Z toho může plynout vysoká míra nedůvěry. IDVIndividualismus USA: Spojené státy americké jsou vysoko individualistickou kulturou. Jsou zemí s nejvyšší hodnotou individualismu 91. Nejsou závislé na skupině, ale samy přebírají iniciativu. Nedbají na to, co si myslí a dělá skupina, nenechávají se ovlivňovat a jednají na základě svého úsudku a uvážení. Lide jsou zvyklí spoléhat se sami na sebe, maximálně na svoji nejbližší rodinu. V zaměstnání se od zaměstnanců očekává také soběstačnost a projev iniciatívy při řešení problémů. UK: Britové jsou hodně individualističtí a diskrétní lidé. Děti se učí od útleho věku, aby byli soběstačné, aby si našly svůj jedinečný účel v životě, jak by mohly být nejvíce prospěšné společnosti. V posledních deseti letech vzniká v Britániii konzumentarismus a posílení kulutry na „já" a „na sebe sama". SVK: Průměrný index blízký středu vypovídá o velké bojovnosti jednotlivců. V osobním i pracovním životě jsou jedinci více orientováni na udržení si již dosažené pozice na 3 THE HOFSTEDE CENTRE. [online] [cit. 28.02.2013] Dostupné na: http://geert-hofstede.com. 62 co nejdelší dobu. Zaměstnanci, ani manažeři nižší, či střední úrovně se s cili nestotožňují a ani se na nich nepodílejí. Stotožňuje se s nimi jen vrcholový management. V úvahu jsou brané jen názory nejvyšších řídicích pracovníků. Na názory nižších pracovníků se nebere ohled, dívá se na spokojenost celku, nikoli jednotlivců. MASMužnost a ženskost USA: Spojené státy mají hodnotu 62 a jsou pro to v této dimenzii považované za „mužskou" společnost. Muži vládnou společnosti. To vede k prosazování průbojnosti, soutěživosti a zaměřují se na výsledek. Jejich chování ve škole, v práci, ale i v běžném životě je založené na dvou základních hodnotách – „snažit se být nejlepší" a „vítěz bere všechno". Typický Američan žije svojí prací, snaží se vydělat co nejvíce peněz, aby mohl dosáhnout vyššího statusu ve společnosti. UK: Hodnota 66 ukazuje, že Británie jsou mužskou společností. Vidíme zde rozdíl mezi britskou kulturou skromnosti, která je v rozporu s úspěchem hnaným hodnotovým systémem v kultuře. Rozhodující pro porozumění Britům je mít schopnost „číst mezi řadky" . To, co řeknou, nemusí být to samé, co si opravdu myslí. V porovnání se ženskými kulturami, jako jsou například skandinávské země, žijí lidé ve Velké Británii prací a mají jasné pracovní ambice, aby dosáhli dobrého výkonu. SVK: Slovensko je mužskou společností vysoko orientovanou na úspěch. Pro lidi je důležité, aby byli považováni za úspěšné. Symboly jako automobily, krásné domy, oblečení atd. hrají také velkou roli. Společnost se zaměřuje na úspěšnost v zaměstnání. Mužnost dosvědčuje i fakt, že jen výjimečně se na vysoké manažerské pozici nachází žena. UAI Vyhýbání se nejistotě USA: Z uvedených hodnot je vidět, že Američané lehce prijímají změny a nevyhýbají se nejistotě protože vědí, že nové nápady a myšlenky jsou ve společnosti vítané. Proto, je tam větší míra přijetí nových myšlenek, nových a inovovaných produktů a ochota vyzkoušet něco nového nebo něco jiného, ať už se to týká technologie nebo obchodních praktik. Vysoká tolerance a malá svázanost pravidly je provázaná s ochotou riskovat a nalézat nové příležitosti. Z uvedených hodnot je vidět, že Američané lehce prijímají změny. Tento prvek se dá využít k zavádění změn v organizační kultuře. Při změnách Američané nevytvářejí konflikty, na změny se adaptují velmi rychle. UK: Británie má nízkou hodnotu vyhýbání se nejistotě 35. Jsou flexibilní, přijímají bez problémů nové změny.. Jako země s nízkym UAI se Britové chovají sebevědomě i v nejednoznačných situacích. také díky tradici. SVK: Země vykazuje vysokou míru vyhýbání se nejistotě. Jedinci upřednostňují jasnou strukturu a předvídatelnost ve svých životně důležitých rozhodnutích. Stabilita je proto důležitým prvkem v individuální motiváci. Vztah k inovacím může byt i negativní, jelikož to znamená nové přístupy. Nové přístupy mají rádi, ale jen v případě, že jsou již předem někým druhým vyzkoušeny. (Poláček, 2013) LTO Stupeň orientace na dlouhodobé cíle USA: Tato hodnota vypovídá o přesvědčení Američanů, že jsou zodpovědni sami za sebe a musejí jednat flexibilně. Jsou strategicky krátkodobě orientovanou společností. Vzhledem k 63 tomuto úhlu pohledu, americké podniky měří svůj výkon na základě krátkodobých výsledků. Výkazy zisku a ztrát jsou vyhodnocovány za čtvrdletí. UK: Dimenze na úrovni 25 ukazuje Británii jako také krátkodobě orientovanou společnost, kterou pohání na jedné straně velký respekt k historii a tradicím a na druhé straně zaměření na rychlé výsledky víc než dlouhodobé cíle. Plánovací horizonty bývají krátkodobé a i obchodovaní je především zaměřené na krátkodobé čtvrtletní cíle a rychlé výsledky. Běžně platí „že je lepší vrabec v hrsti, než holub na střeše". SVK: Slovenská kultura je také krátkodobě orientovanou kulturou. Změny na trhu, rychlý růst množství konkurence, zvyšování a snižování cen podle poptávky a nabídky nutí společnosti, aby byly co nejvíce ostražité a flexibilní a co nejrychleji se přizpůsobovaly náhlým změnám. Situační analýza podnikatelského prostředí dle metodiky hodnocení makroekonomických ukazatelů. Tab 1: HDP na obyvatele (2007-2012) 4 2007 2008 2009 2010 2011 2012 Slovenská republika 18 014,29 22 658,35 20 874,78 20 781,35 22 844,85 22 456,95 Velká Británie 46 149,28 43 297,95 35 286,54 36 371,26 38 592,10 38 891,32 USA 46 467,47 46 900,91 45 348,46 46 900,39 48 386,69 49 601,41 HDP na obyvatele ($) Graf 1: HDP na obyvatele (2007-2012) 5 Srovnáme-li jednotivé státy z pohledu HDP na obyvatele, vidíme velký rozdíl mezi HDP na obyvatele na Slovensku, a HDP na obyvatele ve Veké Británii a v USA. Výkonnost podníku a i celé ekonomiky je dlouhodobě nejvyšší v USA, pak ve Velké Británii a nakonec na Slovensku. (Poláček, 2013) 4 GDP per capita, vydané 26.02.2013. [online] [cit. 01.03.2013] Dostupné na: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table.do?tab=table&init=1&plugin=1&language=en&pcode=tec00114 . 5 GDP per capita, vydané 26.02.2013. [online] [cit. 01.03.2013] Dostupné na: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table.do?tab=table&init=1&plugin=1&language=en&pcode=tec00114 . 0 10 000 20 000 30 000 40 000 50 000 60 000 2007 2008 2009 2010 2011 2012 s u m a v $ roky Slovensko Velká Británie USA 64 ZÁVĚR Cílem tohoto článku bylo analyzovat podnikatelské prostředí pomocí metodiky hodnocení národní kultury, dle kritérií pana Hofstedeho a pokusit se prokázat souvislosti mezi typem národní kultury a výkoností podniků v dané kultuře. Z hlediska situační analýzy jsme podle metodiky pana Hofstedeho zjistili, že jednotlivé dimenze národní kultury odpovídaly stupni úspěšnosti dané země. Flexibilita, přijímání rizik a individualismus je v přímé závislosti na úspěšnosti ekonomiky dané země. Z hlediska síly národní kultury, která je orientovaná na vyšší výkonnost obyvatelstva, se jeví na prvním místě kultura USA, na druhém místě kultura Velké Británie a nakonec kultura Slovenska. Stejné pořadí hodnocení jednotlivých států z hlediska makroekonomického ukazatele HDP na osobu, neboli podle ukazatelů výkonnosti ekonomiky bylo následující: na prvním místě jsou Spojené státy americké, na druhém místě Velká Británie a na třetím místě Slovensko. Potvrdila se hypotéza, že národní kultura pozitivně ovlivňuje výkonost firemní kultury a samotných podniků v ekonomikách zkoumaných států. LITERATURA DĚDINA, Jiří., ODCHÁZEL, Jiří: Management a moderní organizační firmy. Praha: Grada Publishing, 2007. ISBN 978-80-247-2149-1. knižní monografie 2007 HOFSTEDE, Geert,: CENTRE. [online] [cit. 28.02.2013] Dostupné na: http://geerthofstede.com HOFSTEDE,GEERT: Cultures and Organizations, McGraw-Hill, London DĚDINA, Jiří, DĚDINA ML. Jiří. Analysis and Comparison of Managerial Styles of Czech and Foreign Managers. Bratislava, Ekonomia a podnikanie, 2008, č. 2, s. 13–27. ISSN 13374990. DVOŘÁKOVÁ, Zuzana. Management lidských zdrojů. 1. vyd. Praha: C.H.Beck, 2007. 485 s. Beckovy ekonomické učebnice. ISBN 978-80-7179-893-4. POLÁČEK, Peter: Srovnání firemní kultury Slovenska, Anglie, a USA a jejich vliv na výkonnost podniku. Bratislava: PEVŠ, 2013. Diplomová práce. KONTAKT Doc.Ing. Jiří Dědina, CSc. Vysoká škola polytechnická Jihlava Katedra ekonomických studií Tolstého 1556/16 586 01 Jihlava Česká republika e-mail: [email protected] Ing. Kamila Dědinová Vysoká škola ekonomická v Praze Fakulta podnikohospodářská Katedra managementu Nám.W.Churchilla 4, 130 67 Praha 3 Česká republika e-mail: [email protected] 65 VOLBA VHODNÉ FIREMNÍ KULTURY PODNIKU ZA ÚČELEM ZVÝŠENÍ JEHO VÝKONU Jiří Dědina, 1 Kamila Dědinová 2 ABSTRACT This article is a continuation of previous research authors on the topic „Situation Analysis of national culture and its impact on business performance in selected countries". In previous studies it has been shown that national culture influences the company performance of respective surveyed countries, but also examined the performance of a country's economy. The aim of this article is to demonstrate the impact of power of corporate culture on business performance which is expressed in macro-economic indicator GDP per capita. Based on many studies it has been confirmed that one of the most important factors of company organizational architecture which affects the performance of the company is just corporate culture. This finding led the authors to focus the article on the implementation of situational analysis on selected business enterprises in selected countries, depending on the performance of enterprises and economies. KEY WORDS National culture, organizational culture, corporate culture, business performance, GDP, U.S., GB, Slovakia, situational analysis, leadership style and management. JEL Classification M10, L22 ÚVOD Článek je iniciován na základě interního grantu s názvem „Volba vhodné organizační architektury podniku za účelem zvýšení jeho výkonu" financovaného Vysokou školou polytechnickou v Jihlavě. Článek je pokračováním předcházejících výzkumů autorů na téma "Situační analýza národní kultury a jejich vliv na výkonnost podniků ve vybraných zemích". V předcházejících výzkumech bylo prokázáno, že národní kultura ovlivňuje výkonnost podniků zkoumané země, ale i výkonnost zkoumané ekonomiky dané země. Cílem tohoto článku je prokázat vliv síly podnikové kultury na výkonnost podniku a národních ekonomik, která je vyjádřena makroekonomickým ukazatelem HDP na osobu. Na základě mnoha výzkumů se potvrdilo, že jedním z nejdůležitějších činitelů organizační architektury podniku, který ovlivňuje výkonnost podniku, je právě firemní kultura. Toto zjištění vedlo autory k tomu, zaměřit tento článek na provedení situační analýzy firemních kultur vybraných podniků ve vybraných zemích v závislosti na výkonu jejich podniků a národních ekonomik. 1 Doc. Ing. Jiří Dědina, CSc., Vysoká škola polytechnická v Jihlavě, katedra ekonomických studií, e-mail: [email protected] 2 Ing. Kamila Dědinová, Vysoká škola ekonomická v Praze, katedra managementu, e-mail: [email protected] 66 Situační analýza firemní kultury podniků ve vybraném podnikatelském prostředí. Teoretická východiska Vztah firemní kultury a výkonnosti podniku Kultura firmy je v souvislosti s výkonností organizace studována od počátku 80. let. až do současnosti. Dříve se firemní kultura zkoumala odděleně. Dnes se stává integrovanou součástí komplexního pohledu na řízení a organizování podniku a to v podobě jednoho z nejdůležitějších činitelů organizační architektury podniku. Prvotním podnětem zájmu o tuto problematiku výzkumu se stala především snaha amerických manažerů obstát ve srovnání s japonským managementem a udržet si tak konkurenceschopnost svých firem. Druhotným podnětem zájmu se pak stala snaha západoevropských, ale i středoevropských manažerů obstát ve srovnání se světovým managementem a udržet si tak konkurenceschopnost svých firem s ostatním globalizujícím se světem. V neposlední řadě v současnosti dochází ke stále intenzivnějšímu porovnávání výkonových ukazatelů ekonomik, jejich národních kultur a firemních kultur jejich podniků v rámci států Evropské unie po první fázi jejich integrace. (Odcházel & Dědina, 2007) Jakým způsobem ovlivňuje firemní kultura výkonnost podniku? Hlavními parametry firemní kultury, které hrají roli z hlediska způsobu a míry ovlivňování výkonnosti podniku, jsou obsah a síla firemní kultury. Obsah firemní kultury organizace představují názory, hodnoty, postoje a normy chování jejich zaměstnanců, manažerů a vlastníků Síla firemní kultury pak znamená, nakolik jsou dané názory, hodnoty, postoje, normy a z nich vyplývající vzorce chování v podniku sdíleny. Jsou-li sdíleny ve vysoké míře, je firemní kultura silná a má značný vliv na fungování a směrování podniku k vyšším výkonům. Na jejím obsahu však závisí, zda tento vliv bude pozitivní či negativní. Je-li firemní kultura slabá, znamená to, že členové organizace sdílejí společné názory, hodnoty a postoje v malé míře a nebo vůbec. Pak podnik směřuje k nižším nebo žádným výkonům. Vliv síly firemní kultury na výkonnost podniku Výhody silné firemní kultury spočívají v tom, že: a) Silná firemní kultura vytváří soulad ve vnímání a myšlení pracovníků. Soulad ve vnímání a myšlení pracovníků usnadňuje komunikaci, redukuje konflikty uvnitř firmy a zvyšuje také schopnost dosahovat konsensu. Tím se urychluje jak rozhodování v organizaci, tak realizace přijatých rozhodnutí. Pak je výkonnost podniku vzestupná. b) Silná firemní kultura usměrňuje chování lidí. Díky společně sdíleným hodnotám a normám chování je zabezpečen neformální způsob kontroly, což snižuje potřebu budovat formální kontrolní systémy a posiluje schopnost koordinovaného postupu uvnitř firmy. Pak je výkonnost podniku vzestupná. 67 c) Silná firemní kultura znamená sdílení společných hodnot a cílů. Tím se stává výrazným zdrojem soudržnosti organizace a rovněž nezanedbatelným zdrojem motivace pracovníků. Pak je výkonnost podniku vzestupná. Nevýhody silné organizační kultury: a) Silná firemní kultura vede k uzavřenosti, k přehlížení a ignorování signálů z vnějšího prostředí. Management firmy tak podléhá dojmu, že to, co fungovalo dosud, bude fungovat i nadále, a nevnímá potřebu nové strategie. Výkon pak může oproti konkurenci i stagnovat. b) Silná firemní kultura způsobuje rezistenci vůči změnám. I když se manažeři firmy rozhodnou ke změnám, silné sdílení určitých názorů, hodnot a norem uvnitř firmy způsobuje, že lidé uvnitř firmy nechápou a neakceptují nutnost změn a mají tendenci zůstávat u svých navyklých způsobů myšlení a chování. Výkon pak může oproti konkurenci i stagnovat. (Dědina & Dědina ml., 2008) Situační analýza firemní kultury podniků ve vybraném podnikatelském prostředí. Praktická východiska Metodika výzkumu byla založena na dotazníkovém šetření v jednotlivých zemích. Jednalo se o šetření firemní kultury podniků na Slovensku, Velké Británii a USA. Síla firemní kultury byla hodnocena pomocí dotazníků, které se skládaly ze tří částí. Ze spokojenosti zaměstnanců, z jejich motivace a z charakteristických hodnot firemní kultury podniku. Výsledky z první části byly vyhodnoceny formou tabulek, z kterých bylo vidět nejčastější odpovědi. Hodnoty pak byly přeneseny do spider grafů. Tímto způsobem jsme získali přehled o zodpovězených otázkách. Otázky byly sestavené tak, že ideální spokojenost by měla být zastoupena silným souhlasem. Výsledky výzkumu Slovenská republika – vyhodnocení dotazníku na firemní kulturu podniků Jak vidíme z grafu č.1, firemní kultura podniků na Slovensku není nejsilnější kulturou v porovnání se zkoumanými podniky v zahraničí. Na jedné straně jsou zaměstnanci ochotní pracovat a jejich vztah k zákazníkovi je přijemný. Na druhé straně necítí podporu vedení a jejich vztah k nadřízeným je negativní. Zaměstnanci se domnívají, že je vedení nepodporuje a nevytváří jim dostatečné podmínky k jejich profesnímu růstu a optimálnímu výkonu. V porovnání s ostatními zeměmi je firemní kultura podniků na Slovensku z hlediska její síly na nejnižší pozici. Z tabulky 1 je patrné, že slabší firemní kultura podniků na Slovensku je pravděpodobně jedním faktorem, který může ovlivňovat jejich výkonnost, a tím i míru HDP na osobu. Z hlediska podle HDP na osobu je Slovensko také na nejnižší úrovni ve srovnání s USA a Velkou Británií. 68 Lze potvrdit hypotézu, že firemních kultura podniků na Slovensku bude ze všech zkoumaných států pravděpodobně na nejnižší pozici. Lze také potvrdit hypotézu, že pravděpodobně bude výkonnost podniků na Slovensku také na nejnižší pozici ze zkoumaných států. Lze také potvrdit hypotézu, že výkonnost podniků na Slovensku, která je na nejnižší příčce ze zkoumaných států, je ovlivněna jejich silou firemní kultury. Z toho vyplývá obecné ověření hypotézy, že firemní kultura podniků ovlivňuje jejich výkonnost. Graf 1: Vyhodnocení dotazníků na firemní kulturu SR 3 (Poláček, 2013) Velká Británie – vyhodnocení dotazníků na firemní kulturu podniků Anglická firemní kultura je dosti silnou firemní kulturou. Je orientovaná na zákazníka a zaměstnanci si uvědomují, že zákazníci jsou pro prosperitu podniku nejdůležitější. Je pro ně velmi důležité, aby dosahovali nadprůměrné výsledky. Preferuje se skupinová práce a skupinové rozhodování víc než individuální . Silnou stránkou této firemní kultury je nadřízený pracovník, na kterého se mohou zaměstnanci spolehnout. Vedoucí je vždy k dispozici poradit a vždy si vyslechne názor podřízených. V porovnání s ostatními zeměmi je firemní kultura podniků ve Velké Británii na střední pozici z hlediska její síly. Z tabulky 1 je opět patrné, že středně slabší firemní kultura podniků ve Velké Británii je pravděpodobně jedním faktorem, který může ovlivňovat jejich výkonnost, a tím i míru HDP na osobu, která je větší než u Slovenské republiky, ale menší než v USA. 3 Upravené na základě (Poláček, 2013) 0 60 Silný nesouhlas Nesouhlas Mírný nesouhlas Mírný souhlas Souhlas Silný souhlas 69 Z hlediska hodnocení podle HDP na osobu je Velká Británie také na střední pozici ve srovnání s USA a Slovenskem. Z toho vyplývá i ověření hypotézy, že firemní kultura podniků ovlivňuje jejich výkonnost. Graf 2: Vyhodnocení dotazníků na firemní kulturu UK 4 (Poláček, 2013) USA – vyhodnocení dotazníků na firemní kulturu podniků Podniky v USA jsou silně zaměřené na zákazníka. Odráží se to i na jejich zákaznicky orientovaném chování. Zaměstnanci jsou iniciativní a snaží se udělat všechno pro spokojenost zákazníků. V podniku mají zaměstnanci dobré podmínky odborného růstu, což je motivuje k vysoké výkonnosti a zdokonalování se. Jejich vedoucí je jim nápomocný, podporuje je a je ochotný jim pomáhat. Vyslechne si jejich názory a bez problémů s nimi komumikuje a snaží se jim maximálně vyhovět. Z tabulky 1 je opět patrné, že silná firemní kultura podniků v USA je pravděpodobně jedním z faktorů, který ovlivňuje výkonnost tamních firem, a tím i míru HDP na osobu, která je větší než ve Slovenské republice a než ve Velké Británii. Z toho vyplývá i ověření hypotézy, že firemní kultura podniků ovlivňuje jejich výkonnost. 4 Upravené na základě : (Poláček, 2013) 0 60 Silný nesouhlas Nesouhlas Mírný nesouhlas Mírný souhlas Souhlas Silný souhlas 70 Graf 3: Vyhodnocení dotazníků na firemní kulturu USA 5 (6) Situační analýza hodnocení výkonu podnikatelského prostředí podle metodiky hodnocení makroekonomického ukazatele HDP na obyvatele. Tab 1: HDP na obyvatele (2007-2012) 6 Graf 2: HDP na obyvatele (2007-2012) 7 5 Upravené na základě : (6) 6 GDP per capita, vydané 26.02.2013. [online] [cit. 01.03.2013] Dostupné na: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table.do?tab=table&init=1&plugin=1&language=en&pcode=tec00114 . 7 GDP per capita, vydané 26.02.2013. [online] [cit. 01.03.2013] Dostupné na: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table.do?tab=table&init=1&plugin=1&language=en&pcode=tec00114 . 0 60 Silný nesouhlas Nesouhlas Mírný nesouhlas Mírný souhlas Souhlas Silný souhlas 0 10 000 20 000 30 000 40 000 50 000 60 000 2007 2008 2009 2010 2011 2012 s u m a v $ roky Slovensko Velká Británie USA 71 ZÁVĚR Cílem článku je prokázat vliv síly podnikové kultury na výkonnost podniku, která je vyjádřena makroekonomickým ukazatelem HDP na osobu. Byla provedena situační analýza podniků z hlediska síly jejich firemní kultury a výkonnosti v jednotlivých podnikatelských prostředí na Slovensku, Velké Británii a USA. Na základě této situační analýzy byla ve všech kritériích potvrzena hypotéza, že firemní kultura podniků ovlivňuje jejich výkonnost. LITERATURA DĚDINA, Jiří., ODCHÁZEL, Jiří: Management a moderní organizační firmy. Praha: Grada Publishing, 2007. ISBN 978-80-247-2149-1. knižní monografie 2007 DĚDINA, Jiří, DĚDINA ML. Jiří. Analysis and Comparison of Managerial Styles of Czech and Foreign Managers. Bratislava, Ekonomia a podnikanie, 2008, č. 2, s. 13–27. ISSN 13374990. DĚDINA, J. CEJTHAMR, V. 2010. Management a organizační chování. 2. vydání, Praha, Grada Publishing, 2010, s. 340, ISBN 978-80-247-3348-7. DĚDINA, Jiří, DĚDINOVÁ, Kamila. Management methods used to improve the performance of employees. Bratislava 17.05.2012. In: MAJTÁN, Štefan et al.(ed.). Aktuálne problémy podnikovej sféry. Bratislava : Ekonóm, 2012, s. 50–54. ISBN 978-80-225-3427-7. DVOŘÁKOVÁ, Zuzana. Management lidských zdrojů. 1. vyd. Praha: C.H.Beck, 2007. 485 s. Beckovy ekonomické učebnice. ISBN 978-80-7179-893-4. POLÁČEK, Peter: Srovnání firemní kultury Slovenska, Anglie, a USA a jejich vliv na výkonnost podniku. Bratislava: PEVŠ, 2013. Diplomová práce. KONTAKT Doc.Ing. Jiří Dědina, CSc. Vysoká škola polytechnická Jihlava Katedra ekonomických studií Tolstého 1556/16 586 01 Jihlava Česká republika e-mail: [email protected] Ing. Kamila Dědinová Vysoká škola ekonomická v Praze Fakulta podnikohospodářská Katedra managementu Nám.W.Churchilla 4, 130 67 Praha 3 Česká republika e-mail: [email protected] 72 VÝZNAM METÓDY JUST IN TIME A JEJ VPLYV NA VÝKONNOSŤ PODNIKU SIGNIFICANCE OF JUST IN TIME METHOD AND ITS IMPACT ON FIRM S PERFORMANCE Alexandra Divincová ABSTRACT The success of companies is largely influenced by the degree of adaptability to external events that are dynamically and continuously evolving. The responsible preparation and subsequent implementation of Just In Time method can improve competitiveness. It is essentially a philosophy that is well known by the Japanese company Toyota. In general, the Japanese management is based on different assumptions, compared to our European or American one. It is more focused on making small steps leading to the progressive improvement of the whole system. For that reason is necessary the thorough preparation and at the same time the positive attitude to innovation. KEY WORDS Just In Time, Genesis, Principles, Aims, Kanban, Pull System, Impact, Performance JEL Classification L23, L25 ÚVOD Neustále zvyšovanie a prehlbovanie požiadaviek zo strany trhu, a teda aj zo strany celého podnikateľského prostredia sa výrazne podpisuje na konkurenčnej schopnosti všetkých spoločností. Nestálosť prostredia, jeho dynamickosť, turbulentnosť či ostatné sprievodné znaky nútia podniky čoraz viac uvažovať nad implementáciou rôznych typov techník a konceptov, ktoré prispievajú k zvyšovaniu efektívnosti podnikateľskej činnosti, a tým pádom pomáhajú k dosiahnutiu stabilného či silného postavenia na trhu. Uskutočňovanie perspektívnych rozhodnutí a pozitívny prístup k inováciám sú dôležitým predpokladom prosperujúceho podnikania. Globalizačné a interkultúrne prvky vedú k vytváraniu nových a flexibilnejších postupov manažmentu, ktoré zodpovedajú rýchlo sa meniacemu prostrediu. Vyvíjajú sa nové či dokonca špecifické prístupy. K pomerne novšiemu z nich možno zaradiť tzv. štíhlu výrobu, ktorej súčasťou je aj koncept Just In Time (JIT) ako špecifická manažérska metóda. Tá má svoje korene práve v japonskom manažmente vyznačujúcom sa mnohými charakteristickými odlišnosťami a princípmi, na základe ktorých stojí. Technika spočíva vo výrobe presne stanoveného množstva produktov, v konkrétnej kvalite a v konkrétnom čase, pričom základným cieľom je eliminácia časových strát a úspora nákladov. Mnohé podniky najmä automobilového priemyslu si danú skutočnosť uvedomujú, výrobu realizujú práve prostredníctvom tejto metódy. Nemožno nespomenúť spoločnosť Toyota, práve s ktorou sa daný koncept spája. Ing. Alexandra Divincová, Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska. Príspevok je spracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0980/12. 73 PRINCÍPY A CIELE JUST IN TIME Anglický výraz pre metódu zvanú Just In Time možno doslovne preložiť ako „práve včas". Pokiaľ ju spojíme s riadením a vykonávaním samotnej podnikateľskej činnosti, možno ju charakterizovať ako „filozofiu eliminácie strát v priebehu celého výrobného procesu, od nákupu materiálov a polotovarov až po distribúciu hotových výrobkov" 1 . Existuje viacero definícií pojmu JIT, no v podstate všetky názory sa zhodujú v základom bode a síce, že uplatnením tejto techniky dochádza k dodaniu potrebného množstva materiálu či produktu v konkrétnom čase a požadovanej kvalite. Technika zabezpečujúca elimináciu strát od zásobovania až po odbyt má svoj pôvod v Japonsku, ktoré ju taktiež zdokonalilo práve v oblasti riadenia zásob. Tie predstavujú dôležitú súčasť podnikových aktív, ktorých efektívne vykonaný manažment prispieva ku stabilite a konkurencieschopnosti podnikov. Ide azda o jednu z najznámejších metód v oblasti logistiky, ktorá má široké uplatnenie nielen v amerických a japonských spoločnostiach, ale aj európskych. Nezastupiteľnú rolu zohráva najmä v automobilovom priemysle, kde si jej nesporné výhody uvedomujú renomované a zvučné spoločnosti ako Toyota, Ford, Audi, BMW a mnohé ďalšie. Práve Toyota dostala túto techniku do povedomia. JIT predstavuje filozofiu japonského manažmentu, ktorá svoje praktické uplatnenie našla v sedemdesiatych rokoch 20. storočia vo viacerých japonských manufaktúrach. Za otca kanbanu 2 a Just In Time sa považuje viceprezident Toyota Motor Taiichi Ohno. Oba koncepty vychádzajú zo samurajskej tradície, kedy bojovník neprestane nikdy zdokonaľovať svoj štýl a taktiež si nikdy nezabudne vyleštiť svoj meč. V manažérskom ponímaní musí manažér neustále zdokonaľovať svoje zručnosti, ako aj ponúkané produkty a procesy. 3 Každá metóda je založená na existencii určitých princípov. Technika JIT nepredstavuje žiadnu výnimku, práve naopak. V literatúre možno nájsť rôzne stavebné prvky predstavujúce primárne piliere tejto metódy, konkrétne ide kanban a pull systém. 4 Plánovanie na základe pull princípu znamená doslovne princíp ťahu. Z praktického hľadiska sa výroba začne až vtedy, keď zákazník bude požadovať určitý produkt. Informácia sa dostane od zákazníka k obchodníkovi a následne k výrobcovi. Uvedený fakt je jasným dôkazom toho, že v prípade efektívneho uplatnenia techniky práve včas je potrebná dôkladná marketingová analýza. Za veľmi výstižné a prehľadné hľadisko považujem prístup ôsmich základných princípov, ktoré ilustruje schéma č. 1. Toto hľadisko je aplikované na stavebníctvo, no možno skonštatovať, že praktické uplatnenie nachádza vo všetkých sférach, kde možno Just In Time aplikovať. Za prvý významný princíp možno považovať atakovanie problémov. Cieľom nie je vyhýbanie sa a maskovanie problematických situácií, ale ich sledovanie a včasné riešenie. Druhá zásada je reprezentovaná elimináciou odpadov, čiže vyjadruje zodpovedný vzťah k environmentálnemu prostrediu. Kanban systém a pull princíp sú základnými determinantmi aj v prípade tohto členenia bazálnych prvkov. Nepretržitý pracovný tok by mal viesť k maximálnemu zjednodušeniu výrobného procesu. Koncept celkovej kvality vychádza z komplexnej metódy riadenia kvality, z anglického Total Quality Control, čiže TQC. 1 GRZNÁR, M. – ŠINSKÝ, P. – MARSINA, Š. Firemné plánovanie. Bratislava: Sprint dva, 2009. s. 123. ISBN 978-80-89393-04-6. 2 Kanban predstavuje systém riadenia výroby na základe tzv. kanban štítkov, resp. lístkov, ktoré umožňujú efektívnejšie riadenie výroby, pretože plnia funkciu objednávkového listu. 3 LU, D. J. – KYÖKAI, N. N. Kanban Just-In-Time at Toyota. [online]. Cambridge: Productivity Press, 1989. [cit. 07.01.2013]. Dostupné na internete: <http://books.google.sk/books?id=TxJNaPkuc4oC&printsec=frontcover&hl=sk#v=onepage&q&f=false>. ISBN 978-0-915299-48-5. 4 BUER, L. Supply Chain Management im deutschen Mittelstand. Hamburg: E-Business und Logistik, 2003. s. 19. ISBN 3-8311-4666-7. 74 Dôležitú úlohu tu zohráva permanentná kontrola kvality nielen počas samotného výrobného procesu, ale aj v prípade promptného vybavovania reklamácií a sťažností zákazníkov. Práve to umožňuje zdokonaľovanie a prispôsobovanie kvalitatívnych parametrov poskytovaných produktov konečnému zákazníkovi. Rešpektovanie a dodržiavanie rôznych noriem v oblasti kvality predstavuje taktiež neobyčajne významnú zložku v činnosti mnohých podnikov. Top manažment a zamestnanci majú v procese JIT nezastupiteľné miesto. Aby mohol Just In Time fungovať efektívne, je nutné, aby bol top manažment naklonený zmenám, vytváral vhodné zázemie pre implementáciu tejto techniky a v neposlednom rade oboznamoval svojich zamestnancov s prebiehajúcimi procesmi v podniku. Tí by mali na druhej strane participovať na dianí v spoločnosti, neustále napredovať a rozvíjať svoje zručnosti a schopnosti. Čo sa týka dodávateľského a taktiež zákazníckeho vzťahu, predpokladom úspechu je jeho dlhotrvajúci a lojálny charakter. Vzťahy založené na dôvere sú perspektívne a prinášajú množstvo výhod pre všetky zúčastnené strany. Posledný princíp je reprezentovaný nepretržitým zlepšovaním a napredovaním, ktoré môžeme taktiež označiť ako tzv. Kaizen. Opäť ide o výraz japonského pôvodu, ktorý sa spája s neustálym vývojom, s cieľom dosiahnuť určitý pokrok uskutočňovaný v malých na seba nadväzujúcich krokoch, pričom v sebe zahŕňa množstvo manažérskych techník a postupov. Neodmysliteľnou súčasťou metódy je „zasvätenie" všetkých zamestnancov do danej problematiky. Čo je, akosi možno všimnúť, v prípade japonského manažmentu jeho základným znakom. Schéma 1 Osem základných princípov JIT Zdroj: PHENG, L.S. – CHAN, R. Y. M. The Application Just-In-Time Principles to Process Layout for Precast Concrete Production. In Singapore Management Review. ISSN 0129-5977, 1996, roč. 18, č. 2, s. 23-41. Uvedené princípy podmieňujú splnenie základných či odvodených cieľov metódy. Ak je zabezpečená synergia kardinálnych zásad, vytvára sa priestor pre ich splnenie. Vo všeobecnosti je známe, že pokiaľ chceme niečo dosiahnuť, musíme mať stanovený cieľ a určitú víziu. Obzvlášť je to dôležité pri tvorbe a zdokonaľovaní rôznych manažérskych metód. Pretože ak chceme ako podnik uskutočniť nejakú zmenu a pohrávame sa s myšlienkou integrovania nového postupu, je pre nás významne dôležité poznať budúce stavy, ktoré nám uplatnenie konkrétnej metódy prinesie. Za všeobecný cieľ techniky Just In Time možno 75 považovať zákaznícky, resp. trhovo orientovanú produkciu, ktorá prispieva k zvyšovaniu a upevňovaniu pozície na trhu. Ďalšiu, v budúcnosti dosiahnuteľnú métu predstavuje vyhýbanie sa neprosperujúcim činnostiam, ktoré zbytočne plytvajú obmedzenými zdrojmi a taktiež odhaľovanie neefektívnych aktivít. Nemenej dôležitými cieľmi sú bezpochyby optimalizovanie kvantity a kvality produkcie, pokles nákladov spojených s dodávkami či v neposlednom rade minimalizovanie prestojov a časových strát strojov. 5 Sféra cieľov je podľa môjho názoru úzko spätá s množstvom výhod, ktoré JIT prináša. Nepredpokladám, že by si podnik stanovil za cieľ negatívnu métu, práve naopak. A z tohto dôvodu predstavuje pozitívny dôsledok akýsi nami stanovený cieľ, ktorý je recipročne determinantom potenciálnych prínosov. PRÍNOSY A ÚSKALIA JUST IN TIME V článkoch a dielach mnohých autorov možno nájsť široké spektrum výhod, ktoré sa s technikou JIT spájajú. Jednotlivé názory sa však výrazne neodlišujú, práve naopak, nachádzame medzi nimi určité prieniky. Medzi primárne a sumarizujúce výhody techniky založenej na dodržaní princípu práve včas patria 6 : úspora skladovacích nákladov, nižšia zásoba vstupných materiálov, vyššia kvalita výrobkov, nižšia nepodarkovosť, skracovanie dodacích lehôt, vyššia kvalifikácia zamestnancov, ich motivácia a produktivita... Za úspešnou realizáciou a implementáciou metódy JIT stojí samozrejme synchronizovaná marketingová činnosť zameraná na analýzu potrieb zákazníkov, od ktorých sa odvíja celý proces. Z tohto dôvodu je nevyhnutným predpokladom, a tým pádom aj nepochybným prínosom kvalifikovaná činnosť marketingových pracovníkov. Dôležitú úlohu tu zastáva sofistikovaná počítačová sieť, ktorá tvorí primárnu bázu pre plynulý tok informácií. V neposlednom rade možno hovoriť o lojálnom vzťahu zákazníkov k podniku na základe ich rastúcej spokojnosti v dôsledku prehlbovania kvalitatívnych parametrov poskytovaných statkov. Existuje pomerne veľké množstvo výhod, ktoré prislúchajú tejto technike. Nemožno však abstrahovať aj od negatívnych stránok, ktoré môže neúspešne vykonaný systém riadenia zapríčiniť. V prvom rade môže stáť za neúspechom JIT metódy operatívne plánovanie. Technika si vyžaduje dlhodobú prípravu v rámci všetkých oblastí od výroby až po samotný odbyt. Neakceptovanie zákaznícky orientovaného princípu môže viesť k zlyhaniam v oblasti neprosperujúcich produktov na trhu, čo následne môže zapríčiniť narušenie alebo stratu konkurenčnej výhody podniku. Vidina peňazí prevyšuje skutočné hodnoty a princípy, na ktorých je JIT založený. Tým sa narúša jeho pôvodný zmysel. Ak JIT nie je súčasťou podnikovej kultúry, osadenstvo podniku nepretransformovalo hodnoty metódy práve včas do svojich hodnôt, môže to mať za následok zlyhanie v dôsledku nestotožnenia sa s cieľmi a métami podniku. Metóda kladie vysoké požiadavky na kvalitu dopravy, finančná náročnosť 5 WITTE, H. Allgemeine Betriebswirtschaftslehre. [online]. Mníchov: Oldenbourg Wissenschaftsverlag GmbH, 2007. [cit. 11.01.2013]. Dostupné na internete : <S.8http://books.google.sk/books?id=XsPlxhMG9o4C&pg=PA8&dq=just+in+time+ziele&hl=sk&sa=X&ei=5 jLzUIuUEqb14QTTkYCgCg&redir_esc=y#v=onepage&q=just%20in%20time%20ziele&f=false>. ISBN 9783-486-58223-9. 6 PRACHAŘ, J. Optimalizace řízení skladových zásob. In Výkonnosť podniku [online]. 2011, roč. 1, č. 3 [cit. 09.01.2013]. Dostupné na internete: <http://www.vusem.sk/public/userfiles/files/VP32011.pdf>. ISSN 1338435X. 76 je taktiež negatívnym sprievodným znakom, ktorý môže odradiť vedenie podniku od zavedenia tohto prístupu. Metóda ako taká neprináša potenciálne riziká, dovolím si však tvrdiť, že práve neefektívne implementovaný systém a abstrahovanie od istých skutočností môže viesť skôr k stratám ako k pozitívnym smerom sa vyvíjajúcim výsledkom. Viac ako dôležitým predpokladom pre úspešné zavedenie systému JIT je zabezpečenie vhodného a bezchybného manažmentu kvality. Je to jeden z najdôležitejších prvkov, ktoré musia v podniku fungovať na maximum. Vybudovanie vhodného priestoru so splnenými kvalitatívnymi parametrami vytvára platformu pre budúce napredovanie. Je teda na zvážení samotného vedenia či pôjde pomalšou cestou zabezpečujúcou dokonalú prípravu, alebo sa „do boja" pustí hlava nehlava bez náležitého plánovania. ZÁVER Súčasný charakter podnikateľského prostredia vytvára široký priestor pre vývoj nových, netradičných metód nielen manažmentu, ale aj logistiky. Zmeny a vzrastajúci význam inovácií sú sprievodnými znakmi súčasnej situácie na trhu. Na základe tejto skutočnosti bolo kardinálnym dôvodom definovanie metódy a upozornenie na najdôležitejšie aspekty prinášajúce prospech v rámci podnikateľskej činnosti. Po úspešnom integrovaní do podnikovej kultúry je dosiahnutie konkurenčnej výhody či lepšieho postavenia na trhu viac ako možné. Rešpektovanie zásadných princípov, z ktorých filozofia Just In Time vychádza, by malo byť primárnym predpokladom jej implementácie. Až po dodržaní jednotlivých principiálnych prvkov a dôkladnej príprave možno pozorovať efektívne výsledky vo výkonnosti podnikov. Vzhľadom na skutočnosť, že zavádzanie nových prístupov do podnikateľskej činnosti si vyžaduje aj podstupovanie určitej miery rizika, inovácie podobného charakteru a pozitívny postoj k zmenám môžu byť dôležitými míľnikmi v rámci životného cyklu podnikov. LITERATÚRA BUER, L. Supply Chain Management im deutschen Mittelstand. Hamburg: E-Business und Logistik, 2003. 126 s. ISBN 3-8311-4666-7. DĚDINA, J. – ODCHÁZEL, J. Management a moderní organizování firmy. Praha: Grada Publishing, 2007. 324 s. ISBN 978-80-247-2149-1. GRZNÁR, M. – ŠINSKÝ, P. – MARSINA, Š. Firemné plánovanie. Bratislava: Sprint dva, 2009. 259 s. ISBN 978-80-89393-04-6. LU, D. J. – KYÖKAI, N. N. Kanban Just-In-Time at Toyota. [online]. Cambridge: Productivity Press, 1989. [cit. 07.01.2013]. Dostupné na internete: <http://books.google.sk/books?id=TxJNaPkuc4oC&printsec=frontcover&hl=sk#v=onepage&q&f=false>. ISBN 978-0-915299-48-5. PHENG, L.S. – CHAN, R. Y. M. The Application Just-In-Time Principles to Process Layout for Precast Concrete Production. In Singapore Management Review. ISSN 0129-5977, 1996, roč. 18, č. 2, s. 23-41. PRACHAŘ, J. Optimalizace řízení skladových zásob. In Výkonnosť podniku [online]. 2011, roč. 1, č. 3 [cit. 09.01.2013]. Dostupné na internete: <http://www.vusem.sk/public/userfiles/files/VP32011.pdf>. ISSN 1338435X. WITTE, H. Allgemeine Betriebswirtschaftslehre. [online]. Mníchov: Oldenbourg Wissenschaftsverlag GmbH, 2007. [cit. 11.01.2013]. Dostupné na internete : <S.8http://books.google.sk/books?id=XsPlxhMG9o4C&pg=PA8&dq=just+in+time+ziele&hl=sk&sa=X&ei=5jL zUIuUEqb14QTTkYCgCg&redir_esc=y#v=onepage&q=just%20in%20time%20ziele&f=false>. ISBN 978-3486-58223-9. KONTAKT Ing. Alexandra Divincová Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b, 852 35 Bratislava, Slovenská republika, e-mail: [email protected] 77 IFRS A JEJICH MÍSTO V PODMÍNKÁCH MALÝCH A STŘEDNÍCH PODNIKŮ IFRS AND ITS PLACE IN TERMS OF SMES Gabiela Dlasková, Dana Kubíčková, Ivana Turková ABSTRACT Since the 2005 the firms listed on the regulated capital markets in EU are required to prepare their financial statements in accordance with IFRS. In the other countries the capital marekts are more developed and the IFRS are more implemented into the economic environment. Success in making new business contacts can depend on whether the company is able to provide reliable and comparable financial data. How is the SMEs prepared to face this requirements, how they perceive this option, whether and to what extent they are informed about IFRS or have experience with their use, that are issues on which focused the research project. KEY WORDS IFRS, implementation of IFRS, SME, JEL Classification M41 ÚVOD Potřeba kvalitních, spolehlivých a především srovnatelných finančních informací je jedním z projevů procesu globalizace světové ekonomiky. Srovnatelnost údajů obsažených v účetních výkazech (rozvaha, výsledovka, výkaz změn ve vlastním kapitálu a výkaz o peněžních tocích) má význam nejen pro investory, ale i pro banky, management, obchodní partnery a další uživatele. Mezinárodní standardy účetního výkaznictví jsou jako reakce na tuto potřebu postupně vytvářeny od 70. let minulého století. V souladu s Nařízením č. 1606/2002 Evropského parlamentu a Rady ze dne 19. července 2002, musí účetní jednotky, které jsou obchodními společnostmi a zároveň emitenty cenných papírů registrovaných na regulovaném trhu cenných papírů v členských státech Evropské unie, používat k sestavení účetní závěrky IFRS počínaje 1. 1. 2005. Tento akt uspokojil především informační potřeby investorů a dotkl se pouze části vykazujících subjektů. Jako reakce na potřebu kvalitních a srovnatelných informací jiných uživatelů pak byl vytvořen a v r. 2009 přijat soubor zjednodušených standardů finančního výkaznictví určených pro MSP. Jejich aplikace pro sestavení účetní závěrky však dosud regulována není – použití těchto standardů je vázáno pouze na rozhodnutí účetní jednotky, resp. na požadavcích bezprostředního okolí. Intenzita požadavku aplikace IFRS pro sestavení účetních výkazů tak závisí na obchodních vztazích a jejich destinaci. V okolních zemích je situace ve srovnání s českým prostředím odlišná: na kapitálový trh je napojeno mnohem více firem, mnohem většího množství firem se dotýká povinnost sestavovat finanční výkazy dle IFRS. Je tedy možné předpokládat, že požadavek vykazovat dle IFRS pro potřeby obchodních kontaktů, je v těchto zemích mnohem více rozšířen. A tedy že ve svých obchodních kontaktech bude srovnatelnost finančních dat předpokládat, resp. požadovat výkazy sestavené dle IFRS více firem a tlak takového prostředí bude silnější. V souhrnu je možné říci, že IFRS jsou do ekonomického prostředí těchto zemí více implementovány a mnohem více ovlivňují i chování firem, a jsou 78 součástí i nově navazovaných obchodních vztahů, které bude častěji provázet požadavek finančních výkazů sestavených dle IFRS. 1. Vymezení problému a cíl Současný český účetní systém zahrnuje dva paralelní, vedle sebe existující, relativně nezávislé systémy: národní systém, zákonem, vyhláškami a českými účetními standardy regulovaný systém účetního vykazování, a mezinárodní systém IFRS, upravený zákonem na základě vyhlášky EU pro obchodní společnosti kótované na regulovaných kapitálových trzích v EU. Oba systémy nejsou vzájemně zastupitelné: ty firmy, jichž se dotýká povinnost sestavovat finanční výkazy podle mezinárodních standardů pro kapitálové trhy, sestavují ještě druhou sadu účetních výkazů – pro daňové účely – podle národních účetních standardů. Ostatní firmy, na něž se tato povinnost nevztahuje, sestavují účetní výkazy pouze podle národního účetního systému. V poslední době však roste počet těch firem, které sestavují účetní výkazy podle mezinárodního systému, aniž tuto povinnost mají stanovenou regulatorně, tj. na základě vlastního rozhodnutí. Důvody k tomuto kroku jsou různé: zahraniční mateřská společnost, která podléhá popř. i nepodléhá této povinnosti v zahraničí, zahraniční obchodní partner, čerpání zdrojů z fondů EU (Mullerová, Paseková, Kubíčková 2010). Tímto procesem se do účetního systému národního stále více vnášejí prvky systému mezinárodního a do běžného vedení účetnictví a rozhodování o běžných účetních situacích se tak dostávají prvky systému druhého (Procházka 2010). Jde o postupný proces prorůstání a vzájemného ovlivňování obou systémů, který je v podstatě neřízený, vedený aktuálními a individuálními potřebami ekonomické a účetní praxe. Vykazování majetku a závazků podle IAS/IFRS přináší změny, které prostupují a zasahují do pojetí a vykazování téměř všech položek účetních výkazů. Ve zcela konkrétní rovině to znamená, že účetní výkazy jsou sestavené za jeden a tentýž podnik podle IAS/IFRS na základě jiné soustavy rozhodnutí a provedení konkrétních účetních operací. To přináší zcela nové požadavky na přípravu, vzdělání a myšlení účetních a dalších pracovníků, které musí poskytovat – v míře větší než vyžadoval národní účetní systém – podpůrné informace pro provádění běžných účetních záznamů. Z těchto úvah vychází výzkumný projekt podporovaný Interní grantovou agenturou Vysoké školy finanční a správní, Praha na téma „Připravenost malých a středních podniků v ČR na implementaci IFRS". Jeho cílem je zjistit míru, v jaké jsou IFRS neformálně, tj. bez vazby na legislativní úpravu, implementovány do prostředí MSP, v jaké míře je management těchto firem informován o těchto skutečnostech, do jaké míry je s problematikou vykazování podle IFRS seznámen, v jaké míře tyto podmínky akceptoval, resp. IFRS pro MSP využívá. 2. Cíle výzkumného projektu a pracovní hypotézy Cíle předkládaného výzkumného projektu lze vymezit v těchto rovinách: Zjistit způsob sestavování a využití účetní závěrky v MSP (interně, externí firmou, pro běžné řízení, pro daňové účely) a podmínky, za něž provádí externí zpracování účetní firmy. Zjistit podmínky a možnosti využití IAS/IFRS pro rozšíření obchodních vztahů MSP. Zjistit míru a rozsah informovanosti managementu MSP o IAS/IFRS a připravenosti účetních pracovníků na vykazování dle IFRS. Identifikovat rozsah a charakter změn ve vedení účetnictví, které by přechod na IFRS přinesl, a následně v hodnotách obsažených ve finančních výkazech a z toho vyplývající změnu v hodnocení finanční situace a výkonnosti firem. 79 Hypotézy jsou formulovány ve vztahu ke stanoveným cílům: H1 – Malé a střední podniky sestavují účetní závěrky interně nebo externě v závislosti na velikosti – malé firmy, resp. mikropodniky využívají zpravidla služeb účetních firem, střední podniky vedou účetnictví a sestavují účetní závěrku interně, v účetním oddělení. H2 – Malé a střední podniky mají četné vazby na zahraniční dodavatele i odběratele a/nebo je jejich záměrem tyto vztahy rozšiřovat. H3 – Míra připravenosti manažerů a účetních pracovníků na využívání IFRS ve své činnosti je malá. Oblast přípravy ve sféře vysokých škol i středních škol však dosud s podstatou a praktickou aplikaci IFRS neseznamuje, větší nabídku lze nalézt v oblasti vzdělávání postgraduálního. H4 – Účetní výkazy sestavené podle IFRS poskytují podstatně jinou soustavu dat, podávající odlišný obraz o majetkové a finanční situaci podniku, což se odráží v jiném hodnocení finanční stability a výkonnosti firem. 3. Předpokládané metody řešení projektu Postup řešení projektu předpokládáme v rozdělení do tří etap:. (1) V první etapě byla provedena analýza podmínek pro vykazování, na jejímž základě byly určeny hlavní problémové okruhy pro formulaci otázek dotazníku a řízených rozhovorů, které budou zjišťovat data pro naplnění prvních dvou cílů výzkumu. Zároveň jsou získávány finanční výkazy sestavené na základě dvou soustav účetních standardů, ČÚS a IFRS a další informace o způsobech vedení účetnictví a připravenosti účetních. (2) Ve druhé etapě je ve dvou fázích realizováno dotazníkové šetření a řízené rozhovory s jednotlivými zástupci vybraných firem, ale také účetních firem, vzdělávacích institucí, a sběr dalších relevantních dat. (3) Ve třetí etapě je postupně prováděno dílčí shrnutí získaných dat. Získané informace byly předloženy k odborné diskusi na workshopu katedry a na konferencích. Souběžně probíhá dále sběr dat z dotazníkového šetření, které bude uzavřeno s koncem akademického roku. Teprve poté budou všechna data vyhodnocena a zpracována do dalších výstupů. Cílem tohoto příspěvku je seznámit s výsledky první fáze dotazníkového šetření. Dotazník byl v návaznosti na sledované oblasti rozčleněn na několik částí. V prvé části byly zjišťovány identifikační údaje o firmě – i když jsme předpokládali anonymní odpovědi, tyto údaje umožní následnou podrobnější analýzu získaných dat. Druhá část dotazníku směřovala ke zjištění důvodů k přijetí IFRS (faktického či potenciálního). Zaměřuje se především na kontakty se zahraničím, a to jak stávající, tak na záměry navázat kontakty se zahraničními partnery v budoucnosti. Ve třetí části dotazníku byla zjišťována míra informovanosti o IFRS ve třech úrovních: na úrovni informace, na úrovni postoje a hodnotících soudů o nich a na úrovni zájmu o konkrétní seznámení s nimi. Čtvrtá část dotazníku byla zaměřena na to, jaká část účetnictví je v podniku nejobsáhlejší a se kterou je spojeno nejvíce problémů. Pátá část dotazníku byla určena pro zjištění zkušeností a názorů na užití IFRS v praxi těch podniků, které mají s jejich užitím zkušenosti. Sběr dat a dotazníkové šetření, bylo provedeno ve všech střediscích Vysoké školy finanční a správní, tj. ve střediscích Praha, Most a Kladno, kde je v kombinované formě studia velká koncentrace odborníků a manažerů právě z oblasti řízení podniku a podnikových financí. Bylo získáno 132 dotazníků, přičemž vyhodnocovány byly pouze odpovědi 59 dotazovaných podniků, které splnily kritérium pro přiřazení k MSP. 4. Dosažené výsledky v první etapě výzkumu Struktura respondentů Z identifikační části vyplývá, že odpovídalo 59 % podniků se sídlem v malých městech v ČR, 34 % podniků se sídlem v Praze a pouze 7 % dotazovaných podniků bylo 80 z jiných oblastí. Převládající právní formou, a to z celých 75 % dotázaných tvoří společnosti s ručením omezeným, 12 % akciové společnosti a zbylá část připadá na ostatní formy. Převládajícím oborem činnosti, a to z celých 27 % je oblast služeb, následovaná obchodem 20 % a výrobou také 20 %. Velmi důležitou se jeví získaná informace o postavení respondenta v dotazovaném podniku, ze 79 % se jedná o vrcholového nebo výkonného pracovníka či manažera na střední úrovni řízení, což jistě může být považováno za záruku fundovaných odpovědí. Potenciální důvody pro užití IAS/IFRS V této oblasti se odpovědi podniků výrazně lišily. Obchodní vazby na odběratele v zahraničí uvádí 63 % dotazovaných a na dodavatele 59 %. Jiné vazby na zahraniční subjekty než obchodní připustilo 64 % dotazovaných podniků, avšak v různých souvislostech, převažující byla vazba na mateřskou společnost, a to z 23 %. Součástí dlouhodobých záměrů je u více než 50 % firem navázat a rozvinout další obchodní vztahy a spolupráci se zahraničními obchodními partnery. Jedním z možných důvodů pro užití IAS/IFRS může být také plánovaná změna právní formy, kterou připustilo 9 % podniků. O odměňování manažerů dotazovaných podniků vypovídá obr. 1. Obr. č. 1 – Závislost odměňování manažerů na údajích z účetnictví Zdroj: vlastní zpracování Zkušenosti s využíváním IAS/IFRS a jejich vnímání v podmínkách MSP Pouze 5 % dotazovaných má zkušenost s implementací nebo využíváním IAS/IFRS a jako důvod přechodu uvádějí požadavek od mateřské společnosti. Pět procent dotázaných vytváří výkazy převodovým můstkem z „českých" účetních výkazů. Pouze 2 % podniků však mají oporu v informačním systému. Období přípravy a přechodu na vykazování dle IAS/IFRS uvádějí podniky v rozpětí jeden měsíc až jeden rok. Hlavní problém při přechodu spatřují v zaškolení zaměstnanců a se vznikem s tím spojených nákladů. Informovanost o Mezinárodních standardech účetního výkaznictví na úrovni vedení firmy či účetního oddělení připustilo 45 % dotazovaných podniků, ovšem pouze 4 % firem vykazují vedle Českých účetních standardů ještě podle jiných účetních standardů, o vykazování podle IAS/IFRS uvažuje 9 % z těchto firem. Velmi rozmanitou se jeví struktura odpovědí v oblasti možných přínosů IAS/IFRS, viz obr. 2. 81 V dotazovaných podnicích je účetnictví vedeno z 50 % externími dodavatelskými firmami, pouze 36 % podniků má vlastní účetní oddělení, ovšem 25 % z externích dodavatelů nabízí také možnost vedení účetnictví dle IAS/IFRS. Školení v oblasti IAS/IFRS se zúčastnilo 12 % odpovídajících a dalších 25 % přiznává zájem o další vzdělávání v této oblasti. Obr. č. 2 – Výhody z užití IAS/IFRS Zdroj: vlastní zpracování Problémy účtování jednotlivých oblastí Z hlediska účetnictví za nejobsáhlejší oblast považují dotazované podniky pohledávky, a to 18 % podniků. Nejvíce problémovou se jeví oblast pohledávek z 26 % a nákladů z 19 %. Jako zásadní účetní údaj požadovaný pro získání bankovního úvěru firmy uvádějí ze 17 % výsledek hospodaření, z 8 % pak dlouhodobý majetek a cash flow. ZÁVĚR Cílem tohoto příspěvku bylo seznámit s výsledky první fáze dotazníkového šetření. Na základě získaných výsledků lze konstatovat potvrzení části první hypotézy malé firmy, resp. mikropodniky využívají zpravidla služeb účetních firem, střední podniky vedou účetnictví a sestavují účetní závěrku interně, v účetním oddělení. Částečně se potvrdila i hypotéza č. 2, a to v části četných vazeb malých a středních podniků na zahraniční dodavatele i odběratele a jejich záměrů tyto vztahy rozšiřovat. Nepotvrdil se předpoklad, že zahraniční obchodní partneři budou požadovat srovnatelná data od svých (budoucích i stávajících) obchodních partnerů. Na základě získaných informací lze také potvrdit předpoklad třetí hypotézy, a to že míra informovanosti a připravenosti manažerů a účetních pracovníků na využívání IFRS ve své činnosti je relativně malá. LITERATURA Kotlárová R., Statistické údaje MSP, dostupné na www.mpo.cz/podporapodnikani online 13.11.2012 Kubíčková D., Impact of IFRS Adoption on Key Financial Indicators and Financial Assessment – Case of Czech republic In: proceedings of the conference „Accounting, audit, 82 analysis: science in the context of innovation and globalization – part two", Vilnius: Vilnius universiteto leydikla 2012, 852 p. ISBN 978-609-459-028-3, s. 296-306. Müllerová L., Paseková M., Kubíčková D., „Analysis of Differences in Reporting According to IFRS in SMEs in the Czech Republic and its influence on Performance Measurement", ACTA VŠFS 2/2010, ISSN 1802792X, s. 106-125 Veber J., Srpová J. a kol. (2006), Podnikání malé a střední firmy, 304 s. Praha : Grada 2006. ISBN 80-247-1069-2 Žárová M., Mejzlík L., Could partial IFRS implementation into national accounting systems bring any positive impact? In: 7th Workshop on European Financial Reporting. Bamberg: University of Bamberg, 2011, s. 18. Elektronické zdroje: www.mpo.cz/get/28172/29964/322193/priloha001.pdf www.mpo.cz/podporapodnikani Acknowledgement "This article was prepared as one of the results of research project No 7745 "Preparedness of SMEs for Implementation of IFRS" funded by the Internal Grant Agency of the University of Finance and Administration. Prague. Czech Republic." KONTAKTY Ing. Dana Kubíčková, CSc. Katedra podnikové ekonomiky Vysoká škola finanční a správní, o.p.s. Estonská 500 100 00 Praha 10 Tel. 210 088 803 e-mail: [email protected] Ing. G. Dlasková Katedra podnikové ekonomiky Vysoká škola finanční a správní, o.p.s. Estonská 500 100 00 Praha 10 Tel. 210 088 803 e-mail: [email protected] Ing. I. Turková, MBA Katedra podnikové ekonomiky Vysoká škola finanční a správní, o.p.s. Estonská 500 100 00 Praha 10 Tel. 210 088 803 e-mail: [email protected] 83 TRENDY VÝVOJA KONKURENCIESCHOPNOSTI PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA NA SLOVENSKU V ČASE KRÍZY PO VSTUPE SR DO EUROZÓNY TRENDS OF COMPETITIVENESS THE VIEW OF SLOVAK ENTREPRENEURIAL ENVIRONMENT OF THE ECONOMIC DEVELOPMENT DURING THE PERIOD OF ECONOMIC CRISIS AFTER ENTRY OF SLOVAK REPUBLIC INTO EUROZONE Ján Dobrovič 1 * ABSTRACT Contemporary financial and economic crisis under Slovak conditions is determined by many specific indicators which highly impact its course, behaviour of particular players as well as effects on business subjects and on the whole Slovak economy. Latest quantitative macroeconomic indicators and results of Slovak economy show negative development in more fields. From the last year development of Slovak republic we can see many important changes in behaviour of particular subjects – government, business subjects, households. As a common determinant of their reactions on changed economic conditions it is effort to more rational behaviour and adoption of actions focusing on expenditures consolidation. KEY WORDS Recesion; Competitiveness Eurocurency. JEL Classification M38 ÚVOD Obdobie súčasnej celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy je v podmienkach hospodárstva SR determinované viacerými špecifickými činiteľmi (výrazná proexportná orientácia hospodárstva, relatívne nízka miera dlhovej služby štátu, relatívne vysoká miera nezamestnanosti, významné regionálne disparity a pod.), ktoré výrazne ovplyvňujú jej priebeh, správanie sa jednotlivých aktérov, ako aj dôsledky na hospodárenie podnikateľských subjektov a celej ekonomiky SR. Kvantitatívne makroekonomické parametre a výsledky hospodárskeho vývoja v SR za obdobie rokov 2008 – 2011 poukazujú na negatívny vývoj vo viacerých oblastiach (záporný ekonomický rast hospodárstva meraný cez ukazovateľ HDP, rast nezamestnanosti, rast schodku štátneho rozpočtu a deficitu verejných financií). Na druhej strane tiež možno konštatovať, že dosahované výsledky a ich zhoršenie je porovnateľné s vývojom a výsledkami v okolitých krajinách V4 a EÚ. Jedným z významných špecifík, ktoré zásadným spôsobom odlišujú ekonomické podmienky hospodárskych subjektov SR od okolitých krajín, je zavedenie novej euromeny paralelne práve v čase celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy. S jej zavedením bolo podľa mnohých dopadových štúdií a analýz spojených viacero pre ekonomiku SR významných pozitív vnímaných predovšetkým ako prínos z dlhodobého hľadiska (vyšší prílev zahraničného kapitálu, stabilita výmenného kurzu meny, stabilita podnikateľského prostredia, 1 *Ing.Ján Dobrovič, PhD., Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta manažmentu, Katedra manažmentu, 100% 84 eliminácia kurzových rozdielov, zjednodušenie obchodovania a zníženie transakčných nákladov, nižšie náklady na kapitál, vyššia transparentnosť cien a iné). Za negatívum bola považovaná predovšetkým strata nezávislej menovej politiky NBS, a tiež zvýšená miera inflácie po zavedení novej meny (dočasný účinok) a jednorazové náklady pri prechode na novú menu. Doterajší vývoj ekonomiky SR vo vyššie uvedených neštandardných podmienkach možno charakterizovať tak, že dochádza jednak k parciálnemu ako aj integrovanému pôsobeniu dvoch rozhodujúcich významných vplyvov: celosvetová finančná a hospodárska kríza, zavedenie eura. 1.Analýza vplyvu zavedenia eura v SR v období hospodárskej krízy Zavedenie novej meny v podmienkach ekonomiky SR doposiaľ spôsobuje, že mnohé pozitíva ako aj negatíva označené v dopadových štúdiách pred zavedením novej meny sa doposiaľ buď ešte neprejavili resp. v súčasnom období pôsobia na ekonomiku SR inou intenzitou, alebo majú dokonca neutrálny alebo až opačný vplyv ich pôsobenia. Príkladom môže byť relatívne nízka miera inflácie (mohla by sa však postupne časom transformovať až do pre hospodárstvo negatívnej deflácie) po zavedení novej meny a to vďaka paralelnému pôsobeniu vplyvu celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy. Opačným príkladom môže byť stabilita výmenného kurzu po zavedení novej meny, ktorá sa vplyvom celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy (devalvácia mien v okolitých krajinách) v podmienkach vybraných odvetví ekonomiky SR (napr. maloobchod, turizmus a cestovný ruch, reštauračné zariadenia a služby, hotelierstvo) dočasne javí vo vzťahu k okolitým krajinám V4 (ČR, Poľsko, Maďarsko) pre ekonomiku SR ako konkurenčne menej výhodná. Z pohľadu spotrebiteľov SR sú výhody plynúce zo zavedenia eura práve v období svetovej finančnej a hospodárskej krízy, ako napríklad transparentnosť cien, zjednodušenie cestovania, či lacnejšie tovary a služby v zahraničí ešte výraznejšie, ako sa v čase pred zavedením eura predpokladalo. Naopak, pozitívne vplyvy, ako sú vyšší prílev zahraničného kapitálu, či stabilita podnikateľského prostredia sú dôsledkom súčasného spolupôsobenia krízy dočasne eliminované. V zásade v rovnakej polohe (pozitívum alebo negatívum) ako pred zavedením novej meny sa v súčasnom období hospodárskej krízy javia nasledovné činitele eliminácia kurzových rozdielov, zjednodušenie obchodovania a zníženie transakčných nákladov, jednorazové náklady pri prechode na novú menu, strata nezávislej menovej politiky NBS. Aj napriek uvedenému integrovanému pôsobeniu oboch vyššie menovaných faktorov, za rozhodujúce negatívne prejavy zapríčinené separátne predovšetkým celosvetovou finančnou a hospodárskou krízou možno v rokoch 2008 – 2009 označiť: výrazné zníženie exportnej výkonnosti podnikov SR 2 spôsobené okrem iného predovšetkým dopytovou krízou na svetových trhoch, nižšie využitie produkčných kapacít podnikov SR vo vybraných odvetviach NH (predovšetkým automobilový priemysel, elektrotechnický priemysel, strojárstvo, drevospracujúci priemysel, hutníctvo, chemický priemysel, obuvnícky priemysel a iné) 2 Podľa údajov ŠÚ SR – za prvých 5 mesiacov roku 2009 poklesol vývoz zo SR na medziročnej báze o 27, 85 %. /Zdroj: http://http://portal.statistics.sk/ 85 nižší prílev zahraničného kapitálu a pokles investičnej spotreby, rast nezamestnanosti vo vybraných odvetviach NH, pokles bežnej domácej spotreby, a celkový rast miery nezamestnanosti 3 , pokles čerpania investičných a spotrebných úverov domácností, zníženie daňových príjmov štátneho rozpočtu a prehlbovanie jeho deficitu. Uvedený negatívny vývoj vybraných ekonomických parametrov hospodárstva SR sa ďalej prehĺbil a to vplyvom zavedenia novej euromeny paralelne práve v období svetovej finančnej a hospodárskej krízy. Za rozhodujúce spolupôsobenie oboch vplyvov pritom možno označiť: výrazné zníženie maloobchodných tržieb v SR ako dôsledok spotrebiteľských nákupov v okolitých krajinách, ktoré bolo vyvolané znížením schopnosti cenovej konkurencie podnikov SR a to paralelným spolupôsobením oboch vplyvov: a) zavedenie novej meny stanovenie fixného kurzu SKK/EUR k 30.6. 2008 (pred zavedením novej meny) približne 15 % pod hranicou centrálnej parity, b) svetová finančná a hospodárska kríza – výrazný pokles kurzu národných mien voči mene EUR v okolitých krajinách približne na úrovni 4 : ČR – 10%, Maďarsko – 20 %, Poľsko – 30 % nižšie využitie kapacít podnikov SR vo vybraných odvetviach NH (predovšetkým maloobchod, turizmus a cestovný ruch, hotely, reštauračné zariadenia a služby) zníženie príjmov štátneho rozpočtu a prehlbovanie jeho deficitu z dôvodu nižších príjmov plynúcich z platby DPH a spotrebných daní, rast nezamestnanosti vo vybraných odvetviach NH. Po dočasnom stabilizovaní svetovej ekonomiky koncom roku 2009 a v prvej polovici roku 2010 došlo postupne k zmierneniu viacerých na Slovenskú ekonomiku negatívne pôsobiacich činiteľov ako napríklad: Posilnenie menových kurzov v okolitých krajinách V4, ktoré sú približne na polovičnej úrovni z pohľadu ich výšky v čase pred krízou a následne po vypuknutí krízy v septembri roku 2008, čo mierne zlepšilo cenovú konkurencieschopnosť slovenských podnikov na zahraničných trhoch. Oslabenie EUR oproti USD približne o 20 % v priebehu prvého polroka 2010, čo opäť zlepšilo cenovú konkurencieschopnosť exportne orientovaných slovenských podnikov na trhoch mimo eurozóny. Uvedené faktory spolu so súčasným oživením svetovej ekonomiky prispeli k zrýchlenému hospodárskemu rastu SR a k stabilizácii nepriaznivého vývoja v oblasti nezamestnanosti. Aj napriek tomu však pretrvávajú výrazné riziká predovšetkým z pohľadu deficitu verejných financií, ktorý sa v roku 2010 aj napriek dočasnej stabilizácii a oživeniu hospodárskeho vývoja, ďalej prehlbuje a v súčasnosti sa pohybuje na úrovni cca 7% HDP. Tento stav by pri zachovaní súčasných podmienok hospodárskeho vývoja mohol byť 3 Podľa štatistiky OECD – harmonizovaná miera nezamestnanosti v máji 2009 bola v SR na úrovni 11,1%, čo predstavuje 3. najvyššiu mieru nezamestnanosti v krajinách OECD. /Zdroj: http://www.oecd.org/ 4 K 10.7.2009 došlo v priebehu posledného roka k nasledovnému poklesu kurzu národných mien v okolitých krajinách voči EUR: CZK – 10,93 %, HUF 20,34 %, PLN – 33,76 %. 86 udržateľný aj vzhľadom k stále relatívne nízkej zadlženosti SR, ktorá sa pohybuje mierne nad úrovňou 40 % ročného HDP. V prípade, že by však opäť došlo k návratu svetovej hospodárskej krízy, kedy opäť by bolo možné predpokladať negatívny dopad viacerých vyššie analyzovaných činiteľov, vývoj verejných financií SR by mohol dospieť do stavu, kedy by bol už neudržateľný tak ako napríklad v Grécku. Preto je dôležité vopred a včas analyzovať možnosti, ktoré existujú v SR napríklad z pohľadu daňovej a odvodovej politiky. 2. Analýza sadzieb u vybraných typov daní v SR a krajinách EÚ Tab. 1: Sadzby dane z príjmov právnických osôb v rámci krajín V4 a EÚ Sadzby dane z príjmov právnických osôb Štát Nominálna sadzba dane v roku 2005 Efektívna priemerná sadzba dane v roku 2005 Nominálna sadzba dane v roku 2008 Belgicko 34% 29,7% 33% Bulharsko * 10% Cyprus 10% 9,7% 10% Česká republika 26% 22,9% 21% Dánsko 28% 25,2% 28% Estónsko 24% 21,8% 21% Fínsko 26% 24,6% 29% Francúzsko 34,9% 34,8% 33,3% Grécko 32% 28% 25% Holandsko 31,5% 28,5% 25,5% Írsko 12,5% 14,7% 12,5% Litva 15% 12,8% 15% Lotyšsko 15% 14,4% 15% Luxembursko 30,4% 26,7% 22% Maďarsko 17,7% 17,9% 16% Malta 35% 32,8% 35% Nemecko 39,4% 36% 25% Poľsko 19% 17% 19% Portugalsko 27,5% 24,7% 25% Rakúsko 25% 23,1% 25% Rumunsko 16% Slovensko 19% 16,7% 19% Slovinsko 25% 21,6% 22% Španielsko 39,9% 36,1% 32,5% Švédsko 28% 24,8% 28% Taliansko 37,3% 32% 33% Veľká Británia 30% 28,9% 30% Zdroj: www.ec.europa.eu, k dátumu 2010/01/16 87 Tab. 2: Sadzby DPH v rámci krajín V4 a EÚ 88 Z analýzy vybraných typov daní (viď aj Tab. 1, Tab.2) vyplýva, že výška daní v SR je dlhodobo na nezmenenej úrovni. V okolitých krajinách V4 postupne v posledných rokoch dochádzalo k znižovaniu sadzieb dane z príjmu právnických osôb až na úroveň porovnateľnú so SR. Výška sadzieb DPH je taktiež vo vybraných krajinách V4 a EÚ na porovnateľnej úrovni. Vzhľadom k vyššie analyzovaným činiteľom je preto možné očakávať, že zvyšovanie sadzieb v SR by bolo možné realizovať iba za predpokladu, že k podobnému kroku pristúpia aj v okolitých krajinách. V opačnom prípade by Slovensku hrozila ešte vyššia strata konkurencieschopnosti, ako tomu bolo doposiaľ vplyvom hospodárskej krízy a paralelného zavedenia eura. ZÁVER Obdobie súčasnej celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy je v podmienkach hospodárstva SR determinované viacerými špecifickými činiteľmi (výrazná proexportná orientácia hospodárstva, relatívne nízka miera dlhovej služby štátu, relatívne vysoká miera nezamestnanosti, významné regionálne disparity a pod.), ktoré výrazne ovplyvňujú jej priebeh, správanie sa jednotlivých aktérov, ako aj dôsledky na hospodárenie podnikateľských subjektov a celej ekonomiky SR. Kvantitatívne makroekonomické parametre a výsledky hospodárskeho vývoja v SR za posledné obdobie poukazujú na negatívny vývoj vo viacerých oblastiach (rast nezamestnanosti, rast schodku štátneho rozpočtu a deficitu verejných financií). Na druhej strane tiež možno konštatovať, že dosahované výsledky a ich zhoršenie je porovnateľné s vývojom a výsledkami v okolitých krajinách V4. Z udalostí a vývoja v podmienkach SR v období posledného roka možno tiež pozorovať viacero významných zmien v správaní sa jednotlivých zainteresovaných subjektov – vláda, podnikateľské subjekty, domácnosti. Spoločným determinantom ich reakcie na zmenené ekonomické podmienky je snaha o racionálnejšie správanie sa a prijímanie čo najširšieho spektra opatrení smerujúcich ku konsolidácii ich výdajov. LITERATÚRA DOBROVIČ, J. Trendy v manažmente daňovej správy SR v kontexte štátov V4 a Slovinska : vedecká monografia / [1. vyd.]. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta manažmentu, 2011. 272 s. GAMA/10/14. ISBN 978-80-555-0339-4. KUBÁTOVÁ, K. (2003): Daňová teorie a politika. ASPI Publishing, Praha, 2003, str. 86/264 str., ISBN 80-86395-84-7 MAEDE, J.E. (1995): The Theory of international Economic Policy.II.Trade and Welfare and Mathematical Supplement. In: The Canadian Journal of Economic and Political Science. 1995. Vol. 23, No. 4,.561s. doi:10.2307/139023 MUSGRAVE, R. A., MUSGRAVEOVÁ, P. B. (1994): Veřejné finance v teorii a praxi. Praha: Management Press, 1994, 582 s. ISBN 80-85603-76-4 PUDIL, P., VYBÍHAL, V., VÍTEK, L., PAVEL, J. a kol. (2004): Zdanění a efektivnost. Praha: Eurolex Bohemia, s. r. o., 2004, 158 s. ISBN 80-86861-07-4 KONTAKT Ján Dobrovič, Ing. PhD. Katedra manažmentu, Fakulta manažmentu, Prešovská univerzita v Prešove , Ul. 17. novembra 1, 080 78 Prešov, Slovenská republika e-mail: [email protected] 89 A MODEL FOR MEASUREMENT AND ASSESSMENT OF INTELLECTUAL CAPITAL RELATING TO COMPETITION FACTORS Helmut Döring ABSTRACT This paper shows that the measurement and assessment is a difficult challenge. It does not surprise that scientists as well as practitioners have dealt with the measurement and assessment of the intellectual capital for some years already. As a result today, there is a number of methods and techniques for the measurement and assessment of intellectual capital. However, several methodical problems have to be acknowledged in regard to the practical application. Most of available methods, models and frameworks are explicitly for the external reporting of intellectual capital. It is not possible to understand cause-effect relationships between the intellectual capital and competition success for example. From this vantage point the question is how suitable the according methods are for the measurement and assessment of intellectual capital relating to competition factors? With this paper a methodological approach is given for a multi-state model that a) eliminate some problems to the indicators and variables and b) identify cause-effect relationships between corporate strategies, intellectual capital and competition success. KEYWORDS intellectual capital, measurement, assessment, reports, methods, models, frameworks, indicators, cause-effect relationships, corporate strategies, competition success 1. INTRODUCTION Due to the increased importance of resource knowledge, companies try to measure and assess intellectual capital more and more. One aim is to develop knowledge resources to allow an improvement of the competitive situation. According to Bontis, this can be seen as one of the main motivations for companies to deal with the measurement of intellectual capital: "Based on the notation that what is measured, is managed the measurement of IC becomes critically important for the firms in the knowledge-based era." 1 Especially in industrial sectors with fierce competition, intellectual capital is a decisive factor for the business success. Nonaka expressed in 1991 already that knowledge is the only sustainable competitive advantage in an economy characterised by uncertainty: "In an economy where the only certainty is uncertainty, the one source of lasting competitive advantage is knowledge." 2 Ten years later, Pablos supported this view as well, stating that "in the knowledge economy [...] knowledge-based resources represent the true source of sustained competitive advantage for the firm." 3 Consequently, the methods and models for the measurement and 1 Bontis 2004, p. 13 2 Nonaka 1991, p. 96 3 Pablos 2003, p. 62 90 assessment of intellectual capital should offer according insights into the interdependencies. This contribution deals with current problems in the measurement of intellectual capital of companies. For this, an overview of currently established methods and models is outlined first. Then, a critical discussion of proxy variables and indicators applied in daily business follows. A model of North and Grübel is employed to demonstrate that a multi-state model of indicators can not only eradicate some of the problems of measurement and assessment, but also elucidate the cause-effect relationships between the intellectual capital of a company and its competition success. 2. MODELS FOR MEASUREMENT AND ASSESSMENT At the end of the eighties, especially in Sweden and North America attempts were made to improve the illustration and description of a company's value in view of the increasing importance of intangible assets. The starting point of these considerations was the observation of the fact, that the market value of a listed company deviated more and more from the accounting value listed in the balance of accounts. 4 In the middle of the nineties, Sveiby and Edvinsson decisively shaped the research and development in the field of intellectual capital. Both autonomously developed models to measure intellectual capital. Focal point of these models is the establishment of an intellectual capital subdivided into components, described using indicators and illustrated in a report. 5 This day, Sveiby identifies 42 methods, models and frameworks for the measurement of intellectual capital, part of which can be traced back to his and Edvinsson's models. 6 According to Sveiby, all known systems for the measurement of intellectual capital are very fragile and susceptible to manipulation. One significant reason for this is the use of proxy variables and indicators in the measurement systems: "All measurement systems, including traditional accounting, have to rely on proxies, such as dollars, euros, and indicators that are far removed from the actual event or action that caused the phenomenon. This creates a basic inconsistency between managers expectations, the promises made by the method developers and what the systems can actually archive and make all these systems very fragile and open to manipulation". 7 Grübel, North and Szogs have applied three methods to a practical example and encountered corresponding problems with the indicators. These models were The Danish Guideline for Intellectual Capital Statements, the approach of the Austrian Research Center Seibersdorf and the IC Rating according to Edvinsson. It was detected that partly "components of the knowledge base were described with criteria which have nothing to do with knowledge (e.g. average age and quantity of employees). Apart from that, inputs (investments) are listed as changes of the organisational knowledge base (e.g. investments in further education). Isolated interim successes and transmission effects of organisational processes are measured (e.g. availability by phone) as well as statistical financial indicators (e.g. volume of bonuses)." 8 4 Cf. Barthel 2004, p. 332. 5 Cf. Alwert 2005, p. 23. 6 Cf. Sveiby 2012 7 Sveiby 2012 8 Grübel 2004, pp. 19-27 91 3. MULTI-STATE INDICATOR SYSTEM Grübel and North suggest a multi-state indicator system "which separates indicators for stock figures of the knowledge base, interventions, transmission effects and results of the business operations." 9 Their considerations are based on the standard model of knowledgebased management by North. On the one hand, North uses the model to explain how business objectives can be achieved with systematic interventions in the knowledge base. On the other hand, he points out how the results of interventions can be measured in distinct levels within the separate categories of indicators. 10 The strategic aim of interventions in the organisational knowledge base is to convert knowledge into competitive advantages, according to North, and thereby make them measurable as business success. 11 The indicator class I of the model describes the organisational knowledge-base at the point in time t0 quantitatively as well as qualitatively. Part of the organisational knowledge base are, e.g., the qualification and problem solving competence of the staff, the customer knowledge and the process know-how. The indicator class II comprises inputs and processes as measurable factors of interventions affecting the knowledge base. These could, e.g., be days of further training spent per employee, numbers of hours participated in customer seminars or ratings of counselling or training quality. The indicators of class III measure interim successes and transmission effects, i.e. the direct results of the interventions (→ outputs). Financial and non-financial results are measured at the end of the observed time period (e.g. quarter or fiscal year) with the help of the indicators in class IV. These results can be, for instance, customer satisfaction or the market penetration. 12 4. CONCLUSION The multi-state indicator model of North and Grübel removes problems related to indicators by separating stock figures of the knowledge base, interventions, transmission effects and business results of the management activities, i.e. the business success. Beyond that, however, the dynamic method of monitoring the intellectual capital elucidates causeeffect relationships between management and knowledge aims, interventions in the organisational knowledge base and the business success and makes them comprehensible. In order to master the problem settings in the field of measurement and assessment in general and specifically relating to competition factors, this model can be used and futher be developed. REFERENCES Alwert, K. (2005), Wissensbilanzen – Im Spannungsfeld zwischen Forschung und Praxis. In: Alwert, K. Heisig, P. Mertings, K. (Hrsg.), Wissensbilanzen: Intellektuelles Kapital erfolgreich nutzen und entwickeln, S. 19-39. Heidelberg: Springer Verlag, 2005 Andriessen, D. (2004), IC valuation and measurement: classifying the state of the art, Journal of Intellectual Capital, 5 (2), S. 230-243 Barthel, E. Gierig, R. Kühn, I. (2004), Human Capital in Unternehmen: Unterschiedliche Ansätze zur Messung des Humankapitals. Frankfurt/M.: Hochschule für Bankwirtschaft / HfB, 2004 Bontis, N. (2004), Intellectual Capital in Egyptian software firms, The Learning Organization, 11 (4/5), S. 332-346 9 Grübel 2005, p. 110 10 Cf. North 1999, p. 148 11 Cf. North 1999, p. 149 12 Cf. Grübel 2005, pp. 111-112 92 Dumay, J.C. (2009), Intellectual capital measurement: a critical approach, Journal of Intellectual Capital, 10 (2), S. 190-210 Grübel, D. North, K. (2005), Von der Intervention zur Wirkung. Das mehrstufige Indikatorenmodell. In: Alwert, K. Heisig, P. Mertings, K. (Hrsg.), Wissensbilanzen: Intellektuelles Kapital erfolgreich nutzen und entwickeln, S. 109-119. Heidelberg: Springer Verlage, 2005 Grübel, D. North, K. Szogs, G. (2004), Intellectual Capital Reporting – ein Vergleich von vier Ansätzen, zfo wissen, 1/2004, S. 19-27 Nonaka, I. (1991), The Knowledge-Creating Company, Havard Business Review, November-Deceber, S. 96-104 North, K. (1999), Wissensorientierte Unternehmensführung. Wertschöpfung durch Wissen, 2. Auflage. Wiesbaden: Gabler, 1999 Pablos, P. O. (2003), Intellectual Capital Reporting in Spain: a Comparative View, Journal of Intellectual Capital, 4 (1), S. 61-81 Sveiby, K.E. (2012), Methods for Measuring Intangible Assets, verfügbar unter: http://www.sveiby.com/articles/IntangibleMethods.htm (aufgerufen am 27.03.2012) KONTAKT Helmut Döring, M.A., MBA Gehrberg 57 45138 Essen Deutschland E-Mail: [email protected] 93 DZIAŁALNOŚĆ INWESTYCYJNA SPÓŁEK DEBIUTUJĄCYCH NA GIEŁDZIE PAPIERÓW WARTOŚCIOWYCH W WARSZAWIE Tadeusz Dudycz 1 ABSTRACT The article analyzes the investment activity of companies making their debut on the WSE. It has been shown that, firstly, they acquire a lot of capital, many times more than they had prior to the issue. This raises the question whether they will be able to effectively invest it. And secondly, much of the capital is invested in short-term deposits and current assets. However, investment in fixed assets is the dominant direction of investment only for companies going public during the bear market. KEY WORDS IPO, new issue, WSE, JEL Classification M41, G14, G23, G32 WPROWADZENIE Rynek kapitałowy, którego istotną częścią jest rynek giełdowy prowadzony w Polsce przez Giełdę Papierów Wartościowych w Warszawie SA (GPW) spełnia m.in. dwie ważne funkcje w gospodarce: Pierwszą jest funkcja alokacji kapitału – która powinna przyczyniać się do tego aby kapitał trafiał do tych podmiotów, które potrafią go najefektywniej wykorzystać, przyczyniając się w ten sposób do jego reprodukcji. Drugą ważną funkcja jaką powinien on pełnić jest funkcja kapitałowo redystrybucyjna polegającej na organizacji przepływu wolnych środków pieniężnych od podmiotów posiadających ich nadmiar do podmiotów chcących z nich korzystać. Realizacja tych funkcji ma duże znaczenie rozpatrywane zarówno w skali całej gospodarki jak i pojedynczych inwestorów. Jednak ze procesem wchodzenia spółek na giełdę (IPO) związane są dwa nie wyjaśnione do końca zjawiska. Z jednej strony występuje tzw. zysk pierwszego dnia. To znaczy, że pod koniec pierwszego dnia notowań, powszechnie ceny akcji debiutujących przedsiębiorstw są wyższe od ceny emisyjnej. Jednymi z pierwszych, którzy zbadali to zjawisko byli Ibbotson i in. (1994), a przegląd wyników badań przeprowadzonych w różnych krajach dowodzących powszechności tego zjawiska podali Jenkonson i Ljungqvist (2001). Ostatnie badania potwierdzające to zjawisko dla rynku polskiego przeprowadzili Jewartowski i Lizińska (2012). Z drugiej strony długoterminowy zwrot z akcji debiutujących na giełdzie przedsiębiorstw jest niższy od zwrotu z indeksów giełdowych. Wykazały to wczesne wyniki uzyskane przez Ritter (1991) a przekrojowe badania potwierdzając występujące zaniżenie wyników inwestowania w akcje IPO w stosunku do wyników inwestowania w zdywersyfikowany portfel rynkowy dla 15 państw europejskich przeprowadzili Gajewski i Gresse (2006). Także w Polsce badania przeprowadzone przez Jewartowski i Lizińska (2012) potwierdziły to zjawisko. Przyczyn takiego stanu rzeczy upatruje się przede wszystkim w czynnikach behawioralnych oraz związanych z asymetrią informacji. Brakuje natomiast badań, które analizowałyby sposób inwestowania kapitałów pozyskanych z giełdy, które mogą dostarczyć kluczowych odpowiedzi związanych z przyczynami występującej niskiej efektywności spółek debiutujących na giełdzie. 1 Prof. PWr dr hab. Politechnika Wrocławska. 94 Niniejszy artykuł wpisuje się w tą lukę i jego celem jest analiza debiutów giełdowych pod kątem oceny kierunków inwestowania kapitałów pozyskanych z giełdy. W artykule zostanie potwierdzona hipoteza mówiąca, że debiutujące spółki dużą część pozyskanego z giełdy kapitału inwestują w aktywa, które po pierwsze powinny być finansowane kapitałami krótkoterminowymi a po drugie nie gwarantują uzyskiwanie stopy zwrotu na poziomie oczekiwań inwestorów. CHARAKTERYSTYKA PRÓBY BADAWCZEJ W skład próby badawczej wchodzą dane ze sprawozdań finansowych przedsiębiorstw debiutujących na GPW i łączących debiut z nową emisją akcji. Dla każdego przedsiębiorstwa obliczono parametry na podstawie danych ze sprawozdań finansowych pochodzące z trzech okresów: roku debiutu, pierwszego roku po debiucie oraz drugiego roku po debiucie. Przedmiotem badań są przedsiębiorstwa debiutujące w latach 2006-2008. Przy czym spółki debiutujące w roku 2007 zostały podzielone na debiutujące przed szczytem hossy i po szczycie. W związku z tym uzyskano cztery okresy analizy oznaczające: 2006 rok poprzedzający szczytowy okres hossy. 2007 rok szczytowego okresu hossy podzielony na: (2007 I) przed szczytem (2007 II) po szczycie 2008 pierwszy rok bessy. W poszczególnych okresach poddano analizie następującą ilość debiutujących spółek: rok 2006 12 debiutów rok 2007 (I) 17 debiutów przeprowadzonych do sierpnia, rok 2007 (II) 25 debiutów przeprowadzonych od sierpnia do końca roku rok 2008 12 debiutów. Łącznie przeanalizowano 66 spółek za 3 lata co daje 198 obserwacji. METODYKA BADAŃ Badanie polegało na identyfikacji kierunków inwestowania kapitałów pozyskanych z giełdy. W tym celu dla każdej spółki oszacowano na podstawie sprawozdań finansowych wielkość kapitału pozyskanego w trakcie debiutu, z podziałem na to jaka jego część zostanie zaksięgowana na kapitale podstawowym, co decyduje o wielkości udziałów nabytych przez nowych akcjonariuszy, a jaka na kapitale zapasowym. Następnie obliczono relację pozyskanego kapitału zakładowego w stosunku kapitału zakładowego po zaksięgowaniu nowej emisji co pozwoliło ustalić wielkość sprzedanych udziałów. Podobnie postąpiono z łącznym kapitałem własnym. W kolejnym kroku obliczono zmiany w poszczególnych aktywach i przedstawiano je w relacji do pozyskanego w trakcie emisji kapitału. W związku z tym, że zmiany w aktywach obrotowych uwzględniano netto, a więc po pomniejszeniu o zobowiązania krótkookresowe, suma zmian aktywów pokrywała się z wielkością pozyskanego kapitału, gdy w przedsiębiorstwie nie wystąpiła zmiana kapitału własnego z tytułu wypracowanego zysku lub starty, wypłaty dywidendy lub też zaciągnięcia zobowiązań długoterminowych. Zmiany w aktywach obliczono dla każdej spółki za trzy okresy: rok debiutu, pierwszy rok po debiucie i drugi rok po debiucie. Wyniki uzyskane we wszystkich okresach odniesiono do tej samej podstawy – wielkości pozyskanego kapitału. Szacując udział przedsiębiorstw inwestujących w konkretne aktywa brano pod uwagę tylko te, które zainwestowały w nie więcej niż 10% pozyskanego kapitału. Poszczególne kategorie występujące na wykresach przedstawiają wartość średnią arytmetyczną i odpowiednio oznaczają: % sprzed. udziałów wyrażony w procentach udział nabywców nowej emisji w kapitale zakładowym spółki. 95 % przyrost KW – wyrażona w procentach relacja kapitału własnego pozyskanego w trakcie nowej emisji do kapitału własnego przed emisją. Natomiast poniższe kategorie oznaczają wyrażony w procentach przyrost w stosunku do pozyskanego kapitału własnego: Inwestycje krótkoter. – inwestycji krótkoterminowych. Inwestycje długoter. – inwestycji długoterminowych. Rzeczowe aktywa trwałe – rzeczowych aktywów trwałych Wart. niem. i prawne – wartości niematerialnych i prawnych. Pozostałe FAT – aktywów trwałych z wyłączeniem rzeczowych, wartości niematerialnych i prawnych oraz inwestycji długoterminowych. Pozostałe aktywa obrotowe – sumy zapasów i należności krótkoterminowych pomniejszonych o zobowiązania krótkoterminowe OMÓWIENIE WYNIKÓW Ilość pozyskanego kapitału Jak widać na rys. 1 spółki wchodząc na giełdę wraz z nową emisja sprzedawały około 30% udziałów, co prawdopodobnie nie pozbawiało starych udziałowców kontroli nad spółką. Jednak sprzedając stosunkowo niewiele udziałów widzimy, że uzyskiwały bardzo duży przyrost kapitału własnego (KW) stanowiący wielokrotność posiadanego. W 2006 średni zwiększały kapitał własny o około 220% co oznacza potrojenie ilości KW. W pierwszej połowie 2007 uzyskiwany przyrost KW wyniósł ponad 350% , który spada wraz ze spadkiem koniunktury do około 170% w 2008. Uzyskiwanie bardzo dużego przyrostu kapitału własnego przy sprzedaży niewielkiej ilości udziałów możliwe było dzięki temu, że spółki sprzedawały akcje po cenie emisyjnej wielokrotnie przewyższającej cenę nominalną. Widzimy więc, że w okresie analizy spółki pozyskiwały bardzo duże ilości kapitału własnego, w związku z tym tylko posiadanie bardzo rozległych i atrakcyjnych programów inwestycyjnych pozwoliłoby efektywnie go wykorzystać i spełnić oczekiwania nowych inwestorów co do oczekiwanej stopy zwrotu. Rys. 1. Procent sprzedanych udziałów oraz uzyskany przyrost kapitałów własnych przez spółki debiutujące na GPW –średnia arytmetyczna Kierunki inwestowania – rok debiutu Obserwując popularność danego kierunku inwestowania (góra rys. 2) widzimy, że w roku debiutu inwestowanie w rzeczowe aktywa trwałe (dalej RAT) realizowało 30% przedsiębiorstw debiutujących w 2006 roku i około 40% w 2007 (I). Jednak wraz ze spadkiem koniunktury udział ten rośnie do ponad 70% w 2008. Dużą popularnością cieszyło się 0% 50% 100% 150% 200% 250% 300% 350% 400% 2006 2007 I 2007 II 2008 % sprzed. udziałów % przyrost KW 96 inwestowanie w inwestycje krótkoterminowe (dalej IK) oraz co jest zastanawiające w pozostałe aktywa obrotowe (dalej PAO). Popularność inwestowania w inwestycje długoterminowe (dalej ID) początkowo rośnie wraz ze wzrostem koniunktury aby po załamaniu się jej dynamicznie spadać. Natomiast analizując ilość kapitału zainwestowanego w poszczególne aktywa (dół rys. 2) widzimy, że najwięcej kapitału zostało zainwestowane w inwestycjach krótkoterminowych (ponad 60% w 2006 r.) i udział ten początkowo rośnie wraz ze wzrostem koniunktury a po jej załamaniu spada. Jeżeli chodzi o RAT to wyraźna jest odwrotna tendencja ilości zainwestowanego kapitału od stanu koniunktury, przeciwnie jak tendencja inwestowania w IK. Zastanawiająca jest również tendencja inwestowania w aktywa obrotowe, gdzie początkowo spółki ulokowały ponad 40% pozyskanego kapitału ale jego ilość dynamicznie rośnie wraz ze spadkiem koniunktury. Pierwszy rok po debiucie W pierwszym roku po debiucie najpopularniejszymi kierunkami inwestowania (góra rys. 3) były ID, które w kolejnych okresach systematycznie traciły na Rys. 2.Kierunki inwestowania w roku debiutu, pozyskanych kapitałów ze względu na wielkość inwestowanego kapitału i popularność kierunku inwestowania. Górny wykres – popularność inwestowania, dolny – wielkość zainwestowanego kapitału popularności oraz RAT. Dużą popularnością – co jest zastanawiające, cieszyły się również inwestycje w PAO. IK istotnie straciły na popularności w tym okresie, co jest oczywiste, zważywszy, że w roku debiutu została tam ulokowana większa część pozyskanego kapitału. Patrząc natomiast na ilość zainwestowanego kapitału w poszczególne aktywa (dół rys. 3) widzimy że najwięcej kapitału inwestowano w ID, od przeszło 100% w 2006 do około 20% w 2008. Ilość kapitału inwestowana w te aktywa wykazuje również dużą zmienność. Kolejnym kierunkiem inwestowania były IK, które jednak w kolejnych okresach wykazują wyraźną 0% 10% 20% 30% 40% 50% 60% 70% 80% 90% 100% 2006 2007 I 2007 II 2008 Rok debiutu % inw. przed Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 0% 10% 20% 30% 40% 50% 60% 70% 80% 90% 100% 2006 2007 I 2007 II 2008 Rok debiutu % zainw. kap. Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 97 tendencję spadkową. Początkowo na trzecim a od 2007II na drugim miejscu uplasowały się PAO. Inwestowanie w RAT podobnie jak w roku debiutu jest odwrotnie skorelowane z koniunkturą. Wraz z jej wzrostem spada a po jej załamaniu się wzrasta, tak iż w 2008 roku ulokowano w nich najwięcej kapitału. Drugi rok po debiucie W drugim roku po debiucie początkowo najpopularniejszym kierunkiem były RAT (góra rys. 4), których popularność w szczytowym okresie hossy drastycznie spada, aby wraz ze spadkiem koniunktury znowu osiągnąć najwyższy pułap. Wysoką popularnością cieszyły się również IK oraz PAO. Natomiast analizując ilość inwestowanego kapitału w poszczególne aktywa (dół rys. 4), spółki debiutujące w 2006 najwięcej kapitału inwestowały w ID a następnie w RAT i IK. W szczytowym okresie hossy na pierwszym miejscu pojawiają się PAO, a na następnym miejscu z mniejszą ale podobną ilością inwestowanego kapitału; RAT oraz ID i IK. Wraz ze wzrostem koniunktury RAT się analogicznie jak w poprzednich okresach czyli rośnie ilość kapitału inwestowanego w tych aktywach. Natomiast IK i ID oraz PAO najpierw dynamicznie rosną a w 2008 spadają poniżej RAT. Rys. 3. Kierunki inwestowania w pierwszym roku po debiucie, pozyskanych kapitałów ze względu na wielkość inwestowanego kapitału i popularność kierunku inwestowania. Górny wykres – popularność inwestowania, dolny – wielkość zainwestowanego kapitału Miejsce ulokowania kapitału – pierwszy rok po debiucie Wynikiem prowadzonej działalności inwestycyjnej opisanej powyżej było ulokowanie kapitału w poszczególnych aktywach. Patrząc na popularność inwestowania (góra rys. 5) widzimy, że w pierwszym roku po debiucie najwięcej przedsiębiorstw lokowało swoje kapitały (więcej niż 10% pozyskanego) w RAT, IK , ID oraz PAO. Przy czym w kolejnych okresach rośnie popularność RAT i IK a spada ID. Patrząc natomiast na ilość kapitału ulokowanego w poszczególnych aktywach widzimy, że spółki debiutujące w 2006 najwięcej kapitału miału ulokowane w ID następnie 0% 10% 20% 30% 40% 50% 60% 70% 2006 2007 I 2007 II 2008 I rok po debiucie % inw. przed. Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 0% 20% 40% 60% 80% 100% 120% 140% 2006 2007 I 2007 II 2008 I rok po debiucie % zainw. kap. Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 98 RAT, AO i IK. Spółki debiutujące w szczytowym okresie hossy najwięcej miały ulokowane w ID następnie IK a na trzecim miejscu RAT. Spółki debiutujące w okresie hossy (2006) najwięcej kapitału miały ulokowane w RAT a następnie IK. Rys. 4. Kierunki inwestowania w drugim roku po debiucie, pozyskanych kapitałów ze względu na wielkość inwestowanego kapitału i popularność kierunku inwestowania. Górny wykres – popularność inwestowania, dolny – wielkość zainwestowanego kapitału Drugi rok po debiucie W drugim roku po debiucie (góra rys. 6) w trzech z czterech okresów najwięcej przedsiębiorstw lokowało pozyskane kapitały w IK. Częstym kierunkiem inwestowania były PAO, ID i RAT. W miarę pogarszania się koniunktury rośnie ilość przedsiębiorstw, które ulokowały kapitały w RAT i PAO. Natomiast pod względem ilości ulokowanego kapitału spółki debiutujące w 2006 największą ilość kapitału ulokowały w IK i ID oraz wartościach niematerialnych i prawnych a na czwartym miejscu w RAT, które utrzymują to miejsce jeszcze przez kolejne dwa okresy i dopiero spółki debiutujące w 2008 ulokowały w nich najwięcej kapitału. Niezwykle zastanawiający jest fakt, że spółki debiutujące w trzech okresach (2006, 2007I i 2007II) największe ilości kapitału ulokowały w IK i PAO. Spółki debiutujące w ostatnim okresie (2008) najwięcej kapitału ulokowały w RAT ale nadal dużo kapitału ulokowały w PAO i IK. 0% 5% 10% 15% 20% 25% 30% 35% 40% 45% 2006 2007 I 2007 II 2008 II rok po debiucie % inw. przed. Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 0% 10% 20% 30% 40% 50% 60% 70% 2006 2007 I 2007 II 2008 II rok po debiucie % zainw. kap. Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 99 Rys. 5. Miejsce ulokowania pozyskanego kapitału w pierwszym roku po debiucie, ze względu na popularność kierunku inwestowania oraz ilość ulokowanego kapitału. Górny wykres – popularność kierunku inwestowania, dolny – Ilość kapitału zainwestowanego w dane aktywa 0% 10% 20% 30% 40% 50% 60% 70% 80% 90% 2006 2007 I 2007 II 2008 I rok po debiucie % inw. przed. Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 0% 20% 40% 60% 80% 100% 120% 140% 2006 2007 I 2007 II 2008 I rok po debiucie % zainw. kap. Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 100 Rys. 6. Miejsce ulokowania pozyskanego kapitału w drugim roku po debiucie, ze względu na popularność kierunku inwestowania oraz ilość ulokowanego kapitału. Górny wykres – popularność kierunku inwestowania, dolny – Ilość kapitału zainwestowanego w dane aktywa WNIOSKI KOŃCOWE Spółki, które wchodząc na giełdę łączą to z nową emisją akcji, w założeniu robią to w celu pozyskania kapitału na nowe obiecujące inwestycje. Nabywcy akcji liczą, że programy inwestycyjne debiutujących spółek są tak atrakcyjne, że ich kapitały zostaną dobrze zainwestowane przynosząc ponadprzeciętne stopy zwrotu. Jednak obraz działalności inwestycyjnej debiutujących spółek wyłaniający się z powyższej analizy wygląda zgoła niepokojąco. Po pierwsze, w wyniku nowej emisji spółki pozyskują bardzo duże ilości kapitału wielokrotnie przewyższające ich stan posiadania. Rodzi się więc podstawowa wątpliwość. Czy spółki mają tak rozległe i atrakcyjne programy inwestycyjne, dzięki którym będą w stanie efektywnie zainwestować pozyskane kapitały. Po drugi, analizując działalność inwestycyjną spółek, widzimy, że bardzo dużą popularnością cieszą się inwestycje w lokaty krótkoterminowe (inwestycje krótkoterminowe) oraz aktywa obrotowe. Bardzo wyraźna jest tendencja, która pokazuje, że rzeczowe aktywa trwałe, które w głównej mierze odpowiadają za wzrost szeroko pojmowanego potencjału produkcyjnego, są dominującym kierunkiem inwestowania tylko dla spółek debiutujących w okresie bessy. Natomiast w okresie hossy dominującymi kierunkami inwestowania są inwestycje krótkoterminowe i długoterminowe oraz, co jest zaskakujące, aktywa obrotowe. I tam też przedsiębiorstwa ulokowały najwięcej kapitału. Powstaje zatem fundamentalne pytanie. Czy na takie inwestycje liczyli nowi inwestorzy? Oraz czy inwestycje te są w stanie zapewnić inwestorom ponadprzeciętne stopy zwrotu. 0% 10% 20% 30% 40% 50% 60% 70% 80% 90% 100% 2006 2007 I 2007 II 2008 II rok po debiucie % inw. przed. Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 0% 10% 20% 30% 40% 50% 60% 70% 80% 90% 100% 2006 2007 I 2007 II 2008 II rok po debiucie % zainw. kap. Inwestycje krótkoter. Inwestycje długoter. Rzeczowe aktywa trwałe Wart. niem. i prawne Pozostałe FAT Pozostałe aktywa obrotowe 101 LITERATURA DUDYCZ T., A Takeover Ratio Parameter for the Evaluation of an Initial Public Offer (January 18, 2013). Available at SSRN: http://ssrn.com/abstract=2240614 or http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.2240614. GAJEWSKI J. F, GRESSE C., A Survey of the European IPO Market, ECMI Paper, No.. 2/August 2006, s. 56-58. IBBOTSON, R.G. 1975. "Price Performance of Common Stock New Issues." Journal of Financial Economics 2, no. 3: 235–272. JENKONSON T., LJUNGQVIST A., Going Public. 2001, The Theory and Evidence on How Companies Raise Equity Finance, Oxford University Press, New York. JEWARTOWSKI T., J. LIZIŃSKA, Shortand Long-Term Performance of Polish IPOs, Emerging Markets Finance & Trade, March–April 2012, Vol. 48, No. 2, pp. 59–75. RITTER J. R., WELCH I., A Review of IPO Activity, Pricing, and Allocations, The Journal Of Finance • Vol. LVII, No. 4 • August 2002, p. 1795-1828. KONTAKT Prof. PWr dr hab. Tadeusz Dudycz Instytut Organizacji i Zarządzania Politechniki Wrocławskiej ul. Smoluchowskiego 25 50-372 Wrocław Polska [email protected] 102 TYPES OF INFORMATION USED IN SHAPING COMPETITIVENESS OF LOGISTICS COMPANIES IN POLAND, GERMANY AND BELORUSSIA – STUDY RESULTS1 Marek Dylewski, Beata Filipiak2 ABSTRACT The article presents some of the empirical research conducted by means of a questionnaire and an interview which considers the information use in companies operating in the area of logistics. The major aim is to highlight the importance of information in raising the level of competitiveness in companies functioning in multinational environment. The article focuses on the replies obtained from respondents from Poland, Germany and Belorussia that influence the competitiveness of logistics companies. KEY WORDS corporate competitiveness, information, information significance JEL Classification: G3, G30, M2, M21 1. INTRODUCTION Companies accommodate themselves according to the market, they modify and upgrade the existing management system, and also do so with reference to offered products and services. Due to their consistency, operation fluency and a swift change implementation instead of radical resistance they evoke support and trust and contribute to workers' greater commitment. These actions, however, are not sufficient as, in order to take decisions efficiently, except for the mentioned above features, it is information that needs to be delivered consistently and accordingly to the needs expressed by managers. Simultaneously, these actions must be in line with decision-making expectations. Companies, in order to compete and succeed, need information, both external and internal (the one that originates within the company). The latter type of information is most often generated by accountancy systems. The major aim of the article is to exhibit the significance of information in raising competitiveness of the logistics companies functioning in multinational environment. 2. THE SIGNIFICANCE OF INFORMATION IN RAISING CORPORATE COMPETITIVENESS In turbulent times the ability of swift identification and creating factors triggering change, then creating and implementing the action plan in order to achieve the desired results is of essential value for logistics companies and their competitive position. This ability enables the company to attain such features as self-learning and self-improvement, which, in turn, results in improving the company's competitiveness. Competitiveness cannot be built with no adequate information coming from efficient and self-adapting towards the changing 1 Scientific study financed from the budgetary resources in the years 2010-2013 as scientific project no NN 113 005839. 2 Associate Professor Marek Dylewski, Poznan School of Banking, Department of Economics in Szczecin, Associate Professor Beata Filipiak, Poznan School of Banking, Department of Banking and Finance in Poznań 103 needs IT system. In order to achieve advantage over competitors the IT system in the company should allow to create not only the adequate competitive strategy that would enable to assess the current potential of the company and the directions and opportunities for the future development. 3 It is also important for the company to strengthen its competitive position and to build its market power. These actions are based upon a multidimensional set of factors, among which one mentions information. 4 Competitiveness is always perceived while taking into consideration realized benefits, offering customers the best possible services (or products), winning over competitors and also successfully attaining the goals which have been set 5 . In order to achieve competitive advantage each company will strive to lower the costs, to differentiate the products offered, to raise efficiency, qualifications and competences, to create new solutions in their market offer, and finally to create the ability to render services or manufacture products that keep pace with consumers' requirements 6 . This means that the company needs to possess adequate information on both internal processes and market situation in order to be competitive. 3. METHODOLOGY The notion of information use in raising corporate competitiveness was examined in a multidimensional way. Not only were entrepreneurs' expectations on supporting a decision making process with the information stemming from company's IT systems examined, but also the significance of the information derived from financial and managerial accountancy systems. Different types of information that would streamline process management and would result in competitiveness growth were analysed. The study was conducted in three countries: in Germany, Poland and Belorussia. The countries were selected deliberately taking into consideration the development of their economies. This selection was performed on the basis of GDP index, population wealth and corporate development. The questionnaire and interview were tools used in the process of collecting data. Due to the population characteristic features and the fact that the access to some factors characterizing a given population was limited a decision on quota sampling was made. The structure of a study sample according to nationality is presented in figure 1. Figure 1. Structure of a study sample according to the respondents' country of origin Source: prepared on the basis of own study results "The Use of Accountancy Tools in Logistics Contemporary Experience of Poland, Germany and Belorussia", 2012. 3 Jonas A., 2002, Strategie konkurencji na rynku usług bankowych, Biblioteka menedżera i bankowca, Warszawa, s. 16. 4 Garbarski L., 1997, Wybór rynku docelowego przez przedsiębiorstwa w warunkach konkurencji [w:] Marketing jako czynnik i instrument konkurencji, PWE, Warszawa, s. 38 5 Lichtarski J.(Red.), 2005, Podstawy nauki o przedsiębiorstwie, Wydawnictwo AE we Wrocławiu, s.97. 6 Lichtarski J.(Red.), 2005, Podstawy nauki o przedsiębiorstwie, Wydawnictwo AE we Wrocławiu, s.99-100. 34.20% 33.70% 32.10% Germany Poland Belorussia 104 While assessing the significance of gathered information a four-grade scale was used, where information was assessed as extremely significant, quite significant, quite insignificant, totally irrelevant. While assessing the direction of acquiring information a five-grade scale was adopted, where "5" is the highest grade (the highest significance), while 1 is the lowest grade (it denotes the lowest significance). The responses were examined both as a whole and with the division into the three examined countries. The study comprised top and middle management and also people directly involved in decision making processes (major specialists). 4. TYPES OF INFORMATION USED IN COMPANIES IN ORDER TO RAISE COMPETITIVENESS In the light of the conducted research (figure 2) almost half of the respondents indicated that information on logistics processes in making decisions, and especially in raising competitiveness is quite significant (40.6%). Fewer than one out of three respondents indicated that this aspect was extremely significant (27.7%). For about 11.7% this information was totally irrelevant. Figure 2. Significance of possessing information on logistics processes Source: prepared on the basis of own study results. During the study the following directions of acquiring information that (according to respondents) influence competitiveness of logistics companies were analysed: mandatory financial statements, additional financial statements and internal analyses, second-hand information (external), information acquired on the basis of talks and interviews with the workers. The significance of information sources in the decision making process when it concerns raising corporate competitiveness was assessed by entrepreneurs in the similar way. Some of the given sources were graded as quite significant, occasionally as irrelevant. The highest number of respondents gave highest grades to: additional financial statements and internal analyses (grade 5 – 46.4%), 9.70% 9.70% 41.90% 38.70% 8.90% 42.90% 42.90% 5.40% 16.10% 12.90% 37.10% 33.90% 11.70% 21.10% 40.60% 26.70% total Germany Belorussia Poland 105 mandatory financial statements (grade 5 – 37.7%), information obtained from talks and interviews with the workers (grade 5 – 35.2%). As one can see in figure 3 (grade 5 – 58.7%) entrepreneurs, as far as the significance of mandatory financial statements as the source of information used in the process of raising competitiveness is concerned, had similar opinions. Most respondents graded this source relatively high. However, one can notice that this source of information was especially important for German entrepreneurs (grade 5 58.7%), and then for Belorussians (grade 4 – 58.6%). Figure 3. Significance of mandatory financial statements as the source of information Source: prepared on the basis of own research results. Responses given by entrepreneurs assessing the significance of additional financial statements and internal analyses were similar. Most respondents graded this source of information as high. Similarly to mandatory financial statements the additional ones were given highest grades by German entrepreneurs (grade 5 – 66.7%). The second in order were Belorussian respondents who graded this source of information as quite important (grade 4 – 25.9%). 17.70% 21.00% 17.70% 25.80% 17.70% 0.00% 0.00% 5.20% 58.60% 36.20% 3.20% 4.80% 23.80% 9.50% 58.70% 7.10% 8.70% 15.80% 30.60% 37.70% total Germany Belorussia Poland 106 Figure 4. Assessment of the significance of additional financial statements and internal analysis as information sources Source: prepared on the basis of own research results. Entrepreneurs while assessing the significance of second-hand information as the source of information in the processes of raising competitiveness of logistics companies were the most skeptical. Most respondents graded this source low. This information was the least important to German entrepreneurs (grade 1 – 23.8%) and Belorussian ones (grade 2 – 39.7%). This tendency is presented in figure 5. Figure 5. Assessment of second-hand information as the source of information Source: prepared on the basis of own research results. 8.10% 11.30% 22.60% 19.40% 38.70% 0.00% 5.20% 36.20% 25.90% 32.80% 3.20% 1.60% 9.50% 19.00% 66.70% 3.80% 6.00% 22.40% 21.30% 46.40% total Germany Belorussia Poland 24.20% 37.10% 21.00% 9.70% 8.10% 3.40% 39.70% 37.90% 17.20% 1.70% 23.80% 20.60% 27.00% 11.10% 17.50% 17.50% 32.20% 28.40% 12.60% 9.30% total Germany Belorussia Poland 107 As one can see in figure 6 entrepreneurs, while assessing the information obtained from talks and interviews with workers, gave this source high grades. However, one can notice that this source of information was especially important for Belorussian entrepreneurs (grade 5 – 53.4%, grade 4 – 41.4%). Then, it was considered important for German companies (grade 5 – 39.7%, grade 4 – 19.0%) and finally for the Polish ones (grade 5 – 13.1%, grade 4 – 26.2%). Figure 6. Assessment of the significance of information obtained from talks and interviews with the workers Source: prepared on the basis of own research results. One can notice on the basis of the responses considering the significance of different sources of information as sources of knowledge to be used in raising corporate competitiveness of logistics companies that entrepreneurs gave highest grades to additional analyses which could be mostly adjusted to their specific activity. Mandatory financial statements were not considered as being so important. Entrepreneurs regarded the information in gathering of which human factor was involved as the most fallible. The significance of information was not questioned by most respondents, however this was not transferred into the attitude towards gathering, keeping records, processing and presenting data, especially those obtained from financial and managerial accountancy. In most companies not enough attention was paid to creating a qualitatively efficient and complete system based on data derived from financial and managerial information, which would be significant from the point of view of raising competitiveness. 7 5. CONCLUSION Processes designed to increase corporate competitiveness will always make use of information. From the presented study results it can be inferred that in logistics companies it is not only information that is considered to be important, but also its type. Information which 7 Thesis made on the basis of conducted research. 16.40% 23.00% 21.30% 26.20% 13.10% 1.70% 0.00% 3.40% 41.40% 53.40% 1.60% 9.50% 30.20% 19.00% 39.70% 6.60% 11.00% 18.70% 28.60% 35.20% total Germany Belorussia Poland 108 is not viewed as credible (second-hand information) according to decision-makers will be considered as containing decision errors. Information of high credibility, analyses, statements prepared on the basis of specific needs are considered as significant and are an important element in the decision making process. Corporate competitiveness needs to be based on information which will enable not only to build strategies but will also make comparisons possible. These, in turn, are invaluable information as additional source and will be the basis for making decisions on how the company is supposed to operate in the future. 109 PRICE DESCICION MAKING OF DRINKING WATER IN GERMANY Franz-Josef Loscar, Eleonora Fendekova 1 ABSTRACT Drinking water is the most important food. It must always be available in a good quality and in sufficient quantities. The prices and the pricing of drinking water were already a subject of early studies in Germany. At the moment there are again researches because of significant differences in prices, especially in European price comparisons. The reasons for price differences and price discussions are very complex. The article will show how to calculate the water price in Germany in a very simply way. KEY WORDS Price decision making, drinking water, European water Directive, cost allocation, profit and loss calculation JEL Classification Q25 1. INTRODUCTION In a free market economy, price is the result of a competitive process, a market price is built. But especially the price of water is no price that is based on supply and demand in a competitive free market, because there is no real "market" for water. The water supply is a public, in particular, a municipal task of general interest, which the communities themselves or by help of third parties have to fulfill. After the liberalization of the energy market the debate to open the market in supplying water has now started on a broad level. The European Commission thinks, based on the experience in the telecommunications, transport and energy, that the liberalization has a positive effect on the availability, quality and affordability of basic services, which include the water supply. The Federal Ministry of Economic Affairs also thinks that free competition is in that case a good way. But even proponents of liberalization in the utilities sector see that the water supply, before this step, numerous questions and problems has to be solved. The decisive factor here is primarily the bondage of the water supply line, for which there are none technical alternatives such as in the telecommunications sector. The coverage areas and networks are defined regionally. Unlike the electricity industry there is no national or European grid. Water prices are therefore always monopoly prices. However, there is an orientation on the long-run marginal cost (marginal cost pricing rule), which ensures the welfare economic model, the "optimal" provision of goods of public interest. But if the water company does this pricing rule this will lead to deficits, because the long-run marginal costs are below the average costs. The suppliers have to face peak demands, so that the capacity utilization moved regularly below the company's optimum. Cost recovery in this initial situation, however guarantees, the welfare effects of sub-optimal 1 Dipl.Betrw. (FH) Franz-Josef Loscar, assistant to the management at the public utility company of Butzbach, Germany, author Prof. Dr. Eleonora Fendekova, Faculty of Business Management, University of Economics, Bratislava, co-author 110 pricing according to the average cost (average cost pricing rule). In practice, this pricing dilemma is solved by splitting prices into a basic price and a working price. While the basic price should cover the fixed costs, the working price reflects the marginal cost. The result is a source-based price. 2. Implementation of cost accounting as a basis for costing The basis for the calculating is the profit and loss account (income statement) for the division of water for the last financial year. In a multi-branch company the net income is in advance to be treated accordingly. Multi-branch companies in the energy industry have to make an unbundling statement in accordance to § 10 par. 3 EnWG. 2 As a part of the unbundling statement mostly the "activities outside of the electricity and gas sector" are remaining. All costs and revenues that have nothing to do with the division of water have to be corrected. Even for pure water utilities, a critical review of the financial statements is necessary because not all expenses are costs. Only the income and expenses for water supply can be considered. After the determination of the same effort costs it may be necessary to do additional corrections (cost-increasing or cost-reducing plan values, such as the stabilization of nonrecurring expenses). This can be necessary e.g. in the change of procurement volumes. Furthermore, the commercial law depreciation expenses on the income statement have to be eliminated, because for pricing the calculation of imputed depreciation is being set up. The cost base should also be reduced by the franchise tax, because it will also be recalculated within the computational calculations. This is necessary, because the franchise tax is based on sales. Changes in water prices or water turnover lead to a change in revenues and thus to a change in the franchise fee. This will be considered in the context of the imputed franchise fee. The acquisition and production costs are the basis for determining the imputed depreciation and the imputed residual values. As a part of the calculation of depreciation, it is not appropriate that each asset has its own imputed lifetime. For this reason, the various assets of a water utility are combined in so-called investment groups. The historical acquisition and production costs, which are carried in the accounting system, are assigned to these various investment groups. As part of the determination of the acquisition and production costs for shared resources (e.g. administrative buildings, control center for gas / electricity and water) must be in the determination of the proportion attributable to the water supply. To calculate the imputed depreciation, the historical acquisition and production costs, depending on the calculation method of the index series, for the formation of new values of days, or the consumer price indexes for the formation of re-valued acquisition and production costs are required. Depending on the corporate practice, accurate yearly or exact monthly amortization will be recognized, therefore the expenses and the effect on the interest-bearing capital has to be considered. Of the imputed depreciation, the imputed income of the dissolution rates, construction and capital grants are usually discontinued. To calculate the depreciation useful lives are required. These do not depend on the technically maximum possible service life, but it will set the normal operational, i.e. average useful lives. Their limits are consistently higher than in accordance to the tax prescribed useful lives. There may be company-specific reasons, by the above-mentioned ranges of useful lives, which the associations have recommended. Causes can be material types, soil conditions and the water quality or other factors that influences the life of assets. 2 (Energiewirtschaftsgesetz, 2012) 111 Basis for the imputed return on equity is the capital required for operations. This is calculated based on the division of the water balance and the imputed residual value (based on the acquisition and production costs, based on the actual replacement value or re-rated based on the acquisition and production costs). For the imputed tax and the imputed corporation tax the return on equity is used, too. The franchise tax can only be calculated if all the same expenses and all other imputed cost items were identified. In determining the cost of the venture investment impairments, losses on property disposals, demolition costs and the exceeding of the net book value from disposal assets are taken into account. The difference between the commercial and imputed net book values for disposal of fixed assets is deducted. This difference arises when assets are in the useful lives shorten the balance sheet but not short it imputed. The determination of the risk distribution costs is via the cost of bad debts, which the income from loans previously written off must be faced by valuation allowances. The inventory risk is determined on the basis of the booked losses on inventories and includes write-downs on inventories and prices and inventory differences. 3 Following to the cost accounting (determination of the same expenses and imputed costs) is the cost center accounting. It serves as a first step, the direct costs and in a second step, the overhead costs (costs that cannot be assigned directly to a cost center) to the places of origin where the costs were produced. This allows a high degree of internal transparency and provides a basis for comparison. It also serves a control of the costs. The main cost centers are: Procurement/acquisition, transportation, storage, distribution, metering and billing, quality, management and sales. The main portion of the cost center procurement/acquisition includes the production, promotion and treatment. The allocation of costs of the main cost centers will take place through the cost allocation sheet. In addition of allocation of cost to cost centers and cost units the division between fixed costs and variable costs for the pricing of water is very important. Variable costs vary directly with the change of the reference value (in this case with the level of water sales). Fixed costs are generally independent of the reference period. According to this definition, the supply costs are mostly variable costs. But here the relevant supply contract is to examine, how a basic price or a take-or-pay arrangement has been agreed and therefore you have fixed costs. Personnel costs, however, should be considered in the calculation period, for example, as fixed costs. The direct costs of cost centers should be imputed to cost objects or groups of customers everywhere where it is possible. It is the so-called primacy of direct cost allocation. The overheads are distributed in that way that these costs are to be broken down to the customer groups. Cost objects are: Water supply of tariff customers, water supply to special customers and water supply for companies. For the allocation of overhead costs there can no general valid classification in the water companies be found. In practice, a number of different classifications are used and there are three different classifications: Quantity classification, customer-specific classification and performance-based classifications. The methodology of identifying classifications should be marked by continuity (continuity principle of evaluation). In addition, the transparency and appropriateness of the selected key is essential. 4 3 (Verband kommunaler Unternehmen e. V., 2011) 4 (Verband kommunaler Unternehmen e. V., 2011) 112 3. Determination of water prices and determining the tariff structure After determining the cost of drinking water the prices of the drinking water must now be calculated. Several issues are involved: When considering the pricing, the individual types of customers and to consider the exception cases, so that there will be no unreasonably discrimination against certain types of customers. (Equal treatment principle) Another important aspect is the source-related pricing for all customer groups (residential customers and special contract customers). Less favorable treatment of individual customer groups should be avoided. The tariff customers should not be subsidized the special customers and vice versa. (Equivalence principle) Prices should cover costs. (Cost recovery principle). The following section will explain how the water tariffs, based on the costs will be calculated for normal customers. 5 The charges for water supply are usually exist of a working rate (in €/m3), and a basic price and/or a minimum price (in €/day €/month or €/year). The working price is the quantitydependent price part. The cost carrier unit is normally m3. The basic price is an independent quantity price to match costs, such as the water meter. This amount should depend on the basic price of the factors driving up the costs of the cost carrier, such as the size of the installed water meter or the dwelling unit. For each cost unit you have to develop a quantity structure. This may include historical values, such as the consumption level of the last financial year and the number of meters in the last financial year. Better, but also fraught with inaccuracies is the use of projected figures, such as planned consumption rates, if they exist in the company. Cost units should be recognized with the average costs of last years to compensate special situations of the fiscal year. At the beginning of the pricing it must be clear, which cost share is to be settled on the basic price. Full coverage of fixed costs over the basic price would in practice not be possible. The fixed costs that cannot be covered by the basic price flows into the working price. As a benchmark it is useful that at least half of the fixed costs should be covered by revenue of the basic price. If the basic price covers only a small proportion of fixed costs, already a small reduction in the selling of water would cause a deficit. The working price is calculated using a simple division calculation. Here, the cost of a period will be divided by the produced quantities (deducted by the base price). There are either planned or actual values used. The cost here includes the variable cost plus the fixed cost which is not covered by the basic price. The ratio gives the unit cost in €/m3, which represents the same price in €/m3. In addition to this working price, there is the possibility of tiered pricing or price zone shape. This allows controlling the usage of water of the customers. Both variants are more difficult with the calculation and settlement services. In the selected variants, however, there should always be in mind the principles of equality and equivalence. Basic prices can be calculated with the equivalence number calculation. Basically an equivalence number calculation is used, for example, if several varieties of a product are manufactured. In this method, a value ratio (equivalence numbers or numeric comparison) is set up between the products. This ratio value indicates how much the creation of a unit of a product in relation to the creation of a unit of another product costs. The cost differences of otherwise similar products are caused due to the different stress on the plants or the quantity and quality from different materials. This method can be applied to the calculation of the 5 (BDEW Bundesverband der Energieund Wasserwirtschaft e. V., 2011) 113 basic price of the water industry. The base price may be based on different sizes of water meters. The assignment of the equivalence numbers to cost unit should be based on the costdriving property of the cost unit. Thus, the nominal flow rate or the nominal diameters of the meter are possible clues. Meters with a higher nominal flow rate or a higher nominal size may also cause higher costs. There are also other possible criteria, such as the cost of installation or the operation and maintenance which is caused by the meter. 6 4. CONCLUSION The water industry is characterized by a high investment ratio and with long operating lives. The cost structure generally consists of fixed (volume independent) elements of near 80 percent while taking variable (volume dependent) costs have only a small proportion. The main reference for the incurred costs in the water industry is usually the amount of water that has been delivered. The water that was used is usually the basis for the performance-related fee (working price). But the water supply is determined by the customer's behavior, which can cause a few problems: a shrinking determination base leads in case of a high proportion of fixed costs to dramatically rising unit cost. To address these problems, the industry needs a tariff structure that is independent from the act of the people and can hardly be influenced by demand developments. Therefore fees should be developed that are based more on the cost structure of the water supply companies. Optimal from an operational viewpoint would be tariffs that move congruent with the cost and revenue functions. However, it appears in the current discussion that an appropriate model which is based more on the economic need of the water industry results in a target conflict for example, in a view of the politically desired incentives for resource efficient user behavior or the social impact of the tariffs. However, it requires a more pronounced debate in the water industry, how the tariff models, particular to adapt the amount of the independent basic prices, can be changed under the conditions of a less use of water. LITERATURE BDEW Bundesverband der Energieund Wasserwirtschaft e. V. 2011. Eckpunkte einer Wasserentgelkalkulation in der Wasserwirtschaft. Berlin : s.n., 2011. Energiewirtschaftsgesetz. 2012. Berlin : s.n., 2012 Verband kommunaler Unternehmen e. V. 2011. Kalkulation von Trinkwasserpreisen. Berlin : s.n., 2011. CONTACT Prof. Ing. Eleonora Fendeková, PhD. Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave Dolnozemská cesta 1 852 35 Bratislava e-mail: [email protected] Franz-Josef Loscar Flössergasse 11b D-81369 München E-Mail: [email protected] 6 (BDEW Bundesverband der Energieund Wasserwirtschaft e. V., 2011) 114 SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ V SEKTORE VZDELÁVANIA SOCIAL RESPONSIBILITY AND EDUCATION Alžbeta Foltínová, 1 Andrea Zajacová ** ABSTRACT Article deals with issue of social responsibility in the field of educational institutions. Collects some basic insight regarding the institutional framework of university education, outlines the key functions and society demands toward the universities. Paper gives a brief summary regarding the relation of contemporary and future labor market and educational tasks related to the corresponding students' profiles. The core of paper is touching the Triple-bottom line of social responsibility at universities and resume leaves the message regarding the role of social responsibility in decision criteria of students, while selecting university to study and with the sustainability issue in competitive edge of academic environment. KEY WORDS Social responsibility, education, labor market, education functionality, etic codex, social status, university, economic line, social line, environmental line, triple bottom line. JEL Classification I25, M14, Q56 ÚVOD Globalizácia trhu a obchodu prepojila kontinenty, krajiny, obchodné spoločnosti, výrobcov a spotrebiteľov. Tak isto musí prepojiť všetky subjekty pre zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja a záchranu prírodného prostredia pre budúce generácie. V súčasnom svete sa už nikto nestavia proti myšlienkam trvalo udržateľného rozvoja a spoločenskej zodpovednosti. Dôvodom zmeny myslenia, ochoty znížiť zisk na rozumnú mieru a časť prostriedkov presmerovať na filantropiu, ochranu životného prostredia, recykláciu nie je strach z právnych sankcií alebo z negatívnej publicity. Zmena správania je spôsobená obavou o stratu trhu. Zmenu postavenia na trhu významne determinuje spotrebiteľ, ktorý sa stotožňuje s cieľmi spoločenskej zodpovednosti a posudzuje potenciálneho dodávateľa, partnera aj na základe jeho programu spoločensky zodpovedného podnikania. Proces dôslednej implementácie myšlienok spoločenskej zodpovednosti sa netýka len výroby, obchodu, ale aj sektorov sociálneho charakteru, akými sú štátna správa, zdravotníctvo alebo školstvo. Transformácia vzdelávania sa bude niesť v znamení zamerania sa vzdelávacích inštitúcií na poslucháča. Vzdelávacie inštitúcie musia veľmi rýchlo vytvoriť a dynamicky zaviesť koncept trvalo udržateľného rozvoja v znamení spoločenskej zodpovednosti. Zníženie centralizácie riadenia a vnútorná konkurencia škôl, ich núti školy k vypracovaniu programu spoločenskej zodpovednosti, v rámci ktorej sa ich študijné programy musia prispôsobiť spoločenským potrebám blízkej aj vzdialenej budúcnosti. Koncept spoločenskej zodpovednosti musí rozšíriť existujúce etické kódexy vzdelávacích inštitúcií a zaviesť nové etické princípy vzťahov školy k žiakom a zamestnancom, škôl 1 Doc. Ing. Alžbeta Foltínová, CSc., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 50% ** Ing. Andrea Zajacová, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, spoluautorský podiel 50% 115 navzájom, škôl a organizačného systému štátu a voči predstaviteľom priemyslu. Bude to v konečnom dôsledku žiak, ktorý na základe reputácie školy, študijného zamerania a programu spoločenskej zodpovednosti rozhodne v dlhodobom procese o úspešnosti školy a jej koncepcie. Informačná revolúcia, rozmach internetu, nové technológie virtuálnej prítomnosti, rozšírenie využívania audiovizuálnych technológií znižujú potrebu pevných pracovných väzieb vzdelávacích organizácii, pedagogických pracovníkov a vedecko-výskumných pracovníkov a umožňujú aj študentom spektrum virtuálneho štúdia. Súčasné štádium uvedomovania si potreby tvorby programov trvalo udržateľného rozvoja a spoločenskej zodpovednosti vo vzdelávacích inštitúciách na Slovensku sleduje trendy spoločenskej zodpovednosti špičkových zahraničných univerzít s cieľom aktívneho pôsobenia na študentov. SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ Spoločenská zodpovednosť je v poslednom období chápaná ako jeden z cieľov riadenia a správy organizácie. Pre oblasť školstva sa domievame, že je vhodné používať pojem spoločenská zodpovednosť. Zodpovedné podnikanie je pojem udomácnený v podnikateľskom prostredí. V zmysle definície Európskej únia je spoločenská zodpovedosť vnímaná ako koncepcia, ktorá určuje subjektom zodpovednosť za ich pôsobenie voči všetkým stakeholderom, ako sústavný záväzok k poctivému správaniu sa a zodpovednosť za ekonomický rozvoj pri súčasnom skvalitnení parametrov štúdia, pracovných podmienok, lokálnej komunity a celej spoločnosti. 2 Spoločenská zodpovednosť je formou samoregulácie vzdelávacej inštitúcie, proaktívne propaguje verejný záujem a podporuje rast komunity a jej vývoj a dobrovoľne eliminuje metódy, ktoré poškodzujú verejnú sféru bez ohľadu na ich oprávnenosť. Európska komisia uvádza definíciu: „Spoločenská zodpovednosť podnikania je dobrovoľné integrovanie sociálnych a ekologických záujmov do každodenných korporátnych činností a interakcií so stakeholdermi spoločnosti" 3 . Z uvedených definícií vyplýva, že spoločenská zodpovednosť dopĺňa klasické chápanie dodržiavania právnych predpisov o rozmer etický, ktorý ich vedie k správaniu sa nad rámec zákona a dáva aktivitám aj filantropický a charitatívny rozmer. Spoločenská zodpovednosť je realizácia vzdelávacích a dolňujúcich aktivít išntitúcie takým spôsobom, ktorý je v súlade s etickými, právnymi, obchodnými a spoločenskými očakávaniami, ktoré spoločnosť stanovila pre školy a univerzity. Spoločenská zodpovednosť nemôže byť vnímaná len ako súbor návodov, marketingovo ladených iniciatív, ale ako komplex účinných opatrení a programových prístupov, ktoré sú integrované do životného cyklu vzdelávacích a výskumných aktivít a sú sústavne podporované a vyhodnocované vedením vzdelávacích zariadení. 2 Green Paper on corporate social responsibility. [cit. 2013.03.25] Dostupné na internete: <http://europa.eu/legislation_summaries/employment_and_social_policy/employment_rights_and_work_organis ation/n26039_en.htm>. 3 JAKUBEC, V. 2006. Spoločensky zodpovedné podnikanie v podmienkach jednotného európskeho trhu. In Podnikateľské prostredie a etika podnikania. Bratislava: Ekonóm, 2006. ISBN 80-225-2199-X, s. 225. 116 VZDELÁVANIE Vzdelávanie je jedným z najvýraznejších indikátorov sociálneho rozvoja spoločnosti pri zabezpečení jej trvalo udržateľného a rovnomerného rozvoja. OSN zaraďuje vzdelávanie medzi 10 hlavných priorít ľudstva. Formálne vzdelávanie je zvyčajne prvý a pravdepodobne najzákladnejší krok pre človeka na jeho ceste k získaniu vedomostí a gramotnosti. Podstatným prvkom vzdelávania je, že je to humánna orientácia, ktorej výstupom je poznanie a tvorivosť, ktoré nemá žiadny iný ekvivalent v známom fyzikálnom a prírodnom svete. Vzdelanie negeneruje priamo produkty a hmotný majetok, ktorý by bol merateľný a spotrebovateľný, z toho dôvodu sa nedá považovať za klasickú hospodársku činnosť. Vzdelávanie, ako služba sa v podstate nedá komercializovať, jednotlivé stupne vzdelávania dosahujú diferencovanú ekonomickú využiteľnosť absolventov. 4 Základnou úlohou každej univerzity na Slovensku i v zahraničí je zabezpečenie kvalitného vzdelania absolventov a medzinárodne akceptovaného výskumu. Hlavným produktom vzdelávacích aktivít univerzity sú absolventi. Ich odborná úroveň a uplatnenie v praktickom živote zabezpečuje kvalitnú reputáciu, dobré meno a budúcnosť univerzity. Akademická sloboda zaručuje pedagógom a vedeckým pracovníkom, ale aj študentom slobodu prejavu a právo na univerzitnú samosprávu. 5 Každý pracovník univerzity musí akceptovať sústavu riadiacich dokumentov a medzi nimi aj etický kódex, alebo iný riadiaci dokument z oblasti spoločenskej zodpovednosti univerzity. ZÁKLADNÉ FUNKCIE VZDELÁVANIA Vyššie vzdelávanie sa sústreďuje na kultiváciu znalostí a schopností, akými sú kritické myslenie, špecifické sektorové a doménové znalosti v rámci akademického vzdelávania. 6 Výchovná funkcia – tvorí významnú súčasť socializačných procesov, prenos kultúrnych vzorcov správania a hodnôt z jednej generácie na druhú a formovanie vlastností, citov, vôle a charakteru žiakov. Vzdelávacia funkcia – je realizovaná prostredníctvom procesov, v priebehu ktorých si vychovávané subjekty osvojujú obsahy kultúry (jazyk, vedu, umenie). Kvalifikačná funkcia – sa reprezentuje tým, že absolventi získajú potrebnú mieru vedomostí, schopností a zručností požadovaných pre výkon v budúcom zamestnaní. Integračná funkcia – sa realizuje tým, že v rámci vzdelávania sa vytvárajú postoje a získavajú zručnosti, ktoré umožňujú sociálny kontakt a komunikáciu v sociálnom živote širšieho spoločenstva, racionálne uvažovanie a tvorivosť, schopnosť sebariadenia. Selektívna funkcia – sa najvýraznejšie prejavuje pri prechodoch do ďalších vzdelávacích úrovní na základe záverečných vysvedčení, diplomov, hodnotení, ktoré oprávňujú absolventov k ďalšiemu postupu alebo k výkonu určitých profesií. Spoločnosť poskytovaním výchovy a vzdelávania a oceňovaním dosiahnutých výsledkov v tomto procese realizuje kritériá pre základné delenie jednotlivcov do systému spoločenskej deľby práce. 4 RONG GAO. 2010 Education and Corporate Social Responsibility. [online]. Paris: Social Business / Enterprise & Poverty ertificate Project: Education and Corporate Social Responsibility, 2010. p. 11. 5 RUČINSKÁ, S. 2008. Pôsobenie univerzity na podnikateľský sektor v regióne. [online]. 2008, s. 768-772. [cit. 2013.03.29.] Dostupné na internete: <http://www3.ekf.tuke.sk/konfera2008/zbornik/files/prispevky/ rucinska.pdf>. 6 Základy pedagogiky. [cit. 2013.03.30.] Dostupné na internete: <http://www.oailava.edu.sk/pomature/ socialpr/zaklped.pdf>. 117 KĽÚČOVÉ ÚLOHY VZDELÁVANIA V SPOLOČNOSTI Vzdelávanie má viacúrovňovú štruktúru úloh, ktoré sa sústreďujú okolo vytvárania znalostnej zložky pre podporu ekonomického rozvoja každej krajiny. Vzdelávanie 7 reprezentuje hnací moment sociálneho rozvoja a pokroku vo forme vzdelanej generácie lokálneho resp. domáceho obyvateľstva. V súčasnosti pôsobí na Slovensku vyše 20 verejných vysokých škôl 8 a univerzít, ktorých pedagogické pôsobenie dopĺňa ďalších vyše 10 súkromných univerzít. Odborníci hodnotia tento počet škôl vzhľadom na veľkosť Slovenska a potreby spoločnosti na kvalifikovaných pracovníkov, ako disproporčný a ťažko udržateľný stav. Globalizácia a trhová ekonomika formujú novú podobu spoločnosti tzv. učiacu sa spoločnosť (learning society). 9 Súčasťou požiadaviek učiacej sa spoločnosti je schopnosť pracovníkov využívať nové technológie ihneď po ich dostupnosti na trhu. Vzdelávací systém by mal reagovať na zmeny v spoločnosti a z nich vyplývajúcu potrebu nových vedomostí a zručností, ktoré umožňujú ekonomickú a sociálnu mobilitu, čiže možnosť voľby individuálnych životných stratégií. Vzdelávanie hrá dôležitú úlohu v určovaní úspešnosti jedinca v spoločnosti, do veľkej miery ovplyvňuje jeho sociálny status i majetok. Informácie sa stávajú najviac ceneným tovarom a skupiny, ktoré majú k nim limitovaný prístup, sú čoraz viac marginalizované a vylučované. Spoločenský dopyt po vzdelaní je kvantitatívne vyjadrený záujem o vzdelanie a dá sa odhadnúť na základe počtu prihlášok na štúdium na jednotlivých školách, pričom treba brať do úvahy podmienky a charakteristiky jednotlivých stupňov. Je veľký nepomer počtu prihlásených a počtu prijatých študentov, najmä na najžiadanejších odboroch štúdia, ktorými na Slovensku sú najmä právo, ekonómia, medicína a informačné technológie. 10 Vysoký záujem o štúdium na druhom stupni je dôsledkom troch sociálnych javov v spoločnosti, ktorými sú nízka nezamestnanosť absolventov vysokých škôl a univerzít v porovnaní s absolventmi stredných škôl, pomerne vysoké nástupne platy absolventov univerzít a vysoký sociálny status vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Školstvo sa musí prispôsobiť potrebám a možnostiam ekonomiky, na druhej strane možnosti a potenciál ekonomiky sú do veľkej miery ovplyvnené kvalitou a štruktúrou vzdelávania v krajine. Najvýznamnejší prínos vzdelávania z hľadiska ekonomiky je príprava ľudí na budúce potreby trhu práce. Kvalita ľudského kapitálu z pohľadu získaného vzdelania, zručností a schopností spätne ovplyvňuje hospodárske výsledky ekonomiky štátu. Výstupom a prínosom vzdelania je zvýšenie produktivity jedinca. Profituje z neho celá spoločnosť ale aj jedinec sám, ktorému sa investície do vzdelania vracajú v podobe mzdy za prácu, ktorú na základe vzdelania vykonáva. Neúspešný vzdelávací proces nezvyšuje produktivitu a má teda negatívny dopad na hospodárstvo štátu. 7 Národný program reforiem Slovenskej republiky 2012. s. 13-14. [cit. 2013.03.22.] Dostupné na internete: <http://ec.europa.eu/europe2020/pdf/nd/nrp2012_slovakia_sk.pdf>. 8 HAJDÚCHOVÁ, A. 2011. S titulom a bez práce ? In stuba.sk. [cit. 2013.03.20.] Dostupné na internete: <http://www.stuba.sk/sk/diani-na-stu/s-titulom-a-bez-prace-zenskyweb.sk.html?page_id=4922>. 9 BEBLAVÝ, M. – KUBÁNOVÁ, M. 2001. Národná správa o vzdelávacej politike. Bratislava: INEKO, SGI, 2001. s. 8-9. Dostupné na internete: <http://www.governance.sk/assets/files/publikacie_nsvp_kapitola1.pdf>. ISBN 80-89041-35-3. 10 BEBLAVÝ, M. – KUBÁNOVÁ, M. 2001. Národná správa o vzdelávacej politike. Bratislava: INEKO, SGI, 2001. s. 17. Dostupné na internete: <http://www.governance.sk/assets/files/publikacie_nsvp_kapitola1.pdf>. ISBN 80-89041-35-3. 118 SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ A OBLASŤ VZDELÁVANIA Postupne narastajúci tlak na zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja subjektov trhu zvyšuje závažnosť všetkých cieľov a foriem spoločenskej zodpovednosti, jej vnímanie trhovými subjektmi a potenciálnymi zákazníkmi, teda najmä študentmi v súlade s formuláciami ideológie trvalo udržateľného rozvoja. Následkom storočnice rozvoja spoločenskej zodpovednosti nenájdeme sektor, v ktorom by sa neimplementovali myšlienky zodpovedného podnikania. Samozrejme s ohľadom na špecifiká sektorov, prevládajú v každom sektore iné oblasti, ktoré súvisia s aktivitami subjektov sektoru. Triple-bottom line spoločenskej zodpovednosti je tvorená ekonomickou, sociálnou a environmentálnou líniou. 11 Pre oblasť vzdelávania môžeme ekonomickú líniu spoločenskej zodpovednosti sledovať najmä v týchto oblastiach: kódex spoločenskej pôsobnosti univerzity (príp. etický kódex), transparentnosť prijímania, hodnotenia študentov a pedagógov, princípy dobrého riadenia, odmietnutie korupcie v rámci vzdelávacieho procesu a pri riešení výskumných úloh, vzťahy so štátnymi orgánmi a sponzormi univerzity, správanie univerzity k študentom, priemyselným partnerom a stredným školám, ochrana duševného vlastníctva. Pre oblasť vzdelávania môžeme sociálnu líniu spoločenskej zodpovednosti sledovať v oblastiach: univerzitnej filantropie, dialóg so zainteresovanými subjektmi – strednými školami, výskumným sektorom, priemyslom a riadiacimi štruktúrami sektoru, sledovanie potrieb spoločnosti v sektoroch, do ktorých v prevažnej miere smerujú absolventi univerzít a sústavne upravovať študijné programy s cieľom skvalitnenia odbornej prípravy absolventov, zdravie a bezpečnosť zamestnancov, osobný a odborný rozvoj zamestnancov a študentov, vyváženosť pracovného a osobného života zamestnancov a študentov, rovnosť príležitosti (pre ženy a ostatné znevýhodnené skupiny), rozmanitosť štruktúry pracovných kolektívov (etnické minority, hendikepovaní a starší ľudia), zaistenie ďalšieho uplatnenia pracovníkov v dôchodkovom veku, systém vyváženej istoty zamestnania s pravidelným hodnotením výkonnosti a kvality, dodržiavanie ľudských práv ako pre zamestnancov, pedagógov ale aj pre študentov. Pre oblasť vzdelávania môžeme environmentálnu líniu spoločenskej zodpovednosti prezentovať v oblastiach: ekologické postupy pri výskumnej a demonštračnej činnosti univerzít (aplikácia štandardov ISO 14000 a EMAS ), 11 HALAGOVÁ, L. – BAŠISTOVÁ, A. 2011. Prieskum spoločnsky zodpovědného podnikania uskutočnený metódou snowball. In Ekonomické spektrum [online]. 2011, roč. VI, č. 2/2011, Bratislava: CAESaR, 2011. s. 26 [cit. 2013.03.09.] Dostupné na internete: <http://ekonom.sav.sk/uploads/journals/31_transekonom.pdf>. ISSN 1336-9105. 119 uplatnenie ekologických princípov pri prevádzke univerzít (využívanie recyklácie, používanie ekologických surovín a postupov), implementácia programov vplyvu výrobnej a obchodnej činnosti na životné prostredie a ochrany prírodných zdrojov do študijných programov. Koncept spoločenskej zodpovednosti pre každú organizáciu v oblasti vzdelávania má internú a externú dimenziu, ktorá sa zameriava na vzťahy dovnútra univerzity, na zlepšovanie vzťahov a komunikácie vedenia školy so zamestnancami, určovanie zásad ekologickej politiky, šetrenie surovinami, zdrojmi, energiou, reštrukturalizáciu študijných programov a metód výuky. Externé vzťahy s vonkajším okolím sú zamerané najmä na podporu miestnej komunity, spoluprácu s neziskovými organizáciami a stakeholdermi, zlepšovanie vzťahov so strednými školami pri príprave absolventov, zlepšovanie vzťahov s reprezentantmi podnikov a sektorov, ktorí zamestnávajú absolventov. Univerzity by sa nemali koncentrovať len na reaktívny prístup k spoločenskej zodpovednosti a dostať sa do pasívnej úlohy formou reakcie na žiadosti a podnety zo strany zainteresovaných subjektov. Univerzity s ohľadom na ich postavenie a status v spoločnosti by mali reprezentovať proaktívny prístup a iniciatívne prinášať a zavádzať stratégie podpory jednotlivých aktivít. Univerzity, ktoré pracujú na programoch spoločenskej zodpovednosti, implementujú etické kódexy ako nástroje na zaistenie trvalo udržateľného rozvoja. 12 Etické kódexy sú formalizovaným prístupom spoločenskej zodpovednosti univerzít a kodifikujú základné pravidlá a normy správania, konania a názorov svojich zamestnancov. Profesijná etika v školstve upravuje vzťahy pedagógov vo vzťahu k študentom, pedagógov navzájom, pedagógov a nadriadených, pedagógov a spoločnosti. Etický kódex učiteľa vyplýva zo zásad, akými sú rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, budovanie dôveryhodnosti, transparentné konanie a rozhodovanie, spravodlivé zaobchádzanie, dodržiavanie zásad bezpečnosti, dodržiavanie existujúcich etických pravidiel a profesijných štandardov. Dôsledkom aplikovania spoločenskej zodpovednosti na univerzite sa mení prístup univerzity k otázkam trvalo udržateľného rozvoja a má vplyv aj na sociálnu zrelosť jednotlivcov ako základných prvkov organizácie. Sociálne zrelí jednotlivci, manažéri, vedúce osobnosti, ľudia, sa významne podieľajú na vytváraní pracovného prostredia a na celkový rozvoj organizácie. Rektor, dekan prirodzeným spôsobom prenáša svoje myslenie do strategických plánov univerzity. ZÁVER Problematika spoločenskej zodpovednosti postupne preniká aj do riadiacich dokumentov a názorov vo vzdelávacom prostredí. V súčasnosti potrebujú lídri vzdelávacieho sektora pochopiť meniace sa role študentov, dynamiku zmien univerzity voči spoločenským požiadavkám a zmenám trhu práce pri rastúcej konkurencii v segmente. Koncepty trvalo udržateľného rozvoja, vyplývajúce z novo koncipovanej spoločenskej zodpovednosti univerzít, budú výrazne ovplyvňovať študentov pri voľbe „Alma mater" a tým aj podmienky prežitia a rozvoja univerzít. Táto nová, štruktúrovaná spoločenská potreba generuje proces tvorby sústavy základných stavebných prvkov konceptov spoločenskej zodpovednosti univerzity. Výsledkom toho procesu bude v krátkej dobe ucelená koncepcia spoločenskej zodpovednosti pre vzdelávacie organizácie v podmienkach Slovenska. Spoločenská zodpovednosť unvierzít v zložitom období súčasnej hospodárskej krízy a procesu sústavnej transformácie spoločnosti 12 KOVÁČIK, I. 2009. Vývoj konceptu spoločensky zodpovedného podnikania v českom a slovenskom prostredí a jeho percepcia medzi podnikmi .Diplomová práca, Masarykova univerzita v Brne, 2009. s. 8-16. 120 na nové podmienky, bude určite prepojená s indiviuálnymi trvalými hodnotami a cieľmi, charakteristickými pre univerzitné prostredie a umožní študentom správnu orientáciu pri voľbe univerzity. Správny a presvedčivý koncept spoločenskej zodpovednosti, realizujúci sa v do budúcnosti orientovanom zameraní štúdia bude priťahovať aj študentov zo zahraničia k štúdiou na tých univerzitách, ktorých program spoločenskej zodpovednosti bude predstavovať špičkové prúdy aj v medzinárodných rozmeroch. LITERATÚRA BEBLAVÝ, M. – KUBÁNOVÁ, M. 2001. Národná správa o vzdelávacej politike. Bratislava: INEKO, SGI, 2001. 134 s. Dostupné na internete: <http://www.governance.sk/assets/files/publikacie_nsvp_kapitola1.pdf> a <www.ineko.sk/file_download/12/publikacia_nsvp.pdf>. ISBN 80-89041-35-3. HAJDÚCHOVÁ, A. 2011. S titulom a bez práce? In stuba.sk. [cit. 2013.03.20.] Dostupné na internete: <http://www.stuba.sk/sk/diani-na-stu/s-titulom-a-bez-prace-zenskyweb.sk.html?page_id=4922>. HALAGOVÁ, L. – BAŠISTOVÁ, A. 2011. Prieskum spoločensky zodpovedného podnikania uskutočnený metódou snowball. In Ekonomické spektrum [online]. 2011, roč. VI, č. 2/2011, Bratislava: CAESaR, 2011. 36 s. [cit. 2013.03.09.] Dostupné na internete: <http://ekonom.sav.sk/uploads/journals/31_transekonom.pdf>. ISSN 1336-9105. JAKUBEC, V. 2006. Spoločensky zodpovedné podnikanie v podmienkach jednotného európskeho trhu. In Podnikateľské prostredie a etika podnikania. Bratislava: Ekonóm, 2006. ISBN 80-225-2199-X, s. 225-228. KOVÁČIK, I. 2009. Vývoj konceptu spoločensky zodpovedného podnikania v českom a slovenskom prostredí a jeho percepcia medzi podnikmi. Diplomová práca, Masarykova univerzita v Brne, 2009. 59 s. MAJDÚCHOVÁ, H. a kol. 2011. Indikátory spoločensky zodpovedného správania podnikateľskej sféry na Slovensku v súčasnej etape ekonomického vývoja. Bratislava: Ekonóm, 2011. 206 s. ISBN 978-80-225-3259-4. MORVAY, A. a kol. 2005. Transformácia ekonomiky: Skúsenosti Slovenska. [online]. Bratislava: Repro-print, 2005. 318 s. Dostupné na internete: <http://ekonom.sav.sk/uploads/journals/31_transekonom.pdf>. ISBN 807144-143-0. RONG GAO. 2010 Education and Corporate Social Responsibility. [online]. Paris: Social Business / Enterprise & Poverty ertificate Project: Education and Corporate Social Responsibility, 2010. 18 p. RUČINSKÁ, S. 2008. Pôsobenie univerzity na podnikateľský sektor v regióne. [online]. 2008, 774 s. [cit. 2013.03.29.] Dostupné na internete: <http://www3.ekf.tuke.sk/konfera2008/zbornik/files/prispevky/rucinska.pdf>. WHITE, A. J. 2006. Business Brief: Intangibles and CSR. Business for Social Responsibility. 2006. 11 p. Dostupné na internete: <http://www.bsr.org/reports/BSR_AW_Intangibles-CSR.pdf>. Green Paper on corporate social responsibility. [cit. 2013.03.25] Dostupné na internete: <http://europa.eu/legislation_summaries/employment_and_social_policy/ employment_rights_and_work_organisation/n26039_en.htm>. Národný program reforiem Slovenskej republiky 2012. 33 s. [cit. 2013.03.22.] Dostupné na internete: <http://ec.europa.eu/europe2020/pdf/nd/nrp2012_slovakia_ sk.pdf>. Základy pedagogiky. [cit. 2013.03.30.] Dostupné na internete: <http://www.oailava.edu.sk/pomature/socialpr/zaklped.pdf>. KONTAKT Doc. Ing. Alžbeta Foltínová, CSc. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] Ing. Andrea Zajacová Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky Špitálska 4, 6, 8 816 43 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 121 PODSTATA KALKULÁCIE NÁKLADOV PODĽA NÁKLADOVÝCH STREDÍSK V CONTROLLINGU THE ESSENCE OF COST CALCULATION ACCORDING TO COST CENTERS IN CONTROLLING Alžbeta Foltínová, 1 Gabriela Dubcová 2 ABSTRACT Managers require quality information about cost and income when supervising profit. The role of controlling is not to only provide this information. Controlling should be looking at answering basic questions: what cost were generated, where and why were they generated, and who is responsible for their generation. These questions are directed at the past; however, controlling focuses on future and is only paying attention to the past as it offers suggestions for future planning and management. In order to provide relevant information to managers across all levels of supervision and in any corporate activity, a controller needs to have accurate knowledge of primary and secondary cost, direct and indirect overhead expenses as well as its allocation across the various divisions. The introduced topic is the objective of this contribution. KEY WORDS Cost calculation, cost center, direct cost, overhead expenses, correlation constant, cost allocation, in-house accounting, corporate accounting report. JEL Classification M14, M31 ÚVOD Jednou z úloh nákladového controllingu je aj kalkulovanie nákladov podľa stredísk. Nákladové účtovníctvo, ktoré je súčasťou nákladového controllingu a tvorí jeho podstatu, predstavuje pre určité kalkulačné metódy rozpočtu priamych nákladov, spojenie medzi účtovaním nákladov podľa druhov a účtovaním nákladov podľa nosičov nákladov. Kalkulácia podľa nákladových stredísk (častejšie rozoberaná v zahraničnej odbornej literatúre), preberá z účtovania nákladov podľa druhov všetky nosiče režijných nákladov – v tom zmysle je to úplná kalkulácia – a úplne ich rozdeľuje na nákladové strediská v ktorých vznikli alebo sú ich nosičmi. Výsledkom kalkulácie nákladov podľa nákladových stredísk sú náklady za určité obdobie každého nákladového strediska. Tieto sú východiskom pre zistenie kalkulačnej prirážky v prirážkovej kalkulácii. Kalkulácia nákladov podľa nkladových stredísk je výpočet nákladov, ktrého výsledkom je buď ako predbežná (očakávaná) alebo skutočná kalkulácia. V našom príspevku sa zaoberáme skutočnou kalkuláciou. 11 Doc. Ing. Alžbeta Foltínová, CSc., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 50 % 2 Ing. Mgr. Gabriela Dubcová, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 50 % Príspevok vychádza s podporou Ministerstva školstva SR prostredníctvom VEGA projektu 1/0910/12: Controlling podnikov financovaných na princípe verejných zdrojov. 122 Podnik je organizačne rozdelený do útvarov (úsekov), v ktorých sú vykonávané konkrétne činnosti. Tieto činnosti spotrebovávajú výrobné faktory, ktoré náklady spôsobujú a evidované sú v nákladových strediskách. Nákladové strediská sú úseky podniku, ktoré môžeme charakterizovať ako funkčné, organizačné alebo priestorovo ohraničené jednotky, v ktorých vznikajú náklady a ktorým sú náklady priraďované. Kalkulácia nákladov podľa nákladových stredísk stransparentňuje rozdielny vznik nákladov v jednotlivch úsekoch podniku. Pochopenie úlohy kalkulácie nákladov podľa nákladových stredísk vzniká z dvojice pojmov priame náklady – nepriame náklady. Priame náklady definujeme ako náklady, ktoré bezprostredne priraďujeme k jednotlivým jednotkám výkonu. Nepriame náklady, sú oproti tomu také náklady pri ktorých to tak nie je, a nevieme ich priamo piradiť k jednotke výkonu. To je základný a vychodzí bod pre už spomínanú kalkuláciu nákladov podľa nákladových stredísk. Ide teda o výpočet nepriamych nákladov. Zahŕňa vznik nepriamych nákladov v nákladových strediskách, zúčtuje tieto náklady na iné nákladové strediská a pripraví ich na ďalšie prepočítanie na jednotlivé jednotky výkonu. Pritom je zohľadňovaný v najväčšej možnej miere princíp požiadavky, to znamená, že nosiče nákladov by mali vždy v najväčšej možnej miere niesť náklady podľa požiadaviek jednotlivých nákladových stredísk. Kritériá vzniku a vymedzenia nákladových stredísk Najbežnejšie používané kritériom pre vznik nákladovch stredísk je funkcia, to znamená, druh výkonu (prípadne druh vytvorených produktov) v nákladovom stredisku. Pritom stačí rozpätie možností od veľmi veľkých úsekov, čiastočne heterogénných výkonov (napríklad vozový pak) až k extrémnym prípadom, kde každé pracovné miesto (napríklad vysokozdvižný vozík) bude považovaný za samostatné nákladové stredisko. Čím užšie je vymedzené nákladové stredisko podľa druhu výkonu tým, homogénnejšie sú nákladové strediská pripadajúcich výkonov, transparentnejší je vznik nákladov v rámci nákladových stredísk, presnejšia je možosť výpočtu nákladov na základe požiadaviek, tým vyššie sú však náklady realizácie kalkulácie nákladov podľa nákladových stredísk, kde je vyšší počet nákladových stredísk – spája sa tu počet rôznych požiadaviek nákladových stredísk pomocou nosičov nákladov. Druhé dôležité kritérium vzniku nákladových stredísk je vymedzenie zodpovednosti. Nákladové strediská by mali byť riadené zodpovednou osobou, ktorá by mala byť za určitých okolností vedená k zodpovednosti za vznik nákladov. Doplňujúce kritérium predstavuje aj priestorové rozvrhnutie, ktoré má však zmysel iba vtedy, keď je definované aj funkčné kritérium. PODNIKOVÝ ZÚČTOVACÍ VÝKAZ Vznik podnikového zúčtovacieho výkazu (ďalej PZV) je nástrojom na prevádzanie kalkulácie nákladov podľa nákladových stredísk. Predstavuje formálnu tabuľku, v ktorej sú v stĺpcoch uvedené nákladové strediská a v riadkoch druhy nákladov. Nákladové strediská sú v PZV usporiadané podľa určitých hľadísk, ktoré nadväzujú na rôzne skutočnosti. Uvádzame v príspevku tri znaky zoskupenia nákladových stredísk, a tým sa budeme venovať. Pomenovanie nákladových stredísk (ďalej NS), uvedené nižšie, vyplýva z ich funkcie v procese výroby, to znamená, že je to druh činnosti, ktorý určuje priradenie k určitej skupine. Ďalej rozdelenie NS je orientované na vzťah k výrobe a v tretej skupine sú strediská technického zúčtovania. 123 1. Delenie NS podľa funkcií: Všeobecné nákladové strediská zahŕňajú NS, ktoré vykonávajú všeobecné pomocné práce pre všetky úseky podniku (napríklad výroba energie, sociálne služby, údržbárske práce). Pomocné výrobné strediská slúžia zhotovovaniu, ale nevykonávajú svoju samotnú funkciu priamo na produkte (predvýrobná príprava – ale nie sú spojené priamo s výrobkom). Hlavné výrobné strediská sú spojené priamo s výrobkom (zhotovenie výrobku). Vedľajšie výobné strediská slúžia svojou funkciou vedľajším produktom (zhotovenie výrobku). Materiálové strediská slúžia k obstarávaniu, skladovaniu a príprave materiálu (vozový park, nákup, skladovanie). Administratívne a odbytové strediská zahŕňajú funkcie administratívy a odbytu. 2. Delenie NS podľa vzťahu k výrobe: Hlavné NS sú len zhotovovacie úseky podniku (hlavné výrobky). Pomocné NS sú nákladové strediská, nie sú hlavné ani vedľajšie. Vedľajšie NS sú výobné úseky vedľajších produktov. 3. Delenie NS podľa zúčtovacích vzťahov: Prvotné NS sú také NS, ktoré ďalej prepočítavajú svoje náklady na iné NS. Vykonávajú svoje činnosti len pre iné NS. Druhotné NS sú také NS, ktoré prepočítavajú svoje náklady na nosiče nákladov. Uvedené delenie NS je iba minimálne zmysluplné. Ďalšie rozdelenie môže byť napríklad NS „výskum a vývoj". Pritom sa tu vynára ale otázka, či by to malo byť pomocné – alebo hlavné, prvotné alebo druhotné NS. Druhy nepriamych nákladov v PZV sa delia na dve skupiny: Primárne druhy nákladov sú také, ktoré sú periodicky zahrnuté a členené v nepriamych nákladoch v kalkulácii nákladových druhov. Sú to náklady na spotrebu výrobkov a služieb, ktoré sa na podnik vzťahujú z vonku. Sekundárne druhy nákladov, predstavujú určenie ceny na spotrebu vnútropdnikových výkonov spotrebovaných vo vlastnej réžii (napríklad náklady na podnikového lekára, elektrická energia vlastnej elektrárne). Primárne nepriame nákladové druhy zahrnuté v kalkulácii nákladov podľa nákladových druhov sú priraďované spoločne nákladovým strediskám. Pri prísnom použití príčinného princípu môžu byť rozdelené iba jednotkové náklady NS (náklady, ktoré budú jednoznačne a bezprostredne prirátané k nákladovým strediskám). Napríklad: v nákladovom stredisku „materiál" je to cena nakúpeného materiálu, v NS „vozový park" je to spotreba benzínu, v NS „elektráreň" spotreba uhlia. Rozpočítanie nepriamych nákladov znamená ich rozloženie a priradenie podľa uršitého hľadiska. Toto hľadisko priradenia nazývame „rozuzľovacie veličiny", resp. „vzťahové veličiny". Nasledujúci jednoduchý príklad znázorňuje rozpočítanie nepriamych nákladov Suma nákladov 50 000 RZ 500 vykurovacích telies NS 1 NS 2 NS 3 NS 4 NS 5 50 000 : 500 = 100 € na kus 80 ks 8000 € 70 ks 7000 € 100 ks 10000 € 50 ks 5000 € 200 ks 20000 € 124 Dôležité je zvoliť vhodnú rozvrhovú základňu, čo je problém. Výška rozvrhnutých nákladov je rôzna, pri rôznych použitých RZ. Neexistuje objektívne rozvrhnutie nepriamych nákladov. Voľba pohľadu na použitie rozvrhovej základne je rôzna. V každom prípade treba akceptovať požiadavky kladené na používané rozvrhové základne. V nasledujúcom prehľade sú použité tri rozvrhové základne, ktoré z nášho pohľadu môžu byť akceptované, všetky spĺňajú požiadavky kladené na RZ, a pritom výška rozpočítaných nepriamych nákladov je rôzna. Náklady 50 000 Rozvrhová základňa Nákladové stredisko 1 Nákladové stredisko 2 Nákladové stredisko 3 Nákladové stredisko 5 Nákladové stredisko 6 500 vykurovacích telies 80 ks 8000 € 70 ks 7000 € 100 ks 10000 € 50 ks 5000 € 200 ks 20000 € 5000 m 2 plochy 700 m 2 7000 € 800 m 2 8000 € 1200 m 2 12000 € 1000 m 2 10000 € 1300 m 2 13000 € 20000 m 3 priestoru 2100 m 3 5250 € 3200 m 3 8000 € 3600 m 3 9000 € 5000 m 3 12500€ 6100 m 3 15250 € Najčastejšie sa používajú nasledovné vzťahové veličiny pre rozpočítanie nepriamych nákladov v strediskách. Kvantitatívne veličiny: Početnosť počet účtovných dokladov, počet zaúčtovaných položiek, vyrobené kusy, počet vykurovacích telies a pod. Časové veličiny napríklad: strojové hodiny, cestovné hodiny. Priestorové veličiny dĺžkové veličiny (metre, kilometre), plošné veličiny (m 2 , ha), priestorové veličiny (m 3 ). Hmotnostné veličiny spotrebované množstvá, prepravné množstvo, nakúpené alebo predané množstvo. Technické veličiny spotrebované kWh. Kvalitatívne (hodnotové) veličiny: Odbytové veličiny hotovostný obrat, bezhotovostný obrat a pod. Zriaďovacie veličiny nákup tovarov, výdaj tovarov, príjem na sklad. Existenčné náklady zásoby tovarov, hodnota zariadenia, časti majetku. Nákladové veličiny mzdy, materiálové náklady, výrobné náklady atď. zúčtovacie veličiny napríklad ceny výrobkov, zúčtovacie ceny. Podľa rozdelenia primárnych nepriamych nákladových druhov na nákladové strediská vzniká ako medzivýsledok kalkulácie nákladových stredísk suma primárnych nákladových druhov pre každé nákladové stredisko. VNÚTROPODNIKOVÉ ZÚČTOVANIE Vnútropodnikové zúčtovanie nákladov v controllingu závisí od charakteru výrobného procesu, ktorý úzko súvisí s charakterom výrobku, ďalej na základe rôznych vzťahových veličín musí prihliadať na všetky vzťahy, ktoré medzi nákladovými strediskami vznikajú, ako aj vzťahy medzi NS a výkonmi (nisiteľmi nákladov). Podľa zložitosti vnútropodnikových 125 dodávok môžeme používať rôzne systémy vnútropodnikového zúčtovania. V podnikoch, kde existujú vnútropodnikové útvary, treba najskôr zistiť priame náklady týchto stredísk a na ich základe prepočítať režijné náklady na ne pripadajúce. Dostaneme percento režijnej prirážky pre jednotlivé strediská, krorá sa použije na kalkuláciu výkonu strediska. Podľa toho, aká je zložitosť štruktúry vzťahov medzi NS môžu nastať dva prípady: a) Strediská si navzájom dodávajú svoje výkony nadväzujúcim spôsobom. Napríklad pomocné NS 1 dodá výkony pomocnému NS 2, hlavnému NS 3, hlavnému NS 4. Pomocné NS 2 dodá výkony hlavnému NS 3 a NS 4. Alebo NS 1 dodá výkony NS 3, NS 2 dodá výkony NS 3 a NS 4 a pod. V tomto prípade je zložitosť vzťahov medzi NS nízka, resp. stredná. Evidencia a kalkulácia nákladov sú jednoduchšie, pretože spätné väzby tu neexistujú. b) Strediská si navzájom dodávajú svoje výkony spätnými väzbami. Napríklad NS 1 dodá výkony NS 2 a NS 3. NS 2 dodá výkony NS 1, NS 3 a NS 4. NS 3 dodá výkony NS 1 a NS 4 a ďalej. NS 4 dodá výkony NS 3 a pod. Zložitosť vzťahov medzi strediskami je vysoká a režijné prirážky vypočítame metódou riešenia dvoch (viacerých) rovníc o dvoch (viacerých) neznámych, pretože iný postup nie je možný. Najložitejší postup je, ak si všetky strediská navzájom dodávajú výkony. Najjednoduchší spôsob výpočtu je, ak sa v praxi vyskytnú vzťahy medzi dvoma vzájomne si dodávajúcimi strediskami. Teória a prax controllingu rozlišuje tri základné systémy vnútropodnikového zúčtovania na základe vzťahových veličín, ktoré sa navzájom odlišujú predovšetkým schopnosťou evidovať akékoľvek interné dodávky, čo sa prejavuje v miere presnosti vnútropodnikového zúčtovania. Nadstavbový postup – nerešpektuje vzťahy medzi strediskami navzájom. Pri tomto postupe je nízka až nedostatočná presnosť rozpočtovania nákladov a nízka transparentnosť nákladov. Stupňovitý postup – o vzťahoch medzi pomocnými strediskami uvažuje len v obmedzenej miere. Tento postup nerešpektuje vzťahy medzi hlavnými strediskami navzájom, presnosť zúčtovania klesá s množstvom stredísk a vyskytuje sa obmedzená transparentnosť podniku v závislosti od počtu stredísk. Rovnicový postup – ktorý patrí medzi matematické postupy vnútropodnikového zúčtovania nákladov, rešpektuje všetky vzťahy medzi NS, chyba vo vnútropodnikovom zúčtovaní nákladov je minimálna (takmer nulová) a zaručuje maximálnu transparentnosť nákladov v podniku. V rovnicovej metóde sa používajú sústavy lineárnych rovníc. Zostavenie týchto rovníc sa uskutočňuje na základe rovnosti celkovch výkonov a celkových nákladov každého NS. Riešenie matematického postupu pre každé NS j (j = 1,2,3,....m) vychádza z nasledovnej rovnice: Kpj +∑ ujl x kl – mj x kj = (xj – mj) x kj Kde: Kpj = suma primárnych nákladov strediska kl = náklady na jednotku výkonu strediska (l = 1,2,.....,m) ujl = množstvo jednotiek výkonu strediska j na ktoré má oprávnenie prebrať stredisko l (l = 1,2,.....,m) mj = množstvo, ktoré je od strediska j odovzdané iným strediskám na jednotky výkonu zahrnuté vo vlastnej spotrebe xj = množstvo výkonov strediska j (xj – mj) x kj = prepočet nákladov NSj, po zohľadnení vzájomných vzťahov. 126 Známe veličiny v rovnici sú primárne náklady v dodávateľskom prepojení prislúchajúcich NS ako aj zamenené množstvá výkonu. Neznáme veličiny rovnice sú náklady na jednotku výkonu ako aj zúčtovacie sadzby vnútropodnikových výkonov. Vzhľadom k obmedzenému priestoru príspevku v zborníku praktický príklad tu neuvádzame. Z praktického porovnania jednotlivých postupov vnútropodnikového zúčtovania na základe vzťahových veličín vyplýva, že iba rovnicový postup dokáže zabezpečiť presné určenie kalkulačných sadzieb stredísk, a tým aj nákladov na jednotlivé výkony, resp. zákazky. ZÁVER Pri transformácii podnikových ukazovateľov a pri aplikácii hodnotových kritérií vo vnútornej štruktúre podniku sú osobitným problémom režijné náklady, ktoré vplývajú na nákladovosť výkonov a ziskovosť nielen výkonov, ale aj jednotlivých nákladových stredísk. Z toho dôvodu je nevyhnutné ich riadenie. Riadením režijných nákladov rozumieme predovšetkým ich riadenie v nákladových strediskách, t.j. tam, kde vznikajú. Riadenie režijných nákladov si vyžaduje poznať nielen ich podstatu, ale hľadať príčiny ich vzniku a ich efektívne využitie. To si vyžaduje správne členenie režijných nákladov, ich rozpočtovanie ako i vnútropodnikové zúčtovanie. LITERATÚRA FOLTÍNOVÁ, A. KALAFUTOVÁ, Ľ. 1998. Vnútropodnikový controlling. Elita 1998. Bratislava. ISBN 80-8044-054-9. FOLTÍNOVÁ a kol.: 2011. Nákladový controlling. Iura Edition 2011, Bratislava. ISBN 97880-8078-425-6. PLINKE, W. 2000. Industrielle Kostenrechnung. Springer 2000. Berlin. ISBN 3-540-66298-7 KONTAKT doc. Ing. Alžbeta Foltínová, CSc. Ing. Mgr. Gabriela Dubcová, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava 852 35 Bratislava Slovenská republika Slovenská republika e-mail: [email protected] e-mail: [email protected] 127 EFEKTÍVNA KOMUNIKÁCIA PODNIKU AKO VÝZNAMNÝ PREDPOKLAD PRE ÚSPEŠNÉ ZVLÁDANIE KRÍZOVÝCH SITUÁCIÍ EFFECTIVE COMMUNICATION OF COMPANY AS AN IMPORTANT PREREQUISITE FOR THE SUCCESSFUL MANAGEMENT OF CRISIS SITUATIONS Viera Frianová ABSTRACT This article deals with the issue of communication. The aim of article is to highlight the importance of the communication in crisis management of company. Communication is presented as a tool that helps companies not only to solve the crisis, but also to prevent them effectively. Therefore, the author focuses her attention on the problem of internal communication of company, as well as the problem of crisis communication of company. The ambition of the author is to present ways (methods, practice recommendations) how to achieve effective crisis communication. KEY WORDS Company, Communication, Internal Communication, Crisis Communication, Crisis Situation, Crisis Management JEL Classification H12, D83, M39 ÚVOD Empirické skúsenosti potvrdzujú, že podobne ako v iných krajinách, aj na Slovensku sa čoraz častejšie stretávame s krízovými situáciami, v ktorých sa ocitajú podniky rôznych typov a foriem, ich produkty, značky. Závažnosť takýchto situácií spočíva najmä v tom, že môžu viesť k naštrbeniu až strate reputácie podnikov, ich obrazu, ktorý vníma celé okolie, teda zákazníci, obchodní partneri, štátne, finančné, daňové, regulačné a iné inštitúcie, vlastní zamestnanci, médiá aj široká verejnosť. Negatívnu publicitu podniku (samozrejme neplánovanú) môžu využiť vo svoj prospech nielen obchodní partneri ale aj konkurenti, čo môže mať nepriaznivý vplyv na budúcu prosperitu či trhovú pozíciu podniku. Uvedené skutočnosti tak predstavujú stále aktuálnu výzvu ako pre manažmenty podnikov, tak aj pre odbornú verejnosť, aby sa sústredili na hľadanie strategických a taktických postupov, efektívnych metód a nástrojov, ktoré by prispeli k zamedzeniu či aspoň zmierneniu nepriaznivého dopadu znepokojujúcich udalostí na ohrozené podniky. Doterajšie poznatky naznačujú, že schopnosť podniku minimalizovať dosah krízových situácií závisí od dvoch základných faktorov, a to: 1. koľkým potenciálnym krízovým situáciám sa dokáže predísť tým, že problémy sa v rámci podniku riešia včas a otvorene prostredníctvom efektívnej internej komunikácie, 2. ako vie podnik zvládnuť komunikáciu, keď kríza vypukne, teda ako zvláda komunikáciu v kríze, resp. tzv. krízovú komunikáciu. Ing. Viera Frianová, PhD., Akadémia ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši, Katedra manažmentu 128 Cieľom príspevku je poukázať na význam komunikácie v krízovom manažmente podnikov. Komunikácia je predstavená ako nástroj, ktorý pomáha podnikom krízy nielen riešiť, ale im aj účinne predchádzať. Pozornosť autorky sa preto sústreďuje na problém internej komunikácie podniku, a zároveň na problém krízovej komunikácie podniku. VÝZNAM INTERNEJ KOMUNIKÁCIE V MANAŽMENTE PROBLÉMOV Mnohé podniky si kladú otázku, ako by bolo možné krízovej situácii predísť? Odporúčanie odborníkov je jednoznačné. Skutočne predvídavý manažment podniku by mal myslieť na možné krízové situácie dávno predtým, ako by mohli nastať. Teda by mal využívať tzv. manažment možných problémov, resp. kritických tém označovaný ako issues management. Cultip, S. M., Center, A. H. a Broom, G. M. (2000, p. 292) definujú issues management ako „proaktívny proces anticipácie, identifikácie, evaluácie a odpovedania na potenciálne problémy (issues) verejnej politiky, ktoré ovplyvňujú vzťahy organizácie s jej publikami". Jeho podstatou je dôsledné sledovanie a usmerňovanie riešenia tých závažných otázok a problémov, ktoré by sa mohli za určitých okolností zvrhnúť na krízovú situáciu, alebo ktoré si vyžadujú trvalé sledovanie, ovplyvňovanie, vrátane legislatívnych úprav a krokov, prípadne aj lobingu ako aktívneho ovplyvňovania rozhodnutí, ktoré sú pre podnik (organizáciu) dôležité. Tento prístup predpokladá systematické pozorovanie trendov, akési „skenovanie" prostredia podniku (organizácie, inštitúcie) s niekoľkoročným predstihom a prípravu reakcie na nové situácie. Dobrý issues management vlastne zmenšuje pravdepodobnosť potreby krízového manažmentu 1 . Podľa prieskumov až 80% krízových situácií vzniká vo vnútri podnikov. So správnym prístupom k nim by ich však bolo možné riešiť. Podľa odborníkov 2 štatisticky až štyri z piatich krízových situácií podniku vznikajú umelo – väčšinou plynú z podcenenia sily a významu informácie a podcenenia nevyhnutnosti obojsmerného obehu relevantných informácií v rámci internej komunikácie podniku. Príklady latentných krízových situácií, ktoré driemu v podniku a spomaľujú jeho reakčnú schopnosť, netreba dlho hľadať. Nezdravá rivalita či nezhody medzi jednotlivými oddeleniami alebo jednotlivcami, ktoré vyúsťujú do neodovzdávania informácií ďalej, ku kolegom, nadriadeným. Spory na pracovisku, strach z reakcie nadriadeného na odovzdanie negatívnej informácie v rámci podniku, ktorá má vplyv na výsledky oddelenia, na ktorom pracuje. Apatia k problému, ktorý sa zamestnanca priamo netýka, pretože sa týka „len" podniku – absencia identifikácie zamestnanca s podnikom. Empirické poznatky naznačujú, že v predchádzaní krízovým situáciám a ich riešení možno všeobecne za najúspešnejšie považované tie podniky, v ktorých každý jednotlivec chápe význam a silu informácie. Rovnako chápe svoj osobný význam v procese identifikácie potenciálne krízovej informácie a jej posunutia v rámci podnikovej štruktúry ku komunikačnému oddeleniu. Dôležité je uvedomiť si potenciál možného negatívneho vplyvu na zákazníkov, obchodných partnerov, štátne či regulačné inštitúcie alebo celospoločenské otázky. „Reputácia by mala byť pre každého zamestnanca vecou osobnou, spoločnou pre celý podnik, bytostne spätou s jeho pôsobením v podniku 3 . 1 Žáry, I. Organizácia v kríze – kríza v organizácii, alebo manažment nepredstaviteľného. [online]. [cit. 201304-08]. Dostupné na internete: <http://www.zary.sk/virtualna_kniha/k15-krizovakom.html>. 2 Benedigová, M., Plško, J. 2005. Tréning krízovej komunikácie metódou simulácie. Mnoho krízových situácií spôsobia manažéri, keď neriešia problémy včas a komplexne. In Trend – príloha Poradenstvo. roč.15, č. 21, s. 8. 3 Tamtiež, s. 8. 129 KOMUNIKÁCIA PODNIKU V KRÍZOVEJ SITUÁCII Skúsenosti z praxe potvrdzujú, že jedným z významných predpokladov pre zvládanie krízových situácií podniku je realizácia efektívnej krízovej komunikácie. Vznikom mimoriadnej udalosti – krízovej situácie sa každá bežná komunikácia 4 , interpersonálna komunikácia jednotlivcov, komunikácia v malých skupinách a verejná komunikácia mení na krízovú komunikáciu vyznačujúcu sa určitými zvláštnosťami. Inými slovami krízová komunikácia je pokračovaním komunikácie „normálnej", avšak v „nenormálnej" situácii. Krízová komunikácia predstavuje špecializovanú disciplínu, súčasť súboru nástrojov krízového manažmentu. V najvšeobecnejšej rovine ju možno definovať ako výmenu informácií medzi zodpovednými autoritami, organizáciami, médiami, jednotlivcami a skupinami pred, počas a po mimoriadnej udalosti 5 . Ide o komunikáciu subjektu v situácii, kedy je jeho stabilita či povesť ohrozená negatívnou publicitou, t. j. krízou 6 , teda nastupuje v prípade, keď je potrebné komunikovať problém alebo akúkoľvek inú negatívnu informáciu. Podľa Vymětala, Š. (2008, s. 6) krízovú komunikáciu formujú nasledovné elementy: neistý výsledok, situácia vyvolávajúca obavy alebo hrôzu, konflikt a rozpory: v príčinách, riešení a následkoch, dôvera a nedôvera ku komunikátorom, technické informácie a rozmanité záujmové skupiny. Keďže krízová komunikácia sa uskutočňuje v čase, keď je mnohokrát v ohrození zdravie a životy ľudí, musí spĺňať náročnejšie kritériá ako bežná komunikácia. To znamená, že v krízovej komunikácii nie je možné šíriť hypotézy, prebrané neoverené informácie a rozhodne je potrebné vyhýbať sa emóciám. Požaduje sa, aby sa informácie o vzniknutej situácii nenadhodnocovali, ale ani nepodceňovali a ich reálnosť bola spätne preverená. Aby k riešeniu krízovej situácie vôbec došlo, je potrebné komunikovať. Vyhýbať sa komunikácii stav iba zhoršuje. Komunikácia musí byť užitočná aj v záujme znižovania napätia. Komunikácia umožňuje včas odhaliť zdroje konfliktov a zväčša zabraňuje konfliktu ďalej sa rozširovať. Čas je teda rozhodujúci. Od toho, akú stratégiu podnik prijme, závisí aj spôsob komunikácie 7 . Spôsob komunikácie pri kríze a snahu ju riešiť znázorňuje obrázok 1. Obrázok 1 Štruktúra komunikácie medzi konfliktnými stranami Zdroj: Němec, P. Public Relations. Komunikace v konfliktních a krizových situacích. Praha: Management Press, 1999, s. 44. 4 Pozn.: Podľa Evangelu, J. E. a Saligera, R. (2013) neexistuje presná hranica pre rozpoznanie, kedy sa už komunikačný proces odohráva v krízovej komunikácii a kedy je len hraničný. Záleží vždy od osobnostných charakteristík a osobnej skúsenosti toho, kto takúto situáciu zažíva. 5 Vymětal, Š. 2008. Krizová komunikace a komunikace rizika. Hradec Králové: Univerzita obrany. s. 3. 6 Antušák, E., Kopecký, Z. 2008. Krízový management – krízová komunikace. Praha: VŠE Oeconomica, s. 32. 7 Kassay, Š. 2010. Podnik a podnikanie III. Strategická komunikácia. Bratislava: VEDA, s. 230. 130 Pri určitej spoločensky závažnej informácii môže dôjsť k rozkolísaniu verejnej mienky. V prípade podniku sú takéto informácie zvlášť nebezpečné a sú zdrojom nedôvery či obáv verejnosti (napr. strata dôvery zákazníkov), čo môže mať na podnik dramatický dopad (napr. prudký pokles tržieb). V takýchto prípadoch môžu situáciu zvrátiť vodcovské osobnosti (je dobré, ak sú na verejnosti známe a majú reputáciu odborníkov v spojení s prostriedkami hromadnej komunikácie). Sústredeným komunikačným úsilím sa formuje nový názor, vzniká nová verejná mienka 8 . CESTA K EFEKTÍVNEJ KRÍZOVEJ KOMUNIKÁCII Nie každý podnik dokáže odhadnúť potenciálne hrozby a riziká, účinne ich eliminovať či odvrátiť, nie každý podnik dokáže krízovej situácii predísť. Preto, ak takáto situácia nastane, je nútený hľadať metódy a postupy, ktoré by prispeli k čo jej najlepšiemu zvládnutiu. V súčasnosti sa za jednu z takýchto metód považuje tréning krízovej komunikácie simulačným spôsobom. Ten na jednej strane preverí aktuálnosť a fungovanie postupov krízovej komunikácie. Na druhej strane zvýši porozumenie medzi manažérmi komunikácie, ktorí sú zodpovední za externú komunikáciu a obvykle krízovú komunikáciu koordinujú, a manažérmi na výrobných, prevádzkových a obchodných úsekoch organizácie, ktorí sa na predchádzaní situácii a jej riešení podieľajú. Princíp tréningu je pritom veľmi jednoduchý – výrazné udalosti, ktoré človek na vlastnej koži prežije, nezabudne, naopak, ďalej formujú jeho budúce správanie. Zážitková metóda tréningu verne imituje možné scenáre vývoja situácie vrátane skutočných reakcií médií, štátnych orgánov či dôležitých názorových vodcov a zamestnancov. V rámci tréningu zmiešané tímy prediskutujú rôzne prístupy k riešeniu situácií – musia robiť manažérske aj komunikačné rozhodnutia, sú pod časovým tlakom a za výsledok nesú aj zodpovednosť. Súčasťou každej prípadovej štúdie je aj otázka, ako sa dalo krízovej situácii predísť. Najdôležitejším výstupom z takejto aktivity je zmena v myslení a prístupe manažérov – po absolvovaní tréningu si zvyčajne už nemyslia, že negatívny článok je výsledok slabej práce komunikačného oddelenia. Uvedomujú si, že negatívny článok je niekedy výsledkom fungovania celého podniku. Po tréningu si lepšie vedia predstaviť, kde problém vzniká, ako sa môžu naučiť dobre predvídať a spolu so svojimi kolegami otvorene komunikovať o riešení problému skôr, ako sa stane príčinou vzniku krízovej situácie. Tak sa zvýši nielen porozumenie medzi manažérmi a komunikátormi, ale aj potenciál pre zvládanie krízových situácií 9 . Odborníci konštatujú, že zvládnutie krízových situácií môže výrazne uľahčiť aj dopredu pripravený manuál 10 krízovej komunikácie, ktorý ponúka akýsi návod na to, ako postupovať pri komunikácii negatívnych a problémových posolstiev. Skúsenosti z praxe ukazujú, že úspech krízovej komunikácie nezávisí len od dobre vypracovaného krízového manuálu, ale predovšetkým od prístupu manažérov k riešeniu krízovej situácie, od schopnosti ľudí spolupracovať v stresovej situácii, od rýchlosti rozhodovania a firemnej kultúry. Skúsenosti z podnikovej praxe na Slovensku potvrdzujú, že zdrojom problémov či kríz býva neraz aj neochota vedenia podniku prijať zodpovednosť za závažné rozhodnutia v čase krízovej situácie. V tejto súvislosti Cutlip, S. M., Center, A. H. a Broom, G. M. (2000, p. 334) 8 Kassay, Š. 2010. Podnik a podnikanie III. Strategická komunikácia. Bratislava: VEDA, s. 230. 9 Benedigová, M., Plško, J. 2005. Tréning krízovej komunikácie metódou simulácie. Mnoho krízových situácií spôsobia manažéri, keď neriešia problémy včas a komplexne. In Trend – príloha Poradenstvo. roč.15, č. 21, s. 8. 10 Pozn. Manuál definuje úlohy a zodpovednosť jednotlivých subjektov v prípade vzniku krízovej situácie, špecifikuje komunikačné nástroje, ktoré budú v prípade potreby použité, pomenúva javy, ktoré si pravdepodobne budú vyžadovať krízovú komunikáciu. Jeho existencia by však mala byť podporená tréningovými programami a stretnutiami, ktoré v kombinácii poskytnú najlepšiu prípravu na krízu. 131 konštatujú, že: „...vrcholoví vedúci sú povinní komunikovať s médiami a čeliť verejnosti, keď ich organizácie prijímajú dôležité rozhodnutia alebo sa ocitli v kríze, ktorá dopadá na okolie organizácie. Táto povinnosť platí pre šéfov podnikov, neziskových organizácií, zdravotníctva, vzdelávacích inštitúcií, vlády a všetkých ďalších organizácií, ktoré sa starajú o svoje vzťahy s verejnosťou". Domáca a zahraničná literatúra ponúka mnoho rád a návodov ako docieliť, aby komunikácia podniku v krízovej situácii bola skutočne účinná a efektívna. Autori odborných publikácií sa zväčša zhodujú v názore, že úspešné riešenie krízy často spočíva v kreatívnej práci s dostupnými informáciami, v primeranej a rýchlej reakcii a v nápaditých komunikačných riešeniach. V krízovej situácii je podľa odborníkov 11 dôležitá najmä: rýchlosť, otvorenosť, jednotnosť vo vystupovaní a neustála komunikácia. Podľa mnohých autorov je východiskom pre komunikáciu podniku v takýchto situáciách práve znalosť základných princípov a pravidiel krízovej komunikácie a ich následné implementovanie v rámci prijatej stratégie krízovej komunikácie. Komparáciou viacerých prístupov sme dospeli k záveru, že za základné princípy krízovej komunikácie možno považovať: princíp aktívnej komunikácie, dôvery a poctivosti; princíp symetrickej komunikácie; integritu slov a činov. Uvedené princípy sa následne premietajú do určitých odporúčaní či zásad konania v krízových situáciách. Z množstva prístupov vyberáme nasledovné desatoro krízovej komunikácie 12 : Podnik sa prezentuje nielen v dobách „normálnych", ale predovšetkým v dobách konfliktných či krízových a zásadne „jedným jazykom". Hovorca musí byť schopný presvedčiť publikum o svojej kompetencii. Nečakať, až sa nepríjemných skutočností zmocnia hromadné oznamovacie prostriedky z iných zdrojov. Všetky informácie musia byť k dispozícii v „reálnom čase". Pokiaľ nemôžu byť určité informácie uvoľnené bez rozhodnutia zodpovedných pracovníkov musí byť jednoznačne povedané prečo. Nech je už situácia akokoľvek neprehľadná a zložitá, musí vedenie a hovorca podniku zachovať chladnú hlavu. Dôležité je nielen postupovať podľa plánu (nevyhnutnými operatívnymi opatreniami), ale tiež zaznamenávať priebeh krízy a zodpovedajúce reakcie okolia. Rozhodne je spočiatku vhodnejšie pripustiť radšej horší variant a situáciu nikdy nezľahčovať. Nikdy sa nemá zvaľovať vina na iných. Nečakať na prejavy sympatií. Tie sa nedostavia sami, pokiaľ sa nevytvorila záloha skôr. Nehnevať sa v prípade, že „náš" oznamovací prostriedok píše „proti nám". Treba veriť vo zvrat k lepšiemu a robiť všetko pre to, aby nastal. Podľa Vymětala, Š. (2008, s. 26) podniky by sa pri realizácii krízovej komunikácie mali pridŕžať nasledovných základných pravidiel: poskytovať obmedzené množstvo jasne formulovaných informácií (maximálne 3 kľúčové oznamy, každý z nich podporiť 2-4 faktami); jednotlivé oznamy opakovať a udržať ich krátke (9 sekúnd alebo 3-12 slov); využiť vizuálnu podporu (grafika, obrázky); vyhnúť sa záporom (nie, nikdy, nič, nikto), používať pozitívne formulácie a nezabúdať, že na vyváženie jednej negatívnej informácie je potrebné využiť tri pozitívne; kontrolovať svoju neverbálnu komunikáciu, ktorá tvorí 50-75% obsahu oznamu. 11 Krenyitzká, Z. Krízový management. [online]. [cit. 2013-04-08]. Dostupné na internete: <http:www.asociaciapr.sk/-kategoria=novinky&sub=118.htm>. 12 Kassay, Š. 2010. Podnik a podnikanie III. Strategická komunikácia. Bratislava: VEDA, s. 230. 132 ZÁVER Aj keď žiadnu krízovú situáciu nemožno dopredu naplánovať, riziká vrátane komunikačných, je možné s predstihom identifikovať a následne minimalizovať. Preto moderné prístupy ku krízovej komunikácii kladú dôraz práve na prevenciu (systémy včasného varovania), a teda realizáciu tzv. predkrízovej proaktívnej komunikácie, ktorá definuje interné postupy a opatrenia, ktoré musí subjekt realizovať s cieľom odvrátiť hroziacu krízu. Poznatky, ku ktorým sme skúmaním danej problematiky dospeli nás privádzajú ku konštatovaniu, že základ krízovej komunikácie je položený práve na internej komunikácii podniku. Keďže v praxi sa ukazuje, že problémom mnohých podnikov pôsobiacich na Slovensku býva skôr komunikácia, rozhodovanie a koordinácia činností vo vnútri podnikov, ako vlastné informovanie navonok 13 , v záujme úspešného zvládania krízových situácií, ktoré môžu potenciálne v budúcnosti nastať, by sa podniky mali usilovať práve o zefektívnenie komunikácie so svojim interným prostredím. LITERATÚRA ANTUŠÁK, E., KOPECKÝ, Z. Krízový management – krízová komunikace. Praha: VŠE Oeconomica, 2008. 91 s. ISBN 978-80-245-0951-8. BENEDIGOVÁ, M., PLŠKO, J. Tréning krízovej komunikácie metódou simulácie. Mnoho krízových situácií spôsobia manažéri, keď neriešia problémy včas a komplexne. In Trend – príloha Poradenstvo. ISSN 1336-2674, 2005, roč.15, č. 21, s. 8. CUTLIP, S. M., CENTER, A. H., BROOM, G. M: Effective Public Relations. 8th ed. Prentice-Hall 2000, 334 p. ISBN 978-01-3602-969-4. FORET, M. Marketingová komunikace. Praha: Computer Press, 2006. 443 s. ISBN 80-2511041-9. KASSAY, Š. Podnik a podnikanie III. Strategická komunikácia. Bratislava: VEDA, 2010, 803 s. ISBN 978-80-224-1134-9 KRENYITZKÁ, Z. Krízový management. [online]. [cit. 2013-04-08]. Dostupné na internete: <http:www.asociaciapr.sk/-kategoria=novinky&sub=118.htm>. NĚMEC, P. Public Relations. Komunikace v konfliktních a krizových situacích. Praha: Management Press, 1999, 125 s. ISBN 80-85943-66-2. VYMĚTAL, Š. Krizová komunikace a komunikace rizika. Hradec Králové: Univerzita obrany, 2008, 34 s. ISBN 978-80-247-2510-9. ŽÁRY, I. Organizácia v kríze – kríza v organizácii, alebo manažment nepredstaviteľného. [online]. [cit. 2013-04-08]. Dostupné na internete: <http://www.zary.sk/virtualna_kniha/k15krizovakom.html>. KONTAKT Ing. Viera Frianová, PhD. Akadémia ozbrojených síl GMRŠ Katedra manažmentu Demänová 393 031 06 Liptovský Mikuláš Slovenská republika e-mail: [email protected] 13 Krenyitzká, Z. Krízový management. [online]. [cit. 2013-04-08]. Dostupné na internete: <http:www.asociaciapr.sk/-kategoria=novinky&sub=118.htm>. 133 STRATEGICKÝ VÝZNAM PODPORY MALÝCH A STREDNÝCH PODNIKOV PROSTREDNÍCTVOM TVORBY A ROZVOJA KLASTROV STRATEGIC IMPORTANCE OF SUPPORT OF SMALL AND MEDIUM SIZED ENTERPRISES TROUGHOUT THE CREATION AND DEVELOPMENT OF CLUSTERS Denisa Gajdová ABSTRACT The competitiveness of enterprises, especially Small and Medium Sized Enterprises is influenced also with the innovative activity and the level of clustering. It is more than 20 years ago, the various international agencies as the OECD (Organisation for Economic Cooperation and Development), UN (United Nations Organisation) or EU(European Union) have recommended, as the priority for states and regions at all levels of the government, support of the SMEs through the cluster approach. Beside the clusters and networks that are created and exist individually, there are also clusters of the industrial areas that are concentrated geographically. The main reasons for that could be the economy of scale, faster development of the area, more educated workforce, focus of the knowledge, traditions, etc. KEY WORDS Networking, Clusters, Small and Medium Sized Enterprises, Government, Legislation, Concentration, Vertical and horizontal cooperation. JEL Classification O12, O43 ÚVOD Už pred dvadsiatymi rokmi rôzne medzinárodné organizácie a agentúry ako OSN (Organizácia spojených národov), OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj), EÚ (Európska únia) a pod., odporučili ako prioritu pre všetky úrovne riadenia podporu malých a stredných podnikov (MSP) formou klastrového prístupu. Mnohé malé a stredné podniky denne zápasia v boji o prežitie, pretože iba malé percento z nich má dostatok vlastných zdrojov na dlhodobé zaistenie existencie a rozvoja firmy. Pre mnohé z nich je preto, z dôvodu udržania svojho postavenia na trhu alebo vlastného prežitia, perspektívnou a schodnou cestou nájdenie partnera, ktorý by umožnil podniku ďalej prežiť, teda vytvorenie istého druhu spolupráce (kooperácie). Predovšetkým malé podniky a mikropodniky sa jej však bránia, z dôvodu neznalostí, individualizmu či potreby nezávislosti. Súčasnosť, ktorá je najčastejšie charakterizovaná prebiehajúcimi procesmi globalizácie a stále silnejším konkurenčným prostredím, predovšetkým ako dôsledok tlaku nadnárodných korporácií a spoločností, je pre malé a stredné podniky čoraz komplikovanejšia. Kooperácia MSP môže mať rôznu formu – od úzkych spojení cez spoločné podnikanie, až po voľne otvorené strategické partnerstvá. Strategické partnerstvo odráža vzájomný vzťah dvoch alebo viacerých podnikov, ktoré sa spolu dohodnú na spoločnom plnení určitého strategického cieľa alebo cieľov a za účelom naplnenia tohto cieľa budú vzájomne kooperovať.1 1 SMOLKOVÁ, E.-BOROVSKÝ, J. 2005: Strategické partnerstvá pre malé a stredné podniky, Bratislava, Eurounion, 2005, s. 343, ISBN 80-88984-84-X, s. 32 134 K formám strategického partnerstva tak patrí napríklad fúzia či akvizícia kedy ide o tesné formy priameho získania kontroly nad získaným podnikom či priame splynutie s ním. Medzi oveľa voľnejšie podľa uvedených autorov patria aliančné dohody, sieťové aliancie či rôzne nemajetkové prepojenia. Združenie podnikov vzniká spojením dovtedy právne a hospodársky samostatných podniky do väčších hospodárskych celkov, bez toho aby sa musela odstrániť právna samostatnosť podnikov pri rozhodovaní. „Kooperácia sa tak teda mení na základ práce a je životaschopná vtedy ak sa stretne s dôverou a uznaním rôznych organizácií, ktoré pracujú s cieľom vytvoriť siete, ktoré by dosiahli spoločné ciele a méty a ktoré by im umožnili byť konkurencieschopné." 2 1. Regionálny rozvoj prostredníctvom klastrov Klastre sú považované za významný mikroekonomický faktor, ktorý zvyšuje prosperitu regiónov, zvyšuje prílev priamych zahraničných investícií, vytvára prostredie vhodné pre inovácie a tvorbu znalostí (z toho dôvodu sú regióny so silnými klastrami považované za inovačných lídrov). Malé a stredné podniky nie sú na rozdiel od tých veľkých schopné využívať napríklad úspory z rozsahu, nemajú dostatočné kapacity a prostriedky pre výskum vzdelávanie svojich zamestnancov, získavanie informácií apod. V tejto súvislosti je kooperácia ako spojenie malých a stredných podnikov, prostredníctvom klastra, možnosťou na zvýšenie ich konkurencieschopnosti. Podľa Portera možno klaster chápať ako geografické sústredenie vzájomne prepojených firiem, špecializovaných dodávateľov, poskytovateľov služieb, firiem v príbuzných odvetviach a pridružených inštitúcií ako sú univerzity, agentúry a obchodné združenia, ktoré súťažia ale zároveň konkurujú. 3 Zároveň vyslovuje predpoklad, že vzájomne prepojené odvetvia sústredené geograficky na vymedzenom území sú hnacou silou národného, regionálneho a miestneho rozvoja. Vzťahy medzi spoločnosťami môžu byť vertikálne (tvoriace hodnotový reťazec), alebo horizontálne, pokiaľ spoločnosti ponúkajú produkty alebo služby pri využití podobných vstupov, technológií a pod. Vytvorenie takéhoto prepojenia podnikov by zapojeným spoločnostiam malo priniesť výhody. Tie môžu mať formu úspor nákladov, získanie nových trhov alebo zákazníkov na existujúcich trhoch, zvýšenie vplyvu na rozhodovanie vládnych a regionálnych štruktúr a pod. Spoločné záujmy môžu mať podniky v oblastiach ľudských zdrojov, výskumu a inovácií, obchodnej propagácie, financovaní investícií, lobovanie a pod. Sieťovanie alebo kooperácia môže mať podobu formálnej alebo neformálnej výmeny informácií a poznatkov prostredníctvom osobných stretnutí členov klastra, spoločného portálu, novín, informačného centra a pod. Manažment klastra môže sprostredkovávať výmenu informácií medzi členmi klastra ale aj s ďalšími prvkami mikroprostredia (dodávatelia, odberatelia, vzdelávacie a výskumné inštitúcie a pod.). V oblasti ľudských zdrojov môže mať spolupráca podobu zvyšovania kvalifikácie zamestnancov prostredníctvom usporadúvania spoločných seminárov, konferencií, vzdelávacích kurzov ale tiež spoločných vzdelávacích centier. Financovanie takýchto aktivít môže byť z vlastných zdrojov alebo na financovanie môžu byť využité prostriedky z projektov a pod. Inovácie udržiavajú životaschopnosť a prosperitu spoločností na trhu a výskum a vývoj je predpokladom budúceho rozvoja, preto je nemenej významnou oblasťou 2 OÑORO, M.: Ensayos de gerencia social otra gerencia es posible, riqueza, la de producción práctico.Edición electrónica gratuita. Texto completo en www.eumed.net/libros/2007c/315/, NoRegistro: 07/84544 ISBN-13: 978-84-690-8634-6. 3 Porter, M. E.: Competitive Advantage of Nations, New York: The Free Press 1990. 135 spolupráce aj spoločný výskum a inovácie. Podpora inovačných procesov sa zameriava na nové produkty a služby alebo zdokonaľovanie už existujúcich produktov a služieb. Spolupráca podnikov v klastri môže mať podobu spoločných informácií a nápadov, spoločných výskumných projektov a pod. Podniky môžu spoločne budovať výskumnú infraštruktúru alebo spolupracovať s výskumnými inštitúciami (výskumné ústavy, vysoké školy a pod.), ktoré disponujú potrebným materiálovým a technickým vybavením, ako aj potrebným ľudským kapitálom. Často sú z toho dôvodu aj prevádzkovateľmi inkubátorov a vedeckotechnických parkov. Spolupráca s klastrami je z toho dôvodu aj významným prínosom pre vysoké školy a výskumné inštitúcie, pretože prostredníctvom klastrov sa výsledky výskumu dokážu realizovať v praxi. Oblasť marketingu a obchodu ponúka množstvo príležitostí pre realizovanie spoločných aktivít, napríklad: spoločný nákup (možnosť výraznejšieho tlaku na kvalitu dodávok a ich cenu), spoločná výroba (perspektíva uspokojenia vyššieho počtu zákazníkov alebo možnosť vyššej špecializácie prostredníctvom spojenia podnikov z rôznych článkov hodnotového reťazca čo v konečnom dôsledku umožňuje aj menším podnikom aby sa špecializovali a konkurovali tak väčším, vertikálne prepojeným podnikom), účinnejšia logistika (spoločné náklady na marketingové prieskumy trendov na trhoch, spoločná účasť na výstavách a veľtrhoch, napr. spoločný katalóg výrobkov a služieb, možnosť využitia spoločného loga, obchodnej značky, reklamy a pod. Financovanie investičných zámerov má pre rozvoj regiónov, a samotných klastrov, výrazný vplyv. Spojené financovanie a môže byť významným zdrojom zníženia celkových nákladov. Prístup k financiám môže byť pre klaster jednoduchšie ako pre samotné podniky. Malé a stredné podniky môžu mať prínos s prítomnosti veľkých spoločností v klastri, napríklad pri ručení za úvery pri financovaní spoločných investícií, zdroje môžu byť lacnejšie. Ďalšou významnou oblasťou, ktorá môže byť užitočná pre rozvoj klastrov a jeho členov je lobovanie, ktorého cieľom môže byť zlepšenie legislatívy, dotačnej politiky a pod. Môžu byť tiež podnetom pre vládu alebo regionálne samosprávy v oblasti investícií do osobitnej infraštruktúry, pričom vďaka nákladovej efektivite, ktorú môže klaster dosiahnuť, sú ďalšie investície oveľa jednoduchšie zdôvodniteľné. Pre celkový rozvoj klastra môžu byť významné ďalšie podporné aktivity, ktoré môže vedenie klastra svojim členom ponúkať, napríklad zabezpečovať efektívnu spoluprácu napríklad pri príprave a riadení projektov, zabezpečenie daňového, účtovného či legislatívneho poradenstva, bankových služieb a pod. Medzi hlavné prínosy klastrov považujú autori publikácie „Klastrovanie, predpoklad úspechu: 4 dosahovanie úspor a zníženie nákladov (možnosť dosiahnuť kritické množstvo, vzrast výroby a odbytu) zníženie obmedzení a zvýšenie špecializácie (špecializácia menších firiem a prístup k medzinárodným sieťam) zvýšenie konkurencieschopnosti zvýšenie rýchlosti prenosu informácií a zavádzania progresívnych technológií (vplyvom blízkosti firiem, silných väzieb) zvýšenie moci a vplyvu menších firiem umožnenie efektívneho prepojenia a partnerstva (spolupráca, veda a výskum, siete, dôvera) tvorba prostredia vhodného pre inovácie a tvorbu znalostí. 4 Klastrovanie, predpoklad úspechu, Ministerstvo hospodárstva a výstavby SR, 2012. 136 V Európskej únii bola v roku 2009 spustená iniciatíva European Cluster Observatory, ktorá má za úlohu monitorovať vývoj a stav klastrových organizácií vo vyše 204 regiónoch. Najväčšie množstvo klastrov bolo zaznamenaných v oblastiach: IT Biotechnológie Automobilový priemysel Ekológia Na Slovensku za klastre vyskytujú oficiálne iba v oblasti cestovného ruchu, informačných technológií a automobilového priemyslu, napriek tomu, že klastrové iniciatívy možno vnímať aj v iných oblastiach priemyslu a služieb. Keďže slovenská legislatíva priamo pôsobenie klastrov neupravuje, väčšina formálnych združení funguje ako občianske združenie. 2. Prínosy klastrov pre rozvoj malých a stredných podnikov v Slovenskej republike V posledných rokoch je možné tiež v rámci Slovenska vnímať vznik nových podnikateľských iniciatív – klastrov. Klaster je v slovenskej ekonomickej teórii relatívne mladý pojem (hoci sa celosvetovo objavil približne v 90. rokoch minulého storočia) definujúci spájanie podnikov, V rámci dokumentov OECD uvádza osobitné a všeobecné nástroje na podporu inovačných sietí pre malé a stredné podniky s príkladmi vo vybraných krajinách. Ako možno vidieť z tabuľky nižšie, všeobecné podporné aktivity sú osobitne vytvárané pre malé a stredné podniky vo viacerých krajinách, naproti tomu špecifické nástroje zamerané na podnikanie a vedu sú skôr orientované na väčšie podniky. Tabuľka č. 1 Typológia nástrojov na podporu inovačných sietí vrátane príkladov všeobecné Zamerané na podnikateľsko-vedecký vzťah (napr. výskum) Záujem o tvorbu sietí a hľadanie partnerov Aktívna podpora organizácie a tvorba sietí Finančná a inštitucionálna podpora Regulačný prístup Daňové iniciatívy Osobitné pre MSP Inovačný portál (Kanada) Inno-NET Portal (Kórea) Spoločný výskum (CRAFT) (EÚ) Pro-Inno (Nemecko) Inovačné centrá (väčšina Európskych krajín) TEFT (Nórsko) SBIR/STTR (USA) Nešpecifické pre MSP Inovačné konzorciá (Dánsko) CRCs (Austrália) K centrá (Rakúsko) Zdroj: OECD5 Strategický význam budovania klastrov pre MSP však spočíva predovšetkým v ich prínosoch. Nedostatočné množstvo zdrojov, predovšetkým finančných, potrebných pre zvyšovanie inovačnej výkonnosti, vytvára potrebu združovania sa do klastrov. Rozsah niektorých projektov neumožňuje jednotlivým MSP ich financovanie. MSP majú potrebu zabezpečiť množstvo drobných projektov a aktivít, napríklad zabezpečenie nákupu, proexportných aktivít, výskumu, inovácií, alebo projektov pre vzdelávanie pracovníkov. 5 www.oecd.org, 2. 4. 2013 137 Medzi proexportné aktivity, ktoré klaster môže ponúknuť svojim členom možno zaradiť spoločnú účasť na veľtrhoch a výstavách, účasť na podnikateľských misiách doma a v zahraničí, spoločnú prezentáciu klastra doma a v zahraničí, spoločnú databázu s obchodnými ponukami, kooperačnými požiadavkami a s teritoriálnymi informáciami V regióne pôsobnosti klastra vzniká koncentrácia osobitných dodávateľov, ktorí dokážu plniť dodávky rýchlejšie, vo vyššej kvalite, lacnejšie a plniť dodávky so špeciálnymi technickými požiadavkami. Klaster tvorí dodávateľský reťazec s MSP, ktoré sa špecializujú na špecifické činnosti. Pri existencii viacerých konkurujúcich si dodávateľov, sa tieto postupne špecializujú a presúvajú svoje aktivity do odlišných činností. Klaster ponúka zákazníkom výrobky s vyšším inovačným stupňom, kvalitnejšie a cenovo výhodnejšie ako konkurencia, čím priťahuje nových zákazníkov z iných regiónov s novými požiadavkami. Spoločné marketingové aktivity, prezentácie klastra a regiónu budujú spoločnú značku. Tieto aktivity priťahujú do regiónu a klastra nové podniky a investorov v danom a v príbuzných odvetviach. Aktivity klastra zamerané na výmenu poznatkov, napríklad organizovanie konferencií, vydávanie odborných publikácií, alebo iná vzájomná výmena vedomostí, uľahčujú prístup podnikov k vedomostiam. Koncentrácia podnikov a silné väzby medzi nimi, zdieľanie rovnakého priestoru s pracovnou silou, časť univerzít a výskumných pracovísk spôsobuje prelievanie vedomostí (spillover). Generovaním nových poznatkov klastrom sa otvárajú nové možnosti, a tým priestor pre vznik nových podnikov (spin-off), konkurenčných podnikov, ktoré sú zároveň nútené inovovať, zvyšovať efektivitu a stávať sa konkurencieschopnejšími. Geografická blízkosť podnikov spôsobuje, že sú podniky navzájom informované o svojich technológiách a o vývoji nových. ZÁVER Pre zvýšenie konkurencieschopnosti regiónov mnoho krajín podporuje existenciu klastrov a klastrových iniciatív. Klastre, ako súčasť ekonomiky regiónu alebo krajiny, zvyšujú zamestnanosť, dynamizujú inovácie, technologický rozvoj, tok informácií, priťahujú investorov, vedú k efektívnejšiemu využívaniu vnútorných zdrojov regiónu, zlepšujú schopnosť vytvárať strategické partnerstvá. „Klastre sú siete vzájomne nezávislých firiem, inštitúcií produkujúcich znalosti, premosťujúcich inštitúcií a zákazníkov prepojených do výrobného reťazca, ktorý vytvára pridanú hodnotu. Koncepcia klastrov zahŕňa aj iné ako podnikateľské subjekty ako napríklad univerzity, normotvorné agentúry, výskumné tímy, či obchodné asociácie, ktoré poskytujú špecializované školenia, vzdelávanie, informácie, výskum a technickú podporu. V rámci cieľa dosiahnutia svetovej úrovne klastrov v rámci Európskej únie Európska únia vo svojej inovačnej stratégii odporúča aby klastre boli otvorené, flexibilné a atraktívne pre najnadanejších ľudí a odborníkov z celého sveta. Úsilie na úrovni regiónov, členských štátov a EÚ by malo prispievaťk vytváraniu užších a účinnejších prepojení medzi klastrami ako aj medzi poprednými výskumnými ústavmi v Európe a za jej hranicami. Zároveň sa klastrové organizácie vyzývajú, aby zdokonaľovali svoje podporné služby a lepšie začleňovali inovačné MSP do klastrov. LITERATÚRA AGENTÚRA CZECHINVEST, 2007: Průvodce klastrem. http://www.czechinvest.org/data/files/pruvodce-klastrem-63.pd DAHL, S. Michael – PEDERSEN, Ø. R. Christian – DALUM Bent: Entry by Spinoff in a High-tech Cluster Danisch Research Unit for Industrial Dynamics, Working Paper 138 http://www3.druid.dk/wp/20030011.pdf> OÑORO, M.: Ensayos de gerencia social otra gerencia es posible, riqueza, la de producción práctico.Edición electrónica gratuita. Texto completo en www.eumed.net/libros/2007c/315/, NoRegistro: 07/84544 ISBN-13: 978-84-690-8634-6 SMOLKOVÁ, E.-BOROVSKÝ, J. 2005: Strategické partnerstvá pre malé a stredné podniky, Bratislava, Eurounion, 2005, s. 343, ISBN 80-88984-84-X STRÁŽOVSKÁ, Ľ. 2004. Malé a stredné podnikanie a rodinné podnikanie: osobitosti marketingu. Bratislava: CRANIUM, s.r.o., 2004 s. 310. ISBN 80-9684443-7-7. International Labour Organization – Sustainable Enterprise Programme (Micro, Small and Medium Sized Enterprises and the Global Economic Crisis – Impact and Policy Responses), Paul Vandenberg 2009, ISBN 978-92-2-122-408-2, Switzerland. Klastrovanie, predpoklad úspechu, Ministerstvo hospodárstva a výstavby SR, 2012. www.oecd.org KONTAKT Ing. Denisa Gajdová, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 139 MANAGING DECENTRALISED DEVELOPMENT WORK Markus H. Gericke 1 ABSTRACT The globalisation is offering to companies to enlarge their sales volume by exporting. Export is more and more substituted by a mixed supply chain with growing local content. In general the sales activities are decentralised in a early stage, manufacturing later and at the end research and development R&D. A company, especially a SME has to decide if it is more efficient to do its R&D centralised or decentralised. Many aspects influence such a decision, as companies' historical development. At the end it can be assumed, that the market attracts R&D, which means that a network with affiliated companies, with a decentralised organisation of knowledge management and technology management will enlarge the output. It needs a strong management and tools like IT to consolidate the various activities together. KEY WORDS Globalisation, R&D, development, export, foreign based R&D, centralised organisation, decentralised organisation, differentiation, global innovation JEL Classification M1, M11, M13, M16, F2, F23, F63, J2 1. INTRODUCTION Successful innovation is one important part of shaping a sustainable existence of enterprises and therefore also a base for wealth and the health of entire economies. Research and development are improving the quality of human life and contribute to a more careful use of natural resources. The recent globalisation has changed some of the basis rules of the game: New fast growing markets in Asia and Latin America Growing population in Africa Signs of recession in Europe The access to natural resources and energy has developed to a strategic significance Information technology is facilitating the information flow worldwide Markets, R&D centers and manufacturing units are under a trend for internationalization Not changed has the time pressure, the shortage of skilled employees and the limitation of financial funds for the development. Since traditionally the place of research, manufacturing and sales has been local, there is a trend to a geographical separation of the different business processes. This is reflected by the growing export activities of industrial countries like Germany or Switzerland. The manufacturing sites have been delocalized to low labour cost areas as far as this was possible. The management and development of products has been hold back and managed centralised 1 Markus H. Gericke, lic.oec.publ, CEO of the Gericke Group, a company with its headquarter in Switzerland and having a decentralised business organisation with subsidiaries worldwide. He is participating at the doctoral program of the Tomas Bata University in Zlin. 140 also in the intention to protect intellectual property. Nevertheless international R&D is advancing. It is the result of M&A but more and more also an obligation to recognise and respond to the market demand which is usually many flight hours away from the traditional centralised R&D sites. This means that the management of innovation has one more subject to care about. It's the question of how to organise and manage decentralised development work. Multinational companies have been confronted for a longer time with this question. I focus in this article on SME companies that have a strong traditional binding to their place of origin and are now expanding their business to emerging market areas. SME can of course also do business globally. With MNC (multinational companies) I refer in this article to large companies with a global presence. The goal of this research is to find an answer on the interaction between decentralised versus centralised development work and how the management can scope with it. 2. THE PATH TO INTERNATIONAL AND GLOBAL INNOVATION Historically a company started its activities in order to fulfil a demand that was generated by the needs of the population in that area. The development of the products or services was done in an opportunistic way. The R&D activity was centralised, in many cases close to the manufacturing plants. Later foreign markets have been approach in order to export products and enlarge business volume. Existing products needed to be localized to new markets and adapted to specific norms and regulations. Either the centralised R&D structures could do these adaptions or smaller R&D units have been established in the decentralised sales or distribution offices. Managing such a decentralised unit made also knowhow transfer and the investment into development infrastructure necessary. Psychologically and cultural the base of innovation activities was still in the hand of the central management. The decentralisation of R&D of SME companies is still ongoing and slow. It's the interest of keeping the jobs in the country and not losing the knowhow abroad that is behind this behaviour. The reason why multinational companies are more advanced in foreign-based R&D work is explained by their strong expansion by mergers & acquisition. The growing involvement in foreign-based R&D is one of the most significant developments in the operation of multinational companies. According to the National Science Foundation (NSF, 2001), total US foreign R&D expenditures have increased from USD 2.2 billion in 1978 to more than USD 6 billion in 1988 and to USD 18 billion in 2001. I asked managers of companies that have a strong export activity or that have delocalised their production abroad about the danger that a company will lose the ground to employ in its main operation site and country all employees except the finance and administration. The economic effect would be unemployment and loss of production knowledge. They argued that as long as the R&D remains centralised at the place of the companies headquarter, the jobs could be held. Investigations by Boutellier et al. (Boutellier, Gassmann, & Zedtwitz, 2008) say that R&D internationalisation remains lower than sales internationalisation. They see 4 main areas of agglomeration of knowledge and R&D activity: Western Europe, USA Japan and China and India. As the market is a major R&D attractor, there might me Africa as a future innovation pool. Other authors as Simon who is researching about hidden champions, companies that are very successful but not well known in the public, defines Europe, USA, China and Japan as main areas of innovation.(Simon, 2012). The question remains how far we can go with decentralisation of key operations in a company and especially R&D. And is there a specific way how to manage such a structure? 141 3. ORGANISATIONAL FORMS OF R&D AND DILEMMAS FOR SME I assume for my following reflections, that a SME company was established and grown in a European country. I take for my studies the company Gericke which is selling products to process industries like Chemical and Food companies. At the beginning, Switzerland was the domestic market. After a short wile this market was too small for further expansion and affiliated companies have been opened in European countries, later in Asia and in Latin America. The main drive for this expansion was the need to be close to customers and to scope with their local regulations and standards. The manufacturing is done in factories in Europe where the respective R&D is a part of each company. It is considered as an advantage to have the R&D close to the manufacturing unit and to the concerned Product Manager. With this organisation the company undertakes a decentralised development but is still regionally limited to the European market. Only the engineering and sales is completely decentralised in the respective markets. Following development dilemmas and opportunities can be described in such a SME-typical situation: Table 1: Influence factors, centralised versus decentralised R&D (compilation by the author) Aspects of innovation organisation Relevance for small and medium size companies Specific market segment and customer focus Focus on European market is well established, but specific requirements of far east market not covered. Cost of R&D For a SME, savings generated by foreign low cost labour design work, would be eaten up by inefficiencies due to communication problems and additional management efforts. Regulations and standards Local (decentralised) R&D teams scope easier with the local standards. Technological competence The technological competence would be easier to manage when concentrated into one technology centre. Decentralised structures, as they are undercritical in their size, have usually not the resources to separate the daily development on project base from general R&D. Decreasing Technology acceptance in western countries The decreasing technology acceptance has a negative influence on the number of skilled engineers available. It influences clearly negative on the demand side as well. European companies try to upgrade old installations, whereas Asian companies build the latest technology on the green field! Reduction of product life cycle time Having a centralised development and far away markets, generate a gap in understanding of the correct customer wish and the loosing of margin by accepting each wish of a customer that 142 leads to a large number of non systematic product changes. Development can be accelerated with international teams, when organised well only. Radical innovation Radical innovation as an important step beside of incremental innovation. It comes from people that have a strong entrepreneurial thinking and the ambition to contribute to the company in the general development. The more people participate, the better. Under such circumstances, a decentralised structure offers the probability of more variety. Concentration on core competences Core competences need a centralised approach. The reason is that the research into the depth needs management and a structured project management. Collaboration with Suppliers Working internationally, the gate is open for new suppliers. This is an opportunity but at the same time a risk for the standardisation, which is anyhow a difficult to follow task in SME's. Emphasis on corporate culture The corporate culture offers differentiation potential and increases the competitive advantage. From my experience, affiliated companies are rather sceptical against such "waist of time" activities. Such this needs to be managed centrally. Dependence on local management The local management might have a different priority setting than the central management. This leads to the wish (from the central mgt.) to take back decentralised functions into the headquarter. In certain circumstances this makes sense and is true. Especially when the affiliated companies have been acquired and the centralisation would increase the economies of scale. It gets clear, management tasks have not unique solutions. Globally acting companies have a large opportunity to increase their sales volume and to have better adapted products when working close in the market place. SME companies suffer in general by the additional need for coordination and management skills. This is against their general search for standardisation, simple structures and low overhead. 4. CONCLUSION The chances offered by globalisation have been managed by a central business structure exporting goods abroad. Later the trends went to a more network based business 143 conglomerate where many affiliated companies have to fulfil their part in the supply chain. This can involve development activities as well. If a company likes to benefit from decentralised R&D or it is confronted historically by a decentralised structure, it needs to follow some rules to be successful: The management of technology has to be planned and managed. In a SME this will be at the place of the headquarters' location in general. The decentralised technology and application knowledge offers a greater variety of innovation. It needs to be integrated among the network partners. Knowledge management can be a way to do so. The concentration on technical core competencies helps to make efficient use of the limited financial and human resources. It is a part of creating differentiation potential. Specific information and IT tools are the base for real around the world development within multinational teams. This is only possibly for larger SME's The communication across the boarders and the understanding of the values of different markets and cultures help to strengthen the group culture. In the US movie "Seabisquit" by Gary Ross (2003), a jockey was explaining the success of his horse with the wisdom "it aint just the speed, it's the heart". LITERATURE Boutellier, Roman, Gassmann, Oliver, & Zedtwitz, Maximilian von. (2008). Managing global innovation uncovering the secrets of future competitiveness (3rd ed.). Berlin: Springer NSF. (2001). R&D in Industry. National Science Foundation. Retrieved from www.nsf.gov Simon, Hermann. (2012). Hidden Champions-Aufbruch nach Globalia. Frankfurt, New York: Campus Verlag CONTACT Markus H. Gericke Lic.oec.publ Guggerweg 4 CH-8702 Zollikon [email protected] 144 ENTREPRENEURSHIP IN THE POLISH HEALTH SECTOR Grzegorz Głód 1 ABSTRACT The paper presents an approach for the measurement of entrepreneurship in the public sector. A research model and the preliminary results of the research conducted at public health units in Poland were presented on the basis of theoretical research. The presented issues are of an initial nature and require further study in the future. KEY WORDS public entrepreneurship, entrepreneurial orientation, health sector JEL Classification I11 Analysis of Health Care Markets; L26 – Entrepreneurship; L32 Public Enterprises; Public-Private Enterprises INTRODUCTION The way the Public Sector operates nowadays, especially in highly developed countries, indicates crucial changes in the management of its entities, as well as new forms of managing the staff behavior. The consequences are innovative solutions in the public services area, for example: acquiring additional resources for services financing. In order to define such phenomena, which seem to appear on a larger and larger scale, the term public entrepreneurship has been provided (administrative entrepreneurship is rarely used). It may seem that this new form (type) of entrepreneurship is widely known and the term entrepreneurship is used while mentioning other areas apart from a business area. Moreover, many scholars claim entrepreneurship does not relate only to one form of an organization which is an enterprise. Therefore, one may ask what is a nature of the public entrepreneurship, its definition, what features may distinguish it from other concepts. The given term is not an easy one to be defined as defining the entrepreneurship itself is a difficult task. As far as managing changes in the Public Sector is concerned, the issue of the New Public Management is worth being noticed (described more broadly by: Osborne, S.P. and K. McLaughlin 2 ). Three trends of reforms related to this approach can be observed: market oriented reforms, ones that are related to ideas which help in Private Sector functioning; participatory reformswhich put emphasis on decision making mechanisms; deregulation reforms, which aim to limit excessive and inadequate laws and regulations. Such changes are often connected with often discussed outcome measurement (performance) 3 and applying modern instruments of human resources management 4 as well as management in a broader sensemanaging the whole organization. 1 PhD; Department of Entrepreneurship & Innovative Management, University of Economics in Katowice 2 S.P. Osborne, K. McLaughlin, The New Public Management in Context, in K. McLaughlin, S.P. Osborne and E. Ferlie (eds.), New Public Management: Current Trends and Future Prospects (Routledge, London and New York 2002) 3 A. Frączkiewicz-Wronka, Performance Measurement in Public Organizations. Ed. A. FrączkiewiczWronka, AE, Katowice 2008 4 L. Bassi, D. McMurrer, Maximizing Your Return on People, „Harvard Business Review" 2007, March 145 THE NATURE AND DEVELOPMENT OF THE RESEARCH ON THE PUBLIC SECTOR ENTREPRENEURSHIP Studies of entrepreneurship misses discussion of the Public Sector entrepreneurship (it has been observed by Wojciecha Dyducha during his broad studies on the organizational) 5 . Since the 80s of the last century, scholars dealing with entrepreneurship regardless of their areas of interest (economy or management) all agreed that the term entrepreneurship cannot be limited only to enterprises (business enterprises). At that time the concept of "the public entrepreneur" appeared in the subject literature. As C.J. Bellone and G.F. Goerl admit that the 80s is the time of an entrepreneur who also "entered" the Public Sector (USA). B. Luke and M.L. Verreynne made an attempt to transfer the concept of the strategic entrepreneurship, introduced by G.D. Meyer, H.M. Neck and M.D 6 . Meeks, to the Public Sector (public enterprises). The basics of the concept are the categories which describe the strategic entrepreneurship in the Public Sector. They are as follows: an identification of suitable opportunities, innovations, risk taking, flexibility, the vision, the strategy and rewards. One should notice that research related to the given trend the New Public Management (NPM) has been conducted. In the USA they are conducted in its distinct field, that is reinventing government – incorporating such elements as: market effectiveness, customers' satisfaction, the public entrepreneurship and competition. Another trend of research can be perceived in Europe, it is somehow close to the nature of NPM, it functions as New Modes of Governances. It is associated with the European Union projects which are aimed at widely understood concept of management improvement and the Public Sector management. Examining entrepreneurship in the Health Care Service may not only be helpful in its study (cognition) but may result as well in practical reforms of the Sector. ENTREPRENEURSHIP IN THE HEALTH CARE SECTOR Efficiency of Health Care Services is related to two aspects: entrepreneurship takes place in the Public Subsector as the Health Care is considered to be a public good and its provision is an essential responsibility of the government; entrepreneurship also takes place in a private sector, as it has been defined above, the Health Care is a public good and therefore providing health care services cannot be limited only to public units. The study of entrepreneurship in the Health Care may bring very interesting results in dealing with improving the efficiency of the national Health Care systems, mainly in reducing the cost increase. As R.B. Saltman and R. Busse claim that entrepreneurship can serve as 'a powerful lever' causing institutional restructuring in the Health Care Sector 7 . The issue has not gained interest until recently. Previously, only a Health Sector entrepreneur (medical doctor, nurse) and their working conditions drove researchers' attention. Therefore, a microscale analysis system was the predominant type. As J. Klich suggests the Polish subject literature lacks studies concerning entrepreneurship occurence during restructuring in the Health Sector. The Health Sector transition to market economy may be treated as a way to search for new methods to make a rationalization of the Health Sector work. The essential aim is to increase the effectiveness of the Health Sector operation, providing more efficient way of adapting services to social needs, as well as an improvement of rules concerning limited resources usage. It is important to 5 W. Dyduch, Pomiar przedsiębiorczości organizacyjnej, AE Katowice 2008 6 G.D. Meyer, H.M. Neck, M.D. Meeks, Entrepreneurship and Strategic Management. [w:] Strategic Entrepreneurship. Creating a New Mindset. Ed. by M.A. Hitt, R.D. Ireland, S.M. Camp, D.L. Sexton, Blackwell Publishing, Oxford 2002 7 J. Klich ,Przedsiębiorczość w reformowaniu systemu ochrony zdrowia w Polsce. Niedoceniane interakcje. Wyd. UJ, Kraków 2007, p. 45-47 146 release economic mechanisms in the market, that is connecting public features of the Health Care system with the market elements and competitiveness elements. It is worth noticing that as far as restructuring in the Public Sector is concerned, stakeholders' analysis is of a vital importance. The process is based on treating an organization as a partner of the other entities. ENTREPRENEURIAL ORIENTATION IN PUBLIC SECTOR Entrepreneurial orientation is often seen as a major strategic factor increasing a chance of success in business development. The main focus of the entrepreneurial orientation is on the company's characteristics and the specific features of managers. Based on the Miller's conceptualization, three dimensions of entrepreneurial orientation were identified: innovativeness, risk-taking, and proactiveness. Some researchers argue that the creation of an entrepreneurial orientation is best seen as a one-dimensional concept 8 , and thus the different dimensions of orientation should relate to activities in a similar way. Contemporary studies on entrepreneurial orientation indicate that the dimensions of orientation can occur in various combinations 9 , each of which represents a different aspect of the multidimensional concept. According to Wu, without the possibility of converting resources to a benefit, the resources of entrepreneurship do not translate into performance. Therefore, entrepreneur's characteristics, particularly in relation to entrepreneurial orientation, are crucial to obtain the required resources and capabilities 10 (Wu, 2007). Since the beginning of system transformation in Poland, the way the Public Sector acts, including Public Health Care units, undergoes constant changes. Bringing reforms to the Public Sector is caused by : Permanent lack of means which would satisfy continuously growing social needs. The necessity to improve effectiveness of achieved aims and tasks (own resources should be used more rationally). Growing competitionsome public services (including the Health Care services). Increasing clients demands as to the standard and qualities of the public services (education, the Health Care, security, et cetera). Public entrepreneurship development depends on changing simple administration into using the management tools and principles used in economic organizations. Although it would be difficult to fully replace the administrative systems with management systems, it is highly recommended to use management instruments in the Public Sector organizations as often as possible. Entrepreneurial activities can have a positive influence on effectiveness of the changing process. However, without a transformation of an organizational culture or motivation systems, such a situation can hardly occur. Entrepreneurship in the Public Sector could be defined as a capability to search for, combine and make recombinations of resources by the Public Sector subjects and organizations aimed at creating a social value. Entreprenerial activities can bring effects such as: environment generation, improvement of 8 G.A. Knight, Cross-cultural reliability and validity of a scale to measure firm entrepreneurial orientation, "Journal of Business Venturing", Vol. 12, 1997 9 G.T., Lumpkin., G.G. Dess, Linking two dimensions of entrepreneurial orientation to firm performance: The moderating role of environment and industry life cycle,, Journal of Business Venturing, No. 16, 2001 10 L. Wu., Entrepreneurial resources, dynamic capabilities and start-up performance of Taiwan's high-tech firms, Journal of Business Research, vol. 60, 2007 147 interorganizational processes, creating new solutions which may serve a society 11 . Entrepreneurship is often described as a concept that leads to changes and innovations as it really provides opportunities for achieving effective results in the Public as well as in the Private Sector. No other management model in the Public Sector, during coping with changes process, can work so effectively as entrepreneurial activities 12 . Prior to literature overview one can state that carrying a research that concerns measuring entrepreneurship in the Public Sector units is a rare practice. Some of the topic publications are: 1) Kim Y., Stimulating Entrepreneurial Practices in the Public Sector: The Role of Organizational Characteristics. „Administration&Society" 2010, XX(X) 1-35 2) Diefenbach F.E., Entrepreneurship in the Public Sector. Gabler Verlag, Wiesbaden 2011 3) Kearney C., Hirsich R.D., Roche F., Public and Private Sector Entrepreneurship: Similarities, Differences or a Combination? „Journal of Small Business and Enterprise Development" 2009, vol. 16 No. 1 The core of Y.Kim's research is based on the concept of the entrepreneurial orientation, while F.E. Diefenbacha's research investigates entrepreneurial behavior of the middle level management in the Public Sector. Whereas, C. Kearney, R.D. Hirsich, F. Roche put an emphasis on the difference in researching entrepreneurship in the Public and the Private Sector. Initial studies concerning the topic have been presented in the publication, of which the researcher and the author of the article is also a coauthor: Kraśnicka T., Public Entrepreneurship genesis, essence, models. [in:] Entrepreneurship in the public sector. Selected issues and research results, edited by T. Kraśnicka, published by University of Economics, Katowice, 2011. The subject literature presents several dimensions of entrepreneurship. As Harbison claims, the entrepreneurship both in the Public and in the Private Sector covers many dimensions. They are as follows: risk taking, dealing with a lack of economic stability, planning, innovativeness, coordination, control, administration, control of company's daily practices. One of the most accepted entrepreneurship definitions is the one which includes its complexity and 3 dimensions: risk taking, innovativeness and proactiveness. These three dimensions can also be used in defining entrepreneurship in the Public Sector 13 . The corporate entrepreneurship refers to entreprenerial behaviours inside an organization. This may be understood as improvement of an organizational competence and introducing innovations which can bring many success opportunities. Generating innovations within an organization requires efforts of single entities or groups, and depends on organizational characteristics and environment characteristics 14 . The model of corporate entrepreneurship in the Public Sector allows to achieve better results than the traditional approach to entrepreneurship which is present in the Private Sector. This model supports (on an organizational level) an analysis in this field as it is related to effects of organization activities. As it has been observed, there is a lack of concepts concerning the entrepreneurship in the Public Sector. The studies which are about to be conducted can change it. They may also help to define assumptions 11 A.Ochojski, Przedsiębiorczość sektora publicznego a konkurencyjność I rozwój regionu. Projekt badawczy dla miast aglomeracji górnośląskiej. [W:] Przedsiębiorczość i konkurencyjność a rozwój regionalny. Red. A. Klasik. AE Katowice 2006 12 Y. Kim, Stimulating Entrepreneurial Practices in the Public Sector: The Role of Organizational Characteristics. „Administration&Society" 2010, XX(X) 1-35 13 Y. Kim, Stimulating Entrepreneurial Practices in the Public Sector: The Role of Organizational Characteristics. „Administration&Society" 2010, XX(X) 1-35 14 C. Kearney, R.D. Hirsich, F. Roche, Public and Private Sector Entrepreneurship: Similarities, Differences or a Combination? „Journal of Small Business and Enterprise Development" 2009, vol. 16 No. 1 148 concerning conditions for the entrepreneurship development in the Public Sector what can influence improvement in receiving goods by a society, public servicesinter alia. RESEARCH ASSUMPTIONS An initial outline of empirical studies conducted in the future based on the literature analysis. The presented research procedure is an attempt to determine an initial outline of the research in the future, and the pilot study conducted in the first place will help develop a final version of the research procedure in the field of entrepreneurship and change management in public sector units. Figure No.1 Adopted research model in the evaluation of entrepreneurship in the public sector units Source: own study The adopted research procedure was carried out according to the following scheme: 1) Assessment of the factors affecting the basic dimensions of public entrepreneurship: Structural factors -Hierarchy -Flexibility -Formalizing Entrepreneurship in Public Sector: Risk-Taking Innovativeness Proactiveness Managerial factors participatory management model motivation based on the results autonomy specialization and professionalism of the staff Cultural factors -responsibility and control of the activitiy -variety of objectives focus on efficiency External Factors Information policy impact of the political environment impact of regulations perception of the competitive environment Effects: financial performance evaluation of services by the beneficiaries development 149 2) Assessment of the different dimensions of public entrepreneurship a) innovativeness b) risk-taking c) proactiveness 3) Evaluation of the effects achieved by the studied organization in terms of financial performance and customer evaluation 4) Identification of the strength of the correlation between different factors (individually and in terms of the four units) and different dimensions of the public entrepreneurship 5) Identification of the strength of the correlation between different dimensions of the public entrepreneurship and the organization's performance ANALYSIS OF THE RESEARCH RESULTS The study was conducted in the first quarter of 2013, on 72 Polish health units from the Silesian Voivodship. Due to the limited nature of this publication, the analysis was conducted on the public entities represented by 43 entities in the study, including six teaching hospitals, 13 regional hospitals, 9 district hospitals, 8 city hospitals and 7 other public health units (diagnostic laboratories, specialist clinics). The table below presents the assessment results of different dimensions of the model assessed in the 7-point rating scale (where 1 means an absence of a decisive factor, while 7 means a very high rate of occurrence of the assessed factor). Table No. 1 Comparison of the average of the assessed values of public entrepreneurship model factors in the studied public health units Variable Comparison of the average (N=43) a (N=6) b (N=13) c (N=9) d (N=8) e (N=7) hierarchy 4,64 5,22 4,74 4,15 4,71 4,52 flexibility 4,22 4,56 4,23 4,04 4,46 3,86 formalizing 4,95 5,46 5,25 4,42 5,22 4,36 participatory management model 3,34 3,83 3,25 3,14 3,16 3,54 motivation based on the results 2,78 2,72 3,03 2,70 2,71 2,57 autonomy 3,48 4,04 3,38 3,42 3,63 3,11 specialization and professionalism of the staff 3,89 4,13 3,98 3,92 3,69 3,71 variety of objectives 4,67 4,67 5,00 4,44 4,67 4,33 responsibility and control of the activitiy 4,64 4,83 5,02 4,27 4,60 4,29 focus on efficiency 4,40 4,23 4,83 3,98 4,55 4,11 information policy 4,49 4,72 4,54 4,33 4,58 4,29 impact of the political environment 4,50 4,33 4,72 4,56 4,38 4,29 impact of regulations 5,11 5,17 5,44 5,00 4,79 4,95 perception of the competitive environment 4,08 4,25 3,85 4,17 4,22 4,11 structural factors 4,60 5,08 4,74 4,20 4,80 4,25 150 Variable Comparison of the average (N=43) a (N=6) b (N=13) c (N=9) d (N=8) e (N=7) managerial factors 3,37 3,68 3,41 3,29 3,29 3,23 cultural factors 4,57 4,58 4,95 4,23 4,61 4,24 external factors 4,54 4,62 4,63 4,51 4,49 4,41 factors sum 4,27 4,49 4,43 4,06 4,30 4,03 risk-taking 3,78 4,17 4,08 3,42 3,94 3,18 innovativeness 4,04 4,71 4,38 3,42 4,06 3,61 proactiveness 4,24 4,08 4,48 4,17 4,44 3,79 entrepreneurship 4,02 4,32 4,31 3,67 4,15 3,52 effects 4,24 4,37 4,45 3,98 4,18 4,17 The following table present a comparison of the partial correlation coefficients. These coefficients measure the relationship between two variables, excluding the effects of other variables. Therefore, they take into account only the relationship between two studied variables as opposed to normal Pearson's correlation coefficients, which may include the effects from other variables. It shall be interpreted as a simple Pearson's linear correlation coefficient (positive value (negative) – positive relation (negative), the closer to 1 or -1, the stronger correlation), where: * statistically significant coefficient of 0.1 (with a probability of less than 10% may be equal to 0 in the general population) ** statistically significant coefficient of 0.05 (with a probability of less than 5% may be equal to 0 in the general population) *** statistically significant coefficient of 0.01 (with a probability of less than 1% may be equal to 0 in the general population) Table No. 2 Comparison of partial correlation coefficients in the model of public entrepreneurship in the studied public health units Dependent variables Variables excluded (N=43) entrepreneurship,effects factors sum 0,31** risk-taking, effects factors sum, innovativeness, proactiveness -0,02 innovativeness, effects factors sum, risk-taking, proactiveness 0,17 proactiveness, effects factors sum, risk-taking, innovativeness 0,11 factors sum, effects entrepreneurship 0,46*** structural factors, effects entrepreneurship, managerial factors, cultural factors, external factors 0,24 managerial factors, effects entrepreneurship, structural factors, cultural factors, external factors 0,25 cultural factors, effects entrepreneurship, structural factors, managerial factors, external factors 0,32** external factors, effects entrepreneurship structural factors, managerial factors, cultural factors -0,18 factors sum, entrepreneurship effects 0,51*** structural factors, entrepreneurship, effects, managerial factors, cultural factors, external factors 0,10 managerial factors, entrepreneurship, effects, structural factors, cultural factors, external factors 0,02 cultural factors, entrepreneurship, effects, structural factors, managerial factors, external factors 0,41*** external factors, entrepreneurship, effects, structural factors, managerial factors, cultural factors 0,17 factors sum, risk-taking effects, innovativeness, proactiveness 0,17 structural factors, risk-taking effects, managerial factors, cultural factors, external factors, innovativeness, proactiveness 0,20 151 managerial factors, risk-taking effects, structural factors, cultural factors, external factors, innovativeness, proactiveness 0,02 cultural factors, risk-taking effects, structural factors, managerial factors, external factors, innovativeness, proactiveness 0,06 external factors, risk-taking effects, structural factors, managerial factors, cultural factors , innovativeness, proactiveness -0,06 factors sum, innovativeness effects, risk-taking, proactiveness 0,11 structural factors, innovativeness effects, managerial factors, cultural factors, external factors, risk-taking, proactiveness -0,07 managerial factors, innovativeness effects, structural factors, cultural factors, external factors, risk-taking, proactiveness -0,03 cultural factors, innovativeness effects, structural factors, managerial factors, external factors, risk-taking, proactiveness 0,28* external factors, innovativeness effects, structural factors, managerial factors, cultural factors , risk-taking, proactiveness -0,03 factors sum, proactiveness effects, risk-taking, innovativeness 0,22 structural factors, proactiveness effects, managerial factors, cultural factors, external factors, risk-taking, innovativeness 0,00 managerial factors, proactiveness effects, structural factors, cultural factors, external factors, risk-taking, innovativeness 0,04 cultural factors, proactiveness effects, structural factors, managerial factors, external factors, risk-taking, innovativeness 0,00 external factors, proactiveness effects, structural factors, managerial factors, cultural factors , risk-taking, innovativeness 0,25 The results of the analyses show an occurrence of a significant relationship between: 1) assessment of the entrepreneurship symptoms occurrence (in three dimensions) and the performance of the studied public health units, 2) assessment of the factors characterizing the internal and external conditions of the studied units operation and their performance, 3) assessment of the factors characterizing the internal and external conditions of the studied units operation and the assessment of the entrepreneurship symptoms occurrence (in three dimensions), 4) assessment of cultural factors and the performance and entrepreneurship 5) assessment of cultural factors and the innovativeness of an organization Among the other studied relations, there were no significant correlations. CONCLUSIONS The studies of a pilot nature mainly indicate a significant correlation between the occurrence of the public entrepreneurship symptoms and the performance of the public health units in Poland. Also visible is existence of determinants of internal and external character influencing the occurrence of the public entrepreneurship symptoms. In addition, a significant role is played by factors associated with the formation of an organizational culture. The specificity of the public sector units operation makes the use of elements of entrepreneurial management a bit more difficult than in the private sector organizations. The indicated possibility of research on the entrepreneurship in the public sector, in this area of health care seems to be an interesting direction of further empirical research, also because of their extensive implications for business practice. LITERATURE Bassi L., McMurrer D., Maximizing Your Return on People, „Harvard Business Review" 2007, March 152 Diefenbach F.E., Entrepreneurship in the Public Sector. Gabler Verlag, Wiesbaden 2011 Dyduch W., Pomiar przedsiębiorczości organizacyjnej, AE Katowice 2008 FrączkiewiczWronka A., Performance Measurement in Public Organizations. Ed. A. FrączkiewiczWronka, AE, Katowice 2008 Kearney C., Hirsich R.D., Roche F., Public and Private Sector Entrepreneurship: Similarities, Differences or a Combination? „Journal of Small Business and Enterprise Development" 2009, vol. 16 No. 1 Kim Y., Stimulating Entrepreneurial Practices in the Public Sector: The Role of Organizational Characteristics. „Administration&Society" 2010, XX(X) 1-35 Klich J. ,Przedsiębiorczość w reformowaniu systemu ochrony zdrowia w Polsce. Niedoceniane interakcje. Wyd. UJ, Kraków 2007 Knight, G. A., Cross-cultural reliability and validity of a scale to measure firm entrepreneurial orientation, "Journal of Business Venturing", Vol. 12, 1997 Kraśnicka T., Przedsiębiorczość publiczna – geneza, istota, modele. [w:] Przedsiębiorczość w sektorze publicznym. Wybrane zagadnienia i wyniki badań, pod red. T. Kraśnickiej, Wydawnictwo Uniwersytetu Ekonomicznego, Katowice 2011 Lumpkin, G. T., Dess, G. G., Linking two dimensions of entrepreneurial orientation to firm performance: The moderating role of environment and industry life cycle,, Journal of Business Venturing, No. 16, 2001 Meyer G.D., Neck H.M., Meeks M.D., Entrepreneurship and Strategic Management. [w:] Strategic Entrepreneurship. Creating a New Mindset. Ed. by M.A. Hitt, R.D. Ireland, S.M. Camp, D.L. Sexton, Blackwell Publishing, Oxford 2002 Ochojski A., Przedsiębiorczość sektora publicznego a konkurencyjność I rozwój regionu. Projekt badawczy dla miast aglomeracji górnośląskiej. [W:] Przedsiębiorczość i konkurencyjność a rozwój regionalny. Red. A. Klasik. AE Katowice 2006 Osborne S.P., McLaughlin K., The New Public Management in Context, in K. McLaughlin, S.P. Osborne and E. Ferlie (eds.), New Public Management: Current Trends and Future Prospects (Routledge, London and New York 2002) Wu L., Entrepreneurial resources, dynamic capabilities and start-up performance of Taiwan's high-tech firms, Journal of Business Research, vol. 60, 2007 CONTACT Grzegorz Głód Department of Entrepreneurship & Innovative Management University of Economics in Katowice ul. 1 Maja 50, 40-287 Katowice e-mail: [email protected] 153 WPŁYW ORIENTACJI PRZEDSIĘBIORCZEJ NA ROZWÓJ PRZEDSIĘBIORSTWA THE INFLUENCE OF THE ENTREPRENEURIAL ORIENTATION ON THE DEVELOPMENT OF THE COMPANY Wojciech Głód ABSTRACT In this article the author presents the theoretical assumptions of entrepreneurial orientation and its impact on the development of the company, as well as ways to measure the two concepts. The empirical part contains a concise description of the results of empirical studies that have been carried out on Polish enterprises on the level of entrepreneurial orientation and its impact on their development. KEY WORDS Entrepreneurial orientation, development of the company, entrepreneurship JEL Classification L10 WPROWADZENIE Współczesne przedsiębiorstwa, funkcjonujące w burzliwym i niepewnym otoczeniu, zmuszone są do ciągłej adaptacji do zmieniających się warunków działania i podejmowania nowych wyzwań. Funkcjonowanie i rozwój organizacji gospodarczych w dużej mierze zdeterminowane są umiejętnością dostosowania ich działań do wymogów, które stawia rynek globalny. Jednym ze szczególnie ważnych aspektów funkcjonowania przedsiębiorstw, decydującym w znacznym stopniu o ich rozwoju jest ich orientacja przedsiębiorcza. Istota rozwoju przedsiębiorstwa Zmiana i rozwój to podstawowe wyznaczniki funkcjonowania współczesnych przedsiębiorstw na rynku, zwłaszcza na rynku międzynarodowym. Zmiana jest wszechobecnym, stałym elementem w działalności współczesnych organizacji. Dotyka bowiem zarówno ich otoczenia, jak i wnętrza. Trudno jest także wyobrazić sobie nawet niedługi odcinek czasu, w którym zmiany nie występują. Jest to wynik przede wszystkim tzw. gęstości zewnętrznego i wewnętrznego środowiska organizacji, czyli ogromnej ilości i skomplikowania bezpośrednich i pośrednich powiązań między zjawiskami zachodzącymi w otoczeniu i wnętrzu organizacji 1 . Zmiana wyraża różnice między dwoma lub więcej porównywalnymi stanami jakiegoś systemu (obiektu). Jest ona określana w danym przedziale czasu i ze względu na przyjętą podstawę porównania 2 . Zmiany można podzielić na ilościowe i jakościowe. Zmiany ilościowe odnoszą się do różnic w wielkości jednego lub kilku parametrów, zmiany jakościowe zaś wskazują na nowe właściwości, reakcje lub zachowania wyróżnionego systemu. Rozwój natomiast oznacza występowanie zmian jakościowych, 1 A. K. Koźmiński, D. Jemielniak, Zarządzanie od podstaw, Wydawnictwo Akademickie i Profesjonalne, Warszawa 2008, s. 347 2 L. Krzyżanowski, Podstawy nauk o organizacji i zarządzaniu, PWN, Warszawa 1992, s. 119-120 154 ocenianych pozytywnie z punktu widzenia celu, którego one dotyczą 3 . Przedmiotem zainteresowania w niniejszym artykule jest rozwój organizacji, a w szczególności przedsiębiorstwa. Z. Pierścionek definiuje rozwój przedsiębiorstwa jako celowe, skuteczne i skoordynowane zmiany systemów przedsiębiorstwa, polegające na wprowadzaniu doń nowych elementów, poprawy jakości już istniejących, zmiany struktur tych systemów, wzrost wielkości przedsiębiorstwa oraz zmiany otoczenia zapewniające mu przewagę konkurencyjną w długim okresie. Ciągi zmian zachodzących w organizacji i w jej otoczeniu składają się na wynikowy proces zwany rozwojem 4 . Rozwój postępuje wówczas, gdy organizacja staje się silniej wyodrębniona ze swego otoczenia i bardziej od niego niezależna, innymi słowy silniejsza, bardziej złożona zdolna do dominacji, czyli podporządkowania sobie tych części otoczenia z którymi najsilniej jest związana. W tym kontekście rozwój organizacji (przedsiębiorstwa) rozpatrywany jest jako „zjawisko jakościowe, polegające na wprowadzeniu innowacji produktowych, procesowych, strukturalnych oraz innowacji w dziedzinie organizacji i zarządzania. Wzrost stanowi natomiast kategorię ilościową – powiększenie ilości zasobów, dynamikę wzrostu sprzedaży, udziałów w rynku" 5 . Orientacja przedsiębiorcza a rozwój przedsiębiorstwa Wśród wielu zmiennych decydujących o możliwościach rozwoju przedsiębiorstwa, zarówno wewnętrznego jak i zewnętrznego, należy wymienić orientację przedsiębiorczą. Orientacja przedsiębiorcza jest jednym ze sposobów pomiaru zachowań przedsiębiorczych organizacji. Najczęściej przedsiębiorczość ujmowana jest w ujęciu procesowym i atrybutowym. Najogólniej w ujęciu procesowym przedsiębiorczość oznacza tworzenie i budowanie czegoś nowego. Według Griffina przedsiębiorczość to proces planowania, organizowania, prowadzenia działalności gospodarczej oraz podejmowania związanego z nią ryzyka 6 . Część ekonomistów rozpatruje przedsiębiorczość jako wzrost liczby nowych firm, szczególnie MSP w gospodarce. Targalski ujmuje przedsiębiorczość jako proces zakładania i prowadzenia działalności gospodarczej, obejmujący między innymi: rozpoznanie szans i możliwość działania na rynku (prowadzenia działalności gospodarczej), opracowanie planu działalności (biznesplanu) i zgromadzenie niezbędnych zasobów, założenie przedsiębiorstwa, prowadzenie przedsiębiorstwa przez kolejne fazy jego rozwoju (zarządzanie nim). Rozważając natomiast przedsiębiorczość w ujęciu atrybutowym, należy podkreślić następujące cechy przedsiębiorcy: umiejętność podejmowania ryzyka, innowacyjność, inicjatywę, oryginalność, silną motywację do osiągnięcia sukcesu 7 . Orientacja przedsiębiorcza nierzadko staje się punktem wyjścia w omawianych procesach rozwoju przedsiębiorstw. Stała się ona centralnym pojęciem niektórych koncepcji przedsiębiorczości 8 . Ponad 100 przeprowadzonych badań nad orientacją przedsiębiorczą doprowadziło do szerokiej akceptacji koncepcyjnej tego pojęcia. Orientacja przedsiębiorcza jest jednym z obszarów badań nad przedsiębiorczością, gdzie zasób wiedzy tworzonej w organizacji łączy się i rozwija. Orientacja przedsiębiorcza bardzo często jest postrzegana jako 3 A. Stabryła, Zarządzania rozwojem firmy, AE Kraków, Kraków 1996, s. 9 4 Z. Pierścionek, Strategie rozwoju firmy, PWN, Warszawa 1996, s. 11-13 5 Z. Pierścionek, Strategie..., op. cit., s. 11 6 R. Griffin, Podstawy zarządzania organizacjami, PWN, Warszawa 2010, s. 276 7 J. Targalski, Przedsiębiorczość i rozwój firmy, Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej w Krakowie, Kraków 1999, s. 122-127 8 J.G. Covin, D.P. Slevin, A Conceptual Model of Entrepreneurship as Firm Behavior, "Entrepreneurship Theory & Practice" 1991, vol. 12, s. 56 155 główny czynnik strategiczny zwiększający szansę na sukces w rozwoju przedsiębiorstw 9 . Orientacja przedsiębiorcza przez większość autorów studiowanych publikacji została uznana jako „dodatkowy" istotny czynnik w procesie rozwoju małych i średnich przedsiębiorstw. Orientacja przedsiębiorcza zwykle rozumiana jest jako zachowania przedsiębiorcze, które mają miejsce w średnich lub dużych przedsiębiorstwach. Postrzegana jest jako proces, poprzez który ludzie w przedsiębiorstwach wykorzystują szanse wdrażania innowacji bez względu na poziom i charakter aktualnie dostępnych zasobów 10 . Zgodnie z takim podejściem firmy ze starannie zaprojektowaną strategią przedsiębiorczości dążą do stymulowania zachowań przedsiębiorczych, które przynoszą wyższą efektywność organizacji. Ponadto Kuratko i Morris uważają, że powodzenie strategii przedsiębiorstwa ma miejsce w tych firmach, które posiadają przedsiębiorczy sposób myślenia (mindset), tzn. myślenia w kategoriach szans i zaangażowania, decyzji i działań potrzebnych, aby szanse wykorzystać, w warunkach niepewności 11 . Na podstawie konceptualizacji Millera zostały zidentyfikowane trzy wymiary orientacji przedsiębiorczej: innowacyjność, podejmowanie ryzyka, i proaktywność. Niektórzy badacze twierdzą, że tworzenie orientacji przedsiębiorczej najlepiej jest postrzegać jako pojęcie jednowymiarowe 12 . Współczesne badania nad orientacją przedsiębiorczą wskazują, iż wymiary orientacji mogą występować w różnych kombinacjach 13 , z których każda reprezentuje inny aspekt wielowymiarowej koncepcji. Według Wu 14 bez możliwości konwersji zasobów na korzyści, zasoby przedsiębiorczości nie przekładają się na wydajność. Dlatego cechy przedsiębiorcy zwłaszcza w odniesieniu do orientacji przedsiębiorczej mają kluczowe znaczenie dla uzyskania wymaganych zasobów i możliwości 15 . Współcześnie orientacja przedsiębiorcza rozpatrywana jest przez pryzmat pięciu wymiarów: innowacyjności, proaktywności, podejmowania ryzyka, autonomii i konkurencyjnej agresywności 16 . W literaturze przedmiotu istnieje wiele opracowań traktujących o zależnościach między orientacją przedsiębiorczą a rozwojem przedsiębiorstwa. Zahra, Kuratko i Jennings dodatkowo podkreślają nawet, iż orientacja przedsiębiorcza jest istotną funkcją przetrwania firmy: "Niektóre z najlepszych na świecie znanych firm musiały znosić bolesne transformacje by stać się bardziej przedsiębiorczym. Firmy te musiały trwać latami w procesach reorganizacji, redukcji i restrukturyzacji. Zmiany tożsamości i kultury organizacyjnej tych firm, tchnęły nowego ducha przedsiębiorczości, skłoniły je tym samym do wprowadzenia zmian i innowacji 17 ". 9 A. O'Cass, J. Weerawardena, Examining the role of international entrepreneurship, innovation and international market performance in SME internationalization, „European Journal of Marketing" 2009, vol. 43, nr 11-12, s. 1330-1331 10 D.F. Kuratko, M.H Morris, A health audit for corporate entrepreneurship: Innovation at all levels: Part I. "Journal of Business Strategy" 2006, vol. 27, nr 1, s. 963-970 11 Ibidem 12 G. A. Knight, Cross-cultural reliability and validity of a scale to measure firm entrepreneurial orientation, "Journal of Business Venturing" 1997, vol. 12, s. 213-215 13 G. T. Lumpkin,, G. G. Dess, Linking two dimensions of entrepreneurial orientation to firm performance: The moderating role of environment and industry life cycle, "Journal of Business Venturing" 2001, nr 16, s. 429-431 14 L. Wu, Entrepreneurial resources, dynamic capabilities and start-up performance of Taiwan's high-tech firms, "Journal of Business Research" 2007, vol. 60, s 549-551 15 L. Wu, Entrepreneurial..., op. cit., s 549-551 16 G. T. Lumpkin,, G. G. Dess, Linking two dimensions..., op. cit. 429-431; M. A. Zimmerman, K. D. Brouthers, Gender heterogeneity, entrepreneurial orientation and international diversification, „International Journal of Gender and Entrepreneurship" 2012, vol. 4, nr 1, s. 25-26 17 J.G. Covin, D.P. Slevin, A Conceptual Model of Entrepreneurship as Firm Behaviour, „Entrepreneurship Theory & Practice" 1991, s. 25 156 Argumenty koncepcyjne wskazują, iż orientacja przedsiębiorcza prowadzi do rozwoju przedsiębiorstwa (rozpatrywanego w kategoriach wydajności i efektywności). Jednakże skala relacji wydaje się różnić w zależności od przeprowadzonych badań. Część przeprowadzonych badań wykazała, że firmy, które przyjmą orientację przedsiębiorczą odnotowują znaczący rozwój przedsiębiorstwa 18 . W innych opublikowanych badaniach wskazano na niższe wskaźniki korelacji między orientacją przedsiębiorczą i rozwojem. W części badań nie stwierdzono wyraźnego związku między orientacją przedsiębiorczą, a rozwojem. Rozwój przedsiębiorstwa jest pojęciem wielowymiarowym. Badanie relacji między orientacją przedsiębiorczą a wynikami w kontekście rozwoju mogą być uzależnione od wskaźników stosowanych do oceny wyników 19 . Wyniki badań empirycznych wykazują też, że rezultaty przedsiębiorczości organizacyjnej rozpatrywane przez pryzmat efektywności organizacji rosną po kilku latach. Przedsiębiorczość organizacyjna, zwłaszcza w powiązaniu z innymi czynnikami organizacyjnymi może zatem prowadzić do efektywności organizacyjnej 20 . Reasumując rozważania nad teoretycznymi aspektami dotyczącymi orientacji przedsiębiorczej, jak również jej wpływu na wyniki ekonomiczne przedsiębiorstwa i jego rozwój można wskazać pewne braki zarówno na poziomie teoretycznym, jak i empirycznym. Badania te zróżnicowane pod względem metodologicznym, nie są zbyt liczne, a korzyści z internacjonalizacji przedstawiane są często w sposób niejasny i ogólny. Na kanwie powyższych stwierdzeń podjęcie badań empirycznych wydaje się być w pełni uzasadnione. Prezentowane badania stanowią fragment szerszych badań związanych z procesami internacjonalizacji przedsiębiorstw w kontekście ich rozwoju, gdzie istotne miejsce zajmuje wspomniana orientacja przedsiębiorcza. Badania te uwzględniają wpływ orientacji przedsiębiorczej, zasobów firmy oraz profilu firmy i przedsiębiorców na strategię internacjonalizacji oraz wpływ strategii internacjonalizacji na rozwój przedsiębiorstwa określany przez jego wyniki ekonomiczne. Skonstruowany na podstawie analizy literatury przedmiotu model zależności między czynnikami determinującymi procesy internacjonalizacji, a internacjonalizacją w procesie rozwoju przedsiębiorstwa przedstawia rysunek 1. Badania zostały przeprowadzone metodą wywiadu bezpośredniego i zostały zrealizowane w okresie od 10.2011 do 12.2011 roku. Badania przeprowadzono w 100 losowo wybranych przedsiębiorstwach województwa śląskiego z sektora MSP, które prowadzą działalność międzynarodową. Analiza badanych przedsiębiorstw objęła okres funkcjonowania w latach 2008-2010. 18 D.A. Shepherd, J. Wiklund, Entrepreneurial Small Business, Edward Elgar Publishing Ltd., Cheltenham, 2005, s. 56 19 G. T. Lumpkin, G. G. Dess, Linking ...op. cit., s.43 20 P. Davidsson, M. Klofsten, The business platform: Developing an instrument to gauge and to assist the development of young firms, "Journal of Small Business Management" 2003, vol. 41, s. 1-26 157 Rysunek 1. Struktura modelu badawczego Źródło: Opracowanie własne Ocena orientacji przedsiębiorczej w badanych przedsiębiorstwach Analiza orientacji przedsiębiorczej obejmowała następujące wymiary: innowacyjność, proaktywność, konkurencyjną agresywność, podejmowanie ryzyka oraz autonomię. W każdym z podanych wymiarów orientacji przedsiębiorczej opisano sytuacją odnoszącą się do przyjętych obszarów, a następnie poproszono ankietowanych o określenie występowania danego zjawiska w skali 1 do 5 (gdzie 1 oznacza najmniejsze natężenie a 5 największe natężenie prezentowanego zjawiska). Najwyższą średnią ocenę spośród podanych wymiarów otrzymała innowacyjność – 3,34, najmniejszą podejmowanie ryzyka – 2,9. Na zbliżonym poziomie oceniono proaktywność i autonomię – odpowiednio 3,06 i 3,09. Konkurencyjna agresywność uzyskała 3,24 w przyjętej 5-cio punktowej skali ocen. Rysunek 2. Ocena wymiarów orientacji przedsiębiorczej w badanych przedsiębiorstwach Źródło: Opracowanie własne 3,34 3,06 2,9 3,09 3,24 2,6 2,7 2,8 2,9 3 3,1 3,2 3,3 3,4 INNOWACYJNOŚC PROAKTYWNOŚC PODEJMOWANIE RYZYKA AUTONOMIA KONKURENCYJNA AGRESYWNOŚC Strategia internacjonalizacji Rozwój przedsiębiorstwa Profil firmy i przedsiębiorcy Zasoby firmy (ludzkie materialne, niematerialne finansowe,) Orientacja przedsiębiorcza 158 Wyniki dotyczące rozwoju przedsiębiorstwa Wśród wskaźników oceniających rozwój przedsiębiorstwa wybrano zgodnie z koncepcją pomiar efektywności organizacyjnej z wykorzystaniem miar subiektywnych (wg B. Antoncic, R. D. Hisrich 21 ): poziom zatrudnienia, przeciętny roczny wzrost sprzedaży, dynamika udziału w rynku, średnia rentowność sprzedaży, średnia rentowność kapitału własnego, zyskowność (w porównaniu z liczącymi się konkurentami). Wartym odnotowania jest fakt, iż żadne przedsiębiorstwo nie odnotowało spadku zatrudnienia. W co trzecim badanym przedsiębiorstwie zatrudnienie nie wzrosło. Podobny odsetek odpowiedzi określa wzrost zatrudnienia do 4%, a w co piątym wzrost zatrudnienia wahał się w granicach 5-9%. W dziewięciu podmiotach poziom zatrudnienia zwiększył się średnio o 10-19%, a w ośmiu zatrudnienie wzrosło o 20% lub więcej. W kolejnym kroku oceny rozwoju przedsiębiorstwa określono roczny poziom sprzedaży. W tym obszarze, jak w poprzednim, wartym odnotowania jest fakt, iż żadne przedsiębiorstwo nie odnotowało spadku przeciętnego rocznego poziomu sprzedaży. W badaniu tego obszaru 12 podmiotów wskazało, iż przeciętny poziom sprzedaży w ostatnich 3 latach nie wzrósł. Okres 3 lat odnosił się do oceny wszystkich wymiarów wpływu internacjonalizacji na rozwój przedsiębiorstwa. Prawie połowa z badanych przedsiębiorstw określiła przeciętny wzrost poziomu sprzedaży na poziomie 5-9%. Średnio co trzecie przedsiębiorstwo odnotowało wzrost poziomu sprzedaży w skali 10-19%. Pozostałe przedsiębiorstwa mogły liczyć na 20% i większy średni wzrost poziomu sprzedaży. W dalszej części oceny rozwoju przedsiębiorstwa określono poziom dynamiki udziału w rynku (wielkość sprzedaży). Analiza ta dotyczyła okresu ostatnich trzech lat funkcjonowania przedsiębiorstwa. W przypadku tego wskaźnika 6 przedsiębiorstw odnotowało spadek udziału w rynku. 36% badanych podmiotów nie odnotowało wzrostu czy też spadku określając pozycję tego wskaźnika jako stabilną. 29 firm odnotowało lekki wzrost, 23% umiarkowany wzrost, a 6 spośród badanych przedsiębiorstw odznacza się znaczącym wzrostem. W kolejnym etapie badań rozwoju przedsiębiorstwa poproszono indagowane osoby o określenie wartości wskaźnika ROS (rentowność sprzedaży = zysk netto/przychody ze sprzedaż). Jak pokazały wyniki w zdecydowanej większości badanych przedsiębiorstw poziom ten kształtował się w przedziale od 5 do 9%. Szczegółowe wyniki odpowiedzi na pytanie dotyczące wartości wskaźnika ROS zaprezentowano na rysunku nr 3. 21 B. Antoncic, R.D. Hisrich, Privatization, Corporate Entrepreneurship and Performance: Testing a Normative Model, „Journal of Developmental Entrepreneurship" 2003, vol. 4 159 Rysunek 3. Średni poziom wskaźnika ROS w badanych przedsiębiorstwach w ostatnich 3 latach Źródło: Opracowanie własne Drugim wskaźnikiem poddanym analizie była wartość ROE (określający poziom rentowności kapitału własnego = zysk netto/kapitał własny). Podobnie jak w przypadku wskaźnika ROS największy udział badanych przedsiębiorstw, to te których poziom podanego wskaźnika kształtował się w graniach 5-9%. Syntetyczny obraz kształtowania się wartości wskaźnika ROE w badanych przedsiębiorstwach przedstawia rysunek 4. Rysunek 4. Średni poziom wskaźnika ROE w badanych przedsiębiorstwach w ostatnich 3 latach Źródło: Opracowanie własne Ostatnim elementem będącym próbą oceny rozwoju przedsiębiorstwa jest próba określenia poziomu zyskowności badanych podmiotów w ostatnich trzech latach w porównaniu z liczącymi się konkurentami. Jak pokazały badania zaledwie 8% badanych przedsiębiorstw określiło ten poziom jako niższy. Najwięcej, bo 40% poziom zyskowności oceniło na takim samym poziomie. 37% ankietowanych przedsiębiorstw określiło ten poziom jako umiarkowanie wyższy, 14% jako znacząco wyższy, a jedno przedsiębiorstwo jako daleko wyższy od poziomu liczących się konkurentów. 2% 18% 48% 21% 11% 0% 5% 10% 15% 20% 25% 30% 35% 40% 45% 50% poniżej 0% od 0% do 4% od 5% do 9% od 10% do 19% 20% i w ięcej 1% 23% 39% 25% 12% 0% 5% 10% 15% 20% 25% 30% 35% 40% poniżej 0% od 0% do 4% od 5% do 9% od 10% do 19% 20% i w ięcej 160 Zależności pomiędzy orientacją przedsiębiorczą a rozwojem przedsiębiorstwa W hipotezie dotyczącej wpływu orientacji przedsiębiorczej na rozwój przedsiębiorstwa badano zależność pomiędzy ocenami wymiarów orientacji przedsiębiorczej a wskaźnikach świadczących o rozwoju przedsiębiorstw. Współczynnik korelacji liniowej Pearsona pomiędzy średnią punktów (średnią punktów poszczególnych wymiarów orientacji przedsiębiorczej) w pytaniu 1, dotyczącym orientacji przedsiębiorczej, a średnią liczbą punktów w pytaniach dotyczących rozwoju przedsiębiorstwa wyniósł 0,41 i był statystycznie istotny na poziomie 0,05. Wynik ten świadczy o umiarkowanej dodatniej zależności pomiędzy badanymi zjawiskami. Wyższemu poziomowi orientacji przedsiębiorczej towarzyszy średnio rzecz biorąc wyższy poziom efektywności. W celu pogłębienia analizy wyznaczono współczynniki korelacji rang Spearmana pomiędzy średnimi wynikami w każdym wymiarze orientacji przedsiębiorczej, a odpowiedziami na poszczególne pytania dotyczące rozwoju przedsiębiorstwa. W ten sposób możliwa jest ocena siły zależności pomiędzy różnymi rodzajami efektywności i różnymi wymiarami orientacji przedsiębiorczej. Wyniki ilustruje poniższa tabela 1. Uwzględniono w niej również miary zagregowane dla obu zmiennych. Wartości wytłuszczone oznaczają zależności istotne statystycznie przy poziomie istotności 0,1. Tabela 1 Współczynniki korelacji rang Spearmana pomiędzy miarami orientacji przedsiębiorczej a efektywnością Pytanie 1/pytania 29-34 Efektywność Dynamika zatrudnien ie (pyt. 29) Dynamika rocznej sprzedaży (pyt. 30) Dynamika udziału w rynku (pyt. 31) Rentowno ść sprzedaży (pyt. 32) Rentownoś ć kapitału własnego (pyt. 33) Zyskow ność przedsię biorstwa (pyt. 34) pyt.29_34 zmienna zagregow ana O ri en ta cj a p rz ed si ęb io rc za Proaktywność 0,36 0,27 0,17 0,13 0,08 0,16 0,30 Innowacyjność 0,24 0,03 0,25 0,10 0,15 0,29 0,28 Konkurencyjna agresywność 0,32 0,16 0,27 0,20 0,26 0,35 0,41 Podejmowanie ryzyka 0,32 0,19 0,15 0,08 -0,07 0,08 0,19 Autonomia 0,28 0,12 0,34 0,04 0,01 0,09 0,25 Orientacja przedsiębiorcza 0,39 0,20 0,33 0,15 0,17 0,30 0,41 Źródło: Opracowanie własne Wszystkie przedstawione zależności są dodatnie (poza korelacją pomiędzy obszarem podejmowania ryzyka i rentownością kapitału własnego). Badane zależności w większości są statystycznie istotne. Wymiar konkurencyjnej agresywności orientacji przedsiębiorczej jest tym wymiarem, który najsilniej wpływa na miary efektywności. Współczynnik korelacji z zagregowaną miarą efektywności jest w tym przypadku równy 0,41. Ponadto korelacje pomiędzy tym wymiarem a każdym pytaniem dotyczącym efektywności są statystycznie istotne. Najmniejszy wpływ na efektywność ma wymiar podejmowania ryzyka. Z drugiej strony poziom orientacji przedsiębiorczej najsilniej przekładał się na dynamikę zatrudnienia (współczynnik korelacji rang Spearmana wynosi 0,39, a statystycznie istotne były zależności wszystkich obszarów orientacji przedsiębiorczej). Najmniejszy wpływ orientacji przedsiębiorczej można wskazać na wskaźniki mierzące rentowność sprzedaży i rentowność kapitału własnego. W celu uszczegółowienia wyników analizy w tabeli zaprezentowano uzyskane średnie poziomy orientacji przedsiębiorczej w zależności od poziomu wskaźnika efektywności przedsiębiorstwa. W tym przypadku wyniki również wskazują na wyraźną zależność. 161 Wyższy średni poziom orientacji przedsiębiorczej znalazł swoje odzwierciedlenie w odpowiednio wysokich wartościach zmiennych określających efektywność przedsiębiorstwa. Szczegółowe wyniki tych zależności zaprezentowano w tabeli 2. Tabela 2 Średni poziom orientacji przedsiębiorczej w zależności od poziomu wskaźnika efektywności przedsiębiorstwa Zmienna Wartość badanej zmiennej Dynamika zatrudnienie (pyt. 29) Dynamika rocznej sprzedaży (pyt. 30) Dynamika udziału w rynku (pyt. 31) Rentowność sprzedaży (pyt. 32) Rentowność kapitału własnego (pyt. 33) Zyskowność przedsiębiorst wa (pyt. 34) < 0 (malejąca ) 2,86 (0,13) 2,73 (0,22) 2,56 (0,31) 2,50 (0,55) 1,63 (0,77) 2,84 (0,27) 0-4 (stabilna) 3,00 (0,13) 3,16 (0,11) 3,05 (0,12) 2,90 (0,18) 3,05 (0,16) 2,98 (0,12) 5-9 (lekki wzrost) 3,31 (0,14) 3,39 (0,14) 3,06 (0,14) 3,23 (0,11) 3,11 (0,12) 3,29 (0,13) 10-19 (umiarko wany wzrost) 4,14 (0,24) 3,10 (0,26) 3,56 (0,15) 3,41 (0,17) 3,43 (0,15) 3,54 (0,20) >19 (znacząc y wzrost) 3,47 (0,25) 3 ,60 (0,31) 3,06 (0,23) 3,18 (0,22) 4,25 (0,76) Wartość 2 6,58*** 2,18* 3,43** 1,56 1,88 2,57** Symbole oznaczają wyniki statystycznie istotne (* na poziomie 0,1; ** na poziomie 0,05; *** na poziomie 0,01). Źródło: Opracowanie własne Przeprowadzone studia literaturowe oraz otrzymane wyniki badań empirycznych pozwalają na wskazanie kierunków doskonalenia procesów rozwoju przedsiębiorstwa. Na podstawie przeprowadzonych badań można założyć, iż proces ten powinien uwzględniać następujące szczegółowe przesłanki: a) doskonalenie umiejętności związanych z zarządzaniem ryzykiem, które w działalności międzynarodowej mają szczególne znaczenie i powodują wzrost orientacji przedsiębiorczej. Zarządzanie ryzykiem wymaga opracowania strategii, która powinna obejmować następujące działania: opracowanie jednolitego podejścia do klasyfikacji ryzyka, tworzenie jednostek organizacyjnych odpowiedzialnych za proces zarządzania ryzykiem w przedsiębiorstwie, opracowanie metodyki antycypowania awaryjnych sytuacji i oceny ich potencjalnych konsekwencji, tworzenie ogólnej bazy danych dotyczącej strat, opracowanie metodyki podejmowanych działań w zakresie zarządzania ryzykiem, aktywne wykorzystanie działań ograniczających ryzyko 22 . Oznacza to z kolei konieczność ciągłej redefinicji strategii 23 wykorzystania metod analizy strategicznej b) niezbędna jest większa „agresywność" w działaniach związanych z funkcjonowaniem na rynkach międzynarodowych, zwłaszcza w fazie wejścia, 22 K. Krzakiewicz, Organizacja procesu zarządzania ryzykiem w przedsiębiorstwie, W: Instrumenty zarządzania we współczesnym przedsiębiorstwie, K. Zimniewicz, Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej w Poznaniu, Poznań 2003, s. 155 23 A.K. Koźmiński, Zarządzanie w warunkach niepewności, PWN, Warszawa 2004, s. 36 162 c) wdrożenie innowacji produktowych, jak również tych związanych ze stosowaniem nowoczesnych metod zarządzania, d) doskonalenie zasobów, zwłaszcza w obszarze zasobów ludzkich, co wiąże się z podniesieniem kwalifikacji zarówno osób zarządzających jak i pracowników niższego szczebla. LITERATURA Antoncic B., Hisrich R.D., Privatization, Corporate Entrepreneurship and Performance: Testing a Normative Model, „Journal of Developmental Entrepreneurship" 2003, vol. 4 Covin J.G., Slevin D.P., A Conceptual Model of Entrepreneurship as Firm Behavior, "Entrepreneurship Theory & Practice" 1991, vol. 12 Davidsson P., Klofsten M., The business platform: Developing an instrument to gauge and to assist the development of young firms, "Journal of Small Business Management" 2003, vol. 41 Griffin R., Podstawy zarządzania organizacjami, PWN, Warszawa 2010 Knight G. A., Cross-cultural reliability and validity of a scale to measure firm entrepreneurial orientation, "Journal of Business Venturing" 1997, vol. 12 Koźmiński A. K., Jemielniak D., Zarządzanie od podstaw, Wydawnictwo Akademickie i Profesjonalne, Warszawa 2008 Koźmiński A.K., Zarządzanie w warunkach niepewności, PWN, Warszawa 2004 Krzakiewicz K., Organizacja procesu zarządzania ryzykiem w przedsiębiorstwie, W: Instrumenty zarządzania we współczesnym przedsiębiorstwie, K. Zimniewicz, Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej w Poznaniu, Poznań 2003 Krzyżanowski L., Podstawy nauk o organizacji i zarządzaniu, PWN, Warszawa 1992 Kuratko D.F., Morris M.H, A health audit for corporate entrepreneurship: Innovation at all levels: Part I. "Journal of Business Strategy" 2006, vol. 27, nr 1 Lumpkin G. T.,, Dess G. G., Linking two dimensions of entrepreneurial orientation to firm performance: The moderating role of environment and industry life cycle, "Journal of Business Venturing" 2001, nr 16 Zimmerman M. A., Brouthers K. D., Gender heterogeneity, entrepreneurial orientation and international diversification, „International Journal of Gender and Entrepreneurship" 2012, vol. 4, nr 1 O'Cass A., Weerawardena J., Examining the role of international entrepreneurship, innovation and international market performance in SME internationalization, „European Journal of Marketing" 2009, vol. 43, nr 11-12 Pierścionek Z., Strategie rozwoju firmy, PWN, Warszawa 1996 Shepherd D.A., Wiklund J., Entrepreneurial Small Business, Edward Elgar Publishing Ltd., Cheltenham, 2005 Stabryła A., Zarządzania rozwojem firmy, AE Kraków, Kraków 1996 Targalski J., Przedsiębiorczość i rozwój firmy, Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej w Krakowie, Kraków 1999 Wu L., Entrepreneurial resources, dynamic capabilities and start-up performance of Taiwan's high-tech firms, "Journal of Business Research" 2007, vol. 60 KONTAKT Dr Wojciech Głód Katedra Przedsiębiorczości i Zarządzania Innowacyjnego Uniwersytet Ekonomiczny w Katowicach ul. 1 Maja 50 40-287 Katowice e-mail: [email protected] 163 SOCIÁLNE SIETE V MARKETINGOVEJ KOMUNIKÁCII FIRIEM SOCIAL NETWORKS IN CORPORATE MARKETING COMMUNICATION Katarína Grančičová ABSTRACT Today, the Internet is a medium which greatly influences the existence and functioning of many companies. When used in marketing, it allows companies to target their customers in a number of ways, and this trend is expected to further intensify in the future. Social Internet especially is becoming a decisive marketing environment. Online communities, blogs, discussion forums, podcasting, videocasting, and above all social networks have become powerful tools of Internet marketing. The text discusses the importance and potential of using social networks in corporate marketing communication. KEY WORDS marketing, marketing communication, communication mix, social networking JEL Classification M37 ÚVOD Úloha informačných a komunikačných technológií a ich potenciál rozvíjať podnikanie je obrovský. Vznik a rozvoj internetu v tejto oblasti je vnímaný asi najcitlivejšie. Dôvodov je viacero. Jedným z nich je, že internet je dnes neoddeliteľnou súčasťou miliónov ľudí a firiem, ktorí ho využívajú na komunikáciu, zábavu, ale aj podnikanie 1 . Štatistiky uvádzajú, že počet používateľov internetu na svete bol v roku 2011 1,9 miliardy, z čoho vyplýva, že približne 28,7 % z celkovej populácie využíva služby internetu. Pričom Slovensko je na 18. mieste so 4 miliónmi užívateľov a penetráciou 74,3 % v rámci štátov EÚ 2 . Ako ďalšie možno uviesť výhody a možnosti, ktoré internet poskytuje, v porovnaní s tradičnými komunikačnými médiami. V rámci nich treba zdôrazniť hlavne: adresnosť, zacielenie komunikovanej správy – internet ponúka možnosť zvoliť ten www server, ktorého obsah a štruktúra najviac zodpovedá cieľovej skupine zákazníkov, ktorú chce osloviť. Ide teda o schopnosť presne osloviť požadovanú cieľovú skupinu. vysoká penetrácia určitých skupín obyvateľstva – predovšetkým mladšie ročníky, VŠ vzdelaných, ekonomicky aktívnych, s priemernými až nadpriemernými príjmami. interaktivita – užívateľ, ktorého oslovila reklama na internete má možnosť okamžite získať množstvo informácii o produkte, kliknutím na reklamný prúžok. Navyše má možnosť na rôznych diskusných fórach konzultovať svoje rozhodnutie, získavať názory a referencie. flexibilita – internetovú kampaň možno spustiť doslova za pár hodín. nízke náklady – relatívne nízka cena v porovnaní s klasickými médiami. Ing. Katarína Grančičová, PhD., Katedra podnikovohospodárska, Fakulta podnikového manažmentu Ekonomickej univerzity v Bratislave, Zástupca vedúceho projektu VEGA1/100/13 „Skúmanie dopadov aktuálnych javov svetovej ekonomiky na marketingové aktivity firiem", ktorého výstupom je príspevok. 1 Podľa: MARIAŠ, M. 2008. Inovácie marketingových a obchodných činností. Bratislava: Ekonóm, 2008. 2 http://www.internetworldstats.com/stats9.htm 1.4.2011 164 jednoduchá merateľnosť výsledkov a hodnotenia efektivity pre manažment podniku je dôležité poznať efektivitu investícií vložených do marketingovej komunikácie. Internet nám dokáže okamžite poskytnúť informácie o účinnosti konkrétneho reklamného formátu, je jednoduché zistiť odkiaľ firme na jej web prichádza najviac návštevníkov resp. aj zákazníkov. Je zároveň možné lacno testovať rôzne formáty reklamy či znenia inzerátov a tak ľahko a rýchlo optimalizovať internetové kampane. Vďaka vyššie uvedeným výhodám sa internet veľmi rýchlo presadil aj v oblasti marketingu a marketingovej komunikácie a dnes sa často označuje aj ako jeden z jeho základných nástrojov a médií. SOCIÁLNA SIEŤ AKO NÁSTROJ MARKETINGOVEJ KOMUNIKÁCIE. Z hľadiska marketingu a marketingovej komunikácie internet ponúka celú škálu služieb a nástrojov. Internet je výborný nástroj aj na tvorbu komunít, čo sa snaží rad firiem využiť. V tejto súvislosti sa veľmi frekventovaným pojmom stal pojem sociálne siete 3 . Mimo odborníkov z oblasti sociológie je dnes pojem „sociálna sieť" vnímaný takmer výlučne ako určitá konkrétna webová stránka slúžiaca na komunikáciu medzi určitou skupinou ľudí so spoločnými záujmami, alebo takých, ktorí cítia potrebu vzájomne si odovzdávať rôzne informácie, či už textového, vizuálneho, resp. multimediálneho charakteru 4 . Používatelia majú na týchto stránkach svoj profil, kontaktujú sa s inými a vzájomne sa ovplyvňujú. Počet užívateľov celosvetovo významne stúpa. Iba za posledných dvanásť rokov sa v celosvetovom meradle zvýšil o 566 % z 360 miliónov na 2,4 miliardy. 5 Aj preto sociálne siete čoraz viac priťahujú pozornosť podnikateľských a iných subjektov, snažiacich sa nájsť nové možnosti a spôsoby komunikácie. V súvislosti s marketingovými činnosťami firmy vytvárajú na komunitných serveroch profily pre svoje produkty, monitorujú diskusie o ich značkách, organizujú neformálne marketingové výskumy, získavajú databázy pre reklamné účely. Sociálny web sa tak stáva nástrojom jednotlivcov, firiem i spoločností na dosiahnutie ich rozličných cieľov. Vývoj sociálneho webu a jeho vplyv na marketing a obchod možno sledovať v štyroch hlavných etáp 6 : 1) Etapa sociálnej funkčnosti (2007 – 2010) Sociálne siete okrem spájania ľudí ponúkajú aj iné funkcie, predovšetkým interaktívne aplikácie. Užívatelia preto okrem bežnej komunikácie využívajú aj ďalšie užitočné, ale aj zábavné aplikácie. Siete začínajú medzi sebou spolupracovať na vývoji spoločných spájajúcich aplikácií. 3 Pôvodný význam pojmu sociálna sieť pochádza z oblasti sociológie. Sociálna sieť je spoločenská štruktúra, ktorú tvoria jednotlivci alebo organizácie, prepojené jedným alebo viacerými typmi vzájomných závislostí, ako priateľstvo, príbuzenský vzťah, spoločné záujmy, sexuálne vzťahy, viera, odpor k niečomu, znalosti a vzájomná prestíž. Za priekopníka sociálnych sietí sa považuje sociológ francúzskeho pôvodu Émila Durkheima. Durkheim popisoval, ako v modernej spoločnosti človek zdieľa svoj svet s ostatnými v jeho okolí. Vďaka jednoduchému prístupu k informáciám si človek môže jednoducho nájsť podobne premýšľajúcich ľudí napriek tomu, že to nie je v jeho fyzickom okolí. Podľa zdroja: DRUHEIM,E. – GIDDENS,A. Selected Writings, Cambridge: Cambridge University Press, 1972, s. 19 4 BRAKE, D. – SAFKO, L. 2009. The Social Media Bible: Tactics, Tools and Strategies for Business Success. Hoboken: John Wiley and Sons, 2009. str. 235, ISBN 04-70411-554. 5 INTERNET WORLD STATS. [2012-06-30]. Internet Usage in the European Union. [online] [cit. 2012-0820]. Dostupné na internete: <http://www.internetworldstats.com/stats.htm>. 6 OWYANG, J. [2009-04-27]. The Future of Social We: In Five Eras. Forrester Reserach, Inc. [online] [cit. 2012-2704]. Dostupné na internete: <http://www.web-strategist.com/blog/2009/04/27/future-of-the-social-web/>. 165 Do operačných systémov počítačov je vkladaných čoraz viac sociálnych funkcií. Printové a audiovizuálne média poskytujú na svojich web stránkach sociálne aplikácie. Firmy publikujú v sieťach reklamné obsahy, podieľajú sa na vytváraní aplikácií užitočných pre zákazníkov. 2) Etapa sociálnej kolonizácie webu (2009 – 2011) Sociálne siete zbierajú údaje o užívateľskom správaní a aktivitách v sociálnej sieti. Umožňujú prenášanie užívateľského profilu medzi partnerskými portálmi. Užívatelia prostredníctvom aplikácií v sociálnych sieťach zdieľajú názory na rôzne produkty a značky. Sociálne funkcie sa bežne začínajú vyskytovať na firemných portáloch a tie sa Intenzívne sa zameriavajú na vplyv v sociálnych médiách. Zvyšuje sa tiež interaktivita médií. Mobilné telefóny poskytujú reklamné obsahy prispôsobené užívateľskému profilu zo sociálnych sietí na internete. 3) Etapa sociálneho kontextu (2010 – 2012) Web stránky sprostredkúvajú personalizovaný obsah podľa údajov z užívateľských profilov v sociálnych sieťach. Sociálne siete sa stávajú sa identifikačným systémom užívateľa. Užívatelia využívajú zdieľanie osobných údajov za účelom získania personalizovaných a relevantných informácií z web stránok. Firmy na základe zdieľaných osobných údajov zo sociálnych sietí poskytujú špecializovaný obsah pre návštevníkov svojich stránok bez potreby registrovať sa a vypĺňať rôzne formuláre. 4) Etapa sociálneho obchodovania (2011 – 2013) Sociálne siete ponúkajú funkcie umožňujúce definovať určitý produkt a funkcie elektronického obchodovania. „Online skupiny" definujú značky, stávajú sa vedúcou silou v inováciách produktov. Firmy sa pri vytváraní produktov sa opierajú o špecifické požiadavky určitej online skupiny. Pre marketérov je zaujímavá aj skutočnosť, ako a do akej miery sociálny web ovplyvňuje nákupné rozhodnutia zákazníkov. Predstavu o tom ponúkajú aj štúdie realizované v tejto oblasti. Výsledky priniesli nasledovné zistenia: 53 % zákazníkov používa Facebook na styk so značkou produktov, 40 % „lajkuje" produkty na Facebooku, 20 % používa Facebook na prieskum produktov aspoň raz do týždňa, 42 % napísalo na internete príspevok o produkte alebo značke, 33 % napísalo recenziu produktu na internete. 7 Sociálne siete sa tak v súčasnosti pre marketérov nepochybne stávajú dôležitým prostriedkom nielen marketingovej komunikácie ale marketingu ako takého. nielen pre komunikáciu so zákazníkom. MARKETINGOVÁ KOMUNIKAČNÁ STRATÉGIA NA SOCIÁLNEJ SIETI Algoritmus marketingovo-komunikačnej stratégie zameranej na vtiahnutie užívateľov sociálnych sietí/zákazníkov do komunikácie s firmou tvoria tri fázy. 7 DRELL, L. [2011-10-25]. Social Consumers and the Science of Sharing. [online] [cit. 2012-01-25]. Dostupné na internete: <http://mashable.com/2011/10/25/social-consumer-sharing-infographic>. 166 Obrázok 1 Algoritmus marketingovej komunikačnej stratégie na sociálnej sieti Zdroj: RAJČAKOVÁ, E. 2011. Sociálna sieť Facebook ako súčasť marketingovo-komunikačnej stratégie. In: Marketingová komunikácia a médiá 10. Bratislava: Book & Book Publisher, 2011. str. 85. ISBN 978-80970247-5-8. Úlohou fázy – plánovania je definovanie cieľov. Ide o základným predpokladom akejkoľvek aktivity firmy. Odpoveďou by preto malo byť určenie predovšetkým komunikačných, ale aj obchodných cieľov. Pri stanovení cieľov musí firma zohľadňovať aj súčasnú situáciu v oblasti doterajšieho využívania nástrojov marketingovej komunikácie. Kampaň na sociálnych sieťach nemôže prebiehať izolovane. To znamená, že spôsob, akým je marketing na sociálnej sieti realizovaný, sa nemôže zásadne odlišovať od toho, ako sú produkty firmy ponúkané v klasických reklamných médiách. 8 Príkladom konkrétnych cieľov, ktoré si podnik v tejto súvislosti môže stanoviť je budovanie pozitívneho imidžu firmy, rozvoj dialógu a komunikácie s cieľovou skupinou v netradičnom prostredí, zvýšenie povedomia o značke (produkte), budovanie lojality k značke, podpora virálneho šírenia obsahov, a iné. 9 Vzhľadom na charakter produktu a v nadväznosti na definované ciele si musí podnik vymedziť cieľovú skupinu, na ktorú sa vo svojej komunikácii zameria. Toto primárne publikum si stanoví na základe informácií, ktoré užívatelia uvádzajú vo svojom profile. Oslovením tejto skupiny a jej správnym motivovaním môže dosiahnuť, že komunikovanú správu si budú „priatelia" šíriť ďalej sami medzi sebou. Rozpočet na tento typ marketingovej komunikácie sa stanoví ako pri akejkoľvek inej komunikačnej zložke, napr. podľa percenta z obratu, rozpočtu konkurencie a pod. Čo sa týka výšky nákladov, mnohé z foriem komunikácie na sociálnych sieťach sú bez poplatkov. Priame náklady sa spájajú predovšetkým s bannerovou reklamou. Pri nej si zadávateľ zvolí, či bude platiť za každé zobrazenie reklamy, za každý klik na reklamu, alebo podľa počtu objednávok tovaru a služieb. Samozrejme, náklady firme porastú, ak využije služby niektorej z profesionálnych agentúr. V takom prípade platí za konkrétne služby, ktoré s celým procesom komunikácie na sociálnych sieťach súvisia. 8 NONDEK, L. – ŘENČOVÁ, L. 2000. Internet a jeho komerční využití. Praha: Grada Publishing, s.r.o., 2000. str. 77, ISBN 80-7169-933-0. 9 RAJČAKOVÁ, E. 2011. Sociálna sieť Facebook ako súčasť marketingovo-komunikačnej stratégie. In: Marketingová komunikácia a médiá 10. Bratislava: Book & Book Publisher, 2011. str. 87. ISBN 978-80970247-5-8. Fáza plánovania • definovanie cieľov • stanovenie rozpočtu • výber cieľovej skupiny • výber formy komunikácie Fáza realizácie • postup podľa manuálu sociálnej siete Fáza kontroly • meranie komunikačného efektu • meranie predajného efektu 167 Ďalšou činnosťou v rámci fázy plánovania je výber formy (nástroja) komunikácie, rozhodnutie o ceste, akou bude firma s cieľovou skupinou komunikovať. Napríklad sociálna sieť Facebook ponúka nasledovné: stránky, skupiny, podujatia, súťaže, platené reklamy a aplikácie. 10 Základným pilierom komunikácie je využitie fanúšikovskej stránky. Prináša niekoľko možností, ako osloviť publikum a všetky jej aktualizácie sa automaticky zobrazia v profile alebo domovskej stránke fanúšika, čo následne spozorujú jeho priatelia. Tvorbe stránky na Facebooku predchádza vytvorenie osobného profilu užívateľa. Je dôležité byť administrátorom vlastného profilu. Následne, prostredníctvom odkazu, vytvoríme stránku a naplníme jej obsah. Treba využiť všetky ponúkané možnosti, nielen obrázok loga a odkaz na firemnú webovú stránku, ale aj vkladanie fotografií, videoprezentácie či referencie. Kritériom úspechu stránky je narastajúci počet jej fanúšikov. V prípade známej, na trhu už existujúcej značky či produktu, počet spokojných členov pribúda rýchlo. Pri novom, neznámom produkte možno vzbudiť pozornosť poskytnutím nejakého benefitu za členstvo. Rastúci počet členov stránky firmu teší, no nie viac, ako aktivita týchto členov v diskusiách, v zapájaní sa do diania na stránke, nevynímajúc šírenie jej obsahu. Podnet k diskusii nemusí byť len o samotnej značke firmy či produkte. Potenciál pre rozvinutie debaty sa skrýva v zaujímavom, vtipnom, relevantnom podnete k oblasti, v ktorej značka pôsobí. Publikácie na nástenke môžu mať nasledovné podoby: anketa – spýtať sa na názor, otvorená veta alebo titulok – obľúbená forma interakcie, kde jednotlivci ukončia vetu svojím názorom, postojom, komiks a vtipné obrázky – rôzne karikatúry týkajúce sa značky s popisom „Dajte like, ak súhlasíte", odborný tip – zvýšime tým u fanúšikov kredibitlitu ako odborníka v oblasti, obrázky – vtipné, nápadité ilustrácie, napr. s vetou „Ako by ste jedným slovom opísali...„ vedeli ste, že... – v každom odvetví nájdeme fakty a zaujímavosti, pri ktorých ľudia radi zbystria pozornosť.11 Reakcie fanúšikov sa nemusia priamo týkať postoja k značke alebo produktu firmy, ale môžu priniesť mnoho informácií o ich správaní a preferenciách. Diskusiu možno šíriť aj uverejnením odkazov na iných webových obsahoch, napr. ak má firma vytvorený vlastný blog. Podnet k diskusii zadá firma tiež v off-line prostredí, v rámci integrovanej marketingovej komunikácie pomocou tradičných propagačných prostriedkov a bude pokračovať na sociálnych sieťach. Podľa pravidiel na sociálnej sieti, debata musí byť hodnoverná a transparentná. Podnik by mal prijímať nielen pozitívne, ale aj negatívne komentáre, na ktoré je lepšie reagovať, vysvetliť, prípadne vyvrátiť nepriaznivý obsah, ale v žiadnom prípade ich nemazať. Tento krok nemusí pôsobiť priaznivo na iných sympatizantov stránky. Facebook ale i ostatné sociálne siete majú príležitosť využiť word-ofmouth marketing a virálny marketing. Ide o zapojenie používateľa do procesu virálneho šírenia obsahov. Povzbudzujúcim elementom k tejto činnosti musí byť niečo dostatočne zaujímavé. V tejto súvislosti Rajčáková navrhuje napr.: vyhlasovanie súťaží, vytvorenie zábavnej aplikácie v podobe hry, využitie aplikácie „zašli darček", uverejnenie exkluzívnej informácie, využitie aplikácie „Udalosť", využitie používateľom generovaného obsahu. 12 10 JURKOVIČOVÁ, L. GÁLIK, Ch. 2012. Spôsoby marketingovej komunikácie firmy na sociálnej sieti. In Nové technológie a možnosti ich využitia vo vzdelávaní, Bratislava: Ekonóm, 2012. str. 24. ISBN 978-80-2253449-9. 11 FRAŇOVÁ, Z. 2013. Viac ako len „páči sa mi to". In Zisk manažment. ISSN 1337-9151, 2013, roč. 5, č. 1, str. 59. 12 RAJČAKOVÁ, E. 2011. Sociálna sieť Facebook ako súčasť marketingovo-komunikačnej stratégie. In: Marketingová komunikácia a médiá 10. Bratislava: Book & Book Publisher, 2011. str. 93. ISBN 978-80970247-5-8. 168 Vo fáze realizácie dochádza ku konkrétnej implementácii naplánovaných krokov. Realizácia si vyžaduje určenie osoby, ktorá bude reprezentovať spoločnosť na sieti a zodpovedať za implementáciu daného plánu. Ide predovšetkým o technické zabezpečenie vytvorenia zvolenej formy komunikácie, netreba však zabúdať ani na pravidelnú aktualizáciu obsahu fanúšikovskej stránky. Implementácia komunikácie na sociálnej sieti by mala byť podporovaná aj propagáciou v tradičnom prostredí. Napríklad využitím PR aktivít oznámi firma verejnosti kampaň na sociálnej sieti. Odkaz na stránku by nemal chýbať ani na oficiálnej webovej stránke firmy. Fáza kontroly zahŕňa zhodnotenie priebehu komunikácie a dosiahnutia vytýčených cieľov. Pri komunikačných cieľoch preto meriame a zisťujeme, či komunikačné posolstvo zasiahlo správnu cieľovú skupinu správne a bolo pochopené. Pre bilancovanie komunikácie prostredníctvom sociálnych sietí síce neexistuje žiadna metodika, podľa ktorej sa dá hovoriť jednoznačne o úspešnej alebo neúspešnej kampani. Napriek tomu sa táto forma komunikácie z hľadiska hodnotenia účinkov radí do kategórie ľahko merateľných. O určitom úspechu vypovedá počet fanúšikov/členov stránky firmy. Významnejšie sú však ich reakcie a aktivity na danej stránke v podobe komentárov, zdieľaní, využívaní firemných aplikácií a pod. Vo všeobecnosti prichádza hlavná odozva vo forme veľkosti prejaveného záujmu v podobe „páči sa mi to". Komplexnú kontrolu a hodnotenie stránky tvorí analýza návštevnosti stránky vyjadrená počtom zobrazení a počtom unikátnych zobrazení, ktorú dopĺňa analýza úspešnosti zacielenia kampane na cieľový segment. Zobrazenie stránky interpretuje, koľkokrát sa návštevníci pozreli na danú stránku. Naopak, unikátny počet zobrazení stránky tvorí podmnožinu celkových zobrazení stránky. Táto štatistika vyjadruje počet individuálnych návštevníkov, ktorí načítali danú stránku. Každý takýto hosť sa započítava iba raz, bez ohľadu na to, koľkokrát stránku otvorí. Z toho vyplýva, že počet unikátnych zobrazení stránky je vždy číslo, ktoré dosahuje menšie hodnoty ako počet zobrazení stránky 13 . Úspech marketingovej komunikácie firmy využitím sociálnej siete tiež dokazujú aj údaje ako: dĺžka pripojenia (ako dlhú dobu trávi užívateľ na stránke s danými aplikáciami), miera odchodu (aké percento užívateľov zo stránky odchádza veľmi rýchlo), nárast/pokles počtu sympatizantov, miera aktivity (percentný pomer činných a nečinných fanúšikov), miera konverzie (na predané jednotky, predplatné, objednávky,...), komunikácia o značke (percentný pomer pozitívnych a negatívnych zmienok o spoločnosti), lojalita (komunikujú fanúšikovia opakovane, zdieľajú svoj obsah, zmieňujú danú značku, odporúčajú produkty a služby), viralita (v akom rozsahu a ako rýchlo sa šíria správy spoločnosti po internete, koľko priateľov fanúšikov šíri správy ďalej), interakcia v blogoch (odpovede na blogy, hlasovanie na ankety v blogoch). ZÁVER Aj pri vstupe na sociálnu sieť a pri tvorbe a hodnotení kampane prostredníctvom sociálnych sietí by mal teda podnik postupovať plánovite. Hoci neexistuje univerzálny a jednotný návod, určitým východiskom môže byť vyššie uvedený prístup, ktorý je v podstate aplikáciou základných prvkov plánu marketingovej komunikácie na oblasť sociálnych sietí. Pri plánovaní je potrebné vždy zohľadniť aj skutočnosť, že kampaň na sociálnej sieti je často iba súčasťou integrovanej marketingovej komunikácie podniku, teda súčasného uplatnenia aj iných nástrojov v prostredí internetu, napr. existujúcej webovej stránky firmy či iných nástrojov marketingovej komunikácie. V takom prípade je potrebné zabezpečiť obsahovú jednotnosť komunikácie. 13 Sociálna sieť Facebook poskytuje všetky vyhodnotenia spolu s grafmi zadarmo pre každú vytvorenú stránku. 169 LITERATÚRA BRAKE, D. – SAFKO, L. 2009. The Social Media Bible: Tactics, Tools and Strategies for Business Success. Hoboken: John Wiley and Sons, 2009, ISBN 04-70411-554. DRUHEIM,E. – GIDDENS,A. Selected Writings, Cambridge: Cambridge University Press, 1972 FRAŇOVÁ, Z. 2013. Viac ako len „páči sa mi to". In Zisk manažment. ISSN 1337-9151, 2013, roč. 5, č. 1 HORÁKOVÁ, I. – STEJSKALOVÁ, D. – ŠKAPOVÁ, H.: Strategie firemní komunikace. Praha: Management Press 2000. ISBN 80-85943-99-9. JURKOVIČOVÁ, L. GÁLIK, Ch. 2012. Spôsoby marketingovej komunikácie firmy na sociálnej sieti. In Nové technológie a možnosti ich využitia vo vzdelávaní, Bratislava: Ekonóm, 2012,. ISBN 978-80-225-3449-9. MAJTÁN, Š. : Odbytová stratégia, Bratislava: Vydavateľstvo Sprint2, 2013, ISBN 978-80-2 MARIAŠ, M. 2008. Inovácie marketingových a obchodných činností. Bratislava: Ekonóm, 2008. NONDEK, L. – ŘENČOVÁ, L. 2000. Internet a jeho komerční využití. Praha: Grada Publishing, s.r.o., 2000, ISBN 80-7169-933-0. RAJČAKOVÁ, E. 2011. Sociálna sieť Facebook ako súčasť marketingovo-komunikačnej stratégie. In: Marketingová komunikácia a médiá 10. Bratislava: Book & Book Publisher, 2011, ISBN 978-80-970247-5-8. STERNE, J. 2011. Meříme a optimalizujeme marketing na sociálních sítích. Metriky sociálních médií od A do Z. Brno: Computer Press. 2011, ISBN 978-80-251-3340-8 ZARRELA, D. 2010. The Social Media Marketing Book. 5. vydanie. Kanada: O Reilly Media, Inc., 2010, ISBN 978-0-596-80660-6. http://www.internetworldstats.com/stats9.htm 1.4.2011 http://www.web-strategist.com/blog/2009/04/27/future-of-the-social-web http://mashable.com/2011/10/25/social-consumer-sharing-infographic KONTAKT Ing. Katarína Grančičová, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska, Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 170 POSÚDENIE RIZIKA V PPP PROJEKTOCH RISK IN PUBLIC – PRIVATE PARTNERSHIP PROJECTS Nora Grisáková 1 ABSTRACT In presented paper we made a short definition of Public-Private Partnership (PPP) projects. In this type of projects all investment is unique; it is complicated to identify common risk in these projects. Nevertheless we identify some risk groups for public and private sector. We made also a short view in PPP projects on Slovakia and we have to say, that we do not have much experience with this type of partnership. Most projects are made in the field of transport infrastructure. We had 3 packages of PPP projects from which only one was realized. This project started in 2009 and finished in 2012. In addition to transport infrastructure in Slovakia is considering using PPP projects as well as regional development, facilities management, social services, sports, culture .... KEY WORDS Public-Private Partnership, Risk management JELL Classification G32, H54 ÚVOD Ak sa povie PPP (Private – Public Partnership) projekt, tak si väčšina verejnosti predstaví jeden typ projektu. V skutočnosti tomu tak nie je. Existuje veľmi veľa typov verejno-súkromných projektov. PPP projekty nie je právne definované. Týmto pojmom sa všeobecne označujú formy spolupráce medzi orgánmi verejnej správy a podnikateľským sektorom za účelom zaistenia financovania („finance"), výstavby/rekonštrukcie („build"), správy („operate") a údržby („maintain") verejnej infraštruktúry alebo poskytovania verejnej služby 2 . Medzi najviac používané typy PPP projektov zaraďujeme nasledovné: Build-Own – Operate (BOO): výstavba – vlastníctvo – prevádzka predstavuje typ PPP projektu, kedy súkromný investor postaví a prevádzkuje projekt poskytujúci verejné statky bez následného prevodu investície do verejného sektora. Celá investícia ostáva vo vlastníctve súkromného investora. Build – Operate – Transfer (BOT): výstavba – prevádzka – prevod reprezentuje typ projektov, v ktorých vláda poskytuje koncesie súkromnej spoločnosti na financovanie, výstavbu a prevádzku projektu, ktorý je väčšinou vládnym projektom. V tomto prípade súkromná (investičná) spoločnosť zrealizuje projekt, počas stanoveného času sa bude starať o jeho prevádzku a výnosy z fungovania investície pripadnú investorovi. Po uplynutí stanoveného času projekt prejde do vlastníctva štátu. Buy – Build – Operate (BBO): nákup – výstavba – prevádzka je projektom, kedy súkromný subjekt konštruuje a prevádzkuje zariadenia (investíciu). Pri tejto investícii existuje forma predaja aktív, ktorá zahŕňa obnovu alebo rozšírenie existujúceho zariadenia 1 Článok je výstupom riešenia grantovej úlohy MŠ SR VEGA č. 1/0488/12 Teória regulácie monopolov na nadnárodných trhoch dominantných subjektov sieťových odvetví v prostredí s vysokým stupňom koncentrácie v rozsahu 100% 2 Brusel, 30.4.2004, COM (2004) 327 konečné znenie Zelená kniha o partnerstve verejného a súkromného sektoru a práve spoločenstva o verejných zákazkách a koncesiách 171 (investície). Vláda predáva aktíva súkromným investorom, ktorí potom uskutočňujú zlepšenia nevyhnutné pre prevádzku investícií viac nákladovo efektívnejším spôsobom. Design – Build – Operate (DBO): návrh – výstavba – prevádzka je projektom, v rámci ktorého je zákazka zadaná pre navrhovanie, výstavbu a prevádzku verejného zariadenia (investície), pričom investícia zostáva vo vlastníctve vlády. Build – Develop Operate (BDO): výstavba – rozvoj prevádzka v prípade takého to partnerstva je súkromná spoločnosť prenajímateľom alebo nákupcom existujúceho zariadenia od verejného vlastníka, investuje do tohto zariadenia vlastný kapitál na jeho rekonštrukciu a modernizáciu a následne ho prevádzkuje na základe zmluvy s vládou. Tento typ projektov sa väčšinou využíva pre verejnú dopravu. Nasledovný obrázok znázorňuje rozdelenie rizika medzi súkromným a verejným sektorom pri PPP projektoch. V prípade dvoch extrémov – verejných organizácií a privatizácie, znáša celé riziko buď verejný alebo súkromný sektor. V prípade PPP projektov sa toto riziko rozdeľuje medzi obidvoch partnerov prostredníctvom vhodne zvoleného typu projektu a uzatvorenej zmluvy. Podľa Asociácie pre podporu projektov sú najefektívnejšie tie PPP projekty, do ktorých je súkromný investor zapojený čo najskôr. Obrázok č. 1 Modely PPP Zdroj: Asociácia pre podporu projektov (www.asppp.sk) TYPY A ROZDELENIE RIZIKA V PPP PROJEKTOCH Ako sme už uviedli, PPP projekty predstavujú zmluvné partnerstvo medzi verejným a súkromným sektorom uzavreté za určitým účelom a na určitý čas. Ak chceme pochopiť a analyzovať riziká v prípade PPP projektov je dôležité jasne definovať partnerstvo, nakoľko každý kontrakt v sebe prináša iné riziká. Bracey a Moldovan (2013) uvádzajú, že riziko je pridelené tej strane, ktorá ho vie efektívne zvládať a zorganizovať pri minimálnych nákladoch. V prípade PPP projektov verejný sektor prenáša riziko na súkromný sektor z dôvodu vyššej efektivity, zatiaľ čo súkromný sektor má tendenciu zvládať riziko tak efektívne a inovatívne ako sa len dá z pohľadu minimalizácie nákladov. Tvorba dohody o rozdelení zisku v prípade PPP projektov vôbec nie je jednoduchá. Je treba uvažovať, ktoré riziko bude ktorá strana znášať a za akú cenu. Ako sme už uviedli, každý z týchto projektov je jedinečný a nedajú sa identifikovať riziká, ktoré sedia na každý jeden projekt. Napriek tomu, každá strana projektu by mala zvážiť nasledovné body v prípravnej fáze projektu: Rozdelenie rizík by malo byť v súlade s podmienkami a predpokladmi trhu v záujme minimalizácie tendra a nákladov na uzatvorenie zmluvy. Samozrejme, podmienky trhu môžu byť založené na výstupoch predchádzajúcich projektov (ak existujú) Rozdelenie rizika musí mať na pamäti potenciálne riziká každej strany, ktoré môžu vzniknúť počas trvania projektu. Verejné organizácie Privatizácia Rozsah činnosti súkromného dodávateľa Verejný sektor Súkromný sektor BOO BOT DBO BBO Verejno-súkromné partnerstvá (PPP) RIZIKO 172 Flexibilita by mala byť zahrnutá do dohody o rozdelení zisku. Potom sa každá strana môže vysporiadať s nepredvídanými externými šokmi počas trvania projektu (Hayford, 2006) Pri dohode o rozdelení zisku sa obidve strany snažia dospieť k rozdeleniu, ktoré optimalizuje ich príjmy a minimalizuje straty. Musíme si uvedomiť, že v prípade PPP projektov sú spoločnými vlastníkmi kontraktu súkromný a verejný sektor. Ak je vlastníkom verejný sektor, potom je prostredníctvom neho spoluvlastníkom projektu všetci obyvatelia krajiny a s ich obavami by mali obe strany uvažovať, aj napriek ich neochote. Nasledovná tabuľka uvádza riziká s ktorými uvažujú súkromný a verejný sektor. Tabuľka č. 1: Riziká verejného a súkromného sektora Zdroj: spracované podľa Bracey a Moldovan (2013) Počas implementačnej fázy projektu môžu vzniknúť nepredvídané riziká a podmienky, ktoré si vyžadujú opätovné prerokovanie zmluvy v zmysle preskupenia rizika. Thomsen (2005) uvádza, že medzi rokmi 1009 a 2003 boli iba 3% PPP projektov zrušené. Z uvedeného vyplýva, že je zaužívanejšie prerokovanie zmeny partnerskej zmluvy ako jej úplné zrušenie. Napriek snahám oboch strán sú situácie, kedy sa zmene zmluvy nedá zabrániť. Ak nastane takáto situácia, súkromný alebo verejný investor identifikuje buď posun v riziku, ktoré bolo predtým podhodnotené, alebo zmenu v odhadovaných tržbách. Pravdepodobnosť nastatia takejto situácie narastá pri zvyšujúcom sa období, na ktoré bol projekt uzavretý. Orr, Metzgrel (2005) uvádzajú, že môžeme predpokladať úpravu dohody v polovici projektov, ktoré prídu po fázu financovania. PPP PROJEKTY NA SLOVENSKU PPP projekty v slovenskej republike sa sústreďujú hlavne na oblasť dopravy. Podľa Asociácie pre podporu projektov to ale nie je jediná oblasť, v ktorej sa PPP dajú efektívne využiť. Okrem dopravy navrhujú ešte nasledovné oblasti využitia PPP projektov: Sektor znášajúci riziko Riziko Súkromný sektor Riziko návrhu, výstavby a údržby: obsahujú denné operatívne riziká a ich riadenia. Ide o omeškanie dodávok, problémov so subdodávateľmi, riziko konkurencie a riziko prekročenia nákladov Riziko dopytu/tržieb: obsahuje nepredvídateľne nízky alebo vysoký dopyt v porovnaní s predbežným odhadom Politické riziko: zmena vo vláde, vo verejnej politike, korupcia, nedostatočné rešpektovanie zmluvy, ... Menové riziko: neočakávané znehodnotenie alebo zhodnotenie meny, čo môže ovplyvniť platobnú schopnosť poskytovateľov služieb Verejný sektor Politické riziko: možné zmeny vo vláde. Riziko bankrotu: súkromná spoločnosť vyhlási bankrot v čase trvania projektu Riziko pôdy: predstavujú riziko vyvlastnenia a obstarania pôdy 173 Školstvo budovy škôl (jasle, materské, základné, stredné, vysoké), ubytovanie pre študentov a žiakov (internáty), podporná infraštruktúra škôl (školské jedálne, tepelné hospodárstvo škôl) Zdravotníctvo zdravotnícke zariadenia: nemocnice, sanatóriá, liečebne pre dlhodobo chorých, laboratóriá a pod., medicínske i nemedicínske časti (práčovne, jedálne, tepelné hospodárstvo), rýchla zdravotná služba Administratíva a správa budov budovy úradov verejnej správy (mestský úrad, daňový úrad, väznice, justičné areály, policajné stanice, hasičské stanice, kasárne a vojenské areály atď., Mestská výstavba a regionálny rozvoj vedecko-technologické parky, sociálne byty, kongresové centrá, využitie brownfieldov Sociálne služby zariadenia sociálnych služieb (sociálne a chránené bývanie, domovy dôchodcov, detské domovy), Šport a kultúra multifunkčné športové areály, športové haly, plavárne, detské ihriská, cyklotrasy, kongresové centrá, kultúrne zariadenia, knižnice, múzeá a pod. Technické služby údržba miestnych komunikácii, údržba zelene, verejné osvetlenie Životné prostredie výroba a distribúcia pitnej vody, čističky odpadových vôd, zber, spracovanie a likvidácia odpadov Ako sme už uviedli, na Slovensku sú PPP projekty využívané hlavne v oblasti dopravy. V tejto oblasti boli pôvodne schválené nasledovné tri balíky PPP projektov(www.asppp.sk): Prvý PPP balík zahŕňa päť úsekov diaľnice D1, a to Dubná Skala Turany, Turany Hubová , Hubová Ivachnová, Jánovce Jablonov a Fričovce Svinia v celkovej dĺžke 74,84 kilometrov. Koncesia sa týkala vypracovania projektovej dokumentácie, výstavby, financovania, prevádzky a údržby diaľnice D1 a má trvať 30 rokov. Koncesná zmluva bola uzavretá v apríli 2009. Druhý PPP balík sa týka vybraných úsekov rýchlostnej cesty R1 na trase Nitra – Tekovské Nemce a severného obchvatu Banskej Bystrice. Koncesia sa týka vybudovania a zabezpečenia prevádzky a údržby na 30 rokov. Tento projekt možno považovať za prvý slovenský PPP projekt v oblasti dopravnej infraštruktúry, pretože 27. augusta 2009 došlo k jeho finančnému uzatvoreniu a začalo sa s jeho výstavbou. Tretí PPP balík pozostáva z časti diaľnice D1 medzi Žilinou a Martinom. Koncesia je na projektovanie, výstavbu, financovanie, prevádzku a údržbu štyroch úsekov D1 Hričovské Podhradie Lietavská Lúčka, Lietavská Lúčka Višňové, Lietavská Lúčka Žilina a Višňové Dubná Skala v dĺžke zhruba 29 kilometrov. Medzi Višňovým a Dubnou Skalou má byť postavený najdlhší cestný tunel v SR v dĺžke 7,5 kilometra, celková dĺžka koncesnej lehoty bude najviac 30 rokov. Z uvedených troch balíkov projektov bol realizovaný iba druhý balík v úseku Nitra – Tekovské Nemce. Ostatné dva balíky boli zrušené. DOSTAVBA RÝCHLOSTNEJ CESTY R1 Samotná príprava projektu dostavby rýchlostnej cesty R1 začala už v roku 1993 a následne prechádzala schvaľovacími procesmi. Uznesením vlády SR č.415 zo dňa 9.6.1998 bol cestný ťah „Trnava Nitra Žiar nad Hronom Zvolen Banská Bystrica doplnený do diaľničnej siete na území Slovenskej republiky ako ťah D65. V roku 2001, schválila Vláda SR svojím uznesením č.162 „Nový projekt výstavby diaľnic a rýchlostných ciest", pričom cesta I/65 v danom úseku tu už figurovala ako rýchlostná cesta R1, patriaca do siete rýchlostných ciest na Slovensku. V roku 2007 vláda stanovila urýchlenú výstavbu vybranej nadradenej cestnej dopravnej infraštruktúry, kam patrí i projekt R1. O financovaní projektu R1 formou verejno súkromného partnerstva rozhodla Vláda SR svojím uznesením č.753 z 5. septembra 2007. Na základe tohto rozhodnutia Ministerstvo dopravy pôšt a telekomunikácií SR, ako verejný 174 obstarávateľ, vyhlásilo ešte v decembri 2007 verejné obstarávanie koncesie na projektovanie, výstavbu a financovanie prác týkajúcich sa rýchlostnej cesty R1 Nitra Tekovské Nemce, Banská Bystrica severný obchvat. Proces verejného obstarávania trval rok a jeho výsledkom bolo vyhlásenie konzorcia vedeného spoločnosťou VINCI Concessions za vybraného uchádzača (preferred bidder). Koncesná zmluva bola uzatvorená 23. marca 2009 medzi Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR a víťazným konzorciom GRANVIA, a.s., ktorej akcionármi sú VINCI Concessions a Meridiam Infrastructure. Finančná kríza však spôsobila, že finančné uzatvorenie projektu sa oneskorilo. PPP projekt sa nakoniec podarilo úspešne finančne uzatvoriť 27. augusta 2009 (www.pr1bina.sk). Očakávané prínosy z realizácie tohto projektu môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Na prínosy z pohľadu bezpečnosti a životného prostredia a na sociálne a ekonomické prínosy projektu. Bezpečnosť a životné prostredie Rýchlostná cesta s 2x2 jazdnými pruhmi zabezpečuje dlho očakávanú plynulosť premávky a zároveň poskytne vyššiu bezpečnosť jej užívateľom. Na rozdiel od existujúcich ciest, ktoré prechádzajú cez mestá a obce, je nová komunikácia zväčša vedená mimo zastavané územie. Výsledkom odklonenia dopravy je zníženie úrovne emisií, hluku, a tým zvýšenie kvality života obyvateľov. Sociálny a ekonomický prínos projektu Výstavba novej rýchlostnej komunikácie má význam nielen z hľadiska rozvoja cestnej siete a nadregionálnych dopravných vzťahov, ale taktiež z hľadiska ekonomického rozvoja, zníženia regionálnych rozdielov, zvýšenia atraktivity územia pre investorov a vytvárania nových pracovných miest. Prvé tri úseky rýchlostnej cesty v celkovej dĺžke 46 km zhotoviteľ postavil za časové obdobie 24 mesiacov. Po prvom úseku novej rýchlostnej cesty prešli autá v októbri 2011, severný obchvat Banskej Bystrice v dĺžke 5,7 km bol uvedený do prevádzky v júli 2012. Od tohto obdobia prešlo po tejto rýchlostnej ceste viac ako 10 miliónov vozidiel. ZÁVER V predkladanom príspevku boli stručne charakterizované PPP projekty, pričom sme uviedli niekoľko najviac používaných projektov. Keďže každý investičný projekt realizovaný prostredníctvom PPP projektu je jedinečný, je veľmi komplikované identifikovať riziká, ktoré sú v ňom obsiahnuté. Aj napriek tomu sme sa snažili identifikovať aspoň niektoré všeobecné riziká, ktoré musí znášať verený sektor a súkromný investor. Následne sme sa venovali PPP projektom na Slovensku. Tieto projekty u nás nemajú dlhú históriu a najväčšie projekty verejného a súkromného partnerstva sú realizované v doprave. V tomto odvetví boli na Slovensku schválené tzv. 3 balíky PPP projektov, z ktorých bol realizovaný iba druhý a ostatné boli zrušené. Realizovaný PPP projekt výstavby rýchlostnej cesty bol podpísaný v roku 2009 a ukončený bol v roku 2012. Okrem dopravnej infraštruktúry sa na Slovensku uvažuje s využitím PPP projektov napríklad aj v oblasti regionálneho rozvoja, správy budov, sociálnych služieb, športu a kultúry, .... LITERATÚRA Brusel, 30.4.2004, COM (2004) 327 konečné znenie Zelená kniha o partnerstve verejného a súkromného sektoru a práve spoločenstva o verejných zákazkách a koncesiách Hayford, O. (2006) 'Successfully allocating risk and negotiating a PPP Contract', in proceedings of 6th Annual National Public Private Partnerships Summit: Which Way Now for Australia's PPP Market?, 16-17 May, Rydges Jamison, Sydney. 175 Orr, R.J. – Metzger, B. (2005). The Legacy of Global Projects: A review and Reconceptualization of the Legal Paradigm. Preceeding of the 1st General Councils Roundtable. Standrofd, CA, 2005, Standford, CRGP, http://crgp.stanford.edu/publications/working_papers/proceedings1.pdf Thomsen, S. (2005). Encouraging Public-Private Partneships in the Ulitities Sector. The Role of Develomnent Assistance, OECD/DAF Investment division Valentin, V. – Fogašová, Z. (2011). Projekty PPP v oblasti infrastruktury – Má Česká Republika skutečný zájem o realizaci?, Silnice – Zeleznice, máj 2011, ISSN: 1803-8441 www.pr1bina.sk http://www.finance.gov.sk/Default.aspx?CatID=6649 www.asppp.sk KONTAKT Ing. Nora Grisáková, PhD. Katedra podnikovohospodárska Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava e-mail: [email protected] 176 METÓDA BALANCED SCORECARD AKO NÁSTROJ RIADENIA ROZVOJA INTELEKTUÁLNEHO KAPITÁLU PODNIKU Petra Gundová, Katarína Dubcová, Tamara Kurilová ABSTRACT The article focuses on possibilities and benefits of Blanced Scorecard method application in terms of intellectual capital development management. The main aim is to briefly explain what is intellectual capital and meaning of Balanced Scorecard method in general, as well as in the context of intellectual capital theory. As a supplement to theoretical knowledge, the secondary research of available practical examples of Balanced Scorecard utilization is used in order to identify approaches and benefits of utilization of Balanced Scorecard as a tool of intellectual capital management in praxis. KEY WORDS Balanced Scorecard, Intellectual Capital, Intellectual Capital Development JEL Classification M20 – General ÚVOD Pre podniky je v súčasnosti dôležité uvedomiť si hodnotu vlastných nehmotných zdrojov, ktoré pri vhodnom riadení predstavujú strategicky najvýznamnejší zdroj konkurenčnej výhody. Koncepcia intelektuálneho kapitálu je založená na predpoklade, že práve tieto nehmotné aktíva sú pre podnik cennejšie ako hmotné aktíva a je potrebné sa zamerať na ich systematické a kontinuálne riadenie a rozvíjanie. Jadro prístupu Balanced Scorecard, ktorý je nielen metódou finančnej analýzy, ale aj moderný spôsob manažérskeho riadenia, spočíva v uvedomení si významu a zohľadnení nehmotných, intelektuálnych aktív, preto ho považujeme za vhodný nástroj riadenia rozvoja intelektuálneho kapitálu. V príspevku sa zameriavame na prepojenie podstaty metodiky Balanced Scorecard so súčasnými prístupmi k riadeniu intelektuálneho kapitálu, s prednostným zameraním na proces jeho rozvoja. 1. INTELEKTUÁLNY KAPITÁL A JEHO RIADENIE Vytváranie, hromadenie a rozvoj intelektuálneho kapitálu v podniku sa stáva v súčasnosti kľúčovou úlohou a zároveň najdôležitejším faktorom úspechu v mnohých odvetviach hospodárstva. „Intelektuálny kapitál je uznávaný mnohými, definovaný niektorými, pochopený vybranými a hodnotený prakticky nikým" (Sveiby, 1997; Stewart, 1997 In Bontis, 1998). Aj napriek tomu, že je pojem intelektuálny kapitál je v súčasnosti relatívne známy, v ekonomickej teórii a praxi čoraz viac využívaný, mnohí autori sa zhodujú na tom, že jednotná definícia tohto pojmu neexistuje. Autori sa najčastejšie prikláňajú k definovaniu intelektuálneho kapitálu prostredníctvom klasifikácie jeho komponentov a ich vzájomných vzťahov. Z pohľadu podnikovej praxe je z hľadiska efektívneho riadenia na všetkých podnikových úrovniach nevyhnutné poznať zloženie a vzájomné vzťahy medzi zložkami intelektuálneho kapitálu. Existujú mnohé prístupy k riadeniu intelektuálneho kapitálu. Ako „štartovací bod" navrhuje Edvinsson (2004) ako nápomocné zváženie troch základných otázok (obrázok 1). 177 Obr. 1: Postup pri riadení intelektuálneho kapitálu (Edvinsson) Zdroj: Vlastné spracovanie podľa Edvinsson, 2004. Podľa Roosa et al. (1997) „riadenie intelektuálneho kapitálu obsahuje nasledujúce kroky: identifikácia kľúčového intelektuálneho kapitálu, ktorý poháňa strategickú výkonnosť organizácie; vizualizácia hodnototvorných ciest a transformácie kľúčového intelektuálneho kapitálu; meranie výkonu a mieru dynamickej transformácie; kultivácia kľúčového intelektuálneho kapitálu využitím znalostného manažmentu; a interné a externé vykazovanie výkonu" (Roos et al., 1997 In Marr et al., 2004, s. 772). Na základe uvedených prístupov, ako aj poznatkov z teórie manažmentu môžeme zovšeobecniť, že východiskom pri riadení intelektuálneho kapitálu je identifikácia komponentov intelektuálneho kapitálu organizácie a uvedomenie si ich vzájomných vzťahov. Podobne ako pri definícii intelektuálneho kapitálu sa taxonómia a modely klasifikácie intelektuálneho kapitálu líšia a nie je známy jeden všeobecne platný model dekompozície intelektuálneho kapitálu. Podstatou sú však známe a v súčasnosti uznávané a využívané prístupy podobné. Viedma (2003) klasifikuje prístupy k dekompozícii intelektuálneho kapitálu na modely prevládajúcej paradigmy, resp. reprezentatívne modely založené na štandardnej teórii, a modely novej paradigmy, resp. založené na novej teórii. Konceptu Balanced Scorecard (BSC), ktorý je spolu s modelom Skandia Navigator a IAM považovaný „za jeden z reprezentatívnych modelov a princípov podporujúcich štandardnú teóriu intelektuálneho kapitálu (prevládajúcu paradigmu)" (Viedma, 2003, s. 213). Medzi prístupy založené na novej teórii zaraďuje napr. IC Accounting System (Mouritsenet al., 2001), the Value Explorer (Andriessen, 2001) a Intellectual Capital Benchmarking System (Viedma, 2001). Koncept BSC vnímame nielen ako jeden zo spôsobov identifikácie a dekompozície intelektuálneho kapitálu, ale najmä ako manažérsky prístup k riadeniu intelektuálneho kapitálu. Edvinsson (2004) nepovažuje riadenie intelektuálneho kapitálu za manažérsku techniku, ale skôr ako fundamentálny prístup k riadeniu zdrojov a aktív v organizácii. Kokavcová (2011, s. 20) vymedzuje manažment intelektuálneho kapitálu ako „komplex činností a procesov orientovaných na tvorbu, rozvoj a využitie intelektuálneho kapitálu v organizácii." Obsah riadenia intelektuálneho kapitálu má podľa nás interdisciplinárny charakter, v rámci ktorého dochádza k prepojeniu viacerých manažérskych disciplín, ktoré sa zaoberajú nielen jednotlivými zložkami intelektuálneho kapitálu ale aj ich vzájomnou 178 interakciou. Podstatou riadenia je kontinuálny proces riadenia vedomostí a informácií, pričom dochádza k prepojeniu interného a externého prostredia prostredníctvom stratégie podniku. 2. TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ KONCEPTU BALANCED SCORECARD Koncept BSC, ktorý môžeme označiť aj ako strategický systém merania výkonnosti, sa počas posledných desiatich rokov dostáva do popredia záujmu vrcholového manažmentu čoraz väčšieho počtu podnikov. BSC nie je popri pomerovým finančným ukazovateľom a finančným modelom len jednou z metód finančnej analýzy, ale v súčasnosti naň môžeme pozerať z dvoch hľadísk, a to ako na koncept hodnotenia výkonnosti podniku (finančnoanalytický pohľad) alebo ako na moderný spôsob manažérskeho riadenia. Je dôležité zdôrazniť, že tieto dva pohľady sú navzájom veľmi výrazne prepojené. Vznik konceptu BSC je spojený s rokom 1990, kedy Inštitút Nolana Nortona sponzoroval jednoročný výskumný projekt s názvom „Meranie výkonnosti podniku budúcnosti". Impulzom pre vytvorenie nového konceptu bola skutočnosť, že dovtedajšie prístupy, ktoré merali výkonnosť podniku, boli založené iba na účtovných výkazoch a účtovnom pohľade, čo sa ukázalo ako neefektívne, pretože tento systém nezachytáva činnosti, ktoré vytvárajú hodnoty z nehmotných a intelektuálnych aktív. Dôsledkom kritiky prílišného zamerania podnikov na systém riadenia iba podľa finančných ukazovateľov, bol tradičný finančno-účtovný model doplnený o nehmotné a intelektuálne aktíva (napr. kvalita výrobkov a služieb, motivovaní a skúsení zamestnanci, pružné interné procesy, spokojní a lojálni zamestnanci a pod.). Výsledky projektu „Meranie výkonnosti podniku budúcnosti" sa stali základom konceptu BSC. Prínos metódy hodnotenia výkonnosti môžeme teda vidieť v tom, že dopĺňa finančný pohľad o pohľad zákazníka, hodnotí interné procesy podniku a hodnotí rastové predpoklady podniku. Z tejto skutočnosti logicky vyplýva, že koncept BSC sa skladá z nasledujúcich 4 perspektív (podnik môže doplniť perspektívy aj o tzv. vlastnú perspektívu): 1. finančná perspektíva, 2. zákaznícka perspektíva, 3. perspektíva interných procesov, 4. perspektív učenia sa a rastu. V rámci každej perspektívy je stanovený cieľ, ukazovateľ, cieľová hodnota a iniciatíva, ktorá je potrebná na dosiahnutie cieľa. Literatúra odporúča 20 – 25 ukazovateľov, ktoré prechádzajú jednotlivými perspektívami, t.j. v rámci každej perspektívy 5 – 6 ukazovateľov. Koncept BSC taktiež transformuje víziu a stratégiu podniku do konkrétnych cieľov a ukazovateľov, ktoré zabezpečia ich realizáciu, čo znázorňuje aj nasledovná schéma. Obrázok 2: Prepojenie stratégie podniku a perspektív BSC Zdroj: KAPLAN, R.S., NORTON, D.P. 2007, s. 20. 179 3. NEFINANČNÉ PERSPEKTÍVY METÓDY BALANCED SCORECARD Metódu BSC tvoria 4 základné perspektívy. Prvou perspektívou je finančná perspektíva, ktorá odzrkadľuje finančné výsledky podniku. Zvyšné 3 perspektívy metódy BSC sú nefinančného charakteru. Zákaznícka perspektíva „V zákazníckej perspektíve BSC manažéri identifikujú zákaznícke a trhové segmenty, v ktorých budú podnikať, a merítka výkonnosti podnikateľskej jednotky v týchto cieľových segmentoch." (Kaplan – Norton, 2007, s. 33) Zákaznícka perspektíva je podľa RussellWallinga (2012) výsledkom zvýšeného záujmu o zákazníka, v dobe, keď si spoločnosti začali uvedomovať, že získanie nového zákazníka je oveľa ťažšie ako udržať si starého. Táto perspektíva umožňuje manažérom formulovať takú stratégiu, ktorá zaistí budúcu vysokú finančnú návratnosť. Návratnosť má byť zabezpečená prostredníctvom orientácie na zákazníka a trh pri samotnom formulovaní stratégie. Podľa Hudákovej (2008), ide o orientáciu na tie segmenty, ktoré predstavujú zdroj obratov. Zákaznícka perspektíva tiež stanovuje kľúčové ukazovatele vrátane hodnôt, ktoré zákazníci v jednotlivých segmentoch oceňujú. Z hľadiska uspokojenia zákazníka patria medzi všeobecne použiteľné ukazovatele hodnotenia výkonnosti (Lesáková, 2004): podiel podniku na trhu, udržanie zákazníka (podiel stálych zákazníkov), získavanie nových zákazníkov, spokojnosť zákazníkov, ziskovosť zákazníkov. Zákaznícka perspektíva okrem hodnotenia spokojnosti aktuálnych zákazníkov podniku vypovedá aj o schopnosti získavania nových zákazníkov. Koncentrácia pozornosti podnikov na zákazníkov naberá na významnosti. Mnohé podniky považujú za kľúčový faktor úspechu práve zvýšenú orientáciu na zákazníkov. Pre podniky je preto dôležité dosahovanie vysokej miery zákazníckej spokojnosti. Pre zabezpečenie spokojnosti zákazníkov musí podnik disponovať kvalitnými internými procesmi. Z tohto dôvodu nadväzuje na zákaznícku perspektívu perspektíva interných procesov. Perspektíva interných procesov V perspektíve interných podnikových procesov podniky zisťujú kritické interné procesy, v ktorých musia dosahovať vynikajúce výsledky (Kaplan – Norton, 2007). Vynikajúce výsledky v kritických interných procesoch vedú k poskytovaniu hodnotových výhod pre zákazníkov i naplneniu finančných očakávaní vlastníkov. Táto perspektíva meria výkonnosť všetkých kľúčových procesov, ktoré tvoria biznis (Russell-Walling, 2012). Perspektíva interných procesov znamená logickú nadväznosť na predchádzajúce perspektívy a spolu s nimi prispieva k pozitívnemu smerovaniu podniku do budúcnosti. Kľúčové procesy v podniku spadajú pod 3 základné procesy, v rámci ktorých sú vhodné rôzne ukazovatele hodnotenia výkonnosti. Príklady týchto ukazovateľov uvádzame v stručnosti v tabuľke 1. V podnikovej praxi sa stretávame s mnohými ďalšími ukazovateľmi výkonnosti, ktoré môžeme zaradiť do perspektívy interných podnikových procesov. Tieto ukazovatele sa menia v závislosti od špecifík jednotlivých podnikov. Príklady z konkrétnych podnikov, ktoré sa nachádzajú v publikácii od Kaplana a Nortona (2007) a na stránke Balanced Scorecard Institute do perspektívy interných podnikových procesov zaraďujú napríklad aj ukazovatele ako percento vrátených produktov, percento produktov nedostupných na sklade, obrátkovosť zásob vybraných produktov, percento obratov z nových produktov, investície do vývoja 180 nového produktu/služby, miera akceptovania nových programov dealermi, ROI nových produktov, inovované služby požadované zákazníkmi, záruka kvality produktu, zvyšovanie kvality dealera služieb, index kvality dealera, miera zlepšenia kvality, odpad, odrezky, miera závad, úspešnosť programu, dodržiavanie štandardov programu, aktívne partnerstvá, partnerská dôvera, výskyt včasných reakcií, dodržiavanie štandardov v oblasti riadenia rizík, pomoc ľuďom, zachytené myšlienky, presnosť diagnózy produktu, trvanie životného cyklu a iné. Tabuľka 1 Ukazovatele výkonnosti používané v perspektíve interných podnikových procesov Názov procesu Používané ukazovatele výkonnosti Inovačný proces čas vývoja novej generácie výrobku, úroveň vynálezov (inovačný prínos), čas uvedenia výrobku na trh, čas výskumných a vývojových prác, počet nových výrobkov, počet nových obchodov ročne, úspešnosť uvedenia na trh, počet patentov Prevádzkový proces dĺžka trvania prevádzkového procesu, kvalita prevádzkového procesu, náklady na prevádzkový proces, doba spracovania zákazky, znalosti a kompetentnosti pracovníka, ktorý spracováva zákazky, rýchlosť vybavenia objednávky, počet reklamácií, stálosť dodávok, dodržiavanie dodacích lehôt, akosť výrobku alebo služieb, náklady na chybovosť podľa skupín výrobkov alebo podľa sérií, hodnota a objem odpadu z výrobného materiálu, náklady na opravy, vývoj priebehu doby výroby, stav akosti podľa výrobných liniek, počet objednávok, celkové náklady v porovnaní s konkurenciou, Postpredajný (zákaznícky) servis rýchlosť poskytovania servisu, spoľahlivosť servisu, dostupnosť servisu zákazníkovi, početnosť chýb podľa produktov, náklady garancií a záruk podľa výrobkov a zákazníkov, vymáhanie pohľadávok z predaja a opráv Zdroj: Spracované na základe publikácií od Evansa (2002), Lesákovej (2004) a Langa (2007). Táto perspektíva je perspektívou orientovanou dovnútra podniku, pričom sa vyvíja naprieč všetkými procesmi prebiehajúcimi v podniku. Kritické miesta identifikované v tejto perspektíve sú tie, na ktoré sa treba zamerať pre zabezpečenie optimálnej produkcie. Optimálna produkcia je kvalitná, zohľadňuje neustále zlepšovanie, inovácie a uspokojovanie potrieb zákazníkov. Toto všetko sa väčšinou nezaobíde bez ľudských zdrojov. Pre podniky je preto dôležité zabezpečiť kvalitné ľudské zdroje, ktoré tvoria súčasť štvrtej perspektívy BSC. Perspektíva učenia sa a rastu Štvrtá perspektíva BSC, sa zaoberá podnikovou infraštruktúrou, ktorá je nutná na vytvorenie dlhodobého rastu a zdokonaľovania (Kaplan – Norton, 2007). Táto perspektíva navyše podľa Hudákovej (2008) podporuje podnik v dosahovaní ambicióznych cieľov, ktoré závisia na jeho schopnosti učiť sa a rásť. Podniková infraštruktúra je základom pre dosahovanie vynikajúcich výsledkov v ostatných perspektívach a napĺňaní jeho vízie. Perspektíva učenia sa a rastu tvorí dôležitý oporný bod pre zvyšné 3 perspektívy, na ktorom sa môže celý systém rozvíjať, ale rovnako aj padnúť. Podľa Kaplana a Nortona (2007, s.113) tvoria perspektívu učenia sa a rastu 3 základné oblasti: „schopnosti zamestnancov, schopnosti informačného systému, motivácia, delegovanie právomocí a angažovanosť." Základom tejto perspektívy sú ľudské zdroje podniku. Kvalitné ľudské zdroje sa musia neustále rozvíjať, rásť, vzdelávať sa, ale musia byť aj primerane ohodnotené a začlenené do podnikovej infraštruktúry. 181 V rámci perspektívy učenia sa a rastu sa považujú za kľúčové meradlá vyjadrujúce vzťah medzi výkonnosťou podniku a schopnosťami zamestnancov spokojnosť, lojalita a produktivita práce zamestnancov (Lesáková, 2004). ZÁVER VÝZNAM BSC V RIADENÍ INTELEKTUÁLNEHO KAPITÁLU Ako sme naznačili v úvode práce, využitie koncepcie BSC považujeme za jeden z vhodných nástrojov riadenia intelektuálneho kapitálu. Na základe preštudovaných prípadových štúdií, publikácií a iných zdrojov pojednávajúcich o využívaní metodiky BSC (či už v pôvodnej podobe, alebo modifikovanej pre potreby konkrétnej organizácie), nielen ako systematického nástroja merania výkonnosti, ale aj nástroja strategického manažérskeho riadenia, sa nazdávame, že uplatnenie poskytuje vhodný rámec pre riadenie intelektuálneho kapitálu organizácie. Už samotné okolnosti vzniku a jadro koncepcie BSC pojednávajú o nevyhnutnosti zohľadnenia nefinančných, resp. nehmotných, intelektuálnych zdrojov podniku pri riadení výkonnosti, čím korešpondujú s podstatou teórie intelektuálneho kapitálu. Z početných prieskumov zameraných na oblasť intelektuálneho kapitálu podniku a jeho riadenia vyplýva potreba aktívneho, strategicky orientovaného riadenia. Klein (1998 In Kok, 2007) tvrdí, že inštitúcie, ktoré aplikujú strategický prístup k riadeniu svojho intelektuálneho kapitálu podporujú svoju trhovú pozíciu. Brennan a Connell (2000) sa stotožňujú s týmto názorom a tvrdia, že úspešné organizácie riadia svoj intelektuálny kapitál lepšie ako tie menej úspešné. Riadenie intelektuálneho kapitálu nie je nová manažérska disciplína. Už od 50-tych rokov 20. stor. manažéri rôzneho zamerania rozvíjali mnohé manažérske modely a prístupy k strategickému riadeniu intelektuálneho kapitálu v snahe nájsť konkurenčnú výhodu. manažment výskumu a rozvoja (R&D, z angl. research and development), manažment ľudských zdrojov (MĽZ), total quality manažment (TQM), just-in-time (JIT) a iné sú prístupy, ktoré sa snažia riadiť niektorú z foriem intelektuálneho kapitálu. V jazyku súčasného riadenia intelektuálneho kapitálu, R&D riadi ľudský a procesný kapitál, MĽZ riadi ľudský kapitál, TQM a JIT riadi procesný a štruktúrny kapitál. Čo viac teda môže riadenie intelektuálneho kapitálu ako samostatný manažérsky prístup ponúknuť? Al-Ali (2003) argumentuje tým, že na riadenie intelektuálneho kapitálu sa máme pozerať ako na celostný prístup k strategickému manažmentu podniku a nie len jednoduchú kompiláciu predošlých prístupov zameraných na riadenie jednotlivých typov intelektuálneho kapitálu. Nepochybnou výhodou BSC ako nástroja manažérskeho riadenia je zohľadnenie všetkých troch nefinančných perspektív, ktoré možno považovať za základné komponenty intelektuálneho kapitálu. V rámci základných perspektív prostredníctvom definovania kľúčových ukazovateľov dochádza nielen k identifikácii vnútorných zložiek intelektuálneho kapitálu, ale aj k ich ohodnoteniu a stanoveniu cieľovej hodnoty ako aj iniciatívy na dosiahnutie stanoveného cieľa. Vzhľadom na príklady využitia v praxi podnikov či nevládnych a neziskových organizácií sme identifikovali mnohé modifikácie pôvodnej BCS metódy v zmysle základného členenia jednotlivých nefinančných perspektív, napr. Červený kríž v Keni zohľadňuje okrem finančnej perspektívy perspektívu stakeholderov, podnikových procesov a organizačnej kapacity (Omolo, 2010). Bez ohľadu na pomenovanie jednotlivých perspektív je dôležité zachovanie podstaty a metodiky Balanced Scorecard, pomocou ktorej sú pre jednotlivé zložky identifikované organizáciou stanovené jasné ciele a potrebné kroky v súlade so stratégiou, víziou a misiou. Postupom pri zostavovaní BSC sa napĺňajú jednotlivé kroky procesu riadenia intelektuálneho kapitálu (obrázok 1). Vzhľadom na sledovanie a porovnávanie dosahovania 182 takto stanovených cieľov využívanie BSC ženie organizácie k neustálemu zvyšovaniu výkonnosti prostredníctvom rozvoja zložiek intelektuálneho kapitálu. LITERATÚRA AL-ALI, N. 2003. Comprehensive Intellectual Capital Management: Step-By-Step. Hoboken : Wiley and sons Inc., 2003. 295 s. ISBN 0-471-27506-9. BONTIS, N. 1998. Intellectual capital: an exploratory study that develops measures and models. In Management Decision [online]. 1998, vol. 36, no. 25. (cit. 2012-19-04). Dostupné na internete: <http://dx.doi.org/10.1108/00251749810204142>. DOLEŽAL, A. 2008. Balanced Scorecard a zvyšování výkonnosti. In Moderní řízení, 2008, č. 9. ISSN 0026-8720, s. 24-26. EDVINSSON, L. 2004. Managing Intellecutal Capital [online]. [cit. 2012-23-04]. Dostupné na internete: < http://www.qfinance.com/human-and-intellectual-capital-bestpractice/managing-intellectual-capital?full>. EVANS, M. H. 2002. Course 11: The Balanced Scorecard [online]. 2002 [cit. 2013-04-11] 38 s. Dostupné na internete: <http://www.exinfm.com/training/pdfiles/course11r.pdf> HUDÁKOVÁ, I. 2008. BALANCED SCORECARD – cesta k úspechu v strategickom riadení podnikov [online]. Žilina : Poradca podnikateľa, 2008 [cit. 2012-11-30]. Dostupné na internete: <http://www.pp.sk/6412/BALANCED-SCORECARD--cesta-k-uspechu-vstrategickom-riadeni-podnikov_A-DAU28723.aspx> KAPLAN, R. S., NORTON, D. P. 2007. Balanced Scorecard. Strategický systém merania výkonnosti podniku. Praha: Management Press. 2007. 267 s. ISBN 978-80-7261-5. KOK, A. 2007. Intellectual Capital Management as Part of Knowledge Management Initiatives at Institutions of Higher Learning. In The Electronic Journal of Knowledge Management [online]. 2007, vol. 5 no. 2 [cit. 2012-17-04]. KOKAVCOVÁ, D. 2011. Nová pradigma znalostného manažmentu. Banská Bystrica : Iura Edition, 2011. ISBN 978-80-8078-395-2. LESÁKOVÁ, Ľ. 2004. Metódy hodnotenia výkonnosti malých a stredných podnikov. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta v Banskej Bystrici v spolupráci s OZ Ekonómia, 2004. 120 s. ISBN 80-8055-914-7. LANG, H. 2007. Management trendy a teorie. Praha : C. H. Beck, 2007. 287 s. ISBN 978-807179-683-1. MARR, B. – SCHIUMA, G. – NEELY, A. 2004. Intellectual capital defining key performance indicators for organizational knowledge assets. In Business Process Management Journal [online]. 2004, vol. 10, no. 5. [cit. 2012-24-04]. OMOLO, A. 2010. Our Experience with the Balanced Scorecard Strategy Development. [online]. 2010. [cit. 2013-10-04]. Dostupné na internete: <http://balancedscorecard.org/ BSCResources/ExamplesSuccessStories/tabid/57/Default.aspx>. RUSSELL-WALLING, E. 2012. Manažment (50 myšlienok, ktoré by ste mali poznať). Bratislava : SLOVART, spol. s r.o., 2012. 208 s. ISBN 978-80-556-0419-0. VIEDMA, J. M. 2003. In Search of an Intellectual Capital General Theory. In Electronic Journal on Knowledge Management [online]. 2003, vol.1, no.2. [cit. 2012-24-04]. Dostupné na internete: <http://capitalintelectual.galeon.com/Files /search.pdf>. www.balancedscorecard.org KONTAKT Ing. Katarína Dubcová, Ing. Petra Gundová, Ing. Tamara Kurilová Katedra ekonomika a manažmentu podniku, Ekonomická fakulta UMB Tajovského 10, 974 01 Banská Bystrica 183 OBMEDZOVANIE HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽE FORMOU KARTELU RESTRICTION OF COMPETITION PERFORMED BY CARTEL Jana Hlaváčiková 1 ABSTRACT The article is focused on misuse of dominant position performed by secret cartel agreements. Such agreements are in the most advanced economies prohibited. When the existence is revealed and proofed the authorities for trust protection grant the antitrust cartel heavy fines. As for the EU and the SR legislation institute Leniency program was implemented, which helps to motivate the companies in order to prevent such acts. KEY WORDS cartel, types of cartels, leniency program, vertical agreements, horizontal agreements JEL Classification K21, D43 ÚVOD V období globalizácie a koncentrácie firmy vyvíjajú rôzne aktivity, aby zvyšovali svoj trhový podiel, dosahovali vyšší zisk, budovali si stabilné miesto na trhu. Podniky v rámci svojej činnosti uzatvárajú celú radu dohôd, prostredníctvom ktorých si chcú zabezpečiť svoju pozíciu na trhu. V trhovej ekonomike patrí sloboda uzatvárať dohody k základným slobodám. DEFINOVANIE KARTELU Oligopol ako trhová štruktúra je charakterizovaný ako forma trhu, kde je relatívne malý počet silných firiem, ktoré medzi sebou vzájomne súperia. Predstavuje najčastejšie sa vyskytujúcu formu trhu v súčasných ekonomikách. Od štruktúry monopolu a dokonalej konkurencie sa odlišuje jednou významnou charakteristikou, ktorou je miera závislosti pri tvorbe a určovaní vlastnej stratégie od správania sa konkurentov. Účastníci oligopolu musia sledovať, analyzovať a reagovať na akúkoľvek zmenu ceny alebo objemu výstupu jednej firmy, pretože táto môže mať priamy dopad na cenu, predaj a zisky ostatných účastníkov toho istého trhu. Ekonomická teória rozlišuje rôzne spôsoby, akými môžu firmy v tejto trhovej štruktúre komunikovať, a preto neexistuje jediný všeobecný model oligopolu. Jednou z možností ich vzájomnej kooperácie je dohoda o spoločnom postupe pri stanovení cien alebo predávaného množstva (medzi firmami vyrábajúcimi rovnaký tovar nebo medzi predávajúcim a kupujúcim) čo môže viesť k monopolnej situácii. Takéto kooperatívne správanie nazývame zmluvný oligopol alebo kartel. Kartel je teda skupina podnikov, ktorá sa správa ako monopolista s viacerými výrobnými podnikmi a súčasne maximalizuje svoje zisky. Takéto dohody sú označované ako „tajné dohody" a správanie účastníkov je v rozpore s princípmi hospodárskej súťaže. Vo väčšine vyspelých ekonomík sú takéto dohody zakázané. Dôvody kartelu sú rôzne. „Môže ísť o obranné kartely založené v záujme predísť recesii či 1 Ing. Jana Hlaváčiková, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 50%, podiel na projekte VEGA 1/0294/13 100% 184 neurčitej budúcnosti, ktorú môže priniesť súťažné prostredie alebo vysporiadať sa s prebytkom výrobkov na trhu" 2 . Okrem spoločného stanovenia cien a predávaného množstva sa môžu týkať aj rozdelenia trhov, príp. dohody zabraňujúce vstupu nového konkurenta na trh. Na základe predmetu dohody rozlišujeme rôzne typy kartelov 3 : cenové kartely – najpopulárnejšie. Dohoda o priamom alebo nepriamom stanovení cien, čo súčasne umožňuje stanoviť očakávanú výšku ziskov, množstevné kartely – obmedzenie obchodu kvótami, čo umožňuje určiť vyššie ceny z dôvodu nenasýtenia dopytu, segmentačné kartely – dohody o rozdelení trhov na jednotlivé segmenty podľa rôznych hľadísk. V najjednoduchšej podobe ide o horizontálne územné obmedzenie a rozdelenie zákazníkov. V tomto prípade si rozdelia firmy zákazníkov alebo jednotlivé trhy, pričom sa tvária, že udržujú konkurenciu. racionalizačné kartely – ochraňuje záujmy konkurentov, podmienkové kartely – dohoda o rovnakých platobných, obchodných a dodacích podmienkach, licenčné kartely – pri poskytnutí alebo prevode práv priemyselného alebo duševného vlastníctva nadobúdateľovi stanovujú prísne obmedzenia, ktoré prekračujú rozsah zákonnej ochrany týchto práv, bid-rigging tajná dohoda uchádzačov pri verejnej zákazke. Uchádzači sa vzájomne dohodli na úmyselnom zvýšení cien alebo znížení kvality ponuky. V súvislosti s uplatňovaním kartelov môžeme vymedziť niekoľko špecifík: dohody o karteloch sú tajné a len výnimočne existujú písomné dôkazy, firmy zúčastnené v karteli vyrábajú taký objem produkcie, pre ktorý platí, že cena je vyššia ako marginálne náklady. Firmy majú tendenciu túto cenu tajne zvyšovať, čo môže ohroziť cenovú stratégiu kartelu, určenie optimálneho výstupu vyžaduje poznať trhovú krivku dopytu, čo môže byť spojené s dodatočnými nákladmi, najdôležitejším problémom v súvislosti s kartelom je, že väčšina krajín zakazuje podobné dohody, pretože obmedzujú konkurenciu, z predchádzajúceho bodu súčasne vyplýva: keďže sú právne neprípustné, tak neexistujú ani právne cesty vynucovať ich dodržiavanie od účastníkov dohody. Sú tiež obvykle nestabilné, členovia kartelu dohodu často nedodržiavajú. - „pokušenie" porušiť dohodu je väčšie na koncentrovaných trhoch, lebo „zradca" získa väčšiu časť trhu. Dohody obmedzujúce súťaž delíme podľa vzťahu účastníkov na vertikálne a horizontálne. Horizontálne dohody predstavujú akúkoľvek formu zakázaného správania (dohoda, rozhodnutie alebo zosúladený postup) medzi firmami na rovnakej úrovni v oblasti výroby, resp. obchodu a distribúcie na trhu. Dohodu medzi súťažiteľmi (firmami), ktorí pre účely danej dohody pôsobia na rôznych úrovniach výrobného a distribučného reťazca nazývame vertikálnou dohodou. Vertikálne dohody sú obvykle menej nebezpečné ako horizontálne (napr. dohody o cene a ich dopad na spotrebiteľa). V rámci Európskej únie sú dohody vo forme kartelov zakázané podľa článku č. 101 Zmluvy o fungovaní EU. Na zmluvu o fungovaní nadväzujú ďalšie nariadenia vo forme smerníc a doporučení. Po vstupe Slovenska do EU bolo právo v oblasti ochrany hospodárskej 2 KARAS, V.KRÁLIK, A. Európske právo, s. 385 3 Bednář, J. Aplikace soutěžního práva v rozhodovací praxi. s. 62-93 185 súťaže harmonizované s legislatívou EU. Podľa slovenskej legislatívy 4 sú zakázané dohody obmedzujúce súťaž, ktoré: priamo alebo nepriamo určujú ceny tovaru alebo iné obchodné podmienky, obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície, rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania, obsahujú záväzok účastníkov dohody, že budú uplatňovať rozdielne podmienky pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým podnikateľom, čím sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži, podmieňujú uzatváranie zmlúv s ostatnými zmluvnými stranami prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom zmlúv, vykazujú znaky koluzívneho správania podnikatelia koordinujú svoje správanie, najmä v procese verejného obstarávania. Nakoľko sú kartely nezákonné po ich odhalení a preukázaní sú firmy zapojené do kartelu postihované vysokými pokutami. Keďže kartely sú často vysoko utajované je ťažké a zložité získavať o ich existencii dôkazy. Za rok 2012 bolo v Európskej únii odhalených 5 kartelov (tabuľka 1) a bola udelená Európskou komisiou aj rekordne najvyššia pokuta v sume 1,470 mil. EUR. Táto najvyššia pokuta bola stanovená za celosvetový kartel siedmym firmám, ktoré vyrábali katódové žiarivky. Tieto žiarivky sú významnou zložkou pri výrobe televíznych a počítačových obrazoviek a predstavovali 50-70% z ceny obrazovky. V tabuľke 2 je desať najvyšších pokút, ktoré udelila Európska komisia za preukázané kartely za obdobie rokov 1969-2012. Tabuľka 1: Počet odhalených kartelov Európskou komisiou za obdobie rokov 2008-2012 Rok Počet rozhodnutí 2008 7 2009 6 2010 7 2011 4 2012 5 SPOLU 29 Zdroj: Európska komisia, dostupné na: www.ec.europa.eu/competition/cartels/statistics/statistics.pdf Nie všetky typy dohôd sú zakázané. Zo všeobecného zákazu sú vyňaté niektoré dohody na základe tzv. pravidla de minimis. Tieto dohody musia spĺňať určité kvantitatívne kritéria a musí ísť o dohody bez výrazného dopadu na súťaž. Medzi kritériá patria: výška spoločného podielu účastníkov dohody alebo výška podielu jedného z nich vo vzťahu k celkovému podielu tovarov na relevantnom trhu. 4 Zákon č. 136/2001 Z. z. O ochrane hospodárskej súťaže, § 4 ods. 3 186 Tabuľka 2: Najvyššie udelené pokuty Európskou komisiou za r. 1969 – 2012 Rok Oblasť Suma v EUR 2012 Výrobcovia katódových žiariviek pre TV a monitory (7 firiem a skupín) 1 470 515 000 2008 Výrobcovia autoskiel 1 383 896 000 2007 Výťahy a eskalátory (5 firiem) 832 422 250 2010 Nákladná letecká preprava (11 leteckých spoločností) 799 445 000 2001 Vitamíny (8 európskych a japonských výrobcov) 790 515 000 2008 Tuhý parafín (9 petrochemických spoločností) 676 011 400 2010 LCD (6 výrobcov LCD obrazoviek) 648 925 000 2009 Zemný plyn 640 000 000 2010 Kúpeľňové armatúry/príslušenstvo (17 výrobcov) 622 250 782 2007 Plynom izolované spínacie prístroje 539 185 000 Zdroj: Európska komisia, dostupné na: www.ec.europa.eu/competition/cartels/statistics/statistics.pdf LENIENCY PROGRAM Ako na úrovni Európskej únie rovnako aj podľa slovenskej právnej normy existuje možnosť pokutu za účasť v kartelovej dohode znížiť, príp. ju neuložiť. Jedná sa o inštitút umožňujúci ukončiť nelegálne konanie a zároveň sa vyhnúť sankciám. Pre tento postup je zaužívaný názov „program zhovievavosti", resp. „leniency program". Neuložiť pokutu je možné iba jednému (prvému) podnikateľovi, ktorý poskytol rozhodujúci dôkaz na preukázanie dohody obmedzujúcej súťaž a splnil ďalšie podmienky určené zákona. Inštitút programu zhovievavosti predstavuje pre „potenciálnych" členov kartelu destabilizačný prvok, že niektorý z účastníkov dohodu zradí. Napriek tomu, že program predstavuje významný prvok v boji proti kartelom, v praxi sa objavili aj isté nedostatky tohto opatrenia. Konanie firmy zúčastnenej na tajnom karteli zrejme spôsobilo škodu iným subjektom: spotrebiteľom, konkurentom, ktorí sa môžu domáhať náhrady škody prostredníctvom súdu. Žiadateľ o imunitu podľa leniency programu sa tak vystavuje riziku, že môžu byť naňho podané súkromnoprávne žaloby o náhradu škody. ZÁVER Cieľom ochrany hospodárskej súťaže v medziach zákona nie je iba úloha trestať firmy za uzatvorené kartely, ale tiež aj odradiť ich od takéhoto konania. Prvoradým cieľom protimonopolnej legislatívy by malo byť motivovať firmy, aby k takémuto neefektívnemu konaniu nedochádzalo. Účastníci kartelu nie sú vystavení tlaku konkurencie, ktorá by ich nútila uvádzať na trh nové inovované výrobky, znižovať ceny a pod. Dochádza k zhoršeniu postavenia spotrebiteľov nakoľko platia vyššie ceny a často za horšiu kvalitu. LITERATÚRA BEDNÁŘ, J. Aplikace soutěžního práva v rozhodovací praxi. Praha : C.H.Beck, 2005. 624. ISBN 80-7179-428-7. KARAS, V.KRÁLIK, A. Európske právo, 2. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : IURA EDITION, 2007. 505 s. ISBN 978-80-8078-148-4 Zákon č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR www.ec.europa.eu/competition/cartels/statistics/statistics.pdf [online], Európska komisia [cit. 2013-04-11]. KONTAKT Ing. Jana Hlaváčiková, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska e-mail: [email protected] 187 STRATÉGIE PRÍSTUPU K ZÁKAZNÍKOVI VNÍMANIE HODNOTY STRATEGY APPROACH TO CUSTOMER – PERCEIVED VALUE Dana Hrušovská 5 ABSTRACT In this paper, we focus on current issues the business sector relationships with customers, specific customer perceived value and the ways in which a business entity can increase overall consumer value proposition. With an emphasis on identifying the tools on enlarge the overall consumer perceived value to customers, how to detect the level of satisfaction of customers and drawing conclusions. Entrepreneurial behavior is oriented on to ensure development. The sales approach does not force the customers to buy the products, but with the empathy to customer needs, is oriented on the demands and interests of customers. The customer should always come first. KEY WORDS customer perceived value, satisfaction of customer, demands and interests of customers JEL Classification M 31 ÚVOD V príspevku sa zameriavame na aktuálne problémy podnikovej sféry v oblasti vzťahov podnikových subjektov so zákazníkmi, konkrétne vnímanie hodnoty zákazníkom a spôsoby, ktorými môže podnikateľský subjekt zvýšiť celkovú spotrebiteľskú hodnotu ponuky pre zákazníka. S dôrazom na identifikovanie nástrojov pôsobiacich na celkovú spotrebiteľskú hodnotu vnímanú zákazníkom, spôsoby zisťovania miery spokojnosti zákazníkov a vyvodenie záverov. Uvedené podnikateľské správanie je zamerané na presadenie sa na trhu, na miesto, ktoré chce zastávať na trhu, aktivity a cesty, ktoré chce zabezpečiť pre svoj rozvoj. Od predajnej koncepcie sa líši tým že neútočí na zákazníka, nenúti ho nakupovať výrobky, ale je vcítením sa do potrieb zákazníka, do jeho požiadaviek a záujmov. VNÍMANIE HODNOTY ZÁKAZNÍKOM Zákazník by mal byť vždy na prvom mieste. Stratégie prístupu k zákazníkovi zamerané na umiestňovanie produktov v mysli zákazníkov sú prepletené psychologickými aspektmi a sú do značnej miery závislé na schopnosti podniku efektívne sa odlíšiť od konkurencie poskytovaním vyššej pridanej hodnoty svojím zákazníkom. Umiestňovanie identifikuje, rozvíja a oznamuje konkurenčnú výhodu produktov s cieľom zakódovať ich v povedomí cieľových zákazníkov ako vysokokvalitné a úplne odlišné od konkurentov. Rozhodovanie zákazníkov je ovplyvnené vyššou vzdelanosťou a informovanosťou ako kedykoľvek predtým a majú nástroje, aby si overili tvrdenie spoločností a vyhľadali najlepšie alternatívy. V našom príspevku sa zaoberáme vnímaním hodnoty zákazníkov, pretože ide o veľmi významný aspekt. Úlohou marketingových pracovníkov je zisťovať, akým spôsobom zákazníci prichádzajú ku konečnému rozhodnutiu. Zákazníci majú tendenciu vyhľadať maximálnu hodnotu v rámci primeraných nákladov na vyhľadávanie, pri limitovaných 5 Ing. Dana Hrušovská, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 100 %, podiel na projekte VEGA č.1/0100/13, 100 %. 188 znalostiach, mobilite a príjme. Zákazníci odhadujú, ktorá ponuka im poskytne najvyššie vnímanú spotrebiteľskú hodnotu a podľa toho jednajú. Pokiaľ je skutočná spotrebiteľská hodnota produktu vyššia ako očakávaná hodnota, pocit uspokojenia zákazníka rastie a rastie i pravdepodobnosť opakovaného nákupu. Príspevok pojednáva o zvýšení celkovej spotrebiteľskej hodnoty ponuky pre zákazníka. Z tohto dôvodu by sme mali definovať rozdiely medzi spotrebiteľskou pridanou hodnotou, celkovou spotrebiteľskou hodnotou a celkovou spotrebiteľskou cenou. Spotrebiteľská pridaná hodnota (obr. 1) nazývame ju hodnota vnímaná zákazníkmi. Je daná rozdielom medzi celkovou spotrebiteľskou hodnotou a celkovou spotrebiteľskou cenou. Perspektívni zákazníci ju vnímajú ako rozdiel medzi vyhodnotením všetkých výhod a vynaložených nákladov ponuky a vnímaných alternatív. Zákazníkmi vnímaná hodnota je preto založená na rozdiele medzi tým, čo zákazník dostane a čo by dal za rôzne možné voľby. Môže byť chápaná ako aj zisk zákazníka. Celková spotrebiteľská hodnota je daná súborom úžitkov, ktoré zákazníci od daného produktu očakávajú. Pre zákazníkov to znamená zhrnutie všetkých uvažovaných hodnôt produktu, služieb, personálu a imidžu. Inými slovami je to vnímaná peňažná hodnota ekonomických, funkčných a psychologických výhod, ktoré zákazníci očakávajú od danej trhovej ponuky. Celková spotrebiteľská cena je daná súborom cien, ktoré musí zákazník vynaložiť v súvislosti s hodnotením získaním a užívaním produktu. Zahrňuje náklady pre zákazníka dané súhrnom nákladov vzniknutých podľa očakávania zákazníkov pri vyhodnocovaní, získavaní, používaní a zbavovaní sa danej trhovej ponuky včítane finančných nákladov (peňažnej ceny), časových nákladov (cena času), energetických nákladov (cena energie) a psychických výhod (cena psychiky). Hodnota produktu Hodnota služieb Celková spotrebiteľská hodnota Hodnota personálu Hodnota imidžu Spotrebiteľská Pridaná hodnota Peňažná cena Cena času Celková spotrebiteľská cena Cena energie Cena psychiky Obr. 1 Spotrebiteľská pridaná hodnota Marketingový pracovník má niekoľko možností ako môže zvýšiť celkovú spotrebiteľskú hodnotu ponuky pre zákazníka: 189 Môže zvýšiť celkovú hodnotu pre zákazníka vylepšením úžitkových vlastností výrobku (kvalitnejší produkt, kvalitnejšie materiály, viac funkcií, atraktívnejší dizajn, zlepšiť ponuku služieb napr. kvalitnejší servis, rýchlejšia montáž, kvalifikovanejší zamestnanci). Môže znížiť nepeňažné náklady kupujúceho znížením časových, energetických a psychických nákladov. Náklady nespočívajú len v peniazoch. Do nákladov môžeme započítať aj ťažkosti pri získavaní produktu, ktoré môžeme zahrnúť do ceny času, ceny energie vydanej na nákup a ceny psychiky. Môže pre kupujúceho znížiť peňažnú cenu výrobku. Zákazník, ktorý volí medzi niekoľkými ponukami, skúma pomer hodnoty jedného výrobku s hodnotou iného produktu. Zákazník sa rozhodne pre produkt od tej firmy, ktorá bude ponúkať najväčšiu celkovú spotrebiteľskú hodnotu vzhľadom na celkovú spotrebiteľskú cenu. Pokiaľ pomer hodnôt bude vyrovnaný 1:1 nezáleží na tom, ktorú ponuku si zvolí. Predpokladajme, že kupujúci má záujem o Tlačiarenský stroj Grafopress ADAST GPE za 1 200,EUR. Uvedieme spôsob rozhodovania v závislosti od vnímanej spotrebiteľskej pridanej hodnoty pri nákupe konkrétneho tlačiarenského stroja Grafopress ADAST GPE. Zákazník hodnotí cenu ponuky na 1 500 €. Predpokladajme, že náklady na výrobu produktu činia 900 €. To znamená, že ponuka vedie k zisku 600 €. Podnik môže stanoviť cenu v rozmedzí od 900 € – 1 500 €. Ak stanoví cenu nižšiu ako 900 €, nepokryje svoje náklady. Ak bude žiadať viac ako 1 500 €, vyradí sa touto cenou z trhu. Cena ktorú podnik zvolí, rozhodne o tom akú hodnotu poskytne kupujúcemu a koľko zostane spoločnosti. Ak by podnikateľský subjekt stanovil cenu vo výške 1 200 € potom z celkovej pridanej hodnoty daruje 300 € zákazníkovi a zostane mu ešte 300 €. Čím nižšie stanoví podnik cenu tým vyššia bude zákazníkom vnímaná spotrebiteľská pridaná hodnota a tým aj vyššia stimulácia pre zákazníka rozhodnúť sa pre tento produkt. Rozhodnutie zákazníka závisí od výšky vnímanej spotrebiteľskej pridanej hodnoty. Aby podnik predal musí ponúknuť vyššiu zákazníkom vnímanú spotrebiteľskú pridanú hodnotu ako konkurent. NÁSTROJE PÔSOBIACE NA CELKOVÚ SPOTREBITEĽSKÚ PRIDANÚ HODNOTU Aby sme mohli určiť spotrebiteľskú pridanú hodnotu, musíme stanoviť výšku celkovej spotrebiteľskej hodnoty a celkovej spotrebiteľskej ceny. V tejto súvislosti môžeme poukázať na fakt, že spotrebiteľská hodnota a cena a spotrebiteľská hodnota a cena vnímaná zákazníkom sa môže líšiť. V závislosti od toho na akú zložku spotrebiteľskej pridanej hodnoty nástroje pôsobia, členíme ich na nástroje pôsobiace na celkovú spotrebiteľskú hodnotu alebo nástroje na celkovú spotrebiteľskú cenu vnímanú zákazníkom. Nástroje pôsobiace na celkovú spotrebiteľskú hodnotu vnímanú zákazníkom Zabezpečenie pravidelnej osobnej komunikácie so zákazníkom. Zabezpečenie stabilnej kvality výrobkov a služieb (certifikácia, testovanie, dôveryhodný a kvalifikovaný personál). Zaručenie bezprostrednej, ústretovej a efektívnej reakcie na reklamáciu, nespokojnosť alebo problém zákazníka. Možnosť uzatvárania dlhodobých zmlúv ako záruky istoty dodávky a zaistenie prednostnej reakcie na dopyt stáleho zákazníka. Ponuka a vývoj nových kvalitnejších výrobkov a služieb podľa požiadaviek zákazníka. Možnosť poskytovania špeciálnych služieb pre stálych zákazníkov (špeciálne balenie). Možnosť získania dôvernejších a presnejších informácií zo strany dodávateľa. 190 Usporadúvanie najrozmanitejších akcií pre stálych zákazníkov (firemné dni, spoločenské akcie). Drobné pozornosti pre stálych zákazníkov (kalendáre perá, tašky ap.). Nástroje pôsobiace na celkovú spotrebiteľskú cenu vnímanú zákazníkom Poskytovanie množstvových a vernostných zliav. Zvýhodnenie stálych zákazníkov (výhodné platobné podmienky, dlhšie lehoty splatnosti). Rýchlejšia, jednoduchšia komunikácia a dostupnosť služieb a výrobkov. Úspora ostatných nákladov zákazníka (náklady na testovanie výrobkov, návratnosť obalov ap.). Spotrebiteľská hodnota a cena vnímaná zákazníkom vplýva na spokojnosť zákazníka. Spokojnosť zákazníka závisí od skutočnej úžitkovej hodnoty produktu vzhľadom k jeho očakávaniu. Kotler 6 hovorí, že „Spokojnosť zákazníka závisí od jeho pocitov potešenia alebo sklamania vplývajúca z porovnania spotrebiteľskej výkonnosti (spotrebiteľského úžitku) s očakávanou výkonnosťou." Teda porovnávame vnímanú výkonnosť a očakávanie. Pokiaľ zaostáva skutočná výkonnosť za očakávaním, nie je zákazník spokojný. Naopak ak je skutočná výkonnosť nad očakávaním je zákazník maximálne spokojný a má z výrobku radosť. Vysoko spokojní zákazníci naopak nemajú záujem meniť svoj výrobok za dokonalejší od inej firmy. Vysoké uspokojenie alebo radosť z používania produktov vytvára u zákazníka emocionálny vzťah k jeho značke a vernosť podniku. Nevyhnutnou úlohou marketingových pracovníkov je zisťovanie miery spokojnosti zákazníkov. Je nevyhnutné zaoberať sa dôvodmi odchodu zákazníkov a neustále vytvárať efektívne programy pre udržanie zákazníkov vzhľadom na celoživotnú hodnotu zákazníka pre podnik. Pri zisťovaní miery spokojnosti zákazníkov vychádzame z interných a externých informácií podniku. Interné informácie sú prehľady predaja, cenníky tovarov a prehľady zákazníckych sťažností a ďalšia vnútorná dokumentácia podniku. Vonkajšie informácie získavame zo štatistických prehľadov štatistického úradu, obchodných asociácií a ďalších verejne prístupných informácií. Kľúčovými otázkami, ktoré pravidelne analyzujeme sú: rovnomernosť odchodov zákazníkov v priebehu časového obdobia, rovnomernosť odchodov zákazníkov v jednotlivých regiónoch, jednotlivých obchodných prevádzkach, u obchodných zástupcov alebo distribútorov, vplyv cenových zmien na odchody zákazníkov, aký podnet najviac ovplyvnil odchod zákazníkov a časové obdobie kedy k nemu došlo, typy aplikovaných štandardov pre udržanie zákazníkov v danom odvetví, typy podnikateľských subjektov v odvetví, ktoré si dokážu najlepšie udržať svojich zákazníkov. Zisťovanie miery spokojnosti zákazníkov podnik môže vykonávať rôznymi spôsobmi. Uvádzame štyri spôsoby zisťovania miery spokojnosti zákazníkov. Umožnite zákazníkom podávanie sťažností a návrhov. Zákaznícky orientovaná organizácia umožňuje svojím zákazníkom ľahké podávanie sťažností a návrhov, ako vyjadriť spokojnosť či nespokojnosť. Ľahký prístup na vkladanie sťažností umožnia schránky, zriadenie bezplatnej telefónnej linky fungujúcej 7 dní v týždni, ktorá reaguje na sťažnosti. Na bezplatnej telefónnej linke zákazníci môžu predkladať návrhy a sťažnosti, vy získate cenné podnety a zároveň sťažnosť umožňuje riešiť a odstraňovať vzniknuté problémy. Po podaní sťažnosti kontaktujte zákazníka čo najrýchlejšie. Čím pomalšie spoločnosť reaguje, tým 6 Kotler, P.: Marketing manažment. Praha: Grada Publishing 1998, s. 49 191 väčšiu nespokojnosť vzbudzuje a umožňuje šírenie negatívnych správ. Prijmite zodpovednosť za sklamanie zákazníka a nepripisujte vinu jemu. Zamestnávajte v oddelení zákazníckej podpory ľudí, ktorí majú schopnosť empatie. Vyriešte sťažnosti rýchle a k spokojnosti zákazníka. Organizujte prieskumy spokojnosti zákazníkov. Výskumy ukazujú, že len 5 % nespokojných zákazníkov sa sťažuje. Nespokojní zákazníci riešia svoju nespokojnosť inými spôsobmi, napr. začnú daný produkt kupovať menej alebo zmenia jeho dodávateľa. V dôsledku toho spoločnosti nemôžu využívať sťažnosti svojich zákazníkov ako meradlo ich spokojnosti. Preto je nevyhnutné používať pre zisťovanie spokojnosti zákazníkov iné aktivity. Fiktívne nakupovanie. Jednou z možností je fiktívne nakupovanie, pri ktorom si firma môže najať osoby, ktoré budú reprezentovať potenciálnych nákupcov a zistí tak radu užitočných informácií o silných a slabých stránkach predaja svojich i konkurenčných výrobkov. Fiktívny zákazníci môžu prezentovať rôzne fiktívne problémy, monitorovať ako si so sťažnosťami poradí personál. Analýza stratených zákazníkov. Ďalšou z možností je sledovanie vývoja podielu stratených zákazníkov z celkového počtu zákazníkov, ktorý jednoznačne svedčí o poklese alebo raste zákazníckej spokojnosti. V prípade, že je to možné, kontaktovať stratených zákazníkov, ponúknuť im dodatočné nákupy a zisťovať dôvod ich odchodu. Pri identifikovaní zákazníckeho očakávania a spokojnosti nesmieme zabudnúť na dôležitosť sledovania ako si počínajú konkurenti. ZÁVER V príspevku sme sa zamerali na aktuálne problémy podnikovej sféry v oblasti vzťahov podnikateľských subjektov so zákazníkmi, konkrétne vnímanie hodnoty zákazníkom. Identifikovali sme nástroje, pôsobiace na celkovú spotrebiteľskú hodnotu vnímanú zákazníkom, ktorými môže podnikateľský subjekt zvýšiť celkovú spotrebiteľskú hodnotu ponuky pre zákazníka. Stratégie prístupu podniku k zákazníkovi sú novým prístupom k podnikateľskému správaniu. Od predajnej koncepcie sa líšia tým že neútočia na zákazníka, nenútia ho nakupovať výrobky, ale snažia sa vcítiť do potrieb zákazníka, do jeho požiadaviek a záujmov za účelom uspokojenia zákazníkov. Spokojní zákazníci sú nevyhnutnosťou pre všetky podnikateľské subjekty, pretože: Spokojní zákazníci nám zostanú naďalej verní, udržať zákazníka vyžaduje päťkrát menej úsilia, času a peňazí ako získať nového. Spokojný zákazník je ochotný zaplatiť aj vyššiu cenu, za vyššiu hodnotu. Spokojný a verný zákazník nás dokáže pochopiť a bude sa k nám chovať ohľaduplne ak vzniknú problémy so zamestnancami, nedodržanie termínov dodávateľov v prípade neočakávaných udalostí (havárie, lúpeže). Predá svoju dobrú skúsenosť minimálne trom ďalším. Takýmto spôsobom šíri veľmi účinnú, neplatenú propagáciu tovaru formou ústneho podania pri osobnej komunikácii. Je priaznivo naklonený zakúpiť si aj ďalšie produkty z našej ponuky. Bude veľmi otvorený a ochotný sa podeliť s nami so svojimi skúsenosťami a poznatkami s užívaním nášho produktu, s konkurenčnou ponukou, so svojimi podnetmi. Môže nám poskytnúť námet na nové zlepšenia a inovácie. Identifikáciou spôsobov, ako vytvoriť vyššiu hodnotu pre zákazníka sa zaoberajú všetky typy stratégií zamerané na zákazníkov. Nevýhodou je udržateľnosť vyššej hodnoty (konkurenčnej výhody). Čo sa týka udržania vyššej hodnoty, všetky výhody sa časom dajú napodobniť. Zastarávajú vplyvom nových postupov, ktoré sa objavia v externom prostredí alebo dokonca vo vlastnej organizácii. V podstate ide len o dĺžku časového obdobia, po ktoré 192 je možné udržať túto hodnotu (konkurenčnú výhodu). Úsilím podniku je udržať svoju výhodu čo najdlhšie, preto je nevyhnutné ponúkať nové výrobky a využívať najnovšie technológie v meniacom sa prostredí. LITERATÚRA GILMORE, J. – PINE, J. 1997. The four faces of mass customization. Harvard Business. Review. 1997. 75/1. KOTLER, P. – ARMSTRONG, G. M.: Principles of Marketing. Boston. Prentice Hall 2010, 613 p. ISBN 9780136079415. LESÁKOVÁ D. – TRNKOVÁ – VAJSOCHROVÁ Z.: Modely zákazníckej spokojnosti a meranie spokojnosti. 2009. Rozšírenie teórie CRM: integrácia zákazníka do hodnotového reťazca podniku. Zborník vedeckých statí. Vydavateľstvo EKONÓM. 2009, ISBN 978-80225-2870-2. MAJTÁN, Š. 2007. Odbytová stratégia. Bratislava: Vyd. EKONÓM, 2007. 289 s. ISBN 97880-225-2252-6. MATEIDES, A.: Spokojnosť zákazníka a metódy jej merania : Koncepty a skúsenosti. / 1. vyd. Bratislava : EPOS Ing. Miroslav Mračko, 1999. 270 s. – ISBN 80-8057-113-9. SOLOMON, M.R.MARSHALL, W. G – STUART, E.W. 2006. Marketing. Computer Press, a.s. 2006. ISBN 80-251-1273-X. http://www.businessdictionary.com/definition/positioning.html KONTAKT Ing. Dana Hrušovská, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava 193 REALIZÁCIA SOCIÁLNE ZODPOVEDNÝCH INVESTÍCIÍ V SLOVENSKÝCH PODNIKOCH SOCIALLY RESPONSIBLE INVESTMENT IN SLOVAK COMPANIES Lenka Hvolková ABSTRACT The main aim of this paper is to clarify the existence of socially responsible investment in Slovak and Finnish companies and highlight the importance of these investment actions for the company and its stakeholders. It also focuses on the interpretation of the term socially responsible investment as a part of corporate social responsibility. The paper presents a part of the results of the questionnaire research that has been carried out in almost 450 companies performing their business activities in Slovak republic and Finland. The attention is paid on the perception of the term socially responsible investment and also on the scale of the various types of socially responsible investment that are present in the Slovak and Finnish companies. KEY WORDS Socially responsible investment. Corporate social responsibility. Stakeholders. Company. JEL Classification M14 ÚVOD Pojem sociálne zodpovedné investovanie sa v posledných desaťročiach objavuje a prepája s oblasťou spoločenskej zodpovednosti. Uplatňovanie princípov zodpovednosti v podnikaní sa stáva široko presadzovaným konceptom uskutočňovania činnosti podnikov. Princíp tohto konceptu spočíva v orientácii na širšie ciele podniku, pričom hlavnými oblasťami záujmu sú nielen dosahovanie zisku, ale rovnako i starostlivosť o zamestnancov podniku a jeho okolie. Spoločenská zodpovednosť je tak tvorená tromi dôležitými a navzájom prepojenými piliermi zodpovednosti – ekonomickým, sociálnym a environmentálnym pilierom. Uskutočňovanie sociálne zodpovedných investičných projektov poskytuje podniku možnosť orientácie na všetky uvedené oblasti spoločenskej zodpovednosti, pričom efekty z uskutočňovania tohto typu investovania sú prínosom nielen pre podnik, ale i pre ďalšie zainteresované subjekty. SOCIÁLNE ZODPOVEDNÉ INVESTOVANIE AKO SÚČASŤ SPOLOČENSKEJ ZODPOVEDNOSTI V súvislosti s postupným vývojom spoločenskej zodpovednosti sa začalo vytvárať a objavovať veľké množstvo teórií, pojmov a oblastí, ktoré súvisia vo väčšej alebo menšej miere so zodpovednosťou podniku. Medzi pojmami úzko súvisiacimi so spoločenskou zodpovednosťou sa objavujú najmä podnikové občianstvo, spoločenská vnímavosť podniku, vystupovanie podniku na verejnosti, podniková etika a sociálne zodpovedné investovanie Ing. Lenka Hvolková, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Ekonomická fakulta, Katedra ekonomiky a manažmentu podniku, autorský podiel 100 % 194 (Pavlík, Bělčík, 2010). J. Zelený (2008, s. 82) identifikuje sociálne zodpovedné investovanie ako „koncept spoločenskej zodpovednosti v oblasti rozvoja organizácie prostredníctvom investícií a investičných akcií, ale takým spôsobom, ktorý bude zohľadňovať nielen ekonomické stránky návratnosti financií, ale aj sociálne, environmentálne a etické dopady týchto akcií". Sociálne zodpovední investori nezameriavajú svoju pozornosť iba na maximalizáciu hodnoty podniku, ale skôr prejavujú záujem o rozdelenie svojich investícií pri zlepšovaní podmienok životného prostredia, sociálnych oblastí a riadenia podniku. Návratnosť investície je dôležitým, ale nie základným cieľom sociálne zodpovedného investovania (Waring, Edwards, 2008). Sociálne zodpovedné investovanie chápané ako rozhodovanie podniku o charaktere investícií uskutočňovaných v rámci jeho činností je definované ďalšími autormi (Stein, 2000, Sparkes, Cowton, 2004). Podľa týchto autorov predstavujú sociálne zodpovedné investície veľmi dôležitú súčasť investičného rozhodovania každého podnikateľského subjektu, ktorý má záujem o uspokojovanie potrieb niektorých skupín zainteresovaných subjektov. Tento druh investovania môže byť primárne určených v podobe projektov zameraných na vytváranie uspokojivého pracovného prostredia (Schaefer, 2004) a vytvárania takých pracovných podmienok, ktoré podniku zaručia spokojnosť zamestnancov (Mill, 2006). Projekty môžu byť zamerané i na vonkajšie okolie podniku, najmä v podobe vytvárania podmienok pre ochranu životného prostredia (Lyon, 2004) alebo miestnej komunity (McMillan, 1996). Ak podnik plánuje uskutočniť určitý druh sociálne zodpovednej investície, prvoradým cieľom by nemalo byť zvažovanie množstva finančných prostriedkov, ktoré danou investíciou získa, ale hlbšia myšlienka využiteľnosti a uplatniteľnosti tohto druhu investície. Viaceré uskutočnené štúdie dokázali, že aktivity v oblasti spoločenskej zodpovednosti a teda aj sociálne investície prinášajú podniku množstvo prínosov, ktoré môžu byť finančného, ale najmä nefinančného charakteru. METODIKA PRIMÁRNEHO VÝSKUMU Vzhľadom na skutočnosť, že oblasti spoločenskej zodpovednosti je v Slovenskej republike venovaná pozornosť najmä v posledných rokoch, sme sa rozhodli uskutočniť dotazníkový prieskum na vzorke respondentov, ktorý by nám poskytol základné informácie o úrovni čiastkových aktivít v rámci sociálne zodpovedného investovania. Za účelom získania porovnateľných údajov s ďalšou krajinou Európskej únie sme sa rozhodli uskutočniť dotazníkový prieskum i vo Fínsku, ktoré je považované za jednu z popredných krajín v oblasti uplatňovania spoločenskej zodpovednosti. Dotazníkový prieskum bol uskutočnený prostredníctvom zasielania elektronického dotazníka v priebehu časového obdobia október – november 2011, 2012 (Slovenská republika) a apríl – máj 2012 (Fínsko). Celkovo sme do vyhodnotenia zahrnuli 438 dotazníkov (376 dotazníkov Slovenská republika, 62 dotazníkov Fínsko). Dotazník sa skladal zo štyroch častí, prvou oblasťou boli identifikačné údaje, v druhej časti sme venovali pozornosť sociálne zodpovednému investovaniu, pričom na základe poslednej otázky tejto časti prešli respondenti do tretej (podniky, ktoré uskutočňujú sociálne zodpovedné investície) alebo štvrtej časti dotazníka (podniky, ktoré neuskutočňujú sociálne zodpovedné investície). Dotazník obsahoval celkovo 22 otázok, z toho 4 otázky predstavovali typ otvorenej otázky a 18 otázok poskytovalo respondentovi možnosť odpovedať prostredníctvom výberu z dvoch alebo viacerých možností. Ako sme uviedli v predchádzajúcom texte, cieľom tohto príspevku je určiť úroveň realizácie sociálne zodpovedného investovania v slovenských a fínskych podnikoch a vnímanie tohto pojmu podnikateľskými subjektmi. Z hľadiska základnej identifikácie respondentov sa prieskumu v Slovenskej republike zúčastnili v najväčšej miere respondenti uskutočňujúci svoju činnosť v Bratislavskom kraji (26,86 %), ostatné samosprávne kraje boli zastúpené približne rovnomerným podielom (od 195 12,50 % do 7,98 %). U fínskych respondentov prevažovali regióny s významnou účasťou na hospodárstve krajiny (Tampere, Uusimaa a Kymenlaakso). Na základe identifikácie respondentov podľa veľkosti podniku prevažovali v slovenskom dotazníkovom prieskume respondenti malých podnikov (podiel 75,53 % na celkovom počte respondentov), pričom v rámci fínskeho dotazníkového prieskumu dosiahol podiel malých podnikov viac ako 80 %. Takmer 80 % slovenských respondentov disponuje výhradne domácou účasťou na kapitáli podniku, najširšie zastúpenými oblasťami ekonomických činností boli oblasti priemyselnej výroby, veľkoobchodu a maloobchodu, stavebníctva a poľnohospodárstva. U fínskych respondentov tvoril podiel podnikov s domácou kapitálovou účasťou hodnotu takmer 76 %, pričom prevažujúce oblasti ekonomických činností boli zastúpené najmä prostredníctvom priemyselnej výroby, poľnohospodárstva a veľkoobchodu a maloobchodu. VNÍMANIE SOCIÁLNE ZODPOVEDNÉHO INVESTOVANIA V druhej časti dotazníka nás zaujímal názor respondentov na pojem sociálne zodpovedné investovanie, nakoľko ho v súčasnom období považujeme za relatívne nový a neznámy pojem. Aj vzhľadom na skutočnosť, že spoločenská zodpovednosť v podnikaní si len postupne a pomaly nachádza svoje miesto v činnosti podnikov v Slovenskej republike, predpokladáme, že pre väčšinu podnikov zatiaľ nie je táto oblasť veľmi známa. Vzhľadom na obmedzené množstvo literárnych zdrojov, ktoré sa iba výnimočne zaoberajú touto problematikou, nás rovnako zaujímal prístup k pojmu sociálne zodpovedných investičných projektov zo strany podnikateľskej sféry, z praktických skúseností a názorov podnikateľských subjektov. Ponúknutý priestor na vyjadrenie využilo 172 slovenských respondentov (čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje podiel takmer 46 %), pričom väčšina odpovedí sa zhodovala v myšlienke o určitom type investovania, ktorého hlavným cieľom nie je dosiahnuť mieru zisku. V odpovediach respondentov sa veľmi často vyskytovala súvislosť pojmu v spojení so starostlivosťou o zamestnancov podniku, vytvárania vhodného pracovného prostredia a pravidiel bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Niektorí respondenti poukázali aj na komunitu, v ktorej podnik pôsobí, a nutnosť jej zveľaďovania aj prostredníctvom investičných projektov tohto charakteru. V súvislosti s komunitou a okolitým prostredím si respondenti takéto projekty dávajú do súvislosti najmä s ochranou životného prostredia. Viacerí respondenti uvádzali, že sa o zamestnancov starajú iba v medziach stanovených zákonmi, ale pritom chápu aj tento druh starostlivosti ako sociálne zodpovedné investície. Na ukážku uvádzame niektoré odpovede podnikov: „investovanie zamerané na zvyšovanie životnej úrovne zamestnancov a ich kvality života, bezpečnosť pri práci", „investovanie zamerané na zlepšenie pracovných podmienok vlastných zamestnancov", „investície skvalitňujúce pracovné podmienky, vrátane popracovných možností ich využitia, investície s ohľadom na ochranu ľudského zdravia a rozvoja potrieb zamestnancov", „cieľom nie je len zisk za každú cenu, ale dosahovanie cieľov v oblasti sociálnej spravodlivosti, ľudských práv a zdravého životného prostredia", „vhodne premyslené investície zamerané na zvýšenie prosperity firmy s maximálnym uspokojením požiadaviek zamestnancov na pracovisku", „investovanie, v ktorom sa minimálne 95 % zisku opätovne vracia do rozvoja firmy, ekológie a rozvoja zamestnancov", „investície prínosné nielen pre zamestnávateľa, ale najmä pre zamestnancov a komunitu, v ktorej žijú", „investovanie zohľadňujúce sociálne potreby zamestnancov a podporujúce rozvoj miestnej komunity". Fínski respondenti rovnako v relatívne veľkej miere využili možnosť vyjadriť sa k definovaniu sociálne zodpovedného investovania (45 respondentov, čo predstavuje podiel takmer 73 % z celkového počtu respondentov). Väčšina respondentov pritom uviedla, že pojem sociálne zodpovedné investície chápe vo vzťahu k miestnej komunite, pričom ich označovali najmä pojmami „corporate community investment" alebo „corporate social investment". Niektorí respondenti dokonca prekračovali ohraničenie miestnej komunity a 196 uvádzali, že tieto investičné projekty môžu byť zamerané aj na podporu riešenia negatívnej situácie prostredníctvom humanitárnych projektov, napr. v rozvojových krajinách. Veľké množstvo respondentov rovnako uvádzalo spojenie tohto druhu investícií s ochranou a zveľaďovaním životného prostredia. Fínski respondenti sa zhodovali v názore so slovenskými respondentmi pri definícii SZI, obidve skupiny definovali často tento pojem ako typ projektov, ktorých prvoradým cieľom nie je dosiahnutie zisku, ale určité zlepšenie vnútorného i vonkajšieho prostredia podniku. V odpovediach slovenských respondentov sa veľmi často vyskytovala súvislosť pojmu v spojení so starostlivosťou o zamestnancov podniku, vytvárania vhodného pracovného prostredia a pravidiel bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Na rozdiel od týchto odpovedí fínski respondenti chápu pojem sociálne zodpovedné investovanie najmä v spojení so širším a užším vonkajším okolím podniku, so životným prostredím a jeho ochranou a projektmi zameranými na podporu a rozvoj rôznych potrieb obyvateľstva. USKUTOČŇOVANIE SOCIÁLNE ZODPOVEDNÉHO INVESTOVANIA Za účelom identifikácie úrovne sociálne zodpovedného investovania v podnikateľských subjektoch sme formulovali otázku, v ktorej mali respondenti možnosť prideliť stupeň uskutočnenia daného druhu sociálne zodpovednej investície. Táto otázka sa nachádzala v časti dotazníka Podniky, ktoré uskutočňujú sociálne zodpovedné investície, z tohto dôvodu boli absolútne počty respondentov znížené o respondentov neuskutočňujúcich sociálne zodpovedné investovanie. Z tohto dôvodu považujeme za základný súbor v rámci odpovedí na túto otázku 288 slovenských respondentov (podiel viac ako 76 % z celkového počtu respondentov) a 49 fínskych respondentov (podiel z celkového počtu fínskych respondentov takmer 80 %). Celkovo sme naformulovali škálu piatich stupňov existencie určitého druhu sociálne zodpovednej investície, pričom pod najvyšším stupňom sme si predstavovali uskutočnenie danej investície v minulosti a jej plánované rozšírenie v budúcnosti. Ako najnižší stupeň uskutočnenia investície sme chápali jej neprítomnosť v podniku a rovnako neuvažovanie o jej realizácii v budúcnosti. Celkovo mali respondenti k dispozícii 8 druhov sociálne zodpovedných investícií navrhnutých pre podnikových zamestnancov a komunitu, v ktorej podnik pôsobí a uskutočňuje svoje aktivity. V nasledujúcom grafe uvádzame absolútne vyjadrenia stupňov uskutočňovania jednotlivých druhov sociálne zodpovedných investícií u slovenských respondentov. Graf 1 Realizácia druhov sociálne zodpovedných investícií respondentmi v SR Zdroj: vlastné spracovanie podľa výsledkov dotazníkového prieskumu 0 200 400 bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnancov zlepšenie pracovného prostredia zamestnancov zriadenie sociálnych priestorov pre zamestnancov zriadenie podnikových jasieľ a škôlok zriadenie chránených dielní a pracovísk pre ZP občanov budovanie cestnej infraštruktúry ochrana životného prostredia zriadenie zariadení pre komunitu uskutočnená, rozšírime uskutočnená uskutočníme do 2 rokov uskutočníme po 2 rokoch neplánujeme uskutočniť neodpovedali 197 Na základe odpovedí respondentov je badateľný vysoký stupeň uskutočnenia troch oblastí sociálne zodpovedných investícií vo vnútornom prostredí podniku v minulosti – bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnancov (uskutočnená, prípadne s plánovaným rozšírením u takmer 95 % respondentov, pričom ďalšie 3 % respondentov ju plánujú uskutočniť v budúcnosti), zlepšenie pracovného prostredia zamestnancov (87 % respondentov danú investíciu uskutočnilo v minulosti, prípadne ju plánuje v budúcnosti ešte rozšíriť), zriadenie sociálnych priestorov pre zamestnancov podniku (takmer 58 %, t. j. 166 respondentov už tento druh investície uskutočnilo, pričom takmer jedna štvrtina z nich ju plánuje v budúcnosti ešte rozšíriť). Medzi sociálne zodpovedné investície, ktoré respondenti neplánujú uskutočniť ani v budúcnosti patrí vo veľkej miere zriadenie podnikových jasieľ alebo škôlok (takmer 83 % respondentov), zriadenie chránených dielní a pracovísk (približne 71 % respondentov) a zriadenie zariadení pre komunitu (takmer 68 % respondentov). Odpovede fínskych respondentov na túto otázku sú v absolútnom vyjadrení prezentované v nasledujúcom grafe. Graf 1 Realizácia druhov sociálne zodpovedných investícií respondentmi vo Fínsku Zdroj: vlastné spracovanie podľa výsledkov dotazníkového prieskumu Fínski respondenti už v minulosti realizovali relatívne vysoký počet sociálne zodpovedných investícií vo vnútornom a rovnako aj vo vonkajšom prostredí podniku. Najvyšší podiel pritom dosahujú investície v oblasti ochrany životného prostredia, keď takmer 96 % respondentov uviedlo, že danú investíciu už uskutočnilo, ale zároveň ju ešte plánujú rozšíriť. Rovnako veľmi vysoký stupeň realizácie majú aj investície na zriadenie rôznych zariadení pre komunitu, keď takmer 60 % respondentov uviedlo, že danú investíciu už zrealizovalo a plánuje ju v budúcnosti ešte rozšíriť a ďalších viac ako 26 % respondentov už rovnako danú investíciu zrealizovalo. ZÁVER Spoločenská zodpovednosť v podnikaní sa v posledných desaťročiach stáva fenoménom uplatňovaným vo veľkom množstve podnikateľských subjektov vo svete. Investičná činnosť v tejto oblasti je nemenej dôležitou súčasťou prejavov zodpovednosti za rozhodnutia podnikov a ich následné dôsledky. Uskutočnený dotazníkový prieskum v Slovenskej republike a Fínsku preukázal relatívne vysoký stupeň existencie viacerých druhov sociálne zodpovedných investícií, čo považujeme za pozitívnu skutočnosť v oblasti potenciálneho rozvoja spoločenskej zodpovednosti v oboch krajinách. 0 10 20 30 40 50 60 bezpečnosť a ochrana zdravia... zlepšenie pracovného... zriadenie sociálnych... zriadenie podnikových jasieľ... zriadenie chránených dielní a... budovanie technickej... ochrana životného prostredia zriadenie zariadení pre... uskutočnená, rozšírime uskutočnená uskutočníme do 2 rokov uskutočníme po 2 rokoch neplánujeme uskutočniť neodpovedali 198 LITERATÚRA LYON, D. 2004. How can you help organizations change to meet the corporate responsibility agenda? In Corporate Social Responsibility and Environmental Management, roč. 11, 2004, č. 3, s. 133 – 139. ISSN 1535-3966. MCMILLAN, G. S. 1996. Corporate Social Investments: Do They Pay? In Journal of Business Ethics, roč. 15, 1996, č. 3, s. 309 – 314. ISSN 1573-0697. MILL, G. A. 2006. The Financial Performance of a Socially Responsible Investment Over Time and a Possible Link with Corporate Social Responsibility. In Journal of Business Ethics, roč. 63, 2006, č. 2, s. 131 – 148. ISSN 1573-0697. PAVLÍK, M., BĚLČÍK, M. 2010. Společenská odpovědnost organizace. Praha : Grada Publishing, 2010, 176 s. ISBN 978-80-247-3157-5. SCHAEFER, A. 2004. Corporate Sustainability – Integrating Environmental and Social Concerns? In Corporate Social Responsibility and Environmental Management, roč. 11, 2004, č. 4, s. 179 187. ISSN 1535-3966. SPARKES, R., COWTON, CH. J. 2004. The Maturing of Socially Responsible Investment: A Review of the Developing Link with Corporate Social Responsibility. In Journal of Business Ethics, roč. 52, 2004, č. 1, s. 45 – 57. ISSN 1573-0697. STEIN, J. M. 2000. Doing Right and Making Money: Attracting Corporate Investment via Social Development – Creating Healthy Communities. In Economic Development Review, roč. 17, 2000, č. 1, s. 36 – 41. ISSN 0724-3713. WARING, P., EDWARDS, T. 2008. Socially Responsible Investment: Explaining its Uneven Development and Human Resource Management Consequences. In Corporate Governanance, roč. 16, 2008, č. 3, s. 135 – 145. ISSN 1472-0701. ZELENÝ, J. 2008. Environmentálne manažérstvo a spoločenská zodpovednosť (organizácií). Banská Bystrica : Fakulta prírodných vied UMB Banská Bystrica, 2008. 163 s. ISBN 978-808083-690-0. KONTAKT Ing. Lenka Hvolková Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Ekonomická fakulta Katedra ekonomiky a manažmentu podniku Tajovského 10 975 90 Banská Bystrica Slovenská republika e-mail: [email protected] 199 REALITNÝ TRH A JEHO BUDÚCNOSŤ REAL ESTATE MARKET AND ITS FUTURE Miroslav Jakubec ABSTRACT After a period of crisis in the years 2008 to 2010, the last year again increasingly faced with the notion of crisis. The concept of crisis in this period became the holder of the absolute record in terms of its presence in the mass media around the world. Daily information on the crisis negatively affect the course of events in global markets. Investors and consumers are exposed to uncertainty, which is not conducive to growth. The situation is similar in the real estate market, even when compared with the years 2008 to 2010 we see a slight recovery. The recovery came after a period of sharp decline, which was recorded in the real estate industry. Demand for real estate in the period of crisis did not fall because the market was saturated, but because many companies have planned to move to new premises were to stop any such decision on its headquarters, also now need to focus more on survival, maintaining market share and so on. That they need are still there, but the time parked on the sidelines. A similar situation is in demand by households. Household demand for housing has fallen partially due to the general hysteria, but in part to reduced household income. The aim of this paper is to analyze the changes in recent years have occurred in the real estate market and based on them to predict its future development. More detailed analysis of the subject in particular the situation in the market for bank loans, which significantly affects the current and future development of the real estate market KEY WORDS Real Estate, Credit, Construction, Real Estate Market, Price, Rate JEL Classification R31 ÚVOD Po období krízy v rokoch 2008 až 2010 sa v poslednom roku opäť čoraz častejšie stretávame s pojmom kríza. Pojem kríza sa aj v tomto období stal držiteľom absolútneho rekordu, pokiaľ ide o jej výskyt v masmédiách celého sveta. Každodenné informácie týkajúce sa krízy negatívnym spôsobom ovplyvňujú dianie na svetových trhoch. Investori a spotrebitelia sú vystavovaní neistote, ktorá neprispieva k rastu. Podobná situácia je aj na realitnom trhu, aj keď v porovnaní s rokmi 2008 až 2010 vidíme mierne oživenie. Toto oživenie prišlo po období prudkého poklesu, ktorý bol v oblasti realít zaznamenaný. Dopyt po nehnuteľnostiach v období krízy neklesol preto, že by bol nasýtený trh, ale preto, že mnohé firmy, ktoré plánovali sťahovanie do nových priestorov, dostali stop na akékoľvek takéto rozhodnutia zo svojich centrál, navyše sa teraz potrebujú viac sústrediť na prežitie, udržanie si trhového podielu a pod. Tá ich potreba tu však stále existuje, len bola načas odstavená na vedľajšiu koľaj. Podobná situácia je pri dopyte zo strany domácností. Dopyt domácností po nehnuteľnostiach čiastočne klesol kvôli všeobecnej hystérií, čiastočne však pre znížené príjmy na domácnosť. Cieľom tohto príspevku je analyzovať zmeny, ktoré za posledné roky Ing. Miroslav Jakubec, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska. Tento príspevok je súčasťou riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0980/12 „Aktuálne výzvy podnikovej ekonomiky zamerané na zvyšovanie výkonnosti a prosperity podnikov" v rozsahu 100 %. 200 na realitnom trhu udiali a na základe nich predpovedať jeho budúci vývoj. Detailnejšej analýze bude podrobená najmä situácia na trhu s bankovými úvermi, ktorá výrazným spôsobom ovplyvňuje súčasný a budúci vývoj trhu s realitami. SÚČASNÝ STAV NA REALITNOM TRHU Po období poklesov cien nehnuteľností sme na Slovensku v štvrtom štvrťroku 2012 zaznamenali mierny rast cien nehnuteľností. Síce išlo len o 0,9-percentný medziročný nárast cien, ale v štvrťročnom hodnotení išlo o prvé medziročné zvýšenie cien od konca roka 2008. Ak sa však pozrieme na celkový vývoj cien nehnuteľností, musíme konštatovať, že v roku 2012 v porovnaní s rokom 2011 došlo k poklesu cien o 1,1 %. Priemerné ceny bytov sa znížili, kým priemerné ceny domov rástli už štvrtý štvrťrok po sebe, čo prispelo k zovretiu nožníc medzi priemernými cenami bytov a priemernými cenami domov. Z hľadiska lokality došlo k rastu cien domov a bytov v troch významnejších slovenských krajoch, a to v Bratislavskom, Žilinskom a Prešovskom. Vývoj cien nehnuteľností od roku 2002 do konca roku 2012 je uvedený v nasledujúcej tabuľke: Tabuľka 1 Vývoj cien nehnuteľností Obdobie Cena v €/m 2 Rok Medziročná 2002=100 zmena v % 2012 1 237 209 -1,1 2011 1 251 211,3 -3,1 2010 1 291 218,1 -3,9 2009 1 344 227 -11,1 2008 1 511 255,2 22,1 2007 1 238 209,1 23,8 2006 1 000 168,9 16,8 Zdroj: www.nbs.sk V porovnaní s niektorým štátmi EÚ nie je na tom SR celkom dobre. Podľa štatistík Eurostatu ceny nehnuteľnosti na bývanie medziročne klesli v trinástich štátoch a vzrástli v siedmich. Najväčší pokles nastal v Španielsku (15,2 %), v Írsku (-9,6 %) a Holandsku (-8,7 %). Najvýraznejsí rast bol evidovaný v Estónsku (8,4 %), v Luxembursku (7,1 %) a vo Fínsku (2,1 %). Optimizmus z konca roka 2012 sa vytratil na začiatku roka 2013. Spočiatku to vyzeralo tak, že sa vracajú staré zlaté časy, ale s určitosťou môžeme povedať, že realitný boom sa nevracia. Aj napriek optimizmu z predaja niektorých projektov slovenský realitný trh stagnuje. Pod rast cien v poslednom štvrťroku 2012 sa podpísal secondhandový trh starších bytov, ktorých ceny mierne vzrástli potom, ako sa vypredali dokončné novostavby. Kúpa nehnuteľnosti sa podľa vyjadrení niektorých analytikov stane nedostupnou pre väčší počet ľudí. Predpokladané zníženie výkonnosti slovenskej ekonomiky v roku 2013 neprinesie zásadné zlepšenie bonity domácností, ani ich očakávaní do budúcnosti a schopnosti, či ochoty sa zadĺžiť kvôli kúpe vlastnej nehnuteľnosti. Tieto skutočnosti budú s veľkou pravdepodobnosťou určájúce aj pre nasledujúci vývoj na slovenskom realitnom trhu. Preto je pravdepodobná skôr jeho pokračujúca stagnácia vo väčšine regiónov. Nedostupnosť vlastnej nehnuteľnosti pravdepodobne prispeje k rozvoju nájomného trhu, ktoré u nás nie je absolútne rozvinutý. Na Slovensku je tradícia vlastniť nehnuteľnosť. Ľudia sú ochotní zadĺžiť sa za predpokladu, že si budú splácať vlastnú nehnuteľnosť. Slovákov radíme k najmenej zadĺženým národom s vlastnou nehnuteľnosťou, pričom každý 201 dvanásty Slovák má nehnuteľnosť obstaranú prostredníctvom úveru. Pre porovnanie v Eurozóne býva vo vlastnej nehnuteľnosti, ale s hypotékou asi tretina jej obyvateľov. SÚČASNÝ STAV SLOVENSKÉHO STAVEBNÍCTVA Vývoj realitného trhu úzko súvisí s takým odvetvím ako je stavebníctvo. Pozitívny vplyv na vývoj realitného trhu mala aj skutočnosť, že v roku 2012 bolo v SR dokončených 15 255 bytov, čo je o 4,4 % viac ako v roku 2011. Zároveň sa začala výstavba 13 090 bytov, čo bolo v porovnaní s predchádzajúcim rokom viac o 2,7 %. Ku koncu roka 2012 bolo rozostavaných 62 783 bytov. Tieto správy sú však posledné pozitívne, ktoré sektor stavebníctva môže priniesť. V roku 2012 pokračoval výrazný prepad stavebnej produkcie, ktorá oproti roku 2011 poklesla o viac ako 11 %. Slovenské stavebníctvo sa od svojho vrcholu v roku 2008 prepadlo o viac ako 27 %. V dôsledku zhoršenia očakávaného vývoja sektoru ako celku prehodnotili spoločnosti i plány svojich tržieb. Vyhliadky na tento rok ukazujú, že pokles svojich tržieb očakáva väčšina stavebných firiem. Ďalší problém, ktorý trápi stavebné firmy je nedostatočné využitie kapacít. Nízka úroveň vyťaženia (72 %) je dlhodobo neudržateľná, preto budú nasledovať ďalšie redukcie vrátane odchodu niektorých firiem z trhu. Vývoj stavebníctva na rok 2013 v porovnaní s okolitými krajinami zobrazuje nasledovná tabuľka. Tabuľka 2 Vývoj stavebníctva (predpovede firiem) SR ČR Maďarsko Poľsko 2013 -6,0% -4,4% -2,2% -4,3% Zdroj: ceec research Ako môžeme vidieť, najväčší prepad stavebnej produkcie sa očakáva na Slovensku, čo sa pravdepodobne negatívne prejaví na vývoji realitného trhu. Prekvapením zostáva vysoký prepad stavebnej produkcie v Poľsku, pretože Poľsko dlhodobo patrí medzi najzaujímavejšie lokality pre developerov. Tabuľka 3 Vývoj stavebnej produkcie 2007 2008 2009 2010 2011 2012 Stavebná produkcia 5 321,9 6 302,8 5 749,7 5 534,6 5 499,8 4 845,3 Medziročná zmena 18,43% -8,78% -3,74% -0,63% -11,90% Zdroj: www.statistics.sk Tabuľka č. 3 uvádza prehľad objemov stavebnej produkcie počas rokov 2007 až 2012. Posledný nárast stavebnej produkcie, ako už bolo vyššie spomínané, bol v roku 2008. Od tohto roku každoročne dochádza k jej poklesu, čo sa negatívne premieta aj do vývoja nášho HDP. V prípade, ak v blízkej budúcnosti nedôjde k nejakej zmene v tomto sektore, je ťažké predpokladať, že dôjde k pozitívnej zmene vo vývoji realitného trhu. SÚČASNÝ STAV HYPOTEKÁRNEHO BANKOVNÍCTVA Keďže situáciu na realitnom trhu výrazným spôsobom svojimi rozhodnutiami ovplyvňujú banky, budeme sa v nasledujúcej časti venovať súčasnému stavu na hypotekárnom trhu. V štvrtom štvrťroku 2012 prichádzali banky s novými akciami, ktoré so sebou priniesli výhodnejšie úrokové sadzby. Tie zmobilizovali potenciálnych záujemcov o kúpu nehnuteľnosti, pretože tak výhodné podmienky čerpania úverov sme na slovenskom trhu dlhodobo nezaznamenali. V súvislosti s takýmto vývojom na hypotekárnom trhu sme na realitnom trhu zaznamenali zaujímavý jav. Kúpy a predaje nehnuteľností na konci roka 2012 nezaznamenali zimnú prestávku. Práve naopak, predaje pokračovali aj v tomto období 202 a dopredala sa značná časť zásob novopostavených bytov v projektoch z pokrízového obdobia. Začiatok roka 2013 (prvý štvrťrok až do súčasnosti) sa niesol v podobnom trende ako koniec roka 2012. Banky si pre svojich klientov pripravili jarné akcie, ktorými sa snažia ešte viac rozhýbať realitný trh. Akcie sú zamerané hlavne na nízke úrokové sadzby a poplatky súvisiace s poskytnutím hypotekárnych úverov. Vyššie uvedené zhodnotenie situácie na trhu hypotekárnych úverov je tradičné ovplyvňovanie názorov a verejnej mienky širokej verejnosti zo strany slovenských bánk. Banky prichádzajú s reklamnými sloganmi, ktoré majú zakryť skutočnosť, o ktorej častokrát klienti bánk ani široká verejnosť nevie. V nasledujúcej časti poukážeme na niektoré zaujímavé štatistiky z oblasti hypotekárnych úverov. Tabuľka 4 Vývoj hypotekárnych úverov v tis. Eur 2009 2010 2011 2012 Objem hypotekárnych úverov 3 855 315 3 891 249 3 994 373 4 119 070 Objem zlyhaných hyp. úverov 96 504 108 227 107285 106 532 Podiel zlyh. úverov na cel. úveroch 2,50% 2,78% 2,69% 2,59% Zdroj: www.nbs.sk Ako môžeme vidieť z vyššie uvedenej tabuľky objem hypotekárnych úverov od roku 2009 rastie. V roku 2010 bol zaznamenaný minimálny rast na úrovni cca 1 %, v roku 2011 bol rast 2,6 % a v roku 2012 to už bol rast 3,1 %. Omnoho zaujímavejší údaj je o objeme zlyhaných hypotekárnych úverov a podiele zlyhaných hypotekárnych úveroch na celkových hypotekárnych úveroch. Počas sledovaného obdobia sa podiel zlyhaných úverov na celkových hypotekárnych úveroch pohybuje v intervale od 2,5 do 2,8 %. V porovnaní s inými krajinami EÚ dosahujú banky pôsobiace v SR veľmi nízke hodnoty zlyhaných hypotekárnych úverov. Na druhej strane však pri výške úrokových sadzieb z hypotekárnych úverov argumentujú tým, že vysoké úrokové sadzby sú ovplyvnené najmä vysokým rizikom pre banku, pretože dlžníci svoje úvery nesplácajú. Keď sa však pozrieme na vývoj zlyhaných hypotekárnych úverov zistíme, že pravda je úplne iná. Za posledné štyri roky sa tento podiel pohybuje iba na úrovni 2,64 %. Teraz sa pozrime na výšku úrokových sadzieb z hypotekárnych úverov, ktoré poskytujú banky svojim klientom. Do konca roka 2012 boli úrokové sadzby z hypotekárnych úverov na 4 %. Začiatkom roka 2013 došlo k miernemu zníženiu úrokových sadzieb. Tabuľka 5 Aktuálne úrokové sadzby z hypotekárnych úverov Banka Fix 1 rok Fix 3 roky Fix 5 rokov ČSOB 5,20% 4,35% 4,59% Prima banka 3,80% 3,40% 4,15% mBank 3,83% 3,31% 4,14% otp banka 3,79% 3,29% 3,79% Slovenská sporiteľňa 5,29% 4,89% 4,69% Tatra banka 4,65% 3,25% 4,95% UniCredit Bank 3,49% 4,19% SBERBANK 3,89% 3,89% 4,24% VUB 3,00% 3,00% 3,40% Poštová banka 4,27% 5,11% 5,46% Oberbank 3,00% 2,98% 3,39% Zdroj: Banky v SR 203 V nasledujúcich tabuľkách uvádzame porovnanie úrokových sadzieb s jednotlivými členskými krajinami EU. Tabuľka 6 Vývoj úrokových sadzieb v eurozóne (úvery na nehnuteľnosti, fix 1 rok) Euro area2) BE DE EE IE GR ES FR IT CY LU MT NL AT PT SI SK FI 2009-12 2.71 2.92 3.36 3.25 2.61 3.8 2.45 3.38 2.24 5.1 2.3 3.47 3.84 2.91 2.22 3.36 5.26 1.92 2010-12 2.78 3.12 3.38 3.23 3.1 3.65 2.52 3.6 2.52 5.16 1.99 3.42 3.58 2.75 2.96 3.35 4.74 2.8 2011-12 3.49 3.82 3.67 3.32 2.98 4.18 3.47 3.70 3.64 5.73 2.41 3.38 4.7 3.16 4.25 3.89 4.92 2.52 2012-12 2.86 2.99 2.88 2.38 3.43 3.4 2.66 2.94 3.43 5.32 2.2 3.46 3.33 2.49 3.45 2.93 4.44 1.77 2013-01 2.86 3.10 2.79 2.39 3.20 2.99 2.91 2.97 3.48 5.11 2.4 3.32 3.36 2.23 3.35 3.00 4.83 1.88 2013-02 2.86 3.00 2.80 2.46 3.18 3.4 2.97 2.90 3.52 5.35 1.96 3.31 3.30 2.39 3.31 3.5 4.33 1.96 Zdroj: www.ecb.int Tabuľka 7 Vývoj úrokových sadzieb v eurozóne (úvery na nehnuteľnosti, fix nad 5 rokov) Euro area2) BE DE EE IE GR ES FR IT CY LU MT NL AT PT SI SK FI 2009-12 4.7 4.24 4.86 2.59 2.68 3.98 3.34 4.18 3.76 5.18 2.34 3.49 4.76 3.84 1.99 3.66 5.83 2.11 2010-12 3.81 3.99 4.64 2.73 2.90 3.68 2.72 3.98 3.53 4.91 2.11 3.44 4.77 3.16 2.11 3.57 5.52 2.5 2011-12 3.89 4.5 4.51 3.16 3.6 3.74 3.11 3.92 3.69 5.11 2.29 3.41 4.78 3.40 2.73 4.10 5.18 2.51 2012-12 3.56 3.76 4.26 2.1 2.97 3.22 2.59 3.81 3.5 5.18 2.29 3.38 4.65 2.58 1.58 2.95 5.5 1.63 2013-01 3.55 3.73 4.23 1.94 2.98 3.20 2.69 3.72 3.2 5.19 2.28 3.38 4.64 2.50 1.53 2.83 5.3 1.59 2013-02 3.51 3.71 4.21 1.89 3.00 3.21 2.49 3.71 3.2 5.20 2.30 3.37 4.63 2.46 1.50 2.80 5.1 1.56 Zdroj: www.ecb.int Graf 1 Priemerné úrokové sadzby na úvery na nehnuteľnosti na Slovensku a v eurozóne Zdroj: www.nbs.sk Z tabuliek vyplýva, že SR patrí medzi krajiny, v ktorých sú jedny z najvyšších úrokových sadzieb z úverov na nehnuteľnosti (hypotekárnych úverov). Porovnanie bolo vykonané za krajiny eurozóny. Na podobnej úrovni sú úrokové sadzby Cypru, kde 204 prednedávnom došlo ku kolapsu bankového systému. Naskytuje sa teda otázka, či sú aj naše banky v takom zlom stave ako sú banky na Cypre, ale existuje iný dôvod, prečo sú úrokové sadzby také vysoké. Odpoveď je veľmi jednoduchá. V podmienkach SR je zvykom zneužívať dôveru ľudí. Keď sa tak správajú slovenskí politici, prečo by sa tak nesprávali banky. Je jednoznačné, že nemajú dôvod na tak vysoké úrokové sadzby. Jediný argument, s ktorým už dlhé roky operujú, je ich zvýšené riziko, pretože pod tento ekonomický pojem sa dá skryť hocičo. To, že naše banky nenesú také vysoké riziko a teda nemajú dôvod na tak vysoké úrokové sadzby dokumentuje aj skutočnosť, že za roky 2012 dosiahol bankový sektor zisk v celkovej výške cca 488 mil. Eur. ZÁVER Slovenský realitný trh v súčasnosti zažíva rozpačité obdobie. Aktéri stretávajúci sa na tomto trhu nevedia jednoznačne povedať, aký bude ďalší vývoj tohto trhu. Jeden mesiac sa stretávame s analýzami, ktoré nám prezentujú, že došlo k miernemu oživeniu realitného trhu, na ďalší mesiac sú to už analýzy a články, že realitný trh stagnuje. Čo však s určitosťou môžeme povedať, že u nás existujú možnosti, ako by sa dal realitný trh oživiť. Najlepším spôsobom by bolo ešte výraznejšie zníženie úrokových sadzieb z hypotekárnych úverov, aby bolo vlastné bývanie dostupnejšie pre väčšiu skupinu ľudí. Zvýšený dopyt po nehnuteľnostiach, z dôvodu výrazného poklesu úrokových sadzieb z hypotekárnych úverov, by viedol k rastu stavebnej produkcie. Je však otázne, či je u nás možná takáto zmena a či kompetentní, ktorí majú možnosť túto situáciu zmeniť, budú mať chuť a vôľu urobiť niečo pre túto zmenu. SR je síce členom eurozóny, ale podľa vyššie uvedených štatistík, patríme medzi najbohatšie národy, aspoň tak to prezentujú štatistiky o výške úrokových sadzieb. LITERATÚRA www.hnonline.sk www.stavebne-forum.sk www.nbs.sk www.etrend.sk www.statistics.sk www.ecb.int KONTAKT Ing. Miroslav Jakubec, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 205 MODERNÉ PRÍSTUPY K DIAGNOSTIKE FIREMNEJ KULTÚRY MODERN APPROACHES TO CORPORATE CULTURE SURVEY Matej Jaššo, Ján Menkyna ABSTRACT Corporate Culture represents the approved and agreed non-formal ways and patterns how things and processes within the company are dealt with, structured and interpreted. Strong and profiled Corporate Culture significantly influences many essential corporate processes: explains the corporate values, makes the internal communication more comprehensible, accelerates the decision-making process, promotes team-work and secures the loyalty and stability. Vital Corporate Culture is one of the most precious assets of any given company. It cannot be bought, stealt, defrauded or emulated. Understanding of cultural dynamics, the ability to develop a clear vision of the desired culture and its active fostering, is an inherent trait of all successful leaders. This paper deals with some of the modern approaches to Corporate Culture Survey and introduces our own methodology. KEY WORDS Culture, Corporate Culture Survey, Corporate Culture Redesign, social systems, typology of culture JEL Classification J24 ÚVOD Zdravá a príťažlivá firemná kultúra je jednou z najcennejších výhod v súčasnom silne konkurenčnom prostredí. Reprezentuje podstatu firmy, ktorá sa nedá kúpiť, okopírovať ani napodobniť konkurentmi. Súčasná globálna ekonomická kríza zvýraznila dôležitosť vyprofilovanej a efektívnej firemnej kultúry, pretože silná firemná kultúra má priamy vplyv na výkon organizácie, jej imidž, vernosť jej zamestnancov ako aj na to, ako ju vnímajú klienti. Základom firemnej kultúry sú spoločné presvedčenia, hodnoty a normy správania, ktoré sú podporované vedením a akceptované väčšinou pracovníkov v organizácii. Tieto hodnoty a normy sa potom prejavujú v rôznych formách správania – typických rituáloch, mýtoch, zvykoch, legendách či historkách, ktoré pretrvávajú často celé roky v organizácii a sú jedným z dôležitých faktorov stability sociálneho systému. Priaznivá firemná kultúra prispieva aj k ochote zamestnancov angažovať sa pre ciele firmy, k ich lojalite a zodpovednosti voči firme a zefektívňuje vnútrofiremnú komunikáciu. Dôležitú úlohu hrá firemná kultúra aj ako faktor pracovnej spokojnosti a predpoklad identifikácie so svojím podnikom. Ukazuje sa to najmä v období zmien – takmer každá akvizícia, fúzia či merger sa nezaobíde bez analýzy firemnej kultúry. 1. Pojem firemná kultúra Firemná kultúra bola predmetom výskumu v oblasti sociológie, psychológie, kultúrnej antropológie, manažmentu ľudských zdrojov či behaviorálnej ekonómie už od 60-tych rokov Mgr. Matej Jaššo, PhD., Slovenská Technická Univerzita v Bratislave, Ústav Manažmentu, spoluautorský podiel 50% Mgr. Ján Menkyna, Menkyna & Partners, spoluautorský podiel 50% 206 minulého storočia (excelentný prehľad podáva napr. Ouchi, Wilkins [1]). Zároveň panuje pomerne veľká metodologická rôznorodosť v oblasti prístupov k analýze jej zdrojov a dynamiky ako aj k jej zadefinovaniu jej podstaty. Väčšina súčasných mainstreamových teórií ju vníma najmä ako unikátny produkt daného sociálneho systému, ovplyvnený spoločenským diskurzom, branžovým kontextom či situačnou jedinečnosťou, v ktorej sa firma či organizácia nachádza. Deterministické a kognitívno-behaviorálne modely sú na ústupe a prevažovali skôr v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia. Pfeifer a Umlaufová [2] definujú firemnú kultúru ako „súhrn predstáv, prístupov a hodnôt vo firme všeobecne zdieľaných a relatívne dlhodobo udržiavaných". Vyjadrujú tak dlhodobý a zotrvačný charakter akejkoľvek kultúry. Pre Brooksa [3] je kultúra "metafora a spôsob videnia a analýzy organizácie". Gordon [4] definuje kultúru ako "pre organizáciu špecifický system široko zdieľaných predpokladov predpokladov a hodnôt, ktoré sú základom pre typické vzorce správania. Edgar Schein [5], jeden z najvýznamnejších teoretikov firemnej kultúry, pokúšajúci sa integrovať oblasť kultúry a leadershipu do jedného koherentného konceptu, vníma firemnú kultúru ako „vzorec zdieľaných základných predpokladov, ktoré si skupina osvojila pri riešení problémov externej adaptácie a internej integrácie a ktoré sa natoľko osvedčili, že sú považované za platné a sú sprostredkované novým členom organizácie ako spôsob vnímania, myslenia a cítenia, ktorý je vo vzťahu k týmto problémom správny". Denison [6] sa domnieva, že firemná kultúra je určovaná predovšetkým „základnými hodnotami, názormi a predpokladmi, ktoré existujú v organizácii, vzorcami správania, ktoré sú dôsledkom týchto zdieľaných významov a symbolmi, ktoré vyjadrujú spojenie medzi predpokladmi, hodnotami a správaním členov organizácie". Podľa prevládajúcej paradigmy a preferencie vedného odboru možno rozdeliť diagnostické prístupy na nasledovné kategórie (bližšie pozri [7]): ekonomické modely merajú firemnú kultúru podľa typu reakcie podniku na vývoj trhu. Sem patrí napr. model merajúci firemnú kultúru podľa miery rizika podnikania a miery rýchlosti spätnej väzby trhu na prijaté opatrenia (Pfeiffer, Umlaufová). sociologické a psychologické modely merajú firemnú kultúru podľa rolového rozdelenia a psychológie skupín (Schein). modely založené na psychológii osobnosti – sem patrí napr. naša metodika a čiastočne napr. aj metodika Garuda. kognitívno-behaviorálne modely – skúmajú viac správanie organizácie a jej členov, menej už príčiny a dôvody tohto správania (Cameron, Denison). kultúrno-antropologické modely – skúmajú firemnú kultúru ako súčasť národnej kultúry, resp. iných širších kultúrnych rámcov (Hofstede, Geertz, Deal. Kennedy, Ouchi). 2. Prístupy k diagnostike firemnej kultúry Diagnostika firemnej kultúry je pomerne náročný a zložitý proces. Je vhodné, ak je touto činnosťou poverená externá konzultačná spoločnosť vzhľadom na to, že pre samotných pracovníkov (napr. HR oddelenia) je veľmi ťažké odosobniť sa od sociálnej reality, ktorej sú súčasťou. V zásade možno modely a diagnostické prístupy rozdeliť na idiografické, nomotetické a kombinované prístupy. Idiografické prístupy a metodológie (napr. Schein [5] alebo Säntti [8]) vychádzajú z faktu, že každá firemná kultúra je jedinečná a ako takú ju treba skúmať a rozvíjať. Navyše, jej zdrojové východiská (underlying assumptions) sa vymykajú akejkoľvek kategorizácii, štandardizácii či benchmarkingu. Doyen teórie firemnej kultúry E. Schein považuje každú firemnú kultúru za natoľko jedinečnú, že je ju (podľa neho) možné skúmať len diskurzívne, t.z. bez možnosti nasadenia štandardizovaných nástrojov, ako je dotazník, škála, sémantický diferenciál a pod. Scheinova schéma [5] pozostávajúca z troch vrstiev kultúry (pozorovateľné 207 artefakty, hodnoty a tzv. základné domnienky/predpoklady („basic assumptions")), predokladá využitie komplexného pozorovania života vo firme, štruktúrované rozhovory a tematické workshopy, odhaľujúce skupinovú dynamiku vo firme. Medzi idiografické prístupy by sa dal zaradiť aj Sänttiho [8] prístup, považujúci firemnú kultúru za metaforu, ktorá nám umožňuje lepšie poznať sociálnu realitu v organizácii, nakoľko túto realitu nemožno priamo merať alebo porovnávať jej poznanie je možné len diskurzom. Jeho štúdia analyzujúca firemné kultúry fúzujúcich škandinávskych bánk Merita a NordBanken patrí medzi pozoruhodné aj z hľadiska skúmania roly firemnej kultúry pri post-mergerovej integrácii. Nomotetické prístupy (napr. Cameron, Denison [4], Ouchi [9], Havaleschka [10]) vychádzajú z predpokladu, že firemnú kultúru možno skúmať predovšetkým pomocou štandardizovaných nástrojov (dotazníky, škály, metódy nútenej voľby), pretože jednotlivé kultúry majú spoločné znaky a ich ďalšia optimalizácia je možná len vtedy, keď je možný ich benchmarking. Väčšina nomotetických prístupov využíva kvantitatívnu diagnostiku. Je tak možné porovnať vlastnosti rôznych sociálnych systémov (firmy medzi sebou) alebo vývin jednej kultúry v čase (zmena kultúry v čase alebo po post-mergerovej integrácii). Ani tieto metódy však nezodpovedali na všetky otvorené otázky. Metodologické výhrady voči používaniu čisto kvantitatívnych metód stavajú najmä na námietke, že dotazníky nemerajú zdrojovú podstatu kultúry (tú možno podľa nich skúmať len nepriamo a to diskurzívnymi metódami), ale len jej viditeľné prejavy. Každá kvantitatívna metóda je určitým zjednodušením, umožňuje nám však základnú orientáciu v kľúčových oblastiach firemnej kultúry. Medzi najúspešnejšie metodiky patrí napr. tzv. model súperiacich vlastností (Competing Values Model) od B. Quinna a J. Rohrbaugha (podľa [4]). Tento prístup spočíva v hľadaní faktorov tzv. efektivity činnosti organizácie. Tieto faktory (pôvodne ich bolo 17) sa potom výrazne premietajú do firemnej kultúry a predznamenávajú jej výslednú podobu. Snaha zjednodušiť celý koncept viedla k modelu založenom na protiváhe dvoch dimenzií flexibilita-kontrola a interné zameranie versus externé zameranie. Podľa preferencie jednotlivých pólov potom Quinn popisuje tzv. klanovú kultúru (interné zameranie a flexibilita), hierarchickú kultúru (interné zameranie a kontrola), trhovú kultúru (externé zameranie a flexibilita) a tzv. ad hoc kultúru (externé zameranie a flexibita). Podobné rozdelenie kultúr predstavil aj Ouchi [9]), avšak pre diagnostiku využíva viac kvalitatívne metódy (štruktúrovaný rozhovor) a analýzu kultúrnych artefaktov, preto jeho model nemožno jednoznačne považovať za nomotetický. Denison [4] je predstaviteľom extrémnej preferencie kvantitatívnych metód, jeho dvojdimenzionálny model (externý/interný focus a stabilita/flexibilita prostredia tvoria osi modelu) redukuje diagnostický proces firemnej kultúry na štandardizovaný dotazník a následný benchmarking. Pomerne úspešný model Garuda F. Havaleschku [10] rozdeľuje firemnú kultúru na tri úrovne: a) prístup k problému, tvorba ideí (práca hlavou), b) kooperácia, získanie akceptácie ideí (práca srdcom), c) tvorba výsledkov, implementácia ideí (práca nohami), pričom každá z týchto úrovní má vlastnú subtypológiu kultúr. Toto rozdelenie platí aj pre individuálnu diagnostiku manažérskych kompetencií. Model bol uplatnený aj v slovenských podmienkach, aj keď je nutné poznamenať, že individuálna diagnostika (manažérske kompetencie) sa ukázala byť výrazne presvedčivejšia, než časť metodiky venovaná diagnostike firemnej kultúry. Dnes prevláda názor, že firemná kultúra sa skladá tak z jedinečných ako aj typizovaných prvkov a preto vyžaduje kombináciu kvalitatívnej (štruktúrované interview, pozorovanie, interpretácia firemných symbolov a artefaktov, skupinový workshop) ako aj kvantitatívnej diagnostiky (dotazníky, škály). 208 2. Prístup spoločnosti Menkyna & Partners Nástroj Corporate Culture Survey spoločnosti Menkyna & Partners [11] ponúka reálny, merateľný a komplexný pohľad na firemnú kultúru danej organizácie, tak ako je vnímaná manažmentom a pracovníkmi na všetkých hierarchických úrovniach v danom momente. Výstupy z Corporate Culture Survey hrajú nenahraditeľnú rolu v definovaní firemnej stratégie, odhaľujú nielen silné stránky a konkurenčné výhody, ale pomáhajú zároveň modifikovať problematické stránky existujúcej kultúry žiadúcim smerom. Každá zmena firemnej kultúry, jej posun alebo cielený vývoj vyžaduje plánovaný, strategicky riadený prístup. Štruktúrované výstupy z Corporate Culture Survey reprezentujú dôležitý diagnostický a monitorujúci nástroj a môžu sprehľadniť, pomôcť interpretovať alebo dať do súvislostí aj závery z iných diagnostických nástrojov ako napr. Management Appraisal, Potential Analysis alebo 360 stupňové hodnotenie. Spoločnosť Menkyna & Partners sa zároveň snaží o efektívnu integráciu kvalitatívnych aj kvantitatívnych metód diagnostiky firemnej kultúry. Diagnostika sa skladá z nasledovných krokov: 2.1. Corporate Culture Survey Ťažisko analýzy firemnej kultúry je v dotazníkovej metóde (spracované podľa [7])). Výstupom tejto analýzy je štúdia, ktorá je komplexným materiálom, poskytujúcim informáciu o situácii v oblasti procesu budovania firemnej kultúry v jednotlivých oblastiach ako i na jednotlivých úsekoch v organizácii a o všetkých, s týmto procesom súvisiacich psychosociálnych faktoroch, pôsobiacich v danom podniku. Dotazník sa zameriava na diagnózu a popis aktuálnej situácie v oblasti firemnej kultúry v najdôležitejších predpokladaných okruhoch zdrojov pre formovanie špecifickej a nezameniteľnej organizačnej kultúry, odkrýva rezervy firmy v špecifických oblastiach tohto procesu a ponúka východiská pre ďalšiu prácu. Mapujeme nasledovné tematické okruhy: I. individuálna iniciatíva (zodpovednosť, sloboda, nezávislosť) II. ochota niesť riziko (invencia, riskovanie, asertivita) III. riadenie (vízie, ciele, prostriedky) IV. integrácia (spolupráca vo vnútri jednotky, spolupráca jednotlivých jednotiek navzájom, skupinová kohézia) V. podpora zo strany vedenia (komunikácia vedúcich, vyjadrenie podpory, aktívna pomoc) VI. kontrola (pravidlá, obmedzenia, kontrola a dohľad) VII. identifikácia (identifikácia s organizáciou, identifikácia s kolegami, identifikácia so svojou rolou v organizácii) VIII. systém oceňovania (odmeňovanie, kritériá výkonu, status) IX. zaobchádzanie s konfliktmi (vznik konfliktov, spôsob ich riešenia, prevencia konfliktov) X. komunikačné vzory (hierarchia, autorita, byrokracia) Metóda je založená na diagnostike firemnej kultúry pomocou skríningu názorov pracovníkov. Každý z respondentov má k dispozícii 30 štvoríc výrokov alebo téz, ktoré charakterizujú určitý jav alebo situáciu v pracovnom živote organizácie. Úlohou respondenta je vybrať jeden výrok z každej štvorice, ktorý sa najviac približuje realite vo firme alebo organizácii. Základom metodiky je delenie typov firemnej kultúry podľa 2 dimenzií: štruktúrovanosť sociálneho systému (vysoká – nízka štruktúrovanosť) a prevládajúce emotívne obsahy firemnej klímy (priateľskosť – nepriateľskosť). Na základe kombinácie týchto faktorov vznikajú 4 možné typy kultúry (ich bližší popis pozri napr. [7]): 209 Obrázok 1: Typológia firemnej kultúry spoločnosti Menkyna & Partners Zdroj: M.Jaššo, J.Menkyna 4.2. Corporate Culture Interview Corporate Culture Interview je podporný nástroj, umožňujúci potvrdiť, vysvetliť a konfrontovať signifikantné závery z dotazníku. Spolu s pozorovaním života v organizácii sa zameriava sa na jedinečné, kvalitatívne charakteristiky firemnej kultúry a ich individuálnu percepciu pracovníkmi. Základom metódy je štruktúrované interview s vytypovanými pracovníkmi, reprezentujúcimi isté typické pohľady na dianie vo firme (opinion leaders). Obsah interview je potom anonymne vyhodnocovaný, na celkovom pozadí sumy odpovedí sa hľadajú typické znaky, hodnoty, základné predpoklady či vzorce správania, ovplyvňujúce aktuálnu firemnú kultúru (spracované podľa [11]). 4.3. Corporate Culture Redesign Na základe výstupov z analýz firemnej kultúry je potom sformulovaná vízia želanej firemnej kultúry. Navrhnutý model želanej firemnej kultúry by mal byť v každom prípade založený na pozitívnych súčasných trendoch. Konceptuálny návrh želanej firemnej kultúry popisuje jej základné črty a charakteristiky. Návrh progresívnych intervencií zahŕňa katalóg opatrení, ktoré by mali napomôcť tejto zmene a pomôcť implementovať želanú firemnú kultúru, tak aby bola akceptovaná a aktívne rozvíjaná zamestnancami. Implementácia progresívnych intervencií je založená na odsúhlasených zmenách v stratégií riadenia v jednotlivých kritických oblastiach a prebiehajúcej priebežnej evaluácii zo strany CEO a HR manažéra, ako aj externého pohľadu konzultačného partnera. Formy a načasovanie intervencií sú determinované kooperáciou s klientom a mali by byť priebežne monitorované. Výber a implementácia je určovaná špecifickými potrebami organizácie a zvyčajne zahŕňa rôzne formy follow-up projektov a aktivít ako tréningy, mentoring, coaching a konzultácie, v súlade 210 s inými minulými alebo prebiehajúcimi aktivitami (napr. Management Appraisal, analýza potenciálov, manažment talentov, 360 stupňové hodnotenie – viac pozri [11]). ZÁVER Súčasná realita v korporátnej sfére upriamila pozornosť na viaceré tzv. mäkké nástroje riadenia. Zdravá firemná kultúra sa stáva v dnešnom svete plnom neistoty a zmien jednou z najcennejších konkurenčných výhod firmy alebo organizácie. Diagnostika firemnej kultúry ale aj implementácia novej firemnej kultúry (napr. v rámci post-fúziovej integrácie) je veľmi delikátnym procesom a progresívne intervencie manažmentu vyžadujú veľké pochopenie pre kultúrnu dynamiku. Porozumenie kultúrnej dynamike, schopnosť rozvíjať jasnú víziu želanej firemnej kultúry a jej aktívne presadzovanie je vlastné všetkým úspešným lídrom. Firemná kultúra vykazuje veľkú zotrvačnosť a pred tým, ako plánujeme jej zmenu, by sme mali čo najpresnejšie poznať jej aktuálnu podobu ako aj zdroje, z ktorých vychádza. Tento príspevok stručne predstavil najdôležitejšie teoretické prístupy k jej diagnostike ako aj vlastnú metodiku. LITERATÚRA Ouchi, W.G., Wilkins, A.G.: Organizational Culture. In: Annual Review of Sociology, 11/1985, s. 457-483. Pfeifer, L., Umlaufová, M.: Firemní kultura – síla sdílených cílů, hodnot a priorit. Grada Publishing, Praha 1993. ISBN 80-7169-018-X. Brooks, I.: Firemní kultura. Brno: Computer Press, Brno 2003. ISBN 80-7226-763-9 Lukášová, R., Nový, I. et al: Organizační kultura. Grada Publishing, Praha 2004. ISBN 80247-0648-2. Schein, E.: Organizational Culture and Leadership. Jossey Bass Publishers, San Francisco 1992. ISBN 0-7879-4699-0 http://www.denisonconsulting.com/dc/Research/DenisonModel/tabid/29/Default.aspx. Dostupné 28.8.2009. Jaššo, M.: Rozvoj firemnej kultúry a jej diagnostika. In: MANEKO – manažment a ekonomika. Journal of Management and Economics. 2/2009, s.169-180. Ročník 1. ISSN 1337-9488. Säntti, R.: How Cultures Interact in an International Merger. Case MeritaNordbanken. Academic Dissertation. Acta Universitatis Tamperensis 819, University of Tampere. 2001. ISBN 951-44-5105-8. Ouchi, W. G. Theory Z: Theory Z. How American Business Can Meet the Japanese Challenge. Avon Books, New York 1981. ISBN 0380719444. http://www.garudahr.com/tools_cult.htm. Dostupné 28.8.2009 Jaššo, M., Menkyna, J.: Corporate Culture Consulting. www.menkyna.com/#2:4/sub/n/services/organisation-development/culture-consulting. Dostupné 12.1.2012. KONTAKT Mgr. Matej Jaššo, PhD. Slovenská Technická Univerzita v Bratislave Ústav manažmentu Vazovova 5 812 43 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] Mgr. Ján Menkyna Menkyna & Partners Palisády 47 811 06 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 211 BANKRUPTCY RISK IN A POLISH MINING ENTERPRISE – REASONS, SYMPTOMS AND CONSEQUENCES Izabela Jonek-Kowalska 1 ABSTRACT The purpose of the hereby article is to access bankruptcy risk in one of the Polish mining enterprises, conducted in the context of specific conditions of hard coal mining functioning. In order to achieve an objective stated in such way, in the first two points there are bankruptcy symptoms presented along with models of bankruptcy risk prediction in theory and practice. Next, there are reasons and consequences of bankruptcy risk increase presented in the examined mining enterprise. The research conducted allows to state that the reasons for bankruptcy risk increase in the mining industry are mostly mistakes in management, changing mining-geological conditions as well as very strong prices and demand fluctuations concerning energetic resources. Currently, survival of the examined enterprise is only guaranteed by government's support for social-political reasons. KEYWORD Bankruptcy risk, bankruptcy prediction models, mining enterprise JEL Classification M10, M20, Q38 INTRODUCTION Bankruptcy means the end of enterprise's life, which however, does not happen unexpectedly. The phase of declining activity is full of symptoms signalizing the possibility of going bankrupt. Therefore, bankruptcy is a process not a moment in time. During bankruptcy process the enterprise has the possibility to design and implement remedial and stopping actions, followed by actions aimed at reversing the process. Consequently, monitoring of economic and financial situation of the enterprise, that constitutes an early warning system against an impending crisis, is especially important. It gains in importance even more in the contemporary turbulent environment in which still new sources of endogenous and exogenous risk keep appearing, and the sources that have already existed intensify their influence on enterprise. A mining enterprise, apart from the sources of risk typical for any activity, is additionally exposed to risk stemming from specificity of mining natural resources. This specificity mostly entails geological and mining conditions that determine continuity of functioning both in a short-term (availability of deposit, technical and natural hazards) as well as in a long-term period (adequacy of deposits). The current situation of mining enterprises is also made more complicated by controversies concerning the traditional energy carriers which, according to the pro-ecological demands, should be gradually replaced with renewable, clean sources of energy. Due to the specificity and increasing intensity of factors generating risk in the economic activity of mining enterprises, the purpose of this article is to assess the risk of 1 PhD, Silesian University of Technology, Faculty of Organization and Management 212 bankruptcy in one of the Polish mining enterprises, conducted in the context of specific conditions of functioning of hard coal mining industry. In the structures of the examined enterprise, currently there are 16 mining plants functioning. In terms of mining production and level of employment this is one of the largest enterprises in Europe. In the diagnosis of bankruptcy, the symptoms of bankruptcy were identified using indicators of economic and financial analysis as well as two models of predicting bankruptcy adapted to the conditions of functioning of enterprises in Poland. In conclusion, the causes and consequences of the increase of risk of bankruptcy in the examined mining enterprise were presented. SYMPTOMS OF BANKRUPTCY OF ENTERPRISES IN THEORY AND PRACTICE Bankruptcy of an enterprise is preceded by crisis which means the state of imbalance. One of its basic symptoms is a growing disproportion between the effects of economic activity and expenditures that accompany this activity. The crisis may be of potential, hidden or overt character. In the first case, deviations from the expected results are insignificant and may be remedied if they are recognized on time. In the second case, the enterprise does not recognize the symptoms of crisis and/or makes wrong decisions and actions aimed at removing the deviations that appeared. In the third case, that is overt crisis, means a dynamic deepening of inequality in expenditures and effects that hasten destruction of the enterprise [1]. The presented types of crises may also be the following stages of one crisis. It is worth noting that crisis is a stage following the stage of growth and development of the enterprise [2]. Market success accompanying those two stages very often causes the company not to notice and to react with delay for the first signs of the situation becoming worse [3]. If the enterprise remains idle and the actions taken in this period are routine, corresponding to known patterns, the crisis will become deeper. A similar situation will occur if the actions taken prove to be wrong [4]. Therefore, both inaction as well as errors in decision-making may cause the enterprise to go bankrupt. Thus, it is good to look at typical symptoms of crisis. Literature studies and research conducted among Polish enterprises make it possible to highlight some of the main causes of bankruptcy [5]. The first one is the loss of sales resulting in a decrease of revenue from sales of the enterprise, caused not only by decrease of the volume of sales but also of the price of sales. The increase of costs of conducting activity is also a symptom of crisis, which, similarly to decrease of sales revenues causes a decrease of operating profit and, as a consequence, profitability of the enterprise becomes worse. Among the symptoms of crisis, an increase of inventories is also mentioned. It is a typical phenomenon, especially in those enterprises that remain 'blinded' by their market success and fail to notice the decreasing level of sales. One of the most significant symptoms of crisis is the loss of financial liquidity, that is the ability to settle current liabilities. The symptoms presented above overlap and amplify each other. Their accumulation and intensification in time herald the inevitable end of enterprise. The theoretical overview of symptoms of crises enables the analysis and assessment of the risk of bankruptcy in the examined mining enterprise. It began with observation of sales revenues, costs of sales and income on sales in years 2009-2012. The results of this stage are presented in table 1. 213 Table 1. Sales revenues, own costs of sales and operational income in the examined mining enterprise in years 2009-2012 Specification Years 2009 2010 2011 2012 Sales revenues [in PLN] 10 576 326 719.00 10 320 632 497.00 12 150 141 078.00 10 494 704 000.00 Change in sales revenues [in %] - -2.42% 17.73% -13.62% Own costs of sales [in PLN] 10 150 946 140.00 10 132 759 869.00 11 245 855 652.00 10 257 502 000.00 Change in own costs of sales [in %] - -0.18% 10.99% -8.79% Income on sales [in PLN] 425 380 579.00 187 872 628.00 904 285 426.00 237 202 000.00 Change in income on sales [in %] - -55.83% 381.33% -73.77% Source: own work based on data from the examined mining enterprise According to data included in table 1, sales revenues and operational income, after a record year in these terms in 2011, undergo further deterioration. Own costs of sales do not increase but their reduction is much slower than the fall in sales revenues. There are a few reasons for presented changes. In the year 2011 demand for hard coal increased a lot in the energetic industry, what caused rise in the quantity of sales. The price of hard coal also went up on the world and domestic market, what allowed to maximize sales revenues. The year 2012 brought an economic breakdown on the market of hard coal, meaning demand fall and price decrease. These are the reasons of strong reduction of sales revenues. Own cost of sales in the Polish hard coal mining has always been high and inflexible due to bad and even deteriorating in time geological-mining conditions and also due to the share of fixed costs in total costs reaching 60% [6]. The relation of revenues and costs presented above causes that the examined mining enterprise has very limited possibilities of cost management and result on sales achieved is strongly dependent on economic fluctuations [7], which on the market of non-renewable resources is very intensive [8]. The symptom of bankruptcy risk increase is also deterioration of financial liquidity. The value of current and quick liquidity ratios in the examined period is presented in table 2. Table 2. Current and quick liquidity ratios in the examined mining enterprise in years 20092012 Specification Years 2009 2010 2011 2012 Current ratio 0.63 0.78 0.82 0.71 Quick ratio 0.39 0.45 0.56 0.29 Source: own work based on data from the examined mining enterprise In the whole examined period the enterprise possesses neither current liquidity nor quick one. The ratios are shaped much lower than the norms postulated in the literature [9]. However, the year 2012 is the worst in terms of quick liquidity. The enterprise is able to settle only 29% of current liabilities using liquid current assets. When comparing the current liquidity and quick liquidity ratio it also indicates that the examined enterprise gains higher value of current liquidity thanks to a high level of inventories. In order to confirm this result, there is information included in table 3 about the level of inventories in the examined enterprise in years 2009-2012. 214 Table 3. Level and changes of inventories in the examined mining enterprise in years 20092012 Specification Years 2009 2010 2011 2012 Inventories [in PLN] 727 454 636 611 287 831 309 086 511 1 267 191 100 Change in inventories [in %] - -15.97% -49.44% 309.98% Source: own work based on data from the examined mining enterprise According to data included in table 3, the level of inventories was systematically rising. However, in the year 2012, in the course of lack of reaction to occurring fall in demand, the level of inventories increased by over 300%, reaching the highest level in the history of functioning of the examined enterprise. Debt increase is also disturbing in the examined enterprise. During 12 months in the year 2012 the value of liabilities and provisions for liabilities has gone up by over 15%. Due to total debt increase and fall of financial result the financing structure also deteriorated – the share of foreign capital increased to over 85% (from 75%). In such structure debt/equity ratio (quantification of financing risk) equaled 5.92 whereas an optimal standard for large companies is 1. The time of settling current liabilities also stretches from 79 to 105 days. None of financing rules is fulfilled what means that fixed assets are financed neither by equity nor fixed capital. Short-term liabilities are used in their financing. MODELS OF DEBT RISK PREDICTION IN THEORY AND PRACTICE 1 Econometric discriminant functions (models) also belong to quantitative measures used in risk assessment. These functions are used in solving classification problems of sets of varied features. Discriminant variables differentiate the examined set. The measure of differentiation are measures expressing the relations of amounts of variability between the groups and amounts of variability inside the groups [10]. Discriminant functions are mostly used in bankruptcy risk assessment of enterprise. At that time discriminant function constitutes a sum of ratio products characterizing financial condition of enterprise as well as model parameters indicated statistically increased by the value of absolute term: onn wxwxwxwZ ...2211 where: Z value of discriminant function, 1x financial analysis ratios, 1w weights of particular ratios. Depending on the value of Z function, the enterprise is qualified as endangered (in a different level) on non-endangered with bankruptcy. Discriminant function was used for the first time in bankruptcy risk assessment by E.I. Altman in 1968 [11]. Until now there have been several dozen discriminant functions elaborated, connected with research conducted by E.I. Altman. In Poland research on using discriminant analysis in the financial situation assessment of enterprise was conducted by, among others, E. Mączyńska [12], M. Hamrol [13], D. Hadasik [14], A. Hołda [15], D. Stos and J. Gajdka [16] as well as B. Prusak [17]. 215 In the research on bankruptcy risk of the examined enterprise there was a model by J. Gajdka and D. Stos used along with a model by P. Stępień and T. Strąk – one of the latest models, created in the course of searching for models adapted best to the Polish economic reality. The results of analyses made using the models indicated are presented below: 1) discriminant model by J. Gajdka and D. Stos 3342.01155.07260.105526.20005.0 4321 XXXXZ where: X1 – average value of short-term liabilities/manufacturing cost of production sold (multiplied by the number of days in a year), X2 – net income/average value of assets in a year, X3 – gross income/net sales revenues, X4 – total assets/total liabilities. In this model the enterprise is endangered with bankruptcy if Z is lower than 0. In the examined mining enterprise Z equals -0.2. 2) logit model by P. Stępień and T. Strąk 4321 194061119 XXXXZ where: X1 – foreign capital/total capital, X2 – quick ratio, X3 – net income on sales/total capital, X4 – sales revenues/own cost of sales. In this model the enterprise is endangered with bankruptcy if Z is lower than 0. In the examined enterprise Z equals -5.8. However, this model is specific for very good prognostic abilities. Considering the way of selection of variables, it allows to assess bankruptcy risk in advance of eighteen months. According to the above, beside the general symptoms of bankruptcy risk increase identified using ratios of financial analysis, the possibility of bankruptcy is also confirmed by the models of bankruptcy prediction. CONCLUSION The 6 most often occurring symptoms of crisis, signalizing the possibility of enterprise's bankruptcy include: sales decrease, sales revenues decrease, financial liquidity decrease, costs increase, operational income fall and inventories increase. Recently in the examined enterprise there have been 5 symptoms occurring out of the aforementioned ones (exception is own cost of sales reduction slower than sales revenues fall). Sales decrease and inventories increase is especially disturbing as it proves rising problems with sales. Additionally, already low level of current and quick ratio of liquidity is undergoing further deterioration. The possibility of bankruptcy is also confirmed by two models of bankruptcy risk prediction. Undoubtedly, one of the reasons for deterioration of situation is a rapid economic breakdown on the market of natural resources. Nevertheless, even if the reason for crisis is a rapid deterioration of market conditions, which the enterprise has no influence on, mistake of management becomes the fact that they have not seen and foreseen changes earlier. Further mistake is that when they have already noticed changes, they have not adapted efficiently to 216 them. And finally, when the results of changes were visible, they were not eliminated effectively and at the same time it led to their deterioration. In the examined enterprise the situation is also made worse by an amplifying problem of difficult mining-geological conditions which cause stoppages in extraction and increase of production costs [18]. The high share of fixed costs is also significant, in which there are salaries dominating. Salaries are not connected with work effects at all and rise constantly in the course of trade unions' pressure. The problem is also complicated because of employment excess maintained due to the necessity of providing social peace and preventing the region from pauperization [19]. In the light of the circumstances above and results of diagnosis, it seems that the lot of the examined mining enterprise is foregone in a long time perspective. It is in a deep crisis and the only decisions enabling improvement of the current situations are considered to be radical and do not find trade unions' acceptance. These days the enterprise may only be rescued by economic improvement or government's help. However, it should be emphasized that private mining enterprises, already functioning and more often established in the UpperSilesian Coal Basin, are profitable undertakings, what allows to conclude that some of the mining plants being the part of the examined mining enterprise may be successfully demutualized. The hereby article was financed from habilitation grant at Silesian University of Technology no. RGH-10/ROZ/2012. LITERATURE Zadora H., Restrukturyzacja. Proces odnowy przedsiębiorstwa, [in:] Finanse małego przedsiębiorstwa w teorii i praktyce zarządzania, C. H. Beck, Warszawa 2009, pp. 301-307. Slatter S., Lovett D., Restrukturyzacja firmy. Zarządzanie przedsiębiorstwem w sytuacjach kryzysowych, Warszawa 2001, p. 48. Sapijaszka Z., Restrukturyzacja przedsiębiorstwa. Szanse i ograniczenia, PWN, Warszawa 1996, pp. 145-150. Bławat F. (Ed.), Przetrwanie i rozwój małych i średnich przedsiębiorstw, SPG, Gdańsk 2004, p. 90. Zelek A., Od kryzysu do upadłości – wyniki badań nad naturą kryzysów polskich przedsiębiorstw, [in:] Upadłość przedsiębiorstw w Polsce w latach 1990-2003, Appenzeller D. (Ed.), Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej w Poznaniu, Poznań 2004, pp. 7-20. Turek M., Jonek-Kowalska I., Cost analysis as a premise of enterprise's restructuring process, Uniwersytet Ekonomiczny w Krakowie, [in:] Dilemmas of the contemporary economy fading global changes, Kaczmarek J., Rojek T. (Eds.), Kraków 2012, pp. 173-191 Sierpińska M., Wynik finansowy jako miernik gospodarności przedsiębiorstwa, „Wiadomości Górnicze" 2005, no. 12, pp. 625-629. Jonek-Kowalska I., Badanie finansowych uwarunkowań działalności operacyjnej wybranych przedsiębiorstw górniczych, [in:] Modele finansowania działalności operacyjnej przedsiębiorstw górniczych, Turek M. (Ed.), GIG, Katowice 2011, pp. 34-54. Sierpińska M., Wędzki D., Zarządzanie płynnością finansową w przedsiębiorstwie, PWN, Warszawa 2006; Sierpińska M., Jachna T., Ocena przedsiębiorstwa według standardów światowych, PWN, Warszawa 2004. Mączyńska E., Ocena ryzyka upadłości przedsiębiorstwa, [in:] Ryzyko w działalności przedsiębiorstw, Firlej A. (Ed.), Wydawnictwo Szkoły Głównej Handlowej, Warszawa 2009, p. 72. 217 Altman E.I., Financial Ratios, Discriminant analysis and the prediction of corporate bankruptcy, ,,Journal of Finance" 1968, vol. 23, no. 4, pp. 589-609 Mączyńska E., Zawadzki M., Dyskryminacyjne modele predykcji bankructwa przedsiębiorstw, „Ekonomista" 2006, no. 2, pp. 205-235; Mączyńska E. (Ed.), Cykle życia i bankructwa przedsiębiorstw, Oficyna Wydawnicza Szkoły Głównej Handlowej, Warszawa 2010. Harmol M., Czajka B., Piechocki M., Upadłość przedsiębiorstw – metoda analizy dyskryminacyjnej, „Przegląd Organizacji" 2004, no. 6, pp. 34-38. Hadasik D., Upadłość przedsiębiorstw w Polsce i metody jej prognozowania, Zeszyty Naukowe, seria II, Prace habilitacyjne, z. 153, Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej w Poznaniu, Poznań 1998. Hołda A., Prognozowanie bankructwa jednostki w warunkach gospodarki polskiej z wykorzystaniem funkcji dyskryminacyjnej ZH, „Rachunkowość" 2001, no. 5, pp. 306-310. Gajdka J., Stos D., Wykorzystanie analizy dyskryminacyjnej w ocenie kondycji finansowej przedsiębiorstw, [in:] Restrukturyzacja w procesie przekształceń i rozwoju przedsiębiorstw, Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej w Krakowie, Kraków 1996, pp. 59-63. Prusak B., Ocena zagrożenia upadłością produkcyjnych spółek kapitałowych w Polsce w latach 1998-2002, [in:] Zeszyty Naukowe Akademii Ekonomicznej w Poznaniu, no. 49, Appenzeller D. (Ed.), Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej w Poznaniu, Poznań 2004, pp.165-179. Jonek-Kowalska I., Turek M., Identyfikacja i ocena zagrożeń naturalnych w przedsiębiorstwie górniczym, [in:] Zarządzanie ryzykiem operacyjnym w przedsiębiorstwie górniczym, Jonek-Kowalska I., Turek M. (Eds.), PWN, Warszawa 2011, pp. 213-242. Zieliński M., Jonek-Kowalska I., Wykorzystanie zasobów pracy w Polsce w ujęciu regionalnym, [in:] Zarządzanie rozwojem regionu – wymiar społeczny, gospodarczy i środowiskowy, Malik K. (Ed.), Politechnika Opolska, Opole 2010, pp. 15-37. CONTACT Izabela Jonek-Kowalska Silesian University of Technology, Faculty of Organization and Management ul. Roosevelta 26 41-800 Zabrze, Poland e-mail: [email protected] 218 EFEKTÍVNY ON-LINE MARKETING EFECTIVE ON-LINE MARKETING Vladimír Jóri 1 ABSTRAKT There are available many products that should satisfy all user needs (sometimes even exceed) in these days. Basic marketing tools are no more able to ensure competitive advantage and so bring new market opportunities therefore companies are looking for a new and innovative solutions. Innovations are various but in this article we are focused to the efective on-line marketing. KEY WORDS innovation, marketing, promotion, content management system, on-line JEL classification M31, P42 ÚVOD Internet spôsobil revolúciu vo využívaní nízkonákladových foriem propagácie produktov a podpory ich predaja. Vytvoril nové možnosti efektívneho marketingu, budovania značky a priameho kontaktu s potenciálnymi zákazníkmi s oveľa nižšími vstupnými nákladmi ako v minulosti. Objavil silu relevantnej idei, emócií a poznania toho, čo motivuje spotrebiteľov a ovplyvňuje ich nákupné zvyklosti. V súčasnosti je pomerne vysoké percento nových produktov uvádzaných na trh neúspešných. Tento stav sa začal prehlbovať asi v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, pričom súčasné produkty nie sú diametrálne odlišné ako predchádzajúce produkty alebo služby a ani spôsob uvádzania na trh sa radikálne nemenil. Dnešné tradičné marketingové nástroje a marketingové postupy neprinášajú už také výsledky ako v minulosti. V súčasnosti máme k dispozícii produkty, ktoré uspokojujú (a niekedy aj prevyšujú) takmer všetky zákaznícke potreby. Okrem toho sme denne vystavení veľkému množstvu reklamy a napriek tomu, že reklama je jeden z najefektívnejších spôsobov budovania a propagácie značky, je v súčasnosti sama reklama ohrozená hlavne kvôli svojmu neúmernému nárastu. Značné percento spotrebiteľov je dnes viac či menej imúnne voči tradičnej reklame a preto sa firmy snažia hľadať a využívať nové dostupné formy on-line marketingu, priamo oslovovať a komunikovať so svojimi zákazníkmi, využívať sociálne média a ešte na tom aj ušetriť. TRADIČNÝ MARKETING Pri uvádzaní nových produktov sa firmy rozhodujú akú formu a množstvo propagácie použijú. Pri klasickej propagácii pomocou platenej reklamy je veľkou výhodou, že môžeme uviesť dôležité informácie v rýchlom čase a v médiu, ktoré nám vyhovuje. Musíme však počítať aj s možnosťou, že spoločnosť je klasickou reklamou presýtená a prijíma ju s rozpakom, často aj negatívne. Ďalšou možnosťou je publicita spoločnosti alebo produktu, 1 Ing. Vladimír Jóri, Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra manažmentu 219 pomocou článkov, recenzií, komentárov. Informácie takto získané sú verejnosťou prijímané s väčšou dôverou. Rozdiel medzi reklamou a publicitou má teda aj psychologický rozmer, pretože ak sa o našej spoločnosti alebo produkte vysloví kladne tretia strana, verejnosť to vníma ako odporučenie. Vhodná publicita naopak veľmi účinne podporuje reklamu. O tom, aký informačný obsah sa k verejnosti dostane rozhoduje celá rada faktorov ako napríklad: jednorazové alebo opakované uverejnenie, dostupná technologická možnosť prijatia, komunikačné ciele, stavba mediálneho produktu, prostriedky a formy skupinového alebo individuálneho pôsobenia, cieľová skupina. Kombinovanie vhodnej a účinnej reklamy s kladnou publicitou zaručuje lepšie výsledky pri zavádzaní nových produktov alebo služieb. Pokiaľ je to možné, overujeme si informácie o spoločnosti, produkte alebo služby pomocou spätnej väzby, ktorá umožňuje poznať komunikačnú účinnosť a prevádzať prípadné korekcie do budúcnosti. ON-LINE MARKETING Efektivitou sa v dnešnej dobe zaoberá každá firma bez ohľadu na svoju veľkosť. Je známe, že tradičné pravidlá marketingu sú v dnešnom on-line svete menej účinné. Seth Godin nazýva klasickú reklamu "vyrušovanie" a považuje ju za prežitok minulosti, pretože využíva "jednosmerný rušivý marketing". David Meerman Scott vo svojej knihe Nové pravidlá marketingu a PR označil reklamu za "jamu plnú zbytočne vyhodených peňazí". Obidvaja autori sa zamýšľajú ako ušetriť a zároveň prezentovať firmu, podnikanie, služby pomocou efektívnych on-line marketingových nástrojov. V tomto príspevku spomenieme zopár, podľa nás, najdôležitejších. Inovatívny web Namiesto jednosmerného vyrušovania marketing na webe poskytuje užitočný obsah presne vo chvíli, keď to kupujúci potrebuje. Ťažiskom je interakcia, informácia, vzdelávanie a možnosť výberu. Ak uvažujeme, alebo sme nútení častejšie meniť a aktualizovať informácie, je najlepšou voľbou správy webových aplikácií kvalitný CMS systém. Skratka CMS pochádza z anglického termínu Content Management System. Označuje redakčné systémy vyvinuté pre jednoduchú a pohodlnú správu webového obsahu. Internetové stránky a webové prezentácie vo väčšine prípadov potrebujú aktualizácie a úpravy obsahu, aby si udržali aktuálnosť svojich informácií alebo záujem návštevníkov. V súčasnom období musíme pristupovať k tvorbe internetovej prezentácie obzvlášť pozorne. Okrem základného informatívneho charakteru musí taktiež obsahovať kvalitnú obsahovú časť, ktorá reprezentuje aktivity spoločnosti, vytvára imidž a napomáha dôveryhodnosti, podporuje marketingovú a obchodnú činnosť. Dôležitým prvkom je aj zakomponovanie a využitie multimediálneho obsahu, rady a tipy, vytváranie a odosielanie pravidelných noviniek, možnosť zabezpečiť obsah časti stránky prístupovým heslom alebo vytvorenie kvalitného blogu. Napriek tomu, že dôvody prečo sa rozhodujeme pre inováciu webových prezentácií sú pre každého mierne odlišné, spoločným znakom ostáva, že hľadáme jednoduché, lacné, funkčné a stabilné riešenie s možnosťou zmeny obsahu. Prime oslovenie Marketéri vnímajú web ako miesto, kde sa dá osloviť milióny mikrotrhov presnými odkazmi. Namiesto univerzálnych webov obsahovo určených pre masový trh, 220 odporúčajú vytvárať rozličné mikrostránky pripravené špeciálne na daný účel, pričom každá z nich bude určená úzkej cieľovej skupine. Chris Anderson vo svojej knihe The long Tail (dlhý chvosť) píše o tom, ako sa na webe presúva ekonomický dôraz mainstreamových trhov smerom k malým špeciálnym produktom a službám. Tézou knihy je, že ekonómia sa presúva z dôrazu na pomerne malý počet "hitov", ktoré sú na čele dopytovej krivky, k veľkému počtu špecializovaných segmentov na jej chvoste. Mnoho úspešných internetových obchodov využíva "dlhý chvost", aby na priamo oslovili neuspokojených zákazníkov a poskytli im produkty alebo služby, ktoré nemožno nájsť v klasických kamenných predajniach. Mnoho spotrebiteľov prehľadáva internet za účelom, aby našli odpovede na svoje otázky alebo hľadajú inšpiráciu. Zaujímajú sa, čo im môžeme ponúknuť priamo teraz online. Nájsť cestu k zákazníkovi cez obsah má pre mnohé firmy významný, aj keď menej viditeľný efekt. Obsah dáva firme pečať originality a vytvárajú jej imidž. Informuje o tom aké sú firmy pohotové, ako rozumejú trhu. Sociálne média umožňujú ľudom vymieňať si názory, správy, myšlienky. Zároveň umožňujú vytvárať obsah, ktorý môžeme on-line upravovať a komentovať ho textovo, video alebo audio formou. Sociálne média spájajú ľudí, ktorí sa chcú dobrovoľne takouto formou združovať a zabávať. Termín sociálne média zahŕňa rozličné média používané na on-line komunikáciu a zaradujeme sem aj sociálne siete. Je pravda, že sociálne siete nie sú primárne reklamnými stránkami, vždy je však nejaká možnosť využiť tieto stránky a nasmerovať ľudí do nákupného procesu. Keď chceme získať maximum zo sociálnych sietí, mali by sme: Osloviť konkrétne publikum Sa dať ľahko nájsť byť autentický a transparentný experimentovať Sociálne siete sú významné aj tým, že ak tam niečo nefunguje, môžeme to ľahko inovovať, zmeniť. Platí tu, že nikto tu nie je expert, všetci sa učíme za pochodu. Sociálne média posúvajú prenikanie on-line sveta o ďalší krok vpred. Blogy sú dnes pre firmy hlavnou hybnou silou, ako dostať svoje myšlienky na trh. Ak sa nevieme rozhodnúť, čo by malo byť obsahom blogu, musíme nájsť odpoveď koho chceme osloviť. Ideálne je začať špeciálnou témou a nechať si priestor na rozširovanie. Možnosti využitia blogov: Môžeme len monitorovať, čo ľudia hovoria o nás, o trhu, o organizácii, o produktoch Môžeme sa týchto diskusií zúčastňovať Môžeme spolupracovať s blogermi, ktorí píšu o odvetví, našej spoločnosti alebo o produktoch Môžeme tieto diskusie ovplyvňovať vytvorením a písaním vlastného blogu ZÁVER Značné percento spotrebiteľov je dnes viac či menej imúnne voči tradičnej reklame a dnešné tradičné marketingové nástroje a marketingové postupy neprinášajú už také výsledky ako v minulosti. Preto sa spoločnosti snažia odlíšiť a získať náskok pred konkurenciou aj pomocou on-line sveta. Efektívny on-line marketing musí dodávať obsah presne v čase, keď to vyžaduje cieľová skupina. Firmy musia motivovať ľudí na nákup hlavne kvalitným obsahom. Nemusia vynakladať obrovské investície na komerčnú reklamu, ktorá vlastne nikoho neoslovuje, skôr sa zamerať na to, akým spôsobom odovzdať perspektívnemu 221 kupujúcemu, to čo chce počuť, vidieť alebo kúpiť. Existuje mnoho spôsobov ako sa dá využiť efektívny on-line marketing. Je zaručené, že marketing sa bude rozvíjať vo svete online aj naďalej, preto je dôležité pre firmy byť jeho súčasťou. LITERATÚRA JIRÁK, J. KOPPLOVÁ, B. Masová média. Praha: Portál, 2009. 419 s. ISBN 978-80-7367466-3 KOTLER, P. TRIAS DE BES, F. Inovatívny marketing. Praha: Grada Publishing, 2005. 200 s. ISBN: 80-247-0921-X SCOT, D. Nové pravidlá marketingu a PR. Bratislava: Eastone Books, 2010. 262 s. ISBN 978-80-8109-149-0 SVOBODA, V. Public relations. Praha: Grada publishing, 2006. 244 s. ISBN80-247-0564-8 VYSEKALOVÁ,J. KOMÁRKOVÁ,R. Psychologie reklamy. Praha: Grada Publishing, 2002. 264 s. ISBN 80-247-0402-1 KONTAKT Ing. Vladimír Jóri Seges s.r.o. Lombardiniho 20 831 03 Bratislava e-mail: [email protected] 222 METÓDY OHODNOCOVANIA NEHMOTNÉHO MAJETKU V SR – TEÓRIA A PRAX METHODS OF VALUATION OF INTANGIBLE ASSETS – THEORY AND PRACTICE Peter Kardoš ABSTRACT The article compares methods of valuation based by Slovak law with international methods of valuation and then compares both of these with practice of Slovak valuators – experts from the field of Industrial property. There is a big difference between teory and practice, especially between slovak law and practice because Decree on valuation can't use some methods which are used in practice. To the future experts from the field of Industrial property should review used methods and start to use further methods which are appropriated for Slovak market. KEY WORDS industrial property, intangible assets, valuation JEL Classification G12 ÚVOD Ohodnocovanie nehmotného majetku je na Slovensku intenzívnejšie využívané posledných 10 rokov. Či už ide o ohodnotenie patentov, doménových mien, ochranných známok, know-how a iných predmetov duševného vlastníctva, intenzita počtu valuácií sa postupne stupňuje a predpoklady do budúcnosti potvrdzujú stále intenzívnejší vývoj v tejto oblasti. Je to dané viacerými skutočnosťami, jednou z rozhodujúcich je správanie sa firiem v čase krízy, kedy postupne dochádza k zmene orientácie od hmotného na nehmotné. Význam vlastníctva nehmotného majetku postupne rastie a prináša firmám stále viditeľnejšie konkurenčné výhody. Príspevok si kladie za svoj cieľ analyzovať metódy ohodnocovania nehmotného majetku definované v slovenskej legislatíve, ich komparáciu so základnými princípmi ohodnotenia používanými v zahraničí a zároveň identifikáciu metód, ktoré reálne využívajú znalci v praktickej oblasti. Výsledkom je porovnanie jednotlivých prístupov a odporúčania pre odborníkov pracujúcich v tejto oblasti. 1. Ohodnocovanie nehmotného majetku – slovenská právna úprava Prevažne sa pri pohľade na ohodnocovanie nehmotného majetku dostáva do popredia vnímanie z pohľadu aktuálnych právnych predpisov súvisiacich s ohodnocovaním. Pracovníci Žilinskej univerzity 1 uvádzajú, že „nehmotný majetok je svojou nehmotnou podstatou rozsiahla a veľmi špecifická zložka majetku, kedy je možné okrem platných právnych predpisov použiť aj zaužívané znalecké postupy v danej oblasti, ktoré musia byť príslušným spôsobom zdôvodnené". doc. Ing. Peter Kardoš, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska. Tento príspevok je súčasťou riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0980/12 „Aktuálne výzvy podnikovej ekonomiky zamerané na zvyšovanie výkonnosti a prosperity podnikov" v rozsahu 100 %. 1 SZILÁGYI, M. – SEDLÁKOVÁ, I. 2002. Ekonomické a právne aspekty stanovenia všeobecnej hodnoty podniku. Žilina: EDIS, 2002. s. 149. ISBN: 80-7100-976-8. 223 Konkrétna legislatíva využívaná na ohodnocovanie nehmotného majetku v SR je definovaná v prílohe č. 2 Vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, v znení neskorších predpisov 2 . V zmysle platnej legislatívy sa všeobecná hodnota nehmotných výsledkov výskumnej a obdobnej činnosti a všeobecná hodnota oceniteľných práv stanoví nasledovne: a) metódou licenčnej analógie v prípade licencií, patentov, ochranných známok a iných obchodovateľných súčastí nehmotného majetku alebo b) metódou kapitalizácie odčerpateľných zdrojov; základom je stanovenie dĺžky obdobia v rokoch, počas ktorého sa nehmotný majetok bude využívať; výpočet objemu odčerpateľných zdrojov, ktoré sa vytvárajú využívaním ohodnocovaného nehmotného majetku; stanovenie podielu, ktorý pripadá na ohodnocovaný nehmotný majetok podniku z vytváraných odčerpateľných zdrojov, podľa vzťahu VŠHNIM = SHOZ . pNIM [€], kde VŠHNIM všeobecná hodnota nehmotného majetku podniku. n OZt SHOZ = ∑ ---------- [€], i=1 (1+i) t kde n počet rokov používania nehmotného majetku podniku [rok], SHOZ súčasná hodnota budúcich odčerpateľných zdrojov ku dňu vypracovania znaleckého posudku [€], pNIM percentuálny podiel, ktorým sa ohodnocovaný nehmotný majetok podieľa na tvorbe odčerpateľných zdrojov, ktorý sa do výpočtu dosadzuje v desatinnom tvare [%/100], i miera kapitalizácie v percentách vypočítaná podľa prílohy č. 1 časti 2, ktorá sa do výpočtu dosadzuje v desatinnom tvare [%/100]. Pri know-how je umožnené využitie len metódy kapitalizácie odčerpateľných zdrojov. Okrem týchto najčastejšie hodnotených predmetov duševného vlastníctva je v legislatíve upravené ohodnocovanie goodwillu (v zmysle slovenskej právnej úpravy je možné goodwill hodnotiť len pri prevode podniku ako celku alebo časti podniku), zriaďovacích nákladov a softvéru. Takéto vymedzenie z hľadiska ohodnotenia je však absolútne nedostatočné, keďže dve metódy nemôžu obsiahnuť stanovenie hodnoty nehmotného majetku dostatočne komplexne. Zároveň úplne absentujú metódy iných skupín – to znamená porovnávacie a nákladové. 2. Ohodnocovanie nehmotného majetku – zahraničné prístupy V zahraničnej praxi sa využívajú tri základné prístupy k ohodnoteniu nehmotného majetku, ktoré vychádzajú z prístupov používaných pri ohodnotení podniku ako celku: Nákladový princíp – ohodnotenie nehmotného majetku pomocou nákladov na neho vynaložených. 2 Vyhláška MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, v znení neskorších predpisov 224 Výnosový princíp – stanovenie hodnoty nehmotného majetku pomocou možných budúcich úžitkov, ktoré spoločnosť prostredníctvom neho dosiahne. Porovnávací princíp – stanovenie hodnoty nehmotného majetku na základe porovnania s inými predmetmi nehmotného majetku, s ktorými je možné realizovať vzájomné porovnanie. Tento postup je aj z hľadiska praxe najvhodnejší a je možné ho uplatniť (minimálne jednu z týchto metód) na všetky druhy nehmotného majetku. Samozrejme teória pozná aj iné prístupy k ohodnoteniu a iné metódy, časť z nich je však využívaná najmä na teoretickej báze a nenašla reálne uplatnenie v praxi. Luthy 3 uvádza štyri prístupy k ohodnoteniu nehmotného majetku: Priame metódy hodnotenia intelektuálneho kapitálu – keď sú identifikované jednotlivé komponenty intelektuálneho kapitálu, sú ohodnotené individuálne alebo agregovaným koeficientom. Výsledkom je peňažné ohodnotenie nehmotných aktív. Metódy trhovej kapitalizácie – porovnáva rozdiely medzi trhovou hodnotou spoločnosti a jej hodnotou pre akcionárov. Rozdiel je považovaný za intelektuálny kapitál, resp. nehmotný majetok. Metódy založené na rentabilite – spoločnosť porovnáva hodnotu rentability vlastného imania s priemerom v odvetví. Rozdiel je tvorený hodnotou, ktorá bola vytvorená hmotným a nehmotným majetkom. Predstaviteľom tejto metódy je napr. ekonomická pridaná hodnota (EVA) Metódy scorecard – rôzne komponenty nehmotného majetku alebo intelektuálneho kapitálu sú zakomponované v scorecarde, pričom na ich identifikáciu sa využívajú viaceré metódy (napr. Balanced Score Card, Intangible Asset Monitor). K jednotlivým metódam však niektorí autori (Mikušová 4 ) uvádzajú ich slabú prepojenosť na praktickú využiteľnosť, najmä metódy scorecard nedokážu stanoviť hodnotu nehmotného majetku vo finančnom vyjadrení. Pritom väčšina ohodnotení tohto typu majetku je realizovaná práve z dôvodu potreby konkrétneho vyčíslenia hodnoty vo finančnom vyjadrení. Podobne aj Svačina 5 vychádza zo základného konceptu troch prístupov (porovnávací, nákladový a výnosový), pričom uvádza aj konkrétne metódy v rámci jednotlivých princípov: Tab. č. 1: Metódy ohodnotenia nehmotných aktív Porovnávací princíp Nákladový princíp Výnosový princíp metóda násobiteľov reprodukčné náklady licenčná analógia náklady nahradenia vyhlášková metóda podiel na zisku metóda prémie čistá súčasná hodnota nadmerné zisky 3 LUTHY, D. H. 2001. Intellectual capital and its measurement. [online] [cit. 2010-01-15]. Dostupné na internete: <http://www.3.bus.osaka-cu.ac.jp.htm>. 4 MIKUŠOVÁ, M. 2003. Oceňování nehmotného majetku podniku. In: Sborník z mezinárodní konference „Současné problémy oceňování podniku s durazem na fúze a akvizice". Praha: VŠE, Institut oceňování majetku, 2003. ISBN 80-245-0553-3. s. 123-130. 5 SVAČINA, P. 2010. Oceňování nehmotných aktiv. Praha: EKOPRESS, 2010. s. 96. ISBN: 978-80-86929-62-0. 225 Nákladové metódy Metóda vychádzajúca z reprodukčnej ceny Metóda vychádzajúca z precenenia historických nákladov Porovnávací princíp Nákladový princíp Výnosový princíp reálne opcie technology-factor brand-equity Zdroj: SVAČINA, P. 6 Spracovanie: vlastné Celkove môžeme konštatovať, že pohľady na nehmotný majetok z hľadiska ohodnocovania sa rôznia, sú dané jednak legislatívou konkrétneho štátu, ale aj skúsenosťami znalcov v Odbore a v neposlednom rade aj frekvenciou spracovania znaleckého posudku. 3. Praktické využívanie metód ohodnocovania nehmotného majetku v SR Pri ohodnocovaní nehmotného majetku v praxi sa využívajú v rozhodujúcej miere výnosové metódy, v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Jedná sa o metódu licenčnej analógie a metódu kapitalizácie odčerpateľných zdrojov, obe radíme medzi výnosové modely. Metóda licenčnej analógie, ktorá vychádza z možnosti prenájmu predmetu práv duševného vlastníctva, je najčastejšie využívanou metódou ohodnotenia v tejto oblasti. Jej výhodou je možnosť využitia aj pri spoločnostiach, ktoré sú stratové. Samozrejme nie je možné túto metódu využívať vždy, podmienkou je súčasné alebo zamýšľané používanie predmetu nehmotného majetku. To automaticky vylučuje využitie tejto metódy pri nepoužívanom majetku. Metóda kapitalizácie odčerpateľných zdrojov je využívaná buď pri know-how, receptúrach alebo pri komplexných súboroch nehmotného majetku, kde sa pristupuje k identifikácii, akým podielom sa tento súbor podieľa na celkovej úspešnosti spoločnosti. Veľmi obľúbená metóda, uplatňovaná tak na Slovensku ako aj v zahraničí. Z ostatných metód, ktoré sú používané, ale nie sú kategorizované vo vyhláške, ide o nákladové metódy. Nákladové metódy je možné využiť z dvoch pohľadov: metóda vychádzajúca z reprodukčnej ceny a metóda vychádzajúca z precenenia historických nákladov. Obr. č. 1: Nákladové metódy stanovenia hodnoty nehmotného majetku zdroj: JAKUBEC, M. – KARDOŠ, P. – KUBICA, M. 7 Metóda vychádzajúca z reprodukčnej ceny Základným princípom tejto metódy je zistenie nákladov, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na získanie hodnoteného nehmotného majetku. Je to najvyššia cena, ktorú by kupujúci zaplatil. Hodnotu vypočítame tým spôsobom, že najskôr stanovíme hodnotu presnej kópie daného predmetu ohodnotenia, následne stanovíme koeficient zhodnotenia, resp. znehodnotenia. Predpokladom tejto metódy je skutočnosť, že náklady na získanie predmetu 6 SVAČINA, P. 2010. Oceňování nehmotných aktiv. Praha: EKOPRESS, 2010. s. 96. ISBN: 978-80-86929-62-0. 7 JAKUBEC, M. – KARDOŠ, P. – KUBICA, M. 2005. Riadenie hodnoty podniku. Bratislava: KARTPRINT, 2005. s. 167. ISBN: 80-88870-48-8. 226 nehmotného majetku sú porovnateľné s jeho ekonomickou hodnotou. Metóda však neberie do úvahy budúce prínosy z využívania nehmotného majetku, teda je príliš statická. Táto metóda je veľmi náročná na spracovanie a na získanie informácií, kedy by znalec mal komplexne zhodnotiť jednak marketingovú kampaň realizovanú v minulosti, ale aj vývoj hodnoty predmetu nehmotného majetku z historických pohľadov. Preto sa tento postup využíva skôr na teoretickej úrovni. V reálnej praxi sa využíva práve druhá metóda. Metóda vychádzajúca z precenenia historických nákladov Základom tejto metódy je precenenie všetkých nákladov vynaložených v minulosti na získanie a udržiavanie predmetného nehmotného majetku do súčasných cien. Toto je základná definícia, reálne sa táto metóda využíva s istou „obmenou", kedy je hodnota nepoužívaného majetku stanovená len na úrovni nákladov na jeho opätovné registrovanie. Napríklad hodnota ochrannej známky stanovená touto metódou predstavuje len náklady na jej registráciu – cca 300-500,Eur ročne, hodnota nepoužívaného patentu predstavuje len náklady na jeho zápis – do 1.000,Eur, hodnota nepoužívaného doménového mena predstavuje len súčasné náklady na jeho registráciu – 20,Eur ročne. Tento prístup nie je správny, avšak v praxi sa používa, keďže znalci nevedia preceniť náklady vynaložené v minulosti na ich súčasné ceny, v mnohých prípadoch k tomu nemajú ani dostatok informácií. Podľa tejto metódy by napr. ochranná známka „CALEX", ktorá sa v súčasnosti nepoužíva, ale v minulosti mala vysokú hodnotu, bola ohodnotená na úrovni okolo 500,Eur, čo je značne pod jej reálnou trhovou hodnotou. Porovnávacie metódy využívané v praxi Porovnávací princíp sa v ohodnocovacom procese na Slovensku využíva vo viacerých aspektoch. Hoci je znalcami zaznávaný a týchto posudkov sa robí menšie množstvo, používa sa pri ohodnocovaní spoločnosti ako celku, ohodnocovaní vybraných typov nehnuteľností – napr. byty v krajských mestách a hlavnom meste a zároveň je využívaný aj na ohodnocovanie niektorých predmetov duševného vlastníctva. Priestor na jeho využitie je najmä pri ochranných známkach, patentoch a doménových menách, prípadne aj pri nových odrodách rastlín. Pri know-how, ktoré je extrémne špecifické a individualizované na mieru každej spoločnosti, je táto metóda nevhodná. Pri ohodnotení ochranných známok sa ako porovnávacia metóda využíva bodovacia metóda, ktorá umožňuje benchmark s inými ochrannými známkami, ktorých hodnota je známa. Zohľadňuje sa jednak pôsobenie v konkrétnom odvetví, ale aj dĺžka (počet slov a písmen) ochrannej známky, jej farebné vyhotovenie, zdarilosť a zvučnosť slov, kvalita prevedenia, ekonomické prínosy, dĺžka používania a ďalšie faktory. Na zákade porovnania a bodovania jednotlivých faktorov a známosti ceny porovnateľných známok je možné dospieť jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom k hodnote ochrannej známky. Pri doménových menách je postup ešte jednoduchší, keďže existuje množstvo informačných zdrojov (napr. domain.sk, predajdomen.sk a pod.), ktoré identifikujú porovnateľné domény. Tých je v súčasnosti na predaj naozaj dostatok a je si z čoho vyberať. Tu sa pri ohodnotení zohľadňuje počet písmen domény, koncovka, jazyk domény, odvetvie, v ktorom je doména využívaná, čiže porovnávacích faktorov je menšie množstvo ako pri ochrannej známke. Môžeme teda konštatovať, že pri reálnom ohodnocovaní nehmotného majetku sú v znaleckých posudkoch spracovávaných na území SR uvádzané medzinárodné metódy, ktoré sa odkláňajú od súčasne nedokonalých legislatívnych úprav. Bez použitia medzinárodných metód by však nebolo možné niektoré predmety nehmotného majetku ohodnotiť. Zároveň sú tieto medzinárodne platné metódy istým spôsobom upravované znalcami, pričom tieto zaužívané postupy nie sú vždy vhodné a ideálne (napr. nákladové metódy). Pri porovnávacích 227 metódach môžeme konštatovať, že využívané metódy sú zhodné so zahraničnými, aj keď faktom zostáva, že v zahraničí je využívaných nákladových, výnosových aj porovnávacích metód rádovo vyšší počet ako na Slovensku. To samozrejme súvisí aj s početnosťou spracovávaných znaleckých posudkov. ZÁVER Prehľad využívaných metód súvisiacich s ohodnotením nehmotného majetku v podmienkach SR naznačuje nedokonalosť legislatívnej úpravy a zároveň kreativitu znalcov, ktorí si niektoré zahraničné metódy upravujú podľa svoch predstáv a požiadaviek. Je pozitívne, že sú zahraničné modely využívané, bolo by však potrebné rozšíriť ich pestrú ponuku o ďalšie, ktoré sú dostupné. Zároveň je potrebné uvádzať do popredia metódy, ktoré sa používajú menej, ich praktická aplikácia je však jednoduchá a výsledky získané pomocou týchto metód môžeme stotožňovať s aktuálnymi trhovými hodnotami. Ide najmä o porovnávacie metódy na princípe benchmarkingu, pričom najväčšie zastúpenie v rámci týchto metód má bodovacia metóda. Je podľa nášho názoru vhodnejšie znalcov usmerniť len konkrétnymi princípmi a výber metódy ponechať na odborníka v danej oblasti, ako „prikázať" použitie konkrétnych metód, ktoré sa nedajú použiť vždy a v každom prípade. LITERATÚRA JAKUBEC, M. – KARDOŠ, P. – KUBICA, M. 2005. Riadenie hodnoty podniku. Bratislava: KARTPRINT, 2005. 262 s. ISBN: 80-88870-48-8 LUTHY, D. H. 2001. Intellectual capital and its measurement. [online] [cit. 2010-01-15]. Dostupné na internete: <http://www.3.bus.osaka-cu.ac.jp.htm> MIKUŠOVÁ, M. 2003. Oceňování nehmotného majetku podniku. In: Sborník z mezinárodní konference „Současné problémy oceňování podniku s durazem na fúze a akvizice". Praha: VŠE, Institut oceňování majetku, 2003. ISBN 80-245-0553-3. s. 123-130 SZILÁGYI, M. – SEDLÁKOVÁ, I. 2002. Ekonomické a právne aspekty stanovenia všeobecnej hodnoty podniku. Žilina: EDIS, 2002. 248 s. ISBN: 80-7100-976-8 SVAČINA, P. 2010. Oceňování nehmotných aktiv. Praha: EKOPRESS, 2010. 216 s. ISBN: 978-80-86929-62-0 KONTAKT doc. Ing. Peter Kardoš, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 228 NÁVRH UPRAVENÉHO DIAGNOSTICKÉHO SIX-BOX MODELU PROPOSAL OF MODIFIED DIAGNOSTIC SIX-BOX MODEL Josef Kašík 1 ABSTRACT The aim of the paper is to propose a new diagnostic Six-Box Model with some modifications based on the Balanced Scorecard method. Firstly, original Weisbord's SixBox Model is presented. Secondly, the Balanced Scorecard method is briefly described. At last, a modified Six-Box Model is proposed. KEY WORDS diagnosis, business diagnostics, diagnostic model, Six-Box Model, Balanced Scorecard JEL Classification L20, M21 ÚVOD Je známou pravdou, že včasná a zároveň správná diagnóza v lékařství nebo technice může zachránit život nebo ušetřit nemalé finanční prostředky, které by musely být vynaloženy na opravy případně náhradu strojů a zařízení. Ačkoli se vedly a stále vedou diskuse, do jaké míry je možné přebírat do diagnostiky podniku analogie z jiných vědních disciplin, v této oblasti je analogie zcela zřejmá. Včasným a správným rozpoznáním problémů nebo symptomů počínající krize v podniku, můžeme zachránit buď přímo existenci podniku nebo alespoň část majetkových nebo i jiných hodnot. Přes zřejmý význam diagnostiky v podnikové oblasti je diagnostika podniku jako nauka relativně mladá disciplina. Základy diagnostiky podniku můžeme najít na počátku minulého století hlavně v díle W. Kenta (1913), který navazoval na F. W. Taylora (1911), zakladatele školy vědeckého řízení „Scientific management". Tento příspěvek si klade za cíl navrhnout nový model diagnostikování podniku na základě úpravy klasického diagnostického Six-Box modelu s využitím relativně nového a moderního přístupu Balanced Scorecard. DIAGNOSTICKÝ SIX-BOX MODEL A JEHO VYUŽITÍ Je možno říci, že v průběhu let se objevila celá řada podnikových diagnostických modelů, které nám pomáhají v diagnostickém procesu tím, že se snaží ukázat klíčové proměnné (faktory nebo oblasti), jejich vzájemné působení, a tím nám pomáhají porozumět chování celého podniku nebo jeho částí. Naprostá většina těchto diagnostických modelů vychází z využití tzv. teorie otevřených systémů (open systems theory), která se úspěšně rozvíjela již během 60. let minulého století. Z pohledu této teorie vidíme podnik jako otevřený systém, který přijímá vstupy (inputs) z něčího okolí a poskytuje výstupy (outputs) díky transformačnímu (konverznímu) procesu probíhajícímu uvnitř podniku (viz obr. 1). 1 Ing. Josef Kašík, Ph.D., VŠB – TU Ostrava, Ekonomická fakulta, katedra podnikohospodářská. 229 Obr. 1 Podnik jako otevřený systém se zpětnou vazbou Zdroj: Falletta, 2005, vlastní překlad a úprava Zpětná vazba od výstupů ke vstupům zajišťuje regulaci systému. V případě úspěchu na trhu, tj. odběrateli (zákazníky) včas placených prodejů dostatečného počtu produktů, má podnik na nákup dalších vstupů a může pokračovat ve své činnosti. Při nedostatku finančních prostředků z důvodu nedostatečných prodejů může dojít až k úpadku podniku. Jedním z modelů, který je postaven na teorii otevřených systémů je tzv. Weisbordův SixBox model (viz obr. 2). Obr. 2 Weisbordův diagnostický Six-Box model Zdroj: WEISBORD, M., 1978, vlastní překlad a úprava Jedná se o poměrně známý model, který vznikl na základě dlouholetých zkušeností jeho tvůrce. Diagnostika podniku se v rámci tohoto modelu zaměřuje na 6 stěžejních oblastí, kterými jsou účel (poslání) podniku, jeho struktura, vztahy, odměňování, tzv. užitečné mechanismy (nástroje) a vedení. To, co není na obrázku vidět, ale zároveň je velmi důležitou součástí procesu diagnostikování podniku, je porovnávání tzv. formálního systému (tj. co se deklaruje, že existuje) a neformálního systému (tj. co zjišťujeme, že skutečně existuje) v každé z těchto 6 oblastí. Již při diagnostikování první oblasti tj. poslání organizace jsme konfrontováni také s vnějším prostředím, neboť porovnáváme naše schopnosti a předpoklady s požadavky vnějšího prostředí (jaká je poptávka, co musíme produkovat, abychom přežili na trhu). V rámci formálního systému mohou existovat dokumenty, ve kterých je jasně popsáno PODNIK VSTUPY VÝSTUPY ZPĚTNÁ VAZBA 230 poslání organizace (proč jsme tady), ale zároveň v rámci neformálního systému můžeme zjistit, že zaměstnanci organizace buď poslání nerozumí, nebo se s ním neztotožňují, nebo ho z nějakých jiných důvodů nenaplňují. V oblasti struktury je důležité se zaměřit, jaký je soulad mezi formální a neformální organizační strukturou a dále mezi skutečnou organizační strukturou a dynamikou vnější prostředí (resp. odvětví, ve kterém se nacházíme). Tlak na změnu stávající organizační struktury může vyplývat např. z požadavků odběratelů na větší flexibilitu produkce nebo vyšší rychlost interních procesů. Třetí oblast se zaměřuje na vztahy, a to nejen na vztahy mezi lidmi a jednotlivými útvary, ale také na vztahy mezi lidmi a technologiemi (např. vztah člověk – výpočetní technika apod.). V rámci diagnostiky vztahů se zaměřujeme jednak na zjišťování potřeby spolupráce např. mezi jednotlivými útvary, aby byla splněna očekávání zákazníků, a dále na skutečnou kvalitu těchto vztahů v rámci neformálního systému včetně existence a množství konfliktů, které mohou někdy být inherentní součástí systému a vyplývat z protichůdných cílů jednotlivých oddělení (často např. prodej a kvalita). V rámci odměňování je opět důležité diagnostikovat nejen soulad mezi potřebami zaměstnanců (můžeme vyjít např. z Maslowovy teorie potřeb nebo Herzbergových faktorů) a sestaveným formálním systémem odměňování (tento formální systém odměňování by měl respektovat významnost jednotlivých aktivit pro naplňování poslání a zajištění další existence organizace), ale zejména, jak je odměňování prováděno ve skutečnosti a jak je vnímáno zaměstnanci. Zaměřit bychom se měli nejen na odměny, ale také na existenci postihů v případě, že někdo neplní zadané úkoly. Diagnostika vedení, které je pátou oblastí, se zaměřuje na zjišťování vhodnosti stylu vedení vzhledem k poslání organizace a z ní vyplývajících úkolů a činností. Dalším významným úkolem pro vedení je schopnost udržovat jednotlivé oblasti v rovnováze a reagovat na případné odchylky, které by mohly ohrozit existenci podniku. Poslední diagnostikovanou oblastí jsou tzv. užitečné mechanismy. Může se jednat buď o formální nástroje (jako např. pravidelné schůzky pracovního týmu k řešení problémů, sdílené databáze apod.) nebo neformální nástroje (jako např. vynálezy, spontánní nápady zaměstnanců na řešení problémů apod.). Pouhá existence těchto nástrojů však nestačí k tomu, aby tyto byly považovány za užitečné. K tomu je nutné, aby tyto mechanismy pomáhali lidem při plnění úkolů, které vyplývají z poslání organizace a často vyžadují společné úsilí (tj. usnadňují koordinaci nebo integraci pracovních úkolů) nebo pomáhají v monitorování toho, zdali je práce vykonávána v souladu se stanovenými standardy. NÁVRH ÚPRAVY MODELU SIX-BOX NA ZÁKLADĚ SYSTÉMU BALANCED SCORECARD Metoda Balanced Scorecard je relativně novým přístupem ke strategickému managementu. Za zakladatele této metody jsou považování Robert Kaplan a David Norton, kteří v roce 1992 publikovali v Harvard Business Review článek nazvaný "The Balanced Scorecard Measures that Drive Performance", který byl vychozím krokem k jejich bestselleru "The Balanced Scorecard: Translating Strategy into Action" vydaném v roce 1996. Metoda Balanced Scorecard (BSC) je metodou uplatňovanou ve strategickém řízení jako systém ukazatelů čtyř oblastí (perspektiv – viz obr. 3): perspektiva učení se a růstu (learning & growth perspective), perspektiva interních procesů (internal processes perspective), zákaznická perspektiva (customer perspective) a finanční perspektiva (financial perspective). Stanovením cílů, měřítek, záměrů a iniciativ v jednotlivých výše zmíněných perspektivách (oblastech) dochází k propojení se strategií podniku a Balanced 231 Scorecard je tak v současné době využíván jako významný strategický manažerský nástroj řízení podniku. Obr. 3 Čtyři oblasti (perspektivy) metody Balanced Scorecard Zdroj: KAPLAN, Robert S. and David P. NORTON, 1992, upraveno Finanční perspektiva, zahrnující měření zisku, cash-flow a poměrové ukazatele, dává odpověď na otázku, jakých finančních výsledků musí podnik dosáhnout, aby uspokojil zájmové skupiny podniku (tzv. shareholders). Zákaznická perspektiva, zahrnující zákazníkem vnímanou kvalitu, se zabývá hlavně spokojeností zákazníků a tím, jakou hodnotovou výhodu musí podnik nabídnout svým zákazníkům, aby na trhu uspěl. Perspektiva interních procesů, zahrnující měření nákladů, produktivity a vztahů s dodavateli, definuje a měří aktivity potřebné pro vytvoření požadované spokojenosti zákazníků a zákaznické hodnotové výhody a plánovaných finančních výsledků. Perspektiva učení se a růstu, zahrnující vzdělávání, trénink a celkový rozvoj zaměstnanců a dále investice do vědy a výzkumu, se zaměřuje hlavně na znalosti a schopnosti zaměstnanců, které jsou nezbytné ke zvládnutí interních procesů vedoucích ke spokojenosti zákazníků a finančním výsledkům. Finanční a zákaznické cíle jsou tak požadovanými výstupy, zatímco cíle v oblastech interních procesů a učení se a růstu jsou hybnými silami jejich dosažení. Vhodným propojením Six-Box modelu a přístupu Balanced Scorecard lze, dle mého názoru, vytvořit nový diagnostický model, který využije silných stránek původního Weisbordova Six-Box modelu a systému BSC. Návrh tohoto modelu je zobrazen na obr. 4. Interní procesy Perspektiva učení se a růstu Zákaznická perspektiva Vize a strategie Finanční perspektiva 232 Obr. 4 Nový diagnostický Six-Box model V tomto novém modelu zůstává zachována ústřední pozice oblasti vedení, zahrnující kromě zjišťování vhodnosti stylu vedení vzhledem k poslání a udržování rovnováhy mezi jednotlivými oblastmi, také diagnostiku vize a strategie podniku. Dále je v novém modelu zachována oblast poslání, jehož diagnostika by měla být jednou z prvotních činností podnikového diagnostika. Oblast označená jako lidé zahrnuje vzdělávání, trénink a celkový rozvoj zaměstnanců, ale také, ve spojitosti s oblastí vedení, se zaměřuje na diagnostiku systému odměňování zaměstnanců. Oblast struktura a procesy zahrnuje jednak organizační uspořádání podniku a dále je zaměřena na měření kvality procesů (zejména čas a variabilitu). Za velmi významnou považuji diagnostiku oblasti marketingu, která se zaměřuje na zjišťování úrovně vztahů se zákazníky včetně jejich požadavků, očekávání a spokojenosti. Poslední diagnostikovanou oblastí jsou finance, kdy se v rámci diagnostikování zaměřujeme na množství disponibilních finančních prostředků, zdroje financování (tj. strukturu kapitálu), finanční ukazatele včetně ukazatelů tvorby hodnoty apod. V rámci diagnostikování jednotlivých oblastí je přitom nezbytné, kromě zjišťování současného stavu, mít na zřeteli také stav žádoucí tj. stanovit určitou normu (etalon) se kterým skutečný stav porovnáváme. Požadované žádoucí stavy v jednotlivých oblastech by přitom měly být v souladu a vytvářet tak harmonický celek. ZÁVĚR Výše popsaný nový diagnostický Six-Box model vychází z dřívějšího Weisbordova Six-Box modelu, který je aktualizován, upraven a doplněn o některé novější poznatky vycházející zejména ze strategického systému řízení Balanced Scorecard. Nový model je v rámci diagnostiky podniku schopen využívat ve vyvážené míře jak kvalitativní, tak i kvantitativní ukazatele v rámci následujících šesti oblastí: vedení, poslání, struktura a procesy, lidé, marketing a finance. Může se stát východiskem a základem pro další rozvoj a praktické testování v rámci podnikové diagnostiky. POSLÁNÍ STRUKTURA A PROCESY VEDENÍ LIDÉ MARKETING FINANCE 233 LITERATURA FALLETTA, S. V. Organizational Diagnostic Models: A Review & Synthesis. White Paper. Leadersphere, 2005. Dostupné online na www: < http://www.leadersphere.com/img/OrgmodelsR2009.pdf >. KAPLAN, R. S.; NORTON, D. P. The Balanced Scorecard : translating strategy into action. Boston: Harvard Business School Press, 1996. 322 s. ISBN 0-87584-651-3. KAPLAN, Robert S.; NORTON, D. P. The Balanced Scorecard – Measures that Drive Performance. Harvard Business Review. January February 1992, p. 71-79. KENT, W. Investigating an Industry: a Scientific Diagnosis of the Diseases of Management. New York: John Wiley & Sons, 1913. 107 s. TAYLOR, F. W. The Principles of Scientific Management. New York and London: Harper & Brothers, 1911. 72 s. WEISBORD, M. R. Organizational diagnosis: a workbook of theory and practice. New York: Perseus Books, 1978. 180 s. ISBN 0-201-08357-4. KONTAKT Ing. Josef Kašík, Ph.D. Ekonomická fakulta VŠB-TU Ostrava Sokolská 33 701 21 Ostrava 1 Česká republika e-mail: [email protected] 234 TEORETICKÉ ASPEKTY PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA A ICH PRAKTICKÁ APLIKÁCIA NA SLOVENSKU THEORETICAL ASPECTS OF BUSINESS ENVIRONMENT AND THEIR PRACTICAL APPLICATION IN SLOVAKIA Michaela Kinčáková 1 ABSTRACT Entrepreneurship and business activities are keys to the growth and survival of businesses in a rapidly changing environment, because entrepreneurial decisions and judgments are necessary for success in complex decision-making in a period of uncertainty. Important role in addressing these issues also play a business environment in each country. Only a favourable business environment can stimulate entrepreneurs to develop their activities. In the Slovak and foreign literature, we come across many definitions and explanations of the business environment and its components. Although many approaches have several common features, each brings a fresh and inspiring view on what the concept of business environment involves, what it affects and how interferes with the company. In the following article, we offer several theoretical results and practical application of business evaluation in Slovakia. KEY WORDS business environment, entrepreneurship, evaluation of the business environment, business support, finance JEL Classification M 21 ÚVOD V súčasnom období turbulentných zmien globálneho ekonomického prostredia čoraz častejšie rezonuje problematika udržateľnosti ekonomického rastu a zamestnanosti v ekonomikách jednotlivých krajín. Jednou z možností ako sa tieto problémy dajú riešiť, je aj prostredníctvom podpory rozvoja podnikania. Podnikanie, podnikateľstvo a podnikateľský duch sú kľúčom k rastu a prežitiu podnikov v rýchlo sa meniacom prostredí, pretože práve podnikateľské rozhodnutia a úsudky sú nutné pre úspech v komplexnom rozhodovaní v období neistoty. Dôležitú úlohu pri riešení týchto problémov zohráva aj podnikateľské prostredie v jednotlivých krajinách. Práve priaznivé podnikateľské prostredie totiž stimuluje podnikateľov k rozvoju ich aktivít. Aj napriek tomu, že neexistuje presná definícia priaznivého podnikateľského prostredia, sa teória aj prax prostredníctvom výskumov v oblasti podnikania snažia hľadať odpovede, a poskytovať tak informácie, ktoré by bolo možné využiť pre formulovanie politík na podporu podnikania, a zároveň prispieť k riešeniu teoretických problémov podnikania vo väzbe na ekonomický rast a zamestnanosť. 1 Ing. Michaela Kinčáková, denná doktorandka KPH, Fakulta podnikového manažmentu, Ekonomická univerzita v Bratislave 235 TEORETICKÉ VYMEDZENIE A CHARAKTERISTIKA PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA „Kľúč k úspešnosti podnikov spočíva v dvoch základných elementoch – zamestnanci podniku a podnikateľské prostredie. Ak len jeden z týchto elementov chýba, úspech sa stáva nedosiahnuteľným" (Aguilar, 1967). V slovenskej i zahraničnej literatúre sa stretávame s mnohými definíciami, charakteristikami a vysvetleniami podnikateľského prostredia a jeho zložiek. Aj keď mnohé prístupy majú viacero spoločných znakov, každý prináša nový a podnetný názor na to, čo všetko pojem podnikateľské prostredie zahŕňa, čo ho ovplyvňuje a ako interferuje s daným podnikom. V nasledujúcej časti ponúkame prierez viacerých teoretických východísk. Ako prvú uvádzame definíciu Athura M. Weimera (1966), podľa ktorého: „Podnikateľské prostredie je klíma alebo súbor podmienok – ekonomických, sociálnych, politických alebo inštitucionálnych, v ktorých sú vykonávané aktivity podniku." Bayard O. Wheeler (1973) definuje podnikateľské prostredie ako „súbor všetkých externých faktorov pre podniky a odvetvia, ktoré ovplyvňujú organizáciu a jej operácie". Ďalšiu definíciu nachádzame v knihe Dunhama a Piercea (1989), podľa ktorých: „Podnikateľské prostredie reprezentuje súbor podmienok, okolností a vplyvov, ktoré obklopujú a ovplyvňujú fungovanie organizácie. Toto prostredie je tvorené rôznymi indivíduami (ako zákazníci, obyvatelia v okolí, atď.); organizáciami (ako dodávatelia, odbory) a vládnymi organizáciami (regulačné orgány, legislatívne orgány, atď.)". Iný pohľad, ktorý sa nezameriava len na externú časť podnikateľského prostredia nachádzame v novších publikáciách. Napríklad J. Kew a J. Stredwick (2005) konštatujú, že podnikateľské prostredie je „všetko čo môže ovplyvniť súčasné alebo budúce aktivity podniku. Preto hovoríme, že podnikateľské prostredie je situačné – je jedinečné pre každú podnikateľskú jednotku" Podľa A. C. Fernanda (2011) do podnikateľského prostredia patria „všetky faktory, ktoré majú vplyv na daný podnik. Podnikateľské prostredie sa dá rozdeliť na interné a externé, ktoré sa ďalej rozdeľuje na mikro a makro prostredie. Okrem toho sú podniky ovplyvňované tak ekonomickými ako aj neekonomickými faktormi." Externé prostredie zahŕňa tú časť podnikateľského prostredia, ktorá ovplyvňuje podnik nepriamo. Patria tam všetky elementy, ktoré podnik nemôže ovplyvniť. Podnik ako otvorený systém, vzájomné pôsobí s prostredím okolo a stáva sa na ňom závislý. Toto vzájomné pôsobenie, resp. interakcia motivuje manažérov, aby reagovali kreatívne a konali inovatívne. (Zahra a O'Neil,1998). Mikroekonomické externé prostredie pozostáva z elementov, ktoré sú blízkom okolí podniku a priamo ovplyvňujú fungovanie podniku (Rackoff, Wiseman a Ullrich, 1985). Zahŕňa podniky, ktoré práve vstúpili na trh, substitučné podniky, dodávateľov, konkurenciu a zákazníkov. (Porter, 2008). V slovenskej literatúre V. Juríčková (2006) definuje podnikateľské prostredie takto: „Podnikateľské prostredie v najvšeobecnejšom zmysle je všetko, čo obklopuje daný systém: podnikateľským prostredím je teda všetko, čo obklopuje podnik. Zastrešuje tak hospodárske, politické, inštitucionálne, právne, technologické, etické a kultúrne podmienky, v ktorých sa realizuje podnikateľský proces, t.j. proces formovania podnikov, ako aj realizácia ich podnikateľských aktivít." Na druhej strane E. Šúbertová (2009) charakterizuje podnikateľské prostredie ako „súbor vonkajších činiteľov a podmienok, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú 236 formovanie a rozvoj podnikania. Vonkajšie prostredie je objektívnym prostredím vo vzťahu k podnikateľom a funguje nezávisle od ich požiadaviek." V týchto vymedzeniach môžeme vidieť zameranie na externú časť podnikateľského prostredia, ktorej sa pri analýze podnikateľského prostredia venuje viac pozornosti podobne ako tomu bolo vo väčšine zahraničných zdrojov. Charakteristike zložiek externého prostredia sa venujú aj ďalší autori na Slovensku. Š. Slávik (2009) vymedzuje makroprostredie ako „prostredie, v ktorom sa nachádzajú všetky podnikateľské subjekty nezávisle od konkrétneho odvetvia alebo duhu podnikania, pričom sa nachádzajú pod tlakom síl, ktoré nedokážu ovplyvniť." Trochu inú perspektívu prinášajú J. Papula a Z. Papulová (2010), ktorí konštatujú, že každý podnik existuje v konkrétnom prostredí. „Súhrn prvkov prostredia tvorí okolie podniku, ktoré ovplyvňuje činnosť každého podniku." Toto prostredie môžeme potom podobne ako v prístupe A. C. Fernanda (2011) rozdeliť na dve základné časti: 1. Externé prostredie – v rámci ktorého hovoríme makroprostredí (sociálne a kultúrne, politické a legislatívne, ekonomické a technické), mikroprostredí (akcionári, veritelia, odbory, vládne inštitúcie, záujmové skupiny, miestne úrady, priemyselné komory) a prostredí odvetvia (konkurencia, dodávatelia, kupujúci, substitučné odvetvia), 2. Interné prostredie podniku – zdroje, schopnosti, možnosti. „Pre zabezpečenie a plynulé fungovanie transformačného procesu podniku sú potrebné určité prvky, väzby vytvorené medzi týmito prvkami a väzby na vonkajšie okolie. Tieto prvky a ich väzby nazývame produkčnými faktormi" (Majtán, 2009). Aj podnikové produkčné faktory sú súčasťou interného prostredia podniku. Na základe prezentovaného teda vyvodzujeme záver, že „podnikateľské prostredie je súbor prvkov z externého prostredia podniku, ktoré sú na základe rôznych druhov väzieb, vo vzájomnej interakcii s podnikom a ktoré vzhľadom na špecifiká interného prostredia podniku, tento podnik ovplyvňujú jedinečným, unikátnym spôsobom. Z toho vyplýva, že aj keď mnohé prvky podnikateľského prostredia vplývajú na činnosť viacerých podnikov v danom prostredí rovnako, ich dopad na jednotlivé podniky bude diferencovaný." ANALÝZA VYBRANÝCH ČASTÍ PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA OVPLYVŇUJÚCICH PODNIKANIE NA SLOVENSKU Hodnoteniu slovenského podnikateľského prostredia sa venuje viacero inštitúcií. Jednak sú to medzinárodné inštitúcie ako Svetové ekonomické fórum prostredníctvom indexu globálnej konkurencieschopnosti (Global Competitiveness Index GCI) alebo Svetová banka, ktorá hodnotí podnikateľské prostredie vo svojej každoročnej správe „Doing business". Na Slovensku sa hodnoteniu podmienok na podnikanie pravidelne venuje Podnikateľská aliancia Slovenska (PAS), ktorá konštruuje Index podnikateľského prostredia (IPP) a v roku 2012 prvýkrát aj Globálny monitor podnikania (GEM). Každá z týchto inštitúcií využíva iné postupy aj metodiky hodnotenia a tak poskytujú pomerne široký záber pohľadov na vývoj a stav podnikateľského prostredia a jeho jednotlivých častí. Na základe výsledkov prieskumov podnikateľského prostredia na Slovensku vybranými zahraničnými i slovenskými inštitúciami dostávame prostredníctvom komparatívnej analýzy ucelený obraz o vývoji i súčasnom stave nášho prostredia na podnikanie. V tabuľke číslo 1 uvádzame hodnotenie jednotlivých zložiek podnikateľského prostredia, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú podmienky na podnikanie na Slovensku a zároveň ich hodnotenie v prezentovaných prieskumoch. Keďže každý prieskum uplatňuje 237 vlastné klasifikácie, hodnotenia sú zobrazené v príslušných klasifikáciách jednotlivých prieskumov. Do porovnania sme vybrali tie zložky podnikateľského prostredia, ktoré sú predmetom hodnotení najčastejšie. Tabuľka 1: Porovnanie hodnotení podnikateľského prostredia na Slovensku podľa vybraných domácich a zahraničných prieskumov Prieskum GEM 2011 (NES) Index podnikateľského prostredia 3Q/2012 Doing Business 2013 Global Competitive Index 2012 13 Hodnotenie Skóre 1 5 index (ref. hodnota = 100) Umiestnenie z 185 Skóre 1 7 Financovanie 2,13 195,1 Dostupnosť úverov: 23 Rozvinutosť finančného trhu: 4,4 Ochrana investorov: 117 Vládne politiky (byrokracia, dane) 2,44 Byrokracia: 24,0 Dane: 77,3 Dane: 100 Vládne programy 2,04 Neefektívne výdavky: 2,6 Vzdelanie (odborné, VŠ) 2,63 4,5 Fyzická infraštruktúra 3,98 157,1 Prístup k elektrine: 100 4,2 Záujem podnikové inovácie 2,78 3,0 Zdroj: vlastné spracovanie podľa GEM 2011, Index podnikateľského prostredia 3Q/2012, Doing Business 2013, Global Competitive Index 2012 – 2013. Analyzované prieskumy majú z hľadiska predmetu hodnotenia nasledovné spoločné oblasti, resp. zložky podnikateľského prostredia: Financovanie je jednou zo základných podmienok podnikania. Tejto oblasti priradili experti v NES hodnotenie 2,13 (na škále od 1 do 5), čo umiestňuje Slovensko na 38. miesto (zo 49 hodnotených krajín). Otázkou financovania sa zaoberá aj GCI prostredníctvom položky „Rozvinutosť finančného trhu", ktorá dosahuje v prípade Slovenska hodnotenie 4,4 (na škále od 1 do 7), ktoré ho radí na 47. miesto zo 142 krajín. Financovanie je tiež predmetom hodnotenia IPP od PAS prostredníctvom položky „Prístup k finančným zdrojom", ktorá dosahuje hodnotu indexu 205,1 (oproti počiatočnej hodnote 100). Čiastkovým otázkam financovania, konkrétne dostupnosti úverov a ochrane investorov sa venuje aj správa Doing Business. V hodnotení dostupnosti úverov sa Slovensko nachádza na 23. mieste (zo 185 krajín), pričom v prípade ochrany investorov, správa Doing Business zaradzuje Slovensko až na 117 miesto. Zabezpečiť dostatočný objem finančných zdrojov pre podnik je dôležitou úlohou pre každého, či už vo fáze založenia podniku alebo aj v priebehu jeho životnosti. I keď financovanie nepatrí medzi oblasti, pri ktorých možno hovoriť o najhoršom stave, vzhľadom na jej hodnotenie, zďaleka nepredstavuje podmienku, ktorá pozitívne ovplyvňuje prostredie na podnikanie na Slovensku. Vládne politiky (byrokracia, dane) boli expertmi v NES hodnotené na 2,44 bodu, vďaka čomu sa Slovensko nachádza na 22. mieste (zo 49 krajín). Kým NES zahrňuje hodnotenie otázky byrokracie aj daní do jedného faktora, ďalšie prieskumy uplatňujú samostatné hodnotenie týchto dvoch otázok. Hodnotením otázky daní sa zaoberá správa Doing Business, ktorá radí v tejto oblasti Slovensko až na 100. miesto spomedzi 185 238 hodnotených krajín. Otázka byrokracie a daní, pri ich oddelení ako samostatných oblastí, je predmetom hodnotenia aj IPP PAS. V položke „Byrokracia, prieťahy v konaní na úradoch, výkazníctvo" dosahuje index hodnotu 24,0 (oproti počiatočnej hodnote 100), v položke „Legislatíva upravujúca dane, poplatky, investície" dosahuje index hodnotu 77,3. Na základe výsledkov jednotlivých prieskumov nemožno dane a byrokraciu považovať za oblasti podporujúce nové a rastúce firmy, skôr naopak. Vzhľadom na ich dopad na podnikateľov na Slovensku. Vládne programy. Vládne programy zamerané na podporu nových a rastúcich firiem patria medzi najhoršie hodnotené podmienky na podnikanie. „Najhorší stav pritom vykazujú dimenzie dostupnosti vládnych programov a najmä efektívnosti vládnych programov. Negatívne hodnotenie však vykazujú aj ďalšie dimenzie, ako možnosť získania širokého rozsahu asistencie prostredníctvom jednej agentúry, existencia primeraného množstva programov, efektívna podpora prostredníctvom inkubátorov a vedeckých parkov, či kompetentnosť a efektívnosť ľudí pracujúcich pre vládne agentúry. Zo zistení prieskumu NES jednoznačne vyplýva, že v oblasti vládnych programov (a všetkých jej dimenziách) existuje stále značný priestor na zlepšenie, kým sa stanú podmienkou pozitívne vplývajúcou na podnikateľskú aktivitu na Slovensku" (Pilková, 2012). Vzdelanie (odborné, profesijné, vysokoškolské) možno rovnako zaradiť medzi podmienky vyznačujúce sa negatívnym stavom. „V rámci tejto podmienky je hodnotené poskytovanie dostatočnej prípravy na založenie a rozvíjanie nových firiem, pričom to je ako najslabšie vnímané na úrovni vysokých škôl. Pomerne negatívne hodnotenia v tejto oblasti však vykazujú aj systémy odborného, profesionálneho a nepretržitého vzdelávania, a dokonca aj podnikateľské a manažérske vzdelávanie (i keď v tomto prípade sa hodnotenie približuje k neutrálnemu)" (Pilková, 2012). Celkovo však možno zhodnotiť, že vzdelanie na úrovni odborného, profesijného a vysokoškolského vzdelávania predstavuje tiež podmienku, v ktorej existuje potreba významných zlepšení, aby sa stala podmienkou s výraznejším pozitívnym vplyvom na podnikateľskú aktivitu. Fyzická infraštruktúra dosahuje na Slovensku z pohľadu expertov hodnotenie 3,98, vďaka čomu je na 16. mieste medzi všetkými zapojenými krajinami (49 krajín). Fyzická infraštruktúra je aj predmetom hodnotenia iniciatív GCI prostredníctvom položky „Celková kvalita infraštruktúry" (hodnotenie 4,2, umiestnenie na 74. Mieste zo 142 krajín), ako aj IPP PAS prostredníctvom položky „Úroveň infraštruktúry" (hodnota indexu 158,9). Čiastkovo, z pohľadu prístupu k elektrickej energii, hodnotí túto otázku aj Doing Business, pričom Slovensko umiestňuje na 102. miesto spomedzi 185 zapojených krajín. Dostupnosť komerčnej infraštruktúry a služieb je výrazne pozitívne hodnotenou podmienkou. Znamená to, že v tomto prípade možno hovoriť o pozitívnom vplyve dostupnosti komerčnej infraštruktúry a služieb na podnikateľskú aktivitu. Najlepšie hodnotenou je pritom dostupnosť bankových ako aj právnych a účtovníckych služieb. Pozitívne je tiež hodnotenie dostatočného množstva a kvality dostupných subdodávateľov, dodávateľov a poskytovateľov poradenských služieb, jedinou negatívne hodnotenou dimenziou je ich cenová dostupnosť pre nové a rastúce firmy. Záujem podnikov/spotrebiteľov o inovácie: „Záujem podnikov o inovácie" a „Záujem spotrebiteľov o inovácie" sú z pohľadu NES hodnotené samostatne, pričom na základe vnímania expertov dosahujú hodnotenie 2,78 resp. 3,22, čo zaraďuje Slovensko na 39. resp. 45. miesto spomedzi 49 krajín zapojených do NES. Otázka inovácií je aj súhrnnou položkou hodnotenia v rámci GCI (čiže nie je oddelené hľadisko podnikov od hľadiska spotrebiteľov, a zároveň je uplatnený širší pohľad na túto problematiku), pričom Slovensko dosahuje hodnotu 2,9, ktorá ho radí na 96. miesto spomedzi 142 hodnotených krajín. 239 Vzhľadom na výsledky jednotlivých hodnotení, zaraďujeme aj záujem podnikov a spotrebiteľov o inovácie, do skupiny faktorov, ktoré nemajú práve pozitívny vplyv na podnikanie na Slovensku. ZÁVER Podnikanie je základným predpokladom dynamiky fungovania trhovej ekonomiky a efektívnej alokácie zdrojov. Pre Slovensko ako krajinu nachádzajúcu sa v procese permanentného dobiehania úrovne najrozvinutejších post industriálnych ekonomík má zlepšovanie podmienok pre podnikanie nenahraditeľný význam a predstavuje zásadný faktor konkurencieschopnosti. Skúsenosti z predchádzajúcich rokov ukázali, že systematické zavádzanie pozitívnych zmien v podnikateľskom prostredí na Slovensku môže v strednodobom horizonte výrazne akcelerovať rozvoj ekonomiky a zvyšovať zamestnanosť. V tomto kontexte by malo byť podnikateľské prostredie na Slovensku jednou z hlavných konkurenčných výhod nášho hospodárstva. Je nepochybné, že jeho jednotlivé charakteristiky legislatívnej, regulačnej a širšej sociálno-ekonomickej povahy pri vhodnom nastavení môžu predstavovať vhodný základ pre znovu naštartovanie rastových a reštrukturalizačných procesov i v období po odznení vplyvov globálnej finančnej a hospodárskej krízy. Ide však o značne rozsiahly a komplikovaný proces čiastkových úloh a krokov, ktorý si vyžaduje aktívnu spoluúčasť mnohých rezortov, odborných kruhov, podnikateľskej sféry, vzdelávacích inštitúcií a ďalších inštitúcií, zväzov, združení a podobne. LITERATÚRA AGUILAR, F.J. 1976. Scanning the business environment. New York: Macmillan, 1976. 239 s. Dostupné na: <http://books.google.sk/books/about/Scanning_the_business_environment. html?id=o-M9AAAAIAAJ&redir_esc=y>. DUNHAM, R. – PIERCE, L.J. 1989. Management. London : Longman, 1989. 832 s. ISBN: 9780673398017. FERNANDO, A. C. 2011. Business environment . New Delhi : Pearson Education India, 2011. 663 p. ISBN 8131731588. JURÍČKOVÁ, V. 2006. Podnikateľské prostredie a firemné stratégie. Bratislava : Ekonomický ústav Slovenskej akadémie vied, 2006. 172 s. ISBN 80-7144-154-6. KEW, J. – STREDWICK, J. 2005. Business Environment: Managing in a Strategic Context. London : CIPD Publishing, 2005. 271 s. ISBN 1843980797. MAJTÁN, Š. a kol. 2009. Podnikové hospodárstvo. Bratislava : Sprint dva. 2009. 320 s. ISBN 978-80-89393-07-7. PAPULA, J. – PAPULOVÁ, Z. 2010. Strategické myslenie manažérov: za tajomstvami strategického myslenia. Bratislava : KARTPRINT, 2010. 302 s. ISBN 978-80-88870-86-9. PILKOVÁ a kol. 2012. Podnikanie na Slovensku: Vysoká aktivita, nízke rozvojové ašpirácie. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta managementu, 2012. ISBN 978-80223-2823-4. PODNIKATEĽSKÁ ALIANCIA SLOVENSKA. 2012. Správa o globálnej konkurencieschopnosti za rok 2012-2013. [online]. 2012 [cit. 04.01.2013]. Dostupné na: <http://alianciapas.sk/category/pravidelne_aktivity/sprava_o_globalnej_ konkurencieschopnosti/>. 240 PODNIKATEĽSKÁ ALIANCIA SLOVENSKA. 2013. Index podnikateľského prostredia. [online]. 2013 [cit. 12.01.2013]. Dostupné na: < http://alianciapas.sk/category/pravidelne_aktivity/index_podnikatelskeho_prostredia/>. PORTER, M.E. 2008. The Five Competitive Forces That Shape Strategy. In: Boston: Harvard business Review. ISSN 0017-8012. 2008, p. 79–93. RACKOFF, N. – WISEMAN, C, – ULLRICH, W.A. 1985. Information Systems for Competitive Advantage: Implementation of a Planning Process. In: MIS Quarterly. 1985. ISSN 2162-9730. vol. 9, no. 4, p. 285-294. SLÁVIK, Š. 2009. Strategický manažment. 2. vyd. Bratislava : Sprint dva, 2009. 403 s. ISBN 978-80-89393-08-4. SVETOVÁ BANKA. 2013. Ease of Doing Business in Slovak Republic. [online]. 2013. [cit. 21.01.2013]. Dostupné na : <http://www.doingbusiness.org/data/exploreeconomies/ slovakia>. ŠÚBERTOVÁ, E. a kol. 2009. Podnikanie v malých a stredných podnikoch pre manažérov. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM. 2009. 156 s. ISBN 978-80-225-2869-6. WEIMER, A.M. 1966. Business Administration: An Introductory Management Approach. Pennsylvania : R. D. Irwin, 1966. 708 s. Dostupne na: <http://books.google.sk/books?ei=IHIRUenTJ4Pl4QSE4IG4Aw&id=-JUrAQAAMAAJ&dq =arthur+m.+weimer&q=business+ environment#search_anchor>. WHEELER, B. O. – ADAMS, T. J. 1973. The Business of Business: An Introduction. San Francisco : Canfield Press, 1973. 403 p. ISBN 9780063893382. ZAHRA, S.A. – O'NEILL, H.M. (1998). Charting the Landscape of Global Competition: Reflections on Emerging Organizational Challenges and Their Implications for Senior Executives. In: The Academy of Management Executive, vol. 12, no.4, p. 13-21. ISSN 08963789. KONTAKT Ing. Michaela Kinčáková denná doktorandka KPH Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava e-mail: [email protected] 241 REGULÁCIA TELEKOMUNIKAČNÉHO TRHU MOBILNÝCH OPERÁTOROV NA SLOVENSKU A V EURÓPSKEJ ÚNII MOBILE OPERATORS TELECOMMUNICATION MARKET REGULATION IN SLOVAKIA AND EUROPEAN UNION Jakub Kintler 1 ABSTRACT The telecommunications market shows an oligopolistic market structure in real market conditions. It is characterized by interdependence between the market actors, i.e. their interaction, existing barriers to entry and exit the industry, a slightly differentiated product, an unspecified number of consumers and a limited number of providers. The proposed article addresses the issue of development and regulation of the telecommunications market on the national as well as European level. The present article deals with problems of an organization and regulation of an oligopolistic market in order to increase the competition between individual providers of mobile and telecommunications services. At the end is identified the current development of the telecommunications market and the direction of its future development. KEY WORDS oligopoly, telecommunication market, prices, regulation, development and trends JEL CLASSIFICATION D43 ÚVOD Telekomunikačné odvetvie sa postupne vyvíja od svojho vzniku v roku 1880. V prvotných fázach svojho rozvoja bolo vo verejnom vlastníctve, čo viedlo k jeho monopolizácii a následnej regulácii v záujme zachovania trhových podmienok pre prijímateľov služieb tohto priemyslu. V prvej polovici 20. storočia sa telekomunikačné odvetvie stalo relatívne stabilným po celom svete a od roku 1950 sa začína rozvíjať myšlienka deregulovať telekomunikačný priemysel. V posledných troch desaťročiach v dôsledku liberalizácie a deregulácie sa telekomunikačný priemysel zmenil na dynamický, environmentálny a rýchlo rastúci. Pod značný rozvoj telekomunikačného priemyslu sa okrem iných faktorov, významnou mierou podpísal aj technologický pokrok, ktorý pokračuje kontinuálne od posledných desaťročí. Pre telekomunikačné spoločnosti tento vývoj vytvoril nové príležitosti, ale aj hrozby. Spoločnosti sa snažia okrem IT technológii stimulovať nové odvetvia zábavy a médií. Know-how, inovácie, vnútroštátne a medzinárodné prístupy na trh sú rozhodujúce pre úspech v konkurenčnom boji. Z dôvodu potrebných nových a doplňujúcich možností a zdrojov na plnenie nových požiadaviek v posledných rokoch vznikajú rozsiahle spojenectvá, fúzie a akvizície. Firmy museli prehodnotiť svoje stratégie, produkty a trhové portfólio. Z ekonomického hľadiska je dnes odvetvie telekomunikácií jedno z najdôležitejších v Európe. 1 Ing. Jakub Kintler, PhD., Katedra podnikovohospodárska, Fakulta podnikového manažmentu, Ekonomickej univerzity v Bratislave. Článok je výstupom riešenia grantovej úlohy MŠ SR VEGA č.: 1/0488/12 Teória regulácie monopolov na nadnárodných trhoch dominantných subjektov sieťových odvetví v prostredí s vysokým stupňom koncentrácie v rozsahu 100 %. Autorský podiel 100 %. 242 1. CHARAKTERISTIKA TELEKOMUNIKAČNÉHO TRHU Telekomunikačný trh vzhľadom na počet licencií v rôznych krajinách, vykazuje znaky oligopolného trhu. Oligopolná trhová štruktúra patrí medzi trhové štruktúry nedokonalej konkurencie. Nedokonalú konkurenciu môžeme vymedziť ako trhové štruktúry, ktoré predstavujú taký stav ekonomického systému, keď nie je možné dosiahnuť pri predpoklade racionálneho správania sa subjektov trhu rovnováhu, ktorá by predstavovala pareto optimálne riešenie maximalizácie zisku pre firmy na jednej strane a maximalizáciu užitočnosti pre spotrebiteľov na strane druhej. Vo vyššie uvedenom zmysle dochádza na nižšie špecifikovaných trhoch k prerozdeľovaniu blahobytu a vzniku externalít. Vo vyššie uvedenom zmysle oligoplná trhová štruktúra vykazuje nasledovné charakteristiky: 2 obmedzený počet firiem (poskytovateľov) bližšie nešpecifikovaný počet spotrebiteľov existujúce bariéry vstupu a výstupu z odvetvia produkt alebo služba je málo diferencovaná vzájomné správanie sa subjektov trhu Telekomunikačný trh a trhový segment mobilných operátorov, ktorého analýza je podstatou prezentovaného príspevku vykazuje všetky vyššie špecifikované charakteristiky. Bariéry vstupu do odvetvia tvoria licencie, ktoré poskytuje štát jednotlivým uchádzačom. Telekomunikačná infraštruktúra je vo vlastníctve štátu, alebo verejného poskytovateľa, ktorý umožňuje prístup ostatným firmám do prenosovej sústavy. Nákladové funkcie sú považované za formu úspor z rozsahu. Súčasne môžeme pozorovať vzájomné ovplyvňovanie sa subjektov trhu, ktoré je významné vzhľadom na jeho veľkosť a obmedzenia, ktorými disponuje. Z hľadiska európskej perspektívy telekomunikačný trh je trhom s exponenciálnym rastom. Existuje všeobecná zhoda, že 4-5 poskytovateľov by malo postačovať na vytvorenie dostatočnej hospodárskej súťaže na trhu. Avšak rastúca regulácia na európskej úrovni situáciu mnohých poskytovateľov telekomunikačných služieb zhoršuje. Je zrejmé, že európski poskytovatelia služieb sa snažia meniace sa základné podmienky na trhu reagovať mnohými rôznymi spôsobmi. Firmy neustále inovujú a hľadajú nové zdroje príjmov a súčasne pokračujú v znižovaní nákladov. Na niektorých európskych trhoch, napríklad vo Veľkej Británii alebo vo Švajčiarsku sa aktuálnym trendom stáva konsolidácia 3 povedal Hagen Götz Hastenteufel z poradenskej firmy AT Kearney ktorá, vypracovala štúdiu európskeho telekomunikačného trhu. Regulácia telekomunikačného trhu smeruje k možnosti spotrebiteľov si voľne vyberať zo služieb dostupných poskytovateľov bez ohľadu na viazanosť a zmluvný vzťah s poskytovateľom v domovskej krajine, čo vedie k zvyšovaniu konkurencie na trhu telekomunikácii. Výsledkom týchto tendencií je rastúci tlak na zvyšovanie produktivity práce a znižovanie cien poskytovaných služieb. 2. NÁSTROJE REGULÁCIE TELEKOMUNIKAČNÉHO TRHU Európska komisia realizuje regulačné opatrenia, aby zabránila zneužívaniu trhovej sily jednotlivých poskytovateľov telekomunikačných služieb. Výsledkom pôsobenia v posledných rokoch je balík opatrení a smerníc známy ako telekomunikačný balík. Telekomunikačný balík predstavuje prepracovanie európskeho telekomunikačného zákona s cieľom vylepšiť existujúce právne predpisy týkajúce sa služieb elektronických komunikácií. Ambíciou tohto regulačného balíka je vytvorenie novej európskej telekomunikačnej a regulačnej štruktúry v rámci všetkých 27 členských štátov EÚ. Táto reforma je zameraná okrem iného aj na 2 FENDEKOVÁ, E. 2006: Oligopoly a regulované monopoly. Bratislava: Iura Edition, 2006. 205 s. ISBN 808078-080-3. 3 http://www.protext.cz/zprava.php?id=11839, dostupné na internete 15.04.2013 243 stransparentnenie taríf, prehľadnejšiu formuláciu zmluvných podmienok a ochranu osobných údajov spotrebiteľov. Rovnako zavádza nový európsky regulačný orgán BEREC. BEREC je združenie európskych regulátorov v oblasti elektronickej komunikácie zriadené nariadením (ES) č. 1211/2009 Európskeho parlamentu z 25. novembra 2009 ako súčasť telekomunikačného reformného balíka. Agentúra BEREC pozostáva z Rady regulačných orgánov, ktorú tvoria riaditelia 27 vnútroštátnych regulačných orgánov. 4 Úrad je oficiálnym orgánom EÚ a za jeho riadenie zodpovedá výbor, v ktorom sú zastúpené všetky národné regulačné orgány a komisia. Združenie nahradilo skupinu európskych regulačných orgánov pre elektronické komunikačné siete a služby, založené v roku 2002. Svojou činnosťou prispieva k rozvoju a lepšiemu fungovaniu vnútorného trhu pre elektronické komunikačné siete a služby. Súčasťou činností agentúry BEREC je poskytovanie pomoci národným regulačným orgánom pri vykonávaní regulačného rámca EÚ pre elektronické komunikácie. Podporuje konzistentnú implementáciu regulačných opatrení EÚ a tak zlepšuje fungovanie jednotného trhu. Telekomunikačný balík sa stal predmetom niekoľkých politických rokovaní medzi krajinami EÚ, vrátane rokovaní o poskytovaní prístupu k infraštruktúre dominantných poskytovateľov širokopásmového pripojenia. Jednou z posledných aktivít v oblasti regulácie telekomunikačného trhu v EÚ je nariadenie Európskeho parlamentu zo dňa 13. júna 2012 zameraného na zníženie diferencie cien za poskytované služby medzi domácimi a roamingovými hovormi, sms, mms a ďalšími službami mobilných operátorov. Cieľom uvedeného európskeho aktu je snaha o oddelenie predaja domácich (národných) služieb a roamingových služieb. Predpokladom uvedenej separácie jednotlivých služieb by malo byť vytvorenie nového trhového segmentu mobilných roamingových služieb, čo povedie k zvýšeniu konkurencie na strane ponuky so žiadúcim efektom poklesu cien za roamingové služby v Európe pre spotrebiteľov. Parciálnym cieľom v tejto oblasti je eliminácia bariér vstupu nových poskytovateľov, resp. operátorov na jednotlivé národné trhy. V zmysle tohto nariadenia sú povinní poskytovatelia roamingových služieb informovať spotrebiteľov o cenách jednotlivých uskutočnených ako aj akceptovaných hovoroch, sms, mms, data prenosoch a pod. transparentne bez dodatočných a skrytých poplatkov, ktoré by v konečnom dôsledku navyšovali konečnú cenu predaného balíka služieb. V tabuľke nižšie uvádzame prehľad jednotlivých roamingových služieb mobilných operátorov v nadväznosti na cenovú reguláciu. Nižšie uvedené ceny za poskytovanie roamingových služieb by mali byť v platnosti do 30.júna 2017. Tabuľka 1 Regulované ceny roamingových služieb mobilných operátorov v EÚ 5 Realizovaný typ služby Dátum Max. cena za uskutočnenie bez Dph Max. cena za prijatie bez Dph hlasové služby 1.júl 2012 0,29 €/min. 0,08 €/min. 1.júl 2013 0,24 €/min. 0,07 €/min. 1.júl 2013 0,19 €/min. 0,05 €/min. sms 1.júl 2012 0,09 €/sms – 1.júl 2013 0,08 €/sms – 1.júl 2013 0,06 €/sms – dátové služby 1.júl 2012 0,70 €/Mb – 1.júl 2013 0,45 €/Mb – 1.júl 2013 0,20 €/Mb – Zdroj: eur-lex.europa.eu, vlastné spracovanie 4 http://berec.europa.eu/eng/about_berec/what_is_berec, dostupné na internete 15.04.2013 5 http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2012:172:0010:0035:EN:PDF, dostupné na internete 15.04.2013 244 Ceny uvedené v tabuľke 1, predstavujú maximálne ceny na regulovanom trhu telekomunikácii, konkrétne segment mobilných operátorov. Samozrejme ceny za jednotlivé poskytované služby môžu rôzne variovať vzhľadom na ekonomické možnosti jednotlivých poskytovateľov nesmú však prekročiť regulátorom nastavený rámec, v tomto prípade maximálnu cenu. Aktuálne najvýznamnejší mobilní operátori na Slovensku (T-Com, Orange, O2) účtujú pri rešpektovaní nariadenia Európskeho parlamentu maximálne ceny za roamingové služby, teda na hranici stanovenej regulátorom. Reguláciu telekomunikačného trhu v EÚ vykonáva agentúra BEREC, ktorá je zodpovedná za implementáciu jednotlivých nariadení Európskeho parlamentu do praxe. Na Slovensku reguláciu v oblasti telekomunikačných služieb vykonáva Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, ktorý okrem iného implementuje nariadenia a smernice Európskeho parlamentu a dohliada nad dodržiavaním podmienok implementovaných smerníc. 3. VÝVOJ TELEKOMUNIKAČNÉHO TRHU NA SLOVENSKU A V EÚ Telekomunikačný segment mobilných operátorov, teda firiem poskytujúcich uvedený typ služby svojim spotrebiteľom vykazuje typické znaky oligopolnej trhovej štruktúry. Na začiatku svojho fungovania v 90-tych rokoch minulého storočia bol dokonca klasickým príkladom duopolu. Následne po liberalizácii trhu poskytovateľov mobilných telekomunikačných služieb je príkladom oligopolnej trhovej štruktúry s dvomi dominantnými firmami, ktorým od nástupu tretieho mobilného operátora neustále klesá trhový podiel. V súčasnosti na Slovensku do tohto trhového segmentu penetroval ďalší poskytovateľ. Pre názornosť nižšie prezentujeme vývoj trhových podielov podľa počtu dosiahnutých výnosov za ukončenie volaní vo verejnej mobilnej telefónnej sieti od 31.12.2009 do konca roka 2011. Spoločnosť Orange Slovensko dosiahla k 31.12.2009 trhový podiel vo výške 43,58 %, spoločnosť Slovak Telekom dosiahla k tomu istému dátumu takmer rovnaký podiel vo výške 43,36 %. Spoločnosti Orange Slovensko klesol trhový podiel k 31.12.2011 na 36,58 % a spoločnosti Slovak Telekom na 35,93 %. 6 Naopak spoločnosti Telefónica Slovakia trhový podiel za posledné 2 roky stúpol z 13,06 % na 27,49 %. Spoločnosti Telefónica Slovakia teda za posledné 2 roky stúpol trhový podiel podľa výšky výnosov za ukončenie volaní vo verejnej mobilnej telefónnej sieti dvojnásobne. Európsky telekomunikačný trh rovnako ako Slovenský vykazuje jasné znaky oligopolného trhu. Z pohľadu ekonomickej sily medzi najsilnejšie firmy patria: Vodafone, Teléfonica O2, T-Com a Orange. Vzhľadom na celkovú globálnu ekonomickú silu, môžeme považovať spoločnosť Vodafone za lídra tohto trhu. Svoje dominantné postavenie využíva pri tvorbe cien za poskytované služby, pričom je to možné dokumentovať najmä pri poskytovaní roamingových služieb, ktoré sú násobne vyššie oproti cenám vnútroštátnych hovorov. Výsledkom týchto rozdielov bola implemntácia nariadenia európskeho parlamentu o regulácii cien poskytovaných roamingových služieb. V nariadení sa okrem iného konštatuje, že nemožno hovoriť o existencii vnútorného telekomunikačného trhu, pokiaľ existujú významné rozdiely medzi domácimi a roamingovými cenami. V súčasnosti 80% z celkových príjmov spoločnosti Vodafone pochádza zo štandardných hlasových hovorov a textových správ, preto regulácia zo strany európskych regulátorov má značný vplyv na finančné výsledky spoločností. Tá reaguje zameraním a sústredením svojich aktivít na rozvojové trhy, kde dopyt po mobilných službách rastie (India, niektoré štáty Afriky). Presun aktivít na rozvojové trhy sa uskutočňuje aj v dôsledku stagnácie dopytu na európskom trhu a silnejúceho konkurenčného prostredia. Často nie je výnimkou, že na jednotlivých národných trhoch pôsobia traja až piati poskytovatelia mobilných telekomunikačných služieb. Novinkou v oblasti konkurencie v telekomunikačnom 6 http://www.teleoff.gov.sk/data/files/32271.pdf, dostupné na internete 15.04.2013 245 priemysle je zvýšený počet firiem, ktoré si prenajímajú kapacitu mobilných sietí od majiteľov licencií a predávajú svoje vlastné mobilné služby zákazníkom. Ďalším trendom v tejto oblasti je poskytovanie softvéru s hlasovými službami internetovými spoločnosťami. Súčasťou rozvoja technológií a sprísňovania podmienok poskytovania klasických mobilných služieb môžeme na trhu mobilných operátorov zaznamenať rast dopytu po dátových službách. Naopak dopyt podiel klasických hlasových a textových služieb klesá. Z hľadiska strednodobého horizontu sa predpokladá ďalší rozvoj rast trhu dátových služieb. Predpoklad rastu trhu s dátovými službami spôsobuje najmä rastúci dopyt a používanie smartphonov a tabletov. Súčasne k popularite týchto zariadení významnou mierou napomáha aj neustále skvalitňovanie dátovej siete. Mobilné siete v Európe predstavujú typickú kombináciu 2G siete pre tradičné služby a 3G siete pre vysoké rýchlostný prístup k internetu a aplikáciám. Ďalšou etapou vývoja a rozvoja mobilnej siete bude 4G, ktorú už niektoré krajiny používajú. ZÁVER Rozvoj telekomunikačného trhu v EU a na Slovensku je závislý na technologickom pokroku a neustálej implementácii inovácii do mobilnej telekomunikačnej siete. V rámci regulácie poskytovania mobilných telekomunikačných služieb je národný regulátor do značnej miery závislý od regulátora pôsobiaceho na úrovni Európskej únie. V záujme skvalitňovania a zvyšovania dostupnosti služieb mobilných operátorov širokej verejnosti je nevyhnutná liberalizácia tohto trhu. Vzhľadom na fakt, že nami identifikovaný trhový segment v dôsledku vydávania súhlasu na pridelenie frekvencie, ktorá predstavuje vstupnú bariéru na telekomunikačný trh a je vo vlastníctve štátu, ktorý vo vyššie uvedenom zmysle vystupuje ako monopol, sa môže regulácia v záujme eliminácie tohto vplyvu javiť ako správna a z krátkodobého hľadiska aj ako vysoko žiadúca. Výsledkom tejto regulácie by malo byť znova oživenie konkurenčného boja medzi jednotlivými poskytovateľmi mobilných telekomunikačných služieb a tým zabezpečenie pre spotrebiteľa rastúcu kvalitu pri súčasnom poklese cien. POUŽITÁ LITERATÚRA BROWNING, K.E. – ZUPAN, A.M. 2009: Microeconomic Theory & Aplications, 10th edition. New Jersey: Wiley & Sons, 2009. 408 s. ISBN 978-0-470-42949-5. FENDEK, M. – FENDEKOVÁ, E. 2008: Mikroekonomická analýza. Bratislava: Iura Edition, 2008. 569 s. 2008 ISBN 978-80-8078-180-4. FENDEKOVÁ, E. 2006: Oligopoly a regulované monopoly. Bratislava: Iura Edition, 2006. 205 s. ISBN 80-8078-080-3. MARSHALL, A. 2006: Principles of Economics. New York: Cosimo, 2006. 312 s. ISBN 1-59605985-0. PINDYCK, R. – RUBINFELD, D: 2008. Microeconomics, 7th edition. New Jersey: Prentice Hall, 2008. 768 s. ISBN 978-01-32080-23-1. http://berec.europa.eu http://www.protext.cz http://eurlex.europa.eu http://www.teleoff.gov.sk KONTAKT Ing. Jakub Kintler, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava 246 ČESKÁ REPUBLIKA 2013: ROZPAKY, NEJISTOTY A STAGNACE CZECH REPUBLIC 2013: EMBARRASSMENT, UNCERTAINTY AND STAGNATION Eva Kislingerová 1 ABSTRACT The paper summarizes the trends in the economy of the Czech Republic. On this basis, it provides an estimate of the further development of insolvency petitions and actually declared bankruptcies in the Czech Republic. In addition, it summarizes selected data on yield, duration and other statistical aspects of insolvency proceedings in the Czech Republic. KEY WORLDS Insolvency; Bankruptcy; Insolvency proceedings; Creditors' returns. JEL Classification: G33, G34 ÚVOD CELKOVÁ EKONOMICKÁ SITUACE V ČR V ROCE 2013 Česká republika prošla podobně jako v podstatě všechny vyspělé země v letech 2008 až 2010 poměrně hlubokou krizí, která se v daném kontextu projevila primárně výrazným poklesem domácí poptávky a ochabnutím celkové ekonomické aktivity. Exportně zaměřený průmysl země trpěl nízkou poptávkou v zahraničí. Naopak od řady jiných zemí však měla ČR dvě významné výhody. Tou první bylo stabilní a zdravé bankovnictví, které je odolné vůči defaultu, protože je kapitálově silné a má dostatečné rezervy. Banky na krizi zareagovaly konzervativně a snížily svojí úvěrovou angažovanost vůči nefinančním podnikům. Vůči rodinám se podstatně zpomalil růst objemu úvěrů. Druhou výhodou je fakt relativně nízkého zadlužení státu, přičemž politická reprezentace v letech 2009 až 2013 zbrzdila předchozí rozpočtovou expanzi. Vedle pozitiv se ale objevují i velmi podstatná negativa, která neumožňují vidět situaci pro rok 2013 a 2014 v nijak optimistickém světle. Především oživení po hluboké krizi let 2009 a 2010 bylo jenom krátké a nijak výrazné, v roce 2012 pak bylo vystřídáno dalším hospodářským poklesem. Za druhé pokračuje trend nízké a dokonce stále se snižující domácí poptávky, když rodiny značně racionalizovaly svoji spotřebu. Významným momentem je fakt, že rodiny potlačily spotřebu výrazně více, než jak se snížila jejich skutečná životní úroveň měřená disponibilními příjmy. To ukazuje na posilování rezerv a celkovou stabilizaci rodinných rozpočtů. To je velmi zdravý přístup k věci, ale zároveň se tím prohlubují aktuální hospodářské potíže země. Specifickým znakem situace v ČR je, že souběžně s restriktivní rozpočtovou politikou jsou zveřejňovány stále nové případy, kdy byly rozpočtové prostředky vynakládány chybně nebo na zbytečné projekty, což vede k rekordnímu poklesu důvěry obyvatel ve vládu. Výsledkem je dlouhodobá stagnace ekonomiky a to při na české poměry relativně vysoké míře nezaměstnanosti. V daném období lze tvrdit, že největším problémem hospodářství není nějaká typicky ekonomická obtíž, jako například cenové vzlínání nebo rozpad odbytišť 1 Prof. Ing. Eva Kislingerová, CSc.; Vysoká škola ekonomická v Praze, vedoucí katedry podnikové ekonomiky Fakulty podnikohospodářské. Příspěvek byl zpracován v rámci projektu TD010093 Vývoj transakčních nákladů českých ekonomických subjektů v insolvenčním řízení, možnosti jejich snižování na úroveň běžnou v EU pomocí zdokonalení legislativy, možnosti zlepšení statistiky insolvenčních řízení a vytvoření modelu finanční křehkosti rodin registrovaného u Technologické agentury ČR. 247 v zahraničí. Rozhodujícím problémem je přístup vlastního obyvatelstva, které se nehodlá podílet na hospodářském růstu vlastní spotřebou a raději čeká na jiné impulsy. NĚKTERÉ ZVLÁŠTĚ VÝRAZNÉ ASPEKTY EKONOMICKÉHO VÝVOJE V ČR Pokud bychom hledali hlavní charakteristiky ekonomického vývoje v ČR v posledních několika letech, pak bychom pravděpodobně hovořili především o nestabilitě a nejistotě, kterou se nedaří vyřešit. Tabulka 1: Některá makroekonomická data o vývoji v ČR v letech 2007 až 2012 U k a z a t e l 2007 2008 2009 2010 2011 2012 Ukazatele reálné ekonomiky HDP, mld. Kč. b. c. 3 663 3 848 3 759 3 800 3 841 3 844 HDP na 1 obyvatele, Kč/obyv., b. c. 354 808 368 986 358 288 361 268 365 961 365 721 HDP, %, r/r, reálně 5,7 3,1 -4,5 2,5 1,9 -1,3 Výdaje na konečnou spotřebu, %, r/r, reálně, z toho: 3,1 2,3 1,3 0,9 -0,3 -2,8 spotřeba domácností, %, r/r, reálně 4,1 3,0 0,2 1,0 0,7 -3,6 Výdaje na tvorbu hrubého kapitálu, %, r/r, reálně, z toho: 15,5 1,9 -20,2 5,8 0,3 -3,2 fixního, %, r/r, reálně 13,2 4,1 -11,0 1,0 -0,7 -1,7 Vývoz zboží a služeb, %, r/r, reálně 11,3 3,9 -10,9 15,6 9,4 3,8 Dovoz zboží a služeb, %, r/r, reálně 12,9 2,7 -12,0 15,9 6,7 1,9 Domácí realizovaná poptávka, %, r/r, reálně 5,8 2,8 -2,2 0,9 -0,4 -2,5 Hrubé národní úspory, mld. Kč, b.c. 903,9 1001,2 773,6 750,0 794,4 820,2 Míra hrubých národních úspor, % 26,8 27,5 22,2 21,5 22,5 23,2 Míra hrubých úspor domácností, % 10,4 9,5 11,4 11,5 9,8 12,7 Souhrnná produktivita práce, %, r/r 3,7 0,6 -2,2 2,6 0,7 -1,3 Jednotkové pracovní náklady, %, r/r 2,2 2,3 2,9 -0,7 -0,2 2,7 Průmysl – tržby, %, r/r, b.c. 14,1 -0,3 -15,9 9,5 7,6 1,7 Stavební produkce, %, r/r, reálně 7,1 0,0 -0,9 -7,4 -3,6 -7,6 Služby – tržby, %, r/r, reálně 8,7 0,2 -9,9 -1,4 -1,9 -0,7 Zemědělství – tržby, %, r/r, reálně -6,6 -3,8 7,1 6,4 8,2 n.a. Obecná míra nezaměstnanosti, %, průměr 5,3 4,4 6,7 7,3 6,7 n.a. Míra dlouhodobé nezaměstnanosti, %, průměr 2,8 2,2 2,0 3,0 2,7 n.a. Míra reg. nezam. podle stávající metodiky, %, průměr 6,62 5,44 7,98 9,01 8,57 8,60 Průměrná hrubá nominální mzda1), %, r/r 7,2 7,8 3,3 2,2 2,4 2,7 Průměrné reálné mzdy1), %, r/r 4,3 1,4 2,3 0,7 0,5 -0,6 Míra inflace, %, r/r, průměr 2,8 6,3 1,0 1,5 1,9 3,3 Míra inflace, %, r/r, prosinec 5,4 3,6 1,0 2,3 2,4 2,4 Ceny průmyslových výrobců, %, r/r, průměr 4,1 4,5 -3,1 1,2 5,6 2,1 Ceny stavebních prací, %, r/r, průměr 4,1 4,5 1,2 -0,2 -0,5 -0,7 Ceny tržních služeb, %, r/r, průměr 1,6 3,8 1,5 -1,2 0,9 -0,6 Fiskální ukazatele Vládní deficit (přebytek), mld. Kč -26,9 -85,9 -218,3 -182,7 -125,2 -130,5 Vládní deficit (přebytek)/HDP, % -0,7 -2,2 -5,8 -4,8 -3,3 -3,4 Saldo státního rozpočtu (SR), mld. Kč -66,4 -20,0 -192,4 -156,4 -142,8 -101,0 Saldo SR/HDP, % -1,8 -0,5 -5,1 -4,1 -3,7 -2,6 Vládní dluh, mld. Kč 1 023,4 1 104,3 1 285,6 1 436,6 1 567,9 1 692,8 Dluh sektoru vlády v procentech HDP, % 27,9 28,7 34,2 37,8 40,8 44,0 Státní dluh, mld. Kč 892,3 999,8 1 178,2 1 344,1 1 499,4 1 667,6 Státní dluh/HDP, % 24,4 26,0 31,3 35,4 39,0 43,4 Legenda: r/r meziroční změna; n. a. údaj není k dispozici; 1) na přepočtené počty, celé národní hospodářství. Zdroj: (ČSÚ 2013) 248 Pokud si v tabulce 1 v kolonce hrubý domácí produkt doplníme predikci, podle které poklesne tento agregátní ukazatel ekonomické výkonnosti v roce 2013 o půl procenta, pak se dostaneme k jednoznačnému zjištění, že v příštím roce bude výkon hospodářství v podstatě stejný, jako byl v roce 2008. To znamená, že více než šest let přešlapuje a bude přešlapovat česká ekonomika na místě. A nyní další okolnosti: ve stejném období se státní dluh zvýšil o více než 500 miliard korun a vůči hrubému domácímu produktu poskočil z 34 na více než 44 procent. To znamená, že ani velmi schodkové hospodaření státu nedokázalo rozhýbat ekonomiku nebo ji alespoň uchránit před tak silnými otřesy a především před psychicky velmi náročnou hlubokou nedůvěrou obyvatel. A znovu ve stejné době se nezaměstnanost zvýšila o více než tři procentní body. Podobných podpůrných argumentů by bylo možné ukázat více, jejich společným znakem je ale fakt, že naprostá většina dat o ekonomice se dlouhodobě zhoršuje nebo stagnuje, přičemž se neukazuje žádná výrazná naděje, že by se tento trend měl otočit. Pokud bychom pozornost soustředili na takové údaje, jako je spotřeba domácností, pak tam vidíme dlouhou stagnaci, kterou v roce 2012 vystřídal velmi výrazný pokles. Údaje o investicích jsou ještě horší, jak můžeme odvodit z dat o výdajích na tvorbu hrubého fixního kapitálu. Klíčový údaj domácí realizované poptávky hovoří jednoznačně – v tomto srovnání jsme byli v roce 2012 pod úrovní roku 2008, a protože v roce 2013 lze předpokládat další snížení, tak dokonce nelze vyloučit atak na úroveň roku 2007. A konečně položka míra hrubých úspor domácností nás informuje o tom, pro jaké řešení situace se rozhodli občané. Pod vlivem nejistého hospodářského výboje, kdy může docházet k dalším poklesům ekonomiky a k turbulentním stavům, rodiny shromažďují finanční majetek a vedou vlastní zákopovou válku proti budoucím rizikům a důsledkům krize. VÝVOJ V OBLASTI INSOLVENČNÍCH ŘÍZENÍ Dlouhodobá krize či stagnace se projevuje v podmínkách České republiky mimo jiné v oblasti insolvenčních řízení. V ČR nabyl k 1. lednu 2008 účinnosti zákon 186/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon). Jedním z cílů zákonodárců bylo otevřít větší prostor pro reorganizace, tedy pro sanační řešení úpadků podniků. Dále měl zákon umožnit zrychlení řešení úpadků, zvýšení výnosů pro věřitele a snížení nákladů. V podmínkách v podstatě neustálé krize nebo stagnace, které ve větší nebo menší míře provázejí celou dobu účinnosti zákona, lze kvalitu samotné legislativy jenom těžko posoudit. V každém případě ale můžeme tvrdit, že určitě nebylo dosaženo zamýšlených cílů, tedy zásadního a viditelného zvýšení podílu sanačních řešení na celkovém počtu úpadků podniků, velmi pravděpodobně ani nebylo docíleno pozitivní změny v oblasti výnosů pro věřitele a tak jediným zřejmě hmatatelným výsledkem změny zákona je zkrácení doby rozhodování. Tím nijak není dotčen nesporný fakt potvrzovaný v podstatě všemi účastníky insolvenčních řízení, že tato řízení jsou nyní přehlednější, jsou spravedlivější a méně ovlivnitelná mimoprávními postupy. Tabulka 2: Některé údaje o průběhu insolvenčních řízení v České republice Počet případů Procento z celku Celkový počet případů ve vzorku 615 100,00 Návrhy odmítnuté pro vady 93 15,13 Zastavená řízení (např. zpětvzetí) 56 9,10 Zamítnutí z obecných důvodů 126 20,48 Zamítnutí pro nedostatek majetku 153 24,88 Vyhlášen konkurz 179 29,11 Vyhlášen nepatrný konkurz 8 1,30 Vyhlášena reorganizace 0 0,00 Zdroj: Insolvenční rejstřík, vlastní zjištění, vlastní výpočty (Schönfeld, Smrčka 2013) 249 To znamená, že účastníci insolvenčních řízení registrují procesní a další velmi pozitivní změny, avšak vzhledem k dlouhodobé krizi se tyto změny zatím nepromítly do skutečných výsledků insolvenčních řízení, zvláště pokud se budeme zaobírat nejčastějším způsobem řešení úpadku, tedy konkurzy. Tabulka 2 popisuje některé údaje vzešlé z rozsáhlého zkoumání řady insolvenčních příkladů, které uskutečnil vědecký tým Výzkum insolvence (detaily o činnosti týmu naleznete na http://www.vyzkuminsolvence.cz/) Jak přesvědčivě dokládají Schönfeld a Smrčka (2013), je možné interpretovat výše uvedenou tabulku 2 tak, že zhruba ve 35 procentech insolvenčních návrhů nemá dlužník k dispozici takový majetek, který by alespoň umožňoval pokrýt náklady insolvenčního řízení, což jinými slovy značí, že tito dlužníci jsou v podstatě bez majetku a jejich věřitelé jsou bez možnosti získat alespoň nějaké minimální plnění. Tabulka 3: Uspokojení věřitelů z konkurzů a nepatrných konkurzů Počet případů/objem Procento z celku Celkový počet případů ve vzorku 187 100,00 Případy s uspokojením věřitelů 94 50,27 Případy bez uspokojení věřitelů 93 49,73 Objem uznaných pohledávek celkem (mil. Kč) 2469,4 100,00 Objem uznaných zajištěných pohledávek (mil. Kč) 245,1 9,93 Objem uznaných nezajištěných pohledávek (mil. Kč) 2224,3 90,07 Celkem vyplaceno věřitelům (mil. Kč) 89,4 100,00 Vyplaceno zajištěným věřitelům 61,2 68,46 Vyplaceno nezajištěným věřitelům 28,2 31,54 Výplatní poměr celkově (vyplaceno/pohledávky) 89,4/2469,4 3,62 Výplatní poměr zajištěným věřitelům (vyplaceno/pohledávky) 61,2/245,1 24,96 Výplatní poměr nezajištěným věřitelům (vyplaceno/pohledávky) 28,2/2224,3 1,26 Zdroj: Insolvenční rejstřík, vlastní zjištění, vlastní výpočty (Schönfeld , Smrčka 2013) Zde se ukazuje, že vyplacené poměry pro nezajištěné věřitele jsou v České republice na úrovni 1,26 procent z objemu uznaných pohledávek těchto věřitelů, což je hodnota velmi nízká a v podstatě můžeme předpokládat, že ani zhluboka nepokrývá náklady, které musí věřitelé vynaložit na samotné insolvenční řízení (ať již jde o náklady personální, na externí právní služby a podobně). Výnos pro zajištěné věřitele se pohybuje na úrovni jedné čtvrtiny z objemu uznaných pohledávek zajištěných věřitelů. Tím sám pojem zajištěný věřitel nepochopitelně ztrácí svůj přímý význam. Zdá se totiž, že i když jsou tito věřitelé „jištěni" zástavou, jejich výnos z insolvenčního řízení je špatný. Zřejmě nebudeme daleko od pravdy, když budeme tento fakt interpretovat jako destabilizující prvek českého ekonomického prostředí. VÝHLED VÝVOJE INSOLVENČNÍCH ŘÍZENÍ A POČTU KONKURZŮ V ČESKÉ REPUBLICE Pokud se podíváme na tabulku číslo 4, pak zde již uskutečníme poněkud hlubší analýzu vývoje insolvenčních případů v České republice. Tabulka 4 Insolvenční návrhy v ČR, srovnání s HDP, vývojem úvěrů nefinančním podnikům (meziroční změna v %), vyhlášenými konkurzy a povolenými oddluženími Rok Obchodní společnosti (návrhy) Návrhy (meziroční změna %) HDP (%) Úvěry (%) Vyhlášené konkurzy Konkurzy (meziroční změna %) Spotřebitelé (návrhy) Povolená oddlužení Celkem (návrhy) 2008 3 418 n.a. 3,1 11,9 1 141 2,3 1 936 628 5 354 2009 5 255 53,7 -4,5 -8,7 1 553 36,1 4 237 2 145 9 492 2010 5 559 5,8 2,5 -1,8 1 601 3,1 10 559 5 829 16 118 2011 6 753 21,5 1,9 5,1 1 778 11,1 17 600 10 620 24 353 2012 8 398 24,4 -1,2 0,6 1 899 6,8 23 830 17 993 32 228 Zdroj: insolvenční rejstřík, (Creditreform 2013), (Kislingerová 2013) 250 Aniž bychom zde nějak zásadněji rozebírali vzájemné vztahy mezi jednotlivými časovými řadami (Kislingerová 2013, Kislingerová 2012, Čámská 2013), z našeho pohledu jsou podstatné trendy a to, zda tyto trendy budou v roce 2013 a 2014 spíše pokračovat nebo zda můžeme očekávat obrat ve vývoji. Na základě prokázaných skutečností o vzájemných vztazích mezi vývojem HDP a vývojem úvěrů, popřípadě na základě skutečností o obdobných vztazích mezi vývojem objemu poskytnutých úvěrů (bankovních úvěrů), můžeme vytvořit určitý kvalifikovaný odhad založený na předpokladu dalšího pokračování trendů. Ten nalezneme v tabulce číslo 5. Tabulka 5 Předpovědi vývoje HDP, objemu poskytnutých úvěrů, počtu podaných insolvenčních návrhů a počtu skutečně vyhlášených konkurzů v letech 2013 až 2016 2011 2012 2013 2014 2015 2016 HDP (r/r, %, stálé ceny) 1,9 -1,3 0,5 1,8 2,4 2,6 Úvěry (r/r, %, běžné ceny) 5,1 0,6 4,1 4,7 5,2 6,1 Podané insolvenční návrhy 6 753 8 398 10 078 11 589 13 328 14 660 Podané insolvenční návrhy (r/r, %) 21,5 24,4 20,0 15,0 15,0 10,0 Vyhlášené konkurzy 1 778 1 899 2 184 2 468 2 739 2 958 Vyhlášené konkurzy (r/r, %) 11,1 6,8 15,0 13,0 11,0 8,0 Zdroj: (MF ČR 2013), (ČNB 2013), insolvenční rejstřík, (Creditreform 2013), vlastní výpočty Tyto předpovědi jsou pochopitelně založeny na určitých předpokladech celkového vývoje ekonomiky v ČR a v EU, protože české hospodářství jako extrémně exportně zaměřený systém existuje nutně v úzké závislosti na ekonomikách svých největších obchodních partnerů – především Německa. Vedle toho ale existují také určité oblasti, které se vyvíjejí do značné míry nezávisle a bez přímého vztahu k celkové prosperitě EU, protože jsou základním způsobem ovlivňovány domácí atmosférou a domácími zvyklostmi. Proto například pro oblast úvěrů předpokládá tato predikce v roce 2013 pouze minimální růst, což ostatně naznačuje i vývoj v lednu až březnu 2013. Co se týká podnikové sféry, tam na konci března dosáhl objem poskytnutých úvěrů celkovou sumu 982,4 miliardy korun, což je oproti konci prosince 2012 nárůst o 22 miliard, čili asi o 2,3 procenta za celé první čtvrtletí. Proto i pro zbytek roku 2013 lze očekávat pouze velmi mírné zvyšování objemu úvěrů s tím, že v realistické variantě (viz tabulka) dosáhne v prosinci 2013 celkový objem poskytnutých úvěrů objemu asi jednoho bilionu korun, což bude znamenat meziroční růst o 40 miliard, což je asi 4,1 procenta. Po očištění od vlivu inflace by to znamenalo růst objemu úvěrů kolem 2,3 procenta. Nesporně velmi zajímavý je vývoj v oblasti úvěrů domácnostem. Na konci března 2013 dosáhl objem úvěrů bankovních institucí poskytnutých českým domácnostem pouze 1,163 bilionu korun, což byla prakticky naprosto stejná výše, jaké bylo dosaženo již na konci prosince 2012. To znamená, že za celé první čtvrtletí roku 2013 se objem úvěrů poskytnutých domácnostem vůbec nezvýšil. To je v českém prostředí situace, která nastala poprvé od roku 2002 a bude tedy ještě potřeba vyčkat na další data, abychom mohli tento vývoj nějak seriózně interpretovat. Podstatné však je, že v dalších letech nutně musíme předpokládat v eurozóně pokračování měnových a hospodářských turbulencí, což pravděpodobně povede k tomu, že bankovní sektor bude i nadále opatrný v poskytování úvěrů. Na trhu navíc během těchto let přibude nabídka státních dluhopisů kryjících rozpočtové schodky v minimálním objemu vyšším než 400 miliard korun, přičemž tato vládní poptávka po kapitálu nabídne bankám pohodlné umístění likvidity a nebude je nutit k novému riziku. Z těchto předpokladů pak vychází také odhady týkající se dalšího vývoje počtu insolvenčních návrhů a počtu skutečně vyhlášených konkurzů v české ekonomice tak, jak je obsahují příslušné řádky tabulky 5. 251 ZÁVĚR – BUDOUCNOST INSOLVENČNÍCH ŘÍZENÍ V ČR Jak je vidět z výše uvedených odhadů, bude racionální v případě ČR předpokládat přetrvávání hospodářských potíží nejen v roce 2013, ale také v následujícím období. S tím bude spojený i stále výrazný počet jak podaných insolvenčních návrhů, tak i počet skutečně vyhlášených konkurzů. Pokud se však podíváme na výše uvedené argumenty pečlivěji a v jejich plné souvislosti, pak vidíme zřetelně, že největším problémem insolvenčních řízení v ČR není jejich počet (který je – jak vidno – v jasné úměře ke stávající ekonomické situaci), ale spíše fakt, že drtivá většina ekonomických subjektů se do samotného insolvenčního řízení dostává tehdy, kdy je již o jejich aktivech dávno rozhodnuto. Jsou tedy buď spotřebována při marné snaze podnik zachránit, nebo jsou z podniku vyvedena tak, aby v době insolvenčního řízení již tato aktiva byla mimo dosah věřitelů, insolvenčního správce a insolvenčního soudu. Pravým důvodem nízkého výnosu z insolvenčních řízení proto nejsou nedostatky insolvenčního zákona, ale fakt, že celý systém umožňuje managementu a vlastníkovi podniku odkládat insolvenci tak, aby vznikl čas na vyvedení aktiv nebo na jejich spotřebování. Tento problém samozřejmě není specificky český. Naopak odpovídá samotné logice insolvenčního řízení, jako instanci posledního soudu (Richter 2008). Ovšem jak extrémně vysoký počet insolvenčních řízení, které nepokračují, protože majetek dlužníka je bezpodstatný, tak i znovu extrémně vysoký počet řízení, která jsou zastavena v jejich průběhu pro zjištění nedostatečnosti majetku dlužníka a zvláště pak až nepochopitelné množství řízení, která proběhnou, ale bez jakéhokoliv uspokojení věřitelů, sdělují společně zcela zásadní informaci o celkové kvalitě insolvenčního systému a podnikatelského prostředí v ČR. LITERATURA ČÁMSKÁ, D. (2013): Základní charakteristiky podniků v insolvenci. In: Jedlička, P. (Ed.). Sborník recenzovaných příspěvků z mezinárodní konference Hradecké ekonomické dny 2013, Díl I., Ekonomický rozvoj a management regionů. [Online] Hradec Králové: Univerzita Hradec Králové, http://fim.uhk.cz/hed/images/Sbornik_2013_dil_1.pdf , 2013. KISLINGEROVÁ, E. (2012): Vývoj insolvenčních návrhů v roce 2012 a vývoj do budoucna. In E. Kislingerová J. Spička. (Eds.), The International Scientific Conference Factors of Business Prosperity in the Local and Global Environment (str. 116-131). Praha, Oeconomica, 2012. KISLINGEROVÁ, E. (2013): Odhad vývoje insolvencí v České republice v letech 2013 a 2014, výhled na další období. In E. Kislingerová J. Spička. (Eds.), Sborník z mezinárodní vědecké konference "Insolvence 2013: Konec jedné etapy nebo začátek další?", str. 45-55, Praha 2013, http://www.vyzkuminsolvence.cz/data/files/vedecke-konference/druhakonference-2013/sbornik-2013-final.pdf. RICHTER, T. (2008): Insolvenční právo. Praha, ASPI Walter Kluwer, 2008. SCHÖNFELD, J. SMRČKA, L. (2013): Insolvenční řízení v České republice: skutečný výnos věřitelů je velmi nízký, In E. Kislingerová J. Špička. (Eds.), Sborník z mezinárodní vědecké konference "Insolvence 2013: Konec jedné etapy nebo začátek další?", str. 89-102, Praha 2013, http://www.vyzkuminsolvence.cz/data/files/vedecke-konference/druhakonference-2013/sbornik-2013-final.pdf Creditreform (2013): Vývoj insolvencí v ČR v únoru 2013. Internetový zdroj (29. 3. 2013),http://web.creditreform.cz/cs/content/press/information/20130304_TZ_vyvoj_insolv enci_2_2013.pdf Česká národní banka (2013a): Národní měnový přehled. Internetový zdroj (4. května 2013), http://www.cnb.cz/cs/statistika/menova_bankovni_stat/narodni_stat_data/mp.htm Česká národní banka (2013b): Aktuální prognóza ČNB. Internetový zdroj (4. května 2013), http://www.cnb.cz/cs/menova_politika/prognoza/#inflace 252 Český statistický ústav (2013): Česká republika: hlavní makroekonomické ukazatele. Internetový zdroj (4. května 2013), http://www.czso.cz/csu/redakce.nsf/i/statistiky Ministerstvo financí ČR (2013): Makroekonomická predikce 2013 – 1Q. Internetový zdroj (29. března 2013), http://www.mfcr.cz/cps/rde/xbcr/mfcr/Makroekonomickapredikce_2013-Q1_Tabulky-grafy-C1.pdf KONTAKT Prof. Ing. Eva Kislingerová, CSc. Katedra podnikové ekonomiky Fakulta podnikohospodářská Vysoká škola ekonomická v Praze Nám. W. Churchilla 4 PRAHA 3 Česká republika e-mail:[email protected] 253 ANALÝZA OBRATU OBCHODNÝCH REŤAZCOV V SR TURNOVER ANALYSIS CHAIN STORES IN SLOVAKIA Jana Kissová ABSTRACT The process of globalization has caused significant global change and influence the development of the whole society in terms of several aspects and impacts of varying degrees. The result of the globalization of trade has seen a distinct form in the establishment and expansion of retail chains. Their scope is often equated term wholesale distribution, where a few companies control the distribution of food virtually around the world, where they run large-scale stores offering goods increasingly homogenized, and available virtually everywhere in the wourld. The paper deals with the analysis of the development of chain stores sales using regression analysis. It takes into account quantifiable data for a longer period of time. KEY WORDS Globalization, turnover, trade, market, chain stores, firms JEL Classification N70, L41, L81 ÚVOD Proces globalizácie spôsobil výrazné celosvetové zmeny a ovplyvnil celospoločenský vývoj z hľadiska viacerých aspektov, rôznou mierou i dopadmi. Výsledok globalizácie v obchode je vnímaný a zreteľní v podobe vzniku a expanzie obchodných reťazcov. Ich pôsobnosť je často stotožňovaná pojmom veľkodistribúcia, kde niekoľko obchodných spoločností má pod kontrolou distribúciu potravín prakticky v celom svete, kde nimi prevádzkované veľkoplošné predajne ponúkajú tovar, stále viac homogenizovaný, a dostupný prakticky všade vo svete. Obchod s potravinami v SR zaznamenal nástupom uvedených subjektov významnú zmenu v roku 2000, kedy nastal proces výrazného etablovania obchodných reťazcov, považovaný zo spomínaného pohľadu za prelomový. S ich nástupom na trh resp. ich vstupom do obchodu s potravinami v SR začali realizovať obchodnú politiku, ktorou významne a zásadne zmenili a ovplyvnili dovtedajšiu klasickú štruktúru obchodu. Výrazne inovovali prostredie obchodu, priniesli nové pravidlá i systém predaja. PODSTATA A FORMY OBCHODNÝCH REŤAZCOV Obchodné reťazce zahŕňajú reťazové obchody, organizácie, vlastníkov siete predajných jednotiek, ktoré vlastnia a riadia dve alebo viac jednotiek. Ponúkajú takmer rovnaký tovar, sú v podobnej miere vybavené, používajú rovnaký riadiaci systém a postupy. Majú centralizované riadiace a nákupné funkcie. Ing. Jana Kissová, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 100%, podiel na projekte VEGA č. 1/0294/13 100% 254 KRETTER rozumie pod pojmom obchodný reťazec: „systém obchodnej spoločnosti, ktorý disponuje reťazovými predajňami v určitých regiónoch s centrálnym riadením nákupu, marketingu, evidencie a podobne." 1 CHMELÍKOVÁ definuje: „obchodné reťazce ako súbor maloobchodných prevádzok, ktoré predávajú v typizovanej stavbe obchodu jednotný sortiment štandardizovaného tovaru, s jednotnou maloobchodnou prevádzkou, za predpokladu centralizácie manažmentu všetkých činností." 2 Podľa SLÁVIKA sa obchodné reťazce vyznačujú nasledujúcimi atribútmi: 3 vytvárajú prekážku medzi výrobcom a konečným spotrebiteľom, sú schopné zmeniť dodávateľa za iného bez straty svojej trhovej pozície, pričom výrobca nemá ekvivalentnú alternatívu odbytu, ide teda o ekonomickú závislosť dodávateľov na obchodných reťazcoch, disponujú obrovskou ekonomickou silou, sú orientované na zisk, čo dosahujú vysokou produktivitou práce a vyťažiteľnosťou predajnej plochy. Snahou obchodu je znižovať náklady v obchode, dosiahnuť synergický efekt formou horizontálnej integrácie obchodných podnikov. Výsledný ekonomický efekt je v tom, že zväčšovaním podniku sa relatívne znižujú náklady. Obchodné podniky vzhľadom na špecifiká svojej činnosti a poslania na rozdiel od výrobných podnikov sa nezväčšujú znásobovaním svojej činnosti na jednom mieste, ale zväčšujú sa multiplikáciou relatívne nie veľkých štandardných, unifikovaných, typizovaných maloobchodných prevádzok, čím vznikne maloobchodný reťazec. ANALÝZA OBRATU OBCHODNÝCH FORMÁTOV V OBCHODNÝCH REŤAZOCH Z hľadiska dosahovaného obratu v jednotlivých obchodných formátoch (tabuľka 1, graf 1) je v celkovom vývoji viditeľný približne rovnaký trend u obchodných domov a zmiešaných predajní, ktoré si až na malé výkyvy udržujú v celom vývoji relatívne rovnakú úroveň obratu, pričom uvedené obchodné formáty dosiahli svoj najvyšší obrat v roku 2009. Obchodné domy v celkovom vývoji dosiahli najnižšiu výšku obratu v porovnaní s ostatnými obchodnými formátmi. V roku 2001 dosahovali z hľadiska celkového obratu všetkých formátov 8,92%, pričom v roku 2010 to bolo 3,8% v celkovom vývoji zaznamenali pokles o 2,29 percentuálneho bodu. Hypermarkety dosiahli najlepší obrat v roku 2008. Pozíciu neoblomného lídra z hľadiska obratu si udržujú od roku 2002. V roku 2010 vzrástlo ich zastúpenie v obrate v porovnaní s rokom 2001 o 9,9 percentuálneho bodu. U zmiešaných predajní, ktoré v roku 2001 patrili z hľadiska obratu na predposlednú (4. priečku) bolo ich zastúpenie 16,57%, pričom v celovom vývoji si zlepšili svoju pozíciu o 1,65 percentuálneho bodu (na úrovni 8,9%) oproti ostatným obchodným formátom. Supermarkety dosiahli najlepšiu hodnotu v roku 2010, zároveň v tomto roku dosiahli najlepšie percentuálne zastúpenie z hľadiska svojho vývoja 32,9%, čím posilnili svoju pozíciu o 12,06 percentuálneho bodu. Potraviny a široký sortiment dominovali v porovnaní s ostatnými 1 KRETTER, A. 2006. Analýza veľkosti obchodnej plochy maloobchodnej siete na Slovensku v období expanzie obchodných reťazcov In: Competitivess in the EU – Challenge for the V4 countries" Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, Nitra: FEM, 2006, s. 501 – 505. ISBN 80-8069-039-1 2 CHMELÍKOVÁ, Ľ. 2002. Obchod – minulosť, súčasnosť, perspektívy. Bratislava: EPOS. 2002, 362 s. ISBN 80-8057-470-7 3 SLÁVIK, M. 2001. Obchodné reťazce a ich dopad na hospodárstvo SR, citované [20.5.2011] Dostupné na internete: < http://www.rovniakova14.sk/other_stuff>supermarkety.pdf 255 formátmi na najvyššej priečke v roku 2001, kedy ich percentuálne zastúpenie v rámci všetkých formátov tvorilo 28,62%. Svoje maximum z hľadiska obratu dosiahli v roku 2002. V roku 2010 si zlepšili v porovnaní s rokom 2001 svoju pozíciu len o 0,8 percentuálneho bodu, keďže dosiahli v danom roku 14% podiel z hľadiska všetkých obchodných formátov. Pre formáty hypermarketov a supermarketov je príznačný výrazne rastúci trend prakticky od svojho nástupu na trh. Tabuľka 1 Vývoj obratu v jednotlivých obchodných formátoch v mil. eur 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 Obchodné domy 223,53 196,28 267,54 183,83 206,96 303,3 255,4 268,43 314 208 Hypermarkety 661,02 1012,85 1081,26 1306,61 1668,6 1562 2039,53 2243,12 2021 2232 Zmiešané predajne 414,8 435,74 413,2 459,11 408,12 466,6 446,3 496,04 522 489 Supermarkety 489 572,86 632,97 784,04 921 1337,7 1337,7 1572,5 1538 1814 Potraviny, široký sortiment 716,92 777,27 681,84 726,12 593,2 669,45 669,45 699,3 716 773 Spolu 2505,27 2995 3076,81 3459,71 3797,88 4339,05 4748,38 5279,39 5111 5516 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistickej ročenky 20012011 Graf 1 Vývoj obratu v jednotlivých obchodných formátoch v mil. eur Zdroj: spracované podľa údajov Štatistickej ročenky 2001 -2011 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 Obchodné domy Hypermarkety Zmiešané predajne Supermarkety Potraviny, široký sortiment 256 VPLYV VYBRANÝCH UKAZOVATEĽOV NA ÚROVEŇ OBRATU OBCHODNÝCH FORMÁTOV V OBCHODNÝCH REŤAZCOCH Okrem vývoja obratu v jednotlivých obchodných formátov sú kvantifikovateľné údaje vývoja veľkosti predajnej plochy a počtu zamestnancov. Pre nedostatok priestoru nebudú jednotlivé štatistické údaje prezentované. Cieľom uvedenej analýzy v podobe regresie je skúmať vplyv predajnej plochy a počtu zamestnancov na obrate v obchodných formátoch poskytovaných v prevažnej miere obchodnými formátmi. Z hľadiska časového obdobia je sledované obdobie rokov 2001-2010, z dôvodu čo najpresnejšieho zachytenia vývoja sledovaných ukazovateľov v čase. V prvom prípade je výsledkom model regresnej rovnice v tvare: y = 523,7786458 + 0,005347334 x1 0,0705242 x2 pričom: x1 predajná plocha obchodných formátov x2 počet zamestnancov obchodných formátov y obrat obchodných formátov Pri testovaní boli zohľadňované hladina významnosti α = 0,05, ktorá bola porovnávaná s Phodnotou, výsledkom čoho môže byť potvrdenie resp. zamietnutie nulovej hypotézy. Keďže pri premennej počet zamestnancov je hodnota P = 0,367724521 vyššia ako stanovená hladina významnosti α = 0,05, potvrdzujeme nulovú hypotézu, t.j. počet zamestnancov je indiferentná nevýznamná premenná vzhľadom k dosahovanému obratu. Z uvedeného vyplýva, že počet zamestnancov nemá vplyv na úroveň dosahovaného obratu v obchodných formátoch. Preto bola uskutočnená regresiu ešte raz, pričom počet zamestnancov bol z modelu vylúčený. Pre určenie závislosti sa vychádzalo z overovania štatistických hypotéz: H0: výška obratu obchodných formátov nie je ovplyvnená ich predajnou plochou Ha: výška obratu obchodných formátov je ovplyvnená ich predajnou plochou Z následnej uskutočnenej analýzy bol získaný model regresnej rovnice v tomto tvare: y = 807,657906 + 0,004309477 x1 kde: x1 – predajná plocha obchodných formátov y obrat obchodných formátov Koeficient determinácie R 2 dosahuje hodnotu 0,985673672, čo znamená, že 98,57 % zmien (variability) výšky obratu obchodných formátov je spôsobených zmenou predajnej plochy, pričom len 1,43 % tvoria iné činitele, ktoré nie sú identifikovateľné – pretože nie sú predmetom skúmaného vzťahu. Záverom analýzy je skutočnosť, že výšku obratu významne ovplyvňuje predajná plocha obchodných formátov. Inak povedané, čím viac budú obchodné reťazce rozširovať svoje predajné siete, resp. veľkosť predajnej plochy, úmerne s tým sa bude zvyšovať aj ich obrat. 257 Tabuľka 2 Regresná analýza – Vplyv predajnej plochy na úroveň obratu obchodných formátov 258 ZÁVER Vývojové tendencie postupujúcej globalizácie sa najzreteľnejšie prejavili v obchode v podobe vzniku obchodných reťazcov nielen vo svete ale i u nás. V súčasnosti patria celosvetovo k najrozšírenejším formám maloobchodného predaja. Každoročne je pre nich príznačný vysoký objem tržieb a priazeň miliónov zákazníkov v rôznych krajinách. Uskutočnená analýza obratu poukazuje na rýchlo sa rozmáhajúce formáty, zvýšenie dostupnosti predajní i zhustenie ich počtu na obyvateľa. Faktorov determinujúcich výšku obratu je nepochybne viac, do úvahy však boli brané len tie, ktoré boli kvantifikovateľné a dostupné za dlhšie časové obdobie. LITERATÚRA CHMELÍKOVÁ, Ľ. 2002. Obchod – minulosť, súčasnosť, perspektívy. Bratislava: EPOS. 2002, 362 s. ISBN 80-8057-470-7 KRETTER, A. 2006. Analýza veľkosti obchodnej plochy maloobchodnej siete na Slovensku v období expanzie obchodných reťazcov In: Competitivess in the EU – Challenge for the V4 countries" Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, Nitra: FEM, 2006, s. 501 – 505. ISBN 80-8069-039-1 SLÁVIK, M. 2001. Obchodné reťazce a ich dopad na hospodárstvo SR, citované [20.5.2011] Dostupné na internete: < http://www.rovniakova14.sk/other_stuff>supermarkety.pdf Štatistická ročenka Slovenskej republiky. 2011. Bratislava: Veda, 2011, 663 s. ISBN 80-2241215-5 KONTAKT Ing. Jana Kissová, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 259 INFLUENCE OF OUTPLACEMENT ON THE PROTECTION OF WORKERS COMPETENCIES Magdalena Klimczuk-Kochańska, 1 Andrzej Klimczuk 2 ABSTRACT This paper presents the problem of workers lay off and loss along with their exit from the organization its key competencies skills and knowledge. Importance of management of key competencies was described. The paper also presents outplacement as a way to maintain core competencies even during reducing the human resources within the enterprises. KEY WORDS competencies, downsizing, employment structure, human resources, intellectual capital, key competencies, outplacement, restructuring. JEL Classification J21, J63, M14, O15. INTRODUCTION Employment restructuring decision, in particular, de-recruitment outside the organization often leads to loss of the ability of companies to their reconstruction and further development. Changes that have to overcome or remove barriers for staying on the market or improve the position of the company, sometimes turn out to be another, previously unanticipated obstacle to overcome. Moreover, downsizing is often associated with the occurrence of lawsuits brought by laid-off workers, such as weakening morale of the remaining employees as well as it could lead to a loss of intellectual capital of the organization 3 . Minimizing the risk of forced redundancies should be based primarily on preventing the emergence of employment excess 4 . This is possible through the creation of strategic and operational plans. But when the employment excess occurs, compared the current needs of company, then it is necessary to take actions that are included in the concept of outplacement. These activities not only allow for carrying out the process of redundancies mildly, but also on its "reasonable" mileage taking into account the further proper functioning of the organization. Article presents the importance of management of competencies in the organization. The role which outplacement can play in the process of dismissing employees, while maintaining workers' core competencies, was also indicated. 1 dr Magdalena Klimczuk-Kochańska, Ph.D., Stanislaw Staszic College of Public Administration in Bialystok. 2 mgr Andrzej Klimczuk, M.A., Warsaw School of Economics (Ph.D. studies participant). 3 A. Downs, Jak ograniczyć zatrudnienie w dobrym stylu?, [in:] K. Szczepaniak (ed.), Biznes. Tom V Zarządzanie zasobami ludzkimi, PWN, Warszawa 2007, p. 24. 4 A. Pocztowski, Zarządzanie zasobami ludzkimi. Strategie procesy metody, PWE, Warszawa 2007, p. 176177. 260 IMPORTANCE OF COMPETENCIES IN THE ORGANIZATION M. Porada-Rochoń argues that the key problem of modern enterprises is the management systems of their intellectual capital and their improvement 5 . Efficiency of these systems interact to increasing the competitiveness of companies by making use of at least five factors: (1) external information awareness, or knowledge of the company environment; (2) external knowledge distribution, or sharing it, and benefiting from its modification; (3) focus on the core business verifying how much tasks and processes of company has been developing to its key activity, and whether its departments and employees identify with the company's strategy; (4) innovation processes, the development and implementation of new technologies, methods of work organization, behavior and values, as well as (5) culture of the organization, the norms, values, customs, behaviors and goals established in the current assembly of people. A detailed analysis of the characteristics of each of these features should be regularly carried out by the company management. The actions proposed above may lead to the correct diagnosis and balancing of employees competences. This is particularly important in the context of the decision to dismiss staff. According to the Polish National Cohesion Strategy 2007-2013 competencies are a combination of knowledge, skills and attitudes appropriate to the situation 6 . Key competencies are those which all individuals need for personal fulfillment and development, active citizenship, social inclusion and employment. Eight key competencies have been set up: (1) communication in the mother tongue, (2) communication in foreign languages; (3) mathematical competence and basic competencies in science and technology, (4) digital competencies, (5) ability to learn; (6) social and civic competencies; (7) sense of initiative and entrepreneurship; (8) cultural awareness and expression. Competency management is considered one of the approaches in the management of human resources 7 . Applies to ensure an organization appropriate resources of competencies in favor of achieving its strategic objectives. The concept of competencies can be understood by A. Pocztowski as a features wider than qualifications, as a „covering the general characteristics of human assets, forming a causal relationship to performance by him high and/or above-average employment effects, which have their measurable dimension" 8 . Their visible layer is formed by knowledge and skills, while unseen layer by motives, attributes, values and attitudes 9 . C. Handy presented a typology of intelligence kinds that can be identified with the types of competencies 10 . Researcher points out that every person has innate abilities which develop faster, but may also have other important types of abilities at other stages of life and career. In addition, different types of intelligence do not have to be mutually dependent on each other. There are eleven forms of intelligence: (1) factual regarding general encyclopedic cognitive ability; (2) analytical the ability to reason and create concepts; (3) numeric easy numbers operated; (4) linguistic easy to use own and foreign language, as well as assimilation of them; (5) spatial the ability to see patterns in all phenomena; (6) sports psychophysical and physical coordination; (7) intuitive sensing and 5 M. Porada-Rochoń, Rola kapitału intelektualnego w procesie zmian, [in:] M. Porada-Rochoń (ed.), Restrukturyzacja przedsiębiorstw w procesie adaptacji do współczesnego otoczenia. Perspektywa międzynarodowa, Difin, Warszawa 2009, p. 43-61. 6 Słownik: Kompetencje kluczowe, Portal Funduszy Europejskich, www.efs.gov.pl/slownik/Strony/Kompetencje_kluczowe.aspx [12.03.2013]. 7 H. Król, Podstawy koncepcji zarządzania zasobami ludzkimi, [in:] H. Król, A. Ludwiczyński (eds.), Zarządzanie zasobami ludzkimi. Tworzenie kapitału ludzkiego organizacji, PWN, Warszawa 2006, p. 81-83. 8 A. Pocztowski, Zarządzanie zasobami ludzkimi. Strategie procesy metody, op. cit., p. 117. 9 Ibidem, p. 118. 10 C. Handy, Głód ducha. Poza kapitalizm poszukiwanie sensu w nowoczesnym świecie, Wyd. Dolnośląskie, Wrocław 1999, p. 169-171. 261 seeing what is not directly observable; (8) emotional self-awareness, self-control, persistence, fervor and self-motivation; (9) practical defined also as a common sense decision-making capacity corresponding to the given circumstances; (10) interpersonal action with others and by others; (11) music rhythm recognition, arranging songs, play instruments. The first three types of intelligence are usually included in traditional school examinations and tests, but do not necessarily apply to a variety of social and professional roles. OUTPLACEMENT AS A COMPONENT OF THE ESSENTIAL COMPANY COMPETENCIES PROTECTION Outplacement can be understood as a dismissal of workers, accompanied by provision the organization of activities aimed on the outgoing workers. Those actions are: counseling, retraining and seeking a new job. As a result it is possible to mitigate the effects of redundancy. Outplacement should refer to the individual employee's competency profile and dynamic profile of the organization 11 . In this process, it is necessary to notice on the one hand the pursuit of success in their careers, on the other to the economic success. Maximum use of both entities potential is intended to effectively manage company during change process. Indicator of the success in the first case will be increased employability. In the second case, the development and creation the image of a responsible employer. Social relationship between the employer and employee concerns therefore, competencies and readiness to use them also in outplacement programs. Monitored workers dismissal should lead to "build awareness of other employment situation and a more mature understanding of mutual responsibility of workers and entrepreneurs" while its strategic goal should be "enhancing the value of human capital, and thus increase the company's competitiveness in the economic and social dimensions" 12 . In other words, the effect of outplacement has to be shaping a socially responsible company. An example of losing business-relevant human capital may be dismissal older workers or directing them to the early and normal retirement. From the perspective of Polish entrepreneurs offered by the state retirement benefits system encourages to move older workers for early retirement, and thereby reduce the amount of costs paid by the company in connection with their dismissal 13 . However, as A. Nalepka noted, restructuring of employment if already is required should not be taken by radical actions, but eased, evolutionary 14 . Furthermore, it should be taken into consideration to create the conditions for knowledge, skills and experience transfer from the laid-off professionals to younger workers and students. Otherwise, there is a potential waste of labor. Contrary to stereotypes older workers are more active with conceptual activities, loyal, punctual, honest and less mobile than younger workers so that there is less risk that they will freely give up their jobs 15 . It is also recommended that they 11 M. Juchnowicz, Outplacement kompetencji jako sposób poprawy elastyczności kapitału ludzkiego, [in:] M. Juchnowicz (ed.), Elastyczne zarządzanie kapitałem ludzkim w organizacji wiedzy, Difin, Warszawa 2007, p. 173. 12 Ibidem, p. 192. 13 A. Rzońca, W. Wojciechowski, Ile kosztują nas wcześniejsze emerytury?, FOR, Warszawa 2008, p. 17. 14 A. Nalepka, Restrukturyzacja przedsiębiorstwa. Zarys problematyki, PWN, Warszawa-Kraków 1999, p. 7879. 15 A. Klimczuk, Kapitał społeczny ludzi starych na przykładzie mieszkańców miasta Białystok, Wiedza i Edukacja, Lublin 2012, p. 100. 262 should perform such work in part-time, based on contracts, on the call, at home or by teleworking. Older workers are an important part of the employment structure in agriculture and food sector, and their employment is growing in sectors related to health care, services, education, social work and the real estate market 16 . Outplacement is recommended for terminating of employment and going on retirement, as well as in small and medium-sized enterprises 17 . Practices order to preserve human capital resources of older workers are defined as age management. Their application is not only for adjustment to the requirements of jobs and opportunities for particular age groups present in the organization, but also to improve the transfer of knowledge and skills between older and younger employees (intermentoring). MEASURES OF EMPLOYEES' COMPETENCIES PROTECTION IN OUTPLACEMENT To maintain key competencies of enterprises, it is important to improve their employment flexibility. strategic reduction of labor costs and increase the flexibility of the organization in adjusting to the changing level of activity is intended preventing the loss of skills and human capital resources18. The essence of these changes is to reduce the number of permanent workers, leaving key positions, use of peripheral workers, outsourcing certain tasks to other companies, and then create virtual organizational structures to greater extent based on the extensive use of ICT, where is a high proportion of employees working at home and connected to spending more time with customers19. Outplacement can be understood as an ad hoc, but less painful for workers than other types of redundancies, method of adjusting the organization to flexible employment model targeted on division employees of the company into three groups 20. These are: (1) core gr o up, that is, highly skilled workers, well-paid, employed on a permanent full-time job; (2) peripherial group, which can relatively easily be replaced by others, and exercising less important work, less paid, working in parttime work, have less stable relationships with the employer; as well as (3) workers without a contract of employment, self-employed (biznesing; business to business) and carrying out company orders, or employed by other companies working for as a company outsourcing. In that last case in may be either also freelancers, employees made available by temporary employment agencies for a certain time, as well as the unemployed recruited to work in the framework of intervention. Consequently, additionally outside workers are divided into three groups 21 . Namely: (1) employed to specific work where other employees are not qualified (eg health and safety, streamlining processes); (2) supplementary variables need to work because of season peak for example, these are employees under employee 16 K. Kinsella, An Aging World: 2008. International Population Reports, U.S. Census Bureau, U.S. Government Printing Office, Washington 2009, p. 108-110. 17 J. Liwiński, U. Sztanderska, Wstępne standardy zarządzania wiekiem w przedsiębiorstwach, PARP, Warszawa 2010, p. 70, 87. 18 M. Armstrong, Zarządzanie zasobami ludzkimi, Oficyna Wolters Kluwer, Kraków 2007, p. 423. 19 See: A. Nalepka, Restrukturyzacja przedsiębiorstwa. Zarys problematyki, op. cit., p. 113-147; J. Jarczyński, A. Zakrzewska-Bielawska, Restrukturyzacja zatrudnienia w przedsiębiorstwie , [in:] S. Lachiewicz, A. Zakrzewska (eds.), Restrukturyzacja organizacji i zasobów kadrowych przedsiębiorstwa, Oficyna Ekonomiczna, Kraków 2005, p. 225. 20 Z. Jasiński, Restrukturyzacja systemu zarządzania przedsiębiorstwem, „Ekonomika i Organizacja Przedsiębiorstwa" 8/1992; [cyt. za:] A. Nalepka, Restrukturyzacja przedsiębiorstwa. Zarys problematyki, op. cit., p. 84. 21 Z. Antczak, Outplacement: nowe postrzeganie zagadnienia odejść pracowników, [in:] M. Przybyła (ed.), Nowe podejścia do zarządzania, Wyd. AE, Wrocław 2002, p. 43. 263 leasing, on-call, intermittent, occasional, temp-system; as well as (3) employed on special terms to perform parts of the work associated with the core business, such as work accounting work, servicing. Dissemination of implementing the approximate model of employees distribution in enterprises leads to a change in the of macro social stratification. These consequences in an increasingly wider application of ICT describe mainly two concepts: „netocracyconsumtariat" by Alexander Bard and Jan Söderqvist as well as „creative class-service class" in terms of Richard Florida 22 . Both of these perspectives, however, suggest that the professionally managed organizations which focus their attention on recruiting experts do not have to worry about losing competencies of other employees that can be dismissed. It is important, however, that they can advertise these companies, even when they are outside them. Furthermore, such top entities must deal with voluntary job terminations of core crew in the case of possible deterioration of the work environment after the layoffs of their colleagues, as well as in the case of desire to take over those experts by other organizations seeking professionals through the use of head hunting services 23 . CONCLUSION Organizations that improve their employment structure does not need to be motivated for this because of the need for restructuring related to financial problems, a change in the production profile or the market area. Outplacement programs are aimed at employees anxiety reducing, their personal transformation and improving the organization image carried out in the face of dismissal process in the organization. Such programs playing greater significance in a situation where these organizations carry out workers redundancies during searching for new talents, competencies and focus on implementing innovative solutions 24 . Situation of such conditioned redundancies may significantly harm the self-esteem of laid-off workers by making them understand that their intellectual and creative potential is insufficient. As it turns out more and more often in developed countries information on outplacement programs conducted by company is provided at the stage of a job interview and in the form of clauses in employment contracts containing the promise of outplacement services as well as in the case of independent decision on their voluntary departure from the company 25 . Such changes in the approach to staff employing and dismissal leading to a simple request that organizations attaching increased focus to maintain their key competencies. LITERATURE Antczak Z., Outplacement: nowe postrzeganie zagadnienia odejść pracowników, [in:] M. Przybyła (ed.), Nowe podejścia do zarządzania, Wyd. AE, Wrocław 2002. Armstrong M., Zarządzanie zasobami ludzkimi, Oficyna Wolters Kluwer, Kraków 2007. Downs A., Jak ograniczyć zatrudnienie w dobrym stylu?, [in:] K. Szczepaniak (ed.), Biznes. Tom V Zarządzanie zasobami ludzkimi, PWN, Warszawa 2007. Handy C., Głód ducha. Poza kapitalizm poszukiwanie sensu w nowoczesnym świecie, Wyd. Dolnośląskie, Wrocław 1999. 22 A. Klimczuk, Experts and Cultural Narcissism. Relations in the Early 21th Century, LAP LAMBERT Academic Publishing, Saarbrücken 2012, p. 39-48. 23 J. Szaban, Zarządzanie zasobami ludzkimi w biznesie i w administracji publicznej. Rynek pracy, dobór, ocena, rozwój i kariera, odejścia z pracy, Difin, Warszawa 2011, p. 346. 24 M. Juchnowicz, Outplacement kompetencji jako sposób poprawy elastyczności kapitału ludzkiego, op. cit., p. 177-178. 25 Ibidem, p. 179. 264 Jarczyński J., A. Zakrzewska-Bielawska, Restrukturyzacja zatrudnienia w przedsiębiorstwie, [in:] S. Lachiewicz, A. Zakrzewska (eds.), Restrukturyzacja organizacji i zasobów kadrowych przedsiębiorstwa, Oficyna Ekonomiczna, Kraków 2005. Juchnowicz M., Outplacement kompetencji jako sposób poprawy elastyczności kapitału ludzkiego, [in:] M. Juchnowicz (ed.), Elastyczne zarządzanie kapitałem ludzkim w organizacji wiedzy, Difin, Warszawa 2007. Kinsella K., An Aging World: 2008. International Population Reports, U.S. Census Bureau, U.S. Government Printing Office, Washington 2009. Klimczuk A., Experts and Cultural Narcissism. Relations in the Early 21th Century, LAP LAMBERT Academic Publishing, Saarbrücken 2012. Klimczuk A., Kapitał społeczny ludzi starych na przykładzie mieszkańców miasta Białystok, Wiedza i Edukacja, Lublin 2012. Król H., Podstawy koncepcji zarządzania zasobami ludzkimi, [in:] H. Król, A. Ludwiczyński (eds.), Zarządzanie zasobami ludzkimi. Tworzenie kapitału ludzkiego organizacji, PWN, Warszawa 2006. Liwiński J., Sztanderska U., Wstępne standardy zarządzania wiekiem w przedsiębiorstwach, PARP, Warszawa 2010. Nalepka A., Restrukturyzacja przedsiębiorstwa. Zarys problematyki, PWN, WarszawaKraków 1999. Pocztowski A., Zarządzanie zasobami ludzkimi. Strategie procesy metody, PWE, Warszawa 2007. Porada-Rochoń M., Rola kapitału intelektualnego w procesie zmian, [in:] M. Porada-Rochoń (ed.), Restrukturyzacja przedsiębiorstw w procesie adaptacji do współczesnego otoczenia. Perspektywa międzynarodowa, Difin, Warszawa 2009. Rzońca A., Wojciechowski W., Ile kosztują nas wcześniejsze emerytury?, FOR, Warszawa 2008. Szaban J., Zarządzanie zasobami ludzkimi w biznesie i w administracji publicznej. Rynek pracy, dobór, ocena, rozwój i kariera, odejścia z pracy, Difin, Warszawa 2011. CONTACT dr Magdalena Klimczuk-Kochańska, Ph.D., Stanislaw Staszic College of Public Administration in Bialystok mgr Andrzej Klimczuk, M.A., Warsaw School of Economics (Ph.D. studies participant) ul. Potokowa 42, 15-571 Bialystok, Poland [email protected] 265 PODNIK JAKO SUBJEKT KRITICKÉ INFRASTRUKTURY V KRIZOVÉM ŘÍZENÍ STÁTU BUSINESS AS A SUBJECT OF CRITICAL INFRASTRUCTUE IN THE CRISIS MANAGEMENT OF THE STATE Zdeněk Kopecký ABSTRACT At this time, an actual object of crisis management on both international and national level is protection of critical infrastructure. The content of this article is to define the term critical infrastructure and proposal of approaches in order to secure its functionality and integrity. Considering very significant role of the business sphere for the protection of critical infrastructure it is necessary to match priorites of business with requirements from the state in such in way that the criterias of effectivity and usefulness are fulfilled. The basis of this solution is the current legislature, system approach, process management of protection of critical infrastructure and usage of quantitative management techniques for process optimalization. In order to achieve all of the above, a structured information support. KEY WORDS Business Continuity Management, crisis management, subject of critical infrastructure, information support JEL Classification G18, K3, L50 ÚVOD Bezpečnostním fenoménem počátku 21. století a aktuálním předmětem krizového řízení na mezinárodní i národní úrovni je, vzhledem k současným bezpečnostním hrozbám, ochrana kritické infrastruktury. Tato problematika byla ale i v minulosti předmětem výzkumných projektů 1 a přípravy státu na krizové situace s dopady na podnikohospodářskou sféru. Především v 70 a 80-tých letech minulého století byly řešeny a v praxi realizovány 2 projekty zaměřené na „Odolnost objektů národního hospodářství proti účinkům zbraní hromadného ničení" a na „Zvyšování produkční odolnosti objektů podnikové sféry odvětví strojírenství a elektrotechniky v mimořádných podmínkách". Po odeznění euforie z rozpadu bipolárního světa po roce 1989 začal svět s prudkým nárůstem informační, ekonomické a s tím také spojené bezpečnostní globalizace čelit novým hrozbám a z nich plynoucím rizikům pro rozvoj (udržitelný) společnosti. Zároveň s tím byla postupně establishmentem řešena a přijímána i opatření k prevenci a zmírnění případných Ing. Zdeněk Kopecký, Ph.D., Vysoká škola ekonomická v Praze, Institut krizového managementu 1 Jednalo se o státní výzkumné úkoly financované ze „Zvláštní části státního plánu". Zadavateli byly především tehdejší Federální ministerstvo všeobecného strojírenství, Federální ministerstvo hutnictví a těžkého strojírenství, Federální ministerstvo elektrotechnického průmyslu. 2 Ve státní správě byly přijímány směrnice a prováděcí metodiky pro realizaci výstupů řešení. Implementace do praxe probíhala především v podnicích (včetně subdodavatelů) zaměřených na tzv. „Speciální techniku" pro podporu bezpečnostních sil a ozbrojených bezpečnostních zborů. Šlo např. o ZVS Dubnica nad Váhom, ZŤS Dubnica nad Váhom, ZŤS Martin, Tesla Blatná, Tesla Piešťany, ZVL Povážská Bystrica, NHGK Ostrava atd. 266 následků potencionálních krizových situací, které by vyplývaly z narušení kritické infrastruktury. Za zmínku stojí především směrnice (White Paper) prezidenta Billa Clintona z roku 1998 pro snížení zranitelnosti kritických infrastruktur. Přestože byla pojata komplexně, hlavní důraz byl tehdy kladen na telematické systémy 3 . Potřeba řešení ochrany kritické infrastruktury byla ještě umocněna po teroristickém útoku 11. září 2001 na World Trade Center. V současné době je problematika ochrany kritické infrastruktury vymezena legislativně i věcně na mezinárodní (Evropská Unie 4 ) i národní úrovni 5 . Jsou identifikováni vlastníci a provozovatelé kritické infrastruktury, na které jsou ze strany exekutivy kladeny požadavky na její ochranu. Z hlediska velmi významného postavení podnikové sféry při ochraně kritické infrastruktury je však nutné spojit priority podniků s požadavky státu tak, aby byla na obou stranách naplněna kriteria efektivity a účelnosti. Východiskem je daná legislativa, systémový přístup, procesní řízení ochrany kritické infrastruktury a využití metod kvantitativního managementu pro optimalizaci procesů zabezpečení její funkčnosti a celistvosti. K tomu je nezbytná strukturovaná informační podpora. CO JE CO V KRITICKÉ INFRASTRUKTUŘE Chceme-li se zabývat problematikou kritické infrastruktury, je nezbytné se držet toho, že kritická infrastruktura je především infrastruktura bez jakýchkoliv přídavných jmen a přívlastků. Jedna z nejstručnějších a nejúžeji pojatých definic uvádí, že infrastruktura je síť služeb, které podporují průmysl nebo průmyslovou společnost, jako jsou např. komunikace nebo služby (voda, plyn, elektřina apod.) 6 . Nekomplexněji je infrastruktura definována ve Velké ekonomické encyklopedii 7 , která přichází s pojetím infrastruktury, zahrnující materiální a nemateriální charakteristiky ekonomiky financované z veřejných zdrojů, které zvyšují produktivitu soukromého sektoru. Materiální infrastruktura zahrnuje například dopravní, energetické a vodní sítě, nemateriální infrastruktura zahrnuje například vzdělávací systém, systém ochrany vlastnických práv. Zdůrazňován je význam základní infrastruktury pro hospodářský rozvoj. Upravená produkční funkce je při úvaze významu infrastruktury rozšířena a zahrnuje vládní služby zvyšující produktivitu soukromého kapitálu. Předpokládány jsou konstantní (nebo rostoucí) výnosy z rozsahu kapitálu všech firem v odvětví či ekonomice a výdajů na veřejné statky. Tempo ekonomického růstu lze podle toho zrychlit zvýšením podílu těchto typů veřejných statků na národním důchodu. 3 To se projevilo např. i v celosvětovém přístupu k řešení problematiky tzv. „Počítačového roku 2000 (Y2K)", kdy byla aktuální hrozba zhroucení informačních systémů a tím i odvětví energetiky, dopravy, bankovnictví atd. Viz např.: KOPECKÝ, Z., PEJČOCH, J. at al: Návrh Národního krizového plánu České republiky pro řešení problematiky počítačového roku 2000 (Y2K). VŠE v Praze, T-Soft, a.s. Úřad pro státní informační systém, Praha 1999. 4 Council directive 2008/114/EC of 8 December 2008 on the identification and designation of European critical infrastructures and the assessment of the need to improve their protection. 5 V České republice především Zákon č. 240/2000 Sb., o krizovém řízení a o změně některých zákonů (krizový zákon) a navazující Nařízení vlády ČR. 6 LAMMING, R., BESSANT, J. Macmillanův slovník podnikání a managementu, Management Press, Ringier ČR, a.s., Praha 1995, ISBN 80-85603-47-0 7 ŽÁK, M. a kolektiv autorů. Velká ekonomická encyklopedie. Linde Praha, a.s., Praha 1999, ISBN 80-7201381-5 267 Základní pojmologie kritické infrastruktury, která se postupně také vyvíjela, je zakotvena ve Směrnici Rady 2008/114/ES (dále jen Směrnice) a v Zákoně č. 240/2000 Sb. (dále jen Zákon). Přestože jsme svědky někdy nekritického přebírání všeho, co jde z EU, tak v případě kritické infrastruktury jsme přišli s vlastním pojetím. V Zákoně se rozumí: „kritickou infrastrukturou prvek kritické infrastruktury nebo systém prvků kritické infrastruktury, narušení jehož funkce by mělo závažný dopad na bezpečnost státu, zabezpečení základních životních potřeb obyvatelstva, zdraví osob nebo ekonomiku státu". Obecná nelogičnost definice spočívá již v úvodu definice, kdy prvek stavíme na roveň systému, kterého je prvkem. Definice uvedená ve Směrnici chápe kritickou infrastrukturu jako: „Prostředky, systémy a jejich části nacházející se v členském státě, které jsou zásadní pro zachování nejdůležitějších společenských funkcí, zdraví, bezpečnosti, zabezpečení nebo dobrých hospodářských či sociálních podmínek obyvatel a jejichž narušení nebo zničení by mělo pro členský stát závažný dopad v důsledku selhání těchto funkcí." Obdobné je to i s pojetím ochrany kritické infrastruktury. Podle Směrnice má být zaměřena na zajištění funkčnosti, nepřetržitosti 8 a celistvosti kritické infrastruktury. Kdežto podle Zákona je zaměřená na snížení rizika narušení funkce prvku kritické infrastruktury a v souladu s tím je subjektem kritické infrastruktury provozovatel prvku kritické infrastruktury. Proč pouze na narušení funkce prvku? Infrastruktura je obecně systém hmotných i nehmotných prvků a vazeb mezi nimi a na vnější okolí. Může být narušena funkce prvku (akceptovatelného množství prvků), přesto infrastruktura jako systém může být (i přes narušení celistvosti) funkční, i když v omezené míře, ale dostatečné pro naplnění minimálního požadavku funkčnosti k překonání krizové situace. O výkladu pojmů by šlo s využitím dalších zdrojů, tak jako v každé vědní disciplíně, dlouze polemizovat. Důležité však je, že: výklad a obsah pojmů je z věcného hlediska subjekty veřejné správy a hospodářské sféry správně a shodně chápán, je přijata potřebná legislativa s právy a povinnostmi dotčených orgánů a subjektů9, jsou vyspecifikovány oblasti kritické infrastruktury a stanovena průřezová a odvětvová kritéria 10 . Z výše uvedeného chápání pojmu infrastruktury a kritické infrastruktury vyplývá, že věcná podstata ochrany kritické infrastruktury bude spočívat na podnikohospodářské sféře, (sekundárně i v případě infrastruktury zdravotní péče, nouzových služeb a veřejné správy) na jejích subjektech, zabezpečujících výstavbu, údržbu a provoz (funkčnost, nepřetržitost a celistvost) kritické infrastruktury. Z toho by měly vycházet přístupy k ochraně kritické infrastruktury a optimalizaci procesů zabezpečení její celistvosti a nepřetržité funkčnosti. Z toho se bude odvíjet i potřebná informační podpora. ZABEZPEČENÍ OCHRANY KRITICKÉ INFRASTRUKTURY JAKO PROCES Zabezpečení celistvosti a nepřetržité funkčnosti by mělo vycházet ze systémového pojetí infrastruktury. Zodolnění infrastruktury, jako systému by se mělo orientovat na stránku: statickou, spočívající v odolnosti jednotlivých prvků a vazeb (především kritických), v redundanci zdrojů (zálohy, zásoby, rezervy) a v diverzifikaci rizika, 8 Přesněji by mohlo být: zajištění celistvosti a nepřetržitosti funkčnosti. 9 Zákon č. 240/2000 Sb., o krizovém řízení a o změně některých zákonů (krizový zákon), Nařízení vlády č. 462/2000 Sb., k provedení § 27 odst. 8 a § 28 odst. 5 zákona č. 240/2000 Sb., o krizovém řízení a o změně některých zákonů (krizový zákon) některých zákonů (krizový zákon), ve znění nařízení vlády č. 36/2003 Sb. 10 Nařízení vlády č 432/2010 Sb., o kritériích pro určení prvku kritické infrastruktury 268 dynamickou, spočívající v případě ztráty funkce některého prvku nebo vazby ve flexibilitě a adaptabilitě (schopnosti rekonfigurace) na nové podmínky pro nouzové zabezpečení funkčnosti infrastruktury jako systému a zpětnou obnovu. Zároveň by měla být požadovaná ochrana kritické infrastruktury (zabezpečení její nepřetržité funkčnosti a celistvosti) pojímána jako zdrojově podmíněný proces s přidanou hodnotou pro zákazníka, kterým je v tomto případě stát (i když v konečném pořadí stále občan) tak, jak je schematicky znázorněno na Obrázku 1. Obrázek 1 Ochrana kritické infrastruktury jako zdrojově podmíněný proces Zdroj: vlastní To umožňuje aplikaci procesního řízení (Business Process Management – BPM), které, na rozdíl od funkčního přístupu, umožňuje větší flexibilitu organizace při řešení rizikových a složitých problémů a v širší míře jejich zefektivňování a optimalizaci, tak jako v případě udržení funkčnosti a celistvosti kritické infrastruktury. I když na druhé straně implementace BPM do praxe vyžaduje zvýšené nároky na informační podporu a změnu organizační struktury a s tím spojenou problematiku lidského faktoru tyto změny podstupovat. OPTIMALIZACE ZABEZPEČENÍ OCHRANY KRITICKÉ INFRASTRUKTURY Vzhledem k tomu, že ochrana kritické infrastruktury není záležitostí pouze veřejné správy v systému krizového řízení státu, ale z věcného hlediska dolehne na podnikovou sféru (subjekty kritické infrastruktury), o to více je nutné podřídit procesy ochrany kritické infrastruktury kritériím účelnosti a efektivity. Samozřejmě, že je ve vlastním zájmu subjektů kritické infrastruktury zabezpečit její funkčnost a celistvost, ale pouze do té úrovně, aby nebylo ohroženo dosahování jejich cílů. Pokud stát, kromě např. výnosových a nákladových kritérií, uplatňuje závažný dopad na bezpečnost státu, zabezpečení základních životních 269 potřeb obyvatelstva, zdraví osob nebo ekonomiku státu, měl by také stanovit, kdo v případě překročení podnikem akceptovatelné úrovně ponese zvýšené náklady. V podstatě jsou obecně dvě možnosti. Zjednodušeně řečeno, stát jim požadované zvýšení odolnosti nařídí zákonnou úpravou k tíži nákladů vlastníka nebo provozovatele kritické infrastruktury, který to promítne do ceny služby 11 , kdy koncovým zákazníkem je občan, nebo se zvýšené náklady uhradí z rozpočtu (kdo poroučí, ten platí), tudíž s dopadem opět na občana (daňového poplatníka). Pokud stát nebude kvantifikovat své požadavky a neupřesní zdroje, zůstává vše na uvážení podnikohospodářské sféry. Rámcové schéma atributů optimalizace zabezpečení ochrany kritické infrastruktury je na Obrázku 2. Obrázek 2 Optimalizace procesů zabezpečení ochrany kritické infrastruktury Zdroj: vlastní ZÁVĚR Zabezpečení ochrany kritické infrastruktury z hlediska naplňování funkcí státu je vzhledem k současným bezpečnostním hrozbám nezbytné. Pro podnikohospodářské subjekty (subjekty kritické infrastruktury) je nejen nutné podřídit procesy zabezpečení ochrany kritériím účelnosti a efektivity, optimalizovat je z hlediska zdrojů a času, ale i kritérií systému krizového řízení státu. 11 Analogie je v ratifikaci Kjótského protokolu k Rámcové úmluvě OSN o změně klimatu (1997), který např. USA odmítli ratifikovat, aby zvýšenými náklady na omezení emisí nesnížili konkurenceschopnost svých podniků. V ČR např. státem připravované navýšení zásob ropy a ropných produktů (o „30dnů spotřeby" nad stanovený limit) k tíži rafinérií, nebylo nakonec schváleno pro zvýšení koncové ceny ropných produktů pro zákazníka (i když vzhledem k současné cenové úrovni celkem zanedbatelné). Specifické postavení má např. společnost ČEPS, a.s., která je monopolní přenosovou soustavou na území a ve vlastnictví státu. 270 Příspěvek vznikl v rámci řešení projektu TAČR „Optimalizace procesů a nákladů při obnově dopravní infrastruktury v rámci systému krizového řízení ČR – TA01030819" LITERATURA BENDA, L., KOPECKÝ, Z., PŮLPÁN, P. et al. Optimalizace procesů a nákladů při obnově dopravní infrastruktury v rámci systému krizového řízení ČR (TA01030819) [CD-ROM]. WAK SYSTEM, Praha. 2013. COUNCIL DIRECTIVE 2008/114/EC of 8 December 2008 on the identification and designation of European critical infrastructures and the assessment of the need to improve their protection. KOPECKÝ, Z. et al. Návrh systému informační podpory ochrany kritické dopravní infrastruktury pro potřeby řešení typových plánů krizového řízení veřejné správy (KRIZ CG941 -055-030) [CD-ROM]. VŠE v Praze, Praha 2011. KOPECKÝ, Z. Východiska zvýšení odolnosti subjektů kritické infrastruktury. In: Riešenie krizových situácií v špecifickom prostredí. Žilina Fakulta špeciálného inžinierstva Žilinskej univerzity, 2010, s. 375–381. ISBN 978-80-554-0203-1. KOPECKÝ, Z. Krizové řízení a kritická infrastruktura. In: Sborník konference Krizový management, Univerzita Pardubice, Pardubice 2003. ISBN 90-7194-597-8. KOŘENÁŘ, V., LAGOVÁ, M. Optimalizační metody. Vysoká škola ekonomická v Praze, nakladatelství Oeconomia, Praha 2003, ISBN 80-245-0609-2 LAMMING, R., BESSANT, J. Macmillanův slovník podnikání a managementu, Management Press, Ringier ČR, a.s., Praha 1995, ISBN 80-85603-47-0 LÍBAL, V., KOPECKÝ, Z. et al. Zvyšování odolnosti VHJ (státního podniku) – Prováděcí metodické pokyny). VŠE v Praze, Praha 1988, 89 stran NÁRODNÍ PROGRAM ochrany kritické infrastruktury, Ministerstvo vnitra České republiky – GŘ HZS, Praha 2009 NAŘÍZENÍ VLÁDY č. 431/2010 Sb., kterým se mění nařízení vlády č. 462/2000 Sb., k provedení § 27 odst. 8 a § 28 odst. 5 zákona č. 240/2000 Sb., o krizovém řízení a o změně (§ 17a Náležitosti plánu krizové připravenosti subjektu kritické infrastruktury). NAŘÍZENÍ VLÁDY č 432/2010 Sb., o kritériích pro určení prvku kritické infrastruktury. NAŘÍZENÍ VLÁDY č. 462/2000 Sb., k provedení § 27 odst. 8 a § 28 odst. 5 zákona č. 240/2000 Sb., o krizovém řízení a o změně některých zákonů (krizový zákon) některých zákonů (krizový zákon), ve znění nařízení vlády č. 36/2003 Sb. – (§ 18 Způsob zpracování plánu krizové připravenosti a plánu krizové připravenosti subjektu kritické infrastruktury). PŘÍLOHA k Nařízení vlády č. 432/2010 Sb. ze dne 22. prosince 2010 o kritériích pro určení prvku kritické infrastruktury ZÁKON č. 240/2000 Sb., o krizovém řízení a o změně některých zákonů (krizový zákon). ZÁKON č. 241/2000 Sb., o hospodářských opatřeních pro krizové stavy. ŽÁK, M. a kolektiv autorů. Velká ekonomická encyklopedie. Linde Praha, a.s., Praha 1999, ISBN 80-7201-381-5 KONTAKT Ing. Zdeněk Kopecký, Ph.D. Vysoká škola ekonomická v Praze Institut krizového managementu Ekonomická 957 148 01 Praha 4 Česká republika e-mail: [email protected] 271 MOŽNOSTI FINANCOVANIA PROJEKTOV V SLOVENSKÝCH PODNIKOCH POSSIBILITIES OF PROJECT FINANCING IN SLOVAK COMPANIES Gabriela Kormancová ABSTRACT This article deals with the possible resources of project financing in Slovak companies. In order to establish a better understanding of the this problem, this paper will identify the factors which influence the companies by selection of resources of project financing to provide some background and depth to the research. KEY WORDS Project financing, external sources, internal sources. JEL Classification M19 ÚVOD Financovanie projektov je dôležitou súčasťou projektového riadenia v podnikoch, pričom realizáciou projektov podnikateľské subjekty maximalizujú svoju pridanú hodnotu a vo výraznej miere dochádza k upevňovaniu ich postavenia na trhu. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že veľké podniky majú v určitom smere jednoduchší prístup k niektorým zdrojom financovania a sú častokrát považované za dôveryhodnejšieho partnera, ako malé a stredné podniky. Ak ide navyše o podnik, ktorého výrobná a obchodná činnosť sa ešte len rozvíja a jeho ďalšie pôsobenie závisí od realizácie projektu, financovanie je náročné nielen na čas, ale aj na vhodné riešenie. O zdrojoch financovania projektu sa rozhoduje už počas predprojektovej, resp. prípravnej fázy životného cyklu projektu, kedy je nevyhnutné, okrem naplánovania celého priebehu projektu, rozhodnúť o potrebných zdrojoch. 1. ZDROJE FINANCOVANIA PROJEKTOV V SR Základnou charakteristikou projektu je jeho jedinečnosť, či už z pohľadu realizácie, ako i spôsobu jeho financovania. Príslušný zodpovedný pracovník (projektový manažér, finančný manažér) sa vo väčšine prípadov rozhoduje medzi vlastnými, cudzími zdrojmi resp. alternatívnymi zdrojmi financovania a tuzemskými či zahraničnými zdrojmi financovania projektu. V prvom rade sa podniky snažia zamerať predovšetkým na vlastné (interné) zdroje financovania projektov (najmä v prípade projektov menšieho rozsahu), nakoľko je pre nich náročnejšie dostať sa k externým zdrojom financovania. Prísnou politikou zo strany bánk sa dostávajú ťažšie k bankovým úverom. V prípade prostriedkov z fondov EÚ ide najmä o časovú a administratívnu náročnosť pri získavaní týchto zdrojov financovania. Vlastné Ing.Mgr. Gabriela Kormancová, PhD., Katedra ekonomiky a manažmentu podniku, Ekonomická fakulta UMB, podiel na projekte VUGA UMB č. I-11-001-05 (50%) 272 zdroje financovania nie sú však často postačujúce najmä pri realizácii projektov veľkého rozsahu, resp. je nutná ich kombinácia s cudzími zdrojmi. Obrázok 1 Klasifikácia zdrojov financovania projektov Zdroj: Upravené autorom podľa Majtán, 2009, s. 205-210 Podnik si zvolí na základe svojich možností ako i typu projektu spôsob jeho financovania, pričom zvyčajne nevyužíva iba jediný zdroj financovania, v praxi dochádza väčšinou ku kombinácii vyššie uvedených zdrojov. 1.1. METODIKA A ORGANIZÁCIA VÝSKUMU V OBLASTI FINANCOVANIA PROJEKTOV Predmetom nášho výskumu, ktorý bol realizovaný v r. 2012 na vzorke 79 slovenských podnikov (projekt VUGA č. I-11-001-05 „Možnosti financovania projektov v podmienkach slovenských podnikoch") bolo využívanie rôznych zdrojov financovania projektov a následná identifikácia faktorov, ktoré ovplyvňujú výber týchto zdrojov v oslovených slovenských podnikoch. Zber primárnych údajov bol uskutočnený prostredníctvom písomnej formy dopytovania na základe dotazníka, ktorý pozostával z 15 otázok. Samotný dotazník bol rozdelený do troch blokov, pričom prvý blok otázok bol zameraný na zistenie základných informácií o podniku. Druhý blok otázok sa zameral na identifikáciu osôb, ktoré sú zodpovedné za samotný výber zdroja financovania, ako i na konkrétny použitý zdroj v minulosti, či identifikáciu faktorov rozhodujúcich pri výbere konkrétneho zdroja. Zámerom posledného bloku otázok bolo zistiť, kde najčastejšie podniky získavajú informácie o možnostiach financovania ich projektov a ako hodnotia dostupnosť a kvalitu týchto informačných zdrojov. Uvedené otázky smerovali k projektom, ktoré boli realizované v r. 2011. 273 Respondentmi boli slovenské podniky, ktoré boli vyberané náhodne, bez ohľadu na ich veľkosť, sídlo či odvetvie, v ktorom pôsobia. Dotazník bol doručovaný prostredníctvom emailu. 1.2. ZHODNOTENIE VÝSLEDKOV VÝSKUMU V OBLASTI FINANCOVANIA PROJEKTOV Z podnikov, ktoré sa zapojili do nášho prieskumu 43% predstavovali mikropodniky (< 10 zamestnancov), 22% respondentov zastupovali veľké podniky (> 250 zamestnancov), 24% tvorili malé podniky (< 50 zamestnancov) a 11% predstavovali stredné podniky (< 250 zamestnancov). Zastúpenie podnikov podľa zamerania ich činnosti popisuje podrobnejšie obrázok 2. Obrázok 2 Rozdelenie podnikov podľa zamerania ich činnosti Zdroj: dáta z prieskumu Súčasťou prieskumu bola i otázka týkajúca sa počtu projektov realizovaných respondentmi v r. 2011. Väčšina podnikov (29%) realizovala jeden alebo dva projekty, 15% dokončilo tri alebo štyri projekty, 13% realizovalo 5 až 6 projektov. Uvedené projekty boli zamerané najmä na implementáciu nového produktu alebo nového systému. Rozhodnutie o realizácií projektu a o ich počte má v kompetencií určitá osoba v podnikateľskom subjekte. V rámci nášho prieskumu nás zaujímalo, či podniky majú vytvorenú pozíciu projektového manažéra. Zistili sme, že vo väčšine podnikov tomu tak nie je. Naše výsledky prieskumu jasne hovoria, že pozíciu projektového manažéra má vytvorenú len 35% respondentov. Ak obsadzuje podnikateľský subjekt pozíciu projektového manažéra, vo väčšine prípadov platí, že práve táto osoba je zodpovedná aj za výber zdrojov financovania projektov. Ako sme už vyššie spomenuli, táto pozícia nie je v podnikateľských subjektoch zatiaľ častá a preto sme zisťovali, kto ďalší, okrem projektového manažéra, rozhoduje o výbere zdrojov financovania projektov. Najčastejšie, až v 50% oslovených podnikoch, iné 16% doprava 4% poľnohospodárstvo 6% priemysel 10% stavebníctvo 10% služby 15% obchod 29% vzdelávanie 6% bankovníctvo a poisťovníctvo 4% 274 rozhoduje riaditeľ podnikateľského subjektu o zdrojoch potrebných na financovanie projektov. V mnohých prípadoch môže riaditeľ podniku vo výbere zdrojov financovania projektov spolupracovať s finančným riaditeľom alebo ho finančný riaditeľ môže plne nahradiť v tomto rozhodovaní (v 17% oslovených podnikoch). Finančný riaditeľ disponuje najpodrobnejším prehľadom o finančnom zdraví a finančných možnostiach podnikateľského subjektu. Podľa výsledkov analýzy je projektový manažér zodpovedný za výber zdrojov financovania projektov len vo 8% podnikov. Iné zodpovedné osoby, ktoré nám respondenti uviedli sú najmä majitelia, predstavenstvo, konateľ a správna rada. Osoba, ktorá je oprávnená rozhodnúť o konkrétnom type zdroja financovania projektu sa rozhoduje podľa rôznych faktorov. Kľúčovým pre náš výskum bola práve identifikácia týchto faktorov s dôrazom na ich prioritizáciu (obrázok 3). Obrázok 3 Kľúčové faktory ovplyvňujúce slovenské podniky pri výbere zdroja financovania projektov Zdroj: dáta z prieskumu Z ďalšej časti nášho prieskumu vyplýva, že 50% opýtaných podnikov využívalo najmä externé zdroje financovania, pričom išlo najmä o bankový úver (39%) a finančné prostriedky získané z fondov EÚ (27%). Druhou skupinou zdrojov financovania, ktoré preferuje 36% podnikov boli vlastné zdroje (80% zisk podniku a odpisy). Čo sa týka využívania alternatívnych zdrojov financovania projektov, tieto preferuje iba 14% respondentov. Ako vyplýva z vyššie uvedených údajov polovica respondentov sa priklonila najmä k využívaniu externých zdrojov financovania s dôrazom na bankový úver. Zo strednodobého hľadiska (na základe výsledkov porovnateľných prieskumov v minulosti) je viditeľný presun preferencií slovenských podnikov z vlastných zdrojov práve na zdroje cudzie. Naše otázky k hodnoteniu dostupnosti informácií o zdrojoch financovania sme upriamili na 5 najčastejších zdrojov, konkrétne internet, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR), tlač, televízia a rádio, ktoré respondenti hodnotili pomocou hodnotiacej škály. iné 6% celkové náklady 58% vlastné skúsenosti so zdrojom 19% skúsenosti iných so zdrojom 4% časová náročnosť 5% administratívna náročnosť 8% 275 Najviac vyžívaným informačným kanálom na vyhľadávanie informácií o zdrojoch financovania projektov je jednoznačne internet. Vo všeobecnosti respondenti (65%) potvrdili, že sú dobre informovaní o existujúcich zdrojoch financovania projektov. Relevantnými zdrojmi informácií podľa podnikov sú najmä web stránky štátnych inštitúcií. Ďalej to boli najmä informácie z elektronických a tlačených médií, ktoré boli hodnotené ako užitočné. Napriek tomu je tu evidentný priestor na ďalšie zlepšovanie informovanosti podnikateľských subjektov, či už zo strany štátnych inštitúcií alebo rôznych komerčných zoskupení, ktorých sú podniky aktívnymi členmi. Keďže výber a získanie samotného zdroja financovania nie je jednoduchý proces, zaujímalo nás s akými prekážkami sa podnikateľské subjekty stretávajú v praxi. Najčastejšie prekážky získavania finančných zdrojov na podporu ich projektov vidia respondenti v množstve byrokratických povinností, ktoré musia absolvovať pred samotným získaním finančného zdroja. Naopak za najmenší problém považujú podmienku spolupodieľania sa na financovaní projektov, čo je logické, pretože podnikateľský subjekt nepotrebuje pokryť celý projekt z vlastných alebo cudzích zdrojov, ale potrebuje z nich vyčleniť len určitú časť. ZÁVER Na základe získaných informácií o možnostiach financovania projektov, ako i dostupnosti jednotlivých zdrojov, vstupuje podnikateľský subjekt do rozhodovacieho procesu, v ktorom si vyberá vhodný zdroj pre konkrétny projekt, ktorý má v úmysle realizovať. Dôležitou informáciou, ešte pred samotným výberom konkrétneho zdroja financovania, je poznať, čo je cieľom projektu, aký je jeho predpokladaný rozpočet a čas realizácie. Podnik, ktorý zvažuje realizáciu projektu, ktorého cieľom je napríklad zavádzanie nových technológií, robí tak najmä za účelom zefektívnenia práce, zníženia nákladov, zvýšenia ziskovosti, ako aj z dôvodu zvýšenia svojej konkurencieschopnosti na národnom a medzinárodnom trhu. LITERATÚRA MAJTÁN, M. Projektový manažment. Bratislava: Sprint dva, 2009. 299 s. ISBN 978-80-89393-05-3. Záverečná správa projektu VUGA UMB č. I-11-001-05 z 30.3.2013. KONTAKT Ing. Mgr. Gabriela Kormancová, PhD. Univerzita Mateja Bela Ekonomická fakulta Katedra ekonomiky a manažmentu podniku Tajovského 10 975 90 Banská Bystrica Slovenská republika e-mail: [email protected] Príspevok bol spracovaný v rámci projektu VUGA UMB č. I-11-001-05 "Možnosti financovania projektov v podmienkach slovenských podnikov". 276 VPLYV GLOBALIZÁCIE NA SPOLOČNÉ PODNIKANIE MALÝCH A STREDNÝCH PODNIKOV SMALL AND MEDIUM SIZES BUSINESSES COOPERATION INFLUENCED BY GLOBALIZATION Andrej Kovalev, Veronika Littvová 1 ABSTRACT The current market environment has been defined by constant financial and global changes. It has been for organizations engaged in business activities increasingly difficult to adapt and remain competitive in this type of market environment. The target of this paper is to define globalization processes of small and medium sized businesses, in the form of grouping into clusters cooperation. KEYWORDS globalization, processes, small and medium-sized enterprises, clusters JEL Classification O12, O43 ÚVOD Jednou z dominujúcich tendencií vo vývoji svetového hospodárstva, ktorá závažným spôsobom ovplyvňuje jeho súčasné napredovanie je celospoločenské presadzovanie sa globalizačných procesov. Ich prejavy sú rôznorodé a prieniky do jednotlivých segmentov hospodárskeho napredovania sú zásadné, veľmi koncentrované a neustále nadobúdajú na svojej sile v plošnom ekonomickom a politickom vplyve. Celý proces je sprevádzaný vnútornými prepojeniami a naopak vzájomne si odporujúcimi posunmi. Cieľom príspevku je zdôrazniť silnejúci vplyv globalizácie na malé a stredné podniky. HISTÓRIA GLOBALIZÁCIE Globalizácia predstavuje veľmi intenzívne rozvíjanie komunikácií, vzájomného prepájania doteraz oddelených častí sveta, ako aj rapídny rozvoj informačných technológií a ich masovú dostupnosť. História globalizácie sa datuje do rokov 1519-1521, kedy sa uskutočnilo prvé oboplávanie zeme. Práve toto obdobie je považované za začiatok procesu globalizácie. Teoretici, ktorí sa zaujímajú o procesy fungovania sveta zastávajú názor, že začiatok celého procesu by sa dal datovať k expanzii európskeho kapitalizmu v 16. storočí. Niektorí experti zas poukazujú na rozmach medzinárodného obchodu začiatkom minulého storočia, ktorý skončil veľkou hospodárskou krízou koncom 20. rokov. Práve táto kríza uvrhla svet do „špirály" protekcionizmu. Iní sa prikláňajú k názoru že motorom globalizácie boli spoločenské zmeny na prelomoch storočí ako napríklad zavedenie volebného práva pre ženy. Ďalšia skupina odborníkov považuje za začiatok globalizácie koniec druhej svetovej vojny, začiatok nukleárneho veku, emancipáciu kolónií. Okrem nich ešte existujú skupiny 1 Ing.Andrej Kovalev, PhD. Ekonomická Univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, Dolnozemská cesta 1/b, Bratislava 50% podiel. Ing. Veronika Littvová, PhD. Ekonomická Univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, Dolnozemská cesta 1/b, Bratislava 50% podiel. 277 domnievajúce sa, že globalizácia tak ako ju poznáme dnes, začala rozmachom neoĺiberálnej ekonómie. „Globalizácia je definovaná ako množina ekonomických a politických štruktúr a procesov odvodených od meniaceho sa charakteru tovaru a aktív ktoré tvoria základňu medzinárodnej politickej ekonómie – najmä zvyšujúca sa štrukturálna diferenciácia týchto tovarov a aktív." 2 tvrdí Philip G. Cerny. Proces globalizácie sa rozbehol v 90.tych rokoch 20.stroročia cez: 1. „Zvyšovanie integrácie výrobného procesu napr. outsourcing 2. Znižovanie alebo celkové odbúranie inštitucionálnych bariér medzinárodného obchodu a pohybu kapitálu najmä Uruguayské kolo rokovaní v roku 1998 3. Prudký technologický vývoj, ktorý znížil náklady, ktoré firma musí vynaložiť na vstup na globálny trh" 3 Z mnohých dopadov globalizácie, dve sú výnimočne dôležité pre malé a stredné podniky 4 . A to, že globalizácia 5 : 1. zvýšila tempo rastu svetového obchodu, ktorý dnes predstavuje vyše 6 triliónov USD. WTO uvádza, že od roku 1991 do roku 1997 stúpol zo štyroch na 7 percent. 2. potvrdila konkurencieschopnosť ako hlavný faktor úspechu na globálnom trhu na úrovni národov a podnikov. Týmito dopadmi globalizácia naplno ovplyvnila dovtedajší proces regionalizácie resp. lokalizácie. Lokalizácia diskriminuje trendy sprevádzajúce globalizáciu v prospech lokálnych štruktúr, čím predstavuje úplný opak globalizácie. MSP sa vo väčšine krajín určujú na základe 3 kritérií, ktoré zobrazuje tabuľka 1. Tabuľka 2 Kritériá členenia MSP podľa Európskej Únie Zdroj: vlastné spracovanie podľa http://ec.europa.eu/small-business/policystatistics/policy/index_sk.htm REŠTRUKTURALIZÁCIA MALÝCH A STREDNÝCH PODNIKOV MSP majú možnosti ako sa vyrovnať s realitou globalizácie 6 . Jedna z možností má charakter aktívneho zapojenia malých a stredných podnikov do globalizačných procesov. 2 Philip G. Cerny, 2010, Rethinking World Politics: A Theory of Transnational Neopluralism, Oxford University Press, ISBN:978-0-19-973369-9, p.327. 3 Vlastné spracovanie podľa http://ec.europa.eu/small-business/policy-statistics/policy/index_sk.htm 4 Pozn. ďalej v texte len MSP 5 Vlastné spracovanie podľa http://ec.europa.eu/small-business/policy-statistics/policy/index_sk.htm#3 278 Globalizácia predstavuje pre tieto podniky príležitosť prechodu z národnej úrovne do nadnárodnej, pričom dochádza k procesu internacionalizácie. Internacionalizáciu maloobchodu definuje Dawson 7 ako proces, keď firmy či aliancie, obchody alebo iné formy maloobchodnej distribúcie pôsobia vo viac ako jednej krajine. Podľa niektorých autorov je internacionalizácia predchodcom pojmu globalizácia 8 resp. vývojová fáza procesu globalizácia. Úspech internacionalizácie nezávisí iba od kolektívnej schopnosti podnikov medzinárodne súťažiť, ale aj od ich schopnosti prilákať medzinárodné (internacionálne) spoločnosti, prípadne s nimi vytvoriť istú kooperáciu, resp. partnerské vzťahy. Typickými znakmi fungovania podnikov na Slovensku sú 9 : nedostatky v riadení zo strany majiteľov a manažérov, prevládajúci autokratický štýl riadenia, neexistujúce komunikované spoločné hodnoty, minimálna motivácia zamestnancov a podpora nových nápadov, minimálne investície do ľudských zdrojov a systémov a riadenia personálnej práce – napr. intuitívne obsadzovanie pracovných miest, neprofesionalita pri výbere kľúčových pracovníkov a pod. nedostatočná jazyková a informačná príprava na nové podmienky po vstupe do Európskej Únie. Koncepcia tvorby klastrov 10 nie je novodobá. Už v roku 1890 britský cambridgeský ekonóm Alfred Marshall vo svojom diele „Princípy ekonómie" tvrdil, že „priemyselné odvetvia sú často miestne koncentrované a získavajú značné výhody z externalít, ako sú úspory z rozsahu a prelievanie 11 , plynúce z týchto koncentrácií" 12 . Podľa Portera „klastrovanie" 13 je jedna z možností ako zlepšiť rast produktivity a tak zvýšiť ekonomický blahobyt. Vo svojej teórii Porter vychádzal z tzv. modelu diamantu konkurenčnej výhody, ktorý je zobrazený na obrázku 1. Podľa modelu sú pre úroveň konkurencieschopnosti dôležité štyri skupiny faktorov: 1. stratégia a štruktúra podnikov a intenzita domácej konkurencie 2. podmienky dopytu14 3. príbuzné a podporujúce odvetvia15 4. podmienky vstupných faktorov 6 Vlastné spracovanie podľa LESÁKOVÁ, Ľ. (2001). Vplyv globalizácie na malé a stredné podniky. Ekonomika a spoločnosť, 2, 115-122. 7 DAWSON, J. A. (1994). Internationalisation of retailing operations. Journal of Marketing Management, 10, 267-282. 8 BALÁŽ, P., VERČEK, P. (2002). Globalizácia a nová ekonomika. Bratislava (SPRINT). 9 Vlastné spracovanie podľa http://www.regionalnageografia.sk/upload/personal/Kri%C5%BEan,%20F.%20%282009%29.pdf 10 pozn.: problematika histórie klastrov spracovaná podľa Strategy+Business. Press room. [online]. [Cit. 30.05.2011]. Dostupné na internete: <http://www.strategybusiness.com/press/16635507/20041> 11 takzvané „splillovers" 12 vlastný preklad podľa MARSHALL, A. Principles of Economics, London: Macmillan and Co., Ltd. 8th edition p. 53. dostupnej na http://www.econlib.org/library/Marshall/marP.html 13 pozn.: tzn. spájanie podnikov do klastrov 14 pozn.: napr. veľkosť a náročnosť trhu 15 pozn.: napr. elektronický priemysel ako dodávateľ automobilového priemyslu 279 Obrázok 1 Porterov diamant konkurenčnej výhody Zdroj: SKOKAN, K. 2004. Konkurenceschopnost, inovace a klastry v regionálním rozvoji, Ostrava: Repronis,2004. s. 70 Pojem „klaster" 16 označuje „zoskupenie podnikov, pridružených organizácií a inštitúcií, ktoré majú spoločné záujmy, spolupracujú a snažia sa o zvýšenie konkurencieschopnosti a o spoločné prekonávanie svojich obmedzení." 17. Klaster združuje: „výrobné spoločnosti, školy, vedecké pracoviská, organizácie pôsobiace na trhu práce."18 Spoločný marketing klastrov sa orientuje najmä na prezentovanie organizácií napr. v zahraničí, čo by si samostatne malé spoločnosti nemohli dovoliť. Všeobecným zmyslom klastrov je využívanie výsledkov výskumu, vývoja nových technológií a inovácií, dosiahnutie úspor nákladov z rozsahu, zvyšovanie vzdelanosti zamestnancov, sledovanie trendov, vyhľadávanie nových podnikateľských príležitostí a možností prenikania na zahraničné trhy. Európska komisia definuje klastre ako skupinu nezávislých firiem a pridružených inštitúcií, ktoré 19 : spolupracujú a súťažia, sú miestne koncentrované v jednom alebo niekoľkých regiónoch, aj keď tieto klastre môžu mať globálny rozsah, sú špecializované v konkrétnom priemyslovom odvetví previazanom spoločnými technológiami a schopnosťami, sú buď znalostné alebo tradičné. ÚSPECH REŠTRUKTURALIZÁCIE Úspech klastra vo veľkej miere závisí od medziľudských vzťahov, ktoré sa vytvárajú medzi účastníkmi klastra. Proces vytvárania klastrov si vyžaduje medziľudský kontakt a angažovanosť celej komunity v procese vytvárania nových väzieb medzi komunitami, 16 pozn.: klaster, z angl. cluster znamená hrozno, trs. Vlastný preklad podľa The free dictionary. Clusters . [online]. [Cit. 05.02.2011]. Dostupné na internete: < http://www.thefreedictionary.com/ > 17 vlastná definícia podľa Vedomomostná spoločnosť. Slovník pojmov [online]. [Cit. 05.02.2011]. Dostupné na internete: <http://vedomostnaspolocnost.vlada.gov.sk/4759/slovnik-pojmov.php > 18 BUČEK, M. Klastre a regionálne bariéry podnikania v SR. Slovenská ekonomická knižnica EU v Bratislave In: 2nd Central European Conference in Regional Science : Nový Smokovec High Tatras, October 10th 13th, 2007 : conference proceedings. S. 111-115. 19 spracované podľa Enterprise Europe Network. Clusters . Klastre európskych inovácií a konkurencieschopnosti pod radarom [online]. [Cit. 30.05.2011]. Dostupné na internete: <http://www.enterprise-europenetwork.sk/articles.php?tid=111&lang=sk> 280 podnikmi a vládou. Klastre sú podľa skúseností z krajín, ktoré s ich rozvojom majú dlhodobé skúsenosti, vhodným prístupom pre získanie a udržanie ťažko kopírovateľnej konkurenčnej výhody 20 . Klastre sa nevytvárajú, vznikajú prirodzene. Vhodnou podporou zo strany verejnej sféry sa tento prirodzený vývoj dá urýchliť. Aktivity však musia vznikať v organizáciách a na ich podnet. Umelo vytvorené klastrové iniciatívy, nie sú životaschopné. Vytvorenie fungujúcej klastrovej iniciatívy je otázkou 8 mesiacov až 1,5 roku intenzívnej práce 21 . Klastre sú veľmi vhodným nástrojom rozvoja, hlavne v postkomunistických krajinách. Princípom klastra je hľadanie spoločného záujmu a konsenzu. Súčasná svetová ekonomická a hospodárska kríza ovplyvňuje aj Slovensko a slovenskú ekonomiku. Klastrový prístup našiel široké uplatnenie v zahraničí a koncept klastrov je v súčasnej dobe uznávaný a považuje sa za významný rozvojový prvok v štruktúrach národných ekonomík pričom aj EÚ významne podporuje tieto snahy. Krajiny V4 s výnimkou Slovenska majú vytvorené podporné mechanizmy na vznik, rozvoj a podporu klastrov. Slovensko do súčasnosti nemá vytvorené podporné mechanizmy avšak aj napriek tomu došlo k spontánnemu vzniku rôznych typov klastrov s cieľom rozvoja vybraných priemyselných sektorov. Významnými aktérmi pri vzniku klastrov boli VÚC, ktoré vznik významne podporili a stali sa donormi ich počiatočného rozbehu. Vzniknuté klastre preukázali svoju životaschopnosť v podmienkach reálneho trhu a postupne začínajú rozbiehať svoje aktivity. Zoznam technologických klastrov a klastrov cestovného ruchu je znázornený v tabuľke 2. Tabuľka 3 Technologické klastre a klastre cestovného ruchu na Slovensku Technologické klastre Klastre cestovného ruchu Klaster cestovného ruchu – západné Slovensko. Klaster LIPTOV – združenie cestovného ruchu, Žilinský kraj, Klaster ORAVA – združenie cestovného ruchu, Žilinský kraj, Klaster TURIEC – združenie cestovného ruchu, Žilinský kraj, Združenie cestovného ruchu Balnea Cluster, Banskobystrický kraj Klaster cestovného ruchu – západné Slovensko. Klaster LIPTOV – združenie cestovného ruchu, Žilinský kraj, Klaster ORAVA – združenie cestovného ruchu, Žilinský kraj, Klaster TURIEC – združenie cestovného ruchu, Žilinský kraj, Združenie cestovného ruchu Balnea Cluster, Banskobystrický kraj Zdroj: vlastné spracovanie podľa http://www.siea.sk/klastre-na-slovensku/c-242/klastroveiniciativy-posobiace-na-slovensku/ ZÁVER Jednou z dominujúcich tendencií vo vývoji svetového hospodárstva, ktorá závažným spôsobom ovplyvňuje jeho súčasné napredovanie je celospoločenské presadzovanie sa globalizačných procesov. Globalizačné prejavy o oblasti MSP vyústili k potlačeniu lokalizácie aj prostredníctvom prepájania jednotlivých regiónov formou klastrovej iniciatívy. Klaster má byť širokou a otvorenou platformou podnikov, ktoré majú záujem na ďalšom 20 pozn.: Dnes nie je zložité skopírovať postupy, procesy, napodobiť výrobky. Je však veľmi zložité napodobiť či skopírovať tvorivú atmosféru, silné väzby a dôveru, ktorá v klastroch panuje. 21 pozn.: informácia získaná z Cluster navigators. Development process [online]. [Cit. 25.1.2011]. Dostupné na internete: <http://clusternavigators.com/content/view/29/52/ > 281 rozvoji svojho odvetvia v regióne. Jeho formalizácia veľmi často odradí množstvo organizácií, ktoré zo začiatku ešte prínos klastrov nevidia. Založenie formálnej klastrovej iniciatívy vedie často tiež k spomaleniu vnútornej dynamiky, ktorá bola medzi podnikmi vybudovaná. Pre rozvoj klastra a vznik a rozvoj klastrovej iniciatívy musia existovať vhodné podmienky. Základnou podmienkou je dostatočné množstvo spoločností, ktoré sú sami inovatívne a konkurencieschopné. Bez prítomnosti podnikov žiaden klaster a ani klastrová iniciatíva neexistuje. Snaha niektorých regiónov a štátov o vytvorenie silného klastra v moderných odvetviach bez zázemia a zohľadnenia reálnej situácie väčšinou končí neúspechom, aj napriek veľkým finančným injekciám. Je nutné stavať na tom, čo v regióne reálne existuje. Rast klastra nie je zaručený a stáva sa, že klastru hrozí prepad. Vedenie klastra a príslušné politiky ho musia pred týmto nebezpečenstvom chrániť. Niektoré klastre zlyhajú pri vytváraní alternatívnych zdrojov konkurenčnej výhody, stratia schopnosť inovácie, zmien, diverzifikácie, nemajú príslušné rozpoznanie či pochopenie toho, čo sa deje v konkurenčných klastroch, prijímajú a očakávajú riešenia od iných a zablokujú sa voči iným – moderným technológiám alebo novým spôsobom fungovania. Príspevok je súčasťou riešenia projektu Vega „Skúmanie dopadov aktuálnych javov svetovej ekonomiky na marketingové aktivity firiem" v rozsahu 100%. LITERATÚRA Knižné publikácie MARKOVÁ, V. 2003 Malé a stredné podnikanie v Slovenskej republike. Banská Bystrica: Bratia Sabovci, 2003. ISBN 80-8055-816-7. Časopisy, zborníky DOUGLAS Lambert , James R. Stock Lisa Ellram.: Logisitka. In: Business books, CP Books a.s Brno 2005. ISBN 80-251-0527-X. JOHANSSON, M. 2007.Stimulation of renewable energy markets through the establishment ofregional clusters. In: Green Energy Clusters Project. KanEnergy Sweden AB, 2007 KIESE, M.2008. Cluster approaches to Local Economic Development: Conceptual Remarks and case studies from Lower Saxony, Germany, in Blien, U., Maier, G., The Economic of regional clusters: Network, Technolodgy and Policy, Edward Elgar. LESÁKOVÁ, Ľ. 2007 Malé a stredné podniky v novom prostredí globálnej Ekonomiky. In.: Zborník vedeckých príspevkov z riešenia výskumného projektuVEGA 1/2612/05. Prejavy globalizácie v sektore malých a stredných podnikov.Banská Bystrica : EF UMB, 2007, ISBN 978-80-8083-532-3 Internetové zdroje Library of economics libery. Articles. [online]. [Cit. 05.02.2011]. Dostupné na internete: <http://www.econlib.org/ > využité učebnice: MARSHALL, A. Principles of Economics, London: Macmillan and Co., Ltd. 8th edition SMITH, A. An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, London: Methuen and Co., Ltd. 5th edition. DTI. Clusters home. [online]. [Cit. 13.05. 2010]. Dostupné na internete: <www.dti.gov.uk/clusters> Eurlex. Prístup k právu Európskej Únie. [online]. [Cit. 07.11.2010]. Dostupné na internete: <http://eur-lex.europa.eu/> Pro Inno Europe. Innovation policy in EU. [online]. [Cit. 15.10.2011]. Dostupné na internete: <http://www.proinno-europe.eu/> Pro Inno Europe. Innovation policy in EU. [online]. [Cit. 15.10.2011]. Dostupné na internete: <http://www.proinno-europe.eu/> 282 Etrend. Aktuálne . [online]. [Cit. 05.02.2011]. Dostupné na internete: <http://www.etrend.sk/> Slovník pojmov [online]. [Cit. 05.02.2011]. Dostupné na internete: <http://vedomostnaspolocnost.vlada.gov.sk/4759/slovnik-pojmov.php > Strategy+Business. Press room. [online]. [Cit. 30.05.2011]. Dostupné na internete: <http://www.strategy-business.com/press/16635507/20041> OECD. Information. [online]. [Cit. 30.05.2010]. Dostupné na internete: <http://www.oecd.org/dataoecd/53/25/38678677.pdf > Cluster navigators. Development process [online]. [Cit. 25.1.2011]. Dostupné na internete: <http://clusternavigators.com/content/view/29/52/ > KONTAKT Ing. Andrej Kovalev, PhD. Ekonomická Univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b, Bratislava 852 35 E-mail: [email protected] Ing.Veronika Littvová, PhD. Ekonomická Univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b, Bratislava 852 35 E-mail: [email protected] 283 TREASURY MANAGEMENT JAKO STRATEGICKÝ PARTNER ZVYŠOVÁNÍ VÝKONNOSTI PODNIKU TREASURY MANAGEMENT AS A STRATEGIC PARTNER OF CORPORATE PERFORMANCE IMPROVEMENT Michaela Krechovská, Lilia Dvořáková ABSTRACT This paper focuses on corporate treasury management and its role in corporate management and decision-making. Definition of treasury management in organizations and treasury's initiatives with regard to the changing global environment are discussed based on comparative analysis of individual approaches to treasury management in an international context. The conducted analysis showed that corporate treasury management is not already been understood only as a service function in enterprises, it is becoming more involved in strategic decision-making, such as actions associated with acquisitions, change of company size, capital structure, and issues relating to the overall business strategy in order to improve corporate performance. KEY WORDS Treasury management, corporate management, performance JEL Classification G30, G32 ÚVOD Podnikový treasury management je tradičně spojován s finančním řízením společností, stává se jeho významnou součástí. Vývoj podnikového treasury managementu je spjat s vývojem informačních technologií, rozvíjejícím se mezinárodním obchodem a narůstajícím konkurenčním prostředím, neboť každý podnik usiluje o zpřehlednění svých finančních toků a vytváření vhodných systémů pro podnikové řízení. Vývojové trendy globální ekonomiky formují změny v oblasti řízení a rozhodování podniků a nikterak jinak tomu není ani v případě treasury managementu. Pokud se zaměříme na faktory, které mají vliv na podnikový treasury management, mezi nejvýznamnější patří (Berger, 2012): pokračující globalizace a potřeba přeshraničních řešení, centralizace treasury a aktivit vztahujících se k řízení pracovního kapitálu, ekonomická nejistota a zvýšené riziko, rostoucí odpovědnost a zaměření treasury na riziko a likviditu, současná regulace a chystané režimy, jako je např. zavedení jednotného evropského prostoru pro platební styk v eurech (SEPA) v únoru 2014, Ing. Michaela Krechovská, PhD., Západočeská univerzita v Plzni, Fakulta ekonomická, Katedra financí a účetnictví, spoluautorský podíl 50%, podíl na projektu SGS-2013-40 Paradigma vývoje v 21. století a jeho vliv na chování ekonomických subjektů 100%. Prof. Ing. Lilia Dvořáková, CSc., Západočeská univerzita v Plzni, Fakulta ekonomická, Katedra financí a účetnictví, spoluautorský podíl 50%, podíl na projektu SGS-2013-40 Paradigma vývoje v 21. století a jeho vliv na chování ekonomických subjektů 100%. 284 zaměření podniků na náklady a efektivnost. Na každý z výše zmíněných faktorů podniky adekvátně reagují a dochází tak k rozšíření role treasury managementu v rámci organizací. CÍL A METODIKA Příspěvek je zaměřen na podnikový treasury management a jeho roli v rámci podnikového řízení a rozhodování s ohledem na měnící se podmínky globální ekonomiky. Je zde diskutováno definiční vymezení treasury managementu a jeho základní cíle a oblasti zaměření činnosti s ohledem na současné vývojové trendy a požadavek zvyšování výkonnosti podniku. Ke splnění cíle příspěvku bude použita komparativní analýza jednotlivých přístupů k treasury managementu v mezinárodním kontextu a identifikace úkolů treasury managementu v jednotlivých strukturních oblastech, jejichž výstupy budou dále syntetizovány. DEFINIČNÍ VYMEZENÍ TREASURY MANAGEMENTU A JEHO ROLE VE FINANČNÍM ŘÍZENÍ Treasury management bývá v jeho nejobecnějším smyslu slova chápán jako finanční správa podniku. Takto definují treasury management různé ekonomické a finanční slovníky (např. Dictionary.com, Merriam-Webster.com, Peníze.cz), kdy bývají přiřazeny soubory činností, na které se treasury management zaměřuje, jako jsou např. řízení vztahů k bankám, řízení likvidity, řízení rizik, řízení pohledávek, daňová optimalizace atp. Podle finančního slovníku QFinance se jedná o „firemní zpracování všech finančních záležitostí, generaci externích a interních zdrojů pro podnikání, řízení měny a peněžních toků a komplexních strategií, politik a postupů podnikových financí". Teigen (2001) definuje treasury management také jako „službu (servisní funkci), která podporuje mnoho různých oblastí v rámci organizace". Označuje treasury management za „interního konzultanta týmů v různých funkčních oblastech organizace, který poskytuje rady v oblastech nákladů kapitálu, analýzy a snižování rizika a působení na dodavatele, zákazníky nebo investory". Teigen (2001) přisuzuje treasury managementu tedy odpovědnost za řízení kapitálu, řízení rizika a řízení vztahů s ostatními subjekty (stakeholders). Zmiňuje však již i další úlohy treasury managementu (které označuje jako specifické), a to řízení peněžních prostředků (cash management), řízení pohledávek a závazků, řízení rizik, zajištění, specifické oblasti řízení vztahů s bankami a s investory. Často bývá treasury management vztahován zejména k oblasti řízení finančních rizik podniku. Treasury management je poté změřen na „vytvoření a správu zásad a postupů, které zajistí úspěšné řízení finančního rizika společnosti" TechTagret (2012). V tomto pojetí je tedy uvažován jako prostředek pro řízení finančních rizik podniku. Jiní autoři z uváděných rolí treasury managementu v oblasti podnikového řízení zdůrazňují řízení toků hotovosti, např. (Cooper, 2004). Bragg (2010) do odpovědnosti treasury managementu zahrnuje následující oblasti: Prognóza peněžních prostředků (angl. cash forecasting) Jedná se o sestavení krátkodobých i dlouhodobých prognóz za všechny dceřiné společnosti pro další využití, např. možnost návrhů investování a vytvoření plánu využití investičních nástrojů; určení doby, kdy je potřeba hotovosti vyšší; naplánování získání finančních zdrojů (vytvořením dluhu, nebo použitím vlastního kapitálu). Prognóza je také 285 prováděna na úrovni jednotlivých měn, což je dále využito k plánování zajišťovacích operací. Řízení pracovního kapitálu (angl. working capital management) Pracovní kapitál, resp. čistý pracovní kapitál zahrnuje změny ve výši oběžných aktiv a krátkodobých závazků jako reakci na vývoj podnikových aktivit a různých interních politik podniku. Treasurer pracuje s výší pracovního kapitálu a sleduje jeho trend. Řízení peněžních prostředků (angl. cash management) Zaměstnanci treasury využívají informace získané z prognózy peněžních prostředků a řízení pracovního kapitálu k zajištění požadované hotovosti, která je určena pro operativní potřeby. Efektivnost této oblasti je signifikantně zlepšena např. využíváním systému cash poolingu (více např. Režňáková, 2010; Back, 1997). Řízení investic (angl. investment management) Pracovníci treasury jsou zodpovědní za vhodné investování přebytečných zdrojů spolu se stanovením expirační doby investice a určení potřebné výše hotovostních prostředků. Řízení rizik (angl. risk management) Pracovníci treasury připravují strategie řízení rizik a zajišťovací taktiky pro zmírnění podnikových rizik, zejména finančních (více o řízení finančních rizik uvádí např. Vlachý, 2006). Poradenství (angl. management advice) – Na základě neustálého monitoringu vývoje trhu, úrokových měr a dalších faktorů by treasury oddělení mělo být schopno poskytnout manažerskému týmu vynikající informace pro jeho další rozhodování. Vztahy s ratingovými agenturami (angl. rating agency relations) Pracovníci treasury poskytují informace ratingové agentuře na základě žádosti a udržují vztahy s těmito organizacemi. Vztahy s bankami (angl. bank relationships) Treasureři se setkávají se zástupci bank za účelem diskutování finanční pozice podniku, projednání problematiky struktury bankovních poplatků, služeb jako jsou např. transakce devizového trhu (foreign exchange), zajištění rizik, bankovní převody, dohled banky nad financemi podniku, cash pooling a další. Získávání a řízení finančních zdrojů (angl. fund raising) Klíčovou úlohou treasurerů je vytvářet a udržovat vynikající vztahy s investory za účelem zajištění podnikových zdrojů. Poskytování spotřebních úvěrů (angl. credit granting) Poskytování úvěrů zákazníkům může být v kompetenci treasury oddělení, popřípadě účetních pracovníků. Ostatní aktivity – Do ostatních aktivit lze zahrnout např. zapojení do fúzí a akvizic, kdy ve velkých organizacích je vyžadován tým expertů pro integraci systému akvizic; dále např. pojištění podnikových zdrojů a řízení rizika. V odborné literatuře se setkáváme s nejednoznačným definičním vymezením treasury managementu. Jednotliví autoři se odlišují v rozsahu a výčtu činností a odpovědností, které do oblasti treasury managementu patří, či by měly patřit. Nejdůležitější činnosti treasury managementu a oblasti zaměření z pohledu autorek shrnuje následující obrázek. Všechny tyto činnosti by měly být prováděny s cílem zvýšení efektivnosti a úspory nákladů v daných oblastech. Jednotlivé činnosti treasury managementu vedou poté k zvyšování výkonnosti podniku a růstu jeho hodnoty (Kyriba, 2013; Bartram, 2001). 286 Obrázek 1 Nejdůležitější činnosti treasury managementu Zdroj: vlastní, 2013 MĚNÍCÍ SE PRIORITY TREASURY MANAGEMENTU Treasury management musí reagovat na měnící se podnikatelské prostředí. O změnách postavení a role treasury managementu v rámci řízení podniků v souvislosti s vývojovými tendencemi v globální ekonomice vypovídají i různé provedené výzkumy v této oblasti. Například společnost Ernst&Young realizovala výzkum problematiky podnikového treasury managementu ke konci roku 2011 formou expertních rozhovorů. Vzorek tvořilo celkem 101 vedoucích treasury manažerů velkých mezinárodních společností ze 14 zemí a 21 odvětví, podrobněji Ernst&Young (2012). Výsledky tohoto výzkumu ukázaly, že hlavní prioritou treasury managementu mezinárodních společností se v roce 2011 stalo refinancování (toto potvrdilo téměř 40 % respondentů), následované dále řízením finančních rizik, a to zejména řízením měnového rizika a komoditního rizika (21 %). Dalšími nejčastějšími oblastmi zájmu bylo řízení kapitálové struktury podniku, řízení technologických projektů (11 %), cash management a problematika úvěrování obchodních partnerů (10 %), jak znázorňuje Graf 1. Mezi dalšími oblastmi bylo zmíněno například řízení výkonnosti, zaměření se na rozvíjející se trhy či řešení nedostatku zdrojů. Graf 1 Priority treasury managementu v roce 2011 Zdroj: Ernst&Young, 2012 Treasury management Řízení finančních rizik a zajištění Řízení peněžních prostředků a likvidity Řízení zdrojů financování a kapitálové struktury podniku Řízení vtahů s ostatními subjekty (zejm. bankou, investory) 0% 10% 20% 30% 40% 50% Refinancování Řízení finančních rizik Kapitálová struktura Technologický projekt Řízení peněžních toků Úvěrování protistrany Ingegrace a akvizice 287 Hlavními prioritami pro roky 2012 a 2013 se u velkých mezinárodních společností na základě uskutečněného výzkumu (Ernst&Young, 2012) stává větší integrace mezi podnikovými jednotkami a treasury a dále je kladen větší důraz na likviditu a financování podniků, centralizaci procesů či efektivnost řízení pracovního kapitálu. Pozornost je věnována očekávaným změnám z důvodu zvýšené regulace (např. OTC deriváty), pokroku ve zpracování plateb a vytváření efektivních vnitropodnikových bankovních řešení (podrobnější výsledky viz Graf 2). Mohutnou diskusi v odborných kruzích rozpoutala v nedávné době regulace Basel III, a to i v souvislosti s dopadem na financování podniků. Zpřísněním ukazatelů kapitálové přiměřenosti, likvidity a zvýšením nároků na vlastní kapitál bank se dalo předpokládat, že tyto změny povedou k zvýšeným nárokům bank na podniky a zpřísnění úvěrových podmínek (Kotková, Krechovská, 2012). Navzdory rozruchu kolem této regulace se ale zdá, že těmto změnám není ze strany treasury manažerů zatím věnována příliš vysoká pozornost oproti jiným dříve uvedeným oblastem (Ernst&Young, 2012). Graf 2 Priority treasury managementu v letech 2012 a 2013 Zdroj: Ernst&Young, 2012 STRATEGICKÁ ROLE TREASURY MANAGEMENTU Na podnikový treasury management bylo dlouhou dobu nahlíženo spíše jako na taktický článek podnikových financí. V posledních letech můžeme ale sledovat posílení strategické role treasury managementu v rámci řízení a rozhodování společností (Griffin, McMahon, 2009). Podle Bergera (2012) se treasury oddělení se v organizacích stává „strategickým rádcem podporujícím globalizaci, efektivnost, integraci obchodních partnerů a vyšší sofistikovanost v optimalizaci poměru rizika a výnosu". Treasury je stále více zapojováno do strategických iniciativ podniků, jako jsou činnosti spojené s akvizicemi, změna velikosti podniků, kapitálové struktury a otázek týkajících se celkové strategie podniku. Klíčovými faktory tohoto zvýšení strategického zaměření jsou potřeba snížit zadlužení a potřeba oddlužit společnosti (Ernst&Young, 2012). Z tohoto důvodu také treasury stále více řeší otázky týkající se kapitálové struktury podniku, otázky týkající se zlepšení úvěrové kvality s odpovídající návratností a v nesplnění závazků protistranou. Zároveň je zřejmá neustále rostoucí úloha technologií, treasury vyžaduje nejen přesné údaje, ale technologie, které umožňují rychlý přístup a integraci těchto údajů do firemních 0% 5% 10% 15% 20% 25% 30% Posílení podnikatelských jednotek a integrace treasury Zvýšení likvidity a zaměření na financování Rozvoj platební struktury Volatilita tržního rizika Regulace 288 systémů. Rozvoj informačních technologií umožňuje podnikům shromažďovat, ukládat a analyzovat různorodá potřebná data, jež mohou být dále využita k řízení podniku (Saniuk, Jakábová, Babčanová, 2011). Treasury management má v současné době mnoho příležitostí, jak generovat významnou hodnotu pro podnik a zvyšovat výkonnost podniku, ať již vytvářením podpory pro rozhodování při fúzích a akvizicích, řízení rizika podniku nebo řízením jeho finančního programu (Kyriba, 2013). Ředitelé společností, kteří hledí do budoucnosti, si uvědomují výhody spolupráce s treasurery, neboť jsou schopni jim dodat potřebné informace a analýzy, které ovlivní strategie organizace a finanční výsledky v mnoha ohledech. ZÁVĚR Úloha treasury managementu v podnicích se mění v závislosti na měnícím se prostředí (vliv globalizace, finanční krize, nové regulace atd.). Pokud má treasury management sloužit vedení podniku při dosahování jeho strategických cílů, je třeba na tyto změny adekvátně reagovat. Finanční krize, její dlouhodobé následky a obecný posun k větší integraci podnikatelských jednotek a procesů výrazně zvyšuje roli a potenciál podnikového treasury managementu. V současné době je strategická role treasury managementu v oblasti řízení výkonnosti velkých mezinárodních společností nezastupitelná. Aplikace metod a nástrojů treasury managementu je podnikatelskými subjekty po celém světě vnímána jako jeden z možných způsobů, jak docílit zvýšení podnikové výkonnosti a dlouhodobě stabilní pozice podniku v globální konkurenci. Provedená analýza ukázala, že oblast treasury managementu je značně rozsáhlá, nejednoznačně definičně vymezená a s ohledem na měnící se podmínky dosahuje potřeby dalšího rozvoje. Cílem našeho dalšího výzkumu v této oblasti je vytvořit teoretickou základnu podnikového treasury managementu aplikovatelnou ve finančním řízení podniků s cílem rozvoje poznání v této oblasti, přitom je nezbytné problematiku úzce provázat s podnikovou sférou, což může být zajištěno spoluprací s odborníky z praxe a odbornými institucemi. LITERATURA BACK, F. P. Corporate Cash Management: Strategy and Practice. 2. vydání. Cambridge: Woodhead Publishing Ltd., 1997. 208 s. ISBN 978-1855733442. BARTRAM, S. M. Corporate Risk Management as a Lever for Shareholder Value Creation. 2001. [online]. [cit. 2. 4. 2013]. Dostupné z: http://ssrn.com/abstract=279507 or http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.279507. BERGER, G. The Next Generation of Treasury. 2012. [online] [cit. 2. 4. 2013]. Dostupné z: http://www.gtnews.com/Articles/2012/The_Next_Generation_of _Treasury.html. BRAGG, S. W. Treasury management: the practitioner's guide. Hoboken: John Wiley & Sons. 2010. 292 s. ISBN 978-0-470-49708-1. COOPER, R. Corporate treasury and cash management. 1.vyd. Hampshire: Palgrave Macmillan, 2004. 415 s. ISBN 1-4039-1623-3. ERNST&YOUNG. Reflecting on the future. A study of global corporate treasuries. 2012. [online] [cit. 5. 4. 2013]. Dostupné z: http://www.immoss.ro/usr/imagini/2012/05/03//1511corporate2012.pdf. GRIFFIN, C., McMAHON, B. Treasury Management: Trends in Europe. Accountancy Ireland, 2009, Vol. 41, No. 1, pp. 36 – 38. KOTKOVÁ, M., KRECHOVSKÁ, M. Dopady implementace Basel III na finanční řízení podniků. Trendy v podnikání, 2012, roč. 2, č. 4, s. 26-33. ISSN 1805-0603. 289 KYRIBA. The Treasury Mandate: A Strategic Partner for Unlocking Business Value. 2013. [online] [cit. 5. 4. 2013]. Dostupné z: http://info.kyriba.com/Treasury-as-a-Strategic-PartnerKDC.html. QFINANCE. Finance and Business Dictionary. Treasury management. [online] [cit. 2. 4. 2013]. Dostupné z: http://www.qfinance.com/dictionary/treasury-management. REŽŇÁKOVÁ, M. aj. Řízení platební schopnosti podniku. 1. vydání. Praha: Grada Publishing, 2010. 192 s. ISBN 978-80-247-3441-5. SANIUK, A., JAKÁBOVÁ M., BABČANOVÁ, D. New Solutions in Enterprise Management, In: Innovations in Informations Management Systems, (Ed. by Saniuk A., Saniuk S.), Monograph, Wydawnictwo Instytutu Informatyki i Zarządzania Produkcją, Zielona Góra 2011, s. 44-61, ISBN 978-83-933843-0-3. TEIGEN, L. E. Treasury Managemen: An overview. Business Credit. 2001, Vol. 103, No. 7, pp. 23 – 24. TECHTARGET. Definition Treasury management. 2012. [online]. [cit. 2. 4. 2013]. Dostupné z: http://searchfinancialapplications.techtarget.com/definition/treasury-management. VLACHÝ, J. Řízení finančních rizik. Praha: Vysoká škola finanční a správní, 2006. 256 s. ISBN 80-86754-56-1. KONTAKT Ing. Michaela Krechovská, PhD. Západočeská univerzita v Plzni Fakulta ekonomická Katedra financí a účetnictví Husova 11 306 14 Plzeň Česká republika e-mail: [email protected] Prof. Ing. Lilia Dvořáková, CSc. Západočeská univerzita v Plzni Fakulta ekonomická Katedra financí a účetnictví Husova 11 306 14 Plzeň Česká republika e-mail: [email protected] 290 ŠTRUKTÚRA NEHMOTNÉHO MAJETKU VYUŽIVANÁ V PODNIKATEĽSKEJ ČINNOSTI V SR STRUCTURE OF INTANGIBLE ASSETS UTILIZED IN BUSINESS ACTIVITIES IN SR Martin Križan, 1 Veronika Littvová 2 ABSTRAKT Intangible assets takes an important role in the structure of the company's assets. Its value is affected by increasing its significance. Those assets are an essential part of the competitive advantage built, and the future importance of his presence in the business will only increase. It is therefore essential that businesses thought to the importance and relevance of intangible assets used in the business. KEY WORDS Intangible assets, competitive advantage, investment, business activities, enterprise development. JEL Classification M29, M21, ÚVOD Počas posledných pár rokov môžeme čo raz výraznejšie pozorovať zvýšený záujem podnikov o nehmotný majetok vrátane duševného vlastníctva, ktoré predstavujú významnú oblasť podnikateľskej činnosti, ktorá sa podpísala a zároveň tvorí základ na ktorom sa vybudovala úspešnosť mnohých podnikov. Dnes vo svetovom obchode napredujú práve také podniky, ktoré orientovali svoju pozornosť na nehmotný majetok a dokázali vytvoriť priestor pre tvorbu duševného majetku, jeho ochranu a zhodnotenie. Zo štatistických údajov vyplýva, že viac než 80% z hodnoty významných svetových podnikov je založená na intelektuálnom kapitále. Celosvetovo poklesol podiel vecných hodnôt na trhovej hodnote burzového podnikania, ale nehmotné aktíva ako sú patenty, ochranné známky, dizajny, autorské diela, know – how a pod., zastávajú na burze 70-80% ný podiel 3. Zväčšujúci sa podiel zložiek majetku (patenty, hodnota značiek a ochranných známok, know-how a pod.) využívaný v podnikateľskej činnosti sa prejavuje aj na celkové hodnote mnohých podnikov. U 500 najväčších spoločností na svete registrovaných v rebríčku Fortune 500 tvorí podiel nehmotného majetku v týchto podnikoch v priemere viac než 80 percent hodnoty spoločnosti. Stúpajúci význam nehmotného majetku v celkovej štruktúre majetku podniku vyplýva: 1 Ing. Martin Križan, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave. Fakulta podnikového manažmentu. Katedra podnikovohospodárska. Dolnozemská cesta 1/b. 852 35 Bratislava. e-mail: [email protected] 2 Ing. Veronika Littvová, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave. Fakulta podnikového manažmentu. Katedra podnikovohospodárska. Dolnozemská cesta 1/b. 852 35 Bratislava. e-mail: [email protected] 3 STRAUS, J : Patentová ochrana podľa dohody TRIPS, časopis Duševné vlastníctvo, č.4, 2004 291 predovšetkým z rastúcej intenzity hospodárskej súťaže, spôsobenej globalizáciou hospodárstva, a zároveň predstavuje jeden z významných faktorov pozitívne pôsobiacich na hospodársky rast mnohých svetovo úspešných podnikov. Z toho možno usúdiť, že nehmotný majetku vrátane duševného vlastníctva v sebe ukrýva značný konkurenčných potenciál podniku a zároveň predstavuje aj hlavný a nenahraditeľný prvok technologického pokroku. Podniky v silnejúcej konkurencii si čoraz viac uvedomujú jeho význam pri ich rozvoji a prosperite. U mnohých podnikov preto môžeme badať, že kľúčové aktíva tvoria predmety duševného vlastníctva, prostredníctvom ktorých si neustále zvyšujú svoju životaschopnosť a budujú konkurenčnú výhodu. ŠTRUKTÚRA NEHMOTNÉHO MAJETKU ZASTÚPENÁ V PODNIKATEĽSKEJ ČINNOSTI PODNIKOV PÔSOBIACICH NA SLOVENSKU Všetky vyššie zmieňované skutočnosti nás inšpirovali a motivovali k tomu, aby sme si tieto skutočnosti overili v podmienkach Slovenskej republiky. Výsledky a grafy, ktoré sú súčasťou príspevku, sú výstupom z prieskumu vykonaného v rozmedzí rokov 2011 až júna 2012, ktorého sa zúčastnilo 88 podnikateľských subjektov rôzneho zamerania. Zložky nehmotného majetku, ktoré sú vo výraznejšej miere zastúpené v podnikateľskej činnosti podnikov pôsobiacich v SR zobrazuje graf č.1 Graf 3 Najviac využívané zložky nehmotného majetku podniky na území SR (Ostatné zložky majetku nie sú v grafe.č.1 zobrazené, keďže ich zastúpenie nebolo až také výrazné. Samozrejme okrem týchto zložiek sa v podnikateľskej činnosti ešte využívajú zložky ako vynálezy, úžitkové vzory, priemyselné vzory, a pod. ) Graf č. 1 nám prezentuje štruktúru najčastejšie využívaných zložiek nehmotného majetku v podnikaní. Zo škály majetku využívané v podnikateľskej činnosti môžeme dedukovať, že zámerom využívania jednotlivých zložiek majetku sa podniky snažia o: zlepšenie technickej podpory podnikateľskej činnosti, o propagáciu podnikateľského subjektu a výsledkov jeho činnosti, alebo prostredníctvom know-how sa snažia dosiahnuť lepšiu kvalitu výrobkov alebo služieb alebo efektívnejšie využívať stroje či zariadenia alebo inak zužitkovať efekty samotného know-how. Ak zohľadníme význam, aký kladú podniky najviac využívaným zložkám nehmotného majetku, tak v podstate ani faktor významnosti výrazne neovplyvní poradie jednotlivých zložiek, ktoré je zobrazené v tabuľke č.1. Softvér Obchodné meno Doména Ochranná známka Know-how Databáza Najviac využívané zložky nehmotného majetku 292 Tabuľka 4 Význam jednotlivých zložiek nehmotného majetku, ktorý im kladú podniky v SR Hodnota významnosti Softvér Obchodné meno Domény Databáza KNOWHOW Ochranné známky 1 30 36 9 16 20 13 2 35 25 37 18 5 11 3 7 3 14 2 2 3 (1 – vysoký stupeň vyznamnosti, 2 – stredný stupeň významnosti, 3 – nizký stupeň významnosti pripisovaný jednotlivým zložkam nehmotného majetku) Vysvetlivka k tabuľke č. 1: 30 predstavuje počet podnikov, ktoré danej zložke nehmotného majetku pridelili vysokú hodnotu významnosti Tabuľka č.1 poukazuje na významnosť, ktorú prikladajú podniky jednotlivým zložkám nehmotného majetku využívaných v podnikaní. V prípade, ak zohľadníme len vysoký stupeň významnosti, tak je poradie zložiek nasledovné: 1.Obchodné meno, 4. Databáza, 2. Softvér, 5. Ochranné známky 3. Know-how, 6. Domény V prípade, ak ale zohľadníme vplyv všetkých stupňov významnosti, ktorý podniky pripisujú jednotlivým zložkám nehmotného majetku, tak váženým aritmetickým priemerom získame nasledovné poradie, ktoré je už odlišné od predošlého poradia: Graf 4 Poradie zložiek nehmotného majetku pri zohľadnení významu, ktorý im kladú podniky Z grafu č.2 môžeme vidieť usporiadanie zložiek nehmotného majetku v poradí pri rešpektovaní hľadiska významu, ktorý im v súčasnosti podniky v SR pripisujú. Ak zoberieme do úvahy, že až 71,76% podnikov z celkového počtu podnikov má v záujme v budúcnosti investovať do nehmotného majetku a snažiť sa ho využívať vo výraznejšej miere je dobré porovnať, ako sa táto snaha podnikov pri využívaní nehmotného majetku prejaví na jeho celkovej štruktúre z hľadiska budúcnosti. Všetky zmeny v štruktúre a v usporiadaní jednotlivých zložiek nehmotného majetku z pohľadu budúcnosti môžeme pozorovať v grafe č. 3. Softvér Obchodné meno Domény Databaza KNOW-HOW Ochranné známky 293 Graf 5 Záujem podnikov využívať zložky nehmotného majetku v budúcnosti (V grafe sa nachádzajú len tie zložky majetku, ktoré budú mať výraznejšie zastúpené v podnikaní. Ostatné zložky, ktoré podniky zmienili, sme nezobrazovali z dôvodu veľmi malého zastúpenia v podnikateľskej činnosti.) Ako môžeme postrehnúť z grafu č.3 tak štruktúra nehmotného majetku ako aj jeho využívanie sa v budúcnosti výrazne nezmení. Naďalej budú v pozornosti podnikov najmä zložky majetku, ktoré sú zastúpené v podnikaní doteraz a výrazne sa nezmení ani význam, aký im doteraz pripisujú. Štruktúru, resp. zloženie nehmotného majetku využívaného v podnikaní môže ovplyvňovať aj zámer, pre ktorý podniky jednotlivé zložky majetku využívajú. Hlavné zámery, pre ktoré podniky využívajú jednotlivé zložky nehmotného majetku zobrazuje nasledovný graf č. 4. Graf 6 Dôvody, ktoré vedú podniky k využívaniu nehmotného majetku v podnikateľskej činnosti Z grafu č.4 je zrejme, že najčastejšie uvádzané dôvody, pre ktoré podniky jednotlivé zložky majetku v podnikaní využívajú sú hlavne: prezentácia nielen samotného podniku, ale aj výsledkov jeho činnosti, poukázanie, resp. snaha deklarovať prostredníctvom vhodne zvolených zložiek nehmotného majetku vysoký stupeň kvality svojej produkcie, snaha o získanie statusu jedinečnosti, resp. odlíšenia sa od svojej konkurencie a zdôrazňovanie pozitívnych stránok oproti konkurencii, získanie a udržanie si súťažnej pozície na trhu čím môžu vplývať na odbyt, rozsah svojej výroby a neustále zabezpečovať, udržiavať, resp. zvyšovať kvalitu svojej produkcie. Ostatné dôvody, ktoré podniky označovali, sú uvedené v grafe č. 4, ale podniky na ne nepoukazovali v takom rozsahu ako pri skôr zmieňovaných dôvodov. Pri zohľadnení významu, ktorý pripisujú využívajú nehmotný majetok v podnikaní sa poradie dôvod uvedených v skoršom grafe č. 4 nezmenilo. Túto skutočnosť potvrdzuje zobrazenie v grafe č. 5. Softvér Domény Obchodné meno Ochranná známka Know-how Databáza Odlíšenie od konkurencie Vplyv na obchodné podmienky Súťažný nástroj Nástroj získania a udržiavania si... Prezentácia podniku Nástroj kvality Prostriedok ochrany Iné 294 Graf 7 Význam, pre ktorý využívajú podniky nehmotné zložky majetku v podnikaní Nepatrnú zmenu predsa môžeme zaznamenať hlavne v jednoznačnom usporiadaní dôvod, ktoré podniky motivujú využívať jednotlivé zložky nehmotného majetku v podnikaní. Bez ohľadu na uvedené dôvody využívania nehmotného majetku v podnikaní, je najdôležitejšie, že si podniky uvedomujú význam jeho využívania a sú si vedomí toho, že v prípade ďalšieho existencie a presadenia sa v hospodárskom priestore, je nevyhnutné tieto zložky využívať čoraz intenzívnejšie a sofistikovanejšie. Týmto sa len potvrdzuje skutočnosť, že podnik, ktorý nemá nehmotný majetok, nie je podnikateľsky perspektívny a nemá šancu spoznať svoju budúcnosť. Z toho môžeme vyvodiť záver, že nehmotné aktíva zohrávajú svoju rolu nielen v dnešnej dobe, ale hlavne z pohľadu budúcnosti budú predstavovať vysoko žiadané aktíva, ktoré čoraz častejšie budú rozhodovať o existencii podniku a jeho prosperite. 4 ZÁVER Vlastníctvo nehmotných zložiek majetku a ich prítomnosť v podnikateľskej činnosti má svoje opodstatnenie. V prípade, že podnik venuje týmto zložkám majetku dostatočnú starostlivosť a patrične do nich investuje, môže sa táto snaha v konečnom dôsledku výraznou mierou podpísať pod úspešné pôsobenie podniku v hospodárskom priestore. Význam týchto zložiek možno badať v ich samotnej hodnote, ktorú môžu dosiahnuť, ale hlavný prínos možno pozorovať práve v možnostiach, ktoré podnikateľskému subjektu ponúkajú. Prípadné zužitkovanie týchto možnosti sa následne môže premietnuť do hodnoty samotného podniku. LITERATÚRA STRAUS, J : Patentová ochrana podľa dohody TRIPS, Duševné vlastníctvo, č. 4, 2004 KUBÍČEK, J. – SVAČINA, P.: Průmyslová práva a nehmotné statky, hodnocení a oceňování. Praha: Technologické centrum AV ČR. 2006. 7 s. ISBN 80-86794-19-9 KONTAKT Ing. Martin Križan, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] Ing. Veronika Littvova, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 4 KUBÍČEK, J. – SVAČINA, P.: Průmyslová práva a nehmotné statky, hodnocení a oceňování. Praha: Technologické centrum AV ČR. 2006. 7 s. ISBN 80-86794-19-9 Prezentácia podniku Odlíšenie od konkurencie Nástroj získania a udržiavania si... Prostriedok ochrany 295 OHODNOCOVANIE MAJETKU A JEHO MEDZINÁRODNÁ ŠTANDARDIZÁCIA ASSETS VALUATION AND ITS INTERNATIONAL STANDARDIZATION Milan Kubica 1 ABSTRACT Principles and procedures of valuation of assets were held divergent paths in different economies, which began to standardize in the 60s of the last century and resulted in methods of professional standards (Standards of Professional Practice). The high tempo of globalization of investment markets in the late seventies led to the need to harmonize valuation standards for international purposes Standards of professional methods (Standards of Professional Practice). In 1994, the Committee (The International Assets Valuation Standards Committee TIAVSC) changed its name to the Committee for International Valuation Standards (The International Valuation Standards Committee). The role of this committee includes mostly global registration of professional valuation associations around the world. In Brussel in 1977 was established a company TEGOVOFA (The European Group of Valuers of Fixed Assets) with the aim of creating a common European valuation standards, which after the merger with the Association of European valuers created a company TEGoVA (The European Group of Valuers Associations). In 2007 the International Valuation Standards Council passed extensive restructuring, aiming to expand its cope. Its name was changed to International Valuation Standards Council. IVSC is the creator of International Valuation Standards IVS (International Valuation Standards), which have undergone several revisions since its first release in 1985 . KEY WORDS Assets valuation, international standardization, International Valuation Standards, International Valuation Standards Council JEL Classification F42 PODMIENKY A HISTORICKÉ PODNETY MEDZINÁRODNEJ ŠTANDARDIZÁCIE Problém ohodnocovania aktív sa stáva dôležitou praktickou i teoretickou disciplínou. Má pôvod ako v klasickej, tak i v súčasnej ekonomike. Zásady a postupy ohodnocovania, ktoré sa v mnohých štátoch podobali, boli uvedené do praxe začiatkom 20. storočia, ale ohodnocovanie, ako samostatná profesia, je rešpektované až od 30-tych rokov minulého storočia. Tento vývoj, realizácia a nároky však v praxi prebiehali v jednotlivých štátoch osobitne, nakoľko pri menovaní jednotlivých znalcov, resp. odhadcov boli kladené špecifické požiadavky. 1 Ing. Milan Kubica, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska 296 Prelomovými rokmi v oblasti medzinárodnej štandardizácie boli šesťdesiate a sedemdesiate roky minulého storočia. V tomto období začalo niekoľko národných ohodnocovacích orgánov zostavovať a vyhlasovať pre svojich členov Štandardy profesionálnych metód (Standards of Professional Practice). V priebehu ďalších rokov ich nasledovali aj ďalšie štáty, čo malo za následok vznik veľkého množstva štandardov, predpisov, smerníc a nariadení, ktoré sa na seba podobali, ale zároveň rešpektovali svoje národné legislatívne zásady a princípy. Rýchly rast medzinárodnej ekonomiky a vysoké tempo globalizácie investičných trhov koncom sedemdesiatych rokov viedli k potrebe harmonizovať ohodnocovacie štandardy pre medzinárodné účely. Bez vytvorenia prijateľných štandardov v medzinárodnom rozmere by situácia viedla k zámenám a neúmyselne vzniknuté rozdiely medzi jednotlivými národnými organizáciami by spôsobovali cezhraničnú nekompatibilitu národných metód a techník ohodnocovania. Preto na danú situáciu reagovali členovia technického výboru Kráľovského inštitútu diplomovaných odhadcov (Royal Institute of Chartered Surveyors RICS) a predstavitelia ohodnocovacích organizácií zo Spojených štátov amerických rozsiahlymi polemikami. Výsledkom spolupráce oboch spolkov bolo nakoniec ustanovenie Výboru pre medzinárodné štandardy ohodnocovania majetku (The International Assets Valuation Standards Committee – TIAVSC). V roku 1994 výbor zmenil svoj názov na Výbor pre medzinárodné ohodnocovacie štandardy (The International Valuation Standards Committee). V súčasnosti je úlohou tohto výboru najmä globálna registrácia jednotlivých profesionálnych ohodnocovateľských asociácií celého sveta, ktoré sú viazané stanovami tohto výboru. Podľa belgických zákonov vznikla v Bruseli v roku 1977 spoločnosť TEGOVOFA (The European Group of Valuers of Fixed Assets) s cieľom vytvorenia spoločných Európskych oceňovacích štandardov. Združenie registrovalo odhadcov majetku z Belgicka, Veľkej Británie, Írska, Nemecka a Francúzska. Po zlúčení s Asociáciou európskych ohodnocovateľov, ktorá pôsobila v Európe paralelne s TEGOVOFA vznikla spoločnosť TEGoVA (The European Group of Valuers Associations). V súčasnosti táto asociácia združuje 45 inštitútov, spoločností a národných asociácií z Európy, ale napríklad i zo Spojených Arabských Emirátov, Kazachstanu, či USA. RADA PRE MEDZINÁRODNÉ OHODNOCOVACIE ŠTANDARDY – IVSC História Výboru pre medzinárodné ohodnocovacie štandardy siaha až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Jeho vznik si vyžiadala najmä potreba zjednotenia rozmanitých národných prístupov ohodnocovania. Od roku 1981 tento výbor vystupuje ako mimovládna nezisková organizácia sídliaca v Londýne, avšak zapísaná v obchodnom registri Spojených štátov amerických. Jeho činnosť je financovaná predovšetkým prostredníctvom členských poplatkov, sponzorstva a z predaja publikácií. V roku 2007 prešla táto organizácia rozsiahlou reštrukturalizáciou, ktorej cieľom bolo rozšírenie jej pôsobnosti. Jej pomenovanie sa zmenilo na International Valuation Standards Council (Rada pre medzinárodné ohodnocovacie štandardy), no jej skrátené označenie IVSC bolo zachované. 297 Obrázok 2 Organizačná štruktúra IVSC 2 Strategické vedenie, zabezpečovanie finančných zdrojov pre fungovanie IVSC a prezentácia a propagácia oboch technických komisií (IVSB a IVPB) je úlohou dozornej rady (Board of Trustees). Táto rada taktiež vymenúva nových členov oboch výborov, zaoberá sa hodnotením ich činnosti a publikuje výročné správy o činnosti IVSC. Medzinárodné ohodnocovacie predpisy vytvára Výbor medzinárodných ohodnocovacích štandardov (IVSB – International Valuation Standards Board). Snahou tohto výboru je predovšetkým vytvorenie čo možno najkomplexnejšieho súboru pravidiel pre ohodnocovanie majetku, ktorý by bol globálne aplikovateľný. Výbor profesijného vzdelávania a akreditácie (IVPB – International Valuation Professional Board) koncipuje a vyvíja kvalifikačné a rekvalifikačné kurzy, akreditačné kurzy, skúšky odbornej kompetencie a etiky a prispieva k propagácii ohodnocovateľskej profesie. Okrem uvedeného výbor poskytuje konzultácie a poradenstvo pre podporu ohodnocovateľskej profesie. IVSC je tvorcom Medzinárodných ohodnocovacích štandardov IVS (International Valuation Standards), ktoré od svojho prvého vydania v roku 1985 prešli niekoľkými revíziami. Ciele týchto štandardov sú nasledovné: 1. Uľahčiť medzinárodné transakcie a prispieť k funkčnosti a rozvoju medzinárodných trhov. 2. Poskytovať znalcom na celom svete isté profesijné porovnávacie kritérium alebo istú navigáciu, a tým im umožniť reagovať na dopyt po spoľahlivom ohodnocovaní. 3. Vytvárať štandardy slúžiace pre potreby ohodnocovania a zostavovania účtovnej závierky, ktoré by spĺňali potreby rozvíjajúcich sa a novoindustrializovaných krajín. 3 2 Spracovanie autora na základe konceptu: International Valuation Standards Council: Annual Report 2009/2010[online]. Dostupné na: < http://www.ivsc.org/pubs/misc/annual_report_0910.pdf> s.12. 3 INTERNATIONAL VALUATION STANDARD COMMITTEE (IVSC): Medzinárodné ohodnocovacie štandardy. 1. vyd. Bratislava: Slovenská Asociácia ekonomických znalcov, 2005. 505s. ISBN 80-969-248-0, s.35. 298 Obrázok 3 Proces tvorby Medzinárodných ohodnocovacích štandardov 4 ZÁVER Medzinárodné ohodnocovacie štandardy (IVS) majú byť predovšetkým určitým pomocným a chaos zmierňujúcim nástrojom. Majú vnášať istotu a poriadok v otázkach objektívneho pohľadu na hodnotu aktív v globalizujúcom sa hospodárskom priestore. Napĺňať toto poslanie by nebolo možné za zatvorenými dverami, preto je celý proces formulácie jednotlivých štandardov do veľkej miery otvorený odbornej verejnosti a jej pripomienkam. LITERATÚRA INTERNATIONAL VALUATION STANDARD COMMITTEE (IVSC), 2005. Medzinárodné ohodnocovacie štandardy. Bratislava: Slovenská asociácia ekonomických znalcov, 2005. 506 s. ISBN: 80-969-248-5-0. MCPARLAND, C. ADAIR, A. MCGREAL, S. 2002. Valuation standards: A comparison of four European countries. In Journal of Property Investment & Finance, Vol. 20 Iss: 2, pp.127 141. KONTAKT Ing. Milan Kubica, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikových financií, Dolnozemská cesta 1/a, 852 35 Bratislava, Slovenská republika e-mail: [email protected] 4 Zdroj: vlastné spracovanie na základe informácií zverejnených IVSC. 1. Identifikácia potreby Identifikácia problému na základe výskumu, prieskumu a konzultácií s odbornou verejnosťou. 2. Transparentný dialóg Navrhované štandardy a metodické pokyny sú predmetom diskusií na zasadnutiach rady. Zasadnutia rady sú verejnosti otvorené. 3. Verejné pripomienkovanie Pripomienkovanie je založené na zverejnení návrhov a ich komentovaní verejnosťou na webových stránkach IVSC. Pripomienkovanie trvá minimálne 90 dní. 4. Zapracovanie pripomienok Na verejných zasadnutiach výbor rozhodne o revízií pripravovaných štandardov a metodických pokynov a o zapracovaní pripomienok do návrhov. 5. Finalizácia štandardu Výsledná formulácia štandardov je finalizovaná a pripravená na zverejnenie. Nasleduje publikácia štandardov a ich implementácia prostredníctvom členských asociácií. 299 VÝVOJ ZAMESTNANOSTI A MIEZD VO VYBRANÝCH ODVETVIACH – DOPAD ODVODOVÉHO ZAŤAŽENIA NA ZAMESTNANOSŤ DEVELOPMENT OF EMPLOZMENT AND WAGES IN SELECTED INDUSTRIES Iveta Kufelová 1 ABSTRACT Unemployment in Slovakia increased at the beginning of 2013, nearly two percentage points. Among OECD countries, Slovakia is in third place. The most significant group of unemployment people almost 36% are young people aged up to 24 years. The structure of the national economy compared to the January February 2012, employment decreased in five surveyed sectors. Relatively most in building industry (4,9%). It declined in industry by 1,8%, sale and repair of motor vehicles by 1,4%, in warehouse by 0,4% and in retail trade by 0,5%. The real wages in the first two months of the period increased in average monthly on sale and repair of motor vehicles by 2,3%, in selected market services by 1,9%, in accommodation by 0,8%, in food and beverage service activities by 0,5 %. It declined in information and communication by 7,7%, transportation and storage by 5,5%, in warehouse by 1,6%, in retail trade by 1%, in building industry by 0,3% in industry by 0,1%. KEY WORDS Employment trends, employment in the national economy, development of wages, employer contributions. JEL Classification E24, J64, J68 ÚVOD V roku 2012 zamestnával priemysel priemerne 495,3 tis. osôb, z toho priemyselná výroba 449,3 tisíc osôb. V stavebníctve pracovalo 165,3 tisíc ľudí, v maloobchode 151,7 tisíc a vo vybraných trhových službách 140,5 tisíc osôb. V poradí ďalším veľkým zamestnávateľom bola doprava a skladovanie, ktoré poskytovali prácu 110 tisíc osobám, veľkoobchod 94,1 tisíc osobám, informačné a komunikačné činnosti poskytovali prácu približne 40 tisícom ľudí, činnosti reštaurácií a pohostinstiev zamestnávali 28,9 tisíc ľudí, v predaji a oprave motorových vozidiel pracovalo 20 tisíc osôb a ubytovanie dávalo prácu 9,6 tis. osobám. VÝVOJ ZAMESTNANOSTI V PRIEMYSLE A VYBRANÝCH ODVETVIACH V porovnaní s rokom 2011 došlo v roku 2012 k nárastu počtu zamestnaných osôb vo vybraných trhových službách o 10,4 %, v informačných a komunikačných činnostiach o 5,9 %, v ubytovaní o 1,5 % a v činnostiach reštaurácií a pohostinstiev o 0,8 %. Zamestnanosť klesla v predaji a oprave motorových vozidiel o 5 %, v stavebníctve o 4,5 %, doprave a skladovaní o 1,9 %, maloobchode o 1,3 %, v priemysle o 0,9 % a vo veľkoobchode o 0,6 %. 1 Článok je výstupom riešenia grantovej úlohy MŠ SR VEGA č. 1/0488/12 Teória regulácie monopolov na nadnárodných trhoch dominantných subjektov sieťových odvetví v prostredí s vysokým stupňom koncentrácie v rozsahu 100% 300 Ako sa vyvíjala zamestnanosť vo vybraných odvetviach v porovnaní január, február 2012 k rovnakému obdobiu roku 2013 zobrazuje tabuľka č. 1. Zamestnanosť v priemysle klesá už 11 mesiacov po sebe. Vo februári sa medziročne znížila o takmer 2 %. O prácu podľa Štatistického úradu prišlo najviac ľudí v stavebníctve. Zamestnanosť v stavebníctve klesla o 4,9 %. Medziročný pokles zamestnanosti o 1,4 % zaznamenal predaj a oprava motorových vozidiel, znížil sa aj počet ľudí zamestnaných vo veľkoobchode (pokles o 0,4 %) a v maloobchode (pokles o 0,5 %) Vo februári tohto roka vzrástol počet zamestnancov vo vybraných trhových službách, keď sa v porovnaní s februárom minulého roka zvýšil o 9,8 %. Zamestnanosť sa vo februári tiež medziročne zvýšila v doprave a skladovaní, o 4,5 %, v ubytovaní a v činnostiach reštaurácií a pohostinstiev o 1,3 % a v informačných a komunikačných činnostiach o 1,5 %. Aj napriek medziročnému poklesu ponuky práce v automobilovom priemysle, ktorý je chrbtovou kosťou našej ekonomiky (vo februári tohto roka zaznamenal pokles o 35%), majú výrobcovia automobilov optimistické plány. Bratislavský Volkswagen prijal do zamestnania cca 100 nových zamestnancov. Tabuľka č. 1: Vývoj zamestnanosti vo vybraných odvetviach (medziročne, 1.2. 2013): Odvetvie Pokles/nárast v % Priemysel 1,8 % Stavebníctvo 4,9 % Predaj a oprava automobilov 1,4 % Veľkoobchod 0,4 % Maloobchod 0,5 % Ubytovanie + 0,3 % Reštaurácie + 1,0 % IT a Komunikácie + 1,5 % Doprava a skladovanie + 4,5 % Trhové služby + 9,8 % Zdroj: Vlastné spracovanie na základe www.statistics.sk VÝVOJ REÁLNEJ A PRIMERNEJ MESAČNEJ MZDY O trochu lepšie než výroba sa v priemysle pohybu je výška reálnych miezd. Podobne sa vyvíja situácia aj u predajcov automobilov a u stavbárov. Tu však možno hovoriť o istom skreslení, ktoré má na svedomí rušenie slabo platených miest. Rast platov spôsobilo to, že sa prepustili menej kvalifikovaní ľudia, ktorý zarábali menej. Nasledujúca tabuľka obsahuje percentuálny nárast alebo pokles reálnych miezd vo vybraných odvetviach. Tabuľka č. 2: Vývoj reálnych miezd (medziročne, 1.-2. 2013) Odvetvie Pokles/nárast v % Priemysel + 0,1 % Stavebníctvo + 0,3 % Predaj a oprava automobilov + 2,3 % Veľkoobchod 1,6 % Maloobchod 1,0 % Ubytovanie + 0,8 % Reštaurácie a pohostinstvá + 0,5 % IT a Komunikácie 7,7 % Doprava a skladovanie 5,5 % Trhové služby + 1,9 % Zdroj: Vlastné spracovanie na základe www.statistics.sk 301 Reálna mesačná mzda v priemere za dva mesiace sledovaného obdobia vzrástla medziročne v predaji a oprave motorových vozidiel o 2,3 %, vo vybraných trhových službách o 1,9 %, ubytovaní o 0,8 %, v činnostiach reštaurácií a pohostinstiev o 0,5 %. Nižšia bola v informačných a komunikačných činnostiach o 7,7 %, doprave a skladovaní o 5,5 %, vo veľkoobchode o 1,6 %, maloobchode o 1 %, stavebníctve o 0,3 % a v priemysle o 0,1 %. Tabuľka č. 3: Index vývoja a výška priemernej mesačnej mzdy (1.2. 2013 v eurách) Odvetvie Priemerná mesačná mzda v € Pokles/nárast v % Priemysel 821 2,2 Stavebníctvo 570 2,0 Predaj a oprava automobilov 761 4,7 Veľkoobchod 743 0,7 Maloobchod 557 1,3 Ubytovanie 572 3,1 Reštaurácie 368 2,8 IT a Komunikácie 1.660 -5,6 Doprava a skladovanie 699 -3,3 Trhové služby 824 4,2 Zdroj: Vlastné spracovanie na základe www.statistics.sk V priemere za dva porovnávané mesiace (január, február 2012 – január, február 2013) sa nominálna mesačná mzda medziročne zvýšila v predaji a oprave motorových vozidiel o 4,7 % , vo vybraných trhových službách o 4,2 (824,Eur), ubytovaní o 3,1 % v priemysle o 2,2 % (821,Eur), stavebníctve o 2,0,5 % (570,Eur) a v maloobchode o 1,3 % Klesla v informačných a komunikačných činnostiach o 5,6 % (1 660 Eur), doprave a skladovaní o 3,3 % (699,Eur). ZMENY V ODVODOVOM ZAŤAŽENÍ Od 1.1.2013 boli zavedené nové odvody pre zamestnancov pracujúcich na dohody. Až na niektoré výnimky platia odvody rovnako, ako napr. zamestnanci v pracovnom pomere. Z povinného poistenia im však plynú aj nároky – napríklad na dávky nemocenského poistenia vrátane nároku na náhradu príjmu počas prvých 10 dní práceneschopnosti, na dávky v nezamestnanosti a samozrejme i na dávky z dôchodkového poistenia. Výnimky patria poberateľom starobných dôchodkov, invalidných dôchodkov, invalidných výsluhových dôchodkov a poberateľov výsluhových dôchodkov, ktorí dovŕšili dôchodkový vek. Okrem doterajšieho úrazového a garančného poistenia platia spolu so zamestnávateľom aj poistné na starobné poistenie (a starobné dôchodkové sporenie), invalidné poistenie (pozor výnimku pozrite ďalej) a do rezervného fondu. Netýka sa ich nemocenské poistenie, poistenie v nezamestnanosti ani zdravotné poistenie. Nové odvody z dohôd sa netýkajú žiakov strednej školy do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom dovŕšia 18 rokov veku, za podmienky, že mesačný príjem z dohody nepresiahne sumu 66 eur. Za takýchto zamestnancov aj po 1.1.2013 zamestnávateľ odvádza len úrazové a garančné poistenie. Výnimkou sú aj študenti VŠ do 26 rokov pracujúci na dohodu o brigádnickej práci študentov, ktorí zarábajú do 155 eur mesačne. VPLYV ODVODOVÉHO ZAŤAŽENIA NA ZAMESTNANOSŤ Zaťaženie dohôd sociálnymi a zdravotnými odvodmi sa premietlo do zvýšenia nezamestnanosti. V januári zmizla zo štatistík asi polovica ľudí pracujúcich na dohodu. 302 Podľa štatistík k 31.12 2012 ich bolo cca 600 tisíc. Vláda očakávala, že dohodári zmizli len na istý čas, no štatistiky ich návrat nevykazujú. V polovici februára k 297 tisícom dohodárom pribudlo ešte 40 tisíca a k 28. februáru tohto roka evidovala Sociálna poisťovňa 339 823 dohodárov. Ako reagovali zamestnávatelia na odvodové zaťaženie dohodárov? Mnohí zamestnávatelia udávajú, že pred platením odvodov z dohôd unikli tým, že dohodárov jednoducho zrušili. Prácu, ktorú predtým vykonávali zhruba dvaja až traja ľudia na dohodu, teraz robia zamestnanci firmy. Pokles záujmu o dohodárov zaznamenal aj personálny portál Profesia. V januári zaznamenal päťpercentný medziročný pokles počtu ponúk pre dohodárov. Vo februári už bol prepad ponúk pre ľudí na dohodu citeľnejší, bol zaznamenaný pokles až o pätinu. Klesali aj ponuky pre ľudí na trvalý pracovný pomer, a to o dvanásť percent, a o živnostníkov taktiež o pätinu. Uvedená situácia nie je len dôsledkom predraženej ceny práce ale aj negatívneho ekonomického vývoja. ZÁVER Slovensko patrí v Európe medzi krajiny, ktoré najviac trápi vysoká nezamestnanosť. Ešte viac vytŕčame v nezamestnanosti mladých ľudí. No aj napriek tomuto faktu, predstavitelia zamestnávateľov zdôrazňujú, že im chýbajú vhodní odborníci a pociťujú v podnikoch nedostatok kvalifikovaných mladých ľudí, ktorí by nahrádzali na pozíciách tých, ktorí odchádzajú do dôchodku. Rovnaké výhrady majú zamestnávatelia naprieč rôznymi odvetviami. Bolo by potrebné zmeniť školský systém a prepojiť školy s praxou. POUŽITÁ LITERATÚRA www.euroekonom.sk/ekonomika/ekonomika-sr/ekonomika-slovenska-2013 Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti www.statistics.sk www.finance.sk/hospodarstvo/zakony Zákonník práce v znení najnovších predpisov (od 1.1.2013) Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (od 1.1.2013) Zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení (od 1.1.2013) KONTAKT Ing. Iveta Kufelová, PhD. Katedra podnikovohospodárska Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava e-mail: [email protected] 303 NEZAMESTNANOSŤ A HMOTNÁ NÚDZA NA SLOVENSKU UNEMPLOYEMENT AND MATERIAL NEEDS IN SLOVAKIA Iveta Kufelová, Nora Grisáková 1 ABSTRACT In this paper work we describe risk group of unemployed and solution of this situation throw family or government. The aim of this paper is to analyze the relationship between material need and unemployment. The work is oriented on definition of material need as a consequence of long-term unemployment. We analyze the number of unemployed people according regions of Slovakia, age and also according the unemployment benefit recipients in financial need. KEY WORDS Unemployment, Living wage, Material need in unemployment. JEL Classification E24, J64, J68 ÚVOD Nezamestnanosť je často označovaná za prejav poruchy na trhu práce. Jej rozsah sa meria ukazovateľom miery nezamestnanosti, čo je údaj vyjadrujúci pomer počtu nezamestnaných k celkovému počtu práceschopných, ktorí pracujú alebo sa uchádzajú o pracovné miesto, respektíve k ekonomicky aktívnemu obyvateľstvu. Definícia nezamestnanosti je založená na tom, že osoba, ktorá je schopná práce je z možnosti pracovať v platenom zamestnaní vyradená. Je to jav spôsobený ekonomickými zákonmi pozostávajúci z nemožnosti menšej alebo väčšej časti obyvateľstva dočasne alebo trvale uplatniť svoju pracovnú silu na trhu práce. Dôsledky zamestnanosti môžu mať ekonomický a sociálny charakter. Je spojená s takými spoločenskými javmi ako je zlé mentálne a fyzické zdravie, zvýšená rozvodovosť, kriminalita, drogy a podobne. NEZAMESTNANOSŤ – METODIKA ZISŤOVANIA Podľa metodiky výberového zisťovania pracovných síl (VZPS) sú za nezamestnaných považované všetky osoby vo veku od 15 rokov, ktoré súčasne spĺňajú tri podmienky: v referenčnom týždni nemali žiadnu platenú prácu, v posledných štyroch týždňoch si aktívne hľadali prácu alebo si prácu našli a do zamestnania nastúpia najneskôr do 3 mesiacov, sú schopné nastúpiť do práce najneskôr do dvoch týždňov. Nezamestnanosť v Slovenskej republike sa monitoruje prostredníctvom výberového zisťovania pracovných síl v domácnostiach, ktoré bolo zavedené v roku 1993. Metodika plne korešponduje s odporúčaniami Medzinárodnej organizácie práce (ILO). (www.statistics.sk, citované 23.3.2013).Podľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny 1 Článok je výstupom riešenia grantovej úlohy MŠ SR VEGA č. 1/0488/12 Teória regulácie monopolov na nadnárodných trhoch dominantných subjektov sieťových odvetví v prostredí s vysokým stupňom koncentrácie v rozsahu 100% 304 SR je uchádzačom o zamestnanie občan hľadajúci zamestnanie, zaradený do evidencie nezamestnaných na Úrade práce (ÚP) po podaní písomnej žiadosti o sprostredkovanie zamestnania. Podľa tohto úradu, je disponibilným uchádzačom o zamestnanie taký uchádzač o zamestnanie, ktorý bezprostredne po ponuke voľného pracovného miesta môže nastúpiť do pracovného pomeru. Miera evidovanej nezamestnanosti podľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny je podiel počtu disponibilného počtu uchádzačov o zamestnanie k ekonomicky aktívnemu obyvateľstvu vyjadrený v percentách. Prítok nezamestnaných predstavuje súčet denných počtov osôb vstupujúcich do evidencií ÚP v priebehu sledovaného mesiaca. Odtok nezamestnaných predstavuje súčet denných počtov osôb vyradených z evidencie ÚP v priebehu sledovaného mesiaca. Priemerná dĺžka evidencie nezamestnaných podľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny SR predstavuje čas (v mesiacoch), ako dlho je uchádzač o zamestnanie priemerne (UoZ) v evidenicii ÚP. Kde súčet prítokov a odtokov UoZ je počítaný za 12 mesiacov obd. Predchádzajúce danému mesiacu (vrátane) a priemerný počet uchádzačov o zamestnanie je za 12 mesiacov predchádzajúce danému mesiacu (vrátane) (www.upsvar.sk, citované 24.3.2013). Okrem evidencie nezamestnaných, sleduje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny aj mladistvých UoZ, ktorými sú nezamestnaní občania od nadobudnutia pracovnoprávnej spôsobilosti do 18 rokov veku. Pri nezamestnanosti absolventov školy hovorí o nezamestnaných občanoch mladších ako 26 rokov veku, ktorí skončili sústavnú prípravu na povolanie v dennej forme štúdia pred menej ako dvoma rokmi a nezískali prvé pravidelne platené zamestnanie. Tabuľka č.1 znázorňuje základné sledované charakteristiky o nezamestnanosti za mesiac február 2013 v jednotlivých krajoch SR. Môžeme si všimnúť, že najnižšia miera nezamestnanosti bola v Bratislavskom kraji, zatiaľ čo najvyššia bola v Prešovskom a Banskobystrickom kraji. Celková priemerná miera nezamestnanosti v sledovanom mesiaci bola 14,71 %. Keď ju porovnáme s mierou nezamestnanosti v jednotlivých krajoch, tak si môžeme všimnúť, že Banskobystrický, Prešovský a Košický kraj majú vysoko nadpriemernú nezamestnanosť, zatiaľ čo ostatné kraje majú ju majú podpriemernú. Pre porovnanie, miera nezamestnanosti v Bratislavskom kraji dosiahla v mesiaci február 2013 úroveň 6,07 %, zatiaľ čo v Prešovskom kraji bola 20,75 %. ŠTRUKTÚRA NEZAMESTNANOSTI Nezamestnanosť možno analyzovať z niekoľkých hľadísk. Nasledovná tabuľka č. 2 uvádza štruktúru uchádzačov o zamestnanie podľa veku a kraja. Z pohľadu vekovej štruktúry je najviac evidovaných uchádzačov o zamestnanie vo veku 25 – 54 rokov. Pokiaľ by bol tento stav dlhodobý, môže to mať nepriaznivý vplyv na hmotnú núdzu obyvateľstva SR. Môžeme predpokladať, že ak si mladý človek v aktívnom veku neusporí dostatočné finančné prostriedky na dôchodok, t.j. nebude mať zamestnanie, tak bude odkázaný na pomoc štátu nielen v priebehu svojho ekonomicky aktívneho života, ale aj v neskoršom období. 305 Tabuľka č. 1: Základné ukazovatele o nezamestnanosti v SR za mesiac február 2013 Zdroj: Vlastné spracovanie na základe www.upsvar.sk 306 Čo sa týka čo sa týka uchádzačov o zamestnanie vo veku do 25 rokov, ich najvyšší počet je opäť v Prešovskom kraji a najnižší v Bratislavskom kraji. Malá zmena v tomto vývoji je iba v prípade uchádzačov o zamestnanie nad 55 rokov. V tejto vekovej kategórii je najviac uchádzačov o zamestnanie v Banskobystrickom kraji (najmenej ich je opäť v Bratislavskom kraji). Tabuľka č.2 : Štruktúra uchádzačov o zamestnanie podľa veku v mesiaci február 2013 Ú ze m ie U o Z s p o lu v tom menej ako 25 rokov 2 5 5 4 ro k o v 55 rokov a viac spolu v tom spolu v tom do 20r. 20-24r. 55-59r. 60r. a viac Bratislavský kraj 21 693 3 366 536 2 830 15 123 3 204 2 766 438 Trnavský kraj 32 096 6 218 1 233 4 985 21 927 3 951 3 597 354 Trenčiansky kraj 37 545 7 389 1 303 6 086 25 075 5 081 4 607 474 Nitriansky kraj 56 078 9 487 1 749 7 738 39 128 7 463 6 776 687 Žilinský kraj 48 085 9 832 1 857 7 975 32 247 6 006 5 375 631 Banskobystrický kraj 73 593 12 830 2 855 9 975 51 989 8 774 7 916 858 Prešovský kraj 89 810 18 998 4 635 14 363 62 186 8 626 7 649 977 Košický kraj 78 193 14 529 3 253 11 276 55 388 8 276 7 324 952 Slovensko 437 093 82 649 17 421 65 228 303 063 51 381 46 010 53 71 Zdroj: spracované na základe www.upsvar.sk HMOTNÁ NÚDZA AKO DÔSLEDOK NEZAMESTNANOSTI Strata zamestnania ako dlhodobý problém najmä niektorých rizikových skupín nezamestnaných môže viesť k stavu hmotnej núdze. Za človeka v hmotnej núdzi sa považuje každý občan, kto má svoj príjem a príjem fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, pod hranicu životného minima. Pritom si svoj príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením. Za príjem sa na účely posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi považuje príjem podľa zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime. Z pohľadu hmotnej núdze je veľmi dôležité obdobie, počas ktorého je občan nezamestnaný. Práve z tohto dôvodu uvádzame nasledujúcu tabuľku č.3, v ktorej je počet uchádzačov o zamestnanie rozčlenený podľa dĺžky časového intervalu počas ktorého nemal zamestnanie. Pri spracovaní sme využili najnovšie údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny za mesiac február 2013. 307 Tabuľka č.3: Štruktúra UoZ podľa doby trvania nezamestnanosti v SR za mesiac február 2013 Územie UoZ spolu v tom (v mesiacoch) menej ako 7 7 12 viac ako 12 Bratislavský kraj 21 693 10 755 4 240 6 698 Trnavský kraj 32 096 14 526 5 648 11 922 Trenčiansky kraj 37 545 16 560 6 381 14 604 Nitriansky kraj 56 078 21 623 8 845 25 610 Žilinský kraj 48 085 20 327 8 139 19 619 Banskobystrický kraj 73 593 22 011 9 919 41 663 Prešovský kraj 89 810 26 791 13 151 49 868 Košický kraj 78 193 22 729 11 237 44 227 Slovensko 437 093 155 322 67 560 214 211 Zdroj: spracované podľa www.upsvar.sk Z uvedenej tabuľky je veľmi znepokojivý údaj o počte dlhodobo nezamestnaných, teda tých ktorí sa uchádzajú o zamestnanie viac ako 12 mesiacov. V tomto období je najvyššia nezamestnanosť zo všetkých sledovaných. V mesiaci február 2013 bolo z celového počtu nezamestnaných 214 211 uchádzačov o prácu nezamestnaných viac ako 12 mesiacov. Najviac nezamestnaných je v Prešovskom kraji, a to aj medzi nezamestnanými uchádzačmi do 7 mesiacov, ako aj uchádzačov nezamestnaných viac ako 12 mesiacov. Na základe tabuľky č. 3 môžeme povedať, že vo všetkých krajoch Slovenska je najpravdepodobnejšie, že si obyvatelia nájdu zamestnanie v období medzi 7. a 12. mesiacom nezamestnanosti. Práve z tejto kategórie nezamestnaných je najviac poberateľov dávok v hmotnej núdzi. Počet poberateľov dávok v hmotnej núdzi a príspevkov k tejto podpore sa v SR dlhodobo drží nad hranicou 180.000, pričom podľa štatistík k 31. 7. 2012 ich bolo presne 181.870. Podľa údajov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) SR najčastejšie táto podpora smeruje do rodín jednotlivcov. Najviac poberateľov (41.885) bolo v Košickom kraji, po ktorom nasledujú Banskobystrický kraj (35.332), Prešovský kraj (33.777), Nitriansky kraj (25.581), Žilinský kraj (16.013), Trnavský kraj (12.574) a Trenčiansky kraj (11.866) obyvateľov. Najmenej ľudí dostávalo dávky v hmotnej núdzi v Bratislavskom kraji (4872), v regióne s najnižšou nezamestnanosťou na Slovensku. Aj napriek faktu, že najčastejšie poberá dávky jednotlivec, stále približne takmer 200.000 obyvateľov žije v domácnostiach so spoločne posudzovanými osobami. Ak by sa aj tieto zahrnuli do celkového počtu poberateľov, tak ich v máji 2012 bolo celkovo 355.323. Zo všetkých obyvateľov Slovenska, viac ako 5,41 milióna, bolo tak na dávky v hmotnej núdzi a príspevky k tejto dávke odkázaných 6,57 %. ZÁVER Pre riešenie problému dlhodobej nezamestnanosti a s ňou spojenej hmotnej núdze by bolo potrebné upraviť zákonné sociálne a zdravotné odvody, ktoré sú na Slovensku na úrovni takmer 50 percent z vymeriavacieho základu a predstavujú hlavnú finančnú bariéru podnikania a vytvárania nových pracovných miest. Dôsledkom veľkých odvodov vznikajú 308 zamestnávateľom príliš vysoké náklady, čo predpokladá, že nebudú zamestnávať oficiálne ale naopak, načierno. Podobne je to s daňovým zaťažením. Vysokú nezamestnanosť nevyriešia ani nové opatrenia vlády od 1.1.2013 ako je vyššie zdanenie podnikateľov a nadpriemerne zarábajúcich fyzických osôb či živnostníkov ako aj odvodové zaťaženie pracovníkov na dohodu, ktorí musia po novom platiť rovnaké odvody ako stáli zamestnanci. Snahou našich politických predstaviteľov by v rámci politiky práce a podpory zamestnanosti mali byť také opatrenia a zmeny, ktoré nikomu nezvýšia dane alebo odvody. LITERATÚRA HONTYOVÁ, K.,LISÝ, J.,MAJDÚCHOVÁ, H.: Základy ekonómie a ekonomiky. Vydavateľstvo EKONÓM. Bratislava, 2011, ISBN 978-80-225-3170-2 TOKÁROVÁ, A. a kol.: 4. vydanie 2009. Sociálna práca. Prešov: Akcent Print, 2009. s. 576. ISBN 978-8089295-16-6 http://www.euroekonom.sk/ekonomika/ekonomika-sr/ekonomika-slovenska-2013 Zákon č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti www.upsvar.sk/sluzby-zamestnanosti/zakladne-informacie-o-sluzbach-zmestnanosti/zakon-osluzbach-zamestnanosti.html?page_id=12823 Zákon č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi KONTAKT Ing. Iveta Kufelová, PhD. Katedra podnikovohospodárska Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava e-mail: [email protected] Ing. Nora Grisáková, PhD. Katedra podnikovohospodárska Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava e-mail: [email protected] 309 METODOLOGICKÉ ÚSKALIA KONCEPTU TRIPLE BOTTOM LINE METHODOLOGICAL PITFALLS OF THE TRIPLE BOTTOM LINE CONCEPT Martin Lačný ABSTRACT Stakeholder theory in the framework of corporate social responsibility theories emphasizes the need to resolve conflicts between different competing development objectives and incorporates harmonization efforts for economic prosperity, environmental quality and social equity. This theoretical approach results in the assessment models of social responsibility, of which one of the most influential – the Triple Bottom Line concept, is trying to balance business activities based on their combined contribution to three areas: economic prosperity (based on profit and loss statement), social capital (based on evaluation of CSR activities of the enterprise) and quality of environment (based on evaluation of environmental liability). The article presents a critical reflection of the TBL concept within the context of current discourse on the evaluation and reporting of social and environmental responsibility. KEYWORDS Corporate social responsibility, Stakeholder theory, Triple Bottom Line, evaluation and reporting of CSR, sustainable business JEL Classification M14 ÚVOD Vplyvná teória stakeholderov poukazuje na skutočnosť, že firmy nie sú do seba uzavretými jednotkami, nezávislými od prostredia, v ktorom sa angažujú. Práve naopak – ich aktivity vedú k tomu, že sú závislé na stálej výmene s vonkajším prostredím, čiže s globálnym systémom, ktorý má svoju ekonomickú, sociálnu a environmentálnu stránku. Faktom je, že sa firmy voči tomuto systému nachádzajú v dvojakom vzťahu: na jednej strane môže mať konanie firiem pozitívne alebo negatívne dôsledky na zdroje okolitého sveta, na druhej strane pôsobia funkcie vonkajšieho systému a jeho stav v konkrétnom čase a podmienkach, okolnostiach, možnostiach, ktoré determinujú slobodu firmy, čiže priestor na jej činnosť. Túto súvislosť vymedzuje ako princíp kontextuálnej relativity teória, respektíve stratégia trvalo udržateľného rozvoja (sustainable development), ktorá načrtáva spôsob života, založený na uspokojovaní potrieb súčasných generácií bez toho aby dochádzalo k obmedzovaniu budúcich generácií. Akcentuje pritom potrebu riešenia konfliktov medzi rôznymi konkurujúcimi si rozvojovými cieľmi a zahŕňa zosúladenie snáh o ekonomickú prosperitu (economic prosperity), kvalitu životného prostredia (environmental quality) a sociálnu spravodlivosť (social equity). 1 Najvýznamnejším momentom v tejto koncepcii je z pohľadu spoločenskej zodpovednosti podnikov (corporate social responsibility – CSR) práve uznanie tesnej závislosti medzi hospodárskou, sociálnou a environmentálnou dimenziou zodpovednosti, Ing. Martin LAČNÝ, PhD., Inštitút politológie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 1 TURÓCIOVÁ, Martina. Spoločenská zodpovednosť firiem v globalizovanom svete. In: Humanum – Międzynarodowe Studia Społeczno-Humanistyczne Nr. 2/2010. Warszawa: Instytut Wydawniczy Humanum 2010. s. 93 – 103. ISSN 1898-8431. 310 ktoré pomáha podrobne vymedziť charakter parciálnych zodpovedností, pripisovaných jednotlivo manažérom a podnikom ako kolektívnym subjektom. Ide vlastne o vymedzenie vzájomného vzťahu jednotlivých subsystémov, ktoré naznačuje, že vplyvy na spoločnosť a životné prostredie vyvolané činnosťou firiem pôsobia spätne na samotné firmy. Firmy, podobne ako individuálne subjekty, teda šetria alebo ohrozujú systém a súčasne sú týmto systémom zasiahnuté – buď ich zveľaďuje alebo ohrozuje. Preto je podľa tohto konceptu v záujme všetkých aktérov globálneho systému, ako aj samotnej podnikateľskej sféry porozumieť logike, na základe ktorej sa táto výmena uskutočňuje. 2 Princíp kontextuálnej relativity a vedomie ekonomickej, sociálnej a environmentálnej ukotvenosti firiem tak vymedzuje rámcový charakter a zameranie jednotlivých čiastkových oblastí ich spoločenskej zodpovednosti. Hodnotenie a reporting spoločenskej zodpovednosti firiem (Corporate social responsibility – CSR) sa v súčasnosti stávajú dôležitými nástrojmi strategického riadenia, používanými v súvislosti s vytváraním goodwillu v rámci vzťahov s verejnosťou, ako aj pri kreovaní a zmenách firemnej kultúry. Štúdia prináša kritickú reflexiu konceptu Triple Bottom Line (TBL), vychádzajúc z aktuálneho diskurzu o hodnotení a vykazovaní spoločenskej zodpovednosti firiem. KONCEPT TROJITEJ VÝSLEDOVKY Podľa definícií aplikovaných konceptom Triple Bottom Line, firma nie je izolovanou jednotkou ale súčasťou širokého systému vzťahov. Pre firmu to znamená, že jej prosperita bude závisieť od stavu society, v ktorej pôsobí a od postojov zainteresovaných segmentov tejto society – stakeholderov voči nej. Koncept TBL z tohto pohľadu prezentuje snahu merať a hodnotiť výkon firiem v oblasti spoločenskej a environmentálnej zodpovednosti. Pojem TBL bol prvý raz použitý v 90. rokoch XX. storočia Johnom Elkingtonom, zakladateľom britskej konzultantskej firmy SustainAbility. Podľa neho by mali firmy svoje pôsobenie bilancovať trojakým spôsobom, pričom sa jednotlivé oblasti ich záujmu označujú ako tri „P": Profit – zisk, People – ľudia, Planet – environmentálna zložka. Širšie chápanie spoločenskej zodpovednosti firiem tak dostáva podobu konceptu Sustainable Business. Táto myšlienka je základom prístupu k podnikaniu, podľa ktorého by sa celková výkonnosť firmy počas daného obdobia mala merať na báze jej kombinovaného prínosu k ekonomickej prosperite (na báze výkazu ziskov a strát – profit and loss statement), sociálnemu kapitálu (na báze merania CSR aktivít podniku) a kvalite životného prostredia (na báze merania environmentálnej zodpovednosti). 3 Podľa tejto koncepcie „trojitej výsledovky" by sa tak mal získať celkový obraz o úplných nákladoch súvisiacich s podnikaním, nakoľko plnenie záväzkov voči stakeholderom podľa prívržencov TBL môže byť merané a vykazované podobne ako informácie publikované vo finančných výkazoch firiem. Zároveň môže toto plnenie záväzkov v oblasti spoločenskej a environmentálnej zodpovednosti podniku podliehať auditu. Keďže sa v manažmente zvykne aplikovať známe: „Ak niečo nemôžeme merať, nemôžeme to ani riadiť", kľúčové otázky, vyvstávajúce v súvislosti s konceptom TBL, sa týkajú praktickej možnosti aplikácie účtovných pravidiel v oblasti environmentálnej a spoločenskej zodpovednosti. 2 REMIŠOVÁ, Anna. Etika a ekonomika. Tretie doplnené vydanie. Bratislava: Kalligram 2010. 496 s. ISBN 978-80-8101-402-4. 3 ELKINGTON, John. Cannibals With Forks: The Triple Bottom Line of 21st Century Business. Stony Creek: New Society Publishers 1998. 416 s. ISBN 0-86571-392-8. 311 Samotné hodnotenie „výkonnosti" podniku v oblasti spoločenskej zodpovednosti sa v rámci TBL realizuje na báze relatívne objektívnej kvantifikácie indikátorov v niekoľkých oblastiach: Tabuľka 1 Indikátory spoločenskej zodpovednosti v metodike TBL Diverzita Existencia stratégií, resp. programov podporujúcich rovnosť príležitostí; Percentuálne zastúpenie žien vo vrcholovom manažmente; Percentuálny podiel minorít v rámci personálu firmy; Percentuálny podiel zamestnancov so zdravotným postihnutím. Odbory Percentuálny podiel zamestnancov zastupovaných nezávislými odborárskymi organizáciami; Percentuálny podiel zamestnancov, na ktorých sa vzťahujú podmienky kolektívnej zmluvy; Počet sťažností zo strany zamestnancov organizovaných v odboroch. Zdravie a bezpečnosť Dôkazy o podstatnom súlade s pokynmi Medzinárodnej organizácie práce pre systémy riadenia zdravia a bezpečnosti práce; Počet (smrteľných) pracovných úrazov za rok; Existencia programov povzbudzujúcich zamestnancov k zdravému životnému štýlu; Percentuálny podiel respondentov z radov zamestnancov, ktorí považujú svoje pracovisko za bezpečné a pohodlné. Detská práca Počet zamestnaných detí; Počet zamestnaných detí v partnerských organizáciách, resp. skutočnosť, či je tento stav overovaný. Komunita Percentuálny podiel prostriedkov, poskytnutých v rámci CSR aktivít komunite, na brutto zisku spoločnosti; Zapojenie, resp. podpora projektov s prínosom pre širšiu komunitu (napr. podpora vzdelávania a tréningových programov, humanitárne projekty, a pod.); Uplatňovanie stratégie podporujúcej spoluprácu s lokálnymi partnermi a dodávateľmi. Zdroj: Vlastné spracovanie podľa: NORMAN, Wayne; MACDONALD, Chris. Getting to the Bottom of "Triple Bottom Line". In: Business Ethics Quarterly, Vol. 13, Issue 1. ISSN 1052-150X. [online]. March 2003. s. [cit. 2013-01-03], Dostupné na internete: <http://www.businessethics.ca/3bl/triple-bottom-line.pdf> V literatúre je environmentálna oblasť konceptu TBL spájaná s ochranou životného prostredia, recykláciou, obnoviteľnými zdrojmi energie a prevenciou znečisťovania. Jej detailnejšie vymedzenia sú v súlade s konceptom Zero Waste Management, pri ktorom by prakticky nemali byť činnosťou firmy produkované žiadne odpady. Konkrétne indikátory environmentálnej výkonnosti firmy sa v metodike TBL sústreďujú do kategórií: materiály, energie, voda, emisie, odpadová voda, odpad, transport, zverejňovanie údajov z tejto oblasti a celkové hodnotenie životného prostredia. Za relevantné ukazovatele v tejto oblasti sa považujú: 312 Tabuľka 2 Ukazovatele environmentálnej výkonnosti v metodike TBL Materiály Rôzne vplyvy používaných materiálov (zisťované pomocou LCADesign alebo analogických softvérov). Energie Priemerná a aktuálna diferencovaná spotreba energií v porovnaní s podobnými budovami, zariadeniami, programami a štandardmi pre úsporu, efektívnosť, alternatívne dodávky, kogeneráciu, obnoviteľné zdroje energie, atď.; Dostupnosť a porovnanie ročne vykazovaných energetických požiadaviek budov a zariadení. Voda Spotreba vody, recyklácia a miera zachytávania vody, výkaz o vypúšťaní odpadových vôd. Emisie Dostupnosť a porovnanie vykazovaného vplyvu budov a zariadení na ozónovú vrstvu, prípadne ďalšie signifikantné reporty o plynových emisiách. Odpadová voda a odpady Podstata a vplyvy produkcie, recyklácie a/alebo odstraňovania nebezpečných alebo iných odpadov a odpadových vôd. Zverejňovanie údajov Zverejňovanie nákladov súvisiacich s nedodržaním environmentálnych noriem a iných environmentálnych nákladov akéhokoľvek druhu. Celkové hodnotenie životného prostredia Kvalita zastavaného prostredia – interne, čo sa týka spokojnosti pracovníkov, a navonok vo vzťahu k estetickej a vizuálnej stránke; Hodnotenie estetických a architektonických atribútov budov z urbanistického hľadiska. Zdroj: Vlastné spracovanie podľa: KIMMET, Philip; BOYD, Terry. An Institutional Understanding of Triple Bottom Line Evaluations and the use of Social and Environmental Metrics. In: Proceedings from the PRRES Conference – 2004. [online]. Bangkok: Pacific Rim Real Estate Society 2004. 19 s. [cit. 2011-06-03]. Dostupné na internete: <http://www.prres.net/Papers/Kimmet_Institutional_Understanding_Triple_Bottom_Line_ Evaluations.pdf> PROBLEMATICKÉ MOMENTY V KONCEPCII TBL Kritici konceptu TBL 4 namietajú, že je problematické dosiahnuť to, aby takéto rôznorodé dáta umožnili priame odčítanie záporných položiek od kladných v snahe dopracovať sa k akejsi „čistej hodnote" CSR aktivít firmy, resp. k syntetickému ukazovateľu, ktorý by sa dal všeobecne porovnávať s podobným výsledkom inej firmy. Ako príklad na ilustráciu tejto námietky môže poslúžiť problematická agregácia dát hypotetickej firmy, ktorá by v sledovanom období vykázala napr.: dvadsaťpercentné zastúpenie žien v top manažmente, sedempercentné zastúpenie minorít v rámci personálu, sumu dosahujúcu hodnotu 1,2% zisku, darovanú v rámci charitatívnych aktivít, tri smrteľné pracovné úrazy, dvojdňový štrajk odborárov a zaplatenú pokutu za nadmerné emisie vo výške 30.000,- €. Argumenty kritikov konceptu TBL ďalej vedú k názoru, že je prakticky nemožné vypracovať na báze tohto konceptu zmysluplnú metodológiu merania výkonnosti firiem v oblasti CSR. Jednak je problematické, resp. nemožné vytvoriť spoločnú mieru pre súčasné hodnotenie všetkých pozitívnych a negatívnych vplyvov činnosti firmy na jednotlivých stakeholderov. Kým všetky náklady, výnosy, aktíva, či pasíva podniku je možné merať spoločnou menovou jednotkou, pri hodnotení aktivít firmy v oblasti spoločenskej a morálnej zodpovednosti takáto spoločná miera hodnôt – v monetárnej, či nemonetárnej podobe chýba. 4 NORMAN, Wayne; MACDONALD, Chris. Getting to the Bottom of "Triple Bottom Line". In: Business Ethics Quarterly, Vol. 13, Issue 1. ISSN 1052-150X. [online]. March 2003. s. [cit. 2013-01-03], Dostupné na internete: <http://www.businessethics.ca/3bl/triple-bottom-line.pdf> 313 Z praktického hľadiska sa viac-menej nedá očakávať vytvorenie všeobecného konsenzu o štandardoch pre hodnotenie CSR aktivít firmy, ktorý by bol analogický so všeobecným konsenzom o účtovných štandardoch. Príčinou je na jednej strane problematická kvantifikácia, v akej miere je vplyv jednotlivých aktivít firmy na stakeholderov pozitívny, či negatívny – na druhej strane stojí konštatovanie, že pri evaluácii spoločenského a environmentálneho dopadu aktivít firmy musíme počítať s ich kvantitatívnymi i kvalitatívnymi odlišnosťami. (Ako napríklad porovnať význam sponzorského príspevku firmy na štipendiá študentov z lokálnej komunity, resp. ak tú istú sumu firma poskytne na podporu miestneho divadla? Ako kvantifikovať význam príspevku neziskovej klinike, resp. príspevku lokálnej ochranárskej organizácii?) Situácia sa samozrejme komplikuje, ak máme za úlohu vyhodnotiť a porovnať stovky takýchto dát. Podobne ako v prípade sociálnej zodpovednosti, aj v prípade snáh o meranie a hodnotenie vplyvu aktivít firiem v environmentálnej oblasti sa stretávame s problémami pri definovaní základných kritérií a ich váh. 5 Tieto a podobné argumenty vedú kritikov konceptu TBL ku konštatovaniu, že i keď je v oblasti CSR aktivít možné sledovať a vykazovať mnoho relevantných a objektívnych faktov, akýkoľvek pokus o ich meranie, či porovnávanie ich významu nevyhnutne zahŕňa subjektívne hodnotové súdy, s ktorými ostatní legitímne nemusia súhlasiť. Z pohľadu etiky tu narážame na problém nesúmerateľnosti (incommensurability) rôznych hodnôt, ktoré sú zahrnuté v aktivitách firiem. V praxi to znamená, že v rámci konceptu TBL de facto neexistuje zastrešujúci vzorec alebo schéma, ktoré by sa dali použiť pri zosúlaďovaní subjektívnych hodnotení jednotlivých CSR aktivít a ktoré by zabezpečili možnosť určovať „čistú hodnotu" CSR aktivít firmy na báze syntetických ukazovateľov, použiteľných pri porovnávaní výkonnosti firiem v oblasti spoločenskej a environmentálnej zodpovednosti. 6 ZÁVER Náročnosť procesu hodnotenia a reportovania spoločenskej zodpovednosti ovplyvňuje diskusiu o tom, ako by mal tento proces v budúcnosti vyzerať. Táto diskusia sa v súčasnosti venuje niekoľkým témam. Prvou je výber vhodných indikátorov a harmonizácia spôsobu reportovania. Druhou je téma rozšírenia obsahu reportov na všetky oblasti spoločensky a environmentálne zodpovedného podnikania. Ďalej nasleduje snaha posunúť sa od vymenúvania uskutočnených aktivít k strategicky relevantnejšiemu pohľadu, v ktorom by sa mala zhodnotiť aktuálna pozícia firmy a zároveň definovanie jej cieľov do budúcnosti, nakoľko mnohé firmy publikujú útržkovité informácie o ich CSR aktivitách, pričom spoločenská a environmentálna zodpovednosť v ich ponímaní zjavne nie je strategickou záležitosťou. Ide naopak často o viac-menej sporadické, spontánne aktivity, ktoré vyplývajú z aktuálnych potrieb a nápadov rôznych subjektov v rámci firmy alebo sú výsledkom vonkajšieho tlaku. V neposlednom rade sa diskutuje o dobrovoľnosti verzus povinnosti publikovať správy o spoločensky zodpovednom podnikaní. Mnohí prispievatelia do tejto diskusie pritom upozorňujú, že písanie takýchto správ by sa nemalo stať samoúčelom. Význam reportovania o spoločenskej zodpovednosti podľa nich spočíva hlavne v tom, že zvyšuje ochotu firiem preukázať pôsob nakladania so zdrojmi a efektívnosť ich činností v oblasti ekonomickej výkonnosti, spoločenskej a environmentálnej zodpovednosti. 5 LAČNÝ, Martin. Modely hodnotenia spoločenskej zodpovednosti podnikov. In: Theory of Management 6. Žilina: EDIS 2012. s. 187 – 193. ISBN 978-80-554-0591-9. 6 Pozri: NORMAN, Wayne; MACDONALD, Chris. Getting to the Bottom of "Triple Bottom Line". 314 Snahy o vyrovnanie sa s naznačenými metodologickými úskaliami konceptu TBL v tomto kontexte komplikuje skutočnosť, že plnenie povinností a záväzkov, ako aj rešpektovanie práv jednotlivých stakeholderov, nie sú záležitosťami, v prípade ktorých by sa jednotlivé ekonomické subjekty mohli pokúšať o ich „zvyšovanie" resp. „maximalizáciu." Jednoducho povedané – ak má firma záväzok voči stakeholderom, mala by sa pokúsiť o jeho splnenie. Kvantifikovať túto snahu o splnenie záväzku per se, je však nanajvýš problematické – v tomto ohľade by bolo vhodné pri konštruovaní modelov hodnotenia spoločenskej zodpovednosti firiem aplikovať východiská založené na neutilitaristickom konzekvencializme, bez snahy kvantifikovať výkony firiem v jednotlivých oblastiach CSR. Vďaka svojej inherentnej vágnosti môže v súčasnej podobe „TBL rétorika" pôsobiť kontraproduktívne, keď môže de facto zabrániť skutočne efektívnemu reportingu spoločensky a environmentálne zodpovedných aktivít a pre niektorých cynických podnikateľov môže jej použitie poslúžiť ako zastierací manéver. 7 Štúdia je čiastkovým výstupom riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0789/11. LITERATÚRA KIMMET, Philip; BOYD, Terry. An Institutional Understanding of Triple Bottom Line Evaluations and the use of Social and Environmental Metrics. In: Proceedings from the PRRES Conference – 2004. [online]. Bangkok: Pacific Rim Real Estate Society 2004. 19 s. [cit. 2011-06-03]. Dostupné na internete: <http://www.prres.net/Papers/Kimmet_ Institutional_Understanding_Triple_Bottom_Line_Evaluations.pdf> LAČNÝ, Martin. Spoločenská zodpovednosť podnikov a korporatívne občianstvo – otázky a výzvy. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity 2012. 102 s. ISBN 978-80-555-0425-4. LAČNÝ, Martin. Modely hodnotenia spoločenskej zodpovednosti podnikov. In: Theory of Management 6. Žilina: EDIS 2012. s. 187 – 193. ISBN 978-80-554-0591-9. NORMAN, Wayne; MACDONALD, Chris. Getting to the Bottom of "Triple Bottom Line". In: Business Ethics Quarterly, Vol. 13, Issue 1. ISSN 1052-150X. [online]. March 2003. s. [cit. 2013-01-03], Dostupné na internete: <http://www.businessethics.ca/3bl/triple-bottomline.pdf> ELKINGTON, John. Cannibals With Forks: The Triple Bottom Line of 21st Century Business. Stony Creek: New Society Publishers 1998. 416 s. ISBN 0-86571-392-8. REMIŠOVÁ, Anna. Etika a ekonomika. Tretie doplnené vydanie. Bratislava: Kalligram 2010. 496 s. ISBN 978-80-8101-402-4. TURÓCIOVÁ, Martina. Spoločenská zodpovednosť firiem v globalizovanom svete. In: Humanum – Międzynarodowe Studia Społeczno-Humanistyczne Nr. 2/2010. Warszawa: Instytut Wydawniczy Humanum 2010. s. 93 – 103. ISSN 1898-8431. KONTAKT Ing. Martin LAČNÝ, PhD. Prešovská univerzita v Prešove Filozofická fakulta Inštitút politológie Ul. 17. Novembra č. 1 081 16 Prešov Slovenská republika e-mail: [email protected] 7 LAČNÝ, Martin. Spoločenská zodpovednosť podnikov a korporatívne občianstvo – otázky a výzvy. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity 2012. 102 s. ISBN 978-80-555-0425-4. 315 OVERENIE VPLYVU SEKVENČNÝCH MODELOV SPT A CDS NA ZLOŽITOSŤ SYSTEM POUŽITÍM SIMULAČNÉHO SOFTVÉRU VERIFICATION THE IMPACT OF SEQUENTIAL MODELS SPT AND CDS TO COMPLEXITY OF THE SYSTEM USING SIMULATION SOFTWARE Ivan Lazár, Andrea Liptaková ABSTRACT One of the main problems in production system is comprehensive system to verify condition of all equipment. In this paper are joined three different issues to one verification system. This system includes: scheduling part SPT rule and CDS heuristic, simulation part and part of that is taken from information theory and is called Shannon entropy. This entropy is used in information science to determine complexity of information and to finding it s benefit. KEYWORDS Shannon entropy, simulation model, network complexity, scheduling, throughput JEL Classification L11, L16 INTRODUCTION With the advent of just-in-time manufacturing philosophy which maintains a limited in-process inventory, the flow-shop scheduling problem with minimum make-span and optimization approaches to minimize manufacturing cost started to be intensively studied). Flow-shop scheduling problems present an important class of sequencing problems in the field of production planning. Solving this problem means finding a permutation of jobs to be processed sequentially on a number of machines under the restriction that the processing of each job has to be with respect to the objective of minimizing the total processing time i.e. flow-time (Sule, 1982).The permutation flow-shop scheduling problem (PFSP) is often designed by the symbols n|m|P|Cmax, where n jobs have to be processed on m machines in the same order. The processing of each job on each machine is an operation which requires the exclusive use of the machine for an uninterrupted duration called the processing time. "P" indicates that only permutation schedules are considered, where the order in which each machine processes the jobs is identical for all machines. Hence a schedule is uniquely represented by a permutation of jobs. The common objective is to find a schedule that minimizes the makespan Cmax, the time at which the last job is completed on the last machine. In a statistical review of flow-shop scheduling research, Reisman et al. (1997) concluded that there is lack of relevance to practice for the overall majority of research in this field. According to previous findings the order of parts on the entering the system affects to some extent a complexity of the system. COMPLEXITY The complexity is one of the features that characterize systems. This complexity or network complexity of production system can be closer specified using Shannon entropy. The entropic measurement was first derived by Shannon in 1948. This theory is well known as information theory and provides a measure of the amount of information associated with the occurrence of given states. The entropy of a system can be written as: 316 ∑ , (1) Where H is the entropy of a system S consisting of N different states, from i=1, ..., N. Pi is the probability of the system being at state i. By borrowing the notion of entropy from information theory, we can directly apply it to manufacturing systems. We use entropy as defined by Shannon (Shannon, 1948) to measure variety and uncertainty within manufacturing systems. Two classes of complexity have been identified: structural and operational (Deshmukh, 1993, Frizelle, 1995, Calinescu 2000). In this paper, we will focus on structural complexity. The structural complexity of a multi-station system can be defined as (Frizelle, 1995): ∑ ∑ (2) where: pij: Probability of resource i being in scheduled state j S: Number of scheduled states M: Number of stations SHANNON'S DEFINITION OF ENTROPY Let (Ω, A, P) is a probability space on which information is given by I (A) =-log 2 P (A). Let P = {A1, A2, ..., An} is experiment. Entropy H (P) of experiment P is mean a discrete random variable X which takes on a subset Ai value I (Ai) t. j. ( ) ∑ ( ) ( ) ∑ ( ) ( ) , (3) A consistent reader should now be able to ask what happens when in experiment P = {A1, A2, ..., An}, the set Ai occurs with zero probability. Then, the expression -P (ai). log2 P (Ai) is not defined. Because ( ),is natural to supplement function η (x) as follows ( ) { ( ) }, (4) Then by Shannon's formula for entropy should be in the form ( ) ∑ ( ( )) , (5) However, such entry obscures some form of non-zero summands formula, and so we do agree as follows: Agreement : From now we will assume that the term 0.log2 (0) is defined, and the 0. log2 (0) = 0. This well reflects the fact that if some experiment P (i.e. a measurable decomposition of the set Ω) we add the empty set - (i.e. impossible outcome), we get a new trial P ', and the uncertainty will be the same as in experiment P [1], [3 ]. From equation (2) can be seen that the reduction of complexity can be achieved by simplification. Less processes, fewer states and fewer variations in conditions that may take to reduce complexity. On reducing the complexity should be the priority objectives of the reorganized system and reducing costs. However, this equation can only work provided that the conditions of one station are not dependent on changes in conditions at the second station. This means that if there is any condition (expected and unexpected) on one channel will not affect the operation of other stations. For example, consider a system consisting of three stations that are connected in series. The product enters the first Phase A station, and then continues to station B in the second stage etc. Figure 1 Example line material flow system 317 If station A failure occurs, the station B and C must unceasingly continue to operate if they have an unlimited supply of input lines or tank. In this case, we can say that the stations are independent of each other and we can use the fourth equation In practice, the above assumption of "independence" can be difficult to achieve because the size or storage tank is still limited. This means that the station B and C will stop if the buffer is emptied. In the case of automated production for such cases is not ready, no temporary storage on the production line. The second case is that it stops the whole system breaks down when a part of it. In such cases, can be used in structural complexity theory, and this is the first problem (Frizelle, 1998). The second problem is the lack of process analysis network. From the literature (Deshmukh, 1993, Calinescu, 1997, 2000) is the main objective to evaluate the impact of changes in the complexity of the product, number of stations, integration and product range. Influence of different networks and linkages is analyzed and it is not very difficult to determine the effective distribution and to make changes to improve overall performance. This paper seeks to address these problems. Network complexity is defined as the structural complexity of the production network (system). It is a quantitative measure that captures the impact of network forms, affect the availability and recovery stations / machines. SEQUENCING MODELS Heuristic CDS The Campbell, Dudek, Smith (CDS) heuristic which is a generalization of Johnson's two machine algorithm was proposed to generate a set of m-1 artificial two-machine problems from an original m-machine problem, then each of the generated problems are solved using Johnson's algorithm. Sequencing rule SPT Shortest Processing Time (SPT) Priority rules provide guidelines for the sequence in which jobs should be worked. The rules generally involve the assumption that job setup cost and time is independent of processing times. The shortest job are handled first and completed. The delays is calculated from the flow time and due date. Table 1 Processing times J1-J15 on all machines Table 2 SPT schedule Stroj / Operácia O1 O2 O3 O4 O5 O6 O7 O8 O9 O10 O11 O12 O13 O14 O15 S1 4 6 5 8 7 4 1 2 5 8 14 15 6 8 12 S2 10 6 8 7 15 10 11 9 7 6 3 2 3 5 14 S3 8 5 12 9 14 17 11 5 3 6 9 8 2 4 6 S4 9 6 15 8 14 16 10 6 8 3 12 9 4 8 5 S5 15 6 8 7 13 16 9 10 2 4 6 3 14 15 7 S6 5 8 15 16 10 13 7 9 4 16 8 10 9 18 3 S7 11 4 9 23 6 15 18 2 14 10 8 6 5 3 16 S8 13 6 8 12 9 14 8 3 5 10 12 4 11 6 11 S9 2 4 6 8 12 18 16 14 12 3 5 7 9 5 1 S10 15 14 10 8 16 3 8 14 6 19 8 15 14 3 9 S11 7 15 23 10 9 6 15 7 6 4 12 8 19 3 4 S12 16 6 15 5 18 8 9 14 6 3 7 4 8 21 13 S13 3 8 9 16 28 15 13 4 8 5 14 19 5 1 6 S14 16 8 9 12 14 8 9 10 5 4 16 5 8 14 7 S15 14 7 12 8 5 11 15 6 9 19 16 14 5 7 8 Problém veľkosti 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 O9 O2 O8 O10 O14 O13 O15 O12 O1 O11 O4 O7 O3 O6 O5 Optimálna postupnosť 15 x 15 318 Table 3 CDS schedule APPLYING INFORMATION THEORY TO THE SIMULATION MODEL OF THE PRODUCTION SYSTEM When creating a simulation model is required to realize that the simulation respectively simulation model is an accurate model of reality, but it is not on real time. To create a simulation model, we need to identify all aspects that affect the real system, because the interference must be applied in the simulation. First we must identify all input data. The input data are key information affecting the model and simulation programs are usually awarded even before simulating. The main input data are mainly: • mi number of machines, • nj number of operations, • gij lead time, • pij processing time, • Tij total processing time of the j-th operation, • ri earliest possible start processing job Ji, • di desired time for the job Ji, • fi cost function fi, • Ci completion time j-th operation • Li machine downtime Another important information and choice is layout of machines. Machines can be deployed freely in the simulation field or in the layout that you downloaded from a predetermined menu or from a file *. dwg which is create in AutoCAD. The deployment of machines should respond to the real state of the company, but often are similar only in numerical terms. In some cases, it is immaterial whether the model corresponds to reality in graphic characters and absolutely meets if the parameters are the same distances and times. In such cases it is not necessary to insert so-called "layout" to the model. Simulation also allows us to monitor the capacity of warehouses, buffers and current status of parts on machines. The outputs of these simulations are of great benefit. The simulation model can express mathematically even prior simulate. Figure 2 a Simulation layout b Description of the separate elements of the mathematical model c Mathematical model (schema) of real production system. This graphical representation is called "mathematical model of the real production system." In thus mathematical models we are considering each machine as a separate element, Problém veľkosti 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 O10 O1 O7 O9 O2 O15 O14 O6 O8 O11 O3 O4 O5 O13 O12 Optimálna postupnosť 15 x 15 319 which acts on its surroundings and environment acts on it. Each machine has its internal interactions and conditions that we describe in any simulations. These external and internal functions of machines are generally described in Figure 3a. [9] The values of probability of states with different machines. On the machines can came about seven states, where for each machine can occur at the same time only one of these conditions: 1. Idle, 2. Busy, 3. Blocked, 4. Cycle wait labor, 4. Setup, 5. Setup wait labor, 6. Broken down. These conditions are appropriate in this case 15 machines. This means that each machine may be in the only one of the above conditions simultaneously. Each of these states pertains to a certain amount of probability. It is likely that at a particular time the machine is in the state. All the probabilities of a machine together give a value ≅1. Table 4 Probability of states in SPT schedule Table 5 Probability of states in CDS schedule The above-mentioned simulation model contains 15 machines. Each of these machines has undergone a number of components. On some machines there was a state of inequality. Status inequality occurs when the number of input components is equal to the number of components at the output. This may be the case if the machine that created malformation (scrapped part) or other unexpected failure occurs. Greatest number of components in this case passed through the machine M6. Then Working rate (Wi) M1 machine reaches Wi = 1 Working rate of other machinery is then: , where x=1 in our case, and NpSi is a number of components, that crossed over i th machine. CALCULATION OF CPL ( j) Table 6 Probability of machine status Using this table, then calculate the value of information entropy for sequential model of rule SPT order O9-O2-O8-O10-O14-O13-O15-O12-O11-O1-O4-O7-O3-O6-O5. Názov Stav M1 M2 M3 M4 M5 M6 M7 M8 M9 M10 M11 M12 M13 M14 M15 Idle S1 0,3094 0,307 0,3047 0,3986 0,4742 0,4713 0,4379 0,4692 0,4184 0,3464 0,3637 0,5616 0,5914 0,6232 0,6664 Busy S2 0,2129 0,2431 0,2458 0,2749 0,2798 0,3132 0,3093 0,2576 0,239 0,3186 0,2795 0,291 0,295 0,2768 0,2974 Blocked S3 0,4719 0,4471 0,185 0,2446 0,234 0,2092 0,209 0,2325 0,3343 0,086 0,1547 0,0078 0,0129 0,03 0 Cycle Wait Labor S4 0 0 0,2371 0,0754 0 0 0 0 0 0,231 0,1974 0,1284 0,0976 0 0 Setup S5 0,0051 0,0021 0,0042 0,0033 0,0022 0,0027 0,0416 0,0391 0,0026 0,0027 0,0022 0,0024 0,002 0,0626 0,0043 Setup Wait Labor S6 0 0 0,0264 0 0 0 0 0 0 0,0158 0,0002 0,0088 0 0 0 Broken Down S7 0,0007 0,0007 0,0013 0,0033 0,0098 0,0036 0,0022 0,0015 0,0056 0,0003 0,0023 0 0,0011 0,0074 0,0319 No, Of Operations 294 291 287 287 287 287 285 271 271 271 264 264 264 264 264 Working rate (Wi) 1 0,9898 0,97619 0,97619 0,97619 0,97619 0,96939 0,921768707 0,92177 0,92177 0,89796 0,89796 0,89796 0,89796 0,89796 Názov Stav M1 M2 M3 M4 M5 M6 M7 M8 M9 M10 M11 M12 M13 M14 M15 Idle S1 0,9461 0,9465 0,9457 0,9508 0,9547 0,9512 0,9505 0,9529 0,9508 0,9484 0,9484 0,9629 0,967 0,97 0,9731 Busy S2 0,0171 0,0195 0,0199 0,0222 0,0223 0,0251 0,0247 0,027 0,0191 0,0253 0,0225 0,0232 0,0236 0,0221 0,0241 Blocked S3 0,0364 0,0338 0,013 0,0193 0,0221 0,0232 0,0213 0,0232 0,0294 0,0052 0,0115 0,0001 0,0016 0,0024 0 Cycle Wait Labor S4 0 0 0,019 0,007 0 0 0 0 0 0,0195 0,0173 0,0128 0,0075 0 0 Setup S5 0,0004 0,0002 0,0003 0,0003 0,0002 0,0002 0,0033 0,0031 0,0002 0,0002 0,0002 0,0002 0,0002 0,005 0,0003 Setup Wait Labor S6 0 0 0,002 0,0002 0 0 0 0 0 0,0012 0 0,0008 0 0 0 Broken Down S7 0,0001 0,0001 0,0001 0,0003 0,0008 0,0003 0,0002 0,0001 0,0005 0 0,0002 0 0,0001 0,0006 0,0026 No, Of Operations 294 291 287 287 287 287 285 271 271 271 264 264 264 264 264 Working rate (Wi) 1 0,9898 0,97619 0,97619 0,97619 0,97619 0,96939 0,92176871 0,92177 0,92177 0,89796 0,89796 0,89796 0,89796 0,89796 S1 -0,52365 -0,52303 -0,52242 -0,52894 -0,51044 -0,51149 -0,52168 -0,51224 -0,52595 -0,52982 -0,5307 -0,46747 -0,44816 -0,42517 -0,3902 S2 -0,47514 -0,49602 -0,49761 -0,51214 -0,51414 -0,52456 -0,52362 -0,50407 -0,49352 -0,52575 -0,51402 -0,51824 -0,51956 -0,51293 -0,52031 S3 -0,51128 -0,51923 -0,45036 -0,49691 -0,49033 -0,47217 -0,47201 -0,48934 -0,52846 -0,3044 -0,41652 -0,05462 -0,08097 -0,15177 0 S4 0 0 -0,49232 -0,28119 0 0 0 0 0 -0,48834 -0,46208 -0,38023 -0,32764 0 0 S5 -0,03884 -0,01868 -0,03316 -0,0272 -0,01942 -0,02304 -0,19083 -0,18286 -0,02233 -0,02304 -0,01942 -0,02089 -0,01793 -0,25026 -0,0338 S6 0 0 -0,13842 0 0 0 0 0 0 -0,09455 0 -0,06009 0 0 0 S7 -0,00734 -0,00734 -0,01246 -0,0272 -0,0654 -0,02922 -0,01942 -0,01407 -0,04189 -0,00351 -0,02016 0 -0,01081 -0,05238 -0,15855 V ý p o č e t 320 Table 7 Probability of machine status for CDS heuristic Using this table, then calculate the value of information entropy for sequential model of heuristic CDS order O10-O1-O7-O9-O2-O15-O14-O6-O8-O11-O3-O4-O5-O13-O12. The resulting value of complexity in applying SPT rule and CDS heuristic: CPL SPT 24,6777 bit CPL CDS 4,85543 bit CONCLUSION System complexity is in today's technologically advanced and modern times often discussing topic. Each production system or a non-manufacturing system can be characterized by the concrete value of complexity. This article proposes one way how can be given the complexity monitored and positively influenced. Even a small change of complexity, can bring about great changes in practice and in some cases save a lot of money to invest, or repair. In our case, we simulated the production process only 15 components, where we watched the status changes of individual machines, and then the probability that a given machine studied phenomenon occurs. In the first case, we chose a SPT sequence and using information theory we get the complexity of the value 24,677 bit. When was the selected CDS heuristic we get the complexity of the value 4,855 bit. This means that only with the 15 components achieve reducing the complexity of 19,822 bit REFERENCES Sule, D.R. (1982), Sequencing n Jobs on Two Machines with set up, processing and Removal Times Separated, Naval Res. Log. Quart. Vol.29, No.3, 517 – 519 Reisman, A., Kumar, A., Motwani, J., (1997). Flowshop scheduling/sequencing research: A statistical review of the literature, 1952-1994. IEEE Transactions on Engineering Management, 44, 316-329. SHANNON, C.E. (1948), A Mathematical Theory of Communication", Bell Syst. Tech. J., 27, 379-423, 623-659 FRIZELLE, G., WOODCOCK E., (1995), Measuring complexity as an aid to developing operational strategy, Int'l Journal of Operations & Production Management, Vol 15, No.5, HANKERSON, D., HARRIS, G.,A., JOHNSON, O.,D., (1998), Jr.: Introduction to Information Theory nad Data Compression, CRC Press LLC, ISBN 0-84933985-5 SARNOVSKÝ, J., LIGUŠ, J., BENKO, P. , (2002), Kybernetika a manažment. Košice : Elfa. DESHMUKH, A. V., (1993), Complexity and chaos in manufacturing systems, Ph.D. Thesis, Purde University. CALINESCU, A., EFSTATHIOU, J., SIVADASAN, S., SCHIRN, J. AND HUATUCO, L. H., (2000), Complexity in Manufacturing: An information theoretic approach, Proceedings of International Conference on Complexity and Complex Systems in Industry. HATALA, M., DUPLAK, J., ORLOVSKY, I., (2011), Comprehensive identification of cutting ceramic durability in machining process of C60, 1 elektronický optický disk (CD-ROM).In: Progresivní metody ve výrobních technologiích : sborník anotací příspěvků sympozia : mezinárodní vědecké sympozium : Perná, 3.11.5.11.2011. Ostrava : VŠB-TU, 2011 P. 1-5. ISBN 978-80-248-2502-1 KONTAKT Ing. Ivan Lazár and Ing. Andrea Liptáková Technical University of Kosice, Faculty of Manufacturing Technologies with a seat in Presov, Bayerova 1, 080 01 Presov, Slovak Republic S1 -0,5287 -0,529 -0,5293 -0,5183 -0,502 -0,5162 -0,5189 -0,5121 -0,5175 -0,5242 -0,5243 -0,4497 -0,4171 -0,3898 -0,359 S2 -0,455 -0,4775 -0,4828 -0,4978 -0,4982 -0,5134 -0,5116 -0,487 -0,4739 -0,5176 -0,5 -0,5041 -0,5064 -0,4968 -0,5085 S3 -0,5279 -0,5302 -0,4073 -0,4769 -0,4985 -0,505 -0,4939 -0,508 -0,5275 -0,2417 -0,3801 -0,0116 -0,1074 -0,1388 0 S4 0 0 -0,4722 -0,3002 0 0 0 0 0 -0,4782 -0,4564 -0,3995 -0,2978 0 0 S5 -0,0265 -0,0164 -0,0306 -0,0237 -0,0172 -0,0209 -0,1747 -0,1676 -0,0202 -0,0216 -0,0172 -0,0187 -0,0156 -0,2318 -0,0299 S6 0 0 -0,1228 0 0 0 0 0 0 -0,0814 0 -0,0579 0 0 0 S7 -0,0064 -0,0064 -0,0116 -0,0244 -0,0595 -0,0258 -0,0172 -0,0125 -0,0382 -0,0035 -0,0179 0 -0,01 -0,0472 -0,1455 V ý p o če t 321 KOMUNIKÁCIA S VEREJNOSŤOU AKO NÁSTROJ SPOLOČENSKY ZODPOVEDNÉHO RIADENIA LESNÝCH PODNIKOV PUBLIC COMMUNICATION AS A TOOL OF SOCIALLY RESPONSIBLE MANAGEMENT OF FOREST ENTERPRISES Ján Lichý 1 ABSTRACT The paper, using the theoretical framework of principles of public communication and public relations, deals with the general issues of public communication in the forestry sector. One of the main objectives of the public communication within the forest enterprises is to serve as an important tool of so-called socially responsible management of forest enterprises. The paper introduces the principles of the social and environmental role of the forest enterprise public communication. Moreover, the importance of public communication as a part of the forest enterprise corporate governance is analysed. The conclusion further stresses the social and environmental dimension of responsible management of forest enterprises. KEY WORDS forestry, forest enterprise, corporate governance, social role, environmental role JEL Classification Q23 ÚVOD V súčasnosti v procese globalizácie, internacionalizácie a rastúcej konkurencie nadobúda oblasť komunikácie s verejnosťou čoraz väčší význam, pretože je dôležitou a neoddeliteľnou súčasťou komunikačnej stratégie každého podniku. Využívanie postupov a nástrojov komunikácie s verejnosťou, a to najmä v oblasti public relations sa v súčasnosti stalo nevyhnutným predpokladom efektívneho riadenia všetkých podnikov, vrátane podnikov v sektore lesného hospodárstva. Dnes možno rovnako konštatovať, že spoločenská a environmentálna zodpovednosť podnikov naberá čoraz viac na význame, keďže už na začiatku 90-tych rokov minulého storočia viacerí autori (pozri napr. JUSLIN 1994) pri zdôrazňovaní typických čŕt budúcich trhov tvrdili, že sa zvýši množstvo aktérov na trhu, ktorí presadzujú environmentálne hodnoty a tiež že význam a dopad spoločenských problémov sa bude zvyšovať. Pre lesné podniky to platí dvojnásobne, a to hlavne z toho dôvodu, že lesné podniky plnia práve významné celospoločenské a environmentálne funkcie, na zabezpečení ktorých má eminentný záujem široká verejnosť. Uvedené skutočnosti rámcujú hlavný dôvod, prečo sa tento príspevok zaoberá práve problematikou špecifík uplatnenia spoločensky zodpovedných princípov riadenia lesných podnikov s využitím postupov komunikácie s verejnosťou. 1 Ing. et Ing. Ján Lichý, Technická univerzita vo Zvolene, Lesnícka fakulta, Katedra ekonomiky a riadenia lesného hospodárstva, podiel na projekte VEGA č. 1/0584/13 100 % 322 VÝZNAM KOMUNIKÁCIE S VEREJNSŤOU V LESNOM HOSPODÁRSTVE Pôvodne anglický termín public relations sa v širokej miere prebral do našej terminológie v pôvodnom znení. V prípade, že sa tento termín prekladá do slovenského jazyka, označuje sa ako práca s verejnosťou, resp. vzťahy s verejnosťou či často aj ako komunikácia s verejnosťou. Public relations predstavuje sústavnú a systematickú komunikáciu s verejnosťou s cieľom vytvoriť dlhodobé pozitívne vzťahy recipienta voči objektu, na ktorý sa komunikácia s verejnosťou zameriava, pričom pozitívne vzťahy si má utvoriť recipient sám vlastným výberom a osobným prehodnotením predložených pravdivých informácií (a nie na základe apelov či argumentov ako v reklame). Dôležitým aspektom je obojstrannosť komunikácie a získavanie spätnej väzby od recipienta. Zámerom public relations je informovať, presvedčiť a porozumieť, pričom prostredníctvom tohto zámeru môže úspešné uplatňovanie public relations prispieť k naplneniu konkrétnych podnikových cieľov, z ktorých najdôležitejšie sú budovanie povedomia či dôveryhodnosti podniku. V súčasnosti môže byť problematika public relations v praktickej oblasti zameraná na mnohé oblasti vrátane oblasti tvorby identity podniku (Corporate Public Relations). Je zrejmé, že komunikácia s verejnosťou v lesnom hospodárstve je významný nástroj, prostredníctvom ktorého sa zosúlaďujú potreby a želania zákazníkov s možnosťami producentov lesných produktov a záujmami celej spoločnosti. Činnosti súvisiace s public relations by mali byť komplexné, vierohodné a tvorivé (VAŇOVÁ 2008). Rozhodujúci je tu proaktívny prístup k médiám ako k základnému prostriedku komunikácie s verejnosťou, predvídavosť, príprava preventívnych reakcií a systematická práca s médiami. Ten, kto o sebe nehovorí, dostane sa do pozornosti verejnosti len veľmi zriedka, aj to primárne v negatívnom zmysle. Najlepším spôsobom ako komunikovať s médiami, je pomáhať im získavať informácie, ktoré by mohli zverejňovať v záujme samotného komunikátora v podniku. Pritom treba dodržiavať zásady a pravidlá pravdivosti, presnosti, jasnosti a jednoty slova a činu (MUNIR 2005). Užitočnosť komunikácie s verejnosťou spočíva v tom, aby podniky pochopili, že musia robiť správne veci. V tomto zmysle sú základom celkovej filozofie vzťahov s verejnosťou ľudské potreby – za najdôležitejšiu treba pokladať kvalitu života, ktorej súčasťou je aj tzv. spoločenský a environmentálny blahobyt. V súčasnosti sa neustále zvyšuje tlak na podniky, aby ich konanie bolo spoločensky a environmentálne zodpovedné. To znamená, že zdokonalené vzťahy s verejnosťou môžu byť prostriedkom na dosiahnutie rovnováhy medzi ekonomickými, spoločenskými a environmentálnymi hodnotami. Okrem toho, v súlade s efektívnymi princípmi komunikačnej politiky všetkých podnikov, musia podniky robiť veci správne. V tomto zmysle vzťahy s verejnosťou sústreďujú pozornosť na potreby jednotlivca a spoločnosti a integrujú funkcie podnikov pre celkové blaho spoločnosti. Význam zdokonalených vzťahov s verejnosťou v lesníckom sektore stále rastie a umožňuje podnikom zabezpečiť si určité výhody vo vzťahu k objavujúcim sa príležitostiam, ktoré smerujú k trvalo udržateľnému obhospodarovaniu prírodných zdrojov (LINTU 1986). Zdokonalené vzťahy s verejnosťou kladú veľký dôraz na ekonomickú, spoločenskú i environmentálnu úlohu riadenia podnikov. Pri charakteristike možností využitia public relations v lesníctve je nevyhnutné definovať a analyzovať práve spoločenský a environmentálny rozmer lesných podnikov, pretože lesné hospodárstvo je odvetvie, ktoré v sebe nesie výraznú spoločenskú či environmentálnu zodpovednosť, vyplývajúcu z obhospodarovania obnoviteľných prírodných zdrojov (ŠULEK 2000). Táto zodpovednosť je v lesnom hospodárstve ešte zvýraznená dvoma skutočnosťami: 323 1. lesy okrem produkčnej funkcie zabezpečujú plnenie verejnoprospešných funkcií, ktoré prinášajú priamy i nepriamy úžitok celej spoločnosti, 2. lesné zdroje sú obnoviteľné prírodné zdroje, ktoré majú všetky predpoklady na to, aby sa považovali za zdroje prijateľné z environmentálneho hľadiska. SPOLOČENSKÁ ÚLOHA KOMUNIKÁCIE S VEREJNOSŤOU V modernej spoločnosti sú producenti, spotrebitelia a široká verejnosť od seba navzájom oddelené, pričom jednotlivé komunikačné kanály sú prostriedkom ako ich spojiť v trhovom prostredí. Keďže každý podnik je súčasťou spoločnosti, musí svoju činnosť realizovať tak, aby okrem vlastného zisku prinášal úžitok aj pre spoločnosť. To znamená, že každý podnik má voči spoločnosti určitú zodpovednosť. Na zodpovednosť podniku voči spoločnosti je možné nazerať z rôznych uhlov pohľadu, na základe ktorých sa rozlišujú tri prístupy (JUSLIN 1997): 1. Podľa tzv. „princípu neviditeľnej ruky" jedinou spoločenskou zodpovednosťou podniku je tvoriť zisk a dodržiavať právne normy, pričom zodpovedajúce morálne správanie podniku a následné všeobecné blaho zabezpečí voľný konkurenčný trh. 2. Podľa tzv. „princípu ruky vlády" musí podnik presadzovať racionálne ekonomické ciele, ktoré na ceste k dosiahnutiu všeobecného blaha usmerňujú regulačné mechanizmy právneho a politického procesu. 3. Podľa tzv. „princípu ruky manažmentu" je zodpovednosť voči spoločnosti len v rukách podniku, pričom morálna zodpovednosť každého jednotlivca sa prenáša na podnik tak, že individuálna zodpovednosť a zodpovednosť podniku sú paralelné. Tento prístup je najnovší a má rastúci význam práve v období globalizácie ekonomiky, keď lokálne vlády už nedisponujú dostatočnými nástrojmi na reguláciu veľkých nadnárodných koncernov (PRAVDOVÁ 2003). Zabezpečenie plnenia spoločenskej zodpovednosti je nielen povinnosťou manažérov podniku, ale aj záväzkom spotrebiteľov i širokej verejnosti. Vzhľadom na to, že ich prijateľné správanie je nevyhnutné pri dosiahnutí spoločenskej zodpovednosti, je potrebné toto správanie ovplyvňovať prostredníctvom implementácie tzv. spoločensky zodpovednej komunikácie s verejnosťou. Komunikácia so širokou verejnosťou musí teda viesť k tomu, aby v spotrebiteľoch pestovala pocit spoločenskej zodpovednosti. Okrem toho, spoločensky zodpovedný prístup môže v súčasnosti priniesť podniku konkurenčné výhody, pretože investori a spotrebitelia presadzujú, aby všetky podniky kládli dostatočný dôraz na riešenie spoločenských problémov. ENVIRONMENTÁLNA ÚLOHA KOMUNIKÁCIE S VEREJNOSŤOU V súčasnosti sa okrem spoločenskej úlohy čoraz viac zdôrazňuje aj environmentálna úloha komunikácie s verejnosťou a následná zodpovednosť podnikov vo vzťahu k environmentálnym hodnotám. Podľa niektorých definícií je environmentálna zodpovednosť len súčasťou širšej spoločenskej zodpovednosti, ale neustále zdôrazňovanie environmentálnych hodnôt v dnešnej spoločnosti značne zvyšuje jej význam (ZILLESSEN 1991). Rôzne environmentálne organizácie, spotrebitelia ale aj legislatíva nútia podniky, aby integrovali environmentálne hľadiská do svojich manažérskych konceptov. Na druhej strane je aplikácia princípov environmentálneho riadenia nemysliteľná bez podpory 324 environmentálnych hodnôt zo strany spoločnosti ako takej. Podniky sú zodpovedné nielen za dodržiavanie existujúcich environmentálnych predpisov, ale aj za aktivitu v procese zlepšovania a tvorenia nových štandardov. V modernej spoločnosti sa akceptovaná úroveň zodpovednosti za environmentálne hodnoty neustále zvyšuje, čo vedie k zvýšenému dopytu po tzv. ekologicky vhodných produktoch (JUSLIN 1997). V záujme naplnenia environmentálnej úlohy komunikácie s verejnosťou je nevyhnutné počítať s nasledovnými opatreniami: environmentálne plánovanie sa musí stať neoddeliteľnou súčasťou dlhodobého strategického plánovania, producenti aj spotrebitelia na všetkých úrovniach sa musia cítiť viazaní environmentálnymi hodnotami, zamestnanci v podnikoch musia pochopiť, že sú potrební pri presadzovaní environmentálnych hodnôt, pretože reputácia podnikov v tejto oblasti sa odvíja od ich činnosti, podniky musia vypracovať transparentnú environmentálnu politiku, prostredníctvom ktorej budú informovať svojich zákazníkov, zamestnancov aj širokú verejnosť o environmentálnych cieľoch, podniky musia monitorovať a porovnávať svoju činnosť s environmentálnymi cieľmi a upravovať možný nesúlad medzi nimi, vhodná komunikácia musí zabezpečiť korektnú implementáciu environmentálnej stratégie na všetkých úrovniach v podniku. KOMUNIKÁCIA S VEREJNOSŤOU AKO SÚČASŤ CORPORATE GOVERNANCE V LESNOM HOSPODÁRSTVE V súvislosti s komunikáciou s verejnosťou sa v poslednej dobe dostáva do popredia aj problematika tzv. corporate governance (ŠULEK 2009). Corporate governance je stále významnejším a neustále sa vyvíjajúcim aspektom riadenia všetkých podnikov bez ohľadu na ich veľkosť či právnu formu. Pojem „corporate governance" sa do slovenského jazyka najčastejšie predkladá ako dobrá správa a riadenie podniku. Odborné definície tento pojem vymedzujú ako súbor pravidiel upravujúcich vzťahy medzi exekutívnym vedením spoločnosti a jej štatutárnymi orgánmi, akcionármi a ďalšími zainteresovanými stranami (KLÍROVÁ 2001). Samotný obsahový význam pojmu corporate governance je v súčasnosti potrebné vnímať v širšom i v užšom zmysle slova. V širšom význame je podstatou corporate governance definovanie strategických zámerov podniku a cieľová orientácia podniku a v neposlednom rade aj efektívna komunikácia medzi zúčastnenými subjektmi (hlavne vo vzťahu k verejnosti) ako rozhodujúci predpoklad ich spokojnosti. V užšom význame predstavuje corporate governance v princípe formálny systém zodpovednosti vrcholového manažmentu voči vlastníkom podniku (voči akcionárom, majiteľom obchodných podielov, resp. v prípade verejných podnikov voči štátu, obci či voči širokej verejnosti). Podstatou corporate governance v tomto prípade je vytvorenie funkčnej štruktúry orgánov, ich legislatívne ukotvenie v podnikových dokumentoch a v priamom výkone správnej moci (BARKER 2010). Význam corporate governance zdôrazňuje fakt, že Európska komisia prijala v máji 2003 tzv. Akčný plán modernizácie obchodného práva a posilnenia Corporate Governance 325 v EÚ, ktorého hlavnou úlohou je posilniť práva vlastníkov a ochrany tretích strán s náležitým odlíšením medzi jednotlivými kategóriami podnikov a tiež podporiť efektivitu a konkurencieschopnosť podnikania. Relatívne novou aktivitou Európskej komisie a jej iniciatívy v Corporate Governance sú odporúčania na efektívnejšie fungovanie predstavenstiev a dozorných rád a opatrenie na zvýšenie manažérskej zodpovednosti i odmeňovania manažérov. Vo vzťahu ku komunikácii s verejnosťou v lesnom hospodárstve je potrebné si uvedomiť, že corporate governance prináša: zodpovednejšie, kvalitnejšie a transparentnejšie spravované podniky, transparentne definované vzťahy medzi vlastníkmi, správnymi orgánmi, manažérmi a ostatnými zainteresovanými skupinami, dobre nastavené princípy správy a riadenia podniku, ktoré podnikom umožňujú dosiahnuť stanovené ciele, ochraňujú práva vlastníkov, zabezpečujú súlad s právnym poriadkom a predstavujú širokej verejnosti spôsob, akým daný podnik realizuje svoje záležitosti, služby zamerané na zavádzanie konceptov, princípov a definovania optimálnych pravidiel dobrej správy a riadenia pre akékoľvek správne orgány v súkromnom i vo verejnom sektore (Corporate Governance Advisory). Corporate governance zabezpečuje, aby správny orgán zodpovedal za spôsob, akým podnik dosahuje stanovené ciele, rovnako i za to, aby podnik fungoval v súlade s existujúcim právnym poriadkom a pravidlami. ZÁVER Z pohľadu spoločensky zodpovedného riadenia lesných podnikov je dôležité konštatovať, že už v roku 1998 Európska rada v súlade s princípom subsidiarity schválila rezolúciu o lesníckej stratégii EÚ (Council Resolution of 15 December 1998 on a forestry strategy for the EU No. 1999/C 56/01). Lesnícka stratégia EÚ osobitne vyzdvihovala multifunkčný charakter lesov a potrebu uplatňovania princípov trhovej ekonomiky aj v sektore lesníctva vrátane pozitívneho prínosu Európskych spoločenstiev k implementácii trvalo udržateľného obhospodarovania lesov. Po prvýkrát v histórii lesného hospodárstva na komunitárnej úrovni explicitne hovorila o environmentálnej a spoločenskej úlohe lesov. Zvýrazňovala aj význam lesov, obzvlášť vo vidieckych oblastiach a inštitucionálny prínos lesníctva pre EÚ. V súlade s environmentálnymi a spoločenskými princípmi trvalo udržateľného obhospodarovania lesov je preto dnes nutné prezentovať lesné podniky a lesnícky sektor vo všeobecnosti ako odvetvie národného hospodárstva, ktoré má nezastupiteľné miesto pri samotnom obhospodarovaní obnoviteľných prírodných zdrojov. Do komunikácie s verejnosťou treba zapájať čoraz viac zainteresovaných strán (nielen samotných profesionálov z oblasti lesníckeho sektora), ktoré budú v budúcnosti pokračovať v proaktívnom prístupe ku komunikácii s verejnosťou. LITERATÚRA BARKER, R., M., 2010: Corporate Governance, Competition, and Political Parties: Explaining Corporate Governance Change in Europe. Oxford University Press, Oxford, 352 s. JUSLIN, H., 1994: The scientific approach, theories and models in marketing planning. In: Proceedings of the Forest Products Marketing Seminar, University of Helsinki. 326 JUSLIN, H. 1997: Strategic Planning of Forest Products Marketing. University of Helsinki, 92 pp. KLÍROVÁ, J. 2001: Corporate Governance: Správa a řízení obchodních společností. Praha: Management Press, 126 s. LINTU, L. 1986: Marketing in the forestry sector. Unasylva, Vol. 38, No. 153, p. 10–19. MUNIR, S., 2005: Forestry and Media – Bridging Gap between Policy and Practice. Centre for Competence in Research North – South, Switzerland, 68 p. PRAVDOVÁ, H., 2003: Mediálna kultúra v procese globalizácie. Peter Mačura – PEEM, Bratislava, 166 s. ŠULEK, R. 2000: Marketing v lesníctve v procese integrácie SR do európskych štruktúr. In: Úloha metodológie v systematickom poznávaní spoločnosti Slovenskej republiky, zborník zo seminára. Vydavateľstvo Ekonóm, Bratislava, s. 430-436. ŠULEK, R. 2009: Corporate governance v lesníctve. In: Governance v lesníctve, NLC Zvolen, s. 222-243. VAŇOVÁ, A. 2008: Formy, nástroje a nové trendy public relations. In: Public relations a lobovanie pre knižnice, odborný seminár, ŠVK Banská Bystrica. ZILLESSEN, R., 1991: Umweltsponsoring. F.A.Z. – Institut, Frankfurt an den Main. KONTAKT Ing. et Ing. Ján Lichý Katedra ekonomiky a riadenia lesného hospodárstva Lesnícka fakulta Technickej univerzity vo Zvolene T. G. Masaryka 24 960 53 Z v o l e n Slovenská republika e-mail: [email protected] 327 INFORMATIZÁCIA V OBLASTI ZNALECKEJ ČINNOSTI THE CONNECTION BETWEEN EXPERT ACTIVITY AREA AND INFORMATICS Veronika Littvová, Martin Križan 1 ABSTRACT The economic appraisal branches are the part of the expert activity. These are governed by the same laws as other expert branches and interpretation and translation work. The Ministry of Justice of Slovak republic in collaboration with the Office of Government is responsible for creation and implementation of the JASPI information system. KEYWORDS information society, expert, economic expert branches JEL Classification C81, C83, D72, D83 ÚVOD Predmetom skúmania ekonomických znalcov ako súčasti znaleckých odborov je fungovanie ekonomických subjektov a analyzovanie výsledkov ich činnosti ako celku. Vzhľadom na zrýchľujúci sa životný štýl, neustály nedostatok času a zvyšujúci sa objem potrebných vedomostí je nutné správne selektovať informácie. Nastáva trend vývoja spoločnosti smerom k informačnej orientácii. Európska komisia nazvala v polovici 90-tych rokov 20. storočia svoju „politiku cieľavedomého, nie náhodného, prerodu hospodársky orientovanej spoločnosti na spoločnosť informačnú" 2 informačnou spoločnosťou. Oficiálne tým bola prijatá politika „globálnej informačnej spoločnosti" ako najdôležitejšieho nástroja na zabezpečenie ďalšej celospoločenskej prosperity a nezadržateľného vývoja spoločnosti, ktorá ovplyvnila a neustále ovplyvňuje aj znaleckú oblasť. Cieľom príspevku je poukázať na rastúcu informatizáciu znaleckej činnosti. LEGISLATÍVNA ÚPRAVA ZNALECKEJ ČINNOSTI Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje každému občanovi „právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených osobitným zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky".2 Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu zabezpečiť, aby mal každý občan možnosť svoje ústavné právo realizovať. V roku 2004 sa v nadväznosti na predchádzajúce právne predpisy dostal do používania Zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov 3 , ktorého zmysel sa odvíja od tohto článku. Znalecká činnosť je ním definovaná ako „špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v zákone č. 382/2004 Z. z. znalcami pre zadávateľa" 2, ktorej výsledky sú 1 Ing. Veronika Littvová, PhD. Ekonomická Univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, Dolnozemská cesta 1/b, Bratislava 50% podiel. Ing.Martin Križan, PhD. Ekonomická Univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, Dolnozemská cesta 1/b, Bratislava 50% podiel. 2 spracované podľa EEAgrants. Informačná spoločnosť. [online]. [Cit. 10.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.eeagrants.sk/4847/informacna-spolocnost.php 3 Pozn.: ďalej len zákon č. 382/2004 Z.z., ktorý zavádza nový terminologický pojem prekladateľ. Zákon legislatívne združuje činnosti znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. 328 právne záväzné pre účely konania občiansko–právnych, trestných a iných orgánov. Znalecká činnosť nie je v zmysle Obchodného zákonníka ani Živnostenského zákona§ 2, odst. 7 podnikaním, ale má charakter vedľajšej činnosti popri zamestnaní. Výsledkom skúmania v rámci znaleckej činnosti je súhrn informácií, ktoré majú jasnú, správnu a nestrannú presnosť a hodnotu. Znalecký úkon sa realizuje až potom, ako zadávateľ osloví znalca s cieľom realizácie znaleckého úkonu. KONTROLNÝ ORGÁN V OBLASTI ZNALECKEJ ČINNOSTI Aspekty znaleckej činnosti vykonávanej znalcami Slovenskej republiky spadajú pod kompetencie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky 4 . MS SR vykonáva v rámci svojej pôsobnosti dozor nad činnosťou znalcov a vedie centrálny zoznam znalcov. MS SR v rámci dozoru zabezpečuje vzdelávanie, overuje odbornú spôsobilosť a vykonáva dohľad nad ich činnosťou. Pôsobnosť MS SR v znaleckej oblasti definuje tabuľka 1. Tabuľka 5 Pôsobnosť MS SR Pôsobnosť MS SR Oblasti Činnosti dozor v spolupráci so znaleckými ústavmi vzdelávanie špecializované vzdelávanie formou ďalšieho vzdelávania získanie odborného minima5 overovanie odbornej spôsobilosti absolvovanie odbornej skúšky dohľad sledovanie dodržiavania zákonnosti a správnosti postupu znalcov6 prieskum podnetov na postup pri výkone činnosti znalcov kontrola denníkov kontrola sústavného vzdelávania a zvyšovania odbornej kvalifikácie kontrolu plnenia povinností znaleckých ústavov uložených zákonom č. 382/2004 Z. z. vybavovanie sťažností na znalcov pri výkone znaleckej činnosti okrem sťažností na ich postup v konaní centrálny zoznam znalcov systém JASPI zabezpečovaný oddelením JASPI 4 oddelenie sa podieľa na vytváraní a napĺňaní údajovej základne JASPI a jej aktualizácii v súlade s podmienkami prevádzky Štátneho informačného systému Slovenskej republiky zodpovedá za správu a sústavnú aktualizáciu systému JASPI pre orgány štátnej správy Slovenskej republiky, rezortné organizácie a pre verejnosť zodpovedá za pravidelnú distribúciu informačného systému JASPI pre orgány štátnej správy Slovenskej republiky, rezortné organizácie a iné organizácie zabezpečuje vzdelávanie a školiacu činnosť v oblasti systému JASPI predkladá koncepciu rozvoja a integrácie informačného systému JASPI v rozsahu svojej pôsobnosti plní úlohy vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v EÚ Zdroj: vlastné spracovanie podľa Zákona č. 382/2004 Z.z. a JaspiWeb. Jednotný automatizovaný systém právnych informácií JASPI [online]. [Cit.25.03.2010]. Dostupné na internete: <http://jaspi.justice.gov.sk/>. INFORMATIZÁCIA ZNALECKEJ ČINNOSTI Ako už bolo spomenuté, cieľom politiky informačnej spoločnosti je „skvalitnenie, zjednodušenie a aj spríjemnenie spôsobu života spoločnosti ako celku a v oblasti podnikania zrýchlenie a zefektívnenie podnikateľských činností prostredníctvom moderných 4 Pozn.: ďalej v texte len MS SR 5 pozn.: V oblasti, o ktorú má znalec záujem: doprava cestná, ekonómia a manažment, elektronické komunikácie, elektrotechnika, lesníctvo, ekonomika a riadenie podnikov, poľnohospodárstvo, stavebníctvo, strojárstvo. 6 pozn.: MS SR rieši aj priestupky a iné správne delikty. Minister spravodlivosti má podľa zákona možnosť pozastaviť výkon znaleckej činnosti, ak došlo k porušeniu podmienok stanovených zákonom. Po pominutí dôvodov pozastavenia činnosti bude pozastavenie automaticky zrušené a znalec, (tlmočník alebo prekladateľ) bude môcť pokračovať vo výkone svojej činnosti. 329 informačných a komunikačných technológií". 7 Ciele tvorby informačnej spoločnosti sú uvedené v tabuľke 2. V Európskej Únii sa politika informačnej spoločnosti od marca 2000 stala integrálnou súčasťou a dôležitou prioritou ďalšieho veľkého procesu – budovania vyššej konkurencieschopnosti krajín založenej na báze tzv. poznatkovej alebo vedomostnej ekonomiky. Slovensko ako súčasť Európskej Únie je do tohto procesu zahrnuté tiež. Informačná spoločnosť dnes už nie je technický problém. Hardvérové aj softvérové produkty umožňujú rôznorodé použitie, nasadzovanie aj využívanie elektronických služieb. Záleží len na používateľovi, čo môže, chce, či vie využiť. Tabuľka 6 Čiastkové ciele budovania informačnej spoločnosti východiskový cieľ budovanie pilierov informačnej spoločnosti cieľ 1 internet štandardizovaná tvorba a integrácia informácií a služieb pre fyzické a právnické osoby budovanie ľudských kapacít pre informačnú spoločnosť budovanie infraštruktúry pre prístup a konektivitu cieľ 2 ľudia vzdelávanie a dopĺňanie zručností potrebných pre poskytovanie digitálnych informácií a služieb tvorba a prínos znalostnej ekonomiky program prístupu k informačným technológiám na základe princípu rovnosti príležitostí cieľ 3 internet + ľudia elektronický obchod – eBusiness elektronická verejná správa – eGovernment elektronické zdravotníctvo – eHealth elektronické vzdelávanie eLearning inteligentné dopravné systémy environmentálne prostredie informačná gramotnosť konečný cieľ fungujúca globálna informačná spoločnosť Zdroj: vlastné spracovanie podľa http://www.eeagrants.sk/4847/informacna-spolocnost.php V súčasnosti je informačná spoločnosť 8 problém ekonomický (napr. cenová dostupnosť produktov a služieb), sociálny (napr. rozdiel digitálnej úrovne niektorých sociálnych skupín spoločnosti alebo na úrovni jednotlivých regionálnych oblastí), legislatívny (napr. vyváženie práv a povinností medzi poskytovateľmi a užívateľmi), regulačný (napr. obmedzenia zamerané na minimalizovanie zneužívania dominantného postavenia účastníkov na trhu služieb a produktov) a etický (napr. súkromie a zneužívanie citlivých osobných údajov). Orgány činné v trestnom konaní sú aj preto čím ďalej tým viac nútené riešiť rôzne formy tzv. počítačovej kriminality (cyber-crime).Tvorba informačnej spoločnosti je proces, ktorý prechádza všetkými oblasťami v spoločnosti. Ciele informačnej spoločnosti zasahujú ako vzdelávanie tak aj oblasť verejnej správy, čo sú oblasti úzko súvisiace so znaleckou činnosťou, ekonomické znalectvo nevynímajúc. Potvrdením toho, že vo väzbe znalectvo a informačná spoločnosť existuje súvis je aj existencia informačnej databázy Jaspi. MS SR vedie sekciu edičných činnosti. V rámci nej je určené organizačné členenie pozostávajúce z : redakcie Zbierky zákonov, 7 Spracované podľa Informačná spoločnosť. 2010. Informačná spoločnosť [online]. [Cit.10.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.aivd.sk/casopis-vzdelavanie-dospelych 8 Spracované podľa EEAgrants. Informačná spoločnosť. [online]. [Cit. 10.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.eeagrants.sk/4847/informacna-spolocnost.php 330 o oddelenie Jednotného automatizovaného systému právnych informácií „JASPI", zodpovedné za tvorbu systému JASPI 9 redakcie Obchodného vestníka, redakcie Justičnej revue. Zoznam znalcov, tlmočníkov a prekladateľov je vedený MS SR. V roku 1995 bolo MS SR v spolupráci s Úradom vlády SR poverené vypracovaním návrhu na „zabezpečenie materiálno-technických, organizačných a personálnych podmienok vybudovania právneho informačného systému pre štátne organizácie SR" 4. Návrh bol schválený v roku 1996. S výsledkom zavedenia systému JASPI postupne v jednotlivých etapách 10 . Jednotný automatizovaný systém právnych informácií JASPI je určený pre verejnosť za účelom zvýšenia právneho povedomia občanov. Systém JASPI vytvorený a spravovaný MS SR je majetkom štátu a predstavuje otvorený nekomerčný systém s cieľom zabezpečiť prístup ku komplexnému zdroju právnych informácií v štáte. Po obsahovej stránke databáza JASPI obsahuje právne predpisy vydané v Zbierke zákonov od roku 1945, aktualizované znenia zákonov, vyhlášok a nariadení, texty stanovísk a rozhodnutí 11 Najvyššieho súdu SR od roku 1961, dokumenty Ústavného súdu SR od vzniku samostatnej SR vybrané súdne rozhodnutia krajských a okresných súdov a údaje o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch ako sú kontakt na znalca z požadovaného odvetvia, prípadne kontakt na znaleckú organizáciu. Tieto údaje je možné v databáze vyhľadať po vyplnení on-line formulára 12 . Keďže databáza JASPI obsahuje modul elektronickej Zbierky zákonov, plné texty zákonov so zapracovanými novelami, modul Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ako aj ďalšie dokumenty potrebné pre výkon práv a povinností jednotlivých subjektov, predstavuje pre verejnosť širokú paletu potrebných a ľahko dostupných informácií. Vďaka praktickým príkladom vyhľadávania sa záujemca o informácie ľahko zorientuje a nájde požadované údaje. Negatívom databázy je najmä časová flexibilita aktualizácií, kedy sú napríklad novely zákonov zverejňované na stránke so značným časovým oneskorením, alebo nepresným znením. ZÁVER Rozvoj moderných technológií zasahuje všetky sféry spoločnosti ako sú práca, podnikanie, obchodovanie, vzdelávanie, výskum a inovácie, cestovanie, ale aj zábava. Zámerom politiky globálnej informačnej spoločnosti, ktorú predložili jednotlivé krajiny a organizácie bolo skvalitnenie, zjednodušenie a aj spríjemnenie spôsobu života spoločnosti ako celku. Oblasť znaleckých aktivít súvisí s každou zo zmienených oblastí. V súvislosti s trendom vývoja spoločnosti smerom k informačnej orientácii, zameraním a využívaním informačných technológií a informačnej gramotnosti, ktoré zasahujú všetky sféry spoločnosti ako sú práca, podnikanie, obchodovanie, vzdelávanie, výskum a inovácie, cestovanie, ale aj zábava, hovoríme o „globálnej informačnej spoločnosti" so zámerom skvalitnenia, zjednodušenia a spríjemnenia spôsobu života spoločnosti ako celku. Oblasť znaleckých aktivít súvisí s každou zo zmienených oblastí. 9 pozn.: systém JASPI je jednotný automatizovaný systém právnych informácií, určený pre verejnosť za účelom zvýšenia právneho povedomia občanov. Systém JASPI vytvorený a spravovaný Ministerstvom spravodlivosti je majetkom štátu, je to otvorený nekomerčný systém s cieľom zabezpečiť prístup ku komplexnému zdroju právnych informácií v štáte. 10 pozn.: etapy sú zdokumentované v správach o plnení opatrení, postupe prác a v návrhoch zavedenia JASPI pre štátne orgány Slovenskej republiky (materiály schválené uzneseniami vlády SR č.527/1995, č.653/1996, č. 286/1998, č.451/1998, č.74/1999, č.853/2000, č.727/2001, č. 1154/2001, č. 137/2002, č. 528/2002, č. 529/2002, č. 11/2003 a č. 325/2006 11 pozn.: Systém JASPI generuje priebežne aktualizované údaje o predpisoch, judikatúre, súdnych rozhodnutiach, znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. 12 pozn.: formulár je dostupný na http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/htm_reg/jaspiw_maxi_regz_fr0.htm 331 Príspevok je súčasťou riešenia projektu VEGA „Diagnostika podnikových procesov v kontexte manažmentu rizika a stanovenia hodnoty podniku" v rozsahu 100%. LITERATÚRA HARUMOVA, A. 2006. Ekonomické znalecké odvetvia a špecifické prístupy pri znaleckej činnosti v Slovenskej republike. In Finančný manažér. ISSN, 1335-5813, 2006, roč. 7, č. 3, s. 61-64 Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika, ďalej len SR Zákon č. 382/2004 Z.z., §16 ods. 1 ORGANIZACNÝ PORIADOK MS SR, z 10. mája 2007 č. 3424/2007-130, Čl. 46 Vyhláška č. 490/2004 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch zo dňa 26. mája 2004. §3 ods. 1 JaspiWeb. 2011. Jednotný automatizovaný systém právnych informácií JASPI [online]. [Cit.25.03.2010]. MS SR. Dostupné na internete: http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/htm_info/jaspiw_maxi_info2_fr0.asp?idok=1&typ_zobr=m axi&tlac_koniec=n&tlac_jaspi=y . Informačná spoločnosť. 2010. Informačná spoločnosť [online]. [Cit.10.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.aivd.sk/casopis-vzdelavanie-dospelych zo dňa 10.4.2010 EEAgrants. Informačná spoločnosť. [online]. [Cit. 10.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.eeagrants.sk/4847/informacna-spolocnost.php KONTAKT Ing.Veronika Littvová, PhD. Ekonomická Univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b, Bratislava 852 35 E-mail: [email protected] Ing. Martin Križan, PhD. Ekonomická Univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b, Bratislava 852 35 E-mail: [email protected] 332 PROBLEMATIKA PŘENOSU DAŇOVÉ POVINNOSTI V OBLASTI DANĚ Z PŘIDANÉ HODNOTY V ČESKÉ REPUBLICE THE PROBLEM OF TRANSFER TAX OBLIGATION OF VALUE ADDED TAX IN THE CZECH REPUBLIC Jan Lukeš, * Lilia Dvořáková ** ABSTRACT Objective of research study was analyze the current situation in the transfer tax obligation due to of value added tax and the identification of the most important changes that have exerted influence to economic subjects, whose economic activities are included in categories CZ-NACE 41-43 and identification of problem cases. The first chapter focuses on the analysis of the theoretical framework and changes in the transfer tax obligation due to of value added tax in the Czech Republic, the Law VAT No. 235/2004 Coll. In following chapters are presented data and research results in this area with a specific focus on definition in time changes and classification work. KEY WORDS Transfer tax obligation, Value added tax. JEL CLASSIFICATION G30, D00, K20 ÚVOD Jedním z významných daňových zákonů, se kterým při realizaci svých podnikatelských aktivit musí ekonomický subjekt pracovat, je zákon o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb., ve znění pozdějších předpisů [11]. Podnikatelské subjekty by neměly bez důkladné znalosti tohoto zákona, vůbec zahajovat či provozovat svoje podnikatelské činnosti na území České republiky. Tento příspěvek se zabývá vybranými změnami zákona o dani z přidané hodnoty (dále jen zákon o DPH) [11], které nabyly účinnosti od 1. 4. 2011, resp. 1. 1. 2012 a jsou v platnosti do současné doby a vychází z provedeného výzkumu a analýzy dostupných informací na stránkách Generálního finančního ředitelství (dále jen GFŘ) [5], Českého statistického úřadu ( dále jen ČSÚ) [3] a Ministerstva financí ČR (dále jen MFČR) [9]. Cílem výzkumné studie byla analýza současné situace v oblasti přenosu daňové povinnosti z titulu daně z přidané hodnoty a identifikace nejdůležitějších změn, které zasáhly ekonomické subjekty, které svými ekonomickými činnostmi spadají do kategorií CZ-NACE 41-43 [3] a identifikace problémových případů. V závislosti na tomto cíli byl zvolen sekundární výzkum informací explorativního a explanačního charakteru. * Ing. Jan Lukeš, Západočeská univerzita v Plzni, Fakulta ekonomická, Katedra financí a účetnictví, spoluautorský podíl 50% ** prof. Ing. Lilia Dvořáková CSc., Západočeská univerzita v Plzni, Fakulta ekonomická, Katedra financí a účetnictví, spoluautorský podíl 50% 333 První kapitola je zaměřena na analýzu teoretického rámce a změn v oblasti přenosu daňové povinnosti z titulu daně z přidané hodnoty v ČR, zákona o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb. V následujících kapitolách jsou prezentovány data a výsledky výzkumu v této oblasti se specifickým zaměřením na časové vymezení změn a zatřídění prací. Podklady v tomto příspěvku jsou získány z primárních i sekundárních zdrojů [11],[3],[5],[9]. TEORETICKÁ VÝCHODISKA Ve Sbírce zákonů, část 17, byl zveřejněn zákon č. 47/2011 Sb., kterým se mění zákon o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb., ve znění pozdějších předpisů s účinností od 1. 4. 2011. Hlavními důvody pro novelu zákona byl závazek ČR začlenit do právního řádu směrnice Rady EU v oblasti daně z přidané hodnoty [1], [2]. Dalším důvodem pro novelu bylo opatření proti daňovým únikům hlavně v podobě přenesené daňové povinnosti na příjemce plnění a ručení za daň. Dále byla zavedena možnost opravy výše daně u pohledávek za dlužníky v insolvenčním řízení. Po účinnosti novely bude režim přenesené daňové povinnosti využíván jako doposud při dodání zlata a nově i u dodání šrotu a odpadu, včetně jeho zpracování a při obchodování s povolenkami na emise skleníkových plynů. Od 1. ledna 2012 je platný režim přenesené daňové povinnosti na příjemce plnění při poskytnutí stavebních nebo montážních prací. Podrobná úprava je obsažena v § 92a – 92e [12] Zákona o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb. [11]. Obecně platí, že režim přenesení daňové povinnosti se uplatní pouze mezi plátci DPH a to při poskytnutí plnění v tuzemsku (místo plnění je v ČR). Uvedený režim je tedy povinen použít plátce, který poskytuje vymezené stavební a montážní práce s místem plnění v tuzemsku jinému plátci pro jeho ekonomickou činnost. Současně ale platí, že stejný režim musí použít i plátce (příjemce plnění) [8]. Povinností poskytovatele je vystavit daňový doklad a to do 15 dnů ode dne uskutečnění zdanitelného plnění (§26 zákona o DPH) se všemi náležitostmi běžného daňového dokladu podle §28 odstavce 2 zákona o DPH včetně sazby daně, ovšem s výjimkou výše daně. Na místo toho jsou uvedena na doklad sdělení, že výši daně je povinen doplnit a přiznat plátce, pro kterého je plnění uskutečněno. Dále musí vést evidenci o plnění poskytnutých v režimu přenesené daňové povinnosti a výpis z této evidence předkládat správci daně. Povinností příjemce je přiznat a zaplatit daň, doplnit daňový doklad a vést evidenci o přijatých plnění a výpis této evidence předkládat správci daně 8,4. Pokud je příjemce plnění povinen přiznat a zaplatit daň z přijatého plnění a to ke dni uskutečnění dotčeného zdanitelného plnění, tak na druhé straně je příjemce, který v rámci svých ekonomických činností přijímá plnění v podobě stavebních a montážní prací, která podléhají režimu přenesené daňové povinnosti, oprávněn k odpočtu daně na vstupu z takto přijatého zdanitelného plnění. Tento nárok příjemce plnění se řídí obecnými podmínkami pro nárok na odpočet daně tak, jak jsou uvedeny v § 72 zákona o DPH. Příjemci plnění vzniká nárok na odpočet daně okamžikem, kdy nastaly skutečnosti zakládající tuto daň přiznat. Režim přenesené daňové povinnosti podle ustanovení § 92 e zákona o DPH [12] podléhá poskytnutí stavebních a montážních prací a není rozhodující, zda se jedná o službu, nebo dodání zboží s montáží, které se řídí sdělením ČSÚ a musí odpovídat číselnému kódu klasifikace CZ-CPA 41 až 43 [7]. Pro posouzení uplatnění režimu přenesené daňové povinnosti bude vždy rozhodující charakter celého zdanitelného plnění. Pokud část 334 zdanitelného plnění bude zatříděno do klasifikace produkce CZ-CPA 41-43, tak bez ohledu na to, že jeho součástí budou i dílčí práce do kódu 41-43 klasifikace nepatřící, bude se na ně vztahovat režim přenesené daňové povinnosti. Obecně by mělo platit, že obdobným způsobem se budou posuzovat i dodávky poskytnuté jednotlivými subdodavateli. Pokud tito subdodavatelé poskytli plnění, která svým charakterem nejsou pracemi spadající do kódu CZCPA 41-43 uplatní daň na výstupu a příjemce plnění (generální dodavatel) uplatní nárok na odpočet a subdodávku bude fakturovat jako celek v režimu přenesené daňové povinnosti. U tohoto subjektu platí, že režim přenesené daňové povinnosti bude uplatňovat na celé dílo, pokud je byť jen z části provedeno stavební a montážní prací spadající do kategorie CZ-CPA 41-43 (poměr ceny není podstatný). VÝZKUMNÁ STUDIE METODOLOGIE Za výzkumnou metodu byla zvolena metoda rešerše a analýzy české i zahraniční literatury, dokumentů a databází publikovanými státními institucemi i soukromým sektorem (hlavně Ministerstvem financí České republiky, Českou daňovou správnou České republiky, Generálním finančním ředitelstvím České republiky). VÝSLEDKY VÝZKUMU Na základě analýzy zásadních změn promítnutých do novely zákona o dani z přidané hodnoty a vyhodnocení dat od Generálního finančního ředitelství, založeného na dotazování veřejnosti, lze identifikovat problémové případy v následujících oblastech vyplývající z časového vymezení změn a zatřídění prací. ČASOVÉ VYMEZENÍ ZMĚN Jako nejvíce problémové se ukazují případy prací, které se můžou svým charakterem vázat jak na oddíl 43, tak na oddíl 33 klasifikace CZ-CPA [7] a největší pozornost by se měla věnovat problematice subkategorie 43.22. Instalace topení, ventilace a klimatizace. Subkategorie 43.22 dle dostupných zdrojů zahrnuje instalaci klimatizačních, ventilačních a chladících zařízení pro obydlí, počítačová centra, kanceláře a obchody včetně souvisejících trubních rozvodů, ale nezahrnuje instalace, opravy a údržbu průmyslových klimatizačních a chladících zařízení. Ty spadají do kategorie 33. Na základě provedené analýzy je možnost problematiku rozdělit do několika časových pásem. Období 1 Období 2 Období 3 1. 1.2012 30.4.2012 31.8.2012 Graf č. 1: Časové vymezení změn Zdroj: vlastní zpracování, 2013 Z časového hlediska lze období 1 definovat jako stav od 1. 1. do 30. 4. 2012, období 2 stav od 1. 5. do 31. 8. 2012 a období 3 od 1. 9. 2012 dosud. Období 1 V tomto období se kritériem pro posouzení, zda na instalaci topení, ventilace a klimatizace dopadá režim přenesené daňové povinnosti, považuje účel použití. Pokud je klimatizace, topení a ventilace instalována pro obydlí, počítačová centra, kanceláře a obchody 335 bude zdaňována odběratelem v režimu přenesení daňové povinnosti, pokud bude využívána v průmyslovém provozu, daň přizná dodavatel. Období 2 V tomto období se kritériem stal postup, kdy oprava a údržba zařízení pevně připojeného ke stavbě představující svým charakterem stavební a montážní práce a uvedené jako takové v kódech CZ-CPA 41 až 43 musí být považovány za stavební a montážní práce, na které se vztahuje ustanovení § 92 e zákona o dani z přidané hodnoty, jestliže daná oprava a údržba není explicitně uvedena v jiných kódech CZ-CPA např. v kódech 28, 33, 95. To platí s výjimkou drobných oprav a údržby prováděných v rámci „správcovské" činnosti či komplexního úklidu pod kódem 81. Období 3 V tomto období se kritériem pro rozhodnutí, zda se jedná o kategorii CZ-CPA 43 či 33 a pro posouzení, zda se jedná o klimatizaci, ventilaci nebo topení průmyslové respektive neprůmyslové, stal účel použití: 1. Jedná se o zařízení zdravotně hygienické (komfortní) vytvářející optimální stav mikroklimatu pro pobyt lidí. nebo 2. Jedná se o zařízení nezbytné pro provoz zařízení (zejména průmyslového, ale nemusí jít výslovně o průmyslový provoz, většinou je součástí technologie, má vliv na kvalitu výroby, snižování výrobních nákladů nebo podmiňuje funkci zařízení). ZATŘÍDĚNÍ PRACÍ Z provedeného výzkumu lze konstatovat, že pro potřeby veřejnosti GFŘ vydalo v oblasti režimu přenesené daňové povinnosti na základě dotazů veřejnosti nemalé množství informací, stanovisek a odpovědí na nejčastější dotazy. Vyhodnocená data vykazují následující významné problémy, ve kterých můžeme identifikovat nemožnost správného zatřídění prací z důvodu nekompetentnosti GFŘ pro závazné zatřídění prací do jednotlivých kódu CZ-CPA. V případě dotazu byl subjekt ve věci postupu při uplatňování režimu přenesení daňové povinnosti u stavebních a montážních prací, odkázán na ustanovení zákona o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb., protože pro závazné zatřídění nemá GFŘ oprávnění. Dále GFŘ odkazuje tazatele na klasifikaci uveřejněnou na webových stránkách Českého statistického úřadu a podle uvedených „Vysvětlivek" lze zatřídění provést, eventuálně je možné o zatřídění požádat některé z poradenských pracovišť, které lze vyhledat na internetu. To sebou samozřejmě nese nemalé náklady, které musí ekonomický subjekt vynaložit na zajištění informací o zatřídění. Dle provedeného výzkumu se pohybuje jedna položka v rozmezí od 300,-do 500,-CZK dle množství zatřiďovaných položek. ZÁVĚR Cílem výzkumné studie byla analýza současné situace v oblasti přenosu daňové povinnosti z titulu daně z přidané hodnoty a identifikace nejdůležitějších změn, které zasáhly ekonomické subjekty, které svými ekonomickými činnostmi spadají do kategorií CZ-NACE 41-43 a identifikace problémových případů. 336 V analýze se vycházelo z teoretických znalostí, studia odborné literatury a provedeného výzkumu. K potvrzení vymezených cílů byl proveden sekundární výzkum realizovaný ze získaných dat. Provedeným výzkumem bylo zjištěno, že v období roku 2012 se třikrát změnila kritéria pro posouzení přenosu daňové povinnosti z titulu daně z přidané hodnoty v ČR, což mělo negativní dopady na podnikatelské subjekty v oblasti právní nejistoty, právního uplatňování zákona o dani z přidané hodnoty včetně zvýšení nákladů na realizaci daně z přidané hodnoty v podnikové praxi. Příspěvek vznikl v rámci projektu SGS-2013-40 Paradigma vývoje v 21. století a jeho vliv na chování ekonomických subjektů. LITERATURA Council Directive 2006/112/EC of 28 November 2006 on the common system of value added tax online cit. 2013-03-08. Dostupné z: http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2006:347:0001:01:EN:HTML Concil Directive 2010/45/EU of 13 July 2010 amending Directive 2006/112/EC on the common system of value added tax as regards the rules on invoicing online cit. 2013-03-08. Dostupné z: http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2010:189:0001:01:EN:HTML Český statistický úřad online cit. 2013-03-08.. Dostupné z: https://www.czso.cz/csu/redakce.nsf/i/klasifikace_ciselniky GALOČÍK, S. a PAIKERT, O. DPH 2012-výklad s příklady. Grada, 2012. ISBN 978-80-247-4046-1 Generální finanční ředitelství online cit. 2013-03-08.. Dostupné z: http://cds.mfcr.cz/cps/rde/xchg/cds/xsl/index.html?year=0 Informace GFŘ vydané ve spolupráci s ČSÚ online cit. 2013-03-08. Dostupné z: http://cds.mfcr.cz/cps/rde/xchg/cds/xsl/legislativa_metodika_15152.html?year=0%C2%93 /2/ LEDVINKOVÁ, J. DPH v příkladech 2012. ANAG, 2012. ISBN 978-80-7263-740-9 Ministerstvo financí ČR online cit. 2013-03-08.. Dostupné z: http://www.mfcr.cz/cps/rde/xchg/ PIKNER, L. a BENDA V. Daň z přidané hodnoty s komentářem k 1.4. 2012.ANAG, 2012. ISBN 978-80-7263741-6 Zákon o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb.online cit. 2013-03-08. Dostupné z: http://cds.mfcr.cz/cps/rde/xchg/cds/xsl/legislativa_metodika_690.html/papp/cds_konzultant/1d7c1a09:13b44e28df6:2157?init=n&url=235/2004%20Sb.%20%C2%A791*0&date=-2 Zákon o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb. § 92a-e Režim přenesení daňové povinnosti. online cit. 201303-08. Dostupné z: http://business.center.cz/business/pravo/zakony/dph/cast1h3.aspx Zákon o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb. Odpověd GFŘ k přenesení daňové povinnosti ve stavebnictví - § 92e zákona o dani z přidané hodnoty online cit. 2013-03-08. Dostupné z: http://cds.mfcr.cz/cps/rde/xchg/cds/xsl/legislativa_metodika_15152.html?year=0%C2%93 /1/ Zákon o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb., Informace GFŘ a MF k režimu přenesené daňové povinnosti na DPH ve stavebnictví - § 92e zákona od DPH 9.11.2011 online cit. 2013-03-08. Dostupné z: http://cds.mfcr.cz/cps/rde/xchg/cds/xsl/legislativa_metodika_14310.html Zákon o dani z přidané hodnoty č. 235/2004 Sb. novela pro rok 2011 online cit. 2013-03-08. Dostupné z: http://www.mfcr.cz/cps/rde/xchg/mfcr/xsl/dane_novela_zakona_dph.html?year=2011 Zákon sbírka č. 47/2011 ze dne 9.2.2011 online cit. 2013-03-08. Dostupné z: http://www.mfcr.cz/cps/rde/xbcr/mfcr/Zakon_2001-47_Novela_zakona_o_DPH_08032011.pdf KONTAKT Ing. Jan Lukeš prof. Ing. Lilia Dvořáková CSc. Západočeská univerzita v Plzni Západočeská univerzita v Plzni Fakulta ekonomická Fakulta ekonomická Katedra financí a účetnictví Katedra financí a účetnictví e-mail: [email protected] e-mail: [email protected] 337 NADNÁRODNÍ FORMY PODNIKÁNÍ TRANSNATIONAL FORMS OF BUSINESS Iveta Mackenzie* ABSTRACT This paper aims to contribute to the discussion about a new point of view at the business within the context of world economy changes. The business as a static market subject loses competitiveness; to succeed in global environment signifies to operate via subsidiaries crisscross markets and boundaries of countries. Transnational corporation with dynamic business structures formed by shares in companies from different countries attain advantages of global economic environment. Mergers and acquisitions belong to effective instruments of these structure creations. The number of offshore companies established by Czech owners in countries with favourable conditions increases. Societas Europaea represents the first transnational legal form of business with facultative flexibility within EU. KEY WORDS Globalization, Offshore company, Societas Europaea, Mergers & Acquisitions, Holding company JEL Classification F63, G34, L22, M16 ÚVOD Na počátku nové etapy fungování světové ekonomiky stály politické změny druhé poloviny minulého století. Sedmdesátá léta, charakterizovaná stagnací americké ekonomiky, rozpadem Brettonwoodského systému a první ropnou krizí, odstartovala postupnou liberalizaci mezinárodního kapitálu. Uvolnění kontroly nad přesuny kapitálu vedly ke vzniku a následné další expanzi mezinárodních firem na nové trhy a za novými výrobními možnostmi. Devadesátá léta dvacátého století spojena s rozpadem Sovětského svazu a vznikem tržních ekonomik v zemích střední a východní Evropy tento trend dále posílily. Vznik a postupné rozšiřování Evropské unie daly základ k pokračování procesu snižujícího význam hranic národních států v rovině politické i ekonomické. Trhy, investice a mezinárodní vztahy jsou hranicemi států vymezeny stále méně. Vývoj ekonomiky posledních let ukazuje trend, že těžiště progresivního ekonomického vývoje se začíná pomalu přesouvat z vyspělých ekonomik do ekonomik třetího světa a to jak z hlediska dynamiky produkce, tak z hlediska spotřeby. Pro podnikovou sféru vyspělých ekonomik to, mimo jiné, znamená i hledat možné cesty, jak dále prosazovat svou produkci na těchto trzích, a to nejen přímo. Fúze a akvizice v těchto oblastech a zejména fúze a akvizice společností vyspělého světa, nicméně takových, které již v minulosti prokázaly schopnost proniknout na rychle rostoucí trhy, jsou „účinným nástrojem" maximalizace tržní hodnoty firmy, a to i navzdory tomu, že mnohé zdroje uvádějí, že více jak polovina těchto transakcí nesplňuje původní očekávání investorů. Právní rámec upravující mezinárodní obchod a zejména přesun kapitálu prošel na evropském kontinentě v průběhu posledních let významným vývojem. Přelom tisíciletí a zejména poslední desetiletí je charakterizováno kontinuální právní úpravou podnikatelského prostředí, a to na úrovni komunitárního i národního práva. Podnik jako subjekt obchodních transakcí nelze v dnešním pojetí chápat pouze jako samostatný subjekt definovaný právní formou, ale jako síťovou strukturu vzájemně propojených subjektů, kteří zaujímají společně určité specifické místo na jednotlivých i společných trzích. ___________________________________________________________________________ * Ing. Iveta Mackenzie, Vysoká škola ekonomická, Fakulta podnikohospodářská, katedra podnikové ekonomiky, autorský podíl 100 % 338 Česká republika patří k relativně mladým tržním ekonomikách, kde transakce s podnikem postupně zaujímají významné místo. Fúze a akvizice se stávají stále více využívanou strategií expanze firem na národním i globálním trhu. První, zcela specifická vlna transakcí s podnikem v České republice, nazývaná malá a velká privatizace, proběhla v devadesátých letech, kdy docházelo k masivnímu přesunu kapitálu ze státního vlastnictví na soukromé subjekty. Další vlna, nyní již identická s podobnými transakcemi v okolním světě, pak zejména v první dekádě nového tisíciletí, kdy velké společnosti v době růstu ekonomiky disponovaly přebytky likvidních prostředků. Účastníky transakcí byly české firmy mezi sebou, v menší míře společnosti slovenské, německé a americké (Svobodová, 2009). Globalizaci světového hospodářství můžeme vnímat jako jisté pokračování jeho internacionalizace. Postupně dochází ke změnám ve struktuře národního i mezinárodního trhu. Podnik v současném pojetí nelze již chápat jako statický jednolitý subjekt jako součást silného státu dvacátého století, ale jako dynamickou síťovou strukturu rozpínající se za hranice stále slabšího státu století jednadvacátého. Kontinuálním přetvářením současné světové ekonomiky k větší provázanosti dochází k významným změnám vazeb mezi subjekty i k vytváření zcela nových stále dynamičtějších forem. 1. KONCERN & HOLDING Formování podnikatelských subjektů v optimální funkční celky s dynamickou strukturou v současné době začíná být doménou nejen velkých nadnárodních firem, ale i běžných menších a středních podniků. Sestavení funkční podnikatelské struktury napomáhá chránit firemní investice, snižovat náklady kapitálu, optimalizovat daňové zatížení a prostřednictvím synergických efektů na straně nákladů a výnosů dosahovat vyššího zisku. Z hlediska práva se jedná o seskupení několika samostatných subjektů nebo jejich částí, z hlediska ekonomiky tato seskupení je nutno chápat jako jeden celek. Koncern je seskupení právně samostatných osob, které jsou podrobeny jednotnému řízení, jedná se o ekonomickou jednotu a právní samostatnost. Současná právní úprava rozlišuje koncern smluvní (uzavřena ovládací smlouva) a koncern faktický (bez ovládací smlouvy). Faktický koncern vzniká vydělením části podniku nebo rozdělením podniku na dvě nebo více samostatných částí, založením dceřiné společnosti, získáním podílu, který umožňuje jeho ovládnutí v existující společnosti (Buus, 2007). Smluvní koncern vzniká sdružením dvou nebo více společností pod jednotné vedení prostřednictvím smlouvy. Holding, resp. holdingová společnost, je specifický druh koncernu tvořený strukturou více firem s vlastní právní subjektivitou, kdy jediná společnost (holder) vlastní rozhodující podíl a řídí všechny ostatní firmy. Holder se velmi často umísťuje do země, která má výhodné daňové podmínky a současně dobrou právní ochranu, mluvíme pak o offshore společnostech. Holdingové struktury mají kromě daňových a právních výhod celou řadu výhod ekonomických. Holding těží ze své finanční a vyjednávací síly. Jedná se zejména o využití centralizovaného řízení cash flow, kdy krátkodobé nedostatky hotovosti jednoho subjektu jsou kryty hotovostními přebytky jiného subjektu ve skupině (Cash Pooling), možnost využití jména holdera při vyjednávání o ceně kapitálu s bankami a nastavení smluvních podmínek s obchodními partnery. Vytváření košaté holdingové struktury prostřednictvím malých firem se samostatnou právní a ekonomickou subjektivitou místo závodů a divizí je výhodné z hlediska řízení rizik, a to zejména pro účely vysoce rizikových projektů. K nevýhodám holdingu patří vysoká administrativní zátěž, kdy namísto jednoho účetnictví (v případě zřizování závodů a divizí) je nutné vést a případně auditovat samostatné účetnictví pro každý subjekt. Založení holdingové společnosti předchází fungování samostatného subjektu / samostatných subjektů. Potřeba založení holdingu vzniká u existujících firem tehdy, kdy dorostou do určité velikosti a je potřeba nových přístupů k řízení, nebo chce firma 339 diverzifikovat své podnikání. Právní forma holdera i jednotlivých podniků ve skupině se řídí aktuálními právními normami zemí v nichž jednotlivé subjekty působí v souladu s komunitárním právem EU, event. jiné jurisdikce. 2. OFFSHORE SPOLEČNOSTI Offshore společnost je právnická osoba založená dle příslušné jurisdikce v zemích, které těmto společnostem nabízí některé výhody v oblasti daňové, administrativní a finanční, ale také zajištění vysoké stupně anonymity vlastníka. Jedná se o nízkou nebo nulovou daňovou zátěž v případě podnikání mimo jurisdikci offshore země, placení daní pouze formou ročního poplatku) za existenci firmy (1 000 – 2 000 USD), žádnou účetní administrativu, žádnou povinnost podávat daňová přiznání a zveřejňovat roční výkazy společnsoti, žádné požadavky na splacení základního kapitálu, akcie na jméno i doručitele, aj. Offshore společnost musí pouze udržovat sídlo vlastníka v dané zemi a hradit vládě daného státu paušální daň. Offshore společnost v pozici holdera je již tradičním instrumentem optimalizace daňového zatížení a ochrany anonymity vlastníků. Založení offshore společnosti v zemi s výhodnějším daňovým režimem je nicméně pouze pro firmy, které dosahují určitého obratu a které jsou ochotny, resp. v důsledku vysokých příjmů schopny do tohoto „instrumentu" investovat. V České republice bylo ke konci roku 2012 celkem 12 554 firem majících vlastníka v daňovém ráji, o 3,8 % více než v roce 2011. Jedná se celkem o 3,43 % firem z celkového počtu 366 500 firem registrovaných v Česku. Nejoblíbenější destinace českých vlastníků pro založení offshore společnosti je v rámci Evropské unie Nizozemsko, Lucembursko a Kypr, mimo Evropu pak USA. Zájem o založení offshore společností rezidentních v Nizozemsku a Lucembursku meziročně klesl, zatímco zájem o Kypr a USA roste. Tabulka 1: Počet offshore společností s českými vlastníky v roce 2011 a 2012 2011 2012 2011 2012 AMERIKA EVROPA USA 2750 2903 NIZOZEMSKO 4501 4443 BAHAMY 35 39 LUCEMBURSKO 1192 1173 BELIZE 94 118 LICHTENŠTEJNSKO 255 261 KAJMANSKÉ OSTROVY 38 37 MONAKO 54 51 BERMUDY 5 7 GIBRALTAR 66 74 BRITSKÉ PANENSKÉ OSTROVY 438 455 KYPR 1705 1904 NIZOZEMSKÉ ANTILY 15 16 JERSEY 59 57 PANAMA 190 199 ASIE Seychely 414 525 Honkong 69 80 SAE 214 225 Zdroj: databáze ČEKIA Vlastník holdera (offshore společnosti) se dostane k výnosům z dceřiných společností jedině tak, že zisk z dceřiných firem zdaní a převede holderovi a z jeho zisku vyplatí dividendu. Ke zdanění transferu zisku může dojít na dvou místech, a to v zemi, kde má daná transakce svůj zdroj (zde může dojít k aplikaci srážkové daně), a pak v zemi příjemce. Nejvyužívanější pro transfer dividend a kapitálových příjmů z prodeje podílů v dceřiných společnostech jsou offshore společnosti rezidentní v Nizozemsku. Díky smlouvám o zamezení dvojího zdanění a daňovému systému Nizozemska je možné převést dividendy a kapitálové příjmy plynoucí z ČR (i z velkého počtu dalších států) do mateřské holdingové společnosti bez jakéhokoliv zdanění. V posledním roce se zvýšil o 11,7 % počet offshore firem na Kypru. Kapitálové příjmy plynoucí z majetku mimo Kypr offshore společností rezidentních na Kypru 340 jsou zcela osvobozené od daně a pro osvobození dividend je nutné splnit pouze následující podmínky: mateřská společnost musí vlastnit alespoň 1% podíl v dceřiné společnosti a dceřiná společnost musí podléhat zdanění v zemi založení. USA patřící k nejoblíbenějším mimo Evropu nabízí za určitých podmínek prostředí korespondující s daňovým rájem; při použití právní formy Limited Liability Company – LLC vlastněné cizinci a za podmínky, že jejím prostřednictvím není provozováno podnikání ve Spojených státech amerických a všechen příjem pochází ze zahraničí, nepodléhá zisk žádné federální dani. 3. SOCIETAS EUROPAEA Evropská akciová společnost (SE – Societas Europaea), v současné době první opravdu nadnárodní právní forma, která bude (v případě vhodných podmínek) v budoucích letech tvořit páteř, resp. hlavu jednotlivých podnikatelských sítí, se postupně nyní stává součástí dynamických struktur mezinárodního podnikání (i když zatím v minimální míře). Poměrně náročný proces zakládání a omezení na „evropské zakladatele" ji nevyřazují z dostupnosti investorům mimo Evropskou unii nabytím akcií od zakladatelů. Základní charakteristika Societas Europaea v mnohém odpovídá vlastnostem národní akciové společnosti, podléhá právu Evropské unie i národnímu právu obchodních společností. Založení SE má svá specifika respektující prvek nadnárodnosti. Nařízení Rady ES o SE vymezuje nadnárodní prvek požadavkem na zakladatele, a to podřízeností zakladatelů různým právním režimům v rámci EU, případně vlastnictvím dceřiné společnosti nebo organizační složky v jiném právním režimu. Postavení evropské společnosti v národních právních řádech je výslovně upraveno komunitárním právem, dle kterého se k ní v každém členském státě přistupuje tak, jako by se jednalo o akciovou společnost založenou podle práva členského státu, ve kterém má sídlo. Základní otázky evropské společnosti upravuje evropské právo, na území členských států EU je přímo závazné a má aplikační přednost před právem národním. Evropskou akciovou společnost (SE) lze založit (Dědič, 2006): fúzí dvou a více akciových nebo evropských společností, které jsou založeny podle práv členských států EU a mají zapsané sídlo i hlavní správu v EU, jestliže se alespoň 2 z nich řídí právem různých členských států, jako dceřinou společnost dvou společností (právnických osob) z různých členských států Evropské unie, změnou právní formy národní akciové společnsti, jestliže má tato společnost alespoň po dobu dvou let dceřinou společnost řídící se právem jiného členského státu, jako holdingovou společnost nad dvěma či více stávajícími akciovými či evropskými společnostmi nebo společnostmi s ručením omezeným, které byly založeny podle práva některého z členských států EU a mají zapsané sídlo i hlavní správu v EU, jestliže se alespoň 2 z nich řídí právem různých členských států, nebo mají nejméně 2 roky dceřinou společnost, která se řídí právem jiného členského státu, či organizační složku podniku, umístěnou na území jiného členského státu, než je stát, jehož právem se řídí. Evropská akciová společnost nabízí oproti národní akciové společnosti výhody ve flexibilitě struktury jejího řízení, tj. možnosti zvolit si monistický či dualistický model řízení; v případě, že právní řád členského státu, ve kterém má SE sídlo, jeden z těchto modelů řízení nezná, je členský stát povinen vytvořit jeho právní úpravu speciálně pro evropskou společnost v možnosti přesunu firmy z jednoho členského státu EU do jiného členského státu, dle aktuálních příznivějších administrativních a daňových podmínek, bez likvidace. ___________________________________________________________________________ 1. V rámci České republiky bylo nutné právně upravit monistický způsob řízení. Z průzkumu společnosti On line uskutečněného v roce 2011 vyplynulo, že důvodem proč bylo v České republice založeno nejvíce evropských společností, je právě skutečnost, že tato právní forma umožňuje monistický způsob řízení. Jedním z dalších důvodů byla i skutečnost anonymita vlastníka. 341 Tato nadnárodní právní forma, vzhledem ke své flexibilitě, je možným startovacím momentem v nastolení konkurence mezi jednotlivými členskými státy, resp. výzvou pro jednotlivé národní zákonodárce, významně zlepšovat právní prostředí pro podnikání a hledat cesty, jak na jedné straně nezatěžovat podnikatelské subjekty nadměrnou restrikcí, byrokratickými povinnostmi a vysokou daňovou zátěží, ale na druhou stranu v co největší míře zaručit ochranu jejich investic a vymahatelnost práva. V roce 2004 bylo v celé Evropské unii založeno celkem 7 evropských společností. Na konci roku 2012 sídlilo v Evropské unii 1601 evropských akciových společností. Graf 1: Celkový počet založených SE v EU v období 2004 – 2012 Zdroj: ETUI ECDB.http://ecdb.worker-participation.eu (30.03.2013) Na růstu počtu nově založených evropských společností se největší mírou podílí Německo a Česká republika. Významný rozdíl mezi těmito dvěma zeměmi je ale v počtu normálně fungujících evropských společností. Zatímco v Německu bylo založeno celkem 243 evropských společností a z toho 115 se zaměstnanci a obchodnímu aktivitami, v Česku se jednalo celkem o 1055 evropských společností (66 % z celkového počtu všech založených SE v EU) , nicméně z toho pouze 46 se zaměstnanci a obchodními aktivitami V České republice se jedná např. o firmy Porsche, Finep, RPG Industries, KKCG, Strabag. Graf 2: Celkový počet založených SE v porovnání s počtem založených SE vykazujících obchodní a majících zaměstnance k 1.1.2013 dle jednotlivých států Evropské unie Zdroj: ETUI ECDB.http://ecdb.worker-participation.eu (30.03.2013) __________________________________________________________________________ 2. Vysoký počet založených evropských akciových společností bez obchodních aktivit a zaměstnanců na území České republiky svědčí o nedostupnosti informací o firmě nebo o vysoké oblibě specializovaných firem mít v každém okamžiku v zásobě tzv. ready made společnost připravenou pro podnikatele k okamžité možnosti použití. Tento trend můžeme také pozorovat v Německu, Nizozemsku, Lucembursku, Velké Británii a na Slovensku. 3. European trade Union Institute rozděluje evropské akciové společnosti do čtyř kategorií: klasická – má zaměstnance a vyvíjí obchodní činnost, prázdná – vyvíjí činnost, ale nemá zaměstnance, shelf – nevyvíjí činnost ani nemá zaměstnance (zpravidla se jedná o dosud nepoužívané ready-made společnosti připravené k odkoupení), UFO – funguje, ale o její činnosti neexistuje mnoho informací. 342 Z celkového počtu 1 601 založených evropských akciových společností na území celé Evropské unie bylo k 01.01.2013 pouze 234 firmy vykazující obchodní aktivity a mající zaměstnance. Z tohoto počtu bylo 45 % založeno změnou právní formy národní akciové společnosti, 35 % jako dceřiná společnost, 19 % fúzí akciových společností a 3 % jako holdingová společnost Z celkem 25 států Evropské unie má v současné době Česká republika na svém území druhý největší počet fungujících evropských akciových společností, a to z celkového počtu 234 firem 46, tj. přibližně 20 %. První Německo má na svém území 115 firem, resp. necelých 50 %. Z uvedeného vyplývá, že 70 % fungujících evropských společností (SE) je na území Německa a České republiky. ZÁVĚR Globalizace s sebou přináší dynamiku podnikatelského prostředí, vyžaduje kontinuální inovace v pojetí jednotlivých subjektů trhu, stejně tak inovace právního rámce. Česká republika patří k mladým ekonomikám, kde se hlavní potenciál podniků (s českými vlastníky) s rozvětvenými vlastnickými strukturami sahajícími za národní hranice, postupně vytváří. Mnohé malé a střední české podniky s aktuálně nejrozšířenější právní formou podnikání – s.r.o. mají určitě potenciál vstupovat v budoucnu do transakcí přeměn, akvizicí i fúzí a posilovat tak svoji pozici na národním i globálním trhu. Vytvoření vhodné dynamické podnikové struktury patří k základním předpokladům splnění cíle každého poskytovatele kapitálu, tj. maximalizace zhodnocení tohoto kapitálu. Tvorba a fungování dynamických košatých struktur nese s sebou nicméně za předpokladu získání většinového podílu na trhu a narušení konkurence i z toho vyplývající negativa pro společnost. Tato negativa ale přicházejí jako důsledek „nedostatečné aktivity ostatních", jako důsledek, kdy bylo určité skupině „dovoleno" získat privilegované postavení. Nastavení dynamického, kvalitativně odlišného od současného stavu, světového řádu, který bude adekvátně a efektivně reagovat na výzvy globalizované ekonomiky, řádu, jehož hlavními pilíři budou transparentnost a etika, je výzvou pro celou společnost. Zajišťovat udržitelný hospodářský i sociální rozvoj znamená efektivní, tedy správné a včasné reakce na proměny světové ekonomiky. „Zvítězí ti, kteří jsou schopni vynalézat úplně nové hry" LITERATURA BUUS, T. Oceňování koncernů. Praha: 2007. 212 s. Doktorská dizertační práce. ČESKÁ KAPITÁLOVÁ INFORMAČNÍ AGENTURA. [on line] Dostupné na: http://www.cekia.cz DĚDIČ, J. Evropská akciová společnost. Praha: Bova Polygon, 2006. 619 s. ISBN 80-7273-133-5. EUROPEAN TRADE UNION INSTITUT. [on line] Dostupné na: http://www.etui.org PRICEWATERHOUSECOOPERS, Mergers & Acquisitions. John Wiley & Sons, Inc., Hoboken, New Jersey: 2006., ISBN-13: 978-0-471-65395-0. SVOBODOVÁ, I. Hodnocení úspěšnosti fúzí a akvizic v České republice. Praha: 2009. 222 s. Doktorská dizertační práce. KONTAKT Ing. Iveta Mackenzie, Vysoká škola ekonomická v Praze, Fakulta podnikohospodářská, katedra podnikové ekonomiky, náměstí W.Churchilla 4, 130 67 Praha 3, Česká republika, e-mail: [email protected] ___________________________________________________________________________________________________ 4. Facts and Figures. [on line] Dostupné na: http://www.worker-participation.eu/index.php/European-Company-SE/SE-COMPANIES/Factsand-Figures (30.03.2013) 343 SPOLEČENSKÁ ODPOVĚDOST PROEXPORTNÍCH FIREM Gabriela Machalová 1 ABSTRACT Economy in The Czech Republic is very open and the export plays a big part for its development. Therefore it is appropriate that export s companies behave social responsibly and thereby create conditions for incresing their own atractivity for foreign investors, suppliers or costumers. Actually these companies recognize more and more how is important to deal with questions, if they do business in accordance with ethical principles a how they influence the envirovnment. The companies are more and more interested in the envirovnmental protection and business ethics. Responsible business is not only about marketing a how much the company gave to charity. At this time of the economic and social instability is a social irresposible behavior a significant business risc. Therefore, if the companies doesn t begin with the corporate social responsibility, they won t be competitive and their clients and investors will lose an interest of them. KEY WORDS corporate social responsibility, code of ecthics, business ethics, envirovnment, export company, ecology, waste management, protection of intellectual property. JEL klasifikace L21, M14 ÚVOD Proč by se tedy společnosti měli chovat společensky odpovědně? A co to společenská odpovědnost firem vlastně je? Podle Evropské komise je společenská odpovědnost firem: „To fully meet their social responsibility, enterprises should have in place a process to integrate social, environmental, ethical human rights and consumer concerns into their business operations and core strategy in close collaboration with their stakeholders".[1] Tedy pokud podnik chce plně naplnit svou společenskou odpovědnost, měl by zavést proces pro začleňování sociálních, environmentálních a etických práv do vlastních podnikových operací a základní strategie firmy za úzké spolupráce se svými stakeholdery. Společenská odpovědnost firem není přesně definována, jelikož je založená na dobrovolnosti a každá společnost si jí může vyložit jiným způsobem. Další možná definice dle Evropské komise je: „Dobrovolné integrování sociálních a ekologických hledisek do každodenních firemních operací a interakcí s firemními stakeholdery". [2] Odpovědně chovající se podnik uspokojí potřeby nejen zákazníků, ale i ostatních osob, se kterými spolupracuje, jako jsou zaměstnanci, dodavatelé, investoři, věřitelé a další. Odpovědně by se neměli chovat pouze jednotlivci uvnitř či mimo společnost, aby bylo možné hovořit o společenské odpovědnosti firem, musí se odpovědně chovat společnost jako celek. [3] Přínosem pro firmu je pak zajištění dlouhodobé konkurenční výhody oproti firmám, které se společensky odpovědně nechovají. Z hlediska dlouhodobé udržitelnosti rozvoje proexportně zaměřených firem je významné sledovat chování podnikatelských subjektů. Z tohoto důvodu bylo provedeno dotazníkové šetření. 1 Ing. Gabriela Machalová, Technická univerzita v Liberci, katedra Pojišťovnictví, 100% autorský podíl 344 1. VÝZNAM SPOLEČENSKÉ ODPOVĚDNOSTI FIREM V posledních desetiletích rozvoj odpovědného chování exportních firem roste, hlavním důvodem je především existence nadnárodních podniků, které svůj systém společenské odpovědnosti přenášejí a rozšiřují na své pobočky. Ve společenské odpovědnosti vidí firmy možnost, jak se mohou odlišit od konkurence a uspět tak na zahraničních trzích. Je kladen důraz nejen na uspokojení potřeb zákazníků, ale také na to, aby se výrobky vyráběly technologiemi a postupy příznivými k životnímu prostředí tak, aby netvořily nepřiměřenou environmentální zátěž. Touto problematikou se už v 90. letech 20. století začala zabývat Evropská komise. Společenská odpovědnosti firem je postavena na třech základních pilířích, a to: ekonomickém, sociálním, environmentálním. Pro dosažení žádoucího výsledku společnosti kombinují všechny tyto tři pilíře. [4] 2. EKONOMICKÝ PILÍŘ Hlavním cílem každé společnosti je dosažení a udržení zisku, který umožňuje společnosti financovat aktivity, kterými je dosahováno společenské odpovědnosti firem. Od společnosti se očekává, že bude udržovat dobré vztahy se zákazníky, dodavateli, věřiteli a dalšími obchodními partnery. Je také sledován dopad činnosti firmy, jak na ekonomiku domácí, tak také na ekonomiku zahraniční. Mezi ekonomické aktivity společenské odpovědnosti firem patří: 2.1 Etické chování zaměstnanců a antikorupční aktivity, vytvoření etického kodexu – společnosti vytvářejí dokument zvaný etický kodex, tento dokument upravuje chování společnosti vůči svým zaměstnancům, dodavatelům, zákazníkům a dalším, kodex by měl mít formalizovanou podobu, a měl by být v dostatečném povědomí, měl by přispívat k realizaci strategických cílů společnosti, proto by měl také být veřejně přístupný. [5] 2.2 Principy dobrého řízení společnosti – přiměřená správa obchodní společnosti znamená ochraňovat její tvořivost, svobodu a flexibilitu, a zajišťovat schopnost společnosti vytvářet bohatství a blahobyt, na kterém je občanská komunita závislá. [4] 2.3 Transparentnost – společnosti by o sobě měli poskytovat informace, i ty negativní, aby stakeholdeři měli potřebné informace vždy k dispozici. 2.4 Pěstování dobrých vztahů s dodavateli a zákazníky, akcionáři i vlastníky – společnosti si dlouhodobě budují své vztahy k dodavatelům, zákazníků, atd. Toto provozují například uplatňováním rovných příležitostí při výběru dodavatelů, prodejem bezpečných a kvalitních výrobků, tím také snižují počet reklamací. Dále se snaží dodržovat sjednané podmínky s dodavateli i zákazníky jako je například dodržování platební morálky. Firmy sledují zájmy svých vlastníků i investorů, a dbají o jejich neustálou informovanost. [4] 2.5 Ochrana duševního vlastnictví – pro exportně zaměřené společnosti realizující výzkumné a vývojové aktivity je klíčové zaměřit se ochranu vlastního duševního vlastnictví. Ochrana duševního vlastnictví bývá řešena v souladu s vnitropodnikovými směrnicemi společnosti za využití veškerých možností patentové ochrany. Další formou je často využívaná externí spolupráce na základě mandátních smluv s patentovými zástupci, které řeší zastupování v následujících oblastech: 345 přihlášení průmyslových práv k ochraně, zastupování v řízení o přihlášených průmyslových právech před zápisným úřadem, řízení ve věcech kontradiktorních a při změnách údajů v rejstřících zápisného úřadu, udržování platnosti udělených průmyslových práv v termínech stanovených právním řádem, zastupování mandanta před Úřadem průmyslového vlastnictví ve všech věcech týkajících se průmyslových práv, zastupování mandanta ve věcech nekalé soutěže ve spojitosti s duševním vlastnictvím, či autorskými právy mandanta. 2.6 Inovace se zaměřením na udržitelnost – pro zachování exportní konkurenceschopnosti je nezbytné vyvíjet a uvádět na trh výrobky vyznačující se inovativností v oblasti udržitelného rozvoje. Tyto výrobky a produkty mají vylepšený environmentální profil (výroba probíhá za současného snížení množství emisí CO2, spotřeby energií, vody a produkce odpadu). 3. SOCIÁLNÍ PILÍŘ Tento pilíř se zabývá péčí o zaměstnance a jejich pracovní podmínky. Společnosti si začínají uvědomovat, že mít spokojené zaměstnance přináší mnohé výhody, ať už úspěšnost fungování společnosti, postavení dobrého zaměstnavatele, vyšší výkonnost zaměstnanců či jejich nižší fluktuace. Do uvedené problematiky paří zejména: 3.1 Podpora sladění osobního a pracovního života – zaměstnavatelé podporují své zaměstnance v oblasti sladění svého osobní a pracovní život a to pomocí využívání pružné pracovní doby, možností práce z domova, udržování kontaktů se zaměstnanci během rodičovské dovolené, poradenstvím a právními službami atd. 3.2 Zaměstnanecká politika – zaměstnavatelé poskytují přiměřené mzdy či různé zaměstnanecké výhody, které jsou z většiny nadstandardní a vyplývají z kolektivních smluv, jsou to například příspěvky na stravování, příspěvky na penzijní připojištění, na dovolenou a další. [4] 3.3 Rovné pracovní příležitosti, dodržování lidských práv na pracovišti – zaměstnavatelé přistupují rovným přístupem ke všem svým zaměstnancům, bez ohledu na věk, pohlaví, národnost atd. [4] 3.4 Humanizace práce, rotace práce, obohacování práce – střídání pracovních stanovišť, střídání činností, které vede k obohacení práce. 3.5 Ochrana práce a zdravotních podmínek zaměstnanců – dodržování zásad bezpečnosti práce, kontrola pracovních podmínek zaměstnanců, udržování bezpečného pracovního prostoru. [4] 3.6 Vzdělávání a rozvoj zaměstnanců – vzdělávání zaměstnanců je v současné době velice důležité, kvalifikovaní zaměstnanci přináší společnosti značné výhody, a to jak z pohledu kvality výrobků, úspory materiálů, tak i využívání nových, k životnímu prostředí příznivějších technologií a postupů. V současné době je vzdělávání soustředěno zejména do následujících oblastí: zákonná školení a školení nově nastupujících zaměstnanců, zvyšování úrovně zaměstnanců technického úseku formou průběžného externího, i interního zaškolování a dalšího vzdělávání 346 školení manažerských dovedností pro vedoucí pracovníky ve firmě, vzdělávání v oblasti kvality (odpovědnost za škodu způsobenou výrobkem, požadavky zákazníků, interní auditoři), jazykové vzdělávání, vzdělávání v oblasti výrobního managementu, vzdělávání v oblasti logistiky atd. 4. ENVIRONMENTÁLNÍ PILÍŘ Environmentální pilíř nabývá ve vnímání firem v posledních letech stále vyšší důležitosti. Podniky by měli věnovat pozornost životnímu prostředí a tedy celkově vnějšímu prostředí, které svou činností ovlivňují. V tomto případě se jedná o odpady, emise, hlučnost, vzhled krajiny, využívání přírodních zdrojů či dopravní zátěž. Společnost by se měla snažit tyto nepříznivé dopady odstranit nebo alespoň omezit. Proto se společnosti začínají chovat ekologicky a do svých aktivit zařazují proaktivní environmentální politiku. Tato politika řeší otázky[4]: 4.1. Eliminace negativních vlivů na životní prostředí – odstraňování nebo maximální eliminace negativních vlivů činností, produktů a služeb na životní prostředí. 4.2. Monitoring vlivu na ŽP – společnosti sledují, jaký mají vliv na životní prostředí (voda, vzduch, krajina a další). 4.3 Ochrana přírodních zdrojů – šetrné zacházení s přírodními zdroji. 4.4 Odpadové hospodaření – systém Ekokom: „Celorepublikový systém, který zajišťuje třídění, recyklaci a využití obalového odpadu na kvalitní evropské úrovni". [6] 4.5 Minimalizace dopravní zátěže a tím i snižování emisí, používání alternativních obnovitelných zdrojů energie, úspora voda a další. 4.6 Úspora energie a vody – dlouhodobým cílem a záměrem každé odpovědné společnosti je snižovat materiálovou a energetickou náročnost výroby použitím energeticky méně náročných výrobních zařízení a procesů při zachování potřebných nároků a zachování jejich kvalitativních a technologických parametrů. Výsledkem je i žádoucí omezení nebezpečných vlivů na pracovní prostředí a pracovníky vzhledem k ochraně jejich zdraví. Naplňování těchto cílů vytváří dlouhodobé předpoklady pro udržitelný rozvoj v oblasti ochrany životního prostředí. [7] 4.7 Omezení používání nebezpečných chemikálií – minimalizace používání nebezpečných chemikálií, bezpečností zásady, jak s těmito chemikáliemi zacházet a jak je likvidovat. 4.8 Soulad s normami a standardy (ISO, EMAS) – problematika týkající se dopadů činnosti podniku na životní prostředí se efektivně řeší formou interních směrnic a opatření, kde se jedná zejména o tyto směrnice: směrnice pro nakládání s chemickými látkami a přípravky, směrnice pro nakládání s odpady a nebezpečnými odpady, registr environmentálních aspektů, registr právních a jiných požadavků, tvorba seznamu nebezpečí a hodnocení rizik, smlouva o využití a odstranění odpadu (zabezpečení odvozu, třídění, využití a odstranění směsného a tříděného odpadu). [8] 347 5. DOTAZNÍKOVÉ ŠETŘENÍ Pro zjištění informací o společenské odpovědnosti proexportních firem z pohledu jejich zaměstnanců, jsem provedla dotazníkové šetření. Dotazník byl rozeslán 80 zaměstnancům proexportních firem. Odpovědi jsem získala od 78 % dotazovaných. Největší podíl dotazovaných pracuje ve zpracovatelském průmyslu. První část dotazníku byla zaměřena na ekonomický pilíř, kde jsem se respondentů dotazovala na existenci etického kodexu, věrnostní programy pro zákazníky a zájem o spokojenost zákazníků. Dle etického kodexu se v zaměstnání chová 60% dotazovaných, z 57% společnosti poskytují pro své zákazníky slevy, rabaty či další věrností výhody. O spokojenost svých zákazníků se přímo zajímá 91% společností, z toho 58 % firem spokojenost zákazníků zaznamenává a měří. Druhá část šetření byla zaměřena na sociální pilíř a tedy zaměstnanecké výhody a bonusy, možnost vzdělávání v zaměstnání a poskytování zdravotních služeb zaměstnavatelem. Nejčastěji využívané zaměstnanecké výhody jsou odměny a prémie, pružná pracovní doba či pracovní telefon a počítač. Mezi další často používané zaměstnanecké bonusy a výhody se řadí možnost práce z domova, příspěvky na životní pojištění a penzijní připojištění. Dále bylo zjištěno, že 78% společností poskytuje svým zaměstnancům možnost školení či dalšího vzdělávání, ale pouze 42% zaměstnavatelů poskytuje také zdravotní služby. Třetí a poslední část dotazníku byla zaměřená na pilíř ekologický. Podle názorů zaměstnanců se pouze z 68% chová jejich společnost ekologicky. Dále jsem se zajímala o odpadové hospodářství. Zaměstnanců jsem se dotazovala, zda ve společnostech tento systém existuje, dle respondentů 63% společností má tento systém zaveden. Méně se však firmy zajímají o snižování emisí a to jen 26% společností. Zájem o životní prostředí projevuje 71% společností. ZÁVĚR Z mého pohledu a na základě výsledků provedeného dotazníkového šetření vyplývá, že implementace etického kodexu je významným nástrojem pro zvyšování konkurenceschopnosti proexportně zaměřených podniků, a to zejména v době probíhající ekonomické recese. Také se často setkáváme s nekorektním konkurenčním bojem, většinou ze strany asijských producentů zboží, pro které bývá etický kodex jen prázdným slovem. Pro exportně zaměřené podniky je tedy význam etického kodexu ze značné jeho části vnější, čili pomáhá utvářet a formovat marketingovou politiku. Sděluje obchodním partnerům, jaké jsou priority podniku z pohledu společenské odpovědnosti ve výše zmiňovaných dominantních oblastech. Z obecného pohledu je význam etického pohledu zajisté také vnitřní, pomáhá identifikovat etické otázky, se kterými se zaměstnanci dostávají v rámci plnění pracovních úkolů do kontaktu a nabízí také varianty řešení, jak na tyto otázky odpovídat. Dodržování principů etického chování činí práci v jakékoli organizaci příjemnější, a tím i produktivnější. Usnadňuje i získání a udržení kvalitních zaměstnanců. Společnosti se v současnosti stále více zaměřují na problémy životního prostředí, chtějí vyrábět úsporně a ekologicky, čímž se jejich výrobky stávají konkurenceschopnými na zahraničních trzích, tím jsou také tyto společnosti přitažlivější pro zahraniční investory a dodavatele. Z důvodu značné otevřenosti české ekonomiky je pro proexportně zaměřené společnosti důležité chovat se společensky odpovědně, čímž mohou zvýšit nejen své zisky a podíl exportovaných výrobků, ale také prospívat životnímu prostředí. Proexportní potenciál firem roste vysokým tempem a společensky odpovědné chování implementuje do své podnikatelské strategie stále více českých, nejen proexportních, společností. 348 LITERATURA Sustainable and responsible business Corporate Social Responsibility (CSR): European policy on CSR. European Commision [online]. 2011 [cit. 2013-04-09]. Dostupné z: http://ec.europa.eu/enterprise/policies/sustainable-business/corporate-socialresponsibility/index_en.htm. GREEN PAPER: Promoting a European framework for Corporate Social Responsibility. European Commision [online]. 2001 [cit. 2013-04-10]. Dostupné z: http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/site/en/com/2001/com2001_0366en01.pdf. SCHWARTZ, Mark S. Corporate social responsibility: an ethical approach. Peterborough, Ont: Broadview Press. ISBN 978-155-1112-947. KUNZ, Vilém. Společenská odpovědnost firem. 1. vyd. Praha: Grada, 2012, 201 s. Expert (Grada). ISBN 978-80-247-3983-0. PUTNOVÁ, Anna. Etické řízení ve firmě: nástroje a metody: etický a sociální audit. 1. vyd. Praha: Grada, 2007, 166 s. ISBN 978-80-247-1621-3. Ekokom. [online]. [cit. 2013-04-10]. Dostupné z: http://www.ekokom.cz/. Ministerstvo životního prostředí. [online]. [cit. 2013-04-10]. Dostupné z: http://www.mzp.cz/. ISO Standards. [online]. [cit. 2013-04-11]. Dostupné z: http://www.iso.org/iso/home/standards.htm. KONTAKT Ing. Gabriela Machalová Dvorská 4950/8 466 01 Jablonec nad Nisou Česká republika 349 HODNOTENIE VÝKONNOSTI AUTOMOBILOVÉHO PRIEMYSLU NA SLOVENSKU A JEHO ADAPTÁCIA NA KRÍZOVÉ PODMIENKY PERFORMANCE EVALUATION OF THE AUTOMOTIVE SECTOR IN THE SLOVAK REPUBLIC AND ITS ADAPTATION TO CRISIS CONDITIONS Helena Majdúchová, Martin Pacek 1 ABSTRACT The Slovak Republic has built modern, high productive capacities and excellent human resources in the modern auto industry. In the near future, it is expected the dynamic development of automotive industry and the strengthening its position in the structure of economy and industry. The impact of automotive industry on performance of the Slovak republic is extremely strong. It is possible to say that the export is currently the only source of the economic growth. In case of stagnation or even a decline in export, it comes inevitably to the economic downturn as well. KEY WORDS automotive industry, stabilization measures, crisis diagnosis, export JEL Classification L16, L25, M21, O11 ÚVOD Svetová hospodárska a finančná kríza zasiahla slovenskú ekonomiku síce s určitým oneskorením, ale pomerne razantne. Došlo tak k prerušeniu pomerne dlhého rastového ekonomického cyklu. V roku 2009 poklesla tvorba hrubého domáceho produktu o 6% čo v absolútnom vyjadrení predstavovalo 4,048 mld. EUR. Táto tendencia pokračovala aj v roku 2010, kedy HDP dosiahol cca 98,5 % úrovne roku 2008. Až v roku 2011 sa výška HDP prehupla cez úroveň roku 2008, je však nutné konštatovať, že dynamika jeho rastu sa veľmi spomalila. Kým v rokoch 2000-2008 HDP rástol v priemere indexom 110,1 v roku 2010 rástol HDP už len indexom 104,9, v roku 2011 indexom 104,9 a v roku 2012 už len 103,4. Možno teda konštatovať, že slovenská ekonomika stále nedosiahla predkrízovú výkonnosť. Spomalenie hospodárskeho rastu slovenskej ekonomiky sa prejavuje prakticky vo všetkých jej oblastiach. Medzi najvýznamnejšie jeho dôsledky patrí spomalenie domácej spotreby, rast nezamestnanosti, pokles reálnych príjmov a rast inflácie. V tomto období je ťažké predpovedať, ako dlho bude obdobie spomalenia výkonnosti ekonomiky trvať. Osobitne zložitou sa táto otázka javí v kontexte štruktúry slovenskej ekonomiky, ktorá je výrazne otvorenou ekonomikou závislou na exporte svojich produktov. Slovenská ekonomika je ťahaná predovšetkým exportom svojich výrobkov a služieb. V roku 2012 sa vyviezli produkty v celkovej hodnote 67,3 mld. EUR, čo v porovnaní s rokom 2011 predstavuje 12,9% nárast. 1 Majdúchová Helena, prof. Ing. CSc. , Katedra podnikovohospodárska FPM. Príspevok bol spracovaný v súlade s riešením výskumného projektu VEGA : Aktuálne výzvy podnikovej ekonomiky zamerané na zvyšovanie výkonnosti a prosperity podnikov 1/0980/12. Autorský podiel 80%. Pacek Martin, Ing. PhD. – finančný riaditeľ CCN Castings, s.r.o. Autorský podiel 20%. 350 Obr.1: Vývoj hrubého domáceho produktu celkom a v priemysle v stálych cenách od roku 2000-2012 Zdroj: údaje ŠÚ SR, vlastné spracovanie autora 1. POSTAVENIE AUTOMOBILOVÉHO PRIEMYSLU V SR V rámci exportu osobité miesto zaujíma automobilový priemysel. Vývoz automobilov na celkovom exporte tvorí až 20% a stáva sa tak rozhodujúcim priemyselným odvetvím a hybnou silou slovenského hospodárstva. Jeho podiel na tržbách v priemyselnej výrobe v roku 2011 predstavoval 27% a v roku 2012 stúpol na 30,4%. Automobilový priemysel na Slovensku zamestnával v roku 2012 cca 66 044 zamestnancov, čo tvorí cca 13% všetkých zamestnancov priemyslu, pričom tento podiel má stúpajúcu tendenciu. Úloha automobilového priemyslu ako zamestnávateľa je vo všeobecnosti menej významná ako úloha producenta, kvôli kapitálovej náročnosti tohto priemyslu. Avšak automobilový priemysel je jedno z mála priemyselných odvetví, kde počet zamestnancov od roku 2001 neustále rástol. Úroveň produktivity práce meraná ukazovateľom produkcia tržieb na jedného zamestnanca dosahuje v roku 2010 v automobilovom priemysle 185,78% jej úrovne priemeru v priemysle SR a už sa takmer dostáva na úroveň v predkrízovom období roku 2008 kedy dosahoval pomer 189%. Celkovo môžeme vidieť, že produktivita oproti roku 2009 vzrástla v hodnotovom vyjadrení a je dokonca väčšia než v roku 2008. Prehľady jednoznačne potvrdzujú dominantnú pozíciu automobilového priemyslu v štruktúre priemyselnej výroby a strojárstva Slovenskej republiky. Pozícia automobilového priemyslu na základných ukazovateľoch priemyselnej výroby a strojárskeho priemyslu sa pritom najviac v hodnotení v čase výrazne posilňuje. Automobilový priemysel je v Slovenskej republike kľúčovým odvetvím pre vývoj tvorby hrubého domáceho produktu, exportu, zamestnanosti, získavania investícií a celkových kvalitatívnych zmien v ekonomike a priemysle vyjadrených vysokou kvalitou, produktivitou, inováciami a vysokými technológiami. Slovenská republika má v automobilovom priemysle vybudované moderné, vysoko produktívne kapacity a kvalitné ľudské zdroje. V najbližšom období sa predpokladá Vývoj HDP celkom a v priemysle SR,( s.c.p.r.v mld. EUR) 0 20 40 60 80 20 00 20 02 20 04 20 06 20 08 20 10 20 12 obdobie H D P HDP v s.c.p.r. (mld. EUR) Priemysel spolu, s.c.p.r.(mld. EUR) 351 dynamický rozvoj automobilového priemyslu a posilňovanie jeho pozície v štruktúre ekonomiky a priemyslu. V roku 2012 sa na Slovensku vyrobilo 850 tis. kusov automobilov. Pred desiatimi rokmi sa na Slovensku vyrábalo „len" 200-tisíc áut ročne, v roku 2011 to bolo už 640-tisíc. Na Slovensku sa tak na tisíc obyvateľov vyrobí 157 automobilov, kým v susednej Českej republike to bude okolo 114 vozidiel na tisíc obyvateľov. Silnou stránkou automobilového priemyslu na Slovensku nie sú len etablované automobilové podniky, ale aj vytvorená kvalitná sieť dodávateľských podnikov, ktoré pracujú v blízkosti automobiliek a dostupná vzdelaná a technicky zdatná pracovná sila. Vertikálne integrované montujúce podniky sa stali uzlom siete, kam je outsourcované široké množstvo úloh. Obrázok č. 2 vykresľuje štruktúru automobilového priemyslu podľa Európskej komisie. Obrázok č. 2 : Štruktúra automobilového priemyslu podľa Európskej komisie Prameň: Tirpak, M – Kariozen, A.: The Automotive Industry in Central Europe. Vrchol schémy patrí hlavným finálnym výrobcom – Volkswagen, Škoda, PSA Peugeot-Citroen, Fiat alebo Suzuki, ktorí skladajú finálne produkty z viacerých rozličných modulov, pričom konečný automobil nesie ich meno ale väčšina čiastkových komponentov (brzdy, pneumatiky, sedačky, elektrické systémy) sú poskytované inými výrobcami. Vrstva dodávateľov TIER 1 – napr. Bosch, Valeo, Johnson & Johnson dodávajú priamo finálnym výrobcom. Systémoví dodávatelia prvej skupiny spolupracujú s hlavnými producentmi na dizajne, montovaní a dodávkach komplexných modulov. Obyčajne prvú vrstvu dodávateľov charakterizujú medzinárodné spoločnosti spolupracujúce s viacerými hlavnými výrobcami. Väzby tradičných lokálnych dodávateľov a finálnych výrobcov sú slabšie pre dopady pokračujúcej konsolidácie priemyslu a rast zahraničnej konkurencie vstupujúcej do oblasti krajín V4. Vrstva TIER 1 nakupuje od dodávateľov nižšej vrstvy. Druhá vrstva, producenti autodielov TIER 2, poskytujú svoju produkciu dodávateľom vrstvy TIER 1 alebo v niektorých osobitých prípadoch môžu dodávky smerovať priamo do montujúcich závodov (bezpečnostné komponenty pre automobily ako napríklad airbagy). Ďalší vývoj by odkryl výrobcov ešte nižšej skupiny TIER 3, ktorí odovzdávajú svoju produkciu a poskytujú služby dodávateľom druhej vrstvy TIER 2 (konštrukčné materiály a služby). 2 2 TIRPAK, M – KARIOZEN, A.: The Automotive Industry in Central Europe.[online]. [Warsaw, Poland]: Regional office in Warsaw, November 2006 [citované 2012-02-25]. Dostupné na WWW: <http://imf.org/external/cee/2006/1106.pdf > 352 2. VÝSLEDKY PRIESKUMU VYBRANÝCH PODNKOV V nasledujúcej časti nášho príspevku sa zameriame na základe dotazníkového prieskumu charakterizovať reakciu podnikov automobilového priemyslu na krízové podmienky v období rokov 2008-2010, ako aj informácie o predstavách manažmentu o budúcom fungovaní firmy v nasledujúcom období. Podniky boli oslovené prostredníctvom direct mailingu a prostredníctvom osobného kontaktu a štruktúrovaného rozhovoru. Rozhodli sme sa osloviť podniky základných skupín TIER 1 a TIER 2 a to v celkovom počte 28 podnikateľských subjektov. Tento počet tvorí cca 14% z celkového počtu subjektov pôsobiacich v tomto odvetví, preto vybranú vzorcu považujeme za reprezentatívnu. Prieskumu sa nezúčastnil ani jeden z troch výrobcov automobilov pôsobiacich na Slovensku, čo však nepovažujeme za nedostatok, vzhľadom na predpoklad, že ostatné subjekty kopírujú v svojich rozhodnutiach hlavných výrobcov automobilov. Vzhľadom na rozsah tohto príspevku neuvádzame výsledky celého prieskumu, ale len jeho vybraných častí. Z celkového počtu subjektov bolo 35,29% zastúpených v skupine TIER 1 – priamy dodávateľ a 47,06% bolo v skupine TIER 2 – subdodávateľ. Dotazník vyplnilo aj 17,5% subjektov, ktorí sa nehlásili ani k jednej zo skupín. Otázka: Aké zmeny v oblasti reštrukturalizácie ste inicializovali v rokoch 2008-2010 S príchodom a dopadom finančnej a hospodárskej krízy, podniky boli donútené k pristúpeniu reštrukturalizačných opatrení. Tieto aktivity boli najčastejšie reakciou na pokles tržieb a cien a sú uskutočňované s cieľom zachovať požadovanú mieru zisku alebo minimalizovať straty. Znakom toho, že tlak na znižovanie nákladov neustáva je skutočnosť, že 62,16 % respondentov pristúpilo k zavedeniu iniciatív na zníženie nákladov. Ako ďalšie opatrenia v poradí časť respondentov 13,51 % zvolila navrátenie predtým outsorcovaných procesov a rovnaký počet zvolil naopak outsorcing procesov alebo funkcií. Podniky najviac vyvíjali iniciatívy na zníženie nákladov. Navrátenie predtým outsorcovaných procesov bolo taktiež v podobnom percentuálnom zastúpení. Otázka: Aké boli realizované zmeny v štruktúre kapitálu V oblasti zmeny štruktúry kapitálu vyjadrilo zhodne 33,33 % respondentov snahu o posilnenie rezerv ako dôraz na zníženie kapitálovej závislosti na cudzích zdrojoch a taktiež 33,33 % realizácii opatrení smerovalo k reštrukturalizácii dlhov. Predpokladáme, že podniky sa zamerali predovšetkým na reštrukturalizáciu úverových a leasingových splátok a to či už čiastočným odkladom celých splátok, alebo ich ponížením a predĺžením doby trvania úverov/leasingov. Treťou najvýznamnejšou odpoveďou respondentov 22,22 % bolo zvýšenie základného imania. Môže to byť ako odpoveď podnikov na ich zhoršenú ekonomickú situáciu a sprísnené podmienky bánk a leasingových spoločností a ich tlak a dôraz na udržanie kladného vlastného imania podnikov. V súhrne možno konštatovať, že podniky sa v oblasti štruktúry kapitálu zamerali hlavne na posilnenie vlastných kapitálových rezerv a na reštrukturalizáciu dlhodobých úverov. Otázka: Zaviedli ste plány zníženia nákladov ako odpoveď na finančnú krízu? Aké boli významné oblasti znižovania nákladov? Cieľom tejto otvorenej otázky bolo vytipovať hlavné opatrenia, ktorými sa podniky snažili využiť čo najviac svoje rezervy a ušetriť náklady. Za najčastejšie zvolenú odpoveď bola redukcia prevádzkových nákladov ako sú hlavne energie a priamy materiál. Podniky sa sústredili na oblasť najväčších nákladov v podniku, kde sa dajú získať pri dôslednejšom 353 preskúmaní zmlúv s príslušnými dodávateľmi najväčšie úspory. Druhou v poradí častou odpoveďou na danú otázku bola optimalizácia výrobných procesov, zvyšovanie efektívnosti a produktivity, ktorú realizovalo 54,55 % respondentov. Nasledujú úspory na strane mzdových nákladov a to znižovaním miezd pracovníkom a ako posledné nepopulárne prepúšťanie zamestnancov čo volilo 22,73 %. Môžeme predpokladať, že podniky sa chceli vyhnúť tzv. jojo efektu a to nákladom na znižovaniu počtu zamestnancov a ich následnému náboru pri opätovnom náraste zákaziek. Napriek snahe vyhnúť sa prepúšťaniu zamestnancov 2/3 podnikov muselo pristúpiť k tomuto kroku za účelom zníženia nákladov a to hlavne vo výrobnej oblasti, kde počet prepustených pracovníkov sa pohyboval približne na úrovni 16,9 %. Administratívnu oblasť nevynímajúc, kde prišlo k zníženiu stavu zhruba o 23,5 % pracovníkov. Podniky využívali všetky možnosti Zákonníka práce a to predovšetkým zavedenie flexikonta alebo skracovanie výrobného týždňa, aby náklady na mzdy klesli, ale počet zamestnancov zostal podľa možnosti zachovaný. Otázka: Realizovali ste investície do nových technológii ? Z tabuľky č.1 môžeme vidieť priemernú výšku investícii v rokoch 2008-2012. Najviac investujú podniky, ktoré majú zahraničné vlastníctvo v porovnaní so slovenským. Počas krízy podniky so zahraničným vlastníctvom radikálnejšie ponížili investície a to takmer o 30% v porovnaní s rokom 2008. V nasledujúcich rokoch sa ročný objem preinvestovaných prostriedkov viac menej udržiaval na rovnakej úrovni a také isté sú aj plány na rok 2012. Obdobná situácia bola aj v podnikoch s prevažujúcim slovenským vlastníctvom s tým rozdielom, že výška investícií od roku 2009, kedy bolo ich dno rastie percentuálne rýchlejšie než v podnikoch s prevažujúcim zahraničným vlastníctvom. Predpokladáme, že v podnikoch so zahraničným vlastníctvom pristupujú k otázke investícií stále opatrne a to kvôli pretrvávajúcej obave z predĺženia sa krízy. Negatívom vyhodnotenia tejto otázky bol fakt, že nie všetci respondenti poskytli údaje k tejto otázke, z ktorej by sme mohli zosumarizovať presnejšie závery. Tabuľka č. 1: Priemerná výška investícií v podniku 20 08 20 09 20 10 20 11 20 12 Prevažne zahraničné vlastníctvo 2 729 412 1 892 059 1 647 059 1 494 118 1 402 941 Prevažne tuzemské vlastníctvo 48 5 455 22 5 091 72 9 818 83 9 545 1 381 364 SPOLU 3 214 866 2 117 150 2 376 877 2 333 663 2 784 305 Prameň: Vlastné spracovanie, v celých EUR Otázka. Ktorá z týchto konkurenčných výhod je nevyhnutná pre udržanie rastu vašej spoločnosti z dlhodobého hľadiska ? V snahe zabezpečiť a udržať dlhodobý rast sa väčšina podnikov bude zameriavať na svojich zákazníkov. To, že práve oni sú v rebríčku dôležitosti kladení na prvé miesto, nie je len akési formálne vyhlásenie, ale je to nevyhnutnosť pre udržateľný dlhodobý rast. Znamená to zabezpečiť pre nich prvotriedne služby, získať o nich a o trhu tie správne informácie, a mať tých správnych ľudí, ktorí zákazníkom poskytnú to, čo očakávajú. Sila obchodnej značky a 354 dobrá povesť sú ďalšími dvoma kľúčovými elementmi udržateľného rastu. Väčšina respondentov podnikov označila vysokú kvalitu služieb zákazníkom za dôležitý zdroj konkurenčnej výhody. V súčasnej dobe je čoraz ťažšie rozlišovať medzi výrobkami a aj keď sa nejakej spoločnosti podarí preraziť s novým úspešným produktom, konkurencia zakaždým zareaguje veľmi rýchlo, aby túto konkurenčnú výhodu zmazala. V týchto podmienkach, keď sú ponuky produktov veľmi podobné, najviac záleží na tom, aké majú zákazníci predchádzajúce skúsenosti, takže spoločnosti sa usilujú poskytovať jedinečné služby, aby si u zákazníkov vybudovali dôveru. Z ďalších významných zistení prieskumu uvádzame: Za najvýznamnejšiu príležitosť pre budúci rast až 74,07% podnikov označilo vývoj nových produktov a služieb a 44,4% podnikov zvýšenie podielu na trhu. V oblasti riadenia pracovného kapitálu podniky najčastejšie využívali možnosť predlžovania doby splatnosti faktúr ako nástroj smerujúci k vymožiteľnosti pohľadávok. Podniky, ktoré očakávali rast výnosov v rokoch 2012-2013 sa v období krízy zamerali na tri hlavné oblasti zlepšenia zákazníckeho portfólia : zvýšenie kvality produktov, zavedenie nového produktu a rozširovanie nových trhov. Z uvedeného vyplýva, že podniky nevidia priestor zvyšovať výnosy prostredníctvom zmeny ceny produktov. Podniky, ktoré zaviedli iniciatívy na znižovanie nákladov podstatne zlepšili vnútropodnikový systém riadenia zásob. Druhým najvýznamnejším opatrením na znižovanie nákladov bolo rokovanie o zmluvných podmienkach s dodávateľmi. Podniky so zahraničným vlastníctvom nevykazovali problémy s riadením svojej likvidity, naopak najvyšší podiel s riadením svojej likvidity mali podniky s tuzemským vlastníctvom. Podniky, ktoré prijali opatrenia s cieľom rozširovať súčasné trhy v priemere najviac investovali do inovácií. ZÁVER Vplyv automobilového priemyslu na výkonnosť slovenskej ekonomiky je mimoriadne silný. Možno povedať, že v súčasnosti je export jediným zdrojom ekonomického rastu a ak by došlo k stagnácii alebo dokonca k poklesu exportu zákonite dôjde aj k poklesu hospodárskeho rastu. Je preto nevyhnuté venovať zvýšenú pozornosť všetkým signálom, ktoré podniková sféra tejto oblasti vysiela smerom k orgánom štátnej moci vo vzťahu k jej nástrojom hospodárskej politiky. LITERATÚRA TIRPAK, M – KARIOZEN, A.: The Automotive Industry in Central Europe.[online]. [Warsaw, Poland]: Regional office in Warsaw, November 2006 [citované 2012-02-25]. Dostupné na WWW: <http://imf.org/external/cee/2006/1106.pdf > Štatistický úrad SR KONTAKT prof. Ing. Helena Majdúchová, CSc. Katedra podnikovohospodárska Fakulta podnikového manažmentu [email protected] Ing. Martin Pacek, PhD. Finančný riaditeľ CCN Castings, s.r.o. Považska Bystrica 355 GLOBALIZÁCIA – OČAKÁVANIA A REALITA GLOBALISATION THE EXPECTATIONS AND THE REALITY Štefan Majtán, 1 Soňa Nemečková 2 ABSTRACT The discussion about the globalization like a system, ideology, internationalization of markets, the concentration of decision-making power and social process. Expectations associated with the globalization and their confrontation with the reality. Perception of the globalization by the world organization OECD, by the World Economic Forum participants, politicians, economists, scientists etc. Dimensions of the economic globalization. The positive benefits of the globalization are confronted with negative implications. The complexity of the process of globalization requires constant attention of theory and practice. Slovakia is a part of this process. KEY WORDS Globalization, dimensions of the economic globalization, the pros and cons of the globalization. JEL Classification A10, F20, M20, M30 ÚVOD Náš referát má ambíciu prispieť do teoretickej diskusie k širokospektrálnemu chápaniu procesu globalizácie, pričom spektrum, ktoré dominuje nášmu záujmu je ekonomický pohľad. Popri prevažujúcich názoroch o nezvratnosti tohto procesu vývoja sveta všeobecne, a v tom aj svetovej ekonomiky, stále sa diskutuje globalizácia v rovinách: systém, ideológia, internacionalizácia trhov, koncentrácia rozhodovacej sily, sociálny proces... a pod. Napriek rôznym očakávaniam s ňou spájaným je dnes globalizácia faktom, s ktorým sa musíme vysporiadať. Dúfame, že predložená „diskusia" názorov rôznych uznávaných osobností pomôže nielen nám v teoretickej sfére, ale aj manažérom v hospodárskej praxi, lepšie sa orientovať v tejto realite. KOMPARÁCIA NÁZOROV Začiatok globalizácie spája jedna skupina odborníkov s expanziou kapitalizmu v 16. storočí, ktorá viedla ku kolonizácii juhoeurópskych krajín s podporou medzinárodných obchodných spoločností (Leeds). Rast globalizácie sa spomalil prvou svetovou vojnou, no rozvoj nadnárodných spoločností a technologických zlepšení v leteckej doprave a medzinárodnej komunikácii po skončení druhej svetovej vojny opäť zvýšil jej rýchlosť a rozsah. Naplno sa to prejavilo po páde Berlínskeho múru a následnom hospodárskom a politickom kolapse bývalého východného bloku. V porovnaní s vyššie uvedeným existujú 1 Prof. Ing. Štefan Majtán, PhD., Katedra podnikovohospodárska, Fakulta podnikového manažmentu Ekonomickej univerzity v Bratislave. Vedúci projektu VEGA 1/0100/13 „Skúmanie dopadov aktuálnych javov svetovej ekonomiky na marketingové aktivity firiem", ktorého výstupom je tento príspevok. 2 Ing. Soňa Nemečková, PhD., ukončená doktorandúra u školiteľa prof. Ing. Štefana Majtána, PhD. Príspevok nadväzuje na jej dizertačnú prácu: Vplyv globálneho prostredia na marketing firiem. Bratislava, 2012. 356 extrémne názory, ktoré pokladajú za začiatok globalizácie rastúce obchodné väzby medzi Sumerskou ríšou a civilizáciami v doline Indus v 3. tisícročí pred Kristom. „Za skoršie obdobie počiatku niektorí považujú obdobie budovania obchodných vzťahov medzi Rimanmi, Partmi a Čínou, cez islamský zlatý vek, epochu zámorských objavov, éru industrializácie, až po začiatok 20. storočia" (Lesáková, 2010, s.305-306). Môžeme sa stretnúť aj s vnímaním, že globalizácia sa skutočne prejavila až na konci 19. Storočia, keď dominoval slobodný obchod, vymieňali sa veľké objemy tovarov a výrazne tak rástla životná úroveň krajín, zapojených do tohto obchodu (Seidlová, 2010). Napriek nezhode o presnom začiatku globalizácie, považujeme za dôležitú myšlienku Vontobela (2005, s.103), ktorý poukazuje na to, že „globalizácia ako svet obopínajúca aktivita nie je novým javom, ale nikdy predtým sa nespájala s toľkými očakávaniami." Ďalej konštatuje, že viaceré tieto očakávania, spojené s globalizáciou ako slobodným trhovým hospodárstvom, sa však nenaplnili. S pojmom globalizácia sa spája množstvo definícií. Môžeme sa na ňu pozerať ako na systém, proces či ideológiu. Závisí to od uhla pohľadu, na ktorý aspekt sa pri jej vymedzení sústredíme. Významný politický predstavitelia sa už v roku 1998 v Ženeve, pri príležitosti 15. výročia GATT-WTO, vyjadrili na tému globalizácie nasledovne: Bill Clinton vyhlásil: „globalizácia nie je politická voľba, je to fakt" a Tony Blair dodal: „globalizácia je nezvratná a nedá sa jej ubrániť" (Gelinas, 2003). Neznamená to však, že máme len pasívne akceptovať globalizáciu a jej dopady. Rovnako neefektívna môže byť snaha tento proces transformácie spoločnosti ignorovať. Skutočnosťou je, že globalizácia sa stále postupne rozvíja aj napriek jej mnohým odporcom. Podľa svetovej organizácie OECD sa termín globalizácia všeobecne používa na popísanie rastúcej internacionalizácie trhov s tovarom a službami, výrobných prostriedkov, finančných systémov, konkurencie, korporácií, technológií a priemyslu (Glossary). Okrem iného vedie k väčšej mobilite kapitálu, rýchlejšiemu šíreniu technologických inovácií ale i k rastúcej vzájomnej závislosti a jednotnosti národných trhov. Podľa Goldina a Reinerta (2007) globalizáciu charakterizuje zmena charakteru a kvality piatich ekonomických rozmerov. Patrí sem obchod v podobe výmeny tovarov a služieb medzi krajinami a v rámci financií výmena aktív a finančných nástrojov. Treťou dimenziou je podpora zahŕňajúca transfer pôžičiek, grantov ako aj technickú pomoc pri budovaní kapacít. Nasleduje migrácia a posledným rozmerom sú nápady ako najširší fenomén globalizácie. Podľa prezidenta Svetového ekonomického fóra 3 Klausa Schwaba je globalizácia proces, pre ktorý je vlastné, že (Šindleryová, 2005): • „globálna ekonomika sa buduje na silných regionálnych spoločenstvách, • vytvára sa globálny trh s megakonkurenciou zasahujúcou až do jednotlivých národných trhov, • globalizáciu sprevádza formovanie molekulárnej ekonomiky, • formuje sa sieťová ekonomika, • vzniká virtuálna ekonomika, prekonáva sa obmedzenie priestoru a času, • globálna ekonomika v reálnom čase umožňuje podstatné zrýchlenie rozhodovacích procesov." Globalizácia svetovej ekonomiky tak v súčasnosti prináša rapídnu zmenu podmienok podnikania. Za kľúčové zmeny pre všetky odvetvia možno považovať (Seidlová, 2010, s.485): • „odbúravanie prekážok medzinárodného obchodu, liberalizáciu obchodu, činnosť Svetovej organizácie obchodu, 3 World Economic Forum nezávislá medzinárodná organizácia usilujúca sa o zlepšenie stavu sveta zapojením obchodných, politických, akademických a ďalších vodcov spoločnosti do formovania globálnych, regionálnych a priemyselných programov. 357 • internacionalizáciu výroby, rast priamych zahraničných investícií, • globálnu koncentráciu kapitálu, rast fúzií a akvizícií, vznik finančných aglomerátov." Soros (2002) vymedzuje globalizáciu ako "rozvoj globálnych finančných trhov, rast nadnárodných korporácií a ich rastúcu nadvládu nad národnými ekonomikami." Bývalý podpredseda vlády Kanady Paul Hellyer poukazuje na koncentráciu rozhodovacej sily v rukách najmocnejších a ich negatívne zámery: „Globalizácia je v skutočnosti krycie meno pre korporatizáciu. Je to pokus najväčších spoločností na svete a najväčších bánk na svete prebudovať svet takým spôsobom, že nebudú musieť platiť slušné mzdy svojim zamestnancom, nebudú musieť platiť dane na opravu dier a udržiavanie parkov a nebudú musieť platiť dôchodky pre starých a zdravotne postihnutých" (Page). Ďalej zdôrazňuje, že niektoré nadnárodné spoločnosti sú dokonca väčšie a silnejšie ako národné štáty. Toto tvrdenie dopĺňa údajom, že medzi 100 najväčších ekonomík sveta patrí 51 spoločností a 49 národných štátov. Môžeme pozorovať, že takmer všetky hlavné komodity (napr. káva alebo bavlna) sú ovládané šiestimi alebo menej firmami, v ktorých je následne koncentrovaná moc. Môžeme sa stretnúť aj s opačným ponímaním, kde „predstaviteľmi globalizácie sú rôzne svetové politické a ekonomické organizácie, združenia a spoločenstvá, ktoré pôsobia nadnárodne a ich činnosť je zameraná na prispôsobovanie a usmerňovanie politických a hospodárskych reforiem v menej rozvinutých krajinách za účelom znižovania chudoby na čo najnižšiu úroveň, dodržiavania základných ľudských práv a slobôd" (Križanová – Kolenčík, 2010, s.281). Globalizácia sa podľa uvedeného tvrdenia spája so spravodlivosťou, morálnymi a ľudskými cieľmi. Globalizácia ako pojem zastrešuje niekoľko dimenzií a pri ich vymedzení sa autori znova líšia. Viacerí autori chápu globalizáciu ako „komplexný proces, ktorý má viac rozmerov, a to: ekonomický, sociálny a politický" (Hontyová, 2009, s.189). Globalizácia však môže súvisieť s každou oblasťou spoločenského života. Ako uvádzajú Križanová a Kolenčík (2010, s.280), nejedná sa len o ekonomiku a politiku ale aj kultúru, komunikáciu, životné prostredie a pod. Pri komplexnejšom vymedzení sú dimenzie globalizácie nasledovné (Dagdelen – Elibor, 2009): ekonomika, politika, sociológia, psychológia, antropológia, komunikácia a geografia. Ďalšie prístupy k vymedzeniu dimenzií globalizácie budeme prezentovať a využívať v analytickej časti v súvislosti s hodnotením úrovne globalizácie podľa vybraných indexov. Uvedené definície či charakteristiky sa navzájom líšia no na druhej strane majú aj veľa spoločného, respektíve sa dopĺňajú. Na základe uvedeného, globalizáciu môžeme vnímať ako postupnú transformáciu celosvetovej spoločnosti s narastajúcou vzájomnou závislosťou jednotlivcov, národov a regiónov sveta nielen v ekonomickej oblasti, ale aj politickej, technologickej, ekologickej, kultúrnej a sociálnej sfére, pričom stále väčší význam zohrávajú transnacionálne spoločnosti. Rýchlosť a kvalita tejto transformácie je podmienená predovšetkým rozvojom informačno-komunikačných technológií ale aj rozvojom dopravy a liberalizáciou trhových ekonomík, vďaka ktorým sa geografické vzdialenosti či hranice medzi štátmi stávajú menej dôležité, čo umožňuje zjednodušenie a nárast mobility obyvateľstva, kapitálu a šírenia technologických inovácií. Globalizácia sa prejavuje v mnohých dimenziách a jej dôsledky sú rozsiahle. Niektoré vytvárajú príležitosti ako pre jednotlivcov, tak i pre podniky a krajiny. Iné sú pre spoločnosť hrozbou. Tak ako väčšina javov v živote, to čo je pre jednu stranu pozitívne, pre druhú môže byť negatívne až zničujúce. Pozitívne prínosy globalizácie zdôrazňujú hlavne jej zástancovia avšak veľká pozornosť je upriamovaná rôznymi záujmovými skupinami či hnutiami aj na jej negatívne dôsledky. Medzi kladné stránky globalizácie môžeme zaradiť (Tehlan, 2010): • podporu výmeny názorov, myšlienok a informácií, • vytváranie pracovných miest, rast produktivity a bohatstvo, 358 • zvýšenie predaja, zvýšenie ziskovosti a úspory z rozsahu vo výrobe, • izolácia sezónneho predaja na domácom trhu hľadaním nových zahraničných trhov. Zvaríková (2010) konkretizuje, že s prenosom správ a informácií súvisí nielen úspora času ale aj nákladov. K pozitívnym stránkam globalizácie zahŕňa aj konkurenciu. Zákazník má vďaka väčšej konkurencii na výber väčší sortiment a za nižšie ceny. Pozitívne stránky globalizačných procesov okrem uvedeného môžeme rozšíriť o (Hontyová, 2009): • zvyšovanie celosvetovej interdependencie, podporu regionálnej ekonomickej integrácie, realizáciu nadnárodných projektov, vytváranie podnikateľských zoskupení, • globálne zhodnocovanie kapitálu a nové postavenie medzinárodných inštitúcií, • prekonávanie ohraničení v čase a priestore a podporu mobility výrobných faktorov, • rozvoj biotechnológií a genetiky, • poznávanie iných kultúr a inšpiráciu k tvorivosti. Globalizácia má nesporne aj svoje negatívne stránky. Jej odporcovia tvrdia, že „vedľajšie efekty globalizácie na kultúru, prostredie a ľudské práva, prevyšujú jej úžitky" (Nsour, 2010, s. 40). Medzi jej záporné stránky radia, že ničí pracovné ako aj ústavné práva, podkopáva štátnu suverenitu, prehlbuje dominanciu väčších národov a medzinárodných spoločností na účet chudobných krajín a krajín tretieho sveta. Indická ekologička Vandana Shiva sa vyjadrila na úkor globalizácie nasledovne: „globalizácia, ktorá centralizuje moc, ničí živobytie a spôsobuje vysídlenie a ničenie životného prostredia, taktiež zasieva semená komunálnej politiky a náboženského fundamentalizmu" (Leeds). Balhar (2011), Zvaríková (2010), Hontyová (2009), ďalej radia medzi negatívne stránky globalizačných procesov: • nestabilita ekonomiky a ekonomické rozdiely medzi krajinami, intenzívne poprepájanie krajín, ktoré je hrozbou, pretože problémy či kríza v jednej z nich môže ovplyvniť všetky ostatné krajiny, • dominantné postavenie monopolov, rastúci význam transnacionálnych korporácií, ktoré mnohokrát zneužívajú svoje postavenie na trhu, • obrovská diferenciácia sveta, zväčšovanie nerovnomerného ekonomického a sociálneho rozvoja, sociálna polarizácia čo sa prejavuje zmenšovaním strednej vrstvy a rastom bohatých a chudobných vrstiev obyvateľstva, zväčšovanie nespravodlivosti pri rozdeľovaní svetového bohatstva, • nárast nezamestnanosti spôsobený automatizáciou výroby a spájaním sa podnikov, v rozvinutých krajinách prichádzajú ľudia o prácu v dôsledku presunu dopytu za lacnou pracovnou silou do rozvojových krajín, reštrukturalizácia trhu práce, • unifikácia spotreby, zánik národných špecifík, • zvyšovanie medzinárodnej kriminality, terorizmu a násilia, • globálne otepľovanie a poškodzovanie životného prostredia vyrubovaním lesov, kontamináciou pôdy, znečisťovaním vzduchu a vody, vyčerpávaním zásob nerastných surovín či znižovaním estetickej hodnoty. Globalizácia má na svetovú ekonomiku, spoločnosť a prostredie pozitívne ako aj negatívne dopady. Jednotlivé subjekty trhu ich však vnímajú rôzne. Napríklad vznik globálnej konkurencie predstavuje existenčnú hrozbu pre mnohé menšie lokálne podniky no na druhej strane spotrebitelia majú väčšiu možnosť výberu produktov a cien, ktoré sú ochotní za uspokojenie danej potreby zaplatiť. Rovnaké disproporcie sa vytvárajú v názoroch, keď podniky presúvajú svoju výrobu kvôli lacnejšej pracovnej sile do rozvojových krajín ako aj pri posudzovaní rastu životnej úrovne, kde sa stretávame so štiepením strednej vrstvy na majetných a chudobných. Môžeme sa stretnúť s názormi, že práve pod vplyvom globalizácie sa začali celosvetovo riešiť environmentálne problémy a vnikajú mnohé spolupráce a projekty na ochranu životného prostredia. Na druhej strane mnohí pripisujú vinu z devastácie našej Zeme práve dôsledkom globalizácie. Pri posudzovaní dopadov je potrebné zohľadniť nielen 359 rôzne subjekty trhu, ale aj rôzne dimenzie globalizácie. To znamená, že čo môže byť politicky alebo ekonomicky prospešné, môže mať negatívne ekologické či sociálne dopady. Pod vplyvom všetkých týchto rozporov vznikajú rôzne názorové hnutia a ideológie podľa stupňa odmietania globalizácie, kritiky jej dôsledkov a cieľov ako tento proces korigovať. Paradoxom môže byť, keď sa stúpenci silnej anti-globalizácie snažia prezentovať a spojiť prostredníctvom globálnych produktov a sami pracujú pre transnacionálnu korporáciu. Je potrebné reálne zhodnotiť prínosy globalizácie s ohľadom na jej dimenzie ako aj rôzne subjekty trhu a využiť ich v náš prospech avšak musíme zvážiť akú „cenu" sme ochotní za to zaplatiť a vziať do úvahy možné dôsledky do budúcna. ZÁVER Napriek tomu, že v príspevku neboli prezentované žiadne analýzy ani relevantné prognózy vývoja svetovej globalizácie, konštatujeme, že ich bolo realizované nespočetné množstvo, podobne ako je množstvo teoretických názorov, a tiež vo väčšine z nich sa potvrdzuje zložitosť tohto procesu. Je tiež všeobecne známe, že Slovensko patrí medzi výrazne globalizované krajiny a má význam venovať týmto procesom zvýšenú pozornosť tak v teoretickej rovine ako aj v rovine praktických skúseností. LITERATÚRA BALHAR, V. 2011. Marketing v procese globalizácie. Bratislava : Vydavateľstvo EKONÓM, 2011. ISBN 978-80-225-3157-3. DAGDELEN, O. – ELIBOR, H. – YUCEL, R. 2009. Globalization and International Marketing Ethics Problems. In International Research Journal of Finance and Economics. 2009, Issue 26. ISSN 1450-2887. p.93 – 104. GÉLINAS, J. 2003. Juggernaut politics: understanding predatory globalization. London : Zed Books Ltd, 2003. ISBN 1-84277-169-8 . GLOSSARY OF STATISTICAL TERMS. Globalisation. [Online]. [cit.2011-10-10]. Dostupné na internete: <http://stats.oecd.org/glossary/detail.asp?ID=1121§> GOLDIN, I. REINERT, K. 2007. Globalization for development : trade, finance, aid, migration, and policy. Rrev. ed. Washington, D.C. : World Bank; New York : Palgrave Macmillan, 2007. ISBN 978-0-8213-6929-6. HONTYOVÁ, K. LISÝ, J. MAJDÚCHOVÁ, H. 2009. Základy ekonómie a ekonomiky. 6. aktualiz. a preprac. vyd. Bratislava : EKONÓM, 2009. ISBN 978-80-225-2694-4. KRIŽANOVÁ, A. – KOLENČÍK, J. 2010. Hrozby a príležitosti globalizácie. In Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky 10: zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Rajecké Teplice: 2010. ISSN 1336-5878, s. 280-283. LEEDS DEVELOPMENT EDUCATION CENTRE. What is globalisation? [Online]. [cit. 2011-03-07]. Dostupné na internete: < http://www.leedsdec.org.uk/positively_global_globalisation.htm> LESÁKOVÁ, D. 2010. Ekonomické aspekty a miera globalizácie. In Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky 10: zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Rajecké Teplice: 2010. ISSN 1336-5878, s. 305-309. NEMEČKOVÁ, S.: Vplyv globálneho prostredia na marketing firiem: dizertačná práca (elektronický zdroj). Školiteľ: Štefan Majtán. Bratislava, 2012. CD-ROM. NSOUR, M. 2010. Rethinking the world trade order. Leiden: Sidestone Press, 2010. ISBN 978-90-8890-036-5. PAGE, J. Globalization explained. [Online]. [cit. 2011-09-09]. Dostupné na internete: <http://www.localfutures.org/publications/online-articles/ 360 globalisation-explained> PRAVDA.SK. 2008. Slovenskí nábytkári vyrábajú viac pre IKEA. [Online]. 13.3.2008. [cit. 2012-02-20]. Dostupné na internete:<http://spravy.pravda.sk/ sk_ekonomika.asp?c=A080313_080148_sk_pludia_p01#ixzz1qGsuvXAW> SEIDLOVÁ, E. 2010. Globalizácia – otázka politickej voľby, alebo fenomén 21. storočia? In Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky 10: zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Rajecké Teplice: 2010. ISSN 1336-5878, s. 485-490. SOROS, G. 2002. George Soros on globalization. New York : Public Affairs, 2005. ISBN 978-1-586-48687-7. ŠINDLERYOVÁ, I. 2005. Nová realita? Globálna súťaž medzi globálnymi organizáciami pre globálneho spotrebiteľa. In Marketing & komunikace. [Online]. 7.2.2005. [cit. 2009-08-22]. Dostupné na internete: <http://mandk.cz/view.php?cisloclanku=2005020002> TEHLAN, P. 2010. Globalization. [Online]. 2010. [cit. 2011-05-08]. Dostupné na internete: <http://www.scribd.com/doc/52680618/Globalization-term-paper> VONTOBEL, H. 2005. Človek ako meradlo hodnôt. Bratislava : Sprint – Vfra, 2005. ISBN 80-89085-45-8. ZVARÍKOVÁ, K. 2010. Globalizácia a nástroje public relations. In Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky 10: zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Rajecké Teplice: 2010. ISSN 1336-5878, s. 683 – 686. KONTAKT prof. Ing. Štefan Majtán, PhD. Katedra podnikovohospodárska Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Email: [email protected] Ing. Soňa Nemečková, PhD. Jasovská 3 851 07 Bratislava Email: [email protected] 361 HODNOTENIE SYSTÉMU ROZVOJA ZAMESTNANCOV EVALUATION OF THE EMPLOYEE DEVELOPMENT SYSTEM Viera Marcinová ABSTRACT Importance of human resources grows. That is why regular and systematic development of employees is needed. Managers nowadays are aware of this fact and want to measure the impact of investment into the employee development. There are various methods and measurables for expressing dependence between the investment to employee development and company success. Various scientists, upon their researches, decided, that the most effective is ROI method. KEY WORDS ľudské zdroje, návratnosť investície do ľudských zdrojov, rozvoj ľudských zdrojov, nástroje riadenia ľudských zdrojov, efektivita nástrojov riadenia ľudských zdrojov JEL Classification J24 ÚVOD Podnikom prinieslo 21.storočie síce mnoho príležitostí, ale zároveň aj zvýšený tlak na produktivitu, ktorý sa automaticky prenáša na zamestnancov podniku. Podniky v globálnej konkurencii sa snažia dosiahnuť výkonnosť na svetovej úrovni. Zamestnanci sú schopní prispievať k napĺňaniu podnikových cieľov v rôznej miere. R. Walker (2003) zdôvodňuje vklady zamestnancov ako nezávislých investorov ľudského kapitálu v podobe času, talentu, úsilia, energie a zainteresovanosti. Na zamestnancov sa nepozerá ako na nákladovú položku alebo aktívum podniku, to znamená ľudský kapitál. Ako uvádza: „Zamestnanci sú samostatnými a nezávislými investormi svojho ľudského kapitálu a môžu sa slobodne rozhodnúť, či a do akej miery sa budú v podniku, v ktorom pracujú, angažovať. Môžu sa hlboko ponoriť do riešenia pracovných úloh a vydať zo seba množstvo energie, môžu zušľachtiť svoje schopnosti na najvyššiu možnú úroveň alebo sa z určitého, okolitému svetu nepoznaného dôvodu držia stranou." (Walker, 2003, s. 92). Zamestnanci podniku sú nositeľmi ľudského kapitálu. Vytvárať ľudský kapitál znamená pracovať s každým zamestnancom, motivovať ho k vyšším výkonom, rozvíjať jeho danosti, stabilizovať ho v podniku. Je to oblasť, v ktorej sa rozvoj ľudských zdrojov stretáva so psychológiou, andragogikou a ďalšími vednými disciplínami zaoberajúcimi sa človekom. Prínosy zamestnancov pre rozvoj podniku rozpracoval aj H. Levinson (1994, s. 433): „Vieme, že ľudia majú rôzne úrovne svojej koncepčnej kapacity a postupujú rôznymi spôsobmi aby dosiahli maximum výkonu v danom okamihu. Neexistuje vysvetlenie pre vyhodnotenie tohto druhu schopnosti a ani pokus o predpoveď, kedy táto schopnosť asi vyzrie." Súhrn vrodených a nadobudnutých schopností, zdatností a vedomostí, ktorými zamestnanci disponujú označujeme ľudskými zdrojmi. OECD (1998) definuje ľudský kapitál ako vedomosti, zručnosti, schopnosti a ďalšie vlastnosti ľudí, ktoré sú relevantné pre 362 ekonomickú aktivitu. Nositeľom ľudského kapitálu je človek jeho konanie, myšlienky a inovácie. Nevyhnutnosť dosiahnuť štandardy svetovej úrovne a získať tak globálnu konkurenčnú výhodu vedie k tomu, že pozornosť mnohých podnikov sa zameriava na investovanie do ľudských zdrojov a budovanie vysoko kvalitnej, pružnej, správne motivovanej a oddanej pracovnej sily. Podniky, ktoré sa porovnávajú so svetovou špičkou, sa sústreďujú na rozvoj zamestnancov. Význam ľudských zdrojov a dôvody rozvoja zamestnancov podniku. Manažéri ľudských zdrojov sú v súčasnosti viac ako kedykoľvek predtým pod tlakom ukázať hodnotu ľudských zdrojov a úspešné nástroje ich manažmentu. Hlavný cieľ celého systému manažmentu ľudských zdrojov je vo vytváraní podmienok na efektívne plnenie podnikateľskej stratégie postavenej na maximalizácii výkonnosti ľudských zdrojov. Významní odborníci (Drucker, 2004; Pfeffer, 1994; Armstrong, 2007, 2012; Bach, 2005; Rothwelt – Prescott, 2012 a iní) na manažment ľudských zdrojov sa prikláňajú ku konštatovaniu, že technológiu môžeme kúpiť, nový systém manažmentu podniku môžeme zaviesť, finančné prostriedky sa dajú požičať, ale podniku to nepomôže, ak nemá k dispozícii kapitál v podobe kvalitných ľudských zdrojov. A. Kopčaj (2007, s.176), ktorý sa zaoberá problematikou rastu bohatstva, tvrdí, že zdrojom rastu bohatstva môže byť len človek, motivovaný a včlenený do práce, ktorý odzrkadľujúc mieru svojej motivácie produkuje a tak podnik víťazí nad konkurenciou. Za zdroj bohatstva pokladá človeka. Peniaze podľa neho nemôžu byť zdrojom rastu bohatstva, lebo sú len prostriedkovou energiou, zdroj musí mať vlastnosti potenciálu úspešnosti. Na tieto trendy nadväzuje J.Suchý a P.Náhlovský (Suchý, Náhlovský, 2012), dopĺňajú spomínané teórie o aspekt jedinečnosti každého zamestnanca a manažéra. Riadenie ľudí sa nedá rozložiť na súhrn zručností a schopností, po osvojení ktorých si môžeme začať o sebe myslieť, že sme kompetentnými manažérmi. Riadenie ľudí, to dnes už znie ako riadenie ľudských zdrojov: neosobne a odľudštene. Každý človek má svoj vývoj, mení sa v čase, už zajtra môže reagovať inak ako dnes. Riadiť ľudí preto znamená spájať sa s nimi. Z tejto teórie môžeme odvodiť rolu manažmentu podniku v spájaní podnikových a osobných cieľov zamestnancov. Hodnotenie úspešnosti systému rozvoja ľudských zdrojov K základným úlohám manažmentu ľudských zdrojov patrí participácia na plnení podnikových cieľov a uskutočňovaní stratégie podniku intenzívnou podporou výkonnosti, rozvojom a angažovanosťou ľudských zdrojov podniku. Takáto efektívna aktivita zamestnancov predpokladá ich nepretržité rozvíjanie a motivovanie. Na podnikovú stratégiu nadväzuje stratégia rozvoja ľudských zdrojov, v ktorej má ísť o kombináciu nástrojov manažmentu ľudských zdrojov s činnosťami, ktorými sa napĺňajú strategické podnikové ciele. Predpokladá to aktívny prístup zamestnancov k vykonávaným činnostiam, ich stotožnenie sa s víziou a stratégiou podniku. Povinnosťou manažérov ľudských zdrojov je nepretržité zisťovanie, aké kroky je nutné urobiť, pre dosiahnutie trvale vysokej úrovne výkonu zamestnancov. Efektívny rozvoj ľudských zdrojov znamená používanie nástrojov manažmentu ľudských zdrojov tak, aby sa zabezpečila ich najvyššia možná účinnosť. Bude hlavným kritériom na posúdenie úspešnosti. Efektivita rozvoja ľudských zdrojov dáva manažérom ľudských zdrojov možnosť „predať" výsledky svojej práce prepojiť dosahovanie cieľov manažmentu ľudských zdrojov s podnikateľskými cieľmi a merať prínos investícií do manažmentu ľudských zdrojov. Efektivita ľudských zdrojov a nástrojov sa stáva objektom merania a hodnotenia. (Minárová M., Lara Z., 2012, s.28) 363 Cieľom stratégie riadenia ľudských zdrojov každého podniku je maximalizácia návratnosti investície do ľudských zdrojov a minimalizácia rizika tejto investície. Manažéri podniku majú za úlohu zlaďovať ľudské zdroje s podnikateľskou stratégiou a jej požiadavkami implementáciou takej stratégie riadenia ľudských zdrojov, ktorá rešpektuje a podporuje nastavené podnikateľské ciele aj špecifiká ľudských zdrojov podniku. Zohľadniť pritom právny aj etický aspekt a vždy postupovať pragmaticky a efektívne. Prostriedky vynaložené na získavanie a udržanie zamestnancov, na ich motiváciu a vytváranie priestoru pre sebarealizáciu, pravidelné hodnotenie výkonu zamestnancov, zabezpečenie spokojnosti a stabilizácie zamestnancov sa musia porovnávať s výnosmi, plynúcimi z použitia týchto nástrojov rozvoja ľudských zdrojov. Tento prístup k rozvoju ľudských zdrojov opisuje aj N. Urbančíková (2006, s. 128), ako dilemu v pohľade na rozvoj ľudských zdrojov. Do akej miery by mal byť rozvoj ľudských zdrojov zameraný na vzdelávanie alebo na výkonnosť. Ak sa manažment podniku zameria viac na model výkonnosti, cieľom rozvoja ľudských zdrojov bude zdokonalenie poslania výkonnostného systému, ktorý podporuje úsilie rozvoja ľudských zdrojov tým, že zlepšuje schopnosti jednotlivcov pracujúcich v systéme a zároveň zdokonaľuje aj systém, v ktorom vykonávajú svoju prácu. Základný princíp rozhodovania o investíciách je v každom podniku rovnaký. Z investícií do ľudského kapitálu očakáva podnik, tento krát v roli investora, výnos porovnateľný alebo vyšší ako sú výnosy z alternatívnych investícií. Pričom výnos nemusí byť vždy vyjadrený v peniazoch. Môže ísť napríklad o výnosy vo forme spoločenskej prestíže, imidžu podniku na trhu práce, pozitívnych externalít (vzdelanejší zamestnanci rýchlejšie odovzdávajú vedomosti kolegom, menej podliehajú negatívnym vplyvom kolektívu, sú stabilnejší, dokážu efektívnejšie fungovať, atď.). Aj z hľadiska teórie rozvoja ľudských zdrojov majú zamestnanci vlastnosti investície. (Bryan, L., 2007; McKinsey, 2007; Becker, G.S. 1995; Armstrong, M. 2007; atď.) Podnik investuje do „skupovania mozgov", do programov motivácie, stabilizácie a stimulácie výkonu zamestnancov, ich profesionálneho aj osobného rozvoja. (Pichňa, 1995, s. 38) Z uvedeného možno odvodiť, že tak isto ako pri rozhodovaní o investícii do fyzického kapitálu, aj pri rozhodovaní o investíciách do ľudských zdrojov platia podobné pravidlá : 1.Pravidlo : 2.Pravidlo : 3.Pravidlo: 364 Pri tvorbe portfólia ľudských zdrojov, manažment podniku v úlohe investora zvažuje faktory nákladov, rizika a úžitku investície, zamestnancov, so zreteľom na potreby a možnosti podniku. Najlepší zamestnanec na trhu práce neznamená, že je aj pre daný podnik najvhodnejší. Ak manažment podniku tento pohľad na ľudské zdroje uplatní pri používaní nástrojov manažmentu ľudských zdrojov, dospeje k takému portfóliu zamestnancov, ktorí budú stratégiu podniku napĺňať najlepšie. Existuje viacero teoretických úvah i nepriamo dokázaných vzťahov medzi investíciami do ľudského kapitálu a návratnosťou týchto investícií vo forme pozitívnej zmeny finančných ukazovateľov, pozitívnych externalít, alebo iných zmien ukazovateľov definujúcich úspech podniku. K tomu, aby rozhodovanie o investíciách do ľudského kapitálu podniku mohlo prebiehať na podobných základoch ako rozhodovanie o ostatných investíciách, je vhodné empiricky zistiť mieru návratnosti investícií do ľudského kapitálu. Kvantifikácia tejto miery je veľmi náročná najmä hľadaním vhodnej metodológie. Máme záujem ľudský kapitál kvantifikovať (vyjadriť v číslach) kvôli jasnejšej interpretácii výsledkov. Je problém kvantifikovať kvalitatívnu podstatu ľudského kapitálu. Ešte problematickejšie je určiť, aká časť investícií vo forme podporeného nástroja manažmentu ľudských zdrojov, či procesov produkujúcich alebo zveľaďujúcich ľudský kapitál sa premietne priamo do tvorby kvantity alebo kvality ľudského kapitálu. Na druhej strane, na strane výstupov, je zložité oddeliť efekty súvisiace so zmenou ľudského kapitálu od efektov súvisiacich so zmenami iných podnikových zdrojov. Posledným náročným prvkom, ktorý budeme v tejto práci riešiť bude zohľadnenie kauzálnych súvislostí medzi jednotlivými veličinami. Napriek vymenovaným logickým pochybnostiam o realizovateľnosti tejto štúdie a najmä interpretácie výsledkov, existujú štúdie, ktoré sa pokúsili kvantifikovať mieru návratnosti do ľudského kapitálu a ich výsledky sú dokonca navzájom podobné. Ani investície do ľudského kapitálu neprebiehajú tak priamočiaro, ako je to pri investíciách do fyzického kapitálu. To ešte sťažuje porovnávanie vzájomných vzťahov medzi ľudským kapitálom a ukazovateľmi úspechu podniku. Pohľady na meranie úspešnosti systémov rozvoja ľudských zdrojov sa rôznia. F. Hroník (2007, s.190) tvrdí : „Nestačí, aby vzdelávací čí rozvojový program naučil absolventa schopnosti transferovať vedomosti a zručnosti do vlastnej práce. Je nevyhnutné, aby tento transfer priniesol hodnotu zákazníkovi, čo sa prejaví aj na hospodárskych výsledkoch podniku. Pričom meranie návratnosti tejto investície patrí k najťažšie realizovaným." A. Kachaňáková (2008, s.131) opisuje 5 úrovní vyhodnocovania vzdelávania a to reakcie školených osôb, hodnotenie poznatkov, hodnotenie pracovného správania, hodnotenie na úrovni organizačnej jednotky, hodnotenie konečnej hodnoty. Autorka vychádza z filozofie modelu D. L. Kirkpatricka (1998), ktorý svoje štúdie založil na štyroch úrovniach vyhodnocovania vzdelávacích a rozvojových programov : 1. reakcia : zbiera spätné väzby účastníkov, v ktorých hodnotia rozvojový program, a plánuje akcie na jeho zlepšenie, 2. učenie : pozoruje čo sa účastníci naučili, aké získali vedomosti, zručnosti a postoje, 3. správanie : meria ako sa zmenilo správanie účastníkov po príchode na pracovisko, 4. výsledky : vyhodnocuje ako sa zmenili pracovné výstupy účastníkov rozvojového programu po jeho absolvovaní. 365 Obrázok1 : Kirkpatrikov a Phillipsov model. Zdroj: dostupné na internete <http://leanlearning.wikispaces.com/learning_analytics> Na túto metodológiu nadviazal J. Pillips (2007), ktorý doplnil uvedené úrovne vyhodnocovania rozvojových programov o ukazovateľ ROI (Return on Investment – návratnosť investície) ľudských zdrojov. Dôvodom je skutočnosť, že v súčasnosti je potrebné porovnávať zavedenie nástrojov manažmentu ľudských zdrojov s dosiahnutými výsledkami pomocou ukazovateľov úspechu podniku. ZÁVER Pre manažérov ľudských zdrojov je užitočné vedieť, použitie ktorého nástroja manažmentu ľudských zdrojov má na úspech podniku najväčší vplyv. Od ktorej položky rozpočtu manažmentu ľudských zdrojov závisí nárast tržieb najviac. Spoznaním a vyčíslením týchto závislostí jednotlivo za každú položku rozpočtu na rozvoj ľudských zdrojov môžu manažéri, zodpovední za manažment ľudských zdrojov, kontrolovať a obhajovať svoje rozpočty riadenia ľudských zdrojov. LITERATÚRA ARMSTRONG, M. 2007. Řízení lidských zdrojů. 10. vyd. Praha : Grada Publishing, 2007. 800 s. ISBN 978-80-247-1407-3. ARMSTRONG, M. 2012. Armstrong s Handbook of Human Resource Management Practice. Twelth edition. London : KoganPage, 2012. ISBN 978-0-7494-6550-6. BACH, S. 2005. Managing Human Resources. Fourth edition. Oxford : Blackwell Publishing, Ltd. 2005. ISBN 978-1-4051-1851-4. BECKER, G. S. 1995. The Essence of Becker . Stanford University : Hoover Institution Press, ISBN 10: 0817993428. BRYAN, L.: The new metrics of corporate performance : Profit per employee. McKinsey Quarterly. Spring 2007. McKinsey & Company. New York. [cit.2013-01-21] Dostupné na internete : http:// http://www.interknowledgetech.com/profit%20per%20employee.pdf. DRUCKER, P. F. 2004. Fungující společnost. Praha: Management Press, 2004. s.248. ISBN 80-85603-44-6. HRONÍK, F.. Rozvoj a vzdělávání pracovníku. Praha : Grada Publishing, 2007. s.233. ISBN 978-80-247-1457-8 KACHAŇÁKOVÁ, A., NACHTMANNOVÁ, O., JONIAKOVÁ, Z.: Personálny manažment. Bratislava: Iura Edition, 2008 366 KIRKPATRICK, D.L. Evaluating Training Programmes: The Four Levels. San Francisco: Berrett-Koehler, 1998. ISBN 1-57675-042-6. KOPČAJ, A. : Košatění bohatství. Ostrava: Kopčaj – Silma, 1997. s.186. ISBN 80-902358-08. LEVINSON, H. 1994. Why the behemoths fell: Psychological roots of corporate failure. American Psychologist, 49, s.433. ISSN 0003-066X McKINSEY a spol. Predpokladané trendy vývoja HR pre rok 2012. In HRM Human Resources Management 1/2012. s.28. ISSN 1801-4690 MINÁROVÁ M., LARA Z.. Efektivita a vášeň v HR. In HR Forum 4/2012. Praha : People Management Forum, 2012, s. 28-29. ISSN 1212-690X PFEFFER, J. Competitive advantage through people: unleashing the power of the work force. Harward business school press, Boston, 1994. PHILLIPS, J. J. Measuring ROI in Human Resources. 2007. [cit.2013-01-29] Dostupné na internete: <http://www.competentiebeleid.be/assets/waarom/Measuring_ROI.pdf> PICHŇA, Ján. 1995. Základy personalistiky II., Sofa, 1995, ISBN 8085752158. PRESCOTT, R. K. – ROTHWELT, W. J. 2012. The Encyclopedia of Human Resource Management. 3 volume. San Francisco : Published by Pheiffer, 2012. ISBN 978-0-47025773-9. OECD. 1998. Human capital investment: An international comparison. [cit.2013-01-30] online publikácia dostupná na internete : http://www.oecd.org/LongAbstract/0,3425,en_2649_39263294_1898025_1_1_1_1,00.html SUCHÝ, J., NÁHLOVSKÝ, P.. Jak vést živé bytosti. In HRM Human Resources Management 1/2013. s.13 . ISSN 1801-4690 URBANČÍKOVÁ, N. Ľudské zdroje v regionálnom rozvoji. Košice : C – Press. 2006. s.206. ISBN 80-8073-600-6 WALKER, A.J.Moderní personální management. Nejnovější trendy a technologie. Praha : Grada Publishing, 2003, ISBN 80-247-0449-8 KONTAKT Viera Marcinová M.C.Sklodowskej 19 851 04 Bratislava [email protected] 367 VYBRANÉ PRÍSTUPY K RIADENIU ZNALOSTÍ V ZNALOSTNEJ EKONOMIKE SELECTED APPROACHES TO MANAGING OF KNOWLEDGE IN THE KNOWLEDGE ECONOMY Martin Matušovič* 1 ABSTRACT Knowledge and intellectual capital, and consequently their products are one of the greatest potentials of maintaining growth and competitiveness of businesses and satisfying the ever growing needs of consumers. Divisions authors in understanding the nature of the processes and procedures for managing knowledge selects understanding of approaches to managing knowledge in multiple groups. We identified organizational, economic, strategic and systematic approach to managing knowledge. Important role in this process, we attach (excluding approaches to knowledge management) and other parameters. We have the mind as the specific nature of knowledge as a product, which predisposes other specifics in the process of governance. KEY WORDS Intellectual capital, knowledge structure, knowledge management, the value of intellectual assets. JEL Classification J32, M12, D49, M54 ÚVOD Globálne prostredie vytvára tlak na permanentné zvyšovanie konkurencieschopnosti podnikateľských subjektov. Intelektuálny kapitál a následne jeho produkty (výstupy) predstavujú jeden z najväčších potenciálov udržiavania a rastu konkurencie schopnosti podnikateľských subjektov a uspokojovania stále rastúcich potrieb spotrebiteľa. Preto sme sa náš príspevok rozhodli venovať problematike riadenia hodnoty znalostí a intelektuálneho kapitálu. K VYBRANMÝM PRÍSTUPOM V RIADENÍ ZNALOSTÍ Problematiku vybraných pojmov sme skúmali z viacerých pohľadov: definovanie názorov rôznych autorov na obsah pojmov, konfrontovanie obsahu príbuzných pojmov, nesprávne používanie pojmov Pri definovaní názorov rôznych autorov na obsah pojmov sme zistili, že názory autorov sa rôznia. Podstatu vybraných pojmov (ich obsahové chápanie) zatiaľ nie je jednoznačne v legislatíve upravené, alebo pri používaní jednotné. Rozdielne vnímanie obsahu pojmov treba hľadať a to najmä vo vyjasnení viacerých špecifických otázok: v profesijnom definovaní obsahu často považovaných vybraných pojmov v oblasti znalostnej ekonomiky, 1 Ing. Martin Matušovič, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra manažmentu, spoluautorský podiel 100%, podiel na projekte VEGA č. VEGA 1/0657/10 – 50%, VEGA 1/0549/10 – 50%. 368 vo vymedzení špecifík vlastníckych a majetkových práv k nehmotným produktom, v komplexnosti a globálnosti chápania (vnímania) obsahu vybraných pojmov, v definovaní objektov, subjektov a vzťahov medzi nimi v globálnom priestore. A) Pri skúmaní názorov rôznych autorov na obsah pojmov nenachádzame rovnaké stanoviská. Manažment znalostí pre niektorých autorov predstavuje komplexné riadenie podnikových informácií, znalostí a činností, ktoré sa zameriava na dosiahnutie strategických podnikových cieľov. Autori vysvetľujú manažment znalostí ako systematický proces hľadania, výberu, organizovania a prezentovania informácií spôsobom, ktorý ma dosiahnuť porozumenie pracovníka špecifickej oblasti záujmu. Iní autori chápu manažment znalostí najmä ako realizáciu jednotlivých procesov: -tvorby nových znalostí (realizácia tohto procesu si vyžaduje nové nápady, kreativitu a dostatočné skúsenosti pracovníkov, -zabezpečenia a sprístupnenia znalostí – znalosti musia byť uchované na správnom mieste a prístupné správnym ľuďom v správnom čase a správnej forme, -poskytovania a distribuovania znalostí – podnik musí mať vytvorený systém pre účinný prenos informácií v rámci celej organizácie, -kombinovania dostupných znalostí – týmto postupom dochádza k vytváraniu nových, užitočných informácií, pričom sa môže prejaviť aj synergický efekt z tejto činnosti. Ďalší autori akcentujú odovzdávanie znalostí, ktoré môže byt realizované od jednotlivcov (fyzických osôb ďalej len FO) k iným subjektom (právnickým osobám ďalej len PO, alebo fyzickým osobám), od jednotlivých oddelení k iným oddeleniam v rámci jedného subjektu (skupiny kapitálovo prepojených subjektov), od jedného subjektu k iným organizáciám alebo kombináciou jednotlivých spôsobov. V závislosti od toho, či sú znalosti lokalizované v rámci jednotlivého subjektu, alebo ležia mimo neho, je možné podľa niektorých autorov (Benavides-Espinosa RoigDobón, 2011) rozlišovať medzi dvoma spôsobmi transferu znalostí: Intraorganizačný (interný) transfer, Interorganizačný (externý) transfer. O intraorganizačnom transfere znalostí hovoríme, keď sú znalosti umiestnené v organizácii, či je to už v konkrétnych procesoch, alebo v konkrétnych subjektoch (zamestnancoch) organizácie. Intraorganizačný transfer (prenos) znalostí si vyžaduje nižšiu mieru dôvery, má menej právnych prekážok a je často krát menej zložitejší, rýchlejší, ľahšie riaditeľný (upravujú ho všeobecne záväzné, ale aj interné normy) v porovnaní s interorganizačným transferom (prevodom). Interorganizačný transfer znalostí sa realizuje v tom prípade, keď znalosti sú získané od iných subjektov (organizácií). Dôvodom využívania inteorganizačného transferu znalostí môže byť fakt, že: požadovaná znalosť nie je k dispozícii na trhu, subjekt (organizácia) nemôže, alebo sa jej neoplatí, rozvíjať tieto znalosti na vlastné náklady. Takáto situácia môže viesť k vytvoreniu akvizície, fúzie, strategickej aliancie, licencie s cieľom realizovať transfer znalostí (skrytý transfer). 369 Obrázok 1 Transfer znalostí Zdroj: Benavides-Espinoza-Roig-Dobón, 2011, s. 123 Podľa inej skupiny autorov je potrebné pri definovaní obsahu riadenia znalostí zdôrazniť, že sú zdrojom výnosov a konkurencieschopnosti. Teda ide o stratégiu, ktorá transformuje intelektuálny kapitál organizácie (a to ako zaznamenané informácie, tak aj nadanie a znalosti pracovníkov) na vyššiu výnosnosť (produktivitu), nové hodnoty a vyššiu konkurencieschopnosť. Definícia obsahu procesu riadenia znalostí podľa OECD vychádza zo širokej škály oblastí, v ktorých sa tento proces môže uplatňovať. Pokrýva akýkoľvek úmyselný a systematický proces alebo prax získavania, zaznamenávania, zdielania, tvorenia a využívania produktívnych znalostí, nachádzajúcich sa kdekoľvek, s cieľom podporiť učenie a výkonnosť v organizácií. Podľa ďalšej skupiny autorov sa jedná o spoločenské zmeny posledných desaťročí, ktoré kladú vysoké nároky na vzdelávanie a tvorbu hodnôt. Definujú riadenie znalostí ako disciplínou o tvorbe prosperujúceho pracovného a vzdelávacieho prostredia, ktoré podporuje kontinuálnu tvorbu, zhromažďovanie a používanie osobných a organizačných znalostí, s cieľom vytvoriť nové podnikové hodnoty. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že neexistuje jediná definícia riadenia znalosti. Existuje však viacero názorov autorov, ktoré je možné utriediť a definovať rôzne prístupy. Ekonomický prístup je typický pre skupinu autorov, ktorá je zameraná na ochranu a využívanie firemných znalostí a intelektuálneho kapitálu ako zdroja pre tvorbu výnosov. Znalosti sú ponímané ako aktíva, medzi ktoré patria patenty, obchodná značka, autorské práva, know-how ale aj iné. Táto škola je viac zameraná na využívanie znalostí 370 ako ich skúmanie. V ekonomickej škole prebieha transfer znalostí na základe trhového mechanizmu ponuky a dopytu Organizačný prístup je typický pre skupinu autorov, ktorá je zameraná na využívanie organizačných štruktúr a sietí na zdieľania a uchovávanie znalostí. Kladie veľký dôraz na tvorbu komunít spoločného záujmu, expertných skupín a virtuálnych tímov, ktoré môžu byť interné, alebo externé. Model tvorby znalostí pozostáva z viacerých elementov: -z modelu popisujúceho zmenu tichých znalostí na explicitné, -z funkcie miesta interakcie (transferu), -zo znalostí vo význame (postavení) aktív. Významnú úlohu v organizačnej škole zohráva znalostný pracovník. Strategický prístup chápe procesy riadenia znalostí ako integrálnu súčasť podnikovej stratégie a nástroj pre zvýšenie konkurencieschopnosti. Prístup závisí od perspektívy riadenia. Rozlišujeme perspektívu založenú na: informáciách a na prístupe k nim, technológiách, preferujúcu využívanie informačných a komunikačných technológií a znalostných aplikácií, -podnikovej kultúre zohľadňujúcej potrebu zmien podnikového spávania sa. Systémový prístup chápe procesy riadenia znalostí ako celostný systém, ktorý je súhrnom interných aj externých prvkov a procesov participujúcich na riadení znalostí. B) Pri skúmaní obsahu vybraných príbuzných pojmov sme identifikovali nesprávne používanie pojmov pri praktickom používaní. Podľa nášho názoru nejde o synonymá. Obrázok 2 Konfrontácia príbuznosti a totožnosti pojmov Zdroj: Autor ZÁVER Otázka znalostí, ich získavania, riadenia a zdieľania sú v znalostnej spoločnosti a v znalostnom podniku neustále akútnejšie. Ten, kto vie efektívne riadiť znalosti a skúsenosťami, dokáže ich uchovávať a transferovať, má možnosť získať významnú konkurenčnú výhodu. Transfer znalostí je náročný a zložitý proces. Existuje totiž aj ich ta citná zložka, ktorá je duševné vlastníctvo / vlastníctvo znalostný manažment / manažment znalostí znalostná ekonomika / znalostný podnik (učiaca sa organizácia) = = = 371 explicitne nevyjadriteľná, a teda je nemožné ju uchovávať a zdieľať. Zdieľanie znalostí v organizácií je nutne prepojené s oblasťou intelektuálneho kapitálu, ktorí sú nositeľmi znalostí a ktorí si tieto znalosti a zručnosti osvojujú. Rola intelektuálneho kapitálu je teda pri transfere znalostí eminentná. LITERATÚRA BAČIŠIN, V.: Inovácie pohľadom teórií QWERTY a Path Dependency. In: Forum Statisticum Slovakum, roč. 1, 2005, č.2, s. 4 – 8. ISSN 1336 – 74 20 BAČIŠIN, V. Inovácie sú hnacím motorom ekonomického rastu. In Dialógy o ekonomike a riadení : odborno-informačný časopis pre členov Klubu ekonómov Ekonomickej univerzity a jej absolventov. Bratislava : Klub ekonómov Ekonomickej univerzity v Bratislave, 2006. ISSN 1335-4582, marec 2006, roč. 8, č. 24, s. 35-42. BENAVIDES-ESPINOSA, M.M. – ROIG-DOBÓN, S. 2011. The role of entrepreneurs in transferring knowledge through human resource management and joint ventures. In International Journal of ManPower. Emerald Group Publishing Limited, vol. 32, no. 1, 2011. p. 117 – 131. ISSN 0143-7720. COHEN, W.M. – LEVINTHAL, D.A. 1990. Absorptive capacity: a new perspective on learning and innovation. In Administrative Science Quarterly, Vol. 35, pp. 128-52. ČARNICKÝ, Š. – MESÁROŠ, P. 2006. Potreba implementácie manažmentu znalostí v slovenských podnikoch. In Ekonomický časopis: časopis pre ekonomickú teóriu a hospodársku politiku, spoločensko-ekonomické prognózovanie. Roč. 54, č. 4, ISSN 00133035. s, 386 – 402. HALÁKOVÁ, J. MATUŠOVIČ, M. Cenotvorba súdne overených prekladov na Slovensku v pomienkach dlhovej krízy. In Ochrana hospodárskej súťaže globálna hospodárska kríza II. : zborník vedeckých prác [elektronický zdroj]. Šoporňa : Ľuboš Janica, 2011. ISBN 978-80-970622-1-7, s. 115-121. MATUŠOVIČ, Martin HALÁKOVÁ, Jarmila. Vybrané otázky spoločensky zodpovedného podnikania valorizácia duševného vlastníctva v podmienkach dlhovej krízy. In Indikátory spoločensky zodpovedného správania podnikateľskej sféry na Slovensku v súčasnej etape ekonomického vývoja : [zborník vedeckých prác]. Bratislava : Vydavateľstvo EKONÓM, 2011. ISBN 978-80-225-3259-4, s. 112-120. KONTAKT Ing. Martin Matušovič, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 372 ANALÝZA PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA Z ASPEKTU PODNIKANIA ANALYSIS OF BUSINESS ENVIRONMENT FROM ASPECTS OF BUSINESS Patrik Mesík 1 ABSTRACT The contribution is aimed at assessing the business environment in Slovakia. At the outset, devote to attention the definition for business and and the important part, the business environment in terms of access to different authors. Further we have been focused assessment of the business environment and the barriers from the perspective of Slovenská obchodná a priemyselná komora and from the perspective of Podnikateľská aliancia Slovenska. The object of analysis part is to analyze the position of the graduates of secondary schools and universities on business. The aim of this section is to determine how the target group sees your chances of success in this area. KEY WORDS Barriers to business, business, business environment, PAS, SOPK JEL Classification M21 ÚVOD Problematike podnikania a podnikavosti sa systematicky venuje americká a západoeurópska odborná literatúra viac ako 30 rokov. Za toto obdobie sa vytvoril celý rad teórií a konceptov, ktoré sa snažia objasniť pojem podnikanie, podnikavosť, orientácia na podnikanie, ako aj snahy skonštruovať techniky na meranie tendencie, úmyslu resp. postoja k podnikaniu. V SR je v zmysle § 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov vymedzené podnikanie ako ,,sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku." Thompson (2009) uvádza, že „individuálny zámer podnikať je sebapotvrdzujúce presvedčenie osoby, že má úmysel začať nový podnikateľský pokus a vedome plánuje tak urobiť v istom okamihu v budúcnosti". Shane a Venkataraman (2000) zdôrazňujú, že podnikateľská činnosť sa skladá z dvoch procesov: objavenie podnikateľskej príležitosti a využitie týchto príležitostí na podnikanie. Aktivity podnikania podporuje aj Európska komisia, podľa ktorej je podpora nového podnikania ústredným faktorom pri vytváraní pracovných príležitostí a zlepšovaní konkurencieschopnosti a rastu celej Európy. Definícia Európskej komisie hovorí, že ,,podnikanie sa vzťahuje na schopnosť jednotlivca zmeniť myšlienky na skutky". Väčšina domácich a zahraničných autorov sa zhodne na jednom: ,,podpora podnikateľského ducha je kľúčom k vytváraniu pracovných miest, zlepšeniu 1 Ing. Patrik Mesík, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Ekonomická fakulta, Katedra ekonomiky a manažmentu podniku 373 konkurencieschopnosti a hospodárskemu rastu" (Antipolis, 2000). Jedným z najväčších problémov krajín Európskej únie v súčasností je nezamestnanosť a najmä jej vysoká miera medzi mladými ľuďmi. Riešením nie je snaha premeniť všetkých nezamestnaných na úspešných podnikateľov, napriek tomu, začať podnikať je pre mladých ľudí jednou z možností a atraktívnych príležitostí (Fairlie, 2005). Významnou podmienkou z hľadiska účinného fungovania a rozvoja podnikov je kvalita podnikateľského prostredia. Podnikateľské prostredie je dynamickou a pevnou súčasťou sociálno-ekonomického priestoru štátu a jeho administratívnych regiónov. Vytváranie vhodného podnikateľského prostredia patrí vo vyspelých krajinách k základným úlohám štátu. Štátne orgány by mali určovaním objektívnych a spravodlivých pravidiel vytvárať také prostredie, v ktorom sa darí podnikaniu, pretože od kvality podnikateľského prostredia závisí aj zvýšenie ekonomickej výkonnosti a konkurencieschopnosti podnikov. Podnikateľské prostredie má umožniť efektívnu konkurenčnú súťaž podnikateľských subjektov, preto verejné inštitúcie majú pre túto súťaž vytvárať kvalitné a pre podniky priaznivé pravidlá (Kuzmišinová, 2003). Podľa autorov Stratégie konkurencieschopnosti Slovenska je predpokladom rastu podnikateľskej sféry také prostredie, v ktorom štát podporuje a chráni hospodársku súťaž, vytvára pre ňu jasné a stabilné pravidlá, efektívne zabezpečuje ich dodržiavanie všetkými účastníkmi trhu a zároveň minimalizuje administratívne prekážky a požiadavky voči podnikateľom. Podniky v dôsledku globalizácie svetovej ekonomiky sú stále viac závislé od podmienok externého prostredia, v ktorých podnikajú a preto kvalitné podnikateľského prostredie je pre nich existenčne významné. Zlepšovanie podnikateľského prostredia sa považuje za najlepší prostriedok na to, ako udržať a zvýšiť zamestnanosť a skvalitniť život obyvateľov. Z tohto dôvodu sa neustále mapuje a hodnotí jeho stav. Jednotná definícia priaznivého podnikateľského prostredia neexistuje, no možno vo všeobecnosti povedať, že každá aktivita, ktorá napomáha slobode podnikania skvalitňuje podnikateľské prostredie a každý zásah alebo obmedzenie slobody podnikania znamená zhoršenie podnikateľského prostredia. HODNOTENIE BARIÉR A KVALITY PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA NA SLOVENSKU Hodnotením podnikateľského prostredia v SR sa zaoberá viacero inštitúcií. Medzi popredné z nich patrí Slovenská obchodná a priemyselná komora (SOPK). Jednou z oblastí na ktorú sa SOPK zameriava je definovanie bariér, brániacich rozvoj podnikaniu. V tejto oblasti spracovala SOPK od roku 2007 do roku 2011 bariéry, ktoré negatívne vplývajú na kvalitu podnikateľského prostredia v SR. Môžeme konštatovať, že tieto bariéry podnikania sú aktuálne aj dnes. Výsledky oblasti bariér uvádzame v nasledujúcej tabuľke. Tabuľka je spracovaná podľa zásady, že prvé dva stupne dôležitosti (rozhodujúci a vysoký vplyv) vyjadrujú závažnosť tejto entity na podnikanie. Poradie je tak určené podľa súčtu prvých dvoch stupňov. Len dve kritériá, ktoré získali viac ako 80 % odpovedí pri súčte prvých dvoch stupňov dôležitosti (klientelizmus a korupcia pri verejnom obstarávaní; nízka vymáhateľnosť práva), sú v zmysle Parettovho pravidla dominantnými rizikami ovplyvňujúcimi podnikateľské prostredie. Tesne pod 80 % podielu odpovedí majú ďalšie tri kritériá, a to pokles zahraničného dopytu v dôsledku krízy, vysoká daňová a odvodová zaťaženosť a rast cien vstupov. Riziká dotýkajúce sa reálneho právneho prostredia (poradie rizík 1 a 2), sú odrazom výkonnej a súdnej moci v štáte. Členovia SOPK ich považujú za dôležitejšie ako vplyv svetovej hospodárskej krízy. 374 Tabuľka 1 Riziká podnikania podľa stupňa dôležitosti v roku 2011 v % PORADIE/NÁZOV RIZIKA podiel odpovedí v % v stupni dôležitosti rozhodujúci vysoký mierny nemá vplyv 1 klientelizmus a korupcia 42 46 11 1 2 nízka vymáhateľnosť práva 38 50 8 4 3 znížený zahraničný dopyt krízou 46 33 17 4 4 vysoká daňová a odvodová zaťaženosť 21 58 17 4 5 rast cien vstupov (energie v SR) 21 58 17 4 6 tolerantnosť pri porušovaní zákonov 25 46 25 4 7 znížený domáci dopyt 21 42 29 8 8 nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily 17 33 38 12 9 nedostatočná ochrana domáceho trhu 8 42 29 21 10 byrokracia EÚ 2 46 38 14 11 vysoké úrokové miery 4 38 50 8 12 kurz € k iným menám 8 29 55 8 13 sociálne nepokoje 1 28 58 13 14 politika odborov 7 21 50 22 15 Legislatívne požiadavky zo strany EÚ 4 21 62 13 16 podnikateľské združenia 0 18 58 24 Zdroj: SOPK , Magvaši – Vlčko, 2012 Na Slovensku sa hodnotením podnikateľského prostredia zaoberá aj Podnikateľská aliancia Slovenska (PAS), ktorej hlavným cieľom je jeho skvalitňovanie. PAS monitoruje a hodnotí úroveň kvality podnikateľského prostredia v SR prostredníctvom vlastného Indexu podnikateľského prostredia (IPP). Pomocou IPP možno sledovať celkový vývoj prostredia a tiež čiastkové pohyby v kvalite jeho jednotlivých zložiek, napríklad zmeny v hospodárskej politike vlády, v legislatíve či v úrovni infraštruktúry. Je tvorený na základe výsledkov pravidelných prieskumov medzi manažérmi, ktorí na základe vlastných skúseností hodnotia aktuálny vývoj v sledovaných oblastiach podnikateľského prostredia. IPP má tri hodnotiace kategórie. Prvá kategória má 12 položiek a sleduje vývoj legislatívneho a regulačného prostredia na Slovensku. Druhá kategória má 11 položiek a sumarizuje vplyvy ostatných vonkajších makroekonomických faktorov na podniky. Tretia kategória indexu má 10 položiek a zohľadňuje príspevok samých podnikov k vývoju podnikateľského prostredia. Podľa posledného indexu (4Q, 2012) sa podnikateľské prostredie na Slovensku opäť zhoršilo. Aktuálna hodnota IPP je 75,6 bodu, čo je historicky najnižšia hodnotu. Vnímané zhoršenie podmienok na podnikanie na konci roku 2012 bolo najintenzívnejšie v celej histórii merania IPP. Skepsu medzi podnikateľmi spôsobili najmä zmeny v Zákonníku práce a nárast daňovo-odvodového zaťaženia. Tieto opatrenia v spojení s neistou ekonomickou situáciou zvyšujú riziko rušenia pracovných miest a nárastu šedej ekonomiky. V štvrtom štvrťroku 2012 hodnotili slovenskí podnikatelia najnegatívnejšie zmeny v oblasti legislatívy upravujúcej odvody. Hodnotenie tejto položky kleslo v porovnaní s tretím štvrťrokom o rekordných 14,0 %. Taký výrazný pokles hodnotenia nezaznamenala doteraz žiadna položka od začiatku sledovania IPP. Medzi podnikateľmi dlhodobo panuje názor, že odvodové zaťaženie treba postupne znižovať, a nie zvyšovať. Podnikatelia tiež kritizovali, že zvyšovaniu odvodov nepredchádzala odborná analýza statických a dynamických dopadov na hospodárstvo. Druhou najnegatívnejšie hodnotenou položkou sa stala pracovnoprávna legislatíva, ktorá klesla o 13,5 %. V čase zvyšujúcej sa nezamestnanosti podnikatelia nepovažujú za rozumné prijímať opatrenia, ktoré znižujú flexibilitu trhu práce a pôsobia proti rastu zamestnanosti. Hoci prísnejší Zákonník práce nie je hlavnou príčinou rastu 375 nezamestnanosti, nemožno tvrdiť ani to, že na nezamestnanosť nemá vplyv. Zvyšuje totiž náklady podnikov, a teda núti firmy optimalizovať svoje procesy, výsledkom čoho môže byť aj redukcia pracovnej sily. Dáta OECD zároveň potvrdzujú, že krajiny s flexibilným zákonníkom práce majú zvyčajne vyššiu mieru zamestnanosti ako krajiny s menej flexibilným pracovným kódexom. S poklesom hodnotenia o 13,2 % oproti predchádzajúcemu sledovanému obdobiu, sa treťou najnegatívnejšie hodnotenou položkou stala legislatíva upravujúca dane, poplatky a investície. Zvyšovanie daní bude mať podľa názoru podnikateľov výrazný dopad na zníženie ziskovosti spoločností. Dôsledkom bude obmedzenie investícií, predraženie výroby a celkové zhoršenie konkurencieschopnosti. Podnikateľom sa nepáči, že im vláda odoberá voľné zdroje, za ktoré nedostávajú adekvátnu kompenzáciu v podobe zníženia byrokracie, zlepšenia vymožiteľnosti práva, alebo zjednodušenia právnych predpisov. Tieto oblasti patria dlhodobo medzi najviac kritizované. Medzi výrazné prekážky zlepšenia podnikateľského prostredia patrí tiež zle fungujúca a netransparentná justícia, ktorej kredit dlhodobo klesá. Rast v poslednom sledovanom období zaznamenalo len minimum položiek, z ktorých všetky boli z kategórie subjektívnych vplyvov jednotlivých podnikov na kvalitu podnikateľského prostredia. Zlepšil sa vzťah podnikov k životnému prostrediu, informačná otvorenosť voči verejnosti a manažment ľudských zdrojov. Vývoj IPP v SR od začiatku jeho merania v roku 2001 až po súčasnosť interpretuje nasledujúci graf. Graf 1 IPP SR – medzikvartálne zmeny v % od 2001 (4Q) – 2012 (4Q) Zdroj: Podnikateľská aliancia Slovenska: http://www.alianciapas.sk/ ANALYTICKÁ ČASŤ SKÚMANIA PODNIKANIA Vo výskumnej časti sme sa zamerali na interakciu dvoch oblastí: nezamestnanosti a podnikania. Sú to oblasti, ktoré veľmi úzko spolu súvisia. Naším cieľom bolo zistiť názor absolventov stredných a vysokých škôl na problematiku podnikania a možnosti presadenia sa v tejto oblasti. 376 Metodika primárneho výskumu Na účely analýzy sme si zvolili dotazníkovú metódu, pretože je bohatá na získanie identifikačných údajov a umožňuje získať informácie od relatívne veľkého množstva respondentov na danú problematiku. Predmetom uskutočneného primárneho výskumu je analyzovať postoj nezamestnaných na tému podnikanie a odhaliť aké sú šance na úspech vo sfére podnikania z ich pohľadu. Použitý dotazník má štandardnú formu a je tematicky zameraný na problematiku podnikania nezamestnaných. Ťažiskovú časť tvorí 8 otázok, ktorých úlohou je zistiť, čo si nezamestnaní predstavujú pod pojmom podnikanie; aké šance by z ich pohľadu videli v tejto oblasti; čo im prekáža začať podnikať v prípade, že podnikanie považujú za zdroj zlepšenia ich postavenia na trhu a aký podporný program by využili v prípade, že by začali podnikať. Hoci je zrejmé, že nie pre všetkých sa táto oblasť javí ako prospešná a ako oblasť kde by sa mohla táto skupina uplatniť, napriek tomu sú otázky položené tak aby sme zistili, akú formu podpory by prijali za istých okolností resp. v prípade že by chceli podnikať, hoci v skutočnosti nechcú. Výsledky dotazníkového prieskumu – absolventi strednej resp. vysokej školy Celkovú vzorku skupiny tvorilo 58 absolventov, pričom z hľadiska pohlavia to bolo 36 mužov a 22 žien. Z hľadiska vekovej kategórie boli všetci respondenti do 30 rokov, čo považujeme za relevantné, keďže ide o tzv. ,,čerstvých absolventov". Z výskumnej vzorky dosahovali všetci minimálne stredné vzdelanie s maturitou. 52 absolventov, čo predstavuje 90 % má ukončené vysokoškolské vzdelanie a 6 respondentov, čo činí 10 % má ukončené stredné vzdelanie s maturitou. Na sprehľadnenie a porovnanie výsledkov názorov absolventov škôl na tému podnikanie uvádzame tabuľku, ktorá uvádza väčšinový názor za danú skupinu. Tabuľka 3 Zhrnutie realizovaného výskumu Tematické oblasti Absolventi Vzorka 58 absolventov škôl Prevažné vzdelanie Vysokoškolské (90 %) T R H P R Á C E Bez práce (do 1 roka) 100 % respondentov Bez práce (viac ako rok) 0 % respondentov Dôvod nezamestnanosti Som absolvent, prácu ešte nehľadám ( 47 %) Vyhliadky na zamestnanie Do 6 mesiacov (74 %) P O D N IK A T E Ľ S K É P R O S T R E D IE Predstavy o podnikaní Podnikatelia musia tvrdo pracovať na rozvoj svojho biznisu (83 %) Osobné šance v podnikaní Neviem to odhadnúť (79 %) Najväčšie prekážky, brániace začať podnikať (1) dobrý podnikateľský nápad (2) peňažné prostriedky (3) Podnikateľské prostredie Znalosť podporných programov na podnikanie Príspevok úradu práce na začatie SZČ (95 %) Potenciálne využitie programu Príspevok úradu práce na začatie samostatnej zárobkovej činnosti (43 %) Účinnejšia aktivizácia na podnikanie Finančná (64 %) Zdroj: vlastné spracovanie V tabuľke sú uvedené hlavné identifikačné údaje a najviac zastúpené odpovede z tematickej oblasti trhu práce a podnikania. Na základe tabuľky môžeme vidieť na ktoré oblasti by sa mala prioritne podpora podnikania zameriavať. 377 Výsledky prieskumu sú čiastkovým výsledkom dizertačnej práce na tému ,,Využitie potenciálu nezamestnaných na podnikanie". Objektom skúmania dizertačnej práce sú ohrozené skupiny nezamestnaných, kde sa okrem absolventov škôl zameriavame aj na skupinu dlhodobo nezamestnaných, Rómov, ZŤP a skupinu osôb nad 50 rokov. Subjektom skúmania práce je podnikanie v rámci ktorého by tieto skupiny mohli uplatniť svoj nevyužitý potenciál. ZÁVER Vývoj svetovej ale aj slovenskej ekonomiky je od roku 2008 charakteristický turbulentnými zmenami. Takmer všetky ekonomiky museli v dôsledku hospodárskej krízy podstúpiť v poslednom období najmarkantnejšou recesiou v povojnovom období. Dôsledky krízy pretrvávajú a ovplyvňujú svet okolo nás dodnes, pričom tak ako sa predpokladalo, spomalenie ekonomického rastu v rozvíjajúcich sa ekonomikách v roku 2012 sa stalo realitou. Nielen recesia spôsobené hospodárskou krízou, ale aj mnoho iných faktorov negatívne ovplyvňujú rozvoj podnikateľskej činnosti na Slovensku. V príspevku sme zhodnotili v stručnosti podnikateľské prostredie na Slovensku, pričom je zrejmé, že v tejto oblasti zaostávame za najvyspelejšími krajinami sveta. Súhrnne môžeme zhodnotiť, že medzi najväčšie bariéry podnikania na Slovensku patrí korupcia, nízka vymáhateľnosť práva a nadmerné administratívne zaťaženie. Podnikateľské prostredie na Slovensku tak vo svojom najširšom ponímaní odráža kvalitu hospodárskych podmienok a predpokladov pre ekonomickú činnosť podnikateľských subjektov v krajine. Podnikateľské prostredie je dôležitým faktorom rozvoja malých a stredných podnikov, a preto by sa malo na túto oblasť pozerať ako na dominantný potenciál rozvoja spoločnosti. Na tomto základe by sa preto mali vytvárať také podmienky, ktoré budú stimulovať občanov k podnikateľskej aktivite. Cieľom výskumnej časti bolo zistiť, na ktoré prioritné oblasti by sa mal systém podpory zameriavať. Považujeme za nesmierne dôležité tento systém podpory diferencovať v závislosti od cieľovej skupiny. LITERATÚRA ANTIPOLIS, NC. 2000. European forum: Training for entrepreneurship, Brussels: European Union. [Online]. Dostupné na internete: <http://www.europa.eu.int/comm/entrepreneurship> BOSMA, N. – WEMMEKER, S. – AMOROS, J. E. 2011. Global Entrepreneurship Monitor (GEM), 2011. Extended Report. Dostupné na internete: <http://gemconsortium.org/docs/download/2200> FAIRLIE, R. W. Entrepreneurship and Earnings among Young Adults from Disadvantaged Families. In Small Business Economics. 2005, roč. 25, č. 3, s. 223-236. ISSN 1573-0913 KUZMIŠINOVÁ, V. 2003. Malé a stredné podniky ako prvok podnikateľského prostredia Prešovského kraja. In Podnikateľské prostredie a regionálne aspekty rozvoja : (zborník štúdií z grantu VEGA č. 1/0493/03). Prešov : Mana Com, 2003, ISBN 80-89040-23-3, s. 65-86 MAGVAŠI, P. – VLČKO, J. 2012. Očakávania podnikateľskej sféry (rozbor výsledkov ekonomického prieskumu SOPK 2011-2012). Bratislava : Slovenská obchodná a priemyselná komora, 2012. 111 s. ISBN 97880-89105-49-6 Podnikateľská aliancia Slovenska: <http://www.alianciapas.sk/> SHANE, S., – VENKATARAMAN, S., 2000. The promise of entrepreneurship as a field of research. In The Academy of Management Review, Vol. 25, No. 1, p. 217-226. ISSN 0363-7425 THOMPSON, E. R. Individual Entrepreneurial Intent: Construct Clarification and Development of an Internationally Reliable Metric. Entrepreneurship: Theory and Practice, 2009, roč. 33, č. 3, s. 669-694. ISSN 1540-6520 Zákon č. 513/1991 Z. z 5. novembra 1991 Obchodný zákonník. KONTAKT Patrik Mesík, Ing. Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta, Katedra Ekonomiky a manažmentu podniku, Tajovského 10, Banská Bystrica 975 90 , E-mail: [email protected], [email protected] 378 KONKURENČNÍ VÝHODA PODNIKŮ S INTENZIVNÍ TRAJEKTORIÍ VÝVOJE THE COMPETITIVE ADVANTAGE ENTERPRISES WITH INTENSIVE DEVELOPMENT TRAJECTORY Jiří Mihola, Jana Kotěšovcová 1 ABSTRACT The essence of the knowledge economy is a permanent process of innovation and implementation of intensive factors of development. It is therefore useful to deal with versatile enough to practically realistically feasible and well interpretable analysis of the quality of business economic development trajectories . This paper describes the design of methodology uses a dynamic parameter of intensity and extenzity . Furthermore, the proposed methodology allows to determine the extent to which the gain or loss of business achieved intensively. KEY WORDS dynamic parameter, efficiency, economic development, intensity, intensive faktors, quality, measuring, company productivity, profit JEL Classification C22, C67, D24 ÚVOD Přestože kvalitou podnikových ekonomických trajektorií se zabývá ekonomická věda od počátku používání sofistikovaných metod v podnikání, systematický výzkum měření intenzity vývoje byl realizován 2 v rámci teorií růstu na národohospodářské úrovni (Solow, 1957). Výzkum znalostní společnosti potvrdil Schumpeterovu tézi, že klíčem k úspěchu podniku v konkurenčním klání je permanentní inovační činnost, aplikace nových poznatků nebo novátorské uplatnění poznatků dosavadních. Pokud budeme chápat inovace obecně jako uplatňování intenzivních faktorů vývoje, pak jde o obecný problém zjištění podílu vlivu intenzivních (kvalitativních) faktorů vývoje na rozdíl od vývoje extenzivního. Přestože, zisk je klíčovou motivací podnikání, on sám nepřináší úplnou informaci o kvalitě jeho vývoje. Za kvalitnější považujeme tu trajektorii, na které se více podílí intenzivní faktory, než pouhé kvantitativní rozšiřování produkce. Pro znalostní společnost je příznačné, že inovace vznikají tam, kde se díky kvalitnímu vzdělání rozvíjí věda a výzkum, zvyšuje se kvalita lidských zdrojů a zlepšuje se uplatnění vrozených lidských schopností. Inovační procesy jsou spojeny též s rozvojem komunikačních technologií, úrovní managementu, účinnější strategií rozvoje, motivací apod. Cílem tohoto článku je přiblížit principy konstrukce dynamických parametrů intenzity a extenzity a jejich praktické použití pro analýzu vývoje. 1 Ing. Bc. Jiří Mihola, CSc., Vysoká škola finanční a správní v Praze, Fakulta ekonomických studií, Katedra ekonomie a mezinárodních vztahů, spoluautorský podíl 60%, projekt specifického vysokoškolského výzkumu IGA 7427 Ing. Jana Kotěšovcová, Vysoká škola finanční a správní v Praze, Fakulta ekonomických studií, Katedra řízení podniku, spoluautorský podíl 40%, projekt specifického vysokoškolského výzkumu IGA 7427 2 Autoři na toto téma publikovali např. (Hájek, 2006); (Mihola, 2007a) a (Mihola, 2007b); (Hájek, 2008a) a (Hájek, 2008b). Podniková problematika (Mihola, 2012a) a monografie (Mihola, 2012b) 379 1 EFEKTIVNOST JAKO INDIKÁTOR INTENZITY VÝVOJE Jedním z nejjednodušších způsobů popisu chování nějakého systému je sledování jeho výstupů a odpovídajících vstupů. Tento kybernetický pohled můžeme pro podnik realizovat tak, že za výstup v daném výchozím období (index 0) zvolíme celkové příjmy 3 TR0 a za vstupy celkové náklady TC0. Rozdíl těchto dvou veličin představuje zisk. EP0 = TR0 TC0 (1) Podíl TR0 a TC0 je efektivnost Ef0, která vyjadřuje, jaká část celkových příjmů připadá na korunu vložených celkových nákladů. Ef0 = TR0 / TC0 (2) Vztah mezi efektivností a informačně identickou nákladovou rentabilitu je Ef0 = (EP0 + TC0)/ TC0 = EP0 /TC0 + 1 (3) Pokud stoupne poptávka po produkci tohoto podniku t-krát, bude podnik usilovat o uspokojení této poptávky. Potřebného navýšení produkce lze docílit dvěma mezními způsoby. Buď podnik pouze t-krát extenzivně zvýší rozsah produkce nebo využije výhradně intenzivní faktory vývoje. V prvním tj. čistě extenzivním případě (index e) je nutno t-násobně navýšit veškeré vstupy, neboli zvýšit výrobní kapacitu při zachování stejné kvality použité technologie, obsluhy, managementu apod. Tento způsob rozšíření produkce přinese též t-násobný zisk EPe = t.TR0-t.TC0= t.EP0 (4) Efektivnost definovaná výrazem (2) se při čistě extenzivním vývoji nezmění Efe = t.TR0 /t.TC0= Ef0 (5) Ve druhém případě vyjdeme ze stejných vstupů jako ve výchozí situaci. V tomto případě dosáhneme t-násobné produkce výhradně pomocí inovací založených na implementaci intenzivních faktorů (indexem i). K t-násobnému nárůstu produkce dojde při stejném objemu vstupů, který byl inovativně obměněn. Po rekonstrukci výrobních kapacit získáváme z původního rozsahu nákladů t-násobnou produkci. Zisk se v tomto případě zvýšil, jak ukazují následující vztahy, více než t-násobně. Efektivnost je v případě čistě intenzivního vývoje právě t-násobná. EPi = t.TR0–TC0 = t.EP0+(t-1).TC0 = EPe+(t-1).TC0 (6) Efi =t.TR0/TC0 =t.Ef0 (7) Vzhledem k tomu, že zisk vzrostl v obou variantách, je vhodným indikátorem intenzity ekonomického vývoje efektivnost, která se při čistě extenzivním vývoji neměnila, zatímco při čistě intenzivním rostla stejně krát jako produkt. To lze využít při rozlišování míry intenzity vývoje podniku. 2 SMÍŠENÉ VÝVOJE Ve skutečnosti dochází k čistým vývojům jen výjimečně. Obvyklý je vývoj smíšený. Na tom se podílejí obě složky, které se mohou také vzájemně kompenzovat. Obecné vyjádření 3 Výstupy a vstupy budeme charakterizovat pomocí mikroekonomické symboliky, tokovými veličinami TR celkové příjmy a TC celkové náklady. V obou případech jsou definičním oborem kladná racionální čísla. TR ≥ 0 a TC ≥ 0. Pokud je TR ≤ TC bude zisk nulový nebo záporný EP ≤ 0. V praxi budeme konkretizovat celkové příjmy a celkové náklady nebo zisk jako konkrétní čísla řádků výkazu zisku a ztrát. 380 stupně intenzity či extenzity vývoje musí podchytit, jak růst produkce z důvodů stejného či rozdílného vývoje obou uvažovaných faktorů, tak jejich vzájemné úplné i částečné kompenzace. Současně by mělo být schopno řešit pokles produkce nebo její stagnaci. Stagnace může být způsobena jak úplnou kompenzací obou faktorů vývoje, tak jejich stagnací. Pokud potřebujeme vyjádřit podíl vlivu EP nebo TC na dosažených TR, můžeme k tomu využít aditivní (součtový) výraz vyplývající ze vztahu (1) TR = EP + TC (8) Dělíme-li výraz (8) veličinou TR, získáme výraz (9) vyjadřující tyto podíly 1 = EP/TR + TC/TR (9) Pokud bychom chtěli vypočítat podíly vlivu u nějaké multiplikativní vazby jako je např. vliv Ef a TC na TR plynoucí z výrazu (5) TR = Ef .TC (10) je nezbytné nejdříve převést tento výraz na aditivní výraz, jeho zlogaritmováním. Získáme tím možnost vyjádřit podíl vlivu kvalitativní veličiny, kterou je Ef, ve vazbě na podíl vlivu kvantitativní veličiny, kterou jsou TC. ln(TR) = ln(Ef ) + ln(TC) (11) 3 DYNAMICKÉ PARAMETRY INTENZITY A EXTENZITY Jestliže časová řada nějakých veličin, jako jsou TR, TC, EP, Ef, představuje statickou úlohu, tak změny vyjádřené dynamickými charakteristikami absolutní přírůstek Δ(A), tempo růstu G(A) a koeficient změny I(A) 4 představuje úlohu dynamickou, (Mihola, 2007b, s. 448). Mezi stejnorodými charakteristikami platí G(TR)=G(TC)+G(Ef)+G(TC).G(Ef) (12) I(TR) = I(TC).I(Ef) (13) Analogicky jako statický výraz (11) lze získat i dynamický výraz lnI(TR) = lnI(Ef ) + lnI(TC) (14) Výraz (14) je výchozím výrazem pro odvození dynamických parametrů intenzity a extenzity, respektující jednoznačné roztřídění všech možných vývojů podle podílu extenzivních a intenzivních faktorů, které bylo nutno nejdříve klasifikovat (Mihola, 2007a, s.125). Pokud bychom použili pro odvození dynamických parametrů intenzity a extenzity výraz (13), nemuseli bychom logaritmovat, avšak museli bychom buď zanedbat multiplikativní část G(TC).G(Ef) nebo jej „nějak" rozdělit. Toto řešení je jen přibližné. Tento problém ještě narůstá v případě více faktorů. V literatuře lze nalézt některá řešení, která jsou použitelná pouze pro kladné přírůstky např. (Cyhelský, 1978, s. 302), (Toms, 1983); (Toms, 1988, s. 76). Následující výrazy odpovídají zmíněné typologii. Dynamický parametr intenzity: (15) 4 Definičním oborem TC, stejně jako TR jsou TCє‹0,∞); TRє‹0,∞). Pro definiční obory dynamických charakteristik pak platí I(TC)є‹0,∞); I(TR)є‹0,∞); G(TC)є‹-1,∞); G(TR) є‹-1,∞). lnI(TC)lnI(Ef) I(Ef)ln i 381 a doplňkový dynamický parametr extenzity: (16) Pro čistě intenzivní vývoj generují výrazy (15) a (16) i = 1 a e = 0, zatímco pro čistě extenzivní vývoj generují výrazy (15) a (16) i = 0 a e = 1. 4 PŘÍKLAD POUŽITÍ NA ÚDAJÍCH INOVUJÍCÍCH PODNIKŮ ZLÍNSKÉHO KRAJE Tyto příklady slouží jako jednoduchá ilustrace aplikace popsané metody. Všechny vstupní údaje pocházejí z výročních zpráv sbírky listin obchodního rejstříku na www.justice.cz. Inovačními firmami Zlínského kraje roku 2012 se stala Česká zbrojovka, a.s. za rozsáhlou inovaci sortimentu. Čestné uznání obdržela společnost Austin Detonator, s.r.o. Výchozí i vypočtené údaje za Českou zbrojovku jsou v tabulce 1 a grafech 1 a 2. Za Austin Detonator v tabulce 2 a v grafech 3 a 4 Tabulka 1 Česká zbrojovka, statická a dynamická úloha. 2009 2010 2011 97-11 TR (tis. Kč) 1218401 1345157 1727947 4E+06 EP (tis.Kč) 101877 168293 265408 535578 TC (tis.Kč) 1116524 1176864 1462539 4E+06 Ef=TR/TC 1,091 1,143 1,181 1,143 EP/TC 0,091 0,143 0,181 0,143 G(TR) 10,4% 28,5% 41,8% G(EP) 65,2% 57,7% 160,5% G(TC) 5,4% 24,3% 31,0% G(EF) 4,7% 3,4% 8,3% G(EP/TC) 56,7% 26,9% 98,9% i 46,8% 13,2% 22,7% e 53,2% 86,8% 77,3% Zdroj: www.justice.cz a vlastní výpočty Výchozí údaje pocházejí z výkazu zisku a ztrát TR jsou tržby za prodej vlastních výrobků a služeb a EP je zisk před zdaněním. Inovační vývoj se potvrzuje. Za poslední 3 roky rostou celkové příjmy TR, zisk EP i efektivnost Ef. Intenzita vývoje je téměř 47 %, a 13 %. Za celé tříleté období je intenzita téměř 23 %. Graf 1 Česká zbrojovka, statická úloha Graf 2 Česká zbrojovka, dynamická úloha Zdroj autoři Zdroj autoři lnI(TC)lnI(Ef) I(TC)ln e 0 250000 500000 750000 1000000 1250000 1500000 1750000 2000000 2009 2010 2011 TR c e lk o vé p ří jm y (t is .K č) čas TC (tis.Kč) EP (tis.Kč) -20% 0% 20% 40% 60% 80% 100% 09-10 10-11 e i 382 Tabulka 3 Austin Detonator, statická a dynamická úloha 2008 2009 2010 2011 97-11 TR (tis.Kč) 889577 776635 1052779 1001548 4E+06 EP (tis.Kč) 136443 136443 194255 222263 689404 TC (tis.Kč) 753134 640192 858524 779285 3E+06 Ef=TR/TC 1,181 1,213 1,226 1,285 1,227 EP/TC 0,181 0,213 0,226 0,285 0,227 G(TR) -12,7% 35,6% -4,9% 12,6% G(EP) 0,0% 42,4% 14,4% 62,9% G(TC) -15,0% 34,1% -9,2% 3,5% G(EF) 2,7% 1,1% 4,8% 8,8% G(EP/TC) 17,6% 6,2% 26,1% 57,4% i 14,1% 3,5% 32,7% 71,2% e -85,9% 96,5% -67,3% 28,8% Zdroj: www.justice.cz a vlastní výpočty Graf 3 Austin Detonator, statická úloha Graf 4 Austin Detonator, dynamická úloha Zdroj: autoři Zdroj: autoři ZÁVĚR Výhodou navržených parametrů je jejich časová srovnatelnost a absence prostorových omezení, která umožňuje snadnou komparaci různých podniků. Parametr intenzity i vypovídá o tom, jaký podíl měly na výsledný vývoj TR intenzivní (kvalitativní) faktory projevující se změnou efektivnosti. Parametr extenzity e vyjadřuje podíl vlivu extenzivního vývoje na vývoj TR. Tyto parametry doplňují stávající soustavu analytických nástrojů znalostní ekonomiky. Závěrem je možno konstatovat, že navržená metodika dokázala velmi dobře zobrazit inovační chování obou zmíněných podniků. Inovační vývoj se potvrzuje zejména v posledním sledovaném roce. Zisk EP i efektivnost Ef rostou trvale. Intenzita je výrazná zejména v posledním sledovaném roce téměř 33 %, kde kompenzuje významný pokles TC o 9,2 % při extenzitě -67 %. Podobná je situace i v prvním roce. Za celé čtyřleté období dosahuje intenzita vysoké hodnoty 71 % při kladné extenzitě téměř 29 %. LITERATURA CYHELSKÝ, Lubomír, MATĚJKA, Milan. K některým problémům a důsledkům konstrukce kauzálního modelu (On Certain Problems and Consequences of the Design of the Causal 0 200000 400000 600000 800000 1000000 1200000 2008 2009 2010 2011 TR c e lk o vé p ří jm y (t is .K č) čas TC... EP... 09-10 383 Model). Statistika 7, 1978, ISS 0322-788x. HÁJEK, Mojmír: Zdroje růstu, souhrnná produktivita faktorů a struktura v České republice (Growth Resources, Overall Factor Productivity and Structure in the Czech Republic). Politická ekonomie 2, 2006. HÁJEK, Mojmír, MIHOLA, Jiří. Udržitelný růst – matematický aparát (Sustainable Growth – Mathematical Device)., Statistika 5, s. 331, ČSÚ, ISS 0322-788x, 2008a. HÁJEK, Mojmír, MIHOLA, Jiří. Udržitelný růst – analýza České republiky (Sustainable Growth – An Analysis of the Czech Republic)., Statistika 6, s. 412, ČSÚ, 2008b. MIHOLA, Jiří: Agregátní produkční funkce a podíl vlivu intenzivních faktorů (Aggregate Production Function and the Share of the Influence of Intensive Factors). Statistika 2, s. 108. ČSÚ, ISS 0322-788x, 2007a. MIHOLA, Jiří: Souhrnná produktivita faktorů – přímý výpočet (Total Factor Productivity – The Direct Calculation), Statistika 6, s. 446, ČSÚ, ISS 0322-788x, 2007b. MIHOLA, Jiří: Měření intenzity výkonnosti podniku. Ekonomická Revue (Central Eurolien Review of Economic Issues), VŠB, Technická univerzita Ostrava, 2012a MIHOLA, Jiří: (Matusiková, L. a kol.) Měření intenzity výkonnosti podniku. Monografie Ekonomika a řízení podniku ve 21. století. VŠB, Technická univerzita Ostrava, 2012b SOLOW, Robert Merton: Technical Change and the Aggregate Production Function. Review of Economics and Statistics, Vol.39, August, s. 312-320, 1957. TOMS, Miroslav: K typologii procesu intenzifikace (On the Intensification Process Typology). Politická ekonomie 8, 1983. TOMS, Miroslav Proces intenzifikace: teorie a měření (The Intensification Process: Theory and Measurement). Prague: Academia, 1988. KONTAKT Ing. Jiří Mihola, CSc. Vysoká škola finanční a správní v Praze Fakulta ekonomických studií Katedra ekonomie a mezinárodních vztahů Estonská 500, 101 00 Praha 10 [email protected] Ing. Jana Kotěšovcová Vysoká škola finanční a správní v Praze Fakulta ekonomických studií Katedra řízení podniku Estonská 500, 101 00 Praha 10 [email protected] 384 PROBLEMS OF CAPITAL CATEGORIZATION IN ECONOMIC SCIENCES AND ECONOMIC PRACTICE Aneta Michalak 1 ABSTRACT Capital is one of the basic economic categories in market economy. Despite this fact, there are many problems connected with its defining and classification. They mostly result from ambiguous meaning of capital and its different interpretations. In the hereby work an attempt was made to review and systematize different dimensions in which capital is defined and classified. When determining the subject scale of the work, in the first turn the efforts were made to analyze the meanings of relatively permanent cognitive values, emphasize ambiguous definitions and the ones interpreted in a different way as well as to present the contents having their reflection in the world scientific publications. KEY WORDS real capital, financial capital, intangible capital, productive capital JEL Classification: G32 1. INTRODUCTION "Capital" is a broad and ambiguous category, however, it is often emphasized that it has been very little researched until now. Economic theory and practice very often indicates different approaches to defining and interpreting the notion of capital. The problems of this issue was commented by Christopher J. Bliss (1975) in the following way: "When economists reach agreement on the theory of capital they will shortly reach agreement on everything else" (Bliss, 1975). Nevertheless, it seems unlikely that this moment will occur. In the contemporary economic sciences the notion of "capital" is referred mostly to the grounds of economic subjects and it manifests as property elements of particular enterprise, registered in assets and finding its financing source on the side of liabilities. One may also come across a macroeconomic approach which concerns all economy. In this approach capital is related to, among others, distribution theory, theory of economic fluctuations, theory of economic growth and many others. Macroeconomics perceives capital as a sum of all materials elements (goods) produced in previous periods in a given economy which serve for further production of goods and services (Borowiecki, 1993). In the macroeconomic approach the general definition of capital is not used but it is real (material) capital and financial (money) capital. The notion of capital is also transferred to the grounds of corporate finances. Then it is understood as goods gathered in order to develop further production and financial resources used in production. In case of their effective use capital growth occurs (Borowiecki, 1993). In finances capital is sometimes perceived from the points of view of forms as real capital and financial capital. From this perspective, real capital refers to particular material goods participating in the production process. It is identified with production factors which subjectively materialize on each indirect stage of a given action process. Additionally, it is 1 Aneta Michalak, PhD, Silesian University of Technology, Faculty of Organization and Management 385 thought that capital increases in the course of connection of other elements of production process: material resources, work and time which are linked in an entrepreneurial work of people (Janasz, 2010). However, financial capital is not a form of resources meant for producing goods and services but it constitutes a source of real capital financing (Borowiecki, 1993). Financial capital expresses a sum of financial resources meant for investments and they come from different sources. In accounting understanding of capital is based on two elementary categories. The first one is property which serves an active role and is on the side of balance sheet's assets, the second one – capital, playing a passive role and having its reflection in the sources of assets financing, that is balance sheet's liabilities. 2. MULTIDIMENSIONALITY OF CAPITAL The variety and multi-aspect character of definitions created on the grounds of particular scientific fields and disciplines allows to think that division of capital is not simple and unambiguous. Capital changes its content, structure, liquidity level and sources of origin. Some particular classifications relate to it as to macroand microeconomic, financial, accounting, social etc. category. Very often some classifications overlap in a certain area or copy each other using different names only for defining the same phenomena. Taking the difficulties above into account, there is an attempt made to classify capital according to different criteria. Classical classifications of capital, being a foundation for development of contemporary capital theories, generally base on a dual character of capital. The highlight the division of capital of real dimension (also called in various approaches material, physical capital, assets, production goods, resources for goods and services production etc.) and capital of financial dimension (also called money capital, liabilities, sources of financing assets, sources of financing real capital etc.). Additionally, some theories, apart from two basic pillars of capital also mention intangible capital (which takes a form of human capital in different approaches, social capital, reputation capital etc.). There may be also a classification arrangement met, according to which there is only real and intangible capital distinguished, however, financial capital is considered to be a part of real capital. In further points there are examples of such classification presented. 3. CLASSIFICATION OF CAPITAL T. Beck and R. Levine perceive capital as three different economic phenomena to which this definition is referred. These are: material capital, financial capital and human capital (Beck and Levine, 2002). Material capital – connected with definition of resources, understood as every production factor, being at enterprise's disposal and used in production, distribution, exchange and consumption process (Janasz et al., 2007). Financial capital is understood as resources of financial sources meant for investment. Human capital – includes human resources along with knowledge, abilities and experience in doing the work tasks, health, ability to learn and permanent development of knowledge (Kasiewicz et al., 2006). R. Borowiecki groups types of capital in a different way. He presents classification according to which the category of material capital is perceived as industrial capital, and only in frames of industrial capital there may be production, goods and financial capital distinguished. Apart from industrial capital there is also intangible capital included in this classification (Borowiecki, 1993). Industrial capital is each capital, in which one of phases is 386 production, that is value creation. Industrial capital is under so called circular way, that is it comes from money, production and goods phase, taking each time subsequently the forms of money, production and goods capital (Borowiecki, 1993). According to this approach, money capital, also called financial (Janasz, 2010) is industrial capital, appearing at the beginning and final phase of circular way in a form of money. This capital has a potential possibility for value growth, which fulfillment is conditioned by its appropriate adjustment in economic activity. In connection with the fact that money capital may also be used as a form of loan or investment, its division into loan and investment capital is met in literature as well. Loan capital is made accessible by the owner for a temporary use to other subjects, taking interest in return. Its characteristic feature is that it becomes active capital (used in production process) only after moving it from owner to other users and it should be returned. Investment capital is transferred from owner to user for good, as investment in securities without redemption. Giving liquid form to investment capital occurs through selling securities to other owners of financial capital (Borowiecki, 1993). The second form of industrial capital is production capital. It is created in the way of transferring money capital into production factors. Production capital is divided into working and fixed capital. Working capital is created by production factors which are completely used in one production process (resources, energy). However, fixed capital are production factors which are gradually used in a longer period, in the course of many production cycles. Fixed and working capital have their reflection in fixed assets and operating assets included in the balance sheet of enterprise. The third form of industrial capital is goods capital which occurs in a form of definite product manufactured in an enterprise. Goods capital enables obtaining new value in a form of financial capital. Beside capital functioning as material substance of enterprise, there are also elements appearing connected with substance's organization and use. At that time we enter the area of intangible capital. This capital has no reflection in balance sheet of enterprise but it allows to organize and use production capital in such a way that it brings additional profits (Borowiecki, 1993). Among the different types of intangible capital there are the following ones mentioned: intellectual capital, social capital, innovative capital, reputation capital. A similar direction of thinking may be found in division of capital made by S. Young. This contemporary theory of capital significantly stretches immaterial dimension of capital in comparison with classical theories. Young indicated material capital, social capital, human capital and reputation capital (Young, 2005). Material capital, according to this approach, is created by real capital and financial capital. Real capital includes both subjects of labor and means of labor. Means of labor are machines and appliances used in producing goods and services and subjects of labor are resources and half-products used for producing goods and services. The second element of material capital is financial capital, understood as financial sources engaged in the process of producing goods and services. Social capital consists of a set of factors conditioning entrepreneurship, which include: quality of legal regulations, activity of social-cultural institutions, road and telecommunication infrastructure etc. Human capital, similarly to other classifications, is connected with employees, their knowledge, skills and experience. Reputation capital is made by so called goodwill, understood as "good name of company", manifesting itself in the quality of relations on the market, customer loyalty etc. 387 4. FINANCIAL CAPITAL AS A RESEARCH OBJECT IN ECONOMIC SCIENCES In the view of each of the aforementioned points there is clearly one of types of capital presented which very often is a research object in economic sciences, that is financial capital. To sum up the characteristics of this capital presented in the aforementioned classifications, financial capital may be defined as: financial sources engaged in production process of goods and services (Gajdka, 2002) reflection of financial sources specific for different time of engagement in an enterprise, varied capital providers or directions of its use (Szczepankowski, 2004) sum of abstract values of property involved in an enterprise, expressed in the balance sheet of enterprise on the side of liabilities (Hax, 2001). In the subject literature there is division of financial capital indicated according to different criteria. One of them is capital origin. According to this criterion, financial capital is divided into (Dębski, 2005): external capital, obtained by enterprise from environment. It may take a form of owners' contributions or foreign financing, e.g. loans; internal capital , worked out by the same enterprise in the course of its activity. Its source may be net income, reserves, property transfers etc. According to a criterion of time engagement in an enterprise and return time financial capital is divided into (Gorczyńska and Znaniecka, 2006): long-term capital, mainly serves for financing development actions of enterprises, it is connected with enterprise longer than a year; short-term capital, remains engaged in enterprise shorter than a year and creates a possibility of financing current activity (supplies, production, sales). According to a criterion of capital providers, financial capital is divided into: equity, defined as a difference between the value of enterprise's assets and its liabilities. Its amount constitutes information for debtors which points out to what amount the enterprise is able to secure the created loss (Lichtarski, 2003); foreign capital, these are sources being at enterprise's disposal for particular time in connection with debts incurred. The use of foreign capital is connected in many cases with the necessity of paying interest to debtors. The criterion of direction of capital use allows to divide financial capital into: fixed capital, defined as capital engaged in an enterprise for a long term. It consists of equity and long-term foreign capital (Szczepankowski, 2004). This capital should finance fixed assets (Szczepankowski, 2004). It results from a low pace of exchanging these asset elements into cash; working capital, determined as a part of fixed capital (equity and long-term liabilities) which after covering fixed assets is financing current assets (Sierpińska and Jachna, 2004). This capital is also defined as net operating capital or working capital. This capital is indicated by the risk level connected with financing current assets (Dębski, 2005). 388 CONCLUSION Capital is one of the most basic economic categories in market economy. Despite this fact, there are many problems connected with its defining and classification. They mostly result from ambiguous meaning of capital and its different interpretations. When conducting review and systematization of different dimensions in which capital is defined and classified, there are very often different methodological and subject approaches met concerning capital definition by separate researchers. Such different areas of defining category of capital cause that each time it is necessary to determine the field and areas in which observations, research and assessment are made. LITERATURE Beck T., Levine R., Industry Growth and Capital Allocation: Does Having a Market – or Bank-Based System Matter?, "Journal of Financial Economics" 2002, 64 (2), pp. 147-151. Bliss C.J., Capital theory and the distribution of income, North-Holland Pub. Co., Amsterdam 1975. Borowiecki, R. Zarządzanie kapitałem trwałym w przedsiębiorstwie, Wyd. Akademii Ekonomicznej w Krakowie, Kraków 1993. Dębski W., Teoretyczne i praktyczne aspekty zarządzania finansami przedsiębiorstwa, Wyd. PWN, Warszawa 2005, pp. 387-392. Gajdka J., Teorie struktury kapitału i ich aplikacja w warunkach polskich, Wyd. Uniwersytetu Łódzkiego, Łódź 2002, p. 18. Gorczyńska M., Znaniecka K. (eds.), Zarządzanie finansami przedsiębiorstw, Stowarzyszenie Księgowych w Polsce, Warszawa 2006, pp. 42-45. Hax K., Finanzwirtschaft. Die langfriestigen Finanzposition, [in:] Handbuch der Wirtschaftswissenschaften, Koln-Opladen 1958, p. 453, following: Łuczka, Kapitał obcy w małym i średnim przedsiębiorstwie. Wybrane aspekty mikroi makroekonomiczne, Wyd. PWN, Poznań 2001, p. 35. Janasz K., Kapitał w finansowaniu działalności innowacyjnej przedsiębiorstw w Polsce, Wyd. Difin SA, Warszawa 2010. Janasz K., Janasz W., Wiśniewska J., Zarządzanie kapitałem w przedsiębiorstwie, Wyd. Difin, Warszawa 2007. Kasiewicz S., Rogowski W., Kicińska M., Kapitał intelektualny, Oficyna Ekonomiczna, Kraków 2006. Lichtarski J., Podstawy nauki o przedsiębiorstwie, Wyd. Akademii Ekonomicznej im. O. Langego, Wrocław 2003, p. 127. Sierpińska M., Jachna T., Ocena przedsiębiorstwa według standardów światowych, PWN, Warszawa 2004, p. 76. Szczepankowski P., Zarządzanie finansami przedsiębiorstwa. Podstawy teoretyczne, przykłady i zadania, Wyd. Wyższej Szkoły Przedsiębiorczości i Zarządzania im. L. Koźmińskiego, Warszawa 2004. S. Young, Etyczny kapitalizm, Wyd. Metamorfoza, Wrocław 2005, pp. 2-3. CONTACT Aneta Michalak, PhD Silesian University of Technology, Faculty of Organization and Management ul. Roosevelta 26, 41-800 Zabrze, Poland, e-mail: [email protected] 389 DIFÚZE KONKURENČNÍCH POTENCIÁLŮ KORPORACÍ DIFFUSION OF CORPORATE COMPETITIVE POTENTIALS DYFUZJA KORPORACYJNYCH KONKURENCYJNYCH POTENCJAŁÓW Zdeněk Mikoláš 1 ABSTRACT This paper describes the diffusion potentials of competing corporations. Based on empirical evidence provides examples of potential networks that connect different organizations and companies. The author emphasizes that this new manifestation of globalization in business brings new competitive advantages for transnational corporations. The paper outlined some of the negative effects of diffusion potentials corporations to small and medium-sized firms, regions and national economies. KEY WORDS Competitive, corporate, diffision, potential JEL Classification D22, M10, M21 ÚVOD V posledním desetiletí minulého století byly zaznamenány výrazné průniky vědeckých poznatků do praktického života, kupř. jde o nanotechnologii a materiálové inženýrství, genetické inženýrství vč. klonování, výrazný posun je zřejmý v komunikačních a informačních technologiích apod. Na konci prvého desetiletí tohoto století navíc přicházejí krizové jevy ve finančnictví sféře a posléze se prosazují projevy recese i v reálných ekonomikách většiny států a podniků. Experti varují, že se vyčerpává přirozený mechanismus současného socio-ekonomického řádu. Stále častěji je vedena diskuse na témata nového pojetí formulování strategií dalšího rozvoje, řízení podniků v období turbulencí apod. Objevují se názory, které zpochybňují teorie cyklických evolučních změn v inovačních a reprodukčních procesech podniků a národních a světové ekonomiky. Prezentovaný příspěvek, opírající se o deskriptivní komparaci poznatků polských a českých autorů (případně pramenů z dalších zemí) 2 a přístupy zkoumání reality na bázi systematické filozofie (Šmajs, 2005; Dilts, 2012), nabízí poznatky, které polemizují s některými myšlenkami o „ukončení" éry cyklického vývoje inovací, podniků, národních a světového hospodářství. Lze vyslovit názor, že cyklický vývoj, jako přirozený moment vývoje světa 3 , pokračuje, avšak nabývá difúzní charakter. Tato skutečnost se projevuje velmi zřetelně zejména v difúzi konkurenčních potenciálů korporací. 1 Prof. Ing. Zdeněk Mikoláš, CSc., Vysoká škola podnikání, Ostrava (ČR) & Ekonomická univerzita, Katovice (Polsko) 2 Autor příspěvku čerpá z výzkumných aktivit realizovaných na VŠP Ostrava, UE Katowice a VŠB-TU Ostrava. 3 Přirozenost cyklického evolučního vývoje světa je poznána již před tisící léty filozofy definujícími zákony negace-negace, jednoty a boje protikladů, změny kvantity v kvalitu a naopak atd. 390 DIFÚZE KONKURENČNÍCH POTENCIÁLŮ – NOVÉ TRENDY Minimálně posledních deset let se diskutuje v Evropské unii o nutnosti konkurenceschopnosti členských států, regionů a firem (Zastempowski, 2010; Starnawska, 2009). Je zcela zřejmé, nelze dosáhnout konkurenceschopnosti firem bez jejich inovačního potenciálu (Tidd, Bessant, 2011; Flak, Glód, 2009, 2012; Grudzewski a kol., 2010; Lechman, 2010; Mikoláš, 2011). V ČR a dalších státech EU je realizováno mnoho programů na podporu inovačního dynamismu podniků, zejména malých a středních. Avšak výsledky jsou problematické. Nezvyšuje se viditelně konkurenceschopnost ČR a podniků (měřeno jak počty patentů, resp. růstem podílu inovovaných produktů na trzích vč. zahraničních nebo vzestupem high tech výrobků na celkové produkci především malých a středních firem). Zvláště je typické, že inovační dynamismus, zkracování inovačních cyklů, nárůst inovací vyššího řádu zajišťují nadnárodní korporace. Hlavní příčinou těchto projevů je nový trend globalizace – difúze. Prof. Kazimierz Perechuda z Vroclavské ekonomické univerzity již v roce 2010 ve své publikaci Knowledge Diffusion Methods (...) definuje nový podnikatelský model postavený na difúzi poznání a formování sítí podniků. Soudobé podnikání tedy je poznamenáno tím, že jednotlivé produktivní faktory a aktivity prolínají, prostupují, mísí se apod., tudíž nejsou na prvý pohled zřetelné a „standardní", jak tomu bylo ještě v nedávné minulosti. Difúze v podnikání se projevuje difúzí konkurenčních potenciálů zejména u transnacionálních korporací. Malé a střední podniky jsou povětšině „homogenní" a „semknuté", resp. jsou vtahovány do difúzních procesů korporací. Jde zejména o následující difúzní projevy. Korporace jako síť v globálním prostoru – difúze marketingového mixu Soutěž na světovém trhu získává zvláštní formu – při střetu silných konkurentů o podíly na světovém trhu dochází k fúzím soutěžících korporací (kupř. ArcelorMittal, SABMiler, Hyundai Kia) a následné difúzí marketingových mixů výrobců, prodejců a servisních služeb do sítí vytvořených propojenými vlastnickými skupinami. 4 Difúzní morfologie korporací – difúze funkcí Transnacionální korporace umísťují své organizační jednotky v různých zemích po celém světě, přičemž každá jednotka plní specifickou funkci (např. zajištění surovin, výzkum, výrobu, montáž, prodej, obslužné či investiční činnosti atd.). Tato globální difúze funkcí přináší značnou konkurenční výhodu v možnosti společného užívání a přeměny potenciálů celé korporace. Povětšině transnacionální korporace navíc budují virtuální globální prostor, který umožňuje kontrolní vliv mateřské firmy (centrály). Korporace a její exportní a importní aktivity – přelévání přidané hodnoty Korporace promyšleně realizují outsourcing svých procesů a funkcí na satelitní „podnikatelské" subjekty, které jsou specializovanými dodavateli zcela závislými na hlavním podniku a povětšině jsou umístěny v regionech a lokalitách s vysokou nezaměstnaností a nízkými mzdami. Tímto opatřením se přidaná hodnota přelévá jako vratka DPH z lokálních a regionálních satelitů do hlavní firmy. V případě, že podnik finální produkci exportuje (mnohdy i 99% produkce), vytváří si kladný peněžní tok ze zdrojů subdodavatelů (DPH se přelévá mezi regiony a lokalitami prostřednictvím finančních úřadů), čímž získává výrazný „bonusový" finanční konkurenční potenciál. Proto často tyto společnosti omezují import subdodávek ze zahraničí, aby takto vytvořený „cash pool" maximalizovaly. 4 Např. jedna společnost nemá ještě postavenou továrnu a již vyrábí své výrobky v továrně jiné společnosti pod svým jménem. 391 Difúze hmotného majetku – development a leasing Turbulence na trzích a požadavek značné flexibility a mobility korporací mění jejich strategii. Využívá se služeb developerských a leasingových společností k zajištění hmotného majetku. Touto difúzí produkce a obchodních činností do objektů developerů a nezatěžování rozpočtů nákupem budov, staveb, strojů a zařízení mohou korporace flexibilně reagovat na lokální a globální finanční, tržní, politické aj. podněty (kupř. přemístěním výroby do jiné země bez výrazných transakčních nákladů). Difúze nehmotného majetku – franšízing Setkáváme se dokonce s difúzí potenciálů korporací, která je postavena na franšízingu. Tedy poskytnutí franšízy zajišťuje průnik na trhy, kde se nevyplácí rozvíjet výrobní nebo obchodní aktivity vlastními silami. Spolupráce subdodavatelů s konkurenty finální produkce Další efektivní formou difúze potenciálu podniků je spolupráce se subdodavateli s vysokým inovačním dynamismem a vysokou kvalitou produkce. Obvykle se takto prostřednictví těchto „inovátorů" propojují konkurenti na trhu finální produkce (např. výrobce světel či klimatizace dodává své produkty různým automobilkám), kteří absorbují tento difúzní potenciál ve svůj prospěch. Difúze lidského potenciálu – pracovní agentury Na hranici právní únosnosti a etiky je „outsourcing" lidského potenciálu. Podniky a zejména velké korporace za tržní nejistoty obcházejí národní legislativu vztahující k zaměstnanosti a zajištění sociálních jistot zaměstnanců tím, že nepřijímají zaměstnance, ale najímají si pracovní sílu prostřednictvím pracovních agentur. Tímto postupem se využívá jen dočasně pracovní síla regionu nebo lokality a snižuji se rizika a náklady podniku, který využívá této difúze lidského potenciálu (tzn. služeb pracovních agentur). Difúze finančních toků – dva světy rentiérů a podnikatelů Na rozdíl od malých a středních firem transnacionální korporace využívají svého postavení v globální ekonomice. Růst a pokles kurzů měn se nepromítají s takovou naléhavosti do cash flow korporací jako u malých a středních firem, případně států, protože podnikatelské jednotky korporace rozprostřené po celém světě kompenzují kurzové vlivy. To znamená, že kurz jedné měny roste, druhé klesá apod., avšak v korporátním cash pool se tyto kurzové vlivy kompenzují. Navíc se využívá efekt různých právních forem dcer, vnuček apod. korporace. Povětšině nejsou akciovými společnostmi, čímž hodnota korporace je zcela závislá na kvalitě práce agentur zpracovávající konsolidované závěrky účtů, audit a rating mateřské korporace (povětšině akciové společnosti). Tímto opatřením je celá korporace ochráněna proti negativním vlivům vývoje hospodaření dcer, vnuček apod. a lokálních akciových trhů. Difúze poznání – vysávání prostoru poznání Současný konkurenční soutěžení korporací je postaveno na inovacích, využívání nestandardních potenciálů, zejména znalostí v globálním rozměru. Korporace nasávají do svých centrál přes znalostní sítě rozprostřené po celém světě, kde se nacházejí jednotlivé jejich složky (dcery, vnučky apod.) poznatky vytvořené v těchto „detašovaných" zdrojích (např. výzkumných institucích, na univerzitách, v důsledku tvořivosti pracovníků „satelitních" firem atd.). Vzniká takto difúzní znalostní síť připomínající neuronovou síť (často je část „centrály" korporace přemístěna k nejsilnějšímu zdroji poznání – např. výzkum kompozitních materiálů, spalování, designu atd.). 392 Difúze virtualizací prostoru – market space Lze říci, že v podstatě „fyzicky" nelze poznat tyto korporace a difúzi jejich potenciálů v celku. Nutno vytvářet virtuální technologický, obchodní, marketingový, finanční a manažerský prostor (market space). Pak není pro pozorovatele zvenčí možné poznat a pochopit, jak skutečné technologické, obchodní, manažerské aj. aktivity probíhají. Vnější pozorovatel vnímá pouze virtuální obraz v podobě komplexních finančních ukazatelů, tržních očekávaní, ve vývoji akciových trhů, goodwill, Public Relations atd. Ve výčtu příkladu difúze potenciálů podniků a korporací zvláště by se dalo pokračovat, ale rozsah příspěvku nedovoluje naznačené myšlenky rozvinout Důsledky: různost reprodukčních cyklů Vrátíme-li se k diskusi o existenci reprodukčních (resp. inovačních) cyklů, dospějeme k závěru, že právě výše popsaná difúze konkurenčních potenciálů způsobuje mixování inovačních a reprodukčních cyklů s různou délkou, což přináší tří základní projevy. Jednak často není zřejmý inovační nebo reprodukční cyklus, protože jednotlivé složky cyklu jsou difúzně rozmlženy do různých objektů a procesů. Dále dílčí cykly se „vektorově sčítají", a tudíž svazek procesů nenabývá cyklický charakter (nutno tedy tento svazek dekomponovat, aby cyklický vývoj byl zřejmý). Za třetí – zrychlování procesů přináší zvláštní projevy ve tvaru cyklů (nejde o typický průběh dle sinusoidy). Cykly jsou asymetrické a připomínají tvarem balistické křivky. Případně jsou tak krátké, že se jeví jako proud „výstřelů kvant produkce na trh". 5 OČEKÁVANÉ DŮSLEDKY PRO ROZVOJ PODNIKÁNÍ Naznačené trendy nabízejí široký prostor k další odborné diskusi a k založení nových výzkumných projektů. Zejména nutno hledat odpověď na otázku, jaké důsledky pro rozvoj podnikání lze očekávat v nejbližších deseti či patnácti létech. Nabízí se dvě odpovědi: a) pesimistická: difúze podnikatelských potenciálů bude pokračovat pod centralizovanou koordinací největších korporací světa – ekonomický a politický potenciál se bude soustřeďovat pod kontrolu malého počtu privátních centrál. Tyto sítě potenciálů světa budou součástí několika korporací v jednotlivých oborech lidské aktivity. Tyto korporace budou ekonomicky silnější než většina národních, resp. státních ekonomik. Tedy posléze nastane proces difúze konkurenčních potenciálů ze shora (tzn. pod privátní centralizovanou koordinací) a ve svém důsledku narušující fungování standardní tržní ekonomiky a její postupnou erozi. b) optimistická: pod tlakem transnacionálních korporací dojde vytváření sítí malých a středních firem, které svůj potenciál budou koordinovaně využívat za podpory regionální a 5 Dokonce se vědecké poznání používá k inovační „antikoncepci" a k umělému zkracování životnosti produktů, aby místo údržby a oprav se kupovaly nové produkty (které jsou často lacinější než opravy starších, kterým byla „inovačně" zkrácená životnost). Prof. Valenta tyto jevy již v roce 1960 označil jako inovace záporného řádu. Z ekonomického hlediska pak není ekonomický růst odvozen od uspokojování rostoucím konečných potřeb, ale vzniká proces „růst vyvolává růst", což se konec konců projevuje v nekvalitě zboží, inflaci, nezaměstnanosti atd. 393 státní (případně nadstátní) samosprávy a správy. Tato difúze potenciálů ze zdola bude protiváhou konkurenčního potenciálu korporací. Paradoxně bude státními (nadstátními, unijními) a regionálními institucemi, resp. jejich intervencemi, udržováno relativně standardní tržní prostředí, v němž bude probíhat difúze konkurenčních potenciálů ze zdola (prostřednictvím sítí malých a středních firem) i shora (ovládanou světovými korporacemi). Ve zkratce řečeno půjde o centrálně regulovaný (udržovaný) trh. ZÁVĚR Můžeme tedy konstatovat, že globalizace, nové poznatky vědy implementované do praxe, změna životního stylu atd. přinášejí nové trendy v životě společnosti a nová paradigmata ekonomiky, managementu a podnikání. Především si musíme uvědomit selektivnost nově zformovaných globálních procesů: relativně přibývá menších firem (zejména mikrofirem a živnostníků bez zaměstnanců), světová ekonomika je „privatizována" malým počtem transnacionálních korporací, dochází k odlišným vývojovým trendům na jednotlivých kontinentech, ale také i diferenciaci mezi regiony na kontinentech, dokonce i mezi mikroregiony v jednotlivých státech apod. Zcela novým trendem je difúze znalostí, projevující se difúzí inovačních procesů a v konečném důsledku v difúzi konkurenčních potenciálů podniků, zejména korporací. Tento trend však dále urychluje selektivnost nejen mezi firmami, ale i v oblasti vědy a v implementaci vědeckých poznatků do praxe. Tato nová skutečnost se projevuje následně v krizích (implementačních propadech) výzkumných a inovačních projektů, strategických záměrů, v politikách vzdělávání atd. a ve svém důsledků přinášejí výrazný společenský problém v podobě rostoucí míry nezaměstnaných absolventů středních a vysokých škol na jedné straně, a generace „třetího věku" na straně druhé, zejména v „ekonomicky" vyspělých zemích. Nutno tedy přehodnotit výzkum v oblasti podnikových ekonomik a managementu podniků, resp. podnikání, zejména s ohledem na inovační dynamismus a rozvoj konkurenčního potenciálu podnikové sféry. LITERATURA Dilts, R., B. Strategie geniuszy. Myśl jak Albert Eistein. Gliwice: Helion, 2012. 213 s. ISBN 978-83-246-3640.2 Flak, O, Głód, G. Konkurencyjność przedsiębiorstwa. Pojęcia, definicje, modele. Katowice: WAEK, 2009. 111 s. ISBN 978-83-7246-578-8 Flak, O, Głód, G. Konkurencyjni przetrwają. O przedsiębiorstwie, metoda badanea konkurencyjności i twoich szansach na sukces rynkowy. Warszawa: Difin SA, 2012. 374 s. ISBN 978-83-7641-586-4 Grudzewski, W., M., Hejduk I., K., Sankowska, A., Wańtuchowicz, M.: Sustainability w biznesie czyli przedsiębiorstwo przyszłości. Zmiany paradygmatów i koncepcji zarządzania. Warszawa: Poltext, 2010. 326 s. ISBN 978-83-7561-046-8 Lechman E. (ed.) Enterprise in Modern Economy. Innovations. Volume I. Gdańsk: GUTPH, 2010. 120 s. ISBN 978-83-62197-52-1 Kolektiv autorů. Vývoj a stav malého a středního podnikání v České republice a Slovenské republice. Ostrava – Bratislava: VŠP / VŠEMVS, s. 203. ISBN 978-80-7410-057-4 Mikoláš, Z., Peterková, J. Tvrdíková, M. a kol. Konkurenční potenciál průmyslového podniku. Praha: C. H. BECK, 2011. 338 s. ISBN 978-80-7400-379-0 Perechuda, K. Knowledge Diffusion Methods in a Networking Company. Knowledge Business Models. Wroclaw: PHWUE, 2010. 73 s. ISBN 978-83-7695-020-4 Starnawska, M. (ed.) Growth and Innovation. Selected Issues. Gdańsk: GUTPH, 2010. 120 s. ISBN 978-83886179-4-2 Šmajs, J. Základy systematické filosofie. Brno: ESF MU, 2005. 255 s. ISBN 80-210-3871-3 Tidd, J., Bessant, J. Zarządzanie innowacjami. Warszawa: Oficyna, 2011. 835 s. ISBN 978-83-264-1186-11 Zastempowski, M. Uwarunkowania budowy potencjału innowacyjnego polskich malých i średnich przedsiębiorstw. Toruń: WNUMK, 2010. 317 s. ISBN 978-83-231-2560-0 KONTAKT Prof. Ing. Zdeněk Mikoláš, CSc. [email protected] Vysoká škola podnikání, a. s., Michálkovická 1810/181, 710 00 Ostrava-Slezská Ostrava 394 POZICE ZEMĚDĚLSKÝCH A VÝROBNÍCH DRUSŽTEV V ČR VYBRANÉ UKAZATELE POSITION OF THE AGRICULTURAL AND PRODUCTION COOPS IN THE CR SELECTED INDICATORS Petr Mikuš 1 ABSTRACT This paper briefly describes the current position of Czech cooperatives – production and agricultural using various indicators. Among these indicators, tested on sample of 45 cooperatives from the Czech Republic are: continuity of operation after political changes in the Czech republic, status of profitability, benefits for members of cooperative and the settings of the voting right in the members assembly. These indicators are then partly connected together, showing some implications on the function of cooperatives and their profit. In the end, this paper suggests the close relationship of the agricultural cooperatives to joint-stock companies. The production cooperatives show closer relation to the COOP principles, but also declare lower number of profitable coops in sample. KEY WORDS cooperatives, development, members assembly settings, benefits, profit JEL Classification M20, M50, L70 ÚVOD Družstva jsou poměrně specifickou a neprozkoumanou částí populace ekonomických subjektů. Prošla bouřlivým vývojem během první republiky, po roce 1948 se změnil jejich charakter, byť až rokem 1953, kdy byla zrušena působnost družstevního zákona. 2 Po roce 1989, kdy došlo ke společenským změnám, se charakter družstev znovu změnil a byla snaha družstevnictví v Československé federaci obnovit a za pomoci mezinárodních družstevních svazů byla družstva implementována do obchodního zákoníku. Přes tuto renesanci družstva stále nesou příznak doby minulé a výzkumy, zabývající se družstevnictvím, jako fenoménem současné doby, jsou v současné době spíše utišeny a mimo hlavní oblasti zájmu. V oblasti sociální ekonomiky se však setkáváme s názory, byť mnohdy plynoucími z efektů finanční krize, že družstva jsou právě jeden z možných léků na tyto problémy evropského a světového hospodářství. Snahou popsat tento výklenek národního hospodářství se zabývá tento článek a ukazuje na vzorku družstev rozmanité oblasti v jejich nastavení. METODY A MATERIÁL Současné právní ukotvení družstev v České republice se nachází především 3 v zákoně č. 513/1991, Obchodní zákoník. Pochází z historické kodifikace družstevních principů 1 Ing. Petr Mikuš, Katedra podnikového hospodářství, Ekonomicko-správní fakulta MU, Lipová 41a, 602 00 Brno, autorský podíl 100% 2 Volně dle HUNČOVÁ, M. Družstva a jejich role v tržní ekonomice a ŠÚBERTOVÁ, E. Družstevníctvo v procese globalizácie. prvé. Bratislava : KARTPRINT, 2004. 193 s. ISBN 80-88870-34-8. 3 Specifická družstva, jako například kampeličky jsou upraveny ve zvláštních zákonech. 395 Rochdaleského družstva ve Spojeném království (dobrovolné a otevřené členství; demokratické řízení členy; ekonomická participace člena; autonomie a nezávislost, vzdělávání, školení a informace; spolupráce mezi družstvy; zaujetí pro společenství) 4 , případně pak družstva v Sobotišti na Slovensku a také spořitelního družstva v Praze 5 . Prvotní kodifikací na našem území byl říšský zákona o společenstvech a napomáhání živnosti a hospodářství z roku 1873. Katedra podnikového hospodářství provádí již 5 let výzkum v oblasti českého družstevnictví. Pilotní výzkum v roce 2008 byl zaměřen na všechny typ družstev v České republice. Později byly výzkumy zacíleny pouze na družstva zemědělská a výrobní. Tedy spadající do primárního a sekundárního sektoru národního hospodářství. Data, jejichž analýza je prezentována v tomto příspěvku, pocházejí z dotazníkového šetření v roce 2012, prováděného studenty. Sběr dat za rok 2013 ještě nebyl dokončen. Dotazník obsahuje 24 otázek a přílohu vybraných finančních údajů z účetnictví. V posledních letech se setkáváme s neochotou družstev vyplňovat dotazníky. Tento trend byl extrémní v roce 2011, kdy kvůli volebním členským schůzím družstva odmítla poskytovat výzkumná data. V roce 2012 se podařilo i přes tuto nepřízeň získat alespoň 49 dotazníků, z nichž byly 2 vyřazeny pro nevalidnost dat. Konečný počet družstev ve vzorku je tedy 45. Jeho členění je uvedeno níže prostřednictvím vybraných ukazatelů, jako je místo podnikání družstva (případně sídlo, které se mimo velká družstva obvykle shoduje), dále pak velikostní členění dle definice MSP (počet zaměstnanců) a nakonec podle sektoru, ve kterém operují (odpovídající sektorálnímu členění CZNACE). Tabulka č. 1 : Členění vzorku dle oblasti působení družstva Kraj Absolutně Relativně Jihomoravský 13 29% Zlínský 7 16% Olomoucký 6 13% Moravskoslezský, Vysočina, Královehradecký 4 9% Pardubický 3 7% Jihočeský, Liberecký, Praha, Plzeňský 1 2% Celkem 45 100% Zdroj: autor na základě dat z dotazníků V členění dle oblasti působení je výzkumný vzorek do jisté míry ovlivněn především spádovostí pro studenty Ekonomicko-správní fakulty MU. Jihomoravský kraj a jemu přilehlé kraje byl tedy ve vzorku zahrnuty ve vyšším počtu. Moravskoslezský kraj, Vysočina a Královehradecký jsou pak zastoupeny ve stejném počtu 4 a Jihočeský, Liberecký, Praha a Plzeňský pak shodně jedním družstvem. Toto oblastní zkreslení však výrazně neovlivňuje stav družstev z hlediska zkoumaných ukazatelů, jedním z mála by mohla být např. bonita půdy u zemědělských družstev. V další tabulce je již členění dle velikosti podniků. Zde členění zobrazuje faktickou velikost, a dle dalších výzkumů i aktuální četnost družstev v rámci národní ekonomiky ČR. Bohužel, ve statistikách EURSTATU ani Českého statistického úřadu není možno dohledat a párově zobrazit počty družstev a jejich velikostní členění. Velikostní členění je řazeno podle 4 Principy dle ICA dostupné na : <http://ica.coop/en/what-co-op/co-operative-identity-values-principles> 5 Volně dle Římalová, O., Holejšvský, J. Družstva a HESKOVÁ, M., et al., Encyklopedie družstevnictví 396 počtu pracovníků (celé úvazky) 6 . Jako další se k třídění nabízí počet členů, zde již bohužel není sjednocená metodika pro určení kategorií a proto také nebyla použita. Tabulka č. 2 : Členění vzorku dle velikosti družstva Velikost Absolutně Relativně Mikro 4 9% Malé 17 38% Střední 21 47% Velké 3 7% Celkem 45 100% Zdroj: autor na základě dat z dotazníků Relativně nejčastější skupiny, jsou podle očekávání malá a střední družstva. Velká a mikro družstva se vyskytují ve vzorku jen v omezeném počtu (9 a 7%). Pokud družstva dělíme dle oboru činnosti, zde agregované skupiny CZ NACE do primárního a sekundárního sektoru rozdělení družstev tako v podstatě kopíruje strukturu v národním hospodářství, kdy je poměr družstev 46% výrobních ku 53% zemědělským. Zkoumaný vzorek lze z tohoto pohledu chápat za reprezentativní. Tabulka č. 3 : Členění vzorku dle oblasti působení družstva Zaměření Absolutně Relativně Výrobní 23 51% Zemědělská 22 49% Celkem 45 100% Zdroj: autor na základě dat z dotazníků VÝSLEDKY A DISKUZE První položkou, která je zkoumána na výběrovém vzorku, je historie družstev. V dotazníku byly sledovány ukazatele doba vzniku družstva a také jeho návaznost na družstvo před rokem 1989. Jako historická jsou označena taková družstva, která vznikla před rokem 1989 a jako transformovaná pokračují ve své činnosti. Jako nový jsou označena taková, která vznikla nově po roce 1990. Tato historie je sledována spolu s povinností členů družstva být pracovně činní v družstvu a to v členění dle sektoru působnosti. Z tabulky vyplývá, že zemědělská družstva po svých členech nepožadují aktivní pracovní účast a to jak nově vzniklá tak ani historická. Pro vysvětlení lze předpokládat, že vstupující členové se účastní pouze vkladem – ať už peněžním nebo majetkovým (technologie, půda). Výrobní družstva naopak, ve vyšší míře požadují od svých členů pracovní účast. Byť by se nabízelo vysvětlení, že povinnost pracovat je především u menších družstev, z dalších analýz vyplývá, že tento jev je nezávislý na velikosti družstev podle počtu zaměstnanců. Možným vysvětlením je způsob principu vzniku družstev, kdy se jednotliví podnikatelé (ochotní pracovat) sdružují a družstvo jim poskytuje vyšší sílu v oblasti odbytu a vyjednávání. 6 Doporučení Evropské komise k definici malých a středních podniků číslo 2003/361/EC dostupné dne 14. 7. 2010 na <http://ec.europa.eu/enterprise/policies/sme/facts-figures-analysis/sme-definition/index_en.htm> 397 Tabulka č. 4 : Členění vzorku dle historie družstva a povinnosti být pracovně činný Vznik Výrobní Zemědělská Nová (po 1990) 4/7 0/5 Historická (před 1989) 10/16 0/17 povinnost být pracovně činný/celkem družstev Zdroj: autor na základě dat z dotazníků Jak bylo zmíněno výše, členové družstev nemusí být pracovně činní, což by mohl být argument pro mladé podnikatele nevstupovat anebo nezakládat družstva. Dalí tabulka naopak zobrazuje motivy členů, proč v družstvu setrvat a neopustit ho (nehledě na „ztrátu" nedělitelného podílu). Jako byly sledovány kategorie zajištění místa, výnos členského podílu a položka jiný prospěch, kde bylo možno uvést typ prospěchu. Respondenti mohli označit více odpovědí, proto sumární čísla odpovědí nekorespondují s velikostí výzkumného vzorku. Jiný prospěch, tedy nezapadající do dvou hlavních skupin, označilo jen malé množství respondentů. V hlavních skupinách pak jsou patrné rozdíly mezi výrobním ia zemědělskými družstvy. U zemědělských družstev převažuje výrazně přínos výnosu z členského podílu. U výrobních mírně převažuje zajištění pracovního místa. Tabulka č. 5 : Členění vzorku dle přínosů družstva pro své členy Přínos Zemědělská Výrobní zajištění pracovního místa 7 14 výnos z členského podílu 15 11 jiný prospěch 6 4 počty se překrývají, bylo zaškrtnuto i více možností Zdroj: autor na základě dat z dotazníků Z tabulky by byl možno vyčíst také očekávání členů družstev. Pokud se členové shodují na zajištění pracovního míst, očekávají také stabilitu jejich organizace. Tato subjektivní stabilita je tedy více pociťována ve výrobních družstvech nežli zemědělských. Výnosem z členského podílu zase členové očekávají, že družstvo bude nejen stabilní (tedy alespoň na bodu zvratu své produkce) ale tento bod překročí a bude generovat zisk, který pak mezi své člen rozdělí. Jedná se tedy o ještě silnější předpoklad. Ziskovost, respektive vykázaní, jakéhokoliv kladného výsledku bylo sledováno v dotazníku dvakrát. Jednou v rámci uzavřené otázky, podruhé ve zkráceném finančním výkazu jako příloha dotazníku. V tomto příspěvku analyzuji pouze první variantu. Družstva jsou členěna, tak jako v předchozích příkladech podle sektorů na primární (zemědělská) a sekundární (výrobní). Tabulka č. 7 : Členění vzorku dle vykazování zisku družstva Zisk v minulém roce? Zemědělská Výrobní ANO 17 12 NE 5 11 Zdroj: autor na základě dat z dotazníků Z tabulky je patrné, že ve výzkumném vzorku jsou z hospodářského pohledu ziskovější zemědělská družstva. Zde celých 17 z 22 deklarovalo zisk. Výrobní družstva ve vzorku jsou rozdělena na poloviny, z nichž jedna zisk vykázala a druhá jsou buďto na hranici a nebo ve ztrátě. Je nutno podotknout, že sektory se od sebe d jisté míry liší, jak mírou případných dotací a kompenzací (zde především zemědělství) tak i napojením na další články ve výrobním řetězci. Zemědělská družstva jsou ovlivněna především odbytovou cenou, poptávka je relativně stálá vzhledem k produkci nezbytných statků – potravin, případně 398 surovin pro jejich výrobu. Výrobní družstva jsou v podmínkách hospodářské krize více citlivá k výkyvům, jejich produkce není mnohdy na trhu nezbytná (luxusní statky) nebo směřují dodávky do sektorů, kde nastal výrazný propad kapacit (např. automobilový sektor). Družstva a jejich finanční výkonnost mohou ovlivněna také kvalitou správy a její ochoty jít s trhem a nést riziko. Jak bylo popisováno výše, družstva jsou spatřována také jako platforma pro stabilitu pracovního místa. Tento mnohdy požadavek pro stabilitu odpovídá vnitřnímu nastavení rozhodovacích pravomocí nejen v oblasti představenstva, které je obvykle chápáno jako exekutivní řídící orgán, ale i členské chůze. Charakter respektování uspořádání dle všeobecných principů družstevnictví indikuje tabulka níže. Tabulka č. 6 : Členění vzorku dle rozhodování na členské schůzi Rozhodování č.s. Zemědělská Výrobní 1 člen má 1 hlas 10 18 1 člen nemá 1 hlas 12 5 Zdroj: autor na základě dat z dotazníků Z výzkumu vyplývá, že princip „jeden člen jeden hlas" není všeobecně platným, respektovaným a především implementovaným principem, tím se družstva blíží spíše akciové společnosti. Princip je respektován překvapivě více ve výrobních družstvech; 18 z 23 družstev jej uplatňuje. Zemědělská družstva jsou rozdělena na poloviny. Pokud budeme vztahovat, byť jen nepřesnou „okometrickou" metodou výsledky zobrazené v tabulkách 5 a 6, ze vzorku se může zdát, že družstva, která mají upraveny rozhodovací pravomoci principem „1 člen 1 hlas" jsou konzervativnější a v současném útlumu méně úspěšná. Je nutno podotknout, že ziskovost ovlivňuje i specifický sektor působení společností. ZÁVĚR Již uběhlo 23 let po společenských změnách bránících rozvoji samostatného družstevnictví. Pozice družstev je i nadále na okraji zájmu, právě z důvodů historických. Jak si tyto specifické podniky vedou v současné době, bylo zachyceno v tomto článku. Zkoumaný vzorek 45 družstev je zde zkoumán z několika relativně různorodých pohledů – historického původu družstev, podle deklarovaných přínosů pro své členy, podle ziskovosti ve formě uzavřené otázky a nakonec podle upořádání a respektování družstevního principu „jeden člen, jeden hlas". Z výsledků výzkumu na omezeném vyplývá, že ziskovější jsou družstva zemědělská oproti průmyslovým (výrobním) a že právě zemědělská družstva nedodržují princip 1 člen 1 hlas téměř v polovině zkoumaných subjektů. U zemědělských družstev také převládá jasná priorita ve zhodnocení členských vkladů místo jistoty pracovního místa. U zemědělských družstev (a to ani u jednoho) také není zakotvena povinnost členů družstva být pracovně činní. Tím se zemědělská družstva ve svém nastavení a prioritách členské základny blíží spíše akciovým společnostem. Výrobní družstva se se spíše přibližují družstevním ideám, kdy respektují kolektivní rozhodování, ve vzorku primárně preferují jistotu pracovního místa a preferují, aby byl člen družstva pracovně činný. Oproti tomu jsou však výrobní družstva zřejmě více postižena hospodářským útlumem a relativní ziskovost u nich není tak význačná jako u zemědělských. Výzkum tohoto roku navazuje na výzkumy let minulých, kdy byla podrobena zkoumání např. závislost přidané hodnoty a finančních (výkonnostních) ukazatelů družstva, případně pak zkoumána otevřenost družstev ve vztahu k zájmu o vstup nových členů. Otázka výkonosti a vztahů uvnitř družstev tak jako i jejich pozice v národním hospodářství oproti jiným právním formám podnikání zůstává otevřena dalším výzkumům. 399 LITERATURA HESKOVÁ, M., WILSON, M., ŠÚBERTOVÁ, E., LONERGAN, G. Encyklopedie družstevnictví Svazek 1. 1. vyd. Bratislava: KARTPRINT, 2005, 71 s. ISBN 80-88870-51-8 HUNČOVÁ, M. Družstva a jejich role v tržní ekonomice. Ústí nad Labem : UJEP v Ústí nad Labem, 2006. 197 s. Acta Universitatis Purkynianae. ISBN 80-7044-810-5. ŘÍMALOVÁ, O., HOLEJŠOVSKÝ, J. Družstva. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2004. 516 s. ISBN 80-7179-812-6 ŠÚBERTOVÁ, E. Družstevníctvo v procese globalizácie. prvé. Bratislava : KARTPRINT, 2004. 193 s. ISBN 80-88870-34-8. Doporučení Evropské komise k definici malých a středních podniků číslo 2003/361/EC dostupné dne 1#. $. 201# na <http://ec.europa.eu/enterprise/policies/sme/facts-figuresanalysis/sme-definition/index_en.htm> Zákon č. 513/1991 Sb., obchodní zákoník, ve znění pozdějších předpisů Zákon č. 70/1872, Zákon o společenstvech pro napomáhání živnosti a hospodářství Principy družstevnictví Mezinárodního družstevního svazu (ICA) [online], citováno dne 13. 4. 2013, dostupné na <http://ica.coop/en/what-co-op/co-operative-identity-values-principles> KONTAKT Ing. Petr Mikuš Katedra podnikového hospodářství Ekonomicko-správní fakulta MU Lipová 41a 602 00 Brno 400 CORPORATE SOCIAL RESPONSIBILITY OF ENTITIES OPERATING IN CULTURE SPOLEČENSKÁ ODPOVĚDNOST SUBJEKTŮ PODNIKAJÍCÍCH V KULTUŘE Jan Mísař, Jitka Srpová ABSTRACT The main goal of this paper is to analyze how business entities operating in culture approach Corporate social responsibility, while focusing on small and medium-sized enterprises. In the text there is briefly described the concept of CSR, differentiation of these activities among SME's and analyses of two empirical surveys, done among these enterprises. The first survey was done as a pilot research in town Pacov in May 2012. Following research in Jindřichův Hradec took place in October 2012. KEY WORDS Corporate social responsibility, culture, SMEs, empiric research JEL Classification M14 INTRODUCTION The aim of this paper is to analyze approach to CSR by small and medium-sized enterprises operating in culture. The interest in corporate social responsibility is growing each year, which is mainly initiated by the European Union, which seeks to extend this concept to all companies on the territory of its member states. Due to this pressure, is growing an interest of governments and companies themselves. Although CSR is mostly publicized in connection with large companies, it has been in recent years as shown by many studies on the rise even among small and medium-sized companies. Yet to SMEs is paid far less attention than to large and multinational companies. The sector of culture is therefore a relatively unknown and therefore it is necessary to analyze and evaluate the situation. For this purpose, the first pilot survey was conducted among SMEs in Pacov, focused on the social responsibility of these entities. After evaluation of this research there was the second research in Jindřichův Hradec. BRIEF DEFINITION OF CSR Companies have to deal daily with the constantly changing environment that requires a high adaptive ability (Drucker, 1994). This is not just about keeping pace with new Ing. Jan Mísař, The University of Economics, Prague, The Faculty of Bussines Administration, Department of Management, co-author percentage 50%, participation in project NAKI č. MK DF11P01OVV024 100% doc. Ing. Jitka Srpová, CSc., The University of Economics, Prague, The Faculty of Bussines Administration, Department of Management, co-author percentage 50%, participation in project NAKI č. MK DF11P01OVV024 100% NAKI č. MK DF11P01OVV024 100% 401 technologies, but also methods of management. One of the modern concepts is corporate social responsibility (CSR). It is based on the assumption that in the business environment companies will fare better if they behave ethically and to cooperate with their surroundings (Bláha, 2003; Buco, 2008; Mercer, 2008). The most commonly used definition of CSR has been formulated by the European Union: 'The term CSR is meant by the voluntary integration of social and environmental considerations into everyday business operations and interactions with business stakeholders' (EU, 2001). Although these activities are voluntary, a company bears full responsibility as bears for our actions every single one of us. Therefore, a company voluntarily agrees to perform certain activities above the legislative framework. Voluntariness gives to a company the freedom to choose its own path which the company wants to take. Proper focus area for the company very crucial and must coincide with the interests of stakeholders. Areas of CSR can be divided into following categories: Economical / profit Environmental / planet Social / people This diversification is often called three-pillar principle, or the triple-bottom line. It is the most widely used approach to define the areas of CSR. Nowadays most of companies and academics engaged in CSR tend to use this definition. DISTINCTION FOR SMALL AND MEDIUM-SIZED COMPANIES The role of SMEs is very often overlooked. This is mainly due to a comparison with large companies that have higher profits and provide more jobs. However, if we look at SMEs as whole, not just individual companies, they start to gain importance dramatically. SMEs account for about 99% (depending on the sector) of all businesses in the Czech Republic and consist of 61% of total employment (Veber, Srpová, 2012). Similarly, as it is in other EU countries. The existence of SMEs makes business environment much more dynamic and flexible. A higher number of players on the market in addition prevent monopoly. Such an environment is then more competitive and forces companies to continually refine and monitor external trends that can then be applied on the local market. Due to their size, they can occupy the market segments that are for large companies not lucrative. It might be through discovering entirely new opportunities or simply using already known approach but in a different area. According to the survey conducted by Business Leaders Forum in 2006, focusing on SMEs in the Czech Republic, it turns out that 44% of surveyed companies are aware of the concept of CSR. However, only 20% have on this subject some documents and the same percentage employs an expert on this topic. Furthermore, it appears that the vast majority of companies runs at least one CSR activity that is mostly related to its employees, as part of professional development and building an ethical environment. Firms prefer professional growth of its employees, which in turn reflects in the growth of the knowledge society. At the turn of 2006/2007 commissioned NGO Information Centre (ICN) through research agency Market Vision a survey on the topic: 'Corporate Social Responsibility as a tool for competitiveness of small and medium enterprises in Prague'. Through in-depth 402 interviews were surveyed 20 representatives of small and medium-sized enterprises in Prague (Market Vision, 2007). The research concluded that most companies understand CSR rather as a PR tool, which is not included in the whole strategy of the company. The aim is to improve their image. Most of these activities are initiated by the business owner, but the rest of the staff has to deal with them too. The most common reasons included are fear of being unappreciated by the public of such activities and lack of time to devote to these activities. On the issue of external CSR specialists, most companies have a negative approach. Due to the one-time activities, companies have concerns that there is no moral bond, according to which they would have to continue in the activity. In addition, it is believed that such a specialist is unnecessary intermediate during the implementation of these activities (Market Vision, 2007). EMPIRICAL RESEARCH In May 2012 was conducted a pilot research in Pacov and its surroundings, as a part of project NAKI, aimed at consumers. At the same time there was conducted a separate survey among companies operating in the field of culture, related to the topic of corporate social responsibility. This qualitative research was conducted through a structured interview. Consequently, further research was conducted in October 2012, this time in Jindřichův Hradec, where was in the same way approached 34 companies. Of this number, we managed to arrange a meeting with 14 subjects. The findings are very important for structuring future research, as it brings the first ever in the Czech Republic a view on this business area. THE AIM OF THE RESEARCH The aim of the research was to determine the approach of small and medium-sized businesses operating in the field of culture to CSR. Another objective was to obtain data for the formulation of research questions and hypotheses finalizing the next series of studies. Given that most researches focus on large and multinational companies, the SME sector is neglected. Moreover, in the field of culture has no been any similar research conducted, at least not in the Czech Republic. Therefore, it is first necessary to obtain information about the current status of the issue and on the basis establish assessment criteria and recommendations. PRECONDITION The whole process of choosing the form of inquiry and the formulation of research questions was preceded by an analysis of secondary data. Several surveys were collected dealing with similar topics, which were then analyzed and the working hypotheses were formulated. The expected specific feature of these companies is that due to their nature and position on the market they may not only be the creators of CSR, but rather also be the recipient of another company's CSR activities. STRUCTURE Since the research was to be conducted through personal interviews, it proved to be best option to use structured interview with the semi-open questions. Respondent therefore has a choice of possible answers, but there is a possibility to formulate his own in case no given option suits him. In the first stage were prepared questions in the questionnaire which were later revised several times and filtered. The result was a series of questions exploring the full spectrum of CSR, but still maintaining maximum brevity and accuracy. The main areas of research are social, environmental and economic activities. 403 The questions were constructed so that they can be responded without knowing any difficult terminology. Each question first offered range of responses that were supposed to help the respondent to get oriented in that matter and be able to address the situation. DISCUSSION PACOV Research sample consisted of 13 small and medium-sized enterprises among which included a recording studio, pottery, bookstore, acting corps. The majority 8 companies (61.53%) said that they had met the concept of social responsibility and somehow tries to implement it. Only 3 companies replied that they do not know anything about it. The two companies reportedly intuitively know what it is and try to behave this way. 92% of subjects developed its activities towards the environment which mainly means conservation and reducing energy consumption. On their staff is focused 9 (69%) of the companies. Main activities are especially allowance for meals and opportunities for individual development. To receive of CSR from another entity acknowledged 4 subjects, all of these companies also develop themselves their own CSR activities. In all cases it was financial and nonfinancial donations at the same time. Donations provide only three subjects, one of whom confessed donations in the amount of 107,000 CZK last year. Non-financial donations, in the form of own goods or property, apply 4 subjects. Furthermore, it became clear that companies that stated that did not practice CSR, in fact, developed a number of activities in this area. This trend can be observed in other studies, so this is no surprising finding but at the same time is also necessary for confirming this fact for this sector. One company is registered to ISO 14000 application form, i.e. a directive aimed at minimizing the impact on the environment. To no surprise is that the company is engaged to all CSR activities. In terms of regional support and cooperation with the NGO sector is also reflected the global trend, which shows the underestimation of the area. Only 5 companies are involved in these areas. The companies also reported that large barriers in the development of CSR activities are finance and know-how, which again confirms the findings of other research on SMEs. Finance issue be can resolved by choosing appropriate and inexpensive activities. SMEs can not assume that they will develop equally costly projects such as large companies, which are often an inspiration, due to publicity they receive. In addition, many companies already practice some activities, so the total cost would not be so high. DISCUSSION – JINDŘICHŮV HRADEC Research was attended by 14 small and medium-sized enterprises, which include an observatory, gallery, cultural center, theater company, choir, art studio. Most companies (8) answered that this concept is not known to them or they only partially recall it. Only 6 companies know what the term represents. On this question, some respondents were reluctant to answer directly and rather sought out the possibility of open answers. 404 Very few companies (4) are not involved in environmental activities. Other companies (10) prefer recycling and saving energy. At its employees are focused only 6 companies, consisting primarily of travel allowances, training courses and extra holidays. To receiving CSR from other entities have acknowledged six companies, of which 4 cases are financial donations and 5 non-financial. Only in 3 cases involved are non-financial and financial forms at the same time. Most of the companies could not explain what or who is behind initiation these activities. Only 5 companies stated as the initiator the owner and only one company is aware of the pressure from society. It further appeared that firms that stated that they do not practice CSR in fact develop a range of activities in this area. This trend can be observed in other studies, including the pilot survey from Pacov, so again, this is no surprise finding. Compared to Pacov, where supporting the region and cooperation with the non-profit sector reported minimum companies, here is the opposite situation. The idea is here supported by many companies (8). It's definitely due to high level of patriotism of local people who love JH, a fact that was mentioned by many respondents separately. The companies also indicated that a large barrier in the development of CSR activities are finance and know-how, which again confirms the findings of other research on SMEs (including Pacov). Businesses showed interest in cooperating with other businesses for the purpose of CSR activities. Enterprises that have stated they did not have the funding for their own activities, would be willing to organize and run them, if they found a partner willing to finance them. However, they would have to be targeted to support the region. CONCLUSION Small and medium-sized enterprises have within them great potential for CSR. Support for CSR from the European Union certainly helps to improve the attractiveness of these activities in the eyes of companies. Cultural sector, according to initial findings, is not much different from other businesses sectors. The structure of these activities seems to be the same, i.e. mainly focused on staff development and environmental protection. A certain specific feature is that these companies are receiving CSR activities from other organizations. The survey also proved that these companies are trying to behave socially responsibly. Enterprises operating in the field of culture are interested in CSR and it will be very beneficial to further analyze them. This text is an output of the project Effective Methodologies of Supporting Small and Medium Enterprises in Culture Sector in An Environment of National and European economies NAKI. Registration number: MK DF11P01OVV024, a provider of Ministry of Culture. LITERATURE Bláha, J., Dytrt, Z. Manažerská etika. Praha: Management Press, 2003, ISBN 80-7261-084-8. Buco, B. V. Firms must give back to community even during crisis. BusinessWorld. 2008, roč. 80, č. 4, s. 40. ISSN 01163930 . Business Leaders Forum [online]. c2006 [cit. 2011-01-21]. Dostupný z WWW: <http://www.blf.cz/doc/blf_newsletter07_web.pdf>. 405 Carroll, A. B. A Three-Dimensional Conceptual Model of Corporate Performance. In The Academy of Management Review, October 1979. Vol. 4. No. 4. str. 497-505. Drucker, P. F. Řízení v turbulentní době. Praha: Management Press, 1994. ISBN 80-8560367-5. Evropská unie. Zelená kniha EU, 2001. s. 8. ISBN 92-894-1478-2. Ferrell, O. C.; Hult, G. T. M.; Maignan, I. Corporate citizenship: Cultural antecedents and business benefits. Academy of Marketing Science. Journal. 1999, roč. 27, č. 4, s. 455-70. ISSN 00920703. MARKET VISION s.r.o.. SPOLECENSKÁ ODPOVEDNOST FIREM [online] c2007 [cit. 2012-6-3]. Dostupný z WWW: <www.marketvision.cz> Mercer, S. CSR is not just a 'nice' add-on during tough times. Personnel Today[Online]. c2008 [cit.2012-07-03]. Dostupný z WWW: <http://proquest.umi.com/pqdweb?did=1618049721&sid=1&Fmt=3&clientId=93687&RQT= 309&VName=PQD>. Veber, J., Srpová, J. Podnikání malé a střední firmy 3., aktualizované a doplněné vydání. Grada, 2012. ISBN 978-80-247-4520-6. CONTACT doc. Ing. Jitka Srpová, CSc., Vysoká škola ekonomická v Praze, Fakulta podnikohospodářská katedra managementu nám. W. Churchilla 4 130 67 Praha 3, Česká republika Email: [email protected] Ing. Jan Mísař Vysoká škola ekonomická v Praze, Fakulta podnikohospodářská katedra managementu nám. W. Churchilla 4 130 67 Praha 3, Česká republika Email: [email protected] 406 TŘI POHLEDY NA ZAHRANIČNÍ OBCHOD FOREIGN TRADE IN THREE VIEWS Ivan Neumaier a Inka Neumaierová ABSTRACT The aim of the contribution is to point out the new approach to foreign trade data interpretation in the context of competitiveness KEY WORDS Foreign trade, Global value chains, Competitiveness. JEL Classification B41, F23 ÚVOD OECD definuje konkurenceschopnost země jako schopnost produkovat zboží a služby, které obstojí v mezinárodní konkurenci a zároveň udržovat nebo zvyšovat reálný HDP. V našem příspěvku se zaměříme na schopnost ČR se prosadit v mezinárodním obchodu, na vývoz, dovoz a saldo za poslední čtyři roky. PRVNÍ POHLED NA ZO KLASICKÁ PŘESHRANIČNÍ STATISTIKA Většinou se na zahraniční obchod (ZO) pohlíží prostřednictvím přeshraniční statistiky, kdy přechod hranice je považován buď za vývoz (z ČR ven) nebo za dovoz (do ČR). Jedná se o tradiční klasický pohled na ZO. Z tohoto hlediska je ČR dobře konkurenceschopná. V grafu 1 je ZO ČR v letech 2009 až 2012 v mld. Kč. Vývoz neustále rostl a saldo také, až na rok 2010. V minulosti, kdy hranice ČR byly skutečnými hranicemi a globalizace světového obchodu a především výroba byla v počátcích, nebyly s tímto pohledem na ZO žádné problémy. DRUHÝ POHLED NA ZO PROSTŘEDNICTVÍM NÁRODNÍCH ÚČTŮ Náš vstup do EU a především do jednotného ekonomického prostoru vyvolal některé problémy. Začaly se rozcházet data za přeshraniční ZO s daty platební bilance. Co je příčinou? Předpisy EU, kdy podniky sídlící v EU se mohou přihlásit jako nerezidenti v ČR, tj. mají DIČ, ale v ČR nesídlí. Ukážeme si to na ilustrativním příkladu. Výrobní podnik sídlící v ČR vyrobil např. výrobek za 200 tis. Kč. Už v ČR ho od něj koupila firma sídlící např. ve Francii za 200 tis. Kč. Ovšem po přiražení své marže ho prodává do Rakouska za 250 tis. Kč. Přes hranici projde zboží ve výši 250 tis. Kč a do platební bilance ČR se promítne pouze 200 tis. Kč týkajících se našeho rezidenta. Rozdíl mezi nákupem 200 tis. Kč a prodejem 250 tis. Kč jde do platební bilance Francie a také do výsledovky francouzské firmy. Ing. Ivan Neumaier, MPO ČR, spoluautorský podíl 50% doc. Ing. Inka Neumaierová, CSc., VŠE v Praze, Fakulta podnikohospodářská, Katedra podnikové ekonomiky, spoluautorský podíl 50% 407 ČSÚ proto vydává statistiku ZO v tzv. národních účtech, kdy ZO očišťuje právě o pohyby zboží přes hranice, které nejdou do platební bilance ČR. V grafu 2 je ZO v pojetí národních účtů v mld. Kč. Vývoz i dovoz jsou menší než v přeshraniční statistice a co je závažné, je výše salda. Saldo z pojetí ZO v národních účtech je výrazně nižší (v roce 2009 a 2012 se pohybuje okolo nuly) a v roce 2010 má dokonce opačné znaménko. Výjimkou je rok 2011, kdy rozdíl přeshraničního a národního pojetí nebyl tak velký. Graf 1 Přeshraniční ZO ČR (v mld. Kč) Zdroj: propočet autoři z dat ČSÚ Graf 2 ZO ČR v pojetí národních účtů (v mld. Kč) Zdroj: propočet autoři z dat ČSÚ Můžeme si položit otázku, proč to podniky vyrábějící v ČR dělají? Proč si svůj výrobek nevyvezou sami za 250 tis. Kč? Odpověď je vcelku jednoduchá. Hlavním tahounem vývozu je zpracovatelský průmysl. Většina podniků ve zpracovatelském průmyslu je pod zahraniční kontrolou. Jedná se převážně o podniky, které jsou součástí globálních hodnotových řetězců. V rámci těchto vlastnicky propojených sítí podniků se optimalizují platby daní a nákladů. Jednou z možností je „přelévání zisků" pomocí „předávacích cen". Dokonce existují výrobní podniky v ČR, které dovezou dráže komponenty, než výrobek z nich sestavený vyvezou. Vykazují ve výsledovce zápornou přidanou hodnotu. Pokud by nešlo o podniky v rámci jednoho globálního hodnotového řetězce, nemělo by to ekonomický smysl. Pozor, 2 139 2 533 2 879 3 065 -1 989 -2 412 -2 688 -2 755 150 121 191 309 -3 000 -2 000 -1 000 0 1 000 2 000 3 000 4 000 2009 2010 2011 2012 Vývoz Dovoz Saldo 1 875 2 175 2 581 2 581 -1 844 -2 195 -2 437 -2 508 31 -21 144 73 -3 000 -2 000 -1 000 0 1 000 2 000 3 000 2009 2010 2011 2012 Vývoz Dovoz Saldo 408 takto se nechovají pouze „zahraniční podniky", ale i české podniky, kdy si v daňových rájích zakládají holdingy, které pak vlastní výrobní podniky na území ČR. Platí zde také přísloví „bližší košile než kabát". Pokud je stejně výhodné danění v zemi, kde sídlí „hlava" globálního hodnotového řetězce, dostane přednost před zemí, kde je pouze dceřiná společnost. Aby to nebylo tak jednoduché, některé mateřské společnosti v zájmu dobrých vztahů se svou mateřskou zemí v ní dokonce „dobrovolně" platí vyšší daně. Co pravděpodobně platí vždy: čím nižší je postavení podniku v hierarchii globálního hodnotového řetězce, tím více bývá odváděno přidané hodnoty k „hlavě" globálního hodnotového řetězce. Národní pojetí ZO pouze uvádí přeshraniční ZO na pravou míru – zreálňuje ho. I když národní pojetí ZO je určitě blíže k podchycení přelévání přidané hodnoty v zahraničním obchodě než přeshraniční statistika, nepodchycuje celý pohyb přidané hodnoty. TŘETÍ POHLED NA ZO – ZO V PŘIDANÉ HODNOTĚ V OECD se 18. 3. 2013 konalo jednání pracovní skupiny pro globalizaci průmyslu, s hlavním zaměřením na obchod v přidané hodnotě. Návazně na jednání byl v OECD 19. 3. 2013 uspořádán seminář „Globální hodnotové řetězce, rozvoj a konkurenceschopnost". Byl zde prezentován nový přístup OECD k ZO, který pomocí I-O tabulek umožňuje identifikovat nutný dovoz pro vývoz, fragmentaci výroby v rámci globálních hodnotových řetězců a z toho vyplývající souvislosti pro konkurenceschopnost jednotlivých zemí. Jedná se o jedinečnou metodiku OECD, která se snaží o podchycení toku přidané hodnoty v ZO. Důležitost tohoto nového přístupu k ZO také zdůraznil ve svém vystoupení generální sekretář OECD pan Angel Gurria. O důležitosti problematiky také svědčí, že bude prezentována a projednána ve dnech 29. a 30. května 2013 na zasedání ministrů průmyslu členských zemí OECD. Graf 3 Nutný dovoz pro vývoz Zdroj: propočet autoři z dat OECD Touto problematikou se zabýváme již delší dobu. Dlouholetá spolupráce MPO ČR s OECD a výsledky studií OECD byly pro nás vždy velkou inspirací. Ovšem naše možnosti se omezovaly na prostor ČR (propočty nutného dovozu pro vývoz) a v dílčích věcech na vazby na vybrané státy (např. propočet podílu podniků ČR na výrobě aut v Německu). Jedinečnost práce na nové metodice a zpracování dat v OECD je, že do propočtu jsou zahrnuty všechny 48,3% 48,6% 34,7% 55,8% 27,2% 15,4% 27,4% 10,9% 85,0% 53,5% 39,2% 78,7% 39,1% 25,9% 52,4% 43,4% 0% 10% 20% 30% 40% 50% 60% 70% 80% 90% ČR Slovensko Rakousko Maďarsko Německo Japonsko Čína Brazílie Celkem Počítače 409 významné země a za zbytek bude proveden kvalifikovaný odhad. Jinak řečeno, je podchycen celý svět, tím pádem je možné podchytit celé globální hodnotové řetězce. ZO v přidané hodnotě není jednoduché interpretovat. Hraje zde roli také velikost ekonomiky a její struktura. To ukazuje také nutný dovoz pro vývoz (graf 3). Např. země těžící a vyvážející suroviny má vysoký podíl přidané hodnoty ve vývozu a země zapojená do výrobního řetězce např. elektroniky má podíl přidané hodnoty na vývozu výrazně nižší. Nejlépe je porovnávat nikoli pouze data za stát celkem, ale za konkrétní výrobní obory daného státu, např. za výrobu počítačů. ZÁVĚR Problematika nesouladu přeshraniční statistiky ZO a statistiky ZO pomocí národních účtů není pouze česká záležitost, ale záležitost všech států EU a především menších ekonomik. Příslušné statistické úřady se s tím budou muset vypořádat. O vlivu globálních hodnotových řetězců na fungování národních ekonomik se zatím více méně pouze akademicky hovořilo. Relevantní data byla většinou pouze náhodně získána za konkrétní podniky, ale celkový pohled na vliv globálních hodnotových řetězců na národní ekonomiku se tím nezískal. OECD ve spolupráci s WTO učinilo první krok k vytvoření jedinečné datové základny pro zmapování vlivu globálních hodnotových řetězců na konkurenceschopnost jednotlivých zemí – nepřebernou studnici pro následné analýzy. I když tato databáze ještě není dokonalá, obsahuje jedinečná data, na základě kterých mohou jednotlivé země uvažovat o korekci svých hospodářských politik, aby pro svou zemi získaly více přidané hodnoty. LITERATURA Veřejná data OECD o ZO v přidané hodnotě http://stats.oecd.org/Index.aspx?DataSetCode=TIVA_OECD_WTO# http://www.czso.cz/ KONTAKT Ing. Ivan Neumaier Ministerstvo průmyslu a obchodu Na Františku 32 110 15 Praha 1 Česká republika e-mail: [email protected] Doc. Ing. Inka Neumaierová, CSc. Vysoká škola ekonomická v Praze Fakulta podnikohospodářská Katedra podnikové ekonomiky Nám. W. Churchilla 4 130 67 Praha Česká republika e-mail: [email protected] 410 ANALÝZA MAKROEKONOMICKÝCH LOKALIZAČNÝCH FAKTOROV PRIAMYCH ZAHRANIČNÝCH INVESTÍCII DO SLOVENSKEJ REPUBLIKY ANALYSIS OF MACROECONOMIC LOCALIZATION FACTORS OF FOREIGN DIRECT IVESTMENTS TO SLOVAKIA Anna Neumannová 1 ABSTRACT Foreign direct investments (FDI) represent form of entering a foreign market. Therefore, the focus of Slovakia should lie in creating conducive conditions for FDI realization and effective supporting of its inflow. Localization factors have an important role to play in this process. It is essential to define and assess the creditworthiness of these factors according to comparable factors in V4 countries. The aim of this paper is to conduct a detailed analysis of macroeconomic localization factors of FDI in Slovakia in comparison with V4 countries. KEYWORDS foreign direct investments, macroeconomic localization factors, gross domestic product, inflation, unemployment, business environment index, corruption index JEL Classification F20, F21 ÚVOD Priame zahraničné investície predstavujú jednu z foriem, prostredníctvom ktorých podniky vstupujú na zahraničné trhy. Slovensko je otvorená a proexportne orientovaná ekonomika, ktorá je závislá na dovoze kapitálu zo zahraničia vo forme priamych zahraničných investícií. Záujmom Slovenska by z tohto dôvodu malo byť vytvoriť priaznivé podmienky pre realizáciu priamych zahraničných investícií a efektívne podporovať ich prílev. Z uvedeného dôvodu majú lokalizačné faktory dôležité postavenie a pre prax je podstatné, tieto faktory zadefinovať a posúdiť ich bonitu s porovnateľnými faktormi v krajinách V4. Pre účely rozhodovacieho procesu a vzhľadom na to, že ide o dlhodobé viazanie zdrojov, je podstatné tiež ich posúdenie z časového hľadiska, pri ktorom využívame posúdenie ich dlhodobého vývoja. Z tejto pozície, ako aj z dôvodu ich vyhodnotenia diagnostickými metódami je účelné ich vyhodnocovať minimálne za obdobie desať rokov. Pre účely posudzovania ich členíme na makroekonomické faktory a mikroekonomické faktory. V uvedenom príspevku je spracovaná detailná analýza makroekonomických faktorov. ANALÝZA VYBRANÝCH MAKROEKONOMICKÝCH LOKALIZAČNÝCH FAKTOROV Pre účely analýzy makroekonomických lokalizačných faktorov sme zvolili nasledujúce: 1 doc. Ing. Anna Neumannová, CSc, Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, uvedený príspevok je súčasťou projektu VEGA č. 1/1174/12 411 a) Ukazovatele ekonomickej stability Hrubý domáci produkt (HDP) Pre hodnotenie vývoja HDP krajiny používame ukazovateľ tempa rastu HDP. Graf č. 1 zobrazuje vývoj tempa rastu HDP krajín V4 v sledovanom období a predpokladaný vývoj tempa rastu v rokoch 2013 a 2014. Na základe uvedených údajov je zreteľné, že najvyššie tempo rastu spomedzi krajín V4 dosiahlo Slovensko v roku 2007. Odhadovaný vývoj tempa rastu HDP v rokoch 2013 a 2014 má rastúci charakter. Odhadované tempo rastu HDP na rok 2014 je najvyššie v rámci krajín V4. Rastúci trend tempa rastu HDP priaznivo ovplyvňuje úspešnosť výberu Slovenskej republiky ako krajiny v ktorej má byť realizovaná PZI. Graf 1: Tempo rastu HDP vyjadreného ako percentuálna zmena oproti predchádzajúcemu obdobiu Prameň: Spracované podľa údajov Eurostat. Pre porovnanie jednotlivých ekonomík v krajinách V4 slúži tiež ukazovateľ HDP na obyvateľa. Za účelom uvedeného porovnania sme využili objemový index HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily (PPS) vo vzťahu k Európskej únii (EÚ-27), pričom priemer sa rovná 100. Nasledujúci graf č. 2 ukazuje HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily za rok 2011. Z uvedených údajov je zreteľné, že hodnota indexu HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily (PPS) vo vzťahu k EÚ(27) pre Slovensko je druhá najvyššia spomedzi krajín V4. Graf 2: HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily v krajinách V4 za rok 2011 Prameň: Spracované podľa údajov Eurostat. Inflácia Graf č. 3 poukazuje na mieru inflácie a môžeme z neho usúdiť, že v roku 2000 bola miera inflácie v rámci krajín V4 najvyššia na Slovensku. Najnižšia miera inflácie na -10 -5 0 5 10 15 Slovensko Česká republika Maďarsko Poľsko 0 20 40 60 80 100 120 Slovensko Česká republika Maďarsko Poľsko EÚ (27) HDP per capita podľa PPS (2011) 412 Slovensku bola v roku 2010, kedy dosiahla úroveň 0,7%. V súčasnosti je Slovensko v rámci krajín V4 krajinou s druhou najnižšou mierou inflácie, ktorá v roku 2012 predstavovala 3,7%. Graf 3: Priemerná miera inflácie v rokoch 2000 – 2012 krajín V4 (v %) Prameň: Spracované podľa údajov Eurostat. Informácie o priemernej miere inflácie využíva investor predovšetkým pri zmluvách o finančnom plnení. Nezamestnanosť Miera nezamestnanosti je ďalším z ukazovateľov, ktoré sleduje zahraničný investor, pretože poukazuje na dôležitú skutočnosť, v ktorej krajine resp. regióne nájde potenciálnych zdroj zamestnancov pre svoju PZI. Slovensko malo do roku 2008 klesajúci trend miery nezamestnanosti, avšak potom nastal opätovný nárast, ktorý sa v súčasnosti pohybuje na úrovni približne 14%. PZI zvyšujú zamestnanosť, a preto Slovensko poskytuje štátnu podporu pre zahraničných investorov pri investíciách do najviac postihnutých regiónov. Graf 4: Vývoj miery nezamestnanosti v rokoch 2000 – 2012 krajín V4 (v %) Prameň: Spracované podľa údajov Eurostat. Daňové podmienky Rozhodovanie zahraničného investora o konečnej lokalite pre umiestnenie PZI ovplyvňuje štruktúra daňového systému a výška daňového zaťaženia. Tabuľka č. 1, ktorá je nižšie uvedená, zobrazuje výšku jednotlivých druhov dane a výšku odvodov v jednotlivých krajinách V4. Na základe uvedených údajov môžeme konštatovať, že Slovensko je v súčasnosti krajinou s najvyššiu daňou z príjmu právnických osôb medzi krajinami V4, pričom sadzba dane predstavuje 23%. Rovnako má medzi krajinami V4 aj najvyššie odvodové zaťaženie. Výška odvodov zamestnávateľa predstavuje 35,20%. -1 1 3 5 7 9 11 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 Slovensko Česká republika Maďarsko Poľsko 0 5 10 15 20 25 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 Slovensko Česká republika Maďarsko Poľsko 413 Tabuľka 1: Porovnanie výšky jednotlivých druhov dane v krajinách V4 Krajina Druh dane Výška dane Slovenská republika Daň z príjmu fyzických osôb 19 % (do 176,8 násobku životného minima); 25 viac ako 176,8 násobku životného minima) Daň z príjmu právnických osôb 23 % DPH Základná 20 % Odvodové zaťaženie zamestnávateľa 35,20 % Česká republika Daň z príjmu fyzických osôb 15 % Daň z príjmu právnických osôb 19 % DPH Základná 20 % Odvodové zaťaženie 34 % Krajina Druh dane Výška dane Maďarsko Daň z príjmu fyzických osôb 16 % Daň z príjmu právnických osôb 19 % DPH Základná 27 % Odvodové zaťaženie 28,5 % Poľsko Daň z príjmu fyzických osôb 19 % do základu dane 85 528 PLN; 32 % od príjmu viac ako 85 582 PLN Daň z príjmu právnických osôb 19 % DPH Základná 23 % Odvodové zaťaženie zamestnávateľa 20,41 % Prameň: http://www.odvody.sk/odvody-v-zahranici.htm. b) Kvalitatívne faktory lokality Okrem uvedených kvantifikovateľných faktorov sú pre rozhodovanie investorov dôležité tiež kvalitatívne faktory lokality, akými sú: 1. Politické prostredie a legislatíva Stav politického prostredia v rámci krajín V4 je približne rovnaký, čo súvisí s prechodom od socialistického totalitného režimu v roku 1989 na demokraciu. Môžeme konštatovať, že všetky krajiny V4 sú politicky stabilné štáty, a sú členmi medzinárodných organizácií a spoločenstiev. Legislatíva vzťahujúca sa na PZI tiež ovplyvňuje zahraničného investora pri rozhodnutí o lokalite umiestnenia PZI. Legislatívne obmedzenia platia vo všeobecnosti predovšetkým pre vstup zahraničného investora do odvetví hospodárstva ako sú farmaceutický priemysel, bankovníctvo, poisťovníctvo a podobne, a to vo forme licencií. V rámci krajín V4 používajú všetky krajiny takúto legislatívnu úpravu. Dôležitým prvkom v rámci legislatívy je právna úprava politiky podpory PZI, ktorá je rozpracovaná v prvej kapitole predkladanej diplomovej práce a jej efektivite bude venovaná samostatná kapitola. Legislatíva spolu s politikou podpory PZI podporuje priaznivé podnikateľské a investičné prostredie. Porovnanie kvality podnikateľského prostredia v rámci krajín V4 zobrazuje tabuľka č. 2, uvedená na nasledujúcej strane, pričom prvý riadok tabuľky uvádza celkovú pozíciu "Ease of Doing Business" zo 185 hodnotených ekonomík. Ostatné riadky tabuľky poukazujú na pozíciu jednotlivých krajín, na základe vybraných ukazovateľov. 414 Tabuľka 2: Kvalita podnikateľského prostredia podľa Doing Business v roku 2013 Krajina Slovensko Česká republika Maďarsko Poľsko Ukazovateľ Podmienky podnikania 46 65 54 55 Začatie podnikania 83 140 52 124 Registrácia vlastníctva 8 27 43 62 Získanie úveru 23 53 53 4 Ochrana investora 117 100 128 49 Platba daní 100 120 118 114 Zahraničné obchodovanie 98 68 73 50 Vymáhateľnosť zmlúv 69 79 16 56 Ukončenie podnikania 38 34 70 37 Prameň: Spracované podľa údajov Doing Business. Na základe údajov z uvedenej tabuľky môžeme konštatovať, že Slovensko sa nachádza na 46 pozícií v rebríčku hodnotených krajín podľa Doing Business, čo je najlepšia pozícia spomedzi krajín V4. Najhoršie výsledky dosahuje Slovensko pri ochrane investora a najlepšie hodnotenie dosahuje v ochrane duševného vlastníctva, kde dosahuje výrazne lepšie hodnotenie ako ostatné krajiny. Veľmi dobré výsledky získalo Slovensko aj pri hodnotení získavania úverov. 2. Miera korupcie Pri charakterizovaní mieri korupcie vo vybraných krajinách vychádzame z indexu vnímania korupcie Corruption Perceptions Index (CPI), ktorý je počítaný centrálou Transparency International v Berlíne. Index zahŕňa údaje z prieskumov siedmich nezávislých inštitúcií, a to Svetové ekonomické fórum (WEF), Freedom House, The Economist Intelligence Unit, Inštitút pre rozvoj manažmentu IMD, Bertelsmannova nadácia a analytické agentúry IHS Global Insight a Political Risk Services uskutočnených v priebehu roku 2011 a úvodu roka 2012. Prieskumy boli realizované medzi domácimi i zahraničnými podnikateľmi a analytikmi a týkali sa iba korupcie vo verejnom sektore. Najnižšiu mieru korupcie charakterizuje index 100 a najvyššiu 0. Tabuľka č. 3, uvedená na nasledujúcej strane, ukazuje poradie vybraných krajín vo svetovom rebríčku a hodnotu indexu miery korupcie v týchto krajinách. Tabuľka 3: Miera korupcie v krajinách V4 v roku 2012 Krajina Poradie vo svetovom rebríčku Hodnota Indexu CPI Slovensko 62 46 Česká republika 54 49 Maďarsko 46 55 Poľsko 41 58 Prameň: Spracované podľa údajov Transparency International. Z uvedenej tabuľky je zreteľné, že Slovensko sa nachádza na najnižšej pozícii v rámci krajín V4. Najlepšie hodnotenie dosahuje Poľsko. 415 3. Infraštruktúra Ďalším faktorom, ktorý má vplyv na umiestnenie PZI je infraštruktúra. V dôsledku režimu fungovania krajín V4 do roku 1989 je sieť diaľničnej infraštruktúry v rámci týchto krajín výrazne zaostalá oproti krajinám západnej Európy. Najviac využívanou dopravou na Slovensku je cestná doprava, a preto je vhodné pri porovnaní cestnej infraštruktúry použiť ukazovateľ hustoty cestnej siete. V dôsledku absencie dostatočného vybavenia Slovenska diaľničnou sieťou budeme využívať ukazovateľ hustoty celkovej cestnej siete vo vybraných krajinách. Z grafu č. 5 je zreteľné, že najvyššia hustota cestnej siete sa nachádza v Maďarsku. Slovensko je spomedzi vybraných krajín na treťom mieste. Graf 5: Hustota cestnej siete v krajinách V4 (km/100km) Prameň: Spracované podľa údajov Internationam road federation. Do infraštruktúry zaraďujeme aj informačnú infraštruktúru. Informačnú infraštruktúru tvoria informačné a telekomunikačné technológie. V súčasnej dobe je informačná infraštruktúra dôležitá pre každé odvetvie podnikania. Z nižšie uvedenej tabuľky č. 4 môžeme konštatovať, že všetky štáty V4 sú dostatočne vybavené informačnou infraštruktúrou. Tabuľka 4: Stav vybraných ukazovateľov informačnej infraštruktúry v krajinách V4 v roku 2012 Krajina Počet mobilných telefónov na 100 obyvateľov Počet pevných telefónnych liniek na 100 obyvateľov Počet užívateľov internetu na 100 obyvateľov Slovensko 109 19 74 Česká republika 128 22 66 Maďarsko 117 29 62 Poľsko 131 18 58 Prameň: Spracované podľa údajov Central Intelligence Agency. ZÁVER Z výsledkov realizovaných analýz môžeme definovať možnosti a obmedzenia ďalšieho prílevu priamych zahraničných investícií do Slovenskej republiky. Za najväčšiu možnosť ďalšieho prílevu priamych zahraničných investícií do Slovenskej republiky považujeme prilákanie zahraničných investorov do odvetvia vedomostnej ekonomiky (technologické centrá), ktorá potrebuje iba informačnú infraštruktúru, ktorá je dostupnú na celom Slovensku a do odvetvia strategických služieb. Najväčšie obmedzenia plynie predovšetkým z vysokého daňového a odvodového zaťaženia zamestnávateľov na Slovensku a z nedostatočnej vybavenosti Slovenska kvalitnou cestnou infraštruktúrou, predovšetkým nedostatočným vybavením diaľničnou sieťou a rýchlostnými cestami. 0 50 100 150 200 250 Slovensko Česká republika Maďarsko Poľsko Hustota cestnej siete 416 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY EUROSTAT [online]. [cit. 25.2.2013]. Dostupné na <http://appsso.eurostat.ec.europa.eu/nui/submitModifiedQuery.do> LIPKOVÁ, L. a kol. 2011. Medzinárodné hospodárske vzťahy. 1. vyd. Bratislava: Sprint dva 2011. 414 s. ISBN 978-80-89393-37-4 MINISTERSTVO HOSPODÁRSTVA SR. Koncepcia riadenia prílevu zahraničných investícií v kontexte globálnej finančnej a hospodárskej krízy [online]. 22 s. [cit. 14.2.2013]. Dostupné na <www.economy.gov.sk/koncepcia-riadenia-prilevu-zahranicnych-investicii-vkontexte-globalnej-financnej-a-hospodarskej-krizy.pdf> NÁRODNÁ BANKA SLOVENSKA. Priame zahraničné investície. Dostupné na <http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/statistika-platobnej-bilancie/priame-zahranicneinvesticie> NEUMANNOVÁ, A. a kol. 2012. Podniková diagnostika. 1. vyd. Bratislava: IURA Edition 2012. 204 s. ISBN 978-80-8078-4645 SRŠŇOVÁ, J. a kol. 2008. Medzinárodné strategické rozhodovanie podniku. 1. vyd. Bratislava: Sprint vfra 2008. 218 s. ISBN 978-80-969927-6 SVETOVÁ BANKA. Data [online]. [cit. 25.2.2013]. Dostupné na <http://data.worldbank.org/indicator/IS.ROD.DNST.K2?order=wbapi_data_value_2010%20 wbapi_data_value%20wbapi_data_value-last&sort=desc> ŠTATISTICKÝ ÚRAD SR [online]. [cit. 25.2.2013] Dostupné na <http://www.statistics.sk/pls/eutab/html.h?ptabkod=tsdec100> TRANSPARENCY INTERNATIONAL SLOVENSKO. Index vnímania korupcie [online]. [cit. 25.2.2013]. Dostupné na <http://www.transparency.sk/sk/vystupy/rebricky/#CPI> KONTAKT doc. Ing. Anna Neumannová, CSc. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 417 NĚKTERÉ RYSY UPLATŇOVÁNÍ DRUŽSTEVNÍCH PRINCIPŮ V ZEMĚDĚLSKÝCH DRUŽSTVECH ČR SOME FEATURES OF THE APPLICATION OF COOPERATIVE PRINCIPLES IN AGRICULTURAL COOPERATIVES CR Jiří Novotný 1 ABSTRACT Restoration of the market system in the Czech Republic also brought revitalization of cooperatives..Research of agricultural cooperatives in the Czech Republic shows reserves in the implementation of international cooperative principles. There are still reserves in the proportion of members on the management, it is often only a limited interest in the recruitment of new members and, despite some improvements there si still lag in the accomodation to their members. KEYWORDS Agricultural coops, cooperative principles, share of the members on control, the business legal form,interest in acceptance of the new members, accommodation towards members of coop JEL CLASSIFICATION Q13, K20, M21 ÚVOD Vývoj družstevnictví v zemědělství českých zemí se od svých počátků v 19. století ubíral specifickou cestou. Dynamický rozvoj zemědělského družstevnictví v rámci Československé republiky kulminoval v meziválečném období. Dobrovolné sdružování podnikatelských subjektů zemědělské prvovýroby v odbytových, zásobovacích a zpracovatelských družstvech tehdy dosáhlo celosvětově mimořádného rozsahu. Válka a poválečný vývoj činnost družstev deformovaly. Zmíněná družstva infrastrukturního typu byla v podstatě vyvlastněna a pod označením združstevňování vesnice bylo vynucováno sdružování soukromých zemědělských hospodářství. Čtyřicet let působení centrálně plánovacího systému charakterizované tímto nuceným zaváděním jednotných zemědělských družstev v podstatě negovalo naplňování družstevních principů. Transformace centrálně plánovacího systému na tržní systém přinesla zásadní změnu v postavení družstev. Nová právní úprava Obchodním zákoníkem obnovila postavení družstva jako autonomní ekonomické jednotky tržního systému. Družstvo jako právní forma podnikání a dobrovolného sdružování ekonomických subjektů, opět umožnilo sdružovat své členy, fyzické a právnické osoby, do samostatných a nezávislých subjektů, pro dosahování ekonomických ale i sociálních cílů. Obnova družstevního sektoru v tržních podmínkách přinesla řadu změn. Jednou z klíčových změn je opětovné vytvoření podmínek pro implementaci družstevních principů v činnosti zemědělských družstev. V roce 2008 byl na Katedře podnikového hospodářství ESF MU započat dlouhodobě koncipovaný výzkum sdružování ekonomických subjektů formou družstva. Získané poznatky 1 Doc. Ing. Jiří Novotný, CSc., Katedra podnikového hospodářství ESF MU 418 mají v tomto textu umožnit typologicky efektivně hodnotit současný stav v naplňování mezinárodních družstevních principů v rámci činnosti českých zemědělských družstev. Cíl a metodika Platný obchodní zákoník v ust. § 221 družstvo vymezuje jako „..společenství neuzavřeného počtu osob, založené za účelem podnikání nebo zajišťování, hospodářských, sociálních anebo jiných potřeb svých členů." Tímto vymezením prostupuje archetyp ekonomického principu, dávajícího smysl existenci družstva usilováním o ekonomické cíle, o ekonomické přínosy pro své členy. Družstva se tedy řadí mezi tzv. hospodářská společenstva, která sdružují ekonomicky činné osoby 2 . Specifické rysy družstva, jako hospodářského společenstva, které jej odlišují od ostatních právních forem podnikání se označují jako mezinárodní družstevní principy. Jejich platnou verzi schválil Mezinárodní družstevní svaz na svém sjezdu v r. 1995. Zařadil mezi ně: dobrovolnost a otevřenost členství, demokratické řízení, ekonomickou spoluúčast členů, samostatnost a nezávislost družstva, výchovu, školení a informace pro členy a veřejnost, spolupráci mezi družstvy a odpovědnost za společnost. 3 Cílem tohoto příspěvku je seznámit s některými výsledky výzkumu uplatňování družstevních principů v současných českých zemědělských družstvech. Těžiště je v prezentaci poznatků z výzkumu implementace principů: demokratičnosti řízení a dobrovolnosti a otevřeného členství, prostřednictvím sledování zájmu družstev na přijímání nových členů, podílu členů na řízení a vstřícnosti družstva ke svým členům. Jako nástroj pro získání empirických dat bylo využito dotazníkové šetření, prováděné proškolenými dotazovateli přímo v družstvech. V předloženém textu jsou shrnuty výsledky dotazníkového šetření provedeného výzkumným týmem katedry podnikového hospodářství ESF MU ve spolupráci se studenty kurzu podnikového hospodářství. Následující text přináší výsledky komparační analýzy vybraných charakteristik zemědělských družstev: velikost družstva podle počtu členů, a počtu pracovníků, podíl členů na řízení, zájem družstva na přijímání nových členů a vstřícnost družstva vůči svým členům. Výsledky a diskuze Sledovaný soubor podniků Sledovaný soubor zemědělských družstev zahrnuje 144 subjektů. Vzhledem ke značnému počtu zemědělských družstev rozložených nerovnoměrně na území celé republiky (která jsou navíc obtížně identifikovatelná a oslovitelná) má relativně nízkou četnost. Lze však předpokládat, že zkoumání vybraných základních charakteristik zemědělských družstev i prostřednictvím takto omezené četnosti souboru družstev je smysluplné a jeho výsledky v přijatelné míře zobecnitelné. Velikostní struktura Vymezení velikosti družstva, jako ekonomické jednotky a hospodářského společenstva, se dotýká dvou jeho dimenzí. Je to jednak vymezení jeho velikosti jako podnikatelského subjektu podniku, kde nejvíce využívaným kriteriem je počet pracovníků, jednak vymezení jeho velikosti jako hospodářského společenstva, kde vyjádřením je počet jeho členů. 2 HUNČOVÁ, M. Družstva a jejich role v tržní ekonomice. 1. vyd. Ústí nad Labem : Univerzita J. E. Purkyně, 2006. 197 s. ISBN 80-7044-810-5. s.7 3 ŽÁK, M. a kol. Velká ekonomická encyklopedie. 2. vyd. Praha : Linde Praha, a.s., 2002. 888 s. ISBN 807201-381-5 419 Počet pracovníků – velikost podniku Pro velikostní klasifikaci družstev jako podnikatelských subjektů je v tomto výzkumném úkolu využito členění podle počtu pracovníků, používaného v Evropské Unii (mikropodnik 1-9 pracovníků; malý podnik 10 99 pracovníků; střední podnik 100 – 249 pracovníků; velký podnik 250 a více pracovníků). Pro rozčlenění družstev do skupin podle počtu členů bylo využito téhož četnostního rozvržení jako u velikostního členění družstev. Tabulka č. 1: Struktura sledovaných družstev podle velikosti a počtu členů Struktura dotazovaných zemědělských družstev podle velikosti a počtu členů celkem mikro malé střední velké Počet členů počet % počet % počet % počet % počet % Do 9 12 100 3 25,00 8 66,67 1 8,33 0 0,00 10-99 53 100 11 20,75 41 77,36 1 1,89 0 0,00 100 249 43 100 2 4,65 37 86,05 4 9,30 0 0,00 250 a více 36 100 2 5,56 18 50,00 13 36,11 3 8,33 celkem 144 100 18 12,50 104 72,22 19 13,20 3 2,08 Zdroj: Autor. Graf č. 1: Počty členů v družstvech podle jejich velikosti Zdroj: Autor. Zcela dominující postavení mají svým počtem ve sledovaném souboru družstev malé podniky. Svým téměř tříčtvrtinovým zastoupením ukazují, že zemědělská družstva nejčastěji zaměstnávají 10 až 99 pracovníků. Střední družstva (100-249 pracovníků) a mikrodružstva (do 9 pracovníků) jsou zastoupena jen v úrovních cca 10% a velká družstva (podniky s 250 a více pracovníky) byly zaznamenána jen v úrovni jednotek procent. Odlišná je situace ve strukturálním zastoupení zemědělských družstev ve skupinách podle počtu členů. Pomineme-li skupinu s počtem členů do 9, tedy s minimálním členským zastoupením, u ostatních skupin je četnost podstatně vyrovnanější, i když s patrnou tendencí poklesu počtu družstev ve skupině, při postupu od skupiny s 10-99 členy, přes skupinu se 100-249 členy až po skupinu zemědělských družstev s 250 a více členy. Struktura dotazovaných zeměděl. družstev dle počtu členů a velikosti 0,00 10,00 20,00 30,00 40,00 50,00 60,00 70,00 80,00 90,00 100,00 mikro malé střední velké velikost podniku p r o c e n t a Do 9 10-99 250 a více 100 249 420 Z tabelovaných údajů je zřejmé, že u řady zemědělských družstev je v převisu počet členů nad počtem pracovníků. Tento stav lze považovat za důsledek historického vývoje, v jehož rámci se v procesu transformace z centrálně plánovacího systému na tržní systém řešila původní přezaměstnanost radikálním zeštíhlováním. Zemědělská družstva s nízkým počtem pracovníků a relativně vysokým počtem členů, i když někdy zahrnují subjekty v útlumu či likvidaci, jsou obvykle subjekty v ryze zemědělských oblastech, kde existoval silný zájem uchovat pracovní příležitosti a kde důvodem pro zachování družstva jako právní formy podnikání byl i zájem zabezpečit obdělávání zemědělské půdy. Implementace družstevních principů Vedle obecného poslání ekonomického subjektu v tržním systému, jímž je i pro družstvo úsilí vlastníků členů družstva o dosažení stanovených cílů prostřednictvím kombinace výrobních faktorů, má být činnost současného družstevního společenství založena na specifických zásadách. Souhrnně je lze vyjádřit prostřednictvím principů družstevní identity, deklarovaných Mezinárodním družstevním svazem v roce 1995 . Podle této deklarace 4 je družstvo autonomní organizované seskupení osob za účelem uspokojení jejich společných ekonomických, sociálních a kulturních potřeb, prostřednictvím jimi vlastněného a demokraticky řízeného podniku. Jak již bylo uvedeno ve vstupní části tohoto textu, družstvo se řadí mezi právní formy podnikání, ale oproti ostatním formám podnikání má své specifické rysy. Je totiž nejen samostatnou hospodářskou jednotkou, ale je zároveň i společenstvím osob, které prostřednictvím jimi vlastněného a demokraticky řízeného podniku usilují o naplnění svých společných ekonomických, sociálních a kulturních potřeb a aspirací 5 . Do jaké míry plní reálná družstva toto své modelové poslání ve společenské oblasti, bylo v rámci provedeného výzkumu zjišťováno dotazováním, jak respondent, člen osloveného družstva hodnotí: podíl členů na řízení, zájem družstva na přijímání nových členů a vstřícnost družstva vůči svým členům a zaměstnancům Výsledky terénního šetření, kde vyjádřením úrovně naplňování příslušných družstevních principů je respondentem deklarovaná, v družstvu panující spokojenost či nespokojenost jeho členů v příslušné oblasti., jsou uspořádány v navazujícím přehledu. Tabulka č.2 zachycuje hodnocení spokojenosti členů s podílem na řízení družstva, zájmu družstva na přijímání nových členů a vstřícnosti družstva vůči členům a pracovníkům ve sledovaném souboru družstev, v členění podle velikosti podniku. Tabelované číselné údaje, při požití jejich několikanásobného třídění, nejsou příliš přehledné. Proto je v předloženém textu pro jejich vyjádření využito grafického znázornění četností a rozčlenění podle jednotlivých hodnotících hledisek. 4 In : HUNČOVÁ, M. Družstva a jejich role v tržní ekonomice. 1. vyd. Ústí nad Labem : Univerzita J. E. Purkyně, 2006. 197 s. ISBN 80-7044-810-5 5 HUNČOVÁ, M. Družstva a jejich role v tržní ekonomice. 1. vyd. Ústí nad Labem : Univerzita J. E. Purkyně, 2006. 197 s. ISBN 80-7044-810-5. s.79 421 Tabulka č. 2: Spokojenost s činností družstva, podle velikosti podniku Spokojenost s činností zemědělského družstva, podle velikosti podniku mikro malé střední velké celkem počet % počet % počet % počet % počet s podílem na řízení ano 16 88,89 97 93,27 18 94,74 3 100,00 134 ne 2 11,11 7 6,73 1 5,26 0 0,00 10 celkem 18 100 104 100 19 100 3 100 144 vstup nových členů ano 9 60,00 62 80,52 15 100,00 1 100,00 87 ne 6 40,00 15 19,48 0 0,00 0 0,00 21 celkem 15 100 77 100 15 100 1 100 108 jsou vstřicnější ano 6 33,33 65 62,50 14 73,68 3 100,00 88 ne 12 66,67 39 37,50 5 26,32 0 0,00 56 celkem 18 100 104 100 19 100 3 100 144 Zdroj: Autor. Graf č. 2: Spokojenost členů s podílem na řízení družstva, podle velikosti podniku Zdroj: Autor. Jak je zřejmé z grafu č. 2, u družstev všech velikostních kategorií sledovaného souboru podniků výrazně převládá spokojenost s podílem členů na řízení. Nicméně byly zaznamenány, byť spíše ojediněle, případy nespokojenosti zejména u okrajových velikostních kategorií, tedy u mikropodniků a velkých podniků. Lze tedy konstatovat, že i přes relativně příznivou situaci, je třeba, s ohledem na dodržování družstevních principů, věnovat trvalou pozornost zapojování členů do řízení družstva a to především u družstev v kategorii mikropodniků a velkých podniků Graf č. 3: Zájem družstva na vstupu nových členů, podle velikosti podniku Zdroj: Autor. Spokojenost s podílem na řízení (dle velikosti) 0,00 10,00 20,00 30,00 40,00 50,00 60,00 70,00 80,00 90,00 100,00 mikro malé střední velké velikost p r o c e n t a ano ne vstup nových členů(dle velikosti) 0,00 10,00 20,00 30,00 40,00 50,00 60,00 70,00 80,00 90,00 100,00 mikro malé střední velké velikost p r o c e n t a ano ne 422 I když je otevřenost členství definičním znakem družstva jak podle ustanovení obchodního zákona tak i podle zásad družstevnictví, graf č. 3 ukazuje, že ne vždy je v praxi tento princip dodržován. Grafické znázornění dokládá, že i když naprostá většina sledovaného souboru družstev jak celkově, tak i v rámci jednotlivých velikostních kategorií, je vůči přijímání nových členů vstřícná, projevuje se tato vstřícnost diferencovaně. V zásadě lze vyvodit, že s růstem velikostní kategorie družstevních podniků zájem o nové členy se zvyšuje. Graf č. 4: Spokojenost se vstřícností družstva ke členům a pracovníkům, podle velikosti Zdroj: Autor. Důležitým rysem družstevních subjektů oproti podnikům ostatních právních forem podnikání, je partnerský vztah mezi družstevníky a návazně i zaměstnanci jako výkonnými aktéry podnikatelských aktivit navzájem i vůči vedení podniku. Jak je zřejmé ze znázornění obsaženém ve grafu č. 4, ne vždy je potenciál tohoto partnerství plně využíván. I když v rámci provedeného výzkumu bylo zjištěno, že s růstem velikostní kategorie podniku se obecně vstřícnost družstev vůči členům a pracovníkům zvyšuje, teprve od velikosti malé podniky nabývá tato vstřícnost rozměru výrazně přesahujícího míru partnerství dosahovanou v podnicích ostatních právních forem podnikání. ZÁVĚR Provedený výzkum zemědělských družstev obsáhl celé spektrum jejich velikostních kategorií. Tabelací, grafickým znázorněním a následnou analýzou shromážděných empirických dat byly vyvozeny poznatky obecně vztažitelné na současnou situaci v zemědělských družstvech v České republice. Jako první poznatek lze uvést, že u většiny zemědělských družstev je v převisu počet členů nad počtem pracovníků. Tento stav lze považovat za důsledek historického vývoje, v jehož rámci se v procesu transformace z centrálně plánovacího systému na tržní systém řešila původní přezaměstnanost radikálním zeštíhlováním. Daší poznatky mají přímou vazbou na implementaci družstevních principů .Výzkum spokojenosti členů s podílem na řízení družstva, zájmu družstva na přijímání nových členů a vstřícnosti družstva vůči členům a pracovníkům ve sledovaném souboru družstev, ukázal v podstatě příznivou situaci. U družstev všech velikostních kategorií v zásadě výrazně převládá spokojenost s podílem členů na řízení. I když naprostá většina sledovaného souboru družstev v rámci jednotlivých velikostních kategorií, je vůči přijímání nových členů vstřícná, projevuje se tato vstřícnost diferencovaně. V zásadě lze vyvodit, že s růstem velikostní kategorie družstevních podniků se zájem o nové členy zvyšuje. družstva jsou vstřícnější (dle velikosti) 0,00 10,00 20,00 30,00 40,00 50,00 60,00 70,00 80,00 90,00 100,00 mikro malé střední velké velikost p r o c e n t a ano ne 423 Očekávatelná vyšší vstřícnosti družstev vůči členům ale i pracovníkům než je obvyklé u ostatních právních forem podnikání se zásadě potvrdila. Bylo zároveň zjištěno, že s růstem velikostní kategorie podniku se obecně vstřícnost družstev vůči členům a pracovníkům zvyšuje. LITERATURA HELEŠIC, F. Evropské družstvo. 1. vyd. Praha : Družstevní asociace České republiky, 2004. 123 s. ISBN 80-86426-18-1 HESKOVÁ, M., WILSON, M., ŠÚBERTOVÁ, E., LONERGAN, G. Encyklopedie družstevnictví Svazek 1. 1. vyd. Bratislava : KARTPRINT, 2005, 71 s.. ISBN 80-88870-51-8 HESKOVÁ, M. a kol. Encyklopedie družstevnictví Svazek 2. 1. vyd. Bratislava : KARTPRINT, 2006, 110 s.. ISBN 80-88870-61-5 HOLEJŠOVSKÝ, J., ŘÍMALOVÁ, O. Družstva. 2. vyd. Praha : C.H.Beck, 1999. XXII. 494 s. ISBN 80-7179-812-6 HUNČOVÁ, M. Družstva a jejich role v tržní ekonomice. 1. vyd. Ústí nad Labem : Univerzita J. E. Purkyně, 2006. 197 s. ISBN 80-7044-810-5 Synek, M. a kol. Podniková ekonomika. 1. vyd. Praha : C.H. Beck, 2000. xxii, 456 s. ISBN 80-7179-388-4 ŠÚBERTOVÁ, E. Družstevníctvo v procese globalizácie. 1. vyd. Bratislava : KARTPRINT, 2004, 193 s., ISBN 80-88870-34-8 ŽÁK, M. a kol. Velká ekonomická encyklopedie. 2. vyd. Praha : Linde Praha, a.s., 2002. 888 s. ISBN 80-7201-381-5 Zákon č. 513/1991 Sb., obchodní zákoník, ve znění pozdějších předpisů KONTAKT Doc. Ing. Jiří Novotný, CSc. Masarykova univerzita Ekonomicko-správní fakulta Katedra podnikového hospodářství Lipová 41a 602 00 Brno Česká republika e-mail: [email protected] 424 CUSTOMER LOYALTY TO THE BRAND AND COMPANY IMAGE Józef Ober ABSTRACT This article discusses customer loyalty to the brand and explains how it may affect the company's image. The article explains and gives advice on how to deal with customers to keep them on your brand. KEY WORDS Brand identity, customer loyalty, company image JEL Classification M21 INTRODUCTION Świat wokół nas wydaje się być pochłonięty różnymi markami. Gdzie by nie spojrzeć otaczają nas reklamy niezawodnych samochodów, najlepszych lodów czy napojów chłodzących, bez których z pewnością wielu z nas nie potrafi już żyć. Właśnie sztandarowym markom ciężko jest się oprzeć. W ostatnich latach właściciele marek dużą wagę przykładają do pozytywnego wizerunku swoich przedsiębiorstw, a co za tym idzie i marek. Czynnikiem różnicującym konkurujące ze sobą marki jest ich tożsamość. Tożsamość marki stanowi niezwykle ważny element marki. Podkreśla jej nietypowość, niezwykłość i oryginalność. 1. Lojalność klientów wobec marki Już niemal na stałe w relacjach klientprzedsiębiorstwo przyjęło się powiedzenie „Klient nasz Pan". Wiele w tym powiedzeniu jest racji. Bo przecież nie wystarczy stworzyć niesamowity, innowacyjny produkt, czy luksusową usługę, która odróżnia ją od innych ofert, nasz sukces zacznie się w momencie gdy dany produkt lub usługę zdołamy sprzedać. Zaś do sprzedaży potrzebni nam są klienci, którzy niejednokrotnie bardzo różnią się między sobą zarówno potrzebami jak również i zasobnością portfela. Posiadanie lojalnych wobec danej marki klientów niesie za sobą wiele istotnych korzyści. Jednak najpierw należy pomyśleć w jaki sposób zatrzymać przy marce danych klientów. D.A. Aaker podaje kilka rad dotyczących zatrzymania przy swojej marce klientów: 1 Należy traktować klientów we właściwy sposób – należy dbać o to by produkty marki zawsze były dobrej jakości i funkcjonalności te dwie cechy to powód do tego by ponownie zakupić dany produkt. Jeśli chodzi o usługi to należy zawsze dbać o właściwą kulturę usługi, czy też szkolenia sprzedawców, by potrafili oni utrzymywać właściwe relacje z klientami. Należy być blisko klienta – istnieje wiele sposobów na zbliżenie się do klienta. Można na przykład organizować spotkania dla klientów w trakcie targów, czy wystaw 1 Kall J., Silna marka. Istota i kreowanie. ,Polskie Wydawnictwo Ekonomiczne, Warszawa 2001, s. 110119. 425 handlowych. Innym sposobem jest organizacja dni otwartych, czy wysyłanie listów osobistych do klientów o charakterze rocznicowym czy okolicznościowym 2 . Bardzo dobrym narzędziem w tworzeniu bliskich relacji z klientem może być Internet. Istnieją Techniki umożliwiające interakcję społeczną poprzez Internet. Klienci mogą na przykład współtworzyć stronę internetową firmy czy marki. Dotyczy to w głównej mierze dodawania opinii na temat marki czy firmy. Analizując opinie naszych klientów jesteśmy stanie wychodzić im naprzeciw i realizować ich pragnienia poprzez zaspokajanie ich potrzeb. Również bardzo ciekawym pomysłem jest zainstalowanie usługi chat na oficjalnej stronie firmy. Na chacie mogą spotkać się osoby, nasi klienci którzy mają podobne zainteresowania. Mogą ze sobą w swobodny sposób wymienić poglądy na temat naszych produktów czy usług ale też porozmawiać na inne wolne tematy. Klienci w ten sposób przekonują się do danej marki, dostrzegają inicjatywy i możliwości jakie niesie ze sobą lojalność wobec marki 3 : Należy mierzyć satysfakcję klienta oraz sterować nią – do pomiaru zadowolenia klienta może być użyta analiza skarg i zażaleń klientów, bądź też badania ankietowe. Bardzo pomocnym narzędziem może się również okazać analiza utraconych klientów, w której zwrócimy się do byłych klientów z pytaniem z jakich powodów odeszli od naszej marki. W procesie dbania o zadowolenie i satysfakcję klienta należy również podkreślić ważną rolę jaką pełni procedura reklamacyjna produktu lub usługi. Musi jednak ona być prowadzona w sposób efektywny. W ten sposób może proces reklamacji przynieść firmie korzyści ponieważ po pierwsze stwarza realne szanse na naprawienie relacji z niezadowolonymi klientami. Badania pokazują, że klienci których sprawy reklamacyjne zakończyły się pozytywnie stają się jednymi z najwierniejszych klientów firm. Efektywna procedura reklamacyjna po drugie zapewnia ograniczenie się rozprzestrzeniania negatywnych opinii na temat naszej firmy, czy konkretnego produktu bądź tez usługi. Korzyści są też takie iż firma może ulepszać swoje produkty lub też usługi, obserwując jakie wady posiadają. Ostatnią korzyścią jest też lepsza motywacja pracowników do pełniejszego, lepszego, doskonalszego wykonywania swoich obowiązków w pracy. Należy stworzyć koszty zmian – a więc możemy znaleźć rozwiązanie problemu klienta poprzez zredefiniowanie jego interesu. Należy nagradzać lojalnych klientów. Można to zrealizować poprzez stworzenie programów dla lojalnych klientów. Podatność na ten rodzaj przynależności mają zazwyczaj ludzie młodzi oraz dzieci. Programy takie są też najbardziej odpowiednie jeśli chodzi o duże marki, bądź też te marki które jako pierwsze wprowadzają dany program. Klientowi należy dać coś ekstra – czasem dodanie jakiejś drobnostki od firmy może zostać bardzo mile przyjęte przez klienta. Może też to wpływać na proces utożsamiania się klientów z dana marka czy też firmą. Rady, które zostały przedstawione powyżej jednoznacznie podkreślają jak klient jest ważny dla dobra i przetrwania naszej marki. Należy nieustannie dbać i troszczyć się o klienta. M.J. Thomas i W.G. Donaldson stworzyli koncepcję „troski o klienta". Zgodnie z tą koncepcją najważniejszą rolę odgrywają oceny wyrażane poprzez spontaniczne reakcje klientów lub też oceny wyrażone za pomocą kanału dystrybucji. Źródłem takich ocen mogą być również wyniki prowadzonych systematycznie badań marketingowych. Do elementów 2 Wójcik K., Public Relations. Wiarygodny dialog z otoczeniem, Wydawnictwo Placet, Warszawa 2005, s. 760761. 3 Guziur P., Marketing w Internecie. Strategie dla małych i dużych firm, Wydawnictwo Helion, Gliwice 2001, s. 115-117. 426 systemu „troski o klienta" zaliczyć możemy redukcję ryzyka nabywcydo której możemy zaliczyć udzielanie gwarancji na nasze produkty, można również oferować możliwość zwrotu zakupionych towarów, gwarancja może tez obejmować zaoferowanie najniższych cen produktu, firma troszcząca się o klienta powinna również prowadzić zaplanowaną politykę sprzedaży. Kolejnym elementem systemu jest podnoszenie wartości produktu poprzez udzielanie informacji i porad konsumentom. Firma powinna dbać o łatwość usuwania usterek w swoich produktach oraz dążyć do tego by konserwacja produktów była łatwa i szybka. Następnym elementem systemu troski o klienta jest zawieranie transakcji z klientem, które ma się objawiać w terminowym dostarczaniu produktów, ochronie jakości produktu w czasie transportu oraz uprzejmym załatwianiu skarg wnoszonych przez klientów. Firma winna również dbać o udzielanie wiarygodnych informacji na temat produktów oraz udzielanie kompetentnych porad. Ostatnim elementem systemu troski o klienta są niematerialne/ niewymierne aspekty relacji z klientem. Relacje te realizuje się poprzez podniesienie samooceny klienta która jest przeciwieństwem do obniżenia samooceny wywołanej niewiedzą na temat produktów. Firma dbająca o klienta powinna również w każdej sytuacji profesjonalnie postępować, tak by nie powodować negatywnych odczuć co do marki w oczach klientów. 4 Dzięki doświadczeniom praktyków z zakresu Public Relations zostało stworzone kilka zaleceń dla działów które w firmach odpowiedzialne są za utrzymywanie kontaktów z klientami: 5 „Klient jest królem" zgodnie z myślą tego hasła należy zadbać o to by w pracownikach firm pojawiło się realne przeświadczenie, że to nie klienci są uzależnieni od naszej organizacji, ale to nasza firma jest uzależniona od klientów. Obsługa klientów nie powinna być przerwą w pracy lecz powinna stać się głównym celem pracy. Klient nie powinien być traktowany jako ktoś z zewnątrz przedsiębiorstwa, ale jako ktoś kto jest integralną częścią przedsiębiorstwa. Klient nie jest też kolejną liczbą w statystyce przedsiębiorstwa lecz po prostu człowiekiem. Trzeba więc podejść do niego z sercem i dbać o jego samopoczucie. Potrzebą i życzeniom klientów nie należy zaprzeczać a co gorsza próbować mu ich odmówić. Należy je jedynie w pozytywny i korzystny sposób dla firmy wykorzystać. Jeżeli mówić o lojalności klientów należy również wspomnieć o tym, iż klienci mają coraz więcej praw. Klienci nieustannie podnoszą swoje wymagania. Klienci chcą większego dostępu do produktów czy usług, żądają niższych cen, lepszej obsługi, wygodniejszej sprzedaży oraz sprawniejszego procesu reklamacyjnego. Często nawet można uważać, że klienci potrzebują i chcą otrzymać wszystko niemal „na wczoraj". Klient ma wiele praw, może zażądać od naszej firmy odszkodowania za niekompletne wykonanie usługi, czy odszkodowania za niezgodność produktu z wcześniejszymi zapewnieniami. Nie należy jednak myśleć w kategoriach każdy klient jest zły i będzie chciał nas oskarżyć za jakąś wadę czy niezadowalające z punktu widzenia wypełnienie usługi. Dobre i bliskie kontakty z klientami także redukują negatywne i stresujące sytuacje wynikające z jakiś wad produktów czy usług. 6 4 Thomas M.J., W.G. Donaldson, Troska o klienta, [W:] Podręcznik marketingu, M.J. Thomas (red.), Wydawnictwo Naukowe PWN, Warszawa 1998, s. 634-644. 5 Wójcik K., Public Relations..., op. cit. , s. 756. 6 Lawrence N., Business to Business Public Relations, [W:] Public relations w praktyce ,A. Gregory red. Wydawnictwo Profesjonalnej Szkoły Biznesu, Kraków 1997, s. 123. 427 a) Sponsoring i targi jako metody wpływania na wizerunek przedsiębiorstwa Udział w targach oraz wystawach handlowych jest jednym z podstawowych instrumentów PR. Zapewniają one firmom możliwość zaprezentowania swoich produktów, usług oraz mocnych stron swojemu otoczeniu a więc zarówno klientom, konkurentom, mediom, przedstawicielom jednostek badawczych, itp. Znaczenie targów w działalności przedsiębiorstw, które uprawiają PR są następujące: Uczestnicy targów mogą liczyć na kontakt z potencjalnymi kontrahentami, ale również z przedstawicielami organów rządowych, instytucji rozwoju i badań oraz innych ważnych organizacji. Targi zazwyczaj trwają kilka dni, stąd są świetną okazją do akcji informacyjnej na temat produktów i usług firmy. Są też okazją do odpowiedzi na pytania jakie mają do danej firmy klienci, czy też kontrahenci. Targi pozwalają też budować pozytywne, bardziej emocjonalne więzi pomiędzy otoczeniem przedsiębiorstwa a firmą. Klient, czy kontrahent który ma zamiar kupić dany produkt, a będą go posiadały dwie ze sobą konkurujące firmy, to wybierze tą, która dała mu dodatkową korzyść emocjonalną. Targi mają również funkcję orientacyjną oraz informacyjną dla wystawców jak i potencjalnych nabywców. Pokazują różnice pomiędzy ofertami konkurujących ze sobą firm. Targi pomagają zrozumieć w jakim miejscu znajduje się gospodarka, czy też dana branża. Informacje zebrane na różnego typu targach czy wystawach pomocne są przy tworzeniu programów PR w przedsiębiorstwie. Media obecne na targach, bardzo często zamieszczają różnego typu sprawozdania, czy reportaże na temat tego jakie firmy uczestniczyły w targach, w jaki sposób przedstawiły swoją ofertę, a także jakie wywarły wrażenie na uczestniczących w targach 7 . Drugą metodą wykorzystywaną do wpływania na wizerunek przedsiębiorstwa jest sponsoring. „Istotę sponsorowania stanowi celowe postawienie (przez stronę zwaną sponsorem) do dyspozycji drugiej strony (osób fizycznych, organizacji, itd. zwanych sponsorowanymi) pieniędzy, dóbr rzeczowych czy usług, w tym knowhow dla osiągnięcia jakichś celów i korzyści, czego warunkiem jest zasada odwzajemnienia się strony przyjmującej świadczenia: „daję i oczekuję, że dasz – do ut des" 8 . A więc sponsoring jest działalnością z której czerpią korzyści obie strony. Sponsoring podlega planowaniu, organizowaniu oraz kontroli praw i zobowiązań obu stron umawiających się miedzy sobą w celach sponsorowania. Sponsoring najczęściej dotyczy takich dziedzin jak sport, kultura, życie, stosunki społeczne i wiele innych. Sponsoring może być efektywny z wielu czynników takich jak na przykład: 9 dobre relacje z klientem, dobre relacje z personelem, pozytywny obraz w mediach, wyższa ranga marki wyrobu oraz firmy, wsparcie społeczności. 7 Wójcik K., Public Relations..., op. cit. s. 680-681. 8 Ibidem, s. 710. 9 Collard J., Sponsoring,[W:] Public relations w praktyce , A. Gregory red. , Wydawnictwo Profesjonalnej Szkoły Biznesu, Kraków 1997, s. 154. 428 Sponsoring jest wspaniałym narzędziem, dzięki któremu przedsiębiorstwo może osiągnąć bardzo duże korzyści, ale należy zwrócić uwagę na kilka istotnych rzeczy by działalność sponsoringowa przyniosła założone efekty 10 : Po pierwsze należy połączyć sponsoring z strategią marketingową przedsiębiorstwa. Po drugie, należy zaprojektować realne zadania, które w jasny sposób łączą się z innymi celami przedsiębiorstwa. Po trzecie działalność sponsoringowa winna być zaplanowano w długim okresie czasu gdyż sponsoring na krótki okres czasu nie przyniesie zaplanowanych korzyści. Należy sprawdzić jak sponsoring będzie oddziaływał na inne formy promocji, chociażby na reklamę. Warto również przyjrzeć się poczynaniom rywali, którzy prowadzą działalność sponsoringową, jak sobie radzą i czy założone przez nich cele sponsoringowe przynoszą skutki. Podsumowując zagadnienie targów oraz sponsoringu w odniesieniu do kreowania wizerunku przedsiębiorstwa można stwierdzić, że obie te metody mogą okazać się bardzo pomocne w kształtowaniu pozytywnego wizerunku firmy. Z pewnością udział w targach oraz wystawach jest działalnością znacznie tańszą niż sponsoring, który w dużych przedsięwzięciach może być bardzo kosztowny. Obie metody są bardzo pomocne w budowaniu pozytywnych relacji pomiędzy przedsiębiorstwem, a jego otoczeniem. 3. Wizerunek i tożsamość marki Wizerunek marki jest czymś innym niż tożsamość marki. Te dwa pojęcia różnią się od siebie w zależności od: 11 stopnia w jakim występuje zgodność pomiędzy tym co sponsor lub właściciel marki oferuje w swojej ofercie, a tym co naprawdę oferuje, efektywności promowania tożsamości danej marki na rynku docelowym, sposobu w jaki odbierają konsumenci, czy potencjalni klienci markę. Różnice jakie występują w postrzeganiu wizerunku marki przez konsumentów zależą od wielu czynników. Najczęściej do różnego postrzegania marki przez konsumentów dochodzi w momencie gdy grupy konsumentów danego produktu mają bardzo odmienne poglądy na temat tego jak zaspokajać swoje określone potrzeby. Różnice grup konsumentów mogą wynikać na przykład z wieku bądź różnic światopoglądowych. Na obraz marki może również wpływać wizerunek kraju w którym dana marka powstała. Istotną rolę odgrywają w tym przypadku tradycje narodowe oraz sukcesy narodowe. W pewnych branżach znaczenie kraju z jakiego pochodzi dany produkt ma ogromne znaczenie. Na przykład przyjęło się, że najlepsze zegarki pochodzą z Szwajcarii, czy perfumy muszą być z Francji. Często podkreśla się charakter narodowy. Mówimy że niemieckie produkty są solidne, zaś na przykład szwajcarskie mają dużo lepszą jakość. Często na wizerunku marki ciąży także piętno regionu czy miasta jakiego się wywodzi. Często potrawy, czy produkty spożywcze nazywane są tak by jednoznacznie wskazywały skąd pochodzą. Ta informacja ma wpłynąć w jeszcze większym stopniu na podkreślenie walorów tegoż produktu a zatem i marki. Wizerunek marki jest powiązany również ze swoim producentem, czy też dystrybutorem. Każdy z nas lubi 10 Ibidem, s. 157159. 11 Altkorn J., Strategia Marki, Polskie Wydawnictwo Ekonomiczne S.A., Warszawa 2001. , s. 39. 429 czekoladki Wedla, czy zażywa aspirynę Bayera. To jaki wizerunek posiada producent, czy też dystrybutor w dużej mierze rzutuje na tym jak konsumenci będą kojarzyli jego produkty, czy usługi. 12 CONCLUSION Wizerunek przedsiębiorstwa czy też marki jest niezwykle ważnym elementem przedsiębiorstwa. Zarządy przedsiębiorstw coraz częściej świadomie wpływają na jej wizerunek, być może dlatego iż dostrzegają jak ważną rolę pełni on w relacjach klient – przedsiębiorstwo. Podsumowując, należy zaznaczyć, iż to klienci i ich wybory naszej marki mogą zapewnić przetrwanie i dalszy rozwój naszego przedsiębiorstwa. Istotne jest to w jaki sposób zadbamy o to by klienci nam zaufali i byli wobec nas lojalni. Warto postarać się o kreowanie właściwych i przyjaznych relacji typu klientprzedsiębiorstwo. Korzyści z prowadzenia polityki sprzedażowej nastawionej na zadowolenie klienta może się okazać bardzo korzystna dla wielu firm, które dotąd nie dostrzegały zbytnio roli jaką pełni w ich przedsiębiorstwie klient. LITERATURE Altkorn J., Strategia Marki, Polskie Wydawnictwo Ekonomiczne S.A., Warszawa 2001. Collard J., Sponsoring,[W:] Public relations w praktyce, A. Gregory red. , Wydawnictwo Profesjonalnej Szkoły Biznesu, Kraków 1997. Guziur P., Marketing w Internecie. Strategie dla małych i dużych firm, Wydawnictwo Helion, Gliwice 2001. Kall J., Silna marka. Istota i kreowanie. ,Polskie Wydawnictwo Ekonomiczne, Warszawa 2001. Lawrence N., Business to Business Public Relations, [W:] Public relations w praktyce ,A. Gregory red. Wydawnictwo Profesjonalnej Szkoły Biznesu, Kraków 1997. Thomas M.J., W.G. Donaldson, Troska o klienta, [W:] Podręcznik marketingu, M.J. Thomas (red.), Wydawnictwo Naukowe PWN, Warszawa 1998. Wójcik K., Public Relations. Wiarygodny dialog z otoczeniem, Wydawnictwo Placet, Warszawa 2005. CONTACT PhD Eng. Józef OBER Silesian University of Technology. Organisation and Management Faculty Politechnika Śląska. Wydział Organizacji i Zarządzania. ROZ-2. Ul. Roosevelta 26-28, 41-800 Zabrze, Poland e-mail: [email protected] 12 Ibidem, s. 39-42. 430 FINANCIAL CRISIS AS THE OPPORTUNITY Pavla Odehnalová 1 ABSTRACT Paper presents textile business during the financial crisis between the years 2008 and 2012. The company has the Japanese owner and the management philosophy corresponds to Japanese requirements. During the financial crisis, the company, like other companies in the sector faced with economic problems. Like the other companies had to be cost-saving measures in all areas of business in order to avoid liquidation. Thanks to the Japanese management style company was able to use the unusual opportunity to achieve growth strategy. KEY WORDS Financial crisis, Japanese management, opportunity, strenght JEL Classification L1, L16, L67, M11, M14, M21 INTRODUCTION The Japanese company operates in the Czech Republic since 1997. Its parent company is a Japanese multinational company with 100% of interest. The main business of Japanese company is the production of textile fibers and fabrics. It is a leading manufacturer of polyester linings and airbag fabric in Europe. Headquarter office in the Czech Republic is placed in Prostějov, where is also the main manufacturing and processed plant and processed. The company currently employs 206 employees. THE BEGINNING OF THE CRISIS 2008-2010 – THREAT The global economic crisis beginning in 2008 impact, as it was in other sector, also the sectors producing textiles and fabrics. The following table shows the development of sales of products of the observed company which copied the development of industry (www.czso.cz). By 2007, the company has a relatively satisfactory development, where it managed to continually expand their base of customers. Producing of textiles and airbag fabric production grew. In 2007 there was even an increase in sales of airbag fabrics of 334% compared to 2006. (Internal materials of the company.). And revenues increased to 4%, despite the appreciation of the Czech crown against the Euro and USD. Break occurs in 2008, when the Czech crown strengthens, the unit selling price declines in the tops and the company reduced sales of goods. 1 Ing. Pavla Odehnalová, Ph.D., Katedra podnikového hospodářství, Ekonomicko-správní fakulta, Masarykova univerzita, Lipová 41a, Brno 60200, 100% autorství 431 Picture 1: Sales of goods 2007-2011 Source: Internal materials of the company, www.czso.cz , author JAPANESE MANAGEMENT – STRENGHT The crisis has affected all areas of the company and signaled a major threat. However even the crisis occurred within the company, there were no needs for fast revolution all measures carried out gradually and slowly. Japanese approach does not nor tolerate the fast step changes in management process. In 2010, the company is introducing a campaign-VCi5 (variable cost innovation 5%) (Takahashi, 2010). This step should lead to annual savings of innovative variable costs by 5%. Thanks to the step the company achieved operating profit 82 million. In the following years, Japanese management strengthens measures even more rigid and 5% percent cost savings of variable costs increased to 10% within VCi10 strategy. Concrete measure of this saving within the Czech plant was such innovations looms and increases their design capacity. Japanese emphasis on order and tradition is reflected in business management. With a few exceptions, during the long time all the managers in the Czech plant were Japanese which was related to the cultural environment of the enterprise. The transformation to the Czech managers has been conducted very slowly and all the Japanese habits had been followed till today. Ubiquitous order and adherence to compliance with all regulations in the Czech cultural environment, many independent observers could describe as an anachronism. The employees have very well awareness of focusing on quality and continuous improvement of all processes. From the very beginning of the operation of the company was always placed great emphasis on the efficient use of all materials, perfection of products and related production quality, all under the auspices of Project IT-II under which there was a very significant savings and reducing of yarn wasting on minimum (Micíková, 2011 ). All these statements are supported by the certification of the company. The main certificates are ISO Sales of goods 2007-2011 0,0 20,0 40,0 60,0 80,0 100,0 120,0 140,0 2007 2008 2009 2010 2011 Year Y O Y i n d e x Japanese company Textile industry 432 9001:2000, ISO 14001:2005, and the TS norms as ISO/TS 16949:2002 and at least EKF00024664. This emphasis on perfection, however, became the undisputed strength of the company during the global economic crisis and hence the competitive advantage. THE USE OF S-T STRATEGY DIVERSIFICATION STRATEGY Significantly, the 'long business "and the associated aversion to risk and a quick decision was reflected in the handling of the situation of economic crisis. The basic question that Japanese managers are constantly asking is "What if ....?" Crisis management is applied constantly. All processes in the company are constantly subjected to critical analysis in order to seek improvements. The crisis has provided dimensions to search for a Japanese "perfection" and so in 2008 the Company began to implement restructuring measures to ensure the stability of the company but all in terms of "long business". Measures were related with cost reduction and changes in consistency of product portfolio all within the Kaizen policy improvement. As a result of unfavorable prices of inputs such as energy, fuel, water, etc. Prostějov plant has been constrained to stifle manufacturing products with low added value and focus on more expensive production. In the period 2007-2009, this leads to an increase in production of products with higher value added from 7.6% to 13.9% (of the total number of products sold during the period). Manufacturing equipment for the production of cheaper products should be gradually eliminated. Over the years 430 looms should be dismantled and scrapped. However following the production limit lining there was an increase in production of airbag polyamide fabrics. In 2009, its sales increased by 102% within the system of Kaizen, company continued to continual improvement of all processes. There was a reduction in the production of non-standard products, and in 2009, the Company did not record a single complaint. Through appropriate innovation supplemented by appropriate use of opportunities increase productivity looms by 25% above design capacity. The ongoing reorganization of employees, which reduced the number of employees from 206 to 185, leads to increasing the productivity of labor. The above measures have led to the stabilization of business, which was reflected in the company to remain competitiveness despite the adverse developments in the sector itself and the economy as a whole. Dominant strategy for 2010 was to stabilize the company, eliminating the lining with low added value and increase the proportion of airbag fabrics up to 30%. During the year continued gradual liquidation of machines on cheap lining fabric. Break occurs in 2011. As a result of the focus on the airbag fabric production increased specialization of production and it acquired 16 new looms. The development of new types of airbag fabrics with high added value continued. New looms allowed to innovate the production process and increase the production of fabrics up to 120 thousand square meters. New machines producing a wider strip of cloth allow better use of the substance in the process of processing specifically cutting. Based on this competitive advantage they managed to realize all their production to Asian car manufacturers. In 2011 it was dismantled and scrapped 150 looms. Remaining 280 machines were waiting for the gradual liquidation. The textile sector recorded from 2000 to 2010, a drop of 45% (Business, 2012). In the year 2009, when the crisis peaked was reduced competition enterprise. Many businesses closed or limit the production of particular products with lower added value. This fact is reflected in the growing interest of customers on the basic types with lining. It can be assumed that the growth of interest has been supported by customer pressure on the price of clothing production forcing clothing manufacturers to use lower-cost materials. 433 In 2012, demand rose sharply after the production of basic underlining. The market was an excess of demand over supply. Company apart from the competition was able to respond and meet some of the demand on still existing 280 looms. Nowadays, these looms are used for the upcoming demand. However, demand grows sharply what forced the company to taking the opportunity through innovation and increase the capacity of looms about 20% compared with a projected capacity. At present, the company re-establish production base lining fabric. CONCLUSION The strength of Japanese management focus on long-term maintenance of a "long business" hand in hand with the use of market opportunities in the form of unmet demand enabled the firm to re-establish growth strategy consistent with its successful operation of the company in the pre-crisis stage. If the company did not venerate the principles of Japanese management and committed the same mistakes as competitors, and failed to adequately respond to the situation, they might be forced to leave the industry or to ruin. LITERATURE Internal materials of the firm, 2012, http://www.toray.com/aboutus/ourpeople/index.html Tisková zpráva on-line: Our people, Michaela Miciková, cit: 15.3.2013 Dostupné na: http://www.toray.com/aboutus/ourpeople/europe/eur_012.html Tisková zpráva on-line: Our people, Kazumoto Takahashi, cit: 15.3.2013 Dostupné na: http://www.toray.com/aboutus/ourpeople/japan/jap_012.html Český statistický úřad. Analýza odvětví. Cit: 15.3.2013 Dostupné na: www.czso.cz KONTAKT Ing. Pavla Odehnalová, Ph.D., Katedra podnikového hospodářství, ESF-MU, Lipová 41a, 60200, Brno, tel: +420 549 495 570, e-mail: [email protected] 434 VÝŠKA TRANSAKČNÝCH NÁKLADOV AKO MERADLO KVALITY PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE A ČESKEJ REPUBLIKE THE HEIGHT OF TRANSACTION COSTS AS A MEASURE OF QUALITY OF BUSINESS ENVIRONMENT IN THE SLOVAK REPUBLIC AND THE CZECH REPUBLIC František Okruhlica * ABSTRACT This paper concern with present problems of quality of business environment and influence on institutions on the height of transaction costs. We defined the structure of transaction costs theoretically, whereby we focused on separation of standardly spent transaction costs from costs pertaining to inefficiency and corruption. When analyzing these problems, Corporate Governance, as a scientific discipline, is based on economics of transaction costs within a new institutional economics. We examined and analyzed international comparison WCY IMD and the present state of public procurement in Slovak Republic and the Czech Republic. At the conclusion, we call attention to the need of quantification of transaction costs to support effective handling of public money. KEY WORDS Corporate Governance, Transaction Costs, Formal and Informal Institutions, Business Environment, Public Contracts JEL Classification G34, D23, E02 ÚVOD Procesy globalizácie vyvolávajú tlak na zlepšovanie podnikateľského prostredia na národnej úrovni. Vlády jednotlivých krajín majú rozdielnu snahu efektívne vynakladať verejné zdroje, čo vyplýva z rozdielne dosiahnutej úrovne formálnych a neformálnych inštitúcií. To má vplyv na výšku transakčných nákladov, čo môže buď zatraktívňovať alebo diskvalifikovať podnikateľské prostredie v očiach investorov. Pomerne malá pozornosť sa venuje kvantifikácii transakčných nákladov. V nasledujúcom texte vysvetľujeme štruktúru transakčných nákladov s tým, aby sme zdôraznili to, že popri zvyšujúcich sa štandardných transakčných nákladov je potrebné vymedziť transakčné náklady, vyvolané nelegálnou činnosťou aktérov verejných transakcií. TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ EKONÓMIE TRANSAKČNÝCH NÁKLADOV Základy správy spoločnosti (Corporate Governance) ako samostatnej vednej disciplíny sú stavané na novej inštitucionálnej ekonómii, ktorej súčasťou sú pojmy ako inštitúcie, vlastnícke práva a transakčné náklady 1 . Transakčné náklady vo všeobecnosti predstavujú náklady, spojené so špecifikáciou, priradením, presadzovaním a kontrolou výlučných vlastníckych práv, teda výmeny vlastníckych práv a ich vynucovania. Transakčné náklady sú * PhDr. František Okruhlica, PhD., Univerzita Komenského, Fakulta managementu, Bratislava 1 Hučka, Malý, Okruhlica, 2007 435 náklady na prevádzku ekonomického systému, podobne ako sa javí trenie vo fyzikálnych systémoch 2 . Inštitucionalisti venujú značnú pozornosť vplyvu formálnych a neformálnych inštitúcií na výšku transakčných nákladov. Koordinácia transformácie zdrojov a interakcie s trhom v rámci ekonomickej organizácie vyvoláva náklady, ktoré označujeme ako celkové ekonomické náklady a rozdeľujeme na výrobné náklady a transakčné náklady 3 . Výrobné náklady (transformačné náklady) reflektujú podmienky transformácie vstupov na výstupy a znamenajú priame výrobné výdavky ekonomickej organizácie. Transakčné náklady predstavujú náklady, vyvolané obmedzenou racionalitou aktérov, a ktoré sú spojené s technológiou výmenných transakcií, nepriamo súvisiacich s výrobnými nákladmi. Ide o náklady trhovej výmeny tovarov a služieb. Na obrázku 1. ilustrujeme štruktúru transakčných nákladov. Obrázok 1 Štruktúra transakčných nákladov štandardné transakčné náklady transakčné náklady z nelegálnej činnosti Zdroj: vlastné spracovanie Ako vyplýva z obrázku 1, celkové transakčné náklady členíme na interné transakčné náklady a externé transakčné náklady 4 . Interné (vnútropodnikové) transakčné náklady obvykle rozlišujeme na koordinačné náklady a motivačné náklady 5 . Tieto náklady rozširujeme o informačné náklady. Koordinačné náklady predstavujú náklady koordinácie aktivít manažérov a zamestnancov, medzi ktoré patria aj náklady na rozhodovanie a získavanie relevantných informácií o procesoch transformácie. Ide o náklady, spojené so založením podniku a rozvojom, ako aj náklady vnútropodnikových transakcií a náklady alokovania zdrojov. Motivačné náklady predstavujú náklady na motiváciu manažmentu, aby konal v záujme vlastníkov. Vlastníci veľkých spoločností totiž nemajú plnú a priamu kontrolu nad činnosťou organizácie. Vytvára sa medzi vlastníkmi a manažmentom informačná asymetria. Ide o náklady zastúpenia zo strany vlastníkov na elimináciu morálneho hazardu a oportunistického správania sa manažmentu 6 . Rozhodujúcimi externými transakčnými nákladmi sú náklady trhovej výmeny, ktorých výška sa odvíja od počtu výmenných aktov, ale aj objemu vymieňaných statkov. Z hľadiska frakvencie výmenných transakcií môže ísť o buď jednorazové náklady, ktoré sú vyššie než náklady opakovaných výmen. Väčšinou ide o náklady na vytvorenie inštitucionálnych 2 Williamson, 1985 3 Wallis, North, 1986 4 Wegehenkel, 1980 5 Milgrom, Roberts, 1997 6 Williamson, 1985, Jensen, Meckling, 1976 interné transakčné náklady externé transakčné náklady celkové transakčné náklady koordinačné náklady motivačné náklady informačné náklady informačné náklady náklady trhovej výmeny 436 predpokladov trhovej výmeny, spojené s prípravou a priradením vlastníckych práv konkrétnym osobám, ako aj s vytvorením právnych noriem a predpisov 7 . Ide v podstate o náklady ex ante, ktoré vznikajú v súvislosti s prípravou, vyjednávaním, ochranou a uzatváraním zmlúv a náklady ex post, kedy je ide o vynucovanie plnenia zmlúv 8 . Tieto náklady majú charakter legálnych transakčných nákladov a na obrázku 1 ich označujeme bielou farbou. Všetky uvedené aktivity majú aj informačnú stránku, takže transakčné náklady vznikajú pri získavaní a spracovávaní informácií z externého prostredia. Doteraz sme uviedli štruktúru transakčných nákladov, ktoré vznikajú legálnym spôsobom a sú nevyhnutné na zabezpečenie funkčnosti celého ekonomického systému. Aj legálne transakčné náklady však môžu byť zvyšované neúmyselným neefektívnym konaním aktérov transakcií. Avšak pri ekonomických aktivitách vznikajú aj transakčné náklady, ktoré prispievajú k nežiaducemu zvyšovaniu transakčných nákladov, a to úmyselným nežiaducim konaním aktérov transakcie, to jest nelegálnym spôsobom. Tieto náklady definujeme ako nelegálne transakčné náklady a označujeme sivou farbou na obrázku 1. Patrí sem neplnenie zmlúv, podvody a korupcia pri získavaní súkromných a verejných zákaziek. VPLYV INŠTITÚCIÍ NA TRANSAKČNÉ NÁKLADY Medzi inštitúciami a transakčnými nákladmi existujú veľmi silné väzby. Veľkosť transakčných nákladov totiž vypovedá o dosiahnutej úrovni formálnych a neformálnych inštitúcií v krajine. Ak je narušená istota plnenia zmluvných záväzkov, vysoká pravdepodobnosť podvodov a korupcie a nedostatočná vymožiteľnosť práva, potom je ohrozená samotná podstata trhových vzťahov a neúmerne vysoké transakčné náklady. Za posledné roky sa vo svete vyvinul celý rad empirických prístupov, ktoré pomáhajú podľa kritérií a faktorov merať a porovnávať kvalitu inštitúcií v jednotlivých krajinách. Výsledky empirických porovnaní majú upozorňovať národné vlády a investorov na to, aký je reálny stav inštitúcií v krajine 9 . Medzi medzinárodne uznané porovnávacie štúdie konkurencieschopnosti patrí Svetová ročenka konkurencieschopnosti ekonomík (World Competitive Yearbook, WCY IMD), ktorú zostavuje lausannský Inštitút pre rozvoj manažmentu ako index WCY IMD 10 . Základný prehľad o hodnotených oblastiach uvádzame v tabuľke 1. Obrázok 2 Lausannský prístup k hodnoteniu konkurencieschopnosti WCY IMD Lausanne 4 základné oblasti konkurencieschopnosti 1. Ekonomická výkonnosť 3. Efektivita podnikov domáca ekonomika medzinárodný obchod medzinárodné investície zamestnanosť ceny produktivita a efektivita trh práce financie manažérska prax postoje a hodnoty 2. Efektivita vlády 4. Infraštruktúra verejné financie inštitucionálny rámec legislatíva podnikania sociálny rámec základná infraštruktúra technologická infraštruktúra vedecká infraštruktúra zdravotníctvo a životné prostredie vzdelávanie Zdroj: Garelli, 2012 7 Klusoň, 2004 8 Hučka, 2002 9 Okruhlica, 2012 10 Garelli, 2012 437 Index porovnáva konkurenčnú schopnosť 59 krajín sveta podľa 327 indikátorov, ktoré sú rozdelené do štyroch základných oblastí, a to ekonomická výkonnosť, efektivita vlády, efektivita podnikov a infraštruktúra. V príspevku sme sa zamerali na oblasť, ktorú sme vyznačili sivou farbou. Oblasť efektivita vlády (Government Efficiency, GE) obsahuje 70 indikátorov a je zameraná na hodnotenie stavu a vývoja správy verejných financií, fiskálnej politiky, inštitucionálneho rámca a stupňa byrokracie, stavu korupcie všeobecne a špecificky pri verejnom obstarávaní, úroveň legislatívy pre podnikanie, či nezávislosť súdov a indikátory sociálneho rámca. V celkovom hodnotení WCY IMD majú popredné postavenie severná Európa a časť západnej Európy a niektoré ázijské krajiny. V hodnotení efektivity vlády dominujú ázijské krajiny (Hongkong, Singapur, Taiwan, Qatar, Malajzia) a popredné miesto majú opäť krajiny strednej a severnej Európy, najmä Švajčiarsko, Nemecko, Švédsko, Nórsko, či Dánsko. Výborné pozície patria aj anglosaským krajinám, ako Spojené štáty, Kanada, či Spojené kráľovstvo. Ako sa vyvíjalo postavenie Slovenskej republiky (ďalej SR) a Českej republiky (ďalej ČR) v oblasti efektivity vlády uvádzame v tabuľke 1. Tabuľka 1 Index WCY IMD pre Slovenskú republiku a Česku republiku WCY IMD 2012 2011 2010 celkovo GE celkovo GE celkovo GE Slovenská republika 47 43 48 42 49 41 Česká republika 33 30 30 28 29 33 Zdroj: Garelli, 2012 V celkovom hodnotení WCY IMD sa SR umiestnila na 47. pozícii. Veľmi mierne sa posúva v rebríčku dopredu a je stabilizovaná na veľmi nízkej konkurenčnej pozícii. Hodnotenie odhalilo aj zložitú perspektívu vo flexibilite trhu práce a v inovačných predpokladoch. Podpriemerne dopadla efektivita vlády, keď sa potvrdila nedostatočne vyvinutá úroveň inštitúcií (nefektívne vynakladanie verejných zdrojov, vysoká korupcia, či nízka vymožiteľnosť práva). ČR sa v celkovom hodnotení pohybuje na priemernej konkurenčnej pozícii. V oblasti efektivity vlády ČR zaznamenáva priemerné hodnotenie v nakladaní s verejným majetkom, úrovňou klientelizmu a korupcie, nedostatočnej transparentnosti a neprehľadnosti v rozhodovacích procesoch vlády. Z uvedených hodnotení vyplývajú pre obe krajiny úlohy zvyšovať transparentnosť rozhodovania pri verejných rozhodnutiach. Je to najrýchlejšie, najlacnejšie a vysoko efektívne pravidlo proti korupcii a plytvaniu verejnými prostriedkami. VEREJNÉ OBSTARÁVANIE V SLOVENSKEJ REPUBLIKE Dlhodobým a vážnym problémom v SR je neefektívne vynakladanie verejných prostriedkov a s ním spájaná korupcia. Ako potvrdilo hodnotenie WCY IMD, ale aj výsledky analýzy Podnikateľskej aliancie Slovenska (ďalej PAS) z roku 2012, podnikatelia vnímajú korupciu pri verejnom obstarávaní ako najvážnejšiu bariéru podnikania 11 . PAS sa pozrela na problémy verejného obstarávania z pohľadu podnikateľov. Podľa zistení prieskumu priemerný úplatok je 13 percent z celkovej hodnoty udeľovaných zákaziek a dotácií. Len pri verejných zákazkach by išlo ročne o 500 miliónov EUR. Ide o určitú kvantifikáciu transakčných nákladov z nelegálnej činnosti. Nová reforma verejného obstarávania v tomto roku je spojená s veľkou novelou zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení 11 Kičina, Šípoš, Jurzyca, Riapošová, 2013 438 neskorších predpisov, ktorá má byť účinná od júla 2013. Je pozitívnym posunom v zrýchlení obstarávania a znížení administratívnej záťaže, no nerieši napríklad odhaľovanie takzvaných schránkových firiem. VEREJNÉ ZÁKAZKY V ČESKEJ REPUBLIKE Česká republika vynakladá ročne na verejné zákazky priblížne 17,5 percenta HDP, čo je druhý najväčší trh verejných zákaziek v krajinách OECD v pomere k HDP. Ide o stovky miliárd CZK. Viaceré kauzy poukazujú na to, že dochádza ku korupcii pri týchto transakciách. Pražská CERGE-EI sa preto podujala v roku 2012 spracovať štúdiu, ktorá predstavuje prvú komplexnú analýzu verejných zákaziek v ČR 12 . Pre zmenu oproti PAS sa CERGE-EI sa pozrela na problémy verejných zákaziek z pohľadu zadávateľov za obdobie rokov 2006 až 2010. Analýza poukázala hlavne to, že zadávatelia manipulujú s očakávanou hodnotou zákazky tak, aby mohli zvoliť typ konania, ktorý nie je transparentný a vytvára priestor pre korupciu. Autori uviedli najčastejšie využívané metódy, ako nepovolené delenie zákazky na menšie (dostať zákazku do podlimitnej úrovne), potom rámcové zmluvy (súťaž sa vypisuje len na cenu za jednotku, bez uvedenia celkového počtu jednotiek), či stanovenie kvalifikačných predpokladov (zadanie špecifických požiadaviek podľa vopred určenej firmy). Za obdobie 2006 až 2010 bolo podľa štúdie vynaložených 3 198 miliárd CZK na verejné zákazky a analytikom vyšlo 5 percent z tejto sumy ako nefektívne vynaložené verejné zdroje (210 miliárd CZK). Predraženie je výsledkom korupcie a predstavuje transakčné náklady z nelegálnej činnosti. V súčasnosti je v platnosti zákon č. 137/2006 Sb. o veřejných zakázkách v znení neskorších predpisov, ktorým je upravovaný postup pri nadlimitných a podlimitných verejných zákazkách. ZÁVER Pred ekonómiou transakčných nákladov stojí úloha exaktne pristupovať k jednotlivým súčastiam transakčných nákladov. Štandardné transakčné náklady môžeme skôr evidovať pre potreby označenia rozvinutosti inštitúcií v konkrétnom podnikateľskom prostredí. Na druhej strane závažné problémy pre rozvoj konkrétnej spoločnosti spôsobujú transakčné náklady, vyvolané nelegálnou činnosťou. Znamenajú totiž ohrozenie kvality podnikateľského prostredia a ich kvantifikáciou napomáhame odhaľovať aspoň približný hodnotový rozsah korupčnej činnosti. V SR a ČR sa objavujú prvé inštitúcie, ktoré môžu prispieť k odhaľovaniu transakčných nákladov z nelegálnej činnosti. Tým prispievajú tiež k zlepšovaniu podnikateľského prostredia a približovaniu konkurenčnej schopnosti SR a ČR k úrovni krajín severnej Európy. LITERATÚRA WILLIAMSON, O.E.: The Economics of Institutions and Capitalism, New York: The Free Press, 1985. 468 s. ISBN 0-68-486374-X WALLIS, J.J., NORTH, D.C.: Measuring the Transaction Sector in the American Economy, In: Engerman, S.L., Gallman, R.E.: Long-Term Factors in American Economic Growth, Chicago: The University of Chicago Press, 1986. 95-164 s. ISBN 0-226-20928-8 COASE, R.H.: The Nature of the Firm, Economica, Vol. 4, No. 16, November 1937, pp. 386 – 405 12 Nikolovova, Palguta, Pertold, Vozár, 2012 439 WEGEHENKEL, L.: Coase-Theorem und Marktsystem (Wirtschaftswissenschaftliche und wirtschaftsrechtliche Untersuchungen, 15), Tübingen: Mohr Verlag, 1980. 138 s. ISBN 9783163423015 JENSEN, M., MECKLING, W. (1976): Theory of the Firm: Managerial Behavior, Agency Costs and Ownership Structure, Journal of Financial Economics, Vol. 3, pp. 305-336 KLUSOŃ, V.: Instituce a odpovědnost (k filozofii ekonomické vědy), Praha: Nakladatelství Karolinium, Univerzita Karlova, 2004. 319 s. ISBN 80-246-0722-0 OKRUHLICA, F.: Vplyv inštitúcií na konkurencieschopnosť Slovenskej republiky a Českej republiky, Ostrava: VŠB-TU, medzinárodná vedecká konferencia, zborník, 2012. 13 s. ISBN 978-80-248-2768-1 GARELLI, Stéphane: IMD World Competitiveness Yearbook 2012, 2011, 2010, Lausanne: International Institute for Management Development, Switzerland, www.imd.org HUČKA, M., MALÝ, M. OKRUHLICA, F. a kol.: Správa společností, Praha: Alfa Publishing, 2007. 276 s. ISBN 978-80-903962-0-3 MILGROM, P, ROBERTS, J.: Modely rozhodování v ekonomii a managementu, Praha: Grada Publishing, 1997. 824 s. ISBN 80-7169-411-8 MLČOCH, L.: Institucionální ekonomie, Praha: Nakladatelství Karolinum, Univerzita Karlova, 2005. 189 s. ISBN 80-246-1029-9 HUČKA, M.: Vlastnícka správa korporací, Economical Series, Ostrava: Edičné stredisko, Ekonomická fakulta, Vysoká škola báňská – Technická univerzita, 2002. 169 s. ISBN 80-248-0133-7 VOIGT, S.: Institucionální ekonomie, Praha: Alfa Publishing, 2008. 236 s. ISBN 978-80-87197-13-4 KIČINA, R., ŠÍPOŠ,G., JURZYCA, E., RIAPOŠOVÁ, Ľ.: Opatrenia na obmedzenie korupcie v podnikateľskom prostredí, Bratislava: Podnikateľská aliancia Slovenska, 2013. 34 s., http://alianciapas.sk/korupcia-obera-stat-o-pol-miliardy-eur-rocne/ NIKOLOVOVÁ, P., PALGUTA, J., PERTOLD, F., VOZÁR, M.: Veřejné zakázky v ČR: co říkají data o chování zadávatelů, Praha: IDEA CERGE-EI, Projekt NÚ AVČR, Studie 5/2012, 2012. 61 s., http://idea.cerge-ei.cz/documents/studie_2012_05.pdf KONTAKT PhDr. František Okruhlica, PhD. Univerzita Komenského Fakulta managementu Katedra stratégie a podnikania Odbojárov 10 820 05 Bratislava 25 Slovenská republika e-mail: [email protected] 440 HOSPODAŘENÍ KOMUNÁLNÍCH PODNIKŮ 1 Filip Petrách, Ivana Faltová Leitmanová 2 ABSTRACT This paper deals with economy of communal enterprises (public ownership) and enterprises with public-private (mixed) ownership compared with private enterprises. These enterprises have the same scope of business. It is a collection of waste except dangerous waste in category CZ-NACE 38110 in this case. There are 157 enterprises in the analyzed sample and there were used the accounting statements in period 2007 and 2011 in context of economic crisis. KEY WORDS Communal Enterprises, Municipality, Public Goods, Services, JEL Classification H44, R12 ÚVOD „Roky 2007, 2008 a 2009 se zcela jistě zapíší do dějin světové ekonomiky jako časy první opravdu globální hospodářské krize. Dnes ještě neumíme docenit její velikost, hloubku a novost, ale asi již všichni cítíme, že se zrodila ekonomická recese s vlastnostmi počítačového viru – je neobyčejně nápaditá, adaptibilní a vysoce inovativní." (Kislingerová, 2010). Naproti tomu se v současné době čím dál více setkáváme s neefektivním hospodařením s veřejnými finančními prostředky a tento problém se může dotýkat také obchodních společností, jejichž zřizovatelem je státní správa, či územní samospráva, jinak označované také jako podniky komunální. Komunální podniky představují nástroj místních vládních institucí, jehož prostřednictvím jsou zajišťovány veřejné či smíšené statky a služby. Primárním cílem těchto podniků však není maximalizace zisku, což může vést k neefektivnímu využívání právě již zmiňovaných veřejných peněžních prostředků. LITERÁRNÍ PŘEHLED Poskytování veřejných statků je z ekonomického úhlu pohledu sledováno zejména v kontextu nákladů. Objektivizace potřeb i nákladů by měla zohledňovat preference místních daňových poplatníků i daňových poplatníků ze sousedních obcí, resp. regionů a neměla by být nástrojem redistribuce příjmů (AARON, 1969). ZODROW a MIESZKOWSKI (1986) na jednoduchém modelu dokazovali, že použití „zkreslených" majetkových daní na mobilní kapitál negativně ovlivní rozsah produkovaných veřejných služeb pro rezidenty. Do diskuse na téma efektivnosti a ziskovosti veřejných versus soukromých podniků přispěli také BOARDMAN a VINING (1989). Na základě empirické analýzy v 90-tých letech v Itálii BOGNETTI a ROBOTTI (2007) zjistili, že smíšené podniky byly použity 1 Příspěvek byl vypracován za podpory grantu GAJU 029/2011/S. 2 Ing. Filip Petrách, Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Ekonomická fakulta, katedra ekonomiky, doc. Ing. Ivana Faltová Leitmanová, CSc., Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Ekonomická fakulta, katedra ekonomiky 441 obcemi jako nástroj, který umožňuje využití úspor z rozsahu, aniž by došlo ke ztrátě kontroly a vedení místních podniků. Přitom však na základě empirických důkazů o smíšených podnicích, působících v odvětví vodního hospodářství, odpadu, dopravy a vzdělávání DA CRUZ a MARQUES (2012) zjistili, že extrémní složitost spojená s životním cyklem těchto společností obvykle vede k nedostatečné ochraně veřejného zájmu. V realitě České republiky nahlíží PROVAZNÍKOVÁ (2009) na obce jako na veřejnoprávní korporace, která disponuje majetkem a zároveň s ním hospodaří, má vlastní finanční prostředky a sestavuje svůj vlastní rozpočet. Podle MARTINA (2010) obce zakládají podniky, které mají sloužit ve prospěch obyvatel těchto obcí, např. dopravní obslužnost, letiště, kulturní a rekreační zařízení, pečovatelské domy, školy a další veřejné služby. „Veřejnými službami jsou služby poskytované ve veřejném zájmu. Jsou vytvořeny, organizovány nebo usměrňovány státem, krajem nebo obcí k zajišťování potřeb veřejnosti." (PŮČEK a kol., 2004, s. 14) BALÁŽOVÁ (2006) chápe veřejné služby jako systém veřejně prospěšných služeb, do nichž lze zařadit např. osvětlení, údržba veřejných prostranství, veřejné zeleně, atd. Dále je pak možné také veřejné služby chápat jako netržní služby veřejného sektoru, které přímo souvisí s tvorbou lidského kapitálu. Zde je možné zmínit zdravotnictví, vzdělávání, sociální služby, kulturu, atd. Obecní podniky mohou být definovány jako podniky využívané městy či obcemi ke zprostředkování statků a služeb s vysokými náklady poptávanými občany. U této formy zprostředkování statků a služeb se však objevují pochybnosti, týkající se efektivity a účinnosti těchto podniků, vedoucí k požadavku privatizace a inovacím (STUMM, 1997). Ani čistě veřejná, ani čistě soukromá produkce se však neprokázala jako optimální forma, a proto stále více obcí experimentuje se smíšenou formou této produkce. V případě smíšené formy (public – private) se jedná o podniky, kde je vlastnictví rozděleno mezi veřejnou správu a soukromý sektor. Obvykle vláda drží kontrolní podíl v podniku, ale podniky se řídí obchodním právem pro soukromé podniky. V některých případech vlastní místní samosprávy menšinový podíl v podniku. V tomto případě partner ze soukromého sektoru disponuje větší kontrolou nad všemi rozhodnutími týkajících se služeb a samospráva naopak využívá snadnějšího přístupu k informacím, což s sebou přináší snížení nákladů na sledování využívání služeb a s tím i případnou optimalizaci a snížení transakčních nákladů (WARNER, 2008). PAVEL (2006) říká, že obce a kraje drží své podíly v obchodních společnostech především z důvodu zajištění veřejných služeb, získání dalších finančních prostředků z této formy podnikání je spíše sekundárním efektem. Na území České republiky převažují obecní obchodní společnosti, kde obce mají více než 50 % majetkový podíl nebo vlastní více než 50 % akcií, tudíž zde obce mají rozhodující vliv na chod společnosti. Pokud jde o shromažďování a sběr odpadů, jako jedna z činností, kterou obcím v České republice svěřuje zákon č. 185/2001 Sb., o odpadech a o změně některých dalších zákonů, lze nalézt množství pojednání, které se této problematice věnují. Hledají se indikátory efektivnosti odpadového hospodářství (PASSARINI, VASSURA, MONTI, 2011, ROGGE, DE JAEGER, 2012), srovnávají se náklady veřejného a soukromého zajišťování této služby (BEL, FAGEDA a WARNER, 2010, BAE, 2010, JACOBSEN, BUYSSE, GELLYNCK, 2013). 442 METODIKA Pro výběr komunálních podniků byla použita databáze Českého statistického úřadu z roku 2002 a 2012 – Registr ekonomických subjektů, který v roce 2012 obsahoval celkem 716 229 právnických ekonomických subjektů s různou formou vlastnictví. Společnosti byly rozděleny tedy dle druhu vlastnictví, právní formy podnikání se zaměřením na subjekty v komunálním vlastnictví (celkem 18 568 právnických osob). Zpracování databáze probíhalo na základě výběrů dle jednotlivých, výše uvedených, kritérií a pomocí kontingenčních tabulek byl zjišťován jejich podíl na celku. Pro finanční analýzu byly poté vybrány společnosti v čistě komunálním (stoprocentní vlastnický podíl měst či obcí), smíšeném a soukromém vlastnictví na celém území České republiky dle klasifikace CZ-NACE pod označením 38110 Shromažďování a sběr odpadů, kromě nebezpečných, přičemž tato činnost byla v podnicích jako hlavní, v obcích a městech velikostních kategorií do 100000 obyvatel. Výběr společností zahrnoval formu vlastnictví: akciová společnost, společnost s ručením omezeným a příspěvková organizace. Celkem bylo tedy vybráno na základě dostupnosti dat – rozvah a výkazů zisku a ztráty, které byly získány z portálů ARIS a ÚFIS MFČR a www.justice.cz a byly analyzovány v letech 2007 (před ekonomickou krizí) a 2011 (v průběhu ekonomické krize) – 113 komunálních, 7 smíšených a 37 soukromých společností. V roce 2002 byla databáze účetních výkazů nedostatečná a za rok 2012 byla při zpracování nedostupná data z důvodu neukončeného hospodářského roku, tudíž byl zvolen rok 2011. Ve finanční analýze byly sledovány tyto ukazatele: ( ) ěž á í 3 á é á á á í á é á á é á á í á é á á á é á Dále byla spočítána ROA očištěná o tržby z prodeje dlouhodobého majetku. VÝSLEDKY Vývoj podílu komunální formy vlastnictví ve struktuře právnických osob na území České republiky v období 2002 – 2012 nevykazoval setrvalou tendenci, když v období 2002 – 2007 došlo sice k absolutnímu nárůstu počtu subjektů v komunálním vlastnictví z 13662 na 18831, avšak jejich podíl zůstal takřka stejný (3,34% v roce 2002 a 3,43% v roce 2007), tj. v zásadě kopíroval dynamiku vývoje všech forem podnikání. Mezi roky 2007 a 2012 se absolutní počet těchto subjektů změnil pouze nepatrně (18568 subjektů), ale jejich podíl poklesl na 2,59%, tj. v ekonomice došlo k nárůstu subjektů s jinou formou vlastnictví. Největší podíl dle právní formy podnikání u komunálních subjektů tvořily ve stejných obdobích 2002, 2007, 2012 kategorie 801 – obec (6313, 6303, 6303 subjektů), 331 – příspěvková organizace (4105, 10739, 10469), 112 – společnost s ručením omezeným (177, 581, 595). K výrazné změně došlo mezi roky 2002 a 2007 v kategorii příspěvkové organizace v důsledku získání právní subjektivity vzdělávacích zařízení, které byly přeřazeny z kategorií 611 – střední škola, 621 – základní škola, 625 – školské zařízení, 631 – předškolní zařízení do kategorie 331 – příspěvkové organizace, přičemž tato změna musela být realizována do 1. 1. 3 peníze na pokladně a bankovních účtech 443 2003. Změna prováděcího zákona vedla také ke sloučení, či úplnému zániku části vzdělávacích zařízení. V kategorii Shromažďování a sběr odpadů, kromě nebezpečných mezi obdobími 2002 (celkem 969, z toho 577 soukromé, 143 komunální, 23 smíšené vlastnictví), 2007 (celkem 378 subjektů, z toho 135 soukromé, 159 komunální, 15 smíšené) a 2012 (celkem 522, z toho 240 soukromé, 167 komunální, 15 smíšené) byl zaznamenán nerovnoměrný vývojový trend. K výrazné redukci došlo v zahraniční formě vlastnictví v období 2003 – 2007, 2007 – 2012 se počet opět mírně zvyšoval, na rozdíl vývoje kurzu České koruny vůči EURu, kdy docházelo v prvním období k posilování koruny, což bylo přínosem pro zahraniční vlastníky. Převažující kategorií právní formy podnikání byly společnosti s ručením omezeným – 63,36 %, 62,96 % a 68,58 % v letech 2002, 2007 a 2012. V komunálním vlastnictví pak kategorie 38110 dle CZ-NACE představovala v roce 2007 0,91 % (172 subjektů) a v roce 2012 0,90 % (167 subjektů) podíl na celkovém počtu právnických osob v komunálním vlastnictví. Pokud jde o hodnoty vybraných finančních ukazatelů a jejich vývoj, na základě srovnání souboru 157 právnických osob, které působily v roce 2007 i v roce 2011 v odvětví shromažďování a sběru odpadů vyplývá, že i když se mediánová hodnota rentability čistých aktiv ve sledovaných letech nezměnila, neplatí toto konstatování, pokud vezmeme v potaz tržby z prodeje dlouhodobého majetku. Očištění ukazatele rentability o tyto tržby má za následek zvýšení hodnoty rentability aktiv v roce 2011, avšak vztažené pouze k hospodářské činnosti. Ve sledovaném období současně došlo také k nepatrnému nárůstu hodnot u všech typů likvidity. Přitom mediánové hodnoty rentability aktiv vykazovaly ve sledovaném období nejednoznačný vývoj také podle jednotlivých forem vlastnictví. Zatímco v případě komunálního, ale zejména smíšeného vlastnictví došlo k nárůstu rentability aktiv mezi roky 2007 a 2011, v případě vlastnictví soukromého došlo naopak k poklesu. V extrémních případech byl nárůst rentability u smíšeného vlastnictví zapříčiněn zvýšením produktivity, která byla způsobena snížením výkonové spotřeby a osobních nákladů. V dalších případech se jednalo o rostoucí výnosy z rozsahu, kdy se výkony zvyšovaly nadproporcionálně ve vztahu k výkonové spotřebě. A částečně lze odpověď nalézt rovněž v zahájení, resp. rozšíření aktivit, souvisejících s podnikáním nad rámec převažující činnosti. Vysvětlení tohoto vývoje nabízí částečně srovnání mediánových a průměrných hodnot ve sledovaném souboru podniků, které vykazuje kvantitativně výrazné rozdíly, což vypovídá o existenci několika subjektů s extrémními hodnotami analyzovaných ukazatelů a to jak z důvodu jejich tržního postavení, tak z důvodů, týkajících se efektivnosti řízení a hospodaření, pravděpodobně nikoli bez vlivu životního cyklu daného subjektu. Když si dále uvědomíme skutečnost, že rozhodující většina komunálních podniků „outsorcuje" služby, je patrný silný vliv právě soukromých subjektů, které tyto služby komunálním subjektům poskytují. ZÁVĚR Ačkoli výsledky provedených analýz poskytují pouze dílčí a nikoli vyčerpávající závěry, lze je považovat za relevantní příspěvek do diskuse, týkající se nejen ekonomiky a hospodaření, ale také obecně postavení a chování komunálních podniků. Empirická data umožňují posoudit efektivnost poskytování veřejných statků a služeb nejen v závislosti na vlastnické formě subjektu, který je poskytuje. I když striktně z ekonomických aspektů, např. v návaznosti na analyzovanou rentabilitu aktiv v případě zkoumaného segmentu, dosahují lepší výsledky podniky smíšené a soukromé, je nezbytné, 444 aby aktéři hospodářské politiky a další uživatelé při využívání zjištěných skutečností neabstrahovali od aktuální sociálně-ekonomické situace, stejně jako na prostorové a další specifické determinanty, neboť pouze jejich akceptování představuje účinný postup eliminace tržních selhání, nikoli pouze v kontextu veřejných statků. LITERATURA AARON, H. J. 1969. Local public expenditures and the „migration effect". Economic Inquiry, 7: 385–390. BAE, S. 2010. Public versus private delivery of municipal solid waste services: the case of north carolina. Contemporary Economic Policy, 28: 414–428. BALÁŽOVÁ, E. 2006. Benchmarking služieb miestnej samosprávy na Slovensku. Bratislava: Transparency International Slovensko. ISBN 80-89244-09-2. 148 s. BEL, G., X. FAGEDA, M. E WARNER. 2010. Is private production of public services cheaper than public production? A meta-regression analysis of solid waste and water services. J. Pol. Anal. Manage., 29: 553–577 BOARDMAN, A. E., A. R. VINING. 1989. Ownership and Performance in Competitive Environments: A Comparison of the Performance of Private, Mixed, and State-Owned Enterprises. Journal of Law and Economics Vol. 32, No. 1, pp. 1-33. BOGNETTI, G. L. ROBOTTI. 2007. The provision of local public services through mixed enterprises: the italian case. Annals of Public and Cooperative Economics, 78: 415–437. DA CRUZ, N. F., R. C. MARQUES. 2012. Mixed companies and local governance: no man can serve two masters. Public Administration, 90: 737–758. JACOBSEN, R., J. BUYSSE, X. GELLYNCK. 2013. Cost comparison between private and public collection of residual household waste: Multiple case studies in the Flemish region of Belgium. Waste Management, vol. 33, no. 1, p. 3-11. ΙSSN 0956-053X. KISLINGEROVÁ, E. Podnik v časech krize. Praha: Grada Publishing a.s., 2010. 206 s. ISBN 978-80-247-31360. MARTIN, R. 2010. Municipal enterprises could be run in a more business-like manner. Municipal World, 120(7), 33-34. Dostupné z: http://search.proquest.com/docview/750495497?accountid=9646 PASSARINI, F., I. VASSURA, F. MONTI, et al. 2011. Indicators of waste management efficiency related to different territorial conditions. Waste Management, vol. 31, no. 4, p. 785-792. ΙSSN 0956-053X. PAVEL, J. Efektivnost a transparentnost obecních obchodních společností. Praha: Transparency International Česká republika, 2006. PROVAZNÍKOVÁ, R. Financování měst, obcí a regionů: teorie a praxe. Praha: Grada Publishing a. s., 2009. 304 s. ISBN 978-80-247-2789-9. PŮČEK, M. A KOL.: Řízení procesů výkonu státní správy. (Případová studie Vsetín). MV ČR 2004. ROGGE, N., S. DE JAEGER. 2012. Evaluating the efficiency of municipalities in collecting and processing municipal solid waste: A shared input DEA-model. Waste Management, vol. 32, no. 10, p. 1968-1978. ΙSSN 0956-053X. STUMM, T. J. Comparing Alternative Service Delivery Modes: Municipal Enterprises Require Special Consideration. Journalof Urban Affairs, 1997, vol. 19, no. 3, p. 275-289. ΙSSN 1467-9906. WARNER, M. E., G. BEL. Competition Or Monopoly? Comparing Privatization Of Local Public Services In The US And Spain. Public Administration, 2008, vol. 86,no. 3, p. 723-735. ΙSSN 1467-9299. ZODROW, G. R., P. MIESZKOWSKI. 1986. Pigou, Tiebout, property taxation, and the underprovision of local public goods. Journal of Urban Economics, vol. 19, no. 3, p. 356-370. ΙSSN 0094-1190. KONTAKT Ing. Filip Petrách Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Ekonomická fakulta, katedra ekonomiky Studentská 13 370 05 České Budějovice, Česká republika [email protected] doc. Ing. Ivana Faltová Leitmanová, CSc. Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Ekonomická fakulta, katedra ekonomiky Studentská 13 370 05 České Budějovice, Česká republika [email protected] 445 CHARAKTERISTIKA PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA KANÁRSKYCH OSTROV CHARACTERISTICS OF THE BUSINESS ENVIRONMENT OF CANARIAS ISLANDS Alexandra Piačková 1 ABSTRACT The business environment is various in each country. The Canarias islands have their own specific environment, caused by their geographic location. The Canarias government is solving problems of unemployment and the future of business environment on the islands. The big reason of finding new strategy is high rate of unemployment, which is higher than advartege of all Spain. In this article I would like to charakterised bussiness environment as from teoretical as practical concept. KEY WORDS business environment, rate of unemployment, competiton, Canarias islands JEL Classification M13 ÚVOD Priaznivé podnikateľské prostredie je základným predpokladom dlhodobej konkurencieschopnosti a rastu každej trhovej ekonomiky. Je to také prostredie, v ktorom štát podporuje a chráni hospodársku súťaž. Vytvára pre ňu jasné a stabilné pravidlá, efektívne zabezpečuje ich dodržiavanie všetkými účastníkmi trhu a zároveň minimalizuje administratívne prekážky a požiadavky smerom k podnikateľom.2 Na štruktúru tohto podnikateľského prostredia vplýva určitý súbor vonkajších podmienok, ktoré určujú prostredie charakterizované pre jeho odľahlosť, ostrovnú rozlohu s nepriaznivými topografickými a klimatickými podmienkami, hospodárskou závislosťou, malým množstvom výroby akéhokoľvek súostrovia, alebo ostrova, ktoré veľmi vplývajú na obchod, ktorý sa tam rozvíja. CHARAKTERISTIKA PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA KANÁRSKYCH OSTROV Podnikateľské prostredie Kanárskych ostrovov má ostrovný charakter. Na jeho analýzu sú stanovené jednotlivé kritéria. Podľa nich sa podnikateľské prostredie Kanárskych ostrovov člení 3 úrovne: 1. úroveň jednotlivca (nivel individual) ktorá sa zaoberá samotnými charakteristikami a definíciami jednotlivých častí podnikateľského prostredia ako sú napríklad zamestnávatelia alebo zamestnanci, 1 Ing. Alexandra Piačková, Denná doktorandka,Katedra podnikovohospodárska, FPM EU Bratislava, e-mail: [email protected], školiteľka doc. Ing. Elena Šúbertová, PhD. 2 Butoracová Šindleryová I. a Morovská I. Podnikateľské prostredie v slovenskej republike z pohľadu inovačných príležitostí a bariér regionálneho rozvoja. Zborník vedeckých prác katedry ekonómie a ekonomiky. Prešov. 2009. 286 s. ISBN 978-80-555-0005-8 446 2. úroveň organizácie, tá sa podrobnejšie rozoberá charakteristiku organizácie, ktorá sa v ňom nachádza, 3. makro úroveň, ktoré analyzuje prostredie na globálnej úrovni.3 Obrázok č.2: Podnikateľské prostredie Kanárskych ostrovov Zdroj: BARISTA CANINO R.M. : Entorno y actividad empresarial en Canarias. 10.2011 [Online][cit. 10.7.2012] dostupné na internete: http://www.politecnicolaspalmas.org/LinkClick.aspx?fileticket=oYIHPOxuLU%3D&tabid=101&mid=479&AspxAutoDetectCookieSupport=1 Vývoj zakladania podnikov v roku 2010 viedol k pravidelným odrazom na ekonomike Kanárskych ostrovov, kde zdôrazňoval prínos vytvárania nových obchodných príležitostí. Vďaka čomu Kanárske ostrovy začali podporovať posilnenie podnikania na ostrovoch. Samotné podnikanie predstavovalo dôležitú úlohu pri stimulovaní produktivity a zlepšení konkurencieschopnosti spoločností. Na základe toho sa v roku 2010 stalo hlavným strategickým cieľom v oblasti ekonomiky a zamestnanosti. Vyžadovalo si to identifikovanie a poskytnutie existujúcich obchodných príležitostí na ostrovoch, podporovanie tvorbu nových inovatívnych projektov na podnikanie, ako aj špecifickú formu podnikania – chránené dielne. Je veľmi dôležitá spolupráca najmä medzi podnikmi, ktoré zdieľajú spoločné respektíve doplňujúce sa záujmy. Vyššia interakcia napomáha zvýšeniu inovačnej kapacity zamestnávateľov a vytváranie nových strategických väzieb medzi sebou navzájom. To umožňuje opätovný návrat konkurencieschopnosti malých a stredných podnikov na Kanárske ostrovy, vďaka súčinnosti spolupráce výroby, využitia zdrojov, spôsobov výroby, distribúcie a uvádzania na trh. V tejto súvislosti Kanárska miestna samospráva vzala do úvahy, že je dôležité pomôcť podnikateľom, ktorí majú záujem o investovanie alebo uvádzanie výrobkov, služieb na trh pre alebo zo zahraničia. 4 3 BARISTA CANINO R.M. : Entorno y actividad empresarial en Canarias. [Online][cit. 10.7.2012] dostupné na internete: <http://www.politecnicolaspalmas.org/LinkClick.aspx?fileticket=oYIHPOxuLU%3D&tabid=101&mid=479&AspxAutoDetectCookieSupport=1> 4 CONFEDERACIÓN CANARIA DE EMPRESARIOS: Situación y perspectivas del entorno socioeconómico de Canárias. 2010 [online] [cit: 2013-01-23] dostupné na internete: <http://www.datosdelanzarote.com/itemDetalles.asp?idFamilia=10&idItem=4809> 447 Z hľadiska definície spolupráce podľa Gajdovej „spolupráca predstavuje spôsob formálneho či neformálneho dobrovoľného spojenia samostatne hospodáriacich ekonomických subjektov za účelom riešenia spoločných problémov, pričom prínos takto vzniknutej synergie je vyšší ako náklady na jeho vznik spolu s nákladmi na samostatné riešenie daného problému jednotlivými podnikmi." 5 Väčšie množstvo podnikov umožňuje zvýšenie konkurencieschopnosti na ostrovoch. „Prítomnosť mnohých, rozdielnych hospodárskych subjektov spúšťa konkurenčný mechanizmus a v dôsledku vedie k lepšiemu uspokojovaniu potrieb spoločností." 6 Svetová hospodárska kríza, sa odrazila na hospodárstve celého Španielska a výrazne sa podpísala na hospodárstve ostrovov. V súčasnom období existujú tlaky na vládu Kanárskych ostrovov o povolenie ďalších ropných rafinérií, ktoré majú byť postavené 6 km od pobrežia ostrovov. Týka sa to hlavne ostrovov Lanzarote, Gran Canaria a Fuerteventura. Na jednej strane to výrazne pomôže hospodárskej situácii na týchto ostrovoch, ale na druhej to zničí turistický ruch, ktorý predstavuje vysoké percento príjmu do miestnej samosprávy ako aj faunu a flóru. Rozvoj podnikateľského prostredia ostrovov závisí hlavne na rozvoji ekonomických odvetví, ktoré fungujú na súostroví vďaka externej pomoci. Rôzne vonkajšie podmienky a vplyvy, rozdeľujú jednotlivé odvetvia ostrovov v súčasnosti. K najvýznamnejším vplyvom v konkurenčnom prostredí patria: vyjednávacia sila medzi klientmi a dodávateľmi, obmedzenia pre vstup iných podnikov do odvetvia, tlak výroby podobných produktov, intenzita konkurenčnej rivality podnikov v sektore, ktorá je intenzívnejšia vplyvom geografických obmedzení. To je dôvodom vytvorenia prirodzeného monopolu, ktorý je generovaný prírodou danej oblasti. Ďalším dôvodom vytvárania prirodzeného monopolu je sektorová kríza, ktorá sa vytvára pravidelne, v časových intervaloch ako dôsledok vzťahov a expanzie medzinárodných trhov, ktoré majú vážny vplyv na tradičnú kultúru ostrovov. Tá je veľmi zraniteľná v jednotlivých ekonomických cykloch rozvinutých krajín. Existencia ostrovného podnikateľského prostredia podporuje vývoj podnikateľskej činnosti na ostrovoch. Preto je štruktúra podnikania na Kanárskych ostrovoch jasne ovplyvňovaná týmto prostredím. Na zabránenie veľkej zadlženosti ostrovov Rada guvernérov Kanárskych ostrovov v roku 2012 schválila plán na stimuláciu ekonomiky vrátane rôznych opatrení na podporu spotreby, investícii a vývozu, i zlepšenie hospodárskej súťaže na trhoch tovarov a služieb, zefektívnenie štátnych výdavkov. Súčasná ekonomická situácia na Kanárskych ostrovoch nemá pozitívny vývoj. Miera nezamestnanosti sa zvýšila od začiatku svetovej hospodárskej krízy skoro trojnásobne z pôvodných 11 % na neuveriteľných 30 %, čo predstavuje nárast o 180 %. Najvýraznejšie sa nárast prejavil na ostrove Lanzarote a to až o 254 %, na Tenerife o 213 % a na Fuerteventure o 192 %. 7 V roku 2011 prestavovala miera nezamestnanosti na jednotlivých ostrovoch svoje 5 GAJDOVÁ, D.: Spolupráca malých a stredných podnikoch. In. ŠÚBERTOVÁ, Elena et al. Podnikanie v malých a stredných podnikoch : prípadové štúdie a príklady. Bratislava: KARTPRINT, 2011.118 s.[5,65 AH]. ISBN 978-80-8870-95-1. 6 ORECHWA – MAILISZEWSKI, E.: Finanswe aspekty funkcjonowania malych i średnich przedsiebiorstw, Bialystok 2003 ISBN 8387256560 7 ELDIA.ES La crisis ha triplicado el paro en Canarias, con mayores subidas en Lanzarot. [online] [cit. 2013-210] dostupné na internetu: < http://eldia.es/2012-02-09/ECONOMIA/46-crisis-ha-triplicado-paro-Canarias- 448 historické maximum. V nasledujúcom grafe uvádzame ostrovy, ktoré presiahli celkovú nezamestnanosť súostrovia. Graf č.2 Miera nezamestnanosti na vybraných ostrovoch Španielska v roku 2011 Zdroj: Vlastné spracovanie Ostrov Lanzarote vykazuje jednu z najvyšších nezamestnaností na ostrovoch a na pevnine. Dôvodom je zníženie pracovných príležitostí na ostrove, veľkému počtu nezamestnaných z práceschopného obyvateľstva a chýbajúcemu priemyslu, nepriaznivejším prírodným podmienkam, vzdialenosti od pevniny, obmedzenému podnikateľskému prostrediu. ZÁVER Podnikateľské prostredie je v súčastnosti veľmi diskutovanou témou v celej Európe. Jeho špecifiká sú ovplyvňované externými faktormi, ktoré sú typické pre danú krajinu. V tomto článku som sa zaoberala charakteristikou podnikateľského prostredia Kanárskych ostrovov, ktoré sú ovplyvnené ostrovným prostredím. V súčasnosti zažíva veľkú recesiu spôsobenú svetovou hospodárskou krízou ktorá sa prejavila hlavne na miere nezamestnanosti v roku 2011. V tomto roku dosiahli Kanárske ostrovy historické minimum v miere nezamestnanosti. Najvyššiu mieru mal ostrov Lanzarote 34 %. Tento vývoj ovplyvnil hospodársku situáciu ostrovov. LITERATÚRA Butoracová Šindleryová I. a Morovská I. Podnikateľské prostredie v slovenskej republike z pohľadu inovačných príležitostí a bariér regionálneho rozvoja. Zborník vedeckých prác katedry ekonómie a ekonomiky. Prešov. 2009. 286 s. ISBN 978-80-555-0005-8 GAJDOVÁ, D.: Spolupráca malých a stredných podnikoch. In. ŠÚBERTOVÁ, Elena et al. Podnikanie v malých a stredných podnikoch : prípadové štúdie a príklady. Bratislava: KARTPRINT, 2011.118 s.[5,65 AH]. ISBN 978-80-8870-95-1. ORECHWA – MAILISZEWSKI, E.: Finanswe aspekty funkcjonowania malych i średnich przedsiebiorstw, Bialystok 2003 ISBN 8387256560 BARISTA CANINO R.M. : Entorno y actividad empresarial en Canarias. [Online][cit. 10.7.2012] dostupné na internete: mayores-subidas-Lanzarote.htmhttp://eldia.es/2012-02-09/ECONOMIA/46-crisis-ha-triplicado-paro-Canariasmayores-subidas-Lanzarote.htm> 449 <http://www.politecnicolaspalmas.org/LinkClick.aspx?fileticket=oYIHPOxuLU%3D&tabid=101&mid=479&AspxAutoDetectCookieSupport=1> BARISTA CANINO R.M. : Entorno y actividad empresarial en Canarias. 10.2011 [Online][cit. 10.7.2012] dostupné na internete: http://www.politecnicolaspalmas.org/LinkClick.aspx?fileticket=oYIHPOxuLU%3D&tabid=101&mid=479&AspxAutoDetectCookieSupport=1 CONFEDERACIÓN CANARIA DE EMPRESARIOS: Situación y perspectivas del entorno socioeconómico de Canárias. 2010 [online] [cit: 2013-01-23] dostupné na internete: <http://www.datosdelanzarote.com/itemDetalles.asp?idFamilia=10&idItem=4809> ELDIA.ES La crisis ha triplicado el paro en Canarias, con mayores subidas en Lanzarot. [online] [cit. 2013-2-10] dostupné na internetu: < http://eldia.es/2012-02-09/ECONOMIA/46crisis-ha-triplicado-paro-Canarias-mayores-subidas-Lanzarote.htmhttp://eldia.es/2012-0209/ECONOMIA/46-crisis-ha-triplicado-paro-Canarias-mayores-subidas-Lanzarote.htm> KONTAKT Ing. Alexandra Piačková Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 450 POHLED ZAMĚSTNACŮ STÁTNÍ ORGANIZACE NA OTÁZKY ETIKY A CSR STATE ORGANIZATION EMPLOYEES'VIEW OVER ISSUES OF ETHICS AND CSR Věra Plhoňová ABSTRACT Purpose of the article This paper deals with ethical behaviour and social responsibility of a state institution, especially their ordinary employees' attitudes towards the intended topics. The work monitors their experiences and attitudes towards corruption, as well as their opinions that reflect the situations which may encourage corrupting behaviour. The article deals with issues that can contribute significantly to the overall satisfaction of workers in the execution of public services. Social responsible behaviour must be a part of the work of every person and every organization; otherwise it could lead to the destabilization of a democratic society and their citizens 'threat. Ethical behaviour and social responsibility of organizations are able to provide better conditions of democratic processes and comfortable and contend life for all citizens in any society. KEY WORDS Employee, ethics, management, public, responsibility, social JEL Classification M100, M140 ÚVOD Úvahy o morálce a hledání správné podoby etického chování a její samotné uplatňování ve společnosti souvisí s dynamickou přeměnou společnosti a podmínek, v nichž každá společnost funguje. Pro současnou doba je charakteristická všudypřítomná globalizace, která způsobuje určitý posun ve vnímání etiky veřejností. Etika se nesnaží o formulaci univerzálně platných zákonů, ale určitým způsobem interpretuje fenomén související s morální diverzitou. Snaží se o její porozumění a upozorňuje na komunikaci v mnohovrstevnatém světě. Rovněž reaguje na rychlý rozvoj věd, ale i nové skutečnosti v mezilidských vztazích. Je významně ovlivňována politickým a ekonomickým děním. Etika se zabývá původem morálky, společenských norem, hodnotami a vírou ve správné a špatné věci, dále filosofií, principy směrnicemi a podmínkami ovlivnění a volby (Benn, 2011). Etika začala být v devadesátých letech 20. století pociťována jako potřebná k ovlivnění managementu a tím zmírnění tvrdé a často nelegální představy o podnikání, spojené s nezákonným chováním některých podnikatelů a i nežádoucími dopady na společnost a na „daňové poplatníky". Stala se módním slovem. (Bláha & Dytrt, 2003) Role podniků, firem a institucí je společností neustále sledována. Jen stěží uplynou dny bez toho, aby media nesledovala a neinformovala o skandálech a nevhodném dění společností širší veřejnost (Crane&Matten&Spence, 2008). Posledních dvacet let vývoje i naší země dochází k rozvoji oblasti označované jako společenská odpovědnost firem (Corporate Social Ing. Věra Plhoňová, Ph.D, Soukromá vysoká škola ekonomická Znojmo, s.r.o., Katedra marketingu a managementu 451 Responsibility – CSR). Tato oblast se rozvíjela již od druhé poloviny minulého století v USA, které lze považovat za kolébku teorie CSR, později pak i v zemích západní Evropy a od počátku devadesátých let i v zemích transformující se východní a střední Evropy.Společenská odpovědnost firmy představuje žádanou změnu spočívající v oproštění se od stávající společenské role podniku, výstižně reprezentované slovy – profit only – (pouze zisk), k novému širšímu pohledu na fungování podniku s ohledem na tzv. triple – bottom – line, kdy firma nesleduje pouze vlastní ekonomický prospěch, ale i sociální environmentální aspekty svého působení. (Krymláková, 2009) Společenská odpovědnost firem dobrovolně integruje sociální a ekologické ohledy do podnikatelských činností firmy, a to ve spolupráci se zainteresovanými stranami podniku neboli stakeholdery"(Co je CSR?, 2010). CÍL A METODIKA Cílem práce bylo ověřit, zda zaměstnanci společností mají shodný pohled a přístup k otázkám etického jednání a společenské odpovědnosti firem. Tato studie zahrnuje výsledky šetření v jedné z nich. Jedná se o státní organizaci, jejíž činnost je rozšířena na celém území České republiky. Dotazník byl sestaven na základě potřeb prováděné analýzy. Při jeho sestavování se byly jako základní dokument použity etické kodexy sledovaných organizací, kterými většina společností disponovala. Dotazník byl vyplněn všemi zaměstnanci oddělení sledované organizace. Informace z dotazníků byly statisticky vyhodnoceny, následně byly vybrány určité parametry a mezi sebou vzájemně porovnány. Získané informace jsou pro snadnější orientaci znázorněny pomocí grafů a tabulek. Výzkum je pouze pilotním článkem plánované studie, která si klade za cíl sledovat etické a společensky odpovědné chování jak zaměstnanců státních institucí, tak i soukromých firem. VÝSLEDKY VÝZKUMU Sledovaná společnost patří k organizaci s celostátní působností., Jedním z nejčastěji zmiňovaných prohřešků proti etice je korupce. „Korupce vlády a státních orgánů představuje pronikavý element v mezinárodním prostředí a v mnoha zemích všech kontinentů". (Luthans & Doh, 2009) Díky mediálním informacím a možná i častým negativním zkušenostem mezi lidmi vládnou určité předsudky. Podle nich jsou řadový zaměstnanci často podezříváni z braní úplatků při výkonu své práce. Proto část dotazníku byla zaměřena na otázky spojené s korupcí a její vnímaní respondenty. Korupce a míra jejího výskytu by měla být závislá na výši ohodnocení a životní úrovni těch, kdo jsou jí vystavováni dennodenně. Korupci v této organizaci (ale i u ostatních zaměstnavatelů ve státní sféře) do určité míry určuje výše finančního ohodnocení za odvedenou práci, mzda. Přesto neplatí obecně, že ten kdo má nižší plat je ke korupci náchylnější oproti tomu, kdo má plat vyšší. Často je míra korupce závislá na osobních postojí, přesvědčení a morálním povědomí člověka jako takového, ale také na osobní spokojenosti a životní situaci. Výsledky na obrázku 2 by zřejmě byla zcela jiné, kdyby byl průzkum proveden před rokem 2011, kdy byly platy v této složce sníženy paušálně o 10 %. Obrázek 1 znázorňující míru spokojenosti s hodnocením (tedy primárně výší mzdy) ukazuje, že čtyři respondenti jsou mírně spokojeni s ohodnocením. Více jak polovina respondentů je mírně či silně nespokojena s výší osobního ohodnocení. Spokojenost se mzdou neprojevil žádný z dotázaných. Faktem však zůstává, že systém odměňování, zde funguje lépe než kdekoliv jinde. Lze jej označit jako efektivní krátkodobý motivační prostředek. 452 Dále byli respondenti tázáni na to, kolikrát si vezme jejich průměrný kolega úplatek, a byli vyzvání, ať uvedou četnost. Necelých 70 % uvedlo, že rozhodně nikdy, 20 % si myslí, že občas si někdo z kolegů vezme úplatek, ale rozhodně ne na jejich oddělení. Dalších 10 % vyznává názor, že je to záležitost, která se opakuje tak cca 1x až 2x za měsíc u průměrného zaměstnance mimo jejich oddělení. Naprostá většina si tedy myslí, že kolegové úplatky rozhodně neberou a pokud tedy ano, jedná se o ojedinělý případ. Ve 100 % se pak shodli, že kolegové ve sledovaném oddělení úplatky neberou. Tento fakt je pravděpodobně zdůvodnitelný tím, že během pracovních činností kolegové pracují v malých skupinách, jejichž členové se vzájemně kontrolují. Kdyby kdokoliv z nich viděl takovéto jednání u druhého, nebylo by v žádném případě tolerováno a bylo by o jeho výskytu informováno vedení oddělení. Obrázek 1: Spokojenost s osobním hodnocením. Zdroj: Vlastní výzkum Obrázek 2: Názor na nejčastější výskyt korupčního jednání u rozdílně postavených zaměstnanců. Zdroj: Vlastní výzkum Jedna z dalších otázek zjišťovala, jaký názor na nejčastější výskyt korupčního jednání mají členové oddělení. V této výzkumné otázce bylo důležité, aby tito zaměstnanci měli šanci vyjádřit se, na kterém postu vnímají největší možnost korupce. Z obrázku 2 plyne, že téměř polovina dotazovaných označila top management, jako celek, který si počíná nejčastěji korupčně. Šest řadových zaměstnanců pak označilo vyšší management a čtyři uvedli, že frekvence korupčního jednání je nejvíce mezi nimi. Celkem 79 % respondentů tedy cítí, že tato zvýšená četnost korupce se vyskytuje v managementu organizace. Zde respondenti nejčastěji napadají výběrová řízení na určité věci, které jsou nakupovány pro provoz a chod organizace. Tato řízení jsou často netransparentní a vycházejí pro instituci finančně nevýhodně. Úplatky bývají hodnoceny jako nejčastější projev korupčního jednání. Další otázka zjišťovala, jaké další formy může korupční jednání mít? Toto bylo předmětem další otázky pro oslovené respondenty. S jakou formou úplatku (vyjma peněz) se setkali ať už osobně či z doslechu? Zde respondenti odpovídali, že se nejčastěji setkávají s nabídkou nějaké protislužby (37 % odpovědí) výměnou za přehlédnutí přestupku. Šest respondentů odpovědělo, že se zatím nesetkali s žádnou formou úplatku. Pro ně je pravděpodobně charakteristické, že slouží u dané organizace relativně krátce (lze předpokládat, že méně než 5 let), tudíž se nemuseli ještě setkat s žádnou jinou formou korupce. Poslední třetina pracovníků odpověděla, mírně spokojen; 4; 17% nevím; 3; 12% mírně nespokoje n; 14; 58% velmi nespokoje n; 3; 13% řadový zaměstna nec; 4; 21% vyšší managem ent; 6; 32% top managem ent; 9; 47% 453 že se setkala s konkrétními nabídkami zboží (stavebního materiálu, potravin, oběd či např. dárkový koš). Dokonce se objevily i nabídky společnic ve večerních zábavných podnicích (erotických klubech). Při dotazování, které jednání při výkonu služby, s nímž se setkávají, nejvíce ohrožuje veřejný a společenský zájem, respondenti poukazovali nejčastěji na neukázněnost občanů. Celkem 17 tento nešvar pociťuje nelibě. Jeden uvedl, že neukázněnost pramení z nedostatečné přípravy ve školách (zahrnuje speciální školy určené k získání určitého oprávnění), neboť jejich kvalita se v poslední době velice zhoršila. K této neukázněnosti lze zahrnout jednání, které přímo ohrožuje bezpečnost ostatních občanů. Za druhý faktor ohrožující společenský zájem 2 policisté označili korupční jednání. Obrázek 3: Hodnocení vyjádření nadřízených o etickém chování v průběhu poskytování služby a následná reálná skutečnost. Zdroj: Vlastní výzkum Obrázek 4: Hodnocení společenského přínosu práce. Zdroj: Vlastní výzkum Jednou ze zjišťujících otázek byla i ta, která se snažila zjistit, jak reálně probíhá praxe a jak se liší prokazatelné proklamace nadřízených. Obrázek 3 znázorňuje, že 58 % zaměstnanců je přesvědčeno o tom, že nadřízení veřejně hovoří o etických hodnotách a především službě občanům. Skutečnost je však rozdílná. Celkem 21 % si myslí, že vyjádření vedení odpovídají realitě v denní praxi, zbylých rovněž 21 % není schopno k této otázce zaujmout jednoznačný postoj. Nejčastěji je nejspíš poukazováno na bezpečnost občanů (na prvním místě). Ve skutečnosti je určující restriktivní část služby, která je spjata s výběrem peněz, jako trest za prohřešky, jež znamenají příjem do státní kasy, který je vykazován nadřízeným orgánům a podle něhož se i významně odvíjí hodnocení oddělení a jeho zaměstnanců. Preventivní část veřejné služby v současných podmínkách v praxi nemá žádnou hodnotu, přestože ta má pravděpodobně největší vliv v ochraně obyvatel před jejich ohrožením, ať již sebou samými nebo ostatních neukázněných obyvatel. Někteří zaměstnanci ve státním sektoru často vyjadřují nespokojenost jak se službou samotnou, tak se procesy, které jsou v těchto službách nastaveny. Často se setkáváme s pocitem všeobecné zbytečnosti. Z těchto důvodů byl zjišťován postoj ke společenské přínosnosti jejich práce. Z obrázku 4 lze vyčíst, že naprostá většina (84 %) si myslí, že práci, kterou dělají, je společensky přínosná, pouze tři si myslí, že to co dělají, je společnosti nepřínosné. Ani jeden z respondentů nehodnotil svůj výkon jako „určitě, vždy" přínosný. Je to dáno tím, že ne všechny činnosti vykonávané v rámci služby nepokládají za důležité. neodpoví dá skutečno sti; 11; 58% odpovídá skutečno sti; 4; 21% neví; 4; 21% ano; 16; 84% spíše ne; 2; 11% ne ; 1; 5% 454 Obrázek 5 popisuje výsledek odpovědí respondentů sledovaného oddělení. Tito uvádí, že se řídí i lidskými postoji a zákonem zároveň, a to celkem v 75 %. Vždy dva respondenti uvedli, že se řídí etikou a stejný počet hlavně zákonem. Zákony jako takové nejsou schopny absolutně vyčerpat možnosti případů, ke kterým dochází v praxi. Pak je dobré jednat i podle „srdce", a to ve všech oborech lidské činnosti. Snad každý člověk je schopen posoudit, co je etické, tedy v daném případě správné a podle toho se nejen rozhodnout, ale i jednat. Obrázek 5: Jednání při výkonu služby se řídí více etickými principy nebo legislativou. Zdroj: Vlastní výzkum Obrázek 6: Vnímání opory v zákoně v případě pochybení zaměstnance. Zdroj: Vlastní výzkum Na obrázku 6 se nám zobrazuje skutečnost, že jen 4 policisté označili oporu v zákoně, pokud dojde k pochybení, za odpovídající. Celkem 15 respondentů potom uvedlo, že tuto oporu shledávají za malou či dokonce žádnou. Mezi zaměstnanci této instituce je všeobecně známý fakt, že pokud dojde k jakémukoliv pochybení, jsou uplatňovány velké sankce (od písemné důtky až po prokázaný trestný čin – zneužití pravomoci úřední osoby). Zákon potom nerozlišuje, jestli se jedná o úmysl, či pochybení z nevědomosti, přetížení prací či jiných důvodů. ZÁVĚR Výzkum obecně ukázal, že většina řadových zaměstnanců se ve službě řídí zákonem a etikou, které praktikují denně ve službě. Při výkonu povolání se snaží uplatňovat lidský přístup k řešeným problémům. Na druhou stranu velká většina už necítí oporu v zákonech, které by je v případě pochybení chránili před tvrdými sankcemi. Přestože se tito respondenti necítí dostatečně finančně ohodnoceni, uvedli, že nikdy nevzali úplatek. Spíše hodnotili řízení hlavně etickými postoji; 2; 12% řízení etickými postoji i zákonem ; 12; 75% řízení legislativ ou; 2; 13% standard ní; 4; 21% malá; 9; 47% žádná; 6; 32% 455 případný výskyt korupce u svých a jejich nadřízených, tedy pravděpodobnost korupčního jednání středního a nižšího managementu. Respondenti poukazují na veliký problém provázanosti top managementu s politikou, díky které organizace koná v zájmu určitých politických stran nikoliv ve veřejném zájmu a zájmu občanů ČR. Stejně tak si většina myslí, že nadřízení pracovníci proklamují určité hodnoty, které se jeví jako ty, které vrhají dobré světlo na jejich činnost. Ve skutečnosti se však jedná pouze o populistická vyjádření, která nebývají realizovaná v praxi. Mezi zaměstnavatelem a zaměstnanci bude panovat nedůvěra a ani nejlepší rozhodnutí manažera nepřinesou žádoucí efekt. Mají-li být lidé motivováni, musí je vůdčí osobnost inspirovat. Mnohem efektivnější je vybrat srozumitelný a prestižní cíl, při jehož splnění může firma nejenom profitovat, ale získat i respekt svého okolí. Týmová práce nepřispívá jenom ke kvalitnímu a rychlejšímu řešení problémů, ale současně vytváří i tvůrčí pracovní klima v organizaci a prohlubuje soutěživost a osobní vztahy mezi spolupracovníky. Jak soutěživost, tak i dobré interpersonální vztahy mají pozitivní vliv na pracovní motivaci jednotlivců i celého kolektivu.Existuje fakticky dvojí role managementu: dosahovat zisk a udržovat klid ve společnosti, což ve skutečnosti znamená volit takové prostředky k naplňování strategie firmy, která bude klid udržovat. Nedostatečná důvěra v management a vlastníky podlamuje potřebný. Dostatečná informovanost a transparentnost snižuje prostor pro neetické chování, ať už jde o podnikatelskou sféru nebo státní správu. Článek poukázal na některá žhavá témata, jako jsou nedůvěra v systém, kterým společnost disponuje. Nejistota zaměstnanců spolu s jejich nespokojeností a strachem mohou způsobit snížení loajality a odchod do jiných oborů činnosti. Od poznání neschopnosti státu stanovit rovná pravidla hry a vymáhat jejich plnění je jen malý krůček k volání po jeho odchodu ze scény, minimalizaci jeho role, popřípadě k zániku státní regulace jako takové (Zadražilová, 2010). LITERATURA BENN, Suzanne; BOLTON, Dianne. Key Concets in Corporate Social Responsibility. 1. vyd. London: SAGE, 2011. 246 s. ISBN 978-84787-928-8. BLÁHA, Jiří; DYTRT, Zdeněk. Manažerská etika. 1. vyd. Praha: Management Press, 2003. 155 s. ISBN 807261-084-8. CRANE, Andrew; MATTEN, Dirk; SPENCE, Laura. Corporate Social responsibility. Reading and cases in a global context. 1.ed. Routledge: New York, 2008. 529p. ISBN10: 0-415-42428-3. KRYMLÁKOVÁ, Hana, et al. Etika a odpovědnost organizace. 1. vyd. Ostrava: VŠB Technická univerzita Ostrava, 2009. 250 s. ISBN 978-80-248-2092-7. LUTHANS, Fred, DOH, Jonathan, P. International management: Culture, strategy and behaviour. 7. ed. The McGRAW HILL: New York, 2009. 619 p. ISBN 978-0-07-338119-0. MHID 0-07-338119-5 PUTNOVÁ, Anna. Etické řízení ve firmě: nástroje a metody: etický a sociální audit. 1.vyd. Praha: Grada, 2007. 166 s. ISBN 978-80-247-1621-3. ZADRAŽILOVÁ, Dana, et al. Společenská odpovědnost podniků: transparentnost a etika podnikání. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2010. 176 s. ISBN 978-80-7400-192-5. SPIRIT, Michal, et al. Základy práva pro neprávníky. 2. rozš. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008. 263 s. ISBN 97880-7380-116-8. Business Leaders Forum [online]. Praha [cit. 2013-03-04]. Dostupné z: Business Leaders Forum KONTAKT Ing. Věra Plhoňová, Ph.D. Soukromá vysoká škola ekonomická Katedra Marketingu a management Loucká 656/21 66902 Znojmo, Česká republika E-mail: [email protected] 456 SKÚSENOSTI A PONAUČENIA Z UPLATŇOVANIA SPOLOČENSKEJ ZODPOVEDNOSTI VO VYBRANÝCH SLOVENSKÝCH PODNIKOCH EXPERIENCE AND LESSONS LEARNED FROM THE APPLICATION OF CORPORATE SOCIAL RESPONSIBILITY IN SELECTED SLOVAK COMPANIES Ján Porvaznik, Floriána Hudáková ABSTRACT Human responsibility for the fate and development of the planet Earth. The impact of social maturity (social intelligence) of management subjects particularly politicians, businessmen and teachers in the implementation of corporate social responsibility. Corporate social responsibility in the political, business and educational conditions in Slovakia. Results of the research and interpretation. Recommendations for the development of corporate social responsibility in the future. KEY WORDS: corporate social responsibility, social maturity (social intelligence), sustainable development JEL Classification M 14 ÚVOD Na planéte Zem žije dnes viac egoisticky ako humánne založených (orientovaných) ľudí. Názory v súčasnosti presadzované ako v oblasti politiky, tak v šoubiznise, bohužiaľ často krát aj v školstve či všeobecne vo verejnom živote hovoria o tom, že jednotlivec má byť silný, schopný sa presadiť, byť najlepší. Logickým následkom takéhoto snaženia, je ale sociálna nespravodlivosť, nedôvera a narušené medziľudské vzťahy. Vznikajú otázky, aké sú dôsledky takého stavu? Ak sa bude naďalej rozmáhať bezohľadnosť, a tým sa budú naďalej narúšať vzťahy medzi ľuďmi, na ktorých je založené fungovanie celej spoločnosti, ako táto spoločnosť obstojí? Kam bude smerovať? Odpoveď už z časti môžeme vidieť v stále viac rozširujúcej sa chudobe, porušovaní základných ľudských práv, v rozpadajúcich sa rodinách, zničenom životnom prostredí či krachujúcich štátoch. Práve na základe tejto situácie môžeme vidieť, že potreba spoločensky zodpovedného správania každého jedinca a organizácii ako celku je bezvýhradne nutná! Vnímavosť, ochota pomôcť, schopnosť robiť kompromisy, ohľaduplnosť a čestnosť by sa mali nanovo stať samozrejmými črtami nie len každodenného správania jednotlivcov, ale aj všetkých činností každej organizácie. ZODPOVEDNOSŤ ČLOVEKA ZA OSUDY A ROZVOJ ĽUDSTVA Čomu a prečo sa ľudia viac venujú pri poznávaní a odstraňovaní následkov egoizmu a menej rozvíjaniu ľudskosti – humánnosti vo vzájomných vzťahoch? Prečo aj vo vede sa tvorí viac programov vedeckého bádania na poznávanie prírodných a technických problémov a zákonitosti ako na humánnu a spoločenské vzťahy a vzájomné správanie sa ľudí? Komu z nás ľudí a prečo stav orientácie vedy na rozvoj prírodných a technických vied a menej na humánne a spoločenské vedy viac vyhovuje? Je to tým z nás, ktorí toho menej máme a vlastníme, ktorí menej zarábame alebo nezarábame vôbec, alebo nemáme zamestnanie? Alebo stav nerovnováhy vo vlastníctve a zarábaní viac vyhovuje tým, ktorí viac majú alebo zarábajú? Bolo by prirodzené, ak by riešenie celosvetových globálnych krízových problémov 457 spravovali viac humánne ako egoisticky orientovaní jednotlivci a zoskupenia ľudí v organizáciách? Ak áno, prečo ľudstvo aj prostredníctvom vedeckého bádania nehľadá systém spravovania ľudskej spoločnosti, ktorí by bol humánny? A môže vôbec existovať humánne založený systém spravovania ľudskej spoločnosti? Ak áno, vyššie položené otázky sú namieste. Ak nemôže takýto systém existovať a každá snaha o jeho budovanie je zbytočná, potom aj nastolené otázky sú zbytočné a nie je treba hľadať na ne odpovede. Lebo odpoveď spočíva v konštruovaní a uplatňovaní poznatku o spoločenskom darwinizme na planéte Zem. My sme však presvedčení o spoločenskej zodpovednosti každého biologicky a duševne zdravého človeka, nie len za seba samého, ale aj za iných ľudí. Sme presvedčení, nie len o zodpovednosti, ale aj povinnosti a právomoci každého z nás byť ľudsky nie len voči sebe, ale aj voči iným ľuďom. Povinnosť, právomoc a zodpovednosť – teda kompetencia človeka vo vzťahu k sebe samému a k iným ľuďom by mala byť to, čo robí človeka človekom, čo ho odlišuje od iných živých tvorov na planéte Zem. Profesor Bryan Horrigan si vo svojej knihe Corporate social responsibility in the 21st century kladie otázku: „Je CSR len dočasný módny výstrelok, hrozba kapitálového trhu, vnútorný element spoločenskej zodpovednosti alebo dokonca kľúč k dlhotrvajúcemu prežitiu ľudstva v správnom riešení globálnych problémov? Odpoveď sveta na CSR v počiatočnom štádiu 21. storočia bude hrať rozhodujúcu rolu v určení tvaru a osudu sveta pre nasledujúce generácie." 1 CSR je jednou z najdôležitejších otázok a vývojových trendov 21. storočia. Je to preto, lebo svet dnes čelí problémom (klimatické zmeny, nedodržiavanie ľudských práv, chudoba) a výzvam (udržateľný rozvoj sociálno-ekonomická prosperita), na ktoré CSR dáva z časti odpoveď. Je tiež najpotrebnejšou črtou podnikateľského prostredia. VPLYV SOCIÁLNEJ ZRELOSTI (SOCIÁLNEJ INTELIGENCIE) SUBJEKTOV MANAŽMENTU Je prirodzené, že miera kompetencie za seba i vo vzťahu k iným ľuďom je u ľudí rozdielna. Je to dané nie len geneticky, ale aj prostredím, v ktorom človek od malička po celý živor žije. A problémy nie len miestne, regionálne, ale aj problémy v jednotlivých krajinách, kontinentoch, zoskupeniach krajín a kontinentoch ako aj problémy globálneho sveta a z nich vyplývajúce kompetencie – povinnosti, právomoci a zodpovednosť, by mali spravovať a riešiť ľudia, vodcovia a manažéri s celostnou rozvinutou kompetentnosťou. Už Albert Einstein a po ňom aj viacerí nositelia Nobelovej ceny zdôrazňovali potrebu klásť otázky, ak chceme vedecky bádať ľubovoľné problémy, ktoré sprevádzajú a trápia ľudstvo. Známa je historka, keď pri preberaní Nobelovej ceny položili novinári jednému z ocenených otázku, komu a začo vďačí, že získal túto ceny. Odpovedal, že vlastnej mamke a komentoval: už od útleho školského veku sa mamky pýtajú svojich detí pri návrate zo školy, čo sa dnes naučili. Moja mamka sa ma pýtala, aké otázky si dnes učiteľom v škole položil. Ľudia mysliaci v duchu sociálnej zrelosti sú presvedčení o tom, že budúcnosť závisí na ľuďoch, na spoločenskej zodpovednosti, teda na ich sociálnej zrelosti. Veria, že každý jedinec je do istej miery zodpovedný za osudy ľudstva, že každý človek ich môže ovplyvniť, pozmeniť. Veria, že budúcnosť vyžaduje spoluprácu, a to spoluprácu na všetkých úrovniach. Spolupráca znamená brať ohľady na iných ľudí a ich potreby, na iné organizácie, i na iné krajiny. Túto zodpovednosť za druhých berú títo ľudia ako osobnú povinnosť a záväzok, ktorý na seba berú dobrovoľne, cítia to ako samozrejmú a prirodzenú vec. Ich pocit sebarealizácie vyžaduje vychádzať druhým v ústrety a nesklamať ich. Spoločensky zodpovedné a zrelé myslenie nie je závislé na strachu z trestu lebo očakávanej odmeny – vychádza z toho, že človek cíti, že sociálne zrelé správanie sa je správne a nie, že si od toho niečo sľubuje alebo tuší, že nesprávať sa tak, by bolo pre jeho osobu nevýhodné. 1 HORRIGAN, B. 2011. Corporate social responsibility in the 21st century. Cheltenham: Edward Elgar Publishing Limited. 2010. s. 3. ISBN 978-18-45429-56-0. 458 Správať sa sociálne zrelo teda znamená správať sa zodpovedne, pokojne, účinne a kompetentne, znamená to vedieť bojovať s problémami, neútočiť zaslepene a vyhýbať sa extrémom. Na tomto mieste by sme radi uviedli citát, ktorého autorom je P. M. Senge: „Ľudí, ktorých motivujú okrem osobného záujmu aj veci verejné, obyčajne chcú byť súčasťou čohosi väčšieho, čo ich samých presahuje. Spolu s inými by radi prispeli k tvorbe niečoho, čo by sa nielen ich osobne, ich vlastných rodín, ale aj komunít, inštitúcií, krajiny a pre niektorých aj celého sveta." 2 Je teda možné prežiť v dnešnom svete dravých jedincov človeku so spoločensky zodpovedným správaním? Veľa z nás je presvedčených nielen o tom , že to je možné , ale predovšetkým o tom, že je to nutné. Ako sme už vyššie spomínali, často sa stretávame s názorom, že naše humánne prejavy vrátane slušnosti súcitu sú irelevantné pre náš osobný úspech a výhody, ktoré z neho vyplývajú. Ale spoločensky zrelé konanie neznamená vzdať sa úspechu alebo sa obetovať pre iné. Spoločensky zrelý človek je ten, ktorý hľadá svoje šťastie, ale zaujíma ho aj šťastie ostatných, je to osobnosť, ktorá sa nebojí závislosti na vzťahoch. Je to človek, ktorý chce byť úspešný, ale je ochotný robiť kompromisy a na ceste z úspechom nepodráža ostatným ľuďom nohy. A to nie je málo – o koľko lepšie by asi svet vyzeral, keby sa tak správali všetci ľudia! Otázkou avšak zostáva merateľnosť zodpovedného správania sa, nutnosť je kvantifikácie a s tým spojené hodnotenie. Má ísť o čisto dobrovoľné aktivity alebo je možné činy spoločenskej zodpovednosti merať a porovnávať? Má byť zodpovednosť súčasťou legislatívy a tak nutnou zložkou podnikania? Prílišné vtiahnutie do zákonov by iste znamenalo vytvorenie priestoru pre špekulatívne akcie a snahu vymaniť sa z povinného tlaku. Sociálnu zrelosť nemožno vynútiť. Je možné k nej iba dospieť. A to na základe celostného prístupu k životu i k práci. SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ V POLITICKÝCH, PODNIKATEĽSKÝCH A VZDELÁVACÍCH PODMIENKACH NA SLOVENSKU Aj keď trhové bohatstvo vytvorilo ohromné bohatstvo vo vybraných krajinách, hospodársky rast v nich ukázal, že mechanizmy trhového hospodárstva nie sú schopné sami o sebe zaručiť spravodlivú spoločnosť a plniť ciele, ktoré demokratické štáty považujú za dôležité – rovnosť šancí, garantovanie základných práv a slobôd. „Medzinárodný obchod a globálne finančné trhy sú veľmi zdatné pri vytváraní bohatstva, ale nevedia sa postarať o iné sociálne potreby ako zachovanie, zmiernenie chudoby, ochrana životného prostredia, pracovné podmienky, či ľudské práva – to , čo sa všeobecne nazýva „verejné statky". Hospodársky rozvoj, teda vytváranie súkromných statkov, dostal prednosť pred sociálnym rozvojom, teda zaobstarávaním verejných statkov. Obhajoba Spoločenskej zodpovednosti firiem – Corporate social responsibility neznamená, že podniky by sa mali vzdať cieľa pracovať so ziskom. Poukazuje len na to, že popri prinášaní úžitku pre seba, by mali prinášať úžitok aj pre spoločnosť. Nie všetky organizácie majú na čele sociálne a spoločensky zrelých manažérov, ktorí by na základe svojho presvedčenia uplatňovali zodpovedný postoj k spoločnosti. A tieto organizácie sa orientujú na vidinu úspechu v podobe zisku. Za najvážnejšiu a najdôležitejšiu považujeme spoločenskú zodpovednosť jednotlivcov a osobitne tých, ktorí sú na vrcholných pozíciách organizácií, ale aj na čele jednotlivých orgánov utvorených v týchto organizáciách? Prečo neskúmame spoločenskú zodpovednosť rektorov vysokých škôl či dekanov fakúlt, riaditeľov nemocníc či primátorov nemocničných oddelení, ministrov, štátnych tajomníkov, generálnych riaditeľov sekcií na ministerstvách a ďalších? Či nenesú spoločenskú zodpovednosť za hmotný majetok ale aj nehmotné aktíva 2 Senge, P.M.: Piata disciplína managementu, Open Windows, Bratislava, 1995, str. 93 459 svojich organizácií a orgánov? Na pleciach politikov leží obrovská zodpovednosť, pretože oni riadia štát a na základe ich rozhodnutí krajina buď prosperuje alebo nie. Práve oni sú tí, ktorí prijímajú a schvaľujú zákony. Je teda nesmierne dôležité, aby si túto svoju zodpovednosť naplno uvedomovali. Ďalej lekári zodpovedajú za život a zdravie svojich pacientov. Riaditelia nemocníc za správny chod nemocnice a za to, aby mala dostatok finančných prostriedkov na poskytovanie dostatočnej starostlivosti pacientom. Rektori univerzít, dekani fakúlt a učitelia všeobecne nesú zodpovednosť za študentov, informácie, ktoré poskytujú a názory, ktoré prezentujú. Hlavnou zodpovednosťou všetkých foriem neziskového sektora (združenia, nadácie, neinvestičné fondy, všeobecne prospešné spoločnosti) je napĺňať cieľ, pre ktorý boli založený – prispievať k rozvoju školskej, sociálnej, kultúrnej, športovej alebo výskumnej oblasti spoločnosti. Nastoľujeme potrebu výskumne riešiť spoločenskú zodpovednosť nepodnikateľských organizácií, orgánov a ich predstaviteľov preto, že sme presvedčení o obrovskom dopade nimi vykonávaných aktivít pre ďalší a budúci trvale udržateľný rozvoj spoločnosti a širšie aj ľudskej civilizácie. V roku 2006 – 2008 sme riešili grantovú úlohu KEGA č. 3/423/06 s názvom „Spoločenská zodpovednosť organizácií – Corporate social responsibility", v rámci ktorej sme v roku 2007 urobili výskum osobitne pre malé a stredné podniky a veľké podniky. Na základe výsledkov tohto výskumu sa s pojmom „Spoločenská zodpovednosť organizácií" sa z odpovedajúcich MSP nestretlo až 52%, pričom až 30% z nich nemá základné informácie o Spoločenskej zodpovednosti firiem. Základné informácie o Spoločenskej zodpovednosti firiem získavali odpovedajúce organizácie z dennej tlače, internetu a až 13% z odpovedajúcich firiem uvádza, že tieto informácie získalo prostredníctvom predmetného dotazníka. Situáciu v oblasti spoločenskej zodpovednosti firiem nesleduje 59% odpovedajúcich MSP a zriedkavú pozornosť venuje 29%. Zvýšenú pozornosť venuje tejto oblasti len 3% odpovedajúcich podnikov. Pozornosť spoločenskej zodpovednosti firiem venujú najviac vrcholoví manažéri (36%) a personalisti (13%). Aktivity spoločenskej zodpovednosti firiem sú organizované v rámci marketingu alebo PR, výnimočne je ich organizáciou poverená konkrétna osoba. Aktivity spoločenskej zodpovednosti firiem MSP trvajú v priemere 3-5 rokov a sú zamerané najmä do neziskových organizácií, vzdelávacích inštitúcií, detských domovov a voľno časových aktivít a na zákazníkov a zamestnancov. Z pilierov spoločenskej zodpovednosti organizácií (ekonomický, sociálny, environmentálny) najväčšiu, 70% pozornosť, venujú podniky sociálnemu pilieru a po 15% ekonomickému a environmentálnemu pilieru. Podnety vedúce k začatiu realizácie projektov spoločenskej zodpovednosti firiem sú najmä – zlepšenie image organizácie a aktivity PR, zvýšenie dôveryhodnosti organizácie, potreba pomôcť sebe a iným, potreba odlíšiť sa od konkurencie. MSP informujú o svojich aktivitách v oblasti spoločenskej zodpovednosti organizácií prostredníctvom tlačových konferencií, internetu, výročných správ a osobných prezentácií. Pravidelnú a častú komunikáciu s médiami uvádza len 6% odpovedajúcich podnikov, štvrtina podnikov o tých aktivitách informuje v rámci podniku. V akademickom roku 2011/2012 obhajovala Bc. Floriána Hudáková bakalársku prácu s názvom „Spoločenská zodpovednosť podnikov a jej závislosť od úrovne sociálnej spôsobilosti vlastníkov a manažérov v podmienkach konkrétnych podnikov". V rámci tejto bakalárskej práce zoradila aktivity skúmaných organizácií pôsobiacich na Slovensku a prezentujúcich spoločenskú zodpovednosť firiem do 4 skupín: Aktivity organizácií pôsobiacich na Slovensku, ktoré si myšlienky spoločenskej zodpovednosti osvojili, môžeme zaradiť do niekoľkých skupín: 1.Komunita: Podpora začínajúcich podnikateliek, pričom cieľovú skupinu tvorili ženy z regiónov s vysokou nezamestnanosťou a ženy na materskej dovolenke (Citigroup, Citibank Slovakia, a.s.) 460 Firemná nadácia: systematizácia filantropických aktivít organizácie, projekty na podporu regionálneho rozvoja, vzdelávania, náhradnej rodinnej starostlivosti (Orange Slovensko, a.s., ČSOB, a.s., U.S.Steel Košice, s.r.o.) Program Na veku záleží: projekt zameraný na prevenciu fajčenia neplnoletých (Philip Morris Slovakia, s.r.o.) Školenie posunkovej reči pre predajcov spoločnosti T-Mobile Slovensko, a.s. Podpora chránených dielní, pomoc obciam postihnutých povodňami. 2.Životné prostredie: Implementácia systému environmentálneho manažérstva (Orange Slovensko a.s., U.S.Steel Košice, s.r.o.) Ochrana drahého vtáctva na rozvodných zariadeniach (VSE, a.s.) Odklínanie hradov: projekt revitalizácie starobylých hradov (Západoslovenská energetika, a.s.) 3.Dodávateľský reťazec: Environmentálne riadenie dodávateľov – spolupráca s dodávateľmi, ktorí prijali „filozofiu" zameranú na redukciu vplyvu svojich aktivít na životné prostredie, metóda vypracovaná spoločnosťou Orange Slovensko, a.s. Elektronický výber dodávateľa : rovnosť príležitostí dodávateľov –Slovak Telecom, a.s.; VÚB, a.s. 4.Zamestnanecká politika : Projekt Vážime si našich zamestnancov: účasť na prieskumoch miezd a benefitov a zo záverov prieskumu vyplývajúce poskytovanie nadštandardného odmeňovania zamestnancov, projekty zamerané na rovnováhu pracovného a súkromného života zamestnancov, programy starostlivosti o zamestnancov a ich rodinných príslušníkov (Orange Slovensko, a.s., PosAm,s.r.o.) Podpora zamestnancov v získavaní vyššieho vzdelania a s tým spojené pracovné voľno (Pholips Morris Slovakia, s.r.o.) Prijímanie etických kódexov (PSA Peugeot Citroen Slovakia, s.r.o.; ČSOB, a.s.) Ako možno na záver ohodnotiť spoločenskú zodpovednosť slovenských organizácií? Tak ako v mnohých krajinách sveta uplatňovanie konceptu spoločenskej zodpovednosti v manažmente sa realizuje na Slovensku predovšetkým vo vybraných podnikateľských spoločnostiach. Uplatňovanie tohto konceptu v nepodnikateľských organizáciách je len v počiatkoch, resp. sa len ojedinele nastoľuje. Širšie uplatňovanie tohto trendu je teda predovšetkým vo veľkých podnikateľských firmách predovšetkým vo firmách so zahraničným vlastníckym finančným kapitálom. Pokiaľ ide o malé a stredné podniky, tak vo svete, ako aj u nás sústreďujú tieto organizácie svoju pozornosť na dennodenné zabezpečovanie úloh a koncentrujú sa na dosahovanie krátkodobých cieľov, väčšinou orientovaných na zisk. V MSP uplatňovanie tohto trendu v manažmente v prevažnej miere závisí od vlastníka alebo vrcholového manažéra. V malých a stredných podnikoch sa spoločenská zodpovednosť odvíja od kultúry národa a od core businessu tej ktorej organizácie. Pre veľké organizácie vynakladanie prostriedkov na aktivity spoločenskej zodpovednosti veľakrát neznamená ovplyvňovanie ich finančnej situácie. V malých a stredných podnikoch je uplatňovanie trendu spoločenskej zodpovednosti veľmi finančne náročné. To ale neznamená, že trend spoločenskej zodpovednosti MSP by mali opomínať. V praxi je veľa problémov, kde sa práve od MSP očakáva zvýšená orientácia na ich spoločenskú zodpovednosť. 461 ODPORÚČANIA PRE ROZVOJ SPOLOČENSKEJ ZODPOVEDNOSTI V ĎALŠOM OBDOBÍ Súčasné problémy a ohrozenia jednotlivých druhov globálneho prostredia predovšetkým prírodno-ekologického, technologicko-technického a finančno-ekonomického, obchodno-kultúrneho, legislatívno-právneho, politicko-sociologického a humánno-sociálneho ukazujú potrebu využívania princípov a trendov spoločenskej zodpovednosti vo všetkých existujúcich organizáciách – inštitúciách a podnikoch na planéte Zem. V príspevku sme poukázali na nevyhnutnosť spoločenskej zodpovednosti nie len podnikateľov, ale predovšetkým politikov, právnikov, obchodníkov, výskumných pracovníkov, učiteľov, ale aj rodinného prostredia. Len taká celostne kompetentná spoločenská zodpovednosť všetkých subjektov, osobitne tých, ktorí zodpovedajú prijímanie a schvaľovanie zákonov, noriem, pravidiel, ale aj za ich dodržiavanie umožní v budúcnosti vyhnúť sa krízovým stavom spoločnosti. Celostná spoločenská zodpovednosť vyžaduje celostné spravovanie (líderstvo a manažérstvo) globálneho prostredia, jeho príležitostí a hrozieb. LITERATÚRA COOBS, T. W.; HOLLADAY, S. J. 2012: Managing Corporate Social Responsibility: A communication approach. Library of Congress Cataloging in Publication Data. ISBN 9781-4443-3629-0. 2012. GREŠKO, J. Spoločenská zodpovednosť firmy. [online]. [cit. 25.10. 2011] Dostupné na internete: http://www.ekologika.sk/spolocenska-zodpovednost-firmy.html HORRIGAN, B. 2010. Corporate social responsibility in the 21st century. Cheltenham: Edward Elgar Publishing Limited, 2010. 421 s. ISBN 978-18-45429-56-0 HUDÁKOVÁ, F. 2012. Spoločenská zodpovednosť podnikov a jej závislosť od úrovne sociálnej spôsobilosti vlastníkov a manažérov v podmienkach konkrétnych podnikov. Bakalárska práca. Evidenčné číslo: 18200/B/2012/0476571403, 2012. MALLIN, CH. A. 2010. Corporate social responsibility: A case study approach. Cheltenham: Edward Elgar Publishing Limited, 2010. 287 s. ISBN 978-1-84844-043-2 PORVAZNÍK, J. 2011. Celostný manažment. Bratislava: Sprint dva, 2011. 360 s. ISBN 97880-89393-58-9 PORVAZNÍK, J. 2008. Spoločenská zodpovednosť organizácií – Corporate social responsibility. Bratislava: Ekonóm, 2008. 84 s. ISBN 978-80-225-2622-7 PORVAZNÍK, J. 2008. Celostná kompetentnosť subjektov manažmentu, predpoklad harmonického rozvoja ľudskej civilizácie. In Manažment podnikania a vecí verejných – dialógy. Bratislava : Slovenská akadémia manažmentu. ISSN 1337-0510, 2008, roč. 3, č. 5, s. 40-44. Správa o firemnej zodpovednosti 2010 U.S. Steel Košice, s.r.o. [online]. [cit.2012.05.01.] Dostupné na internete: http://www.usske.sk/citizenship/USSK_CSR10_sk.pdf www.csreurope.org, [online]. [cit.2013.10.04.] KONTAKT prof. Ing. Ján Porvazník, CSc. Katedra manažmentu Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave e-mail: [email protected] Spoluautorský podiel: 70% Bc. Floriána Hudáková Fakulta podnikového manažmentu e-mail: [email protected] Spoluautorský podiel: 30% 462 CURRENT TRENDS IN OUTSOURCING Arno Radermacher 1 ABSTRACT The market for outsourcing services has evolved significantly in recent years. The impact of the knowledge economy on outsourcing services is distinctive. In line with the changed requirements to companies externally provided services have become more complex and short-lived. The present paper will try to explain the current trends in outsourcing. Standardization with the goal of industrialization of outsourcing services is addressed, as are the demands for increased flexibility and for outsourcing of entire business processes (BPO); also the occurrence of reverse outsourcing as well as the termination of outsourcing engagement with back-sourcing processes. Finally, the latest trends like Market Expansion Services and Industrial Cluster and its specifics will shortly be explained. KEY WORDS Outsourcing, Knowledge, Knowledge Society, Industrialization, Business Process Outsourcing, Back-Sourcing, Reverse Sourcing, Market Expansion Service, Industrial Cluster JEL Classification M11 INTRODUCTION The process of division of labor has proven throughout the economical history as the most successful model of economic development. Starting from a division of labor that was based on the distribution of natural resources, up to the task-sharing of modern days we can see a development that has been almost one-directional for a long time. A leading company has outsourced services to a suitable outsourcing partner and has served previous or new markets based on cheaper production conditions. This picture has changed considerably in recent years. Simple outsourcing agreements came along with complex outsourcing structures. Former business collaborations have received competition through flexible structures as industrial clusters that are on the other hand, in many ways consistent with simple outsourcing structures. The increasing importance of knowledge within the knowledge societies of modernity has also promoted a number of new organizational and production structures that require flexible multilateral service solutions. For the development of new outsourcing structures, the knowledge about the creation of an optimal service relationship plays an important role 2 , as well as the expertise and process knowledge within the companies itself. Both aspects have in recent years shown a cumulative effect on the need for efficient division of labor. The knowledge about optimal outsourcing arrangements allows at a progressive rate small-scale and variable solutions as well as complete process outsourcing (BPO). The increasing product and process knowledge on the one hand and the rapid worldwide diffusion of new knowledge on the other hand leads to more specialization and short-lived product cycles. Upon closer examination the outsourcing 1 graduated economist; manager and owner of Wepex consultancy company, Frankfurt/Germany 2 here we have to regard the complete knowledge from decision taking for outsourcing, the service definition, the service provider selection, the contractual arrangement, the management of the service itself, to be considered by both the service provider and the outsourcer, up to the termination of outsourcing services. 463 market shows an increasingly complex picture, which mixes with the topic of corporate organization itself. In the outsourcing market within the recent years, a number of trends can be seen. A complete picture of the outsourcing market can only be recognized by an overall approach that will regard all these different trends. The most important of these trends will be presented on the following pages. Figure 1: Own diagram CHAPTER 1. Industrialization and Flexibilisation The euphoria of the past decades upon the management tool outsourcing has given way to a sober, but increasingly professional approach. In addition to successful examples negative outsourcing experience has been propagated too. At the same time the market of services grows oblivious to all external economic problems. Here, the factor 'cost reduction' still represents the dominant motivation for outsourcing decisions 3 . In addition to the cost consideration the factor flexibility has gained importance especially in the wake of the recent economic turmoil 4 . This tendency D. Aitchison (TPI) has already described in 2008 as follows: "For many customers, the change from fixed to variable cost, is of higher value than cost reduction." – although flexibility is in direct contradiction to cost reduction. Flexibility is associated with uncertainties for both parties. This uncertainty is compensated particularly to the service provider through higher unit costs that have to be paid by the outsourcer. Although the service provider needs to offer short-term flexibility to the customer, he is in the dilemma that he himself quite often has to commit human and material resources for long term; whereas the request for flexibility restricts his ability to minimize costs through economies of scale. Means, the service provider itself must be able to respond quite flexible to changes requested by customers, but needs to organize itself long term in order to become efficient. A solution to this dilemma will be the industrialization of offered services (the target is a standardized service). Some of the benefits to be obtained by standardization will be a faster services implementation, and cheaper initial set up costs, as well as a far easier replacement of a service provider 5 . Furthermore through the standardization of individual services, the possibility to provide customized solutions through easy and flexible combinations of standardized modules can be established. Such solutions, subsumed under the concept of mass customization, can be applied for any kind of services. 3 see NortonRose [2011], p. 15: 87 per cent of customers cited cost reduction as the motivating factor for outsourcing. 4 see NortonRose [2011], p. 16: 69 per cent of respondents mentioned flexibility as a motivating factor for outsourcing, in contrast to less than 10 per cent in the 2008 survey 5 see Stimmer [2010] 464 A visible result of this trend is the shift from large, long-term outsourcing deals to several smaller, short-term agreements as well as the continuing trend of multi-sourcing 6 . CHAPTER 2. Process Outsourcing (BPO) In addition to providing individual services, the market for complete business processes provides another important division within the outsourcing services. The outsourcing of complete process chains allows the outsourcing party to withdraw entirely from individual business processes and still use these processes most efficiently. Right there, however, is the difficulty of BPO, too. The outsourcer fully commits itself in a most comprehensive way to the service provider. Therefore, a wide-ranging strategic consistence between outsourcer and service provider need to be given in order to reach a long term win-win situation for both parties. This process should ideally be supported by appropriate remuneration models that couple the success of the service provider to the success of the outsourcer 7 . Although the BPO market still has only a small share of the overall outsourcing market 8 , this segment will win importance just for future consideration. The above mentioned standardization efforts contribute also for the BPO sector, and enable both the outsourcing companies and the service providers to use and to offer BPO services even faster, with less effort and with higher probability of success. In recent years, we can also see an increase of process-outsourcing in previously excluded areas of business' core competence. The importance of R&D outsourcing as well as of Engineering Services Outsourcing (ESO) can no longer be overlooked. The outsourcing of knowledge-intensive tasks into low-cost offshore countries that have initially offered laborintensive and simple services increases 9 . As in many other areas of outsourcing the automotive industry is at the forefront of this development 10 . Figure 2: Source: Roland Berger / Thomson Financial CHAPTER 3. Reverse Outsourcing Reverse outsourcing is one of the more recent developments in the outsourcing market 11 . Since outsourcing in the past decades resembled a one-way street from Western industrialized nations towards low-cost countries in Asia and Eastern Europe, the opposite 6 see Duncan Aitchison in Outsource Magazine on Aug., 9th of 2011: ...has been a progressive shift in average Total Contract Values towards more smaller contracts; again the multi-sourcing strategy does seem to be the de facto standard today ... as well as an appetite for organisations to keep themselves as flexible as possible and limit the amount of long-term commitment 7 see e.g. remuneration models in Bitkom [2006], pp. 33ff: bonus-/malus-systems (On Time/In Budget), Value-Based Billing, Sharein-Saving, Gain-Sharing, Transaction-Based-Billing et al. 8 data shown by Experton Group in 2008 for Germany: BPO counts for 6 percent of the outsourcing market. Update: the share has risen only moderately since 2008. 9 this applies especially for China and India, with its large potential of educated academics and engineers, compared to the Western industrialized countries. For that see also studies from Duke University 10 see Roland Berger [2011]: p. 8; apart from Aerospace and defense industry with a higher rate of engineering and R&D outsourcing, caused by political requirements. 11 definition by ICA Institute: Reverse Outsourcing is the reversal of outsourcing pattern between two markets consisting of businesses and workforce. 0,0 20,0 40,0 60,0 80,0 100,0 120,0 2008 2009 2011 2013 100,4 90,8 98,7 99,8 10,5 9,5 11,6 13,2 Global automotive R&D spend by source Captive Outsourced CAGR 2008-2013 110,9 100,3 100,3 113,1 0,4% 4,7% -0,1% 465 development is not to be overlooked. Outsourcing service providers from Asia and Eastern Europe enable companies in the U.S. and Europe and create new jobs in a significant dimension 12 . This development is due to two factors, the markets have experienced in recent years. Firstly, these are the recessionary trends in the Western industrialized countries, compared to the boom-like developments in Asia and partially in East Europe, too. These developments have led to very restrained wage developments in the West, compared to sometimes significant wage increases in Asia, as well as relevant shifts in exchange rates. The labor and production cost advantages of former low-cost countries partially are fallen dramatically 13 . Secondly, the characteristics of the modern knowledge society are leading to complex, rapidly changing and regionally different market requirements. These requirements are better to fulfill with local services. The transaction costs at large spatial separation often exceed the remaining advantages of labor cost. In that case local requirements frequently can be met only with considerable administrative effort and costly repair efforts. CHAPTER 4. Back-Sourcing Surely this is not yet a general trend for all divisions of outsourcing, but examples of back-sourcing are worth a closer look. Back-sourcing refers to the process of transferring outsourced functions back in-house at the expiration or termination of the outsourcing agreement. First studies on back-sourcing can be found in the literature back in the 90's; the term back-sourcing was introduced in 1998 by Hirschheim/Lacity into the scientific literature. The reasons for the resumption of formerly outsourced services are many. Most common reasons belong to problems with the provided service itself – usually quality problems and hidden costs are announced. In addition, we often find organizational and strategic changes within the outsourcing organization. That might lead to a greater importance of formerly outsourced services, up to the situation that the service can newly be regarded as a core competency of the organization. External factors like the changing needs of the market, as well as regulatory changes may also be the cause for a back-sourcing. Back-sourcing we find particularly in the area of knowledge-intensive sectors such as IT. Here, several studies show a range of up to 25% of all outsourcing deals that are closed with a back-sourcing 14 . Similarly, for years a significant increase in outsourcing critical reporting can be recognized. The most recent prominent example is about the decision of General Motors – a pioneer of IT outsourcing – to reduce its 90% share of outsourced IT services within a few years to a mere 10%. This represents a complete change in General Motors' strategy towards outsourcing. In addition, there are also many examples of back-sourcing within the industrial sector. Based on flexible salary agreements with unions and employees companies have started also low-level production activities back in-house and within the home country 15 . The above mentioned cost increases abroad (wages, exchange rates, etc.) also contribute to back-shifts. An entirely different cause of back-sourcing we can identify with the attempt to guard the knowledge of an outsourcing company. Known examples as the service relationships between Dell and Asus, but also between Apple and Samsung throw a harsh light on the dilemma of the outsourcer. Within the service delivery process the service provider acquires critical knowledge and will become able to move into a potential competitor. Asus has suspended its client Dell meantime, both technically and economically. Dell itself reached, 12 according to information contained in Management Study Guide: Reverse outsourcing is estimated to have created nearly 300,000 jobs in the U.S. 13 see Sirkin/Zinser/Hohner [2011]: By 2015, it will only be about 10% cheaper to manufacture in China 14 see Deloitte [2005] and Veltri/Saunders/Kavan [2008] – the latter source contains a comprehensive overview of major backsourcing activities. 15 see e.g. recruitment in Ford plant in Wayne, Back-sourcing at Stihl, studies done by Fraunhofer, RKW et al. 466 whereas looking for a new business model (services), already an early stage of a struggle for survival. Apple recently announced, hitherto outsourced services will be provided back inhouse in the future. Whether Apple's attempt to protect its expertise has been done early enough will be shown during the upcoming years 16 . CHAPTER 5. Market Expansion Service (MES) In the context of increasing globalization and the rapid economic development of earlier emerging markets another important trend in outsourcing has been established, which has already emerged to become a separate service in the outsourcing market. The regions of the largest providers of outsourcing services have evolved from the stage to be an international workbench into emerging markets 17 . This has significant implications for the business models with these regions, which are in addition to its function as service provider now also a key customer market. To be successful with their own product range also within these new markets, companies need to adapt to the specific needs of these markets. This often means that companies have to adapt both their products, and their production and distribution methods, too. To cope with the speed of these changes within these new markets comprehensive new service segments have been developed. Under the umbrella term MES the full service range from market entry to production, sales, support, et al. for these new markets is offered to the outsourcing company. MES is leading the market of outsourcing services onto a new level of performance and service range. Within recent years the MES market has already been evolved into the largest outsourcing segment with a volume of USD 2.2 trillion in 2010 and a projected future growth of 8.3% p.a. A comprehensive view into MES offer the studies "Market Expansion Services: Taking Outsourcing to a new dimension" and "Continued attractive business opportunities in Asia for market expansion services" of Roland Berger Strategy Consultants 18 . The second study provides the following list of individual MES Services: Figure 3: Source: Roland Berger When using the MES it is important that all new used services are fully integrated with existing processes and already outsourced services of the company in order to achieve an efficient and effective solution for the entire enterprise. CHAPTER 6. Industrial Cluster An Industrial Cluster (also named business cluster or Porterian cluster) describes the geographical concentration of interconnected businesses, suppliers, and associated institutions in a particular field (Source: Porter [1998]; Wikipedia). Industrial clusters are known within the economic history since long 19 , whereas the intentional use of clusters is a result of 16 see James Allworth on Asymco.com: The real threat that Samsung poses to Apple 17 e.g. BRICS-Staaten with yearly growth rates of GDP at 5-10% 18 see Roland Berger [2011], Roland Berger [2013]: The global expansion services market is projected to grow from USD 2.2 trillion in 2010 to 3.1 trillion in 2015. 19 see Silicon Valley, Steel industry in Ruhr area, watch industry in Switzerland areas, et al Strategic support in market entry & development Research & analysis Marketing Sales Logistics & distribution Customer service & support Market research Market entry studies Application research and support Testing Promotion management Public relations Product management Brand building B2B and B2C sales Key account management Product training Order taking and processing Stock reporting and planning Importation Warehousing Stock management Invoicing, cash collection Transportation and delivery Product packaging Installation and commissioning Customer service, technical support Repairs and maintenance Backflow of information from customer to client 467 modern economic development. For a single company the Industrial Cluster extends on one hand the basis of available resources (people, expertise and capital), and on the other hand also the market opportunities. The cluster has a bigger value than the sum of its individual companies. Individual companies often can only provide parts of a process chain, while in the cluster also comprehensive product development or major offerings are feasible. In addition, the cluster offers participating companies the opportunity to focus on individual process steps, to optimize on these process steps, and to leave liberated process steps to be carried out by other firms in the cluster. In contrast to a traditional outsourcing relationship, the cluster offers a natural risk distribution for all involved parties. Industrial clusters are composed of companies of different sizes. In addition to multinational corporations as well as medium size enterprises, we find micro-enterprises, too. They all benefit from each other. While large corporations can take advantage of the higher speed and flexibility of small cluster participants, large companies often provide the financial basis for major projects and for the long term investment into new technology and new markets. Industrial Clusters probably represent the most sophisticated range of outsourcing services. There is no naturally given client and master relationship within Industrial Cluster solutions, as it is within conventional outsourcing patterns. The parties mutually benefit from a cluster and holistically from the use of all available resources. Industrial clusters therefore offer outstanding flexibility for all involved companies. The biggest advantage of an industrial cluster, however, is the availability of extensive knowledge for a defined business segment. This also explains why industrial clusters in parallel to the development of knowledge societies significantly gain importance. CONCLUSION In recent years the outsourcing market has already been changed strongly. Many new and innovative approaches to the use of external resources are associated with the pursued standardization of classic outsourcing services. The increasing importance of knowledge within the economic process shows its impact and leads to diverse outsourcing solutions. The most significant changes are to be expected due to the increasing use of service providers in business-critical areas such as R&D and engineering, as well as new approaches such as Industrial Clusters. The development of outsourcing from a simple, low-cost production alternative is progressing towards a complex modular system for corporate and production organization. In addition to the provision of new service offerings, it is also necessary to establish the management processes for these new methods of outsourcing. Not least, the activities related to back-sourcing need to be properly observed. A comprehensive understanding of the causes and of the experience with back-sourcing will be essential for the development of optimal service performance with or without outsourcing. LITERATURE BITKOM [2006]: Public Sector: IT-Outsourcing / PublicPrivatePartnership; Leitfaden Public Privat Partnership und ITK-Outsourcing (09/2006) Deloitte [2005]: Landis, Kenneth M.; Mishra, Somnath; Porrello, Kenneth: Calling a Change in the Outsourcing Market The Realities for the World's Largest Organizations; Deloitte Development LLC, 04/2005 NortonRose [2011]: Outsourcing in a brave new world: An international survey of current outsourcing practice and trends; A Norton Rose Group Publication; Norton Rose LLP 2011 Edition No. NR10965 09/2011 468 Porter [1998]: Porter. Michael: On Competition, Boston: The Harvard business review book series,1998 ISBN 978-1-4221-2696-7 Roland Berger [2011]: Market Expansion Services: Taking Outsourcing to a new Dimension; 11/2011 Roland Berger [2013]: Continued attractive business opportunities in Asia for market expansion services; 03/2013 Sirkin/Zinser/Hohner [2011]: Sirkin, Harold L.; Zinser, Michael; Hohner, Douglas: Made in America, Again – Why Manufacturing will return to the U.S.; The Boston Consulting Group, 08/2011 Stimmer [2010]: Stimmer, Joerg: Standardization in outsourcing; Sept., 24 th of 2010 in the Outsource Magazine Veltri/Saunders/Kavan [2008]: Veltri, Natasha F.; Saunders, Carol S.; Kavan, C. Bruce: Information systems backsourcing: Correcting problems and responding to opportunities. California Management Review 51(1): pp.50-76. CONTACT Arno Radermacher Robert Stolz-Strasse 48 Germany; 65812 Bad Soden Mail: [email protected] 469 ZVYŠOVÁNÍ ÚROVNĚ ZNALOSTÍ ABSOLVENTŮ V RÁMCI ZNALOSTNÍ EKONOMIKY INCREASING OF GRADUATÈS KNOWLEDGE LEVEL IN THE KNOWLEDGE ECONOMY Jiří Richter, Petr Suchánek ABSTRACT The subject of this article is an educational process for Faculty of Economics and Administration of Masaryk University in the field of business management and its impact on the level of knowledge (including the ability to use this knowledge in practice, ie. them transform into innovation) graduates in this field. This article aim is to introduce innovation in the field of business management on example of Corporate economics course. KEY WORDS Knowledge level, knowledge economy, college, graduate JEL Classification A23, I25 ÚVOD Podnikání je v dnešní turbulentní době velmi silně spjato se znalostmi. V této souvislosti se hovoří o znalostní ekonomice, kterou lze definovat jako výrobu produktů založenou na činnosti (nebo činnostech) náročné na znalosti, které přispívají ke zrychlení tempa technického a vědeckého pokroku stejně jako k rychlému zastarávání. (Powell, Snellman 2004). Do popředí zájmu podnikatele (manažera) se tak dostávají intelektuální schopnosti, které umenšují vliv ostatních (standardních) výrobních faktorů (Powell, Snellman 2004). Nositeli znalostí jsou lidé (ať už vlastníci, manažeři nebo řadový zaměstnanci) a tito lidé musí někde své znalosti získat. Jedním z míst, kde lze znalosti získat, je vysoká škola a způsobem, kterým lze znalosti získat je studium. Aby však znalostní ekonomika přinášela kýžený efekt, tzn. zvyšovala zisk podniku a bohatství společnosti, je nutné zajistit přeměnu znalostí v inovace, neboť znalost samotná ke zvýšení bohatství nevede (Vlk 2003). Díky tomu musí vysoká škola nejen zajistit správný transfer znalostí na studenty (jako budoucí vlastníky a manažery podniků), ale musí také zajistit, že budou transferovány správné (a stěžejní) znalosti. Zároveň by vysoká škola měla absolventy naučit jak získané znalosti přeměnit na inovace. Problém současných ekonomických vysokých škol pak leží především v tom, že studenty neučí jak se získanými znalostmi pracovat, tzn. jak je přeměnit v inovace. Předmětem článku je vzdělávací proces na Ekonomicko správní fakultě Masarykovy univerzity v rámci oboru podnikové hospodářství a jeho vliv na úroveň znalostí (včetně schopnosti tyto znalosti využít v praxi, tzn. přeměnit je v inovace) absolventů tohoto oboru. Ing. Jiří Richter, Masarykova univerzita, Ekonomicko-správní fakulta, Katedra podnikového hospodářství, spoluautorský podíl 50% doc. Ing. Petr Suchánek, PhD., Masarykova univerzita, Ekonomicko-správní fakulta, Katedra podnikového hospodářství, spoluautorský podíl 50% 470 Cílem článku je představit inovaci oboru podnikové hospodářství na příkladě předmětu Ekonomika organizací. Tato inovace má za cíl (z pedagogického hlediska) formou praktických cvičení v rámci předmětu získat stěžejní znalosti z oblasti podnikové ekonomiky a tím připravit studenty na bakalářskou státní zkoušku. Zároveň (z hlediska znalostní ekonomiky) má tato inovace dodat studentům (absolventům) schopnosti přeměnit tyto znalosti na inovace v rámci jejich budoucí profese. Výše uvedená inovace je výstupem projektu financovaného z operačního programu MŠMT Vzdělávání pro konkurenceschopnost s názvem Inovace studia ekonomických disciplín v souladu s požadavky znalostní ekonomiky. ZNALOSTI A KOMPETENCE Vzhledem k tomu, že znalostní ekonomika je založena na znalostech a znalosti, resp. jejich přeměna v inovace je zase závislá na kompetencích, je nutné oba tyto pojmy vymezit a dát do vzájemných souvislostí. Znalosti nejsou v literatuře jednoznačně definovány. Znalosti lze definovat např. jako výsledek porozumění informaci, která byla právě sdělena, a její integrace s dřívějšími informacemi (Šlapák 2003, s. 3). Bouthillier a Shearer definují znalost jako tekutou směs formovanou zkušeností, hodnotami, kontextovými informacemi, a expertním pohledem, který poskytuje rámec pro hodnocení a začleňování nových zkušeností a informací. Zároveň dodávají, že znalost je vytvořena z toku informací a je zakotvena v přesvědčení a závazcích držitele (Bouthillier a Shearer 2002). Kompetence také není v literatuře jednoznačně definována, přičemž se autoři při vymezování tohoto pojmu celkem liší, přičemž univerzální nebo dokonce jednoznačná definice tohoto pojmu chybí (viz Smejkal 2008, s. 9 a 10 nebo Knecht a kol. 2010, s. 40). Pojem kompetence lze chápat ve dvou významech (Smejkal 2008, s. 9): a) Jako souhrn pravomocí a odpovědností svěřených určitému pracovnímu místu nebo instanci b) Jako schopnost vykonávat určitou funkci či soubor funkcí a dosahovat přitom určité míry výkonnosti. V pedagogice dominuje normativní přístup, který vymezuje kompetence jako jednu z cílových kategorií vzdělávání. Pro účely empirického výzkumu a diagnostiky lze termín kompetence operačně vymezit jako předpoklad, způsobilost či dispozici k jednání v určitém vymezeném kontextu. V tomto pojetí lze chápat kompetenci jako kontextově specifickou kognitivní výkonovou dispozici, která umožňuje úspěšně a zodpovědně řešit specifické a proměnlivé problémové situace v určité doméně (Knecht a kol. 2010, s. 40). Jak Smejkal, tak Knecht a kol. tedy kompetence chápou jako určité (specifické) schopnosti (soubor schopností). Odlišně přistupují ke kompetencím Hoge, Tondora a Marrelli, kteří ji definují jako měřitelnou lidskou kapacitu, která je vyžadována pro efektivní výkon. Zároveň tuto kompetenci člení na čtyři základní složky, tzv. KSAP (Hoge, Tondora, Marrelli 2005, s. 517): Znalosti (knowledge) Dovednosti (skills) Schopnosti (abilities) Osobnostní charakteristiky (personal charakteristics). Toto pojetí je sice na první pohled od výše uvedeného odlišné, nicméně ve své podstatě staví znalosti a dovednosti (schopnosti) vedle sebe. Tím se však nedostává do rozporu se Smejkalem nebo Knechtem a kol., ale spíše jejich vymezení dále rozvádí a dává do širších souvislostí. 471 Lze tedy říci, že ve znalostní ekonomice je nutné získat znalosti, které však musí být využitelné (přeměnitelné v inovace). To znamená, že člověk, který znalosti získá, musí zároveň získat kompetence (schopnosti) k jejich využití. V tomto směru je tak důležité modifikovat výuku na vysokých školách (obecně, ale obzvlášť na vysokých školách ekonomického směru) tak, aby studenti a následně absolventi získali nejen znalosti, ale i příslušné kompetence k jejich ekonomickému využití. ZVYŠOVÁNÍ ÚROVNĚ ZNALOSTÍ A DOVEDNOSTÍ ABSOLVENTŮ Cílem inovace předmětu je ověření, zda studenti mají (klíčové) znalosti z oblasti podnikového hospodářství (konkrétní z oblasti ekonomického fungování podniku). Proto je výstupem předmětu studijní pomůcka (cvičebnice), která umožňuje zjistit a ověřit úroveň požadovaných znalostí. Druhým cílem inovace předmětu je, aby studenti získali dovednosti, které by jim v praxi umožnili získané znalosti přeměnit v inovace. Pokud má inovace splnit oba cíle zároveň je zřejmé, že se nemůže jednat o standardní cvičebnici, tzn. o řešení dílčích modelových příkladů. Inovace předmětu vychází ze standardní struktury předmětu, ke kterému jsou k dispozici jak PP-prezentace, tak skriptum (v podobě distanční studijní pomůcky – dále DSO). Kombinace PP-prezentací k jednotlivým tématům ve spojení se skriptem ve formě DSO zajišťuje transfer požadovaných znalostí z problematiky podnikového hospodářství (konkrétně Ekonomiky organizací) na studenty. Díky tomu, že obě zmiňované pomůcky umožňují studentům maximálně využít samostudium, neboť je lze využít pro distanční formu vzdělávání (tzn. v extrémním případě není třeba pro transfer znalostí vyučující a studenti se vše mohou naučit sami), je vytvořen předpoklad pro maximálně efektivní transfer znalostí studentům. Studenti si totiž mohou sami zvolit nejvhodnější čas pro transfer znalostí. Cílem předmětu je vybavit studenty základními znalostmi z oblasti Ekonomiky organizací s důrazem na podnik a jeho odlišnosti od jiných typů organizací. V rámci předmětu se studenti nejdříve seznámí s obecným vymezením organizace a jeho začleněním v rámci ekonomiky a podnikového hospodářství. Dále se dozví o životním cyklu organizace a o jeho jednotlivých fázích. V dalších dvou kapitolách se seznámí s právními formami, které může organizace mít, a s dokumenty, které jsou nezbytné pro podnikatelskou nebo jinou činnost organizace. Také se seznámí s výrobními faktory, které jsou nezbytné pro chod organizace. V dalších kapitolách se naučí stanovovat cíle, plánovat, organizovat, a kontrolovat v organizaci. Také se naučí pořizovat, organizovat a využívat výrobní faktory, včetně lidí, seznámí se s funkcemi organizace, s majetkovou a kapitálovou výstavbou organizace a nakonec se seznámí s širokými možnostmi sdružování organizací. Předmět Ekonomika organizace tak studentům umožní získat znalosti z oblasti ekonomiky a řízení organizace a čímž poskytne nezbytnou teoretickou (znalostní) oporu pro další studium a praxi. Konkrétní obsah předmětu, který zahrnuje dvanáct témat, je následující: 1. Organizace jako součást národního hospodářství 2. Životní cyklus organizace 3. Právní formy organizací 4. Živnostenské podnikání a malé a střední organizace 5. Výrobní faktory v organizaci 6. Sytém cílů, nástroje a principy řízení organizace 7. Plánování a rozhodování v organizaci 8. Organizování a kontrola v organizaci 9. Odměňování zaměstnanců a pracovní výkon 10. Dlouhodobý hmotný majetek a materiál v organizaci 11. Funkce organizace 12. Sdružování organizací. 472 Každá z uvedených kapitol je rozčleněna ještě do dalších subkapitol (pro větší přehlednost). Každá kapitola zároveň obsahuje řešené příklady tak, jak je to v DSO obvyklé. Cvičebnice má stejnou obsahovou strukturu jako DSO a PP-prezentace, čímž tyto dvě studijní pomůcky doplňuje. Příklady DSO dále rozvádí tak, aby si studenti důkladně ověřili své znalosti a to z různých úhlů pohledu, resp. s ohledem na různé typy organizací. Vzhledem k tomu, že příklady jsou v DSO dílčí, tzn. že řeší pouze příslušnou část problematiky dané kapitoly, studentům chybí komplexní pohled na příslušnou problematiku. Tento problém se odstraňuje právě v cvičebnici, kde je sice část úloh také dílčí (cca 50%), nicméně zbytek kapitoly je řešen formou komplexního příkladu, kde se veškerá probíraná problematika k procvičení sdružuje do komplexního celku. To student nutí řešit problémy komplexně a zároveň je to nutí si uvědomit, že reálné podniky nefungují v prostředí ceteris paribus. Z formálního hlediska je každá kapitola cvičebnice rozdělena na tři části. První část je věnována dílčím příkladům, které se vztahují k problematice příslušné kapitoly. Druhá část je zaměřena na vzorový podnik, kde je na reáliích skutečného podniku komplexně cvičena problematika příslušné kapitoly. Třetí část je věnována testovým otázkám (a jejich řešení), aby si studenti mohli ověřit, že potřebné znalosti opravdu mají. Každá kapitola má cca 20 stran textu, resp. zadaných úloh a jejich řešení. Konkrétní strukturu kapitoly je možné demonstrovat na kapitole 1, která má šestnáct stran. První část (věnovaná dílčím příkladům) je rozdělena na čtyři dílčí části, v souladu s kapitolou 1 DSO. Konkrétně se jedná o část věnovanou základním principům fungování podnikového hospodářství (kde je pět řešených příkladů), obecnému pojetí organizace (kde je jeden řešený příklad), organizaci v rámci hospodářského systému (kde jsou tři řešené příklady) a typologii organizací (kde je pět řešených příkladů). Dohromady tato část zahrnuje 8,5 strany, tzn. cca 53% textu. Druhá část (věnovaná komplexnímu příkladu) zahrnuje pět otázek, které vychází z výše uvedených dílčích částí (a příslušných příkladů) a která je vztažena k reálně fungujícímu podniku, který je v zadání obsáhle charakterizován, aby řešení příkladů mohlo být zasazeno do kontextu reálného fungování podniku. Tato část zahrnuje 5,5 stran, tzn. cca 34% textu. Třetí část (věnovaná testovým otázkám) zahrnuje 10 testových otázek s uvedeným řešením na celkem 2 stranách, tzn. na cca 13% textu. ZÁVĚR Je zřejmé, že pro znalostní ekonomiku jsou stěžejní znalosti a v souvislosti s tím řešení problému kdo, kde a jak potřebné znalosti získá. Neméně důležitou součástí znalostní ekonomiky jsou však také schopnosti a dovednosti, bez kterých nelze znalosti adekvátně využít. Pro správné fungování (nejen) znalostní ekonomiky je tak důležité získat znalosti a tyto znalosti s využitím svých schopností a s pomocí získaných dovedností přeměnit na inovace, které přinesou kýžený efekt (zisk). Z pohledu znalostní ekonomiky je tak důležitým (nikoliv však jediným) prvkem jejího správného fungování vysoké školství (a v jeho rámci zejména ekonomické vysoké školství). To zajišťuje pro lidi (zaměstnance) transfer znalostí, tak aby tito lidé získali potřebné (v tomto případě) ekonomické znalosti, dále zajišťuje transfer znalostí, které lidé (studenti) přemění v dovednosti (tzn. že naučí studenty využívat znalosti) a to vše v rámci jejich (studentů, absolventů) schopností. Z uvedených třech úkolů celkem dobře plní ekonomické vysoké školy transfer znalostí, tzn. že jsou schopny na velice slušné úrovni zajistit, aby studenti a posléze absolventi měli potřebné znalosti. V rámci výběru na vysoké školy (ekonomické nevyjímaje) a systému studia zároveň zajišťují určitou míru schopností, které musí budoucí studenti mít, aby byli schopni získané znalosti aplikovat a využít. V tomto smyslu je tak důležité zachovat výběrovost vysokých škol. V opačném případě totiž hrozí, že část studentů a potenciálních absolventů bude mít sice znalosti, ale nebude mít schopnosti. Domníváme se totiž, že 473 schopnosti se člověk naučit nemůže (ty už musí mít od narození), maximálně lze schopnosti rozvíjet. Z hlediska dalšího výzkumu by bylo zajímavé ověřit hypotézu, že soukromé vysoké školství díky absenci nebo menší náročnosti výběru, přijímá ke studiu (transferu znalostí) studenty s horšími schopnostmi, což pak snižuje jejich uplatnitelnost (a úspěšnost) v praxi (samozřejmě za předpokladu, ev. zohlednění systému výuky, tzn. kvality transferu znalostí). Jestliže v rámci fungování (ekonomických) vysokých škol celkem dobře funguje transfer znalostí a rozvíjení schopností studentů, rezervy lze vidět v transferu dovedností, tzn. ve schopnosti využít své schopnosti k využití získaných znalostí. Námi představená inovace předmětu (ve formě cvičebnice) se tak bude podílet na zlepšení dovedností studentů (absolventů) a na jejich vyšší uplatnitelnosti v praxi znalostní ekonomiky. Nutnost přemýšlet v rámci různých vzájemných vazeb (tzn. komplexně), k čemuž cvičebnice vede, pomůže studentům získat dovednosti, které mohou využít v praxi, tzn. jim umožní získané znalosti lépe a rychleji přetavit v požadované inovace. Tyto schopnosti se utváří především na cvičeních, kde (zejména v rámci vzorového podniku z cvičebnice) jsou formou diskuse zvažovány dopady opatření v rámci stanovených úkolů. K ověření získaných dovedností dojde ještě před odchodem do praxe v rámci státní závěrečné zkoušky, kde se studenti budou potýkat s řešením (komplexních) problémů modelových podniků. Ty navazují na vzorové podniky rozebírané v rámci předmětu (a cvičebnice) Ekonomika organizací. LITERATÚRA BOUTHILLIER, F., SHEARER, K. Understanding knowledge management and information management: the need for an empirical perspective. Information research, 2002, Vol. 8, No.1, ISSN 1368-1613 HOGE, M., TONDORA, J., MARRELLI, A. F. The Fundamentals of Workforce Competency: Implications for Behavioral Helath, In Administration and Policy in Mental Health, Vol. 32, No. 5/6, 2005, s. 509-531, ISSN 0894-587X KNECHT, a kol. Příležitost k rozvíjení kompetence k řešení problémů ve výuce na základních školách. Orbis scholae, 2010, roč. 4, čís. 3, s. 37-62, ISSN 1802-4637 POWELL, W. W., SNELLMAN, K. The Knowledge Ekonomy. Annual Review of Sociology , Vol. 30, 2004, pp. 199-220, ISSN 03600572 SMEJKAL, J. Kompetenční vybavenost absolventů VŠ, 1. vydání, 2008, UJEP v Ústí nad Labem fakulta Sociálně-ekonomická: Ústí nad Labem, 110 s. ISBN 978-80-7414-108-9 ŠLAPÁK, O. Data, informace, znalosti. E-Logos, VŠE, Praha, 2003. s. 1-6, ISSN 1211-0442 VLK, A. České terciární vzdělávání a znalostní společnost: Kvalita vysokoškolských absolventů aneb co nám škola nedala. In Lidský kapitál a investice do vzdělání, 2003, s. 122125, ISBN 80-86754-08-1 KONTAKT Ing. Jiří Richter Masarykova univerzita Ekonomicko-správní fakulta Katedra podnikového hospodářství Lipová 41a 602 00 Brno Česká republika e-mail: [email protected] doc. Ing. Petr Suchánek, PhD. Masarykova univerzita Ekonomicko-správní fakulta Katedra podnikového hospodářství Lipová 41a 602 00 Brno Česká republika e-mail: [email protected] 474 VŠEOBECNÁ HODNOTA MAJETKU A RIZIKO THE MARKET VALUE OF ASSETS AND RISK Daniela Rybárová 1 ABSTRACT Valuation of business assets is the expert s activity. This article deals with the general conditions and methods of valuation of business assets and ways to take account of the risk of expert activities. KEY WORDS Valuation, valuation methods, risk factors JEL Classification G32 ÚVOD Riziko je neoddeliteľnou súčasťou trhových vzťahov a podnikania vôbec. Definícia rizika sa neustále vyvíja. Riziko je chápané ako variabilita možných výsledkov, odchýlka skutočných a očakávaných výsledkov, ale aj nebezpečenstvo chybného rozhodnutia. Posledná definícia, na ktorej sa zhodol rozsiahly tím odborníkov uvedená v ISO Guide 73:2009, ktorý bol vydaný spolu s normou pre riadenie rizík ISO 31000 2 . Riziko je definované ako vplyv neistoty na ciele podniku. To je tiež jeden z dôvodov, prečo je potrebné zohľadniť riziko vo všeobecnej hodnote majetku z dôvodu objektivizácie. Riziko vo vzťahu k účelu ohodnotenia rozdeľujeme systematické a nesystematické riziko. Systematické riziko (trhové riziko) je miera neistoty budúcich výnosov z dôvodu senzitivity výnosov na zmeny na trhu, ktoré môžu byť popísané napríklad zmenami v hodnotách indexov kapitálového trhu a pod. Nesystematické riziko – jedinečné (špecifické riziko) vyplýva z vplyvu iných ako trhových faktorov, napríklad vplyv odvetvia, ekonomických výsledkov daného podniku. Z hľadiska vecného zamerania sa nesystematické riziko pre potreby ohodnocovania rozdeľuje najčastejšie na obchodné a finančné riziko. 1 Základné princípy a metódy ohodnocovania Právny rámec pre ohodnocovanie tvoria predovšetkým Zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 490/2004 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z.z. a Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Podľa tejto vyhlášky sa postupuje, ak je potrebne stanoviť všeobecnú hodnotu majetku na požiadanie štatutárneho organu alebo ak ide o právny úkon podľa osobitného predpisu. Vyhláška 1 Ing. Daniela Rybárová, PhD., KPH, FPM, EU v Bratislave, daniela.rybarova @euba.sk, Článok je spracovaný v rámci projektu VEGA MŠ č. 1/1174/12 Diagnostika podnikových procesov v kontexte manažmentu rizika a stanovenia hodnoty podniku. 2 RYBÁROVÁ, D. – GRISÁKOVÁ, N., 2010. Podnikateľské riziko. Bratislava : IURA EDITION, 2010. 179 s. ISBN 978-80-8078-377-8 475 492/2004 Z.z. pod všeobecnou hodnotou majetku rozumie výslednú objektivizovanú hodnotu majetku, ktorá je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase, ktorú by tento mal dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou; obvykle vrátane dane z pridanej hodnoty. Stanovenie všeobecnej hodnoty je náročný proces, v rámci ktorého sa znalec musí vysporiadať s mnohými závažnými okolnosťami, ktoré by mohli ovplyvniť konečnú hodnotu podniku. Medzi závažné faktory ovplyvňujúce objektivizáciu hodnoty na strane podniku môžeme zaradiť predovšetkým: pomerne malú konzistentnosť vstupných dát, absenciu reálnych finančných a obchodných plánov podnikov v krátkodobom a strednodobom horizonte, nekvalitné manažérske riadenie podnikov prevažne zamerané na vylepšovanie súčasných ukazovateľov, na ktorých závisí pohyblivá zložka mzdy manažérov, celkovú nestabilitu podnikov. Okrem uvedených faktorov, ktoré sú priamo, resp. nepriamo premietnuté v podkladoch, s ktorými znalec pracuje, je nevyhnutné pre objektivizáciu hodnoty zobrať do úvahy aj širšie súvislosti vyplývajúce z podnikateľského prostredia ohodnocovaného podniku, ako napr.: chýbajúce prognózy vývoja celého hospodárstva, ako aj jednotlivých odvetví, kolísavosť ekonomiky, či už vplyvom globalizácie, vývojom informačných technológií, ktoré priam revolučne menia podnikateľské prostredie v každom smere, malá predvídateľnosť štátnej hospodárskej politiky, ktorej vývoj nie je kontinuálny. Zohľadnenie uvedených skutočnosti, ktoré môžeme nazvať aj rizikovými faktormi, je nevyhnutné, aby stanovená všeobecná hodnota napĺňala svoju podstatu, ktorou je objektivizácia, čo znamená, že má byť odhadom najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase. Aby znalec pri ohodnocovaní naplnil danú požiadavku, musí pri zohľadnení rizikových faktorov (tam, kde k tomu vyhláška 492/2004 Z.z ponecháva priestor pre znalca) vychádzať predovšetkým z hodnôt stanovených trhom v podmienkach voľnej súťaže, s patričnou informovanosťou a opatrnosťou. Pri vyčíslení vplyvu rizikových faktorov by mal znalec preferovať metódy vychádzajúce z informácií stanovených trhom, resp. keď to nie je možné, využiť dostupnú vhodnú odbornú literatúru. Všeobecná hodnota podniku a častí podniku v zmysle vyhlášky 492/2004 Z.z sa stanovuje väčšinou v prípadoch, keď dochádza k zmenám vlastníctva napr. v súvislosti kúpou a predajom na základe zmluvy o predaji podniku, či v súvislosti s fúziou, akvizíciou, rozdelením, ponukou na prevzatie, prípadne v súvislosti nepeňažným vkladom, a pod. Všeobecná hodnota sa stanovuje aj v prípadoch, kedy nedochádza k vlastníckym zmenám ako napr. zmena právnej formy, sanácia a pod. Vyhláška v § 3 stanovuje metódy a postupy, ktoré znalec môže využiť na stanovenie všeobecnej hodnoty majetku 3 , pričom v prípadoch, keď je výber metódy ponechaný na znalca, musí byť tento výber v znaleckom posudku náležite zdôvodnený. V prílohe č. 1 vyhlášky 492/2004 Z.z je presne vymedzený postup, v zmysle ktorého: majetkovou metódou – stanoví znalec všeobecnú hodnotu podniku a časti podniku súčtom všeobecných hodnôt jednotlivých zložiek majetku podniku znížených o všeobecnú hodnotu cudzích zdrojov ku dňu ohodnotenia, 3 Vyhláška 492/2004 Z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 23. augusta 2004 o stanovení všeobecnej hodnoty majetku 476 podnikateľskou metódou – stanoví znalec všeobecnú hodnotu podniku a časti podniku kapitalizáciou odčerpateľných zdrojov za hodnotené časové obdobie podnikania, kombinovanou metódou – stanoví znalec všeobecnú hodnotu podniku a časti podniku ako vážený priemer všeobecných hodnôt podniku stanovených majetkovou a podnikateľskou metódou, likvidačnou metódou – stanoví znalec všeobecnú hodnotu podniku a časti podniku pri zrušení právnickej osoby, ktoré je spojené s likvidáciou, ako súčet všeobecných hodnôt zložiek majetku podniku pri zohľadnení všeobecnej hodnoty cudzích zdrojov a nákladov na likvidáciu alebo pri skončení činnosti podnikateľa konkurzom ako súčet všeobecných hodnôt zložiek majetku podniku objektivizovaný (vynásobený) koeficientom speňažiteľnosti, porovnávacou metódou – stanoví znalec všeobecnú hodnotu podniku a časti podniku zohľadnením vybraných spoločných kritérií súboru porovnateľných podnikov s využitím transakčného prístupu, vzorového prístupu alebo burzového prístupu. 2 Zohľadnenie rizika pri stanovení všeobecnej hodnoty majetku v rámci mejtkovej a podnikateľskej metódy ohodnocovania Pri spracovaní znaleckého posudku sú potrebné znalosti z oblasti legislatívy a účtovníctva. No i po dôkladnom naštudovaní danej problematiky kritickým faktorom pri práci s účtovnými podkladmi je faktor času. Účtovné dáta vždy vychádzajú z konkrétnej legislatívy platnej k dátumu skúmania a posudzovania. Legislatívne zmeny, ale aj zmeny v okolí a vo vnútri podniku rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú účtovné, daňové a iné podstatné skutočnosti súvisiace s hospodárením podniku, preto je potrebné uplatňovať ako systémový tak separovaný prístup k informáciám za časovo ohraničený úsek podnikovej činnosti so zohľadnením rizika v súvislosti s ohodnocovaným majetkom podniku. Jednotlivé metódy ohodnocovania využívajú rozdielne informácie pri stanovení hodnoty majetku a teda aj rôznym spôsobom zohľadňujú riziko ovplyvňujúce danú hodnotu. 2.1 Majetková metóda V rámci majetkovej metódy znalec zohľadňuje rizikové faktory stanovenia všeobecnej hodnoty v závislosti od jednotlivých zložiek majetku v zmysle postupov uvedených v prílohách menovanej vyhlášky. Z jednotlivých zložiek majetku je bližšie rozobratý len postup pri stanovení všeobecnej hodnoty pohľadávok podľa prílohy č. 9 menovanej vyhlášky s prihliadnutím na riziko spojené so úhradou pohľadávok, čo podstatnou mierou ovplyvňuje ich konečnú hodnotu. Pri pohľadávkach s neistým splácaním je potrebné zohľadniť vo výslednej hodnote riziko ich nesplatenia formou koeficientu vymožiteľnosti. Pohľadávky sa zaraďujú podľa vyhlášky do skupín, ktorým je priradené určité rozpätie koeficientu vymožiteľnosti. Stanovenie konečnej hodnoty koeficientu v rámci vymedzeného rozpätia je úlohou znalca, pričom svoje rozhodnutie musí zdôvodniť v posudku. Prednostne sa využívajú informácie z trhu, pokiaľ nie je možné získať relevantné informácie na trhu, je potrebné využiť odbornú literatúru. a) Informácie z trhu pre potreby ohodnocovania pohľadávok Predaj pohľadávok je v súčasnosti pomerne častým prípadom. Dôvodom je snaha veriteľa vylepšiť si svoju likviditu. Najčastejšie svoje pohľadávky odpredávajú banky, úverové spoločnosti, komerčné poisťovne, telekomunikační operátori či dopravné podniky, ale tiež bežné podniky. Pohľadávky sa stali určitou novinkou na poli investovania. Existuje teda už aj určitý trh s pohľadávkami. Kúpna cena sa odvíja aj od typu pohľadávky. Inak sa hodnotí dlh u 477 mobilného operátora, u dodávateľa energie či banke za nesplatenú hypotéku. Ďalšími kritériami na vyhodnotenie kúpnej ceny sú typológia dlžníkov, krytie pohľadávky, samotná vymáhateľnosť, predpokladaný čas vymáhania, kvalita a úplnosť zmluvnej dokumentácie, ale aj vek pohľadávky. Podľa týchto faktorov sa vymožiteľnosť pri bežných pohľadávkach v oblasti poisťovníctva pohybuje v rozmedzí 50 – 70 %, v oblasti telekomunikácií medzi 40 – 60 % a pri úverových spoločnostiach okolo 30 %. Ako príklad trhovej ceny pohľadávok možno uviesť ponuku kúpnych cien spoločnosti Profidebt Slovakia 4 , ktorá odkupuje pohľadávky po splatnosti z obchodnej činnosti bánk, finančných inštitúcií a obchodných spoločností, od fyzických a právnických osôb. Uvádzaná kúpna cena je z pohľadu veku pohľadávok, čo však nie je jediným faktorom ovplyvňujúcim cenu. Uvedená cena je ďalej korigovaná aj vzhľadom na ďalšie faktory ovplyvňujúce konečnu ponuku kúpnej ceny. kúpna cena za pohľadávku od 90 do 180 dní po splatnosti: 15 40% nominálnej hodnoty, kúpna cena za pohľadávku od 180 do 360 dní po splatnosti: 10 30% nominálnej hodnoty, kúpna cena za pohľadávku staršiu ako 360 dní po splatnosti: 1 25% nominálnej hodnoty, Konečná cena je výsledkom individuálneho posúdenia pohľadávok a nie je zverejnená. V prípade pohľadávok nie je zatiaľ celkom možné postaviť jednoznačne zdôvodnenie koeficientu vymožiteľnosti na informáciách z trhu. Z daného dôvodu je potrebné využiť dostupné poznatky z odbornej literatúry. b) Informácie z odbornej literatúry pre potreby ohodnocovania pohľadávok Úlohou znalca je posúdiť potenciálne riziká na strane dlžníka vzhľadom na minulý vývoj, existujúcu situáciu v hospodárení podniku a prognózu budúceho vývoja podniku. Kardoš 5 pri stanovení konečnej hodnoty koeficientu vymožiteľnosti navrhuje prihliadnuť na tieto faktory: platobná disciplína spoločnosti, obchodná aktivita spoločnosti, časový faktor objem pohľadávky, právny stav pohľadávky, zabezpečenie plnenia. Na posúdenie zvolených faktorov je možné použiť napr. bodovaciu metódu. Určitý tip bodovacej metódy je spracovaný v metodike Šantrůčka 6 . Riziko pohľadávky podľa Šantrůčka závisí na kvalite právnych dokumentov, zaistení pohľadávky a bonite dlžníka. Rizikovú prémiu spojenú s ohodnocovanou pohľadávkou sa počíta ako súčin faktov vyjadrujúcich právnu kvalitu dokumentov a volatilitu bonity dlžníka. Uvedenú rizikovú prirážku je potrebné transformovať na vplyv na rozpätie koeficientu vymožiteľnosti. 2.2 Podnikateľská metóda V podnikateľskej metóde znalec stanoví všeobecnú hodnotu majetku podniku kapitalizáciou odčerpateľných zdrojov za hodnotené časové obdobie podnikania. Miera kapitalizácie (i) má odrážať mieru rizika, priemernú nákladovosť kapitálu a štruktúru využívaného kapitálu. Riziko je v danej metóde pretransformované v jednom čísle, pričom pri stanovení odčerpateľných zdrojov by znalec mal postupovať s ohľadom na riziko ich 4 Odkupovanie veľkých portfólií pohľadávok. Dostupné na internete: http://www.profidebt.sk/prav_odkup.php (citované 10.8.2012) 5 Jakubec, M., Kardoš,P., Kubica,M.: Riadenie hodnoty podniku – zbierka príkladov. Bratislava: IURA Edition 2011, s. 42-43. ISBN 978-80-8078-379-2. 6 Šantrůček, J.: Pohledávky, jejich cese a hodnota. Praha, Vysoká škola ekonomická – Institut oceňování majetku 2005, s.58. 478 dosiahnutia. Na výpočet miery kapitalizácie ( i ) sa v zmysle vyhlášky používa metóda WACC priemerné vážené náklady kapitálu, ktoré vyjadrujú cenu, ktorú podnik platí za finančný mix na strane pasív. kde: rd (return of debt) náklady na úročený cudzí kapitál, T (tax) sadzba dane z príjmu D (debt) úročený cudzí kapitál, re (return of equity) náklady na vlastný kapitál C kapitál celkom (E + D), E (equity) vlastný kapitál. Znalec má určitú možnosť voliť metódy a spôsoby stanovenia nákladov na vlastný a cudzí kapitál, ktoré vstupujú do výpočtu, pričom by mal mať na zreteli požiadavku objektivizácie (preferované sú údaje generované trhom) a podmienku preskúmateľnosti. Náklady na cudzí kapitál sa zisťujú zo zmlúv. Do nákladov patria aj náklady spojené so správou úveru a začiatočné poplatky. Náklady na cudzí kapitál sa počítajú ako vážený aritmetický priemer zo všetkých nákladov na cudzí kapitál. Pri úveroch sa počíta efektívna úroková miera. No v prípade, ak sa nejedná o solventný podnik, resp. úvery boli prijaté dávnejšie a neodrážajú súčasné podmienky, môže sa využiť alternatívny prístup založený na tržných dátach nck = rf + RP kde: nck náklady na cudzí kapitál rf bezriziková výnosová miera na úrovni výnosnosti štátnych dlhopisov s obdobnou dobou splatnosti ako posudzovaný dlh RP riziková prirážka dlhu podľa ratingu daného dlhu Náklady vlastného kapitálu možno odhadnúť viacerými spôsobmi. Model CAPM vychádza z kapitálového trhu a zodpovedá požiadavke na objektivizáciu. Východiskovým bodom modelu je rozdelenie rizika na nesystematické (diverzifikovateľné) a systematické riziko (nediverzifikovateľné). Nesystematické riziko vyplýva z aktivít investora, ktorý ho môže ovplyvňovať. Toto riziko môže byť pri vhodnej alokácii veľmi efektívne diverzifikované. Systematické riziko je mimo kontroly jednotlivých investorov. Vyplýva z celkového vývoja ekonomiky a makroekonomických veličín a vyvolané faktormi zasahujúcimi všetky aktíva na kapitálovom trhu (zmeny HDP, inflácia, zahraničný obchod, menový kurz a iné súhrnné faktory). Základom pre výpočet bezrizikovej úrokovej miery (rf) je výnosnosť štátnych dlhopisov s dobou splatnosti desať a viac rokov. Ak je na trhu viac dlhopisov, používa sa priemer ich výnosov do doby splatnosti. Použité môžu byť štátne dlhopisy SR so zostatkovou dobou do splatnosti desať a viac rokov alebo výnosy štátnych dlhopisov iných ekonomík (napr.USA). Riziková prémia kapitálového trhu (rm rf ) vychádza z dlhodobej priemernej úrovne výnosnosti akcií na kapitálovom trhu rm (používa sa niektorý tržný akciový index) a z vypočítanej priemernej úrovne výnosnosti štátnych dlhopisov (rf) . Pre výpočet sa odporúča použiť čo najdlhšie obdobie (pre USA sú k dispozícií časové rady od roku 1926), kedy priemer nebude ovplyvnený špecifickými výkyvmi. Odporúča sa počítať rizikovú prémiu z údajov svetového (napr. amerického) kapitálového trhu a prispôsobiť ju podmienkam národného trhu úpravou o riziko krajiny. Koeficient beta (ß) sa počíta z minulého vývoja, metódou analógie, alebo odhadom prognózovaných budúcich beta napr. na základe analýzy obchodného a finančného rizika. Historické ß nemusia byť dobrým WACC = r d (1 T) D C + r e E C 479 odhadom pre budúcnosť, z dôvodu nízkej dlhodobejšej stability koeficientov ß. Pri využití metódy analógie sa odporúča sa použiť nie len podobný podnik, ale odborové nezadlžené ß, najlepšie zahraničné. Náklady na vlastný kapitál vypočítané pomocou stavebnicovej metódy vychádzajú tiež z výnosnosti bezrizikových cenných papierov (t.j. desaťročných štátnych dlhopisov) ku ktorej sa pripočíta prirážka za riziko. Stavebnicová metóda je založená na čo možno najúplnejšom zachytení čiastkových rizík daného podniku. Konkrétnym rizikám sa priradia rôzne váhy dôležitosti, ohodnotia sa stupňom rizika a prevedú sa na rizikovú prirážku, čo už predstavuje subjektívne hodnotenie, ktoré nie je úplne v súlade s požiadavkou objektivizácie a ako aj preskúmateľnosti. Preto je vhodné využiť na určenie nákladov vlastného kapitálu, ak nebudú použité preskúmateľné údaje z trhu, určité objektívne platné, resp. všeobecne prijaté názory v odborných kruhoch. Príkladom je odvodenie nákladov vlastného kapitálu v zmysle odporúčaní Damodarana, A. (2008), ktorý na základe výsledkov štúdie z januára 2008 uskutočnenej v USA v 7364 podnikoch priemyslu a služieb, zostavil najpravdepodobnejšie hodnoty pre jednotlivé odbory. Štúdia preukazuje, že náklady vlastného kapitálu sa pohybujú v rozmedzí 6,83% (sporiteľne) až po 16,44% (výroba polovodičov). ZÁVER V znaleckej činnosti sa riziko premieta do všeobecnej hodnoty zistenej znalcom. Jeho úlohou je korekcia zistených hodnôt o vplyv neistoty z dôvodu časových posunov, zmien trhových podmienok, nestability podnikov a celkového hospodárskeho vývoja. Riziko je jedným z faktorov umožňujúcim odhad najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku LITERATÚRA Jakubec, M., Kardoš,P., Kubica,M.: Riadenie hodnoty podniku – zbierka príkladov. Bratislava: IURA Edition 2011, s. 42-43. ISBN 978-80-8078-379-2. Mařík M. a kol. 2011. Metody oceňování podniku. Proces ocenění základní metody a postupy. Vyd. Ekopress, Praha 2011. ISBN 978-80-86929-67-5 Rybárová, D. – Grisáková, N., 2010. Podnikateľské riziko. Bratislava : IURA Edition, 2010. 179 s. ISBN 978-80-8078-377-8 Šantrůček, J.: Pohledávky, jejich cese a hodnota. Praha, Vysoká škola ekonomická – Institut oceňování majetku 2005, s.58. Vyhláška 492/2004 Z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 23. augusta 2004 o stanovení všeobecnej hodnoty majetku KONTAKT Ing. Daniela Rybárová Katedra podnikovohospodárska Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava e-mail:[email protected] 480 NOVÉ TRENDY V RIADENÍ NÁKLADOV VEREJNÝCH PODNIKOV – FACILITY MANAŽMENT NEW TRENDS IN COST MANAGEMET IN PUBLIC COMPANIES – FACILITY MANAGEMENT Pavol Serina * ABSTRACT The productivity of servicse, administrative and supporting activies provided by the company are controlled by managers consistently. The knowledge of costs level in company, first of all the overhead charges, is the way as to understand the state of supporting activies with possibility to manage them out of the company by the method of the facility management. The facility management is understood as the effective management all of supporting activties, which are neccessary for company to prepare and maintain the conditions for the core business. The succesful implementation of facility management saves about thirty percent of operating costs in company according to the international association of facility management and this savig prepares good basis for competitive advantage of company. KEY WODRS supporting activities, reduction of costs, economic view-point, workong environment, performance, competitive ability, valuation, andvantages JEL Classification D24 ÚVOD Činnosť v každej firme je definovaná účelom, pre ktorý bola vytvorená. Tieto činnosti členíme na hlavné a podporené. Hlavnou činnosťou napr. pre výrobné firmy je samotná výroba. Podporné činnosti sú všetky činnosti, ktoré vytvárajú podmienky pre priebeh hlavnej činnosti. Medzi ne patria predovšetkým: logistika dopravy a nákupu, správa majetku, údržba objektu, energetický manažment, priestorový manažment, informačné technológie, administratíva nehnuteľností, a ďalšie. Hlavným cieľom firmy je zvyšovanie jej trhovej hodnoty, tzn. dosahovanie maximálne možnej efektívnosti. K tomuto cieľu je nutné vytvoriť podmienky najmä zaistením efektívneho fungovania podporných procesov. Kvalitné riadenie všetkých podporných činností umožňuje metóda facility manažmentu. Cieľom príspevku je poskytnúť nezávislý pohľad na metódu facility manažmentu, jej implementáciu vo firme poukázať na úsporu prevádzkových nákladov, na skvalitnenie podporných činností, čo v konečnom dôsledku prináša firme zvýšenie konkurenčnej schopnosti na trhu. Jedná sa o podporné činnosti, ktoré je potrebné zaistiť tak, aby primárny proces prebiehal čo najekonomickejšie, teda s najnižšími nákladmi. V praxi to znamená, že vedenie spoločnosti si stanoví základné činnosti, ktoré sú predmetom jej podnikania (core business) a ostatné činnosti prenechá facility manažmentu. Pre facility manažérov sú tieto podporné procesy ich hlavnou činnosťou a preto k nim pristupujú s maximálnym nasadením a profesionalitou. * Ing. Pavol Serina, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, podiel na projekte VEGA č. 1/0910/12 100% 481 Vzhľadom k tomu, že ich zaisťujú v podstatne vo veľkom rozsahu ako je obvyklé, dosahujú významné úspory, ktoré sa prejavujú vo výraznom znížení nákladov pre ich klientov a vo vyššej kvalite poskytovaných služieb. Príspevok je súčasťou výskumnej úlohy VEGA č. 1/0910/12 Controlling podnikov financovaných na princípe verejných zdrojov. OBLASTI PÔSOBNOSTI FACILITY MANAŽMENTU Podporné činnosti napomáhajú primárnym činnostiam tým, že obstarávajú vstupy, technológiu, pracovné sily a rozličné celopodnikové funkcie, ktoré stručne popíšeme: Obstarávateľská činnosť, obstarávanie chápeme ako nákup vstupov použitých v hodnotovom reťazci firmy, alebo ako kúpené vstupy samotné. Medzi kúpené vstupy patria suroviny, zásoby a iné položky, ale tiež základné prostriedky, ako strojné zariadenia, vybavenie laboratórií, kancelárske zariadenia a budovy. Obstarávateľská činnosť často preniká celou firmou. V šírke tohto rozptylu zatieni často veľkosť skutočných celkových nákupov. To znamená, že mnohé nákupy sú len veľmi málo skúmané, a tak majú často široký dopad na celkové náklady firmy. Zlepšenie nákupných spôsobov a metód môžu podstatne ovplyvniť náklady a kvalitu kúpených vstupov a iných činností spojených s týmito vstupmi. Technologický rozvoj, každá hodnotu tvorivá činnosť má v sebe i technológiu, knowhow, výrobné postupy alebo je to technológia vložená do výrobných zariadení. Netýka sa výhradne technológií spojených s primárnou činnosťou, ale má mnoho podôb, od základného výskumu a návrhu výrobku až k výskumu reklamných prostriedkov, návrhu výrobného zariadenia a spôsobu práce v servisných službách. Riadenie pracovných síl, zahrňuje činnosť týkajúcu sa náboru, prijímania, ďalšieho rozvoja a platov zamestnancov. K riadeniu pracovných síl dochádza v rôznych častiach firmy a široký rozptyl týchto činností môže viesť k navzájom si odporujúcim taktickým postupom. Riadenie pracovných síl má vplyv na konkurenčnú výhodu vo firme, lebo má svoju úlohu pri rozhodovaní o kvalifikácií a motivácií zamestnancov a o nákladoch na ich prijatie a výcvik. Infraštruktúra firmy, zahrňuje vedenie firmy, plánovanie, financie, účtovníctvo, právne oddelenie, riadenie kvality a pod. Na infraštruktúru firmy sa niekedy pozerá ako na ,,réžiu", môže však by ť zdrojom konkurenčnej výhody. Facility manažment je chápaný v rôznych rovinách. Vznikol v prevádzkovo-technickej rovine, teda predovšetkým ako správa budov či nehnuteľností, pri čom je to len jedna z činností, ktorou sa facility manažment zaoberá. Dnes je facility manažment chápaný ako efektívne riadenie všetkých podporných činností, ktoré firma potrebuje preto, aby sa mohla venovať len svojej hlavnej činnosti. Podstatu a ciele facility manažmentu môžeme definovať na subjekte, ktorý je situovaný v stavebnom objekte. Budova stavebný objekt je realizovaný tak, aby mohol plniť vopred určenú jednu alebo viac samostatných funkcií. Poskytuje priestor pre subjekty (organizácie, podniky, atď.), ktoré v ňom realizujú rôzne činnosti. Implementácia facility manažmentu vo firme prináša skvalitnenie podporných činností, ale hlavne úsporu prevádzkových (režijných) nákladov. Rozsah pôsobnosti facility manažmentu vo firme je možné rozdeliť do dvoch oblastí: požiadavky spojené s priestorom a infraštruktúrou, napríklad: priestor, technická infraštruktúra, čistenie, vonkajší priestor, pracovisko a špecifické požiadavky spojené s priestorom a infraštruktúrou, požiadavky spojené s pracovníkmi a firmou, napríklad: zdravie, bezpečnosť, ochrana, stravovanie, informácie a komunikácia, logistika, integrované riadenie, poradenstvo a administratíva a nakoniec špecifické požiadavky v tejto oblasti. Dáme si otázku pre čo zavádza ť nový odbor, ktorý tu v rozptýlenej forme musel existovať už dávno. Odpoveďou je napríklad ekonomické hľadisko, ktoré je väčšinou chápané ako nevyhnutnosť znižovania prevádzkových nákladov, a to: presným vymedzením a popísaním jednotlivých činností; presnou adresnosťou nákladov na zodpovedného pracovníka; 482 navrhnutou najefektívnejšou formou realizácie činností; kumuláciou špeciálnych činností môžem utvoriť podmienky na investičné nákupy prostriedkov, ktoré následne umožnia presnejšie, rýchlejšie a efektívnejšie realizácie servisov; zavedením jednoznačných kontrolných mechanizmov a ich pravidelným vyhodnocovaním, tzv. Key Performance Indicators (KPI). Nesmieme ale zdôrazňovať len ekonomické hľadisko, pretože môže dôjsť k opačnému efektu. Absolútne šetrenie nákladov môže viesť až k ochromeniu prevádzky. Zvýšenie výkonnosti pracovníkov je modernejší pohľad. Zahŕňa v sebe úsporu prevádzkových nákladov, sústreďuje sa však na potreby tých, ktorí tvoria zisk firmy, tzn. sú zapojení do hlavnej činnosti firmy. Preto sa pre ľudské zdroje utvára pracovné prostredie: príjemné (teplota, čistota, hluk, svetlo a pod.); s dostupnosťou a kvalitou pracovných prostriedkov; s minimalizáciou stresových maličkostí; so zabezpečením všetkých potrebných informácií pomocou informačných technológií, telekomunikácií a pod. Oblasti pôsobnosti facility manažmentu v podporných činnostiach vo firme sú napríklad tieto: development nehnuteľností, správa majetku, prevádzka a údržba objektu, plánovanie a manažment projektov, prevádzka a údržba technických systémov, kontrola, riadenie kvality a inovácie, energetický a priestorový manažment, ľudské faktory, stravovanie, prenajímanie pracovníkov, faktory prostredia, upratovanie, čistenie, komunikačný systém, informačné technológie a pod. FORMA ZABEZPEČENIA FACILITY MANAŽMENTU SLUŽIEB VO FIRME Outsourcing v žiadnom prípade nie je vynálezom moderných čias. Nakupovanie pomocných tovarov a služieb bolo predmetom zahraničného obchodu už desaťročia. Vzrast jeho významu je spojený s takým prirodzeným procesom, ako je špecializácia a prehlbovanie medzinárodnej deľby práce. Samotný pojem outsourcing je definovaný v odbornej literatúre rôzne v závislosti od autora. Ekonomické slovníky definujú outsourcing ako zabezpečovanie tovarov a služieb prostredníctvom externých dodávateľov za účelom znižovania nákladov. Schmidt pod týmto pojmom rozumie: „Vyčlenenie alebo predanie správy podporných podnikových štruktúr zadávateľskej organizácii profesionálnemu externému poskytovateľovi outsourcingových služieb. Ten môže, ale nemusí, prevziať pod svoju správu danú činnosť vrátane pracovníkov, ktorí ju doposiaľ zabezpečovali v podniku". Mariotii vymedzuje outsourcing ako „Strategické rozhodnutie zaisťovať tovar alebo služby miesto toho, že si ich podnik vyprodukuje sám". Väčšina krajín v Európskom ekonomickom priestore nemá formálnu definíciu outsourcingu, hoci majú jasnú pracovnú definíciu. V súčasnosti sa pripravuje dokument, ktorý má obsahovať jedenásť princípov outsourcingu. Podľa môjho názoru outsourcing znamená: „ Presunutie vykonávania určitých činností na outsourcingovú firmu, ktorá má špeciálne knowhow, ktoré firma nemá k dispozícii. V žiadnom prípade to však neznamená, že by sa manažment firmy zbavil zodpovednosti za danú činnosť". Outsourcing môže by ť pre mnohé firmy signifikantným prínosom predovšetkým z hľadiska znižovania nákladov, na druhej strane je však sprevádzaný aj istými rizikami. Každá firma by mala preto najprv dôkladne zvážiť, či je pre ňu outsourcing vhodný. Z výskumu The Outsourcing Institute založenom na údajoch získaných od vrcholových manažérov najväčších svetových firiem podľa rebríčka Fortune vyplynulo, že „takmer polovica (48 %) manažérov označila za najväčšiu prekážku širšieho využitia outsourcingu strach zo straty prevádzkovej kontroly. Ďalšími uvádzanými prekážkami boli kultúrne bariéry vo firme (19 %), náklady (14 %) a dlhodobá závislosť od externej organizácie. Iba šesť percent uviedlo slabšie vzťahy s dodávateľmi a nižšie spôsobilosti pre spoluprácu". Výhody 483 outsourcingu sú však evidentné. Podľa už spomínaného prieskumu až 87 % respondentov uviedlo, že ich firma outsourcinguje prinajmenšom jeden z aspektov svojho podnikania. Firemná prax ukazuje, že samotné rozhodnutie o outsourcingu musí učiniť vrcholový manažment firmy, nikdy nie nižšie organizačné zložky riadenia, ktoré outsourcingu spravidla nie sú príliš naklonené. Úlohou vrcholových manažérov je svoje rozhodnutie o outsourcingu adekvátne komunikovať a zamestnancov v tomto smere správne motivovať. Pre vrcholový manažment je veľmi dôležitý proces výberu outsourcingového partnera. Medzi najdôležitejšie kritéria výberu, patria popri cene hlavne záväzok kvality, flexibilné podmienky kontraktu, referencie a reputácie, ako aj rozsah zdrojov. Ďalej je veľmi dôležité, aby manažéri firmy pregnantne definovali požadované služby. Čím lepšie firma pripraví zadanie, tým lepšie možno ponuky vyhodnotiť. Uvediem desať hlavných rad ako uzatvoriť kvalitný outsourcing: Poznať hlavný predmet podnikania. Poznať finančný plán firmy. Presne stanoviť existujúce portfólio a infraštruktúru. Poznať kvalitu a množstvo vlastných pracovníkov. Definovať plán outsourcingu. Vybrať dodávateľa. Uzatvoriť podrobnú zmluvu. Implementovať outsourcing. Hodnotiť dodávateľa. Periodicky vyhodnocovať požiadavky na dodávateľa. Cieľom zavedenia outsourcingu do firmy je zníženie prevádzkových nákladov a skvalitnenie riadenia podporných činností. Druhým významným faktorom, ktorý podmieňuje strategické rozhodnutie firmy riadi ť podporné činnosti formou outsourcingu, je zameranie firmy na zvýšenie efektivity a produktivity práce. Aj zainteresovanie dodávateľa služieb facility manažmentu na hľadaní skrytých rezerv môže priniesť výrazné finančné efekty. Outsourcing sa takto stáva zdrojom konkurenčnej výhody pre firmu, ktorá sa pre túto formu riadenia služieb rozhodla. Výhody implementácie outsourcingu vo firme: zvýšenie koncentrácie na hlavnú činnosť – vytvorenie konkurenčnej výhody, vyššia kvalita riadenia podporných činností, minimalizácia investícií v oblasti, ktorá je outsourcovaná, zníženie prevádzkových (režijných) nákladov, prehľadné vynakladanie nákladov na poskytované služby, pri účtovnom poradenstve získanie objektívneho pohľadu, zlepšenie procesu riadenia a kontroly. Nevýhody implementácie outsourcingu vo firme: dlhá fáza preberania podporných činností; zložité zmluvné zabezpečenie; nedodržanie štandardu dodávaných služieb; komplikovaná vymožiteľnosť práva v prípade súdnych sporov. Riziká implementácie outsourcingu vo firme: odtajnenie dôverných informácií; rast závislosti od externého dodávateľa; strata kontroly nad outsourcovanou činnosťou. PRÍNOSY FACILITY MANAŽMENTU Hlavným dôvodom presadzovania facility manažmentu je snaha firiem čo najlepšie uspieť v tvrdom boji s konkurenciou. V dynamickom prostredí je potrebné prijímať rýchle a správne rozhodnutia, a to na základe úplných a pravdivých informácií. V najvyspelejších štátoch má facility manažment trvalé miesto, garantuje zákazníkovi všetky procesy, ktoré nespadajú do jeho hlavnej činnosti. Prínosy facility manažmentu vo firme môžeme uviesť napríklad v týchto oblastiach: Redukcia prevádzkových nákladov, prínos, ktorý je pre klientov facility manažmentu jeden z najpodstatnejších. Napríklad: finančná inštitúcia s celoslovenskou pôsobnosťou. V tejto spoločnosti je všetko tak decentralizované, že každé regionálne riaditeľstvo žije vlastným hospodárskym životom a kontrola a opodstatnenosť nákladov sa vymyká systémovej kontrole. Napríklad v meste, v ktorom je 6 pobočiek, každá má svojho správcu, každá má svojho údržbára, každá má iného dodávate ľa materiálov, každá má inú strážnu 484 službu, atď. V tomto meste aplikáciou zásad facility manažmentu je možné dosiahnuť zaujímavé úspory. Všetky pracovné miesta, ktoré nesúvisia s hlavným predmetom činností, sa zrušia a začnú sa zabezpečovať centralizovane prostredníctvom outsourcingu. Ak problémom bude existencia celoštátneho dodávate ľa na všetky požadované dodávky, v tom prípade to môže byť regionálny centrálny dodávate ľ. Ale nesporné je, že týmto spôsobom dosiahneme mzdovú úsporu, na ktorú nadväzujú ostatné úspory. Ide najmä o úsporu investícií na informačné technológie a softvér, autopark, atď. Takáto úspora je motivujúca, veď v určitých časových úsekoch je nevyhnutné modernizovať aj technologické vybavenie, ale aj dokupovať amortizované pracovné potreby. Zníženie priestorových nárokov, dôkladnou organizačnou a prevádzkovou analýzou nehnuteľností a prevádzok (analýza priestorov a plôch) a vplyvom redukcie zamestnancov je k dispozícií kancelárska plocha, resp. vhodné výrobné prevádzky na prenájom za komerčnú trhovú cenu. Keďže mnohé facility spoločnosti majú vo svojom core business aj realitnú činnosť, s vyhľadaním prípadného nájomcu by nemal byť problém. Presná adresnosť nákladov, kvalitnou centrálnou evidenciou a zodpovedajúcim softvérovým vybavením môžeme presne sledovať adresnosť nákladov. Pre facility manažment je výhodný softvérový produkt, ktorý pokrýva správu a údržbu majetku, riadenie údržbárskych a servisných prác, evidenciu majetku, riadenie dodávateľsko-odberateľských vzťahov, sledovanie platieb, vyhodnocovanie spotreby. Objektívne analyzujeme jednotlivé strediská, budovy, poschodia, priestory a to mesačne, ročne a prípadné nezrovnalosti je možné operatívne riešiť. Optimalizácia prostriedkov a služieb, analýzou spotreby médií, služieb a prostriedkov často zistíme zbytočné plytvanie a neúmernú spotrebu. Skúsený facility manažér dokáže tieto nezrovnalosti identifikovať a ponúknu ť varianty riešenia. Napríklad vyregulovanie a automatizácia vykurovacieho systému znamená dvadsať percent úsporu spotreby tepla. Mnohé riešenia znamenajú v prvej etape určité investície, avšak celkovo prinesú úspory. Už vo fáze plánovania by sa malo po čítať s tým, že nehnuteľnosť sa nebude užívať po čas celej doby životnosti iba na jeden účel, je potrebné aby bola umožnená variabilita. ZÁVER Facility manažment je moderná metóda riadenia podporných činností. Jeho cieľom je poskytovať relevantné, nákladovo efektívne služby pre podporu hlavnej činnosti (core business) a umožniť tak jej optimalizáciu. Všetky organizácie používajú stavebný objekt, majetok organizácie a služby (podporné služby) za účelom podpory svojich hlavných činností. Na podporné činnosti preto denne vynakladajú veľkú sumu peňazí. Zavedenie facility manažmentu vo firme, či už formou outsourcingu, čiastočného outsourcingu alebo ako útvaru facility manažmentu ako sú časti vnútornej organizačnej štruktúry subjektu vedie k úsporám prevádzkových nákladov, ako i k zvýšeniu výkonnosti zamestnancov, a tým aj k zvýšeniu ziskovosti subjektu. Z pohľadu vrcholových manažérov znamená outsourcing podporných činností možnosť sústrediť sa na hlavné procesy, získavanie nových zákazníkov, trhov, vývoj nových produktov a služieb, na aktívnu prácu s investormi a aliančnými partnermi. Podporné procesy zabezpečované externým dodávateľom im poskytujú kvalitné a včasné podklady, pri čom sa nemusia starať o to, akým spôsobom sú tieto procesy vykonávané, aké sú aktuálne legislatívne problémy a podobne. Facility manažment je spôsob riadenia podporných činností, ktorý svojou profesionalitou v tejto oblasti prináša úspory v oblasti režijných nákladov a umožňuje firme sústrediť sa na hlavný predmet podnikania a rozvíja ť svoju konkurenčnú schopnosť. 485 LITERATÚRA BIERMAN, K. – HANUS, F.: Kronika lidstva . České vydání. Bratislava: Fortuna Print, spol. s r.o., 1992. ISBN 80-7153-039-5. DRUCKER, P.: Management: Tasks, responsibilities, practices . Londýn: Harper Collins Publishers, 1993. MARIOTTI, J.: Strategic outsourcing can be powerful medicine . In Industry Week. Penton Publishing, č. 8/1998. NITTMANN, I.: Outsourcing v praxi . In Moderní řízení č. 1/2003. Praha: Economia, 2003. ISSN 0026-8720. SERINA, P.: Manažérske náklady vo firme . Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2006. 144 s. ISBN 80-225-2177-9. SCHMIDT, J.: Outsourcing: Co je dobré vědet . In Moderní řízení č. 8/1998. Praha: Economia, 1998. ISSN 0026-8720. VYSKOČIL, V., K.– ŠTRUP, O.: Podpůrné procesy a snižování režijných nákladů (Facility Management) . Praha: PROFESSIONAL PUBLISHING 2003. 288 s. ISBN 80-86419-45 KONTAKT Ing. Pavol Serina, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového hospodárstva Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b, 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 486 ZVYŠOVANIE VÝKONNOSTI PODNIKU POMOCOU PROCESNÝCH KALKULÁCIÍ PERFORMANCE OF COMPANY IMPROVED BY PROCESSIONAL CALCULATION Pavol Serina * ABSTRACT The main idea of the cost managing in company is daily directing, evaluation and improving of all processes in company. The exact calculation of product or service, which reflects the real costs of proper product or service, is the essential information for managment. The company, which wants to be succesful, is focused on effectivity and flexibility of own activities and processes and their optimalization. The one of useful tools are the processing calculation ant their modification of the ABC method as main method. The processing methods are the effective methods not only for management, but also for the strategic decision making in company. The company, which optimalizes its processes, is prepared on the changes caused by the global environment and is able to achieve extra output and rentability, what is succes of competitive environment. KEY WORDS cost management, calculation of process, the cost target calculation, the calculation of the life cyrcle, double-dimension ABC/ABM model, the costs activities JEL Classification D24 ÚVOD Rýchle tempo rozvoja svetovej ekonomiky núti ekonomické subjekty prispôsobovať sa podmienkam globálnej konkurencie a hľadať cesty úspešného uplatnenia sa v prostredí neustálych zmien. Schopnosť podnikov prežiť, prosperovať a rásť je podmienená progresívnou tendenciou vývoja strategických nástrojov uplatňovaných v konkurenčnom prostredí. Celosvetový trend v budovaní podniku svetovej triedy je orientovaný na zvyšovanie kvality produktov, znižovanie nákladov podniku, zvyšovaní produktivity, znižovaní časov medzi objednávkou a dodávkou, zvyšovaní pružnosti reagovania na potreby znižovania negatívnych vplyvov produkcie na životné prostredie, zvyšovanie bezpečnosti práce, atď. Koncepty pre budovanie podniku svetovej triedy a prostriedky na získanie konkurenčnej výhody sú špecifické pre každú oblasť a môžu byť aplikované na rôznych stupňoch riadenia podniku s ohľadom na kvalitu, náklady a čas. SÚČASNÁ DOLEŽITOSŤ NÁKLADOVÉHO MANAŽMENTU V posledných desaťročiach výrobné podniky zaznamenali dramatické zmeny v štruktúre nákladov a v rozsahu režijných činností. Rovnako dramatické zmeny nastali aj v štruktúre výroby. Všetky tieto zmeny spôsobili, že tradičné nákladové systémy a výrobkové kalkulácie strácajú vypovedajúcu hodnotu. Stratili schopnosť poskytovať presné informácie o * Ing. Pavol Serina, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, podiel na projekte VEGA č. 1/0980/12 100% 487 nákladoch na jednotlivé výrobky, služby, zákazníkov alebo distribučné kanály. Podľa Coopera a Schlagmuldera zákazníci na vysoko konkurenčných trhoch očakávajú, že každá generácia produktov prezentuje pokrok. Tieto vylepšenia môžu zahŕňať: zlepšenie kvality, zlepšenie funkčnosti produktu a redukciu ceny. Kvôli konkurencii narastá strategická dôležitosť nákladového manažmentu. Podľa autorov na konkurenčných trhoch, kde konkurenti sú technologicky rovnocenný, sa stáva rastúcim problémom udržať konkurenčnú výhodu. Tento fakt viedol autorov prísť k názoru, že vo svete neudržateľnej konkurenčnej výhody firmy, ktoré zanedbávajú alebo zabúdajú na zníženie nákladov, nájdu svoje ziskové marže, resp. príspevky na úhradu fixných nákladov rapídne stlačené a ich existencia bude ohrozená. Teda všetky firmy musia riadiť náklady agresívne, aby prežili na dnešnom vysoko konkurenčnom trhu. Podobne podľa Kata, úspešné japonské firmy sú všetky nákladovo uvedomelé a naviac presadzujú odlišné stratégie. To znamená, že úspešné japonské spoločností zabezpečujú obidve stratégie, t. j., že sú nákladovými vodcami ako aj a produktovými diferenciátormi. Pri redukcii nákladov využívajú svoje prepracované a každodenne overované moderné metódy, ktoré poznajú všetci zamestnanci firmy. Podľa môjho názoru, nákladový manažment musí pri výrobe svojich produktov brať do úvahy konkurenciu, výhody svojho postavenia na trhu, zákaznícke potreby na funkčnosť a vlastnosti produktu ako aj úhradu svojich fixných nákladov a primeranú tvorbu zisku. NÁSTROJE NÁKLADOVÉHO MANAŽMENTU Nástroje nákladového manažmentu sú kritickými piliermi navrhnutej konštrukcie a môžu byť použité individuálne na podporu špecifického cieľa alebo spoločne, aby zabezpečili celkové potreby podniku. K základným nástrojom manažérstva nákladov v oblasti nových vývojových trendov podľa môjho názoru patria: Kalkulácia nákladov podľa čiastkových činností, tzv. procesná kalkulácia: realizácia týchto metód v praxi identifikuje problémy existujúce v jednotlivých organizačných jednotkách. Primárnou úlohou tu zohráva kalkulácia ABC, ktorej úlohou je zistiť usporiadanie procesov a ich skutočné náklady. Na základe tejto hlavnej metódy vznikli determinanty procesných kalkulácii a to ABB metóda, resp. ABM metóda. Kalkulácia nákladov podľa riadenia cieľových nákladov, tzv. cieľová kalkulácia: hlavné uplatnenie tejto metódy je u novo sa vyvíjajúcich výrobkov, u ktorých sa predpokladá veľkosériová alebo hromadná výroba. Cieľová kalkulácia predstavuje aktívny manažérsky nástroj, pretože predpokladá harmonizáciu všetkých aktivít na všetkých úsekoch podniku, ktoré sa podieľajú na vývoji nového produktu. Kalkulácia nákladov podľa riadenia nákladov životného cyklu, tzv. kalkulácia životného cyklu výrobku: zmyslom tejto kalkulácie je určiť náklady na výrobok, ktoré vzniknú v priebehu jeho celého životného cyklu. Kalkulácia nákladov životného cyklu výrobku predstavuje širší pohľad na náklady výrobku; uvažuje o nákladoch na výskum a vývoj, ďalších nákladoch vynaložených v predvýrobnej etape a o nákladoch spojených s ukončeným výrobného cyklu a okrem toho zároveň rešpektuje zmeny ceny a zmeny nákladov v priebehu celého životného cyklu výrobku. Kaizen náklady, tzv. kalkulácia neustáleho zdokonaľovania: kaizen náklady na pracovisku znamená neustále zdokonaľovanie, týkajúce sa všetkých pracovníkov, t. j. manažérov i radových zamestnancov. V pozadí stratégie kaizen náklady je pochopenie skutočností, že vedenie každého podniku, ak chce zostať v hre a dosahovať primeraný zisk, musí sa usilovať o uspokojenie potrieb zákazníka. 488 PROCESNÉ KALKULÁCIE A ICH VPLYV NA REDUKCIU NÁKLADOV Konkurenčné podmienky diktujú, že firmy musia dodávať produkty, ktoré zákazníci chcú na čas a s najnižšími možnými nákladmi. To znamená, že firma musí neprestajne striehnuť na nákladové zlepšenia. Mnoho firiem si zabezpečovalo znižovanie nákladov tradičným účtovníckym prístupom, ale len pár docielilo trvácne úspory. V niektorých prípadoch sa náklady ešte zvýšili. V kontraste, srdcom procesných kalkulácií sú činnosti. Nákladový manažment zameraný na výkony každej činnosti a ich výsledná spotreba zdrojov. Lepšie riadenie činností je kľúčom k permanentnej redukcii nákladov. Redukcia nákladov je len jedným z mnohých základných bodov procesných kalkulácií. Zlepšovanie kvality, flexibility a služieb, v ktorých sa odlišuje jeden podnik od druhého, je tiež ústredným bodom týchto kalkulácií. Nákladová redukcia je najlepšie dosiahnuteľná zmenou spôsobu, akým sú činnosti používané alebo vykonávané a tým docielenie lepšej využiteľnosti zdrojov. Medzi procesné kalkulácie zaraďujeme ABC metódu a jej determinantmi sú, metóda ABB a metóda ABM. V tomto kontexte, Turney hovorí, že existuje päť krokov alebo názorných ukážok ako redukovať nálady pomocou procesných kalkulácií a to: Redukovanie času alebo úsilia vyžadovaného na výkon činnosti: kľúčovým elementom zlepšenia je redukovať čas a úsilie potrebné na výkon činnosti. Eliminovanie nepotrebných činností: niektoré činnosti sú kandidátmi na elimináciu, pretože nie sú hodnotou pre zákazníka alebo nie sú podstatné na celkový chod firmy. Selektovanie nízko nákladových činností: navrhovatelia produktov a procesov majú často na výber viacej konkurenčných činností. Toto ponúka príležitosť na redukciu nákladov a to výberom nákladovo výhodnejšej činnosti. Zdieľanie činností kdekoľvek je to možné: ak má zákazník jedinečné a unikátne potreby, je potrené vykonávať špecifické činnosti na jej dosiahnutie. Teda, ak zákazník má obyčajné potreby, je nehospodárnym plytvaním neobslúžiť tieto potreby s rovnakými činnosťami. Zlepšenie využitia nevyužitých zdrojov: v konečnej analýze, náklady môžu byť redukované len ak sú zdroje efektívne využívané. Faktom je, že redukovanie sumy činnosti samo osebe neredukuje náradie alebo počet ľudí priradených k danej činnosti. Musia sa urobiť vedomé manažérske rozhodnutia na vyrovnanie sa s nevyužitými zdrojmi. ACTIVITY BASED BUDGETING (ABB), ACTIVITY BASED COSTING (ABC) A ACTIVITY BASED MANAGEMENT (ABM) Činnosti znamenajú náklady konzumovaním zdrojov, aj keď výška spotrebovaných zdrojov záleží na dobyte po výsledku činnosti. Dopyt po činnosti, zase závisí na nákladovom objekte, ktorý spotrebúva činnosť. Preto Cooper a Kaplan popisujú ABB ako opak ABC. Potreba ABB je motivovaná pozorovaním, že tradičný AB proces vo firme je vyjednávaním medzi manažérmi a najvyššími vedúcimi o pár malých percentuálnych zmenách oproti minuloročnému rozpočtu a zriedkavo skúma problémy ako produktivita a efektívnosť pri používaní zdrojov. S procesnou kalkuláciou ABB, sú manažéri nútení uvedomiť si, čo naozaj potrebuje zdroje. Keď má firma zavedený ABC systém, môže použiť informácie na svoj rozpočtový proces. Na zostavenie kalkulácie ABB Cooper a Kaplan hovoria, že sú potrebné nasledujúce kroky: manažéri zostavia plánovanú produkciu a objem predaja pre ďalšie obdobie, predpovedajú dopyt po činnostiach v organizácii, vykalkulujú dopyt po zdrojoch pochádzajúcich z týchto vyžadovaných činností, 489 determinujú aktuálnu potrebu zdrojov založenú na modely výdavkov a kapacite činnosti. Pozitívne znaky metódy ABC, resp. ABM viedli v praxi popísať ABC metódu ako: jednu z dvoch alebo troch najviac dôležitých inovácií manažérskeho účtovníctva dvadsiateho storočia. Postupom času dochádza k zdokonaleniu metódy ABC, z ktorej sa postupne vyvíja metóda ABM. Pre kalkuláciu ABM bolo prirodzené, aby vzišla z ABC metódy. Metóda ABC, resp. ABM je jednou z pokrokov CM, ktoré sa logicky vyvodili a našli v krátkom čase obrovskú a priaznivú odpoveď. Kalkulácia ABM predstavuje komplexný systém riadenia nákladov, ktorý poskytuje informácie zo širokého spektra podnikových činností a ABM sa tak stáva zdrojom informácií, ktoré doposiaľ zostávali skryté. Využiteľnosť ABM je ďaleko širšia, než tomu bolo v prípade samotnej ABC, pretože kalkulácia nepracovala so zákazníkom či distribučným kanálom ako s nákladovým objektom. ABM teda poskytuje komplexné informácie o rentabilite jednotlivých zákaziek, zákazníkov, distribučných kanálov a jednotlivých trhov, čím sa ABM stáva nástrojom riadenia podniku a napĺňa tak zmysel slova „manažment". Pomocou procesnej kalkulácie ABM odhalíme skutočnú ziskovosť produktov, zákazníkov, či distribučných kanálov, čo umožní firme aktívne hľadať spôsob, ako zvýšiť zisk a byť konkurencie schopná. Výhody procesnej kalkulácie ABM sú nasledovné: zisťovanie, meranie a ohodnocovanie nákladov jednotlivých aktivít a podnikových procesov, diagnostikovanie skutočných príčin vzniku nákladov, objektivizovanie dôležitých nákladových položiek, informácie o relevantných objemoch nákladov výrobkov a služieb, meranie ziskovosti jednotlivých výrobkov, zákaziek, zákazníkov a distribučných kanálov, identifikovanie a meranie nákladov aktivít neprinášajúcich hodnotu. Procesná kalkulácia ABM je určená firmám produkujúcim širokú škálu výrobkov, firmám poskytujúcich služby rôznym zákazníckym segmentom prostredníctvom rôznych distribučných kanálov (banky, telekomunikácie, utility apod.), organizáciám verejného sektora (nemocnice, štátne inštitúcie, či samosprávne orgány) apod. Manažérom spomenutých typov organizácií dáva procesná kalkulácia ABM do rúk silný nástroj, ktorý môže znamenať výraznú konkurenčnú výhodu v zmysle schopnosti organizácie spoznať presnú výšku nákladov na podnikové procesy, činnosti a výkony. Procesná kalkulácia ABM umožňuje: merať výsledky vo väzbe na firemnú stratégiu, poskytovanie informácii o skutočnom využívaní zdrojov firmy, poukazovať na efektívne a neefektívne procesy, merať prebiehajúce procesy, určiť, ktoré činnosti sú neefektívne a ktoré je potrebné rozvíjať, merať a vyhodnocovať profit zákazníka, produktu, segmentu trhu, skupín zákazníkov, riadiť a poznať firmu z pohľadu zákazníka. Kalkulácia ABM dopĺňa ABC kalkuláciu používaním ABC informácií v analýzach procesov na identifikovanie neefektívnych a nehodnotných činností. Zistilo sa, že náklady nemôžu byť riadené priamo. Čo však je možné, je riadenie činností, čo zapríčiňujú náklady. Fundamentálny princíp, ktorý majú v bežnom užívaní všetky ABM prístupy je, že sa zameriavajú na riadenie procesov, ktoré obsahujú činnosti skôr, ako na samotné nálady. Základný kameň tohto nového myslenia (prístupu) je založený na tom, čomu sa hovorí, tzv. dvoj-dimenzionálny ABC/ABM model. Dvoj-dimenzionálny ABC/ABM model znamená 490 dva alternatívne pohľady alebo dimenzie činností vykonaných v organizácií: cost view a process view, ako ukazuje obrázok 1. Obrázok 1 Dvoj-dimenzionálny model ABC/ABM Zdroj: TURNEY, PETER, B.: Common cents: The ABC Performance Breakthrough: How to succeed with activity–based costing. Hillsboro: Cost Technology 1991. Vertikálna dimenzia modelu zobrazuje kalkulačný pohľad. Kalkulačný pohľad zahŕňa tri stavebné prvky: zdroje, činnosti a nákladové objekty. Z kalkulačného pohľadu systém používa dvoj fázovú nákladovú alokáciu na priradenie nákladov, alebo zdrojov k významným činnostiam firmy. Činnosti sú potom priradené k nákladovým objektom, ktoré používajú činnosti. Kalkulačný pohľad zabezpečuje lepšie pochopenie prečo a ako sú zdroje použité. Prináša informácie, ktoré pomáhajú identifikovať, ktoré činnosti spotrebúvajú najviac zdrojov a kde môžu existovať príležitosti nákladovej redukcie. Turney [5] tvrdí, že kalkulačný pohľad je užitočný pre kalkulácie produktu, strategický nákladový manažment, analýzy kritických rozhodnutí (oceňovanie, produktový mix a rozhodovanie o produktovom designe) a determinovanie priorít na efektívne zlepšovane. Ako ukazuje obrázok, tri hlavné stavebné bloky zahŕňajú procesný prístup: nákladové nosiče, činnosti a merače výkonnosti. Na druhej strane model vykresľuje analýzu činnosti, čo je detailná identifikácia a popis činností riadených v podniku. Analýza činností vyžaduje identifikáciu nie len činností, ale aj korene ich príčin, ktoré spúšťajú činnosti a väzba medzi činnosťami. Pravá strana modelu znázorňuje ohodnotenie činností meračmi výkonnosti. Typický merač výkonnosti zahŕňa účinnosť činnosti, čas vyžadovaný na skompletizovanie činnosti a kvalitu práce. ZÁVER Firma ako celok pozostáva z veľkého množstva samostatných činností, ktoré vykonáva, napríklad keď navrhuje produkt, vyrába ho, uvádza ho na trh, predáva ho a pritom ho servisne a reklamne podporuje. Každá z týchto činností môže prispieť k relatívnemu postaveniu firmy z hľadiska výšky nákladov a vytvárať základňu na ich diferenciáciu. Len tie 491 firmy, ktoré vykonávajú svoje procesy a činnosti s najvyššou úrovňou kvality, najnižším množstvom časových cyklov a najoptimálnejšími nákladmi sú tie, ktoré nakoniec na globálnom trhu prežijú. Hlavnou podstatou riadenia nákladov vo firme je v každodennom usmerňovaní, prehodnocovaní a skvalitňovaní všetkých firemných procesov a činností. Východiskom na určenie procesov a činností akejkoľvek firmy sú potreby a požiadavky zákazníka, čiže prečo a pre koho firma funguje a aké je jej poslanie. Presná kalkulácia produktu alebo služby, ktorá odzrkadľuje skutočné náklady na konkrétny produkt alebo službu, je jednou z podstatných informácií nevyhnutnou na riadenie procesov. Firmy, ktoré chcú uspieť sa zameriavajú na efektivitu a flexibilitu vlastných aktivít a procesov a ich optimalizáciu. Jedným z nástrojov, ktorý to umožňuje sú práve procesné kalkulácie a ich modifikácie, ktoré sú odvodené od hlavnej metódy, ktorou je metóda ABC. Procesné kalkulácie sú efektívnou metódou nielen na riadenie, resp. reguláciu nákladov, ale aj na strategické rozhodnutia vykonávané vo firme. Ukazuje sa, že firmy, ktoré poznajú a optimalizujú svoje procesy a aktivity, sú pripravené na zmeny spôsobené externým prostredím a sú schopné dosahovať požadovaný výkon a primeranú ziskovosť. Požiadavka procesného pohľadu na firmu a využitie jeho predností sa stáva nutnosťou v súčasnom konkurenčnom prostredí. Príspevok je súčasťou výskumnej úlohy VEGA č. 1/0980/12 Aktuálne výzvy podnikovej ekonomiky zamerané na zvyšovanie výkonnosti a prosperity podnikov. LITERATÚRA COOPER, R. – SLAGMULDER, R.: Activity-Based Budgeting – Part 2. Strategic Finance, October 2000, No. 82. Arlington: Cost Management for Today`s Advanced Manufacturing Systems. 1991. COOPER, R., – KAPLAN, R. S.: Implementing Activity-Based Cost Management: Moving from Analysis to Action. New Jersey: Institute of Management Accountants, Montavale, 1993. KATO, Y. – BOER, G: – CHOW, W.: Target Costing: An Integrative Management Procces. Journal of Cost Management 1995. SERINA, P. – TÓTH, M.: Strategické riadenie nákladov. Vybrané problémy. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM 2009. ISBN 978-80-225-2682-1. TURNEY, PETER, B.: Common cents: The ABC Performance Breakthrough: How to succeed with activity–based costing. Hillsboro: Cost Technology 1991. KONTAKT Ing. Pavol Serina, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového hospodárstva Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b, 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 492 STABILIZÁCIA PODNIKU A STRATÉGIA PROSPERITY CORPORATE STABILIZATION AND PROSPERITY STRATEGY Linda Síbertová 1 ABSTRACT The main aim of this paper is to present stabilization as a stage of corporate lifecycle and emphasize its specific features. These specific features have to be taken into consideration when identifying strategic market position. Strategic market position at the stage of prosperity depends on financial performance and competitive ability. The goal of every business entity is to achieve and retain the age of prosperity and the way of fulfilling this goal is to overcome common pitfalls of this lifecycle stage. KEYWORDS corporate lifecycle, stabilization, prosperity, strategic market position JEL Classification M21 ÚVOD Stabilizácia je fázou životného cyklu, ktorá je obdobím vyspelosti, resp. zrelosti, kedy podnik dosahuje najlepšie výsledky. Dosiahnutie a udržanie stabilizačnej životnej fázy je cieľom každého podniku. Význam stabilizačnej fázy spočíva v skúmaní trhovej pozície podniku, pretože ak chce podnik dlhodobo prosperovať, nestačí sa spoliehať len na dobré výsledky, ale musí pripravovať aj vhodnú podnikateľskú stratégiu zohľadňujúcu aktuálne trhové podmienky. Aj v období úspechu, v ktorom podnik dosahuje najvyššie a najlepšie výsledky, je pre dlhodobú prosperitu podniku dôležité určiť strategickú pozíciu podniku na trhu a následne opatrenia dlhodobej prosperity podniku. STABILIZÁCIA AKO FÁZA ŽIVOTNÉHO CYKLU PODNIKU Po fáze rastu nastáva obdobie úspechu, nazývané dospelosťou (Sedlák, 2006), stabilizáciou (Kupkovič, 2003; Neumannová, 2012) alebo vrcholom (Adizes, 2005), ktorá podľa predstavuje obdobie určitej vyspelosti, resp. zrelosti podniku: „Podnik obyčajne v tejto fáze prosperuje, nerieši už elementárne problémy vo svojej činnosti, ani v etablovaní sa na trhu." (Neumannová, 2012). Zavarská nazýva stabilizáciu „aj fázou konsolidovaného alebo vyspelého podniku. Pre túto fázu je charakteristický značný podiel na trhu, efektívne využívanie vlastného potenciálu, vysoká rentabilita, rastúca výkonnosť podniku." (Zavarská, 2008). V rámci tejto fázy dospieva podnik k bodu kulminácie, v ktorom dosahuje maximum príjmov. Za týmto bodom nasleduje časť fázy stabilizácie podniku, keď jeho príjmy začínajú čiastočne, resp. mierne klesať, čo nie je síce pre podnik ešte veľmi nebezpečné, ale je to pre neho alarmujúci signál. Prosperujúci podnik by mal už vo fáze rastu vytvárať podmienky pre 1 Ing. Linda Síbertová, Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska 493 prechod do fázy stabilizácie a v nej realizovať také opatrenia, aby sa zabránilo dostať sa do fázy krízy. (Sedlák, 2006) Adizes označuje začiatok stabilizácie podniku pojmom „prime", označujúcim najlepšie roky podniku – vrchol. Táto fáza je cieľovým stavom každej organizácie. Podniky majú schopnosť prispôsobiť sa zmenám a kontrolovať tvorbu predvídateľných výsledkov. Vrcholová fáza nastane, ak sa vyriešia problémy dospievania, dosiahne sa vnútorná integrácia a vytvorí sa flexibilná štruktúra. Flexibilná štruktúra podniku umožní obrátiť pozornosť smerom von, vytvárajúc tak hodnotu pre klientov s víziou a agresivitou rastúceho podniku, avšak oveľa predvídateľnejším spôsobom. (Adizes, 2008) Bod na vrchole krivky životného cyklu podniku, „v ktorom podnik dosahuje najvyššie a najlepšie výsledky z hľadiska postavenia na trhu, záujmu o výrobky, resp. ukazovateľov finančno-ekonomickej analýzy." nazýva Neumannová bodom kulminácie (Neumannová, 2012). Kupkovič vníma bod kulminácie ako vrcholový bod krivky príjmov, v ktorom podnik dosahuje maximum príjmov. „Za týmto bodom sa nachádza tá časť fázy stabilizácie, pri ktorej príjmy síce čiastočne klesajú, ide však o mierny pokles, ktorý nie je pre podnik príliš nebezpečný." (Kupkovič, 2003) Odlišný názor na vrcholový bod krivky životného cyklu podniku má Adizes. Vrchol krivky životného cyklu podniku nazýva stálosťou a podnik, ktorý sa v tomto bode považuje za podnik v ťažkostiach. „Podľa všetkých ukazovateľov sa podniku stále darí a za úspechom stojí dobrá história úspechov. Nálada v podniku je sama sebe gratulačná. Zakladatelia a kľúčoví manažéri môžu mať pocit, že konečne dosiahli svoj cieľ. Môžu nadobudnúť pocit, že objavili vzorec na trvalý úspech a môžu ho aplikovať namiesto prispôsobovania sa meniacim sa zákazníckym potrebám." V podniku zavládne atmosféra bezpečia z dominantnej pozície. Výsledkom môže byť, že podnik prestane vnímať externé dianie a pomaly začne strácať kontakt s novým vývojom. Často sú takéto podniky veľké a na zmeny reagujú pomaly. Výsledkom neriešenia vzniknutej situácie je prekročenie hranice medzi dozrievaním a starnutím a podnik začne umierať. (Adizes, 2008) Na základe uvedených prístupov k vnímaniu fázy zrelosti, resp. stabilizácie je viditeľný významný rozdiel v chápaní vrcholového bodu na krivke životného cyklu podniku. Vzhľadom na Adizesov prístup je pre podnik životne dôležité sledovať, či sa nachádza pred alebo za vrcholom krivky svojho životného cyklu prostredníctvom hodnotenia vnútorného prostredia podniku, ako aj postavenia na trhu vzhľadom na konkurenciu. Práve rastúca pozornosť venovaná vnútorným podnikovým procesom a rastúca miera kontroly na úkor rozvíjania konkurenčného potenciálu a hľadania nových príležitostí sú príčinami prechodu od stabilizácie ku kríze. PROBLÉMY VO FÁZE STABILIZÁCIE „Podnik nachádzajúci sa v najlepších rokoch osciluje medzi spustením nových projektov a novým spoločným podnikaním a každodenným riadením menej volatilných starších projektov. Ak podnik zaspí na vavrínoch, môže odložiť alebo zastaviť nové projekty a nechá si tak ujsť dynamiku predchádzajúcich úspechov. Výsledkom je strata inovačných kapacít. Podnik môže ďalej rásť, ale stále pomalším a pomalším tempom. Podnik, ktorý zaspí na vavrínoch nakoniec utrpí významnú stratu šťasteny."(Adizes, 2008) Mnohí autori považujú za základný problém fázy stabilizácie rastúcu byrokraciu. Neefektívna byrokracia sa prejavuje rastúcou organizačnou štruktúrou, množiacimi sa predpismi a pravidlami a formalizovanými vzťahmi. Podniky sa zameriavajú na ochranu dosiahnutého a zabúdajú na hľadanie nových trhových možností. (Quinn Cameron, 1983; Miller – Friesen, 1984; Adizes, 2005) 494 Wang tvrdí, že počas obdobia úspechu podnik dosahuje vynikajúce finančné výsledky vo vzťahu ku konkurentom, avšak stráca schopnosť učiť sa (Wang, 2005). Sull tvrdí, že vynikajúca finančná výkonnosť vedie k pocitu uspokojenia a zachovávaniu status quo a manažment nadobúda dôveru, že našiel vzorec úspechu (Sull, 2003). Vo fáze zrelosti majú podniky zvyčajne jasne stanovené pravidlá a postupy, ktoré tvoria rigidnú organizačnú štruktúru, ktorá bráni procesom adaptácie a organizačných zmien (Lippitt – Schmidt, 1967). Procesy formalizácie znižujú inovatívnosť, flexibilitu a schopnosť prispôsobiť sa prebiehajúcim zmenám okolia podniku. Podnik si tak postupne dláždi cestu k úpadku. (Peters – Waterman, 1982) Ďalším problémom, ktorému musia podniky vo fáze stabilizácie čeliť, je tvorba programov a stratégií zameraných na zopakovanie predchádzajúceho úspechu, pretože už ich samotná existencia stimuluje kontraproduktívnu zotrvačnosť a odpor k zmene (Shirokova, 2006). STRATÉGIA PROSPERITY Stratégia prosperity sa uplatňuje vo fáze zrelosti – stabilizácie pred dosiahnutím kulminačného bodu na krivke životného cyklu podniku. Predstavuje najprogresívnejšiu stratégiu reštrukturalizácie (Vlček, 2001). Okrem tradičného chápanie vzťahu podnikovej krízy a reštrukturalizácie je potrebné zdôrazniť, že reštrukturalizácia nemusí byť spojená len s krízou podniku. Reštrukturalizačné opatrenia môžu byť realizované v každej fáze životného cyklu podniku, ktorou podnik v priebehu svojej existencie prechádza od jeho založenia, cez rast, stabilizáciu, krízu až po zánik. Realizuje sa z dôvodu potreby zabezpečenia ďalšieho vývoja podniku, a to za účelom zabezpečenia budúcej existencie. Reštrukturalizačné procesy môžu byť realizované aj v podnikoch, ktoré nemajú žiadne problémy, ale reagujú tak sa stále sa meniace podmienky a snažia sa neustále zvyšovať svoju konkurencieschopnosť. V optimálnom prípade sa má reštrukturalizácia realizovať, ako preventívne opatrenie, ktorým podnik získava konkurenčnú výhodu. Strategická reštrukturalizácia spočíva v realizácií strategických zásahov a opatrení s dlhodobou perspektívou. (Vida – Kadár, 2007) Obrázok 1 Reštrukturalizačné stratégie Zdroj: VLČEK, R. 2002. Hodnota pro zákazníka. Management Press, Praha 2002. 443 s. ISBN 80-7261-068-6. Stratégia prosperity vyžaduje neľahké rozhodnutie o opustení doterajšieho progresívneho vývoja a hľadaní nových, rizikových ciest napredovania (Vidová – Mihok, 2007). Podstata rýchleho dosahovania trvalej a vysokej prosperity pri tejto stratégií 495 reštrukturalizácie má korene v tzv. „efekte plávajúceho delfína". Postup tejto stratégie pripomína správanie delfína pri plavbe oceánom. Delfín dosahuje vysokú rýchlosť a teda aj výborný výsledný efekt plávania tým, že účelne využíva priaznivé sily vzdúvajúcich sa vĺn. Tými sa necháva vynášať, avšak ešte pred dosiahnutím vrcholu vlnu opustí, skokom prerazí jej chrbát a dostane sa na ďalšiu vlnu. A práve nájsť odhodlanie opustiť vlnu, ktorá podnik vynáša nahor v dobe, keď výkonnosť a prosperita rastú, býva najťažším rozhodnutím podniku vo fáze stabilizácie. Riziko takéhoto rozhodnutia musí byť kompenzované dobre pripraveným a vyššiu prosperitu sľubujúcim podnikateľským zámerom, ktorý bude obsahovať konkurencieschopný plán. (Vlček, 2001) Keďže stratégia prosperity vyžaduje hľadanie nových podnikateľských možností, hlavnou stratégiou podnikov vo fáze zrelosti by malo byť hľadanie, udržanie a rozvíjanie trhovej niky ako špecifickej formy špecializačných stratégií (Porter – Angle Allen, 2003). Vzhľadom na špecifiká odvetvia reštauračných služieb by práve stratégia trhovej niky mohla predstavovať vhodnú stratégiu zabezpečenia dlhodobej prosperity. FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE VOĽBU STRATÉGIE PROSPERITY Fázy vývoja životného cyklu podniku sú ovplyvnené makroekonomickým a odvetvovým vývojom a výkonnosťou podniku: „Príslušnosť podniku k určitému odvetviu je spojená s rôznou mierou citlivosti na vývoj ekonomiky odvetvia." (Majdúchová – Neumannová, 2006). Odvetvia sa rozvíjajú rôznym tempom, dosahuje sa v nich rôzna miera zisku, existujú v nich odlišné vstupné a výstupné bariéry a pôsobia v nich špecifické konkurenčné sily. Z týchto dôvodov je pri diagnostike životného cyklu podniku a následnej diagnostike jeho aktuálnej životnej fázy potrebné zohľadniť makroekonomické a odvetvové dopady a špecifiká diagnostikovaného podniku. Štúdie ukazujú, že charakteristické znaky a vlastnosti podniku sa v priebehu životného cyklu menia, a preto každá fáza vyžaduje vlastné, špecifické manažérske prístupy (Kazanjian Drazin, 1989; Miller Friesen 1984). Napríklad koncentrácia moci v rukách manažmentu pomáha podniku rozvíjať sa začiatočných fázach, ale neskôr bráni úspechu. Podniky by teda mali byť v jednotlivých fázach životného cyklu posudzované rôznymi – konkrétnej fáze špecifickými modelmi úspešnosti (Quinn – Cameron, 1983). Ako už bolo spomenuté, vo fáze stabilizácie by mal podnik skúmať svoju strategickú pozíciu na trhu prostredníctvom analýzy tak interného, ako aj externého prostredie podniku. Podľa Neumannovej strategickú pozíciu na trhu ovplyvňujú (Neumannová, 2012): aktuálne postavenie podniku vzhľadom na priebeh jeho životného cyklu, aktuálne postavenie podniku na trhu vzhľadom na konkurenciu. Po analýze a zhodnotení postavenia podniku je možné určiť strategickú pozíciu podniku, ktorá je reflektuje finančnú výkonnosť aj konkurenčný potenciál podniku. Kupkovič a Neumannová rozlišujú nasledujúce strategické pozície (Neumannová, 2012; Kupkovič, 2003): dominantná: podniky dosahujú nadpriemerné hodnoty sledovaných ukazovateľov, majú konkurenčnú výhodu, ktorou si zvyčajne zabezpečujú pozíciu absolútneho monopolu na trhu, silná: podnik dosahuje nadpriemerné výsledky, avšak už má viacej konkurentov – pozícia oligopolu, vhodná: podnik dosahuje priemerné výsledky v rámci stanovených štandardov a nedisponuje v rámci odvetvia žiadnym silným konkurentom odvetvie je značne rozčlenené, 496 stála: podnik dosahuje hodnoty ukazovateľov v rámci stanovej normy a je zameraný na úzky trhový segment disponuje určitými špecifickými prednosťami pred ostatnými konkurentmi na relevantnom trhu (výrobky mimoriadnej kvality, špecializovaný či doplnkový výrobný sortiment), slabá: podnik dosahuje podpriemerné výsledky ukazovateľov a pre konkurenciu je nezaujímavý, slabá pozícia na relevantnom trhu spravidla vyvoláva ukončenie fázy stabilizácie a príchod krízy. Na základe uvedeného popisu strategických pozícií vzniká otázka, čo konkrétne predstavujú sú nadpriemerné/podpriemerné hodnoty a špecifické prednosti podniku. Zároveň by bolo na základe uvedených pozícií vhodné odporučiť podniku vhodnú stratégiu napredovania. Riešením predkladaného problému je hľadanie a výber vhodných ukazovateľov, ktoré budú následne integrované do syntetického ukazovateľa, pre ktorý budú na základe analýzy odvetvových špecifík stanovené tzv. štandardné hodnoty v závislosti od konkrétnej strategickej pozície. Následne bude možné na základe charakteristických čŕt predmetných pozícií odporučiť konkrétne opatrenia a vytvoriť tak stratégiu prosperity. ZÁVER Stabilizácia je vrcholovou fázou životného cyklu podniku a je pre ňu charakteristická nadpriemerná finančná výkonnosť a efektívne využívanie konkurenčného potenciálu. Na základe doterajšieho štúdia literatúry sme dospeli k záveru, že v súčasnosti neexistuje metóda, ktorou by bolo možné určiť strategickú pozíciu podniku vo fáze stabilizácie, ktorá by komplexne zhodnotila kvantitatívne prístupy odzrkadľujúce hospodársku a finančnú stránku podnikania a kvalitatívne prístupy orientované na strategickú a marketingovú oblasť. Keďže okrem hodnotenia finančnej výkonnosti zohráva vo fáze stabilizácie životne dôležitú úlohu aj hodnotenie vlastného postavenia vzhľadom na konkurenciu, je nevyhnutné hľadať prienik medzi kvalitatívnymi prístupmi orientovanými na oblasť podnikových stratégií a kvantitatívnymi prístupmi odzrkadľujúcimi hospodársku a finančnú stránku podnikania. Uvedomením si vzájomnej prepojenosti a nadväznosti uvedených prístupov získame komplexný pohľad na činnosť podniku a zefektívnime tak proces stanovenia vhodnej stratégie, ktorá zabezpečí plynulé pokračovanie v podnikateľskej činnosti bez prepuknutia krízy. LITERATÚRA ADIZES, I. 2008 Adizes Methodology (PAEI) [online]. 2008, [cit. 5.12.2012]. Dostupné na: <http://paei.wikidot.com/adizes-methodology#toc14>. ADIZES, I. 2005. The Pursuit of Prime. Santa Barbara : The Adizes Institute Publishing, 2005. 269 p. ISBN 0-937120-22-7. KAZANJIAN, R.K. DRAZIN, R. 1989. An Empirical Test of a Stage of Growth Progression Model. In Management Science. vol. 35. no. 12. p. 1489-1503. KUPKOVIČ, M. 2003. Podnikové hospodárstvo. Bratislava : Sprint vfra, 2003. 452 s. ISBN 80-88848-71-7. LIPITT, G.L. – SCHMIDT, W.H. 1967. Crises in a developing organization. In Harvard Business Review. vol. 45. no. 6. p. 102-112. MAJDÚCHOVÁ, H. – NEUMANNOVÁ, A. 2006. Podnik a podnikanie. Bratislava : Sprint vfra, 2006. 227 s. ISBN 80-89085-69-5. MILLER, D. – FRIESEN, P.H. 1984. A Longitudinal Study of the Corporate Life Cycle. In Management Science, Vol. 30, No. 10, p. 1161-1183. 497 NEUMANNOVÁ a kol., 2012. Podniková diagnostika. 1. vyd. Bratislava : Iura Edition, 2012. 201 s. ISBN 978-80-8078-464-5. PETERS, T.J. WATERMAN, R.H. 1982. In Search of Excellence – Lessons from America's Best – run Companies. New York : Harper & Row Publishers, 1982. 400 p. ISBN 0-44638507-7. PORTER, L.W. – ANGLE, H.L. – ALLEN, R.W. 2003. Organizational Influence Processes. 2nd edition. New York : M. E. Sharpe, 2003. 555 p. ISBN 0-7656-0999-1. QUINN, R., CAMERON, K. 1983. Organizational life cycles and shifting criteria of effectiveness: Some preliminary evidence. In Management Science. vol. 29. p. 33-41. SEDLÁK, M. a kol. 2010. Podnikové hospodárstvo. Bratislava : Iura Edition, 2010. 352 s. ISBN 978-80-8078-317-4. SHIROKOVA, G. 2006. Strategies of Russian Companies at Different Stages of Organizational Life Cycle: An Attempt of Empirical Analysis [online]. 2006, [cit. 7.12.2012]. Dostupné na: <http://dspace.gsom.pu.ru/jspui/bitstream/123456789/54/1/11%28E%29_2006.pdf>. SULL, D.N. 2003. Revival of the Fittest: Why Good Companies Go Bad and How Great Managers Remake Them. Boston : Harvard Business School Press, 2003. 203 p. ISBN 157851-993-4. VIDA, M. KADÁR, G. 2007. Význam reštrukturalizácie pre podnik. Herľany 20.11.2007. In : Novus Scientia (X. celoštátna konferencia doktorandov strojníckych fakúlt technických univerzít a vysokých škôl s medzinárodnou účasťou) : Herľany, 2007. 775 s. ISBN 978-808073-922-5. VIDOVÁ, J. – MIHOK, J. 2007. Stratégie v jednotlivých fázach podnikovej krízy. In SEMAFOR 2007, EKONOMIKA FIRIEM 2007 : Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Košice: Ekonomická univerzita v Bratislave – Podnikovohospododárska fakulta so sídlom v Košiciach, 2007, s. 931-939. VLČEK, R. 2002. Hodnota pro zákazníka. Management Press, Praha 2002. 443 s. ISBN 807261-068-6. VLČEK, R. 2001. Velký třesk ve světle strategií restrukturalizace. Zlín 16.05.2001 – 18.05.2001. In : ČERNÝ, Jaromír (ed.). Tvůrčí odkaz Tomáše Bati a současné podnikatelské metody. Zlín : Univerzita Tomáše Bati, 2001, s. 213–225. ISBN 80-02-01424-3. WANG, K. 2005. Business Life Cycles and Five Elements Theory [online]. 2005, [cit. 27.1.2013]. Dostupné na: <http://systemicbusiness.org/pubs/2005_ISSS_016_Wang.pdf>. ZÁVARSKÁ, Z. 2008. Fáza životného cyklu podniku a možnosti jeho financovania. [online]. 2008, [cit. 27.12.2012]. Dostupné na: <http://www3.ekf.tuke.sk/konfera2008/zbornik/files/prispevky/zavarska.pdf>. KONTAKT Ing. Linda Síbertová Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 498 ZAVÁDZANIE PERSONÁLNEHO CONTROLLINGU V MSP IMPLEMENTATION OF PERSONAL CONTROLLING IN SME s Veronika Soósová 1 ABSTRACT The contribution focuses on the definition of personal controlling and the possibility of its aplication in SMEs. The importance of the implementation of personal controlling results from the large share of personal costs to the total costs, which requires to display the added value of human labour. Neither the human resource management, so as other areas of managing, cannot be functional properly without controlling – without setting objectives, monitoring the measure of their pursuance, determining divergences and receiving improving measures. Personal controlling aims to monitor and identify the deviations from the goals in human resources and creates proposals for their elimination. KEY WORDS Personal controlling, small and medium enterprises (SME), human resources (HR), implementation JEL Classification M12 ÚVOD Trhová ekonomika so silným konkurenčným tlakom núti podniky neustále uvažovať nad svojím napredovaním, resp. udržaním sa na danej pozícii medzi ostatnými podnikmi. Rýchlo sa meniacim podmienkam sa musia podniky neustále prispôsobovať, na základe čoho i riadenie ľudských zdrojov (RĽZ) čelí významným požiadavkám na flexibilitu a zodpovednosť svojich politík. Náklady na ľudskú prácu absorbujú v mnohých podnikoch najväčšiu časť celkových nákladov, z čoho vyplýva vysoká dôležitosť zobrazenia pridanej hodnoty ľudskej práce, ktorá je náročnou úlohou funkcie controllingu. Riadenie ľudských zdrojov musí nielen zabezpečiť spojitosť svojich aktivít s firemnou stratégiou, ale i to, aby personálni manažéri boli schopní spoľahlivo vyčísliť ich prínos, ako aj prínos ostatných pracovníkov v rámci organizácie. Personálny controlling je ako súčasť riadenia ľudských zdrojov dobre známy najmä v prvotriednych a veľkých spoločnostiach, v malých a stredných podnikoch je aplikovaný oveľa menej systematicky. Ľudský kapitál, o ktorý podniky vo veľkom súperia, predstavuje všetky schopnosti, znalosti i talent, ktorými oplývajú zamestnanci danej spolončosti. Otázkou však nie je, či malé a stredné podniky môžu implementovať personálny controlling, oveľa dôležitejšia je odpoveď na otázku ako môže byť personálny controlling implementovaný do malých a stredných podnikov. Controlling ako taký je schopný priam dokonale popísať skutočnosť, v ktorej sa organizácia momentálne nachádza. Zbiera údaje, zosúlaďuje informácie, pomáha vybrať ľudí schopných realizovať podnikové ciele, kontroluje dodržiavanie plánov, zisťuje odchýlky 1 Ing. Veronika Soósová, Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, VEGA č. 1/0910/12 499 a navrhuje opatrenia. Vykonáva sa v rôznych oblastiach podnikovej činnosti, a tak, ako vo veľkom podniku, je dôležitý i v podniku malom. POSTUP ZAVÁDZANIA PERSONÁLNEHO CONTROLLINGU Keďže hovoríme o ľudských zdrojoch, ktoré sa dajú kvantifikovať len do určitej miery, priraďovanie výsledkov práce k nákladom je zložité z dôvodu absencie kauzálnych vzťahov medzi vstupmi a výstupmi. Do štyroch oblastí zaradil Homolka vo svojom článku nasledovné kritické faktory implementácie personálneho controllingu: 2 Ľudská oblasť: nedostatok kvalifikovaných ľudských zdrojov nedostatok času Systémová oblasť: dostatočná a správna príprava komplexné poňatie prepojenie metodických činností a nástrojov s nástrojmi technickými Technická oblasť: zaistenie dostatku hardwaru a softwaru „Kultúrna" oblasť: definícia cieľov aktívne zapojenie manažmentu akceptácia systému všetkými jeho aktívnymi aj pasívnymi uživateľmi merateľnosť prínosov reporting a interpretácia výsledkov riadenie zmeny Vymenované oblasti a faktory možno nazvať kritickými z dôvodu, ktorým je ich zabezpečenie ešte pred zavedením personálneho controllingu v spoločnosti. Najväčší význam má oblasť kultúrna, pretože jej zabezpečenie je najzložitejšie. Ako už bolo spomenuté, pri zavádzaní personálneho controllingu do MSP je potrebné poznať osobitosti jednotlivého podniku a zohľadniť ich. Z tohto dôvodu nemožno stanoviť presný postup zavádzania personálneho controllingu do MSP, každý postup zavádzania je závislý na rôznych premenných, ktoré majú vplyv na konkrétne prevedenie. Hlavnými premennými, ktoré ovplyvňujú implementáciu controllingu, sú veľkosť a typ podniku. Všeobecne by sme však mohli uplatniť nasledovný postup: 1. Analýza súčasného stavu – popis východiskovej situácie, zistenie špecifík podniku, hľadanie potenciálnych problémov implementácie personálneho controllingu. 2. Problém a ciele personálneho controllingu – definovanie problému vychádza z predpokladu, že podniky zavádzajú controlling najmä vtedy, ak sa vyskytne problém, ktorý je nutné vyriešiť, a ideálnym riešením je práve zavedenie controllingu. Na základe zistenia problému podnik vytýči ciele v personálnej oblasti, ktoré chce prostredníctvom controllingu dosiahnuť. 3. Implementácia controllingu v podnikovej praxi – základom implementovania personálneho controllingu je určenie tímu ľudí, ktorí sa budú zaoberať plnením stanovených cieľov. „Nevyhnutným predpokladom pre úspešnú realizáciu tejto práce sú ľudia, ktorí svojím výkonovým potenciálom napĺňajú rastúce požiadavky zákazníkov." 3 4. Využitie personálneho controllingu a kontrola – využívaním controllingu môže podnik diagnostikovať nedostatky a chyby v personálnej oblasti a následne poskytuje návrhy 2 HOMOLKA, Petr. Personální controlling. In: Moderní řízení 9/98, ISSN 0026-8720 3 STOLORZ, Ch. – FOHMANN, L.: Controlling in Consultingunternehmen: Instrumente, Konzepte, Perspektiven, 2. erweiterte Auflage, Germany, 2005, ISBN 3-409-22139-5, s. 200 500 na ich zlepšenie. Úlohou personálneho controllera nie je však len chyby napraviť, ale ich predvídať, aby sa im mohol vyhnúť skôr, ako sa vyskytnú. „Úlohou personálneho controllera je hodnotenie produkčného faktora práca tak, aby bolo možné čeliť rastúcim požiadavkám na znižovanie nákladov." 4 Obr. 3: Grafický model postupu zavedenia personálneho controllingu: Zdroj: vlastné spracovanie Dôvodom, pre ktorý MSP neimplementujú controlling v takom rozsahu ako veľké spoločnosti, je strach z nového a neznámeho. Podmienkou pre efektívne zavedenie controllingu v MSP je najmä presvedčenie samotného vlastníka a jeho schopnosť získať si pre tento krok aj ostatných ľudí, ktorým pribudnú nové úlohy v podobe prípravy reportov a vyhodnocovania, na základe ktorých môžu mať pracovníci pocit straty „nezávislosti", či „pracovnej slobody". HR SCORECARD potenciálny nástroj personálneho controllingu v MSP 5 Na efektívny výkon používa personálny controlling rôzne nástroje, z hľadiska MSP môžeme ako využiteľné v týchto podnikoch označiť kľúčové merania, a tzv. HR scorecard. BSC môže podnik efektívne implementovať len ak je schopný postupne previesť svoje postupy, význam a ciele na zamestnancov. Tímto má byť poskytnutý určitý rámec a odborná príprava, na základe ktoréj vidia podnikové ciele a stratégie a spôsob ich merania. „Použitím HR scorecard je podnik schopný lepšie sledovať a zaznamenávať metriku ľudských zdrojov. Je nutné dať pozor na to, že zhromažďovanie údajov, ako aj ukazovateľov nebudú vedúcemu k ničomu, ak ich neanalyzuje a nezačlení do svojich rozhodovacích procesov. Práve toto je miesto, kde prichádza na rad HR scorecard. Každá spoločnosť potrebuje metodológiu, ktorá jej umožní vidieť a analyzovať informácie, aby vedela, aký druh užitočných rozhodnutí má vykonať pre dobro zamestnancov, ako aj samotnej organizácie." 6 „HR scorecard umožňuje robiť dve dôležité veci manažovať ľudské zdroje ako strategické aktíva a demonštrovať prínos ľudských zdrojov pre podnik z hľadiska finančného úspechu. Hoci každá spoločnosť bude svoju scorecard znázorňovať svojím vlastným 4 JUNG, H.: Controlling, 2. Auflage, Oldenbourg, Munchen, Wien, 2007, ISBN 978-3-486-58500-1 5 http://www.hrmbusiness.com/2009/02/using-balanced-scorecard-in-hr.html 6 BLOKDIJK, G.: Balanced scorecard 100 success secrets : 100 most asked quesions on approach, development, management, measures, performance and strategy, Emereo Pty Ltd, 2008, s.126 , ISBN 978-0-9804-8525-7 Analýza súčasného stavu Problém a ciele Využitie a kontrola (návrhy na zlepšenie) Implementácia zohľadnenie špecifík podniku zavedenie controllingu je riešením problému, na základe ktorého sa vytyčujú personálne ciele vytvorenie controllingového tímu 501 spôsobom, dobre premyslený scorecard by mal dosiahnuť, že budete rozmýšľať o štyroch hlavných témach: kľúčové výstupy ľudských zdrojov, ktoré budú ovplyvňovať rolu ľudských zdrojov vo firemnej stratégii; vysoko výkonný systém práce; rozsah, v ktorom je tento systém v súlade s firemnou stratégiou; a efektívnosť, s ktorou sa tieto výstupy vytvárajú." 7 Hlavnou úlohou BSC je spájať činnosti ľudských zdrojov so stratégiou a stanoviť rozsah, v ktorom funkcie RĽZ pridávajú pridávajú hodnotu cieľom a podnikovej stratégii. Pri RĽZ súvisí najmä s ľuďmi, ich produktivitou a procesmi. Ľudia – správanie zamestnancov, ich schopnosti, zručnosti, či postoje Produktivita – výkon na jedného zamestnanca Procesy – hodnotenie spokojnosti zamestnancov – ako ich organizácia odmeňuje, rozvíja ich schopnosti tak, aby naďalej poskytovali pridanú hodnotu pre spoločnosť Výhody využívania BSC v riadení ľudských zdrojov možno vyjadriť nasledovne: 1. Použitie BSC pri riadení výkonnosti je vlastne holistický prístup, pretože nezanecháva žiadnu z kľúčových oblastí organizácie „neobrátenú". Zameriava sa na podstatné veci potrebné na dosiahnutie maximálnych výsledkov. Nasleduje Paretov princíp, kde 80% produktívneho organizačného výkonu pochádza z 20% najdôležitejších ukazovateľov. 2. BSC spája organizačné jednotky do súdržnejšej entity k spoločnému cieľu, pričom sa budú naďalej usilovať o dosiahnutie vlastných a oblastných cieľov. Vlastný výkon je spojený s výkonom oddelenia, ciele a výkony jednotlivcov sa potom integrujú do výkonu jednotky či oddelenia. BSC núti pracovníkov konať synergicky. 3. Najlepšou časťou implementácie BSC je, že máte výsledky toho, čo meriate, pretože BSC umožňuje organizácii prepojiť vykonané merania s podnikovou stratégiou a cieľmi. „HR scorecard je možné použiť k diagnostike interného a externého nasadenia pomerne jasnou cestou. Po prvé, manažéri diagnostikujú vnútorné nasadenie na základe hodnotenia, či sa jednotlivé personálne postupy navzájom podporujú, alebo pracujú v protichodnom zmysle. Po druhé, manažéri posudzujú, či sú personálne postupy dávajú plnohodnotnú možnosť vývojovým „produktom" kľúčových pracovníkov, ako sú pracovná stabilita a tímová práca. Po tretie, stupeň externého nasadenia sa hodnotí na základe posúdenia stupňa, v ktorom sú „vývojové produkty" pracovníkov prepojené s kľúčovými strategickými programmi riadenia výkonu. Tieto tri hodnotenia sú mimoriadne užitočné nielen pre odvodenie opatrení interného a externého nasadenia vysoko účinných pracovných systémov, ale tiež pre zapojenie širšej skupiny manažérov a zamestnancov v diskusii, ako najlepšie implementovať systém." 8 Podľa HR scorecard musí byť personálny systém merania založený na jasnom pochopení organizačnej stratégie. Ide o mechanizmus popisujúci tvorbu hodnoty zamestnancov a systému riadenia zamestnancov v podniku. HR Scorecard má päť kľúčových prvkov: 9 Prvým prvkom je to, čo nazývame úspech zamestnancov. Pýta sa: Má zamestnanec kľúčové strategické zámery (plány) pre podnikanie? 7 BECKER, B. E. – HUSELID, M. A. – ULRICH, D.: HR scorecard : linking people, strategy and performance, USA, HBS Press, 2001, s. 53, ISBN 1-57851-136-4 8 BOHLANDER, G. – SNELL, S.: Managing human resources. USA. South-Western Cengage Learning, 2010, s. 721, ISBN 978-0-324-59331-0 9 http://www.markhuselid.com/hr.html 502 Druhým prvkom sú správne personálne náklady. Pýta sa: Je naša celková investícia do zamestnancov (nielen funkcie HR) primeraná (nie len minimálna)? Tretí prvok môžeme označiť za správne typy personálneho zoskupovania. Pýta sa: Sú naše personálne postupy v súlade s obchodnou stratégiou a diferencované cez pozície, kde je to vhodné? Štvrtým prvkom sú správne personálne postupy. Pýta sa: Navrhli a implementovali sme svetovú triedu politiky a princípov riadenia ľudských zdrojov všade v podnikaní? Piatym prvkom sú správni personálni profesionáli. Pýta sa: Majú naši personálisti zručnosti potrebné k navrhnutiu a implementácii svetovej triedy systému RĽZ? Pri vypracovávaní HR scorecard, ako aj pri samotnej aplikácii personálneho controllingu je nutné si uvedomiť, že neúspechom organizácií nie sú technológie či budovy, ale ľudia. Tab. 3: Praktické príklady aplikácie BSC v oblasti ľudských zdrojov Spoločnosť Strategické ciele Ukazovatele Spôsob merania BMW Voľba zamestnávateľa: interní/externí zamestnanci atraktivita na trhu práce analýza atraktivity úspešné výberové konanie pomer uchádzačov k pozvaným spokojnosť zamestnancov zamestnanecký prieskum Breuninger GmbH & Co. Rozvoj kvalifikovaného a motivovaného personálu spokojnosť zamestnancov index "šťastný zamestnanec" kvalifikácia a kvalita zamestnancov výsledky testov fluktuácia zamestnancov miera fluktuácie produktivita zamestnancov obrat na zamestnanca Zdroj: WUNDERER, R. – JARITZ, A.: Unternehmerisches Personalcontrolling: Evaluation der Wertschopfung im Personalmanagement. Luchterhand Verlag GmbH, 2006, s. 361 – 364, ISBN 978-3472063384 ZÁVER Ľudské zdroje podniku sa pôsobením trhovej ekonomiky stávajú čoraz dôležitejším zdrojom konkurencieschopnosti, zvyšuje sa hodnota ľudského kapitálu. Môžeme tvrdiť, že sa považujú za najpodstatnejší faktor, ktorý podniky využívajú. Nielen prvotriedne, ale i malé a stredné podniky by im preto mali venovať patričnú pozornosť. Hoci je ich hodnotenie náročné, to, čím vynikajú najúspešnejšie podniky, je práve dobrá organizácia a využitie ľudských zdrojov. Personálny controlling sa zaoberá kvalitatívnou, kvantitatívnou i strategickou oblasťou ľudských zdrojov, čím prispieva k zlepšovaniu podnikových výsledkov. Z dôvodu rozmanitosti malých a stredných podnikov je jeho implementácia odlišná v závislosti od špecifík daného podniku, v konečnom dôsledku však umožňuje merať podnikové výsledky v personálnej oblasti, ako aj porovnávať ich s inými podnikmi a prinášať zlepšenia. 503 LITERATÚRA BECKER, B. E. – HUSELID, M. A. – ULRICH, D.: The HR scorecard: linking people, strategy and performance. HBS Press. Boston, 2001, 235 s. ISBN 1-57851136-4 STOLORZ, Ch. – FOHMANN, L.: Controlling in Consultingunternehmen: Instrumente, Konzepte, Perspektiven, 2. erweiterte Auflage, Germany, 2005, ISBN 3409-22139-5, 272 s. BLOKDIJK, G.: Balanced scorecard 100 success secrets : 100 most asked quesions on approach, development, management, measures, performance and strategy, Emereo Pty Ltd, 2008, ISBN 978-0-9804-8525-7, 156 s. BOHLANDER, G. – SNELL, S.: Managing human resources. USA. South-Western Cengage Learning, 2010, ISBN 978-0-324-59331-0, 821 s. WUNDERER, R. – JARITZ, A.: Unternehmerisches Personalcontrolling: Evaluation der Wertschopfung im Personalmanagement. Luchterhand Verlag GmbH, 2006, ISBN 9783472063384, 498 s. JUNG, H.: Controlling, 2. Auflage, Oldenbourg, Munchen, Wien, 2007, ISBN 978-3-48658500-1 HOMOLKA, Petr. Personální controlling. In: Moderní řízení 9/98, ISSN 0026-8720 www.hrmbusiness.com www.markhuselid.com Príspevok vychádza s podporou vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva SR a SAV projektu VEGA č. 1/0910/12 Controlling podnikov financovaný na princípe verejných zdrojov KONTAKT Ing. Veronika Soósová Katedra podnikovohospodárska Fakulta podnikového manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave e-mail: [email protected] 504 SÚČASNÉ TRENDY V ONLINE MARKETINGU A NAJČASTEJŠIE ONLINE FORMÁTY VYUŽÍVANÉ PODNIKMI V SR CURRENT TRENDS IN ONLINE MARKETING AND MOST FREQUENTLY USED FORMS OF ONLINE ADVERTISING AMONGS ENTERPRENEURS IN SLOVAKIA Mária Spišiaková ABSTRACT Good marketing is in increasingly becoming an important ingredient of business success and profoundly affects our everyday lives. In recent years there has been a drastic acceleration of changes in marketing methods and tools used by specialized marketing companies as well as individuals and enthusiasts. We live in a digital age; the world is changing because of the internet. Online marketing and online communication tools are very complex. In the Internet environment, so there is a connection of the components of marketing. This is especially true in recent years when there has been a rapid development of the Internet and the possibilities it offers to users on the one hand and companies and marketing agencies on the other. KEY WORDS Online marketing, Internet marketing, Rich Media Banner, Click Though Rate JEL Classification M 31, M 37 ÚVOD "Marketing je všade. Formálne alebo neformálne sa ľudia a spoločnosť zaoberajú nespočetným množstvom aktivít, ktoré by sme mohli nazývať marketingom. Dobrý marketing sa v stále vo väčšej miere stáva dôležitou ingredienciou podnikateľského úspechu. A marketing hlboko ovplyvňuje naše každodenné životy. Je vo všetkom, čím sa zaoberáme od šiat, ktoré nosíme, cez webové stránky na ktoré klikneme, až k reklamám, na ktoré sa pozeráme."[1] V posledných rokoch dochádza k razantnému zrýchleniu zmien v marketingových metódach a nástrojoch, ktoré používajú špecializované marketingové firmy, tak aj jednotlivci a nadšenci. Žijeme v digitálnom veku a svet sa mení vďaka internetu. Už dávno neplatia tzv. staré pravidlá marketingu, ktoré Scott opisuje ako stav, kedy marketing jednoducho znamenal reklamu, ktorá bola jednosmerná (od spoločnosti smerom k spotrebiteľovi) a výhradne zameraná na predaj produktu. [2] INTERNETOVÝ MARKETING VS. ONLINE MARKETING Tieto pojmy sú si veľmi blízke a ako Janouch píše [3] sú často zamieňané, vrátane takých ako sú i-marketing, e-marketing alebo web marketing. Pre vyššiu prehľadnosť je lepšie internetový marketing vymedziť ako marketingové aktivity na internete a online marketing chápať ako rozšírenie aktivít o marketingové aktivity cez mobilné zariadením. Toto delenie sa však v posledných rokoch stiera, vďaka neustále vyspelejším mobilným zariadením, ktoré už Ing. Mária Spišiaková., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, autorský podiel 100% 505 môžu byť non-stop pripojené na internet. Súčasné mobilné telefóny majú už internetový prehliadač a je na ne možné sťahovať rôzne aplikácie, vďaka ktorým sa užívateľ k internetovým službám typu e-mail ľahšie dostane. Online marketing a nástroje online komunikácie sú veľmi komplexné. V prostredí internetu tak dochádza k prepojeniu jednotlivých zložiek marketingu. To platí najmä v posledných rokoch kedy došlo k prudkému rozvoju internetu a možností, ktoré ponúka ako užívateľom na jednej strane, tak spoločnostiam a marketingovým agentúram na strane druhej. Obrázok č.1 zobrazuje proporcionálne rozdelenie rôznych druhov mediálnych kanálov v špecifických obdobiach na základe čoho môžeme vyhodnotiť vývoj a odhadnúť hypotetický vývoj marketingu. Obrázok č.1 Vývoj marketingu Prameň: Rolný, Marek. Efektivní internetový marketing. [company e-learning materials] Prostějov : Web71 s.r.o., 2010. Bratislava 2000 s.336 ISBN 80-88715-81-4 Jediná forma marketingu v 19.storočí bola iba informácia vymieňajúca sa medzi zákazníkmi a obchodníkmi na miestnom trhu a v novinách. Situácia sa zmenila v čase vynálezu televízie, kedy sa marketing stal masovou záležitosťou. Toto je dôvod, prečo sú online formy marketingu silnou zbraňou v rukách marketérov v súčasnosti. Zákazníci sú znechutený masovou formou reklamy z televízie, rádia, novín a letákov. Dokonca reklamy nepočúvajú ani nečítajú. Iba 2-3% ľudí reagujú na letáky. Jeden z dvadsiatich telefonátov predávajúcich produkt alebo službu je fenomenálny úspech. Ak sa pozeráme na tieto čísla úpadok klasického marketingu je zrejmý. Problémom klasického marketingu je, že ponúkajú zákazníkom niečo, čo nechcú. Toto je dôvodom, prečo vo všeobecnosti vôbec nedôverujú marketingu. Internet zmenil všetko, marketing nevynímajúc. Vďaka online svetu sa pomaly vraciame k osobnému prístupu ku každému jednému zákazníkovi. Najväčšou výhodou online marketingu je, že sa môžeme cielene zamerať na záujmy zákazníkov o naše produkty a služby s väčšou efektivitou, než pri „starých technikách/spôsoboch marketingu" VÝHODY A NEVÝHODY ONLINE MARKETINGU Online marketing ponúka oproti ostatným formám marketingu tak výhody, ako aj nevýhody. Ich ucelený prehľad ponúka Janouch, ktorý zhrnul hlavné výhody online marketingu do siedmych bodov: Cielenie a individualizácia – vďaka využitiu internetu je možné presne zacieliť na skupiny zákazníkov (prípadne jednotlivých zákazníkov), ktorí majú o daný produkt alebo službu 506 záujem. Zákazníci zároveň vystupujú z individuality (obojsmerná komunikácia), čo umožňuje plne pochopiť ich individuálne potreby a preferencie. Monitorovanie a meranie – jednou z hlavných predností online marketingu je merateľnosť mnohých ukazovateľov. Vďaka analytickým nástrojom je možné merať nielen počty návštevníkov na stránkach, reálne kliky na reklamu a nákupy, ale aj správanie návštevníkov v rámci stránok alebo dosah komunikácie na sociálnych sieťach. Spätná väzba zákazníkov – internet slúži ako médium pre obojstrannú komunikáciu medzi firmou a zákazníkom. Oproti dobe masmédií, kedy bol tok informácií jednosmerný smerom k zákazníkovi a spätná väzba bola prakticky potlačená, tak má dnes zákazník k dispozícií prostriedky k vyhľadávaniu hodnotenia produktov a v prípade nespokojnosti aj možnosť tieto informácie predávať ďalším potenciálnym kupujúcim. Dochádza tak k vyššiemu dôrazu na kvalitu služieb a výrobkov. Komplexnosť – internet ponúka širokú škálu použiteľných metód a nástrojov, ktoré možno využiť k osloveniu potenciálnych zákazníkov. Efektivita – online marketing ponúka v porovnaní s ostatnými druhmi reklám lacnú možnosť propagácie. Veľkou výhodou pre zadávateľa je aj možnosť použiť platobný model založený na platbe za akciu – t.j. dochádza k platbe až po uskutočnení nákupu, kliknutiu, prípadne vzhliadnutiu alebo prečítaní Dostupnosť – internet funguje 24 hodín denne, 365 dní v roku a aj v dobe, kedy je v niektorých oblastiach pokles aktivity (napr. počas noci), stále je možnosť oslovenia potenciálnych zákazníkov na druhej strane sveta. Globálny dopad – až na niekoľko výnimiek (spôsobených hlavne cenzúrou) je možné cez internet osloviť kohokoľvek s prístupom k internetu kdekoľvek na svete. A za hlavné nevýhody považuje: Dôveryhodnosť – internet je stále niektorými užívateľmi považovaný za druhoradé médium, kde nie je možné určiť autora obsahu a je tak potenciálne nedôveryhodný. Zároveň dochádza k prudkému nárastu kriminality v kontexte sociálnych sietí. Všetci nie sú online – využívanie internetu hlavne u seniorov je menej časté – čo je spôsobené hlavne nedôverou v toto médium a taktiež nižšou počítačovou gramotnosťou tejto skupiny. Menšia využiteľnosť pre lokálne podniky – globálny dopad, ktorý je jednou z výhod online marketingu môže naopak byť považovaný aj za nevýhodu pre použitie marketingu malých lokálnych podnikov. INTERNETOVÝ TRH 2012 Napriek veľkému úpadku klasického marketingu je z hľadiska typu reklamných médií naďalej lídrom TV reklama, ktorá sa v celosvetovom meradle podieľa na reklamných výdavkoch 40%. Z hľadiska objemu druhá najrozšírenejšia je printová reklama, ktorá sa podiela 26%. Z grafu č.1 je zrejmé, že internetová reklama je tretia najrozšírenejšia reklama a z grafu č. 2 vyplýva, že rastie rekordne rýchlo. V USA narástli výdavky na online reklamu medziročne o 6,7 %, v Európe o 11,7 % a globálne až o 12,8 %. Výdavky v tomto segmente sú síce napriek enormnému medziročnému rastu stále nižšie ako v televízii alebo v tlačených médiách, ale trhový podiel bol v roku 2012 takmer 18%, čo predstavuje 83,2 mld.US, čím prekonali už objem výdavkov v ostatných tradičných médiách, do ktorých patrí napr. rozhlas a kino. V roku 2012 bol vyšší podiel online reklamy v Európe ako v US, dosiahol 20,4%. Na základe vývoja a súčasných trendov sa predpokladá naďalej nadpriemerný rast online reklamy. Jej objem by mal dokonca v priebehu niekoľkých rokov prekonať objem reklamy v printových médiách. 507 Graf č.1: Zdroj: Strategy Analytics Global Advertising Forecast 2012 Graf č. 2: Zdroj: Strategy Analytics Global Advertising Forecast 2012 Ak sa pozeráme na predchádzajúce grafy úpadok klasického marketingu je zrejmý. Problémom klasického marketingu je, že ponúka zákazníkom niečo, čo nechcú. Toto je dôvodom, prečo vo všeobecnosti ľudia vôbec nedôverujú marketingu a reklame. Internet zmenil všetko, marketing nevynímajúc. Vďaka online svetu sa pomaly vraciame k osobnému prístupu ku každému jednému zákazníkovi. Z tohto dôvodu by sme sa teraz zamerali na súčasné trendy roku 2012 v online marketingu. Jedným z najčastejšie využívaným online formátom v uplynulom roku bol rich media banner. Podľa reportu gemiusAdMinotoring, ktorý je vykonávaný každý polrok na vybraných trhoch CEE regiónu má Slovensko druhú najvyššiu CTR pri displejových kampaniach z vybratých štátov a stále rastie. CTR je miera preklikov (Click-Through Rate), je to jeden z najdôležitejších ukazovateľov pri online kampaniach. Je to pomer medzi počtom kliknutí na reklamný formát (odkaz) a počtom jeho zobrazení (impresií, doručení reklamného formátu) vyjadrený v percentách. Ak sa teda reklamný formát zobrazil 1 000-krát a z toho bolo 20 klikov, mali ste 2%-tný Click Rate. Miera prekliknutia dosahuje u nás podľa spomínaného reportu 0,56%, čo je výraznejšie viac ako v Českej republike (0,35%) alebo v Maďarsku (0,27%). Najvyššia miera preklikov je v Poľsku, kde táto hodnota dosahuje až 0,62%, naopak najnižšia hodnota CTR je v Srbsku, iba 0,15%. 0 10 20 30 40 50 TV Print Ostatné tradičné média Online 34,5 31,3 13,8 20,4 41 24,1 16,8 18 40,5 26,4 15,2 17,9 Podiel jednotlivých typov médii na reklamnom trhu 2012 Európa US Globálne -5 0 5 10 15 Reklama TV Print Iné tradičné formy Online 3,7 3,4 -0,1 2,4 11,7 2,7 3,7 -1,5 2,9 6,7 4,9 5 0,5 4,1 12,8 Medziročný nárast výdavkov na reklamu Europa US Globálne 508 Graf č.2 Zdroj: gemiusDirectEffect/AdOcean 2012 V porovnaní s výsledkami za druhý polrok 2011 sa zvýšilo CTR na Slovensku o 0,07 percentuálneho bodu, čo je najvyšší nárast zo všetkých sledovaných štátov. Dôvodov prečo slovenskí používatelia klikajú na online reklamy viac ako v iných štátoch a prečo CTR zaznamenalo taký nárast medzi druhým polrokom 2011 a prvým polrokom 2012 je niekoľko. Jedným z najvýznamnejších je pravdepodobne fakt, že čoraz väčší podiel reklamných bannerov používaných v kampaniach na našom trhu patrí do rich media formátov. Rich media banner je interaktívna forma bannerovej reklamy, ktorá má za úlohu účinne a efektívne osloviť cieľovú skupinu. S technologickým vývojom prišla možnosť nahradiť klasické bannery multimediálnymi formátmi, rich media bannermi. Sú to rôznorodé formáty postavené hlavne na technológii Flash, ktoré ponúkajú možnosť interaktívne a zaujímavo spropagovať produkty či služby. V princípe sa formátom nekladú medze a kreatívna agentúra má k dispozícii celú paletu rôznych možností využitia a stvárnenia rich media bannerov: Zväčšujúce/zmenšujúce sapo prejdení myšou sa banner zväčší alebo zmenší Pevnébanner s pevným miestom na stránke Plávajúcebanner "pláva" nad obsahom stránky Prechodovébanner sa zobrazuje na celej obrazovke pred obsahom stránky Tak ako všetko má svoje výhody a nevýhody, tak je to aj s rich media bannermi. Hlavná výhoda multimediálnych bannerov je hlavne v ich interaktivite a alternatívnom prístupe k cieľovej skupine. Ak zhrnieme výhody sú to najmä tieto: interaktivita možnosť kreatívneho prístupu k zákazníkom veľká sila pri podpore značky vyššia účinnosť ako štandardné bannery možnosť cielenia na vybranú skupinu zákazníkov Ani multimediálne formáty nie sú bez nevýhod. V tomto prípade však treba povedať, že nevýhody sú takmer výlučne spojené s technológiami používanými na ich tvorbu. Môžeme ich zhrnúť na: chýbajúce štandardy zložité technológie 0,00% 0,10% 0,20% 0,30% 0,40% 0,50% 0,60% 0,70% Poľsko Česká republika Lotyšsko Chorvátsko Litva 0,62% 0,56% 0,35% 0,32% 0,30% 0,30% 0,29% 0,27% 0,26% 0,15% Miera prekliku v jednotlivých štátoch CEE 509 vysoké náklady na tvorbu a nákup médií problematické vyhodnocovanie a meranie štatistiky úspešnosti problém s veľkosťou reklamných súborov a jej obmedzeniami v súvislosti s veľkosťou súborov problém s rýchlosťou užívateľov a časom potrebným pre načítanie reklamy Napriek týmto nevýhodám sa rich media bannerov netreba obávať. Poskytovatelia reklamných priestorov a rovnako reklamné online systémy húževnato pracujú na ich odstránení a do budúcna sa určite môžeme tešiť, že väčšina z týchto problémov bude odstránená. ZÁVER Prioritou online marketingu je slúžiť ako efektívne marketingové riešenie s jasne definovaným cieľom, ktorým je získať nových zákazníkov a tým zvyšovať zisk a konkurencieschopnosť podniku. Precízne naplánovaná, inovatívna a správne zrealizovaná internetová reklamná kampaň má obrovský potenciál pre akúkoľvek organizáciu. Z prieskumu gemiusAdMonitoring vyplýva, že čoraz viac inzerentov chce osloviť užívateľa originálne a zaujímavo a tak volí netradičné formáty online reklamy, ktoré nielen komunikujú reklamnú propozíciu, ale tiež ohúria a nadchnú návštevníkov a donútia ich prekliknúť sa na stánku. Popularita klasických reklamných formátov je stále vysoká, rozhodujúcim faktorom je cena, pretože klasické reklamné bannery sú lacnejšie ako rich media bannery. Napriek vyššej cene čoraz viac inzerentov chce osloviť užívateľov inak ako konkurencia a využíva práve rich media bannery. Rich media bannery sú pre používateľov lákavejšie a atraktívnejšie, čím sa zvyšuje CTR . LITERATÚRA KOTLER, P.; KELLER, K.L. Marketing management. 12. vyd. Praha: Grada, 2007. 788 s. ISBN 97880-247-1359-5. SCOTT, D.M.; PLCHOTOVÁ, J. Nová pravidla marketingu a PR: naučte se využívat vydávání zpráv, blogy, podcasty, virální marketing a online média pro přímé oslovení zákazníků. Vyd. 1. Praha: Zoner press, 2008. 272 s. ISBN 978-80-86815-93-0. JANOUCH V. Internetový marketing: Prosaďte se na webu a sociálních sítích. 1. vyd. Brno: Computer Press, 2010. 297 s. ISBN 978-80-251-2795-7, s.17 ROLNÝ, M. Efektivní internetový marketing. [company e-learning materials] Prostějov : Web71 s.r.o., 2010. Bratislava 2000 s.336 ISBN 80-88715-81-4 ICHNOVSKÝ, I. Trendy v online reklame za rok 2012, IN Stratégie. 2012, č. 12, s. 22. ISNN 12103756. www.strategyanalytics.com http://files.gemius.pl/Reports/2012/2012_H1_gemiusAdMonitor.pdf KONTAKT Ing. Mária Spišiaková Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava , Slovenská republika e-mail: [email protected] 510 VPLYV EKONOMICKÉHO RASTU NA SPOTREBU A OBJEM OBCHODNEJ A VÝROBNEJ MARŽE THE EFFECT OF ECONOMIC GROWTH ON CONSUMPTION AND TRADE MARGIN VOLUME AND PRODUCTION MARGIN VOLUME Ľubomír Strieška, Jana Hlaváčiková 1 ABSTRAKT The EU countries as well as the countries of the Eurozone have high budget deficits, gradually increasing their state debts. In order to stop this negative trend, various measures are afoot in the Eurozone to achieve budget deficits of less than 3% of the GDP in 2013 and the years to come. Such an obligation has been assumed also by the Slovak Republic. The Government of the Slovak Republic relies on the fact that increasing the state budget revenues will also create a relatively high economic growth, estimated in average at 1% 2% of the GDP. In this contribution we analyze the effects of economic growth on VAT volume as well as on other economic indicators (consumer prices, consumption). The main problem is the magnitude of correlation between economic growth and domestic demand. KEY WORDS economic growth, value added tax volume, value added tax rate, trade margin volume, trade margin rate, production margin volume, price elasticity of demand, price elasticity of supply JEL Classification: H2, H5 ÚVOD Slovenská republika (ďalej len „SR") sa zaviazala, že v roku 2013 udrží deficit štátneho rozpočtu pod 3 % hrubého domáceho produktu (ďalej len „HDP"). Tento záväzok zabezpečuje SR znížením štátnych výdavkov, zvýšením dane fyzických a právnických osôb od určitej hranice. Nezvyšuje sa sadzba dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH"). Vláda SR sa spolieha na pomerne vysoký ekonomický rast (rast HDP) v porovnaní s inými krajinami eurozóny. Na rok 2013 už boli uvádzané rôzne prognózy ekonomického rastu SR, ktoré sa pohybujú v rozmedzí od 1 % do 2 % HDP. Vyšší ekonomický rast v SR v porovnaní s krajinami eurozóny vyvoláva na Slovensku určitý optimizmus, že ekonomický rast vygeneruje vyššiu spotrebu a teda aj vyššie príjmy do štátneho rozpočtu. Vychádza sa z predpokladu, že ekonomický rast vytvorí nové pracovné miesta (zvýši sa zamestnanosť) a zvýšia sa aj priemerné mzdy v národnom hospodárstve. Nové pracovné miesta a zvýšená priemerná mzda vytvoria vyššie príjmy obyvateľstva, a teda sa predpokladá aj vyššia domáca spotreba (vyšší domáci dopyt). Takýto je predpoklad. A tu vzniká prvý problém. Nevieme presne odhadnúť mieru korelácie medzi ekonomickým rastom a domácou spotrebou. Vytvorí ekonomický rast nové pracovné miesta? Zabezpečí vyšší ekonomický rast aj vyššie priemerné 1 doc. Ing. Ľubomír Strieška, CSc., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 50%, podiel na projekte VEGA 1/0294/13 100% Ing. Jana Hlaváčiková, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 50%, podiel na projekte VEGA 1/0294/13 100% 511 mzdy v národnom hospodárstve? Ak by sa tak stalo, vzniká druhý problém. Aká časť príjmov obyvateľstva z ekonomického rastu bude smerovať do domácej spotreby a aká časť do úspor. Zatiaľ tieto problémy možno simulovať iba na modeloch. Primárnym cieľom tohto príspevku je modelovať a analyzovať vplyv ekonomického rastu na domácu spotrebu a ďalšie ekonomické ukazovatele. 1 METODIKA RIEŠENIA PROBLÉMU Na základe mikroekonomických princípov odvodíme tvorbu cien na trhoch dokonalej a nedokonalej konkurencie ( monopol). Na trhoch dokonalej konkurencie platí princíp dopyt sa rovná ponuke. Na trhoch nedokonalej konkurencie (monopoly) na princípe marginálne výnosy sa rovnajú marginálnym nákladom. Na reálnych trhoch, medzi výrobcu a spotrebiteľa vstupuje obchod a štát. Obchod ovplyvňuje spotrebiteľské ceny prostredníctvom výšky sadzby obchodnej marže a štát prostredníctvom výšky sadzby dane z pridanej hodnoty. Výšku sadzby obchodnej marže vygeneruje trh. Jej výška závisí od intenzity konkurencie v obchode. Výšku sadzby DPH určuje štát zákonom. V reťazci výrobca, obchod, štát a spotrebiteľ vznikajú tri kategórie cien: výrobná cena, obchodná cena a spotrebiteľská cena. Vzťahy medzi týmito cenami sú nasledovné k ps po a z po pv alebo zk ps pv (1) kde: ps – spotrebiteľská cena, po – obchodná cena, pv – výrobná cena, k – sadzba dane z pridanej hodnoty, z – sadzba obchodnej marže. Najprv zadefinujeme funkciu dopytu a potom funkciu ponuky. (Funkcie dopytu a ponuky môžu mať rôzne analytické tvary). Nech funkcia dopytu má tvar byap 2 (2) Ak máme zadefinovanú funkciu dopytu vzniká otázka: ako ovplyvňuje funkciu dopytu ekonomický rast? Ekonomický rast by mal logicky zvyšovať spotrebu. Najprv funkciu (2) vyjadríme recipročne 2a p y b z toho b a p y 1 2 (3) Funkciu (3) vynásobíme ekonomickým rastom r a dostaneme r a p y b 1 2 a po úprave bb yrap 2 (4) Funkciu ponuky odvodíme z nákladovej funkcie, ktorá má tvar hyfdyc )( (5) Keď nákladovú funkciu (5) derivujeme podľa y dostaneme funkciu marginálnych nákladov, ktorá tvorí v dokonalej konkurencii funkciu ponuky 512 1 )( )( hmc yhf dy ydc pyMC (6) Ak do funkcie ponuky (6) zakomponujeme sadzbu obchodnej marže (z) a sadzbu DPH (k) a h-1=n potom dostaneme funkciu ponuky nyhfzkp (7) Cenovú elasticitu dopytu a ponuky vypočítame zo vzťahov (4) a (7) podľa známych postupov a po úpravách dostaneme b ED 1 (8) n ES 1 (9) Pre dokonalú konkurenciu vypočítame výstup odvetvia y a spotrebiteľskú cenu ps na základe tohto modelu (dopyt sa rovná ponuke) nbb yhfzkyra 2 (10) Z rovnice (10) dostaneme výstup odvetvia y a tento keď dosadíme do funkcie dopytu (4) dostaneme funkciu spotrebiteľskej ceny nb bra hfzk y 1 2 (11) nb b b b ra zkhf raps 2 2 (12) Ak poznáme funkciu spotrebiteľskej ceny môžeme odvodiť podľa vzťahu (1) cenu obchodu (po) a cenu výroby (pv) takto Cena obchodu Ceny výroby nb b b b ra zkhf k ra po 2 2 (13) nb b b b ra zkhf zk ra pv 2 2 (14) Na základe vzťahov (8,9,11,12,13 a 14) odvodíme indexy: index spotrebiteľskej ceny, index spotreby, index objemu DPH, index objemu obchodnej marže a index objemu výrobnej marže. Index spotrebiteľskej ceny Index spotreby DS S D D EE E E E ps rzk zk rI 1 11 22 1 (15) DS DS D EE EE E y rzk zk I 1 11 22 (16) Index objemu DPH Index objemu DPH vyjadríme ako rozdiel spotrebiteľskej ceny a ceny obchodu vynásobený objemom spotreby pri zmene niektorého parametra a delíme druhé obdobie prvým obdobím takto 111 222 1 2 ypops ypops T T IT 1 1 12 1 21 1 11 22 kk rkk rzk zk I D Ds Dss D E EE EEE E T (17) 513 Index objemu obchodnej marže Index objemu obchodnej marže vyjadríme ako rozdiel ceny obchodu a ceny výroby vynásobený objemom spotreby pri zmene niektorého parametra a delíme druhé obdobie prvým obdobím takto 111 222 1 2 ypvpo ypvpo Mo Mo IMo 1 1 122 1 211 1 11 22 zzk rzzk rzk zk I D DS DSs D E EE EEE E Mo (18) Index objemu výrobnej marže Index objemu výrobnej marže vyjadríme ako rozdiel ceny výroby a priemerných variabilných nákladov vynásobený objemom spotreby pri zmene niektorého parametra a delíme druhé obdobie prvým obdobím takto 1 2 11 22 y y AVCpv AVCpv IMV 22 11 1 2 11 1 2 22 zk zkr kzr kz I D DS DSS D E EE EEE E Mv (19) Odvodené vzťahy (15, 16, 17, 18 a 19) platia rovnako pre dokonalú konkurenciu aj monopol. Indexy ekonomických ukazovateľov sú funkciou piatich premenných. Všeobecne tento funkčný vzťah možno zapísať takto ),,,,(,,,, rEEzkIIIII SDMvMoTyps (20) Premenné k, z, ED, ES sú parametre správania jednotlivých subjektov. Uvedené premenné ( parametre) možno charakterizovať takto: k – sadzba DPH, kvantifikuje správanie štátu, z – sadzba obchodnej marže, kvantifikuje správanie obchodníkov, ED – elasticita dopytu, kvantifikuje správanie spotrebiteľov, ES – elasticita ponuky, kvantifikuje správanie výrobcov, r – ekonomický rast, kvantifikuje hospodársku kondíciu ekonomiky štátu. 2. ANALÝZA VÝVOJA SPOTREBY, OBJEMU OBCHODNEJ A VÝROBNEJ MARŽE – MENÍ SA EKONOMICKÝ RAST A NEMENÍ SA DPH Model – ekonomický rast a konštantná sadzba DPH – vychádza z predpokladu, že štát nemení sadzbu DPH, t. j. k1=k2, obchod nemení sadzbu obchodnej marže, t. j. z1=z2, a prognózujeme určitú výšku ekonomického rastu. Už v úvode sme naznačili, že nie je problém zakomponovať do modelov ekonomický rast, ale určiť koreláciu medzi ekonomickým rastom a spotrebou. Ak prognózujeme napríklad ekonomický rast 2 %, zvýši sa spotreba o 1,5 % o 1 % alebo inú hodnotu? Vo výpočtoch v tomto modely budeme korigovať ekonomický rast koeficientom 0,5 a 0,8, čo znamená, že 2 % ekonomický rast zvýši spotrebu o 1 % resp. 1,6 %. Ak sa mení ekonomický rast a nemení sa sadzba DPH ani sadzba obchodnej marže, môžeme podľa vzťahov (15, 16, 17, 18 a 19) vypočítať: index spotrebiteľskej ceny, index 514 spotreby, index objemu DPH, index objemu obchodnej a výrobnej marže. Výsledky výpočtov sú uvedené v tabuľke 1. V tabuľke 1 simulujeme ekonomický rast v rozmedzí od 0,5 % do 5 %, sadzba DPH je 20 %, sadzba obchodnej marže je 40 %, elasticita dopytu a ponuky je konštantná (ED=1,25 a ES=100). (V tomto modeli nie je výška sadzby DPH a obchodnej marže podstatná, lebo nepredpokladáme ich zmenu). Ekonomický rast korigujeme koeficientom 0,5 a 0,8. Ekonomický rast v intervale od 0,5 % do 5 %, korigovaný koeficientom 0,8 vygeneruje zvýšenú spotrebu (y) od 0,247 % do 2,449 %. Zvýšená spotreba rovnomerne zvýši objem DPH, objem obchodnej a výrobnej marže. Spotrebiteľská cena sa zvýši minimálne. Na uvedené ukazovatele má určitý vplyv aj elasticita dopytu a ponuky. Tento vplyv neuvádzame, lebo vymedzený priestor v príspevku to neumožňuje. Tabuľka 1: Zmena ukazovateľov (ps, y, T, Mo, Mv) v % keď sa mení ekonomický rast r2(%) r2 kor.(0,5) ps y T Mo Mv 0,5 0,25 0,002 0,247 0,249 0,249 0,249 1 0,5 0,005 0,494 0,499 0,499 0,499 1,5 0,75 0,007 0,741 0,748 0,748 0,748 2 1 0,010 0,988 0,998 0,998 0,998 2,5 1,25 0,012 1,234 1,247 1,247 1,247 3 1,5 0,015 1,481 1,496 1,496 1,496 3,5 1,75 0,017 1,728 1,746 1,746 1,746 4 2 0,020 1,975 1,995 1,995 1,995 4,5 2,25 0,022 2,222 2,244 2,244 2,244 5 2,5 0,024 2,469 2,494 2,494 2,494 r2(%) r2 kor.(0,8) ps y T Mo Mv 0,5 0,4 0,004 0,395 0,399 0,399 0,399 1 0,8 0,008 0,790 0,798 0,798 0,798 1,5 1,2 0,012 1,185 1,197 1,197 1,197 2 1,6 0,016 1,580 1,596 1,596 1,596 2,5 2 0,020 1,975 1,995 1,995 1,995 3 2,4 0,023 2,370 2,394 2,394 2,394 3,5 2,8 0,027 2,765 2,793 2,793 2,793 4 3,2 0,031 3,160 3,192 3,192 3,192 4,5 3,6 0,035 3,555 3,591 3,591 3,591 5 4 0,039 3,950 3,990 3,990 3,990 3. ANALÝZA VÝVOJA SPOTREBY, OBJEMU OBCHODNEJ A VÝROBNEJ MARŽE – MENÍ SA EKONOMICKÝ RAST A DPH Model – ekonomický rast a zvýšená sadzba DPH – je založený na predpoklade, že štát zvyšuje sadzbu DPH a to z 20 % na 21 %, obchod nemení sadzbu obchodnej marže a predpokladáme výšku ekonomického rastu v rozmedzí od 0,5 % do 2,5 %, ktorý korigujeme koeficientom 0,8. Elasticitu dopytu uvažujeme v intervale od 0,8 do 2 a elasticita ponuky je konštantná na úrovni ES=100. Ak do odvodených vzťahov (15, 16, 17, 18 a 19) dosadíme uvedené parametre premenných získame prehľad o vývoji spotrebiteľských cien, spotreby, objemu DPH, objemu obchodnej a výrobnej marže (ziskovosť obchodu a výroby). Výsledky výpočtov podľa tohto zadania sú uvedené v tabuľke 2. 515 Vývoj objemu spotreby je dokumentovaný na grafe 1. Graf 1 zobrazuje, že ak sa zvýši sadzba DPH z 20 % na 21 %, pri ekonomickom raste približne do 1,5 % korigovaného koeficientom 0,8, spotreba klesá v závislosti od elasticity dopytu. Čím je vyššia elasticita dopytu, tým je nižšia aj spotreba. Pokles spotreby úmerne vyvoláva pokles všetkých ukazovateľov okrem spotrebiteľských cien. Ekonomický rast korigovaný menším koeficientom ako je 0,8 posúva kritickú hranicu ekonomického rastu na nižšie hodnoty ako je 1,5 % ekonomický rast. Tabuľka 2 Zmena ukazovateľov (ps, y, T, Mo, Mv) v %, keď sa mení ED a ekonomický rast ( sadzba DPH sa mení z 20 % na 21 %) r2 (%) r2 kor.(0,8) ED ps y T Mo Mv 0,5 0,4 0,8 0,8307 -0,2623 4,7219 -0,2649 -0,2649 1,0 0,8 0,8 0,8347 0,1319 5,1399 0,1333 0,1333 1,5 1,2 0,8 0,8386 0,5261 5,5580 0,5314 0,5314 2,0 1,6 0,8 0,8426 0,9203 5,9760 0,9296 0,9296 2,5 2 0,8 0,8465 1,3145 6,3941 1,3277 1,3277 0,5 0,4 1,2 0,8274 -0,5878 4,3766 -0,5937 -0,5937 1,0 0,8 1,2 0,8314 -0,1965 4,7916 -0,1984 -0,1984 1,5 1,2 1,2 0,8353 0,1949 5,2066 0,1968 0,1968 2,0 1,6 1,2 0,8392 0,5862 5,6217 0,5921 0,5921 2,5 2 1,2 0,8431 0,9775 6,0367 0,9873 0,9873 0,5 0,4 1,6 0,8241 -0,9098 4,0352 -0,9189 -0,9189 1,0 0,8 1,6 0,8281 -0,5213 4,4472 -0,5265 -0,5265 1,5 1,2 1,6 0,8320 -0,1327 4,8592 -0,1341 -0,1341 2,0 1,6 1,6 0,8359 0,2558 5,2712 0,2583 0,2583 2,5 2 1,6 0,8398 0,6442 5,6832 0,6507 0,6507 0,5 0,4 2 0,8209 -1,2282 3,6975 -1,2404 -1,2404 1,0 0,8 2 0,8248 -0,8425 4,1066 -0,8508 -0,8508 1,5 1,2 2 0,8287 -0,4567 4,5157 -0,4613 -0,4613 2,0 1,6 2 0,8326 -0,0710 4,9247 -0,0717 -0,0717 2,5 2 2 0,8365 0,3147 5,3338 0,3179 0,3179 Poznámka: k1=1,2 k2=1,21 z1=z2=1,4 ES=100 Zdroj: vlastné výpočty Graf 1 Vývoj objemu spotreby v závislosti od ekonomického rastu a elasticity dopytu (ekonomický rast je korigovaný na 0,8 a DPH sa mení z 20 % na 21 %) -1,50 -1,00 -0,50 0,00 0,50 1,00 1,50 0,5 1,0 1,5 2,0 2,5 Ekonomický rast v % Z m e n a s p o tr e b y v % ED=0,8 ED=1,2 ED=1,6 ED=2 516 ZÁVER Cieľom tohto príspevku bola konštrukcia modelov, ktoré umožňujú simulovať vplyv ekonomického rastu na vývoj spotrebiteľských cien, spotreby, objemu DPH a objemu obchodnej a výrobnej marže. Aplikovali sme dva modely. Na základe výsledkov riešenia modelu – ekonomický rast a konštantná sadzba DPH – môžeme konštatovať, že ak ekonomika je schopná zabezpečiť ekonomický rast, zvýši sa spotreba a úmerne so spotrebou sa zvýši objem DPH, objem obchodnej aj výrobnej marže (z rastu profituje štát, obchod aj výroba). Spotrebiteľské ceny rastú veľmi mierne (spotrebiteľ veľa nestráca). Rozhodujúce je poznanie, že ekonomický rast môže zvyšovať spotrebu. A tu je problém. Rast spotreby závisí od korekcie ekonomického rastu, t. j. akú spotrebu vygeneruje ekonomický rast. Tento problém sa týka hlavne otvorených ekonomík ako je aj Slovenská republika. Môžeme mať vyšší ekonomický rast ako iné krajiny a pritom ekonomický rast minimálne ovplyvní spotrebu. Ekonomický rast je pre štát a obyvateľov zmysluplný, ak sa úmerne zvyšujú mzdy a zamestnanosť. V inom prípade je výhodný iba pre podnikateľov. Na základe analýzy výpočtov z modelu – ekonomický rast a zvýšená sadzba DPH – môžeme konštatovať, že ak štát pripravuje zvýšenie sadzby DPH a nechce pritom „poškodiť" trhové subjekty (spotrebiteľ, obchod, výroba) musí mať reálnu predstavu o ekonomickom raste. Ak štát zvyšuje sadzbu DPH a ekonomický rast je nízky, zníži sa spotreba a následne aj objem obchodnej a výrobnej marže (zisky obchodu a výroby) v porovnaní z predchádzajúcim obdobím. Obchod môže, podľa úrovne konkurencie, reagovať zvyšovaním sadzieb obchodnej marže. Reagovať môže aj výroba. A otvára sa nový kolotoč rovnováhy, ktorý zvýši spotrebiteľské ceny a zníži spotrebu. A objem DPH bude klesať. LITERATÚRA STRIEŠKA, Ľ.: Dane, marže a spotrebiteľské ceny (dokonalá konkurencia).Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava 2004. ISBN 80-225-1825-5 STRIEŠKA, Ľ.: Dane, marže a spotrebiteľské ceny (monopol).Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava 2009. ISBN 978-80-225-2769-9 KONTAKT doc. Ing. Ľubomír Strieška, CSc. Ing. Jana Hlaváčiková, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava 852 35 Bratislava e-mail: [email protected] e-mail: [email protected] 517 SPOKOJENOST ZÁKAZNÍKŮ S KVALITOU PRODUKTŮ POTRAVINÁŘSKÝCH PODNIKŮ CUSTOMER SATISFACTION WITH QUALITY PRODUCTS OF FOOD BUSINESS Petr Suchánek, Jiří Richter ABSTRACT This article is a part of a specific research output called Quality influence on the performance and competitiveness of the company (No. 0738/2012). The researchers are also authors of this article. The research consists of several basic steps where the first step is to measure customer satisfaction with the products surveyed enterprises. The subject of this article is therefore measuring customer satisfaction with the quality of food products companies in the Czech Republic. This article aim is to determine the level of customer satisfaction with the quality of food production enterprises. The partial aim of the article is to identify factors that have the greatest influence to the customer satisfaction. KEY WORDS Customer satisfaction, quality, food business JEL Classification L15, L66, ÚVOD Článek je dílčím výstupem specifického výzkumu s názvem Vliv kvality na výkonnost a konkurenceschopnost podniku (číslo 0738/2012), jehož řešitelé jsou i autory článku. Výzkum se skládá z několika základních kroků, kdy prvním krokem je měření spokojenosti zákazníků s produkty zkoumaných podniků (to je předmětem tohoto článku, viz níže), druhým krokem je posouzení kvality produktů samotnými podniky a třetím krokem komparace obou výsledků, aby mohly být identifikovány případné rozdíly. V dalším kroku je nutné identifikovat způsob řízení kvality v podnicích a následně také výkonnost podniků. Výsledky jednotlivých kroků je pak nutné syntetizovat tak, aby bylo možné vyvodit vliv spokojenosti zákazníka na kvalitu produktu podniku, vliv řízení kvality na kvalitu produktu a konečně vliv spokojenosti zákazníka a řízení kvality na výkonnost podniku, což by mělo vést k lepšímu zacílení manažerských aktivit (řízení) tak, aby byla zajištěna dlouhodobá stabilní výkonnost podniků. S ohledem na nutnost znalosti produktů zákazníky (respondenty) a s cílem získat co nejširší vzorek respondentů, byl výzkum proveden na potravinářských podnicích se sídlem v ČR. Díky legislativnímu tlaku na nutnost řídit kvalitu v těchto typech podniků je zároveň zaručeno, že tyto podniky kvalitu skutečně řídí a je tedy v tomto ohledu co zkoumat. Do budoucna se v tomto ohledu samozřejmě nevylučuje provést srovnávací studii s jiným typem podniků (resp. s jiným odvětvím), event. s podniky, které kvalitu nijak neřídí. doc. Ing. Petr Suchánek, PhD., Masarykova univerzita, Ekonomicko-správní fakulta, Katedra podnikového hospodářství, spoluautorský podíl 50% Ing. Jiří Richter, Masarykova univerzita, Ekonomicko-správní fakulta, Katedra podnikového hospodářství, spoluautorský podíl 50% 518 Předmětem článku je tedy měření spokojenosti zákazníků s kvalitou produktů potravinářských podniků v České republice. Cílem článku je zjistit míru spokojenosti zákazníků s kvalitou produkce potravinářských podniků. Dílčím cílem článku je identifikovat faktory, které mají na spokojenost zákazníků největší vliv. Kvalitou se přitom rozumí nulová chybovost, tzn. schopnost vyprodukovat správně hned na poprvé (Parasuraman et al., 1985). Crosby zase definuje kvalitu jako přizpůsobení požadavkům (Crosby, 1979 citováno z Parasuraman et al., 1985). Tato definice kvality je přitom jádrem definice kvality dle norem ISO 9001 (srovnej s ČSN EN ISO 9001, 2010). S pohledu zákazníka (spotřebitele) lze kvalitu definovat jako kvalitu vnímanou na základě rozhodnutí spotřebitele o celkové excelenci nebo nadřazenosti produktu (Zeithaml, 1988). Ve všech citovaných případech se přitom jedná o definici kvality výrobku, což je v souladu se zaměřením výzkumu na oblast potravinářského průmyslu. Oproti tomu spokojenost zákazníka Zamazalová definuje jako výsledek subjektivního procesu, kdy zákazník porovnává své představy (rozuměj požadavky) s vnímanou realitou. Zároveň uvádí, že vyšší kvalita produktu neznamená automaticky vyšší spokojenost zákazníka (Zamazalová, 2008). S tímto tvrzením lze souhlasit s výhradou, že vyšší spokojenost zákazníka znamená automaticky vyšší kvalitu produktu (ve smyslu vnímané kvality konkrétním spotřebitelem). Zároveň také uvádí klíčové faktory, které mají na spokojenost zákazníka vliv a kterými lze spokojenost zákazníka měřit. Mezi tyto faktory řadí výrobek (kvalitu, funkčnost, dostupnost ad.), cenu (výšku, platební podmínky ad.), služby (doplňující výrobek), distribuci (umístění, otevírací dobu ad.), image (pověst, jistota, stabilita) (Zamazalová, 2008). METODIKA VÝZKUMU Výzkumné metody vycházely z předchozích výzkumů autorů, na které prezentovaný výzkum navazuje (blíže viz Suchánek, 2012 a Suchánek, Špalek, 2012). Cílem výzkumu spokojenosti zákazníků je porozumění spotřebitelského chování a deskripce reálného vztahu mezi spokojeností českých zákazníků a kvalitou potravinářských produktů. V rámci dotazníkového šetření lze získat primární aktuální data o spokojenosti českých zákazníků s potravinářskými produkty a formulovat hypotézy o klíčových faktorech ovlivňujících spokojenost a vnímanou kvalitu produktů. Relativně vysoký počet respondentů dovoluje objektivní porovnání vybraných produktových řad z hlediska jejich vnímané kvality a klasifikaci zkoumaných podniků dle výsledků jejich produktových řad. S pomocí statistických metod lze potom vyhodnotit důležitost faktorů kvality pro celkovou spokojenost zákazníků a na základě toho v další fázi výzkumu zjistit efektivitu řízení kvality ze strany podniků. Základní výzkumné otázky lze položit dvě: Jaké faktory v největší míře ovlivňují spokojenost spotřebitelů s potravinářskými produkty? a Proč považují spotřebitelé vybrané produktové řady, potažmo značky a firmy, za kvalitnější než ostatní? Syntézou poznatků z jednotlivých fází realizovaného výzkumu lze potom zodpovědět otázku Jakým způsobem lze řídit kvalitu potravinářských výrobků tak, aby se maximalizovala spokojenost zákazníků a ekonomická výkonnost (rentabilita) podniku? K výzkumu spokojenosti zákazníků s produkty vybraných podniků byl sestaven dotazník, který vyplňovali (sami) přímo respondenti. Dotazník obsahoval v úvodu identifikaci produktu a produktové řady, které se týkal a v závěru identifikaci respondenta (pohlaví, věk, povolání a bydliště). Hlavní část dotazníku, zaměřená na výzkum spokojenosti zákazníka, obsahovala celkem 13 otázek. Z toho bylo 6 otázek uzavřených (ve formě desetibodové škály), 5 polootevřených otázek a 2 otázky typu ano ne, přičemž jedna tato otázka byla dále rozvedena do polootevřené formy, tzn. v případě obou možností následoval navazující uzavřený výčet položek s možností uvést konkrétní jinou položku. 519 Pro zjednodušení celé práce a zároveň pro minimalizaci chybného vyplnění dotazníků, byl sice dotazník zpracován v písemné podobě, nicméně poté byl převeden do MS Excel. V tomto programu představoval každý dotazník jeden řádek, kde příslušný respondent (dle přiloženého návodu) vyplnil odpověď, kterou považoval za správnou. V rámci sestavení dotazníku (jako řádku v MS Excel) byly možné odpovědi zároveň kódovány tak, aby bylo možno dotazník okamžitě vyhodnotit. Celý list byl zajištěn (zamčen) tak, aby respondent mohl vyplnit jen políčka, která vyplnit měl a zároveň aby je vyplnil hodnotami, které byly z hlediska kódování přípustné. Poté, co respondent dotazník vyplnil a odeslal tak bylo možno jednotlivé řádky zahrnout do jediného listu a souboru a následně statisticky vyhodnotit. Vyhodnocení výsledků bylo provedeno s využitím nástrojů deskriptivní statistiky, tzn. především s využitím absolutních a relativních četností, vážených průměrů a mediánu. V některých případech bylo využito také rozptylu. CHARAKTERISTIKA VÝZKUMNÝCH VZORKŮ V rámci výzkumu byly sestaveny dva výzkumné vzorky: vzorek podniků a vzorek respondentů, kteří hodnotili kvalitu produktů (vzorku) podniků. Vzorek podniků byl se staven z podniků potravinářského průmyslu, neboť produkty těchto podniků patří obecně mezi nejdostupnější (respondenti se s nimi běžně setkávají a dobře je znají). S ohledem na nutnost hodnotit výkonnost podniků, byl vzorek zúžen na podniky s právní formou a.s. a s.r.o., neboť u těchto podniků je nutnost zveřejňovat své výsledky hospodaření ve formě rozvahy a výkazu zisků a ztrát, event. výroční správy (v případě s.r.o. pak tato povinnost sice přímo dána není, ale díky tomu, že tyto výkazy musí tyto společnosti vytvořit, existuje vysoká šance požadované údaje získat). Výzkum byl navíc zaměřen pouze na podniky, které své produkty vyrábí (prokazatelně) v ČR, aby byl zajištěn přenos vlivu managementu podniku na výrobu a distribuci a aby tak mohla být prokázána míra vlivu kvality produktu (vyráběného v ČR) na hospodaření podniku (zřízeného a řízeného v ČR). Základní soubor potravinářských podniků dle činnosti (převažující činnost dle CZNACE – skupina 10 Výroba potravinářských výrobků a 11 Výroba nápojů) a právní formy (akciová společnost a společnost s ručením omezeným) tvoří 4033 podniků. Vzhledem k tomu, že je výzkum zaměřen na řízení kvality, bylo třeba eliminovat ty podniky, které své výrobky pouze přeprodávají ze zahraničních provozů či se v české republice zabývají pouze obchodním zastoupením. Selekcí dle kritéria klasifikace CPV na fázi velkosériové, malosériové a zakázkové výroby bylo identifikováno 458 podniků. Individuálně byly ze souboru primárně odebrány ty subjekty, které samostatně nevykazují finanční data, ze kterých lze posuzovat jejich ekonomickou výkonnost. Zkoumaný soubor nakonec představovalo 24 podniků. Z hlediska právní formy tvořilo zkoumaný vzorek 33% společností s ručením omezeným a 67% akciových společností. Na první pohled sice zkoumaný vzorek není příliš rozsáhlý, nicméně je třeba zdůraznit, že výzkum těchto podniků zahrnoval zároveň výzkum 55 produktových řad, resp. 59 produktů (v rámci těchto řad s dalším možným dělením dle příchutí, obalů apod.). Za základní kritérium pro posuzování velikosti výrobních podniků lze považovat počet zaměstnanců, kdy 21% podniků patří mezi malé (do 50 zaměstnanců), 63% mezi střední (50 – 249 zaměstnanců) a 17% mezi velké (více než 250 zaměstnanců). Druhým výzkumný vzorek tvořili zákazníci podniků zkoumaných ve vzorku, přičemž jediným kritériem výběru byla znalost produktů zkoumaných podniků. Celkově se vrátilo 13683 správně a kompletně vyplněných dotazníků, které mohly být dále zpracovány. Na dotazníky odpovídaly muži (50,91%) a ženy (49,09%) víceméně stejnou mírou. Mezi respondenty dominovala věková skupina 16-25 let (62,31%) následována dle očekávání se zvyšujícím se věkem sestupně – 26-35 let (12,14%), 36-45 let (9,87%), 46-55 let (9,42%) a 55 a více let (4,89%). Věková skupina 10-15 let (1,37%) je zastoupena jen minimálně, což výzkumu vyhovuje, neboť tito respondenti zpravidla nevykazují vlastní kupní chování a 520 nemohou si adekvátně vybírat mezi rozdílnými produkty. Toto rozdělení koresponduje se zastoupením věkových kategorií a demografickému rozdělení v České republice. VÝSLEDKY SPOKOJENOSTI ZÁKAZNÍKŮ S KVALITOU PRODUKTŮ Výsledky spokojenosti zákazníků s kvalitou potravinářských podniků jsou uvedeny souhrnně za jednotlivé podniky, tzn. že byly syntetizovány výsledky spokojenosti jednotlivých produktů do produktových řad a ty pak byly syntetizovány dohromady za zkoumaný podnik. Syntetizace byla provedena formou součtu vážených průměrů, aby byla zajištěna maximální míra objektivity a zároveň vypovídací schopnost zjištěných výsledků. V tabulce 1 jsou uvedeny výsledky škálových otázek za celý vzorek podniků potravinářského průmyslu (výpočet byl proveden s využitím aritmetického průměru). První řádek tabulky 1 (s označením požadavky) udává, nakolik byli respondenti spokojeni s plněním požadavků, který na produkt měli, další řádek (s označením kvalita) udává, nakolik byli respondenti spokojeni s kvalitou (technickým provedením) produktu. Následující řádek (s označením spokojenost) udává, nakolik byli respondenti spokojeni s poskytovaným produktem, další řádek (s označením znovu) udává, jestli si respondenti produkt znovu zakoupí. Další řádek (s označením doporučení) udává, zda by respondenti doporučili i dalším osobám nákup uvedeného produktu a konečně poslední řádek (srovnání) udává, jak si produkt stojí ve srovnání se srovnatelnými produkty na trhu. Tabulka 1 Hodnocení spokojenosti zákazníků v rámci škálových otázek 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 Požadavky 0,59% 1,46% 2,32% 4,23% 9,28% 12,03% 6,74% 22,25% 18,52% 13,28% Kvalita 0,45% 1,12% 2,37% 4,28% 11,41% 13,67% 18,81% 20,76% 16,89% 10,23% Spokojenost 0,82% 1,22% 2,05% 4,23% 8,22% 11,27% 15,49% 18,25% 25,06% 13,38% Znovu 26,49% 16,09% 14,38% 10,93% 8,80% 8,42% 5,17% 4,38% 2,76% 2,55% Doporučení 24,76% 17,12% 15,08% 9,81% 10,35% 8,44% 4,91% 4,05% 1,87% 3,59% Srovnání 1,02% 2,14% 4,61% 6,79% 12,40% 16,34% 16,41% 17,53% 14,17% 8,55% Zdroj: vlastní výpočty Z výsledků uvedených v tabulce 1 plyne, že respondenti byli s mírou plnění požadavků produktů nadprůměrně spokojeni (v rámci škály hodnoty 6 a 8 – 10), neboť hodnota 1 znamenala minimální plnění požadavků zákazníka a hodnota 10 maximální plnění požadavků zákazníka. Na druhou stranu je zřejmé, že maximálně spokojeno bylo pouze 13,28% respondentů a nejčastější hodnocení bylo známkou 8. Naopak naprosto nespokojeno bylo jen zanedbatelné procento respondentů (hodnocení 1 – 3 celkem uvedlo 4,37%). Kvalita produktů byla hodnocena stejným způsobem jako míra plnění požadavků zákazníka. Z výsledků je zřejmé, že většina respondentů hodnotila kvalitu produktů jako nadprůměrnou (hodnoty 5 – 9), nicméně maximálně bylo spokojeno pouze 10,23% respondentů a nejčastější hodnocení bylo známkou 8. Naopak nespokojeno bylo jen zanedbatelné procento respondentů (hodnocení 1 – 3 celkem uvedlo 3,94%). Spokojenost zákazníka byla hodnocena opět stejným způsobem jako předchozí dvě otázky, přičemž z výsledků plyne, že je tato spokojenost hodnocena většinou respondentů jako nadprůměrná (hodnoty 6 – 10). Maximálně spokojeno bylo přitom 13.38% respondentů a nejčastější hodnocení bylo známkou 9. Naopak nespokojeno bylo pouze zanedbatelné procento respondentů (hodnocení 1 – 3 celkem uvedlo 4,09%). Otázka spokojenosti zákazníka byla dále rozvedena (v případě nižší spokojenosti, tzn. uvedení hodnot 1 – 8, což se týkalo 61,56% respondentů) o faktory (nižší spokojenosti): úroveň produktu, flexibilita, cena a jiné. Nejčastěji respondenti viděli problém v úrovni 521 produktu (45,87%), dále uváděli jiné problémy (23,99%) a cenu (21,40%). Naopak minimum respondentů vidělo problém ve flexibilitě (8,74%). Tuto otázku pak dále doplňovala otázka, zda někdy byla (ať už výrobcem nebo obchodníkem) zjišťována spokojenost zákazníka (respondenta) s produktem. Z výzkumu plyne, že tato spokojenost v drtivé většině nebyla zjišťována (93,88%) a naopak dotazováno na spokojenost bylo pouze 6,11% respondentů. Tato otázka byla dále rozvedena do četnosti a způsobu zjišťování spokojenosti zákazníka. Z výsledků plyne, že nejčastěji byla spokojenost zákazníka sledována osobním pohovorem (33,31%) a dotazníkem (29,22%). Naopak méně často byl využit internet (15,41%) nebo telefon (2,84%). Co se týče četnosti sledování spokojenosti zákazníka, je zřejmé, že nejčastěji byla tato spokojenost zjišťována nepravidelně (36,68%) a při předání produktu (36,01%). Naopak nejméně často byla zjišťována ročně (11,01%), čtvrtletně (2,2%), měsíčně (1,34%) nebo týdně (0,3%). V případě zjišťování toho, zda respondent hodlá produkt znovu zakoupit (viz tabulka 1) byla škála hodnocení od hodnoty 1 (určitě ano) přes hodnotu 5 (nejsem si jist) po hodnotu 10 (určitě ne). Z výsledků plyne, že většina respondentů produkt hodlá znovu zakoupit (hodnoty 1 – 4), přičemž určitě produkt znovu zakoupí 26,49% respondentů, což byla zároveň také nejčastější odpověď. Naopak produkt znovu nezakoupí pouze malé procento respondentů (hodnocení 8 – 10 celkem uvedlo 9,69%). Z výsledků srovnávání zkoumaných produktů s konkurenčními (viz tabulka 1) plyne, že většina respondentů hodnotí produkt jako nadprůměrný, nicméně nikoli vynikající. Nejčastěji dosahovanou hodnotou byla hodnota 8 (17,53%), jako vynikající však produkt hodnotilo jen 8,55% respondentů. Naopak jako velmi špatný produkt hodnotilo minimum respondentů (hodnocení 1 – 3 celkem uvedlo 7,77%). Z hodnocení silných a slabých stránek produktů tak, jak je vidí respondenti, plyne, že mezi nejsilnější stránky produktů patří kvalita (31,07%), tradice (22,75%) a cena (22,30%). Naopak flexibilitu (6,30%) ani lokalitu (6,55%) většina respondentů za silnou stránku produktů nepovažuje. V případě slabých stránek je největším problémem cena (25,05%) a kvalita (21,45%). Naopak mezi slabé stránky nepatří tradice (8,22%), flexibilita (8,53%) ani lokalita (8,63%). Je však zřejmé, že poměrně vysoké procento respondentů (28,13%) považuje za slabé stránky ještě další faktory. Dále byla zjišťována délka a četnost využívání produktu. Z výsledků je zřejmé, že respondenti nejčastěji produkty využívají více než tři roky (28,52%) a jeden až tři roky (21,32%). Poměrně značné procento respondentů si také není jisté délkou používání produktu (15,24%). Naopak krátce, méně než jeden měsíc, využívá produkt jen 5,31% respondentů. Respondenti produkt používají nejčastěji dvakrát až třikrát za rok (18,36%) nebo dvakrát až třikrát za měsíc (15,13%), event. jednou za měsíc (14,56%). Naopak denně produkty využívá jen 5,43% respondentů. Další otázka byla zaměřena na to, zda respondent používaný (konzumovaný) produkt někdy reklamoval. Z výzkumu plyne, že drtivá většina respondentů (96,87%) produkt nikdy nereklamovala. Naopak konzumovaný produkt někdy reklamovalo jen 3,08% respondentů. ZÁVĚR Zkoumané potravinářské produkty je možné hodnotit jako nadprůměrně kvalitní (z hlediska respondentů – spotřebitelů). Na druhou stranu je však zřejmé, že spotřebitelé vnímají rezervy, které potravinářské podniky mají. Tyto rezervy se týkají jednak kvality, ať už vnímané nebo technické, jednak výše ceny. Je zřejmé, že český spotřebitel požaduje vysokou (technickou) kvalitu produktu za nízkou cenu, což je z (technického) ekonomického hlediska obtížně řešitelné. Na druhou stranu však vzniká otázka, zda výrobci, event. obchodníci nepodceňují komunikaci se zákazníkem ve smyslu vysvětlení za co platí a proč platí právě takovou cenu. 522 Je zřejmé, že problémy s kvalitou produktů podniků úzce souvisí také se schopností, resp. v tomto případě spíše s neschopností, pravidelně (v relativně krátkých intervalech dnů nebo týdnů) a systematicky zjišťovat spokojenost zákazníků se svými produkty. Tyto informace jsou evidentně málo zjišťovány a pokud už zjišťovány jsou je otázka, zda se dostanou až k příslušnému výrobci. Bez informací o spokojenosti zákazníka s produktem však nelze dlouhodobě zvyšovat a zajistit kvalitu produktu, což je zřejmě jeden z hlavních důvodů, proč není hodnocení kvality produktů (i spokojenosti zákazníků) vyšší. Zdá se přitom, že přestože potravinářské podniky spokojenost svých zákazníků zjišťují, nezjišťují spokojenost konečných spotřebitelů. Z komparace obou výzkumů však plyne, že zákazníci potravinářských podniků, kteří nejsou konečnými spotřebiteli, nemají na produkci podniků stejný názor jako koneční spotřebitelé (ať už z důvodu různé míry informovanosti a znalosti produktu, prostředí ve kterém vznikl, cílů, které obě skupiny sledují apod.). Podnikům tak lze doporučit zaměřit se na konečného spotřebitele a jeho spokojenost, což je však (s ohledem na způsob distribuce) obtížné a zdlouhavé. Na zjišťování spokojenosti konečných spotřebitelů se nabízí využít internet, event. (po domluvě se zprostředkovateli) přímé dotazování v provozovnách, kde se příslušný produkt prodává. Je však zřejmé, že využití internetu je levnější a rychlejší, na druhou stranu je však metodicky problematičtější (zejména co se týče způsobu výběru respondentů a vypovídací schopnosti zjištěných výsledků). LITERATURA CROSBY, P. B. Quality is free: The art of making quality certain. McGraw Hill Custom Publishing: New York, 1979. 309 s. ISBN 0070145121 PARASURAMAN, A., ZEITHAML, V. A., BERRY, L. L. A conceptual model of service quality and its implications for future research. The Journal of Marketing, 1985, roč. 49, č. 4, s. 41-50. ISSN 0022-2429 SUCHÁNEK, P. Kvalita a výkonnost podniků v cestovním ruchu komparace s podniky potravinářského průmyslu. Czech Hospitality and Tourism Papers. Hotelnictví, lázeňství, turismus, Praha: Vysoká škola hotelová v Praze 8, 2012, VIII, 16/2012, s. 32-52. ISSN 18011535. SUCHÁNEK, P., ŠPALEK, J. Quality and Performance of the Company in the Czech Republic. Acta universitatis agriculturae et silviculturae Mendelianae Brunensis, Brno: Mendelova univerzita v Brně, 2012, roč. LX, č. 4, s. 351-362. ISSN 1211-8516. ZAMAZALOVÁ, M. Spokojenost zákazníka. Acta Oeconomica Pragensia, 2008, roč. 16, č. 4, s. 76-82. ISSN 05723043 ZEITHAML, V. A. Consumer Perceptions of Price, Quality, and Value: A Means-End Model and Synthesis of Evidence. Journal of Marketing. 1988, roč. 52, č. 3, s. 2-22. ISSN 00222429 KONTAKT Doc. Ing. Petr Suchánek, PhD. Masarykova univerzita Ekonomicko-správní fakulta Katedra podnikového hospodářství Lipová 41a 602 00 Brno Česká republika e-mail: [email protected] Ing. Jiří Richter Masarykova univerzita Ekonomicko-správní fakulta Katedra podnikového hospodářství Lipová 41a 602 00 Brno Česká republika e-mail: [email protected] 523 POSUDZOVANIE EXTERNÝCH NÁKLADOV VÝROBY ELEKTRICKEJ ENERGIE THE EXTERNAL COSTS OF ELECTRIC ENERGY ASSESMENT Slavka Šagátová 1 ABSTRACT Growth in energy consumption puts the pressure on effectivity assessment of the whole enegertic sector. Network character of energetics evokes the transnational interest more than the other sectors. Not only positive, but also negative impacts of energy consumption cross the national borders. The worldwide attention of experts is focused on the issues of externalieties in energetics. There are several ways of external costs calculation, that besides the financial presentation of negative impacts of energy production, allow the evaluation of individual investments ensuring the growing demand for this commodity. KEY WORDS network industry, electric energy, externalities, external costs, environmental impact JEL Classification D62, F61 ÚVOD Rast spotreby elektrickej energie vytvára tlak na posudzovanie efektívnosti celej energetiky. Sieťový charakter energetiky vyvoláva viac ako iné odvetvia nadnárodný záujem. Produkcia energie sa nerealizuje izolovane v jednotlivých krajinách, ale spojením prenosových sústav je celý trh intenzívne prepojený na nadnárodných úrovniach. Hranice krajín však prekračujú nielen pozitívne, ale aj negatívne vplyvy spotreby energie. Na problematiku externalít v energetike a vyčísľovania externých nákladov sa preto upiera pozornosť odborníkov na celkom svete. EXTERNALITY V ENERGETIKE O vzniku externalít možno hovoriť ak výroba alebo spotreba prinesie úžitok alebo vyžaduje dodatočný náklad, ktorý zvýhodňuje alebo zaťažuje subjekty, ktoré sa týchto aktivít zúčastňujú. 2 Externality bývajú tiež označované ako efekty prelievania alebo efekty susedstva, keď dochádza k bezplatnému prechodu nákladov alebo výnosov z výrobcov alebo spotrebiteľov na iné subjekty (tretie strany), ktoré o tento prechod neprejavili záujem. V prípade energetiky sa v súčasnosti dostávajú do popredia najmä negatívne vplyvy na ľudské zdravie a životné prostredie. Na druhej strane výroba elektrickej energie a tepla prináša spoločnosti množstvo ekonomických výhod. Najvýraznejšie dopady energetiky na životné prostredie sú v oblastiach: 1. Emisia skleníkových plynov 2. Emisia znečisťujúcich látok 3. Odpadové vody 1 Ing. Slavka Šagátová, PhD. Katedra podnikovohospodárske, FPM EU v Bratislave, 100% VEGA č. 1/0488/12 2 Soukupová, J. Hořejší, B. Macáková, L. Soukup, J. 1998. Mikroekonomie. Praha: Management Press,1998. 535 s. ISBN 80-85943-17-4, s.480 524 4. Produkcia odpadu (vrátane rádioaktívneho odpadu) 6. Narušenie krajiny (vrátane vzhľadu a rušenia živočíchov) 7. Nadmerná hladina hluku Konkrétne účinky sa prejavujú ako plynné účinky, pevný odpad, kvapalné účinky, narušený ráz krajiny alebo hluk. Zdrojov týchto externalít je v oblasti výroby elektrickej energie niekoľko. Príklady konkrétnych zdrojov uvádza tabuľka č. 1. Tabuľka č. 1 Negatívne dopady jednotlivých typov výroby elektrickej energie Zdroj externalít JE TE VE VoE SE BioE Ťažba a spracovanie surovín X X Vysoké investičné náklady pri výstavbe (vrátane narušenie životného prostredia) X X X X X Zachytenie odpadov a starostlivosť ne (vrátane skladovania vyhoreného jadrového paliva) X X X Negatívne dopady v prípade havárie X X Likvidácia elektrárne po skončení životnosti X Proces spaľovania vznik emisie z komína (popolček, oxidy síry, oxidy dusíka, oxidy uhlíka) X X biomasa Vznik odpadových vôd X Vznik odpadového tepla (tepelný ostrov v okolí elektrárne) X Nadmerný hluk a vibrácie X X Klimatické zmeny vplyvom chladiacich veží (hmly, mrholenie, námraza, poľadovica), zmeny mikroklímy X X Škody na zdraví obyvateľov (nepriama úmrtnosť, úrazy, choroby z povolania) X Vysoká cena energie najmä pri výrobe z minerálnych olejov a plynu X Závislosť od klimatických podmienok (výdatnosť vodných zrážok, intenzita vetra) X X Zmena teploty a hladinového režimu vodného toku pod nádržou X Narušenie krajiny (vzhľad, zvieratá, vtáky) X X X X Rušenie blízkych rádiotelekomunikácií X Nízky jednotkový inštalovaný výkon X X X Nespoľahlivosť výroby (nutnosť výstavby rezervných kapacít) X X Vysoké prevádzkové náklady X Zaberanie úrodnej pôdy na pestovanie rastlín a nadmerná (neefektívna) ťažba dreva na energetické využitie, zaberanie rozsiahlych plôch X X Šírenie baktérií, červov a parazitov pri anaeróbnom vyhnívaní a fermentácii X JE – jadrové elektrárne, TE – tepelné elektrárne, VE – veterné elektrárne, VoE – vodné elektrárne, SEslnečné elektrárne (fotovoltaika), BioE – bio ekeltrárne Zdroj: Vlastné spracovanie Podľa: 2011: Porovnanie výroby elektrickej energie z rôznych zdrojov: http://www.jess.sk/sk/home/o-jadrovej-energetike/porovnanie-vyroby-elektrickej-energie-z-roznych-zdrojov Novák, M. Kopecký, V. Roch, M. Braciník, P. Elektroenergetika, Žilina: Elektrotechnická fakulta Žilinskej univerzity v Žiline , ISBN 978-80-89072-41-5 Na Slovensku sa na výrobu elektrickej energie používa prevažne jadrová energia. V roku 2010 produkovali jadrové elektrárne 52 % výroby elektriny, tepelné elektrárne 27 % a vodné elektrárne 20 %, iné zdroje predstavovali približne len 15 % výroby. Slovensko je 525 v oblasti elektriny importnou krajinou pričom najviac energie v roku 2010 sme nakúpili v Českej republike. Vývojový trend roku 2010 oproti roku 2009 poukazuje na medziročný rast výroby aj spotreby energie. Ak sa nemá zvyšovať aj zaťaženie životného prostredia je potrebné zvyšovať podiel obnoviteľných zdrojov na výrobe energie. 3 Graf č. 1 Vývoj výroby elektriny podľa zdroja energie v SR (GWh) Zdroj: ŠÚ SR; Spracoval: SAŽP [online] [cit. 10.4.2013] http://www1.enviroportal.sk/indikatory/ detail.php?id_indikator=989 METÓDY STANOVENIA EXTERNÝCH NÁKLADOV Pri oceňovaní externých nákladov patrí medzi najväčšie problémy ocenenie environmentálnych dopadov na životné prostredie, na zdravie ľudí a pod. Podľa Dlouhého 4 možno tieto účinky rozdeliť na dve skupiny: a) Účinky, pri ktorých existuje „trhové" ocenenie (zníženie hektárových výnosov, zvýšenie nákladov na liečbu niektorých chorôb a pod.) b) Účinky, pri ktorých neexistuje „trhové" ocenenie – pri ich oceňovaní je nutné použiť nepriame metódy. Ako nepriame (netrhové) metódy oceňovanie sú označované: Oceňovanie externalít ovplyvňujúcich zdravie pracovníkov pomocou rizikových príplatkov. Oceňovanie pomocou „cestovných nákladov" – vyjadrenie hodnoty rekreačných služieb určitej lokality, vychádza z nákladov na presun rekreantov v prípade poškodenia lokality. Oceňovanie vychádzajúce zo straty hodnoty nehnuteľností v ekologicky nepriaznivej lokalite a pod. Negatívum všetkých spôsobov netrhového ocenenia vychádza zo subjektívnych preferencií jednotlivých hodnotiteľov a z metodiky použitej pre ich porovnanie. Finančné ohodnotenie externalít pri výrobe elektrickej energie sa preto môže líšiť vzhľadom na použitú metodiku, ale aj na individuálne podmienky konkrétneho miesta alebo konkrétneho časového okamihu. To spôsobuje problémy pri preberaní jednotlivých hodnôt a ich vzájomnom porovnávaní. Pri konkrétnom vyčíslení externých nákladov je možné využiť niektorú z metód komplexného hodnotenia prínosov a nedostatkov určitého projektu alebo celej výroby. 3 Podľa: SAŽP [online] [cit. 10.4.2013] http://www1.enviroportal.sk/indikatory/ detail.php?id_indikator=989 4 Dlouhý, T. 2010. Externality energetiky. Ústav automatizace a měřící techniky VUT v Brno s.8 [online] [cit. 5.4.2013]. Dostupné na internete: http://www.crr.vutbr.cz/system/files/brozura_04_1004_2.pdf 526 Analýza nákladov a prínosov (CBA) CBA analýza je používaná najmä pre hodnotenie investičných projektov. Vychádza z porovnania nákladov a výnosov. Do nákladov (costs) je pritom zahrnuté jednak priame finančné vyjadrenie nákladov, ako aj vyčíslenie negatívnych dopadov respektíve záporných efektov vyplývajúcich z projektu. Výnosy (benefits) predstavujú tak finančné vyjadrenie výnosov, ako aj všetky pozitívne účinky, respektíve kladné efekty projektu. Analýza je preto vhodná na hodnotenie verejných statkov, kde sa očakáva nepriamy úžitok, ktorý je obtiažne oceniť. Tento postup pritom zohľadňuje náklady a výnosy všetkých účastníkov, ktorých sa projekt dotkne priamo alebo aj nepriamo. Pre pravdivejšie vyjadrenie hodnoty nákladov a výnosov vzhľadom na zmenu ich hodnoty v čase sa odporúča nepoužívať ocenenie v stálych cenách, ale zohľadniť infláciu diskontovaním spracovávaných finančných údajov. V rámci posudzovania finančnoekonomickej efektívnosti projektu sa využíva výpočet čistej súčasnej hodnoty investície, vnútorného výnosového percenta, doby návratnosti investície a indexu rentability. Realizovaním citlivostnej analýzy je možné poukázať na vplyv zmeny rôznych parametrov projektu na jednotlivé ukazovatele. Výhodnosť projektu je posudzovaná vzhľadom na rozdiel medzi vyčíslenými výnosmi a nákladmi, ktorý by pre pozitívne hodnotenie, mal vykazovať kladné hodnoty. Hesenská metóda Je expertnou metódou kvantifikácie dopadov vychádza z expertného oceňovania prírodných statkov. Princípom metódy je porovnávanie bodovej hodnoty priradenej územiam pred a po určitej zmene (pr. výstavbe elektrárne). Celkové externé náklady zmeny sa vypočítajú pomocou stanovenej ceny jedného bodu. Bodové hodnotenie vychádza z typov biotopov príslušného územia ohodnoteného podľa štyroch ekologický charakteristík (zrelosť, prirodzenosť, diverzita štruktúr, diverzita druhov typov biotopov) a štyroch vzácnostných charakteristík (vzácnosť typu biotopu, vzácnosť druhov, citlivosť či zraniteľnosť a ohrozenie). Metóda kontroly nákladov V metóde kontroly nákladov sú náklady na likvidáciu škôd spôsobených emisiami vyjadrené ako náklady na zníženie emisií znečisťujúcich látok. Argumenty v prospech tejto metodiky deklarujú, že ak sa legislatívne orgány rozhodnú uzákoniť určitý emisný limit, vyjadrujú tým vlastne spoločenskú ochotu platiť príslušné náklady za prevenciu vzniku určitých škôd. Neobjektívnosť tejto metódy vyplýva zo skutočnosti, že akákoľvek uzákonená úroveň zníženia emisií bude súčasne považovaná za ekonomicky optimálnu. Analýza životného cyklu výrobku (výroby) (LCA) LCA predstavuje komplexnú metódu stanovenia a kvantifikácie všetkých environmentálnych vplyvov, súvisiacich s výrobou (alebo organizáciou) vznikajúcich počas celého životného cyklu. Metóda sa snaží identifikovať a posúdiť všetky vyprodukované emisie, spotrebu prírodných zdrojov a zároveň vplyvy na životné prostredie a zdravie človeka počas existencie výroby (alebo životnosti výrobku). Zohľadňuje sa pritom celý životný cyklus od výstavby zariadenia, získavania surovín, cez proces samotnej výroby až po likvidáciu odpadov. Analýza identifikuje príslušné vstupy do výroby (suroviny, zdroje a energia) a dopady (emisie, odpad) na životné prostredie. Vyhodnotí a ocení možné vplyvy spojené s identifikovanými vstupmi a dopadmi. Poskytne interpretáciu výsledkov pre kvalifikované rozhodovanie a návrhy riešení. Metóda stopovania vplyvov (impact pathway) Vychádza zo zachytenia dráhy dopadu environmentálnych záťaží od miesta znečistenia. Na základe dráhy dopadu modeluje výšku znečistenia od nadnárodnej úrovne, až na miestnu úroveň. Metóda bola vyvinutá ako súčasť projektu ExternE, ktorý bol realizovaný ako spoločný projekt odborníkov z Európskej únie a USA. Projekt bol prvým pokusom o aplikáciu jednotnej komplexnej metodiky pre výpočet externých nákladov všetkých oblastí 527 pôsobenia externalít v energetike a doprave. Výsledky projektu obsahujú multidisciplinárne poznatky odborníkov z oblasti ekonómie, ekológie a životného prostredia, energetiky, zdravotníctva, informačných technológií (softwaru), modelovania a chémie atmosféry . Nadväzujúcim projektom je projekt NewExt. Celá snaha o zjednotenie postupov pre vyčísľovanie externalít sa preniesla do tvorby ISO noriem rady 13 600. PROJEKT EXTERN E Metodológia ExternE využíva princípy analýzy životného cyklu nakoľko analyzuje všetky fázy energetickej premeny v rámci palivového cyklu od ťažby, úpravy a dopravy energetického zdroja, cez samotnú výrobu elektriny až po likvidáciu odpadov a ukončenie prevádzky zariadení. V rámci tohto prístupu sú identifikované všetky dopady pre jednotlivé úrovne palivového cykly a sú stanovené prioritné oblasti pre posudzovanie. Následne je uplatnená metóda analýzy dráh dopadu pričom sú externality preskúmavané zdola nahor (bottom-up) od miesta vzniku so zohľadnením atmosferických disperzných modelov v konkrétnych podmienkach, na určitom mieste a v určitom čase. Celý prístup je možné zhrnúť do 4 fáz: 1. Záťaž – určenie používanej technológie a ekologickej záťaže, ktorú spôsobuje (špecifikácia emisie). 2. Rozptyl – výpočet zvýšenej koncentrácie znečisťujúcich látok vo všetkých zasiahnutých oblastiach (využitie modelov atmosferického šírenia a chemického procesu rozkladu). 3. Dopad (účinky) – identifikácia a kvantifikácie závislosti medzi určitou koncentráciou škodlivých látok a dopadom na vybraný receptor (využívajú sa toxikologické alebo epidemiologické štúdie). 4. Náklady – ekonomické ohodnotenie dopadov (napr. peňažné ocenenie dopadov, poľnohospodárkej produkcie). Výsledky modelu ExternE možno po podrobnej analýze a kvantifikácii zhrnúť do vyčíslenia dopadu jednotlivých vplyvov. Model skúma zdravotné a environmentálne vplyvy v týchto kategóriách: ľudské zdravie – mortalita, ľudské zdravie – chorobnosť, stavebný materiál, plodiny, globálne otepľovanie, strata konfortu, ekosystémy, zmeny vo využívaní pôdy. Výsledkom metodiky je vyčíslenie konkrétnej hodnoty externých nákladov na jednotlivé palivové cykly v jednotlivých krajinách. Tabuľka č. 2 Externé náklady pre jednotlivé typy energie v EU (cent/kWh) Náklad / palivový cyklus jadro uhlie a lignit olej plyn vietor Biomasa fotovoltaika Externé náklady sa pohybujú v intervale: najnižšie hodnoty 0,2 1,8 0,26 0,5 0,05 0,1 0,14 najvyššie hodnoty 0,7 15 1,09 3,5 0,25 5,2 0,33 Zdroj: vlastné spracovanie Podľa: Dlouhý, T. 2010. Externality energetiky. Ústav automatizace a měřící techniky VUT v Brně. s. 22 – 24 [online] http://www.crr.vutbr.cz/system/files/brozura_04_1004_2.pdf Prepočty externých nákladov v oblasti energetiky dokazujú, že najvýhodnejšou je výroby energie z jadra a najmenej výhodná z uhlia. Aj keď preberanie zahraničných informácií nie je celkom presné, vzhľadom na špecifické ekologické a ekonomické podmienky v konkrétnych krajinách, ponúka prehľad o vývoji jednotlivých nákladov výroby energie na trhu. Jednotná metodika umožní aplikovať všeobecne platný postup na rôznych miestach dosiahnuť tak porovnateľné výsledky. V rámci globálnych štruktúr je potom možné podporovať výrobu v oblastiach, kde je výroba energie menej nákladná nielen z hľadiska priamych nákladov výroby, ale aj z hľadiska externých nákladov, ktoré vyčísľujú hrozbu 528 ekologických záťaží. Vyčíslenie externých nákladov umožní tiež ich započítanie do ceny energií, čím sa zvýši konkurencieschopnosť energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov. ZÁVER Rozsah negatívnych vplyvov energetiky na životné prostredie súvisí s množstvom vyrobenej a spotrebovanej energie. Ak hľadáme možnosti zníženia produkcie externalít v oblasti energetiky je možné analyzovať uvedený problém v dvoch rovinách: a) v oblasti výroby a prepravy – zvýšiť podiel ekologických technológií a obnoviteľných zdrojov energie, posilniť siete a tým zabrániť problémom z ich preťaženia. b) v oblasti spotreby – využívanie energeticky efektívnejších zariadení, zlepšenie organizácie práce (vylúčenie prestojov), zvýšenie energetickej efektívnosti budov. Pre zabezpečenie ekonomickej optimalizácie externalít je potrebné zvažovať jednak náklady na nasledovné opatrenia pre zníženie nepriaznivých dôsledkov, tak súčasných ako aj budúcich, a tiež náklady na preventívne opatrenia. LITERATÚRA Dlouhý, T. 2010. Externality energetiky. Ústav automatizace a měřící techniky VUT v Brně. 31 s. [online] [cit. 5.4.2013]. Dostupné na internete: http://www.crr.vutbr.cz/system/files/brozura_04_1004_2.pdf European Commission. 2003. External Costs [online] Luxembourg: Office for Official Publications of the European Communities, 2003. 28. s. [cit. 8.4.2013]. Dostupné na internete: http://www.externe.info/externe_2006/externpr.pdf. ISBN 92-894-3353-1 Melichar, J. – Máca, V. 2012. Ekonomické hodnocení externích nákladů výroby elektrické energie. [online] 2012 [cit. 10.4.2013]. Dostupné na internete: http://oze.tzb-info.cz/teorie-obnovitelnaenergie/9022-ekonomicke-hodnoceni-externich-nakladu-vyroby-elektricke-energie Novák, M. Kopecký, V. Roch, M. Braciník, P. Elektroenergetika. Žilina: Elektrotechnická fakulta Žilinskej univerzity v Žiline, ISBN 978-80-89072-41-5 Soukupová, J. Hořejší, B. Macáková, L. Soukup, J. 1998. Mikroekonomie. Praha: Management Press,1998. 535 s. ISBN 80-85943-17-4, s.480 Šagátová, S. 2013. Externality sieťových odvetví In Dominantný subjekt na trhoch sieťových odvetví a jeho cenová politika [elektronický zdroj] : zborník vedeckých prác Bratislava : Vydavateľstvo EKONÓM, 2013. ISBN 978-80-225-3609-7. s. 57-64. 2011: Porovnanie výroby elektrickej energie z rôznych zdrojov: [online] [cit. 11.4.2013]. Dostupné na internete: http://www.jess.sk/sk/home/o-jadrovej-energetike/porovnanie-vyroby-elektrickej-energie-zroznych-zdrojov KONTAKT Ing. Slavka Šagátová, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 529 VPLYV ZMIEN VYBRANÝCH EKONOMICKÝCH NÁSTROJOV NA CENY VSTUPOV V SLOVENSKÝCH PODNIKOCH IMPACT OF CHANGES IN SELECTED ECONOMIC INSTRUMENTS FOR INPUT PRICES IN THE SLOVAK ENETRPRISES Elena Šúbertová 1 ABSTRACT Slovak enterprises are currently facing a problem of increasing input prices for labour force. In year 2013, entrepreneurs are more limited by resources they have available for increased contributions compared to the year before to health care and social insurance they pay for their employees. Managers and owners of enterprises should therefore search for solutions, such as trying to employ cheaper labour force. Slovak enterprises are mainly small and medium sized companies. Entrepreneurs are forced to implement proper strategies, because all their main inputs (especially qualified experts, land, and capital) are limited. On the other hand they must deliver high (or at least average) quality products to consumers while maintaining lower (cheaper) inputs. In this article, we are researching influence of changes in input prices on insurance and their impact on increase of costs of employees in this year compared to previous period. KEY WORDS Input prices, agriculture, small and medium-sized enterprises, taxis, insurance JEL Classification M13 ÚVOD V rámci opatrení na konsolidáciu štátneho rozpočtu a verejných financií bolo realizovaných viacero opatrení, vrátane zmien v zdravotnom a v sociálnom poistení. V nadväznosti na problematiku zdravotného a sociálneho poistenia v SR bolo nutné novelizovať viacero zákonov, a to predovšetkým: Zákon o zdravotnom poistení č. 580/2004 Z.z., Zákon o sociálnom poistení čí. 461/2003 Z.z., ale aj Zákon o starobnom dôchodkovom sporení č. 43/2004 Z.z., Zákon o dani z príjmov 595/2003 Z.z., Zákonník práce č. 311/2001 Z.z. atď. Množstvo zmien na seba nadväzovalo – napríklad novela Zákonníka práce síce ponecháva všetky tri doterajšie formy Dohôd (dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti, dohody o brigádnickej činnosti), ale napríklad novela Zákona o sociálnom poistení aj o Zdravotnom poistení diferencuje odvody z dohôd podľa pracovného resp. sociálneho statusu. To znamená na strane jednej, že pracovníci pracujúci na dohodu sú od 1.1.2013 považovaní za zamestnancov a platia rovnako ako pracovníci pracujúci na pracovné zmluvy, na strane druhej sú výnimky ako žiaci strednej školy do 18 rokov, študenti, poberatelia dôchodkov. Súčasne sa zmenila definícia a vymeriavacieho základu, minimálne a maximálne poistné. A tak sa vlastne novely niekoľkých zákonov dotkli státisícov zamestnávateľov – podnikateľov, samostatne zárobkovo činných osôb, samostatne hospodáriacich roľníkov, 1 Doc. Ing. Elena Šúbertová, PhD., Ekonomická univerzita, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, Dolnozemská 1/b, 852 35 Bratislava. Vedecká stať bola spracovaná v rámci projektu MŠ SR VEGA 1/0980/12 „Aktuálne výzvy podnikovej ekonomiky zamerané na zvyšovanie výkonnosti a prosperity podnikov". 530 slobodných umelcov i samotných zamestnancov, či brigádnikov. Legislatíva významne ovplyvnila podnikateľské prostredie na Slovensku. Cieľom príspevku je : a) charakterizovať zdravotné a sociálne poistenie jednotlivcov – samostatne zárobkovo činných osôb ako platiteľov za zamestnancov zo strany podnikateľských subjektov b) zistiť vplyv zmien vo výške poistenia v kombinácii s výškou dane z príjmov v slovenskom podniku na jeho náklady na pracovnú silu. Na základe dosiahnutých výsledkov zhodnotiť vývojové trendy a možnosti ďalšieho rozvoja podnikania v SR. V príspevku sú použité podkladové zdroje z legislatívnych prameňov, uvedených vyššie a informácie z vybranej zdravotnej poisťovne v SR a zo Sociálnej poisťovne, ktoré využívajú potrebné podkladové údaje zo slovenských podnikov. Dôvodom spracovania vybraných údajov vo forme zjednodušenej modelovej situácie, je spracovanie komparatívnej analýzy. Pri spracovaní boli využité nielen všeobecné metódy – analýza a syntéza, indukcia a dedukcia, ale aj vybrané matematické výpočty. 1. LEGISLATÍVNE ASPEKTY ZMIEN DANE Z PRÍJMU FYZICKÝCH OSÔB, ZDRAVOTNÉHO POISTENIA A SOCIÁLNEHO ZABEZPEČENIA V SR Všetkých pracujúcich, či už sú to zamestnanci, samostatne zárobkovo činné osoby, resp. samostatne hospodáriaci roľníci - „zasiahne" v roku 2013 ako každý rok zvýšenie nezdaniteľnej časti príjmu. Pokiaľ v roku 2012 bol od daní v zásade oslobodený príjem (okrem fyzických osôb s tzv. milionárskou daňou) vo výške 3 644,74 Eur, za rok 2013 je to až 3 753,94 Eur. To na strane jednej znamená pozitívnu správu, že daňovníci s nižšími príjmami budú mať v priemere o 1,73 Eur mesačne vyšší čistý príjem. Na strane druhej, nižšie čisté príjmy dostávajú od 1.1.2013 ľudia, ktorí sú zamestnaní na dohody (dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti, dohody o brigádnickej činnosti), tzv. „dohodári". Tí už musia platiť zdravotné a sociálne odvody. Napriek tejto negatívnej stránke treba vyzdvihnúť pozitívum, že vďaka plateniu odvodov získali dohodári nárok na viaceré dávky ako riadni zamestnanci: napríklad pri ochorení dostávajú nemocenské dávky, pri strate práce im môže vzniknúť pri splnení podmienok aj nárok na podporu v nezamestnanosti. Súčasne sa odpracované roky na dohody od 1.1.2013 započítavajú aj do (starobného) dôchodku. Väčšina zamestnancov, ktorí pracujú na základe pracovnej zmluvy nepocítila v tomto roku zvýšenie dane z príjmov a ani odvodov. Zamestnanec s nadpriemernými príjmami, čiže ktorý zarába viac ako 3 246 Eur (týka sa cca 1 % zamestnancov), platí namiesto 19 % dane z príjmov už 25 % daň z príjmov fyzickej osoby (DPFO). Mzda do 3 246 Eur sa zdaňuje 19 % sadzbou DPFO a ostatný príjem sa zdaňuje 25 %. Pri platení odvodov za zamestnanca do zdravotnej a sociálnej poisťovne za od roku 2013 zjednotili tzv. „stropy", čiže maximálny vymeriavací základ, ktorý bol do konca roku 2012 diferencovaný. Zamestnanec platí naďalej na verejné zdravotné poistenie 4 % z vymeriavacieho základu (ďalej VZ) za všetky príjmy, z ktorých zamestnávateľ odvádza daň z príjmov, predtým hrubá mzda, 2 % ak je poberateľom invalidného dôchodku. Zamestnávateľ platí 10 % z VZ (nad rámec mzdy). Rozdiel je v roku 2012 a 2013 v maximálnom vymeriavacom základe a teda aj v odvodoch do zamestnancom vybranej zdravotnej poisťovne : 531 Všeobecná zdravotná poisťovňa, Dôvera, Union. Minimálny VZ zamestnanca nie je určený. Maximálny VZ sa odvíjal do 31.12.2012 od trojnásobku priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve. Od 1.1.2013 odvodzuje od 5-násobku priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve. Prakticky to znamená tieto hodnoty, ktoré vidí zamestnanec na výplatnej „páske" za mesiac: Rok 2011 to bolo 2 233,50 Eur/mesiac (3x priem. mes. mzda 744,50 Eur v roku 2009) Rok 2012 to bolo 2 307,0 Eur/mesiac (3 x priem. mes. mzda 769,0 Eur v roku 2010) Rok 2013 to je 3 930,0 Eur/mesiac (5 x 786 v roku 2011, čiže t. č. max. preddavok je 157,20 Eur/mesiac za zamestnanca). Treba ale dodať, že zamestnávateľ musí zaplatiť do zdravotnej poisťovne 10 % z príjmu zamestnanca a ak má maximálny príjem, platí od 1.1.2013 namiesto 230,7 Eur už v tomto roku 393,0 Eur za mesiac za zdravotné postenie, čiže cena pracovnej sily sa zvýšila o 162,3 Eur. 2. POROVNANIE DANÍ, ODVODOV A ČISTEJ MZDY A NÁKLADOV ZAMESTNACA PRACUJÚCEHO NA ZÁKLADE PRACOVNEJ ZMLUVY A DOHODY Pre podnikateľské subjekty je dôležité z hľadiska prijatia pracovníka do pracovného pomeru zistiť náklady na zamestnanca. Tie sú diferencované, resp. boli rozdielne do konca roku 2012 a podstatný rozdiel bol pri prijatí pracovníka na základe pracovnej zmluvy a/alebo na základe dohody (napríklad o vykonaní práce). Tabuľka 1 Hrubá mzda, daň z príjmu fyzickej osoby, odvody zamestnanca, čistá mzda, odvody zamestnávateľa a náklady na zamestnanca v roku 2012 na základe pracovnej zmluvy a na základe dohody o vykonaní práce v SR Ukazovateľ Zamestnanie na základe Hrubá mzda (Eur) Daň z príjmu fyzickej osoby (Eur) Odvody zamestnanca (Eur) Čistá mzda (Eur) Odvody zamestnávateľ (Eur) Náklady na zamestnanca (Eur) pracovnej zmluvy 600,0 41,01 80,40 478,59 211,20 811,20 dohody o vykonaní práce 600,0 56,29 0,00 543,71 6,30 606,30 Rozdiel Zamestnanec vs. dohodár v Eur 0,00 -15,28 +80,40 -65,12 +204,90 +204,90 Zdroj: vlastné prepočty Pri hrubej mzde 600 Eur/mesiac boli v roku 2012 pre zamestnávateľa až o 204,90 Eur/mesiac nižšie náklady na pracovnú silu formou dohody o vykonaní práce ako na pracovnú zmluvu. Rozdiel vo výške 35,2 % v nákladoch na zamestnanca je pre podnikateľov 532 ekonomicky zaujímavý a preto bolo v roku 2012 formou dohôd zamestnaných viac ako pol milióna pracovníkov. Súčasne samotný pracovník mal vyplatenú čistú mzdu o 65,12 Eur vyššiu na zamestnanie formou dohody, čiže veľa zamestnancov pracovalo v podnikoch na rôzne dohody a nie na pracovné zmluvy. Rozdiely sú nasledovné: Pri dani z príjmu sa dohodárov neodpočívalo v roku 2012 za vykonanú prácu tzv. nezdaniteľné minimum Neplatili sa odvody do poisťovní za dohodárov jednak vo forme zrážky zo mzdy, jednak nad rámec uvedenej mzdy sa neodvádzali platby do zamestnancom vybranej zdravotnej poisťovne ani do Sociálnej poisťovne. Po zmene k 1.1.2013 sú náklady na zamestnancov a dohodárov rovnaké, čiže rozdiely medzi obidvomi formami zamestnania sa vyrovnali z hľadiska zamestnávateľa, lebo obidvaja pracovníci dostanú čistú mzdu 480,03 Eur/mesiac. Výpočet je v tabuľke číslo 2. Tabuľka 2 Hrubá mzda, daň z príjmu fyzickej osoby, odvody zamestnanca, čistá mzda, odvody zamestnávateľa a náklady na zamestnanca v roku 2013 a rozdiel oproti roku 2012 na základe pracovnej zmluvy a na základe dohody o vykonaní práce v SR Ukazovateľ Zamestnanie na základe Hrubá mzda (Eur) Daň z príjmu fyzickej osoby (Eur) Odvody zamestnanca (Eur) Čistá mzda (Eur) Odvody zamestnávateľ (Eur) Náklady na zamestnanca (Eur) pracovnej zmluvy (2013) 600,0 39,57 80,40 480,03 211,20 811,20 Rozdiel oproti roku 2012 (zamestnanec) 0,0 -1,44 0,00 1,44 0,00 0,00 dohody o vykonaní práce (2013) 600,0 39,57 80,40 480,03 211,20 811,20 Rozdiel oproti roku 2012 (dohodár) 0,0 -16,72 +80,40 -63,68 +204,9 +204,9 Rozdiel v roku 2013 Zamestnanec vs. Dohodár v Eur 0,00 0,00 0,00 0,00 0,00 0,00 Zdroj: vlastné prepočty Rozdiely sú vo všetkých ukazovateľoch za rok 2013 pre zamestnávateľa nulové, ale znamená to, že ak v roku 2012 zamestnával napríklad v letnej sezóne malý stavebný podnik 10 zamestnancov na základe pracovnej zmluvy mal mesačné náklady na nich 8 112 Eur a ak na základe dohody tak len 6 063 Eur. Podnik mohol ušetriť v roku 2012 v súlade s platnou legislatívou mesačne 2 049 Eur na nákladoch na pracovnú silu. 533 3. ROČNÉ ZÚČTOVANIE ZDRAVOTNÉHO POISTENIA Ročné zúčtovanie zdravotného poistenia sa spracováva na základe podaného daňového priznania fyzických osôb (čiže zamestnancov, SZČO atď.). Minimálny vymeriavací základ neexistuje, maximálny vymeriavací základ sa zvýšil z 36-násobku v roku 2012 na 60-násobok priemernej mesačnej mzdy v roku 2013. Platí sa z príjmov, z ktorých sa vypočítavala daň z príjmov, sadzba 14 % (osoby zdravotne postihnuté 7 %). Platí sa napríklad z prevodu nehnuteľností (ak mala fyzická osoba trvalý pobyt menej ako 2 roky a vlastnila ho menej ako 5 rokov) platí nielen daň z príjmu fyzickej osoby, ale aj odvody do ním vybranej zdravotnej poisťovne rozdiel medzi kúpnou a nadobúdacou cenou bytu, pričom si môže odpočítať náklady na opravu a pod. Znamená to, že ak napríklad daňovník predával byt v roku 2012 a bol zakúpený v roku 2011, pričom do bytu investoval na opravy 2 tisíc Eur, zaplatí nielen daň vo výške 19 %, ale aj odvody vo výške 14 %. Predaj bytu: 100 tis. Eur (2012) Kúpa bytu: 90 tis. Eur (2011) Oprava bytu: 2 tis. Eur (2012) Daň z príjmu FO: 19 % z 8 tis. Eur = 1 520 Eur Zdravotné poistenie: 14 % z 8 tis. Eur = 1 120 Eur (zdravotné poistenie vyrubí zdravotná poisťovňa do 30.9.2013 a treba zaplatiť do 45 dní). Zdravotné poistenie vo výške 14 % sa platí aj z prevodu podielu s.r.o., z prevodu členských práv družstva a z príležitostných činností, vrátane príjmov z príležitostnej poľnohospodárskej výroby. Výnimkou je výška odvodov do zdravotne poisťovne sú dividendy, pri ktorých je sadzba 10 % v danom prípade je minimálny vymeriavací základ 339,89 Eur a maximálny vymeriavací základ je 27 684 Eur. ZÁVER Vo vedeckej stati sme analyzovali na konkrétnom príklade zmeny vo výške platieb dane z príjmov fyzických osôb, poistného za zamestnanca, čistá mzdu, odvody zamestnávateľa a náklady na zamestnanca pri príjme 600 Eur mesačne, a to za roky 2012 a 2013 v SR. Na základe našich výpočtov možno konštatovať, že zamestnávanie na dohodu sa stáva pre zamestnávateľov aj zamestnancov ekonomicky menej zaujímavé. Ale pre zamestnancov môžu byť benefitom sociálne výhody, ktoré v roku 2012 neboli pri dohodách z hľadiska legislatívneho možné a od roku 2013 sú už právne zabezpečené, napríklad nárokom na viaceré dávky sociálneho poistenia. Taktiež môže byť výhodou aj zavedenie minimálnej mzdy pre pracovníkov pracujúcich na dohody (vo výške najmenej 1,941 Eur/hodinu), či započítavanie odpracovaných rokov na dohodu do dôchodku. LITERATÚRA MURA, L.:(2007) Dopad vstupu Slovenska do Európskej únie na podnikateľské prostredie malých a stredných podnikov. In: Mendelnet 2007. MZLU Brno 2007. ISBN 978-80-9039666-1 TEKELOVÁ, Zuzana PIAČKOVÁ, Alexandra. (2010) Rozvoj malého a stredného podnikania v podmienkach globálnej ekonomiky. In Contemporary challenges in management II. : proceedings from international scientific conference [elektronický zdroj]. - [Banská Bystrica : Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2010]. ISBN 97880-557-0145-5, TÓTH, M.-TÓTHOVÁ, A.: Plánovanie – významný faktor riadenia podniku. In: Zhodnotenie zmien v podmienkach podnikania a v hospodárení MSP v dôsledku integrácie I., EKONÓM Bratislava 2009, ISBN 978-80-225-2877-1, s. 101-115 534 Vedecká stať bola spracovaná v rámci projektu MŠ SR VEGA 1/0980/12 „Aktuálne výzvy podnikovej ekonomiky zamerané na zvyšovanie výkonnosti a prosperity podnikov". KONTAKT Šúbertová Elena, doc. Ing., PhD. Ekonomická univerzita, Fakulta podnikového manažmentu Dolnozemská cesta 1/b, 852 35 Bratislava e-mail: [email protected], [email protected] 535 ŠPECIFICKÉ OTÁZKY V OBLASTI ĽUDSKÝCH ZDROJOV VO VYBRANÝCH KRAJINÁCH SPECIFIC ISSUES OF HUMAN RESOURCES IN SELECTED COUNTRIES Zuzana Tekelová 1 ABSTRACT Malta is currently undergoing a phase of economic changes that directly affect businesses. For their existence and continued growth is necessary to update the operational and legal framework so as to be in compliance with all government regulations. That is a difficult task for the larger and stronger "market players" such as small and medium-sized enterprises, which is in Malta for more than 95% of all enterprises. Most Maltese enterprises employ 3-10 people in the senior management team. These are mainly larger companies that are aware of the need to pay proper settings for that group of employees. Furthermore, they believe that the best way to keep them is a good way of salary and incentive conditions. KEY WORDS Labor relations and legislation, employment, qualificaions, incentive conditions JEL Classification M10, M13, M19, J24 ÚVOD Malta prechádza v súčasnosti fázou hospodárskych zmien, ktoré bezprostredne vplývajú na podniky. Pre ich existenciu a ďalší rast je nutné aktualizovať prevádzkový a právny rámec tak, aby bol v súlade so všetkými legislatívnymi predpismi. Náročná úloha aj pre silnejších a väčších „hráčov na trhu" ako sú malé a stredné podniky, ktorých je na Malte viac ako 95 % všetkých podnikov. Väčšina maltských podnikov zamestnáva 3 až 10 ľudí v tíme senior managementu. Jedná sa predovšetkým väčšie podniky, ktoré sú si vedomé potreby správneho nastavenia odmeňovania pre danú skupinu zamestnancov. Ďalej veria, že najlepšia cesta na ich udržanie je cesta dobrých platových podmienok a stimulov. Problémy pri zamestnávaní v SR a v Maltskej republike Zo záujmu o hodnotenie bariér podnikania vo vybraných krajinách, sa v článku budeme zaoberať otázkou problémov pri zamestnávaní v Slovenskej a v Maltskej republike. Použijeme aj výsledky z výskumu na vzorke MSP v SR a v MT. Slovenské podniky pociťujú v menšej miere nedostatok kvalifikácie pracovníkov ako maltské podniky. Takmer 37 % podnikov v SR má však opačný postoj ku kvalifikácii a jedná 1 Ing. Zuzana Tekelová, denná doktorandka, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, Ekonomická univerzita v Bratislave, Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava, školiteľ: Doc. Ing. Elena Šúbertová, PhD. kontakt: e-mail: zuzana.tekelova@ gmail.com 536 sa najmä o odborné vzdelanie v oblasti cestového ruchu (cukrári, čašníci, kuchári), informačných technológii, strojárstva (nedostatok aj stredných manažérskych pozícii v danom odbore). V maltských podnikoch chýbajú kvalifikovaní technickí pracovníci a inžinieri, príp. projektoví manažéri. Graf č.1 Nedostatok kvalifikácie ako problém pri zamestnávaní pracovníkov v Slovenskej republike a v Maltskej republike podľa vzorky MSP Zdroj: vlastné spracovanie Malé a stredné podniky v SR podľa vzorky považujú za ďalšiu bariéru v 42 % prípadov neznalosť cudzieho jazyka, a to predovšetkým anglického a nemeckého, ktorý aj v najväčšej miere využívajú a vyžadujú v podnikaní. V Malte pociťuje daný problém 31 % vybraných podnikov a rovnako z vyššie uvedených jazykov. V otázke počítačových zručností podniky nevidia veľký nedostatok pri prijímaní svojich zamestnancov, 76, 81 % slovenských a 82,76 % maltských MSP ich nepokladajú za bariéru pri zamestnávaní. Ak majú podniky problém s danou oblasťou, podľa vzorky MSP potrebujú ľudí so znalosťou programového balíka Microsoft Office a účtovných programov. Medzi ďalšie bariéry zamestnávania na Slovensku patrí podľa vzorky podnikov nepripravenosť absolventov na prax s 54,63 % podielom a nekvalitné alebo neúplné pracovné právo s 30,24 %. Pre maltské podniky je to rovnako málo zručností absolventov v 62,07 % podnikov a neochota pracovať nadčas (13,79 %). Objavuje sa aj odpoveď nedostatok výskumných zručností. Zaujímavé je porovnanie problému vysokej ceny práce z dôvodu vysokých miezd v odvetví, čo považujú maltské podniky za veľmi podstatné na rozdiel od podnikov v SR, kde vidíme, že nie mzdy, ale odvody tvoria podstatnú časť mzdových nákladov a stávajú sa pre podniky bariérou. 0,00% 20,00% 40,00% 60,00% áno podnik má problém s nedostatkom... nie podnik nemá problém s nedostatkom... 36,71% 63,29% 42,86% 57,14% Malta 537 Graf č.2 Vysoká cena práce ako problém pri zamestnávaní pracovníkov v Slovenskej republike a v Maltskej republike podľa vzorky MSP Zdroj: vlastné spracovanie Keď sa bližšie pozrieme na podniky v Maltskej republike, ktoré vidia problém vo vysokých mzdách v odvetví, jedná sa v 33,33 % o ubytovacie a stravovacie služby a rovnakým podielom o maloobchod, veľkoobchod a opravu motorových vozidiel a motocyklov a v takmer 17 % o sektor vzdelávania. Porovnanie priemernej mzdy v Maltskej republike a v SR Priemerný ročný príjem v Maltskej republike podľa štatistiky v rokoch 2012/2013 sa pohybuje okolo 19 602 eur ($24 200). Maltská ekonomika podobne ako Slovensko je vysoko závislá na zahraničnom obchode. Najčastejším dosiahnutým ukončeným vzdelaním je vo všeobecnosti prvý stupeň vysokoškolského štúdia (bakalársky), nasleduje druhý stupeň (magisterský). Veľké percento respondentov s vyšším stupňov vzdelania, ktorí sa na prieskume podieľali, mali podľa štatistiky aj lepší priemerný plat v porovnaní so zvyškom populácie. Graf č. 3 Vzdelanostná štruktúra Malty podľa prieskumov http://www.averagesalarysurvey.com/, 12.4.2013 0,00% 20,00% 40,00% 60,00% áno, z dôvodu vysokých miezd v odvetví áno, z dôvodu vysokých odvodov nie, nemám tento problém 5,46% 77,05% 17,49% 46,15% 19,23% 34,62% Malta Slovens ko základné vzdelanie; 3,92% stredoškolské vzdelanie; 3,92% vysokoškolské vzdelanie bez získania titulu; 11,76% vysokoškolské vzdelanie s bakalárskym titulom; 43,14% vysokoškolské vzdelanie s magisterským titulom; 37,25% základné vzdelanie stredoškolské vzdelanie 538 Graf č. 4 Priemerný hrubý ročný príjem v € v Maltskej republike http://www.salaryexplorer.com/, 5.4.2013 Ak by sme sa pozreli bližšie na jednotlivé odvetvia, zisťujeme nasledovné rozdiely medzi Maltskou republikou a SR. Štatistický úrad SR sumarizuje údaje ohľadom miezd podľa NACE kategorizácie. Priemerná mesačná hruba mzda v eurách je najvyššia v odvetví informácie a komunikácia, finančné a poisťovacie činnosti takmer 1 600 eur (tzn.19 200 eur/rok). Nasleduje dodávka elektriny, plynu a pary, verejná správa a obrana. Najnižšie mzdy sú v odvetviach poľnohospodárstvo, stavebníctvo, ubytovacie a stravovacie služby – približne 600 eur (7 200 eur/rok). Tabuľka č. 1 Priemerný hrubý ročný príjem v Maltskej republike vo vybraných odvetviach Sektor Premerný hrubý ročný príjem v € Manažment a podnikanie 46 333 Financie a bankovníctvo 35 812 Účtovníctvo a administratíva 29 981 IT a telekomunikácie 27 800 http://www.averagesalarysurvey.com/, 12.4.2013 V porovnaní poskytovania stimulov svojim zamestnancom je Slovenská republika na tom lepšie ako Maltská republika. Najčastejšie poskytované stimuly podľa vybraných podnikateľov sú strava, doprava, ubytovanie, finančné odmeny, wellness alebo športové vyžitie, firemný mobil a auto, vstupenky na kultúru a rekreáciu, „ošatné", rehabilitácie, právne a ekonomické poradenstvo. 0 10 000 20 000 30 000 40 000 základné vzdelanie stredoškolské vzdelanie vysokoškolské vzdelanie bez získania titulu vysokoškolské vzdelanie s bakalárskym... vysokoškolské vzdelanie s magisterským... 30 000 32 500 29 783 28 866 36 953 539 Graf č.5 Poskytovanie stimulov pre zamestnancov v Slovenskej republike a v Maltskej republike podľa vzorky MSP Zdroj: vlastné spracovanie Slovenské podniky poskytujú stimuly svojim zamestnancom vo vyššej miere ako maltské podniky. Napriek tomu si myslíme, že výsledky ovplyvňuje fakt, že slovenskí podnikatelia nesprávne zaraďujú k benefitom aj stravu (obed alebo adekvátnu náhradu v podobe stravných lístkov), ktorých poskytovanie mu vyplýva zo zákona. Malta podobné ustanovenie v legislatíve nemá. Graf č. 6 Hodnotenie legislatívy pracovno-právnych vzťahov v Slovenskej republike a v Maltskej republike podľa vzorky MSP Zdroj: vlastné spracovanie Legislatíva pracovno-právnych vzťahov je komplikovaná a diskutovaná problematika, ktorá podlieha častým zmenám najmä v SR, a tie neprispievajú k stabilite podnikateľského prostredia. Slovenské podniky si myslia, že daná legislatíva priveľmi chráni zamestancov v porovaní s maltskými podnikmi, ktoré ju považujú vo viac ako 72 % za štandardnú a vyhovuje im. Je možné, že v SR je to dôsledok zmien Zákonnníka práce, ktorých cieľom má byť poskytnutie vyššej ochrany závislej činnosti. 0,00% 50,00% 100,00% Malta Slovensk o 44,83% 75,85% 55,17% 24,15% áno podnik poskytuje stimuly pre zamestnancov nie podnik neposkytuje stimuly pre zamestnancov 0,00% 10,00% 20,00% 30,00% 40,00% 50,00% 60,00% 70,00% 80,00% priveľmi chráni zamestnanca je štandardná a vyhovuje mi 63,11% 36,89% 27,59% 72,41% Slovensk o 540 ZÁVER Malé a stredné podniky v SR aj v MT považujú za bariéru pri zamestnávaní neznalosť cudzieho jazyka, a to predovšetkým anglického a nemeckého, ktorý aj v najväčšej miere využívajú a vyžadujú v podnikaní. Aj keď v Maltskej republike majú 3 úradné jazyky, pravdepodobne majú zamestnávatelia vyššie nároky na ich ovládanie. Medzi ďalšie prekážky zamestnávania na Slovensku patrí nepripravenosť absolventov na prax a nekvalitné alebo neúplné pracovné právo s 30,24 %. Pre maltské podniky je to rovnako málo zručností absolventov a neochota pracovať nadčas. Objavuje sa aj odpoveď nedostatok výskumných zručností. Zaujímavé je porovnanie problému vysokej ceny práce z dôvodu vysokých miezd v odvetví, čo považujú maltské podniky za veľmi podstatné na rozdiel od podnikov v SR, kde vidíme, že nie mzdy, ale odvody tvoria podstatnú časť mzdových nákladov a stávajú sa pre podniky bariérou. Legislatíva pracovno-právnych vzťahov je komplikovaná a diskutovaná problematika, ktorá podlieha častým zmenám najmä v SR, a tie neprispievajú k stabilite podnikateľského prostredia. Slovenské podniky si myslia, že daná legislatíva priveľmi chráni zamestancov v porovaní s maltskými podnikmi, ktoré ju považujú za štandardnú a vyhovuje im. Posledná zmena Zákonníka práce sa ešte len výraznejšie odrazí v budúcnosti. LITERATÚRA EUROPEAN COMISSION – Enterprise and Industry SBA Fact Sheet Malta. 2009. dostupné na: http://ec.europa.eu/enterprise/policies/sme/facts-figures-analysis, 10.10.2011 INTERNATIONAL FINANCE CORPORATION (IFC), The World Bank, Enterprise Surveys – What Business Experience dostupné na: http://www.enterprisesurveys.org/, 5.10.2011 http://www.salaryexplorer.com/, 5.4.2013 http://www.payscale.com/research/MT/Country=Malta/Salary, 8.4.2013 http://www.averagesalarysurvey.com/, 12.4.2013 KONTAKT Ing. Zuzana Tekelová, denná doktorandka Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 541 CONTROLLING VO VEREJNEJ SFÉRE CONTROLLING IN THE PUBLIC SPHERE Miroslav Tóth ABSTRACT This contribution deals with the implementation of controlling the public sphere. Public resources are funds provided from public budgets. Public finances are spending and revenues. Public finance is the main instrument of economic policy through which the government affects economic development. Public finances are used to provide a wide range of public services and constantly updated with new public services. Controlling for application in the public sphere (planning, budgeting, management, control tasks holders) was evidenced by 3E conception model effectiveness, efficiency, economy. KEY WORDS Controlling, public sphere, public finance, public administration, budget, expenses, costs, efficiency, effectiveness, economy JEL Classification H41, H60, H70 ÚVOD Controling patrí medzi moderné nástroje riadenia organizácií. Rast významu decentralizácie právomocí a zodpovednosti z ústredných orgánov štátnej správy na orgány samosprávy si vyžaduje dôslednejšiu kontrolu verejných zdrojov. Nestačí obyčajná kontrola, je potrebné aplikovať širší diapazón nástrojov. Práve implementácia controllingu sa ukazuje ako vhodný nástroj na riadenie, plánovanie, kontrolu a vyhodnocovanie úloh verejnej sféry. Controlling je možné hlbšie aplikovať vo sfére verejných služieb a činnosti samosprávnych orgánov. Takto bude zameraný na efektívnosť, účinnosť a hospodárnosť používania verejných zdrojov. IMPLEMENTÁCIA COONTROLLINGU VO VEREJNEJ SFÉRE Implementácia controllingu vo verejnej sfére a v podnikoch financovaných z verejných zdrojov má základ práve v tom, že ide o verejné zdroje. Verejné zdroje predstavujú finančné prostriedky poskytované z verejných rozpočtov inštitúcií verejnej správy a to tak zo štátnej správy (štátny rozpočet) ako aj zo samosprávy, či vyšších územných celkov. Verejnými financiami sú výdavky a príjmy štátu, ním vlastnených podnikov a prípadných iných aktivít potrebných na uspokojovanie verejných potrieb, resp. v trochu širšom zmysle sústava finančných vzťahov vytvárajúcich verejné peňažné hospodárenie štátu, peňažné hospodárenie orgánov územnej samosprávy a iných verejnoprávnych subjektov. [1] doc. Ing. Miroslav Tóth, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, podiel na projekte VEGA MŠ SR a SAV č. 1/0910/12 „Controlling podnikov financovaných na princípe verejných zdrojov" 100%. 542 Verejné financie sú hlavným nástrojom hospodárskej politiky, prostredníctvom ktorého vláda ovplyvňuje vývoj ekonomiky. Verejné financie sa používajú na poskytovanie širokého spektra verejných služieb a neustále pribúdajú nové verejné služby. Medzi základné zdroje verejných financií patria verejné rozpočty. Verejné rozpočty rozdeľujeme na rozpočty štátne (národné), nadnárodné a municipiálne. Štátny rozpočet je hlavným zdrojom príjmov štátu, z ktorého štát uspokojuje verejné potreby. Hlavným zdrojom príjmov štátneho rozpočtu sú dane, poplatky a clá. Daň je charakterizovaná ako opakovaná platba do verejného rozpočtu bez adekvátneho protiplnenia. Poplatky sú charakterizované ako zväčša nepravidelné platby do verejného rozpočtu s adekvátnym protiplnením. Za nadnárodné rozpočty môžeme v prípade Slovenska označiť štrukturálne fondy Európskej únie, ktoré sú v súčasnosti významným zdrojom verejných financií. Municipiálne rozpočty sú rozpočtami územných samosprávnych celkov, t. j. v prípade Slovenska obcí a krajov. Po fiškálnej decentralizácii v minulých volebných obdobiach sa ich význam zväčšuje vzhľadom na stále väčší objem kompetencií a s tým spojených finančných prostriedkov, ktoré sa v municipiálnych rozpočtoch prideľujú. [1] Okrem dotácií z rozpočtov sa podpora skladá aj z verejných zákazok, zmlúv o poskytovaní služieb, ale aj z dotácie zo zákona, ako je to napríklad v prípade príspevkových alebo rozpočtových organizácií. Tieto možnosti predstavujú najvyužívanejšiu formu získavania doplnkových zdrojov. Dotácie sú financie poskytované účelovo, a to výlučne na konkrétne akcie, programy alebo vopred stanovené oblasti potrieb. Výhodou dotácií je väčší finančný obnos na určité obdobie, či činnosť, ktorá sa môže stať pravidelným zdrojom príjmu. Granty predstavujú najrozšírenejšiu formu získavania financií z verejných zdrojov, ale tento systém prideľovania a prerozdeľovania prostriedkov však nie je jednoduchý. Rozsiahla, centralizovaná, nehospodárna a ťažko kontrolovateľná správa vecí verejných na Slovensku v súčasnosti výrazne finančne zaťažuje ľudí, zasahuje do ich ekonomických rozhodnutí a ešte väčšiu finančnú zaťaž prenáša do budúcnosti. Tento spoločný problém verejných financií a ich správy sa odvíja od prerozdeľovania finančných prostriedkov verejnou sférou nad rámec v bežnom roku ňou získaných príjmov (najmä vynútením od daňovníkov) a od jej zasahovania do činností, ktoré nepatria medzi funkcie vlády v slobodnej spoločnosti s trhovou ekonomikou. Rozsah a vplyv verejnej sféry neúmerne rozširujú a deformovanú štruktúru verejných výdavkov prehlbujú aj eurofondy. [3] Spoločný problém verejných financií na Slovensku pozostáva z nasledovných vzájomne prepojených problémov, ktoré si vyžadujú prioritné riešenie: nehospodárne a deficitné spravovanie verejných financií a prenášanie veľkej finančnej záťaže na daňovníkov do budúcnosti, každoročne rastúce verejné výdavky a vysoká miera prerozdeľovania, sprevádzané klientelizmom, plytvaním a spôsobujúce obmedzovanie prosperity v spoločnosti, neprehľadný daňový a odvodový systém, ktorý výrazne zaťažuje jeho platiteľov, nízka transparentnosť správy verejných financií, vrátane eurofondov. Slovenská vláda tieto problémy a deformácie verejných financií v ostatných rokoch značne prehĺbila, tým preniesla väčšie problémy do budúcnosti a sťažila ich riešenia ďalším vládam. Problémy vo verejných financiách na Slovensku prehlbujú aj dôsledky politík a noriem EÚ, napríklad ovplyvňovaním rozsahu a štruktúry verejných výdavkov a nemožnosťou znížiť niektoré dane pod stanovenú minimálnu úroveň v EÚ. [3] Verejnosť má samozrejme právo na podrobné, včasné a dôveryhodné informácie o tom, ako sa s prostriedkami daňových poplatníkov narába. 543 Potreba implementácie controllingu vo verejnej sfére bola vyvolaná najmä týmito faktormi: rastúce zadlžovanie orgánov verejnej sféry ako prijímateľa verejných zdrojov prostredníctvom rozpočtu, nedostatočná kvalita a rozsah služieb verejného sektora, nedostatočná verejná kontrola použitia verejných zdrojov, zvyšovanie právneho a politického uvedomenia občanov, vymedzenie kompetencií a právomoci medzi jednotlivými inštitútmi verejného sektora, lobizmus, vytváranie záujmových skupín, kriminalita bielych golierov a iné. Vo verejnom sektore je taktiež potrebné správne definovať produkty poskytované verejnosti, ako aj hodnotu týchto produktov. Produktom sú zvyčajne rôzne služby poskytované obyvateľstvu, najmä vo verejnom záujme (administratívne služby, verejná doprava, kultúra a iné). Obrázok 3E model ako vzťahový rámec controllingu verejnej sféry Zdroj: HORVÁTH&PARTNERS. Nová koncepce controllingu. Praha: Profess Consulting, s. 25. ISBN 80-7259002-2. 544 Takéto produkty sú dosť často poskytované bezodplatne. Hodnotou týchto produktov sú výdavky, resp. náklady potrebné na zabezpečenie týchto produktov v požadovanom množstve a kvalite. Výdavky spojené s týmito službami sú uhrádzané najmä z rozpočtu príslušného inštitútu, pričom časť výdavkov je hradená príjmami z rôznych poplatkov alebo stanovenej ceny tovaru. Controlling vo verejnej sfére sa chápe ako správny controlling, ktorý má koordinačnú úlohu a slúži ako podporný systém pre riadenie verejnej sféry. Potom controlling môžeme chápať ako spôsob riadenia, ktorý zahŕňa plánovanie, kontrolu a prácu s informáciami. Je to koncepcia zameraná na výsledok. Základnou vlastnosťou controllingu je orientácia na budúcnosť, nakoľko svojimi rozhodnutiami môžeme budúcnosť formovať a ovplyvňovať. [2] Pre aplikáciu controllingu vo verejnej sfére (plánovanie, rozpočtovanie, riadenie, kontrola nositeľov úloh) sa najlepšie svedčila koncepcia 3E modelu (effectiveness, efficiency, economy, t.j. efektívnosť, účinnosť, hospodárnosť). Východiskovými myšlienkami tejto koncepcie sú: základné myšlienky controllingu sú dobra aplikovateľné vo verejnej sfére, nutnosť jasne rozdeliť zodpovednosť medzi správou a politikou, obmedzenie centralizácie riadenia a podpora decentralizácie, transparentnosť a zodpovedné riadenie kontraktov, decentralizovaná zodpovednosť za zdroje, skĺbenie zodpovednosti za zdroje a odbornosť na jedno miesto, sledovať a usmerňovať požadovaný vývoj organizácie, rozhodovanie na základe výstupu, resp. produktu, rozvoj kompetentného personálu, zavedenie rôznych nástrojov hodnotového riadenia prevádzkovej činnosti (kalkulácie výkonov a nákladov, rozpočtovníctvo, ukazovatele, výkazníctvo, reporty). a iné. Model 3E je založený na hierarchii cieľov pôsobenia, produktivity a procesu, resp. nákladovej hospodárnosti a dovoľuje primerane zohľadniť rozdielne záujmy verejnej sféry a ňou oslovených skupín, napr. občania, zástupcovia záujmových skupín, politici a iní. Na základe cieľov verejnej sféry sú poskytované vstupy (t.j. zdroje vo forme personálneho a vecného zabezpečenia), ktoré sú v rámci poskytovaných služieb či výrobného procesu pretransformované do výstupu, napr. školstvo, vyučovací proces. Výstupy tak dosahujú účinky, napr. schopnosť žiakov čítať, na ktorých má verejná sféra záujem. Ťažisko aktivít controllingu v oblasti riadenia efektívnosti spočíva v plánovaní stratégie a cieľov a v následnej kontrole dosahovania cieľov. Úspešné riadenie je možné len vtedy, ak je súlad medzi politickými a výkonnými zložkami verejnej sféry a pokiaľ existuje jasne formulovaný cieľ, plán a rozpočet. Na kontrolu dosiahnutých cieľov je nevyhnutné vytipovať vhodné merné jednotky, spracovať ich vo forme indikátorov a ukazovateľov a použiť ich v internom aj v externom výkazníctve. Na úrovni riadenia efektívnosti ťažiskom záujmu verejnej sféry sú rozpočtovanie, plánovanie, kontrola produktivity a hospodárnosti vynaložených nákladov, ktoré sú spojené s poskytovaním služieb. Pritom je potrebné zohľadniť právnu konzistentnosť a kvalitu služieb. V tejto oblasti sa controlling prejavuje skôr vo svojej operatívnej úrovni. Úlohami controlingu sú predovšetkým zabezpečenie ročných plánov a rozpočtov, manažovanie akosti, nákladov a riadenie služieb.[2] 545 ZÁVER Koncepcia modelu 3E môže byť východiskovým bodom implementácie controllingu vo verejnej sfére. Verejná sféra používa a hospodári s verejnými zdrojmi. Okrem verejnej kontroly je dôležité aj to, akým spôsobom sa verejné zdroje použijú. Efektívnosť vo verejnej sfére znamená, že na dosiahnutie výkonov sa vynakladá menej zdrojov, než je cena výstupu. Efektívnosť je jedným z kľúčových kritérií hodnotenia výsledkov a vyjadruje mieru, v akej dochádza k napĺňaniu stanovených cieľov a v akej sa vytvárajú podmienky na ich plnenie aj do budúcnosti. Efektívnosť všeobecne znamená mieru dosiahnutia očakávaných cieľov. Hospodárnosť vyjadruje, že požadované výkony verejná správa poskytuje s optimálne vynaloženými zdrojmi pri zachovaní zodpovedajúcej kvality za jeho cenu. Hospodárnosť, ako kritérium, sa využíva pri posudzovaní miery využitia ekonomických zdrojov. Tá je závislá od schopnosti zabezpečiť ekonomické zdroje v požadovanom rozsahu a kvalite čo najlacnejšie. Účinnosť vyjadruje mieru dosahovaných výsledkov, ide teda o schopnosť transformovať tieto zdroje na čo najvyšší objem požadovaných výstupov. Controlling vo verejnej sfére sa zameriava na zistenie reálneho stavu hospodárenia s pridelenými prostriedkami, t.j. či sa využívajú efektívne, hospodárne a účinne. Sleduje, či verejné prostriedky sú používané v súlade s právnymi predpismi, či sú správne vykazované, používajú sa na stanovený účel a skúma dôvody ich nesprávneho použitia. Pomáha vyčíslovať náklady a výnosy z verejných služieb, vypracováva kalkulácie na jednotlivé výkony verejnej sféry, sleduje plnenie rozpočtu a pod. LITERATÚRA BEŇOVÁ, E. Financie a mena. Bratislava: Iura Edition, 2007. ISBN 978-80-8078-142-2. HORVÁTH&PARTNERS. Nová koncepce controllingu. Praha: Profess Consulting, ISBN 80-7259-002-2. GONDA, P., MLÝNEK, M., ĎURAN, R., SLOBODA, D. Verejné financie. Dostupné na: http://www. reformnavlada.sk/verejne-financie.html http://www. finance.gov.sk/Default.aspx?CatID=4359 BELIČKOVÁ, K. a kol. Rozpočtová teória, politika a prax. Bratislava: Iura Edition, 2010. 342 s. ISBN 978-80-8078-335-8. BENČO, J. Verejný sektor a verejné služby. Kunovice: Evropský polytechnický institut, s.r.o., 2005. 185 s. ISBN 80-7314-063-2 BEŇOVÁ, E. a kol. Financie a mena. Bratislava: Iura Edition, 2007. 391 s. ISBN 978-808078-142-2. SIVÁK, R. a kol. Verejné financie. Bratislava: Iura Edition, 2007. 311 s. ISBN 978-80-8078094-4. KONTAKT doc. Ing. Miroslav Tóth, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: miroslav.toth @ euba.sk 546 BIOMASA OBNOVITEĽNÝ ZDROJ ENERGIE BIOMASS RENEWABLE ENERGY SOURCE Miroslav Tóth ABSTRAKT Agriculture is characterized by high energy consumption. Farm can consumption of fossil fuels (coal, fuel oil, or even natural gas) and electric energy substitute the direct combustion of biomass and biogas, which is obtained from own production. Biomass and biogas produced from it can be used on the farm for heat production, warm service water and to generate electricity. KEY WORDS Agriculture, farm, energy, biomass, biofuels, fossil fuels, grains, grasses, heat production, direct combustion JEL Classification Q16, Q24, Q42 ÚVOD Poľnohospodárstvo, resp. poľnohospodárska produkcia je odvetvie materiálnej výroby, ktorého poslaním je primárne zabezpečovať potraviny pre obyvateľstvo a suroviny pre potravinársky priemysel. Toto poslanie poľnohospodárstvo zabezpečuje pestovaním kultúrnych rastlín a zámerným chovom hospodárskych zvierat. Z poslania poľnohospodárstva vyplýva aj jej hlavná úloha: zabezpečiť výživu obyvateľstva. Základnou charakteristickou črtou poľnohospodárskej produkcie je jeho viazanosť na základný produkčný faktor pôdu a jeho závislosť od klimatických podmienok. Produkčný proces v poľnohospodárstve má sezónny charakter, to ovplyvňuje aj sezónnosť tržieb poľnohospodárskeho podniku. Poľnohospodárska produkcia sa vyznačuje vysokou spotrebou vlastných výrobkov, dlhým produkčným cyklom, potrebou vnútropodnikovej prepravy na rôzne vzdialenosti a prepravu materiálov rôznej hustoty a rozmeru. Vo všeobecnosti sa poľnohospodárstvo vyznačuje vysokou kapitálovou náročnosťou. Tá sa prejavuje vo viazanosti v neobežnom majetku (vysoká hodnota budov a stavieb, strojov, technologických zariadení, dopravných prostriedkov a pod., pričom mnohé sú jednoúčelové a majú len sezónne využitie). Poľnohospodárstvo je náročné aj na potrebu živej pracovnej sily a spotrebu energie. Okrem toho je aj materiálovo náročná. Vysoká produktivita v poľnohospodárstve sa dosiahne len intenzívnym využívaní podnikových produkčných faktorov. V európskom hospodárskom priestore je podpora poľnohospodárskej produkcie významným činiteľom, čo sa prejavuje aj vo výške subvencií do poľnohospodárskej produkcie z rozpočtu Európskej únie. doc. Ing. Miroslav Tóth, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, Dolnozemská cesta 1/b, 852 35 Bratislava, podiel na projekte VEGA MŠ SR a SAV číslo 1/0026/12 „Stratégia rozvoja agropotravinárstva a konkurenčná schopnosť agropotravinárskych podnikov" 100%. 547 SPOTREBA KONVENČNÝCH ENERGIÍ V POĽNOHOSPODÁRSKOM PODNIKU Moderné poľnohospodárske podniky nahrádzajú živú pracovnú silu silou strojovou. Intenzifikácia poľnohospodárskej výroby je nemysliteľná bez používania dopravných prostriedkov, rôznych strojov určených na zber a úpravu úrody, bez liniek na spracovanie suroviny, bez sušiarní, bez skladov, dielní a iných typov budov a stavieb, bez maštalí, bez informačných systémov a pod. Používanie vyššie uvedených technických zariadení, technologických liniek, strojov, budov a stavieb vyžaduje ich prevádzkovanie a starostlivosť o ne, ktoré sa prejavuje spotrebou rôznych druhov energie a materiálu v súčinnosti so službami a pracovnou silou. V nasledujúcej časti, na základe tabuľky číslo 1 Spotreba vybraných druhov palív, elektriny a tepla v pôdohospodárstve Slovenskej republiky 2007 – 2011, sa budeme venovať spotrebe konvenčnej energie v poľnohospodárstve. Podľa štatistiky spotreby energonosičov v poľnohospodárstve môžeme poukázať na tieto tendencie: Spotreba klasických fosílnych palív (čierne uhlie, hnedé uhlie, lignit, koks čiernouhoľný) vzhľadom na ich cenu, ktorá sa vykazuje rastúcu tendenciu, sa v poľnohospodárskych podnikoch znižuje. Znížil sa aj počet pracujúcich v poľnohospodárskej prvovýrobe, tak znížila sa potreba výroby tepla a teplej úžitkovej vody z tohto zdroja energie. Znížili sa všeobecne stavy hospodárskych zvierat, preto tam, kde sa vykurovalo na zvieratá, bolo možné ušetriť na palivách. Poľnohospodárske podniky postupne prechádzajú na modernejšie tepelné stroje (kachle, kotly), ktoré sú tepelne účinnejšie a vyžadujú menej obsluhy. Závažným faktorom je aj vek a opotrebenie týchto tepelných strojov. Pri spaľovaní fosílnych palív vzniká problém s likvidáciou popola ako odpadu. Spotreba palivového dreva taktiež vykazuje klesajúcu tendenciu. Je to zapríčinené najmä rastom ceny tejto suroviny. V poslednej dekáde došlo k znovuobjaveniu dreva ako lacného zdroja tepla. Zvýšený dopyt zapríčinil aj postupný rast ceny. Drevo v súčasnosti tvorí nosný podiel zo spaľovanej biomasy. Zníženie vykazovanej spotreby palivového dreva môže byť skreslené aj tou skutočnosťou, že poľnohospodárske podniky môžu ťažiť a spracovať drevo (napr. kliesnením, zberom suchého dreva, spracovaním náletových drevín a pod.) vo vlastnom chotári. Tým preklenujú sezónny charakter práce, najmä v zimnom období je to vítaná forma zamestnávania poľnohospodárskych robotníkov. Vykurovacie oleje ako energetické médium sa stávajú nákladnou záležitosťou. V uvedenej tabuľke vidíme, že objem ich spotreby je marginálny. Spotreba benzínu vykazuje klesajúcu tendenciu. Je to z dôvody, že benzín má vyššiu cenu ako nafta. Poľnohospodárske podniky sa snažia kupovať dopravné prostriedky, ktoré spotrebovávajú naftu ako pohonnú hmotu. Dôležitú úlohu tu hrá aj faktor technického pokroku a inovácií, ktoré sa prejavia v nižšej spotrebe pohonných hmôt a vyššom výkone. Nafty sa spotrebuje približne tridsaťkrát viac ako benzínu. Naftové motory sú účinnejšie a zároveň nafta je aj lacnejšou pohonnou hmotou ako benzín. Dôležitým faktorom je aj subvencia v podobe tzv. „zelenej nafty". Aj pri strojoch pracujúcim s naftovým motorom platí, že nové stroje sú výkonnejšie a úspornejšie (ale drahšie – to je však problematika fixného majetku). Spotreba elektrickej energie vykazuje klesajúcu tendenciu. Príčinu vidíme najmä v tom, že podniky pochopili význam šetrenia elektrickou energiou a používajú iné zdroje energie, ktoré sa javia ako lacnejšia alternatíva oproti elektrickej energii. Podiel nakupovaného tepla z externých zdrojov klesol za päť rokov viac ako na polovicu. Sústavný rast ceny dodávanej tepelnej energie, prípadne teplej úžitkovej vody donútil poľnohospodárske podniky hľadať iné zdroje tepla. Tým sú racionálne využívanie zemného plynu a biomasy. 548 Fyzický objem spotreby zemného plynu vykazuje v podstate medziročný rast. Zemný plyn je pomerne pohodlný zdroj energie, jeho spaľovanie sa dá riadiť automatizáciou, tým sa odbremeňuje potreba ľudskej práce. Navyše odpad zo spaľovania nie je potrebné fyzicky likvidovať. Tabuľka č. 1 Spotreba vybraných druhov palív, elektriny a tepla v pôdohospodárstve Slovenskej republiky 2007 2011 Zdroj: Slovstat, za podniky s 20 a viac zamestnancami Znižovanie spotreby konvenčných (klasických) druhov energie v poľnohospodárskom podniku šetrí nielen peniaze, ale aj znižuje náklady na podnikový proces. Ceny energií aj napriek regulácii budú rásť. Slovensko je fakticky na 95% energeticky závislé od jedného zdroja. Celé národné hospodárstvo je nastavené tak, že energonosiče ako jadrové palivo, ropa a zemný plyn sú produktom jedného dodávateľa. Domáca výroba z vlastných klasických zdrojov (hnedé uhlie, tepelné elektrárne, vodné elektrárne) okrem výroby elektrickej energie nevie zabezpečiť dostatok energie pre zabezpečenie dopravy, výroby tepla a teplej úžitkovej vody. Novo zavádzané a nezmyselne dotované alternatívne zdroje energie (veterné elektrárne a fotovoltaické elektrárne) sú neefektívne, nestále, jednoducho sú to predražené vylobované projekty. BIOMASA ZNOVUOBJAVENÝ KLASICKÝ ZDROJ ENERGIE VIDIEKA Spotrebu fosílnych palív (uhlia, vykurovacích olejov, prípadne aj zemného plynu), zníženie spotreby elektrickej energie z externých zdrojov, môže poľnohospodársky podnik nahradiť priamym spaľovaním biomasy vlastnej produkcie alebo výrobou bioplynu. Biomasa ako aj z nej vyrábaný bioplyn sa dajú v poľnohospodárskom podniku použiť tak na výrobu tepla, teplej úžitkovej vody ako aj na výrobu elektrickej energie. Podľa Smernice EP a Rady 2009/28/ES sa za biomasu považuje rozložiteľná časť produktov, odpadov a zvyškov biologického pôvodu z poľnohospodárstva (vrátane rastlinných a živočíšnych látok), z lesníctva a súvisiacich priemyselných odvetví vrátane rybolovu a akvakultúry, ako aj biologicky rozložiteľná časť priemyselných a komunálnych odpadov. V našom článku sa zaoberáme biomasou, ktorá je zámerne produkovaná v poľnohospodárskom podniku, vzniká ako nevyhnutný odpad z produkcie hlavného výrobku alebo vznikne ako surovina v dôsledku likvidácie nežiaduceho produktu, ktorý objektívne vznikol v záujmovej oblasti poľnohospodárskeho podniku. Biomasa je obnoviteľným zdrojom energie, to znamená, že je takým zdrojom energie, ktorý sa neustále obnovuje rastom. Energetický potenciál biomasy sa udržuje vďaka prírodným procesom, ktoré ho cyklicky a trvalo obnovujú alebo sa obnovujú vďaka zámernej ľudskej činnosti. Pod pojmom bioenergia rozumieme obnoviteľné zdroje energie získavané z organickej hmoty premenou polysacharidov na energiu, pričom organická hmota sa môže priamo použiť ako palivo (priame spaľovanie), alebo môže byť spracovaná na kvapalné palivo (biopalivo) Energonosič / rok 2007 2007 = 100 2008 2008/2007 2009 2009/2007 2010 2010/2007 2011 2011/2007 Palivové drevo (t) 11 689 100,00 10 748 91,95% 10 170 87,00% 8 834 75,58% 9 032 77,27% Čierne uhlie (t) 565 100,00 1 400 247,79% 317 56,11% 277 49,03% 263 46,55% Hnedé uhlie a lignit (t) 3 819 100,00 3 946 103,33% 3 311 86,70% 2 816 73,74% 2 601 68,11% Koks čiernouhoľný (t) 334 100,00 300 89,82% 277 82,93% 445 133,23% 161 48,20% Benzíny (t) 3 742 100,00 4 735 126,54% 3 029 80,95% 2 882 77,02% 2 806 74,99% Nafta (t) 98 249 100,00 107 964 109,89% 90 145 91,75% 91 048 92,67% 94 222 95,90% Vykur.olej ľahký (t) 419 100,00 485 115,75% 310 73,99% 180 42,96% 144 34,37% Vykur.olej ťažký (t) 1 100,00 11 1100,00% 13 1300,00% - - - Zemný plyn (tis. m3) 36 057 100,00 38 336 106,32% 34 911 96,82% 41 836 116,03% 48 599 134,78% Elektrina (MWh) 354 725 100,00 332 480 93,73% 320 248 90,28% 286 060 80,64% 301 166 84,90% Teplo (GJ) 298 332 100,00 268 548 90,02% 214 520 71,91% 147 378 49,40% 142 669 47,82% 549 alebo plynné palivo (bioplyn), ktoré sú následne premenené na tepelnú alebo kinetickú energiu. Biopalivo je kvapalné alebo plynné palivo určené na pohon dopravných strojov, biopalivo sa vyrába priamo alebo nepriamo z biomasy (bioetanol, metylester repky olejnej). Bioplyn vzniká v procese anaeróbneho vyhnívania organických zvyškov (siláže, tráv, slamy, hnoja) účinkom metanogénnych baktérií, vzniká horľavý biometán. Biomasa vyprodukovaná v poľnohospodárskom podniku vzniká ako produkt z pestovania škrobových, olejnatých a cukornatých plodín, rýchlorastúcich drevín, drevnatej suroviny a ako seno. V poľnohospodárskom podniku sa táto biomasa môže využiť na výrobu energie (teplo, para a elektrická energia) rôznymi spôsobmi. Najbežnejším spôsobom je priame spaľovanie biomasy. V súčasnosti existuje veľa druhov tepelných strojov (kotlov, kachieľ) s požadovaným výkonov a vyhotovením, ktoré sú schopné priamo spaľovať rôzne druhy biomasy (prípadne po určitej úprave). Ďalším spôsobom energetického využitia biomasy je pyrolýza, je to fakticky výroba drevného uhlia, alebo splyňovanie biomasy (najmä dreva). Biomasu podľa pôvodu môžeme rozdeliť na biomasu poľnohospodársku, lesnú, priemyselnú a komunálnu. Nakoľko objektom nášho záujmu je biomasa poľnohospodárska, túto môžeme ďalej členiť podľa spôsobu výroby a použitia na biomasu určenú na spaľovanie, na biomasu určenú na výrobu tekutých biopalív a biomasu určenú na výrobu bioplynu. Z týchto sa zameriavame len na biomasu určenú na spaľovanie. Výroba tekutých biopalív a bioplynov si vyžaduje špeciálne zariadenia, technológie a postupy, ich prípadný opis je nad rámec tohto článku. Biomasa určená na spaľovanie vzniká zo suroviny biomasy slamnatej a biomasy drevnatej. Biomasa slamnatá je produktom z výroby husto siatych obilnín (pšenica, raž, jačmeň, ovos, tritikale a pod.) a ostaných stebelnatých plodín (kukurica, slnečnica, repka, cielene pestované energetické plodiny a pod.) ako aj trávnatá biomasa (seno z lúk, pasienkov, trvalých trávnatých porastov, produkčne nevyužitej poľnohospodárskej pôdy a ostatnej pôdy, opustených pozemkov a pod.). K tomuto by bolo možné teoreticky pripočítať aj seno získané odkúpením od súkromných osôb, ktoré bolo vyprodukované ako odpad pri údržbe a zveľaďovaní ich súkromného nehnuteľného majetku. Biomasa drevnatá (dendromasa) je produktom najmä z odpadov zo sadov a cielenej produkcie rýchlorastúcich drevín. Ďalej je to odpad z vinohradov a dendromasa z náletových drevín a kríkov z trvalých trávnatých porastov alebo iných plôch. Tabuľka č. 2 Využitie pôdy v Slovenskej republike 2007 až 2011 Zdroj: Slovstat Ukazovateľ/rok 2007 2008 2009 2010 2 011 Celková výmera pôdy (ha) 4 903 397 4 903 572 4 903 704 4 903 644 4 903 613 Výmera pôdy lesné pozemky (ha) 2 006 939 2 007 144 2 008 257 2 011 250 2 012 336 Výmera pôdy využitá poľnohosp. pôda (ha) 1 930 570 1 936 938 1 930 348 1 921 961 1 929 698 Výmera pôdy orná pôda (ha) 1 343 109 1 349 311 1 351 779 1 354 436 1 358 423 Výmera pôdy trvalé porasty (ha) 24 591 24 579 22 369 23 468 20 190 Výmera pôdy trvalé lúky a pasienky (ha) 528 502 531 584 523 609 513 029 518 230 Využitá orná pôda spolu (% ) 100,00 100,00 100,00 100,00 100,00 Využitá orná pôda obilniny (% ) 58,65 59,10 56,81 52,72 54,32 Využitá orná pôda priemyselné plodiny (% ) 17,56 18,66 21,33 20,10 21,37 Využitá orná pôda objemové krmoviny na ornej pôde (% ) 17,84 17,97 18,49 19,74 20,79 Využitá orná pôda osivá-sadivá (% ) 0,19 0,10 0,09 0,13 0,10 z toho: z využitej poľnohospodárskej pôdy: z toho podiel: 550 Potenciál výroby najmä slamnatej biomasy v Slovenskej republike je možné odvodiť z údajov, ktoré uvádzame v tabuľke číslo 2 Využitie pôdy v Slovenskej republike 2007 až 2011. V tejto tabuľke vidíme výmery plôch, ktoré je možné využiť pri produkcii biomasy. Pri produkcii biomasy však musíme mať na zreteli, že jej význam nie je len v použití ako prípadného zdroja energie, ale biomasa má význam aj pre udržiavanie požadovaných biologických a mechanických vlastností pôdy, ochrane životného prostredia, zachovávaní biodiverzity, biomasa slúži aj ako krmovina pre hospodárske zvieratá, má aj priemyselné využitie a pod. Preto upozorňujeme, že použitie biomasy ako potenciálneho zdroja energie je limitované aj vyššie uvedeným použitím a využitím. Snáď tu by sme mohli spomenúť múdrosť našich predkov, ktorí vedeli, že prírodu nie je dovolené bezbreho vykorisťovať, čo z prírody zoberieme, to musíme aj vrátiť. Príkladom toho je aj dvojpoľný a trojpoľný systém obrábania pôdy. Určenie energetického potenciálu v poľnohospodárskom podniku vychádza zo štruktúry jeho rastlinnej a živočíšnej výroby. Zloženie a rozsah živočíšnej výroby určuje objem a štruktúru plodín určených na zabezpečenie výživy (krmív) pre hospodárske zvieratá a ďalší rastlinný materiál (napr. slama ako podstielka), ktorý sa použije v technológii chovu hospodárskych zvierat. Zvyšok, inak doteraz nepoužiteľnej biomasy, sa zvyčajne zapracoval späť do pôdy drvením, zaorávaním a v horších prípadoch spaľovaním na poli. Potenciálny objem biomasy v poľnohospodárskom podniku určíme nasledovne: Plodina Produkčná plocha (ha) Priemerná úroda (t/ha) Disponibilný objem (t) Výpočet (fyzický objem v t) Plodina1 hektáre1 t/ha1 tony1 + Plodinan hektáren t/han tonyn + ƩPlodina1-n Ʃhektáre1-n -Ʃtony1-n = Spotreba živočíšnej výroby tony = Disponibilný zostatok biomasy na energetické a priemyselné použitie (DZB) tony = Ekologicky únosná spotreba (koeficient = 0,33) k DZB . k Zdroj: vlastné spracovanie Vyššie uvedená tabuľka slúži len na výpočet fyzického objemu biomasy, ktorá sa použije na energetické a priemyselné použitie. Z pohľadu energetického využitia je dôležité, aby sme vyčíslili aj jednotkovú energetickú hodnotu jednotlivých plodín, ktoré sa použijú pri výrobe bioenergie. ZÁVER Poľnohospodárstvo popri základnom poslaní, ktorou je produkcia potravín a zabezpečenie výživy obyvateľstva, produkuje výrobky, ktoré majú priemyselné a energetické využitie. Pre poľnohospodárske podniky vzniká potenciálna možnosť vyprodukovať časť energie z vlastných zdrojov. Týmito zdrojmi sú tak výrobky rastlinnej ako aj živočíšnej výroby. Samozrejme vzniká aj potenciálna možnosť predávať biomasu na priemyselné spracovanie, ide najmä o výrobu biopalív na pohon dopravných strojov. Výroba biomasy a spracovanie biomasy v poľnohospodárskom podniku ma veľký význam pre podnik, nakoľko: zabezpečuje využitie pôdneho fondu podniku, je obnoviteľným zdrojom energie, je možné ju každoročne dopestovať bez negatívneho vplyvu na životné prostredie a na pôdu, umožňuje lepšie využitie kapacít zberových strojov a dopravných prostriedkov, 551 nepriamo zvyšuje zamestnanosť a pôsobí stabilizačne v sociálnej oblasti, nie je závislá od zdrojov získavaným importom zo zahraničia, nakoľko je to miestne dostupný produkt, ktorý sa dá vyprodukovať priamo v poľnohospodárskom podniku, z hľadiska nákladov na pestovanie biomasy sú náklady analogické pestovaniu obilnín, kukurice, olejnín, výrobe sena a pod., prípadne sú to náklady združeného kalkulačného úseku, pretože veľký objem biomasy vzniká ako vedľajší produkt pestovania zrna obilnín a semena olejnín, biomasa je často odpadom z hlavnej výroby v podobe drevnatých odrezkov zo sadov a viníc, rastie sama na trvalých trávnatých plochách a opustených plochách, biomasu je možné použiť priamym spaľovaním, pričom je vysoká dostupnosť tepelných strojov rôzneho charakteru a výkonu, v prípade vlastnej výroby tepla, teplej úžitkovej vody a kogeneráciou aj elektrickej energie poľnohospodársky podnik šetrí náklady za nakúpenú energiu, iné pozitíva. Prípadné nevýhody používania biomasy ako energonosiča sú dané tým, že vznikajú zvýšené nároky na jej uskladnenie, nakoľko biomasa sa môže dlhším časom skladovania znehodnotiť, nutnosť jej zušľachtenia a úpravy, má nižšiu výhrevnosť ako väčšina konvenčných fosílnych palív, vznikajú dodatočné nároky na údržbu zariadení na spaľovanie biomasy a likvidáciu popola apod. LITERATÚRA ĎUĎÁK, J.: Riadenie prevádzky strojov. Poľnohospodárska doprava. Slovenská poľnohospo -dárska v Nitre. Dostupné na: http://www. tf.uniag.sk/e_sources/ katsvs/ rps/denne_studium /8_Prednaska_CB.pdf PEPICH, Š. a kol.: Využitie poľnohospodárskej biomasy na energetické účely a jej vplyv na trvalo udržateľný rozvoj. Záverečná správa. Rovinka: Technický a skúšobný ústav pôdohospodársky Rovinka, 2010. http://www. euractiv.sk/lisabonska-strategia/clanok/bioekonomika-je-novou-vyzvou-preeuropu-016108 8. 4. 2013 http://www.euractiv Biomasa\Budúcnosť udržateľnej energie na Slovensku je hlavne v biomase Energetika Európska únia portál o EÚ Euractiv_sk.htm 4. 2013 http://www. europskaunia.sk/biomasa 8. 4. 2013 http://www. euractiv.sk/energetika/clanok/oze-v-roku-2020-na-slovensku-jednotkou-biomasa -015372 8. 4. 2013 http://www. energia.sk/analyza/obnovitelne-zdroje/aktualne-otazky-v-kontexte-obnovitelnychzdrojov-energie/9736/ 8. 4. 2013 http://www. agroporadenstvo.sk/oze/ 8. 4. 2013 KONTAKT doc. Ing. Miroslav Tóth, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail miroslav.toth @ euba.sk 552 AKTUÁLNE DAŇOVO-ODVODOVÉ ASPEKTY PODNIKANIA ŽIVNOSTÍKOV Z ODVETVIA STAVEBNÍCTVA V ČASE KRÍZY CURRENT TAX AND SOCIAL PAYMENT ASPECTS FOR SOLE TRADER ENTERPRISING FROM CONSTRUCTION SECTOR IN TIME OF CRISIS Miroslav Uhliar, Marian Židó ABSTRACT Tax and social payment burden has influenced the business subjects in a significant way. It has important impact mostly on the entrepreneurial activity of micro-businesses and also on the Small and Medium-Sized Enterprises. The article Current Tax and Social Payment Aspects for Sole Trader Enterprising from Construction Sector in Time of Crisis describes the latest changes in tax and social payment area and points out their negative impact on the sole traders in construction business, therewithal, in the time of crisis. The article compares these changes with the declining number of sole traders in construction sector, but at the same time highlights the fact, that these changes have provoked more entrepreneurs to transform the legal form of their businesses from Sole trader to the Limited Liability Company. KEY WORDS Tax, social payment, sole trader, construction, economic crisis JEL Classification L10, L51, L74 ÚVOD Odvetvie stavebníctva je špecifickým a zároveň jedným z rozhodujúcich odvetví hospodárstva Slovenskej republiky. Jeho osobitosti, ktorými sa odlišuje od ostatných odvetví, sú dané predovšetkým špecifickosťou výstupov, ktorými sú najmä stavebné diela dlhej doby životnosti. Fenomény stavebníctva sú tendrový spôsob získavania zákaziek, veľké množstvo subdodáviek a viacnásobné subdodávateľstvo v prípade väčších stavebných projektov, značná sezónnosť produkcie, veľký počet živnostníkov v odvetví ale aj výskyt neregistrovanej ekonomiky. Stavebníctvo vplýva na národné hospodárstvo prevažne pozitívne, pretože je významným budovateľom HDP, vytvára hrubý fixný kapitál a je značným tvorcom pracovných miest. Posledná novelizácia legislatívy a zmeny v oblasti odvodov a tiež v oblasti dane z príjmov sťažili podnikanie na Slovensku. Tieto skutočnosti zároveň prišli v čase hospodárskej krízy a útlmu v stavebníctve. Uvedené faktory významne ovplyvnili podnikanie subjektov stavebníctva, vo zvýšenej miere najmä početnú skupinu samostatne zárobkovo činných osôb, a to živnostníkov. Ing. Miroslav Uhliar, PhD., Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 60%, Ing. Marian Židó, Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, spoluautorský podiel 40%, článok spracovaný ako súčasť projektu VEGA č. 1/0980/12 553 HLAVNÉ ÚPRAVY V DAŇOVEJ A ODVODOVEJ OBLASTI PRE ŽIVNOSTÍKOV S účinnosťou k 1.1.2013 sú platné zmeny v oblasti úpravy daňovo-odvodového zaťaženia zamestnancov a podnikateľov, medzi nimi sú viaceré, ktoré vo významnejšej miere ovplyvňujú najmä živnostníkov. Súvisia so schválením zákona č. 252/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. 1 V prípade odvodových povinností sa pre živnostníkov zvýšili minimálne odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne. Predovšetkým pre tých, ktorí platili minimálne odvody, sa zvýšili platby na príslušné poistenie. Rovnako živnostníci s vyšším príjmom sú ovplyvnení zmenami, nakoľko kvoli zvýšeniu odvodových stropov budú platiť vyššie odvody. Zvýšenie platieb súvisí so zmenou minimálneho a maximálneho vymeriavacieho základu (ďalej VZ) pre platenie zdravotného a sociálneho poistenia, ktoré sú určené zo všeobecného VZ spred 2 rokov. Všeobecný vymeriavací základ je veličina, ktorá sa používa pri určení VZ pre platenie poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie. Všeobecný VZ platný pre rok 2011 (pozn.: pre výpočty v roku 2013) je vo výške 9432 € a je určený ako 12-násobok priemernej mzdy v hospodárstve SR zistenej štatistickým úradom. Minimálny VZ pre rok 2013 sa počíta ako 50% zo sumy priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve z roku 2011 (786 €), t.j. 393 €. Pre rok 2012 bol VZ určený ako 44,2% z priemernej mzdy v roku 2010 (769 €), t.j. 339,89 €. Rozdiel predstavuje zvýšenie o 53,11 €. Maximálny VZ pre rok 2013 je určený ako 5-násobok priemernej mzdy v hospodárstve SR spred 2 rokov, činí to teda 3930 €. Oproti roku 2012 ide o významné zvýšenie VZ najmä nemocenského (z 1,5-násobku priemernej mzdy spred 2 rokov, t.j. 1153,50 €) a starobného poistenia, invalidného poistenia, rezervného fondu solidarity (z 4násobku priemernej mzdy v hospodárstve SR spred 2 rokov, t.j. 3076 €). 2 Prehľad nových minimálnych a maximálnych vymeriavacích základov ako aj k nim prislúchajúcim výškam poistného pre výpočty na rok 2013 poskytuje nasledujúca tabuľka. Tabuľka 1 Vymeriavacie základy a výška mesačného poistného živnostníka od 1. 1. 2013 Zdroj: vlastné spracovanie podľa Sociálna poisťovňa 3 1 STRÝČKOVÁ, J. Zmeny podľa novely zákona o sociálnom poistení [online].[02.04.2013] Dostupné na internete: <http://www.pp.sk/1547/Zmeny-podla-novely-zakona-o-socialnom-poisteni_44850.aspx> 2 8 radikálnych zmien pre SZČO a zamestnancov. in Hospodárske noviny [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: <http://hnonline.sk/c1-59139830-8-radikalnych-zmien-pre-szco-a-zamestnancov> 3 Sociálna poisťovna. Tabuľka platenia poistného od 1. Januára 2013. [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: <http://www.socpoist.sk/tabulka-platenia-poistneho-od-1-januara-2013/924s> Druh pois te nia Sadzba z VZ VZ (M IN a M AX) Pois tné (M IN a M AX) MIN: 393 € 55,02 € MAX: 3930 € 550,20 € MIN: 393 € 17,29 € MAX: 3930 € 172,92 € MIN: 393 € 70,74 € MAX: 3930 € 707,40 € MIN: 393 € 23,58 € MAX: 3930 € 235,80 € MIN: 393 € 18,66 € MAX: 3930 € 186,66 € Σ poistného 47,15 % poistné na sociálne poistenie minimálne 130,27 € /me s . spolu so zdravotným poistením minimálne 185,29 € /me s . 4,75% 6,00% 18,00% 4,40% REZERVNÝ fond 14,00%ZDRAVOTNÉ poist. NEMOCENSKÉ poist. STAROBNÉ poist. INVALIDNÉ poist. 554 Kým v roku 2012 bola najnižšia možná výška odvodov živnostníkov do sociálnej a zdravotnej poisťovne (pri neplatení dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti) vo výške 160,24 € mesačne, od roku 2013 sa toto minimum zvýšilo na sumu 185,29 € mesačne. Ročne je minimálna suma, ktorú živnostníci medziročne zaplatia na odvodoch, vyššia až o 300,60 €. Výraznejší rozdiel sa prejaví pri dosiahnutí vyšších vymeriavacích základov vzhľadom na značné zvýšenia stropov vymeriavacích základov. V prípade maximálnych odvodov je vplyv zvýšenia daný sumou rozdielu 594,91 € (2012: 1258,00 € vs. 2013: 1852,99 €). Pri daňových povinnostiach na dani z príjmu sú podstatné zmeny pre živnostníkov regulácia paušálnych výdavkov a zvýšenie sadzby dane. V roku 2012 bolo možné uplatniť paušálne výdavky vo výške 40% zdaniteľného príjmu. Od roku 2013 sú takto určené paušálne výdavky naviac ohraničené sumou 420 Euro mesačne, v ročnom vyjadrení to činí sumu maximálne 5040 Euro. Pôvodný zámer pomocou paušálnych výdavkov zjednodušiť administratívu a odbremeniť malých živnostníkov od vedenia účtovníctva týmto ohraničením stráca na atraktivite. Mnohí živnostníci sú tak nútení začať viesť účtovníctvo, aby si mohli lepšie daňovo uplatniť náklady podnikania. Ďalšou negatívnou zmenou v oblasti dane z príjmu pre živnostníkov, najmä tých s vyšším príjmom, je aj zvýšenie sadzby dane z príjmov z 19% na 25% v prípade základu dane presahujúceho 176,8 násobok platného životného minima (34401,74 €). Pôvodne platná jednotná rovná daň vo výške 19% bola zrušená. Je samozrejmé, že živnostníci na tieto skutočnosti reagujú. Podľa prieskumu spoločnosti Superfaktura, s.r.o. z decembra 2012, plánovalo v roku 2013 prejsť v dôsledku zmien v daňovo-odovodovom systéme z podnikania na živnosť na inú formu podnikania (predovšetkým na s.r.o.) viac ako polovica dopytovaných živnostníkov (52,4%). V prípade paušálnych výdavkov plánuje až 77,4% dopytovaných živnostníkov prejsť na účtovanie skutočne preukázateľných výdavkov, pričom polovica z nich v roku 2012 využila možnosť uplatnenia paušálnych výdavkov. 4 Vyššie uvedené legislatívne úpravy prispievajú k zvýšeniu daňovo-odvodového zaťaženia podnikania živnostníkov a k zvýšeniu ich administratívnych povinností. Toto sa odzrkadľuje v počte novovznikajúcich a aj v počte zanikajúcich živnostenských podnikaní v stavebníctve ale aj naprieč celým hospodárstvom SR. Niektorí živnostníci ukončili podnikateľskú činnosť a prešli do zamestnaneckého pomeru. Mnohí živnostníci prehodnotili alebo plánujú prehodnotiť súčasnú právnu formu podnikania s možnosťou prechodu na spoločnosť s ručením obmedzeným a optimalizovať tak najmä výšku platieb na odvody. ORGANIZAČNÉ SÚVISLOSTI STAVEBNÍCTVA V SR Pod vplyvom finančnej a hospodárskej krízy sa odvetvie stavebníctva dostalo do útlmu. Ten spôsobil, že mnohé stavebné podniky museli obmedziť svoju podnikateľskú činnosť a prepustiť určitú časť svojich zamestnancov. Viaceré zbankrotovali alebo z vlastnej vôle ukončili podnikateľskú činnosť. Prezentované úpravy v daňovo-odvodovej oblasti platné od roku 2013 tiež negatívne vplývajú na konkurencieschopnosť a podnikanie podnikov stavebníctva. Naznačené skutočnosti determinujú organizačnú štruktúru odvetvia stavebníctva. Vývoj počtu právnych foriem podnikov ako aj ich percentuálny podiel vzhľadom na celkový počet podnikov stavebníctva zobrazuje nasledujúca tabuľka. 4 Živnostníci zareagovali, menia formu podnikania. In Ezisk. [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: <http://www.ezisk.sk/8145/Zivnostnici-zareagovali-menia-formu-podnikania_47351.aspx> 555 Tabuľka 2 Vývoj počtu a podielu vybraných právnych foriem podnikania v stavebníctve * právna forma „Iné" zahŕňa: družstvá, obchodné spoločnosti okrem s.r.o. a a.s., rozpočtové a príspevkové organizácie, slobodné povolania a ostatné právne formy podnikania. Zdroj: vlastné spracovanie podľa Štatistického úradu SR Počet podnikateľských subjektov stavebníctva v predkrízových rokoch neustále významne rástol. Odvetvie stavebníctva zažívalo rozmach. V roku 2007 v stavebníctve pôsobilo 79701 podnikateľských subjektov, v roku 2010 to bolo 99890 a odvtedy sa ich počet neustále znižuje. V roku 2012 ich bolo 94819, pričom trend vývoja počas roku 2013 je stále klesajúci. Zaujímavý je ale vývoj medzi rôznymi právnymi formami, konkrétne medzi formou živnostenského podnikania a podnikaním formou spoločnosti s ručením obmedzeným. Tento vývoj a vzájomné porovnanie prezentuje nasledujúci graf. Graf 1 Zmeny v počte živnostníkov a spol. s ručením obmedzeným za roky 2008 – 2012 v odvetví stavebníctva Zdroj: vlastné spracovanie podľa Štatistického úradu SR 5 Z grafu počtu živnostníkov a spoločností s ručením obmedzeným z oblasti stavebníctva môžeme konštatovať postupný prepad počtu živnostníkov pracujúcich v stavebníctve. Kým ešte v rokoch do prepuknutia krízy (ohraničené rokmi 2008 a 2009) ich počet rástol, hoci nižším tempom, prepuknutá kríza ich počet znížila. V roku 2012 počet živnostníkov v stavebníctve klesol oproti roku 2011 o 5,92%. Rok 2012 bol rokom, kedy sa na verejnosti a v médiách, ako aj na odborných fórach, intenzívne diskutovalo o úpravách v daňovo-odvodovej oblasti s dopadom najmä na živnostníkov, ktoré sa pripravovali v legislatívnom procese a mali začať platiť od začiatku roka 2013. Viacerí živnostníci v tejto súvislosti uvažovali o zmene právnej formy svojho podnikania s úmyslom prechodu na spoločnosť s ručením obmedzeným. Mnohí z nich takto aj 5 Štatistický úrad. Ekonomické subjekty podľa právnych foriem, ekonomických činností (SK NACE Rev. 2) a veľkostnej kategórie počtu zamestnancov (2009M01 2013M02). [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: <http://www.statistics.sk/pls/elisw/objekt.send?uic=2630&m_sso=1&m_so=5&ic=66> Právna forma živnostníci 72401 90,8% 82489 90,4% 88442 89,9% 88260 88,4% 86384 87,2% 81270 85,7% S. R. O. 6591 8,3% 8033 8,8% 8850 9,0% 10357 10,4% 11368 11,5% 12202 12,9% A. S. 283 0,4% 290 0,3% 319 0,3% 334 0,3% 336 0,3% 333 0,4% Iné* 426 0,5% 486 0,5% 746 0,8% 939 0,9% 978 1,0% 1014 1,1% Spolu 79701 100% 91298 100% 98357 100% 99890 100% 99066 100% 94819 100% 2007 2008 2009 2010 2011 2012 556 urobili, a túto skutočnosť potvrdzuje jednak vyššie v grafe znázornený mierny rast podnikov typu S. R. O. v stavebníctve, jednak v nasledujúcom grafe postupný vývoj klesajúceho počtu živnostníkov. Podľa údajov za február 2013 sa počet živnostenských podnikaní v stavebníctve znížil na 77865 podnikateľov, pričom vo februári 2009 ich bolo 86923 (t.j. pokles za 4 roky o takmer 10,5%). Ide o značne vysoký pokles za dlhšie obdobie vývoja v stavebníctve. Netreba ale zabudnúť na fakt, že okrem negatívnych opatrení je táto nízka hodnota mierne ovplyvnená aj každoročným sezónnym charakterom, keď ešte nie sú rozbehnuté nové sezónne práce a mnohí živnostníci môžu byť dobrovoľne odhlásení z podnikania. Avšak samotné odvetvie neočakáva výraznejšie oživenie, pravdepodobnejšia je skôr stagnácia alebo ďalší mierny pokles. Samotní riaditelia stavebných spoločností očakávajú pokles trhu o 4,6%. 6 Graf 2 Vývoj počtu živnostníkov za obdobie Január 2009 Február 2013 Zdroj: vlastné spracovanie podľa Štatistického úradu SR 7 ZÁVER Kvalita podnikateľského prostredia významne ovplyvňuje ekonomiku každej krajiny a vplýva na počet a konkurencieschopnosť subjektov jej hospodárstva. Malé a stredné podniky tvoria rozhodujúci počet podnikateľských subjektov a sú významnými zamestnávateľmi na Slovensku. Zároveň sú však viac citlivé na rôzne bariéry podnikania a zmeny v podnikateľskom prostredí. Vysoké daňovo-odvodové zaťaženie ako aj administratívna náročnosť podnikania sú významnými bariérami podnikania. Daňovo-odvodové zaťaženie podnikania živnostníkov na Slovensku vzrástlo v roku 2013 pod vplyvom obmedzenia paušálnych výdavkov, zvýšenia sadzby dane z príjmov a zvýšením vymeriavacích základov na platenie sociálnych a zdravotných odvodov. Tieto opatrenia prišli v čase hospodárskej krízy. Logicky to preto prispelo k ďalšiemu utlmeniu podnikateľskej aktivity vo viacerých odvetviach hospodárstva. V odvetví stavebníctva, ktoré obzvlášť silno zasiahla kríza, viedli uvedené vplyvy k ďalšiemu zníženiu počtu podnikateľských subjektov. Najsilnejší prepad bol medzi živnostníkmi, ktorí boli najviac postihnutí zmenami v daňovo-odvodovej oblasti. Mnohí ukončili svoju podnikateľskú činnosti a viacerí zmenili alebo uvažujú o zmene právnej formy podnikania na spoločnosť s ručením obmedzeným. 6 CEEC Research. Kvartálna analýza slovenského stavebníctva Q1/2013. [online].[04.04.2013] Dostupné na internete: <http://www.ceec.eu/research/> 7 Štatistický úrad. Ekonomické subjekty podľa právnych foriem, ekonomických činností (SK NACE Rev. 2) a veľkostnej kategórie počtu zamestnancov (2009M01 2013M02). [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: <http://www.statistics.sk/pls/elisw/objekt.send?uic=2630&m_sso=1&m_so=5&ic=66> 557 LITERATÚRA CEEC Research. Kvartálna analýza slovenského stavebníctva Q1/2013. [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: <http://www.ceec.eu/research/> Sociálna poisťovna. Tabuľka platenia poistného od 1. Januára 2013. [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: <http://www.socpoist.sk/tabulka-platenia-poistneho-od-1-januara2013/924s> Štatistický úrad. Ekonomické subjekty podľa právnych foriem, ekonomických činností (SK NACE Rev. 2) a veľkostnej kategórie počtu zamestnancov (2009M01 2013M02). [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: http://www.statistics.sk/pls/elisw/objekt.send?uic=2630&m_sso=1&m_so=5&ic=66 STRÝČKOVÁ, J. Zmeny podľa novely zákona o sociálnom poistení [online].[02.04.2013] Dostupné na internete: http://www.pp.sk/1547/Zmeny-podla-novely-zakona-o-socialnompoisteni_44850.aspx Živnostníci zareagovali, menia formu podnikania. In Ezisk. [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: http://www.ezisk.sk/8145/Zivnostnici-zareagovali-menia-formu-podnikania_47351.aspx 8 radikálnych zmien pre SZČO a zamestnancov. in Hospodárske noviny [online].[03.04.2013] Dostupné na internete: http://hnonline.sk/c1-59139830-8-radikalnych-zmien-pre-szco-azamestnancov Zákony: Zákona č. 252/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení v znení neskorších predpisov Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov KONTAKT Ing. Miroslav Uhliar, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikovohospodárska Dolnozemská cesta 1/b 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] Ing. Marian Židó Ekonomická univerzita v Bratislave Fakulta podnikového manažmentu Katedra podnikových financií Dolnozemská cesta 1/a 852 35 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 558 SPOLOČENSKÁ ZODPOVEDNOSŤ FIRIEM V MALÝCH A STREDNE VEĽKÝCH PODNIKOCH CORPORATE SOCIAL RESPONSIBILITY IN SMALL AND MEDIUMSIZE COMPANIES Diana Vasilenková 1 ABSTRACT The main subject of this article is to describe the situation of social responsible conduct in small and medium-sized companies. The article is interested in analysis of factors, which motivated these companies to corporate social responsible behavior and finally in analysis of barriers, which obstructed companies in corporate social responsible behavior. KEY WORDS Corporate social responsibility, small and medium-sized companies, motives, barriers. JEL Classification L100, L390 ÚVOD Článok je zameraný na analýzu poňatia spoločenskej zodpovednosti v malých a stredne veľkých podnikoch, uvádza niektoré špecifiká odlišujúce malé a stredne veľké podniky od tých veľkých. Nasledujúci text sa zameriava na charakteristiku malých a stredne veľkých podnikov z hľadiska ich postavenia a fungovania v oblasti trhového prostredia, na špecifiká ich prístupu k spoločensky zodpovednému správaniu a tiež na motívy a bariéry ich zapájania do spoločensky zodpovedných aktivít. CHARAKTERISTIKA MALÝCH A STREDNE VEĽKÝCH PODNIKOV Z HĽADISKA FUNGOVANIA NA TRHU Skôr ako sa zameriam na prístup k spoločenskej zodpovednosti malých a stredne veľkých podnikov, považujem za dôležité uviesť aspoň stručnú základnú charakteristiku malých a stredne veľkých podnikov z hľadiska ich postavenia a fungovania na trhu. Za malý, respektíve stredne veľký podnik sa považuje podľa definície Európskej únie taký podnik, ktorý má do 50, respektíve 250 zamestnancov, jeho ročný obrat nepresahuje 10, respektíve 50 miliónov EURO alebo jeho celkové aktíva neprevyšujú 10, respektíve 43 miliónov EURO (Bussard et al, 2005). V súčasnej dobe 99% všetkých európskych spoločností tvorí malé alebo stredne veľké podniky, ktoré tak vytvárajú okolo dvoch tretín pracovných miest v súkromnom sektore (CSR Europe, 2009, vlastný preklad). Malé a stredne veľké podniky sú charakteristické svojou výraznou závislosťou na lokálnom prostredí. Z toho dôvodu sú pre nich otázky reputácie a dialógu so stakeholdermi (či sú nimi zamestnanci, zákazníci, dodávatelia alebo v širšom kontexte vláda) fakticky otázkami existenčnými. Prispievať k lepšiemu stavu okolitého prostredia je v priamom záujme týchto podnikov, lebo jeho stabilita veľmi silne ovplyvňuje ich komerčný úspech (Trnková, 2004). Malé a stredne veľké podniky patria k segmentu ekonomiky, v ktorom dochádza 1 Ing. Diana Vasilenková, Ekonomická univerzita v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu, Katedra podnikovohospodárska, podiel na príspevku 100 % 559 k významnej obmene, tzn. frekvencia vzniku nových subjektov a zániku už existujúcich je značne vysoká. PRÍSTUP K SPOLOČENSKEJ ZODPOVEDNOSTI I keď sa môže zdať, že globalizácia, distribúcia bohatstva, riadenie a regulácia životného prostredia či sociálnych očakávaní sa dotýkajú iba veľkých podnikov je zrejmé, že svoj vplyv majú i na činnosť malých a stredne veľkých. Čím ďalej viac ľudí chce nakupovať produkty alebo využívať služby takých firiem, ktorých ciele nie sú iba ekonomické, ale aj sociálne alebo environmentálne (Bussard et al, 2005). V Európe, rovnako ako v iných častiach sveta sa stretávame s tým, že spoločensky zodpovedné aktivity sú tradične záležitosti skôr vo veľkých spoločnostiach (CSR Europe, 2009, vlastný preklad). Veľké podniky majú totiž spoločenskú zodpovednosť väčšinou veľmi dobre zavedenú. Veľké nadnárodne firmy si dokonca pre tieto účely najímajú kvalitných odborníkov, vytvárajú špeciálne útvary či tvoria štandardy a nástroje pre ich aplikáciu. Spoločenská zodpovednosť je pre nich známkou kvality a dobrého mena. Ich angažovanosť v rôznych spoločenských akciách je verejnosťou vnímaná pozitívne a vytvára dobrú image firmy (Spoločenská zodpovednosť, 2007). V súčasnej dobe prevláda medzi odborníkmi názor, že spoločensky zodpovedne by sa mal správať i stredne veľký alebo malý podnik. Ako uvádza Trnková (2004), pre rozšírenie a zakorenenie spoločensky zodpovedného správania je dôležité, aby bol tento koncept relevantný práve i pre malé a stredne veľké podniky, pre ktoré sa v súčasnej dobe stáva výzvou. Pre malé a stredne veľké podniky je zásadné, aby pri uvažovaní o spoločensky zodpovednom správaní upustili od stále pretrvávajúceho názoru, že spoločenská zodpovednosť je niečo ako pridaná hodnota, ktorou je možné sa zaoberať až vo chvíli, keď si na tieto aktivity zarobí podnik dostatok peňazí. Spoločenskou zodpovednosťou by sa mal podnik zaoberať už od samého začiatku jeho vzniku (Hroník, 2010). Spoločenskú zodpovednosť zavádza v prípade malých a stredne veľkých podnikov sám podnikateľ, ktorý si dobrovoľne volí cestu a tiež prostriedky k zaisteniu celospoločenského prínosu. Malý podnikateľ sa dokonca nachádza vo výhodnejšej pozícií než veľká firma, lebo sa dostáva do priameho kontaktu so svojimi zákazníkmi, môže rýchlejšie reagovať na ich nové požiadavky, naslúchať im, stotožňovať sa s výrobkom či službou a má i užšiu väzbu na svojich zamestnancov (Spoločenská zodpovednosť, 2007). Množstvo malých a stredne veľkých podnikov už aktivity spadajúce do oblasti spoločenskej zodpovednosti celkom prirodzene praktikujú, iba ich nenazývajú týmto termínom. Ich prístup k tomuto konceptu je menej formálny než v prípade veľkých podnikov a tiež viac intuitívny, čo však nijako neznižuje jeho hodnotu (Opportunity and Responsibility, 2008, vlastný preklad). Z výskumu realizovanom v rámci Európskej únie v roku 2002 Európskou komisiou vyplynulo, že prístup malých a stredne veľkých podnikov k spoločenskej zodpovednosti je charakteristický svojou lokálnosťou, občasnosťou a minimálnou či nulovou previazanosťou s podnikovou stratégiou. Výskum tiež preukázal nedostatok povedomia o spoločenskej zodpovednosti a možných prínosoch tejto politiky. Pri rozvoji spoločensky zodpovedných aktivít je teda podstatné vychádzať z toho, čo už malé a stredné podniky v oblasti spoločenskej zodpovednosti robia a pomôcť im tieto aktivity ďalej rozvíjať a naviazať na stratégiu firmy, tzn. identifikácia toho ČO, PREČO a AKO má pre malé a stredne veľké podniky zmysel realizovať. A ako veľký spoločenský, národný, regionálny a v neposlednej rade i podnikateľský prínos to môže mať (Trnková, 2004). 560 MOTÍVY A BARIÉRY ZAPOJENIA MALÝCH A STREDNE VEĽKÝCH PODNIKOV DO SPOLOČENSKEJ ZODPOVEDNOSTI Ako uvádza Bussard et al. (2005), na rozdiel od veľkých firiem, ktorých motiváciou k zapojeniu do spoločensky zodpovedných aktivít bývajú externé vplyvy, v prípade malých a stredných firiem sa zdá byť interný aspekt a osobná motivácia vlastníka firmy zrejme najdôležitejším momentom ich participácie na spoločensky zodpovedných aktivitách. Základné vnútorné presvedčenie vlastníka firmy a jeho svetonázor totiž zásadne ovplyvňujú hodnoty i celkovú víziu firmy, rovnako ako stratégiu riadenia a organizáciu procesov v tejto firme. To má vplyv na to, akým spôsobom sa bude firma prejavovať k všetkým svojim zainteresovaným skupinám – stakeholderom. Hlavné motívy k participácii na spoločensky zodpovedných aktivitách Najdôležitejšie motívy, ktoré prispievajú k zapojeniu malých a stredne veľkých podnikov do spoločensky zodpovedných aktivít sú podľa Bussarda et al. (2005) nasledujúce: osobný záujem vlastníka firmy, vnútorné uspokojenie vlastníka firmy, pocit morálnej zodpovednosti vlastníka firmy, túžba realizovať moderné podnikateľské postupy, snaha vrátiť niečo späť miestnej komunite. Ako Bussard et al. (2005) uvádza, mnoho spoločensky zodpovedných praktík malých a stredne veľkých firiem sa sústredí na aspekty, ktoré sú najbližšie kľúčovým procesom vo firme (zvyšovanie schopností zamestnancov, zvyšovanie zodpovednosti za ich zdravie a spokojnosť, dodržiavanie rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom, na ich morálku, budovanie týmu a tiež na motivácií v rámci organizácie). Celkom časté sú i environmentálne aktivity zamerané na dopad činnosti podniku na životné prostredie, recykláciu alebo redukciu tvorby odpadu. Angažovanosť v miestnej komunite potom smeruje najčastejšie k spolupráci so školami, k najrôznejšej dobrovoľníckej činnosti a tiež k účasti na charitatívnych projektoch. K zvýšeniu motivácie malých a stredne veľkých podnikov k spoločensky zodpovednému podnikaniu môže významne napomôcť inovatívna stratégia vytvárania tzv. Business Linkages (podnikateľských väzieb a sietí) (Bussard et al., 2005). V podnikateľskom prostredí však nenájdeme iba motívy či stimuly, podporujúce spoločensky zodpovedné správanie podnikov, ale tiež najrôznejšie prekážky, ktoré obmedzujú či nejakým spôsobom limitujú podniky v tom, aby sa správali spoločensky zodpovedne. Hlavné bariéry brániace firmám v participácií na spoločensky zodpovedných aktivitách K najčastejšie uvádzaným prekážkam, ktoré bránia malým a stredne veľkým podnikom správať sa spoločensky zodpovedne patria nasledujúce faktory: obava zo zvýšenia nákladov, obmedzená možnosť realizovať zmeny vo firemných procesoch, nedostatok času a ľudských zdrojov, ťažké získavanie zamestnancov a kolegov pre danú vec, nedostatok vnútornej motivácie vlastníka firmy, nedostatočné prepojenie konceptu spoločenskej zodpovednosti s firemnou stratégiou, strach z byrokracie, nedostatok vedomostí o koncepte spoločenskej zodpovednosti a neznalosť, ako ju využiť v praxi (Bussard et al., 2005). 561 Opäť i na tomto mieste môžem spomenúť stanovisko niektorých, možno i väčšiny podnikateľov, ktorí sú toho názoru, že spoločensky zodpovedné správanie áno, ale až keď si na neho zarobí firma dostatok finančných prostriedkov (Hroník, 2010). ZÁVER Uvedený príspevok sa zaoberá charakteristikou malých a stredne veľkých podnikov v oblasti fungovania na trhu a tiež ich prístupom k spoločensky zodpovednému podnikaniu, ktoré sa pre nich stáva v súčasnej dobe výzvou, lebo sa ozývajú hlasy z radov odborníkov, že spoločensky zodpovedne sa môžu a dokonca by sa mali správať i malé a stredne veľké podniky. Prístup malých a stredne veľkých podnikov k spoločenskej zodpovednosti býva charakterizovaný ako intuitívny, lokálny, občasný a vo väčšine prípadov nenaviazaný na podnikovú stratégiu a vďaka neexistencii vonkajších tlakov zo strany štátu takmer vo všetkých prípadoch závislý na motivácii samotného majiteľa, ktorý rozhoduje o tom, akým spôsobom a akými prostriedkami sa bude spoločensky zodpovedné správanie firmy realizovať. Z týchto dôvodov boli v texte spomenuté najčastejšie motívy a bariéry spoločensky zodpovedného správania malých a stredne veľkých podnikov. LITERATÚRA BUSSARD, A. et al. Spoločensky zodpovedné podnikanie. Prehľad základných princípov a príkladov. Bratislava: Nadácia Integra, 2005. CSR EUROPE. A Guide to CSR in Europe. Country Insigts by CSR Europe s National Partner Organisation. Brusel: CSR Europe, 2009. HRONÍK, F. 2010. Sociální odpovědnost firem. Business Brunch. [online]. [cit. 2013-03-24. Dostupné na World Wide Web: <http://www.motiv8.cz/business-brunch/socialniodpovednost-firem-jinak.html>. Opportunity and Responsibility. How to help more small businesses to integrate social and environmental issues into what they do. 2008. Europian Comission. [online]. [cit. 2013-0303]. Dostupné na World Wide Web: <http://ec.europa.eu/enterprise/policies/sustainablebusiness/files/csr/documents/eg_report_and_key_messages/key_messages_en.pdf>. Společenská zodpovědnost firem. 2007. Společenská odpovědnost firem. [online]. [cit. 201303-23]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.csronline.cz/NewsDetail.aspx?p=3&id=433>. TRNKOVÁ, J. Společenská odpovědnost firem. Kompletní průvodce tématem a závěry z průzkumu v ČR. Praha: Business Leaders Forum, 2004. KONTAKT Ing. Diana Vasilenková Dunajská 60 81108 Bratislava Slovenská republika e-mail: [email protected] 562 VPLYV DAŇOVÉHO ZAŤAŽENIA DAŇOU Z PRÍJMU FYZICKÝCH OSÔB NA PODNIKATEĽSKÉ PROSTREDIE NA SLOVENSKU IMPACT OF THE TAX BURDEN OF PERSONAL INCOME TAX ON THE BUSINESS ENVIRONMENT IN SLOVAKIA Adriana Vassová ABSTRACT Currently, European countries, including Slovakia, looking for opportunities to ensure economic growth. The basic assumption here is create a suitable business environment. Its quality is significantly influenced by the tax system. Current issues in this area is becoming reducing the tax burden on personal income. Find the solution is very difficult in view of the fact that at the same time looking for the tools of fiscal consolidation through reduction of budget deficits. This may be the answer to the question: why in some countries adopting such measures which are contrary to the requirement of reducing the tax burden, as is the case in particular in Slovakia, which undoubtedly creates more difficult conditions for business? KEY WORDS tax burden, business environment, personal income tax, tax rate, contributions ÚVOD Kľúčovým predpokladom zdravého podnikateľského prostredia je existencia optimálneho daňového systému. Optimálny model daňového systému vyžaduje akceptáciu určitých pravidiel, z ktorých sa pri jeho konštrukcii vychádza. V oblasti daňovej teórie sú základné daňové princípy viac-menej nezmenené už viac ako 230 rokov. V historickom procese sformovania týchto princípov je dôležitým prvkom optimálneho daňového systému spravodlivosť, pričom väčšinou pod princípom spravodlivosti sa v oblasti daňovej politiky myslí požiadavka, aby rozloženie daňového bremena podliehalo istým spoločensky akceptovaným kritériám. Miera a rozsah prerozdeľovania prostredníctvom verejných financií významne ovplyvňujú podnikateľské prostredie. Najvýraznejšou a podnikateľmi najcitlivejšie vnímanou zložkou systému prerozdeľovania je daňové a odvodové zaťaženie, jeho výška a rozloženie. „Dobre nastavený" daňový systém, prispieva k dynamickému a udržateľnému rastu ekonomiky a zároveň motivuje ľudí pracovať, podnikateľov investovať a vytvárať tak nové pracovné miesta. 1. DAŇOVÉ ZAŤAŽENIE DAŇOU Z PRÍJMU FYZICKÝCH OSÔB Cieľ motivovať ľudí pracovať a podnikať je spojený so znížením daňového zaťaženia príjmov, ako hlavným predpokladom ich naplnenia. Analýza súčasného daňového systému uplatňovaného pri zdaňovaní príjmov fyzickej osoby, a tiež kvantifikácia jednotlivých „daňových výnimiek" sú faktorom formovania významných zásahov do súčasnej podoby daňovej legislatívy. Obmedzenia v oblasti uplatňovania daňového bónusu na dieťa a nezdaniteľnej časti základu dane na manželku/, ako aj zavedenie progresívneho zdaňovania príjmov fyzických osôb s dvomi sadzbami dane (pričom vyššia z týchto sadzieb bude uplatňovaná pre fyzické osoby s nadštandardnými príjmami) bude mať za následok jednoznačné zvýšenie daňového zaťaženia dotknutých skupín obyvateľstva. 563 Miera zdanenia u fyzických osôb ovplyvňuje nielen individuálnu úroveň spotreby jednotlivých tovarov a služieb (zdanenie príjmov zo závislej činnosti), ale aj možnosti rozširovania podnikateľských aktivít (zdaňovanie podnikania, inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu). Na zdaňovanie príjmov fyzických osôb sa uplatňovala od roku 2004 do roku 2012 jednotná sadzba dane, a to vo výške 19 % z vyčísleného upraveného základu dane. V období rokov 1993 až 2003 sa uplatňovali progresívne kĺzavé daňové sadzby. Používanie progresívne kĺzavých sadzieb pri zdaňovaní príjmov fyzických osôb je charakteristické pre daňové systémy viacerých krajín (ekonomicky vyspelé krajiny z toho nevynímajúc). Ich používanie je (podľa názorov daňových odborníkov) opodstatnené pri zdaňovaní príjmov, ktoré zabezpečujú osobnú spotrebu daňovníka a spotrebu členov jeho rodiny v nadväznosti na zámer znižovania výrazných diferencií v spotrebe tovarov a služieb (vrátane kultúrnych, zdravotných a iných potrieb) jednotlivými osobami. Pri zdaňovaní príjmov z podnikania, ktoré majú do určitej miery slúžiť na reprodukciu podmienok potrebných na samotné podnikanie, prípadne jeho rozvoj, je vhodnejšie používať proporcionálne daňové sadzby (v našich podmienkach od roku 2004 do 2012), pretože používanie progresívnych sadzieb môže pôsobiť demotivujúco. Okrem uplatnenia proporcionálnych sadzieb je možné riešiť otázky motivácie aj vyňatím takýchto príjmov z progresie, čo predpokladá ich vylúčenie zo spoločného základu dane, prípadne zníženie ich výšky pri zahŕňaní do spoločného základu dane, následné poskytnutie daňovej úľavy v rozsahu podielu takýchto príjmov na spoločnom základe dane, prípadne použitie ďalších možností zníženia daňovej progresie. 2. ZMENY V DAŇOVO – ODVODOVOM SYSTÉME Od 1.1. 2013 nastali v daňovom zákone nasledujúce legislatívne úpravy, ktoré vplývajú na daňové zaťaženie v súčasnosti: zavedenie progresívneho zdaňovania príjmov fyzických osôb s dvomi sadzbami dane vo výške 19% a 25%. Druhá sadzba dane sa bude uplatňovať od základu dane presahujúceho 176,8-násobok platného životného minima na ročnej báze, čo zodpovedá úrovni, od kedy daňovník stratí úplný nárok na nezdaniteľnú časť základu dane a zároveň úrovni od ktorej začína klesať nezdaniteľná časť základu dane na manželku. Uvedená zmena by sa podľa údajov mzdovej distribúcie Štatistického úradu Slovenskej republiky (ŠÚSR) a prepočtov Ministerstva financií (MF SR) mala dotknúť len 1,2% zamestnancov 1 . Obmedzenie paušálnych výdavkov a zrušenie paušálu pri prenájme. Výška paušálnych výdavkov sa u SZČO obmedzila na maximálne 5 040 Eur/rok (v súčasnosti sú bez obmedzenia) a zároveň dôjde k zrušeniu uplatňovania paušálnych výdavkov pri príjmoch z prenájmu. Percento paušálnych výdavkov 40% z príjmov zostane na nezmenenej úrovni. Podľa údajov MF SR by sa uvedená zmena mala dotknúť cca 22 tis. SZČO uplatňujúcich paušálne výdavky 2 . Pričom je potrebné zdôrazniť, že prvotným cieľom zavedenia paušálnych výdavkov pred rokmi nebolo zníženie daňového zaťaženia, ale zníženie administratívneho bremena živnostníka, ktoré by ho mohlo pri rôznych remeselných a iných činnostiach spojených s nižšou pridanou hodnotou odrádzať od práce na živnosť. Avšak ukázalo 1 Dôvodová správa k novele daň. zákona: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=4203 2 Dôvodová správa k novele daň. zákona: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=4203 564 sa, že paušálne výdavky si v podstatnej miere uplatňovali aj relatívne vyššie príjmové skupiny SZČO bez reálnych výdavkov. Z hľadiska ich obmedzenia sa zvážili hlavne dve možnosti: obmedzenie maximálnej výšky paušálnych výdavkov alebo obmedzenie ich uplatňovania len na určité presne definované živnosti (napr. remeselnej). Presnejšie vymedzenie živnosti, pri ktorých by bolo možné uplatňovať paušálne výdavky však v praxi by narážal na problémy. Obmedzenie nezdaniteľnej časti základu dane („NČZD") na manželku/ manžela. Novelizácia daňového zákona pre účely nároku na NČZD na manžela/ku zaviedla povinnosť splnenia jednej z troch podmienok aby si druhý z manželov mohol uplatniť túto nezdaniteľnú časť: 1) starostlivosť o maloleté dieťa žijúce v domácnosti do zániku nároku na rodičovský príspevok na dieťa (t.j. do dovŕšenia 3, resp. 6 rokov života dieťaťa v prípade ak ide o ťažko postihnuté dieťa), 2) druhý z manželov je poberateľom príspevku na opatrovanie 3) druhý z manželov je evidovaný na úrade práce. Aby manželke (manželovi) vznikol nárok na NČZD na manželku (manžela) musí byť súčasne splnená podmienka spolužitia daňovníkov v spoločnej domácnosti. Zavedenie daňového zvýhodnenie dobrovoľných príspevkov do II. piliera vo výške 2% z čiastkového základu dane (maximálne však 2 % z ročného maximálneho vymeriavacieho základu) Ako hlavné zmeny v oblasti odvodovej legislatívy na Slovensku s účinnosťou od 1.1.2013 môžeme uviesť: Zvýšenie a zjednotenie maximálneho vymeriavacieho základu na úrovni 5-násobku priemernej mzdy s výnimkou úrazového poistenia, ktoré nemá strop. Zvýšenie odvodovej povinnosti SZČO prostredníctvom troch oparení: 1) Zvýšil sa minimálny vymeriavací základ samostatne zárobkovo činných osôb zo súčasnej úrovne 44,2% priemernej mesačnej mzdy na úroveň 50 % priemernej mesačnej mzdy. Zvýšenie minimálneho základu SZČO v roku 2013 spôsobilo jeho zvýšenie o 21,51 eur mesačne (minimálny odvod v roku 2013 činí 185,29 Eur). 2) Pri výpočte vymeriavacieho základu pre odvody sa základ dane už nebude znižovať o zaplatené odvody platí od 1. 7. 2013. 3) Vymeriavacie základy na sociálne a zdravotné poistenie SZČO sa zosúladia a budú dané ako podiel pomernej časti základu dane z príjmov fyzických osôb z podnikania a inej SZČO, ktorý nie je znížený o zaplatené odvody a koeficientu 1,486. Prechod zo súčasných koeficientov na uvedenú úroveň bude trvať tri roky. Zavedenie odvodovej povinnosti na príjmy z dohôd. Zamestnanci s príjmom z dohôd od roku 2013 platia rovnaké odvody ako zamestnanci v pracovnom pomere (v plnej miere platí len v prípade pravidelného príjmu 3 z dohôd). V prípade, že z dohôd plynie fyzickej osobe nepravidelný príjem ten bude podliehať rovnako všetkým odvodom ako v prípade zamestnanca s výnimkou krátkodobých poistení (nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti). Výnimky sa budú uplatňovať pre študentov a dôchodcov 3 Pravidelný príjem je definovaný ako pravidelný mesačný príjem, ak to nie je tak ide o nepravidelný príjem. 565 Zníženie príspevkov do II. piliera z úrovne 9% na 4%. Tieto zmeny majú výrazný dopad na podnikateľské prostredie. Nie náhodou podľa výskumu Podnikateľskej aliancie Slovenska hodnotili slovenskí podnikatelia najnegatívnejšie zmeny v oblasti legislatívy upravujúcej odvody. Podľa tohto výskumu medzi podnikateľmi dlhodobo panuje názor, že odvodové zaťaženie treba postupne znižovať, a nie zvyšovať. Avšak treba si uvedomiť, že napríklad rozdielne zdaňovanie práce na Slovensku do konca roku 2012 narúšal veľmi intenzívne princíp neutrality, či horizontálnej spravodlivosti, ktorá vychádza z predpokladu rovnakého zdanenia rôznych druhov príjmu. Tento stav vytváral nesprávne a neželané motivácie, keď odlišné zdanenie jednotlivých „pracovných pomerov" (zamestnanie, samozamestnanie, dohoda) viedli k ich odlišnej preferencii a presunu k menej zdaňovaným typom práce. Porovnaním daňového zaťaženia u zamestnanca, SZČO a pracovníka na dohodu môžeme skonštatovať, že daňové zaťaženie zamestnanca bolo viac ako dvakrát väčšie ako pracovníka na dohodu. ZÁVER Celkovo môžeme skonštatovať, že každá zmena v daňovom systéme je citlivá na dodržiavanie základných zásad zdaňovania. Daňová reforma založená na zavedení proporcionálneho zdaňovania príjmov od roku 2004, si dala za cieľ vytvoriť taký daňový systém, ktorý by bol spravodlivý, neutrálny, jednoduchý (jednoznačný), účinný a bez duplicity zdanenia. V súčasnosti navrhované úpravy v oblasti dani z príjmov fyzických osôb majú zabezpečiť udržanie efektívneho, jednoduchého a neutrálneho daňového systému pri súčasnej povinnosti konsolidácie verejných financií. Takýto daňový systém môže prispieť k vytvoreniu optimálneho podnikateľského prostredia. LITERATÚRA ZUBAĽOVÁ, A., BORODOVČÁK, M.: Majú dane zohľadňovať sociálny spekt? In: Theoretical and practical aspects of public finance : the XIIth international conference. Praha : Vysoká škola ekonomická v Praze, Nakladatelství Oeconomica, 2007. ĎURANA, R.: Dane ešte zvyšovať netreba, INESS Policy Note 1/2012 http://www.vlada.gov.sk/2-1-hospodárska-politika/ Dôvodová správa k novele daňového zákona 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=4203 REMETA, J.: Ako by mohlo vyzerať spravodlivé zdanenie práce na Slovensku, Komentár 2012/9 Inštitút finančnej politiky SR Zákon č. 461/2003. Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov http://alianciapas.sk/prepad-kvality-podnikatelskeho-prostredia-sa-zrychluje/ KONTAKT Ing. Adriana Vassová Kukučínova 629/39 929 01 Dunajská Streda email: [email protected] 566 HOSPODÁRSKE OČAKÁVANIA PODNIKATEĽOV V ROKU 2013 ECONOMIC EXPECTATIONS OF ENTREPRENEURS IN 2013 Ján Vlčko, Peter Magvaši ABSTRACT Before the end of the year 2012, Slovak Chamber of Commerce and Industry has organized the questionnaire – Economic survey about expectations of business sector regarding to development of Slovak economy and business environment in year 2012 and 2013. In their replies, managers of the companies have expressed their opinion to expected development of their businesses in terms of their performance (development of turnover, revenues from domestic sales, profit, export development, number of employees, average wage, level of investment, development of level of indebtedness and overdue receivables). As in the previous years, the aim of the survey was to obtain the insight into and to understand the perception of business sector, in the year of the survey and in the next year, in following areas: expected profits of the companies, evaluation of business environment, evaluation of economic policy, the risks and obstacles to business, including the risks of the EU market. The survey consisted of 29 questions and it was finished in November 2012. 190 companies responded, 100 of them represented the manufacturing sector (industry, construction) and 90 represented the transport, trade and service sector. KEY WORDS development of economy, business environment, business sector, evaluation of economic policy, economic survey, manufacturing sector, trade and service sector. JEL Classifikation E0, E2 ÚVOD Slovenská obchodná a priemyselná komora (SOPK) pred koncom roka 2012 znova zorganizovala anketu ekonomický prieskum – o očakávaniach podnikateľskej sféry k vývoju slovenskej ekonomiky a podnikateľského prostredia v roku 2012 a 2013. Svojimi odpoveďami v ankete sa manažéri firiem vyjadrili k očakávanému vývoju svojich firiem z hľadiska ich výkonnosti (vývoj obratu, príjmy z predaja na domácom trhu, hospodársky výsledok, vývoj vývozu do zahraničia, počet pracovníkov, priemerná mzda, úroveň investícií, stav zadlženosti a pohľadávok po lehote splatnosti). Na aktuálnom prieskume s 29 otázkami, ktorý bol ukončený v novembri 2012, sa zúčastnilo 190 firiem, z toho 100 výrobných (priemysel, stavebníctvo, pôdohospodárstvo) a 90 spoločností podnikajúcich v doprave, obchode a službách. Cieľom prieskumu, ktorý SOPK realizuje už 16 rokov je s ročnou pravidelnosťou získavať pohľad, vnímanie a postoje podnikateľov členov SOPK na vývoj hospodárskej situácie, ako aj na identifikáciu príležitostí a hrozieb, resp. prekážok v podnikaní v SR. Prieskum umožňuje vytvoriť informačný zdroj pre spätnú väzbu medzi členmi a orgánmi SOPK, prezentáciu názorov členov SOPK pre verejnosť, zákonodarcov, verejnú správu a zahraničie, napokon aj pre samotných členov SOPK. _____________________ Ing. Ján Vlčko, Slovenská obchodná a priemyselná komora, Gorkého 9, 816 03 Bratislava ٭ prof. Ing. Peter Magvaši, CSc., Cesta k lesu 1, 036 01 Martin ٭ 567 Prednosťami prieskumu, ktorý je kvalifikovaným a relatívne objektívnym vkladom do palety názorov o podnikaní v SR so všetkými obmedzeniami vyplývajúcimi z rozsahu a charakteru uskutočneného prieskumu, sú najmä ● pravidelnosť ● približne rovnaký počet účastníkov ● rovnaká štruktúra ankety. Tematickými oblasťami prieskumu ● očakávané hospodárske výsledky podnikov, ● hodnotenie podnikateľského prostredia, ● hodnotenie hospodárskej politiky, ● riziká a prekážky pre podnikateľskú činnosť vrátane rizík na trhu EÚ, ● využívanie štátnej pomoci zo zdrojov EÚ. Očakávané hospodárske výsledky podnikov v roku 2012 a 2013 Pohľad podnikateľov – respondentov na aktuálnu ekonomickú situáciu, ako aj na výkonnosť vlastných firiem podľa hodnotenia vybraných ekonomických ukazovateľov a očakávaných hospodárskych výsledkov v roku 2012 a 2013 bol podľa výsledkov prieskumu pesimistickejší v porovnaní s predchádzajúcim prieskumom a v dôsledku dopadov hospodárskej krízy ešte nedosiahol úroveň očakávaní, ktoré boli zaznamenané pred krízou. V roku 2012, ako vyplýva z prehľadu nižšie, podnikatelia očakávajú v porovnaní s rokom 2011 miernu recesiu vo všetkých sledovaných ukazovateľoch. Rovnako aj v roku 2013. Tabuľka 1: Vývoj výkonnosti firiem v roku 2012 __________________________________________________________________________ Ukazovateľ Rast Stagnácia Pokles (v %) Obrat tržby 38 29 33 Príjmy z predaja na domácom trhu 27 36 37 Hospodársky výsledok po zdanení 28 24 48 Príjmy z vývozu 34 38 28 Počet pracovníkov 23 41 36 Priemerná nominálna mzda 50 47 3 Úroveň investícií 24 46 30________ Tabuľka 2: Očakávaný vývoj vybraných ukazovateľov v roku 2013 Ukazovateľ Rast Stagnácia Pokles (v %)___ Obrat tržby 38 40 22 Príjmy z predaja na domácom trhu 27 48 25 Hospodársky výsledok po zdanení 33 36 31 Príjmy z vývozu 36 41 23 Počet pracovníkov 17 53 30 Priemerná nominálna mzda 38 53 9 Úroveň investícií 26 39 35________ Zadlženosť a vývoj pohľadávok po lehote splatnosti Zadlženosť podnikov v porovnaní s predchádzajúcim rokom má rastúcu tendenciu. Rast zadlženosti očakáva 23 % respondentov (v minulom roku to bolo 17 %), 25 % očakáva pokles (v minulom roku to bolo 40 %) a u 52 % podnikov zostane výška zadlženosti na úrovni minulého roka. Zhoršenie očakávaní v porovnaní s prieskumom v minulom roku nastalo aj v kategórii pohľadávok po lehote splatnosti, kde 26 % podnikov očakáva ich rast (v minulom roku to 568 bolo 17 %). Pokles pohľadávok po lehote splatnosti očakáva 15 % (v roku 2011 to bolo 29 %) a pohľadávky na úrovni predchádzajúceho roka očakáva 59 % opýtaných. Hodnotenie podnikateľského prostredia Celkové podnikateľské prostredie a jeho vplyv na rozvoj podnikania v roku 2012 považovalo len 3 % respondentov za priaznivé (v minulom roku to bolo 20 % respondentov), 50 % za nepriaznivé (25 % v minulom roku) a 47 % respondentov uviedlo (v minulom roku 55 %), že zostalo na úrovni predchádzajúceho roka. Oproti názorom vyjadrených v prieskume v minulom roku bolo zaznamenané zvýšenie negatívnych odpovedí. Ani v roku 2013 neočakávajú podnikatelia významne zmeny vo vývoji podmienok pre rozvoj podnikania, keď 26 % uviedlo, že vplyv celkového podnikateľského prostredia sa nezmení, ale až 68 % očakáva zhoršenie. Pomerne malý je podiel podnikateľov – 6 %, ktorí predpokladajú zlepšenie podnikateľského prostredia. Hodnotenie hospodárskej politiky V roku 2012 po voľbách v marci došlo k výmene vlády SR. V rámci ekonomického prieskumu SOPK na otázku „Ako hodnotíte hospodársku politiku vlády SR?" odpovedalo len 7 % respondentov, že pozitívne (v minulom roku to bolo 20 %). 39 % respondentov hodnotilo hospodársku politiku neutrálne, 50 % negatívne a 4 % respondentov nevedelo posúdiť uvedenú otázku. Komunikáciu vlády SR s inštitúciami podnikateľského sektora považuje 11 % respondentov za pozitívnu, 36 % za neutrálnu, 35 % za negatívnu a 18 % nevedelo posúdiť uvedenú otázku. Na otázku, či sa má Slovenská republika finančne podieľať na riešení zadlženia niektorých štátov – členov eurozóny a tým aj na ochrane eura v SR, odpovedalo 14 % respondentov, že áno, 71 % respondentov odpovedalo áno s podmienkou návratnosti poskytnutých prostriedkov. 10 % respondentov nesúhlasilo s podieľaním sa Slovenska na riešení tejto problematiky a 5 % nevedelo posúdiť uvedenú otázku. Na otázku, „ktoré opatrenia vlády SR z hľadiska podnikateľov by mohli prispieť k zlepšeniu podnikateľského prostredia" respondenti, ktorí mohli navrhnúť najviac tri opatrenia, preferovali viaceré opatrenia. Najväčšiu početnosť v minulom i tomto roku mali okruhy respondentmi navrhovaných opatrení, ktoré v priebehu prieskumu výrazne ovplyvnili aj navrhované opatrenia vlády SR na konsolidáciu a zníženie deficitu verejných financií a diskusie k novele Zákonníka práce, ktorý bol schválený v závere prieskumu koncom októbra 2012: ● Vymáhateľnosť práva a kvalita legislatívy jednoduchá legislatíva pre rozvoj podnikania a jej stabilita, úprava občianskeho súdneho poriadku za účelom zrýchlenia obchodných sporov, zavedenie osobnej zodpovednosti sudcov za prieťahy v konaní, zjednodušenie a zrýchlenie vymáhania pohľadávok prostredníctvom zákona o konkurze a reštrukturalizácii, reforma súdnictva, zamedzenie vytvárania nových podnikateľských subjektov dlžníkom, ochrana podnikateľov pred exekučnými a súdnymi podvodmi, dôsledné preverovanie konateľov právnických osôb zmenou Občianskeho zákonníka, a pod. ● Odstránenie, resp. zníženie administratívnej zaťaženosti a neúnosnej byrokracie obmedzenie novelizácií jestvujúcich zákonov, realizácia efektívnych opatrení na zníženie administratívnej záťaže podnikania, a pod., 569 ● Daňové a odvodové zaťaženie zachovať, resp. vrátiť sa k rovnej dani z príjmov v budúcnosti, zdaňovanie vyšších príjmov riešiť zvýšením nezdaniteľnej čiastky, nezvyšovať dane, znížiť cenu práce znížením odvodového zaťaženia, zjednodušiť odvodový systém, prijať účinné opatrenia na zabránenie daňovým únikom, najmä pri DPH, vytvoriť jeden úrad (miesto) pre výber daní a odvodov, zjednodušiť celý okruh sociálnych zákonov, zjednodušiť výkazníctvo súvisiace s daňami a odvodmi, daňovo zvýhodniť firmy podporujúce vzdelávacie inštitúcie, výskum, vývoj a inovácie, daňovo zvýhodniť domáce podnikateľské subjekty v záujme vytvárania nových pracovných miest, viac šetriť na strane výdavkov štátu, ● Zákonník práce a flexibilita na trhu práce Zákonník práce zamerať na zvýšenie flexibility na trhu práce, zrušiť súbeh výpovede a odstupného, prijímať aktívne opatrenia na podporu a rozvoj podnikania, ktoré umožnia zvyšovanie zamestnanosti, ● Verejné obstarávanie zvýšiť transparentnosť verejného obstarávania na centrálnej úrovni i na úrovni regiónov – samospráv, prijať efektívny zákon o verejnom obstarávaní, prijať účinné opatrenia na obmedzenie korupcie a klientelizmu, zvýšiť osobnú zodpovednosť úradníkov zodpovedných za obstarávanie, zverejňovať zmluvy so štátom a obcami, a pod. ● Zlepšenie využívania verejných zdrojov a zdrojov Európskej únie zlepšiť čerpanie a efektívne využitie fondov EÚ, urýchliť výstavbu diaľničnej a cestnej siete a podporiť ďalšie infraštruktúrne projekty pre rozvoj regiónov, realizovať rozvojové impulzy pre stavebníctvo, bytovú výstavbu, cestovný ruch, príspevky z euro fondov uhrádzať v zmluvne dohodnutých termínoch, konsolidovať verejné financie, znižovať neefektívne verejné výdavky, dodržiavať zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ● Podpora domácich podnikateľských subjektov podporiť inovatívne projekty, podporiť firmy vytvárajúce nové pracovné miesta, podporiť dostupnosť finančných zdrojov na rozvoj podnikania, podporovať etické podnikanie, poskytovať transparentné investičné stimuly pre domáce priemyselné podniky na rozšírenie výroby, služieb a zamestnanosti, efektívne podporovať malých a stredných podnikateľov, skvalitniť ochranu domáceho trhu. ● Podpora exportu účinnejšie podporovať exportujúce firmy, realizovať efektívnu proexportnú politiku štátu, kapitálovo posilniť Eximbanku a Slovenskú záručnú a rozvojovú banku. Riziká pre podnikateľskú činnosť V uvedenom prieskume identifikovali účastníci ankety konkrétne riziká (prekážky) pre podnikateľskú činnosť, keď ich označili stupňom dôležitosti: rozhodujúci – vysoký – mierny nemá vplyv. 570 Poradie najväčších rizík v prieskume 2012, ktoré dosiahli viac ako 50 % stupňa dôležitosti rozhodujúci a vysoký bolo takéto: Tabuľka č. 3: Riziká pre podnikateľskú činnosť Poradie v roku 2012 poradie v r. 2011 1. Vysoká daňová a odvodová zaťaženosť 84 % 5. 2. Nízka vymáhateľnosť práva 76 % 2. 3. Pokles zahraničného dopytu v dôsledku krízy 73 % 3. 4. Pokles domáceho dopytu 71 % 7. 5. Klientelizmus a korupcia pri verejnom obstarávaní 69 % 1. 6. Rast cien vstupov, najmä rast cien energií v SR 65 % 4. 7. Tolerancia štátnej správy pri porušovaní zákonov 53 % 6. 8. Nedostatočná ochrana domáceho trhu v SR 51 % 9. Poradie menej významných rizík (s prevahou stupňa dôležitosti mierny a nemá vplyv) 9. Nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily 40 % 8. 10. Nepružný byrokratický postup európskych inštitúcií 35 % 10. 11. Legislatívne požiadavky zo strany EÚ 34 % 15. 12. Vysoké úrokové miery 31 % 11. 13. Politika odborov 29 % 14. 14. Kurzová pozícia eura k doláru a iným menám 22 % 12. 15. Sociálne nepokoje 22 % 13. 16. Činnosť inštitúcií zastrešujúcich podnikateľov 15 % 16.________ Niektorí respondenti za riziká pre podnikateľskú činnosť považovali ešte napr. . nedostatočnú ochranu trhu EÚ pred dovozom necertifikovaných výrobkov, . nedostatočnú podporu vedy a výskumu, . nedostatočnú podporu cestovného ruchu v SR, . absenciu koncepcie rozvoja ekonomiky a podnikania. Využívanie finančných zdrojov Európskej únie Obdobne ako v predchádzajúcich piatich rokoch, aj v aktuálnom prieskume bol monitorovaný záujem podnikateľskej sféry o využívanie finančných zdrojov EÚ. Ako vyplýva z prieskumu, 47 % respondentov uviedlo, že sa budú uchádzať o využívanie zdrojov z fondov EÚ v ďalšom období, 60 % uviedlo, že má dostatok relevantných informácií o využívaní fondov EÚ, ale len 27 % respondentov uviedlo, že celý proces využívania euro fondov bude transparentný. ZÁVERY PRIESKUMU Prieskum Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v roku 2012 pre získanie kvalifikovaných informácií o postojoch, názoroch a náladách svojich členov k ich podnikateľskej činnosti potvrdil, že členovia majú o takýto spôsob účasti na aktivitách SOPK záujem. Na ankete sa v roku 2012 zúčastnil šiesty najväčší počet členov SOPK za celé obdobie, čo sa anketa uskutočňuje. Z prieskumu v roku 2012 vyplývajú tieto rozhodujúce závery: 1) Hospodárske výsledky respondentov v roku 2012 budú horšie, ako ich predpokladali v roku 2011. 2) Hospodárske výsledky v roku 2013 oproti výsledkom v roku 2012 budú stagnovať, prípadne klesať. 571 3) Podnikateľské prostredie v roku 2012 a 2013 posudzuje viac ako 94 % členov SOPK ako nepriaznivé alebo stagnujúce. 4) Podnikateľské prostredie v roku 2012 a 2013 je najhoršie vnímané za posledných päť prieskumov od roku 2007 a je porovnateľné s hodnotením podnikateľského prostredia v období vrcholu hospodárskej krízy v roku 2009. 5) Väčšinovou odpoveďou v prieskume v roku 2012 je negatívne (50 %) hodnotenie vplyvu hospodárskej politiky vlády na podnikateľské prostredie. 6) Zaznamenaný je presun od neutrálneho hodnotenia k negatívnemu hodnoteniu vplyvu hospodárskej politiky vlády na podnikateľské prostredie; táto tendencia je výrazná . 7) Zreteľná je tendencia poklesu neutrálneho vnímania komunikácie vlády s podnikateľskými organizáciami SR v prospech negatívneho vnímania. 8) Za najväčšie riziko v podnikaní v aktuálnom prieskume považujú podnikatelia, členovia SOPK, problematiku daňového a odvodového zaťaženia. 9) Ďalšie riziká v podnikaní z hľadiska významnosti sú nízka vymáhateľnosť práva; pokles zahraničného dopytu v dôsledku krízy; pokles domáceho dopytu, klientelizmus a korupcia pri verejnom obstarávaní, rast cien vstupov najmä cien energií, tolerancia štátnej správy pri porušovaní zákonov a nedostatočná ochrana domáceho trhu v SR. 10) Rastie informovanosť podnikateľov o využívaní fondov EÚ a viera, že tento proces bude transparentný. LITERATÚRA Publikácia SOPK a Inštitútu hospodárskej politiky: Základné makroekonomické rámce vývoja slovenskej ekonomiky, časť: Očakávania podnikateľskej sféry – rozbor výsledkov ekonomického prieskumu SOPK 2012 – 2013 (autori: Peter Magvaši, Ján Vlčko), január 2013 KONTAKT Ing. Ján Vlčko, Slovenská obchodná a priemyselná komora, Gorkého 9, 816 03 Bratislava prof. Ing. Peter Magvaši, CSc., Cesta k lesu 1, 036 01 Martin 572 INTERNACIONALIZACE PODNIKATELSKÝCH AKTIVIT: DETERMINACE PROCESU MÍROU ZNALOSTÍ INTERNATIONALIZATION OF ENTREPRENEURIAL ACTIVITIES: DETERMINATION PROCESS LEVEL KNOWLEDGE Šárka Zapletalová 1 ABSTRACT The knowledge play in the process of the internationalization of entrepreneurial activities key role. The problems of knowledge in the process of the internationalization of entrepreneurial activities have seen a considerable interest among a number of significant economists The objective of this paper is to present an overview of the role of the knowledge for internationalization process of the selected Czech firms. The internacionalization of the entrepreneurial subjects has been researched using the method of questioning. The most significant factor contribute to and influence the process of entering international markets are the target foreign market knowledge. KEY WORDS knowledge, foreign markets, foreign entrepreneurial activities, process of the internacionalization JEL Classification F23, M16 ÚVOD Znalostní ekonomika, jak již říká samotný název, staví a vychází ze znalostí, které mají přispět k vyšší konkurenceschopnosti podnikatelských subjektů. Znalosti, především cílových zahraničních trhů, hrají významnou roli v procesu rozhodování o realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit. A také při samotné realizaci podnikatelských aktivit na zahraničních trzích. Studie vychází z provedených výzkumů a studií, které byly využity k vysvětlení vlivu a pozice znalostí v procesu internacionalizace podnikatelských aktivit. Cílem tohoto příspěvku je ukázat vliv znalostí zahraničních trhů na proces internacionalizace podniků v České republice. Data prezentována v tomto příspěvku jsou získána na základě primárního výzkumu vybraných podniků z České republiky. Na začátku příspěvku bude diskutován teoretický rámec vlivu znalostí na proces internacionalizace podniků. Teoretický rámec vede k vymezení hypotéz zaměřených na roli znalostí v procesu internacionalizace malých a středních podniků. V následující části bude prezentována použitá metodika, data a výsledky primárního výzkumu. TEORETICKÁ RÁMEC A HYPOTÉZY Především sílící tlak konkurentů a nasycenost tuzemského trhu nutí podnikatelské subjekty k realizaci podnikatelských aktivit na zahraničních trzích. Tuto tendenci, nazývanou také jako internacionalizaci podnikatelských aktivit, můžeme ve zvýšené míře sledovat od 1 Ing. Šárka Zapletalová, Ph.D., Slezská univerzita v Opavě, Obchodně podnikatelská fakulta v Karviné, Katedra managementu a obchodu 573 konce minulého století. Samotný pojem internacionalizace aktivit podnikatelských subjektů se používá jako synonymum pro geografickou expanzi ekonomických aktivit přes národní hranice státu. V systémovém kontextu, je internacionalizace chápána jako kumulativní proces, ve kterém vztahy jsou kontinuálně stanovené, udržované, rozvíjené, přerušované a rozpuštěné za účelem dosažení cílů firmy. 2 K nastartování úspěšného procesu internacionalizace podnikatelských aktivit je potřeba vytvořit vhodné podmínky ať materiálního nebo nemateriálního charakteru. K podmínkám materiálního charakteru můžeme přiřadit především zajištění odpovídajících finančních prostředků. Podmínky nemateriálního charakteru zahrnují znalosti cílových zahraničních trhů a zkušenosti manažerů zajišťujících realizaci podnikatelských aktivit na zahraničních trzích. Znalosti, které můžeme definovat jako soubor určitých poznatků získaných především v rámci procesu vzdělávání. Při realizaci procesu internacionalizace podnikatelských aktivit můžeme vyčlenit několik typů znalostí. Pro členění těchto znalostí se vycházelo především z díla Johansona 3 , a to konkrétně z Modelu Uppsalské školy. V rámci tvorby tohoto modelu Johanson vymezil několik typu znalostí potřebných pro realizaci podnikatelských aktivit na mezinárodních trzích. Johanson hovoří v této souvislosti o tzv. tržních znalostech. Tržní znalosti rozděluje podle toho, jak byly získány (znalosti zkušenostní a znalosti objektivní) a podle jejich charakteru (znalosti obecné a znalosti specifické). 45 Objektivní znalosti jsou snadno zjistitelné a jejich zdrojem jsou především sekundární zdroje informací. Objektivní znalosti představují přenosné manažerské know-how. Kritickým druhem znalostí v procesu internacionalizace podnikatelských aktivit jsou znalosti zkušenostní. Zkušenostní znalosti jsou získávány v průběhu realizací operací na zahraničních trzích. Zkušenostní znalosti jsou obvykle spojovány s jednotlivými podmínkami na trhu a tak nemohou být transferovány na další trhy. Obecné znalosti se zaměřují na marketingové metody a obecné charakteristiky určitých typů zákazníků, bez ohledu na jejich geografickou lokaci. Obecné znalosti mohou být transformovány z jedné země do druhé země. Tržně specifické znalosti představují znalosti o charakteristikách specifického národního trhu, o jeho obchodním klimatu, kulturních vzorcích, struktuře marketingového systému, o personálu a velmi důležitých charakteristikách jednotlivých zákazníků firem. Tržně specifické znalosti jsou především získávány prostřednictvím zkušeností na daném trhu. Založení a výkon určitých operací nebo aktivit v zemi vyžaduje jak obecné znalosti, tak znalosti tržně specifické. Na základě výše uvedených teoretických poznatků byly zformulovány následující hypotézy: Hypotéza 1: Vnímání významu znalosti cílového zahraničního trhu při rozhodování o realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit je závislé na velikosti podniku, oboru činnosti podniku a době působení podniku na tuzemském trhu. Hypotéza 2: S rostoucí úrovni znalostí cílového zahraničního trhu se zkracuje časový horizont mezi založením podnikatelského subjektu a jeho realizací prvních mezinárodních podnikatelských aktivit. 2 RUZZIER, M. – HISRICH, R. D. – ANTONCIC, B. SME Internationalization Reserch: Past, Present, and Future. In Journal of Small Business and Enterprise Development 2006, vol. 13, no. 4, p. 476 – 497. 3 JOHANSON, J. – VAHLNE, J.-E. The Internationalization Process of the Firm – A Model of Knowledge Development and Increasing Foreign Market Commitments. In Journal of International Business Studies 1977, vol. 8, no. 1, p. 23 – 32. ISSN 0047-2506. 4 JOHANSON, J. – VAHLNE, J.-E. The Uppsala Internationalization Process Model Revisited: From Liability of Foreignness to Liability of Outsidership. In Journal of Internatinal Business Studies 2009, vol. 40, no. 9, p. 1411 – 1431. ISSN 0047-2506. 5 JOHANSON, J. – WIDERSHEIM-PAUL, F. The Internationalization of the Firm – Four Swedish Cases. In Journal of Management Studies 1975, vol. 12, no. 3, p. 305 – 323. ISSN 1467-6486. 574 Hypotéza 3: Volba metody vstupu na zahraniční trhy při první realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit je ovlivněna mírou znalostí cílového zahraničního trhu. Hypotéza 4: Využití partnerů při zahájení mezinárodních podnikatelských aktivit je nejsilněji ovlivněno znalostí cílového zahraničního trhu. S klesající mírou znalosti cílového zahraničního trhu roste míra využívání partnerů při zahájení mezinárodních podnikatelských aktivit. Hypotéza 5: Volba konkrétního geografického regionů (popř. regionů) při zahájení mezinárodních podnikatelských aktivit pozitivně závisí na úrovni znalostí cílových zahraničních trhů. Hypotéza 6: Počet proniknutých geografických regionů při zahájení mezinárodních podnikatelských aktivit roste s úrovní znalosti cílových zahraničních trhů. Hypotéza 7: Volba konkrétní formy realizace podnikatelských aktivit na zahraničních trzích je ovlivněna úrovní znalostí cílových zahraničních trhů. Hypotéza 8: Organizační zajištění mezinárodních podnikatelských aktivit závisí na úrovni znalosti cílových zahraničních trhů. VÝZKUMNÁ STUDIE Metodologie výzkumu Cílem výzkumné studie byl výzkum rozhodovacích procesů v oblasti internacionalizace podnikatelských aktivit českých podnikatelských subjektů; pozornost byla především zaměřena na volbu metody vstupu českých podniků na zahraniční trhy. Vzhledem ke stanovenému cíli výzkumu byl vybrán krátkodobý výzkum primárních informací deskriptivního a explanačního charakteru. Internacionalizace podnikatelských aktivit byla zjišťována pomocí výzkumné metody dotazování, a to konkrétně ústního šetření. Dotazovanými osobami byli manažeři zahraničního obchodu, ředitelé podniků nebo majitelé podniků. To znamená, že byly osloveny osoby, které mají přímo podíl na rozhodování o realizaci podnikatelských aktivit v zahraničí, přičemž nástrojem výzkumu byl dotazník obsahující uzavřené otázky, otevřené otázky a škály (Likertova škála, škála pořadí). Výzkumný soubor Výběr respondentů probíhal na základě předpokladu a příležitostného výběru. Základní předpokladem pro zapojení podniku do výzkumu byla již existence podnikatelské činnosti na mezinárodních trzích. Dalším předpokladem bylo, že podnik musí být založeny v České republice a mít české majitele. Tato metoda výběru byla zvolena z důvodů poměrně snadné realizovatelnosti z důvodu dostupnosti dat, umožnila zajistit poměrně velký počet respondentů v krátkém časovém období a v neposlední řadě zajistila vyšší motivovanost respondentů zapojených do výzkumného projektu. Vzhledem k tomu, že cílem výzkumného projektu nebylo zmapovat rozložení proměnných mezi organizacemi, ale ověřit vztah podnikatelských subjektů k realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit, tak se tato metoda výběru respondentů jeví jako vhodná a odpovídající. Do výzkumného projektu bylo zapojeno 204 podnikatelských subjektů všech velikostí a oborů. Návratnost dotazníků byla 100 %. Vysoká míra návratnosti byla zajištěna osobní přítomností vyškolených tazatelů při vyplňování dotazníků. Účast všech respondentů byla dobrovolná a zcela anonymní. Výzkum probíhal v období březen – duben 2012 na území České republiky. K analýze zjištěných dat byl použit program SPSS 11.5 for Windows. K testování hypotéz byla použita analýza kategoriálních dat a analýza rozptylu ANOVA. Proměnné Závislou proměnnou je vliv znalostí cílového zahraničního trhu na zahájení a realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit. 575 Mezi nezávislé proměnné patří obor činnosti podnikatelského subjektu (podle klasifikace NACE CZ 6 ), velikost podnikatelského subjektu (podle počtu zaměstnanců 7 ), doba působení podniku na trhu, vstup podniku na zahraniční trhy, význam znalosti cílového trhu, geografická oblast podnikání (na základě vymezení geografických regionů Organizace spojených národů 8 ), počet proniknutých geografických oblastí, způsob realizace mezinárodních podnikatelských aktivit a způsob organizace mezinárodních podnikatelských aktivit. Výsledky a diskuse Před samotnou analýzou kategoriálních dat a analýzou rozptylu byla provedena diagnostika kolinearity prostřednictví korelace. K potvrzení stanovených hypotéz byla provedena analýza kategoriálních dat, jejíž výsledky jsou zaznamenány v Tabulce 1. Tabulka 1 Výsledek analýzy kategoriálních dat pro potvrzení Hypotézy 1, 3, 4, 5 Zdroj: vlastní výzkum autora Dále byla provedena analýza rozptylu ANOVA. Výsledky této analýzy jsou vedeny v Tabulce 2. Pro využití analýzy rozptylu byly testovány požadované předpoklady. V grafu zobrazujícím vztah standardizovaných reziduí a standardizovaných predikovaných reziduí byly body náhodně rozprostřeny, čímž byla splněna podmínka linearity a homoskedascity. Na základě histogramu a grafu pravděpodobnosti normality byla splněna podmínka normálního rozložení reziduí. Oslovené podnikatelské subjekty vykazovaly v převažující míře průměrné znalosti cílového zahraničního trhu. Jak vyplynulo z provedeného výzkumu, míra znalostí cílového zahraničního trhu je velmi významným faktorem ovlivňujícím vstup podnikatelského subjektu na zahraniční trhy. 6 ČSÚ. Klasifikace ekonomických činností (CZ-NACE). 7 EUROSTAT. Summary Indicators Employment Size Classes for EU25/EU27 (all NACE activities). 8 United Nations. Composition of Macro Geographical (Continental) Regions, Geographical Sub-Regions, and Selected Economic and Other Groupings. Pearsonův koeficient Cramérův koeficient V p H1 velikost podniku 13,056 0,146 0,365 obor činnosti 96,508 0,344 0,001 doba působení 3,945 0,098 0,862 H3 úroveň znalostí – metoda vstupu 24,184 0,243 0,338 H4 úroveň znalostí – využití partnerů 10,703 0,162 0,098 H5 úroveň znalostí – konkrétní region 13,408 0,181 0,340 H7 úroveň znalostí – způsob realizace 20,923 0,226 0,048 H8 úroveň znalostí – způsob organizace 16,390 0,200 0,012 576 Tabulka 2 Výsledky analýzy ANOVA pro Hypotézy 2 a 6 součet čtverců stupně volnosti průměrný čtverec F p H2 skupiny reziduální celkový 671,035 63121,474 63792,510 2 201 203 335,518 314,037 1,068 0,346 H6 skupiny reziduální celkový 1,709 54,580 56,289 3 200 203 0,570 0,273 2,088 0,103 Zdroj: vlastní výzkum autora Význam znalostí cílového trhu je vnímán především z oborového pohledu podniků. Vnímání významu znalostí bylo sledováno jak při rozhodování o realizaci prvních mezinárodních podnikatelských aktivit, tak už při samotné realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit. Jak ukazuje Tabulka 3 velká většina hypotéz nebyla potvrzena. To znamená, že sledované české podniky při rozhodování a začátku realizace mezinárodních podnikatelských aktivit, nepřikládají znalosti cílových trhů potřebný význam. Tabulka 3 Shrnutí hypotéz a výsledků hypotéza výsledek H1: Vnímání významu znalosti cílového zahraničního trhu při rozhodování o realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit je závislé na velikosti podniku, oboru činnosti podniku a době působení podniku na tuzemském trhu. potvrzena částečně H2: S rostoucí úrovni znalostí cílového zahraničního trhu se zkracuje časový horizont mezi založením podnikatelského subjektu a jeho realizací prvních mezinárodních podnikatelských aktivit. nepotvrzena H3: Volba metody vstupu na zahraniční trhy při první realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit je ovlivněna mírou znalostí cílového zahraničního trhu. nepotvrzena H4: Využití partnerů při zahájení mezinárodních podnikatelských aktivit je nejsilněji ovlivněno znalostí cílového zahraničního trhu. S klesající mírou znalosti cílového zahraničního trhu roste míra využívání partnerů při zahájení mezinárodních podnikatelských aktivit. nepotvrzena H5: Volba konkrétního geografického regionů (popř. regionů) při zahájení mezinárodních podnikatelských aktivit pozitivně závisí na úrovni znalostí cílových zahraničních trhů. nepotvrzena H6: Počet proniknutých geografických regionů při zahájení mezinárodních podnikatelských aktivit roste s úrovní znalosti cílových zahraničních trhů. nepotvrzena H7: Volba konkrétní formy realizace podnikatelských aktivit na zahraničních trzích je ovlivněna úrovní znalostí cílových zahraničních trhů. potvrzena H8: Organizační zajištění mezinárodních podnikatelských aktivit závisí na úrovni znalosti cílových zahraničních trhů. potvrzena Zdroj: vlastní výzkum autora Na rozdíl od rozhodování o mezinárodních podnikatelských aktivitách, při samotné realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit sledované české podniky pochopily a uznaly význam znalosti cílových trhů při praktické realizace těchto aktivit. Takže můžeme konstatovat, že volba konkrétní formy realizace mezinárodních podnikatelských aktivit a organizační zajištění těchto aktivit vychází ze znalostí cílových zahraničních trhů. 577 ZÁVĚR Realizace mezinárodních podnikatelských aktivit v současné době, tak typické intenzivní konkurencí, je jednou z možností, a někdy, i nutností zajištění a udržení požadované konkurenční pozice. Realizace těchto aktivit vyžaduje správná strategická rozhodnutí a zdroje pro realizace. Ke zdrojům, které jsou potřeba pro samotnou realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit, patří zdroje finančního (resp. materiálního) charakteru a zdroje nefinančního (nemateriálního) charakteru. Mezi zdroje nefinančního charakteru patří především znalosti cílového zahraničního trhu a zkušenosti zaměstnanců s realizací podnikatelských aktivit na zahraničních trzích. Znalosti cílového zahraničního trhu může podnik získat na základě předchozích zkušeností a praktickou realizací podnikatelských aktivit v zahraničí anebo ze sekundárních zdrojů. Znalosti jsou potřebné nejen ve fázi rozhodování o realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit, ale také ve fázi samotné realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit. Výsledky výše uvedeného výzkumu ukázaly, že české podniky nepovažují znalosti cílového zahraničního trhu za podstatné ve fázi rozhodování o mezinárodních podnikatelských aktivitách, ale uvědomují si význam těchto znalostí při praktické realizaci mezinárodních podnikatelských aktivit. LITERATURA ČSÚ. Klasifikace ekonomických činností (CZ-NACE). Získáno 10. prosinec 2012, z ČSÚ: http://www.czso.cz/csu/klasifik.nsf/i/klasifikace_ekonomickych_cinnosti_%28cz_nace%29 EUROSTAT. Summary Indicators Employment Size Classes for EU25/EU27 (all NACE activities). 2011. Získáno 10. prosinec 2012, z EUROSTAT: http://appsso.eurostat.ec.europa.eu/nui/setupModifyTableLayout.do JOHANSON, J. – VAHLNE, J.-E. The Uppsala Internationalization Process Model Revisited: From Liability of Foreignness to Liability of Outsidership. Journal of Internatinal Business Studies 2009, vol. 40, no. 9, p. 1411 – 1431. ISSN 0047-2506. JOHANSON, J. – VAHLNE, J.-E. The Internationalization Process of the Firm – A Model of Knowledge Development and Increasing Foreign Market Commitments. Journal of International Business Studies 1977, vol. 8, no. 1, p. 23 – 32. ISSN 0047-2506. JOHANSON, J. – WIDERSHEIM-PAUL, F. The Internationalization of the Firm – Four Swedish Cases. Journal of Management Studies 1975, vol. 12, no. 3, p. 305 – 323. ISSN 1467-6486. RUZZIER, M. – HISRICH, R. D. – ANTONCIC, B. SME Internationalization Reserch: Past, Present, and Future. Journal of Small Business and Enterprise Development 2006, vol. 13, no. 4, p. 476 – 497. ISSN 1462-6004. United Nations. Composition of Macro Geographical (Continental) Regions, Geographical Sub-Regions, and Selected Economic and Other Groupings. 2010. Získáno 30. září 2011, z http://unstats.un.org/unsd/methods/m49/m49regin.htm KONTAKT Ing. Šárka Zapletalová, Ph.D. Slezská univerzita v Opavě Obchodně podnikatelská fakulta v Karviné Katedra managementu a podnikání Univerzitní nám. 1934/3 733 40 Karviná Česká republika email: [email protected] 578 ROZVOJ STAVEBNÍCH PODNIKŮ V DOBĚ EKONOMICKÉ RECESE INFORMACE O SBĚRU DAT DEVELOPMENT OF CONSTRUCTION ENTERPRISES DURING THE ECONOMIC RECESSION INFORMATION ABOUT DATA COLECTION Viliam Záthurecký, 1 Peter Marinič 2 ABSTRACT Construction sector has experienced significant decline in recent years, especially since the beginning of economic crises in year 2008. This situation forces managers of construction enterprises to rethink basic approaches to corporate strategy and business management, and to reflect on those who have benefit from the situation and vice versa whom the situation causes the most harm. Research project focused precisely on the sector of construction enterprises and its development after the year 2008, with specific emphases on the potentials arising from cooperation with Austrian enterprises in border area is being implemented on the ground of Faculty of Economic and Administration Masaryk university in cooperation with FH Wien and Regional Chamber of Commerce of South Moravia. This article reports the preliminary results of the implemented survey. KEY WORDS Competition, Competitiveness, Corporate strategy, Business management, Construction enterprises, Economic crises, Research project survey JEL Classification M11, M21 ÚVOD Příspěvek je součástí informací o průběhu řešení mezinárodního výzkumného projektu s pojmenováním „Rozvoj malých a středních podniků v příhraničních oblastech (M00200)", který je realizován v rámci programu „Evropská územní spolupráce Rakousko – Česká republika 2007 – 2013". Jedná se o mimořádně významný projekt, který je společně realizován partnery v České republice a v Rakousku. Na české straně na projektu participuje Masarykova univerzita v Brně, konkrétně její Ekonomicko-správní fakulta, a také Krajská hospodářská komora jižní Moravy. Na rakouské straně se jedná o FH Wien der WKW (Fachhochschule Wien der Wirtschaftskammer Wien). Projekt vychází ze současné velmi dramatické situace v odvětví stavebnictví jak v České republice, tak v Rakousku. Pro lepší uchopení, vysvětlení či popsání problémové oblasti byl na půdě Katedry podnikového hospodářství Ekonomicko-správní fakulty MU vytvořen tým odborných pracovníků projektu, kteří vypracovali návrh struktury projektu, pro jeho další řízení, a také 1 Ing. Viliam Záthurecký, MBA., Ph.D., Masarykova univerzita Brno, Ekonomicko-správní fakulta, Katedra podnikového hospodářství, autorský podíl 50 % 2 Ing. Peter Marinič, Masarykova univerzita Brno, Ekonomicko-správní fakulta, Katedra podnikového hospodářství, autorský podíl 50 % 579 východiska tohoto výzkumu. 3 Výsledkem bádání řešitelského týmu projektu bude především závěrečná odborná publikace pro potřeby ne jenom manažerské teorie, ale zejména pro potřeby manažerské praxe, a také různé druhy akcí pořádané v průběhu řešení projektu. VÝCHOZÍ PŘEDPOKLADY Základní charakter a intenzita pojmu konkurence, konkurenční boj a konkurenční výhoda se zejména v závěru uplynulého století změnily zásadním způsobem, a proto podniky velmi často mění své přístupy k těmto teoretickým pojmům tvorbou konkrétní podnikové strategie, se kterými se setkávají v praxi každý den. Podniky si právě v době probíhající ekonomické recese uvědomují a „oprašují" teoretické pojmy z oblasti strategie se snahou reagovat na vzniklou situaci na trhu. Pojmy „obchodní strategie" [1], „organizace strategie" [2], "superkonkurence" [4], "hyperkonkurence" [2], "globální konkurence" [3] apod. už nejsou pouze termíny z ekonomické teorie, ale zasahují do běžného života manažerů, kteří s těmito pojmy intenzivně pracují, a jejich uplatnění v podnikovém životě znamená výrazné zvyšování hodnoty podniku, snahu vést a řídit úspěšný podnik a snahu být osobně úspěšným. Při posuzování výkonnosti nebo konkurenceschopnosti národní ekonomiky možno vycházet z níže uvedené premisy. Na jejím základě pak lze argumentovat zaměření na zkoumání jednotlivých podniků, které následně slouží jako základna pro posuzování a vytváření obrazu o národní ekonomice jako celku. Výkonnost či konkurenceschopnost národní ekonomiky je vždy obrazem výkonnosti a konkurenceschopnosti jednotlivých podniků umístěných v daném ekonomickém prostoru. Možno předpokládat existenci množství správných definicí pojmu strategie a konkurence, potažmo konkurenceschopnost, z věcného hlediska, ovšem tyto definice v mnoha případech neakcentují změny vyvolané ekonomickými problémy vnějšího prostředí probíhající v reálném životním cyklu podniku v prostředí národní ekonomiky a zejména v podstatě charakteru konkurence a konkurenčního boje. Na základě vývoje národního hospodářství, s konkrétním zaměřením na vývoj odvětví stavebnictví [11][8], problémy kterého se zabýváme v průběhu řešení výzkumného projektu, lze konstatovat, že intenzita konkurenčního boje na trzích produktů (v tomto případě stavební výroba a výroba stavebních hmot) je zejména v současné době (od počátku krize v roce 2008 doposud) extrémně vysoká a odborná veřejnost stojí před otázkou zda, a pro koho, je daná situace vhodná, resp. naopak komu tato situace nejvíce škodí. Krizi způsobenou cyklickými výkyvy v národním hospodářství, která se projevuje také dopadem na jednotlivé podniky formou snížení objemu zakázek a zvýšeným tlakem na cenu za tyto zakázky, je možno do jisté míry považovat za příznivý jev v ekonomice, který má ozdravný charter. Lze však předpokládat, že tato perioda, resp. cyklický vývoj a krizový stav, dopadající na podniky odvětví stavebnictví přetrvává již dlouhou dobu, tudíž dochází k přehodnocování základních myšlenkových procesů v manažerských procesech, které se časem přenesou do praxe. Mnohokrát dochází k mylnému pojímání konkurenceschopnosti a konkurence samotné vzhledem k zákazníkovi bez adekvátního porovnání skutečných konkurentů v daném odvětví či produktu. 4 3 Předpoklady, stejně tak jako východiska pro zmíněný výzkum byly prezentovány také na konferenci „Aktuálne problémy podnikovej sféry" v roku 2012. Blíže viz [7][9][11][12] 4 Je skutečně konkurent podnik s obratem v řádech mld. Kč podniku s obratem několik miliónů Kč ročně, když se potkají v soutěži o zakázku za 6 miliónů Kč? 580 SITUACE V ODVĚTVÍ DLE NÁZORŮ VÝZNÁMNÝCH PŘEDSTAVITELŮ Z vývoje údajů o stavební výrobě, dostupných ze statistik vypracovávaných statistickými úřady v České republice, ale také na Slovensku, plyne již zmiňovaný dlouhodobý trend poklesu stavební výroby od počátku krize v roce 2008 [14][15]. Tato skutečnost je o to horší, že ve stavebnictví se projevují faktory setrvačnosti, a to nejenom faktory přímo vyplývající z věcného pojetí časové náročnosti většiny stavebních výkonů nýbrž také faktory ze sektoru veřejných investic. Proto lze identifikovat skutečný dopad poklesu stavebnictví zejména od roku 2010, a také lze předpokládat, že tento stav se v období několika nejbližších let výrazně nezmění. Nedostatkem volných investičních prostředků pro účely výstavby, a tedy podporu zvyšování počtu zakázek v stavebním odvětví, trpí i privátní sektor, a také situaci nezlepšuje ani neochota bank financovat nové projekty. Manažeři z praxe uvádějí jako problémy stavebního odvětví také vysoký tlak na ceny, a to jak ze strany zákazníku privátní sféry tak zejména ze strany veřejných institucí prostřednictvím veřejných zakázek, u kterých se jako výrazně rozhodující kritérium bere cena zakázky. Taky je možno na trhu identifikovat změny trendů, a to konkrétně v přesunu zájmu k menším bytovým jednotkám u rezidenčního bydlení, přesun do center měst z předměstí a také změny ve formě financování bydlení, kde je příklon k družstevní formě pořízení bytové jednotky anebo příklon k nájemnému bydlení. [6] PŘEHLED PRVOTNÍCH VÝSLEDKŮ DOTAZNÍKOVÉHO ŠETŘENÍ Jako nedílná součást tohoto výzkumného projektu bylo také realizováno dotazníkové šetření mezi vybranými podniky působícími na území Jihomoravského kraje a také na území spolkové země Dolní Rakousko a město Vídeň, v plánovaném rozsahu 1500 podniku na české straně 5 a 1500 podniků na rakouské straně. Na české straně bylo dotazníkové šetření realizováno ve spolupráci s renomovanou agenturou AUGUR consulting, s.r.o., která poskytuje komplexní služby v oblasti výzkumu veřejného mínění a výzkumu trhu s využitím všech známých a specifických metodologických postupů. Dle zadání bylo dotazníkové šetření zaměřeno na oslovení všech podniků působících v odvětví stavební výroba a výroba stavebních hmot působících v Jihomoravském kraji splňujících zadaná kritéria (pro informace ohledně daných kritérii viz blíže [7]). Pro získání zdrojových dat byla využitá databáze od společnosti Soliditet (dříve databáze Albertina). Z metodologického hlediska byl zvolen přístup založen na CAWI metodě (metoda založena na elektronické formě vyplnění dotazníku umístěného na speciálním portálu určeném k tomuto účelu sběru dat) a dále korespondenční metoda sběru dat doplněnou o CATI metodu (metoda založená na telefonickém kontaktu tazatele a respondenta) a e-mailovou podporu. Samotný výzkum výše jmenovanými metodami probíhal v období od 25. ledna 2013 do 26. března 2013, v průběhu kterého bylo rozesláno přes 2300 e-mailů a uskutečněno přes 3500 telefonických rozhovorů s kompetentními zástupci vybraných podniků. 5 Pro prvotní určení kritérii k výběru daného množství podniků viz blíže [7]. 581 Tabulka 1: Souhrnný přehled dosažené response Poznámka: *Při výpočtu response se nepracovalo s podniky, které uvedly, že nepůsobí v oborech stavební výroba nebo výroba stavebních hmot, s podniky, které ukončily činnost nebo s podniky, které nebylo možné žádným způsobem kontaktovat. Zdroj: Prezentace společnosti AUGUR consulting, s.r.o. (vlastní zpracování) Vhodnou kombinaci výše jmenovaných výzkumných technik bylo dosaženo překročení i tak již ambiciózně stanovené požadované response, jak je patrné z uvedené tabulky 1. Response ve výši 13,5% představuje 177 získaných vyplněných dotazníku z celkového počtu relevantních subjektu aktivně působících v odvětví stavebnictví (stavební výroba a výroba stavebních hmot), kterých počet je 1310 podniků z celkového počtu subjektů původně zahrnutých do základního souboru obsahujícího 1599 podniků. I kdybychom počítali responsi bez této úpravy dosáhli bychom responsi na úrovni 11,1%. Graf 1: Přehled reakce subjektů v základním souboru Zdroj: Prezentace společnosti AUGUR consulting, s.r.o. (vlastní zpracování) Z přehledu struktury reakcí oslovených subjektů základního souboru vyplýva, že situace v odvětví stavebnictví je poměrně dynamická. V období od sestavení základního souboru do doby realizace dotazníkového šetření ukončilo svou činnosti 23 subjektů (1,4% základního souboru) a 47 subjektů (2,9% základního souboru) uvedlo, že již nepůsobí v oboru stavebnictví. Taky počet subjektů se kterými se nezdařilo navázat kontakt (z důvodu neznámeho adresáta, přestěhování podniku bez udání následné kontaktní adresy, nebo z důvodu nevyzvednutí doporučené zásilky v na to určeném čase) představuje poměrně značný objem oslovených subjektů (219 subjektů, 13,7% základního souboru). U téměř 60% subjektů základního souboru byla komunikace ze strany tazatelů neúspěšná, a to buď formou problematické komunikace od prvopočátku nebo formou intenzivní komunikace bez žádaného efektu, i navzdory tomu, že průskum probíhal v zimním období, kdy je v odvětví stavebnictví tradičně období cyklyckého poklesu objemu produkce – a tudíž předpoklad větší časové dispozice ze strany manažmentu podniku věnovat se aktivitám typu různych průzkumů. 582 Tabulka 2: Přehled response dle sídla podniků s vizualizací na mapě kraje Zdroj: Prezentace společnosti AUGUR consulting, s.r.o. (vlastní zpracování) Srovnání základného souboru obsahujícího 1599 subjektů, které byly v dotazníkovém šetření osloveny, s výberovým souborem response v podobě získaných vyplněných dotazníků od 177 subjektů je uveden v tabulce 2 a grafech 2 a 3. Tabulka 2 společně s přehlednou mapou Jihomoravksého kraje v členění dle bývalých okresů zachytává očekávanou skutečnost značné převahy podniků se sídlem v centru kraje, a to přímo vě městě Brně. Zároveň je u subjektů se sídlem vě městě Brně dosažená nejnižžší response (jenom 9,3% ze subjektů se sídlem v Brně-město). Na druhé straně škály se nachází okres Blansko, kde bylo dosaženo nejvyšší response (17,9%) i když při nízkém počtu subjektu v tomto okresu. Graf 3: Srovnání rozložení subjektů dle počtu zaměstnanců Zdroj: Prezentace společnosti AUGUR consulting, s.r.o. (vlastní zpracování) Podle srovnání rozložení subjektů základního souboru (n=1599) a výběrového souboru (n=177) dle právní formy a dle počtu zaměstnanců, je patrné, že tyto dva soubory vykazují dostatečnou shodu struktury a skladby subjektů pro následné zobecňování poznatků získaných pomocí dotazníkového šetření na populaci všech podniků stavebního odvětví v Jihomoravském kraji. (Pozn.: Rozbor struktúry a skladby základního souboru vůči 583 stavebním podniků v celé České republice byl již rozebrán na jiném místě kolegem z realizačního týmu – blíže viz. [9]). Graf 2: Srovnání rozložení subjektů dle právní formy Zdroj: Prezentace společnosti AUGUR consulting, s.r.o. (vlastní zpracování) Základní přehled získaných odpovědí na otázky obsažené v dotazníku a sezbírané od 177 subjektů, které aktívně spolupracovali s tazateli, přináši pohled na základní informace získané z empirického výzkumu. Jak se dalo předpokládat, většina podniku se zařazuje do oblasti hlavní stavební výroby (66,1%), nýbrž silné zastoupení má také oblast pomocné stavební výroby (53,2%). Dá se usuzovat, že na daný výsledek má vliv skladba výberového souboru, resp. samotné zaměření výzkumu na malé a střední podniky. Také rozvržené identifikace trhu, na kterém působí podniky výběrovéhou souboru, uvedené v grafu 5, se dala předpokládat. Podniky uvádějí, že působí jenom na obecném trhu (46,0%), nebo především na obecném trhu (73,3%). Graf 4: Odpovědi na otázku: „Ve kterých odvětvích zejména působí Váš podnik?" Poznámka: Subjekty měli možnost vybírat i více možností (tudíž součet netvoří sto procent výběrového souboru) Zdroj: Prezentace společnosti AUGUR consulting, s.r.o. (vlastní zpracování) Graf 5: Odpovědi na otázku: „Na jakém typu trhu nabízíte své klíčové produkty?" Zdroj: Prezentace společnosti AUGUR consulting, s.r.o. (vlastní zpracování) 584 Zajímavý pohled na aktuální situaci na trhu odvětví stavebnictví (stavební výroby a výroby stavebních hmot) poskytují odpovedi na otázky dotazníku zachycené v grafu 6 a 7, které zachycují hodnocení aktuální ekonomické situace a také odhad vývoje ekonomické situace v průběhu následujících tří let očima subjektů zahrnutých ve výběrovém souboru. Graf 6: Odpovědi na otázku: „Které z uvedených tvrzení nejlépe vystihuje ekonomickou situaci Vašeho podniku?" Zdroj: Prezentace společnosti AUGUR consulting, s.r.o. (vlastní zpracování) Graf 7: Odpovědi na otázku: „Jak odhadujete vývoj ekonomické situace v průběhu následujících tří let?" Zdroj: Prezentace společnosti AUGUR consulting, s.r.o. (vlastní zpracování) Navzdory tomu, že ekonomická situace v odvětví stavebnictví není zrovna optimistická, jak již bylo zmíněno výše, zástupcové podniků aktívně se účastnících výzkumu hodnotí ekonomickou situaci jejich podniků v převážné míře jako dlouhodobě stabilní (75,8%) a jenom asi desetina z nich (10,3%) hodnotí situaci daného podniku negativně. Odhad budoucího vývoje odvětví je z pohledu těhto zástupců možné hodnotit jako neutrální (50,9% zástupců situaci přímo hodnotí jako neutrální). ZÁVĚR Situace v odvětví stavebnictví v České republice, a na Slovensku tomu není výrazně jinak, objektivně není nejlepší. Výše uváděna čísla, komentáře a názory představitelů podnikatelské a manažerské sféry poukazují na to, že bod zlomu situace v stavebnictví ještě nenastal a lze ho očekávat v budoucím období. Či tímto bodem zlomu bude již rok 2013 nebo až některý následující rok se ukáže až v budoucnu. Je možné se domnívat, že již proběhla fáze „očištění" trhu o neefektivní podniky vytváření „bubliny" v oblasti nadceňování stavebních prací a byl tak vytvořen prostor pro jiné dravější podniky, v souladu s teorií pravých a nepravých strategických operací [5]. Zástupcové podniků působících v stavební praxi již zaznamenali změny v tomhle sektoru ale i navzdory zlé ekonomické situaci vykazované v statistikách hodnotí pohled na situaci vlastního podniku na daném trhu spíše jako stabilní a mají v převážné míře neutrální očekávání do budoucna. Výzkumem budeme nadále sledovat dané odvětví a výsledky, které získáme po zpracování všech údajů uskutečněného výzkumu počátkem roku 2014, budou jistě zajímavé 585 pro oblast národního tak i podnikového hospodářství, a to jak po stránce teoretické, například v oblasti výuky managementu či podnikové ekonomiky, tak také pro podnikovou praxi. LITERATÚRA AAKER, D. A. Brand building budování značky: vytvoření silné značky a její úspěšné zavedení na trh. 1. vyd. Brno: Computer Press, 2003. 312 s. ISBN 80-7226-885-6. CRAINER,S., Moderní management Základní myšlenkové směry, 1.vydání, Praha, Management Press, 2000,250 s.,ISBN 80-7261-019-8 DRUCKER, P. F. Výzvy managementu pro 21. století. Přel. P. Medek. 1. vydání, Praha: Management Press, 2000. 187 s. ISBN 80-7261-021-X HAMEL,G.-PRAHALAD.C.K. Competing for the Future, Boston : Harvard Business School Press, 1996, 357 s., ISBN 0-87584-716-1 KOVÁŘ,F.KRCHOVÁ,H. Strategický management, Vysoká škola ekonomie a managementu,2007, 178 s., ISBN 978-80-86370-29-5 KREJČÍ, P. Pohled brněnského developera a dodavatele 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, 2013. s. 54-60, 192 s. ISBN 978-80-210-6187-3 MARINIČ, P. Rozvoj stavebných podnikov Kritéria obmedzení základného súboru podnikov. In Štefan Majtán. Aktuálne problémy podnikovej sféry. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2012. s. 298-303, 6 s. ISBN 978-80-225-3427-7 MARINIČ, Peter. Porovnanie sektoru stavebníctva Českej republiky a Rakúska. In Ladislav Šiška. Konference "Konkurence". 1. vyd. Jihlava: Vysoká škola polytechnická Jihlava, 2012. s. 68 77, 10 s. ISBN 978-80-87035-53-5 ODEHNALOVÁ, Pavla. Porterova analýza 5 sil v odvětví stavebnictví. In Ekonomická univerzita v Bratislavě. Aktuálne problémy podnikovej sféry. 1. vyd. Bratislava: Ekonóm, 2012. s. 386-392, 7 s. ISBN 978-80-225-3427-7 RICHTER, J. Komparace vybraných kvantitativních ukazatelů v odvětví stavebnictví. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, 2013. s. 120-126, 192 s. ISBN 978-80-210-6187-3 ŠVANDOVÁ, Eva. Koncepční východiska empirického šetření "Rozvoj podniků". In Štefan Majtán. Aktuálne problémy podnikovej sféry. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2012. s. 574579, 6 s. ISBN 978-80-225-3427-7 ZÁTHURECKÝ, V. Rozvoj stavebních podniků v době ekonomické recese. In Štefan Majtán. Aktuálne problémy podnikovej sféry. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2012. 10 s. ISBN 978-80-225-3427-7 ZÁTHURECKÝ, V. Rozvoj stavebních podniků v době ekonomické recese 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, 2013. s. 27-37, 192 s. ISBN 978-80-210-6187-3 Stavebníctvo. Štatistický úrad SR. [online] [cit. 2013-04-10]. Dostupný na www: http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=189 Stavebnictví. Veřejná databáze. Český statistický úřad. [online] [cit. 2013-04-10]. Dostupný na www: http://vdb.czso.cz/vdbvo/maklist.jsp?kapitola_id=35&expand=1& KONTAKT Ing. Viliam Záthurecký, MBA., Ph.D. Masarykova univerzita Ekonomicko-správní fakulta MU Katedra podnikového hospodářství Lipová 41a 602 00 Brno Česká republika e-mail: [email protected] Ing. Peter Marinič Masarykova univerzita Ekonomicko-správní fakulta MU Katedra podnikového hospodářství Lipová 41a 602 00 Brno – Pisárky Česká republika e-mail: [email protected] 586 Autor : Štefan Majtán a kolektív Názov: Aktuálne problémy podnikovej sféry 2013 Zborník vedeckých prác Vedeckí recenzenti: doc. Ing. Elena Fetisovová, CSc. doc. Ing. Alena Tršťanská, PhD. Redakčné a zostaviteľské práce: doc. Ing. Miroslav Tóth, PhD. Vydalo: Vydavateľstvo EKONÓM, Dolnozenská cesta 1/b, 852 35 Bratislava Rok vydania: 2013 Náklad: 50 kusov Počet strán: 586 ISBN 978-80-225-3636- | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
The Moral Permissibility of Nudges Winner of the Gerritt and Edith Schipper Undergraduate Award for Outstanding Undergraduate Paper at the 63rd Annual Meeting of the Florida Philosophical Association Valerie Joly Chock, University of North Florida Advances in cognitive and behavioral science reveal that the way op-tions are presented, what is referred to as 'choice architecture', strong-ly influences our decisions. We tend to react to a particular optiondifferently depending on how it is presented to us. These discoveries inspired nudging, the idea that people's decisions and behaviors should be influenced in predictable, non-coercive ways by making small changes to the choice architecture. Central to the debate on nudging is the question of whether it is morally permissible to intentionally nudge other people. Libertarian paternalists maintain that this can be the case. In this paper, I differentiate between type-1 nudges and type-2 nudges according to the thinking processes involved in each. With this distinction in hand, I present the libertarian paternalistic criteria for the moral permissibility of intentional nudges. Having done this, I motivate an objection to type-1 nudges. According to this objection, type-1 nudges do not appear to be relevantly different than standard cases of manipulation, and manipulation is morally problematic. While I show that this objection fails, I argue that its evaluation raises a different challenge for Libertarian Paternalism. The libertarian paternalistic criteria fails because it ignores the moral distinction that exists between different kinds of nudges. That is, the distinction between what I call 'counteractive' and 'non-counteractive' nudges. I end by suggesting a revision of the criteria that avoids the problem. NUDGING Richard Thaler and Cass Sunstein define 'nudge' as "any aspect ofthe choice architecture that alters people's behavior in a predictable way without forbidding any options or significantly changing their economicincentives."12 'Choice architect' refers to a person responsible for presenting options.3 Their Florida Philosophical Review 34 decisions about how options are presented affect the decisions others make. This is supported by research that suggests that we commonly make irrational decisions due to systematic errors in how we reason.4 These errors result from heuristics, which are rules-of-thumb people use to make decisions. Heuristics, although sometimes accurate and useful, often lead to "severe and systematic errors,"5 called 'cognitive biases' that result when people choose what the heuristics suggest even when these are poor options.6 Thus, even when we make "good" decisions (outcome-wise), those decisions are still irrational (in some sense) when they are the result of biased decision-making. Kahneman (2011) describes two thinking systems, System 1 and System 2, which Thaler and Sunstein refer to as 'Automatic System' and 'Reflective System' respectively. System 2 thinking is deliberate, controlled, effortful, and conscious. System 1 thinking is rapid, uncontrolled, effortless, and subconscious.7 Based on this distinction, it is possible to differentiate between two types of nudges: type-1 and type-2 nudges. The latter engages people reflectively-they engage System 2-whereas the former does not- they engage only System 1. Hansen and Jespersen (2013) offer the plate-size nudge as a type-1 nudge example.8 It consists of reducing the plates' size in cafeterias, which typically reduces consumers' food intake, and typically leads to a calorie intake reduction as well. This usually happens without engaging the subject's reflective thinking because of biases that result in mindless eating.9 The typical behavior is to first fill the plate with food and then eat the food typically without reflecting about it.10 A type-2 nudge example with the same goal-reducing calorie intake-is placing nutritional labels besides the food along with placards encouraging low-calorie food consumption. Here, the nudge works by engaging diners' reflective thinking when they read the information and reflect on their food choices (which typically results in diners consciously choosing lower-calorie foods or reducing the food amount they put on their plate). These examples illustrate the difference between type-1 and type-2 nudges. That is, type-1 nudges engage people subconsciously- they "work in the dark"11-whereas type-2 nudges engage peoplereflectively. LIBERTARIAN PATERNALISM Libertarian Paternalism concerns how options should be presented. It is motivated, in part, by the unavoidability of choice architecture. When options are presented, they must be presented in some way. Further, any way of presenting the options inevitably influences people's decisions.This, coupled with the fact that people often make irrational decisions, according to liberJoly Chock 35 tarian paternalists, can make intentional nudges morally permissible. Since nudging will inevitably occur, choice architects should nudge well. However, an intentional intervention is not morally permissible merely in virtue of being a nudge. Libertarian paternalists propose a criteria for the moral permissibility of intentional interventions (hereafter 'LPC'), which gives a set of sufficient conditions for the moral permissibility of an intentional intervention. According to LPC, any intervention that is (i) a nudge, (ii) transparent, and (iii) aimed toward the welfare of those being nudged is morally permissible.12 Here (i) requires that the intervention must preserve freedom of choice-it cannot forbid or attach incentives or consequences to options13; (ii) requires that the influence must be easy to resist-people must be able to choose a different available option14; and (iii) requires that the intervention must be justifiably intended to make people better off-it must have people's best interest in mind. We can thus summarize LPC as the claim that intentional interventions are morally permissible if they preserve freedom of choice by means of transparent and welfare-aimed nudges.15 To see LPC applied to a case, consider the following example: Cafeteria Jess is a cafeteria manager who decides the way in which food is displayed. After reading some psychology studies, she learns that the food order at cafeteria lines substantially determines what ends on diners' plates-the majority of people tend to select the food that is placed first in line.16 Aware of this, Jess now knows that whatever she decides regarding food placement will influence her diners' choices. So, she asks herself: "How should I arrange the food?" Jess could arrange the food: (a) So that diners are better off;17 (b) at random; (c) to maximize her profits; (d) by banning all unhealthy foods. Option (d) limits the available options, so it fails to meet (i) of LPC. Thus, in this case, option (d) is not a permissible intervention under LPC. The remaining options (a–c), all meet condition (ii) of LPC because they do not make it significantly more difficult for diners to choose other available food. However, not all (a–c) satisfy (iii). Option (b) fails to satisfy (iii) because to arrange the food at random is to consciously ignore the diners' best interests. Option (c) fails to satisfy (iii) because it either reflects the architect's selfish purposes or fails to even consider the diners' welfare. Therefore, from Jess' set of options, (a) is the only option justified by LPC-and, thus, (a) is a Florida Philosophical Review 36 morally permissible option. Although nudges have been used to positively influence behavior in various settings18, they have been heavily criticized. A common objection targets their moral permissibility by appeal to manipulation.19 This objection claims that although nudging can be morally permissible, there is a particular subset of nudges that is impermissible in virtue of being manipulative. THE MANIPULATION OBJECTION The charge from manipulation is that type-1 nudges are manipulative in a way that type-2 nudges are not, and that this makes a moral difference.20 The objection claims that a nudge is manipulative if it influences people without sufficiently engaging their reflective and deliberative capacities. 21,22 The charge from manipulation can be presented as follows: The Manipulation Objection (TMO) 1. All interventions that engage people only subconsciously are manipulative. 2. Type-1 nudges engage people onlysubconsciously. 3. Type-1 nudges are manipulative.(1–2) 4. All manipulative nudges are morallyimpermissible. 5. Therefore, type-1 nudges are morally impermissible. (3–4) Note that TMO makes no claims about the moral permissibility of type-2 nudges. This is motivated by the desire to keep some nudges while excluding others. The desire to leave type-2 nudges unscathed is itself motivated by the assumption that type-2 nudges are not manipulative (or at least not manipulative in the relevant sense), and thus not morally problematic, because they engage people consciously. Subliminal messages23 engage people only subconsciously.24 Without getting into empirical details, suppose that subliminal messages are capable of influencing people's choices. Suppose also that, as part of a public health campaign, subliminal messages encouraging calorie intake reduction are introduced in TV programs. As a result, many people subconsciously reduce their calorie intake. However, they are unaware that they are doing so, largely because they are unaware of the subliminal message itself. Even though the outcome may be desirable, the intuition is that such a use of subliminal messages is manipulative. This intuition gives reasons to accept premise 1. Premise 2 is true by definition and premise 3 follows from 1 and 2. Joly Chock 37 Premise 4 can be motivated by appeal to autonomy. Hausman and Welch (2010) define 'autonomy' as "the control an individual has over his or her own evaluations and choices."25 They argue that when nudges do not involve "rational persuasion," the subject's autonomy is diminished.26 Here the degree of reflection that takes place in an individual's decision-making is proportional to the amount of autonomy they exercise. Since manipulative nudges engage individuals only on subconscious levels, the degree to which they exercise their autonomy, if at all, is very low. The idea is that the choice architect potentially has more control over the individuals' choices than the individuals themselves. It is such a diminishing of autonomy what makes type-1 nudges morally impermissible according to TMO.27 LPC makes no distinction regarding which System (1 or 2) is engaged in nudging.28 Thus, under LPC type-1 nudges and type-2 nudges are equally permissible. If TMO succeeds and all type-1 nudges are morally impermissible, then the LPC's sufficiency claim is false because LPC fails to account for the moral difference between type-1 nudges and type-2 nudges. IMPLICATIONS TMO makes a moral distinction between type-1 nudges and type-2 nudges. This distinction is motivated by the desire to leave type-2 nudges unscathed, which is problematic. Such project rests on the assumption that type-2 nudges exist independently from type-1 nudges, but this is simply not the case. While type-1 nudges and type-2 nudges are exclusive-a nudge is either of the type-1 or type-2 variety-they are importantly related. It is impossible to cleanly separate them because while System 1 can-and often times does-operate on its own, System 2 always depends on System 1. For instance, in the nutritional labels type-2 nudge example, reading and reflection only come into the picture after the subject notices and reacts to the placards. However, without the initial reaction (System 1), there would be no reflection (System 2). There is simply no way to skip straight to engaging the subject's System 2 thinking. Given that the distinction between these types of nudges is not as clear as it is assumed by proponents of TMO, if the objection is successful, it not only undermines the moral permissibility of type-1 nudges but the moral permissibility of type-2 nudges as well. In other words, if type-1 nudges are morally impermissible, and type-2 nudges cannot exist without type-1 nudges, then there would be no permissible nudges at all. By arguing that type-1 nudges are impermissible, proponents of TMO inadvertently make the case Florida Philosophical Review 38 that all nudges are morally impermissible. This is a radical result. If TMO succeeds, many everyday interactions would be morally impermissible. To appreciate the radical nature of TMO's conclusion, think about the prevalence of nudges in our everyday lives. People dress well for job interviews which nudges employers to take them seriously, students raise their hands which nudges professors to call on them, people make recommendations to friends which nudges them to make particular choices, etc. All these 'everyday nudges' would be impermissible if we accept TMO's conclusion. To accept TMO's conclusion is to accept that we do something morally wrong much of the time. This is unreasonable. TMO proves too much. Therefore, its conclusion should be rejected.29 This way of rejecting the objection relies on the absurdity that results from its conclusion. This rejoinder claims that something goes wrong in the argument for TMO, but it fails to identify what exactly that is. Thus, it is not a satisfying solution. Something else should be added to complement this rejoinder. Something that can help us point out what goes wrong. EVALUATION Rejecting that all type-1 nudges are impermissible is not the same as accepting that all type-1 nudges are permissible. There is an important difference between type-1 nudges like the plate-size nudge and interventions like subliminal messages that creates a moral distinction between them. In what follows, I address Thaler and Sunstein's attempt to make such a distinction. 1. Monitoring Thaler and Sunstein condemn subliminal messages because it is impossible to monitor them.30,31 They justify this by appeal to LPC's transparancy condition. With this understanding of transparency, they implicitly introduce unreasonable expectations about people's capacity to monitor nudges. On their account, for a nudge to be transparent, it must be practically monitorable; and for it to be practically monitorable, the nudge must be practically detectable. This brings about a problem. In the plate-size example, the nudge is not practically monitorable.32 Thus, if subliminal messages are impermissible because they are not practically monitorable, then nudges like the platesize nudge and many 'everyday nudges' are impermissible too. Here, we can see that the transparency condition is extremely restrictive. This is sufficient Joly Chock 39 reason to not accept how practically monitorable a nudge is as a good divider between permissible and impermissible type-1 nudges. Thaler and Sunstein's solution is a possible one but it overly restricts the set of morally permissible nudges. Thus, their rejoinder to TMO is notsatisfying.33 2. Counteracting A more promising response makes a distinction between the ways in which interventions engage our biases. Subliminal messages are morally problematic because they exploit our biases in a way that other type-1 nudges do not-they decrease our sensibility to reasons. Biases prevent our rationality status from being optimal. Nudges are intended to counteract already operant biases that prevent us from making rational choices. Subliminal messages do not counteract biases. Rather, they merely activate them. Thus, in a sense, while some nudges ("counteractive") elevate our rationality status by counteracting our biases and not affecting our sensibility to reasons, other nudges ("non-counteractive") lower it even more under its already suboptimal level by activating additional biases on top of the already operant ones and decreasing our sensibility to reasons. Suppose Jess wants to influence diners to consume healthy desserts (e.g. fruit) over less healthy options (e.g. cupcakes/donuts) because doing so will improve their welfare. She knows diners are biased to fill their plates with what is presented first. And she now learns about subliminal messages. Thus, she considers two options to nudge her customers: (i) placing healthier desserts first in line or (ii) placing subliminal messages throughout the cafeteria. The former is a counteractive nudge. This nudge relies on changing the environment to prevent people's already operant bias (tendency to choose what is placed first in line) from leading them towards poor choices (unhealthy over healthy food). This nudge utilizes the same already operant bias to influence people to make better choices not by eliminating the bias but by counteracting it with a change in the environment (arranging the food so that healthy foods are first). Further, counteractive nudges do not decrease people's sensibility to reasons because, although people might not recognize how the choice architecture affects their choices about what they eat (or even recognize that this is doing so at all), they can at least recognize the choice architecture itself. They recognize that food is placed in some way and that they have options to choose from, even if that all happens at System 1 level without reflection. The idea here is that, if people started to think about and list all the possible reasons they could have for choosing the food they put on their plate, they Florida Philosophical Review 40 could at some point list the placement of the food as a reason. What matters here is not that they actually list the food placement as a reason for choosing the food they put on their plate but that there is a potential for them to do so. Subliminal messages do not rely on utilizing already operant biases or changing the environment but rather on activating additional biases (tendency to be susceptible to subconscious auditory/visual message). These noncounteractive nudges decrease people's sensibility to reasons because people are unable to recognize the subliminal message within the choice architecture. Thus, the potential to list the subliminal message as a reason for choosing the food is non-existent. It is not only that they cannot actually list the subliminal message as a reason but that there is no potential for them to do so. Given this distinction, it is possible to offer an account of permissible nudges based on how nudges work. A nudge is permissible when it does not decrease our sensibility to reasons and impermissible when it does.34 This distinction is compatible with the intuition that motivates TMO. That is, that the relationship between autonomy and reflection plays a role in the moral permissibility of nudges. The difference is that, for proponents of TMO, actual reflection about and determination of the reasons for our choices is necessary for exercising one's autonomy, and thus for a nudge to be permissible. In my view, the potential for such reflection and determination is sufficient for exercising one's autonomy, and thus for a nudge to be permissible. Whether this rejoinder defeats premise 1 (All interventions that engage people only subconsciously are manipulative) or premise 4 (All manipulative nudges are morally impermissible) of TMO depends upon how we understand manipulation. Central to the manipulation literature, is the question of whether manipulation is inherently impermissible. This is a difficult question with no clear answer. But independently of what answer one adopts, my rejoinder does enough to prove that TMO is unsuccessful by showing that there is no moral problem with counteractive nudges even when they are type-1 nudges. My rejoinder can be a response to TMO for both those who take manipulation as inherently impermissible and those who do not. On the one hand, my rejoinder allows for counteractive nudges to be manipulative but permissible. The possible position here is that counteractive nudges are manipulative because they engage individuals subconsciously, but they are morally permissible because they do not decrease one's sensibility to reasons. Thus, they do not prevent one from exercising one's autonomy. If manipulation is not inherently impermissible, then premise 1 is true and my rejoinder defeats premise 4 by showing that not all manipulative nudges are morally impermissible. On the other hand, my rejoinder also allows for counteractive nudges to be permissible by not being manipulative. The possible Joly Chock 41 position here requires a shift in the focus of the definition of 'manipulative nudge' from merely engaging the individual subconsciously to not allowing the individual to exercise their autonomy. Thus, counteractive nudges are not manipulative because they allow the individual to exercise their autonomy. If manipulation is inherently impermissible, then premise 4 is true and my rejoinder defeats premise 1 by showing that counteractive nudges are not manipulative. Disproving TMO proves that not all type-1 nudges are morally impermissible. However, this is not the same as proving that all type-1 nudges are morally permissible. According to my response, some (non-counteractive) type-1 nudges are impermissible. Thus, even though my rejoinder is sufficient to reject TMO, it does not eliminate the problem for LPC because, if correct, it has the consequence that meeting LPC is insufficient for an intentional intervention to be morally permissible. One way of solving the problem is to add the condition that the intervention must be (iv) counteractive. This revision takes care of the challenge from manipulation while maintaining that most libertarian paternalistic interventions are morally permissible given that this revision minimally restricts the set of nudges that are morally permissible under the existing criteria. CONCLUSION Independently of whether this revision of LPC is successful, my main conclusion holds-i.e. TMO fails as an objection against the moral permissibility of all type-1 nudges. Perhaps my rejoinder to TMO is not more convincing/satisfactory than the other ones considered in this paper. Nonetheless, it seems to get at something more reasonable and practically applicable than the rest. The rejoinder to TMO from considering the implications fails to explain what goes wrong with the objection. Thaler and Sunstein's rejoinder places an unreasonable expectation over nudgees and significantly restricts the set of permissible nudges. In contrast, my rejoinder explains what goes wrong with the argument for TMO while also suggesting a possible solution that does not place an unreasonable expectation over nudgees and just minimally restricts the set of permissible nudges. All while complementing the intuition that TMO's implication-i.e. that all nudges, including 'everyday nudges', are impermissible-is unreasonable.35 Florida Philosophical Review 42 BIBLIOGRAPHY Ariely, D. (2010). Predictably Irrational: The hidden forces that shape our decisions. New York: Harper Perennial. Barnhill, A. (2014). What is Manipulation? In Manipulation: Theory and Practice, eds. Coons, C. & Weber, M., 98–120. Oxford University Press. Bovens, L. (2008). The Ethics of Nudge. In Preference Change: Approaches from Philosophy, Economics, and Psychology, chapter 10, eds. T. GrüneYanoff and S.O. Hansson, 207–219. Springer, New York. Faden, R. & Beauchamp, T. (1986). A History and Theory of Informed Consent. Oxford University Press. Hagman, W., Andersson, D., Västfjäll, D., & Tinghög, G. (2015). Public Viewes on Policies Involving Nudges. Review of Philosophy and Psychology, 6(3), 439–453. Hansen, P.(2016). The Definition of Nudge and Libertarian Paternalism: Does the Hand Fit the Glove? European Journal of Risk Regulation, 7(1), 155–174. Hansen, P. & Jespersen, A. (2013). Nudge and the Manipulation of Choice: A Framework for the Responsible Use of the Nudge Approach to Behaviour Change in Public Policy. European Journal of Risk Regulation, 4(1), 3–28. Hausman, D.M. & Welch, B. (2010). Debate: To nudge or not to nudge.The Journal of Political Philosophy, 18(1): 123–136. Kahneman, D. (2011). Thinking Fast and Slow. New York: Farrar, Straus and Giroux. Moore, GE. (1939). "Proof of an External World." Proceedings of the British Academy 25: 273–300. Reprinted in Baldwin (1993), pp. 147–70. Nagatsu, M. (2015). "Social Nudges: Their Mechanisms and Justification." Review of Philosophy and Psychology. 6(3): 481–494' Raz, J. (1988). The Morality of Freedom. New York: Oxford University Press. Shafir, E. (2013). The behavioral foundations of public policy. Princeton: Princeton University Press. Sunstein, C.R. (2014). Nudging: A Very Short Guide. Journal of Consumer Policy. Springer, 37(4), 583–588. Sunstein, C.R. (2015). Do People Like Nudges? Administrative Law Review, 68(2), 177–232. Sunstein, C.R. (2015b). The Ethics of Nudging. Yale Journal on Regulation, 32, 414–450. Joly Chock 43 Sunstein, C.R. (2016). People Prefer System 2 Nudges (kind of ). Duke LaJournal, 66, 121–168. Thaler, R.H. & Sunstein, C.R. (2009). Nudge: Improving decisions about health, wealth, and happiness. Penguin Books. Tversky, A. & Kahneman, D. (1974). Judgement Under Uncertainty: Heuristics and Biases. Science 185: 1124–1131. Wansink, B. & Hanks, A.S. (2013). Slim by Design: Serving Healthy Foods First in Buffet Lines Improves Overall Meal Selection. PLoS ONE 8(10). Wansink, B., Just, D., & Payne, C. (2009). Mindless Eating and Healthy Heuristics for the Irrational. American Economic Review: Papers & Proceedings, 99(2): 165–169. Wansink, B. (2004). Environmental Factors that Increase the Food Intake and Consumption Volume of Unknowing Consumers. Annual Review of Nutrition, 24: 455– 70. Wilkinson, T.M. (2013). Nudging and Manipulation. Political Studies, 61(2), 341–355. Florida Philosophical Review 44 ENDNOTES 1 Thaler and Sunstein (2009,6). Note that Thaler and Sunstein give the original definition of 'nudge'in terms of economic incentives. However, they accept that there are other kinds of incentives as well. Thus, a charitable interpretation must be inclusive of these other kinds. Note also that the definition given here treats 'nudge' as a noun. However, Thaler and Sunstein-as well as most authors who engage with the subject-also use the term as a verb to refer to the action of influencing people by means of nudges. 2 Nudges steer people in certain directions while maintain their freedom of choice. Things like suggestions, warnings, defaults, and recomendations are nudges. Things like fines, mandates, threats, bans, and direct instruction are not. A nudge is analogous to how a GPS works because it suggests the best option while still allowing people to go in a different direction if they so choose. 3 Salespeople, doctors, waiters, website designers, policy makers, and professors are all examples of choice architects whonudge. 4 This research was pioneered by the 'heuristics and biases'work of psychologists Daniel Kahneman and Amos Tversky, which is rooted in dual-process theories. See Tversky and Kahneman(1974). 5 Tversky and Kahneman (1974,1124). 6 Some examples of biases are Anchoring: tendency to prefer initial suggestions; Default effect: tendency to favor the default (preselected) option; Availability: tendency to weight recent/ easily recalled information more heavily than that which is not readily recalled. For more examples, empirical evidence, and in-depth discussion on heuristics and cognitive biases, see Tversky an Kahneman (1974), Kahneman (2011), Ariely (2010), and Thaler and Sunstein (2009). 7 Thaler and Sunstein write that "one way to think about this is that the Automatic System is your gut reaction and the Reflective Systemis your conscious thought." (2009,21). 8 Hansen and Jespersen (2013, 15). For empirical evidence aboutthe plate-size default see Wansink(2004). 9 The term 'mindless eating' was coined by BrianWansink. It refers to consuming food without paying close attention to what and Joly Chock 45 how much is being eaten. See Wansink et al. (2009). 10 Hansen and Jespersen claim that this is a type-1 nudgebecause there is usually no conscious decision or choice made in this sequence of behavior in regard to how much to eat" (2013, 15). 11 Bovens (2008, 3). 12 This follows from Thaler and Sunstein(2009). 13 This means that it should alter the choice context (how options are presented), not the choice content (what options arepresented). 14 Thaler and Sunstein write that the nudge must be "easyand cheap to avoid." (2009,19). 15 This theory is 'libertarian' because it does not limit freedomof choice, and 'paternalistic' because it focuses on what is best forpeople. 16 For empirical evidence see Wansink and Hanks(2013). 17 In this context, what would make the customers better off can be defined in terms ofhealth. 18 See Shafir (2013) for how nudges have been applied to public policy. See Thaler and Sunstein (2009) for specific examples on the increase of retirement savings (105–19), organ donations (177–84), healthy food consumption (262–3), and recycling (267–8). As well as on the reduction of environmental pollution (185–98), energy consumption (258–61), speeding (261–2), and urine spillage in public restrooms (268), among otherthings. 19 See Bovens (2008), Nagatsu (2015), Hansen and Jespersen (2013), Hausman and Welch(2010). 20 People in general tend to share this perception. Forempirical evidence, see Sunstein (2015 and 2016) and Hangman et al(2016). 21 This is an overarching understanding of 'manipulation' drawing from various sources within the literature. Sunstein (2015b, 443–444) considers accounts by Barnhill (2014), Wilkinson (2013), Faden & Beauchamp (1986), and Raz(1988). 22 Nagatsu claims that "nudges are ethically problematic to the extent that they change individual behavior in such a way that is not responsive to the agent's reasoning process" (2015,487). 23 Theword'subliminal'means'belowtreshold'.Morespecifically, below the treshhold of consciousness. Here I am using 'subliminal messages' to refer to either auditory or visual messages presented below the average limits of human perception. In other words, to a signal or message that is typically unperceived consciously, yet perceivedsubconsciously. 24 Whether or not subliminal messages are nudges is contested. Florida Philosophical Review 46 Some critics argue that subliminal messages are not nudges. However, some others, including Thaler and Sunstein, find it difficult to differentiate the two because all it takes for an intervention to be a nudge is for it to preserve freedom of choice. That is, to not limit options or attach incentives or consequences to any of them. Since subliminal messages do not do any of this, it is reasonable to think that they are nudges. However, what is commonly resistedisthattheyaremorallypermissible.Thus,ThalerandSunsteinargue that even if nudges, subliminal messages are not instances of Libertarian Paternalism. My argument in this paper assumes that subliminal messages are nudges. More specifically, type-1 nudges given that they engage us only subconsciously. 25 Hausman and Welch (2010,128). 26 Hausman and Welch (2010,127). 27 In contrast, Hansen and Jespersen claim that type-2 nudges facilitate and increase freedom of choice and "empowerment" by meansof reflective engagement (2013,24). 28 Recall that LPC holds that for an intentional intervention to be morally permissible, it has to be (i) a nudge, (ii) transparent, and (iii) aimed toward the welfare of those being nudged. 29 This evaluation of TMO follows the 'Moorean Shift', which is a way of objecting to an argument by appealing to commonsense. That is,by showing that rejecting its conclusion is more reasonable than accepting the conjunction of its premises. The move was originally proposed by GEMoore in response to skepticism. See Moore(1939). 30 Thaler and Sunstein claim that the "manipulation of this kindis objectionable precisely because it is invisible and thus impossible to monitor" (2009, 246). 31 Note that a person with the right technological equipment could detect messages that would be undetectable otherwise. Thaler and Sunstein's claim, then, does not mean that subliminal messages are in fact "iimpossible" to monitor but perhaps only that they are practicallyundetectable. 32 This is the case even more so if the nudgee is unaware ofthe concept of nudging and the biases that influence their thinking. 33 Note, too, that there is another way in which Thaler and Sunstein's distinction restricts the set of morally permissible nudges even more. It rules out a lot of type-2 nudges for the reasons I mention above having to do with type-2 nudges' reliance on type-1 nudges. This is the case because agreat 47 34 deal of type-1 nudges are not practically monitorable. Thus, if non-practically monitorable type-1 nudges are impermissible, then all the type-2 nudges that rely on them are impermissible as well. 35 Nudges need not increase our sensibility to reasons in order to be permissible. All that matters is that they do not decrease our sensibility. 36 Thanks to Jon Matheson for providing helpful feedback on this paper. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. The Passage of Time and its Enemies: an Introduction to Time and Reality II Emiliano Boccardi University of Campinas Department of Philosophy Campinas, São Paulo Brazil [email protected] _________________________________________________________________ Article info CDD: 115 Received: 27.03.2017; Accepted: 27.03.2017 DOI: http://dx.doi.org/10.1590/0100-6045.2017.V40N1.EB ____________________________________________________________________________________________________ Keywords Passage of time Dynamicity Tense Realism Succession B-theory of time ____________________________________________________________________________________________________ ABSTRACT This essay is a critical introduction to the second part of the special issue Time and Reality. The volume contains responses to papers appeared in the first part, as well as many original articles. The aim of this introduction is to frame these works within the general arena of the philosophy of time, highlighting a number of recurrent themes. A central theme that emerges is a difficulty in pinning down the ontological structure underlying dynamicity and passage without postulating a primitive notion of transiency that is conceptually independent from the instantiation of tense properties. I argue that this has far reaching implications. ___________________________________________________________________________________________________ I am very grateful to Nathan Oaklander and Steven Savitt for their insightful comments and inspiring conversations about this work. I also wish to thank Marco Ruffino for his support of this special issue and for his warm encouragement. Reasearch for this paper and collection was supported by grant 2014/03330-4 from FAPESP (Brazil). 6 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. Introduction: The reality of time Is time real? Here are two different ways in which this question has been and is understood and debated in the philosophy of time. First is the question, hotly debated since the publication of the wellknown Leibniz-Clarke correspondence, of whether time should be thought of as a substance existing independently from all the events that occur in it (and their relations thereby), Substantivalism, or whether it is nothing over and above these occurrences and relations, Relationalism. In this sense of "real" the debate is about whether time exists independently of material objects and of their spatiotemporal relations. Second, there is the question of whether time is real as opposed to ideal, or mind-dependent. In this sense of "real" the debate is about whether temporal objects, relations or properties exist independently from the existence of minds or not. Temporal realism in this sense comes in degrees. Some have advocated a radical form of idealism (Berkeley, Kant, McTaggart), according to which the whole of temporal reality, in so much that it is temporal, is mind-dependent. This includes not only the so called A-determinations of pastness, presentness and futurity, individual things such as moments or instants of time, and the presumed transient, or dynamical features of temporal reality, but it also includes the B-relations of temporal precedence, simultaneity and subsequence. More frequently in recent times the debate over the mind-dependence of time focused on selected parts of temporal reality. Prominent among these debates has been the contrast between realism and anti-realism about tense. According to anti-realists (in this sense) our minds contribute to temporal phenomena by providing them with their familiar tensed structure, i.e. by classifying events as past, present or future. According to the realists, on the contrary, tense distinctions in language and thought reflect objective, mind-independent ontological distinctions. Until recently there has been a tendency among philosophers of all persuasions to presume that time passes in a robust sense, and reality instantiates genuine dynamic characteristics only if A-properties are real. If time passes at all, it is widely agreed, it must be in virtue of the continuous drifting of the present towards the future. Arguably this agreement owes The Passage of Time and its Enemies 7 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. a lot to the prima facie plausibility of the view. When we ponder pretheoretically about the transiency, or dynamicity in which we are involved in our everyday lives, most of us probably think first about the continuous and inexorable becoming past of momentarily present states of affairs. This thesis, that dynamicity is essentially A-theoretic dynamicity, and temporal passage essentially A-theoretic passage, was influentially argued for by McTaggart (1908) in the first part of his celebrated paper on the unreality of time. As a consequence of this deeply entrenched and now philosophically respectable intuition, most of those who endorse the view that A-determinations are mind-dependent, conclude that the passage or flow of time is mind-dependent, if not illusory too. More recently this view has been challenged. It has become increasingly common to recognize that the mere instantiation of Atheoretic properties, whatever these consist of, would not suffice to make the world dynamic, or to make time pass.1 The debate over the reality of passage has become to some extent disentangled from that over the reality of tense. So much so that it has become increasingly common to encounter self-professed B-theorists affirming that reality is genuinely dynamic and that time passes in a robust sense (see for example the contributions to this volume by Nathan Oaklander, Steven Savitt and Tim Maudlin) and A-theorists contending that reality is passage-free (see for example the contribution by Jonathan Tallant). In this introduction, as well as presenting the contributions to the special issue, I shall try to show how they fit together in the broader context of the philosophy of time. I shall start by treating the most abstract ontological and metaphysical issues involved in the idea of time as a metaphysical entity (section 1). In sections 2-6 I discuss the ontological grounds of passage and dynamicity. I argue that the notion of dynamicity is inextricably entangled with that of temporal succession. Section 7 is devoted to the problem of change vis a vis the objectivity of tense. Section 8 contains a discussion of the metaphysical implications of the phenomenology of passage. In sections 9-10 I discuss the problem of temporal passage in a relativistic world. Section 10, finally, is dedicated to the metaphysical and aesthetical implications of time travel. 1 Cf. Oaklander 2016 and Boccardi 2015. 8 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. A common theme will be seen to emerge. It is a difficulty in pinning down the ontological foundations of dynamicity without postulating a primitive notion of transiency that is conceptually independent from the instantiation of tense properties. I shall argue that this has far reaching implications. 1. Time as a thing There is a sense in which one could ask whether time is real that has received little if any attention in the literature, and that I have not mentioned in the previous section. It is the question about whether time is a thing at all to start with, quite regardless of what it consists of or how it is structured. Prima facie, this third question might seem to be indistinguishable from the first one that I mentioned, that which fuels the debate between substantivalists and relationalists. Substantivalism is often expressed as the doctrine that time is a thing: a substance, the "container" or "arena" of all occurrences. However, as Marcello Oreste Fiocco notes in his contribution to this volume (p. XX), if we unpack these spatial metaphors, we often find that what this "container" supposedly consists of is an array of moments, or instants: a plurality of entities and relations, none of which has any claim of being that individual thing called time. In his contribution, Fiocco addresses this question head-on, answering in the positive. His arguments stem from the need to find ontological grounds for two different kinds of differentiations. A distinction which he thinks rests on firm phenomenological grounds: The world is thus and (then) so. There are, then, two modes of differentiation in the world. The heterogeneity apparent when it was just thus and the heterogeneity apparent in its being thus and (then) so. The first mode of differentiation can be accounted for simply in terms of the existence of distinct things. This second mode is no less incontrovertible than the first, so it, too, must have an explanation and, hence, an ontological basis.2 2 In this volume, pp. 54-55. The Passage of Time and its Enemies 9 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. He then concludes that "time makes a contribution to the world that no other natured entity does. It is the ontological basis of an (at least partial) explanation for the second mode of differentiation" (p. 58). Having secured his thesis that time must be construed as a natured entity in its own right, Fiocco then proceeds to enquiry further the question of what time is. Two other contributors to this volume, Jonathan Tallant and Tim Maudlin, are of the opposite advise. Although, as we shall see, they take opposite stances vis a vis the reality of passage, they both agree that time is most definitely not a thing. In his contribution to the first part of this issue, Tallant argues against the view that time passes, taking issues with the view to the contrary put forward by Maudlin (2007). One of Tallant's arguments to this effect proceeds precisely from the presupposition that time is not a thing: "to say that time passes is to say that there is an entity, time, and that it performs an action: passing. And that is not something that any dynamic theorist (that I am aware of) has ever argued" (p. 44). In his contribution to this volume Maudlin responds to Tallant. He agrees that "no one ever argues that passing is an action and time an entity" (p. 77). However, he objects that from this it does not follow that time does not pass, but simply that the proper analysis of the claim that time passes does not involve a thing, time, which does the passing: The subject/predicate form of "Time passes" or "Time elapses" does not provide a clue, much less a requirement, for the metaphysical analysis of what the sentence asserts. The subject need not refer to a "thing" and the predicate to an "action" in order for the sentence to express a truth.3 What is it, then, that we do assert when we say that time passes, if not that there is a thing, time, which passes? This brings us to one of the central issues in the philosophy of time: the nature and reality of passage. 3 In this volume, p. 78. 10 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. 2. Passage without the A-properties As I mentioned before, the idea that time passes in more than a metaphorical sense has recently gained consensus also among those who deny that reality is objectively tensed. While early advocates of the Btheory appear to have been quite ready to concede that if A-theoretic distinctions are illusory then so is the passage of time, contemporary views have been more nuanced. In what sense can time be claimed to "pass" if all we're given are apparently changeless relations such as 'earlier than', 'simultaneous with' and 'later than'? Steven Savitt, also a B-theorist, suggests how this can be done in his contribution to the first part of this volume: "It is true that the picture standardly used to illustrate the B-series or Newtonian spacetime is static; but what this picture depicts is the history of a universe unfolding in time."4 Analogously, Tim Maudlin (in this volume, p. 78, my emphasis), claims that "[t]he temporal aspect of space-time is dynamical: events along a single worldline occur in successive temporal order.". Maudlin observes that, while the notion that space 'extends' is a symmetrical notion, the idea that time 'passes', or that it elapses, is not: "the time that elapses from 10 AM to noon does not equally elapse from noon to 10 AM".5 Underlying this irrefragable specificity of temporal expansions, thinks Maudlin, is the unique dynamic characteristic of time to which we allude when we say that time passes.6 There seems to be an agreement among these authors that the dynamic feature of reality is contained in the notion of "subsequence", or "successiveness", a relational notion which, following McTaggart, has traditionally been considered as changeless, hence as inherently static. How can statements describing apparently unchanging states of affairs, such as the fact that the French revolution antedates your birth, express the truth that genuine, dynamical changes take place? 4 Savitt 2016, p. 87. See also Savitt 2002. 5 Ibid., p. 78. 6 See Maudlin 2007 for a detailed defense of the view that time passes in a Btheoretic framework. The Passage of Time and its Enemies 11 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. Note that the alleged staticity of B-relations was never supposed to reside in their status as relational, as opposed to monadic features of reality. The problem, rather, was seen to reside in the particular propositions which B-statements can afford to express, ones whose truth values can never change. That you were born after the French revolution is not something that appears to have ever been false, or that might one day cease being true. In contrast to this, A-determinations have been traditionally considered as more appropriate to express the transient feature of time, since, unlike B-statements, A-statements have shifting truth values: pastness, presentness and futurity can apparently be acquired and shed. As Baker puts it, "[t]he definitive difference between the Aand B-series is this: Aproperties are transient and B-relations are not".7 There are two presuppositions behind this standard criticism to the Btheory of time. First, it presupposes that only if a sentence's truthvalue changes over time can it refer to a dynamic aspect of reality. Second is the assumption that the mere postulation of an objective distinction between pastness, presentness and futurity would suffice to express this dynamic feature. In his contribution to the first part of this issue, Nathan Oaklander takes issue with both of these assumptions: 'Earlier than' is a timeless yet dynamic temporal relation. It is timeless because it does not exist in time; as a term of a temporal relation. It is dynamic because it is the ground of our experience of successively existing temporal objects that exist TENSElessly, that is, without TENSED A-properties.8 We shall return later to the important issue of our experience of dynamicity. For now, let us focus on the view that temporal successions provide the ground for the claim that reality is dynamic and that time passes. In her response to Oaklander's criticism,9 Lynne Rudder Baker, who advocates a hybrid AB-theory of time, argues that to say that B- 7 Baker 2007, p. 144, my emphasis. 8 Oaklander 2016, p. 119, my emphasis. 9 In the first part of this special issue, pp. 119. 12 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. relations are dynamic and that they involve transitions between states "clearly presupposes the A-series" (p. 68). Since I think many important issues in the philosophy of time hinge on this disagreement, let me expand on it. As I have already mentioned, part of the alleged superiority of the Atheory in making room for genuine dynamic change resides in the presumption that the reality of A-determinations10 might suffice to make the world dynamic. It can be argued, however, that the mere assumption that some events are past, while other ones present or future is mute as to what aspect of reality makes them genuinely 'transient', or 'shifting'.11 One may think that it is a conceptual truth that, if an event is (objectively) present, for example whatever this amounts to -, then it is only temporarily, hence transiently so. Still, this conceptual entailment does not elucidate the metaphysical grounds of its consequent. What is supposed to ground the transient nature of A-determinations? Notice that the information that a given event, say today, is present does not contain the information that something is changing (although a proposition to this effect can be arguably inferred from it). One can realize that things are so by noting that both today's (current) presentness and yesterday's (current) pastness can be viewed as simultaneous A-theoretic static "snapshots", since they presuppose that a particular position within the A-series has been already reached, and present us with an instantaneous, albeit A-theoretic, representation of reality as seen from that position. How could any instantaneous snapshot of reality represent the fact that time passes? As Huw Price put it in commenting A-theoretic accounts of passage: we seem to have lost the materials for a realist view of passage, change or temporal transition. All of these notions seem to involve 10 Note that Baker's view is not that A-determinations are real in the sense of being mind-independent, objective features of reality. Nevertheless, she claims, reality does contain objective A-theoretic distinctions in as far as it contains conscious subjects. 11 Cf. Oaklander 2016, Savitt 2016 and Boccardi 2015. The Passage of Time and its Enemies 13 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. a relation between equals, a passing of the baton between one state of affairs an another.12 It is tempting to think that, whatever grounds transiency in an A-world is the same thing which grounds the fact that different times acquire presentness in succession, whatever the latter turns out to be. This analysis, however, would dangerously reverse the order of explanation proposed by the A-theorist. The conceptual burden of making reality dynamic, in this case, would lie full weight on the independent irreducible notion of succession. If this were conceded, however, then it would become hard for the A-theorist not to concede that the succession of events in the B-series, qua succession, should count as genuinely dynamic too. A-theorists have been often tempted to eschew this difficulty by adorning their realist understanding of the claim that certain events are present with the further claim that other times have been and will be present too.13 This maneuver, however, is equally in danger of getting the explanatory order of things upside down. If it is true that certain times (other than the present) have been and will be present in their due turn, this can only be a consequence of the passage of time, hence it cannot be held to be constitutive of passage itself. Now, if the notion of subsequence, rather than A-properties per se, turns out to be responsible alone for the dynamic nature of reality, then it is not clear what unique contribution the postulation of A-determinations could make in this respect. 3. The rate of passage Another familiar objection raised against the view that time passes stems from the observation that, if it did, it could only pass at a rate of one second per second. Some argue that this is not a rate at all, and on the ground of this conclude that time cannot pass. Some friends of passage concede that time passes at a rate of one second per second, but argue that 12 Price 2011, p. 279. 13 See for example Crisp 2007, Craig 2000, Bigelow 1991, Prior 1970, Tooley 1997. 14 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. this does not constitute a serious objection to the view. Maudlin (2007), for example, presents a number of cases where similar apparently trivial rates apply by necessity, without incurring in any absurd consequences. In his "Temporal Passage and the 'No Alternate Possibilities Argument'",14 Tallant takes issue with Maudlin's stance, defending a variant of this objection which targets not the presumed absurdity of this rate per se, but the fact that there does not appear to be any other possible rate at which time could pass. In his reponse to Tallant,15 Maudlin rebukes that while it is true that the rate of passage is not contingent (it could not have been different), it is nonetheless perfectly intelligible, given the nature of the rate at issue: it is contingent whether anyone is as tall as his or her father, but not contingent whether anyone is as tall as himor herself. The reason for the contingency of the one and the necessity of the other is evident. Does that make the claim that John is as tall as himself controversial? Similarly, the reason why this particular rate is necessary while others are contingent is evident, so no suspicion accrues to the latter.16 As I have already mentioned at the beginning of this introduction, Maudlin thinks that Tallant's misgivings about the idea of passage stem from his assuming that the conceptually primitive use of the verb 'to pass' is transitive as in the sentence 'mercury passed in front of the Sun'. This, argues Maudlin, motivates Tallant's contention that "to say that time passes is to say that there is an entity, time, and that it performs an action: passing."17 However, he argues, this understanding of the verb is not forced upon us, as the synonymous use of non-transitive verbs like 'to elapse' illustrates. 14 Contained in the first part of this volume, pp. 35-47. 15 In this volume. 16 Ibid., p. 77. 17 Tallant 2016, p. 44. Original emphasis. The Passage of Time and its Enemies 15 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. 4. Transiency, Passage and the Topology of Time Let me now turn to another potential difficulty for realist accounts of passage. As we have seen, the dynamic or transient ingredient of Btheoretic (realist) accounts of passage is contained in the relational notion of succession. "The essence of time", writes Maudlin in his contribution, for example, "is successiveness, one thing happening after another in a fixed order"18. "Temporal relations", writes Oaklander, "are unique in that they involve a process or transition or succession from one term to the next.".19 Even one of the staunchest deniers of transiency and passage appears to concede that, if passage were not an illusion, presentness would flow from one moment to the next: "we are immediately and poignantly involved in the [...] felt flow of one moment into the next". 20 Now, these expressions appear to bring with them potentially unwanted topological presuppositions, to the effect that the series of events ordered by the B-relations can only be discrete. While the 'earlier than' and 'later than' relations are clearly not 'next' relations, and are at home equally well with discrete, countable or uncountable series of events, the relations of 'succession', or 'nextness' invoked by these B-theoretical accounts of passage might give rise to suspicion. How are we to understand these transitions, or successions from one time to the other if the series of events is supposed to have the structure of the real line, as it is standardly supposed to have? Criticizing Oaklander's version of this account, for example, Baker complains: This understanding of temporality clearly presupposes the Aseries. Physical time (B-series) is dense; between any two events there is another event. Hence, on the B-theory, there is no next event.21 18 In this issue, p. 78, my emphasis. 19 Oaklander, 2012, p.13, my emphasis. 20 Williams 1951: 466. My emphasis. 21 In this volume, p. 68. 16 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. This observation raises several interesting questions. Given the scope of this introduction, I shall not be able to touch on all of them here: I shall content myself with making a few remarks. First, notice that B-theorists, given their ontological parsimony, are not forced to assume that events form a continuous series of exstensionless elements. The successions invoked by these theories, in fact, are typically thought to relate concrete events, not abstract 'times', as substantivalists assume. It is true that B-theorists who subscribe to a fourdimensional picture of reality typically treat temporal relations as holding between momentary slices of 4D objects, and are therefore committed to a dense ordering of times. Baker is surely right that in these scenarios there is no room for a notion of transition which involves a passing of the baton from one event to the next. But this ontology is not forced upon the B-theorist. Faced with a similar objection, the B-theoretic friend of passage may therefore argue that the very fact that these scenarios don't make room for dynamic transitions is a pitfall of the substantivalist interpretation of the B-theory, rather than an inconsistency in the idea that dynamicity is grounded in transiency.22 Secondly, as I have already discussed above, it is not clear that the Atheorist can afford to keep the promise of making room for dynamicity without postulating a primitive notion of transiency that is conceptually independent from the instantiation of tense properties. As Savitt has observed in his contribution to the first part of this volume: "[t]he tensed facts, of the form t is now, if they are to ensure the reality of the successive nows or presents, must themselves obtain or occur successively and so must also have the structure of the real line".23 If so, whatever misgivings one may have about the possibility of transiency in a dense series of events ordered by B-relations, one should also have about the possibility of transiency in a dense series of subsequent instantiations of presentness. 22 Notice that this response needs not be taken as forgoing momentary events altogether, since these can be understood as suitable abstractions out of extended events in a familiar way. 23 Savitt 2016, p. 86, my emphasis. The Passage of Time and its Enemies 17 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. A related difficulty stems from the observation that an instant of time can become present only after each previous instant ceased being present in its due turn. It follows that, if times were to acquire presentness (or become present) in succession, like the A-theorist should think, then the passage of time would involve the performance of a hypertask (an uncountably infinite number of operations that occur sequentially within a finite interval of time); something which many find impossible.24 Perhaps what Baker has in mind is that the A-theory, unlike the Btheory, is not committed to the existence of any array of temporal objects, hence in particular not to the existence of a dense array of objects. This would explain her contention that Oaklander's worries "clearly presupposes the A-series". As I have argued, however, neither the Btheory is so committed. It might well be that the lesson that we should learn from these considerations is precisely that the structure of the mathematical continuum is not compatible with the occurrence of genuinely temporal successions, whether or not one subscribes to the Atheory. 5. Passage and durationless instants Surely, the standard formulation of most theories of space and time, and indeed, most contemporary physical theories, feature pointy structures, like Euclidean space and time, or Minkowski's space-time as these are typically represented. But the issue at stake here pertains to the metaphysical interpretation of these structures, and this is clearly open for debate. It might turn out that our preference for pointy structures hinges on merely practical and historical reasons. The rival view of time, according to which there are no durationless time atoms, has been famously advocated in the last century by Alfred N. Whitehead, who was notoriously acutely aware of the problem of accommodating dynamicity and processuality in a world that only features the instantiation of properties and relations. Alfred Tarski (1929) provided an axiomatic formalization of Whitehead's geometry which he described 24 See for example Clark & Read 1984. 18 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. as "a system of geometry destitute of such geometrical figures as points, lines, and surfaces, and admitting as figures only solids-the intuitive correlates of open (or closed) regular sets of three-dimensional Euclidean geometry".25 We shall not here delve into the details of the growing literature on pointless or 'gunky' ontologies of time,26 but let me just mention in passing a contribution to this volume that is related to this issue. In a recent book Ross Cameron (2015) advanced an argument purported to show that, in a dynamicist world, assuming a pointless (gunky) topology opens the way for cases of "indeterminate existence". Roughly, the gist of the argument is the following. If the world is dynamic (i.e. if the unrestricted domain of existing things is different at different times), then change is underwritten by events of 'coming to be'. Since no event is point-like, this entails that there are extended events of coming to be. Before the beginning of such an event, the entity determinately doesn't exist. After its culmination, it determinately exists. During the event itself, argues Cameron, the entity is in a limbo of indeterminate existence. In his Gunky Time and Indeterminate Existence, Giuseppe Spolaore points at a flaw in this argument. In a nutshell, Spolaore notices that expressions like "event of A's coming to be" are subject to two different readings. If the locution is used to refer to accomplishments (in the sense of Vendler 1957), then A's 'coming to be' is an extended event culminating with a state in which A determinately exists. The event, in these cases is generally thought to bring about (in a causal sense) the culmination of the accomplishment. On the second reading, the expression 'event of coming to be' is to be understood in a disengaged, non-causal sense, as simply describing a difference between what holds true at two abutting intervals of time. In a thick sense of 'event', this is not an event at all: it is not something which literally 'happens', or which can have 'effects' of any kind. Spolaore argues that there is no univocal interpretation of 'event of coming to be' which makes Cameron's argument valid. 25 Tarski 1929, p. 24. 26 Se See Zimmerman 1996 and Arntzenius 2008 for a detailed discussion of this possibility. The Passage of Time and its Enemies 19 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. 6. Successions without successors? Let me go back to the relation between transiency, succession and enumerability. From a formal point of view, the successor relation is at home only with discrete series, like the natural number series. If we are to make sense of transiency in terms of passing from one stage to the next in any literal sense, we shall have to assume that concrete transitions can be enumerated in the same order in which they occur. If things are so, it is interesting to ask what it is exactly that the series of events as ordered by genuinely dynamic relations and the series of natural numbers ordered by the successor relation have in common. Notoriously, according to an influential doctrine in the foundations of mathematics inspired by Kantian considerations, intuitionism, the relation between the two is very intimate indeed: it is one of conceptual grounding. Of course, we are not here in the business of assessing any view about the foundation of mathematics, but for our purposes I think it is instructive to consider how such grounding is supposed to work. Here is how L.E.J. Brouwer, the founding father of intuitionism, expresses his own view: intuitionistic mathematics is an essentially languageless activity of the mind having its origin in the perception of a move of time. This perception of a move of time may be described as the falling apart of a life moment into two distinct things, one of which gives way to the other, but is retained by memory. If the twoity thus born is divested of all quality, it passes into the empty form of the common substratum of all twoities. And it is this common substratum, this empty form, which is the basic intuition of mathematics.27 As I said, for our purposes it is not important to assess this view against its rivals in the debate over the foundations of mathematics. What matters for us is the idea that, if our intuition of temporal relations were to ground our intuitions about mathematics, they would do so by inducing a successor relation. 27 Brouwer 1981, 4-5. 20 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. In his contribution to the first part of this volume, Erwin Tegtmeier, provides an analysis of the relationship between the mathematical notion of order and the temporal notion of succession. He too appears to suggest an intimate relationship between temporal successions and temporal successors (if etymology alone should not suffice for this purpose): Thus we find here again the explicit identification of time and serial order which is nowadays made mostly implicit. I think that it is also implicit in the inductive definition of natural numbers which I mentioned already and in the definition of the series of natural numbers by the successor function. In that definition the same function is applied again and thus the series is built up through what is essentially a temporal process. This does not fit into to the general theory of series of set theory since the successor function is not a transitive relation. However, with the successor function the nature of the order is clear: it is temporal while in the general theory of series that nature is evasive.28 Another philosopher who appears to have taken this intimate relationship very seriously, on entirely different grounds, is William James. In his critique of the Russellian response to Zeno's paradoxes, he claimed that: [he who] actually transverses a continuum, can do so by no process continuous in the mathematical sense. Be it short or long, each point must be occupied in its due order of succession; and if the points are necessarily infinite, their end cannot be reached, for the 'remainder', in this kind of process, is just what one cannot 'neglect'. 'Enumeration' is, in short, the sole possible method of occupation of the series of positions implied in the famous race.29 James observed that classes of things come in two varieties: things conceived as standing, like space, past times [sic!] and existing beings; and 28 Tegtmeier 2016, 165, my emphasis. 29 James, 1902-1910 [1987], p. 1075, my emphasis. The Passage of Time and its Enemies 21 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. things conceived as growing, like motion, change, activity.30 The trouble with Russell's use of Cantor's theory of infinity to dissolve Zeno's paradox of the race, he thought, is that while Cantor and Weierstrass were in the business of providing a theory of the standing (mathematical) variety of infinity, Russell was trying, or should have been trying to give an account of the growing variety, which is necessarily involved in the notions of change and motion. "Mr. Russell's statements", he wrote, "dodge the real difficulty, which concerns the 'growing' variety of infinity exclusively, and not the 'standing' variety, which is all that he envisages when he assumes the race already to have been run and thinks that the only problem that remains is that of numerically equating the paths. The real difficulty may almost be called physical, for it attends the process of formation of the paths.".31 As I hoped to have argued, these difficulties are in no way a prerogative of the B-theory of time. As a matter of fact, the B-theorist commitment to Relationalism offers a natural response to them. Philosophers have detected a difficulty with the idea that a dense series can be transversed 'one step at the time' since Zeno's celebrated arguments. The foregoing considerations hardly scratch the surface of this intricate issue. As I said, however, it might turn out that, if there are indeed primitive relations of temporal succession that are genuinely dynamic, as Oaklander and many others suggested, this would have implicit consequences for the actual topology of temporal reality. 7. Eternalism, Presentism and Persistence According to some authors (the Eternalists), past, present and future things and states of affairs, while possibly located at different temporal "locations", all (tenselessly) exist on an equal footing. According to their foes (the non-Eternalists), on the contrary, the differences between past, present and future experiences reflect objective ontological distinctions. At the end of the spectrum of non-Eternalist views is the doctrine of 30 Cf. James 1912/1987, p. 1067. 31 Ibid., p. 1074, my emphasis. 22 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. Presentism: the view that, necessarily, it is always true that only present objects and states of affairs exist. One of the chief allures of Presentism is that it promises to make room for temporal passage. We have already discussed the limits of this claim. Another presumed advantage of Presentism is that it promises to provide us with a coherent account of persistence through change. Philosophers of a rationalist bent have glimpsed a contradiction in the idea that things can endure through change since the times of Parmenides. In our times the most celebrated arguments to this effect are McTaggart's argument for the inconsistency of the A-theory and Lewis' argument from temporary intrinsics. One of the claims of presentism is the promise to meet both challenges at a stroke. Let me briefly sketch how this is supposed to work. The argument from temporary intrinsics, in a nutshell, is this. Suppose an entity could endure through a change in its intrinsic properties, i.e. the properties it has solely in virtue of what it is.32 After the change took place, either it is the same entity as before, or not. If it is the same, then it has not changed (change requires difference); if it is not the same, then no change has taken place, for there is never something of which it is true to say that it has changed. Either way, the entity has not changed its intrinsic properties, contrary to the hypothesis. Thus, the assumption that an entity could change its intrinsic properties entails that it could instantiate inconsistently both the properties it has before and those it has after the change. Let me point out since now that, so formulated, the problem of temporary intrinsics bears a notable structural resemblance with McTaggart's celebrated argument. Notice, in fact, that if the entity in question is an event, and if the intrinsic properties involved in the change are the A-properties of pastness, presentness, and futurity – if, that is, the change in question is the (A-theoretic) passage of time itself -, then the conclusion of the argument is precisely McTaggart's preliminary conclusion: that all events bear all the incompatible properties of pastness, presentness and futurity. 32 Here the locution "solely in virtue of what it is" is meant to exclude, for example, the properties that an entity has in virtue of standing in (external) relations with other entities. The Passage of Time and its Enemies 23 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. Notoriously, Lewis envisaged three possible way out of this conundrum, none of which preserves all the intuitions we have about the metaphysical nature of change (or passage). Here they are. The first option admittedly the first one that comes to mind – is to propose that the entity has incompatible properties only relative to different times. However one decides to spell out the details of this option, it clearly contradicts the assumption that the entity in question could change its intrinsic properties. Notice that this is also the immediate reaction one has when confronted with McTaggart's argument – to wit, that events never instantiate all A-determinations at the same time and the first one that he goes on to dismiss. The second option mentioned by Lewis is what we now know as Presentism. The solution is rather simple and it applies just as well (or not) as a response to McTaggart's argument. The inconsistency, according to this option, is avoided by obliterating from existence one of the two incompatible states of affairs. Neither of these is individually offending, it is only when both incompatible states of affairs are encompassed within the same reality that they cause trouble. According to Presentism, at each time there only exist facts which make present truths true.33 The facts which did make past truths true (when they were present), and which would make reality inconsistent if they still existed now, no longer exist. Many have claimed that Presentism circumvents, by the same token, also McTaggart's argument.34 The events that were once present, and which would make reality inconsistent if they still existed (now that they are past), no longer exist. Problem solved. The master argument against presentism is the so called truthmaker problem. It stems from two assumptions: (1) that all contingent truths have truthmakers and (2) that there are determinate truths about the past and the future. The problem is that, since the states of affairs which made past truths true no longer exist, and those which will make future truths true don't exist yet, there appears to be nothing now – hence, by Presentist 33 Of course, these may include present (current) past and future tense truths, such as the present truth that the entity did instantiate this and that property. 34 See for example Bourne 2006. 24 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. standards, nothing at all which could make past and future tense truths true. Most Presentists don't take issues with the premises of the argument. Rather, they offer surrogate truthmakers for past and future truths which are compatible with their ontological diet. Thus, for example, Craig (2000) suggests that truths about past entities, such as Socrates, refer to their 'essences'. These are incorporeal entities which could only be instantiated by their (possibly departed) bearers. Since they do not necessitate the existence of their bearers, however, they can survive their demise. Crisp (2007) advocates an earsatzist solution, according to which the truthmakers for past and future truths are abstract representational entities (classes of propositions) whose content corresponds to how things were and will be. Bigelow (1996) opts for a Lucretian strategy, according to which when an event occurs (on earth, say) it leaves a qualitative trace, as it were, by acquiring a persistent, past-directed property, like the property of having once been 3 foot tall. In his Challenging the Grounding Objection to Presentism,35 Rognvaldur Ingthorsson takes issues with these and similar proposals. In particular, he offers a criticism of all the theories which, like the ones mentioned above, relocate the subject matter of past (and future) tense truths, from the past (and the future) to the present. He calls these "relocation strategies". The upshot of the arguments he offers is this: Very briefly, the relocation strategy leads to the postulation of a plethora of ethereal entities that go against the grain of presentism as a very down-to-Earth and concrete sort of view (one that fits our everyday view of the world), and ultimately doesn't answer the grounding objection anyway.36 Unlike most other authors, Ingthorsson questions the premises of the argument. Specifically, he takes issues with premise (2): that there are determinate truths about the past and the future. The intuitively unpalatable consequences of this the view, which Ingthorsson defends 35 In this special issue, pp. 87-107. 36 Ibid., pp. 88. The Passage of Time and its Enemies 25 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. from a number of objections, is mitigated by the observation that we can still derive (at least some) information about the past, using our knowledge of the laws of nature: "The laws of nature in turn are perfectly befitting a presentist ontology, because the world instantiates them at any given time" (p. 93). This view raises a number of interesting questions. To mention just one of them, the claim that the world instantiates the laws of nature "at any given time" must be handled with care. Natural laws are typically expressed by stating suitable relations between events happening at different times. According to Humean views, for example, the laws supervene on the totality of non-modal facts. The view under consideration must therefore be paired with an account of laws which complies with the restricted diet of Presentism. Notice that it is not enough to endorse a view of laws that is compatible with the objectivity of tense.37 One must further ensure that the account doesn't avoid the pitfalls of Humeanism by resorting to inadmissible past entities. After mentioning the option of Presentism as a response to his argument from temporary intrinsics, Lewis quickly dismisses it in favor of his preferred solution, perdurantism. This is the view that things persist not by being wholly present at each moment of their existence (Endurantism), but by having temporal parts (stages) which bear different intrinsic properties (Perdurantism). Lewis reasons for rejecting Presentism are too brief to be thoroughly considered. Part of his considerations appear to hint at the truthmaker problem: "In saying that there are no other times, as opposed to false representations thereof, it goes against what we all believe. No man, unless it be at the moment of his execution, believes that he has no future; still less does anyone believe that he has no past".38 But he also appears to believe that Presentism doesn't even deliver what it promises: an account of how things persist by enduring: "Other times are like false stories...This 37 See the contributions to the first part of this issue by Francesco Orilia and Marius Backmann for a suggestion as to how this might be done. 38 Lewis 1986, p. 204. 26 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. is a solution that rejects endurance; because it rejects persistence altogether." (ibid.). As I mentioned, none of the solutions on offer leave all our intuitions about change intact. The chief problem with Perdurantism is that it provides a relational account of the identity through time. As Sally Haslanger pointed out: Although on his view it is true that there are persisting objects (the perdurers), and it is also true that properties such as shape are genuinely intrinsic (to the stages), there is nothing such that it persists through a change in its intrinsic properties. The intrinsic properties of the stages are not properties of the perdurer.39 In an attempt to save all of our intuitions about persistence and change, some authors have been tempted to endorse at the same time an Eternalist ontology (which blocks the truthmaker problem) and an Endurantist account of persistence.40 In his Time, Fission, Fusion: An Argument against the Block Universe with Endurance,41 Yuri Balashov claims to have raised the cost of these hybrid views. His arguments have as their point of departure the phenomenological datum that our experiences are always uniquely confined to one particular time. Thus, for example, if the Eternalist block contains both one's experience of happiness on Tuesday and one's depression on Wednesday, it appears arbitrary which of these one should uniquely experience, given that they are both equally part of reality: Despite the drastic difference in their phenomenal character they are ontologically on par and have equal claims to represent my perspective on the Block Universe; after all, there is only one me in the Block Universe, but many times and many experiences. I believe, however, that I am viewing the Block Universe exclusively from the Wednesday perspective (tainted with depression), and not 39 Haslanger 1989, p. 119. 40 See for example Merricks 1995. 41 In this volume. The Passage of Time and its Enemies 27 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. from the Tuesday perspective. This belief may or may not be true, but I have it, and it needs to be explained. However, the Block Universe with eNdurance (BUN) lacks the resources to do so.42 While, as Balashov acknowledges, all the arguments he offers pertain to experience and personal identity through time, and are therefore not applicable to non-sentient beings, like inanimate objects and events, they still raise uncharted issues both about the problem of persistence through change and about that of personal identity. 8. Is passage an illusion? We have discussed at length many of the difficulties which a realist understanding of dynamicity and passage must face. These difficulties, together with the presumed incompatibility of the A-theory of time with the theory of relativity (to be discussed in the next section), constitute the main reason for endorsing the B-theory. The main source of resistance to this move is the alleged incompatibility of the B-theory with our experience of temporal reality. The A-theory, it has often been claimed, is uniquely capable of making sense of our experience of passage. I have expressed a number of reservations about this claim in the first sections of this paper.43 However, B-theorists who are unpersuaded by these reservations must answer to the question of how we could experience time as flowing if A-theoretic distinctions don't cut the nature of temporal reality at its joints. Arguments to the effect that only if the A-theory is true could we experience time as we do, are collectively known as the argument from experience. The standard response to this worry has been to claim that one needs not assume that our experiences themselves instantiate genuinely dynamic features in order for them to (mis)represent the world as 42 Ibid. pp. 111-112. 43 For a more detailed expression of these worries, see my Boccardi 2016 and 2015. 28 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. dynamic. As Steven Savitt aptly put it: "we don't need an animated picture to have a picture of animation".44 However, those B-theorists who, unlike Savitt himself, Oaklander or Maudlin, deny that reality instantiates genuine dynamic features at all, face a grave difficulty. In claiming that we misrepresent reality as dynamic, in fact, they must be careful not to concede too much. To see what I mean by "conceding too much", consider again Lynne Baker's position on the matter. On the one hand, she sides with the deniers of passage in claiming that passage is mind-dependent: "I say that an event's occurring now depends on someone's being judgmentally aware of it now".45 However, she also believes that this awareness itself entails the instantiation of (real) A-theoretic properties: "it is constitutive of our conscious lives that they are ordered by the A-series' ongoing nows. [...] It is also part of the nature of time that any self-conscious experience has-must have-A-properties".46 On a similar vein, Hermann Weyl famously maintained that "the objective world simply is, it does not happen. Only to the gaze of my consciousness, crawling upward along the life line of my body, does a section of this world come to life as a fleeting image in space which continuously changes in time".47 These observations grant too much to make the case for the illusory nature of passage. Sure, if Baker and Weyl were right, the experience of passage would be illusory in the wider sense that it would mistakenly ascribe genuine dynamic features to the external reality; but it would not be illusory in the sense needed by the absolute denier of passage. In Baker's view, the experience of passage faithfully represents some dynamic features of reality: those instantiated within our 'mental show'. The austere denier of passage, instead, needs to claim that the content of the experience of passage is never true of the actual world, not even of that 44 Savitt 2002, p. 163. 45 Baker 2007, p. 150. 46 Ibid. p. 152. 47 Weyl 1949, p. 116. The Passage of Time and its Enemies 29 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. portion of the actual world which contains the interactions between conscious experiences and their contents: "the dynamic character of our immediate experience does not require time itself to be dynamic" (Dainton 2011: 391). In his Temporal Experience and Metaphysics,48 Graham Peebles argues that this desideratum cannot be satisfied. Peebles' point of departure is a criticism of Laury Paul's rebuttal of the argument from experience. According to Paul, our experiences as of dynamicity are "purely phenomenological": they merely possess the "animated character or flow of change".49 According to Peebles, "[a] natural way to understand a view like this [...] is that it is merely a quale that experience has which gives it this impression. A quale with oomph, to use Paul s term" (p. 160).50 Peebles rightly points out that this construal of the argument from experience should be resisted. It is only by adopting a representationalist theory of phenomenal experience, according to which differences in phenomenal character supervene on differences in their representational contents, that one can appreciate the full strength of the argument. Once Representationalism has been taken on board, he claims (rightly, I submit), "at the very least the 'animated' qualia supervene on a representation of a type of change which is distinct from spatial variation" (pp. 161). The paper then proceeds to put forward a detailed amended argument, and to show how it is immune from standard counter-objections. It may be objected that these observations misinterpret the thrust of Paul's response. While it is true that she repeatedly talks of 'qualia with oomph' and of the mind 'filling in' dynamic features that are not out there in reality, she also warns the reader that these locutions should not be taken too literally. After making one of these remarks about the mind 'filling in' dynamic features that are absent from reality, she claimed: "Not 48 In this volume. 49 Paul 2010, p. 334. 50 On a similar vein, Crick and Koch propose that we account for the experience of motion by suggesting that instantaneous experiential snapshots be equipped with a vector-like phenomenal character: "think of motion painted onto each snapshot" (Koch 2004: 264). 30 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. literally. It just gives the impression of being filled in. There is no 'figment,' as Dennett would say".51 According to this view, the error does not involve a misperception of the static block, but rather a misdescription of the content of perceptual experience; in short, it only seems to us that we perceive the world as dynamic, but in fact we don't; rather, we only have wrong beliefs about what the representational content of our perceptions really is.52 However, it is not clear that this really evades Peebles' argument. Firstly, the view flies in the face of a plausible account of experience, according to which we are transparently aware of the content of our perceptions. In particular, we are arguably aware of whether our experiences should count as perceptions or not. The examples of experiences that do not possess a representational content that one finds in the literature (such as hunches or states of anxiety) are also typically experiences that we would not mistake for perceptions. Worse still, the proponents of these accounts must be very careful in expressing what feature it is exactly that we would (mistakenly) describe our experiences of time as 'filling in'. The misdescription error theorist must tell us what feature incompatible with the B-theory our perceptions represent the world as instantiating. Analogously, the misdescription theorist must tell us what perception it is (hence which content) that our phenomenological description wrongly ascribes to us. Either way, Peebles is right to claim that the type of change represented by these 'animated' qualia must be different from spatial variation. As I have already pointed out, it remains to be seen whether such aspect of reality "distinct from spatial variation" can be accommodated within a moderately realist B-theoretic account of passage or not. All that has been said in this regard, however, does nothing to ease the worry raised by the argument from experience, which strictly applies only to those views that claim that dynamicity and passage are entirely illusory. 51 Paul 2010, note 33. 52 Variants of this response can be found also in Le Poidevin 2007 (ch. 5), Dennett 1991 and Prosser 2012. The Passage of Time and its Enemies 31 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. 9. Time, Passage and Relativity Let me now turn to one of the worst nightmares for the A-theory of time: relativity. After Minkowski's 1908 speech in Cologne, it became clear that relativistic space-time is highly inhospitable to the idea that time can flow, as its geometry does not admit a unique partitioning into sets of simultaneous events. Since most philosophers on both sides of the debate agree that time passes only if the A-theory is true, this has immediately been perceived as a problem (cf. Putnam 1967). This predicament was further aggravated after Gödel proved that Einstein's equations admit of a solution for which not only the choice of a foliation (a divisions into exclusive time-slices) is frame-dependent, but unavailable. These worlds, call them Gödel worlds, famously contain closed timelike curves. The mere possibility of these scenarios, as Gödel himself noticed, is in tension with the view that "reality consists in an infinity of layers of "now" which come into existence successively",53 since, he thought, the essence of the idea that time lapses "is that only the present really exists".54 In short, Gödel aligns himself with those who think, like McTaggart, that only the A-theory is compatible with the idea that time passes. We have already discussed how this view has been challenged. Thus, for example, in his contribution to this volume, Maudlin claimed that "[t]he temporal aspect of space-time is dynamical: events along a single worldline occur in successive temporal order. Even in Relativity, time passes." (p. 78, my emphasis). Here, instead, we shall be concerned with how A-theorists may respond to this challenge. In his A and B Theories of Closed Time, Phil Dowe argues that both the Aand the B-theory face the same problems when it comes to closed time, and that both are amenable to 'local' solutions. The problem, as Dowe sees it, is the following: The prima facie problem is that for neither A nor B theories will the 'time-like' dimension in any alleged case of closed time actually 53 Gödel 1949b, p. 558, my emphasis. 54 Ibid. p. 558, n. 4. 32 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. count as time. For the A-theory, at any point on a closed curve we take to be time, every point on that curve will be both future and past. Events do not stop being future when they become present or past. And they don't become past since they are already past (Dowe 2009). So there is no change in events from future to present to past, so there is no time.55 There have been attempts to make general relativity compatible with the A-theory. One such attempt (Stein 1968) is based on a deflation of becoming which relativizes the notion of reality to space-time points. According to this view, known as Possibilism, reality (relative to a spacetime point p) only holds for p and all points in p's backward lightcone. The rest of the space-time structure is merely possible (relative to p). Admittedly, the notion that reality itself could be relative to space-time points is at best baffling, if not unintelligible. However, similar views have sporadically made appearance in the literature, often as mere conceptual possibilities, rather than as serious metaphysical doctrines. Fine 2005, for example, considers the possibility of a non-standard versions of tense realism (he calls external relativism) according which a fact is part of reality (or not) only relative to a temporal standpoint. Fine further considers how this view can be exploited in a tense realist friendly interpretation of relativity. In his Fine's McTaggart: Reloaded, Roberto Loss puts forward an analysis of Kit Fine's version of McTaggart's argument which highlights a number of previously unnoticed possibilities. In particular, a new form of external relativism which he labels hyper-presentism. According to hyper-presentists, not only do facts constitute reality only relative to a certain temporal standpoint, but facts about temporally-relative constitution can themselves change: "for hyper-presentists it is thus possible that f presently constitutes reality at time t and that either it will not be the case or it wasn't the case that f constitutes reality at time t" (p. 219). While this and similar views can help to cast new light on the possible interpretations of Fine's non-standard realisms, one is left wondering what 55 This volume, p. XX. The Passage of Time and its Enemies 33 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. philosophical motivations one might have to endorse them.56 Noticing the obvious inconsistency of Stein's relativist view with standard intuitions about what reality amounts to, Steven Savitt (2005) proposed an amended theory which Dowe calls 'local presentism': Local Presentism: 'Present for space-time point p' is defined as the region containing p, an earlier event q, and the overlap of p's backward with q's forward light cones, where the distance between q and p is the measure of a minimum time of conscious experience.57 Dowe objects to this proposal on the grounds that it does not work in closed time. The problem, he thinks, is that "in closed time the present [so construed] for any point becomes all of spacetime." ibid. After introducing a 'proximally before' relation (p. 192), he then proceeds to put forward a version of local presentism that, he claims, is immune from this objection. According to it, the entire set of currently obtaining paired metrically tensed facts gives a metric, and fixes that time is closed." (p. 194). In his response to Dowe (this volume), Savitt advances a number of criticisms and makes a number of concessions. Dowe's version of local presentism requires that 'it is possible to partition the Gödel world into mutually exclusive jointly exhaustive hypersurfaces..." (p. 186). As Savitt notices, however, this is not so. As Gödel noticed in commenting the properties of his worlds, "there exist no three-spaces which are everywhere space-like and intersect each world line of matter in one point." (p. 198). Savitt notes that this observation contradicts Dowe's claim, and threatens his solution: "this mistake is philosophically critical, because it is precisely the successive occurrence of hypersurfaces (or slices) that, in Gödel's view, constitutes the objective lapsing or passing of time."58 56 As a matter of fact, Fine 2005 gives reasons to prefer his other non-standard version of tense realism: Fragmentalism. 57 In this volume, p. 193. 58 Savitt, this volume, p. 199. 34 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. Thus, Savitt concedes to Dowe that his Local Presentism fails in anomalous cases, like in Gödel's worlds. He further adds that the mere existence of these nomically possible worlds "might make one feel quite uncomfortable with the notion of an objectively lapsing time in any spacetime." (p. 199). However, Savitt retains the main thrust of his view: "I thought (and still do think) that the passage of time in relativistic spacetimes can be thought of as the succession of causal diamonds along a timelike line" (p. 200). Once again, it appears that the Aand the B-theory of time must face the severe tribunal of passage together. 10. Relativity and the conventionality of simultaneity In his Einstein's physical Chronogeometry (this volume) Mario Bacelar Valente tackles the issue of the status of Einstein's physical chronogeometry. According to Einstein, contrary to what Poicaré had maintained, the geometry of space and the uniformity of time should be taken to be non-conventional. Geometry, he thought, is physical geometry, not an abstract piece of "pure mathematics". Bacelar contends that, given Einstein's synchronization procedure, this view cannot be upheld. Roughly, the worry is this. In order for the clocks to be in phase in an inertial frame, light signals must be exchanged. In the standard procedure, the one-way speed of light in each direction is assumed to be the same. But the determination of the one-way speed of light, in turn, requires that there be a time coordinate associated to the inertial reference frame, i.e. it circularly requires that the clocks be in phase. Thus, the author argues, "The conventionality in the synchronization procedure – or gauge freedom in the setting of the metric, leads to physically equivalent isotropic or anisotropic Minkowski space-times" (p. 261). Expanding on this, Bacelar observes that a result by Giannoni (1978) ensures that there exists an anisotropic version of electrodynamics which is consistent with an anisotropic Minkowski space-time, and which are jointly physically equivalent to the isotropic formulations. We are thus The Passage of Time and its Enemies 35 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. faced with a tangible manifestation of the conventionality of chronogeometry. To obviate to this, Bacelor proceeds to put forward a synchronization procedure which is similar in spirit to Einstein's, but which, crucially, does not make use of the light postulate. 11. Closed time, time travel and the value of works of art Storrs McCall (2010) proposed an argument devised to show that backward time travel is impossible, even in circumstances that do not involve changing the past. The argument proceeds from contemplating an imaginary scenario in which a renowned artist copies his paintings from reproductions of his own future paintings. McCall notes that in such a scenario there is no room for the role of the artist's creativity. But since "the aesthetic value of a work of art [...] lies in the artistic creativity that produces it",59 he concludes that time travel is not possible after all. In their contribution to the first part of this issue, Emily Caddick Bourne and Craig Bourne, offered a solution to McCall's puzzle which allows us to maintain that the value of works of art is related to the creative process which produced them, while making room for the possibility of time travel. Their solution involves questioning the assumption that, in the envisaged scenario, there would be no room for creativity. The authors argue that McCall's story does not raise any substantially new issue for the possibility of time travel: The role which artworks play in McCall's story would not raise any question we could not already ask about, for instance, the plans for a time machine in a version of the information paradox in which the time traveler delivers the plans for her time machine to her younger self, who uses the plans to build the time machine which is used to deliver them. No act of designing the plans 59 McCall 2010, p. 647. 36 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. takes place, which raises the question: what brings the plans into existence?60 In the introduction to a collection of his papers, McCall offered a prize for a solution to his puzzle. "We eagerly await our fortune", concluded the authors in their response. In his counter-response to the authors, McCall denies that his puzzle has been adequately addressed. In essence, his point is that the authors left out the most distinctive aspect of this conundrum, creativity: "The role of artworks in my article is crucial. The creation of a genuine artwork, as opposed to plans for a time machine, requires artistic creativity. And where is this to be found in the Bournes' example?" (p. 280). In their contribution to this volume Emily Caddick Bourne and Craig Bourne respond to this objection, and expand on their solution. They argue that the failure to constitute a genuinely novel paradox is not due to their reconstruction of the argument, but to McCall's own formulation of it: The crucial point is that our suggestion was not that the answer to McCall's puzzle lies in considering an example of the plans for a time machine. On the contrary, our interest in the example was to identify how McCall's case differs. In McCall's original paper (2010) there is no explanation of why artistic creativity would introduce a further puzzle not contained in traditional examples of backwards time travel. Our original paper provided this.61 The authors conclude that McCall's puzzled does pose a novel problem for time-travelling, which has to do with the notion of value. They still claim to have provided a solution to it. The gist of their response is that copying from another's work is a defeater of positive judgement is that the admiration is mistakenly bestowed on the copier rather than on the person from which they copied. But, they argue, in McCall's example, "the critic's work from which the artist copied is itself a copy of the very 60 In the first parto f this special issue, p. 137. 61 Ibid. p. 283. The Passage of Time and its Enemies 37 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. work the artist is making by copying it, the admiration owed to the critic from whom the artist copied is in turn owed to the artist from whom the critic copied, and so on (and vice versa)."62 12. Conclusions In this critical survey of the contributions to this issue I have highlighted a recurrent theme related to the ontological structure underlying dynamicity and passage. It emerged that it is not clear how the A-theorist can afford to keep the promise of making room for dynamicity without postulating a primitive notion of transiency that is conceptually independent from the instantiation of tense properties. Whatever misgivings one may have about the possibility of transiency in a B-world, one should also have about the possibility of transiency in a world set in motion by subsequent instantiations of presentness. 62 Ibid. p. 286. 38 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. References ARNTZENIUS, F. Gunk, Topology, and Measure, In: Oxford Studies in Metaphysics. Ed. by Dean Zimmermann. Oxford University Press, pp. 225–247, 2008. BAKER, L. R. The Metaphysics of Everyday Life. Cambridge: University Press, 2007. BIGELOW, J. Presentism and Properties, Noûs 30, Supplement: Philosophical Perspectives 10, Metaphysics: 35–52, 1996. BOCCARDI, E. New Trends in the Philosophy of Time: an Introduction to Time and Reality I, Special Issue of Manuscrito: Time and Reality I, edited by Emiliano Boccardi, 39 (4), pp. 305-313, 2016. ______ If It Ain't Moving It Shall Not be Moved, Topoi 34 (1): 171-185, 2015. BOURNE, C. A Future for Presentism, Oxford University Press, 2006. BROUWER, L. E. J. Brouwer's Cambridge lectures on intuitionism, D. van Dalen (ed.), Cambridge: Cambridge University Press, Cambridge, 1981. CADDICK BOURNE, E. & BOURNE, C. The Art of Time Travel: An 'Insoluble' Problem Solved, Special Issue of Manuscrito: Time and Reality I, edited by Emiliano Boccardi, 39 (4), pp. 305-313, 2016. CAMERON, R. The Moving Spotlight. Oxford: Oxford University Press, 2015. CLARK, P. & READ, S. Hypertasks, Synthese 61 (3): 387-390, 1984. CRAIG, W. L. The Tensed Theory of Time: A Critical Examination. Synthese Library: Studies in Epistemology, Logic, Methodology, and Philosophy of Science, vol. 293. Dordrecht: Kluwer Academic Publishers. 2000. CRISP, T. M. Presentism and the Grounding Objection, Noûs 41: 90–109, 2007. The Passage of Time and its Enemies 39 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. DAINTON, B. Time and Temporal Experience, in A. Bardon (ed.), pp.123148, 2012. DENNETT D. Consciousness explained, London: Allen Lane, 1991. FINE, K. Tense and Reality, in Kit Fine (ed.), Modality and Tense: Philosophical Papers (Oxford: Oxford University Press): 261–320, 2005. GIANNONI, C. Relativistic mechanics and electrodynamics without oneway velocity assumptions. Philosophy of science 45, 17-46, 1978. GÖDEL, K. An Example of a New Type of Cosmological Solutions of Einstein's Field Equations of Gravitation, Reviews of Modern Physics 21: 447-450. Reprinted in Gödel's Collected Papers, vol. II, Feferman, S. et al. ed., 1949a. ______ A Remark about the Relationship between Relativity Theory and Idealistic Philosophy, in P. A. Schilpp, ed., Albert Einstein: Philosopher-Scientist. La Salle, Illinois: Open Court, 1949b. GRÜNBAUM, A. The Meaning of Time, In Eugene Friedman and Wilfrid Sellars (eds.), pp. 193-228, 1971. HASLANGER, S. Endurance and Temporary Intrinsics, Analysis, Vol. 49(3), pp. 119-125, 1989. JAMES, W. Writings 1902-1910, Literary Classics of the United States inc., New York, NY, 1987. KOCH, C. The Quest for Consciousness, Roberts: Colorado, 2004. LEWIS, D. On the Plurality of Worlds, Oxford: Oxford University Press, 1986. LE POIDEVIN, R. The Images of Time, Oxford, Oxford Univ. Press, 2007. MAUDLIN, T. The Metaphysics Within Physics, Oxford: OUP, 2007. MCCALL, S. An Insoluble Problem. Analysis, 70, pp. 647-48, 2010. MCTAGGART, J. M. E. The Unreality of Time, Mind 18: 457-84, 1908. 40 Emiliano Boccardi Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. MERRICKS, T. On the Incompatibility of Enduring and Perduring Entities, Mind 104: 523–531, 1995. OAKLANDER, N. Common Sense, Ontology and Time: A Critique of Lynne Rudder Baker's View of Temporal Reality, Special Issue of Manuscrito: Time and Reality I, edited by Emiliano Boccardi, 39 (4), pp. 305-313, 2016. ______ Temporal Realism and the R-Theory, in Defending Realism: Ontological and Epistemological Investigations, edited by Guido Bonino, Greg Jesson, Javier Campa, Boston: De Gruyter, 123-139, 2014. ______ The A-, Band R-theories of Time: A Debate, In The Future of the Philosophy of Time, edited by Adrian Bardon, 1-24. New York: Routledge, 2012. PAUL, L. Temporal Experience, The Journal of Philosophy, 107:333-59, 2010. PRICE, H. The Flow of Time, in Callender, C. ed. The Oxford Handbook of Philosophy of Time, Oxford: OUP, 276-311, 2011. PRIOR, A. N. The Notion of the Present, Studium Generale 23: 245-48, 1970. PROSSER, S. Why Does Time Seem to Pass? Philosophy and Phenomenological Research 85 (1):92-116, 2012. PUTNAM, H. Time and Physical Geometry, Journal of Philosophy 64: 240–247, 1967. SAVITT, S. Time Travel and Becoming, The Monist 88: 413-22, 2005. ______ On Absolute Becoming and the Myth of Passage, in C. Callender, ed., Time, Reality & Experience. Cambridge: Cambridge University Press, 2002. STEIN, H. On Einstein-Minkowski Space-Time, Journal of Philosophy, 65:523, 1968. The Passage of Time and its Enemies 41 Manuscrito – Rev. Int. Fil. Campinas, v. 40, n. 1, pp. 5-41, jan.-mar. 2017. TALLANT, J. Temporal Passage and the 'no alternate possibilities' argument, Special Issue of Manuscrito: Time and Reality I, edited by Emiliano Boccardi, 39 (4), pp. 305-313, 2016. TEGTMEIER, E. Time and Order, Special Issue of Manuscrito: Time and Reality I, edited by Emiliano Boccardi, 39 (4): 157-168, 2016. TOOLEY, M. Time, Tense, and Causation, Oxford University Press, 1997. VENDLER, Z. Verbs and Times. Philosophical Review. 66(2): 143–160, 1957. WHITEHEAD, A. N. Process and Reality: An Essay in Cosmology, New York: Macmillan. Critical edition by D. R. Griffin and D. W. Sherbourne, New York: Macmillan, 1929. ZIMMERMAN, D. Indivisible Parts and Extended Objects: Some Philosophical Episodes from Topology's Prehistory, In: Monist 79(1): 148–180, 1996. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
On Concrete Universals: A Modern Treatment using Category Theory David Ellerman Philosophy Department, University of California/Riverside May 9, 2014 Abstract Today it would be considered "bad Platonic metaphysics" to think that among all the concrete instances of a property there could be a universal instance so that all instances had the property by virtue of participating in that concrete universal. Yet there is a mathematical theory, category theory, dating from the mid-20th century that shows how to precisely model concrete universals within the "Platonic Heaven" of mathematics. This paper, written for the philosophical logician, develops this category-theoretic treatment of concrete universals along with a new concept to abstractly model the functions of a brain. Table of Contents Introduction: "Bad Platonic Metaphysics" Theories of Universals Set Theory as The Theory of Abstract Universals Concrete Universals Concrete Universals in more general categories Universals as Essences Entailment as Participation Between Concrete Universals The Third Man Argument in Plato Adjoint Functors The Heteromorphic Analysis of Adjunctions Brain functors Category Theory and Foundations Appendix: A Brain Functor Between Partial Orders References Introduction: "Bad Platonic Metaphysics" Consider the following example of "bad metaphysics." Given all the entities that have a certain property, there is one entity among them that exemplifies the property in an absolutely perfect and universal way. It is called the "concrete universal." There is a relationship of "participation" or "resemblance" so that all the other entities that have the property "participate in" or "resemble" that perfect example, the concrete universal. And conversely, every entity that participates in or resembles the universal also has the property. The concrete universal represents the "essence" of the property. All the other instances of the property have "imperfections." There is a process of removing imperfections so that by removing all the imperfections, one arrives at the essence of the property, the concrete universal. To the modern ear, all this sounds like the worst sort of "bad Platonic metaphysics." Yet there is a mathematical theory developed within the last seventy years, category theory [MacLane 1971], that provides precisely that treatment of concrete universals within mathematics. A simple example using sets will illustrate the points. Given two sets A and B, consider the property of sets: F(X) "X is contained in A and is contained in B." In other words, the property is the property of being both a subset of A and a subset of B. In this example, the participation relation is the subset inclusion relation. There is a set, namely the intersection or meet of A and B, denoted AB, that has the property (so it is a "concrete" instance of the property), and it is universal in the sense that any other set has the property if and only if it participates in (i.e., is included in) the universal example: concreteness: F(AB), i.e., ABA and ABB, and universality: X participates in AB if and only if F(X), i.e., X AB if and only if XA and XB. This example of a concrete universal is quite simple, but all this "bad metaphysical talk" has highly developed and precise models in category theory. This interpretation of the universals of category theory as concrete universals is the main point of this paper. We will briefly mention two other controversies in philosophy related to concrete universals: the Third Man Argument and the set theoretical paradoxes. Also we will consider one of the most important uses of concrete universals in pure mathematics, namely adjoint functors or adjunctions, and we show how the building blocks of adjunctions can be recombined in a new way to define the notion of a brain functor that abstractly models a brain. Theories of Universals In Plato's Theory of Ideas or Forms (), a property F has an entity associated with it, the universal uF, which uniquely represents the property. An object x has the property F, i.e., F(x), if and only if (iff) the object x participates in the universal uF. Let μ (from or methexis) represent the participation relation so "x μ uF" reads as "x participates in uF". Given a relation μ, an entity uF is said to be a universal for the property F (with respect to μ) if it satisfies the following universality condition: for any x, x μ uF if and only if F(x). A universal representing a property should be in some sense unique. Hence there should be an equivalence relation () so that universals satisfy a uniqueness condition: if uF and uF' are universals for the same F, then uF uF'. A mathematical theory is said to be a theory of universals if it contains a binary relation μ and an equivalence relation so that with certain properties F there are associated entities uF satisfying the following conditions: (I) Universality: for any x, x μ uF iff F(x), and (II) Uniqueness: if uF and uF' are universals for the same F [i.e., satisfy (I) above], then uF uF'. A universal uF is said to be abstract if it does not participate in itself, i.e., ¬(uF μ uF). Alternatively, a universal uF is concrete if it is self-participating, i.e., uF μ uF. 2 Set Theory as The Theory of Abstract Universals There is a modern mathematical theory that readily qualifies as a theory of universals, namely set theory. The universal representing a property F is the set of all elements with the property: uF = { x | F(x) }. The participation relation is the set membership relation usually represented by . The universality condition in set theory is the equivalence called a (naive) comprehension axiom: there is a set y such that for any x, xy iff F(x). Set theory also has an extensionality axiom, which states that two sets with the same members are identical: for all x, (x y iff x y') implies y = y'. Thus if y and y' both satisfy the comprehension axiom scheme for the same F then y and y' have the same members so y = y'. Hence in set theory the uniqueness condition on universals is satisfied with the equivalence relation () as equality (=) between sets. Thus naive set theory qualifies as a theory of universals. The hope that naive set theory would provide a general theory of universals proved to be unfounded. The naive comprehension axiom lead to inconsistency for such properties as F(x) "x is not a member of x" xx If R is the universal for that property, i.e., R is the set of all sets which are not members of themselves, the naive comprehension axiom yields a contradiction. RR iff RR. Russell's Paradox The characteristic feature of Russell's Paradox and the other set theoretical paradoxes is the self-reference wherein the universal is allowed to qualify for the property represented by the universal, e.g., the Russell set R is allowed to be one of the x's in the universality relation: x R iff xx. There are several ways to restrict the naive comprehension axiom to defeat the set theoretical paradoxes, e.g., as in Russell's type theory, Zermelo-Fraenkel set theory, or von Neumann-Bernays set theory. The various restrictions are based on an iterative concept of set [Boolos 1971] which forces a set y to be more "abstract", e.g., of higher type or rank, than the elements xy. Thus the universals provided by the various set theories are "abstract" universals in the intuitive sense that they are more abstract than the objects having the property represented by the universal. Sets may not be members of themselves.1 With the modifications to avoid the paradoxes, a set theory still qualifies as a theory of universals. The membership relation is the participation relation so that for suitably restricted predicates, there exists a set satisfying the universality condition. Set equality serves as the equivalence relation in the uniqueness conditions. But set theory cannot qualify as a general theory of universals. The paradox-induced modifications turn the various set theories into theories of abstract (i.e., non-self-participating) universals since they prohibit the selfmembership of sets. 1 Quine's system ML [1955b] allows "VV" for the universal class V, but no standard model of ML has ever been found where "" is interpreted as set membership [viz. Hatcher 1982, Chapter 7]. We are concerned with theories that are "set theories" in the sense that "" can be interpreted as set membership. 3 Concrete Universals Philosophy contemplates another type of universal, a concrete universal. The intuitive idea of a concrete universal for a property is that it is an object that has the property and has it in such a universal sense that all other objects with the property resemble or participate in that paradigmatic or archetypal instance. The concrete universal uF for a property F is concrete in the sense that it has the property itself, i.e., F(uF). It is universal in the intuitive sense that it represents F-ness is such a perfect and exemplary manner that any object resembles or participates in the universal uF if and only if it has the property F. The intuitive notion of a concrete universal occurs in ordinary language (the "allAmerican boy"), in Greek-inspired Christian theology (the Word made flesh together with imitatio Christi as the participation or resemblence relation to the concrete universal), in the arts and literature (the old idea that great art uses a concrete instance to universally exemplify certain human conditions), and in philosophy (the perfect example of F-ness with no imperfections, only those attributes necessary for F-ness). The notion of a concrete universal occurred in Plato's Theory of Forms [Malcolm 1991]. Plato's forms are often considered to be abstract or non-self-participating universals quite distinct and "above" the concrete instances. In the words of one Plato scholar, "not even God can scratch Doghood behind the Ears" [Allen 1960]. But Plato did give examples of self-participation or self-predication, e.g., that Justice is just [Protagoras 330]. Moreover, Plato often used expressions that indicated self-predication of universals. But Plato also used language which suggests not only that the Forms exist separately () from all the particulars, but also that each Form is a peculiarly accurate or good particular of its own kind, i.e., the standard particular of the kind in question or the model () to which other particulars approximate. [Kneale and Kneale 1962, 19] But many scholars regard the notion of a Form as paradeigma or concrete universal as an error. For general characters are not characterized by themselves: humanity is not human. The mistake is encouraged by the fact that in Greek the same phrase may signify both the concrete and the abstract, e.g. (literally "the white") both "the white thing" and "whiteness", so that it is doubtful whether (literally "the white itself") means "the superlatively white thing" or "whiteness in abstraction". [Kneale and Kneale 1962, 19-20] Thus some Platonic language is ambivalent between interpreting a form as a concrete universal ("the superlatively white thing") and an abstract universal ("whiteness in abstraction"). The literature on Plato has reached no resolution on the question of self-predication. Scholarship has left Plato on both sides of the fence; many universals are not self-participating but some are. It is fitting that Plato should exhibit this ambivalence since the self-predication issue has only come to a head in the 20th century with the set theoretical antinomies. Set theory had to be reconstructed as a theory of universals that were rigidly non-self-participating. The reconstruction of set theory as the theory of abstract universals cleared the ground for a separate theory of universals that are always self-participating. Such a theory of concrete universals would realize the self-predicative strand of Plato's Theory of Forms. A theory of concrete universals would have an appropriate participation relation μ so that for certain properties F, there are entities uF satisfying the universality condition: 4 for any x, x μ uF if and only if F(x). The universality condition and F(uF) imply that uF is a concrete universal in the previously defined sense of being self-participating, uF μ uF. A theory of concrete universals would also have to have an equivalence relation so the concrete universals for the same property would be the universal up to that equivalence relation. Is there a precise mathematical theory of concrete universals? Our claim is that category theory is precisely that theory. To keep matters simple and intuitive, all our examples will use one of the simplest examples of categories, namely partially ordered sets.2 Consider the universe of subsets or power set P(U) of a set U with the inclusion relation as the partial ordering relation. Given sets a and b, consider the property F(x) x a & x b. The participation relation is set inclusion and the intersection a b is the universal uF for this property F(x). The universality relation states that the intersection is the greatest lower bound of a and b in the inclusion ordering: for any x, x ab iff x a & x b. The universal has the property it represents, i.e., ab a & ab b, so it is a selfparticipating or concrete universal. Two concrete universals for the same property must participate in each other. In partially ordered sets, the antisymmetry condition, y y' & y' y implies y = y', means that equality can serve as the equivalence relation in the uniqueness condition for universals in a partial order. Concrete Universals in more general categories For the concrete universals of category theory,3 the participation relation is the uniquelyfactors-through relation. It can always be formulated in a suitable category as: "x μ u" means "there exists a unique arrow xu". Then x is said to uniquely factor through u, and the arrow xu is the unique factor or participation morphism. In the universality condition, for any x, x μ u if and only if F(x), 2 A binary relation on U is a partial order if for all u,u',u''U, it is reflexive (uu), transitive (uu' and u'u'' imply uu''), and anti-symmetric (uu' and u'u imply u=u'). For less trivial examples with more of a categorytheoretic flavor, see Ellerman 1988. 3 In the general case, a category may be defined as follows [e.g., MacLane and Birkhoff 1967 or MacLane 1971]: A category C consists of (a) a set of objects a, b, c, ..., (b) for each pair of objects a,b, a set homC(a,b) = C(a,b) whose elements are represented as arrows or morphsims f: a b, (c) for any f homC(a,b) and g homC(b,c), there is the composition gf: abc in homC(a,c), (d) composition of arrows is an associative operation, and (e) for each object a, there is an arrow 1a homC(a,a), called the identity of a, such that for any f: ab and g:ca, f1a = f and 1a g = g. An arrow f:ab is an isomorphism, a b, if there is an arrow g:ba such that fg = 1b and gf = 1a. A functor is a map from one category to another that preserves composition and identities. 5 the existence of the identity arrow 1u:uu is the self-participation of the concrete universal that corresponds with F(u), the application of the property to u. In category theory, the equivalence relation used in the uniqueness condition is the isomorphism ().4 It is sometimes convenient to "turn the arrows around" and use the dual definition where "x μ u" means "there exists a unique arrow ux" that can also be viewed as the original definition stated in the dual or opposite category. Category theory qualifies as a theory of universals with participation defined as "uniquely factors through" and the equivalence relation taken as isomorphism. The universals of category theory are self-participating or concrete; a universal u uniquely factors through itself by the identity morphism. Category theory as the theory of concrete universals has quite a different flavor from set theory, the theory of abstract universals. Given the collection of all the elements with a property, set theory can postulate a more abstract entity, the set of those elements, to be the universal. But category theory cannot postulate its universals because those universals are concrete. Category theory must find its universals, if at all, among the entities with the property. Universals as Essences The concrete universal for a property represents the essential characteristics of the property without any imperfections (to use some language of an Aristotelian stamp). All the objects in category theory with universal mapping properties such as limits and colimits [viz. Schubert 1972, Chaps. 7-8] are concrete universals for universal properties. Thus the universals of category theory can typically be presented as the limit (or colimit) of a process of filtering out or eliminating imperfections to arrive at the pure essence of the property. Consider the previous example of the intersection ab of sets a and b as the concrete universal for the property F of being contained in a and in b. Given a set x with the property of "being a subset of both a and b," an imperfection of x is another set x' with the property but which is not contained in x. Fig. 1: The set x' is an imperfection of the set x relative to the property of being a subset of both a and b. 4 Thus it must be verified that two concrete universals for the same property are isomorphic. By the universality condition, two concrete universals u and u' for the same property must participate in each other. Let f:u'u and g:uu' be the unique arrows given by the mutual participation. Then by composition gf:u'u' is the unique arrow u'u' but 1u' is another such arrow so by uniqueness, gf = 1u'. Similarly, fg:uu is the unique self-participation arrow for u so fg = 1u. Thus mutual participation of u and u' implies u u'. 6 If sets x and y both have the property, and x is contained in y then y is said to be more essential (in the sense of being "equally or more of the essence") than x. Fig. 2: The set y is more essential than x relative to the property of being a subset of both a and b. If y is more essential than x then any imperfection of y is an imperfection of x, and x may have a few other imperfections of its own. In this case, the process of eliminating or filtering out imperfections and becoming "more essential" is the process of taking the union of sets. If we remove all the imperfections, i.e., add to x all the other elements common to a and b, then we arrive at the "essence" of the property, the concrete universal ab for the property. The property F(x) x a & x b is preserved under arbitrary unions: if F(xss) for any xss in {xss| ß B}, then F(ßxss). Hence given any collection of instances {xss| ß B} of the property F, their union is more essentially F than the instances. None of the sets in the collection are imperfections of the union. Thus the limit of this process, the "essence of F-ness," can be obtained as the union of all the instances of F: {x | x a & x b } = ab. The Essence of being a Subset of Set a and a Subset of Set b Obtained by Filtering Out All Imperfections. It has no imperfections relative to the property F so it is the concrete universal. Moreover, since the universal is concrete, the set ab is among the sets x involved in the union and it contains all the other such sets x . Thus the union is "taken on," i.e., is equal to one of the sets in the union. All the category theory examples can be dualized by "reversing the arrows." Reversing the inclusion relation in the definition of F yields the property: G(x) a x & b x. The participation relation μ for G is the reverse of inclusion and the union of a and b is the concrete universal. The universality condition is: for all x, x ab iff a x & b x. If x has the property G but is not the universal, then x has certain imperfections. An imperfection of x (relative to the G property) would be given by an another set x' containing both a and b but not containing x. A set of instances of G could be purified of some imperfections by taking the intersection of the set. G-ness is preserved under arbitrary intersections. The intersection of a collection of sets with the property G is (equally or) more essential than the sets in the collection. None of the sets in the collection are imperfections of the intersection. Thus the 7 universal or essence of G-ness can be obtained as the intersection of all the sets with the property G: {x | a x & b x } = ab. The union of a and b has no imperfections relative to the property G. Entailment as Participation Between Concrete Universals In Plato's Theory of Forms, a logical inference is valid because it follows the necessary connections between universals. Threeness entails oddness because the universal for threeness "brings on" [ or epipherei, viz. Vlastos 1981, 102; or Sayre 1969, Part IV] or "shares in" the universal for oddness. In a mathematical theory of universals, the "entailment" relation between universals is defined as follows: given universals uF and uG, uF entails uG if for any x, if x μ uF then x μ uG. In set theory, the participation relation μ is the membership relation so the entailment relation between sets as abstract universals is the inclusion relation. Thus in set theory as the theory of abstract universals, the entailment relation (inclusion) between universals is not the same as the participation relation (membership). The difference between inclusion and membership is illustrated by the copulas in "All roses are beautiful" and "The rose is beautiful." In category theory, the participation relation μ is the uniquely-factors-through relation and the universals are self-participating. If uG entails uF, then x μ uG implies x μ uF. Since uG μ uG (a relationship that does not hold for abstract universals), it follows that uG μ uF. In short, for the concrete universals of category theory, Entailment relation = Participation relation restricted to concrete universals. To speak in a Platonic philosophical mode for illustrative purposes, let "The Rose" and "The Beautiful" be the concrete universals for the respective properties. In the theory of concrete universals, the general statement "All roses are beautiful" and the singular statement "The Rose is beautiful" are equivalent. Both express the proposition that "The Rose participates in The Beautiful," and that proposition is distinct from the statement "The rose is beautiful" (about a rather imperfect flower in one's backyard). For an example of entailment, let us first consider another universal in the partial order of subsets of some given universe set. Given sets a and b, the complement of a relative to b is the concrete universal for the property H(x) ax b. Let the concrete universal be symbolized as ab so by concreteness and universality we have: a(ab) b, and for all x, x ab iff ax b. 8 Fig. 3: Relative complement ab is the union of b with the complement of a. The property F(x) x a & x b entails the property H(x) ax b. The entailment between the properties is realized concretely by the participation relationship between the two concrete universals for the respective properties: ab ab. Universal for F Participates in Universal for H The reasoning is that F(x) implies x ab, and ab ab so x( ab) (by transitivity of inclusion) and thus H(x). Thus the entailment, "for all x, F(x) implies H(x)," is realized concretely by the participation of the concrete universal for F(x) in the concrete universal for H(x). We can now pair together the statements in our intuitive example and the corresponding rigorous statements in the set theoretical example (using the correlation "The Rose" (ab) and "The Beautiful" ab). The three statements in each column of the table are equivalent. Intuitive Example Corresponding Rigorous Statement in Set Example All roses are beautiful. For all subsets x, x a & x b implies ax b. The Rose is beautiful. a (ab) b. The Rose participates in The Beautiful. ab ab. The Third Man Argument in Plato Much of the modern Platonic literature on self-participation and self-predication [e.g., Malcolm 1991] stems from the work of Vlastos on the Third Man argument [1954, 1981]. The name derives from Aristotle, but the argument occurs in the dialogues. But now take largeness itself and the other things which are large. Suppose you look at all these in the same way in your mind's eye, will not yet another unity make its appearance-a largeness by virtue of which they all appear large? So it would seem. If so, a second form of largeness will present itself, over and above largeness itself and the things that share in it, and again, covering all these, yet another, which will make all of them large. So each of your forms will no longer be one, but an indefinite number. [Parmenides, 132] If a form is self-predicative, the participation relation can be interpreted as "resemblance". An instance has the property F because it resembles the paradigmatic example of F-ness. But then, the Third Man argument contends, the common property shared by Largeness and other large things gives rise to a "One over the many", a form Largeness* such that Largeness and the large things share the common property by virtue of resembling Largeness*. And the argument repeats itself giving rise to an infinite regress of forms. A key part of the Third Man argument is what Vlastos calls the Non-Identity thesis: NI If anything has a given character by participating in a Form, it is not identical with that Form. [Vlastos 1981, 351] It implies that Largeness* is not identical with Largeness. P. T. Geach [1956] has developed a self-predicative interpretation of Forms as standards or norms, an idea he attributes to Wittgenstein. A stick is a yard long because it resembles, lengthwise, the standard yard measure. Geach avoids the Third Man regress with the 9 exceptionalist device of holding the Form "separate" from the many so they could not be grouped together to give rise to a new "One over the many". Geach aptly notes the analogy with Frege's ad hoc and unsuccessful attempt to avoid the Russell-type paradoxes by allowing a set of all and only the sets which are not members of themselves-except for that set itself [viz. Quine 1955a, Geach 1980]. Category theory provides a mathematical model for the Third Man argument, and it shows how to avoid the regress. The category-theoretic model shows that the flaw in the Third Man argument lies not in self-predication but in the Non-Identity thesis [viz. Vlastos 1954, 326329]. "The One" is not necessarily "over the many"; it can be (isomorphic to) one among the many. In mathematical terms, a colimit or limit can "take on" one of the elements in the diagram. In the special case of sets ordered by inclusion, the union or intersection of a collection of sets is not necessarily distinct from the sets in the collection; it could be one among the many. For example, let A = {Ass} be the One formed as the union of a collection of many sets {Ass}. Then add A to the collection and form the new One* as A* = {Ass} A. This operation leads to no Third Man regress since A* = A. Whitehead described European philosophy as a series of footnotes to Plato, and the Theory of Forms was central to Plato's thought. We have seen a number of ways in which the interpretation of category theory as the theory of concrete universals provides a rigorous selfpredicative mathematical model for Plato's Theory of Forms and for the intuitive notion of a concrete universal elsewhere in philosophy. Adjoint Functors One of the most important and beautiful notions in category theory is the notion of a pair of adjoint functors. The developers of category theory, Saunders MacLane and Samuel Eilenberg, famously said that categories were defined in order to define functors, and functors were defined in order to define natural transformations. Their original paper [Eilenberg and MacLane 1945] was entitled not "General Theory of Categories" but General Theory of Natural Equivalences. Adjoints were defined more than a decade later by Daniel Kan [1958] but the realization of their foundational importance has steadily increased over time [Lawvere 1969; Lambek 1981]. Now it would perhaps not be too much of an exaggeration to see categories, functors, and natural transformations as the prelude to defining adjoint functors. The notion of adjoint functors (and the constituent semi-adjunctions defined below) includes all the instances of concrete universal mapping properties discussed above. As Steven Awodey put it in his text: The notion of adjoint functor applies everything that we have learned up to now to unify and subsume all the different universal mapping properties that we have encountered, from free groups to limits to exponentials. But more importantly, it also captures an important mathematical phenomenon that is invisible without the lens of category theory. Indeed, I will make the admittedly provocative claim that adjointness is a concept of fundamental logical and mathematical importance that is not captured elsewhere in mathematics. [Awodey 2006, 179] Other category theorists have given similar testimonials. To some, including this writer, adjunction is the most important concept in category theory. [Wood 2004, 6] 10 The isolation and explication of the notion of adjointness is perhaps the most profound contribution that category theory has made to the history of general mathematical ideas." [Goldblatt 2006, 438] Nowadays, every user of category theory agrees that [adjunction] is the concept which justifies the fundamental position of the subject in mathematics. [Taylor 1999, 367] We will try to illustrate how adjoint functors relate to our theme of concrete universals while staying within the methodological restriction of using examples from partial orders (where adjunctions are called "Galois connections"). We have been working within the inclusion partial order on the set of subsets P(U) of a universe set U. Consider the set of all ordered pairs of subsets <a,b> from the Cartesian product P(U)P(U) where the partial order (using the same symbol ) is defined by pairwise inclusion. That is, given the two ordered pairs <a', b'> and <a,b>, we define <a',b'> <a,b> if a' a and b' b. Order-preserving maps can be defined each way between these two partial orders. From P(U) to P(U)P(U), there is the diagonal map (x) = <x,x>, and from P(U)P(U) to P(U), there is the meet map (<a,b>) = a b. Consider now the following "adjointness relation" between the two partial orders: (c) <a,b> iff c (<a,b>) Adjointness Equivalence for sets a, b, and c in P(U). It has a certain symmetry that can be exploited. If we fix <a,b>, then we have the previous universality condition for the meet of a and b: for any c in P(U), c a b iff (c) <a,b>. Universality Condition for Meet of Sets a and b The defining property on elements c of P(U) is that (c) <a,b> (just a fancy way of saying that c is a subset of both a and b). But using the symmetry, we could fix c and have another universality condition using the reverse inclusion in P(U)P(U) as the participation relation: for any <a,b> in P(U)P(U), <a,b> (c) iff c a b Universality Condition for (c).5 Here the defining property on elements <a,b> of P(U)P(U) is that the meet of a and b is a superset of the given set c. The concrete universal for that property is the image of c under the diagonal map (c) = <c,c>, just as the concrete universal for the other property defined given <a,b> was the image of <a,b> under the meet map (<a,b>) = a b. Thus in this adjoint situation between the two categories P(U) and P(U)P(U), we have a pair of maps ("adjoint functors") going each way between the categories such that each element in a category defines a certain property in the other category and the map carries the element to the concrete universal for that property. P(U) P(U)P(U) and : P(U)P(U) P(U) Example of Adjoint Functors Between Partial Orders 5 We have written <a,b> (c) "backwards" to be an instance of the participation relation "x μ uF" but it would more conventionally be written (c) <a,b>. 11 The notion of a pair of adjoint functors is ubiquitous; it is one of the main tools that highlights concrete universals throughout modern mathematics. The Heteromorphic Analysis of Adjunctions We have seen that there are two concrete universals (often one is trivial like (c) in the above example) involved in an adjunctions and that the object-to-object maps or relations were always within one category (or partial order), e.g., the "hom-sets" in a category where "hom" is short for homomorphism (a morphism between objects in the same category). Using object-toobject maps between objects of different categories (properly called "heteromorphisms" or "chimera morphisms"), the notion of an adjunction can be factored into two semior halfadjunctions each of which isolates a concrete universal [Ellerman 2006, 2007]. This heteromorphic treatment of adjoints will be illustrated using the above example. The objects cP(U) in the partial order P(U) are single subsets c of U and the objects <a,b> in the partial order P(U)P(U) are pairs of subsets of U. A heteromorphism or het from a single subset c to the pair of subsets <a,b> is given by the relation c a and c b which could be symbolized c <a,b>. Fixing <a,b>, there is a single subset (<a,b>) = ab with a canonical het ab <a,b>. Then the functor that takes <a,b> to ab gives a right semi-adjunction if for every het from c <a,b>, there is a (unique) hom c ab that gives us the following (commutative) diagram where the arrows are hets. Fig. 4: Right semi-adjunction diagram. This gives the following if-and-only-if (iff) equivalence between the diagonal het and the horizontal hom: c <a,b> iff c ab. Universality for right semi-adjunction. Similarly for given c, there is a canonical het c (c). Then the functor that takes c to (c) is a left semi-adjunction if for any given het c <a,b>, there is a (unique) (c) <a,b> to make the following diagram commute. Fig. 5: Left semi-adjunction diagram. The corresponding universality equivalence is: (c) <a,b> iff c <a,b> Universality for left semi-adjunction. 12 The concept of a semi-adjunction is the most general concept of a concrete universal in category theory. The name "semi-adjunction" (or "half-adjunction") is derivative from "adjunction" since two semi-adjunctions with the same diagonal hets, c<a,b> in this case, combine to give an adjunction: (c) <a,b> iff c <a,b> iff c ab Adjunction equivalence with het middle term. Gluing together the two left and right semi-adjunction diagrams along the common het c<a,b> gives the adjunctive square diagram representing an adjunction. Fig. 6: Two semi-adjunctions = One adjunction Ordinarily the middle het term is left out, so we get the usual form of the adjunction equivalence: (c) <a,b> iff c ab Usual form of adjunction equivalence. The left or right semi-adjunctions are the most general form of concrete universals, and the adjunctions or pairs of adjoint functors are the special cases where left and right semiadjunctions exist for the same hets. Brain functors If the concrete universals of category theory, which combine in one way to form an adjunction, serve to describe the important and natural concepts within pure mathematics, then one might well expect the concrete universals to also be important in applications. One payoff from analyzing the important concept of an adjunction into two semiadjunctions is that we can then reassemble those parts in a different way to define the new concept that is speculatively named a "brain functor." The basic idea is to think of one category in a semi-adjunction as the "environment" and the other category as an "organism." Instead of semi-adjunctions representing within each category the hets going one way between the categories, suppose the hets going both ways were represented by semi-adjunctions within one of the categories (the "organism"). A het from the environment to the organism is, say, a visual stimulus. Then a left semiadjunction would play the role of the brain in providing the re-cognition of the stimulus as, say, a perception of a tree where the internal recognition is represented by the morphism inside the "organism" category. 13 Fig. 7: Perceiving brain presented as a left semi-adjunction. It is an old philosophical theme in the Platonic tradition that external stimuli do not give knowledge; the stimuli only trigger the internal perception or recognition that is knowledge. In De Magistro (The Teacher), the neo-Platonic Christian philosopher-theologian Augustine of Hippo (Annaba in modern Algeria) developed an argument (in the form of a dialogue with his son Adeodatus) that as teachers teach, it is only the student's internal appropriation of what is taught that gives understanding. Then those who are called pupils consider within themselves whether what has been explained has been said truly; looking of course to that interior truth, according to the measure of which each is able. Thus they learn,.... But men are mistaken, so that they call those teachers who are not, merely because for the most part there is no delay between the time of speaking and the time of cognition. And since after the speaker has reminded them, the pupils quickly learn within, they think that they have been taught outwardly by him who prompts them. (Augustine De Magistro, Chapter XIV) The basic point is the active role of the mind in generating understanding. This is clear even at the simple level of understanding spoken words. We hear the auditory sense data of words in a completely strange language as well as the words in our native language. But the strange words 'bounce off' our minds with no resultant understanding while the words in a familiar language prompt an internal process of generating a meaning so that we understand the words. There are also hets going the other way from the "organism" to the "environment" and there is a similar distinction between mere behavior and an action which expresses an intention. Mathematically that is described by dualizing or turning the arrows around which gives an acting brain presented as a right semi-adjunction. Fig. 8: Acting brain as a right semi-adjunction. 14 In the heteromorphic treatment of adjunctions, an adjunction arises when the hets from one category to another, Het(X,A), have a right semi-adjunction, Het(X,A) Hom(X,G(A)), and a left semi-adjunction, Hom(F(X),A) Het(X,A). But instead of taking the same set of hets as being represented by two different functors on the right and left, suppose we consider a single functor B(X) that represents the hets Het(X,A) on the left: Het(X,A) Hom(B(X),A), and represents the hets Het(A,X) [going in the opposite direction] on the right: Hom(A,B(X)) Het(A,X). If the hets each way between two categories are represented by the same functor B(X) as left and right semi-adjunctions, then that functor is said to be a brain functor. Thus instead of a pair of functors being adjoint, we have a single functor B(X) with values within one of the categories (the "organism") as representing the two-way interactions, "cognition" and "action," between that category and another one (the "environment"). The diagram for an adjunction arises by gluing together the two diagrams for the left and right semi-adjunctions along the common diagonal het XA. Fig. 9: Combining two semi-adjunctions make an adjunction The combined diagram is the adjunctive square that represents an adjunction in the hetermorphic treatment of adjunctions. Fig. 10: Adjunctive Square Diagram. The diagram for a brain functor is obtained by gluing together the diagrams for the left and right semi-adjunctions at the common values of the brain functor B(X). 15 Fig. 11: Combining two semi-adjunctions to make a "brain" This gives the brain functor "butterfly"6 diagram-where we have taken the liberty to relabel the diagram for the brain as the language faculty for understanding and producing speech. Fig. 12: Brain functor diagram interpreted as language faculty A simple example of a brain functor, where the two categories are partial orders, is given in the Appendix. Category Theory and Foundations What is the relevance of category theory to the foundations of mathematics? Today, this question might be answered by pointing to Lawvere and Tierney's theory of topoi [e.g., Lawvere 1972, Lawvere et al. 1975, or Hatcher 1982]. Topos theory can be viewed as a categorically formulated generalization of set theory to abstract sheaf theory. A set can be viewed as a sheaf of sets on the one-point space, and much of the machinery of set theory can be generalized to sheaves [Ellerman 1974]. Since much of mathematics can be formulated in set theory, it can be reconstructed with many variations in topoi. The concept of category theory as the logic of concrete universals presents quite a different picture of the foundational relevance of category theory. Topos theory is important in its own right as a generalization of set theory, but it does not exclusively capture category 6 Erase the labels and the arrows give the outline of a butterfly. 16 theory's foundational relevance. Concrete universals do not "generalize" abstract universals, so as the theory of concrete universals, category theory does not try to generalize set theory, the theory of abstract universals. Category theory presents the theory of the other type of universals, the self-participating or concrete universals. Logic becomes concrete in category theory as the theory of concrete universals. Facts become things-at least in the Platonic Heaven of mathematics. Properties F can be realized concretely as things, the universals uF. The fact that x is an F-instance is realized concretely by a thing, the unique participation morphism xuF. A universal implication "for all x, F(x)implies H(x)" is realized concretely by another thing, the unique participation morphism uFuH wherein one universal "brings on" or entails another universal. Category theory is relevant to foundations in a different way than set theory. As the theory of concrete universals, category theory does not attempt to derive all of mathematics from a single theory. Instead, category theory's foundational relevance is that it provides universality concepts to characterize the important structures, schema, or Forms throughout mathematics (e.g., adjunctions). Moreover, if the concrete universals characterize important concepts within pure mathematics, it should not be too surprising if they might also characterize, albeit at a very abstract level, important concepts and canonical schema (or Forms) in applications. The application scheme outlined here is the brain functor (obtained by rearranging the heteromorphic building blocks of adjunctions) which abstractly models the dual functions of perception and action. The importance of category theory is that it provides a criterion of importance, concrete universality. Category theory provides the concepts to isolate the universal instance (where it exists) from among all the instances of a property. The Concrete Universal is the most important instance of a property because it represents the property in a paradigmatic way. All other instances have the property by virtue of participating in the Concrete Universal. Appendix: A Brain Functor Between Partial Orders A simple example of a brain functor using partial orders will be developed. In this setting, only the simplest "brain function" can be modeled, namely the building and functioning of an internal model of the external reality such as an internal coordinate system to map an external set of locations. The external reality is given by a set of atomic points or locations Y, the atomic coordinates are the points in X, and the coordinate mapping function is the given function f:XY. Just to keep the mathematics not completely trivial, we do not require f to be an isomorphism; multiple coordinates might refer to the same point (i.e., f is not necessarily one-toone) and some points might not have coordinates (i.e., f is not necessarily onto). The two partial orders are the inclusion-ordered subsets of points P(Y) and the inclusion-ordered subsets of coordinates P(X). In the case where the "brain" is an "electronic brain" or computer, Y is the set of locations on an external input/output device such as a floppy disk or any other external memory device. Each location is marked with a 0 or 1, so the subsets VP(Y) would be the external sets of 1s. The set X would be the set of internal memory locations which also contain either a 0 or 1, so the subsets UP(X) are the internal sets of 1s. The coordinate function f:XY maps the internal memory locations to the external disk locations. The dual perception/action functions in 17 the electronic brain would be the familiar read/write operations between the computer and the external input/output device. The brain functor in this example is f-1:P(Y)P(X) where for any subset VP(Y), the value of the brain functor is: f-1(V) = {xX: f(x)V}. Given a subset VY, what is the "best" internal subset UX that represents or recognizes V? The heteromorphism VU is defined by the property, F(U) = "U is complete for V" in the sense that all the xX that map to V are contained in U, i.e., VU means V {yY:x, if f(x) = y then xU}. The left semi-adjunction for the property F(U) = "U is complete for V" is given by the smallest complete subset f-1(V)P(X) and the universality condition: f-1(V) U iff VU, is satisfied. Fig. 13: Left semi-adjunction to "read" V with smallest complete subset f-1(V) The concrete universal f-1(V) P(X) has the property, i.e., Vf-1(V), and a subset UP(X) has the property, i.e., VU, if and only U participates in the concrete universal U Ê f-1(V) = uF (where "participation" is written as the reverse inclusion). In the dual case of "action," the het UV going in the opposite direction (relative to the perception het VU) from a subset of X to a subset of Y is defined by the property, G(U) = "U is consistent with V " in the sense that no coordinate in U maps outside of V, i.e., UV means f(U) V. The right semi-adjunction for the property G(U) = "U is consistent with V" is given by the largest consistent subset f-1(V)P(X), and the universality condition is: U f-1(V) iff UV. Fig. 14: Right semi-adjunction to "write" V with largest consistent subset f-1(V). The concrete universal f-1(V)P(X) has the property, f-1(V)V, and a subset UP(X) has the property, i.e., UV, if and only if U participates in the concrete universal, i.e., U f-1(V) = uG (where "participation" is the inclusion). Combining the left and right semi-adjunctions at the common "brain" gives the butterfly diagram. 18 Fig. 15: Butterfly diagram for the brain functor f-1:P(Y)P(X) Mathematically, this example is an instance of the general result that any functor that has both right and left adjoints is a brain functor. The right adjoint of f-1(V) is usually symbolized as: f(U) = {yY:x, if f(x) = y then xU} with the adjunction equivalence: f-1(V) U iff V f(U) while the left adjoint of f-1(V) is usually symbolized as: f(U) = f(U) = { yY: xU, f(x) = y} with the adjunction equivalence: f(U) V iff U f-1(V). The quantifier notation is motivated by the special case where f is the projection f = pX :XYY so for any binary relation U XY, then f(U) = {yY: xU(x,y)} and f(U) = {yY:xU(x,y)}. The fact that the read/write functions of an electronic brain can be modeled by the brain functor f-1:P(Y)P(X) might be seen as an artifact of the simplicity of the case. As complexity increases exponentially in animal and human brains, this sort of precise modeling is not to be expected. The point, in such an empirical application, is the canonical scheme or Form that describes the functions of a brain at a conceptual level (e.g., Figure 12 giving the scheme for the language faculty). References Allen, R. E. 1960. "Participation and Predication in Plato's Middle Dialogues." The Philosophical Review 64:147-64. Awodey, Steve 2006. Category Theory. Oxford: Clarendon Press. Boolos, George. 1971. "The Iterative Conception of Set." The Journal of Philosophy 68, (April 22): 215-31. Eilenberg, S., and MacLane, S. 1945. "General Theory of Natural Equivalences." Transactions of the American Mathematical Society 58: 231-94. Ellerman, David 1974. "Sheaves of Structures and Generalized Ultraproducts." Annals of Mathematical Logic 7 (December): 163-95. Ellerman, David 1988. Category Theory and Concrete Universals. Erkenntnis. 28: 409-29. Ellerman, David 2006. A Theory of Adjoint Functors-with some Thoughts on their Philosophical Significance. In What is Category Theory? Giandomenico Sica ed., Milan: Polimetrica: 127-183. 19 20 Ellerman, David 2007. Adjoints and Emergence: applications of a new theory of adjoint functors. Axiomathes. 17 (1 March): 19-39. Geach, P. T. 1956. "The Third Man Again." The Philosophical Review 65: 72-82. Geach, P. T. 1980. Logic Matters. Berkeley: University of California Press. Goldblatt, Robert 2006 (1984). Topoi: the Categorical Analysis of Logic (revised ed.). Mineola NY: Dover. Hatcher, William. 1982. The Logical Foundations of Mathematics. Oxford: Pergamon Press. Kan, Daniel 1958. Adjoint Functors. Transactions of the American Mathematical Society. 87 (2): 294-329. Kneale, William, and Martha Kneale. 1962. The Development of Logic. Oxford: Oxford University Press. Lambek, J. 1981. The Influence of Heraclitus on Modern Mathematics. In Scientific Philosophy Today: Essays in Honor of Mario Bunge. Joseph Agassi and Robert S. Cohen eds., Boston: D. Reidel Publishing Co.: 111-21. Lawvere, F. William 1969. Adjointness in Foundations. Dialectica. 23: 281-95. Lawvere, F. William, ed. 1972. Springer Lecture Notes in Mathematics 274: Toposes, Algebraic Geometry and Logic. Berlin: Springer-Verlag. Lawvere, W., C. Maurer, and G. C. Wraith. 1975. Springer Lecture Notes in Mathematics 445: Model Theory and Topoi. Berlin: Springer-Verlag. MacLane, Saunders. 1971. Categories for the Working Mathematician. New York: SpringerVerlag. MacLane, Saunders, and Garrett Birkhoff. 1967. Algebra. New York: MacMillan. Malcolm, John. 1991. Plato on the Self-Predication of Forms. Oxford: Clarendon Press. Quine, W.V.O. 1955a. On Frege's Way Out. Mind. 64: 145-59. Quine, W.V.O. 1955b. Mathematical Logic. Cambridge, Mass.: Harvard University Press. Sayre, Kenneth. 1969. Plato's Analytic Method. Chicago: University of Chicago Press. Schubert, Horst. 1972. Categories. Trans. Eva Gray. New York: Springer-Verlag. Taylor, Paul 1999. Practical Foundations of Mathematics. Cambridge: CUP. Vlastos, Gregory. 1981. Platonic Studies. Princeton: Princeton University Press. Vlastos, Gregory, ed.. 1978. Plato: A Collection of Critical Essays I: Metaphysics and Epistemology. Notre Dame: University of Notre Dame Press. Wood, Richard J. 2004. Ordered Sets via Adjunctions. In Categorical Foundations. Encyclopedia of Mathematics and Its Applications Vol. 97. Maria Cristina Pedicchio and Walter Tholen eds., Cambridge: Cambridge University Press: 5-47. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Published in Philosophy Today, SPEP Supplement 1999, pp 88-98 The Relevance of Nonsymbolic Cognition to Husserl's Fifth Meditation by Albert A. Johnstone University of Oregon I. Two Objections In his Cartesian Meditations at the outset of the Fifth Meditation, Edmund Husserl proposes to sketch an account of how the meaning, 'other person,' comes to be bestowed on certain items encountered in the perceived surrounding world. As he states the matter, he proposes to "discover in what intentionalities, syntheses, motivations, the sense 'other ego' becomes fashioned." 1 An account of the constitution of such a sense is a necessary step in an account of how objects in the world come to have the sense 'there for others'. The latter demonstration is itself, of course, a necessary step in the larger phenomenological project of showing how the perceived world comes to have the sense it has in the natural attitude of everyday adult life. In introducing his projected account of sense constitution, Husserl presents it as an answer to the general charge that phenomenology entails transcendental solipsism. He judges, and rightly so, that the introduction of the sense 'other' adds a dimension of meaning that converts the perceived world into a common world, with the result that all apparent support is withdrawn from the accusation that phenomenology is transcendental solipsism. Unfortunately, his placing of an allusion to solipsism at the beginning rather than at the conclusion of his account (or better still, in a footnote), has often led to a construal of that account as an attempt to answer the philosophical problem of solipsism. Such an interpretation is clearly mistaken. Sense constitution is an exercise in semantics, and not in ontology. Consequently, the account can 2 hardly be intended as a refutation of solipsism, much less a refutation via a demonstration of the existence of other persons. Admittedly, the situation is somewhat apt to engender confusion. An account of semantic constitution traces out the nature of the evidential situation grounding the constituted sense, and hence closely parallels an epistemological account of knowledge constitution. In addition, Husserl claims in his discussion of skepticism in Ideas I that an appreciation of the evidential situation suffices to reveal "the countersense" committed by those skeptical theses that view essential peculiarities of evidence as deficiencies. 2 As a result, it is inevitable that the account of semantic constitution should contain, implicitly at least, a rebuttal of certain solipsistic theses, namely those committing a countersense of the sort noted by Husserl. Be this as it may, the solipsistic theses affected could not include the classical solipsistic thesis that questions the existence of other minds, where 'a mind' has the sense of 'a private world of representations'. The reason is simply that the sense, 'private world of representations', can only be a subsequent addition to the sense 'other person' being constituted in Husserl's account, and hence a sense available for solipsistic manoeuvres only on the later occasion of its constitution. The present paper proposes to answer two sorts of objections commonly raised against the constitution of the sense 'other' sketched in the Fifth Meditation. One sort features the claim that the sense constituted in Husserl's account is not the genuine sense of 'other subject'--that the proper sense includes essential dimensions ignored in the account, dimensions such as the person's social status and function, 3 or the person's radical irreducibility to another person's possible acts of consciousness. 4 The second sort of objection centers on the claim that the proposed derivation is circular, that is, that it must presuppose what it sets out to constitute. Here some elaboration is in order. 3 Objections of the second sort readily grant that Husserl is right in his estimation of the nature of the task, that to avoid circularity the projected constitution of the sense, 'other subject' must begin at a semantic level that contains no trace of that sense--a level Husserl terms "the sphere of ownness." They grant too that Husserl is right to propose the execution of "a peculiar kind of epoché," 5 one in which abstraction is made from all intentionalities relating in any way to other subjects. They take him to be mistaken only in thinking that such an abstraction may be carried out. Objections diverge somewhat as to the reasons for deeming the requisite semantic level of abstraction impossible of attainment. According to one currently popular view, we acquire our concepts on acquiring the public medium that is language, a claim often presented in the form of the slogan, "We are born into language." 6 According to another line of thought, we are irreducibly social animals, so much so that the sense 'other' permeates in one form or another all our concepts. On yet another widespread line of thinking, views of the world vary radically from culture to culture, a fact that shows our very concepts to be culturally relative, hence culturally constructed, and consequently imbued with the sense 'other' in some form. Now, the two above-noted sorts of objections are based on misunderstandings as to the nature of concepts. Objections of the first sort, those maintaining the inadequacy of the constituted concept, fail to recognize that concepts are complex and built up over time. As a result, what is proposed as the genuine concept of 'other subject' is not seen for what it is in fact: a further elaboration of the concept, one reached only at a much later stage of development. Objections of the second sort overlook the existence of nonlinguistic, noncultural concepts. They fail to recognize the presence of such concepts at the core of linguistic concepts, where they serve as the necessary foundation on which the latter are built. In addition, they fail to recognize the origin of such concepts in the individual's own cognitive endeavors, endeavors that society or 4 culture may channel, promote, or stifle to a considerable extent, but never create. What follows is a preliminary sketch aimed towards a substantiation of these various claims. II. Nonsymbolic Concepts Let us begin with the matter of the existence of nonlinguistic concepts, or to simplify discussion, nonsymbolic concepts, that is, concepts for which the carriers of meaning are neither words spoken or written, nor images of any sort (visual, auditory, or olfactory) but simply what is actually perceived in perceptual encounters. The existence of such concepts is strongly suggested by the intelligent behavior of creatures quite devoid of language, creatures such as animals and infants of every stripe. Very often in the study of adult human cognition, this fact is politely acknowledged, then treated as irrelevant to subsequent investigation. Such an attitude is fostered perhaps by the odd tendency among philosophers to value the disciplines of sociology and anthropology over those of child psychology and primatology. Yet, it generates an account of cognition that is adultist and inadequate. In view of the evolutionary continuity between other primates and humans, and of the developmental continuity between infants and adults, it would be utterly astounding if language acquisition had the effect of effacing totally in adult humans any residue of what are clearly adaptationally successful aptitudes. On the contrary, it is rather to be expected that the more powerful tool of language should build upon and supplement the preexisting cognitive practices, allowing their exercise to remain quite widespread in everyday adult experience. Let us turn, then, to adult human experience, which is where phenomenology would begin in any event. A close survey of one's own adult experience readily finds a wealth of instances of nonsymbolic cognition that are quite independent of language. Let us consider briefly a few such instances drawn from four domains of perceptual cognition: bodily awareness, 5 recognition, awareness of location, perception of objects. (i) Awareness of one's own body. Let us suppose that while reading, I am vaguely aware of a persistent itch, and I scratch the back of my head, which is to say, I raise and flex my left arm, touch close to the place of the itch with bent fingers, then initiate a scratching movement that carries my nails across the spot. No language is involved in the operation. I neither declare my intentions to anyone, nor give myself instructions as to how to proceed. I did not learn to scratch my head through following instructions, whether those of a tutor or those in an owner's manual. Indeed, no instructions could state with any degree of accuracy what peculiar combination of tensions and flexings is necessary in order to raise my arm and bring my hand to the appropriate location, and, despite my proficiency in the activity, I would be quite incapable of articulating a detailed recipe for success. In bodily movements of the sort, language is both inadequate and superfluous. A somewhat analogous situation holds with regard to felt events in one's body. The services of language are irrelevant to knowing what the experience of hunger is like, what it is like to feel contented, or irritable, curious or listless, what to expect of imminently impending events such as sneezes, spasms, outbursts of frustration, and waves of delight, what affective stance to expect to be elicited by visual or auditory irruptions of particular sorts into one's surrounds. An awareness of one's own bodily affective dynamics, at least to some minimal degree, is made unavoidable by the mere fact of being conscious. One's body is always present in one's awareness, marginally or focally, as a highly complex, and often volatile array of tensions, buoyancies, inner contractions, irritations, and insipidities. Linguistic articulation is clearly not required for there to be such awareness. Furthermore, for the most part when language does enter the scene, it is unconcerned with capturing anything but certain quite gross features of what is a 6 rich and complex whole. (ii) Perceptual recognition. Consider a simple case, my recognizing my friend George in a sea of faces. If asked, I would be quite incapable of explaining how I recognize him. I might tentatively mention George's curly hair, but without feeling the explanation was adequate. On further reflection I might speak of his long face, his sad blue eyes, and pale complexion, but only do so on reflection and with the uncomfortable feeling that the description is too general to get to the heart of the matter. For instance, George's face is not simply long; it is quite long comparatively, oval at the bottom with a sharp protruding chin, while the hairline is somewhat hidden by short curls, and the ears, although protruding, are set back somewhat from the line of the face. I could continue thus giving more and more precise descriptions, each well after the fact and each inadequate to capture the specific shape, proportions, and coloration of the various facial features in virtue of which I instantly recognize George. Since I find it so difficult to capture linguistically exactly what it is I recognize, it must be the case that I recognize independently of the services of language--that I have a nonlinguistic concept of George. The situation is similar in a vast number of cases, in recognizing items such as the neighbor's cat, the kitchen, one's car in a parking lot, one's coat in a coat room, one's favorite spot where the fishing is good. The item in question is recognized automatically, as it were, despite one's inability to formulate satisfactorily in language the unique familiar features that make the individual different from others. The recognition is physiognomic and fine-grained, quite different in nature from checking through a list of linguistically conceptualized general features of the sort used, for instance, in identifying an expected but unknown passenger at an airport. 7 It seizes upon a certain peculiar constellation of features--shapes, proportions, colorations, kinetic 7 dynamics, that form a whole that is not analyzable with the words, and hence the concepts made available by one's language. Physiognomic recognition of the sort is also often involved in the recognition of natural kinds. It is not uncommon to find that no adequate description can be given of the nature of the specific features decisive in identifying members of a natural kind, features such as the characteristic square shape of a cow, its wide-muzzled convex nose-bridge, its heavy, awkward gait, or features such as the characteristic sheen, texture, and hues of slate, or copper. Recognition in such cases means recognizing features that can be only roughly and inadequately characterized in the categories made available by language. The features are best conveyed to another speaker nonlinguistically by putting a sample of the relevant kind at the person's disposal for observation. The existence of such cases of recognition, whether of individuals or of natural kinds, cases involving recognition through features for which language has no name, hence no concept, of course implies that there exist nonlinguistic concepts--where having such concepts simply means being able to recognize perceptually with no assist from language. (iii) Awareness of one's spatial location. I hurry home through familiar streets, here turning a corner, there crossing a square, periodically scanning my surrounds while my thoughts flit erratically about. I know where I am going and how to get there. At any point on my way home, I simply recognize my surrounds, and know in what direction to proceed next. I have no need of verbal instructions or outline, any more than a map or an imagistic rehearsal of the experience. Indeed, I may well be quite incapable of giving myself accurate verbal instructions, of pointing out, for instance, that the fountain on the right has a lion's head, or that the next turn is the third street on the left, or that 8 there is a bakery on the opposite corner. The situation is similar to that in the hearing of a familiar song, where in the presence of any given line, I simply know what comes next. I have a concept of my surrounds in the sense that I recognize certain places as familiar, have some awareness of what may be found there, and expect to encounter certain further places if I should proceed in particular directions. As one might put the matter unhelpfully, I have a nonsymbolic cognitive map. (iv) Perception of material objects. Let us suppose that, feeling moderately peckish, I notice some fruit in a bowl, grasp a shiny bright apple, and bite into it. I expect the apple to have features falling within a certain range of variation, a certain weight, solidity, taste, texture, aroma, crispness. Without giving any thought to the matter, I assume that the apple will be less heavy than a cannon-ball, will not disintegrate in my grasp, will not taste of garlic, and I would be astounded to find otherwise. My expectations can hardly be attributed to the services of language. Language is unnecessary to effectuate the association of the various noticeable co-present features of the apple, just as it is powerless to generate expectations of the taste, texture, and fragrance peculiar to apples. Likewise, the concept of an individual material object, as applied to unattached, graspable, and easily moved everyday objects, or as applied to animals that move about, cannot plausibly be viewed as a creation of language. To be an individual in such cases is simply to be detached and displaceable and largely the same over time while being only partially perceived at any given time. Awareness of the existence of such entities is primarily a matter of putting successive experiences of an individual together in some way, and would seem quite within the capacity of nonsymbolic cognition lacking any assist from language. Indeed, if a subject had no such capacity, and was utterly devoid of any such awareness, it is quite unclear how language 9 could possibly replace the missing capacity, or effectively communicate the awareness. The above examples of nonsymbolic concepts operative in intelligent goal-directed activity clearly might be multiplied and expanded to other domains. Just as clearly, they counter the claim that all concepts operative in adult life are impregnated with language. Present day thought often considers it a truism that language supplies the categories of thought, creating classifications built on arbitrary divisions within a multidimensional continuum. The truth is quite different. No assist is needed from language to recognize such distinctive qualitative phenomena as the flavor of banana, the smell of methane or of wet dog, the call of a gull, the stealthy flow of feline movement. The phenomena are sufficiently striking and distinctive in their own right to be noticed and subsequently recognized as familiar. What is true in these more striking cases cannot be plausibly denied in the less striking ones. The claim that language is indispensable for the noticing and subsequent recognition of specific hues, textures, odors, or dynamics, is a quite gratuitous one with no visible means of support. 8 The above examples further suggest that linguistic concepts themselves are often not the pure creations of language. Linguistic concepts that involve perceptual acquaintance are more often complex constructions built on the prior acquisitions of nonsymbolic cognition, which are appropriated unaltered and put to service. For instance, for speakers acquainted with live bananas, the expectation that soft creamy flesh of a specific fragrance lies within the shiny, yellow skin of a peculiarly shaped object constitutes the core of the linguistic concept of 'banana'. To this nonlinguistic conceptual core, linguistic commerce adds a classificatory structure (e. g. tropical fruit) together with a wealth of second-hand information regarding maturation, arboreal provenance, native environment, the aromatic secret of n-butyl acetate. Information of the sort gleaned in classrooms, kitchens, and lecture halls, from story books, 10 pulpits, and old wives' tales, information that molds, enriches and fleshes out the concept, waits ever ready to be brought to awareness through perceptual and linguistic associations. Neither the imposed linguistic classificatory structure nor any of the appended second-hand knowledge alters in any way the nonlinguistic core of the concept, such as the expected aromatic softness of the specific sort peculiar to bananas. One's concepts of acquaintances--friends and neighbors--are most often built up in similar fashion. At their core is a recognizable and quasi-unique physiognomy, around which clusters a vast array of perceptual and linguistically garnered information. It seems no exaggeration to say that language is a gift transmittable only to creatures who already make sense of the world. 9 III. Socio-Cultural Influence From the above considerations it is fair to conclude that language can provide no sound grounds for the claim that all our concepts involve the sense 'other person' (and hence none for the claim that Husserl's account of constitution is circular). We have yet to consider the view that socio-cultural indoctrination achieves the envisaged result, that of somehow infusing all our concepts with the sense 'other'. Presumably in this task it is assisted by language, while having additional powerful resources at its disposition. As a result the conceptual situation may be expected to be considerably more complex than it is in the case of language alone. Nevertheless, there are very good reasons for thinking that in their main lines the two situations fail to differ significantly. Consider the instances of nonsymbolic cognition reviewed earlier. In most cases the recognitions and expectations would seem to occur and to be capable of occurring independently of any socio-cultural contribution. Certainly, on the face of things no socio-cultural assistance 11 seems required or even possible for learning such matters as how to get one's arms and legs to move, what encounters to expect with other regions of one's body, how to find a finger that hurts, what to expect next when a laugh is felt to be coming, how to recognize one's mother, how to recognize one's room, what taste to expect milk to have, how to focus one's eyes, how to grasp something, or how to gain awareness that there exist such things as three-dimensional, moveable objects. These various rudimentary cognitive performances are rather the fruit of personal experience and initiative, of a subject's own encounters, discoveries, and observations, in which the participation of others is superfluous in principle at least. This said, it is undeniable that even at the more rudimentary levels that are our present concern, social conditioning has a substantial influence on one's awareness of the world. One may be encouraged by the social surrounds to pay attention to certain things and to ignore or avoid others, to develop certain cognitive pursuits and abilities and to neglect others. In addition, social grooming may have a profound effect on affective evaluations, one the exact extent of which is difficult to assess. For instance, it is not absurd to imagine being taught nonsymbolically from early childhood to react affectively to liver in any of a variety of socially appropriate ways: to find it delicious, disgusting, awe-inspiring, disturbing, comical, or courageenhancing. Equally great variation may be found in the socially promoted affective attitudes deemed appropriate towards other items in the world, for instance, other groups of humans differing in specific ways. Nevertheless, it would be a mistake to lay too much emphasis on the import of social grooming, or worse still, to view such grooming as the capricious author of invariably different human perceptions of the world. Even on the supposition of the complete malleability of affective attitudes, it would in no way follow that an analogous situation obtained for core 12 concepts of the sort considered earlier. Sensuous characteristics remain constant through the fluctuations in valuational and ideational constructs. Liver, for instance, is recognized or identified as liver, not in virtue of the affective evaluations it elicits, but in spite of them; it is recognized through its sensuous characteristics, its opaque, ferrous coloring, semi-gelatinous consistency, sanguineous aroma, and pungent, cloying bitterness. Social grooming does not and cannot alter sensuous characteristics of the sort. Admittedly, the focus of interest may vary considerably from culture to culture (as from individual to individual). One culture may encourage perceptual focus on overall relations, another on the characteristics of individual objects. Likewise, greater importance may be accorded aesthetic value rather than the economic possibilities afforded. It does not follow that the members of different cultures may be rightly said to live in different worlds, except of course in a figurative sense. They are more accurately said to seize upon or appreciate different aspects of world. In this context it is also pertinent to recall that many aspects of the world are the object of common or cross-cultural appreciation. In all cultures, people have fingers, wind blows hair, and water makes things damp. As regards the interests themselves, the variability of human affectivity with culture is obviously too vast a topic for minimally adequate treatment here. Yet, a curious fact might be noted, one that emerges persistently from cross-cultural studies. It is that the various human affective propensities are common to all cultures, proclivities to curiosity, delight, discomfort, surprise, frustration, apprehension, grief, playfulness, rage, aesthetic appreciation. It can hardly be the case that the affective propensities themselves are created by particular cultures. Rather they are merely channeled, awakened or repressed by social incentives. Indeed, the commonality of affective propensities suggests further that these abilities are natural, and as such might be 13 exercised in principle independently of social encouragement or constraints. The latter suggestion gains considerable corroboration from the findings of a cursory phenomenological examination of affective experience. Whereas the cognitive constituent in such experience is a function of prior experience, in particular, social experience, the affective element proper is a felt sensuous process within one's felt body. In this regard it is akin to the sensuous features of one's surrounds, and as such, is not plausibly considered a social creation. IV. The Rationality of Nonsymbolic Cognition One source of the disparaging treatment often accorded nonsymbolic concepts is the fact that they are largely the passively generated progeny of natural processes. Accordingly, they are deemed to be instinctual and to lack any claim to rationality, a property attributable exclusively, on this line of thinking, to human reasoning operating in the medium of language. Rationality is a rule-governed game played only in community settings, one that descends, as Richard Rorty puts it, "on the shoulders of the bright child somewhere around the age of four, without having existed in even the most primitive form hitherto." 10 The truth of the matter is in fact quite different: not only is nonsymbolic cognition rational, but it provides the pancultural foundations without which no linguistically articulated rationality could arise. A brief defense of the point will not be amiss. Consider the operations habitually present in nonsymbolic cognition. By far the most common is expectation of phenomena of a particular type--synchronic in the expectation of contemporaneous phenomena, diachronic in the expectation of future ones. Since expectations of the sort arise from past experience of sequences or concomitances of like types, they are based on evidence, not on a gratuitous hunch, and so are hardly irrational. Furthermore, the expectations often have a degree of confidence that is a direct function of the experienced 14 number of confirming instances of events of the type. For this reason they may plausibly be considered the fruit of a rudimentary form of inductive generalization, and indeed, as Husserl suggests, the original or basic form of induction. 11 Further still, they are often based on observations that are quasi-random in that they are gleaned in the free play of one's spontaneous activity, and hence arise from a more sophisticated and rationally satisfying form of induction. Spontaneous activity makes for quasi-random observations, observations that in a loose sense might not have been made, or might have been replaced by observations made at other times. The presence of an observed regularity in such observations makes plausible the presence of the regularity at times of non-observation, so that an expectation of the regularity is actually the most reasonable one to have, given the evidence. 12 Expectations of the above sorts clearly do not require the services of language. On the contrary, they are a necessary pre-condition for the acquisition of language. Without the natural propensity to expect repetitions of type sequences and concomitances, the pairing of specific sorts of verbal expressions with specific sorts of situations in the world could not occur, and language learning could not even begin. While nonsymbolic cognition does not possess the means of formulating generalizations, nevertheless it commonly treats actually perceived items as items of a type, and thus as it were, generalizes in situ. The perceptual expectation arising from such automatic induction might from another perspective be considered a telescoped version of the deductive reasoning pattern of Modus Ponens. A common form of Modus Ponens may be represented schematically as follows, with A and B each standing for types of phenomena: an A implies a B; this is an A; therefore, a B is to be expected. Now, in nonsymbolic cognition when the experience of an A gives rise to the expectation of a B, the experience of an A may plausibly be said to encapsulate the two 15 premisses, that of there being an A, and that of A's implying B's, since the A is perceived not only as an A, but also as a type implying another type, B. The conclusion is of course present in the form of an expectation of a B. Nonsymbolic cognition also contains what might be viewed as a collapsed version of Modus Tollens. The latter is a form of reasoning whereby from the fact that an A implies a B, together with the fact there is no B, it is concluded that there is no A. In cases in which the A's and the B's are synchronic, a subject who is aware that A's and B's occur together, may, on seeing no B, expect there to be no A. (For instance, a dog, knowing that the master and his car always arrive together, might presumably, on seeing no car, expect to find no master.) In cases in which the A's and B's are diachronic (the A's preceding the B's), nonsymbolic cognition alone is unable to draw the relevant conclusion. The reason is that in nonsymbolic cognition, since there are no symbols, a conclusion cannot be represented symbolically, and so must take the form of an expectation. Obviously, it is not possible to expect a past event to occur; only present or future phenomena may be expected. Consequently, while nonsymbolic cognition contains what might be considered a concrete form of synchronic Modus Tollens, it cannot, as matters stand, execute the particular form of reasoning, diachronic Modus Tollens. An appeal to imagination to provide an imagistic representation of the absence of an A could, of course, remedy matters. Nonsymbolic cognition plays a more obvious role in classical logic with its entailments and syllogisms that derive their validity from elementary relations of inclusion in, and exclusion from, groups. Such relations can readily be illustrated or perceived to hold in concrete cases. Admittedly, nonsymbolic cognition can deal with syllogisms involving all members of a group only in cases where the whole of the group is perceived; nevertheless it operates quite effectively within this limitation. Actual cases of syllogistic reasoning in everyday situations are of course 16 rather rare, except within Logic classes, but in this latter context, nonsymbolic cognition may be called upon to provide an invaluable service. Groups of individuals or closed figures may be used to illustrate simpler truths of the sort: if all of one group is contained in a second group, then none of that group is outside the second group. Likewise, a valid syllogism itself may be illustrated, for instance, one with premisses that a first group is contained in a second group, and the second group is contained in a third group, and the conclusion that the first group must be contained in the third group. Language is employed in such cases to communicate the truth to be illustrated, or the premisses and conclusion of the argument, the validity of which is to be illustrated. However, grasping the truth or the validity is a matter of looking at the illustrative situation, and seeing that matters could not be otherwise. 13 It is a matter of seeing there is no possible way in which the truth could be false--no way in which a group contained in another may fail not to be outside the containing group. Or again, it is a matter of seeing there is no possible way in which the syllogism could be invalid, i. e., have its premisses true and its conclusion false--no way for a group to be contained in a second group contained in a third, and yet itself fail to be contained in the third group. Grasping facts of the sort is not a linguistic operation. It is a matter of trying out different possibilities and coming to see in each case that given certain constraints, certain other relations cannot not hold. Such seeing is the work of nonsymbolic cognition--often facilitated by an appeal to the services of imagination. 14 The situation is similar for fundamental mathematical truths: understanding them is seeing that they could not be otherwise. The more rudimentary of these truths do not require the services of language for their enunciation. When the number of individuals in a group is small, that number may be recognized physiognomically, that is, by its appearance, without it being reached by counting and without it having a name (such as "three" or "five"). In the presence of a 17 small group of the sort, elementary truths of addition may be illustrated; for instance, a group of five may be seen as a group of three together with a group of two, or a group of two together with a group of three; both are simply different ways of considering one and the same group of five items. Such seeing amounts to grasping certain arithmetic truths of addition. Elementary truths of multiplication may also be grasped, as, for instance, when two groups of three, or three groups of two are seen as rearrangements of a group of six individuals. In like fashion, without assist from language, simple operations with fractions may be performed, three items seen as six halves, for example. Even in more complicated operations requiring language for their enunciation, understanding depends upon seeing a relationship, and thus requires nonsymbolic cognition. Understanding why division by two fifths is a matter of multiplying by five and dividing by two, can be achieved through manipulations of concrete items such as pies, oranges, or coins. In all this, language is useful for pointing out similarities and for reinforcing memory. More importantly, it is necessary for generalizing, for dealing with numbers too great to be recognized perceptually, and for making operations become rote: for instance, for being in a position to say, without working the matter out each time, that six times seven is forty-two. Yet, while it is true there could not be very extensive use of arithmetic without language, nevertheless, the grasping of the basic truths of arithmetic is the work of nonsymbolic cognition. It would seem safe to conclude that illogicality is not an obvious defect of nonsymbolic cognition and of the concepts it generates. Not only do logical operations exist already at the level of nonsymbolic cognition independently of language, but more than this, nonsymbolic cognition with its expected sequences and concomitances, and with its grasping of group and spatial operations, serves as the indispensable foundation for subsequent linguistic reasoning and 18 understanding. Socio-cultural pressures may well encourage or demand rational thought and mathematical understanding, but both are already present in nonsymbolic cognition operating independently of social influence--what might be termed 'natural nonsymbolic cognition'. V. Conclusions The above considerations point overwhelmingly to the conclusion that both linguistically structured cognition and cultural grooming take as their necessary point of departure the operations and findings of natural nonsymbolic cognition. Husserl's proposal to abstract from all intentionalities relating to other subjects must be deemed both reasonable and feasible, and by the same token the charge of circularity against his account of the constitution of the sense 'other person' must be judged to be unwarranted. The above considerations also strongly suggest that linguistic and culturally formed concepts relating to perceptually encountered items have at their core nonsymbolic, natural concepts. A concept such as that of 'another subject' may reasonably be expected to have a similar structure and formation, that is, to have its origin and core in a nonsymbolic, natural concept that by successive accretions of sense grows into the complex, sophisticated, linguistically structured, culturally and socio-economically groomed concept possessed by the normal adult. The most rudimentary forms of the sense, 'other self' figure in the sort of experience Husserl discusses in his Fifth Meditation, an experience involving an analogical transfer of sense to an encountered human being. As Husserl points out, the sense-constitution involves two animate organisms, the constituting subject's own animate organism as it is experienced tactually and kinesthetically, and the visually present animate organism of the other person. 15 The analogical transfer of sense presupposes the prior experience of oneself as a spontaneously 19 moving, feeling body, a body of a peculiar shape, structure, and dynamics, both infused with and animated by various affective transformations: discomfort, yearning, enthusiasm, surprise, curiosity. Without a prior nonsymbolic familiarity with oneself, with one's own felt dynamics and affective life, the perception of the analogous structure and dynamics of a perceived body as familiar would be impossible. The analogy in structure is a matter of topological and dynamic congruences between two bodily forms, a topological congruence between the tactual and visual geometrical arrangements and movements, for instance, of two eyes above a mouth and tongue, and a congruence between the tactual and visual dynamics and spontaneity of affective animate behavior such as surprise, agitation, excitement, distress, tenderness. Thus, at the most primitive level, the analogizing transfer of sense consists of the experienced familiarity of the form and movements of a perceptually present animated body, the nonsymbolic fleshing out of the perceived form and movement with an anticipated immediate future, and the endowment of displays of affection, interest, annoyance, or curiosity with an affective halo that readily elicits an affective echo in the experiencing subject. An item in the environment is perceived to be an animate being. Subsequently, more complex senses may be constituted, senses of the other as perceiving from a different location, the other as thinking, as knowing, or not knowing. At higher levels still may be found the more sophisticated senses Husserl is faulted for not mentioning, the sense of the other as immersed in a network of socio-economic relations, or the sense of the other as radically inaccessible to another person's possible acts of consciousness. The concept of 'another person' is not something static and unchanging, amenable to encapsulation in a dictionary definition; it is something that grows richer over time like most concepts. It is "an open, ever-tobe-corrected concept," to use Husserl's phrase 16 , and one interacting incessantly with the concept 20 of 'self' in a process of mutual enrichment. The objection that Husserl's account of constitution in the Fifth Meditation fails to yield the genuine concept of 'other', is one that is due, as is the second objection, to a lack of understanding of the nature of concepts. 21 END NOTES 1. Edmund Husserl, Cartesian Meditations: an Introduction to Phenomenology, tr. Dorion Cairns (The Hague: Martinus Nijhoff, 1973), p. 90. 2. Edmund Husserl, Ideas Pertaining to a Pure Phenomenology and to a Phenomenological Philosophy, First Book, tr. F. Kersten (The Hague: Martinus Nijhoff, 1982), p. 187. 3. See John Sallis, "On the Limitation of Transcendental Reflection, or, Is Intersubjectivity Transcendental?", The Monist pp. 312-333, p, 326. 4. See Peter Hutcheson, "The Primacy of Intersubjectivity," The Modern Schoolman Vol. LIX, number 4, May 1982, pp. 281-5. 5. Husserl, Cartesian Meditations, p. 93. 6. The dictum is enunciated by Lacan, for whom it has in fact a less literal meaning. See Jacques Lacan, The Four Fundamental Concepts of Psycho-Analysis, ed. Jacques-Alain Miller, tr. Alan Sheridan (New York: W. W. Norton, 1978), p. 131. The doctrine itself is widespread, and is implied by many remarks in Wittgenstein's later writings. See, for instance, Ludwig Wittgenstein, Philosophical Investigations, tr. G. E. M. Anscombe (Oxford: Basil Blackwell, 1963), pars. 342, 378, 384. 7.. A similar list is used by the patient in Oliver Sacks, The Man Who Mistook His Wife for a Hat (New York: Harper & Row, 1985), p. 13. 8. Wittgenstein's laconic claim that we learn the meaning of the concept 'pain' when we learn the language, must be judged a serious misrepresentation of the way language acquisition actually works. See Ludwig Wittgenstein, Philosophical Investigations tr. G. E. M. Anscombe (Oxford: Basil Blackwell, 1963), p. 118. 9. It is perhaps of some interest that the above claims based on phenomenological or introspective findings fit well with the conclusions certain researchers draw from findings in studies of patients with brain lesions. Edoardo Bisiach, for one, makes the following claim: "This suggests that language per se cannot be considered an autonomous form of representation, in the sense that it has no independent data base of its own: all representation (originally) missing in the analogue mode is (derivatively) missing in the verbal mode as well." Edoardo Bisiach, "Language without Thought," pp. 464-84, in L. Weiskrantz (ed.), Thought without Language (Oxford: Clarendon Press, 1988), p. 466. 10. Richard Rorty, Philosophy and the Mirror of Nature (Princeton, N.J.: Princeton University Press, 1979), p. 187. 11.. See Edmund Husserl, Experience and Judgment, ed. Ludwig Landgrebe, trans. James S. Churchill and Karl Ameriks (Evanston, Il: Northwestern University Press, 1973), p. 33. 12. The point is developed further in Albert A. Johnstone, Rationalized Epistemology: Taking Solipsism Seriously (Albany, NY: State University of New York Press, 1991), pp. 289-96. 13. On the assumption that shifts in the focus of attention do not change structures in the world. 14. Interestingly, Husserl speaks of "the originally intuitive life which creates its originally selfevident structures through activities on the basis of sense-experience," and its all too ready 22 seduction by language. Edmund Husserl, "Appendix VI: The Origin of Geometry," The Crisis of European Sciences and Transcendental Phenomenology, tr. David Carr (Evanston, IL: Northwestern U. P., 1970), p. 362. 15. Husserl, Cartesian Meditations, pp. 97, 112. 16. Husserl, Experience and Judgment, p. 333. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
řující pseudovědě jako ‚ztracených případů', což nejenže neřeší problém iracionality, ale neprospívá ani postavení vědy ve společnosti" (s. 400). Snaha o vysvětlení, proč racionální lidé mohou věřit iracionálním tvrzením patří k nejzajímavějším částem celé sbírky. Co lze sbírce celkově vytknout je její přílišný důraz na kreacionismus a inteligentní design, které jsou zmiňovány (zřejmě vzhledem k jejich aktuálnosti v USA i dlouhodobému zájmu obou editorů o toto téma) neúměrně často v porovnání s ostatními jevy a disciplínami. Tento důraz ale zároveň umožnil autorům soustředit se kromě teoretických problémů i na praktická a pragmatická řešení směřující k popularizaci vědy. Právě na souvisejících soudních líčeních43 se totiž dobře ukazuje potřeba přístupné a srozumitelné defi nice vědy i pseudovědy. Přestože tato sbírka nedá soudcům – ani nikomu jinému – jednoznačný návod, poskytuje pestrý a aktuální pohled na různé aspekty pseudovědy. 43 V případě Daubert v. Merrill-Dow Pharmaceuticals z roku 1993 americký „vrchní soud rozhodnul, že soudci mají být ti, kteří se starají o to, aby se špatná věda nedostala do soudních síní" (s. 112). ///// recenze ///////////////// VZHŮRU K URANU A JEŠTĚ DÁL! Michael HOSKIN: Discoverers of the Universe: William and Caroline Herschel. Princeton: Princeton University Press 2011, 256 s. Ondřej Sloup Nejslavnější astronom osmnáctého století, objevitel Uranu (jenž původně nesl jméno Hvězda krále Jiřího) byl po polovinu svého života profesionálním hudebníkem. Pro popis života Williama Herschela a jeho sestry Caroline by bylo možné použít mnoho adjektiv, ale „nudné" mezi ně rozhodně nepatří. Ve chvílích, kdy se svými podomácku sestrojenými dalekohledy zrovna nepátrali po obloze, vyvíjeli s bratrem Alexandrem nové kovové díly pro výrobu svých dalekohledů. Tehdejší britský panovník Jiří III. si oba sourozence dokonce oblíbil natolik, že Herschelům platil každoroční penzi, jen aby zůstali poblíž Windsoru a král tak mohl využívat jejich dalekohledů, přičemž výrobu toho největšího, dvanáctimetrového, také sám neúnavně fi nancoval. William Herschel (1738–1822) se proslavil jak díky objevu infračerveného záření, tak i díky nepočitatelným úspěchům na poli astronomie. Krom již miscelanea 469 zmíněného Uranu sem patří také objev dvou jeho největších měsíců (Titania a Oberon) a jako první zpozoroval i dva měsíce Saturnu. Jeho sestra Caroline (1750–1848) objevila devět komet a katalogizovala přes 2500 mlhovin, které společně se svým bratrem nalezla na obloze. Čtení popularizačního textu je vždy do jisté míry otázkou důvěry, kterou jako čtenáři chováme k autorovi. Kniha, která se pokouší zacházet s životem historických postav v termínech přístupných pro širší veřejnost, musí umě balancovat historická fakta s literárním jazykem a přitom neztrácet na přesnosti díky přílišnému generalizování. U jedné z posledních knih Michaela Hoskina, Discoverers of the Universe: William and Caroline Herschel, přichází výše zmíněná čtenářská důvěra až překvapivě snadno. Michael Hoskin je uznávanou autoritou nejen pro dějiny astronomie, ale navíc je předním odborníkem na rodinu Herschelů. Po pročtení několika prvních kapitol je tak čtenáři jasné, že kniha, kterou drží v ruce, se opírá o dlouhou kariéru zasvěcenou studiu života nejen sourozenců Williama a Caroline, ale celé široké dynastie Herschelových. Příznivci astronomie měli patrně příležitost setkat se s Hoskinovým jménem již v minulosti. Ať již u některé z jeho četných publikací z dějin astronomie či při četbě Journal for the History of Astronomy, časopisu, kde Hoskin působí od roku 1970 jako editor a který také v témže roce sám založil. Oproti jeho dřívějším dílům jsou Discoverers of the Universe překvapivě živým textem, nesoucím se v takřka konverzačním tónu. Hoskin se zde navíc netají vysokou mírou empatie pro klíčové postavy příběhu. V přímém protikladu stojí pak stylem psaného projevu jiná publikace soustředící se na stejnou postavu, Th e Construction of the Heavens: William Herschel's Cosmology,1 ale podobně i Hoskinovy souhrnné práce z historie astronomie nedávají autora rozpoznat. Skutečnost, že Princeton University Press cílí Hoskinovou publikací na čtenáře z řad širší veřejnosti, je patrná i díky příznivě nastaveným prodejním cenám (£ 17 či $ 20 za pevnou vazbu). Samotné provedení knihy však nízkou cenou nikterak netrpí, ba právě naopak. Prozaický jazyk je velice často doprovázen citacemi z deníků, jež si jak William, tak i Caroline vedli, a text je navíc průběžně doplňován černobílými ilustracemi, které zachycují pokroky v každodenním bádání. Prostředek knihy je dále rozjasněn téměř dvacetistránkovou barevnou galerií portrétů rodiny 1 Michael HOSKIN, Th e Construction of the Heavens: William Herschel's Cosmology. Cambridge: Cambridge University Press 2012. miscellanea 470 Herschelů, mezi kterými najdeme i jinak nepříliš známé reprodukce. Celá kniha začíná Williamovou emigrací do Anglie v roce 1757 a vysvobozením sestry Caroline z područí tyranské matky. Williamovou smrtí roku 1822 však kniha nekončí, zachycuje totiž také dokončení Williamem započatého díla skrze jeho syna Johna a celou „rodinnou ságu" čtenář opouští až spolu se smrtí Caroline v roce 1848. Text je rozdělený do třinácti kapitol, které chronologicky mapují jednotlivá období v životě Williama, Caroline a Johna, přičemž Hoskin se až na malé výjimky neohlíží zpět. Přes drobné odbočky, ilustrující převážně charakter popisované doby, tak tvoří jádro knihy historická rekonstrukce života sourozenců Herschelových. Ten je zkoumán často až s přehnanou bedlivostí, takřka minutu po minutě s cílem představit čtenáři jejich objevy prismatem atraktivního literárního jazyka. V krátkém prologu nás Hoskin seznámí s hlavními postavami knihy (krom Williama a Caroline je zde představen i bratr Alexander), aby se mohl ihned vrhnout do první kapitoly, která sleduje nejdelší periodu (1707–1773), mapující nejprve Williamovu kariéru profesionálního hudebníka, období vzdělávání se (William byl klasickým příkladem autodidakta) a jeho pozdější přesun z kontinentální Evropy směrem na Britské ostrovy, kam je (po strastiplném vyjednávání) následován i sestrou Caroline. Následující dvě kapitoly se věnují Williamovu osvojování si znalostí tehdejší astronomie, defi nitivnímu odvratu od hudební kariéry i vlastní konstrukci prvních dalekohledů, která měla příčinu v nedostatku peněz pro zakoupení na trhu dostupných exemplářů. Čtvrtou kapitolou pak dosahuje kniha jednoho ze svých pomyslných vrcholů, kdy je existenciální tíseň Herschelů postupně přetavena v období radosti a vědeckých úspěchů spolu s objevením Uranu (1781). Následné pasáže popisují stoupání rodiny po společenském žebříčku a také získaní přízně na královském dvoře. Je tomu v období let 1783–1785 (kapitola šestá), kdy se William (s pomocí Caroline) naplno oddá pozorování mlhovin (právě rozsáhlý popis mlhovin lze považovat za jeden z Herschelových nejvýznamnějších přínosů astronomii) a za tímto účelem začne sestrojovat stále výkonnější dalekohledy. Až v kapitole sedmé (1789) však konstruuje William Herschel svůj největší dalekohled, který (se svojí dvanáctimetrovou délkou) není co do velikosti překonán po dalších několik desetiletí. Osmá kapitola se na rozdíl od předchozích oddílů překypujících novými objevy a vynálezy soustředí převážně na Williamovu svatbu, která na čas předznamenala konec plodné spolupráce miscelanea 471 obou sourozenců, jen aby ve svém konci vyvrcholila okamžikem, kdy Caroline objeví svoji první kometu. Částečné dějové odstoupení Williama je způsobeno také jeho příklonem ke geologii v pozdější fázi života. Postavě Caroline však dává naplno vyniknout až následující kapitola, která sleduje její samostatné (byť králem fi nančně podporované) pátrání po kometách. V průběhu svých pozorování užívá mimo jiné přístrojů, které speciálně pro ni vyrobil její bratr. S jejich pomocí postupně nalézá osm nových komet a získává si tím respekt soudobých astronomů. Jedenáctá kapitola, výmluvně nazvaná „Th e Torch is Handed On", mapující Williamovy poslední dny, předznamenává úlohu syna Johna v dalším astronomickém bádání. Dvanáctá kapitola pak již naplno sleduje Johnovu práci a spolu s blížícím se koncem knihy uzavírá osudy Caroline, její návrat do Hannoveru a dokončení rozvrženého díla v posledním oddíle. William a Caroline představovali podivný pár. On byl vysoký, hezký a vždy určující směr dalšího rodinného působení. Ona byla drobná a částečně tělesně postižená kvůli dětským nemocem. William Caroline šikanoval a počítal s její samozřejmou přítomností i pomocí, což je o to zajímavější, že William sám sebe považoval za toho, kdo Caroline osvobodil od nelítostné práce a domácího otročení z područí jejich matky. Caroline i přesto Williama uctívala a pravděpodobně se jej i bála, jak z Hoskinova líčení na mnoha místech nepřímo vyplývá. V souvislosti s postavou Caroline Herschelové stojí za zmínění Hoskinův popis ženských postav příběhu. Ať již se jedná o Annu, „nemilosrdnou matku" Williama a Caroline; Mary, Williamovu manželku, která je v knize líčena pouze skrze utrácení rodinného bohatství; či další ženy proplouvající vyprávěním, jsou všechny vyobrazeny coby nesamostatné postavy, které, učiní-li nějaké vlastní kroky, jsou za ně Hoskinem vzápětí odsouzeny. I samotná Caroline je představena jako osoba postrádající vlastní iniciativu a schopnost učinit nezávislé rozhodnutí. Jakkoli nás tedy podtitul knihy slibuje seznámit s životní dráhou obou sourozenců, spíše než o dvojitou biografi i se jedná o popis vědecké dráhy a rozhodujících momentů v životě Williama (přinejmenším do začátku deváté kapitoly), přičemž Caroline je unášena vpřed vlnou činů svého staršího bratra. Caroline Herschelová musela přitom ve své době představovat výjimečnou postavu, která se díky penzi od Jiřího III. stala první ženou s vlastním platem v historii astronomie. Je těžké najít pro Hoskinovu knihu odpovídající srovnání. Budeme-li hledat v popularizačních miscellanea 472 knihovnách, nabízí se Th e Age of Wonder od Richarda Holmese.2 Holmes v několika málo kapitolách vystihne základní obraz, který Hoskin skládá napříč celou knihou: každodenní vzrušení doprovázející ranou astronomii spolu s poutavým vyobrazením výstředností a šarmu Herschelových. Pro všechny, kterým pak několik kapitol, jež Holmes Herschelovým věnuje, nestačilo, lze Hoskinovu práci pro její biografi ckou obsáhlost s jistotou doporučit. Příhodnějšího vyzývatele pro čtenáře Teorie vědy však představuje dnes již klasické dílo Constance Lubbock z roku 1933: Th e Herschel Chronicle.3 Podobně jako Hoskin popisuje i Lubbock dráhu Williama a Caroline od jejích nejranějších počátků a začíná oba sourozence sledovat ve chvíli odtržení od německého rodinného prostředí. Opět ve velice blízkém duchu si při tom často vypomáhá jejich vlastními slovy a užitím autobiografi ckých poznámek z deníků. U Hoskina však dávají drobné detaily v próze tušit ono heroické úsilí a poctivou práci v klíčových Herschelových archivech, které Lubbock nebyly 2 Richard HOLMES, Th e Age of Wonder: How the Romantic Generation Discovered the Beauty and Terror of Science. London: Harper Press 2009. 3 Constance A. LUBBOCK, Th e Herschel Chronicle: Th e Life-Story of William Herschel and his Sister Caroline Herschel. Cambridge: Cambridge University Press 2013. v době psaní práce plně k dispozici. Hoskinovo dílo tak můžeme (právě pro nově získané materiály) s klidem doporučit jako nový úvodní text pro seznámení se s díly těchto hvězd vědy přelomu osmnáctého a devatenáctého století. Pro jejich hlubší studium však Hoskinova samotná, často až příliš literárně vzletná kniha nepostačí a Lubbock může vypomoci právě tam, kde Hoskin díky svému širšímu zaměření zaostává – tedy zejména v pasážích týkajících se uplatnění nových matematických postupů při pozorování oblohy. Cenným odborným dodatkem Hoskinova textu by přitom mohlo být právě představení matematických výpočtů, které musel William Herschel použít pro vytvoření téměř dokonale parabolického tvaru zrcadel užitých v jeho dalekohledech. Takových příloh si je však možné představit vícero a i přes jejich přínosnost pro odborníky by jimi patrně utrpěla výše zmíněná nízká cena knihy i její snaha dostat se do ruky čtenářům z řad širších příznivců astronomie. Můžeme si položit otázku, zdali u podobné publikace vidět jako klad či zápor skutečnost, že spíše než jako odborný text ji čteme s lehkostí novely. Amatérští astronomové tak mohou u knihy ocenit právě to, čeho může akademicky orientovaný čtenář litovat – nezatíženost díla vzorci a nutnost téměř nulového předporomiscelanea 473 zumění, se kterým je třeba ke knize přistupovat. Hoskin nás v průběhu knihy opakovaně upozorňuje, že William a Caroline pravidelně ničili korespondenci a záznamy popisující okamžiky jejich nesouhlasu. Svého vrcholu dosáhlo ničení deníkových zápisů „krátce po Williamově svatbě. Caroline bylo stydno číst, co sama v té době napsala ve svých denících a tak je všechny zničila, k nemalé rozmrzelosti pozdějších historiků" (s. 136). Jakkoli jsou již dnes pohnutky Williama a Caroline zahaleny v minulosti, Hoskin sám se alespoň z části dopouští něčeho podobného, když čtenáři předkládá možná až příliš optimistický pohled na oba sourozence a jejich úspěchy. Zdali je polehčující okolností, že se Hoskin k vřelým citům k postavám svého bádání sám přiznává, budiž ponecháno na čtenáři. Nezávisle na zvolené odpovědi lze však s jistotou prohlásit, že Discoverers of the Universe zůstanou po dlouhou dobu cennou publikací pro dějiny astronomie, a to jak díky zpřístupnění jinak těžce dohledatelných archivních materiálů, tak i pro živé a sugestivní rozpletení rodinného života Herschelových. Neboť jak již bylo poznamenáno výše, kromě vynikajícího historika se v Hoskinovi skrývá také brilantní vypravěč, který dokáže naplno rozproudit vaši imaginaci: mladý William učící svou sestru rozpoznávat úhly za pomocí krájení koláčů či Caroline zvesela prozpěvující při narozeninách korunní princezny, zatímco je její bratr shozen z koně a přistává na zemi, jak jinak než s knihou poznámek stále pevně v rukou. miscellanea | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Como os sete sociopaths que governam China estão ganhando a guerra de mundo três e três maneiras de pará-los Michael Starks Abstrata A primeira coisa que nós devemos manter na mente é que ao dizer que China diz isto ou China faz aquele, nós não estamos falando do povo chinês, mas dos sociopaths que controlam o CCP--partido comunista chinês, isto é, os sete assassinos seriais sociopathic Senile (SSSSK) do th e Comitê ereto do CCP ou os 25 membros do Politburo etc... Os planos do CCP para WW3 e a dominação total são dispostos completamente claramente em publicações e em discursos chineses do govt e este é "sonho de China de Xi Jinping". É um sonho apenas para a pequena minoria (talvez algumas dezenas de algumas centenas) que governam a China e um pesadelo para todos os outros (incluindo 1.400.000.000 chinês). O 10.000.000.000 dólares anuais permite que eles ou seus fantoches para possuir ou controlar jornais, revistas, canais de TV e rádio e colocar notícias falsas na maioria dos grandes meios de comunicação em todos os dias. Além disso, eles têm um exército (talvez milhões de pessoas) que troll todos os meios de comunicação colocando mais propaganda e afogando-se comentário legítimo (o exército 50 Cent). Além de descascar o mundo 3RD de recursos, um grande impulso da correia de vários trilhões de dólares e estrada iniciativa está construindo bases militares em todo o mundo. Eles estão forçando o mundo livre em uma corrida de armas de alta tecnologia maciça que faz com que a guerra fria com a União Soviética olhar como um piquenique. Embora o SSSSK, eo resto dos militares do mundo, estão gastando enormes somas em hardware avançado, é altamente provável que WW3 (ou os compromissos menores que levam até ele) será dominado software. Não é fora da pergunta que o SSSSK, com provavelmente mais hackers (codificadores) que trabalham para eles então todo o descanso do mundo combinado, ganhará guerras futuras com conflito físico mínimo, apenas paralisando seus inimigos através da rede. Sem satélites, sem telefones, sem comunicações, sem transações financeiras, sem rede elétrica, sem Internet, sem armas avançadas, sem veículos, trens, navios ou aviões. Há somente dois trajetos principais a remover o CCP, liberando 1.400.000.000 prisioneiros chineses, e terminando a marcha lunática a WW3. O Pacífico é lançar uma guerra de comércio all-out para devastar a economia chinesa até que os militares começ fartos acima e carregadores para fora o CCP. Uma alternativa a encerrar a economia de China é uma guerra limitada, tal como uma batida alvejada por dizem 50 zangões termobárica no 20th Congress do CCP, quando todos os membros superiores estão em um lugar, mas aquele não ocorrerá até 2022 assim uma pode atingir a reunião plenária anual. Os chineses seriam informados, como o ataque aconteceu, que eles devem depor seus braços e se preparar para realizar uma eleição democrática ou ser nuked na idade da pedra. A outra alternativa é um ataque nuclear. A confrontação militar é inevitável dado o curso atual do CCP. Ele provavelmente vai acontecer sobre as ilhas no mar da China Meridional ou Taiwan dentro de algumas décadas, mas como eles estabelecem bases militares em todo o mundo que poderia acontecer em qualquer lugar (ver agachado tigre etc.). Os conflitos futuros terão aspectos do hardkill e do SoftKill com os objetivos declarados do CCP para emfatizar o ciberguerra cortando e paralisando sistemas de controle de todas as comunicações militares e industriais, equipamento, centrais eléctricas, satélites, Internet, bancos, e qualquer dispositivo ou veículo ligado à rede. Os SS são lentamente Fielding uma disposição mundial de superfície tripulada e autônoma e submarinos ou drones submarinos capazes de lançar armas convencionais ou nucleares que podem estar adormecidos aguardando um sinal da China ou mesmo procurando a assinatura de navios ou aviões dos EUA. Ao destruir nossos satélites, eliminando assim a comunicação entre os EUA e nossas forças em todo o mundo, eles vão usar o deles, em conjunto com drones para alvejar e destruir nossas forças navais atualmente superiores. Claro, tudo isso é cada vez mais feito automaticamente pela ia. 2 De longe o maior aliado do CCP é o partido democrático dos EUA. A escolha é parar o CCP agora ou prestar atenção enquanto estendem a prisão chinesa sobre o mundo inteiro. Claro, a vigilância universal e digitalização de nossas vidas é inevitável em todos os lugares. Qualquer um que não pensa assim está profundamente fora de contato. Claro, é o optinévoas que esperam que os sociopatas chineses para governar o mundo, enquanto os pessimistas (que vêem-se como realistas) esperam ai sociopatia (ou como eu chamá-lo-ou seja, a estupidez artificial ou sociopatia artificial ) para assumir, talvez por 2030. Os interessados em mais detalhes sobre o caminho lunático da sociedade moderna pode consultar meus outros trabalhos, como o suicídio pela democracia-um obituário para a América eo mundo 4a edição 2019 e ilusões utópicas suicidas no 21St Século: filosofia, natureza humana e o colapso da civilização 5th Ed (2019) A primeira coisa que nós devemos manter na mente é que ao dizer que China diz isto ou China faz aquele, nós não estamos falando do povo chinês, mas dos sociopaths que controlam do CCP (partido comunista chinês, isto é, os sete assassinos seriais sociopathic Senile (SSSSK) do S Comité de tanding do CCP ou dos 25 membros do Politburo. Eu assisti recentemente alguns programas de notícias esquerdistas típicos falsos (muito bonito o único tipo pode encontrar na mídia, ou seja, quase tudo agoraou seja, Yahoo, CNN, o New York Times, etc) no YouTube, um por VICE que mencionou que 1000 economistas (e 15 Prêmio Nobel vencedores) enviou uma carta para Trump dizendo-lhe que a guerra comercial foi um erro, e outro que entrevistou um economista acadêmico que disse que o movimento de Trump foi uma provocação para começar a guerra mundial 3. Eles estão certos sobre a ruptura do comércio global, mas não têm compreensão do grande quadro, que é que os sete sociopatas têm total dominação do mundo, com a eliminação da liberdade em todos os lugares, como seu objetivo, e que há apenas duas maneiras de pará-los-um total embargo de comércio que devasta a economia chinesa e conduz seus militares para forçar para fora o CCP e para prender eleições, ou WW3, que podem ser limitados (os braços convencionais com talvez alguns armas nucleares) ou o total (todas as armas nucleares de uma vez). Claro como o dia, mas todos esses acadêmicos "brilhantes" não conseguem vê-lo. Se os sociopatas não forem removidos agora, em tão pouco quanto 15 anos será tarde demais e seus descendentes lentamente mas inexoravelmente estarão sujeitos ao mesmo destino que o chinês - vigilância total com sequestro, tortura e assassinato de qualquer dissidente. Naturalmente, o CCP começou WW3 há muito tempo (você poderia ver suas invasões de Tibet ou de Coreia como o começo) e o está perseguindo em toda a maneira possível, à exceção das balas e das bombas, e virão logo. O CCP lutou os EUA em Coreia, invadiu e massacrou Tibet, e lutou escaramuças da beira com Rússia e India. Ele conduz operações de hacking massivas contra todas as bases de dados industriais e militares em todo o mundo e roubou os dados confidenciais em praticamente todos os actuais E.U. e militar Europeu e sistemas espaciais, analisou as suas fraquezas e fielded versões melhoradas dentro alguns anos. Dezenas de milhares, e talvez centenas de milhares, de funcionários CCP têm sido hackeando em bancos de dados militares, industriais, financeiros e de mídia social em todo o mundo desde os primeiros dias da rede e há centenas de hacks recentes conhecidos nos EUA sozinho. Como as principais instituições e militares têm endurecido seus firewalls, o SSSSK mudaram-se para instituições menores e para os subcontratados de defesa e para os nossos aliados, que são alvos mais fáceis. Enquanto ignora a pobreza esmagadora de centenas de milhões e a existência marginal da maioria de seus povos, construiu uma presença maciça dos militares e do espaço, que cresce cada ano, e cuja a única razão para a existência está travando a guerra para eliminar a liberdade em toda parte. Além de descascar o mundo 3RD de recursos, um grande impulso da correia de váriostrilhões de dólares e da iniciativa rodoviária é construir bases militares em todo o mundo. Eles estão forçando o mundo livre em uma corrida de armas de alta tecnologia maciça que faz com que a guerra fria com a União Soviética olhar como um piquenique. Os russos não são estúpidos, e apesar de fingir amizade com os sociopatas, eles certamente compreender que o CCP vai comê-los vivos, que a sua única esperança é aliar-se com o Ocidente, e Trump está certo sobre o dinheiro em amizade Putin. Naturalmente, os fascistas Neomarxist do terceiro mundo Supremacist(isto é, o partido democrático) tomarão provavelmente o controle total dos EUA em 2020 e nada poderia ser mais ao gosto do CCP. Snowden (outro clueless vinte algo) ajudou o SSSSK mais do que qualquer outro indivíduo único, com a possível excepção de todos os presidentes americanos desde WW2, que têm perseguido a política suicida de apaziguamento. Os EUA não tem escolha, mas para monitorar todas as comunicações e para compilar um dossiê sobre 3 todos, como é essencial não só para controlar os criminosos e terroristas, mas para contrariar o SSSSK, que estão rapidamente fazendo a mesma coisa, com a intenção de remover a liberdade Completamente. Embora o SSSSK, eo resto dos militares do mundo, estão gastando enormes somas em hardware avançado, é altamente provável que WW3 (ou os compromissos menores que levam até ele) será dominado software. Não é fora da pergunta que o SSSSK, com provavelmente mais hackers (codificadores) que trabalham para eles então todo o descanso do mundo combinado, ganhará guerras futuras com conflito físico mínimo, apenas paralisando seus inimigos através da rede. Sem satélites, sem telefones, sem comunicações, sem transações financeiras, sem rede elétrica, sem Internet, sem armas avançadas, sem veículos, trens, navios ou aviões. Alguns podem questionar que o CCP (e naturalmente os níveis superiores da polícia, do exército e do escritório 610) são realmente mentalmente aberrante, assim que aqui são algumas das características comuns de sociopaths (chamados anteriormente psicopatas) que você pode encontrar na rede. Claro, alguns destes são compartilhados por muitos autistas e alexithymics, e sociopatas diferem de pessoas "normais" apenas em grau. Charme superficial, manipulativa e astúcia, grandiosa sensação de auto, falta de remorso, vergonha ou culpa, emoções rasas, incapacidade para o amor, calosidade/falta de empatia, controles comportamentais pobres/natureza impulsiva, acredite que eles são todos-poderosos, todos sabendo , com direito a todos os desejos, sem senso de limites pessoais, sem preocupação com o seu impacto sobre os outros. Problemas em fazer e manter amigos. Comportamentos aberrantes como crueldade com pessoas ou animais, roubo, Promissidade, versatilidade criminal ou empreendedora, alterar sua imagem conforme necessário, não percebem que nada está errado com eles, autoritário, secretivo, paranóico, procurar situações onde seu comportamento tirânico será tolerado, condoned, ou admirado (por exemplo, CCP, polícia, militar, capitalismo predatório), aparência convencional, objetivo da escravização de suas vítimas, procure exercitar o controle despótico sobre cada aspecto da vida de outros, Ter uma necessidade emocional para justificar suas ações e, portanto, necessidade de afirmação de sua vítima (respeito, gratidão), objetivo final é a criação de uma vítima disposta.Incapaz de apego humano real a outro, incapaz de sentir remorso ou culpa, narcisismo extremo e grandiosidade, seu objetivo é governar o mundo. Mentirosos patológicos. Este último é uma das características as mais impressionantes do CCP. Praticamente tudo o que dizem em oposição aos outros é uma mentira óbvia, ou distorção, principalmente tão absurdo que qualquer bemeducado de dez anos deidade vai rir deles. No entanto, eles persistem em saturar todos os meios de comunicação todos os dias (umn estimado $10000000000 orçamento anual apenas para a propaganda estrangeira) com declarações absurdas. O fato de que eles estão tão fora de contato com a realidade que eles pensam que serão levados a sério mostra claramente o que qualquer pessoa racional vai considerar como doença mental (sociopatia). Há somente dois trajetos principais a remover o CCP, liberando 1.400.000.000 prisioneiros chineses, e terminando a marcha lunática a WW3. O Pacífico é lançar uma guerra de comércio all-out para devastar a economia chinesa até que os militares começ fartos acima e carregadores para fora o CCP. Os EUA precisam, por qualquer meio necessário, juntar-se a todos os seus aliados na redução do comércio com a China para perto de zero-nenhuma importação de qualquer produto da China ou qualquer entidade com mais que 10% Propriedade chinesa em qualquer lugar do mundo, incluindo qualquer produto com qualquer componente de tal Origem. Nenhuma exportação de qualquer coisa para a China ou qualquer entidade que reexporta para a China ou que tem mais de 10% de propriedade chinesa, com consequências severas e imediatas para qualquer infratores. Sim, seria temporariamente custar milhões de empregos e uma grande recessão mundial, e sim, eu sei que uma grande parte de suas exportações são de joint ventures com empresas americanas, mas a alternativa é que cada país se tornará o cão dos sete sociopatas (e como todo o animal comestível mantêm cães em gaiolas pequenas quando os engordar para a matança) e/ou experimentam os horrores de WW3. Outras etapas possíveis são enviar para casa todos os estudantes e trabalhadores chineses na ciência e na tecnologia, congelam todos os bens de toda a entidade mais de 10% chineses possuídos, proíbem o curso extrangeiro a todo o cidadão chinês, proíbem todo o chinês ou qualquer entidade mais de 10% possuído pelo chinês de 4 comprando qualquer empresa, terra, produto ou tecnologia dos EUA ou de qualquer de seus aliados. Todas estas medidas serão progressivamente eliminadas, consoante o caso. Devemos ter em mente que o monstro chinês é em grande parte devido aos delírios utópicos suicidas, covardia e estupidez de nossos políticos. Truman se recusou a deixar McArthur Nuke-los na Coréia, o Presidente Carter deu-lhes o direito de enviar os alunos para os EUA (há atualmente cerca de 300.000), usar a nossa propriedade intelectual sem pagar royalties, deu-lhes o status de negociação nação mais favorecida, e por Decreto cancelou o nosso reconhecimento de Taiwan e nosso acordo de defesa mútua (ou seja, sem voto por ninguém – ele deve ser um membro da CCP honorário, juntamente com os arbustos, os Obamas, os Clintons, Edward Snowden, etc.). Estes foram os primeiros de uma longa série de gestos conciliatórios à ditadura mais cruel do mundo, que tornou possível para eles prosperar, e definir o palco para a sua vinda invasão de Taiwan, as ilhas do mar do Sul e outros países como quiserem. Estas medidas junto com nossa falha invadir nos 40 ' s para impedir seu Takeover de China, nossa falha para nuke seu exército e daqui o CCP fora da existência durante a guerra Korean, nossa falha impedir seu massacre de Tibet, nossa falha fazer qualquer coisa quando expl Oded suas primeiras armas nucleares, a nossa incapacidade de tirá-los em 1966, quando lançou o seu primeiro nuclear ICBM capaz, a nossa (ou melhor, Bush) não fazer nada sobre o massacre de Tiananmen, a nossa incapacidade de encerrar os institutos Confúcio presente em muitos universidades em todo o mundo, que são frentes para o CCP, a nossa incapacidade de proibir a compra de empresas, propriedade, direitos de mineração, etc em todo o mundo, que é uma outra maneira de adquirir alta tecnologia e outros ativos vitais, a nossa incapacidade de fazer nada ao longo dos últimos 20 anos sobre a sua espionagem industrial e militar contínua e invadir nossas bases de dados roubando quase todas as nossas armas avançadas, a nossa incapacidade de parar seus aliados Coréia do Norte e Paquistão de desenvolver bombas nucleares e ICBM e recebendo equipamentos da China (por exemplo, seu celular lançadores de mísseis, que eles alegam que eram para transportar toras e foi pura coincidência que exatamente se encaixam os mísseis coreanos), a nossa incapacidade de impedi-los de violar o nosso embargo ao petróleo do Irã (eles compram muito dele, registrando seus navios no Irã), e seu programa nuclear (equipamentos e técnicos ir e voltar para a Coréia do Norte através da China), a nossa incapacidade de impedilos de fornecer tecnologia militar e armas em todo o mundo (por exemplo, Coréia do Sul, Irã, Paquistão, os cartéis no México, e mais de 30 outros países), a nossa incapacidade de parar o fluxo de drogas perigosas e seus precursores direta ou indiretamente (por exemplo, quase todo o Fentanyl e carfentanyl emitido no mundo inteiro, e os precursores do meth para os cartéis mexicanos vêm de China), e nossa falha fazer qualquer coisa sobre seu edifício " portos "(i.e., bases militares) em todo o mundo, que está em curso. Uma alternativa a encerrar a economia de China é uma guerra limitada, tal como uma batida alvejada por dizem 50 zangões termobárica no 20th Congress do CCP, quando todos os membros superiores estão em um lugar, mas aquele não ocorrerá até 2022 assim uma pode atingir a reunião plenária anual. Os chineses seriam informados, como o ataque aconteceu, que eles devem depor seus braços e se preparar para realizar uma eleição democrática ou ser nuked na idade da pedra. A outra alternativa é um ataque nuclear. A confrontação militar é inevitável dado o curso atual do CCP. Ele provavelmente vai acontecer sobre as ilhas no mar da China Meridional ou Taiwan dentro de algumas décadas, mas como eles estabelecem bases militares em todo o mundo que poderia acontecer em qualquer lugar (ver agachado tigre etc.). Os conflitos futuros terão aspectos de hardkill e de SoftKill com os objetivos declarados do CCP para enfatizar o ciberguerra cortando e paralisando sistemas de controle de todas as comunicações militares e industriais, equipamento, centrais eléctricas, satélites, Internet, bancos e qualquer dispositivo ou veículo ligado à rede. Os SS são lentamente Fielding uma disposição mundial de superfície tripulada e autônoma e submarinos ou drones submarinos capazes de lançar armas convencionais ou nucleares que podem estar adormecidos aguardando um sinal da China ou mesmo procurando a assinatura de navios ou aviões dos EUA. Ao destruir nossos satélites, eliminando assim a comunicação entre os EUA e nossas forças em todo o mundo, eles vão usar o deles, em conjunto com drones para alvejar e destruir nossas forças navais atualmente superiores. Talvez o pior de tudo é o rápido desenvolvimento de robôs e drones de todos os tamanhos e capacidades que inevitavelmente serão empregadas por criminosos e terroristas para atuar a partir de qualquer lugar do mundo, e enxames maciços dos quais serão usados por ou em vez de soldados para lutar guerras cada vez mais numerosas e viciosas. Claro, tudo isso é cada vez mais feito automaticamente pela ia. Tudo isso é totalmente óbvio para qualquer um que gasta um pouco de tempo na rede. Duas das melhores fontes para começar são o livro Crouching Tiger (e os cinco vídeos YoutUbe com o mesmo nome), e a longa série de peças satíricas curtas na China canal sem censura em vocêTUbe ou seu novo www.chinauncensored.tv. os planos do CCP para o WW3 e a dominação total são dispostos completamente claramente em publicações e em discursos chineses do govt e este é "sonho de China de Xi Jinping". É um sonho somente para a minoria minúscula (talvez algumas dúzias a algumas cem) que governam China e um pesadelo para todos mais (que incluem 1.400.000.000 chineses). O 10.000.000.000 dólares anuais permite que eles ou seus fantoches para possuir ou controlar jornais, revistas, canais de TV e rádio e colocar notícias falsas na maioria dos grandes meios de comunicação em todos os dias. Além disso, eles têm um exército (talvez milhões de pessoas) que troll todos os meios de comunicação 5 colocando mais propaganda e afogando-se comentário legítimo (o 50 Cent exército). A regra do SSSSK (ou 25 SSSK se você se concentrar no Politburo ao invés de seu comitê permanente) é uma tragicomédia surrealista como branca de neve e os sete anões, mas sem branca de neve, personalidades cativantes, ou um final feliz. Eles são os guardas da maior prisão do mundo, mas eles são de longe os piores criminosos, cometendo por procuração a cada ano milhões de assaltos, estupor, roubos, subornos, sequestros, torturas e assassinatos, a maioria deles presumivelmente por sua própria polícia secreta do 610 Office criado em 10 de junho de 1999 por Jiang Zemin para perseguir os meditadores Qigong de Falun Gong, e qualquer outra pessoa considerada uma ameaça, agora incluindo qualquer um que faz qualquer comentário crítico e incluindo todos os grupos religiosos e políticos não a sua regra direta. De longe, o maior aliado dos sete anões é o partido democrático dos EUA, que, em um momento em que a América precisa mais do que nunca para ser forte e unida, está fazendo todo o possível para dividir a América em facções em guerra com cada vez mais de seus recursos vai sustentar as legiões florescendo das classes inferiores e conduzi-lo em falência, embora, naturalmente, eles não têm nenhuma visão sobre isso. O CCP é de longe o grupo mais mal na história do mundo, roubando, estuprando, sequestrando, aprisionando, torturando, morrendo de fome e matando mais pessoas que todos os outros ditadores na história (um estimado 100 milhões mortos), e em poucos anos terá um total Estado de vigilância gravando todas as ações de todos na China, que já está em expansão em todo o mundo como eles incluem dados de hacking e de todos os que passam através de territórios seu controle, comprar bilhetes em companhias aéreas chinesas etc. Embora o SSSSK nos trate como um inimigo, na verdade, os EUA é o maior amigo do povo chinês e do CCP seu maior inimigo. De outra perspectiva, outros chineses são os maiores inimigos do chinês, como eles demolir todos os recursos do mundo. Naturalmente, alguns dizem que China desmoronará de seu próprio acordo, e é possível, mas o preço de estar errado é o fim da liberdade e WW3 ou uma série longa dos conflitos que os sete sociopaths ganharão quase certamente. Deve-se ter em mente que eles têm controles sobre sua população e armas que Stalin, Hitler, Gaddafi e Idi Amin nunca sonhou. Câmeras de CCTV (atualmente talvez 300 milhões e aumentando rapidamente) em redes de alta velocidade com análise de imagem AI, software de rastreamento em cada telefone que as pessoas são obrigados a usar, e rastreadores GPS em todos os veículos, todas as transações a pagar apenas por telefone já dominante lá e universal e obrigatório em breve, total de monitoramento automático de todas as comunicações por AI e um estimado 2 milhões censores humanos on-line. Além de milhões de policiais e Cadres do exército, pode haver tantos como 10 milhões a polícia secreta de 610 escritório criado por Jiang Zemin, com prisões negras (ou seja, não oficial e não marcado), atualização instantânea do dossiê digital em todos os 1.400.000.000 chinês e em breve todos na terra que usa a rede ou telefones. É muitas vezes chamado de sistema de crédito social e permite que os sociopatas para encerrar as comunicações, a capacidade de compra, viagens, contas bancárias, etc de qualquer um. Isso não é fantasia, mas já em grande parte implementado para os muçulmanos de Xinjiang e se espalhando rapidamente-See YouTUbe, China sem censura etc. É claro que a vigilância universal e a digitalização de nossas vidas são inevitáveis em todos os lugares. Qualquer um que não pensa assim está profundamente fora de contato. A escolha é parar o CCP agora ou prestar atenção enquanto estendem a prisão chinesa sobre o mundo inteiro. O aliado o mais grande do CCP é o partido democrático dos EUA. Naturalmente, é os otimistas que esperam os sociopatas chineses governar o mundo quando os pessimistas (que vêem-se como realistas) esperam a sociopatia do ai (ou como eu o chamo-isto é, estupidez artificial ou sociopatia artificial) para tomar sobre. É a opinião de muitas pessoas pensativas-musk, Gates, Hawking etc, incluindo os principais pesquisadores de ia (ver as muitas conversas TED no YouTube) que a ia vai atingir o crescimento explosivo auto (aumentando seu poder milhares ou milhões de vezes em dias, minutos ou microssegundos) em algum momento nas próximas décadas – 2030 às vezes é mencionado, escapando através da rede e infectando todos os computadores suficientemente poderosos. AS será imparável, especialmente porque parece que ele será executado em computadores quânticos que irá aumentar a sua velocidade mais milhares ou milhões de vezes). Se você é optimista, manterá seres humanos e outros animais ao redor como animais de estimação e o mundo transformar-se-á um jardim zoológico com um programa de melhoramento cativo eugênica, se um pessimista, eliminará seres humanos ou mesmo toda a vida orgânica como uma competição irritante para recursos. A ficção 6 científica de hoje é susceptível de ser a realidade de amanhã. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Kurt Gödel, 'Über formal unentscheidbare Sätze der Principia mathematica und verwandter Systeme I' (1931) Richard Zach First publication: Monatshefte für Mathematik und Physik, 37, 173–198 Reprints: S. Feferman et al., eds., Kurt Gödel. Collected Works. Volume I: Publications 1929–1936. New York: Oxford University Press, 1986, pp. 116–195. Translations: English translations: 'On formally undecidable propositions of Principia mathematica and related systems I.' Translation by B. Meltzer, On Formally Undecidable Propositions of Principia Mathematica and Related Systems, Edinburgh: Oliver and Boyd, 1962. Translation by E. Mendelsohn in M. Davis, The Undecidable, Hewlett, N.Y.: Raven Press, 1965, pp. 4–38. Translation and introduction by J. van Heijenoort in J. van Heijenoort (ed.), From Frege to Gödel. A Source Book in Mathematical Logic, Cambridge, Mass.: Harvard University Press, 1967, pp. 592–617. Van Heijenoort's translation was approved by Gödel and is reprinted with an introduction by S. C. Kleene in S. Feferman et al., eds., Kurt Gödel. Collected Works. Volume I: Publications 1929–1936. New York: Oxford University Press, 1986, pp. 126– 195 (also contains several related pieces). Also reprinted in S. G. Shanker, Gödel's Theorem in Focus, London: Routledge, 1988, pp. 17–47. Spanish translations: 'Sobre proposiciones formalmente indecidibles de los Principia Mathematica y sistemas afines.' Cuadernos Teorema 8. Valencia (Spain): Revista Teorema, 1980, by M. Garrido, A. Garcıa Suarez, and L. Ml. Valdés.; 'Sobre sentencias formalmente indecidibles de Principa Matematica y sistemas afines,' In: K. Gödel, Obras Completas, J. Mosterın (ed.), Madrid: Alianza Editorial,1981, pp. 45–90. Portuguese translation: 'Acerca de proposições formalmente indecidıveis nos Principia Mathematica e sistemas relacionados' in M. Lourenço (ed.),O teorema de Gödel e a hipótese do contınuo, Fundação Calouste Gulbenkian, Lisboa, 1979, pp. 245–290. Italian translations: 'Proposizioni formalmente indecidibili dei Principia mathematica e di sistemi affini I' in: E. Agazzi (ed.),Introduzione ai problemi dell'assiomatica, , Milano: Vita è Pensiero, 1961; K. Gödel, Opere (1929–1936), Turin: Bollati Boringhieri, 1999, ed. and trans., E. Ballo, S. Bozzi, G. Lolli and C. Mangione. Japanese translation: 'Principia mathematica ya sono kanrentaikei deno keisikiteki ni ketteihukanou na meidai nitsuite I,' in K. Hirose and K. Yokota (eds.), Gödel no sekai [Gödel's World], Kaimeisha, 1985, pp. 165–202 Manuscripts: Two early drafts in Gabelsberger shorthand, the typewritten manuscript, page proofs, galley and an offprint held in the Kurt Gödel Papers at Princeton University Library, New Jersey. 1 1 Gödel's Life and Work Gödel's incompleteness results are two of the most fundamental and important contributuions to logic and the foundations of mathematics. Gödel showed that no axiomatizable formal system strong enough to capture elementary number theory can prove every true sentence in its language. This theorem is an important limiting result regarding the power of formal axiomatics, but has also been of immense importance in other areas, e.g., the theory of computability. Kurt Gödel was born on April 28, 1906 in Brünn, the capital of Moravia, then part of the Austro-Hungarian Empire and now Brno, Czech Republic. His father was a well-to-do part-owner of a textile company. Gödel attended the German Gymnasium in Brünn and in 1923 followed his elder brother to study at the University of Vienna. Gödel first studied physics, but Philipp Furtwängler's lectures on number theory so impressed him that he switched to mathematics in 1926. His teachers quickly realized Gödel's talent, and upon the recommendation of Hans Hahn, who later became his supervisor, Gödel was invited to join the group of philosophers around Schlick known as the Vienna Circle. Gödel regularly attended until 1928, and later remained in close contact with some members of the circle, especially Rudolf Carnap. His interest in logic and the foundations of mathematics was sparked around that time, mainly through Carnap's lectures on logic, two talks which L. E. J. Brouwer gave in Vienna in 1928, and Hilbert and Ackermann's Grundzüge der Theoretischen Logik (1928). One of the open problems posed in Hilbert and Ackermann (1928) was that of the completeness of the axioms of the engere Funktionenkalkül, the first-order predicate calculus. Gödel solved this problem in his dissertation, which was submitted to the University of Vienna in 1929 and appeared as (1930). Gödel then set to work on the main open problem in Hilbert's foundational program, that of finding a finitary consistency proof for formalized mathematics. This led him to the discovery of his first incompleteness theorem. In September 1930, following a report on his dissertation work, he gave the first announcement of his new result in a discussion of the foundations of mathematics at the Tagung für Erkenntnislehre der exakten Wissenschaften in Königsberg. John von Neumann, who was in the audience, immediately recognized the significance Gödel's result had for Hilbert's program. Shortly thereafter, von Neumann wrote to Gödel with a sketch of the second incompleteness theorem about the unprovability of the consistency of a system within that system. By that time, Gödel had also obtained this result and published an abstract of it. The second result showed that Hilbert's program could not be carried out, and gave a negative solution to the second problem in Hilbert's famous 1900 list of mathematical questions: Gödel proved that there can be no finitary consistency proof for arithmetic. The full paper (1931) was submitted for publication on November 17, 1930 and appeared in January of 1931. It was also accepted as Gödel's Habilitationsschrift in 1932, and he was made Privatdozent (unpaid lecturer) at the University of Vienna in 1933. Throughout the 1930s, Gödel worked on topics in logic and the foundations of mathematics, andlectured often on his incompleteness results. In particular, he gave a course on these results during his first visit to Princeton during the 1933/34 academic year which exerted a significant influence on the logicians there, especially Alonzo Church and his student Stephen C. Kleene. During the 1930s, Gödel settled a subcase 2 of the decision problem for first-order logic (proving the decidability of the so-called Gödel-Kalmar-Schütte class), showed that intuitionistic logic cannot be characterized by finitely many truth values (and in the process inventing the family of Gödel logics), gave an interpretation of classical arithmetic in intuitionistic arithmetic (thus showing the consistency of the former relative to the latter), and established some prooftheoretic speed-up results. After the annexation of Austria by Nazi Germany in 1938, during a second visit to Princeton, the title of Privatdozent was abolished. Gödel's application for Dozent neuer Ordnung was delayed, and he was deemed fit for military duty. He and his wife Adele, whom he had married in 1938, obtained U.S. visas and emigrated in 1940. From that date on, Gödel held an appointment at the Institute for Advanced Study at Princeton University. 1940 also saw the publication of his third major contribution to mathematical logic, the proof of the consistency of the axiom of choice and of the continuum hypothesis with the other axioms of set theory. This work was also inspired by a problem set by Hilbert: The first in his famous 1900 list of problems had asked for a proof of Cantor's continuum hypothesis. Gödel's result, together with Paul Cohen's 1963 proof of the consistency of the negation of the axiom of choice and of the continuum hypothesis, gave a negative solution to Hilbert's first problem: the axioms of set theory do not decide the continuum hypothesis one way or the other. From 1943 onward, Gödel became increasingly interested in philosophy and relativity theory. In 1944, he contributed a study of Russell's mathematical logic (see §X– Principia) to the Russell volume in the Library of Living Philosophers. In the 1950s, he published several contributions to general relativity theory around 1950. In 1958, Gödel's consistency proof of arithmetic by an interpretation using functionals of heredetarily finite type, the so-called Dialectica interpretation, appeared in print. Much of his post-1940 work, however, remained unpublished, including his modal-logical proof of the existence of God. In the last ten years of his life, Gödel was in poor health, both physical and mental. He suffered from depression and paranoia, to the point at which fear of being poisoned kept him from eating. He died of "malnutrition and inanition" in Princeton on January 14, 1978. (For more on Gödel's life and work, see Feferman 1986 and Dawson 1997.) 2 Hilbert's Program, Completeness, and Incompleteness Gödel's groundbreaking results were obtained against the backdrop of the foundational debate of the 1920s. In 1921, reacting in part to calls for a "revolution" in mathematics by the intuitionist L. E. J. Brouwer and his own student Hermann Weyl, Hilbert had proposed a program for a new foundation of mathematics. The program called for (i) a formalization of all of mathematics in an axiomatic systems followed by (ii) a demonstration that this formalization is consistent, i.e., that no contradiction can be derived from the axioms of mathematics. Partial progress had been made by Wilhelm Ackermann and John von Neumann, and Hilbert in 1928 claimed that consistency proofs had been established for first-order number theory. Gödel's results would later show 3 that this assessment was too optimistic; but he had himself set out to with the aim of contributing to this program. According to Wang (1987), Gödel attempted to give a consistency proof for analysis relative to arithmetic. For this, he needed a definition of the concept of truth in arithmetic to verify (in arithmetic itself) the truth of the axioms of analysis. But Gödel soon realized that the concept of truth for sentences of arithmetic cannot be defined in arithmetic. The was led to this result by considerations similar to the liar paradox, thus anticipating later work by Tarski. But provability of a sentence from the axioms of arithmetic is representable in arithmetic, and combining these two facts enabled Gödel to prove that every consistent axiomatic system in which provability was representable must contain true, but unprovable sentences. Gödel had apparently obtained this result in the Summer of 1930. At the time, he represented symbols by numbers, and formulas and proofs by sequences of numbers. Sequences of numbers can be straightforwardly formalized in systems of type theory or set theory. At the occasion of the announcement of his incompleteness result in the discussion at Königsberg, von Neumann asked if it was possible to construct undecidable sentences in number theory. This suggested a possible simplification to Gödel, and indeed he subsequently succeeded in arithmetizing sequences by an ingenious use of the Chinese Remainder Theorem. It had been assumed by Hilbert that first-order number theory is complete in the sense that any sentence in the language of number theory would be either provable from the axioms or refutable (i.e., its negation would be provable); indeed, he asked for a proof of this in his lecture on problems in logic Hilbert (1929). Gödel's first incompleteness theorem showed that this assumption was false: it states that there are sentences of number theory which are neither provable nor refutable. The first theorem is general in the sense that it applies to any axiomatic theory which is ωconsistent, has an effective proof procedure, and is strong enough to represent basic arithmetic. The system for which Gödel proved his results is a version of the system of Principia Mathematica. In this system, the lowest type of variables ranges over numbers, the usual defining axioms for successor, plus comprehension are available as axioms. However, practically all candidates for axiomatizations of mathematics, such as first-order Peano Arithmetic, the full system of Principia mathematica, and Zermelo-Fraenkel set theory satisfy these conditions, and hence are incomplete. 3 An Outline of Gödel's Results Gödel's (1931) paper is organized in four sections. Section 1 contains an introduction and an overview of the results to be proved. Section 2 contains all the important definitions and the statement and proof of the first incompleteness theorem. In Section 3, Gödel discusses strengthenings of this result. Section 4 is devoted to a discussion of the second incompleteness theorem. In Section 2, Gödel first sets up some necessary definitions, gives the axioms of the variant P of the system of Principia Mathematia which he uses, introduces the machinery necessary for the arithmetization of metamathematics (Gödel numbering), and proves four theorems (I–IV) about recursive function and relations. The language of the system P consists of the usual logical symbols, 0 and the successor function f , as 4 well as a repository of simply typed variables. Variables of the lowest type range over natural numbers, variables of the next type range over classes of numbers, variables of the third type range over classes of classes of numbers, and so on. The axioms of the system are the usual logical axioms, the comprehension axiom (∃u)(∀v)(u(v) ≡ A(v)) (where u is a variable of type n + 1, v a variable of type n, and A a formula not containing u free), and the extensionality schema (∀v)(x(v)≡ y(v))→ x = y). One of the novel methods Gödel uses is the arithmetization of syntax, now called 'Gödel numbering'. In order to be able to formalize reasoning about formulas and proofs in system P-which is, after all, a system for number theory-Gödel defines a mapping of the symbols in the language of P to numbers. In Gödel's original paper, the mapping is given by 0 7→ 1, f 7→ 3, ∼ 7→ 5, ∨ 7→ 7, ∀ 7→ 9, (7→ 11, ) 7→ 13 and the k-th variable of type n is mapped to pn, where p is the k-th prime > 13 (e.g., the first variable of lowest type is coded by 17). A sequence of symbols (e.g., a formula) with codes n1, . . . , nk is then mapped to the number 2n1 *3n2 * . . . * pnkk . What Gödel calls recursive functions and relations would now be called primitive recursive functions (and relations); Gödel used the terminology in use at the time. A function φ is primitive recursive if there is a sequence of functions each of which is either the successor function x + 1, a constant function, or results from two functions ψ, μ occurring previously in the sequence by the schema of primitive recursion, φ(0,x2, . . . ,xn) = ψ(x2, . . . ,xn) φ(k +1,x2, . . . ,xn) = μ(k,φ(k,x2, . . . ,xn),x2, . . . ,xn). A relation between natural numbers is primitive recursive if it can be defined by φ(x1, . . . ,xn)= 0, where φ is a primitive recursive function. Gödel's Theorem I states that primitive recursive functions are closed under substitution and primitive recursion. Theorem II states that recursive relations are closed under complement and union. Theorem III states that if two functions φ, ψ are primitive recursive, then so is the relation defined by φ(x) = ψ(x). Theorem IV, finally, establishes that primitive recursive relations are closed under bounded existential generalization, i.e., if φ(x) and R(x, ȳ) are primitive recursive, then so is the relation defined by (∃z)(z≤ φ(x)& R(z, ȳ)). Gödel next defines 46 functions and relations needed for the arithmetization of syntax and provability, of which the first 45 are primitive recursive. These definitions culminate in the definition of (45) xBy ('x is a proof of y') and (46) Bew(x) ('x is a provable formula'). Bew(x) is not primitive recursive, since it is obtained from B by unbounded existential generalization (i.e., as (∃y)yBx). These definitions use the arithmetization of syntax introduced earlier in the sense that, e.g., the relation Bew(x) holds of a number x if it is the code of a provable formula. Gödel then sketches the proof of Theorem V, which states that whenever R is a primitive recursive n-ary relation, then there is a formula A with n free variables, so that if R(k1, . . . ,kn), then A(k1, . . . , kn) is provable, and when not R(k1, . . . ,kn), then ∼A(k1, . . . , kn) is provable. (Here, k is 0 preceded by k f 's). A formula A which is obtained from the primitive recursive definition of R in the way outlined in the proof is called a primitive recursive formula. Since the proof is only sketched, this is not an explicit definition of what a primitive recursive formula is. In particular, in the 5 system P, the most natural way to formalize primitive recursion is by higher-order quantification over sequences of numbers. Gödel explicitly uses such a second-order quantifier in the proof of Theorem VII discussed below. The method of constructing a formula of P which satisfies the conditions of Theorem V for a given primitive recursive relation R-a formula which 'numeralwise represents' R-yields such a formula for each of the 46 functions and relations defined earlier. Following the proof of Theorem V, Gödel introduces the notion of ω-consistency. Roughly, an axiomatic system is ω-consistent if it does not both prove A(n) for all n and ∼(∀x)A(x). Theorem VI then is the first-incompleteness theorem. Suppose κ is a primitive recursive predicate that defines a set of (codes of) formulas, which we might add as axioms to system P. Then we can, in a similar way as before, define the relation xBwκy (x is a proof of y in Pκ) and the predicate Bewκx (x is provable in Pκ). Theorem VI states that if Pκ is ω-consistent, then there is a primitive recursive formulas A(x) so that neither (∀x)A(x) nor ∼(∀x)A(x) are provable in Pκ. By an ingenious trick combining diagonalization and the arithmetization of syntax (especially, Theorem V), Gödel proves that there is a formula A(x) so that (∀x)A(x) is provably equivalent in Pκ to ∼Bewκ(p), where p is the Gödel number of (∀x)A(x) itself. Hence, (∀x)A(x) in a sense says of itself that it is unprovable. The paper continues in Section 3 with a number of strengthenings of Theorem VI. The formula A whose existence was proved in Theorem VI may contain quantifiers over higher-type variables. A relation which can be defined using only quantification over individual variables, and also + and * as additional functions (addition and multiplication) is called arithmetical. Theorem VII states that every primitive recursive relation is arithmetical. Furthermore, the equivalence of recursive relation with arithmetical relations is formalizable in the system, i.e., if A is a primitive recursive formula, then system P proves that A is equivalent to an arithmetical formula (one containing +, *, but no quantification over variables of higher type). It then follows from Theorem VI that every ω-consistent axiomatizable extension of P contains undecidable arithmetical sentences (Theorem X). The final section is devoted to the second incompleteness theorem (Theorem XI), which says that the formalization of consistency of of an extension Pκ of P is not provable in Pκ. In this context, the formula formalizing consistency of Pκ is taken to be Widκ ≡ (∃x)(Form(x) &∼Bewκ(x)) ('there is an unprovable formula'). The proof of Theorem XI is only sketched. The argument for the first half of Theorem VI, namely, that (∀x)A(x) is unprovable in Pκ, uses only the consistency of Pκ, but not its ωconsistency. By formalizing this proof in Pκ itself, we see that Pκ proves the implication Widκ →∼Bewκ(p), where p is the Gödel number of the unprovable (∀x)A(x). But, as noted above, ∼Bewκ(p) is equivalent, in Pκ, to (∀x)A(x). So if Widκ were provable, then (∀x)A(x) would be provable as well. (For in-depth treatments of the technical results, see Smoryński 1977 or Hájek and Pudlák 1993). 6 4 Importance and Impact of the Incompleteness Theorems The main results of Gödel's paper, the first (Theorem VI) and second (Theorem XI) incompleteness theorems stand as two of the most important in the history of mathematical logic. Their importance lies in their generality: Although proved specifically for extensions of system P, the method Gödel used is applicable in a wide variety of circumstances. Any ω-consistent system for which Theorem V holds will also be incomplete in the sense of Theorem VI. Theorem XI applies not as generally, and Gödel only announced a second paper in which this was going to be carried out for systems which are not extensions of P. However, the validity of the result for other systems was soon widely recognized, and the announced paper was never written. Hilbert and Bernays (1939) provided the first detailed proof of the second incompleteness theorem, and gave some sufficient conditions on the provability predicate Bew in order for the theorem to hold (see §X–Grundlagen der Mathematik). One important aspect of the undecidable sentence (∀x)A(x) is that, although it is neither provable nor refutable in P, it is nevertheless readily seen to be true. For what it states is that it itself is not provable in P, and by the first incompleteness theorem, this is precisely the case. Since it is also not refutable, i.e., its negation is also unprovable in P, the existence of undecidable sentences like (∀x)A(x) shows the possibility of axiomatic systems which are ω-inconsistent. The system resulting from P by adding (∀x)A(x) as an additional axiom is one example. It proves A(n) for all n, and also (∃x)∼A(x). Although by Theorem VI, there will also be true, but unprovable statements in this system, the existence of undecidable sentences is left open. Rosser (1936) weakened the assumptions of Theorem VI and showed that also ω-inconsistent, but consistent systems of the type discussed by Gödel will contain independent sentences. The immediate effect of Gödel's theorem, and in particular, of Gödel's second theorem, was that the assumptions of Hilbert's program were challenged. Hilbert assumed quite explicitly that arithmetic was complete in the sense that it would settle all questions that could be formulated in its language-it was an open problem he was confident could be given a positive solution. The second theorem, however, was more acutely problematic for Hilbert's program. As early as January 1931, in correspondence between Gödel, Bernays, and von Neumann, it became clear that the consistency proof developed by Ackermann must contain errors (see Zach 2003). Both Bernays and von Neumann accepted that the reasoning in Gödel's proof can be readily formalized in systems such as P; on the other hand, a consistency proof should, by Gödel's own methods, also be formalizable and yield a proof in P of the sentence expressing P's consistency. The errors in the consistency proof were soon found. It fell to Gentzen (1936) to give a correct proof of consistency using methods that, of necessity, could not be formulated in the system proved consistent. Although Gödel's results dealt a decisive blow to Hilbert's program as originally conceived, they led to Gentzen's work, which opened up a wide range of possible investigations in proof theory. (For more on the reception of Gödel's theorems, see Dawson 1989 and Mancosu 1999). As mentioned above, up to 1930 it was widely assumed that arithmetic, analysis, and indeed set theory could be completely axiomatized, and that once the right axiom7 atizations were found, every theorem of the theory under consideration could be either proved or disproved in the object-language theory itself. Gödel's theorem showed that this was not so, and that once a sharp distinction between the objectand metatheory was drawn, one could always formulate statements which could be decided in the metatheory, but not in the object theory itself. The first incompleteness theorem shows that object-level provability is always outstripped by meta-level truth. Gödel's proof, by example as it were, also showed how carefully objectand meta-language have to be distinguished in metamathematical considerations. A few years later, Tarski's work on truth and semantic paradoxes pointed to the same issue, showing that truth cannot be defined in the object-level theory (provided the theory is strong enough). Gödel's results had a profound influence on the further development of the foundations of mathematics. One was that it pointed the way to a reconceptualization of the view of axiomatic foundations. Whereas prevalent assumption prior to Gödel- and not only in the Hilbert school-was that incompleteness was at best an aberrant phenomenon, the incompleteness theorem showed that it was, in fact, the norm. It now seemed that many of the open questions of foundations, such as the continuum problem, might be further examples of incompleteness. Indeed, Gödel (1940) himself succeeded not long after in showing that the axiom of choice and the continuum hypothesis are not refutable in Zermelo-Fraenkel set theory; Cohen (1966) later showed that they were also not provable. The incompleteness theorem also played an important role in the negative solution to the decision problem for first-order logic by Church (1936). The incompleteness phenomenon not only applies to provability, but, via the representability of recursive functions in formal systems such as P, also to the notion of computability and its limits. Perhaps more than any other recent result of mathematics, Gödel's theorems have ignited the imagination of non-mathematicians. They inspired Douglas Hofstadter's bestseller Gödel, Escher, Bach, which compares phenomena of self-reference in mathematics, visual art, and music. They also figure prominently in the work of popular writers such as Rudy Rucker. Although they have sometimes been misused, as when, self-described Postmodern writers claim that the incompleteness theorems show that there are truths that can never be known, the theorems have also had an important influence on serious philosophy. Lucas, in his paper "Minds, machines, and Gödel" (1961) and more recently Penrose in Shadows of the Mind (1994) have given arguments against mechanism (the view that the mind is, or can be faithfully modeled by a digital computer) based on Gödel's results. It has also been of great importance in the philosophy of mathematics. Gödel himself, for instance, saw them as an argument for Platonism (see, e.g., Feferman 1984). References Church, A. 1936. 'A note on the Entscheidungsproblem'. Journal of Symbolic Logic, 1, 40–41. Cohen, P.J. 1966. Set Theory and the Continuum Hypothesis. New York: W. A. Benjamin. 8 Dawson, J W. 1989. 'The reception of Gödel's incompleteness theorems', In Shanker (1988), 74–95. Dawson, J.W. 1997. Logical Dilemmas: The Life and Work of Kurt Gödel. Wellesley, Mass.: A. K. Peters. Feferman, S. 1984. 'Kurt Gödel: conviction and caution. Philosophia naturalis, 21, 546–562. Reprinted in Feferman, S., In the Light of Logic, Oxford: Oxford University Press, 1998, 150–164. Feferman, S. 1986. 'Gödel's life and work.' In Gödel (1986), 1–36. Gentzen, G. 1936. 'Die Widerspruchsfreiheit der reinen Zahlentheorie,' Mathematische Annalen, 112, 493–565. English translation in Gentzen, G., The Collected Papers of Gerhard Gentzen, ed. M. E. Szabo. Amsterdam: North-Holland, 1969, 132–213. Gödel, K. 1930. 'Die Vollständigkeit der Axiome des logischen Funktionenkalküls', Monatshefte für Mathematik und Physik, 37, 349–360. Reprinted and translated in Gödel (1986, pp. 102–123). Gödel, K. 1931. 'Über formal unentscheidbare Sätze der Principia Mathematica und verwandter Systeme I', Monatshefte für Mathematik und Physik 38: 173–198. Reprinted and translated in Gödel (1986, pp. 144–195). Gödel, K. 1940. The Consistency of the Axiom of Choice and of the Generalized Continuum Hypothesis, Annals of Mathematics Studies, vol. 3. Princeton, N.J.: Princeton University Press. Gödel, K. 1986. Collected Works, vol. 1, S. Feferman et al., eds., Oxford: Oxford University Press. Hájek, P. and P. Pudlák. 1993. Metamathematics of First-order Arithmetic, Berlin: Springer. Hilbert, D. 1929. 'Probleme der Grundlegung der Mathematik', Mathematische Annalen, 102, 1–9. English translation in Mancosu (1998, pp. 266–273). Hilbert, D. and W. Ackermann. 1928. Grundzüge der theoretischen Logik. Berlin: Springer. Hilbert, D. and P. Bernays. 1939. Grundlagen der Mathematik, vol. 2. Berlin: Springer. Mancosu, P., ed. 1998. From Brouwer to Hilbert. The Debate on the Foundations of Mathematics in the 1920s. Oxford: Oxford University Press. Mancosu, P. 1999. 'Between Vienna and Berlin: The immediate reception of Gödel's incompleteness theorems,' History and Philosophy of Logic, 20, 33–45. Rosser, J.B. 1936. 'Extensions of some theorems of Gödel and Church', Journal of Symbolic Logic, 1, 87–91. 9 Shanker, S.G. 1988. Gödel's Theorem in Focus. London: Routledge. Smoryński, C. 1977. 'The incompleteness theorems,' In Barwise, J. (ed.), Handbook of Mathematical Logic, Amsterdam: North-Holland, 821–865. Wang, H. 1987. Reflections on Kurt Gödel. Cambridge: MIT Press. Zach, R. 2003. 'The practice of finitism. Epsilon calculus and consistency proofs in Hilbert's Program', Synthese, 137, 211–259. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Poul F. KjaerMo 31 Aug 2020 Mo 31 Aug 2020 What Comes After Neoliberalism? verfassungsblog.de/what-comes-after-neoliberalism-2/ The Law of Political Economy: Transformation in the Function of Law establishes the law of political economy as a particular field of scholarly enquiry. The timing for this endeavour is not coincidental. The post-WWII liberal constitutional settlement is being challenged or possibly outright breaking down before our eyes. From the financial crisis over the Eurozone crisis, the European migrant crisis, the challenge to rule of law in Hungary and Poland, Brexit and the Trump Presidency to the still ongoing health crisis and the socio-economic fallout following from it, large parts of Europe and the Western world at large seems to be moving into Weimar territory. Institutions and norms assumed certain are increasingly challenged or outright collapsing and overall societal coherency waning. The post-WWII settlement however consisted of two very different movements: First the establishment of (trans-)national neo-corporatist frameworks of embedded liberalism in the North Atlantic area of world society from 1945 onwards. Secondly, the emergence of a neoliberal épistémè which, after a long incubation period dating back to before the foundation of the The Mont Pelerin Society in 1947, experienced its breakthrough with the Thatcher (1979) and Reagan (1981) administrations. Neoliberalism is in many ways an empty signifier which one can read many different positions into. Believers of 'pure capitalism' will even deny its very existence. When used in its broadest possible sense it might be considered an umbrella concept of the dominant, hegemonic if you wish, economic and political theories and praxes from the 1970s until today. Concretely neoliberalism might thus be understood as both a paradigm and praxes of knowledge in relation to a whole string of areas and phenomenon's such as 'governance', 'new public management', 'law and economics', 'monetarism' but also, somewhat controversially, 'global human rights' and 'global justice'. In more narrow legal terms, one might also introduce a distinction between interwar corporatist law, post-WWII neo-corporatist law and contemporary governance law. Alternatively, Duncan Kennedy, one of the contributors to The Law of Political Economy argued back in 2006 that the world of modern globalized law consisted of three epochs: German Classical Legal Thought (1850 – 1914); French Social Law (1914 – 68) and what might be called an US-centric globalizing legal paradigm from 1968 till the 2000s. That latter paradigm probably imploded somewhere between the 2008 financial crisis and today. Irrespective of the preferred division of epochs, the current health crisis seems to accelerate a more fundamental transformation underway for some time now. To put it short: The collapse of the neoliberal épistémè means we are witnessing the end of an epoch and looking into an unknown future. 1/6 This begs the questions, what will come after neo-liberalism? As Thomas Kuhn noted on the basis of insights harvested from Ludwik Fleck and Arthur Koestler; "a scientific theory is declared invalid only if an alternate candidate is available to take its place". This insight explains the "strange death of neo-liberalism" as the neo-liberal épistémè continued as the world's caretaker government for another decade after the implosion of its functional and normative integrity during the financial crisis because of the lack of an obvious replacement. Within economics the combined forces of Esther Duflo, Thomas Piketty, Emmanuel Saez Gabriel Zucman and others, however, provide the contours of a new (French) paradigm of economics increasingly capable of taking on the dominant monetarist paradigm. Within law in general and economic law specifically the contours of a new paradigm are however not yet in sight. With the implosion of neoliberalism, it might however be time for legal scholarship to engage in the development of an alternative model of the law of political economy fit for the 21 century. A law that might have, among others, the following four elements as central building blocks. Elements which are implicit to The Law of Political Economy but also goes beyond on the book serving as natural next steps: The Return of Society Margaret Thatcher famously twisted Karl Popper's variant of methodological individualism beyond recognition by stating, "there's no such thing as society". This proposition is at the very centre of the neoliberal épistémè and the problems facing the western part of world society can largely be traced back to this ontological starting position. The dominant worldview of the last four decades was derived from a methodologically individualist premise leading to the assumption that the sum of actions of individuals equals society. This unreflective jump from micro to macro pops up in legal discourses concerning everything from campaign financing in the US to EU competition law and policy. The consequence is that both law and policy loses sight of systemic effects, asymmetric power and issues of societal integration. Hence, societal coherency and synchronization is not an issue because there is no concept of society available enabling an articulation of society as a social phenomenon in its own right. The starting point for a new law of political economy might therefore be found in the development of a concept of society that is compatible with legal reasoning and dispute resolution. Conceptually, this means that theories which entail a specific and in principle all-encompassing concept of society, such as both left and right Hegelian and left and right Luhmannian theories, could stand in front of a renaissance. In practical terms, it would moreover mean that overall societal impact, i.e. levels of socio-economic equality, territorial cohesion, and the broader societal impact of business activities beyond the creation of share value should and could obtain a more defining and decisive role in legal regulation. st 2/6 The End of An Anchor Nation: Global Law as Inter-legality The history of world society from 1492 onwards is the history of consecutive western states (Spain, the Netherlands, the United Kingdom and the United States), acting as institutional anchors of the world economy. These states served as guarantors of the institutional formations enabling global economic exchanges, i.e. providing a global reserve currency, a willingness and capability to use force to maintain 'global order' and legal constructions justifying the existing order. The fundamental paradox of globalization is however that the intensification of global exchanges has resulted in an increase rather than a decrease in contextual diversity. A consequence is that, as the outgoing Governor of the Bank of England Mark Carney also stated recently, that the current centre, the US, cannot hold. The same, one might add, goes for the imaginary Anglo-American centre existing in the minds of Brexiters. The expansion and deepening of modernity, i.e. world society, obtaining dominance in ever-larger parts of the world means that the tragedy of the US is that it is too small to dominate the world and too big not to try. At the same time, neither China nor the EU are likely to be able to fill the gap. In legal terms, the consequence is that distinct worlds of law are on the rise. From trade and investment law to internet law no single global framework à la WTO Law or UN Law will take hold. Rather distinct EU, Chinese and US centric legal universes will be the norm. Global law, including global economic law, is therefore not singular and hierarchical. Instead the core feature of global law is inter-legality. Global law is a de-centred form of in-between world's law, aimed at handling societal processes which are inter-contextual and inter-legal in nature. Maybe the most important example of this inter-legal setup is the law of global value chains, structuring and enabling global economic exchanges through connectivity norms. But also Europe, as the German Constitutional Court made clear recently, is a space of inter-legality. A feature which have deep roots as also the empires preceding the European Union can be understood as inter-legal constructions. Conflicts of laws methodology thereby become the central legal lens to observe both past and present global society through. Multi-rationality: Beyond Structural Marxism and Structural Liberalism At the pages Verfassungsblog, Gunther Teubner recently made a case for a nonreductionist concept of surplus value, arguing that equivalents to profit maximization can be found in all function systems (i.e. education, politics, religion, science and so forth). Hauke Brunkhorst., coming from a left-Hegelian position, effectively made the same argument in 2014 arguing that the inbuilt contradictions and conflicts Marxists identify in the economy are present throughout society just as different functional systems like religion, the economy and education have been structurally dominant in different historical époques. Three implications for the law of political economy can be derived from this insight: 3/6 1. Structural Marxism and structural Liberalism, i.e., neoliberalism, are each other's mirror images. In the 1980s, structural liberalism succeeded structural Marxism as the fashionable ideology of the day. This however merely implied a switch from one side to the other of the same coin, in so far as both assume that society could be understood as being predominantly structured by economic interests and motivations, and that "society" can be equalled to the economy. Both ideologies saw and see the economy and private power, and not the state and public power, as the true driving-force of societal evolution, and, for both, state action ultimately remains guided by economic interests, leaving little autonomy for public power and law. 2. The failure to develop a non-reductionist theory of surplus value drives selfdeclared critical and left-leaning scholars into the dead end of methodological culturalism. The substitute of Marx in recent decades have been Karl Polanyi's The Great Transformation. A book that, in spite of all its qualities, engages in a critique of modern society on the basis of a highly idealized fiction of pre-modern society seeing a communitarian utopia as the only alternative to capitalism. Polanyi's historical reconstruction of the stages in the autonomisation of the economy and its reproductive logic and the consequences hereof is – like the Marxist approach – furthermore deeply skewed by the failure to recognize that strive for value surplus and tendencies of autonomisation and acceleration can be found throughout society and not just in the economy. Critiquing the implicit holism of market thinking based on equilibrium models, latter-day Polanyists merely end up substituting market holism with cultural holism by, for example, ontologically assuming the existence of chessboard style fixed national universes within which capitalist institution operates and moves or the existence of unbridgeable cultural divides between national cultures. 3. A third way can be found in the writings of Franz Leopold Neumann, understanding the simultaneous separation and re-connection of different spheres of society (economy, politics, religion, science etc.) through law. This give law and legal instruments a strategic position in society as the grid aimed at enabling and restraining societal exchanges while respective and nurturing the inner Eigenlogik and rationality of the economy, politics etc. An approach which, in contrast to a Luhmanian perspective, sees inter-systemic re-connection as constitutive as separation through differentiation. A New Form of Formalism: Law as Form Giving Formalism in the classical sense is unlikely to have many supports among Verfassungblog readers. Going beyond classical formalism and the connotations associated with the concept and taking a broader societal perspective, law is however very much about form-giving. For a social exchange to be considered an economic exchange it needs to take place with the framework of a contract of similar legal form. For something to be considered a legitimate expression of political preferences, it needs to unfold within a voting procedure or other legally structured framework. In both cases it is the legal framing which transforms a generic social communication into something 4/6 which we specifically can call an economic, political or for that matter a scientific or religious phenomenon. In this particular sense, law gives form and thereby constitutes social phenomena and also in this particular sense we might say that it is not the political or the economic which constitutes the law it is the law which constitutes the political and the economy. This gives law, in spite of being blind to its own blind spots, a strategic location in society as the central infrastructural grid giving structure to world society. Over the last decades, world society have, however, undergone immense increases of complexity, massive accelerations and spatial expansions. The amount of information published and stored, the pace of technological developments and the convolution of the challenges faces society go far beyond what law can absorb. The core characteristic of world society in recent decades is that social processes have blown the legalinstitutional frames and forms that emerged in the immediate WWII period. Mass media has morphed into social media, economic products into experiences, multinational companies into global value chains and scientific contributions into blogposts. In short: The mess we are in are essentially about the absence of framing of social processes. Both constitutionally as well as in every legal field from company law to family law and environmental law the challenge is thus to increase the internal complexity, speed and reach of law in manner which enable it to capture loose social processes and give them a tight form. Informal governance and soft law arrangements, for example, which emerged due to the inadequacies of existing institutional forms needs a new tight legal form. The challenge posed both by neo-liberalism and its demise is thus mainly a surface problem as the law is faced with a far bigger challenge, namely to reinvent itself to stay relevant under the structural conditions of the 21st century. The remainder of the contributions to this symposium picks up the baton from The Law of Political Economy: Transformation in the Function of Law while going a step further than the book by exploring the impact of the neoliberal paradigm on law and possible alternatives. Engaging more directly with the book, Florian Hoffmann pins out the differences but also surprising commonalities between 'systems thinkers' and 'critical thinkers' when it comes to diagnosing the current situation. In their contributions, Simon Deakin and Martijn Hesselink, on the other hand, take different positions on the role of neoliberalism in private law with Deakin arguing that law and economics represents the embodiment of neoliberal thinking in law while Hesselink questions the usefulness of paradigmatic categorisations. Sabine Frerichs changes the perspective by showing the diversity of political economy paradigms which might serve as access points for lawyers and legal analysis. Fernanda Nicola furthermore takes the social question seriously by making a plea for engaging in rigorous empirical analyses of the distributive effects of law. Cesare Pinelli makes a case for refocusing efforts on 'traditional' democratic constitutionalism of the sort that have been under pressure in recent decades in order to counter the incursion of societal power and the effects of contemporary governance. This is being mirrored by Joana Mendes which forcefully stresses that contemporary governance processes cannot be considered surrogates to democratic institutions and procedures. This links up to Jan Komárek's plea to "move 5/6 beyond Fiesole" as the constitutional imaginary of European economic constitutionalism developed in the hills of Tuscany fails to grasp central constitutional questions of political economy. Finally but not least, Matthias Goldmann sets out the parameters for a new paradigm of what he calls integrative liberalism as a possible substitute for the sort of financial liberalism characterizing the neoliberal époque. While you are here... If you enjoyed reading this post – would you consider supporting our work? Just click here. Thanks! All the best, Max Steinbeis SUGGESTED CITATION Kjaer, Poul F.: What Comes After Neoliberalism?: Four Propositions for a New Law of Political Economy beyond Structural Liberalism and Structural Marxism, VerfBlog, 2020/8/31, https://verfassungsblog.de/what-comesafter-neoliberalism-2/. LICENSED UNDER CC BY NC ND 6/ | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
[Wersja robocza artykułu, który ukazał się w czasopiśmie „Filozofia Nauki" 4 (2014)] Trzeci rodzaj normatywności – wymóg reagowania na racje Tomasz Żuradzki Abstrakt. Celem artykułu jest krytyka przyjętego przez niektórych filozofów podziału na normatywność w podstawowym sensie oraz normatywność wymogów wąsko rozumianej racjonalności. Pokazuję, że podział taki nie jest wyczerpujący, ponieważ pomija ważny typ wymogów normatywnych, a mianowicie reagowanie na racje. Z jednej strony tego rodzaju wymogi nie przypominają wymogów normatywnych w podstawowym sensie, a z drugiej - istotnie różnią się od racjonalności rozumianej jako spójność między nastawieniami. Dochodzę do wniosku, że reagowanie na racje należy uznać za trzeci typ wymogów normatywnych. Na początku omówię często przyjmowany obecnie podział na normatywność w podstawowym sensie i normatywność wymogów racjonalności (rozdział 1), a także przedstawię argumenty uzasadniające to rozróżnienie (rozdział 2). Następnie zastanowię się, czy podział ten jest wyczerpujący. W tym celu na kilku przykładach przedstawię wymóg właściwego reagowania na racje oraz wskażę kilka interesujących różnic między reagowaniem na racje związane z przekonaniami i zamiarami (rozdziały 3-6). Na koniec pokażę, w jaki sposób wymóg ten różni się od standardowo przyjmowanego rozumienia racjonalności jako spójności nastawień (rozdział 7). 1. PIERWSZY GIN Z TONIKIEM Zacznę od zmodyfikowanej wersji często omawianego, choć zazwyczaj w nieco odmiennym kontekście, przykładu zaproponowanego przez Bernarda Williamsa (1981). Gin & Tonic 1 (GT1) Chcesz się napić ginu z tonikiem i jesteś przekonana, że płyn, który znajduje się przed tobą, to gin. W rzeczywistości jest to śmiertelnie groźna trucizna o smaku i zapachu ginu. Nie wiesz, że pod twoją nieobecność służby specjalne wrogiego kraju, myląc cię 2 z jakimś groźnym przeciwnikiem, zamieniły na truciznę gin, który sama kupiłaś poprzedniego dnia1 Czy powinnaś zmieszać ten płyn z tonikiem i go wypić? Z jednej strony wydaje się, że nie powinnaś, ponieważ jest to trucizna, a twoje przekonanie, że to gin, jest fałszywe. Oczywiście zakładam, że nie chcesz umrzeć, masz natomiast ochotę na gin z tonikiem. Ten wymiar normatywności będę określał jako „powinność I". Zdaniem wielu filozofów jest on związany z normatywnością racji działania lub przekonania (Scanlon 1998: 30, Parfit 2011: 32-33). Przyjmuje się, że jeśli istnieje dla ciebie jakaś racja typu pro tanto, by wykonać pewne działanie X (lub aby uważać, że p; aby mieć zamiar, by X), to powinnaś podjąć to działanie (być przekonana, że p; mieć zamiar, by X), jeśli nie ma racji przemawiających przeciwko wykonaniu X. Jeśli zaś są, to powinnaś wykonać X tylko wtedy, gdy racje przemawiające za wykonaniem X są silniejsze od racji przeciwnych. W takim wypadku mamy do czynienia z racjami przeważającymi (racją przeważającą). W przykładzie z ginem masz więc przeważającą rację, by nie pić płynu, który znajduje się przed tobą, choć o tej racji nie wiesz. Oczywiście jest to bardzo uproszczony obraz: niektórych racji prawdopodobnie nie da się porównywać czy ważyć i dlatego nie zawsze przypisywanie powinności może być jednoznaczne (przede wszystkim dotyczy to racji działania, lecz przypuszczalnie także racji przekonania). Co więcej, niekiedy istnienie racji działania/przekonania (i brak racji przeciwnych) nie jest konieczne do powzięcia zamiaru działania lub do bycia przekonanym: wydaje się, że niekiedy nie popełniamy błędu, jeśli mamy jakieś nastawienie nieoparte na żadnych racjach. Jest to jednak kontrowersyjne założenie (krytykuje je np. Parfit 2011: 125 i nn.). Wróćmy do pytania, czy powinnaś wypić płyn z przykładu GT1. Ktoś, kto nie wiedziałby o tym, że tajne służby zamieniły gin na truciznę, mógłby w całkowicie uprawniony sposób odpowiedzieć w takiej sytuacji, że powinnaś: chcesz się napić ginu z tonikiem, masz uzasadnione przekonanie, że płyn przed tobą to właśnie gin, i to przekonanie - gdyby było prawdziwe - stanowiłoby przeważającą rację działania. Ten wymiar powinności będę określał jako „powinność II". 1 Zmodyfikowany w ten sposób przykład Williamsa wykorzystałem wcześniej do interpretacji tezy internalizmu racji działania (Żuradzki 2010, 2012a). 3 W tym sensie, który zdaniem wielu autorów jest charakterystyczny dla wymogów racjonalności, stwierdzając powinność, bierzemy pod uwagę wyłącznie nastawienia (przekonania, preferencje, zamiary) podmiotu. Nie jest więc możliwa sytuacja taka jak w wypadku powinności typu I, gdy wolno było stwierdzić, że coś powinniśmy, choć nie jesteśmy w stanie przyjąć pewnego nastawienia z przyczyn od nas niezależnych. Powinność typu II wymaga więc na przykład: A. spójności między nastawieniami danego typu (nie powinnaś być jednocześnie przekonana, że p, i że nie-p; powinnaś być przekonana, że q, jeśli tylko jesteś przekonana zarówno, że p, jak i że jeśli p, to q - o ile q jest dla ciebie istotne; nie powinnaś zamierzać zrobić X, jeśli równocześnie zamierzasz nie zrobić X; nie powinnaś zarazem woleć X od Y i Y od X); B. spójności między przekonaniami a zamiarami (np. wymóg dobierania środków do celów: powinnaś zamierzać Y, jeśli zamierzasz X i jesteś przekonana, że X wymaga Y; lub wymóg enkratei: jeśli jesteś przekonana, że powinnaś X, to powinnaś zamierzać X). Zatem na pierwszy rzut oka ocena racjonalności nastawień jest zrelatywizowana do nastawień podmiotu działającego oraz wyznaczanych przez niego celów. W pojęciu racjonalności chodziłoby o to, by wykorzystać te informacje, które mamy lub powinniśmy mieć, skoro posiadamy inne2. Zwróćmy uwagę, że choć wymogi racjonalności mają inną naturę od wymogów normatywnych typu I, to nie zawsze muszą być od nich „słabsze". Gdybym był równocześnie przekonany, że p, i że nie-p, a także mocno bronił tego stanowiska, to stan moich władz umysłowych pozostawiałby wiele do życzenia. Naruszenie norm racjonalności nie przypomina więc naruszenia norm czysto konwencjonalnych, takich jak choćby wymogi etykiety. 2. RACJE, BY SPEŁNIAĆ WYMOGI RACJONALNOŚCI 2 Część wymienionych wymogów została przedstawiona w artykule Broome'a (2007a: 355). Nie jest to lista wyczerpująca. 4 Można zadać pytanie, czy wymogi racjonalności nie są sprowadzalne do normatywności typu I. Przytoczę dwa argumenty przemawiające za niemożliwością takiej redukcji. W myśl pierwszego argumentu redukcja jest niemożliwa przede wszystkim dlatego, że nie zawsze istnieją racje (w wyżej wyjaśnionym sensie), by spełniać wymogi racjonalności (Kolodny 2005, Broome 2007a). Argument ten określany jest w literaturze anglojęzycznej mianem bootstrapping. Załóżmy nie wprost, że zawsze istnieją racje, by spełniać wymogi racjonalności. Dla uproszczenia przyjmijmy też, że mamy do czynienia z prostym przypadkiem, w którym omawiany wymóg racjonalności nie kłóci się z żadnym innym wymogiem jakiegokolwiek rodzaju. Znaczyłoby to, że (z konieczności): (RR) Jeśli racjonalność wymaga od ciebie X (np. posiadania jakiegoś nastawienia: przekonania, preferencji, zamiaru), to zawsze istnieje racja, by X, czyli (w tym prostym wypadku) powinnaś (I) X. Zastosujmy tę formułę do jednego z warunków racjonalności typu B, np. do wymogu enkratei: racjonalność wymaga, abyś zamierzała zrobić X (czyli powinnaś, w sensie II, zamierzać X), jeśli jesteś przekonana, że powinnaś (I) X. Zastosowanie formuły RR do tej sytuacji znaczyłoby, że powinność w sensie II da się zredukować do powinności w sensie I, ponieważ założyliśmy nie wprost, że zawsze istnieją racje, by spełniać wymogi racjonalności. Omawiany wymóg B należałoby więc przeformułować następująco: (RR/B) Jeśli jesteś przekonana, że powinnaś (I) X, to powinnaś (I) X. A to wydaje się w oczywisty sposób niedorzeczne: niekiedy jesteś przekonana, że powinnaś (I) X, ale w rzeczywistości wcale nie powinnaś, ponieważ np. masz jakieś fałszywe przekonanie (tak jak w przykładzie GT1). Nie może być więc tak, że samo twoje przekonanie, że powinnaś (I) X, implikuje, że rzeczywiście powinnaś (I) X. Między innymi z tego powodu niektórzy autorzy (m.in. Kolodny 2005) uważają, że wymogi racjonalności są jedynie pozornie normatywne. Inni zakładają, że jest to odmienny rodzaj normatywności (Parfit 2011). Drugi argument odwołuje się do wymogu racjonalności typu A (Broome 2013: 82). Załóżmy, że jesteś przekonana, że p, nie masz jednak żadnych racji, by być przekonana, że p 5 (będę uznawał, że racjami, by być o czymś przekonanym, są np. świadectwa przemawiające na rzecz jakiegoś przekonania). Po prostu tak uważasz (wcześniej przyjąłem, że niekiedy nie popełnia się żadnego błędu, jeśli ma się jakieś nastawienie, np. przekonanie, choć nie jest ono oparte na żadnych racjach). Jesteś też przekonana, że jeśli p, to q. Gdyby racjonalność miała być normatywna w podstawowym sensie, znaczyłoby to, że istnieje dla ciebie racja, by uważać, że q. Ale tak nie może przecież być: samo twoje przekonanie, że p (które nie jest oparte na żadnych świadectwach), oraz przekonanie, że jeśli p, to q, nie mogą stanowić racji (w podstawowym sensie tego pojęcia), aby uważać, że q - jeśli nie istnieją jakiekolwiek inne racje, we właściwym sensie tego słowa, że p, lub że q. 3. DRUGI GIN Z TONIKIEM Wydaje się, że istnieje wymiar normatywności niesprowadzalny do żadnego z dwóch omówionych rodzajów. Rozważmy kolejny przykład. Gin & Tonic 2 (GT2) Chcesz się napić ginu z tonikiem i jesteś przekonana, że znajdujący się przed tobą napój to gin. W rzeczywistości jest to jednak trucizna o zapachu i smaku ginu. Sprawdzasz to za pomocą specjalistycznych odczynników, które pokazują, że to rzeczywiście trucizna. Nie dajesz im jednak wiary i wciąż jesteś przekonana, że płyn, który masz przed sobą, to gin, i chcesz się go napić. Czy powinnaś zmieszać ten płyn z tonikiem i go wypić? Mogłoby się wydawać, że odpowiedź jest podobna do tej z poprzedniego przykładu. Z jednej strony oczywiście nie powinnaś (I) pić tego płynu, ponieważ jest to trucizna, a ty chcesz się napić ginu. Z drugiej strony odpowiedź mogłaby być twierdząca: powinnaś (II) go wypić, ponieważ tak jak w wypadku GT1 jesteś przecież przekonana, że znajdujący się przed tobą napój to gin, a ty masz na niego ochotę. W takim ujęciu zamiar wypicia rzekomego ginu byłby więc racjonalny. Takie rozumienie powinności typu II, czyli powinności wyznaczonej przez wymogi racjonalności, nie jest satysfakcjonujące. Często przyjmuje się, że wymogi tego typu nakazują nie tylko uzgadnianie nastawień, lecz także właściwą reakcję na dostępne podmiotowi racje (Scanlon 1998: 23, 25, Raz 1999: 75, Korsgaard 2008: 42, Parfit 2011: 111). W taki sposób termin „racjonalny" funkcjonuje też w języku potocznym: wiele osób powiedziałoby, że w 6 omawianej sytuacji zamiar wypicia rzekomego ginu jest nieracjonalny. Byłoby tak dlatego, że twoje przekonanie, że masz przed sobą gin, jest w tym rozumieniu nieracjonalne; ale nie dlatego, że jest niespójne z innymi twoimi nastawieniami, lecz ze względu na to, że dostępne ci świadectwa (wyniki pomiaru za pomocą specjalistycznych odczynników) nie wpływają na nie we właściwy sposób. W sytuacji GT2, w przeciwieństwie do GT1, masz bowiem dostęp do wszelkich świadectw potrzebnych, by przekonać się, że znajdujący się przed tobą płyn to trucizna. Odtąd w wypadku powinności typu II będę więc wyróżniał dwie podgrupy: do pierwszej (powinność II1) będą należały dwa wymienione na początku typy wymogów (A-B), a do drugiej (powinność II2) - wymóg właściwego reagowania na racje, który ma następującą formę (w rozdziale 5 dodam kolejny wymóg typu II2): C. Racjonalność wymaga, żebyś we właściwy sposób reagowała na racje rozumiane jako świadectwa na rzecz przekonań (np. powinnaś być przekonana, że p, jeśli masz wystarczające świadectwa, że p). Wymóg C wymieniany bywa jako oczywisty i rzadko staje się przedmiotem analizy filozoficznej; a przynajmniej znacznie rzadziej niż kontrowersyjne wymogi typu B - wymóg dobierania środków do celów oraz wymóg enkratei. Czy jeśli w zaproponowany sposób uzupełnimy listę wymogów racjonalności, to wciąż wolno będzie stwierdzić w wypadku GT2, że powinnaś (II1) zamierzać wypić ten płyn? Tak, ale tylko wtedy, gdy dodatkowo zakładamy, że zamiary nie „dziedziczą" nieracjonalności przekonań wynikającej z niewłaściwego reagowania na świadectwa, czyli że można mieć całkowicie racjonalny zamiar (w sensie II1), choć jest on oparty na nieracjonalnym (w sensie II2) przekonaniu. Takie założenie w stosunku do części przekonań (tj. przekonań nienormatywnych) przyjmuje Parfit (2011: 117). Inni rozróżniają dwa sensy racjonalności, lokalny i globalny (Kolodny 2005: 516): zamiar byłby racjonalny tylko w tym pierwszym sensie. Do tego tematu wrócę w części 4. Przeciwko rozróżnieniu dwóch grup w obrębie powinności typu II można wysunąć następujący argument: jeśli chcesz napić się ginu z tonikiem, ale nie dajesz wiary pomiarowi, który wskazuje, że masz przed sobą truciznę, to nie spełniasz jednego z wymogów typu B. W moim pierwotnym sformułowaniu głosił on, że powinnaś zamierzać Y, jeśli zamierzasz X i 7 jesteś przekonana, że X wymaga Y. Zastosowany do przykładu GT2 miałby następującą formę: nie powinnaś (w sensie II1B) być przekonana, że zaspokojenie zamiaru napicia się ginu z tonikiem wymaga sięgnięcia po znajdujący się przed tobą płyn, ponieważ powinnaś (w sensie II1B) być przekonana, że sięgając po ten płyn, nie zrealizujesz zamiaru napicia się ginu z tonikiem. Na pierwszy rzut oka wydaje się więc, że nie trzeba dodawać wymogu racjonalności typu C, który (w tym konkretnym wypadku) byłby tylko wersją wymogu typu II1B, czyli wymogu dostosowania środków do zakładanych celów. Kwestia ta związana jest z szerszym problemem dotyczącym relacji między racjonalnością instrumentalną a epistemiczną. Niektórzy filozofowie, w szczególności zwolennicy znaturalizowanej epistemologii inspirowani filozofią Quine'a, twierdzą, że racjonalność w sensie epistemicznym (czyli wymogi rządzące dostosowywaniem przekonań do świadectw) można zredukować do racjonalności instrumentalnej (czyli, według mojej klasyfikacji, do wymogów typu B). Dzięki temu pozbywali się, a przynajmniej tak im się wydawało, kłopotliwej dla naturalistów kwestii normatywności lub co najmniej ograniczali liczbę problematycznych z ich punktu widzenia wymogów normatywnych. Wbrew temu poglądowi będę zakładał, że racje skłaniające do przekonań nie zawsze muszą zależeć od tego, jakie cele ma dany podmiot (tak jak to miało miejsce w przykładzie GT2), a tym samym nie wszystkie wymogi racjonalności typu C da się zredukować do typu B. Bardzo prosty przykład wystarczy, by to wykazać: w standardowych sytuacjach racje skłaniające mnie do przekonania, że Wielki Wybuch miał miejsce 13,75 mld lat temu (+/0,1), są całkowicie niezależne od tego, jaki jest aktualny zestaw moich celów3. 4. ŚWIADECTWA A STAWKA W wypadku przekonań wymóg reagowania na racje nie zawsze dotyczy tak oczywistych świadectw jak w tym ostatnim przykładzie. Zilustrujmy to kolejnym przykładem. Gin & Tonic 2a (GT2a) Chcesz się napić ginu z tonikiem. Tym razem nikt nie manipulował przy alkoholu, ale kupiłaś go w podejrzanym miejscu, a z niezbyt wiarygodnego źródła usłyszałaś 3 Więcej argumentów przeciwko redukcji wszystkich wymogów racjonalności epistemologicznej do wymogów racjonalności instrumentalnej omawia Kelly (2003). 8 pogłoski, że ostatnio ktoś śmiertelnie zatruł się kupionym w tym miejscu ginem. Nie masz dostępu do odczynników pozwalających sprawdzić, czy to trucizna. Czy powinnaś być przekonana, że znajdujący się przed tobą napój to gin? W tym wypadku nie masz wiarygodnego świadectwa przemawiającego za tym, że to trucizna: jesteś w sytuacji niepewności. Wydaje się, że wymogi racjonalności także w tym wypadku zakazują ci pełnej akceptacji przekonania, że jest to gin. Choć nie masz wystarczających epistemicznych świadectw, że to trucizna, to nie powinnaś (II2) być w pełni przekonana, że płyn, który masz przed sobą, to gin (oczywiście nie jest to równoważne temu, że powinnaś (II2) być w pełni przekonana, że to nie gin). A skoro nie byłabyś w pełni przekonana, że ta ciecz to gin, a na dodatek dopuszczałabyś możliwość, że jest to trucizna, to w tej sytuacji nie powinnaś (II1) zamierzać go wypić. Oczywiście, podobnie jak w przykładzie GT2, jeśli założymy, po pierwsze, że nie dajesz wiary takim niepewnym świadectwom i wciąż jesteś w pełni przekonana, że to, co masz przed sobą, jest ginem, a po drugie, że zamiary nie „dziedziczą" nieracjonalności przekonań, to należałoby powiedzieć, że powinnaś (II1) wypić ten płyn. To, co określiłem tu jako świadectwa, jest jednak inaczej rozumiane niż w przykładzie GT2: teraz nie masz bowiem żadnych naukowych przyrządów czy odczynników, by sprawdzić, czy płyn jest trucizną, a jedynie gdzieś usłyszałaś, że może nią być. Dlatego w tym wypadku wymogi racjonalności nakazywałyby reagować nie tylko na świadectwa rozumiane jako naukowe potwierdzenie: to, co jest świadectwem, zmienia się w zależności od „stawki". Przez stawkę będę rozumiał to, jak bardzo dane możliwe wydarzenie zakłócałoby realizację twoich celów. Śmierć w wyniku wypicia zatrutego ginu naruszyłaby tę realizację fundamentalnie - dlatego twierdzę, że stawka jest wysoka. W takich wypadkach granica tego, co powinniśmy (II2) uznawać za wiarygodne świadectwo, ulega zmianie: racjonalny (w sensie II2) podmiot nie zaryzykuje życia dla ulubionego drinka, nawet jeśli jest stosunkowo mało prawdopodobne, że ma do czynienia z trucizną. Zakładamy bowiem, że nieporównanie bardziej ceni sobie dalsze życie niż chwilową przyjemność. W tym wypadku już samo to, że z niezbyt wiarygodnego źródła usłyszałaś, iż ten drink może cię zabić, jest wystarczającą racją przemawiającą za tym, abyś nie była w pełni przekonana, że to gin. Jak widać, problem zależności świadectw od stawki związany jest z kwestią relacji między przypisywaniem komuś przekonań a możliwością pomyłki. Niektórzy zakładają, że o 9 tym, czy wolno przypisać podmiotowi przekonanie, nie decydują wyłącznie czynniki epistemiczne, lecz także pragmatyczne, czyli stawka, która związana jest z danym przekonaniem. Załóżmy, że dziecko sąsiadów pyta mnie, kiedy powstał wszechświat. Bez sprawdzania mogę mu powiedzieć, że jestem przekonany, iż Wielki Wybuch miał miejsce mniej więcej 13,75 mld lat temu. Jestem o tym przekonany, ponieważ pamiętam, że napisano tak w artykule popularnonaukowym, który niedawno czytałem. Inaczej jest w sytuacji, w której stawka byłaby bardzo duża. Załóżmy, że ktoś grozi mi śmiercią, jeśli nie podam poprawnej odpowiedzi na to samo pytanie (w granicach +/-0,15). Albo załóżmy, że właśnie odpowiadam na finałowe pytanie w teleturnieju, w którym stawką jest milion złotych. W takich wypadkach moja pewność znika: gdybym miał taką możliwość, bardzo chciałbym to sprawdzić, np. na jakiejś wiarygodnej stronie internetowej lub pytając znajomego fizyka. Teraz nie powiedziałbym już, że jestem o tym przekonany4. Można też twierdzić, że w sytuacji GT2a nie musimy mieć do czynienia z przekonaniami w standardowym sensie tego słowa, ale z przekonaniami częściowymi. W tym wypadku byłabyś częściowo przekonana, że to gin, a częściowo - że trucizna. Nie zmieniałoby to jednak wniosku: skoro masz częściowe przekonanie, że ten napój to gin, a częściowe, że trucizna, to nie powinnaś zamierzać go wypić z tych samych powodów, co przy poprzedniej interpretacji - mając tylko częściowe przekonanie, ryzykujesz, że nie zrealizujesz swojego celu napicia się ginu, a zamiast tego wypijesz truciznę (oczywiście gdyby prawdopodobieństwo tego, że jest to trucizna, było skrajnie małe, a twoje pragnienie wypicia ginu olbrzymie, to być może nie byłoby nieracjonalne, gdybyś jednak zamierzała go wypić). Przykład GT2a można rozumieć jeszcze inaczej: ktoś mógłby twierdzić, że w tego typu sytuacji wolno ci (tj. wymogi racjonalności tego nie zakazują) być w pełni przekonaną, że podejrzana substancja to gin, ale mimo to powinnaś zachowywać się tak, jak gdybyś nie była o tym przekonana. Można by bowiem argumentować w ten sposób: fakt, że usłyszałaś, iż ktoś zatruł się płynem kupionym w tym samym miejscu, może faktycznie nie stanowić wystarczającej racji, by nie być w pełni przekonanym, że to gin. Niemniej, w tym wypadku nie powinnaś (II2) formować zamiaru na podstawie tego przekonania lub postępować na jego podstawie. Gdybyś tak zrobiła, byłabyś nieracjonalna, ponieważ twoje zamiary nie 4 Rozważania na temat tzw. problemu pragmatic encroachment można znaleźć np. w książce Fantla i McGratha (2010). 10 harmonizowałyby z dostępnymi ci racjami. Innymi słowy, niekiedy racjonalność wymagałaby, żebyś postępowała tak, jak gdyby twoje przekonania (np. „w tej butelce jest gin, a nie trucizna") nie były prawdziwe, mimo że uważasz je za prawdziwe. Ten ostatni przykład pokazuje też, że wymóg „właściwego reagowania na racje" dotyczy nie tylko świadectw w ścisłym epistemicznym sensie, lecz także względów pragmatycznych, które mogą przemawiać za posiadaniem (lub przeciwko posiadaniu) danego przekonania lub zamiaru. Racjonalny w (sensie II2) podmiot powinien nie tylko właściwie reagować na racje, lecz także dostrzegać, co w danej sytuacji - w zależności od innych swoich przekonań i zamiarów - stanowi właściwy sposób reakcji na rację (świadectwo), a co nie. Te ustalenia wiążą się z kolejnym przykładem, który również sugeruje, że racjonalności nie da się ograniczyć wyłącznie do oceny spójności między nastawieniami. 5. TRZECI GIN Z TONIKIEM Dwa warianty poprzedniego przykładu (GT2 i GT2a) miały obrazować przede wszystkim wymóg reagowania na racje związany z przekonaniami na temat świata. W kolejnym przykładzie będzie chodziło o przekonania normatywne na temat tego, co jest wartościowe. Gin & Tonic 3 (GT3) Chcesz się napić ginu z tonikiem. Zastanawiasz się, czy znajdujący się przed tobą napój to gin. W rzeczywistości jest to trucizna o zapachu i smaku ginu, o czym przekonujesz się, sprawdzając płyn za pomocą specjalistycznych odczynników. Tym razem nabierasz przekonania, że to trucizna, która wywoła śmierć po dwóch godzinach od wypicia. Mimo to masz zamiar ją wypić. Nie miałaś wcześniej samobójczych zamiarów, ale wolisz wypić swój napój i umrzeć za dwie godziny, niż nie pić i - załóżmy - żyć w zdrowiu przez kolejnych 40 lat. W tym wypadku powiedzielibyśmy, że ktoś, kto ma tego typu zamiar, w niewłaściwy sposób reaguje na dostępne racje działania: racjonalny podmiot nie powinien (II2) zamierzać poświęcić swojego życia dla jednego drinka. Jest to jednak niedozwolone z innego powodu niż brak spójności między różnego rodzaju nastawieniami, czyli nie ze względu na powinność typu II1: można przecież wyobrazić sobie osobę, która nie naruszałaby żadnych wymogów tego typu, a po prostu wolałaby raczej się napić i umrzeć w ciągu dwóch godzin niż żyć dalej. 11 Problem nie polega także na niewłaściwej reakcji na świadectwa dotyczące faktów: w tym wypadku przekonania nie tylko są zgodne z dostępnymi podmiotowi świadectwami, lecz są także prawdziwe. Zdaniem wielu filozofów problem tkwi w tym, że zamiary osoby z tego przykładu nie odpowiadają istniejącym niezależnie od niej racjom działania: nie powinnaś (II2) przedkładać drinka nad kolejne 40 lat życia. Można więc sformułować kolejny wymóg normatywny należący do typu II2: D. Racjonalność wymaga, żebyś we właściwy sposób reagowała na racje działania (np. powinnaś zamierzać zrobić X, jeśli istnieją racje, by zrobić X). W tekstach filozoficznych można znaleźć wiele podobnych przykładów: ktoś chce zjeść błoto (Anscombe 1957: 72-73); ktoś próbuje włączyć każdy napotkany radioodbiornik (Quinn 1993: 236); komuś jedyną przyjemność sprawia liczenie źdźbeł trawy (Rawls 1994: 590); ktoś przedkłada wielkie cierpienie we wtorek nad małą niedogodność w jakikolwiek inny dzień tygodnia (Parfit 2011)5. Trzy z tych przykładów (podane przez Anscombe, Quinna i Parfita) mają obrazować to, że wymogi racjonalności dotyczą nie tylko spójności między nastawieniami, lecz także te go, w jaki sposób struktura preferencji odpowiada racjom: wedle tych autorów nieracjonalne jest samo posiadanie takich preferencji, nawet jeśli nie wchodzą one w konflikt z jakimikolwiek innymi nastawieniami danego podmiotu. Wyjątkiem w tym gronie jest Rawls, który wykorzystał swój przykład, by pokazać coś dokładnie odwrotnego, a mianowicie, że nawet najbardziej absurdalna preferencja nie stanowi podstawy do krytyki racjonalności czyichś planów, o ile tylko preferencje danego podmiotu są spójne. Rawls zdaje się więc uznawać, że do wymogów racjonalności należą wyłącznie wymogi typu II1. Dlaczego zamiar wypicia trucizny w przykładzie GT3 wydaje się nieracjonalny? Przecież wiesz, jaki jest stan faktyczny (w butelce jest trucizna), a twoje przekonania na ten temat są racjonalne i prawdziwe (jesteś przekonana, że w butelce jest trucizna). Niektórzy odpowiedzieliby, że wydaje się nieracjonalny, ponieważ u jego podstaw leży błędne przekonanie normatywne na temat tego, jaka jest właściwa skala wartości. Jeśli wolisz raczej wypić alkohol i umrzeć za dwie godziny niż nie pić i żyć w zdrowiu przez kolejnych 40 lat, to znaczy, że przyjmujesz następujące (niekoniecznie uświadomione) przekonanie normatywne: 5 Różne przykłady „idealnie spójnych ekscentryków" omawia Street (2009). 12 „lepiej jest wypić alkohol i umrzeć w ciągu dwóch godzin niż nie pić i żyć w zdrowiu przez kolejnych 40 lat". I to właśnie normatywne przekonanie, na którym zasadza się zamiar wypicia trucizny, jest nieracjonalne, ponieważ nie odpowiada istniejącym niezależnie od ciebie racjom. Innymi słowy, nietrafnie rozpoznajesz, co jest faktycznie wartościowe i dlatego formułujesz nieracjonalne przekonania normatywne oraz nieracjonalny zamiar. Zwróćmy jednak uwagę, jak mocne założenia stoją za tym wymogiem. Przede wszystkim, aby stwierdzić nieracjonalność preferencji podmiotu w sytuacji GT3, trzeba uznać, że istnieje jakaś niezależna od tych preferencji skala wartości, która stanowi punkt odniesienia przy wydawaniu tego typu ocen, a nastawienia każdego podmiotu powinny (II2D) ją odzwierciedlać. Skala ta musiałaby być w podobnym sensie obiektywna jak na przykład fakt, że dany płyn jest trucizną dla ludzi. Ponadto należałoby założyć eksternalizm racji działania, czyli stanowisko głoszące, że coś może być racją działania nawet wówczas, gdy nie ma żadnego związku z układem motywacyjnym danego podmiotu6. Konieczne byłoby też przyjęcie swoistej wersji kognitywizmu, czyli stanowiska głoszącego, że przekonania normatywne na temat tego, co jest racjonalne, mają wartość prawdziwościową (byłby to kognitywizm analogiczny do metaetycznego, który głosi, że sądy moralne mają wartość prawdziwościową). Podobieństwo między przykładami GT2 i GT3 - zakładane przez tych filozofów, którzy uznaliby, że zachowanie podmiotu w wypadku GT3 jest nieracjonalne – jest jednak problematyczne z następującego powodu. W sytuacji GT3 nie mamy narzędzia, które gwarantowałoby osiągnięcie intersubiektywnie sprawdzalnego wyniku. Brakuje nam odpowiedników specjalistycznego odczynnika z przykładu GT2, które w prosty sposób pozwoliłby nam odkryć tę właściwą skalę wartości. Filozofowie, którzy byliby skłonni uznać zamiary podmiotu z przykładu GT3 za nieracjonalne, próbowali obejść ten problem. Uznawali mianowicie, że w tym wypadku mamy do czynienia z „odpowiedzialnością całkowitą": jeśli jesteś racjonalna, to zawsze musisz mieć właściwe przekonania normatywne i we właściwy sposób reagować na racje praktyczne (Parfit 2011: 120-125). Jedynym ograniczeniem, które Parfit wprowadza, jest to, że odpowiedzialność całkowita dotyczy wyłącznie racji „jasnych i wyraźnie przeważających" (clear and strongly decisive). Problem z takim rozwiązaniem polega na tym, że racjonalność zostaje tu utożsamiona z prawdziwością. Zobaczmy dlaczego. 6 Krytykiem tego stanowiska był Williams (1981). Problem ten omawiam w kilku tekstach (Żuradzki 2010, 2012a, 2013). 13 W wypadku przekonań o faktach da się rozróżnić dwie cechy: racjonalność i prawdziwość. W przykładzie GT1 twoje przekonanie na temat zawartości butelki było jak najbardziej racjonalne (w sensie II2C), ale fałszywe. Także zamiar wypicia płynu był racjonalny (II1), ponieważ był spójny z przekonaniami. W przypadku GT2 przekonanie na temat zawartości butelki było i nieracjonalne (w sensie II2C), i fałszywe. Ocena racjonalności zamiaru była zaś niejednoznaczna: z jednej strony uznałem, że powinnaś (II1) wypić płyn (ponieważ zamiar jest zgodny z przekonaniem, więc twoje nastawienia są lokalnie spójne, co jest wymogiem racjonalności), a z drugiej strony nie powinnaś (II2) tego robić, ponieważ przekonanie, na którym oparty jest zamiar, nie odzwierciedla dostępnych ci racji. Pierwszą interpretację akceptuje np. Parfit (2011), ponieważ uznaje, że w tego typu przypadkach zamiary nie „dziedziczą" nieracjonalności (w sensie II2C) przekonań na temat faktów, wynikającej z niewłaściwego reagowania na świadectwa. W przypadkach typu GT3 Parfit przyjmuje jednak dokładnie odwrotne rozwiązanie i uznaje, że zamiary „dziedziczą" nieracjonalność (w sensie II2D) przekonań normatywnych, na których są oparte (2011: 113). W jego rozumieniu zamiar wypicia ginu z tonikiem w przykładzie GT2 jest racjonalny, a w przykładzie GT3 - nie. Nie będę definitywnie oceniał tego rozwiązania, ponieważ chcę przede wszystkim pokazać, że istnieje wymiar normatywności, który jest systematycznie pomijany w wielu pracach filozoficznych. Niemniej, na pierwszy rzut oka rozwiązanie Parfita jest dość kontrowersyjne: zakłada przyjęcie obiektywizmu w kwestii istnienia racji działania, eksternalizmu racji oraz kognitywizmu, a także postulat wprowadzenia odpowiedzialności całkowitej prowadzący do utożsamienia racjonalności z prawdziwością w wypadku przekonań normatywnych, a wreszcie dwojakie rozumienie wymogu racjonalności (II2) w zależności od tego, czy mamy do czynienia z przekonaniami normatywnymi, czy dotyczącymi faktów. 6. RACJE DZIAŁANIA A STAWKA Warto zauważyć, że - podobnie jak w wypadku GT2a - reagowanie na racje praktyczne nie musi być zawsze związane z posiadaniem pełnego przekonania na temat ich prawdziwości lub kategoryczności. Co więcej, niekiedy racjonalność (II2D) nakazywałaby przyjąć takie przekonania normatywne, które wcale nie wydają się najbardziej wiarygodne. Zobaczmy to na kolejnym przykładzie. 14 Gin & Tonic 3a (GT3a) Chcesz się napić ginu z tonikiem i jesteś przekonana, że znajdujący się przed tobą napój to gin. Tym razem twoje przekonanie odpowiada dostępnym ci świadectwom i jest prawdziwe. Jesteś też niemal pewna, że twój zamiar napicia się alkoholu jest dopuszczalny. Istnieje jednak niewielkie prawdopodobieństwo, że jest inaczej: jeśli trafna jest pewna rygorystyczna doktryna moralna, to nigdy nie wolno pić alkoholu, a jeśli go wypijesz, to - w myśl tej doktryny - zostaniesz potępiona na zawsze, a po śmierci będziesz smażyła się w piekle. Czy powinnaś wypić alkohol? Oczywiście ten przykład wydaje się wyjątkowo sztuczny: w naszym kręgu kulturowym zapewne nikt nie wierzy w tego typu doktrynę. Ale zauważmy, że z łatwością można skonstruować przykłady bliższe realnych i szeroko omawianych dylematów moralnych. Wystarczy zamiast przekonania normatywnego na temat dopuszczalności wypicia jednego drinka rozważyć przekonanie na temat dopuszczalności niszczenia wczesnych embrionów ludzkich do celów naukowych lub reprodukcyjnych (Żuradzki 2012b, 2014a, 2014b), wykonywania aborcji (Moller 2011), zabijania zwierząt na mięso (Singer 1982) (choć w tym ostatnim wypadku autor nie sugerował, że karą będzie piekło). W każdym z zastosowań tego typu argumentacji (niewątpliwie inspirowanej zakładem Pascala) pojawiły się poważne argumenty za tym, że to właśnie racjonalność wymaga, by niekiedy nie przyjmować przekonań normatywnych, które niektórym wydają się najbardziej wiarygodne (czyli np. że wolno niszczyć wczesne embriony ludzkie w imię ważnych interesów naukowych; że wolno dokonywać aborcji w imię ważnych interesów osobistych - nie tylko w imię ratowania życia; że wolno zabijać zwierzęta na mięso). Racjonalność ma tego wymagać, ponieważ - według zwolenników takiej argumentacji - w sytuacji niepewności dotyczącej właściwej skali wartości należy stosować narzędzia teorii decyzji, czyli maksymalizować oczekiwaną wartość. W wypadku GT2a wymogi racjonalności nakazywały dostosować swoje przekonania na temat świata i związane z nimi zamiary do stawki, o którą chodzi. Stawką była tam realizacja bądź naruszenie fundamentalnych celów (wypicie trucizny naruszy je znacząco, dlatego lepiej nie ryzykować). W sytuacji GT3a stawka rozumiana jest inaczej: jest nią możliwość naruszenia istniejącej obiektywnie, choć nieakceptowanej w pełni 15 przez dany podmiot, skali wartości. Wymóg racjonalności rozumiany (w sensie II2D) nakazywałby w tym wypadku ostrożność, ponieważ podmiot nie jest racjonalny, jeśli nie maksymalizuje szansy na realizacje swoich celów, a tego typu argumentacja zakłada, że celem każdego podmiotu jest spełnianie wymogów moralnych - jakiekolwiek by one były. Tak więc zwolennicy tego typu argumentacji uznaliby, że niekiedy z ostrożności należałoby przyjmować takie przekonania normatywne, które wcale nie wydają się nam najbardziej wiarygodne. Na przykład w GT3a racjonalność (w sensie II2D) wymagałaby, aby rzeczywiście mieć przekonanie, iż za wypicie lampki alkoholu idzie się do piekła, ponieważ nie jest racjonalne ryzykowanie nieskończenie wielkiego cierpienia przez nieskończenie długi czas dla jednego drinka. W innych wymienionych przeze mnie przypadkach należałoby być przekonanym, że nigdy nie wolno niszczyć wczesnych embrionów ludzkich do celów naukowych, dokonywać aborcji z powodów innych niż ratowanie życia, zabijać zwierząt na mięso (nawet gdyby te przekonania nie wydawały się nam wiarygodne). Podobnie jak w zakładzie Pascala kładziemy tu bowiem na szali wartość nieskończoną (czyli „potępienie na wieki"), a więc prawdopodobieństwo dziwacznej doktryny zakazującej picia alkoholu nie miałoby znaczenia, o ile tylko uznawalibyśmy, że jest większe od zera (podobnie byłoby w pozostałych przykładach). Oczywiście wymóg reagowania na racje w tym przykładzie można by rozumieć nieco inaczej. Ponieważ chodzi tu przede wszystkim o zamiary i postępowanie, ktoś mógłby uznać, że same przekonania normatywne nie mają znaczenia (w przeciwieństwie do zakładu Pascala, gdzie chodziło przede wszystkim o przekonanie - o wiarę w Boga). Racjonalność (w sensie wymogu II2D) nie zakazywałaby akceptacji przekonania, że wolno pić alkohol (lub w bardziej wiarygodnych przykładach: że niekiedy wolno niszczyć embriony i płody ludzkie lub zabijać zwierzęta). Ale nawet gdyby przyjmowało się takie przekonania normatywne, to racjonalność (w sensie II2D) nakazywałaby, żeby postępować tak, jak gdyby te przekonania były fałszywe. Czyli w sytuacji GT3a należałoby postępować tak, jak gdyby faktycznie wypicie jednego drinka prowadziło do skazania na wieczne potępienie (lub jak gdyby embriony, płody czy zwierzęta miały bardzo wysoki lub pełny status moralny). Tak rozumiana racjonalność wymagałaby tego na podobnej zasadzie jak w wypadku GT2a, gdy nie powinnaś pić płynu, o którym tylko słyszałaś, że może być trucizną. Nawet niewielkie ryzyko poświęcenia życia dla jednego drinka w przykładzie GT2a byłoby sprzeczne z twoimi celami, tak jak ryzyko wiecznego potępienia w sytuacji GT3a. 16 Nie ma tu miejsca na wszechstronną ocenę tego typu argumentacji7. W innych tekstach przekonywałem, że rzeczywiście może ona działać w niektórych, bardzo rzadkich przypadkach. Pokazałem jednak, że nie da się jej zastosować do wykazania niedopuszczalności badań naukowych na wczesnych embrionach ludzkich (Żuradzki 2012b, 2014b). 7. REAGOWANIE NA RACJE A INNE WYMOGI RACJONALNOŚCI Główna teza tego artykułu głosi, że wbrew powszechnej obecnie opinii, uznającej zasadnicze podobieństwo wszystkich wymogów określanych jako wymogi racjonalności, należy odróżnić dwa typy tego rodzaju wymogów. Owszem, wymóg właściwego reagowania na racje (przynajmniej jeśli chodzi o reagowanie na racje, które przemawiają za danymi przekonaniami, czyli II2C) jest podobny do pozostałych wymogów racjonalności (II1) w tym sensie, że uwzględnia epistemiczną sytuację podmiotu: „powinien" w sensie II1 i II2C wolno stosować wyłącznie wtedy, gdy podmiot jest w stanie dzięki swojej sytuacji epistemicznej reagować na racje, czyli np. nie w sytuacji GT1. Wymóg II2D jest bardziej problematyczny, ponieważ niektóry filozofowie uznają w tym wypadku „odpowiedzialność całkowitą" podmiotu, czyli nie uwzględniają jego epistemicznych ograniczeń. Jednak między wymogiem właściwego reagowania na racje (II2) a wymogami wąsko rozumianej racjonalności (II1) istnieją bardzo poważne różnice. Po pierwsze, wymóg reagowania na racje wydaje się mieć priorytet w stosunku do pozostałych wymogów racjonalności. Najłatwiej to zobaczyć w przykładzie GT2: przeprowadziłaś wiarygodny test, który pokazał, że masz do czynienia z trucizną, ale wciąż jesteś przekonana - wbrew dostępnym ci świadectwom - że to gin. W tym wypadku bardzo trudno jest uznać (choć, jak pisałem, Parfit czyni to w stosunku do przekonań nienormatywnych), że mimo wszystko wolno ci mieć zamiar wypicia tego płynu. Wydaje się bowiem, że wymóg reagowania na racje ma tu pierwszeństwo: jeśli twój zamiar oparty jest na przekonaniu na temat faktów, które jest niedostosowane do racji, to także ten zamiar jest nieracjonalny. Mówiąc metaforycznie: nieracjonalne przekonanie (w sensie II2) „zaraża" także zamiary, które się do niego odwołują. Sama spójność (czyli spełnianie wymogu II1) między nieracjonalnym przekonaniem a zamiarem nie ma znaczenia przy ocenie 7 Ostatnio interesującą krytykę takich argumentów przeprowadził Weatherson (2014). 17 racjonalności akurat tego zamiaru. Przedstawione tu rozumienie likwidowałoby więc niespójność w koncepcji Parfita, który uznawał, że nieracjonalność przekonań na temat faktów nie „zaraża" zamiarów, lecz nieracjonalność przekonań normatywnych już tak. Po drugie, wymóg reagowania na racje nie dotyczy wyłącznie samego posiadania takiego czy innego nastawienia, lecz także tego, w jaki sposób nastawienie się pojawiło. Na przykład, gdyby w sytuacji GT3 twoje skądinąd trafne przekonanie, że w butelce jest trucizna, a nie gin, pojawiło się nie w wyniku przeprowadzeniu testu, lecz na skutek ślepego trafu, to nie byłoby racjonalne. Zilustrujmy to zmodyfikowanym przykładem: przeprowadzasz test, który pokazuje, że masz przed sobą truciznę, ale nie dajesz wiary jego rezultatom. Rzucasz więc monetą, zakładając, że jeśli wypadnie reszka, to będziesz przekonana, że w butelce jest trucizna, a jeśli orzełek – że jest tam gin. Wypada reszka i zaczynasz być przekonana, że w butelce jest trucizna. W takim wypadku twoje przekonanie nie byłoby racjonalne (w sensie II2), choć – na skutek czystego przypadku - byłoby prawdziwe. Tymczasem w wypadku powinności typu II1 sposób dojścia do przekonania nie ma znaczenia. Załóżmy, że jesteś przekonana, iż powinnaś zrobić X. Rzucasz monetą, zakładając, że jeśli wypadnie reszka, to będziesz zamierzała zrobić X. Wypada reszka i faktycznie zamierzasz zrobić X, ale nie dlatego, że masz takie, a nie inne przekonanie, lecz z powodu wyniku rzutu monetą. Mimo że powzięłaś swój zamiar w niewłaściwy sposób, nie naruszasz racjonalności w sensie spójności nastawień (II1): twoje przekonania i zamiary spełniają wymóg enkratei. Po trzecie, można się zastanawiać, w jaki sposób spełnia się wymogi racjonalności. Czy spełnienie np. wymogu racjonalności typu II1B („jeśli jesteś przekonana, że powinnaś X, to powinnaś zamierzać X") następuje wyłącznie przez sformułowanie zamiaru, by X (pod warunkiem, że jesteś przekonana, że powinnaś X), czy może także przez porzucenie przekonania, że powinnaś X? W tym pierwszym rozumieniu wymóg racjonalności odnosiłby się wyłącznie do drugiej części zdania („jeśli jesteś przekonana, że powinnaś zrobić X, to ze względu na wymogi racjonalności powinnaś zamierzać zrobić X") i dlatego w literaturze anglojęzycznej takie sformułowanie określa się jako narrow scope, czyli wąski zakres. W drugim rozumieniu (wide scope – szeroki zakres) wymóg racjonalności odnosi się do obu części („ze względu na wymogi racjonalności: jeśli jesteś przekonana, że powinnaś zrobić X, to powinnaś zamierzać zrobić X"). Dlatego w tym drugim wypadku wymóg można spełnić także przez rezygnację z przekonania („racjonalność wymaga, abyś nie była przekonana, że powinnaś zrobić X, lub - jeśli jesteś o tym przekonana - żebyś zamierzała zrobić X"). 18 Na pierwszy rzut oka wymogi racjonalności w sensie II1 zawsze mają „szeroki zakres"8: nie istnieje żadne konkretne nastawienie, które podmiot musi mieć na mocy wymogów racjonalności. Dla przykładu załóżmy, że jesteś przekonana, iż powinnaś. W takiej sytuacji wymogi racjonalności typu II1 możesz spełnić na dwa sposoby: po pierwsze, możesz zamierzać X, a po drugie, możesz przestać być przekonana, że powinnaś X. Inaczej jest w wypadku wymogów typu II2, czyli właściwego reagowania na racje. Zakłada się tu, że istnieją takie nastawienia, które racjonalny podmiot powinien mieć ze względu na stan świata. Np. jeśli masz wiarygodne świadectwo, że płyn przed tobą to trucizna, to nie ma innego sposobu na spełnienie wymogu racjonalności C niż bycie przekonanym, że płyn przed tobą to trucizna. Nie jesteś w stanie spełnić tego warunku, modyfikując poprzednik implikacji (czyli uznając, że jednak nie masz wiarygodnego świadectwa). Innymi słowy wymogi II2 mają „wąski zakres". Po czwarte, wymóg reagowania na racje, w przeciwieństwie do wymogów typu II1, może być spełniony częściowo: możesz być mniej lub bardziej racjonalna. W podanym przeze mnie przykładzie GT2 świadectwo, na które podmiot powinien zareagować, było oczywiste, jednak w wielu sytuacjach tak nie jest. Mogłoby się na przykład okazać, że zbadanie, czy płyn jest trucizną wymagałoby wcześniejszego nabycia jakiejś specjalistycznej wiedzy i umiejętności. A wtedy należałoby powiedzieć, że podmiot, który zdobył tę wiedzę oraz umiejętności, by przetestować płyn, miałby bardziej racjonalne przekonania w tej sprawie niż podmiot, który zawierzył jakiejś heurystyce. Natomiast w wypadku wymogów typu II1 to, czy nastawienia są racjonalne, jest zawsze jednoznacznie przesądzone na podstawie spójności z innymi nastawieniami podmiotu, która nie jest kwestią skali. 8. PODSUMOWANIE Przyjmowany obecnie przez wielu filozofów podział na normatywność w sensie ścisłym oraz normatywność wymogów wąsko rozumianej racjonalności pomija ważny wymóg normatywny, czyli wymóg reagowania na racje. W tekście omówiłem jego dwa warianty: jeden związany z racjonalnością teoretyczną (reagowanie na świadectwa – przykład GT2), a drugi dotyczący racjonalności praktycznej (reagowanie na racje działania - przykład GT3), oraz pokazałem, w jaki sposób różni się on od pozostałych wymogów racjonalności. 8 Jest to obecnie przedmiotem ożywionej dyskusji zapoczątkowanej pracami Kolodny'ego (2005) i Broome'a (2007b). 19 Niechęć do traktowania wymogu reagowania na racje jako jednego z wymogów racjonalności jest zrozumiała (Broome 2013: rozdz. 5), ponieważ stoi za nią zamiar ujednolicenia sposobu, w jaki pojęcie racjonalności funkcjonuje w naukach społecznych i humanistycznych. Wielu naukowców uznaje, że u podłoża właściwie rozumianego pojęcia racjonalności leży jakieś pierwotne pojęcie wypracowane w teorii decyzji, które stosuje się na różnych poziomach ogólności w innych kontekstach (Bermúdez 2009). Racjonalne nastawienia to takie, które umożliwiają maksymalizację tego, co podmiot uznaje za warte realizacji w świetle dostępnych mu świadectw. W tym podejściu ocenie pod kątem racjonalności podlega nie tyle treść nastawień, ile to, czy spełniają one pewne aksjomaty (np. przechodniość, ciągłość, niezależność preferencji). Krytycy tak wąsko rozumianej racjonalności (Korsgaard 2008: 42) twierdzą jednak, że nie jest ona jeszcze normatywna we właściwym sensie, a na dodatek takie ujęcie nie wyczerpuje zakresu znaczeniowego terminu „racjonalność", zarówno w użyciu potocznym, jak i naukowym. Jak pokazałem, termin ten niekiedy używany jest przez filozofów do oceny nie tylko tego, w jaki sposób należy wykorzystać posiadane informacje i skutecznie realizować swoje cele, lecz także tego, w jaki sposób należy nabywać nowe informacje oraz oceniać same cele. Racjonalność w tym szerszym ujęciu służy więc także ocenie mechanizmu pozwalającego podmiotowi reagować na dostępne racje. Problem z tym podejściem polega jednak na tym, że terminem „racjonalność" określałoby się dwa bardzo różne od siebie typy wymogów: spójność między nastawieniami relacje między nastawieniami a dostępnymi podmiotowi racjami. Dlatego uważam, że ze względu na precyzję terminologiczną wymóg właściwego reagowania na racje należy uznać za odrębny, trzeci typ wymogów normatywnych9. 9 Artykuł został napisany dzięki stypendium podoktorskiemu z Centrum Kopernika Badań Interdyscyplinarnych w Krakowie, w ramach grantu The Limits of Scientific Explanation finansowanego przez Fundację Johna Templetona. Dziękuję Jerzemu Stelmachowi, Bartoszowi Brożkowi, a także uczestnikom seminarium na Wydziale Prawa UJ, gdzie przedstawiałem niektóre tezy tego artykułu, oraz Recenzentce/Recenzentowi „Filozofii Nauki". 20 BIBLIOGRAPHY 1. Anscombe G. E. M. (1957), Intention, Cambridge (MA): Harvard University Press. 2. Bermúdez J. L. (2009), Decision Theory and Rationality, Oxford: Oxford University Press. 3. Broome J. (2007a), Does Rationality Consist in Responding Correctly to Reasons?, „Journal of Moral Philosophy" 4(3), 349-374. 4. Broome J. (2007b), Wide or Narrow Scope?, „Mind" 116(462), 359-370. 5. Broome J. (2013), Rationality through Reasoning, Oxford: Wiley. 6. Fantl J., McGrath M. (2010), Knowledge in an Uncertain World, Oxford: Oxford University Press. 7. Kelly T. (2003), Epistemic Rationality as Instrumental Rationality. A Critique, „Philosophy and Phenomenological Research" 66(3), 612-640. 8. Kolodny N. (2005), Why Be Rational?, „Mind", 114(455), 509-563. 9. Korsgaard C. (2008), The Normativity of Instrumental Reason [in:] The Constitution of Agency. Essays on Practical Reason and Moral Psychology, New York (NY): Oxford University Press, 27-68. 10. Moller D. (2011), Abortion and Moral Risk, „Philosophy" 86(3), 425-443. 11. Parfit D. (2011), On What Matters, t. 1, Oxford: Oxford University Press. 12. Quinn W. (1993), Morality and Action, Cambridge: Cambridge University Press. 13. Raz J. (1999), Engaging Reason, Oxford: Oxford University Press. 21 14. Rawls J. (1994), Teoria sprawiedliwości, Warszawa: Wydawnictwo Naukowe PWN. 15. Scanlon T. M. (1998), What We Owe to Each Other, Cambridge (MA): Harvard University Press. 16. Singer P. (1982), Animals and the Value of Life [in:] Matters of Life and Death, T. Regan (red.), New York (NY): Random House. 17. Street S. (2009), In Defense of Future Tuesday Indifference. Ideally Coherent Eccentrics and the Contingency of What Matters, „Philosophical Issues" 19(1), 273-298. 18. Weatherson B. (2014), Running Risk Morally, „Philosophical Studies" 167(1), 141-163. 19. Williams B. (1981), Internal and External Reasons [in:] Moral Luck, Cambridge: Cambridge University Press, 101-113. 20. Żuradzki T. (2010), Internalizm racji do działania a granice relatywizmu, „Etyka" 43, 1939. 21. Żuradzki T. (2012), Internalizm i eksternalizm w metaetyce, Kraków: Wydawnictwo Uniwersytetu Jagiellońskiego. 22. Żuradzki T. (2012), Argument z niepewności normatywnej a etyczna ocena badań naukowych wykorzystujących ludzkie embriony, „Diametros" 32, 131-159. 23. Żuradzki T. (2013), Racje wewnętrzne, powinności moralne i relatywizm, „Etyka" 46, 125139. 24. Żuradzki T. (2014), Preimplantation Genetic Diagnosis and Rational Choice under Risk or Uncertainty, "Journal of Medical Ethics" 40(11), 774-778. 22 25. Żuradzki T. 2014. Moral Uncertainty in Bioethical Argumentation: A New Understanding of the Pro-Life View on Early Human Embryos, "Theoretical Medicine and Bioethics" 35(6), 441-457. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
This is an electronic version of a paper published in Proceedings of the Aristotelian Society 2011, Vol. CXI, Part 1, pp. 123-133. 1 Reply to Ahmed I reply to Ahmed's rejection (2011) of my argument (Walters 2009) that all counterfactuals with true antecedents and consequents are themselves true. 1. Introduction Arif Ahmed (2011) rejects my argument for Conjunction Conditionalization: (X ∧ Y) → (X > Y) (where 'X > Y' reads 'if X had been the case, Y would have been the case') by rejecting the second premise of my 'Argument 3' (Walters 2009, p.377). I defended this premise by recourse to two principles of counterfactual logic, namely Substitution: ((X > Y) ∧ (Y > X) ∧ (X > Z)) → (Y > Z) VLAS: ((X > Y) ∧ (X > Z)) → ((X ∧ Y) > Z) Ahmed furnishes a putative counterexample to both Substitution and VLAS (§2), thus undermining my argument for Conjunction Conditionalization. Ahmed's example is of great interest since, whereas Conjunction Conditionalization may have been thought to have been an optional extra for the standard logics and semantics of counterfactuals, being easily replaced by (A ∧ C) → ¬(A > ¬C),1 Substitution and VLAS lie at the heart of the standard logics and semantics of counterfactuals, both being consequences of an absolute closeness ordering of possible worlds (Stalnaker 1984, pp.129-131). 1 Not for those, like Stalnaker (1968), who endorse Conditional Excluded Middle (CEM), (A > C) v (A > ¬C), since Conjunction Conditionalization is a consequence of CEM and the replacement for Conjunction Conditionalization suggested here. 2 Ahmed is fully aware of this consequence. He proposes a revision to the standard account on which the measure of closeness of possible worlds should be 'antecedent-relative' (Ahmed 2011, p.120). So Ahmed's counterexample has a broad significance. If it stands, not only is my argument for Conjunction Conditionalization undermined, but we need to embrace a wholesale revision of the standard model of counterfactuals. However, in what follows, I'll demonstrate that Ahmed has not made the case for such a radical result. The force of his challenge is that his example has some intuitive force, and one of the key claims seems eminently plausible. I'll argue, however, that by reflection on independent principles and by reasoning similar to Ahmed's own, Ahmed's counterexample must be rejected. The standard approach remains in place, and hence my argument for Conjunction Conditionalization, resting as it does on Substitution and VLAS. 2. Ahmed's Counterexample Ahmed asks us to consider the following set-up: A and B are assassins; C, D and E are prominent statesmen of the northern Republic (formerly Kingdom) of Zembla. A has orders to shoot C and D. She is an excellent shot and very determined. So unless the police catch her before she reaches C nothing will stop her from shooting C; once she has shot C nothing will stop her from shooting D unless somebody else has got to him first. B has orders to shoot D and E. He too is an excellent shot and very determined. So unless the police catch him before he reaches D nothing will stop him from shooting D; once he has shot D nothing will stop him from shooting E. As it happens neither A nor B gets to shoot anyone because independent policemen catch them: A is caught trying to enter 3 Zembla from the east and B is caught trying to enter from the west. There is no other threat to the life of C, D or E. (Ahmed 2011, p.116) Allowing the names of the individuals to do double-duty by standing for the names of the propositions that A or B avoids capture and that somebody shot C, D or E, it is clear that in such a set-up (1) C > (C ∧ D) is true. (That is, if C had been shot, C and D would both have been shot). It is also intuitive that (2) C > ¬E holds. As I note (Walters 2009, p.372), semi-factuals with antecedents that are irrelevant to the obtaining of the consequent are true, and (2) is such a conditional. Finally, (3) (C ∧ D) > C is an analytic truth, if there are any. From (1) to (3) we can conclude (4) (C ∧ D) > ¬E by Substitution. But Ahmed argues that (4) is false and so Substitution must be rejected. Similarly, (5) C > D 4 is true given our set-up. But, assuming VLAS, (5) and (2) also license (4). So if Ahmed is correct that (4) is false, VLAS must also go. So why does Ahmed think (4) is false? Ahmed reasons as follows [I]t is not true that if somebody had shot C and somebody had shot D then it would have been A who shot them both. It might have been A who shot C and B who shot D. In that case, B would have gone on to shoot E. So it is not true that if somebody had shot C and somebody had shot D then E would not have been shot ... (Ahmed 2011, p.117) As presented, Ahmed's case rests on the claim that the truth of 'if C and D had been shot, it might have been A who shot C and B who shot D', is sufficient for the falsity of 'if C and D had been shot, it would have been A who shot them both'. This claim is controversial, however, and both Lewis (1979, Postscript D) and Stalnaker (1987, pp.142-5) reject it. Leaving the delicate issue of might-conditionals to one side, what Ahmed needs is (6) ¬((C ∧ D) > ¬B) That is, it is not the case that: if C and D had been shot then B would not have shot E. It can be agreed that it is a realistic possibility in the envisaged scenario that A shoots C and B shoots D: all that is needed is for both A and B to avoid capture or else to escape and for them to carry out their instructions. But this alone does not establish (6). If it were sufficient, then presumably this same realistic possibility would falsify (2), and so Ahmed's counterexample would fail. 5 Nevertheless, (6) has some plausibility: one realistic, salient way that the antecedent of (6) could obtain is where A shoots C and B shoots D; if that were the case, then clearly B would have been the case; and given that we cannot rule out that C and D would have been shot in this way, (6) is true.2 This is the line of thinking that underlies the plausibility of (6) and of Ahmed's counterexample.3 The remainder of the paper is as follows. In §3 I argue that Ahmed's reasoning to the rejection of (4) is unsound given his preferred semantics. In §4, I show that a piece of reasoning which seems to stand or fall with Ahmed's own, shows that Ahmed's reasoning is unsound. Finally, in §5, I offer three arguments which show that either (6) is false or that (4) is true (and so that (6) is false). 3. Antecedent-Relative Semantics Now let us assume, for the moment, that (6) is indeed true. Ahmed's reasoning then takes the following form: It is not the case that: if C and D had both been shot, this would not have been because A shot C and B shot D. In that case – where A shoots C and B shoots D – E would have been shot. Therefore, it is not the case that if C and D had been shot, E would not have been shot We can formalize Ahmed's argument as follows 2 Why does this possibility not undermine the case for (2) as argued in the previous paragraph? The line of thinking must be that whereas A shooting C and B shooting D is a relevant way in which the antecedent of (6) can be realized, it is not a relevant way in which the antecedent of (2) can be realized. B's involvement in the realization of C being shot is gratuitous. It is this thought that leads us to consider antecedent-relative semantics, and which I shall be rejecting. 3 I have argued elsewhere (Walters MS) that not every salient, realistic way, X, that Y can come about is such that ¬(Y > ¬X). Such 'realization reasoning' is, in general, invalid, and I take Ahmed's argument to be another instance of invalid realization reasoning. 6 (6) ¬((C ∧ D) > ¬B) (7) (B ∧ C ∧ D) > E Therefore (8) ¬((C ∧ D) > ¬E)4 And (8) is the negation of (4). So if Ahmed's reasoning to (8) is sound, then Substitution and VLAS must be rejected. Ahmed's reasoning to (8) as I have reconstructed it, is an instance of the following schema which is valid on the standard logics and one which I accept Restricted Transitivity: (¬(X > ¬Y) ∧ ((X ∧ Y) > ¬Z)) → ¬(X > Z) It is easy to see why Restricted Transitivity is valid on the standard account: if some of the closest X-worlds are Y-worlds then these worlds are the closest (X ∧ Y)-worlds, so if these closest (X ∧ Y)-worlds are ¬Z-worlds, then some of the closest X-worlds are ¬Z-worlds. But if closeness is an antecedent-relative matter as Ahmed suggests, this explanation does not hold. On the standard account, antecedents determine that we are concerned only with worlds where the antecedent holds true "but that is their only role in determining [the] selection [of worlds]. The rest of the job is done by some antecedent-independent 4 This formalization ignores some detail of Ahmed's case, for example that it is C who shoots A, but this is irrelevant to argumentative strategy employed here. 7 conception of similarity or minimal difference" (Stalnaker 1987, pp. 129-30). But when closeness is an antecedent-relative matter, the closeness ordering itself is determined by the antecedent of the conditional under consideration, so that instead of a single closeness ordering, we have multiple X-closeness orderings, where 'X' takes the value of the antecedent being considered.5 On such a semantics, it need not be the case that if some of the X-closest X-worlds are Y-worlds then these are the (X ∧ Y)-closest (X ∧ Y)-worlds. So if the antecedent-relative semantics that Ahmed endorses is to validate Restricted Transitivity, which underlies Ahmed's reasoning, then there needs to be some additional constraint on the closeness ordering. The natural suggestion is Constraint: If some X-closest X-worlds are Y-worlds, then the (X ∧ Y)-closest (X ∧ Y)worlds are (a subset of) the X-closest Y-worlds Although I accept the validity of Ahmed's reasoning, and that he is entitled to reason that way if he employs Constraint, I reject that his reasoning is sound. In particular, I think that reflection on the conditions imposed on us by the revised principles shows that we ought to reject (6). That is, in the relevant context we ought not to deny that 'even if C and D had both been shot, then E would not have been'. Since (6) has some force, we need to work through how we might support our rejection of it. Not only does Constraint validate Restricted Transitivity, it also validates VLAS: ((X > Y) ∧ (X > Z)) → ((X ∧ Y) > Z) Under an antecedent-relative closeness ordering, the first conjunct of the antecedent of VLAS requires that some of the X-closest X-worlds (in fact all of them) are Y-worlds. From 5 I here ignore issues to do with context-sensitivity which are orthogonal to the debate over absolute versus antecedent-relative closeness orderings. 8 Constraint it follows that the (X ∧ Y)-closest (X ∧ Y)-worlds are a subset of the X-closest Xworlds. But given that the second conjunct of the antecedent of VLAS requires that all of the X-closest X-worlds are Z-worlds, then it follows that all of the (X ∧ Y)-closest (X ∧ Y)-worlds are Z-worlds, thus making true the consequent of VLAS. What this shows is that given his preferred semantics, Ahmed's reasoning is unsound. Given VLAS, we can reason from (5) and (2) to (4), which is inconsistent with (8). Since nothing impugns (7), Ahmed can avoid contradiction only by rejecting (6) or by rejecting VLAS. If he rejects (6), his argument to (8) is unsound. If, on the other hand, he rejects VLAS, then he needs to reject Constraint which validates it, but in this case, as Constraint also validates Restricted Transitivity, Ahmed's argument to (8) is invalid. Either way then, Ahmed's argument for (8) fails, given an antecedent-relative semantics. Since I am happy to endorse VLAS and Restricted Transitivity, I think one ought simply to reject (6). And since Ahmed's counterexample to Substitution relies on this same unsound reasoning to (8), Substitution is not threatened either. (Moreover, given that Substitution follows from VLAS and some uncontroversial principles of counterfactual logic, if VLAS is valid then so is Substitution).6 4. More Ahmed-Style Reasoning But that is not to say that the plausibility of (6) rests on Ahmed's controversial semantics. So one might think that his challenge to VLAS, Substitution and my argument for Conjunction Conditionalization remains. However I think we can show independently why the reasoning is unsound and in particular why we should not accept (6). Consider the following amendment to Ahmed's set-up: although B has orders to kill D and E, she would, if she had shot D, have flipped a coin to decide whether to go on to shoot E. So although it is not true that if B had shot D she would have gone on to shoot E, neither is it true that if B had shot D, 6 Thanks to Ahmed here. 9 she would not have shot E. In such a set-up, we can revise Ahmed's reasoning to (8) without depriving it of any of its force: it is not true that if somebody had shot C and somebody had shot D then it would have been A who shot them both. It might have been A who shot C and B who shot D. In that case, B might have gone on to shoot E. So it is not true that if somebody had shot C and somebody had shot D then E would not have been shot This revised reasoning is similar to Ahmed's original reasoning accept that it relies on a modified second premise: (6) ¬((C ∧ D) > ¬B) (9) ¬((B ∧ C ∧ D) > ¬E Therefore (8) ¬((C ∧ D) > ¬E) This reasoning is an instance of the following schema which is also valid on the standard logics: Very Restricted Transitivity: (¬(X > ¬Y) ∧ ¬((X ∧ Y) > Z)) → ¬(X > Z) 10 Now as we have seen the revised passage is every bit as persuasive as Ahmed's original. But Ahmed cannot accept Very Restricted Transitivity which underpins this reasoning. This is because (10) ¬(C > ¬D) follows from (5) C > D given that C is not impossible, and is otherwise obvious. But (10) combined with (8) yields the negation of (2), ¬(C > ¬E), by Very Restricted Transitivity. But (2) is true, and is in any case relied on by Ahmed. So by Very Restricted Transitivity, we must reject (8) and therefore accept (4). Thus, Ahmed's putative counterexample lapses. Ahmed's only way of responding to this argument for (4) is to claim that whilst the reasoning, encoded by Restricted Transitivity, to (8) is valid, the reasoning in the modified case, encoded by Very Restricted Transitivity, is invalid. This does not seem promising: Restricted Transitivity and Very Restricted Transitivity seem valid for the same reasons and so seem to stand or fall together.7 So if Ahmed's original reasoning is valid, it is unsound as demonstrated by this argument from Very Restricted Transitivity to (4). Given the uncontroversial nature of Ahmed's other premises, it must be (6) that is false. 5. The Falsity of (6) There are further arguments which show the falsity of (6). Firstly, we have the following direct argument against (6). If C and D were both shot, then this would be because only A 7 See my (MS) for more support for this claim. 11 eluded capture and shot them both, or else because both A and B avoided capture and A shot C and B shot D. But we know that if A had avoided capture, then only A would have avoided capture since 'if A had avoided capture, then B would not have' is true for the same reasons that (2) is. And since if only A had avoided capture, both C and D would have been shot, we know that if C and D had been shot, this would have been because only A avoided capture and shot them both. So if C and D had both been shot, B would not have avoided capture, contra (6). Secondly, we have two arguments for (4) – the negation of (8) – which given (7), shows that (6) is false, which rely principles concerning counterfactuals with disjunctive antecedents. First, consider the following argument (11) A > ¬E Therefore, (12) ((A ∧ (C ∧ D)) v (A ∧ ¬(C ∧ D))) > ¬E (13) ¬((A ∧ (C ∧ D)) > ¬E) Therefore, (14) ((A ∧ (C ∧ D)) v (A ∧ ¬(C ∧ D))) > A ∧ ¬(C ∧ D) Therefore, (15) A > (A ∧ ¬(C ∧ D)) (11) is true for the same reasons as (2) – it is a semi-factual whose antecedent is irrelevant to whether the consequent obtains or not. (12) follows from (11) by substituting logical equivalents. Ahmed would endorse (13) for the same reason that he rejects (4); if (C ∧ D) had been shot, it might have been because A shot C and B shot D, and this does not change if A shoots C – indeed it requires it. The step from (14) to (15) is licensed again by 12 substituting logical equivalents. But (15) is obviously false. So if (14) is true, Ahmed must be wrong about (13) and hence (4). The justification for (14) is that it follows from (12) and (13) and the following schema (16) (((X v Y) > Z) ∧ ¬(Y > Z)) → ((X v Y) > X) (16) is valid on the standard account. More importantly, it is hard to see how it could be invalid. So it seems we must endorse (14). Second, we have the following argument for (4). (17) A > ¬E (18) A > ¬(A ∧ ¬(C ∧ D)) Therefore, (19) ((A ∧ (C ∧ D)) v (A ∧¬(C ∧ D))) > (¬(A ∧¬(C ∧ D)) Therefore, (20) (A ∧ (C ∧ D)) > ¬E (17) and (18) follow from the set-up of the case, and (19) follows from (18) by substituting logical equivalents. (20) follows from (17) and (19) if the following schema is valid: (23) (((X v Y) > Z) ∧ ((X v Y) > ¬Y))) → (X > Z) It is hard to see how (23) could fail. Now as we saw above, Ahmed rejects (20) for the same reason as he rejects (4) – that is, he would accept (13). But given that (20) is entailed by (17) 13 and (19), given (23), Ahmed's reasons for rejecting (4) must be discarded, and so Ahmed's counterexample to Substitution and VLAS fails. We can also see why (4) is true. If A shoots C and D, this requires only one assassin to avoid capture or to escape, whereas if A shoots C and B shoots D, this requires two assassins to be active. But intuitively, counterfactuals do have something to do with minimal change, and the situation in which A shoots both C and D is less of a change than the one in which A shoots C and B shoots D.8 Of course, we can get into a mindset where we allow changes which are not necessary, but such a mindset is hard to reconcile with endorsing irrelevant semi-factuals like (2), since if we are allowing both A and B to be active rather than just A, then why think that if C were shot, E would not be? 6. Conclusion Ahmed's putative counterexample to Substitution and VLAS has some initial plausibility. Nevertheless it must be rejected. Although Ahmed's reasoning to (8) is valid, it relies on a false premise, (6). The antecedent of a conditional often encourages us to consider ways in which it could be realized which are in fact ways it would not be realized if it were to obtain. (4) is such a conditional. I (Walters MS) have argued elsewhere that in general such reasoning is invalid, and that it has, in a number of cases, led philosophers into error. Ahmed's putative counterexample is one more example of this phenomenon.9 8 Ahmed (2011, p.118) rejects this, but his reason for doing so relies on the falsity of a counterfactual with an existentially quantified antecedent. But, as I have argued (Walters MS), such conditionals are liable to mislead us. 9 Many thanks to the AHRC and The Royal Institute of Philosophy for funding this research. Thanks also to Arif Ahmed, Mike Martin and Ian Phillips for helpful discussion and written comments. 14 Department of Philosophy University College London Gower Street London, WC1E 6BT UK [email protected] REFERENCES Ahmed, Arif. 2011: Walters on Conjunction Conditionalization. Proceedings of the Aristotelian Society, Vol CXI: 113-20. Edgington, Dorothy. 2004. Counterfactuals and the benefit of hindsight. In Cause and Chance: Causation in an Indeterministic World, ed. P. Dowe and P. Noordhof, 12-27. London: Routledge. Lewis, David. 1979: Counterfactual Dependence and Time's Arrow. Nous 13: 455-76. Reprinted with postscripts in Lewis's Philosophical Papers: Volume II. (1986). Oxford: Oxford University Press. Stalnaker, Robert. 1968: A Theory of Conditionals. In Studies in Logical Theory, American Philosophical Quarterly Monograph Series, no. 2. Edited by Nicholas Rescher, 98–112. Oxford: Blackwell. Stalnaker, Robert. 1987: Inquiry. Cambridge MA: MIT Press. Walters, Lee. 2009: Morgenbesser's Coin and Counterfactuals with True Components. Proceedings of the Aristotelian Society, Vol. CIX: 365-379. Walters, Lee. MS: How not to think about Counterfactuals. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
What's wrong with the minimal conception of innateness in cognitive science? J. Brendan Ritchie Laboratory of Biological Psychology, KU Leuven, Belgium [email protected] forthcoming in Synthese 1 Introduction One of the classic debates in cognitive science is between nativist and empiricist explanations of the development of psychological capacities. In principle, the debates is empirically driven. However, in practice nativist hypotheses have also been challenged for offering explanations that rely on a purportedly ill-defined-and even unscientific-notion of innateness.1 Indeed, few notions in the field enjoy as stubborn a reputation for resisting philosophical illumination. If queried for a description, the temptation lingers to simply rehearse the platitude that what is innate is "not learned". However, on its own this minimal conception of innateness is typically dismissed as inadequate if our goal is greater clarity regarding the form of nativist hypotheses about psychological development. In what follows I defend the minimal conception. More specifically, I defend four claims. First, the minimal conception is crucial to understanding the nativism-empiricism debate, properly characterized (Cowie, 1999; Margolis and Laurence, 2013). Second, various objections to the minimal conception-that it risks overgeneralization, lacks an account of learning, frustrates genuine explanations of psychological development, and fails to unify different notions of innateness across the life sciences-are less potent than they appear. Third, the minimal conception suffers from none of the weaknesses of its descendent primitivism, the prominent view that innate capacities are those not acquired via psychological processes in development (Cowie, 1999; Samuels, 2002). And fourth, my defense of the minimal conception undermines attempts to identify innateness as a natural kind (Khalidi, 2016; Samuels, 2007). So in short, we have little reason to reject, and good reason to simply accept, the minimal conception of innateness in cognitive science. 1See for example: Cowie (1999); Griffiths (2002); Linquist (2018); Mameli and Bateson (2006); Samuels (2007). 1 The paper proceeds as follows. In Section 2, I defend the relevance of the minimal conception to characterizing the nativism-empiricism debate. In Section 3, I reply to several extant objections to the notion. In Section 4, I compare and contrast the minimal conception with primitivism. In Section 5, I discuss the minimal conception and natural kinds. Section 6 concludes the paper. 2 The Minimal Conception and the Nativism-Empiricism Debate At the outset we should distinguish between two issues. One concerns whether our commonsense notion of innateness, in some form, should feature in the theories of cognitive science. The other concerns whether innateness, as a quasi-technical notion employed within a particular scientific practice, picks out a theoretically important property. Of course, the notion of innateness used in cognitive science is plausibly derivative of our commonsense understanding, so these issues are not unrelated. However, they can be distinguished, and while some conceptual critiques of innateness in the sciences focus on the former issue (Linquist, 2018), my focus is the latter (Samuels, 2004).2 The minimal conception in fact identifies a property that is crucial for the proper characterization of the nativism-empiricism debate, as I argue in this section. 2.1 What is at Stake in the Debate In order to assess the import of the minimal conception we first need an answer to the following question: what is the nativism-empiricism debate really about? One answer is that at root the disagreement concerns whether there are innate psychological capacities at all. For example, Stich (1975, p.1) writes: Some. . . allege that human beings have innate knowledge or innate ideas. Others deny it. But what is it to have innate knowledge or an innate idea? There is a pattern running through much of the debate in this area. Advocates of the doctrines of innate ideas and innate knowledge commonly take the notion of innateness itself to be unproblematic. They explain it with a few near synonyms, "inborn" or "unlearned", or with a metaphor or an allegory, and leave it at that. The doctrine's opponents often begin by puzzling over just what the doctrine could possibly mean. This answer places a clear conceptual burden on the nativist. However, as Margolis and Laurence (2013, p.695) point out in reply to Stich, the burden is actually shared: Empiricists may not accept innate knowledge or ideas, and may instead opt for innate processes, mechanisms, dispositions, or biases. But something has to explain why human beings come to 2For this reason I set aside experimental work on our folk conception(s) of innateness (Griffiths et al., 2009; Knobe and Samuels, 2013; Linquist et al., 2011). 2 learn things about the world around them and rocks don't. This something is typically taken to be innate. . . For this reason, the very existence of innate traits can't be what divides nativists and empiricists, nor can it be the notion of innateness. Then what does divides them? At heart the debate concerns not whether psychological capacities are "learned or innate", but rather the character of the innately determined learning systems in development that underwrite the acquisition of particular psychological capacities (Cowie, 1999, p.30). This character can come in one of two general forms: either the learning systems are domain-general, in that they can apply across psychological domains (e.g. the system that allows us to acquire the capacity for mindreading is the same as for acquiring natural language) or domain-specific, in that they are tailored for specific psychological domains (e.g. mindreading and language acquisition are subserved by distinct faculties).3 So what empiricists and nativists disagree about is the relative ubiquity of domain-specific vs domain-general learning systems in the explanation of psychological development (Cowie, 1999; Margolis and Laurence, 2013). Following Margolis and Laurence (2013, p.696-697), I will refer to the distribution of these learning systems as the acquisition base.4 An empiricist acquisition base posits a few domain-general systems, limiting the role for domaingeneral ones, while the nativist acquisition base posits many domain-specific ones with a more limited role for domain-general systems. As Margolis and Laurence acknowledge, these contrasting acquisition bases should really be seen as ends on a continuum, which different researchers use as points of departure as they move (ideally) towards greater explanatory convergence.5 This second answer is well illustrated by two examples. The first is poverty of the stimulus (POS) arguments for nativism. Although these arguments are notorious in cognitive science-and also notoriously misunderstood (Laurence and Margolis, 2001; Crain and Pietroski, 2001)-generally they go as follows: first, start with empirical claims about the information in the environmental available to the learner early in (human) development. Next, illustrate why appeal to domain-general learning systems, provided solely with this information, cannot explain how the target psychological capacity is acquired in the time-frame allotted by development. Something must pick up the explanatory slack, and account for how the learner is able to acquire the capacity within these developmental constraints. So one concludes that a more domain-specific learning system must be posited. POS arguments feature prominently in defenses of nativist hypotheses concerning the acquisition of natural languages (Chomsky, 1975; Crain, 1991). For example, following Lidz et al. (2003) consider the 3 Note that in recognizing both kinds of learning systems are innate, I do not presume an intrinsic connection between innateness and domain-specificity (Khalidi, 2001). 4Notably, this way of understanding the debate does not rule out the possibility that domain-specific knowledge, or concepts, may form part of the acquisition base. For discussion see Margolis and Laurence (2013, p.712-715). 5Of course, matters may also depend on the psychological domains in question. For example, one can hold that mindreading depends on domain-general statistical learning systems, and support this empiricist hypothesis by appeal to domain-specific learning mechanisms in perception (see e.g. Ruffman, 2014). 3 grammatical structure of noun phrases (NP) like (1): 1. The red ball. What is clear is that (1) consists of a determiner, adjective, and noun, but there are at least two ways of analyzing the structure of the sentence: 1a.[[The]det[red]adj [ball]N ]NP 1b.[[The]det[[red]adj [[ball]N ]N ′ ]N ′ ]NP (1a) reflects a "flat structure" hypothesis for the constituent structure of (1), while (1b) reflects a "nested structure" hypothesis. However, adult speakers assign structure (1b) to (1) based on the possibility of anaphoric substitutions like in (2): 2. I'll play with this red ball and you can play with that one. In (2) [red ball ] is the referent of one, and since anaphoric relations can only apply to constituents it must therefore be a node in the constituent structure of (1)-ruling out hypothesis (1a) in favor of (1b). Lidz et al. analyzed multiple corpora of adult speech to children for sentences that contained syntactically informative uses of one, like in (2). These made up only .02% of sentences containing anaphoric one. However in a looking-time study 18 mo children showed longer looking times when given instruction sentences with an anaphoric use of one (Look! A yellow bottle...Now look. Do you see another one? ) and only one image contained an object that could be the referent (a yellow bottle). Based on this, they concluded that mastery of the anaphoric use of one does not come from applying a domain-general learning capacity to adult speech from the environment. Instead, it must result from a domain-specific system that goes online very early in development. Although one may debate how the results like those of Lidz et al. should be interpreted, there is often agreement amongst both detractors and proponents of POS arguments as to what is at stake. For example, in their critique of such arguments Pullum and Scholz (2002, p.17) distinguish between two ways that "in principle" a child might learn a language: The first, innately primed learning, calls upon inborn domain-specific linguistic information. . . The second, data-driven learning, does not; rather, it relies entirely on generalization from experience by the ordinary methods that are also used for learning other (nonlinguistic) things from experience. 4 Crucially, this way of characterizing the debate acknowledges that under both alternatives acquisition requires learning. Furthermore, Pullum and Scholz (2002, p.47) emphasize that there is no "absolute" difference between these approaches, and instead they endorse the view that researchers continue with a data-driven approach until innate priming better explains the data. A complementary characterization is offered by Berwick et al. (2011, p.1209), who distinguish between different factors that may be at play in language acquisition, including those that are innate and either domain-specific or domain-general. Although they doubt whether explanations that focus on domain-general factors will succeed in explaining the linguistic facts nonetheless they: . . . share the desire to reduce any language-specific innate endowment, ideally to a logical minimum. The point of a POS argument is not to replace appeals to "learning" with appeals to "innate principles". . . The goal is to identify phenomena that reveal [domain-specific] contributions to linguistic knowledge, in a way that helps characterize those contributions. One hopes for subsequent revision and reduction of the initial characterization. . . (Berwick et al., 2011, p.1210) Another illustrative example is provided by research on the so-called "fusiform face area" (FFA), a region in the more posterior portion of the human fusiform gyrus of the temporal lobe, which has been claimed to be specialized for visually representing faces (Kanwisher et al., 1997; McCarthy et al., 1997). The classic evidence for this claim was that greater activity is found in this region for faces than other kinds of image stimuli (such as scenes). However, early studies also suggested that very similar portions of cortex showed greater activity in individuals that exhibited various kinds of visual expertise (Gauthier et al., 2000; Bilalić et al., 2011). Based on these findings, it has been alternatively proposed that FFA is not specialized for representing faces, but any visual category with the appropriate sorts of visual features. Crucially, as with the POS arguments, in the debate over the function of FFA it is largely agreed that our capacity to visually represent faces must depend on experience, and the difficult issue is the relative contributions of innate and learned capacities (Kanwisher and Yovel, 2006). Instead, what crucially divides the alternative explanations is whether FFA exhibits some form of domain-specific specialization for a particular visual category, faces, or only domain-general specialization for any similar visual category with which we have extensive visual experience. So when properly understood, the nativism-empiricism debate is not about whether there are innate psychological capacities. Rather, it concerns the distribution of innately determined domain-general and domain-specific learning systems that make up the acquisition base for the development of these capacities, with empiricism and nativism offering different theoretical starting points as to the relative frequency of these learning systems. Or so I propose to assume in the discussion to follow. I now turn to what consequences 5 this characterization of the debate has for the minimal conception. 2.2 Why We Need the Minimal Conception If the debate chiefly concerns the form of the acquisition base-or better, the best starting point in our theorizing about what form it might take-and not whether there are innate psychological capacities at all, then it is worth considering the implications this has for the supposed conceptual difficulties with the minimal conception. I have already mentioned that any conceptual burden, if present, is shared by the nativist and empiricist alike. Furthermore, since the notion of innateness is no longer taking center stage in framing the debate, the need for an analysis of innateness may also be attenuated. Still, there is a role to play for a notion of innateness. As long as we are clear on what the debate is really about, then Margolis and Laurence (2013, p.711) suggest: . . . there is little harm in introducing a notion of innateness that is indexed to the point of contention between nativists and empiricists. Such a notion could be used to refer to the components of the Acquisition Base (i.e. components that figure in any proposed account of the Acquisition Base, whether nativist or empiricist). The minimal conception is employed in just such a way: to indicate whether a psychological capacity is present in the acquisition base during development, or is instead acquired through learning. For according to the minimal conception, a psychological capacity is innate only if it is the result of non-learning processes in development. In fact, the minimal conception is crucial for characterizing the debate, because an important property of the capacities that make up the acquisition base is precisely that they are not learned. To illustrate this last claim, consider again the examples of POS arguments and FFA. In both cases, support for nativist and empiricist hypotheses about language acquisition, or the form of stimulus selectivity in high-level visual cortex, comes from results showing that the psychological capacities (or their neural basis) are learned from experience, or form part of the acquisition base (or its implementation). So being innate, in the sense of not being learned (or learnable), picks out a crucial property of the acquisition base in both of these examples. The reason for this is that providing evidence that a capacity is, or is not, learned is central to determining whether it is explained by domain-general or specific learning mechanisms, and so whether a nativist or empiricist hypothesis is supported. Of course, I am not claiming the minimal conception provides an analysis, in any robust sense, of innateness. For example, I have said nothing about what non-learning developmental processes might be like. Nor am I claiming that the minimal conception picks out the only interesting property of the acquisition base. Rather, my claim is that the minimal conception is indispensable for contrasting two ways psychological 6 capacities can emerge in development, as a result of learning or as part of the acquisition base, because this contrast is at the core of the nativism-empiricism debate (cf. Gross and Rey, 2012, p.333). While modest, this is a perfectly coherent, and scientific, role for the minimal conception of innateness in cognitive science. 3 Problems with the Minimal Conception Even if the minimal conception picks out a property that is important for characterizing the nativismempiricism debate this does not insulate it from extant conceptual criticisms. Here I reply to four of them: (1) that the minimal conception risks overgeneralization; (2) lacks an account of learning; (3) frustrates genuine explanations of psychological development; and (4) fails to unify different notions of innateness across the life sciences. 3.1 The Overgeneralization Problem A general problem for any account of innateness is to avoid overgeneralizing; that is, counting certain capacities as innate when they are clearly not. For example, Fodor (1981) offers the example of a "Latin pill", which when ingested, furnishes the consumer with a live competence of the dead language. While this competence is not the product of learning few would consider it innate. A less fanciful example is afforded by cases of acquired psychopathy caused by brain lesions from illness or accident (Mameli and Bateson, 2011). The problem appears to have special force for the minimal conception. For while being unlearned might provide a plausible necessary condition on innateness, it is not obviously sufficient (Gross and Rey, 2012; Samuels, 2007). In which case, the minimal conception does not have the resources to exclude cases like the Latin pill or acquired psychopathy from being innate. The extent to which the minimal conception offers necessary and sufficient conditions on innateness should be evaluated with respect to its theoretical role; namely, to help discriminate whether or not a psychological capacity is a feature of the acquisition base. Here it is useful to compare a proposal of O'Neill (2015). Many analyzes of innateness in the life sciences in one way or another appeal to the idea that a trait is innate when the emergence of that trait is insensitive to environmental variation.6 O'Neill suggests that such insensitivity should be relativized to the sort of variation of interest to scientists. For example, Griffiths and Machery (2008, p.403-404) consider the case of birdsong in the brown-headed cowbird. Males develop a species-typical song even in the absence of exposure to other males singing. However, the song is influenced by responses of females of the species. O'Neill (2015, p.216) suggests we describe the male cowbird singing as innate with respect to exposure to male, but not female, conspecifics. 6See for example: Ariew (1996); Mallon and Weinberg (2006); Wimsatt (1986). 7 I am doubtful whether relativizing innateness claims in the way suggested by O'Neill provides a plausible analysis of cases like that of the brown-headed cowbird. However, the useful implication of O'Neill's proposal is that the scope of innateness claims are relative to, and constrained by, their explanatory context ; that is, the different factors that may be contributing to the development of a trait, or in the present case, a psychological capacity. Within the contours of the nativism-empiricism debate, being the result of learning or part of the acquisition base exhausts the two alternatives factors of interest for determining how a psychological capacity developed. For this reason, the minimal conception also provides a sufficient condition on innateness. The argument goes as follows. First, by definition a capacity is present in the acquisition base iff it is innate. Second, as the minimal conception provides a necessary condition on innateness, if a capacity is part of the acquisition base, then it is the result of some non-learning process in development; or equivalently, if a capacity emerges in development due to learning, then it is not part of the acquisition base. Third, since the two factors of interest are exhaustive, if the capacity is not learned, then it is part of the acquisition base. So a capacity is part of the acquisition base iff it is not learned, and therefore, relative to the explanatory context of the debate, a psychological capacity is innate iff it is not learned. Examples like Latin pills and acquired psychopathy are not problems for the minimal conception because they are not part of the acquisition base that is contrasted with learning when evaluating empiricist and nativist hypotheses. One may wonder what determines whether something qualifies as a relevant kind of non-learning process in development. This is a fair concern, but notice articulating what these processes might be like is the responsibility of nativists and empiricists themselves, not our conception of innateness that serves to help distinguish between their hypotheses.7 Whatever its faults, the minimal conception is not at risk of overgeneralizing. 3.2 The Learning Problem Clearly the minimal conception appeals to some notion of learning. But which one? There are of course many to choose from, which appears to pose a problem. For example, as pointed out by Mameli and Bateson (2006, p.166): Learning is itself a theoretically controversial notion, variously regarded as hypothesis testing, conditioning (classical or operant), synaptic pruning or some other kind of selective process that operates on neural structures, any change in a brain network due to stimuli generated in the sensory apparatus by the interaction between the external environment and the sensory organ, etc. The relations between these views of learning are far from clear, and often display 7Though I touch on some potential examples when discussing the next challenge for the minimal conception. 8 inconsistencies. For examples. . . many characteristics of neural structures count as not learned on the view that learning is hypothesis testing and count as learned on the view that learning is a change in neural structures due to perceptual processing. Which version of 'not learned' gets the status of scientific successor of the folk concept of innateness? This objection assumes the minimal conception is tied to a particular account of learning. However, it at most requires necessary conditions on learning so that if a developmental process fails to satisfy one of the conditions, it is therefore not a learning process. Here are two such conditions. Some developmental process P qualifies as a form of learning only if: Input Condition (IC): P receives environmentally caused inputs. Rule Condition (RC): P is governed by, or conforms to, some rule for generalizing (or "abstracting") from the information available in the environmentally caused inputs. Consider each condition in turn. First, IC is just the plausible requirement that when we learn, we learn from experience; that is, environmental states of affairs are represented and hence serve as inputs to P. RC simply requires that P respect one of the many principles for how we can learn from experience such as: conditioning, association, explicit hypothesis testing, abduction, induction, or deduction.8 Likewise, RC makes no presumption about the explanatory level at which learning is analyzed; synaptic rewiring that conforms to a Hebbian learning rule can also be included. Naturally there are then two different ways P can minimally fail to be a form of learning, by not satisfying either IC or RC (of course it might also fail to satisfy both conditions). First, Consider a developmental process that does not satisfy RC. Many nativists have proposed that psychological capacities might be "triggered" in the sense that they are the product of informationallyimpoverished input from the environment (Fodor, 1975; Khalidi, 2007). Crucially, if a capacity is triggered, it is not learned because by definition it is not the result of a process governed by a rule that involves generalizing from experience. For example, POS arguments posit triggering, since there is environmental input, which may play an important role in development, but the process that receives them cannot be a form of learning because the input is too informationally impoverished (Crain and Pietroski, 2001).9 Second, consider a developmental process that does not satisfy IC. Early in mammalian development several forms of plasticity occur, but some in response to endogenous rather than exogenous inputs. Because 8In this list "conditioning" is meant to include evaluative conditioning in which a change in the preference for a conditioned stimulus is induced from being paired with a positive or negative unconditioned stimulus. 9One could argue that triggering involves a species of domain-specific learning that is specialized to operate in informationallyimpoverished contexts. In which case, RC could be amended to refer only to domain-general learning rules. If triggering is not a clear case, then an alternative example of a process that violates RC would then be those that initiate the molecular cuing in visual development, described below. 9 this plasticity does not depend on exogenous input, it is not a form of learning and so any capacity that is produced as a result is plausibly innate (Scholl, 2005). For example, binocular vision in mammals depends heavily on a domain-specific acquisition base including sub-cortical structures like the lateral geniculate nucleus (LGN), which is the main thalamic relay point between the eyes and visual cortex. One of the key features of the LGN is that it consists of a layered structure that alternates in its connectivity between the left and right eye. Very early in development molecular cues cause a coarse delineation between these layers, which is then fine-tuned through plastic rewiring caused by spontaneous bursts of activity in the retina, known as "retinal waves" (Wong, 1999; Huberman et al., 2008). This burst-timing dependent plasticity in LGN, which involves correlated neural activity between the retina and LGN layers, has been shown to conform to a Hebbian learning rule (Butts et al., 2007). However, the process does not satisfy IC as the retinal inputs are endogenously caused, and so while it conforms to the right kind of rule, it is not a learning process. Here an interesting contrast is provided by the development of the visual system of the Xenopus tadpole (Demas et al., 2012). Spontaneous activity in their retina do not form wave patterns, and so visual development is instead entirely dominated by experiential inputs. Thus in an important sense the Xenapus tadpole, unlike humans and other mammals, may primarily acquires binocular vision through learning. Of course, these are just two examples, but they illustrate the main point: the minimal conception only requires specification of necessary conditions on learning, and does not presume any particular form of learning. So it does not face a learning problem. 3.3 The Explanatory Problem Even if one agrees with my responses so far one might think a more fundamental problem with the minimal conception remains: that it defines what is innate by what it is not (Cowie, 1999). The reason why such a negative conception is problematic, the argument goes, is that it blocks one kind of explanation of psychological development, in terms of learning, but offers no alternative in its place (Griffiths, 2002, p.73). One possible response is to concede, and suggest that the minimal conception might serve to stimulate positive research that attempts to show why a capacity is not innate (Weinberg and Mallon, 2008, 421-422). However, this tepid reply gives up too much, for two reasons. First, as I have argued the role of the minimal conception is to draw out the contrast between different processes in development, and negatively defined notions can be perfectly adequate in such a role (Gross and Rey, 2012). So the negative form of the minimal conception is not a flaw but a feature. Second, this explanatory problem is not really about the inadequacies of the minimal conception per se, but rather about nativist hypotheses themselves. As stated by Margolis and Laurence (2013, p.705) the worry is that any 10 such hypothesis reflects: a kind of theoretical laziness in that it merely postulates innate structure, or an excessively rich acquisition base, rather than taking up the challenging task of explaining where psychological traits come from. But whether or not this is the case, the contrastive role of the minimal conception is one that applies for both nativist and empiricist hypotheses a like. Having recognized that the debate is really about the form of the acquisition base, and not whether there are innate capacities at all, the minimal conception is not burdened by the possible explanatory sins of nativism. Perhaps an argument can be made that nativists "should" say more about what non-learning processes are involved in the development of the domain-specific learning systems that feature in the acquisition base. But that is a challenge for the nativist, not the minimal conception. 3.4 The Unity Problem The minimal conception is just one of many ideas associated with innateness across the life sciences. Others includes (cf. Griffiths, 2002): present at birth (or "inborn"); present early in development; subject to a critical period for acquisition; insensitive to changing external factors in development; the result of an evolutionary adaptation; a behavioral effect driven by genetic factors; and being shared by all members of a population, such as a species or culture. Following Samuels (2007) I will refer to these as the I-properties. The heart of the conceptual critique of innateness across the life sciences is that in practice these often empirically dissociable properties are somehow confounded. Absent some unifying analysis of innateness that is able to clarify the confusion, we should consider eliminating the notion from scientific practice (Griffiths, 2002; Mameli and Bateson, 2006; Samuels, 2007). In response to this challenge many philosophers have offered various theories of innateness in the life sciences-typically with mixed results (Gross and Rey, 2012; Linquist, 2018). Does the unity problem also present a challenge for the minimal conception? Scope provides one initial reason to answer in the negative. The minimal conception is just one of the I-properties associated with innateness in the life sciences, but with a particular role to play in characterizing the nativism-empiricism debate in cognitive science. Naturally, it makes little sense to think the minimal conception can unify the disparate I-properties given this modest role (cf. Gross and Rey, 2012). Instead, as an I-property the minimal conception is one of the desiderata that any analysis of innateness might try to take stock of when addressing the problem. However, there is a sense in which this negative answer misses the point. The problem is that the I-properties-although distinct and potentially even mutually exclusive from each other-are nonetheless 11 conflated in scientific discourse.10 The minimal conception might be accounted for by any proposed solution, but as one of the conflated properties it is also a manifestation of the problem itself. In reply I would suggest the unity problem is more apparent than real. As pointed out by Samuels (2007), it is one thing to claim that different scientific disciplines have different notions of innateness making the term innate potentially ambiguous. It is quite another matter entirely to claim that scientific usage in fact conflates these different senses, and the former claim does not immediately entail the latter. As I have argued, the role of the minimal conception is quite clear in cognitive science, even if the role of the other I-properties is not. But alternatively, the diverse notions may all captures different facets of innateness, in which case straining for conceptual unity (or purity) might generate the wrong result. Innateness may be a natural kind, but one that lacks necessary conditions or definitions (Khalidi, 2016; Samuels, 2007), or it may instead reflect a plurality of natural kinds (Mameli and Bateson, 2011). Either alternative is more than compatible with the role of minimal conception in characterizing the nativism-empiricism debate. In summary, the minimal conception is not in the business of solving the unity problem, to the extent there is a clear problem to be solved in the first place. 4 The Minimal Conception and Primitivism Primitivism holds that a psychological capacity is innate just in case it is not the result of a psychological process in development (Cowie, 1999; Samuels, 2002). Crucially, primitivism does not entail there is no explanation of how the capacity emerges in development, but that such an explanation will not be psychological. The relationship between primitivism and the minimal conception is a close one. Indeed, in developing the case for primitivism, Samuels (2002, p.236) takes the minimal conception to be a "fundamental conceptual constraint" on any analysis of innateness in cognitive science, and offers the following contrast between the views: A. . . proposal about nativism that bears a strong resemblance to primitivism is the familiar claim that something is innate just in case it not [sic] learned. Indeed, one might think that primitivism is merely a notational variant of this view. But clearly this depends on how we construe the notion of learning-an issue on which there is virtually no consensus. If by 'learning' we simply mean any psychological process by which psychological structures are acquired. . . , then, on the primitivist account, being innate will be the same as being not learned. One view of primitivism, then, (and a view that I am happy to accept) is that it as [sic] an articulation of the appropriate sense in which innate cognitive structures are not learned. (Samuels, 2002, p.250) 10Again, as stated at the outset, my interest is not whether our folk notion of innateness is confused, as it may well be. 12 I agree with Samuels that primitivism is a variant, or at least descendent, of the minimal conception. However, I am doubtful that it provides an improved account of innateness, for two reasons. First, common objections to primitivism do not readily apply to the minimal conception. Second, primitivism risks obscuring what is at stake in the nativism-empiricism debate. 4.1 Problems with Primitivism Here are three objections to primitivism that do not apply to the minimal conception. First, a more technical problem with the formulation originally offered by Samuels (2002) is that it appeals to "correct" psychological theories. Specifically, some psychological capacity (or "structure") is a psychological primitive just in case: (i) the capacity is posited by some correct psychological theory; and (ii) there is no correct psychological theory that explains how the capacity is acquired (Samuels, 2002, p.246). Put differently, to say the capacity is primitive is to say that: "from the perspective of scientific psychology, [the capacity] needs to be treated as one whose acquisition has has no explanation" (Samuels, 2002, p.246), even though it may be explained by other branches of science. So more carefully, primitivism is the view that a psychological capacity is innate just in case it is primitive in this sense (Samuels, 2002, p.247). As pointed out by Mallon and Weinberg (2006, p.334), this formulation of primitivism confuses the epistemology of psychological theory with the metaphysics of the processes by which psychological capacities are acquired. Innateness is a property of things in the world, not our explanations of them. In fairness, one can also provide a more "objective" gloss of primitivism that also avoids this problem (Mallon and Weinberg, 2006, p.335): a capacity is innate just in case it is not acquired by a psychological process-not because its acquisition cannot be explained by a psychological theory. Furthermore in other statements of primitivism Samuels (2004, 2007) seems to also adopt such a gloss. Still, unlike primitivism, the minimal conception is not at risk of confusing the metaphysics and epistemology of psychology. Second, a major source of criticism of Samuels' formulation of primitivism is in how it addresses the overdetermination problem discussed earlier. To address this challenge, Samuels (2002, p.259) adds the condition that a capacity is innate only if it would be acquired in the course of "normal" development. One objection to this added condition is that the division between normal and abnormal development is too vague to be useful (Mameli and Bateson, 2006). Along the same lines, even if the normalcy condition can address some of the cases Samuels considers (e.g. the Latin pill) other cases remain difficult to classify. For example, Khalidi (2007, p.97) offers the example of adolescent depression, which may have a non-psychological explanation (in terms of lower levels of serotonin), and is relatively common in teenage development. However, few would consider adolescent depression to be innate. 13 In anticipation of such criticisms, Samuels (2004, p.139-140) argues that appeals to normalcy conditions, as background constraints on the scope of scientific generalizations, are rife in virtually all branches of science. So articulating a sense of "normal development" is no more pressing for the primitivist than it is for understanding the hypotheses of working scientists. I am sympathetic to this reply. For example, consider that in research on Autism Spectrum Disorder (ASD) it is common to contrast the target population, of individuals diagnosed with ASD, with control participants who have experienced "neurotypical" development. In practice "neurotypical" usually means that neural development has been free of certain deviations during some critical period (Meredith, 2015).11 If researchers working on ASD are allowed to appeal to a distinction between typical and atypical development, then presumably so too is the primitivist (though see Gross and Rey, 2012, p.330). However, at the same time, this rejoinder does not itself address potentially difficult cases like adolescent depression. And once more, the critique does not apply to the minimal conception, since my formulation relativizes to explanatory context. That being said, one interesting consideration is whether relativizing in this way could replace Samuels' normalcy condition. Indeed, a case could be made that Samuels' defense of the normalcy condition is arguably really a defense of the relevance of explanatory context to demarcating the boundary of scientific generalizations. Though of course, with such a revision, the difference from the minimal conception that primitivism promises would be made that much smaller. Third, another frequent criticism of primitivism is that it relies on policing the boundaries between scientific disciplines and in particular the relationship between psychological and neuroscientific explanation (Khalidi, 2007; Linquist, 2018; Mallon and Weinberg, 2006). Of course, how serious one takes this challenge may ultimately depend on ones view of the relationship between these forms of explanation, and whether biological notions can also feature in psychological explanation. However, the minimal conception can be considered entirely agnostic on this issue. According to primitivism, if the "correct theory" of learning is that it is a neural process that requires a neuroscientific, as opposed to psychological, explanation, this would have the consequence that that the outcome of such learning is psychologically primitive, and therefore innate. However, the minimal conception does not share in this commitment, as illustrated by the earlier discussion of endogenously-caused neural plasticity in the development of binocular vision. In that case, the reason the process was not one of learning was because it did not satisfy IC-not because the explanation was neuroscientific. So the minimal conception assumes no sharp divide between psychological and neuroscientific explanation, which again speaks in its favor. 11When recruiting "neurotypical" participants this usually involves screening for comorbidity with other psychiatric conditions, such as schizophrenia or psychopathy, and also conditions that impact learning such as dyslexia (which impacts reading ability) or dyscalculia (which impacts arithmetic skills). 14 4.2 Where Primitivism Goes Wrong So there are objections that apply to primitivism that leave the minimal conception unscathed. At the same time, none of these objections speak to the primary motivation behind primitivism: to provide an account of innateness appropriate to cognitive science, which can ground the nativism-empiricism debate. But by this measure primitivism provides no improvement on the minimal conception. As we have seen, one important "innate" property of psychological capacities that feature in the acquisition base is that they are not acquired by learning. More generally, we can say, if we like, that they are not acquired by a "psychological" process. As pointed out by Margolis and Laurence (2013, p.711), this is the "kernal of truth" behind primitivism. However, this kernel is simply a restatement of the minimal conception, as Samuels comes close to acknowledging in the quote from earlier. But then talking of "acquisition by a psychological process" simply obscures the fact that the contrast between capacities present in the acquisition base, and those acquired via learning, is that the former are not learned. No further analysis is even needed, if the role of our conception of innateness is simply to draw attention to the acquisition base-which is should be, when we have the right understanding of what is at stake in the nativism-empiricism debate. So in short, the real problem with primitivism is two fold: (i) it it is seemingly predicated on the wrong conception of the nativism-empiricism debate and offers an analysis of innateness where none may be needed; and (ii), its most plausible feature makes it merely a "notational variant" of the minimal conception. As Samuels acknowledges, the minimal conception is a fundamental constraint on how we think about innateness in cognitive science. We should accept the constraint as it is, without a primitivist repackaging. 5 The Minimal Conception and Natural Kinds Let us return to the unity problem, which I argued presents no special challenge to the minimal conception. However, interestingly the minimal conception does pose a challenge for some attempts to address the problem by showing how the I-properties pick out a natural kind. In this penultimate section I critique two such attempts: first, that the I-properties manifest a stable form of clustering; and second, that they are joined by causal links between them. 5.1 Homeostatic Property Clusters Samuels (2007) proposes that the I-properties may form a "homeostatic property cluster" (HPC) kind, which in Samuels' telling meet three conditions (cf. Boyd, 1991): (i) they are associated with a number of co-instantiated properties none of which are strictly necessary for kind membership; (ii) that the co15 instantiation of these properties is explained by some underlying "causal mechanism", and (iii) it is this causal mechanism, as opposed to the more traditional idea of some essence of set of necessary and sufficient conditions, which determines kind membership.12 Samuels adopts a revised version of the HPC approach according to which what binds the I-properties are evidential relationships underwritten by the tenants of primitivism, such that instantiation of one of the I-properties tends to provide evidence that a capacity is psychologically primitive. For example, according to Samuels, capacities present at birth are unlikely to be the result of learning, and since learning is the paradigmatic example of a psychological acquisition process, their presence so early in development provides evidence that the capacities are psychologically primitive. As I argued in the previous section, if there is a kernel of truth in primitivism, it simply reduces to the minimal conception. So Samuels proposal can be restated as the idea that the other I-properties tend to provide evidence that a capacity forms part of the acquisition base, and so is the result of a non-learning process in development-indeed for Samuels most of the evidential connections between the I-properties and primitivism are via an intermediary connection to the minimal conception. The problem for Samuels' account is two fold. On the one hand, if the dependency relationship between the property cluster and the minimal conception is just an evidential one, then it would seem that the minimal conception is the true marker of what is innate. But the minimal conception does not obviously demarcate a natural kind, even in the HPC sense. For consider again that a developmental process might not qualify as a form of learning due to a failure to satisfy either the input or rule conditions. But such processes can be quite disparate, as we saw with triggering and endogenously-caused developmental plasticity in LGN. Alternatively, one might return to the idea of an underlying causal mechanism that explains why the I-properties cluster. However, it is far from clear that being the result of such a non-learning process is a causal mechanism that explains the co-occurrence of the other I-properties. In short, the minimal conception appears ill-suited to ground an HPC account of innateness as a natural kind. 5.2 Causal Links A different approach to the natural kind status of innateness is provided by Khalidi (2016) who, unlike Samuels, identifies natural kinds with links between nodes in causal networks (Khalidi, 2013). For Khalidi, the base causal node is that of triggering (or triggerability), in the sense that a capacity can be acquired from a state of informational impoverishment. The instantiation of other I-properties then causally depend, in varying degrees, on triggering. For example, if a capacity can be triggered, then this would cause it not to be learned, since it does not involve processing information from the environment as evidence-or 12There is substantial disagreement amongst proponents of HPC-stye approaches as to how the clustering and underlying mechanisms should be understood (Boyd, 1999; Millikan, 1999). Here I set these issues aside and follow Samuels' characterization. 16 as discussed earlier, it does not satisfy RC. Like Samuels, Khalidi also identifies a weak causal connection between non-learning and early onset, in so far as being able to acquire a capacity without learning entails there is no impediment to acquiring the capacity early in development-though similar to Samuels, Khalidi acknowledges a stronger evidential relationship in the opposite direction: that an early onset suggests an aspect of the acquisition base is not learned. Similarly, Khalidi identifies a weak causal link between triggering and invariance across a range of environmental variation, and in turn canalization and related I-properties. The problem with Khalidi's proposal is that, as I emphasized a moment ago, triggering is just one route by which a developmental process may not qualify as learning. Consider again the example of endogenouslycaused developmental plasticity, which does not satisfy the input condition on learning. Therefore, any aspect of the acquisition base in visual development that depends on such plasticity qualifies as innate, given the minimal conception. But if there is more than one route to the minimal conception in the causal network, then the notion of innateness cannot be unified by the notion of triggering alone, as Khalidi suggests. As discussed within the context of the explanatory problem, a defining feature of the minimal conception is that it characterizes what is innate in negative terms. Thus, it likely subsumes many different kinds of non-learning processes, which again do not form any natural grouping. Indeed, they may even form a more natural grouping with learning processes, as is arguably the case with endogenously and exogenously caused developmental plasticity. Like with Samuels' proposal, Khalidi's causal network proposal leans heavily on the minimal conception in trying to characterize how different I-properties form a unified natural kind. However, it is doubtful that the minimal conception can bare the theoretical weight. 6 Conclusion My goal has been to defend the minimal conception on multiple fronts: as crucial for characterizing the nativism-empiricism debate; as free from serious objections; and as superior to its descendent primitivism. What are the consequences of this defense? First, I think the upshot is that challenges to nativism on the basis of having a poorly characterized notion of innateness have been greatly overstated, and obscure the shared assumptions and conceptual foundations of both nativism and empiricism. Second, conceptual issues should not distract us from focusing on what the debate is really about: the empirical facts about the development of psychological capacities. On this topic there is already ample room for disagreement, and nativist and empiricist hypotheses, as hypotheses, may indeed be wrong. But there is nothing wrong with the minimal conception of innateness in cognitive science.13 13Thank you to Evan Westra, the anonymous referees, and the Special Issue editors, Mateusz Hohol and Marcin Mi lkowski, for their helpful feedback on earlier versions of the manuscript. A special thanks is also due to Mark Engelbert. The ideas presented here grew from our many fruitful conversations about the notion of innateness. This project has received funding 17 References Ariew, A. (1996). Innateness and canalization. Philosophy of Science, 63:S19–S27. Berwick, R. C., Pietroski, P., Yankama, B., and Chomsky, N. (2011). Poverty of the stimulus revisited. Cognitive Science, 35(7):1207–1242. Bilalić, M., Langner, R., Ulrich, R., and Grodd, W. (2011). Many faces of expertise: fusiform face area in chess experts and novices. Journal of Neuroscience, 31(28):10206–10214. Boyd, R. (1991). Realism, anti-foundationalism and the enthusiasm for natural kinds. Philosophical studies, 61(1):127–148. Boyd, R. (1999). Kinds, complexity and multiple realization. Philosophical studies, 95(1):67–98. Butts, D. A., Kanold, P. O., and Shatz, C. J. (2007). A burst-based Hebbian learning rule at retinogeniculate synapses links retinal waves to activity-dependent refinement. PLoS Biology, 5(3):e61. Chomsky, N. (1975). Reflections on language. New York: Pantheon. Cowie, F. (1999). What's within? Nativism Reconsidered. Oxford University Press. Crain, S. (1991). Language acquisition in the absence of experience. Behavioral and Brain Sciences, 14(4):597–612. Crain, S. and Pietroski, P. (2001). Nature, nurture and universal grammar. Linguistics and Philosophy, 24(2):139–186. Demas, J. A., Payne, H., and Cline, H. T. (2012). Vision drives correlated activity without patterned spontaneous activity in developing Xenopus retina. Developmental Neurobiology, 72(4):537–546. Fodor, J. A. (1975). The Language of Thought. Harvard University Press. Fodor, J. A. (1981). The present status of the innateness controversy. In Fodor, J., editor, Representations. MIT Press. Gauthier, I., Skudlarski, P., Gore, J. C., and Anderson, A. W. (2000). Expertise for cars and birds recruits brain areas involved in face recognition. Nature Neuroscience, 3(2):191. Griffiths, P., Machery, E., and Linquist, S. (2009). The vernacular concept of innateness. Mind & Language, 24(5):605–630. from the FWO and European Union's Horizon 2020 research and innovation programme under the Marie Sk lodowska-Curie grant agreement No 665501, via an FWO [PEGASUS]2 Marie Sk lodowska-Curie fellowship (12T9217N) to the author. 18 Griffiths, P. E. (2002). What is innateness? The Monist, 85(1):70–85. Griffiths, P. E. and Machery, E. (2008). Innateness, canalization, and biologicizing the mind'. Philosophical Psychology, 21(3):397–414. Gross, S. and Rey, G. (2012). Innateness. In Margolis, E., Samuels, R., and Stich, S., editors, Oxford Handbook of Philosophy of Cognitive Science. Oxford University Press. Huberman, A. D., Feller, M. B., and Chapman, B. (2008). Mechanisms underlying development of visual maps and receptive fields. Annual Review of Neuroscience, 31:479–509. Kanwisher, N., McDermott, J., and Chun, M. M. (1997). The fusiform face area: a module in human extrastriate cortex specialized for face perception. Journal of Neuroscience, 17(11):4302–4311. Kanwisher, N. and Yovel, G. (2006). The fusiform face area: a cortical region specialized for the perception of faces. Philosophical Transactions of the Royal Society B: Biological Sciences, 361(1476):2109–2128. Khalidi, M. A. (2001). Innateness and domain specificity. Philosophical Studies, 105(2):191–210. Khalidi, M. A. (2007). Innate cognitive capacities. Mind & Language, 22(1):92–115. Khalidi, M. A. (2013). Natural categories and human kinds: Classification in the natural and social sciences. Cambridge University Press. Khalidi, M. A. (2016). Innateness as a natural cognitive kind. Philosophical Psychology, 29(3):319–333. Knobe, J. and Samuels, R. (2013). Thinking like a scientist: Innateness as a case study. Cognition, 126(1):72– 86. Laurence, S. and Margolis, E. (2001). The poverty of the stimulus argument. The British Journal for the Philosophy of Science, 52(2):217–276. Lidz, J., Waxman, S., and Freedman, J. (2003). What infants know about syntax but couldn't have learned: experimental evidence for syntactic structure at 18 months. Cognition, 89(3):295–303. Linquist, S. (2018). The conceptual critique of innateness. Philosophy Compass, 13(5):e12492. Linquist, S., Machery, E., Griffiths, P. E., and Stotz, K. (2011). Exploring the folkbiological conception of human nature. Philosophical Transactions of the Royal Society of London B: Biological Sciences, 366(1563):444–453. 19 Mallon, R. and Weinberg, J. M. (2006). Innateness as closed process invariance. Philosophy of Science, 73(3):323–344. Mameli, M. and Bateson, P. (2006). Innateness and the sciences. Biology and Philosophy, 21(2):155–188. Mameli, M. and Bateson, P. (2011). An evaluation of the concept of innateness. Philosophical Transactions of the Royal Society of London B: Biological Sciences, 366(1563):436–443. Margolis, E. and Laurence, S. (2013). In defense of nativism. Philosophical Studies, 165(2):693–718. McCarthy, G., Puce, A., Gore, J. C., and Allison, T. (1997). Face-specific processing in the human fusiform gyrus. Journal of Cognitive Neuroscience, 9(5):605–610. Meredith, R. M. (2015). Sensitive and critical periods during neurotypical and aberrant neurodevelopment: a framework for neurodevelopmental disorders. Neuroscience & Biobehavioral Reviews, 50:180–188. Millikan, R. G. (1999). Historical kinds and the special sciences. Philosophical Studies, 95(1):45–65. O'Neill, E. (2015). Relativizing innateness: innateness as the insensitivity of the appearance of a trait with respect to specified environmental variation. Biology & Philosophy, 30(2):211–225. Pullum, G. K. and Scholz, B. C. (2002). Empirical assessment of stimulus poverty arguments. The Lnguistic Review, 18(1-2):9–50. Ruffman, T. (2014). To belief or not belief: Childrens theory of mind. Developmental Review, 34(3):265–293. Samuels, R. (2002). Nativism in cognitive science. Mind & Language, 17(3):233–265. Samuels, R. (2004). Innateness in cognitive science. Trends in Cognitive Sciences, 8(3):136–141. Samuels, R. (2007). Is innateness a confused concept? In Carruthers, P., Laurence, S., and Stich, S., editors, The Innate Mind, Volume 3: Foundations and the Future. Oxford University Press. Scholl, B. J. (2005). Innateness and (Bayesian) visual perception. In Carruthers, P., Laurence, S., and Stich, S. P., editors, The Innate Mind, Volume 1: Structure and Contents. Oxford University Press. Stich, S. P. (1975). The idea of innateness. In Stich, S., editor, Innate Ideas. University of California Press. Weinberg, J. M. and Mallon, R. (2008). Living with innateness (and environmental dependence too). Philosophical Psychology, 21(3):415–424. Wimsatt, W. C. (1986). Developmental constraints, generative entrenchment, and the innate-acquired distinction. In Bechtel, W., editor, Integrating Scientific Disciplines. Martinus Nijhoff. 20 Wong, R. O. L. (1999). Retinal waves and visual system development. Annual Review of Neuroscience, 22(1):29–47. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Does Belief in Dualism Protect against Maladaptive PsychoSocial Responses to Deep Brain Stimulation? An Empirical Exploration Jason Shepard & Joshua May Published in the American Journal of Bioethics: Neuroscience 5(4): 40–42 (2014). [Note: This is the penultimate draft. Final version is at www.tandfonline.com.] Abstract: We provide empirical evidence that people who believe in dualism are more likely to be uncomfortable with Deep Brain Stimulation (DBS) and to view it as threatening to their identity, humanity, or self. It is (neurocentric) materialists-who think the mind just is the brain-that are less inclined to fear DBS or to see it as threatening. We suggest various possible reasons for this connection. The inspiration for this brief report is a target article that addresses this issue from a theoretical perspective. Mecacci and Haselager (M&H; this issue) offer several interesting hypotheses about the negative psycho-social side-effects of having an electronic device implanted in one's brain via Deep Brain Stimulation (DBS), such as feeling like a different person or a machine. The authors argue that one's beliefs about the relation between the mind and the body (e.g., dualism vs. materialism) can promote or attenuate such "psycho-social maladaptations." One of their core hypotheses is that a belief in dualism protects against these effects, since "the stimulations will not touch one's 'genuine self'" if one believes "the brain is not involved in the very nature of your mind and self" (ms. p. 3). On the other hand, Mecacci and Haselager claim a belief in "neurocentric" materialism may lead one to "feel exposed to a personal disruption, for a stimulator interferes with what is responsible for the entire personal dimension, the brain" (ms. p. 3). If M&H are right, people who accept dualism should (a) be less likely to view DBS as a threat to personal identity, (b) be more comfortable with DBS in general, and (c) not see DBS as a procedure that would make people "less human." These views, if true, are likely to hold for DBS patients as well as the general public. For example, nonDBS patients who are dualists should see DBS as less of a threat to personal identity than materialists would. Dualism and DBS 1 While we believe M&H's hypothesis is a plausible one, an opposing view also seems plausible. For example, dualists are more likely to believe that we have a special essence, or a soul, that makes us, us (Bloom, 2004), and they may view the brain as a place where the soul interacts with the body (Descartes, 1641/1996). This view may lead dualists to be particularly wary of DBS, fearing that DBS will interfere with the soul via its connection with the brain. Materialists, on the other hand, are less likely to believe that people have soul-based special essences, and thus materialists may be more comfortable with DBS, precisely because they are less inclined to believe there is an essence to be manipulated (cf., Nahmias, et al., forthcoming). Of course, the competing predictions made by these hypotheses are an empirical matter, not merely a conceptual one. M&H appreciate this point as much as anyone. They specifically note the dearth of empirical research on this topic, and one of the goals of their paper is to "[make] a case for further empirical investigation" (ms. p.4). We do exactly that, reporting a study that we hope will serve as a starting point for a developing empirical debate. Method We recruited 82 people via Amazon Mechanical Turk to participate in the study. Participants were administered the Free Will Inventory (FWI; Nadelhoffer, et al., 2014), which includes a belief in Dualism subscale. They were then asked to read a short passage introducing the uses and effects of DBS, followed by a questionnaire regarding DBS and personal identity, which contained 16 questions. Participants responded to all questions using a 7-point Likert scale ranging from 1 strongly disagree to 7 strongly agree. The 16 questions formed several reliable composites. Ten questions formed a Change in Personal Identity composite (α=.913)-e.g., "DBS fundamentally changes who a person is," and "I would worry that if I went through DBS, I would no longer recognize myself as the same person." Two of the questions formed a DBS Makes One Less Human composite (α=.857)-viz., "In a way, DBS makes one less human" and "In a way, DBS makes one more cyborg-like." Two other questions formed a Comfort with Undergoing DBS composite (α=.887)-e.g., "I would feel comfortable undergoing DBS if it was medically recommended." Finally, two questions formed a Mind is Brain composite (α=.768)-e.g. "The success of DBS provides strong evidence that the mind just is the brain and not some kind of special entity." We conducted correlational analyses between these four composites and the Dualism subscale of the FWI. M&H's view predicts a negative correlation between scores on the Dualism subscale and the Change in Personal Identity composite, since they claim dualism acts as a protective factor against changes to the "genuine self." Similarly, they should predict a negative correlation between the dualism subscale and the DBS Makes One Less Human composite, because they claim dualism allows people "to gain some distance from the unsettling idea of potentially becoming a human machine hybrid" (ms. p. 10). Lastly, they should predict a positive correlation between Dualism and Comfort with Undergoing DBS composite, because DBS should not be seen as threatening to the dualist for the reasons mentioned above. Since Mind is Brain Dualism and DBS 2 composite is a measure of neurocentric materialism, we would expect the results from this composite to negatively correlate with the Dualism subscale of the FWI. Results Dualism strongly negatively correlated with the belief that the mind is brain, r=-.612, p < .001, suggesting that people who believe less strongly in dualism believe more strongly in neurocentric materialism. Contrary to M&H's hypothesis, belief in dualism was not correlated with belief in DBS changing personal identity, r=-.034, p=.764. Moreover, belief in dualism positively correlated with the belief that DBS makes one less human, r=.288, p=.009. In other words, the more one believed in dualism, the more one tended to believe that DBS made one less human. Opposite the prediction of M&H, belief in dualism was negatively correlated with feeling comfortable undergoing DBS, r = -.270, p = .014. The Mind is Brain composite-our proxy measure of neurocentric materialism-positively correlated with feeling comfortable with undergoing DBS, r = .315, p = .004. In other words, dualists tend to be less comfortable with the prospect of undergoing DBS, while neurocentric materialists tend to be more comfortable. Discussion This set of results taken together poses a challenge to M&H's hypothesis, and we believe provide initial evidence in favor of the opposing view. That is, our data support the view that dualist are more likely to believe that people have special essences that interact with and can be interfered with via the brain, and because of this, dualist, not materialists, find DBS more threatening. Even if we are right, this isn't to say that M&H were not on the right track. One of their hypothesis was that the "frequently reported maladaptations might be partially caused by a conceptual shift away from dualism and towards a 'neurocentric' materialism, promoted by the scientific explanation [by medical experts]" (abstract). Of course, the reasoning behind this "shift hypothesis" (as we might call it) is their claim that dualism acts as a protective factor, and that the shift away from dualism erodes that protection1. While our data challenge their reasoning behind the shift hypothesis, another version of the shift hypothesis may still explain some of the psycho-social maladaptations associated with DBS. A belief in special essences, in a soul, is a deeply held belief by many (Bering, 2006), and DBS may challenge this deeply held belief. The challenging of a deeply held belief can be unsettling and leads to psycho-social maladaptations. Under this view, and contra M&H, it is not the content of the belief that matters (e.g., dualism vs. neurocentric materialism), but rather it is the fact that a deeply held belief is being challenged in a way that leads to inconsistences and conflict within 1 It's not clear to us whether M&H saw their "shift hypothesis" as a separate hypothesis from the "dualism as protective" hypothesis. However, by separating these two claims, M&H may be able to salvage an important aspect of their view, even if dualism doesn't act as a protective factor. Dualism and DBS 3 the individual. The challenging of deeply held beliefs can lead to dissonance, psychological discomfort, and, in some cases, anxiety, hostility, and depression (Russell & Jones, 1980). The more deeply held the belief, the more likely it is that negative attitudes will develop toward the self (Elliot & Devine, 1994), leading to more acute psycho-social maladaptations. If this "dissonance hypothesis" is correct, it also undercuts the intended appeal of M&H's preferred conceptual framework: embodied embedded cognition. As they point out, prominent versions of the embodied approach are not dualist. They are instead materialist, although not braincentric, since they emphasize physical entities beyond the brain, such as the body and its interaction with the environment. So even embodied embedded cognition could yield maladaptations, as it likewise conflicts with the intuitive dualism that apparently is tacitly accepted by most people. In any event, we join M&H's call for more empirical work on this important topic. We believe their hypothesis that dualism acts as a protective factor, along with other competing hypothesis including our suggested "dissonance hypothesis," is deserving of further empirical attention. Such empirical studies may not only tell us more about maladaptative psycho-social responses to DBS, but also have the power to tell us much more about the mind more generally (e.g., the effect of certain mind-body frameworks on identity and well-being). Acknowledgement: We would like to thank Eddy Nahmias for helpful comments on an early version of the manuscript. Bibliography Bering, J.M. (2006). The folk psychology of souls. The Behavioral and Brain Sciences, 29, 45362; discussion 462-498. Bloom, P. (2004). Descartes' baby: How the science of hold development explains what makes us human. New York, NW: Basic Books. Descartes, R. (1641/1996). Meditation VI in Meditations on the First Philosophy, J. Cottingham (trans.). Cambridge: Cambridge University Press. Elliot, A.J. & Devine, P.G. (1994). On the motivational nature of cognitive dissonance: Dissonance as psychological discomfort. Journal of Personality and Social Psychology, 67 382-394. Mecacci, G. & Haselager, W.F.G. (this issue). Stimulating the self: The influence of conceptual frameworks on reactions to Deep Brain Stimulation. American Journal of Bioethics – Neuroscience, xx, xx-xx. Nadelhoffer, T., Shepard, J., Nahmias, E., Sripada, C., & Ross, L. (2014). The free will inventory: Measuring beliefs about agency and responsibility. Consciousness and Cognition, 25, 27-41. Nahmias, E., Shepard, J., & Reuter, S. (under review). It's OK if 'my brain made me do it': People's intuitions about free will and neuroscientific prediction. Russell, D. & Jones, W. H. (1980). When superstition fails: Reactions to disconfirmation of paranormal beliefs. Personality and Social Psychology Bulletin, 6, 83-88. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
{
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
|
KOLOKWIA PLATOŃSKIE ΓΟΡΓΙΑΣ (red.) A. Pacewicz Wrocław 2009 MAREK PIECHOWIAK Uniwersytet Zielonogórski Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości Uwagi wprowadzające W niniejszym opracowaniu chciałbym skoncentrować się na problematyce sprawiedliwości zawartej w dialogu Gorgiasz 1. Jest to dialog, w którym Platon dokonuje wyjątkowego zabiegu formalnego, każe swemu Sokratesowi prowadzić dialog z sobą samym (506c–507c). Sokrates rozmawia z kimś, kto choć deklaruje swoją niewiedzę, nie ma sobie równych w dociekaniu prawdy2. Argumentował będę, że dialog ten jest przede wszystkim właśnie o sprawiedliwości, przedmiocie „sztuki najpiękniejszej i najlepszej", a rozmowa o retoryce Gorgiasza jest pretekstem, by mówić o sprawach najważniejszych. Argumentował też będę, że najlepszą rzeczą, jaką człowiek może robić, to działać sprawiedliwie - zabiegać o dobro innych, konkretnych jednostek; poznanie, także poznanie idei, nie jest celem samym w sobie, ale służy sprawiedliwemu działaniu. Dialog Gorgiasz dialogiem o sprawiedliwości Pierwsze zasadnicze pytanie sformułowane na wstępie dotyczy retoryki. Zwracając się do Kalliklesa zachwalającego umiejętności Gorgiasza, Sokrates powiada: 1 Korzystam z przekładów: Platon, Dialogi, tłum. W. Witwicki, t. 1, Kęty 1999 oraz Platon, Gorgias. Menon, tłum. P. Siwek, Warszawa 1991. Teksty w języku greckim za: Platonis Opera, J. Burnet (ed.), Oxford 1903, dostępne na stronie The Perseus Project : http://www.perseus.tufts.edu, G.R. Crane (ed.) (ostatni dostęp sierpień 2008). 2 Platoński Sokrates nie stroni przed używaniem wprost słowa „prawda" w kontekście problematyki sprawiedliwości. Zob. np. Państwo, 443c, 443e, i przede wszystkim w wypowiedzi z Gorgiasza, 505e - bezpośrednio poprzedzającej analizowany w tym opracowaniu fragment: „będzie nam wszystkim gwałtowanie zależało, żeby się dowiedzieć, co jest prawdą w naszej kwestii, a co fałszem"; i 507c stanowiącej klamrę zamykającą: „Otóż ja tak tę kwestię stawiam i powiadam, że to prawda", tłum. W. Witwicki. 72 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości „Chciałbym się bowiem dowiedzieć od niego [Gorgiasza] samego, c o j e s t i s t o t ą j e g o s z t u k i, c o g ł o s i i c z e g o n a u c z a. Co do reszty, niech nam to przedstawi, jak radzisz, innym razem" (447c; tłum. P. Siwek, podkreślenie moje - M. P.). Ważnego kontekstu dostarcza wcześniejsza wypowiedź Polosa, który to, czym zajmuje się Gorgiasz, określił mianem sztuki najpiękniejszej i najlepszej, której mogą się oddawać tylko najlepsi (448c). Pytanie Sokratesa kieruje ku przedmiotowi sztuki najpiękniejszej i najlepszej: „co głosi i czego naucza". Zasadnicze zagadnienie dialogu dotyczy nie tego, co głosi i czego naucza uprawiana przez Gorgiasza retoryka, ale co głosi i naucza najpiękniejsza i najlepsza ze sztuk; zatem dotyczy najważniejszych spraw. W toku dyskusji okaże się, że przedmiotem sztuki najpiękniejszej jest sprawiedliwość człowieka (duszy) i jego działań. Każda sztuka (τέχνη) ma na celu dobro, doskonałość tego, co jest jej przedmiotem3. W przypadku sztuki najpiękniejszej i najlepszej owym przedmiotem jest człowiek (dusza), a celem „wytwarzania" jest uczynienie go dobrym, pięknym. Sprawiedliwość okaże się być właściwym człowiekowi dobrem. Już teraz podkreślić warto, że Platon w Gorgiaszu nie zajmuje się sprawiedliwością w ogóle, ale sprawiedliwością konkretnie istniejącego człowieka (duszy). Prawdziwa sztuka obejmuje rozumienie natury rzeczy, którą się zajmuje, oraz znajomość przyczyn, co sprawia, że podejmowane działania kształtujące daną rzecz są przemyślane; mają na względzie cel, który nadaje działaniom porządek (465a). Dochodzeniu do określenia przedmiotu najlepszej ze sztuk pomaga Sokratesowi analiza przekonań, których dotyczy faktycznie uprawiana retoryka. Na pytanie Sokratesa o przedmiot retoryki Gorgiasz odpowiada: „Mówię o takim przekonaniu, Sokratesie, jak w sądach i innych zgromadzeniach [. . . ] i dotyczącym tego, co sprawiedliwe i niesprawiedliwe" (454b, tłum. P. Siwek). Wagę zagadnienia podkreśla Sokrates, mówiąc: „Nic bowiem, moim zdaniem, nie jest gorsze dla człowieka niż fałszywy sąd o przedmiocie, o którym mówimy" (458b, tłum. P. Siwek). To sprawiedliwość i niesprawiedliwość wysuwa się na plan pierwszy. Jedną z wypowiedzi Gorgiasza Sokrates podsumowuje: „Czekaj! Pięknie bowiem mówisz. Jeśli kształcisz kogoś na mówcę, powinien on wiedzieć uprzednio, co jest sprawiedliwe i niesprawiedliwe lub nauczyć się tego później od ciebie" (460a, tłum. P. Siwek). Sprawiedliwość i niesprawiedliwość to podstawowe kryteria wyboru działania: „Sokrates: [. . . ] zbadajmy jeszcze i to: czy nie zgodziliśmy się gdzie indziej, że niekiedy lepiej jest czynić to, o czym mówiliśmy, zabijać, skazywać na banicję i pozbawiać ludzi majątku, a niekiedy nie? Polos: Z pewnością. Sokrates: Zgodziliśmy się na to, jak się zdaje, i ty, i ja. Polos: Tak. Sokrates: Kiedy więc, twoim zdaniem, lepiej jest to czynić? Powiedz, gdzie zaznaczysz granicę? Polos: Ty sam odpowiedz, Sokratesie. 3 Zob. W. Jaeger, Paideia, tłum. M. Plezia, H. Bednarek, Warszawa 2001, s. 691. Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 73 Sokrates. Odpowiadam więc, Polosie, jeśli wolisz to usłyszeć ode mnie, że lepiej jest, jeśli czyni się to sprawiedliwie, źle, jeśli niesprawiedliwie"4. Niesprawiedliwość i czynienie niesprawiedliwości zostają uznane za największe zło. W podsumowaniu dyskusji z Polosem na temat kary i jej unikania, Sokrates retorycznie pyta: „Czy nie wynika z naszego rozumowania, że największym złem jest niesprawiedliwość i czynienie niesprawiedliwości?" (479c–d, tłum. P. Siwek; podobnie, na przykład 480d). Zauważyć tu już można, że akcent będzie położony na działanie, na czynienie niesprawiedliwości: „największym złem jest popełnić niesprawiedliwość" (469b, tłum. P. Siwek). Analogiczna teza, wzbogacona o odniesienie do kary - największym złem jest popełnić niesprawiedliwość i nie ponieść za to kary - pojawia się na początku dialogu z Kalliklesem jako to, co mówi filozofia mówiąc zawsze to samo (482a–b). Czynienie niesprawiedliwości okazuje się także większym złem, niż jej doznawanie; ta myśl będzie się przewijała w całym dialogu (na przykład 473a, 474b). Sprawiedliwość - piękno - dobro - pożytek Sprawiedliwość i niesprawiedliwość jako przedmiot najlepszej ze sztuk pozostają powiązane z pięknem i brzydotą, dobrem i złem. Sprawiedliwość, piękno i dobro wyliczane są niejako jednym tchem, jako to, na czym znać się powinien mówca (459d, podobnie 461b). Przeciwieństwem bycia niesprawiedliwym i złym jest bycie pięknym i dobrym (καλὸς καὶ ἀγαθὸς): „pięknego i dobrego męża i kobietę nazywam ludźmi szczęśliwymi, a niesprawiedliwych i zbrodniarzy nędznikami" (470e, tłum. W. Witwicki). Mówiąc Polosowi, że retoryka jest brzydka, i wyjaśniając znaczenie używanych przez siebie terminów, Sokrates stawia sprawę jednoznacznie: „wszystko bowiem, co jest złe, nazywam brzydkim" (463d, tłum. P. Siwek; zob. także 474c–d). Problematyka relacji między sprawiedliwością a pięknem i między niesprawiedliwością a brzydotą, znajduje rozwinięcie w dialogu z Polosem (od 474c): „ty nie uważasz za jedno i to samo; tego, co piękne, i tego, co dobre, oraz tego, co złe, i tego, co brzydkie" (474d, tłum. W. Witwicki)5. W punkcie wyjścia piękno charakteryzowane jest za pomocą pary kategorii. Jednym z elementów jest to, co przyjemne (ἡδέα), drugim - użyteczność, przydatność, korzystność (χρεία6, ὠφελεία7)8. Ten drugi element zostanie uznany za fundament dobra. Przykłady z medycyny w sposób oczywisty przekonują, że przy4 Platon, Gorgias, 470b–c, tłum. P. Siwek. 5 Przekład P. Siwka jest w tym punkcie wyraźnie wadliwy, choćby ze względu na przyjętą kolejność wyliczenia analizowanych kategorii. 6 Platon, Gorgias, 474d: „Ot, naprzód ciała piękne, czyż nie bądź to ze względu na ich użytek (πρὸς ὃ ἂν ἕκαστον χρήσιμον) nazywasz pięknymi; na ten, do którego się każde nadaje, do tego celu, albo ze względu na przyjemność jakąś, jeśli daje radość w oglądaniu tym, którzy na nie patrzą", tłum. P. Siwek. 7 Ibid., 474e: „albo ze względu na przyjemność pewną, albo ze względu na pożytek (διὰ ὠφελίαν), albo ze względu na jedno i drugie nazywasz pięknem?", tłum. W. Witwicki. 8 Sokrates nie protestuje, gdy Polos zwraca się do niego: „definiujesz [. . . ] piękno przez przyjemność i dobro", ibid., 475a, tłum. P. Siwek. Zasadniczy wywód na ten temat 476e–477a. 74 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości jemne i pożyteczne to dwie różne rzeczy, a czyjeś dobro powiązane jest z tym, co pożyteczne (478c). Analogicznie, bycie szpetnym, brzydkim (αἰσχρός), charakteryzowane jest przez cierpienie (λυπή) i to, co złe (κακός)9 powiązane ze szkodą (βλάβη) (475a–b, 477c). Niesprawiedliwość zostanie powiązana ze szpetotą i złem (szkodliwością). Najszpetniejsze jest tym, co najgorsze (477c). A największym złem jest to, co powoduje największą szkodę: „To jednak, co powoduje największą szkodę, jest największym złem, jakie istnieje" (477e, tłum. P. Siwek). Tym największym złem jest „niesprawiedliwość i swawola, i inna podłość duszy" (477e, tłum. W. Witwicki). Zauważyć można, że zasadnicza perspektywa rozważania dobra podmiotu jest wyznaczona przez kategorie pożytku i szkody. Chodzi o zachowanie dobrego stanu duszy, a unikanie stanów złych („podłości", „schorzeń")10. Wśród owych złych stanów duszy pierwsze miejsce zajmuje niesprawiedliwość11. Sprawiedliwa kara, choć jest bolesna, stanowi lekarstwo dla duszy, jest najlepszą możliwą rzeczą, którą może otrzymać przestępca, jest pożyteczna, sprawia dobro i jest rzeczą piękną: „Sokrates: A kto słusznie powściąga [swawolę], ten sprawiedliwie powściąga? Polos: Tak. Sokrates: Sprawiedliwie działając, czy nie? Polos: Sprawiedliwie. Sokrates: Nieprawdaż; to i ten, co ponosi karę, sprawiedliwie jej doznaje? Polos: Widocznie. Sokrates: A co sprawiedliwe, to chyba piękne? Zgadzamy się? Polos: Owszem, tak. Sokrates: Zatem u jednego z nich dwóch działanie jest piękne, a u drugiego doznawanie; u tego, co ponosi karę. Polos: Tak. Sokrates: Nieprawdaż, jeśli piękne, to dobre"12. Sprawiedliwość a szczęście Doniosłość sprawiedliwości ukazuje się także poprzez jej związek ze szczęściem: „To bowiem, o czym dyskutujemy, nie jest wcale rzeczą błahą; być może jest to coś, co wiedzieć jest rzeczą najpiękniejszą, a nie wiedzieć najhaniebniejszą. Istotą tego jest: wiedzieć albo nie wiedzieć, kto jest, a kto nie jest szczęśliwy" (472c, tłum. P. Siwek). Szczęście było tak dla Sokratesa, jak i jego oponentów, dobrem najpewniejszym13, niewątpliwym. Jest to pogląd w zasadzie niekwestionowany tak w staro9 Ibid., 475a, „Sokrates: A szpetotę zdefiniujemy za pomocą ich przeciwieństw - cierpienia i zła", tłum. P. Siwek. 10 P. Siwek ἡ ἄλλη ψυχῆς πονηρία (477e) oddaje w tym kontekście, jak sądzę trafniej, jako „inne schorzenia duszy". 11 Zob. ibid., 479c. 12 Ibid., 476e–477a, tłum. W. Witwicki. 13 Por. także: Ksenofont, Wspomnienie o Sokratesie, IV 2, 33. Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 75 żytności, jak i średniowieczu. W Gorgiaszu zagadnienie powiązania sprawiedliwości ze szczęściem powraca wielokrotnie14. Szczęściem cieszą się ludzie ze względu na stan swej duszy: „pięknego i dobrego męża i kobietę nazywam ludźmi szczęśliwymi, a niesprawiedliwych i zbrodniarzy nędznikami" (470e, tłum. W. Witwicki). Jedna z tez wskazanych przez Platona jako fundamentalna, będzie brzmiała: „posiadanie sprawiedliwości i powściągliwości rozumnej stanowi szczęście szczęśliwych, a podłość jest nędzą nędzników" (508a–b, tłum. W. Witwicki). Problematyka szczęścia poruszana jest także z perspektywy działania i doznawania: „zawsze ten, kto popełnia niesprawiedliwość, jest nieszczęśliwszy od tego, kto ją znosi, a ten, kto nie ponosi kary, jest nieszczęśliwszy od tego, kto ją ponosi" (479d–e, tłum. P. Siwek); od strony pozytywnej: „czyniący dobrze jest radosny i szczęśliwy" (507c, tłum. P. Siwek). Widać także, że szczęście jest stopniowalne ze względu na sprawiedliwość. Warto już tu zauważyć, że Platon bardzo wyraźnie, nie tylko w Gorgiaszu15, odróżnia sprawiedliwość podmiotu (sprawiedliwość duszy) od sprawiedliwości działania; do tych dwóch obszarów problemowych dołączany jest trzeci - sprawiedliwość prawa; w dialogu Gorgiasz chodzi przede wszystkim o sprawiedliwość wymierzania kary16. Sprawiedliwość w każdym z tych obszarów służy szczęściu. Sprawiedliwość karząca Wywód dotyczący sprawiedliwości duszy i sprawiedliwości działań poprzedzony jest analizami sprawiedliwości karzącej, wymierzania sprawiedliwości, przed którym bronić ma retoryka nauczana przez sofistów. Platon charakteryzuje sprawiedliwość karzącą na tle stosunkowo obszernego wywodu na temat czterech sztuk i odpowiadających im pozorów sztuk - pochlebstw (464b n.). Pochlebstwo „zawsze szuka tego, co przyjemne, bez względu na to, co najlepsze" (465a, tłum. W. Witwicki). Natomiast sztuka, poprzez poznanie natury rzeczy i przyczyn, szuka tego, co najlepsze (465a). Dwie sztuki dotyczą ciała: gimnastyka i lecznictwo; odpowiadają im dwa pozory sztuk: „sztuka" upiększania, „która kształtami i barwami, i gładkim wyglądem, i strojem oszukuje tak, że ludzie obcym pięknem przyodziani zaniedbują własnego, które by im gimnastyka dać mogła" (465b, tłum. W. Witwicki); oraz „sztuka" kulinarna („kucharstwo"), która „udaje, że się zna na pokarmach najlepszych dla ciała" (464d, tłum. W. Witwicki). Analogicznie, dwie sztuki dotyczą duszy: prawodawstwo (νομοθετική) i sprawiedliwość karząca (w dialogu mowa jest po prostu o sprawiedliwości - δικαιοσύνη). Owa sprawiedliwość karząca to sztuka wymierzania kary. Mówiąc językiem współczesnym, można powiedzieć, że wprowadzone rozróżnienia oparte są na rozróżnieniu tworzenia prawa przez prawodawcę od stosowania prawa przez wymiar sprawiedliwości. Poszukując tego, co łączy gimnastykę i lecznictwo oraz prawodawstwo i sprawiedliwość karzącą, Platon wskazuje na przedmiot (464b) - jest nim, odpowiednio, ciało i dusza; zauważa także, że „różnią się pod pewnym względem od siebie" 14 Np. Platon, Gorgiasz, 469b, 470e, 472e, 478d–e, 479d–e. 15 Np. Platon, Państwo, 443b–e. 16 Zob. Platon, Gorgiasz, 507c. 76 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości (464c, tłum. W. Witwicki), jednak wprost nie pisze, pod jakim. Wywód dotyczący kary pojętej jako lekarstwo na podłość duszy (478d), w którym sprawiedliwość karząca przyrównana jest do lecznictwa jako sztuki uwalniającej od choroby (477e), pozwala przyjąć, że prawodawstwo jest sztuką troszczącą się - zasadniczo rzecz biorąc - o zdrowe dusze, a gimnastyka - o zdrowe ciała. Pozorem dbałości o „dusze chore" - o tych, którzy dopuścili się nieprawości - jest retoryka służąca w sądzie uniknięciu kary. Kara, choć jest nieprzyjemna, jest jednak czymś najlepszym, co może spotkać tych, którzy dopuścili się nieprawości: „ponieść karę to było uwolnić się od największego zła, od podłości [. . . ] Bo ona zmusza do opanowania się (σωφρονίζει)17 i sprawiedliwszym robi człowieka, i lekarstwem jest na podłość, ta sprawiedliwość karząca" (478d, tłum. W. Witwicki). W podsumowaniu dialogu kara wskazywana jest jako drugie, po byciu sprawiedliwym, największe dobro człowieka: „A jeśli się ktoś pod jakimkolwiek względem zrobi zły, powinien ponieść karę, i to jest drugie dobro po tamtym, żeby być sprawiedliwym: stawać się sprawiedliwym na nowo i znieść karę, i zadośćuczynić przez to sprawiedliwości" (527b–c, tłum. W. Witwicki). Kto dopuści się niesprawiedliwości, w swym najlepiej pojętym interesie sam powinien udać się do sędziego, aby ten mógł mu wymierzyć karę (480a). Sprawiedliwość duszy Zasadnicza perspektywa, w której będzie udzielana odpowiedź na pytanie o istotę sprawiedliwości, zostaje zarysowana już na wstępie dyskusji o sprawiedliwości karzącej: „Sokrates: [. . . ] Ciałem chyba nazywasz coś i duszą? Gorgiasz: Jakżeby nie? Sokrates: I uważasz, że istnieje jakiś stan zdrowia dla obojga, w którym się dobrze mają jedno i drugie (εὐεξία)?"18 Platon, podobnie jak później Arystoteles, sięga do medycyny i to, co najlepsze, określa mianem εὐεξία - dobry, normalny stan, zdrowie, wigor. Dzielność duszy jako całości, zatem sprawiedliwość, zostanie pojęta jako zdrowie duszy, jej normalny stan19, zgodny z jej naturą - κατὰ φύσιν; niegodziwość jest z naturą sprzeczna - παρὰ φύσιν20. Poszukując uzasadnienia dla tez dotyczących sprawiedliwości karzącej, platoński Sokrates sięga jednej z najbardziej fundamentalnych kwestii, centralnej w dialogu Państwo, mianowicie: czym jest sprawiedliwość duszy. W dialogu Gorgiasz jest to ostatnie większe zagadnienie rozstrzygnięte przed dialogiem Sokratesa z samym sobą. Kluczowy dla odpowiedzi na pytanie, na czym polega sprawiedliwość duszy, jest następujący fragment: 17 Tłumaczenie P. Siwka, „Staje się bowiem mądrzejszy", nie jest właściwe. Greckie σωφρονίζω - to w tym kontekście raczej przywoływanie do porządku, dyscyplinowanie; akcent pada raczej na to, co związane z działaniem. 18 Platon, Gorgiasz, 463e–464a, tłum. W. Witwicki. 19 Zob. W. Jaeger, Paideia..., s. 691, przyp. 30. 20 Zob. Platon, Państwo, 444c–e; W. Jaeger, Paideia..., s. 695. Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 77 „Sokrates: Więc jeśli w domu porządek i ład panuje, dom będzie, jak należy, a jeśli nieporządek, to dom licha wart? Kallikles: Przyznaję. Sokrates: Nieprawdaż; i okręt tak samo? Kallikles: Tak. Sokrates: I prawda, że i o ciałach naszych tak powiemy? Kallikles: Tak jest. Sokrates: No a jakże dusza? Jeśli się nieporządek w niej rozgości, będzie taka jak należy; czy też, jeśli porządek i ład jakiś? Kallikles: Oczywiście, że jeśli się przyznało to przedtem, potrzeba się zgodzić i na to. Sokrates: A jakże się nazywa w ciele to, co się rodzi z porządku i ładu? Kallikles: Zdrowie i siłę zapewne masz na myśli. Sokrates: A jak znowu to, co w duszy wyrasta z porządku i ładu? Spróbuj znaleźć i powiedzieć to słowo, podobnie tamto. Kallikles: A czemu ty sam nie powiesz, Sokratesie? Sokrates: Ależ, jeśli wolisz, to ja powiem. A ty, jeśli będziesz uważał, że dobrze mówię, przyznaj; a jeśli nie, to zbij mnie, a nie przepuść. Bo mnie się zdaje, że porządkom ciała na imię: zdrowotność. Z niej się rodzi zdrowie i wszelka inna dzielność ciała. Jest tak, czy nie jest tak? Kallikles: Jest. Sokrates: A porządki i reguły duszy to poczucie prawa i prawo, przez co ludzie stają się prawi i porządni. A to jest sprawiedliwość i rozum w panowaniu nad sobą (δικαιοσύνη καὶ σωφροσύνη). Przyznajesz, czy nie? Kallikles: Niech ci będzie"21. Dusza sprawiedliwa, to dusza sprawna, krzepka, użyteczna (χρηστή), zdolna do wypełniania właściwych sobie zadań tak jak solidny dom czy okręt. Owa solidność oparta jest na porządku i proporcji. Sprawiedliwość duszy jest odpowiednikiem zdrowia ciała. Z punktu widzenia formy wypowiedzi, zauważyć można, że Kallikles unika odpowiedzi wprost na pytanie o sprawiedliwość duszy i ostatecznie to sam Sokrates jej udziela, co stanowi niejako preludium do następującego dalej dialogu z samym sobą. Takie ujęcie sprawiedliwości zostanie w zasadzie powtórzone w Państwie. Warto tu przytoczyć fragment, w którym Platon udziela odpowiedzi na pytanie o to, czym jest sprawiedliwość duszy; fragment często niedoceniany w podręcznikowych ujęciach problematyki sprawiedliwości i państwa u Platona: „Sokrates: Więc nam się ziścił nasz sen; to przypuszczenie, któreśmy wypowiedzieli, że jak tylko zaczniemy zakładać państwo, to z pomocą któregoś boga gotowiśmy się zaraz natknąć na początek i pewien zarys sprawiedliwości. 21 Platon, Gorgiasz, 504a–d, tłum. W. Witwicki. 78 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości Glaukon: Ze wszech miar. Sokrates: A to było, Glaukonie, pewne widziadło sprawiedliwości, ale bardzo się nam przydało to, że człowiek, który jest szewcem z natury, najlepiej zrobi, jeżeli zostanie przy swoim kopycie i nic innego nie będzie próbował, a cieśla, żeby się ciesiołką bawił, i inni tak samo. Glaukon: Widocznie. Sokrates: A naprawdę sprawiedliwość jest, zdaje się, czymś w tym rodzaju, ale nie polega na zewnętrznym działaniu czynników wewnętrznych człowieka, tylko na tym, co się w nim samym z tymi czynnikami dzieje. Na tym, że on nie pozwala, żeby którykolwiek z nich robił mu w duszy to, co do niego nie należy, ani żeby spełniał kilka różnych funkcji naraz. Taki człowiek urządził sobie gospodarstwo wewnętrzne, jak się należy, panuje sam nad sobą, utrzymuje we własnym wnętrzu ład, jest dla samego siebie przyjacielem; zharmonizował swoje trzy czynniki wewnętrzne, jakby trzy struny dobrze współbrzmiące, najniższą, najwyższą i środkową, i jeżeli pomiędzy tymi są jeszcze jakieś inne, on je wszystkie związał i stał się ze wszech miar jedną jednostką, a nie jakimś zbiorem wielu jednostek. Opanowany i zharmonizowany postępuje też tak samo, kiedy coś robi, czy to gdy majątek zdobywa, czy o własne ciało dba, albo i w jakimś wystąpieniu publicznym, albo prywatnych umowach, we wszystkich tych sprawach i dziedzinach on uważa i nazywa sprawiedliwym i pięknym każdy taki czyn, który tę jego równowagę zachowuje i do niej się przyczynia. Mądrością nazywa wiedzę, która takie czyny dyktuje. Niesprawiedliwym nazywa czyn, który tę jego harmonię wewnętrzną psuje, a głupotą nazywa mniemanie, które znowu takie czyny dyktuje. Glaukon: Ze wszech miar - powiada - prawdę mówisz, Sokratesie"22. Zauważyć trzeba najpierw wyraźny sygnał, że mowa będzie o rzeczy ważnej, że oto mamy rozwiązanie zasadniczego problemu i wnioski z wcześniejszego przedsięwzięcia intelektualnego polegającego na budowie idealnego państwa - „nam się ziścił nasz sen" i to „z pomocą któregoś boga", powiada Platon. Jest także klamra zamykająca, którą stanowi wypowiedź Glaukona: „Ze wszech miar [. . . ] prawdę mówisz, Sokratesie". Druga kwestia - sprawiedliwość polegająca na tym, że „szewc pozostaje przy swoim kopycie", określona została jako „widziadło sprawiedliwości" (εἴδωλον τι τῆς δικαιοσύνης), a w konsekwencji i model państwa podzielonego na stany, w którym każdy robi tylko to, do czego najlepiej się nadaje, należy uznać za „widziadło". Człowiek sprawiedliwy jest tym samym człowiekiem, który zdobywa majątek, dba o swe ciało, występuje publicznie. Na pierwszy rzut oka, cytowany fragment Państwa zdaje się sugerować, że pytanie o to, na czym polega sprawiedliwość duszy, jest pytaniem najważniejszym. Tak jednak nie jest. Platon pisze o mądrości jako o wiedzy, która dyktuje czyny 22 Platon, Państwo, 443b–e; por. Platon, Prawa, 863e–864a. Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 79 sprawiedliwe, budujące wewnętrzną harmonię. Uwaga przesuwa się w kierunku sprawiedliwości czynów. Dialog Gorgiasz, nie pozostawia wątpliwości, że odpowiadając na pytanie o sprawiedliwość duszy nie powiedziano jeszcze tego, co najważniejsze; dialog Sokratesa z samym sobą jeszcze się nie rozpoczął, gdy rozważano to pytanie. Kontynuując analizy warto też mieć na uwadze to, czego dotyczy mądrość; co trzeba poznać, aby posiąść mądrość. Każdemu, choć trochę obeznanemu z filozofią Platona, narzuca się odpowiedź, że trzeba poznać idee. Jak zobaczymy odpowiedź jest bardziej złożona. Sprawiedliwość działań - dialog Sokratesa z samym sobą Kulminacją dialogu Gorgiasz jest dyskusja Sokratesa z samym sobą (506c– 507c); dyskusja, która dotyczy tak sprawiedliwości duszy, jak i sprawiedliwości działania. Ma ona miejsce po dialogu Sokratesa z Kalliklesem, po tym, gdy ten zostaje postawiony w sytuacji, w której - jeśli dyskusja z nim miałaby być kontynuowana - musiałby uznać tezę przeciwną do tej, którą głosił. Jak mówi do niego Sokrates: „Zatem kara jest dla duszy lepsza od nieumiarkowania, przeciwnie niż ty przed chwilą sądziłeś?" Kallikles nie przyznaje się do błędu i przerywa wywód odpowiadając: „Nie wiem, co masz na myśli Sokratesie" i w kolejnej wypowiedzi: „Nic mnie nie obchodzi to, co mówisz; odpowiadam tylko dlatego, by zrobić przyjemność Gorgiasowi" (505c, tłum. P. Siwek). Kallikles najchętniej przerwałby całą dyskusję nad podjętym problemem. Sokrates jednak do tego nie dopuści i przy braku chętnych do dalszej rozmowy poprowadzi dyskusję mając za partnera siebie samego. Forma W analizowanym fragmencie zostanie zachowana forma dialogu. Na początku Gorgiasza, przed dyskusją Sokratesa z tytułową postacią, Sokrates wskazuje na zaletę tej formy wypowiedzi polegającą na zwięzłości: „Czy zechcesz, Gorgiasie, byśmy jak teraz dyskutowali stawiając pytania i dając odpowiedzi, odkładając na kiedy indziej rozwlekłość mowy, od czego zaczął Polos? Ale obiecaj szczerze krótko odpowiadać na każde pytanie" (449b, tłum. P. Siwek). Podobny wątek powraca na początku dialogu z Polosem, gdy Sokrates jako warunek rozmowy wskazuje Polosowi, aby „powściągnął tę wielomówność", którą posługiwał się na początku (461d). Argumentując na rzecz tego postulatu, Sokrates powiada: „gdy będziesz mówił długo zamiast odpowiadać na moje pytania, czy nie byłoby to dla mnie nieznośne nie móc odejść i nie słuchać cię? Jeśli jednak interesujesz się dyskusją, którą prowadziliśmy dotąd i chcesz ją poprawić, to [. . . ] przedstaw do rozważenia, co chcesz, na przemian pytając i odpowiadając na pytania, [. . . ] przekonuj i dawaj się przekonać" (461e–462a, tłum. P. Siwek). Sam Sokrates nie trzyma się zawsze tego postulatu, wówczas jednak wskazuje na tego powody. Zakończywszy dłuższą wypowiedź (zwieńczoną tezą, że retoryka jest tym dla duszy, czym kucharstwo dla ciała) wyjaśnia: „Może to z mojej strony szczególny brak konsekwencji, że mówiłem tak długo, gdy tobie zakazałem wy80 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości głaszania długich mów; mam jednak usprawiedliwienie, że gdy mówiłem do ciebie krótko, nic nie rozumiałeś z moich odpowiedzi i zasypywałeś mnie prośbami o wyjaśnienie. Jeśli ja uznam twoje odpowiedzi za niejasne, będziesz mógł je jeszcze rozwinąć. Gdy cię zrozumiem, daj mi pokój, tak bowiem jest sprawiedliwie (δίκαιον γάρ). A teraz, jeśli możesz znaleźć jakiś pożytek w mojej odpowiedzi, korzystaj z niego" (465d–466a, tłum. P. Siwek). Forma dialogu okazuje się środkiem doskonalszym od wykładu czy przemowy, środkiem zakładającym przenikliwość i bystrość umysłu. Jak sądzę, nie należy bagatelizować określenia, że „tak jest sprawiedliwie" (466a). Sprawiedliwe jest, aby każdy miał to, co jest dla niego odpowiednie. Dla tego, kto rozumie - wystarczy krótko, dla tego, kto nie pojmuje krótkich odpowiedzi - potrzeba dłuższego wywodu. Zachowanie formy dialogu złożonego z krótkich pytań i krótkich odpowiedzi wskazuje, że rozmówca, w tym wypadku Sokrates, jest kimś przenikliwym. Nie wyklucza to stawiania pytań o rzeczy oczywiste, lub raczej o rzeczy, które wydają się oczywiste. Wcześniej, dociekając przedmiotu najlepszej ze sztuk, Sokrates zwracał się do Gorgiasza: „Nie dziw się jednak, jeśli wkrótce zapytam cię o coś, co wydaje się oczywiste, a ja mimo to się dopytuję. Jak mówię, pytam ze względu na tok dyskusji, a nie ze względu na siebie, lecz byśmy się nie przyzwyczajali wzajemnie zgadywać swoje myśli w pół słowa, ale żebyś ty wypowiedział się swobodnie zgodnie z zamiarem" (454b–c, tłum. P. Siwek). W sprawach najważniejszych mamy do czynienia z rzeczami, które tylko wydają się oczywiste, jasne (δῆλος). Oczywistość nie jest tu powiązana wprost ze zdolnościami intelektualnymi rozmówcy; Gorgiasz jest figurą człowieka nieprzeciętnej wiedzy i inteligencji, a ponadto Platoński Sokrates wyraźnie zaznacza, że owe pytania o sprawy oczywiste są potrzebne „ze względu na tok dyskusji". Zagrożeniem w udzielaniu właściwej odpowiedzi mogą być przyzwyczajenia, domysły; dawanie jasnych odpowiedzi ma zagrożenia te niwelować („byśmy się nie przyzwyczajali wzajemnie zgadywać swoje myśli w pół słowa"). Ponadto, skoro krótkie wypowiedzi są dla ludzi przenikliwych, a dla mniej przenikliwych konieczne są wyjaśnienia, to należy się spodziewać, że owe krótkie wypowiedzi zakładają jakąś wiedzę, którą mniej bystrym trzeba przekazać w wyjaśnieniach. Zdaje się być to wyraźny sygnał, że należy mieć na uwadze wiedzę, niezawartą wprost w komentowanym dialogu i trzeba liczyć się z tym, że w grę wchodzą także tak zwane nauki niepisane23. Z punktu widzenia formy wypowiedzi, w komentowanym fragmencie dialogu najistotniejsze jest, że to właśnie Sokrates jest rozmówcą Sokratesa. Mając na uwadze figurę Sokratesa, tak jak ją formował Platon także w innych dialogach, przyjęcie omawianego tu rozwiązania formalnego stanowi wyraźny, by nie powiedzieć jednoznaczny sygnał, że będzie mowa o rzeczach najważniejszych. Ponadto jest to ten wyjątkowy moment, w którym rozmówcą Sokratesa jest ktoś, kto - 23 W kontekście sprawiedliwości warto przytoczyć słowa z Fajdrosa, 276c: „ten, który posiada wiedzę o tym, co sprawiedliwe i piękne, i dobre; czyżby on miał mieć mniej rozumu od rolnika, tam gdzie chodzi o jego własne nasiona? [. . . ] Więc i on nie będzie serio pisał tych rzeczy na płynącej wodzie, nie będzie piórem i atramentem siał słów, które za sobą słowa przemówić nie potrafią i prawdy nauczyć, jak należy", tłum. W. Witwicki (Platon, Dialogi, t. II, Kęty 1999). Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 81 mimo wszelkich zastrzeżeń („Nie podaję wam bowiem prawdy, którą sam bym znał, ale szukam wraz z wami, tak że jeśli wyda mi się, iż mój przeciwnik ma rację, pierwszy się z nim zgodzę", 506a, tłum. P. Siwek24) - ma wiedzę o bycie prawdziwym większą niż którykolwiek z jego innych rozmówców lub większą niż inni przenikliwość, by w dyskusji dostrzec to, co trafne, co prawdziwe. Sygnałów, że rzeczy pierwszorzędnej wagi nie zostały jeszcze omówione, jest więcej. Przed rozpoczęciem dialogu z samym sobą Platoński Sokrates powiada: „Co zatem teraz zrobimy? Przerwiemy dysputę w połowie?", a w kolejnej wypowiedzi wskazuje, że rozmowę trzeba kontynuować: „by nasza dyskusja otrzymała głowę" (505d, tłum. P. Siwek). Gdy Sokrates zastanawia się, z kim prowadzić dalej dyskusję, Kallikles proponuje, aby Sokrates sam poprowadził dalej dyskusję, wygłaszając mowę lub sobie samemu zadając pytania (505d). Sokrates, zanim się zgodzi, dostrzega wady takiego rozwiązania: „Chcesz, by stało się ze mną to, o czym mówi Epichram: »bym spełnił zadanie dwóch ludzi«" (505e, tłum. P. Siwek). Takie stwierdzenie trzeba odczytywać w perspektywie Platońskiego postulatu: „żeby się każdy czymś jednym, co do niego należy, zajmował" (Państwo, 423d). Spełniania zadania dwóch ludzi należy unikać. Mimo tego Sokrates stwierdza: „Muszę jednak to zrobić" (505e, tłum. P. Siwek). Zatem sprawa jest pierwszorzędnej wagi. Wyżej wskazane argumenty przemawiające za tym, że dialog Sokratesa z samym sobą dotyczy spraw najważniejszych, nabierają szczególnej wagi w świetle cytowanego wyżej fragmentu Państwa, w którym Platon po odkryciu tego, na czym polega sprawiedliwość duszy, mówił o tym, że „ziścił się nasz sen". Analiza szczegółowa Pomocny w analizie jest zapis dialogu uwyraźniający jego elementy. Pytania i odpowiedzi w dialogu Sokratesa z samym sobą poprzedzono myślnikami; wypowiedzi niepoprzedzone myślnikiem są skierowanymi do Kalliklesa. Dla wygody, kolejne fragmenty zostały opatrzone numeracją, do której odnoszę się w dalszej analizie. 1. „[506c] Posłuchajże tedy od początku, jak ja znowu nawiązuję wywód. 2. Czy przyjemność i dobro to jedno i to samo? 3. - Nie to samo, jakem się na to z Kalliklesem zgodził. 4. A czy rzeczy przyjemne należy robić dla dobra, czy też to, co dobre, dla przyjemności? 5. - To, co przyjemne, dla tego, co dobre. 6. A przyjemne jest to, co jeśli mamy, [506d] cieszymy się? A dobre to, co jeśli mamy, jesteśmy dobrzy? 7. - Tak jest. 24 Por. Platon, Obrona Sokratesa, 23a–b: „A to naprawdę podobno bóg jest mądry i w tej wyroczni to chyba mówi, że ludzka mądrość mało co jest warta albo nic. I zdaje się, że mu nie o Sokratesa chodzi, a tylko użył mego imienia, dając mnie na przykład, jak by mówił, że ten z was, ludzie, jest najmądrzejszy, który, jak Sokrates, poznał, że nic nie jest naprawdę wart, tam gdzie chodzi o mądrość", tłum. W. Witwicki (Platon, Dialogi, t. I, Kęty 1999). 82 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości 8. Ano, dobrzy przecież jesteśmy i my, i wszystko inne, co tylko jest dobre, dzięki posiadaniu jakiejś dzielności? 9. Mnie się to oczywiste wydaje, Kalliklesie. 10. Ano, tedy dzielność każdej rzeczy i sprzętu, i ciała, i duszy także, i każdej istoty żywej nie bierze się tak prześlicznie ni stąd ni zowąd, tylko wymaga porządku i należytego stanu, i sztuki, która każdemu z nich odpowiada. Czy jest tak? 11. - Bo ja mówię, że tak. 12. - [506e] Zatem doprowadzenie do pewnego porządku i ładu stanowi dzielność każdej rzeczy? 13. - Ja bym przyznał. 14. Bo jakiś ład wewnętrzny tkwiący w każdym przedmiocie i właściwy każdemu, czyni go dobrym? 15. - Mnie się tak zdaje. 16. Zatem i dusza, która ma w sobie ład swoisty, lepsza od nieuporządkowanej? 17. - Koniecznie. 18. A przecież ta, co ma w sobie ład, to porządna [uporządkowana]? 19. - No jakżeby nie. 20. A [507a] porządna [uporządkowana] ta, co rozumnie panuje nad sobą? 21. - Najoczywiściej. 22. Więc dusza rozumnie panująca nad sobą jest dobra. 23. Ja przynajmniej nie mam przeciw temu nic do powiedzenia, kochany Kalliklesie; a ty, jeśli masz, to dawaj. Kallikles: Mów no, kochanie. 24. A to mówię, że jeśli rozumnie panująca nad sobą jest dobra, to znajdująca się w stanie przeciwnym rozumnemu panowaniu nad sobą jest zła. A to jest dusza nierozumna i rozpasana. 25. - No tak. 26. A kto rozumnie panuje nad sobą, ten będzie pewnie postępował, jak należy, i w stosunku do bogów, i do ludzi, boby nie był rozumny, gdyby postępował, jak nie należy [„człowiek mądry postępuje względem bogów i względem ludzi tak, jak się godzi; nie byłby mądry, gdyby tak nie postępował" - tłum. P. Siwek]. 27. - [507b] Oczywiście to musi tak być. 28. A znowu, postępując jak należy w stosunku do ludzi, będzie musiał postępować sprawiedliwie, a w stosunku do bogów: zbożnie. A kto postępuje sprawiedliwie i zbożnie musi być sprawiedliwy i zbożny? [„Postępować tak, jak się godzi, względem ludzi to sprawiedliwość, względem bogów to pobożność; postępujący sprawiedliwie i pobożnie musi być sprawiedliwy i pobożny" - tłum. P. Siwek]. 29. - Tak jest. Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 83 30. A znowu przecież i odważny być musi. Bo to przecie nie jest rzecz człowieka rozumnie panującego nad sobą, ani gonić, ani uciekać przed czym nie należy, ale przed czym należy; czy to o czyny chodzi, czy o ludzi, czy o szukanie i unikanie przyjemności i przykrości, o zniesienie czego i wytrwanie tam, gdzie potrzeba. Tak, że [507c] najoczywiściej, Kalliklesie, człowiek rozumnie panujący nad sobą, jakeśmy to przeszli, będąc sprawiedliwym i odważnym, i zbożnym, będzie mężem dobrym w całej pełni, a będąc dobrym, będzie wszystko dobrze i pięknie czynił, cokolwiek by robił, a kiedy mu się tak pięknie będzie wiodło, będzie miał święte życie i szczęśliwy będzie, a zbrodniarz i ten, co będzie żył źle, będzie nędznikiem. Nędznikiem będzie człowiek usposobiony wprost przeciwnie niż ów rozumnie panujący nad sobą, człowiek rozpasany, któregoś ty pochwalał. 31. Otóż ja tak tę kwestię stawiam i powiadam, że to prawda"25. Platoński Sokrates rozpoczyna od powtórzenia dotychczasowych ustaleń. Co ciekawe, retoryka jako przedmiot dociekań w ogóle się przy tym nie pojawia. Sokrates najpierw przypomina odróżnienie dobra od przyjemności i stwierdza, że to, co przyjemne robi się dla dobra, a nie dobro dla przyjemnego (1–5). Kolejny ciąg wypowiedzi dotyczy tego, na czym polega dobro i doskonałość (cnota-dzielność) każdej rzeczy (6–15). Dobro, które czyni nas dobrymi, to pewna cnota. Ponieważ sprawiedliwość duszy jest cnotą, określeniu cnoty trzeba się bacznie przyjrzeć. Najpierw Platon stwierdza, że cnota jest wynikiem porządku, należytego stanu (poprawności) i sztuki (τάξει καὶ ὀρθότητι καὶ τέχνῃ, 10). Podkreślić trzeba, że te trzy elementy, aby pełnić swą doskonalącą funkcję, muszą być dostosowane do danej rzeczy, muszą odpowiadać danej rzeczy26. Zatem, to, co określa działanie elementów doskonalących, ma charakter jednostkowy. To dana jednostkowa rzecz wymaga odpowiadającego jej „porządku, poprawności i sztuki". Sama dzielność jest zaprowadzonym ładem (κόσμος). Także w tym kontekście Platon podkreśla, że jest to ład właściwy (οἰκεῖος) danej rzeczy (14). Ład jest w kolejnych wersach podstawowym określeniem charakteryzującym dzielność duszy (14, 16, 18, 20). Sprawia on, że dusza jest σώφρων - opanowana, rozważna, rozumnie panująca nad sobą. Na pierwszy rzut oka owo przejście od uporządkowania właściwego duszy, do rozumnego panowania nad sobą nie jest oczywiste. Sprawa staje się znacznie jaśniejsza, jeśli weźmie się pod uwagę, jak Platon charakteryzuje w Państwie jedną z cnót kardynalnych - σωφροσύνη, panowanie nad sobą, rozwagę. Wskazuje, że podobna jest ona do pewnego rodzaju harmonii (431e), a następnie powiada: „Tak że najsłuszniej moglibyśmy powiedzieć, że taka jednomyślność to jest rozwaga, taka naturalna zgodność co do tego, która strona powinna rządzić i w państwie, i w każdym z osobna" (432a). Tradycja (w zasadzie 25 Platon, Gorgiasz, 506c-507c, tłum. W. Witwicki. 26 Platon używa tu czasownika ἀποδίδωμι, tego samego, który występuje w klasycznej formule Simonidesa, przywołanej i analizowanej przez Platona w Państwie 331e: „sprawiedliwe jest oddawanie każdemu tego, co się komu winno" (τὸ τὰ ὀφειλόμενα ἑκάστῳ ἀποδιδόναι δίκαιόν ἐστι). 84 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości już starożytna) utożsami σωφροσύνη jako cnotę kardynalną, z umiarkowaniem. Łacinnicy będą σωφροσύνη przekładali bądź jako prudentia, bądź jako temperantia. Ten pierwszy termin będzie wiązany z wiedzą przyporządkowaną działaniu, roztropnością, która pojmowana będzie tak jak Platońska mądrość - wiedza służąca dobremu działaniu27. Pozostanie zatem temperantia, termin podkreślający opanowanie, panowanie nad zmysłowymi pożądaniami, i w warstwie etymologicznej w zasadzie gubiący powiązanie z rozumnym ładem, będącym elementem centralnym w pojmowaniu σωφροσύνη. Komentując przejście od ładu do rozumnego panowania, pamiętać także trzeba o towarzyszącym umysłowości starożytnych ścisłemu powiązaniu ładu z rozumnością w ogóle; nie ma ładu bez przyczyny, którą jest rozum. Rozumne panowanie nad sobą, czy rozwaga, będą podstawą sprawiedliwości jako fundamentalnej dzielności duszy (fundamentalnej doskonałości moralnej), i w takiej perspektywie przestrzec trzeba przed pochopnym sprowadzeniem doskonałości moralnej do mądrości i wiedzy, i przed dopatrywaniem się w analizowanych fragmentach podstaw przypisywanego Sokratesowi intelektualizmu etycznego. W Państwie rozwaga - σωφροσύνη jest w sposób bardzo jasny odróżniona od mądrości - σοφία. Gdy ta pierwsza jest swoistym ładem i harmonią, to druga jest pewnego typu wiedzą28. Rozwaga i mądrość to dwie istotnie różne cnoty kardynalne. W analizowanym fragmencie Gorgiasza akcent pada na ład29. Od rozumnego panowania (rozwagi) - bycia σώφρων - Platon powraca do problematyki dobra: dusza rozważna jest dobra - ἡ σώφρων ψυχὴ ἀγαθή (22). Można zauważyć, że w tym punkcie kończy się podsumowanie wcześniejszych rozważań dotyczących sprawiedliwości duszy. Nie pojawiły się istotnie nowe elementy w stosunku do analiz poprzedzających dialog Sokratesa z samym sobą. Można zatem zasadnie przyjąć, że to co następuje potem jest ową „głową" dyskusji, jest tym, co skłoniło Sokratesa do dialogu z samym sobą, i co jest godne takiej właśnie formy. Najistotniejsze będą zatem dwie wypowiedzi Sokratesa kończące jego dialog z samym sobą (26 i 28). Sprawy najważniejsze Kolejny krok wiąże rozwagę z postępowaniem (26): „kto rozumnie panuje nad sobą [kto jest rozważny], ten będzie postępował, jak należy, i w stosunku do bogów, i do ludzi; nie byłby mądry [rozważny], gdyby tak nie postępował" (Καὶ μὴν ὅ γε 27 Platon, Państwo, 428c–d. 28 Ibid. 29 Nieprzekonująca jest argumentacja na rzecz intelektualizmu etycznego, utożsamiającego wiedzę z doskonałością moralną, sięgająca do fragmentów zawartych w Gorgiaszu, 460b, gdzie czytamy m.in.: „Ktokolwiek się czegoś nauczył, jest takim, jakim go dana umiejętność robi", i dalej: „ten, który się sprawiedliwości nauczył, jest sprawiedliwy", tłum. W. Witwicki. Wywód prowadzony jest w kontekście sprawności w wykonywaniu jakiegoś zawodu; także słownikowo rzecz ujmując, ἐπιστήμη to w pierwszym rzędzie 'umiejętność', 'biegłość w czymś', a dopiero na drugim miejscu - 'wiedza', 'nauka'; a μανθάνω to 'nauczenie się czegoś', 'zdobycie pewnej umiejętności', co dokonać się może nie tylko przez studiowanie, ale także przez praktykę i doświadczenie. Dalsze wywody dotyczące sprawiedliwości, w których sprawiedliwość duszy ściśle powiązana jest ze sprawiedliwym działaniem, nie pozostawiają, moim zdaniem, wątpliwości, że interpretacja powinna iść w tym kierunku. Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 85 σώφρων τὰ προσήκοντα πράττοι ἂν καὶ περὶ θεοὺς καὶ περὶ ἀνθρώπους· οὐ γὰρ ἂν σωφρονοῖ τὰ μὴ προσήκοντα πράττων;). Paweł Siwek przekłada w tym miejscu trafniej - „postępuje [. . . ] jak się godzi". Zwrot τὰ προσήκοντα w czasach hellenistycznych będzie występował przede wszystkim w znaczeniu „powinności" (officium), a τὰ προσήκοντα πράττειν to tyle, co czynić swoją powinność, wypełniać swoje obowiązki; bliski takiego znaczenia jest przekład Witwickiego - „będzie postępował, jak należy". Pamiętać jednak trzeba, że kategoria powinności, w kontekście etyki i filozofii prawa, do czasu stoików nie miała większego znaczenia. Mając nadto na uwadze kontekst, w którym coś jest elementem doskonalącym, o ile odpowiada czemuś, τὰ προσήκοντα πράττειν lepiej jest, jak sądzę, przekładać jako czynienie tego, co odpowiednie, dopasowane, własne, godne kogoś, czegoś; zwłaszcza że w analizowanej frazie jest wyraźne wskazanie adresata działania „względem bogów i względem ludzi". Podobne intuicje łączą się z Arystotelesa słusznością (prawością) - τὸ ἐπιεικές, będącą sprawiedliwością stanowiącą korektę sprawiedliwości legalnej, polegającej na zgodności z ustanowionymi prawami, gdy sprawiedliwość legalna nie domaga ze względu na ogólne sformułowanie30. O wadze analizowanego zwrotu τὰ προσήκοντα πράττειν może też świadczyć to, że Platon, pisząc o aspekcie negatywnym, również powtarza ten zwrot w całości, czego nie oddają przekłady W. Witwickiego ani P. Siwka. Drugą część analizowanego fragmentu (26) należałoby przełożyć: „nie byłby rozważny, gdyby nie czynił tego, co się godzi". Kolejny krok dyskusji Sokratesa z samym sobą prowadzi do, jak sądzę, najważniejszej wypowiedzi w całym dialogu (28); wypowiedzi stanowiącej niejako jego punkt szczytowy: „A znowu, postępując jak należy w stosunku do ludzi, będzie musiał postępować sprawiedliwie, a w stosunku do bogów: zbożnie. A kto postępuje sprawiedliwie i zbożnie musi być sprawiedliwy i zbożny?" (507b, tłum. W. Witwicki). P. Siwek przekłada: „Postępować tak, jak się godzi, względem ludzi to sprawiedliwość, względem bogów to pobożność; postępujący sprawiedliwie i pobożnie musi być sprawiedliwy i pobożny". Za uznaniem tej wypowiedzi za najważniejszą w całym dialogu przemawia kilka racji. Pojawia się ona w ramach dialogu Sokratesa z samym sobą i ponadto, odpowiada na pytanie o rzeczy, które w świetle wcześniejszych partii tekstu są najważniejsze - wprost określa, na czym polega sprawiedliwość działania, w sposób konieczny powiązana ze sprawiedliwością samej duszy. Co więcej, jest to wypowiedź ostatnia w ramach dialogu Sokratesa z samym sobą. Jest też ostatnią krótką wypowiedzią (nie licząc wypowiedzi jedynie przytakujących) przed klamrą zamykającą, którą stanowi zdanie: „Otóż ja tak tę kwestię stawiam i powiadam, że to prawda" (31). W świetle wcześniejszych wywodów, krótkość wypowiedzi także świadczy o wadze zagadnienia. Kolejna wypowiedź (30) jest już skierowana wprost do Kalliklesa, a nie do Sokratesa; jest już znacznie dłuższa od każdej z wcześniejszych, i choć w swej treści wskazuje na elementy ważne, jednak dotyczące powiązania proponowanego ujęcia sprawiedliwości z innymi zagadnieniami (przede wszystkim z problematyką odwagi i szczęścia). 30 Arystoteles, Etyka nikomachejska, tłum. D. Gromska, 1137 b [w:] Arystoteles, Dzieła wszystkie, t. 5, Warszawa 1996. 86 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości W przytoczonym fragmencie omówiony wyżej zwrot τὰ προσήκοντα πράττειν zostaje użyty do scharakteryzowania sprawiedliwego postępowania31. Sprawiedliwe postępowanie to takie, które każdemu daje to, co dla niego odpowiednie, co dopasowane, właściwe dla niego. Określenie sprawiedliwości z Gorgiasza - „to, co się godzi", nie jest jednak oparte na odwołaniu wprost do wiedzy ogólnej. Człowiek postępując sprawiedliwie, działa wobec indywiduów, zabiega o to, co dla nich korzystne; działanie musi być do nich dopasowane, co w sposób oczywisty ukazuje się w przypadku karania, któremu - nie przypadkiem - Platon poświęcił tak wiele miejsca w całym dialogu. Gdy czynimy to, co odpowiednie wobec bogów, postępujemy zbożnie i jesteśmy zbożni. W konsekwencji mądrość, która kieruje działaniem, musi obejmować wiedzę dotyczącą jednostek, wiedzę pozwalającą określić, co i dla kogo jest odpowiednie. Nie inaczej jest w dialogu Państwo, gdy Platon dookreśla, czym jest mądrość; jest to „wiedza, która sobie radzi nie z kimś tam lub z czymś, co jest w mieście, ale radzi sobie z całym państwem i wyznacza, w jaki sposób ono powinno traktować samo siebie oraz inne państwa tak, aby wszystko było jak najlepiej"(428c–d). Jeśli państwo potraktujemy jako symbol człowieka (duszy), to mądrość będzie wiedzą, która sobie radzi nie z czymś tam, co jest w człowieku, ale radzi sobie z całym człowiekiem i wyznacza, w jaki sposób on powinien traktować samego siebie oraz innych ludzi tak, aby wszystko było jak najlepiej. Mądrość obejmuje z pewnością wiedzę o tym, co konieczne, ogólne i niezmienne (o ideach), kieruje jednak działaniem wobec konkretnego człowieka lub boga. W tej perspektywie jasne jest, że zdobywanie mądrości nie jest celem samym w sobie. Tym bardziej celem takim nie jest kontemplacja idei32. Komentując dwie wypowiedzi stanowiące zwieńczenie dialogu Sokratesa z samym sobą, można pokusić się na jeszcze jedną konstatację. Platon uznał za dalece niewystarczające zakończenie tego dialogu nauką o sprawiedliwości duszy; sprawiedliwość ta jest swoistym ładem, jest zatem pewnym stanem duszy. Zauważyć można, że dopełnienie, które - już choćby ze względów natury formalnej - można uważać za dotyczące czegoś ważniejszego, doskonalszego niż poprzedzający wywód, mówi o sprawiedliwości działania. To sprawiedliwość działania jest celem, do którego przyporządkowana jest sprawiedliwość duszy, jest spełnieniem duszy sprawiedliwej, jak tworzenie jest spełnieniem idei dobra33. 31 Por. analizowaną przez Platona w Państwie 332c formułę: „sprawiedliwość polega na oddawaniu każdemu tego, co mu się należy" (τὸ προσῆκον ἑκάστῳ ἀποδιδόναι). 32 Stawiane tu tezy są w sposób wyraźny polemiczne wobec np. G. Vlastos, Platon. Indywiduum jako przedmiot miłości, tłum. P. Paliwoda, Warszawa 1994. 33 W perspektywie Arystotelesa - działanie jest aktem danej rzeczy i bez niego nie ma pełnej doskonałości podmiotu działania, co doskonale widać w koncepcji pierwszego poruszyciela jako „samomyślącej się myśli", będącego czystym aktem, czystym działaniem. W szacie łacińskiej, w Tomasza z Akwinu traktacie o prawie w Summa contra gentiles: „Omnis enim res propter suam operationem esse videtur: operatio enim est ultmia perfectio rei" („każda rzecz istnieje dla swego działania; działanie bowiem jest ostateczną doskonałością rzeczy"), lib. 3, cap. 113 (Thomae Aquinatis Opera Omnia cum hypertextibus in CD-ROM, R. Busa (ed.), Stuttgart 1996). Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 87 Trudne przejście argumentacyjne a Platona nauka o dobru Zauważyć także trzeba, że są mocne racje, aby uznać, że prowadząc swój wywód Platon domniemywa u czytelnika posiadanie wiedzy na temat dobra samego i jego relacji do innych bytów. Przypomnę, że wcześniej Platon wyraźnie dawał do zrozumienia, że krótkie wypowiedzi nie wyjaśnią każdemu przedstawianej sprawy, a tylko tym szczególnie przenikliwym. Właśnie dialog Sokratesa z samym sobą jest wzorcowym przykładem zwięzłości wypowiedzi. Należy zatem wyostrzyć swoją uwagę na niewskazaną wprost w tekście naukę niezbędną do zrozumienia wywodu. Uważny czytelnik zasadniczą lukę argumentacyjną dostrzeże, jak sądzę, w przejściu od części streszczającej wcześniejszą dyskusję o sprawiedliwości duszy (wypowiedzi 2–25) do wypowiedzi, które stanowią „głowę" rozmowy (26, 28); w przejściu od twierdzenia, że dusza rozważna jest dobra, do twierdzenia, że dusza rozważna „postępuje względem bogów i względem ludzi tak, jak się godzi". Ta ostatnia fraza charakteryzuje dobro duszy. Zatem ten krok argumentacyjny zakłada wiedzę o dobru i dopiero w świetle wiedzy o dobru krok ten będzie zrozumiały. Sięgając do Państwa dowiadujemy się, że dobro jest najwyższą ideą, której symbolem jest Słońce, jest czymś, co wręcz wykracza „ponad wszelką istotę", to „coś wyższego i mocniejszego o wiele" (509b). W umysłowości greckiej Słońce oraz jego światło i ciepło uważane było za źródło życia. Platon daje temu wyraz pisząc: „słońce, tak mi się wydaje, rzeczom widzialnym nie tylko widzialności dostarcza, ale i powstawania, i wzrostu, i pożywienia, choć ono samo nie jest powstawaniem" (509b). Uznaje on ideę dobra za źródło istnienia, będące ponad wszelką istotą (οὐσία): „przedmiotom poznania nie tylko poznawalność dzięki Dobru przysługuje, ale również istnienie, oraz istota ich od niego pochodzi" (509b). Posiłkując się także tak zwanymi naukami niepisanymi, można zasadnie utożsamić dobro z jednym34. Dobro będąc jednym, udzielając jedności udziela bytu. Wychodząc z jaskini w kierunku Słońca-dobra, zmierzamy ku temu, co „bardziej istnieje" (μᾶλλον ὄντα) (515d). Im bardziej coś jest jednością, tym bardziej istnieje - ta myśl (także intuicyjnie jasna, bo przecież to, co nie stanowi jedności rozpada się), szeroko rozwinięta przez Plotyna - stanowi istotny element Platona nauki o dobru. Wychodzący z jaskini pojmie, „że od niego [Słońca] pochodzą pory roku i lata, i że ono rządzi wszystkim w świecie widzialnym, i że jest w pewnym sposobie przyczyną także i tego wszystkiego, co oni tam poprzednio widzieli" (516b–c). Kto ideę dobra dojrzy, „ten wymiarkuje, że ona jest dla wszystkiego przyczyną wszystkiego, co słuszne i piękne, że w świecie widzialnym pochodzi od niej światło i jego pan, a w świecie myśli ona panuje i rodzi prawdę i rozum, i że musi ją dojrzeć ten, który ma postępować rozumnie w życiu prywatnym lub w publicznym" (517c). Interpretując w świetle tej metafory omawiany dialog Sokratesa z samym sobą, nietrudno dostrzec, że dobro udziela jedności, a przez to istnienia i piękna, poprzez 34 Np. świadectwa Arystoksenosa (Elementa Harmonica, II, 39–40); Arystotelesa (Etyka nikomachejska, 1095a-b; Metafizyka, 987b–988a; Etyka Eudemejska, 1218a); zob. prace K. Gaisera (Platons ungeschriebene Lehre, Stuttgart 1963; Testimonia Platonica, Milano 1998) i autorów związanych z tzw. szkołą tybindzką; zob. T. Szlezák, O nowej interpretacji platońskich dialogów, Kęty 2004. 88 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości ład i harmonię („pory roku i lata"). Im jest ktoś lepszy, sprawiedliwszy, ma w sobie większy ład i większą jedność, tym bardziej istnieje. Platon umieszcza zagadnienie doskonałości moralnej człowieka (doskonałości człowieka jako takiego) na płaszczyźnie egzystencjalnej - można tracić to, co się ma (i tak się dzieje, gdy czynimy to co odpowiednie dla innych, gdy działamy dla pożytku innych), ale zyskiwać na byciu, na istnieniu; innymi słowy, chodzi o to, aby bardziej być niż więcej mieć35. Stając się bardziej sprawiedliwą, bardziej jednością, dusza upodabnia się do dobra samego, a przez to i jej działanie upodabnia się do działania dobra samego; mówiąc słowami z Państwa: „nigdy sprawiedliwość nikomu szkody nie wyrządza" (335e). W takiej perspektywie, przejście od tezy o sprawiedliwości duszy, jej dobra, opartego na wewnętrznym ładzie, do tezy o działaniu jak się godzi wobec innych, o czynieniu tego, co odpowiednie dla innych (ludzi i bogów), przestaje być tajemnicze. Człowiek dobry, działając udziela jedności i istnienia, ma na uwadze najwyższy pożytek innych - to, aby bardziej byli, a nie to, aby więcej mieli. Uznanie za dobrodziejstwo sprawiedliwej kary, która może pozbawić człowieka wszystkiego, co posiada, z życiem włącznie, w pełni się w tej perspektywie mieści. „Wyjście" z rozmowy z samym sobą i pierwsze podsumowanie Ostatnia z wypowiedzi Sokratesa (30) przed klamrą: „powiadam, że to jest prawda", jest już zwrócona do Kalliklesa. Wskazane zostaje powiązanie rozwagi z odwagą. Człowiek rozważny nie będzie „ani gonić, ani uciekać przed czym nie należy, ale przed czym należy; czy to o czyny chodzi, czy o ludzi, czy o szukanie i unikanie przyjemności i przykrości, o zniesienie czego i wytrwanie tam, gdzie potrzeba"36. Sprawiedliwość, odwaga i zbożność, u których podstaw leży rozwaga - wewnętrzny ład, powodują, że człowiek jest w całej pełni dobry, „a będąc dobrym, będzie wszystko dobrze i pięknie czynił". Tak czyniąc „będzie miał święte życie i szczęśliwy będzie" czy - jak tłumaczy P. Siwek - „jest radosny i szczęśliwy" (μακάριόν τε καὶ εὐδαίμονα). Wywód zamyka kontrastowe porównanie do człowieka złego. Cele państwa i prawa Kolejny element w ogólnej strukturze dialogu, a ostatni poddany analizie w niniejszym opracowaniu, obejmuje rozdział LXIII (507c–508c). Po nim nastąpi analiza zarzutów sformułowanych wcześniej przez Kalliklesa37; a całość zamknie mit dotyczący sądu po śmierci i życia w zaświatach38. 35 Szerzej na ten temat zob. M. Piechowiak, Do Platona po naukę o prawach człowieka [w:] Księga jubileuszowa profesora Tadeusza Jasudowicza, J. Białocerkiewicz, M. Balcerzak. A. Czeczko-Durlak (red.), Toruń 2004, s. 333–352. 36 Por. Platon, Państwo, 429a–d. 37 Struktura jest typowa dla średniowiecznych artykułów, rozpoczynających się od sformułowania wątpliwości (dubitatio) i zarzutów, w centrum zawierających właściwy wykład (corpus), zamykanych odpowiedzią na zarzuty. 38 Wyraźna analogia do Państwa, które kończy mit Era. Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 89 Bezpośrednio po dialogu Sokratesa z samym sobą, poruszone zostaje, obok omówionej wyżej problematyki szczęścia, zagadnienie celu państwa i - pośrednio - praw. Jest to szczególnie ważne w kontekście proponowanej tu interpretacji stawiającej w centrum dobro jednostki. Platon pisze: „człowiek, który ma być szczęśliwy, powinien rozumnego panowania nad sobą szukać i ćwiczyć się w nim" (507d, tłum. W. Witwicki). I dalej: „Tak mi się przedstawia cel, który ciągle na oku mając żyć potrzeba i wszystkie osobiste zabiegi do tego skierowywać i państwowe, żeby sprawiedliwość zamieszkała i rozumne panowanie nad sobą tam, gdzie ma mieszkać szczęście" (507d, tłum. W. Witwicki). Szczęście, oparte na sprawiedliwości i rozwadze, jest najważniejszym celem wszystkich zabiegów tak osobistych, jak i państwowych. Wbrew szeroko rozpowszechnionym opiniom, głównie za sprawą Karla Poppera i jego książki Społeczeństwo otwarte i jego wrogowie39, który uznał Platona za teoretyka totalitaryzmu uznającego absolutny prymat państwa, to dobro jednostki, jej szczęście, ma w koncepcji Platona niewątpliwe pierwszeństwo przed dobrem państwa. Mówiąc nieco upraszczająco, zdaniem Platona państwo jest dla rozwoju jednostki, a nie jednostka dla państwa. O trafności takiej interpretacji świadczy na przykład jednoznaczna w tym względzie wypowiedź z Praw : „To zaś, na co zgodziliśmy się ze sobą, sprowadza się do jednej zasadniczej rzeczy: w jakikolwiek sposób stać się można zacnym mężem i osiągnąć tę doskonałość duszy, która daje się osiągnąć przez uprawianie jakiegoś zajęcia, dzięki jakimś cechom charakteru czy posiadaniu czegoś, dzięki jakimś pragnieniom lub poglądom lub przyswojeniu sobie jakichś nauk, każdy w naszym państwie dążyć musi do jej osiągnięcia, mężczyzna czy kobieta, stary czy młody, i dążyć z największym natężeniem sił przez całe życie. Nikt niczego, co stoi temu na przeszkodzie, przenosić nie może ponad to, n a w e t w ł a s n e g o p a ń s t w a, jeżeliby doszło do takiej ostateczności, że miałoby rozpaść się w gruzy, ażeby nie poddać się pod jarzmo panowania gorszych albo trzeba by było opuścić swój kraj i pójść na wygnanie. Bo wszystko raczej wytrzymać i wycierpieć należy, niż dopuścić do zmiany ustroju na taki, który czyni ludzi gorszymi. [. . . ] ze względu na [. . . ] przywodzenie do cnoty i odwodzenie od tego, co jest jej przeciwne, chwalcie i gańcie nasze prawa"40. Pierwsza część cytowanego fragmentu mówi o rozwoju doskonałości jednostki jako zasadniczym celu działań w państwie. Trudno w tym kontekście nie przytoczyć zasadniczej myśli zamykającej Gorgiasza: „Więc, niby za wodzem, pójdziemy za tym zdaniem, które się nam dziś objawiło, a powiada nam, że ten sposób życia najlepszy: oddawać się ćwiczeniu sprawiedliwości i w każdej innej dzielności: tak żyć i tak umierać" (527e, tłum. W. Witwicki; P. Siwek przekłada: „najlepszym 39 K.R. Popper, Społeczeństwo otwarte i jego wrogowie, t. 1: Platon, tłum. H. Krahelska, Warszawa 1993. 40 Platon, Prawa, 770c–e, tłum. M. Maykowska, Warszawa 1960; podkreślenie moje - M. P. 90 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości sposobem życia jest uprawianie sprawiedliwości i innych cnót - gdy żyjemy, i gdy umieramy"). W drugiej części przytoczonego fragmentu Praw sformułowane zostaje bardzo jasno kryterium oceny prawa, a przez to i państwa: „ze względu na przywodzenie do cnoty i odwodzenie od tego, co jest jej przeciwne, chwalcie i gańcie nasze prawa". Celem praw jest zatem doskonałość jednostki, która jest także jej szczęściem. Państwo ma także temu służyć, a jego istnienie nie jest w żadnym przypadku dobrem absolutnym - niekiedy lepiej jest, aby rozpadło się w gruzy i lepiej pójść na wygnanie. Trudno o bardzie jednoznaczną deklarację. Drugi istotny wątek poruszony w komentowanym tu fragmencie Gorgiasza, znajdującym się po dialogu Sokratesa z samym sobą, wątek zasługujący na szersze potraktowanie niż jest to możliwe w tym opracowaniu, dotyczy przyjaźni. Ważnym argumentem Platona przeciwko folgowaniu żądzom (życiu przeciwnemu do tego, którym kieruje rozwaga) jest to, iż człowiek taki nie będzie miły innym ludziom ani bogu, i w konsekwencji nie jest zdolny do życia we wspólnocie z innymi. A gdzie nie ma wspólnoty, nie ma też przyjaźni (507e). Problematyka przyjaźni jest istotnym elementem koncepcji sprawiedliwości prawa i państwa. W dialogu Prawa, szczęście i przyjaźń zostały jednoznacznie wskazane jako podstawowy cel praw: „Podstawowym założeniem i celem naszych praw jest to, żeby obywatele byli jak najszczęśliwsi i zespoleni ze sobą najserdeczniejszą przyjaźnią" (743c). Wypada też zasygnalizować, że problematyka przyjaźni, tak w Gorgiaszu, jak i innych dialogach powiązana jest z problematyką równości, która - nie tylko u Platona - stoi w centrum koncepcji sprawiedliwości. Równość wskazana zostanie jako warunek możliwie najlepszej przyjaźni: „Przyjacielem możliwie najlepszym wydaje mi się zawsze, jak dawni mędrcy powiadają, każdy dla sobie podobnego" (510b). Wcześniej, we fragmencie o wyjątkowej urodzie i bogactwie myśli, Platon wprowadza problematykę równości geometrycznej, czyli proporcjonalnej: „Powiadają mędrcy Kalliklesie, że i niebo, i ziemię, i bogów, i ludzi wspólność utrzymuje w związku i przyjaźń, i porządek, i rozum, i sprawiedliwość. Dlatego się to wszystko razem układem świata nazywa [kosmosem], przyjacielu, a nie rozkładem ani rozpustą. A ty, mam wrażenie, nie zwracasz na to uwagi; takiś mądry człowiek, a nie dostrzegasz, że równość geometryczna i u bogów, i u ludzi wielką moc posiada. A ty myślisz, że trzeba się ćwiczyć w posiadaniu więcej niż drudzy. Za mało pamiętasz o geometrii" (507e–508a, tłum. W. Witwicki). Dwukrotnie wspomina tu Platon o geometrii, a zapominanie o niej zdaje się być główną przyczyną błędnych poglądów Kalliklesa. Między innymi w Prawach (756e–757d) Platon jasno będzie pisał o równości geometrycznej, proporcjonalnej, jako podstawie określania tego, co sprawiedliwe. Jest ona równością „najprawdziwszą i najlepszą" (757b), która „człowiekowi większemu przydziela więcej, a mniejszemu mniej. Jednemu i drugiemu daje w sam raz w stosunku do natury jednego i drugiego" (757c). W szacie matematyki wyrażać będzie - kluczową w dialogu Sokratesa z samym sobą - myśl, że podstawą sprawiedliwego działania (przydziału) jest to, co dopasowane do adresata działania. Kolokwia Platońskie - ΓΟΡΓΙΑΣ 91 Podsumowanie W niniejszym opracowaniu zmierzałem do interpretacji Platońskiej nauki o sprawiedliwości w perspektywie dialogu, który w Gorgiaszu, prowadzi Sokrates sam ze sobą. Retoryka jest dla Platona pretekstem, aby mówić o rzeczach dla człowieka najważniejszych - o sprawiedliwości duszy i sprawiedliwości działania. To, czego dowiadujemy się o sprawiedliwości, prowadzi do wniosków, odbiegających od przyjmowanych zwykle w ujęciach podręcznikowych i nie tylko. Wśród spraw ważnych i najważniejszych, na pierwszym miejscu jest sprawiedliwość i towarzyszące jej szczęście jednostkowego człowieka, jednostkowej duszy, a nie państwa. Mądrość i wiedza są jedynie środkiem pozwalającym sprawiedliwie działać i być sprawiedliwym. Najlepszą rzeczą, którą człowiek może robić, jest sprawiedliwe działanie oddające każdemu to, co się godzi, co jest dla adresata działania odpowiednie jako pożyteczne, służące jego szczęściu. W konsekwencji, to jednostka okazuje się być najważniejszym adresatem działania, działania polegającego na zabieganiu o jej dobro. Socrates is Discussing with Himself about Justice Summary The analysis focuses on the passage of Gorgias (506c–507c) in which Plato's Socrates is having a dialog with himself. Socrates is talking to someone who, better than any other partner of discussion, is capable to discern the truth; this is an extraordinary way of expressing philosophical views by Plato. It suggests that in this passage Plato is considering questions which are of a primary importance. There are also other signs, both in the structure of the text and in the comments made by Socrates regarding the form of discussion, which confirm that in this passage we deal with the most important matters. The analyzed passage refers to justice. First, Plato is summarizing views on justice of soul which were developed in the earlier parts of Gorgias. Then he is talking about justice of deeds as consisting in doing what is fitting as regards men. It is an addition to the earlier discussion and therefore the expression of this view can be recognized as the important reason why Socrates' dialog with himself was constructed. Attention is paid to a certain gap in the argumentation. At the first glance it is not clear why the thesis that justice of soul is based on order and harmony of its elements justifies the thesis that justice of deeds consists in doing what is fitting as regards men. This gap can be filled in by the so-called Plato's unwritten teaching on the good in itself. According to this teaching the good in itself is the one (the unity) which from its very nature gives existence and life by doing what is fitting as being advantageous to something. Order and harmony in the soul is the basis of its unity and therefore of its similarity to the good in itself and of the similarity of soul's activity to the way the good is acting. 92 M. Piechowiak, Sokrates sam ze sobą rozmawia o sprawiedliwości Acting justly, doing what is fitting, in the sense of being advantageous to others, is the best thing a man or a woman can do, it is something which fulfills and makes him or her happy. Wisdom and - generally speaking - knowledge is clearly regarded as a means and not the aim in itself. An individual, and not an abstract idea, is the primary object of the activity which fulfills a rational being. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Elizabeth Millán-Zaibert Friedrich Schlegel and the Emergence of Romantic Philosophy. Albany: State University of New York Press 2007. Pp. 267. US$80.00 (cloth ISBN-13: 978-0-7914-7083-1); US$25.95 (paper ISBN-13: 978-0-7914-7084-8). This is an interesting account of one of the most important figures of early German romanticism. Millán-Zaibert presents Schlegel as a serious antifoundationalist, keen to develop philosophy in more 'poetic' ways, but by no means as averse to reason as has sometimes been alleged. Millán-Zaibert starts off by relating Schlegel to debates about the character of romanticism. She shares the reaction against Ernst Behler's portrayal of the movement as essentially literary; like Manfred Frank, Andrew Bowie and Frederick Beiser, she wants to emphasize its properly philosophical character. She goes on to agree with Frank and Bowie, as against Beiser, in denying that romantic philosophy should be seen as part of the broader current of German idealism. It all of course depends on what one takes German idealism to be. Millán-Zaibert sees it as exemplified by Hegel - 'the most typical German Idealist' (37) - and as such construes it in essentially rationalist terms. This then makes it easy to distinguish it from romanticism. This approach is questionable, not least because it seems to take Hegel's sense of himself as the culmination of the idealist current at face value, notwithstanding MillánZaibert's stated skepticism about the traditional 'Kant-to-Hegel' narrative (e.g., 28, 32, 44 and 51). It is striking that Schelling hardly features in this discussion; had he done so, different conclusions might have been drawn. Most of the book is devoted to showing how Schlegel's philosophy emerged through a series of encounters with other thinkers. Millán-Zaibert gives thumbnail sketches of Kant, Jacobi, Reinhold, Fichte and Niethammer and considers how Schlegel reacted to their ideas and developed his own in his notebooks, published writings and lectures. This genetic approach is very helpful, but there are a number of problems with it. First, many of the other thinkers discussed will most likely already be familiar to readers and Millán-Zaibert's treatment of them is somewhat too slight. She tells us enough to illuminate what Schlegel wrote about them (often in a very abbreviated style), but not enough to probe more deeply. This is particularly apparent in relation to Fichte: Schlegel's critique of Fichte is articulated clearly, but the issue of how indebted Schlegel might be to him does not really come sufficiently into view. (This criticism must be qualified by adding that the account of the least familiar figure in the list of thinkers mentioned above, Friedrich Immanuel Niethammer, is very enlightening and will be of interest to English language students of German idealism generally.) Second, Millán-Zaibert's approach of dealing with Schegel's reaction to each thinker in turn makes for some degree of repetition in the presenta63 tion of his thought. We are rather too frequently told that he is a critic of philosophizing from first principles, an anti-foundationalist and so on, and it is only toward the end of the book that these programmatic claims start to be properly elaborated. Third, tracking Schegel's engagement with the Kant to Niethammer results in a narrative which presents him as a rather solitary protagonist. We get no real sense of his interaction with the romantic circle of which he was a key member, nor any sense of how his critique of Fichte compares with that of his friend Novalis. Given the importance the romantics put on 'symphilosophizing' (Schlegel's own term), this seems odd. Moreover, it means that the 'romantic philosophy' invoked in the title turns out to be just Schlegel's, which is disappointing. In the last two chapters Millán-Zaibert discusses what she takes to be Schlegel's main philosophical ideas. First of all, she considers the key concept of the Wechselerweis. This term, which she chooses not to translate (but suggests could be rendered as reciprocal or alternating confirmation), is 'Schlegel's proposed alternative both to absolute first principles . . . and to appeals to common sense' (134). It designates the basic distinction which philosophy reveals between the principle of consciousness and the idea of the infinite (represented by Fichte and Spinoza respectively), which together constitute the poles of both experience and reality. For Schlegel, accordingly, philosophy finds itself 'in the middle', hovering and shuttling between the two poles. Millán-Zaibert subtly teases out the sense of Schlegel's suggestive metaphilosophical comments, but gives us insufficient information about how he himself developed these in practice, in particular in his various philosophy lectures from the early 1800s. One suspects that his striking programmatic statements did not easily translate into illuminating philosophical discussion. Other important themes considered by Millán-Zaibert are Schlegel's organic conception of objectivity, his coherentist account of understanding, and irony. A few citations are incorrect: note 65 to Chapter 2 should refer to p. 93 of vol. 12 of the Kritische Ausgabe of Schlegel's works, not p. 232; note 67 should refer to p. 95, not p. 237; note 68 should also refer to p. 93. (All these endnotes are on 192). One final point of criticism: the book is deceptively lengthy. Of the 267 pages, only 175 are taken up by the main text. There are nearly 60 pages of notes, mainly made up of the German originals of passages translated into English in the body of the text, with some appearing more than once. When combined with the repetitiousness noted earlier, this leaves one feeling that a shorter and sharper book is submerged within its pages. However notwithstanding these various quibbles, this book is a useful adjunct to the work of Beiser, Bowie and Frank. Meade McCloughan University College London | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
El-Llanto.indd 1 13/1/19 18:34 El-Llanto.indd 2 13/1/19 18:34 El-Llanto.indd 3 13/1/19 18:34 Cualquier forma de reproducción, distribución, comunicación pública o transformación de esta obra solo puede ser realizada con la autorización de sus titulares, salvo excepción prevista por la ley. Diríjase a CEDRO (Centro Español de Derechos Reprográficos, www.cedro.org) si necesita fotocopiar o escanear algún fragmento de esta obra. © Aida Míguez Barciela, 2019, de la presente edición © Oficina de Arte y Ediciones, s.l., 2019, de la presente edición [email protected] www.laoficinaediciones.com diseño Joaquín Gallego coordinación Raquel González de Lara impresión Safekat isbn: 978-84-949714-2-6 d.l.: m-1106-2019 ibic: dsbb, dsc, hpca El-Llanto.indd 4 13/1/19 18:34 El-Llanto.indd 5 13/1/19 18:34 El-Llanto.indd 6 13/1/19 18:34 Prólogo 9 El llanto de la Ilíada 13 Héctor y las mujeres 31 Lo no-escrito 41 La casa muerta 59 Medea en el aire 79 Riqueza y límite 99 Epílogo: La comedia humana 113 Bibliografía 119 El-Llanto.indd 7 13/1/19 18:34 El-Llanto.indd 8 13/1/19 18:34 Prólogo Continúa en este libro la interpretación de textos griegos antiguos desarrollada en trabajos anteriores. Tomamos de nuevo a Homero como punto de partida para estudiar determinados fenómenos griegos, incidiendo esta vez con mayor énfasis en el elemento de disolución -autodisolución- de los mismos, siendo justamente esto: la desaparición, la demolición, la decadencia, lo que explica la brillantez con la que aparecen. Si la muerte y el lamento por los muertos adquieren renovado protagonismo, no es por morbosidad personal ni obsesión alguna, sino porque el asunto que nos preocupa no es otro que la ilimitación que se esboza dentro de un horizonte en el que el límite es lo irrenunciable. Asumimos que la necesidad de entender este problema es la razón por la que el libro incluye un ensayo de lectura de ciertas tragedias, lo cual aclara asimismo su interés El-Llanto.indd 9 13/1/19 18:34 10 el llanto y la pólis por cuestiones de las que generalmente se han ocupado no los estudios de filosofía, sino los de literatura e historia antigua. El hecho de que sobre algunos de los temas considerados -la muerte de la casa, la advertencia femenina, el aborto «económico», etcétera- se arroje al final la luz que aporta la lectura de un novelista moderno, ya insinúa que su orientación difiere en lo fundamental. En cualquier caso, del planteamiento del libro forma parte el que la pretensión de coherencia ocurra sin menoscabo de otra pretensión, quizá más importante, a saber, que los intentos de lectura sean eso, intentos de lectura, no reproducciones de un cliché; de ahí que los pasajes señalados por defecto no sean necesariamente los más importantes; y de ahí también el empeño por que cada lectura constituya un ejercicio interpretativo a título propio, con el esfuerzo por no eludir las dificultades de detalle que esto significa. Estaríamos conformes si se nos objetase que no hemos abordado una cuestión de gran calado. La pólis contiene el llanto, pero no la risa. Al final, la pólis revienta de risa. No hemos oído aquí la risa (la mano nunca llega al fuego, el blanco de un libro está siempre en el siguiente), si bien queremos pensar que en lo escrito se adivinan sus motivos. Los capítulos que componen este libro se apoyan en intervenciones y publicaciones diversas. Se recoge en el primero la conferencia «A propósito de Hécuba» (Madrid, 2016); el tercero reelabora otra titulada «Tragedia El-Llanto.indd 10 13/1/19 18:34 prólogo 11 y pólis» (Madrid, 2017). El artículo «Medea en el aire» (Humanitas, 2018) se ha reescrito para figurar como quinto capítulo. La ponencia «Alcestis, o la miseria de vivir sin muerte» (Mérida, 2018) se ha incorporado en el cuarto con algunos cambios. «Singularidad y despersonalización en los poemas homéricos» (Synthesis, 2017) constituye la base del capítulo sexto. El epílogo recupera algunas de las cuestiones planteadas en la intervención «Bueno y malo en el "Filoctetes" de Sófocles» (Madrid, 2018). Madrid, agosto 2018 El-Llanto.indd 11 13/1/19 18: | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
BIBLIOGRAPHIE 13x20, 303 p., 29 €. ISBN 978-2204-09932-5. Les Questions à Thalassios sont l'une des oeuvres les plus importantes de Maxime le Confesseur (580-662). Elles ont sans doute été écrites entre 630 et 634, alors que Maxime, fuyant l'invasion des Perses et des Avars, séjournait dans un monastère près de Carthage. Thalassios, higoumène d'un monas- tère libyen, avait posé à Maxime 6 . 5 .questions �ur .des passages dif-hctles de l'Ecnture. Dans ses réponses, celui -ci manie avec une grande virtuosité l'exégèse allégo- rique. Les thèmes les plus divers y sont abordés sans ordre, mais peu à peu se dégage une vision théologique, cosmologique, anthropologique et spirituelle cohérente et profonde. Cette pensée originale, aussi puissante qu'exigeante, a exercé une grande influence dans l'Orient byzantin, notamment sur Jean Damascène, et aussi dans l'Occident latin, grâce à une t�aduction faite au IXe s. par Jean Scot Erigène. Elle fascine aujourd'hui encore noml]re de théologiens des d.ifférentes Eglises. S. Decloux SJ PATTERSON P. A., Visions of Christ, coll. STAC 68, Tübingen, Mohr Siebeck, 2012, 15x23, 180 p., 49 €. ISBN 978-3-16-152040-2. Selon Jean Cassien (c.360-c.435) et l'historien Socrate ( c.379-c.440), les moines égyptiens «anthropo- morphites», morigénés par Théo- phile, patriarche d'Alexandrie, dans son encyclique de 399, affirmaient naïvement que Dieu a un corps. Pour Alexandre Golitzin, ayjourd'hui évêque orthodoxe aux Etats-Unis, leur doctrine était la suivante: le Verbe éternel de Dieu, à l'image duquel l'homme est créé, est la manifestation corporelle et visible du Père incorporel et invisible. Le présent <:>uvrage reprend et déve- loppe cette position: les moines cherchaient, dans la prière, la vision du corps divin et éternel du Christ, un corp�; pré-incarné qui apparte- nait à la divinité du Christ, et non pas simplement à son humanité assumée. La controverse tourne autour de la notion d'imago Dei: dans la Vie d'Apa Aphou de Pemdje, un manus- crit hagiographique copte anonyme du ve s . de seul ouvrage anthropo- morphite connu), publié en 1883, Aphou affirme devant Théophile, négateur de l'image de Dieu en l'homm{*, que cette image, reçue à la création (Gn 1,26), l'homme l'a gar- dée aprè' la chute (Gn 9,6). L'A. en appelle aux témoins de l'anthropo- morphisme postérieur: Cyrille d'Alexandrie, Augustin ... Il in9ique certaines similitudes avec l'Evan- gile de Thomas et quelques autres manuscrits de Nag Hammadi. Remontant au philosophe juif hellé- nisé Philon d'Alexandrie ( c.20 av. J.-C.-45 apr. J.-C.), il évoque l'ancienne tradition mystique juive concern;mt le Logos de Dieu, qui agit comme intermédiaire entre Dieu et le monde, et qui est sou- vent penonnalisé, voire anthropo- morphi�;é. L'ouvrage est enrichi d'une abondante bibliographie et d'un précieux index des sources bibliques, patristiques et modernes. P. Detienne sj PIERRE LOMBARD, Les Quatre Livres des Sentences. rer et ne Livres, trad. M. Ozilou, coll. Sagesses chré- tiennes, Paris, Cerf, 2012 et 2013, 14x20, 5:�2 et 512 p., 45 €. ISBN 9782-204-09656-0 et 09852-6. Les Quatre livres des sentences de Pierre Lt)mbard ( 1 095-1160) cons ti- tuent l'ouvrage le plus lu et le plus commenté dans les facultés de HISTOIRE DE LA PENSÉE 497 théologie du XIIIe jusqu'au xvie s., étant devenus, suite à la recomman- dation du Concile du Latran (1215) et à l'exemple d'Alexandre de Hal ès (v. 1225), un des livres qu'il fallait commenter pour devenir bachelier sententiaire. Certains de ces com- mentateurs, au premier rang des- quels figure l' Aquinate, n'hésitèrent pas à s'affranchir progressivement des contraintes d'un tel exercice pour aller résolument «au -delà du Lombard». C'est pourquoi, pour reprendre l'image suggestive de M . Ozilou, cette oeuvre fut comme les poumons grâce auxquels l'Église médiévale inspira, sur un fondement théologique augustinien, l'air des Pères (Ambroise, Jérôme, Hilaire, etc.) et expira celui des docteurs. Consacrés respectivem.ent à la doctrine trinitaire, d'une part, à la création, la grâce et le péché, d'autre part, ces deux premiers volumes annoncent une série qui en contien- dra quatre (un par Livre) et qui constituera la 1re traduction fran- çaise de l'ensemble des Sentences. Le lecteur francophone pourra ainsi apprécier cette oeuvre qui, par son mode de questionnement et son contenu, assura, largement et dura- blement, les fondements et les modalités du débat intellectuel en Europe. -J.-F. Stoffel RoGGIA G.M., San Francesco di Sales. Estasi dell'azione e della vita, coll. I testimoni, Brescia, Morcel- liana, 2013, 16x23, 378 p., 25 €. ISBN 978-88-372-2692-3. La figure attachante de S. Fran- çois de Sales gagne à être redécou- verte, surtout à notre époque de tensions et de recherches. L'A. de ce beau livre présente la vie et l'oeuvre de l'infatigable évêque savoyard dans le c:1dre de son temps qui res- semble au nôtre à maints égards. L'A. est salésien, directeur d'un cours de formation à la vie consacrée et sacerdotale à l'Univ. pontificale salésienne de Rome et membre de l'office de la pastorale des vocations. Il se propose ici de retracer l'itiné- raire spirituel de François de Sales d'une manière nouvelle. Judicieusement informé, l'ou- vrage comprend trois étapes, après une présentation suggestive du p. P.G. Cabra qui explique le sous- titre: «extase de l'action et de la vie». La 1re étape examine le vaste champ bibliographique sur François sous l'angle de la «polarité de l'amour de Dieu indissociable de la contem- plation et de l'action». Dans une 2e étape, il développe le thème de l'harmonie des oppositions dans les écrits du saint évêque, à la lumière d' Assagioli, Guardini et Balthasar, avant d'analyser Philothée ou L'in- troduction à la vie dévote et Théo- time ou Le traité de l'amour de Dieu. Une clé d'interprétation se dégage: le thème majeur de la dévo- tion, qui est déployé dans la 3e étape consacrée à la vie apostolique de François de Sales, puis dans son accompagnement des personnes et sa direction spirituelle. L'A. termine en s'interrogeant sur la place de la dévotion dans la formation d'une nouvelle culture. Un appendice cite la touchante lettre 630 de Ste Jeanne de Chantal évoquant ce que fut pour elle la vie de «son Bienheureux Père». Beaucoup de compétence et de délicatesse dans ce volume attachant qui nous transmet avec intelligence et saveur le témoignage d'une grande figure de la tradition chrétienne qui a marqué non seulement ses contem- porains, mais aussi les lectrices et les lecteurs de son oeuvre où les abon- dantes richesses de l'Écriture voi- sinent constamment avec les détails les plus simples de la vie quoti- dienne. Une bouffée de douceur, de vérité et de fermeté dans la foi. J. Radermakers sj | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Science and Informed, Counterfactual, Democratic Consent Arnon Keren Abstract On many science-related policy questions, the public is unable to make informed decisions, because of its inability to make use of knowledge and information obtained by scientists. Philip Kitcher and James Fishkin have both suggested therefore that on certain science-related issues, public policy should not be decided upon by actual democratic vote, but should instead conform to the public's Counterfactual Informed Democratic Decision (CIDD). Indeed, this suggestion underlies Kitcher's specification of an ideal of a well-ordered science. The paper argues that this suggestion misconstrues the normative significance of CIDDs. At most, CIDDs might have epistemic significance, but no authority or legitimizing force. Word count: 4995 words 2 1. Introduction According to a widely held view, democratic deliberations should arrive at results representing collective, informed decisions (Fishkin 2009). According to this view, science must play an important role within democratic decision-making, as the provider of relevant knowledge and information. But the idea that science can play this role faces serious challenges. One type of challenge emerges from the apparent inability of the public to make use of knowledge obtained by scientists. Research has demonstrated the extent of public ignorance on scientific matters, its lack of motivation to engage in serious study and deliberation on such matters, its vulnerability to manipulation, and the extent of systematic attempts to exploit this vulnerability. Thus, what we can reasonably expect to find, is an "underinformed and nondeliberative public" (Fishkin 2009, 7). Accordingly, even if scientists had all the relevant information needed to make a collective informed decision, the public's decision would often not be informed. Call this the problem of responsiveness to science. A different kind of challenge emerges from the fact that scientific activity may not be properly responsive to the values, needs, and interests of different segments of society. The clearest example of this concerns the way in which the scientific agenda is set. Scientists often do not pay enough attention to questions the answer to which would serve the interests of much of the public. 0F1 Accordingly, even if the public were responsive to knowledge held by scientific experts, available scientific knowledge would often not allow the public to make informed decisions, because the knowledge scientists seek is not that which is relevant to the public and its needs. Call this the problem of the responsiveness of science. While these are distinct problems, a single idea, developed independently by prominent philosophers of science, such as Philip Kitcher (2001) and political theorists, such as James Fishkin 1 A notable example is the relative lack of attention to diseases which afflict the poor within biomedical research (Flory and Kitcher 2004). 3 (2009) may seem to suggest a way of addressing them both. The suggestion can be presented via an analogy with the treatment of consent in contemporary medical ethics. In medical contexts, where actual informed consent cannot be obtained because of a patient's lack of decision-making capacity, it is widely held that treatment decisions should be based on what the patient would have decided upon, if he were to make an informed, considered decision. Analogously, when it comes to certain decisions that require scientific input, contemporary democracies may seem to lack the capacity to reach an informed democratic decision. On such questions, it might be suggested, policy should conform not to actual democratic decisions, but to what the public would have decided upon, if it were to reach a decision through an informed, democratic decision-making process. In other words, the problem of responsiveness to science can be addressed, if public policy on science-related issues is not based on an actual democratic decision, but instead conforms to a Counterfactual Informed Democratic Decision (henceforth: CIDD). This suggestion can also be relied upon to address the problem of the responsiveness of science. Indeed this is the core idea underlying Kitcher's suggested specification of an ideal of a well ordered science (2001; 2011). Thus, Kitcher suggests that in asking what the scientific agenda should be like, or in evaluating contemporary scientific institutions, the standard to which we should appeal is to be specified by ideal, hypothetical democratic deliberations. That is, the actual scientific agenda should conform to the agenda that would be decided upon, if it were decided upon through ideal, counterfactual, informed democratic deliberations. While I believe that CIDDs can play an important role in our attempt to address the problems of scientific responsiveness, I think that it is a mistake to think that we should make public policy decisions requiring scientific input in accordance with CIDDS, or that CIDDS determine the standards against which actual institutions should be judged. CIDDs, I shall argue, do not have the same normative import, and do not carry the same kind of authority, as either actual democratic decisions or counterfactual decision of incapacitated patients. The latter have legitimizing force, 4 while the significance of CIDDs is merely epistemic. The idea that public policy should ultimately accord with CIDDS therefore misconstrues their significance. 2. Democratic Decision-Making for Incapacitated Societies In the medical context, the standard contemporary view is that if a patient lacks decisionmaking capacity, then, provided certain conditions are met, whoever acts as surrogate decisionmaker should "attempt to decide as the patient would have decided in the circumstances that now obtain, if the patient were competent" (Brock 1994, S9). This is often referred to as The Substituted Judgment Standard (SJS). Now it might be suggested that when it comes to certain decision, for which scientific input is required, contemporary societies lack decision-making capacity. They are incapacitated, in the sense that they are unable to arrive at collective informed decision, not because relevant knowledge and information is unavailable, but because, like incapacitated patients, they lack the ability to make decisions based on sound deliberation on available information. It is for this reason that the analogy with the treatment of incapacitated patients may suggest itself. Here is how Fishkin employs the analogy: Just as when individuals offer informed consent to a medical...procedure, we think they should know what they are agreeing to...we can apply generally similar considerations to the outlines of an acceptable collective process of achieving something analogous-the consent of "we the people." (2009, 34) Now because our community is in a sense "incapacitated", "[The] choice...is between debilitated but actual opinion, on the one hand, and deliberative and counterfactual opinion, on the other." Fishkin, in advocating the use of deliberative polling, obviously thinks we should go for the latter. Deliberative Polling attempts to employ social science to uncover what deliberative public opinion would be on an issue ...The resulting deliberative public opinion is both informed and representative. As a result, it is also, almost inevitably, counterfactual. (Fishkin 2009, 26) It should be noted that Fishkin, while claiming that knowledge of CIDDs of "we the people" has normative import, is not always clear on what its import should be. But the analogy with informed consent in the medical context suggests that under certain conditions, such decision should 5 be authoritative. 1F2 And Kitcher, as already noted, defends such a view explicitly with respect to the scientific agenda. Thus, in describing democratic deliberative procedure that should determine the proper scientific agenda, he is explicit that given the ignorance of the public "there's no thought that well-ordered science must actually institute" the procedures envisaged. Instead, "[T]he thought is that, however inquiry proceeds, we want it to match the outcomes those complex procedures would achieve..." (Kitcher 2001, 123). In the medical context, for SJS to be applicable, a number of conditions must hold. First, the decision to be made is one on which the patient's informed decision, if one were actually made, would have been authoritative, but on which the patient has not made a decision; second, the patient must lack decision-making capacity; and third, the surrogate decision-maker must nonetheless be able to know how the patient would have decided, if he were able to make an informed decision. Under these conditions, decision on the patient's behalf should conform to his counterfactual informed decision. If we take the analogy with the treatment of incapacitated patients seriously, the following might therefore suggest itself. That on questions on which a democratic decision would have been authoritative, but on which no democratic decision has been made; and on which, moreover, our society is unable to actually make an informed democratic decision, we should, as in the medical context, appeal to SJS. On such questions-call them difficult science-related questions-we should attempt to decide as the public would have decided, if it were able to make an informed democratic decision. Of course, one question about the applicability of SJS to democratic decisions is the question whether we can know what decision the public would have made, if it were to make an informed 2 For a more explicit endorsement of this idea, see, e.g., Fishkin (2002, 234). But often Fishkin does not commit himself to a particular conception of the significance of CIDDs. So my discussion should be understood as adjudicating between different lines of thought found in Fishkin's writings. 6 democratic decision. However, if we can have counterfactual knowledge about the kind of decisions an individual would have made if he were informed, then there are no principled reasons to think that we cannot have counterfactual knowledge about the democratic decision a community would have made, if it were properly informed. Indeed, social scientists are developing tools whose purpose is precisely to allow us to have such counterfactual knowledge. This is the purpose of Deliberative Polling, in which a random, representative sample of the population is invited and incentivized to participate in a deliberative process, culminating in a democratic vote on a policy question that is supposed to represent the decision the entire population would have made, if it could make an informed democratic decision. In recent years such deliberative polls have been put to use to decide on a range of questions-to determine the identity of party candidates in Greece, to guide the energy policy of the state of Texas, to prioritize ways of investment in infrastructure in Wenling city in China, and more (Fishkin 2009). We can now see how the analogy with informed individual consent might motivate Kitcher's suggestion that the agenda of science should also be set in accordance with a CIDD. Three features of contemporary science seem to support this suggestion. On the one hand, public funding of science and science's significant effect on the public may suggest that an actual democratic decision would have authority in determining the scientific agenda. On the other hand, public ignorance about science may suggest that the scientific agenda should not be determined by actual non-informed democratic decision, but in accordance with a CIDD (Kitcher 2001; 2007). 3. Counterfactual Decisions, Individual and Collective However, there are reasons for doubt about the suggestion that decisions on the scientific agenda, or on science-related questions more generally, should conform to CIDDs. Indeed, there is a fundamental difference between the normative import of counterfactual decisions of individuals and that of CIDDs that should make us wary of the suggestion. 7 According to SJS, when we have reliable knowledge about an incapacitated patient's informed counterfactual decision, we should act accordingly, even if we also know that his counterfactual decision would not best serve his interests. We should make decisions based on the best-interest standard only when we have no decisive evidence about how the patient would have decided in this case (Brock 1994). For this reason, if we are certain that a Jehovah Witness, if he were capacitated, would have refused a course of treatment requiring a blood transfusion, we should not provide him with such treatment now that he is incapacitated, even if we are quite certain that such treatment would best serves his interests. What justifies acting on patients' counterfactual decision even when their decisions are not best? If this is justified, this is because doing so allows us to respect patients' autonomy and right of self-determination by deciding in accordance with their values and conception of the good (Brock 1994). But it is doubtful if a similar justification can be given to the idea that we should make decisions in accordance with CIDDs, even when these decisions do not best serve the community's interest and do not achieve the most just distribution of benefits. There are at least two reasons underlying this doubt. First, in the case of an incapacitated patient, adhering to SJS when her informed counterfactual decision is not best involves sacrificing the patient's interests in order to respect her own values and conception of the good. In contrast, in the case of a community, acting in accordance with CIDDs when the counterfactual decision is not best-when it does not best serve the interests of community members, or the most just distribution-involves sacrificing the interest of some, in order to respect the values and conception of the good of others. In this sense the analogy studied here, to paraphrase on Rawls, extends to society a principle of choice for one person, thereby failing to take seriously "the distinction between persons" (1971, 27). But this distinction is of prime significance precisely when it comes to the right of self-determination. This right of yours requires 8 that I respect your values and decisions about how you conduct your own life; but it does not require that I respect your decisions and values when it comes to other persons' lives. A second objection to the analogy emerges from the observation that unlike the case of an individual, in the case of a community, acting in accordance with the counterfactual informed decision of the majority, and deciding in accordance with the majority's values, principles, and conception of the good may amount to very different things. This is an implication of what has been called the discursive dilemma (Pettit 2001). Consider the following case, of a community composed of three individuals, a, b, and c, each of which has a perfectly consistent set of judgments regarding the truth-value of three propositions (p; if p then q; q), as described in table 1: p If p then q q a t t t b t f f c f t f majority judgment t t f Table 1 Here, even though all members of the community have rational sets of judgments, so that all sets include whatever conclusions follow from accepted premises, the same is not true of the resulting collective set of judgments, generated by aggregating individuals' judgments through majority vote. As is well known, this is a general feature of majority vote. Certain principles and facts, from which certain conclusions logically follow, may be accepted by a majority of the population, and yet the conclusions might be rejected by the majority. 2F3 One implication of this is that while majority vote is a way of making collective decisions that are responsive to individuals' judgments, majority vote cannot be equally responsive to all judgments of all individuals. To be maximally responsive to some judgments it must be unresponsive to others. So the second reasons the analogy with the 3 This feature of majority voting is not unique to it, and is shared by all aggregation functions that satisfy certain minimal conditions. 9 incapacitated patient fails is that in the case of a community, deciding on a question in accordance with the counterfactual informed decision of the majority may not amount to deciding on it in accordance with the values and principles of most members of the community. 4. Democratic Decision-Making, Actual and Counterfactual CIDDs therefore do not have the same normative import as counterfactual informed decisions of incapacitated individuals. The latter are authoritative in the sense that we should abide by them, even if we are quite certain that the decision made is not best. CIDDs do not have this kind of legitimizing force. They can at best serve as an indication of what the best decision is. And they are neither the only relevant kind of indicator, nor the best possible one. Indeed, sometimes the consensus of scientists, or possibly, of philosophers, might provide a much better indication of that. A supporter of CIDDs-based standards might try to undermine my objections to their authoritativeness by claiming that if my objections were sound, they would not only show that CIDDs should not be authoritative, but that the same is also true of actual democratic decisions. And this is surely implausible. However, this counterargument from actual democracy is based on a mistake. The objection to CIDDs-based standards would undermine the authoritativeness of actual democratic decisions only if it equally applied to actual and counterfactual democratic decisions, and only if whatever could be said for the legitimacy of actual democratic decision-making would also apply to CIDDs. But neither of these conditions holds. Consider the objection from self-determination to the applicability of SJS to the case of the community. One might attempt to undermine the objection by claiming that communities, not only individuals, have a rights to self-government, in virtue of which a community's democratic decision is authoritative, even when the decision is not best, and even if as a result, some individuals' interests are sacrificed. This is something I do not want to contest. However, we need not deny that communities have such rights in order to deny the authoritativeness of CIDDs. For it is a community's actual democratic decisions, not its counterfactual democratic decisions, that are 10 authoritative. Even if knowledge of hypothetical decisions of agents has normative import, the reason why such knowledge has normative import is not the same as the reason why actual decisions have normative import. As Dworkin noted with respect to Rawls' hypothetical-contract argument for his theory of justice, "A hypothetical contract is not simply a pale form of an actual contract; it is no contract at all" (1975). Actual consent to a contract can generate for me a reason to do what I would otherwise have no reason to do. In contrast, the fact that under certain conditions I would have consented to a contract does not create for me a reason for action. Instead, the force of a hypothetical-contract argument is merely epistemic: it can serve to show what reasons apply to us anyway. Accordingly, if the option that would be accepted by a CIDD is not best, its counterfactual acceptability does not generate for us a reason to accept it. But then why is that in the case of the individual incapacitated patient, we ought to decide as the patient would have decided, even when we know that his decision is not best? This is presumably so because we have reasons to respect his values, principles and conception of the good, and because his counterfactual decision would follow from these and thus represent them. But it is doubtful whether a community's CIDDs similarly represent its values and principles. In the case of an individual, we normally ascribe counterfactual decision to her on the basis of values, beliefs and principles we know she actually accepts, and we can thus take her counterfactual decision as representing her actual values and principles. But where our grounds for attributing to an individual or collective subject a counterfactual decision is not knowledge of her actual deep commitments, but rather a deliberative poll, or some other such experimental test indicating how she would have decided under counterfactual conditions, it would be a mistake to think that this counterfactual decision represents the subject's actual commitments. Accordingly, even if we can attribute mental 11 states to collective subjects, these cannot be attributed to them in virtue of merely counterfactual decisions. 3F4 The central virtue Fishkin (2009) attributes to deliberative polls is that they arrive at a decision that is both representative and informed. But while deliberative polls may represent the counterfactual informed decision of the public, this counterfactual decision, unlike individual counterfactual decision appealed to in the medical contexts, cannot be assumed to represent the subject's actual values and principles. Therefore, it is not clear why what deliberative polls represent merits special respect. Matters are quite different with actual democratic decisions. Here, by virtue of the actual decision made, we have grounds to attribute commitments to a collective subject. Therefore, my objections to the acceptance of CIDD-based standards do not equally apply to actual and counterfactual democratic decisions. Consider the second condition that must hold for the counterargument from actual democracy to succeed. Is it the case that whatever can plausibly be said for the legitimacy of actual democratic decision-making similarly supports the adoption of CIDDs-based standards on science-related policy questions? There are reasons to think not. Indeed, there are reasons to think that, quite generally, 4 If we were to attribute mental states to communities merely on the basis of CIDDS, these would be very bizarre mental states. They would not satisfy minimal conditions of self-knowledge and rationality that any account of mental-state attribution should arguably insist on. Thus, beliefs attributed on the basis of CIDDs would be such that subjects supposedly holding them would normally have no way of knowing that they hold them without performing complicated socialscience experiments; nor would such beliefs have any tendency to be expressed in subjects' actual behavior and assertions. And as the discursive dilemma suggests, bodies of beliefs thus attributed to collective subjects would not satisfy condition of rationality, and subjects supposedly holding them would have no way of monitoring their body of belief to ensure that they display properties characteristic rational agency. 12 plausible arguments for democracy do not support adopting CIDDs-based standards. A detailed argument for this would demand much more space than available here, for arguments for democracy are many and varied. 4F5 But what has been said above suggests some reasons for thinking so, for it shows that some arguments for democracy, such as arguments from autonomy and selfdetermination (Christian 2008) do not support adopting CIDDs-based standards. Moreover, instrumental arguments for democracy provide us with further prima-facie reasons for thinking that the objection from actual democracy fails. Such arguments appeal to the good consequences of implementing actual democratic decision-making procedures. For instance, one historically important instrumental argument for democracy is based on claims about the positive effects of participation in democratic decision-making on the character of citizens (Mill 1861/1991). Obviously conforming public policy to CIDDs would not have similar effects on citizens' character. And the same is arguably true of other familiar instrumental arguments for democracy. 5F6 For according to such arguments, we should insist on the state being governed by actual democratic decision-making procedures, because the good consequences associated with such democratic procedures cannot be obtained otherwise. Hence, if sound, such arguments suggest that these good consequences cannot be obtained by merely conforming public policy to CIDDs. Indeed, if we could obtain the same good consequences in this way, we could get all the good consequences of actual democratic voting and deliberation, while avoiding some of the familiar shortcomings and costs associated with modern democracies. This would constitute a powerful instrumental argument against the claim that we should hold actual, authoritative democratic voting procedures, even when actual democratic decisions can be informed. 5 Removed for blind review. 6 Removed for blind review. 13 5. The Epistemic Role of CIDDs We thus see that neither the analogy with medical informed consent nor our commitment to democracy should lead us to accept the authoritativeness of CIDDs on science-related questions. Reasons for insisting on the state being governed democratically do not similarly support the claim that public policy should conform to counterfactual democratic decisions. And reasons for giving authority to informed counterfactual decisions of individuals do not support giving authority to informed counterfactual democratic decisions of communities. The analogy with the informed consent of medical patients thus misrepresents the normative significance of CIDDs: The question, which option most people, if informed, would regard as best, is not the question we ultimately need to answer when faced with science-related policy issues. Nonetheless, the answer to this question is significant, and once the misguided idea that public policy should conform to CIDDs is rejected, we can better appreciate its true significance. For the problem with this idea is not only that it attributes to CIDDs a kind of significance that they do not have, but also that it suggests that CIDDs do not have the kind of significance that they should have. If it is the public's counterfactual informed democratic decisions with which public policy should conform, then for the well functioning of our democracies, it does not really matter how uninformed the public actually is. As long as we are able to know how the public would have decided under ideal counterfactual conditions, it does not matter whether the public learns about science from Fox News or from Scientific American, or whether our education system provides future citizens with a sound training in science, or in creation science. All that we need to make the right decision on behalf of the public is to know how it would decide, if it were properly informed. But this is a mistake. Systematic manipulation of evidence made available to the public, and resulting erroneous beliefs held by much of the public, represent a most serious threat to the wellfunctioning and legitimacy of contemporary democracies. And if consideration of CIDDs does not allow us to avoid this problem, then there is arguably no way of addressing it that does not involve 14 combating this kind of public ignorance. It is in this context that deliberative polling can have an important epistemic role. Quite generally, knowledge of the opinion of other informed persons is an important epistemic resource. This can be an important epistemic resource even when the informed person is my peer (Christensen 2007). More so, when she is better informed than I am. This is why it is often important for us to know what scientists think on an issue. For this reason, knowing what the public would have judged, if it were informed, offers us with an important epistemic resource. Indeed, as a resource not only for coping with our fallibility and ignorance, but for learning about our fallibility and ignorance, it may have a unique role to play, a role which knowledge of what scientists think cannot play alone. 6F7 A developed system of cognitive division of labor would not have created such problems for a democratic decision-making system based on the idea of equal-say to all, if the lay public knew that experts do not differ from the public in their interests, but simply had superior knowledge, and trusted them accordingly. But trust is lacking partially because the public systematically differs from scientists not only in terms of knowledge, but also in terms of interests. So while the encounter with others is an opportunity to learn, both scientists and the public often fail to learn because it is not clear what underlies the difference in opinions between them: different levels of knowledge or different kinds of interests. It is for this reason that CIDDs may provide both scientists and the public with a helpful mirror. For CIDDs represents the (possible) collective opinion of a group of individuals similar to the public in terms of their interests, but more similar to scientist in terms of their knowledge. A difference between the decision made through a CIDD and actual public opinion may suggest to the public that the difference between actual public opinion and scientific opinion is likely to be the 7 Moreover, the fact that the collective opinion represented by CIDDs is merely possible, and not actual, makes no difference to its epistemic significance (Kelly 2005). 15 result of the public's own ignorance. In contrast, if the CIDD is similar to actual public opinion, and different from the opinion of the scientific community, this may suggest to scientists that the differences between their own opinion and that of the public may be explained not by public ignorance, but by something else: perhaps lack of trust, perhaps differences in interests. Because the division of cognitive labor creates systematic differences between scientists and the lay public both in terms of knowledge and in terms of interests, members of the scientific community can learn from knowledge of the general public opinion, and members of the public can learn from the scientific community's opinion. But members of both communities can learn more from these, if they also have knowledge of CIDDs. Devices like deliberative polling might therefore serve an important educational function that neither standard public-opinion polls, nor statements representing the scientific consensus can serve. But to see that this is indeed an important function, we must reject the idea that public policy on science-related questions ought to conform to CIDDs. We must admit that the well functioning of our democracies does not ultimately depend on our knowledge of how the public would decide, if it were properly informed, but rather on how misinformed the public actually is. 16 References Brock, Dan W. 1994. "Good Decisionmaking for Incompetent Patients." Hastings Center Report 24: S8-S11. Christensen, David. 2007. "Epistemology of Disagreement: The Good News." The Philosophical Review 116: 187-217. Christiano, Thomas. 2008. "Democracy." In The Stanford Encyclopedia of Philosophy, ed. Edward. N. Zalta. Stanford, CA: Stanford University. Dworkin, Ronald. 1975. "The Original Position." In Reading Rawls, ed. Norman Daniels, 16-62. New York: Basic books. Fishkin, James. 2002. "Deliberative Democracy" In The Blackwell guide to social and political philosophy, ed. Robert L. Simon, 221-38. Oxford: Blackwell. ---. 2009. When the People Speak: Deliberative Democracy and Public Consultation. Oxford: Oxford University Press. Flory, James H., and Philip Kitcher. 2004. "Global Health and the Scientific Research Agenda." Philosophy & Public Affairs 32 (1): 36-65. Kelly, Thomas. 2005a. "The Epistemic Significance of Disagreement." Oxford Studies in Epistemology 1: 167-96. Kitcher, Philip. 2001. Science, Truth, and Democracy. Oxford: Oxford University Press. ---. 2007. "Scientific Research–Who Should Govern?" Nanoethics 1 (3): 177-84. ---. 2011. Science in a Democratic Society. Amherst, NY: Prometheus Books. Mill, John Stuart. 1861/1991. Considerations on Representative Government. Amherst, NY: Prometheus Books. Pettit, Philip. 2001. "Deliberative Democracy and the Discursive Dilemma." Philosophical Issues 11 (1): 268-99. Rawls, John. 1971. A Theory of Justice. Cambridge, MA: Harvard University Press. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Review of International Studies http://journals.cambridge.org/RIS Additional services for Review of International Studies: Email alerts: Click here Subscriptions: Click here Commercial reprints: Click here Terms of use : Click here Necessity and non-combatant immunity SETH LAZAR Review of International Studies / FirstView Article / October 2013, pp 1 24 DOI: 10.1017/S0260210513000053, Published online: 23 April 2013 Link to this article: http://journals.cambridge.org/abstract_S0260210513000053 How to cite this article: SETH LAZAR Necessity and non-combatant immunity. Review of International Studies, Available on CJO 2013 doi:10.1017/S0260210513000053 Request Permissions : Click here Downloaded from http://journals.cambridge.org/RIS, IP address: 150.203.228.169 on 13 Nov 2013 Review of International Studies page 1 of 24 6 2013 British International Studies Association doi:10.1017/S0260210513000053 Necessity and non-combatant immunity SETH LAZAR* Abstract. The principle of non-combatant immunity protects non-combatants against intentional attacks in war. It is the most widely endorsed and deeply held moral constraint on the conduct of war. And yet it is difficult to justify. Recent developments in just war theory have undermined the canonical argument in its favour – Michael Walzer's, in Just and Unjust Wars. Some now deny that non-combatant immunity has principled foundations, arguing instead that it is entirely explained by a different principle: that of necessity. In war, as in ordinary life, harms to others can be justified only if they are necessary. Attacking non-combatants, the argument goes, is never necessary, so never justified. Although often repeated, this argument has never been explored in depth. In this article, I evaluate the necessity-based argument for non-combatant immunity, drawing together theoretical analysis and empirical research on anti-civilian tactics in interstate warfare, counterinsurgency, and terrorism. Seth Lazar is a Continuing Research Fellow in the Centre for Moral, Social, and Political Theory in the School of Philosophy at Australian National University. I. Introduction The principle of non-combatant immunity holds that warring parties must distinguish between combatants and non-combatants and intentionally attack only the former.1 Although catastrophically abused during the twentieth century, it remains the most important limit on how we fight. It draws support from most ages, and most cultures,2 is central to the laws of war,3 and is almost unanimously endorsed 1 * This article was begun in Oxford, at the institute for Ethics, Law and Armed Conflict, continued at the Institute for Advanced Studies at the Hebrew University of Jerusalem, and finished at the Centre for Moral, Social, and Political Theory, in the School of Philosophy, at the Australian National University. The author wishes to thank all aforementioned institutions for their support. Thanks also, for helpful discussion and comments, to Christian Barry, Yitzhak Benbaji, Eyal Benvenisti, Janina Dill, Cécile Fabre, Judith Lichtenberg, David Luban, Jeff McMahan, David Rodin, Henry Shue, Nic Southwood, Danny Statman, Ben Valentino, Michael Walzer, and David Wiens. 1 Combatants are either members of armed forces, or directly participate in hostilities; non-combatants are not combatants (I say more on this in Section II). I refer to civilians and non-combatants interchangeably. 2 For an overview, see Colm McKeogh, Innocent Civilians: The Morality of Killing in War (Basingstoke: Palgrave, 2002), p. 72. For the Western tradition see Gregory M. Reichberg, Henrik Syse, and Endre Begby, The Ethics of War: Classic and Contemporary Readings (Oxford: Blackwell, 2006), p. 131; (Raymond of Peñafort), p. 222; (Christine de Pisan), pp. 148–39; (Cajetan), p. 324; (Vitoria), pp. 162–33; (Suarez), p. 432; (Grotius), p. 174; (Christan von Wolff ). For other traditions see Richard Sorabji and David Rodin, The Ethics of War: Shared Problems in Different Traditions (Aldershot: Ashgate, 2006). 3 For example, the 'Basic Rule', in the first additional protocol to the Geneva Conventions, article 48. Adam Roberts and Richard Guelff, Documents on the Laws of War (Oxford: Oxford University Press, 2000). by national governments, international institutions, and global civil society.4 Moreover, this theoretical consensus has often influenced military practice, at least among liberal democracies. The city-busting tactics of the recent past are now deprecated, replaced by an almost exclusively counterforce approach.5 Even contemporary just war theory has few critics of non-combatant immunity – indeed, some regard it as 'a sort of touchstone of moral and intellectual health'.6 And yet, despite this near-universal endorsement, recent theoretical developments have left non-combatant immunity embarrassingly difficult to justify. In the canonical text of contemporary just war theory, Michael Walzer's Just and Unjust Wars, the argument was simple: all combatants lose their right to life because they threaten others' lives; all non-combatants, by definition non-threatening, retain that right.7 But recent work has seriously undermined this account of how we lose the right to life, showing that justified and unjustified combatants should not enjoy equal permissions to non-consensually harm one another.8 Merely posing a threat is not sufficient to lose one's right to life: the threat must be unjustified. Moreover, nor is posing an unjustified threat necessary for liability: a politician who culpably sends others to fight unjustifiably might be liable, despite posing no threats himself. Walzer's revisionist critics conclude that liability is grounded in responsibility for contributing to threats of unjustified harm.9 This responsibility-based view resonates strongly with familiar intuitions about the use of force in selfand other-defence, and has received compelling theoretical support from its advocates.10 And yet, when applied to the practice of war, it seems incapable of sustaining our most familiar moral commitments. In particular, if individual responsibility is what matters, then many civilians will be liable to be killed. As much as 25 per cent of the population of industrialised countries works in warrelated industries;11 many of the rest of us foster public support for our state's military enterprises; we provide the belligerents with crucial financial and other services; we support and sustain the soldiers who do the fighting; we pay our taxes and in democracies we vote, providing the economic and political resources without which war would be impossible. In modern states arguably all adults bear some responsibility, 4 Alexander Downes, 'Desperate Times, Desperate Measures: The Causes of Civilian Victimisation in War', International Security, 30:4 (2006), pp. 152–95, esp. 152. 5 Colin H. Kahl, 'In the Crossfire or the Crosshairs? Norms, Civilian Casualties, and U.S. Conduct in Iraq', International Security, 32:1 (2007), pp. 7–46. 6 Tony Coady, 'Terrorism, Just War, and Supreme Emergency', in Tony Coady and Michael O'Keefe (eds), Terrorism and Justice: Moral Argument in a Threatened World (Carlton: Melbourne University Press, 2002), pp. 8–21, esp. 19. 7 Michael Walzer, Just and Unjust Wars: A Moral Argument with Historical Illustrations (New York: Basic Books, 2006), pp. 42–5. There is also a statist dimension to Walzer's distinction between combatants and non-combatants, which is absent from the subsequent revisionist discussion. Thanks to an anonymous reviewer for pointing this out. 8 See, for example, Tony Coady, 'The Status of Combatants', in David Rodin and Henry Shue (eds), Just and Unjust Warriors: The Moral and Legal Status of Soldiers (Oxford: Oxford University Press, 2008), pp. 153–75; Cecile Fabre, Cosmopolitan War (Oxford: Oxford University Press, 2012); Jeff McMahan, 'Innocence, Self-Defense and Killing in War', Journal of Political Philosophy, 2:3 (1994), pp. 193–221; Lionel Mcpherson, 'Innocence and Responsibility in War', Canadian Journal of Philosophy, 34:4 (2004), pp. 485–506; David Rodin, War and Self-Defense (Oxford: Clarendon Press, 2002). 9 Liability is only one necessary condition for the justified infliction of harm; it must also be proportionate and necessary to avert an unjustified threat. 10 Although for a theoretical critique, see Seth Lazar, 'Necessity in Self-Defense and War', Philosophy & Public Affairs, 40:1 (2012), pp. 3–44. 11 Downes, 'Desperate Times', pp. 157–8. 2 Seth Lazar however attenuated, for the unjustified threats posed by our states. If that degree of responsibility is sufficient for liability, and liability is sufficient for being a permissible target, then the revisionist account would radically undermine the principle of noncombatant immunity, and threaten to legitimate such presumptively abhorrent practices as terrorism and total war.12 Revisionists might resist these worries by arguing that a higher degree of responsibility is required for liability; the problem is that many combatants are no more responsible for unjustified threats than many civilians. Whether because their role does not require it, or through incompetence, fear, or principle, their contributions to individual threats to life, and to the overall threat posed by their state, are at most negligible and unnecessary. If revisionists increase the threshold of responsibility required for liability to remove ordinary civilian adults from the liability net, they will render many enemy combatants non-liable as well. Since it would be impossible to discriminate between liable and non-liable enemy combatants, and since revisionists think that intentionally killing the non-liable is permissible only to avert unusual catastrophes, this move tends inexorably towards a form of pacifism.13 Unwilling to accept the radical implications of their views, a number of revisionist just war theorists have argued that we can ground wartime liability in a low degree of responsibility, without either undermining non-combatant immunity, or endorsing some form of pacifism. Although they pursue different strategies to this end,14 one in particular has achieved a remarkable degree of support. The argument is simple: acts of war are not permitted unless they are necessary; targeting even liable noncombatants is (almost) never necessary; so targeting even liable non-combatants is (almost) never permissible. If true, this allows revisionists to endorse a low threshold of responsibility for liability – thus ensuring that all combatants are liable to be killed – without thereby rendering non-combatants permissible targets in war, and so opening the door to terrorism and total war.15 This view has been endorsed by revisionists such as Jeff McMahan, Cécile Fabre, Gerhard Øverland, Helen Frowe, Michael Gross, Richard Arneson, and Lionel McPherson.16 It has also received 12 The risk of total war is limited, since there will always be some non-combatants who are not liable. However, the responsibility view threatens to move us much closer to total war than most would think acceptable. 13 This is a much-abridged version of the argument that I make against revisionists in, for example, Seth Lazar, 'The Responsibility Dilemma for Killing in War', Philosophy & Public Affairs, 38:2 (2010), pp. 180–213. 14 One response, of course, is simply to talk up the responsibilities of combatants, and talk down those of non-combatants. See, for example, Jeff McMahan, 'Who is Morally Liable to be killed in War', Analysis (2011); Cécile Fabre, 'Guns, Food, and Liability to Attack in War', Ethics, 120:1 (2009). This typically involves simply applying a double standard to get the desired result. 15 Throughout this article I assume a low degree of responsibility suffices for liability, and accordingly that in most modern wars many non-combatants are liable to be killed. Only on this assumption is the necessity-based argument interesting and useful; since without some such argument, too many non-combatants would be liable for revisionism to be consistent with the conventional affirmation of non-combatant immunity. 16 Richard J. Arneson, 'Just Warfare Theory and Noncombatant Immunity', Cornell International Law Journal, 39 (2006), pp. 663–88, p. 120; Cecile Fabre, 'Guns, Food', p. 63; Helen Frowe, 'Self-Defence and the Principle of Non-Combatant Immunity', Journal of Moral Philosophy (2011), pp. 19–20; Michael Gross, 'Killing Civilians Intentionally: Double Effect, Reprisal, and Necessity in the Middle East', Political Science Quarterly, 120:4 (2005–6), pp. 555–79, esp. 566; Jeff McMahan, Killing in War (Oxford: Oxford University Press, 2009), p. 225; Mcpherson, 'Innocence and Responsibility in War', p. 505; Gerhard Øverland, 'Killing Civilians', European Journal of Philosophy, 13:3 (2005), pp. 345–63, esp. 352, 360; Judith Jarvis Thomson, 'Self-Defense', Philosophy and Public Affairs, 20:4 (1991), pp. 283–310, esp. 297. Necessity and non-combatant immunity 3 support from contractarian and rule-consequentialist theorists of war, who are more sympathetic to the other Walzerian positions rejected by revisionists. They appeal to the same argument in a subtly different way: non-combatant immunity, they argue, reduces the suffering of war without ever denying belligerents a necessary means to success.17 In such a disputatious field as just war theory, this consensus is striking. Equally striking, however, is the failure by any of this argument's advocates to offer substantial support for either its normative theoretical premise, or its descriptive empirical premise. Each is treated as though it is true a priori. Elsewhere I offer a sustained analysis of just what necessity means in war and self-defence.18 Here I test the necessity-based argument's empirical premise: that targeting non-combatants is almost never necessary in war. I start by developing a working model for assessing the necessity of anti-civilian attacks, then consider the evidence available from the history of armed conflict. My aspirations are both normative and methodological: to evaluate the necessity-based argument for the principle of non-combatant immunity, and to argue that just war theorists should support their empirical claims with appropriate evidence. II. How do we test for necessity in war? This section presents a working analysis of necessity, and a methodology for testing the empirical premise of the necessity-based argument. We must begin by clearing up some terminological ambiguity. In international law and military discourse, military necessity is typically understood as simply meaning military advantage.19 On this view, anything that increases the likelihood and reduces the costs of victory is considered militarily necessary. Obviously it is not this understanding of necessity in war that grounds the necessity-based argument for non-combatant immunity. The argument depends instead on a more general normative principle, which is indeed frequently recognised in international law and military discourse, even if not always under this description. The principle of necessity is defined by its inverse: the infliction of unnecessary suffering is always impermissible. Undeserved, involuntary human suffering is without exception bad, and is prima facie proscribed; if it is unnecessary, then there is nothing to override this prima facie prohibition.20 17 The rule-consequentialists argue that combatants should obey the rules that have the best overall outcomes: Judith Lichtenberg, 'War, Innocence, and the Doctrine of Double Effect', Philosophical Studies, 74:3 (1994), pp. 347–68, esp. 366; George I. Mavrodes, 'Conventions and the Morality of War', Philosophy and Public Affairs, 4:2 (Winter 1975), pp. 117–31, esp. 125; Henry Shue, 'Targeting Civilian Infrastructure with Smart Bombs: The New Permissiveness', Philosophy and Public Policy Quarterly, 30:3 (2010), pp. 2–8, esp. 3; Janina Dill and Henry Shue, 'Limiting the Killing in War: Military Necessity and the St Petersburg Assumption', Ethics and International Affairs, 26:3 (2012), pp. 311–34. Contractarians argue that the rules of war constitute a fair agreement between states representing their peoples' interests. See Yitzhak Benbaji, 'A Moral Right to Undertake the Duty of Obedience', Ethics, 122:1 (2011), pp. 43–73. 18 See Lazar, 'Necessity in Self-defense and War'. 19 'Military necessity permits a belligerent, subject to the laws of war, to apply any amount and kind of force to compel the complete submission of the enemy with the least possible expenditure of time, life, and money.' USA vs. List et al. (American Military Tribunal, Nuremberg, 1948), 11 NMT 1230, 1253. See also the definition of necessity in US Army, 'Civilian Casualty Mitigation', Army Tactics, Techniques and Procedures, 3–37.31 (2012), pp. 1–8. 20 Deserved or consenting suffering can also be bad, but it depends on the details of the case. 4 Seth Lazar The necessity constraint comprises three individually necessary and jointly sufficient conditions for ensuring that the infliction of some harm H, on a victim V, by an agent A, to achieve a goal G is necessary. Condition 1: the harm done must advance some goal. This means two things. First, the harm must be aimed at achieving a goal – it must not be wholly wanton, or an end in itself. Second, it must be somewhat effective at achieving that goal. Harm that contributes nothing to achieving its objective is inescapably unnecessary. Condition 2: there must be no less harmful course of action with equal or better prospects of achieving the goal. If A could have as good a chance of bringing about G by inflicting less than H harm, then the additional harm done by inflicting H serves no purpose, and so is unnecessary. Condition 3: if there is a less harmful course of action available that is less likely to succeed, then the difference in prospects of success – or effectiveness – must be sufficiently weighty to justify the difference in harm inflicted.21 Suppose that, if A inflicts H harm, he has a 0.8 chance of achieving G, but if he inflicts H/2 harm, he has a 0.3 chance of success. In this case, both H and H/2 are somewhat effective at achieving G, but the less harmful option involves costs to A. The more harmful option satisfies necessity only if the additional harm inflicted on V is justified by avoiding the cost to A of a 0.5 reduction in his prospects of success. For the necessity-based argument for non-combatant immunity to be true we must show that harms inflicted on non-combatants in war (almost) never satisfy these three conditions. With this working analysis of necessity in hand, the next step is to ask how it can be tested. This is no easy task. We must first formulate a clear sense of the type of anti-civilian attacks that are our focus; then consider the specific methodological issues raised by showing that each of the three necessary conditions for necessity is satisfied (or otherwise). The first task is to find an operationalisable and morally plausible definition of non-combatant status. Revisionists might seek to defend a version of non-combatant immunity by redefining what is meant by a non-combatant, or proposing some alternative distinction, such as that between participants and non-participants, contributors and non-contributors, or indeed just liable and non-liable.22 Whatever the merits of those moves, they are irrelevant to this article, since our interest is in whether revisionism is consistent with conventional beliefs about the protection of non-combatants in war, which presupposes the conventional classification of combatants and noncombatants. This is the line drawn by international law, according to which there are two jointly necessary and sufficient conditions for having non-combatant status: you must be neither a member of the belligerent armed forces, nor directly participating in hostilities. Operationalising this definition is not easy, since the notion of 'direct participation' admits of degrees – the familiar problem of how to classify an individual who is a farmer by day, and a guerrilla by night.23 21 This condition illustrates the relationship between necessity and proportionality. A harm H is proportionate if and only if the harm inflicted is justified by the harm averted. This means comparing H against a baseline of inaction, and asking whether the difference in harm done is justified by the difference in harm averted. But inaction is just one of the 'less harmful courses of action available that is less likely to succeed', mentioned in condition 3. It follows that if H is disproportionate, then it cannot be necessary (so if it satisfies necessity, then it must be proportionate). 22 Thanks to a reviewer for raising this point. For a similar move see McMahan, Killing in War, p. 232; Frowe, 'Self-Defence', p. 21. 23 See, for example, Ibid., pp. 1–18. Necessity and non-combatant immunity 5 Having decided who the non-combatants are, we need next to consider what tactics the necessity-based argument proscribes. Here I think the laws of war are too inclusive for our purposes. The principle of non-combatant immunity in international law enjoins the protection of non-combatants against all indiscriminate attacks, where indiscriminate attacks fall into two main categories: those where the non-combatants are the intended target, and those which may be expected to cause incidental loss of civilian life, injury to civilians, damage to civilian objects, or a combination thereof, which would be excessive in relation to the concrete and direct military advantage anticipated.24 Revisionists do not invoke the necessity-based argument to protect non-combatants against these latter unintended, disproportionate harms, focusing instead on harms that are purportedly a means to achieve a military objective. Our focus, then, should be on the intentional attacks on non-combatants proscribed in the Basic Rule, article 48 of the first additional protocol: In order to ensure respect for and protection of the civilian population and civilian objects, the Parties to the conflict shall at all times distinguish between the civilian population and combatants and between civilian objects and military objectives and accordingly shall direct their operations only against military objectives.25 It is worth noting, in passing, that revisionists' views have troubling implications for collateral harms to non-combatants, which cannot be resolved by appealing to the necessity-based argument. If many non-combatants are liable to be harmed intentionally, then they (and perhaps others) will also be liable to suffer equivalent, perhaps even greater harms when they are inflicted collaterally.26 This means that a greater magnitude of harm can proportionately be inflicted to achieve the same end, than if we denied non-combatant liability. Those who worry about the implications of revisionism for non-combatant immunity should be equally concerned that it threatens to make the proportionality constraint on collateral harms to non-combatants (at least those who are liable to be harmed collaterally) so much more permissive. However, for the purposes of this article, and assessing the necessity-based argument, I will focus on intentional attacks on non-combatants. Notice that this includes what most people think of as acts of terrorism within its ambit.27 To satisfy the necessity-based argument's empirical premise we must consider whether anti-civilian attacks in war ever satisfy the three necessary and sufficient conditions for necessity in war. The first task is to ask whether anti-civilian attacks are ever effective at advancing states' goals in war. This again raises both descriptive and normative problems. First, how do we know whether a tactic is effective in war? How can we demonstrate the causal connection between the deployment of some tactic and the realisation of a strategic outcome? Obviously experimental verification is out of the question, so all we can do is interpret the historical and contemporary record. But how can we make the relevant causal attributions, given the over-determined nature of success and failure in war? Where anti-civilian attacks are followed by strategic success, how can we be sure of the role they played in bringing about that 24 Article 51, 5(a.ii), of the first additional protocol to the Geneva Conventions, Roberts and Guelff, Documents, p. 449. 25 Roberts and Guelff, Documents, p. 447. 26 See, for example, McMahan, Killing in War, p. 218ff. 27 Thanks to Jeff McMahan for helping to clarify this point. 6 Seth Lazar success? Where defeat follows, how can we know whether the anti-civilian attacks were to blame, or conversely whether they were effective, and defeat resulted from other factors? These are familiar problems with causal attribution, but they are all exacerbated by the confusion and empirical obscurity endemic to armed conflict.28 These descriptive problems are compounded by a difficult moral question, which the revisionist advocates of the necessity-based argument will feel particularly keenly. The necessity constraint outlaws unnecessary harms, because all human suffering (except perhaps when deserved or consented to), is a bad thing, which we have prima facie reasons to avoid. If that harm does not advance a goal, then we have no moral reason that can outweigh that prima facie prohibition. Notice, though, that this is also true if the harm will bring about a morally objectionable goal. Suppose A is a thief, V a security guard, and G is the outcome where A steals the contents of a jewellery shop. Even if there is no less harmful way to bring about G than to inflict H on V, since G is a morally objectionable goal A still has no moral reason that can outweigh the prima facie reason not to harm V. In other words, while H was necessary to bring about G in a value-neutral sense, it is in a broader sense still morally unnecessary. We can call necessity 'morally neutral', when our focus is on bringing about G, without prejudice as to G's moral value or disvalue, and 'morally rich', when it is a necessary condition of some harm satisfying necessity that the goal aimed at be sufficiently morally valuable.29 This contrast between morally neutral and morally rich necessity could have profound implications both for the necessity-based argument and for our attempt to evaluate it. If any attacks that serve an unjustified goal inescapably fail the relevant necessity constraint, then the necessity-based argument for non-combatant immunity must again be restricted in scope, and the task of assessing its empirical premise would become considerably more challenging. If the necessity-based argument deploys the morally rich necessity concept, then it cannot support a neutral principle of non-combatant immunity, which applies to all sides in a conflict, regardless of whether their aims are justified. Since any force used to achieve an unjustified goal is a priori unnecessary, belligerents whose objectives are unjustified have no reason to refrain from attacking non-combatants which does not equally forcefully proscribe attacking combatants. This is a significant shortcoming – not only because it gives inadequate guidance to otherwise unjustified belligerents, but because it cannot support the very intuitive view that even if all the killing you do in war is wrongful, killing non-combatants is other things equal an especially egregious, aggravated form of wrongdoing. This moralised understanding of necessity also raises problems for the argument's empirical claims. It implies that we should be interested only in cases of anti-civilian attacks that aim at justified goals. Should our dataset therefore include only cases where anti-civilian attacks are aimed at a good sufficient to justify that harm? This would pose serious problems for the argument's falsifiability. For each historical example, we would need to determine not only whether the war fought by a belligerent 28 Colin S. Gray, Modern Strategy (Oxford: Oxford University Press, 1999), pp. 295–6; Matthew Adam Kocher, Thomas B. Pepinksy, and Stathis N. Kalyvas, 'Aerial Bombing and Counterinsurgency in the Vietnam War', American Journal of Political Science, 55:2 (2011), pp. 1–18, esp. 2; Robert Pape, 'The Strategic Logic of Suicide Terrorism', American Political Science Review, 97:3 (2003), pp. 343–61, esp. 351. 29 Thanks to the reviewers for pressing me to clarify this. Necessity and non-combatant immunity 7 was justified as a whole, but also whether the specific aim of this attack was justified. Resolving either of these matters involves considerable controversy: indeed, to do it properly each example would require a book-length discussion of its own. We would need first to settle on the correct principles for assessing the attack, and then authoritatively determine whether the broader objectives of the belligerent were justified, and similarly for the specific objective attained by these tactics. Not only would this make our evaluation of the necessity-based argument contingent on first resolving moral questions that are each as complex and controversial as those around noncombatant immunity, it would also potentially reduce the dataset from which inferences could be drawn to an infinitesimally narrow field. This is especially likely to be true for revisionists if, as I have argued elsewhere, their view would render almost no actually existing wars justified.30 However, this worry can be overcome, if the core objectives of justified and unjustified conflicts (and the vast set that fall somewhere in between) are the same. More precisely, provided the goal at which a belligerent's tactics are aimed is the sort of objective that a justified belligerent could be aiming at, then if a given tactic is the necessary means of achieving that goal, then if most other things besides overall justification are equal, we can infer from its being necessary (in the morally neutral sense) in an unjustified or ambiguous conflict that it could also be necessary (in the morally rich sense) in a justified one. In many wars, the methods by which victory is achieved are the same – belligerents seek to capture strategically important assets and locations, and to subdue the adversary's ability to fight back. Moreover the outcomes are the same: one side seeks to establish a sufficient threat advantage over the other to force it to make further territorial and political concessions. Notice that this does not entail taking a position on the 'independence thesis', that assessments of in bello conduct can be formulated without regard to whether one's cause is ad bellum justified.31 It is merely an empirical claim, that the intermediate objectives that must be secured for military victory to be achieved are the same in many wars, regardless of whether they are justified or unjustified. Imagine (not implausibly) that the history of warfare offered only unjustified wars, but that we were faced, now, with the imperative to fight a war that is justified. Suppose you are the commander-in-chief of the justified belligerent, and you ask your generals to plan a strategy composed of tactics that satisfy military necessity. They could surely draw lessons from the history of warfare, from scenarios that were sufficiently similar to their own except that the relevant belligerent had unjustified goals, about what had proved necessary in the neutral sense and so would for them be necessary in the morally rich sense. The mere fact that the dataset differs in this way from their own experience is not sufficient to block the inference from one set of cases to the other. Of course, sometimes there are specific reasons to block that inference. If the objective aimed at by the belligerent providing the data was the sort that could not possibly be aimed at by a justified belligerent, then the necessity of victimising civilians to achieve that objective is irrelevant to determining necessity in justified conflicts. This will most obviously be true when the belligerent's objective is itself to cause 30 See, for example, Seth Lazar, 'Morality & Law of War', in Andrei Marmor (ed.), Companion to Philosophy of Law (New York: Routledge, 2012), pp. 364–79. 31 Thanks to a reviewer for raising this possibility. 8 Seth Lazar harm to civilians – if the goal is genocide or ethnic cleansing, then obviously anticivilian attacks will be necessary in the neutral sense, but since these objectives could not possibly be aimed at by justified belligerents, this is irrelevant to the necessitybased argument. Provided the dataset only includes cases where the objectives are such as could be aimed at by a justified belligerent, we can infer from it conclusions about necessity in future justified wars. This means that instead of focusing only on cases where we can ( per impossibile) show that the overall objectives of the conflict, and the specific nearterm objectives of the tactical manoeuvre being assessed, were justified, we can draw on a much wider pool of evidence. Interstate conflicts over disputed territory, insurgencies against incumbent powers, and attempts to suppress violent insurgencies are conflicts where the objectives could be aimed at by a justified belligerent. This does not mean that all the specific historical cases discussed in what follows could have been justified – indeed, we need make no controversial claims along those lines at all. It is merely to say that if a future belligerent (FB) faces a situation like that faced by some historical belligerent (HB), which is sufficiently similar in all morally relevant respects except that FB's goals are justified, while HB's otherwise similar goals were not, then we can reasonably infer from it being necessary in the neutral sense for HB to use some tactic (T), that T can be necessary in the morally rich sense for FB. To show that the first condition of necessity is satisfied, we need show only that anti-civilian attacks are effective at achieving the sort of goal that a justified belligerent could aim at. This is challenging enough; evaluating whether the second and third conditions for necessity are satisfied adds further empirical difficulties. An effective attack is unnecessary if there is either some other equally or more effective option available that would be less harmful, or if there is a less harmful option such the difference in effectiveness between them does not justify the additional harm inflicted. This means that to know whether a tactic satisfies necessity we should compare it with options that were not taken: counterfactual scenarios about which we can only speculate. Even in favourable conditions, counterfactuals are (to put it charitably) indeterminate. But in the chaotic context of war saying that some other strategy not taken would have been just as or more effective, and equally or less harmful, is extremely difficult, if not impossible. Rather than engage in this sort of complex speculation, I think we should keep a tighter handle on our counterfactuals, and so I propose a correspondingly more modest research question. Does the historical record suggest that there can be situations where belligerents, aiming at the sort of objectives that justified belligerents might aim at, find anti-civilian attacks to be effective when no other effective option is available to them? Showing that such cases will not arise is a necessary condition for justifying the necessity-based argument; conversely a strong argument that they will would help refute it.32 The remainder of this article seeks to answer this question. I begin by asking whether anti-civilian attacks can be effective, considering in turn the case against and the case for this proposition. I then ask whether, in cases where anti-civilian 32 This also allows reference to existing research on the strategic success of anti-civilian attacks. If just war theorists are to test their theories against the empirical record while remaining philosophers, then they had better be able to make use of the research by political scientists and international relations scholars who address these problems empirically. Necessity and non-combatant immunity 9 attacks do look effective, there might be no other effective alternatives. I conclude by considering how the necessity-based argument stands, in light of this enquiry.33 III. The case against anti-civilian attacks It is harder to show that anti-civilian attacks are never effective than to show they sometimes work. And yet if they are ineffective in a range of conflicts, then absent countervailing evidence, that would support the necessity-based argument. In this section I discuss research that supports this response, looking at aerial bombing in interstate conflict, then at counterinsurgency and terrorism. In section IV, I respond to these arguments, and present the opposite case. In Bombing to Win (1996), Robert Pape famously argues that aerial bombing of civilians is strategically redundant. Distinguishing between punishment and denial tactics – the former inflict civilian suffering to coerce concessions (either directly or through popular uprising); the latter neutralise the adversary's military capacities, from production, through supply line to battlefield – he shows that in 40 campaigns between 1917 and 1991, punishment did not work.34 Pape's principal target, besides mid-1990s' US strategic doctrine, is Giulio Douhet, whose 1921 book Command of the Air is the locus classicus of punishment-based aerial bombing in strategic theory.35 In the Second World War, British Bomber Command explicitly endorsed this approach: the bombing of Germany left seven and a half million people homeless; 305,000 civilians were killed, and 780,000 wounded. Cologne, Hamburg, and Dresden were flattened, in the hopes of prompting the people to rise up against their leaders to stop the war.36 33 In comments on this article, Jeff McMahan has raised the following challenge to the dataset from which the remaining discussion draws. He notes that the effectiveness of anti-civilian attacks 'depends to a very considerable extent on the nature of the regime against which it is used', in particular, on the target being a liberal democracy, since dictators are unlikely to care about whether their noncombatant citizens are harmed (McMahan, personal communication on file). He then notes that just wars are often fought by liberal democracies against tyrannical or authoritarian regimes, and in such cases anti-civilian tactics are likely to be less effective. This means that what we really need are data that give the rate of success of the use of anti-civilian tactics by liberal democracies fighting just wars against non-democratic states. Some research has been done on related topics – the broad consensus is that democracies are more likely to make concessions to terrorism than non-democracies (although there is strong dissent from Max Abrahms, see fn. 48 below); and Alexander Downes has shown that, whatever their success rates, liberal democracies are not less likely to use anti-civilian attacks than other polities: Alexander Downes, 'Restraint or propellant? Democracy and civilian fatalities in interstate wars', Journal of Conflict Resolution, 51:6 (2007), pp. 872–904. I think, however, that the constraint that we focus only on just wars is problematic for the reasons given in the text above, concerning the great difficulties in reaching this sort of judgment. Additionally, even if anti-civilian tactics did prove typically ineffective against authoritarian regimes, liberal democracies fighting just wars might well face other adversaries – the democratic peace hypothesis could be tested in future, moreover liberal democracies are very likely to face insurgencies, and in counterinsurgency anti-civilian attacks can be effective not only as a coercive tool, but as a means of preventing civilians from helping the insurgents. 34 Robert Pape, Bombing to Win: Air Power and Coercion in War (London: Cornell University Press, 1996). 35 Giles Douhet, The command of the air (USAF warrior studies; Washington, DC: Office of Air Force History, 1983). 36 Pape, Bombing to Win, p. 271. 10 Seth Lazar And yet, Pape argues that the anti-civilian bombing of Germany played little role in bringing about Allied victory. It neither compelled the Nazi regime to make concessions, nor prompted an uprising against them. Similarly, Pape's reading of internal records suggests that anti-civilian attacks in Japan (including the atomic bombs) were largely irrelevant to their surrender, which was determined more by the advancing Soviet army, rather than worries about continued civilian suffering. He offers detailed analysis of three other cases that might be thought counterexamples (Korea, Vietnam, Iraq (1991), all bombed by the US), and argues that in none did punishment bombing contribute to victory.37 Bombing civilians, he concludes, has never led to uprisings against the adversary regime.38 Why does Douhet bombing fail? Regarding Germany, Pape notes that nationalist sentiment, government propaganda, and state repression stopped anti-civilian attacks leading to anti-war protests.39 Additionally, terrible attacks on civilians leave them primarily concerned with survival, rather than bigger political issues; indeed, it may make them more loyal, since only their government can protect them from these attacks and their effects.40 More generally, Pape argues that nation-states can tolerate high costs for their vital interests and national pride. They can also mitigate the bad effects of punishment bombing – perhaps not to the civilians' benefit, but enough at least to minimise their impact on fighting capacity.41 Some researchers of counterinsurgency have reached similar conclusions about the effectiveness of anti-civilian attacks, identifying three plausible objections. First, counterinsurgents need the support of those whom the insurgents claim to represent. The US Counterinsurgency Field Manual notes that 'counterinsurgents that use excessive force to limit short-term risk alienate the local populace. They deprive themselves of the support or tolerance of the people. This situation is what insurgents want. It increases the threat they pose.'42 Insurgents intend their adversaries to overreact, because that strengthens their position. Excessive force generates anger, which triggers high-risk behaviour.43 The second argument extends the first: the domestic population is not the only relevant audience; often, the international community is watching too. If the counterinsurgent is internationally regarded as illegitimate, that raises new obstacles to success. When counterinsurgents engage in anti-civilian attacks, international disapprobation, economic sanctions, even foreign intervention might ensue – Libya is the obvious recent example; Syria may be the next. The third objection is more abstract. Counterinsurgents use force against civilians to compel compliance. But indiscriminate force is a blunt tool: if those who comply and those who refuse are equally likely to be killed, then why comply?44 To work, 37 Ibid., p. 315. 38 Ibid., pp. 271–2. See also Michael Horowitz and Dan Reiter, 'When Does Aerial Bombing Work? Quantitative Empirical Tests, 1917–1999', Journal of Conflict Resolution, 45:2 (2001), pp. 147–73. 39 Pape, Bombing to Win, pp. 271–2. 40 Ibid. 41 Ibid., p. 316. 42 US Army, 'Counterinsurgency Field Manual' (Washington: United States Army and United States Marine Corps, 2006), § 7–24. This is also a consistent theme of Army, 'Civilian Casualty Mitigation'. 43 Stathis N. Kalyvas, 'The Paradox of Terrorism in Civil War', The Journal of Ethics, 8:1 (2004), pp. 97–138, esp. 116. 44 Alexander Downes, 'Draining the Sea by Filling the Graves: Investigating the Effectiveness of Indiscriminate Violence as a Counterinsurgency Strategy', Civil Wars, 9:4 (2007), pp. 420–44, esp. 426; Kalyvas, 'Paradox of Terrorism', p. 104; David Mason, 'Insurgency, Counterinsurgency, and the Rational Peasant', Public Choice, 86:1/2 (1996), pp. 63–83, esp. 80. Necessity and non-combatant immunity 11 coercive sanctions must be prompt, focused, proportionate, and consistent. Indiscriminate attacks on civilians meet none of these criteria.45 Far from compelling compliance, they are likely to force civilians into the insurgents' arms, as the only people who can offer protection.46 In counterinsurgency, scepticism about the efficacy of anti-civilian attacks is common. In research on terrorism, the dominant view is probably the reverse.47 Those arguments are discussed below; here I focus on a prominent critique of this consensus.48 It begins with a methodological objection: much of the research on terrorism's effectiveness 'rests on game-theoretic models, single case studies, or a handful of well-known terrorist victories', rather than broader empirical foundations.49 In response, Max Abrahms examines 28 organisations classed by the US State Department as Foreign Terrorist Organisations before 2001, and assesses their success rate, as well as their methods. He identifies 42 policy goals for the 28 organisations, and concludes that only three were either partially or fully achieved.50 He notes, further, that organisations that primarily target civilians achieve even limited successes only very rarely (again, he finds three examples).51 He reasons that terrorists are more likely to succeed when they have limited territorial goals, but targeting civilians miscommunicates your policy objectives, suggesting that your aims are maximalist and ideological.52 By killing civilians, terrorists engage the adversary's vital interests, and so invoke the same resilience and resistance that makes Douhet-style bombing so ineffective.53 IV. Anti-civilian attacks can be effective . . . Notwithstanding the arguments of the foregoing section, other evidence suggests that anti-civilian attacks can be effective in terrorism, counterinsurgency, and interstate conflict. The contrary conclusion is based in part on too restrictive conceptualisations of the relevant attacks, and of what it is for a tactic to be effective. In this 45 Kalyvas, 'Paradox of Terrorism', p. 118. 46 Jason Lyall, 'Does Indiscriminate Violence Incite Insurgent Attacks? Evidence from Chechnya', Journal of Conflict Resolution, 53:3 (2009), pp. 331–62, esp. 335. See also Reed M. Wood, 'Rebel Capability and Strategic Violence against Civilians', Journal of Peace Research, 47:5 (2010), pp. 601– 14, esp. 603. 47 Max Abrahms, 'Why Terrorism Does Not Work', International Security, 31:2 (2006), pp. 42–78, 44–5. 48 Ibid.; Max Abrahms, 'Why Democracies Make Superior Counterterrorists', Security Studies, 16:2 (2007), pp. 223–53; Max Abrahms, 'What Terrorists Really Want: Terrorist Motives and Counterterrorism Strategy', International Security, 32:4 (2008), pp. 78–105; William Rose, Rysla Murphy, and Max Abrahms, 'Does Terrorism Ever Work? The 2004 Madrid Train Bombings', International Security, 32:1 (2007), pp. 185–92. 49 Abrahms, 'Why Terrorism Does Not Work', p. 43. 50 Hezbollah's expulsion of Israel from Southern Lebanon in 1984 and again in 2000 are coded as total successes, as is the Tamil Tigers' establishment of autonomy in Sri Lanka (the paper was written in 2006). Abrahms aimed to be generous, for example counting both partial and total successes as policy successes, and only complete failure as failure, and attributing all successes to terrorism rather than to any other intervening variables. Ibid., p. 51. 51 The drawdown of US troops in Saudi Arabia post 9/11 is coded as a limited success, as is Israel's withdrawal from the Gaza strip. 52 Abrahms, 'Why Terrorism Does Not Work', p. 56. 53 Ibid., pp. 76–7. 12 Seth Lazar section I expand on these observations, before noting some cases where even by the criteria set out above, anti-civilian attacks appear effective.54 The work by Kalyvas, Abrahms, and Pape discussed above operates with too narrow an understanding of anti-civilian attacks to afford compelling support to the necessity-based argument (though that understanding was undoubtedly appropriate for their own research objectives). Each focuses on the efficacy of indiscriminate civilian attacks, but this is not the only relevant form: selective, or discriminate anticivilian attacks are also possible, and are no less morally troubling. They can certainly be massive in scale. The Vietcong, for example, selectively assassinated as many as 50,000 people in 15 years.55 In the Ukrainian resistance to Nazi Occupation selective killings by the Germans cumulatively rivalled the death toll in massacres.56 Additionally, detailed research shows that what history classes as massacres are often in fact quite selective – as an observer of the 1997 massacres in Algeria noted: 'Massacres are not blind. They are planned and target specific families. They bypass other families.'57 Terrorists and insurgents also often use selective anti-civilian attacks – witness the rise in assassinations of individual non-combatants by the Afghan Taliban in recent years.58 Unfortunately there is not enough research to draw firm conclusions about the effectiveness of selective anti-civilian attacks, but a priori it has one obvious advantage over indiscriminate attacks: if your objective is to coerce a target audience into some set of actions, targeting specific civilians who help the adversary gives others clear incentives to defect to your side.59 Still more important than this narrow conceptualisation of anti-civilian attacks is a too-restrictive understanding of what makes a tactic effective. Kalyvas, Abrahms, and Pape all define effectiveness by contribution to overall strategic success. A tactic is not effective, on their view, unless it leads to victory. But this is obviously too restrictive – not only because of the difficulties identifying the causal contribution of one tactic to overall victory in war, the paucity of clear data in war, and the potential over-determination of every outcome, but also because tactics can be effective insofar 54 A further observation about the Kalyvas/Pape/Abrahms conclusions: each of these arguments depends in part on how adversaries and bystanders respond to anti-civilian attacks. Pape stresses the resilience of nation-states, which rally around the flag when indiscriminately targeted; Kalyvas and the Field Manual argue that anti-civilian attacks delegitimises counterinsurgents among both domestic and international audiences; Abrahms emphasises the role responses play in rendering avas ineffective. These responses partly depend on the prior belief that attacks on civilians are unjustified. Otherwise attacking civilians would not delegitimise, or invite the same stoicism. Anti-civilian attacks are ineffective precisely because they are believed unjustified. 55 Kalyvas, 'Paradox of Terrorism', p. 106. 56 Ibid. Again, the overarching objectives of the Germans were obviously not such as a justified belligerent could have aimed at. However, putting a stop to a violent resistance is, I assume, the sort of goal that could be justified. 57 Quoted in ibid., p. 107. 58 UNAMA and AIHRC, 'Afghanistan', REF. 59 Downes, 'Filling the Graves', p. 422. See generally Stathis N. Kalyvas, 'Wanton and Senseless? The Logic of Massacres in Algeria', Rationality and Society, 11:3 (1999), pp. 243–85. A reviewer for this journal notes that selective anti-civilian attacks should be of special interest to revisionists, whose focus is on the individual bases of liability. While this is true, the present article is working on the assumption that the threshold of responsibility for liability is sufficiently low that a large proportion of the adult population of a modern state would be liable to be killed, if doing so satisfied necessity. As I noted above, it is only on this assumption that the necessity-based argument is interesting and useful for revisionists. As such, even unselective attacks on civilians are relevant test cases. Necessity and non-combatant immunity 13 as they realise some intermediate objective, regardless of whether they ultimately yield strategic success.60 This is especially clear when intermediate goals are achieved, but strategic success is not – for example, capturing town X would help us win, and using tactic TX we do capture it, but because we lose town Y, we lose the war regardless. It does not follow that TX was ineffective.61 It is also clear when victory is ultimately achieved through some other avenue. Suppose victory requires capturing the adversary leadership, who are hidden either in town X, Y, or Z. Tactic TX helps us capture town X, TY helps capture town Y, and TZ helps us capture Z. Our targets turn out to be in Z. Nonetheless clearly TX and TY should count as effective. In less general terms, there are clear intermediate goals that anti-civilian attacks can yield, which suffice to qualify them as effective. Consider asymmetric conflicts in which insurgents or other non-state groups confront a powerful incumbent. Anticivilian attacks by insurgents can mobilise and galvanise their own community, empowering them despite the crushing imbalance of power with the adversary.62 They attract financial backers, as well as possible fighters.63 They can also use attacks on their own community to enforce compliance with their agenda – the Algerian civil war is an example.64 Insurgents can also use anti-civilian attacks as a means to win international support – this might seem counterintuitive, but when small-scale attacks on civilians provoke disproportionate responses from strong governments, insurgents can portray themselves as underdogs, victims of an unfair imbalance of power.65 Regardless of whether they achieve overall strategic success – and their battles might be ongoing, or might be decided by other factors – this tactic of provoking the adversary can definitely be effective. The Kosovo Liberation Army, for example, increased solidarity among Kosovar Albanians by attacking Serbian police, leading to vicious crackdowns, which ultimately led to international intervention.66 Kurdish attacks on Turkish targets, by prompting Turkish government repression, have slowed 'the assimilation of the Kurdish population into Turkish culture', which is a valuable intermediate goal of Kurdish nationalism.67 Hindu nationalists have used terrorism to divide Hindus from Muslims in cycles of retaliation.68 Hamas increased violence before 60 Abrahms compounds this error by taking the stated goals of terrorist organisations at face value: 7 of the 42 goals he identifies are 'destroy Israel', alongside hopes to 'sever US-Israel relations', 'sever USapostate relations', 'spare Muslims from ''Crusader Wars'' ', and 'establish utopian society in Japan', among others. Should we judge terrorist tactics ineffective because they fail to realise a utopia, or should we rather infer that terrorists talk big? 61 If it did, then it would mean that a huge proportion of the killing of combatants done in war would also prove unnecessary, and so impermissible. 62 Pape, 'The Strategic Logic of Suicide Terrorism', p. 345. See also Mia M. Bloom, 'Palestinian Suicide Bombing: Public Support, Market Share, and Outbidding', Political Science Quarterly, 119:1 (2004), pp. 61–88. 63 Bloom, 'Palestinian Suicide Bombing'; Assaf Moghadam, 'Motives for Martyrdom: Al-Qaeda, Salafi Jihad, and the Spread of Suicide Attacks', International Security, 33:3 (2008/2009), pp. 46–78, 56–8. 64 Kalyvas, 'Wanton and Senseless?', p. 251. 65 Gray, Modern Strategy, p. 295. This is a prominent theme in Army, 'Civilian Casualty Mitigation', for example, pp. 1–17 and 11–21. 66 Peter Chalk, 'The Evolving Dynamic of Terrorism in the 1990s', Australian Journal of International Affairs, 53:2 (1999), pp. 151–68, esp. 152. 67 James M. Lutz and Brenda J. Lutz, 'How Successful Is Terrorism?', Forum on Public Policy, Online (2009), pp. 1–22, esp. 15. 68 Sikata Bannerjee, Warriors in Politics: Hindu Nationalism, Violence, and the Shiv Sena in India (Boulder: Westview Press, 2000), p. 120. 14 Seth Lazar Israel's 1996 and 2001 elections, encouraging support for Likud, who predictably responded with crackdowns that further galvanised Palestinian resistance.69 Besides provoking a vicious response, anti-civilian attacks by the militant wing of insurgent movements can enhance their negotiating factions' bargaining power. Irish and Basque nationalists, for example, have forced concessions from their adversaries, including regional autonomy and, for the IRA, political recognition for their leaders.70 In Palestine, Hamas activists clearly regard Israel's withdrawal from the Gaza Strip as a victory, caused by their anti-civilian attacks.71 Finally, anti-civilian attacks can contribute to the intermediate goals of insurgency by rendering a territory ungovernable. As recent years in Iraq and Afghanistan have shown, this is particularly effective against an occupying military force whose objective is nation-building. Every attack demonstrates the occupier's inability to guarantee the most fundamental prerequisite of political life, that is, security from lethal attack, and so delegitimises them.72 The incumbent's inability to regain control discredits it; it also uses resources on remedial measures, diverting them from prevention.73 States too can achieve important intermediate goals through anti-civilian attacks – contribution to overall strategic success is not the whole story. In counterinsurgency, anti-civilian attacks can help reduce casualties among the insurgents' forces. Jason Lyall has shown that indiscriminate artillery shelling (at random times, from random locations) by Russian counterinsurgents on Chechen villages was effective at reducing rebel attacks between 2000 and 2005.74 Using the matching technique, he paired shelled villages with otherwise similar, but unshelled villages, to see the difference in insurgent response. One might expect them to be counterproductive, leading to more attacks from shelled than from control villages, but Lyall finds the opposite to be true. Shelled villages drop from a mean of 2.11 attacks to 1.5, in the 90 days before and after a Russian strike, while control villages drop from 2.15 to 2.05 during the same period.75 This means shelling yielded a 24.2 per cent reduction in insurgent attacks.76 He shows that this translates into 81 fewer attacks in the 90 days after shelling than would otherwise have taken place. Since the average insurgent attack killed 0.88 Russian soldiers and wounded another 1.21, the reduction in insurgent attacks attributable to shelling saved 71 soldiers' lives, and a further 107 escaped wounding.77 69 Andrew H. Kydd and Barbara F. Walter, 'The Strategies of Terrorism', International Security, 31:1 (2006), pp. 49–79, esp. 74. 70 Gray, Modern Strategy, pp. 295–6. 71 Kydd and Walter, 'The Strategies of Terrorism', p. 63. 72 Army, 'Civilian Casualty Mitigation', pp. 1–17. 73 C. C. Harmon, 'Five Strategies of Terrorism', Small Wars and Insurgencies, 12:3 (2001), pp. 39–66, esp. 57. 74 Lyall, 'Evidence from Chechnya', p. 13. Again, as objectionable as the Russian government's treatment of the Chechen people has been, their goal of defeating a violent rebellion is the sort of goal a justified belligerent could aim at. 75 Ibid., pp. 18–19. 76 Ibid. 77 Ibid., pp. 20–1. With a 95 per cent confidence interval, the following ranges apply: 28 to 136 missing attacks; 25 to 120 soldiers' lives saved; 34 to 165 who escaped wounding. Note: Lyall found that 'the evidence does not support the claim that violence is redistributed to neighbouring villages', ibid., p. 24. In comments on this article, Jeff McMahan has noted that Lyall's research does not show that it was the anti-civilian component of the Russian shelling that led to the reduction in insurgent attacks – for example, by deterring the insurgents directly, or by leading other civilians to refuse to allow the Necessity and non-combatant immunity 15 Even in interstate conflicts anti-civilian attacks can yield intermediate dividends. Although non-combatants do not pose threats, they do contribute to the war effort, as noted in the introduction. Killing civilians can diminish the adversary's productive capacity, as well as divert resources away from offence towards defence.78 Indeed, this was the intended goal of US firebombing of Japan in 1943 and 1944.79 Of course, in short wars the fighting will be over before damage to production capacity can start to tell. But in drawn-out wars of attrition, belligerents are more likely to use up their stockpiles of materiel, so civilian productive capacity 'becomes directly relevant to success or failure on the battlefield'.80 Finally, there is some evidence that anti-civilian attacks can in fact contribute to overall strategic success, not only to intermediate goals. Insurgent groups that deploy terrorist methods in asymmetric conflicts can achieve strategic objectives by coercing their more powerful adversaries. Asymmetric conflicts are often asymmetric in two respects: the belligerents' relative military capacities, and their relative commitment to the issue at stake. The weak actor often seeks concessions from the strong that matter profoundly to the weak, but are peripheral to the strong.81 Although nationstates are resilient when their vital interests are threatened, a disparity of interest makes coercive strategies more effective.82 Some also argue that democratic states are particularly vulnerable to coercion, since they are more sensitive to casualties.83 Pape's research into the effectiveness of suicide bombing between 1980 and 2001 confirms this analysis. In the 1980s, there were 31 recorded suicide attacks worldwide; 104 in the 1990s, and 53 in 2000–1.84 Since then this number has rocketed – Afghanistan alone saw 280 suicide attacks between 2009 and 2010.85 Pape asks what explains this increase, and concludes that suicide terrorism is growing because terrorists – justifiably – believe that it works.86 Suicide terrorists fighting the French and US in Lebanon in 1983, Israel in Lebanon in 1985, Israel in the occupied territories in 1994 and 1995, and Sri Lanka since 1990 made more gains after resorting to suicide operations than they did before.87 Out of 11 campaigns completed in the test period, more than half 'closely correlate with significant policy changes by the target insurgents to fight from their villages. It is also consistent with the random shelling having killed or injured the insurgents, interdicting future attacks. This is possible, but given that the Russians selected targets at random, without any attempt to identify specific insurgent targets, it is unlikely. The harms done to civilians could be construed as foreseen but unintended, but I think that random firing into civilian areas should be construed as a violation of non combatant immunity, even if it is intended to achieve a military objective. 78 Benjamin Valentino, Paul Huth, and Sarah Croco, 'Bear Any Burden? How Democracies Minimise the Costs of War', The Journal of Politics, 72:2 (2010), pp. 528–44, esp. 351. See also Barry Watts, 'Ignoring Reality: Problems of Theory and Evidence in Security Studies', Security Studies, 7:2 (1997), pp. 115–71, esp. 154. 79 Downes, 'Desperate Times', pp. 162–3. 80 Valentino et al., 'Bear Any Burden?', p. 357. 81 Kenneth F. McKenzie Jr., 'The Revenge of the Melians: Asymmetric Threats and the Next QDR', Institute for National Strategic Studies, National Defense University, McNair Papers No. 62 (2000), p. 4. 82 Ibid., p. 3. 83 Martin Shaw, The New Western Way of War: Risk-Transfer War and Its Crisis in Iraq (Cambridge: Polity, 2005). See also Paul W. Kahn, 'The Paradox of Riskless Warfare', Philosophy and Public Policy Quarterly, 22:3 (2002), pp. 2–8. For the contrary view, see Abrahms, 'Superior Counterterrorists'. 84 Pape, 'The Strategic Logic of Suicide Terrorism', p. 343. 85 UNAMA and AIHRC, 'Afghanistan', p. iii. 86 Pape, 'The Strategic Logic of Suicide Terrorism', p. 350. 87 Ibid., p. 344. 16 Seth Lazar state'.88 Leaders of terrorist groups, other observers in their community, neutral analysts and adversary government leaders 'often agreed that suicide operations accelerated or caused the concession[s]'.89 This is an impressive success rate, considering both the general ineffectiveness of military coercion (effective only 30 per cent of the time, according to Pape)90 and the paucity of alternative options available to terrorists in these cases, faced with such powerful adversaries. Of course, many of the cases discussed by Pape were not anti-civilian – the attacks on the US barracks in Lebanon, for example. But some were, and those that were not still reveal the possibility of achieving success through spectacular coercion, which is the basic model for anti-civilian attacks. Pape notes that suicide bombing works best when the bomber's objectives are limited and territorial. Ejecting an occupier is easier than overthrowing a government. This applies beyond just suicide terrorism. Campaigns of national liberation have often made good use of anti-civilian attacks – witness the anti-colonial struggles of the mid-twentieth century, such as the expulsion of (some) colonisers in Cyprus, Palestine, Aden, and Algeria. More recently, many regard Spain's withdrawal from Iraq after the 2004 Madrid bombings as a direct success for terrorism.91 Others counter that Spaniards did not reject the ruling Popular Party because they were cowed by the terrorists, but because of the government's opportunistic handling of the bombings, and rush to blame them on ETA.92 But this misses the point: that mishandling would not have occurred without the attack, which aimed not merely to coerce the Spaniards through punishment, but to sow discord and dissent, and invite just such a maladroit response. States too can achieve strategic success through anti-civilian attacks in asymmetric conflicts. Insurgents depend on the civilian population for food, shelter, money, and recruits.93 Sometimes this relationship is even formalised, as insurgents create parallel state structures, including a tax regime.94 Equally important, non-combatants provide 'human camouflage', enabling rebels to evade detection.95 Civilians hide weapons, and deliver messages for the insurgents. Guerrillas might also rely on civilian institutions, including 'financial, law enforcement, welfare, political, educational, and media institutions'.96 Media are especially important, as are the homes and Internet cafes from where insurgents' grievances and achievements are broadcast to the world. Blocking this support can critically disrupt insurgent groups, denying them materiel, communication, and safe havens.97 Civilian support for insurgency can be blocked in three ways: elimination, coercion, and division. Elimination is obvious: you cannot contribute to insurgency if you are dead. Coercion likewise: if civilians 88 Ibid., p. 351. 89 Ibid., p. 344. 90 Ibid., p. 351. 91 Rose et al., 'Does Terrorism Ever Work?', p. 187. 92 Ibid. 93 Hugo Slim, Killing Civilians: Method, Madness and Morality in War (London: Hurst, 2007), pp. 190–1. 94 Downes, 'Filling the Graves', p. 423. 95 Benjamin Valentino, Paul Huth, and Dylan Balch-Lindsay, ' ''Draining the Sea'': Mass Killing and Guerrilla Warfare', International Organisation, 58:2 (2004), pp. 375–407, esp. 384. See also Downes, 'Filling the Graves', p. 423; Valentino et al., 'Bear Any Burden?', p. 355; Wood, 'Rebel Capability', p. 603. 96 Gross, Moral Dilemmas of Modern War, p. 158. 97 Downes and Cochran, 'Targeting Civilians to Win', pp. 30–1. See also Lyall, 'Evidence from Chechnya', p. 6. Necessity and non-combatant immunity 17 fear reprisals, they may learn to dissociate from the rebels. Division arises when civilians come to blame the rebels for inviting government attacks.98 Underlying each approach is this core metaphor: if Mao was right, and the civilian population is the sea in which insurgent fish swim, then 'the surest way to catch the fish is by draining the sea'.99 Alexander Downes offers compelling analysis of ruthlessly effective anti-civilian attacks in the Second Anglo-Boer War (1899–1902).100 The Boers were swiftly defeated in conventional combat, and turned to guerrilla warfare. The British responded by burning the Boers' farms, and imprisoning their families. Epidemics in the concentration camps killed over 45,000.101 The guerrillas were weakened; even Boer Leader De Wet admitted that 'had not the English burnt the corn by the thousand sacks, the war could have been continued'.102 The camps also coerced the Boers. Acting President of Transvaal, Schalk Burger, said that it was 'not the arms of the enemy which directly compelled us to surrender, but . . . the sword of hunger and nakedness, and . . . the awful mortality amongst our women and children in the Concentration Camps'.103 The Italians used similar tactics when suppressing the 1923–32 Sanusi uprising in Cyrenaica (now Libya).104 After seven years of 'fruitless pursuit', they interned the entire population. The rebels had been well-supported, and the civilians' imprisonment both removed this support, and offered brutal leverage: between 85,000 and 100,000 entered the camps, but only 35,000 survived. These concentration camps were 'probably the key to [Italian] victory in Cyrenaica'.105 Similar tactics paid equal dividends for the US in the Philippines at the turn of the twentieth century.106 Anticivilian attacks appear clearly effective in these cases. It is obviously a stretch to suppose that these are the sort of objectives that could plausibly be deployed in a justified war – partly because if it is necessary to lock up so much of the population in order to subdue them, then the whole project of counterinsurgency is unlikely to be legitimate. But there can be justified counterinsurgencies against a robust insurgent movement, and we can reasonably infer from the success of these tactics in the past that they could work again.107 Anti-civilian attacks can also yield strategic results in interstate conflicts. Sieges, for example, have a long history of success despite being avowedly and intentionally anti-civilian. Consider, for example, the sieges of Paris in the Franco-Prussian war, of Plevna in the Russo-Turkish War, Adrianople in the First Balkan War, and Beirut in the Lebanon War.108 The headline success is probably the Allied blockade of 98 Lyall, 'Evidence from Chechnya', p. 7; Wood, 'Rebel Capability', p. 604. 99 Valentino et al., ' ''Draining the Sea'' ', p. 385. See also Downes, 'Filling the Graves'. For example, Spain in Cuba, France in Algeria, the Soviets in Afghanistan, and Sudan in Darfur. Alexander Downes and Kathryn McNabb Cochran, 'It's a Crime, but Is It a Blunder? The Efficacy of Targeting Civilians in War', Unpublished paper (2011), pp. 10–11. 100 Were the British objectives the sort that a justified belligerent could aim at? This is a marginal case, but treated as another instance of an incumbent putting down a rebellion, I think it is close enough. 101 Downes, 'Filling the Graves', p. 422. 102 Quoted in ibid., p. 434. 103 Ibid., p. 437. 104 Ibid., p. 427. 105 E. E. Evans-Pritchard, quoted in ibid. 106 Ibid., p. 422. For more examples see Lyall, 'Evidence from Chechnya', p. 6. 107 Thanks to Jeff McMahan for pressing me on this point. 108 Downes and Cochran, 'Targeting Civilians to Win', p. 54. 18 Seth Lazar Germany and Austria-Hungary in World War I, which may have caused 400,000 civilian deaths, but surely hastened the German surrender.109 Moreover, even Pape concedes that the threat of nuclear bombardment is a decisive coercive tool.110 Additionally, where territorial control is at stake, and the civilian population is united in opposition, their forced removal might itself be a military objective.111 When two states contest a territory, in which part of the population shares characteristics with the dominant groups in each state, eliminating or evacuating the civilian population affiliated with the opponent can contribute directly to securing territorial control.112 Indeed, ejecting the adversary population in part constitutes the military objective itself. It also reduces potential threats from those civilians, eliminating a seat of resistance, as well as a potential trigger for a future rescue mission by the adversary.113 And it facilitates forming a cohesive nation-state, with a stronger claim to the territory, based on active possession.114 The Arab/Israeli conflict is a particularly salient example. Downes cites a Zionist leader saying in 1938 'we cannot start the Jewish state with . . . half the population being Arab . . . Such a state cannot survive even half an hour.'115 Expelling the Arab population from their villages was almost certainly wrong, but it is not plausibly described as ineffective in establishing a Jewish state.116 Again, some might think this sort of objective could never be aimed at by a justified belligerent; I am less certain: I think there can probably be cases of justified colonisation in which such dilemmas would arise, whether or not we think this was one of them.117 Lastly, large-scale quantitative research into the strategic effectiveness of anticivilian attacks over the last two centuries suggests that it is at least as effective as exclusively counterforce tactics in wars of attrition.118 Working from their dataset of around 200 conflicts over 200 years, and focusing on tactics including both intentional attacks on non-combatants and obviously disproportionate collateral harms, Downes and Cochran find that these tactics were 'probably an important component of victory in 30 per cent of the wars of attrition (29 per cent of states) and at least partially contributed to victory in 45 per cent of such wars (50 per cent of states)'.119 They then observe that 'relative to the rates of victory for states or sides that did not target non-combatants in wars of attrition – 40 per-cent – civilian targeting is not radically less (or more) effective than fighting more conventionally'.120 As I argue in the next section, states attack civilians when they are already on the ropes, with few other alternatives. We should therefore expect anti-civilian attacks to correlate 109 Ibid. For the number see Valentino et al., 'Bear Any Burden?', p. 352. 110 Robert Pape, Dying to Win: The Strategic Logic of Suicide Terrorism (New York: Random House, 2005), p. 75. 111 Downes, 'Filling the Graves', p. 420. 112 Downes and Cochran, 'It's a Crime, but Is It a Blunder?', p. 10. 113 Downes, 'Desperate Times', p. 154. 114 Ibid., p. 167; Downes and Cochran, 'Targeting Civilians to Win', pp. 47–8. 115 Downes, 'Desperate Times', p. 167. 116 Ibid. One might also think of the Balkan states' expansion into areas controlled by the Ottoman Empire in 1912–3, the Israeli war of independence, and Turkey's intervention in Cyprus in 1974. Downes and Cochran, 'Targeting Civilians to Win', pp. 31–2. 117 For one argument that colonisation can be justified in very limited historical circumstances, see Chaim Gans, A Just Zionism (Oxford: Oxford University Press, 2008). 118 Obviously a dataset such as this does not allow for differentiating between belligerents according to their objectives. Nonetheless these are interesting and relevant results. 119 Downes and Cochran, 'Targeting Civilians to Win', p. 55. 120 Ibid. Necessity and non-combatant immunity 19 (much) more often with defeat than with victory.121 Valentino et al. concur on this: belligerents 'are most likely to resort to killing civilians in the most difficult and desperate conflicts – when conventional military means are ineffective or too costly' so we can predict that 'victory in these circumstances will be relatively unlikely no matter what tactics a combatant employs'.122 If states that victimise civilians in interstate wars achieve the same rate of success as those that do not, that itself strongly implies – given the typically direr straits faced by those who do take these extreme measures – that attacking civilians is militarily effective. V. . . . But can it be necessary? The preceding sections have shown that anti-civilian attacks can be effective in insurgencies and terrorist campaigns, counterinsurgency, and interstate armed conflict. If situations can arise in these conflicts when belligerents have no other effective options besides anti-civilian attacks, then those tactics satisfy necessity, and the necessitybased argument fails.123 In this section, I show that in conflicts of these types, belligerents' option-sets can be sufficiently straitened that anti-civilian attacks become necessary. I discuss terrorist campaigns and insurgencies first, then counterinsurgency, and finally interstate conflict. For insurgents with territorial objectives – aiming to take control of a territory from an occupying power, or an exogenous national group – the case that there are no other options besides anti-civilian attacks is perhaps weakest. After all, in territorial asymmetric conflicts the stronger actor generally has a significant military presence in the disputed territory, which affords the insurgents many other potential targets besides non-combatants. And one could certainly argue that, in Iraq and Afghanistan for example, counterforce tactics by insurgents have been very effective – partly owing to the occupying powers' discomfort with military casualties.124 Moreover, in some asymmetric conflicts non-violent resistance would potentially be still more likely to succeed than either form of military response.125 The question is not, however, whether anti-civilian attacks are generally the only means to prosecute insurgencies, but whether situations can arise where non-violent and counterforce alternatives are not available or, if available, are not effective. Suppose that we rule out non-violent measures, since if these were effective then there would be no basis at all for using lethal force. Why would we think that anti-civilian attacks might be available when counterforce ones are not? Simply put, because it is much easier to launch a terrorist campaign than a guerrilla war.126 Confronting an adversary's armed forces requires a level of resources, personnel, and training that an insurgent group may lack. Direct confrontation would ensure a swift end to the insurgency. It 121 Downes and Cochran, 'It's a Crime, but Is It a Blunder?', p. 21. 122 Valentino et al., 'Bear Any Burden?', pp. 375–6. 123 Also if there are other less harmful options but the difference in harm done is justified by the additional benefit achieved. 124 Scott Sigmund Gartner and Gary M. Segura, 'War, Casualties, and Public Opinion', Journal of Conflict Resolution, 42:3 (1998), pp. 278–300; Shaw, The New Western Way of War. 125 Erica Chenowith, Why Civil Resistance Works: The Strategic Logic of Nonviolent Conflict (New York: Columbia University Press, 2011). 126 Herfried Münkler, The New Wars (Cambridge: Polity, 2002), p. 109. 20 Seth Lazar is considerably easier to attack targets that cannot fight back.127 And it is very hard to defend a whole population against a few determined individuals (particularly when they are prepared to lose their lives).128 It took fewer than twenty primary operatives to bring about the 9/11 attacks; the ten Mumbai attackers held India's economic capital to ransom for a day, killing 164 people; the Oklahoma bomber, Timothy McVeigh, killed 168 and injured 450 others acting with one accomplice. We have already seen that anti-civilian attacks in insurgencies and terrorist campaigns can be effective; now we see that they are easier, less costly than counterforce measures. It should follow that situations arise where the resources, personnel, and training required for an effective guerrilla campaign are lacking, but anti-civilian attacks are still possible. In other words, anti-civilian attacks become necessary. In general, anti-civilian attacks are clearly not the only way to fight a counterinsurgency. Contemporary counterinsurgency doctrine favours winning hearts and minds, gathering intelligence, and focusing on highly targeted (and high-tech) counterforce measures.129 The question is not whether anti-civilian attacks are the only way ever to win, but whether situations can arise where these other tactics are unavailable, so the only effective alternative is to turn on civilians. One reason to think such situations possible is that counterforce and non-violent counterinsurgency are very hard to do. Winning hearts and minds requires enormous financial resources, taking additional risks, and a diplomatic skill-set that we can reasonably excuse soldiers for lacking.130 Confining attacks to adversary combatants is particularly difficult when they avoid direct confrontations and hide among a civilian population from which they are indistinguishable.131 Sometimes there are no military targets to hit; for example, Michael Gross observes that in the 2006 Hezbollah/Israel war, Hezbollah had only 83 command posts, which were destroyed within five days. Hezbollah continued to strike, but there was no way to strike back, he argues, besides aiming at the civilian institutions on which Hezbollah in part relied.132 When civilian support for the insurgents is sufficiently high that hearts and minds tactics are doomed to fail, and that the insurgents can benefit from the tactical advantages of hiding among civilians and civilian objects, counterforce tactics can prove extraordinarily costly, in both lives and resources.133 If anti-civilian attacks are less costly than counterforce measures, then in some cases anti-civilian attacks will be the only option. The fact is that well-supported insurgencies are difficult to defeat;134 all options are poor – even for strong states. Anti-civilian attacks can be effective, they risk little incidental harm to the attackers (because the targets cannot fight back), and they are 127 Mckenzie Jr., 'Revenge of the Melians': 6; Pape, 'The Strategic Logic of Suicide Terrorism', p. 346. See also Münkler, The New Wars, p. 111; Slim, Killing Civilians, p. 158. 128 Pape, Dying to Win, pp. 75–6. 129 This is particularly clear in Army, 'Civilian Casualty Mitigation'. 130 Valentino et al., ' ''Draining the Sea'' ', pp. 384, 403. 131 Ibid., p. 384. 132 Gross, Moral Dilemmas of Modern War, p. 158. 133 Valentino et al., ' ''Draining the Sea'' ', pp. 384, 403. 134 One might object that well-supported insurgencies are very likely to be justified, and so seeking to suppress them will be unjust, so this is irrelevant for revisionist just war theorists. Perhaps sometimes, but not always; the insurgency in Afghanistan appears well supported, but given its aims of reinstating Taliban rule, is probably not justified. Similar doubts can be raised about other extremist insurgent movements, for example the Mali rebels, who are well supported, but surely not justified in forcibly imposing shari'a law on North-Eastern Mali. Necessity and non-combatant immunity 21 an easy target – 'essentially immobile, almost impossible to conceal, and difficult for the guerrillas to defend'.135 If counterforce measures fail, or become too costly, anti-civilian attacks might be the only viable options. In the Boer war and the Sanusi uprisings, for example, the British and Italians made anti-civilian attacks their focus only after their counterforce measures had failed. Moreover, research by Valentino et al. shows that this trend in fact applies generally. Using a dataset of 147 wars between 1945 and 2000, they ask why some states mass killed civilians (defined as intentionally killing more than 50,000 over five years or less). Mass killing is most likely, they show, when states face grave threats from an adversary that cannot be defeated by conventional means, but depends on a civilian population.136 Conflicts against guerrilla opponents who posed a major threat saw a sixfold increase in likelihood of mass killing; where guerrillas were strongly supported by civilians; mass killings were eight times more likely.137 When guerrillas both posed a major threat, and were well supported, mass killings were 18 times more likely.138 Although they note that mass killings seem rarely to lead to victory,139 they conclude that, when states attack civilians, less violent strategies for counterinsurgency have proven at least equally costly and prone to failure . . . For leaders determined to stave off defeat and unwilling to make major political concessions to the opposition, therefore, mass killing simply may appear as the most attractive choice among a set of highly unattractive options.140 In other words, states engage in mass killing of civilians because their leaders believe it to be necessary. This should be a chilling conclusion for those who believe necessity grounds non combatant immunity. They may respond that, given the historical record, leaders were unreasonable to believe mass killings could work. However, examples such as Chechnya, the Anglo-Boer war, the Sanusi uprising, and the Philippines tell against this argument. Moreover, the key point is not whether anti-civilian attacks had high prospects of success, but whether they were more likely to be successful than the available alternatives. Even if they are unlikely to succeed, if there is no more promising option, they can still satisfy necessity. The general point that anti-civilian attacks are less costly than counterforce measures, because the target is unable to defend itself, and unable to hide, and therefore that there can be situations where the additional costs of counterforce measures make them unavailable as options, holds for interstate conflict too. As does the observation that sometimes states adopt anti-civilian attacks after first trying and failing to achieve their objectives through counterforce measures. Even in Pape's analysis of British bombing of German cities in World War II, he notes that anti-civilian attacks were adopted only after attempts to bomb more accurately (for example, by flying during the day) had failed or proved too costly.141 Even if the new strategy was ultimately unsuccessful, the lack of viable alternatives might have allowed it to meet necessity, ex ante.142 135 Valentino et al., 'Bear Any Burden?, p. 355. 136 For their research design, see Valentino et al., ' ''Draining the Sea'' ', p. 387ff. 137 Ibid., p. 394. 138 Ibid., pp. 397–8. 139 Ibid., p. 401. 140 Ibid., pp. 402–3. 141 Pape, Bombing to Win, p. 269. 142 See Downes, 'Desperate Times', p. 164. See also Valentino et al., 'Bear Any Burden?', p. 537. 22 Seth Lazar Valentino, Huth, and Croco support this general observation with specific data, showing that states attack civilians when they face great threats, and think they have no other options. Looking at all interstate wars between 1900 and 2003, they conclude that the decision to target civilians is based on 'incentives . . . created by the risks, threats, and opportunities associated with the particular conflict'.143 Killing non-combatants 'is often a calculated military strategy'.144 Even in war 'few states actively desire to kill enemy civilians in large numbers. But in certain circumstances combatants may come to believe that doing so is the best way to achieve victory at an acceptable cost.'145 They defend this theory by showing that states engaged in wars of attrition or counterinsurgency 'killed nearly six times more civilians than did states utilising other strategies'.146 When attrition and counterinsurgency combine, the predicted number of civilian casualties jumps exponentially; when these combined with a long war and maximalist war aims, the numbers multiply still more.147 The inference is clear: when states fight longer, more arduous wars, where the threats they face are grave, and where counterforce measures prove ineffective, they are more likely to engage in anti-civilian attacks, as a desperate measure that might be intrinsically unattractive, but is preferable to accepting defeat.148 As with the same arguments in counterinsurgency, this should worry advocates of the necessity-based view. Clearly, states frequently target civilians in war because they believe that doing so is effective, and that they have no other option – in other words, because they believe that doing so is necessary. If the principle outlawing anticivilian attacks are grounded in necessity, then it denies non-combatants protection when they need it most. Revisionists might respond that the leaders' beliefs about necessity are irrelevant – what matters is whether anti-civilian tactics were in fact necessary.149 This raises some interesting and complex questions, that I cannot do justice to here.150 However, two brief responses are possible. First, regardless of how we should best interpret the necessity constraint, the fact that it provides so weak a bulwark against political and military leaders who believe attacking civilians to be necessary is a serious concern. If the necessity-based argument were the best argument for non-combatant immunity, we should conceal that fact, because it is so vulnerable to abuse by political leaders who believe attacking civilians will be effective.151 Second, if the necessity constraint is applied ex post, assuming all the facts are known, then it would have radical implications for the permissibility of killing combatants in war.152 If all the facts were known, then many combatants killed in war 143 Benjamin Valentino, Paul Huth, and Sarah Croco, 'Covenants without the Sword: International Law and the Protection of Civilians in Times of War', World Politics, 58 (2006), pp. 339–77, esp. 340. 144 Ibid. 145 Valentino et al., 'Bear Any Burden?', p. 350. 146 Ibid., p. 371. 147 Ibid. 148 Valentino et al., 'Covenants without the Sword', p. 376. See also Downes, 'Desperate Times', pp. 154, 174. 149 Thanks to Jeff McMahan and a reviewer for this journal for pressing me on this. 150 I consider them in depth in Lazar, 'Necessity in Self-defense and War'. 151 Thanks to a reviewer for this observation. 152 For a similar argument, see Daniel Statman, 'Can Wars Be Fought Justly? The Necessity Condition Put to the Test', Journal of Moral Philosophy, 8:3 (2011), pp. 435–51. Necessity and non-combatant immunity 23 die pointlessly – killing them neither averts a specific threat, nor helps avert the overall threat posed by their state. Even for those whose deaths have some use, it is highly likely that there was some other available alternative that would have had the same result, but done less harm. An example I gave above is relevant here: victory requires capturing the adversary leadership, who are hidden either in town X, Y, or Z. Tactic TX helps us capture town X, TY helps capture town Y, and TZ helps us capture Z. Our targets turn out to be in Z. If the necessity constraint is applied ex post, then any deaths inflicted in TX and TY with the aim of capturing the adversary leadership were impermissible.153 Such a restrictive constraint on killing in war would render it all but impossible to fight permissibly. We must either conclude in favour of some form of pacifism, or weaken the necessity constraint. The most plausible way of doing so is applying it ex ante, and indexing it to reasonable beliefs. VI. Conclusion The goals of this article have been both substantive and methodological. I have sought to assess the necessity-based argument for non-combatant immunity in a manner that illustrates the importance for just war theorists of substantiating their empirical assumptions. My substantive conclusions are more preliminary than my methodological ones. Just war theorists should consult the relevant research to determine whether their empirical assumptions are true. Of this much I am sure. This article also suggests that social scientists researching war should consult just war theory more closely – assessing the effectiveness of anti-civilian attacks is undoubtedly a very useful contribution, but necessity is the morally more important criterion, and it has been striking how little the existing research has touched directly on this morally fundamental matter.154 On the substantive question, the foregoing arguments have not disproved the necessity-based argument for non-combatant immunity, but they certainly justify scepticism. I have discussed only one way in which anti-civilian attacks can satisfy necessity, and I have argued at a general level. I have sought to show only that anticivilian attacks can be effective in insurgency, counterinsurgency, and interstate conflicts, and that sometimes, in some of these conflicts, there will be no effective alternatives, thus violating non-combatant immunity will be necessary. The necessity-based argument always had the air of wishful thinking, like the view that cheaters never prosper, or that the best way to serve others is to serve yourself. On this view non-combatant immunity is scarcely even a constraint, since it never removes an option that belligerents really had to take. The moral reality of war is less accommodating than that: hard choices are the rule, not the exception. I conclude that the necessity-based argument does not adequately rescue non-combatant immunity from the parlous state that recent just war theory has left it in. Theorists of war now face their own hard choice: we must either come up with a better argument for non-combatant immunity, or reconcile ourselves to its falsehood.155 153 Some might have been necessary to avert specific threats posed by the adversary combatants. 154 Notable exceptions: Valentino et al., ' ''Draining the Sea'' '; Valentino et al., 'Covenants without the Sword'. 155 I present my own positive arguments in 'Distinction: Protecting Noncombatants in War', unpublished manuscript. 24 Seth Lazar | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
International Financial Institutions Meena Krishnamurthy, University of Manitoba For Darrel Moellendorf and Heather Widdows (eds.), Acumen Handbook on Global Ethics 1. Introduction In the era of increasing economic and financial globalization – the closer integration of the countries in the world economy through increased flow of goods and capital – international financial institutions have become of great importance. This is largely because economic globalization and its effects are managed in significant part by international financial institutions such as the International Monetary Fund (the IMF) and the World Bank. Few philosophical works have considered in detail the moral dimensions of international financial institutions. As Thomas Pogge notes, philosophical discussion of international ethics has focused on important questions relating to just war (particularly the rules governing the use of force) and individual duties to aid (to donate to) needy non--‐compatriots (Pogge, 2005, p. 1). For the most part, it has not been concerned with questions about the design and conduct of existing international institutions such as the IMF and the World Bank. There is, however, good reason to engage in the moral assessment of international institutions such as the IMF and the World Bank. Two points are important here. First, as John Rawls argues, in his prominent work on domestic justice, "the basic structure is the primary subject of justice because its effects are so profound and present from the start" (Rawls, 1999, p. 7). On Rawls's view, from the perspective of justice, the social and political institutions that comprise the basic structure are of central importance because they inevitably have a significant impact on how people's lives proceed. Something similar can be argued of international financial institutions and their effects on economic globalization. People's life prospects and expectations are inevitably determined in significant part by the international economy and the benefits it produces and distributes. International financial institutions manage the economy and the benefits it produces and, as a result, inevitably have a profound effect on people's everyday lives and how well they proceed. In at least this sense, the IMF and the World Bank are the international analogue to those institutions that are part of the domestic basic structure. For this reason international financial institutions, such as the IMF and the World Bank, should be considered among the primary subjects of international justice.1 Second, as Rawls argues, "justice is the first virtue of social institutions" (Rawls, 1999, p. 3). On his view, "laws and institutions no matter how efficient and well--‐arranged must be reformed or abolished if they are unjust" 1 The upshot of this claim is that, even if there is not a "global basic structure" per se, the reasons that justify a focus on domestic political institutions justify a focus on international financial institutions. 2 (Rawls, 1999, p. 3). However, it can be argued that justice is not only a virtue of social institutions at the domestic level but is also the first virtue of institutions at the international level. If this is correct, then insofar as we ought to be concerned with justice in the domestic sphere, we ought also to be concerned with justice in the international sphere. We ought to be concerned with the extent to which international financial institutions are unjust and how they can be made more just. These are the fundamental reasons for engaging in moral assessment of international financial institutions such as the IMF and the World Bank. In this chapter, the main aim is to explore some of the central moral critiques of international financial institutions as well as proposals to overcome the moral problems that they face. We begin in §2 with a brief discussion of the history, function, and structure of the IMF and the World Bank. In § 3, we turn to the moral critique of these institutions, considering both outcome and process based concerns. In § 4, we close by considering some initial proposals to overcome the moral problems that are discussed in the previous section. 2. The History, Function, and Structure of the IMF and the World Bank 2.1 The Creation and Function of the International Finance Regime The International Monetary Fund (IMF) and the World Bank are international financial institutions that were created in July 1944 at a conference – led by the United States and the United Kingdom – in Bretton Woods, New Hampshire. The conference took place in wake of the Great Depression of the 1930s and toward the end of the Second World War. The Great Depression was believed by many governments to be caused by countries' attempts "to shore up their failing economies by sharply raising barriers to foreign trade, devaluing their currencies to compete against each other for export markets, and curtailing their citizens' freedom to hold foreign exchange" (International Monetary Fund, n.d.(a)). As a way of avoiding the economically disastrous policies that led to the Great Depression, governments sought international economic cooperation, where goods would move freely between countries and be regulated by institutions that would promote greater economic and financial stability and predictability (Peet, 2009, p. 36). The IMF and the World Bank were created to meet these goals. 2.2 The IMF The International Monetary Fund (or IMF) is an organization that consists of 188 countries. It is part of the United Nations system and is the central institution of the international monetary system. Historically, its main aim was to prevent economic and financial crises and to ensure stability in the international payment system. However, over time, the IMF's aims have broadened and now include the promotion of economic growth and alleviation of poverty. The IMF has worked to achieve these goals in three primary ways: (1) by monitoring the international economy and 3 the economies of member countries; (2) by providing member countries with macroeconomic and financial policy advice; (3) by lending money to member countries to help them overcome economic difficulties such as meeting their international payments (International Monetary Fund, n.d. (b)). 2.3 The World Bank The IMF works closely with the World Bank. The "World Bank" is an organization that is managed by 188 countries. It is composed of two institutions: 1) the International Bank for Reconstruction and Development (IBRD) and the International Development Association (IDA) (International Monetary Fund, n.d. (a)).2 "The IBRD aims to reduce poverty in middle--‐income and creditworthy poorer countries, while the IDA focuses exclusively on the world's poorest countries" (World Bank Group, 2012). The World Bank aims to meet its goal of poverty reduction by providing policy advice, research and analysis, and technical assistance to member countries and by lending money to developing countries for projects aimed at development. The IBRD lends to governments of middle--‐income and creditworthy low--‐income countries (World Bank Group, 2013 (b)). The IDA "provides interest--‐free loans-called credits- and grants to governments of the poorest countries" (World Bank Group, 2013 (b)). 2.4 The Structure of the IMF and the World Bank The IMF and the World Bank have a similar structure of governance. The IMF and World Bank are managed by 188 member countries. These member countries, or shareholders, are represented by a Board of Governors.3 Each member country appoints one Governor and one Alternate Governor. Typically, the position is held by the "country's minister of finance, governor of its central bank, or a senior official of similar rank" (World Bank Group, 2013 (a)). The Governors meet every twelve months at the Annual Meetings of the Boards of Governors of the IMF and World Bank Group. The Board of Governors is the highest decision--‐making body of the IMF and World Bank. However, while all powers are vested in the Board of Governors, with the exception of certain reserved matters, the Board of Governors delegates day--‐to--‐day decision making to the Executive Board (International Monetary Fund, 2013 (b)). The Executive Board is composed of a group of Executive Directors,4 who are appointed by member countries or by groups of countries, and a Managing Director who acts as the group's Chair. Most countries are grouped in constituencies 2 These institutions are part of a larger institution known as the World Bank Group. For information about the other components of the World Bank Group see World Bank Group, 2012. 3 If the country is a member of the IDA, then the appointed Governor and Alternate also serve on the Board of Governors of the IDA. 4 There are 24 Directors in the IMF and 25 Directors in the World Bank. 4 representing 4 or more countries, but large economies, such as the United States and Japan, have their own seat on the Board. Members of the Executive Board typically meet two to three times a week to oversee the business of the IMF and the World Bank. The Executive Board manages day--‐to--‐day operations under the leadership and guidance of the President, vice--‐president, management, and senior staff. 2.4 Quotas The IMF's resources are provided by its member countries through the payment of quotas. Each member country of the IMF and World Bank is assigned a quota, based broadly on its relative position in the world economy (International Monetary Fund, 2012, (a)). This quota then serves as the basis for formal decision--‐making power within the IMF and World Bank. For example, "the larger a country's quota in the IMF– determined broadly by its economic size – the more votes the country has, in addition to its 'basic votes,' of which each member has an equal number" (International Monetary Fund, 2012 (c)). So, each member of the Board of Governors has a weighted vote equivalent to its country's IMF quota plus the basic votes it is given. While each Director belonging to the Executive Board has a weighted vote equivalent to its constituency's combined IMF quota plus the basic votes. Something similar holds true in the World Bank. 2.5 Conditionality One of the main functions of both the IMF and the World Bank is to lend money to developing countries. The IMF typically lends money to countries specifically for addressing balance of payment problems5 while the World Bank lends money to countries more generally for economic development. Typically, disbursement of money is contingent on implementing specific economic policies that are meant to address the economic problems that initiated the country's request for a loan. At the same time, these measures are meant to safeguard IMF and World Bank resources by ensuring that the country's balance of payments and/or economy are strong enough to permit it to repay the loan (International Monetary Fund, 2012 (a)). The conditions and policies that loans are contingent on "depend on country circumstances. But the overarching goal is always to restore or maintain balance of payments' viability and macroeconomic stability, while setting the stage for sustained, high--‐quality growth and, in low--‐income countries, for reducing poverty" (International Monetary Fund, 2012 (a)). Typically, conditions have tended to include privatization and liberalization of the economy. Sometimes borrowing countries who are unable to repay the money they borrow are granted debt relief or reduction. Debt relief and reduction have also tended to be contingent on implementing specific economic policy conditions. 5 Balance of payment problems exist when a country's payments for imports are greater than the payments received for exports. IMF loans focus on problems of this sort. 5 3. The Moral Critique of International Financial Institutions In what follows, we will consider a variety of moral critiques of the IMF and World Bank. We begin by considering outcome based critiques and then continue by considering more process--‐based critiques of these institutions. 3.1 Outcome Based Worries Some of the most common and most plausible criticisms of the IMF and the World Bank concern the poor outcomes that their policies are purported to lead to. In what follows, we will explore outcome based critiques of (1) loan conditionality and (2) and international debt. 3.1.1 A Critique of Conditionality One of the central critiques of loan conditionality is that, even if well intentioned, the conditions attached to international loans granted by the IMF and World Bank have failed and sometimes have even had disastrous results, leaving countries less able to address the pressing problems that lead to their economic instability in the first place and, as a result, have left them less able to repay their loans. Consider the example of capital mobility. Joseph Stiglitz writes, "for the past couple of decades, the United States and the EU have pressed, with considerable success, for the liberalization of capital markets which enables investment to flow more freely around the world, arguing that this is good for international efficiency" (Stiglitz, 2006, p. 89) and "economic stability" (Stiglitz, 2006, p. 100). Stiglitz argues that free flow of capital is to the advantage of those in the developed world. It allows investors from developed countries to move money – which they have a significant amount of – around freely which in turn allows them to make high returns. However, he argues, the free flow of capital has not proved to be in the interests of developing countries who tend to lack capital. Unrestricted capital flows can have devastating effects on those who need capital. This is because capital tends to flow out of a country when a period of recession occurs, that is to say, precisely when a country needs it most (Stiglitz, 2006, p. 100). Just as countries need outside funds, the investors ask for it back. Without foreign capital, developing countries are less able to recover from a recession. This is evident when we consider the East Asian financial crisis. After the East Asian crisis, many countries including Thailand, Korea, and the Philippines turned to the IMF for financial assistance. In order to spur recovery, the IMF had, as part of its loan package, required the removal of all capital restrictions – restrictions placed on the flow of money into and out of a country. This, however, only exacerbated problems as investors pulled their money out of investments (that is, as capital flowed out of the countries). In contrast, Malaysia did not take an IMF loan and imposed capital restrictions in the form of an exit tax that could be (and eventually was) gradually lowered. The tax discouraged investors from pulling their money out of the country. In comparison to Thailand, who followed IMF 6 prescriptions closely, Malaysia, through use of capital restrictions, recovered "more quickly, with a smaller downturn, and with a far smaller legacy of national debt burdening future growth" (Stitglitz, 2006, p. 125). This is just one of many examples of how economic policy conditions have left countries with greater economic instability and lesser ability to pay back loans.6 Adam Przeworski and James Raymond Vreeland have reached similar conclusions, arguing that "if growth is the primary objective then IMF programs are badly designed" (Przeworski et. al., 2000, p. 402). Their research shows that the growth observed under IMF programs was lower regardless of the conditions under which countries participated . . . countries [that] remained under IMF programs even though they had decent reserves and low deficits . . . grew by 1.02% slower than countries which enjoyed the same conditions while not being subject to these programs. But even countries with low reserves and high deficits did better if they did not participate: their growth was 1.79% faster. Thus, while countries facing bad conditions grew slower, participation in IMF programs lowered growth under all conditions (Przeworski, 2000, p. 395--‐97). In short, countries grow much slower when they follow IMF conditions. An objection to this line of argument could be raised. Compliance with IMF loan conditions is often argued to be low.7 If this is true, then in many cases, it could be argued that IMF loans are not the cause of bad outcomes such as low growth. It could potentially be argued that the poor outcomes are the result of the lack of compliance with IMF loan conditions. Countries have failed to grow and reduce poverty, not because they have followed IMF loan conditions, but rather, because they have failed to do so. In response to this worry, Axel Dreher (2006) has shown that acceptance of IMF programs and conditions tend to lower growth by 1.5% points under full compliance. Michael Hutchison and Ilan Noly reach similar conclusions, arguing that IMF programs hurt growth, even after controlling for levels of compliance (Vreeland, 2006, p. 109). This suggests that even when countries fully comply with IMF loan conditions, they grow less than they would otherwise. 3.1.2 International Debt When developing countries borrow from the IMF and the World Bank they are obliged to pay it back. A number of popular critics, including NGOs8 and average citizens, have been critical of this requirement, arguing that the debt of the poorest countries ought to be forgiven. The central worry is that debt exacerbates poverty and worsens social conditions. This general worry takes two more specific forms. The first worry is that repayment of debt prohibits economic and social progress among the poorest countries and, in turn, promotes the violation of human rights. Paying back debt requires funds that could be used for other important purposes such as provision of social and public goods such as health care or efforts 6 On the failure of conditionality see Stiglitz, 2006, especially ch. 2. 7 For a brief discussion of this worry see Boughton (2003, p. 4). 8 The Jubilee Debt Campaign (http://www.jubileedebtcampaign.org.uk) is among the central NGOs that have been critical of international debt. 7 to alleviate local poverty and to stimulate the economy.9 Christian Barry argues that "high levels of debt can limit the capacities of countries' governments to provide social services necessary to ensure even a minimally adequate standard of living for their people" (Barry, 2011, p. 284). For example, Barry notes, "in 2000 Tanzania spent nine times more on debt service than on health, while 1.6 million lived with AIDS" (Barry, 2011, p. 285). For this reason, Barry concludes that the negative consequences of debt are also a concern from a human rights perspective. Servicing debt can undermine efforts to promote human rights satisfaction. One could object to this argument by noting that borrowing countries willingly entered into the loan with full knowledge of the terms of repayment. As result, it could be argued, borrowing countries owe repayment of the loan, even if it undermines human rights satisfaction within that country. This objection may not be fully compelling. One could argue in response that we cannot rightly be held to terms that violate or undermine our human rights. For example, even if someone genuinely promises to be your slave, it would not be morally appropriate to hold that person to his commitment, if it violates his human right to freedom or liberty. Similarly, even though borrowing countries promised to pay back the loan (under all conditions), it may not be morally appropriate to hold them to this commitment, if it undermines human rights satisfaction within that country. The second worry is that the current structure of debt promotes the incidence of oppressive and corrupt elites in the developing world (Pogge, 2004, p. 271). Traditionally, the IMF and the World Bank have not considered whether they are lending money to a democratic government, a dictator, or a corrupt government. They simply lend to the government that is in political power at the time.10 Pogge has argued that this policy is problematic for, at least, two reasons. First, it promotes borrowing by destructive leaders who can then use the money "to maintain themselves in power even against near--‐universal popular discontent and opposition" without having to suffer the burden of paying the loan back (Pogge, 2004, p. 272). For example, the current South African government has, since it came to power, "been paying off a debt of $22 billion lent to the apartheid regime, money that helped to prop up that regime" (Jubilee Debt Campaign, n.d. (b)). Second, the current process of debt "imposes upon democratic successor regimes the often huge debts of its predecessors"(Pogge, 2004, p. 272). Even if the money was originally lent to a dictatorial regime, so long as debt still exists at the time of its implementation, a newly implemented democratic regime owes repayment of the loan to the IMF and the World Bank. These fledgling democratic regimes are saddled with significant debt payments, which in turn leaves them less able to implement the economic and political reforms that are needed for economic 9 Christian Barry points out that "the negative social consequences, such as plummeting employment and impoverishment of the population, of financial crises in indebted middle--‐income countries such as Argentina and Turkey provide recent examples of this phenomenon" (2011, p. 284). 10 It is important to note that this practice is sanctioned under international law (Pogge, 2010, p. 49). 8 progress and stability, leaving the successor regimes less successful than they might otherwise be. Against these claims, it is commonly argued that debt is not the sole or even among the most important factors that lead to destructive leaders or failed regimes.11 Rather, it is argued, factors internal to the country itself, such as cultural or economic factors (such as poor economic policies) lead to such things. In response, one could acknowledge that internal factors often do play an important role in the creation of destructive leaders and failed regimes. Pogge's claim might simply be understood as the claim that internal factors are not the only factors that matter. External factors such as international debt can and often do play a role in the creation of destructive leaders and failed regimes. Moreover, it could be argued that external factors often shape internal factors. It is the internationally created incentive system, for example, that fosters a culture of corruption within a country and that, in turn, supports oppressive and dictatorial leadership within that country. 3.1.3 Moral Significance of Outcome Based Worries The sorts of poor outcomes – human rights violations, worsening of poverty, oppression and corruption – that have been associated with the IMF and the World Bank's policies can be argued to be morally problematic for at least two reasons. First, some thinkers, such as Jeremy Bentham and other Utilitarians, have argued that political institutions and policies ought to be structured so that they maximize well--‐being. It seems clear that the well--‐being of the poor is negatively affected by poor outcomes such as increased poverty and oppression in poor countries. Second, others such as Thomas Pogge argue that, these poor outcomes are indicative of a violation of a negative duty not to harm. In voting for politicians, who, through their greater political influence in such institutions, support and encourage the harmful policies that are implemented by the IMF and World Bank, individuals in developed countries are contributing to the harm of the international poor and thus violating their (negative) duty not to harm others. 3.2 Process Based Worries Some of the most prevalent and compelling criticisms of the IMF and the World Bank concern the processes by which they are operated and structured. In what follows, we will consider the criticism that the IMF and the World Bank suffer from a deficit of democracy. 3.2.1 The Deficit of Democracy 11 See for example, Risse's (2005) argument in favour of "the empirical thesis . . . that it is the quality of domestic institutions that primarily explains whether a country is rich or poor ('the institutional thesis')". 9 A central criticism of international financial institutions is that they suffer from a deficit of democracy. Critics have often argued that these organizations do not operate in a way that is consistent with core democratic values. The clearest examples of the deficit of democracy within the IMF and the World Bank are weighted voting and conditionality of loans. As already mentioned, in the IMF and the World Bank, votes are weighted by economic status. For example, in the IMF, the G--‐7 countries together have over 44% of the votes, the G--‐10 countries with Switzerland have just over 51%, with the US holding just over 17% of the total votes. In the IMF, this means that in a number of important categories of decisions such as financial policy revisions (including how its resources are used), constitutional revisions, and changes in quotas and membership, that require special majorities of 85%, the United States is the only single--‐country to retain veto power.12 Because of this voting structure, the United States and the 10 most developed countries are able to significantly shape and restrict the agenda of policy making in both the IMF and the World Bank. Because "little weight is given, for instance, to the voices and concerns of the developing countries," critics such as Stiglitz worry that weighted voting is not consistent with democratic values (Stiglitz, 2003, p. 12). There are a number of democratic values that are thwarted by the IMF and the World Bank's policies of weighted voting. The most fundamental value that weighted voting conflicts with is self--‐respect.13 To see why this is the case, consider what is wrong with the following argument for weighted voting within a country. Imagine a country where how many votes you have is contingent on how much you pay in income taxes. Insofar as you pay more in taxes you contribute more than others to the running of the country and, on this argument, this would justify your having more votes than others who paid less in income taxes. It is clear that in the domestic political case, this arrangement is morally objectionable. After all, as John Rawls has suggested, a country is not a monopolistic firm (Rawls, 1993, p. 264). The operations of the government are important to the interests and life prospects of all its citizens not just those who "contribute" more. This impact is broad in its scope: it shapes people's life prospects in many different areas. It is also, in a sense, 12 It has been suggested by the IMF that formal votes rarely take place at the Executive Board. Instead, decisions are made by consensus, where the IMF's Managing Director determines the consensus from his "sense of the meeting," taking into account support from the various executive directors and their respective voting shares, such that if an issue were to be put to vote there would indeed be the required majority. It seems then that, even if formal votes aren't taken, the weighted voting system strongly influences the decisions that result from the consensus formation process. Rapkin and Strand reach a similar conclusion (see 2006, p. 309). Moreover, when no consensus can be reached, decisions are made on the basis of a simple majority. Abbas Mirakhor, one of the longest serving IMF board members, has suggested that, currently, this happens more and more because there has been a decline in consensus building (see Chowla et. al., 2007). 13 For an argument regarding self--‐respect and its importance to the justification of democracy see Krishnamurthy (Forthcoming). 10 inevitable: typically, one cannot just pick up and leave one's country. While there is usually a right of exit in most countries, it is usually rather difficult to exercise this right. Given the large scale and the broadness in scope of the impact of the state on citizens' life prospects, it is important that each citizen's interests are taken into account equally. The scheme should distribute burdens and benefits as equally as possible. It would be disrespectful to ask some to bear great burdens while others benefit greatly, for it would suggest that some people's interests or prospects are not as important or worthy of consideration as others.' The only way to ensure that there is an opportunity for everyone's interests to receive genuinely equal consideration is to ensure that everyone has an equal say. Therefore, everyone ought to be given an equal say in the running and operations of the country that they are members of. A similar argument can be made in relation to the IMF and the World Bank (Krishnamurthy, Unpublished manuscript (b)). The economic policies associated with loans, as chosen by the IMF and the World Bank, have a significant impact on people's life prospects. How well a person's life proceeds in a variety of spheres of life, economic, political, social and cultural, is shaped to a significant extent by such institutions. Moreover, typically, their policies are not something that can be opted out of, at least not without great cost. The IMF and the World Bank are essentially the only lenders that offer loans for such large amounts to poor countries with unstable economies. Most countries that receive financial assistance from the IMF and the World Bank are in desperate need of such loans. For this reason, while they can opt out of IMF and World Bank policy, it could only be done so at great cost (i.e., at the loss of the loan). In this sense, international financial institutions are analogous to governments. Their policies affect large spheres of life including economic, political, social and cultural spheres. So, for reasons analogous to those above, it can be argued that the IMF and World Bank should distribute the burdens and benefits associated with its policies as equally as possible. It would be disrespectful to ask some (say, the poor) to bear great burdens while others (say, the rich) benefit greatly, for it would suggest that some people's interests or prospects are not as important or worthy of consideration as others.' In turn, the IMF and World Bank ought to ensure that genuinely equal consideration is given to the interests of all individuals whether they are the interests of those in developing or developed countries. The only way to do this is to give all members and their citizens an equal say in the operations of the IMF and the World Bank.14 Denying this would be inconsistent with foundational democratic values. The deficit of democracy is apparent in the IMF and World Bank's policy of loan conditionality as well. The economic policies associated with the IMF and the World Bank's loans are not chosen by the borrowing countries' elected officials; they are usually determined by economists who work for the IMF and the World Bank, who, in turn, are greatly influenced by the United States and other developed countries who have the greatest power over decision--‐making. Critics worry that 14 There are real questions about how exactly to ensure that all participations have an equally influential say. We will consider this issue in the final section of this chapter. 11 conditions make democratic processes difficult, for there is little opportunity for citizens of the borrowing countries (which tend to be developing countries) to influence which economic policies are pursued. A fundamental democratic value that is thwarted by conditionality is the value of self--‐determination or autonomy.15 Many philosophers have argued that individuals have a right to autonomy. This is to say, that individuals have a right to a way of life where they can make choices in ways that are consistent with what they value and identify with. As Thomas Christiano suggests, democracy can be thought "to extend the idea that each ought to be master of his or her life to the domain of collective decision making" (Christiano, 2006). The argument for democracy from the value of autonomy is twofold. First, each person's life is deeply affected by the larger social, legal, and cultural environment in which he or she lives. Second, only when each person has an equal voice and vote in the process of collective decision--‐ making will each individual have an opportunity to shape this larger environment in ways that are consistent with what she values and what she identifies with (Christiano, 2006). Therefore, an individual's right to autonomy can only be fully exercised when democracy is in place. Thus, insofar as individuals have a right to autonomy, they have a right to democracy. So, understood, the value of autonomy is not consistent with the practice of loan conditionality. In some countries, citizens have collectively decided, in the sense that there seems to be enough of an agreement among citizens, on social conditions or programs that require a high level of public spending. For example, the citizens of a country, say, Greece, might collectively decide on a system of health care and education (including higher--‐level education) that is publicly funded. Any significant reduction of public spending would conflict with this decision. To the extent that loan conditionality might require this type of significant reduction in public spending, it would conflict with Greek citizens' interest in being able to choose and to pursue ends and goals that are truly their own and that they identify with. As autonomous agents, Greek citizens have a right to choose their own particular path of development. To deny them this opportunity is to deny them the grounds for autonomy. So, for this reason, loan conditionality can be argued to be inconsistent with foundational democratic values because it thwarts citizens' right to autonomy (c.f., Krishnamurthy, Unpublished manuscript (a)). It is important to note that the arguments from self--‐respect and autonomy likely apply only in the case of sufficiently democratic countries. If a country is not sufficiently democratic, then its citizens may already lack the grounds for self--‐ respect. For example, an undemocratic regime may not take the interests of its citizens into genuinely equal consideration, perhaps ignoring the interests of the worst--‐off or those of certain ethnicities or cultural backgrounds. Similarly, if a country is not sufficiently democratic, then its citizens may already lack the ability to exercise their right to autonomy. They may lack the ability to collectively choose 15 For example, see Gould, 1988. Another argument for democracy that focuses on autonomy (in the Rawlsian sense) is developed in Krishnamurthy, 2012. 12 and pursue ends and goals that are truly their own such as public education.16 For instance, in a dictatorial regime, because they are the only ones who are able to influence the operations and structure of political institutions and policies, only those who are part of the regime itself (and not the people or citizens) may have such abilities. For these reasons, one could argue that the weighted voting and loan conditions that are imposed by the IMF and the World Bank in the case of insufficiently democratic countries would not conflict with citizens' sense of self--‐ respect or violate citizens' right to autonomy. The arguments from self--‐respect and autonomy simply may not apply to insufficiently democratic countries. Some might worry that this limitation poses a significant problem for the arguments from self--‐respect and autonomy. After all, many of the countries that participate in the IMF and World Bank and that do most of the borrowing might be considered insufficiently democratic. If this is right, then these two arguments cannot explain why weighted voting and loan conditionality are objectionable in relation to many of those countries that are participating in the IMF and World Bank. The arguments from self--‐respect and autonomy seem extremely limited in their relevance to the moral critique of the IMF and World Bank. In response, it could be argued that the arguments from self--‐respect and autonomy do have some implications for insufficiently democratic countries. First, it could be argued that allowing insufficiently democratic countries to participate in such institutions would not be consistent with citizens' sense of self--‐respect. If insufficiently democratic countries are permitted to participate and to make decisions in the IMF and the World Bank in ways that are not genuinely representative of their citizens' interests, then such participation would be undermining of those citizens' sense of self--‐respect. It would be undermining of their sense of self--‐respect because it would not allow for equal consideration of their interests within the IMF and World Bank. Second, it could be argued that granting loans of any kind to insufficiently democratic countries is itself inconsistent with citizens' right to autonomy. If the funds are used in ways that go against or are not consistent with the choices and aims of the people or are used to prevent people from choosing and implementing their own collectively chosen ends, then it would be a clear violation of individuals' autonomy--‐based right to democracy.17 In short, the arguments from self--‐respect and autonomy suggest useful limitations regarding whom should be included as members of good standing in institutions such as the IMF and World Bank. They suggest that insufficiently democratic states should not be included as members of good standing; they should not have decision--‐making and borrowing privileges. Weighted voting and loan conditionality are not the only areas where the lack of democracy is evident. As Richard Miller has aptly noted, the influence of the 16 Note that in Rawls's notation of a decent consultative assembly, which takes seriously and is responsive to the views and opinions of citizens, would likely be sufficiently democratic. For more on this see, Krishnamurthy 2012. 17 This discussion leaves open the question of whether genuinely benevolent dictators (who are responsive to the views and choices of the people) are sufficiently democratic. At least in theory, they could be. 13 United States over the IMF and the World Bank is both more subtle and pernicious than our previous discussion of weighted voting and loan conditionality highlights. First, as Miller notes, there is a "quasi--‐official rule that the World Bank's President must be a U.S. citizen nominated by the U.S. government" (Miller, 2010, p. 135). Second, there is routine interaction between the IMF and the World Bank and the United States Treasury. Quoting a recent study of the World Bank by Catherine Gwin, Miller writes, the United States is the only country that carries out detailed reviews of every bank proposal and the only one to maintain constant contact with the Bank through government officials, in addition to its representative to the board. The United States will question a prospective loan early in the preparation process, and during final deliberation of a loan proposal by the Bank's executive board, it will make comments designed to draw attention to general matters of concern in order to influence future lending (Miller, 2010, p. 135). Miller writes of similar occurrences at the IMF. During the East Asian financial crisis in 1997, South Korea sent an envoy to work out an IMF loan. 'I didn't bother going to the IMF,' the envoy subsequently recalled, 'I called Mr. Summer's office at the Treasury from my home in Seoul, flew to Washington and went directly there. I knew this was how this would get it done' (Miller, 2010, p. 136). What allows the United States to have such significant influence over the IMF and the World Bank? Miller argues that the United States uses its threat influence to shape the world trade regime through institutions such as the IMF and the World Bank. In particular, "fears due to the U.S. financial resources" are most influential, since the U.S. is the largest financial contributor to both the IMF and the World Bank. In addition to the United States's quota payments (which are the largest), the United States contributes in significant ways to both institutions. The IMF, for example, receives additional funding for its reserves from the United States when world liquidity requirements increase. The World Bank also gains access to capital markets within the United States upon its approval. For example, as Miller writes, when "the Bank sought to raise new capital in 1984, a U.S. Treasury official told the Bank's Vice President that failure to accommodate the U.S.'s emphasis on private funding of the energy sector in developing countries had led to the government's 'reviewing whether the Bank should continue to have access to U.S. capital markets'" (Miller, 2010, p. 135). The overarching power of the United States is an important concern for those who are committed to democratic values. First, a system which allows one country and its individuals to have more influence than any other country and its members is undermining of the self--‐respect of those who have less influence. Just as is the case with weighted voting, this arrangement is not consistent with their sense of self--‐respect because it fails to ensure equal consideration of their interests. Second, a system in which the U.S. is allowed to have superior influence in the IMF and World Bank is not consistent with autonomy. Through its superior influence, the United States is significantly more able, than other member countries, to shape the operations and the policies (e.g., the conditions that are part of loans) of the IMF and World Bank according to its own values and interests. This is not consistent with other countries' right to autonomy, since their ability to exercise their right to autonomy by influencing and shaping the policies and operations of the IMF and Bank would be significantly constrained. 14 Some might argue that, at least for instrumental reasons, American influence over and control of institutions such as the IMF and the World Bank are actually good things. It seems clear that we need economic stability – stability in growth rate, employment and prices – particularly because such instability is bad for the poor. Some like Robert Gilpin and Charles P. Kindleberger argue that countries are not likely to cooperate with one another in order to achieve stability. On their view, the creation of economic stability requires a powerful leader or a hegemon (Giplin 2001; Gilpin 2002; Kindleberger 1973). Through exercise of its power, the hegemon motivates countries to cooperate with one another, thereby imposing a stable and predictable economic order on the world. In support of this thesis, Kindleberger points to the worldwide depression in 1929. On Kindleberger's view, the world depression lasted so long and was so pervasive because there was no dominant economic power to contain the damage that was done and to take on burdens in the way of extending credit (playing the role of "lender of the last resort"), creating and maintaining a liberal trade regime, and establishing an international monetary system. In short, Kindleberger argues that the depression was "so deep and so long because the international economic system was rendered unstable by British inability and United States unwillingness to assume responsibility for stabilizing it" (Kindleberger, 1971, p. 292). This example is meant to show that in order for world economic stability to be achieved there must be a dominant economic power. So, in a similar vein, one might argue that in order to achieve the objective of economic stability, the United States, must exercise its power through the IMF and the World Bank. In response, one could argue, the United States, or any other dominant economic power for that matter, does not know what will lead to economic stability. Indeed, American involvement through the IMF and the World Bank in the economies of other countries has lead, in many cases, to serious economic instability. Take the case of Latin America. In the years from 1950--‐1980 Latin America's per capita income grew at 2.8% annually (Stiglitz, 2006, pp. 35--‐36). In the 1980's the United States dealt with its own inflation problems, causing it to raise its interest rates, which eventually passed 20% (Stiglitz, 2006, p. 36). These increased interest rates affected loans made to Latin American countries and prompted the Latin American debt crisis of the early 1980's. Mexico, Argentina, Brazil, and others defaulted on their loans. During this time, "Latin American economic policies changed dramatically, with most countries adopting Washington Consensus policies" (Stiglitz, 2006, p. 36), a set of policies determined by Washington based institutions – the IMF, the World Bank, and the United States Treasury – to be the right policies for growth and development. Latin American countries needed to borrow money from the IMF and the World Bank, and the Washington Consensus became the basis of the policies upon which IMF and World Bank loans were conditional. While countries such as Argentina, who thoroughly adopted the Washington Consensus policies, did resume growth and restore price stability, this was only for a short amount of time. Stiglitz writes, "growth was not sustainable . . . Growth was to last only a short seven years, and was to be followed by recession and stagnation. Growth for the decade of the 1990's was only half what it had been in the decades prior to 1980" (Stiglitz, 2006, p. 36). This example illustrates that the 15 policies endorsed by the United States as part of the Washington Consensus did not lead to long--‐term economic stability and in fact seemed to elicit economic instability over the long run. The East Asian crisis is another important example of how United States involvement seems to have precipitated economic instability. Stiglitz writes, "the IMF and the US Treasury believed, or at least argued, that full capital liberalization would help the region [East Asia] grow even faster. The countries in East Asia had no need for additional capital, given their high savings rate, but still capital account liberalizations was pushed on these countries in the late eighties and early nineties. I believe that capital account liberalization was the single most important factor leading to the crisis" (Stiglitz, 2003, p. 99). Typically, the IMF and the World Bank, led by the United States, have argued that capital liberalization promotes economic stability. As we have already discussed, Stiglitz is very sceptical of this claim because he believes that full capital liberalization leaves developing countries open to the whims of foreign investors, which does not support economic stability, since money often leaves countries just as they desperately need it. If Stiglitz is right and capital liberalization was a central cause of the East Asian crisis, then, insofar as the United States pushed full capital liberalization, it seems clear that actual United States dominance is at least partially responsible for the onset of the crisis.18 This and the last example are in direct contradiction to Giplin and Kindleberger's claim that a dominant economic power will lead to economic stability.19 3.2.2 Moral Significance of Process Based Worries The previous discussion illustrates the complexity of the deficit of democracy within international financial institutions. The lack of democracy in international financial institutions is of particular significance for those who hold that being sufficiently democratic is a necessary requirement of just political institutions. For example, Meena Krishnamurthy (2012; Forthcoming) argues that democratic decision--‐ making processes are required by Rawls's theory of justice. If justice requires something similar at the international level, and the IMF and the World Bank fail to meet this requirement, then it follows that the IMF and the World Bank are unjust. 18 As Dani Rodrik's work suggests (for discussion of his work, see below), the reason for the United States's failure may be that they lacked local knowledge and local expertise of Argentina and East Asia, both of which, on Rodrik's view, are essential to short and long--‐term growth and development. 19 Historically, there has been some scepticism regarding the value of democracy in the international sphere. There are different ways of cashing this argument out. Some might wish to argue that international financial institutions are not analogous to the institutions that are part of the domestic basic structure and, in turn, that the analogy between domestic arguments for democracy and global ones fails. But, it is difficult to fill this worry out plausibly. The onus is on the sceptic to show where the analogy fails. Arash Abizadeh (2007) makes similar claims regarding the analogy between domestic and international distributive justice. 16 4. Proposals for Correcting the Moral Flaws of the IMF and World Bank Given that the IMF and the World Bank arguably suffer from a number of moral flaws, we must consider whether and how these can be overcome. There are three ways of responding to these moral failings: we can either (1) dismantle or eliminate the IMF and World Bank; (2) reform the IMF and the World Bank to deal with the specific problems that have been outlined; or (3) to take up more general reforms that go beyond mere changes in IMF and World Bank policy and structure. In what follows, we will consider these options in more detail. 4.1 Elimination of the IMF and World Bank Walden Bello argues that the crisis faced by the IMF and the World Bank is systemic and for this reason "is not one that can be addressed by mere adjustments in the system, for these would be merely marginal in their impact or they might postpone a bigger crisis" (Bellow, 2004, p. 107). Instead, Bello believes that we should work to eliminate or at least drastically scale back the power of the IMF and the World Bank. For example, he suggests that we could reduce the power of the IMF by turning it into a research agency, whose primary function would be to monitor the exchange rates of international capital flows. Alternatively, he also suggests that we could turn the IMF and the World Bank into a set of actors that co--‐exist with and are checked by other international institutions and agreements, and regional groupings. This option would require strengthening a diverse range of other actors, such as regional groups and the United Nations Conference on Trade and Development (UNCTAD). In the end, dismantling the IMF and the World Bank may not be the best way of overcoming their moral failings. There is an important need for some coordination of multinational activity, since, in the modern world, there are deep and unavoidable economic and financial interdependencies among the world's people. For example, as Iris Marion Young notes, "a change in the value of currency or interest rates within one country often has ripple effects on the financial markets of the whole world. Commodity prices on the world market are determined by the interactions of many agents across borders" (2004, pp. 247--‐248). Given their impact on individuals' life prospects, we will also need to establish and implement principles and standards of justice to govern international economic and financial interactions. These considerations support some kind of centralized decision--‐ making in the areas of economics and finance through institutions such as the IMF and the World Bank is necessary. 4.2 Reform of the IMF and World Bank If institutions such as the IMF and World Bank are necessary, then we must implement specific policy or structural changes within the IMF and World Bank to 17 overcome the specific moral failings that have been identified. In what follows, we will consider some options. 4.2.1 Improving the Effectiveness of Loans As discussed in section 3, a central criticism of loan conditionality is that it leads to poor outcomes. Countries that tend to take up and to adhere to IMF and World Bank loans tend to experience less growth and greater poverty than those that do not. Dani Rodrik has suggested that economic prosperity, growth, and development are not things that can be imposed by developed countries, through policies such as conditionality, on developing countries. Rodrik argues while "market--‐based incentives . . . competition and macroeconomic stability are essential everywhere", there is no one size fits all plan for development, since the actual policy content of these general principles must be determined in a country's specific settings (Rodrik, 2001, p. 29; Birdsall, et. al., 2005, p. 9.). Rodrik argues, to be successful, plans for economic reform must be tailored to "domestic realities" and be based on local knowledge and local expertise. In support of these claims, Rodrik and Birdsall and colleagues, point out that countries that adhered most strictly to orthodox reform agendas, under the authority of the IMF and the World Bank, for example, Latin American countries, have not done well, while almost all successful cases of development in the last fifty years have taken up more creative and unorthodox reforms, as in South Korea, Taiwan, China, India, Vietnam, and Mauritius (Rodrik, 2001; Birdsall et. al, pp. 9--‐10). For instance, China and Mauritius successfully combined their emphasis on state regulation with unique measures of market liberalization. Thus, Birdsall and colleagues conclude, "the secret of economic growth lies in institutional innovations that are country--‐specific, and that come out of local knowledge and experimentation" (Birdsall, et. al., p. 10). All of this suggests that the G--‐7 is not (and has not been) in a position to determine which path to economic progress is best for developing countries to pursue. Thus, if economic progress is to be made and economic stability is to be guaranteed in developing countries, then the IMF and the World Bank must involve on the ground experts, that is, individuals from borrowing countries, in decisions and plans about which policies ought to be implement as part of the borrowing country's loan packages. 4.2.2 Improving the Structure of Debt One of the main criticisms of international debt raised by Pogge is that countries that receive loans often suffer from repeated cycles of oppression and corruption. One obvious solution is to simply stop lending to regimes that are known to be corrupt, oppressive or dictatorial. If there is no financial gain to be had by overthrowing a popular government, for example, then there will be less incentive to attempt a coup. This still leaves open the question of what is to be done in the cases where loans have already been granted to such countries. Should newly instated 18 democratic regimes be saddled with the debt of previously undemocratic regimes? It also leaves open the issue of how to deal with debt when its service might exacerbate conditions of poverty and economic instability. In response to public criticism of international debt, the IMF and the World Bank launched the Heavily Indebted Poor Countries (HIPC) Initiative in 1996. The aim of this program is to ensure that no poor country faces a debt burden that it cannot manage (International Monetary Fund, 2013 (a)). In 2007, the HIPC Initiative was supplemented by the Multilateral Debt Relief Initiative (MDRI). The MDRI allows for 100 percent relief on eligible debts by the IMF and the World Bank for countries completing the HIPC Initiative process. The process is a two--‐step process. "Countries must meet certain criteria, commit to poverty reduction through policy changes and demonstrate a good track--‐record over time. The Fund and Bank provide interim debt relief in the initial stage, and when a country meets its commitments, full debt--‐relief is provided" (International Monetary Fund, 2013 (a)). The response to this initiative is largely critical. Critics are concerned that debtor countries are required to meet a set of "conditions" selected by the IMF and the World Bank. They also point to the sorts of worries that we discussed in relation to the IMF and World Bank's more general policy of loan conditionality. In line with these worries, the Jubilee Debt Campaign, one of the most active NGOs on this issue, argues that there should be 100% unconditional cancellation of 'unpayable' debts, which a country cannot afford whilst meeting basic human needs, and 'illegitimate' debts, which arose from unfair or irresponsible lending (Jubilee Debt Campaign, n.d. (a)). In contrast, Christian Barry suggests that imposing certain conditions on debt relief might be morally permissible. Recall, Barry suggests that international debt among the poorest countries can have negative consequences for human rights. He suggests, if the additional resources that are saved as a result of debt forgiveness are spent on restoring public services and infrastructure in health, for example, then debt relief may contribute significantly to human rights satisfaction within that country (Barry, 2011, p. 291). However, there is no necessary connection between debt relief and the satisfaction of human rights. A country could easily choose to spend the additional resources on something other than what would contribute to human rights satisfaction. For example, a country could use the funds to repress the rights of minorities or support an undemocratic regime. So, Barry argues, that one way to ensure that forgiveness of debt works toward human rights satisfaction is to make it contingent on the debtor country having a specific human rights status. For example, he argues that it might be contingent on "human rights achievements (for example, the extent to which the human rights of those living within its territory are fulfilled) and what might be called its human rights efforts (for example, the extent to which it implements, or shows evidence that it will implement in the future, a plan oriented towards fulfilling the human rights of those living in its territory)" (Barry, 2011, p. 292). Forgiveness of debt might also be continent on earmarking some of the additional resources for policies aimed at furthering the satisfaction of its citizens' human rights. 19 4.2.3 Reforming Weighted Voting Weighted voting has been criticized for being insufficiently democratic. In response to this criticism, the World Bank and IMF have committed to increasing the votes of countries to more accurately represent the economies of the world. For example, under the new proposal, China would have the third most votes after the United States and the United Kingdom. However, in order to genuinely overcome the deficit of democracy within the IMF and World Bank, mere increases of votes to reflect economic progress are insufficient. Even if China is given more votes, there would still exist a system where some countries (namely, the economically strongest) have more of a say than other countries in significant matters of mutual concern. As suggested earlier, this sort of arrangement would not be consistent with the self--‐respect of all citizens. In particular, it would be undermining of the self--‐respect of citizens in countries with weak economies who have fewer votes. Another solution to the problem of the democracy deficit is for each country to have a Director, either directly elected by a country's citizens or appointed by an elected official, with each Director having an equal amount of votes. This would ensure that all individuals in all member countries (rich or poor, economically strong or weak) play an equally influential role in IMF and World Bank decision--‐ making and that their interests are given equal consideration. One worry is that this proposal would give countries, such as the Maldives, with little population as much of a say over the operations of the IMF and World Bank as countries, such as India, with very large populations. One way to correct for this problem would be to grant countries extra votes in proportion to their population. This could be argued to be a means of ensuring that the interests of all individuals are genuinely given equal consideration and hence would be consistent with the value of self--‐respect. One worry that arises in relation to this proposal concerns feasibility. If large contributors to the IMF and the World Bank such as the United States no longer (formally) have central control over these institutions, then they may not be willing to continue to fund the IMF and the World Bank. Without these funds, the IMF and the World Bank may not be able to continue to operate. Without these institutions, countries in need of finances for economic progress would have no option for borrowing. This would be a significant problem. The solution to this matter is not obvious. One option is to compromise on democratic values and to allow countries such as the United States to continue to control and to have significant influence over the operations and policies of the IMF and World Bank. This is not a morally favourable option, however, since as we have already discussed, the current system, which is led by the United States, has led to continued impoverishment and inhibition of social and economic progress in poorer countries. Another option might be to follow Bello's suggestion and to dismantle international financial institutions and, in their place, to support the building of regional financial institutions that might be more hospitable to democratic values and, potentially, to poverty alleviation. This option is discussed below. There are also questions about undemocratic countries and the weight their votes should be given. Given the arguments discussed earlier, one might conclude 20 that weighted voting is permissible in the case of undemocratic countries. After all, as argued earlier, the arguments from self--‐respect only hold in the case of sufficiently democratic countries. In undemocratic countries, citizens do not play a distinct and meaningful role in politics. Consequently, one could argue that giving less weight to the votes of undemocratic countries would not thwart the citizens' interest in self--‐respect in the way that it would with democratic countries. If this argument is right, then one might conclude, as was suggested earlier, that we should exclude such countries from participating in international financial institutions altogether. There is at least one reason against excluding insufficiently democratic countries from international financial institutions altogether: those who are most in need of being included and participating in international financial institutions (and perhaps in international decision--‐making in general) are those individuals who tend to live in undemocratic countries. The interests of these individuals are profoundly affected by decisions that take place at the international level. Moreover, excluding such countries altogether would punish the citizens of these countries, citizens who tend to be impoverished and are already disenfranchised, and not the leaders, who should likely be the targets of such punishment. In short, one could argue that it makes little sense to have a citizen barred from having her interests represented equally in international institutions because the leadership under which she lives is tyrannical or undemocratic. Though Daniel Weinstock (2006) is concerned with international institutions in general, he makes a suggestion that is well worth considering in relation to undemocratic countries and their role in the IMF and the World Bank. Taking the domestic sphere as his starting point, Weinstock notes that democracies contain a number of disenfranchised people, such as children and others who are judged to be incompetent. "Though these people cannot vote, their interests are nonetheless represented by such institutions as youth protectors and public curators" (Weinstock, 2006, p. 15). Weinstock suggests that something similar could be pursued at the international level. He suggests that there should be "a global democratic sphere in which people who cannot select their own representatives are appointed trustees who ensure that decisions made at the global level take proper account of their interests" (Weinstock, 2006, p. 15). As Weinstock himself acknowledges, this proposal raises at least two further questions. First, is the question of how these trustees should be chosen: on the basis of what procedure should trustees be appointed? Second, and related, there is the question of accountability: how can we ensure that those who are appointed will represent the interests of their people? These questions will have to be addressed before Weinstock's proposal can be appropriately instituted. 4.3. Moving Beyond the IMF and the World Bank One might argue that any measures to overcome the deficit of democracy are unlikely to be effective. As was suggested above, informal power dynamics play a significant and influential role in the operations and policies of the IMF and World Bank. As a result, mere changes in the formal procedures and policy, such as voting 21 structures of the IMF and World Bank might be unlikely to result in real change (that is, change towards being more genuinely democratic). If this is correct, then more general reforms that go beyond mere changes in IMF and World Bank policy and structure are necessary. In what follows, we will consider some possible routes for more general reform. 4.3.1 Economic Equality as a Means of Genuine Reform As Miller's arguments work to illustrate, mere changes in the formal structures and policies in the IMF and World Bank may not work to overcome the deficit of democracy within such institutions. Even if all countries were given an equal share of votes, the United States could still influence policy through the informal mechanisms that are described by Miller. So, a further suggestion is that the deficit of democracy can be overcome in the IMF and the World Bank only after egalitarian measures in the international economy have been taken and there is greater economic equality among countries. Differences in economic wealth seem to result in differences in political influence: rich countries tend to have more power, formally and informally, within the IMF and the World Bank than poor countries.20 For this reason, egalitarian measures in the economy may be necessary to fully overcome the deficit of democracy within the IMF and World Bank. If there were no longer a concentration of cash in certain groups, that is, if there were rough economic equality between countries participating in the IMF and the World Bank, then there would likely be rough equality in the use of political influence and power. For example, the United States would no longer posses the economic grounds for its threat--‐power. If participating countries have more equal political influence and power within international financial institutions and these countries are themselves sufficiently democratic, then the individuals within them will be ensured that their interests are given equal consideration and that they will be able to exercise their right to autonomy sufficiently. If this is correct, then these claims strongly support egalitarian measures, in the international economy.21 4.3.2 Regional Financial Institutions Even if egalitarian measures in the international economy are taken, it will take some time for countries to reach a level of international economic equality that is sufficient for the genuine expression of democratic values in international financial institutions. So, the question arises, what ought we do in the mean time? After all, poorer countries will still need to borrow money for economic progress and stability. One option is to establish regional financial institutions. For example, as 20 Gould (2004, p. 215) briefly makes a similar suggestion. 21 One option might be to implement an international difference principle, which would work to distribute wealth so that it maximizes the benefits of the worst off. Rawls himself is adamantly against an international difference principle. See Rawls, 2002, pp. 116--‐118. In contrast, Kok--‐Chor Tan (2004) argues in favour of implementing a global difference principle. 22 an alternative to the IMF and the World Bank, Hugo Chavez, the President of Venezuela, tried to establish the Banco del Sur (the Bank of the South), a development bank for and funded by Latin American countries. On the one hand, even within regions, there are significant differences in the economic status of countries. In South Asia, India is a significant economic power in comparison to Bangladesh, for example. In Latin America, Mexico is of significantly greater economic status than Bolivia and Nicaragua. So, one worry is, because of these significant differences in economic status, regional institutions are likely to face many of the problems, relating to the democracy deficit, that international financial institutions do. However, on the other hand, because countries within Latin America are more likely to have similar and joint interests – because of somewhat similar geographic locations, cultures, languages, economies, etc. – it seems that the interests of all Latin American countries are more likely to be met by regional institutions such as the Bank of the South than by international institutions such as the IMF and the World Bank. Moreover, economic inequalities within regions, such as Latin America, seem to be significantly less than across regions – less than, say, those between Latin America and North America or Europe. In turn, though regional institutions are likely to face some problems, they seem much more hospitable to democratic values than international financial institutions. Moreover, insofar as regional financial institutions would be aimed at fostering economic stability and growth within their particular region and would be more likely to possess local knowledge and expertise, it may be that such institutions will work better to foster growth and stability. A central worry that arises in relation to regional banks is that in certain regional areas, such as sub--‐Saharan Africa, there may be insufficient capital to finance such institutions. It is perhaps for this reason that the current African Development Fund22 is funded by both African and non--‐African countries, with the United States and Japan being among the largest financial contributors.23 This problem, however, will not apply to all regions equally and so regional banking may still be workable in some specific regional cases. When regional institutions are unworkable, another promising option may be for countries to borrow from commercial banks. This solution poses its own problems, however. Typically, the IMF and the World Bank give loans to developing countries at rates far below those available in the commercial market. This practice is of clear advantage to poor countries. Since the main goal of commercial banking is to make a profit, unlike the IMF and the World Bank, commercial banks will be unlikely to give loans at below market interest rates. This is problematic for borrowing countries that may not be able to make payments at higher interest rates and, in turn, may not be able to qualify for loans from commercial banks in the first place. 4.3.3 Reforming Loan Conditionality 22 The main goal of the African Development Fund is to reduce poverty in Regional Member Countries by providing loans and grants. 23 c.f., African Development Group Bank (n.d.). 23 Loan conditionality has been argued to be objectionable because it leads to poor outcomes and conflicts with individuals' interest in being autonomous. One way of reforming loan conditionality so that it avoids these worries is to implement outcome--‐based conditionality. This type of conditionality can ensure repayment of loans without requiring borrowing countries to take up specific policies.24 Under this scheme, financing would be conditional on the borrowing country meeting certain desired objectives or outcomes rather than implementing specific policies. These outcomes would be negotiated with the IMF and the World Bank. They would be mutually decided upon by both lender and borrowing countries. Borrowing countries would play an equal role (equal to lender countries, that is) in deciding which outcomes should be aimed at. Moreover, policy content would be left up to borrowing countries to decide on their own (Khan et al, 2001, p. 25). Only the desired outcomes would have to be agreed upon by borrowing countries and the IMF and World Bank staff, not the mechanisms that lead to the outcomes. This would give countries greater room to design their own economic policies, while also providing countries with an incentive to implement appropriate policies, that is, policies which will lead to certain desired (and negotiated) outcomes. Examples of appropriate outcomes might include, financial support being contingent on reaching certain levels of growth, inflation, or net international reserves, or reductions in balance of payments problems, and so on (Johnson, 2005, p. 20). Outcome based conditionality would be an appropriate means of overcoming the deficit of democracy within the IMF and World Bank because it is more consistent with individuals' right to autonomy. It allows citizens in developing countries to choose and implement their own paths to development (which may involve public funding of various industries, for example). It would also would be more likely to successfully promote economic development because, following Rodrik's view about what leads to economic development, it would give local expertise and knowledge a central place in choosing the appropriate route to development. This sort of approach could work in relation to Barry's suggestion about granting debt relief on the basis of human rights satisfaction. In this case, outcomes would consist of human rights related outcomes and countries could decide on their own about how to meet these. Outcome based conditionality could potentially be compatible with lending to undemocratic countries as well, so long as the outcomes are also agreed to by trustees that are appointed to represent the country. Such an approach is not without problems, however. For example, some difficulties may arise in implementing outcome--‐based conditions. First, outcomes such as an increase in growth (in GDP or PPP), or reduction of balance of payment problems, etc. will take time to meet and will likely not be able to be assessed in periods less than a year (Johnson, 2005, p. 20). For this reason outcome based conditions might be more difficult to implement in the case of short--‐term loans. Second, deciding when to disburse money may be difficult. As Khan et. al. note, 24 Others have advocated something similar. Birdsall et. al., 2005, p. 11 makes brief mention of outcome based conditionality. More detailed discussion of outcome based conditionality can be found in Johnson, 2005 and Khan et. al., 2001, pp. 25--‐28. 24 there can be some difficulties in assessing whether an outcome was not met because of a country's bad policies or exogenous factors not under their control (Khan et. al. 2001, p. 26). So, evidence will need to be analysed carefully in order to determine whether outcome targets were missed because of exogenous factors or because the countries' policies came up short (Khan et. al. 2001, p. 26). If it is the former, then there may be a case for a waiver and the country could continue to receive funding. 4.3.6 The Role of Social Movements in Reform International social movements have an important part to play in the achievement of the various goals that have been described as part of reforming the IMF and World Bank. An international social movement is an informal group of individuals, from many countries (developed and developing countries), who work together to achieve certain multinational goals, political and/or social. The goals might mainly be goals within each country, so long as they are part of or are steps to achieving some predominant multinational goal. On Richard Miller's view, examples of international social movements include the "international bunch of people who bash Bush, have opposed the Iraq war and occupation, seek to relieve inequities and burdens of globalization, call for more action against international climate change, or are concerned that what governments do to relieve poverty is too little or the wrong sort of thing" (Miller, 2006, p. 511). Generally, governments are sensitive to and are often swayed by public opinion. For example, as Miller notes, in the Vietnam era, "in the Pentagon Papers, outraged public opinion ranks with the provocation of Chinese or Russian intervention as the only reasons not to kill lots more Vietnamese in pursuit of victory" (Miller, 2006, p. 511). This suggests that public opinion, as expressed through a social movement, can have significant influence over the actions of governments. International social movements can have a similar influence in relation to reforming the IMF and the World Bank. Bello, for example, argues that the main aim of international social movements should be the derailment of any further actions by institutions such as the IMF and the World Bank.25 They ought to focus their energies on preventing agreements from coming about in any areas now being negotiated or about to be negotiated in the IMF and the World Bank (Bello, 2004, p. 110). Presumably this would include preventing agreement on new issues of governance within these institutions and the negotiation of loan packages. Alternatively, for those who do not hold that international financial institutions should be dismantled, international social movements could work to encourage greater international economic equality. Members of international social movements within the most developed countries can work together to encourage national economic powers to take up internationally egalitarian measures. Furthermore, members within these countries could encourage the correction of the current institutional structure by supporting debt relief (perhaps contingent upon human rights conditions) for the poorest countries, and, once sufficient economic 25 Bello makes this suggestion in relation to the WTO, but it is clear that such a suggestion can be extended to the IMF and the World Bank. 25 equality exists, reform of quotas/voting powers and loan conditionality more generally within the IMF and World Bank. Works Cited African Development Bank Group, n.d. "Japan," http://www.afdb.org/en/topics--‐and--‐sectors/topics/partnerships/non--‐regional--‐ member--‐countries/japan/ (accessed March 2013) Abizadeh, Arash. 2007. "Cooperation, Pervasive Impact and Coercion: On the Scope (not Site) of Distributive Justice." Philosophy and Public Affairs 35(2): 318--‐ 358. Barry, C. 2011. "Human Rights Conditionality in Sovereign Debt Relief." Journal of Political Philosophy 19(3): 282--‐305. Bello, W. 2004. Deglobalization: Ideas for a New World Economy. New York: Palgrave MacMillan. Birdsall, N. Rodrik, D. and Subramaniam, A. 2005. "If Rich Governments Really Cared about Development," Unpublished Paper. http://www.acp--‐eu--‐ trade.org/library/files/RODRIK--‐BRIDSA--‐SUBRAMANIAN_EN_what--‐rich--‐can--‐ do_0405_ICTSD_If--‐rich--‐governments--‐really--‐cared--‐about--‐development.pdf (accessed February 2013) Boughton, J. 2003. "Who's in Charge: Ownership and Conditionality in IMF Supported Programs," IMF Working Paper, pp. 1--‐24. Chowla, P., Oatham J., Wren, C. 2007. "Bridging the Democracy Deficit." http://www.brettonwoodsproject.org/art.shtml?x=549743 (accessed February 2013) Christiano, T. 2006. "Democracy." In The Stanford Encyclopedia of Philosophy. Edward N. Zalta (ed.) http://plato.stanford.edu/archives/fall2006/entries/democracy/ (accessed February 2013) Dreher, A. 2006. "IMF and Economic Growth: The effects of Programs, Loans, and Compliance with Conditionality." World Development 34(5): 769--‐788. Gilpin, R. 2001. Global Political Economy: Understanding the International Economic Order. Princeton: Princeton University Press. 26 Gilpin, R 2002. "The Rise of American Hegemony." In Two Hegemonies. Patrick Karl O'Brien and Armand Clesse (eds.), pp. 165--‐182. Aldershot, ENG: Ashgate Publishing. Gould, C. 2004. Internationalizing Democracy and Human Rights. Cambridge: Cambridge University Press. Gould, C. 1988. Rethinking Democracy: Freedom and Social Cooperation in Politics, Economics and Society. New York: Cambridge University Press, 1988 International Monetary Fund. 2013 (a). "Debt Relief Under the Heavily Indebted Poor Countries (HIPC) Initiative." http://www.imf.org/external/np/exr/facts/hipc.htm (accessed February 2013) International Monetary Fund. 2013 (b). "IMF Members' Quotas and Voting Power, and IMF Board of Governors." http://www.imf.org/external/np/sec/memdir/members.aspx (accessed February 2013) International Monetary Fund. 2012 (a). "Fact Sheet: IMF Conditionality," http://www.imf.org/external/np/exr/facts/conditio.htm (accessed February 2013) International Monetary Fund. 2012 (b). "IMF Quotas", http://www.imf.org/external/np/exr/facts/quotas.htm (accessed February 2013) International Monetary Fund. 2012 (c). "What is the IMF?" http://www.imf.org/external/pubs/ft/exrp/what.htm (accessed February 2013) International Monetary Fund. n.d. (a). "Cooperation and Reconstruction," http://www.imf.org/external/about/histcoop.htm (accessed February 2013) International Monetary Fund. n.d. (b). "Our Work." http://www.imf.org/external/about/ourwork.htm (accessed February 2013) Jubilee Debt Campaign. n.d (a). "Drop the Debt!" http://www.jubileedebtcampaign.org.uk/?lid=99 (accessed February 2013) Jubilee Debt Campaign. n.d (b). "Why should we drop the debt?" http://www.jubileedebtcampaign.org.uk/13720Why3720should3720we3720drop 3720the3720debt373F+2675.twl (accessed February 2013) Khan, M. and Sharma, S. 2001. "IMF Conditionality and Ownership of Programs," IMF Working Paper No. 1/142. http://www.imf.org/external/pubs/ft/wp/2001/wp01142.pdf (accessed February 2013) 27 Kindleberger, C. 1973. The World in Depression 1929--‐1939. London: The Penguin Press. Krishnamurthy, M. Forthcoming. "Completing Rawls's Arguments for Equal Political Liberty and its Fair Value: The Argument from Self--‐Respect." Canadian Journal of Philosophy. Krishnamurthy, M. Unpublished manuscript (a). "Economic Policy Conditionality: Theory and Practice." Krishnamurthy, M. Unpublished manuscript (b). "Against Weighted Voting in the IMF and Bank." Krishnamurthy, M. 2012. "Reconceiving Rawls's Arguments for Equal Political Liberty and its Fair Value: On our Higher--‐Order Interests," Social Theory and Practice, 38.2: 258--‐278. Miller, R. 2006. "Global Institutional Reform and Global Social Movements: From False Promise to Realistic Hope," Cornell International Law Journal 39: pp. 501--‐14. Miller, R. 2010. Internationalizing Justice: The Ethics of Poverty and Power. Oxford: Oxford University Press. Johnson, O. 2005. "Country Ownership of Reform Programs and the Implications for Conditionality," G24 Discussion Papers No. 35 http://www.g24.org/TGM/TGM/ojohnson.pdf (accessed February 2013) Peet, R. 2009. Unholy Trinity: the IMF, World Bank and WTO, 2nd edn. New York: Zed Books. Pogge, T. 2004. "'Assisting' the Global Poor." In The Ethics of Assistance: Morality and the Distant Needy. D. Chaterjee (ed.), 260--‐279. Cambridge: Cambridge University Press. Pogge, T. 2005. "Introduction: International Institutions and Responsibilities," Metaphilosophy 36 (1): 1--‐2. Pogge, T. 2010. Politics as Usual, Cambridge: Polity Press. Przeworski A. and Vreeland, J. 2000. "The Effect of IMF Programs on Economic Growth," Journal of Development Economics 62: 385–421. Rawls, J. 1999. A Theory of Justice, 2nd edn. Cambridge, MA: Belknap Press of Harvard University Press. 28 Rawls, J. 2002. The Law of Peoples. Cambridge, MA: Harvard University Press. Rawls, J. 1993. Political Liberalism. New York, Columbia University Press. Rapkin, D. and Strand J. 2006. "Reforming the IMF's Weighted Voting System," The World Economy 29 (3): 305--‐324. Risse, M. 2005. 'How Does the Global Order Harm the Poor?', Philosophy & Public Affairs 33. 4: 349–376. Rodrik, D. 2001. "The International Governance of Trade: As if Development Really Mattered," United Nations Development Programme. http://www.wcfia.harvard.edu/node/587 (accessed February 2013) Stiglitz, J. 2006. Making Globalization Work. New York: W.W. Norton & Company. Stiglitz, J. 2003. Globalization and Its Discontents. New York: W.W. Norton & Company. Tan, K.C. 2004. Justice Without Borders. Cambridge: Cambridge University Press. Vreeland, J. 2006. The International Monetary Fund: Politics of Conditional Lending, New Edn. New York: Routledge Weinstock, D. 2006. "The Real World of Global Democracy," Journal of Social Philosophy 37 (1): 6--‐20. World Bank Group. 2012 "About Us --‐ What We Do." http://web.worldbank.org/WBSITE/EXTERNAL/EXTABOUTUS/0,,contentMDK:201 03838~menuPK:1696997~pagePK:51123644~piPK:329829~theSitePK:29708,00. html (accessed February 2013) World Bank Group. 2013 (a). "About Us – Leadership – Board of Governors," http://web.worldbank.org/WBSITE/EXTERNAL/EXTABOUTUS/0,,contentMDK:208 73632~menuPK:8336903~pagePK:51123644~piPK:329829~theSitePK:29708,00. html (accessed February 2013) World Bank Group. 2013 (b). "About Us – Who We Are," http://web.worldbank.org/WBSITE/EXTERNAL/EXTABOUTUS/0,,contentMDK:200 46292~menuPK:1696892~pagePK:51123644~piPK:329829~theSitePK:29708,00. html (accessed February 2013) | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Draft version. Please cite published version: McClure, Emma. (2020). "Escalating Linguistic Violence: From Microaggressions to Hate Speech." In Microaggressions and Philosophy, edited by Lauren Freeman and Jeanine Weekes Schroer. New York: Routledge, 121-145. Escalating Linguistic Violence: From Microaggressions to Hate Speech1 Introduction Microaggressions are stereotype-based slights against members of marginalized groups. Linguistic microaggressions communicate hidden insults and invalidations either verbally or in writing.2 When viewed in isolation, linguistic microaggressions may seem neutral or even complimentary, but when enmeshed in a pattern of similarly stereotypical encounters, microaggressions function to derogate, demean, and degrade members of marginalized groups. Asking an Asian-American woman "Where are you really from?" implies that she can't really be American, even if she was born in the U.S. Adding, "You look so exotic!" reinforces the message that she doesn't belong and also sexualizes her. People who are the frequent targets of linguistic microaggressions recognize these messages and the harm caused by a constant stream of subtle mistreatment: small slights can accumulate into serious harms, especially when the same hidden messages are repeated over a long period of time and/or from a variety of sources. However, perpetrators may not recognize the harm they've done. If a target objects to their mistreatment, perpetrators may feel unjustly attacked and might respond by saying, "I didn't mean to offend you. Stop being so sensitive!" This response seems natural (to some) because it tracks many of our intuitions about 1 I'd like to thank the audiences and organizers of the Society for Analytical Feminism panel at the APA Pacific 2019 as well as Amy Mullin, Arthur Ripstein, Andrew Franklin-Hall, and especially Kayla Wiebe for helpful comments and conversations. 2 There are many other types of microaggressions, but I'll focus here on the verbal and written ones. The other types (behavioral and environmental) also communicate hidden messages, so arguably, they have some implied linguistic content. But given space constraints, I won't make that argument here. 2 moral blameworthiness: we should only blame intentional actions; we should assume good intentions from our interlocutors; and we should brush off small harms. These same intuitions are mirrored in our criminal law system: typically, without intention there is no crime; the accused is innocent until proven guilty; and only serious offenses are worth prosecuting. Thus, it may seem that perpetrators' defensiveness is justified, or at least excusable. They can't know in advance exactly how much harm their words will do-if any-and they don't say the words with the intent to harm their targets. It seems, pre-theoretically, like they shouldn't be blamed for that harm. Let's make these intuitions more precise. Microaggressions seem to be prevented from being candidates for blame by two main features: 1) Problem of Cumulative Harm: Microaggressions can be very damaging, but often their harmfulness only materializes after a pattern of repeated experiences. How can individual perpetrators be blamed for acts that do not immediately and on their own cause harm and may in fact never cause noticeable harm to a particular target? 2) Problem of Ambiguous Intent: Microaggressions can be intentional, but often they are committed without any intent to harm. How can perpetrators be blamed for unintentional microaggressions, and how can we tell which perpetrators acted intentionally? These features of microaggressions have raised difficulties for philosophers writing about the perpetrator's moral responsibility (Brennan 2016, Friedlaender 2018, O'Dowd 2018) and also for those offering more practical advice for targets responding to microaggressions (Dotson 2011, McKinnon 2017, Fatima 2017, Rini 2018). 3 I agree with the above theorists that these problems require solutions. However, I disagree that these problems are unique to microaggressions. For those acquainted with the history of civil rights movements, microaggressions are facing a familiar brand of resistance. As Derald Wing Sue has suggested, the pushback against microaggressions mirrors previous attempts to squash protest against oppressive features of our society, such as race riots in the 1960s (2019, 237-8). In a similar vein, my chapter will frame current criticisms of microaggressions within the context of past criticisms of previous attempts to protest oppressive speech. My analysis will show that in the 1980s debate surrounding hate speech, critical race theorists considered criticisms similar to the problems of cumulative harm and ambiguous intent-and their responses to these criticisms will help us to respond to contemporary criticisms of microaggressions. It may initially be difficult to see any similarities between microaggressions and hate speech, besides the fact that both can take place verbally or in writing. In many countries, hate speech is outlawed as an aggressive act that causes significant harm to its targets. Even in the United States-the notable exception to the global consensus-hate speech is forbidden in schools and workplaces because it creates a chilly climate that harms women and minorities. Thus, hate speech seems to lack the slowly accumulating harm and ambiguous intent that characterize microaggressions. However, whatever associations we have between hate speech, harmfulness, and intentionality are relatively recent. In the U.S. in the 1980s, slurs and other overt forms of discrimination were widely considered to be socially acceptable behavior. These acts were thought of as too inconsequential and commonplace to fall within the purview of legal-or 4 even moral-sanctions. Mari Matsuda lists the following abhorrent acts that were considered "just kidding" pranks: hanging a noose, spray-painting KKK inscriptions on cars, burning crosses, and displaying a swastika around the office (1989, 2327-8). Charles Lawrence discusses a sportscaster who, when confronted with video evidence that he called a black player "a little monkey," claimed "no racial slur was intended" (1987, 340). Patricia Williams confirms the presence of similar interpretative contortions in the court room: a man who murdered four black teenagers in cold blood and bragged about his planned actions in a taped confession was found not guilty of premeditation or intent (1987, 153). I'll explore these points further below, but for now, we can see that hate speech, and even physically violent hate crimes, were not thought to be blameworthy-precisely because they seemed to lack either clear intent or immediate and obvious harm. Those who saw their harmfulness denied their intentionality, and those who saw their intentionality denied their harmfulness. Our current intuitions about hate speech result from a hard-fought battle by critical race theorists, feminists, and other activists. Their arguments succeeded in shifting the public's associations so that hate speech is taken more seriously, especially in workplace and school settings. Thus, I argue that the hate speech debate is a useful resource for microaggression researchers attempting a similar project of intuition-building, again focused on workplace and school settings.3 I don't have space to discuss all of the benefits of aligning these two discussions, so I'll focus, as a kind of case study, on how revisiting the 1980s hate speech debate 3 These voices have not been completely left out of modern microaggression research. Solórzano (1998) employs a framework drawn from critical race theory and cites Mari Matsuda. Williams (2019) and Rini (2018) both cite Peggy Davis, another legal critical race theorist. However, none of these papers say much about hate speech. Tynes et al. (2019) discusses hate speech at some length, but only in an online context and without attempting to specify what differentiates microaggressions and hate speech. Levchak (2018) does the most to distinguish microaggressions and hate speech, but does not discuss Richard Delgado, Mari Matsuda, Charles Lawrence, or Patricia Williams. 5 enables us to resolve a knotty debate in current microaggression research, namely, the question of "what's aggressive-and what's micro-about microaggressions?" The first worry, "What's aggressive about microaggressions?", has dogged microaggression research since its inception. Psychologist Scott Lilienfeld (2017) raises the most forceful version of this objection: "The very idea of an unintentional act of aggression is almost certainly oxymoronic and misleading, as aggressive actions are virtually by definition intended to produce harm" (161). Here, Lilienfeld refers to decades of psychological research linking aggression with intention.4 He also echoes the opening intuitions of this chapter: blameworthy attacks and blameless accidents are often distinguished by whether perpetrators knew what they were doing. Moreover, Lilienfeld argues that the terminological unclarity leads to practical difficulties. Perpetrators become defensive when accused of microaggression, but they might not be so resistant to being called deliverers of "inadvertent racial slights" (161). The second worry, "What's micro about microaggressions?" tends to arise in more sympathetic circles. Ten years after Derald Wing Sue (2010) popularized the concept, microaggression research has been so heavily advertised that many of his original examples no longer seem harmless or plausibly unintentional. In fact, members of Derald Wing Sue's own lab have recently argued that 'micro' was never meant to imply microaggressions were "smaller, less than, or inconsequential" because the cumulative effects are so clearly devastating (Torino et al, 2019, 311). Instead, they argue that 'micro' demarcates the interpersonal nature of microaggressive interactions, which separates them from what has 4 Lilienfeld cites Geen 2001, Baron and Richardson 1994, Berkowitz 1981, and Klama 1988 (161). However, not all psychologists agree with this emphasis on intentionality. See Williams (2019) for why psychological definitions of aggression should not center intention. 6 been called the institutional macroaggressions of structural oppression (see also Huber and Solorzano 2015). The name 'microaggression' has already become enmeshed in public consciousness, but Sue and other microaggression researchers hope to refine the concept to avoid further misconstruals. But notice that together, these two worries threaten to erase the concept 'microaggression' entirely. Those who see the smallness of microaggressions deny their seriousness, while those who see their seriousness deny their smallness! In this chapter, I'll avoid both of these pitfalls. Contra Torino et al. (2019), I argue that microaggressions are small. They are not tantamount to murder, or even to hate speech, and the story we tell about moral responsibility will be more complex than either of these macroaggressions.5 But contra Lilienfeld, I argue that microaggressions are aggressive, even when they are not intended to be harmful. They are not random or accidental harms for which the perpetrator bears no responsibility; when they take place within the context of systemic oppression, they are targeted attacks on the victim's dignity. As Chester Pierce (1970) wrote in the paper where he coined the term 'microaggression': "Most offensive actions are not gross and crippling. They are subtle and stunning" (265-6). If we lose track of these two features, we lose track of the very phenomenon we were trying to explain. Specifying the similarities and contrasts with hate speech will allow us to resist these two competing pressures and to defend both halves of the term. In section I, I'll take up the 5 Note that here and throughout the paper, I'll be using the term 'macroaggression' differently from how Huber and Solorzano (2015) employ it. Instead of using it to refer to institutional aggressions, I'll be using it as Pierce does when he defines subtle and stunning "micro-aggression, as opposed to a gross, dramatic, obvious macroaggression such as lynching" (1970, 266). See Levchak (2018) for further reasons to embrace Pierce's original distinction. 7 first worry. I'll argue that linguistic microaggressions are a type of aggression because like hate speech, they threaten the dignity of their targets and can also pressure non-targeted bystanders into oppressive patterns of thought and behavior. In section II, I'll consider whether the problems of cumulative harm and ambiguous intent prevent microaggressions from being aggressions. I'll show that hate speech can share these features without thereby losing its aggressive nature, and I'll use this discussion to demonstrate that microaggressions, similarly, can have these features and still be a type of aggression. However, by highlighting these similarities between hate speech and microaggressions in sections I and II, I risk blurring the boundary between these different types of aggression. Thus, in section III, I'll redraw the boundary between microand macro-aggressions and answer the second worry. I'll claim that microaggressions are micro (and hate speech is macro) because of their relative positions on a spectrum of escalating violence and the qualitatively different ways they contribute to perpetuating oppression. By the end of the paper, we'll be able to situate linguistic microaggressions within a broader historical and theoretical context that includes other forms of derogatory speech. Exploring resonances with the 1980s hate speech debate will allow us to explain why microaggressions fall below the cutoff for legal liability but remain apt targets for moral blame. I. What's Aggressive About Microaggressions? In his seminal paper "Words that Wound," Richard Delgado argued that slurs do serious damage to targeted minority group members and that courts should protect "the right of all citizens to lead their lives free from attacks on their dignity and psychological integrity" (1982, 8 181). He further argued that bystanders and even perpetrators from the privileged majority can also be damaged by slurs, even though they aren't the intended targets. Later that decade, Mari Matsuda (1989) expanded Delgado's argument to include other types of hate speech and to foreground the threat it poses to the autonomy of both targets and bystanders.6 In this section, I'll argue that microaggressions, too, are words that wound. I'll highlight three broad similarities they have to hate speech. I'll argue that microaggressions threaten the dignity of their targets, as we can see by their cumulative, corrosive effect on the target's selfesteem and autonomous capacities. Further, I'll argue that over time, microaggressions can pressure targets into life choices that damage their material prospects and social relationships. Finally, I'll argue that microaggressions can also pressure non-targeted bystanders into damaging patterns of thought and behavior. I'll conclude this section by arguing that because of these similarities microaggressions are appropriately included as a type of aggression. However, lest it seems like I'm conflating these two concepts, I'll also flag a way in which microaggressions are distinct from hate speech: a single instance of hate speech tends to be more harmful than a single instance of microaggressions. (Then in section III, I'll demonstrate that microaggressions and hate speech also have other, more significant differences.)7 The first similarity between hate speech and microaggressions is the threat they pose to dignity. Perpetrators may think that their words merely cause offense, but the harms of both hate speech and microaggressions can go far beyond hurt feelings. Marginalized targets can 6 More modern hate speech theorists have further illuminated how hate speech threatens the dignity and autonomy of targets and bystanders. (See for instance: Brison (1999), Langton (2012), and Waldron (2012).) But due to space constraints, I'll stay focused on Delgado's and Matsuda's versions of these views. 7 Here I'm departing from Derald Wing Sue's lab. Sue (2010) and Torino et al. (2019) don't see this stark difference between microaggressions and hate speech, since they include slurs as a microassault, under the microaggression umbrella. I'll offer a different way to connect these two concepts-one that is more in line with Levchak (2018). 9 internalize demeaning messages, coming to see themselves as less worthy or less capable than their more privileged counterparts. In the hate speech literature, Richard Delgado explains how these harms occurred in a world where racial slurs were commonplace: "Human beings... whose daily experience tells them that almost nowhere in society are they respected and granted the ordinary dignity and courtesy accorded to others will, as a matter of course, begin to doubt their own worth" (1982, 136-7, quoting Kenneth Clark). In the microaggression literature, Chester Pierce makes the same point about the harms that accrue when racial minorities are exposed to a perpetual stream of microaggressions: "It is a summation of collective micro-offenses by the whites to minimize the social importance of any black or any black achievement so that blacks will see themselves as useless, unlovable, unable" (1970, 268). Like hate speech, microaggressions degrade their targets, threatening their sense of self-worth. Hate speech and microaggression researchers also emphasize that the loss of selfrespect caused by both forms of derogatory speech can inspire feelings of helplessness. Delgado stresses that children are particularly vulnerable to feel helplessness in response to harassment and hate speech: The child who is the victim of belittlement can react with only two unsuccessful strategies, hostility or passivity. Aggressive reactions can lead to consequences which reinforce the harm caused by the insults; children who behave aggressively in school are marked by their teachers as troublemakers, adding to the children's alienation and sense of rejection. Seemingly passive reactions have no better results; children who are passive towards their insulters turn the aggressive response on themselves; robbed of confidence and motivation, these children withdraw into moroseness, fantasy, and fear 10 (1982, 147). We can clarify Delgado's point by borrowing terminology from Diana Meyers (1989), a feminist theorist writing at the same time.8 Negative childhood socialization does not necessarily predetermine one's future, but as children who have been victims of hate speech grow into adults, their learned helplessness may prevent them from fully developing important autonomous capacities (169-70). Targets of hate speech may lose imaginative skills like being able to conceive of superior alternative outcomes (80-1), volitional skills like standing up for themselves (83-4), and/or interpersonal skills like community building with people outside of their social group (197). Similarly, as Sue explores in detail, if a marginalized person is repeatedly targeted by microaggressions and repeatedly finds that their attempts to protest are not given proper uptake, they may "develop a sense of helplessness, powerlessness, or hopelessness of having any impact upon their situation" (2010, 57). Sue quotes heavily from survey participants, and his examples demonstrate that victims of repeated microaggressions experience a loss of autonomous capacities (though they don't use that terminology). Some participants reported their inability to imagine alternative outcomes: "It gets so tiring, you know... From the moment I wake up, I know stepping out that door, that it will be the same, day after day" (87). Other participants reported their loss of volitional capacities: "It's no use trying" (80) and "I was angry at myself for not speaking out. What a coward I must be" (81). Several respondents emphasized their social isolation from white colleagues: "There's a part of me that feels like I'm pretending 8 Meyers (1989) is focused on autonomy-constraining gender socialization, but here I'll use her discussion to make similar points about autonomy-constraining racial socialization. 11 at my job" (82). Hate speech may do a greater degree of damage to autonomous capacities more quickly, but over time, small slights can cumulatively do just as much damage to the target's autonomy. In fact, Sue suggests that microaggressions may actually pose more of a threat to autonomy, since covert oppression requires more cognitive attention to recognize and resist (2010, 101). Theorists in both literatures also demonstrate the more material harms of these different types of derogatory speech. Hate speech and microaggressions contribute to creating a "chilly climate" that pushes members of marginalized groups to choose different majors in university, living situations, or professions (hate speech: Delgado 1982, 139; Matsuda 1989, 2337; microaggressions: Fatima 2017, 149; Sue 2010, 65). These coerced decisions may involve periods of unemployment, diminished earnings, costly moves, or other harms to financial stability (Delgado 1982, 139-40; Matsuda 1989, 2337 and Fatima 2017, 149; Sue 2010, 16). The target's social life may also be negatively impacted by being the target of derogatory speech. They may lose friends or lose the ability to trust members of privileged social groups (hate speech: Delgado 1982, 137; microaggressions: McKinnon 2017, 171). Finally, targets of hate speech or repeated microaggressions may experience stress that manifests as physical harms in the form of hypertension, increased morbidity, and even early mortality (Delgado 1982, 139; Matsuda 1989, 2336 and Sue 2010, 66; Pierce 1970, 268). Hate speech may do this damage in a more immediate and obvious way-Delgado foregrounds the damage caused by a single act of hate speech-but Sue, Fatima, and Pierce demonstrate that a pattern of repeated microaggressions can do very similar damage. I argue that if the threats of hate speech are taken seriously as an aggressive attack, then the cumulative, corrosive effects of 12 microaggressions merit the same attention. Although the targets of derogatory speech deserve most of our focus, theorists in both literatures point out that targets are not the only ones threatened by hate speech and microaggressions. Bystanders may also be endangered by witnessing degrading speech. Matsuda gives an example showing how adults who witness hate speech may feel compelled to reproduce the offensive acts: In conducting research for this Article, I read an unhealthy number of racist statements. A few weeks after reading about a "dotbusters" campaign against immigrants from India, I passed by an Indian woman on my campus. Instead of thinking, "What a beautiful sari," the first thought that came into my mind was "dotbusters." Only after setting aside the hate message could I move on to my own thoughts. The propaganda I read had taken me one step back from casually treating a fellow brown-skinned human being as that, rather than as someone distanced from myself (1989, 2340). If even an expert on hate speech can find herself repeating the dehumanizing propaganda that she's been exposed to, then it seems very likely that untrained bystanders would also unthinkingly repeat the hateful messages they have overheard. Pierce (1970) suggests that microaggressions are have a similar effect on bystanders (and do not just harm intended targets). He discusses how white children, whom he called "bigots-in-training," are inculcated into the practice of racist microaggressions through witnessing the constant mistreatment of Black people: "[S]ociety is unrelenting in teaching its white youth how to maximize the advantages of being on the offense towards blacks" (269-70). Here, Pierce is not arguing that white adults intentionally pass on their microaggressions to 13 children, but rather, that white children who are exposed to microaggressions will imitate the behaviors without being explicitly taught to do so. Just as members of marginalized groups can internalize the demeaning messages directed at them, so too can members of privileged groups internalize the subtle messages of superiority that surround them. More research is necessary before we can specify exactly how derogatory speech spreads from perpetrator to perpetrator, but these excerpts show that both hate speech and microaggressions can push bystanders into oppressive patterns of thought and speech. Furthermore, both sets of researchers have argued that complicity in oppression can be harmful to perpetrators-by diminishing our perceptual capacities (hate speech: Delgado 1982, 140; microaggressions: Sue 2010, 128) and by disrupting our social relationships (Matsuda 1989, 2338 and Liebow 2017, 75). Derogatory speech can threaten the well-being of privileged bystanders, as well as members of marginalized groups. Given the consequences of hate speech and microaggressions that I've just considered, we have good reason to believe that targets of both kinds of derogatory speech are not overreacting when they find this speech offensive and harmful. Such speech is an offense against the targets' dignity and a threat to their autonomy. Bystanders who are not targeted by these forms of derogatory speech may also object to being pressured into damaging patterns of speech and behavior. When we consider the effects that hate speech and microaggressions have on their targets, we can see that both forms of derogatory speech are aggressive attacks that can wound in a myriad of ways. In this section, I've shown the ways in which hate speech and microaggressions are similarly aggressive: they are both targeted attacks on the dignity and autonomy of members of 14 marginalized groups. In section III, I'll be highlighting the differences between these two types of derogatory speech that explain why they belong on opposite ends of a spectrum of aggression. But before doing so, in section II, I'll respond to a few objections. Naysayers will argue that I haven't yet shown that microaggressions have enough in common with hate speech to be appropriately considered aggressive. I'll consider two, linked objections that naysayers might raise: the problem of cumulative harm and the problem of ambiguous intent. II. Whether Cumulative Harm and Ambiguous Intent Preclude Aggression In this section, I'll continue answering the question, "What's aggressive about microaggressions?" by considering whether microaggressions are in fact similar enough to hate speech to be considered a type of aggressive speech. Microaggressions appear to lack two essential features of aggression that hate speech embodies-immediate harm and clear intent. In "Words that Wound," Delgado (1982) provides some support for the naysayers who think that these features are essential to aggression. Delgado argues that hate speech is worth taking seriously without a cumulative pattern of repeated instances. He claims that a single slur should be enough for hate speech prosecution, even without evidence of other discriminatory behavior, because even a single instance does a large amount of damage (1982, 164). Furthermore, Delgado argues that hate speech only merits legal redress because the speaker clearly intends to wound: The need for legal redress for victims also is underscored by the fact that racial insults are intentional acts. The intentionality of racial insults is obvious: what other purposes could the insult serve? There can be little doubt that the dignitary affront of racial 15 insults, except perhaps those that are overheard, is intentional and therefore most reprehensible. Most people today know that certain words are offensive and only calculated to wound (1982, 145). Here, Delgado echoes the opening intuitions of the chapter: hate speech requires legal redress because the perpetrator intends to harm, or at least, the perpetrator should have known that their speech was likely to wound. But the features that Delgado emphasizes are precisely the features that microaggressions often lack. The problem of cumulative harm arose because microaggressions only become noticeably harmful after numerous repetitions, and in some instances, never become noticeably harmful. The problem of ambiguous intent arose because microaggressive perpetrators may not intend to harm their targets or even be aware of the possibility that they might do harm. If hate speech is only aggressive because of its obvious harmfulness and clear intent, then perhaps microaggressions are not similar enough to hate speech to count as aggressions, after all. In response, I'll argue that aggression does not require immediate harm or clear intent. Rather, as I've suggested in section I, being a targeted attack on dignity and autonomy is sufficient for an act to qualify as aggressive. I'll show this by demonstrating that hate speech may not do immediate harm and may lack clear intent, while remaining an aggressive act. By parallel logic, I'll argue that microaggressions, too, may be aggressive without these features. Focusing on often overlooked features of hate speech will allow us to answer naysayers about the kind of aggression present in microaggressions and to show that the problems of cumulative harm and ambiguous intent do not prevent microaggressions from being 16 appropriately termed aggressive. II.i. Like Microaggressions, Hate Speech Can Feature Cumulative Harm One feature that seems to clearly separate hate speech and microaggressions is that hate speech often causes significant damage after a single act, whereas microaggressions tend to cause significant damage only after multiple acts accumulate over time. Even in section I, I highlighted this difference in degree between the harms done by hate speech and microaggressions, but here I'll argue that this statistical tendency is not a defining difference between these two forms of derogatory speech.9 In certain circumstances, the harms of hate speech may also not be immediately apparent and may require repetition before they accumulate into noticeable violence. Although Delgado foregrounds the harmfulness of each individual act of hate speech, other critical race theorists focus on the harmfulness that hate speech acquires when embedded in a culture rife with hate speech and other forms of overt discrimination. Matsuda (1989) argues against the trend of treating hate speech as harmless, isolated "pranks" by showing that they are not isolated incidents and therefore, should not be treated as inconsequential. She gives numerous examples of when racist hate speech, "those [racist slur for Asian groups] are taking over 'our' country" (2330), preceded an outbreak of raciallymotivated violence-including state sponsored violence like the Japanese internment camps of WWII and the bombings of Hiroshima. As she says, "people with features like mine are regular victims of violence tied to a wave of anti-Asian propaganda that stretches from Boston to San Francisco, from Galveston to Detroit" (2329). Knowing this history makes each new instance of 9 The defining differences will lie elsewhere, as I'll discuss in section III. 17 hate speech a more believable and effective threat. However, in Matsuda (1989)'s discussion, it remains unclear precisely how the cultural pattern contributes to the harmfulness of hate speech. Does the repetition magnify the harmfulness, as it does for microaggressions, or does the pattern play some other role? After all, even Delgado would agree that hate speech only becomes obviously harmful after we see that it is embedded in a pattern of oppressive speech, but Matsuda seems to further suggest that being part of such a pattern is somehow constitutive of the harmfulness of hate speech. It is difficult to pry these points apart in the cultural context of the 1980s, when hate speech was already rampant in the culture, or in our current political climate, when hate speech has again become all too common. But we can become more exact about the patterned nature of hate speech if we turn to a different cultural context, when hate speech is occurring but is not yet commonplace. Hence, I will turn now to Lynne Tirrell's description of the how hate speech spread in the period preceding the Rwandan genocide. I will use this jump in time and space to highlight a feature implicit in Matsuda's argument: hate speech, like microaggressions, may be invisible before it accumulates and becomes a serious threat. First, a bit of context. Many of us are aware of the role that hate speech played during the Rwandan genocide. Radio announcers and journalists directed Hutus to massacre Tutsis by saying "clear the tall trees" (Tirrell 2012, 175) or "clean the Nyamata church of its cockroaches" (202). These atrocities fit our intuitive associations with hate speech. The International Criminal Tribunal for Rwanda judged this speech to be obviously harmful and intentionally hateful. In fact, Tirrell reports that the Tribunal went so far as to convict some perpetrators of hate speech as génocidaires, i.e. for the commission of genocide, rather than the lesser charge of incitement 18 (2012, 185). But Tirrell (2012) also calls our attention to less well-known aspects of the Rwandan genocide. She highlights a theme that appears in the testimonies of several convicted génocidaires: before the genocide, many of the same threats were made without the same violent results. Tirrell quotes at length from the testimony of Léopord Twagirayezu: It is awkward to talk about hatred between Hutus and Tutsis, because words changed meaning after the killings... Before, we could fool around among ourselves and say we were going to kill them all, and the next moment we would join them to share some work or a bottle. Jokes and threats were mixed together. We no longer paid heed to what we said. We could toss around awful words without awful thoughts. The Tutsis did not even get very upset. I mean, they didn't draw apart because of those unfortunate discussions. Since then we have seen: those words brought on grave consequences (quoted in Tirrell 2012, 202, emphasis original). Clearly, the perpetrators of hate speech did not see the harm of this incendiary way of talking, but more surprisingly, no grave consequences immediately materialized. Neither Hutus nor Tutsis seemed to register the genocidal force of the "jokes."10 The threats were not taken seriously, so the hate speech did not disrupt relationships or employment. A Hutu could threaten to kill a Tutsi, and then they would all share a drink or go to work as if nothing had happened. The linguistic practices were still in transition: jokes and threats mixed together. Here, we can begin to see some parallels with microaggressions. At first, the hate 10 Levchak might include these racist jokes as a type of microaggression (2018, 20), but I'll follow Tirrell (2012) in categorizing these threatening jokes as a form of macroaggressive hate speech. 19 speech seemed like "just talk" (Tirrell 2012, 187), in the way that individual microaggressions may seem easy to brush off before they accumulate. In this "preparatory phase," hate speech didn't yet incite violence: "anti-Tutsi speech acts... did not yet attach to anti-Tutsi behavior" (204). Yet once a pattern of hateful speech developed, the linguistic conventions changed, and the words began to be said with more seriousness. The repetition of hate speech over a period of several years facilitated the change from seemingly harmless jokes to serious, deadly violence. It was only in retrospect that Léopord and others realized, "those words brought on grave consequences" (202). These cumulative effects are much more dramatic and violent than the effects of microaggressions, but the patterned nature is the same. In some contexts, the harms of hate speech, too, can be invisible before they accumulate. Of course, Léopord is giving the perpetrator's perspective. As Tirrell points out, nonresponse from Tutsis does not necessarily signal a lack of awareness or concern: "A Tutsi aware of the threat posed by linguistic violence might feel caught in a double bind: speak up now and be punished now, or stay silent now and risk greater harm later" (2012, 203). However, this possibility makes hate speech even more like microaggressions. Microaggressions, too, often become obvious to their targets before they are obvious to privileged perpetrators, and microaggressive targets face a similar double bind when considering whether to speak up or stay silent. Sue calls this a "Catch-22": targets must decide whether to speak up and risk being punished by further microaggressions, or remain silent and risk the harms of internalizing microaggressive messages (2010, 53). Thus, any divergence between perpetrator and target perspectives would be a further point of overlap between hate speech and microaggressions- strengthening my case that it may be difficult to reach consensus about the harmfulness of any 20 particular instance of microaggression or hate speech. At this early point, Tutsis already have reason to fear that hate speech would escalate into violence, but since they couldn't yet point to any material harms, their worries might have been treated as an inability to take a joke, being overly sensitive, or reading too much into things-which are all common rejoinders made by critics of microaggressions. (We could even imagine a pre-genocide Léopord responding to objections with a comment like the ones that accused microaggressors often make, namely, "I don't hate Tutsis! I have Tutsi friends!") In certain circumstances, the harms of hate speech can be just as subtle and difficult to name as the harms of microaggressions. Now we can see that cumulative harm can be a shared feature of hate speech and microaggressions, not a defining difference. I won't attempt to resolve the problem of cumulative harm here, but I suggest that the hate speech debate can be a helpful resource for microaggression researchers deciding how to apportion blame and responsibility for the cumulative harms of microaggressions. For example, Matsuda emphasizes the importance of looking beyond the U.S. context: after running into difficulties attempting to prove a direct link between hate speech and physical violence, many countries have departed from criminal law and set a different standard for hate speech prosecution-outlawing speech that foments hatred, as well as speech that directly incites violence (Matsuda 1989, 2341-9). Exploring similarities with hate speech won't necessarily solve the questions plaguing microaggression research, but they will offer us tools with which to hone our responses. II.ii. Like Microaggressions, Hate Speech Can Feature Ambiguous Intent Turning now to the second feature that seems to clearly distinguish hate speech and microaggression: perpetrators of hate speech usually intend to harm their targets, while 21 perpetrators of microaggressions may not realize that their words are doing harm. Microaggression skeptics would challenge my argument on this ground: if hate speech only counts as an aggressive attack because of its malicious intent, then microaggressions may not have enough in common with hate speech to be appropriately termed aggressive. But I'll argue that this supposed difference is actually a further point of similarity between hate speech and microaggressions.11 In certain circumstances, hate speech may also not be intended to harm. Remember that Delgado claimed that hate speech is always intended to harm: "The intentionality of racial insults is obvious: what other purpose could the insult serve?... Most people today know that certain words are offensive and only calculated to wound" (1989, 145). However, the cumulative harms that we discussed in section II.i also raise problems for this simplistic ascription of intentionality. As Tirrell shows, speakers in pre-genocide Rwanda were not (fully) aware of the impact of their words: "If Pio calls Albert 'inyenzi' [cockroach], he may be setting in motion much more than he intends. What we do with our speech acts often outstrips our own mastery" (2012, 187). Moreover, Tirrell points out that this remains true even in our own cultural context: "When a ten-year-old boy in the USA calls one of his classmates [a homophobic slur], he is unlikely to fully understand the entire inferential role of that term, nor is he likely to think about, much less have mastery of, the broader social context of homophobia and hate crimes against homosexuals" (2012, 206). Speakers may not know in advance what their words will do, and even in retrospect it can be difficult to apportion exactly how much damage arose from any particular act of hate speech. In certain circumstances, hate speech also faces the problem of ambiguous intent: how can we say that perpetrators intended 11 Again, the defining differences will lie elsewhere, as I'll discuss in section III. 22 to cause genocidal violence, if it was impossible to say in advance exactly how much harm any instance of hate speech would bring about? Even in contexts where the harms of hate speech are clearer, like the 1980s U.S., other critical race theorists take a more nuanced view of intention than Delgado does. Charles Lawrence argues for a middle ground between intentional and unintentional speech acts: Traditional notions of intent do not reflect the fact that decisions about racial matters are influenced in large part by factors that can be characterized as neither intentional- in the sense that certain outcomes are self-consciously sought-nor unintentional-in the sense that the outcomes are random, fortuitous, and uninfluenced by the decisionmaker's beliefs, desires, and wishes (1987, 322). Lawrence gives an example to clarify how hate speech may be inadvertent and non-malicious without being fully unintentional. He discusses an incident where a sportscaster called a black player a "little monkey" (339). When confronted about the incident, the sportscaster claimed "no racial slur was intended" (340, emphasis original). Lawrence sees no reason to doubt the truth of this claim, since the sportscaster's livelihood depends upon his good relations with black players and audiences. However, Lawrence argues that the sportscaster's choice of words is nevertheless "not random" (340). Instead, Lawrence claims that the racist, derogatory speech was neither intentional nor unintentional because it was inspired by unconscious racism-a racism shared by all Americans: Americans share a common historical and cultural heritage in which racism has played and still plays a dominant role. Because of this shared experience, we also inevitably share many ideas, attitudes, and beliefs that attach significance to an individual's race 23 and induce negative feelings and opinions about nonwhites. To the extent that this cultural belief system has influenced all of us, we are all racists (1987, 322). Living in a racist culture can cause racist beliefs to seep into individuals, often without our full awareness. We may then find ourselves speaking in ways that reflect beliefs we didn't know we had and non-consciously targeting members of marginalized groups. (Remember Matsuda's example: even experts on hate speech may unwittingly repeat the slurs they study!) Perpetrators may not intend their words to harm, yet the harm is not a random accident either. Hate speech performs its racist, culturally-mandated purpose, with or without the conscious intention of its speaker. The points Lawrence (1987) makes about hate speech are echoed in a recent psychology article on microaggressions. Williams (2019) describes the ambiguity inherent in attempts to judge the intentionality of microaggressive acts: Microaggressions are part of an ideological social system that confers benefits to the dominant group at the expense of the subordinate group. As such, they are in fact intentional, although the intentionality may represent individual bias in the offender (conscious or unconscious) or may be the manifestation of the aggressive goals of the dominant group, taught to unwitting actors through observational learning or other social mechanisms. In either case, the social context is required to understand individual behaviors. Once again, we find that 1980s hate speech theorists prefiguring modern microaggression researchers, and further reason to suppose that microaggressions are not alone in facing the problem of ambiguous intent. The role socialization plays in hate speech and microaggressions 24 may make ascriptions of intentionality-and blame-difficult for both sets of researchers. In fact, Lawrence himself recognizes the similarities between these two forms of derogatory speech. He was aware of Pierce's research (he cites Pierce's Psychiatric Problems of Black Minority) and discusses microaggressions-though under a different name: One might call it a slip of the mind: While one says what one intends, one fails to grasp the racist implications of one's benignly motivated words or behavior. For example, in the late 1950s and early 1960s, when integration and assimilation were unquestioned ideals among those who consciously rejected the ideology of racism, white liberals often expressed their acceptance of and friendship with blacks by telling them that they 'did not think of them as Negroes' (1987, 341). This passage bears chilling resonances to Ornaith O'Dowd's recent example of a microaggression within a cross-racial friendship: "The white friend says, 'You know, I love that we can see past race in our friendship. It's like I don't even notice that you're AfricanAmerican'" (2018, 1224; see also Sue 2010, 38). The language has been updated (AfricanAmerican, not Negro) but the sentiment remains the same. White condescension has not changed substantially in the intervening 30-or 80-years. Though they're discussing a very similar example, however, these two theorists gloss it very differently. O'Dowd follows Sue in calling the exchange a 'microinvalidation,' claiming that the wrong stems from invalidating the friend's experience of racism: "There is a signaling that the African-American friend's testimony about experiencing racism may not be taken seriously" (2018, 1226). Lawrence, in contrast, claims the wrong stems from an implied insult, not an invalidation: 25 Their conscious intent was complimentary. The speaker was saying, 'I think of you as normal human beings, just like me.' But he was not conscious of the underlying implication of his words. What did this mean about most Negroes? Were they not normal human beings? If the white liberal were asked if this was his inference, he would doubtless have protested that his words were being misconstrued and that he only intended to state that he did not think of anyone in racial terms. But to say that one does not think of a Negro as a Negro is to say that one thinks of him as something else. The statement is made in the context of the real world, and implicit in it is a comparison to some norm. In this case the norm is whiteness (1987, 341). In Lawrence's paper, unlike in the modern debate, we can see that microaggressions serve the same function as more obviously derogatory speech. Microaggressions demean their targets, in addition to whatever other epistemic harms they may do.12 The perpetrator may not intend their words to be derogatory, yet this outcome isn't an accident. Rather, their choice of words reflects their unconscious white supremacy. Saying "I don't see you as black" is only a compliment if there's something wrong with being black! Throughout his article, Lawrence (1987) highlights the difficulty of ascribing intention in all sorts of conversational contexts, ranging from slurs to microaggressions. By looking back at his work, we can see that the problem of ambiguous intent is shared by many different types of oppressive speech. It is not a new problem unique to microaggressions, and therefore our answer to this problem need not be entirely new either. In the future, microaggression 12 For further discussion of epistemic harm to targets of microaggressions, see Dotson 2011, Tschaepe 2016, Fatima 2017, Liebow 2017, McKinnon 2017, and Freeman and Stewart 2018, 2019. 26 theorists can draw from the rich history of debate about other forms of derogatory speech, rather than starting from a blank slate. II.iii. Aggression Does Not Require Clear Intent and Immediate Harm In the above sections, we've seen that the problems of cumulative harm and ambiguous intent are not unique to microaggressions: in certain circumstances, hate speech can share the same unclarities of harm and intent. However, in emphasizing these similarities to microaggressions, I don't mean to suggest that hate speech is any less aggressive before it becomes obviously harmful and clearly intentional. Hate speech is always an aggressive act. Returning once again to the Rwandan context, we can see this point clearly during the testimony of another convicted genocidaire, Pio Mitungirehe: Maybe we did not hate all the Tutsis, especially our neighbors, and maybe we did not see them as wicked enemies. But among ourselves we said we no longer wanted to live together. We even said we did not want them anywhere around us anymore, and that we had to clear them from our land. It's serious, saying that-it's already sharpening the machete (quoted in Tirrell 2012, 204). A threat you don't intend to act upon is still a threat, and threatening to kill your neighbors (or "joking" about turning them over to the KKK) is certainly menacing! The Rwandan case shows that our paradigm instances of hate speech are misleading: aggression, intent, and harm can come apart. Even early, "joking" versions of hate speech are still an attack on the victim's dignity and a threat to their autonomy. Hate speech need not be obviously harmful or clearly intentional in order to be a serious act of aggression, akin to sharpening the machete in preparation for genocide. 27 Similarly, microaggressions are not prevented from being appropriately termed 'aggression' simply because they feature cumulative harm and ambiguous intent. As we'll explore further in the next section, aggression can come in many forms-ranging from the physical slashing of the machete; to the words that whet the blade; to other more subtle deeds that, when allowed to accumulate, can do similarly serious damage. III. What's Micro about Microaggressions? In the previous sections, as I argued for why microaggressions are a type of aggression, I dismantled the intuitive picture of what separates hate speech and microaggressions. We may have thought that microaggressions are micro because they do less serious damage, but in section I, I showed that both microaggressions and hate speech can do the same kind of damage to the dignity and well-being. We may have thought that microaggressions are micro because they are cumulatively harmful and ambiguously intentional, but in section II, I've shown that hate speech, too, can feature cumulative harm and ambiguous intent. We might now wonder what differences remain between these forms of derogatory speech. Therefore, in this section, we'll turn to the other side of the debate about microaggressions: "What makes microaggressions micro (and hate speech macro)?" I'll begin by considering previous answers to this question. Then I'll argue that acknowledging the connections to hate speech allows us to form a more accurate picture of where microaggressions fit on a spectrum of escalating violence. The implicit racism of microaggression has the tendency to escalate into the explicit racism of hate speech, which in turn can escalate into the physical violence of hate speech and genocide. 28 III.i. Previous Attempts to Specify What's Micro about Microaggressions Remember that worries about the smallness of microaggressions arise primarily in sympathetic circles. As Freeman and Stewart pose the problem: "Insofar as we're taking as our point of departure the experiences of victims, one might immediately object that the prefix 'micro' isn't appropriate since it seems to undermine the seriousness of harms that result" (2018, 414). Their answer is to embrace the tension: in the term 'microaggression', they argue, 'micro' captures the viewpoint of the perpetrators while 'aggression' captures the viewpoint of the targets (415). I won't follow their approach, because I want to differentiate between the immediate effects of individual microaggressions and the cumulative effects of repeated microaggressions. Perpetrators are not the only ones who see individual instances of microaggressions as small. As I've mentioned, many targets also report experiencing a single microaggression as a small harm, and some targets don't experience any noticeable harm at all. Indeed, the subtlety of the harm is part of what makes it difficult for targets to know how to react to particular instances of microaggressions (Sue 2010, Fatima 2017, Rini 2018). Thus, I don't want to underemphasize the subtlety of microaggressions. However, I don't want to overemphasize their subtlety either, so I also won't ultimately be following Emily McTernan (2017)'s solution. When faced with the question, "What's micro about microaggressions?", McTernan bites the bullet and responds by saying that many of the original examples of microaggressions do not count as micro anymore: In one case, Pierce discusses a white woman so uncomfortable about sitting next to a black man on an aeroplane that a white man intervenes to swap seats for the sake of 29 the woman. To modern sensibilities this looks instead to be a case of overt racism. Over time, then, we may change what instances we label microaggressions. But that changeability should give us hope, not make us think there are no such things as microaggressions (2017, 267). I agree with McTernan that some of the original examples don't fit the concept. Slurs, for instance, should never have been included as a type of microaggression. Moreover, I agree that we should distinguish covert and overt forms of aggressions. However, my worry with McTernan's approach is that may lead to other examples being excluded merely because they've become obvious "to modern sensibilities." Even Sue's examples have been discussed so frequently over the past decade that they may no longer seem covert or micro but instead overt macroaggressions intended to harm: who now would say, "You're a credit to your race!" without cringing? When I've given talks to academic audiences I sometimes even get pushback for using the example with which I began this paper: "How could anyone ask their Asian-American colleague where she's from without knowing that the question implies immigrants don't belong here?" If, as McTernan suggests, our examples of microaggressions will cyclically expire as they become more well-known and obvious, then we'd have to search for increasingly more subtle and invisible examples of racist microaggressions. 13 I do not want to search for vanishingly small slights. Instead, as I've argued in section II.ii, changes in the obviousness of a racist behavior don't necessarily track differences in kind. Hate speech was not obviously harmful in pre-genocide Rwanda, but it was still a 13 Levchak doesn't go into as much detail as McTernan, but Levchak defines overt macroaggressions as obvious (2018, 20 and 22) and sometimes suggests that covert microaggressions are subtle to the point of invisibility (2018, 48 and 63). Hence, I will also depart from Levchak (2018)'s version of the micro/macroaggression spectrum. 30 macroaggression. Likewise, microaggressions can become more obvious while still remaining microaggressions. I'll argue the features that differentiate microand macroaggressions lie elsewhere. III.ii. My Proposal: Placing Microaggressions on a Spectrum of Escalating Violence Instead of generating an entirely new answer to the question, "what's micro about microaggressions?" I will again turn to the older hate speech debate for guidance on where to begin. As I'll discuss, Matsuda and Tirrell foreground the relationship between the linguistic violence of hate speech and the physical violence of hate crimes and genocide. They argue that racist hate speech sets the stage for the outbreak of racist violence. I'll propose that microaggressions play a similar role in setting the stage for hate speech: a culture rife with racial microaggressions is likely to spark outbreaks of more overtly racist speech. Like Lawrence, Matsuda (1989) mentions microaggressions during her analysis of how hate speech functions. Her list of the "implements of racism" runs as follows: 1. Violence and genocide; 2. Racial hate messages, disparagement, and threats; 3. Overt disparate treatment; and 4. Covert disparate treatment and sanitized racist comments. (1989, 2332) Notice the last item on the list. Matsuda stresses that these "sanitized racist comments" are said by white liberals who would never say racist slurs or condone other overtly racist treatment (2334). She even confirms in a footnote that "micro-aggressions" fit within this category (ft 76, 2334). Matsuda doesn't give much detail about how to distinguish covert and overt racism, but 31 she does discuss the other end of the spectrum: Less egregious forms of racism degenerate easily into more serious forms... there is a connection between racist words and racist deeds. The racially motivated beating death of Vincent Chin by unemployed white auto workers in Detroit, during a time of widespread anti-Asian propaganda in the auto-industry, was no accident. Nor was the murder of the Davis, California, high school student Thong Hy Huynh, after months of anti-Asian racial slurs (1989, 2335). Matsuda shows that hate speech tends to escalate into physical violence. Although the slide from hate speech to hate crimes is not inevitable or immediate, it is also "no accident." Hate speech and hate crimes are connected: hate speech sets the stage for the violent acts that follow. Tirrell sees a similar pattern in pre-genocide Rwandan. When analyzing Pio's testimony (see full quote in section II.iii), she says: "Pio's denying initial attitudes of hate suggests that the speech acts were stronger than and did not arise from speakers' intentions, suggesting instead that the speech acts conditioned attitudes over time" (2012, 204). Pio claims he did not start out with feelings of hatred or the intention to hurt his neighbors. He thought he was joking when he threatened to clear the Tutsis from the land. But hearing himself say the threats aloud, and hearing others repeat the same threats, changed what the words meant. When violent speech pervades the culture, it makes violent behavior imaginable, then desirable, then (seemingly) required. Pio himself sees, in retrospect, the tendency for invisible hate speech to degenerate into visible violence: "It's serious, saying that-it's already sharpening the machete" 32 (quoted in Tirrell 2012, 204).14 Returning to the issue at hand, we can now begin answering, "What's micro about microaggressions (and macro about hate speech)?" Matsuda and Tirrell argue that hate speech paves the way for genocide. I argue that microaggressions perform a similar role in conditioning speakers and audiences: an atmosphere rife with microaggressions is likely to spark more overtly hateful speech. Consider the examples we've thus far discussed: 1. Asking an Asian-American woman, "Where are you really from?" implies that she can't really be from the U.S., even if she was born here. Further, it implies that people of color will never really belong in America-(unlike white people) people of color belong elsewhere. But this assumption easily tends to devolve into another, more sinister one: if people of color don't belong here, we should "send them back." In this one small step, we arrive at the words of hate speech that in Matsuda's time were used to justify murder and that have recently been hurled at senators and used to justify concentration camps at the U.S.-Mexican border.15 2. Saying to your African-American friend, "I don't see you as black. You're my friend!" 14 I'm focused on racialized hate speech here, but see Solnit 2014 for a similar argument about how gender-based hate speech can also escalate into violence. 15 "You look so exotic" is another way of implying that you don't belong here, and therefore similarly close to hate speech like "send her back." But "You look so exotic" is a more complex case because it also objectifies the targeted woman. Animals are exotic. Clothing or food is exotic. Not people, or least, not equals with valuable perspectives and ideas. In this intersectional microaggression, exotic women are seen as adornments and attached to a whole host of stereotypes about subservience and sexual submissiveness. It may be difficult to think of examples of violence specifically targeted at Asian or Asian-American women, until we remember that erasing, dehumanizing, and silencing are themselves forms of institutional and state-sponsored violence. I'll say more about this in section IV. (See also Robin Zheng's "Why Yellow Fever Isn't Flattering: A Case Against Racial Fetishes" and Mitsuye Yamada's "Invisibility is an Unnatural Disaster: Reflections of an Asian American Woman"). 33 implies there's something wrong with being black, some negative feature your friend doesn't share. Further, it implies that if you did see her as black, you wouldn't be friends with her. But this implication raises a more sinister one: white people shouldn't (be allowed to) associate with black people. In this one small step, we arrive at a central tenant of the Ku Klux Klan-used in 1980s propaganda and reappearing today in cities across North America. Microaggressions say by implication the assumptions that hate speech takes for granted. Just as hate speech tends to generate physical violence, the implicit threats of microaggressions tend to degenerate into the overt threats of hate speech. Thus I propose the following spectrum: Spectrum of Escalating Violence Microaggressions propagate/reinforce expectations about the target group's place, where they "naturally" belong16 Hate Speech explicitly advocates putting or keeping targets in their "natural" place Hate Crime physically enforces dictates of hate speech through murder, rape, arson, etc. Genocide publicly mandated violence through mass killings, incarceration, deportation, etc. Microaggressions are not hate speech, and we should not lose track of the differences between these two forms of derogatory speech. Microaggressions are micro because they don't explicitly threaten their targets. As I discussed in section I, microaggressions exert some coercive pressure on targets that threatens their autonomy, but we can now see that the 16 Perhaps not all microaggressions fit neatly into this category. Microinvalidations like "America is a melting pot" or "The most qualified person will get the job" work even more subtly to reinforce historical hierarchies, so they may belong in a separate category-and even further towards the micro end of the spectrum-from the microinsults I focus on in this section. 34 pressure microaggressions exert is qualitatively different from the explicit threat of violence that hate speech employs. Microaggressions' coercive pressure towards conformity is hidden within their implied content (and therefore plausibly deniable by perpetrators). However, these hidden messages may be uncovered by those of us who pay attention, and as more and more microaggression researchers highlight the covert racism of microaggressions, I hope the hidden messages become obvious to all of us. Yet, even if we all gain the ability to interpret the hidden messages of microaggressions, microaggressions would still remain covert and implicit, rather than overt and explicit. Hate speech, in contrast, is a macroaggression because it openly advocates violence. Hate speech sends overt and explicit threats, even if those threats may sometimes be misinterpreted as mere jokes. Moreover, hate speech presages and often inspires individual hate crimes and state-mandated genocide. This qualitative difference also explains why hate speech requires legal sanctions whereas microaggressions only require moral sanctions. Both hate speech and microaggressions are morally impermissible attacks against marginalized individuals, but hate speech-in addition to attacking individuals-is a criminal offense against the public peace. Although unchecked microaggressions have some danger of escalating into a threat to the public peace, that danger is not nearly so great as the clear and present danger of fermenting race-based hatred through hate speech. Hence, microaggressions do not require legal sanctions. Further research is needed before we can fully understand the connections between microaggressions and hate speech. I hope microaggression researchers continue exploring resonances with the 1980s hate speech debate and also with more modern discussions of hate 35 speech. There may also be benefits in the other direction of research: I invite hate speech researchers to examine the role that microaggressions play in setting the stage for hate speech. Most pressingly, we might wonder whether conservatives' recent resistance to taking microaggressions seriously paved the way for self-identified Nazis to re-enter public discourse. To borrow Lynne Tirrell's idiom: if hate speech sharpens the machetes, microaggressions display those same machetes on the wall-dull, for the moment, but someday, sharp. Works Cited Brennan, Samantha. 2016. "The Moral Status of Micro-Inequities." In Implicit Bias and Philosophy, Volume 2: Moral Responsibility, Structural Injustice, and Ethics, edited by Michael Brownstein and Jennifer Saul, 235-53. Oxford: Oxford University Press. Brison, Susan. 1999. "Relational Autonomy and Freedom of Expression." In Relational Autonomy: Feminist Perspectives on Autonomy, Agency, and the Social Self, edited by Catriona Mackenzie and Natalie Stoljar, 293-313. Oxford: Oxford University Press. Delgado, Richard. 1982. "Words that Wound: A Tort Action for Racial Insults, Epithets, and Name-Calling." Harvard Civil Rights-Civil Liberties Law Review 17: 133-81. Dotson, Kristie. 2011. "Tracking Epistemic Violence, Tracking Practices of Silencing." Hypatia 26(2), 236-57. Fatima, Saba. 2017. "On the Edge of Knowing: Microaggression and Epistemic Uncertainty as a Woman of Color." In Surviving Sexism in Academia: Feminist Strategies for Leadership, edited by Kirsti Cole and Holly Hassel, 147-54. New York: Routledge. Freeman, Lauren, and Heather Stewart. 2019. "Epistemic Microaggressions in Clinical Medicine" In Overcoming Epistemic Injustice: Social and Psychological Perspectives, ed. Ben Sherman and Stacey Goguen. Rowman and Littlefield Publishers. ---. 2018. "Microaggressions in clinical medicine." Kennedy Institute of Ethics Journal 28(4): 41149. Friedlaender, Christina. 2018. "On Microaggressions: Cumulative Harm and Individual 36 Responsibility." Hypatia 33(1): 5-21. Huber, Lindsay Pérez, and Daniel G. Solorzano. 2015. "Racial Microaggressions as a Tool for Critical Race Research." Race Ethnicity and Education 18(3): 297-320. Langton, Rae. 2012. "Beyond Belief: Pragmatics in Hate Speech and Pornography." In Speech and Harm: Controversies Over Free Speech, edited by Ishani Maitra and Mary Kate McGowan, 72-93. Oxford: Oxford University Press. Lawrence, Charles. 1987. "The Id, the Ego, and Equal Protection: Reckoning with Unconscious Racism." Stanford Law Review 39(2): 317-88. Levchak, Charisse. 2018. "Microaggressions, Macroaggressions, and Modern Racism." In Microaggressions and Modern Racism: Endurance and Evolution. London: Palgrave Macmillan. Liebow, Nabina. 2017. "Microaggressions and Moral Responsibility." PhD diss., Georgetown University. Lilienfeld, Scott. 2017. "Microaggressions: Strong Claims, Inadequate Evidence." Perspectives on Psychological Science 12(1): 138-69. Matsuda, Mari. 1989. "Public Response to Racist Speech: Considering the Victim's Story." Michigan Law Review 87(8): 2320-81. McClure, Emma. 2019. "Theorizing a Spectrum of Aggression: Microaggressions, Creepiness, and Sexual Assault." The Pluralist 14(1): 91-101. McKinnon, Rachel. 2017. "Allies Behaving Badly." In The Routledge Handbook of Epistemic Injustice, edited by Ian James Kidd, José Medina, and Gaile Pohlhaus, 167-74. New York: Routledge. McTernan, Emily. 2017. "Microaggressions, Equality, and Social Practices." Journal of Political Philosophy 26.3: 261-81. Meyers, Diana Tietjens. 1989. Self, Society, and Personal Choice. New York: Columbia University Press. O'Dowd, Ornaith. 2018. "Microaggressions: A Kantian Account." Ethical Theory and Moral Practice 21: 1219-32. 37 Pierce, Chester. 1970. "Offensive Mechanisms." In The Black Seventies, edited by Floyd Barbour, 265-82. Boston, MA: Porter Sargent. Rini, Regina. 2018. "How to Take Offense: Responding to Microaggression." Journal of the American Philosophical Association: 332-351. Solnit, Rebecca. 2014. Men Explain Things to Me. Chicago, IL: Haymarket Books. Solórzano, Daniel. 1998. "Critical Race Theory, Race and Gender Microaggressions, and the Experience of Chicana and Chicano Scholars." Qualitative Studies in Education 11(1): 121-136. Sue, Derald Wing. 2019. "Microaggressions and Student Activism: Harmless Impact and Victimhood Controversies." In Microaggression Theory, edited by Gina Torino, David Rivera, Christina Capodilupo, Kevin Nadal, and Derald Wing Sue, 229-43. Hoboken, NJ: John Wiley & Sons, Inc. ---. 2010. Microaggressions in Everyday Life: Race, Gender, and Sexual Orientation. Hoboken, NJ: Wiley. Tirrell, Lynne. 2012. "Genocidal Language Games." In Speech and Harm: Controversies Over Free Speech, edited by Ishani Maitra and Mary Kate McGowan, 174-221. Oxford: Oxford University Press. Torino, Gina, David Rivera, Christina Capodilupo, Kevin Nadal, and Derald Wing Sue. 2019. "Microaggression Theory: What the Future Holds." In Microaggression Theory, edited by Gina Torino, David Rivera, Christina Capodilupo, Kevin Nadal, and Derald Wing Sue, 30928. Hoboken, NJ: John Wiley & Sons, Inc. Tschaepe, M. 2016. "Addressing Microaggressions and Epistemic Injustice: Flourishing from the Work of Audre Lorde." Essays in the Philosophy of Humanism 24(1): 87-101. Tynes, Brendesha M., Fantasy T. Lozada, Nalia A. Smith, and Ashley M. Stewart. 2019. "From Racial Microaggressions to Hate Crimes: A Model of Online Racism Based on the Lived Experiences of Adolescents of Color." In Microaggression Theory, edited by Gina Torino, David Rivera, Christina Capodilupo, Kevin Nadal, and Derald Wing Sue, 194-212. Hoboken, NJ: John Wiley & Sons, Inc. Waldron, Jeremy. 2012. The Harm in Hate Speech. Cambridge, MA: Harvard University Press. Williams, Monnica. 2019. "Microaggressions: Clarification, Evidence, and Impact." Perspectives 38 on Psychological Science. Williams, Patricia. 1987. "Spirit-Murdering the Messenger: The Discourse of Fingerpointing as the Law's Response to Racism." University of Miami Law Review 42: 127-57. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Karl Jaspers und die Vernunft von Ulrich Diehl Der Begriff der Vernunft gehört zu den Begriffen, die für Jaspers' philosophisches Denken und schriftlich verfasste Philosophie eine besonders wichtige Rolle spielen. Gleichwohl kann es im Folgenden nicht um Jaspers' ganze Philosophie gehen, sondern nur um seinen Begriff der Vernunft. Dieser ist jedoch für die wesentlichen Grundzüge seiner Philosophie konstitutiv und charakteristisch. Im ersten Teil werde ich kurz auf einige Schriften eingehen, in denen Jaspers sein Verständnis von Vernunft dargelegt hat. Im zweiten Teil werde ich dann Jaspers' Begriff der Vernunft anhand einiger wichtiger Aussagen in den genannten Werken rekonstruieren. Dabei kann jedoch nur der wesentliche Gehalt seines Begriffes der Vernunft berücksichtigt werden und nicht alle Strukturen, Formen und Funktionen der Vernunft, die dann für seine Philosophie charakteristisch und konstitutiv sind. Im dritten Teil werde ich dann kurz den systematischen Ort und Stellenwert von Jaspers' Begriff der Vernunft in seiner Vernunftphilosophie beleuchten. Jaspers' Schriften zur Vernunft Es gibt einige Schriften, in denen Jaspers seine wichtigsten Aussagen über die Vernunft gemacht hat, aus denen man sein Verständnis von Vernunft herausdestillieren kann. Zu diesen wenigen Schriften gehören vor allem Vernunft und Existenz (1935), Existenzphilosophie (1938) sowie Vernunft und Widervernunft in unserer Zeit (1950). Wer Jaspers' Verständnis von Vernunft und seine Philosophie der Vernunft jedoch ausführlicher und tiefer verstehen will, tut gut daran, auch 156 solche Schriften zu berücksichtigen, in denen er sein Verständnis von Vernunft nicht explizit unter dem Thema der ›Vernunft‹ thematisiert. Dabei handelt es sich um andere Themen, wie z. B. Wahrheit, Wirklichkeit, Grundwissen, das Umgreifende, die Subjekt-Objekt-Spaltung etc., die jedoch mit seinem Verständnis von Vernunft eng verknüpft sind.1 Als Psychiater, Psychologe und Philosoph hat Karl Jaspers sein umfassendes Verständnis von Vernunft vor allem auch im Kontrast zum psychologisch Vernunftwidrigen und geistig Unvernünftigen sowie zu den sozialen, kulturellen und geistigen Kräften des Vernunftfeindlichen gewonnen – zuerst in seiner Allgemeinen Psychopathologie (1913), dann in seiner Psychologie der Weltanschauungen (1919) und schliesslich in seiner lebenslangen geistigen Auseinandersetzung mit tradierten philosophischen Konzeptionen der Vernunft. In seinen Schriften Vernunft und Existenz (1935), Existenzphilosophie (1938) sowie Vernunft und Widervernunft in unserer Zeit (1950) hat sich Jaspers zum ersten Mal ausdrücklich mit dem Begriff der Vernunft und seinem eigenen Verständnis von Vernunft auseinander gesetzt. Motivierend war vor allem die Absicht, sich von bestimmten Auffassungen der Existenzphilosophie abzugrenzen. In der Schrift Vernunft und Existenz, die auf seine Groninger Vorlesungen zurückgeht, hat sich Jaspers zum ersten Mal eingehend mit den Herausforderungen der bisherigen Philosophie durch das neuartige Denken von Nietzsche und Kierkegaard befasst.2 Beide »Ausnahmedenker« haben dazu beigetragen, dass ihre Anhänger und Epigonen versuchten, entweder in frommer Absicht oder in trotziger Selbstbehauptung das Unvernünftige gegen die Vernunft auszuspielen. Solchen polemischen Angriffen auf die Vernunft wollte Jaspers in seinen Groninger Vorlesungen entgegentreten, um sie wirksam in ihre Schranken zu verweisen.3 Vom Namen der Existenzphilosophie und vom Selbstverständnis der Existenzphilosophen hat sich Jaspers explizit erst 1938 in seinen 1 Jaspers behandelt diese Themen in den folgenden Schriften: Philosophie (1932), Von der Wahrheit (1947), Der philosophische Glaube (1948), Einführung in die Philosophie (1950), Der philosophische Glaube angesichts der Offenbarung (1962), Kleine Schule des philosophischen Denkens (1965) sowie in einigen Aufsätzen des Sammelbandes Das Wagnis der Freiheit (1996). 2 VuE, Erste Vorlesung: Herkunft der gegenwärtigen philosophischen Situation (Die geschichtliche Bedeutung Kierkegaards und Nietzsches), S. 7-41. 3 VuE, S. 35-41 u. S. 127-131. Ulrich Diehl: Karl Jaspers und die Vernunft 157 Frankfurter Vorlesungen distanziert, aus denen seine Schrift Existenzphilosophie hervorgegangen ist.4 In seinem Nachwort zur zweiten Auflage von 1956, als man in der gebildeten Öffentlichkeit bei dem Ausdruck ›Existenzphilosoph‹ vor allem an Autoren wie Martin Heidegger und Jean-Paul Sartre, Albert Camus und Gabriel Marcel dachte, bestätigt und verdeutlicht er noch einmal seine Abgrenzung von 1938.5 Obwohl sich Jaspers sowohl von der Bezeichnung als auch von den Anliegen dieser Bewegung distanziert hat, wird er bis heute in der Geschichtsschreibung der Philosophie des 20. Jahrhunderts immer noch auf eine fragwürdige Weise den Existenzphilosophen zugeordnet.6 Was Jaspers jedoch selbst unter ›Existenzphilosophie‹ verstanden hat, hielt er für gar nichts Neues, sondern vielmehr als Existenzerhellung des menschlichen Daseins in der Welt nur für ein altes und ursprüngliches Anliegen authentischer Philosophie: »Was Existenzphilosophie genannt wird, ist zwar nur eine Gestalt der einen, uralten Philosophie. Dass aber Existenz für den Augenblick das kennzeichnende Wort wurde, ist nicht zufällig. Es betonte, was die eine Zeitlang fast vergessene Aufgabe der Philosophie ist: die Wirklichkeit im Ursprung zu erblicken und sie durch die Weise, wie ich denkend mit mir selbst umgehe, – im inneren Handeln – zu ergreifen.«7 Gleichwohl hat Jaspers das Wort ›Existenzphilosophie‹ auch nicht ganz vermieden, sondern für eine bestimmten Aufgabe der Philosophie im Sinne der Existenzerhellung des menschlichen Daseins in der Welt beibehalten. Aber neben der Existenzerhellung gibt es für ihn noch andere Aufgaben der Philosophie, wie z. B. die Untersuchung der Strukturen, Formen und Funktionen der Vernunft oder die Untersuchung von philosophischen Grundbegriffen wie Wahrheit, Wirklichkeit, Existenz, Erkennen, Wissen, Subjekt und Objekt, das Umgreifende etc.8 4 Ex, S. 1-12. 5 Ex, S. 86-90. 6 Hannah Arendt, Was ist Existenzphilosophie?, Frankfurt a. M. 1990; Otto Friedrich Bollnow, Existenzphilosophie, Stuttgart 1955; Franz Zimmermann, Einführung in die Existenzphilosophie, Darmstadt 31992. 7 Ex, S. 1. 8 Zur Existenzphilosophie: GSZ, S. 148-151, zur Existenzerhellung: Ph-2, zu seinen philosophischen Grundbegriffen: Ex, S. 13-85, u. VdW, vor allem Erster und Dritter Teil. Karl Jaspers – Grundbegriffe seines Denkens 158 Die Verbindung von Jaspers' früherer Existenzphilosophie mit seiner späteren Vernunftphilosophie ist in seinem ersten Hauptwerk Philosophie noch nicht zu finden.9 Die Vermittlung von Existenz und Vernunft entsteht erst in seinen Groningener und Frankfurter Vorlesungen, aus denen die Schriften Vernunft und Existenz sowie Existenzphilosophie hervorgegangen sind. In werkgeschichtlicher Hinsicht kann man deswegen festhalten: »Die Existenzphilosophie bildet nur die erste philosophische ›Phase‹ seines Denkens.«10 In der zweiten Phase hat Jaspers seine Philosophie nicht mehr nur als eine Existenzphilosophie, sondern zumindest auch und vor allem als eine Vernunftphilosophie verstanden. Diese Auffassung hat Jaspers später in seinen Heidelberger Vorlesungen bekräftigt: »Heute möchte ich die Philosophie eher Philosophie der Vernunft nennen, weil es dringlich scheint, das uralte Wesen der Philosophie zu betonen. Geht Vernunft verloren, so geht die Philosophie selber verloren. Ihre Aufgabe war von ihrem Anfang her und bleibt, Vernunft zu gewinnen, als Vernunft sich wieder herzustellen und zwar als die eigentliche Vernunft, die in der Beugung unter die Notwendigkeiten des zwingenden Verstandes, ihn selbst sich ganz zu eigen machend, doch nicht in die Verengung des Verstandes gerät.«11 Jaspers will in seinem philosophischen Denken an die Tradition der europäischen Philosophie anknüpfen und sie als eine universalisierte philosophia perennis fortsetzen: »Was Vernunft sei, zu vollziehen und darum zu wissen, ist jedoch eigentlich philosophische Aufgabe, von jeher für immer.«12 Jaspers war also der Auffassung, dass es auch gegenwärtig und zukünftig Ziel und Aufgabe bleiben muss, die verschiedenen Strukturen, Formen und Funktionen der Vernunft trotz ihrer faktischen Verankerung in der kontingenten Existenz zu verstehen und zu vermitteln. Will man es auf eine griffige Formel bringen, so ging es Jaspers um eine Vermittlung von Existenz und Vernunft. Dies 9 Vgl. dazu Ph-1; Ph-2 u. Ph-3. 10 Jaspers' Übergang von der früheren Existenzphilosophie zur späteren Vernunftphilosophie und sein Verständnis von den Formen und Funktionen der menschlichen Vernunft behandelt ausführlich Poitr Reputakowski, Das Problem der Vernunftphilosophie bei Karl Jaspers. Zur Analyse der existentiellen und periechontologischen Vernunft, Diss. Martin-Luther-Universität Halle-Wittenberg 1993, S. 8 f. 11 VuW, S. 50. 12 Ex, S. 47. Ulrich Diehl: Karl Jaspers und die Vernunft 159 bedeutet einerseits, dass das in der Neuzeit und Moderne gewachsene Bewusstsein von der unausweichlichen Kontingenz des individuellen Daseins in der Welt und von der ontologischen Abhängigkeit der persönlichen Vernunft von ihrer leiblichen Inkarnation im konkreten Dasein reflektierender Menschen nicht mehr aufzuheben ist. Dies bedeutet andererseits, dass die Philosophie immer noch die vorrangige, umfassende und zeitlos gültige Aufgabe hat, die verschiedenen Formen und Funktionen der Vernunft zu untersuchen und sich selbst als eine besondere Art von Selbstaufklärung der menschlichen Vernunft zu verstehen.13 Diese eigentliche Aufgabe der Philosophie kann jedoch weder von den empirischen Einzelwissenschaften, d. h. von den Natur-, Sozial-, Kulturund Geisteswissenschaften, noch von den formalen (Logik und Mathematik) und praktischen Wissenschaften (Medizin, Jurisprudenz und Ökonomie) geleistet werden. Denn alle diese Wissenschaften müssen in ihrem jeweiligen Gegenstandsbereich immer schon bestimmte partikulare Ideale, Prinzipien, Begriffe und Methoden des lokal Vernunftgemässen voraussetzen. Die empirischen, formalen und praktischen Einzelwissenschaften können auf ihren jeweils eigenen Grundlagen das Vernunftgemässe nicht in einem einheitlichen und universalen Sinnzusammenhang thematisieren und untersuchen. Das kann – falls es im Zeitalter der zunehmenden Spezialisierung und Technisierung sowie Funktionalisierung und Merkantilisierung der Wissenschaften überhaupt noch möglich ist – von jeher nur die Philosophie. Aufgrund von Jaspers' Anliegen einer umfassenden Philosophie, die die konkrete, spezifische, partikulare und kontingente Existenz mit der abstrakten, allgemeinen, umfassenden und notwendigen Vernunft vermittelt, ist es kaum möglich, die in seinen Hauptund Nebenwerken entfaltete Philosophie angemessen zu verstehen, ohne sich eingehender mit dem für seine gesamte Philosophie wichtigen Begriff der Vernunft zu befassen.14 13 Zur geistigen Entwicklung von Jaspers' Philosophieren im lebensgeschichtlichen Zusammenhang vgl. Kurt Salamun, Karl Jaspers, München 1985, S. 11-21; Hans Saner, Jaspers, Hamburg 111999, S. 111-113, sowie Werner Schüssler, Jaspers zur Einführung, Hamburg 1995, S. 11-27. 14 Vgl. dazu Kurt Salamun, Karl Jaspers, München 1985, S. 88-102; Werner Schüssler, Jaspers zur Einführung, Hamburg 1995, S. 113-121. Karl Jaspers – Grundbegriffe seines Denkens 160 Jaspers' Begriff der Vernunft Im Folgenden werden Jaspers' wesentliche philosophische Charakterisierungen der Vernunft vorgestellt, mit einem passenden Zitat aus den oben genannten drei Schriften belegt und kurz inhaltlich erläutert. Dabei sind für Jaspers die folgenden Fragen leitend: (1.) Was ist Vernunft? (2.) Wie ist Vernunft beschaffen? (3.) Was leistet Vernunft? (4.) Was behindert und verhindert Vernunft? (5.) Wie und wodurch ereignet sich Vernunft? Was ist Vernunft? Jaspers stellt in Vernunft und Widervernunft verschiedene Thesen über das Wesen der Vernunft auf, gibt jedoch keine genaue philosophische Definition dieses Begriffes. Vielmehr erklärt er sie ex negativo durch eine Abgrenzung. Gleichwohl versteht Jaspers unter der Vernunft offensichtlich ein höherstufiges Denkund Erkenntnisvermögen des Menschen. Wie alle kognitiven Vermögen (Denken, Sprechen, Intuition, Phantasie etc.) und Fähigkeiten (Hypothesenbildung, Theoriebildung, logisches Schliessen, Argumentieren, methodisches Untersuchen etc.) muss auch das kognitive Vermögen der Vernunft zuerst unter historisch, kulturell und biographisch kontingenten Umständen erworben, angeeignet und geübt werden, um dann unter mehr oder weniger günstigen Umständen von einem bestimmten Menschen aktualisiert zu werden. Doch um welches kognitive Vermögen handelt es sich? Vernunft ist weder Verstand noch Urteilskraft. Anders als im alltäglichen deutschen Sprachgebrauch üblich, versteht Jaspers wie Kant und Hegel unter ›Vernunft‹ etwas spezifisch Anderes als den empirischen Verstand oder die spontane Urteilskraft. »Im Sprachgebrauch ist Vernunft identisch mit dem Verstand. In der Tat tut sie keinen Schritt ohne Verstand, aber sie übergreift ihn.«15 Um Jaspers' philosophischen Begriff der Vernunft zu verstehen, muss man sich deutlich machen, dass er wie Kant und Hegel zwischen drei menschlichen Erkenntnisvermögen unterscheidet: zwischen (1.) dem empirischen Verstand als einem Vermögen der Regeln und Prinzipien, die auf konkrete Erfahrungsgegenstände und Handlungszwecke bezogen sind, (2.) der subsumierenden und reflektierenden Urteils15 VuW, S. 33. Ulrich Diehl: Karl Jaspers und die Vernunft 161 kraft als einem Vermögen der spontanen Urteile über konkrete Erfahrungsgegenstände und Handlungszwecke jenseits blosser Befolgung von Regeln und Prinzipien sowie (3.) der auf intelligible, aber nicht sinnlich erfahrbare theoretische und praktische Ideale, Prinzipien, Werte und Normen reflektierenden Vernunft, die die konkreten Funktionen und Leistungen sowohl des empirischen Verstandes als auch der spontanen Urteilskraft überschreitet. Das zuletzt genannte Vermögen der reflektierenden Vernunft macht das eigentliche Arbeitsgebiet der apriorischen Vernunftphilosophie aus. Aber an der Einschätzung und Wertschätzung ihres kognitiven Potentials, in eben diesem ureigenen Arbeitsgebiet auf eine methodisch hinreichend zuverlässige Art und Weise etwas allgemein und objektiv Wahres und Gültiges herausfinden und entdecken, erkennen und wissen zu können, scheiden sich bis heute die Geister in der Philosophie. Wie ist Vernunft beschaffen? Vernunft ist personalisiert und an konkrete Existenz gebunden. Als ein höherstufiges kognitives Vermögen gibt es Vernunft nur dort, wo es konkrete Menschen gibt, die vernünftig denken, fühlen und handeln. Vernunft mag der geistigen Reichweite ihres reflektierenden Denkens, Erkennens und Wissens gemäss allgemein und zeitlos gültige Gehalte enthalten und erzeugen können, aber sie bleibt als psychologisches Vermögen immer an die konkrete Existenz ihrer personalen Träger gebunden, die in bestimmten sozio-kulturellen Kontexten agieren. Als ein kognitives Vermögen hat die Vernunft nach Jaspers vor allem drei wesentliche Eigenschaften: a) Vernunft ist dynamisch. »Vernunft ist in Bewegung ohne gesicherten Bestand. Sie drängt zur Kritik jeder gewonnenen Position, steht daher im Gegensatz zu der Neigung, sich durch endgültig feste Gedanken vom weiteren Denken zu befreien.«16 b) Vernunft ist synoptisch. »Vernunft ist der Wille zur Einheit. Die Schwungkraft der Vernunft und die Vorsicht ihres Hellwerdens erwächst aus der Frage, was diese Einheit sei. – Sie will nicht irgendeine Einheit ergreifen, sondern die wirkliche und einzige Einheit suchen.«17 c) Vernunft ist offen für Unbekanntes, Anderes und Fremdes. »Daher darf sie nichts auslassen, was ist, nichts fallen lassen, nichts ausschliessen. Sie 16 VuW, S. 33. 17 VuW, S. 34. Karl Jaspers – Grundbegriffe seines Denkens 162 ist als sie selbst grenzenlose Offenheit. [...] Vernunft möchte allem, was ist und darum Sprache gewinnen können muss, sich zuneigen, es zu bewahren, es aus sich selbst heraus zur Geltung kommen lassen.«18 Jemand kann vernünftig denken und handeln und sich damit als vernünftig erweisen, aber niemand hat die Vernunft schlechthin. Vernunft ist nach Jaspers kein vollständiges, abgeschlossenes und zeitlos gültiges System von axiomatischen Prinzipien wie bei Wolff, von apriorischen Denkkategorien wie bei Kant oder von metaphysischen Seinskategorien wie bei Hegel. Was leistet Vernunft? Als ein personalisiertes kognitives Vermögen schafft die Vernunft bestimmte zu ihr gehörige Leistungen, durch die sie sich selbst vollzieht und die folgenden vier Beschaffenheiten realisiert: a) Vernunft erzeugt einen unbegrenzten Kommunikationswillen. »Vernunft ist eins mit dem uneingeschränkten Kommunikationswillen. Vernunft, weil alloffen auf das Eine in allem Seienden gerichtet, verwehrt es, Kommunikation abzubrechen.«19 b) Vernunft erzeugt einen logischen Raum der unbegrenzten Kommunikation. »Vernunft nun ist der Raum der uneingeschränkten Kommunikation. Aber sie ist nur ein Minimum. Denn die Kraft der Kommunikation kommt erst aus der Liebe, aus der geschichtlichen Existenz, nicht schon aus der ungeschichtlichen Vernunft, die von dort vielmehr ihren Antrieb und ihre Erfüllung hat.«20 c) Vernunft erzeugt eine emanzipatorische Loslösung von Bindungen, aufgrund deren man sich dem Ursprung des Einen nähern kann. »Das endlich und bestimmt Gewordene verführt, von uns an die Stelle des Einen gesetzt zu werden, wie solche Gestalten in zahllosen historischen Objektivierungen uns vorkommen. Vernunft ergreift die negative Kraft des Verstandes, die an allem die Schranken zeigt, jede Endlichkeit kritisch zu zersetzen vermag und zuletzt zu dem merkwürdigen Gedanken fähig ist, von allem, was überhaupt ist, abzusehen.«21 d) Vernunft erzeugt eine emanzipatorische Loslösung vom Geschichtlichen. »Ohne Vernunft in der Geschichtlichkeit gefangen, werden wir beschränkt in der Existenz, weil ihrer eigenen Geschichtlichkeit nicht eigentlich inne.«22 18 VuW, S. 34-35. 19 VuW, S. 36. 20 VuW, S. 37. 21 Ebd. 22 VuW, S. 39. Ulrich Diehl: Karl Jaspers und die Vernunft 163 Als ein in konkreter menschlicher Existenz realisiertes Vermögen ist Vernunft immer auch kausal, teleologisch und intentional mit internen psychischen und externen sozio-kulturellen Faktoren verknüpft, auf deren Basis sie einerseits realisiert, andererseits auch behindert und verhindert werden kann. Was behindert und verhindert Vernunft? Als ein an die personale Existenz konkreter Menschen gebundenes, höherstufiges kognitives Vermögen kann sich die menschliche Vernunft immer nur auf der psychologischen Grundlage und im soziologischen Zusammenhang des Nichtvernünftigen und Vernunftwidrigen aktualisieren. »Das Vernünftige ist nicht denkbar ohne das Andere, das Nichtvernünftige; wie es auch in der Wirklichkeit nicht ohne das Andere vorkommt. Es fragt sich nur, in welcher Gestalt das Nichtvernünftige aufttritt, wie es trotz allem bleibt und wie es erfasst wird.«23 Nach Jaspers gibt es unzählige Ursachen und Gründe dafür, warum das Vermögen der Vernunft an seiner konkreten Aktualisierung und seinen verschiedenen Realisierungen in der Kommunikation und Emanzipation behindert wird. Aber die wichtigste Ursache für die Unvernunft ist immer der menschliche Daseinswille, der sich selbst den Vorrang vor dem Anderen gibt. »Vernunft verbindet, blosses Dasein trennt. Der Daseinswille will nur sich selbst, stellt alles andere unter die Bedingung, das eigene Dasein darin gestärkt zu finden. [...] Vernunft hält offen für alles Umgreifende und vertieft jede Bindung durch Erhellung, erwirkt die Kontinuität der Existenz. Die Unvernunft verschliesst das Dasein in sich, verleugnet Gesagtes und Getanes.«24 Indem sich die Vernunft in der Kommunikation und Emanzipation der Möglichkeit stellt, dass man sich selbst im Irrtum befinden und der Andere recht haben könnte, eröffnet sie die Gelegenheit zu Lernprozessen durch Zulassen von Selbstund Fremdkritik und durch Korrektur der eigenen Einstellungen und Haltungen, Auffassungen und Überzeugungen, Vorurteile und Präferenzen, Schlussfolgerungen und Gründe etc. Unvernunft hingegen entsteht und schützt sich selbst, indem sie die Kommunikation und Emanzipation verweigert und sich 23 VuE, S. 7. 24 VuW, S. 40. Karl Jaspers – Grundbegriffe seines Denkens 164 statt dessen durch allerlei Absurdes und Paradoxes, Aberglauben und Geheimnistuerei, Zauberei und Magie, Kultisches und Aggressives, blinde Destruktivität und falsche Autorität selbst gefällt und rechtfertigt.25 Wie und wodurch ereignet sich Vernunft? Da es sich bei der Vernunft um ein höherstufiges kognitives Vermögen des Menschen handelt, das sich erst entwickeln und entfalten kann, wenn bereits andere kognitive Fähigkeiten, wie Sprachund Denkvermögen, Selbstbewusstsein und Selbstreflexion, Willenskraft und Willensfreiheit etc., erworben wurden, handelt es sich um eine soziokulturell konstituierte Fähigkeit, die gewisse kognitive Lernprozesse in sozialen und kulturellen Gemeinschaften voraussetzt. Vernunft gehört deswegen nicht zur genetisch fixierten Naturausstattung des Menschen, obwohl sie genetisch fixierte Dispositionen und kognitive Potentiale voraussetzt, die es z. B. ermöglichen, eine erste Sprache zu erlernen und dadurch denken und urteilen zu lernen. »Vernunft ist nicht da von Natur, sondern wirklich nur durch Entschluss. Sie ereignet sich nicht von selber, wie Naturgeschehen und wie das gesamte menschliche Dasein, soweit es Naturcharakter hat, sondern sie erwächst der Freiheit.«26 Aber auch diese Freiheit will durch soziale Lernprozesse und Übung erworben, ausgeübt und erhalten werden, denn auch der persönliche Entschluss findet gewöhnlich in der menschlichen Gemeinschaft statt und sein Bewusstwerden in der Selbstwerdung des Einzelnen, der weiss, was er will, was er kann und was er soll. Das alles setzt eine lebensgeschichtlich gewachsene Struktur der Persönlichkeit auf der physiologischen und vitalen Grundlage einer bestimmten leiblichen Konstitution und eines bestimmten Temperamentes voraus. »Der Mensch findet sich nicht vor als vernünftig, sondern kehrt sich aus seinem ihm gegebenen Dasein gleichsam um. Er gelangt aus eigener Freiheit, nicht von selbst, auf den Weg der Vernunft.«27 25 Jaspers Ausführungen zum unablässigen »Kampf der Vernunft« gegen die verschiedenen Formen der Unvernunft und der Widervernunft können hier leider nicht behandelt werden. Siehe dazu VuW, Dritte Vorlesung: Die Vernunft im Kampf, S. 55-71. 26 VuW, S. 42. 27 Ebd. Ulrich Diehl: Karl Jaspers und die Vernunft 165 Es gibt Menschen, die (von Berufs wegen) keine Philosophen sind und nicht bewusst, methodisch und systematisch philosophieren und doch gelernt haben, im Grossen und Ganzen weitgehend vernünftig zu denken, zu fühlen und zu handeln. Aber es gibt auch Menschen, die sich als ›Philosophen‹ bezeichnen, sich für Philosophen halten und von Berufs wegen philosophieren, aber kein ähnlich hohes Mass an vernünftigem Denken, Fühlen und Handeln aufweisen. Echte Philosophen wären dann die wenigen, die sowohl erfolgreich methodisch und systematisch philosophieren als auch im Grossen und Ganzen weitgehend vernünftig denkende, fühlende und handelnde Menschen sind. Wer aber will schon für sich in Anspruch nehmen, ein echter Philosoph zu sein? »Vernunft scheint wie der Entwurf des erhofften Menschseins, soweit es an uns selber liegt, es hervorzubringen. Es ist ein Menschsein, das allen Menschen zugänglich ist, sie verbindet, und zugleich ihre geschichtliche Erfüllung bis in die je einzige unersetzliche Existenz jedes Einzelnen nicht nur zulässt, sondern fordert.«28 Dennoch steht und fällt nach Jaspers die Philosophie mit der persönlichen Realisierung einer solchen theoretischen und praktischen Vernunft trotz aller gewöhnlichen Formen der Unvernunft, in ständiger Auseinandersetzung mit den alltäglichen Spielarten des Vernunftwidrigen und im respektvollen Kampf gegen die ausserordentlichen Mächte des Vernunftfeindlichen. Deswegen bleibt es für alle Philosophierenden vorrangiges Ziel und Aufgabe, die Strukturen, Formen und Funktionen der Vernunft zu untersuchen, und Vernunft persönlich zu realisieren und zu verteidigen: »Geht Vernunft verloren, so geht die Philosophie selber verloren.«29 Zum Stellenwert des Begriffs der Vernunft in der Philosophie von Karl Jaspers Indem Jaspers mit seiner neuen Konzeption der Vernunft versucht hat, das aus verschiedenen Gründen angeschlagene Vertrauen in die menschliche Vernunft zu rehabilitieren, hat er nicht nur an einen wesentlichen Grundzug der klassischen Tradition der europäischen Philosophie von Platon und Aristoteles bis zu Kant und Hegel angeknüpft, 28 VuW, S. 50. 29 Ebd. Karl Jaspers – Grundbegriffe seines Denkens 166 um die wichtigsten überlieferten Denktraditionen und klassischen Paradigmen des europäischen Philosophierens zu bewahren. Jaspers hat sich dabei zugleich vorgenommen, das philosophische Verständnis von der menschlichen Vernunft auf eine zeitgemässe Art zu transformieren und zu universalisieren, indem er über die neuzeitlichen Vernunftkonzeptionen von Kant und Hegel hinausgeht, die bereits von den philosophischen Werken von Platon und Aristoteles zehren. Damit hat Jaspers auf jeden Fall eine deutlich weniger skeptische philosophische Position eingenommen als die bisher einflussreichsten Philosophen des 20. Jahrhunderts, wie z. B. Husserl und Heidegger, Russell und Wittgenstein. Deren eigentümliche Art des Philosophierens besteht nämlich hauptsächlich nur noch aus Methoden der phänomenologischen und/oder logisch-semantischen Analyse ohne ein systematisches und synthetisches Denken. Vom vernunftphilosophischen Standpunkt aus betrachtet, den Jaspers im produktiven Anschluss an Kant und Hegel einnimmt, handelt es sich dabei um keine apriorische Vernunftphilosophie, sondern nur um empirische Verstandesphilosophie. Um Jaspers' philosophischen Einsatz für die besondere Bedeutung der menschlichen Vernunft jenseits von empirischem Verstand und spontaner Urteilskraft zu verstehen, muss man sich deutlich vor Augen halten, dass die empiristischen, naturalistischen, positivistischen und utilitaristischen Philosophen des 20. Jahrhunderts zwar auch einen gegenstandsund zweckbezogenen empirischen Verstand kennen. Aber im Unterschied zu einem logischen, erkenntnistheoretischen, ontologischen und ethischen Skeptizismus halten sie nur den Verstand und nicht die Vernunft für das wichtigste und höchste kognitive Vermögen des Menschen. Die für eine jede apriorische Vernunftphilosophie wesentlichen und massgeblichen Resultate der reflektierenden, synthetisierenden und universalisierenden Vernunft als einem höherstufigen Vermögen der Ideale, Prinzipien, Werte und Normen stehen sie zutiefst skeptisch gegenüber.30 Jaspers hat das menschliche Vermögen der Vernunft also nicht nur um der blossen Selbsterhaltung, der kulturellen Bewahrung und der intellektuellen Fortführung eines bestimmten Traditionsstranges der europäischen Philosophie willen verteidigt. Vielmehr war er sich dessen bewusst, dass es das hohe Ansehen und das tiefere Verständnis 30 Vgl. dazu Ulrich Diehl, Personalität und Humanität, Heidelberg 1999. Ulrich Diehl: Karl Jaspers und die Vernunft 167 der menschlichen Vernunft nicht zuletzt auch um der Freiheit und der Würde des Menschen willen zu bewahren gilt. Denn sowohl die philosophische, kulturelle und politische Wertschätzung der Freiheit – in ihren verschiedenen Grundformen von Willensfreiheit, Wahlfreiheit, Handlungsfreiheit, sittlicher und politischer Freiheit – als auch die absolute Achtung der Würde des Menschen sind wesentlich in einem hinreichenden philosophischen Verständnis und einer angemessenen Wertschätzung der Vernunft als einem besonderen Vermögen des Menschen fundiert. Von einem solchen Verständnis und von einer solchen Wertschätzung der wirklichen Formen, möglichen Funktionen und potentiellen Leistungen der menschlichen Vernunft hängen dann nicht nur das gegenwärtige und zukünftige Schicksal der Philosophie überhaupt ab, sondern auch das gegenwärtige und zukünftige Schicksal der menschlichen Freiheit und Würde.31 Weiterführende Literatur des Autors: Ulrich Diehl, Ist Jaspers ein Kantianer?, in: Karl Jaspers – Philosophie und Psychopathologie, hrsg. v. Knut Eming u. Thomas Fuchs, Heidelberg 2008, S. 169-181. -: Personalität und Humanität, Heidelberg 1999. 31 Dass sich Jaspers von den anderen Existenzphilosophen durch seine Verteidigung der Trias von Vernunft, Freiheit und menschlicher Würde unterscheidet, hat bereits Hannah Arendt deutlich gemacht: Was ist Existenzphilosophie?, Frankfurt/ M. 1990, S. 20. Karl Jaspers – Grundbegriffe seines Denkens | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
lable at ScienceDirect Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e10Contents lists avaiStudies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences journal homepage: www.elsevier .com/locate/shpscThe mind, the lab, and the field: Three kinds of populations in scientific practice Rasmus Grønfeldt Winther a,*, Ryan Giordano b, Michael D. Edge d, Rasmus Nielsen b,c a Philosophy Department, UC, Santa Cruz, CA, USA bDepartment of Statistics, UC, Berkeley, CA, USA c Integrative Biology, UC, Berkeley, CA, USA dDepartment of Biology, Stanford University, CA, USAa r t i c l e i n f o Article history: Available online xxx Keywords: Ecology Models Ontology Population Genetics Reification Statistics* Corresponding author. Philosophy Department, 11 CA 95064, USA. E-mail address: [email protected] (R.G. Winther). URL: http://www.rgwinther.com http://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 1369-8486/ 2015 Elsevier Ltd. All rights reserved. Please cite this article in press as: Winther, R in History and Philosophy of Biological anda b s t r a c t Scientists use models to understand the natural world, and it is important not to conflate model and nature. As an illustration, we distinguish three different kinds of populations in studies of ecology and evolution: theoretical, laboratory, and natural populations, exemplified by the work of R. A. Fisher, Thomas Park, and David Lack, respectively. Biologists are rightly concerned with all three types of populations. We examine the interplay between these different kinds of populations, and their pertinent models, in three examples: the notion of "effective" population size, the work of Thomas Park on Tribolium populations, and model-based clustering algorithms such as Structure. Finally, we discuss ways to move safely between three distinct population types while avoiding confusing models and reality. 2015 Elsevier Ltd. All rights reserved.When citing this paper, please use the full journal title Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical SciencesWhat are the relationships among the populations that biologists postulate in idealized theoretical models, the populations they set up in experimental laboratories, and the populations they survey and sample in the wild? We describe three qualitatively different kinds of populations at the heart of distinct styles of scientific practice in ecology and evolution, viz., theoretical, laboratory, and field investigations. Distinguishing three types of populationsdtheoretical, laboratory, and naturaldprovides a useful lens for viewing both past and contemporary work in ecology and evolutionary biology. Three examples illustrate the value of distinguishing theoretical, laboratory, and natural populations: the concept of "effective" population size, the work of Thomas Park on flour beetle populations, and the use of model-based genetic clustering algorithms such as Structure. In keeping with the "Genomics and Philosophy of Race" theme of the special issue in which this article appears, our56 High St., UCSC, Santa Cruz, . G., et al., The mind, the lab, a Biomedical Sciences (2015), htrichotomy can assist analyses of the implications of genomic studies for claims about the existence (or the non-existence) of human races. In the conclusion, we suggest ways to avoid conflating the three kinds of populations. Researchers can cycle through natural, laboratory, and theoretical populations, expressing genuine interest in each population type. Theoretical, laboratory, and natural populations also pertain to fields beyond ecology and evolution, including statistics. We analyze scientific practice. Although questions regarding realism and anti-realism, the concepteworld relation, and the general ontology of science lurk, our trichotomy is not intended as a rubric for determining how much a model does or does not correspond to reality. Admittedly, an overarching aim of population biology is to understand the complex structure and dynamics of populations "in the wild." Even so, the multiple ontologies of scientific practice are complexdarguably there is a world in a theoreticalmodel (e.g.,Morgan, 2012) or in an experimental system (e.g., Leonelli, 2007). Second, this article does not provide a singular, complete, and strict delimitation of the "population" concept. Other classifications and analyses of the concept are compatible with our view. We are pluralists about population concepts, about the kindsnd the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 R.G. Winther et al. / Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e102of complex objects and processes one could delimit as populations, and even about distinct classifications of populations (e.g., Earnshaw-Whyte, 2012; Matthen & Ariew, 2002; Stegenga, 2010). Our analysis side-steps explorations of the metaphysics of science and alternative classifications. We advocate "taking a look" (Hacking, 2007, 36e38) at styles of practice of working biologists. Which kinds of populations do biologists believe they are studying? Which figures in the history of biology might shine through as exemplars (Kuhn, 1970) of distinct styles of practice regarding populations? Which tools allow biologists to avoid conflating different kinds of populations and to perform important work internally, within each style of practice?1. Three kinds of populations Three kinds of populations used in the history and philosophy of population genetics, population biology, and evolutionary ecology can be distinguished: theoretical, laboratory, and natural. 1. Theoretical populations are groups of abstracted individuals (or genes) whose properties and behaviors are studied in formal models constructed with idealized assumptions. 2. Laboratory populations are collections of actual organismsdor parts of organisms, such as cell linesdassembled in an experimental setting. 3. Natural populations are collections of actual organisms living in the wilddsettings that are not constructed expressly for studying the organisms. (But researchers might modify the habitat.) Each of these kinds of populations is associatedwith its own kind of models, methods, and ontologies. Each can also be enriched by including stipulations about shared ancestry, proximity, or interactions between population members, such as competition, cooperation, or interbreeding. In practice, researchers may modify their use of the term "population" to suit the questions they pursue, which has two implications. First, elaborated definitions may not capture all appropriate uses of the three "population" concepts. For our purposes, only the minimal definitions in 1e3 above are needed. Second, populations are not exactly identical with the set of individual organisms composing them, whether in the mind or theory, the lab, or the field. The researcher also imposes the concept "population" onto organisms. Thus, although we describe the three kinds of populations as types of collections of objects, they might also be viewed as three distinct population conceptsdin this way, laboratory and natural populations are also, in some sense, "theoretical." Populations are abstractions evenwhen their members are not. Differently put, scientists use the construct "population" to select specific attributes in which they are interested. These features are chosen because of particular goals, assumptions, and practices scientists bring to their objects of study in three contexts: the theorist's mind, the experimenter's labscape, and the fieldworker's landscape (Kohler, 2002). Paraphrasing the biologist Jean Rostand's quip, "populations pass; the frogs remain." All three types of populations have received philosophical attention. Morrison (2000, 2002) shows which assumptions and idealizations were necessary to overcome conflicting notions of theoretical populations in the BiometricianeMendelian debate in the early 20th century.We takework by Ankeny and Leonelli (2011) to be about laboratory populations, and contributions by Millstein1 In this issue, Millstein (2015) suggests that although her analysis of populations "is in the spirit" of natural populations, her analysis could also be applied to laboratory populations. Please cite this article in press as: Winther, R. G., et al., The mind, the lab, in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences (2015), h(2009, 2010) to be about natural populations.1 Each type of population has a rich history of use in biology and originated in its own way (e.g., Kingsland, 1995; Kohler, 2002; Mitman, 1992). We sidestep these histories and focus on one exemplary student of each kind of population: R. A. Fisher (theoretical), Thomas Park (laboratory), and David Lack (natural). 1.1. Fisher on theoretical populations In the preface to the first edition of The Genetical Theory of Natural Selection, Fisher reflected on a remark by Arthur Eddington: "We need scarcely add that the contemplation in natural science of a wider domain than the actual leads to a far better understanding of the actual" (Eddington, 1929, 266e267; Fisher, 1930 (1958), viii). Fisher wholeheartedly agreed with Eddington. Fisher observed that practical biologists may deem it ludicrous to "work out the detailed consequences experienced by organisms having three or more sexes," but this is precisely what they should do if they "wish to understand why the sexes are, in fact, always two" (Fisher, 1930 (1958), ix). Fisher recognized that: ordinary mathematical procedure in dealing with any actual problem is, after abstracting what are believed to be the essential elements of the problem, to consider it as one of a system of possibilities infinitely wider than the actual, the essential relations of whichmay be apprehended by generalized reasoning, and subsumed in general formulae, which may be applied at will to any particular case considered. (Fisher, 1930 (1958), ix) As Fisher understood, the creative power of mathematics lies partially in its capacity for generality, abstraction, and idealization. Very roughly, generality concerns the breadth of situations to which a mathematical structure applies; abstraction relates to the paucity of assumptions and axioms of the structure. The sparser the set of assumptions and axioms under which a theorem is derived, the more abstract it is (Cartwright, 1983). Idealization is reasoning about representations that may not be physically realized, such as infinitely long lines in geometry (e.g., Cartwright, 1989; Jones, 2005; Ohlsson & Lehtinen, 1997; Winther, 2014a). Mathematical activity involves proofs and applications of general, abstract, and idealized mathematical structures, deductively hitched (Hacking, 2014). Fisher argued that certain properties of groups of organisms could be understood without detailed knowledge about individual organisms (Fisher & Stock, 1915). Specifically, Fisher considered the effects of selection in the aggregate, "borrow[ing] an illustration from the kinetic theory of gases" (Fisher & Stock, 1915, 60). Just as the statistical physicist studies the behavior of idealized gas particles in a theoretical aggregate, Fisher studied the behavior of abstracted and idealized organisms in a theoretical population, a theoretical aggregate that was "independent of particular knowledge about individuals" (Fisher & Stock, 1915, 61). In part through analogizing gas laws and selection laws, Fisher constructed a novel notion of population. Fisher's analogy between physics and biology was deliberate and ongoing (Edwards, 1994, 2014; Morrison, 2000, 2002). By 1918, Fisher assumed that a population consisted of many "randomly mating" individuals,2 each of which contained many independent genetic factors (Fisher, 1918, 401). In describing his later fundamental theorem of natural selection (FTNS), Fisher stipulated that "the [fundamental] theorem is exact only for2 We write "randomly mating" in quotes because the individuals in Fisher's populations are abstractions and do not literally mate, although they do join their genetic factors randomly to give rise to the next generation. and the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 R.G. Winther et al. / Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e10 3idealized populations" (1930 (1958), 38). Just like "laws of gases" ensure averaged behavior across individual particles, so the FTNS ensures averaged behavior across individual organisms (1930 (1958), 39e40). As Morrison (2002, 64) notes: "The idealised nature of the assumptions from that domain [statistical mechanics] served as amethodological model or analogy onwhich he based his own views about how to characterise a Mendelian population" (see also Morrison, 2000, chap. 7). Indeed, despite certain differences (e.g., the FTNS is not an irreversible law), both the second law of thermodynamics and the fundamental theorem of natural selection are properties of populations, or aggregates, true irrespective of the nature of the units which compose them; both are statistical laws; each requires the constant increase of a measurable quantity. entropy of a physical system. [and] fitness. of a biological population. (Fisher, 1930 (1958), 39) Importantly, the biologyephysics analogy pertained more to method than to content, involving particular mathematical approaches, approximations, and assumptions, especially the "averaging strategy" of abstracting and averaging across the properties and processes of individuals (the parts) to identify central tendencies of the population (the whole) (Okasha, 2004; Sober & Lewontin, 1982; Sterelny & Kitcher, 1988; Wade, 1992; Winther, Wade, & Dimond, 2013).3 The FTNS and the analogy behind it show that general, abstracted, and idealized theoretical populations were Fisher's object of study. Later population-genetic theory has followed Fisher's mathematical method of generalization, abstraction, and idealization.4 Fisher's construction of theoretical populations in biology may also have informed the "population" concept he introduced to statistics. We return to this possibility in the conclusion. 1.2. Park on laboratory populations The work of ecologist, evolutionary biologist, and entomologist Thomas Park illustrates the use of laboratory populations. Park spent much of his career at the University of Chicago developing, modifying, and observing the Tribolium flour beetle laboratory system. We examine his remarkable paper co-authored with Jerzy Neyman and Elizabeth Scott from the University of California, Berkeley (Neyman, Park, & Scott, 1956). Respecting the difficulties meeting the researcher studying "populations .in the field," Neyman, Park, and Scott suggest two kinds of models that could substitute for fieldwork: "mathematical or laboratory-experimental" (1956, 42). Both kinds of models "depict the workings of at least a part of nature" and, moreover, "enhance the interaction of certain factors" while diminishing or eliminating others (42). Most generally, both models are "abstractions of nature designed to illumine natural phenomena" (43). Since we have already explored mathematical theoretical populations, we set the first kind of model aside, focusing on laboratory populations. In the first of two parts of the paper, "Biological Aspects," written primarily by Park, "a laboratory-experimental model" is characterized thus: A population exhibiting a relatively rapid life cycle in a not too artificial laboratory habitat; cultured under easily controlled, yet manipulatory, environmental and trophic conditions; for which repeated censuses of all stages can be taken with negligible3 There are various ways to understand the FTNS (e.g., Edwards, 1994, 2014; Ewens, 2011; Frank & Slatkin, 1992; Okasha, 2008; Plutynski, 2006). However, the power of Fisher's overarching mathematical procedure is widely accepted. 4 Via his breeding experiments at Rothamsted Experimental Station (e.g., Fisher, 1937; see Wade, 1992; Winther et al., 2013). Please cite this article in press as: Winther, R. G., et al., The mind, the lab, a in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences (2015), hdisturbance, and for which adequate replication is feasible. (Neyman et al., 1956, 45) This statement compresses a list of 10 characteristics that make a laboratory system optimal "for study of population phenomena." Tribolium has many of the listed characteristics. Flour can easily be sieved to bring forth eggs, larvae, pupae and adults, facilitating censuses. Moreover, flour is simultaneously the "climactic," trophic, and spatial habitat, simplifying a potentially complex environment. Finally, different Tribolium species can be mixed in the same flour, enabling studies of interspecific behavior. Park used Tribolium to study processes such as cannibalism, interference among individuals of the sameandofdifferent species, oviposition, predatore prey interactions, and hosteparasite interactions (43) (Mitman, 1992; Winther, 2005). The influence of the Tribolium model continues through theworkof Park's students, includingMontyB. Lloyd, David B. Mertz, Michael R. Nathanson, and Michael J. Wade. Neyman, Park, and Scott worry that their laboratory model will be criticized as "artificial" (45). They accept that their model, though not simple, is simplified (45e46), but they reject the implication that artificial models are trivial. Laboratory populations are abstract compared with natural populations: many features of natural populations are eliminated in laboratory populations (e.g., rain, presence of predator species). Constructing a laboratory population is also an idealization: a previously non-existent entity, the laboratory population, is granted reality in the counterfactualdor better yet, counternaturaldexperimental setting. Finally, the authors believe their model to be general, citing Park's (1955) claim that the "unrealistic aspects" of laboratory models "may be a virtue instead of a vice," and that such models "can contribute to the maturation of ecology, at least until. they are no longer needed" (Neyman et al., 1956, 46). Simplified, abstract, ideal, and general laboratory population models support some inferences about natural populations, with the caveat that laboratory and natural populations are not identical. The position of laboratory populations between theoretical and natural populations raises a question: Are laboratory populations models of natural populations or are laboratory populations themselves objects of further mechanistic or mathematical models? Put differently, are they representations or targets of other representations? Neyman, Park, and Scott think that laboratory models can "accelerate the understanding of all populations" (45), and represent, in many respects, natural populations. But they also hold that a laboratory population is itself a target of mathematical models (p. 59, ff.) and mechanistic models (Fig. 1, 48), as we describe in Section 2.2 below. A laboratory population can also be a model for another laboratory population, potentially even of other species under distinct conditions.5 In short, laboratory populations are both representation and target. Laboratory populations could be further compared with other "concrete models" such as "remnant models" in the museum (Griesemer, 1990, 1991), "model organisms" (Ankeny & Leonelli, 2011) or "compositional models" (Winther, 2006b, 2011) in the laboratory, and "scalemodels" in engineering (Weisberg, 2013). The main lesson for us is that laboratory populations represent natural populations imperfectly and serve as limited instantiations of theoretical populations.1.3. Lack on natural populations The ornithologist David Lack, known for studying Darwin's finches in detail, was an early evolutionary ecologist and a student5 We thank Roberta Millstein for this point. nd the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 Fig. 1. Major components of the Tribolium model. From Neyman et al. (1956), 48. R.G. Winther et al. / Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e104of natural populations. In the preface to the first edition (1983 (1947)) of his influential Darwin's Finches, he sketched the nature of the book: This is a work of natural history, based on a study of living birds in the Galapagos and of dead specimens in museums. The evidence is circumstantial, not experimental, so that theories must be presented cautiously. They should not, however, be excluded. (p. xiii) By studying natural populations, including remnant models stored in the museum (see Griesemer, 1990, 1991),6 Lack was able to investigate plumage in the context of sexual selection, beak size differences among finches on different islands, and hybridization. Natural populations are the basic unit of Lack's investigations. Lack circumscribes his populations using features of the Galapagos finches that interest him, viz., few competitors for food, few predators, and, crucially, "owing to geographical conditions," division into "a number of partly, but not completely, isolated populations, some of which are of very small size" (Lack, 1945, 115e116). Lack identifies natural populations using an important feature, geographical isolation. Lack's units of study are natural populations, but similarly to our two other exemplars, Fisher and Park, his investigations draw on insights from other types of populations. Lack changed his theoretical interpretation but repeatedly referred to the same data from natural populations found in the field or stored in the museum. For example, in his earlier work, Lack (1945) hypothesized that most variation across populations was non-adaptive, attributable to the "Sewall Wright effect" (119, 135). By his 1947 book, in part due to Julian Huxley's influence, Lack's views changed significantly. He now postulated that interspecific competition fine-tuned the variation among populations, and species, of Darwin's finches. Cross-population variationwas now understood as adaptive. Either way, Lack abstracted the properties of individuals from natural populations using data models including data tables, histograms, and maps. Peter and Rosemary Grant took Lack's research program further, studying repeated bouts of selection in natural populations of Galapagos finches for over three decades. Discussing their precursor, in a review of a subsequent book by Lack, Peter Grant (1977) observed that "Lack himself was not a tester of ideas so much as an explainer of observations and hence a generator of ideas" and "Lack's field work strategy was to be a generalist, sacrificing some6 We suggest that specimens in a museum are better thought of as samples, potentially un-representative, of natural populations rather than as constructed laboratory populations. Please cite this article in press as: Winther, R. G., et al., The mind, the lab, in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences (2015), hdepth for breadth" (299). The Grants have maintained Lack's focus on natural populations, adding new insights about evolutionary, ecological, ethological, genetic, and physiological processes while remaining close to populations in the wild (Grant & Grant, 1989; Weiner 2014 (1994)). Many others have investigated natural populations. Among famous cases, consider the work by Theodosius Dobzhansky that "took him into the field and caused him to abandon his beloved Drosophila melanogaster, the standard fly, for a wild cousin, D. pseudobscura," and that inspired historian Robert Kohler towrite an entire book on the lab-field cultural border in biology (Kohler, 2002, xiii). Or recall studies of variation in natural populations of the snail Cepaea nemoralis, in England (Cain & Sheppard, 1950) and France (Lamotte, 1959). Examples could be multiplied, as Endler (1986) does in a table presenting 140 "Direct Demonstrations of Natural Selection" (Table 5.1, 129e153). In all of this, natural populations are simultaneously assumed, abstracted, constructed, and investigated by those doing fieldwork and interested in natural processes. To summarize, theoretical, laboratory, and natural populations are each important and can be distinguished (see Table 1). To say that these types of population can be distinguished is not to say that they cannot also be integrated. It is often necessary to invoke multiple types of population in the course of a single inquiry. 2. Reifying populations We now turn to three examples of the ways in which distinct types of population can be conflated, and ways of avoiding such conflations. First, as population geneticists since Sewall Wright have recognized, it would be a mistake to conflate the census size, Nc, of a natural population with its "effective" population size. Second, we examine Neyman et al.'s (1956) study of competition in two Tribolium species, indicating where there might be slippage between theoretical and laboratory populations, and why inferences from one to the other cannot be automatically justified. Finally, in turning to Structure analyses, we show how a tool that works perfectly well for identifying certain kinds of theoretical populations can fail to ground claims about natural populations. 2.1. Distinguishing theoretical from natural populations via "effective population size" A concept that is clarified by our distinction of theoretical, laboratory, and natural populations is "effective population size." Effective population size highlights, in the semantics of the very term, translations that researchers must make between statements about natural and theoretical populations.and the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 Table 1 Key contrasts among theoretical, laboratory, and natural populations. Theoretical population Laboratory population Natural population Core definition Groups of abstracted individuals (or genes) studied in formal models Collections of actual organisms assembled in an experimental setting Collections of actual organisms living in the wild Worlds studied All conceivable worlds All materially possible worlds Actual world Article examples WrighteFisher model populations Park's Tribolium Darwin's finches R.G. Winther et al. / Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e10 5As evidenced by the example of Fisher detailed above, a century ago evolutionary genetics was primarily a theoretical discipline. With little genetic data, evolutionary geneticists studied the ways in which evolution unfolds in theoretical populations (Haldane, 1964; Lewontin 1974). As more genetic data have become available, evolutionary genetics has become more empirical. Contemporary evolutionary geneticists study genome-wide data from both laboratory and natural populations. Evolutionary geneticists have thus needed methods for translating insights between their rich theoretical heritage and their current empirical genomic pursuits. Effective population size is one such bridging method. Early evolutionary geneticists studied, and contemporary evolutionary geneticists still study, theoretical populations with properties such as the following (Ewens, 2009; Hartl & Clark, 1989; Hedrick, 2005; Kliman, Sheehy, & Schultz, 2008; Nielsen & Slatkin, 2013; Winther, 2006a): 1. Mating is random. 2. The number of individuals that breed remains constant across generations. 3. The members of the population are hermaphroditic. 4. Every individual has the same expected reproductive success. On the basis of her interests, the theorist might relax some of these assumptions or add other assumptions.7 The chosen assumptions lead to insights about the idealized theoretical populations. For example, the WrighteFisher model starts from the assumptions in 1e4 and an additional assumption about the variance in offspring number among individuals. It ignores population structure, mutation, selection, two sexes, unequal numbers of breeding individuals across generations, and other non-idealized properties (e.g., Ewens, 2009, equation (35); Gillespie, 2004, 47 ff.; Hartl & Clark, 1989, 66 ff.). Under the WrighteFisher model, one can determine the rate at which genetic drift occurs. By adding more assumptions about mutation and selection, one can go further, determining, for example, the expected heterozygosity of the population (a measurement of genetic diversity) or the approximate probability that all individuals in the population will eventually carry a naturally selected allele. The size of a theoretical population affects its evolution. For example, other things equal, the larger the WrighteFisher population, the less the influence of drift, the greater the influence of selection, and the greater the expected heterozygosity. Early researchers also noticed that deviations from assumptions 1e4 can affect the evolution of a theoretical population in many of the same ways as can changing the size of the population. For example, modifying assumption 3 so that the population consists of unequal numbers of breeding females and males decreases the heterozygosity in the same way as decreasing the population size. Sewall7 When considering data, the researcher might be forced to add or relax assumptions because of the features of her data. For example, she might have data that rule out the possibility that mating is randomwith respect to traits she studies. Our focus in this paragraph and the next one is on theory rather than empirical work. Please cite this article in press as: Winther, R. G., et al., The mind, the lab, a in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences (2015), hWright's (1931, 1938) effective population size, Ne, is one way of relating models of theoretical populations that include different assumptions. Whereas the census size, Nc, is the number of organisms in the population, whether in nature, the laboratory, or in theory, a population has effective size Ne if its genetic characteristics match a theoretical population meeting assumptions 1e4 with a census size equal to Ne. Differently put, the effective population size of a population is the size of an idealized populationdspecifically, a WrighteFisher populationdthat would be expected to have a value of a statistic, or a theoretical property, identical to the one calculated or observed for the population of interest (e.g., Crow & Kimura, 1970, 110; Hartl & Clark, 1989, 82; Hedrick, 2005, 318-320; Li, 1955, 320e321). One can choose different properties on which to base the correspondence of the two populations, leading to different effective population sizes. Ewens (2009) mentions variance, eigenvalue, and inbreeding effective population sizes, based on these three properties of theoretical population models. For example, the inbreeding effective population size of a population is the number of idealized individuals that, in a WrighteFisher model, would generate the same level of inbreeding as measured in the natural population of interest. When evolutionary geneticists study laboratory and natural populations empirically, they use the effective population size to relate natural and laboratory populations to theoretical populations. Because many natural populations do not meet the assumptions of theoretical models, the effective population size is sometimes strikingly different from the census population size. For example, though the census population size of humans is over 7 billion, under most measures and models, the heterozygosity effective population size of humans is roughly 10,000 (Takahata, 1993).8 The main reason for this discrepancy is the superexponential growth in recent human history (e.g., Keinan & Clark, 2012), possibly combined with a larger variance in offspring number in human populations than predicted by simple population models, such as the WrighteFisher model. Population geneticists are keenly aware that the simple theoretical models, such as the WrighteFisher model, may be poor descriptions of natural populations. Nonetheless, the focus of much population-genetic research is to relate predictions from the theoretical populations to natural populations. Population geneticists fit theoretical population models to data from natural populations, thereby obtaining estimates of parameters such as migration rates, divergence times, and population sizes (e.g., Beerli & Felsenstein, 1999; Neigel, 1997; Slatkin, 1985). One consequence of the use of the term "effective population size" is that population geneticists are reminded that the estimates of population sizes obtained should not be interpreted as the actual number of individuals in the natural population. Slatkin (1991) proposed an8 This is not to suggest that the human population meets the assumptions of a WrighteFisher model with a theoretical population size of 10,000. Rather, the empirically observed heterozygosity of humans is approximately the heterozygosity expected in a WrighteFisher population of size 10,000. nd the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 R.G. Winther et al. / Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e106analogous usage of the term 'effective migration rate' for estimates of migration rates between populations. We have already warned that conflating different types of populations leads to confusion. The concept of effective population size reminds evolutionary geneticists of distinctions between natural populations and different types of theoretical populations. These distinctions help population geneticists avoid reification errors among kinds of populations, but the effective population size itself can also be reified. Messer and Petrov (2013) argue that coalescent effective population size, which is sensitive to neutral evolution over long time scales, has been incorrectly used by some evolutionary geneticists as a single description of population size, leading some researchers to ignore the dynamics of natural selection in populations whose sizes fluctuate rapidly. The example of effective population size thus illustrates both the positive benefits of distinguishing theoretical, natural, and laboratory populations and the risks of not doing so. 2.2. Distinguishing theoretical from laboratory populations in the Tribolium model When modeling a population, one necessarily ignores some aspects of the population in exchange for clarity about others. Neyman et al. (1956) carefully articulated ways in which laboratory and theoretical populations of Tribolium inform one another. As we shall see, they found a strange experimental result. To investigate it, they constructed a mathematical model with unrealistic assumptions. Some of the assumptions of this theoretical model were empirically false, but false models may still be useful (Levins, 1966, 1968; Wimsatt 2007): their broad conclusions may still be correct, and they may point to further experiments (e.g., Mertz, Cawthon, & Park, 1976). In all of this, Neyman, Park, and Scott were careful to make their assumptions clear, and to distinguish two kinds of work and of populationsdtheoretical and laboratory. A surprising laboratory result motivated the construction of a theoretical model. Isolated populations of Tribolium confusum and Tribolium castaneum were allowed to develop for 780 days in different, carefully controlled conditions, and their populations sizes were measured every thirty days. Because the beetles react differently to temperature and humidity, in some environments T. confusum became more numerous than T. castaneum, and viceversa. In a parallel set of experiments, the two species were placed together in the same range of environments. In these experiments with interacting populations, one species of beetle was always eliminated. The counterintuitive result is that at a particular temperature and humidity, the species that was most prolific on its own was not necessarily the one that tended to prevail in competition. This consequence is surprising because it belies the expectation that some single intrinsic property (e.g., "vigor") determines a high number of individuals in a particular environment, regardless of whether the species is alone or interacting with others. As described in Neyman et al. (1956, 59e74), the theoretical population retains only a few attributes of the original population: 1. Beetles have only one sex, there is no inter-specific variability in "voracity." 2. There are only two life cycle stages (edible egg and voracious adult). 3. There is no spatial structure. 4. Tribolium activities (egg-laying, eating, and dying) are assumed to occur according to a Markov process. This model's constrained notion of "population" offers the advantage of mathematical tractability at the cost of further divorce from laboratory and natural populations. In exchange for thesePlease cite this article in press as: Winther, R. G., et al., The mind, the lab, in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences (2015), hsimplifications, mathematical machinery produces the following insights about theoretical populations: 1. The equilibrium population size in a single species is a tradeoff between voracity (egg eating) on one hand, and egg-laying and hatching time on the other. 2. In competition between multiple species, a species with a lower equilibrium population may still dominate a species with a higher equilibrium population if the former has a high enough voracity relative to the latter. Having described and analyzed their new, theoretical population to come to these conclusions, they subjected some of the model's details to empirical scrutiny. The assumptions of the theoretical model turned out to be inconsistent with more detailed experiments. Specifically, under the theoretical model, the number of eggs at a given point in time depends only on the product of the number of beetles and the amount of time that has passed. Ten beetles should produce the same number of eggs in 5 h as five beetles in 10 h. Figure 8 of Neyman et al. (1956, 73) shows that this is not so in the laboratory population: when time is varied but the number of beetles is kept fixed, variation in egg production is described by a line; in contrast, when the number of beetles is varied and time is fixed, variation in egg production is described by an exponential curve. The mathematical model is too simple. The theoretical and laboratory (Fig. 1) populations do not completely coincide. Indeed, the final section of Neyman et al. (1956) describes failed attempts to make more complicated theoretical models accommodating the contrary data. Critically, this paper makes the assumptions clear in part by permitting the reader to consciously move between levels of abstractiondnatural population to laboratory, and laboratory population to theoreticaldalways aware of what assumptions have been made and what information has been lost. 2.3. How to avoid conflating theoretical with natural populations in Structure analyses We turn to another setting in which different kinds of populations can be conflated. In the past 15 years, population geneticists have used model-based clustering methods to assign individual organisms to distinct statistical clusters using genetic data (e.g., Brisbin, 2010; Falush, Stephens, & Pritchard, 2003, 2007; Hubisz, Falush, Stephens, & Pritchard, 2009; Maples, Gravel, Kenny, & Bustamante, 2013; Pritchard, Stephens, & Donnelly, 2000; Tang, Coram, Wang, Zhu, & Risch, 2006). The most influential algorithm for genetic clustering is Structure (e.g., Falush et al., 2003, 2007; Pritchard et al., 2000). Structure analyses have been useful in understanding human genetic variation, especially as an exploratory tool for describing patterns of genetic diversity (e.g., Friedlaender et al., 2008; Rosenberg et al., 2002). At the same time, their use has been controversial. Proponents of biological race concepts have argued that the classifications resulting from Structure analyses on human data mimic traditional race classifications and thereby validate a biological race concept, and biological realism about race (Sesardic, 2013; Wade, 2014; a careful defense of a biological race concept can be found in Spencer, 2012, 2013, 2014, 2015; but see Kaplan & Winther, 2013, 2014). How do Structure analyses fit into our trichotomy? In the original paper describing Structure (Pritchard et al., 2000), the clusters that the algorithm produces are called "populations." But what kind of populations are they? To answer the question, consider Structure's input, model, and output. The input to Structure is genetic data. Pritchard et al. (2000) use three examples: simulated data, data sampled from three geographically distinct groups of Taitaand the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 Fig. 2. Four populations, A, B, C, and D, with their true history. Fig. 3. Hypothetical results of Structure clustering applied to the populations in Fig. 2. R.G. Winther et al. / Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e10 7Thrush, and data from African and European humans. Thus, the genetic data used by Structure might come from theoretical populations (e.g., simulations), laboratory populations (e.g., Whiteley et al., 2011), or natural populations. Structure uses genetic data to estimate populations.9 That is, Structure estimates the population membership of each organism in the sampledorganisms might be assigned to more than one populationdand estimates the allele frequencies in each population at each genetic locus in the dataset. To make these estimates, Structure compares the data provided to a model. In the model, individual organisms have only two propertiesdpopulation memberships, which may be fractional, and genotypes. Populations, in turn, have only two propertiesdallele frequencies and HardyeWeinberg equilibrium (HWE).10 Roughly, Structure finds population memberships and allele frequencies that lead to the closest fit between the model and the provided data. In light of our trichotomy, then, Structure clusters are estimates of theoretical populationsdthey are the groupings that optimize the fit between a model of a theoretical population and data, which may come from theoretical, laboratory, or natural populations. Pritchard et al. (2000) talk about Structure in similar terms in their original paper, and the distinction between estimates and theoretical quantities is fundamental to statistics (e.g., Wasserman, 2004, page ix, Figure 1; Fisher, 1922, see below). Treating clusters from a Structure analysis as populations with properties that are not part of Structure's model can lead to inferential errors (Anderson & Dunham, 2008; Gilbert et al., 2012; Putnam & Carbone, 2014; Weiss & Long, 2009; Winther, 2014b; Winther & Kaplan, 2013). Consider four (theoretical) populations with a true history depicted in Fig. 2. Assume the populations undergo genetic drift but are not subject to natural selection (see e.g., Crow& Kimura,1970, chap. 8; Hartl & Clark,1989, chap. 2; Nielsen & Slatkin, 2013, chap. 2). Also imagine that populations A and D and their ancestral populations are very large compared with their divergence time in generations, T1. Because allele frequencies in large populations drift very slowly, allele frequencies will be similar in populations A and D. However, if populations B and C are smaller, with sizes similar to their divergence times, T2, from populations A and D, then the allele frequencies in populations B and C will change appreciably due to drift. In this example, populations A and D will have similar allele frequencies, but populations B and C will have distinct allele frequencies across the genome. A Structure analysis assuming three clusters (K 1⁄4 3) would likely infer the three clusters as {A þ D, B, C} (Fig. 3). No inferential errors have been made yetdthis is the correct clustering when one considers allele frequencies alone. However, depending on one's interests, it may make little sense to interpret cluster {AþD} as a population that does not include B and C. For example, if the researcher is interested in questions about which groups of organisms freely interbreed, then the Structure clusters do not correspond with the researcher's purposesdA and D do not freely interbreed and have not done so for a long time. Shared ancestry is a fundamental component of biological taxonomy, but Structure does not directly inform about shared ancestry.11 Even if the researcher is interested in exactly the type of groupings that Structure finds in data, reifying Structure clusters can still create problems. Structure analyses find a clustering scheme in which individuals in the same cluster have maximally similar9 In our usage, the term "population" can apply to groups at different levels of a nested structure. Thus we call the targets of estimation in a Structure analysis "populations" rather than "subpopulations," even though they may be subsets of a larger population. 10 The assumption of HWE can be relaxed; see Gao, Williamson, & Bustamante (2007). 11 Kalinowski (2011) reaches a similar conclusion. Please cite this article in press as: Winther, R. G., et al., The mind, the lab, a in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences (2015), hgenotypes and individuals in different clusters have maximally different genotypes. Suppose that we were to perform a Structure analysis on data from populations B and C in the example above, excluding populations A and D.With enough genetic data, Structure would likely be able to distinguish between populations B and C. But Structure's assignments will be imperfect, and to the extent that Structure errs, it will tend to err systematically, assigning "B-like" individuals from population C partial membership in population B and assigning "C-like" individuals from population B partial membership in population C. Thus, the Structure clusters corresponding to populations B and C will likely be more genetically differentiated than the natural populations themselves. Estimates of population parameters, such as divergence times or migration rates, may thereby be prone to overestimating genetic differentiation when Structure-inferred clusters are treated as populations. If properties of Structure clusters are analyzed as if they were properties of natural populations, as is sometimes done (e.g., Jeong et al., 2014), then this potential bias must be kept in mind. In all of this, the statistical methodology cannot be faulted. It has done just what we asked: produce groupings maximizing the fit between data and a model of populations as groups that meet HWE and have differing allele frequencies. If the user's purposes extend beyond the minimal population concept expressed by the model underlying Structure, then the user indeed has more work to do after running the analysisdsupporting information is needed to make a case that a Structure cluster corresponds to the type of entity in which the investigator is interested. Users who imbue Structure clusters with characteristics that are not part of Structure's model without such supporting evidence will make confused interpretations, especially vis-à-vis ecology and history.12 Weiss and Long (2009) write that "architects of structure. are well aware of the limitations of the method and state them clearly in their papers [citations suppressed]. However, applications of such programs are often made without heeding caveats or recognizing the limitations of the underlying models with respect to the questions and data at hand." (704) Weiss and Long are concerned with scientists reifying the output of Structure and similar programs, and they give12 Putnam & Carbone (2014) consider similar issues from a more technical point of view. nd the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 13 Kaplan, Pigliucci, & Banta (2015) effectively practice assumption archaeology in the "Gould on Morton" debate by carefully diagnosing the implicit questions and presuppositions at stake in this controversy. 14 Similar statements could be made about Karl Pearson, as one of the anonymous reviewers of this article pointed out. 15 On the history of "representative sampling," see Kruskal & Mosteller (1980), replete with instructive diagrams for nine different meanings of the term. Interestingly, we have thus far been unable to find a history of the "population" concept in statistics. R.G. Winther et al. / Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e108examples of such model-nature conflations. Similar errors can occur when the media report on Structure analyses. For example, science journalist Nicholas Wade (2014, 100) describes a Structure analysis by Tishkoff et al. (2009) as revealing "14 different ancestral groups." Our hypothetical example above points to one way in which a Structure-inferred cluster might not even approximately represent an "ancestral group." In these cases, philosophical reflection might benefit scientific practice by demanding clarity about the aims and nature of the study, the kind of population(s) used in the study, and which inferences the populations used can legitimately support. Philosophical attention could prevent the inappropriate use of methods for questions they were not designed to answer. Keeping in mind our trichotomy of population types is not the only way to draw attention to these issues and avoid reification errors, but it is one way. In this section, we have considered three examples of biological practice in light of our distinction between theoretical, natural, and laboratory populations.We viewed the effective population size,Ne, as a bridge between theoretical and natural populations, with the word "effective" serving as a helpful reminder that such a bridge is being crossed. Thomas Park's work on Triboliumwas a case study in the successful use of multiple types of population in the same line of inquiry. Park and his collaborators, Neyman and Scott, made their assumptions explicit each time they used a new type of population. We also saw that distinguishing theoretical, laboratory, and natural populations can help researchers avoid incorrect inferences when interpreting model-based genetic clustering results. 3. Conclusion Themain thrust of this paper has been to distinguish three kinds of populationsdtheoretical, laboratory, and natural. We have focused on scientific practice and have side-stepped several philosophical concerns, including realism and anti-realism, the concepteworld relation, and the general ontology of science. In concluding, we mention three ways in which our analysis is related to larger themes in philosophy of science, and briefly consider the application of our trichotomy to statistics. First, we are not committed to any particular ontological position about populations. Populations have been considered from realist (e.g., Millstein, 2009, 2010, 2015), and pragmatic (e.g., Gannett, 2003) perspectives. To our knowledge, no fictionalist account of populations has been offered (for fictionalism see Frigg, 2010; Godfrey-Smith, 2009a; Toon, 2010; cf. Weisberg, 2013). Our trichotomy might fit comfortably in such a fictionalist account. Theoretical populations could be viewed as fictional objects, worthy of study for their own sake, despite their imperfect correspondence with objects in nature, viz., natural populations. Laboratory populations might be seen as having characteristics of both fictional and material objects. Our analysis of scientific practice is potentially consistent with realist, pragmatic, and fictionalist ontological perspectives. Second, our trichotomy can be viewed as a tool for assumption archaeology, the attempt to study the system of assumptions underlying a family of scientific models and theories (Godfrey-Smith, 2009b; Servedio et al., 2014; Winther, 2014b, Under contract). Which kinds of assumptions are at play in modeling and theorizing, including methodological and ontological assumptions (Elwick, 2012; van Fraassen, 1980; Hacking, 2002; Kuhn, 1970; Levins & Lewontin, 1985; Wimsatt 2007)? What are the functions of each assumption, and what happens when we replace a given assumption, or add new ones? Which mistaken inferences could be drawn when we forget that certain assumptions have been made? Many working scientists consider such questions carefully. We saw thatPlease cite this article in press as: Winther, R. G., et al., The mind, the lab, in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences (2015), hNeyman, Park, and Scott analyzed their assumptions in an explicit and sustained manner, using a scheme similar to our trichotomy to understand their subject.13 Third, the concept of "population" in ecology and evolution is a potentially useful case study of model, concept, and ontology pluralism in science (Cartwright, 1999; Dupré, 1993; Giere, 2006; Kitcher, 2001; Levins, 1966, 1968, 2006; Longino, 2002, 2013; Winther, 2006c, 2014a). At least sometimes, complex phenomena can be understood as involving multiple properties, objects, and processes, and can be viewed from several perspectives. For instance, Thomas Park interfaced theoretical and laboratory populations. Moreover, we can learn about one type of population without having to say something about another. For example, theoretical populations need not describe all aspects of natural populations in order to provide insight. Consider also that careful users of Structure compare Structure results with a plurality of other kinds of evidence related to their interests and concerns. We have focused on evolutionary biology and ecology, but our analysis of populations may be applicable to other fields. There is a historical reason for thinking this is so: one of the developers of the theoretical population concept in biology, R. A. Fisher, also contributed to the "population" concept in statistics.14 Fisher baptized the distinction in statistics between population and sample. Already in the first section of Fisher (1922), he faulted previous researchers for apply[ing] the same name, mean, standard deviation, correlation coefficient, etc., both to the true value which we should like to know, but can only estimate [i.e., parameters or population moments], and to the particular value at which we happen to arrive by our methods of estimation [i.e., estimates or sample moments]. (1922, 311) The population-sample distinction became fundamental to statistics. Fisher also states that statisticians proceed by "by constructing a hypothetical infinite population, of which the actual data are regarded as constituting a random sample15" (1922, 311). In addressing the basic problems of statistics (specification, estimation, and distribution 1922, 313), Fisher repeatedly appeals to infinite and hypothetical populations. Are populations in statistics natural, laboratory, or theoretical? In their introductory textbook, Freedman, Pisani, and Purves define a statistical population as a class of individuals about which an investigator wants to generalize (1998, 333). When introducing students to statistical populations, some textbooks use natural populations as an illustration. For example, Whitlock and Schluter (2015) give examples of populations for use in data analysis, including "all the individuals of voting age in Australia," and "all paradise flying snakes in Borneo" (4e5). Indeed, sometimes these groups are the targets of researchers' interests: election analysts want to know how actual voters will vote. But to make inferences, statisticians invoke theoretical models of the populations in which they are interested. Sometimes the features of these models are tightly tethered to known features of the natural or laboratory populations under study, and sometimes the models contain features that are harder to verify. Either way, broad classes ofand the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 R.G. Winther et al. / Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e10 9statistical analysesdespecially estimation and inference proceduresdwarrant claims about natural or laboratory populations to the extent that theoretical models reflect important features of the population of interest. There is a close analogy between this "statistical population" strategy and Fisher's strategy in mathematical population genetics. It is natural to see Fisher's statistical population concept as an extension of his theoretical population concept. Individual elements are idealized, abstracted, generalized, and made interchangeable in exchange for the ability to make claims about the aggregate. Through Fisher's influence on statistics, theoretical populationsdand questions about their relationship to natural and laboratory populationsdexist in the inferential machinery of many fields across the natural and social sciences.Acknowledgements Carrie Eklund, James Griesemer, Sharon Kingsland, Robert Kohler, RobertaMillstein, Noah Rosenberg, David Teira, Michael J.Wade, Denis Walsh, and two anonymous reviewers kindly provided feedback on this article. Winther is partly funded by a faculty research grant from the Academic Senate Committee on Research at the University of California, Santa Cruz. Giordano is supported by a Berkeley Fellowship, Edge by a Stanford Graduate Fellowship. We are grateful to interactions and discussions at two workshops (Stanford, UC Davis) and a public conference (UC Santa Cruz) during the 2013e2014 academic year. This activity was part of the multiyear "Philosophy in a Multicultural Context" Institute for Humanities Research (IHR) Research Cluster (http://ihr.ucsc.edu/portfolio/ philosophy-in-a-multicultural-context/), and was funded by the Institute for Humanities Research (IHR) and the Philosophy Department at UC Santa Cruz, the Computational, Evolutionary, and HumanGenomics Center at StanfordUniversity, and STS atUCDavis.References Anderson, E. C., & Dunham, K. K. (2008). The influence of family groups on inferences made with the program structure. Molecular Ecology Resources, 8, 1219e1229. Ankeny, R. A., & Leonelli, S. (2011). What's so special about model organisms? Studies in History and Philosophy of Science Part A, 42, 313e323. Beerli, P., & Felsenstein, J. (1999). Maximum-likelihood estimation of migration rates and effective population numbers in two populations using a coalescent approach. Genetics, 152, 763e773. Brisbin, A. (2010). Linkage analysis for categorical traits and ancestry assignment in admixed individuals (Doctoral dissertation). Ithaca, New York: Cornell University Cain, A. J., & Sheppard, P. M. (1950). Selection in the polymorphic land snail Cepaea nemoralis. Heredity, 4, 275e294. Cartwright, N. (1983). How the laws of physics lie. New York: Oxford University Press. Cartwright, N. (1989). Nature's capacities and their measurement. New York: Oxford University Press. Cartwright, N. (1999). The dappled world: A study of the boundaries of science. Cambridge: Cambridge University Press. Crow, J., & Kimura, M. (1970). An introduction to population genetics theory. New York: Harper and Row. Dupré, J. (1993). The disorder of things: Metaphysical foundations of the disunity of science. Cambridge, MA: Harvard University Press. Earnshaw-Whyte, E. (2012). Increasingly radical claims about heredity and fitness. Philosophy of Science, 79, 396e412. Eddington, A. S. (1929). The nature of the physical world. Cambridge: Cambridge University Press. Edwards, A. W. F. (1994). The fundamental theorem of natural selection. Biological Reviews, 69, 443e474. Edwards, A. W. F. (2014). R.A. Fisher's Gene-centered view of evolution and the fundamental theorem of natural selection. Biological Reviews, 89, 135e147. Elwick, J. (2012). Layered history: Styles of reasoning as stratified conditions of possibility. Studies in History and Philosophy of Science Part A, 43, 619e627. Endler, J. A. (1986). Natural selection in the wild. Princeton, NJ: Princeton University Press. Ewens, W. J. (2009). Mathematical population genetics. Introduction to the stochastic theory. Lecture notes. Available online: http://www.cimat.mx/Eventos/xepe/ Guanajuatowarrenpaul.pdf.Please cite this article in press as: Winther, R. G., et al., The mind, the lab, a in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences (2015), hEwens, W. J. (2011). What is the gene trying to do? British Journal for the Philosophy of Science, 62, 155e176. Falush, D., Stephens, M., & Pritchard, J. K. (2003). Inference of population structure using multilocus genotype data: Linked loci and correlated allele frequencies. Genetics, 164, 1567e1587. Falush, D., Stephens, M., & Pritchard, J. K. (2007). Inference of population structure using multilocus genotype data: Dominant markers and null alleles. Molecular Ecology Notes, 7, 574e578. Fisher, R. A. (1918). The correlation between relatives on the supposition of Mendelian inheritance. Transactions of the Royal Society of Edinburgh, 52, 399e433. Fisher, R. A. (1922). On the mathematical foundations of theoretical statistics. Philosophical Transactions of the Royal Society of London A, 222, 309e368. Fisher, R. A. (1930 (1958)). The genetical theory of natural selection (2nd revised ed.). New York: Dover Publications. Fisher, R. A. (1937). The design of experiments (2nd ed.). Edinburgh: Oliver & Boyd. Fisher, R. A., & Stock, C. S. (1915). Cuenot on pre-adaptation. A criticism. Eugenics Review, 7, 46e61. Frank, S., & Slatkin, M. (1992). Fisher's fundamental theorem of natural selection. Trends in Ecology and Evolution, 7, 92e95. Freedman, D., Pisani, R., & Purves, R. (1998). Statistics (3rd ed.). New York: Norton. Friedlaender, J. S., Friedlaender, F. R., Reed, F. A., Kidd, K. K., Kidd, J. R., Chambers, G. K., et al. (2008). The genetic structure of Pacific islanders. PLoS Genetics, 4, e19. Frigg, R. (2010). Fiction and scientific representation. In R. Frigg, & M. Hunter (Eds.), Beyond mimesis and convention: Representation in art and science (pp. 97e138). Dordrecht, The Netherlands: Springer. Gannett, L. (2003). Making populations: Bounding genes in space and in time. Philosophy of Science, 70, 989e1001. Gao, H., Williamson, S., & Bustamante, C. D. (2007). A Markov Chain Monte Carlo approach for joint inference of population structure and inbreeding rates from multilocus genotype data. Genetics, 176, 1635e1651. Giere, R. N. (2006). Scientific perspectivism. Chicago: University of Chicago Press. Gilbert, K. J., Andrew, R. K., Bock, D. G., Franklin, M. T., Kane, N. C., Moore, J.-S., et al. (2012). Recommendations for utilizing and reporting population genetic analyses: The reproducibility of genetic clustering using the program structure. Molecular Ecology, 21, 4925e4930. Gillespie, J. H. (2004). Population genetics. A concise guide (2nd ed.). Baltimore, MD: Johns Hopkins University Press. Godfrey-Smith, P. (2009a). Models and fictions in science. Philosophical Studies, 143, 101e116. Godfrey-Smith, P. (2009b). Darwinian populations and natural selection. Oxford, U.K.: Oxford University Press. Grant, P. R. (1977). Review of Island biology. Illustrated by the land birds of Jamaica, by David Lack, Berkeley and Los Angeles: University of California Press. BirdBanding, 48, 296e300. Grant, B. R., & Grant, P. R. (1989). Evolutionary dynamics of a natural population: The large cactus finch of the Galapagos. Chicago: University of Chicago Press. Griesemer, J. (1990). Modeling in the museum: On the role of remnant models in the work of Joseph Grinnell. Biology and Philosophy, 5, 3e36. Griesemer, J. (1991). Material models in biology. PSA: Proceedings of the Biennial Meeting of the Philosophy of Science Association, 1991 (2), 79e94. Hacking, I. (2002). Historical ontology. Cambridge, MA: Harvard University Press. Hacking, I. (2007). On not being a pragmatist: Eight reasons and a cause. In Cheryl Misak (Ed.), New pragmatists (pp. 32e49). New York: Oxford University Press. Hacking, I. (2014). Why is there philosophy of mathematics at all? Cambridge, U.K.: Cambridge University Press. Haldane, J. B. S. (1964). A defense of beanbag genetics. Perspectives in Biology and Medicine, 7, 343e359. Hartl, D., & Clark, A. (1989). Principles of population genetics. Sunderland, MA: Sinauer Associates. Hedrick, P. W. (2005). The genetics of populations (3rd ed.). Sudbury, MA: Jones and Bartlett Publishers. Hubisz, M. J., Falush, D., Stephens, M., & Pritchard, J. K. (2009). Inferring weak population structure with the assistance of sample group information. Molecular Ecology Resources, 9, 1322e1332. Jeong, C., Alkorta-Aranburu, G., Basnyat, B., Neupane, M., Witonsky, D. B., Pritchard, J. K., et al. (2014). Admixture facilitates genetic adaptations to high altitude in Tibet. Nature Communications, 5, 3281. Jones, M. (2005). Idealization and abstraction: A framework. In M. Jones, & N. Cartwright (Eds.), Poznan studies in the philosophy of the sciences and the humanities: Vol. 86. Idealization XII: Correcting the model e Idealization and abstraction in the sciences (pp. 173e217). Amsterdam: Rodopi. Kalinowski, S. T. (2011). The computer program STRUCTURE does not reliably identify the main genetic clusters within species: Simulations and implications for human population structure. Heredity, 106, 625e632. Kaplan, J. M., Pigliucci, M., & Banta, J. (2015). Gould on Morton, Redux: What can the debate reveal about the limits of data? Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences. Kaplan, J. M., & Winther, R. G. (2013). Prisoners of abstraction? The theory and measure of genetic variation, and the very concept of 'Race.'. Biological Theory, 7, 401e412. Kaplan, J. M., & Winther, R. G. (2014). Realism, antirealism, and conventionalism about race. Philosophy of Science, 81, 1039e1052.nd the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01.009 R.G. Winther et al. / Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences xxx (2015) 1e1010Keinan, A., & Clark, A. G. (2012). Recent explosive human population growth has resulted in an excess of rare genetic variants. Science, 336, 740e743. Kingsland, S. (1995). Modeling nature. Episodes in the history of population ecology. Chicago: University of Chicago Press. Kitcher, P. (2001). Science, truth, and democracy. New York: Oxford University Press. Kliman, R., Sheehy, B., & Schultz, J. (2008). Genetic drift and effective population size. Nature Education, 1, 3. Kohler, R. E. (2002). Landscapes and labscapes. Exploring the lab-field border in biology. Chicago: University of Chicago Press. Kruskal, W., & Mosteller, F. (1980). Representative sampling, IV: The history of the concept in statistics, 1895e1939. International Statistical Review, 48, 169e195. Kuhn, T. S. (1970). The structure of scientific revolutions (2nd ed.). Chicago: University of Chicago Press. Lack, D. (1945). The Galapagos finches (Geospizinae): A study in variation. Occasional Papers of the California Academy of Sciences, 21, 1e159. Lack, D. (1983 (1947)). Darwin's finches. Introduction and Notes by L.M. Ratcliffe and P.T. Boag. Cambridge: Cambridge University Press. Lamotte, M. (1959). Polymorphism of natural populations of Cepaea nemoralis. Cold Spring Harbor Symposia on Quantitative Biology, 24, 65e86. Leonelli, S. (2007). What is in a model? Using theoretical and material models to develop intelligible theories. In M. Laubichler, & G. B. Muller (Eds.), Modeling biology. Structures, behaviors, evolution (pp. 15e36). Vienna Series: MIT Press. Levins, R. (1966). The strategy of model building in population biology. American Scientist, 54, 421e431. Levins, R. (1968). Evolution in changing environments. Some theoretical explorations. Princeton, NJ: Princeton University Press. Levins, R. (2006). Strategies of abstraction. Biology and Philosophy, 21, 741e755. Levins, R., & Lewontin, R. C. (1985). The dialectical biologist. Cambridge, Massachusetts: Harvard University Press. Lewontin, R. C. (1974). The genetic basis of evolutionary change. New York: Columbia University Press. Li, C. C. (1955). Population genetics. Chicago: University of Chicago Press. Longino, H. E. (2002). The fate of knowledge. Princeton, NJ: Princeton University Press. Longino, H. E. (2013). Studying human behavior. How scientists investigate aggression & sexuality. Chicago: University of Chicago Press. Maples, B. K., Gravel, S., Kenny, E. E., & Bustamante, C. D. (2013). RFMix: A discriminative modeling approach for rapid and robust local-ancestry inference. American Journal of Human Genetics, 93, 278e288. Matthen, M., & Ariew, A. (2002). Two ways of thinking about fitness and natural selection. Journal of Philosophy, 99, 55e83. Mertz, D. B., Cawthon, D. A., & Park, T. (1976). An experimental analysis of competitive indeterminacy in Tribolium. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America, 73, 1368e1372. Messer, P. W., & Petrov, D. A. (2013). Population genomics of rapid adaptation by soft selective sweeps. Trends in Ecology and Evolution, 28, 659e669. Millstein, R. L. (2009). Populations as individuals. Biological Theory, 4, 267e273. Millstein, R. L. (2010). The concepts of population and metapopulation in evolutionary biology and ecology. In M. A. Bell, D. J. Futuyma, W. F. Eanes, & J. S. Levinton (Eds.), Evolution since Darwin: The first 150 years (pp. 61e86). Sunderland, MA: Sinauer. Millstein, R. L. (2015). Thinking about populations and races in time. Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences. Mitman, G. (1992). The state of nature. Ecology, community, and American social thought, 1900e1950. Chicago: University of Chicago Press. Morgan, M. (2012). The world in the model. How economists work and think. New York: Cambridge University Press. Morrison, M. (2000). Unifying scientific theories: Physical concepts and mathematical structures. New York: Cambridge University Press. Morrison, M. (2002). Modelling populations: Pearson and Fisher on Mendelism and biometry. British Journal for the Philosophy of Science, 53, 39e68. Neigel, J. E. (1997). A comparison of alternative strategies for estimating gene flow from genetic markers. Annual Review of Ecology and Systematics, 28, 105e128. Neyman, J., Park, T., & Scott, E. L. (1956). Struggle for existence. The Triboliummodel: Biological and statistical aspects. Proceedings of the Third Berkeley Symposium on Mathematical Statistics and Probability, 4, 41e79. Nielsen, R., & Slatkin, M. (2013). An introduction to population genetics: Theory and applications. Sunderland, MA: Sinauer Associates. Ohlsson, S., & Lehtinen, E. (1997). Abstraction and the acquisition of complex ideas. International Journal of Educational Research, 27, 37e48. Okasha, S. (2004). The ''averaging fallacy'' and the levels of selection. Biology and Philosophy, 19, 167e184. Okasha, S. (2008). Fisher's fundamental theorem of natural selection e A philosophical analysis. British Journal for the Philosophy of Science, 59, 319e351. Park, T. (1955). Experimental competition in beetles, with some general implications. In J. B. Cragg, & N. W. Pirie (Eds.), The numbers of man and animals (pp. 69e82). London: Oliver and Boyd. Plutynski, A. (2006). What was Fisher's fundamental theorem of natural selection and what was it for? Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences, 37, 59e82. Pritchard, J. K., Stephens, M., & Donnelly, P. (2000). Inference of population structure using multilocus genotype data. Genetics, 155, 945e959. Putnam, A. I., & Carbone, I. (2014). Challenges in analysis and interpretation of microsatellite data for population genetic studies. Ecology and Evolution, 4(22), 4399e4428.Please cite this article in press as: Winther, R. G., et al., The mind, the lab, in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences (2015), hRosenberg, N. A., Pritchard, J. K., Weber, J. L., Cann, H. M., Kidd, K. K., Zhivotovsky, L. A., et al. (2002). Genetic structure of human populations. Science, 298, 2381e2385. Servedio, M. R., Brandvain, Y., Dhole, S., Fitzpatrick, C. L., Goldberg, E. E., Stern, C. A., et al. (2014). Not just a theory e The utility of mathematical models in evolutionary biology. PLoS Biology, 12, e1002017. Sesardic, N. (2013). Confusions about race: A new installment. Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences, 44, 287e293. Slatkin, M. (1985). Gene flow in natural populations. Annual Review of Ecology and Systematics, 16, 393e430. Slatkin, M. (1991). Inbreeding coefficients and coalescence times. Genetics Research, 89, 479e487. Sober, E., & Lewontin, R. C. (1982). Artifact, cause and genic selection. Philosophy of Science, 49, 157e180. Spencer, Q. (2012). What 'biological racial realism' should mean. Philosophical Studies, 159, 181e204. Spencer, Q. (2013). Biological theory and the metaphysics of race: A reply to Kaplan and Winther. Biological Theory, 8, 114e120. Spencer, Q. (, 2014). A radical solution to the race problem. Philosophy of Science, 81, 1025e1038. Spencer, Q. (2015). Philosophy of race meets population genetics. Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences. Stegenga, J. (2010). Population is not a natural kind of kinds. Biological Theory, 5, 154e160. Sterelny, K., & Kitcher, P. (1988). The return of the gene. Journal of Philosophy, 85, 339e361. Takahata, N. (1993). Allelic genealogy and human evolution. Molecular Biology and Evolution, 10, 2e22. Tang, H., Coram, M., Wang, P., Zhu, X., & Risch, N. (2006). Reconstructing genetic ancestry blocks in admixed individuals. American Journal of Human Genetics, 79, 1e12. Tishkoff, S. A., Reed, F. A., Friedlaender, F. R., Ehret, C., Ranciaro, A., Froment, A., et al. (2009). The genetic structure and history of Africans and African Americans. Science, 324, 1035e1044. Toon, A. (2010). Models as make-believe. In R. Frigg, & M. Hunter (Eds.), Beyond mimesis and convention: Representation in art and science (pp. 71e96). Dordrecht, The Netherlands: Springer. van Fraassen, B. (1980). The scientific image. Oxford, UK: Oxford University Press. Wade, M. J. (1992). Sewall Wright: Gene interaction and the shifting balance theory. In J. Antonovics, & D. Futuyma (Eds.), Oxford surveys of evolutionary biology VI (pp. 35e62). New York: Oxford University Press. Wade, N. (2014). A troublesome inheritance: Genes, race and human history. New York: Penguin. Wasserman, L. (2004). All of statistics. A concise course in statistical inference. New York: Springer. Weiner, J. (2014 (1994)). The beak of the finch. New York: Random House. Weisberg, M. (2013). Simulation and similarity: Using models to understand the world. New York: Oxford University Press. Weiss, K. M., & Long, J. C. (2009). Non-Darwinian estimation: My ancestors, my gene's ancestors. Genome Research, 19, 703e710. Whiteley, A. R., Bhat, A., Martins, E. P., Mayden, R. L., Arunachalam, M., UusiHeikkilä, S., et al. (2011). Population genomics of wild and laboratory zebrafish (Danio rerio). Molecular Ecology, 20, 4259e4276. Whitlock, M. C., & Schluter, D. (2015). The analysis of biological data (2nd ed.). Greenwood Village, CO: Roberts and Company Publishers. Wimsatt, W. C. (2007). Re-Engineering philosophy for limited beings: Piecewise approximations to reality. Cambridge, MAs: Harvard University Press. Winther, R. G. (2005). An obstacle to unification in biological social science: Formal and compositional styles of science. Graduate Journal of Social Sciences, 2, 40e100. Winther, R. G. (2006a). Fisherian and Wrightian perspectives in evolutionary genetics and model-mediated imposition of theoretical assumptions. Journal of Theoretical Biology, 240, 218e232. Winther, R. G. (2006b). Parts and theories in compositional biology. Biology and Philosophy, 21, 471e499. Winther, R. G. (2006c). On the dangers of making scientific models ontologically independent: Taking Richard Levins' warnings seriously. Biology and Philosophy, 21, 703e724. Winther, R. G. (2011). Part-whole science. Synthese, 178, 397e427. Winther, R. G. (2014a). The structure of scientific theories. The Stanford Encyclopedia of Philosophy. http://plato.stanford.edu/archives/spr2015/entries/structurescientific-theories/. Winther, R. G. (2014b). The genetic reification of 'race'? A story of two mathematical methods. Critical Philosophy of Race, 2, 204e223. Winther, R. G.. Under contract, When Maps Become the World. Abstraction and Analogy in Science and Philosophy, University of Chicago Press. URL 1⁄4 http:// ihr.ucsc.edu/when-maps-become-the-world/. Winther, R. G., & Kaplan, J. M. (2013). Ontologies and politics of biogenomic 'race'. Theoria. A Journal of Social and Political Theory (South Africa), 60, 54e80. Winther, R. G., Wade, M. J., & Dimond, C. C. (2013). Pluralism in evolutionary controversies: Styles and averaging strategies in hierarchical selection theories. Biology and Philosophy, 28, 957e979. Wright, S. (1931). Evolution in Mendelian populations. Genetics, 16, 97e159. Wright, S. (1938). Size of population and breeding structure in relation to evolution. Science, 87, 430e431.and the field: Three kinds of populations in scientific practice, Studies ttp://dx.doi.org/10.1016/j.shpsc.2015.01. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
HEGEL'S PREFACE TO THE PHENOMENOLOGY OF SPIRIT by Alfredo Lucero-Montaño Hegel wrote, as it is well known, the Preface to his Phenomenology of Spirit [New York: Oxford University Press, 1977] after the rest -where it clearly refers to the progressive manifestation of spirit as having already taken place. The Preface can be seen as an introduction to his entire system. Of course, it is the whole Phenomenology, and not merely its Preface, that serves as an introduction to the whole of the Hegelian system. But this does not mean that the Phenomenology is simply a propaedeutic dissertation of the whole system; it is the work where the spirit has been moving toward a comprehension of itself in 'Science.' Here the concept of 'philosophical science' finds its justification. Hegel has presented the method capable of penetrating to the interior of reality, rather than standing outside of it and inferring what that interior must be. He has sought to come to terms with reality's only locus of manifestation, that is, consciousness, where he has explored the 'logic' of reality's self-revelation to consciousness. In other words, if the Phenomenology may be seen as an 'introduction' to the Hegelian system (the first part of the system), and it plays an active role throughout the system; by the same token, we can acknowledge the active role of the Preface throughout the Phenomenology. Hegel, as he begins to write, poses a question: can a Preface be written at all? Here, we must understand, he is speaking of the preface to a philosophy -to philosophy itself. The question then becomes, can philosophy be presented any other way than philosophy, that is, is it possible to 'talk about' philosophy or only to 'do' it? If the latter, then there is no 'preface-to' philosophy, there is only doing it. If the former, then there is an immediate danger in attempting to write a preface; the danger that it will seem possible to speak of the conclusions reached as they had meaning apart from the way of arriving at them (para 1). A second danger is that a preface will attempt to enumerate the parts of the endeavor in a static way (analysis), and thus fail to grasp the dynamic interrelationship of all the parts to each Alfredo Lucero-Montaño: Hegel's Preface to the Phenomenology of Spirit 2 other (synthesis); nor can synthesis simply follow upon analysis, if it did, both would be external to the internal unity of what is developing. And a third danger is when a preface will seek to show how this philosophical approach differs from other approaches to the same subject matter. In doing so it introduces an alien interest to the search of truth; philosophies are presented as pursuits of truth 'in-order-that', and hence truth is relegated to a subordinate role. It becomes a question of simply distinguishing the diversity as evidence that they are contradictory (true/ false), and not comprehending the diversity of philosophical systems as the progressive development of truth. The unity of truth, Hegel maintains, is organic, and each moment of it's developing -although apparently opposed to another as the true and the false -is necessary to the whole. Thus, internal contradiction is essential to the very 'dialectic' of knowing (para 2). If we take the Preface as a prologue, we can say that it gives an explanation of why the phenomenological process is going to be so difficult. There can be no taking for granted that we do know, nor that we know what it is to know. What the Preface sets out clearly is what characterizes knowing -'Science'. The question then becomes: 'When is philosophy 'Science''? Here it is important to note in the Preface the insistence on the rigorousness of the philosophical enterprise. Philosophy cannot be regarded either as mere romantic intuition nor as commonsense. The Preface contains Hegel's conviction that phenomenology introduces the philosophical 'system' by philosophizing; that the outcome will be the gradual working out of what the 'philosophical method' has arrived at in the Phenomenology of Spirit. In other words, that we know only at the end of the process, but the end means 'the result together with the process through which it came about' (para 3). In this context, it will be proper to assert that Hegel's most important contribution to philosophical development is the conceptual rigor which is available only on the level of reason, not on that of understanding -'feeling of the essence.' In examining consciousness, Hegel discovers thus an internal necessity in its development. Alfredo Lucero-Montaño: Hegel's Preface to the Phenomenology of Spirit 3 In the Preface Hegel is concern with three aspects of the phenomenological procedure: (a) the Absolute as subject; (b) the unity of consciousness and self-consciousness; and (c) the nature of philosophical truth. (a) The Absolute as subject. It is in the Preface where Hegel makes a claim that only the full development of the system itself will validate: that the identity of consciousness and selfconsciousness will make sense only when it is realized that 'everything turns on grasping and expressing the True, not only as Substance, but equally as Subject' (para 17). What is comprehended and expressed will be the dynamism of self-revealing activity, not merely an objective category. The unity of thought and being consists not in a correspondence of thought with the static being of 'substance,' but in a correspondence of being with the dynamic thought of 'subject.' This means that substantiality must be conceived as including within itself the dynamic universality proper to 'knowing.' The notion of subject exhibits the same degree of universality concretely, as substance does abstractly. Thus, the 'self-objectification', the 'self-negation' and the 'self-realization', which are recognized as characteristic of consciousness, must be seen as characteristic of what consciousness is conscious of. Consciousness is activity; being is activity; and activity is one and the same. In this context the truth is its own becoming -presupposed at the beginning, achieved at the end, but only by going through the whole self-movement. Here Hegel explains the intrinsic nature of consciousness in terms of a process in which subjectivity and substantiality are interrelated. For Hegel, there is a sense in which what is 'true' does not define what is known, but what is 'known' defines what is true. In this sense there is no knowledge short of total knowledge, and there is no truth short of the totality of what is known. This means that the 'wholeness' is essential to both knowledge and truth, and only the 'divine essence' in its development is whole. For consciousness, what is known will be true only by becoming true in a process of selfdetermination, which it is identical with the process of consciousness coming to know it; only as the 'result' of this process is the 'absolute knowing.' Alfredo Lucero-Montaño: Hegel's Preface to the Phenomenology of Spirit 4 (b) The unity of consciousness and self-consciousness. In the Preface is also pointed out a problem that the Phenomenology has to resolve, to wit, that the consciousness and the selfconsciousness are not odds with each other, that a gain in one is not a loss in the other. Hegel asserts that science is a goal to be achieved, but achievable only when consciousness is conscious of itself as spirit, not merely of spirit as substance. That is, science is actualized selfconsciousness. Objective consciousness must make the implicit explicit; it must make itself one with self-consciousness, which it can do only as spirit (para 26). The real work of the Phenomenology is to lead 'the individual from his uneducated standpoint to knowledge... in its universal sense, just as it was the universal individual selfconscious Spirit, whose formative education had to be studied.' (para 28). The single individual must go through the same stages in the growth of the 'universal spirit.' This passing through is the process whereby substance as universal spirit gives itself nothing but 'its own acquisition of self-consciousness, the bringing-about of its own becoming and reflection into itself' (ibid). Another issue in the Preface is that Hegel looks at consciousness as a phenomenon, where as such it has two 'moments': the cognizing (subjectivity) and the cognized (objectivity). As related to each other, each is the negative of the other (antithesis). But what consciousness does not initially realize is that subjectivity and objectivity both designate only what is contained in its 'experience,' and what is contained in experience shares the 'spiritual' nature of experience. 'Consciousness knows and comprehends only what falls within its experience; for what is contained in this is nothing but spiritual substance, and this, too, as object of the self' (para 36). As object to itself, spirit is somehow 'other' in relation to itself. Then, experience is a 'movement' whereby whatever is experienced makes itself 'other' in becoming 'the property of consciousness' (ibid). If knowing is to be an 'identity' of the knowing and known, the dissimilarity (negation) between 'the I and the substance' would seem to be an obstacle to knowing. But, if knowing is, rather, a process of 'identification', then dissimilarity is essentially the moving force as the condition of movement. (c) The nature of philosophical truth. The movement, which the Phenomenology examines as the movement of consciousness on its way to a scientific comprehension of the real, Alfredo Lucero-Montaño: Hegel's Preface to the Phenomenology of Spirit 5 is a movement of distinguishing self from self (understanding) in order to make possible a return to self (reason). So to speak, the being of reality, like the being of consciousness, is to be a whole, which must articulate itself in order to re-integrate itself. The experience of consciousness -which is a process of recognition of the an sich- is the articulation of reality, which reintegrates itself into its wholeness (truth), and vice versa (para 53). So the function of self-consciousness as 'reason' is to penetrate the heart of selfdetermining reality as opposed to the 'understanding' which simply imposes order in an external way, and thus 'a table of contents is all that it offers, the content itself it does not offer at all' (ibid). Therefore, only reason can be 'scientific.' As scientific, self-consciousness reason immerses itself in its content, from which it returns back into itself, and thus raised itself to a higher level of 'truth' -of wholeness. In other words, for Hegel truth is a process which generates its own dialectical moments, and as such it is the positive reality which contains its own negation. In short, the task of the Preface should not be seen as the preliminary working out of the whole Hegelian system and thus the mere justification of the phenomenological method, but rather as Hegel's emphasis on the study of philosophical 'science'. In the Preface we can see Hegel's recapitulation of the whole, where he lets us know that nothing makes sense, unless the reality to be known is an organic totality constituted by a dialectical relationship of 'moments,' that is, the developing of consciousness from sense-certainty to absolute knowing. This is what he means by the 'coming-to-be' of knowledge in the Phenomenology of Spirit. Alfredo Lucero-Montaño (Tijuana, México) holds a master's degree in philosophy from San Diego State University (San Diego) and a bachelors in philosophy from Universidad Iberoamericana (México City). | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
GUEST EDITORIAL MEDICINE: AN APT PREPARATION FOR PUBLIC OFFICE MichaelL.Riordan,MD Medicine is a social science. and politics is nothing else but medi- cine on a larger scale. -Rudolf Virchow' Virchow was right-so why aren't there more physicians in American public office? A recent artlcle2 tells us that not only has the representation of physicians among our nation's governors. legislators. and executive officers been very modest but also that representation has markedly ,. slipped as the Republic has moved through her first and second cen- turies. Of course, politically inactive doctors have easy explanations for this phenomenon: "Medical training doesn't leave room for that sort of thing ... "Medicine is a jealous mistress." "Ifl'd wanted to go into politics I would have gone to law school." What a shame. Many of the skills. mental processes. and ex- periences afforded by medical training are well suited to public policymaking. A look at medical school itself reveals several fea- tures that make it good prepara- tion for serving In public office. First: The medical student is taught to obtain, analyze. judge. and integrate several types of in- formation: the patient's history and symptoms. the physical exVOL 76/NO 5/0CTOBER 1984/POSTGRADUATE MEDICINE amination findings. and a host of laboratory data-chemistries. radiologic studies. microscopy. etc. A strategy for therapy is then decided upon, ideally based on an understanding of the cause of a patient's problems. with several considerations weighed simulta- neously: What discomfort. risk. or inconvenience accompanies the therapy. and how do such short- comings compare with the bene__,J fits? What net change in the pa- tient's "quality of life" will result? What is the cost of therapy to the patient and to social support sys- tems? What are the psychologic and social consequences of treat- ing or not treating? A striking analogy exists be- tween this process and that re- quired of. say, a governor deciding how to remedy a state's declining agricultural productivity. After continued 13 GUEST EDITORIAL CONTINUED Michael L. Riordan Dr Riordan received his MD in May 1984 from The Johns Hop- kins University School of Medi- cine, Baltimore, and holds a master's degree from The Johns Hopkins University School of Advanced International Studies. He now works in the biotechnol- ogy field for Arthur D. Little, Inc, Cambridge, Massachusetts. analyzing several possible causes of the decline, he or she must choose a therapeutic policy. per- haps a restructuring of the agri- cultural loan program, keeping In mind the Interrelated effects of such a decision upon farmers' lives and livelihoods. rural com- munities, agriculture-related businesses, political alliances. state revenues, future productivi- ty, and a multitude of other fac- tors. Treating the body, therefore. Is much like treating the body pol- itic. Second: Medical training shows one first-hand the effects of poverty. One measure of a so- ciety's progress Is the condition of Its poorest members. and govern- ment policy Is often directed to- ward ameliorating the plight of 14 socioeconomically depressed seg- ments of the population. Thus. the policymaker should be well acquainted with the impover- ished among his or her constitu- ency. A large part of the patient population at most teaching hos- pitals Is Indigent, and In fact many of the older teaching hospitals were first established to treat the poor. More than a quarter of the university medical centers In the United States "sit squarely in the midst of the largest. most trou- bled decaying Inner cities. ":J The great majority of medical students have extensive contact with poor patients on the "public floors" during medicine. surgery. or ob/gyn rotations, In walk-In clinics. and In the emergency room. Granted. some of the stucontin ued VOL 76/NO 5/0CTOBER 1984/POSTGRADUATE MEDICINE GUEST EDITORIAL CONTINUED dents may in the end be revolted by the clinical manifestations of poverty, but at least they see and deal with the chronic alcoholic from the nearby slum: they take care of the demented grandmother abandoned on the street: they help treat, in the emergency room, the attempted suicides, the heroin addict with gunshot wounds, and the laid-off warehouseman scalded by an enraged spouse. Poverty is in many ways directly reflected by the types of disease the student encounters in this economically depressed patient population. In the recent recession. for example, greater numbers of tuberculosis cases. more poisonings from lead-based paints, and an increase in infant mortality have already been noted in urban areas. Thus, the medical student is in a unique position to observe the consequences of poverty. It is a position that responsible presidents, senators, and representatives should envy. Third: The medical student must actively confront more and more issues that formerly were regarded as purely social problems but which are now being "medicalized": drug addiction, alcoholism, certain criminal and violent behaviors, marital difficulties, child abuse, sexual-Identity problems, mental and physical disabilities, and even gambling.4 Not only are societal ills being 16 medicalized: so, too, are corporate ills, as occupational health litigation on, for example, asbestosis or black lung continues to burgeon and the fate of sued corporations hangs upon the radiologist's viewing panel. Fourth: Medical training does, indeed, teach one about the "real world." There Is a common misperception that the medical student's immersion in studies and in the hospital prevents him or her from experiencing the workings of business and the economy at large, therefore crippling him or her as an effective policymaker in America, since "America's business Is business." For better or for worse, however, medicine itself is big business. The industry of medicine and health care now accounts for 12% of the gross national product. Medical school teaches the student, In detail. the fundamentals upon which that entire "medical-industrial complex" is built and around which It continues to grow.~ Can other paths of preparation for public office cla1m an intimate acqua1ntance with such a large chunk of the nation's economy? Fifth: Medical school deals with "human factors." Numerous authors have decried the deficiencies of many public leaders In the understanding of these factors that should be inherent to governing. Some of those authors emphasize how unfortunate It is that "statesmen are rarely trained In psychiatry, psychology, or anthropology and have no special cla1ms to any acquired skill in evaluating individual behavior and personality. "6 Medical school provides an unparalleled view of human behavior-Its frailties and its astounding potential. The physician and medical student are brought into the confidence of their patients and are granted insight into the emotional travails of the unfortunate businessman stricken by amyotrophic lateral sclerosis or into the steadfastness of the mother confronting chemotherapy for cancer. Not only does the medical student formally study psychiatry and behavior, he or she also has, in each patient, a personality case study, and each one of them enriches the understanding of human thoughts and actions. Sir Arthur Conan Doyle, the physician who created Sherlock Holmes, had this in mind when he stated that "medical training (is] a most valuable possession for a man, even if he [does] not afterwards engage in practice. After a medical education all work In life, If done In the right spirit, [becomes] far more easy. "7 The human insights abounding in medical education also prompted the author William Somerset Maugham, who studied medicine, to assert, "I do not know a better continued VOL 76/NO 5/0CTOBER 1984/POSTGRADUATE MEDICINE GUEST EDITORIAL CONTINUED training for a writer than to spend some years in the medical profes- sion. "8 Sixth: Throughout many of the clinical clerkships, the medical student must work in the hospital for long hours, often under stress and without sleep. While on call the student must maintain com- posure in the face of demanding patients, a lengthy scut list, and an impending case presentation to the chief of medicine the next morning. He or she must also be level-headed in an emergency (even though it may have abrupt- ly roused him or her from sleep) and carefully, deliberately assist the resident in, say, performing cardiac compressions and defi- brillation during a cardiac arrest. There is an obvious parallel between this experience and the performance demanded of a gov- ernment leader in a time of crisis, in which instead of one life, many lives may be at stake: The leader must think clearly and act deci- sively, under stress, perhaps without sleep. Indeed, the public leader in a crisis can take direc- tion from the admonition of Osler' to medical students: they must maintain "imperturbabil- ity," a "coolness and presence of mind under all circumstances, calmness amid storm, clearness of judgment in moments of grave peril .... " In conclusion, it is difficult to accept the fact that there are so 18 few medically trained people lead- ing our political and governmen- tal institutions, when their schooling is so appropriate for these roles. In history we find several examples of medical peo- ple who served eminently as lead- ers and statespersons: Jean Paul Marat, one of the four leaders of the French Revolution; Sun Yat- sen, the father of modem China; Prime Minister Georges Clemen- ceau, the "Tiger of France" who led his country during World War I and was the chief author of the Treaty of Versailles. Today in America, to the society's detri- ment, there are but a few who apply their enormously valuable medical education to the intense- ly challenging and important tasks of political and governmen- tal leadership. There should be more. RM Referenca 1. Quoted In Ackerknec:ht EH. Rudolf Vir<:how: doctor. statesman. anthropolq!tst. Madlsln. WI: Univ Wisconsin Press. 1953:46 2. Juneeon MG. Physicians and Amertcan pollUcal leadmlhlp. JAMA 1983:249('7):929-30 3. Kogen DE, Blendon RJ. The academic medical center. a stn,ssed Amertcan lnstltutlon. N E11!!1 J Med 1978:298( 17):940 4. Fm RC. The medlcallzatlon and demedlcallzatlon of American society. Daedalus 1977: I 06( I ):9-22 5. Reiman AS. The new medlcal-lndustr1al complex. N Engl J Med 1980:303( I 7):963-70 !Exposttlon on growth and emergence of a **new** medlcal-lndustr1al complex I 6. L'Etanjl H. F'tt to lead? London: Heinemann. 1981: 185 7. Doyle AC. Introductory addn,ss on 'Toe Romance of Med!ctne:* (Abstr) lancet I 910::2l0ct 8): I 066 8. Maqbam WS. The summing up. London: Heine- mann. I 938:45 9. Oeler w. Aequanlmltas. Presented as Vala'.llctory Addnss. Unlvmilty of Pennsylvania. Philadelphia: I 889 May! VOL 76/NO 5/0CTOBER 1984/POSTGRADUATE MEDICINE | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Andrea Marchesi Percezione, motivazione, esistenza Intenzionalità e costituzione nella prima fenomenologia husserliana (1898-1921) Sapienza Università di Roma Dipartimento di Filosofia Percezione, motivazione, esistenza Intenzionalità e costituzione nella prima fenomenologia husserliana (1898-1921) DOTTORATO DI RICERCA IN FILOSOFIA XXIX CICLO Tesi di Dottorato difesa da Andrea Marchesi Roma (Italia) 21 febbraio 1990 a.a. 2016/2017 A mio padre Ich habe mein Leben lang die Realität gesucht E. Husserl Abstract The present work is a systematic study of the nexus which holds together perception, motivation and existence in Husserl's early writings-precisely those which are dated between 1898 and 1921. In Chapter I a historical and conceptual reconstruction of the genesis of what is termed 'constitution problem' is provided. After a thorough discussion about the distinction between real and intentional description, we elucidate the method of phenomenological reduction and show how the constitution problem relates to questions regarding transcendence and existence. Chapter II is concerned with a detailed presentation of Husserlian phenomenology of visual perception. We present Husserl's theory of intentionality in the light of Husserlian mereology: first, we argue that Husserl conceives of intentionality as a property which entails a relation; secondly, we debate his critique of the theory of immanent objects and his solution to the problem of non-existent objects. After examining the perceptual act in all its essential components (i.e. quality, matter and sensations), we discuss the notorious 'content – apprehension' schema and study the manuscripts in which Husserl develops the notion of 'perceptional'. Themes like the relationship between fulfillment and disappointment and the distinguishability of veridical and non-veridical perceptions are also taken into account. In Chapter III we consider what differentiates the outer perception from other kinds of perception. After making clear what Husserl means by 'inner perception' we debate the opposition between immanent and transcendent perception, first by using identity/manifold analysis and then by means of whole/part analysis. In this context we reject Husserl's account of reflection as a perceptual act on both exegetical and theoretical grounds. Furthermore, we explain how Husserl tries to refute the 'image theory' and how he addresses the issue of the hidden profiles. The study of the microstructure of the outer perception allows us to explain in which sense this kind of perception is to be conceived as necessarily inadequate. Chapter IV is largely devoted to an attempt at systematizing Husserl's theory of kinaesthesia as it appears in the Dingvorlesung. This sheds light on the structure of motivation and on the role which this latter plays in the constitution of a mundane object. In Chapter V we scrutinize Husserl's conception of the possibility/reality dichotomy. In particular, we distinguish an ontological analysis of possibility from a phenomenological one and investigate the diverse concepts of 'possibility' (e.g. ideal, real, independent, modal) developed by Husserl. Finally, we introduce and debate Husserl's (so-called) 'exhibition principle' and try to point out its ambiguities. Keywords: Husserl * Phenomenology * Consciousness * Intentionality * Perception * Existence * Possibility * Mereology * Reflection * Sense-Data * Kinaesthesia Indice Prefazione ........................................................................................................................ i Ringraziamenti ................................................................................................................ ii Sigle e abbreviazioni ...................................................................................................... iv Note e simboli ................................................................................................................ vi Introduzione 1 Il tema della ricerca .................................................................................................... 1 2 Delimitazione del campo d'indagine ......................................................................... 7 3 Metodo e struttura del lavoro ................................................................................... 13 Capitolo I Genesi del problema della costituzione 4 Analisi effettiva ed analisi intenzionale ................................................................... 17 4.1 Quale riduzione nelle Logische Untersuchungen? ............................................... 22 5 Riduzione ed analisi costitutiva ............................................................................... 27 5.1 Ampliamento della sfera dell'immanenza ............................................................ 29 5.2 Descrizione reale e descrizione fenomenologica .................................................. 32 5.3 La corretta impostazione dell'analisi .................................................................... 37 6 Analisi costitutiva e fenomenologia della ragione ................................................... 41 7 Precisazione del problema della costituzione .......................................................... 43 Capitolo II Intenzionalità e percezione 8 La fenomenologia della percezione visuale ............................................................. 45 8.1 La percezione come vissuto intenzionale ............................................................. 45 8.1.1 L'intenzionalità in generale ............................................................................... 46 8.1.1.1 La relazione intenzionale ................................................................................ 49 8.1.2 La trascendenza dell'oggetto esterno ................................................................. 56 8.1.3 Trascendenza, esistenza ed esteriorità ............................................................... 59 8.2 Intenzione e riempimento ..................................................................................... 66 8.3 I componenti della percezione esterna .................................................................. 70 8.3.1 La qualità ........................................................................................................... 72 8.3.1.1 Carattere d'attualità e carattere esistenziale.................................................... 74 8.3.2 I contenuti rappresentanti ................................................................................... 84 8.3.2.1 Il dato sensoriale come residuo fenomenologico ............................................ 85 8.3.2.2 Dati sensoriali e proprietà obiettive ................................................................ 88 8.3.2.3 La differenza tra sentire e percepire ............................................................... 91 8.3.2.4 Il rapporto tra sensazione e adombramento .................................................... 94 8.3.3 Lo schema 'contenuto – apprensione' ............................................................... 96 8.3.3.1 Le sensazioni visuali sono un costrutto teorico? .......................................... 108 8.3.3.2 Contra Gurwitsch I ........................................................................................ 117 8.3.4 Il senso ............................................................................................................. 120 8.3.4.1 La materia ..................................................................................................... 121 8.3.4.2 Il percezionale ............................................................................................... 127 8.3.4.3 Contra Gurwitsch II ...................................................................................... 143 8.4 Identità e identificazione ..................................................................................... 146 8.5 Riempimento ed elusione .................................................................................... 150 8.6 Percezioni anomale e percezioni non-veridiche ................................................. 152 Capitolo III Immanenza e trascendenza 9 L'opposizione tra percezione "interna" ed esterna ................................................ 159 9.1 La percezione "interna" come riflessione ........................................................... 160 9.1.1 I due tipi di percezione "interna" ..................................................................... 167 9.2 Percezione interna e percezione immanente ....................................................... 170 9.3 Percezione immanente e percezione trascendente .............................................. 173 9.4 Se la riflessione sia un atto percettivo ................................................................ 176 10 Manifestazione impropria e adeguazione ............................................................ 181 10.1 La partizione tra proprio ed improprio ............................................................. 182 10.1.1 La manifestazione propria come momento .................................................... 187 10.1.2 Il problema della datità dei profili nascosti ................................................... 191 10.2 La critica alla teoria delle immagini ................................................................. 198 10.3 La distinzione tra intuizioni pure e complete ................................................... 201 10.4 Percezione di cosa e percezione di fantoma ..................................................... 205 10.5 La datità adeguata come idea in senso kantiano ............................................... 208 Capitolo IV Cinestesi e motivazione 11 La funzione costitutiva delle cinestesi ................................................................. 214 11.1 Peculiarità del concetto husserliano di 'cinestesi' ............................................ 215 11.2 Necessità delle sensazioni cinestetiche ............................................................. 218 11.3 Il rapporto tra cinestesi e manifestazioni .......................................................... 221 11.3.1 Unità essenziale ed unità funzionale .............................................................. 222 11.3.2 Mutamento cinestetico e mutamento d'immagine ......................................... 229 11.4 L'unità associativa. Passaggio al tema della motivazione ................................ 233 12 Motivazione e orizzonte ....................................................................................... 236 12.1 La struttura della motivazione cinestetica ........................................................ 236 12.2 Ampliamento del campo ed ambiente circostante ............................................ 239 12.3 L'orizzonte come spazio di percezioni possibili .............................................. 241 Capitolo V Possibilità e realtà 13 La varietà di possibilità ........................................................................................ 246 13.1 La possibilità nella sfera ontologica ................................................................. 247 13.2 L'analisi fenomenologica della possibilità ....................................................... 249 13.2.1 La costituzione della possibilità ideale .......................................................... 250 13.2.2 La costituzione della possibilità reale ............................................................ 253 13.3 Possibilità indipendenti e dipendenti ................................................................ 257 13.4 La possibilità modale ........................................................................................ 260 14 L'esistenza reale ................................................................................................... 265 14.1 Costituzione di possibilità e costituzione di realtà ........................................... 265 14.2 Il 'principio di esibibilità' ................................................................................. 270 14.2.1 Formulazione generale e formulazione specifica .......................................... 271 14.2.1.1 Oggetti eidetici e individuali ....................................................................... 273 14.3 Esse = (posse) percipi e triplice nozione di immanenza .................................. 278 14.3.1 Obiezioni e ambiguità .................................................................................... 283 Osservazioni conclusive Appendici Glossario ..................................................................................................................... 293 Elenco delle tabelle ..................................................................................................... 294 Elenco delle figure ...................................................................................................... 294 Bibliografia A Letteratura primaria............................................................................................... 295 a Husserliana: Gesammelte Werke ........................................................................... 295 b Husserliana: Materialen ......................................................................................... 296 c Husserliana: Dokumente ........................................................................................ 296 d Manoscritti inediti .................................................................................................. 296 e Altre opere di Husserl ............................................................................................ 297 B Letteratura secondaria ........................................................................................... 297 Registri Registro dei nomi ........................................................................................................ 304 Prefazione Questa dissertazione potrebbe destare l'interesse di due categorie di ricercatori. La prima, ovvia, è quella dello studioso dell'opera di Edmund Husserl. Il lavoro che gli viene offerto è non solo dotato di una forte unità tematica, ma è anche notevolmente documentato. Ragioni anagrafiche hanno facilitato di molto il compito dell'autore: il corpus di manoscritti del periodo considerato è infatti ormai del tutto edito, il che ha permesso di esaminare del materiale già coerentemente organizzato. La seconda è quella di chi opera nel ramo della Philosophy of Mind: in tale ambito le idee di Husserl ispirano infatti sempre più dibattiti, soprattutto riguardo a temi quali l'intenzionalità e la percezione. È opinione di chi scrive che il filosofo della mente possa imparare molto dalla fenomenologia husserliana. Andrea Marchesi Sapienza Università di Roma Dipartimento di Filosofia Via Carlo Fea 2, 00161 Roma (Italia) [email protected] Ringraziamenti Non c'è intuizione che mi sia più estranea, ma negli anni ho dovuto rassegnarmi: la filosofia è un'impresa collettiva. Chiunque pronunci una sillaba filosofica deve per ciò stesso ringraziare qualcun altro. Il pensiero va subito a chi dal principio ha creduto in questo progetto, e quindi al prof. Francesco Trincia ed al prof. Stefano Bancalari. Il primo ha sempre mostrato nei miei confronti una fiducia sconfinata, incoraggiandomi più di ogni altro ad intraprendere questo percorso. Senza il suo sprone non sarei qui a scrivere queste righe. Il secondo mi ha dedicato un'attenzione densissima, esercitando su di me un ascendente che va ben al di là del campo scientifico. Non sarò mai in grado di ricambiare la pazienza con cui entrambi hanno seguito i miei ripensamenti e le mie ambizioni. Ciò che posso fare è ammettere che sono state le loro lezioni a confermare la mia passione per la fenomenologia husserliana. Si tratta di una passione che posso datare al primo anno del corso di Laurea Magistrale. Gli interessi di quel periodo mi portarono a discutere una tesi sul concetto di 'intuizione categoriale'. Scrissi gran parte del lavoro durante un soggiorno di studio agli Archivi Husserl dell'Università Cattolica di Colonia, tuttora diretti dal prof. Dieter Lohmar. Ogni parola di gratitudine nei suoi confronti sarebbe superflua; la bibliografia che segue testimonia il ruolo cruciale che egli ha avuto nella mia formazione di studioso di Husserl. Sono riconoscente anche al dott. Dirk Fonfara: ricordo ancora la gentilezza con cui mi ha assistito nella consultazione dei manoscritti. A tal proposito vorrei ringraziare il prof. Nicolas De Warren per l'autorizzazione a citare da quanto è inedito. Sempre nell'ambito della ricerca archivistica ho avuto modo di visitare gli Archivi Husserl dell'Università Cattolica di Lovanio, dove mi ha ricevuto il prof. Ullrich Melle. Il debito nei confronti delle sue pubblicazioni è constatabile sin dal prime pagine della dissertazione. Presso quegli Archivi ho fatto la conoscenza del dott. Thomas Vongehr, le cui indicazioni si sono rivelate più che preziose: orientarsi nella selva degli appunti husserliani è meno ostico quando si può contare su certi curatori. Questa missione è stata finanziata con i fondi del Progetto Avvio alla Ricerca della Sapienza (prot. n. 0042358). Il percorso si è perfezionato e concluso al Center for Subjectivity Research dell'Università di Copenhagen. Ringrazio il prof. Dan Zahavi per i colloqui concessimi, nonché per avermi dato la possibilità di partecipare attivamente ai seminari di fenomenologia. In quel contesto ho potuto presentare alcuni risultati della mia ricerca, avviando così un confronto col prof. Søren Overgaard, le cui critiche si sono dimostrate di notevole utilità. Un grazie sentito anche alla dott.ssa Merete Lynnerup: l'accoglienza che mi ha riservato è stata quasi materna. Ringraziamenti iii Ringrazio inoltre i professori con cui nel corso di questi anni ho avuto modo di discutere alcune idee: la prof.ssa Angela Ales Bello, il prof. Niccolò Argentieri, la prof.ssa Gianna Gigliotti, il prof. Marco Deodati, il prof. John Drummond ed il prof. William McKenna. Un'altra cosa che ho compreso solo di recente è che non si può mai essere certi dell'insignificanza di una conversazione. Ogni scambio di battute può risultare inaspettatamente decisivo-anche il più fugace. In più, un buon consiglio pratico è spesso la chiave per conseguire un importante risultato teorico. Ringrazio pertanto Olle Blomberg, Elodie Boublil, Maria Chiara Bruttomesso, Federica Buongiorno, Edoardo Caracciolo, Emanuela Carta, Marco Casu, Marco Cavallaro, Marco Dessì, Giuseppe Di Salvatore, Cesare Guarino, Abbed Kanoor, Mansooreh Khalilizand, Yang Li, Piero Marino, Andrés Alonso Martos, Takuya Nakamura, Henning Nörenberg, Federica Pazzelli, Alice Pugliese, Alessandro Salice, Philipp Schmidt, Klaus Sellge, Michela Summa, Thomas Szanto, Marco Tedeschini, Marine Kneubühler, Marta Ubiali, Peter Varga, Maren Wehrle, Heath Williams, Nicolas Zaslawski e Nicola Zippel. Un pensiero particolare va ad Honghe Wang: a legarci è un'amicizia a distanza e la passione per tutto ciò che Husserl ha scritto sulla percezione. Un ringraziamento va anche alla famiglia Rallo, che ha praticamente cofinanziato gli studi da me condotti in questi tre anni. Desidero poi ringraziare il mio professore di Storia e Filosofia del liceo, Giancarlo Burghi, che per primo mi introdusse alla filosofia. Con lui mantengo un dialogo che ha avuto i suoi effetti anche su questo lavoro. Infine-ma dovrei dire innanzitutto-, un grazie smisurato a mia madre e mio fratello, per tutto il sostegno e tutta la pazienza. Roma, 29 novembre 2016 Sigle e abbreviazioni 1. Letteratura primaria a. Husserliana I volumi della serie Husserliana Gesammelte Werke verranno citati con la sigla 'Hua', seguita dal numero romano per il volume e dal numero arabo per la pagina (ad es.: Hua X, p. 126). I due volumi delle Logische Untersuchungen verranno citati semplicemente con la sigla 'Hua XIX', dato che la loro paginazione è continua; lo stesso varrà per i due volumi del primo libro delle Ideen, che verranno citati con la sigla 'Hua III'. I volumi della serie Husserliana Materialen verranno citati con la sigla 'Mat.', seguita dal numero romano per il volume e da quello arabo per la pagina (ad es.: Mat. II, p. 94); quelli della serie Husserliana Dokumente verranno citati con la sigla 'Dok.', allo stesso modo dei precedenti (ad es.: Dok. II, p. 135). Le abbreviazioni di cui ci serviremo per nominare le opere e le lezioni sono le seguenti: Abhandlung Abhandlung über Wahrnehmung Log. Unt. Logische Untersuchungen Erkenntnistheorie Allgemeine Erkenntnistheorie Hauptstücke Hauptstücke aus der Phänomenologie und Theorie der Erkenntnis Dingvorlesung Hauptstücke aus der Phänomenologie und der Kritik der Vernunft Einführung Einführung in die Phänomenologie der Erkenntnis Ideen Ideen zu einer reinen Phänomenologie und einer Phänomenologischen Philosophie b. Opere fuori dall'Husserliana Le opere che non compaiono nell'Husserliana verranno citate al modo della letteratura secondaria, eccezion fatta per Erfahrung und Urteil, che verrà citato con la sigla 'EU'. c. Manoscritti inediti I manoscritti inediti verranno citati secondo la segnatura dell'Archivio Husserl di Lovanio, seguita dal numero di pagina dei fogli originali (ad es.: Ms. L I 1, 4a). Sigle e abbreviazioni v 2. Letteratura secondaria Gli autori della letteratura secondaria verranno citati con il cognome, l'anno della prima edizione dell'opera ed il numero della pagina dell'edizione a cui si fa riferimento in bibliografia (ad es.: Ingarden 1957, p. 182). Note e simboli 1. Citazioni in nota Il termine 'nota' è abbreviato con la sigla 'n.' o 'nn.', a seconda se si tratta di una o più note. Le citazioni in nota possono avere le forme seguenti: • Cfr. [sigla dell'opera, p. x]: «[passo di p. x]» • Cfr. [sigla dell'opera, p. x con p. y]: «[passo di p. x]» con «[passo di p. y]» • Cfr. [sigla dell'opera, pp. x e y]: «[passo di p. x]» e «[passo di p. y]» • Cfr. [sigla dell'opera, pp. x, y e z]: «[passo di p. x]», «[passo di p. y]» e «[passo di p. z]» N.B. L'ordine delle citazioni e dei rinvii che occorrono nel corpo del testo non coincide con l'ordine delle citazioni e dei rinvii che occorrono nelle note a piè di pagina. 2. Simboli « » Le virgolette a caporale indicano la citazione di un passo o di un'espressione tratta da un passo ... I tre punti indicano l'omissione di una parte del passo citato ' ' Gli apici singoli indicano un termine tecnico o una proposizione " " Gli apici doppi indicano un termine impiegato in senso non letterale o un termine dal significato non chiaramente definito „ " Le virgolette in uso nella lingua tedesca verranno riportate solo quando usate dall'autore [ ] Le parentesi quadre indicano l'integrazione apportata da me 〈 〉 Le parentesi angolate indicano l'integrazione apportata dal curatore dell'edizione del manoscritto husserliano Introduzione 1 Il tema della ricerca La percezione sembra essere un che di estremamente ovvio: se chiedessimo a qualcuno di spiegarci cosa intende quando afferma di vedere un albero, o di sentire una melodia, con tutta probabilità quel qualcuno ci guarderebbe sbigottito. La filosofia di Edmund Husserl si propone proprio di esplorare simili ovvietà: cosa fa di una percezione ciò che è? Cosa accomuna il vedere al sentire? E cosa distingue una percezione ingannevole da una che non lo è? Queste sono solo alcune delle questioni di cui tale filosofia si fa carico. Essa si presenta come una fenomenologia, ed in particolare come una 'dottrina della costituzione'. Secondo Husserl infatti gli oggetti si costituiscono in atti, cioè in vissuti dotati della proprietà dell'intenzionalità. E poiché la forma fondamentale dell'intenzionalità è proprio quella percettiva, la fenomenologia avrà come suo compito precipuo chiarificare questo particolare tipo di atto. Sulla scelta terminologica husserliana si è scritto molto; ciò che ha sollecitato di più il riguardo degli interpreti è l'accezione in cui va inteso il termine 'costituire', giacché in effetti nelle opere pubblicate non viene mai definito. Uno dei primi contributi al dibattito lo diede Eugen Fink (1957, p. 334): egli credeva che in ogni filosofia si potessero distinguere dei concetti operativi e dei concetti tematici. I primi sono vaghi ed imprecisi, e sono usati con una certa elasticità; i secondi sono invece fissati e conservati, e si può dire che siano quelli su cui il pensatore pone il suo marchio distintivo. Secondo Fink molti tra i concetti fondamentali della fenomenologia husserliana sono concetti operativi, e tra questi va annoverato quello di 'costituzione'. Il fatto che tale concetto sia stato consegnato alla vaghezza ha dato adito ad una notevole varietà di soluzioni esegetiche. Non è nostro scopo entrare nel merito, e non vogliamo nemmeno avventurarci in genealogie o indagini affini1; ci limitiamo a segnalare uno scritto husserliano citato di rado, forse l'unico in cui compare una definizione esplicita del termine 'costituire'. Si tratta di una lettera che Husserl inviò a Ernest Hocking in data 25 gennaio 1903. Riferendosi alle occorrenze presenti nelle Log. Unt.-opera apparsa tre anni prima-, Husserl scrive che il costituirsi degli oggetti negli atti non indica altro che la «proprietà» dei secondi di «rendere rappresentati» i primi, escludendo dunque che l'espressione vada intesa «in senso proprio»2. Nel caso 1 Segnaliamo solo l'ipotesi di Robert Sokolowski (1964, p. 214), secondo cui Husserl mutuerebbe il termine dai neokantiani, ed in particolare da Paul Natorp. Sull'accezione controversa del termine 'costituzione' si vedano Biemel 1959, p. 200; Sokolowski 1964, pp. 216–217; Zahavi 1992, p. 120 e Wehrle 2010, p. 174. 2 Cfr. Dok. III, p. 132: «Der wiederholt vorkommende Ausdruck, dass sich in einem Acte „Gegenstände constituieren" besagt immer die Eigenschaft des Actes den Gegenstand vorstellig zu machen: nicht „constituieren" im eigentlichen Sinn!» Introduzione 2 degli oggetti la costituzione è dunque definita nei termini di una rappresentazione, che come vedremo non è che un altro nome per l'intenzionalità. L'avviso con cui Husserl conclude può essere interpretato in due modi, entrambi riflettenti la plurivocità della parola tedesca Konstitution: o come un invito a non pensare la costituzione fenomenologica come un atto di istituzione o se si vuole di creazione-il che implicherebbe che ciò che è istituito o creato non esiste fino a che non esiste ciò che lo istituisce o crea-, o come l'ammonimento a non confonderla con una costituzione in senso mereologico, come a dire: il senso in cui un atto costituisce un oggetto non è lo stesso in cui ad es. un mattone costituisce un edificio. Quest'ultimo caso esemplifica il rapporto tra una parte ed un intero, decretando la prima come un costituente. Tale precisazione non ha un valore meramente semantico, ma anzi valida implicitamente un assunto della fenomenologia husserliana: come vedremo, un atto non sta mai ad un oggetto come una parte sta ad un intero. Non mancano infatti occasioni in cui il termine 'costituzione' viene virgolettato (cfr. Hua XIX, p. 437). Con questo Husserl fuga ogni dubbio sull'uso tecnico che riserva al termine in questione; ciò non toglie che gran parte della sua opera sia pervasa da un uso non-tecnico, che è riconducibile giustappunto a quello indicato come mereologico1. Gli atti sono infatti studiati come interi, vale a dire come entità costituite da parti, sicché la fenomenologia husserliana è anzitutto analisi, ossia scomposizione anatomica di strutture. La percezione è a tal riguardo esemplare, giacché può essere considerata un intero formato da almeno due costituenti: l'apprensione e la sensazione. Si può dire che i due usi convivano in tutte le opere husserliane, senza mai confondersi: il senso in cui si dice che una sensazione costituisce una percezione resta cioè ben distinto dal senso in cui si dice che quest'ultima costituisce un oggetto. L'uso proprio del termine 'costituzione' riflette l'operatività della mereologia nel discorso husserliano. Tale mereologia è quella elaborata da Husserl medesimo nella Terza Ricerca, la stessa che nella prefazione alla seconda edizione delle Log. Unt. viene dichiarata «un presupposto essenziale per la piena comprensione delle ricerche successive» (Hua XVIII, p. 14). Non sono pochi gli interpreti che hanno considerato la logica delle parti la vera e propria ossatura della prima fenomenologia husserliana (cfr. ad es. Piana 1977, Peters 1993 e Coppola 2006). In particolare, è merito di Robert Sokolowski (1968, pp. 541–546) aver mostrato come essa trovi la sua applicazione in tutte e sei le ricerche. Di ciò avremo conferma nel corso della nostra trattazione, che presenterà molte occasioni in cui l'esame di un problema richiederà l'appello a princìpi mereologici. A ben vedere, l'impiego di nozioni mereologiche nell'ambito della descrizione degli atti non è che una conseguenza dell'impianto ontologico generale: nel primo libro delle Ideen la fenomenologia è infatti definita un'ontologia materiale (cfr. Hua III, pp. 149–151), che in quanto tale resta sottoordinata all'ontologia formale (cfr. ivi, p. 26). 1 Secondo Roman Ingarden (1957, p. 263) Husserl non parlerebbe mai di 'costituzione' in questo senso; ciò è contestabile: non solo nelle Log. Unt. vi sono moltissime occorrenze del verbo konstituieren e del sostantivo Konstituens-entrambi intesi in senso mereologico (cfr. Hua XIX, pp. 36, n. **; 204, 293, 362–363, 400, 406, 432)-, ma vi è anche un caso in cui si parla espressamente di Konstitution der intentionalen Erlebnisse (ivi, p. 467), ancora in quel senso. Ingarden stesso riconosce che Husserl intraprende l'analisi dei vissuti, ricercandone dunque i costituenti. Introduzione 3 Si tratta di una distinzione già pienamente conseguita nelle Log. Unt., ove viene preannunciata da quella tra concetti materiali e concetti formali (cfr. Hua XIX, p. 256). L'ontologia formale è detta tale in quanto concernente appunto concetti formali, tra cui figurano quelli di 'intero' e di 'parte', cardini della mereologia. È il motivo per Husserl può affermare la liceità per ogni ricercatore di richiamarsi ad essa1: ovunque v'è ricerca vi sono infatti oggetti, e ciò che vale per un oggetto in generale varrà anche per un oggetto in particolare. Gli oggetti del fenomenologo sono i vissuti, i quali sono «concreta» composti da molti «astratta» (cfr. ivi, pp. 153–154 e 157), cioè interi in cui figurano parti analizzabili in termini puramente formali. Ma di quali parti si parla? O meglio: su quale piano si situa l'analisi di cui si discorre? Non sullo stesso delle scienze naturali, come è ben spiegato nel corso del semestre estivo del 1909: lì Husserl afferma che studiare la percezione sul piano fenomenologico significa non potersi richiamare a nozioni appartenenti a quello che oggi identificheremmo grossomodo con l'ambito neuroscientifico. Il fenomenologo non parla cioè di «stimoli meccanici», «onde radio», «organi di senso», «sistemi nervosi», «processi psicologici» o affini; ciò che gli interessa è piuttosto l'insieme delle proprietà che tale vissuto esibisce in quanto fenomeno2. Il piano del fenomeno lo si raggiunge con un'operazione specifica, che è quella della riduzione; è questa che esclude dall'analisi il piano delle realtà naturali, e che quindi proibisce il ricorso alle nozioni sopraelencate. A tal proposito Husserl precisa ben due volte che il concetto di 'stimolo' (centrale o periferico che sia) è inservibile per la fenomenologia, ed in quanto tale non può render conto di quello di 'sensazione', questo sì ammesso. Ciò non toglie che elaborare certe nozioni senza far riferimento a processi obiettivi possa risultare ostico; è proprio il caso del concetto di 'sensazione': se infatti da una parte risulta difficile non sentirvi l'eco di quella psicologia associazionista di cui Husserl era conoscitore, dall'altra si deve prendere sul serio lo sforzo husserliano di depurarlo, per quindi farne un concetto squisitamente fenomenologico. Analoghe considerazioni merita la nozione husserliana di 'cinestesi': se le sue origini sono da rintracciare nella fisiologia e nell'anatomia, l'intento di Husserl è quello di farne qualcosa che descriva un fenomeno, e per la precisione un fenomeno che si rivela imprescindibile per comprendere la struttura motivazionale della percezione di un oggetto mondano. 1 Cfr. Hua III, p. 126: «Vor allem auf die formale Logik (bzw. formale Ontologie) muss sich doch jeder Forscher frei berufen können. Denn was immer er erforscht, immer sind es Gegenstände, und was formaliter für Gegenstände überhaupt (Eigenschaften, Sachverhalte überhaupt u. dgl.) gilt, das ist auch sein eigen... Somit auch den Phänomenologen.» Non entriamo qui nell'ardua questione del rapporto tra fenomenologia ed ontologia. Ci limitiamo a rinviare alla formulazione di Smith (2007, p. 12), il quale definisce la filosofia di Husserl un «olismo strutturato», ossia un sistema in cui le due si fondano mutualmente: se nell'indagine fenomenologica vengono infatti usate nozioni formali, queste ultime devono essere chiarificate studiando i vissuti in cui esse si costituiscono. Stante poi il ruolo fondamentale che Husserl assegna alla fenomenologia nei confronti di tutto il sistema, quest'ultimo sembrerebbe implicare una recursione (cfr. ivi, pp. 73–74): ciò che lo fonda sarebbe allora allo stesso tempo parte di esso. Su questo punto cfr. infra, Osservazioni conclusive. 2 Cfr. Mat. VII, p. 107: «Studieren wir die Wahrnehmungen phänomenologisch, d.i. nach ihrem immanenten Wesen nach, so finden wir nichts von an sich seienden Naturobjekten, also Objekten einer raumlich-zeitlichen Natur, nichts von Schallwellen, Ätherwellen, mechanischen Reizen usw., nichts von Sinnesorganen, Nervesystem, physichalischen und psychologischen Wirkungen... Bleiben wir also in der Linie der Phänomenologie, schalten wir alle Naturexistenz und alles sonst nicht Hereingehörige aus.» Introduzione 4 Ciò non significa che l'indagine fenomenologica concorra con l'indagine scientifica, per il semplice fatto che le due si situano su piani diversi. La demarcazione è ben operata nelle pagine introduttive della Dingvorlesung (cfr. Hua XVI, p. 6): Husserl nota che l'uomo è un essere allo stesso tempo fisico e psichico: in quanto essere fisico, egli è considerabile alla stregua di qualsiasi altro essere naturale, ed in quanto tale esibisce una serie di proprietà: ha ad es. una colorazione e una forma, oppure dura nel tempo ed è soggetto ad alterazione. Sotto quest'aspetto l'uomo non differisce per nulla da un albero. Ciò che lo distingue da quest'ultimo è il fatto che egli vive qualcosa: le scienze ci insegnano infatti che certi stimoli hanno una risonanza psichica, ossia danno origine a stati psichici, i quali a loro volta determinano movimenti corporei. In altri termini, oltre ad avere delle proprietà fisiche-studiate da quelle che Husserl chiama genericamente «scienze fisiche»-, l'uomo ha delle proprietà psichiche, le quali sono oggetto della «psicologia» e delle progenitrici delle summenzionate neuroscienze. E tuttavia, nonostante le scienze procedano e dunque si allontanino dall'«esperienza schietta», è sempre quest'ultima che permette loro di accedere alla realtà che poi studiano. Ed è qui che interviene la fenomenologia: per quanto lo scienziato possa dire che un pezzo di platino non è altro che un aggregato di atomi, in ogni caso egli parla di qualcosa che innanzitutto vede, tocca, o più genericamente percepisce.1 Tutte le leggi scientifiche «rinviano» infatti all'esperienza schietta, che è quella in cui ciò che lo scienziato chiama 'mondo' viene originariamente a datità. Come Husserl chiosa in un'annotazione alla Einführung, «in un certo senso» la fenomenologia si riferisce tanto al fisico quanto allo psichico. Entrambi sono infatti costituiti, sicché anch'essi sono oggetto di studio della fenomenologia2. Il livello dell'analisi fenomenologica è quindi pre-scientifico, ed in quanto tale non può contraddire quello scientifico. D'altra parte, se è pur vero che la fenomenologia non ha concorrenti in ambito scientifico, non si può dire che non li abbia in ambito filosofico. In particolare, dagli scritti husserliani emerge indirettamente un rifiuto deciso di quella che conosciamo come 'teoria causale della percezione', di ascendenza lockiana. Come quest'ultima spieghi la percezione è relativamente noto; consideriamo una situazione quotidiana 1 Cfr. Hua XVI, pp. 6–7: «Mag der Naturforscher auch sagen: Dieses Stück Platin ist in Wahrheit ein Atomkomplex von der und der Beschaffenheit, begabt mit den und den Bewegungszuständen usw., so bestimmt er mit solchen Reden noch immer dies Ding da, das er sieht, das er in der Hand hat, das er auf die Waagschale legt usw., oder er sprich allgemein von Dingen dieser Art. Alle Wirklichkeitsurteile, die der Naturwissenschaftler begründet, gehen zurück auf schlichte Wahrnehmungen 〈und〉 Erinnerungen, und beziehen sich auf die Welt, die in dieser schlichten Erfahrung zu einer ersten Gegebenheit kommt.» 2 Cfr. Mat. VII, p. 11, n. 1: «Die physische Naturwissenschaft sei Wissenschaft von physischen, die Psychologie Wissenschaft von den psychischen Phänomenen. Es sind also Naturobjekte, Dinge, Vorgänge, dingliche Eigenschaften, psychische Akte und Zustände Phänomene genannt. Sind das die Objekte der Phänomenologie? Nun, in gewisser Weise bezieht sich phänomenologische Erkenntnis sicherlich mit auf all diese Sachen... Das physische Ding und alle seine physischen Eigenschaften und ebenso all das, was wir in psychologischer Beziehung Subjekt und psychische Zustände des Subjekts nennen, hat seine Naturwirklichkeit und wird in dieser einzig und allein von den physischen und psychologischen Naturwissenschaften studiert. Andererseits konstituieren sich Dinglichkeiten jeder Art, konstituiert sich alles natürliche Dasein im Bewusstsein, es wird etwa wahrgenommen, vorgestellt, erinnert, erwartet, es wird im urteilenden Denken gesetzt usw.» Osservazioni estremamentre simili le rilascia Gottlob Frege in Der Gedanke (1918, pp. 70–71), ove viene interpellato un fisiologo che oggi diremmo riduzionista: quest'ultimo crede a tal punto nel potenziale esplicativo delle fibre nervose o delle cellule gangliari da reputare che esse non siano «contenuti di coscienza» o «rappresentazioni», ma ciò da cui la sua coscienza deriva. Introduzione 5 qual è la visione della scrivania su cui stiamo lavorando: la teoria causale ci dice che la scrivania assorbe dei raggi luminosi per rifletterne altri, i quali colpiscono la nostra retina ed innescano quindi un processo cerebrale. In altri termini, la nostra percezione della scrivania è l'ultimo membro di una catena causale in cui la scrivania stessa figura come membro. Tale teoria è impermeabile anche ad obiezioni che evocano vissuti illusori od allucinatori, giacché per quei casi essa si limita a ritrovare cause che non siano ciò che è percepito. Come Husserl nota in un manoscritto databile circa al 1908, una simile concezione non soddisfa il fenomenologo sotto due aspetti: da una parte finisce infatti per concepire la percezione e dunque più in generale la coscienza alla stregua di un'entità naturale che in quanto tale sarebbe inserita nella causalità omonima, quando invece la coscienza è il presupposto della costituzione di qualsiasi entità e di qualsiasi rapporto causale; dall'altra elude l'«enigma» propriamente fenomenologico: la teoria causale ci spiega infatti come una percezione possa risultare dall'azione di qualcosa, ma la fenomenologia chiede di rendere conto di come tale qualcosa sia raggiunto. In altre parole, la teoria causale descrive la percezione come un effetto, ma presuppone che vi sia un qualche accesso alle sue cause. Come posso dire infatti che un oggetto causa una percezione se non ho una percezione dello stesso? È solo perché riusciamo a stabilire un contatto con la scrivania indipendentemente dalla catena causale che possiamo spiegare la nostra percezione di essa nei termini di un suo effetto su di noi. La fenomenologia ha dunque una precedenza logica sulla teoria causale. Come è stato rilevato da più parti (cfr. Melle 1983, pp. 9–28 ed Overgaard 2004, pp. 39–40), la teoria causale non solo non incontra i desiderata della fenomenologia, ma si rivela in buona misura bisognosa di essa: per dimostrarsi fondata tale teoria deve infatti usufruire dell'analisi della percezione in quanto fenomeno. Come per lo scienziato, anche per il sostenitore della teoria causale dev'essersi infatti già costituito ciò da cui si dipartono le sue analisi. Queste seguono una direzione esattamente inversa a quella seguita dal fenomenologo: dall'oggetto all'atto per la teoria causale, dall'atto all'oggetto per la fenomenologia (cfr. Overgaard 2004, p. 54). Mentre per la teoria causale è l'atto il "prodotto" (di un processo causale di cui l'oggetto può essere il primo membro), per la fenomenologia è l'oggetto il "prodotto" (di un'operazione costitutiva di cui l'atto è la sorgente)1. La fenomenologia husserliana non è dunque interessata alle cause della percezione, e dunque a dare una spiegazione della stessa; 1 Cfr. Hua XXXVI, pp. 58–59: «Man könnte nun auch denken: Dinge sind an sich, aber sie stehen evtl. in Beziehung zu einem Bewusstsein, wirken in dasselbe hinein. Dadurch erwachsen gewisse Wahrnehmungen etc., und so kommt Bewusstsein an Dinge heran. Aber damit ist das Rätsel der Beziehung des Bewusstseins zum Sein (das absolut transzendent sein soll) nicht gelöst. Denn wenn wir auch zulassen wollten diese Rede vom Hineinwirken an sich seiender Dinge in ein Bewusstsein (als ob Bewusstsein ein Ding wäre mit dinglichen Eigenschaften, das seinen Veränderungen nach kausal abhängig sein könnte von einem zweiten Ding), so wäre zu sagen: Irgendein Hineingewirktes ist noch nicht Wahrnehmung. Das Rätsel ist, wie etwas, was im Zusammenhang des Bewusstseins ist, und wie weiter Inhalt eines Bewusstseins mit zugehörigen Regelungen den Sinn haben soll von dem, was wir „Wahrnehmung", „Erfahrung", „erfahrungsmässige Erkenntnis von Dingen" nennen. Mag es hineingewirkt sein oder nicht, wie kommt so Geartetes wie Wahrnehmung, Erfahrung, Erfahrungserkenntnis dazu, sich auf etwas zu beziehen, das in sich mit Bewusstsein nichts zu tun hat? Sprechen wir von der faktischen Welt und unserem faktischen Bewusstsein, so könnten wir allenfalls an ein Wunder oder eine prästabilierte Harmonie denken. Aber schon da würden wir übersehen, dass wir doch über die Dinge sprechen, die wir erfahren, die wir sehen usw...» Introduzione 6 essa è interessata piuttosto all'essenza della percezione, e dunque a dare una descrizione della stessa. Come emerge sin dalle Log. Unt., l'attività descrittiva è per Husserl anzitutto un'attività chiarificatoria. Ciò potrebbe indurre a pensare che il programma della fenomenologia si risolva nell'elucidare i termini del linguaggio ordinario. Non è questo il caso: per la fenomenologia tale linguaggio è certo un ambito da cui desumere certi termini, i quali però risultano spesso vaghi e inopportuni rispetto ad un'analisi che voglia fissare delle essenze. Si considerino i seguenti due esempi, entrambi tratti dalla Dingvorlesung. L'espressione 'vedo che sei adirato' può risultare perfettamente comprensibile, ma già ad un'osservazione superficiale genera perplessità: vediamo infatti il viso ed i gesti di chi ci è difronte, non la sua rabbia. Come osserva Husserl, «lo psichico» non è visto, o se lo è lo è solo in senso improprio1. Se il compito dell'analisi fenomenologica fosse decifrare l'espressione in esame, allora tale analisi non dovrebbe fare altro che chiarire cosa intende con essa chi parla un dato idioma. Ma il fenomenologo non fa questo: il suo scopo è piuttosto valutare se il vissuto con cui intendiamo lo stato psichico di un altro soggetto sia tale da poter essere descritto negli stessi termini in cui descriviamo quei vissuti in cui i nostri occhi si dirigono verso qualcosa. Il secondo esempio è ancora più ficcante, giacché riguarda proprio il termine 'percezione'. Husserl nota che ordinariamente esso condensa due nozioni: quella di 'dato in carne ed ossa' e quella di 'creduto'. Nel momento in cui cioè diciamo di vedere un albero intendiamo implicitamente sia che tale albero sia lì in carne ed ossa sia che tale albero sia reale (cfr. ivi, pp. 15–16). L'analisi fenomenologica rileva tuttavia casi in cui l'albero è dato 'in carne ed ossa' senza tuttavia essere posto come reale. D'altra parte Husserl è perfettamente consapevole di quanto detta l'etimologia della parola tedesca Wahrnehmen: quest'ultima è composta dalla radice Wahr- ('vero') e dal verbo nehmen, che traduciamo con 'prendere'. Letteralmente il percepire sarebbe dunque un prendere per vero, o anche un prendere il vero. Ebbene, nessuno dei due sensi combacia con quanto emerge dal quadro teorico husserliano: in esso non solo risulta problematico asserire che ogni atto percettivo sia un atto di credenza, come visto, ma non si può neanche dire che ogni percezione sia veridica: per Husserl vi sono infatti percezioni false, ovvero sia falsche Wahrnehmungen. Il problema delle percezioni non-veridiche non è che una specificazione di un problema più vasto, che investe l'intenzionalità in quanto tale. Il dilemma è formulato da Husserl in una missiva indirizzata ad Anton Marty in data 7 luglio 1901; viene espresso con la congiunzione di due proposizioni: «una rappresentazione senza oggetto rappresentato non è pensabile», e «non a tutte le rappresentazioni corrispondono oggetti reali». Dalla prima Husserl conclude che non vi sono rappresentazioni senza oggetto; dalla seconda deduce che ve 1 Cfr. Hua XVI, p. 10: «In bezug auf das Psychische sagt man allerdings auch: Ich sehe, dass der andere zornig ist, oder: Ich sehe ihm den Zorn an, ich sehe ihm die Verachtung an, die Unwahraftigkeit an usw. Doch unterscheidet sich dieses Sehen schon bei flüchtiger Betrachtung von dem Sehen einer Farbe, einer Bewegung, vom Sehen des Physisch-Dinglichen, und man sagt sich: Gesicht und Gesichtsausdruck, Mienenspiel, Geste werden gesehen und als Ausdruck vom Psychischen aufgefasst, das seinerseits selbst nicht gesehen wird.» Introduzione 7 ne sono1. La formulazione è maldestra, e così anche l'inferenza, ma il problema è genuino ed è quello di bolzaniana memoria. Come diremo, Husserl eviterà tali difficoltà ridefinendo la nozione di 'oggetto'. D'altra parte sembra che Husserl abbia valicato i confini da lui stesso tracciati: perché mai la realtà dell'oggetto dovrebbe essere un problema, se quest'ultima è ciò che è stato sospeso dall'epoché? Le cose stanno esattamente all'opposto: in primo luogo perché ad essere in gioco è ancora una corretta descrizione di quello che è detto 'oggetto intenzionale', e dunque di ciò che è la stessa intenzionalità; in secondo luogo perché la riduzione è proprio la mossa con cui Husserl assume il problema della realtà-e dunque più in generale dell'esistenza. Nonostante le forti ambiguità in cui si muove, si può senz'altro dire che il progetto husserliano sia quello di tematizzare il rapporto tra coscienza e realtà su un piano trascendentale, che in quanto tale si solleva dalla contingenza. Come ha osservato acutamente Rudolf Bernet (2004, p. 7, n. 11), il fenomenologo non deve verificare l'esistenza di questo o di quell'oggetto (ossia delle singolarità); ciò in cui egli s'impegna è solo mostrare che tipo di vissuto è necessario per tale verifica. Per formulare i nostri scopi concisamente, diremo che l'intento della nostra ricerca è indagare il nesso che stringe percezione, motivazione ed esistenza così come si viene a delineare in una fase circoscritta della fenomenologia husserliana. 2 Delimitazione del campo d'indagine La produzione filosofica di Husserl è imponente, se non altro perché si dispiega in un arco temporale almeno quarantennale. Le opere date alle stampe sono molto corpose, ed il Nachlass dei manoscritti lo è ancora di più. Allo studioso si impone dunque la necessità di perimetrare il campo d'indagine. La nostra ricerca verrà condotta su quella che si suole definire la prima fase della fenomenologia husserliana, quella che si arresta alle soglie della c.d. 'svolta genetica' (la cui datazione è tuttavia discussa; cfr. Bernet & Lohmar 2001, p. xlvi): si tratta di un periodo che parte dal 1898 e si estende per circa vent'anni; il manoscritto più tardo che sottoporremo ad esame risale infatti al 1921. Ciò non esclude che potremmo rinviare a scritti anteriori o posteriori, anzitutto a fini chiarificatori o informativi. Alla demarcazione temporale segue una selezione dei testi. La pietra miliare del nostro percorso saranno le Log. Unt., la prima opera con cui il progetto fenomenologico si fa esplicito. Ad essa sono seguiti insegnamenti e ricerche di massima importanza: un corso come quello del 1907 è difficilmente superabile per sistematicità e precisione, e le lezioni del 1909 presentano una densità che non ha nulla da invidiare a scritti pubblicati. In questo frangente un testo come il primo libro delle Ideen passa in secondo piano: non solo per la sua natura per lo più introduttiva, ma anche perché vi sono la- 1 Cfr. Dok. III, p. 75: «Eine Vorstellung ohne vorgestellte Gegenstand ist nicht denkbar, es giebt also keine gegenstandlosen V〈orstellungen〉. Andererseits entsprechen doch nicht allen Vorst〈ellungen〉 wirkliche Gegenstände, es giebt also gegenstandlose V〈orstellungen〉. Introduzione 8 vori precedenti o coevi in cui Husserl affronta le questioni lì esposte in modo più approfondito e rigoroso; ciò è vero in particolare per un tema come quello della percezione. Possiamo fornire una panoramica dei testi che prenderemo in esame usando come filo conduttore i tre concetti chiave nominati nel titolo. Percezione. Lo studio del concetto husserliano di 'percezione' verrà condotto principalmente su cinque testi: il trattato ad essa dedicato risalente al 1898; le Log. Unt., lette comparando la prima e la seconda edizione; il corso del semestre invernale del 1904/05, cioè gli Hauptstücke aus der Phänomenologie und Theorie der Erkenntnis (in particolare la prima parte, Über Wahrnehmung); la seconda parte del corso del semestre estivo del 1907, ossia quella che Husserl stesso ha battezzato Dingvorlesung; il corso del semestre estivo del 1909, la Einführung in die Phänomenologie der Erkenntnis; e infine un estratto dal corso del semestre estivo del 1915, il cui titolo è Ausgewählte phänomenologische Probleme. In questo ambito dedicheremo uno sforzo analitico notevole al concetto di 'percezionale', elaborato da Husserl a ridosso degli anni dieci e sinora sostanzialmente negletto. Tale sforzo esaudirà uno dei dettami espressi da Husserl stesso in un manoscritto risalente al 1907; lì viene asserito che il compito della fenomenologia trascendentale è delucidare i rapporti tra atto, significato ed oggetto1. Il percezionale è per l'appunto definito come il significato della percezione. I curatori dell'edizione dei relativi manoscritti lo considerano l'antenato immediato di ciò che nelle Ideen sarà il noema percettivo (cfr. Vongehr & Giuliani 2004, p. xl). Da parte nostra non solo non ci impegneremo nell'appurare tale discendenza, ma eluderemo quasi del tutto l'esame del concetto di 'noema'. La letteratura ad esso attinente è ormai sterminata (cfr. Daniel 1992), il che ne fa un soggetto meritevole di un lavoro a sé. Lo studio del percezionale potrà tuttavia giovare alla sua comprensione: si paleserà infatti come il primo contenga in nuce gran parte dei problemi generati dal secondo. Motivazione. In questo caso la scelta dei testi riflette una previa delimitazione tematica: le cinestesi verranno studiate infatti solo in quanto decisive per la costituzione della cosa quale oggetto trascendente e spaziale. Non verrà dunque considerato il loro rapporto col corpo vivo, su cui peraltro esistono già numerosi studi (cfr. ad es. Gallagher 1986, Mattens 2009 e Ferencz-Flatz 2014). Offriremo analisi dettagliate della correlazione vigente tra mutamenti cinestetici e mutamenti d'immagine, il che ci condurrà a discutere il rapporto tra associazione e motivazione. I luoghi classici della letteratura secondaria relativa a questi ultimi due temi sono rispettivamente i lavori di Elmar Holenstein (1971) e Bernhard Rang (1973). In entrambi manca però del tutto un'analisi della Dingvorlesung, alla cui gran parte dedicheremo un esame serrato. La nostra seconda fonte saranno i manoscritti di revisione della Sesta Ricerca (che indicheremo più brevemente come 'manoscritti di revisione'), nello specifico quelli a cui Husserl lavora nell'estate del 1913. 1 Cfr. Ms. B II 1, 25 (cit. in Biemel 1973, p. ix): «Diese Zusammenhänge zwischen wahrhaftem Sein und Erkennen klarzulegen und so überhaupt die Korrelationen zwischen Akt, Bedeutung, Gegenstand zu erforschen, ist die Aufgabe der transzendentalen Phänomenologie (oder transzendentalen Philosophie).» Introduzione 9 Esistenza. Per Husserl 'esistenza' significa anzitutto possibilità. Quest'ultima è infatti la nozione cardine del principio di esibibilità, la cui formulazione generale compare in un estratto di Natur und Geist, il corso tenuto nel semestre estivo del 1913. La fenomenologia della possibilità più densa è offerta dai manoscritti di revisione. Riguardo alla nozione di 'esistenza' ci concentreremo su una serie di testi distribuiti tra il 1908 ed il 1921: la maggior parte di essi deriva da un plico sulla cui copertina Husserl annotò la dicitura Zur Lehre vom transzendentalen Idealismus (cfr. Rollinger & Sowa 2003, p. x, n. 1). Si tratta dei manoscritti in cui il principio summenzionato prende corpo. Il grafico seguente presenta una cronologia delle tappe principali che farà il nostro percorso. Nel primo segmento sono indicati gli anni in cui Husserl è docente ad Halle (1887-1901), e nel secondo quelli in cui presta servizio a Gottinga (1901-1916). 1898 Abhandlung über Wahrnehmung 1900/01 Logische Untersuchungen 1902/03 Allgemeine Erkenntnistheorie 1904/05 Hauptstücke aus der Phänomenologie und Theorie der Erkenntnis 1907 Hauptstücke aus der Phänomenologie und der Kritik der Vernunft 1908 Zur Lehre vom transzendentalen Idealismus 1909 Einführung in die Phänomenologie der Erkenntnis Das Perzeptionale 1913 Ideen, Erstes Buch Umarbeitung der VI. Untersuchung Natur und Geist 1915 Ausgewählte Phänomenologische Probleme A questo punto possiamo dare uno sguardo più minuzioso ai manoscritti a cui dedicheremo maggiore attenzione. Le informazioni che forniremo permetteranno non solo di contestualizzarli, ma anche di misurarne il peso all'interno della produzione husserliana. 1. Abhandlung über Wahrnehmung. (Hua XXXVIII, pp. 123–158). Si tratta di uno scritto che Husserl redige da Privatdozent all'università di Halle. In seguito vi si riferirà come «Abhandlung über Wahrnehmung Sommerferien 1898» (cfr. ivi, p. 447), sicché è possibile datarlo con una certa sicurezza al periodo delle ferie estive del 1898. Per la precisione, la stesura del manoscritto inizia a metà agosto di quell'anno (cfr. Dok. I, p. 54). Non si può dire che fosse un testo pronto per la stampa-manca infatti una sistemazione, cioè una suddivisione in capitoli e paragrafi (cfr. Hua XXXVIII, p. 447)-, ma resta comunque la fonte principale delle successive ricerche sulla percezione; è Husserl stesso ad affermarlo: in un appunto personale del 25 settembre 1906 (cfr. Hua XXIV, p. 445) leggiamo che su di esso si basa la redazione della prima parte del corso del semestre invernale del 1904/05, Introduzione 10 quella che conosceremo come Über Wahrnehmung. Ciò è confermato dal fatto che Husserl lo rilegge il 10 agosto del 1904 (cfr. Vongehr & Giuliani 2004, p. xxxiv), ovvero in una data prossima all'inizio di quel corso. 2. Allgemeine Erkenntnistheorie. (Mat. III, pp. 3–222). È il nome del corso che Husserl tenne nel semestre invernale del 1902/03, dunque da docente appena giunto all'università di Gottinga. Sembra che lo abbia riletto almeno superficialmente in vista del corso del semestre invernale del 1904/05 (cfr. Schuhmann 2001, p. ix). In ogni caso vi sono evidenze testuali sufficienti per poter asserire che le analisi sulla percezione presenti nei corsi del 1904 e del 1904/05 tengano conto dei risultati conseguiti in questo corso (cfr. ibid., n. 3). Resta però un'opera che si mantiene nel solco della via intrapresa nelle Log. Unt., quella che muoveva dall'analisi dell'espressione e del significato piuttosto che dalle datità sensibili (cfr. Hua III, p. 287, n. 1 e Marbach 1983, p. xxxiii). 3. Über Wahrnehmung. (Hua XXXVIII, pp. 8–67). Il manoscritto viene da un faldone che reca varie diciture: «Anfang über Wahrnehmung», «Wahrnehmung» e «Aus der Vorlesung über Wahrnehmung» (ivi, p. 415). È la prima parte del corso tenuto nel semestre invernale del 1904/05 all'università di Gottinga col titolo Hauptstücke aus der Phänomenologie und Theorie der Erkenntnis. Il corso inizia il 27 ottobre 1904 (cfr. Dok. I, p. 83), e comprende anche analisi dedicate all'attenzione (cfr. Hua XXXVIII, pp. 68–122), alle presentificazioni (cfr. Hua XXIII, pp. 1–108) e alla coscienza interna del tempo (cfr. Hua X, pp. 3–98). Esso segue immediatamente quello del semestre estivo del 1904, chiamato Hauptstücke der deskriptiven Psychologie der Erkenntnis, di cui però non ci è pervenuto alcun manoscritto, ma possiamo dire che Husserl lo abbia usato per redigere il corso del 1904/05 (cfr. Vongehr & Giuliani 2004, p. xvi con Hua XXXVIII, p. 416). Quest'ultimo si contraddistingue da quelli successivi per due peculiarità: la riduzione fenomenologica non è stata ancora esplicitamente introdotta, e una teoria delle cinestesi non è stata ancora sviluppata. In compenso si può dire che sia il primo insegnamento in cui Husserl imbocca la via "dal basso", la stessa che nelle Ideen viene contrapposta a quella intrapresa nelle Log. Unt.: non a caso la prima parte di tale corso si appoggia al trattato sulla percezione del 1898 (cfr. Vongehr & Giuliani 2004, pp. xviii–xix). Con l'appunto personale del 25 settembre 1906 la portata di queste lezioni viene però fortemente ridimensionata: Husserl qualifica le analisi lì condotte come «abbozzi incompleti per una trattazione sistematica» (Hua XXIV, p. 445), alludendo probabilmente anche alla mancata considerazione delle cinestesi. Certo è che Husserl ha usato il manoscritto succitato anche per lavori posteriori, ad es. nel caso della Dingvorlesung (cfr. Hua XVI, p. 9) e del primo libro delle Ideen (cfr. Vongehr & Giuliani 2004, p. xxxvi). 4. Dingvorlesung. (Hua XVI, pp. 3–293). È il manoscritto più consistente del ciclo di lezioni tenuto nel semestre estivo del 1907, il cui titolo ufficiale era Hauptstücke aus der Phänomenologie und der Kritik der Vernunft. In seguito Husserl vi si riferirà più brevemente come Dingvorlesung o talvolta anche come Dingkolleg (cfr. ad es. Dok. I, p. 107). Si tratta delle analisi che seguono le cinque lezioni introduttive Introduzione 11 tenute dal 26 aprile al 2 maggio del 1907 e poi edite con il titolo Die Idee der Phänomenologie (Hua II, pp. 3–78). Il corso complessivo si conclude il 3 agosto di quello stesso anno (cfr. Dok. I, p. 107). Secondo la formulazione che Husserl sceglie in un appunto personale del 6 marzo 1908, si può dire che vi sia praticata una «fenomenologia della cosalità ed in particolare della spazialità» (Hua XXIV, p. 449). Il manoscritto è stato riutilizzato durante la stesura del corso del semestre estivo del 1909 (cfr. Claesges 1973, p. xvii, n. 1), ed in quella stessa occasione Husserl vi ha operato dei miglioramenti, nonché una serie di integrazioni e osservazioni a margine (cfr. Hua XVI, p. 337). È accettato che sia il primo insegnamento in cui viene esposta una teoria delle cinestesi. 5. Zur Lehre vom transzendentalen Idealismus. È la dicitura parziale che si ritrova sulla copertina del Konvolut B IV 6, lo stesso da cui vengono i manoscritti husserliani sull'idealismo trascendentale distribuiti tra il 1908 ed il 1924. La dicitura completa è «Zur Lehre vom transzendentalen Idealismus, aber auch Blätter über den Widersinn des transzendentaler Realismus» (cfr. Rollinger & Sowa 2003, p. x, n. 1). Si tratta di manoscritti al centro dei quali sta il c.d. 'problema della costituzione'. Su uno dei fogli di un manoscritto del 1908 troviamo infatti annotato «B. Problem der Konstitution. Bewusstssein» (Hua XXXVI, p. 200). Nel citato Konvolut stavano originariamente anche due manoscritti per l'insegnamento: il primo è un estratto del corso del semestre estivo del 1913, intitolata Natur und Geist (cfr. Rollinger & Sowa 2003, p. xxi con ivi, n. 2) e tenuta da Husserl il 14 giugno del 1913 (cfr. Hua XXXVI, p. 209). Le tesi sostenuti in questo testo esibiscono una parentela stretta con quelle presenti nei manoscritti di revisione (cfr. Hua XX/1, pp. 266–271). Il secondo manoscritto coincide invece con la seconda metà del corso del semestre estivo del 1915, gli Ausgewählte Phänomenologische Probleme. Trattasi di un'opera in cui viene dedicato ampio spazio alle analisi sulla percezione. Non a caso Husserl annota sulla copertina del faldone che lo racchiude «Vgl. Parallelvorlesung von Jahr 1909» (Hua XXXVI, p. 209). 6. Einführung in die Phänomenologie der Erkenntnis. (Mat. VII, pp. 3–190). Così venne intitolato il corso tenuto nel semestre estivo del 1909. Husserl stesso lo divide in due parti (cfr. Schuhmann 2005, p. xii), la seconda delle quali è dedicata esclusivamente al fenomeno della percezione. Sulla copertina del faldone contenente i fogli della seconda parte troviamo infatti la dicitura «II. Teil der Einführung in die Phänomenologie der Erkenntnis. Speziell Wahrnehmung.» (cfr. ivi, p. xiv). Non è infondato supporre che durante la sua elaborazione sia stato adoperato il manoscritto della Dingvorlesung (cfr. Dok. I, p. 125): a testimoniarlo sta il numero di corrispondenze terminologiche tra i due corsi, che è piuttosto elevato (cfr. Schuhmann 2005, p. ix con ibid., n. 6). È lecito anche ipotizzare che Husserl abbia ripreso i manoscritti di questo corso sia durante la scrittura del primo libro delle Ideen, sia durante quella del corso del semestre estivo del 1915 (cfr. ivi, p. xi). 7. Das Perzeptionale. (Hua XXXVIII, pp. 232–326). È il titolo che Husserl dà ad un manoscritto a cui lavora nelle ferie lunghe che seguono il corso del semestre estivo del 1909, precisamente da settembre a dicembre di quello stesso anno. I temi tratIntroduzione 12 tati sono quelli già affrontati nelle Vorlesungen über Bedeutungslehre (Hua XXVI, pp. 3–135), il corso del semestre estivo del 1908. È un componimento che ha tutti gli aspetti del tipico manoscritto husserliano (cfr. Vongehr & Giuliani 2004, p. xxxix): la terminologia è infatti tutt'altro che univoca, e le note di revisione abbondano; è lecito pensare che fosse un testo progettato non tanto per la pubblicazione, quanto piuttosto per fissare i problemi ed approntare delle soluzioni. È senz'altro uno scritto che ha subito varie fasi di rielaborazione, come testimoniano la paginazione modificate più volte, l'uso di diverse segnature e le numerosi indicazioni di contenuto (cfr. Hua XXXVIII, p. 496). 8. Umarbeitung der VI. Untersuchung. (Hua XX/1, pp. 1–271). Il secondo volume delle Log. Unt. reca il titolo Untersuchungen zur Phänomenologie und Theorie der Erkenntnis, ed è diviso in due parti: la prima comprende le prime cinque ricerche, mentre la seconda coincide sostanzialmente con la sesta. Si tratta di un'opera che nel complesso è riapparsa più volte: la prima edizione risale al 1901, anno in cui Husserl esercitava ancora la docenza ad Halle. La seconda edizione appare invece in due fasi: la ristampa della prima parte è databile 1913, mentre quella della seconda avviene solo nel 1921. Il testo di cui ci serviremo è quello di ultima mano (cfr. Panzer 1984, p. xix ed Hua XIX, p. 921), non solo perché considera anche le correzioni degli errori di stampa effettuate nella terza edizione, datata 1922, ma anche perché Husserl ne permise varie ristampe immutate. L'edizione a cui faremo riferimento riporta in nota le varianti del testo originario, sicché potremmo seguire i vari ripensamenti husserliani. La prima occasione in cui Husserl considera la possibilità di rivedere l'opera risale al 1905, quando gli viene richiesto di tradurla in inglese. Riflessioni progettuali sull'idea di avviare la rielaborazione sono però da datare solo tra il 1910 ed il 1911 (cfr. Panzer 1984, p. xxiii). In effetti i primi tentativi effettivi risalgono a quegli anni, e consistono in una serie di annotazioni che Husserl schizza sulla copia personale (cfr. ivi, pp. xx–xxi). L'opera di rielaborazione si può dire avviata solo dopo la pubblicazione del primo libro delle Ideen, che avviene a metà aprile del 1913. La seconda edizione della prima parte è databile nel tardo autunno del 1913, giacché la prefazione reca la data ottobre 1913; i rinvii alle Ideen che appaiono nella Quinta ricerca rivisitata sono da datare a quell'anno (cfr. ivi, p. xxv, nn. 2 e 3). La seconda edizione della seconda parte è databile invece all'inizio del 1921-la prefazione reca infatti la data ottobre 1920. La rielaborazione della Sesta Ricerca comincia verso la metà di giugno del 1913, e fin da luglio sono pronte le bozze di stampa dell'introduzione e dei primi quattro capitoli (cfr. Melle 2001, p. xiv). Già a dicembre di quell'anno Husserl ha però deciso di riscriverla completamente, cosa che tenterà di fare sino all'agosto 1914. *** Forniamo qui una lista dei riferimenti dei testi che considereremo, eccettuando i volumi che coincidono per lo più con un'opera o un corso. Hua X: parte A (1904/05), testo no. 19 (1904/05), appendice V (1905/1917), appendice XI (1905/1917), appendice XII (1905/1917) e testo no. 39 (1907/09); Hua XX/1: appendice IV (1912/13), testo Introduzione 13 no. 3 (luglio/agosto 1913) e testo no. 4 (agosto 1913); Hua XXIII: testo no. 1 (1904/05), appendice IX (forse 1905), appendice XI (1905), testo no. 4 (1908), testo no. 8 (forse estate o inizio autunno 1909), testo no. 10 (forse autunno 1909), testo no. 14 (forse 1911 o inizio 1912), appendice XL (marzo/aprile 1912), appendice LIII (forse 1912 o poco più in là) e testo no. 18 (forse 1918); Hua XXXVI: testo no. 1 (settembre 1908), testo no. 2 (forse settembre 1908), testo no. 3 (1908 ca.), testo no. 4 (forse 1908), appendice I (forse 1908 o 1909), appendice II (1909), testo no. 5 (giugno 1913), testo no. 6 (1915) e testo no. 7 (1914 o 1915); Hua XXXVIII: appendice III (forse 1898), appendice VIII (1898), testo no. 1 (1904/05), appendice XI (forse 1904/05), appendice VII (forse 1905), testo no. 2 (ottobre/dicembre 1909), appendice XIV (forse dicembre 1909), appendice XV (1909), appendice XVIII (dicembre 1909), appendice XXI (forse dal 1908 al 1910) e testo no. 3 (forse fine 1911 o inizio 1912); Hua XVI, appendice II (forse 1910); Hua III, appendice 67 (1915), appendice 52 (intorno al 1914) ed appendice 73 (intorno al 1914); Hua IV, appendice XII (prima del 1917); Hua XLI: testo no. 4 (28.10.1912) e appendice VIII (1920). 3 Metodo e struttura del lavoro Il lavoro si divide in cinque capitoli, e più specificamente in paragrafi. La numerazione dei capitoli è indipendente dalla numerazione dei paragrafi. I rimandi tra i paragrafi possono attraversare i capitoli stessi, che dunque risultano difficilmente leggibili isolatamente. Eccezion fatta per il primo capitolo, il taglio generale del lavoro non è storico, ma sistematico: non seguiremo cioè lo sviluppo del pensiero husserliano da un punto di vista cronologico; quel che faremo è studiare i concetti apparsi nel ventennio indicato, per quindi discutere i problemi ad essi relativi. La funzione della disamina filologica sarà quella di fornire una base salda per condurre tali discussioni. Ci si manterrà quindi per lo più sul piano dell'esegesi intra-husserliana, cercando tuttavia di condurla anche alla luce di nozioni filosofiche più classiche. Capitolo I. Nel primo capitolo viene tracciata la genesi concettuale di quella che Husserl chiamerà 'analisi costitutiva'. Viene quindi discussa la classica distinzione tra 'analisi effettiva' ed 'analisi intenzionale' (par. 4), mostrando come quest'ultima sia già adombrata e praticata nelle Log. Unt. (par. 4.1); di qui vengono ripercorsi i passaggi attraverso cui Husserl arriva a definire in termini espressi l'analisi costitutiva (par. 5); ciò avviene sostanzialmente grazie a due mosse: esplicitando il metodo della riduzione ed ampliando la sfera dell'immanenza (par. 5.1). L'attenzione si sposta quindi sui testi in cui Husserl delinea più accuratamente la fisionomia dell'analisi costitutiva, contrapponendola alla descrizione reale (par. 5.2) e a quella che chiameremo 'teoria della deduzione' (par. 5.3). Dall'analisi congiunta di opere e manoscritti risulta che uno dei problemi centrali dell'analisi in oggetto sia quello della legittimità della posizione di realtà (par. 6); si procede dunque a comparare le varie formulazioni che il problema della costituzione riceve nel corso degli anni, per quindi evidenziare come questo giunga a riguardare il legame stesso tra esistenza ed intenzionalità (par. 7). Introduzione 14 Capitolo II. Nel secondo capitolo vengono introdotte e dibattute le nozioni fondamentali della fenomenologia della percezione esterna, ed in particolare visuale (par. 8). La si presenta anzitutto quale vissuto intenzionale (par. 8.1), e a tal fine si esplora la teoria husserliana dell'intenzionalità (par. 8.1.1); questa si rivela imperniata su due tesi: l'intenzionalità implica una relazione e la nozione di 'oggetto' è meramente funzionale (par. 8.1.1.1). Di qui si procede a chiarire in cosa consista la trascendenza dell'oggetto della percezione esterna (par. 8.1.2), elucidando le nozioni di 'parte' e 'contenuto'. Le analisi condotte consentono di gettare una prima luce sui rapporti tra trascendenza ed esistenza secondo Husserl (par. 8.1.3): in particolare, viene restituita sia la sua critica alla teoria degli oggetti immanenti, sia la sua soluzione al problema degli oggetti inesistenti. Nel par. 8.2 vengono esaminate le nozioni di 'intenzione' e 'riempimento', avviando un confronto tra le Log. Unt. ed un manoscritto inedito. Il par. 8.3 è votato ad un'analisi della percezione visuale in tutti i suoi componenti. Il primo ad essere considerato è la qualità, che verrà distinta da quello che chiameremo 'statuto esistenziale dell'oggetto' (par. 8.3.1). In quest'ambito ci concentreremo sul rapporto tra carattere d'attualità e carattere esistenziale, mostrando come il primo sia indipendente dal secondo (par. 8.3.1.1). Il par. 8.3.2 è dedicato alla nozione di 'contenuto rappresentante', la quale viene discussa da più angolazioni. In primo luogo si tenta una ricognizione dei testi in cui Husserl cerca di isolare un concetto fenomenologico di 'dato sensoriale' (par. 8.3.2.1); in secondo luogo si discute la distinzione tra dato sensoriale e proprietà obiettiva (par. 8.3.2.2); in terzo luogo si studiano testi editi ed inediti in cui Husserl affina la differenza tra sentire e percepire (par. 8.3.2.3); in quarto luogo si tenta di disambiguare il rapporto tra sensazione e adombramento (par. 8.3.2.4). Nel par. 8.3.3 viene tematizzato lo schema 'contenuto – apprensione'; nello specifico, vengono studiati i rapporti che l'apprensione intrattiene con le altre componenti della percezione esterna. Quanto acquisito consente di affrontare una questione molto dibattuta in letteratura secondaria, vale a dire se le sensazioni visuali siano un costrutto teorico, e a tal fine si segnalano varie fonti testuali in cui viene giustificata la loro evidenza descrittiva (par. 8.3.3.1). In questo quadro si tenta di mostrare come la critica di Gurwitsch alla teoria husserliana della percezione sia mal fondata (par. 8.3.3.2). Nel par. 8.3.4 si avvia uno studio analitico della nozione di 'senso', prima nella sua generalità-ossia come materia (par. 8.3.4.1)-, e poi in una sua declinazione, quella di percezionale (par. 8.3.4.2). Quest'ultimo viene dapprima discusso in rapporto alle nozioni di intenzionalità, trascendenza ed esistenza, e poi esaminato nella sua struttura. In particolare, si individuano cinque problemi che derivano dall'identificazione del percezionale con l'oggetto della percezione esterna. Di qui si mostra come la lettura gurwitschiana della nozione di 'senso' conduca a conseguenze incompatibili con altri asserti husserliani (par. 8.3.4.3). Lo studio complessivo dei componenti della percezione visuale consente di fornire una descrizione più raffinata dei fenomeni della sintesi d'identità (par. 8.4) ed elusione (par. 8.5). In conclusione, dopo aver cercato di illuminare la nozione di 'percezione anomala', viene discusso il rapporto tra percezioni veridiche e percezioni non-veridiche (par. 8.6). Introduzione 15 Capitolo III. Il terzo capitolo cerca di raffinare per contrasto la nozione di 'percezione esterna'. Si inizia con l'esplorare il concetto di 'percezione interna' che compare nelle Log. Unt. e negli scritti di poco successivi (par. 9). Si mostra dunque come tale concetto sia da ricondurre a quello di riflessione (par. 9.1), per quindi discuterne le due varianti (par. 9.1.1). Fissata la prima nozione di percezione interna, se ne individua una seconda, la quale permette di presentare un quadro più esaustivo dell'opposizione tra percezione immanente e percezione trascendente. Tale opposizione viene discussa prima sulla base del rapporto identità/molteplicità (par. 9.2) e poi su base mereologica (par. 9.3). In tale contesto ci si chiede se l'atto riflessivo possa essere considerato una percezione, e si dà una risposta negativa (par. 9.4). Lo studio della microstruttura della percezione esterna permette di abbordare la questione del rapporto tra trascendenza ed adeguazione (par. 10). Nel par. 10.1 viene presentata la partizione tra manifestazione propria ed impropria, e se ne discute la legittimità. Di qui vengono introdotte le nozioni di 'campo visuale' ed 'ambiente circostante' (par. 10.1.1) e si esaminano le varie risposte date da Husserl al problema dei profili nascosti (par. 10.1.2). Nel par. 10.2 si individuano i cinque argomenti con cui Husserl critica quella che lui stesso chiama 'teoria delle immagini'. Il par. 10.3 è dedicato alla distinzione tra intuizioni pure e complete. Su tale scorta vengono discussi due concetti piuttosto sofisticati: quello di 'percezione di fantoma' (par. 10.4) e quello di 'idea in senso kantiano' (par. 10.5). Capitolo IV. Il quarto capitolo è per larga parte riservato ad uno studio analitico della teoria delle cinestesi esposta nella Dingvorlesung (par. 11). I primi due paragrafi sono di natura per lo più propedeutica: in uno si definisce il concetto husserliano di 'sensazione cinestetica' nella sua duplice accezione di sensazione d'orientamento e di movimento (par. 11.1), mentre nell'altro si chiarisce il rapporto tra sensazione cinestetica e sensazione presentativa, dando uno sguardo al ruolo delle prime nella costituzione del movimento e della quiete (par. 11.2). Nel par. 11.3 si avvia una trattazione sistematica del ruolo costitutivo delle cinestesi nella costituzione di un oggetto trascendente. In dialogo con alcuni interpreti husserliani si tenta di definire in modo rigoroso la differenza tra unità essenziale ed unità funzionale (par. 11.3.1), e di qui ci si addentra in un tentativo di rigorizzazione del rapporto tra mutamenti cinestetici e mutamenti d'immagine (par. 11.3.2). Quanto detto consente di comprendere al meglio la nozione di 'unità associativa' (par. 11.4), che è il presupposto della sintesi motivazionale, oggetto del par. 12. Qui si conduce un esame dettagliato della struttura della motivazione cinestetica, soffermandosi in particolare sui concetti di 'intenzione verso' e 'quasi-intenzione' (par. 12.1). A questo punto ci si focalizza su due modificazioni cinestetiche specifiche: quella dell'ampliamento (par. 12.2) e quella della rotazione (par. 12.3), il che consente di illuminare le nozioni di 'ambiente circostante' ed 'orizzonte'. Capitolo V. L'ultimo capitolo è dedicato al modo in cui Husserl declina la classica dicotomia tra possibilità e realtà. Dopo aver chiarito a quali condizioni si possa parlare di 'oggetto possibile' (par. 13.1), si passa a studiare la coscienza in cui la possibilità di un oggetto si costituisce (par. 13.2). Nello specifico, si confronta la costituzione della Introduzione 16 possibilità ideale (par. 13.2.1) con la quella della possibilità reale (par. 13.2.2). Questa distinzione viene incrociata da quella tra possibilità dipendenti ed indipendenti, discussa nel par. 13.3. L'ultima possibilità considerata è quella modale, la cui trattazione consente di ridiscutere l'opposizione tra percezioni veridiche e non-veridiche (par. 13.4). Nel par. 14 si pone a tema la nozione husserliana di 'realtà'. Sulla scia dei paragrafi precedenti si chiarisce anzitutto la differenza tra il modo in cui si costituisce la realtà ed il modo in cui si costituisce la possibilità (par. 14.1). Di qui si enuncia il c.d. 'principio di esibibilità' (par. 14.2): dopo averne dato una formulazione generale ed una formulazione specifica (par. 14.2.1), si mostra come esso si declini diversamente a seconda se l'oggetto considerato sia eidetico o individuale (par. 14.2.1.1). Il par. 14.3 offre uno sguardo panoramico sul rapporto tra intenzionalità, immanenza e realtà: si esamina un testo in cui Husserl si confronta direttamente con l'equazione berkeleiana esse = percipi e si distinguono i vari livelli di immanenza che la fenomenologia husserliana invita a concepire. Infine, considerate le obiezioni che Husserl stesso si muove, vengono rilevate le ambiguità che affettano il suo discorso sull'esistenza (par. 14.3.1). Capitolo I Genesi del problema della costituzione Husserl impiegò diversi anni prima di chiarire a sé stesso il compito che doveva assolvere. Quella che viene detta 'fenomenologia trascendentale' è infatti il risultato di un lungo periodo di gestazione, che a detta di Husserl medesimo consta almeno di una trentina d'anni1. I materiali d'archivio hanno permesso agli studiosi di ripercorrere le varie tappe che lo condussero a guadagnare la prospettiva trascendentale, che ha radici più antiche di quanto le sue pubblicazioni lascino pensare. Non è nostra intenzione impegnarci nella ricostruzione storica di tale percorso, che naturalmente meriterebbe un lavoro a sé. Vorremmo piuttosto tracciare la genesi concettuale di quella che nelle Ideen si attesterà come 'analisi costitutiva', o appunto trascendentale. Si tratterà allora di considerare lo sviluppo che la fenomenologia husserliana esibisce in questo lasso di tempo, per quindi illuminare il carattere specifico di quello che si viene a definire come il problema della costituzione. Abbiamo detto che non ci impegneremo in una presentazione di tipo storico, cosa peraltro già tentata in lavori di cui terremo conto. Ciò non toglie che nel corso della trattazione ci appelleremo alle evidenze filologiche acquisite nel corso della pubblicazione del Nachlass, che spesso consente di dirimere questioni di carattere non solo filologico, ma anche teorico. Le Log. Unt. ci costringeranno poi ad una sorta di critica delle varianti, dato che la seconda edizione presenta rimaneggiamenti di tipo sia terminologico che contenutistico. 4 Analisi effettiva ed analisi intenzionale È noto che i primi lavori di Husserl risentano molto dell'impostazione filosofica dei suoi due maestri, Brentano e Stumpf. Non deve dunque stupire se nel 1900 le indagini husserliane si presentino ancora come psicologico-descrittive, dato che questa era in effetti la designazione che Brentano accordava alla sua disciplina. Nella prima edizione delle Log. Unt. Husserl è ancora dell'idea che la critica della conoscenza debba coincidere con la psicologia, o che comunque sia da costruire sulla base di quest'ultima. Coerentemente con ciò, la fenomenologia stessa viene lì presentata come «psicologia descrittiva» (Hua XIX, p. 24, n. 1). Husserl lo ricorderà in un appunto datato settembre 1907, quando sarà già in grado di distanziarsi da questa pri- 1 Nell'abbozzo della prefazione alle Log. Unt., datato 1913, Husserl scrive che il suo lavoro si muove da tre decenni nell'ambito dell'«intuizione immanente» (1913, p. 335). Genesi del problema della costituzione 18 mordiale forma di fenomenologia, che definirà «empirica». Quegli stessi appunti testimoniano però la natura ibrida di questa prima opera, dato che è Husserl stesso a riconoscere che in alcuni suoi frammenti è già praticata una fenomenologia di tipo trascendentale1. In effetti lo statuto complessivo dell'opera è controverso, ed alcuni interpreti ritengono che sia semplicistico ridurla ad espressione di una mera psicologia descrittiva. Stando a quanto sostiene Dan Zahavi ad es. (cfr. 1992, pp. 1 e 118 ss.), vi figurano delle tesi che devono essere giudicate quantomeno «prototrascendentali». La prefazione alla seconda edizione introduce poi un ulteriore elemento di complicazione esegetica: Husserl vi afferma che l'introduzione originaria è stata radicalmente rielaborata, dato che rendeva poco conto del senso e del metodo delle ricerche effettivamente svolte. Ciò lascia intendere chiaramente che vi sia una qualche sfasatura tra le dichiarazioni di intento e il contenuto reale dell'opera. In più, Husserl stesso si trova a dover ammettere che alcuni punti cardine della futura fenomenologia trovano già in quest'opera una breve ma concisa formulazione. Nella prefazione alla seconda edizione (cfr. Hua XVIII, pp. 12–13) scrive infatti che sebbene la descrizione psicologica effettuata nell'«esperienza interna» sembri collocarsi sullo stesso piano di quella di eventi naturali, è anche vero che quest'ultimo tipo di descrizione viene già qui contrapposta a quella fenomenologica, nella quale tutte le trascendenze vengono sospese. Lo conferma il fatto che Husserl può rinviare a passi dell'opera della prima edizione, e persino citarli per esteso. La natura di quest'opera husserliana è dunque problematica innanzitutto per quanto concerne lo statuto delle sue analisi. L'introduzione al secondo volume delle Log. Unt. contiene la maggior parte delle dichiarazioni programmatiche che devono valere per le ricerche che seguono. Lo scopo preposto è una chiarificazione fenomenologica dei vissuti «del pensiero» e «della conoscenza», come recita anche il titolo dello scritto. Già nella prima edizione Husserl afferma che l'indagine deve considerare costantemente l'inteso che inerisce essenzialmente a tali vissuti, studiandolo nei modi in cui si «"mostra"»«come tale» in essi2. Poco più avanti viene fornita una prima indicazione di metodo: invece di abbandonarci all'attuazione di tali vissuti, dobbiamo riflettere e renderli così oggettuali. Già qui dunque emerge una certa bilateralità d'indagine, dato che Husserl ci invita a considerare sia l'oggetto nei modi in cui si manifesta, sia l'atto «con il suo contenuto di senso immanente» (Hua XIX, p. 14). Ad una simile bilateralità siamo in un certo senso obbligati, dato che non è in alcun modo possibile descrivere gli atti senza riferirsi a ciò che in questi è inteso3. Pertanto la fenomenologia deve procedere fondamentalmente in due direzioni di ricerca-quella del vissuto e quella dell'inteso-, le quali 1 Scriverà (cit. in Biemel 1973, p. ix): «Die ,Logische Untersuchungen' lassen die Phänomenologie als deskriptive Psychologie gelten (obschon das erkenntnistheoretische Interesse in ihnen das massgebende war). Man muss aber scheiden diese deskriptive Psychologie, und zwar verstanden als empirische Phänomenologie, von der transzendentalen Phänomenologie... So erwächst eine transzendentale Phänomenologie, die es eigentlich war, die in den ,Logischen Untersuchungen' in Bruchstücken ausgeführt wurde.» 2 Cfr. Hua XIX, p. 11: «Ihrer Natur nach können diese Klärungen nur durch eine phänomenologische Wesenslehre der Denkund Erkenntniserlebnisse, unter beständiger Rücksicht auf das ihnen wesensmässig zugehörige Vermeinte (genau in den Modis, in denen es sich als solches in ihnen selbst „bekundet", „darstellt" u. dgl.) geleistet werden.» Nel prossimo capitolo discuteremo l'uso husserliano della locuzione 'come tale' (cfr. infra, par. 8.3.4.2). 3 Cfr. Hua XIX, p. 16: «Es ist schlechterdings nicht möglich, die meinenden Akte zu beschreiben, ohne im Ausdruck auf die gemeinten Sachen zu rekurrieren.»; cfr. anche ivi, p. 202. Capitolo I 19 corrispondono al duplice senso in cui si può parlare di contenuto di un atto: come contenuto «proprio» o «attuale», e come contenuto «ideale» o «intenzionale» (cfr. ivi, p. 21). A tal proposito è da notare che nella seconda edizione Husserl sostituisce ad aktuell l'aggettivo reell (cfr. ibid., n. 3), che è ciò che noi traduciamo con 'effettivo'. Con tale mossa si ottiene infatti quella che diverrà la classica distinzione d'analisi fenomenologica: quella tra analisi effettiva ed analisi intenzionale. Sempre nella seconda edizione Husserl precisa che l'oggettualità che figura necessariamente in tali descrizioni ha assunto una «certa modificazione di senso», grazie alla quale appartiene appunto alla sfera della fenomenologia (cfr. ivi, p. 16 con ivi, n. 1). In tale sfera non si faranno infatti affermazioni sull'oggetto reale, come accade nelle scienze positive: tutti gli enunciati che non si possono effettuare sul piano puramente fenomenologico vanno esclusi, e sarà questo il principio guida delle ricerche intraprese. Queste renderanno possibile la comprensione di cosa sia per essenza la conoscenza, di quali siano le strutture proprie degli atti in cui questa si effettua, di cosa significhino le idee di 'validità', 'evidenza' e 'giustificazione'. Anche qui è da rilevare come nella prima edizione Husserl formuli lo scopo in termini leggermente diversi; scrive infatti che le ricerche dovranno chiarire in cosa consista la «pretesa» della conoscenza di riferirsi a qualcosa di oggettuale1. Nella prima edizione, Husserl sostiene che una tale chiarificazione richiede una fenomenologia che si limiti alla mera analisi descrittiva dei vissuti secondo la loro compagine effettiva, e che quindi escluda l'analisi genetica (cfr. ivi, p. 28, n. 1)-ove 'genetico' va inteso in senso semplicemente causale, e non in quello codificato dalla futura fenomenologia. Un'analisi della conoscenza così intesa escluderà perciò tutte le questioni che travalicano il piano della pura descrizione: la questione della natura e dell'esistenza di un mondo "esterno", ad es., è una questione metafisica, e come tale va dunque scartata dal novero di quelle di cui la fenomenologia deve farsi carico. Ciò non significa affatto che l'indagine fenomenologica sia in ogni senso estranea agli oggetti reali-naturali. Husserl prosegue infatti affermando che la fenomenologia deve comprendere se e fino a che punto sia possibile un sapere o un supporre razionale in riferimento ad essi, che in quanto tali sono trascendenti rispetto ai vissuti2. Il compito della fenomenologia consisterà allora nel descrivere tali vissuti, che Husserl designa qui come «atti psichici». In generale, si può dire che nelle Log. Unt. e nelle opere immediatamente successive si conservi l'equivalenza tra 'atto' e 'vissuto intenzionale'3. Già nell'introduzione Husserl aveva evocato una distinzione cardinale che vale per ogni atto, quella tra il suo contenuto effettivo e il suo contenuto intenzionale. Nel corso delle ricerche tale distinzione viene ribadita più di una volta, e ciò che più conta è che 1 Il passo «Die „Theorie", die in ihr angestrebt wird, ist ja nichts anderes als Besinnung und evidente Verständigung darüber, was Denken und Erkennen überhaupt ist...» continua così: «worin sein Rechtsanspruch auf Gegenständlichkeit eigentlich besteht.» (ivi, p. 25, n. 1). 2 Cfr. ivi, p. 26: « Die Frage nach der Existenz und Natur der „Aussenwelt" ist eine metaphysische Frage. Die Erkenntnistheorie... umfasst zwar die allgemeine Frage, ob und inwiefern ein Wissen oder vernünftiges Vermüten von dinglich „realen" Gegenständen möglich ist, die den sie erkennenden Erlebnissen prinzipiell transzendent sind...» 3 Nel corso delle ricerche l'equivalenza tra 'atto psichico' e 'vissuto intenzionale' è affermata in più passi. Si veda ad es. ivi, pp. 379–380, 382, 386, 781; un'equivalenza che Husserl metterà in discussione nelle Ideen; cfr. Hua III, pp. 189–190. Genesi del problema della costituzione 20 viene ascritta alla percezione (cfr. ivi, p. 361). La Quinta Ricerca rappresenta a tal proposito il luogo testuale di riferimento: qui viene infatti codificata la differenza tra il contenuto effettivo o «descrittivo» di un atto e il suo contenuto intenzionale. Il primo designa l'aggregato complessivo delle sue parti, astratte o concrete che siano, vale a dire l'aggregato dei vissuti parziali che lo costituiscono1. Come già accennato in sede introduttiva (cfr. infra, par. 1), l'idea husserliana è che gli atti possano essere considerati degli interi, ed in particolare degli interi tra le cui parti vigono rapporti di fondazione. Queste ultime possono essere parti concrete, cioè frazioni, o parti astratte, ossia momenti; ciò che distingue le prime dalle seconde è il rapporto di fondazione che intrattengono con altre parti del vissuto: le frazioni sono parti indipendenti dell'atto, e dunque possono esistere anche separatamente dalle altre, mentre i momenti sono parti non-indipendenti, per cui non condividono la proprietà delle prime (cfr. Hua XIX, pp. 220 e 272 ss.). Descrivere tale aggregato di parti-secondo quanto riporta la seconda edizione-è compito della psicologia descrittiva, che si effettua in un atteggiamento empirico. Il testo originario mostra però che Husserl è ricorso a ben due varianti: «analisi psicologico-descrittiva» è subentrato ad «analisi fenomenologica», e «contenuti effettivi» ha soppiantato «contenuti fenomenologici» (ivi, p. 361, n. 1 e 412, nn. 1 e 3). Ciò testimonia non solo l'equivalenza originaria tra fenomenologia e psicologia descrittiva, ma anche il fatto che ora Husserl è deciso a distinguerle nettamente. Prosegue infatti asserendo che mediante la neutralizzazione passiamo dall'atteggiamento psicologico a quello fenomenologico, aprendoci così un campo di evidenze che sono indipendenti da ogni empiria. Husserl afferma dunque che anche la fenomenologia è orientata alla descrizione delle componenti effettive del vissuto, il che lascerebbe pensare da una parte che ciò che la distingue dalla psicologia sia semplicemente l'aver messo fuori gioco ogni posizionalità, dall'altra che si sia sconfessata l'idea della bilateralità d'indagine. Ma quali sono i contenuti effettivi di un vissuto? A questa domanda le Log. Unt. forniscono una risposta non solo rapsodica, ma anche piuttosto contradditoria. Nel caso della percezione esterna ad es., ad essere contenute effettivamente nel vissuto vi sono innanzitutto le sensazioni, come il dato sensoriale «colore»2. Avremo modo di appurare come queste non esauriscano il contenuto effettivo dell'atto, che è ben più denso. La stessa questione si pone per il contenuto intenzionale, che stando alla Quinta Ricerca può essere inteso in tre sensi: come oggetto intenzionale, come materia intenzionale, e infine come essenza intenzionale. Husserl sottolinea ripetutamente che una fenomenologia che sia orientata alla descrizione del contenuto effettivo del vissuto resta indifferente allo statuto esistenziale dell'oggetto: quest'ultimo può infatti esistere o non esistere, ma l'atto consta in ogni caso di contenuti effettivi. La materia poi non va confusa con l'oggetto intenzionale: la sua funzione consiste sia nel fissare un riferi- 1 Cf. Hua XIX, p. 411: «Unter dem reellen phänomenologischen Inhalt eines Aktes verstehen wir den Gesamtinbegriff seiner gleichgültig ob konkreten oder abstrakten Teile, mit anderen Worten, den Gesamtinbegriff der ihn reell aufbauenden Teilerlebnisse.» 2 Cfr. ivi, p. 358: «Beispielsweise ist also im Falle der äusseren Wahrnehmung das Empdindungsmoment Farbe, das ein reelles Bestandstück eines konkretes Sehens (in dem phänomenologischen Sinn der visuellen Wahrnehmungserscheinung) ausmacht...» Capitolo I 21 mento ad un oggetto, sia nel determinarlo in un certo modo: la materia ci dice infatti non solo cosa sia inteso nell'atto, ma anche il modo in cui esso è inteso (cfr. ivi, p. 429). L'oggetto intenzionale non rientra nell'essenza intenzionale dell'atto, che è data solo dalla materia e dalla qualità. Quest'ultima ci dice se l'atto è posizionale o no, ossia se intendiamo qualcosa come esistente o no (cfr. ivi, pp. 425 ss., 499 ss.). Ritroveremo tali distinzioni nel capitolo seguente (cfr. infra, par. 8.3), ove le sottoporremo ad un'indagine più serrata. Basti per ora averne una nozione generale o anche vaga, giusto per orientarsi nel discorso. Ciò che qui va rilevata è piuttosto la presenza nella seconda edizione di un importante ritocco, che contribuirebbe ad invalidare la distinzione presentata. Nello stilare l'elenco dei possibili significati del termine «contenuto», Husserl afferma che l'essenza intenzionale rientra nel contenuto effettivo di un atto-reell subentra infatti a real e deskriptiv (cfr. Hua XIX, p. 527 con ibid., nn. 5 e 6)-, lasciando dunque intendere che la materia stessa vi rientri a sua volta; lo si deduce dalla mereologia husserliana stessa: se a (qui l'essenza intenzionale) è allo stesso tempo contenuto effettivo di un intero G (qui l'atto) ed intero rispetto a b (qui la materia), allora anche b è contenuto effettivo di G. Non può dire però che si tratti di un vero e proprio ripensamento: anche qualche pagina prima infatti, Husserl aveva indicato la materia e la qualità come appartenenti al contenuto descrittivo dell'atto, che è proprio ciò che nel § 16 viene opposto al contenuto intenzionale (cfr. ivi, p. 431). I pronunciamenti rilasciati nel corso della Ricerca in esame non restituiscono dunque un quadro organico: anche se ci si limitasse alla sola prima edizione, si riscontrerebbero due concezioni così schematizzabili: Una simile ambiguità rende pressoché impossibile pensare che Husserl avesse chiara la distinzione tra componenti effettive e intenzionali, per cui qualsiasi discorso che la assumesse in modo filologicamente rigoroso sarebbe piuttosto ostico da portare avanti. La assumeremo dunque nella sua portata schematica e generale, cercando di segnalare le revisioni che subirà nelle opere successive. Possiamo ora riprendere la questione più generale: che tipo d'analisi viene attuata nelle Log. Unt.? Secondo Zahavi, Husserl si impegna già qui in ricerche che coinvolgono sia la materia intenzionale, sia l'oggetto intenzionale, escludendo però di fatto ogni questione relativa alla realtà di quest'ultimo. Tale restrizione, continua Zahavi, sarà superata definitivamente nella quarta sezione delle Ideen1. Ciò non esclude che 1 Cfr. Zahavi 1992, p. 119: «The problems concerning mind-indipendent objects and objective reality are neither posed nor answered, for they have not any significance for an investigation of the phenomenon qua phenomenon... Thus this restriction is definitively transcended in the last chapter in Ideas I, where Husserl treats the relation between Reason and Reality.» { Concezione A Concezione B Contenuto effettivo Dato sensoriale Dato sensoriale Materia Contenuto intenzionale { Materia Oggetto Oggetto Genesi del problema della costituzione 22 già qui Husserl rilasci delle affermazioni di tipo prototrascendentale, come ad es. quella secondo cui si dice 'reale' l'oggetto di una «percezione sensibile possibile» (ivi, p. 667, c.n.). Ullrich Melle è di un avviso simile: secondo lui la fenomenologia di quest'opera sarebbe per lo più concepita come psicologia, sicché non solo il campo di ricerca sarebbe limitato di fatto ai contenuti effettivi, ma non verrebbe presa nemmeno alcuna posizione nei confronti dell'«in sé dell'oggetto trascendente». Quest'ultimo entrerebbe nella ricerca solo indirettamente, vale a dire nell'ambito delle analisi sulla materia1. L'affermazione secondo cui Husserl non considererebbe l'essere 'in sé' del trascendente risulta indebolita dalla presenza nelle Log. Unt. di un pronunciamento che prefigura proprio le tesi sull'inseità dell'oggetto, senz'altro sviluppate solo negli anni successivi; si tratta della frase che conclude l'Appendice Äussere und innere Wahrnehmung. Physische und psychische Phänomene, e quindi l'opera tutta; vi leggiamo che 'reale' non significa «fuori dalla coscienza», bensì semplicemente «non meramente presunto» (cfr. ivi, p. 775). Come vedremo nel dettaglio (cfr. infra, par. 14.3), Husserl comincia ad affrontare la problematica dell'inseità già in alcuni manoscritti del 1908. L'osservazione secondo cui il campo di ricerca delle Log. Unt. sarebbe limitato ai contenuti effettivi è invece smentita da affermazioni rilasciate da Husserl stesso negli anni successivi. Le discutiamo ora. 4.1 Quale riduzione nelle Logische Untersuchungen? Concentriamoci sul § 16 della Quinta Ricerca, che è un luogo testuale speciale. Ciò che lo rende tale è il fatto che nella seconda edizione vi figurino due importanti note, che andiamo a considerare nel loro ordine. Con la prima Husserl ci vuole rendere consapevoli di quanto la fenomenologia dell'opera sia incompleta e unilaterale. Nella prima edizione infatti i termini 'fenomenologico' e 'descrittivo' venivano riferiti solo ai contenuti effettivi del vissuto, ed anche nella seconda vengono usati per lo più in tal senso. Ciò dipese dal fatto che queste ricerche presero le mosse da un atteggiamento sostanzialmente psicologico2. Husserl si 1 Cfr. Melle 1984, p. xx: «Die Beschreibungen der Erkenntnisphänomenologie werden von Husserl in den Logischen Untersuchungen als psychologische aufgefasst, ihr Untersuchungsgebiet ist beschränkt auf das der reellen Immanenz, zu Ansichsein und Ansichbestimmung des transzendenten Gegenstands nimmt sie keine Stellung; der transzendente Gegenstand ist Thema der Untersuchung nur, soweit sich ein Akt mittels seiner immanenten Aktmaterie auf einen so und so bestimmten Gegenstand bezieht.» 2 Cfr. Hua XIX, p. 411, n. *: «In der ersten Ausgabe d. W. hiess es „reeller oder phänomenologischer Inhalt". In der Tat war das Wort „phänomenologisch", wie auch das Wort „deskriptiv", in der ersten Ausgabe der Buches ausschliesslich in Beziehung auf reelle Erlebnisbestände gemeint und auch in der vorliegenden Ausgabe war er bisher vorwiegend in diesem Sinne gebraucht. Das entspricht dem natürlichen Ausgang von der psychologischen Einstellung. Es wird aber im wiederholten Durchdenken der vollzogenen Untersuchungen und bei tiefer Erwägung der behandelten Sachen-insbesondere aber von hier ab-empfindlich und immer empfindlicher, dass die Beschreibung der intentionalen Gegenständlichkeit als solcher (genommen so, wie sie im konkreten Akterlebnis selbst bewusste ist) eine andere Richtung rein intuitiv und adäquat zu vollziehender Beschreibungen darstellt gegenüber derjenigen der reellen Aktbestände und dass auch sie als phänomenologische bezeichnet werden muss.» Capitolo I 23 è accorto però che la fenomenologia può procedere anche in un'altra direzione, che è quella relativa all'inteso «come tale». Tale bilateralità d'indagine è ribadita anche in un lungo excursus presente nella seconda edizione, in cui Husserl afferma che nell'«intuizione» ci si deve volgere non solo alle componenti effettive del vissuto, ma anche a quelle intenzionali (cfr. Hua XIX, p. 456). Anche in quest'ultimo caso possiamo infatti procedere in modo puramente intuitivo, ed anche qui avremo a che fare con un campo di datità «adeguate». Comprenderemo il peso di quest'ultima espressione solo nei capitoli che seguiranno (cfr. infra, par. 10); ciò che ora importa è mettere a fuoco quella che qui viene presentata quasi come una novità. Da queste affermazioni sembrerebbe infatti che quella che sarà in futuro l'analisi noematica sia qualcosa che Husserl abbia scoperto solo dopo le Log. Unt. Ciò non può essere del tutto vero, e lo abbiamo visto: già nella prima introduzione viene stabilito che l'indagine fenomenologica deve considerare l'inteso come tale. Lo stesso Husserl potrebbe essere d'accordo, come si può evincere dalla prefazione alla seconda edizione. Qui riconosce infatti che sebbene nella Prima Ricerca il parallelismo tra noetico e noematico sia ancora sostanzialmente ignoto, esso emerge di fatto in molti passaggi delle ultime ricerche (cfr. Hua XVIII, pp. 13–14). Gli studi condotti sulla nozione di 'materia' d'atto possono essere considerati dei primi esempi di analisi noematica, come in effetti le future opere testimonieranno: nelle Ideen infatti Husserl ricondurrà apertis verbis la nozione di 'nucleo noematico' a quella di materia. Ciò non toglie che da un punto di vista complessivo la fenomenologia delle Log. Unt. sia unilaterale, cioè orientata principalmente all'analisi effettiva. Husserl dichiarerà infatti che nonostante in quest'opera affiorino delle analisi di tipo noematico, queste ultime sono considerate solo come indici rivelatori di strutture noetiche, cioè effettive (cfr. Hua III, pp. 203, n. 1, 296, n. 1 e 298). La seconda nota mira innanzitutto a raffinare la terminologia, ma ciò che la rende decisiva è ben altro: è qui infatti che Husserl fa un riferimento alla riduzione. Scrive infatti che per quanto riguarda l'oggetto l'aggettivo real dev'essere evitato, perché dà l'idea di quella «trascendenza cosale», che è proprio ciò che viene «neutralizzato nella riduzione all'immanenza effettiva del vissuto»1. Dieter Lohmar ha recentemente tentato un esame di queste note, avviando un confronto tra la prima e la seconda edizione. La sua idea generale è che nelle Log. Unt. sia operativa una prima forma di riduzione, che lui chiama «riduzione alla compagine effettiva del vissuto» (2012, passim). Varrà la pena discutere questa lettura, perché tale discussione ci aiuterà ad illuminare meglio non solo la natura dell'opera considerata, ma anche la genesi del problema della costituzione. Le tesi generali di Lohmar si lasciano così riassumere (cfr. ivi, pp. 6 ss., 11, 21 ss.): (1) la riduzione alla compagine effettiva del vissuto è un primo strumento con cui Husserl persegue una «prova del diritto delle posizioni d'oggetto»; (2) tale riduzione è troppo radicale, perché lascia come residuo solo i contenuti effettivi, mentre una prova del diritto delle posizioni d'oggetto 1 Cfr. Hua XIX, p. 413, n. **: «„Real" würde neben „intentional" sehr viel besser klingen, aber es führt den Gedanken einer dinghaften Transzendenz, der gerade durch die Reduktion auf die reelle Erlebnisimmanenz ausgeschaltet werden sollte, sehr entschieden mit sich.» Genesi del problema della costituzione 24 richiede che la materia non venga esclusa; (3) l'inadeguatezza di questa prima forma di riduzione conduce Husserl ad elaborare la riduzione trascendentale. Ad 1. La prima tesi risulta discutibile da un punto di vista strettamente esegetico. Va premesso che Lohmar fa un uso molto ampio del concetto di 'prova del diritto'; quest'ultimo vale infatti tanto per la qualità quanto per la materia: come devo provare il diritto di intendere qualcosa come esistente, e nello specifico come reale, così devo provare il diritto di intendere qualcosa piuttosto che qualcos'altro-ove ovviamente il primo diritto presuppone il secondo. Lohmar riconosce che nelle Log. Unt. non vi sia traccia del concetto di 'prova del diritto', ma allo stesso tempo sostiene che essa sia de facto perseguita1. Per suffragare la sua tesi rimanda ad alcuni passaggi delle Ideen, in cui emerge come per Husserl la fonte originaria del diritto di posizione risieda nell'intuizione, intesa nel senso più ampio possibile (cfr. ivi, p. 6). Nelle Log. Unt. Husserl avrebbe dunque cercato tale fonte di diritto nel campo delle sensazioni, tradendo così un orientamento marcatamente empiristico. Come vedremo a breve, quest'ultima lettura è del tutto ingiustificata. Ciò che possiamo rilevare ora è invece la problematicità del giudizio dato sulle Log. Unt. Al di là dell'inopportunità di richiamarsi ad un'opera posteriore, non si dubita del fatto che lo scopo sia quello di provare il diritto della posizione di realtà; una tale nozione di 'prova del diritto' compare nell'introduzione alla prima edizione, dove si accenna al «diritto della pretesa» della conoscenza di riferirsi a qualcosa di oggettuale, e sempre in quel contesto viene prospettato che la teoria della conoscenza debba comprendere come sia possibile un sapere o un supporre razionale riguardo agli oggetti mondani. Stando a queste dichiarazioni siamo dunque già in pieno regime di filosofia trascendentale, sebbene intesa nel modo specifico in cui la intende Husserl. Ciò che si contesta è che a queste dichiarazioni programmatiche segua un effettivo perseguimento dello scopo enunciato. È certo vero-se non altro per ammissione dello stesso Husserl-che l'opera contiene frammenti di fenomenologia trascendentale, il che corroborerebbe la tesi di Lohmar secondo cui già qui viene studiato il problema della legittimità della posizione di realtà. Non crediamo però che la presenza di tali frammenti legittimi la tesi secondo cui sia qui operativa un'analisi della costituzione della posizionalità. In quest'opera sembra che Husserl de facto persegua sostanzialmente uno scopo: dischiudere il campo di quella che sarà l'analisi noetica, cioè l'analisi degli atti secondo i loro contenuti effettivi. La qualità viene indagata come contenuto d'atto-ad es. in rapporto alla materia e alla forma apprensionale-, ma non viene ancora posto in termini espliciti il problema della sua legittimità, a cui invece verrà dedicata buona parte dei manoscritti di revisione. Ad 2. La seconda tesi incontra problemi sia esegetici che teorici; la si può specificare in tre sottotesi: (i) i contenuti effettivi si identificano con la «pienezza intuitiva», cioè con i dati sensoriali; (ii) il residuo della riduzione sarebbe un flusso di dati senso- 1 Cfr. Lohmar 2012, p. 21: «Husserl erkannt nämlich, was er hier [nelle Ideen] eigentlich tut, und damit auch, was er in den Logischen Untersuchungen bereits getan hat: eine Prüfung des Rechts und der Grenzen des Rechts von Wirklichkeitssetzungen (und Gegenstandssinnen) auf dem Erfahrungsboden der jetzt anschaulichen Gegebenheiten, unserer Erfahrungen und unserer synthetischen Leistungen.» Capitolo I 25 riali che scorrono senza che alcuna apprensione li animi; (iii) tali dati devono fungere da terreno per la 'prova del diritto' della materia e della qualità1. Ad i ed ii. Per quanto riguarda le prime due sottotesi, è facile mostrare come non siano in accordo con il testo husserliano. Come contenuti effettivi non valgono infatti solo i dati sensoriali, ma anche i caratteri d'atto e le apprensioni. Queste ultime sono indicate come componenti «fenomenologiche» o «descrittive»2, ma è Husserl stesso ad averci ricordato che in quest'opera tali termini sono sinonimi di 'effettivo'. Se c'è poi un'idea che attraversa le ultime due ricerche è proprio quella secondo cui i meri dati sensoriali non sono in grado di rendere conto della costituzione della manifestazione di un oggetto, la quale necessita sempre di un'apprensione che li animi. In ciò, si noti, ci stiamo limitando alle Log. Unt., perché negli scritti successivi la compagine dei contenuti effettivi si arricchisce di non poco: nel corso del 1915 ad es., Husserl annovera tra le componenti effettive non solo i dati sensoriali, ma anche le apprensioni, l'interesse tematico e la qualità3. Da questo punto di vista non è Husserl a muoversi ancora in modo empiristico, ma è Lohmar a leggere troppo empiristicamente la nozione di 'contenuto effettivo'. Di una riduzione al solo dato sensoriale si può parlare, ma non nelle Log. Unt., bensì in un manoscritto datato 1904 (cfr. Hua X, testo no. 19); lì Husserl si trova a dover escogitare una riduzione che permetta un'analisi della costituzione dello spazio obiettivo e che quindi non lo presupponga. Tale riduzione dovrebbe escludere sia l'apprensione che la materia, ovvero tutto ciò che trascende il mero sentire4. Si tratta di quella che a ragione è stata apostrofata come «riduzione sensualistica» (Sommer 1985, p. 224), la quale però è operata per scopi circoscritti. Ad iii. La terza sottotesi è passibile della stessa critica che abbiamo mosso alla prima tesi. A dire di Lohmar infatti, la riduzione alla compagine effettiva lascerebbe fuori la materia e la qualità, il cui diritto resterebbe così da 'provare'. Ciò distingue 1 Cfr. ad es. ivi, pp. 4, 7 e 10: «...die anschauliche Fülle, die sich weitgehend mit den reellen Beständen identifizieren lässt.», «Er verfolgt hier die noch stark empiristisch geprägte Idee einer Rechtsprüfung der Auffassung ,als etwas' auf dem Boden der reellen Bestände des Bewusstseins. In dem intentionalen Akt, der Auffassung ,als etwas' sind immer die drei Elemente Materie, Qualität und Fülle enthalten. Das Projekt einer Rechtsprüfung der Auffassung bezieht sich in den Logischen Untersuchungen jedoch vor allem auf die Materie, d. h. das ,als was' der Auffassung» e «Es gibt neben der Weiterentwicklung der phänomenologischen Methode der Suche nach den wirklich tragenden Evidenzen auch noch ein schwerwiegendes Problem der ,Reduktion auf den reellen Bestand'... Das Resultat bzw. das Residuum der Reduktion ist ein Fluss von reellen Beständen (empiristisch gedeutet: sinnliche Eindrücke und Empfindungen) in allen Sinnesfeldern. Im Idealfall gibt es keine Spur einer sinnhaften Auffassung in diesem Fluss.» 2 Cfr. Hua XIX, pp. 395–396 e 399: «Die Auffassung selbst lässt sich aber nie und nimmer auf einen Zufluss neuer Empfindungen reduzieren, sie ist ein Aktcharakter, eine „Weise des Bewusstseins"... Was hier in der naturwissenschaftlich-psychologischen Betrachtungsweise im Rahmen des natürlichen Daseins festgestellt war, ergibt uns bei Ausschaltung alles Empirisch-Realen seinen rein phänomenologischen Bestand.» e «Apperzeption ist uns der Überschuss, der im Erlebnis selbst, in seinem deskriptiven Inhalt gegenüber dem rohen Dasein der Empfindung besteht.» 3 Cfr. Hua XXXVI, p. 103: «Das Erlebnis hat sein reelles Wesen mit vielerlei reellen Komponenten: Empfindungsdaten, die zugehörige Auffassung, vermöge deren die Daten gerade dies und nicht anderes „darstellen", Momente der Ich-Zuwendung, des thematischen Interesses, des Glaubens im Sinn der gewissen oder ungewissen, der vermutenden, zweifelnden Seinssetzung usw.» 4 Cfr. Hua X, p. 54: «Reduzieren wir aber auf das „Gesichtsfeld", schliessen wir alles aus von Auffassungsmomenten und Sinn, was über das Empfinden hinausgeht, so resultiert etwas, was keine Fläche, kein Feld im objektiven Raum mehr ist.» Genesi del problema della costituzione 26 questo primo tipo di riduzione da quella trascendentale, la quale non solo non escluderà la materia, ma considererà anche le esperienze pregresse e possibili, vale a dire l'intenzionalità d'orizzonte (cfr. Lohmar 2012, pp. 7–9 e 21 ss.). Lohmar non tiene però conto di due evidenze testuali: primo, occorre ricordare che materia e qualità sono anche definite contenuti effettivi, e ciò in un punto nevralgico dell'esposizione; secondo, va rilevato quanto Husserl afferma nella prefazione del '13, e cioè che le ultime due ricerche contengono già analisi di tipo noematico, cioè analisi volte ai contenuti intenzionali. Gli studi concernenti la materia ne sono un esempio eccellente, e forniscono anche una smentita della tesi secondo cui Husserl affiderebbe alle sensazioni il compito di provarne il diritto. È vero piuttosto che è la materia «a presentare il senso in cui vengono appresi i contenuti sensoriali» (Hua XIX, p. 622). Per cui, anche concedendo che qui si dispieghi un'analisi precipuamente noetica, non si può sostenere che de facto le componenti intenzionali vengano messe tra parentesi. L'argomento elaborato da Lohmar per dimostrare l'insufficienza di questa prima forma di riduzione perde dunque tutta la sua incisività. Eccolo riportato: immaginiamo di sentire un forte mal di denti nello stesso istante in cui percepiamo una sfera rossa; se riducessimo sino ai contenuti effettivi-se escludessimo quindi la materia, sostiene Lohmar-, non saremmo più in grado di decidere se il mal di denti faccia parte del complesso sensoriale relativo alla sfera rossa. Non saremmo cioè in grado di decidere se il mal di denti svolga una funzione presentativa per la sfera oppure no1. Dal momento che è Lohmar stesso ad identificare la nozione di 'materia' con quella di 'apprensione' (cfr. 2012, pp. 6–7), il suo argomento collassa: l'apprensione è infatti un contenuto effettivo. La tesi di Lohmar resta dunque vera su un piano meramente controfattuale: qualora Husserl avesse voluto affrontare la questione della costituzione della materia con una riduzione siffatta-cioè con una riduzione ai soli dati sensoriali-, allora tale riduzione sarebbe stata inefficace. Ad 3. La terza tesi è una diretta conseguenza delle precedenti; secondo Lohmar la riduzione alla compagine effettiva non è efficace, perché lascia come residuo un campo di datità al livello del quale non è possibile provare alcun diritto (cfr. ivi, p. 17). Come si vede, questa tesi non è che un compendio delle prime due, sicché ne eredita la problematicità. Se è vero infatti che Husserl si accorge dell'unilateralità dell'analisi effettiva, e dunque della sua insufficienza, non è altrettanto vero che elabori una seconda riduzione perché conscio dell'inefficacia di una prima riduzione nella prova del diritto-e ciò per un motivo semplice: la riduzione descritta da Lohmar non è mai stata concepita. Quello che Husserl si trova a dover fare negli anni successivi non è escogitare un'altra riduzione, ma semplicemente ampliare lo spettro dell'analisi su contenuti effettivi quali ad es. le sensazioni cinestetiche. Chiamerà allora in causa i concetti di 'situazione cinestetica' e 'possibilità reale', che sono proprio quelli assenti nell'opera 1 Cfr. Lohmar 2012, p. 11: «Die Reduktion auf den reellen Bestand ist eine so weitgehende Reduktion, dess ich nicht einmal mehr weiss, was ich zu sehen erwarte. Diese führt dazu, dass ich auch keine Handhabe mehr habe, um zu entscheiden, ob meine Zahnschmerzen zu denjenigen reellen Beständen gehören, die eine darstellende Funktion für die Kugel haben oder nicht.» Capitolo I 27 del 19011. Come è stato rilevato (cfr. Costa 1994, p. 523)-e come lo stesso Lohmar riconosce-, ciò che manca in quest'opera è un'esplorazione sistematica del concetto di 'orizzonte'. Quella che andrà sotto il nome di 'riduzione trascendentale' non funge allora come correttivo di una prima forma fallace di riduzione, bensì non è altro che quella stessa riduzione che nelle Log. Unt. opera in modo "anonimo"-il sostantivo 'riduzione' manca infatti del tutto (cfr. Boehm 1968, p. 123). Sarà dunque ora di esaminare i testi in cui tale concetto viene teorizzato esplicitamente. 5 Riduzione ed analisi costitutiva Gli anni seguenti la pubblicazione delle Log. Unt. sono segnati dall'elaborazione di due concetti fondamentali: quello di 'epochè' e quello di 'riduzione fenomenologica'. Entrambi sono introdotti per la prima volta nell'Erkenntistheorie. L'epochè non è altro che una filiazione di ciò che era stato presentato come il 'principio dell'assenza di presupposti'. Grazie ad essa vengono infatti sospese tutte le supposizioni relative alle scienze positive, ed in particolare alla psicologia (cfr. Mat. III, p. 191). In un certo senso dunque la riduzione non è che un conseguenza logica dell'epoché: quest'ultima sorge infatti come quella misura precauzionale che consente di evitare un circulus in demostrando, sicché il movimento riduttivo risulta necessitato (cfr. Álvarez-Vázquez 2010, pp. 96 ss.): se infatti devo render conto della trascendenza senza presupporla, allora dovrò ridurre la mia indagine ad un campo che non la comprenda. La riduzione compare in primo luogo come uno strumento con cui viene escluso ogni riferimento ai vissuti intesi in senso "personale", cioè psicologico. Si tratta di qualcosa di già adombrato nelle Log. Unt.: nella prefazione del 1913, come abbiamo visto, Husserl rinvia ad alcuni passi in cui a suo dire emerge già una distinzione tra psicologia e fenomenologia. In effetti nel corso della Quinta Ricerca Husserl distanzia il concetto di vissuto in senso fenomenologico sia da quello declinato in senso psicologico che da quello proprio del senso comune. Il vissuto in senso fenomenologico lo si raggiunge «neutralizzando» qualsiasi riferimento ad eventi psicologici, e ciò consente di guadagnare anche un primo concetto di 'coscienza', che è da intendere come compagine fenomenologica effettiva dell'io. Nella seconda edizione Husserl può quindi parlare apertamente di una «riduzione al fenomenologico» (Hua XIX, p. 369). Nella citata neutralizzazione si può scorgere il primo movimento che conduce a considerare i vissuti non più come eventi naturali, ma come contenuti costitutivi di un'unità di coscienza, che è a sua volta da intendere come pura. Nell'Erkenntnistheorie Husserl parla di una riduzione alle «possibilità ideali» (Mat. III, p. 199) della conoscenza, intendendo rimarcare come la fenomenologia degli atti 1 Da una conversazione riportata da Dorion Cairns (1976, p. 6) sappiamo che Husserl abbozzò un'appendice alle Log. Unt. dedita all'analisi della nozione di cinestesi. Tuttavia reputò tale analisi insoddisfacente, per cui scelse di non pubblicarla. Al concetto di 'cinestesi' Husserl dedicherà larga parte della Dingvorlesung (cfr. Hua XVI, §§ 44 ss.), mentre quello di 'possibilità reale' sarà oggetto precipuo dei manoscritti di revisione (cfr. Hua XX/1, §§ 38 ss.). Genesi del problema della costituzione 28 non sia in alcun modo compromessa con alcuna empiria, ma sia piuttosto votata a studiare le loro strutture essenziali (cfr. ibid.). Anche in questo caso ci imbattiamo in affermazioni di carattere prototrascendentale: viene qui infatti ribadita la definizione dell'oggetto reale come qualcosa che è dato in una percezione possibile, ove però è importante segnalare che qui Husserl distingue tale rapporto dalla nota equazione esse = percipi (cfr. Mat. III, p. 136). Nella parte finale di questo lavoro (cfr. infra, par. 14.3) ci soffermeremo sul valore di questa distinzione. Il corso del semestre invernale del 1904/05 è dedicato a temi specifici quali il tempo, la percezione e le c.d. «presentificazioni»-cioè fantasia, ricordo e immaginazione-, ma non compie passi in avanti significativi nella direzione del problema della costituzione. Questo è però il periodo in cui Husserl incomincia a tematizzare più a fondo la riduzione, come testimoniano due frammenti di manoscritti risalenti rispettivamente al 1904 e al 19051. Le lezioni del semestre invernale del 1906/07 approfondiscono la fenomenologia degli atti, tanto che Husserl le battezzerà con il titolo „Noetik", Theorie der Erkenntnis und Phänomenologie (cfr. Hua XXIV, p. 476). Sebbene in questo corso sia lasciato largo spazio alla riduzione ed alla sua funzione di sospensione della trascendenza, e nonostante Husserl rammenti che l'analisi fenomenologica debba rivolgersi anche al «percepito come tale» (ivi, p. 220), non si può ancora dire che vi compaiano delle analisi costitutive in senso pieno. Come suggerisce il titolo stesso, le analisi qui svolte sono di tipo noetico, cioè effettivo2. Le lezioni del semestre estivo del 1907 sono quelle nel cui titolo compare l'espressione Kritik der Vernunft, e sono le prime a tematizzare esplicitamente il problema della costituzione. Le loro considerazioni di partenza sono molto simili a quelle delle Log. Unt., ma non si può dire che la cornice problematica in cui sono inserite sia la stessa. Basta guardare alle prime battute della seconda lezione: Husserl vi afferma che ogni vissuto può divenire oggetto di un secondo vissuto che lo «afferri», e subito aggiunge che in tale afferrare il vissuto è una datità assoluta. Non si può infatti dubitare di una tale datità. La sfera dei vissuti coincide infatti con quella che Husserl chiama 'sfera dell'immanenza', che è libera da ogni enigmaticità, tanto da escludere qualsiasi dubbio (cfr. Hua II, p. 31). Ciò che risulta enigmatico per ogni teoria della conoscenza è piuttosto la trascendenza. Ogni conoscenza infatti, scientifica o prescientifica che sia, pretende così di cogliere qualcosa che non è ad essa immanente. Nel cercare un concetto rigoroso di trascendenza, Husserl ricorre in prima battuta alla distinzione tra effettivo e non-effettivo. È detto infatti 'trascendente' tutto ciò che non è contenuto effettivamente nell'atto. Nel caso della percezione esterna ad es., l'oggetto è trascendente, perché non appartiene al contenuto effettivo del vissuto, di cui fanno invece parte i dati sensoriali. Di qui Husserl fa seguire una definizione di 1 Per quanto riguarda il primo, si tratta del manoscritto F 1 6/129. Qui la riduzione è escogitata come strumento metodico che permette di sospendere il tempo obiettivo. Il secondo invece risale al periodo del soggiorno a Seefeld, ed è catalogato con la segnatura A VII/2. Cfr. Hua X, pp. 238 ss. Anche qui, la riduzione si pone inizialmente come risposta alla questione su come la fenomenologia possa raggiungere l'evidenza riguardo ai rapporti tra oggetti temporali, ma si estende poi a quella più generale dell'evidenza. Per un'analisi dettagliata dei due manoscritti, rimando ad Álvarez-Vázquez 2011. 2 Cfr. Melle 1984, p. xxi: «Die Einbeziehung des gemeinten Gegenstands geschieht jedoch erst gegen Ende des systematisch-einführenden Teiles der Vorlesung; von einer korrelativen Betrachtung im Sinne der späteren transzendentalen Konstitutionsanalysen kann eigentlich noch nicht gesprochen werden.» Capitolo I 29 immanenza: dicesi dato nell'immanenza ciò che è effettivamente nel vissuto; in termini più formali: (a) per ogni contenuto x varrà che x è dato nell'immanenza se e solo se x è un contenuto effettivo del vissuto1. C'è però un secondo concetto di trascendenza, che permette di definirla non in opposizione a ciò che è effettivamente nel vissuto, ma a ciò di cui non si può dubitare. Viene sancito infatti che tutto ciò che è dato nell'immanenza è dato assolutamente; per trascriverla ancora in termini formali: (b) per ogni contenuto x varrà che x è dato nell'immanenza se e solo se x è dato in modo assoluto2. Dalle equivalenze materiali (a) e (b) ne segue dunque una terza, ovvero sia: (c) per ogni contenuto x varrà che x è dato in modo assoluto se e solo se x è un contenuto effettivo del vissuto. Ed è questo punto che Husserl discute la prima coppia di equivalenze che aveva stabilito. È un errore infatti pensare che l'unica datità immanente sia quella del contenuto effettivo del vissuto. Se si accettasse tale equivalenza, tutto ciò che non rientra effettivamente nel vissuto avrebbe lo stesso statuto di enigmaticità proprio del trascendente. Husserl sta prospettando dunque una nozione di 'immanenza' più estesa, che si concretizzerà solo nella quarta lezione. 5.1 Ampliamento della sfera dell'immanenza Torniamo ora alla problematica generale della trascendenza. In un primo senso, si dice trascendente ciò che non è contenuto effettivamente nell'atto di "conoscenza" -una nozione assunta qui in modo vago, dato che può designare tanto un giudizio quanto una percezione. La cogitatio-che è il nome di cui Husserl si serve qui per indicare i vissuti-si riferisce intenzionalmente a qualcosa, ma l'inteso può non essere 'in' essa effettivamente. L'assonanza con le tesi delle Log. Unt. è cristallina, per cui non merita chiose particolari. Ciò a cui invece si deve prestare attenzione è il quadro teorico in cui tali tesi vengono presentate. Qui ad Husserl interessa qui capire come un vissuto possa trascendersi, cioè riferirsi a qualcosa che non è un suo contenuto effettivo. La questione si pone allora nei seguenti termini: come si costituisce un oggetto trascendente? Se dunque l'enigma è la trascendenza, allora non è lecito servirsi del trascendente come già dato, perché si incorrerebbe in una manifesta petitio principi. Lo scopo della teoria della conoscenza è infatti chiarire come la conoscenza del trascendente sia possibile. In queste pagine Husserl sembra identificare senza troppe sottigliezze l'epochè con la riduzione, che viene qui presentata sia come 'gnoseologica' che come 'fenomenologica' (cfr. ivi, pp. 5, 39, 43 ss.). L'epochè permette infatti di munire ogni trascendenza dell'indice di neutralità o indifferenza, escludendola dall'analisi ed evitando così che si cada in un circolo. 1 Cfr. Hua II, p. 35: «[Per trascendenza] kann entweder gemeint sein das im Erkenntnisakt Nicht-reell-enthaltensein des Erkenntnisgegenstandes, so dass unter dem im „wahren Sinne Gegeben" oder „immanent gegeben" das reelle Enthaltensein verstanden wäre... Immanent heisst hier also im Erkenntniserlebnis reell immanent.» 2 Cfr. ibid.: «Es gibt aber noch eine andere Transzendenz, deren Gegenteil eine ganz andere Immanenz ist, nämlich absolute und klare Gegebenheit, Selbstgegebenheit im absoluten Sinn.» Genesi del problema della costituzione 30 Ciò su cui non viene esercitata l'epochè è invece la sfera dell'immanenza, che è posta al sicuro dal fatto che è il terreno su cui si pone qualsiasi questione di tipo gnoseologico. Se infatti si applicasse la riduzione anche ai vissuti, la questione stessa della possibilità della trascendenza perderebbe il suo senso. Si tratta di una questione delicata, dato che qui Husserl sta gettando le basi di quello che a breve si delineerà come il problema della costituzione. La ragione per cui la riduzione non può essere esercitata sui vissuti non è infatti meramente metodologica, ma sostanziale: l'oggetto della percezione esterna ad es. non è certo un contenuto effettivo del vissuto, ma il riferimento ad esso è comunque un «carattere interno» (c.n.) al vissuto1. Per quanto una percezione si riferisca ad un oggetto, cioè a qualcosa che può trascenderla, tale riferimento è comunque qualcosa di intrinseco al vissuto percettivo2. Di conseguenza la stessa validità pretesa dalla conoscenza del trascendente deve poter essere studiata in quanto fenomeno, e quindi nella sfera dell'immanenza. Ciò che viene sospeso è infatti ciò di cui si deve chiarire la costituzione, e ciò a cui si riduce è il fenomeno che può render conto di quanto sospeso. Eseguita la riduzione quindi non abbiamo più a che fare con una «validità posta», bensì con il «fenomeno della validità». Una soluzione anche parziale dell'enigma della trascendenza può essere dunque fornita solo da una scienza dei vissuti, cioè delle datità assolute. Ma è nella quarta lezione che Husserl fa compiere alla trattazione il passo decisivo, che consiste nell'ampliamento della sfera dell'immanenza. Scrive infatti che uno studio fenomenologico della conoscenza deve considerare non solo ciò che è «effettivamente immanente, ma anche ciò che è immanente in senso intenzionale». Ogni vissuto ha infatti un'intentio, ed anch'essa può essere data in modo assoluto. Husserl sceglie l'esempio di una percezione uditiva: la riduzione fenomenologica permette di individuare non solo i contenuti effettivi dell'atto del percepire, come ad es. le sensazioni dei suoni, ma anche la contrapposizione tra ciò che si manifesta (una melodia ad es.) e la manifestazione (la melodia nel modo in cui è data nel vissuto). Per questo Husserl può affermare che 'assolutamente dato' ed 'effettivamente immanente' non sono più «una sola cosa»3. A dispetto di quanto le precedenti equivalenze suggerivano, il dominio di ciò che è dato nell'immanenza-e dunque di ciò che è dato in modo assoluto-è più vasto del dominio di ciò che è effettivo. Detto brevemente: non tutto ciò che è immanente è effettivo. Quella bilateralità d'indagine che nelle Log. Unt. era rimasta solo accennata viene qui giustificata e collaudata: la fenomenologia non studia solo i contenuti effettivi dell'atto, ma anche l''inteso come tale'. La locuzione 'come tale' evidenzia proprio come il volgimento al contenuto intenzionale non conduca a quella che 1 Cfr. ivi, p. 46: «Anderseits hat diese Beziehung auf Transzendentes, wenn ich dessen Sein auch ihrer Triftigkeit nach in Frage stelle, doch etwas im reinen Phänomen Fassbares. Das Sich-auf-Transzendentes-beziehen, es in dieser oder jener Weise meinen, ist doch ein innerer Charakter des Phänomens.». Nella terza lezione le nozioni di 'vissuto', 'cogitatio' e 'fenomeno' vengono di continuo interscambiate; Sokolowski (1964, pp. 228–229) lamenta una certa ambiguità nel concetto di 'fenomeno'. 2 Cfr. Hua II, p. 55: «Die Erkenntniserlebnisse, das gehört zu ihrem Wesen, haben eine intentio, sie meinen etwas, sie beziehen sich in der oder jener Art auf eine Gegenständlichkeit. Das sich auf eine Gegenständlichkeit Beziehen gehört ihnen zu, wenn auch die Gegenständlichkeit ihnen nicht zugehört.» 3 Cfr. ivi, p. 11; cfr. con pp. 9 e 55: «Es ist nun nicht mehr selbstverständlich und unbesehen einerlei: absolut gegeben und reell immanent.» e «...nicht bloss um das reell Immanente handelt es sich, sondern auch um das im intentionalen Sinn Immanente.» Capitolo I 31 Husserl chiamerà 'descrizione dell'oggetto reale'-ché altrimenti si cadrebbe nella temuta petitio principi-, ma permetta piuttosto la descrizione fenomenologica (e perciò 'immanente') di ciò che è dato intenzionalmente nell'atto. Come vedremo dettagliatamente (cfr. infra, par. 9.1.1), ciò che è dato nell'immanenza non è l'oggetto reale, ma qualcos'altro, ossia l''inteso come tale'. Gli appunti che Husserl redasse al fine di abbozzare la linea argomentativa di queste lezioni compiono il passo finale. Solo in questi ultimi si affaccia infatti il problema della costituzione nella sua integralità. Il punto di partenza è dato dalla legge generale secondo cui tra atto ed oggetto vige una correlazione, cioè un'implicazione reciproca tra relata. Ciò non significa che il secondo sia sempre e comunque contenuto effettivamente nel primo: le cose ad es. si costituiscono in atti, senza per questo essere loro parti. Ed è qui che Husserl si rende conto che l'indagine non può procedere considerando atti singoli, ma deve piuttosto studiare le loro «formazioni complesse», i loro contesti di concordanza e discordanza e le loro peculiari «teleologie»1. In queste pagine non compare una definizione accurata del termine 'teleologia'; da quanto però emerge dai testi successivi si può dire che tale termine indichi una serie ordinata ad un fine, e quindi in questo caso una serie percettiva che mira a conseguire la "conoscenza" dell'oggetto. Ciò non vuol dire che tale serie debba raggiungere il suo fine; vi sono atti che per essenza non possono mai guadagnare una datità adeguata, e lo vedremo nel dettaglio (cfr. infra, par. 10.3). Ciò su cui ora vale la pena di indugiare è il passaggio succitato: perché lo studio della costituzione dell'oggetto nella percezione dovrebbe obbligare a considerare le complessioni d'atti, e dunque le loro concordanze e discordanze? Cosa impedisce cioè all'analisi di limitarsi a considerare un atto singolo? La risposta è semplice: la struttura orizzontale della percezione trascendente. In quest'ultima intendiamo sempre di più di quanto ci sia dato 'propriamente', sicché la costituzione del suo oggetto non potrà che essere quantomeno graduale. Non è dunque più possibile limitarsi a scomporre il singolo atto nelle sue parti, astratte o concrete che siano; il rilevamento della struttura orizzontale della percezione costringe a considerare la molteplicità di atti che la costituzione di un oggetto trascendente può richiedere. Quella stessa struttura che nelle Log. Unt. era solamente avvicinata e segnalata, da qui in poi assume il titolo di indice di un problema più ampio: il problema della costituzione. 1 Cfr. ivi, pp. 12–13: «..es ist leicht, allgemein von Korrelation zu sprechen, aber sehr schwer, die Art, wie ein Erkenntnisobjekt sich in der Erkenntnis konstituiert, zur Klarheit zu bringen... Und natürlich kommen da nicht nur die einzelnen Akte in Betracht, sondern auch ihre Komplexionen, ihre Zusammenhänge der Einstimmigkeit und Unstimmigkeit und die daran zutage tretenden Teleologien... Wir verstehen dann, wie das Erfahrungsobjekt kontinuierlich sich konstituiert und wie diese Art der Konstitution ihm eben vorgeschrieben ist, dass es seinem Wesen nach eben solche schrittweise Konstitution fordert.» Genesi del problema della costituzione 32 5.2 Descrizione reale e descrizione fenomenologica Nel primo decennio del novecento Husserl inizia ad accostare la fenomenologia al progetto di una vera e propria «critica della ragione». Gli appunti personali1 indicano che questa avrebbe dovuto avere come temi principali quelli della percezione, della fantasia, del tempo e della cosa. Mentre ai primi tre viene riservata una trattazione nelle lezioni del semestre invernale del 1904/05-gli Hauptstücke aus der Phänomenologie und Theorie der Erkenntnis-, l'esame del quarto rimane un desideratum sino all'estate del 1907. La lezione che Husserl tenne nel semestre estivo di quell'anno è infatti dedicata alla fenomenologia della «cosalità e della spazialità», tanto da essere battezzata dal redattore con il nome di Dingvorlesung. Parlarne come qualcosa di isolato è tuttavia improprio, dato che non si tratta altro che delle analisi conclusive delle cinque lezioni che abbiamo appena finito di esaminare. La pubblicazione separata dei due gruppi di manoscritti è stata quindi una scelta miope, giacché si tratta del medesimo corso: le cinque lezioni dovevano servire infatti da introduzione alla Dingvorlesung, che sarebbe poi entrata nei dettagli della problematica costitutiva. D'altra parte una simile scelta editoriale è supportata da ragioni eminentemente teoriche: secondo Claesges ad es. (cfr. 1964, pp. xiv e xvii), le analisi in questione non rappresentano una diretta conseguenza delle cinque lezioni, che da parte loro godrebbero di una certa autonomia2. Ciò è difficilmente sostenibile: le analisi dedicate alla cosa spaziale non sono altro che l'esito coerente del programma di ricerca tracciato nella parte introduttiva del corso. L'enigma della trascendenza doveva infatti inevitabilmente specificarsi nel problema più definito della costituzione della cosa, la quale reca innanzitutto una proprietà: l'essere nello spazio3. Ma la prova più forte che si può addurre a sostengo di questa tesi è di carattere eminentemente testuale: nella «considerazione conclusiva» di questa lezione (§ 84) viene affrontato proprio il problema di cosa si debba intendere per 'esistenza reale' e di quali rapporti abbia questa con la nozione di 'possibilità reale'. La Dingvorlesung spicca per rigore e densità di contenuti. Prima ancora però, ciò che la distingue è la sua impostazione metodica, che è annunciata da Husserl nelle primissime pagine. Per la prima volta compare infatti il richiamo al metodo della stratificazione dell'analisi. Husserl individua due grandi strati, che rappresentano i livelli che dovrà percorrere la sua esposizione. L'analisi effettivo-intenzionale. Il primo strato è dato dall'analisi effettiva e intenzionale. Qui si dà per eseguita la riduzione, che è la sola che ci consente di accedere a ciò 1 Si tratta di appunti editi con il titolo Persönliche Aufzeichnungen vom 25.9.1906, 4.11.1907 und 6.3.1908, in Hua XXIV, pp. 442 ss. 2 Sulla stessa linea si situa Sommer 1985, p. 224. Scrimieri (1967, p. 230) è stato uno dei più acerrimi critici di tale scelta editoriale. Secondo lui infatti era pressoché impossibile capire le cinque lezioni senza aver letto i manoscritti della Dingvorlesung. 3 Come nota a ragione Costa (2009, p. xviii), secondo cui tale corso «affronta proprio il problema relativo a come la realtà possa costitursi nella coscienza, analizzando la costituzione di ciò che più di ogni altro rappresenta l'"esterno" della coscienza: la cosa e lo spazio». Capitolo I 33 che appartiene essenzialmente alla percezione, ed è anche la sola a permetterci di distinguere tra contenuto effettivo e contenuto intenzionale1. L'analisi volta alle componenti effettive ci restituisce varie evidenze: che all'atto percettivo appartenga un riferimento ad un oggetto, che in esso vengano vissuti dei dati sensoriali, che questi siano animati da un'apprensione, e che l'atto possa avere il «carattere della credenza» (Hua XVI, p. 19). L'analisi intenzionale ci permette invece di cogliere delle evidenze che riguardano l'inteso «come tale». La descrizione relativa a quest'ultima non va confusa con la descrizione dell'oggetto reale. Come Husserl osserva nella Einführung in die Phänomenologie der Erkenntnis, la lezione del 1909, l'analisi che coglie le frazioni ed i momenti dell'inteso come tale si riferisce appunto a qualcosa in quanto dato nell'atto, non a qualcosa «in sé». Prese congiuntamente, la Einführung e la Dingvorlesung consentono di dibattere il rapporto tra descrizione dell'oggetto reale e descrizione fenomenologica alla luce di almeno tre differenze: la prima la chiameremo 'qualitativa', la seconda 'operativa' e la terza 'contenutistica'. (1) Differenza qualitativa. Ciò che distingue una proposizione sull'inteso come tale da una proposizione sull'oggetto reale è anzitutto la qualità. Mentre la prima è infatti indipendente da qualsiasi modo di presa di posizione, la seconda ha senso solo sulla base di una qualità posizionale, e nello specifico di una posizione di realtà2. (2) Differenza operativa. Le due descrizioni differiscono poi per il tipo di operazioni che richiedono: per descrivere il tavolo quale oggetto reale devo ricorrere a varie percezioni esterne, e quindi osservarlo da più lati, se non addirittura frantumarlo per vederne l'interno. Tutto ciò non è richiesto nel caso della descrizione fenomenologica, la quale si effettua interamente sul piano di quella che sarà indicata come 'percezione immanente' o 'riflessione' (cfr. infra, par. 9.1 e 9.1.1). (3) Differenza contenutistica. Sebbene Husserl stesso dichiarasse di non avere ancora le idee chiare in merito3, tale differenza emerge soprattutto se si esaminano alcuni 1 Cfr. Hua XVI, p. 19: «In der strengen Durchführung der Methode der Schichten hätten wir folgenden Weg: 1) Wir vollziehen phänomenologische Reduktion und sprechen nun der Reihe nach die Evidenzen aus, die wir im Hinblick auf die Wahrnehmungen... vorfinden. Wir analysieren also all das, was zum „Wesen" der Wahrnehmung gehört... und wir finden Evidenzen, die sich auf sie beziehen, sofern sie diese Gegenständlichkeit vorstellt, und Evidenzen, die die in ihr gemeinte Gegenständlichkeit als solche nach ihrem Inhalt, nach ihrer eigenen Artung, nach Teilen und Eigenschaften, betreffen. Wir finden nun evidente Möglichkeiten, den reellen Inhalt der Wahrnehmung mit dem „intentionalen" Inhalt derselben, nämlich mit dem Inhalt ihres Gegenstandes in Beziehung zu setzen.» 2 Cfr. Mat. VII, p. 112 ed ivi, n. 2: «...so deckt sich doch keineswegs die Beschreibung des wirklichen Gegenstandes mit der Beschreibung des „wahrgenommenen Gegenstands als solchen", und zwar mit derjenigen Beschreibung, die wir im phänomenologischen Gebiete allein kennen. Die phänomenologische Beschreibung ist vom Modus der Stellungnahme unabhängig und in weiterer Folge auch unabhängig davon, ob wir urteilend „den Gegenstand" für wirklich halten oder als unwirklich verwerfen. Andererseits, die Naturbeschreibung hat nur Sinn aufgrund der beständigen Wirklichkeitssetzung des Gegenstandes... Die Naturbeschreibung, geschiet bekanntlich, wenn sie sich aufweisen soll, aufgrund mannigfaltiger Wahrnehmungen. Um das Naturobjekt Tafel zu beschreiben und diese Beschreibung aufzuweisen, muss ich es allseitig betrachten, in immer neuen Wahrnehmungen, und dann haben wir daran physiche Operationen zu vollziehen; um das Innere der Tafel, die Art der inneren Struktur kennen zu lernen, haben wir sie zu zerschneiden oder zu zerbrechen usw.» e «Aber Gemeintes hat Anführungszeichen, und diese Beschreibung [= fenomenologica], wenn sie „getreu" ist, bedarf keiner Ausweisung an anderen Wahrnehmungen, ja lässt sie sinnvoll nicht zu.» 3 Cfr. ivi, p. 114: «In dieser Hinsicht liegen noch Probleme, von deren Bedeutung ich hier noch keine Vorstellung erwecken kann.» Genesi del problema della costituzione 34 manoscritti che redasse a cavallo degli anni dieci; lì diviene chiaro infatti che la descrizione dell'inteso come tale non coincide affatto con una descrizione dell'oggetto reale semplicemente neutralizzata, ma è piuttosto volta a rilevare la struttura del significato dell'atto. Anticipando con un esempio quanto tratteremo più a fondo (cfr. infra, par. 8.3.4.2), possiamo dire che mentre la proposizione 'questo tavolo è rosso' è relativa alla descrizione dell'oggetto reale, la proposizione 'la X è un momento del significato' è propria della descrizione dell'inteso come tale. Le differenze tra i due tipi di descrizione possono essere così schematizzate: Tabella 1 Descrizione dell'oggetto reale Descrizione dell'inteso come tale Differenza qualitativa Posizionale ('realtà') Indipendente dalla posizionalità Differenza operativa Presuppone una molteplicità di percezioni sensibili Non presuppone una molteplicità di percezioni sensibili Differenza contenutistica Si riferisce all'oggetto reale Si riferisce al significato dell'atto L'analisi costitutiva. Il secondo strato coincide invece con il livello propriamente costitutivo. I risultati del primo strato lasciano infatti persistere comunque una difficoltà, che Husserl esprime nei seguenti termini: pur compiendo affermazioni evidenti-ossia sul piano dell'immanenza, come le cinque lezioni avevano sancito-, non riusciamo a comprendere quale rapporto vi sia tra l'oggetto ed il vissuto che stiamo considerando. Detto altrimenti, si impone il problema della costituzione dell'oggetto nel vissuto1. È dunque la considerazione del rapporto tra coscienza ed oggetto a permettere di predisporre la fenomenologia sul terreno propriamente trascendentale. Si tratta inoltre di capire come si costituisca una credenza percettiva, che è proprio la qualità in cui l'oggetto è posto come 'reale'. 1 Cfr. Hua XVI, pp. 19–20: «Nun wird das alles aber problematisch insofern, als wir zwar evident aussagen, aber doch nicht verstehen, wie diese evidenten Aussagen möglich sind. Es tritt eben die Grundschwierigkeit der Konstitution des Gegenständlichen im Phänomenon hervor... Wie wird dann weiter verständlich werden der Wahrnehmungsglaube, der sich auf das wirkliche Sein des Wahrgenommenen bezieht und der sich bald „bestätigt", bald „widerlegt", sich näher bestimmt und eventuell immer neu bestimmt durch neue Warhnehmungen, die den Gegenstand zu „immer vollkommenerer" Gegebenheit bringen, die in immer neuen Richtungen zeigen, „was der Gegenstand in Wirklichkeit ist"?» Capitolo I 35 A questo punto gioverà ricordare quanto già asserito in sede introduttiva (cfr. infra, par. 1): la 'costituzione' di cui si discorre non è la costituzione dell'oggetto quale entità che consta di parti e che quindi è scomponibile; non è cioè una costituzione in senso mereologico; ciò che è oggetto si dice 'costituito' solo ed esclusivamente in quanto rappresentato: chiarificare come si costituisce un oggetto identico o reale significa dunque analizzare il vissuto della coscienza d'identità o della coscienza di realtà; 'identico' e 'reale' si traducono infatti rispettivamente in 'rappresentato come identico' e 'rappresentato come reale'. Si comprende così perché si possa parlare senza pericolo di ambiguità di costituzione della coscienza d'identità o di costituzione della coscienza di realtà. Vediamo dunque di chiarire al meglio quali siano i termini precisi in cui si pone il problema della costituzione e quali siano i compiti dell'analisi costitutiva. Nella Dingvorlesung viene fornita la prima formulazione generale del problema: la cosa è un'unità a cui è essenziale costituirsi in una molteplicità di manifestazioni, qui indicate anche come 'immagini presentative'. Come può un atto percettivo andare «oltre» tali immagini e percepire qualcosa di «immodificato»?1 Questa formulazione ci permette di avvicinare un concetto cardine del problema della costituzione, ossia il concetto di 'identità'. Che l'oggetto venga percepito come immodificato significa anzitutto che l'oggetto viene percepito come identico. La cosa infatti non è soltanto una di contro alle manifestazioni-che possono essere molte (differenza quantitativa)-, ma è anche identica, mentre le manifestazioni ad essa relative possono essere diverse (differenza qualitativa). I rimandi che Husserl stesso rilascia nelle opere successive permettono di certificare dei paralleli che già dovrebbero essere emersi. All'analisi effettiva corrisponde infatti quella che sarà l'analisi noetica, mentre all'analisi intenzionale corrisponde quella che sarà l'analisi noematica. Infine, l'analisi costitutiva coincide con quella che si porrà come analisi trascendentale. A questo punto è necessario chiarire quale sia il nesso tra i due strati considerati, anche per comprendere meglio cosa segni il passaggio al problema della costituzione. Va anzitutto notato che il rapporto tra l'analisi effettivo-intenzionale e quella costitutiva è di implicazione diretta, tanto che solo i risultati conseguiti con la prima danno accesso ai problemi che si pongono nella seconda. Con le parole di Husserl: le evidenze raggiunte con l'analisi effettivo-intenzionale «costituiscono i problemi dello strato superiore», sicché tutto ciò che è stato al livello inferiore «dev'essere presentato in quello nuovo, dato che questo contiene il problema» (Hua XVI, p. 20). Ciò significa che al livello dell'analisi effettivo-intenzionale il problema propriamente costitutivo non trova ancora piena espressione. Ciò che infatti segna il passaggio dal primo al secondo strato è il porsi di due questioni che Husserl accosta: a) quella della coscienza d'identità dell'oggetto in una molteplicità di manifestazioni, e b) quella della coscienza della realtà dello stesso. 1 Cfr. ivi, p. 226: «Wie ist das zu verstehen, wie kommt Wahrnehmung dazu, über die darstellenden Bilder hinauszugehen und in ihrem wechselnden Fluss ein sich in ihnen immer darstellendes unverändertes Objekt wahrzunehmen? Das ist die allgemeinste Frage.» Genesi del problema della costituzione 36 a. Coscienza d'identità. Cosa fa della questione dell'identità una questione costitutiva? Per quale motivo cioè tale questione non può essere affrontata al livello dell'analisi effettivo-intenzionale? Possiamo dare una risposta che anticipa quanto diremo a breve: la questione dell'identità emerge nel momento in cui ci chiediamo come una molteplicità noetico-noematica si rapporta a qualcosa che non si lascia ridurre in alcun modo ad essa. Questo qualcosa è proprio ciò che designiamo come oggetto. L'analisi noematica ad es. consente di studiare la struttura del senso (materia), ma non è ancora in grado di chiarire come questo si rapporti all'oggetto. Nell'ambito di tale questione lo spettro d'indagine si amplierà: la cosa infatti non è solo un'unità che si costituisce in una molteplicità di manifestazioni; è un'unità che si costituisce in una molteplicità di manifestazioni cinesteticamente motivata. Ecco dunque che la questione dell'identità può essere affrontata solo studiando la funzione delle cinestesi. b. Coscienza di realtà. Mentre la prima questione può essere affrontata mantenendo una relativa distanza dalla questione della costituzione della posizione di realtà, la seconda riguarda proprio quest'ultimo aspetto. A tal proposito si può concordare con quanto affermato da Lohmar (2012, p. 15): la scoperta dell'unilateralità dell'analisi noetica costituisce il presupposto necessario dell'analisi trascendentale, ma non è di per sé sufficiente per accedere al problema propriamente costitutivo della costituzione della posizionalità. Con l'analisi effettiva constatiamo infatti che alla percezione appartiene un momento specifico, quello della qualità. Se ci arrestiamo al primo strato, il nostro compito è descrivere questo momento ed esplorare i rapporti che intrattiene con le componenti noetiche e noematiche del vissuto: possiamo ad es. studiare il rapporto tra qualità e forma apprensionale, o anche tra qualità e materia. A questo livello non solo non interroghiamo ancora la costituzione della qualità, ma non ci è neanche permesso farlo. L'assunzione di questo problema comporta infatti tre specifiche mosse: i) la sospensione della qualità, pena la petitio principi; ii) lo studio della funzione della sensazione; iii) la considerazione del ruolo della concordanza del decorso percettivo. Se dunque è vero che il problema della costituzione emerge proprio nel momento in cui ci chiediamo come una molteplicità di atti possa costituire un'unità reale, allora si comprende perché l'analisi costitutiva sia debitrice sin dal principio nei confronti dell'analisi effettivo-intenzionale. Ciò risponde alla premessa teorica che sorregge e guida l'intero progetto husserliano (cfr. infra, par. 1): secondo Husserl infatti la comprensione della costituzione della cosa nella percezione coincide in ultima istanza con la comprensione dell'intenzionalità inerente alla percezione1. Cogliamo l'occasione per far presente che l'andamento della nostra trattazione resterà fedele alla stratificazione stabilita nella Dingvorlesung. Si inizierà con un'analisi del vissuto della percezione secondo i contenuti noetici e noematici, a cui seguirà uno studio del ruolo costitutivo dei sistemi cinestetici. Qui di seguito viene dato uno schema del percorso argomentativo che seguiremo. 1 Cfr. ivi, pp. 139 e 141: «Abgesehen ist es auf ein analytisches und durchaus klares Verständnis der Konstitution des Dingobjektes in der Wahrnehmung, das ist auf ein Verständnis der ihr zugehörigen Intentionalität, des in ihr stattfindenden Ding-Gegebenseins» e «Der Sinn, der in der Erfahrung, der in Wahrnehmung, Erinnerung usw. wesenhaft liegt, muss die letzte Norm abgeben für die Bemessung des berechtigen Sinnes aller Interpretation des realen Seins.» Capitolo I 37 Tabella 2 5.3 La corretta impostazione dell'analisi I testi che ci apprestiamo ad esaminare consentono di chiarire al meglio in quale senso si possa parlare di un 'problema della realtà' nella filosofia husserliana. Si tratta di tre manoscritti redatti a ridosso degli anni dieci, in cui Husserl cerca non solo di approfondire le sue convinzioni, ma anche di confutare alcune teorie avversarie. In un manoscritto del settembre 1908 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 1), Husserl cerca di rispondere ad una questione di carattere preliminare, che potrebbe essere espressa nei termini seguenti: qual è la via per impostare correttamente il problema della costituzione? Nello stilare una sorta di sommario del contenuto di questi fogli, Husserl individua il punto nevralgico del problema: vi è infatti un falso punto di partenza, che è proprio di quella che potremmo chiamare 'teoria della deduzione'. Il suo assunto è che ad esserci dati siano i fenomeni, ma non le cose. Dai fenomeni dovremmo dunque "passare" alle cose, inferendo o appunto deducendo le seconde dai primi1. Ciò che merita attenzione è il fatto che qui Husserl identifichi i fenomeni con le manifestazioni; siamo dunque sempre nella cornice terminologica e concettuale progettata a partire dalle cinque lezioni. Lo scopo di questi manoscritti è però quello di assicurare nientemeno che non si equivochi lo über che figura nella formulazione husserliana già incontrata: occorre infatti capire come una percezione possa andare «oltre» la propria immanenza per quindi costituire qualcosa che la trascende, ma ciò è possibile solo se il senso in cui si parla di 'costituzione della trascendenza nell'immanenza' non viene travisato. 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 4: «Ich kann nicht sagen: „Gegebene sind mir nur Phänomene; die Dinge selbst sind mir nicht gegeben. Ich weiss nichts anderes, als dass da Phänomene sind, dass ich die und die Erscheinungen habe; von ihnen aus muss ich zu den Dingen selbst erst kommen, nämlich von den allein direkt gegebenen Phänomenen auf die nichtgegebenen Dinge schliessen."» 1° strato Analisi effettiva (noetica) Contenuto effettivo dell'atto Analisi intenzionale (noematica) Contenuto intenzionale dell'atto (inteso come tale) 2° strato Analisi costitutiva (trascendentale) Costituzione della cosa come unità di una molteplicità di manifestazioni Costituzione della cosa come unità di una molteplicità cinesteticamente motivata Genesi del problema della costituzione 38 La critica a cui viene sottoposta la teoria della deduzione mostra quanto Husserl sia attento alle premesse con cui porre il problema. Dal punto di vista husserliano non ha senso sostenere che le cose non ci siano date. Di più: come vedremo (cfr. infra, par. 8.3.1.1), nel caso della percezione le cose non mi sono semplicemente date, ma mi sono date dotate del carattere d'attualità, cioè 'in carne ed ossa'. Affinché x sia inteso è sufficiente che in un vissuto qualsiasi ci si diriga verso x; ma affinché x sia dato 'in carne ed ossa' ciò non è sufficiente: l'atto dev'essere una percezione. Husserl contesta dunque la teoria della deduzione proprio nel suo assunto fondamentale: la percezione trascendente porta l'oggetto a datità, e per la precisione lo presenta. La presentazione non è una deduzione, giacché più in generale non implica alcun rinvio. Un altro manoscritto di questo periodo conferma quanto Husserl temesse di cadere in tale falso schema (cfr. Hua XXXVI, appendice I). Sulle prime battute sembra quasi assumere il punto di vista della teoria della deduzione: scrive infatti che il passaggio da un contenuto immanente ad un altro contenuto immanente non sembra porre particolari problemi: i contenuti «fanno il loro ingresso» nella forma a, b, c, d, e così via; sappiamo così che se sono decorsi a, b, e c, possiamo attenderci d. Ciò che rimane enigmatico è il passaggio da un contenuto immanente a qualcosa che tale non è1. Anche qui però, Husserl rifiuta presto questo impianto, e riformula il quesito: è infatti fondamentalmente falso pensare che noi deduciamo o inferiamo l'oggetto da dati immanenti. È vero piuttosto che lo determiniamo sulla base delle esperienze stesse, cioè di percezioni attuali o possibili. Come Husserl scrive in un manoscritto datato 1921 (cfr. ivi, testo no. 10), tutte le deduzioni si attuano su un terreno esperienziale omogeneo, vale a dire: come una percezione immanente A può essere inferita solo da una percezione immanente A', così una percezione trascendente B può essere inferita solo da una percezione trascendente B'2. Qui la divergenza con la teoria della deduzione si fa massima; dal punto di vista husserliano vale infatti la premessa specularmente opposta a quella propria della teoria in oggetto: secondo Husserl noi non inferiamo le cose dalle «non-cose», cioè dai vissuti, ma inferiamo cose non date da cose date. Il punto è della massima importanza e va dunque scandagliato a fondo. In che senso si può infatti parlare di un'inferenza dal dato al non dato? Husserl parla esplicitamente di un passaggio dal visto al non visto, o più in generale di un passaggio dal percepito al non percepito3. Il manoscritto del 1921 offre delucidazioni a riguardo: Husserl nega che il passaggio in questione riguardi i profili dell'oggetto; l'inferenza non riguarda cioè il profilo 1 Cfr. ivi, pp. 39–40: «Und allenfalls könnte man einen Schluss von Inhalten auf Inhalte verständlich finden, z. B. wenn Inhalte immer wieder auftreten in der Form a b c ... d, die Erwartung, dass wenn a b c aufgelaufen ist, dann d kommt. Aber wie sollten wir auf etwas schliessen, was kein Inhalt ist?» 2 Cfr. ivi, p. 178: «Alle Schlüsse bewegen sich notwendig auf einem homogenen Erfahrungsboden. Schlüsse vom absoluten ego cogito bzw. 〈solche〉, die auf dem Boden der phänomenologischen „Erfahrung" anheben, können prinzipiell nicht ins „Transzendente" führen. Das Transzendente ist durch Erfahrung, äussere Erfahrung unmittelbare gegeben, und diese Erfahrung hat sich als Erfahrung zu bewähren... Daraus, dass ich gewisse Erfahrungen habe, kann ich schliessen, dass ich andere Erfahrungen haben werde (als durch jene unter den transzendentalen Umstanden motivierte).» 3 Cfr. ivi, pp. 40, 42 e 48: «Wir sehen Dinge und schliessen nicht auf Dinge aus Nicht-Dingen. Aber gewiss, von Gesehenem schliessen wir auf Nicht-Gesehenes.», «Allerdings anfangs ist uns alles selbstverständlich: unmittelbare Wahrnehmung und Schluss aus Wahrgenommenem auf Nichtwahrgenommenes.» e «Wie komme ich über das unmittelbar Gegebene der Wahrnehmung und Erinnerung hinaus? Wie komme ich dazu, von einem gegebenen Dasein auf ein nicht gegebenes zu „schliessen"?» Capitolo I 39 posteriore, che sarebbe dedotto da quello anteriore, poiché entrambi mi sono dati all'interno della percezione stessa in modo immediato. Se vediamo qualcosa da un dato profilo, abbiamo immediatamente la percezione del suo profilo posteriore; il profilo posteriore non è cioè dedotto, ma co-percepito, e quindi co-inteso1. Renderemo ragione dell'immediatezza in questione, che si rivelerà insita nell'essenza stessa delle intenzioni relative ai profili (cfr. infra, par. 10.1.1). La deduzione non riguarda allora una singola percezione, ma due o più percezioni: dal fatto che io ora percepisca una sfera dotata di un certo colore posso inferire che questa continuerà ad essermi data allo stesso modo in percezioni future ma motivate. Più precisamente: la deduzione non riguarda le intenzioni parziali di una data percezione A-cioè le intenzioni relative ai profili dell'oggetto di A-, ma una percezione A ed una percezione A'-ove A' può essere naturalmente una percezione in cui intendiamo qualcosa dal profilo che in A ci era dato come anteriore. Un manoscritto risalente al semestre estivo del 1909 testimonia poi che Husserl avesse qui di mira non solo un tesi, ma anche i suoi sostenitori (cfr. Hua XXXVI, appendice II). I bersagli dichiarati sono infatti Brentano e Stumpf. La loro posizione è complessa, dato che anch'essi si erano pronunciati contro la teoria della deduzione. Tuttavia, sia Brentano che Stumpf restavano convinti del fatto che solo la percezione «interna»-quella che Husserl chiamerà 'immanente'-fosse percezione in senso autentico. Secondo Husserl questa tesi è troppo compromessa con la teoria della deduzione, giacché presuppone che nella percezione trascendente-anzitutto quella esterna-gli oggetti non ci siano dati direttamente. La cornice problematica che Husserl recepisce da Brentano e Stumpf è la seguente: la percezione c.d. "esterna" è sempre incompleta, dunque in senso proprio non è percezione, titolo che a rigore spetta solo a quella «interna» (per Husserl: immanente). Per "legittimare" la percezione esterna dobbiamo quindi dedurre i suoi oggetti da quelli dati nell'immanenza2. Di nuovo, secondo Husserl tale premessa è troppo forte, perché non permette di affrontare la questione della percezione trascendente senza ricorrere alla teoria della deduzione. Husserl chiama in causa il modo di procedere delle scienze naturali: queste non fondano le loro affermazioni mediante un passaggio dall'immanente al trascendente, ma procedendo da percezioni trascendenti a percezioni trascendenti3. Come abbiamo visto, l'unica «deduzione» che Husserl accetta è quella che permette il passaggio da una percezione trascendente attuale ad una possibile, ma che sia motivata mediante la prima. 1 Cfr. ivi, p. 177–178: «Es muss scharf geschieden werden Erfahrung (und in jeder Erfahrung Appräsentation) und Schluss. Ich schliesse nicht, wenn ich ein Ding sehe, also es unmittelbar erfahre, von der sichtbaren Seite auf die unsichtbare, sondern in der Erfahrung, als zu ihrem Wesen gehörig, liegt es, dass die Erfahrung (App〈erzeption〉 der Vorderseite) Miterfahrung, Mitwahrnehmung der Rückseite ist und dass im Allgemeinen unbestimmt appräsentiert ist.» 2 Stumpf ad es. scriveva (cit. in Rollinger & Sowa 2003, p. xiv, n. 2): «Zur Erkenntnis dieser Kausalbeziehung im Allgemeinen wie im Einzelnen [zwischen Ding und Empfindung] führen erst späterhin Schlüsse, bewusste Schlüsse, in letzter Instanz wissenschaftliche Schlüsse.». Cfr. poi Brentano 1874, p. 119: «Die innere Wahrnehmung ist nicht bloss die einzige unmittelbar evidente; sie ist eigentlich die einzige Wahrnehmung im eigentlichen Sinne des Wortes.» 3 Cfr. Hua XXXVI, p. 46: «...und sicher ist es so, dass Brentano und Stumpf den naturwissenschaftlichen Prozess, der von Wahrnehmung zu Wahrnehmung fortschreitet, vermengen mit einer Begründung von transzendentem Sein durch Schlüsse aus Zusammenhängen des immanenten Seins.» Genesi del problema della costituzione 40 L'impostazione husserliana dunque, almeno sul piano degli intenti, vorrebbe guadagnare una certa distanza da quella propria dello scetticismo classico. Husserl non intende infatti dubitare della realtà delle cose, quanto piuttosto chiarificare cosa significhi porli come tali. Il proposito husserliano è dunque quello di formulare la questione all'interno di una cornice più trascendentale che scettica; nei termini in cui Husserl intende la nozione di 'trascendentale', si tratta dunque di indagare l'essenza della posizione di realtà1, e quindi chiedersi: quali operazioni costitutive sono presupposte affinché qualcosa possa darsi non solo come trascendente, ma anche come reale? A questo punto siamo in grado di leggere con più consapevolezza lo über di cui si faceva menzione. Sappiamo che l'opera chiarificatrice dell'analisi costitutiva deve esplicarsi sui due versanti: da una parte deve chiarire come si costituisca la cosa nella sua identità; dall'altra deve chiarire come essa si costituisca nella sua realtà. In entrambi i casi lo über ha un significato che non è interpretabile nei termini della teoria della deduzione. Chiarire la costituzione dell'oggetto nell'immanenza della percezione non significa infatti spiegare come si possa passare da un contenuto immanente dato ad un oggetto non dato, ma significa descrivere le operazioni che sono presupposte affinché qualcosa si dia appunto come trascendente, e quindi come qualcosa che è "oltre" l'immanenza percettiva. Detto altrimenti: nella teoria della deduzione il punto di partenza sono i fenomeni, cioè i dati immanenti (qui: manifestazioni); nello schema husserliano il punto di partenza è sì il fenomeno-di una coscienza d'identità, ad es.- , il quale però non figura come ciò da cui dedurre la trascendenza, ma come ciò che va analizzato in quanto ambito in cui qualcosa di trascendente si costituisce. L'analisi trascendentale infatti, proprio in quanto analisi, desintetizza (cfr. Lohmar 2012, pp. 15– 16), cioè scompone una sintesi già avvenuta. Nei termini che Husserl sceglierà nei manoscritti di revisione, si può dire che il metodo dell'analisi costitutiva sia quello dell'«esplicazione» (Hua XX/1, p. 190, c.n.). Tale analisi esplica cioè la struttura degli atti, che infatti non sono altro che «"sintesi implicite"» (ibid.). In questo caso la sintesi è quella in cui intendiamo un oggetto non solo come identico, ma anche come reale. In primo luogo si tratta dunque di capire come sia possibile che siamo giunti ad intendere qualcosa che trascende la percezione, vale a dire qualcosa che è "oltre" il dominio dell'immanenza. Lo stesso si dica per la seconda questione: il punto è come sia possibile che siamo giunti ad intendere qualcosa nella sua realtà, che è anch'essa qualcosa che in certo senso è "oltre" la percezione in questione: che qualcosa sia dato come reale in una data percezione non significa infatti altro che quel qualcosa è inteso come 1 Cfr. ivi, p. 8: «Wir sind nicht Skeptiker, aber wir stellen die Setzung von Dingen in Frage; wir wissen noch nicht, was das ist und was die Rechtsunterschiede sind, die dazu gehören sollen. Das Erste ist also: Ich setze etwas als gegeben. Das Zweite: Ich sehe zu, ob das wirklich gegeben ist, was als gegeben erscheint, oder ob Nichtgegebenes (d.h. mit dem Gegebenen Streitendes) mitgesetzt ist.». Cfr. con ivi, pp. 14–15: «Ich will verstehen, „wie ich dazu komme", Dinge, eine Welt, einen Raum, eine Zeit, andere Menschen etc. zu setzen... Und fürs zweite: Wir wollen das Wesen der rechtmässigen Ansetzens von Dingen erforschen...» Nella Einführung Husserl sarà più sottile, e affermerà: «... wir sind ja nicht dogmatische Skeptiker, aber wir sind kritische Skeptiker.» (Mat. VII, p. 78). Nell'Erkenntnistheorie la filosofia trascendentale viene definita come una «teoria della trascendenza» la cui questione fondamentale è «la legittimità dell'assunzione di un mondo esterno» (Mat. III, p. 79). A partire da ciò l'interpretazione di Costa (1994, p. 519) risulta eccepibile: dalla lettura di questi manoscritti si evince infatti come Husserl possa continuare a sottoscrivere la tesi espressa nelle Log. Unt., quella che sanciva la questione dell'esistenza del mondo esterno come «metafisica», e dunque estranea alla fenomenologia; sotto quest'aspetto non vi sarebbe alcuna cesura tra l'opera del 1901 e quelle successive. Capitolo I 41 ciò che è stato o può esser dato in altre percezioni, cioè in percezioni possibili che non coincidono quella percezione. 6 Analisi costitutiva e fenomenologia della ragione Le Ideen sono la prima opera data alle stampe in cui Husserl presenta la sua filosofia come «fenomenologia trascendentale». Considerare quest'opera nella sua interezza è un'impresa impossibile, data la vastità di temi che affronta. Tuttavia, crediamo si possano isolare quei passi in cui emerge il grado di "maturità" della problematica costitutiva. È bene concentrarsi innanzitutto sul § 86, intitolato Die funktionellen Probleme. Già il titolo merita qualche chiosa: nella copia personale infatti, Husserl vi accosta l'annotazione «problemi costitutivi». La definizione di 'problema funzionale' è presto data: si dicono 'funzionali' quei problemi relativi alla costituzione di qualcosa di oggettuale nella coscienza1. Al di là del fatto che Husserl li giudichi i più rilevanti, ciò che conta è la prima descrizione che ne dà. Tali problemi riguardano innanzitutto il modo in cui una «sintesi noetica» anima un complesso sensoriale (ὕλη), realizzando così la coscienza di qualcosa. Ed è qui che si mostra la centralità del punto di vista della funzione in fenomenologia: non si tratta più di effettuare una mera analisi comparativa dei singoli vissuti, né tantomeno di procedere ad ordinarli in classi e sottoclassi. La prospettiva funzionale spinge piuttosto a studiare il rapporto tra atto ed oggetto dal punto di vista teleologico-nel senso già rilevato-, e dunque a chiarire come qualcosa che non è immanente possa giungere a darsi come «"unità sintetica"»2. A tal fine non è più sufficiente rilevare la qualità e le sensazioni come parti del vissuto-magari studiandone i rapporti di dipendenza e variazione (cfr. infra, par. 8.3)-, e non basta nemmeno che si distingua la percezione dalla fantasia ordinando la prima in una sottoclasse distinta da quella della seconda. L'analisi funzionale assume quindi il problema della costituzione di un'unità, vale a dire di qualcosa di dato in una sintesi di atti che possono avere un contenuto noematico diverso. È la riduzione stessa a condurre a questo spettro di problemi. Dopo aver messo fuori circuito ogni trascendenza infatti, l'analisi fenomenologica non deve esaminare i vissuti come qualcosa di "inerte", ma deve considerarli nella loro funzione costitutiva di ciò che è trascendente. Per questo la fenomenologia può essere detta 'trascendentale', e così anche la sfera dei vissuti stessa. 1 Cfr. Hua III, p. 506; cfr. anche con ivi, p. 196: «Doch die allergrössten Probleme sind die funktionellen Probleme, bzw. die der „Konstitution der Bewusstseinsgegenständlichkeiten". Sie betreffen die Art, wie z.B. hinsichtlich der Natur, Noesen, das Stoffliche beseelend und sich zu mannigfaltig-einheitlichen Kontinuen und Synthesen verflechtend, Bewusstsein von Etwas so zustande bringen, das objektive Einheit der Gegenständlichkeit sich darin einstimmig „bekunden", „ausweisen" und „vernünftig" bestimmen lassen kann.» 2 Cfr. ivi, p. 197: «An die Stelle der an den einzelnen Erlebnissen haftenden Analyse und Vergleichung, Deskription und Klassifikation, tritt die Betrachtung der Einzelnheiten unter dem „teleologischen" Gesichtspunkt ihrer Funktion, „synthetische Einheit" möglich zu machen.» Genesi del problema della costituzione 42 Lo spettro dei problemi costitutivi è tuttavia ben più ampio. Tra questi rientrano infatti anche quelli concernenti la legittimità1 della costituzione di qualcosa come qualcosa. Ciò emerge a chiare lettere nella quarta sezione del primo libro delle Ideen, che reca il titolo Vernunft und Wirklichkeit. Questa presenta due importanti capitoli, uno dedicato alla relazione tra il senso noematico e l'oggetto-ove sappiamo che la prima nozione coincide con quella di 'materia'-, e l'altro in cui vengono schizzati quelli che Husserl ritiene i problemi principali di una fenomenologia costitutiva. Tra i due capitoli vi è un rapporto diretto, giacché la problematica del primo conduce alle questioni affrontate nel secondo. L'analisi noetico-noematica-che corrisponde a quella effettivo-intenzionale, come acclarato-lascia infatti aperte alcune domande: (i) come può il senso noematico «raggiungere» ciò che è oggetto, se questo si dà come lo stesso a fronte di una molteplicità di atti dal contenuto noematico diverso? (ii) Come può tale oggetto dirsi realmente 'identico'? E ancora: (iii) in virtù di cosa possiamo dirlo 'reale'?2 La sfumatura tra la questione (i) e le questioni (ii) e (iii) è piuttosto evidente: nelle ultime due ci chiediamo infatti se i nostri atti siano legittimi. Si noti che le questioni (ii) e (iii) non sono che uno sviluppo delle questioni (a) e (b) che avevamo trovato accostate nella Dingvorlesung (cfr. infra, par. 5.2). Ciò trova conferma nelle concordanze terminologiche, dato che è Husserl stesso ad invitare a concepire le manifestazioni in senso noematico3. Vediamo dunque di scandagliare le tre questioni individuate. Ad (i). Il filo conduttore dell'analisi costitutiva di una cosa quale oggetto trascendente sarà dato dalla regione 'cosa', che nel lessico husserliano significa anzitutto 'oggetto spazio-temporale'. Siamo così riportati ancora una volta alla Dingvorlesung, che è la sola occasione in cui Husserl si sia effettivamente servito del filo conduttore in questione. Gli ultimi paragrafi delle Ideen possono essere letti infatti in perfetta continuità con quella lezione, giacché vengono qui accennati dei temi che lì venivano sviluppati nel dettaglio. Non solo: è proprio in queste pagine che tale problema costitutivo trova per la prima volta una formulazione esplicita e concisa. Come suggerito, la regione 'cosa' indica un'unità a cui è essenziale costituirsi in una molteplicità di manifestazioni. L'analisi fenomenologica deve studiare allora la correlazione tra ciò che si manifesta come unità e le molteplicità di manifestazioni che gli ineriscono (cfr. Bernet, Kern & Marbach 1996, p. 54). In termini ancora più definiti, si tratta di descrivere il 1 Cfr. ivi, p. 228: «Die Bezeichnung der phänomenologischen Reduktion und im gleichen der reinen Erlebnissphäre als „transzendentaler" beruht gerade darauf... dass hier die Urquelle ist für die einzig denkbare Lösung der tiefsten Erkenntnissprobleme, welche Wesen und Möglichkeit objektiv gültiger Erkenntnis von Transzendentem betreffen.» 2 Cfr. ivi, pp. 296 e 312: «Fragen wir dann wie der Bewusstseins„Sinn" an den „Gegenstand", der der seine ist, und der in mannigfachen Akten sehr verschiedenen noematischen Gehalts „derselbe" sein kann, herankomme...» e «Wir ordnen einem Gegenstand Mannigfaltigkeiten von „Sätzen", bzw. von Erlebnissen eines gewissen noematischen Gehaltes zu, und zwar so, dass durch ihn Synthesen der Identifikation a priori möglich werden, vermöge deren der Gegenstand als derselbe dastehen kann und muss. Das X in den verschiedenen Akten, bzw. Aktnoemen mit verschiedenem „Bestimmungsgehalt" ausgestattet, ist notwendig bewusst als dasselbe. Aber ist es wirklich dasselbe? Und ist der Gegenstand selbst „wirklich"?». Nel prossimo capitolo tratteremo più accuratamente la nozione husserliana di 'X' (cfr. infra, par. 8.3.4.2). 3 Cfr. Hua III, p. 349. I manoscritti degli anni precedenti testimoniano poi un continuo slittamento del termine 'manifestazione' in quello di 'senso'. Cfr. Hua XXVI, pp. 178–182 e Hua XXXVIII, testo no. 2 ed appendici XVIII e XXI. Capitolo I 43 rapporto che vige tra ciò che si manifesta come unità-ossia la cosa-e le serie di manifestazioni ad esso relative, che sono allo stesso tempo regolate ed infinite1. Sarà nostro compito cercare di comprendere cosa conferisca a tali serie una regola (cfr. infra, par. 10.1.1) e cosa ne comporti l'infinità (cfr. infra, par. 10.5). Ad (ii) e (iii). Col porci le domande sulla legittimità della coscienza d'identità e della coscienza di realtà ci caliamo in un terreno inedito dell'analisi costitutiva. Ci caliamo cioè in quella che Husserl indica sotto il titolo di 'fenomenologia della ragione'. La questione che ne governa lo svolgimento l'abbiamo già trovata abbozzata in un manoscritto del 1909 (cfr. infra, par. 5.3): essa deve infatti indagare sul piano essenziale la legittimità di una posizione, sia questa una posizione di possibilità o di realtà. Il luogo testuale principale in cui Husserl assolverà questo compito saranno i manoscritti di revisione (cfr. infra, par. 14.1), come avremo modo di vedere diffusamente. 7 Precisazione del problema della costituzione Sinora abbiamo incontrato due formulazioni del problema della costituzione, una nella Dingvorlesung ed una nelle Ideen. Secondo tali formulazioni, la molteplicità di manifestazioni relativa all'unità che si manifesta deve poter essere descritta su un piano essenziale. Questa è la formulazione più generale che si possa dare del problema della costituzione. Da un punto di vista più specifico invece, tra i problemi costitutivi figurano due questioni, entrambe derivanti dall'assunzione secondo cui la cosa non è un contenuto effettivo dell'atto percettivo. La prima questione, già considerata, riguarda il nostro porre qualcosa come identico, mentre la seconda riguarda il nostro porlo come reale. A questo punto si può notare come nella formulazione delle Ideen non compaia alcun rinvio alla seconda questione. Come osserva Ingarden, si potrebbe pensare a buon diritto che la pura descrizione del rapporto infinito e regolato che vige tra le manifestazioni e l'unità che si manifesta esaurisca il problema2. I compiti descrittivi ulteriori sarebbero dunque quelli di individuare cosa determina l'infinità delle manifestazioni e cosa conferisce loro una regola. Ciò però non concorderebbe con l'intento husserliano, che mira invece a coniugare le due questioni citate all'interno della problematica costitutiva stessa. È sem- 1 Cfr. Hua III, p. 351: «Das Problem der Konstitution besagt dabei klärlich nichts anderes, als dass die geregelten und zur Einheit eines Erscheinenden notwendig zusammengehörigen Erscheinungsreihen intuitiv überschaut und theoretisch gefasst werden können-trotz ihrer (im bestimmten „und so weiter" eben eindeutig beherrschbaren) Unendlichkeiten-dass sie in ihrer eidetischen Eigenheit analysierbar und beschreibbar sind, und dass die gesetzliche Leistung der Korrelation zwischen dem bestimmten Erscheinenden als Einheit und den bestimmten unendlichen Mannigfaltigkeiten der Erscheinungen voll eingesehen und so aller Rätsel entkleidet werden kann.» 2 Cfr. Ingarden 1957, pp. 240–241: «Liest man diese Worte, so sieht man zunächst jene erkenntniskritischen Absichten bwz. Ziele der ganzen Problematik nicht recht. Es scheint, es handle sich lediglich um die Aufdeckung der zur allgemeinen dinglichen Struktur eines jeden realen realen Dinges zugehörigen Mannigfaltigkeiten von „Erscheinungen" verschiedener Stufe und Leistung, und zwar um eine Aufdeckung in der deskriptive Analyse... Es scheint, dass in dem ungeklärten Begriff der Konstitution selbst ein Moment enthalten ist, das aus der konstitutiven Betrachtung von vornherein ein Instrument der „Rechtsausweisung" der Erkenntnisleistung bestimmter Bewusstseinszusammenhänge macht.» Genesi del problema della costituzione 44 pre Ingarden a rilevare come la formulazione in oggetto lasci supporre che in tale analisi sia ambiguamente contenuto uno "strumento" che permette di chiarificare la legittimità della posizionalità. Si tratta allora di sciogliere quest'ambiguità, e di chiarire il problema della costituzione in tutta la sua ampiezza. Tale chiarimento deve svolgersi sul terreno delle affermazioni husserliane stesse, quindi comparando questa formulazione con quella della Dingvorlesung. Lì Husserl lega la questione della costituzione dell'oggetto nel vissuto a quella della costituzione della credenza percettiva, e nelle Ideen il problema compare nella sezione deputata ad esporre i problemi della fenomenologia della ragione-problemi tra cui spicca quello relativo alla legittimità della posizionalità. Tutto ciò spinge ad ampliare il plesso problematico imposto dalla formulazione in esame. In questo senso, il problema della costituzione abbraccia anche quelli della costituzione e della legittimità della posizionalità. Tuttavia è lo stesso Husserl ad offrire un'altra formulazione esplicita del problema. In un manoscritto del 1908 (Hua XXXVI, testo no. 1) si chiede infatti come si possa precisare il problema della costituzione, e si risponde che a tal fine va considerata innanzitutto la «relazione essenziale» che l'«esistenza intenzionale» intrattiene con la «possibilità di intenzioni» e la «coscienza attuale»1. Si noti che in tale contesto Husserl non scrive 'esistenza'-come accade nella maggior parte dei manoscritti di questo periodo-, ma 'esistenza intenzionale'. Sarà nostro compito cercare di stabilire se ed in quale misura il discorso husserliano permetta di distinguere l''esistenza intenzionale' dall''esistenza', e sarà ancora nostro compito mostrare se quello stesso discorso si sviluppi conservando una sostanziale ambiguità tra 'realtà' e 'posizione di realtà'. 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 11: «Wie können wir das Problem der Konstitution präzisieren? Zunächst die wesentliche Beziehung der intentionalen Existenz zu der Möglichkeit von Intentionen und zu einem aktuellen Bewusstsein.» Capitolo II Intenzionalità e percezione 8 La fenomenologia della percezione visuale Il concetto di 'percezione esterna' abbraccia tipi di atti molto diversi tra loro; corrispondentemente ai cinque sensi si parla infatti di percezione 'tattile', 'uditiva', 'visuale', 'olfattiva' e 'gustativa'. In questo paragrafo verrà presa in considerazione quasi esclusivamente la percezione visuale, che è anche quella a cui Husserl dedica più analisi (cfr. Bernet, Kern & Marbach 1996, p. 108). Quando dunque si parlerà genericamente di 'percezione' ci si riferirà di norma a quest'ultima. I rimandi ad altri tipi di percezione, ove compariranno, saranno motivati da esigenze argomentative. Prima di avviare la trattazione ci sia concessa una brevissima nota sulla terminologia che adotteremo: sovente Husserl quando parla semplicemente di 'percezione' si riferisce in modo implicito alla percezione trascendente, ed in particolare a quella esterna. Pertanto argomenti e descrizioni che apparentemente sembrerebbero generali hanno in realtà una validità ristretta. Lo stesso accade in gran parte della letteratura secondaria. Da parte nostra ci impegneremo nello specificare quasi sempre di che percezione si tratta, a meno che non lo si possa desumere dal contesto. Uno degli scopi di questo lavoro è proprio distinguere i vari concetti di percezione elaborati da Husserl. 8.1 La percezione come vissuto intenzionale Come leggiamo negli Hauptstücke, ogni percezione implica una duplice relazione: è percezione di un io (percipiente), ed è percezione di un oggetto (percepito). Questo secondo tipo di relazione è chiamata da Husserl 'relazione intenzionale' (cfr. Hua XXXVIII, p. 8). In ogni percezione infatti intendiamo qualcosa, sicché ogni percezione si riferisce intenzionalmente a qualcosa. Una percezione di un dado, ad es., si riferisce intenzionalmente ad un dado. Ciò che sul piano verbale è restituito dall'espressione 'di' è dunque qualcosa che appartiene essenzialmente alla percezione. Cosa significa che le appartiene essenzialmente? Significa che senza di esso la percezione non sarebbe più tale. Per dirla con le parole della Dingvorlesung, si tratta di qualcosa che non è «separabile» da essa e pertanto appartiene alla sua essenza1. In altri 1 Cfr. Hua XVI, p. 14: «Diese Bank wahrnehemend oder jenes Haus wahrnehmend u. dgl. oder mir ein solches Wahrnehmen vergegenwärtigend, finde ich, dass die Aussage: die Wahrnehmung ist Wahrnehmung von einer Bank, jene von einem Hause usw. etwas zur Essenz der betreffenden Wahrnehmungen Gehöriges und davon Unabtrennbares ausdrückt.» Intenzionalità e percezione 46 termini, se esiste una percezione, allora esiste necessariamente una relazione intenzionale. Ciò non implica che valga il contrario: se esiste una relazione intenzionale non deve infatti esistere una percezione. Se è vero che non può darsi un atto percettivo che non sia un vissuto intenzionale, può darsi invece un vissuto intenzionale che non sia un atto percettivo. L'intenzionalità è infatti qualcosa di condiviso da altre specie di vissuti quali ad es. la fantasia o il ricordo. Sappiamo che il riferimento ad un oggetto è un «carattere interno» alla percezione (cfr. infra, par. 5): per quanto una percezione possa riferirsi a qualcosa che la trascende, tale riferimento è comunque qualcosa che le è proprio. Come Husserl rimarca nella Einführung, l'epoché esercitata sull'esistenza reale dell'oggetto non priva la percezione della relazione intenzionale, ma al contrario è l'unica operazione che ci permette di portarla alla luce: operata la sospensione sopravvive infatti un dato fenomenologico tale per cui possiamo dire che la percezione è percezione di qualcosa1. Ciò significa che l'intenzionalità è qualcosa di studiabile sul piano del fenomeno. 8.1.1 L'intenzionalità in generale Le Log. Unt. sono senza dubbio l'opera in cui Husserl ha cercato di definire in modo più esatto la nozione di 'intenzionalità'. Va detto che non tutti gli interpreti concordano su questo punto: Alfons Süssbauer (1995, p. 96) ad es. sostiene che quello di 'intenzionalità' resti per Husserl un concetto «primitivo», e pertanto non esplicitamente definibile. Per chiarirne il senso Husserl percorrerebbe dunque solo strade «indirette», ad es. contrapponendogli «concetti contrari» o servendosi di un linguaggio «metaforico». Ciò non può essere accettato da chi ritiene che la trattazione ad esso dedicata sia in tutto e per tutto «scientifica» (Heffernan 2015, p. 206), cioè condotta con un linguaggio proprio. Da parte nostra riteniamo che la lettura di Süssbauer risulti esegeticamente oppugnabile; vediamo in che misura. Sappiamo che la percezione è necessariamente percezione di qualcosa; si tratta dunque di comprendere la relazione tra la percezione e questo qualcosa-relazione che è stata appunto battezzata come 'intenzionale'. Anzitutto va posto l'accento sul fatto che l'intenzionalità implichi una relazione. Husserl afferma chiaramente che il concetto in questione non si può aggirare: se un vissuto è intenzionale, allora quel vissuto si riferisce a qualcosa. I verbi tedeschi usati da Husserl per esprimere tale relazione sono principalmente due: sich beziehen e sich richten, che potremmo tradurre rispettivamente con 'riferirsi' e 'dirigersi'. Nonostante nella prosa prosa husserliana i due termini vengano accostati senza troppe sottigliezze, è bene evidenziare che le categorie della 'relazione' e della 'direzionalità' non sono affatto equivalenti. È ovvio: tutte le direzioni sono relazioni, ma non tutte le relazioni sono direzioni. L'intenzionalità può dunque 1 Cfr. Mat. VII, p. 107: «Die Existenz dieser Objekte verfällt der phänomenologischen Reduktion. Und doch verliert die Wahrnehmung nicht ihren wahrgenommenen Gegenstand. Mögen wir hinsichtlich seiner Existenz Epoché üben, mögen wir sie selbst skeptisch negieren: es ist und bleibt evident, dass die Wahrnehmung Wahrnehmung von ihm ist.» Capitolo II 47 essere descritta innanzitutto come una proprietà implicante una relazione direzionale. Accogliendo il suggerimento di Paśniczek (1996) possiamo descrivere l'intenzionalità avvalendoci di alcune nozioni geometriche. In geometria elementare una direzione è definibile come la giacitura di una retta individuata da due punti qualsiasi: Il punto a starebbe dunque per il vissuto, mentre b starebbe per l'oggetto. Più avanti vedremo quale sia il contenuto del vissuto che determina la direzione (cfr. infra, par. 8.3.4.1). Ora preme notare come la descrizione appena offerta non sia affatto esaustiva. L'intenzionalità implica infatti una direzione con un certo orientamento; questo è il motivo per cui si è soliti rappresentarla graficamente con una freccia1: L'intenzionalità ha dunque un orientamento definito: dal vissuto all'oggetto, non viceversa. La nozione di 'oggetto' assume allora un significato più preciso: per dirla con un termine particolarmente efficace che compare nell'Erkenntnistheorie, esso è lo Zielpunkt del vissuto (cfr. Mat. III, p. 136), ossia il punto finale dell'atto o ciò a cui quest'ultimo mira. In termini più ordinari, potremmo dire che l'oggetto è il "bersaglio" di un vissuto intenzionale. Se dunque è ancora un fatto della geometria che un punto può essere spostato a piacimento lungo la retta senza che ciò cambi la direzione della stessa, non si può fare dell'oggetto un qualsiasi punto posto prima della freccia; nel nostro caso ciò che designa l'oggetto non può essere un punto qualsiasi frapposto tra a e b: l'oggetto è infatti ciò in cui l'intenzione termina. Come indica la parola tedesca Gegenstand, l'oggetto non è un contenuto tra gli altri, ma è l'unico tra i contenuti che stia di contro al vissuto, e che quindi che gli si opponga. Una tale caratterizzazione dell'oggetto fa il paio con quella che viene accordata all'intenzionalità nella Quinta Ricerca: Husserl scrive che l'aggettivo 'intenzionale' designa la «proprietà dell'intenzione» (c.n.), la quale è definita come il riferirsi a qualcosa nel modo della rappresentazione (o in qualche modo analogo)2. Letteralmente la 1 Lo stesso Husserl in un manoscritto databile tra il 1901 ed il 1914 sceglie di disegnare la relazione all'oggetto con una serie di frecce; cfr. Ms. A VI 12 I; 283 (cit. in Marbach 1974, p. 170, n. 90). 2 Cfr. Hua XIX, pp. 385–386 e 392: «Wird sich die Rede von einer Beziehung hier nicht vermeiden lassen... Die intentionalen Erlebnisse haben das Eigentümliche, sich auf vorgestellte Gegenstände in verschiedener Weise zu beziehen. Das tun sie eben im Sinne der Intention.» e «Das determinierende Beiwort intentional nennt den gemeinsamen Wesenscharakter der abzugrenzenden Erlebnisklasse, die Eigenheit der Intention, das sich in der Weise der Vorstellung oder in einer irgend analogen Weise auf ein Gegenständliches Beziehen.». La 'rappresentazione' non dev'essere tuttavia confusa con la presentazione: mentre la prima definisce appunto l'intenzionalità del vissuto, la seconda ne definisce il riempimento percettivo. Se tutto ciò che è inteso è dunque rappresentato-e lo è per definizione-, non tutto ciò che è rappresentato è presentato. Lo vedremo a breve (cfr. infra, par. 8.2). a b a b (vissuto) (oggetto) Intenzionalità e percezione 48 rappresentazione non è altro che un porre qualcosa dinanzi, ovvero sia uno stellen vor. Un vissuto intenzionale è dunque un vissuto in cui rappresentiamo qualcosa. Più formalmente: un vissuto v si riferisce a qualcosa intenzionalmente se e solo se in v rappresentiamo qualcosa. Non si vede perché il ricorso al concetto di 'rappresentazione' possa essere derubricato a mera metafora. Nella lezione del semestre invernale del 1906 Husserl affina ancora di più la definizione appena discussa: il carattere peculiare dell'intenzionalità consiste nell'essere «coscienti» di un oggetto o nell'essere «diretti» ad esso. Un atto non è qualcosa che viene solo vissuto; un atto è qualcosa che oltre ad essere vissuto «ha» un oggetto. Ciò è vero a prescindere dal fatto che esso si riferisca all'oggetto in modo adeguato o immanente. In altri termini, un vissuto può dirsi 'intenzionale' anche se si riferisce ad un oggetto in modo inadeguato o trascendente1. La lezione del semestre estivo del 1908 apporta poi un'ulteriore precisazione: ogni rappresentazione deve avere un oggetto, a prescindere dal fatto che essa sia accompagnata dalla «convinzione» che esso esista, ed a prescindere dal fatto che tale convinzione sia «corretta»2. Come avremo modo di confermare in corso d'opera, le nozioni di 'convinzione' e 'correttezza' possono essere tradotte rispettivamente in quelle di 'posizionalità' e 'veridicità', senz'altro più consuete in Husserl. La tesi esposta sancisce allora sia che si possono dare vissuti intenzionali ma non-posizionali, sia che si possono dare vissuti intenzionali ma non-veridici. Avremo modo di chiarire cosa intenda Husserl con 'adeguazione' (cfr. infra, par. 10.3), 'trascendenza' (cfr. infra, par. 8.1.2) 'posizionalità' (par. 8.3.1) e 'veridicità' (par. 8.6). Per ora ci limitiamo a enunciare le tesi che i passi considerati consentono di isolare: 1. L'intenzionalità è una proprietà; 2. L'intenzionalità implica una relazione; 3. L'intenzionalità prescinde dall'adeguazione; 4. L'intenzionalità prescinde dall'immanenza; 5. L'intenzionalità prescinde dalla posizionalità; 6. L'intenzionalità prescinde dalla veridicità. Le tesi (1) e (2) si lasciano riformulare congiuntamente come segue: un vissuto v è 'intenzionale' se e solo se v si riferisce a qualcosa nel modo della rappresentazione; le tesi (3) e (4) possono essere sciolte rispettivamente nel modo che segue: (3') se un vissuto v è intenzionale, non è necessario che v sia adeguato; (4') se un vissuto v è intenzionale, non è necessario che v sia immanente. Le tesi (5) e (6) si lasciano così tra- 1 Cfr. Hua XXIV, p. 247: «Andererseits ist es der wesentliche Charakter des Bewusstseins im zweiten Sinn, ein Erlebnis zu sein, aber nicht nur erlebt zu sein, sondern in sich einen Gegenstand zu „haben", sei es ihn adäquat zu schauen, sei es ihn in anderer Weise gegeben zu haben oder ihn in transzendierender Weise zu meinen. Jedes Erlebnis, das den eigentümlichen Charakter der Intentionalität hat, nämlich den Charakter des EinesGegenständlichen-bewusst-Seins, des Auf-ihn-gerichtet-Seins nennen wir ein intentionales Erlebnis oder ein Bewusstsein im zweiten Sinn.» 2 Cfr. Hua XXVI, p. 39: «Jede Vorstellung soll einen Gegenstand haben, sich auf einen Gegenstand beziehen, gleichgültig, ob Überzeugung mitbesteht oder nicht besteht, und gleichgültig, ob die Überzeugung richtig ist oder nicht...» Capitolo II 49 durre: (5') se un vissuto v è intenzionale, non è necessario che v sia posizionale; (6') se un vissuto v è intenzionale, non è necessario che v sia veridico. Tutte queste tesi verranno discusse nel corso della trattazione. 8.1.1.1 La relazione intenzionale Nella Quinta Ricerca compare una lunga digressione tesa ad illuminare la natura di quella che abbiamo conosciuto come 'relazione intenzionale'. Si tratta di un passo molto denso, in cui Husserl mira anche a sgombrare il campo da fraintendimenti e letture erronee. La questione d'avvio può essere enunciata in termini molto semplici: cosa vuol dire che qualcosa è inteso? Secondo Husserl non vuol dire altro che è «presente» un vissuto che ha il carattere dell'intenzione1. Di qui vengono considerate due parafrasi errate: la prima è quella secondo cui sarebbero presenti «due cose» sul piano del vissuto, vale a dire: non solo sarebbe vissuto il vissuto stesso, ma sarebbe necessariamente vissuto anche l'oggetto; la seconda è quella secondo cui vi sarebbero «due cose» nel senso di una parte e un intero. Tra parentesi Husserl avverte che tali parafrasi potrebbe valere in certi casi eccezionali, alludendo con tutta probabilità alla c.d. percezione "interna" o immanente, che avremo modo di studiare (cfr. infra, par. 9). Ciò rispetto a cui le due parafrasi non possono in alcun modo valere è la percezione trascendente. Il passo continua con l'enunciazione di una tesi molto lineare: nel momento in cui un vissuto intenzionale è «presente», è eo ipso «attuata» una relazione intenzionale, e se tale relazione è attuata, è eo ipso «intenzionalmente presente» un oggetto. Il periodo 1 Cfr. ivi, p. 386: «Ein Gegenstand ist in ihnen „gemeint" auf ihn ist „abgezielt", und zwar in der Weise der Vorstellung oder zugleich der Beurteilung usw. Darin liegt aber nichts anderes, als dass eben gewisse Erlebnisse präsent sind, welche einen Charakter der Intention haben und speziell der vorstellenden, urteilenden, begehrenden Intention usw. Es sind (von gewissen Ausnahmefällen sehen wir hier ab) nicht zwei Sachen erlebnismässig präsent, es ist nicht der Gegenstand erlebt und daneben das intentionale Erlebnis, das sich auf ihn richtet; es sind auch nicht zwei Sachen in dem Sinne, wie Teil und umfassenderes Ganzes, sondern nur Eines ist präsent, das intentionale Erlebnis, dessen wesentlicher deskriptiver Charakter eben die bezügliche Intention ist. Je nach ihrer spezifischen Besonderung macht sie das diesen Gegenstand Vorstellen oder das ihn Beurteilen usw. voll und allein aus. Ist dieses Erlebnis präsent, so ist eo ipso, das liegt, betone ich, an seinem eigenen Wesen, die intentionale „Beziehung auf einen Gegenstand" vollzogen, eo ipso ist ein Gegenstand „intentional gegenwärtig"; denn das eine und andere besagt genau dasselbe. Und natürlich kann solch ein Erlebnis im Bewusstsein vorhanden sein mit dieser seiner Intention, ohne dass der Gegenstand überhaupt existiert und vielleicht gar existieren kann; der Gegenstand ist gemeint, d. h. das ihn Meinen ist Erlebnis; aber er ist dann bloss vermeint und in Wahrheit nichts. Stelle ich den Gott Jupiter vor, so ist dieser Gott vorgestellter Gegenstand, er ist in meinem Akte ,,immanent gegenwärtig", hat in ihm „mentale Inexistenz", und wie die in eigentlicher Interpretation verkehrten Redeweisen sonst lauten mögen. Ich stelle den Gott Jupiter vor, das heisst, ich habe ein gewisses Vorstellungserlebnis, in meinem Bewusstsein vollzieht sich das den-Gott-Jupiter-Vorstellen. Man mag dieses intentionale Erlebnis in deskriptiver Analyse zergliedern, wie man will, so etwas wie der Gott Jupiter kann man darin natürlich nicht finden...». Lanfredini (1994, p. 35) sostiene che in questo passo si debba distinguere una duplice accezione del termine 'oggetto': nell'espressione «un oggetto è "intenzionalmente presente"» starebbe per il «contenuto immanente» (ibid.) dell'atto, mentre nel prosieguo starebbe per l'oggetto «inteso». Non vediamo il motivo di tale distinguo. A tal proposito notiamo che distinzioni come quelle che emergono implicitamente in Smith & McIntyre (1982, pp. 89–90) tra oggetto intenzionale ed oggetto inteso sono assolutamente ingiustificate da un punto di vista husserliano: per Husserl 'oggetto inteso' ed 'oggetto intenzionale' sono espressioni equivalenti. Intenzionalità e percezione 50 husserliano presenta tuttavia un gioco terminologico difficilmente traducibile: se il vissuto è detto 'presente' nel senso di präsent, l'oggetto lo è nel senso di gegenwärtig. Con ciò si comprende perché Husserl poche righe prima possa affermare che ad esser presente sia solo il vissuto. La nozione di Präsenz non viene definita, ma considerando il prosieguo del passo è del tutto lecito pensare che Husserl stia pensando a quella di 'esistenza'. Possiamo parafrasare quanto appena riportato nel modo che segue: l'esistenza di un vissuto intenzionale implica l'esistenza di una relazione intenzionale; l'esistenza di una relazione intenzionale implica che qualcosa sia un oggetto intenzionale; dunque l'esistenza di un vissuto intenzionale implica che qualcosa sia un oggetto intenzionale. Di più: secondo Husserl (1) 'esiste un vissuto intenzionale', (2) 'esiste una relazione intenzionale' e (3) 'qualcosa è un oggetto intenzionale' dicono «la stessa cosa», il che vuol dire ad es. che asserire (3) significa asserire implicitamente (1) o (2). In altri termini, (1), (2) e (3) sono estensionalmente equivalenti. A rigore quindi non si può dire che sia possibile un vissuto intenzionale senza oggetto, se con 'oggetto' si intende semplicemente ciò che è gegenwärtig in virtù dell'esistenza di un vissuto intenzionale. In questi precisi termini, la prospettiva husserliana obbliga ad accettare non solo la formula 'nessun vissuto intenzionale senza oggetto', ma anche la formula 'nessun oggetto senza vissuto intenzionale'. Crediamo che vi siano gli estremi per azzardare l'interpretazione secondo cui la proposizione 'ogni vissuto intenzionale implica un oggetto' sia una proposizione analitica. Incominciamo col dire che la locuzione latina 'eo ipso' che compare nel passo analizzato viene parafrasata dall'espressione 'secondo la sua propria essenza'. Tale espressione è estremamente simile a quella usata da Husserl per descrivere la relazione tra il piacere ed il piaciuto, anch'essa chiamata in causa nella Quinta Ricerca: lì si dice che l'«essenza specifica» del primo «richiede» la relazione al secondo1. Il vocabolario è lo stesso impiegato nella Terza Ricerca in merito al caso paradigmatico di proposizione sintetica (a priori): 'ogni colore implica una diffusione'. A quest'ultima viene negata l'analiticità proprio in quanto il concetto di 'colore' non richiede la relazione a qualcos'altro-in questo caso la diffusione. La nostra lettura suona dunque appropriata: il concetto di 'vissuto intenzionale' richiede la relazione a qualcos'altro (l'oggetto), sicché l'implicazione tra vissuto intenzionale ed oggetto risulta una necessità analitica. In questo quadro può essere affrontata anche la questione sollevata da Wolfgang Künne; egli si chiede se in Husserl valga la tesi secondo cui ogni «rappresentare» sia un vissuto intenzionale, vale a dire se ogni «rappresentare» abbia il carattere di esser «diretto verso qualcosa». A Künne sembra che ciò riguardi solo quel rappresentare che 1 Cfr. Hua XIX, pp. 257 e 404: «Farbe ist nicht ein relativer Ausdruck, dessen Bedeutung die Vorstellung einer Beziehung zu anderem einschlösse. Obschon Farbe nicht ohne Farbiges „denkbar" ist, so ist doch die Existenz irgendeines Farbigen, näher einer Ausdehnung, nicht im Begriffe Farbe „analytisch" begründet» e «Aber ein Gefallen ist ohne Gefälliges nicht denkbar. Und nicht etwa bloss darum ist Gefallen ohne Gefälliges nicht denkbar, weil wir es hier mit korrelativen Ausdrücken zu tun haben; also derart, wie wir z. B. sagen, eine Ursache ohne Wirkung, ein Vater ohne Kind sei nicht denkbar: sondern weil das spezifische Wesen des Gefallens die Beziehung auf ein Gefallendes fordert.» Capitolo II 51 non è senza oggetto1. In termini più precisi, la questione può essere posta come segue: a) ogni rappresentazione è un vissuto intenzionale? Se accettassimo l'ipotesi suggerita da Künne, dovremmo formulare due tesi congiunte: a') se v è una rappresentazione senza oggetto, allora v non è un vissuto intenzionale; a") se v è un vissuto intenzionale, allora v non è una rappresentazione senza oggetto2. Ora, Husserl non accetterebbe nessuna delle due tesi; sotto il titolo 'rappresentazione senza oggetto' annovera infatti tutti quei vissuti i cui oggetti non esistono, come ad es. le assunzioni assurde (cfr. infra, par. 13.1), i quali però non possono che essere definiti come intenzionali, cioè diretti verso qualcosa-le due espressioni sono difatti equivalenti per lui. Ciò che determina l'essere intenzionale di un vissuto non è l'esistenza dell'oggetto, ma il fatto che tale vissuto si riferisca a qualcosa nel modo della rappresentazione. Se dunque un vissuto v si riferisce a qualcosa nel modo della rappresentazione, allora v è intenzionale, a prescindere dal fatto che il suo oggetto esista o meno (e dunque che v possa essere o meno indicato come 'senza oggetto'). A questo punto ci troviamo dinanzi a due rapporti: da una parte il rapporto tra il vissuto e l'intenzionalità, e dall'altra il rapporto tra il vissuto e l'oggetto. Che tipo di rapporto vige tra il vissuto e l'intenzionalità? Dal momento che quest'ultima è una proprietà del vissuto in questione, tra i due vigerà un rapporto di tipo mereologico: l'intenzionalità sarà cioè una parte di tale vissuto. A tal proposito si potrebbe tracciare una parallelo: la colorazione sta ad un oggetto fisico come l'intenzionalità sta ad un atto (non nel senso che l'intenzionalità è una proprietà fisica ovviamente, ma nel senso meramente formale per cui essa è una proprietà). L'intenzionalità è però una proprietà del tutto peculiare, dato che può stabilire una relazione tra un intero e qualcosa che non è parte di quell'intero; in termini più precisi: mentre il rapporto tra il vissuto e l'intenzionalità è necessariamente un rapporto tra un intero G ed una parte di G, il rapporto tra il vissuto e l'oggetto non è necessariamente un rapporto di tal tipo; una relazione intenzionale può essere infatti una relazione tra una parte di un intero G ed un intero distinto da G; è il caso di un atto trascendente, come vedremo nel dettaglio (cfr. infra, par. 8.1.2). In generale, quando si considera una relazione binaria si associano ad essa due proprietà (cfr. Casari 2009, pp. 53–54). Consideriamo ad es. la proposizione seguente: (1') 'Tra Paride ed Elena esiste una relazione d'amore'. Si sostiene che (1') implichi sia (2') 'Paride gode della proprietà di amare Elena' che (3') 'Elena gode della proprietà di essere amata da Paride'. Le due convenienze di proprietà che ritroviamo espresse in (2') e (3') sono dunque una conseguenza logica dell'esistenza della relazione espressa da (1'). Tali proprietà sono quindi dette relazionali: come Paride gode della proprietà di amare Elena, così Elena gode della proprietà di essere amata da Paride. Proviamo a leggere la teoria husserliana dell'intenzionalità a partire da questo 1 Cfr. Künne 2011, p. 85: «Aber gilt jetzt wirklich noch, dass jedes Vorstellen ein ,intentionales Erlebnis' ist, dass jedes Vorstellen den Charakter hat, auf etwas ,gerichtet' zu sein? Trifft das nicht nur auf dasjenige Vorstellen zu, das nicht gegenstandlos ist?» 2 In alternativa, la tesi a) può essere formulata come segue: b) in ogni rappresentazione ci dirigiamo verso qualcosa; le tesi associate suonerebbero allora: b') se v è una rappresentazione senza oggetto, allora in v non ci dirigiamo verso qualcosa; b") se in v ci dirigiamo verso qualcosa, allora v non è una rappresentazione senza oggetto. Intenzionalità e percezione 52 schema sulle relazioni. Sappiamo non solo che l'aggettivo 'intenzionale' designa una proprietà di una classe delimitata di vissuti, ma anche che l'intenzionalità implica una relazione. Procediamo dunque con l'esempio di una relazione intenzionale: (1") 'tra Paride ed un albero esiste una relazione intenzionale'. Da ciò deriviamo sia (2") 'Paride gode della proprietà di intendere un albero', sia (3") 'un albero gode della proprietà di essere inteso da Paride'. In base a quanto detto, (2") e (3") sono conseguenze logiche di (1"). Nella cornice concettuale husserliana (2") risulta senz'altro asseribile; è infatti vera sia che si interpreti la proprietà in senso relazionale, sia che la si interpreti in senso mereologico. Non vale lo stesso per (3"): Husserl accetterebbe forse l'idea che l'albero abbia la proprietà relazionale di essere inteso, ma rifiuterebbe la sua interpretazione mereologica: in quest'ultimo senso non si può dire che l'albero abbia la proprietà di essere inteso. La ragione di ciò è da ricercare nella nozione husserliana di 'oggetto'. Per Husserl 'essere un oggetto' non designa un «contrassegno positivo» di un dato contenuto- un'espressione apparentata con quelle di «parte», «predicato reale» e «caratteristica» (cfr. Hua XIX, pp. 31, 198, 666 e 680)-, ma solo una funzione: che un contenuto x sia un oggetto non significa cioè che x abbia la proprietà 'oggetto', ma solo che x è il correlato intenzionale di una rappresentazione1. Questa tesi è enunciata alla fine di una digressione sul concetto di 'pienezza'. Il parallelo tracciato è il seguente: come un contenuto sentito può essere designato come 'rappresentante' solo in virtù di qualcosa che «matura in esso attraverso l'atto»-vale a dire solo in virtù del fatto che tale contenuto viene appreso (cfr. infra, par. 8.3.3)-, così la designazione di un contenuto come un oggetto è funzione del fatto che tale contenuto viene inteso. Con un esempio semplice: come non è una proprietà della sensazione 'verde' essere un rappresentante della colorazione obiettiva verde, così non è una proprietà dell'albero essere un oggetto. Detto diversamente: la sensazione non è un rappresentante in virtù di sé stessa, ma solo attraverso un atto, cioè attraverso qualcosa di distinto da essa (ove 'distinto' implica sia la distinguibilità numerica che quella qualitativa); analogamente, l'albero non è un oggetto in virtù di sé stesso, ma solo attraverso un atto, ossia attraverso qualcosa di distinto da esso. Al contrario, il verde è una proprietà dell'albero, il che vuol dire che l'albero lo ha solo in virtù di sé stesso. Per concludere: affinché l'albero possa essere designato come 'colorato' è sufficiente l'esistenza dell'albero; affinché l'albero possa essere designato come 'oggetto' è necessaria l'esistenza di qualcosa di distinto dall'albero (il vissuto intenzionale). 1 Cfr. Hua XIX, p. 616: «Die Bezeichnung dieser Bestandstücke als Füllen ist eben eine relative, funktionelle, sie drückt eine Charakteristik aus, die dem Inhalt durch den Akt und durch die Rolle dieses Aktes in möglichen Erfüllungssynthesen zuwächst. Es verhält sich hier ähnlich wie bei der Bezeichnung „Gegenstand". Gegenstand zu sein ist kein positives Merkmal, keine positive Art eines Inhalts, es bezeichnet den Inhalt nur als intentionales Korrelat einer Vorstellung.» Cogliamo l'occasione per un'annotazione terminologica: come è stato osservato (cfr. Heffernan 2015, p. 195, n. 71), l'espressione 'atto intenzionale' è a rigore ridondante, e non a caso in tutte le Log. Unt. ne troviamo solo due occorrenze (cfr. Hua XIX, pp. 48 e 414): un atto è infatti definito come un vissuto intenzionale, sicché parlare di atto intenzionale significherebbe parlare di un vissuto intenzionale intenzionale. Ciò che non è stato rilevato è che l'espressione 'oggetto intenzionale' è passibile di osservazioni analoghe: un oggetto è infatti definito come il correlato intenzionale di un vissuto. In alcuni punti ci serviremo comunque dell'espressione per ragioni esegetiche ed argomentative. Capitolo II 53 Ciò risulta descrittivamente incontestabile: assumiamo infatti che 'essere un oggetto' sia una parte dell'albero; in quanto parte, l'essere oggetto dovrebbe essere percepibile (implicitamente in un'intenzione parziale ed esplicitamente in una percezione particolare). Lo potremmo cioè intendere come intendiamo la sua colorazione. Ma noi non intendiamo l'essere oggetto dell'albero; intendiamo piuttosto l'albero, che dunque è il nostro oggetto. Per dirla direttamente con Husserl, la designazione di qualcosa come un 'oggetto' è sempre una designazione «funzionale» o «relativa». Funzionale per i motivi di cui sopra; relativa perché un contenuto può essere detto oggetto solo a seconda del vissuto che si considera: un contenuto può essere ora semplicemente vissuto ed ora divenire oggettuale, e così un atto stesso. Come vedremo (cfr. infra, par. 9.1), se nella percezione esterna una sensazione non è mai un oggetto, nella percezione "interna" o immanente può esserlo. Tutto ciò rende piena giustizia al modo d'esprimersi tipicamente husserliano secondo cui un vissuto rende qualcosa oggettuale o qualcosa diventa oggettuale1. Nel caso di un vissuto intenzionale trascendente il rapporto tra questo e l'oggetto non può essere descritto nei termini di un rapporto mereologico. Husserl è perentorio: per quanto si possa scomporre la rappresentazione di qualcosa di trascendente- nell'esempio da lui scelto la rappresentazione di Giove-, non vi si potrà mai trovare l'oggetto. Ciò che l'analisi trova è infatti solo che ciò che è parte dell'analizzato. Se dunque si domanda come qualcosa che non è parte del vissuto possa valere come suo oggetto, allora non si può fare altro che richiamarsi a quanto già detto: che x sia un oggetto non significa altro che esiste un vissuto in cui rappresentiamo x; in breve: la relazione intenzionale implica il riferimento ad un oggetto2. Dopo aver chiarito come stanno le cose riguardo ad un oggetto trascendente, il punto sta nel capire come stiano le cose nel caso in cui l'oggetto non esista, e nello specifico non esista realmente. Per introdurre il problema possiamo muovere da un'interpretazione molto ardita: Süssbauer ha sostenuto che i concetti di 'intenzionalità' e 'riferimento ad un oggetto' vadano tenuti ben distinti, e ciò proprio per espresso invito di Husserl. Süssbauer sostiene che negli scritti husserliani l'intenzionalità non sia concepita «come una relazione tra un atto ed un oggetto diverso da esso», ma piuttosto come una mera «proprietà essenziale» di certi vissuti3. Sembra lecito ritenere che con l'espressione 'diverso da esso' Süssbauer enunci qualcosa di generale, che dunque vale a prescindere da 1 Cfr. ad es. Hua XIX, p. 322: «Und so kann alles und jedes in der Weise des Bedeutens gegenständlich, d. i. zum intentionalen Objekt werden.» 2 Cfr. ivi, p. 427: «Fragt man nun, wie es zu verstehen sei, dass das Nichtseiende oder Transzendente in einem Akte, in welchem es gar nicht ist, als intentionaler Gegenstand gelten könne, so gibt es darauf keine andere Antwort als diese eine und in der Tat voll ausreichende, die wir oben gegeben haben: Der Gegenstand ist ein intentionaler, das heisst, es ist ein Akt mit einer bestimmt charakterisierten Intention, die in dieser Bestimmtheit eben das ausmacht, was wir die Intention auf diesen Gegenstand nennen. Das sich auf den Gegenstand Beziehen ist eine zum eigenen Wesensbestande des Akterlebnisses gehörige Eigentümlichkeit, und die Erlebnisse, die sie zeigen, heissen (nach Definition) intentionale Erlebnisse oder Akte.» 3 Cfr. Süssbauer 1995, pp. 107 e 110–111: «...so scheint Intentionalität bei Husserl somit keine Beziehung oder Relation zwischen einem Akt und einem von diesem verschiedenen Gegenstand zu sein... Intentionalität ist also eine innere Eigentümlichkeit, d. h. eine Eigenschaft der Akte und kommt diesen wesentlich zu.» e «Wir nehmen also Husserl in dieser Hinsicht ernst und werden deshalb im Rahmen unserer Abhandlung strikt zwischen der Intentionalität, stets verstanden als eine Eigenschaft gewisser Erlebnisse, und der gegenständliche Beziehung des Aktes zu einem von ihm verschiedenen Gegenstand unterscheiden.» Intenzionalità e percezione 54 come si concepisce l'oggetto: che esso sia un intero distinto dall'atto o che sia una parte di quest'ultimo è irrilevante; l'intenzionalità non è una relazione tra un atto ed un oggetto punto. A rigore ciò non sembrerebbe contraddire quanto da noi esposto, giacché nei termini da noi riportati Husserl concepisce l'intenzionalità come una proprietà, e dunque non come una relazione. E tuttavia, sempre restando fedeli al testo husserliano, non abbiamo potuto che rilevare come l'intenzionalità sia una proprietà che implica una relazione, la quale è appunto detta 'intenzionale'. Ora, è chiaro che Süssbauer negherebbe anche questa tesi. Se ciò fosse vero egli accoglierebbe il parallelo da noi suggerito-l'intenzionalità sta ad un atto come la colorazione sta ad un oggetto fisico-, ma non si troverebbe nella situazione di dover specificare la differenza tra i due tipi di proprietà considerati. L'intenzionalità figurerebbe solo in quello che abbiamo indicato come 'rapporto mereologico', vale a dire quello con il vissuto. In ciò non c'è nulla di incoerente: che x abbia la proprietà p non implica che x abbia un rapporto con qualcosa che non è parte di x; implica solo che x abbia un rapporto con p. Delle due tesi enunciate in apertura (cfr. infra, par. 8.1.1) Süssbauer reputerebbe husserliana solo la seconda: l'intenzionalità è sì una proprietà, ma non implica una relazione. Che un vissuto intenzionale si riferisca ad un oggetto è dunque qualcosa di contingente: si può dare cioè il caso che un vissuto intenzionale stia in relazione con un oggetto, ma si può dare anche il caso di un vissuto intenzionale che non stia in tale relazione. Accanto ad osservazioni di tipo esegetico molto insistite1, Süssbauer elabora anche degli argomenti; ne propone ben tre: 1. Se pensassimo l'intenzionalità come una relazione tra un atto ed un oggetto, allora sarebbe difficile distinguere tra vissuti intenzionali e vissuti non-intenzionali; questa differenza concerne infatti le proprietà del vissuto, in astrazione dall'oggetto a cui questo si riferisce. L'argomento contraddice espressamente il testo husserliano: come abbiamo visto (cfr. Hua XXIV, p. 247) e come avremo ancora modo di vedere (cfr. infra, par. 8.3.2.3), la differenza tra vissuti intenzionali e vissuti non-intenzionali è spiegata da Husserl proprio ricorrendo alla nozione di 'riferimento ad un oggetto'. 1 Lo studioso si richiama a vari passi delle Log. Unt. in cui l'intenzionalità viene descritta come una «pecularità interna» o una «determinatezza essenziale» degli atti (cfr. ad es. Hua XIX, pp. 382), giungendo a sostenere che 'coscienza d'oggetto' sia solo un'espressione con cui Husserl parafrasa l'intenzionalità (cfr. Süssbauer 1995, pp. 107–108). Che l'intenzionalità implichi una relazione sarebbe dunque una tesi che emerge da qualche «osservazione avventata» (ivi, p. 111, n. 24); il termine stesso 'relazione' non andrebbe preso alla lettera, e ciò per due ragioni: primo perché talvolta virgolettato (cfr. Hua XIX, p. 386), e secondo perché impiegato solo al fine di spiegare come una coscienza d'oggetto sorga dall'apprensione delle sensazioni. Rispetto all'intenzionalità Husserl si servirebbe di modi di dire facilmente fraintendibili quali ad es. «coscienza di qualcosa» o «direzionalità». Il passo del secondo libro delle Ideen (cfr. Hua IV, p. 215) in cui si fa esplicita menzione del concetto di 'relazione intenzionale' non sarebbe da leggere in senso letterale, così come si dovrebbero prendere cum grano salis quei passaggi in cui la nozione di 'intenzionalità' viene sovrapposta a quella di 'riferimento ad un oggetto' (cfr. Süssbauer 1995, p. 124, n. 5 e p. 126, n. 8; di avviso simile è Künne 2011, p. 89, per cui vale che in generale il rappresentare non sarebbe una 'relazione', e ciò nonostante nelle Log. Unt. si «insinui» che tale concetto non si possa evitare). Il numero dei passi in cui Husserl definisce l'intenzionalità come qualcosa di implicante una relazione o specifica la relazione intenzionale come il riferimento ad un oggetto è talmente alto che a stento riusciremmo a dominarlo; bastino quelli già citati per esteso (per una lista si veda Heffernan 2015, p. 200). La tesi di Süssbauer appare dunque come il tentativo disperato di forzare il testo a fini interpretativi. Non solo: che l'impiego del concetto di 'relazione' sia da restringere al caso in cui un'apprensione anima delle sensazioni è dimostrabilmente falso; vedremo infatti come Husserl possa parlare di 'intenzionalità' anche per atti in cui non viene attuata alcuna apprensione. Capitolo II 55 2. Se l'intenzionalità fosse una relazione tra un atto ed un oggetto dipenderebbe da fattori contingenti quali ad es. l'esistenza reale dell'oggetto, e non potrebbe dunque essere accordata a tutti gli atti, come vuole invece Husserl; ad es.: un vissuto in cui mi rappresentassi un dato individuo potrebbe dirsi intenzionale solo in quei mondi possibili in cui quell'individuo esistesse realmente. Una percezione non-veridica di tale individuo ad es. non sarebbe un vissuto intenzionale. 3. L'ultimo argomento generalizza il secondo: se le percezioni non-veridiche non potrebbero dirsi intenzionali, ciò varrà a fortiori per tutte le 'rappresentazioni senza oggetto', il che contraddirebbe di nuovo la definizione husserliana. Gli ultimi due argomenti hanno come perno testuale un passo del saggio husserliano intitolato Intentionale Gegenstände, vergato nel 1894; lì viene accettata la tesi secondo cui l'«essere» di una relazione implica l'«essere» dei relata, ed in un altro passaggio il dominio dell'espressione «c'è» viene espressamente identificato con quello del concetto di 'esistenza'1. Ciò anticipa una tendenza che percorrerà l'intero ventennio che andiamo considerando: vedremo infatti (cfr. infra, par. 14.2) come nei manoscritti distribuiti in questi anni i termini 'essente' ed 'esistente' si alternino facendo l'uno le veci dell'altro e come l'esistenza stessa si specifichi come esistenza possibile (o più semplicemente 'possibilità') ed esistenza reale (o più semplicemente 'realtà'). D'altra parte non si può fare di quella singola affermazione la pietra angolare dell'analisi di un problema su cui Husserl è tornato più volte con pronunciamenti decisi. Ciò non è sfuggito ad alcuni studiosi: secondo Heffernan (2015, p. 204) ad es. il saggio in questione non sarebbe rappresentativo delle posizioni espresse negli scritti successivi, e lo stesso emergerebbe anche dallo studio condotto da Karl Schuhmann (1991). Dal punto di vista esegetico poi le due fonti non hanno lo stesso peso: mentre il primo è di fatto un manoscritto che Husserl non pubblicò mai, le Log. Unt. sono un'opera pubblicata ben due volte. Sulla scia del saggio, Süssbauer assume che la nozione di 'essere' coincida con quella di 'esistenza', e procede come segue: assumiamo che (a) l'intenzionalità sia una relazione tra un atto ed un oggetto, ed accettiamo anche le due tesi husserliane secondo cui (b) ogni atto è intenzionale ex definitione e (c) l'esistenza di una relazione implica l'esistenza dei relata; se dunque non esiste uno dei due relata, allora non esiste nemmeno la relazione. Poniamo ora che non esista l'oggetto; non esisterà nemmeno la relazione tra l'oggetto e l'atto (da (c)). Se ne conclude che quest'ultimo non potrà dirsi intenzionale, il che contraddice l'assunzione (b). L'assunzione (a) è dunque falsa, per reductio. La via d'uscita di Husserl sarebbe dunque quella di rifiutare tale assunzione, per quindi distinguere tra 'intenzionalità' e 'riferimento ad un oggetto': la prima sarebbe una proprietà dell'atto, mentre la seconda sarebbe una relazione tra l'atto e l'oggetto2. L'errore di quest'argomento sta nelle premesse, che non reggono da un 1 Cfr. Husserl 1894, pp. 150 e 158: «Änhliches gilt von jeder echten Relationswahrheit; denn das Sein der Relation schliesst das Sein der Relationsglieder ein.» (cit. anche in Süssbauer 1995, p. 111, n. 24 e in Künne 2011, p. 86) e «So weit der Ausdruck „Es gibt ein A" Sinn und Wahrheit beanspruchen kann, so weit reicht auch die Domäne des Existenzbegriffs.» 2 Cfr. Süssbauer 1995, pp. 111 e 123: «Nahmen wir an, Intentionalität wäre eine Beziehung zwischen einem Akt und einem davon verschiedenen Gegenstand, so könnte erstens schwerlich zwischen intentionalen und nichtintentionalen Erlebnissen unterschieden werden, denn dieser Unterschied ist ein innerer, die Struktur der ErlebIntenzionalità e percezione 56 punto di vista esegetico: nei prossimi paragrafi vedremo nel dettaglio come dalle Log. Unt. e dagli scritti successivi emergano chiaramente due tesi: (i) l'intenzionalità implica una relazione tra un atto ed un oggetto; (ii) l'esistenza della relazione intenzionale non implica l'esistenza dell'oggetto (e dunque a fortiori non ne implica l'esistenza reale). 8.1.2 La trascendenza dell'oggetto esterno La percezione esterna è un vissuto il cui oggetto le è trascendente; questa è la tesi che Husserl ripete più volte nel corso dei primi scritti. In questa sede vorremmo problematizzarla, o quantomeno rigorizzarla. Le due nozioni da cui muoveremo sono quelle di 'parte' e 'contenuto'. Parte. La definizione di 'parte' rilasciata nella Terza Ricerca permette di formulare due versioni: dicesi 'parte' ciò che è distinguibile in un oggetto o ciò che l'oggetto "ha" in senso «"reale" o meglio effettivo». L'oggetto di cui si discorre è l'oggetto considerato in astrazione da tutte le relazioni in cui esso è implicato; è l'oggetto «in sé e per sé»1. Ciò che è qui in gioco è dunque esclusivamente il rapporto tra le parti e l'oggetto, il quale può essere dunque considerato un intero. Se volessimo tradurre in termini formali la prima versione, potremmo dire che x è parte di un intero G se e solo se x è in G; e se volessimo tradurre la seconda, diremmo che x è parte di un intero G se e solo se G ha effettivamente x. Si nota subito come la seconda versione sia leggermente più specifica: al di là del gioco terminologico tra real e reell, che in questo caso resta innocuo, sembra che Hus- nisse betreffend, würde aber, wäre die Intentionalität eine Beziehung, von externen, kontingenten Umständen wie etwa der zufälligen Existenz des Gegenstandes abhängen; zweitens könnte die Intentionalität allen Akten nicht wesensnotwendig zukommen, denn, wäre die Intentionalität eine Beziehung, so hiesse dies beispielsweis für das Vorstellen von Bill Clinton, dass in jeder möglichen Situation (möglichen Welt) ein solcher Vorstellungsakt in intentionaler Beziehung zu Bill Clinton stünde, und da nach Husserl das Bestehen einer Relation die Existenz der Relata impliziert, folgte daraus, dass ein solcher Vorstellungsakt nur in solchen möglichen Welten intentional sein kann, in welchen auch Bill Clinton existiert, was hiesse, dass die Intentionalität der Akte von der zufälligen (kontingenten) Existenz des Gegenstandes abhinge; drittens wären Akte, denen kein Gegenstand zukommt (wie etwa im Einhornoder Nashorn-mit-Pferdeschwanz-Beispiel), nicht intentional im Widerspruch zu Husserls Standpunkt.» e «Husserl findet einen Ausweg aus all diesen Komplikationen in einer Unterscheidung, nämlich er unterscheidet die Intentionalität des Aktes von der gegenständlichen Beziehung des Aktes zu einem Gegenstand. Die Intentionalität eines Aktes ist eine Eigenschaft desselben... und die gegenständliche Beziehung ist eben eine Relation des Aktes zu einem Gegenstand...» Süssbauer è costretto a negare anche il ruolo che Husserl assegna alla materia, che è proprio quello di conferire al vissuto il riferimento ad un oggetto; l'argomento ha sempre la stessa forma (cfr. ibid., p. 127): se (a) ogni atto implica una materia ed (b) ogni materia implica il riferimento ad un oggetto, ne segue che (c) ogni atto implica il riferimento ad un oggetto-il che dal punto di vista di Süssbauer è falso, perché il riferimento ad un oggetto implica l'esistenza dell'oggetto. Le osservazioni che seguiranno saranno dunque votate a delegittimare anche questo rilievo. 1 Cfr. Hua XIX, p. 231: «Der Begriff Teil fassen wir in dem weitesten Sinne, der es gestattet, alles und jedes Teil zu nennen, was „in" einem Gegenstande unterscheidbar oder, objektiv zu reden, in ihm „vorhanden" ist. Teil ist alles, was der Gegenstand im „realen", oder besser reellen Sinne „hat", im Sinne eines ihn wirklich Aufbauenden, und zwar der Gegenstand an und für sich, also unter Abstraktion von allen Zusammenhängen, in die er eingewoben ist. Danach weist jedes nicht bezügliche „reale" Pradikät auf einen Teil des Subjektgegenständes hin. So z. B. rot und rund, nicht aber existierend oder etwas.» Capitolo II 57 serl la prediliga: che qualcosa sia una parte di un intero significa che l'intero ha effettivamente quel qualcosa. Va osservato che la definizione husserliana è generale, nel senso che vale per il genere 'parte'; le versioni citate varranno dunque sia per le parti indipendenti che per le parti non-indipendenti. Una frazione sarebbe allora qualcosa di indipendente che un intero avrebbe effettivamente, mentre un momento sarebbe qualcosa di non-indipendente che un intero avrebbe effettivamente. Contenuto. Andiamo ora a considerare la nozione di 'contenuto' esposta nella Quinta Ricerca. Possiamo sezionare il passo husserliano in due tesi distinte: 1) il senso normale del termine 'contenuto' rinvia in genere ad un'«unità», il cui aggregato di parti coincide appunto con il suo contenuto; 2) ciò che si lascia concepire come parte di un intero e lo costituisce effettivamente appartiene al contenuto di quell'intero1. Le due tesi potrebbero essere formalizzate come segue: 1') x è un 'contenuto' di un intero G se e solo se x è l'aggregato delle parti di G; 2') se (i) x è parte di un intero G ed (ii) x è un costituente effettivo di G allora x appartiene al contenuto di G. Si noti che da quest'ultima versione non segue che se x non è un costituente effettivo di G, allora x non appartiene al contenuto di G; ne segue solo che ogni costituente effettivo di G appartiene al contenuto di G. Se poi conserviamo le definizioni di 'parte' esposte e accettiamo che tra un costituente effettivo di un intero non sia altro che ciò che quell'intero ha effettivamente, allora dobbiamo giudicare la versione 2') come ridondante: una parte è infatti definita proprio come ciò che l'intero ha effettivamente. Proviamo dunque ad assumere l'equivalenza tra 'parte' e 'costituente effettivo'; posto ciò, notiamo come le due versioni conducano a conclusioni discordanti. In base ad 1') si ha che il contenuto di un intero G coincide con l'aggregato delle parti di G; si può dunque dire che il contenuto di G non sia altro che l'aggregato dei costituenti effettivi di G; se dunque x non è un costituente effettivo di G, allora x non appartiene al contenuto di G. Sappiamo però che nel caso di un atto trascendente l'oggetto non è un suo costituente effettivo; dunque in questo caso l'oggetto non può appartenere al contenuto dell'atto. In base a 2') si ha che se x è un costituente effettivo di G, allora x appartiene al contenuto di G; da ciò non segue però che se x non è costituente effettivo di G, allora x non appartiene al contenuto di G; può infatti darsi che x non sia un costituente effettivo di G e tuttavia appartenga al contenuto di G; si potrà dunque dire che l'oggetto appartenga al contenuto di un atto trascendente, sebbene non ne sia una sua parte. Il sezionamento del passo husserliano è stato del tutto arbitrario, e tuttavia era volto a dimostrare come la seconda delle due conclusioni non sia estranea alla prosa husserliana; di più: solo l'isolamento della seconda tesi consente di giustificare con rigore l'affermazione di Husserl secondo cui l'oggetto di un atto trascendente appartiene al contenuto di tale atto-e precisamente al suo contenuto intenzionale. Tale affermazione viene corroborata rendendo più duttile l'apparato concettuale: nell'ambito di un atto trascendente dobbiamo distinguere infatti tra ciò che è in esso effettivamente e ciò 1 Cfr. ivi, p. 362: «Der normale Sinn des Wortes Inhalt ist ein relativer, er weist ganz allgemein auf eine umfassende Einheit hin, die in dem Inbegriff der zugehörigen Teile ihren Inhalt besitzt. Was immer an einem Ganzen sich als Teil auffassen lässt und es in Wahrheit reell konstituiert, gehört zum Inhalte des Ganzen.» Intenzionalità e percezione 58 che non lo è. Ciò che costituisce effettivamente tale atto è ciò che è in esso in senso proprio; ciò che non lo costituisce effettivamente è ciò che è in esso in senso improprio. Come viene notato nell'Abhandlung, nel secondo caso la parola 'contenuto' è poco appropriata, perché viene applicata a qualcosa che non è nell'atto, ma piuttosto «mi sta di contro»1. La distinzione discussa genera quella tra contenuto effettivo e contenuto intenzionale2: se al primo appartiene tutto ciò che è nell'atto trascendente in senso proprio, al secondo appartiene tutto ciò che è in tale atto in senso improprio; se dunque vale l'equivalenza tra 'parte' e 'costituente effettivo', allora si potrà dire che ciò che è nell'atto trascendente in senso improprio non è sua una parte. E dal momento che la percezione esterna è un atto trascendente, il suo oggetto apparterrà al suo contenuto, ma non sarà una sua parte. Husserl non si limita ad enunciare la trascendenza dell'oggetto della percezione esterna, ma cerca anche di renderne ragione. Ciò avviene nei primissimi paragrafi degli Hauptstücke, dove vengono offerti due argomenti. Eccoli nell'ordine. Argomento 1. Se un tale oggetto stesse all'atto come una parte sta al suo intero, allora posta l'esistenza reale dell'atto seguirebbe l'esistenza reale dell'oggetto. È infatti una legge analitica quella per cui l'esistenza di un intero implica l'esistenza delle sue parti: se cioè esiste l'intero G ed x è una parte di G, allora x esiste necessariamente. Ma l'oggetto esterno può essere irreale, come testimonia il caso dell'allucinazione3. Dunque esso non può essere una parte del relativo atto. Argomento 2. Se un tale oggetto stesse all'atto come una parte sta al suo intero, allora percezioni diverse avrebbero necessariamente oggetti diversi. Interi diversi sono infatti interi distinti, e le parti di interi distinti sono a loro volta entità distinte, che in quanto tali sono numericamente distinguibili (sebbene possano essere indistinguibili qualitativamente). È tuttavia possibile che diverse percezioni si riferiscano ad uno stesso oggetto esterno. Dunque esso non può essere una loro parte. Con ciò sappiamo che Husserl non accetterebbe queste due tesi: (i) necessariamente, l'atto sta all'oggetto come un intero G sta ad una parte di G; (ii) necessariamente, l'atto sta all'oggetto come una parte di un intero G sta a G. La prima l'abbiamo appena discussa, mentre del rifiuto della seconda abbiamo dato testimonianza in sede introduttiva, citando un passo di una lettera datata 1903 (cfr. infra, par. 1). Resta tuttavia una terza tesi, che possiamo esprimere come segue: (iii) necessariamente, l'atto sta all'oggetto come una parte di un intero G sta ad un'altra parte di G. 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 130: «In dem Letzteren ist Inhalt ein wenig passendes Wort für Gegenstand, denn es betrifft das mir in der Wahrnehmung Gegenüberstehende, das von mir wahrnehmend, d. h. als daseiend Gemeinte (Intendierte)» 2 Cfr. Hua XIX, p. 361: «Ähnliche Wesensunterscheidungen, wie wir sie eben in betreff der Wahrnehmung notwendig fanden, um das, was in ihr Erlebnis ist, nämlich was sie reell komponiert, von dem zu unterscheiden, was in einem uneigentlichen (dem „intentionalen") Sinn „in ihr ist", sind auch bei den anderen „Akten" zu machen.» 3 Cfr. Hua XXXVIII, p. 13: «Haben wir zweierlei im Akt: die Wahrnehmung und den Gegenstand? Nein. Der Gegenstand braucht nicht zu existieren. Viele Wahrnehmungen und ein Objekt.» con Hua XIX, p. 260: «Denn es gilt die analytische Formel, dass die Existenz eines Ganzen G (α, β, γ...) überhaupt die seiner Teile α, β, γ einschliesst.» Capitolo II 59 Quest'ultima è apertamente prospettata da George Heffernan, il quale tuttavia non si addentra in dettagli1. Si potrebbe supporre che una simile lettura derivi da una certa concezione della relazione d'implicazione reciproca (o correlazione); si direbbe cioè: se un vissuto intenzionale implica un oggetto ed un oggetto implica un vissuto intenzionale-come visto (cfr. infra, par. 8.1.1.1)-, allora atto ed oggetto sono due parti di un intero, e nello specifico due momenti, in quanto l'uno può esistere solo in un intero che comprenda l'altro. Il ragionamento celerebbe dunque la seguente premessa: se a implica b e b implica a, allora a e b sono due momenti di un intero. Tale inferenza è tuttavia scorretta, giacché è certo solo l'opposto, e cioè che due momenti sono due entità che si implicano reciprocamente. Non è un caso infatti che la terza tesi sia esplicitamente rifiutata da Husserl: come rimarca nella lezione del 1915, il contenuto effettivo della percezione esterna ed il contenuto effettivo del suo oggetto sono fuori da «ogni connessione». Giacché quella tra parti è solo una specie di connessione tra le altre, si avrà che quella tra percezione esterna ed oggetto non sarà una connessione tra parti, in qualsiasi senso si intenda la nozione di 'parte'. La relazione d'implicazione che vige tra i due è solo una relazione intenzionale: la percezione esterna si riferisce all'oggetto così come quest'ultimo è il referente della prima2. 8.1.3 Trascendenza, esistenza ed esteriorità Come abbiamo visto, quella intenzionale è una relazione, ed in quanto tale coinvolge almeno due membri: un vissuto ed un oggetto; il primo può esser detto 'intenzionale' e 'trascendente'. Se la dimensione dell'intenzionalità fa sì che il correlato del vissuto sia rappresentato, quella della trascendenza fa sì che quest'ultimo non sia parte del vissuto stesso. Qual è il rapporto tra le due dimensioni? Per rispondere a questo interrogativo occorre volgersi ad una lunga appendice delle Log. Unt., la stessa con cui Husserl si propone di criticare la c.d. 'teoria degli oggetti immanenti'. Si tratta di una teoria propugnata soprattutto da Kazimierz Twardowski nel suo Zur Lehre vom Inhalt und Gegenstand der Vorstellung, un testo del 1894 con cui Husserl si era già confrontato nel saggio di quello stesso anno (cfr. Zahavi 1992, p. 122, nn. 10 e 11). La citata appendice gode di uno statuto molto peculiare, giacché si tratta di uno scritto revisionato dopo la pubblicazione del primo libro delle Ideen. Le tesi ivi espresse possono essere dunque considerate più mature di quelle disseminate nei manoscritti immediatamente poste- 1 Cfr. Heffernan 2015, p. 197: «It may be possible to describe the relationship between the intentional act and the intentional object in terms of the distinction between dependent and independent contents or parts in the sense of the Third Logical Investigation. In that case, the intentional act and the intentional object would not be related as the whole and a part. Rather, the intentional act and the intentional object would be the non-independent parts (moments) that compose the whole.» 2 Cfr. Hua XXXVI, p. 103: «Der reelle Wesensbestand des Bewusstseins und der reelle Wesensbestand des intentionalen Objekts sind aber nach dieser Analyse ausser allem Zusammenhang. Die Beziehung, die das Bewusstsein wesensmässig auf sein intentionales Objekt nach allen intentionalen Momenten hat, ist nicht eine Einheit im Sinn eines reellen Ganzen, wobei die Momente des Ganzen verbunden sind. Verbindung im eigentlichen Sinn fehlt hier, und fehlt hier notwendig. Es ist eine irreale Aufeinander-Bezogenheit.» Intenzionalità e percezione 60 riori alla prima edizione delle Log. Unt. Di ciò dovremmo tener conto in seguito, quando prenderemo in considerazione i manoscritti in questione. Prima di procedere con la trattazione gioverà gettare uno sguardo all'Abhandlung. Le prime pagine di quest'opera sono infatti dedicate proprio al rapporto tra percezione, trascendenza ed esistenza, e presentano un'affinità notevole con quelle dell'appendice. La somiglianza è tale che è lecito sospettare che Husserl se ne sia servito durante la stesura delle Log. Unt. Del resto (cfr. infra, par. 2), si tratta dello scritto a cui tutte le successive analisi sulla percezione fanno capo. Il punto d'avvio è dato proprio dalla teoria di cui si faceva menzione, che Husserl dichiara subito falsa. Essa afferma infatti la non-identità tra ciò che è detto 'oggetto intenzionale' o 'immanente' e ciò che è detto 'oggetto reale'. Tale posizione si basa sull'ormai classico argomento dell'errore percettivo (cfr. infra, par. 8.6): nei termini in cui la riporta Husserl, la teoria sostiene che una percezione non-veridica «porta a manifestazione» un oggetto tanto quanto una percezione veridica, e da ciò conclude che «ciò che si manifesta» o «il percepito come tale» non può essere identico a ciò che esiste «fuori di noi» o nella «realtà esterna» (Hua XXXVIII, p. 133). L'oggetto «intenzionale» sarebbe dunque un «oggetto immanente», il quale «esiste» anche quando la percezione non è veridica (cfr. ibid.). Husserl si rifiuta di pensare che l'oggetto intenzionale (qui: «ciò che si manifesta», «l'oggetto percepito» o «il percepito come tale») e l'oggetto reale (qui: «l'oggetto fuori di noi» o «l'oggetto stesso») siano entità numericamente distinguibili: l'oggetto intenzionale «è identico» all'oggetto reale; se dunque «esiste» il primo, allora «esiste» il secondo, e se non «esiste» il secondo, allora non «esiste» il primo. Ogni percezione ha dunque un solo oggetto. L'oggetto intenzionale è distinguibile da quello reale solo sul piano teorico: se nel caso della percezione esterna l'espressione 'oggetto intenzionale' designa ciò che è inteso in quanto qualcosa che si dà per profili, l'espressione 'oggetto reale' designa la cosa stessa, ossia ciò che è inteso a prescindere dalla sua relazione col percipiente1. Husserl conclude che l'espressione 'oggetto immanente' può avere solo un senso «improprio»: essa non può voler dire che nella percezione esiste un oggetto; può voler dire solo che «esiste un'intentio» (ivi, p. 135), la quale è «corretta» se la percezione è veridica. Come vedremo, si annidano qui molti problemi su cui la ricerca husserliana tornerà negli anni a venire. Si può anzi dire che l'Abhandlung contenga in forma germinale e per lo più abbozzata tesi che Husserl cercherà di raffinare in seguito. Questo è il motivo per cui ne abbiamo riportato il contenuto in modo piuttosto sommario. In partico- 1 Cfr. Hua XXXVIII, pp. 133–134: «Angenommen es sei das wahrgenommene Haus in Wirklichkeit nicht, es sei meine Wahrnehmung blosse Halluzination-was ist dann wirklich? Der „immanente" Gegenstand? Das „erscheinende Haus als solches"? Aber das erscheinende Haus ist ja, wie festgestellt, identisch mit dem wirklichen... Wenn das wahrgenommene Haus als solches existiert, so existiert eben das Haus als wahrgenommen, und einen anderen Sinn kann der Ausdruck nicht haben, wenn wir ihn ernst und eigentlich nehmen. Das intentionale Haus ist das, worauf die Intention geht, es ist das Haus, das und so wie es in der Wahrnehmung dasteht. Existiert es, so existiert eben dieses Haus hier. Existiert es nicht, nun dann existiert zwar meine Intention, näher mein Dies-Haus-Wahrnehmen, aber nicht das intentionale Haus, welches nichts anderes als das Haus selbst ist. Unterscheide ich doch das Haus selbst von dem wahrgenommenen Haus oder von dem Haus, so wie ich es wahrnehme, so mache ich mir im begrifflichen Denken klar, dass von dem Haus nicht alle Teile und Seiten selbst in dieWahrnehmung fallen.» Capitolo II 61 lare, le nozioni di 'percepito come tale' ed 'intentio' staranno al centro dei manoscritti sul percezionale (cfr. infra, par. 8.3.4.2). Torniamo ora all'appendice. Intenzionalità e trascendenza. Come si diceva, la preoccupazione di Husserl è che nel caso di un atto trascendente si concepisca l'oggetto alla stregua di un'immagine o di qualcosa di analogo. La posizione difesa nell'appendice è dunque netta: non è corretto porre una «differenza effettiva» tra l'oggetto intenzionale e l'oggetto trascendente. Nel caso dell'atto trascendente ciò che diciamo 'oggetto intenzionale' non è infatti altro che ciò che diciamo 'oggetto trascendente'. Si noti che Husserl non sta affermando che ogni oggetto intenzionale è un oggetto trascendente, perché ciò contraddirebbe la sua teoria della percezione c.d. "interna" (cfr. infra, par. 9.1); sta solo avversando l'idea secondo cui l'oggetto intenzionale di un atto trascendente sarebbe qualcosa di distinto da quello che diciamo 'oggetto trascendente'; sta cioè contestando un modello che numericamente prevedrebbe due oggetti-uno «"meramente immanente"»1 ed uno trascendente. Al di là della difficoltà di concepire un vissuto che abbia nello stesso istante due oggetti, ciò che Husserl sembra ritenere descrittivamente erroneo è frapporre tra l'atto e l'oggetto una replica di quest'ultimo. Con un esempio: la sfera rossa che percepisco è la stessa sfera che trascende il vissuto mediante cui la intendo; non vi è una prima sfera (il supposto 'oggetto intenzionale') che fungerebbe da immagine per una seconda sfera (l'oggetto trascendente). Tra ciò che dico 'inteso' e ciò che dico 'trascendente' vige infatti identità. Se dunque mi rappresento qualcosa di trascendente, allora questo qualcosa è l'oggetto intenzionale della mia rappresentazione. La seconda parte della digressione è dedicata al rapporto tra intenzionalità ed esistenza. Si tratta di un passo molto conciso, in cui Husserl si concede il tono di chi sta rammentando qualcosa di ovvio. Tale non è sembrato a molti interpreti, che infatti l'hanno ampiamente commentato. Intenzionalità ed esistenza. La tesi husserliana può essere enunciata come segue: se mi rappresento qualcosa, allora questo qualcosa sarà il mio oggetto intenzionale, sia che esso esista, sia che esso non esista. Husserl riporta due esempi molto esplicativi, entrambi di oggetti trascendenti: un oggetto assurdo quale un quadrato rotondo ed un oggetto fisico. Nel momento in cui mi rappresento il primo, questo è un oggetto intenzionale, e lo stesso vale per il secondo. Ciò che li distingue è il rapporto con 1 Cfr. Hua XIX, pp. 438–440: «Es ist ein schwerer Irrtum, wenn man überhaupt einen reellen Unterschied zwischen den „bloss immanenten" oder „intentionalen" Gegenständen auf der einen und ihnen ev. entsprechenden „wirklichen" und „transzendenten" Gegenständen auf der anderen Seite macht... Man braucht es nur auszusprechen, und jedermann muss es anerkennen: dass der intentionale Gegenstand der Vorstellung derselbe ist wie ihr wirklicher und gegebenenfalls ihr äusserer Gegenstand, und dass es widersinnig ist, zwischen beiden zu unterscheiden. Der transzendente Gegenstand wäre gar nicht Gegenstand dieser Vorstellung, wenn er nicht ihr intentionaler Gegenstand wäre. Und selbstverständlich ist das ein blosser analytischer Satz. Der Gegenstand der Vorstellung, der „Intention", das ist und besagt der vorgestellte, der intentionale Gegenstand. Stelle ich Gott oder einen Engel, ein intelligibles Sein an sich oder ein physisches Ding oder ein rundes Viereck usw. vor, so ist dieses hier Genannte und Transzendente eben gemeint, also (nur mit anderem Worte) intentionales Objekt; dabei ist es gleichgültig, ob dieses Objekt existiert, ob es fingiert oder absurd ist. Der Gegenstand ist ein „bloss intentionaler", heisst natürlich nicht: er existiert, jedoch nur in der intentio (somit als ihr reelles Bestandstück), oder es existiert darin irgendein Schatten von ihm; sondern es heisst: die Intention, das einen so beschaffenen Gegenstand „Meinen" existiert, aber nicht der Gegenstand. Existiert andererseits der intentionale Gegenstand, so existiert nicht bloss die Intention, das Meinen, sondern auch das Gemeinte.» Intenzionalità e percezione 62 l'esistenza: mentre il quadrato rotondo non può esistere realmente (in quanto più genericamente non può esistere; cfr. infra, par. 13.1), l'oggetto fisico può non esistere realmente. Nel primo caso si avrà dunque un vissuto il cui oggetto intenzionale non esisterà realmente, e ciò necessariamente; nel secondo invece se ne avrà uno il cui oggetto intenzionale potrà non esistere realmente (basti pensare ad un'allucinazione). Ciò che è da rilevare è che in entrambi i casi non si possa fare a meno di parlare di oggetti. Che questi siano 'meramente intenzionali' non significa che essi esistano solo nel vissuto come suoi contenuti effettivi; significa solo che ad esistere è esclusivamente il vissuto. Esiste cioè il vissuto intenzionale, ma non l'inteso. Se invece l'oggetto intenzionale esistesse, allora esisterebbe non solo il vissuto, ma anche l'inteso. La nozione husserliana di 'oggetto' non solo è dunque meramente funzionale, ma è anche «esistenzialmente neutra» (Heffernan 2015, p. 202). La percezione ad es. implica il riferimento ad un oggetto, ma ciò non vuol dire che essa implichi anche l'esistenza reale di tale oggetto. Se così fosse non riusciremmo a rendere conto di alcune percezioni non-veridiche: le allucinazioni ad es. non sarebbero pensabili. Per dirla con le parole della Dingvorlesung: l'esistenza reale dell'oggetto non appartiene all'essenza della percezione1. Nella terminologia da noi adottata potremmo riassumere quanto esposto nei termini seguenti: se all'essenza di un vissuto intenzionale appartiene il riferimento ad un oggetto, all'essenza di quello stesso vissuto non appartiene l'esistenza di un oggetto. La tesi secondo cui l'esistenza di una relazione intenzionale è indipendente dall'esistenza dell'oggetto concorda con quanto leggiamo nel secondo libro delle Ideen: lì troviamo la distinzione tra 'relazione intenzionale' e 'relazione reale-naturale'. Se la cosa non esiste realmente, la relazione reale-naturale «cade», mentre quella intenzionale resta2. In termini formali: una relazione reale-naturale esiste se e solo se (i) esiste realmente l'atto ed (ii) esiste realmente l'oggetto. Affinché esista una relazione intenzionale è invece sufficiente che sia soddisfatta la condizione (i): se esiste realmente l'atto, allora esiste la relazione intenzionale. A questo punto siamo nella condizione di stabilire in che misura all'interno della cornice husserliana si possa parlare di 'rappresentazioni senza oggetto'. A riguardo un buon riferimento testuale è la lezione del 1906: lì Husserl cerca di chiarificare lo statuto di quella classe di percezioni i cui oggetti non esistono realmente, vale a dire le 1 Cfr. Hua XVI, p. 15: «Selbsverständlich ist die Charakteristik nicht so zu verstehen, als ob zur Essenz jeder Wahrnehmung als solcher gehöre die Existenz des wahrgenommenen Objektes, die Existenz des in ihr in der Weise der Leibhaftigkeit Dastehenden. In diesem Fall wäre ja die Rede von einer Warhnehmung, deren Gegenstand nicht existiert, ein Widersinn, es wäre illusorische Wahrnehmungen undenkbar.». Questo ed altri passaggi testuali hanno consentito ad alcuni interpreti di definire quella intenzionale una «relazione indipendente dall'esistenza» (cfr. ad es. Smith & McIntyre 1982, pp. 11 ss.): che a si riferisca intenzionalmente b non implicherebbe dunque che a esista e che b esista; implicherebbe solo che a stia in una certa relazione con b. Tale definizione non può essere accettata da chi si confronta con il passo del 1894 leggendolo in chiave esistenziale e proiettandolo in tal forma sulle opere successive (ad es. Süssbauer 1995 e Künne 2011); chi adotta questa lettura tenderà a negare che quella husserliana sia una teoria dell'intenzionalità che oggi diremmo 'relazionale' e ad optare per una lettura parametrica o avverbialista, cfr. Centrone 2016 ed Erhard 2009. 2 Cfr. Hua IV, p. 215: «Also, es ist ein Unterschied: 1. diese intentionale Beziehung: ich habe das Objekt gegeben, ich habe es gegeben als so und so erscheinend... 2. die reale Beziehung: das Objekt D steht in realkausaler Beziehung zu mir, zum Ich-Mensch, also zunächst zu dem Leib, der mein Leib heisst etc. Die reale Beziehung fällt weg, wenn das Ding nicht existiert: die intentionale Beziehung bleibt bestehen.» Capitolo II 63 allucinazioni. In senso stretto si può dire che tali vissuti siano senza oggetto, giacché i loro correlati intenzionali non esistono realmente; in un senso ampio però non si può negare che tali vissuti presentino una relazione intenzionale, vale a dire il riferimento ad un oggetto. In un'allucinazione ad es. l'oggetto sta «dinanzi ad i nostri occhi»1. Husserl è perentorio: gli atti presentano necessariamente il riferimento ad un oggetto, sicché non risulta possibile pensare che in virtù di esso qualcosa non sia inteso. Nei termini scelti da noi: l'esistenza di un vissuto intenzionale implica che qualcosa sia un oggetto intenzionale. La digressione husserliana sulla percezione trascendente si spinge però oltre: viene infatti sancita non solo l'identità tra l'oggetto intenzionale e l'oggetto trascendente, ma anche quella tra l'oggetto intenzionale e l'oggetto reale. Giacché per Husserl la realtà non è altro che un modo dell'esistenza (cfr. infra, par. 14.2), sembrerebbe che qui si stia contraddicendo quanto asserito in merito al rapporto tra esistenza ed intenzionalità. Si tratta di un punto delicato, in merito al quale varrà la pena procedere per gradi. Consideriamo nello specifico la percezione esterna, e poniamo il problema nei termini scelti da Guido Küng: se (i) l'oggetto intenzionale della percezione esterna è il referente di tale vissuto intenzionale-vale a dire ciò a cui tale vissuto si riferisce-, ed (ii) il referente della percezione esterna non è altro che l'oggetto esterno, ne segue che (iii) l'oggetto intenzionale della percezione esterna sia l'oggetto esterno-ove il «sia» esprime appunto identità. Da (iii) derivano due possibilità: a) se «c'è» l'oggetto esterno, allora «c'è» l'oggetto intenzionale, e b) se non «c'è» l'oggetto esterno, allora non «c'è» l'oggetto intenzionale2. Come si nota, in quest'ultima formulazione ci si è serviti del concetto di 'essere'; se lo si sovrappone a quello di 'esistenza', Husserl potrebbe concordare con quanto esposto: che l'oggetto della percezione esterna non esista non significa altro che l'oggetto intenzionale di tale vissuto non esiste realmente (se infatti a è identico a b, allora l'esistenza di a equivale all'esistenza di b). Ora focalizziamo la nostra attenzione sull'identità tra l'oggetto intenzionale e l'oggetto reale, e replichiamo il ragionamento sopra esposto sostituendo alla nozione di 'esistenza' quella di 'sussistenza'. L'assunzione dell'identità considerata comporta due conseguenze: 1. Se non sussiste l'oggetto reale-vale a dire se l'oggetto intenzionale non è realmente esistente-, allora non sussiste l'oggetto intenzionale (vale infatti che se a è identico a b ed a non sussiste, allora b non sussiste). Sappiamo tuttavia che in Husserl non si può parlare di 'vissuto intenzionale' se non sussiste un oggetto intenzionale. 1 Cfr. Hua XXIV, p. 153: «Und so haben wir unzählige intuitive und konzeptive Denkakte, die gegenstandslos sind. Gegenstandslos, sofern die Gegenstände, die da vorgestellt und gedacht sind, gar nicht sind. Und doch nicht gegenstandslos, sofern in allen ein Gegenstandsbewusstsein vorliegt: In der Halluzination steht uns ein Gegenstand ,,vor Augen", im falschen Urteil ist ein gedanklicher Sachverhalt geglaubt. Auf Sachen beziehen sich also die Akte, die wir Denkakte nennen, in jedem Fall.» 2 Cfr. Küng 1973, pp. 673–674: «If the intentional object of external perception is understood to be the intended object, i.e., the referent of the intentional act, then it is identical with the external object... If in actual fact there is no object in external reality, then in actual fact there is no referent, i.e., no intentional object understood in the sense mentioned above.» ed Erhard 2014, p. 172: «Für Husserl ist das folgende Konditional ein ,,analytischer Satz": ,,Wenn e (nur) auf X gerichtet ist und wenn der intentionale Gegenstand von e existiert, dann existiert X"; ferner auch der Satz ,,Wenn e (nur) auf X gerichtet ist und wenn der intentionale Gegenstand von e nicht existiert, dann existiert X nicht".» Intenzionalità e percezione 64 Ogni vissuto intenzionale è infatti tale in quanto si riferisce ad un oggetto; se dunque non sussiste un oggetto a cui tale vissuto si riferisce, allora non sussiste neanche il vissuto in questione. 2. Se non sussiste l'oggetto reale, allora non sussiste il vissuto intenzionale (vale infatti che se a è identico a b ed a non sussiste e c implica b, allora c non sussiste), il che è nuovamente inaccettabile dal punto di vista husserliano: è vero infatti che un vissuto intenzionale può sussistere anche se non sussiste un oggetto reale1; se dunque vale che la sussistenza di un vissuto intenzionale implica la sussistenza di un oggetto intenzionale, allora l'identità tra 'oggetto reale' ed 'oggetto intenzionale' andrà rifiutata: in caso contrario si avrebbe infatti il caso di una sola entità che allo stesso tempo sussiste e non sussiste. Qualora un simile argomento fosse valido dovremmo ammettere che l'impianto husserliano presenti una falla proprio in un punto nevralgico: la tesi dell'identità tra l'oggetto intenzionale e l'oggetto reale, compresa e sviluppata in un certo modo, contraddice di fatto la concezione generale dell'intenzionalità. Nella digressione Husserl sarebbe dunque caduto in una contraddizione davvero grossolana, in quanto ad una data affermazione avrebbe fatto seguire immediatamente una tesi in grado di contraddirla. Da quest'improbabile scenario si esce anzitutto cercando di contestualizzare e quindi di leggere in modo più circoscritto la digressione stessa. Come si accennava, ciò che Husserl ha qui di mira è la teoria secondo cui l'oggetto intenzionale sarebbe un'immagine o una replica meramente immanente di quello indicato come 'trascendente' e 'reale'. A quest'idea Husserl contrappone quella secondo cui l'oggetto intenzionale non sarebbe altro che quello reale, ed a ciò fa subito seguire la tesi secondo cui una relazione intenzionale non implica l'esistenza dell'oggetto. Ora, il contesto del passo indica chiaramente che il problema abbia come termine un oggetto già assunto come reale; in altre parole, la questione che Husserl si pone è la seguente: posto che l'oggetto della percezione trascendente esista realmente, esiste un oggetto distinto da esso che fungerebbe da immagine o replica meramente immanente del primo e che chiamiamo 'oggetto intenzionale'? La risposta a questa domanda è negativa. L'identità enunciata resta perciò un'identità che si potrebbe definire 'condizionale'2, vale a dire: se l'oggetto di un vissuto intenzionale v è reale, e dunque esiste, allora tra l'oggetto 1 Cfr. Alweiss 2010, p. 699: «If to be an intentional object means to coincide with an actual object, then it seems to follow that if there is no actual object, there is no intentional object either. This would amount to saying that we cannot refer to an intentional act if there is no object since there is nothing to refer to. Yet, curiously, Husserl would disagree with such a view...he would argue that even when there is no (actual) object, there is still an aboutness to thought... In a word, talk about intentional objects is valid even when there is no actual object.» 2 Mutuiamo l'espressione da Uwe Meixner (2014, pp. 408–409), del quale però non condividiamo l'intera esegesi. Egli sostiene che nel primo libro delle Ideen Husserl superi l'idea esposta nelle Log. Unt. secondo cui tra l'oggetto intenzionale e l'oggetto reale vige un'identità «simpliciter» (2010, pp. 198–199), cioè non-condizionale, optando dunque per un'identità condizionale, o meglio «puramente contenutistica» (ivi, p. 199)-ove con quest'ultimo termine Meixner intende un'identità in astrazione dall'esistenza. Riteniamo tale lettura inadeguata per due ordini di ragioni: a) nelle Log. Unt. si teorizza già un'identità meramente condizionale, giacché Husserl può affermare che una rappresentazione ha un oggetto intenzionale anche se quest'ultimo non esiste; b) la seconda edizione delle Log. Unt. (data: ottobre 1913; cfr. Melle 2002, p. xv) è posteriore al primo libro delle Ideen (data: aprile 1913), dunque sarebbe sorprendente che Husserl non dichiari il suo cambio di vedute su una questione così importante. Capitolo II 65 intenzionale e l'oggetto reale vige identità, ossia: l'oggetto a cui v si riferisce è l'oggetto reale. Con un esempio: se l'albero che percepisco è reale, allora l'oggetto intenzionale della mia percezione è proprio l'albero reale, e non una qualche sua replica meramente immanente. Nei termini che discuteremo in seguito e che possiamo qui anticipare (cfr. infra, par. 8.6), possiamo dire che se il vissuto intenzionale è veridico, allora vige un'identità tra oggetto intenzionale ed oggetto reale. A ben vedere una simile soluzione non è altro che una parafrasi più complicata di quanto segue facilmente da una teoria dell'intenzionalità che comandi una nozione puramente funzionale di 'oggetto'. L'identità condizionale non dice infatti altro che ciò che è inteso è reale; in termini più estesi: se x è reale ed x è inteso in un vissuto intenzionale v, allora l'oggetto di v è reale; se invece x non è reale ed x è inteso in v, allora l'oggetto v non è reale. Giunti a questo punto possiamo gettare una prima luce sui rapporti che vigono tra le quattro dimensioni che abbiamo individuato, vale a dire intenzionalità, esistenza, esteriorità e trascendenza. Di tali rapporti forniremo spiegazioni in corso d'opera. 1. Esistenza reale ed esteriorità. Tra le due non si può dire che vi sia implicazione reciproca: che un oggetto esista realmente non implica che esso sia esterno; è possibile cioè che un oggetto esista realmente e tuttavia non sia esterno; come vedremo (cfr. infra, par. 9.2), è il caso del correlato intenzionale di una percezione interna. Naturalmente varrà anche l'opposto: che un oggetto sia esterno non implica che esso esista realmente; è il caso delle percezioni esterne non-veridiche di tipo allucinatorio. Come l'esistenza reale non implica l'esteriorità, così quest'ultima non implica la prima. 2. Esteriorità e trascendenza. Un oggetto esterno è un oggetto trascendente. Non si può dire però che tra le due dimensioni vi sia implicazione reciproca; la percezione esterna non è infatti che una specie di percezione trascendente: che un oggetto sia trascendente non implica che esso sia esterno; è possibile cioè che un oggetto sia trascendente e tuttavia non sia esterno; è il caso della percezione interna (cfr. infra, par. 9.2). L'esteriorità implica dunque la trascendenza, ma la trascendenza non implica l'esteriorità. 3. Intenzionalità ed esteriorità. Un oggetto esterno è necessariamente qualcosa di inteso, e lo è per definizione: dicesi infatti 'oggetto' il correlato di una rappresentazione. Tra la dimensione dell'intenzionalità e quella dell'esteriorità non vige però implicazione reciproca, ossia: che qualcosa sia inteso non implica che esso sia esterno; è cioè possibile che qualcosa sia inteso ma non sia esterno. È ancora una volta il caso della percezione interna. L'esteriorità implica dunque l'intenzionalità, ma quest'ultima non implica la prima. 4. Intenzionalità e trascendenza. Un oggetto trascendente è necessariamente qualcosa di inteso, e lo è per definizione. Si può dire però che qualcosa di inteso sia necessariamente qualcosa di trascendente? Dire che x è trascendente rispetto ad un vissuto v significa dire che x non è parte di v. È possibile allora che x sia inteso da v ma sia parte di v? La risposta è positiva (cfr. infra, par. 9.3): è il caso del correlato intenIntenzionalità e percezione 66 zionale della percezione c.d. "interna" o immanente. La trascendenza implica dunque l'intenzionalità, ma l'intenzionalità non implica la trascendenza. 5. Trascendenza ed esistenza reale. Non si può dire che tra le due vi sia implicazione reciproca: che qualcosa trascenda un vissuto non implica infatti che quel qualcosa esista realmente; basta rammentare il caso di una percezione allucinatoria. Husserl concepisce poi un 'essere immanente', vale a dire qualcosa che esiste realmente ed è parte del vissuto che lo intende. Come la trascendenza non implica l'esistenza reale, così quest'ultima non implica la prima. 6. Esistenza reale ed intenzionalità. Si tratta di uno dei rapporti in cui si esprimerà propriamente l'idealismo trascendentale husserliano, che discuteremo nel capitolo finale (cfr. infra, par. 14.3); lo anticipiamo in forma stringata: se da una parte è vero che l'intenzionalità non implica l'esistenza reale-non tutto ciò che è inteso o intendibile esiste (cfr. infra, par. 13.1)-, dall'altra sembra che l'esistenza reale implichi l'intenzionalità, almeno per alcune entità): non nel senso che ciò che è detto reale sia necessariamente qualcosa di fattualmente inteso, ma nel senso che cioè che è reale è necessariamente qualcosa che di principio può essere reso oggetto. 8.2 Intenzione e riempimento L'intera fenomenologia husserliana della percezione esterna si fonda su due concetti, quello di 'intenzione' e quello di 'riempimento'. Nelle Log. Unt. leggiamo che sotto il concetto di 'intenzione' si deve intendere un vissuto intenzionale che ha la proprietà di poter fondare un rapporto di riempimento1. Data l'equivalenza tra 'vissuto intenzionale' ed 'atto', si può dire che le intenzioni siano degli atti con la proprietà di poter fondare un rapporto di riempimento. Husserl parla inoltre di «atto riempiente», intendendo con ciò un atto che riempie un'intenzione. Il rapporto tra intenzione e riempimento è dunque da intendere come un rapporto tra due atti. Questo punto è ben evidenziato in un manoscritto inedito, la cui stesura risale al periodo dell'elaborazione delle Log. Unt.; Husserl vi afferma che il rapporto tra l'intenzione e il riempimento non dev'essere equivocato con quello tra la rappresentazione e l'oggetto. Intenzione e riempimento sono infatti due rappresentazioni; oggetto è ciò che è inteso, mentre l'atto riempiente è ciò grazie a cui l'oggetto perviene ad intuizione2. 1 Cfr. Hua XIX, p. 572: «Wir haben diesen Punkt schon früher berhürt und unter der pragnanten Titel Intentionen eine Klasse von intentionalen Erlebnissen abgegrenzt, welche durch die Eigentümlichkeit charakterisiert sind, Erfüllungsverhältnisse fundieren zu können. In diese Klasse ordnen sich alle zur engeren oder weiteren Sphäre des Logischen gehörigen Akte ein, darunter auch die Akte, die in der Erkenntnis zur Erfüllung anderer Intentionen berufen sind, die Anschauungen.» 2 Cfr. ivi, p. 582 «Allen Intentionen entsprechen der Möglichkeit nach Erfüllungen (bzw. ihre negativen Gegenstücke: Enttäuschungen), eigenartige Übergangerlebnisse, welche selbst als Akte charakterisiert sind und welche den jeweils intendierenden Akt in einem korrelativen Akt gleichsam sein Ziel erreichen lassen. Der letztere, sofern er die Intention erfüllt, heisst der erfüllende Akt...» con Ms. A VI 13; 6a e 7a: «Das Verhältnis von ,,Intention" und Erfüllung ist nicht etwa das Verhältnis zwischen Vorstellung und Gegenstand. Die erregte Intention ist eine Vorstellung, aber Erfüllung findet die Intention, d.h. es ist ein neuer Akt da und nicht bloss, es ist ein Gegenstand. Der Gegenstand ist das Gemeinte, aber die Erfüllung der Meinung ist nicht dasselbe wie Capitolo II 67 A tal proposito può essere anticipata la tesi secondo cui l'esistenza di un rapporto di riempimento è indipendente dall'esistenza reale dell'oggetto; che due vissuti intenzionali v e v' stiano in un tale rapporto non implica cioè che l'oggetto di v e di v' esista realmente; implica solo che esistano realmente v e v'; ad es.: due percezioni relative ad un albero possono fondare un rapporto di riempimento-la seconda riempie la prima-, ma ciò non implica che l'albero sia reale1: esse potrebbero figurare infatti come atti appartenenti ad un decorso allucinatorio; ciò troverà conferma nelle affermazioni husserliane sulla natura delle percezioni non-veridiche (cfr. infra, par. 8.6). Un rapporto di riempimento è dunque semplicemente descrivibile come una relazione tra due vissuti intenzionali. Come nota Christopher Erhard (2014, pp. 494–495), si tratta di una relazione 'irriflessiva' ed 'asimmetrica': irriflessiva perché un vissuto intenzionale non può riempirsi da sé stesso (occorre sempre un secondo vissuto intenzionale); asimmetrica perché il riempimento non è bilaterale: un vissuto v riempie un vissuto v', ma v' non riempie v. Se dunque una rappresentazione trova un riempimento, ciò avviene solo grazie ad una seconda rappresentazione. Ma cos'è che propriamente fa sì che un atto possa riempirne un altro? Il manoscritto pocanzi citato offre strumenti per affrontare anche questo quesito. Husserl risponde che un possibile «saturatore» è la sensazione, vale a dire un «contenuto sensibile», per quindi aggiungere: tale contenuto viene interpretato, riempiendo così un'intenzione relativa a qualcosa che non è quello stesso contenuto. Dall'analisi del passo considerato si possono dunque enucleare tre tesi: (i) la sensazione viene interpretata; (ii) la sensazione riempie un'intenzione relativa verso qualcosa; (iii) ciò verso cui ci dirigiamo in tale intenzione non è la sensazione. Ad i. Che una sensazione venga interpretata significa che essa viene appresa. 'Interpretazione' infatti non è che un altro nome per ciò che nelle Log. Unt. è più spesso indicato come 'apprensione' (cfr. infra, par. 8.3.3). Ciò vuol dire che nel caso di una percezione esterna affinché sussista un rapporto di riempimento non è sufficiente che venga vissuta una sensazione; tale sensazione dev'essere anche appresa, il che implica la presenza di un secondo atto: come vedremo infatti, l'apprensione è ciò in cui si costituisce l'intenzionalità di una percezione trascendente. In generale, della sensazione non si può dire né che sia sufficiente affinché sussista un rapporto di riempimento, né che sia qualcosa che si riempia: essa è infatti un vissuto non-intenzionale (cfr. infra, par. 8.3.2.4), cioè un vissuto privo di riferimento ad un oggetto, ed affinché un vissuto si riempia è necessario non solo che esso sia vuoto, ma anche che sia intenzionale. Ad ii. La percezione visuale offre a questo riguardo un esempio paradigmatico. L'atto del vedere è infatti costituito da intenzioni parziali che vanno considerate in base alla distinzione tra intenzione e riempimento. Più precisamente, ogni percezione das Gemeinte... Ich gebrauche den Ausdruck sehr oft: α erregt die Intention auf β. Schon die Empfindung haben wir als Erreger von Intentionen betrachtet. Der präsente sinnliche Inhalt wird gedeutet, er erregt eine Intention auf etwas, was er nicht selbst schon ist.» e «Wenn eine Vorstellung Erfüllung findet, so geschieht dies immer in einer zweiten Vorstellung, die das anschaulich vorstellt, was sie vorhin nicht anschaulich vorstellte.» 1 Cfr. Erhard 2014, p. 492: «Ungeachtet dessen, dass in der Erfüllung die Sache selbst zur Gegebenheit kommt, ist Erfüllung nicht eo ipso faktiv oder veridisch. Es kann sich ein Gedanke an X durch eine Anschauung von X erfüllen, obschon X nicht existiert... Ich kann z.B. glauben, dass in meinem Kuhlschrank eine rote Paprika liegt; sehe ich nach und erliege dabei einer Halluzination, findet gleichwohl ein Erfüllungserlebnis statt.» Intenzionalità e percezione 68 visuale è una «mistura» di intenzioni riempite e non-riempite (cfr. Hua XIX, p. 590). Se ad es. percepisco visualmente un dado, ne vedo propriamente solo il profilo a me volto. L'intenzione relativa al profilo anteriore è un'intenzione piena, mentre quella relativa al profilo posteriore è un'intenzione vuota. Si potrebbe dubitare del fatto che quello descritto sia un rapporto di coincidenza tra due atti; si direbbe cioè che l'atto in cui ci dirigiamo verso il profilo anteriore sia uno solo. Se però si intende la percezione come un processo dinamico, e dunque sviluppantesi nel tempo, allora non è difficile comprendere la tesi espressa: l'intenzione relativa al profilo anteriore è infatti un'intenzione in precedenza non-riempita, dato che ad es. ero in una diversa posizione rispetto al dado. Essa era tuttavia un atto, e precisamente un'intenzione percettiva relativa a ciò che ora mi si dà come profilo anteriore. Ad iii. Che nell'intenzione ci si diriga verso qualcosa che non è la sensazione è una tesi su cui ci soffermeremo a lungo (cfr. infra, parr. 8.3.2.2 e 9.1.1); per ora ci limitiamo ad enunciarla in termini del tutto generali: tra ciò verso cui ci si dirige nell'intenzione e ciò che la riempie non v'è identità. Quello che Husserl chiama 'rapporto di riempimento' si è prestato ad alcune letture che riteniamo errate o fuorvianti. Alcuni interpreti (ad es. Hopp 2008, p. 225 e Erhard 2014, p. 496) lo hanno concepito esclusivamente come un rapporto tra un atto intuitivo ed un atto signitivo, ove quest'ultimo indica un atto in cui non è dato nulla dell'oggetto. Se fosse così, si avrebbe non solo che ogni atto signitivo è un'intenzione-il che è banalmente vero per Husserl-, ma anche che ogni intenzione è un atto signitivo-il che non concorda con quanto leggiamo nelle Log. Unt.: lì viene asserito che nella classe delle intenzioni vanno infatti annoverati anche gli atti che sono deputati al riempimento di altre intenzioni, ossia gli atti intuitivi, sotto il cui titolo si devono intendere sia gli atti immaginativi che quelli percettivi (cfr. Hua XIX, p. 599). Ciò verrà sostenuto anche nei manoscritti di revisione della Sesta Ricerca, ove Husserl inviterà espressamente a non confondere le intenzioni vuote con quelle signitive1. Non solo dunque è vero che un'intenzione non è necessariamente un atto signitivo, ma è vero anche che un atto intuitivo non è necessariamente un atto riempiente. Tutto ciò che si può dire è che ogni atto riempiente è un atto intuitivo. Nonostante i manoscritti di revisione renderanno la questione più sfumata (cfr. infra, par. 10.1.2), sembra lecito parlare di intenzioni intuitive vuote, e più nello specifico di intenzioni percettive vuote; esempio ne è l'intenzione relativa al profilo posteriore di un dado: essa è un'intenzione in quanto in essa rappresentiamo qualcosa; è intuitiva in quanto parte di un atto intuitivo; ed è vuota in quanto priva di sensazione. Un'altra interpretazione del rapporto tra intenzione e riempimento è quella secondo cui un atto di riempimento sarebbe un atto composto da due atti, uno vuoto ed uno intuitivo. Tale lettura è ad es. intrapresa da Walter Hopp, che giunge alla conclusione secondo cui un atto intuitivo non può essere un atto di riempimento, pena il regresso all'infinito. Schematicamente, il suo argomento procede come segue: (1) ogni atto di 1 Cfr. Hua XX/1, p. 91 con ivi, n. 1; come Husserl dichiara in questi manoscritti, l'analisi della percezione presente nella prima edizione delle Log. Unt. è per lo più «analogica», ed è solo in quel senso che si parla delle delle intenzioni vuote come intenzioni signitive (cfr. ibid. con Hua XIX, pp. 610–614). Capitolo II 69 riempimento deve contenere un atto vuoto A ed un atto intuitivo A'; (2) se un atto intuitivo A è un atto di riempimento, allora A deve contenere un atto intuitivo A'; (da (1)); (3) se A' è un atto di riempimento, allora A' deve contenere a sua volta un atto intuitivo A"; (da (1) e (2)); e così via. Tale regresso all'infinito segue dalla definizione succitata1, che a nostro parere è il frutto del linguaggio ondivago che caratterizza talvolta la prosa husserliana. Nella Sesta Ricerca si parla infatti sia di «unità di riempimento», sia di «atto di riempimento», intendendo in effetti un atto composto (cfr. Hua XIX, pp. 568 e 571). Se si assume questa definizione di 'atto di riempimento', allora è chiaro che un atto intuitivo non può essere tale, pena il regresso. Se tuttavia si accosta la nozione di 'atto intuitivo' a quella di 'atto riempiente', come Husserl stesso suggerisce in altro contesto, allora non si incorre nel regresso all'infinito: un atto riempiente non è infatti un atto composto, ma un atto semplice che può entrare in un rapporto di riempimento. Con l'espressione 'intuizione' si può dunque intendere un atto riempiente, vale a dire un vissuto in grado di riempire un'intenzione vuota. Il «può» lascia aperta l'altra possibilità, e cioè che con quell'espressione si designi un'intenzione parziale vuota qual è ad es. l'intenzione relativa al profilo posteriore dell'oggetto. A questo punto sarà opportuno porre un problema di natura generale: a quali condizioni si può parlare di un rapporto di riempimento? Più precisamente: a quali condizioni un dato vissuto intenzionale può entrare in un rapporto di riempimento con un altro vissuto intenzionale? Una risposta approfondita si trova ancora una volta nel manoscritto appena esaminato; stando ad una prima affermazione di Husserl, due atti che stanno in un rapporto di riempimento si riferirebbero allo «stesso oggetto e nello stesso modo», ovvero sia: gli atti considerati «nei loro singoli momenti» avrebbero «la stessa oggettualità»2. Tale terminologia potrebbe tuttavia fuorviare, giacché fa pensare che il riempimento implichi che l'oggetto sia realmente lo stesso, quando Husserl ha in mente qualcosa di più debole, e cioè che nei due atti intendiamo qualcosa come lo stesso. Apprezzeremo il valore di tale distinguo (cfr. infra, par. 8.4); ora concentriamoci sul manoscritto. Sezioniamo il passo riportato in due parti: nella prima, Husserl afferma che un rapporto di riempimento presuppone non solo che due vissuti rappresentino qualcosa come lo stesso, ma anche che lo facciano nello stesso modo. Nel lessico tecnico husserliano, ciò indica che i due atti hanno non solo uguali riferimenti, ma anche uguali 1 Cfr. Hopp 2008, p. 225: «If an intuitive act A were itself an act of fulfillment, then it would contain another intuitive act A*. Yet if this additional intuitive act A* were in turn an act of fulfillment, it would have to contain another intuitive act A** and so on.» 2 Cfr. Ms. A VI 13; 3a, 4a e 5a: «Zwei Akte, die in diesem Verhältnis [= di riempimento] stehen, stellen denselben Gegenstand vor und in derselben Weise, soweit sie in diesem Verhältnis stehen, das heisst, die einzelnen Momente, die im einen erfüllend sich zu entsprechenden des anderen verhalten, haben gleiche Gegenständlichkeit.», «Intention und Erfüllung stehen im Verhältnis der Deckung und das ist ein eigenartiges Verhältnis, es bestimmt eben die Rede von derselben gegenständlichen Beziehung. M und N haben denselben Gegenstand, wenn sie in solch ein Verhältnis treten können, wenn sie eine Deckung begründen können.» e «,,Identität der Intention" im Verhältnis von Intention und Erfüllung, d.h. genauer, das was auf der einen Seite intendiert ist, findet auf der anderen Seite im korrelativen Akte seine Erfüllung. Der korellierende und erfüllende Akt hat dieselbe Intention: Beziehung auf denselben Gegenstand, und zwar nach allen Teilen, Seiten, Bestimmtheiten. Wie steht nun diese Gleichheit der gegenständlichen Beziehung? Beide haben dieselbe Materie?» Intenzionalità e percezione 70 materie (cfr. infra, par. 8.3.4.1) In termini più formali ne deriverebbe dunque una tesi di questo tipo: (1) due vissuti intenzionali v e v' fondano un rapporto di riempimento se la materia di v è uguale alla materia di v'. La seconda parte del passo dice qualcosa di più debole, ovvero sia: in due atti che fondano un rapporto di riempimento intendiamo qualcosa come lo stesso, il che può implicare che essi abbiano semplicemente riferimenti uguali. Se ne potrebbe dunque ricavare la tesi seguente: (2) se due vissuti intenzionali v e v' fondano un rapporto di riempimento, allora il riferimento di v è uguale al riferimento di v'. Si noti che la tesi (2) non esclude che Husserl possa ritenere vera la tesi (1), perché dice solo che una condizione necessaria per la fondazione di un rapporto di riempimento è l'uguaglianza del riferimento, il che vuol dire: il riferimento dell'intenzione vuota è uguale al riferimento dell'atto riempiente. L'uguaglianza del riferimento sembra essere dunque un presupposto pacifico; la digressione presente nel manoscritto si conclude però con una domanda aperta: gli atti implicati nel rapporto di riempimento hanno necessariamente materie uguali? Più avanti (cfr. infra, par. 8.5) vedremo che a questa domanda si dovrà rispondere negativamente, perlomeno se si vuole conservare la concezione husserliana del rapporto tra riempimento ed elusione. 8.3 I componenti della percezione esterna Sinora abbiamo esposto delle nozioni che valgono per una classe molto estesa di atti. Nei prossimi paragrafi introdurremo e discuteremo dei concetti che sono invece peculiari della percezione esterna, ed in particolare visuale. Come abbiamo più volte accennato (cfr. infra, parr. 1 e 4), ogni atto è un oggetto complesso, cioè un oggetto che consta di parti. Tali parti sono spesso chiamate da Husserl 'componenti'. Nella Sesta Ricerca ad es. viene asserito che la percezione esterna consta necessariamente di tre componenti, ovvero sia una qualità, una materia e dei contenuti rappresentanti (cfr. Hua XIX, p. 620). Questa è la tripartizione che compare nelle Log. Unt., ma si può dire che si mantenga sostanzialmente immutata sino al primo libro delle Ideen, ove occorreranno solamente delle mutazioni terminologiche. Che tale distinzione si mantenga immutata nella sua struttura non significa però che i singoli componenti siano pensati sempre allo stesso modo. Lo schema relativo al concetto di 'contenuto rappresentante' ad es. viene rivisitato, e sarà dunque nostro compito discuterlo in rapporto a tale rivisitazione. Sappiamo poi che la distinzione tra contenuti effettivi e contenuti intenzionali è profondamente ambigua, e in ciò sta forse il motivo per cui Husserl può chiamare 'componente' la materia, ossia un contenuto che in sede definitoria ha sancito come intenzionale. Crediamo tuttavia che si tratti di una distinzione relativamente secondaria, o comunque aggirabile; ciò che conta sono infatti le proprietà che si ascrivono ai singoli contenuti d'atto, effettivi o intenzionali che siano. Per fare un esempio guida: dai testi husserliani non emerge in modo perspicuo se la materia sia una componente effettiva o intenzionale; abbiamo cioè due definizioni contraddittorie, come abbiamo Capitolo II 71 visto (cfr. infra, par. 4). Per evitare che lo studio si arresti, possiamo andare a vedere se la materia sia ciò a cui l'atto si riferisce o se piuttosto non sia qualcosa che permetta il riferimento. Tali sono le direttive che guideranno il nostro studio. Nell'analisi dei rapporti tra i componenti degli atti gioca un ruolo fondamentale il concetto di variabilità. Gli atti sono cioè considerati interi le cui parti possono non solo esibire rapporti di fondazione, ma anche variare in modo indipendente l'una dall'altra. Dati A e B possiamo concepire quattro rapporti di variabilità: (1) la variazione di A implica la variazione di B e la variazione di B implica la variazione di A; (2) la variazione di A implica la variazione di B e la variazione di B non implica la variazione di A; (3) la variazione di A non implica la variazione di B e la variazione di B implica la variazione di A; (4) la variazione di A non implica la variazione di B e la variazione di B non implica la variazione di A. In generale, diremo che due contenuti sono in un rapporto di variabilità indipendente completa solo se la variazione di uno non implica la variazione dell'altro (il che è espresso dal caso (4)), e diremo che due contenuti sono in un rapporto di variabilità non-indipendente completa solo se la variazione dell'uno implica la variazione dell'altro (il che è espresso dal caso (1)). Riguardo alla variabilità indipendente completa, il celebre esempio stumpfiano è quello del rapporto tra colorazione1 ed estensione. Come avremo modo di appurare, la fenomenologia husserliana della percezione abbonda di casi in cui qualcosa è "insensibile" alla variazione di qualcos'altro, mentre è molto parca di rapporti di variabilità non-indipendente, ed in particolare di variabilità non-indipendente completa. In merito a quest'ultima occorre osservare quanto segue: che A e B stiano in un tale rapporto non significa né che A e B siano uguali, né che A e B siano la stessa entità. Tale variabilità non implica cioè né l'uguaglianza né con l'identità. Infatti A e B sono uguali se e solo se (i) A è numericamente distinguibile da B ed (ii) A è qualitativamente indistinguibile da B. Ora, due entità possono stare in un rapporto di variabilità non-indipendente completa pur essendo qualitativamente distinguibili. La non equivalenza con l'identità è poi evidente: infatti A e B sono identici se e solo se ciò che designiamo con 'A' è numericamente indistinguibile da ciò che designiamo con 'B'. In altri termini, che A sia identico a B significa che A e B sono una sola entità-dunque non due (cfr. anche Borsato 2009, p. 56)-, ed è chiaro che un rapporto di variabilità non-indipendente completa vige tra entità distinte. La definizione sopra enunciata dovrà dunque essere richiamata alla memoria ogni qual volta ci troveremo ad esaminare un rapporto tra componenti dell'atto percettivo. 1 Cfr. Hua XIX, p. 235. Preferiamo 'colorazione' a 'colore', accogliendo l'invito di alcuni interpreti a distinguerli (cfr. Piana 1966, p. 25 e Sowa 2005, pp. 82–83). Sowa in particolare nota che nel concetto di 'colore' non si trova la componente 'diffusione', e viceversa nel concetto di 'diffusione' non si trova nulla che sia costitutivo di quello di 'colore'. La colorazione è concepita come qualcosa di necessariamente diffuso, mentre il colore è completamente determinato dai concetti di 'tonalità', 'luminosità' e 'saturazione'. Inoltre non c'è simmetria: la diffusione può essere qualificata anche con qualcosa di diverso rispetto alla colorazione, ad es. attraverso il tatto. La colorazione invece dev'essere qualificata necessariamente mediante diffusione. Intenzionalità e percezione 72 8.3.1 La qualità Stando alle Log. Unt., la qualità è una componente di ogni atto. Ciò significa che se penso un vissuto intenzionale, allora devo pensarlo necessariamente dotato di una qualità. Il termine 'qualità' è impiegato da Husserl in modo ambivalente: o per indicare il carattere posizionale o non-posizionale di un atto, o per riferirsi alle proprietà dell'oggetto (colorazione ed estensione ad es.). Da parte nostra, ovunque parleremo di 'qualità' la intenderemo nel primo senso. Definiremo il concetto di 'qualità' illuminando i rapporti che essa intrattiene con l'intenzionalità, l'esistenza, la forma apprensionale e la materia. a. Qualità ed intenzionalità. La distinzione tra atti posizionali ed atti non-posizionali viene enunciata nella Quinta Ricerca, ove viene stabilito che i primi sono atti in cui intendiamo qualcosa come «essente» o «reale», mentre i secondi sono atti in cui lo lasciamo valere come «"meramente rappresentato"»1. Notiamo di passaggio che un simile impianto non fa che confermare una delle tesi enunciate in apertura, quella secondo cui l'intenzionalità prescinde dalla posizionalità (cfr. infra, par. 8.1.1): gli atti non-posizionali sono per l'appunto atti, ovvero sia vissuti dotati della proprietà dell'intenzionalità. b. Qualità ed esistenza. Proprio come l'intenzionalità prescinde dalla posizionalità, così quest'ultima prescinde dall'esistenza dell'oggetto: in un atto posizionale intendiamo cioè qualcosa come 'esistente' o 'reale', ma ciò non implica che tale qualcosa sia esistente o reale; per converso, in un atto non-posizionale lasciamo indecisa l'esistenza o la realtà di quanto inteso, ma ciò non implica che quest'ultimo non esista o non esista realmente. Con una terminologia di nostro conio, diciamo che la qualità prescinde dallo statuto esistenziale dell'oggetto. La discussione delle affermazioni husserliane sul rapporto tra percezioni veridiche e non-veridiche (cfr. infra, par. 8.6) corroborerà questa tesi. 1 Cfr. Hua XIX, p. 499: «Wir unterschieden innerhalb der... Akte die setzenden und nichtsetzenden. Die ersteren sind gewissermassen Seinsmeinungen; sie sind, sei es sinnliche Wahrnehmungen, sei es Wahrnehmungen in dem weiteren Sinn vermeintlicher Seinserfassungen überhaupt, sei es sonstige Akte, die, auch ohne dass sie den Gegenstand „selbst" (leibhaft oder überhaupt anschaulich) zu erfassen vermeinen, ihn doch als seienden meinen. Die anderen Akte lassen das Sein ihres Gegenstandes dahingestellt; der Gegenstand mag, objektiv betrachtet, existieren, aber in ihnen selbst ist er nicht in der Seinsweise vermeint, oder gilt er nicht als wirklicher, er wird vielmehr „bloss vorgestellt".» La mera rappresentazione non va confusa con la qualità del dubbio, altrimenti non si comprenderebbe perché nelle Log. Unt. le due vengano citate distintamente (cfr. ivi, p. 624): un vissuto v che si riferisca ad un oggetto come 'meramente rappresentato' resta cioè essenzialmente diverso da un vissuto v' in cui si intenda qualcosa come 'dubitabile'. Tenere conto di questo dato è importante non solo ai fini dello studio fenomenologico della percezione, ma anche rispetto ai presupposti stessi di tale studio: in alcuni passi delle Log. Unt. infatti la 'mera rappresentazione' viene accostata all'epoché (cfr. ad es. ivi, p. 387, n. *), e noi sappiamo che quest'ultima è pensata come uno strumento metodico non di natura scettica, e dunque dubitativa, ma trascendentale (cfr. infra, par. 5.3). Quella che nella Quinta Ricerca viene designata come «modificazione di neutralità» intrattiene dunque una parentela stretta con la sospensione presupposta dalla descrizione fenomenologica, la quale non dubita, ma semplicemente non pone. A riprova di ciò varrà ricordare come nel primo libro delle Ideen (cfr. Hua III, p. 265) Husserl dica apertis verbis che la modificazione di neutralità non è né un dubitare, né un porre l'oggetto come 'ipotetico'. Sul rapporto tra epoché, dubbio e modificazione di neutralità si vedano le interessanti osservazioni di Stefano Bancalari (2015). Capitolo II 73 c. Qualità e forma apprensionale. Sarà bene tenersi lontani da un ulteriore equivoco: la qualità non va infatti confusa con quella che Husserl chiama 'forma apprensionale'. Quest'ultima ci indica ad es. se un atto è percettivo o immaginativo (cfr. Hua XIX, p. 624), ma non ci dice ancora nulla sulla posizionalità dell'atto in questione. La forma apprensionale non determina infatti la posizionalità di un atto, ma il modo in cui un atto apprende i suoi contenuti rappresentanti. L'analisi di alcuni testi husserliani mostrerà come tra la forma apprensionale e la qualità viga un rapporto di variabilità indipendente completa (cfr. infra, par. 8.3.1.1): in particolare, proprio studiando la percezione esterna vedremo come si possa dare il caso che un atto mantenga la stessa forma apprensionale nonostante subisca una variazione di qualità. d. Qualità e materia. È inoltre da notare che atti con diverse qualità possono non solo riferirsi allo stesso oggetto, ma possono anche determinarlo nello stesso modo1. Nei termini delle Log. Unt.: la qualità può variare indipendentemente dalla materia. Formalmente diremmo allora che dati due vissuti intenzionali v e v', è possibile che (i) la qualità di v sia diversa dalla qualità di v' e (ii) la materia di v sia uguale alla materia di v'. Uno stesso atto può dunque esperire una variazione di qualità, senza per ciò esperire una variazione di materia: una percezione in cui s'intenda qualcosa come 'rosso' può presentare quel qualcosa ora come 'reale' ed ora come 'possibile', senza cessare di determinarlo in quel modo. Anche la variabilità della materia è indipendente da quella della qualità, ed infatti due atti con materie diverse possono essere entrambi posizionali. Per dirla ancora in termini formali: dati due vissuti intenzionali v e v', è possibile che (i) la materia di v sia diversa dalla materia di v' e (ii) la qualità di v sia uguale alla qualità di v'. Una percezione in cui intendiamo qualcosa come 'reale' può ora presentarlo come 'rosso' ed ora presentarlo come 'rosso carminio'. Si tratta di quella che è stata chiamata «tesi di permutazione» (Stepanians 1998, p. 237): ogni qualità è compatibile con ogni materia. Come dunque si possono dare due percezioni dalla qualità diversa e che tuttavia determinano l'oggetto nello stesso modo, così possono darsi due percezioni dalla materia diversa e che tuttavia qualificano l'oggetto nello stesso modo. Dalle Log. Unt. ricaviamo dunque le leggi che seguono: (1) una variazione della qualità non implica una variazione dello statuto esistenziale dell'oggetto; (2) una variazione dello statuto esistenziale dell'oggetto non implica una variazione della qualità; (3) una variazione della qualità non implica una variazione della forma apprensionale; (4) una variazione della forma apprensionale non implica una variazione della qualità; (5) una variazione della qualità non implica una variazione della materia; (6) una variazione della materia non implica una variazione della qualità. 1 Cfr. Hua XIX, pp. 426 e 428: «Inhalt im Sinne von Materie ist eine Komponente des konkreten Akterlebnisses, welche dieses mit Akten ganz anderen Qualität gemeinsam haben kann.» e «Mit dieser Variation kreuzt sich eine andere, von ihr ganz unabhängige, nämlich die Variation der gegenständlichen Beziehung; der eine Akt kann sich auf dieses, der andere auf jenes Gegenständliche beziehen, wobei es gleichgültig ist, ob es sich um Akte gleicher oder verschiedener Qualität handelt.» Intenzionalità e percezione 74 8.3.1.1 Carattere d'attualità e carattere esistenziale Come Husserl afferma icasticamente nella Einführung, l'oggetto della percezione ha un carattere peculiare, che è quello di darsi 'in carne ed ossa'1. Tale carattere definisce la percezione in modo esclusivo: come cioè ogni atto percettivo si riferisce a qualcosa di dato in carne ed ossa, così qualcosa di dato in carne ed ossa è necessariamente percepito. Il compito che ci si impone è dunque quello di circoscrivere il carattere in questione nel modo più esaustivo possibile. Spazio. Innanzitutto occorre liberare il campo da un possibile fraintendimento. La locuzione 'in carne ed ossa' potrebbe infatti far pensare ad una vicinanza, ventilata anche dall'uso husserliano della particella da. La percezione è infatti quell'atto in cui è «qui» l'oggetto «stesso», come recita l'Abhandlung. Proprio in quello scritto siamo tuttavia messi in guardia dall'interpretare il 'qui' in senso locale: Husserl scrive che «„da"» non significa «in questa città, in questa casa, o davanti a me». Per quanto infatti possa accorciare la distanza, può sempre trattarsi di un atto che non è percettivo. Poniamo infatti di fantasticare un albero; possiamo fantasticarlo ora lontano ed ora vicinissimo. D'altra parte non si può neanche affermare che un oggetto per il solo fatto di essere percepito sia localizzato, cioè determinato spazialmente: a tal proposito Husserl parla delle intuizioni dei «vissuti psichici»2, lasciando imprecisato se si stia riferendo alla percezione interna o a quella immanente (cfr. infra, par. 9.2). Al di là di tali dubbi, ad emergere nitidamente è l'idea secondo cui lo spazio non è qualcosa di determinante per la percezione. Tempo. Una delle vie che Husserl imbocca più frequentemente per lumeggiare il carattere peculiare della percezione è quella di comparare quest'ultima con altri vissuti. È quanto avviene negli Hauptstücke. Qui la percezione viene definita come quell'atto il cui l'oggetto ci si manifesta «in propria persona», o meglio «come esso stesso presente»-ove i termini tedeschi che compongono quest'ultima espressione sono nell'ordine selbst e gegenwärtig. Di contro, la fantasia è qui definita come quell'atto il cui l'oggetto ci si manifesta «come se fosse lì», e dunque non come presente, ma solo come «presentificato»; esso ci è dato cioè in immagine, sicché la fantasia è a sua volta descrivibile come una figurazione (cfr. Hua XXIII, p. 16). Con un'annotazione Husserl smentisce tuttavia quanto detto: osserva infatti che i dubbi relativi al tentativo di leggere il vissuto fantastico come una «rappresentazione in immagine» si riveleranno fondati (cfr. ibid., n. 1). Ciò accade nelle ultime battute del corso, le stesse in cui il vissuto fantastico viene messo a fuoco insieme al ricordo. Husserl nega che rispetto agli oggetti di questi ultimi due tipi di vissuti si possa parlare di 'oggetti-immagine' o di analoga, giacché ciò ha senso solo in merito al «vedere immagini in senso proprio», e 1 Cfr. Mat. VII, p. 108: «Speziell der Gegenstand der Wahrnehmung hat, als wahrgenommener, einen eigentümlichen Charakter, den wir etwa als Charakter der Leibhaftigkeit bezeichnen können.» 2 Cfr. Hua XXXVIII, p. 127: «„Da" heisst nicht in dieser Stadt, in diesem Haus, hier vor mir. Denn wie eng ich die Ortsbestimmung auch umgrenzen mag, immer könnten es Vorstellungen jener anderen Arten sein... Und auch dies ist zu beachten, dass nicht jede Vorstellung, auch nicht jede anschauliche, die Vorstellung eines örtlich Bestimmten ist. Man denke nur an die Anschauungen von höheren psychischen Erlebnissen. Vielmehr heisst „da" offenbar nichts anderes als im wahrnehmenden Akt selbst gegenwärtig.» Capitolo II 75 cioè riguardo a quella che conosceremo più dettagliatamente come 'coscienza d'immagine' (cfr. infra, par. 10.2). Il tratto tipico di tale coscienza è che qualcosa rinvii a qualcos'altro, che è proprio ciò che manca nel caso della fantasia o del ricordo. A questo riguardo parlare di 'immagini fantastiche' è tanto fuorviante quanto parlare di 'immagini percettive'. La fantasia «semplice» si riferisce infatti all'oggetto in modo «schietto» tanto quanto la percezione1. Le informazioni da ricavare sono dunque due: da una parte viene illuminata una distinzione interna ai vissuti fantastici: vi sono fantasie di cose, ma vi sono anche fantasie di immagini di cose; solo le prime sono semplici. Dall'altra viene affermato che la fantasia semplice, non meno della percezione, è diretta («schietta»), e quindi priva di quella mediazione tipica dei vissuti in cui qualcosa rinvia a qualcos'altro. La stessa via è perseguita nella Dingvorlesung, la prima che cerca di raffinare la nozione di 'dato in carne ed ossa'. Stando a questa lezione un oggetto dato in carne ed ossa non è altro che un oggetto dato come presente, il che implica però due fattori: (i) che quanto inteso ci si dia in sé stesso, e (ii) che quanto inteso ci si dia come dato ora. Come si vede, Husserl ripete qui due attributi già impiegati negli Hauptstücke, dislocandoli però in modo diverso. L'esser presente dell'oggetto è infatti definito dal suo darsi in sé stesso. A ciò si aggiunge una certa sottolineatura del connotato temporale, che è la condizione che pare distinguere il carattere d'attualità da quello proprio della fantasia: infatti qualcosa di fantasticato «sta certo dinanzi ai nostri occhi»-espressione che sembra parafrasare la nozione di 'in sé stesso' (prima clausola)-, ma non si dà come dato ora. Husserl concede che nel caso della fantasia si possa parlare di un 'ora', magari contemporaneo all'ora della percezione, ma afferma anche che tale ora è «pensato», e dunque non assimilabile a quello proprio della percezione2. Ciò rifletterebbe peraltro una consonanza propria della lingua tedesca, in cui l'aggettivo gegenwärtig ha una connotazione eminentemente temporale. L'ipotesi secondo cui il connotato temporale sia ciò che contraddistingue il carattere d'attualità viene tuttavia smentita nella Einführung: qui Husserl nega che l''in sé stesso' di cui parliamo nel caso della fantasia sia riducibile all''in sé stesso' di cui parliamo nel caso della percezione: quello della datità fantastica è infatti un 'in sé stesso' 1 Cfr. XXIII, p. 85: «Wie sind nun die schlichten Phantasievorstellungen zu verstehen? Wenn unsere Phantasie sich spielend mit Engeln und Teufeln, mit Zwergen und Nixen beschäftigt, oder wenn unsere Erinnerung uns in die Vergangenheit hineinversetzt, die in anschaulichen Gestaltungen vor unserem Geist vorüberzieht, so gelten die erscheinenden Gegenständlichkeiten nicht als Bildobjekte, als blosse Repräsentanten, Analoga, Bilder für andere: Wahrend bei echten Bildern ein Hinausschauen, ein auf anderes Hingewiesensein, möglich ist und statthat, hat dies hier genau betrachtet gar keinen Sinn. Das Wort „Imagination", die Rede von Phantasiebildern u.dgl. darf uns hier so wenig täuschen wie bei der Wahrnehmung die Rede von „Wahrnehmungs-Bildern"... Die Phantasieerscheinung, die schlichte, mit keiner daraufgebauten Bildlichkeit beschwerte, bezieht sich ebenso einfältig auf den Gegenstand wie die Wahrnehmung.» Husserl ribadirà tali osservazioni in un manoscritto del 1912 (cfr. Hua XXXVIII, p. 346), ove da una parte negherà che fantasia e ricordo possano essere definiti nei termini dei vissuti figurativi o simbolici, e dall'altra negherà che quanto in esse inteso si dia 'in carne ed ossa'. La prima mossa li decreta come atti intuitivi, la seconda la seconda li distingue da quelli percettivi. 2 Cfr. Hua XVI, pp. 14–15: «Der Gegenstand steht in der Wahrnehmung als leibhafter da, er steht, genauer noch gesprochen, als aktuell gegenwärtiger, als selbstgegebener im aktuellen Jetzt da. In der Phantasie steht der Gegenstand nicht in der Weise der Leibhaftigkeit, Wirklichkeit, aktuellen Gegenwart da. Er steht uns zwar vor Augen, aber als kein aktuell jetzt Gegebenes; eventuell mag er als ein Jetzt oder mit dem aktuellen Jetzt Gleichzeitiges gedacht sein, aber dieses Jetzt ist ein gedachtes und nicht dasjenige Jetzt, das zur Leibhaftigkeit, zur Wahrnehmungsgegenwart, gehört.» Intenzionalità e percezione 76 «per così dire» (c.n.). L''ora' subisce la medesima sorte, giacché anch'esso viene derubricato a 'ora' «per così dire». Si tratta di sottigliezze a cui nel caso del ricordo non si è affatto costretti, giacché in quest'ultimo caso ciò che è inteso ci si dà come dato in un «ora passato»1. Le difficoltà che Husserl incontra nel cercare di circoscrivere il carattere d'attualità non saranno passate inosservate. Esse sono perspicue soprattutto nel caso del rapporto tra percezione e fantasia. Nel caso del ricordo infatti le stesse espressioni impiegate restituiscono una chiara differenza: l'ora attuale non è certamente né l'ora passato né l'ora futuro. Nel caso della fantasia Husserl ricorre invece ad uno stratagemma espressivo tipico dei suoi scritti: non avendo migliore locuzione sottomano, si limita a concepire l'ora della fantasia come «pensato» o come ora 'per così dire', e dunque come un ora in senso improprio. Tale difficoltà linguistica tradisce tuttavia una difficoltà concettuale. Da una parte è infatti ovvio che il carattere temporale di cui si discorre sia qualcosa che concerne il modo di darsi dell'oggetto, non l'oggetto stesso: si può certo dire che qualcosa sia ricordato nell'istante in cui lo ricordo, nel senso ovvio in cui l'istante in cui x è inteso è lo stesso in cui intendiamo x. Quanto ricordato non è tuttavia inteso come 'dato ora', ma appunto come 'stato dato'. Dall'altra nel caso della fantasia tale distinguo non è possibile: l'istante in cui qualcosa è fantasticato è lo stesso in cui la fantasia si riferisce a quel qualcosa, ma oltre a ciò non è possibile alcuna specificazione sul modo di darsi dell'oggetto. La differenza tra gleichsam e aktuell non può essere dunque rintracciata in nessuno dei due fattori che determinano il carattere d'attualità. È forse questa la ragione di una rapida annotazione di un manoscritto databile tra il marzo e l'aprile del 1912; recita così: «'in carne ed ossa' significa intuitività ed impressione. Così l'ho sempre interpretata» (Hua XXIII, appendice XL, p. 444, c.n.)2. Ciò che dunque distingue il carattere d'attualità da quello proprio della fantasia è che solo il primo è funzione di qualcosa che impressiona. Più in generale, ciò che distingue l'atto percettivo da tutte le sue modificazioni intenzionali possibili è l'impressione; nei termini che vedremo tra poco (cfr. infra, par. 8.3.2.1), possiamo dire che solo la percezione possa essere funzione dell'occorrenza di una sensazione. 1 Cfr. Mat. VII, p. 108: «In der Phantasie steht ein Gegenstand auch da, in gewisser Weise auch selbst. Aber das ist nicht das aktuelle Selbst, sondern nur gleichsam Selbst. Und ebenso ist das Jetzt der Phantasiegegenständlichkeit nicht das aktuelle Jetzt, sondern ein gleichsam Jetzt, und zwar ein Phantasie-Jetzt.» con ivi, nn. 2 e 3: «Leibhaft als Charakter des Selbst (original). Aber dazu auch: Leibhaft steht das Objekt in seiner Dauer da, es ist ein individuelles Objekt. Es ist leibhaft, das umschliesst, dass es mit den Bestimmtheiten gegeben ist „jetzt", „selbst".» e «Leibhaftigkeitscharakter und Aktualitätscharakter ist dasselbe.» L'implicazione tra 'ora', 'in carne ed ossa' e 'presenza' la si ritrova nei manoscritti di Bernau (cfr. Hua XXXIII, p. 41): Husserl scrive che solo l'ora nel modo dell''in carne ed ossa' merita il nome di essere simpliciter, in quanto tutti gli altri modi dell'ora retroinviano ad esso. È tuttavia significativo che tra gli altri modi Husserl menzioni solo quelli del ricordo e dell'attesa, non quello della fantasia. 2 Nei manoscritti di revisione Husserl allargherà le maglie della nozione di 'impressione' (cfr. Hua XX/1, pp. 125–126), concependo vissuti assolutamente impressionali e vissuti relativamente impressionali. La peculiarità della percezione tuttavia non andrà persa: i vissuti assolutamente impressionali verranno chiamati 'impressioni simpliciter', mentre verrà definito come 'relativamente impressionale' qualsiasi vissuto sia in grado di fungere come sostrato della modificazione intenzionale dell'immaginazione (qui interscambiata con la fantasia). Ogni percezione esterna è un vissuto assolutamente impressionale, ed in quanto tale è un'impressione simpliciter o originaria. Queste ultime due nozioni sono chiaramente legate a quella di 'dato sensoriale'. In un manoscritto pubblicato come appendice al secondo libro delle Ideen leggiamo infatti che il termine 'impressione' è adatto soltanto alle sensazioni, dunque non anche agli atti, in quanto esso esprime ciò che è dato all'io nel modo di un'affezione proveniente dall'esterno-il contrario di un atto (cfr. Hua IV, p. 336 ed infra, par. 8.3.2.1). Capitolo II 77 La formulazione husserliana è tuttavia ancora in grado di generare equivoci. Nella sua forma paradigmatica essa recita che l'oggetto della percezione ha il «carattere peculiare» (c.n.) del darsi in carne ed ossa. Si potrebbe dunque pensare che il carattere d'attualità sia una parte dell'oggetto. Una simile lettura incontrerebbe tuttavia ben tre difficoltà: (1) Se relativo ad un oggetto esterno, tale carattere dovrebbe darsi in una molteplicità di manifestazioni; se poi lo decretassimo come 'visto', esso dovrebbe adombrarsi o darsi in prospettiva; questo è infatti il caso di proprietà obiettive quali colorazione ed estensione. Da un punto di vista descrittivo sembra tuttavia molto difficile individuare un modo analogo di presentazione per il carattere in esame. (2) Una fantasia o un ricordo di ciò che prima era percepito si riferirebbero comunque a qualcosa di dotato del carattere d'attualità: se infatti x ha la proprietà p, allora x ha p in qualsiasi vissuto intenzionale-dunque qualunque sia la forma apprensionale di quest'ultimo. Ma ciò contrasta con quanto dettano le differenze essenziali tra gli atti. Al contrario, ciò non è in contraddizione con l'idea secondo cui fantasia e ricordo sono modificazioni intenzionali della percezione (cfr. infra, par. 9.4): quanto ricordato ad es. è necessariamente dato come era dato nella percezione, ma ciò non vuol dire che esso sia percepito; analogamente, la fantasia di una certa colorazione presuppone necessariamente la percezione di quella stessa colorazione, ma ciò non vuol dire la prima sia percepita. Come vedremo, campo percettivo e campo fantastico sono separati (o discontinui; cfr. infra, par. 10.1.2). (3) Qualora il carattere in questione venga concepito non solo come una parte dell'oggetto, ma più specificamente come un suo momento, non potrebbero esistere percezioni di oggetti irreali quali sono le allucinazioni. Ciò si dimostra facilmente: l'esistenza di un momento implica infatti l'esistenza dell'intero a cui appartiene; se dunque non esiste realmente l'oggetto, allora non esiste realmente nemmeno il carattere d'attualità; ma se non esiste realmente quest'ultimo non esiste realmente un vissuto percettivo. Ciò è tuttavia falso da un punto di vista husserliano, il quale ammette percezioni di oggetti irreali. Il carattere d'attualità può essere dunque considerato il correlato noematico di ciò che nelle Log. Unt. veniva definita 'forma apprensionale percettiva'. Nella Einführung viene discusso di pari passo col correlato della qualità posizionale, che è detto «carattere esistenziale»1. Anche qui, i due termini non fanno altro che esprimere la stessa cosa, solo considerata su due versanti d'analisi diversi: 'carattere esistenziale' è il nome noematico della qualità posizionale; 'qualità posizionale' è il nome noetico del carattere esistenziale. Tra i due vige dunque una variabilità non-indipendente completa: a due percezioni dotate di qualità posizionali diverse corrisponderanno necessariamente due oggetti percepiti con caratteri esistenziali diversi. Gli scritti husserliani riportano unanimemente l'idea che la percezione esterna sia di norma accompagnata dalla qualità della 'credenza', che non è altro che una specie di qualità posizionale; ad 1 Cfr. Mat. VII, p. 109: «Was wir hinsichtlich der Wahrnehmung, dieser cogitatio selbst als Moment der Setzung bezeichnen, hat sein intentionales Korrelat in dem Existentialcharakter des wahrgenommenen Objekts als solchen.» Intenzionalità e percezione 78 essa corrisponde come correlato intenzionale il carattere di 'realtà', che a sua volta non è che una specie di carattere esistenziale. Un problema piuttosto discusso nella letteratura secondaria è se l'impianto teorico husserliano consenta di affermare una variabilità indipendente tra la forma apprensionale percettiva e la qualità della credenza. La questione è cioè se sia possibile che un vissuto intenzionale dalla forma apprensionale percettiva subisca una variazione della qualità pur mantenendo quella forma apprensionale. È chiaro: non tutti i vissuti in cui intendiamo qualcosa come 'reale' sono percezioni-si pensi ad es. ai giudizi; ma si può dire che in tutte le percezioni intendiamo qualcosa come 'reale'?1 Nei termini della Einführung: è possibile che un oggetto sia allo stesso tempo dotato e del carattere d'attualità e di un carattere esistenziale diverso da quello della realtà? In sintesi, la domanda potrebbe suonare come segue: secondo Husserl è possibile una percezione priva di credenza? In questo paragrafo mostreremo che la risposta è affermativa. Prima di considerare testi più maturi sarà bene ancora una volta prendere le mosse dall'Abhandlung. Le prime battute di questo testo sono infatti dedicate proprio al rapporto tra la percezione e quello che Husserl chiama 'tener-per-vero'. Il modello che guida la trattazione è quello del giudizio: come in questo caso possiamo sospendere il 'tener-per-vero', così anche nel caso della percezione. Husserl passa allora all'analisi di un fenomeno in cui il tener-per-vero viene inibito dal fatto che iniziamo a dubitare dell'esistenza di ciò che ci si manifesta: temiamo che i sensi ci ingannino, sicché seguiamo il decorso della manifestazione trattenendo la «decisione interna». In tutto ciò l'oggetto non ci sta dinanzi 'come essente', sicché il relativo atto è chiamato solo equivocamente («aequivoce») 'percezione'. Qui sorge però la difficoltà: se nel caso del giudizio possiamo distinguere tra giudizi affermativi e negativi, nel caso della percezione il negativo sembra un assurdo, perché il termine tedesco per essa è proprio Wahrnehmung. Percepire è cioè per sua stessa etimologia un 'tener-per-vero'. Husserl non vuole però rinunciare al parallelo, e ciò per esigenze eminentemente descrittive; scrive infatti che per il fenomeno discusso «manca la parola, ma non la cosa stessa» (Hua XXXVIII, p. 125). Accanto ad esso presenta quindi il caso delle percezioni nonveridiche: scrive che finché soccombiamo all'inganno «percepiamo», ma nel momento in lo cui sveliamo il percepire «cade», ossia non «prendiamo più l'oggetto per essente», e la manifestazione acquisisce il carattere dell'apparenza. Per descrivere quest'ultimo fenomeno Husserl conia il termine Falschnehmung-che come si vede mostra una perfetta simmetria col positivo tedesco-, ma ne è subito insoddisfatto: il modello del giudizio invita infatti a parlare di 'percezioni affermative' e 'percezioni negative', o anche di 'percezioni d'essere' e 'percezioni d'apparenza', cioè Scheinswahrnehmungen. A fronte di questa pletora di coni linguistici-di cui Husserl non è del tutto convinto-, ve ne sono due che vengono rifiutati: scheinbare Wahrnehmung e Scheinwahrnehmung (ivi, pp. 125–126), entrambi traducibili come 'percezione apparente'. Non è facile afferrare la ragione per cui Husserl li ritenne inadeguati; il prosieguo del testo permette però quantomeno di azzardare un'ipotesi: la loro inadeguatezza 1 Cfr. Ni 1999, p. 28: «Einerseits gilt die Bestimmung der Wahrnehmung als Seinsbewusstsein nicht umgekehrt (nicht alles Seinsbewusstsein ist Wahrnehmung); andererseits stellt sich die Frage, ob jede Wahrnehmung Seinsbewusstsein ist.» Capitolo II 79 potrebbe risiedere nel fatto che entrambi fanno pensare ad un atto che in realtà non è percettivo, mentre l'intento husserliano sembra essere quello di svincolare l'uso del termine 'Wahrnehmung' dall'etimologia stretta; a conferma di ciò sta la tesi esposta poco dopo1: che l'oggetto sia inteso come 'essente', come 'nullo' o come 'dubbio', in tutti e tre i casi può apparire «in propria persona», ossia una «rappresentazione percettiva» (c.n.). E in effetti la possibilità di una rappresentazione percettiva che non tenga per vero l'oggetto è già garantita dalla possibilità di neutralizzare la stessa, proprio come nel caso del giudizio. Passiamo ora all'esame di un testo husserliano in cui il problema viene affrontato apertamente: si tratta della Einführung; qui Husserl introduce vari esempi atti a mostrare innanzitutto come il carattere d'attualità non sia da confondere con il carattere esistenziale della realtà; sebbene alcuni di essi si rivelino poco efficaci, varrà la pena discuterli comunque, perché proprio le loro deficienze contribuiranno ad illuminare la validità della concezione husserliana. Il primo esempio è tratto dal quotidiano: entriamo in un caffè e scorgiamo uno spazio ove siedono molte persone; camminiamo ancora e solo più avanti notiamo che uno specchio raddoppia lo spazio reale. A questo punto alcune delle persone che avevamo caratterizzato come realmente esistenti vengono ridotte ad «oggetti-immagine irreali», sicché non varranno più come persone reali. Il carattere esistenziale non è dunque più lo stesso, dato che la qualità della mia percezione ha subito una variazione: il modo della credenza è venuto a mancare. Si può dire tuttavia che il carattere d'attualità sia rimasto identico? La risposta data nella Einführung è negativa: l'oggetto prima percepito funge ora da immagine, avendo dunque un carattere essenzialmente diverso quello percettivo2. Ciò che prima era inteso come 'attuale' e 'reale' è ora inteso come un'immagine riflessa in uno specchio. Husserl stesso si accorge della discutibilità del caso in questione, e rinvia dunque a due suoi esempi classici: quella della donna-manichino e quello dell'uomo-albero. Il primo lo troviamo sin dalle Log. Unt., per la precisione nel § 27 della Quinta Ricerca: camminando in un museo scorgiamo in lontananza una donna che ci indica un'entrata; ci avviciniamo e scopriamo che non era altro che un manichino. Superata l'illusione la qualità ha subito una variazione: al carattere di 'realtà' è subentrato il ca- 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 128: «Den gleichsam in eigener Person erscheinenden Gegenstand hält die Wahrnehmung für seiend (also nicht bloss für da erscheinend, sondern für da seiend), die entsprechende Falschnehmung hält ihn für nichtseiend; ein entsprechender Akt des Zweifels oder der Urteilsenthaltung lässt es zweifelhaft oder dahingestellt, ob er ist oder nicht ist. Immerfort erscheint aber der Gegenstand in diesen Akten als persönlich gegenwärtiger, wofern sie nur, wie wir es hier voraussetzen, rein anschaulicher Natur sind. Das Identische in diesen und ähnlichen Fällen, welches wir abstraktiv erfassen, ist die „blosse" Wahrnehmungsvorstellung...» 2 Cfr. Mat. VII, pp. 109–110: «Wir treten in ein Kaffeehaus un sehen vor uns einen weiten Raum mit Menschen, wir schreiten Platz suchend weiter und auf einmal merken wir, dass zwei Schritte vor uns eine grosse Spiegelwand ist, welche den wahren Raum verdoppelt. Alle die Spiegelmenschen, Tische, Stühle, die wir soeben noch als Wirklichkeiten genommen hatten, werden nun zu unwirklichen, nichtseienden Bildobjekten, obschon von Bildern für die wirklichen Gegenstände vor dem Spiegel... Die Sachlage ist hier kompliziert, sofern das nichtige Objekt zugleich als Bild fungiert, was eine eigene phänomenologische Charakteristik darstellt.» Il carattere controverso dell'esempio è testimoniato dal fatto che Husserl vi ritorna in un manoscritto databile all'incirca al 1912 (cfr. Hua XXIII, appendice LIII, p. 495), in cui mette in discussione proprio la conclusione ora tirata. In questione è quel fenomeno che coinvolge qualcosa di riflesso da uno specchio, di qualunque tipo quest'ultimo sia (ad es. deformante o colorato). Dopo aver saggiato la validità di espressioni quali «percepire figurativo» o «percepire in immagine», Husserl sembra suggerire che vi è un senso legittimo in cui posso dire di percepire attraverso lo specchio (sebbene il verbo venga virgolettato). Intenzionalità e percezione 80 rattere di 'nullità'. Si può dire però che il carattere d'attualità sia rimasto tale? Secondo Husserl la risposta è positiva, dato che qualcosa mi si manifesta ancora dotato del carattere d'attualità, ossia 'in carne ed ossa', senza quindi rivelarsi un'immagine. A questo punto entriamo nel problema: si potrebbe obiettare che una variazione reale della qualità non sussista; superata l'illusione intendiamo infatti qualcos'altro, che necessariamente qualifichiamo come 'reale', vale a dire: nell'istante in cui mi accorgo che vi è un manichino, il carattere esistenziale ad esso relativo è quello della realtà, lo stesso che attribuivo in precedenza alla donna. La variazione non concernerebbe dunque la qualità-che rimane identica in entrambi i casi-, ma solo quella che conosceremo come apprensione (cfr. infra, par. 8.3.3)1. Si avrebbe dunque uno schema di questo tipo: t Apprensione Oggetto reale Qualità t1 Donna Manichino Realtà t2 Manichino Manichino Realtà La variazione della qualità sarebbe dunque meramente ideale, ovvero sia: al secondo istante all'inteso 'donna' apparterrebbe idealmente il carattere di 'nullità'. Da quanto Husserl afferma si può dire tuttavia che egli abbracci l'idea di una variazione reale della qualità; scrive infatti che anche «in seguito» al superamento dell'illusione, sebbene sappiamo che dinanzi a noi ci sia un manichino, possiamo continuare a vedervi una donna2, attuando quindi un'apprensione che sia consapevolmente "in contraddizione" con l'oggetto che sappiamo essere reale; il carattere di 'nullità' ad essa relativo 1 Dell'esempio della donna-manichino Husserl si serve in diversi contesti: talvolta lo introduce per mostrare come uno stesso complesso sensoriale possa esperire due diverse apprensioni (cfr. Hua XVI, p. 45 e Mat. VII, p. 121); talaltra lo adduce per mostrare come la percezione possa esperire due diverse qualità (cfr. Hua XIX, p. 460). Riprenderemo questo punto quando discuteremo il rapporto tra apprensione e qualità (cfr. infra, par. 8.3.3). Belussi (1990, pp. 157 e 162) sostiene che in Husserl si possa rinvenire una descrizione di tale esempio basata esclusivamente sulla nozione di 'modificazione vuota', che quindi non chiami in causa le variazioni di qualità. Una simile descrizione si troverebbe nei manoscritti di revisione del terzo capitolo della Sesta Ricerca (cfr. Hua XX/1, pp. 141 ss.), e sarebbe praticabile nei termini seguenti: nello svelarsi dell'inganno, la X percettiva 'donna' (la notazione è di Belussi) diverrebbe una X vuota, mentre la Y vuota 'manichino' diverrebbe una Y percettiva; lo svelarsi di una percezione non-veridica potrebbe cioè essere interpretato come una modificazione vuota di una rappresentazione piena, vale a dire: una rappresentazione piena X trapassa in una rappresentazione vuota X, e quest'ultima constrasta con una nuova rappresentazione piena Y. L'interpretazione di Belussi risulta criticabile su due piani: da un punto di vista esegetico dobbiamo segnalare come nei manoscritti citati non sia affatto rinvenibile la descrizione di cui parla Belussi; da un punto di vista teorico si deve invece notare come nel passaggio tra le percezioni non possa occorrere alcuno svuotamento: il contrasto tra la percezione della donna e quella del manichino è descrivibile solo nei termini di un trapassare della rappresentazione piena X in quella piena Y, e questo perché in entrambe occorrono dei dati sensoriali. La vuotezza o pienezza di una rappresentazione riguarda infatti i dati sensoriali, non l'apprensione o la qualità. Come vedremo (cfr. infra, par. 10.1.2), la nozione di 'modificazione vuota' verra impiegata da Husserl non per descrivere lo svelamento di un'illusione, ma per spiegare come una percezione possa perdere il suo intero contenuto sensoriale senza che occorra una variazione di apprensione o di qualità. 2 Cfr. Mat. VII, p. 110: «Auch nach der Aufhebung der Illusion können wir, obschon wir wissen, dass in Wahrheit vor uns eine Puppe steht, in ihr den Menschen sehen. Aber nun ist der Nichtigkeitscharakter da, und zwar in offenbarer Beziehung zu dem Konkurrenzgegenstand Puppe und seinem Seinscharakter... Wir heben nur hervor, dass zum Grundwesen der Wahrnehmung und der übrigen hier mit ihr parallelisierten Phänomene phänomenologisch (ontisch) die Leibhaftigkeit gehört... und dass dieser Leibhaftigkeitscharakter zu scheiden ist von dem Charakter der existentialen Wirklichkeit und von anderen Modis, wie Nichtigkeitscharakter, Zweifelhaftigkeitscharakter usw.» Capitolo II 81 sarebbe allora necessariamente reale, e concorrerebbe con quello proprio del manichino. Lo schema sarebbe il seguente: t Apprensione Oggetto reale Qualità t1 Donna Manichino Realtà t2 Manichino Manichino Realtà t3 Donna Manichino Nullità La variazione della qualità è dunque reale, come testimonia il passaggio dal primo al terzo istante. Da ciò Husserl può giungere alla conclusione secondo cui il carattere d'attualità non coincide con il carattere della realtà. Come visto, nella Einführung Husserl si trova a dover considerare un fenomeno molto sofisticato1: ad illusione superata possiamo continuare a vedere ciò che ormai sappiamo essere altro. Nelle Log. Unt. troviamo poi un esempio non solo sofisticato, ma anche piuttosto controverso: lì Husserl sostiene che anche per la percezione si possa parlare di una modificazione di neutralità; è possibile cioè una percezione nonposizionale. Seguendo Belussi (1990, p. 36) possiamo dire che nelle Log. Unt. siano distinguibili almeno due forme di modificazione di neutralità: la 'neutralizzazione percettiva' e la 'neutralizzazione immaginativa'. Entrambe sono modificazioni che avvengono all'interno della stessa forma apprensionale: come un vissuto percettivo posizionale può modificarsi in un vissuto percettivo non-posizionale, così un vissuto immaginativo posizionale può modificarsi in un vissuto immaginativo non-posizionale. Come esempio di percezione non-posizionale Husserl cita in primo luogo quelle che chiama percezioni 'anomale' (cfr. Hua XIX p. 483), di cui parleremo a breve (cfr. infra, par. 8.6), ed in secondo luogo i fenomeni stereoscopici, nei quali qualcosa sarebbe visto «come esso stesso, e non come immagine di qualcos'altro» (Hua XIX, p. 512). L'esempio è ripreso in un manoscritto del 1912 (cfr. Hua XXXVIII, testo no. 3), ove si concretizza in una piramide osservata allo stereoscopio: Husserl scrive che la piramide è «"vista"», cioè è «conscia come qualcosa di percepito», ma non è dotata del «carattere d'essere» (ivi, p. 343). Ciò che Husserl ha in mente è chiaro: lo stereoscopio permette di simulare il carattere d'attualità, ragion per cui possiamo dire che l'oggetto ci appaia come se lo percepissimo; dato però che sappiamo che è uno strumento a creare 1 Si tratta di un fenomeno affine a quello discusso dall'allievo Herbert Leyendecker nella dissertazione intitolata Zur Phänomenologie der Täuschungen. Anche qui, il problema è proprio quello di capire se percezione e credenza si coimplichino (cfr. Leyendecker 1913, pp. 151–152). Leyendecker muove dalla distinzione husserliana tra percezione e coscienza d'immagine, ricordando che solo nella prima tra le due ciò che è inteso si dà in sé stesso. Di qui passa all'analisi del fenomeno dell'elusione: in un primo momento crediamo al percepito, prendendolo dunque per reale; ci accorgiamo poi di esserci sbagliati, e tuttavia il «fantoma» (ivi, p. 152) dell'oggetto può persistere. A questo punto sorge la questione: caduta la credenza, abbiamo ancora a che fare con una percezione dell'oggetto allucinatorio? Le ipotesi sembrano essere due: o l'oggetto allucinatorio è appreso come immagine, e allora non possiamo più parlare di percezione, oppure non è così; Leyendecker propende per questa seconda ipotesi: superata l'allucinazione infatti non apprendo il fantoma come immagine, come quando ad es. riteniamo reale una tela dipinta; la qualità non è cioè più quella della credenza, ma questo non vuol dire che non continuiamo ad intendere qualcosa percezionalmente, vale a dire «"vedendolo"» tra altri oggetti che percepiamo e reputiamo reali. Anche Leyendecker suggerisce poi di guardare al fenomeno del dubbio, che è quello che ci accingiamo a discutere: la credenza comincia a vacillare ogni volta che l'oggetto ci sembra strano, insolito o improbabile, ma in tutto ciò la nostra coscienza resta percettiva (cfr. ivi, p. 153). Intenzionalità e percezione 82 tale effetto, non intendiamo qualcosa come reale. Ciò concorderebbe anche con una delle tesi generali enunciate in apertura (cfr. infra, par. 8.1.1); ci riferiamo a quella desunta dalla lezione del 1908, ove si asseriva che l'intenzionalità prescinde dalla posizionalità; come si evince dalla formulazione, la validità della tesi in questione è generale: non riguarda cioè un vissuto intenzionale in particolare; riguarda i vissuti intenzionali in quanto tali. Ogni vissuto intenzionale può essere convertito in un vissuto non-intenzionale, e dunque anche la percezione. Gli esempi addotti nelle Log. Unt. e nella Einführung possono risultare discutibili (cfr. ad. es. Rang 1990, p. 82, n. 69 e Kern 1975, p. 150, n. 226). Per mostrare come un vissuto intenzionale possa essere allo stesso tempo di forma percettiva e di una qualità diversa da quella della credenza si può tuttavia ricorrere ad un caso ben più semplice: basta considerare il fenomeno del dubbio. È ciò che Husserl suggerisce espressamente nella Dingvorlesung: ci sono molti casi in cui non sappiamo se la nostra percezione sia o non sia veridica; qui il carattere non sarebbe né quello della realtà, né quello della nullità, ma quello della dubitabilità (che può trapassare persino in quello della neutralità). Il fatto che subentri il dubbio non implica però che cada il carattere d'attualità: nel dubitare infatti l'oggetto può ancora persistere come 'in carne ed ossa'1. Il dubbio può essere di triplice natura: posso dubitare che l'oggetto sia proprio quell'oggetto o abbia quella proprietà, ma posso anche dubitare che un oggetto ci sia. Mentre nei primi due casi il dubbio concerne l'oggetto stesso («è un uomo o un albero?», «è rosso o giallo?»), nel terzo concerne invece la sua realtà («c'è qualcosa?»). Nel caso in cui il dubbio si risolvesse negativamente si tratterà rispettivamente di un'illusione o di un'allucinazione. Per quanto riguarda il secondo caso risulta felice l'esempio addotto da Künne; si tratta della nota figura delle linee di Müller-Lyer: essendo disegnate in modo da generare il dubbio se siano o non siano della stessa lunghezza, il soggetto non si arrischia a prendere posizione2. Per quanto riguarda invece il terzo caso, basti pensare ad una qualsiasi situazione in cui iniziamo a dubitare della realtà di quanto visto- magari perché in condizioni percettive anomale o perché ciò che è visto ha qualcosa di insolito: qualcosa ci si dà dotato del carattere d'attualità, ma dubitiamo del fatto che esso sia reale (ove ciò non esclude che in seguito ci si riveli tale). In definitiva, Husserl non negherebbe che in tutti e tre i casi l'oggetto possa ancora manifestarsi dotato del carattere d'attualità. Il caso dell'allucinazione è stato discusso da Marcus Stepanians; la sua idea è che Husserl non possa concepire qualcosa come una percezione priva di credenza, e ciò proprio per le premesse da lui poste; la critica muove da un esempio semplice: suppo- 1 Cfr. Hua XVI, pp. 15–16: «Nehmen wir das Wort Warhnehmung in gewöhnlichem Sinn, so werden wir in den zugrunde liegenden Beispielen das „glaubhaft" und „leibhaft" verschmolzen finden. Die Wahrnehmung, das Phänomen des leibhaft dastehenden Hauses, ist zugleich Glaube, dass es dastehe. Vergegenwärtigen wir uns aber das Beispiel einer entlarvten Halluzination, so tritt an Stelle des Glaubens der Unglaube. Wieder andere Beispiele bieten sich uns, wo wir zunächst wahrnehmend zweifelhaft werden, ob Wahrnehmung oder Halluzination 〈vorliegt〉. Hier fehlt Glaube und Unglaube, statt dessen 〈besteht〉 Zweifel und vielleicht Suspension jeder Stellungnahme. Bei all dem besteht das Phänomen des leibhaft dastehenden Objektes fort oder kann fortbestehen.». 2 Cfr. Künne 1986, p. 206: «Wer etwa mit der Müller-Lyer'schen Streckentäuschung vertraut ist, kann in eine Situation geraten, in der von ihm gilt: Ihm ist so, als sähe er zwei durch Pfeilspitzen begrenzte gleichlange Strecken; aber er riskiert keine Stellungnahme zu der Frage, ob sie wirklich gleichlang sind.» Capitolo II 83 niamo di essere nel deserto ed allucinare un'oasi, e supponiamo anche di essere consci del fatto che tale oasi non esista realmente; il nostro vissuto intenzionale non avrà dunque la qualità della credenza. Si può dire che tale vissuto sia semplicemente una variante neutralizzata di una percezione veridica di un'oasi? Se così fosse, ci troveremmo dinanzi ad una percezione priva di credenza. Se però è tipico della percezione che l'oggetto venga esperito come 'in carne ed ossa'-come vuole Husserl, argomenta Stepanians-, allora quella considerata nell'esempio non può considerarsi una percezione di un'oasi, ed a maggior ragione non può considerarsi nemmeno una percezione priva di credenza. Siamo infatti consci del fatto che lì «non ci sia nulla» che possa apparire 'in carne ed ossa'. Ciò che attuiamo è piuttosto quella che Husserl chiama 'coscienza d'immagine' (neutralizzata, in questo caso), che in quanto tale non ci dà l'oggetto 'in carne ed ossa'1. Qual è il punto debole di tale lettura? Il fatto che il carattere d'attualità sia concepito come funzione del carattere esistenziale; lo slittamento è evidente: se (i) so che l'oggetto non esiste realmente, e dunque non lo intendo come 'reale', allora (ii) so che non c'è nulla che mi si possa manifestare 'in carne ed ossa'; dunque (iii) non c'è nulla che si manifesta come 'in carne ed ossa'. Husserl rifiuterebbe una simile inferenza: che io non intenda qualcosa come reale non implica che quest'ultimo non possa manifestarmisi dotato del carattere d'attualità. Un'allucinazione consapevole resta per lui qualcosa di essenzialmente diverso da una coscienza d'immagine: come vedremo nel dettaglio infatti (cfr. infra, par. 8.6), le allucinazioni per Husserl sono a tutti gli effetti percezioni, sebbene non-veridiche; in tale quadro dunque, un'allucinazione consapevole di un'oasi non è altro che una percezione non-veridica consapevole di un'oasi. D'altra parte non si può dire che Husserl non sia stato tentato dall'idea secondo cui ogni percezione è in quanto tale dotata della qualità della credenza2; l'esito maturo 1 Cfr. Stepanians 1998, p. 238: «Angenommen, wir befinden uns in der Sahara und sehen die Fata Morgana einer Oase; und ferner, dass wir uns dessen bewusst sind, dass es sich um eine solche handelt. Entsprechend glauben wir nicht, dass dort tatsächlich eine Oase ist. Wir vollziehen also einen nicht-setzenden Akt. Aber ist dies wirklich die qualitativ modifizierte Variante der (veridischen) Wahrnehmung einer Oase? Wäre dem so, dann vollzögen wir nach wie vor einen Wahrnehmungsakt-nun glauben wir nicht mehr an die Existenz des Wahrgenommenen. Wenn es jedoch, wie Husserl meint, für das Wahrnehmen charakteristisch ist, dass der wahrgenommene Gegenstand als „leibhaftig da" erfahren wird, dann kann es sich bei unserem Beispiel nicht um eine Oasen-Wahrnehmung handeln, und erst recht nicht um eine nicht-setzende. Denn wir sind uns ja dessen bewusst, dass dort nichts ist, was „leibhaftig" erscheinen könnte. Vielmehr haben wir, wie Husserl sagen würde, eine (nicht-setzende) „Bildauffassung" vollzogen, die das Gegenstück des Leibhaftig-da-seins darstellt.» 2 Ni (1999, pp. 28–29) segnala che nel 1908 Husserl tentò di fondare la tesi secondo cui il credere è da identificare come il momento dell'impressionalità stessa, che è ciò che propriamente definisce la percezione. Lo studioso si riferisce al passo seguente: «Ich will nun zu begründen versuchen die Ansicht, welche den Glauben nicht als ein eigenes charakterisierendes Moment, sondern als die Impressionalität der Auffassung selbst interpretiert, wobei aber das Wort Auffassung weit genug greifen muss» (Hua XXIII, testo no. 4, p. 219). Come tuttavia segnala Eduard Marbach in nota (cfr. ibid., n. 1), il testo viene rivisto nell'estate del 1909, quando Husserl scrive: «Die zwei Ansichten: Glaube als ein eigenes, abtrennbares Moment, Glaube als ein Modus... Also nicht jedes objektivierende Erlebnis ist eo ipso, wofern es Impression (unmodifiziertes) ist, schon ein „Akt des Glaubens".» Un tentativo analogo fa la sua comparsa in una manoscritto del 1918 (cfr. Hua XXIII, testo no. 18, p. 501); Husserl definisce dapprima la realtà come ciò che comunemente appartiene al correlato della percezione, ma poi in nota si trova a questionare la scelta del termine 'realtà', per quindi preferirvi l'espressione «esso stesso, il carattere soggettivo» (ivi, n. 3). L'implicazione tra carattere d'attualità e carattere di realtà sembra però definitivamente accantonata nelle lezioni del 1925/26, in cui verrà ripresa l'analisi del fenomeno del dubIntenzionalità e percezione 84 della sua ricerca sembra però lasciare legittimamente supporre che egli sottoscriverebbe le quattro tesi seguenti: (1) è possibile che qualcosa si manifesti dotato del carattere d'attualità ed esista realmente; (1') è possibile che qualcosa si manifesti dotato del carattere d'attualità e non esista realmente; (2) è possibile che qualcosa si manifesti dotato del carattere d'attualità e venga inteso come reale; (2') è possibile che qualcosa si manifesti dotato del carattere d'attualità e non venga inteso come reale. Le prime due tesi non fanno che esprimere l'indipendenza della forma apprensionale 'percettiva' dallo statuto esistenziale di quanto percepito; le seconde due esprimono invece l'indipendenza della forma apprensionale 'percettiva' dal carattere esistenziale 'reale'1. Se quindi è vero che il carattere d'attualità è indipendente dal carattere di realtà, allora è lecito dissociarli anche sul piano dell'analisi: ciò che il linguaggio ordinario «fonde»-quando dico di vedere qualcosa 'in carne ed ossa' è implicito che intenda quel qualcosa come reale (cfr. Hua XVI, p. 16)-, l'analisi fenomenologica divide. È cioè possibile studiare la percezione prescindendo dalla dimensione della posizionalità. Nella Einführung infatti Husserl distingue più rigidamente tra 'mera perceptio' e 'piena perceptio', intendendo sotto quest'ultimo titolo la percezione dotata di una qualità posizionale e definendo la percezione «in senso proprio e pregnante» come una perceptio dotata di credenza (cfr. Mat. VII, p. 111). Da parte nostra continueremo ad intendere con 'percezione' semplicemente un atto il cui oggetto ci è dato attualmente, dunque a prescindere dalla sua qualità. Vedremo inoltre che la distinzione tra percezione e perceptio non è affatto superflua, dato che vi sono delle differenze descrittive che non riguardano affatto la percezione quale atto di credenza. 8.3.2 I contenuti rappresentanti La fenomenologia husserliana della percezione presenta degli aspetti fortemente dibattuti; uno di questi è senz'altro la concezione dei c.d. 'dati sensoriali'. Nelle Log. Unt. di tali dati si dice che possono fungere da 'contenuti rappresentanti', o più semplicemente da 'rappresentanti'. È da notare che l'aggettivo 'rappresentante' traduce il bio; in quest'ultimo caso entrambi gli oggetti si manifestano non solo come dubitabili, ma anche come 'in carne ed ossa' (cfr. Hua XI, p. 36). 1 Cfr. Melle 1983, p. 33: «Der Charakter der Leibhaftigkeit des Gegeben in der Wahrnehmung garantiert nicht nur nicht die reale Existenz des Gegebenen, er scheint darüberhinaus noch nicht einmal notwendig mit einem Glauben an die reale Existenz des leibhaft Gegebenen verbunden.». Quanto afferma Elizabeth Ströker (1976, p. 108) non risulta dunque condivisibile: si può dire certo che la peculiarità della percezione sia quella di darci l'oggetto 'in carne ed ossa', ma non si può determinare quest'ultimo carattere contrapponendolo al 'meramente rappresentato'. Secondo Husserl infatti si può dare il caso che qualcosa sia allo stesso tempo dato 'in carne ed ossa' e meramente rappresentato; è il caso della percezione neutralizzata; il primo errore di Ströker sta dunque nel circoscrivere la forma apprensionale della percezione chiamando in causa una dimensione altra, quella della posizionalità. Il secondo errore sta nel descrivere il rapporto tra carattere d'attualità e carattere di realtà nei termini di una fusione: nella mereologia husserliana due parti a e b sono fuse se a implica b e b implica a; una fusione è cioè una compenetrazione, la quale è definibile come una fondazione tra due parti non-indipendenti (cfr. Hua XIX, pp. 251 e 282–283). Come abbiamo visto, non può essere il caso dei due caratteri: il primo non implica infatti il secondo, così come il secondo non implica il primo. Capitolo II 85 termine tedesco Repräsentieren, e pertanto non va confuso con quanto 'rappresenta' nel senso del Vorstellen. Una simile puntualizzazione ha un peso teorico notevole: i dati sensoriali sono infatti contenuti che permettono una 'presentazione'-Darstellung in tedesco-, che è solo una specie particolare di rappresentazione. I contenuti rappresentanti della percezione esterna sono le sensazioni. Stando ai testi di Husserl, 'sensazione', 'dato sensoriale' e 'dato fisico' risultano essere varianti stilistiche, e dunque espressioni estensionalmente equivalenti (cfr. Hua XIX, p. 610 con Hua XVI, pp. 48 e 298). Da parte nostra parleremo o di 'dato sensoriale' o di 'sensazione', alternando le due espressioni per ragioni di mera eleganza. La descrizione husserliana della percezione subisce una serie di revisioni, soprattutto nei manoscritti e nei corsi; ciò non esclude che si possano isolare delle tesi che restano immutate nel corso degli anni; tre spiccano sulle altre: (1) che qualcosa come dei dati sensoriali vi sia, (2) che questi siano distinti dalle proprietà obiettive, e (3) che la manifestazione di un oggetto richieda la loro animazione. 8.3.2.1 Il dato sensoriale come residuo fenomenologico Tra tutte le nozioni della fenomenologia husserliana della percezione, quella di 'dato sensoriale' è forse la più controversa. Secondo Guido de Almeida ad es. (1972, p. 32), la tesi d'esistenza dei dati sensoriali non farebbe altro che esprimere una salda convinzione di Husserl, il quale reputandola ovvia non avrebbe avvertito la necessità di sottoporla a vaglio critico. Sulla stessa linea si colloca Ullrich Asemissen (1957, pp. 24– 25), secondo cui Husserl assumerebbe la nozione in questione in maniera del tutto gratuita: la sensazione verrebbe infatti discussa esclusivamente in merito ad una funzione che le rimane inessenziale, e cioè quella di fungere da rappresentante di una proprietà obiettiva. A tal proposito Elmar Holenstein (1982, pp. 90–99) ritiene che negli scritti husserliani si possa rintracciare una «caratterizzazione funzionale» della sensazione ed una «caratterizzazione descrittiva » della stessa. La prima sarebbe prevalente, e si limiterebbe ad inquadrarla come qualcosa che svolge una precisa funzione in quello che conosceremo come 'schema contenuto – apprensione' (cfr. infra, par. 8.3.3); la seconda mirerebbe invece a definirla ex negativo, ovvero sia ponendola in contrasto col corrispettivo concetto psicologico o fisiologico, ma risulterebbe sporadica ed in definitiva fallimentare. In questo paragrafo cercheremo di indebolire tali interpretazioni, che per quanto ci riguarda risultano decisamente troppo severe. A tal fine tenteremo una ricognizione dei luoghi testuali in cui la nozione di 'dato sensoriale' viene circoscritta da un punto di vista fenomenologico. Stando ad una delle sue prime occorrenze, il termine 'sensazione' esibisce una parentela stretta con 'impressione'. È quanto si evince dalla Seconda Ricerca: parlando di quella che battezza come «psicologia "ideologica"», Husserl scrive che essa pretende di ridurre tutto ad associazioni di «idee» ed «"impressioni"», virgolettando quest'ultimo termine e traducendolo tra parentesi proprio con 'sensazione' (cfr. Hua XIX, p. 192). D'altra parte la nozione di 'impressione' non è proprietà esclusiva di una Intenzionalità e percezione 86 psicologia da cui vengono prese apertamente le distanze, ma è anzi presente nelle stesse descrizioni husserliane: nella Terza Ricerca ad es. l'approssimazione verso il limite zero della vivacità di un contenuto sentito viene descritta come una diminuzione dell'«impressione qualitativa» (ivi, p. 237). L'accostamento tra sensazione ed impressione non è perciò il riflesso di una mera eredità terminologica, ma esprime piuttosto un nesso concettuale perfettamente chiaro ad Husserl. In un manoscritto di sicuro anteriore al 1917 (cfr. Hua IV, p. 418) si legge infatti che la parola 'impressione' si adatta solo alle sensazioni, in quanto esprime bene l'idea di ciò che è dato all'io nel modo di un'«affezione» proveniente da qualcosa che gli è estraneo1. Di 'impressione' si parla poi negli Hauptstücke, ove Husserl è intento a schizzare la descrizione di un decorso percettivo visuale: scrive a tal proposito che quando lasciamo vagare il nostro sguardo su un qualsiasi oggetto, il nostro occhio riceve «impressioni variamente cangianti», e così anche quando inversamente l'oggetto cambia la sua posizione rispetto ai nostri «organi di senso» (cfr. Hua XXXVIII, p. 43). Tale passo compare pressoché identico già nell'Abhandlung, nel quale però viene seguito da un'osservazione decisiva, qui omessa del tutto: Husserl qualifica quanto detto come «discorso popolare» (ivi, p. 142), e si chiede cosa possa filtrare attraverso di esso da un punto di vista fenomenologico. Tale domanda rivela l'esigenza di circoscrivere la nozione di 'dato sensoriale' in modo più netto. In particolare, quel che salta all'occhio è il fatto che Husserl si serva della nozione di 'organo di senso', la cui impertinenza fenomenologica sembra acclarata. Husserl ne è perfettamente consapevole sin dai primi scritti: nell'appendice Äussere und innere Wahrnehmung assistiamo infatti ad una prima chiara delimitazione del concetto di 'dato sensoriale': dapprima Husserl definisce 'percepito sensibilmente' tutto ciò che è percepito attraverso gli organi di senso (cfr. Hua XIX, p. 752), ma qualche pagina dopo aggiunge che le «qualità di senso» quali ad es. le sensazioni cromatiche o sonore formano un'«unità descrittivamente conchiusa», ovvero sia un'unità che prescinde dalla realtà dei sensi e degli organi ad essi relativi. Ciò non è che una conseguenza dell'orientamento fenomenologico (qui chiamato 'descrittivo'), il quale circoscrive l'analisi su due versanti: come i fenomeni «fisici» non sono più assunti come effetti corporei dell'azione di qualcosa sui nostri organi di senso, così quelli «psichici» non sono più ciò che rinveniamo percependo le azioni della nostra anima2. Che la descrizione fenomenologica non faccia e non debba fare appello alla nozione di 'organo di senso' viene sostenuto in più luoghi: nell'Erkenntnistheorie leggiamo che la differenza tra percezione sensibile e percezione non-sensibile (qual è ad es. quella delle specie) è guadagnata senza ricorrere alla nozione in oggetto, la quale poco più avanti viene apostrofata come «metafisica» o propria delle scienze naturali (cfr. Mat. 1 Cfr. Hua IV, appendice XII, p. 336: «Das Wort Impression passt aber nur auf ursprüngliche Sensationen; Impression drückt gut aus, was von selbst, und zwar ursprünglich „da" ist, nämlich dem Ich vorgegeben ist, sich ihm darbietend in der Weise eines als ichfremd Affizierenden.» 2 Cfr. Hua XIX, pp. 756–757: «Die physischen Phänomene sind nun nicht mehr als die Erscheinungen definiert, welche aus der Einwirkung der Körper auf unsere Seele mittels der Sinnesorgane herrühren; die psychischen Phänomene nicht mehr als die Erscheinungen, welche wir in der Wahrnehmung der Betätigungen unserer Seele vorfinden. Beiderseits ist jetzt einzig und allein der deskriptive Charakter der Phänomene, so wie wir sie erleben, massgebend.» Capitolo II 87 III, pp. 145–152). Negli Hauptstücke la stessa tassonomia di tutti i contenuti che si ordinano sotto il genere supremo 'sensazione' (umana o animale) viene sviluppata per via puramente fenomenologica: quelli di 'campo visuale' o 'campo tattile' sono cioè concetti che possono essere guadagnati senza fare alcun riferimento a quello di 'organo di senso' (cfr. Hua XXXVIII, pp. 21 e 92). Coerentemente con ciò, in un manoscritto del 1905 Husserl cercherà di elaborare la distinzione tra 'percezione normale' e 'percezione anomala' senza ricorrere a quella tra 'organo sano' ed 'organo malato' (cfr. infra, par. 8.6). Ciononostante, sul piano verbale Husserl continua ad usare espressioni quali «sensi umani», nonché a parlare di «adattazione dei nostri organi di senso» (cfr. Hua XXXVIII, pp. 93 e 95), citando come esempio la rotazione del capo. Ad ogni modo, se il concetto fenomenologico di 'dato sensoriale' è ottenibile senza far riferimento a quello di 'organo di senso', sarà lecito ritenere che una descrizione che si voglia fenomenologica non possa nemmeno appellarsi a concetti relativi a quest'ultimo. È quanto troviamo confermato nelle Log. Unt.: che avvenga un processo di stimolazione dell'organo di senso è qualcosa a cui l'analisi fenomenologica deve restare indifferente1. Come vedremo (cfr. infra, par. 8.3.3.1), ciò si tradurrà nel rifiuto da parte di Husserl di spiegare la differenza tra percezione e fantasia ricorrendo a quella tra stimolo periferico e stimolo centrale, bollata appunto come non fenomenologica. Una definizione di 'dato sensoriale' come stimolo resta infatti «psicofisica», il che significa che essa è non solo fenomenologicamente inservibile, ma anche bisognosa di una preliminare indagine fenomenologica che ne illumini i contorni, come Husserl afferma negli Hauptstücke2. Ciò non è che una conseguenza delle direttive generali del progetto fenomenologico, il quale oltre a distinguersi da qualsiasi spiegazione causale o scientifica della percezione si propone anche di lumeggiare i presupposti di tale spiegazione (cfr. infra, par. 1). E con ciò si comprende anche perché nel primo libro delle Ideen venga chiarito che con 'sensibilità' s'intende «il residuo fenomenologico di ciò che viene trasmesso nella normale percezione esterna attraverso i "sensi"»3. In breve, quello che Husserl sembra negare è che il processo causale con cui una sensazione si origina appartenga all'essenza di quest'ultima. 1 Cfr. ivi, p. 395: «Gewöhnlich legt man in der Lehre von der „Apperzeption" vorwiegenden Nachdruck auf den Umstand, dass unter Voraussetzung gleicher Reize der empfundene Inhalt nicht überall derselbe sei, indem vermöge der von früheren Erlebnissen zurückgebliebenen Dispositionen das wirklich durch den Reiz Bedingte überwuchert werde durch Momente, die aus der Aktualisierung jener Dispositionen... herstammen. Aber mit dergleichen reicht man keineswegs aus, und vor allem kommt es phänomenologisch darauf gar nicht an. Wie immer die im Bewusstsein präsenten (die erlebten) Inhalte entstanden sein mögen, es ist denkbar, dass in ihm gleiche Empfindungsinhalte vorlhanden und doch verschieden aufgefasst...» 2 Cfr. Hua XXXVIII, p. 25: «Zu sagen habe ich es wohl nicht nötig, dass die psycho-physischen Definitionen der Empfindung, die auf den Unterschieden zentraler und peripherer Reize beruhen, phänomenologisch unbrauchbar sind, zumal sie ja irgendeine phänomenologische Abgrenzung voraussetzen.» In una nota delle Log. Unt. compare l'espressione «contenuti di sensazione derivanti da stimoli esterni» (cfr. Hua XIX, p. 131, n. 1). Nell'esemplare personale della seconda edizione del primo libro delle Ideen (uscita nel 1922) si trova un'annotazione (probabilmente risalente all'autunno del 1929; cfr. Hua III, p. 478) in cui Husserl afferma che il fatto che una sensazione sia causata da un processo di stimolazione non appartiene alla sua essenza, e pertanto non è rinvenibile mediante analisi fenomenologica (cfr. Hua III, p. 495). E tuttavia, nel secondo libro delle Ideen si trovano analisi dedicate al rapporto tra stimolazione e dato sensoriale (cfr. ad es. Hua IV, p. 155). 3 Cfr. Hua III, p. 193: «Sinnlichkeit in einem engeren Sinne bezeichnet das phänomenologische Residuum des in der normalen äusseren Wahrnehmung durch die „Sinne" Vermittelten.» Intenzionalità e percezione 88 In questo quadro Husserl cerca di giustificare lo stesso impiego di termini denotanti parti corporee. È quanto avviene in un manoscritto datato tra la fine del 1911 e l'inizio del 1912 (cfr. Hua XXXVIII, testo no. 3), il cui scopo è la rifusione di Über Warhnehmung, la prima parte degli Hauptstücke. Dopo aver ribadito quanto detto nella Einführung, e cioè che organi di senso, fasci di nervi o processi cerebrali non entrano nella fenomenologia, Husserl nota che se l'analisi della percezione visuale dovesse portare a parlare ad es. de «"il mio occhio nel mio corpo"... diretto così e così alla cosa», quanto espresso dovrebbe essere considerato il risultato parziale di una descrizione che prescinde dalla realtà dell'organo in questione1. Tale esito non rappresenta una mera eventualità, giacché le stesse descrizioni husserliane contengono spesso vere e proprie traduzioni in termini obiettivi di asserti fenomenologici: è ciò che accade nel caso delle analisi dei mutamenti cinestetici (cfr. infra, par. 11.1), spesso riformulate facendo riferimento ad organi di senso e parti corporee. Non è facile tracciare un bilancio dei pronunciamenti husserliani sulla nozione di 'dato sensoriale'. La tesi secondo cui la sua elaborazione prescinderebbe dalla realtà degli organi di senso rischia di essere troppo debole, in quanto si limiterebbe a fare della fenomenologia una fisiologia che abbia esercitato una sorta di epoché, ma non la riduzione. In altri termini, un processo come quello della stimolazione del nervo risulterebbe ammesso, con la sola precisazione che la realtà di quanto da esso implicato sarebbe stata sospesa. Un esito simile è tuttavia scongiurato da un'ulteriore delimitazione operata da Husserl, quella secondo cui il dato sensoriale in regime di riduzione non è considerato come l'effetto di un processo causale (e dunque a fortiori di un processo di stimolazione). In altri termini, vi sono buone ragioni per pensare che Husserl ritenesse che all'essenza del 'dato sensoriale' non appartenga quel processo fisiologico che pur ne rende conto sul piano obiettivo. Non a caso la descrizione fenomenologica che abbiamo citato non contiene alcun rinvio ai processi di cui si discorre, ma tenta piuttosto di chiarificare il concetto di 'sensazione' ricorrendo a quello di 'impressione', quest'ultimo a sua volta chiarito nei termini del rapporto che intrattiene con l'io. 8.3.2.2 Dati sensoriali e proprietà obiettive Non c'è scritto sulla percezione in cui Husserl manchi di affermare la distinzione tra dato sensoriale e proprietà obiettiva. Una sensazione del colore 'rosso' è qualcosa di distinto dalla colorazione quale proprietà dell'oggetto rosso, così come una sensazione dell'estensione 'quadrato' è qualcosa di distinto dall'estensione quale proprietà dell'oggetto quadrato. Un complesso di sensazioni non coinciderà dunque con un complesso di proprietà obiettive. Il rapporto tra dato sensoriale e proprietà obiettiva nella 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 328: «Sollte das betreffende Bewusstsein etwa als „Sehen" den Gedanken an „mein Auge in meinem Leib, fixierend so und so eingestellt und auf das Ding gerichtet" mit sich führen, so gehört dieser Gedanke eben zum phänomenologischen Befund. Aber wiederum unangesehen der Frage, ob es in Wirklichkeit ein Auge.» Capitolo II 89 percezione esterna emerge in vari ambiti; passando in rassegna i testi husserliani se ne possono individuare almeno tre: a. Funzione. Mentre la sensazione svolge una funzione presentativa, cioè presenta una data proprietà obiettiva, quest'ultima è presentata, senza che a sua volta svolga una funzione presentativa. La sensazione della colorazione presenta la colorazione obiettiva, cioè la porta ad ostensione1. La colorazione obiettiva è invece presentata, cioè si manifesta in forza della funzione presentativa svolta dalla sensazione. b. Intenzionalità. Mentre la sensazione viene vissuta, ma non viene intesa, la proprietà obiettiva viene intesa, ma non viene vissuta. Se infatti si definisce 'inteso' ciò verso cui ci si dirige in un'intenzione, allora è chiaro che la sensazione non può essere intesa: nella percezione esterna non ci dirigiamo infatti verso la sensazione, ma verso la proprietà obiettiva. La sensazione della colorazione viene dunque vissuta, mentre la colorazione obiettiva viene percepita2. c. Mereologia. Se i dati sensoriali appartengono al contenuto effettivo della percezione esterna, la proprietà obiettiva appartiene per definizione all'oggetto di tale percezione, il quale è solo intenzionalmente contenuto in essa. Se dunque è vero che l'oggetto non appartiene al contenuto effettivo dell'atto, allora nemmeno la colorazione obiettiva, che è una parte dell'oggetto, potrà appartenervi. Vedremo che tali rapporti non valgono in merito a ciò che Husserl chiama 'percezione "interna"' (cfr. infra, par. 9.1). A prescindere dalla percezione che si considera, ciò che distingue la sensazione dalla proprietà obiettiva è la spazialità, che è peculiare solo della seconda. Mentre infatti la colorazione quale proprietà obiettiva ha un luogo, una quantità e una diffusione nello spazio, la relativa sensazione manca di tutto ciò, in quanto non è nello spazio3. Quest'ultimo è la forma necessaria della cosa, vale a dire dell'oggetto esterno, non della sensazione. Tra le specie dei dati sensoriali e quelle delle proprietà obiettive vige ciò che Husserl chiama «coappertenenza essenziale» (Hua XVI, p. 54): solo una sensazione della specie 'colorazione' può cioè presentare una proprietà obiettiva della specie 'colorazione'. Nelle Log. Unt. e negli scritti immediatamente successivi tale coappartenenza viene definita nei termini di una relazione di «somiglianza» (cfr. ad es. Hua XIX, p. 623 ed Hua XXXVIII, p. 34), ma già nella Dingvorlesung Husserl invita ad accogliere questa terminologia con una certa cautela4. Come infatti riconoscerà lui stesso nei 1 Cfr. Hua XIX, p. 610: «Die darstellenden Inhalte der äusseren Wahrnehmung definieren den Begriff der Empfindung im gewöhnlichen, engen Sinn.» 2 Cfr. ad. es. ivi, p. 399: «Die Empfindungen und desgleichen die sie „auffassenden" oder „apperzipierenden" Akte werden hierbei erlebt, aber sie erscheinen nicht gegenständlich; sie werden nicht gesehen, gehört, mit irgendeinem Sinn „wahrgenommen". Die Gegenstände andererseits erscheinen, werden wahrgenommen, aber sie sind nicht erlebt.» 3 Cfr. ad es. Hua XXXVI, p. 102: «Die Dingfarbe erscheint als Vorkommnis am Ding, in der Dingwelt. Sofern es als Raumfüllendes sich gibt, har es Stellung, hat es Ort, Grösse, Ausbreitung im Raum. Von dem Empfindungsdatum „Farbe" dasselbe zu sagen, ist ein Widersinn.» 4 Cfr. Hua XVI, pp. 45 e 54: «Die Empfindung bietet keine Reduplikation des Merkmals. Die Wahrnehmung enthält in sich also kein Bild des Gegenstandes, das Wort „Bild" im gemeinen Sinn genommen, als ein zweites Ding, das ein Original durch Ähnlichkeit repräsentiert.» e «Im Grunde besagt also das Ählichkeitsverhältnis nichts anderes, als dass gewisse Artungen von physischen Daten gebunden sind ihrem Wesen nach an entsprechende Artungen von gegenständlichen Bestimmtheiten.» Intenzionalità e percezione 90 manoscritti di revisione1, in questo contesto parlare di 'somiglianza' è improprio, e lo è «per una situazione essenziale». Tale "situazione" può essere restituita nei termini seguenti: due entità A e B possono essere dette simili o uguali se e solo se A e B appartengono allo stesso genere. Si tratta di una condizione minimale: due foglie ad es. possono essere detti simili o uguali in quanto entrambe appartengono al genere 'oggetto fisico'. Non è questo il caso della sensazione e della proprietà obiettiva: solo la prima infatti appartiene al genere 'vissuto'. È Husserl stesso ad osservare che 'somiglianza' non è altro che un termine improprio per esprimere l'evidenza fenomenologica secondo cui certe specie di sensazioni sono legate «secondo la loro essenza» a certe proprietà obiettive, il che vuol dire ancora una volta: una colorazione obiettiva rossa può essere presentata solo da una sensazione di rosso. Il secondo rischio è che il rapporto tra sensazione ed proprietà obiettiva venga equivocato con un rapporto tra un'immagine e ciò di cui essa è immagine. Se nella Dingvorlesung una tale lettura viene semplicemente dichiarata scorretta, in alcuni scritti successivi verrà ampiamente giustificata (cfr. infra, par. 10.2). L'enucleazione della differenze descrittive considerate presuppone però che si sia mostrata l'irriducibilità della sensazione alla proprietà obiettiva. A tal fine Husserl rievoca l'esempio lockiano della sfera rossa2: la superficie di tale sfera è vista come uniformemente rossa, mentre nel contenuto della percezione visuale rinveniamo il «necessario adombramento delle sensazioni di colore» (c.n.), che per definizione denota qualcosa di non-uniforme. Il genitivo evidenziato è estremamente equivoco, ed è la spia del fatto che ad Husserl non fosse ancora del tutto chiaro il rapporto tra sensazione e adombramento (cfr. infra, par. 8.3.2.4). Il passo lascia tuttavia desumere che quella che abbiamo indicato come 'variabilità non-indipendente completa' non vige tra la proprietà obiettiva ed il dato sensoriale, ma tra quest'ultimo e l'adombramento. Anche il dato sensoriale sarà perciò qualcosa di non-uniforme. A questo punto la conclusione è ovvia: due entità con predicati contraddittori non possono essere la stessa entità, per cui il dato sensoriale non può essere identificato con la proprietà obiettiva3. Si osservi che il rilievo husserliano non mira a dimostrare che vi sia qualcosa come dei dati sensoriali; Husserl vuole solo invitare a non confondere questi ultimi con le relative proprietà obiettive. Detto altrimenti: il rinvio alla differenza tra colorazione uni- 1 Cfr. Hua XX/1, pp. 148–149: «Empfundener Farbe entspricht dingliche Farbe, empfundenem Ton dinglicher Ton (Ton im physischen Sinn) usw. Was liegt näher, als hier (wie es in der ersten Ausgabe des Werkes geschah) von einer Repräsentation durch Ähnliches zu sprechen? Aber diese Rede ist inkorrekt, eine eigentliche Ähnlichkeit und somit mögliche Gleichheit liegt hier nicht vor und ist durch die Wesenslage ausgeschlossen.» Klev (2013, p. 56) suggerisce di parlare di isomorfismo: affinché due figure siano omeomorfiche non è infatti necessario che siano simili; è sufficiente che condividano delle caratteristiche strutturali. 2 Che sia di Locke è riportato da Husserl nella Dingvorlesung (cfr. Hua XVI, p. 44); si tratta di un esempio che viene addotto nell'Essay (libro II, cap. ix, 8). Come nota Rang (1990, p. 181), i due filosofi se ne servono con esiti differenti: mentre per Locke la proprietà obiettiva non è vista, per Husserl lo è: nella fenomenologia husserliana si può dire che ciò che è visto sia la colorazione uniforme, cioè la colorazione quale proprietà dell'oggetto. 3 Cfr. Hua XIX, p. 359: «Nicht selten mengt man beides, Farbenempfindung und objektive Farbigkeit des Gegenstandes, zusammen... Es genügt hier aber der Hinweis auf den leicht fasslichen Unterschied zwischen dem objektiv als gleichmässig gesehenen Rot dieser Kugel und der gerade dann in der Wahrnehmung selbst unzweifelhaften und sogar notwendigen Abschattung der subjektiven Farbenempfindungen-ein Unterschied, der sich in Beziehung auf alle Arten von gegenständlichen Beschaffenheiten und die ihnen Korrispondierenden Empfindungskomplexionen wiederholt.» Capitolo II 91 forme e colorazione non-uniforme non dimostra l'esistenza del dato sensoriale, ma dimostra solamente che tra quest'ultimo e la proprietà obiettiva non può esservi identità. L'esistenza dei dati sensoriali è dunque una premessa che nel passo considerato rimane implicita nella sua validità. A questo punto è del tutto lecito chieder conto del lessico husserliano. Si potrebbe far notare che in senso stretto noi non percepiamo mai una superficie uniformemente colorata: la superficie che nel linguaggio ordinario diciamo 'vista' è infatti una superficie non-uniforme. Il rosso visto è cioè un rosso costantemente adombrato per via delle condizioni d'illuminazione e della nostra posizione. Se ci attenessimo a questo uso dovremmo concludere che ciò che vediamo sia il contenuto non-uniforme. Una simile conclusione sarebbe però in palese contrasto con la concezione husserliana. La via da seguire è dunque quella di considerare quale sia l'accezione in cui Husserl impiega termini quali 'vedere' e 'percepire': entrambi sono introdotti nel contesto della teoria dell'intenzionalità: 'vedere x' o 'percepire visualmente x' significa anzitutto 'intendere x', ove l'intenzione-come vedremo subito (cfr. infra, par. 8.3.2.3)-è qualcosa che travalica ciò che il linguaggio ordinario decreta come 'visto'. Nell'intenzione ci si dirige infatti verso la proprietà obiettiva. Nei termini che incontreremo a breve (cfr. infra, par. 8.3.3), possiamo dire che ciò che si manifesta nella percezione esterna sia la proprietà obiettiva, non la sensazione. A manifestarsi è infatti ciò che nella percezione esterna viene inteso, vale a dire ciò a cui tale percezione si riferisce intenzionalmente. Nella percezione della sfera rossa noi non intendiamo dunque un rosso non-uniforme, ma un rosso uniforme, cioè il rosso quale proprietà obiettiva. Nell'accezione husserliana dunque, si può dire che noi vediamo una superficie colorata uniformemente1. 8.3.2.3 La differenza tra sentire e percepire Sinora abbiamo rilevato le differenze che sussistono tra il dato sensoriale e la proprietà obiettiva; si può dire che la nostra analisi si sia svolta ex parte objecti. Se tuttavia si deve distinguere ciò che è sentito e ciò che è percepito, si dovrà correlativamente distinguere tra sentire e percepire, e dunque procedere ad un'analisi ex parte subjecti. Di rado Husserl concede una trattazione di questi due termini; una discussione esplicita compare negli Hauptstücke-che è il testo che andiamo ora ad esaminare-, e coincide con quella che chiameremo 'prima teoria'. Ci serviremo di questa notazione al fine di distinguerla da una 'seconda teoria', che compare invece solo successivamente. L'importanza della distinzione tra sentire e percepire emerge in tutta la sua portata se si considera il rapporto tra dato sensoriale ed atto percettivo. La percezione è ap- 1 Cfr. McKenna 1984, p. 151: «Now one might want to say that, "strictly speaking", we do not see the uniform coloration of the sphere. We see a sphere with a non-uniform coloration... Thus his distinction between "seeing" and "sensing" is basically an epistemic distinction. The word "see" is used to name a visual experience in so far as it counts for us a cognition of an object. In this sense, we see a uniformly colored sphere.». Rochus Sowa (2005, p. 94) conia a tal proposito la distinzione tra 'SehenD', che indica il vedere la proprietà obiettiva, e 'SehenPh', che indica invece il vedere l'adombramento. Noi invece distingueremo tra intenzionalità in senso proprio ed intenzionalità in senso improprio (cfr. infra, par. 8.3.2.4). Intenzionalità e percezione 92 punto un atto, vale a dire un vissuto dotato della proprietà dell'intenzionalità. Come però abbiamo già avuto modo di indicare (cfr. infra, par. 8.2), vi sono dei vissuti nonintenzionali. È il caso delle sensazioni: la sensazione non è un atto, cioè non è un vissuto intenzionale1. Questa è la tesi esposta nel corso summenzionato; nel prossimo paragrafo saremo obbligati a dibatterla, seguendo alcuni manoscritti husserliani. Ciò che questi ultimi lasciano immutato è che la sensazione sia un vissuto. Il termine 'vissuto' rinvia però evidentemente ad un 'vivere', ed il vivere è necessariamente un vivere qualcosa, ossia dei contenuti, che in questo caso sono i «contenuti sensoriali», o più semplicemente le sensazioni. Anche in tale occasione ci atteniamo al testo in esame, mantenendo l'equivalenza tra 'contenuto di sensazione' e 'sensazione'. In base a quanto detto si ha dunque che il vivere sta al vissuto come il sentire sta al sentito. Come Husserl aveva già stabilito nelle Log. Unt., il 'sentito' non è altro che la sensazione, la quale è necessariamente vissuta, a differenza dell'oggetto, che nel caso della percezione esterna non è vissuto, ma solo percepito (cfr. Hua XIX, p. 362). Abbiamo dunque guadagnato almeno due coppie concettuali: da una parte abbiamo il percepire ed il percepito, dall'altra abbiamo il sentire ed il sentito. Secondo Husserl i primi due termini non stanno nella stessa relazione in cui stanno i secondi; come il percepire è un atto, così il percepito è un oggetto; ma il vivere non è un atto, sicché la sensazione stessa non è per il vivere un oggetto. Il vivere infatti esprime esclusivamente l'«essere del contenuto nella connessione coscienziale», che in questo caso è percettiva. Se dunque si assume l'equivalenza tra 'atto' e 'vissuto intenzionale', allora segue che il sentire, dal momento che non è un atto, non è un vissuto intenzionale. In breve, il rapporto tra vivere e vissuto non può essere descritto nei termini di un rapporto tra un atto ed un oggetto2. Ciò verrà sancito ancora più nettamente nella lezione del 1906, in cui Husserl dirà che il vivere non implica il riferimento ad un oggetto (cfr. Hua XXIV, p. 247), che come sappiamo è ciò che è stabilito dalla proprietà dell'intenzionalità (cfr. infra, par. 8.1.2). In sostanza, il rapporto tra sentire e sentito non è quel tipo di rapporto che sinora abbiamo indicato come 'intenzionale'. La figura seguente illustra i rapporti descritti da Husserl in quella che abbiamo chiamato 'prima teoria'. 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 25: «Nach unserem Empfindungsbegriff gilt selbstverständlich: Empfindung = Empfindungsinhalt. Empfindung ist kein Akt, kein intentionales Erlebnis.» 2 Cfr. ivi, p. 23: «Bedeutet Empfinden das Erleben, so bedeutet Empfindungsinhalt oder Empfindung den Inhalt selbst, an und für sich, ohne Rücksicht auf das Ich un den Zusammenhang, in dem es im Ich steht. Natürlich ist das kein Unterschied zwischen Akt und Gegenstand des Aktes. Das Erleben ist kein Akt, sondern drückt das Sein des Inhalts im Bewusstseinszusammenhang aus.» Capitolo II 93 Figura 1 Rapporto intenzionale Atto : Oggetto Rapporto non-intenzionale Vivere : Vissuto Percepire : Percepito Sentire : Sentito Atto : Oggetto ≠ Vivere : Vissuto Percepire : Percepito ≠ Sentire : Sentito Quanto sinora riportato consente di isolare almeno due tesi: (a) che la sensazione non sia un vissuto intenzionale (o che sia un vissuto non-intenzionale), e (b) che quanto viene indicato con il termine 'sensazione' sia identico a ciò che viene indicato come 'contenuto di sensazione'. Vedremo a breve come i testi husserliani ci costringano a ridiscuterle. Il rapporto tra sentire e percepire viene approfondito in un manoscritto datato tra il 1907 ed il 1908, tuttora inedito. Husserl scrive che il modo in cui il sentire «ha» il dato sensoriale non è uguale al modo in cui il percepire si rapporta al percepito. Ciò che tuttavia accomuna il sentire ed il percepire è che entrambi sono descrivibili come un 'rendere presente': il sentire è un rendere presente 'immanente'-ove ciò che è reso presente è il dato sensoriale-, mentre il percepire (esterno) è un rendere presente 'trascendente'-ove ciò che è reso presente può essere tanto l'oggetto quanto una sua proprietà1. Husserl non è esplicito, ma la ragione di tale distinzione potrebbe derivare da ragioni che abbiamo già incontrato (cfr. infra, par. 8.1.2): se il percepire esterno è detto trascendente in quanto il suo oggetto può non esistere realmente e diverse percezioni possono riferirsi allo stesso oggetto, il sentire è detto immanente in quanto rispetto ad esso tali possibilità non sussistono: come non è possibile che il sentito non esista realmente, così non è possibile che senta diversamente una stessa sensazione. Il render presente trascendente è infatti indicato da Husserl anche come un render presente «"attraverso" manifestazioni», proprio in contrapposizione al sentire; di ciò daremo ragione a breve (cfr. infra, par. 8.3.3): nel solo sentire non si è infatti ancora costituita una manifestazione, ed ovviamente se x non si è costituito, allora non è possibile render presente qualcosa attraverso x. 1 Cfr. Ms. L I 1; 07b: «Das Empfinden hat das Empfundene nicht in derselben Weise bewusst, wie die Erscheinung das Erscheinende (die Wahrnehmung das Wahrgenommene). Andererseits müssen wir doch eine Gemeinsamkeit des Wesens haben. Denn das Empfinden ist Gegenwärtigen wie auch das Wahrnehmen Gegenwärtigen ist. Das erstere ein immanent Gegenwärtigen, das letztere ein transzendent Gegenwärtigen, ein Gegenwärtigen „durch" Erscheinung.» { { Intenzionalità e percezione 94 8.3.2.3 Il rapporto tra sensazione e adombramento A partire dalla metà del primo decennio del novecento Husserl studia più a fondo i rapporti tra sensazione e percezione; ciò lo conduce ad una vera e propria revisione delle tesi sostenute nelle Log. Unt. e nei corsi immediatamente successivi. Il testo in cui tale revisione prende corpo è un manoscritto risalente ad un periodo che si situa a ridosso degli anni dieci (cfr. Hua XXIII, testo no. 8). Indicheremo questo nuovo complesso di tesi come 'seconda teoria'. Muoviamo da una distinzione assodata: tra l'adombramento della colorazione e la colorazione quale proprietà obiettiva non vige identità: percependo una sfera rossa infatti la sua superficie colorata uniformemente mi si manifesta necessariamente in un certo adombramento, e se mi sposto mi si manifesterà necessariamente in un altro adombramento. La molteplicità di adombramenti di cui la proprietà obiettiva è l'unità è dunque un'entità distinta dalla proprietà in questione. La colorazione obiettiva della sfera rossa si costituisce cioè in una molteplicità di adombramenti di rosso, tali che ognuno di questi si distingue qualitativamente dalla colorazione obiettiva: un rosso adombrato infatti non è mai uguale ad un rosso uniforme. Nel caso in cui rotassimo attorno all'oggetto sussisterebbe un duplice rapporto di diversità: si avrebbe non solo che ogni adombramento è diverso da un altro adombramento, ma anche che ogni adombramento è diverso dalla colorazione obiettiva. Mentre però la prima è una diversità tra entità che appartengono allo stesso piano-quello della molteplicità-, la seconda è una diversità tra entità che non appartengono allo stesso piano. È piuttosto difficile pensare che Husserl concepisse il rapporto tra la molteplicità d'adombramenti e la proprietà obiettiva come un rapporto tra una parte ed un intero: se così fosse infatti, quest'ultima non potrebbe dirsi 'uniforme', giacché sarebbe un intero di parti non-uniformi. L'espressione husserliana rende dunque piena giustizia alle premesse teoriche che la sorreggono: la proprietà obiettiva non è infatti qualcosa di identico alla molteplicità di adombramenti, ma è qualcosa che si costituisce nella molteplicità di adombramenti. Rochus Sowa ha fornito un'interpretazione molto raffinata della differenza tra adombramento e proprietà obiettiva; secondo lui si tratterebbe di una differenza categoriale1: asserire ad es. che due oggetti abbiano una colorazione uguale è cioè qualcosa di diverso dall'asserire che due adombramenti siano uguali. Che a e b abbiano una colorazione uguale significa infatti quanto segue: se le condizioni percettive in cui a e b vengono percepiti sono uguali, allora a e b si manifestano in due adombramenti uguali. L'asserzione sulla proprietà obiettiva è dunque un'asserzione che non riguarda solo la manifestazione istantanea, ma anche quella futura o controfattuale; che la co- 1 Cfr. Sowa 2005, p. 100: «Dass zwischen Dingfarben und Abschattungsfarben ein kategorialer Unterschied besteht... zeigt sich auch daran, dass Aussagen über die Identität von Dingfarben einen anderen Sinn haben als Aussagen über Identität von Abschattungsfarben. Behaupte ich, dass zwei Dinge dieselbe Farbe bzw. Färbung haben, so behaupte ich implizit mit, dass sie unter gleichen Bedingungen und insbesondere unter gleichen optimalen Beleuchtungsverhältnissen mit vollig gleicher Färbung erscheinen werden und dass sich also an ihnen dieselbe Farbe zeigt oder realisiert. Bei Aussagen uber Abschattungsfarben gehe ich dagegen nicht über ihre momentane Gegebenheit hinaus. Sie implizieren keine Aussagen über kunftiges Erscheinen unter anderen Bedingungen. Im Gegenteil. Behaupte ich hier Gleichheit zweier benachbarter Abschattungsfarben, so kann und muss ich das unter den momentan herrschenden Bedingungen aufweisen.» Capitolo II 95 lorazione di a sia uguale a quella di b può quindi significare almeno due cose: (i) se le condizioni in cui a e b si manifestano resteranno uguali, allora a e b si manifesteranno in due adombramenti uguali; e (ii) se le condizioni in cui a e b si manifestano fossero state diverse, a e b si sarebbero comunque manifestati in due adombramenti uguali. Non così per le asserzioni sugli adombramenti: queste sono infatti relative solo alla manifestazione istantanea, ed è ovvio: l'adombramento è infatti funzione di una condizione percettiva data in un preciso istante. Accanto alla coppia concettuale 'sensazione'/'proprietà obiettiva' si deve affiancare allora un terzo termine, che è quello di 'adombramento'. Si può dire tuttavia che l'adombramento non sia altro che la sensazione, nel senso che tra i due viga un'identità? Lo Husserl del manoscritto in esame risponderebbe negativamente: la sensazione non è infatti l'adombramento, ma è la coscienza dell'adombramento. Con ciò sembra che sia messa in discussione la tesi (a) della prima teoria: la sensazione è infatti 'coscienza di', e parrebbe dunque dotata di una certa intenzionalità. Quale tipo di intenzionalità accordare alla sensazione? Husserl precisa che la sensazione non è una percezione dell'adombramento; la sensazione non è cioè 'coscienza di' nel senso di un «opporsi ad un oggetto»1. È una 'coscienza di', ma non è una percezione «normale e piena». Quest'ultima è definita infatti proprio come l'«avere-un-oggetto», o anche come un «esser volti ad esso». Ciò che dunque manca alla coscienza propria della sensazione è il riferimento ad un oggetto. Nondimeno, la sensazione è detta coscienza di un certo contenuto. Sarà dunque opportuno distinguere due tipi di intenzionalità, che rispondono a condizioni diverse: parleremo di intenzionalità in senso improprio ed intenzionalità in senso proprio, intendendo con quest'ultima quella che Husserl chiama 'piena', ossia quella implicante il riferimento ad un oggetto. Se quindi si assume che la sensazione sia coscienza di qualcosa, e si indica questo qualcosa come un 'contenuto', allora si dovrà abbandonare l'equivalenza tra 'sensazione' e 'contenuto di sensazione', cioè la tesi (b) della prima teoria. È quello che Husserl fa espressamente nel manoscritto appena considerato2. Se dunque volessimo riprendere quanto dicevamo in merito all'uso del termine 'vedere' nell'ambito della fenomenologia husserliana, potremmo dire ciò che il linguaggio ordinario dice 'visto' sia ciò che in senso tecnico si dice 'inteso in senso improprio', dacché ciò che quel linguaggio dice 'visto' è l'adombramento, e questo è ciò di cui la sensazione è coscienza. Un manoscritto relativo alla rielaborazione del primo libro delle Ideen testimonia come Husserl abbia continuato a concepire sensazione e adombramento come due entità distinte, sebbene pensate in un rapporto di variabilità non-indipendente completa. Si tratta di un appunto del 1915 (cfr. Hua III, appendice 67). Vi leggiamo che ogni va- 1 Cfr. Hua XXIII, pp. 266–267: «In der Empfindung haben wir ein „Bewusstsein" von dieser Abschattung, aber nicht eine Wahrnehmung. Es ist nicht die Abschattung selbst ein Bestandstück der äusseren Wahrnehmung, sondern eben die Empfindung, ein Bewusstsein von dieser Abschattung... Es ist nicht volle „Wahrnehmung" (Meinung), aber im Kern mit ihm verwandt, es ist Bewusstsein von, obschon nicht ein als Objekt SichGegenübersetzen... Zur normalen und vollen Wahrnehmung pflegen wir zu rechnen das im eigentlichen Sinn zum Objekt Haben, diesem Zugewendetsein.» 2 Cfr. ivi, pp. 266, n. 2 e 267, n. 2: «Die Abschattung, der „Inhalt" als „Bestandstück des Bewusstseins" ist eine Einheit, die sich erst im Fluss der letzten Fluenten konstituiert.» e «Danach gebe ich also die Identifikation von Empfindung und Empfindungsinhalt (die ich in den Logischen Untersuchungen vollzogen habe) wieder auf? In gewisser Weise ja.» Intenzionalità e percezione 96 riazione della sensazione implica una variazione dell'adombramento, ove appare implicito che valga anche il contrario. A trovarsi nel noema non è dunque il «dato iletico» 'colore'-continua Husserl-, ma solo l'adombramento, cioè la «prospettiva» in cui il colore obiettivo ci è dato1. Da questi appunti si evince dunque come Husserl conservi il dualismo tra dato sensoriale e adombramento, suggerendo così di nuovo l'idea secondo cui tra i due vige quel peculiare rapporto intenzionale che abbiamo indicato sotto il titolo di 'intenzionalità in senso improprio'. La definizione di 'adombramento' che compare nei manoscritti pocanzi esaminati è tuttavia oscillante, se non del tutto contraddittoria: a quest'ultimo viene infatti negato e poi accordato lo statuto di 'componente' della percezione. Al di là di tale ambivalenza, ciò che Husserl sembra voler rimarcare è l'idea che sensazione e adombramento non siano riducibili l'uno all'altro. Se così fosse infatti, non si comprenderebbe come la prima possa essere coscienza del secondo. Husserl definisce l'adombramento un componente della manifestazione dell'oggetto (cfr. Hua XXIII, p. 147). La questione che sorge è dunque la seguente: come si costituisce una manifestazione? 8.3.3 Lo schema 'contenuto – apprensione' È giunto il momento di considerare l'altro cardine della fenomenologia husserliana della percezione esterna. Alludiamo al concetto di 'apprensione', talvolta indicata anche come 'interpretazione' o 'appercezione'. Nelle Log. Unt. i termini 'apprensione', 'interpretazione' ed 'appercezione' appaiono spesso come equivalenti, o quantomeno come sinonimi (cfr. ad es. Hua XIX, pp. 399 e 406); 'appercezione' viene però giudicato da Husserl sviante2, in quanto in grado di suggerire un'opposizione alla perceptio; ad esso viene dunque preferito 'apprensione' (cfr. ivi, p. 622). Lo studio di quello che 1 Cfr. Hua III, p. 617: «Der Gegenstand schlechtin ist nur gegeben in Form des sich von der und der Seite, in der un der „perspektivischen Abschattung", in der und der Farbenperspektive etc. Darstellend. Im Noema haben wir also nicht hyletisches Datum Farbe, sondern „Farbenperspektive", nicht das hyletische Datum Ausbreitung und Quasigestalt, sondern Gestaltperspektive.» È vero dunque che nelle Ideen verrà affermato che il contenuto presentante è «latore» di intenzionalità senza essere esso stesso coscienza di qualcosa (cfr. ivi, p. 75). Tuttavia, alla luce di quanto esposto, tale affermazione può essere letta in due modi: o come il rifiuto di accordare alla sensazione qualsiasi tipo di intenzionalità-cosicché essa non sarebbe in nessun senso coscienza di qualcosa-, o come il rifiuto di accordarle un'intenzionalità in senso proprio. 2 Sebbene negli scritti più tardi Husserl possa ancora parlare di «apprensione appercettiva» (EU, p. 98). Secondo Lohmar (1998, p. 182, n. 44) nella prima edizione dell'opera il termine 'apprensione' sarebbe sinonimo di 'interpretazione'; già lì però Husserl reputerebbe quest'ultimo termine «non del tutto esente da fraintendimenti» (Hua XIX, p. 406); nella seconda edizione 'interpretazione' verrebbe quindi esplicitamente dichiarato fuorviante, e rimpiazzato da 'apprensione'. Cfr. ivi, pp. 234 (gedeutet > „aufgefasst"), 395 (Deutung > Auffassung), 397 (gedeutet > aufgefasst), 407 (Deutung > Auffassung), 525 (deutende Auffassung > Auffassung), 528 (Auffassung oder Deutung > Auffassung), 760 (Intepretation > Apperzeption) con Panzer 1984, pp. lviii–lix ed ivi, n. 1. Anche in quest'edizione vi sono tuttavia dei casi in cui l'apprensione viene indicata come un'interpretazione (cfr. ivi, pp. 378 e 406). Lohmar sostiene che il motivo dell'abbandono del termine 'interpretazione' sia da rintracciare nel fatto che ad Husserl non appariva fenomenologicamente corretto parlare di un dato sensoriale «isolato» che viene poi interpretato. La lettura lohmariana si presta a vari rilievi: 1) la locuzione «non del tutto esente da fraintendimenti» non è riferita solamente al termine 'interpretazione', ma anche ad 'apprensione'; 2) come Lohmar stesso riconosce, il termine 'interpretazione' compare anche in passaggi cruciali della seconda edizione; 3) il motivo del presunto rifiuto del termine in questione non può essere quello addotto, perché Husserl mantiene proprio quella concezione che a detta di Lohmar gli apparirà scorretta. Capitolo II 97 Husserl chiama «schema 'contenuto apprensionale – apprensione'»1 fornirà la risposta alla domanda sul costituirsi della manifestazione. L'idea fondamentale di Husserl è che la percezione esterna non possa essere ridotta ad un mero complesso di dati sensoriali2. Con l'espressione 'complesso sensoriale' possiamo intendere sia un insieme di dati sensoriali dello stesso genere o specie, ma che si pongono come differenze ultime-ad es. due sensazioni di sfumature di rosso differenti-sia un insieme di dati sensoriali di generi o specie diversi, e che tuttavia si legano in ogni percezione di cosa-ad es. una sensazione di colore ed una sensazione d'estensione. Come emerge chiaramente dalla Einführung, il rapporto tra sensazioni e percezione è un rapporto mereologico: se le sensazioni "cadono", allora certamente non esiste più percezione alcuna. Tuttavia con le sole sensazioni non esiste ancora alcuna percezione. In altri termini, affinché esista una percezione, le sensazioni si pongono come condizione necessaria ma non sufficiente. Il complesso sensoriale infatti non reca in sé ancora alcuna relazione intenzionale a qualcosa di determinato. Nella sola relazione istituita dal sentire non si ha ancora nemmeno l'attuarsi della funzione presentativa: il dato sensoriale è infatti reso presente immanentemente, ma con ciò non è ancora in grado di presentare la proprietà obiettiva ad esso relativa. In altri termini, il sentire non riesce ancora a conferire al dato sensoriale la funzione principale che deve svolgere, cioè quella di presentare qualcosa di trascendente. Solo l'apprensione può svolgere questo compito: è grazie alla funzione dell'apprensione che il dato sensoriale assume lo status di 'rappresentante' della corrispettiva proprietà3. Ci si potrà domandare perché mai si debba complicare ulteriormente la struttura della percezione esterna; dopotutto la descrizione appena data potrebbe apparire dogmatica e barocca. Husserl presenta due "argomenti" al fine di giustificare la tesi secondo cui la percezione esterna non può ridursi ad una mera relazione tra sentire e sensazione. Consideriamoli nell'ordine. Argomento 1. Il complesso sensoriale può variare al restare costante del riferimento. Se ruotiamo attorno ad una sfera rossa la sua colorazione ci si manifesterà in adombramenti sempre diversi, vale a dire in una molteplicità di colorazioni non-uniformi; 1 Il nome «schema contenuto apprensionale – apprensione» compare nelle lezioni sul tempo del 1905 (cfr. Hua X, p. 7, n. 1) ed in un manoscritto del 1909 (cfr. Hua XXIII, p. 265), che sono anche due tra le occasioni in cui lo schema viene sottoposto a discussione; Husserl vi torna anche in un passaggio del manoscritto catalogato come L I 19, 9b (cit. in Marbach 1980, p. lxiii ed ora in Hua XXXIII, p. 175) e in un'annotazione nell'esemplare personale delle Log. Unt. (cfr. Hua XIX, p. 884). Per quanto riguarda la letteratura secondaria sullo sviluppo dello schema, si veda Boehm 1966, pp. xxx–xli; Marbach 1980, pp. lx–lxiii; Piazza 2001; Lohmar 2006 e 2009, Mensch 2010 e Niel 2011, p. 52, n. 136 e capp. 5 e 6. Un parere di riguardo è quello di Levinas (1965, p. 39, n. 1), che rinviando ad Erfahrung und Urteil (cfr. EU, p. 116) può affermare che Husserl non abbia mai abbandonato lo schema in questione. 2 Cfr. Mat. VII, p. 120: «Diese den eigentlich perzipierten dinglichen Momenten (nach Massgabe unserer Beispiele etwa wahrgenommene und empfundene Farbe) entsprechenden reell immanenten Inhalte nannten wir im Gegensatz zu den wahrgenommenen objektiven Bestimmtheiten empfundene Inhalte oder Empfindungsinhalte. Ihr Gesamtkomplex macht aber nicht etwa den Gesamtinhalt der Perzeption aus, obschon wir sagten, dass, wenn sie fortfallen, auch die Perzeption nicht mehr sein könnte.» 3 Cfr. Hua XXXVIII, p. 12: «Die Intention kommt erst hinein durch den Charakter der Auffassung, den Charakter der Präsentation. Dadurch werden die sinnlichen Inhalte zu Präsentanten entsprechender Momente des Gegenstandes.» Intenzionalità e percezione 98 correlativamente occorrerà dunque una variazione del complesso sensoriale. Ad una variazione di tale complesso starà però di fronte la costanza del riferimento: in ogni fase della rotazione infatti la colorazione obiettiva è intesa come invariata, e dunque come uniforme. Se tuttavia è vero che complesso sensoriale è sempre diverso, e se dunque è vero che la stessa proprietà ci si manifesta in una molteplicità di colorazioni non-uniformi, cosa ci permette di intendere la proprietà obiettiva come uniforme? Il mero sentire non può garantire tale funzione, perché si limita a render presente immanentemente il complesso sensoriale; con il mero sentire abbiamo cioè solo un complesso sensoriale che varia. La percezione è tuttavia percezione della proprietà obiettiva, cioè di qualcosa che non varia. L'apprensione permette dunque di intendere la proprietà obiettiva come qualcosa che resta costante al variare del complesso sensoriale1. Argomento 2. Il riferimento può variare al restare costante del complesso sensoriale. Il secondo argomento presenta la prova inversa: il complesso sensoriale non è sufficiente affinché esista una percezione, giacché esso può restare costante al variare del riferimento. Husserl porta più di un esempio a riguardo; il più impiegato è senz'altro quello della donna-manichino: visitando un museo di cere ci imbattiamo in una donna, ma poi ci accorgiamo che non si trattava altro che di un manichino. Quello riportato è un classico esempio di errore percettivo; la variazione discussa può accadere però anche in virtù di un progresso conoscitivo; è il caso che Husserl sceglie nell'Abhandlung: immaginiamo di vedere la testa di un uomo a noi sconosciuto, ed immaginiamo poi di stringerci un'amicizia; il complesso sensoriale relativo alla testa potrà restare costante, mentre il riferimento varierà dal semplice 'uomo' ad 'amico' (cfr. Hua XXXVIII, pp. 132–133). Se tutto ciò è vero, ne consegue che il sentire non determina alcun riferimento. La percezione implica però necessariamente un riferimento determinato, sicché è necessaria un'ulteriore funzione costitutiva, quella dell'apprensione. L'apprensione è dunque detta 'animazione', perché è la sola a conferire al complesso di dati sensoriali una «direzione», o meglio ancora un «senso» o «significato»2. Con 1 Cfr. Hua XVI, p. 45: «Wir haben schon der Evidenz Erwähnung getan, dass die Komplexion der Empfindungsinhalte sehr verschieden 〈ist〉 und doch die zugehörigen Wahrnehmungen ihrem Wesen nach als Wahrnehmungen vom denselben Gegenstand sich ausgeben; umgekehrt gilt auch, dass dieselbe komplexion von Empfindungsinhalten verschiedene Wahrnehmungen begründen kann, Wahrnehmungen von verschiedenen Gegenständen, wie jede Puppe beweist, sofern hier bei festgehaltenem Standpunkt zwei Perzeptionen in Widerstreit stehen, die des Puppendinges und die des dargestellten Menschen, beide aufgebaut auf derselben Empfindungsgrundlage.». Riferendosi all'argomento della colorazione uniforme, Husserl scrive (Mat. VII, p. 120): «Das geht schon daraus hervor, dass bei Erhaltung der Identität der gegenständlichen Bestimmtheit- nach dem vorhin Gesagten-mannigfaltige Wahrnehmungen möglich sind, die sie zur Perzeption bringen.» A ben vedere si può tener conto di una complicazione che Husserl non sembra considerare: è infatti possibile che sussista una variazione simultanea del complesso sensoriale e del riferimento; basta immaginare il caso in cui giriamo attorno a qualcosa lasciando "oscillare" il riferimento ('donna' o 'manichino'?). 2 Cfr. Mat. VII, p. 121: «Die Empfindungsinhalte an sich enthalten noch nichts vom spezifischen Charakter der Dingperzeption, nichts von der Richtung auf den perzipierten Gegenstand, d. h. in ihnen liegt nicht das, was es erst macht, dass ein Dingliches in Leibhaftigkeit dasteht. Ein eigentümlicher Überschuss ist da, ein zum Gehalt der Perzeption reell immanent Gehöriges, das den in sich bedeutungslosen Empfindungsstoff gleichsam beseelt, ihm Bedeutung, ihm gegenständlichen Sinn verleiht und Wahrnehmung, überhaupt perzeptives Bewusstsein von einem äusseren Gegenstand herstellt... Wir nennen dieses den Empfindungsinhalt gleichsam beCapitolo II 99 ciò si spiega la formula con cui negli Hauptstücke viene riassunta la percezione trascendente: W = AG p ove 'W' sta per Wahrnehmung, 'A' per Auffassung, 'G' per Gegenstand e 'p' per Präsentant (cfr. Hua XXXVIII, p. 39). Il concetto di 'apprensione' può essere compreso appieno solo se lo si studia in rapporto ad altre quattro nozioni implicate nella fenomenologia husserliana della percezione esterna; ci riferiamo a quelle di 'dato sensoriale', 'qualità', 'forma apprensionale' ed 'oggetto'. 1. Apprensione e dato sensoriale. Come accennavamo pocanzi, tra i dati sensoriali e la percezione vige un rapporto mereologico: rispetto alla seconda infatti i primi sono contenuti effettivi, ossia parti. Lo stesso deve dirsi dell'apprensione, dato che come sappiamo anch'essa viene designata come contenuto effettivo (cfr. infra, par. 4.1). Nell'Abhandlung tale rapporto viene contrapposto a quello tra percezione ed oggetto; Husserl scrive che nel caso della percezione esterna il «carattere d'atto» può ricevere due nomi: rispetto all'oggetto lo si deve chiamare 'intenzione', mentre rispetto al contenuto sentito lo si deve chiamare 'apprensione'. La relazione tra percezione ed oggetto è quindi detta intenzionale, e nel caso della percezione esterna è «senza fondamento nel vissuto stesso». La relazione tra apprensione e contenuto sentito esprime invece una «connessione concretamente conchiusa», o anche un'«unità sussistente realmente» in quel medesimo vissuto (cfr. Hua XXXVIII, p. 137). Parafrasando: se quello tra percezione esterna ed oggetto non è mai un rapporto mereologico (cfr. infra, par. 8.1.2), quello tra apprensione e sensazione lo è. Dato sensoriale ed apprensione stanno allora alla percezione come due parti stanno ad un intero. Il rapporto in questione può essere dunque discusso con rigore solo se si introducono alcune leggi generali della mereologia husserliana. Date due parti α ed μ sono possibili tre rapporti: (i) α può esistere solo in un intero che lo connetta ad μ, ma μ può esistere anche al di fuori di un intero che lo connetta ad α; (ii) μ può esistere solo in un intero che lo connetta ad α, ma μ può esistere anche al di fuori di un intero che lo connetta ad α; (iii) α può esistere solo in un intero che lo connetta ad μ ed μ può esistere solo in un intero che lo connetta ad α. I casi (i) e (ii) esprimono un rapporto di fondazione unilaterale, che è dunque un rapporto tra una parte indipendente ed una parte non-indipendente, cioè tra una frazione ed un momento; il caso (iii) esprime invece un rapporto di fondazione bilaterale, che è dunque un rapporto tra due parti nonindipendenti, ossia tra due momenti (cfr. Hua XIX, pp. 267 e 270–271). Possiamo dunque formulare tre tesi: (i') un dato sensoriale può esistere solo in un intero che lo connetta ad un'apprensione, ma un'apprensione può esistere anche al di fuori di un intero che la connetta ad un dato sensoriale; (ii') un'apprensione può esistere solo in un intero che la connetta ad un dato sensoriale, ma un dato sensoriale può esistere anche al di fuori di un intero che lo connetta ad un'apprensione; (iii') un dato seelende Bewusstsein, dieses neuartige Moment, den Charakter der Auffassung und sagen, dass die Empfindungsinhalte durch ihn Auffassung erfahren.» Intenzionalità e percezione 100 sensoriale può esistere solo in un intero che lo connetta ad un'apprensione ed un'apprensione può esistere solo in un intero che la connetta ad un dato sensoriale. Ad i'. La questione legata alla prima tesi può essere enunciata come segue: un dato sensoriale può esistere solo in quanto appreso? Nella Dingvorlesung Husserl è piuttosto esplicito a riguardo; scrive: di norma i dati sensoriali si trovano «già legati» ad un'apprensione, ma ciò non significa che non possa esistere un dato sensoriale inanimato. Il paragone husserliano è illuminante: come l'intensità di un suono non è separabile dalla sua altezza, così quest'ultima non è separabile dalla prima: se esiste l'intensità, allora esiste l'altezza, e viceversa. Intensità ed altezza sono dunque due momenti di un intero (il suono), sicché tra loro vige un rapporto di fondazione bilaterale. Non così nel caso del dato sensoriale e dell'apprensione: non si può dire che un dato sensoriale «richieda» un'apprensione. L'esistenza del primo non implica cioè l'esistenza della seconda, sicché non è neanche necessario che un dato sensoriale funga da rappresentante1. La concezione husserliana esposta permette di formulare la tesi seguente: è possibile che un soggetto S che non attui alcuna apprensione viva dei dati sensoriali. Si noti che la tesi enunciata è generale, ed in quanto tale suggerisce l'idea secondo cui un dato sensoriale può esistere come privo di qualsiasi funzione presentativa: non solo dev'essere possibile che S viva dei dati sensoriali senza attuare un'apprensione relativa ad un oggetto; dev'essere anche possibile che S viva dei dati sensoriali senza attuare un'apprensione relativa ad una proprietà obiettiva2. Posso cioè vivere il dato sensoriale rosso senza riferirlo ad una donna, ma posso anche vivere il dato sensoriale rosso senza riferirlo ad un rosso obiettivo. Non è dunque da escludere che la sensazione stia alla percezione come una frazione sta ad un intero, ed anzi è proprio questa l'ipotesi che Husserl sembra avvalorare. Tre sono i testi che parlano espressamente in favore di una fondazione unilaterale: il primo è l'Abhandlung, ove Husserl sceglie una locuzione che non è affatto innocua: si tratta di zugrunde liegen (cfr. Hua XXXVIII, p. 129), la stessa che compare nella Terza ricerca per descrivere il rapporto tra rappresentazione e giudizio. Il parallelo sarebbe allora il seguente: come quest'ultimo è fondato unilateralmente nella prima (cfr. Hua XIX, pp. 270–271), così le percezioni sono «complessioni» fondate unilateralmente nelle sensazioni. Il secondo è la Prima Ricerca: lì siamo esplicitamente invitati a fingere il caso in cui un soggetto S che stia solo visualmente dinanzi ad un albero (il che vuol dire: cha abbia solo sensazioni visuali) abbia le 1 Cfr. Hua XVI, p. 48: «Physische Daten finden wir in der Regel verbunden mit beseelender Auffassung. Machen wir aber sie zu Gegenständen einer Selbststellung, so nehmen wir entweder die ganze Einheit aud physichem Datum und Auffassung, also die ganze Perzeption zum Gegenstand, oder wir sehen, ausschliesslich auf das Physische hinblickend, von der Auffassung ab. Man kann aber nicht sagen, dass es sich um eine Abstraktion handle derart, wie sie unabtrennbare Momente zur Sonderbeachtung bringt, etwa die Tonstärke in Abstraktion von der Tonhöhe u.dgl. Man kann nicht a priori sagen, dass ein physisches Datum eine Auffassung fordert, dass es also als darstellender Inhalt fungieren muss.» 2 Che la tesi in questione valga anche per la proprietà obiettiva emerge chiaramente nelle lezioni del semestre estivo del 1925; lì Husserl afferma che i dati sensoriali non sono già di per sé «prospettive», ma lo diventano solo grazie all'apprensione (cfr. Hua IX, p. 163), per poi aggiungere: «Wir können auch gar nicht sagen, dass derartige Daten notwendig in Darstellungsfunktion stehen müssen, dass wir sie nur in der Weise erlebnismässig haben können, in der in ihnen abschattendes Raumliches und so ganz andersartiges wie sie selbst erscheint... Wir können, genau besehen, nicht einmal sagen, dass derartige Daten notwendig in solcher abschattenden Funktion stehen müssen...» (ivi, p. 165). Capitolo II 101 stesse sensazioni di un soggetto S' che invece veda un albero; S vivrà quindi dei dati sensoriali, ma senza che questi «significhino» qualcosa, mentre S' li vivrà animandoli, cioè conferendo loro un determinato significato. Si noti che l'invito alla finzione è un invito a fantasticare, e come vedremo la fantasia è un atto che consente di rilevare delle possibilità (cfr. infra, par. 13.2.1)1. Il terzo è infine un manoscritto datato tra il 1905 ed il 1917 (cfr. Hua X, appendice V), ove Husserl ipotizza che il dato sensoriale debba essere «già costituito prima che abbia inizio l'apprensione» (ivi, p. 110). In più, una suggestione indiretta ci proverrà dall'esperimento mentale dell'annichilimento del mondo (cfr. infra, par. 13.4). Ad ii'. Può esistere un'apprensione priva di dato sensoriale? La questione è molto delicata, e chiama in causa concetti husserliani che avremo modo di trattare diffusamente solo più in là (cfr. infra, parr. 10.1.2 e 12.2). Tutto starà nel riuscire a restituire l'intero spettro semantico che Husserl conferisce alla nozione di 'apprensione': quest'ultima può indicare tanto la percezione complessiva di qualcosa quanto un'intenzione parziale della stessa; nel secondo caso Husserl può parlare di 'apprensioni vuote', precisamente sotto due rispetti: o indicando le intenzioni parziali relative ai profili nascosti di un singolo oggetto, o indicando le intenzioni relative a quegli oggetti che figurano come membri di un complesso-una schiera di alberi ad es.-, e che però eccedono il campo visuale; a tali intenzioni non corrisponde infatti alcun dato sensoriale. Non solo: constateremo come Husserl arrivi a forzare persino l'idea che un'apprensione percettiva implichi dei dati sensoriali (cfr. infra, par. 10.1.2). La tesi (ii') è dunque anch'essa da rifiutare. Ad iii'. Giacché un rapporto di fondazione bilaterale non è altro che un rapporto tra momenti, anche l'ipotesi (iii') andrà rifiutata: in base alla discussione di (i') e (ii'), nessuna delle due parti è definibile come non-indipendente. Compiuta questa analisi la lettura di Lohmar risulta difficilmente accettabile2; egli sostiene che i dati sensoriali siano «già sempre» 'appresi' o 'interpretati' come rappresentanti. Concepirli come «oggetti predati ed autonomi sarebbe erroneo», dacché tali contenuti «sono un momento non-indipendente dell'intero atto intenzionale»; li avremmo cioè «sempre solo come momenti presentanti di oggetti intenzionali». Richiamandosi direttamente ad un passo husserliano (cfr. Hua XIX, p. 387), Lohmar conclude che non vediamo mai un dato sensoriale, ma «già sempre» una cosa colorata. Ritengo che tale lettura contenga più di un errore esegetico. Definire il dato sensoriale un momento, cioè una parte non-indipendente, è del tutto in frizione con quanto abbiamo rilevato nei primi scritti husserliani. Lo abbiamo visto: se il dato sensoriale "cade", allora non esiste percezione. Ciò non implica tuttavia che valga il contrario; si 1 Cfr. Hua XIX, p. 80: «Fingieren wir ein Bewusstsein vor allen Erfahrungen, so empfindet es der Möglichkeit nach dasselbe wie wir. Aber es schaut keine Dinge und dinglichen Ereignisse an, es nimmt nicht Bäume und Häuser wahr, nicht den Flug des Vogels oder das Bellen des Hundes» 2 Cfr. Lohmar 2008, pp. 104–105: «Ein Verstandnis der reellen Inhalte im Sinne von vorgegebenen, eigenständigen Gegenständen wäre verfehlt, denn reelle Inhalte sind ein unselbständiges Moment am vollen intentionalen Akt. Sie sind damit etwas, das man allenfalls in der Reflexion zum Gegenstand machen kann. Wir haben reelle Inhalte immer nur als darstellende Momente von intentionalen Gegenständen, d.h., wie Husserl es ausdrückt: Wir sehen niemals Rot-Daten, sondern wir sehen immer schon eine rote Rose, wir hören keine Töne, sondern das Lied der Sängerin.» Intenzionalità e percezione 102 rammenti a tal proposito l'esempio della Dingvorlesung: non si può dire che quello tra apprensione e dato sensoriale sia un rapporto analogo a quello tra l'intensità di un suono e la sua altezza; queste ultime non sono tra loro separabili, in quanto fondate bilateralmente. A tal proposito risulta indicativo anche un passaggio degli Hauptstücke: lì le sensazioni vengono definite come contenuti che fungono «da rappresentanti per le percezioni sensibili o che sono identici a questi rappresentanti a prescindere da questa funzione» (c.n.), ove la seconda parte della definizione serve proprio a porre l'accento sul fatto che le sensazioni potrebbero occorrere anche inapprese1. Il passo citato da Lohmar è infatti situato in ben altro contesto: Husserl sta lì ribadendo la distinzione tra ciò che è vissuto e ciò che è inteso: non intendiamo infatti il dato sensoriale 'rosso', ma la sfera colorata di rosso. Solo quest'ultimo può dirsi oggettuale. L'espressione «già sempre» non solo non si trova nel testo, ma è anche fuorviante, perché suggerisce che l'occorrenza del dato sensoriale e l'attuazione dell'apprensione siano necessariamente contemporanee, il che è qualcosa che Husserl sembra escludere, come visto. A questo punto si potrebbe dire che nei confronti del dato sensoriale l'apprensione resti una possibilità2. In realtà i testi husserliani non consentono di trarre nemmeno questa conclusione, che risulta comunque troppo forte: ciò che Husserl si limita a sostenere è che non vi sono sufficienti evidenze per decretare il dato sensoriale un momento della percezione; con ciò non si impegna tuttavia a dichiararlo una frazione. Il suo giudizio sulla questione resta sospeso. Un'altra lettura fortemente discutibile è quella di Vittorio de Palma, il quale sostiene che lo schema 'contenuto – apprensione' contraddica la concezione husserliana dell'a priori materiale. Secondo Husserl infatti i contenuti della sfera materiale presentano forme d'unità che derivano dalla loro stessa essenza: è l'essenza della colorazione a prescriverle di poter esistere solo come qualità di un'estensione, ed è l'essenza dell'estensione a prescriverle di essere sempre e solo estensione colorata. È bene notare che con 'contenuti' Husserl si riferisce sia ai dati sensoriali che alle proprietà obiettive. Si può dunque parlare sia di forme sensoriali di unità che di forme obiettive di unità3. Nel primo caso, diremo che la sensazione di una colorazione non è pensabile senza la sensazione di un'estensione-e viceversa-, mentre nel secondo diremo che una colorazione obiettiva è sempre colorazione di un'estensione obiettiva-e viceversa (cfr. Hua XIX, pp. 253–254). Le forme di unità che interessano lo schema sono le prime: l'apprensione apprende infatti le sensazioni, non le proprietà obiettive. Se dun- 1 A tal proposito occorre mettere in discussione anche l'interpretazione di Rang (1990, p. 211): lo studioso sostiene che abbandonando la teoria della sensazione come 'segno' Husserl rifiuti la concezione della sensazione come «impressione sensibile» capace di esistere indipendentemente dall'apprensione; la sensazione diverrebbe cioè «una parte non-indipendente» della percezione. Ciò risulta problematico per due ragioni: non tanto perché perché di una simile "teoria" e del relativo abbandono è difficile trovare chiare tracce nel testo, ma soprattutto perché anche i testi husserliani più tardi mantengono l'idea che la sensazione non esiga necessariamente un'apprensione (cfr. infra, p. 99, n. 2). 2 Cfr. Montagová 2013, p. 117: «Durch die apperzepierend intentionalen Funktionen des Bewusstseins wird das strömend-hyletisch Erlebte zu Erscheinung-von etwas. Wichtig ist hierbei, dass die empfundene Sinnlichkeit auf diese Weise fungieren kann, apperzepiert werden kann, jedoch nicht muss.» 3 Cfr. Hua XIX, p. 237: «Doch bedurfte es hierbei noch der ergänzenden Unterscheidung zwischen den phänomenologischen Einheitsmomenten, welche den Erlebnissen oder Erlebnisteilen selbst (den reellen phänomenologischen Daten) Einheit geben, und den objektiven Einheitsmomenten, welche zu den intentionalen und im Allgemeinen der Erlebnissphäre transzendenten Gegenständen und Gegenstandsteilen gehören.» Capitolo II 103 que è vero-si argomenta-che i contenuti sensoriali presentano forme di unità che derivano dalla loro particolarità, cioè dalla loro essenza, e non dall'apprensione, ne segue una conclusione disgiuntiva: o vale lo schema, o vale l'a priori materiale, tertium non datur1. Una fenomenologia della percezione che voglia conservare sia lo schema che l'a priori materiale sarebbe dunque inconsistente. Le affermazioni husserliane tuttavia non conducono affatto ad una tale conclusione disgiuntiva. Si può dire persino che la premessa da cui muove la critica sia vera; quel che non è ammissibile è che da tale premessa si deduca l'incompatibilità tra lo schema e l'a priori materiale; vediamo perché. Il secondo "argomento" husserliano sancisce la tesi secondo cui il complesso sensoriale può restare costante al variare del riferimento; in altri termini, lo stesso complesso sensoriale può fungere da base per percezioni di oggetti diversi. L'apprensione anima i dati, determinando così il riferimento della percezione: se il complesso sensoriale viene animato secondo una direzione d, allora ci si manifesterà l'oggetto a; se il complesso sensoriale viene animato secondo una direzione d', ci si manifesterà l'oggetto b. Con ciò non è detto che l'apprensione determini le forme di unità che vigono tra i dati sensoriali; è detto solo che l'apprensione determina il riferimento della percezione. Che la sensazione di una colorazione si presenti necessariamente unita a quella di un'estensione non lo determina l'apprensione, ma il genere a cui le due sensazioni appartengono. L'apprensione determina solamente se questi contenuti devono fungere da base per la manifestazione di una donna piuttosto che di un manichino. Ciò è del tutto comprensibile: una data estensione ed una data colorazione sono infatti proprietà associabili a più di un oggetto spaziale. Questo intende Husserl quando afferma che le sensazioni sono prive di significato: il fatto che alla loro essenza non appartenga un riferimento univoco2. La funzione interpretativa dell'apprensione non tange dunque la legalità dei dati sensoriali, che resta fondata nella loro stessa essenza. La premessa da cui muove la critica è dunque corretta. Non è corretto derivarne la conclusione disgiuntiva di cui sopra: lo schema 'contenuto – apprensione' è infatti pienamente compatibile con la concezione dell'a priori materiale riguardo ai dati sensoriali. Si potrebbe muovere poi un'altra critica: nel momento in cui si assume il ruolo dell'apprensione, allora la tesi di coappartenenza essenziale tra dati sensoriali e proprietà obiettive diviene superflua. È l'apprensione infatti-si direbbe-che fa sì che la colorazione sensoriale presenti una colorazione obiettiva. Anche in questo caso, si incorrerebbe in un fraintendimento. Che una colorazione obiettiva possa essere presentata solo da una colorazione sensoriale non è funzione di una determinata apprensione, ma deriva dal fatto che la proprietà ed il dato appartengono allo stesso genere. Lungi dall'essere una prerogativa dell'apprensione, la coappartenenza essenziale ne esibisce un limite: lo stesso complesso sensoriale può essere animato da apprensioni diverse, 1 Cfr. De Palma 2009, p. 63: «Dieser Ansatz [= dello schema] ist mit den Gedanken von materialem Apriori und von sinnlichen Einheitsformen unverträglich, wonach die sinnlichen Inhalte sachliche Strukturen besitzen, die von ihrer Besonderheit und nicht von der Auffassung stammen.» 2 Si capisce dunque perché nella sua copia personale dell primo libro delle Ideen Husserl critichi la sua stessa espressione formen, ossia «mettere in forma» (cfr. Hua III, p. 194 con ivi, p. 506). Ciò che propriamente è operato dall'apprensione non è infatti una messa in forma dei dati sensoriali, che di per sé hanno già una "forma", quantomeno di unità, ma un conferimento di riferimento; è di quest'ultimo che sono sicuramente privi. Intenzionalità e percezione 104 ma non da apprensioni qualsiasi. Per riprendere la felice formulazione di Føllesdal (1974), possiamo dire che le sensazioni siano condizioni limite della percezione. L'apprensione potrà cioè variare, ma in ogni caso la colorazione obiettiva dovrà essere presentata dalla sensazione di una colorazione1. In altri termini, l'apprensione non può tangere la relazione di coappartenenza essenziale tra sensazioni e proprietà. Le legalità che l'apprensione deve rispettare sono dunque due: una è per così dire "orizzontale", ed è quella che vige tra dati sensoriali; l'altra è per così "verticale", ed è quella che vige tra dati sensoriali e proprietà obiettive. Le legalità in questione fanno sì che il percipiente non abbia il potere di influenzare o modificare le forme di unità vigenti tra dati sensoriali e quelle vigenti tra proprietà obiettive (cfr. Lohmar 1998, p. 182); quest'ultimo caso vale anche per la fantasia: l'apriori materiale legifera infatti sull'intuizione, di cui la fantasia è una specie: ciò significa che sono certo libero di intendere un centauro che sia colorato ma non esteso, ma allora questo non sarebbe un atto fantastico, giacché sarebbe un atto necessariamente vuoto. 2. Apprensione e forma apprensionale. Le due nozioni non vanno interscambiate: mentre la prima indica l'operazione dell'interpretare o dell'animare, la seconda indica il modo in cui tale operazione si dispiega. 'Apprensione' e 'forma apprensionale' non solo non vanno confuse, ma non vanno nemmeno pensate in un rapporto di variabilità non-indipendente completa. Secondo Husserl infatti non è necessario che una variazione dell'apprensione implichi una variazione della forma apprensionale. Nonostante l'esempio della donna-manichino si presti a dei fraintendimenti2, non lo si può considerare un caso di variazione di forma apprensionale: sia la donna che il manichino si manifestano infatti come dotati del carattere d'attualità, e quindi nella forma apprensionale percettiva; se così non fosse non si spiegherebbe perché Husserl possa affermare che i due vissuti intenzionali si edifichino sullo stesso complesso sensoriale. In entrambi i casi vengono infatti apprese sensazioni, che sono i contenuti rappresentanti propri della percezione esterna. 3. Apprensione e qualità. Nel momento in cui mi accorgo che ciò che ho dinanzi non è una donna, bensì un manichino, attuo un cambio di apprensione: il complesso senso- 1 Cfr. Mat. VII, p. 122: «...dem Wesen nach dieselben darstellenden Inhalte lassen zwar verschiedene, aber nicht beliebige Auffassung zu. Halten wir uns speziell an die Sphäre der eigentlichen Perzeption, die ja grundlegend ist für Perzeption überhaupt, so ist es evident, dass gewisse Wesenszusammenhänge zwischen Auffassung und Empfindungsinhalten, die Auffassung erfahren, bestehen, nämlich solche, die sich in Sätzen wie in folgenden aussprechen: Objektive Farbe kann nur durch Empfindungsfarbe dargestellt werden, objektive Rauhigkeit durch Empfindungsrauhigkeit usw.» 2 Tale esempio è stato contestato da Kevin Mulligan (1995, p. 184), il quale lo ha giudicato improprio da un punto di vista descrittivo: considerare ciò che è visto una donna e poi considerarlo un manichino significherebbe passare dal modo percettivo al modo immaginativo. A tal proposito v'è da dire che Mulligan confonde la forma apprensionale con la qualità, per cui il suo fraintendimento è doppio: non solo infatti la variazione d'apprensione non coincide con una variazione di forma apprensionale, ma quest'ultima non coincide con la qualità. Come già rilevato, l'esempio della donna-manichino è lo stesso addotto per descrivere una variazione della qualità, ed in questa misura può fuorviare. Il richiamo di Mulligan alla Quinta Ricerca sta lì a testimoniarlo. Che non si tratti però di una variazione di forma apprensionale è evidente proprio dal punto di vista descrittivo: nel passaggio dal primo al secondo atto l'oggetto mi resta dinanzi 'in carne ed ossa', cioè dotato del carattere d'attualità. Non è infatti necessario che io immagini il manichino; posso semplicemente intenderlo in modo percettivo, senza immaginarlo o senza che esso funga da 'oggetto-immagine' per un 'soggetto-immagine' (per queste ultime due nozioni, cfr. infra, par. 10.2). Capitolo II 105 riale viene ora appreso come rappresentante di qualcos'altro. L'esempio della donnamanichino è dunque valido, ed è anche quello prediletto da Husserl, ma rischia di essere sviante, giacché viene impiegato sia per mostrare come uno stesso complesso sensoriale possa esperire due diverse apprensioni, sia per mostrare come un complesso sensoriale possa restare costante al variare della qualità (cfr. infra, par. 8.3.1.1). Il rischio è che si confonda una variazione d'apprensione con una variazione di qualità. Si ha qui piuttosto un altro caso di variabilità indipendente completa; valgono cioè due tesi congiunte, su cui avremo modo di tornare: (a) una variazione dell'apprensione non implica una variazione della qualità; (b) una variazione della qualità non implica una variazione dell'apprensione. L'apprensione è infatti da riferire esclusivamente a quella che abbiamo incontrato sotto il titolo di 'mera perceptio'1, cioè alla percezione considerata indipendentemente dalla qualità posizionale. Per quanto concerne la tesi (a), l'ideale sarebbe fornire un esempio che non coinvolga una variazione di qualità e che tuttavia mostri come sia possibile una variazione del riferimento nella costanza del complesso sensoriale. Husserl lo considera nell'Einführung: immaginiamo di dubitare che quello davanti a noi sia un uomo o un manichino; la nostra apprensione "oscillerà" di continuo (a t1 'uomo', a t2 'manichino', a t3 'uomo', a t4 'manichino'...), e tuttavia porremo entrambi gli oggetti come dubitabili2; a variare non sono dunque né la qualità né il complesso sensoriale; ciò che varia è l'apprensione. Riguardo alla tesi (b), si può considerare un qualsiasi caso in cui si inizia a dubitare di un oggetto; ciò che fino ad un istante prima intendevo come 'reale' mi appare ora insolito, sicché lo pongo come 'dubitabile'; in tutto ciò non è necessario che la mia apprensione vari: posso continuare ad apprendere il complesso sensoriale nella direzione 'uomo', mettendo semplicemente in discussione quello che Husserl chiama 'carattere esistenziale'. 4. Apprensione ed oggetto. A questo punto disponiamo dell'armamentario concettuale per rispondere alla domanda generale che ci eravamo rivolti: come si costituisce una manifestazione? La risposta più filologicamente fedele che si possa dare è che la manifestazione sia l'«unità» di dati sensoriali ed apprensione. Nella terminologia delle Log. Unt. la manifestazione coincide con ciò che Husserl chiama 'rappresentanza': questa è infatti indicata come l'«unità di apprensione e contenuti rappresentanti», ed è definita come qualcosa che prescinde dalla qualità (cfr. Hua XVI, p. 143 e Hua XIX, p. 763). Come l'apprensione è indifferente alle variazioni di qualità, così lo è manifestazione: è indifferente se riteniamo l'oggetto 'reale' o 'dubbio'; in ogni caso ci si manifesta un determinato oggetto. Dalle definizioni succitate sembrerebbe dunque che la manifestazione sia qualcosa da porre sul lato noetico: dato sensoriale ed apprensione 1 Cfr. Hua XVI, p. 46: «Nachdem sich uns vorher schon als wechselndes Moment der Wahrnehmung abgehoben hat das Moment der Stellungnahme, wie Glaube, Unglaube u. dgl., so ist es selbstverständlich, dass wir den Begriff der Auffassung so eng fassen, dass für ihn diese Unterschiede irrelevant sind und es somit auf die blosse Perzeption bezogen ist.» 2 Cfr. Mat. VII, p. 110: «Der Streit kann aber auch unentschieden sein: Wir zweifeln, ob Puppe oder Mensch, ob Spiegelbild oder Wirklichkeit. In diesem komplexen Zweifelsphänomen haben die Bewusstseinsglieder wieder nicht den normalen Wahrnehmungscharakter; es fehlt der schlichte Seinscharakter gegenständlich auf beiden Seiten, die vielmehr im Zweifelhaftigkeitscharakter dastehen.» Intenzionalità e percezione 106 sono infatti contenuti effettivi, sicché la loro unità parrebbe essere a sua volta qualcosa di effettivo; una conclusione così rigida non rispetterebbe però l'impiego husserliano del concetto in questione, che è molto più vario: la manifestazione sembra infatti essere talvolta1 il "risultato" noematico dell'unità tra dato sensoriale ed apprensione, ovvero sia: se apprendo tali dati (lato noetico), allora si costituisce una manifestazione (lato noematico). Lo schema 'contenuto – apprensione' permette dunque di distinguere i primi due gradi costitutivi della percezione esterna. Tale scansione emerge chiaramente nel manoscritto datato tra il 1907 ed il 1910: lì Husserl fa corrispondere ad ogni operazione costitutiva un'unità costituita; nel corso della nostra esposizione abbiamo già incontrato le tre unità coinvolte nella costituzione operata dalla percezione esterna: le sensazioni, le manifestazioni e gli oggetti; più nello specifico, si dovrà distinguere tra il dato sensoriale relativo alla colorazione, la manifestazione della colorazione e la colorazione quale proprietà obiettiva. Mentre le manifestazioni sono costituite mediante l'apprensione dei dati sensoriali, gli oggetti si costituiscono «"nelle"» manifestazioni2, o meglio: gli oggetti sono unità che si costituiscono in una molteplicità di manifestazioni. Non tutte le unità sono però sullo stesso piano, almeno stando al manoscritto in esame: mentre i dati sensoriali e le manifestazioni sono infatti indicati come unità immanenti, gli oggetti e le loro proprietà sono indicati come unità trascendenti. La fenomenologia husserliana di questo periodo non permette dunque di confondere l'apprensione con la percezione, e questo per almeno due ragioni: non solo perché è vero che non tutte le apprensioni sono percettive-si dà infatti apprensione anche nella coscienza segnica (cfr. ad es. Hua XIX, p. 621)-, ma anche perché le relative unità costituite sono di diversa natura: se l'apprensione costituisce un'unità immanente (la manifestazione), la percezione (esterna) ne costituisce una trascendente (l'oggetto). Non v'è d'aggiungere che la ragione di tale distinzione è la stessa incontrata in merito al rapporto tra sentire e percepire (cfr. infra, par. 8.3.2.3). Con ciò abbiamo compiuto un primo passo nell'analisi di quello indicato come il primo grado del problema della costituzione (cfr. infra, par. 5.2). La figura seguente illustra la struttura generale dello schema 'contenuto – apprensione' così come viene presentato negli scritti husserliani che abbiamo esaminato. 1 Studiando i manoscritti dedicati al concetto di 'percezionale' vedremo come Husserl faccia un uso segnatamente noematico della nozione di 'manifestazione' (cfr. infra, par. 8.3.4.2); nel primo libro delle Ideen poi la manifestazione verrà definita come l'unità tra senso noematico e pienezza; cfr. Hua III, p. 306. 2 Cfr. Ms L I 1; 04b, 05b e 07b: «Wie ist es mit dem wahrgenommenen dinglichen Rot? Auch das ist eine konstituierte Einheit, aber das Rot ist „erscheinendes" Rot und die „Erscheinung" ist selbst empfunden und impliziert ein unmittelbar empfundenes Rot.», «Dabei dienen immanente „Inhalte" des Bewusstseins, konstituierte Einheiten, als Träger von „Auffassung als". Empfindungsinhalte werden apperzepiert als transzendente Gegenstände, und in dieser Apperzeption bilden sich neue immanente Einheiten, die Erscheinungen.» e «Also während die Erscheinungen Einheiten sind, konstituiert durch Empfindungen, sollen „in" diesen Einheiten wieder andere Einheiten konstituiert sein, die erscheinende Objekte.» Capitolo II 107 Figura 2 Giunti a questo punto della trattazione disponiamo di alcune delle nozioni fondamentali con cui spiegare la costituzione percettiva di un oggetto esterno. Il grafo1 seguente illustra la struttura di quella che Husserl chiama 'mera perceptio', cioè la percezione considerata a prescindere dalla qualità. I punti che seguono riassumono le varie forme di intenzionalità che si presentano nei gradi costitutivi. 1 Traggo ispirazione da uno schema presentato da Ingarden (1967, p. 152) nelle lezioni di Oslo. Sensazioni Oggetto Manifestazioni Apprensione 1° livello costitutivo Percezione 2° livello costitutivo Intenzionalità e percezione 108 Figura 3 8.3.3.1 Le sensazioni visuali sono un costrutto teorico? 1 Come già rilevato, non c'è opera o lezione in cui Husserl manchi di affermare la differenza tra sensazione e proprietà obiettiva: una colorazione obiettiva è uniforme, mentre il relativo adombramento non lo è; a tale adombramento corrisponde un dato sensoriale, o più semplicemente una 'sensazione', che nel caso della percezione visuale è appunto visuale. Che qualcosa come delle sensazioni visuali esista è una tesi che nell'impianto husserliano funge da assunto descrittivamente legittimo. Alcuni interpreti lo hanno messo però in discussione: secondo loro l'analisi descrittiva del contenuto della percezione esterna non rinverrebbe questa specie di sensazioni, sicché il concetto di 'sensazione visuale' sarebbe da considerare o una nozione sospetta o un 1 In questo paragrafo propongo delle tesi che ho discusso anche in Marchesi 2015. Io (O) (S) (P) (A) (s) (a) (S) = Sentire; (s) = Sensazione; (A) = Apprensione; (a) = Adombramento; (M) = Manifestazione; (P) = Percepire; (p) = Proprietà obiettiva; (O) = Oggetto • Il sentire è coscienza della sensazione • La sensazione è coscienza dell'adombramento • L'apprensione è coscienza della manifestazione • La percezione è coscienza dell'oggetto (M) p Capitolo II 109 costrutto teorico1. Tali affermazioni sono naturalmente in conflitto con il dettato di Husserl, il quale sostiene non solo che qualcosa come le sensazioni visuali vi sia, ma anche che senza di esse non esisterebbe alcuna percezione visuale. Ciò che ci proponiamo è discutere queste critiche alla luce della concezione husserliana. Non si tratterà propriamente di refutarle, quanto piuttosto di mostrare i loro punti di frizione con il testo interpretato. Ciò si rivelerà particolarmente opportuno nel caso in cui queste pretendano di avversare Husserl con strumenti offerti da Husserl stesso. Parallelamente procederemo ad una critica di quelle letture che cercano invece di conservare l'impianto husserliano, e lo faremo spiegando come queste non siano adeguate o per motivi teorici o per motivi strettamente esegetici. In conclusione individueremo una fonte testuale in cui Husserl rafforza la tesi già incontrata secondo cui la sensazione è ciò che consente di distinguere la percezione dalle sue modificazioni intenzionali possibili. 1. La tesi di Shim. Michael Shim ha sostenuto che la distinzione tra il complesso sensoriale e la proprietà obiettiva può essere messa in discussione proprio sulla base della teoria dell'apprensione proposta da Husserl. La sua tesi è che la divergenza tra la molteplicità di sensazioni ed il riferimento che resta costante possa essere diagnosticata come un'asimmetria quantitativa tra l'ammontare dell'informazione sensoriale e la scarsità del repertorio concettuale proprio dell'apprensione. Secondo Shim il soggetto assumerebbe inattentamente la sfera come uniformemente colorata, servendosi del semplice concetto di 'rosso'; a seguito di un'introspezione più nitida, il soggetto noterebbe la variegatezza delle sensazioni, per la quale però potrebbe non avere i concetti richiesti. Questo dimostrerebbe che la differenza tra contenuto sensoriale e proprietà obiettiva è solo apparente: la divergenza in questione sarebbe cioè materia di inattenzione cognitiva2. Ciò basterebbe a rendere la nozione stessa di 'sensazione visuale' quanto meno sospetta. Si può dire che il rilievo di Shim sia appropriato? La sua terminologia non è ortodossa, ma la sua lettura del concetto di 'apprensione' è chiara: questa sarebbe da iden- 1 Di 'costrutto teorico' o 'sustruzione' ha parlato anzitutto Ulrich Asemissen (1957, pp. 25–27), e sulla sua scia Guido de Almeida (1972, pp. 40–42) ed Holenstein (1972, pp. 93 e 101–107). Questi interpreti rilevano degli aspetti della concezione husserliana del dato sensoriale che sono effettivamente problematici, come ad es. il fatto che alle sensazioni venga attribuita una diffusione, cioè qualcosa di intrinsecamente spaziale; letteralmente si avrebbe infatti un contenuto effettivo, e quindi vissuto, connotato però dalla spazialità, che come abbiamo visto è una forma propria solo della cosa. Per evitare tale controsenso gli interpreti citati propongono di leggere la sensazione come qualcosa di appartenente alla compagine noematica della percezione. A tal proposito ci siano concessi due rilievi: 1) tale soluzione contraddice quanto affermato nel manoscritto relativo alla rielaborazione del primo libro delle Ideen, datato 1915 (cfr. infra, par. 8.3.2.4); 2) i richiami husserliani ad intendere termini quali 'estensione' e 'diffusione' in senso non-spaziale sono ripetuti (cfr. ad es. Hua XVI, p. 166), e trovano un'espressione icastica in un manoscritto del 1913, ove leggiamo: «Die ideale Möglichkeit, Stück fur Stück, Punkt für Punkt der Dingfarbe vorzunehmen und daran die Empfindungsreflexion zu üben, bedingt den Anschein von Bedeckung und somit von Ausdehnung für die Empfindungsfarbe. Es ist ein phänomenologischer Widersinn, der letzteren (und Empfindungsdaten überhaupt) Ausdehnung (extensio) im räumlichen Wortsinn, ob nun körperliche oder flächenhafte, beizulegen.» (Hua XX/1, p. 149). 2 Cfr. Shim 2011, p. 212: «The divergence between the variants sensations and the costant representational content may be diagnosed as a kind of quantitative asimmetry between, respectively, the amount of sensory information on offer and the relative paucity of the apprehensional repertoire of concepts. Cognitively, the subject inattentively assumes the ball to be uniform in color with the simple color-concept "red"; but, upon closer introspection, the subject notices the variegation, for wich she may very plausibily lack the requiste concepts.» Intenzionalità e percezione 110 tificare con un repertorio concettuale. L'obiezione si lascia dunque formulare nei termini che seguono: qualora il repertorio proprio dell'apprensione fosse commisurato alla quantità dell'informazione sensoriale ricevuta, allora la divergenza tra il complesso sensoriale e la proprietà obiettiva non sussisterebbe più. Non è chiaro se il repertorio in questione sia relativo alle molteplicità delle sfumature della colorazione o alle condizioni percettive quali l'orientazione e l'illuminazione. In ogni caso la tesi di Shim non regge, e non regge proprio se si considera la concezione husserliana dell'apprensione. Vediamo perché. Dal punto di vista di Husserl il sentire si limita a rendere presente immanentemente un complesso sensoriale. Tra ciò che è sentito e l'apprensione non vige un rapporto di dipendenza reciproca; lo abbiamo visto: è possibile che un soggetto S che stia solo visualmente dinanzi ad una sfera rossa senta allo stesso modo di un soggetto S' che invece riesca ad apprendere i dati sensoriali relativi alle proprietà obiettive. Non solo è vero però che un dato sensoriale non esige necessariamente un'apprensione, ma è vero anche che quest'ultima non sopprime il dato sensoriale: S' apprenderà il dato sensoriale 'rosso' come relativo alla proprietà obiettiva della sfera, ma non per questo cesserà di sentirlo. Sia che io disponga unicamente del concetto di 'rosso', sia che io disponga anche dei concetti relativi a tutte le sue sfumature-anche le più sottili-continuerò comunque a percepire la colorazione obiettiva in modo variegato. Cosa distingue allora S da S', se non il complesso sensoriale? La risposta husserliana è chiara: il fatto che solo S' riferisca il complesso sensoriale variabile a qualcosa che non varia. La tesi di Shim risulta dunque rovesciata, e ciò proprio nel punto su cui faceva perno: tanto più il repertorio concettuale di S sarà adeguato, tanto più S esperirà la divergenza tra il complesso sensoriale e la proprietà obiettiva. 2. La tesi di Erhard. Secondo Erhard Husserl offrirebbe due argomenti al fine di mostrare l'esistenza delle sensazioni visuali. Il primo è il c.d. argomento della variazione, che si scinde a sua volta in due sottoargomenti. Tali sottoargomenti sono quelli che abbiamo esaminato pocanzi: come il riferimento può restare costante al variare del complesso sensoriale (per noi 'primo argomento'), così il complesso sensoriale può restare costante al variare del riferimento (per noi 'secondo argomento'). Erhard sostiene che da questi due sottoargomenti Husserl "deduca" l'esistenza delle sensazioni visuali1. Ciò risulta insostenibile, giacché i due sottoargomenti vengono elaborati da Husserl non per mostrare l'esistenza delle sensazioni visuali, ma per giustificare la necessità dell'apprensione. Lo stesso Erhard (2014, p. 165, n. 1) può infatti notare come 1 Cfr. Erhard 2014, p. 164: «So wären Empfindungen beschaffen, wenn es sie gabe. Natürlich glaubt Husserl, dass es sie gibt; dies ist für ihn sogar introspektiv aufweisbar. Soweit ich sehe, bietet Husserl auch zwei Argumente an. Das erste... Argument kann man als Variationsargument bezeichnen. Es berüht auf der Beobachtung, dass Objekte mitsamt ihren (phänomenalen) Eigenschaften auf dieselbe Weise gegeben sind, obschon sich im Erlebnis etwas ändert (1. Fall): ein gleichmässig gesehenes Rot-variierende Abschattungen. Umgekehrt gilt, dass trotz einer gewissen Konstanz im Erlebnis Verschiedenes intendiert ist (2. Fall): Wahrnehmung einer Person, dann einer Schaufensterpuppe-konstanter sensorischer Input. In beiden Fallen schliesst Husserl, dass es nicht-intentionalen Erlebnisse geben muss, die im Fall (1) variieren und im Fall (2) konstant bleiben. Husserl zweites Argument für die Existenz von Empfindungen ist eine Art regressives Isolationsargument. Husserl beschreibt anhand einer auditiven Wahrnehmung (Hören eines Tones) einen dreistufigen Abstraktionsprozess, bei dem schrittweise verschiedene Auffassungen ausgeblendet werden, sodass man schliesslich bei einem nicht-intentionalen Tondatum ankommt.» Capitolo II 111 il primo argomento non obblighi affatto a concludere che esistano delle sensazioni visuali: dal fatto che io veda una sfera uniformemente colorata al variare della mia posizione non segue che occorrano delle sensazioni visuali; segue solo che la proprietà obiettiva non viene intesa come non-uniforme. Il secondo argomento sarebbe il c.d. argomento dell'isolamento regressivo. L'esempio guida di cui si serve Husserl è quello della nota di violino, ed è dunque tratto dal campo della percezione uditiva (cfr. Hua X, pp. 271–272 ed Hua IV, p. 22), ma può essere facilmente tradotto nel campo di quella visuale: se ad es. vediamo una foglia verde muoversi, non solo la determiniamo spazialmente (ad es. localizzandola), ma la poniamo anche in relazione ad una causa materiale qual è il vento. Possiamo però operare una triplice astrazione: possiamo cioè astrarre non solo dall'apprensione c.d. 'obiettivante'-quella che mi permette di vedere una foglia-, ma anche da quella spaziale e materiale, ed allora il residuo di tale astrazione sarà il dato sensoriale 'verde'. Anche in questo caso, la tesi di Erhard incontra difficoltà teoriche ed esegetiche: non solo non è rinvenibile alcun passo in cui Husserl dichiari che una tale astrazione consenta di mostrare l'esistenza della sensazione; è vero anche che ciò sarebbe problematico da un punto di vista teorico: il dato sensoriale infatti non è qualcosa che esiste se faccio astrazione dalle apprensioni di cui potrebbe essere veicolo; il dato sensoriale è semplicemente qualcosa che rimane se faccio astrazione dalle apprensioni di cui potrebbe essere veicolo; la riprova di ciò sta nel fatto che l'attuazione delle due apprensioni implica comunque l'occorrenza di un dato sensoriale, il che vuol dire che se localizzo la foglia non per questo cesso di avere di una sensazione della sua colorazione. In breve: l'astrazione non conduce al dato sensoriale, ma al solo dato sensoriale. L'isolamento regressivo non mostra dunque l'esistenza della sensazione visuale, ma la presuppone. 3. La tesi di McKenna. William McKenna ha elaborato degli esempi atti a «stabilire» l'«esistenza» delle sensazioni, nonché a risolvere la questione se queste siano contenuti effettivi o se piuttosto siano da concepire come «componenti noematici» (1984, p. 153). Due esempi sono tratti dal campo della percezione visuale. Il primo è quello di una persona che ci si avvicina gradualmente: sebbene la sua figura sia percepita come costante, si dovrà dire che visualmente varia, in quanto si ingrandisce ad ogni passo da lei compiuto. Il secondo è meno consueto: immaginiamo di camminare in un corridoio lungo e stretto; progredendo ci sembrerà che i muri si muovano con noi, e lo stesso corridoio sembrerà aprirsi sempre di più. Tale movimento concernerebbe il campo sensoriale visuale1. McKenna ritiene che questi due casi pos- 1 Cfr. McKenna 1984, pp. 153–154: «A person approaches from a distance. Although the person is seen to be of constant size, one may notice a gradual increase in the "size" of the figure. This increase in size is a hyletic phenomenon... While walking down a straight narrow corridor we may note that there is a kind of "movement" taking place within our environment. The "walls" seem to "move apart" as we progress and the whole "corridor" seems to "open wider". This "movement" is one within the hyletic visual field. This example is perhaps more convincing than the previous ones, for one is less able to describe the changes in "objective (or noematic) terms"... In the example of the corridor, however, the "movement" of the "walls" does not have an analog in some objective movement. Our own movement down the corridor could not be cited as that which we are "really" describing. The "movement" of the "walls" does seem to be a "subjective" phenomenon.» Intenzionalità e percezione 112 sano essere considerati esempi di fenomeni iletici, ovvero sensoriali, ma ritiene anche che solo il secondo sia al riparo da obiezioni. A suo dire il caso della persona potrebbe essere descritto in termini esclusivamente «obiettivi (o noematici)»: si potrebbe cioè replicare che ciò che l'analisi constata sia semplicemente che il corpo di una persona impedisce la vista di ciò che le è alle spalle. Non ci è possibile qui discutere l'equivalenza tra ciò che è 'obiettivo' e ciò che è 'noematico'-un'equivalenza tutt'altro che scontata negli scritti di Husserl. Vorremmo piuttosto tentare una descrizione del secondo caso con gli strumenti dell'apparato concettuale husserliano: quando camminiamo lungo il corridoio vediamo i muri, che sono quindi gli oggetti della nostra percezione visuale; i muri ci sono dati in un certo modo, vale a dire in un certo senso, e poiché il muro è una cosa esso ha delle proprietà che ci sono date in un certo adombramento; abbiamo dunque sensazione di queste proprietà: nello specifico, abbiamo una sensazione dei loro colori e delle loro estensioni, che ci si manifesteranno in una certa prospettiva; infine, il nostro camminare sarà segnalato dalle cinestesi (cfr. infra, par. 11). Possiamo replicare questa stessa descrizione per il primo esempio, eccetto forse per l'ultimo punto, giacché non è chiaro se io sia in quiete mentre la persona si avvicina. Il secondo esempio è infatti niente meno che una percezione non-veridica-precisamente un'illusione-, il cui carattere consuetudinario potrebbe far sì che essa sia consapevole. Ora, come vedremo nel dettaglio (cfr. infra, par. 8.6), il contenuto fenomenologico di una percezione non-veridica può essere indistinguibile da quello di una percezione veridica. Per Husserl anche nella descrizione di una percezione non-veridica troviamo un contenuto intenzionale, e dunque un oggetto. Ciò che dunque distingue le due situazioni non può essere il fatto che nel secondo viviamo delle sensazioni, giacché la prima percezione differisce dalla seconda solo perché l'oggetto di quest'ultima esiste in un modo diverso da come lo intendiamo (il corridoio sembra aprirsi o il muro sembra muoversi, ma noi sappiamo che non lo fanno realmente). Solo in questo senso Husserl designerebbe quest'ultimo fenomeno come qualcosa di «"soggettivo"». Ma se tutto ciò è vero, allora il secondo esempio non ci costringe ad ammettere l'esistenza di sensazioni visuali: chiunque intenda rifiutarle potrebbe descrivere le due situazioni semplicemente impiegando la nozione di 'adombramento', che come abbiamo visto è concepito da Husserl come qualcosa di noematico. 4. La tesi di Melle. Secondo Ulrich Melle le sensazioni visuali sono un mero costrutto teorico, che in quanto tale non dovrebbe avere posto nell'analisi fenomenologica della percezione1. I rilievi di Melle sono per lo più di natura descrittiva. La sua critica procede come segue: mentre nel caso percezione tattile l'analisi del fenomeno rileva una differenza tra la proprietà obiettiva tastata e la corrispettiva sensazione tattile, ciò non 1 Cfr. Melle 1983, pp. 48–49: «So kann ich mich beim Tasten scheinbar jederzeit von der ertasteten gegenständlichen Bestimmungen zurückwenden auf ihnen korreliende Druckempfindungen... Demgegenüber sei beim Sehen von Gegenständen eine Umwendung auf irgendwie den gegebenen gegenständlichen Bestimmungen korrelierende Empfindungen offensichtlich nicht möglich, solchen Empfindungen seien phänomenal einfach nicht nachweisbar... Auch beim Sehen könnte man von einem Umschlagen in eine Art blosses Empfinden sprechen, z.B. wenn ich einen Schlag auf das Auge erhalte und nur noch ein blosses Flimmern in Auge habe, wenn ich durch ein grelles Licht geblendet werde oder wenn ich nur das Auge mit meinem Finger berühe und drücke.» Capitolo II 113 accade nel caso del rapporto tra la proprietà obiettiva vista e le sensazioni visuali. Per quanto riguarda il vedere posso certo parlare di un 'sentire', ma solo in riferimento a casi in cui il mio occhio subisce un colpo e mi trema la vista, oppure ai casi in cui l'occhio viene toccato dalle dita o accecato da una luce fortissima. Ciò che non si può condividere della critica di Melle è che egli consideri questi ultimi esempi come relativi al sentire nel vedere. Il 'sentire' di cui si può parlare nel caso del vedere non è infatti quello che occorre nel momento in cui il mio occhio viene colpito o toccato. Husserl invita a distinguere quest'ultimo tipo di sensazioni da quelle visuali. In particolare, invita a non confondere cinque rapporti distinti: 1) la relazione tra la colorazione di ciò che è visto e l'occhio che vede; 2) l'"esser diretto" dell'occhio aperto sulla colorazione della cosa vista; 3) il rinvio a questa direzione dell'occhio implicito nell'avere delle manifestazioni visuali; 4) il rapporto che ne deriva tra le sensazioni della colorazione e l'occhio; 5) l'avere queste sensazioni nel modo di una 'sensazione localizzata'1. Nel momento in cui l'occhio viene palpato, viene appreso come inerente al corpo vivo, cioè viene localizzato in esso. Le sensazioni visuali sono dunque date a loro volta come sensazioni localizzate. Non si può tuttavia confondere l'avere le sensazioni visuali come localizzate con l'avere le sensazioni visuali che rinvia al dirigersi dell'occhio sulla cosa vista. Più in generale, non si può confondere una sensazione che deriva dall'esser tastato dell'occhio con una sensazione che deriva dal rapporto tra l'occhio e la colorazione obiettiva. Le sensazioni in gioco nella percezione di una cosa quali rappresentanti appartengono patentemente al secondo caso. Che le sensazioni presentino dei tratti comuni non vuol dire che tra di loro non intercorrano delle differenze. Come mostrano le ricerche husserliane sulla localizzazione, il dominio visuale e quello tattile sono molto diversi tra loro. 5. La tesi di Smith. Quentin Smith ha messo in discussione l'idea che nella riflessione si possano intuire delle sensazioni "amorfe" 2, cioè inapprese-cosa che per Husserl è invece possibile (cfr. ad es. Hua XIX, p. 767). La critica di Smith procede come segue: le sensazioni non possono essere intuite riflessivamente come "svestite" di ogni apprensione o interpretazione, perché nella riflessione le interpretiamo come qualcosa, 1 Cfr. Hua IV, pp. 148–149: «Das Auge wird getastet unf liefert selbst Tastund Bewegungsempfindungen; darum wird es notwendig als zum Leib gehörig apperzipiert... Man wird nicht die Beziehung der gesehenen Dingfarbe auf das sehende Auge „mit" dem wir sehen, das „Gerichtetsein" des offenen Auges auf das gesehene Ding, den Rückweis auf diese Augenrichtung, der im Haben der Gesichterscheinungen liegt, und dann das Verhältnis der Farbenempfindungen zu Auge, das daraus erwächst, vermengen mit dem Gegebenhaben dieser Empfindungen in der Weise eines lokalisierten „Empfindnisses".» 2 Cfr. Smith 1977, p. 363: «If we wish to intuit the sensations as such, we must abstract from all interpretation and meaning, and come to see them as raw sensations... As Husserl phrases it in an "Appendix" to the Logical Investigations, when we "reflect on" these sensations we must "abstract" from all that we recently or usually meant by them, and take them simply as they are. I now attempt to do this. But I suddenly find there is an insurmountable problem... For the sensation that I am trying to intuit cannot be intuited as being anything, for if it were intuited as a certain "what", this "what" would constitute an interpretation of the sensation. If I were to intuit the sensation of white, I could not be conscious of it as white, for this "as white" would then be a meaning with which the sensation is interpreted. Nor can I be conscious of this sensation as a color, or even as something, for these are both interpretative meanings. In fact, I cannot be conscious of it as being anything at all, for to do so would be to be conscious of an interpretative meaning of it. A sensation as such cannot appear to me, for to do so it must appear as a "what", and this "whatness", as a meaning, destroys its character as an uninterpreted, meaningless sensation.» Intenzionalità e percezione 114 vale a dire come 'sensazioni', e con ciò le destituiamo del loro carattere di materiale inanimato. Va anzitutto notato che l'argomento di Smith si basa su un errore categoriale, giacché il carattere amorfo di una sensazione non è pregiudicato dalla riflessione, ma è piuttosto stabilito dalla possibilità reale che in un vissuto pre-riflessivo una sensazione sia vissuta senza funzionare come rappresentante. Accertare un vissuto come 'realmente possibile' significa trovarlo nell'analisi descrittiva. Se fosse così, allora-nei termini di Smith stesso-non intuiremmo le sensazioni semplicemente come qualcosa, ma piuttosto come qualcosa che può rimanere amorfo. La questione è tuttavia eminentemente tecnica. Se consideriamo la concezione husserliana della riflessione possiamo misurare quanto l'argomento di Smith sia problematico. Come vedremo, 'riflessione' non è che un altro nome per quella che Husserl chiama 'percezione immanente' (cfr. infra, par. 9). Ora, ciò che distingue una percezione immanente da una percezione trascendente è precisamente il fatto che la prima non implica apprensione. Anticipiamo sommariamente quanto avremo modo di discutere nel dettaglio: sappiamo che la percezione esterna non è altro che una specie di percezione trascendente; dal momento che ciò che in essa è oggetto è necessariamente dato in un certo adombramento, la relativa sensazione dev'essere appresa, perché altrimenti non potremmo vedere la proprietà obiettiva come qualcosa di uniforme. Questa è la prima ragione per cui siamo costretti ad ammettere la funzione costitutiva dell'apprensione. La seconda ragione è che il riferimento può variare al restare costante del complesso sensoriale. Vedremo che entrambe le variabilità sono tuttavia escluse nel caso della percezione immanente (cfr. infra, par. 9.3), il che ci farà concludere che l'intenzionalità non implica l'apprensione. Tutto ciò che potremmo dire sarà quanto segue: necessariamente, se in un vissuto v intendiamo x mediante apprensione, allora v si riferisce intenzionalmente ad x; ma che in v ci si riferisca intenzionalmente ad x non implica che in v intendiamo x mediante apprensione. Se dunque rifletto su un contenuto, ciò significa solo che lo intendo; per cui, se il contenuto è dato, e se esso può rimanere "amorfo", allora posso intenderlo senza alterare la sua natura. In breve: la possibilità di una sensazione inappresa non è pregiudicata dalla natura della riflessione; lo sarebbe se fosse impossibile trovare vissuti pre-riflessivi in cui sentiamo qualcosa senza percepire alcunché-una possibilità che come sappiamo Husserl non esclude affatto ed anzi sembra prediligere. Come visto (cfr. infra, par. 8.3.2.1), secondo molti Husserl assumerebbe acriticamente l'esistenza delle sensazioni; da un punto di vista strettamente esegetico questa tesi resta discutibile: abbiamo infatti avuto modo di portare all'attenzione testi in cui Husserl tenta una descrizione di quel fenomeno che va appunto sotto il nome di 'dato sensoriale'. Tale evidenza descrittiva affiora con particolare forza nel momento in cui si intende chiarificare la differenza tra percezione e fantasia. Questa è la via seguita negli Hauptstücke; lì Husserl invita a considerare una possibilità che può realizzarsi proprio nel campo della percezione visuale: è possibile cioè che una manifestazione percettiva ed una manifestazione fantastica siano indistinguibili rispetto al riferimento ed al modo d'orientazione. Quel che Husserl ha in mente è chiaro: consideriamo la percezione viCapitolo II 115 suale di un albero, e poi consideriamo una fantasia che la riproduca o meglio che rappresenti l'albero che era visto dal profilo in cui era visto. Ciò che qui Husserl non dice ma che segue da quanto asserito nelle Log. Unt. è che le due manifestazioni possono essere indistinguibili anche rispetto alla materia, cioè al grado di determinatezza con cui l'oggetto è inteso (cfr. Hua XIX, pp. 512 e 588 con infra, par. 8.3.4.1). I tre fattori citati non possono dunque rendere conto della differenza tra le due specie di manifestazioni1. Come chiarire dunque tale differenza? Husserl passa in rassegna almeno tre possibili risposte. La prima è quella data dagli psicologi del suo tempo: secondo questi le rappresentazioni percettive derivano da uno stimolo periferico, mentre quelle fantastiche derivano da uno stimolo centrale. Si tratta di una risposta data sul piano della psicologia, ed in quanto tale Husserl la rifiuta2. La seconda risposta è data sul piano descrittivo, ossia fenomenologico, ma risulta comunque insoddisfacente; si sostiene cioè che la differenza stia nel grado di pienezza: una fantasia è sempre più povera e frammentaria rispetto ad una percezione. Husserl fa però notare che ciò non rende conto della differenza in questione, «giacché le differenze all'interno delle rappresentazioni fantastiche di uno stesso oggetto sono grandi quantomeno quelle che appartengono alle rappresentazioni percettive» (Hua XXIII, p. 14). Ciò reca con sé un'importante conseguenza: dal momento che la pienezza riguarda la gradazione di chiarezza- come affermato nelle Log. Unt. (cfr. Hua XIX, p. 614)-, l'adombramento in cui è data la colorazione percepita può risultare qualitativamente indistinguibile dall'adombramento in cui è data la colorazione fantasticata. La terza risposta incontra un'obiezione analoga: sostenere che la percezione è tendenzialmente più stabile e durevole di una fantasia non è dirimente, perché sia la prima che la seconda esibiscono differenze di stabilità e durata. In breve, ciò che Husserl contesta è il fatto che vengano proposte differenze relative, cioè differenze che presuppongono la differenza assoluta di cui lui va in cerca3. La proposta husserliana compare nelle ultime pagine del corso, e lascia aperte due strade: percezione e fantasia possono distinguersi o (1) in quanto la seconda è semplicemente una modificazione intenzionale della prima, o (2) in quanto si tratta di due atti in cui vengono vissuti due contenuti diversi: nella percezione occorre una sensazione, 1 Cfr. Hua XXIII, p. 10: «Wahrnehmungserscheinung und Phantasieerscheinung sind einander so nah verwandt, so ähnlich, dass sie den Gedanken an das Verhältnis von Original und Bild sofort nahelegen. Beiderseits haben wir objektivierende Auffassungen, und beiderseits kann derselbe Gegenstand zur Erscheinung kommen, und sogar beiderseits mit genau denselben in die Erscheinung fallenden Bestimmtheiten, von derselben Seite, kurz, beiderseits sind auch die Erscheinungen „dieselben", nur haben wir eben einmal Wahrnehmung und das andere Mal Phantasie. Was kann fur den Unterschiede aufkommen? Nun, offenbar zweierlei: die der Auffassung dienenden Inhalte und die Auffassungscharaktere selbst.» 2 Cfr. Hua XXIII, pp. 11 e 13. L'argomento viene proposto già nell'Erkenntnistheorie (cfr. Mat. III, p. 104), e già lì Husserl nega che la differenza tra percezione e fantasia possa essere ricondotta a quella tra stimolo periferico e stimolo centrale. A tal proposito, cfr. infra, par. 8.3.2.1. 3 Cfr. ivi, pp. 13–14. Che tra percezione e fantasia sussista sempre una differenza netta appare però tutt'altro che scontato agli occhi di Husserl (cfr. Ni 1999, pp. 100–104); in un manoscritto del 1905 (cfr. Hua XXIII, appendice XI) scrive infatti che di norma abbiamo «separazione», ma in alcuni casi limite sussiste una «coincidenza parziale»: se ad es. una sensazione è debolissima, allora allora può essere eliminata dal campo delle sensazioni ed assegnata a quello della fantasia; e lo stesso vale per un fantasma particolare, che può essere assegnato al campo della percezione (cfr. ivi, p. 163). Sul rapporto tra campo percettivo e campo fantastico, si veda infra, par. 10.1.2). Intenzionalità e percezione 116 mentre nella fantasia occorre un fantasma1. Le due risposte non godono dello stesso peso; vediamo perché. La prima risposta non fa altro che esprimere una tesi che abbiamo evocato (cfr. infra, par. 8.3.1.1) e che avremo modo di incontrare di nuovo e più da presso (cfr. infra, par. 9.4): la fantasia dell'albero presuppone la percezione dello stesso, ed in questo senso ne è una modificazione intenzionale. La seconda risposta è in accordo con l'impianto generale delle Log. Unt.: lì la nozione di 'forma apprensionale' è infatti una nozione derivata, che cioè presuppone quelle di 'materia' (qui anche: 'senso apprensionale') e 'rappresentante' (o anche: 'contenuto appreso'): la forma apprensionale è infatti definita come l'«unità di materia e rappresentanti» (Hua XIX, p. 621): come un vissuto intenzionale può dunque dirsi una percezione (trascendente) solo in quanto la sua materia è unita a delle sensazioni, così esso può dirsi una fantasia solo in quanto la sua materia è unita a dei fantasmi. La prima risposta non solo è validabile sul piano fenomenologico, ma non sembra essere nemmeno in contraddizione con la seconda. Essa infatti si limita ad illuminare il rapporto tra percezione e fantasia, ma non chiarisce la loro differenza. Posso certo stabilire che A è una conseguenza di B o che B è parte di A, ma ciò non spiega in cosa A e B differiscano. In termini analoghi, posso stabilire certo che A è una modificazione di B, ma con ciò non ho affatto chiarito la differenza tra A e B. Non a caso Husserl negli anni successivi manterrà il concetto di 'sensazione' come ciò che permette di distinguere l'atto percettivo dalle sue modificazioni intenzionali possibili. In un manoscritto del 1909 (cfr. Hua XXIII, testo no. 9) ad es. rifiuta l'ipotesi considerata negli Hauptstücke secondo cui vi è un solo contenuto animato da due apprensioni di forma diversa: non si ha cioè la situazione per cui il dato sensoriale 'rosso' viene ora appreso percettivamente ed ora appreso fantasticamente, e ciò perché l'intento husserliano è quello di isolare un contenuto che contraddistingua la manifestazione percettiva2. La stessa osservazione viene riproposta in un manoscritto risalente al periodo del sog- 1 Cfr. ivi, p. 106. Negli anni successivi Husserl metterà in discussione l'idea che lo schema 'contenuto – apprensione' valga anche per gli atti di fantasia: nell'esemplare personale delle Log. Unt. troviamo un'annotazione alla pagina 399 della seconda edizione (cfr. Hua XIX, p. 884), la stessa in cui compare una lunga digressione sullo schema; Husserl si autocritica affermando che non ogni atto è un'«appercezione di un contenuto immanente»; lo schema «contenuto presentante/apprensione animante» vale infatti solo per certi atti; nel caso della fantasia ad es. non vale più, giacché nella manifestazione fantastica mancano sia i presentanti che le apprensioni. 2 Cfr. Hua XXIII, pp. 11 e 265: «Wie verhält es sich nun mit dem einen und dem anderen Rot? Beides sind Roterlebnisse. Gattung und Spezies mag dieselbe sein. Bestehen dann noch Wesensunterschiede? Oder handelt es sich um einen Unterschied in neuer Dimension, derart, dass ein Rot möglich ist als Empfindung und spezifisch genau dasselbe Rot möglich ist als Phantasma, und dass diese Bezeichnung Empfindung und Phantasma nicht etwa zurückweist auf genetische Unterschiede (ob aus peripheren Reizen stammend oder aus zentralen), auch nicht zurückweist auf die Auffassungsfunktion, ob derselbe Inhalt zwei verschiedene Auffassungen fundiert, sondern dass es sich um einen inneren, einen Wesensunterschied handelt?» e «Ich habe nicht gesehen (und man hat überhaupt nicht gesehen), dass z.B. bei der Phantasie einer Farbe nicht etwas Gegenwärtiges, nicht ein Erlebnis Farbe gegeben ist, das dann für die wirkliche Farbe repräsentiert. Wonach Empfindungsfarbe und Phantasmafarbe in sich ein und dasselbe wäre, nur mit verschiedener Funktion behaftet. Ich hatte das Schema Auffassungsinhalt und Auffassung, und gewiss hat das einen guten Sinn. Aber nicht haben wir, zunächst im Fall der Wahrnehmung, in ihr als dem konkreten Erlebnis, eine Farbe als Auffassungsinhalt und dann den Charakter der Auffassung, der die Erscheinung macht. Und ebenso haben wir im Fall der Phantasie nicht wieder eine Farbe als Auffassungsinhalt und dann eine geänderte Auffassung, diejenige, die die Phantasieerscheinung macht.» Capitolo II 117 giorno a Bernau (1917/18): a conferma di quanto stiamo sostenendo-e cioè che le due risposte non sono in contraddizione-, Husserl le reintroduce una dopo l'altra, senza presentarle come alternative: prima scrive che la fantasia non va concepita come un apprendere dei contenuti, ma piuttosto come una «modificazione della percezione», e poi nota che è falso dire che i contenuti di fantasia siano essi stessi dati sensoriali, solo appresi diversamente1. La revisione dello schema 'contenuto – apprensione' riguarda dunque solo la nozione di 'fantasma'; quella di 'sensazione' resta intatta. 8.3.3.2 Contra Gurwitsch I Tra le critiche più radicali che sono state mosse allo schema 'contenuto – apprensione' figura quella di Aron Gurwitsch. Egli sostiene che ciò che noi abbiamo chiamato 'secondo argomento' (cfr. infra, par. 8.3.3) non sia altro che una riproposizione sul piano fenomenologico dell'ipotesi di costanza, tipica della psicologia coeva ad Husserl (cfr. Gurwitsch 1957, p. 88). Secondo Gurwitsch tale riproposizione sarebbe indebita, in quanto violerebbe alcuni principi propri della fenomenologia: considererebbe infatti i vissuti come casualmente o funzionalmente dipendenti da stimolazioni di organi di senso o processi nervosi-il che in regime di riduzione non è permesso. Da un punto di vista strettamente esegetico tale accusa potrebbe risultare paradossale: Husserl caratterizza infatti la «dottrina dell'appercezione» proprio come negante l'idea secondo cui a stimolo costante corrisponde sensazione costante: secondo tale dottrina le «disposizioni» dei precedenti vissuti soffocherebbero quanto risulta dallo stimolo. Husserl afferma che tutto ciò non conta nulla per il fenomenologo, il quale non è interessato a come le sensazioni sorgano (cfr. infra, par. 8.3.2.1), ma solo al fatto che esse possono subire apprensioni diverse-cosa che è pensabile a prescindere da qualsivoglia riferimento a ciò che le causa. Non solo quindi la dottrina in questione è molto più vicina alla concezione gurwitschiana-la quale pone l'accento proprio sull'influenza dell'apprensione sui dati sensoriali-, ma è vero anche che nel discuterla Husserl nega la validità fenomenologica di qualsiasi trattazione del concetto di 'sensazione' in termini causali. Prima di discutere l'attacco sferrato alla tesi husserliana ci sia concesso di considerare due esempi addotti da Gurwitsch per confutare l'ipotesi di costanza. Entrambi sono tratti dall'ambito della percezione visuale. Una simile premessa ci permetterà di familiarizzare col lessico gurwitschiano, e dunque di inquadrare meglio la critica ad Husserl. Il primo esempio è il seguente: poniamo di percepire una retta, e poniamo poi di percepire tale retta assieme ad altre tre, in modo che queste formino un rettangolo. Nel primo caso la retta divide il piano dove è posta in due parti omogenee; in quanto "isolata", essa ha due lati tra loro equivalenti. Nel secondo caso invece l'angolo del rettan- 1 Cfr. Hua XXXIII, p. 175: «Es war falsch, die Phantasie als ein eigentümliches Auffassen anzusehen, dessen Auffassungsinhalte die „Phantasmen" seien. Phantasie ist eine Modifikation der entsprechenden Wahmehmung, die Phantasieinhalte sind Modifikate entsprechender Empfindungsdaten, sie sind nicht selbst Empfindungsdaten, nur anders aufgefasst.» Intenzionalità e percezione 118 golo contribuisce a delimitare una figura, "tagliandola" fuori dal piano. Pertanto i due lati dell'angolo del rettangolo non sono tra loro equivalenti: il primo è un lato interno; il secondo è un lato esterno. Gurwitsch ne conclude che la prima retta «differisce fenomenalmente» (c.n.) dalla seconda. Il secondo esempio è la nota figura di Rubin: ci si può vedere o un calice bianco o due visi che si guardano. Si consideri allora un certo segmento del limite tra le due aree: se percepiamo i due visi, tale segmento si manifesta come il contorno di una bocca socchiusa; se invece percepiamo il calice, lo stesso segmento è visto come il contorno di una piccola parte del calice; se infine quello stesso segmento è estratto da entrambi i contesti-magari coprendo il resto della figura-, allora appaiono semplicemente due piccole linee formanti un angolo acuto. Nei primi due casi il «dato fenomenale» (c.n.) relativo al segmento è interpretato in un certo contesto. Più precisamente, Gurwitsch sostiene che la «manifestazione» (c.n.)- altro nome del 'dato fenomenale'-sia interamente determinata da ciò che chiama significatività funzionale, ossia dal ruolo che essa ricopre all'interno di un dato contesto. In altri termini, il significato del contesto determina il significato del dato fenomenale: se varia il significato del primo, varia il significato del secondo. Gurwitsch precisa infatti che a rigore non si potrebbe parlare di uno stesso dato fenomenale relativo a due contesti diversi, ma si dovrebbe piuttosto parlare di un identico stimolo obiettivo o di un'identica configurazione di stimoli obiettivi a cui corrispondono dati fenomenali che risultano diversi in quanto posti appunto in contesti diversi. In breve: due contesti diversi hanno necessariamente dati fenomenali diversi, sebbene questi ultimi possano sorgere dallo stesso stimolo. A fortiori, ciò varrà qualora il dato fenomenale non sia posto in nessuno dei due contesti, come ad es. nel caso in cui il segmento venga isolato da qualsiasi sfondo1. Come si vede, isolare qualcosa di identico sembra obbligare a compromettersi con concetti proibiti in fenomenologia. Tale armamentario concettuale è impiegato contro il secondo argomento, quello secondo cui-per dirla direttamente con Gurwitsch- «nulla nei dati iletici, se considerati in sé, determina in modo non ambiguo il loro riferimento» (1957, p. 261). Per contrastare l'idea secondo cui l'apprensione non affetterebbe in alcun modo i dati sensoriali Gurwitsch invita ad considerare lo scenario seguente: immaginiamo di camminare in un ambiente montagnoso a noi poco familiare; ad un certo punto ad una qualche altitudine vediamo una formazione grigio-bluastra, la quale di primo acchito ci sembra una nuvola; proseguendo siamo tuttavia portati a percepirla come l'orizzonte di una montagna. Secondo Gurwitsch questo caso esemplificherebbe molto bene una variazione di quanto «dato direttamente nell'esperienza sensoriale» (c.n.): nel primo caso infatti la formazione è attaccata ad una superficie corporea, mentre nel secondo fluttua nell'aria. A restare costante non sarebbe allora un 1 Cfr. Gurwitsch 1957, pp. 115–116: «The appearance and-which in the realm of consciousness is the same- the existence of a phenomenal datum is entirely determined by its functional significance for the contexture to which it belongs, by the role it plays for the constitution of the contexture, and by the place which it holds within its structure. If it were not for knowledge derived from sources other than immediate perceptual experience of the two figures, one would hardly suspect these figures to have any element in common, let alone that phenomenal datum given when the segment in question is taken isolatedly.» Capitolo II 119 complesso sensoriale, come vorrebbe Husserl, ma una «definita locazione nello spazio percettivo»1. Cosa risponderebbe Husserl a tutto ciò? Se ben scandagliata, la critica gurwitschiana risulta meno radicale di quanto appaia. Husserl non avrebbe infatti molte remore ad accettare l'idea secondo cui una variazione del contesto determina una variazione del dato fenomenale; se volessimo riformulare tale idea nel lessico husserliano, potremmo dire che una variazione del senso o significato affetta le parti di cui esso si compone: il passaggio dall'apprensione 'uomo' o 'donna' all'apprensione 'albero' o 'manichino' affetta cioè anche quanto relativo alle sue proprietà: ad es. quello che prima si manifestava come 'braccio' si manifesta ora come 'ramo', o quelle che prima si manifestavano come 'ciglia di donna' si manifestano ora come 'ciglia di manichino', o più in generale quello che prima si manifestava come 'colorazione di x' si manifesta ora come 'colorazione di y' (ove 'x' ed 'y' possono stare sia per l'intero che per una sua parte). Che Gurwitsch usi il termine 'manifestazione' è qualcosa che rende ancora più perspicuo l'accordo tra la sua concezione e quella di Husserl: la manifestazione è infatti definita come il risultato di un'apprensione, che come sappiamo è quella che conferisce un significato e dunque permette che si manifesti qualcosa. In questi precisi termini il concetto di 'significatività funzionale' non è estraneo alla fenomenologia husserliana. Riguardo all'esempio della formazione grigio-bluastra Husserl nutrirebbe forse dei dubbi nei confronti della formulazione gurwitschiana: cosa si intende infatti di preciso con l'espressione «dato direttamente nell'esperienza sensoriale»? Se si intende il 'senso' o la 'manifestazione' (per Gurwitsch anche: 'dato fenomenale'), allora Husserl accetterebbe l'idea di una variazione dello stesso, per le ragioni appena viste. Se invece si allude a ciò che è indicato dalla nozione husserliana di 'dato sensoriale', allora Husserl avrebbe da obiettare: infatti ciò che accomuna la percezione della nuvola a quella dell'orizzonte è anzitutto il fatto che entrambe sono relative ad una certa colorazione (grigio-bluastro). Bene, le sensazioni sono relative esclusivamente ad essa; non esistono cioè sensazioni relative a braccia o ciglia, né tantomeno a uomini o donne. A questo punto Gurwitsch potrebbe obiettare che qui si fa uso della nozione di 'causalità', vietata in fenomenologia: è solo perché la luce stimola nello stesso modo la retina che la sensazione può restare costante. Più in generale, è solo perché alcune condizioni esterne non variano che il complesso sensoriale può restare costante al variare dell'apprensione (da 'nuvola' a 'orizzonte'). Il concetto husserliano di 'dato senso- 1 Cfr. ivi, pp. 263–264: «To envisage the possibility that variations ascribed by Husserl solely to noetic factors do not leave unmodified what is given in direct sense-experience, let us consider the following example. In an unfamiliar mountainous country we see at some altitude a bluish-grey formation appearing at one moment as a cloud, at others as the sky-line of mountains. Here the modification in that given in direct sense-experience is most appreciable. As long as the skyline of mountains appears, the bluish-grey color is consolidated and attached to a bodily surface. However, when the cloud is perceived, the spatial localization of the color becomes indeterminate, the color appears to float in the air... Conflict presupposes something identical for which there is competition. This identical something, we submit, is a definite location in perceptual space rather than a set of sense data conceived to be raw materials, devoid of noetic form, and assumed to be contained in different percepts as common elements.» Intenzionalità e percezione 120 riale' è tuttavia espressamente svincolato da simili nozioni (cfr. infra, par. 8.3.2.1)1: al fenomenologo non interessa come e se una sensazione possa restare costante al variare dell'apprensione; al fenomenologo interessa solo che essa possa restare costante al variare dell'apprensione, e ciò per lui è un'evidenza che si fa avanti prima ed a prescindere da una spiegazione che invochi la nozione di 'stimolo' o che faccia riferimento alle condizioni ambientali. Inoltre è interessante notare come anche la stessa risposta di Gurwitsch potrebbe essere descritta facendone uso: si potrebbe dire infatti che affinché una definita «locazione nello spazio percettivo» resti costante è necessario che il mio corpo resti immobile. Va da sé infatti che anche il minimo movimento corporeo determina una variazione di ciò che Husserl chiamerebbe il 'luogo' dell'immagine nel campo visuale (cfr. infra, par. 11.3)-che forse è ciò che cattura al meglio quel che ha in mente Gurwitsch quando parla di 'locazione nello spazio percettivo'. Come dicevamo, una tale descrizione è condotta in termini obiettivi, e dunque causali. Gurwitsch potrebbe ribattere che la sua tesi implica solo la nozione di 'mutamento cinestetico', questa sì fenomenologica. Ma questo è esattamente il punto di Husserl, e cioè che come la nozione di 'cinestesi' è il residuo fenomenologico della nozione obiettiva di 'posizione corporea o movimento corporeo'-essendo perciò indipendente da tutte le relative nozioni causali-, così la nozione di 'dato sensoriale' è il residuo fenomenologico della nozione obiettiva di 'stimolazione di un organo di senso'-la quale a differenza della prima presuppone concetti causali. 8.3.4 Il senso Il terzo componente essenziale di ogni percezione esterna è ciò che Husserl indica con il termine 'senso'. Il concetto di 'senso' riceve varie declinazioni: nelle Log. Unt. viene identificato principalmente con quello di 'materia intenzionale' o più semplicemente 'materia'; nei corsi e nei manoscritti posteriori si specifica prima in quello di 'senso apprensionale' e poi in quello di 'percezionale'; infine, nelle Ideen, si preciserà in quello di 'nucleo noematico'. Si noti che gli accostamenti citati non sono frutto di deduzioni esegetiche: è Husserl stesso ad associare apertis verbis a ciascuna di queste nozioni quella di 'senso'. C'è dunque un filo concettuale esplicito che le lega tutte. Nei paragrafi seguenti le discuteremo in ordine cronologico, prestando un'attenzione particolare agli aspetti che le accomunano. 1 Rang (1990, pp. 302–304) ha voluto spiegare i due "argomenti" husserliani ricorrendo alla schematizzazione tipica della c.d. Gestaltpsychologie; secondo tale schematizzazione la percezione sarebbe composta da due strati: il primo è funzione delle condizioni esterne (illuminazione, stimoli fisici, etc.), ed è lo strato del dato sensoriale; il secondo è funzione delle condizioni interne (attenzione, copercezione delle condizioni di illuminazione, etc.), ed è lo strato dell'apprensione. Se si indicano rispettivamente le due funzioni con le lettere 'F' e 'G' e le due condizioni con la notazione 'xe' ed 'xi', la formula che descrive la percezione (sia 'P') sarà: 'P = F(xe) + G(xi); se le condizioni esterne restano costanti, si ha che 'P = cost. + G(xi); è il caso della donna-manichino: qui si succedono due percezioni P1 e P2 le quali, a condizioni esterne costanti, si riferiscono a due oggetti diversi; si avrà dunque 'P1 = cost. + G(xi1)' e poi 'P2 = cost. + G(xi2)' (cfr. ivi, p. 303). Nel caso in cui invece accada il contrario-cioè resti costante l'apprensione, ma variino le condizioni esterne-si avrà invece: 'P = F(xe) + cost.', e dunque 'P1 = F(xe1) + cost.' e poi 'P2 = F(xe2) + cost.'. Capitolo II 121 Ciò in cui ci impegneremo maggiormente sarà capire in quale rapporto stiano esattamente senso ed oggetto. Lo illumineremo gradualmente discutendolo alla luce delle nozioni di 'intenzionalità', 'esistenza' e 'trascendenza'. 8.3.4.1 La materia Il primo accostamento della nozione di 'senso' a quella di 'materia' compare nella Quinta Ricerca1. Come abbiamo già accennato (cfr. infra, par. 4), la materia è quel contenuto d'atto che ci comunica in quale modo l'oggetto ci è dato. Ora possiamo descrivere più rigorosamente questo ruolo, distinguendo una funzione primaria ed una funzione secondaria. La funzione primaria della materia consiste nel fissare il riferimento ad un oggetto. Husserl specifica questa funzione dicendo che grazie alla materia l'oggetto vale «come questo e nessun altro». La funzione secondaria della materia consiste nel determinare il modo in cui qualcosa è inteso. Oltre ad essere piuttosto duttile di per sé, il termine 'modo' è usato variamente nella fenomenologia husserliana, sicché si dovrà capire in quale declinazione intenderlo. Per precisare, diremo che la materia fa sì che l'atto rappresenti qualcosa secondo una certa determinatezza. In generale, si può dire che la materia conferisca il riferimento ad un determinato oggetto in un determinato modo. Che in una percezione visuale s'intenda un dado dipende dalla materia (funzione primaria); e che in una percezione visuale s'intenda un dado come un oggetto rosso dipende ancora dalla materia (funzione secondaria). Una data materia è dunque individuata sia dalla sua funzione primaria che dalla sua funzione secondaria: due materie che conferiscono uguali riferimenti ma lo fanno in modi diversi sono due materie diverse. In altri termini, il riferimento è una condizione necessaria ma non sufficiente per l'individuazione di una data materia. È quindi possibile che diverse materie abbiano uguali riferimenti, ma non è possibile che materie uguali abbiano riferimenti diversi2. La prima tesi può essere giustificata mediante il ricorso ad un esempio tratto dall'algebra: alle espressioni 'a + b' e 'b + a' corrispondono materie diverse, le quali tuttavia hanno uguali riferimenti. Vedremo come questa tesi sia valida anche nel campo della percezione. La seconda tesi si lascia giustificare semplicemente approfondendo le definizioni date: se è vero infatti che una materia determina univocamente un riferimento-se è vero cioè ad una data materia corrisponde solo ed esclusivamente un dato oggetto-allora segue che materie uguali non possano avere riferimenti diversi. 1 Cfr. Hua XIX, pp. 429–430: «Danach muss uns die Materie als dasjenige im Akte gelten, was ihm allererst die Beziehung auf ein Gegenständliches verleiht, und zwar diese Beziehung in so vollkommener Bestimmtheit, dass durch die Materie nicht nur das Gegenständliche überhaupt, welches der Akt meint, sondern auch die Weise, in welcher er es meint, fest bestimmt ist... An der Materie des Aktes liegt es, dass der Gegenstand dem Akte als dieser und kein anderer gilt, sie ist gewissermassen der die Qualität fundierende (aber gegen deren Unterschiede gleichgültige) Sinn der gegenständlichen Auffassung (oder kurzweg der Auffassungssinn).» 2 Cfr. ivi, p. 430: «Gleiche Materie können niemals eine verschiedene gegenständliche Beziehung geben; wohl aber können vierschiedene Materien gleiche gegenständliche Beziehung haben.» Intenzionalità e percezione 122 Come dicevamo, rispetto alla materia il 'modo' in cui qualcosa è inteso riguarda innanzitutto la determinatezza con cui è inteso. Occorre dunque approfondire la nozione di 'determinatezza'. Che questa sia funzione della qualità è escluso, dal momento che una materia può restare costante al variare della qualità. Lo abbiamo visto (cfr. infra, par. 8.3.1): due atti con qualità diverse possono avere materie uguali. E lo stesso deve dirsi della forma apprensionale, giacché due atti dalla forma apprensionale diversa possono avere materie uguali (cfr. ad es. Hua XIX, pp. 512 e 588). La determinatezza deve dunque concernere un'altra «modalità di riferimento» dell'atto, per dirla direttamente con Husserl. Nella seconda edizione delle Log. Unt. compare un'annotazione che ci viene in soccorso: Husserl scrive che nel caso della percezione esterna il profilo posteriore di quanto percepito può essere relativamente indeterminato, mentre il profilo visto in modo chiaro si manifesta in modo determinato1. Sappiamo infatti che ogni percezione è una mistura di intenzioni piene e vuote; l'intenzione relativa al profilo anteriore dell'oggetto è piena, ed il profili potrà dunque manifestarsi come determinato; quella relativa al profilo posteriore è invece vuota, ed esso potrà dunque rimanere relativamente indeterminato. La ragione per cui ci manteniamo sul piano della possibilità e della relatività la comprenderemo a breve. Per ora possiamo tradurre quanto esposto con un esempio: se vediamo un dado, il suo profilo anteriore ci appare dotato di una certa colorazione, ad es. il rosso. L'intero oggetto sarà pertanto determinato in un certo modo: il dado sarà percepito come avente una faccia colorata di rosso. Il profilo posteriore invece non lo vediamo propriamente. Può dunque darsi che non riusciamo a determinare che colorazione abbia; in tal caso, il profilo in questione ci appare come indeterminatamente colorato. Il dado sarà così percepito come avente una faccia di cui non determiniamo la colorazione. Se immaginiamo due percezioni in cui intendiamo il dado da posizioni opposte, allora non sarà difficile concludere che queste due percezioni possono determinare il dado diversamente. Nella Dingvorlesung si può trovare una definizione di determinatezza che è in accordo con quella appena discussa. Husserl distingue tra intenzioni vuote ed intenzioni determinate, evidenziando come tra di esse non viga equivalenza: non è necessario infatti che un'intenzione vuota sia un'intenzione indeterminata. Più in generale, la coppia concettuale 'vuoto/pieno' non si lascia tradurre nella coppia concettuale 'determinato/indeterminato'. Si possono dare intenzioni vuote ed indeterminate, ad es. quando abbiamo a che fare con un oggetto già percepito2: se abbiamo girato attorno ad un dado, allora intendiamo il suo profilo posteriore come rosso; se ora tuttavia siamo nella posizione opposta, allora l'intenzione relativa a quel profilo sarà vuota; ciò non significa tuttavia che sia indeterminata: continueremo infatti ad intendere il profilo posteriore come colorato di rosso. In altri termini: due percezioni in cui intendiamo qual- 1 Cfr. ivi, p. 429, n. *: «Spricht man z. B. von der Unbestimmtheit der Wahrnehmungsvorstellung, die darin liegt, dass die Rückseite des wahrgenommenen Gegenstandes zwar mitgemeint aber relativ „unbestimmt" gemeint sei, während die klar gesehene Vorderseite „bestimmt" erscheine.» 2 Cfr. Hua XVI, p. 58: «Doch können leere Intentionen auch bestimmt sein, wie wenn ich es mit einem in dem betreffenden Hinsicht genau bekannten Gegenstand zu tun habe.» con Klev 2013, p. 56: «Given that all acts have act matter, or sense, it is natural to ask whether for instance two perceptions of the same object from different perspectives are acts of different matter. The answer is that they may be, as when seeing new sides of the object makes us see it as having new properties, but they need not be. This white dice is an object I know quite well, so when I turn it around I will not come to see it as having any new properties.» Capitolo II 123 cosa da due diverse prospettive-vale a dire in due diverse orientazioni-non hanno necessariamente due materie diverse. Husserl accetterà dunque le leggi seguenti: se j è un'intenzione determinata, allora non necessariamente j è un'intenzione piena; e se j è un'intenzione vuota, allora non necessariamente j è un'intenzione indeterminata. La condizione affinché due percezioni possiedano la stessa materia non è dunque che entrambe presentino lo stesso rapporto tra intenzioni piene e vuote; ciò che si richiede è che presentino lo stesso rapporto tra intenzioni indeterminate e determinate, e dunque che determinino l'oggetto nello stesso modo. Se in una prima percezione intendiamo una superficie come dotata di una certa colorazione, ma lasciandola indeterminata, ed in un'altra la intendiamo come dotata di una certa colorazione, ma determinandola, allora le due percezioni potranno avere riferimenti uguali, ma avranno necessariamente due materie diverse1. A questo punto siamo in grado di porre una questione più sottile: come intendere più precisamente la funzione primaria della materia? Sappiamo che grazie ad essa è fissato il riferimento ad un oggetto, il quale vale «come questo e nessun altro» (c.n.). L'uso del pronome dimostrativo fa pensare che la funzione primaria sia anche una funzione indessicale. Le letture possibili sono due: in base alla prima, debole, la materia si limiterebbe a fissare un riferimento nel senso che ad es. grazie ad essa percepirei un uomo piuttosto che un albero; in base alla seconda, forte, la materia sarebbe responsabile non solo del fatto che percepisco un uomo piuttosto che un albero, ma anche del fatto che percepisco questo uomo piuttosto che quell'uomo. Che la lettura più fedele sia la seconda emerge implicitamente dalla Dingvorlesung (cfr. Hua XVI, p. 155): lì Husserl considera la possibilità che diverse percezioni si riferiscano «ad uno ed uno stesso oggetto», ed in quel contesto contempla il caso di un decorso percettivo in cui crediamo di percepire la stessa cosa ma in realtà percepiamo due cose qualitativamente indistinguibili (cfr. infra, par. 8.4). La ragione per cui la questione dell'indessicalità si fa pressante è che una data materia può stare per una quantità illimitata di cose: la materia 'sfera rossa e ruvida' ad es. può stare senza dubbio per più di una sfera. Nella percezione esterna quindi, e più nello specifico nella materia, dev'esserci ciò che ha il suo equivalente linguistico nell'espressione deittica. a. Materia e intenzionalità. Come si appena tentato di mostrare, nel caso della percezione esterna la materia ricopre anche una funzione che sul piano linguistico corrisponde a quella indessicale. Tale funzione è ciò in virtù di cui la materia può giocare un ruolo cardine in quella che Husserl chiama 'sintesi d'identificazione'. Approfondiremo il concetto di 'identificazione' tra un momento (cfr. infra, par. 8.4); per ora lo si assuma in un'accezione generale: una materia permette di identificare un oggetto nella misura in cui conferisce all'atto un determinato riferimento in un decorso. Questo è quanto leggiamo in un rapido passaggio delle Log. Unt., lasciato lì quasi a mo' di inciso: Husserl precisa che la materia permette un'identificazione-ne è il «veicolo» 1 Cfr. Hua XVI, p. 93: «Würde die eine Erscheinung es „offenlassen", ob die Quadratfläche rot oder in anderer Weise gefärbt sei, oder würde sie selbst die nähere Bestimmtheit der körperlichen Form unbestimmt lassen, die in der anderen bestimmt gemeint ist, so hätten wir trotz der Identität der gegenständlichen Beziehung einen Unterschied des Sinnes.» Intenzionalità e percezione 124 (c.n.)-, ma non viene essa stessa identificata; l'identificazione si riferisce all'oggetto «rappresentato mediante la materia» (c.n.)1. Sembra dunque che la materia non sia né identificata né rappresentata; il modello che presiede alla struttura del vissuto intenzionale parrebbe cioè essere il seguente: l'atto si riferisce a qualcosa mediante la materia, la quale pertanto non può dirsi rappresentata. Non è un caso infatti che Husserl nello stilare un elenco dei significati possibili del termine 'rappresentazione' citi per prima la materia (cfr. Hua XIX, p. 520): la materia non è dunque ciò che è rappresentato, ma rappresentazione. Il modello husserliano è tutt'altro che dogmatico, ed anzi si lascia giustificare proprio in base alle leggi pocanzi enunciate. Procediamo per assurdo: assumiamo che la materia sia ciò che è inteso-ove l''intenzionalità' qui in gioco è quella propria ovviamente. Sappiamo che in due percezioni esterne diverse può esser dato lo stesso oggetto. Più in generale, dev'esser possibile che in due percezioni esterne diverse ci sia data la stessa entità. Ad una prima percezione l'oggetto può darsi come rosso, mentre ad una seconda percezione lo stesso oggetto può darsi come rosso carminio. Le materie delle due percezioni sono dunque diverse; ma se è vero che in tale percezione si intende la materia, allora in due percezioni esterne diverse sono intese necessariamente due entità diverse, il che contraddice l'assunzione per cui è possibile che in due percezioni esterne diverse ci sia data la stessa entità. Se ne conclude che nella percezione esterna non s'intende la materia. L'argomento può essere formulato in termini ancora più rigorosi; procediamo con l'assunzione per assurdo: (i) se W è una percezione esterna, allora in W s'intende la materia. Assumiamo poi delle tesi che emergono da quel che abbiamo sinora discusso: (ii) è possibile che due percezioni W ed W' abbiano materie diverse; (iii) è possibile che W ed W' abbiano materie diverse ed in W ed W' sia intesa la stessa entità; (iii) materie diverse sono entità diverse. A questo punto possiamo derivare quanto segue: (iv) se W ed W' hanno materie diverse, allora in W ed W' sono intese entità diverse (da (i), (ii) e (iii)); (v) non è possibile che W ed W' abbiano materie diverse ed in W ed W' sia intesa la stessa entità (da (i), (ii), (iv) e (v)). Come si vede, è sorta una contraddizione tra le tesi (iii) e (vi); se ne conclude che (vi) se W è una percezione esterna, allora in W non s'intende la materia. Un'altra ragione per negare che la materia sia ciò che è inteso nella percezione esterna la si ritrova in un manoscritto datato 1914 (cfr. Hua III, appendice 52), uno dei tanti dedicati alla revisione del primo libro delle Ideen. Husserl scrive che la materia diviene oggettuale solo in un atto riflessivo, il quale ha a sua volta una materia2. Se la materia fosse ciò che è inteso nella percezione esterna, che è per definizione diversa 1 Cfr. Hua XIX, p. 596: «Für den Fall der Identifizierung sind die Materien die speziellen Träger der Synthese, aber nicht etwa selbst identifiziert. Denn die Rede von der Identifizierung bezieht sich nach ihrem Sinne nach auf die durch die Materie vorgestellten Obiekte.» 2 Cfr. Hua III, pp. 606–607: «Wenn ich die Materie zum Gegenstande mache, so erteile ich ihr die Seinssetzung. Wenn ich den Gegenstand, den ich in diesem Sinn M vorstellig habe, als seiend setze, habe ich da nicht auch die Materie M, der ich die Seinssetzung, bzw. deren Gegenstand ich die Seinssetzung erteile?... Im ersten Falle habe ich eine auf die Materie „gerichtete" Vorstellung. Die hat eine neue Materie und eine neue Qualität. Es ist eine Reflexion, und nun ist die Materie und ist die Qualität des früheren Bewusstseins Gegenstand... Aber die Materie dieser Seinssetzung ist nicht die Materie, die da gegenstandlich ist, sondern eine Materie, die sich auf eine Materie bezieht.» Capitolo II 125 dalla riflessione, che motivo ci sarebbe di precisare che essa diviene oggettuale in un atto diverso dalla percezione esterna? b. Materia e qualità. Sebbene tra materia e qualità sussista una variabilità indipendente completa, entrambe sono momenti, cioè parti non-indipendenti di un dato intero (l'atto). Ciò significa che come una materia può esistere solo come parte di un vissuto che la connetta ad una qualità, così quest'ultima può esistere solo in un vissuto che la connetta alla prima1. Se dunque è impossibile pensare una percezione di un dado priva di materia, è altrettanto impossibile pensare un dado percepito in un certo modo che non sia posto o non posto da un atto. Varrà dunque quanto segue: come l'esistenza di una qualità implica l'esistenza di una materia, così l'esistenza di una materia implica l'esistenza di una qualità. Proviamo anche in questo caso a dar conto della prima tesi husserliana procedendo per assurdo; poniamo cioè che (i) sia possibile una percezione dotata di una certa qualità e che però sia priva di materia; in base a quanto affermato da Husserl dovremmo ammettere non solo che (ii) senza materia non può esistere un riferimento, ma anche che (iii) senza un riferimento non può esistere un vissuto intenzionale; pertanto (iv) una percezione priva di materia non è un vissuto intenzionale (da (ii) e (iii)); (v) è dunque possibile una percezione che non sia un vissuto intenzionale (da (i) e (iv); ma (vi) la percezione è necessariamente un vissuto intenzionale; contraddizione (tra (v) e (vi)). Se ne conclude che (vii) una percezione dotata di una certa qualità ma priva di materia non è possibile. c. Materia e manifestazione. Nella misura in cui conferisce alla percezione esterna un determinato riferimento, la materia dà la direzione in cui il complesso sensoriale viene appreso, e pertanto viene detta anche 'materia apprensionale' o 'senso apprensionale'2. Sappiamo che nell'apprensione di un complesso sensoriale si costituisce una manifestazione (primo livello costitutivo; cfr. infra, par. 8.3.3); la manifestazione ha un rapporto definito con la materia: qualcosa mi si manifesta, ma questo qualcosa mi si manifesta in un modo più o meno determinato. La materia indica il modo di determinatezza in cui tale qualcosa mi si manifesta. A questo punto si possono sondare i rapporti che vigono tra il complesso sensoriale e quello che ormai possiamo chiamare semplicemente 'senso'. A tal fine occorre studiare il vissuto intenzionale sotto un aspetto che non abbiamo ancora considerato, che è quello della pienezza. Solo così comprenderemo quale rapporto vi sia tra il senso e l'apprensione, e solo così potremmo fare un primo passo verso la problematica dell'adeguazione, che ci occuperà più avanti (cfr. infra, par. 10.3). Prenderemo in considerazione non solo le Log. Unt., ma anche i relativi manoscritti di revisione; è infatti in questi ultimi che Husserl raffina le analisi schizzate nell'opera originaria. Pienezza, chiarezza e ricchezza. Una rappresentazione può avere dei gradi di 'pienezza'. Con quest'ultima Husserl non intende altro che la caratteristica propria di un'intenzione piena, ossia il fatto che in essa l'oggetto non sia solo inteso, ma anche 1 Cfr. ivi, p. 430: «Die Aktqualität ist zweifellos ein abstraktes Moment des Aktes, das von jedweder Materie abgelöst, schlechterdings undenkbar wäre... Ähnliches wird für die Materie gelten. Auch eine Materie, die weder Materie eines Vorstellens, noch die eines Urteilens u. dgl. wäre, wird man für undenkbar erachten.» 2 Cfr. ivi, p. 622: «Da die Materie sozusagen den Sinn angibt, nach dem der repräsantierende Inhalt aufgefasst wird, so können wir auch von Auffassungssinn sprechen...» Intenzionalità e percezione 126 intuito. Una percezione esterna ha necessariamente un «contenuto pieno» ed un «contenuto vuoto»; tra i due vige un rapporto di proporzionalità inversa: tanto cresce il primo, tanto diminuisce il secondo, e viceversa. La pienezza è determinata da tre fattori: l'estensione o ricchezza, che varia «a seconda della maggiore o minore completezza in cui il contenuto dell'oggetto giunge a presentarsi»; la vivacità o chiarezza, che riguarda «il grado di approssimazione delle somiglianze primitive della presentazione» alle proprietà obiettive; e infine la «portata di realtà naturale», che varia a seconda del numero maggiore o minore di contenuti presentanti (cfr. ivi, p. 614). Escludiamo dalla trattazione il terzo fattore, dato che è Husserl stesso a trascurarlo. Sia nelle Log. Unt. che nei manoscritti di revisione viene avanzata la tesi secondo cui il senso può restare costante al variare della pienezza1. Se dunque è vero che la pienezza è determinata dai fattori considerati, allora la tesi in questione può essere specificata in due sottotesi: (1) una variazione della chiarezza non implica una variazione del senso; (2) una variazione della ricchezza non implica una variazione del senso. Vediamo di legittimarle. Stando alle tesi enunciate, il senso può restare costante al variare della chiarezza. Questo è un caso che Husserl considera espressamente2: se percepisco un dado rosso nel bel mezzo della foschia, esso potrà continuare a rimanere determinato come colorato e come rosso. La colorazione potrà apparire sfocata, sicché il contenuto pieno della mia percezione presenterà un grado di approssimazione minore. La chiarezza varierà, ma ciò non toglie che il senso della mia percezione potrà restare costante: potrò continuare ad intendere l'oggetto come rosso. Consideriamo ora il fattore della ricchezza. Dalla tesi husserliana generale segue che il senso può restare costante al variare della ricchezza. Pensiamo ad una situazione in cui la visione dell'oggetto non ci sia impedita da alcunché; avremo dunque una prima percezione con un dato senso; immaginiamo poi che tale oggetto venga parzialmente oscurato da qualcosa; ci si nasconderanno alcune sue parti, ma il senso di questa nuova percezione potrà essere uguale a quello della precedente. Husserl contempla anche il caso inverso, e cioè che il senso vari al restare costante della ricchezza; lo discute in un manoscritto di revisione: immaginiamo una rappresentazione che subisca un incremento di chiarezza dovuto ad es. al miglioramento delle condizioni di illuminazione; ciò potrà implicare una variazione del senso, qualora ad es. la maggiore nitidezza mi consenta di determinare l'oggetto in modo più preciso. In tutto ciò la ricchezza potrà però restare costante3: potrò cioè continuare a vedere l'oggetto con la stessa completezza con cui lo vedevo prima. 1 Cfr. ivi, p. 618 (= Hua XX/1, p. 135): «Wie immer die Fülle einer Vorstellung innerhalb ihrer möglichen Erfüllungsreihen variiert, ihr intentionaler Gegenstand, welcher und so wie er intendiert ist, bleibt derselbe...» 2 Cfr. ivi, p. 698: «Bei wechselndem Auffassungssinn konnte der sinnliche Repräsentant derselbe bleiben, aber bei konstantem Auffassungssinn auch variieren; so kann z. B. eine Phantasievorstellung nicht bloss der Materie, sondern sogar dem Umfang der Fülle nach mit sich identisch bleiben und doch hinsichtlich der Lebendigkeit auffällig wechseln.» 3 Cfr. Hua XX/1, p. 132: «Mit der Deutlichkeit der Abhebung nimmt die Deutlichkeit innerer Unterschiede der repräsentierenden Inhalte bei gleichem Umfang des Dargestellten ab, und in allgemeinen leidet dann auch die Bestimmtheit der Auffassung.» Capitolo II 127 8.3.4.2 Il percezionale Uno degli intenti teorici che animano le tesi sul 'senso' è ormai chiaro: Husserl vuole replicare sul piano della percezione quanto accordato alle rappresentazioni concettuali e ai giudizi. In questi ultimi due casi esempi di sensi diversi aventi uguale riferimento non mancano: alle espressioni 'triangolo equilatero' e 'triangolo equiangolo' corrispondono due atti dalla materia diversa ma in cui ci riferiamo allo stesso oggetto. L'analogia in questione è dichiarata esplicitamente negli Hauptstücke, ove leggiamo che il contenuto come 'senso' di una percezione è l'analogo del contenuto come 'senso' di un giudizio1. Ogni giudizio ha dunque un senso, nella misura in cui si riferisce ad uno stato di cose. Ma il giudizio implica un senso anche quando lo stato di cose «non sussiste e forse non può affatto sussistere». È lecito pensare che con 'sussistenza' Husserl non intenda qualcosa di esistenzialmente neutro, come è per noi (cfr. infra, par. 8.1.3), bensì proprio la nozione di 'esistenza'. Qualora dunque tra i due piani viga un rapporto analogico, si dovrà dire non solo che ogni percezione ha un senso nella misura in cui si riferisce intenzionalmente a qualcosa, ma anche che lo ha a prescindere dall'esistenza reale dell'oggetto. Se poi si conserva l'equivalenza semantica tra 'senso' e 'materia'-dunque non una mera sinonimia-, allora ci troveremmo difronte ad una riformulazione di quanto già incontrato: l'atto si riferisce all'oggetto mediante la materia; la materia non viene dunque né intesa né identificata; ciò che viene inteso ed identificato è l'oggetto. Il parallelismo tra senso della percezione e senso del giudizio viene sviluppato in un gruppo di manoscritti redatti da Husserl a ridosso del 1910, ai quali lui stesso dà il titolo Das Perzeptionale. Non si tratta di un componimento destinato alla pubblicazione, ma di un tipico elaborato husserliano volto a fissare i termini di un problema per quindi escogitare tentativi di soluzione (cfr. infra, par. 1). La terminologia precaria e non sempre univoca di tali manoscritti rende molto impervia un'analisi che cerchi di trarne dei risultati rigorosi, senza contare che sono le note a margine di Husserl stesso a segnalare talvolta il carattere provvisorio o persino errato di quanto scritto: in un'occasione si trova a dover contestare la sua stessa terminologia (cfr. ivi, p. 241, n. 1), in un'altra a dover ammettere che è difficile trovare un nome adatto (cfr. ivi, p. 242), e in un'altra ancora a dover dubitare del concetto appena esposto (p. 245). Più in 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 18: «Jede Aussage hat einen Sinn, sofern sie in identifizierbarer Weise den Sachverhalt meint. Sie hat unter allen Umständen einen Sinn, wenn auch ein Sachverhalt nicht besteht und vielleicht gar nicht bestehen kann. Sinn oder Bedeutung der Aussage, Satz im logischen Sinn ist, worauf ich hier im Voraus hindeute, das genaue Analogon dessen, was hier Sinn der Wahrnehmung heisst.» La stessa questione è affrontata nella lezione del semestre estivo del 1908: lì Husserl muove dall'analisi dell'espressione «"l'oggetto intenzionale come tale" "esiste" anche se l'"oggetto stesso" non esiste». L'esegesi husserliana procede come segue: se percepisco ho un solo oggetto, che è appunto ciò che è percepito, il quale esiste se la percezione «si lascia esibire», cioè si rivela veridica. Non si ha dunque la situazione per cui «nella» percezione esiste un oggetto intenzionale e però l'oggetto che è percepito non esiste-ove il 'nella' sancirebbe l'oggetto come un contenuto effettivo del vissuto-(cfr. Hua XXVI, p. 188), perché appunto l'oggetto intenzionale e l'oggetto che è percepito sono la stessa cosa (cioè sono numericamente indistinguibili). Husserl conclude quindi che sebbene non possa dire che nella percezione «esista un "oggetto intenzionale" come tale» quale suo componente, posso comunque «desumere l'oggetto-significato» (ivi, p. 189). Il linguaggio husserliano non è del tutto controllato- si veda l'uso dell'espressione 'come tale' ed il continuo virgolettato-, ma è chiaro che l'idea esposta è la stessa sviluppata nei manoscritti che ci accingiamo a studiare. Intenzionalità e percezione 128 generale, il termine 'senso' slitta spesso non solo in quelli di 'intentio' e 'manifestazione', ma anche in quello più vago di 'contenuto'. Nonostante tali slittamenti terminologici, che entro certi limiti possono essere domati, possiamo dire che i termini 'intentio', 'senso' e 'significato' siano qui coestensivi, e che la nozione di percezionale possa essere trattata lasciandola coincidere con quella di 'significato percettivo'1. Il parallelismo è enunciato in maniera del tutto generale: se il 'categoriale' è definito come il 'giudicato come tale', il percezionale è definito come il 'percepito come tale'2. Prima di entrare nella discussione sistematica dei problemi relativi al percezionale sarà opportuno fare una panoramica sui passaggi salienti dei manoscritti in questione. Cominciamo con l'esame di un manoscritto databile tra l'ottobre ed il dicembre del 1909 (cfr. Hua XXXVIII, testo no. 2). Husserl scrive che ad ogni percezione corrisponde una «manifestazione», vale a dire un «inteso complessivo così come è inteso»; quest'ultimo è indicato più brevemente come il «Che» della percezione. La manifestazione può variare, ma ciò non toglie che si possa riferire «allo stesso oggetto», o meglio «allo stesso reale» (cfr. ivi, p. 233). In questo frangente compare la nozione di 'intentio': ogni fase della percezione ha «un'intentio», la quale non è altro che ciò che la percezione «intende»; l'intentio è «l'inteso come tale» (p. 234), o più semplicemente «l'inteso», il quale non è però da confondere con la «cosa». Il «contenuto dell'intentio» non va dunque scambiato con il «contenuto della cosa» (p. 235, n .1). In ogni fase percettiva il Che varia, mentre è «rappresentato lo stesso oggetto» (p. 236, n. 1). Il percepire ha infatti il suo Che, cioè il suo «percepito come tale», ad es. una scatola «così come mi appare», ovvero «da questo o da quel profilo», in questa o in quest'altra «orientazione»; si deve pertanto distinguere la scatola come «oggetto che può manifestarsi in diverse orientazioni» e la sua «manifestazione», a cui appartiene l'orientazione (p. 238). L'oggetto è infatti definibile come «ciò che è rappresentato in questo o in quel modo», o meglio «in questa o in quella manifestazione» (p. 239, n. 1). A questo punto viene introdotto il termine 'percezionale': questo viene dapprima definito come il «pieno senso», ovvero sia come «il senso considerato nella pienezza» (p. 240), e poi come il «percepito come tale» (p. 241). Viene dunque ribadita la definizione del percezionale come «Che della percezione» (pp. 242–243). La digressione husserliana si concentra poi sul senso del termine 'percepire': se con esso si intende il «percepire sensibile», vale a dire l'«intendere un oggetto esterno o naturale», allora non si può dire che lo «sguardo diretto al percezionale» sia un percepire, perché «il percezionale non è un oggetto reale o naturale» (p. 244). L'oggetto della percezione è «la cosa», cioè l'oggetto «reale» e «presente». Quest'ultimo è ciò che «vediamo», e lo vediamo «secondo un'intentio» (p. 245). Il percezionale può essere poi concepito o come «il contenuto complessivo della manifestazione», ed allora sarà il percepito «per come si manifesta secondo chiarezza ed orientazione», o come astratto da tali modi, ed 1 Qui vige quanto Husserl dichiara nella Prima Ricerca (cfr. Hua XIX, p. 58), ove stabilisce l'equivalenza tra i termini 'senso' e 'significato' distanziandosi espressamente da Gottlob Frege (1892, p. 25). Solo nel primo libro delle Ideen preferirà riservare il termine 'significato' alla sfera logica ed espressiva (cfr. Hua III, p. 285). 2 Cfr. ivi, p. 245: «Dem Wahrnehmen entspricht das Was, seine Meinung: das Perzeptionale, eben Meinung von der Wirklichkeit des so und so erscheinenden, gerade mit den Bestimmtheiten sinnlich dargestellten, mit dem Übrigen bloss vage mitgemeinten Objektes. Ebenso das Kategoriale, das Urteil nicht als Akt, sondern in objektiven Sinn: das Ausgesagte als solches, die Wahrheitsmeinung.» Capitolo II 129 allora sarà semplicemente l'«oggetto così come è rappresentato», cioè con questo o quel «contenuto oggettuale». Nel secondo caso non entrano in gioco le differenze di chiarezza ed orientazione, ma solo quelle di «determinatezza ed indeterminatezza» (p. 248). Poco più avanti compare l'identificazione tra 'percezionale' e «significato», e viene quindi posto l'accento sulla distinzione tra questo e la cosa. I «predicati del significato» non sono dunque i predicati della cosa (p. 253). Se l'«"oggetto"» che il percezionale «significa» «esiste», allora il percezionale è un significato «vero» (p. 259). Il manoscritto si conclude con una digressione di natura più generale, ma che a ben vedere si rivela decisiva per comprendere la nozione di percezionale. Husserl scrive che ogni vissuto intenzionale è «coscienza di un contenuto», vale a dire di «un Che», di «un'intentio» (p. 264), la quale però non va confusa con l'«oggetto». Vi è infatti una differenza tra la «coscienza del contenuto» e la «direzione all'oggetto» (ibid.): in un decorso percettivo in cui vedo qualcosa secondo vari aspetti l'intentio può variare, il che vuol dire che lo stesso oggetto può presentarsi «in diversi percezionali». Questi possono però «confluire in un'unità», perché hanno la «stessa direzione oggettuale». Si dà dunque il caso che due atti relativi ad uno stesso oggetto abbiano due «contenuti diversi», cioè due «diversi significati». Il significato non è dunque «ciò che percepiamo»; dal fatto cioè che un atto sia coscienza di un contenuto non segue che quell'atto «percepisca quel contenuto» (p. 266). L'elaborazione del concetto di percezionale viene poi ripresa in due manoscritti, uno vergato nel dicembre 1909 (cfr. ivi, appendice XIV) e l'altro databile tra il 1908 ed il 1910 (cfr. ivi, appendice XXI). Il primo è un abbozzo per l'Inhaltsverzeichnis dei fogli di ricerca: Husserl ribadisce l'idea che il percepito come tale possa essere diverso da percezione a percezione, e tuttavia riferirsi ad uno stesso oggetto. In ogni fase del decorso percettivo è dunque inteso «qualcosa di unitario». Cosa? La risposta husserliana è molto accorta, se non titubante: «in un certo senso», ciò che è «inteso» è «l'"oggetto"» (p. 271). Husserl rinnova dunque l'invito a non confondere il significato con l'oggetto; l'«esistenza» del primo non coincide infatti con l'esistenza del secondo, o meglio: l'esistenza «non è un predicato del significato»; piuttosto, al significato può «corrispondere un oggetto esistente» (p. 275). Nel secondo manoscritto viene poi raffinata un'ulteriore distinzione, quella tra la «X che è percepita» ed il «Come in cui è percepita»; ogni senso è infatti «Qualcosa nel Come dell'esser percepito», e più sensi possono avere lo stesso Qualcosa-ove quest'ultima nozione è identificata con quella di «X», e questa con quella di «"oggetto"» (p. 320). Discuteremo il concetto di 'percezionale' usando come filo conduttore tre nozioni a noi ormai familiari; nell'ordine, considereremo (a) il rapporto tra percezionale ed intenzionalità, (b) il rapporto tra percezionale ed esistenza, ed (c) il rapporto tra percezionale e trascendenza. L'analisi di questi tre rapporti metterà in discussione l'interpretazione secondo cui percezionale ed oggetto della percezione esterna sono la stessa entità. Percezionale e intenzionalità. La definizione del percezionale come il percepito come tale sembra smorzare sul nascere qualsiasi preoccupazione riguardo al suo statuto: sostenere che esso non sia ciò che è percepito sarebbe un oltraggio alla lingua oltre che alla razionalità. Nonostante tale evidenza schiacciante, precisare la relazione tra perceIntenzionalità e percezione 130 zione e percezionale resta molto ostico, soprattutto se si constata che essa implica sempre un terzo termine: il testo ci obbliga infatti a dover far interagire necessariamente la percezione, il percezionale e l'oggetto. Che Husserl usi distintamente i termini 'percezionale' ed 'oggetto' spingerebbe a tacitare subito ogni questione riguardante la loro presunta identità. Come visto però, la nozione di 'percezionale' è sovrapposta a quella di 'intentio', la quale è definita come ciò che è inteso o come ciò che si intende nella percezione. Contemporaneamente Husserl rimarca che l'intentio è sì «"contenuto"», ma non è l'oggetto, che da parte sua viene spesso detto 'rappresentato'. Ci troviamo così difronte alla situazione per cui un'entità che è detta 'intesa' sembra essere distinta da un'entità che è detta 'rappresentata'. Se leggiamo queste affermazioni alla luce dell'impianto generale delle Log. Unt., non possiamo che rilevare una difficoltà: in quell'opera infatti ciò che inteso è definibile proprio come ciò che è rappresentato, ed entrambe le nozioni si condensano perfettamente in quella di 'oggetto' (cfr. infra, par. 8.1.1.1); quest'ultimo è definito proprio come il correlato intenzionale di una rappresentazione, sicché risulta molto difficile sostenere che ciò che è inteso non sia l'oggetto di un atto (così come lo è sostenere che ciò che è inteso non sia rappresentato). Ad intricare la questione contribuiscono poi passi in cui Husserl indica il percezionale come l'«oggetto di una perceptio» (cfr. ivi, p. 302, c.n.). Il quadro risulta dunque essere più complicato di quanto sembrasse a tutta prima. Nel loro complesso i manoscritti esaminati lasciano però trasparire nettamente due linee teoriche, entrambe incompatibili con la tesi secondo cui il percezionale sarebbe ciò che è oggettuale nella percezione esterna. 1. Il modello veicolare. Husserl scrive che ad ogni percezione corrisponde un percezionale, secondo il quale vediamo qualcosa. Non è semplice interpretare la nozione di 'corrispondenza' qui proposta, e non è facile nemmeno disambiguare il nach che l'accompagna. I termini sembrerebbero però rievocare il modello già rilevato a proposito della materia: come in generale l'atto si riferisce all'oggetto mediante la materia, così la percezione si riferisce all'oggetto mediante il percezionale. Possiamo dunque chiamarlo 'modello veicolare'. Tale modello presuppone che ciò che veicola non sia rappresentato. Qualora dunque il percezionale sia concepito come veicolo della percezione, ciò vuol dire che non sarà rappresentato da essa. Se nelle Log. Unt. tale modello è teorizzato esplicitamente-sebbene fugacemente-, in questi manoscritti risulta suggerito dal modo in cui Husserl si esprime. Vi sono infatti diversi passaggi in cui viene negato che il percezionale sia ciò che è percepito nella percezione esterna: in un primo viene asserito che il percezionale non è l'oggetto del rispettivo atto (la percezione esterna, appunto), e in un secondo viene negato che il percezionale sia ciò che è oggettuale per quell'atto1, il che non è che un modo di ribadire quanto detto poco prima: i termini 'oggetto' ed 'oggettuale' si comportano infatti alla stregua di un sostantivo e 1 Cfr. ivi, pp. 253, n. 2; 254, n. 2 e 264: «Sind die Perzeptionalien und Kategorialen in ihren Akten Wahrgenommenheiten? Nein, sie sind nicht die Gegenstände der betreffenden Akte.», «Ob man sagen kann, dass Perzeptionalien und Kategorialien in den Akten der Perzeption und Prädikation „wahrgenommen" sind? Nein, sie sind nicht gegenständlich.» e «In den Akten als intentionalen Erlebnissen, die einen Bestand an intentio im spezifischen Sinn haben, ist dies, die Meinung, „Inhalt", nicht Gegenstand.» Capitolo II 131 del relativo aggettivo (cfr. infra, par. 8.1.1.1): se x è l'oggetto di un vissuto, allora x è oggettuale per quel vissuto, e viceversa. Il modello discusso trova la sua espressione in una tesi ripetuta più volte nel corso dei manoscritti, quella secondo cui diversi percezionali possono riferirsi ad uno stesso oggetto. A tal proposito Husserl distingue tra il percezionale in quanto 'contenuto' e la direzione, che è ciò che rimane invariato al variare del contenuto. Ogni coppia di percezionali che si riferiscono ad uno stesso oggetto hanno necessariamente direzioni uguali1. Immaginiamo ad es. di ruotare attorno ad un esaedro, che è l'esempio di cui si serve Husserl stesso in questi manoscritti. Il decorso percettivo si svolgerà nel tempo, e ad ogni fase il percezionale quale contenuto potrà variare, sebbene la direzione attraverserà costante tutte le fasi: nella prima fase intenderò l'esaedro semplicemente come colorato, nella seconda come rosso, nella terza come rosso carminio, e così via. Possiamo rappresentare il decorso percettivo in questione con il diagramma che segue. Sebbene il percezionale sia descritto per lo più come il contenuto, ci permettiamo di raffigurarlo come composto da due parti, quella del contenuto e quella della direzione. Alcuni passaggi dei manoscritti succitati supportano questa decisione (cfr. ivi, pp. 304–307). Ciò permetterà di visualizzare meglio la costanza della direzione. Traendo ispirazione dalla notazione husserliana stessa, indichiamo con 'W' la percezione, con 'p' il percezionale, con 'c' il contenuto, con 'X' la direzione oggettuale e con 'O' l'oggetto. Figura 4 t1 t2 t3 W1 . . W2 . . W3 . . p1(X(ca)) . p2(X(cb)) . p3(X(cc)) . . . . O O O Al di là di tutte le ambiguità segnalate, le affermazioni più dirimenti riguardo al rapporto tra percezione e percezionale sembrano essere quelle rilasciate nelle righe finali del primo manoscritto esaminato: nel delucidare le nozioni di 'coscienza di un contenuto' e 'direzione all'oggetto', Husserl deve infatti constatare come lo stesso oggetto possa darsi in diversi contenuti-ossia in diversi percezionali-, per quindi concludere 1 Cfr. ivi, p. 266: «Jedes Paar von Perzeptionalien bzw. von Bedeutungen, die sich so zu einer perzeptionalen Einheit zusammenschliessen können (und eben 〈zu〉 dieser Einheit, die wir hier sehen, in der ein Perzepiertes, ein Gemeintes bewusst ist), hat dieselbe Richtung, hat Richtung auf denselben Gegenstand... Jeder [Akt] hat seine Meinung und die Meinung ist eine verschiedene, aber obschon der „Inhalt" der Akte verschieden ist, meinen sie gegenständlich dasselbe... Es ist zu beachten, dass der Inhalt, die Bedeutung in den Akten, nicht das ist, was wir perzipieren. Jeder Akt ist Bewusstsein des Inhalts, das sagt nicht, jeder Akt perzepiert seinen Inhalt, was vielmehr keiner tut. Einen Akt erleben, das ist ein Erlebnis eines gewissen ,,Inhalts" haben...» Intenzionalità e percezione 132 che ciò che percepiamo non è il contenuto. Sembrerebbe dunque che si possa replicare lo stesso argomento che nelle Log. Unt. valeva per la materia (cfr. infra, par. 8.3.4.1): se dev'essere possibile che in due percezioni sia intesa la stessa entità, allora la percezione esterna non può intendere il percezionale, perché altrimenti in due percezioni con due percezionali diversi verrebbero intese necessariamente due entità diverse, il che è falso. 2. La direzione dello sguardo. Che il percezionale non sia l'oggetto della percezione esterna non significa che esso non possa essere in alcun modo un oggetto. La nozione husserliana di 'oggetto' è infatti non solo funzionale, ma anche relativa (cfr. infra, par. 8.1.1.1): 'oggetto' è solo il contrassegno che spetta a ciò che inteso in un qualsiasi vissuto. A tal proposito è bene notare che Husserl inframmezza le sue analisi con delle osservazioni sul significato del termine 'percepire'. In un primo senso, il percepire visuale implica semplicemente il dirigersi dello sguardo verso l'oggetto esterno. Si può però dare allo sguardo un'altra direzione, compiendo un atto che è dello stesso genere del precedente e che però ha per oggetto appunto il percezionale. Anche questa seconda direzione potrebbe dunque essere considerata un 'percepire'. Se però con 'percepire' si intende solo il percepire sensibile, cioè il «cogliere un oggetto naturale», allora lo sguardo diretto al percezionale non può essere un percepire. Esso è tuttavia qualcosa di affine al percepire sensibile, e più precisamente è un atto genericamente uguale ad esso. Il percezionale non è né l'oggetto esterno né un oggetto naturale, ma può comunque essere l'oggetto di un certo percepire (che tra parentesi viene indicato come un «ideare»)1. Il prosieguo del passo testimonia come Husserl stia qui prospettando quella duplice direzione di sguardo che si tradurrà nelle due direzioni d'analisi di cui abbiamo già discusso: lo sguardo diretto al percezionale sarebbe infatti quello che consente l'analisi intenzionale, cioè l'analisi dell'inteso come tale (cfr. Hua XXXVIII, pp. 247–248). Ciò che qui rileva non è però il fatto che Husserl stia delineando quel tipo particolare di percezione che indicherà anche come '"interna"' o 'immanente' (cfr. infra, par. 9.1.1); quel che ci interessa è piuttosto il fatto che per rendere oggettuale il percezionale si debba per così dire distogliere lo sguardo dall'oggetto esterno o naturale, il che implica che nella percezione esterna ciò che è visto o oggettuale non è il percezionale. Detto altrimenti: se il percezionale può essere reso oggettuale solo in un atto diverso dalla percezione esterna, e se ciò che è oggettuale per un atto non è altro che ciò che è inteso in quell'atto, allora il percezionale non può essere ciò che è inteso nella percezione esterna. Ciò non fa che rafforzare la parentela della nozione di 'percezionale' con quella di 'materia': abbiamo visto infatti (cfr. infra, par. 8.3.4.1) che anche di essa viene affermato che diviene oggettuale solo in un atto riflessivo. 1 Cfr. ivi, pp. 243–244: «Wahrnehemen schlechtin ist den Blick auf das „Objekt", auf den Gegenstand gerichtet haben. Und eine andere Blickrichtung einnehmen heisst doch wohl, ein neues „Wahrnehmen" (Ideieren), einen neuen Akt von derselben Gattung etablieren, der eben das Perzeptionale etc. zum Gegenstand hat... Freilich, wenn wir unter „Wahrnehmen" das sinnliche Wahrnehmen, das Erfassen eines äusseren Objektes etc. verstehen oder das Wahrnehmen eines Naturobjektes überhaupt... so ist der Blick, der auf das Perzeptionale gerichtet ist, kein Wahrnehmen. Es ist aber ein Schauen, 〈also〉 etwas Verwandtes. So wende ich den Blick auf... das Perzeptionale und im Urteil auf das Kategoriale. Das sind keine realen Gegenstände im Sinn von Naturgegenständen.» Capitolo II 133 Percezionale ed esistenza reale. Quello che chiameremo 'nesso di significazione' è ciò che consente di gettare una prima luce sul rapporto tra percezionale ed esistenza. Il percezionale sta infatti all'oggetto come un significato sta a ciò cui esso si riferisce. Husserl scrive che se l'oggetto esiste realmente, allora il percezionale è un significato vero1. Risuonano qui delle tesi già udite nell'Abhandlung, ove Husserl definiva «corretta» l'intentio di una percezione veridica (cfr. infra, par. 8.1.3). La verità del significato è pertanto funzione della realtà di ciò a cui il significato si riferisce; si potrebbe dunque dire che se l'oggetto non esiste realmente, allora il percezionale è un significato falso. In un passaggio del primo manoscritto esaminato Husserl invita a distinguere significato ed oggetto proprio sulla scorta del nesso in questione: la percezione è certo coscienza di un oggetto, il quale però esiste realmente solo se essa è normale. È istruttivo osservare che del lessico della 'verità' e della 'normalità' Husserl fa uso nell'ambito della distinzione tra percezioni veridiche e non-veridiche (cfr. infra, par. 8.6), il che fa subito toccare con mano la parentela stretta tra percezione e percezionale. Quest'ultima viene confermata se si prosegue la lettura dei manoscritti: in prima battuta Husserl sottolinea che l'«esistenza del significato» non è l'«esistenza dell'oggetto», giacché il primo «è» anche quando il secondo «non è». Nell'abbozzo per l'Inhaltsverzeichnis ci imbattiamo però in una rettifica: 'esistenza' e 'non-esistenza' sono «predicati» dell'oggetto, non del significato2. Al di là della designazione dell'esistenza come un 'predicato'-che risulta in netto attrito con quanto asserito nella Terza Ricerca (cfr. anche infra, par. 14.1)-, ciò che qui conta è il fatto che la distinzione tra percezionale ed oggetto venga stabilita su un piano ulteriore, quello dei predicati: 'esistente' o 'non-esistente' sono predicati dell'oggetto; 'vero' e 'falso' sono predicati del significato. Non si può dire dunque che il percezionale «abbia l'essere»; si può solo dire che ad esso può «corrispondere» un oggetto realmente esistente. In questo contesto il percezionale è definito sia come ideal, sia come irreal. Riguardo al primo termine v'è da notare che nel testo «ideale Onta» segue subito l'indicazione secondo cui il percezionale «non è qualcosa di effettivo» nella percezione. Possiamo dunque interpretarlo in tre modi: (a) ideal come semplice designazione di un contenuto in senso improprio: il percezionale sarebbe dunque solo idealmente nella percezione, nel senso specifico in cui non sarebbe una sua parte; (b) ideal come qualcosa che è frutto di quei particolari atti che sono l'ideazione o l'astrazione: il suo carattere ideale sarebbe allora lo stesso condiviso dalle idee o dalle essenze; (c) ideal semplicemente come la negazione di real; in questo senso ideale non vorrebbe dire altro che irreal. Se l'interpretazione (a) è indicata dalla struttura del passo, la (b) è 1 Cfr. ivi, p. 259: «Die perzeptionale Bedeutung ist in ihrem Sinn auch eine wahre Bedeutung, nämlich wenn der „Gegenstand" existiert, den sie bedeutet.» 2 Cfr. ivi, pp. 253, n. 1, 254, nn. 1 e 2 e 275: «Das Perzeptionale, die Bedeutung, hat nur Bedeutungsprädikate, und Existenz der Bedeutung ist nicht Existenz des bedeuteten Gegenstandes...» e «Gegenstand des Aktes und Was seiner Meinung (nämlich seine Bedeutung) sind zu unterscheiden. Die Wahrnehmung ist Bewusstsein von der Wirklichkeit des selbstgegenwärtigen Objektes, das aber nur wirklich ist, wenn die Wahrnehmung eine normale ist. Zum Wesen der Wahrnehmung aber gehört, dass sie Meinen davon ist, und diese Gemeintheit als Idee ist die Bedeutung. Als Bedeutung ist sie auch, wenn der Gegenstand nicht ist...», «Objekt des Wahrnehmens ist das sich im normal darauf gebauten Urteil Bestimmende und sich als wirklich Ausweisende.» e «Ebenso das Wahrnehmen. Prädikate des perzepierten Gegenstandes, aber nicht des Perzeptionale (und zwar des Intentionale): Existenz und Nichtexistenz.» Intenzionalità e percezione 134 suggerita dal fatto che Husserl ha poco prima definito il percepire in cui sarebbe oggettuale il percezionale come un ideare. Il percezionale viene tuttavia definito una singolarità, che è per definizione qualcosa che «accade una sola volta» e che pertanto non può essere ideale. L'interpretazione (c) è resa plausibile dal prosieguo del passo, ove si sostiene che il percezionale non sia qualcosa di reale-naturale. Notiamo di passaggio che (a) e (c) non sono in contraddizione, ed anzi potrebbero integrarsi in una coerente descrizione del percezionale: quest'ultimo è detto ideale in senso mereologico, non essendo esso parte della percezione, ma ciò non fa di esso qualcosa di reale-naturale1. Riassumendo, al percezionale può corrispondere tanto un oggetto reale quanto un oggetto irreale. Che l'oggetto di una data percezione non esista non implica dunque che essa non abbia un percezionale. Ed è in questo contesto che Husserl designa il percezionale come un oggetto immanente. Percezionale e trascendenza. Vi sono almeno due occasioni in cui Husserl decreta il percezionale come un 'oggetto immanente', ed in entrambe si trova a dover precisare che esso non è «effettivamente» nella percezione. Ciò emerge con nettezza in un manoscritto del 1909 (cfr. Hua XXXVIII, appendice XV): Husserl scrive che ad ogni percezione «appartiene» un percepito come tale, a prescindere dalla veridicità della stessa. Ogni percezione è cioè necessariamente percezione «di questo o di quello», sicché il percezionale è una «proprietà essenziale» della percezione, un «"contenuto"» che le è proprio in quanto vissuto intenzionale. A questo punto però Husserl torna sulla distinzione tra contenuto effettivo e contenuto intenzionale, assegnando il percezionale al secondo. Il percezionale si dice dunque allo stesso tempo 'immanente' e 'trascendente' rispetto alla percezione esterna: trascendente perché non è «frazione della sua essenza», immanente perché le «appartiene a priori»2. Non vi è dunque un prima entità immanente che ne "replica" una seconda trascendente; vi è una sola entità che è immanente e trascendente a seconda dei rispetti sotto cui la si considera. In particolare, la nozione di 'immanenza' qui invocata non riflette propriamente quella di inclusione 1 Cfr. ivi, pp. 265 e 302: «Ebenso wenig wie der gemeinte Inhalt der Vorstellung und das Perzeptionale derselben der wirkliche Gegenstand ist» e «Die Rede ist niemals von wirklichen, wirklich existierenden Gegenständen, sondern von Gegenständen als Gegenständen der Perzeptionen, unangesehen der Frage nach Existenz oder Nichtexistenz. Diese perzepierten Gegenstände als solche sind es erst, für die Frage aufgeworfen wird, ob ihnen „Existenz" beizumessen ist oder nicht, und für die generell die kritische Frage aufgeworfen werden muss, welchen Sinn diese Prädikation hat und nur haben kann. Diese Perzepierten als solche sind „immanente Gegenstände", sie haben nicht das Sein, aber eventuell „entspricht" ihnen Existenz in der Wirklichkeit... Zu den Perzeptionen als Einzelheiten gehören ihre Perzeptionalien, ihr Vorgestelltes als solches, wieder als Einzelheit. Diese Einzelheiten sind, was sie sind, nur als Einzelheiten dieser einzelnen Perzeptionen und nichts Reelles in ihnen. Sie sind ideale Onta, aber singuläre, einmalige. Sie sind nicht Realitäten, sie gehören keine Natur an, keiner objektiven Zeit, keiner „objektiven Existenz".» 2 Cfr. ivi, p. 278: «Sonach kann ich also von jeder Wahrnehmung aussagen, dass zu ihr ein Wahrgenommenes als solches gehöre, nämlich unter Absehen von der Triftigkeit der Wahrnehmung (ihrer Normalität), bzw. der wahrhaften Existenz des Gegenstandes, dass sie Wahrnehmung von dem und jenem ist, sich so und so darstellend, in der Beziehung klar, in jener unklar etc... das Wahrgenommene als solches... ist eine zu dieser Wahrnehmung gehörige Wesenseigenschaft, und zwar so, dass zu der Wahrnehmung als Wahrnehmung ihres Wesens es notwendig, es unaufhebbar gehört... als der „Inhalt" dieser Wahrnehmung. Hierbei ist aber ganz evident unterschieden der reelle Gehalt der Wahrnehmung, d.h. die reellen Bestandstücke ihres Wesens... und dieser intentionale Inhalt, der ihr durchaus transzendent ist, sofern er eben kein Stück ihres Wesens ist, und andererseits immanent, sofern er a priori zu ihr als „Inhalt", als „Gemeintes" gehört.» Sull'ascendenza brentaniana della nozione di 'oggetto immanente' si veda Chrudzimski (2005). Capitolo II 135 (che è un rapporto mereologico), ma quella di implicazione necessaria: il percezionale è immanente alla percezione solo perché non è possibile pensare questa senza quello. La distinzione proposta ci è familiare: non è altro che quella esplicitata nella lezione del 1907, ove si teorizza una doppia nozione di immanenza (cfr. infra, par. 5.1). Il percezionale sarebbe dunque da collocare sul piano dell'immanenza non-effettiva. La sua definizione come oggetto immanente desta però perplessità: se con essa si intende che il percezionale è ciò che inteso in una percezione immanente, allora il modello veicolare è rispettato, e con esso la distinzione tra le direzioni dello sguardo. Se invece si intende che il percezionale sia ciò che è inteso in una percezione trascendente, in particolare esterna, e che è ad essa immanente, allora il modello veicolare è violato. In ogni caso, resta il fatto che Husserl continua ad ascrivere al percezionale una certa trascendenza. A motivare tale scelta potrebbe essere il rapporto che quest'ultimo intrattiene con i modi ad esso associati. Percezionale, modi e caratteri. Come abbiamo visto, Husserl cerca di definire il percezionale ricorrendo al concetto di 'manifestazione'; in quel contesto compare dunque la nozione di 'orientazione'. Qualcosa mi è cioè dato in una certa prospettiva, che è codeterminata sia dalla sua posizione, sia dalla mia posizione rispetto ad esso. A questo proposito Husserl distingue tra componenti che riguardano la posizione dell'oggetto relativamente a quella del soggetto percipiente e componenti che appartengono all'oggetto «in sé»-ove con quest'ultima nozione non si deve richiamare alla mente una nozione vagamente kantiana, ma si deve pensare semplicemente all'oggetto considerato a prescindere dalla sua posizione rispetto al percipiente. È chiaro che l'orientazione vada annoverata tra i componenti della prima specie (cfr. ivi, pp. 237, 271 e 298). Possiamo dunque fissare la tesi secondo cui ad ogni percezionale è unito un modo d'orientazione. Viene poi sfiorato il tema delle condizioni di illuminazione, che sono determinanti per ciò che Husserl chiama 'modo di datità' (cfr. ad es. ivi, pp. 248 e 318). Quest'ultimo concerne la chiarezza e la distinzione con cui un oggetto giunge a presentarsi. Due percezionali con due modi di datità diversi rappresenteranno qualcosa con due gradi di chiarezza differenti. Consideriamo ancora l'esempio del dado: se ad una percezione che lo presenta in una stanza poco illuminata corrisponderà un percezionale con un certo modo di datità, cioè con una certa chiarezza, ad una percezione che invece lo presenta alla luce del sole corrisponderà un percezionale con un altro modo di datità. Modi di orientazione e modi di datità non vanno semplicemente distinti, ma vanno anche considerati sotto il profilo della variabilità. La tesi di questi manoscritti è che il modo d'orientazione possa restare costante al variare del modo di datità. L'esempio husserliano è ancora semplice: se percepisco un dado in una stanza buia, questo mi è dato nella stessa orientazione in cui mi sarebbe dato se accendessi una luce1. Ci si può domandare se il modo di datità possa restare costante al variare dell'orientazione. Non è una questione che Husserl considera, ma possiamo tentare una risposta. Se cambiamo la nostra posizione rispetto all'oggetto in una stanza semibuia, presumibilmente 1 Cfr. ivi, p. 305, n. 1: «Kann man Unterschiede der „Orientierung" und Unterschiede der Gegebenheitsweise trennen? Ich meine ja, und zwar darum, weil ich im Dunkeln „wahrnehmend" die Dinge mir gegenüber in einer bestimmten Orientierung setze (auch visuell setze) ohne sie eigentlich zu sehen.» Intenzionalità e percezione 136 il modo di datità rimarrà costante. O meglio: non è impossibile che rimanga tale. Può darsi che spostandoci incontriamo una condizione d'illuminazione più favorevole, ma ciò non è necessario. Non si può dire dunque: il modo di datità resta necessariamente costante al variare del modo d'orientazione. Si deve dire piuttosto: un modo di datità può restare costante al variare del modo di orientazione. Tenendo conto di quanto asserito da Husserl, si può comunque constatare come tra il modo d'orientazione ed il modo di datità viga asimmetria: se infatti varia l'orientazione, può variare il modo di datità: spostandoci guadagniamo delle condizioni d'illuminazione più favorevoli, e ciò che intendiamo ci si dà in modo più chiaro. Se invece varia il modo di datità, non varia mai il modo di orientazione. In altri termini, mentre il modo di datità può restare costante al variare del modo d'orientazione, il modo d'orientazione resta necessariamente costante al variare del modo di datità. Da ciò si conclude che il primo ha una "prossimità" maggiore al percezionale. Vediamo ora quale sia il rapporto tra i modi considerati ed il percezionale. 1. Percezionale e modo d'orientazione. Sul rapporto tra modo d'orientazione e percezionale Husserl si pronuncia nel manoscritto databile tra il 1908 ed il 1910: la tesi lì esposta è che il secondo possa variare al restare costante del primo: è infatti pensabile che due percezioni abbiano due percezionali uguali ma si distinguano per il modo d'orientazione1; ciò è comprensibile, anche alla luce di quanto abbiamo già letto nella Dingvorlesung: che il percipiente cambi la sua posizione rispetto al dado non implica che l'oggetto si determini in un modo diverso. L'intenzione vuota che al variare della mia posizione si riempie potrebbe infatti essere già stata riempita. Si tratterebbe dunque di un'intenzione vuota e determinata che si riempie di nuovo2. Con ciò non si dice che una variazione del modo d'orientazione non comporti mai una variazione del modo di determinatezza. Si dice solo che ciò non è necessario. Ruotando attorno all'oggetto potrei infatti percepire il suo colore determinato, sicché un'intenzione vuota e indeterminata collimerebbe con un'intenzione riempita, determinandosi. Il percezionale subirebbe allora una variazione. 2. Percezionale e modo di datità. In merito al rapporto tra il modo di datità ed il percezionale Husserl giunge a conclusioni analoghe: il secondo può infatti restare costante al variare del primo3. Che veda un oggetto alla luce del sole o in una stanza semibuia, in entrambi i casi posso intenderlo come determinato allo stesso modo. Se è vero in- 1 Cfr. ivi, p. 318: «Es wäre auch denkbar, dass zwei Gegenstände denselben Sinn haben, aber sich bloss durch die „Orientierung" unterscheiden...»-ove la nozione di 'senso' è sovrapposta a quella di 'percepito come tale' (cfr. ibid.). 2 In un rapido passaggio dell'abbozzo per l'Inhaltsverzeichnis Husserl invita a non confondere il percezionale con quella che chiama «cosa visiva», che non è altro che la manifestazione propria (cfr. ivi, p. 272). Il percezionale non racchiude infatti solo ciò che vediamo propriamente (il profilo a noi volto), ma anche ciò che non vediamo propriamente. In ciò si dimostra ancora una volta la sua discendenza dal concetto di 'senso' (cfr. infra, par. 10.1) 3 Cfr. Hua XXXVIII, pp. 248 e 318: «Ebenso kann aber auch der Begriff des Perzeptionale orientiert werden..., nämlich dass er von dem Wie der Gegebenheitsweise nach Klarheit, Deutlichkeit absieht... Dann gehört zum Perzeptionale als dem Bedeutungsmässigen der „Gegenstand, so wie er vorgestellt ist", d.h. als der mit dem und dem gegenständlichen Inhalt vorgestellte; auch die Bestimmtheit respektive die Unbestimmtheit gehört dazu, aber nicht Klarheit und Deutlichkeit...» e «Bei gleichem Sinn können zwei Perzeptionen Unterschiede der Gegebenheitsweise zeigen, z.B. beide haben zwar denselben „Gegenstand" mit demselben Beschaffenheitsgehalt und Modus der Unbestimmtheit, aber die eine klar, die andere dunkel...» Capitolo II 137 fatti che un'intenzione vuota può avere lo stesso modo di determinatezza di una riempita, a fortiori varrà che un'intenzione riempita in modo chiaro potrà avere lo stesso modo di determinatezza di un'intenzione riempita in modo non chiaro. Ciò significa che a due sensi uguali possono corrispondere due percezioni con diversi modi di datità. Anche qui, non si dice che ogni variazione del modo di datità non comporti mai una variazione nel modo di determinatezza. Si consideri a tal proposito l'esempio della Dingvorlesung: se vediamo qualcosa nella nebbia possiamo vederne il profilo anteriore, ma solo in modo sfocato; il suo colore non ci apparirà come determinato se l'intenzione non è mai stata riempita in condizioni di illuminazione soddisfacenti1. Se un'intenzione è riempita non è detto che sia determinata, il che è un'ulteriore prova del fatto che la diade 'vuoto/pieno' non coincide con la diade 'determinato/indeterminato'. Se la nebbia si diradasse vedremmo infatti l'oggetto più nitidamente, e potremmo così determinare la sua colorazione. Una variazione del modo di datità comporterebbe allora una variazione del modo di determinatezza. Come una variazione del percezionale non implica una variazione del modo di datità, così una variazione del secondo non implica una variazione del primo. 3. Percezionale e carattere esistenziale. Vi sono molti passi in cui Husserl distingue il 'percepito come tale' dal carattere di 'realtà', a cui di norma è unito. Da una considerazione complessiva dei manoscritti riemerge una tesi perfettamente analoga a quella esplicitata nella Einführung e prima ancora nelle Log. Unt.: come la materia può restare costante al variare della qualità, così il percezionale può restare costante al variare del carattere della «presa di posizione»2. Non a caso Husserl può condurre l'analisi sul piano della mera perceptio, vale a dire della percezione considerata a prescindere dalla posizionalità. Sulla scorta di quanto dibattuto sembra del tutto legittimo distinguere tali caratteri da quei predicati che Husserl accorda esclusivamente all'oggetto-ossia esistenza e non-esistenza-, il che permette anche di concepire un percezionale col carattere di 'realtà' a cui tuttavia non corrisponda un oggetto realmente esistente. In base a questa diagnosi la designazione del percezionale come qualcosa di trascendente diviene più comprensibile: come lo stesso oggetto può darsi in diversi percezionali-così trascendendoli-, così lo stesso percezionale può darsi in diversi modi (d'orientazione e di datità). Percezionale e proprietà. Nel manoscritto datato tra il 1908 ed il 1910 Husserl raffina la descrizione della struttura del 'percepito come tale'. La tesi qui esposta è che due perceptio hanno sensi uguali se la descrizione dei loro percezionali restituisce due entità dotate dello stesso modo di determinatezza. A questo punto Husserl può precisare il rapporto che vige tra le proprietà obiettive ed il modo di determinatezza. Riguardo al percezionale si deve infatti distinguere il «contenuto di proprietà» ed il modo di de- 1 Cfr. Hua XVI, p. 58: «Sehe ich ein Haus im Sonnenschein, bei durchsichtiger Luft, so erscheint mir die Farbe der zugewendeten Seite in ihrer Bestimmtheit, sehe ich es im Dunkel oder im Nebel, so erscheint seine Farbe mehr oder minder unbestimmt.» 2 Cfr. ad es. Hua XXXVIII, p. 243: «Wir sprechen von Wahrnehmung und dem Was der Wahrnehmung, das Wahrgenommene als solches (Perzeptionale) mit wechselnden Charakteren der Stellungnahme, Wirklichkeitscharakter, Charakter der Fiktion (Unwirklickheit), Charakter der Fraglichkeit, der Vermutlichkeit etc.» Intenzionalità e percezione 138 terminatezza (cfr. ivi, p. 318). Il termine 'determinatezza' è usato da Husserl in modo ambivalente: negli Hauptstücke ad es. si parla di 'determinatezze oggettuali', intendendo con ciò le proprietà obiettive, anzitutto colorazione ed estensione (cfr. ad es. ivi, p. 12). Nei manoscritti che abbiamo esaminato compare un uso più circoscritto del termine, giacché vengono distinte le 'proprietà' o 'caratteristiche' dell'oggetto-quelle che potevano essere associate alle di cui prima 'determinatezze oggettuali'-ed il 'modo di determinatezza', che è il modo specifico con cui tali proprietà si presentano. La stessa proprietà può infatti presentarsi più o meno determinatamente1: la forma di una superficie può restare indeterminata (determinazione generica) oppure presentarsi come 'triangolare' (determinazione specifica), e lo stesso vale per la relazione tra la proprietà ed i modi d'orientazione e di datità: la stessa proprietà può presentarsi ora da una certa posizione, ora con una certa illuminazione. Il 'contenuto di proprietà' è tuttavia relativo a qualcosa che ha tali "proprietà". Ciò è l'«"oggetto"»2. Gli apici doppi hanno qui una funzione tipografica diversa da quella usuale, pur frequente in Husserl. Il virgolettato non sta qui semplicemente a segnalare che il termine è usato in un senso improprio o non letterale (come sarà nel caso dell'espressione 'percezione interna'; cfr. infra, par. 9.1); esso vuole piuttosto evidenziare quella dimensione specifica guadagnata con l'epoché (cfr. Meixner 2014, p. 424, n. 42), ove tutto viene considerato a prescindere dall'esistenza. L'"oggetto" sembrerebbe essere dunque l'oggetto, sulla cui esistenza è stata però esercitata la sospensione. La nozione di "oggetto" viene quindi accostata a quelle di 'qualcosa', 'uno' ed 'X'. Husserl può dunque dire che ogni "oggetto" presenta un contenuto di "proprietà" di cui è veicolo e supporto; o anche che ogni 'X' presenta un contenuto di "proprietà" di cui è veicolo o supporto. Ogni senso presenta dunque questi due componenti: la 'X' ed il contenuto di proprietà. Tali componenti sono indicati come momenti, cioè come parti non-indipendenti (cfr. ivi, pp. 321 e 323). Se infatti pensiamo una X, allora la dobbiamo pensare come dotata di un contenuto di proprietà determinato in un certo modo; e se pensiamo un contenuto di proprietà determinato in un certo modo, allora lo dobbiamo pensare come proprio di una X. Vale la pena di soffermarsi sull'uso che viene qui fatto del concetto di 'proprietà'. In questo contesto Husserl non può intendere con 'proprietà' una parte dell'oggetto quale ad es. la sua colorazione, perché il rapporto tra quest'ultima e l'oggetto non è appunto un rapporto tra momenti, ma un rapporto tra una parte ed un intero. È più che plausibile pensare che ciò che qui è indicato con 'proprietà' non sia altro che ciò che in altra sede è indicato più precisamente con 'modo di determinatezza'. 1 Si veda ad es. un manoscritto del dicembre 1909 (cfr. ivi, p. 301): «...wir [sagen] von verschiedenen Perzeptionen, dass sie dieselbe Einheit haben, dieselbe Gegenstandlichkeit, auf die sie sich beziehen, dasselbe Ding mit denselben Eigenschaften. Und wir sagen von ihnen, dass sie zwar dasselbe Ding vorstellen, aber einmal unbestimmt... und nachher mehr oder minder bestimmt... Ebenso dieselbe Eigenschaft des Dinges einmal unbestimmt (eine Farbe), das andere Mal mehr oder minder vollkommen bestimmt (rot)...» 2 Cfr. ivi, p. 323: «Und „Gegenstand" besagt dabei ausschliesslich ein Sinnesmoment X, das charakterisiert ist in einem Zusammenhang als eines und dasselbe.». L'impiego dell'espressione 'X' non è sempre univoco; si veda ad es. l'uso ambiguo nella lezione del 1915, in cui con 'X' viene intesa la cosa che si manifesta; cfr. Hua XXXVI, p. 89: «...das erscheinende Ding gibt uns sozusagen ein X, das da wirkliche, 〈das〉 aber allererst zu bestimmen ist.». In quest'occasione non sembra tuttavia che Husserl ne faccia un uso tecnico o rigoroso; il sozusagen sta lì a suggerirlo. Capitolo II 139 La figura seguente mostra il percezionale in relazione ai modi e caratteri che abbiamo discusso. La disposizione degli anelli è motivata dai rapporti di variabilità stabiliti. Figura 5 X Modo d'orientazione Modo di datità (pieno, vuoto; chiaro, oscuro) Modo di determinatezza Contenuto di proprietà 1 2 3 4 5 Carattere esistenziale (realtà, nullità, dubitabilità, etc.) = Percezionale • Una variazione di 2 non implica una variazione di (X;1) • Una variazione di 3 non implica una variazione di (X;1, 2) • Una variazione di 4 non implica una variazione di (X;1, 2) • Una variazione di 4 non implica una variazione di 3 • Una variazione di 3 non implica una variazione di 4 • Una variazione di 5 non implica una variazione di (X;1, 2, 3, 4) • Riferimento Intenzionalità e percezione 140 In generale, se il modo di datità fosse parte del percezionale come lo sono la X ed il modo di determinatezza (l'anello 2), una percezione in cui intendessimo qualcosa in modo vuoto avrebbe necessariamente un percezionale diverso da una percezione in cui intendessimo quello stesso qualcosa in modo pieno. Ma Husserl dice che è possibile che una percezione vuota abbia un percezionale uguale a quello di una piena. Lo stesso discorso vale per il modo d'orientazione ed il carattere esistenziale. Se questi fossero parte del percezionale, allora la descrizione di un dato oggetto non potrebbe essere ad es. semplicemente 'sfera rossa e ruvida', ma dovrebbe includere anche 'da questa prospettiva, intesa come reale, data in modo chiaro'. Il percezionale è dunque definito solo dalla X e da un contenuto di proprietà dato in un certo modo di determinatezza. Se variano questi ultimi allora dovremmo dire di trovarci difronte ad un altro percezionale. Abbiamo scelto di indicare il contenuto di proprietà come distinto sia dall'"oggetto" ('X') che dal modo di determinatezza per evidenziare come una stessa proprietà-la colorazione ad es.-possa presentarsi più o meno determinata. Anche la proprietà obiettiva infatti è a rigore un'unità che si costituisce in una molteplicità1. Ciò detto, non bisogna scordare che l'oggetto sta alle sue proprietà come un intero sta alle sue parti: nell'Abhandlung viene persino avanzata la tesi che oggi chiameremmo 'composizione come identità': viene affermato infatti che l'oggetto è «identico» alla complessione delle sue «determinazioni», o anche che la «connessione delle determinazioni non è altro che la cosa stessa», la quale dunque non può essere concepita come una «"somma"» di esse. Husserl può dunque concludere che «ciò che è indicato per le determinazioni vale eo ipso per la cosa stessa», e che «percepire l'oggetto significa dunque percepire le sue determinatezze»2. In altri termini, un'intenzione j in cui ci dirigiamo ad un intero G è identica all'intenzione in cui ci dirigiamo a tutte le parti di G; in j intendiamo G esplicitamente (in una percezione complessiva) e le parti di G implicitamente (in intenzioni parziali). Le parti di G vengono invece intese esplicitamente in un'intenzione diversa da j, che Husserl chiama percezione particolare. Se dunque intendo una cosa, allora ne intendo colorazione ed estensione. In accordo col nostro grafo diremmo quindi che l'intenzione relativa ad X è identica all'intenzione relativa all'anello 1. Ciò significa che nel momento in cui una proprietà si determina in un certo modo l'oggetto stesso si determina. Sin qui ci siamo limitati a riportare gli asserti husserliani e ad organizzarli in nuclei tematici. Nel corso dell'esposizione abbiamo riscontrato come alcuni di questi asserti si contraddicano esplicitamente. Proprio simili frizioni permettono tuttavia di sviluppare ipotesi che divergono da quanto riportato. Ne discutiamo due. (A) Il percezionale come oggetto della perceptio La prima è motivata dalla definizione husserliana del percezionale come 'oggetto della perceptio'. Abbandonando il modello veicolare si potrebbe infatti ipotizzare che il per- 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 50, n. 1: «Dasselbe Ding: mannigfaltige ästhetische Erscheinungen; dasselbe Merkmal: verschiedene ästhetische Erscheinungen des Merkmals» 2 Cfr. ivi, pp. 131 e 148: «Wir haben hier nur von Bestimmungen gesprochen; aber was für sie gezeigt ist, gilt eo ipso vom Ding selbst.» e «Der Gegenstand selbst soll aber identisch sein mit der gesamten Komplexion seiner Bestimmtheiten, wie sie mögliche Wahrnehmung vorfinden liesse. Den Gegenstand wahrnehmen heisst also diese sämtlichen Bestimmtheiten wahrnehmen...» Capitolo II 141 cezionale sia l'oggetto della percezione esterna, la quale però andrebbe considerata a prescindere dalla posizionalità. Nei termini scelti, il percezionale sarebbe l'oggetto di tale percezione meno il carattere esistenziale 'reale'. Se poi si volesse conservare la tesi sui predicati, allora si potrebbe dire che il percezionale sia sì l'oggetto di una perceptio, ma considerato a prescindere dall'esistenza reale. In definitiva, il percezionale sarebbe l'oggetto della percezione esterna meno il carattere esistenziale reale e l'esistenza reale. La relazione tra perceptio e percezionale sarebbe per così dire "celata" nella relazione tra percezione dotata di credenza e oggetto realmente esistente (allo stesso modo in cui uno scheletro è in un corpo). Nei termini delle Log. Unt. potremmo dire che il percezionale sia il correlato di un vissuto considerato solo sotto il profilo della sua forma apprensionale, che in questo caso è appunto percettiva. Tale lettura incontra due difficoltà. La prima deriva dall'ambiguità del testo: Husserl afferma che il percezionale non solo non è wahrgenommen, ma non è neanche perzipiert, che è proprio il verbo che indica la percezione considerata a prescindere dalla posizionalità. La seconda riguarda la descrizione della struttura stessa del percezionale, che non sembra affatto coincidere con quella di un oggetto simpliciter. A tal proposito occorre notare che la locuzione 'come tale' si presta a due parafrasi: o come l''inteso in quanto inteso'-dunque presumibilmente a prescindere dalla sua esistenza reale-, o come l''inteso così come è inteso'-cioè nel modo di determinatezza in cui è rappresentato. È plausibile ritenere che la locuzione 'come tale' le condensi entrambe, e infatti vi sono vari passaggi in cui essa viene tradotta nel 'così come' (cfr. ad es. ivi, pp. 233 e 238). Se è così però allora risulta difficile concepire il percezionale semplicemente come ciò che è inteso o rappresentato. Il ritratto complessivo ad esso dedicato lo avvicina molto di più alla nozione di 'materia' che a quella di 'oggetto'; basti guardare le concordanze concettuali vigenti tra le due nozioni1-concordanze che ci sembra di aver implicitamente mostrato. (B) La X come oggetto della percezione esterna La seconda ipotesi identificherebbe l'oggetto della percezione esterna con la 'X' del percezionale, talvolta indicata anche come '"oggetto"'. Tale ipotesi manterrebbe la distinzione tra percezionale ed oggetto della percezione esterna, non però concependoli come due interi, ma come un intero ed una parte: con '"oggetto"' o 'X' infatti non si intende altro che quello che in altri scritti viene chiamato 'riferimento' o 'direzione', che in quanto tale è un momento del senso. Nella percezione esterna ci si dirigerebbe allora verso una parte del percezionale. Non è facile descrivere un simile atto: per definizione lo si potrebbe concepire in termini analoghi a quella che Husserl chiama 'percezione particolare' (cfr. ad es. Hua XXXVIII, p. 32), ossia un'intenzione percettiva in cui ci dirigiamo esplicitamente verso una parte della cosa (ad es. alla sua colorazione), ma non è detto che ciò sia del tutto appropriato. Quale che sia la descrizione che ne diamo, l'ipotesi sottesa appare discutibile, almeno se si legge la tesi husserliana sulle direzioni dello sguardo in un certo modo. Per validare l'ipotesi infatti si potrebbe concepire il cambio di direzione dello sguardo come un passaggio 1 Verso tale direzione interpretativa spinge anche il fatto che nelle Log. Unt. la nozione di 'materia' viene accostata a quella di 'intentio' (cfr. Hua XIX, p. 433), la stessa con cui viene definito il percezionale. Intenzionalità e percezione 142 dall'intendere la X all'intendere il percezionale. Ciò presupporrebbe però che sia possibile intendere una parte di un intero G senza aver diretto lo sguardo a G. Se invece per intendere una parte di G occorresse aver diretto lo sguardo a G, e se è vero che il percezionale può essere reso oggetto solo in una direzione dello sguardo che non è quello della percezione esterna, allora segue che la X può essere intesa solo in un atto che non è la percezione esterna. Se così fosse l'oggetto della percezione esterna non potrebbe essere la X. A questo proposito risulterebbe più consono il modo di esprimersi che Husserl sceglie nel già citato manoscritto databile intorno al 1914 (cfr. infra, par. 8.3.4.1), ove si dice che la X non è ciò verso cui ci si dirige, ma ciò che viene attraversato (cfr. ivi, p. 606)-il che riflette anche quanto raffigurato dal nostro diagramma. A questo punto vorremmo discutere alcuni problemi che sorgono dall'identificazione del percezionale con l'oggetto della percezione esterna, qui esemplificato dalla cosa. Problema 1. Husserl afferma esplicitamente che il percezionale non è né nella natura, né nel tempo obiettivo, escludendo dunque implicitamente che esso sia nello spazio obiettivo: sembra perciò che non si possa dire che il percezionale possa ardere o deperire, perché ciò presupporrebbe appunto che esso appartenga alla causalità naturale; e non sembra nemmeno che si possa dire che il percezionale disti ad es. cinque metri da qualcosa, perché ciò implicherebbe che esso abbia posizione e luogo. Più in generale, resta problematico descrivere il percezionale in termini reali-naturali. Si potrebbe ipotizzare che Husserl abbia in mente una mera identità in astrazione dalla naturalità: se ciò fosse vero percezionale e cosa sarebbero numericamente indistinguibili, sicché le espressioni 'percezionale' e 'cosa' (o 'oggetto della percezione esterna') designerebbero la stessa entità, diciamo x, solo considerata diversamente: 'percezionale' sarebbe il termine che designa x a prescindere dalla naturalità; 'cosa' sarebbe il termine che designa x prima che venga effettuata tale astrazione. A tale ipotesi si potrebbe replicare in due modi: il primo resterebbe sul piano meramente esegetico, e farebbe notare come Husserl non abbia affatto in mente un'identità (seppur in astrazione da qualcosa), ma una distinzione, lumeggiata facendo perno su ciò che percezionale e cosa non condividerebbero in quanto tali, non in quanto considerati diversamente. Il secondo farebbe appello ad altre tesi, le quali avrebbero implicazioni difficilmente conciliabili con quanto ipotizzato: per dire infatti che una stessa entità è passibile di due modi di considerazione diversi vi devono essere le condizioni affinché ciò che designiamo con l'espressione E (qui: 'percezionale') e ciò che designiamo con E* (qui: 'cosa' o 'oggetto della percezione esterna') sia sempre quella stessa entità (qui: x). Ma è arduo sostenere che tali condizioni vi siano: le difficoltà che si incontrano sono le stesse emerse discutendo l'ipotesi (A), giacché anche lì si tentava la tesi secondo cui percezionale ed oggetto della percezione esterna fossero la stessa entità, solo considerata in due modi diversi (cioè ora prescindendo ed ora non prescindendo dall'esistenza reale). La caratterizzazione che Husserl dà del percezionale lo imparenta infatti con la materia, sicché per esso varrà l'argomento relativa a quest'ultima (cfr. infra, par. 8.3.4.1)-argomento che sancisce l'impossibilità di identificarla con l'oggetto della percezione esterna. Capitolo II 143 Problema 2. Se identifichiamo il percezionale con la cosa, allora sorgono problemi descrittivi riguardo al suo rapporto con i modi e i caratteri: il modo d'orientazione ad es. dovrebbe essere unito alla cosa, e dunque essere anch'esso descrivibile in termini reali-naturali. Ciò resta arduo: il modo d'orientazione è infatti qualcosa che deriva dalla posizione che il percipiente ha nei confronti del percepito. Problema 3. Poniamo che un ad un certo istante l'oggetto venga percepito semplicemente come colorato (primo percezionale), e poniamo poi che all'istante successivo venga determinato come verde (secondo percezionale). Se fosse vero che il percezionale non è altro che la cosa, allora l'oggetto del primo atto non avrebbe un colore determinato, il che è impossibile: ogni cosa-in quanto singolarità-ha un colore determinato. Problema 4. Poniamo che una percezione ne eluda un'altra: il percezionale della prima è 'sfera rossa', mentre quello della seconda è 'sfera gialla'. Identificare il percezionale con la cosa significa definire il percezionale come l'oggetto della percezione esterna. Nel caso considerato dovremmo allora concludere che le due percezioni si riferiscono ad oggetti diversi; ma se ciò è vero, allora non vi può essere elusione: quest'ultima è infatti possibile solo se i due atti hanno riferimenti uguali (cfr. infra, par. 8.5). Il riferimento sarebbe infatti 'sfera gialla', non 'sfera'. Problema 5. Come vedremo (cfr. infra, par. 14.3), l'immanenza ascritta al percezionale non è l'immanenza ascritta alla cosa. Il primo è detto immanente in quanto ogni percezione attuale (o esistente realmente) ha il suo percezionale; la seconda è detta invece immanente in quanto se è realmente esistente, allora dev'essere realmente possibile esperirla. L'immanenza della cosa non richiede dunque l'attualità (o l'esistenza reale) di una percezione in cui essa sia intesa, ma solo la possibilità reale che questo avvenga. 8.3.4.3 Contra Gurwitsch II A questo punto vorremmo dibattere la questione del rapporto tra senso ed oggetto avviando un confronto con una posizione molto peculiare: ci riferiamo ancora una volta a quella di Aron Gurwitsch. Prenderemo in esame un suo articolo del 1957, che reca il titolo Beitrag zur phänomenologischen Theorie der Wahrnehmung. Si tratta di uno scritto per larga parte volto a spiegare la teoria husserliana della percezione, che secondo l'autore andrebbe riletta o potenziata alla luce della teoria gestaltica. Quel che a noi interessa è la tesi esegetica che viene lì avanzata: Gurwitsch sostiene che il modo corretto di catturare l'idea husserliana del rapporto tra senso ed oggetto sia quello di intenderlo come un rapporto tra un «membro» di un «sistema» ed il sistema stesso1. In 1 Cfr. Gurwitsch 1957, p. 428: «Orientiert man sich an der Unterscheidung des Gegenstandes, wie er intendiert ist, vom Gegenstande schlechtin, so wird man darauf geführt, einen bestimmten „Auffassungssinn", in dem der Gegenstand vermeint ist, der Gesamtheit oder dem System der „Auffassungssinne", in denen der Gegenstand vermeint sein kann, gegenüberzustellen. Damit präzisiert sich das Verhältnis von Noema und Gegenstand als das zwischen einem Glied eines Systems und diesem System als ganzem.» Intenzionalità e percezione 144 termini più precisi, l'oggetto non sarebbe altro che il sistema di tutti i sensi possibili in cui potrebbe darsi. In questo paragrafo ci proponiamo di mostrare l'insostenibilità dell'interpretazione di Gurwitsch. Prima di cominciare sarà opportuno fissare i termini della discussione. La terminologia di Gurwitsch non è infatti husserliana, e pertanto richiede una sorta di traduzione. Le occorrenze testuali testimoniano che le espressioni «membro» e «sistema» sostituiscono rispettivamente quelle di «momento» ed «intero». A tal riguardo va notata l'insistenza con cui Gurwitsch nega che i membri in questione possano essere concepiti come frazioni o parti isolate: la manifestazione impropria ad es. non va compresa come qualcosa che circonda quella propria, ma come qualcosa che la compenetra. La terminologia non è dunque ortodossa, ma è comunque riconducibile a quella husserliana: anche Husserl definisce infatti i momenti di un intero come membri che si compenetrano. I termini utilizzati da entrambi i filosofi sono Glied e durchdringen (cfr. Gurwitsch 1957, pp. 432 e 434–435 con Hua XIX, p. 282). L'interpretazione di Gurwitsch potrà allora essere riformulata come segue: il rapporto tra senso ed oggetto si precisa come rapporto tra un momento di un intero e quest'intero stesso. Possiamo dunque esprimerla con un'analogia di proporzione: il senso sta all'oggetto come una parte sta ad un intero. Con tutta probabilità Gurwitsch non intende tale rapporto alla stregua di quello che vige tra la proprietà obiettiva e l'oggetto: non è detto cioè che il senso sia parte dell'oggetto come ne è parte la colorazione, così come non è detto che l'oggetto sia un intero per la colorazione come lo è per il senso. Nondimeno, la tesi in questione esprime comunque un rapporto tra un intero ed una parte, e come tale la discuteremo. Da parte nostra riteniamo che l'adozione stessa della mereologia come filtro per descrivere il rapporto in questione sia del tutto inadeguata. Di ciò daremo conto enucleando le differenze vigenti tra la relazione 'parte/intero' e la relazione 'identità/molteplicità', che si rivelerà quella adatta allo scopo. Occorre subito notare una differenza categoriale: consideriamo un intero G formato dalle parti α, β e γ; se cade una di esse, ad es. α, allora cade G; l'esistenza di un intero implica infatti l'esistenza delle sue parti. Consideriamo ora qualcosa di identico (sia 'Ω') dato in una molteplicità di tre membri1 (siano m1, m2 e m3); se cade uno di essi, ad es. m3, Ω non cade, giacché Ω può essere inteso anche solo in m1 e m2. I due rapporti non sono dunque riducibili l'uno all'altro. In particolare, l'identico non può essere concepito come l'intero dei membri della molteplicità. La definizione di 'identico' esclude poi che esso venga concepito come un membro tra i membri: l'identico non è infatti un membro della relativa molteplicità, ma è ciò a cui ogni membro si riferisce. 1 Si può discutere se la mereologia possa essere applicata alla molteplicità, e se dunque quest'ultima sia da leggere come un intero piuttosto che come un insieme-considerato anche che il concetto di 'molteplicità' sembra essere più operativo che tematico (cfr. Majolino 2012, p. 163). Le definizioni husserliane non sembrano però imporre un aut-aut: in un manoscritto datato tra il 1891 ed il 1892 Husserl definisce la molteplicità come un insieme ordinato da una legge (cfr. Hua XXI, pp. 95–96), ma già nella Philosophie der Arithmetik un insieme viene indicato come un intero i cui contenuti sono unificati da una «connessione collettiva» (cfr. Hua XII, p. 18). Il modello insiemistico sembra dunque legittimo; d'altro canto è valida anche l'idea secondo cui ogni senso può esistere al di fuori della molteplicità in cui l'oggetto è dato; in termini mereologici il singolo senso starebbe quindi alla relativa molteplicità come una frazione starebbe al suo intero. Ci serviamo pertanto del termine 'membro', da non intendere nell'accezione definita nella teoria degli insiemi, ma in quella husserliana. Capitolo II 145 A questo punto possiamo formulare tre ipotesi di lettura, una delle quali riflette la posizione gurwitschiana. a. Secondo una prima ipotesi l'oggetto sarebbe un membro della molteplicità dei sensi in cui è dato. Si tratta di un'ipotesi da rigettare senza indugi: si avrebbe infatti che l'identico è un membro della molteplicità, il che è falso ex definitione; dunque il formalismo seguente non rappresenta adeguatamente il rapporto in esame: m{Ω, m1, m2 ..., mn} ove 'm' sta per 'molteplicità'. Il piano dell'oggetto non può infatti coincidere con quello del membro della molteplicità, poiché uno stesso oggetto può essere dato in due sensi diversi. Diciamo dunque che l'oggetto trascende il singolo senso e quindi la molteplicità tutta (quest'ultima non essendo altro che un'entità formata dai sensi). b. La seconda ipotesi sarebbe quella per cui l'oggetto è una parte del senso. L'identico sarebbe dunque una parte del membro della molteplicità: m{m1(Ω), m2(Ω), ... mn(Ω)} La nozione di '"oggetto"' o 'X' emersa dai manoscritti sul percezionale sembrerebbe confortare questa ipotesi: la X è infatti un momento del senso, cioè una sua parte nonindipendente. Abbiamo già avuto occasione di rilevare le difficoltà derivanti dall'identificazione dell'oggetto con la X (cfr. infra, par. 8.3.4.2)-difficoltà che si riproporrebbero inalterate in questa sede. Qui si può notare in aggiunta che una simile descrizione non restituirebbe adeguatamente il rapporto tra identico e molteplicità: l'identico infatti non è "in" ogni membro in senso proprio (come lo è una parte, indipendente o non che sia); l'identico è "in" ogni membro solo in quanto ogni membro si riferisce ad esso (e dunque solo in senso improprio). c. Stando ad una terza ipotesi, l'oggetto sarebbe l'intero di tutti i sensi possibili. Si tratta della lettura di Gurwitsch: egli qualifica l'oggetto sia come ciò che resta identico nella molteplicità dei sensi, sia come l'intero di tutti i membri possibili di tale molteplicità. In altri termini, l'identico non sarebbe altro che la molteplicità (quest'ultima intesa come entità formata da tutti i sensi possibili). Possiamo rappresentare tale lettura così: m{m1, m2 ... mn} ≡ Ω La lettura gurwitschiana implica conseguenze patentemente indesiderabili. Procediamo dunque elaborando due argomenti per assurdo, in modo da scoprirle. 1. Assumiamo che l'oggetto sia l'intero di tutti i sensi possibili. Husserl ci dirà che i sensi possibili relativi ad un oggetto sono infiniti in numero (cfr. infra, par. 10.5); se dunque fosse valida la lettura di Gurwitsch, sarebbe impossibile riferirsi ad un oggetto in un decorso percettivo finito; tale riferimento è tuttavia evidentemente possibile, come l'analisi fenomenologica attesta. Se ne conclude che l'oggetto non può essere l'intero di tutti i sensi possibili. Intenzionalità e percezione 146 2. Come ormai sappiamo, due sensi possono essere uguali, cioè possono determinare uno stesso oggetto in modo uguale. È però possibile che ciò non accada: non solo uno può determinare l'oggetto in modo più preciso dell'altro, ma si può anche dare il caso che i due stiano in contrasto: ciò accade quando due intenzioni sono in un rapporto di elusione, come vedremo tra un momento (cfr. infra, par. 8.5). Se fosse vera la lettura di Gurwitsch, in quest'ultimo caso avremmo uno stesso oggetto determinato in due modi contraddittori. Un intero è infatti tale proprio perché costituito dalle sue parti: una cosa ad es. è un intero costituito da una colorazione e da un'estensione. Essa sarà dunque allo stesso tempo colorata ed estesa. Se dunque il senso stesse all'oggetto come una parte sta all'intero, allora l'oggetto dovrebbe essere costituito da tutti i sensi in cui l'oggetto è dato: poniamo infatti di percepire qualcosa come verde perché la luce artificiale della stanza è gialla, e poniamo poi di percepirlo come blu perché la luce si spegne; sarebbe dunque occorsa un'elusione. Ma se vale che il senso non è altro che una parte dell'oggetto, allora quest'ultimo deve essere allo stesso tempo blu e verde. Un tale oggetto è però evidentemente impossibile, sicché il rapporto tra senso ed oggetto non può essere concepito come un rapporto tra una parte ed un intero. Resta tuttavia legittimo parlare di un rapporto di implicazione tra senso ed oggetto: come infatti non v'è senso che non si riferisca ad un qualche oggetto (nesso di significazione), così non v'è oggetto che non sia dato in un qualche senso. Ciò vuol dire che è impossibile riferirsi ad un oggetto trascendente a prescindere da un modo di determinatezza. 8.4 Identità e identificazione Sappiamo che ad uno stesso oggetto posso riferirsi più percezioni, e sappiamo anche che ognuna di queste può determinarlo in modo diverso. Ma a quali condizioni possiamo dire di vedere sempre la stessa cosa? A quali condizioni possiamo cioè affermare che ciò che è inteso sia qualcosa di identico? Si tratta di una questione che Husserl discute diffusamente in due occasioni: in un manoscritto databile intorno al 1904 e in un passaggio della Dingvorlesung. Prima di procedere però occorre gettare uno sguardo alle Log. Unt., ove vengono illustrati i due modi fondamentali secondo cui le percezioni possono riferirsi ad un oggetto (cfr. Hua XIX, p. 628): (i) il riferimento è semplice; in questo caso non vi è alcun atto parziale che si riferisca all'oggetto nella sua totalità. Ciò non esclude che l'atto sia composto da intenzioni parziali che si riferiscono alle parti e ai profili dell'oggetto. Tale percezione è detta semplice perché non esibisce alcuna intenzione complessiva in cui potrebbe essere scomposta. In breve, si tratta di una singola percezione, in cui dunque cogliamo l'oggetto da un solo profilo. Nell'Abhandlung leggiamo che una simile percezione avviene solo in casi eccezionali: l'esempio husserliano è quello della visione di un lampo che nella notte illumina improvvisamente i dintorni (cfr. Hua XXXVIII, p. 142). Il motivo di un esempio così radicale lo si comprenderà solo considerando la teoria delle cinestesi (cfr. infra, par. 11.1): Husserl sosterrà infatti che nella visione Capitolo II 147 non manca quasi mai un cambio di postura o un movimento di accomodazione- entrambi resi impossibili dal carattere istantaneo del lampo. (ii) Il riferimento è complesso; in questo caso si ha un decorso di atti che si riferiscono all'oggetto nella sua totalità. Tali atti non sono dunque intenzioni parziali, cioè percezioni relative a frazioni o momenti dell'oggetto; si tratta piuttosto di intenzioni complessive, relative cioè all'oggetto nella sua totalità. Ciò accade quando ad es. lo stesso dado è inteso da una molteplicità di percezioni, in ognuna delle quali lo intendiamo nella sua totalità e identità, sebbene da diversi profili o secondo sensi diversi. Pertanto si può parlare di 'sintesi', perché tutti questi atti presentano riferimenti uguali. È chiaro che la questione dell'identità si potrà porre solo nel secondo caso. Quando tuttavia più percezioni si riferiscono allo stesso oggetto possono darsi due specie di riferimenti diversi (cfr. ivi, p. 679): (ii') il riferimento complesso è continuo; gli atti percettivi che si succedono sono temporalmente contigui, cioè fusi. In questo caso si può dunque parlare di un decorso di percezioni che senza soluzione di continuità si riferisce allo stesso oggetto. In forza di tale fusione ci si può riferire alla molteplicità delle percezioni come ad un'unica percezione complessiva, e dunque indicare gli atti fusi in essa come parziali. (ii") Il riferimento complesso è discreto; gli atti percettivi che si susseguono non sono temporalmente contigui. Tra una percezione e l'altra occorre un intervallo, sebbene entrambe si riferiscano allo stesso oggetto presentandolo nella sua totalità. L'identificazione può poi compiersi in due modi: o in modo mediato, o in modo immediato. In un manoscritto del 1904 (cfr. Hua XXXVIII, appendice XI) si dice che l'identità dell'oggetto è evidente solo a patto che l'identificazione si compia in modo immediato1. Se infatti quella mediata è un'identificazione che si compie in un intervallo-ed è dunque detta 'discreta'-, l'identificazione immediata si attua senza intervalli, ed è pertanto detta 'continua'. La coppia concettuale 'mediato/immediato' si lascia quindi tradurre nella coppia 'continuo/discreto'. Immaginiamo ad es. di ruotare attorno ad un esaedro senza mai interrompere il decorso percettivo; attueremmo un'identificazione immediata. In un'identificazione mediata invece l'identità è data discretamente, cioè senza che un decorso percettivo presenti l'oggetto in modo continuo. Essa comporta pertanto una «deduzione d'identità», la quale implica il ricordo. A questo punto siamo in grado di rispondere alla questione posta in apertura: a quali condizioni possiamo affermare che ciò che è inteso sia qualcosa di identico? Serviamoci dell'esempio caro ad Husserl: in una prima percezione intendiamo una sfera 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 223: «Unmittelbares Identität als Evidenz von der Identität des wahrgenommenen Gegenstandes. Im Wesen der Wahrnehmungen, die Zusammengehörigkeit begründende 〈sind, werden〉 Erfüllungsverhältnisse erlebt usw. Wahrnehmungen, die kontinuierlich ineinader übergehen, ohne ihre warnehmende Intention zu ändern: ein Gegenstand sich annäherend und entfernend. Mittelbare Identifizierung: G1 erfasse ich „unmittelbar" in seiner Identität mit G2 in der Kontinuität der Überganges. Hier habe ich Evidenz. Wenn G1 und G2 diskret gegeben sind, ohne Übergang, so glaube ich, dass sie dasselbe G sind, aber ich sehe es nicht, ich habe keine Evidenz.» Intenzionalità e percezione 148 come colorata in modo omogeneo; ruotiamo poi attorno ad essa, ed in una seconda percezione scopriamo che il suo profilo posteriore è imbrattato da macchie verdi; il suo modo di determinatezza sarà dunque diverso da quello della prima. In virtù di cosa si può comunque dire che nelle due percezioni intendiamo la stessa sfera? Una prima risposta potrebbe senz'altro suonare: entrambi i modi di determinatezza hanno la stessa determinazione generica, quella del colore. La sfera si rivela colorata in modo disomogeneo, ma continua a manifestarmisi comunque come colorata. Tra i sensi delle due percezioni sussiste dunque un disaccordo specifico, ma non un disaccordo generico. Un accordo generico tra modi di determinatezza è dunque la condizione minimale affinché si possa parlare di un'identificazione1. Fin qui sappiamo che l'accordo generico tra i modi di determinatezza è una condizione necessaria per l'identificazione di un oggetto. Si può dire che tale condizione garantisca l'evidenza dell'identificazione? Si tratta di una delle questioni di pertinenza della fenomenologia della ragione (cfr. infra, par. 6). La risposta di Husserl è che solo un'identificazione immediata rende la nostra identificazione evidente (e dunque legittima). Va detto che Husserl giustifica tale risposta solo in modo indiretto, cioè mostrando come l'identificazione mediata non garantisca l'identità. Consideriamo ancora una volta la percezione di una sfera rossa; la nostra percezione sarà una mistura di intenzioni riempite e vuote, e l'intenzione riempita sarà quella relativa al profilo anteriore. Dopo un certo lasso di tempo intendiamo percettivamente quello posteriore. A questo punto possiamo attuare un'identificazione grazie al ricordo, e quindi intendere l'oggetto come identico. Tale identità non sarebbe tuttavia evidente, perché è possibile che la seconda percezione si riferisca ad un dado che sebbene sia uguale a quello colto nella prima, non è lo stesso dado. Vedremmo dunque il profilo anteriore di un primo oggetto ed il profilo posteriore di un secondo oggetto2. Ciò sembra contrastare con la tesi husserliana secondo cui è impossibile che materie uguali abbiano riferimenti diversi (cfr. infra, par. 8.3.4.1). Ad una lettura attenta tuttavia tale contrasto non sorge affatto: le due percezioni hanno infatti sia materie uguali, sia riferimenti uguali: sia la prima che la seconda presentano infatti una sfera rossa (uguaglianza della materia), sicché sia la prima che la seconda presentano una sfera (uguaglianza del riferimento). In più, entrambe le materie esibiscono un elemento indessicale, che è il presupposto dell'identificazione: in entrambe intendiamo cioè questa sfera e dunque non un'altra. Ora, come Husserl rimarca nel manoscritto sul percezionale, un'identificazione può attuarsi a prescindere se essa «"sussista di diritto"» (Hua XXXVIII, p. 267): che in due percezioni W e W' qualcosa sia inteso come lo stesso non implica che in W e W intendiamo la stessa cosa. Nel caso in cui vedessi due dadi distinti si avrebbe dunque uguaglianza di riferimento-dato che si tratterebbe di dadi uguali, cioè qualitativa- 1 Cfr. Drummond 1979, p. 195: «If the perception is of the front of house, only perceptual appareances which present figure and color determinations will be fit to form a part of this perceptual continuum. Such agreement of genus is the lowest level of agreement required for the perceptual synthesis of multiple appearances of one and same object.» 2 Cfr. Hua XVI, p. 155: «Es ist doch möglich [nel caso di un decorso percettivo discreto], dass die zweite Wahrnehmung sich auf einen zweiten, dem ersten völlig gleichen Gegenstand bezieht derart, dass ich den ersten von der Vorderseite und den zweiten von der Rückseite sehe. Also hätten wir möglicherweise Sinnesgleicheit, aber nicht Sinnesidentität, und allgemeiner, wir hätten Gleicheit der gegenständlichen Richtung, nämlich Richtung auf Gleiches, nicht aber Identität als Richtung auf Identisches, auf den einen und selben Gegenstand.» Capitolo II 149 mente indistinguibili-ma non identità dell'oggetto-dato che non si tratterebbe dello stesso dado. Sin qui abbiamo considerato l'identità dell'oggetto; sappiamo però che si può parlare di identità anche in merito alle proprietà obiettive: una stessa colorazione può essere presentata da dati sensoriali diversi, cioè in diversi adombramenti. Nei termini del dibattito contemporaneo, si può dire che la proprietà obiettiva esibisca una costanza percettiva. A tal proposito Michael Madary ha richiamato l'attenzione sulla peculiarità della concezione husserliana, che a suo parere gode di un potenziale esplicativo superiore a quello proprio delle teorie filosofiche attuali. Secondo Madary ciò che consente ad Husserl di spiegare la costanza percettiva è la struttura dell'intenzione e del riempimento; alcune intenzioni parziali sarebbero cioè piene, e pertanto dotate di sensazioni relative alla colorazione. In quanto parziali, tali intenzioni sarebbero necessariamente parti di un'intenzione totale. In tale quadro il correlato dell'intenzione parziale sarebbe dunque l'«apparizione prospettica» della colorazione-vale a dire l'adombramento-, mentre il correlato dell'intenzione totale sarebbe la colorazione uniforme. La possibilità di vedere una proprietà obiettiva identica nella molteplicità d'adombramenti sarebbe data dal fatto che le intenzioni piene sono fuse con intenzioni parziali vuote. L'intenzione totale è dunque costituita da intenzioni parziali piene e vuote, il cui continuo avvicendarsi permette di vedere la stessa colorazione in una molteplicità d'adombramenti1. Tale lettura risulta fortemente eccepibile sul piano esegetico. Anzitutto va notato che ciò che consente ad Husserl di chiarire la costanza percettiva non è il rapporto di riempimento, almeno in prima istanza, ma quello tra riferimenti, sui quali il primo si innesta: due percezioni possono intendere la stessa colorazione perché hanno uguali riferimenti. A rigore infatti la colorazione uniforme non è il correlato dell'intenzione complessiva, ma dell'intenzione relativa alla X. È quest'ultima che attraversa invariata la molteplicità d'adombramenti. L'intenzione complessiva è quella relativa all'oggetto quale intero, ed in quanto tale risulta dall'unità delle intenzioni relative alle sue parti e ai suoi profili; l'intenzione relativa alla X è invece l'intenzione relativa a ciò che si dà come identico in una molteplicità. Uno sguardo ai manoscritti di revisione incrina poi la lettura di Madary su un altro punto. Lì Husserl riprende il problema del rapporto tra intenzioni parziali piene ed intenzioni parziali vuote, distinguendo però due tipi di rinvio: uno interno ed uno esterno. Il primo concerne il rapporto tra due intenzioni piene-qui indicate come 'intuitive'-, mentre il secondo concerne il rapporto tra un'intenzione piena ed un'intenzione vuota. Quando un'intenzione piena rinvia ad un intenzione piena, allora si ha un rinvio interno: vediamo la colorazione in un'orientazione sempre diversa, «ma il raggio dell'intendere attraversa continuamente le apparenze di volta in volta date» 1 Cfr. Madary 2012, p. 149: «The structure of intention and fulfilment allows Husserl to illustrate his claim that we see the same color in the continuous manifold of color adumbrations. Partial intentions are fulfilled by acts enabled by color sensations. The color sensations play a role in fulfilling a partial intention which is always a part of a total intention. The partial intention is correlated with the perspectival color appearance, and the total intention is correlated with the uniform color of the sphere. Thus, we see the same red in the variations because the variations correlate with fulfilled partial intentions which are fused together with unfulfilled partial intentions to constitute the total intention whose objective correlate is the uniform redness.» Intenzionalità e percezione 150 (Hua XX/1, p. 91). In questo caso non occorre mai il riempimento di un'intenzione vuota, perché ogni intenzione è dotata di un dato sensoriale: immaginiamo di muovere il capo in modo da vedere lo stesso profilo della sfera da prospettive diverse: avremo una molteplicità d'adombramenti dello stesso, ma nessuna intenzione si riempirà o svuoterà. Avremo una coincidenza continua tra intenzioni piene. Diverso è il caso del rinviare esterno, perché qui occorre proprio un riempimento di un'intenzione vuota: se immaginiamo di ruotare attorno alla sfera, le intenzioni relative alla colorazione del suo profilo posteriore si riempiranno col nostro spostarsi (cfr. ivi, p. 92). Ciò che consente ad Husserl di chiarire la costanza percettiva non è allora il rapporto tra intenzioni piene e vuote-come suggerisce Madary-, ma quello tra intenzioni piene, vale a dire il rinvio interno. 8.5 Riempimento ed elusione Un altro capitolo cardine della fenomenologia husserliana della percezione è quello dell'elusione. V'è da dire che Husserl la definisce in modo ambiguo: se da una parte la indica come il «correlato negativo» o l'«opposto esclusivo» del riempimento (cfr. Hua XIX, pp. 574 e 582.)-due espressioni che sembrano indicare una simmetria-, dall'altra la definisce esplicitamente come qualcosa di subordinato ad esso1. La tesi che ritroviamo sia nelle Log. Unt. che nella Dingvorlesung recita infatti che un rapporto di elusione presuppone un rapporto di riempimento. Tra i due tipi di rapporto vigerebbe pertanto un'asimmetria: se si può dare riempimento senza elusione, non si può dare elusione senza riempimento. Nei testi husserliani i termini 'riempimento' ed 'elusione' possono essere rimpiazzati rispettivamente dai termini 'concordanza' e 'contrasto', sicché si potrà dire che il contrasto presuppone sempre la concordanza. Si potrebbe sostenere che ad un'intenzione vuota j siano legate due possibilità: o j può fondare un rapporto di riempimento, e allora è necessario che j concordi con l'intenzione riempiente j', oppure j può fondare un rapporto di elusione, e allora è necessario che j non concordi con j'. Queste tesi rifletterebbero però una concezione simmetrica del rapporto tra riempimento ed elusione, che mal si concilia con la tesi husserliana citata. Se l'elusione dev'essere concepita come qualcosa che presuppone il riempimento, allora tra i due non può vigere un rapporto per cui l'uno è semplicemente l'opposto o la negazione dell'altro. In termini più concisi: se il rapporto è asimmetrico, allora anche il contrasto deve implicare una concordanza. Ovviamente affinché sussista un rapporto di elusione è necessario che intendiamo la cosa come la stessa (il che come abbiamo visto non garantisce affatto che intendiamo la stessa cosa; cfr. infra, par. 8.4). A questo punto dobbiamo chiederci a quali condizioni si possa dire che due 1 Cfr. Hua XIX, pp. 575–576: «Jeder Widerstreits setzt etwas voraus, was der Intention überhaupt die Richtung auf den Gegenstand des widerstreitenden Aktes gibt, und diese Richtung kann ihr letztlich nur eine Erfüllungsynthesis geben. Der Streit setzt gleichsam einen gewissen Boden der Übereinstimmung voraus... Durch die Identitätsbeziehung entsprechen sich erst die nicht zur Deckung gekommenen Momente; statt sich durch Erfüllung zu „verknüpfen", „trennen" sie sich vielmehr durch Widerstreit, die Intention wird auf das ihm nun zugeordnete der Anschauung hingewiesen, wird von diesem jedoch abgewiesen.» Capitolo II 151 intenzioni stiano in un rapporto di elusione; le ipotesi in campo sono due: (1) o le due intenzioni presentano un'uguaglianza di riferimento, ma non di senso, (2) o le due intenzioni non presentano né un'uguaglianza di riferimento, né un'uguaglianza di senso. Vagliamole entrambe. Sappiamo che ogni percezione cosale è una mistura di intenzioni riempite e nonriempite; più in generale, ogni percezione cosale è una mistura di intenzioni parziali1. L'intenzione complessiva è relativa alla cosa, mentre le intenzioni parziali sono relative alle sue parti e ai suoi profili. Riprendiamo l'esempio della percezione della sfera rossa, e consideriamo una sua intenzione parziale vuota; in tale intenzione ci si dirigerà ad es. verso la colorazione del suo profilo posteriore, senza presentarlo. Il senso determina la sfera come colorata in modo omogeneo, sicché nella stessa intenzione parziale ci si dirigerà verso la colorazione rossa. Più precisamente: nell'intenzione non ci si dirigerà semplicemente verso qualcosa di colorato (determinazione generica), ma verso qualcosa di rosso (determinazione specifica). Girando attorno alla sfera possiamo però accorgerci che il profilo posteriore presenta alcune macchie verdi2; l'atto riempiente presenterebbe allora qualcosa di diverso da ciò verso cui ci si dirigeva nell'intenzione vuota. Si avrebbe così un'uguaglianza di riferimento, dato che il complesso di proprietà presenta un accordo generico-in entrambe le intenzioni ci si dirige infatti verso una sfera colorata-, ma non un'uguaglianza di senso, dato che il complesso di proprietà non è in accordo specifico-la prima presenta infatti la colorazione come 'rossa', mentre la seconda la presenta come verde. Ora, la tesi di Husserl è che per il rapporto di elusione l'uguaglianza del riferimento sia una condizione necessaria. Vediamo perché. Procediamo per assurdo: valutiamo cioè se sia possibile che nel caso di una percezione di cosa sussista un'elusione che non presupponga un'uguaglianza di riferimento. Supponiamo che nell'intenzione vuota j ci si diriga verso qualcosa di rosso; può l'intenzione riempiente j' esibire non solo qualcosa che non sia rosso, ma anche qualcosa che non sia colorato? La risposta è negativa: se infatti fosse possibile che j si eludesse mediante j' in qualcosa che non fosse colorato, allora j ed j' non apparterrebbero più ad una percezione cosale. Una cosa è infatti necessariamente qualcosa di colorato; se dunque sussiste una percezione di cosa, allora sussiste un'intenzione parziale in cui 1 Lohmar (1998, p. 205) ritiene che nel § 12 della Sesta Ricerca i rapporti di elusione vengano descritti con un modello «insiemistico»: gli atti sarebbero cioè considerati insiemi di intenzioni parziali, le quali figurebbero dunque come loro elementi. Lohmar dichiara tale modellizzazione inappropriata, rilevando come a differenza delle intenzioni parziali gli elementi non siano mai tra loro dipendenti. L'interpretazione lohmariana resta tuttavia scorretta: nella sezione citata infatti Husserl descrive gli atti come interi, non come insiemi; lo testimonia anche il fatto che la notazione lì adottata sia la stessa con cui nella Terza Ricerca viene rappresentato un intero in generale (cfr. Hua XIX, p. 260 con ivi, p. 578): come quest'ultimo è indicato con 'G(α, β, γ...), così una percezione complessiva è indicata con 'Θ(ζ; η, ι...)'-ove 'Θ' sta appunto per l'intenzione relativa all'oggetto nella sua interezza, mentre 'ζ', 'η' e 'ι' stanno invece per le intenzioni relative alle sue parti (indipendenti o non-indipendenti che siano). 2 Questo è l'esempio husserliano più consueto, ma non è difficile immaginare un'elusione che riguardi il profilo a noi volto: basta immaginare il caso in cui l'oggetto sia illuminato da una luce artificiale ed io non ne sia consapevole: percepirei una sfera verde quando essa mi si manifesta come tale solo per via della luce gialla. Ciò testimonia quanto segue: non solo il riempimento percettivo non è garanzia dell'esistenza reale dell'oggetto (il che è stato già spiegato; cfr. infra, par. 8.2); non è neanche garanzia del suo modo d'essere. Intenzionalità e percezione 152 ci si dirige verso la sua colorazione. Il rapporto di elusione tra j ed j' può dunque occorrere solo se sussiste uguaglianza di riferimento tra j ed j'. Questo è il motivo per cui Husserl può affermare che ogni contrasto presuppone una concordanza1. Ma se è vero che l'elusione presuppone il riempimento, allora le condizioni in base alle quali sussiste un rapporto di riempimento devono essere meno ampie di quelle in base alle quali sussiste un rapporto di elusione. Le condizioni di quest'ultimo siamo già in grado di stabilirle: affinché due intenzioni stiano in un rapporto di elusione non è sufficiente che tra di loro non viga un'uguaglianza di senso; è necessario che viga un'uguaglianza di riferimento. Ma allora un rapporto di riempimento non può essere definito come un rapporto che implichi uguaglianza di riferimento e di senso, perché altrimenti si darebbe proprio quella simmetria negata dal rapporto di presupposizione. Se un rapporto di riempimento potesse occorrere solo se vige un'uguaglianza di senso, allora nel momento in cui non vigesse quest'ultimo non vi sarebbe riempimento. Ma se non vi fosse riempimento, allora ne seguirebbe che l'elusione non presuppone il riempimento. Se quindi si vuole concepire il rapporto tra elusione e riempimento nei termini di un rapporto di presupposizione, come Husserl invita esplicitamente a fare, allora la prima ipotesi derivata dal manoscritto relativo alle Log. Unt. (cfr. infra, par. 8.2) andrà rifiutata: non si può dire che due vissuti intenzionali fondino un rapporto di riempimento se la materia del primo è uguale alla materia del secondo. Due intenzioni j ed j' possono infatti essere in un rapporto di riempimento anche se tra j ed j' non vige tale uguaglianza. Se invece j ed j' sono in un rapporto di elusione, allora tra j ed j' vigerà un'uguaglianza di riferimento, ma non di senso-ove alle stesse condizioni può darsi anche un rapporto di più precisa determinazione. Con l'esame del concetto di 'elusione' abbiamo considerato tutte le nozioni fondamentali della fenomenologia husserliana della percezione esterna. Nei prossimi due paragrafi dovremmo dedicarci a due scopi: delimitare più accuratamente il concetto di 'percezione esterna', e discutere il problema della possibilità della sua adeguazione. 8.6 Percezioni anomale e percezioni non-veridiche Durante il percorso ci è capitato di imbatterci in passi in cui Husserl accostava al termine 'percezione' l'aggettivo 'normale', senza tuttavia specificare cosa intendesse con quest'ultimo. Tale circostanza rende estremamente difficile stabilire se tutte le occorrenze incontrate abbiano lo stesso significato, senza contare che i contesti in cui esso appare sono sensibilmente diversi2. Preferiamo dunque basare la nostra analisi su quegli scritti in cui la nozione di 'normalità' rispetto ad una percezione viene espressamente definita. Ci pare che questa sia l'occasione propizia anche per discutere la con- 1 Cf. Hua XVI, p. 97: «Jedenfalls ist es evident, dass der Widerstreit Übereinstimmung bzw. dass Enttäuschung Erfüllung voraussetzt.» 2 L'abbiamo incontrato in un passo delle Ideen (cfr. infra, par. 8.3.2.1), esaminando un manoscritto del 1909 (cfr. infra, par. 8.3.2.4) ed infine in una nota al manoscritto sul percezionale (cfr. infra, par. 8.3.4.2). Capitolo II 153 cezione husserliana delle c.d. percezioni non-veridiche, sinora solo evocate. V'è da dire che quello che andiamo trattando è un capitolo minore della fenomenologia husserliana della percezione, che in altri casi procede in modo senz'altro più generoso. Sul tema della distinzione tra percezioni normali ed anomale disponiamo infatti solamente di due manoscritti, peraltro brevi e contrassegnati da periodi brachilogici; a tal proposito è Husserl stesso a notare che le analisi lì condotte sono per larga parte errate, soprattutto per la penuria di esempi di percezioni anomale (cfr. Hua XXXVIII, p. 210, n. 1). Per quanto concerne invece la distinzione tra percezioni veridiche e non-veridiche possiamo guardare soprattutto alle Log. Unt., in cui però vi sono dei pronunciamenti che compaiono solo di passaggio, senza essere sviluppati. Si tratta comunque di accenni densi e decisi, che in quanto tali permettono di valutare la posizione husserliana in merito. Il primo manoscritto in cui compare la nozione di 'percezione normale' risale al 1898 (cfr. ivi, appendice VIII), ed è anche lo stesso in cui Husserl fornisce una definizione esplicita della nozione in gioco: dicesi 'normale' quella percezione in cui dell'oggetto qualcosa «si manifesta» come esso è e qualcos'altro «si manifesta» come esso non è. Tale vissuto è peculiare in quanto il soggetto è consapevole del fatto che ciò che «si manifesta» «si manifesta» diversamente da come è: egli vive cioè un «contrasto» tra ciò che si manifesta e la manifestazione, e dunque «prende» quest'ultima come «falsa»1. Un esempio di tale percezione è solo menzionato, e per lo più tra parentesi: si tratta del classico caso del ramo spezzato nell'acqua. Tale caso è proprio il punto di partenza di un manoscritto databile tra il 1904 ed il 1905 (cfr. ivi, appendice VIII), il cui intento è però chiarire la questione speculare, e cioè: per quale motivo la percezione del ramo "spezzato" è detta anomala?2 Husserl riprende la nozione di 'contrasto', stavolta delineandone più accuratamente i contorni: inizia notando che a contrastare non possono essere i dati sensoriali, perché in generale i sensi non contrastano; il contrasto sussiste piuttosto tra le apprensioni. A quest'affermazione fa seguire due esempi molto particolari: quello di una retta che viene percettivamente distorta dai rilievi del vetro che la riflette e quello di un paio di occhiali dalle lenti di colore giallo. È evidente che Husserl consideri questi due esempi come esempi di percezioni in cui qualcosa fa sì che sul piano sensoriale ciò che è inteso si dia diversamente da come 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 212: «Zur normalen Wahrnehmung gehört: 1) Dass sie keine Bestimmtheiten des Gegenstandes verfälscht, als etwas erscheinen lässt, was sie nicht sind oder sein „können" (gebrochener Stab im Wasser). Dass dem so ist, wissen wir, wir erleben den Widerstreit. Die falsche Erscheinung besteht dabei fort. 2) 〈Dass sie〉 zugleich aber mindestens in einigem den Gegenstand erscheinen lässt, als was er ist.» 2 Cfr. ibid.: «Widerstreit zwischen Tastund Gesichtsinhalten? Aber die widerstreiten einander nicht. Die Sinne streiten nicht, sondern die Deutungen. Die Verzerrung der Geraden durch 〈die〉 Kante, durch die Unebenheiten der Fensterscheibe. Gelbe Brille. Angenommen, ich habe eine Halluzination jenes gebrochenen Stabes und weiss, dass es eine Halluzination ist. Dann „erscheint" ein gebrochener, ich „deute" ihn aber als geraden, ich meine ihn als solchen. Er scheint als gebrochen, ich deute die Gesichtsempfindung, und andererseits deute ich das Gebrochen als in Wirklichkeit gerade. Dabei glaube ich aber nichts.» Husserl parla qui di 'allucinazione', quando sarebbe più appropriato parlare di 'illusione': in questo caso la non-veridicità riguarda infatti una proprietà dell'oggetto, non la sua esistenza reale. Ammesso poi che Husserl abbia lì in mente l'accezione di 'normalità' qui esposta, andrebbe riletta anche la definizione che egli rilascia in nota al manoscritto sul percezionale: in quel contesto viene detto che l'oggetto di una percezione esiste realmente solo se essa è normale (cfr. Hua XXXVIII, p. 254, n. 1); ciò significa che se la percezione è anomala il suo oggetto non è reale, il che è falso nel caso del ramo. Intenzionalità e percezione 154 esso è: i rilievi del vetro operano una distorsione percettiva della retta (o meglio della sua figura), mentre il colore delle lenti altera la nostra percezione delle colorazioni. A questo punto Husserl torna sull'esempio del ramo "spezzato", ed invita a pensare al caso in cui il soggetto «sappia» che tale percezione è illusoria: ad un tale soggetto «si "manifesta"» qualcosa di spezzato, ma egli lo «"interpreta"» come qualcosa di dritto. Come si sarà già avvertito, il linguaggio husserliano non è del tutto controllato, almeno se si considera l'impianto delle Log. Unt.: lì la manifestazione è infatti definita come l'unità di dati sensoriali ed apprensione (cfr. infra, par. 8.3.3), sicché risulta contraddittorio asserire che qualcosa si manifesta diversamente da quanto detta l'apprensione. Ad ogni modo, ciò che è ha in mente Husserl è chiaro: visualmente il ramo è spezzato, ma la nostra apprensione è 'ramo dritto'. È solo in questo frangente che Husserl distingue tra percezione anomala e normale: se nella prima la sensazione visuale 'spezzato' non viene "corretta" dall'apprensione 'dritto', questo è quanto accade nella seconda: qui siamo consapevoli del fatto che l'acqua devia i raggi luminosi e genera la rifrazione, sicché consideriamo quanto si dà visualmente come «"apparenza"»1. In altri termini, una percezione normale del ramo "spezzato" è una percezione in cui è vissuto un contrasto tra senso e complesso sensoriale. Il contrasto qui in gioco è quindi diverso da quello da noi discusso precedentemente (cfr. infra, par. 8.5): non si tratta di un'intenzione che viene elusa, cioè di un'intenzione in cui non sappiamo che quanto intendiamo è diverso da come lo intendiamo (ad es. intendiamo la sfera come rossa quando essa è verde); il contrasto occorre piuttosto perché sappiamo che ciò che intendiamo è diverso da come si dà sensorialmente. Si potrebbe obiettare che ogni percezione esterna implichi quest'ultimo tipo di contrasto (e dunque che ogni percezione esterna sia illusoria): una colorazione interpretata come uniforme ad es. sul piano visuale si dà necessariamente come non-uniforme. La peculiarità del caso del ramo "spezzato" risiede tuttavia nel fatto che è possibile che il ramo si dia visualmente come dritto (ad es. fuori dall'acqua), mentre è impossibile che la colorazione si dia visualmente come uniforme. Questa è la ragione per cui Husserl non apostrofa quest'ultima percezione come illusoria, e dunque come nonveridica. Tutto ciò ha delle conseguenze sul piano della qualità del vissuto: già nelle Log. Unt. la percezione anomala viene definita non-posizionale, e come esempio viene addotto proprio quello di un'«illusione libera da ogni presa di posizione in merito alla realtà di ciò che si manifesta» (Hua XIX, p. 483). È molto probabile che qui Husserl avesse in mente esempi quali quello appena esaminato. Tale ipotesi è confortata anche 1 Cfr. ivi, p. 213: «Unter anomalem Verhältnis: Der visuelle Inhalt ordnet sich einer Reihe „gebrochener Stab" ein-der taktuelle Inhalt ordnet sich einer Reihe „gerader Stab" ein; der taktuelle wird vollständig erlebt, der visuelle nur nach einem Glied. Dazu das „Wasser", „das die scheinbare Ablenkung erzeugt". Die Gesichtserscheinung ist „Schein". Ist sie bloss da, so weist das „Wasser" hin auf die taktuelle Reihe, und zu ihr gehört unter diesen Umständen freilich die Erscheinung des Gebrochenen, aber normalerweise die des Geraden. Nach den normalen Verhältnissen wird gedeutet: Er erscheint „gebrochen", „gemeint" aber ist „gerade", „aber" er „ist nicht gebrochen". Wo kein Widerstreit, da auch kein Unterschied zwischen Erscheinung und Schein, zwischen Schein und Wirklichkeit.» Si tratta di osservazioni estremamente simili a quelle presenti negli Hauptstücke, non a caso coevi (cfr. Hua XXIII, p. 48): lì Husserl definisce il ramo spezzato un'«apparenza dei sensi» o un'«immagine d'apparenza», ascrivendo alla sensazione tattile la funzione di «integrare» la percezione visuale in merito a quanto del ramo è nascosto, cioè dato in modo improprio (cfr. infra, par. 10.1). Capitolo II 155 da un manoscritto del 1905 (cfr. Hua XXIII, pp. 150–151, n. 1), in cui si legge che l'intenzione relativa al ramo spezzato è «incompatibile con la posizione di realtà». Ora, le formulazioni husserliane danno adito a fraintendimenti, in quanto potrebbero far pensare che sia impossibile che una percezione del ramo "spezzato" ponga quest'ultimo come reale, il che è chiaramente falso: ciò che non pongo come reale non è il ramo, ma la sua forma, e questo è proprio ciò che qualifica il mio vissuto come un'illusione piuttosto che come un'allucinazione. In questi termini, che la percezione normale escluda che io ponga la forma 'spezzato' come reale è comprensibile; ma perché ciò dovrebbe valere anche per una percezione anomala? Ad ogni modo, proprio in quanto istanza di un'illusione consapevole, il caso del ramo è simile a quello già discusso dell'allucinazione consapevole di un'oasi (cfr. infra, par. 8.3.1.1 ed anche Alweiss 2010, p. 706): in ambedue i casi sappiamo infatti che la nostra percezione non è veridica. La coppia 'normale/anomalo' non è dunque equivalente alla coppia 'veridico/non-veridico'; nello specifico, non si può dire che 'veridico' traduca 'normale' e 'non-veridico' traduca 'anomalo': quello del ramo "spezzato" è infatti il caso di un'illusione che può essere ora conscia come tale-e dunque risultare una percezione normale-ed ora non esserlo-e dunque risultare una percezione anomala. Ma è corretto descrivere illusioni ed allucinazioni come percezioni? Negli Hauptstücke troviamo una risposta affermativa: dopo aver distinto tra percezioni «corrette» e percezioni «false», e dopo aver raggruppato sotto le seconde illusioni ed allucinazioni, Husserl conferma che «da un punto di vista puramente descrittivo» quest'ultime sono «autentiche percezioni»1. Nel momento in cui Husserl definisce un'allucinazione come una percezione falsa è triviale derivare che ogni allucinazione è una percezione; e lo stesso deve dirsi in merito all'illusione. Meno triviale è rendere conto della tesi secondo cui allucinazioni ed illusioni sono percezioni. Tale conclusione si rivela inaggirabile non appena formuliamo l'ipotesi secondo cui l'oggetto allucinatorio o illusorio non si manifesterebbe dotato del carattere d'attualità, ma piuttosto con un carattere peculiare e magari esclusivo. Se fosse così avremmo infatti sempre modo di riconoscere un'allucinazione o un'illusione "dall'interno", e sarebbe dunque impossibile soccombervi. In altri termini: se allucinazioni ed illusioni non potessero esercitare su di noi lo stesso impatto delle percezioni veridiche, saremmo in ogni caso capaci di riconoscerle durante la loro stessa attuazione (cfr. Dorsch 2010, p. 178). Avremmo dunque solo percezioni non-veridiche consapevoli, il che contrasta con quanto detta l'esperienza. Non si può dunque nemmeno arguire che una percezione allucinatoria abbia una qualità che quella non-allucinatoria non può avere. Piuttosto, prima che si sveli quale allucinazione, il mio atto è di norma dotato del modo della credenza (di norma perché non è impossibile che sia dotato del modo del dubbio o persino di una qualità non-posizionale, sebbene quelle che si rivelano allucinazioni siano per lo più accompagnate dal modo della credenza), che è quello tipico di una percezione veridica. Tutto ciò spiega anche perché Husserl possa sostenere che le differenze che intercorrono tra percezioni 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 10: «Das Objekt kann wahrgenommen sein, und doch meinen wir, es sei möglich, dass es trotz der Wahrnehmung nicht sei. Wir unterscheiden richtige und falsche Wahrnehmung. Sinnestäuschung, Halluzination, Illusion: Rein deskriptiv sind sie echte Wahrnehmungen.» Intenzionalità e percezione 156 veridiche e non-veridiche non possono riguardare il loro carattere «descrittivo o meglio fenomenologico»1-due aggettivi che sappiamo designare anzitutto i contenuti effettivi di un vissuto intenzionale. Cosa dire riguardo al contenuto intenzionale di una percezione non-veridica, ed in particolare in merito al suo oggetto? Nulla di ciò che non si possa già trarre dalla teoria generale dell'intenzionalità (cfr. infra, par. 8.1.1.1). Possiamo limitarci a riportare la sentenza concisa presente nella lezione del 1908, qui particolarmente efficace: ogni rappresentazione deve avere un oggetto, a prescindere dal fatto che la posizione della sua esistenza sia corretta. Se dunque ciò che è allucinato non esiste realmente, ad essere reale sarà comunque il corrispettivo atto, che in quanto tali avrà dei contenuti effettivi e intenzionali2. In breve, ciò che distingue una percezione non-allucinatoria dalla corrispettiva allucinazione è solo che solo primo caso ciò che è inteso esiste realmente. Nei termini della Dingvorlesung, le percezioni non-allucinatorie si distinguono da quelle allucinatorie in base a qualcosa che non appartiene all'essenza della percezione. La percezione non-allucinatoria di un albero e la corrispettiva allucinazione possono essere vissuti internamente indistinguibili: in entrambe l'oggetto si manifesta dotato del carattere di attualità, ed è perfettamente concepibile che due loro istanze abbiano uguali qualità, uguali complessi sensoriali, uguali apprensioni ed uguali materie. Varrà la pena insistere sull'indistinguibilità in questione (cfr. infra, par. 13.4). Per ora ci limitiamo a fissare in termini più precisi i concetti di percezione veridica e percezione non-veridica; diremo che un vissuto intenzionale v è una percezione veridica se e solo se ciò che è inteso in v (i) si dà dotato del carattere d'attualità, (ii) è del genere o della specie che gli accorda l'apprensione (ad es. 'uomo', 'manichino'), (iii) è come è inteso ed è come si dà sensorialmente (ad es. 'rosso', 'dritto') ed (iv) esiste realmente3. Mentre la prima condizione spiega il carattere percettivo di v, le altre tre spiegano il carattere veridico di v. Se quindi una delle ultime tre condizioni viene contraddetta, allora avremo una percezione non-veridica. Più precisamente: se vengono contraddette le condizioni (ii) e (iii) abbiamo una percezione illusoria (o illusione), mentre se viene contraddetta la condizione (iv) abbiamo percezione allucinatoria (o allucinazione). I testi husserliani consentono dunque di formulare almeno quattro possibilità: 1) è possibile che qualcosa si manifesti dotato del carattere d'attualità ed esista 1 Cfr. Hua XIX, p. 358: «Wenn der Gegenstand nicht existiert, wenn also die Wahrnehmung kritisch als Trug, als Halluzination, Illusion u. dgl. zu bewerten ist, so existiert auch die wahrgenommene, gesehene Farbe, die des Gegenstandes, nicht. Diese Unterschiede zwischen normaler und anomaler, richtiger und trügerischer Wahrnehmung gehen den inneren, rein deskriptiven, bzw. phänomenologischen Charakter der Wahrnehmung nicht an.» 2 Cfr. ivi, pp. 774–775: «Die Gebilde der produktiven Phantasie, die meisten Objekte der künstlerischen Darstellung in Gemälden, Statuen, Poesien usw., die halluzinatorischen und illusorischen Objekte existieren nur phänomenal und intentional, d. h. sie existieren, eigentlich zu reden, überhaupt nicht, sondern nur die betreffenden Erscheinungsakte mit ihren reellen und intentionalen Gehalten.» Come nota a ragione Meixner (2014, p. 411), per Husserl il significato di 'percezione' non include quello di 'veridicità'; l'espressione 'percezione non-veridica' non ha dunque lo stesso statuto di espressioni quali 'scapolo sposato'. 3 Da quanto pocanzi detto si capirà che tale definizione non riguarda casi come quelli in cui una colorazione uniforme si dà sensorialmente come non-uniforme; e si capirà anche che tale definizione non riguarda casi in cui volontariamente attuiamo l'apprensione 'donna' quando sappiamo che ciò che è inteso è un manichino (cfr. infra, par. 8.3.1.1). Capitolo II 157 realmente, ed 1') è possibile che qualcosa si manifesti dotato del carattere d'attualità e tuttavia non esista realmente; 2) è possibile che qualcosa si manifesti dotato dei caratteri d'attualità e di realtà ed esista realmente; 2') è possibile che qualcosa si manifesti dotato dei caratteri d'attualità e di realtà e tuttavia non esista realmente. Le prime due sanciscono l'indipendenza della forma apprensionale 'percettiva' dallo statuto esistenziale di quanto percepito; le seconde due sanciscono l'indipendenza della forma apprensionale 'percettiva' anche dal carattere esistenziale 'reale'. Hopp ha cercato di mostrare come l'impianto husserliano permetta di evitare l'argomento classico dell'errore percettivo. L'argomento può essere esposto come segue: (1) nel caso di una percezione non-veridica, percepiamo qualcosa di non-fisico; (2) per ogni percezione veridica A, c'è una percezione non-veridica A' tale che A' non è distinguibile da A; (3) se due percezioni A ed A' non sono distinguibili, allora A ed A' hanno lo stesso genere di oggetti; (4) pertanto, nel caso di una percezione veridica percepiamo qualcosa di non-fisico1. È chiaro che in tale contesto Hopp ha di mira le allucinazioni; egli ritiene che l'impianto husserliano consenta di rifiutare la premessa (1), ma a nostro parere non offre un'adeguata spiegazione di questa lettura. Dal momento che potremmo concordare con Hopp, proveremo ad offrirla noi. Anzitutto qualche chiarificazione semantica: se gli aggettivi 'fisico' e 'non fisico' designano semplicemente il genere o la specie a cui l'oggetto appartiene, allora Husserl potrebbe certamente rifiutare la premessa (1): un'allucinazione di una casa è un'allucinazione di un oggetto fisico nello stesso senso in cui una fantasia di un angelo è una fantasia di un oggetto non-fisico. In questo senso, le allucinazioni sono percezioni di oggetti fisici. Se invece l'aggettivo 'fisico' designa il suo essere realmente inserito nella causalità naturale, allora Husserl potrebbe non rifiutare la premessa (1): vi è un senso del tutto comprensibile in cui dal punto di vista husserliano si può dire che gli oggetti allucinatori non siano oggetti fisici. Un oggetto allucinatorio è infatti un oggetto che non esiste realmente, e vi è un senso del tutto legittimo in cui si può dire che un oggetto che non esiste realmente non abbia proprietà fisiche: una casa allucinata ad es. non può essere né arsa né demolita. Ciò non significa che Husserl debba capitolare dinanzi all'argomento; piuttosto, invece di rifiutare le premessa (1), rifiuterebbe la (3). Che una percezione non-allucinatoria sia qualitativamente indistinguibile dalla corrispettiva allucinazione non implica infatti che la prima abbia «lo stesso genere di oggetto» della seconda. L'espressione «genere» è alquanto vaga, ma se si riferisce alla fisicità dell'oggetto-come la formulazione di Hopp lascia supporre-, allora la premessa in questione può essere messa in discussione: l'oggetto della percezione allucinatoria è infatti un oggetto che non esiste realmente, mentre quello della percezione non-allucinatoria esiste realmente. Secondo l'interpretazione succitata la fisicità deriva però dall'esistenza reale, sicché x può es- 1 Cfr. Hopp 2011, p. 147: «The first is the Argument from Perceptual Error: P1. In cases of perceptual error (illusion, hallucination), we directly perceive non-physical object. P2. For any veridical perception, there is an indistinguishable erroneous one. P3. If two experience are indistinguishable, then they have the same kinds of objects. C. Therefore, in veridical perception we directly perceive non-physical objects... Accordingly, Husserl's account also provides the resources to reject premise P1 of the Argument from Perceptual Error. If I hallucinate a box, my experiences is a nonveridical perception of a box, not a veridical, much less adequate, perception of something else.» Intenzionalità e percezione 158 sere un oggetto fisico qualora sia un oggetto esistente realmente. In questi termini le due percezioni sono dunque qualitativamente indistinguibili, ma non hanno lo stesso genere di oggetti. Husserl potrebbe dunque rifiutare la premessa (3), ed evitare così la conclusione dell'argomento. Capitolo III Immanenza e trascendenza 9 L'opposizione tra percezione "interna" ed esterna Definire la percezione esterna come la percezione di un oggetto esterno è circolare, o quantomeno è una trivialità. Già nell'Abhandlung Husserl tenta una definizione più informativa, indicando l'esterno come ciò che appartiene al «non-io»-ove quest'ultimo concetto è depurato da qualsiasi interpretazione psicologica. Ciò che appartiene all'io è invece oggetto di una percezione interna. Lo "spazio" dell'io non è nettamente circoscritto, ma è chiaro che Husserl sta parlando di quella che sarà la percezione immanente: poco più avanti oppone infatti le percezioni interne a quelle «apprendenti», decretando le prime come adeguate e facendo rientrare nelle seconde le percezioni dei nostri stati psichici (cfr. Hua XXXVIII, pp. 139–141). Torneremo più avanti su tali distinzioni. L'univocità dell'espressione 'percezione interna' si perde nelle opere immediatamente successive: nelle Log. Unt. e nell'Erkenntnistheorie tale espressione indica non solo l'opposto della percezione esterna, ma anche ciò che più in là si imporrà come 'percezione immanente' o 'riflessione'. Non a caso l'espressione 'percezione interna' viene spesso virgolettata, per intero («"percezione interna"») o parzialmente («percezione "interna"»), oppure viene anticipata da un «cosiddetta»1, come se Husserl volesse già evitare fraintendimenti (cfr. infra, par. 9.2). Il quadro è complicato dal fatto che le virgolette non sono apposte in maniera sistematica, sicché il senso in cui intendere l'espressione in esame è deducibile unicamente dal contesto. Tali ambiguità sono fugate in modo definitivo solo nella già citata appendice delle Log. Unt., Äussere und innere Wahrnehmung, ove vengono distinti due tipi di opposizione: quella tra percezione interna ed esterna e quella tra percezione «adeguata» e «inadeguata» (cfr. Hua XIX, p. 769); quest'ultima prefigura quella che nelle Ideen si profilerà come opposizione tra percezione immanente e trascendente, opposizione che nel corso degli anni verrà espressa in modo terminologicamente molto variegato: negli Hauptstücke si 1 Talvolta sembra che Husserl adoperi le virgolette per contrassegnare i concetti di 'percezione interna' propri di Locke e Brentano (cfr. ad es. Hua XIX, pp. 668 e 768). Riguardo ai passi in cui viene virgolettata interamente, cfr. Hua XIX, pp. 365 e 668; Mat. III, p. 96; riguardo a quelli in cui viene virgolettata parzialmente, cfr. Hua XIX, pp. 424, 604, 667 e 768; per quelli in cui viene anticipata dal 'cosiddetta', cfr. Mat. III, pp. 96 e 131. Come si diceva, alcune occorrenze dell'espressione possono essere prive di virgolette, e tuttavia indicare quella che sarà la percezione immanente (cfr. ad es. Hua XIX, pp. 367, 669 e 697; Mat. III, pp. 70, 96 e 131). Che la terminologia non fosse ancora del tutto messa a punto è testimoniato non solo dal fatto che anche l'espressione 'percezione esterna' è spesso parzialmente virgolettata (Hua XIX, pp. 41, 589, 590, 628; Mat. III, pp. 99), ma anche dalle sostituzioni effettuate a margine del termine 'interna' con 'adeguata' (cfr. Hua XIX, p. 414, n. 1 e Mat. III, p. 202, n. 7). Immanenza e trascendenza 160 parla infatti di percezione «immanente» e «transeunte»-terminologia peraltro già impiegata nell'Abhandlung (cfr. Hua XXXVIII, pp. 19 e 141); nella Dingvorlesung si parla di percezione «autoponente» e «presentativa» (cfr. ad es. Hua XVI, p. 25); e nella Einführung si parla di percezione «immanente» e «transiente» (cfr. ad es. Mat. VII, p. 115). Ai fini della nostra trattazione è decisivo non confondere le due accezioni di 'percezione interna'; nel caso in cui ci riferiremo a quella che sarà la percezione immanente applicheremo dunque degli apici doppi. 9.1 La percezione "interna" come riflessione Il concetto di 'percezione interna' compare in diversi luoghi delle Log. Unt., ma senza essere trattato sistematicamente. Una prima definizione le accorda due proprietà: da una parte viene affermato che essa «accompagna» i vissuti presenti, dall'altra che si riferisce ad essi «come suoi oggetti»1. Una seconda definizione stabilisce che in un simile percezione i contenuti vissuti non sussistono nella coscienza «nel loro mero esserci», ma divengono oggettuali2. Per chiarire questo punto possiamo riprendere delle tesi già ampiamente trattate: i contenuti vissuti sussistono nella coscienza «nel loro mero esserci» grazie al vivere. Nel caso della percezione esterna, tra i contenuti vissuti vi sono le sensazioni, ed il vivere tali vissuti è il sentire. Come sappiamo, secondo Husserl il rapporto tra sentire e sentito è strutturalmente diverso dal rapporto che vige tra percepire e percepito. Il sentire la sensazione consiste solo nell'avere tale contenuto nella coscienza, non in un intendere qualcosa. In altri termini, quello tra sentire e sentito non è un rapporto intenzionale (cfr. infra, par. 8.3.2.3). Se nella percezione esterna le sensazioni vengono solo vissute-sussistendo dunque «nel loro mero esserci»-, in quella "interna" non si limitano a sussistere in tal modo, ma vengono rese oggettuali, cioè divengono l'oggetto di un vissuto. Già da queste poche indicazioni si può constatare come ciò che la percezione "interna" rende oggettuale non sia ciò che abbiamo sinora indicato con il termine 'cosa' o 'oggetto esterno', ma qualcos'altro. Per sciogliere ogni ambiguità occorre tuttavia mettere ancora più a fuoco le affermazioni husserliane. Come già accennato, della percezione "interna" viene data una definizione che le accorda due proprietà: viene indicata infatti sia come qualcosa che accompagna i vissuti, sia come qualcosa che si riferisce ad essi come suoi oggetti. Da un punto di vista descrittivo accompagnare qualcosa sembra tuttavia essere un'operazione costitutiva diversa da quella di rendere qualcosa oggettuale. Un chiarimento a riguardo si trova in un manoscritto databile tra il 1911 ed il 1912 (cfr. Hua XXIII, testo no. 14), uno dei tanti dedicati alla rielaborazione delle analisi sul tempo. Qui Husserl nota che ogni atto 1 Cfr. Hua XIX, p. 365: «Es ist dies die „innere Wahrnehmung", welche die aktuell präsenten Erlebnisse, sei es im allgemeinen, sei es in gewissen Klassen von Fällen, begleiten und auf sie als ihre Gegenstände bezogen sein soll.» 2 Cfr. ivi, p. 424: «Die Möglichkeit einer Aufmerksamkeit auf erlebte Inhalte bestreiten wir natürlich nicht, aber wo wir auf erlebte Inhalte aufmerksam sind, da sind sie eben Gegenstände einer (sc. „inneren") Wahrnehmung, und Wahrnehmung ist hierbei nicht das blosse Dasein des Inhalts im Zusammenhang des Bewusstseins, sondern vielmehr ein Akt, in dem uns der Inhalt gegenständlich wird.» Capitolo III 161 è non solo coscienza di qualcosa, ma è anche «conscio», ossia «immanentemente "percepito"». In una tale coscienza il vissuto non è però «posto» o «inteso»: 'percepire' in questo caso non significa infatti essere «volti» (c.n.) a qualcosa1. Non a caso il termine è virgolettato. La terminologia qui all'opera ricorda quella incontrata nell'analisi del rapporto tra sensazione e adombramento (cfr. infra, par. 8.3.2.4), ove Husserl si preoccupava di tracciare una linea tra il rapporto in questione e quello propriamente intenzionale. Procediamo dunque con l'analisi del passo; possiamo rintracciarvi almeno tre tesi. (A) La prima non fa altro che esprimere il cuore della teoria dell'intenzionalità: ogni atto è coscienza di qualcosa; questo qualcosa è un suo contenuto specifico, l'unico che merita il nome di 'oggetto'. Sappiamo come parafrasare tale verità: possiamo dire che un atto è un vissuto che si riferisce ad un oggetto; oppure possiamo dire che un atto è un vissuto in cui ci dirigiamo verso qualcosa; o ancora possiamo dire che un atto è un vissuto in cui rappresentiamo qualcosa. Il passo ci offre la possibilità di un'ulteriore parafrasi: un atto è un vissuto in cui siamo volti a qualcosa. (B) La seconda tesi dice che ogni atto è conscio. Questo pronunciamento è immediatamente seguito dalla generalizzazione secondo cui ogni vissuto è "sentito" o immanentemente "percepito". È lecito dunque pensare che i due termini esplichino quanto espresso dal termine 'conscio', ed è altrettanto lecito pensare che Husserl abbia qui di mira anzitutto un certo tipo di vissuti, vale a dire quelli intenzionali. Questo "percepire" immanente è ciò che Husserl chiama 'coscienza interna'. Per ogni vissuto v intenzionale varrà dunque che se v esiste, allora esiste una coscienza interna di v. La percezione di un tavolo ad esempio implica allo stesso tempo (cioè nello stesso istante) un'intenzione relativa al tavolo ed una coscienza interna di essa. La coscienza interna della percezione non può essere identificata con una delle intenzioni parziali della percezione del tavolo, e questo per almeno due motivi: primo, perché ciò che la coscienza interna "percepisce" è la percezione del tavolo, non il tavolo, sicché si avrebbe che un'intenzione parziale percepisce l'intenzione complessiva di cui essa stessa è parte. Più in generale, risulta problematico concepire la coscienza interna come una parte dell'atto a cui essa è relativa (cfr. Borsato 2009b). (C) Il secondo motivo è da rintracciare nella terzi tesi. Essa afferma che ogni atto è sì immanentemente "percepito", ma puntualizza poi che ciò non vuol dire che esso sia inteso o che esso sia ciò a cui siamo volti. In altri termini, Husserl nega che il "percepire" in questione sia un vissuto intenzionale, e dunque un atto. Se non fosse così il regresso all'infinito sarebbe inevitabile: se infatti si afferma che la coscienza interna è un atto ed al contempo si mantiene l'idea che ogni atto sia internamente conscio (la se- 1 Cfr. Hua X, pp. 126–127: «Jeder Akt ist Bewusstsein von etwas, aber jeder Akt ist auch bewusst. Jedes Erlebnis ist „empfunden", ist immanent „wahrgenommen" (inneres Bewusstsein), wenn auch natürlich nicht gesetzt, gemeint (wahrnehmen heisst hier nicht meinend-zugewendet-sein und erfassen)... Freilich scheint das auf einen unendlichen Regress zurückzuführen. Denn ist nun nicht wieder das innere Bewusstsein, das Wahrnehmen vom Akt... ein Akt und daher selbst wieder innerlich wahrgenommen usw.? Dagegen ist zu sagen: Jedes „Erlebnis" im prägnanten Sinn ist innerlich wahrgenommen. Aber das innere Wahrnehmen ist nicht im selben Sinn ein „Erlebnis". Es ist nicht selbst wieder innerlich wahrgenommen.» Immanenza e trascendenza 162 conda tesi), allora si deve ammettere una coscienza interna della coscienza interna-il che spalanca le porte al regresso. La prima proprietà che viene accordata alla percezione "interna" può dunque essere associata al concetto di 'coscienza interna': ogni vissuto è conscio, cioè è accompagnato da un "percepire" interno; tale "percepire" è coscienza del vissuto, ma non implica un esser volti ad esso. La seconda proprietà della percezione "interna" deve invece essere ricondotta proprio a ciò che viene negato dalla prima: la percezione "interna" è un atto che si riferisce intenzionalmente ad un vissuto. La percezione "interna" è dunque un atto che rende oggettuale un vissuto. Concordanze testuali testimoniano che quando Husserl nella Sesta Ricerca parla di 'percezione interna' abbia in mente per lo più questa seconda accezione. Riteniamo che ciò sia sostenibile per due ragioni: in primo luogo, la percezione "interna" viene accostata alla 'riflessione', che è quel particolare tipo di atto in cui un vissuto può divenire oggettuale1; in secondo luogo, la percezione "interna" viene esplicitamente accostata alla 'rappresentazione di rappresentazione', sia nel testo originale che nei manoscritti di revisione. Anche quest'ultima viene definita in opposizione a quei casi in cui si ha un mero esserci dei contenuti nella coscienza. Proprio l'esame di quest'ultimo concetto può chiarire al meglio la struttura della percezione "interna". Le rappresentazioni di rappresentazioni sono quelle rappresentazioni che si riferiscono ad altre rappresentazioni come a propri oggetti. L'assonanza con la definizione della percezione "interna" è patente. Una rappresentazione di rappresentazione è dunque un atto A che ha per oggetto un atto A'. Con un esempio: se abbiamo la rappresentazione di una rappresentazione di una proprietà obiettiva, non intendiamo la proprietà obiettiva, ma la sua rappresentazione. La rappresentazione della proprietà non può fungere allora come atto riempiente, ad es. come atto che presenta la proprietà, ma solo come oggetto dell'atto in cui ci dirigiamo verso di essa. In termini concisi: la rappresentazione della proprietà obiettiva diviene oggetto di una rappresentazione di rappresentazione. 1 Cfr. Hua XIX, pp. 669 e 603 (= Hua XX/1, p. 19): «Die „Reflexion" besagt aber, dass das, worauf wir reflektieren, das phänomenologische Erlebnis uns gegenständlich (von uns innerlich wahrgenommen) werde...» e «Von diesen mittelbaren Vorstellungen wohl zu unterscheiden sind die Vorstellungen von Vorstellungen, also diejenigen Vorstellungen, die sich einfach auf andere Vorstellungen als auf ihre Gegenstände beziehen. Obschon die vorgestellten Vorstellungen, allgemein zu reden, selbst wieder Intentionen sind, also Erfüllung zulassen, verlangt hier die Natur der gegebenen, der vörstellenden Vorstellung keineswegs eine mittelbare Erfüllung durch Erfüllung der vorgestellten Vorstellungen. Die Intention der Vorstellungsvorstellung V1(V2) geht auf V2. Diese Intention ist also erfüllt und schlechthin erfüllt, wenn eben V2 „selbst" auftritt; sie wird nicht etwa bereichert, wenn sich ihrerseits die Intention der V2 erfüllt, wenn ihr Gegenstand im Bilde oder im relativ reicheren Bilde, oder gar in der Wahrnehmung erscheint. Denn V1 meint ja nicht diesen Gegenstand, sondern schlechthin seine Vorstellung V2... So wie das Denken einer Farbe im Akte der Anschauung dieser Farbe seine Erfüllung findet, so das Denken eines Denkens in einem Akte der Anschauung dieses Denkens, also letzterfüllende Anschauung in einer adäquaten Wahrnehmung desselben. Und natürlich ist hier, wie sonst, das blosse Sein eines Erlebnisses noch keine Anschauung und speziell Wahrnehmung von ihm. Es ist zu beachten, dass überhaupt in unserem Gegensatz zwischen Gedanke oder Intention und erfüllender Anschauung, unter Anschauung keineswegs die blosse äussere Anschauung... zu verstehen ist. Auch die „innere" Wahrnehmung..., wie aus dem eben diskutierten Beispiel zu ersehen und übrigens nach dem Wesen des Vorstellens selbstverständlich ist, als erfüllende Anschauung fungieren.» Che la riflessione sia un atto percettivo è una tesi contestata da vari interpreti husserliani; affronteremo il problema a breve (cfr. infra, par. 9.4). Capitolo III 163 Adottando la notazione husserliana, designeremo con 'R' la rappresentazione, e con 'R(R)' la rappresentazione di rappresentazione. In R1(R2) intendiamo dunque R2, cioè rendiamo oggettuale R2. Nelle Log. Unt. vale la tesi seguente: (1) R1(R2) trova il suo riempimento se R2 «"stessa" entra», ossia: ai fini del riempimento di R1(R2) è irrilevante che si riempia anche R2; in R1(R2) intendiamo semplicemente R2, non l'oggetto di R2. In effetti la questione del riempimento non si dovrebbe nemmeno porre per R2, giacché l'unico vissuto intenzionale attuato è R1(R2). In altri termini: se mi rappresento una rappresentazione R, R non è attuata. Se ad es. mi rappresento il ricordo di una melodia, non attuo il ricordo di tale melodia, ma solo la rappresentazione di tale ricordo. D'altra parte non sembra nemmeno possibile che R1(R2) si riempia rispetto all'oggetto di R2 nel momento in cui intendiamo R2, giacché la condizione minimale affinché un'intenzione si riempia rispetto ad un oggetto x è che quell'intenzione si riferisca proprio ad x. Dato che la rappresentazione di rappresentazione non è altro che una percezione "interna", la tesi (1) può essere riformulata come segue: (1') la percezione "interna" relativa ad una percezione esterna (sia '(Wi(We)' 1) trova il suo riempimento solo se la percezione esterna ('We') "stessa" entra, ossia: ai fini del riempimento di (Wi(We)) è irrilevante che We si riempia; in Wi intendiamo semplicemente We, non l'oggetto di We. La situazione non cambia se complichiamo il rapporto tra gli atti: sia 'Wi(Wi(We))' una percezione "interna" in cui ci dirigiamo verso una percezione "interna" di una percezione esterna; la prima percezione "interna" Wi trova il suo riempimento solo se Wi(We) stessa entra; è irrilevante se Wi(We) sia riempita o no; nella prima Wi intendiamo semplicemente Wi(We), non l'oggetto di Wi(We). E così via. Come asserito esplicitamente nelle Ideen, la riflessione è iterabile (cfr. Hua III, § 77). Una simile complicazione non è qualcosa di estraneo alla trattazione che stiamo conducendo: una percezione "interna" di tale grado è proprio ciò che si richiede per analizzare le proprietà della percezione "interna". In altri termini: solo riflettendo sulla percezione "interna" possiamo studiarla. E nel momento in cui la intendiamo, che "entri" una percezione esterna non è indispensabile: ci dirigiamo infatti esclusivamente alla percezione "interna", non a quella esterna. A questo punto possiamo gettare piena luce sul rapporto che vige tra la percezione "interna" ed i contenuti vissuti nella percezione esterna. Per avviare il discorso rammentiamo quanto detto in merito al rapporto tra dati sensoriali e proprietà obiettive. Nel caso della percezione esterna dovevamo affermare quanto segue: mentre i dati sensoriali vengono vissuti senza essere intesi-cioè senza essere resi oggettuali-, le proprietà obiettive vengono intese senza essere vissute (cfr. infra, par. 8.3.2.2). Nella per- 1 Ci permettiamo di variare un sistema notazionale che Husserl adotta in alcuni manoscritti datati tra il 1911 ed il 1912 (cfr. ad es. Hua XXIII, pp. 310–311): lì indica con 'Wa(g)' la percezione esterna, e con 'Wi(Wa(g))' la coscienza interna di tale percezione. Immanenza e trascendenza 164 cezione "interna" si può dire che le cose stiano quasi all'opposto: i dati sensoriali vengono vissuti e intesi, mentre le proprietà obiettive non vengono né intese né vissute. Ciò segue dalla tesi generale (1), nonché dalla sua specificazione (1'): in una percezione "interna" relativa ad una percezione esterna We intendiamo semplicemente We, non l'oggetto di We-cioè l'oggetto esterno-, sicché varrà a fortiori che nella percezione "interna" non verranno intese le proprietà dell'oggetto esterno (essendo queste nient'altro che parti di esso). Con ciò si spiega perché nelle Log. Unt. venga asserito che nel momento in cui un dato sensoriale viene reso oggettuale esso non può più esercitare la funzione presentativa per l'oggetto esterno1. Il grafo seguente riassume i rapporti discussi: Figura 6 Dato sensoriale Proprietà obiettiva Percezione esterna Vissuto e non oggettuale Oggettuale e non vissuta Percezione "interna" Vissuto e oggettuale Non oggettuale e non vissuta Possiamo ridiscutere quanto detto alla luce delle nozioni di 'intendere' e 'vivere'; scriviamo 'in A è vissuto a' come segue: A ~ a E scriviamo poi 'in A è inteso a' come segue: A ⥤ a Nel caso in cui in A sia vissuto a, ma in A sia inteso b, tracceremo il seguente schema: A ~ [a] ⥤ b 1 Cfr. Hua XIX, pp. 767–768: «Achten wir nachträglich auf diese Inhalte... und nehmen wir sie einfach als das, was sie sind, dann nehmen wir sie allerdings wahr, aber nun nicht durch sie den äusseren Gegenstand.» vs vs vs vs vs Capitolo III 165 Siano dunque d il dato sensoriale e p la proprietà obiettiva; nella percezione esterna è vissuto un dato sensoriale, ma in tale percezione non intendiamo il dato sensoriale, bensì la proprietà obiettiva; si avrà dunque: We ~ [d] ⥤ p La percezione "interna" sarà dunque schematizzabile così: Wi ⥤ d A tal riguardo Gerhard Prauss ritiene che l'impianto Husserl presenti una difficoltà; la sua critica si articola in questi termini: come può la percezione "interna" dirsi appunto percezione, che secondo Prauss è necessariamente «oltrepassamento» di qualcosa? Cosa dovrebbe cioè oltrepassare una siffatta percezione? Non il dato sensoriale, perché questo è oggettuale, cioè è il punto terminale dell'intenzione, sicché non può essere oltrepassato; potrebbe essere allora un secondo dato sensoriale, cioè un dato che oltrepassato presentasse il primo dato sensoriale? Con la nostra notazione, avremmo uno schema di tal tipo: Wi ~ [d'] ⥤ d ove 'd'' sta appunto per un secondo dato sensoriale che rappresenti il primo. Ciò sembra impossibile, perché di tali dati sensoriali non disponiamo. Prauss ne conclude che la percezione "interna" non può essere detta 'percezione'1. Tale argomento si fonda su una premessa che da un punto di vista husserliano risulta difficilmente giustificabile: ci riferiamo all'idea secondo cui un atto può dirsi percettivo solo a patto che «oltrepassi» un dato sensoriale. La questione è piuttosto delicata: si tratta infatti di capire se sia lecito pensare che nella percezione "interna" vi sia qualcosa di sentito che non sia oggettuale, e se in ultima istanza si debba applicare anche ad essa lo schema 'contenuto – apprensione'. Tentativi husserliani in tal senso non mancano, o almeno questo è quanto tradisce la terminologia scelta (che resta tuttavia precaria). Nelle Log. Unt. ad es. leggiamo che il contenuto fenomenologico dell'atto inteso funge da «rappresentante» per la percezione "interna", ma subito dopo leggiamo anche che tale contenuto viene «interpretato oggettualmente»2. Tali ambiguità le troviamo già nell'Abhandlung, 1 Cfr. Prauss 1977, pp. 83–84: «Denn wie könnte innere Erfahrung ebenfalls Wahrnehmung, ebenfalls Überschreitung von etwas sein, bzw. was könnte es wohl sein, das auch innere Erfahrung als Wahrnehmung überschritte? Die Empfindung der Innenwelt, die sie als innere Erfahrung zum Gegenstand gewinnt, kann es nicht sein, eben weil sie dabei gegenständlich und somit gerade nicht überschritten wird. Es kann aber auch nicht etwa eine ,Empfindung' von dieser Empfindung sein, die allererst zu überschreiten wäre, um diese zum Gegenstand zu gewinnen. Denn dass wir solche ,Empfindung' besässen, welche uns die Empfindung, die wir tatsächlich besitzen, wiederum so „präsentierte", wie diese Empfindung selbst, die wir besitzen, und Dinge der Aussenwelt „präsentiert", davon kann überhaupt keine Rede sein.» 2 Cfr. Hua XIX, p. 707: «Die Materie des Wahrnehmens [= "interno"] (sein Auffassungssinn) steht in keinem Notwendigkeitszusammenhang mit der Materie des wahrgenommenen Aktes; vielmehr hat der gesamte phänomenologische Inhalt dieses Aktes den blossen Charakter eines Repräsentanten, er wird gemäss der Auffassungsform der Wahrnehmung gegenständlich gedeutet, nämlich als dieser Akt selbst.» Immanenza e trascendenza 166 ove si dice che nel caso della riflessione gli atti fungono da «presentanti», cioè «da basi per l'interpretazione», sebbene il «presentante» sia «identico» al «presentato» (Hua XXXVIII, pp. 139 e 141). Nelle Log. Unt. appare poi la nozione piuttosto oscura di Reflexionsinhalt (Hua XIX, p. 708), con la quale si vorrebbe additare ciò che dovrebbe fungere da rappresentante per la percezione "interna". Infine, nella Einführung Husserl sembra prendere sul serio l'idea che nella percezione immanente vi siano dei «contenuti di sensazione» che fungono in termini analoghi a suoni, colori, etc., «di cui si avrebbe sensazione, senza che essi siano percepiti»1. Tutte queste ipotesi sono comunque espressamente superate nei manoscritti di revisione, ove viene giudicata assurda l'idea che nella percezione immanente vi siano «contenuti adombranti» o contenuti di sensazione che esercitino una funzione presentativa; vaglieremo la legittimità di questo pronunciamento tra un attimo (cfr. infra, par. 9.3). Per ora possiamo notare come il quadro husserliano generale non conforti la lettura di Prauss: per Husserl infatti affinché un atto si dica 'percettivo' non è necessario che esso includa dei dati sensoriali e questi vengano oltrepassati; è sufficiente che in esso ciò che è inteso sia dotato del carattere d'attualità. Ciò significa che lo stesso carattere d'attualità è svincolato dall'occorrenza di un dato sensoriale, che è propria solo di una specie particolare di atto percettivo, ovvero sia la percezione trascendente. Proprio studiando l'atto riflessivo vedremo tuttavia come sia impossibile definirlo una percezione (cfr. infra, par. 9.4) e ciò per motivi altri da quelli insiti nei rilievi di Prauss. E in effetti a ben vedere nelle Log. Unt. non si teorizza mai un secondo dato sensoriale che ne presenti un primo; persino quando Husserl designa il contenuto fenomenologico dell'atto come 'rappresentante' non sembra concepire un secondo dato, ma solo ipotizzare che quello stesso contenuto inteso funga da rappresentante di sé stesso. Una simile lettura renderebbe intellegibile quanto si legge nella Einführung in merito alla funzione presentativa del dato sensoriale percepito: nel momento in cui attuo una percezione esterna, il dato sensoriale presenta qualcosa di distinto da esso, vale a dire la proprietà obiettiva; nel momento in cui invece lo percepisco, tale dato «sta per sé stesso», o «rappresenta per sé stesso» (Mat. VII, p. 125). Non c'è dunque un secondo dato sensoriale che ne presenti un primo; c'è un solo dato sensoriale che viene reso oggettuale. Che nella percezione "interna" non si senta alcunché non implica tuttavia che in una tale percezione non si viva alcunché. Come Husserl spiega negli Hauptstücke, quando rifletto su una parte della percezione esterna-nel suo esempio la qualità-, tale parte è non solo oggettuale, ma è anche vissuta2. Mentre dunque nella percezione esterna ciò 1 Cfr. Mat. VII, pp. 125–126: «Immerhin könnte man sagen, sofern der betreffende Inhalt Träger einer Bewusstseinsfunktion von der Art der Perzeption ist, sei er als empfunden zu bezeichnen, nur dass hier, bei der reell immanenten Wahrnehmung, das Empfundene zugleich wahrgenommen sei. Dehnen wir den Begriff des Empfindens und des Empfundenen so weit aus, dann ist jede cogitatio, soweit sie phänomenologisch wahrgenommen ist, zugleich Empfindungsinhalt. Ob sie auch in analoger Weise wie Farben, Töne u.dgl. in der Weise von darstellenden Inhalten fungieren können, das lassen wir hier dahingestellt. Wäre dies der Fall, so hätten wir auch von ihnen evtl. Empfindung, ohne dass sie wahrgenommen sind.» 2 Cfr. Hua XXXVIII, p. 19: «Zum Beispiel achten wir in der phänomenologischen Analyse der Dingwahrnehmung auf das Moment des belief, das Seinsoder Wirklichkeitsbewusstsein, so blicken wir darauf hin, wir meinen es, nehmen es wahr. Dieses Moment ist erlebt, dient aber nicht als Präsentant für etwas von ihm Verschiedenes, es gilt nicht für etwas anderes, sei es auch Verwandtes, sondern für sich selbst.» Capitolo III 167 che è oggettuale non è vissuto, in quella "interna" lo è: se vedo una colorazione obiettiva, essa è oggettuale, ma non è vissuta; se invece intendo un dato sensoriale, esso è oggettuale e vissuto. In una formula stringata (cfr. Borsato 2009a, p. 87): viviamo ciò su cui riflettiamo. Il richiamo husserliano al contenuto fenomenologico dell'atto non può passare inosservato, ed anzi merita la dovuta attenzione, soprattutto se letto congiuntamente a quella lunga digressione che compare nella seconda edizione delle Log. Unt. Ci riferiamo alla nota in cui la nozione di 'contenuto fenomenologico' viene estesa anche ai contenuti non-effettivi di un atto (cfr. infra, par. 4.1). Sembrerebbe dunque che nella percezione "interna" ci si possa dirigere anche verso qualcos'altro. 9.1.1 I due tipi di percezione "interna" In un manoscritto redatto con tutta probabilità tra il 1905 ed il 1917 (cfr. Hua X, appendice XI con ivi, p. 99), Husserl sostiene che il titolo 'percezione interna' abbia un duplice senso. La si può cioè intendere in due modi: o come percezione di un contenuto effettivo dell'atto da essa inteso, o come percezione di qualcosa che non è un contenuto effettivo dello stesso1. Quella che qui viene presentata come una possibilità è in realtà il presupposto della stessa distinzione tra contenuto effettivo e contenuto intenzionale; ciò è detto con chiarezza nell'Abhandlung: la distinzione descrittiva tra i due tipi di contenuto presuppone che di entrambi vi sia una percezione possibile (cfr. Hua XXXVIII, p. 140). Si tratta di un punto estremamente delicato, che però potrebbe farci comprendere meglio quanto abbiamo rilevato in merito alla distinzione tra descrizione reale e descrizione fenomenologica (cfr. infra, par. 5.2). Trattandosi di un manoscritto dedicato alla rielaborazione delle lezioni sul tempo, Husserl lavora sulla percezione uditiva, ed in particolare sull'ascolto di una nota musicale, il suo esempio prediletto. Noi ci permettiamo di mantenere la trattazione nel campo della percezione visuale, e riprendiamo dunque l'esempio lockiano della sfera rossa. Ciò non crea alcuna difficoltà, dato che il discorso vale per la percezione in quanto tale. Consideriamo dunque la percezione esterna di una sfera colorata di rosso. In una percezione "interna" in cui intendiamo un contenuto effettivo di tale percezione potremmo cogliere il dato sensoriale 'rosso', o anche l'apprensione che anima tale dato, 1 Cfr. Hua X, p. 126: «Es ist nämlich nach dem Ausgeführten zu beachten, dass der Titel „innere Wahrnehmung" doppeldeutig ist. Er besagt beiderseits wesentlich Verschiedenes, nämlich einmal Wahrnehmung eines der Wahrnehmung immanenten Bestandstückes, das anderemal eines immanenten Geschauten, aber nicht eines Stückes... Aber nur in der einen Wahrnehmungsart ist das Gegenständliche reelles Konstituens des Wahrnehmungsphänomens. Der Zeitfluss des Tönens ist mit allen seinen Komponenten im Wahrnehmungsphänomen da, macht es aus. Jede Phase, jedes Bestandstück dieses Flusses ist ein Stück des Phänomens. Dagegen ist das Identische im Zeitfluss, die phänomenologische Substanz und ihre Eigenschaften, das was verharrt oder sich verändert, zwar ein in der zweiten Wahrnehmungsart adäquat zu Erschauendes, aber nicht in ihr als reelles Moment oder Stück zu bezeichnen.». Ni (1999, p. 53) misinterpreta questo passo leggendovi la distinzione tra coscienza interna e percezione interna, quando in realtà si tratta di due tipi di percezione "interna", vale a dire di riflessione. Immanenza e trascendenza 168 giacché entrambi sono contenuti effettivi della percezione esterna. Si tratta di un caso che abbiamo già discusso nel dettaglio. Verso cosa ci si può dirigere invece in una percezione "interna" che si riferisca a qualcosa che non è definibile un contenuto effettivo dell'atto inteso (che nel nostro caso è una percezione esterna)? Una prima risposta potrebbe suonare: verso il contenuto intenzionale di tale atto. Se fosse così ci troveremmo tuttavia dinanzi ad un dilemma. Nel contenuto intenzionale della percezione esterna rientra infatti il suo oggetto, il che motiverebbe la seguente argomentazione: (a) l'oggetto della percezione esterna è l'oggetto esterno (ex definitione); (b) l'oggetto esterno rientra nel contenuto intenzionale della percezione esterna; (c) nella percezione "interna" ci si può dirigere verso il contenuto intenzionale della percezione esterna; (d) nella percezione "interna" ci si può dunque dirigere verso l'oggetto esterno; (e) pertanto percezione esterna e percezione "interna" possono avere lo stesso oggetto. Tra l'oggetto della percezione esterna e l'oggetto della percezione "interna" del secondo tipo potrebbe dunque vigere identità. Con ciò ad essere in discussione non è tanto il concetto di percezione esterna, quanto piuttosto quello di percezione "interna": perché mai dovremmo continuare a chiamarla tale nel caso in cui in essa ci dirigiamo verso il contenuto intenzionale dell'atto inteso? Sarà bene attenerci al testo husserliano prima di sollevare ulteriori dubbi. La risposta di Husserl è che nel secondo tipo di percezione "interna" ci si possa dirigere anzitutto verso l'«identico» del decorso della percezione esterna. Tale 'identico' sarebbe la «sostanza fenomenologica» con «le sue proprietà». Si tratta dunque di capire cosa si intenda esattamente per 'sostanza fenomenologica'. Una nota ci viene in aiuto: Husserl puntualizza che la sostanza fenomenologica non è la «sostanza realenaturale»-che è «sostrato di proprietà reali-naturali»-, quanto piuttosto il sostrato identico di una «percezione di fantoma» (c.n.)1. Ad una prima lettura si potrebbe quindi affermare che la sostanza fenomenologica non sia altro che l'oggetto esterno considerato a prescindere dalle sue proprietà causali-materiali, perché questo in effetti è il fantoma; non a caso nei manoscritti di revisione la percezione di fantoma verrà definita trascendente (cfr. infra, par. 10.4). Ciò non fa che riproporre le perplessità di cui sopra: sembra infatti che ciò verso cui possiamo dirigerci nel secondo tipo di percezione "interna" non sia altro che l'oggetto della percezione esterna solo considerato in astrazione da alcune proprietà. Le due percezioni continuerebbero cioè ad avere lo stesso referente. A tal proposito risulta ancora una volta interessante un passaggio dell'Abhandlung: Husserl scrive che da un punto di vista fenomenologico «l'identico» delle varie «presentazioni» di uno stesso oggetto non è quello stesso oggetto (esterno), ma il «rappresentare-lo-stesso-oggetto, ossia il senso apprensionale» (Hua XXXVIII, p. 153). Posto che tra senso ed oggetto non v'è identità, tale passo suggerisce l'idea che il referente della percezione "interna" del secondo tipo non sia quello della percezione esterna. 1 Cfr. Hua X, p. 125, n. 1: «Substanz natürlich dann nicht verstanden als reale Substanz, Träger realer Eigenschaften, sondern bloss als das identische Substrat der Phantomwahrnehmung.» Sul concetto di 'fantoma', cfr. infra, par. 10.4. Capitolo III 169 Ciò non desterebbe particolari preoccupazioni se non fosse per i termini in cui Husserl descrive quella che si imporrà come 'riflessione'. Nei manoscritti di revisione ad es. compare una nota che riecheggia nettamente il passo del manoscritto esaminato: Husserl scrive che ogni «deviazione dalla normale direzione dello sguardo» può essere caratterizzata come riflessione, per poi aggiungere che tale deviazione dello sguardo può volgersi anche a qualcosa che non è effettivamente nel vissuto. È evidente che per 'normale' direzione dello sguardo Husserl intenda quella propria di ogni vissuto preriflessivo1, e dunque anche della percezione esterna. Ciò che qui rileva è la caratterizzazione dell'atto riflessivo come una deviazione della direzione dello sguardo da quella normale: presa alla lettera, la 'deviazione' è un'operazione che sposta la mira da qualcosa a qualcos'altro: in senso letterale, se intendiamo x e poi deviamo la direzione del nostro sguardo, allora non intendiamo più x. Si noti che difficoltà analoghe le avevamo incontrate anche nel contesto dell'analisi del percezionale, ove Husserl scriveva appunto che per renderlo oggettuale occorreva una direzione dello sguardo che fosse «altra» da quella normale (cfr. infra, par. 8.3.4.2). Dei due tipi di percezione "interna" il secondo è dunque sicuramente più ostico da descrivere. Nel caso del primo sembra del tutto appropriato parlare di 'deviazione': il suo oggetto infatti non può essere lo stesso della percezione esterna, giacché in quest'ultima ciò che è inteso non è un contenuto effettivo. Il secondo tipo di percezione "interna" mantiene invece una parentela con quella esterna, almeno sul piano del correlato intenzionale. A testimonianza di ciò sta il fatto che Husserl la definisce espressamente come «analoga» o «affine» (Hua X, pp. 124 e 125) a quella esterna2, che a differenza di essa è necessariamente inadeguata. A tal proposito non è ardito rileggere l'opposizione tra percezione "interna" del secondo tipo e percezione esterna alla luce di quella tra descrizione reale e descrizione fenomenologica. Se la prima si effettua sulla base della percezione esterna, la seconda si effettua sulla base di quella "interna". In particolare, la descrizione fenomenologica dell'inteso come tale si effettua sulla base della percezione "interna" del secondo tipo. Come sappiamo, le due descrizioni differiranno dal punto di vista operativo: se voglio effettuare una descrizione reale di questo tavolo, dovrò attuare necessariamente varie percezioni esterne; se invece voglio descrivere questo tavolo in quanto 'sostanza fenomenologica', allora sarà sufficiente che attui una singola percezione "interna" del secondo tipo. Proprio quest'ultima differenza ci introduce nel problema che affronteremo nella prossima sezione. 1 Cfr. Hua XX/1, p. 149, n. 1: «Die Rede von Reflexion in Anwendung auf intentionale Erlebnisse setzt eine normale Einstellung voraus auf das im normalen Sinn sog. intentionale Objekt, in welcher Einstellung es im meinenden „Blick" steht. Jede der strukturellen Verflechtungen von Intentionalitäten an einem solchen Erlebnis bietet Möglichkeiten für Ablenkung der Blickrichtung von der normalen, und jede aktuelle Ablenkung heisst in gleich gutem Sinne eine Reflexion; also nicht etwa bloss die Blickanwendung auf das Erlebnis selbst und seine reellen Komponenten.» 2 Cfr. Hua X, p. 125: «Substanz und Akzidenz in diesem präempirischen Sinne sind phänomenologische Gegebenheiten: sie sind Gegebenheiten in möglichen Wahrnehmungen, und zwar adäquaten Wahrnehmungen. Diese Wahrnehmungen sind, so sagte ich, verwandt mit den äusseren Wahrnehmungen.» Immanenza e trascendenza 170 9.2 Percezione interna e percezione immanente In filosofia la distinzione tra 'interno' ed 'esterno' è da sempre foriera di equivoci. Husserl stesso ne è consapevole, ed infatti dopo le Log. Unt. sceglie di adottare univocamente una nuova terminologia. Già nell'appendice finale dell'opera del 1901 si assiste ad una certa restrizione dell'uso dell'espressione 'percezione interna': Husserl se ne serve infatti per indicare l'atto con cui percepiamo i vissuti localizzati nel nostro corpo. L'esempio lì addotto è semplice, e viene ripreso nell'Erkenntnistheorie: nel momento in cui ho mal di denti, percepisco tale mal di denti, e lo localizzo in una parte del mio corpo (il dente appunto). Husserl puntualizza che una simile percezione è dello stesso genere di una qualsiasi percezione esterna, dacché in entrambi i casi mi dirigo verso qualcosa in modo trascendente: ciò che è percepito non è infatti il dolore così come è vissuto, ma il dolore in quanto relativo ad un dente1. Tale dolore è qualcosa di trascendente, non solo perché il dolore localizzato in uno stesso dente può aumentare o diminuire-proprio come una scatola può manifestarsi ora in modo più chiaro ed ora in modo più oscuro-, ma anche perché rispetto ad esso posso ingannarmi: come si può dare il caso che percepisca una donna in luogo di ciò che è in realtà un manichino, così si può dare il caso che il dolore mi si manifesti come qualcosa che tormenta un dente che in realtà è sano. Se dunque la possibilità dell'elusione costringe ad ammettere che anche la percezione interna è una percezione trascendente (cfr. infra, par. 8.1.2), la variabilità del complesso sensoriale al restare costante del riferimento costringe ad applicare anche ad essa lo schema 'contenuto – apprensione' (cfr. infra, par. 8.3.3)2. La distinzione tra 'interno' ed 'esterno' assume ora dei contorni più definiti: dicesi esterna quella percezione che si riferisce a qualcosa che è fuori dal mio corpo; dicesi interna quella percezione che si riferisce al mio corpo o ad una sua parte. Cosa distingue allora quella che sinora abbiamo contrassegnato con apici doppi da quella pocanzi indicata come 'percezione interna'? Possiamo rispondere servendoci ancora dell'esempio husserliano: se nel caso della percezione interna quale percezione di vissuti localizzati nel corpo il mal di denti viene attribuito a qualcosa che lo trascende-venendo quindi appreso-, nel caso della percezione "interna" quale riflessione viene reso oggettuale il dolore così come è vissuto. Con ciò si comprende che la possibilità dell'elusione è fuori gioco: se il mio oggetto è il dolore così come è vissuto, e non il dolore in quanto relativo ad un dente, è indifferente se quest'ultimo sia realmente sano o realmente malato. Per evitare che questi due tipi di percezione 'interna' 1 Cfr. Hua XIX, pp. 770–771: «So ist in der Wahrnehmung vom Zahnschmerz ein wirkliches Erlebnis wahrgenommen, und gleichwohl ist die Wahrnehmung eine oft täuschende: der Schmerz erscheint als im gesunden Zahne bohrend. Die Möglichkeit der Täuschung ist klar. Der wahrgenommene Gegenstand ist nicht der Schmerz, so wie er erlebt, sondern der Schmerz, so wie er transzendent gedeutet, und zwar dem Zahne zugedeutet ist.» e Mat. III, p. 99: «Beispiele inadäquater Wahrnehmung bieten uns die „äusseren" Wahrnehmungen, verstanden als Wahrnehmungen äusserer Dinge, und jene inneren Wahrnehmungen, die mit äusseren verwoben sind, wie die Wahrnehmung eines als „Magenfreude" lokalisierten Gefühls der Lust, eines als Kopfoder Zahnschmerz in den genannten Körperteilen lokalisierten Schmerzes.» 2 Cfr. Hua XIX, pp. 761–762: «Dass... der Schmerz im Zahne bohrt... das nehme ich genau in dem Sinne wahr, wie... dass diese Schachtel quadratisch und braun gefärbt ist u. dgl... Äussere Wahrnehmung ist Apperzeption, also fordert die Einheit des Begriffs, dass es auch die innere sei.» Capitolo III 171 vengano equivocati, già dagli Hauptstücke Husserl opta per una nuova coppia terminologica: distingue infatti tra 'percezioni immanenti' e 'percezioni transeunti' (cioè trascendenti), intendendo con le prime ciò che sinora abbiamo indicato sotto il titolo di 'percezioni "interne"', e con le seconde le percezioni relative a ciò che è esterno o interno al corpo. Ne deriva dunque una tassonomia di questo tipo: Figura 7 Questo quadro permette di discutere con più chiarezza il tema della variazione nella sfera dell'immanenza e della trascendenza. Sappiamo che nel caso della percezione trascendente è possibile che diverse percezioni si riferiscano ad uno stesso oggetto: come uno stesso tavolo può esser visto da due angolazioni diverse, così una stessa melodia può essere udita da diverse distanze, e così ancora lo stesso mal di denti può risultare ora più forte e ora più lieve. Che due percezioni trascendenti abbiano lo stesso oggetto non significa dunque né che siano due percezioni uguali (ossia qualitativamente indistinguibili), né tantomeno che siano in realtà la stessa percezione (ossia numericamente indistinguibili). Si può dire lo stesso della percezione immanente? La Dingvorlesung fornisce una risposta negativa: Husserl afferma che nel caso della percezione «autoponente»-altro nome per la riflessione (cfr. Hua XVI, p. 23)-, l'identità della percezione e l'identità dell'oggetto «coincidono». Ciò vuol dire non solo che percezioni immanenti uguali avranno necessariamente oggetti uguali, ma anche che percezioni immanenti diverse percezioni avranno necessariamente oggetti diversi1. Andremo in cerca delle ragioni di questo asserto, che resta qui inspiegato (cfr. infra, par. 9.3). Per ora limitiamoci a registrare come Husserl neghi alla percezione immanente la forma più basilare del rapporto 'identità/molteplicità'. Come anticipavamo, Husserl nega nella percezione immanente si possa parlare di contenuti che in virtù dell'apprensione fungano da rappresentanti per qualcosa. Più in generale, Husserl afferma che parlare di 'apprensione' nel caso di una percezione immanente può valere solo come mera façon de parler. La ragione è presto data: nel caso della percezione immanente manca la variabilità che decreta la percezione trascendente come trascendente. Rammentiamo i due argomenti con cui Husserl aveva soste- 1 Cfr. Hua XVI, p. 25: «Bei den selbstellenden Wahrnehmungen ist Identität des Gegenstandes und Identität der Wahrnehmung einerlei, ich meine, verschiedene Wahrnehmungen haben verschiedene Gegenstände.» Percezione Percezione immanente Percezione trascendente Percezione del contenuto effettivo del vissuto Percezione del contenuto noneffettivo del vissuto Percezione interna Percezione esterna Immanenza e trascendenza 172 nuto la necessità dell'apprensione nel caso della percezione esterna. Secondo il primo, il riferimento può restare costante al variare del complesso sensoriale: qualcosa di esterno è dato necessariamente in un certo adombramento, cioè in qualcosa di non-uniforme, sicché se mancasse l'apprensione non riusciremmo a vedere la proprietà obiettiva come qualcosa di uniforme. Il secondo dice invece che il complesso sensoriale può restare costante al variare del riferimento: si tratta dell'ormai noto caso della donna-manichino; ciò che percepivamo come qualcosa può rivelarcisi qualcos'altro, ma entrambe le percezioni avranno uguali complessi sensoriali; in breve, posso incorrere in un'elusione (cfr. infra, par. 8.3.3). Ora, entrambe le variabilità sono escluse nel caso della percezione immanente: non solo infatti ciò che è dato in una tale percezione non può esser dato mediante adombramenti, ma non sussiste nemmeno la possibilità di una molteplicità di riferimenti; una data percezione immanente è «insuperabile»: non solo è impossibile che il suo oggetto si riveli come irreale, ma è impossibile anche che il suo oggetto si riveli altro da quello che è o si determini diversamente. In ciò la distanza dalla percezione trascendente è massima. Husserl ne conclude che nel caso della percezione immanente non si può parlare di 'senso apprensionale', ma solo di 'senso' o di 'materia'1. Percezione immanente e trascendente si distinguono poi anche rispetto alla variabilità tra la forma apprensionale e la qualità. Il pronunciamento più chiaro e conciso lo si trova nella Dingvorlesung: nel caso della percezione trascendente è possibile che nel decorso percettivo la qualità vari al restare costante della forma apprensionale; la credenza può infatti mutarsi in dubbio, ma nonostante ciò l'oggetto può continuare a darsi dotato del carattere d'attualità. La percezione immanente invece esclude una simile variabilità: nel momento in cui ad es. intendo un dato sensoriale, questo mi si dà necessariamente non solo dotato del carattere d'attualità-dato che è appunto percepito, e non fantasticato o ricordato-, ma anche come reale. Non è dunque possibile che sussista altra qualità che non sia quella della 'realtà', sicché in un certo senso è esclusa persino la credenza2. 1 Cfr. Hua XX/1, pp. 153, 168 e ibid., n. 2: «In einer immanenten Anschauung fehlt es also an einer Repräsentation, einer „Erscheinung" des immanent Gegenständlichen; es gibt da nicht „darstellende" bzw. abschattende Inhalte, die vermöge zugehöriger „Auffassungen" zu Repräsentanten würden fur dargestellte gegenständliche Momente, die als identische dann auch durch mannigfaltige andere Repräsentanten bzw. Erscheinungen zur Gegebenheit kommen könnten... Wenn gelegentlich auch bei den immanenten Anschauungen von Auffassung oder gar Repräsentation gesprochen wird, so darf das nur als eine façon de parler gelten...», «...und sie [= percezione immanente] ist es, weil es hier keine Mannigfaltigkeit möglicher Auffassungen, sondern immer nur die einzige Auffassung „als es selbst gibt"... Damit hangt auch zusammen die Unaufhebbarkeit einer immanenten Wahrnehmung...» e «Der hier freilich zwar Sinn (Materie), aber, eigentlich gesprochen, nicht mehr Auffassungssinn ist.» 2 Cfr. Hua XVI, p. 22: «Das Wesen der reduzierten Erlebniswahrnehmung ist evident unverträglich mit Unglauben und Zweifel; sie ist nicht nur Bewusstsein, dessen Wesenscharakter es ist, Bewusstsein aktueller Gegenwart des Gegenstandes zu sein, sondern sie ist auch als absolut gebendes Bewusstsein charakterisiert, als ein solches, das den Gegenstand wirklich in seiner Leibhaftigkeit, ihn so hat, dass Unglaube und Zweifel ausgeschlossen sind. In gewissem Sinn ist sogar der Glaube ausgeschlossen.» Capitolo III 173 9.3 Percezione immanente e percezione trascendente Finora abbiamo discusso il rapporto tra immanenza e trascendenza per lo più sul piano dell'intenzionalità; ora si tratta di considerarlo sul piano della mereologia. Come sappiamo, non si può dire che la percezione trascendente stia al suo oggetto come un intero sta ad una delle sue parti (cfr. infra, par. 8.1.2). L'oggetto della percezione trascendente è in essa solo intenzionalmente, cioè in senso improprio. Come stanno le cose nel caso della percezione immanente? Muoviamo dall'analisi di un passo della Einführung: alla fine di una lunga digressione sulla differenza tra «percezione di cosa» e percezione «fenomenologica», Husserl afferma che quest'ultima si distingue perché contiene il suo oggetto effettivamente. Di essa si può quindi dire che stia al suo oggetto come un intero sta ad una delle sue parti1. Che Husserl si stia riferendo a quella che in altri luoghi del testo è chiamata 'percezione immanente' è fuor di dubbio. Meno scontato è se si stia riferendo alla percezione immanente nella duplice accezione in cui l'abbiamo conosciuta, vale a dire come percezione di un contenuto effettivo dell'atto inteso e come percezione di un contenuto non-effettivo dello stesso. Il fatto che l'affermazione succitata segua la discussione della differenza tra descrizione reale e descrizione fenomenologica spinge verso tale linea interpretativa (cfr. Mat. VII, pp. 114–115). Ciò che è in gioco in quest'ultima è infatti l'inteso come tale, che non è mai definito come un contenuto effettivo della percezione trascendente. Sembra dunque che la tesi husserliana non riguardi solo quella che abbiamo chiamato 'percezione "interna" del primo tipo, ma anche quella del secondo; avrebbe dunque validità generale. Se le cose stanno così, occorre sgomberare il campo da due possibili equivoci. (a) In primo luogo si potrebbe imputare ad Husserl una contraddizione: da una parte viene infatti asserito che nella percezione immanente ci si può dirigere verso il contenuto non-effettivo della percezione trascendente; dall'altra viene detto che l'oggetto della percezione immanente è un suo contenuto effettivo. Una lettura vigile dimostra tuttavia che le due tesi non sono affatto contraddittorie: quando in una percezione immanente intendiamo il contenuto non-effettivo di un vissuto intenzionale v, tale contenuto è effettivo rispetto ad essa, ma non-effettivo rispetto a v. L'effettività in questione non concerne infatti la natura dell'oggetto della percezione immanente, che rimane inalterata-un contenuto non-effettivo di un vissuto v inteso da una percezione immanente resta un contenuto non-effettivo di v-, ma il suo rapporto con la percezione immanente, sicché si può dire che un contenuto non-effettivo inteso da una percezione immanente sia effettivamente in essa. (b) Si potrebbe inoltre far notare che anche nel caso della percezione trascendente il dato sensoriale sia un contenuto effettivo dell'atto. La differenza sta tuttavia in questo, che mentre rispetto alla percezione immanente il dato sensoriale è un contenuto effettivo e inteso, rispetto a quella trascendente il dato sensoriale è sì un contenuto effettivo, ma non un contenuto inteso. Si può dunque concludere quanto segue: mentre nel caso 1 Cfr. Mat. VII, p. 115: «Werfen wir einen schauenden Blick auf die Art, wie eine solche Wahrnehmung einer cogitatio sich auf diese selbst bezieht, so ist es evident, dass die Wahrnehmung einer cogitatio in ihrer Konkretheit das, was sie wahrnimmt, in seiner reellen Einheit befasst, dass sie ein konkretes Ganzes ist, das das Wahrnehmungsobjekt als Teil im eigentlichen Wortsinn in sich fasst.» Immanenza e trascendenza 174 della percezione trascendente è impossibile che ciò che è inteso sia un contenuto effettivo, nel caso della percezione immanente è necessario che ciò che è inteso sia un contenuto effettivo. Nel primo libro delle Ideen Husserl riformula la tesi discussa in termini ancora più arditi; scrive infatti che la percezione immanente e ciò che viene da essa inteso formano un'unità tale che si può parlare di un «unica cogitatio». Secondo questo modello la percezione immanente starebbe al suo oggetto non come un intero sta ad una delle sue parti, ma come una parte di un intero sta ad un'altra parte dello stesso1. Ma che il percepire ed il percepito formino un'unità è proprio ciò che è escluso nel caso della percezione trascendente; Husserl lo affermerà a chiare lettere nella lezione del 1915 (cfr. infra, par. 8.1.2): non solo è vero che questa non sta al suo oggetto come un intero ad una parte; è vero anche che questa non forma con esso un intero. La ragione lì addotta riguarda la natura dei membri della relazione intenzionale: la percezione immanente può formare un intero con il suo oggetto perché entrambi appartengono allo stesso genere, che è il genere «coscienza in generale» (Hua XXXVI, p. 103). Non è questo il caso della percezione trascendente, il cui oggetto (la cosa, ad es.) non appartiene al genere summenzionato. Per rischiarare ancora meglio il rapporto tra le due percezioni possiamo considerare l'interpretazione di Erhard. La sua tesi è che per ogni vissuto intenzionale valga la legge dell'«esclusività mereologica»2; la possiamo formulare come segue: se v è un vissuto intenzionale, allora l'oggetto di v non è una parte di v. Più nello specifico: se v è un vissuto intenzionale, allora né l'oggetto di v né le parti dell'oggetto di v sono parti di v. Ci rendiamo subito conto di come la generalizzazione di Erhard sia esegeticamente errata: si può dire infatti che la percezione immanente sia un vissuto intenzionale che sta al suo oggetto come un intero ad una delle sue parti. La legge dell'esclusività mereologica andrà dunque rifiutata anche nella sua formulazione specifica; se vale infatti la transitività-e per Husserl è senz'altro così3-, allora una parte di un vissuto inteso da una percezione immanente sarà a sua volta una parte di quest'ultima (se infatti x è una parte di y e y è una parte di z, allora x è una parte di z). La tesi di Erhard risulta problematica anche da un altro punto di vista; egli sostiene infatti che anche quando attuo una percezione immanente, il «vissuto riflettuto» non sia una vera e propria parte di quello «riflettente», perché altrimenti il vissuto «di primo grado» non potrebbe «esistere senza quello di secondo grado». Non è del tutto chiaro cosa si intenda per vissuto di primo e secondo grado; se però assumiamo che 1 Cfr. Hua III, p. 78: «Im Falle einer immanent gerichteten oder, kurz ausgedrückt, einer immanenten Wahrnehmung (der sog. „inneren") bilden Wahrnehmung und Wahrgenommenes wesensmässig eine unvermittelte Einheit, die einer einzigen konkreten cogitatio.» 2 Cfr. Erhard 2014, p. 170: «Mereologische Exklusivität und Transzendenz. Obwohl Akte immer auf ein Objekt gerichtet sind, enthalten sie dieses nicht im mereologischen Sinne... es gilt mithin: Für jedes Erlebnis e und jedes intentionale Objekt X von e gilt: X ist kein Teil von e. Sehe ich einen Baum, so ist der Baum kein Teil meines Erlebnisses... selbst wenn ich eine „immanente Wahrnehmung" vollziehe, ist das reflektierte Erlebnis kein echter Teil des reflektierenden, denn sonst könnte das Erlebniss erster Stufe nicht ohne das Erlebnis zweiter Stufe existieren...» 3 Cfr. Hua XIX, pp. 268–269: «Ist G ein selbständiger Teil von [also relativ zu] F, so ist jeder selbständige Teil g von G auch ein selbständiger Teil von F... Ist γ ein unselbständiger Teil des Ganzen G, so ist es auch einunselbständiger Teil jedes anderen Ganzen, von welchem G ein Teil ist. » Cfr. anche Casari 2006, p. 71. Capitolo III 175 Erhard accetti le leggi della mereologia husserliana, allora non possiamo che derivare una simile lettura: il vissuto di primo grado è la percezione immanente, mentre quello di secondo grado è il suo oggetto. Per Husserl vale infatti che l'esistenza di un intero implica l'esistenza di tutte le sue parti, ma non vale che l'esistenza di tutte le sue parti implica l'esistenza dell'intero. Le parti possono infatti essere frazioni, e noi sappiamo che queste possono esistere anche al di fuori dell'intero in cui figurano come parti. Il punto è che Husserl sostiene esattamente che l'esistenza reale di una percezione immanente implica l'esistenza reale del vissuto da essa inteso, e ciò proprio su base mereologica. Sembra infatti che a tal riguardo Husserl proceda al contrario di quanto faccia nel caso della percezione trascendente. In quel caso che l'oggetto non fosse una parte dell'atto era stato dimostrato mediante due argomenti: diverse percezioni possono avere lo stesso oggetto; l'oggetto può non esistere realmente (cfr. infra, par. 8.1.2). La percezione immanente viene invece previamente definita come un vissuto intenzionale il cui oggetto è parte di essa, e da qui vengono dedotte due tesi: Argomento 1. L'oggetto non può non esistere realmente. Se infatti l'oggetto potesse non esistere realmente, allora non sarebbe una parte del relativo atto. L'esistenza dell'intero implica infatti l'esistenza delle sue parti. Argomento 2. Diverse percezioni hanno necessariamente diversi oggetti. Se infatti diverse percezioni potessero avere lo stesso oggetto, quest'ultimo non sarebbe una parte del relativo atto. Interi diversi sono infatti interi distinti, e le parti di interi distinti sono a loro volta entità distinte, che in quanto tali sono numericamente distinguibili, mentre uno stesso oggetto è per definizione una sola entità. Servendoci del nostro sistema notazionale, possiamo scrivere che il vissuto inteso v è una parte di Wi(v); se dunque l'esistenza di un intero implica l'esistenza delle sue parti, allora segue che se esiste realmente Wi(v) esiste realmente v. Ciò significa che Wi(v) non può esistere realmente senza v. Come ha ben compreso Roman Ingarden, la peculiarità della percezione immanente sta nel fatto che essa non può esistere realmente senza che esista realmente il suo oggetto: in questo caso la realtà della percezione implica la realtà del percepito1. Che il vissuto inteso sia una parte della percezione immanente lascia però aperte due possibilità: o v è un momento di Wi(v), o v è una frazione di Wi(v); nel primo caso, l'esistenza di v implica l'esistenza reale di Wi(v); nel secondo, l'esistenza reale di v non implica l'esistenza reale di Wi(v). Ora, come emerge dalle Ideen, Husserl è ben consapevole del fatto che i vissuti «siano già prima» (c.n.)2 che in una riflessione ci si 1 Cfr. Ingarden 1967, p. 183: «Es sind zwar zwei noch unterscheidbare „Gegenständlichkeiten", aber trotzdem ist das Wesen des immanenten Wahrnehmens so, dass es ohne das in ihm Wahrgenommene nicht bestehen könnte. Das Wahrnehmen meines Denkens, dieses individuelle Wahrnehmen, kann nicht existieren ohne das Denken, das da gerade wahrgenommen wird; es ist in seinem Sein relativ auf dieses Denken unselbständig. Wenn das Wahrnehmen existiert, dann existiert natürlich das Wahrgenommene, das heisst mein aktuelles Denken.» 2 Cfr. Hua III, p. 95: «Zur Seinsart des Erlebnisses gehört es, dass sich auf jedes wirkliche, als originäre Gegenwart lebendige Erlebnis ganz unmittelbar ein Blick erschauender Wahrnehmung richten kann. Das geschieht in Form der „Reflexion", die das merkwürdig Eigene hat, dass das in ihr wahrnehmungsmässig Erfasste sich prinzipiell charackterisiert als etwas, das nicht nur ist und innerhalb des wahrnehmenden Blickes dauert, sondern schon war, ehe dieser Blick sich ihm zuwendete.» Immanenza e trascendenza 176 volga ad essi. Un vissuto intenzionale v non implica infatti una riflessione che abbia per oggetto v; implica solo una coscienza interna di v (cfr. infra, par. 9.1). Con un esempio concreto: la visione di un albero non implica una riflessione su tale percezione visuale; implica solo che tale percezione sia internamente conscia. L'oggetto della percezione immanente sta dunque a quest'ultima come una frazione sta ad un intero: v può fondare Wi(v), ma ciò non è necessario. La realtà del percepito non implica la realtà della percezione. A questo punto si potrebbe sollevare una questione: è senz'altro possibile concepire vissuti assurdi quali percezioni prive di materia o percezioni presentificanti. Posto allora che l'oggetto di una percezione immanente è parte di essa, e posto anche che l'esistenza di un intero implica l'esistenza di tutte le sue parti, se ne dovrebbe concludere che qualora in una percezione immanente ci si diriga verso uno dei vissuti sopra concepiti, tali vissuti dovrebbero esistere realmente. Ma in quanto assurdi tali oggetti sono impossibili, e dunque non esistono (cfr. infra, par. 14.2). Si avrebbe dunque una contraddizione. La difficoltà si dilegua se concepiamo correttamente la percezione immanente: in quanto riflessione essa si riferisce solo a vissuti attuati, vale a dire a vissuti reali, i quali sono necessariamente possibili. Un atto in cui ci si diriga verso un vissuto assurdo quale una percezione priva di materia non è dunque qualificabile come una riflessione, né tantomeno come un'intuizione, giacché non consente riempimento. Al massimo, possiamo parlare di atto signitivo. L'esistenza reale di una percezione immanente è dunque eo ipso esistenza reale del vissuto da essa percepito. Per Husserl è un controsenso pensare che una percezione immanente sia attuata, e dunque esista realmente, senza che il vissuto da essa percepito esista realmente1. Riguardo alla percezione trascendente le cose stanno diversamente: non ogni percezione trascendente è infatti veridica. Ciò trova riscontro nel rapporto che vige tra vissuto ed oggetto: se ciò che è percepito è una parte del percepire, allora l'esistenza reale del primo è necessaria; se invece ciò che è percepito è trascendente rispetto al percepire, allora la sua esistenza reale non è necessaria. 9.4 Se la riflessione sia un atto percettivo Husserl non esita a definire la riflessione nei termini di una percezione. In questo paragrafo cercheremo di soppesare la tenuta teorica di questa tesi. La Dingvorlesung offre a tal proposito un abbrivo alla discussione. Come già accennato, l'atto riflessivo viene lì teorizzato sotto il titolo di 'percezione autoponente', la quale viene qualificata come quel particolare tipo di atto in cui ci dirigiamo verso un vissuto. Husserl invita ad immergersi nella descrizione fenomenologica, e dunque a considerare il caso in cui «guardiamo» ad un vissuto «attuale» (c.n.). La percezione 1 Cfr. Mat. VII, p. 154: «Ist das Wahrgenommene ein Immanentes und somit auch nach seiner Existenz Gegebenes, so decken sich die beiden realen Individuen Wahrnehmung und Wahrgenommenes (z.B. der Empfindungston) in ihrem ebenfalls adäquat gegebenen zeitlichen Modus, in ihrer Dauer und in den Punkten dieser Dauer.» Capitolo III 177 autoponente ci permette di prenderlo «come esso è in sé», sospendendo qualsiasi tensione a trascenderlo (cfr. infra, par. 9.2). È dunque possibile intendere un vissuto che «attuiamo or ora» (c.n.). Tale vissuto non è meramente fantasticato o pensato, ma è dato in carne ed ossa, e dunque in sé stesso e come dato ora (cfr. infra, par. 8.3.1.1). Si comprende quindi perché Husserl possa imparentare l'atto riflessivo con la percezione di cosa: in entrambi ciò che è inteso è dotato del carattere d'attualità1. Tale parallelo viene ripreso e sviluppato nel primo libro delle Ideen, stavolta sul piano della percepibilità. Husserl afferma che ad ogni vissuto «reale» dato nel «presente» può dirigersi uno «sguardo percettivo». In altri termini, ogni vissuto può essere percepito in un atto riflessivo. Come abbiamo già avuto modo di appurare (cfr. infra, par. 9.3), Husserl sostiene che il vissuto esista realmente «già prima» che la riflessione vi si riferisca-una tesi che egli considera come propria anche dell'atteggiamento naturale (cfr. Hua III, p. 163). A tal proposito sceglie una formulazione molto simile a quella incontrata nel manoscritto databile tra il 1911 ed il 1912 (cfr. infra, par. 9.1): «ogni vissuto è conscio»-formula che rispetto ai vissuti intenzionali viene qui sciolta come segue: non solo è vero tali vissuti sono necessariamente coscienza di qualcosa; è vero anche che essi esistono realmente come irriflessi, e quindi come «sfondo». Da questa proposizione Husserl deriva il parallelo con la percezione di cosa: come i vissuti sono «pronti» per una percezione immanente, così le cose sono «pronte» per una percezione trascendente. Ciò che distingue i primi dalle seconde è solo che dei vissuti non posso dire che si manifestino, e ciò per i motivi esposti in dettaglio nei manoscritti di revisione (cfr. infra, par. 9.3). Analogamente ad una cosa (e solo in questo senso), un vissuto è dunque di principio percepibile. Il fatto che Husserl impieghi la nozione di 'sfondo' in merito ai vissuti può tuttavia far pensare che essa valga anche per le cose; ciò non corrisponde al testo, in cui peraltro il termine 'sfondo' viene virgolettato: la percepibilità delle cose non riguarda infatti quelle che rientrano nello sfondo, ma più in generale quelle che rientrano nell'ambiente circostante. Avremo modo di distinguere queste due nozioni (cfr. infra, par. 10.1.1 e 12.2). Per ora assumiamole in modo vago, in modo da formulare il parallelo husserliano più precisamente: come una cosa non è percepita, eppure è nel mio ambiente circostante, così un vissuto non è percepito, eppure è in una corrente di vissuti2. Ma di quale corrente di vissuti si parla? Husserl è chiaro: della corrente di vissuti dell'io che esercita la percezione immanente e che dunque vive l'atto prima di riflettere 1 Cfr. Hua XVI, p. 21: «Nehmen wir zunächst den Fall eines aktuellen Erlebnisses, auf das wir hinblicken. Wir nehmen es so, wie es „in sich ist" und schalten aus alle Beurteilung, die darüber hinaus in die „Transzendenz" führt: z.B. ein Gefühl, das wir gerade erleben, oder auch eine Wahrnehmung, die wir gerade vollziehen... Das Erlebnis, das absolute Datum steht leibhaft da, es ist nicht etwas bloss phantasiertes, im Gleichnis gedachtes odet gar symbolisch und begrifflich gedachtes, sondern als selbst und aktuell jetzt gegebenes uns vor Augen.» 2 Cfr. Hua III, p. 95: «Zur Seinsart des Erlebnisses gehört es, dass sich auf jedes wirkliche, als originäre Gegenwart lebendige Erlebnis ganz unmittelbar ein Blick erschauender Wahrnehmung richten kann. Das geschieht in Form der „Reflexion", die das merkwürdig Eigene hat, dass das in ihr wahrnehmungsmässig Erfasste sich prinzipiell charakterisiert als etwas, das nicht nur ist und innerhalb des wahrnehmenden Blickes dauert, sondern schon war, ehe dieser Blick sich ihm zuwendete. „Alle Erlebnisse sind bewusst", das sagt also speziell hinsichtlich der intentionalen Erlebnisse, sie sind nicht nur Bewusstsein von etwas und als das nicht nur vorhanden, wenn sie selbst Objekte eines reflektierenden Bewusstseins sind, sondern sie sind schon unreflektiert als „Hintergrund" da und somit prinzipiell wahrnehmungsbereit in einem zunächst analogen Sinne, wie unbeachtete Dinge in unserem äusseren Blickfelde.» Immanenza e trascendenza 178 su di esso. A tal proposito giova considerare la distinzione tra percezioni immanenti e percezioni trascendenti, qui ulteriormente perfezionata. Una percezione è detta immanente in quanto essa ed il suo oggetto appartengono alla stessa corrente di vissuti. Husserl si riferisce espressamente a due casi: o a quello in cui atto A si si riferisca ad un atto A', o a quello in cui un atto A si riferisca ad un contenuto di un atto A'. In entrambi i casi gli atti ed i contenuti appartengono allo stesso io (e dunque alla stessa corrente di vissuti). La percezione trascendente viene allora definita per negationem: una percezione è detta cioè trascendente in quanto essa ed il suo oggetto non appartengono alla stessa corrente di vissuti. Contano dunque come percezioni trascendenti i vissuti in cui ci dirigiamo verso i vissuti di un altro io-e dunque ad entità appartenenti ad una corrente di vissuti distinguibile da quella dell'io che riflette-, o anche quelli in cui ci dirigiamo alle cose o alle essenze-e dunque ad entità che non appartengono di principio ad una corrente di vissuti1. Ciò che qui rileva è che le percezioni in cui ci dirigiamo ai vissuti di un altro io non sono riflessioni, in quanto appunto non sono percezioni immanenti. Husserl corrobora la sua concezione con esempi concreti. A tal proposito propone un confronto tra una riflessione in cui ci si diriga verso una percezione esterna ed una riflessione in cui ci si diriga verso un vissuto di collera. Al di là del fatto che i due vissuti non siano «pronti» o disponibili in egual misura (semplicemente perché è difficile attuare volontariamente il primo), ciò che interessa ad Husserl è la loro analizzabilità: nel caso della collera infatti il vissuto «sbolle nella riflessione», e dunque il suo contenuto si altera nel momento stesso in cui vi ci dirigiamo; la percezione esterna invece non presenta questo tipo di inconveniente, ed è questa la ragione per cui Husserl ritiene che essa sia studiabile nella sua originarietà2. Un ulteriore esempio chiama in causa il fattore temporale, almeno sul piano espressivo: Husserl considera il caso in cui riflettiamo su una gioia, e afferma che nella prima riflessione essa è data sì come presente-ove il tedesco è gegenwärtig-, ma non come una gioia «che inizia adesso», in quanto ci è data piuttosto come qualcosa di vissuto «precedentemente» (c.n.) come irriflesso, ossia come qualcosa che è divenuto oggetto solo «successivamente» (c.n.). Nonostante ciò, Husserl mantiene che ogni vissuto, «entrando» in una riflessione, si dia (i) «come essente "ora"», (iii) «come essente appena stato» e (iii) «come precedentemente irriflesso»3. Avvieremo la critica all'impianto husserliano passando al va- 1 Cfr. ivi, p. 77: «Unter immanent gerichteten Akten, allgemeiner gefasst, unter immanent bezogenen intentionalen Erlebnissen verstehen wir solche, zu deren Wesen es gehört, dass ihre intentionalen Gegenstände, wenn sie überhaupt existieren, zu demselben Erlebnisstrom gehören wie sie selbst. Das trifft also z.B. überall zu, wo ein Akt auf einen Akt... desselben Ich bezogen ist, oder ebenso ein Akt auf ein sinnliches Gefühlsdatum desselben Ich usw... Transzendent gerichtet sind intentionale Erlebnisse, für die das nicht statthat; wie z.B. alle auf Wesen gerichteten Akte, oder auf intentionale Erlebnisse anderer Ich mit anderen Erlebnis strömen; ebenso alle auf Dinge gerichteten Akte, auf Realitäten überhaupt, wie sich noch zeigen wird.» 2 Cfr. ivi, p. 146: «Der Zorn mag durch Reflexion verrauchen, sich inhaltlich schnell modifizieren. Er ist auch nicht immer bereit wie die Wahrnehmung, nicht durch bequeme experimentelle Veranstaltungen jederzeit zu erzeugen. Ihn in seiner Originarität reflektiv studieren, heisst einen verrauchenden Zorn studieren; was zwar keineswegs bedeutungslos ist, aber vielleicht nicht das, was studiert werden sollte.» 3 Cfr. ivi, pp. 162–163 e 164: «Das jeweilig wirklich erlebte Erlebnis gibt sich, neu in den reflektierenden Blick tretend, als wirklich erlebtes, als „jetzt" seiend; aber nicht nur das, es gibt sich auch als soeben gewesen seiend, und sofern es unerblicktes war, eben als solches, als unreflektiert gewesenes.» e «Die erste Reflexion auf die Freude findet diese vor als aktuelle gegenwärtige, aber nicht als eben erst anfangende. Sie steht da als fort- Capitolo III 179 glio tali caratterizzazioni. Quelle in aperta frizione solo la (i) e la (ii): come abbiamo visto (cfr. infra, par. 8.3.1.1), si può certo dire che qualcosa sia ricordato nell'istante in cui lo ricordo, nel senso ovvio in cui l'istante in cui x è inteso è lo stesso in cui intendiamo x. Quanto ricordato non è tuttavia inteso come 'dato ora', ma appunto come 'stato dato'. Non è contraddittorio affermare che qualcosa venga inteso nello stesso istante in cui lo s'intende come 'stato dato'; è contraddittorio affermare qualcosa venga inteso nello stesso istante in cui lo s'intende come 'dato ora' e come 'stato dato' (e dunque a fortiori come 'dato ora' e come 'stato appena dato'). L'unica caratterizzazione conservabile sembra quindi essere la (iii): non v'è infatti alcun problema nel sostenere che a t2 un vissuto sia dato come qualcosa verso cui a t1 non mi sono diretto. A questo punto possiamo chiederci se sia ancora legittimo concepire la riflessione come un atto percettivo. Non siamo certo i primi a porci tale dubbio: il primo ad aver decretato un «controsenso» l'idea che nella riflessione un atto possa darsi come presente (e dunque come in carne ed ossa) è stato Iso Kern (1975, pp. 22 e 248–256), le cui obiezioni sono state riprese e raffinate da Ullrich Melle (1983, p. 26) e Liangkang Ni (1996, pp. 231–235)1. L'argomento comune ai tre studiosi è il seguente: che un vissuto intenzionale sia inteso come presente presuppone che io sia in grado di intendere a t il vissuto intenzionale che attuo a t, e che dunque sia possibile attuare nello stesso istante due vissuti intenzionali: un certo atto ed una percezione immanente dello stesso. In termini ancora diversi, dovrei essere in grado di vivere contemporaneamente in due atti. Ma ciò è impossibile. Se rifletto su un vissuto intenzionale v vuol dire che non sto più attuando v. In altre parole, non è possibile che qualcosa che non è più attuato-che per un vissuto intenzionale vuol dire: che non è più reale-sia dato in carne ed ossa, ossia in sé stesso (cioè senza mediazioni di sorta) e come dato ora. Che un vissuto ci si dia dotato del carattere d'attualità è certo possibile; basti pensare ai due casi seguenti: (a) se intendiamo il vissuto di un altro io, o (b) se intendiamo un dato sensoriale (ad es. quando teniamo gli occhi aperti su una scatola rossa e nello stesso istante attuiamo una riflessione sul dato sensoriale 'rosso'). Il caso (a) esemplifica tuttavia una percezione trascendente, e dunque non una riflessione, ed il caso (b) esemplifica una riflessione su un vissuto non-intenzionale, e dunque non una riflessione su un atto. Di ciò risente ovviamente anche il parallelo husserliano relativo alla percepibilità, il quale si dimostra descrittivamente infondato: se infatti ha senso affermare che in un certo istante le cose che non sono percepite sono nel mio ambiente circostante-pensiamo ad es. alla finestra che ci è alle spalle-, non ha senso affermare che in un certo istante gli atti che non sono percepiti sono attuati, per il semplice motivo che posso attuare un solo atto ad istante. Come diremo meglio (cfr. infra, par. 14.3), la percepibilità di una cosa non percepita non implica altro che la possibilità di attuare determinati mutamenti cinestetici che mi conducano a quel campo in cui la cosa risulterebbe dauernde, vordem schon erlebte und nur nicht ins Auge gefasste... Wir haben aber auch die Möglichkeit, hinsichtlich der nachträglich zum Objekt gewordenen Freude Reflexion auf die sie objektivierende Reflexion zu vollziehen.» 1 Ni nota anche la conversione dello sguardo propria della riflessione implica una modificazione della materia. Ciò è indubbiamente vero per quella che abbiamo conosciuto come 'percezione "interna" del primo tipo', ma è meno scontato se consideriamo quella di secondo tipo (cfr. infra, par. 9.1.1). Immanenza e trascendenza 180 appunto percepita; una percepibilità analoga non sussiste nel caso degli atti, perché l'attuazione di un atto riflessivo implica la loro dissoluzione. Melle ne conclude che la riflessione è possibile solo come presentificazione; Ni specifica che essa è possibile solo «nella» fantasia o «nel» ricordo. Va da sé che Husserl consideri la riflessione «sulla base e "nella" rimemorazione» (c.n.) alla stregua una possibilità tra le altre1. Notiamo però che una descrizione della riflessione e come atto immanente e come presentificazione risulta contraddittoria alla luce della definizione di 'presentificazione' presente nel primo libro delle Ideen. La ragione è presto detta: se si vuole mantenere l'idea che l'oggetto dell'atto riflessivo sia un suo contenuto effettivo-se si vuole cioè sostenere che la riflessione sia un atto immanente, sebbene non percettivo-, allora non si può descrivere la riflessione come una presentificazione, perché l'oggetto di quest'ultima è trascendente, e ciò anzitutto per un motivo: in quanto modificazioni intenzionali della percezione trascendente, le presentificazioni ne ereditano la struttura: come ad es. qualcosa di esterno è necessariamente dato per profili, così, mutatis mutandis, quello stesso qualcosa se ricordato o fantasticato si darà per profili2. Husserl nega l'inclusione effettiva persino nel caso in cui la modificazione intenzionale venga iterata: nel caso di un ricordo di un ricordo ad es. il secondo non è parte del primo, perché quest'ultimo può esistere realmente senza che il secondo sia esistito realmente. L'unica cosa che si può affermare è che se il secondo ricordo è esistito realmente, allora sia esso che il primo appartengono alla stessa corrente di vissuti (cfr. Hua III, p. 79). Come si vede, si ritrovano qui i due argomenti che sanciscono un oggetto come trascendente (cfr. infra, par. 8.1.2). In questi termini, la riflessione è dunque senz'altro concepibile come un'intuizione, ma non è concepibile come una presentificazione. Peraltro, negare alla riflessione uno statuto percettivo per poi assimilarla al ricordo avrebbe ancora esito contraddittorio rispetto alle definizioni husserliane: è infatti impossibile ricordarsi di qualcosa che non si è percepito. A tal riguardo Husserl arriva persino ad affermare che le proposizioni 'ricordo x' ed 'ho percepito x' sono estensionalmente equivalenti (cfr. Hua III, p. 166). La condizione minimale di una riflessione sui vissuti intenzionali non è dunque la percezione di essi-che è di principio impossibile-, ma la coscienza interna che li accompagna. Questo è il motivo per cui Husserl trattando gli atti riflessivi riesuma la sentenza del manoscritto del 1911: se ogni atto non fosse internamente conscio non potrei nemmeno riflettere su di esso. Sebbene dunque la coscienza interna non presuppone la riflessione-posso infatti intendere x 1 Cfr. Hua III, p. 163: «Wir sind ferner überzeugt, dass auch Reflexion auf Grund und „in" der Wiedererinnerung uns Kunde gibt von unseren früheren Erlebnissen, die „damals" gegenwärtige, damals immanent wahrnehmbare, obschon nicht immanent wahrgenommene waren.» Lì Husserl ammette persino una riflessione nella ritenzione-una tesi giustamente criticata da Kern (1975). È interessante che Husserl liquidi l'identificazione di riflessione e ricordo come «usuale» (Hua III, p. 165), e dunque presumibilmente come non scientifica. 2 Cfr. ivi, pp. 87–88: «Sehen wir von der Wahrnehmung ab, so finden wir vielerlei intentionale Erlebnisse, die ihrem Wesen nach die reelle Immanenz ihrer intentionalen Objekte ausschliessen, was für Objekte immer es im übrigen sein mögen. Das gilt z.B. von jeder Vergegenwärtigung: von jeder Erinnerung, vom einfühlenden Erfassen fremden Bewusstseins usw... Immanente und transzendente Wahrnehmung unterscheiden sich nicht nur überhaupt darin, dass der intentionale Gegenstand, der im Charakter des leibhaftigen Selbst dastehende, einmal dem Wahrnehmen reell immanent ist, das andere Mal nicht: vielmehr durch eine Gegebenheitsweise, die in ihrer wesenhaften Unterschiedenheit in alle Vergegenwärtigungsmodifikationen der Wahrnehmung, in die parallelen Erinnerungsanschauungen und Phantasieanschauungen mutatis mutandis übergeht.» Capitolo III 181 senza riflettere sul vissuto intenzionale che si riferisce ad x-, la riflessione su un atto A presuppone che A sia stato dato alla coscienza interna. Riguardo a quest'ultima è senz'altro lecito parlare di contemporaneità: è infatti possibile che a t esista una coscienza interna di un vissuto intenzionale attuato a t. In questi termini la formulazione di Ni risulta poco accorta. Cosa s'intende infatti con le espressioni 'in' o 'sulla base'? Se effettuare una riflessione nel ricordo o nella fantasia non vuol dire altro che riflettere ricordando (o ricordare riflettendo) o riflettere fantasticando (o fantasticare riflettendo) allora si ricadrebbe proprio nel modello contestato: è impossibile infatti attuare due vissuti intenzionali nello stesso istante. Se riflettere sulla base di un ricordo o sulla base di una fantasia non vuol dire altro che la riflessione su un ricordo o su una fantasia è possibile perché abbiamo effettuato un ricordo o abbiamo effettuato una fantasia allora la tesi è triviale, e non si vede perché non si possa riflettere sulla base di una percezione. 10 Manifestazione impropria e adeguazione Nella prima parte di questo capitolo abbiamo considerato diffusamente i componenti della percezione esterna, ed in questo senso possiamo dire di averla studiata in quanto intero. C'è tuttavia un altro senso in cui la percezione esterna può essere giudicato un oggetto complesso: essa è infatti una "mistura" di intenzioni, per dirla con Husserl, le quali esibiscono rapporti specifici. In questo paragrafo penetreremo nella microstruttura della percezione esterna, e lo faremo mettendo a fuoco uno dei dati fenomenologici più noti: in un dato istante ciò che è esterno non si dà nella sua interezza, ma solo per profili, alcuni dei quali ci sono 'nascosti'. Trascegliamo questo termine per due ragioni: primo, perché se ne trovano occorrenze in Husserl (cfr. ad es. Mat. VII, p. 117), e secondo, perché esso è in grado di non disturbare la nostra trattazione-cosa che è invece in grado di fare il termine 'invisibile'. Vedremo perché. Lo studio del carattere prospettico della percezione esterna ci conduce al problema dell'adeguazione. Come si dirà, la teoria husserliana della percezione è modellata sulla teoria 'classica' della verità. Cardine di quest'ultima è il concetto di adaequatio, che è espresso per lo più nei termini di una 'corrispondenza' tra un'asserzione ed un fatto1. Husserl se ne serve per descrivere il tipo di relazione che l'atto percettivo può intrattenere con il suo oggetto. La relazione di corrispondenza va dunque pensata nella cornice di una descrizione in cui non compaiono né asserzioni né fatti. Solo seguendo tale descrizione comprenderemo la tesi secondo cui le manifestazioni relative ad una cosa sono infinite (cfr. infra, par. 6). La questione dell'adeguazione riguarda poi sia la percezione immanente che quella trascendente. Lo scopo di questo lavoro impone tuttavia di affrontarla solo in riferimento alla seconda; la questione dell'adeguazione della per- 1 Per una discussione della ripresa husserliana della teoria dell'adaequatio, si veda il classico studio di Tugendhat 1970, nonché quello più recente di Lohmar 1998, pp. 158–165. Immanenza e trascendenza 182 cezione immanente è infatti molto delicata, e richiede un'analisi che per la sua densità distoglierebbe l'attenzione dal nostro problema1. 10.1 La partizione tra proprio ed improprio La distinzione tra manifestazione 'propria' ed 'impropria' compare già negli Hauptstücke (cfr. Hua XXXVIII, pp. 26–29), ma si consolida e raffina solo nella Dingvorlesung. Qui viene presentata nell'ambito dell'analisi della perceptio: se a ciò che si manifesta in modo proprio corrisponde un'intenzione piena, a ciò che si manifesta in modo improprio corrisponde invece un'intenzione vuota2. In termini a noi familiari: ciò che si manifesta in modo proprio è ciò che è inteso e presentato; ciò che invece si manifesta ni modo improprio è ciò che è inteso, ma non presentato. La manifestazione relativa al profilo a noi volto sarà detta quindi 'propria', mentre quella relativa ai profili nascosti sarà detta 'impropria'. Si comprende dunque perché Husserl possa condurre l'analisi sul piano della mera perceptio: che io ponga o no l'oggetto esterno, in entrambi i casi questo mi si darà per profili. L'impiego husserliano dell'attributo 'improprio' sembra essere quello già incontrato in altre occasioni: come nel caso della percezione esterna l'oggetto si dice 'nell''atto solo in senso improprio (cfr. infra, par. 8.1.2), così nel caso della sensazione si può parlare di intenzionalità solo impropriamente (cfr. infra, par. 8.3.2.4). Tutti questi casi segnalano tuttavia come Husserl trovi descrittivamente inevitabile impiegare nozioni che a rigore non sarebbero servibili: nel caso della partizione tra proprio ed improprio ciò deriva dalla difficoltà di trovare il termine esatto per descrivere qualcosa che pur nascondendosi si manifesta. Prima di affrontare simili problemi sarà utile liberare il campo da quelle interpretazioni secondo cui la descrizione husserliana sarebbe in conflitto con altri pronunciamenti di Husserl medesimo. Ci riferiamo alle tesi di Bernhard Rang e Rudolf Bernet. Le loro critiche sono diverse, e tuttavia condividono il medesimo scopo: entrambe mirano a rilevare come la partizione tra manifestazione propria ed impropria non sia legittima nella cornice dell'analisi costitutiva. Rang sostiene che la distinzione in esame sia in eclatante contraddizione con la teoria dell'apprensione. La partizione tra proprio ed improprio capovolgerebbe infatti i rapporti di fondazione stabiliti dall'analisi di ciò che abbiamo indicato come primo livello costitutivo (cfr. infra, par. 8.3.3): non si avrebbe più che la costituzione dei dati sensoriali precede «logicamente» la costituzione del senso, ma si avrebbe che la costituzione del senso precede «logicamente» la costituzione dei dati sensoriali. Si deve 1 Dall'Abhandlung alla Einführung l'opposizione tra percezione adeguata e inadeguata coincide sostanzialmente con quella tra percezione immanente e trascendente (cfr. Hua XIX, p. 769, XXXVIII, pp. 19–20 e 141, X, p. 126 e Mat. VII, p. 115). Nelle Ideen viene accordata alla percezione del vissuto una certa inadeguatezza (Hua III, p. 83), e nei manoscritti di revisione si teorizza la percezione di fantoma, che è detta trascendente e adeguata (cfr. infra, par. 10.4). 2 Cfr. Hua XVI, p. 57: «Die Perzeption ist, wie ich es auch ausdrücke, ein Komplex voller und leerer Intentionen (Auffassungsstrahlen); die vollen Intentionen oder vollen Auffassungen sind die eigentlich darstellenden, die leeren sind eben leer an irgendeinem Darstellungsmaterial, sie bringen wirklich nichts zur Darstellung, obschon sie ihre Richtung auf die betreffenden gegenständlichen Momente haben.» Capitolo III 183 ad es. già «sapere» che la superficie di un dado è l'unità di sei quadrati ordinati ortogonalmente per poter «vedere» che tre di questi quadrati si manifestano in una certa prospettiva, e quindi per comprendere che gli altri tre sono intesi senza essere presentati1. L'obiezione di Rang merita attenzione per due motivi: primo, perché permette di introdurre delle nozioni con cui trattare la questione della manifestazione impropria; secondo, perché ci offre l'occasione di individuare in concreto un risultato di ciò che va sotto il titolo di 'analisi noematica'. Della cosa ci si manifesta propriamente solo un profilo; gli altri profili ci si manifestano impropriamente, cioè senza essere presentati. A tali profili non corrisponde alcun rappresentante, vale a dire alcun dato sensoriale. Ciò non significa che essi non siano in alcun modo dati: i profili che si manifestano impropriamente sono infatti intesi, il che vuol dire che un'intenzione si riferisce ad essi (nello specifico un'intenzione parziale). Ciò che vedo è infatti il dado, non il suo profilo anteriore. Si rammenti il significato che il termine 'vedere' assume nella fenomenologia husserliana, che non accoglie quello tipico dell'uso comune (cfr. infra, par. 8.3.2.2): 'vedere x' qui significa anzitutto 'intendere x'. Nella percezione visuale ad es. tutto ciò che è visto è inteso, e tutto ciò che è inteso è visto. Affinché un profilo sia definibile come 'visto' è infatti sufficiente che sia attuata un'intenzione in cui ci dirigiamo verso di esso; non è necessario che tale intenzione sia piena. Per questo si può dire che non tutto ciò che è visto si manifesta propriamente. Come leggiamo negli Hauptstücke, al senso della percezione deve appartenere anche ciò che si manifesta impropriamente2. A questo punto possiamo discutere l'obiezione di Rang. L'inversione che egli lamenta non sussiste se la distinzione tra proprio ed improprio viene compresa in modo retto. La precedenza logica di cui si fa menzione è la precedenza di grado costitutivo: in questo contesto, che A preceda 'logicamente' B significa che la costituzione di B presuppone la costituzione di A. Il complesso di dati sensoriali precede 'logicamente' il senso apprensionale perché la costituzione del secondo presuppone la costituzione del primo. Ci si deve dunque chiedere: la partizione tra proprio ed improprio contraddice questo risultato dell'analisi costitutiva? Nient'affatto, anzitutto perché la questione a cui risponde non è la stessa che individua Rang. A questo livello Husserl non si chiede come sia arrivato ad intendere qualcosa come tridimensionale, ma semplicemente come tale qualcosa mi si dia. In altri termini, la partizione in esame è un risultato di quella che abbiamo chiamato analisi noematica: se l'inteso come tale è un oggetto tridimensionale, allora è una necessità (o legge eidetica) che la sua manifestazione si ripartisca in propria ed impropria, altrimenti non si tratterrebbe di un oggetto 1 Cfr. Rang 1977, p. 138: «Unter diesem Gesichtspunkt [quello della partizione] geht natürlich, in eklatantem Widerspruch zur Apperzeptionstheorie der Wahrnehmung, nach der die hyletischen, reellen Aktinhalte als Materiale sinngebender Akte der Konstitution des gegenständlichen Sinnes logisch vorgehen, gerade umgekehrt die Konstitution des gegenständlichen Sinnes den erlebten Inhalten als Bedingung ihrer Bestimmtheit logisch vorher: Man muss beispielsweise schon wissen, dass die Oberfläche eines Würfels die ideale Einheit von sechs orthogonal aufeinander stehenden Quadraten ist, um überhaupt sehen zu können, dass z.B. bei Schrägsicht von oben drei dieser Quadrate in charakteristischer, durch die Gesetze der Perspektive bedingter Gestaltabwandlungen erscheinen, und um sich aufgrund dessen klarmachen zu können, dass die anderen drei Quadrate überhaupt nicht zu sehen sind und daher nur „mitgemeint" sein können.» 2 Cfr. Hua XXXVIII, p. 26: «Zum Sinn der gegenständlichen Auffassung, zum Inhalt des Würfels, wie er in der Wahrnehmung gemeint ist, gehört sicher auch das Innere, die Rückseite u.dgl.» Immanenza e trascendenza 184 spaziale. Si consideri una tesi analoga: se l'inteso come tale è una colorazione obiettiva, allora è una necessità (o legge eidetica) che tale superficie mi si dia per adombramenti; in caso contrario non sarebbe una colorazione obiettiva. Ma l'obiezione di Rang manca il bersaglio due volte: che si debba già «sapere» che la superficie di un dado sia l'unità di sei quadrati per poter «vedere» che solo tre di questi si manifestano propriamente è qualcosa che Husserl non contesterebbe affatto; si tratta infatti di una tesi che non contraddice la teoria dell'apprensione: un certo complesso di dati sensoriali mi sarà infatti dato, che io «sappia» o no di stare vedendo un dado e che quindi riesca a «vedere» che solo alcune delle sue facce mi si manifestano propriamente. Vedrò ad es. una macchia bianca con dei punti neri, per cui vivrò comunque dei dati sensoriali. Come sappiamo, i dati sensoriali non esigono necessariamente un'apprensione (cfr. infra, par. 8.3.3). Se animiamo questi dati in una certa direzione-e qui sorge la questione genetica sul come giungiamo ad animarli proprio in questo modo-, allora ci si manifesterà un dado. La critica di Rang è dunque da respingere per due motivi: primo, perché pone una questione genetica in un ambito che genetico ancora non è; secondo, perché quella stessa questione non rileverebbe una contraddizione con la teoria dell'apprensione. Bernet critica invece la legittimità stessa della partizione, che a suo parere risulta derivata dalla realtà fisica dell'oggetto. Anche qui, la partizione implicherebbe un'inversione indebita dell'analisi costitutiva: ci si servirebbe infatti della struttura di ciò che è costituito (l'oggetto) per descrivere la struttura di ciò che costituisce (la manifestazione). Si descriverebbe cioè l'explanans ricorrendo all'explanandum, sicché l'analisi costitutiva peccherebbe di circolarità1. La critica non è sviluppata diffusamente, ma se ne possono comunque ricavare due rilievi. Bernet sostiene innanzitutto che la partizione tra 'proprio' e 'improprio' venga modellata sulla partizione dell'oggetto fisico. Ammesso e non concesso che un oggetto fisico ammetta una partizione univoca, assumiamo la più semplice: il dado ha sei facce, sicché la manifestazione dovrebbe essere divisa in sei parti, alcune delle quali si manifesteranno propriamente. Se è questo ciò che si obietta, allora è evidente che si tratta di qualcosa che non si accorda con il testo husserliano; la partizione tra manifestazione propria ed impropria non riflette infatti la partizione dell'oggetto fisico, ma solo il modo d'orientazione con cui quest'ultimo si presenta. La manifestazione propria di un dado non coincide con una sua faccia, ma con ciò che del dado è dato in modo pieno: il profilo anteriore del dado può coincidere con una, due o tre facce, e delle tre una può darsi in modo frontale e due più in scorcio. Per quanto la terminologia possa ingannare, il profilo del dado non coincide con la faccia del dado. Il secondo rilievo non è molto dissimile dal primo. L'obiezione sarebbe rivolta all'idea che la manifestazione possa essere trattata come una struttura partes extra partes, che in quanto tale sarebbe propria solo dell'oggetto fisico quale entità sita nello 1 Cfr. Bernet, Kern & Marbach 1996, p. 113: «Ein dritter Punkt der Kritik betrifft nicht bloss die Logischen Untersuchungen, sondern auch noch grosse Stücke der Dingvorlesung aus 1907. Es handelt sich dabei darum, dass die Zerstückung der Wahrnehmungsaktes in verschiedene Repräsentationsformen bzw. auch noch die Scheidung von eigentlicher und uneigentlicher Erscheinung von der Bestimmung des realen Gegenstandes hergeleitet wird... so springt vor allem die Verräumlichung des Bewusstseins in Analogie mit der rechtmässig allein die physische Natur kennzeichnenden ›partes extra partes‹-Struktur in die Augen.» Capitolo III 185 spazio obiettivo. Ancora una volta, ciò che costituisce verrebbe descritto alla stregua di ciò che è costituito: la manifestazione verrebbe "spazializzata" proprio come la cosa. Se l'obiezione fosse questa, allora non solo non coglierebbe il punto, ma sarebbe addirittura rea di fraintendimento nei confronti dell'intera fenomenologia husserliana: la partizione tra proprio ed improprio non è infatti una partizione derivata da o analoga a quella spaziale-come vorrebbe Bernet-, ma è un'applicazione particolare di quella mereologia che sorregge l'intera analisi costitutiva. Come affermiamo che qualità e materia sono due momenti di un dato intero, cioè due parti non-indipendenti (non esiste qualità senza che esista materia, cfr. infra, par. 8.3.4.1), così affermiamo che la manifestazione di un oggetto spaziale è un intero che consta di almeno due parti nonindipendenti (non esiste manifestazione propria senza che esista manifestazione impropria, come vedremo subito)1. La critica di Bernet offre comunque l'occasione per chiarificare la struttura di una percezione singola. Si tratta di ciò che abbiamo indicato più tecnicamente come riferimento percettivo semplice: non trattandosi di un decorso, non esistono atti parziali che si riferiscano all'oggetto nella sua totalità (cfr. infra, par. 8.4). Come dicevamo, ciò non significa che la percezione in questione non sia composta da intenzioni parziali che si riferiscono a parti e profili dell'oggetto. La nozione husserliana di 'intenzione parziale' va tuttavia precisata, dato che raccoglie in sé almeno due significati: da un lato può indicare infatti l'intenzione relativa ad un profilo dell'oggetto; dall'altro può indicare l'intenzione relativa ad una sua parte (cfr. Hua XIX, p. 682). Nel primo senso, l'intenzione parziale è un'intenzione relativa alla manifestazione propria o impropria; nel secondo senso invece, si tratta di un'intenzione relativa ad una proprietà obiettiva. I due significati non coincidono, giacché la stessa proprietà obiettiva si manifesta a sua volta per profili (cfr. Hua XXXVIII, p. 37), sicché anche ad essa corrisponderanno delle intenzioni parziali: in una prima intenzione ci dirigeremo verso il profilo anteriore del colore, mentre in una seconda ci dirigeremo verso il suo profilo posteriore. Uno schema generale della struttura mereologica del riferimento percettivo semplice potrebbe essere il seguente: 1 Va poi notato che l'obiezione di Bernet è debole sul piano esegetico. Egli rinvia infatti a due paragrafi della Dingvorlesung, il § 55 ed il § 60. Lì tuttavia la nozione di 'frazione' è impiegata in tutt'altro contesto: nel primo viene usata per indicare una fase del continuo percettivo, e dunque il suo uso è legittimo: una fase è pensabile senza il continuo percettivo di cui è parte; nel secondo viene invece usata per indicare il frazionamento delle immagini del campo visuale (cfr. Hua XVI, pp. 190 e 214), per cui anche qui l'uso è giustificato: una frazione di un'immagine del campo è pensabile senza le altre frazioni. Se poi è vero che nelle Log. Unt. Husserl sembra ripartire la manifestazione in frazioni, ossia in parti indipendenti (cfr. Hua XIX, p. 623), ciò non è certo vero per gli scritti successivi (cfr. Hua XXXVIII, p. 29, XVI, p. 51 e Mat. VII, p. 130), ove la distinzione tra proprio ed improprio una relazione tra momenti, cioè tra parti non-indipendenti. Immanenza e trascendenza 186 Figura 8 W ove 'W' sta per 'intenzione complessiva', 'I' sta per 'intenzione parziale', 'Mp' per 'manifestazione propria', 'Mi' per 'manifestazione impropria', 'f' per 'frazione', 'p' per 'proprietà obiettiva' ed 'O' per 'oggetto'. Delucidiamo quanto rappresentato nel grafo con il nostro consueto esempio, quello del dado. L'intenzione complessiva si riferisca al dado, mentre alle sue proprietà si riferiscono delle intenzioni parziali; l'intenzione complessiva consta di una manifestazione propria ed impropria, dato che qualcosa è visto da un certo profilo; anche le intenzioni parziali subiscono tuttavia questa partizione, perché non tutta la colorazione e non tutta l'estensione ci si manifestano propriamente: della colorazione del profilo posteriore ad es. non ho alcun dato sensoriale. Nella Dingvorlesung leggiamo poi che la manifestazione propria può essere frazionata, e così anche quella impropria: posso ad es. isolare una parte della superficie che mi si presenta, ritagliandone i contorni, così come posso suddividere la colorazione impropria in sezioni uguali tra loro1. Siamo ora in grado di chiarire i rapporti di dipendenza che vigono tra le varie parti. Le frazioni sono parti indipendenti relativamente alla manifestazione cui appartengono, ossia al loro intero: una determinata frazione non deve necessariamente esistere come parte della relativa manifestazione. Vi sono poi due rapporti di fondazione bilaterale: quello che vige tra le due intenzioni parziali e quello che vige tra la manifestazione propria ed impropria. L'intenzione relativa alla colorazione può esistere solo come parte di un'intenzione complessiva che la connetta ad un'intenzione relativa ad un'estensione. Si tratta di una legge che abbiamo già incontrato: non v'è colorazione senza estensione, e viceversa. Rimane dunque solo un rapporto da esaminare, che è quello tra manifestazione propria ed impropria. 1 Cfr. Hua XVI, p. 69: «Es kann die Abschattungsextension der sinnlichen Data und die zugehörige eigentliche Erscheinung Zerstückung erfarhen, wie wenn ich von der mir zugekehrten Seite des Dinges einen Teil heraushebe und ihm einen Teil des Dinges entsprechen lasse. Es kann aber auch die Zerstückung sich an den Bereich der uneigentlichen Erscheinung allein halten.» I I Mp Mi p f f f f Mp Mi p Mp Mi O f f f f ←→ ←→ ←→ ←→ Capitolo III 187 10.1.1 La manifestazione propria come momento L'analisi della manifestazione propria in quanto 'momento' ci introdurrà nella sfera dei problemi che ci occuperanno nei prossimi paragrafi. Per cominciare, rammentiamo cosa Husserl intenda per 'momento'. Si tratta di una nozione estratta dalla mereologia esposta nella Terza Ricerca: dicesi 'momento' una parte non-indipendente relativamente ad un dato intero, cioè una parte che può esistere solo in quanto parte di tale intero e che quindi non è separabile da esso (cfr. Hua XIX, pp. 233, 263 e 272). In termini formali, x è un momento se e solo se x è una parte di un intero G e x può esistere solo come parte di G. Nella Dingvorlesung la manifestazione propria viene designata come qualcosa di inseparabile, giacché richiede l'integrazione di un «plus» di apprensione, ove però tale plus non va inteso nel senso della somma. Questo breve passo ci dà l'abbrivo per esaminare in modo più nitido il rapporto tra manifestazione propria ed impropria. Che la manifestazione propria sia indicata come 'momento' significa che essa è qualcosa che può esistere solo come parte di un dato intero. L'intero in questione è la manifestazione complessiva dell'oggetto, ossia la manifestazione di tutti i profili. Se quindi esiste una manifestazione propria, allora esiste una manifestazione complessiva. Lo stesso vale per la manifestazione impropria, come emerge anche dagli Hauptstücke e dall'Einführung (cfr. Hua XXXVIII, p. 29 e Mat. VII, p. 130). Se dunque manifestazione propria ed impropria sono indicabili come parti non-indipendenti di un intero, allora significa che tra di esse vige un rapporto di fondazione bilaterale, proprio come nel caso della colorazione e dell'estensione. Come sappiamo, che un α sia fondato in un μ significa che α può esistere solo in un intero G che lo connette ad un α. Se tale fondazione è bilaterale, allora significa che α ed μ possono esistere solo in un intero che li connetta. La manifestazione propria può allora esistere solo in una manifestazione complessiva che la connetta ad una manifestazione impropria, e viceversa. Per questo Husserl ci mette in guarda dall'intendere il plus come relativo ad una somma: le due manifestazioni non sono infatti leggibili alla stregua di addendi1, perché questi possono esistere anche non sommati. La manifestazione impropria invece non è qualcosa che si aggiunge a quella propria, perché data una è data necessariamente l'altra. A questo punto si potrebbe concludere che sia impossibile vedere un profilo dell'oggetto senza vederne gli altri. La conclusione è corretta, ma la sua formulazione può generare un equivoco. Poniamo ad es. di vedere in un dato istante un dado; di esso ci si manifesterà propriamente solo un certo profilo; poniamo poi di ruotarvi attorno e di vederlo da un profilo che l'istante prima ci era dato impropriamente. Avremmo attuato due percezioni, e pertanto avremo due manifestazioni. Si può dire che tra la 1 Cfr. ivi, pp. 51 e 62: «Die eigentliche Erscheinung ist nichts Abtrennbares. Sie fordert durch ihr Wesen eine Ergänzung durch ein Plus von Auffassungskomponenten, wobei die Rede vom Plus natürlich cum grano salis zu nehmen ist, da ja eben von einer Summe keine Rede sein kann.» e «In jeder dinglichen Wahrnehmung finden wir also ein präphänomenales Ganzes, das im Sinne präphaenomenaler Zeitlichkeit teilbar ist wieder in Wahrnehmungen. Aus der Wahrnehmung lassen sich Wahrnehmungen abstücken. Die Wahrnehmung eines Dinges, obschon eine ungebrochene Einheit, ist eine kontinuierliche Einheit von Wahrnehmungsstücken, Wahrnehmungsphasen, die selbst den Charakter haben von Wahrnehmungen und alle Momente somit in sich enthalten, die wir an Wahrnehmungen unterschieden haben.» Immanenza e trascendenza 188 prima e la seconda manifestazione viga un rapporto di fondazione bilaterale? La risposta è negativa: non era infatti necessario che ruotassi attorno al dado: avrei potuto interrompere il mio decorso percettivo o indirizzarlo da qualche altra parte (cfr. Sokolowski 1968, pp. 545–546). Le due manifestazioni non sono cioè una manifestazione propria ed una manifestazione impropria, ma sono due manifestazioni complessive: come al primo istante avrò visto il dado-e dunque avrò avuto una manifestazione impropria dei profili nascosti-, così al secondo. La fondazione bilaterale vige tra intenzioni parziali di una singola percezione, non tra due (o più) percezioni. Riprenderemo questo discorso nell'ambito dell'analisi delle cinestesi (cfr. infra, par. 11.3.1). Questa breve introduzione condotta in termini per lo più formali ci permette di esplorare con maggior rigore la questione del rapporto tra proprio ed improprio. Il rapporto di fondazione bilaterale sancito testimonia che la manifestazione impropria è necessaria sotto due rispetti: se infatti non vi fossero intenzioni relative a ciò che si manifesta impropriamente, non solo non intenderei il dado come un dado, ma non intenderei nemmeno ciò che si manifesta propriamente come qualcosa che si manifesta propriamente1. Con un esempio semplice: supponiamo che io vaghi per la stanza e mi imbatta in qualcosa a me del tutto nuovo, diciamo x, e che poi x mi si riveli essere qualcosa di tridimensionale (3D). Prima che io sia in grado di intendere x come qualcosa di 3D non solo non vi sono intenzioni relative a ciò che si manifesta impropriamente, ma non è nemmeno necessario che vi siano. A questo livello la mia percezione non ripartisce la manifestazione di x in propria ed impropria. La prima può infatti esistere solo se esiste la seconda, e viceversa. Una volta che sono in grado di intendere x come qualcosa di 3D, allora sono necessarie delle intenzioni relative ai profili nascosti, non solo perché altrimenti non intenderei qualcosa di 3D, ma anche perché non intenderei ciò che di esso si manifesta propriamente come un suo profilo. La struttura di implicazione reciproca tra manifestazioni è però ben più ampia. La fondazione bilaterale non sussiste infatti solo tra la manifestazione propria ed impropria del singolo oggetto, ma anche tra la manifestazione complessiva di quest'ultimo e ciò che insieme ad esso è co-inteso. Ciò è esemplificato in modo semplice nella Einführung: se percepisco una casa da una media distanza non mi limiterò ad intendere soltanto la casa, ma co-intenderò necessariamente anche il viale alberato che le è alle spalle. Anche rispetto a tale viale alberato si deve distinguere tra ciò che si manifesta propriamente e ciò che si manifesta impropriamente: alcuni alberi saranno infatti nascosti dalla casa stessa. Il viale alberato sarà a sua volta percepito come situato in una strada, e tale strada sarà a sua volta percepita come la strada di un dato luogo, e così via, sino ad abbracciare tutto ciò che rientra nel mio campo visuale. Tale campo sarà a sua volta delimitato da ciò che in esso non rientra e tuttavia è inteso: la percezione dell'oggetto singolo presuppone cioè quella dell'ambiente circostante, che appunto eccede lo stesso campo visuale (cfr. infra, par. 12.2). In termini più concisi, ogni oggetto spaziale è percepito in un dato orizzonte. 1 Cfr. ivi, p. 55: «Was andererseits die uneigentliche Erscheinung anlangt, die die Gesamterscheinung der Wahrnehmung voll macht, so enthält sie nichts von Darstellung. Die uneigentlich erscheinenden gegenständlichen Bestimmtheiten sind mit aufgefasst, aber nicht „versinnlicht", nicht durch Sinnliches, d.h. Empfindungsmaterial dargestellt. Dass sie mit aufgefasst sind, ist evident, denn sonst hätten wir gar keine Gegenstände vor Augen, nicht einmal eine Seite, da diese ja nur durch den Gegenstand Seite sein kann.» Capitolo III 189 Se un tale orizzonte non si desse, non si manifesterebbe neanche il singolo oggetto spaziale1. I rapporti di fondazione bilaterale sembrano dunque essere almeno due: (i) quello che sussiste tra la manifestazione propria e la manifestazione impropria del singolo oggetto, e (ii) quello che sussiste tra la manifestazione complessiva del singolo oggetto e le intenzioni relative a tutto ciò che rientra nell'ambiente circostante. Se ciò è vero, Husserl sembra proporre una sorta di olismo percettivo: quest'ultimo emerge in forma appena abbozzata in un manoscritto del 1909 (cfr. Hua XXXVIII, appendice XV), in cui viene elaborata la nozione di 'percezione onnicomprensiva': che in quest'ultima risalti o emerga un oggetto singolo è qualcosa che presuppone sempre uno sfondo, sicché risulta estremamente difficile parlare di un frazionamento della stessa. In quanto tale infatti l'apprensione relativa all'oggetto singolo va «al di là» di sé stessa, il che suggerisce che la descrizione migliore sia quella che le considera parti non-indipendenti, ossia momenti2. Come dicevamo, intendere qualcosa da un certo profilo significa intenderne anche i profili nascosti. In ciò il percipiente non attua una deduzione, ma semplicemente una co-intenzione. Nel già citato manoscritto del 1921 (cfr. infra, par. 5.3), Husserl precisa che ciò che è co-inteso non è dedotto, ma appunto dato immediatamente con ciò che è inteso. Per Husserl la deduzione avviene sempre tra una percezione reale ed una possibile, dunque nello specifico da qualcosa di visto a qualcosa di visibile. Le intenzioni parziali relative ai profili nascosti non sono però intenzioni possibili, ma sono reali tanto quanto quella relativa al profilo a noi volto, e soprattutto sono attuate nello stesso istante in cui attuiamo quest'ultima. Avremo modo di tornare su tali distinzioni (cfr. infra, par. 12.3 e 13.3). Quel che ora importa è rilevare come l'orizzonte percettivo sia contrassegnato da una certa indeterminatezza: se infatti è vero che l'oggetto spaziale sarà necessariamente percepito come avente dei profili nascosti, non è affatto necessario che tali profili siano determinati proprio secondo il senso del mio atto3. Ogni percezione di qualcosa di 3D è necessariamente orizzontale, ma ciò non significa che l'orizzonte non sia 'aperto' riguardo al modo di determinatezza. 1 Cfr. Mat. VII, p. 117: «In den Rahmen der Wahrnehmung fällt, sagten wir, auch der Garten. Das Haus verdeckt partiell eine Reihe von Gartenbäumen: Einige von ihnen, die nicht verdeckten, fallen im prägnanteren Sinn in die Wahrnehmung, die verdeckten sind in gewissem Sinne mitgefasst, aber nicht in prägnantem Sinn wahrgenommen. Dieses Mitfassen aber können wir weder hinsichtlich der gesamten Wahrnehmungsgegenständlichkeit noch hinsichtlich jedes einzelnen dieser Gegenständlichkeit völlig ausschalten, da sonst die Wahrnehmung ihren Sinn völlig verliert. Das Haus, und das Haus mitsamt seiner Umgebung steht da, leibhaft da.» 2 Cfr. Hua XXXVIII, p. 284: «Dass sich „ein Objekt abhebt", besagt für die Perzeption [= onnicomprensiva], dass in ihr selbst ein Bestandstück, eine Teilperzeption, eine Art Abhebung hat, nämlich gegenüber dem ergänzenden Teil, dem Hintergrundperzipieren. Dabei ist die Frage (und eine Frage, die nicht ohne weiteres schon beantwortet ist), ob damit wirklich eine Zerstückung der vollumfassenden Perzeption gegeben ist, ob hier von einer Zerstückung im vollen und echten Sinn gesprochen werden kann. Man braucht nur hinzuweisen auf die Einheit der Gegenständlichkeit, die sozusagen durch die ganze Perzeption hindurchgeht, etwa auf den durchgehenden Raum und die räumlichen Zusammenhänge des Raumfüllenden, und sich fragen, wie sich das perzeptiv konstituiert, und man wird ernste Bedenken finden, von einer Zerstückung zu sprechen. Als ob kein Hinüber und Herüber perzeptiver Auffassungskomponenten ginge und notwendig gehen müsste, die sich nicht ohne weiteres durchschneiden liessen.» Qui il punto non è che l'apprensione 'casa' sia intrecciata con l'apprensione 'albero', dacché è chiaramente possibile che io riesca a distinguire l'una senza poter individuare l'altro (la nebbia potrebbe infatti impedirmelo). Ad essere intrecciate sono piuttosto le apprensioni spaziali, o meglio quelle apprensioni grazie alle quali intendiamo qualcosa di tridimensionale. 3 Cfr. Zahavi 1997, p. 309: «What the backside of the armchair looks like is a matter of contingency. That it has a backside is a necessity and cannot be accounted for by being correlated with a fictitious possibility...» Immanenza e trascendenza 190 La questione da porre è se l'apertura dell'orizzonte abbia dei limiti. Sappiamo che la molteplicità di manifestazioni che corrispondono alla cosa si dice 'regolata' (cfr. infra, par. 6). Ciò significa che ad una cosa possono sì corrispondere diverse manifestazioni, ma non manifestazioni qualsiasi. La determinabilità di ciò che è dato orizzontalmente ammette cioè varie possibilità, le quali tuttavia devono iscriversi all'interno di una sfera rigidamente definita. Chiariremo questa tesi husserliana mostrando la validità di due tesi particolari; secondo Husserl il decorso percettivo in cui si manifesta una cosa presenta infatti due casi impossibili: una percezione assolutamente indeterminata ed una percezione assolutamente elusa. Consideriamoli nell'ordine. (1) Dovrebbe essere ormai chiaro che la determinatezza sia qualcosa che segue la gerarchia dei generi e delle specie: una percezione in cui si intenda qualcosa come esteso avrà un senso che determinerà l'oggetto in modo meno preciso di una percezione in cui si intenda quel qualcosa come triangolare. La prima percezione risulterà però solo relativamente indeterminata: una determinazione generica è infatti meno precisa di una determinazione specifica, e tuttavia è comunque una determinazione. Definiamo come assolutamente indeterminata una percezione che sia priva di qualsiasi determinazione, generica o specifica che sia. Una tale percezione di cosa è possibile? La risposta è negativa. Supponiamo infatti che lo sia; dev'esservi dunque una percezione di cosa in cui non solo non la si intenda come triangolare, ma neanche come estesa. Ma una cosa è necessariamente qualcosa di esteso; una percezione in cui non s'intenda una cosa come estesa non è dunque una percezione di cosa. Posso non riuscire a vedere quale sia la forma del profilo posteriore della cosa, ma se la percezione è percezione di una cosa, allora quest'ultima sarà necessariamente intesa come avente una forma1. La molteplicità della manifestazioni è dunque rigidamente definita: l'oggetto potrà determinarsi come triangolare, quadrato o sferico, ma dovrà necessariamente determinarsi come esteso. (2) Il caso dell'elusione assoluta è impossibile lo stesso motivo2. L'elusione è un contrasto, per cui la seconda percezione non proseguirà una data gerarchia di generi e di specie, ma presenterà un disaccordo specifico: l'oggetto si rileva come macchiato di verde piuttosto che uniformemente rosso. La seconda percezione risulterà tuttavia solo relativamente elusa: le due percezioni infatti non condividono la determinazione specifica, dato che determinano il colore diversamente, e tuttavia condividono quella generica: entrambe determinano l'oggetto come colorato. Anche qui, definiamo come assolutamente elusa una percezione che non condivida con quella precedente alcuna determinazione, generica o specifica che sia. Una tale percezione di cosa è impossibile. Se infatti il profilo posteriore si rivela come verde anziché rosso, resta comunque determinato come colorato. Lo stesso varrebbe per una forma che si rivelasse irregolare o 1 Cfr. Hua XVI, p. 59: «Unbestimmtheit ist nie absolute, völlige Unbestimmtheit, völlige Unbestimmtheit ist ein nonsens, sondern in der oder jener Weise umgrenzte Unbestimmtheit. Weiss ich nicht genau, wie die Form der Rückseite ist, so ist eben doch eine Form, der Körper ist Körper.» 2 Cfr. ivi, p. 97: «Zeigt sich auch eine widerstreitende Deformation, so stimmt doch, dass es ein einheitlicher Körper ist, in dessen einheitlicher Form sich die Deformation einpasst wie eben eine Partialgestalt einer Gesamtgestalt. Wir sehen da, dass absolutes Anderssein in jeder Hinsicht ebenso widersinnig ist wie absolute Unbestimmtheit.» Capitolo III 191 deformata: si tratterebbe comunque di una forma. In caso contrario non si tratterebbe di una percezione di cosa. Le due percezioni condividono dunque necessariamente una determinazione, che è quella generica. Si noti che non abbiamo fatto altro che riformulare una tesi che abbiamo già incontrato (cfr. infra, par. 8.5): un rapporto di elusione è possibile solo se tra le due intenzioni vige un'uguaglianza di riferimento, e due riferimenti sono uguali quando i loro modi di determinatezza esibiscono un accordo generico. L'orizzonte di determinabilità è dunque specificamente aperto, sebbene genericamente predelineato. La molteplicità di manifestazioni si dice quindi regolata in quanto decorre secondo quanto prescrive l'«idea di 'cosa'» (Hua XVI, p. 98, c.n.). Si tratterà dunque di mettere a fuoco la nozione di 'idea' (cfr. infra, par. 10.5), ma solo dopo perlustrato la dialettica tra proprio ed improprio. 10.1.2 Il problema della datità dei profili nascosti La partizione tra proprio ed improprio lascia persistere la seguente difficoltà: se il profilo a noi volto ci è dato attraverso dei dati sensoriali, in che modo ci sono dati i profili nascosti? Si noti che il quesito riguarda il come ci siano dato i profili nascosti; che essi ci siano dati è qui presupposto. Il 'come' in questione non riguarda poi il modo di datità, come potrebbe suggerire l'espressione, ma il modo d'apprensione, vale a dire ciò che tecnicamente si indica con 'forma apprensionale'. Nell'Abhandlung viene esposta e discussa l'ipotesi secondo cui la manifestazione propria-qui detta «primaria» o «diretta» (Hua XXXVIII, p. 150, 152 e 155)-opererebbe anche come un segno per i profili nascosti. Tale ipotesi viene però rifiutata facendo leva su due dati descrittivi: (i) la percezione coglie l'oggetto esterno nella sua interezza, mentre l'ipotesi in esame richiederebbe che in essa ci si diriga verso il profilo, proprio come il segno è ciò verso cui ci si dirige in un'intenzione segnica. Husserl nota tuttavia che il profilo diviene oggettuale solo in una «nuova» percezione, cioè in una percezione qualitativamente distinguibile dalla prima1; (ii) la forma apprensionale percettiva è irriducibile a quella segnica: la prima è infatti diretta, mentre la seconda implica un rinvio. L'ipotesi discussa si riaffaccia però nelle Log. Unt., ove si dice che i profili nascosti ci sono dati mediante rappresentanti signitivi (cfr. Hua XIX, pp. 610– 614). Tale soluzione viene già rettificata in un manoscritto databile intorno al 1905 (cfr. Hua XXXVIII, appendice VII): lì Husserl annota che le intenzioni vuote di una 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 155: «Die primäre Erscheinung wirke also gleichsam als Zeichen für die ergänzenden Seiten der Gesamterscheinung. Denn auch beim Zeichen sei ja primär ein Gegenständliches aufgefasst, welches aber seinerseits die Funktion hat, auf ein ganz anderes hinzudeuten, nämlich auf etwas, was im erst vergegenwärtigten Gegenstand überhaupt nicht gegeben sei. Man könnte versucht sein, statt von direkter und indirekter, von eigentlicher und uneigentlicher Präsentation zu sprechen. Die Empfindungen werden als das erste Erscheinende aufgefasst; dieses ist „eigentlich" in ihnen das Präsentierte. Dieses führe nun seinerseits die Gedanken weiter, es habe seinerseits eine hindeutende Funktion auf die Ergänzungen. Demgegenüber ist aber als das Eigentümliche der ganzen Wahrnehmungsvorstellung fest im Auge zu behalten, dass in ihr der ganze Gegenstand (der wahrgenommene oder falschgenommene) als vermeinter gegenwärtiger erfasst wird und dass ein neuer Akt der Auffassung und Wahrnehmung dazugehört, um die Seite als Seite anzusehen.» Immanenza e trascendenza 192 percezione-qui indicate come 'intenzioni mediante contiguità'-sono essenzialmente diverse da quelle in cui viene appreso un segno (cfr. ivi, p. 208); la soluzione dei rappresentanti signitivi viene implicitamente accantonata nella Dingvorlesung (cfr. Hua XVI, p. 55), ove Husserl nega che le intenzioni vuote siano dotate di qualsivoglia rappresentante. Il passo definitivo viene compiuto nei manoscritti di revisione, ove l'insostenibilità della concezione iniziale viene motivata proprio riesumando distinzioni effettuate nelle Log. Unt.: i profili nascosti non possono esserci dati mediante rappresentanti signitivi, perché tra segno e designato il rapporto è estrinseco (o «accidentale ed esterno»), mentre quello tra percezione e percepito è intrinseco (o «essenziale ed interno»): se segno e designato non hanno alcunché in comune, sicché qualsiasi segno può stare per il designato (si pensi ad un albero ed alla parola 'albero' nelle diverse lingue), percezione e percepito si ineriscono reciprocamente, sicché vi dovrà essere una qualche comunanza1. Con ciò tuttavia è stata solo scartata un'ipotesi tra le altre; Husserl si misura con altre proposte, per quindi procedere positivamente, tentando cioè una descrizione del fenomeno in termini nuovi. La soluzione della fantasia. Nella Dingvorlesung compare un excursus dedicato alla confutazione di quella che chiameremo 'teoria della fantasia'; secondo tale teoria i profili nascosti non sarebbero co-intesi percettivamente, ma fantasticamente. In questo contesto Husserl alterna indifferentemente il concetto di 'fantasia' a quello di 'immaginazione', senza curarsi di enuclearne le differenze fenomenologiche2. Tale negligenza è in un certo senso autorizzata: l'argomento husserliano si basa infatti su premesse tanto generali da mantenere in ogni caso la sua validità. Stando alla teoria suddetta, ogni percezione di qualcosa di spaziale consterebbe di almeno due intenzioni parziali, una delle quali non sarebbe però percettiva. In altri termini, si tratterebbe di concepire un atto A che consta almeno di due intenzioni parziali j ed j', ove però j ha la stessa forma apprensionale di A, mentre j' ha una forma apprensionale diversa da quella di A. Già la semplice formulazione della teoria reca disturbo: può infatti un atto percettivo essere parzialmente percettivo e parzialmente fantastico? Husserl sceglie tuttavia una strada più impervia: assume come valida la tesi della teoria della fantasia, e mostra come questa conduca a delle conseguenze insostenibili. Il dato fenomenologico da cui partire è che anche qualcosa di fantasticato si dà per profili, sicché la partizione tra proprio ed improprio va replicata anche su tale piano (cfr. ivi, p. 56). Ciò posto, lo stesso problema sorge in merito all'atto fantastico, e ricorrere alla soluzione succitata significherebbe sconfessarla. Vediamo perché; il perno dell'argomento husserliano è dato dalla nozione di manifestazione propria come 'momento'. La tesi della teoria della fantasia risulta da due congiunti: i) il profilo a noi volto è rappresentato percettivamente e ii) il profilo nascosto è rappresentato fantasti- 1 Cfr. Hua XIX, pp. 622–623: «Den Ausgang nehmen wir von der Bemerkung, dass die signitive Repräsentation zwischen der Materie und dem Repräsentanten eine zufällige, äusserliche Beziehung herstellt, die intuitive Repräsentation aber eine wesentliche, innerliche.» con ivi, pp. 586–591 ed Hua XX/1, p. 91. 2 Nelle Log. Unt. ad es., le rappresentazioni fantastiche rientrano nella sfera più generale degli atti immaginativi (cfr. Hua XIX, p. 588), per cui non si può dire vi sia equivalenza. Capitolo III 193 camente. Tra manifestazione propria ed impropria vige tuttavia un rapporto di fondazione bilaterale, il che implica che se un atto A consta di un'intenzione j relativa al profilo a noi volto, allora A consta eo ipso di un'intenzione j' relativa al profilo nascosto. Non esiste dunque intenzione percettiva relativa al profilo a noi volto che non implichi un'intenzione relativa al profilo nascosto, e lo stesso deve dirsi in merito all'atto di fantasia (che come sappiamo è una modificazione intenzionale del primo). Ed eccoci dunque al punto: il rapporto di fondazione concerne infatti non solo le intenzioni, ma anche la loro forma apprensionale: non solo è vero cioè che un profilo può manifestarsi solo se gli altri profili mi si manifestano, ma è vero anche che un profilo può manifestarmisi percettivamente solo se gli altri profili mi si manifestano percettivamente. In altri termini: data un'intenzione percettiva relativa al profilo a noi volto, è eo ipso data un'intenzione percettiva relativa al profilo nascosto. Se dunque poniamo che il profilo nascosto è rappresentato fantasticamente, siamo costretti ad ammettere che anche quello a noi volto è fantasticato, con l'esito indesiderato di non poter più parlare di percezione1. Con ciò non si nega affatto che ad una percezione dell'oggetto da un certo profilo possa seguire una fantasia volta ai suoi profili nascosti. Il fatto stesso che io veda un edificio in scorcio può spingermi ad es. a fantasticare quale colorazione avrà il suo profilo posteriore; ma tale fantasia sarà attuata necessariamente «in connessione con la percezione», «non nella percezione» (ibid., c.n.; cfr. con Hua XX/1, p. 158). In altri termini, l'atto fantastico non sarà un atto che compare come intenzione parziale di un atto percettivo A, ma sarà necessariamente un atto A' che precederà A o succederà ad A. Ciò è comprensibile: è impossibile che si attui nello stesso istante una percezione ed una fantasia: se a t percepisco l'oggetto, allora a t non posso fantasticarlo, né nella sua totalità né nei suoi profili. In generale, non posso attuare nello stesso istante due atti, sicché a fortiori non posso attuare nello stesso istante due atti di forma apprensionale diversa. Se dunque a t attuo un'immaginazione del profilo posteriore, la percezione del profilo anteriore svanirà2; a t potrò attuare l'immaginazione continuando a tenere gli occhi aperti, e allora vivrò delle sensazioni visuali, le quali però non fungeranno da rappresentanti. Quello che però si richiede nel caso di un oggetto spaziale è proprio che nello stesso istante ci si manifestino profilo a noi volto e profilo nascosto, sicché quest'ultimo non può essere dato in un atto di fantasia. 1 Cfr. Hua XVI, pp. 56–57: «Man könnte sagen: Die Vorderseite des Hauses findet perzeptive Darstellung, die übrigen Seiten imaginative Darstellungen. Dann aber müssen wir fragen: Was gibt die Einheit? Die Vorderseite weist auf die Rückseite hin, die Rückseite auf die Vorderseite. Mit anderen Worten, die perzeptive Darstellung der Vorderseite ist verbunden mit Auffassungskomponenten, die über sie hinausweisen auf eine Rückseite, und die imaginative Darstellung hat nicht minder solche, die auf die Vorderseite hinweisen. Damit aber ist schon gesagt, dass jede solche Imagination eine volle Phantasie ist, die auch als eine blosse Phantasie für sich sein könnte und Darstellung mit hinausweisenden Komponenten verbindet, und ebenso, dass die Perzeption auch ohne Phantasie eine volle Vorstellung abgibt, nämlich als Darstellung der Vorderseite mit hinausweisenden Komponenten.» 2 Cfr. Marbach 1993, p. 110: «For example, I actually perceive the house over there as it appears from the frontside, and now I may have reasons to perform an imagination of seeing the house over there from the rearside. To the extent, then, of actually so representing to see the house from the rearside, the house as it appears from the frontside will vanish from my present view. If I continue to keep my eyes open, the house perceived from the frontside will at best be integrated into my bodily presented actual surroundings.» Immanenza e trascendenza 194 Queste considerazioni trovano conferma negli Hauptstücke ed in alcuni manoscritti ad esse relativi. Ciò che lì viene messo a tema è la differenza tra fantasia e percezione, ed in particolar modo il rapporto tra i rispettivi campi. La tesi husserliana è che la fantasia abbia un campo proprio, «pienamente separato» da quello della percezione (cfr. Hua XXIII, pp. 66). Ciò che è percepito e ciò che è fantasticato possono tuttavia «unirsi» solo nella forma della successione, e più in generale il passaggio dall'uno all'altro restituisce una discontinuità; con un'espressione metaforica, Husserl qualifica tale passaggio come un «"salto"» (ivi, p. 67). Il campo percettivo è infatti un «intreccio» di vari campi sensoriali a loro volta separati: il campo visivo ad es. è separato da quello tattile, e quest'ultimo è separato da quello uditivo. Tra tali campi vige però compatibilità, ossia coesistenza possibile; ciò si comprende: possiamo difatti avere contemporaneamente una sensazione visuale ed una sensazione tattile; basta immaginare un qualsiasi caso in cui tocchiamo qualcosa tenendo aperti gli occhi su di esso. Husserl ne conclude che il rapporto tra il campo fantastico ed il campo percettivo non è analogo né a quello che vige tra i vari campi sensoriali di cui si compone il secondo, né a quello che vige tra le parti di uno stesso campo sensoriale (ad es. tra le immagini del campo visuale). In breve, non si può mai percepire e fantasticare allo stesso tempo1. Ciò non significa che la fantasia non integri spesso la percezione; lo abbiamo constatato nel caso delle percezioni non-veridiche (cfr. infra, par. 8.6), ma possiamo confermarlo considerando la problematica di cui si discorre, toccata in un manoscritto del 1905 (cfr. Hua XXIII, appendice IX): nella percezione esterna ordinaria infatti integriamo spesso ciò che si manifesta propriamente mediante fantasie che si riferiscono ai profili nascosti dell'oggetto. Tali fantasie possono essere ad es. visuali, ma non possono in alcun modo coesistere né con le percezioni visuali relative a tali profili, né con le percezioni visuali relative al profilo a noi volto2. Intenzioni vuote ed oscure. Questo è quanto viene sostenuto nella Dingvorlesung; le formulazioni husserliane successive sono tuttavia ondivaghe, e spingono dunque a riaffrontare il problema, sebbene in termini più generali: si può dire cioè che il profilo posteriore sia dato intuitivamente? E posto che la risposta sia affermativa, si può dire che esso sia dato percettivamente? Se conserviamo infatti l'impianto delle Log. Unt., allora dobbiamo concepire la percezione come una specie d'intuizione (cfr. infra, par. 1 Cfr. Hua XXIII, p. 68: «Es ist klar, dass ein Phantasiefeld sich zum Wahrnehmungsfeld nicht so verhäIt, wie etwa Gesichtsfeld zu Gehörsfeld oder wie ein Teil des schon vergegenständlichten Blickfeldes zu einem anderen Teil. Man sagt, die Phantasie ergänze vielfach die Wahrnehmung, aber in dem Sinn kann sie es nie tun, der hier in Frage käme. Niemals kann man auf das Wahrnehmungsfeld hinblicken und zugleich auf das Phantasiefeld hinblicken. Sowie wir auf Wahrnehmungsobjekte achten, ist das Phantasiefeld weg. Man kann nicht etwa das Feld aktueller Gegenwart erweitern um ein neues Stück, das sich ihm so anschmiegte wie etwa das Tastfeld einer Hand an das übrige Tastfeld. Was zur Einheit des Blickfeldes der Wahrnehmung gehört, das ist zugleich da, ist gegenwärtig, und alles darin ist zugleich. Was zur Einheit eines Erinnerungsfeldes, und eines Phantasiefeldes jeder Art, gehört, ist auch zugleich, aber nicht findet die Rede vom Zugleich eine Anwendung auf Wahrnehmungsfeld und Phantasiefeld in eins genommen, nota bene, wenn dieses Zugleich ebenfalls intuitiv gegeben sein soll.» 2 Cfr. ivi, p. 152: «Übrigens bei der gewöhnlichen äusseren Wahrnehmung: Ich ergänze das Gesehene, oft durch Phantasien, die auf die nichtgesehenen Seiten des Gegenstandes sich beziehen, und auch durch Tastphantasien etc. Ich glaube allerdings, dass genauer besehen die genau entsprechenden Tastfelder nicht gleichzeitig als Empfindungsund Phantasiefelder ausgefüllt sein können: es sei denn im bewussten Nacheinander. Ebenso wie beim Gesichtsfeld.» Capitolo III 195 8.2). Si può dire dunque che la forma apprensionale 'percettiva' implichi quella 'intuitiva'-se x è dato percettivamente, allora x è dato intuitivamente-, ma non si può dire che la seconda implichi la prima. Lo scopo ultimo di tale problematizzazione è quello di stabilire se la fenomenologia husserliana ritenga possibile che qualcosa di esterno e non presentato sia dotato del carattere d'attualità. Detto altrimenti: posto relativamente ai profili nascosti non abbiamo alcun dato sensoriale, si può ancora dire che essi ci si diano in carne ed ossa? Sappiamo che nei manoscritti di revisione viene negata l'equivalenza tra 'intenzione vuota' ed 'intenzione signitiva'. In quegli stessi appunti si riscontra però un linguaggio molto oscillante1, che a volte sembra sconfessare l'esito della Dingvorlesung. In un primo momento troviamo contrapposte le intenzioni percettive a quelle 'rinvianti', ove le prime vengono assegnate solo al profilo a noi volto (cfr. Hua XX/1, p. 90); in un secondo momento, Husserl distingue due specie di rinvio, di cui abbiamo già fatto menzione (cfr. infra, par. 8.4): uno interno, che sussiste tra intenzioni intuitive, ed un esterno, che sussiste invece tra un'intenzione intuitiva ed un'intenzione «"non-intuitiva, cioè "vuota"» (cfr. Hua XX/1, p. 91), sicché a rigore se ne dovrebbe dedurre che il profilo posteriore non sia dato intuitivamente; in un terzo momento afferma che ciò che è co-inteso in modo vuoto può entrare in un'intuizione percettiva propria (cfr. ivi, p. 92), lasciando così intendere che si possa parlare di intuizioni percettive improprie; in un quarto momento distingue tra intenzioni percettive, immaginative e vuote (p. 93), suggerendo dunque che il profilo posteriore non sia dato in modo percettivo. Al di là delle ambiguità terminologiche, che ormai sappiamo essere tipiche degli inediti husserliani, ciò che va considerato è l'impianto teorico generale che viene schizzato in questi manoscritti. Husserl distingue due tipi di 'vuoto': (i) il vuoto come 'alone' proprio delle percezioni trascendenti, ed (ii) il vuoto come risultato del decremento continuo della pienezza di una rappresentazione. Il primo riguarda dunque le intenzioni parziali di una data percezione, precisamente a quella relative ai profili nascosti dell'oggetto, mentre il secondo concerne la rappresentazione vuota di qualcosa nella sua totalità, dunque ad es. quale correlato di una percezione complessiva. Per quest'ultimo caso Husserl adduce due esempi: un oggetto che sia appena scomparso nella nebbia avrà perso ogni «rappresentanza intuitiva», e tuttavia sarà ancora «rappresentato», ancorché in «modo "vuoto"». Lo stesso varrà per qualcosa al buio: se spegniamo la luce, ciò a cui eravamo diretti «intuendolo percettivamente» ci si dà ancora come qualcosa che è lì, sebbene non lo «"vediamo"»2. La distinzione tra i due tipi di vuotezza offre ad Husserl l'occasione per fugare un'altra soluzione che non ritiene adeguata: si potrebbe dire infatti che il profilo na- 1 A questi passi si affida Summa (2014, pp. 202–203) per mostrare come Husserl non limiti l'intuitività alla manifestazione propria; tale intuitività sarebbe resa possibile dal rinvio esterno. Ciò non convince: tale rinvio risulta infatti definito proprio come un rapporto tra un'intenzione intuitiva ed un'intenzione non-intuitiva. 2 Cfr. Hua XX/1, p. 131 con p. 141: «Der eingehenden Erörterung bedarf es jetzt aber sehr und in Zusammenhang derselben einer phänomenologischen Vergleichung der Leere, welche als „Hof" innerhalb der transzendenten Anschauungen eine so bedeutsame Rolle spielt, und der konkret auftretenden Leere, welche etwa hervorgeht, wenn wir eine konkrete Anschauung in eine entsprechende Leerevorstellung übergehen lassen, die eben durch und durch anschauungsleer ist... Ebenso in dem wiederholt benutzten Beispiel dem ausgelöschten Licht. Im vollen Dunkel stehen die Dinge, auf die wir soeben noch wahrnehmend (perzeptiv anschauend) gerichtet waren, immerfort da, wir „sehen" sie aber nicht.» Immanenza e trascendenza 196 scosto sia dato in un'intenzione che è semplicemente più oscura di quella relativa al profilo a noi volto. Le due intenzioni si distinguerebbero cioè solo per il grado di chiarezza. L'obiezione husserliana si presenta come una riduzione all'assurdo; Husserl assume cioè che l'intenzione relativa al profilo nascosto sia un'intenzione oscura, ed a ciò fa seguire un argomento che può essere schematizzato come segue: (i) se il valore di un'intenzione j si situa all'interno della serie graduale della chiarezza, cioè tra i limiti '0' ed '1', allora j ha necessariamente un contenuto pieno; (ii) se un'intenzione j ha un contenuto pieno, allora j ha un contenuto vuoto; (iii) se un'intenzione j ha un contenuto vuoto, allora j contiene un'intenzione j' che è relativa ad un profilo nascosto; (iv) se l'intenzione relativa al profilo nascosto è un'intenzione oscura, allora tale intenzione ha un contenuto pieno; (v) se dunque tale intenzione ha un contenuto pieno, allora essa ha anche un contenuto vuoto; (vi) dunque un'intenzione oscura contiene un'intenzione relativa ad un profilo nascosto; (vii) l'intenzione relativa al profilo nascosto dovrebbe quindi contenere a sua volta un'intenzione relativa ad un profilo nascosto, e così via. In breve: se l'intenzione relativa al profilo nascosto fosse semplicemente un'intenzione oscura, allora anch'essa conterebbe un alone, il quale a sua volta dovrebbe contenere un ulteriore alone, e così via (cfr. anche Melle 2002, p. xxxv). Si avrebbe dunque un regresso all'infinito1, così schematizzabile: jv1 (jp , jv2 (jp , jv3 (jp , jv4 (...)))) ove 'jv' ed 'jp' stanno rispettivamente per 'intenzione vuota' ed 'intenzione piena'. Allontanata l'ipotesi discussa, Husserl cerca di risolvere la questione muovendosi alla ricerca di paralleli. In primo luogo afferma che i profili nascosti del singolo oggetto sono rappresentati nello stesso modo in cui è rappresentato ciò che è nell'ambiente circostante e tuttavia fuoriesce dal campo visuale2. La pertinenza del parallelo può essere mostrata considerando l'esempio addotto da Husserl nella Dingvorlesung, su cui torneremo (cfr. infra, par. 12.2): immaginiamo di vedere una lunga schiera di alberi in successione; via via alcune di essi entreranno nel campo visuale, mentre altri ne usciranno. Posto che agli alberi fuoriusciti corrispondono ancora co-intenzioni, si può dire che tali intenzioni siano percettive? Si può dire cioè che gli alberi fuoriusciti siano ancora dotato del carattere d'attualità? Il secondo parallelo concerne quella che Husserl chiama 'modificazione vuota', ossia quella modificazione per cui una rappresentazione si svuota completamente: il modo in cui sono dati i profili nascosti è cioè lo stesso in cui qualcosa ci si dà a luce spenta. Come riguardo ai primi non abbiamo al- 1 Cfr. ivi, p. 144: «Interpretieren wir eine Leerevorstellung aber als eine bloss graduell herabgestimmte Anschauuung, in der all das, was eine klare Anschauung enthalt, ebenfalls, nur in tieferer Klarheitsstufe, vorhanden, reell enthalten ist, so geräten wir auf einen absurden unendlichen Regress. Denn zum leer vorgestellten Ding gehört ein leerbewusster Hof: das Abgewandete vom Ding, sein Inneres usw. in leerer Weise und im jeweiligen Modus der Bestimmtheit umspannend. Und ebenso Leervorstellungen, die uns die „ungesehene" dingliche Umgebung bekunden. Diese Leervorstellungen hätten hinsichtlich ihrer Gegenstände und deren Gegebenheitsweisen wieder Kern und Hof, was auf neue Leervorstellungen führte, und so in infinitum.» 2 Cfr. ivi, p. 143: «Des weiteren wird man sagen müssen, dass der zum eigenen Gehalt jeder äusseren Anschauund gehörige „Hof"... genau in derselben Weise leer vorgestellt sei wie die unsichtige Dingumgebung... Man wird auch nicht in Zweifel ziehen, dass dieses Leervorstellen dem allgemeinen Wesen nach sei mit dem der ausfallenden Wahrnehmung beim Auslöschen des Lichtes.» Capitolo III 197 cun dato sensoriale, così anche riguardo al secondo. Husserl designa tale rappresentazione con l'espressione «"perceptio" non-intuitiva»-un ossimoro rispetto a quanto sancito nelle Log. Unt. Il ricorso ad una simile espressione è motivato però da esigenze di tipo concettuale; queste sembrano spingere Husserl ad allargare le maglie del lessico, come testimoniano anche i molteplici virgolettati che compaiono in queste righe: ciò che è rappresentato a luce spenta è infatti «in un certo senso» dato 'in carne ed ossa', sebbene non «"si manifesti"». Un altro tentativo di dirimere la questione lo si ritrova in un manoscritto datato tra il 1912 ed il 1913 (cfr. Hua XX/1, appendice IV); qui all'espressione 'in carne ed ossa' viene assegnato un duplice senso: si dice 'in carne ed ossa' sia la «manifestazione percettiva», sia la «coscienza di ciò che è "reso presente" "in carne ed ossa" ». Solo in quest'ultimo senso si può dire che ciò che è rappresentato a luce spenta sia dato 'in carne ed ossa': quest'ultimo infatti è reso presente «immediatamente», cioè senza che vi sia qualcosa che medi la rappresentazione, ma non si presenta «percettivamente». In termini non meno ambigui, si tratta di una «perceptio impropria»1. Presi alla lettera, questi passi ci dicono che Husserl arrivò persino a svincolare il carattere d'attualità dalla forma apprensionale percettiva. Le difficoltà che Husserl incontra in questo frangente non sono meramente espressive, ma sono il sintomo di complicazioni teoriche già emerse negli scritti precedenti: è davvero possibile che un vissuto intenzionale abbia una forma apprensionale diversa da quella di una sua intenzione? Continuare a rappresentare qualcosa anche a luce spenta significa necessariamente immaginarlo o fantasticarlo? Riguardo alla prima questione, riteniamo persuasiva la soluzione data nella Dingvorlesung; riguardo alla seconda, crediamo che il fenomeno possa essere considerato una sorta di caso limite della percezione esterna, che da parte sua resta fondata sull'esistenza di un dato sensoriale: che una scatola ci sia data dotata del carattere d'attualità a luce spenta è del resto possibile solo in quanto è occorso un dato sensoriale ad essa relativo. 1 Cfr. ivi, p. 244: «Das ,,leibhaft" ist aber doppelsinnig. Bewusstsein des „leibhaft gegenwärtig" habe ich auch, wenn das Licht ausgelöscht ist. Nämlich es ist selbst da, aber es tritt doch nicht in die Erscheinung in seiner Leibhaftigkeit. Es ist unmittelbar gegenwärtigend gesetzt, aber nicht leibhaft perzeptiv sich darstellend. Die Setzungsart ist hier gegenwartigend, nicht vergegenwärtigend, aber es fehlt Gegebenheit: nichteigentliche Perzeption.». Ni (1999, pp. 50 e 94 ss.) nega che nel caso dei profili nascosti si possa parlare di riempimento intuitivo, e ne deduce che non ha senso dire che questi siano 'resi presenti' o 'presentificati'; Husserl sarebbe dunque in errore quando in un manoscritto sostiene che il profilo nascosto sia «presentificato intuitivamente nella fantasia» (Hua XXIII, pp. 212–213). Tale interpretazione è debole per tre ragioni: primo, perché non tiene conto della datazione esatta del manoscritto a cui fa riferimento: come segnala Marbach, si tratta di un testo databile tra il 1905 ed il 1906, a cui è stata operata un'integrazione nel 1909 (cfr. ivi, p. 215, n. 2). Il passo a cui si riferisce Ni appartiene però alla stesura originaria, sicché precede la Dingvorlesung (1907), ove Husserl ha già esplicitamente contestato la teoria della fantasia; secondo, perché in ogni caso Husserl non rifiuta l'idea che i profili nascosti siano resi presenti, come testimonia il manoscritto del 1913 che abbiamo esaminato pocanzi. Ciò segue anche dalle equivalenze lì stabilite (cfr. anche Melle 2002, p. xxxviii): il modo di datità del profilo nascosto è lo stesso di ciò che è rappresentato in modo vuoto (ad es. a luce spenta), ma in tale modificazione vuota esso è comunque 'reso presente'. Immanenza e trascendenza 198 10.2 La critica alla teoria delle immagini Nel caso della percezione esterna la distinzione tra manifestazione ed oggetto è inaggirabile, ma la prima rischia di essere equivocata con un'immagine. Da tale equivocazione Husserl mette in guardia in più occasioni, la più notevole delle quali è senza dubbio la lunga appendice ai §§ 11 e 20 delle Log. Unt. Accanto ad essa vanno però annoverati anche due manoscritti, uno relativo alla rielaborazione della prima parte degli Hauptstücke, redatto nel 1912 (cfr. Hua XXXVIII, testo no. 3), ed uno appartenente al testo della lezione del 1915 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 6). Sulla scorta delle ricerche d'archivio è lecito ipotizzare che uno degli interlocutori di tale confronto fosse Eduard von Hartmann, che nel suo Kritische Grundlegung des transcendentalen Realismus aveva sostenuto qualcosa di assimilabile a quella che Husserl chiama 'teoria delle immagini'; lo suggerisce il fatto che nella biblioteca di Husserl è presente un esemplare della suddetta opera, e che l'intero primo capitolo della stessa sia corredato di annotazioni a margine (cfr. Rollinger & Sowa 2003, p. xii, n. 2). Gli argomenti con cui Husserl cerca di confutare la teoria delle immagini sono vari, e non tutti fanno capo a premesse squisitamente fenomenologiche; come vedremo subito, se ne possono individuare almeno tre. A tutti è comune una premessa: Husserl sottolinea come l'«essere immagine» di ciò che funge da immagine non sia considerabile un suo predicato reale-nozione che come sappiamo è assimilabile a quella di 'parte' (Hua XIX, pp. 231 e 436). Affermare che x è rosso non è lo stesso di affermare che x è un'immagine di qualcosa. Se è vero infatti che il colore sta all'oggetto come una parte sta ad un intero, non si può dire lo stesso del suo 'essere-immagine': l'immagine non è qualcosa che accanto alle proprietà del colore e della forma abbia anche la proprietà 'immagine' (cfr. Hua XXXVI, p. 106). Se dunque la manifestazione di una sfera rossa non è altro che un'immagine di tale sfera, allora ciò che occorrerà nella percezione non sarà una sfera rossa che ha la proprietà di essere un'immagine, ma sarà inevitabilmente un'immagine di una sfera rossa. a. L'argomento del regresso all'infinito. La teoria delle immagini riferita da Husserl può essere compendiata nella tesi seguente: ogni vissuto intenzionale si riferisce ad un oggetto mediante un'immagine dello stesso. Come si vede, la portata della tesi è massimamente generale, sicché la teoria in questione pretenderà di legiferare non solo sulla percezione, ma anche sulla fantasia e sul ricordo. Nel manoscritto del 1915 Husserl offre un ritratto della teoria delle immagini che è a dir poco caricaturale: tale teoria farebbe cioè concepire l'io alla stregua di un omuncolo e la coscienza come una sorta di cassetta delle lettere in cui il primo è ubicato; nello specifico l'omuncolo si riferirebbe alla cosa percepita operando un confronto tra un'immagine della cosa (che sarebbe per l'appunto "interna" alla coscienza) e la cosa stessa (che sarebbe "esterna" alla coscienza)1. La mossa husserliana consiste allora nel mettere in discussione la distinzione tra "interno" ed "esterno": anche l'immagine è infatti qualcosa di "esterno" 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 106: «Das Ich ist doch nicht ein kleines Menschlein im Kasten darin, das sich die Bilder ansieht und dann gelegentlich einmal aus dem Kasten herauskriecht und die Dinge draussen mit denen drinnen vergleicht usw. Für dieses das Bild sehende Ich wäre ja das Bild wieder ein Draussen, für welches ein Bild drinnen in seinem Bewusstsein gesucht werden müsste, und so in infinitum.» Capitolo III 199 alla coscienza, e se ciò è vero, allora il regresso all'infinito è inevitabile: l'omuncolo dovrà infatti confrontare non solo l'immagine della cosa e la cosa stessa, ma anche l'immagine della cosa e un'immagine dell'immagine della cosa, e così via. Si obietterà che l'argomento si basa su una premessa discutibile: perché mai l'immagine dovrebbe essere necessariamente qualcosa di "esterno"? Con quale diritto cioè Husserl può affermare che l'omuncolo «vede» (c.n.) tanto le cose quanto le immagini? La risposta husserliana sta nell'analisi fenomenologica di quel vissuto intenzionale che va sotto il nome di 'coscienza d'immagine'. La descrizione più precisa in merito la si ritrova nel manoscritto del 1912; descrivendo un vissuto ordinario qual è la visione di una fotografia Husserl opera la seguente distinzione: (1) l'immagine quale cosa, cioè quale entità fisica; (2) l'immagine quale 'oggetto-immagine', vale a dire l'immagine nella sua funzione di immagine di qualcosa; (3) l'oggetto riprodotto nell'immagine, ovvero sia il 'soggetto-immagine'. È chiaro che la distinzione tra i due sensi in cui si può intendere la nozione di 'immagine' non è altro che una distinzione relativa alla stessa entità, che è solo intesa in due apprensioni differenti: se ci limitiamo ad intendere la fotografia semplicemente come entità fisica, tale atto non differirà per nulla da quelli in cui intendiamo qualcosa che non è o non può essere un'immagine: in questo primo senso vedere una fotografia non è diverso dal vedere un tavolo. Solo vedendo la fotografia come immagine di qualcosa sorge la coscienza d'immagine: l'apprensione deve ad es. conferire alla fotografia il significato di immagine di una persona, che è ciò a cui tale coscienza rinvia. Il punto nodale è che quale che sia l'apprensione che attuiamo, in ogni caso la fotografia ci si manifesta (per la precisione percettivamente), il che vuol dire che essa si è costituita quale oggetto (per la precisione quale oggetto trascendente). Il rinvio al 'soggetto-immagine' presuppone dunque che si abbia una percezione dell''oggetto-immagine'. Ed ecco dunque che Husserl può accusare la teoria delle immagini di condurre ad un regresso all'infinito: se infatti intendere x implica riferire ad x un'immagine i, è anche vero che i è già un oggetto, sicché intendere i implica a sua volta riferire ad i un'immagine, e così via1. Come una coscienza d'immagine percettiva implica una percezione dell'immagine (cioè un vissuto in cui sia percepita l'immagine), così una coscienze d'immagine fantastica implica una fantasia dell'immagine (cioè un vissuto in cui sia fantasticata l'immagine). b. L'argomento dell'errore categoriale. Il sostenitore della teoria delle immagini afferma poi che tra la manifestazione e l'oggetto vige una relazione di somiglianza. La manifestazione di una moneta ad es. è qualcosa di diverso dalla moneta stessa: quest'ultima è appunto rotonda, mentre la manifestazione può restituirci un'entità ellissoide. E tuttavia, per quanto il modo d'orientazione "deformi" la moneta, la manifestazione e l'oggetto resterebbero due entità simili: un'entità rossa e rotonda sarà simile 1 Cfr. Hua XIX, p. 437: «Das Gemälde ist nur Bild für ein bildkonstituierendes Bewusstsein, das nämlich einem primären und wahrnehmungsmässig ihm erscheinenden Objekt durch seine (hier also in einer Wahrnehmung fundierte) imaginative Apperzeption erst die „Geltung" oder „Bedeutung" eines Bildes verleiht. Setzt danach die Auffassung als Bild schon ein dem Bewusstsein intentional gegebenes Objekt voraus, so würde es offenbar auf einen unendlichen Regress führen, dieses selbst und immer wieder durch ein Bild konstituiert sein zu lassen, also hinsichtlich einer schlichten Wahrnehmung ernstlich von einem ihr einwohnenden „Wahrnehmungsbild" zu sprechen, „mittelst" dessen sie sich auf die „Sache selbst" beziehe.» Immanenza e trascendenza 200 ad un'entità rossa ed ellissoide. Come abbiamo visto (cfr. infra, par. 8.3.2.2), Husserl adotta questa terminologia per poi denegarla, giungendo ad affermare che nel caso dei dati sensoriali e delle proprietà obiettive non sia corretto parlare di una relazione di 'somiglianza'; il dato sensoriale è legato secondo la sua essenza ad una proprietà obiettiva, ma non le è simile; gli appunti del 1912 testimoniano che queste considerazioni sorsero proprio in merito al rapporto tra manifestazione ed oggetto (cfr. Hua XXXVIII, testo no. 3: Aporie: Erscheinung als Bild des Gegenstandes). Ciononostante, la strategia argomentativa husserliana è volta anche qui ad attaccare direttamente la tesi avversaria: quello di cui quest'ultima si macchia è infatti ciò che chiameremmo un 'errore categoriale', che in questo caso si esplica nella deduzione seguente: se A e B sono in una relazione di somiglianza, allora è A è immagine di B o B è immagine di A. Come si vede, si tratta di un'inferenza del tutto arbitraria: che A sia simile a B non implica che A sia un'immagine di B o che B sia un'immagine di A. Un viale può ad es. offrirci una schiera di alberi l'un l'altro simili, ma ciò non vuol dire che ogni albero sia un'immagine dell'altro1. e. L'argomento essenzialista. L'ultimo argomento è quello più classicamente fenomenologico. La teoria delle immagini sarebbe infatti rea di non tener conto delle differenze essenziali che intercorrono tra atti mediati (o diretti) ed atti immediati (o indiretti; cfr. Hua XIX, p. 438, Hua XXXVI, p. 107 ed Hua XXXVIII, p. 351). La coscienza d'immagine appartiene ai primi, mentre la percezione appartiene ai secondi. Un atto in cui qualcosa ci si dà direttamente è cioè essenzialmente diverso da un atto in cui qualcosa ci si dà indirettamente, in questo caso mediante un'immagine. Se valesse infatti la teoria in esame, cosa distinguerebbe un atto in cui ci si dà attualmente una persona (percezione) da un atto in cui ci si dà una fotografia della stessa (coscienza d'immagine)? Come si accennava, gli argomenti husserliani si basano su premesse formulate da Husserl stesso; in altri termini, la critica alla teoria delle immagini è condotta sulla base di un concetto di 'immagine' che è propriamente husserliano, e che in quanto tale potrebbe non coincidere con quello proposto dall'ipotetico sostenitore della teoria in questione. Una risposta a tale quesito la potrebbe fornire solo un'indagine accurata dell'opera di von Hartmann, indagine che tuttavia esula dai nostri scopi. Ci limitiamo ad osservare come non sia affatto scontato che il promotore della teoria delle immagini intenda l'immagine implicata nella percezione alla stregua di un quadro o di una fotografia, e quindi di un oggetto fisico. Husserl stesso in un'occasione attribuisce alla teoria in oggetto la nozione di «immagine mentale» (cfr. ivi, p. 348, c.n.), che potrebbe indicare qualcosa di diverso dagli esempi da lui considerati. Con ciò non si vuole negare il valore degli argomenti husserliani: la loro validità è infatti certamente relativa alle premesse stabilite da Husserl, il quale però ha il merito di operare con una nozione di immagine ricavata mediante analisi fenomenologica. Al sostenitore della teoria delle immagini si presentano dunque due strade: o accettare la nozione husserliana di 1 Cfr. Hua XXXVI, pp. 106–107: «Das Bild, sagt man nun, ist der Sache ähnlich, und Ähnliches repräsentiert da Ähnliches. Aber die blosse Ähnlichkeit macht es nicht. In einem Wand mögen wir unzählige ähnliche Baumen haben, aber darum ist keiner ein Bild des anderen.» e Hua XIX, p. 436: «Die Ähnlichkeit zwischen zwei Gegenständen, und sei sie auch noch so gross, macht den einen noch nicht zum Bilde des anderen.» Capitolo III 201 'immagine', e quindi acconsentire agli argomenti da lui presentati, o elaborare nozioni alternative, come ad es. quella di 'immagine mentale'1, la quale però sembra difficilmente validabile sul piano fenomenologico. 10.3 La distinzione tra intuizioni pure e complete Le questioni a cui risponderemo nei prossimi paragrafi possono essere formulate nei termini seguenti: (1) a quali condizioni una percezione può dirsi adeguata? (2) Può una percezione trascendente soddisfare tali condizioni? Possiamo dare inizio alla trattazione del problema considerando una prima formulazione delle condizioni di adeguazione, che è quella che compare nelle Log. Unt. Lì Husserl afferma che una percezione sarebbe adeguata qualora contenuto sentito e ciò che è percepito «coincidessero»2. Tutto sta nel comprendere quale sia l'accezione in cui la nozione di 'coincidenza' viene qui impiegata: se la s'intende come identità, allora il passo husserliano afferma che nel caso della percezione adeguata contenuto sentito e ciò che è percepito sono la stessa cosa, e sono quindi numericamente indistinguibili. Una simile lettura farebbe pensare che Husserl stia parlando della percezione immanente di una percezione esterna; riguardo ad essa si può infatti parlare di un'identità tra sentito e percepito, nella misura in cui il primo è ciò che è inteso (cfr. infra, par. 9.1). Il passo citato appare tuttavia nel mezzo di una digressione dedicata alla percezione esterna-in particolare alla nozione di 'adombramento'-, e sembra dunque far riferimento ad una condizione limite della stessa. Posto ciò, sembra che la 'coincidenza' di cui si discorre vada interpretata come corrispondenza piuttosto che come identità. Se è così siamo obbligati a considerare un'opposizione schizzata nelle Log. Unt. e sistematizzata nei manoscritti di revisione: ci riferiamo a quella tra intuizioni 'pure' ed 'impure'. Sappiamo che ogni percezione esterna è un complesso di intenzioni, alcune delle quali sono vuote. Un'intenzione è piena quando il suo correlato intenzionale non è solo inteso, ma è anche presentato; un'intenzione è invece vuota quando il suo correlato intenzionale è inteso, ma non è presentato. La percezione può dirsi 'pura' a due condizioni3: tutto ciò che è inteso dev'essere allo stesso istante presentato, e tutto ciò 1 Una nozione simile potrebbe essere invocata da alcune teorie internaliste e rappresentazionaliste sorte di recente; 'internalismo' ed 'esternalismo' sono tuttavia nomi generali, con cui si possono classificare indirizzi specifici molto diversi tra loro. Per un raffronto tra alcune versioni di internalismo e rappresentazionalismo e la fenomenologia husserliana, si vedano Meixner 2006 e 2014, pp. 39–44, Zahavi 2008 e Szanto 2012. 2 Cfr. Hua XIX, p. 590: «Im idealen Grenzfalle der adäquaten Wahrnehmung fällt dieser empfundene oder selbstdarstellende Inhalt mit dem wahrgenommenen Gegenstand zusammen.» Ciò testimonia come Husserl non abbia mai identificato espressamente 'percezione immanente' e 'riflessione': non ogni percezione immanente è cioè una riflessione. Come suggerisce anche un manoscritto del 1908 (cfr. Hua XXXVI, testo n. 4, p. 56), Husserl talvolta concepisce la percezione immanente semplicemente come una percezione che includa effettivamente l'oggetto; cfr. anche Hua XVI, pp. 116–117. 3 Cfr. Hua XIX, p. 612: «Nicht nur ist alles, was dargestellt ist, gemeint (was ein analytischer Satz ist), sondern es ist auch alles Gemeinte dargestellt. Diese uns neue Vorstellungen definieren wir als reine Anschauungen.» ed Hua XX/1, p. 167: «Wohl unterscheiden muss man diese vollständige erfüllte von der reinen Anschauung, worunter wir eine solche verstehen, die rein ist von jederlei Leerintentionen, die unerfüllt auf Bestandstücke ihres Gegenstands bezogen sind.». Immanenza e trascendenza 202 che è presentato dev'essere allo stesso istante inteso. In termini formali: una percezione W è pura se e solo se a t (i) tutto ciò che è inteso da W è presentato da W e (ii) tutto ciò che è presentato da W è inteso da W. Si noti che la seconda condizione è espressa da una proposizione analitica: se qualcosa è presentato è infatti eo ipso inteso. Il profilo a noi volto del dado è presentato, dunque vuol dire che un'intenzione vi si riferisce. La prima condizione invece non è affatto una proposizione analitica, ed anzi contiene in nuce l'intero problema dell'adeguazione della percezione trascendente. Ciò che è inteso infatti non è eo ipso presentato: il profilo nascosto del dado è infatti inteso, dato che vi si riferisce un'intenzione, ma non per questo è presentato. Una percezione esterna sarebbe dunque pura se non contenesse alcuna intenzione che fosse vuota. Ma un'intenzione di una percezione esterna trova il suo riempimento nel momento in cui un dato sensoriale viene appreso in modo da presentare una proprietà obiettiva. Affinché un'intenzione possa dirsi riempita è dunque necessario che qualcosa sia inteso (nella fattispecie una proprietà obiettiva), ma anche che occorra un contenuto rappresentante. Una percezione pura è allora definibile nei termini seguenti: come dell'oggetto non vi è nulla che non sia presentato, così nella percezione non vi sono intenzioni prive di contenuti rappresentanti. Ciò vuol dire che a tutte le parti delle proprietà obiettive deve corrispondere un dato sensoriale, o in altri termini, che in tutte le intenzioni della percezione dev'essere presente un dato sensoriale. In questo senso, contenuto rappresentante e ciò che è percepito coincidono. Se una percezione esterna potrà dirsi pura, allora tale percezione potrà dirsi adeguata1. Il concetto husserliano di 'percezione pura' è stato messo in discussione da Dieter Münch2; secondo lo studioso l'impianto delle Log. Unt. consente di distinguere due tipi di intenzioni: quelle che rinviano ad un'intuizione riempiente, che chiama 'intenzioniE' (dall'iniziale del termine tedesco Erfüllung), e quelle che si riferiscono ad un oggetto, che chiama 'intenzioniG' (dall'iniziale del termine tedesco Gegenstand; cfr. Münch 1993, p. 197). Va da sé che il secondo concetto non è altro che un pleonasmo; in ogni caso, riportiamo il quadro di Münch nei suoi stessi termini. Egli nota che tutte le intenzioniE sono intenzioniG: ogni intenzione che rinvia ad un'intuizione riempiente si riferisce infatti ad un oggetto. Come caso paradigmatico possono valere le percezioni di cose: se vedo un albero, la mia intenzione si riferisce ad un oggetto, per cui essa è un'intenzioneG; l'albero mi si manifesterà però per profili, sicché vi saranno intenzioni parziali che rinvieranno ad un'intuizione riempiente, vale a dire intenzioniE. Il problema sorge quando ci si chiede se tutte le intenzioniG siano intenzioniE; è qui che 1 Cfr. Hua XIX, p. 627 «Die intuitive Vorstellung stellt ihren Gegenstand angemessen vor, d. h. mit einem intuitiven Gehalt von solcher Fülle, dass jedem Bestandstück des Gegenstandes, so wie er in dieser Vorstellung gemeint ist, ein repräsentierendes Bestandstück des intuitiven Inhalts entspricht.» 2 Cfr. Münch 1993, pp. 204, 207 e 210: «Dieses Durchleben der Empfindungskomplexion und das Beziehen auf den intentionalen Gegenstand ist eben das, was Husserl mit dem Begriff der IntentionG und dem Aktcharakter psychischer Erlebnisse hervorhebt.», «Dies bedeutet, dass Husserl in den Logischen Untersuchungen der Ansicht ist, dass bei der reinen Perzeption nicht zwischen dem Bewusstseinsinhalt und dem intentionalen Gegenstand unterschieden werden kann. Dies kann aber nur heissen, dass es in diesem Fall keine gegenständliche Auffassung gibt, da eine gegenständliche Auffassung des Bewusstseinsinhalts zu einer Unterscheidung von Bewusstseinsinhalt und intentionalem Gegenstand führen würde. Das aber bedeutet nicht anderes, als dass die reine Perzeption nicht nur keine IntentionE ist (s.o.), sondern dass sie auch keine IntentionG sein kann.» e «Wir kommen so zu dem Ergebnis, dass die reine Perzeption weder eine IntentionE ist-sie verlangt keine Erfüllung-noch eine IntentionG, da ihr der dafür charakteristische Überschuss und Aktcharakter fehlt.» Capitolo III 203 entrano in gioco le percezioni pure: queste non rinviano ad alcuna intuizione riempiente-non presentano infatti intenzioni prive di contenuti rappresentanti-, ma sembrano comunque riferirsi ad un oggetto. Le percezioni pure sarebbero pertanto intenzioniG, ma non intenzioniE. Ma come può una percezione pura valere come un'intenzioneG, si chiede Münch? Ciò che egli contesta è dunque nientemeno che il carattere intenzionale della percezione pura. A tal proposito osserva che per Husserl la percezione pura è una percezione adeguata, la quale è caratterizzata dal fatto che tra contenuto sentito o rappresentante ed oggetto v'è «coincidenza»-nozione che Münch sembra interpretare come identità; egli ne deduce che in questo caso non esiste apprensione, perché questa presuppone proprio che contenuto sentito e ciò che è percepito siano distinguibili. L'argomento di Münch si sviluppa dunque come segue: dato che la nozione di 'intenzioneO' non è definita solo dal riferirsi ad un oggetto, ma anche dal riferirsi ad esso attraverso delle sensazioni apprese, e dato che la percezione pura non soddisfa questa seconda condizione, ne deriva che essa non è né un intenzioneE, né un'intenzioneG; in breve, ne deriva che la percezione pura non è un'intenzione in nessun senso. Si può dire che Husserl accetterebbe un simile argomento? La risposta è negativa, giacché non ne condividerebbe le premesse. Al di là del fatto che da un punto di vista husserliano non è affatto scontato che la percezione pura non implichi un'apprensione (che si direbbe solo totalmente piena), ed al di là dell'interpretazione della coincidenza come identità (che non condividiamo), quel che non convince è l'intepretazione münchiana dell'intenzionalità: secondo Husserl infatti il concetto di 'intenzione' non è definito da quello di 'apprensione', ma solo da quello di 'rappresentazione'. Che in un vissuto v si rappresenti qualcosa è sufficiente a decretare v come intenzionale; a tal fine non è necessario che in v esista un'apprensione. Come sarà emerso, il concetto di 'apprensione' è subordinato a quello di 'intenzione': tutte le apprensioni implicano cioè un'intenzione, ma non tutte le intenzioni implicano un'apprensione. Le ragioni addotte da Husserl per giustificare l'applicazione dello schema 'contenuto – apprensione' alla percezione esterna ci sono ormai note (cfr. infra, par. 8.3.3). Sappiamo però anche che Husserl concepisce vissuti intenzionali privi d'apprensione; il caso della percezione immanente sta lì a dimostrarlo (cfr. infra, par. 9.3): in essa non vi sono né contenuti sentiti né apprensione, e tuttavia v'è riferimento ad un oggetto. In termini münchiani: non si può dire che se non sussiste distinguibilità tra contenuto sentito ed oggetto il vissuto non sia intenzionale, per il semplice fatto che col solo fatto che qualcosa sia inteso è dato un vissuto intenzionale (cfr. infra, par. 8.1.1.1). L'adeguazione non implica dunque il venir meno dell'intenzionalità, tant'è che nell'Erkenntnistheorie troviamo asserito a chiare lettere che anche nel caso della percezione adeguata andrà rilevata la differenza tra l'intendere e l'inteso1. Husserl non nega dunque né che una percezione pura possa dirsi un vissuto intenzionale (o un atto), né che una percezione pura possa dirsi ancora una percezione (o un atto percettivo); ciò che nega-e lo vedremo (cfr. infra, par. 10.5)-, è che una percezione pura possa dirsi trascendente. 1 Cfr. Mat. III, p. 136: «Die Wahrnehmung ist ein auf den Gegenstand gerichtetes Meinen, und selbst im Falle der adäquaten Wahrnehmung ist zwischen dem Meinen und dem Gegenstand, der gemeint ist, ein Unterschied.» Immanenza e trascendenza 204 Husserl affianca all'opposizione tra intuizioni pure ed impure quella tra intuizioni 'complete' ed 'incomplete'. Nei manoscritti di revisione leggiamo che un'intuizione può dirsi completa solo se non lascia fuori alcuna parte dell'oggetto, ossia se la sua ricchezza è massima (cfr. infra, par. 8.3.4.1). Va dunque rilevato ciò che distingue una percezione completa da una pura: affinché una percezione possa dirsi completa non è necessario che in ogni istante tutte le parti dell'oggetto siano presentate. Nelle fasi del decorso percettivo possono infatti alternarsi intenzioni vuote e indeterminate ad intenzioni riempite e determinate. In altri termini, ogni fase del decorso percettivo può contenere almeno un'intenzione vuota. Affinché una percezione sia completa non è dunque necessario che in ogni fase non vi sia alcuna intenzione che non sia riempita; ciò che è necessario è che alla fine del decorso percettivo tutte le parti dell'oggetto siano pervenute a presentazione1. Riprendiamo l'esempio del dado: nel momento in cui gli ruoto attorno, in ogni fase del decorso la mia percezione presenterà necessariamente delle intenzioni piene e vuote: all'istante t1 si avrà che l'intenzione relativa al profilo anteriore sarà riempita, mentre l'intenzione relativa al profilo posteriore sarà vuota; all'istante t2 si avrà che l'intenzione relativa a ciò che prima si dava come profilo posteriore sarà riempita, mentre l'intenzione relativa a ciò che prima si dava come profilo anteriore sarà vuota. E così via. Sullo sfondo di queste considerazioni particolari sta poi l'idea husserliana più generale secondo cui a) ogni percezione pura è necessariamente una percezione completa, ma b) non ogni percezione completa è necessariamente una percezione pura2. La validità della seconda tesi è stata già mostrata: una percezione completa può constare di intenzioni piene e vuote; ma la percezione pura è ex definitione priva di intenzioni vuote; dunque una percezione completa non è necessariamente una percezione pura. Che ogni percezione pura sia necessariamente completa segue dalle definizioni date: nella percezione pura infatti non v'è parte dell'oggetto che non sia presentata. A tal proposito è importante notare come in questo contesto la proprietà dell'adeguatezza venga associata ad entrambi i tipi di percezione (cfr. Hua XX/1, p. 154): affinché una percezione sia adeguata non è necessario che sia pura e completa; è sufficiente che sia o pura o completa. Una percezione completa ma impura potrà dunque essere considerata una percezione adeguata. Il grafo seguente illustra i rapporti che Husserl stabilisce tra i vari tipi di percezione; le direzioni delle frecce indicano il rapporto di implicazione, per cui ad es. si leggerà che se una percezione è pura, allora è completa. 1 Cfr. Hua XX/1, p. 154: «Eine Anschauung heisst vollständig, wenn sie ihren Gegenstand in der Einheit ihrer immanenten Dauer mit einem solchen intuitiven Gehalt, genauer, mit einem solchen Umfang der Fülle zur Gegebenheit bringt, dass kein Teil, kein Moment des Gegenstands übrig bleibt, der nicht, sei es implizite, in der Fülle vertreten, also nur „uneigentlich" gegeben wäre. Nicht ausgeschlossen ist damit, dass gegenständliche Bestandteile auch uneigentlich gegeben sind, zum Beispiel, dass in der Kontinuität des Ablaufs der betreffenden Anschauung solche Bestandstücke zuerst leer und unbestimmt und dann erst voll und bestimmt zur Gegebenheit kommen: genug, dass sie überhaupt dazu kommen, und zwar innerhalb der dauernden einheitlichen Anschauung selbst.» 2 Cfr. ivi, p. 167: «Jede reine Anschauung ist vollständig erfüllt, aber nicht jede vollständig erfüllte rein.» Capitolo III 205 Figura 9 10.4 Percezione di cosa e percezione di fantoma Alla luce di quanto esposto possiamo discutere due questioni particolari, entrambi concernenti la percezione di cosa. Le formuliamo come segue: può una percezione di cosa dirsi pura? Può una percezione di cosa dirsi completa? Va da sé che nel caso la risposta fosse negativa in entrambi i casi, la percezione di cosa non potrebbe dirsi adeguata. Che la percezione di cosa non possa essere mai una percezione pura dovrebbe essere ormai acquisito. Una percezione è infatti pura solo se non contiene alcuna intenzione vuota. La percezione di cosa è tuttavia definita come un complesso di intenzioni piene e vuote. In essa dunque si ha che tutto ciò che è presentato è inteso, ma anche che non tutto ciò che è inteso è presentato. In ogni percezione di cosa si possono dunque distinguere sempre due contenuti: un contenuto pieno ed un contenuto vuoto. Servendoci di un sistema notazionale introdotto nelle Log. Unt. (cfr. Hua XIX, pp. 610– 614), possiamo associare ai due contenuti due pesi, e stabilire che la somma di questi due pesi sia sempre uguale a 1; se dunque il peso di ciò che è pieno è uguale a 0, allora il peso di ciò che è vuoto sarà necessariamente uguale a 1, e viceversa. Consideriamo allora i due casi seguenti, indicando con 'p' il contenuto pieno e con 'v' il contenuto vuoto: p = 0; v = 1 e p = 1; v = 0. Le equazioni considerate esprimono dei rapporti limite. Se infatti p è uguale a 0, allora vuol dire che la rappresentazione della cosa è priva di dati sensoriali: se nulla è dato in modo pieno significa che dell'oggetto non è presentato nulla. Nelle Log. Unt. tale rappresentazione viene indicata come puramente signitiva-dunque come una significazione pura (cfr. ivi, p. 612)-, ma noi sappiamo che nei manoscritti di revisione le cose si complicano (cfr. infra, par. 10.1.2): il caso in cui continuiamo ad intendere a luce spenta la stessa cosa che prima era presentata è Percezione adeguata Percezione pura Percezione completa Percezione impura Percezione incompleta Percezione inadeguata vs vs vs Immanenza e trascendenza 206 difficilmente descrivibile nei termini di una pura significazione. Nei termini pocanzi esposti, possiamo dire che Husserl contempli il caso della rappresentazione di una cosa il cui contenuto pieno avrà valore 0 e che tuttavia darà l'oggetto in 'carne ed ossa' (sebbene in una precisa accezione). Se invece p è uguale a 1, allora la percezione è pura, giacché non vi è nulla che è dato in modo vuoto. Nel caso della percezione di cosa ciò è impossibile, perché questa è definita proprio come un complesso di intenzioni piene e vuote. Ciò che è vuoto non potrà dunque mai essere uguale a 0. La percezione di cosa ammette dunque una variabilità interna all'intervallo [0,1], ma non permette che il contenuto pieno assuma il valore 1. Husserl lo conferma in tre diverse occasioni: nella Dingvorlesung osserva che ciò che caratterizza la percezione trascendente è la «differenza» tra manifestazione e ciò che si manifesta, alludendo con ciò alla non-coincidenza di cui parlavamo (cfr. infra, par. 10.3); nella lezione del 1915 rintraccia la trascendenza della percezione di cosa nel fatto che in essa si «pone più» del contenuto che è dato propriamente; e infine nei manoscritti di revisione dichiara che ogni percezione pura è una percezione immanente1. La validità della tesi secondo cui la percezione di cosa non può dirsi completa è più ostica da mostrare. Husserl infatti non nega che nel campo della percezione trascendente sia possibile una percezione completa; ciò che nega è che sia possibile che una specifica percezione trascendente possa dirsi completa. Nei manoscritti di revisione vengono infatti comparate due forme di percezione trascendente: la percezione di cosa-che abbiamo assunto come esempio guida della percezione 'esterna'-, e la percezione di fantoma. Consideriamo dapprima quest'ultima, dato che è quella che si offre come modello di percezione trascendente completa. Il concetto di 'fantoma' può apparire sofisticato, e sotto alcuni aspetti lo è. Stando a quanto riporta Claesges (1973, p. xix), esso fa la sua prima comparsa in un manoscritto datato 1910 (cfr. Hua XVI, appendice II). Il fantoma è lì definito come lo schema spazio-temporale della cosa più la «pienezza sensibile», che è data da quella che nella Dingvorlesung viene detta materia prima-ad es. colore e ruvidità-e secunda-ad es. temperatura e sapore (cfr. ivi, pp. 66–68 e 342). Husserl precisa che il fantoma della cosa non comprende tutto ciò che «"vediamo"» di essa, ma solo quello che è intuibile sensibilmente, ossia tutto ciò che vediamo «in senso stretto»2. Parrebbe dunque che esso abbia una qualche parentela con la 'manifestazione propria' (cfr. infra, par. 10.1). Se è così, allora di esso si dovrà dire è il risultato di una doppia astrazione: non solo 1 Cfr. Hua XVI, p. 116; cfr. anche Hua XXXVI, p. 97: «Jede „äussere" Wahrnehmung hat eine gewisse Transzendenz darin, dass sie in ihrem vermeinten Gegenstand antizipierend mehr setzt, als sie in ihrem Eigengehalt zu eigentlich leibhafter Darstellung bringt.» e Hua XX/1, p. 168: «Es ist auch klar, dass jede reine, nicht aber jede erfüllte Anschauung eine immanente ist.» 2 Cfr. Hua XVI, p. 343: «Das zeitliche-räumliche Schema mitsamt seiner sinnlichen Fülle gibt wieder eine Einheit, wir könnten sagen das Dingphantom... Es befasst das sinnliche Anschaubare vom Ding... nicht all das, was wir in einer Wahrnehmung als gegeben „sehen", aber alles, was wir in einem engeren Sinn zu sehen, sinnlich zu erfassen bekommen.» Una prima occorrenza del termine 'fantoma' la si trova al § 23 della Dingvorlesung (cfr. ivi, p. 78), ove viene posto tra parentesi ad indicare il «corpo della cosa». Un'occorrenza implicita del concetto la si ritrova in un manoscritto del 1908 (cfr. Hua XXXVI, pp. 67–68 ed ibid., n. 1), ove Husserl parla delle «cose oculomotorie», le quali giungono ad intuizione completa e dunque adeguata in «continuità finite». È interessante notare che Husserl prima le definisce oggetti immanenti, ma poi in nota le rettifica come oggetti trascendenti. Capitolo III 207 dallo strato causale-materiale proprio di ogni cosa percepita, ma anche da ciò che in una percezione della stessa è dato in modo vuoto. Tale lettura viene però messa in crisi proprio dalla lettura dei manoscritti di revisione. Sulle prime sembra che il concetto appena esposto sia conservato intatto: qui 'fantoma' è il nome che viene assegnato ad una «superficie colorata appresa e intuita puramente come tale». Il fatto poi che Husserl accosti al termine 'fantoma' quello di «"apparenza"» conferma l'astrazione dal piano della causalità e della materialità. Non a caso il fantoma viene qualificato come irreal. Il punto più delicato è capire in cosa consista esattamente la percezione del fantoma, di cui peraltro abbiamo già trovato menzione in una nota del manoscritto dedicato alla doppia nozione di percezione "interna" (cfr. infra, par. 9.1.1). Husserl scrive che il fantoma può essere oggetto di una percezione completa, precisamente attraverso una sintesi continua «conchiusa», cioè una sintesi mediante la quale la percezione presenta qualcosa secondo tutti i suoi profili. Tale sintesi continua è caratterizzabile come un decorso di percezione impure, il che implica che in ogni fase del decorso sussistano intenzioni vuote. Con ciò cade l'idea secondo cui il fantoma si limita a designare ciò che è dato in modo pieno. La percezione del fantoma esemplifica dunque la possibilità di una percezione che sia trascendente, impura e completa1. Donde allora la completezza di tale percezione? I manoscritti citati non offrono una risposta diretta a tale domanda; la tesi husserliana si lascia giustificare solo comparando la percezione del fantoma con quella di cosa. Presupposta è ovviamente la diversità delle due percezioni: una mera superficie colorata è sì trattabile alla stregua di un oggetto trascendente, ma percepire una cosa non significa percepire meramente una tale superficie. Husserl afferma che nel momento in cui attuiamo l'apprensione 'cosa' conferiamo alla manifestazione un alone di «indeterminatezza determinabile». Secondo tale apprensione l'oggetto è cioè qualcosa che può darsi in una molteplicità di manifestazioni che possono svelare proprietà inattese. Per dirla in termini a noi familiari, ogni manifestazione attuale di una cosa reca con sé un orizzonte aperto (cfr. infra, par. 10.1.1). La percezione di cosa è dunque tale in quanto sussiste la possibilità che il suo oggetto si riveli determinato diversamente da come essa lo determina. A questo punto Husserl cerca di delucidare con una descrizione concreta il modo in cui ad una percezione di fantoma può seguire quella di una cosa. L'esempio addotto è ancora quello lockiano: poniamo che la nostra apprensione sia 'superficie sferica uniformemente rossa'. Secondo Husserl possiamo vedere tale superficie onnilateralmente, 1 Cfr. Hua XX/1, p. 154: «Aber auch im Gebiet der transzendenten Anschauung wird man geneigt sein, solche Vollständigkeit anzunehmen. Eine farbige Oberfläche, rein als solche (somit als ein „Schein", als „Phantom") aufgefasst und angeschaut, kann doch, nämlich in Form einer abgeschlossenen kontinuierlichen Synthesis, vollständig gegeben sein.» ed ivi, pp. 162 e 164. Cfr. anche ivi, p. 167: «Ist doch z.B. jede erfüllte Phantomanschauung ein Kontinuum unreiner Anschauungen, das also in jeder Phase Leerkomponenten enthält.» Il concetto di 'fantoma' verrà rifuso in un manoscritto del 1921, ove Husserl distinguerà due accezioni in cui intenderlo (cfr. Ms. D 13 I, 4b–5a, cit. in Claesges 1964, p. 62, n .3): (i) come «idea del "vero" fantoma», ossia come l'idea dell'identico che in una varietà infinita di datità si determina in modo concorde e sempre più preciso; (ii) come la continuità di profili conchiusa secondo cui percorro una cosa così come viene a datità in un particolare decorso cinestetico. Il primo concetto di 'fantoma' coincide dunque con quello di 'cosa reale'- sebbene in astrazione dalla causalità e dalla materialità-, mentre il secondo indica la «"piena immagine"» della cosa, e viene designato come il concetto «autentico» di fantoma. È quest'ultimo a comparire nei manoscritti di revisione. Immanenza e trascendenza 208 cioè secondo tutti i suoi profili, ed attuare quindi una sintesi continua che sia conchiusa (cioè una sintesi che riconduca alla manifestazione di partenza)1. La sintesi percettiva può dirsi perciò completa, e la nostra percezione potrà porre la superficie come 'reale'. Può tuttavia accadere che quella stessa superficie sferica si riveli qualcos'altro, precisamente una cosa, vale a dire un oggetto materiale. Si ha così una variazione dell'apprensione: ciò che percepiamo non è più una mera superficie colorata, ma qualcosa di più: l'apprensione 'mero fantoma' si converte nell'apprensione 'cosa'. Con ciò la prima apprensione non viene eliminata, ma si ordina in modo concorde con la seconda: ciò che prima era percepito come «la cosa stessa» continua ad essere inteso come lo «schema sensibile» (Hua XX/1, p. 165) in cui qualcos'altro si manifesta. A questo punto dobbiamo conciliare due asserti: da una parte ci viene detto che la percezione del fantoma è un continuo di percezioni impure, cioè di percezioni che constano di intenzioni vuote; dall'altra ci viene detto che tale percezione può essere completa. L'unica via per dare consistenza alla proposta husserliana ci sembra quella di concepire la percezione del fantoma come priva di quella struttura anticipante propria della percezione di cosa: nella percezione di fantoma si può dire che "seguiamo" la superficie secondo tutti i suoi profili senza mai conferire all'alone di intenzioni vuote l'apertura che gli conferiamo nel caso in cui ci si manifesta una cosa: lasciamo semplicemente correre il nostro sguardo sulla superficie. Se tale apprensione è legittima-se cioè l'oggetto è realmente nient'altro che un fantoma-, allora è possibile una percezione completa. Se invece non lo è, allora non possiamo dire di aver percepito l'oggetto completamente. Detto altrimenti: è sempre possibile che il decorso percettivo mi riveli che ciò che intendevo come fantoma non sia in realtà un fantoma, ma sia lo schema di una cosa. Tuttavia, se ciò che intendo è un fantoma, allora la percezione può dirsi completa2. 10.5 La datità adeguata come idea in senso kantiano La percezione di cosa è necessariamente inadeguata, dal momento che non può dirsi né pura né completa. Cerchiamo di ridiscutere questa tesi considerando i due modi in cui 1 Cfr. Hua XX/1, pp. 162 e 155: «In gewisser Weise ist hierbei der Gegenstand-der blosse, in der Auffassung farbige Fläche gegebene [il fantoma]-vollständig wahrgenommen, jedoch nicht der Gegenstand schlechtin.» e «Andererseits ist ein Ding, etwa ein solches, in dessen Erscheinung diese Phantomerscheinung als Komponente sich einordnen mag, unvollständig angeschaut. Indem wir das Erscheinende als reales Ding auffassen, geben wir der Erscheinung einen Hof bestimmbarer Unbestimmtheit mit: „Ding" ist uns, was im Gang möglicher Erfahrung sich als in infinitum Bestimmbares bekundet, es ist Einheit in mannigfaltigen möglichen Erscheinungen, die immer wieder neue Eingeschaften, bezogen auf erschienende reale Umstände, bekunden wurden oder bekunden könnten. Jede aktuelle Ercheinung führt so einen offenen Horizont mit sich.» 2 Cfr. ivi, p. 164–165: «Es ist also zwar eine Möglichkeit und eine durch aktuelle, positive Motivation wohlfundierte Möglichkeit, dass der erfahrene Gegenstand wirklich ist und nicht anderes ist, als was er hic et nunc leibhaftig dasteht, z.B als irreale farbige Flache. Besteht sie zu Recht, dann hätten wir allerdings von ihm eine mögliche vollständige Anschauung...Der erste Schritt neuer Erfahrung, und es kann hervorspringen: „kein blosser farbiger Schein, sondern ein reales Ding", und dabei kann sich sogar die ganze Phantomerfahrung einstimmig in die nachkommende und rückwirkende Gesamtauffassung der Dingerfahrung. Was vordem die Sache selbst war, wird nun zum sinnlichen Schema, in welchem sich ein physiches (materielles) Ding „bekundet".» Capitolo III 209 il riferimento percettivo può avvenire, quello semplice e quello complesso. Il primo è dato da una percezione unilaterale, a cui dunque corrisponde una singola manifestazione complessiva, mentre il secondo è dato da una percezione multilaterale, che invece implica un decorso di tali manifestazioni. È chiaro che affinché sussista un decorso devono succedersi almeno due manifestazioni complessive, ed è altrettanto chiaro che non è possibile che due manifestazioni complessive relative ad uno stesso oggetto coesistano nello stesso istante. Ogni manifestazione complessiva è dunque leggibile come una fase del decorso di manifestazioni. Dell'impurità e dell'incompletezza della percezione unilaterale abbiamo già reso conto. L'impurità di una percezione multilaterale ne è una conseguenza: se infatti definiamo tale percezione come un decorso di cui ogni fase è una percezione unilaterale, allora non vi sarà fase di tale decorso in cui non vi sia almeno un'intenzione vuota. Neanche una percezione multilaterale consentirà allora una coincidenza tra ciò che presenta e ciò che è presentato. La percezione multilaterale è dunque incompleta per il medesimo motivo: una percezione multilaterale è pur sempre un decorso di percezioni unilaterali, per cui vi sarà sempre la possibilità che la cosa si riveli come diversamente determinata. Una cosa non potrà dunque mai pervenire a datità adeguata in un decorso continuo che sia concluso, cioè che consti di un numero finito di fasi. Secondo Husserl tuttavia la datità adeguata è «predelineata», precisamente come 'idea in senso kantiano'1. Cosa intende Husserl con un richiamo così mirato? Varrà la pena abbozzare la distinzione tra 'essenze morfologiche' ed 'essenze ideali', dato che quest'ultime sono definibili proprio come idee in senso kantiano. Tale distinzione viene enunciata nel primo libro delle Ideen, e coincide in buona sostanza con quella viene elaborata in un manoscritto datato 1912 (cfr. Hua XLI, testo no. 4), ove Husserl distingue tra essenze 'tipiche' ed 'esatte'. Un essenza morfologica o tipica è un'essenza che è afferrabile in un atto che nelle Log. Unt. viene chiamato 'astrazione ideante' (cfr. Hua XIX, p. 690) e nelle Ideen 'visione d'essenza' (cfr. Hua III, p. 13): se percepisco un oggetto rosso, allora posso rilevare il momento 'rosso', ed afferrare così l'essenza morfologica 'rosso'. Il carattere morfologico di tale essenza è funzione della sua vaghezza: essa si specifica infatti nelle diverse sfumature di rosso, le quali tuttavia esibiscono una gradazione: una può esser definita come specificazione del 'rosso' in un senso più perfetto di quanto possa esserlo un'altra. Tale essenza è dunque vaga in quanto non "decide" quale tra le sfumature sia rossa in senso più perfetto. Se tuttavia ordiniamo le sfumature di rosso in base al loro grado di approssimazione al rosso, allora giungiamo ad un 'rosso puro', che non solo non coincide con nessuna delle sfumature, ma non coincide nemmeno con l'essenza morfologica 'rosso'. Il rosso puro è infatti un'essenza ideale, cioè un'idea in 1 Cfr. Hua III, p. 331: «Aber als „Idee" (im Kantischen Sinn) ist gleichwohl die vollkommene Gegebenheit vorgezeichnet-als ein in seinem Wesenstypus absolut bestimmtes System endloser Prozesse kontinuierlichen Erscheinens, bzw. als Feld dieser Prozesse ein a priori bestimmtes Kontinuum von Erscheinungen mit verschiedenen aber bestimmten Dimensionen, durchherrscht von fester Wesensgesetzlichkeit.». Per un'interpretazione della nozione husserliana di 'idea in senso kantiano' come corrispondente al postulato della ragion pratica piuttosto che all'idea regolativa della ragion pura, si veda Uemura 2008. Immanenza e trascendenza 210 senso kantiano1. Tale idea è dunque un limite, cioè il limite a cui tutte le sfumature di rosso si approssimano. Un processo di approssimazione è perciò definibile come un decorso intuitivo continuo che ha come termine un'essenza esatta, cioè ideale. Lasciamo per ora indecise le questioni se per ogni essenza ideale sia possibile un processo di approssimazione e se ogni essenza ideale sia definibile come un limite. Riprendiamo il problema della datità adeguata. Quest'ultima è stata indicata come un''idea'; ma qual è il suo contenuto? La risposta a questo quesito si trova in una delle pagine più dense e contorte del primo libro delle Ideen. L'idea della datità adeguata designerebbe un decorso continuo di manifestazioni in cui la «X» si determina «sempre più precisamente e mai altrimenti»-un decorso che andrebbe concepito come onnilateralmente infinito e tuttavia rigidamente regolato2. Proviamo a delucidare quanto riportato. Se l'idea in questione designa un decorso in cui il riferimento non si determina mai altrimenti, allora l'idea della datità adeguata esprime l'idea di una percezione che non subisce mai un'elusione. Si può dire che tale continuo designi un decorso percettivo le cui percezioni parziali presentano un'uguaglianza di senso? Evidentemente no, dato che in tale decorso l'oggetto si determina sempre più precisamente; il modo di determinatezza del senso esibisce cioè una specificazione sempre più precisa nella gerarchia dei generi e delle specie. Si può inoltre desumere da quanto Husserl afferma poco dopo che ciò che regola rigidamente tale continuo sia l'idea di 'cosa'-una tesi già incontrata e che tuttavia è qui contrassegnata da notevoli ambiguità, anzitutto terminologiche3. Ciò che desta problemi è il rapporto che vige tra l'infinità ascritta al decorso e l'idea della datità adeguata. La posizione husserliana esposta nelle Ideen può essere infatti compendiata nelle due tesi seguenti: (a) il decorso di manifestazioni in cui si conseguirebbe una datità adeguata è continuo e infinito, ma (b) le idee del decorso e della datità in questione non sono delle infinità. Nelle parole di Husserl: «l'idea di un'infinità essenzialmente motivata non è essa stessa un'infinità» (cfr. Hua III, p. 331). Questa è la posizione husserliana essoterica. Due manoscritti risalenti agli anni successivi attestano però che tale posizione venne quantomeno ripensata. Cominciamo con l'esame di un manoscritto relativo alla rielaborazione del § 144 delle Ideen. Si tratta di appunti del 1914 (cfr. Hua III, appendice XXVIII), in cui Husserl distingue tra 'idee finite' e 'idee infinite'. Le prime sono limiti ai quali atti inade- 1 Cfr. Hua XLI, p. 69: «Obschon alle Röten dem Typus in gleicher Weise entsprechen und daher die eine „ebensogut wie die andere", so merken wir, dass zwar nicht im Sinne des Typus Rot, aber in einem anderen wesensgesetzlich damit verknüpften Sinn eventuell gesagt werden kann: Das eine ist im vollkommeneren Sinn Rot als das andere. Ordnen wir in dieser Weise, so finden wir innerhalb des Typus Rot fortschreitende Annährungen an ein gewisses Reines, das sich in ihnen immer vollkommener ankündigt und doch in keiner sich findet. Dieses Reine ist eine Kantische Idee...» 2 Cfr. Hua III, p. 331: «Dieses Kontinuum bestimmt sich näher als allseitig unendliches, in allen seinen Phasen aus Erscheinungen desselben bestimmbaren X bestehend, derart zusammenhängend geordnet und dem Wesensgehalt nach bestimmt, dass jede beliebige Linie desselben in der stetigen Durchlaufung einen einstimmigen Erscheinungszusammenhang ergibt (der selbst als eine Einheit beweglicher Erscheinung zu bezeichnen ist), in welchem das eine und selbe immerfort gegebene X sich kontinuierlich-einstimmig „näher" und niemals „anders" bestimmt.» 3 Cfr. ivi, pp. 345–352. Una volta si legge che a prescrivere una legalità alle manifestazioni sia la regione 'cosa', un'altra si legge invece che sia l'idea 'cosa', il tutto in un contesto in cui si alternano in modo impreciso i termini 'essenza regionale' ed 'idea regionale'. Non si tratta di sottigliezze, dato che in questo caso regione ed essenza, a differenza dell'idea, non possono essere intuite adeguatamente. Capitolo III 211 guati possono approssimarsi all'infinito; le seconde invece non sono limiti che permettono una tale approssimazione. Nel caso della percezione di cosa la datità adeguata sarebbe un'idea infinita, dato che è Husserl stesso ad affermare che in questo caso non sussiste approssimazione1. Difficile stabilire se Husserl ritenesse che un'idea infinita non sia ancora un'infinità, e se quindi l'attributo 'infinito' si applichi al contenuto dell'idea piuttosto che all'idea stessa; certo è che una tale formulazione ispira quantomeno delle perplessità (cfr. ad es. Rang 1973, p. 195), soprattutto se comparata con quanto sostenuto nel testo originale delle Ideen. A questo punto potrebbe comunque sorgere un dubbio: Husserl sta negando alla percezione di cosa una specifica approssimazione-quella all'infinito-, oppure qualsiasi approssimazione? Non è chiaro, e tuttavia varrà comunque quanto segue: se è impossibile che un atto inadeguato si approssimi a un dato limite in un decorso infinito, allora è a fortiori impossibile che tale atto si approssimi a quel dato limite in qualsiasi decorso. In altri termini: se si nega un'approssimazione all'infinito, si nega necessariamente qualsiasi approssimazione. Si noti che l'approssimazione in questione riguarda la possibilità dell'atto di conseguire una datità adeguata, non questa datità stessa. Ad una datità adeguata la percezione di cosa non può approssimarsi, ma l'idea di tale datità designa un decorso in cui l'oggetto si determina sempre più precisamente. Rimarchiamo questo punto perché la radice tedesca nähercompare sia nel termine 'approssimazione' che nel termine 'più precisa determinazione', e potrebbe dunque generare confusione. In un manoscritto datato 1920 si ritrova poi una revisione ulteriore (cfr. Hua XLI, appendice VIII): Husserl distingue tra l'idea del rosso puro e l'idea dell'oggetto trascendente, ascrivendo solo alla prima il carattere di limite. La tesi qui esposta è dunque più forte di quella letta nel manoscritto del 1914: se quella infatti definiva la datità adeguata come un limite che non permetteva un'approssimazione-concedendo dunque la possibilità di concepire tale idea come un limite-, questa le nega recisamente il carattere di limite. Ciò che resta innegato è che il contenuto di tale idea sia un'infinità. Stando a questo manoscritto dunque, si può dire che la revisione husserliana lasci intatta la tesi originaria, cioè quella secondo cui l'idea della cosa sia l'idea del correlato intenzionale di un decorso percettivo continuo, infinito, onnilaterale e determinante in modo sempre più preciso2. Prima di proseguire la nostra analisi sarà opportuno mostrare come anche una percezione multilaterale infinita non possa essere né pura né completa. Consideriamo dapprima la purezza. Ogni percezione unilaterale è necessariamente impura, così come 1 Cfr. ivi, pp. 624–625: «Das transzendente Sein ist aber auch darin transzendent, dass es da keine Annäherung gibt... Wir scheiden genauer: Ideen zerfallen in solche: 1) die ideale Grenzen sind, denen sich evident gebende Akte, obschon inadäquate, in infinitum annähern können-finite Ideen-, 2) in Ideen, die keine solchen Grenzen sind, bei denen also keine solche „Annäherung" möglich ist: „infinite Ideen".» 2 Cfr. Hua XLI, p. 81: «Dabei aber konzepiere ich die Idee des jeweiligen (zunächst: des exemplarischen) Gegenstandes selbst als 〈des〉 Korrelats allseitiger und konsequenter Bewährung. Das ist kein Limes, und doch habe ich hier eine intuitive beherrschbare Unendlichkeit, die Idee eines systematisch geschlossenen Kontinuums von Wahrnehmungen, die 〈die〉 Einheit der Warhnehmung ausmachen und sich konsequent und rein erfüllen und dadurch bewähren, korrelativ: eines wahrnehmungsmässig gegeben, gesetzten Gegenstandes, der sich immerfort näher bestimmt und durch alle Veränderungen hindurch doch sich nur erweist als 〈das〉, was er ist.» Immanenza e trascendenza 212 lo è ogni percezione multilaterale finita. Si può dire lo stesso per una percezione multilaterale infinita? La risposta è positiva. Tale percezione non sarà infatti altro che il risultato di un'ecceterazione della percezione multilaterale finita, per cui consterà anch'essa di percezioni unilaterali. Se dunque è vero che ogni fase della percezione multilaterale infinita contiene un'intenzione piena ed un'intenzione vuota, allora segue che non vi sarà mai un istante di tale percezione in cui tutto ciò che è inteso è anche presentato. Esaminiamo ora l'incompletezza percettiva. Si può dire che una percezione multilaterale infinita sia incompleta? Anche qui, dovremmo rispondere affermativamente. Ogni sua intenzione potrà infatti essere stata riempita, ma ciò non la priverà di un orizzonte aperto. In ogni fase del decorso vi saranno necessariamente delle intenzioni vuote che lasceranno aperte varie possibilità di determinazione specifica. Ciò non significa che in ogni fase del decorso occorra necessariamente una perdita di determinazione; se ruoto attorno all'oggetto questo si determina più precisamente, ad es. come colorato di 'rosso carminio' piuttosto che semplicemente di 'rosso'. Questo però non toglie che il profilo che prima mi era dato propriamente mi sia ora dato in modo improprio1, e questo è sufficiente a riaprire la possibilità che esso sia diversamente determinato. È dunque sempre possibile che la più precisa determinazione attuata non sia tale. Si noti che con ciò non si dice che è necessario che non vi sia più precisa determinazione; si dice solo che è possibile che non vi sia più precisa determinazione. Ma se ciò che Husserl intende per 'approssimazione' non è altro che il processo di più precisa determinazione-come lascia supporre la radice näher- -, allora la revisione husserliana risulta problematica: la posizione del 1914 sembra infatti troppo severa, mentre quella che compare in nota nella lezione del 1915 appare troppo concessiva: negare che sussista approssimazione è più che negare che tale approssimazione sussista necessariamente; ma affermare che il decorso non comporti una perdita di conoscenza è più che affermare che è possibile che tale perdita non sussista. La problematicità della concezione esposta nelle Ideen emerge anche da un confronto con quella sostenuta nella Dingvorlesung. In quest'ultima la percezione adeguata è pensata come una percezione ideale che sia pura e completa, e che quindi non solo non contenga alcuna intenzione vuota, ma sia anche priva di un orizzonte aperto di determinabilità. Una datità adeguata sarebbe dunque una datità priva di indeterminatezza2, cioè una datità per cui non avrebbe senso parlare di più precisa determinazione. Si vede come ciò sia in aperta contraddizione con quanto asserito nelle Ideen e nei manoscritti successivi. La nozione di 'datità adeguata' come 'datità assoluta' appare anche più comprensibile: può infatti una datità adeguata designare un processo in cui qualcosa si precisa sempre meglio e che quindi non giunge a termine? Può cioè tale 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 98 e ibid., n. 1: «Wird die Hinterseite zur Vorderseite, so wird unvermeindlich die ursprüngliche Vorderseite schliesslich zur Rückseite.» e «Aber 〈das ist〉 nicht Verlust der Kenntnis, des Kenntniswerbes-des Bleibenden etc.» 2 Cfr. Hua XVI, p. 116 : «Denken wir uns die ideale Erscheinung aus dem Erfüllungszusammenhang herausgenommen und zeitlich extendiert, dann hätten wir eine voll konkrete Erscheinung als absolute Gegebenheit eines Dinges. Welcher Art wäre diese Gegebenheit? Sie enthielte nichts von uneigentlicher Gegebenheit, also keine Rückseite, kein Innen bliebe ohne Darstellung; sie enthielte nichts von Unbestimmtheit, sie wäre durchaus eigentliche und voll bestimmende Erscheinung. Hätten wir noch einen Unterschied zwischen Erscheinung und Erscheinendem und die damit angesetzte Transzendenz?» Capitolo III 213 idea designare una datità ancor meglio determinabile, in luogo di una datità definitivamente determinata? Prima di chiudere sarà opportuno tornare sulla definizione husserliana del 'continuo', di cui abbiamo volutamente trascurato alcune prerogative; eccole nell'ordine: è un continuo dalle diverse dimensioni, ovvero sia pluridimensionale, ed è un continuo che consta di linee, da ognuna delle quali risulta una connessione di manifestazioni; ognuna di queste connessioni è però l'unità di una manifestazione mobile, cioè implicante movimento. Le nozioni di 'dimensione', 'linea' e 'movimento' trovano la loro definizione nel contesto dell'ampia trattazione dedicata ai sistemi cinestetici, ed è a questa che occorre dunque volgersi. Capitolo IV Cinestesi e motivazione Se è vero quel che ha scritto Claesges, e cioè che quello di 'cinestesi' è il concetto fondamentale della teoria husserliana della percezione (cfr. 1964, p. 64, n. 1), allora non solo non possiamo esimerci dal considerarlo, ma ne dobbiamo dare una trattazione che sia più esaustiva possibile. È stato già notato come la teoria husserliana dei sistemi cinestetici sia il cuore dell'analisi costitutiva (cfr. infra, par. 5.2). Non è un caso infatti che vi sia dedicata gran parte della Dingvorlesung, che come sappiamo è l'esito di quelle cinque lezioni in cui viene esposto apertamente il problema della costituzione. Ciò che quindi ci proponiamo di condurre è innanzitutto una trattazione della funzione costitutiva delle cinestesi. Nello specifico, questo capitolo è dedicato allo sviluppo delle due tesi seguenti: (1) le cinestesi sono necessarie per la costituzione della cosa in quanto oggetto spaziale, o meglio in quanto entità in quiete o in movimento; (2) le cinestesi sono necessarie per la costituzione della cosa in quanto unità di una molteplicità di manifestazioni. La prima tesi introduce la seconda, che è quella di nostro primario interesse. La portata teorica ed operativa del concetto di cinestesi si rivelerà pertanto duplice: in un primo senso, le cinestesi saranno semplicemente le sensazioni che permettono di distinguere la quiete o il movimento della cosa; in un secondo senso, le cinestesi saranno i fattori che motivano un decorso percettivo, e che quindi contribuiscono a costituire la cosa quale 'unità' data in tale decorso. Una verifica complessiva dei testi mostra come le trattazioni husserliane siano per lo più votate ad esplicare la funzione motivazionale delle cinestesi. Per riprendere una formula di Rang, potremmo dire che ciò che è in gioco nella teoria husserliana delle cinestesi non sia tanto la percezione del movimento, quanto la percezione come movimento1. È in quest'ultima accezione che le cinestesi fungono da fattori motivanti. Questo è il nesso che dovremmo dunque illuminare: quello tra cinestesi e motivazione. 11 La funzione costitutiva delle cinestesi In questo paragrafo studieremo la nozione di 'cinestesi' elaborata nella Dingvorlesung, che come sappiamo è anche il primo insegnamento in cui essa compare (cfr. infra, par. 1 Cfr. Rang 1973, p. 161: «Nicht die Wahrnehmung von Bewegung, sondern die Wahrnehmung als Bewegung ist das Thema der Kinaisthesentheorie.» Cinestesi e motivazione 215 2)1. Per prima cosa sarà dunque opportuno delimitarla dal punto di vista semantico: nel farlo ci accorgeremo di come Husserl abbia conferito ad essa un'ampiezza di significato che eccede l'etimo del termine che le corrisponde. In secondo luogo tratteremo sommariamente gli argomenti con cui Husserl intende mostrare la necessità delle sensazioni cinestetiche. Di qui approderemo al punto nevralgico della nostra trattazione, e cioè al rapporto tra cinestesi e manifestazioni. Propedeutica a questo studio sarà la discussione sul tipo di unità che vige tra sensazioni cinestetiche e visuali. Tale unità si dirà 'funzionale', e si distinguerà dunque da quella che viene detta 'essenziale'. Lo studio "statico" del rapporto tra cinestesi e manifestazioni ne renderà possibile lo studio "dinamico": esamineremo infatti la relazione tra mutamento cinestetico e mutamento d'immagine, riconducendo quest'ultima nozione a familiarità. Le analisi condotte ci obbligheranno a considerare la teoria husserliana dell'associazione, che nella Dingvorlesung trova una formulazione concisa ma rigorosa. Saremo così nella condizione di affrontare la tematica della 'motivazione'. 11.1 Peculiarità del concetto husserliano di 'cinestesi' Non si può dire che il concetto di 'cinestesi' sia una scoperta husserliana. Storicamente esso viene alla luce in età rinascimentale, e conosce una fase di notevole elaborazione durante il diciannovesimo secolo, in particolare in ambito psicologico (cfr. Ferencz Flatz 2014, pp. 22–23). È in quel periodo che vanno ricercate le fonti del concetto husserliano: stando a quanto riporta Claesges (1973, pp. xxiii, n. 3 e xxiv), Husserl fu fortemente influenzato dalla teoria del fisiologo inglese Alexander Bain, di cui trovò un'esposizione in Vom psychologischen Ursprung der Raumvorstellung (1873) di Carl Stumpf. Che Husserl studiò capillarmente quest'ultimo testo è provato dalle numerose annotazioni a margine di cui lo corredò. L'opera di cui Stumpf riferisce è The Senses and the Intellect (1855), in cui Bain aveva introdotto la nozione di 'senso muscolare'. Proprio in quel contesto si parla di 'sensazioni di movimento', antesignane delle husserliane 'sensazioni cinestetiche'. Il termine 'cinestesi' deriva infatti dalla composizione di due termini greci, αἴσθησις e κίνησις; traduciamo αἴσθησις con 'sensazione' e κίνησις con 'movimento'. Una cinestesi sarebbe dunque una 'sensazione di movimento', almeno in questo senso ristretto. A dispetto di quanto talvolta lasci credere la letteratura secondaria in merito, il concetto husserliano di cinestesi non è affatto "ortodosso". La sua peculiarità emerge soprattutto nel nucleo centrale della Dingvorlesung, e diviene ancora più perspicua se si 1 Ciò non significa che sino a quel momento l'argomento fosse estraneo ad Husserl: una prima trattazione del ruolo dei movimenti corporali nella visione la si trova già in un manoscritto datato 1893 (cfr. Hua X, pp. 144– 151), lo stesso in cui viene introdotta la nozione di 'circostanza soggettiva', precorritrice della futura 'situazione cinestetica'. A tal proposito è da notare che nella lezione del 1907 non v'è alcuna occorrenza del termine 'cinestesi': Husserl parla piuttosto di 'sensazione cinestetica', 'situazione cinestetica' o 'decorso cinestetico'. Capitolo IV 216 considera la Einführung, del tutto ignorata dagli interpreti husserliani1. Quello che ci proponiamo è di avviare un confronto tra questi due testi, per quindi illuminare ciò che contrassegna il concetto husserliano di 'cinestesi'. Tale opera di chiarimento si rivelerà in tutta la sua indispensabilità proprio nel momento in cui andremo a considerare il rapporto tra manifestazioni e cinestesi, e quindi tra queste ultime e la nozione di 'motivazione'. Quella che condurremo non sarà dunque una mera disamina semantica; cercheremo piuttosto di fissare al meglio lo spettro di significati che il termine 'cinestesi' assume in Husserl, in modo da potervi operare con più trasparenza. Cominciamo col sondare la Dingvorlesung; la prima occorrenza del termine 'sensazione cinestetica' compare nell'ambito dell'analisi del movimento del corpo vivo: nel momento in cui ruoto il capo ad es., sento il suo movimento, e ho così una sensazione di tale movimento. Husserl ritiene però che il termine 'sensazione di movimento' sia fuorviante, o quantomeno troppo vago, perché potrebbe far pensare al fatto che io senta il movimento della cosa (la sfera rossa che vedo e che può muoversi, ad es.). Ciò lo conduce a preferire il termine 'sensazione cinestetica', che sembra restare comunque riferito anzitutto all'ambito del movimento: le sensazioni che occorrono nel momento in cui effettuiamo movimenti oculari o più in generale corporali sono le prime ad essere dette 'cinestetiche'2. Sino a qui si potrebbe pensare che l'uso husserliano del concetto di 'cinestesi' si mantenga fedele alla sua etimologia. Le cose si complicano nel momento in cui andiamo a considerare il modo in cui tale concetto viene poi declinato. Husserl afferma che «ad ogni posizione del campo visuale corrisponde una sensazione della posizione dell'occhio» (Hua XVI, p. 170, c.n.). Già qui possiamo cogliere una prima sfumatura: la posizione di qualcosa non coincide infatti con il suo movimento, anzi: individuare la posizione di x significa proprio individuare un punto in cui x non si muove. Si potrebbe pertanto sostenere che la sensazione in questione non sia una sensazione cinestetica, tanto più che è lo stesso Husserl a non chiamarla in tal modo. La prosa husserliana presenta tuttavia dei passi che non permettono di trarre una conclusione così affrettata. Altrove infatti vengono opposte le sensazioni cinestetiche «semplici» ai «mutamenti cinestetici», oppure vengono distinte le sensazioni cinestetiche «costanti» dai «decorsi cinestetici» (ivi, pp. 161 e 176). Soffermiamoci sulla nozione di 'sensazione cinestetica costante'; è Husserl stesso ad offrirne una traduzione in termini obiettivi: una sensazione cinestetica oculare costante occorre nel momento in cui l'occhio resta in quiete 3. 1 Il contributo di Ferencz-Flatz (2014) ad es.-che è l'ultimo in ordine cronologico ed è anche quello filologicamente più attento-elude completamente l'esame della lezione in questione. 2 Cfr. Hua XVI, p. 158: «Es kommt also vor allem auf das „sich bewegen" an, das sich bekundet in den kinästhetischen Empfindungen.» 3 Cfr. ivi, p. 177: «Ist die kinästhetische Augenempfindung K1 zunächts auch konstant (also objektiv gesprochen: das Auge ruhend), etwa während des Zeitflusses t0 – t1, so bleibt das visuelle Bild b1 auch konstant, während eben dieser Zeit.» Come osserva Melle (1983, p. 116), a rigore il corpo vivo non è soggetto di movimento obiettivo, in quanto è il punto-zero dell'orientazione. Esso si muove in senso obiettivo solo quando me lo rappresento come corpo fisico, e cioè come qualcosa che si manifesta ad un altro soggetto e dunque ad un altro punto-zero di orientazione. Ciò meriterebbe una presa in considerazione delle analisi presenti nel secondo libro delle Ideen. Ci limitiamo a rinviare ancora alle interessanti osservazioni di Melle (1983, pp. 116–119), secondo cui il rapporto tra corpo vivo e corpo fisico è un rapporto di correlazione intenzionale (nel senso che il secondo si costituisce come oggetto grazie al primo). Cinestesi e motivazione 217 La nozione in questione sembra dunque entrare in piena contraddizione con quella enunciata in apertura: se una sensazione cinestetica in quanto tale indica movimento, come può tale sensazione presentare una quiete, e quindi dirsi 'costante'? È evidente infatti che quiete e movimento si escludano vicendevolmente. Che la nozione di 'cinestesi' sia impiegata in un senso più ampio di quanto permetta la sua etimologia è provato dal fatto che Husserl parla esplicitamente di «costanza cinestetica» (ivi, p. 210), intendendo con ciò proprio la percezione in quiete, che in quanto tale si distingue dalla percezione motoria. Una traduzione rigorosa e completa del concetto di 'cinestesi' in quello di 'sensazione di movimento' non sembra dunque possibile: una sensazione cinestetica può infatti designare tanto una sensazione che occorre quando il corrispettivo organo è in quiete, tanto una sensazione che occorre quando il corrispettivo organo è in movimento. Una risoluzione parziale di queste difficoltà la si trova nella Einführung. In questo corso Husserl enuncia in modo sbrigativo la tesi secondo cui le mere sensazioni visuali non sono sufficienti per la costituzione di una cosa quale oggetto spaziale; affinché si costituisca la spazialità della cosa sono infatti richieste altre sensazioni, qui indicate come «sensazioni dei muscoli e delle giunture», o più in generale come «sensazioni d'orientazione». Tali sensazioni contribuiscono all'«apprensione della situazione del mio corpo» (c.n.), codeterminando quella relativa all'oggetto spaziale1. Nelle osservazioni a margine di cui Husserl correda questa lezione figura poi il termine «dato orientante» (Mat. VII, pp. 127, n. 3 e 129, n. 3), che è presumibilmente sinonimo del termine 'sensazione d'orientazione'. Il prosieguo del passaggio citato testimonia come Husserl avesse qui di mira proprio le sensazioni cinestetiche, che infatti nomina espressamente (cfr. ivi, p. 137). Come si vede però, la definizione che qui viene data non è perfettamente consentanea all'etimologia del termine 'cinestesi'. Non si può dire infatti che la sensazione con cui apprendo l'orientazione del mio corpo sia qualcosa di identico alla sensazione con cui ne apprendo il movimento, per il semplice fatto che io sento la mia posizione rispetto all'oggetto anche nel momento in cui sono immobile2. Il primo tipo di sensazione sembra ricordare quella 'sensazione cinestetica costante' che avevamo già incontrato, e che in quanto tale poteva essere definita 'cinestetica' solo liberalizzando l'uso del termine. Tale è però l'esito di questa lezione, in cui il termine 'sensazione di movimento' non compare affatto. Le ambiguità riscontrate si condensano nella nozione husserliana di 'situazione cinestetica', che si può dire sia l'asse portante dell'intera analisi della Dingvorlesung. Il termine 'situazione' è impiegato da Husserl anche prima che compaia il concetto di cinestesi; una volta per designare le condizioni ambientali quali l'illuminazione o la nebbia, un'altra in un senso meno definito, ma che rinvia comunque alle condizioni in 1 Cfr. Mat. VII, pp. 136–137: «Abstrahieren wir vom Ich und blicken wir, wie wir es bisher offenbar stets getan haben, auf ein einzelnes Objekt der Gesamtwahrnehmung hin, so führt die Analyse der erscheinenden Seite des Dinges im Vergleich mit dem Entsprechenden der Wahrnehmung auf darstellende Empfindungsinhalte und Darstellungsfunktionen... Aber es bleibt noch etwas übrig. Die mannigfaltigen Muskelempfindungen, Gelenkempfindungen, überhaupt Orientierungsempfindungen, die zur Auffassung der Lage meines Kopfs, meiner Augen, meines Körpers mithelfen und die näher besehen alle Raumauffassung mitbedingen, haben nicht in demselben Sinn darstellende Funktion, wie es die Farbenempfindung hat». 2 A tal proposito è indicativa la lettura di Mulligan (1995, p. 198), che distingue tra sensazioni di movimento e sensazioni di posizione, chiamando le prime 'cinestetiche' e le seconde 'posturali'. Capitolo IV 218 cui una cosa si manifesta (cfr. Hua XVI, pp. 132 e 138). La prima definizione tecnica di 'situazione' la si trova nel contesto dell'analisi del rapporto tra cinestesi e manifestazioni: Husserl si serve della lettera 'K' per designare tanto le sensazioni cinestetiche quanto quelle che ora definisce esplicitamente come «situazioni». E un esempio di situazione è dato proprio dalla sensazione cinestetica 'costante' che abbiamo considerato poco sopra (cfr. ivi, pp. 177–178 e 181). Dalla nostra indagine risulta dunque che il concetto husserliano di cinestesi sia più duttile di quanto consenta l'etimo del termine. Non solo: di qui in avanti vedremo come l'accezione dominante in cui Husserl lo impiega sia proprio quella di 'situazione cinestetica'. Si osservi che quanto detto non ha lo scopo di tracciare una linea netta tra quiete e movimento; è Husserl stesso a notare come una percezione in quiete sia un caso limite, ossia un'idealizzazione: si potrebbe dire infatti che modificazioni della posizione o della postura non manchino mai, o che lo sguardo stesso si modifichi sempre in virtù dell'accomodazione (cfr. ivi, p. 86). È il motivo per cui nell'Abhandlung Husserl poteva indicare la percezione singola come un caso eccezionale (cfr. infra, par. 8.4). D'altra parte, articolare con chiarezza il lessico proprio della teoria delle cinestesi si rivela necessario nel momento in cui si vuole trattare in termini rigorosi il rapporto tra cinestesi e manifestazione, e questo, in effetti, è il nostro scopo. 11.2 Necessità delle sensazioni cinestetiche Le delucidazioni fornite ci permettono di impiegare il termine 'sensazione cinestetica' evitando di incorrere in fraintendimenti. A proposito delle sensazioni d'orientazione si è detto che svolgono una doppia funzione: da una parte contribuiscono all'apprensione relativa alla situazione del corpo vivo, dall'altra codeterminano l'apprensione relativa all'oggetto spaziale. La seconda funzione chiama direttamente in causa il ruolo della sensazione visuale, di qualunque specie essa sia. Posto infatti che quest'ultima è necessaria per l'apprensione relativa ad un oggetto spaziale, in quale termini si può dire che la sensazione cinestetica codetermini l'apprensione relativa allo stesso? Il termine husserliano non è affatto casuale, ma anzi ben calibrato. Sappiamo che le sensazioni visuali implicate in ogni percezione di cosa sono almeno due, quella della colorazione e quella dell'estensione. Se apprese, svolgono una funzione presentativa. Husserl sostiene che nell'unità della percezione di un oggetto spaziale siano «intessute»1 due diverse funzioni apprensionali, quella relativa alla sensazione cinestetica e quella relativa alla sensazione visuale. È alla luce di questa tesi che va dunque chiarito il ruolo di 1 Cfr. Mat. VII, p. 137: «Die im Sehen perzipierte Räumlichkeit, z.B. die Raumform des Hauses, stellt sich durch das Ausbreitungsmoment der visuellen Empfindungskomplexion dar, im Tasten stellt sie sich durch ein Ausbreitungsmoment der Tastempfindungen dar. Nicht aber im Kinästhetischen, wie sich mir in genaueren Untersuchungen ergeben hat. Es zeigt sich somit, dass die Empfindungsfunktion innerhalb der Dingwahrnehmung die verschiedenen Gruppen von physischen Daten, die sie gleichsam auffassungsmässig verarbeitet, in verschiedener Weise angreift, oder, dass in der Einheit der perzeptiven Auffassung verschiedenartige aufeinander angewiesene und wesentlich miteinander zusammenhängende Auffassungsfunktionen verwoben sind, zu denen verschiedene Gruppen von Empfindungen gehören.» Cinestesi e motivazione 219 codeterminazione che viene ascritto alla sensazione cinestetica. Quest'ultimo potrebbe essere interpretato nei termini seguenti: la sensazione cinestetica e la sensazione visuale sarebbero parti dell'apprensione mediante cui si presenta la proprietà obiettiva dell'oggetto, nel senso che entrambe svolgerebbero una funzione presentativa nei suoi riguardi. Tale lettura sarebbe però in deciso disaccordo con la posizione husserliana: che una sensazione cinestetica possa svolgere una funzione presentativa è infatti proprio ciò che Husserl nega, e non senza ragione, ma in forza di un'evidenza descrittiva: tale sensazione è infatti priva di «estensione preempirica» (Hua XVI, pp. 83 e 160), la sola che permette ad una sensazione di svolgere una funzione presentativa nei confronti della proprietà obiettiva. La sensazione cinestetica non svolge dunque alcuna funzione presentativa nemmeno nei confronti dell'estensione, nonostante questa riguardi un aspetto spaziale della cosa. La sensazione relativa a quest'ultima è infatti anch'essa visuale. Si tratta di conclusioni a cui si può giungere anche limitandosi ad esaminare la definizione stessa di 'sensazione cinestetica': attraverso quest'ultima può giungere a presentazione solo il corpo vivo, sia nella sua orientazione che nel suo movimento. Nelle parole di Husserl: le sensazioni cinestetiche sono condizione di possibilità della presentazione, ma non presentano esse stesse1. Quanto detto può essere riassunto da una formula molto efficace, di diretta derivazione husserliana: rispetto ad un dato oggetto, ogni presentazione è una costituzione, ma non ogni costituzione è una presentazione2. Se dunque A svolge una funzione presentativa nei confronti di B, allora A costituisce B; ma non si può dire che se A svolge una funzione costitutiva nei confronti di B, allora A presenta B. Relativamente alla cosa dunque, le sensazioni cinestetiche svolgerebbero una funzione costitutiva, ma non una funzione presentativa. Husserl le definisce tuttavia «componenti essenziali» di ogni apprensione relativa ad un oggetto spaziale, o anche sensazioni che costituiscono «il nucleo sensoriale della percezione della cosa» (Mat. VII, pp. 136–137). Non solo è quindi vero che tali sensazioni codeterminano l'apprensione relativa all'oggetto spaziale; è vero anche che queste debbano essere considerate componenti senza le quali non è possibile che esista la manifestazione di una cosa. Questo indica infatti il termine 'essenziale': se a è un componente essenziale di b, allora la esistenza di b implica l'esistenza di a. Per comprendere la tesi in questione è necessario mettere a fuoco la nozione husserliana di 'cosa'. Quest'ultima è definibile come un oggetto spaziale, ossia come un oggetto che è situato nello spazio obiettivo e che può quindi muoversi in esso cambiando la sua orientazione rispetto al soggetto percipiente. Le sensazioni cinestetiche sono dunque necessarie affinché si manifesti qualcosa di situato nello spazio obiettivo e dato in una certa orientazione. Nel semplice vedere un oggetto quale og- 1 Cfr. Hua XVI, p. 161: «Sie [= sensazioni cinestetiche] ermöglichen Darstellung, ohne selbst darzustellen.» In queste pagine, come anche nelle relative note a margine, Husserl distingue una presentazione in senso stretto- propria solo delle sensazioni visuali-dalla presentazione in senso ampio-che sarebbe propria anche delle sensazioni cinestetiche. Cfr. ivi, pp. 160 e 340. Noi adottiamo la distinzione più generale, e parliamo semplicemente di sensazioni presentative e non-presentative. 2 Cfr. Mat. VII, p. 137: «In den kinästhetischen Empfindungen stellt sich aber keine gegenständliche Bestimmtheit in diesem Sinne dar, obschon sie bei genauer Analyse wesentliche Bestandstücke der Gegenstandsauffassung sind, nämlich hinsichtlich der Konstitution des räumlichen Moments. Das besagt aber nicht: hinsichtlich ihrer Darstellung.» Capitolo IV 220 getto spaziale occorrono dunque due tipi di sensazioni: quelle che presentano le sue proprietà obiettive, vale a dire le sensazioni visuali, e quelle che presentano la situazione del proprio corpo, vale a dire le sensazioni cinestetiche. Se è vero tuttavia che queste ultime non svolgono alcuna funzione presentativa nei confronti della cosa, perché mai dovrebbero occorrere nel momento in cui la percepiamo? Detto altrimenti: perché le sensazioni cinestetiche sono necessarie per la costituzione della cosa percepita? Gli argomenti che Husserl presenta al fine di giustificare questa tesi sono molto semplici, e ricordano quelli già escogitati per mostrare la necessità dell'apprensione (cfr. infra, par. 8.3.3). L'esito di entrambi è infatti l'insufficienza delle sensazioni visuali e dunque la necessità di qualcosa che le ecceda. Argomento 1. Consideriamo due casi di relazione tra corpo vivo e cosa; nel primo caso il corpo vivo è in movimento, mentre la cosa è in quiete; nel secondo caso invece il corpo vivo è in quiete, mentre la cosa è in movimento; consideriamo ad es. una moneta, e lasciamo che questa esegua un movimento qual è quello della rotazione. Analogamente, immaginiamo che il movimento da noi compiuto sia quello di ruotarle attorno. Notiamo che la molteplicità di sensazioni visuali appartenenti al campo visuale può essere uguale in entrambi i casi, nei quali però si manifestano due circostanze obiettive diverse: nel primo caso infatti la moneta è lasciata in quiete, mentre nel secondo compie un movimento1. Argomento 2. Valutiamo altri due casi di relazione tra corpo vivo e cosa; nel primo caso sono entrambi in quiete; nel secondo sono invece entrambi in movimento. Nel primo caso il campo visuale non esibisce alcuna variazione. Immaginiamo poi che il corpo vivo e la cosa inizino a muoversi contemporaneamente; i movimenti corporali saranno cioè in coincidenza temporale con i movimenti della moneta: se quindi nel tratto temporale t0 ⌒ t1 occorrerà un movimento corporale, allora in t0 ⌒ t1 occorrerà anche un movimento della moneta. Notiamo come anche qui il campo visuale non esibisca alcuna variazione: il complesso di sensazioni visuali appartenenti al campo visuale resta uguale in entrambi i casi, nei quali però si manifestano due circostanze obiettive diverse: nel primo caso la quiete del corpo vivo e della cosa, nel secondo il movimento di entrambi (cfr. Hua XVI, p. 176). Se apprendessimo solamente la molteplicità delle sensazioni visuali non riusciremmo a distinguere se la cosa sia in quiete o in movimento. Se ne conclude che le sensazioni visuali non sono sufficienti affinché si costituisca la quiete o il movimento della cosa. Si noti che Husserl non nega che una cosa possa manifestarsi anche se il corpo vivo resta completamente in quiete; è infatti banalmente vero che io veda la moneta anche se il corpo vivo viene appreso come completamente immobile (in termini obiettivi: se ogni organo è in quiete); ciò che nega è che la quiete o il movimento della cosa possano manifestarsi anche se non occorre alcuna sensazione cinestetica. L'argomento 1 Cfr. Hua XVI, p. 175: «Es scheint also, was das rein visuelle Feld an Darstellungsmittel bietet, auszureichen, um Dingerscheinung zu konstituieren. Indessen erkennt man die Unzulässigkeit dieses Gedankes durch Vergleichung der Falle, dass das Objektfeld ruht und nur das Auge sich bewegt, andererseits, dass das Auge ruth und das Objektfeld sich bewegt. Bei blosser Augenbewegung wandert das visuelle Bild über das visuelle Feld und erfährt eine bestimmte Serie von Modifikationen, auch qualitativen. Ist das Auge in Ruhe, so kann genau dieselbe Serie von Modifikationen ablaufen, und es erscheint dann Bewegung.» Cinestesi e motivazione 221 husserliano mette dunque in luce proprio la duplicità semantica che avevamo rilevato analizzando il concetto di 'cinestesi'. Il secondo caso richiede infatti che sussista una costanza cinestetica, e quindi presenti la quiete del corpo vivo. Dagli argomenti esposti si può giungere anche a conclusioni che Husserl non sembra prendere in considerazione. Per quanto infatti la sensazione cinestetica non svolga alcuna funzione presentativa nei confronti delle proprietà obiettive, è chiaro che è in base ad essa che possiamo distinguere la ragione per cui occorrono le molteplicità di sensazioni visuali relative a queste ultime. Come abbiamo visto infatti, in entrambi i casi le molteplicità in questione possono essere uguali: il rosso della moneta si manifesta con sfumature sempre diverse, restituendo ad es. un'entità dal rosso sfumato1, e la sua estensione si manifesta in prospettive sempre diverse, restituendo ad es. un'entità via via sempre più ellissoide. La mera apprensione della molteplicità delle sensazioni visuali non è sufficiente per distinguere la ragione per cui tale variazione occorre; la funzione costitutiva dell'apprensione delle sensazioni visuali si esaurisce infatti in queste due operazioni: i) stabilire se la sensazione in questione funga da rappresentante di una proprietà di un oggetto piuttosto che di un altro (ad es. di un manichino o di una donna); ii) permettere che essa funga da rappresentante di una proprietà obiettiva (ad es. di una colorazione uniforme o di una figura non prospettica) (cfr. infra, par. 8.3.3). È solo grazie all'apprensione della sensazione cinestetica che sappiamo se tali molteplicità di sensazioni visuali siano dovute al movimento del corpo vivo o al movimento della cosa. Gli argomenti husserliani presentati vanno accolti con la dovuta cautela, cercando quindi di disegnare il perimetro esatto delle conclusioni che permettono di trarre. Con essi Husserl ha infatti solo dimostrato che senza le sensazioni cinestetiche non può costituirsi la quiete o il movimento di una cosa; a questo livello di discorso non si è quindi ancora palesata la funzione costitutiva complessiva delle cinestesi. 11.3 Il rapporto tra cinestesi e manifestazioni Le sensazioni cinestetiche sono componenti essenziali di ogni apprensione relativa ad un oggetto spaziale; se dunque esiste una tale apprensione, allora esistono delle sensazioni cinestetiche. Sappiamo anche che un'apprensione relativa ad un oggetto spaziale presuppone un complesso di sensazioni visuali, anch'esse designabili come sue 'componenti essenziali'. Ogni apprensione di un oggetto spaziale implica dunque sia delle sensazioni cinestetiche che delle sensazioni visuali. Quanto ci proponiamo di esaminare nelle righe che seguono è anzitutto il rapporto tra queste due specie di sensazioni. Prima di avviare tale esame sarà opportuno fissare più rigorosamente alcuni concetti ancora vaghi. Sappiamo che Husserl distingue tra 'sensazione cinestetica costante' e 1 Per distinguere se la colorazione si adombra per un mio movimento o per altre condizioni quali ad es. l'illuminazione è necessaria una co-appercezione di tali condizioni. Quest'ultima svolge per la colorazione un ruolo analogo a quello che svolgono le sensazioni cinestetiche nella costituzione della quiete e del movimento; cfr. Rang 1990, p. 77 ed ivi, n. 63. Capitolo IV 222 'mutamento cinestetico'. Dalla lettura della quarta sezione della Dingvorlesung ci si accorge di come i due termini siano definibili anche in base al tempo1. In termini massimamente generali, la costanza presuppone un decorso temporale. Si può dunque parlare di 'costanza cinestetica' solo nel momento in cui il corrispettivo organo resta in quiete. Ciò non vale per quella che Husserl battezza come 'situazione cinestetica'. Quest'ultima non implica un tratto temporale-vale a dire due istanti che si succedano-, ma anzi può occorrere anche in un singolo istante. Introducendo la notazione husserliana, possiamo scrivere che mentre una costanza cinestetica k ⌒ k occorre necessariamente in un tratto temporale, una situazione cinestetica k può occorrere anche in un singolo istante t. Come definire invece un 'mutamento cinestetico'? In termini obiettivi, un mutamento cinestetico è un mutamento che occorre nel momento in cui il corrispettivo organo è in movimento. A tal proposito va notato che anche il mutamento, di qualunque natura sia, implica un tratto temporale: un mutamento percettivo ad es. è un mutamento in cui si succedono almeno due percezioni, sicché la prima occorrerà ad es. a t0 e la seconda occorrerà a t1. Analogamente, un mutamento cinestetico sarà un mutamento in cui si succedono almeno due sensazioni cinestetiche. Un mutamento cinestetico k ⌒ k' non può occorrere in un singolo istante t, ma implica un tratto temporale. Un dato movimento dell'occhio ad es. richiede almeno due istanti. Schematicamente: (k ⌒ k') → (t0 ⌒ t1) Nonostante ambiguità come quella di designare una singola k come 'sensazione di movimento'-ambiguità peraltro connesse a quelle rilevate in apertura (cfr. infra, par. 11.1)-, si può dire che l'analisi husserliana si svolga nel quadro delle definizioni che abbiamo stabilito, le uniche in grado di conferirle rigore ed intellegibilità. Come già accennato, Husserl afferma esplicitamente che la lettera 'K' sta per «"situazione"» (c.n.)2, e le analisi stesse obbligano a tenere ben distinta tale nozione da quelle di 'costanza' e 'mutamento cinestetico'. Lo studio che intraprenderemo fornirà supporto a queste affermazioni. 11.3.1 Unità essenziale ed unità funzionale Prima di discutere il rapporto tra cinestesi e manifestazioni sarà opportuno indugiare ancora su quello vigente tra sensazioni cinestetiche e visuali. Con gran parte della letteratura secondaria riteniamo infatti che quest'ultimo rappresenti la chiave d'accesso al primo. Ciò che però ci distingue dalle letture dedicate a questo passaggio dell'analisi husserliana è l'interpretazione che viene data delle tesi seguenti: (1) tra le sensazioni 1 Cfr. Hua XVI, pp. 177 e 197. Sul rapporto tra cinestesi e coscienza interna del tempo, si veda Piedade 2002, pp. 111–124. 2 Cfr. Hua XVI, p. 181: «Die K sind die „Umstände", die f sind die „Erscheinungen"». Cinestesi e motivazione 223 cinestetiche e le sensazioni visuali non vige un'unità essenziale; (2) tra le sensazioni cinestetiche e le sensazioni visuali vige un'unità funzionale. Approcceremo le due tesi muovendo dalle interpretazioni che ne sono state date. L'esame di letture che riteniamo problematiche ci permetterà di lumeggiare la posizione di Husserl. A. La lettura di Drummond. John Drummond fornisce una definizione di 'unità essenziale' che può essere formulata in questi termini: due contenuti α e β sono uniti essenzialmente se (i) α e β sono «"autofondanti"». La condizione (i) è specificata come segue: (i') α e β sono collegati da una «similarità generica e/o specifica»1. L'esempio addotto da Drummond per chiarire la sua definizione è quello di «due manifestazioni di rosso della stessa casa». Esaminiamo la definizione enunciata, in modo da metterne alla prova la tenuta teorica. Ad i. L'espressione 'autofondante' non è direttamente husserliana, per cui si presta a diverse interpretazioni. Che α e β siano "autofondanti" può significare tanto che tra α e β viga un rapporto di fondazione bilaterale, tanto che tra α e β viga un rapporto di fondazione unilaterale. La definizione di 'fondazione bilaterale' ci è nota: che due contenuti α ed β siano fondati bilateralmente significa che α può esistere solo in un intero che lo connetta ad β e che β può esistere solo in un intero che lo connetta ad α. Due contenuti sono fondati unilateralmente quando invece cade una delle due condizioni necessarie per la fondazione bilaterale: se α può esistere ad es. solo in un intero che lo connetta a β, ma β può esistere anche al di fuori di un intero che lo connetta ad α, allora α è fondato unilateralmente in β. L'esempio è quello di una rappresentazione alla base di un giudizio, che può esistere anche se quest'ultimo non viene attuato. Nella Dingvorlesung l'unità essenziale viene esemplificata dal rapporto tra una sensazione di colorazione ed una sensazione d'estensione, che è appunto un rapporto di fondazione bilaterale, ma non viene affermato che un'unità essenziale implichi una fondazione bilaterale. Come vedremo nel dettaglio, Husserl afferma semplicemente che tra sensazioni cinestetiche e sensazioni visuali non v'è rapporto di fondazione, senza indicare di quale specie sia quest'ultimo. Qualora dunque l'espressione «autofondante» indicasse solamente due contenuti fondati bilateralmente, la definizione di Drummond sarebbe dubbia. Ad i'. Che due contenuti tra cui vige una relazione di fondazione siano collegati da una similarità generica o specifica è una tesi molto problematica, innanzitutto per la vaghezza dell'espressione «similarità generica». Si può tentare di chiarirla per via indiretta: Drummond la oppone infatti alla «divisibilità generica», che sussiste tra due contenuti appartenenti a generi diversi. Se dunque con «similarità generica» si intende che entrambi i contenuti appartengono ad uno stesso genere e/o ad una stessa specie, allora incorrono delle difficoltà. Nelle Log. Unt. infatti 'colorazione' ed 'estensione' vengono qualificati sia come generi che come specie. Ora, se assumessimo 1 Cfr. Drummond 1979, p. 197: «An essential connection is one in which the connected moments are "selffounding", i.e., one in which distinguishable relata are joined by a generic and/or specific similarity as are two appearances of the "red" of the house.» Capitolo IV 224 quest'ultima qualificazione-peraltro ribadita nella Dingvorlesung-1, la condizione di Drummond non potrebbe essere conservata. Consideriamo infatti i contenuti 'rosso' e 'esagono'; questi apparterrebbero a due specie diverse-la specie 'colorazione' e la specie 'estensione'-, appartenendo però ad uno stesso genere-il genere 'qualità sensibile'. Tra di due contenuti vigerebbe dunque una similarità generica. Ma 'rosso' e 'esagono' non sono uniti essenzialmente, dato che tra di essi non vige un rapporto di fondazione. Come Husserl puntualizza nella Terza Ricerca, vi è certo una legge essenziale che prescrive unità tra il contenuto 'colorazione' ed il contenuto 'estensione', ma non vi è una legge essenziale che prescriva ad una determinata colorazione una determinata estensione, e viceversa. È chiaro: se x è colorato, allora x è esteso, e se x è esteso, allora x è colorato; ma non si può dire né che se x è rosso, allora x è esagonale, né che se x è esagonale, allora x è rosso. Una stessa colorazione può dunque essere unita a due estensioni diverse, ed una stessa estensione può essere unita a due colorazioni diversi. Avremo dunque il caso di due contenuti genericamente simili ma privi di unità essenziale. Ciò che inoltre rende discutibile la definizione di Drummond è l'esempio che viene addotto al fine di chiarirla. Se con 'manifestazioni' egli intende una manifestazione complessiva, vale a dire una manifestazione del rosso complessivo della casa e non di quello di uno dei suoi profili, allora l'esempio è inaccettabile: tra le due manifestazioni di rosso della stessa casa non vige infatti né un rapporto di fondazione unilaterale né un rapporto di fondazione bilaterale (cfr. infra, par. 10.1.1). Consideriamo il caso di due percezioni che si succedano discretamente. Ci accorgiamo subito di come le due rispettive manifestazioni possano esistere al di fuori di un intero che le unifichi: all'istante t0 vedo la sfera da una certa orientazione, e ho dunque una prima manifestazione; all'istante t3 vedo la stessa sfera da un'altra orientazione, e ho dunque una seconda manifestazione. È chiaro che tra le due non vi è alcun rapporto di fondazione: sarebbe potuta occorrere la prima senza che fosse occorsa la seconda, e viceversa. Un rapporto di fondazione bilaterale vige poi tra una manifestazione propria ed una manifestazione impropria del rosso, non tra due manifestazioni complessive dello stesso: se ci si manifesta propriamente il profilo del rosso a noi volto, allora ci si manifesta impropriamente quello nascosto; la manifestazione propria può cioè esistere solo in un intero che la connetta ad una manifestazione impropria. Tuttavia, che mi si manifesta il rosso all'istante t0-e ovviamente mi si manifesterà in un certo adombramento-non vuol dire che mi si manifesterà all'istante t1: posso ad es. smettere di percepirlo volgendomi altrove, oppure la casa stessa può rivelarmisi un oggetto allucinatorio. E varrà lo stesso all'inverso: la manifestazione occorsa a t1 sarebbe potuta cioè occorrere senza quella occorsa a t0 se avessimo dato avvio al decorso da un'altra posizione. Quello scelto da Drummond è dunque proprio un esempio di due contenuti privi di qualsiasi rapporto di fondazione, e dunque di unità essenziale. Gli esempi ad- 1 Cfr. ad es. Hua XIX, pp. 236 e 254: «Was die Qualität zu dem vorliegenden Qualitätsmoment differenziert, ist nicht mehr durch die Gattung Farbe umgrenzt, daher wir die Qualität, z. B. die bestimmte Nuance von Rot, mit Recht als niederste Differenz innerhalb dieser Gattung bezeichnen.» e «Schreibt beispielsweise ein Gesetz Inhalten der Art Farbe Zusammenhang mit solchen der Art Ausdehnung vor, so schreibt es keiner bestimmten Farbe eine bestimmte Ausdehnung vor und ebenso auch nicht Umgekehrt.» con Hua XVI, p. 54. Cinestesi e motivazione 225 dotti contraddirebbero dunque la condizione (i), ed in questo senso renderebbero problematica la definizione di 'unità essenziale'. Il nodo fondamentale del problema sta però nella definizione di 'unità funzionale', che Drummond formula nei termini seguenti: due contenuti α e β sono uniti funzionalmente se (i) α e β sono divisibili rispetto al genere e (ii) o α o β può essere sostituito da un contenuto differente, sebbene simile per il genere. La condizione (i) è specificata come segue: (i') il contenuto α di un dato genere è unito ad un contenuto β di un altro genere1. Tale condizione è esemplificata dall'unità che vige tra una situazione cinestetica arbitraria ed una data manifestazione dell'oggetto, mentre la condizione (ii) è chiarita ricorrendo all'assunzione husserliana secondo cui è possibile che una stessa manifestazione sia legata a due situazioni cinestetiche arbitrarie diverse k e k'. Procediamo ancora una volta con l'esame della definizione. Per quanto concerne la prima condizione valgono le osservazioni già fatte, e pertanto rimandiamo ad esse. La seconda non desta problemi, almeno sotto precisi assunti esegetici. Come già anticipavamo, nelle Log. Unt. 'colorazione' ed 'estensione' vengono qualificati sia come generi che come specie. Nelle Ideen tuttavia due occorrenze su tre indicano la colorazione come un 'genere' (cfr. Hua III, pp. 18, 145 e 242), ragion per cui è permesso accettare la prima qualificazione, che è l'unica in grado di validare la condizione espressa da Drummond. Se infatti 'colorazione' ed 'estensione' fossero specie dello stesso genere 'qualità sensibile', allora tra i contenuti 'rosso' e 'esagono' vigerebbe similarità generica, e non potrebbero dirsi uniti funzionalmente. Se invece concepiamo 'colorazione' ed 'estensione' come dei generi, allora i contenuti 'rosso' ed 'esagono' non solo restano «divisibili» rispetto al genere, ma soddisfano anche la seconda condizione: potrebbero infatti essere sostituiti da un contenuto differente ma appartenente allo stesso genere. Applicare quanto detto al dominio delle sensazioni è piuttosto ostico. Il testo husserliano è a riguardo piuttosto ondivago, quando non dichiaratamente indeciso. In uno stesso paragrafo della Dingvorlesung le sensazioni visuali vengono indicate prima come un genere e poi come una specie, e rispetto a quelle cinestetiche è Husserl stesso a lasciare aperte due possibilità: secondo la prima i titoli 'sensazione tattile' e 'sensazione cinestetica' designerebbero due generi diversi di uno stesso genere superiore, mentre stando alla seconda designerebbero due generi diversi appartenenti a due generi superiori diversi 2. Al di là di simili complicazioni, ciò che risulta problematico nella definizione di Drummond è ancora una volta l'esempio scelto. L'unità funzionale viene infatti esemplificata dal rapporto che vige tra una determinata sensazione cinestetica ed una determinata manifestazione, tanto che Drummond può affermare che due sensazioni ci- 1 Cfr. Drummond 1979, p. 197: «A functional connection, on the other hand, is one in which the moments are not merely distinguishable but are also divisible with respect to genus and in which one of the moments can be replaced by a different, although generically similar, moment. By this Husserl means a connection wherein a moment of the genus is joined to a moment of another genus, for example an arbitrary K-situation is joined to an appareance of the object..., and wherein the moments are indipendently variable. Thus, another K-situation could be associated with the same appearance...» 2 Cfr. Hua XVI, p. 159; cfr. con ivi, p. 161: «Ob sie [= sensazioni cinestetiche] eine grundwesentliche neue Grundgattung von Empfindungen ausmachen oder nicht vielmehr mit den Tastempfindungen in eine obere Gattung zusammengehören, das ist eine Doktorfrage.» Capitolo IV 226 nestetiche arbitrarie diverse posso unirsi ad una stessa manifestazione. Dal momento che si tratta di una lettura condivisa da altri interpreti husserliani, sarà opportuno discuterla tenendo conto anche del contributo di questi ultimi. B. La lettura di Ferencz-Flatz e di Mulligan. Anche l'esegesi di Christian FerenczFlatz è viziata dallo slittamento del concetto di 'sensazione visuale' in quello di 'manifestazione', ove con quest'ultima si deve sempre intendere la manifestazione della cosa. Tale slittamento non risulta tuttavia problematico in questo contesto, per cui possiamo procedere interscambiando i due termini. Ferencz-Flatz chiarisce la tesi (1) in questi termini: che le sensazioni cinestetiche non siano unite essenzialmente alle sensazioni visuali significa che una «determinata» sensazione cinestetica «non è necessariamente connessa» ad una «determinata» sensazione visuale1. Mulligan è di un avviso simile, e infatti sostiene che la tesi (2) sia basata sulle seguenti assunzioni: (2') come il mio stato cinestetico k in un dato istante non implica una data manifestazione b, così b non implica k, ed anzi ogni k può unirsi ad ogni b; (2") decorsi cinestetici appartenenti a sistemi diversi possono stare l'uno per l'altro vicariamente: ciò che è operato da un certo movimento del capo può essere infatti operato da un certo movimento del tronco2. Si noti che le tesi esposte di per sé non sono problematiche; lo sono nel momento in cui si propongono di parafrasare la nozione husserliana di unità funzionale. Si può dire che il loro difetto sia di natura eminentemente esegetica: nel passaggio testuale in cui Husserl parla di unità tra sensazioni cinestetiche e sensazioni visuali non si riferisce alle loro specificazioni, ma alle sensazioni in quanto tali. L'unità funzionale non riguarda cioè una determinata sensazione cinestetica ed una determinata sensazione visuale, ma una sensazione cinestetica in quanto tale ed una sensazione visuale in quanto tale. Il punto non sembra essere che una determinata sensazione cinestetica non presupponga una determinata sensazione visuale-nel senso che la stessa sensazione visuale può essere unita sia ad una sensazione cinestetica dell'occhio che del capo-, e ancor meno che una determinata sensazione oculare non presupponga una determinata sensazione di colorazione-nel senso che la stessa sensazione oculare può essere unita a due sensazioni di colorazione diverse; il punto sembra essere piuttosto che una sensazione oculare o del capo non presuppone una sensazione di colorazione, nel senso che posso avere una sensazione oculare o del capo senza vivere alcuna sensazione visuale. È l'esempio husserliano a sancire questa lettura: Husserl afferma infatti che le sensazioni cinestetiche sono unite alle sensazioni visuali da un rapporto di fondazione tanto poco quanto queste ultime lo sono alle sensazioni tattili. Non sembrerebbe dun- 1 Cfr. Ferencz-Flatz 2014, p. 26: «Ihr Zusammenhang [di sensazione cinestetica e manifestazione] ist kein wesentlicher-d.h. ein bestimmtes K hängt nicht notwendig mit einem bestimmten b zusammen, da jedem K überhaupt jedes b zukommen kann-, sondern ein funktioneller, und das heisst eben: Jedes Änderungsdifferential des K bedingt als solches ein entsprechendes Änderungsdifferential des b in gegenseitiger Abhängigkeit ihrer Variation.» 2 Cfr. Mulligan 1995, p. 200: «Husserl's claim that kinaesthetic sensations and visual sensations are linked in a merely functional manner is based on the following assumptions. My kinaesthetic and postural state at a given time does not indicate or point to any particular way of appearing, or visual picture, of a thing. "Every [kinaesthetic] sensation, K, is compatible with every visual picture". And quite different kinaesthetic series can "stand in for one another vicariously. What is achieved by a certain movement of the head may be achieved by a movement of the upper part of the body".» Cinestesi e motivazione 227 que trattarsi di un tipo particolare di rapporto di fondazione, ma di un rapporto di fondazione in quanto tale. Husserl può infatti definire l'unità funzionale come unità «di ciò che è separabile», e quindi distinguerla dall'unità essenziale, che è invece unità «di ciò che si fonda». Tutto sta nel capire se Husserl abbia in mente una nozione di fondazione che abbracci sia quella unilaterale che quella bilaterale o se invece si riferisca solo ad una delle due. Fondazione e separabilità esibiscono rapporti specchiati: se due contenuti α e β sono separabili bilateralmente, allora tra α e β non sussiste alcun rapporto di fondazione; se α e β sono separabili unilateralmente, allora tra α e β sussiste un rapporto di fondazione unilaterale; se α e β sono fondati bilateralmente, allora tra α e β non sussiste alcun rapporto di separabilità; se tra α e β sussiste un rapporto di separabilità unilaterale, allora α e β sono fondati unilateralmente. Le possibilità interpretative che ci si presentano sono dunque due: (a) due contenuti α e β sono uniti funzionalmente se e solo se tra α e β non vige (i) né una fondazione unilaterale né (ii) una fondazione bilaterale; (b) due contenuti α e β sono uniti funzionalmente se e solo se tra α e β non vige una fondazione bilaterale. L'esempio addotto da Husserl valida l'ipotesi (a): sensazioni visuali e sensazioni tattili sono infatti separabili bilateralmente; può occorrere cioè una sensazione visuale senza che occorra alcuna sensazione tattile, così come può occorrere una sensazione tattile senza che occorra alcuna sensazione visuale1. Basti pensare al caso in cui chiuda gli occhi e tasti un oggetto con le dita o di converso apra gli occhi e ritiri la mano. Se dunque vi è analogia tra il rapporto vigente tra sensazioni visuali e tattili e quello vigente tra sensazioni cinestetiche e visuali-come affermato nella Dingvorlesung-, allora si dovrà concludere che anche in quest'ultimo caso vi sia una separabilità bilaterale: potrà cioè occorrere una sensazione cinestetica senza che occorra alcuna sensazione visuale, e viceversa. Una simile concezione non rifletterebbe situazioni ordinarie: se pensare una sensazione cinestetica disunita da una sensazione visuale è semplice-basta pensare di muovere il capo ad occhi chiusi-, pensare invece una sensazione visuale disunita da una sensazione cinestetica lo è di meno: e tuttavia, si può avanzare il caso di un'anestesia totale, che cioè investa l'intero corpo. La tesi (2) è invece chiarita da Ferencz-Flatz nei termini che seguono: una sensazione cinestetica ed una manifestazione sono uniti funzionalmente poiché ogni «differenziale di mutamento» della prima implica un differenziale di mutamento della seconda, e viceversa. Da ciò si ricava dunque una tesi di questo tipo: due contenuti α e β sono uniti funzionalmente se (i) ogni differenziale di mutamento di α implica un differenziale di mutamento di β e (ii) ogni differenziale di mutamento di β implica un differenziale di mutamento di α. Si tratta di una tesi che avremo modo di discutere a fondo nel prossimo paragrafo; per ora la si assuma in modo intuitivo: che vi sia unità funzionale tra α e β significa 1 Cfr. Hua XVI, pp. 169–170: «In eine völlig neue Linie gehört die Klasse von Darstellungsmitteln, die wir jetzt zu besprechen haben und die ausserhalb des visuellen Felds stehen, mit den visuellen Inhalten so wenig innerlich durch Fundierung zusammenhängend wie diese mit den taktuellen. Farbe und Ausdehnung gehören zusammen, sie sind ineinader fundiert... Anders hinsichtlich der kinästhetischen Empfindungen. Ihnen felt jede wesentliche Beziehung zu den visuellen Empfindungen; sie hängen mit ihnen funktionell zusammen, aber nicht wesentlich. Die Verbundenheit in der funktionellen Einheit ist Verbundenheit von Trennbarem, nicht Verbundenheit oder vielmehr innere Einheit des sich Fundierenden.» Capitolo IV 228 che ogni variazione di α implica una variazione di β, e viceversa. Trattasi di un rapporto di variabilità non-indipendente completa. Ora, ci rendiamo subito conto di come dal punto di vista husserliano vi siano unità funzionali che sono appunto tali ma non soddisfano le condizioni esposte. L'esempio è ancora una volta quello relativo alle sensazioni tattili e visuali. È chiaro infatti che una variazione della sensazione visuale non implica una variazione di quella tattile (basti pensare al caso in cui spostiamo il capo rispetto all'oggetto toccandolo sempre nello stesso punto), ed è altrettanto chiaro che una variazione della sensazione tattile non implica una variazione di quella visuale (basti pensare al caso inverso). La definizione di 'unità funzionale' data da FerenczFlatz resta dunque problematica. C. La lettura di Laasik. Kristjan Laasik ha fornito una spiegazione della tesi (1) che è in sostanziale accordo con l'ipotesi interpretativa (a). Che non via sia unità essenziale tra sensazione cinestetiche e visuali è dato cioè dal fatto che posso avere una sensazione visuale senza che occorra alcuna sensazione cinestetica, e viceversa1. Laasik si avventura però in una lettura che a nostro parere è fuorviante. Secondo lui infatti la «relazione rilevante» tra sensazione cinestetica e sensazione visuale è comunque di natura essenziale; così procede Laasik: se le due sensazioni devono svolgere certe funzioni, allora sono in un rapporto di «dipendenza reciproca», e se sono in un rapporto di dipendenza reciproca, allora sono unite essenzialmente. Se una sensazione visuale deve svolgere la funzione di presentare «certi aspetti dell'oggetto», allora è necessario che occorra una sensazione cinestetica, e se una sensazione cinestetica deve svolgere la funzione di motivare una sensazione visuale, allora è necessario che occorra una sensazione visuale. Laasik (2011, pp. 138–139) giunge dunque ad una siffatta conclusione: considerate nella loro funzionare costitutivo, le due sensazioni sono essenzialmente dipendenti. Sorvolando sul concetto di 'motivazione', a cui dedicheremo i prossimi paragrafi, possiamo dire che si tratti di una tesi sincretistica, se non del tutto confusionaria. Lo stato di cose riportato da Laasik è infatti proprio ciò che definisce un'unita funzionale, vale a dire un'unità rispetto ad una funzione, e non ad un'essenza. Se una sensazione visuale deve svolgere una funzione presentativa nei confronti della colorazione di una moneta in movimento, allora deve unirsi funzionalmente ad una sensazione cinestetica con cui mi si manifesti la quiete del corpo vivo di chi percepisce. Quando Husserl parla di 'dipendenza reciproca' tra una sensazione cinestetica ed una manifestazione si riferisce poi a qualcosa di molto preciso, e cioè alla variabilità delle due, non alla loro esistenza. È proprio ciò a cui ora dobbiamo volgere la nostra considerazione. 1 Cfr. Laasik 2011, p. 138: «There is no essential dependence between the kinesthetic and visual sensations, and there is a functional dependence. As for the first point, what it means is that I can have a visual sensation V without having any kinesthetic sensations, and I can, conversely, have a kinesthetic sensation K without having any visual sensations.» Cinestesi e motivazione 229 11.3.2 Mutamento cinestetico e mutamento d'immagine Disponiamo già di una nozione sufficientemente chiara di 'mutamento cinestetico'; ora si tratta di studiare il rapporto che vige tra questo mutamento e quello che chiameremo 'mutamento d'immagine', che non è altro che il passaggio da un'immagine ad un'altra immagine. Husserl interscambia senza troppa cura le espressioni «mutamento cinestetico» e «decorso cinestetico», mostrando una preferenza per quest'ultima, almeno stando alle occorrenze della quarta sezione della Dingvorlesung (cfr. Hua XVI, pp. 176–182). Noi preferiamo disporre della nozione di 'mutamento cinestetico', giacché rende in modo più perspicuo l'idea di due cinestesi tra loro diverse. La impiegheremo secondo l'accezione definita pocanzi (cfr. infra, par. 11.3): un mutamento cinestetico sussiste solo se l'organo corrispettivo si muove. Scegliamo poi di adottare la notazione husserliana, e designiamo le 'immagini' con la lettera 'b', che sta per il termine tedesco Bild; si può dire che in questo contesto l'impiego dell'espressione 'immagine' sia meramente strumentale, e quindi non smentisca la critica alla teoria delle immagini che Husserl stesso ha avanzato (cfr. infra, par. 10.2). Le immagini fungono infatti «come contenuti presentativi», ed è solo in virtù di ciò che Husserl compie tale scelta terminologica (cfr. Hua XVI, p. 202). Avremo modo di precisare ancor meglio il concetto di 'immagine', che andrà distinto da quello di 'manifestazione' (cfr. infra, par. 12.1). Nella sezione succitata viene poi stabilita una notazione rigorosa: come già segnalato, la lettera 'K' sta infatti in luogo di situazione cinestetica. Il quadro in cui opereremo risulta così chiarito sia da un punto di vista notazionale che semantico. Inizialmente la nostra trattazione si manterrà nell'ambito del sistema cinestetico oculare, dato che è Husserl stesso a sceglierlo come punto d'avvio. Cominciamo dunque con l'enucleare le leggi fondamentali che regolano il rapporto tra cinestesi e manifestazioni. Poniamo che quanto percepito sia in quiete assoluta, e poniamo anche che resti immodificato in ogni sua proprietà. Sappiamo che una situazione cinestetica k può occorrere anche in un singolo istante t, e che quindi non è possibile che k occorra in un tratto temporale t0 ⌒ t1. Ora immaginiamo che si attui un movimento oculare, e che sussista dunque un mutamento cinestetico k ⌒ k'; a t1 il campo visuale sarà riempito diversamente da come lo era a t0. Si darà cioè un corrispettivo mutamento d'immagine b ⌒ b'; se dunque sussistono una situazione cinestetica ed un'immagine, si ha non solo che ogni mutamento cinestetico implica un mutamento d'immagine, ma si ha anche che ogni arresto del mutamento cinestetico implica un arresto del mutamento d'immagine1; schematicamente: (k ⌒ k') → (b ⌒ b') 1 Cfr. Hua XVI, p. 177: «Wandelt sich dann K1 in einem stetigen Verlauf in der neuen Zeitstrecke t1 – t2 in K2, so wandelt sich das Bild b1 in b2. Kehrt K2 in K1 zurück, so auch b2 in b1 in derselben Zeistrecke. Jede beliebige Veränderung der K bedingt eindeutig eine Veränderung der b derart, dass dieselbe Zeitstrecke, die mit der einen Veränderung erfüllt ist, es auch mit der anderen ist. Jedes Innehalten der K-Veränderung bedeutet ein Innehalten der b-Veränderung. Wird K während einer Zeit konstant, so auch das zugehörige b.» Capitolo IV 230 Nel caso di un oggetto immobile ed immodificato l'implicazione è però reciproca: se occorre un mutamento d'immagine b ⌒ b', allora occorre un mutamento cinestetico k ⌒ k' 1. In termini formali: (b ⌒ b') → (k ⌒ k') Da cui si ricava facilmente la legge seguente: (k ⌒ k') ↔ (b ⌒ b') Husserl parla a tal proposito di «dipendenza reciproca»; se si legge con attenzione il testo, si comprende subito che tale dipendenza non riguarda l'esistenza dei due fattori, ma la loro variabilità: non si dice cioè che se esiste una situazione cinestetica esiste un'immagine, e non si dice nemmeno che se sussiste un mutamento cinestetico sussiste un mutamento d'immagine; si dice piuttosto che ad uguale situazione cinestetica corrisponde uguale immagine, e che ad uguale immagine corrisponde uguale situazione cinestetica. In altri termini, se esiste una certa situazione cinestetica ed esiste una certa immagine, allora se varia la prima varia anche la seconda, il che vuol dire: se esiste un mutamento cinestetico ed esiste una certa immagine, allora se occorre il primo occorre un mutamento della seconda. Detto altrimenti: se esistono i due fattori k e b- presupposta dunque l'esistenza di entrambi-, allora se varia il primo varia il secondo, e viceversa. Il caso considerato presenta dunque un rapporto di variabilità non-indipendente completa. Se dunque un mutamento cinestetico k ⌒ k' presuppone un tratto temporale t0 ⌒ t1, allora ciò varrà anche per il mutamento d'immagine b ⌒ b', che starà dunque in un rapporto di coincidenza temporale con k ⌒ k'; varrà quindi: (b ⌒ b') → (t0 ⌒ t1) Avremo dunque uno schema di questo tipo: t0 t1 t2 ... k k' k" ... b b' b" ... Questo schema husserliano è stato messo in discussione da Filippo Costa, il quale ha cercato di segnalare le difficoltà teoriche che derivano dalla sua adozione; secondo 1 Cfr. ibid.: «In jeder Erscheinung der ruhendes Dinges kommen diese beiden Empfindungsfaktoren vor, der KFaktor und der b-Faktor. Und die beiden stehen in einem Abhängigkeitsverhältnis, das wir soeben zu bestimmen versuchten. Die Abhängigkeit ist eine wechselseitige. Bei gleicher K-Empfindung das gleiche Bild und bei gleicher Bild auch die gleiche K-Empfindung.» Cinestesi e motivazione 231 Costa una singola cinestesi può esistere solo in rapporto ad un mutamento d'immagine, sicché dovrebbe valere la formula seguente: k → (b ⌒ b') L'idea che ad una singola cinestesi corrisponda una singola immagine si rileverebbe dannosa per la funzione della cinestesi stessa, precisamente sotto due rispetti: non solo quest'ultima non potrebbe più darsi come sensazione di movimento, ma non potrebbe nemmeno fungere come sensazione «"animante"» nei confronti dell'immagine-ove la funzione 'animante' qui non è altro che una funzione motivante1. Riteniamo che i rilievi di Costa derivino da una lettura ristretta della nozione husserliana di cinestesi; con buona parte della letteratura secondaria infatti, Costa sembra assumere che si possa parlare di 'cinestesi' solo nel momento in cui sentiamo un movimento (in termini obiettivi: nel momento in cui un organo si muove). È chiaro che con queste premesse non si può accettare la tesi secondo cui cinestesi ed immagini si corrispondono una ad una; se però si tiene conto dell'ampiezza semantica conferita da Husserl alla nozione di cinestesi-su cui non ci siamo soffermati a caso (cfr. infra, par. 11.1)-, allora si comprende anche la validità dello schema in questione, che si regge di fatto sulla nozione squisitamente husserliana di 'situazione cinestetica'. Vedremo poi come la funzione motivazionale, così come concepita da Husserl (cfr. infra, parr. 12.1), richieda proprio una corrispondenza tra singole cinestesi e singole immagini. Quanto detto si concretizza nell'analisi condotta nella quarta sezione della Dingvorlesung. Consideriamo l'esempio ivi proposto; immaginiamo cioè di compiere dei movimenti oculari che seguano un quadrato lungo i suoi quattro angoli a, b, c e d. Se fissiamo a a t0, occorrono un'immagine ba ed una situazione cinestetica oculare k o a; muovendo l'occhio verso destra fissiamo b a t1, ed occorrono dunque un'immagine bb ed una situazione cinestetica kob, e così per gli altri due angoli (cfr. Hua XVI, p. 180). Figura 10 1 Cfr. Costa 1981, pp. 305–306: «We could conceive of K function-act leading on the whole S. In this case a kinaesthesis is produced only in relation to a passage from one shape to another. There is no a single kinaesthesis corresponding to a single shape. Now, Husserl's analysis demonstrates the functional link existing between K and S as a one-to-one mapping in form... Husserl's statement... gives rise to the following paradox: Any Ki turns out to be a motionless sense of motion, i.e., a static fixing of the mapped Si... The kinaesthesis which must guarantee "animation" in the shape-sequence S melts away splitting up into a discontinuous set of Kdots.» a b d c ba ; k o a bb ; k o b bc ; k o c bd ; k o d Capitolo IV 232 Compiendo il movimento oculare nella direzione della freccia, giungiamo ad "accoppiare" ad ogni situazione cinestetica un'immagine1: 〈k o a ; ba〉, 〈k o b ; bb〉, 〈k o c ; bc〉, 〈k o d ; bd〉 Al mutamento cinestetico corrisponderà dunque un mutamento d'immagine: k o a ⌒ k o b ⌒ k o c ⌒ k o d ba ⌒ bb ⌒ bc ⌒ bd sicché sarà lecito supporre che il mutamento cinestetico inverso dia luogo al mutamento d'immagine inverso (cfr. ivi, p. 181): k o d ⌒ k o c ⌒ k o b ⌒ k o a bd ⌒ bc ⌒ bb ⌒ ba A questo punto ci si presentano almeno tre tipi di rapporti: i) il rapporto tra le immagini, ii) il rapporto tra le situazioni cinestetiche e iii) il rapporto tra le immagini e le situazioni cinestetiche. Ad i. Per quanto concerne il primo tipo di rapporto, possiamo rammentare quanto detto nel capitolo precedente. Ciò a cui ci troviamo di fronte non è infatti nient'altro che una molteplicità di manifestazioni di un oggetto spaziale, che in quanto tale è rigidamente regolata dall'idea di 'cosa'. Più nello specifico, le tesi husserliane in merito sono le seguenti: (1) la molteplicità d'immagini è una molteplicità rigidamente regolata; (2) la molteplicità d'immagini fonda una coscienza d'unità2. Che la molteplicità d'immagini fondi una coscienza d'unità non significa altro che ad ogni occorrenza di un'immagine percepisca il quadrato come identico: nel momento in cui ad es. occorre bc percepisco il quadrato come un'unità nella molteplicità delle immagini ba, bb, bc e bd. Si deve notare infatti come il decorso cinestetico in esame sia continuo, e dunque garantisca l'identità dell'oggetto (cfr. infra, par. 8.4). Ad ii. La molteplicità delle situazioni cinestetiche presa in esame si può dire anch'essa rigidamente regolata, giacché si tratta comunque di una molteplicità del si- 1 Martell (2012) descrive il rapporto tra cinestesi ed immagini servendosi della notazione della teoria degli insiemi: K è l'insieme {k0, k1 ..., kn} di tutte le sensazioni cinestetiche possibili di un dato sistema (ad es. ocolumotorio); I è l'insieme {i0, i1 ..., in} di tutte le immagini possibili nel campo visuale; F è una funzione K → I che accoppia ogni elemento di K con un unico elemento di I, e che pertanto include coppie ordinate come 〈ko1 ; b1〉. Che una molteplicità sia descritta come un insieme non sembra illecito da un punto di vista husserliano (cfr. infra, p. 144, n. 1). 2 Cfr. Hua XVI, pp. 180–181: «Jeder Augenstellung entspricht dann eine bestimmte prä〈empirische〉 Figur: fa geht über in fb, fc, fd. Zugleich gehen die K-Empfindungen stetig über: Ka in Kb, Kc, Kd. Phänomenologisch finden wir, dass in dieser stetigen Übergang fa auf seine stetigen Nachbarn „hinweist", dass also Intentionen durch die Reihe fa bis fd hindurchgehen und sich im Ablauf der Reihe stetig erfüllen. Wir finden ein durchgehendes, in diesen Momenten fundiertes Einheitsbewusstsein... Ganz anders verhält es sich mit der Reihe der K; sie weisen aufeinander nicht hin, sie laufen ab, sie sind aber nicht Träger durch sie hindurchgehender Intentionen der Art wie sie die f haben, nicht ein durch sie gehendes Einheitsbewusstsein.» Cinestesi e motivazione 233 stema cinestetico oculare: potranno darsi cioè diversi mutamenti cinestetici, ma saranno pur sempre movimenti dell'occhio. Se si considera però il rapporto tra tale molteplicità e l'oggetto, allora di tale molteplicità non si può dire che fondi una coscienza d'unità: l'identificazione riguarda infatti solamente la molteplicità delle immagini, dato che l'oggetto si presenta solo in quest'ultima; nel lessico dei manoscritti sul percezionale, si potrebbe dire che la X attraversi solamente le manifestazioni1. Come stanno le cose riguardo al rapporto tra la molteplicità di immagini e la molteplicità di situazioni cinestetiche? 11.3.3 L'unità associativa. Passaggio al tema della motivazione Abbiamo già accennato alla tesi secondo cui è possibile che una stessa immagine si unisca a due situazioni cinestetiche diverse. Con ciò intendevamo esprimere l'assenza di qualsivoglia unità essenziale tra una determinata situazione cinestetica ad una determinata immagine; come nota Husserl infatti, ogni situazione cinestetica è compatibile con ogni immagine (cfr. Hua XVI, p. 177). La struttura di tale formula è la stessa incontrata nel caso della tesi di permutazione: essa affermava che ogni qualità è compatibile con ogni materia (cfr. infra, par. 8.3.1). I due rapporti non vanno però confusi: non solo perché qualità e materia sono due momenti di un dato intero-cosa che non si può affatto dire della situazione cinestetica e dell'immagine-, ma anche perché il senso della tesi non è lo stesso: la tesi di permutazione segue dal fatto che la qualità può variare al restare costante della materia, e viceversa. Una variazione della situazione cinestetica implica invece una variazione dell'immagine. Ciò nonostante, Husserl sostiene che una stessa situazione cinestetica possa unirsi a due immagini diverse. Il compito che ci si impone è quello far quadrare le tesi esposte. Muoveremo ancora dall'esempio husserliano, ma questa volta considereremo anche le situazioni cinestetiche del capo. Quanto abbiamo descritto pocanzi può essere infatti riformulato tenendo conto anche del sistema cinestetico cefalomotorio. Immaginiamo dunque che sussista un mero movimento oculare. Al primo istante si avrà una situazione cinestetica oculare ko ed una situazione cinestetica del capo kc, a cui sarà unita un'immagine b; poniamo ora che il capo resti in quiete e l'occhio si muova; si avrà che kc rimarrà tale, mentre ko e b trapasseranno rispettivamente in ko' e b'; se poi muoviamo ancora l'occhio, allora si avrà che ko' e b' trapasseranno in ko" e b", mentre kc resterà ancora tale. Lo stato di cose descritto può essere riassunto con questo schema: 1 Appare dunque forzata la tesi di Ferencz-Flatz (2014, p. 27), secondo cui in questo testo sarebbe in gioco una doppia attesa di decorso-ove l'aspettazione è definita in rapporto alla nozione di 'motivazione' e quest'ultima a quella di 'rinvio'. È vero che Husserl parla di 'quasi-intenzioni' sia nel caso delle immagini che delle cinestesi (cfr. Hua XVI, pp. 190–191)-accordando così ad entrambe un alone di possibilità-, ma è vero anche che nega recisamente che per le seconde si possa parlare di 'rinvio', e ciò per le ragioni di cui sopra. Capitolo IV 234 t0 〈k c , k o ; b〉 t1 〈k c , k o ' ; b'〉 t2 〈k c , k o " ; b"〉 Ora limitiamoci a muovere il capo, lasciando dunque gli occhi in quiete. Anche qui, al primo istante si avrà una situazione cinestetica oculare ko ed una situazione cinestetica del capo kc, a cui sarà unita un'immagine b; poniamo ora che il capo si muova e che gli occhi restino in quiete; si avrà che ko rimarrà tale, mentre kc e b trapasseranno rispettivamente in kc' e b'; se poi muoviamo ancora il capo, si avrà che kc' e b' trapasseranno in kc" e b", mentre ko resterà ancora tale1. Il mutamento avrà una forma di questo tipo: t0 〈k c , k o ; b〉 t1 〈k c ', k o ; b'〉 t2 〈k c ", k o ; b"〉 Ne evinciamo che la stessa immagine possa unirsi a due situazioni cinestetiche diverse. Notiamo ad es. come b' possa unirsi sia a ko che a ko'; allo stesso modo, evinciamo come la stessa situazione cinestetica possa unirsi a due immagini diverse; è ad es. il caso di kc, che si è unita ora a b ed ora a b'. A questo punto disponiamo di due risultati: sappiamo non solo che tra le sensazioni cinestetiche e quelle visuali vige un rapporto di separabilità bilaterale (o unità funzionale), ma anche che ogni situazione cinestetica è compatibile con ogni immagine. E tuttavia Husserl ritiene che in questo caso si possa comunque parlare di una forma d'unità; ma di che unità si tratta? A tal fine possiamo volgerci ad un passo della Prima Ricerca, che è in sostanziale continuità con le pagine della Dingvorlesung che andiamo considerando. Lì l'associazione viene descritta come un'operazione che costituisce delle unità peculiari, vale a dire delle unità che non sono fondate nei generi dei contenuti da cui sono formate. L'espressione 'genere' può risultare nebulosa, ma è chiaro che in questo caso sta in luogo di 'essenza'. Come esempio di unità fondate nei generi infatti, Husserl sceglie quello delle sensazioni visuali, sicché è legittimo pensare che si stia riferendo alle unità essenziali; lo sappiamo: tra una sensazione di colorazione ed una sensazione d'estensione vige un rapporto fondazionale. Ora, l'unità associativa è meno "potente" di un'unità essenziale, ma è più "potente" di una relazione che potremmo definire meramente insiemistica. Quest'ultima si realizza quando due contenuti non hanno altra relazione che quella di trovarsi insieme. Che α sia unito associativamente a β non significa né che α implichi β (unità essenziale), né che α sia meramente con β (relazione meramente insiemistica), ma significa piuttosto che α ine- 1 Cfr. ivi, p. 179: «Zwar ist es gewiss, dass wenn ich bei ruhendem Objekt die Augen hin und her bewege und dabei ofters zu derselben Lage zurückkere, ich da wieder dasselbe b finde bei gleicher K. Und somit gewinnen sie assoziative Beziehung zueinander. Aber diese ist von geringer Kraft, da sie durch immer neue Verbindung solcher K mit ganz anderen und in der Regel ganz unähnlichen Bildern „zerstört" wird: Jetzt wende ich den Kopf und den Körper, das Gesichtsfeld ist anderes erfüllt, ich bin anderen Dingen zugewendet und so immer wieder anderen.» Cinestesi e motivazione 235 risce a β 1. Il verbo husserliano è gehören, che letteralmente va tradotto come 'appartenere' e che dunque può far pensare ad un rapporto mereologico; chiaramente non è così: che α sia associato a β non significa che α è parte di β; significa piuttosto che α "rinvia a" o è "accoppiato con" β. Tale rapporto di inerenza sorge in seguito al fatto che α e β sono occorsi insieme; si noti che non è necessario che α e β siano occorsi insieme più volte; è sufficiente che siano occorsi insieme una volta. Affinché sorga un'unità associativa è sufficiente un «esser-dato-insieme». L'«esser-dato-insieme-più volte» è necessario solo rispetto alla forza dell'unità associativa: se α e β sono occorsi insieme più volte, allora l'unita associativa tra loro vigente sarà più forte di quella instauratasi tra due contenuti occorsi insieme una sola volta. Eccoci dunque alla questione già adombrata nel paragrafo precedente: in virtù di cosa α rinvia a β ? Per quale ragione cioè si è stabilito un tale rapporto tra α e β ? La risposta husserliana è già stata data: α può rinviare a β perché α e β sono occorsi insieme, e dunque si sono uniti associativamente. È il caso pocanzi considerato: ogni volta che l'occhio torna sull'angolo b, kob è unito a bb. La forza dell'unità associativa è direttamente proporzionale al numero delle volte in cui k e b occorrono insieme. Occorre tener conto di come secondo Husserl l'associazione viga non solo tra le singole situazioni cinestetiche e le singole immagini, ma anche tra i rispettivi mutamenti: se una volta che sussiste un mutamento cinestetico koa ⌒ k o b sussiste anche un mutamento d'immagine ba ⌒ bb, allora si ha non solo un'associazione tra k o a e ba, ma anche tra koa ⌒ k o b e ba ⌒ bb. 2; sorgono così le seguenti coppie associative: 〈k o a ⌒ k o b ; ba ⌒ bb〉 〈k o b ⌒ k o c ; bb ⌒ bc〉 〈k o c ⌒ k o d ; bc ⌒ bd〉 Husserl sottolinea come l'unità associativa non possa alterare o impedire le unità fondate nei generi, o meglio nelle essenze: qualunque sia la situazione cinestetica unita ad un'immagine, e qualunque sia l'immagine unita ad una situazione cinestetica, le sensazioni visuali della colorazione e dell'estensione saranno comunque unite. L'unità associativa si instaura cioè tra una sensazione cinestetica e le due sensazioni visuali, le quali restano però fondate bilateralmente. 1 Cfr. Hua XIX, p. 36: «Die Assoziation ruft die Inhalte nicht bloss ins Bewusstsein zurück und überlässt es ihnen, sich mit den gegebenen Inhalten zu verknüpfen, wie es das Wesen der einen und anderen (ihre Gattungsbestimmtheit) gesetzlich vorschreibt. Diese rein in den Inhalten gründenden Einheiten, z. B. die Einheit der visuellen Inhalte im Gesichtsfelde u. dgl., kann sie freilich nicht hindern. Aber sie schafft zudem neue phänomenologische Charaktere und Einheiten, die eben nicht in den erlebten Inhalten selbst, nicht in den Gattungen ihrer abstrakten Momente, ihren notwendigen Gesetzesgrund haben. Ruft A das B ins Bewusstsein, so sind beide nicht bloss gleichzeitig oder nacheinander bewusst, sondern es pflegt sich auch ein fühlbarer Zusammenhang aufzudrängen, wonach eins auf das andere hinweist, dieses als zu jenem gehörig dasteht.». 2 Cfr. Hua XVI, pp. 179 e 182: «Mit der Vorstellung einer Bildbewegung b′ b′′ habe ich die alsbald die Vorstellung eines kinästhetischen Verlaufes K′ K′′ als eines dazugehörigen.» e «Wenn einmal ein fa mit Ka zusammen gegeben ist, so gehört zu jeder bestimmten Änderung ΔKa in zeitlicher Deckung ein bestimmter Erfüllungsverlauf Δfa, und zur blossen Dauer des Ka dieselbe Dauer des fa.» Capitolo IV 236 Non ci resta che accennare al tema che ci impegnerà nei prossimi paragrafi, ove ci chiederemo in cosa consista la funzione di rinvio di cui si è detto sinora. Possiamo anticipare qualcosa: secondo Husserl si tratta innanzitutto di una funzione motivante, vale a dire: dal momento che α si è unito associativamente a β, α può motivare β, sicché tanto più spesso α e β si uniranno-contemporaneamente o successivamente- tanto più forte sarà la relazione motivazionale tra loro vigente. In altri termini, la forza della motivazione è direttamente proporzionale al numero delle volte in cui α e β si uniscono1. 12 Motivazione e orizzonte Finora ci siamo limitati a definire il quadro concettuale in cui affrontare il secondo strato del problema della costituzione (cfr. infra, par. 5.2): sappiamo cioè che le cinestesi svolgono una funzione costitutiva, ma non sappiamo come questa operi. Si tratta dunque di comprendere come la funzione motivazionale propria delle cinestesi renda possibile la costituzione di una cosa quale unità in una molteplicità di manifestazioni. Dapprima esamineremo dunque la struttura della motivazione cinestetica. Nel farlo metteremo a fuoco due modificazioni cinestetiche specifiche: quella dell'ampliamento e quella della rotazione. Lo studio della modificazione cinestetica dell'ampliamento ci permetterà di ritornare sulla nozione di 'ambiente circostante', che dovremmo distinguere accuratamente da quella di 'campo visuale'. Grazie a tale modificazione si costituisce un oggetto che eccede i margini del campo visuale. L'esame della rotazione renderà invece intellegibile la nozione di 'orizzonte', ed in particolare getterà luce sulla costituzione del carattere tridimensionale della cosa. 12.1 La struttura della motivazione cinestetica Studiando l'esempio husserliano abbiamo preso in esame due molteplicità determinate: la molteplicità cinestetica koa, k o b, k o c e k o d e la molteplicità d'immagini ba, bb, bc e bd. Le singole situazioni cinestetiche e le singole immagini si ordinavano in mutamenti: il mutamento koa ⌒ k o b ⌒ k o c ⌒ k o d coincideva temporalmente con il mutamento ba ⌒ bb ⌒ bc ⌒ bd. Attraverso tali mutamenti giungeva a presentazione il quadrato quale figura obiettiva. Secondo Husserl tuttavia i mutamenti in questione «non danno il quadrato obiettivo in modo completo». Alla sua «completa presentazione appartengono infatti molti altri mutamenti possibili» (Hua XVI, p. 181), vale a dire mutamenti relativi a movimenti corporali diversi. Consideriamo due casi molto semplici. 1 Cfr. ivi, p. 178: «...es ist wesensgesetzlich evident, dass je öfter in einem Bewusstsein ein α und β zugleich und nacheinander Gegebenheit war, um so stärker die Annahme, es sei ein α gegeben, die Annahme motiviert, es werde in eins damit β gegeben sein, oder im anderen Fall, es werde β nachher gegeben werden.». Per una disamina storica del concetto di 'motivazione' dalle Log. Unt. in poi, si veda Walsh 2013. Cinestesi e motivazione 237 Immaginiamo di compiere più volte il movimento oculare corrispondente al mutamento cinestetico koa ⌒ k o b ⌒ k o c ⌒ k o d; si instaureranno le coppie associative 〈k o a ; ba〉, 〈k o b ; bb〉, 〈k o c ; bc〉 e 〈k o d ; bd〉. Sorgerà così la coscienza del fatto che se avessimo attuato il movimento oculare esattamente inverso kod ⌒ k o c k o b ⌒ k o a sarebbe occorso il mutamento d'immagine bd ⌒ bc ⌒ bb ⌒ ba. Immaginiamo ora di compiere più volte il movimento oculare corrispondente al mutamento cinestetico pocanzi considerato, per poi però arrestarci. L'associazione instauratasi tra le situazioni cinestetiche e le immagini farà sorgere la coscienza del fatto che se riprendessimo quello stesso movimento occorrerebbe di nuovo lo stesso mutamento d'immagine. Il primo descritto è un rapporto tra una serie di immagini attuali ed una serie di immagini controfattuali; il secondo è invece un rapporto tra una serie di immagini attuali ed una serie di immagini possibili. La presentazione completa del quadrato richiede dunque tre tipi di mutamenti d'immagine: (i) i mutamenti attuali (o reali), cioè i mutamenti che occorrono; (ii) i mutamenti controfattuali, cioè i mutamenti che sarebbero potuti occorrere, ed (iii) i mutamenti possibili, cioè i mutamenti che possono occorrere. Con una terminologia ricavata dalla geometria riemanniana, Husserl indica la serie di immagini attuali come una molteplicità «lineare»-ossia unidimensionale-, la quale è estratta da una molteplicità multidimensionale di serie di immagini possibili. Ogni serie di immagini va dunque figurata come una linea appartenente ad un complesso di linee1. Per illuminare questo punto possiamo seguire Husserl nella descrizione della struttura della manifestazione. In queste pagine il termine 'manifestazione' non è univoco, ed anzi può essere inteso in due accezioni: in un senso stretto, si dice 'manifestazione' l'immagine, cioè la parte di campo unita funzionalmente ad una situazione cinestetica; in un senso ampio invece, è detta 'manifestazione' l'unità della situazione cinestetica e dell'immagine2. I due concetti possono così essere distinti: mentre la manifestazione nel primo senso non presenta ancora nulla di spaziale, ma è solo qualcosa di dato nel campo visuale, la manifestazione nel secondo senso è ciò in cui si dà qualcosa di spaziale, o meglio qualcosa di sito nello spazio obiettivo. È chiaro che quando Husserl afferma che per la completezza sono necessarie le immagini possibili egli ha in mente la prima accezione di immagine. La struttura della manifestazione nel secondo senso si articola dunque in due fattori-la situazione cinestetica e l'immagine-, il secondo dei quali contiene a sua volta due componenti: l'intenzione-verso ed un alone di quasi-intenzioni3. 1 Cfr. Hua XVI, p. 187. Per una discussione del rapporto tra fenomenologia husserliana e geometria riemanniana, cfr. Claesges 1973, p. xxvi, Petitot 1999, Boi 2007, pp. 39–41 ed Argentieri 2008, pp. 280–281. 2 Cfr. Hua XVI, pp. 187–188 e 189: «Die Erscheinung in jeder Phase und die Erscheinungseinheit in ihrer zeitlichen Extension hat zwei wesentlich verschiedene Komponenten, die b-Komponente und die K-Komponente.» e «Erscheinung im charakteristisch engeren Sinne ist... die b-Komponente.» 3 Cfr. ivi, p. 188: «Die jeweilige aktuelle b-Phase enthält neben der a parte ante erfüllenden und sich selbst a parte post in der Stetigkeit des Flusses alsbald erfüllenden „Intention auf" (mit ihrer linearen Richtung) noch einen Hof von quasi-Intentionen. Diese sind unter der gegebenen K-Umständen bei den im Ablauf gerade dieser K anhängenden Motivationen nicht „Intention auf" und nicht erfüllend und Erfüllungen. Sie sind jetzt nur mögliche Intentionen, das heisst aber: Wenn die K andere Richtung der Veränderung einschlügen, dann wären notwendig die und die neuen Intentionen motiviert und aktuell vorhanden. Jetzt aber, bei der gegebenen Ablaufrichtung der K sind sie es nicht, an ihrer Stelle aber 〈sind〉 ihnen entsprechende Auffassungsmomente, die wir da quasi-Intentionen nennen, den aktuellen b-Intentionen eingeschmolzen und ihren Charakter färbend.» Capitolo IV 238 Cerchiamo di definire al meglio queste due ultime nozioni. L'intenzione-verso è l'intenzione attuale (o reale), ossia l'intenzione relativa alla serie di immagini che occorrono. Tale intenzione attraversa tutte le immagini della serie ba, bb, bc e bd, operando allo stesso tempo un doppio riempimento: a parte ante riempiendo l'intenzione relativa all'immagine precedente, a parte post riempiendosi essa stessa. L'intenzioneverso è dunque un'intenzione piena, dal momento che ogni immagine presuppone l'occorrenza di una sensazione visuale. Essa è ciò che propriamente consente il passaggio da un'immagine all'altra, e se ciò è vero, allora ogni mutamento cinestetico determina un mutamento dell'intenzione-verso: se ad es. occorre k ⌒ k', allora l'intenzione-verso attraverserà le immagini b e b', ma se occorre k' ⌒ k", allora l'intenzione-verso attraverserà b' e b". La quasi-intenzione non è invece né riempiente né riempita, sicché ad essa non corrisponde alcuna immagine attuale (o reale). Come il termine stesso suggerisce, si tratta di qualcosa relativo ad un'immagine o ad una serie di immagini che non occorrono, ma che possono occorrere. Detto altrimenti, la quasi-intenzione è un'intenzione-verso possibile, il che significa: qualora occorresse un mutamento cinestetico diverso da quello che occorre, allora quella che ora è solo una quasi-intenzione sarebbe un'intenzione-verso, cioè un'intenzione a cui corrisponde una serie di immagini attuali (o reali). Husserl afferma che la quasi-intenzione è qualcosa di dipendente dall'intenzioneverso. Nel momento in cui ad es. fisso l'angolo d, l'apprensione non contiene solo l'immagine bd, ma anche le immagini ba, bb e bc, sebbene nel modo peculiare della quasi-intenzione. In altri termini, ogni singola manifestazione contiene non solo l'immagine che occorre, ma anche tutte le immagini possibili relative all'oggetto. Mentre alla prima corrisponde una sensazione visuale, e dunque risulta piena, alle seconde non corrisponde alcuna sensazione visuale, ed infatti non sono né riempienti né riempite. Si comprende dunque perché Husserl possa indicare le quasi-intenzioni come momenti dell'apprensione, cioè come sue parti non-indipendenti. Lo stesso si deve dire però dell'intenzione-verso, almeno se si vuole che questa sia un'intenzione relativa al quadrato completo. Husserl non la designa apertamente come una parte non-indipendente, ma lo si può comunque dedurre: la serie di immagini attuali (o reali) non è infatti sufficiente affinché sussista una presentazione completa del quadrato. Questo rapporto di fondazione bilaterale è in effetti presupposto affinché ciò che è inteso si dia nella sua completezza: se l'intenzione attuale (o reale) non fosse unita alla totalità delle intenzioni possibili relative all'oggetto-il quadrato in questo caso-, non avremmo l'oggetto completo, ma solo una determinata serie di immagini, che per quanto attuali non sarebbero ancora immagini di un quadrato. Ogni apprensione istantanea è dunque un intero costituito da due momenti, l'intenzione-verso e la totalità delle quasi-intenzioni. La cosa si costituisce dunque come un'unità in virtù delle unità associative che si sono instaurate tra le immagini e le cinestesi. Queste ultime svolgono una funzione motivazionale: il fatto che al mutamento cinestetico koa ⌒ k o b segua il mutamento d'immagine ba ⌒ bb fa sì che l'associazione si instauri non solo tra k o a e ba, ma anche tra koa ⌒ k o b e ba ⌒ bb. Riassumendo, α può rinviare a β perché α è motivato da β, ma Cinestesi e motivazione 239 α è motivato da β perché α è unito associativamente a β. In una formula: il rinvio presuppone la motivazione, e quest'ultima presuppone l'associazione. L'unità motivazionale ha dunque la forma condizionale del 'se ... allora', vale a dire: se occorresse un determinato mutamento cinestetico, allora occorrerebbe un determinato mutamento d'immagine. 12.2 Ampliamento del campo ed ambiente circostante Sinora ci siamo limitati a studiare un caso molto specifico: non solo l'oggetto considerato restava interamente nel campo visuale, ma all'interno di quest'ultimo non entravano neanche nuove immagini. Quello che Husserl chiama 'campo oggettuale' restava cioè invariato, e pertanto privo di qualsivoglia ampliamento. Il fenomeno dell'entrata di nuove immagini nel campo visuale è proprio ciò che consente ad Husserl di reintrodurre il concetto di 'ambiente circostante'. Ne avevamo già parlato in merito al singolo oggetto: la casa che percepisco mi si manifesta sempre in un determinato ambiente circostante, che può includere ad es. il bosco che le si trova alle spalle (cfr. infra, par. 10.1.1). Sarà questa l'occasione per definire in modo più preciso la nozione in gioco, anche al fine di distinguerla nettamente da quella di 'campo visuale'. Muoviamo dall'esempio proposto da Husserl, che ancora una volta è molto semplice: immaginiamo di attuare la percezione di un viale alberato; benché venga naturale pensarlo come un complesso di oggetti (gli alberi), possiamo comunque considerarlo alla stregua di un oggetto complesso, ossia come un'unità che si dà in una molteplicità di manifestazioni. Seguendo il dettame husserliano studiamo dunque la costituzione del viale, non quella degli alberi che lo compongono. Ora, notiamo come già il solo movimento oculare permetta che determinati alberi entrino ed escano dal campo visuale; un movimento oculare verso l'estrema destra determinerà ad es. l'uscita dell'immagine dell'albero all'estrema sinistra. A ciò seguirà non solo un mutamento delle singole immagini, ma anche un mutamento dell'intero campo d'immagine1. Si darebbero pertanto due campi d'immagine diversi. Designando con la lettera 'b' le immagini relative ai singoli alberi e con la lettera 'C' i campi d'immagine, possiamo rappresentare il mutamento cinestetico considerato come segue: C ba, bb, bc, bd C' bb, bc, bd, be ove il mutamento di campo d'immagine C ⌒ C' è conseguenza del mutamento cinestetico k ⌒ k'. Se ora compiamo il movimento oculare esattamente opposto, l'immagine dell'albero be uscirà di nuovo dal campo visuale, mentre vi rientrerà quella dell'albero ba: 1 Cfr. ivi, p. 213: «Wandelt sich das K in bestimmter Weise, durchläuft es K0 – K1, so wandelt sich nicht nur das einzelne Bild b als b0 – b1, sondern das ganze Bildfeld.» Capitolo IV 240 Si tratta di uno stato di cose analogo a quello già incontrato nell'analisi della percezione del quadrato: a mutamento cinestetico inverso corrisponde un inverso mutamento d'immagine. Come opera qui la motivazione cinestetica, che è l'unica grazie alla quale il viale alberato giunge a darsi nella sua completezza? Sappiamo già che ogni mutamento cinestetico implica un mutamento del campo d'immagine. In questo caso, il mutamento cinestetico oculare k ⌒ k' implica il mutamento di campo C ⌒ C'. Si ha dunque che k è unito a C, e che k' è unito a C'; k ottiene può così ottenere un'unità associativa con C, e k' ottenere un'unità associativa con C'. Sorgono così i rapporti di inerenza 〈k ; C〉 e 〈k' ; C'〉. Al mutamento k ⌒ k' segue però il mutamento C ⌒ C', sicché i due mutamenti stessi ottengono un'unità associativa, formando le coppie 〈k ⌒ k' ; C ⌒ C'〉, 〈k' ⌒ k" ; C' ⌒ C"〉, e così via. Ciò rende ragione dell'affermazione husserliana secondo cui la presentazione del viale quale unità in una molteplicità presuppone che sussistano due legami: quello tra le singole immagini e quello tra i campi d'immagine1. L'idea husserliana è che l'insieme di alberi che si manifestano nel campo visuale sia circondato da un campo marginale di alberi che possono entrare od uscire da quello stesso campo. Ciò presuppone un decorso percettivo in cui le intenzioni che divengono vuote restano appunto intenzioni: l'albero be è fuoriuscito a t1, eppure a t2 resta inteso. Più precisamente, Husserl stabilisce l'analogia seguente: come il profilo posteriore di un singolo oggetto non si manifesta propriamente, eppure è co-inteso, così anche ciò che è nel campo marginale: se questo essere 'co-inteso' possa tradursi in un esser 'copercepito' è una domanda a cui la Dingvorlesung sembra rispondere affermativamente (cfr. infra, par. 10.1.2). Esemplificando, si può dire che la manifestazione propria di un dado stia alla manifestazione impropria dello stesso come l'insieme degli alberi del viale che cadono nel campo visuale sta all'insieme di quelli che non cadono nel campo visuale. Di ciò abbiamo conferma se riconsideriamo il ruolo dei dati sensoriali: come riguardo al profilo posteriore non ho alcuna sensazione, così non la ho riguardo all'albero fuoriuscito dal campo visuale. Tale campo marginale è detto 'ambiente circostante'. Nella Dingvorlesung il concetto di 'ambiente circostante' resta lievemente ambiguo (cfr. Hua XVI, p. 80). Il testo permette infatti almeno due ipotesi interpretative, che si lasciano così formulare: o l'ambiente circostante comprende tutto ciò che circonda ciò a cui miriamo (una casa ad es.), o l'ambiente circostante comprende solo ciò che non cade nel campo visuale. Se decidiamo di assumere la seconda ipotesi, allora dato nell'ambiente circostante non è solo ciò che è nascosto dall'oggetto singolo-gli alberi occultati dalla casa che percepisco, per riprendere il nostro esempio-, ma anche ciò che eccede la totalità degli oggetti che cadono nel campo visuale. In breve, il dominio dell'ambiente circostante 1 Cfr. ivi, p. 220: «Verknüpft sind nicht nur die im Einheitsbewusstsein als dasselbe Objekt aufgefassten, ineinander übergehenden Einzelbilder, sondern es sich auch verknüpft die sukzessiven Bildfelder, soweit sie irgendwie an der Einheit des motivierten Änderungsverlaufes beteiligt sind, durch den sich die Allee als zuksessive Gegebenheit darstellt.» C' bb, bc, bd, be C ba, bb, bc, bd Cinestesi e motivazione 241 coincide con il dominio di tutto ciò che non cade nel campo visuale. Se si accetta invece la prima ipotesi, allora dato nell'ambiente circostante non è solo tutto ciò che non cade nel campo visuale, ma anche ciò che vi cade restando sullo sfondo. Difatti che x circondi quanto percepito non implica che di x non si abbia una manifestazione propria: nel momento in cui percepisco questo foglio accanto ad una lampada, sullo sfondo resta appunto la lampada, di cui ho dunque una manifestazione propria. A tal proposito Husserl distingue tra «percezione complessiva» e «percezione dello sfondo», identificando la prima con la percezione dell'ambiente circostante (cfr. ivi, p. 81). La nostra trattazione può proseguire anche conservando l'ambiguità rilevata, dal momento che questa non inficia la sostanza del discorso. Quel che a noi interessa è infatti la tesi secondo cui dato nell'ambiente circostante è anche ciò che non cade nel campo visuale, il che è affermato in entrambe le ipotesi interpretative che abbiamo formulato. 12.3 L'orizzonte come sistema di percezioni possibili Continuiamo a considerare come opera la motivazione cinestetica nell'ambito della percezione di cosa. Sappiamo che la serie d'immagini attuale (o reale) non è sufficiente affinché sussista una percezione della cosa. Quest'ultima richiede infatti dei momenti d'apprensione relativi alle serie di immagini possibili, vale a dire delle intenzioni corrispondenti a serie di immagini che occorrerebbero se dessimo inizio ad un mutamento cinestetico diverso da quello attuale. Che sussista esclusivamente una serie d'immagini attuale (o reale) è senz'altro pensabile, ed è anche pensabile che tale serie sussista in un'unità associativa con una serie cinestetica. Riprendendo il nostro esempio, avremmo semplicemente le immagini ba, bb, bc e bd che occorrono in coincidenza temporale con le situazioni cinestetiche koa, k o b, k o c e k o d. Ci si manifesterebbe con ciò una cosa? La risposta husserliana non può essere affermativa: se esistessero solo le intenzioni relative alle immagini attuali, l'oggetto che ci si manifesta non ci si manifesterebbe come avente altri profili1. Detto altrimenti, l'alone di quasi-intenzioni è necessario affinché ci si manifesti un oggetto tridimensionale. Ciò che qui è in questione sono dunque ancora una volta i profili della cosa che ci si manifestano impropriamente. A questo proposito dobbiamo tenere ben distinte due questioni, peraltro talvolta confuse2; una prima questione può essere formulata come segue: (1) come si costituisce un oggetto dotato di profili? Tradotta in termini più ordinari: in virtù di cosa possiamo dire di vedere qualcosa di tridimensionale? 1 Cfr. ivi, p. 191 «Es wäre denkbar eine aktuelle Bilderkontinuität, einheitlich als Kontinuität und selbst schon motiviert durch eine assoziativ zugehörige K-Reihe, aber so, dass keine darüber hinausgehenden Auffassungscharaktere mit verflochten wären. Also würde nicht das Ding dastehen als das Einheitliche, das sich in anderen Bilderkontinuitäten darstellen könnte und das in entsprechenden anderen Erscheinungsreihen sich nach seinen anderen Seiten ausweisen würde. Das in dem aktuellen Abfluss sich einheitlich Darstellende hätte keine anderen Seiten, es wiese in nichts auf solche hin.» 2 Zahavi (1994, p. 305) ad es. non sembra distinguerle accuratamente: alterna infatti la questione dell'«esistenza» dei profili che si manifestano impropriamente a quella concernente «il modo in cui» tali profili si danno. Capitolo IV 242 La seconda questione suona invece in questi termini: (2) come ci è dato il profilo che si manifesta impropriamente? Dal punto di vista dell'analisi costitutiva la prima questione risulta preliminare: chiedersi come i profili posteriori si diano presuppone che si sia chiarito come sia possibile che un oggetto si costituisca come dotato di profili. La prima questione concerne dunque la costituzione di un oggetto che ha ad es. un profilo posteriore; la seconda questione concerne invece il modo in cui tale profilo si manifesta. Ad essa abbiamo già risposto nel capitolo precedente (cfr. infra, par. 10.1.2): stando alla Dingvorlesung, i profili che ci si manifestano impropriamente ci si danno percettivamente, proprio come quelli che si manifestano propriamente. La seconda questione chiama quindi in causa il concetto di forma apprensionale: tutti i profili di ciò che intendiamo ci sono dati nella forma apprensionale percettiva, sicché ogni ricorso alla teoria della fantasia risulta insostenibile. Come affrontare la prima questione? La risposta data nella Dingvorlesung fa appello ancora una volta alla teoria delle cinestesi: la peculiarità dell'oggetto visuale di avere altri profili è dovuta infatti alla modificazione cinestetica della rotazione. Husserl afferma che tale modificazione «riconduce» la serie delle immagini «a sé stessa». Non però nel senso di un'inversione della direzione del mutamento cinestetico-che riporterebbe all'immagine iniziale, come nel caso sopra discusso (cfr. infra, par. 11.3.2)-, ma nel senso opposto: proprio prolungando il mutamento cinestetico in una data direzione si giunge di nuovo all'immagine iniziale; la corretta raffigurazione della serie delle immagini non è dunque ba ⌒ bb ⌒ bc ⌒ bd ⌒ bc ⌒ bb ⌒ ba, ma è la seguente: ba ⌒ bb ⌒ bc ⌒ bd ⌒ ba La modificazione cinestetica della rotazione è definita infatti 'ciclica': essa può essere condotta lungo gli assi 'sinistra/destra' o 'alto/basso', ma in ogni caso risulta dal movimento orbitale che possiamo compiere rispetto all'oggetto. Si potrebbe dunque dire che è grazie alla rotazione che la manifestazione può ripartirsi in propria ed impropria; più in generale, è in virtù della rotazione che si costituisce la visione di un profilo, presentato o non presentato che sia1. Husserl può dunque affermare che senza la modificazione cinestetica della rotazione «mancherebbe il concetto di 'profilo'» (cfr. Hua XVI, p. 254)2. La prima questione chiama dunque in causa il concetto di modificazione cinestetica. 1 Cfr. Hua XVI, pp. 249 e 251–252: «Die reine Wendung ist eine zyklische Modifikation, die kinästethischen Umstände variieren zyklisch, sie führen im System reiner Wendungsmodifikationen die wendende Bilderreihe in sich selbst zurück» e «Nehmen wir eine konstant gerichtete Wendung oder von einer beliebigen Wendung ein Wendungsdifferential. Wir denken uns etwa eine Scheindrehung, erwachsend dadurch, dass wir uns um das ruhende Objekt herumbewegen... Führen wir die Wendung in konstanter Richtung fort, so führt sie also in sich selbst zurück.» 2 Cfr. ivi, pp. 250 e 252: «Dass das Objekt andere Seiten hat, das dankt es seiner Mitkonstitution durch die möglichen Wendungsmodifikationen.» e «Phänomenologisch konstituiert sich also die wesentliche Eigentümlichkeit des visuellen Objektes, im Sehen „Seite zu haben" und sich bloss unvollkommen in „Seiten" darzustellen in dem charakteristischen System von Wendungsmodifikationen.» Si noti la radicalità della posizione husserliana: un soggetto che fosse geneticamente impossibilitato a muoversi non potrebbe costituire un mondo tridimensionale-il che è quantomeno discutibile. Cinestesi e motivazione 243 Ed ora un'ultima questione, anch'essa solubile solo all'interno della teoria delle cinestesi. La prima questione suonava in questi termini: come si costituisce un oggetto dotato di profili? Ciò di cui si doveva render conto non era dunque la costituzione del modo di determinatezza del profilo posteriore, ma quella del profilo posteriore stesso. Anche in questo caso vanno rilevate le gerarchie d'analisi: se non si è chiarito come si costituisce un oggetto dotato di un profilo posteriore non ci si può chiedere come si costituisca il modo di determinatezza con cui tale profilo ci si manifesta. La terza questione si lascerebbe dunque enunciare così: (3) come si costituisce il modo di determinatezza del profilo posteriore? Per rispondervi occorre considerare l'unità motivazionale tra cinestesi ed immagini: poniamo che con la situazione cinestetica k mi si manifesti propriamente un dato profilo dell'oggetto; occorrerà dunque un'immagine b, che ad es. me lo presenterà come colorato in modo omogeneo; poniamo poi di dare luogo un mutamento cinestetico k ⌒ k' tale da consentirci di percepire l'oggetto dal profilo che prima ci si dava come posteriore; avremmo con ciò un'immagine b', che potrà presentarci tale profilo come colorato in modo omogeneo. Le unità associative instauratesi tra le singole cinestesi e le singole immagini nonché tra i rispettivi mutamenti fanno sì che sia motivato un certo modo di determinatezza: con le situazioni d'apprensione k e k' possono darsi le immagini b e b'; se dunque con k ho b, allora è motivato che con k' avrò b'. il profilo posteriore sarà dunque determinato come 'colorato in modo omogeneo'. Tale modo di determinatezza si costituisce in virtù dell'unità motivazionale tra una determinata situazione cinestetica ed una determinata immagine. In conclusione, la prima questione chiama in causa il concetto di modificazione cinestetica, mentre la terza chiama in causa quello di situazione cinestetica. Lo schema seguente riassume le questioni poste e le corrispettive soluzioni date da Husserl nella Dingvorlesung: Questione Soluzione (1) Costituzione di un oggetto dotato di profili Modificazione cinestetica della rotazione (2) Costituzione del modo di determinatezza del profilo posteriore Unità tra determinata situazione cinestetica e determinata immagine (3) Modo d'apprensione in cui è dato il profilo posteriore Forma apprensionale percettiva I tre nodi teorici su cui abbiamo indugiato riguardano la struttura orizzontale della percezione di cosa; più nello specifico, potremmo riformulare quanto asserito nei termini che seguono: che vi sia un orizzonte relativo all'oggetto è reso possibile dalla modificazione cinestetica della rotazione; che tale orizzonte sia determinato in un certo modo Capitolo IV 244 è reso possibile dall'unità motivazionale instauratasi tra una data situazione cinestetica ed una data immagine; che tale orizzonte sia percettivo segue dal fatto che il rapporto di fondazione bilaterale non concerne solo il correlato delle intenzioni, ma anche la forma apprensionale di queste ultime. A questo punto siamo obbligati ad esaminare i manoscritti di revisione, che come abbiamo avuto modo di dire sono dedicati proprio alla trattazione dell'intenzionalità d'orizzonte. Le affinità terminologiche e concettuali tra i manoscritti in questione e la Dingvorlesung sono patenti: Husserl distingue infatti le consuete «manifestazioni» da quelle che chiama «situazioni d'apprensione» (Hua XX/1, p. 162), rimarcando come le prime siano motivate dalle seconde. Il dato descrittivo da cui muovere è lo stesso: ogni mutamento della situazione d'apprensione implica un mutamento di manifestazione. Che la 'situazione' di cui si parla non sia altro che una situazione cinestetica è testimoniato dal fatto che Husserl può definirla nei termini di un'«adattazione» (ivi, p. 157, c.n.). Nel momento in cui percepisco un oggetto gli occhi ed il corpo sono in una certa posizione, la quale può essere sempre pensata come diversa; ipotizzando tale mutamento ipotizzo anche un corrispettivo mutamento di manifestazione. La situazione d'apprensione attuale è solo una di un sistema di situazioni possibili, così come la manifestazione attuale è solo una di un sistema di manifestazioni possibili. Ad un sistema di situazioni d'apprensione possibili corrisponde dunque un sistema di manifestazioni possibili-ove quest'ultimo sistema è motivato dal primo1. Da un punto di vista noetico, un sistema di manifestazioni possibili non è altro che un sistema di percezioni possibili, dal momento che ad ogni manifestazione corrisponde una percezione. Husserl opera una partizione delle possibilità relative ad un dato decorso percettivo, dividendole in positive e negative (cfr. ivi, p. 187): (+) La prima possibilità positiva è che il decorso percettivo esibisca un'uguaglianza di riferimento e di senso. La sfera continua a darcisi come colorata in modo omogeneo, quale che sia la situazione cinestetica in cui la percepiamo; (+) La seconda possibilità positiva è che il decorso percettivo esibisca un'uguaglianza di riferimento, ma non di senso: ruotando attorno alla sfera potremmo determinare più precisamente il suo colorazione (cfr. ivi, p. 160); (–) La prima possibilità negativa è che occorra un'elusione relativa ad una proprietà dell'oggetto. La situazione cinestetica successiva a quella in cui la sfera mi si dava come colorata in modo omogeneo può rivelarmela come macchiata di verde in un dato punto. Come sappiamo, tale possibilità conserva l'uguaglianza di riferimento: la sfera è pur sempre una sfera, e dunque è colorata; (–) La seconda possibilità negativa è che occorra un'elusione relativa all'oggetto stesso. È il caso più volte discusso della donna e del manichino. È da notare che anche questa possibilità implica una sintesi d'identificazione: sebbene l'oggetto si riveli altro, è pur sempre inteso come lo stesso (cfr. ivi, p. 161); 1 Cfr. Hua XX/1, p. 157: «Es gehört zum Wesen äusserer, allgemein gesprochen, transzendenter Wahrnehmung, auf „Umstände" des Wahrnehmens in der Weise der Motivation bezogen zu sein, und zum Wesen jeder vollständig genommenen Umständlichkeit einer bestimmten Wahrnehmung, dass dieselbe eine aktuelle ist aus einem „System" möglicher Umständlichkeiten. Dieses System ist nichts Willkürliches, sondern ein fester und einsehbar fester Spielraum mit einem davon abhängigen Spielraum fur das „zugehörige", als abhängig motivierte System möglicher Wahrnehmungen.» Cinestesi e motivazione 245 (–) La terza possibilità negativa è che occorra un'elusione relativa all'esistenza reale dell'oggetto che stiamo percependo. È il caso di una percezione che si rivela un'allucinazione: la sfera rossa non esiste realmente. In queste ultime considerazioni abbiamo introdotto un concetto sinora inesplorato, vale a dire il concetto di possibilità. Ad esso dedicheremo il prossimo capitolo. Capitolo V Possibilità e realtà In un manoscritto risalente al settembre 1908 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 1) il concetto di 'possibilità' viene definito «centrale» per il problema della costituzione (cfr. ivi, p. 12). L'ultimo passo da compiere nel percorso che abbiamo intrapreso consisterà quindi nell'esplorare tale concetto. La densità delle analisi dedicategli e la notevole varietà di ambiti in cui viene applicato ne fanno un tema meritevole di uno studio mirato, che tuttavia non intendiamo condurre1; quanto intendiamo fare è discuterlo principalmente in rapporto alla nozione di 'esistenza', e nello specifico di 'esistenza reale'. 13 La varietà di possibilità Una prima trattazione sistematica del concetto di 'possibilità' compare nel quarto capitolo della Sesta Ricerca. Nell'opera data alle stampe il capitolo si intitola Verträglichkeit und Unverträglichkeit, mentre nei manoscritti di revisione viene ribattezzato Möglichkeit und Möglichkeitsbewusstsein (cfr. Hua XIX, p. 632 con Hua XX/1, p. 171). Si può senz'altro affermare che lo studio condotto in tali manoscritti sia molto più corposo di quello che figura nell'opera edita; basta guardare al numero delle pagine, che nell'ultimo caso è decisamente più esiguo. Ciò che però contraddistingue l'opera di revisione non è tanto l'ampiezza della stessa, quanto piuttosto il fine che la orienta: se il capitolo delle Log. Unt. è per lo più votato a circoscrivere il concetto di 'possibilità' in termini ontologici, quello dei manoscritti lo presenta anzitutto in termini fenomenologici. Il nuovo titolo risulta a tal proposito particolarmente eloquente: Husserl non è più interessato semplicemente al concetto di 'oggetto possibile', ma intende prendere esame anche il modo in cui la possibilità di tale oggetto si costituisce nella coscienza. Si tratta cioè di studiare quella sfera intenzionale peculiare che è la «coscienza di possibilità». Dal punto di vista tematico seguiremo l'ordine degli scritti husserliani: in primo luogo esamineremo dunque il concetto di 'possibilità' nei due termini succitati, e di qui guadagneremo gradualmente i concetti di 'possibilità reale' e 'modale', che fungeranno da ponte per il paragrafo successivo. Ci baseremo sostanzialmente sul testo revisionato, giacché è quello che sviluppa e raffina quanto esposto nel capitolo originario. Avremo poi occasione di tornare anche sulla Dingvorlesung, stavolta per studiarne le 1 Per una discussione più panoramica del concetto husserliano di 'possibilità', cfr. Mohanty 1984 e Aguirre 1990; per una ricognizione simile alla nostra, cfr. Rang 1973, pp. 139–169, Rizzoli 2008, pp. 300–307, Nagasaka 2012, pp. 69–72 e Zhok 2016, pp. 1–23. Possibilità e realtà 247 ultimissime pagine: ci riferiamo alla § 84, intitolata Wirkliche Existenz und reale Möglichkeit, in cui Husserl discute la nozione di possibilità reale alla luce della teoria della motivazione cinestetica. 13.1 La possibilità nella sfera ontologica Come accennavamo, nelle Log. Unt. il concetto di possibilità è trattato principalmente in termini ontologici. Nel titolo della § 31 della Sesta Ricerca si parla di «sfera dei contenuti» (c.n.), mentre in quello della corrispettiva sezione rifusa compare esplicitamente l'espressione «sfera ontologica» (cfr. Hua XIX, p. 635 con Hua XX/1, p. 174). In tale contesto 'ontologia' significa qualcosa di ben definito: la sfera ontologica è cioè la sfera dei possibili oggetti-ove quest'ultimo termine va inteso in senso amplissimo, lasciandolo dunque valere tanto per un intero quanto per una parte. Giacché Husserl non dispone che di una nozione meramente funzionale di 'oggetto' e rifiuta la teoria degli oggetti immanenti, la sfera ontologica sarà per così dire la sfera delle cose stesse (dell'albero stesso, del numero stesso, etc.). La trattazione husserliana muove tuttavia da una distinzione interna al piano delle rappresentazioni (qui indicate anche come 'significati'). Husserl afferma che non tutte le rappresentazioni consentono una traduzione intuitiva completa. A tal proposito si deve notare come in queste pagine il campo semantico della nozione di 'completezza' venga ridefinito e ampliato; vengono infatti distinti due sensi in cui si può parlare di traduzione intuitiva completa. Consideriamo a titolo d'esempio l'intenzione significante relativa all'espressione 'una foglia verde'; in un primo senso, si dice completa quell'intuizione in cui ci si dà un foglia verde, e che quindi riempie l'intenzione secondo tutte le sue parti (ad es. 'foglia' e 'verde'). In un secondo senso, si dice completa quell'intuizione in cui ci si dà una foglia verde in modo adeguato1. Quest'ultima è l'accezione sinora discussa (cfr. infra, parr. 10.3), ma non può essere quella che Husserl ha in mente quando distingue tra rappresentazioni possibili ed impossibili: se infatti ogni rappresentazione possibile fosse un'intuizione adeguata, tutte le rappresentazioni relative a cose dovrebbero dirsi impossibili-il che è falso: come avremo modo di confermare, l'intenzione relativa ad una foglia verde è possibile, sebbene necessariamente inadeguata (cfr. infra, par. 10.4). Ciò significa che affinché un'intenzione sia possibile è sufficiente che essa possa essere riempita secondo tutte le sue parti. A tal riguardo la terminologia impiegata non deve trarre in inganno: dell'aggettivo 'possibile' si fa infatti un uso ben preciso, che va riferito esclusivamente alla proprietà 1 Cfr. Hua XX/1, p. 170 con p. 172: «Fragen wir nun, wann die Veranschaulichung einer Bedeutungsintention als vollständige soll gelten dürfen, so ergibt sich folgende selbstverständliche Antwort: Sie ist vollständig, wenn diese logische Intention nach allen ihren Gliedern und Formen „Erfüllung" findet durch entsprechende Glieder und Formen der sich mit ihr „deckenden" Anschauung... So kann der Ausdruck „ein grünes Haus" dadurch veranschaulicht sein, dass ein Haus uns wirklich als ein grünes intuitiv vorstellig ist. Dies wäre die erste Vollkommenheit. Zur zweiten bedürfte es einer völlstandig erfüllten oder adäquaten Anschauung eines grünen Hauses.» con «Die Idee der Möglichkeit einer Vorstellung (eines Vorstellens, etwa eines Bedeutens) drückt die generelle Idee der Erfüllungsverhaltnisses in dem Fall vollständiger Veranschaulichung aus...». Capitolo V 248 della rappresentazione; che quest'ultima sia impossibile non significa che non la si possa attuare, ma solo che essa non ammette una traduzione intuitiva completa nel senso definito. Ciò vuol dire che io posso attuare tanto una rappresentazione possibile quanto una rappresentazione impossibile. Torneremo su questo punto nel prossimo paragrafo. Ora, quali rappresentazioni ammettono un riempimento secondo tutte le loro parti? Per rispondere a tale questione si può anzitutto considerare il correlato delle rappresentazioni, vale a dire il loro oggetto. A tal riguardo Husserl enuncia una legge di carattere generale: a e b sono unificati in un intero G, allora a ed b sono unificabili in G. La legge in questione risulta piuttosto triviale, giacché non è altro che un'applicazione della legge ancora più generale secondo la quale tutto ciò che è fattuale è possibile. Husserl si spinge tuttavia a sostenere di più, affermando cioè che l'unificabilità tra a e b sussisterebbe anche se «casualmente» (c.n.)-o anche: fattualmente-non vi fosse alcuna unificazione tra a e b. In altre parole, l'unificabilità pertiene propriamente alle specie (altro nome per le essenze), non le relative singolarità: se le parti 'rosso' e 'rotondo' sono unificate-il che è materia di contingenza o fattualità ('o' esplicativo)-, allora attraverso l'astrazione ideante si può ottenere una specie complessa che comprenda le specie semplici 'rosso' e 'rotondo'1. È l'esistenza della specie complessa in questione a fondare a priori l'unificabilità di questo rosso con questo rotondo2. Si noti che nella formulazione della legge si parla sempre di un dato intero. Qualcosa di una certa specie infatti non è mai incompatibile con qualcosa di un'altra specie in assoluto, ma solo relativamente ad una data unificazione; si considerino ad es. i momenti 'rosso' e 'verde' quali colorazioni possibili di una data superficie corporea: se una frazione elementare di tale superficie non può essere allo stesso istante verde e rossa, la superficie stessa può esserlo: è sufficiente che le due colorazioni figurino come l'uno accanto all'altra (cfr. Hua XIX, p. 638). Si può dare dunque il caso che a ed b siano unificabili rispetto ad un intero G, ma non unificabili rispetto ad un intero G'; G sarà dunque un intero possibile, mentre G' sarà un intero impossibile. Se quindi la nozione di 'possibilità' per qualcosa è derivata da quella di 'unificabilità'-qualcosa di possibile è qualcosa le cui parti sono unificabili-, la relativa nozione di 'impossibilità' sarà definibile anzitutto per negazione: qualcosa di impossibile è qualcosa le cui parti non sono unificabili. D'altra parte è evidente che la nozione di 'unificabilità' resti a rigore sottoordinata a quella di 'possibilità', come lo stesso Husserl precisa (cfr. Hua XX/1, p. 176): qualcosa è infatti unificabile se può essere unificato. Non va tuttavia dimenticato che lo scopo husserliano non è definire la possibilità 1 Come viene chiarito nel capitolo originale, di 'possibilità' si può parlare anche rispetto ad una specie semplice, che in quanto tale è possibile; di 'unificabilità' si dovrebbe invece parlare solo in merito a specie parziali di una specie complessa, sebbene Husserl contempli il caso limite in cui si può dire che una specie semplice sia unificabile «con sé stessa» (Hua XIX, p. 636). Di 'impossibilità' invece si può parlare solo in merito a specie complesse, o più in generale rispetto ad interi (cfr. Hua XX/1, p. 215). 2 Cfr. ivi, p. 174: «Zwei Gegenstände, welche Teile irgendeines Ganzen sind, sind in ihm vereint, sie sind also auch vereinbar, in der Einheit des Ganzen verträglich... Aber vereinbar wären diese selben Gegenstände auch dann, wenn sie zufällig nicht vereint wären... Es ist klar... dass die Vereinbarkeit nicht zu den verstreuten Einzelheiten gehört, sondern zu den entsprechenden Spezies... Die ideale „Existenz" dieser komplexen Spezies ist es, welche a priori die Vereinbarkeit von Röte und Rundung in jedem denkbaren Einzelfall begründet...» Possibilità e realtà 249 in generale, quanto piuttosto delimitare la nozione di possibilità per qualcosa, ed in particolare per qualcosa che può essere inteso. Anche qui la terminologia non deve trarre in inganno: l'espressione 'oggetto possibile' non equivale all'espressione 'qualcosa che può essere inteso' (la quale si può forse dire che equivalga all'espressione 'possibile oggetto'), ma piuttosto all'espressione 'qualcosa di inteso che ha solo parti unificabili'. Per ora diamo per implicito che tra le espressioni 'oggetto possibile' e 'possibilità di un oggetto' viga equivalenza; più avanti sottoporremo ciò a discussione (cfr. infra, par. 14.1), seguendo Husserl stesso. 13.2 L'analisi fenomenologica della possibilità A questo punto possiamo riprendere l'analisi delle rappresentazioni, e chiederci nuovamente: quali sono le rappresentazioni che ammettono una traduzione intuitiva completa? La risposta husserliana la conosciamo: quelle rappresentazioni i cui correlati hanno solo parti unificabili. Se quindi una rappresentazione R è possibile, allora qualcosa di possibile è inteso in R. Secondo Husserl tra rappresentazione ed oggetto vige però una correlazione, la quale non esprime altro che un'implicazione reciproca: non solo è vero cioè che se una rappresentazione R è possibile, allora qualcosa di possibile (ossia qualcosa che ha solo parti unificabili) è inteso in R; è vero anche che se qualcosa di possibile è inteso in una rappresentazione R, allora R è possibile (ossia R ammette una traduzione intuitiva completa)1. Anche nella sfera fenomenologica l'impossibilità si definirà dunque per negazione: se R non è possibile allora qualcosa di non possibile (ossia qualcosa che non ha solo parti unificabili) è inteso in R: una frazione elementare che sia allo stesso tempo bianca e nera è impossibile da intuire; essa non può essere ad es. né percepita né tantomeno ricordata2, ma solo intesa. Cerchiamo di approfondire ancora di più il rapporto tra impossibilità e rappresentazione. Assumere e intuire. La formulazione pocanzi espressa non dice che se qualcosa di possibile è inteso in una rappresentazione R, allora R è un'intuizione; essa dice solo che se qualcosa di possibile è inteso in una rappresentazione R, allora R può essere un'intuizione: le possibilità possono infatti essere rilevate anche «in modo vuoto» (Hua XX/1, p. 201); ad ogni intuizione relativa a qualcosa corrisponde infatti una mo- 1 Cfr. Hua XX/1, pp. 175–176: «In äquivalenter Korrelation mit dieser gegenständlichen Vereinbarkeit steht die Möglichkeit einer einheitlichen Anschauung... Als die originäre „Möglichkeit" wird uns hier offenbar gelten müssen die ideale Möglichkeit eines Gegenstandes, die ihr wesensmässiges Äquivalent hat in der Möglichkeit einer ihn als Korrelat konstituierenden Anschauung.». 2 Cfr. ivi, pp. 215 e 229: «Unmöglich sind Gegenstände, wenn sie in sich Unverträglichkeiten enthalten, wenn sie als Einigungen von solchen Gegenständen gedacht sind, die Einigung eben nicht vertragen... Phänomenologisch gesprochen soll keine einheitliche Anschauung möglich sein, die ein solches Ganzes in vollständiger Angemessenheit gibt» e «Unmöglich hingegen ist es, sich vorzustellen, dass eine und dieselbe Flache zugleich (in selbstverständlich genauer zu fassendenen Sinn) schwarz und weiss sei, bzw. es wahrzunehmen oder sich dessen zu erinnern.» Capitolo V 250 dificazione vuota, la quale a sua volta può essere convertita in un'assunzione (che in quanto tale è posizionale). La digressione sull'assumere serve ad Husserl a circoscrivere più accuratamente il dominio dell'intuizione: se è vero infatti che non si può intuire ciò che non ha solo parti unificabili, è vero anche che si può assumere ciò che non ha solo parti unificabili. In breve: si può assumere tanto una possibilità quanto un'impossibilità; Husserl porta l'esempio di una retta angolare: essa è qualcosa di impossibile, giacché contiene due parti che non sono unificabili ('retto' e 'angolare'), e tuttavia è qualcosa che se inteso può essere assunto1. Qualsiasi «unità di senso» può essere resa oggetto di un assumere, il che vuol dire che può essere assunto tutto ciò che può essere rappresentato. Il campo della rappresentabilità coincide cioè con il campo dell'assumibilità, mentre il campo della intuibilità non coincide con il campo della rappresentabilità (vi sono infatti rappresentazioni possibili ed impossibili: le prime ammettono un'intuizione, cioè una traduzione intuitiva completa, le seconde no). 13.2.1 La costituzione della possibilità ideale Prima di dar via all'analisi fenomenologica della possibilità ideale sarà opportuno fare una panoramica dei luoghi testuali più rilevanti in cui tale possibilità viene trattata. Di 'possibilità ideale' si parla già in alcuni passaggi degli Hauptstücke: Husserl fa riferimento alla possibilità ideale insita in ogni percezione complessiva di attuare una percezione particolare (cfr. Hua XXXVIII, pp. 33 e 69–70). Se ad es. percepisco un albero, allora posso attuare una percezione in cui intendo esplicitamente la sua colorazione. Nella Dingvorlesung ne troviamo altre due istanze: prima si parla della frazionabilità di una continuità qualitativa-ad es. un'estensione-, e poi si allude alla reversibilità di una sequenza di manifestazioni relative ad un oggetto spaziale (cfr. Hua XVI, pp. 71 e 104–105). Questa prima nozione di 'possibilità ideale' non sembra altro che riflettere una nozione di possibilità come facoltà di attuare un vissuto. In due manoscritti del 1908 troviamo un accenno alla differenza tra possibilità 'logica' e possibilità 'reale', seguito dalla contrapposizione tra possibilità 'vuota' e 'motivata' (cfr. Hua XXXVI, testo no. 2, pp. 36–37 ed ivi, testo no. 3, pp. 60–61; per la datazione del manoscritto, si veda ivi, pp. 21, n. 1 e 53, n. 1). Come notano ancora Rollinger & Sowa (2003, p. xxi), le espressioni 'possibilità meramente logica', 'possibilità meramente ideale' e 'possibilità vuota' sono spesso impiegate da Husserl come sinonimi. Studiando i manoscritti di revisione avremo però modo di appurare come la 1 Cfr. ivi, pp. 201–202 e 213–214: «Jede Leerobjektivation... lässt aber noch eine ganz andere freie Umwendung zu, die sie mit jeder neutralen Objektivation überhaupt... teilt: die Wendung in eine eigenartige, eventuell originär gebende Setzung, nämlich in eine „Ansetzung", oder sagen wir deutlicher, in ein Ansetzen, Annehmen. Sein intentionales Korrelat ist die „Annahme"...» e « In der Tat liegt ja nicht wirklich in jeder Annahme eine Möglichkeit; Annahmen können „mögliche" und „unmögliche", d.h. widersinnige sein... Rechtmässig ansetzen kann man ebensowohl Mögliches als „Widersinniges". Der Ansatz, dass eine Gerade eckig ist, ist als Ansatz vollkommen gegeben...». Possibilità e realtà 251 nozione di 'possibilità ideale' non coincida con quella di 'possibilità vuota', e sempre in quel contesto vedremo come la nozione di 'possibilità reale' non possa essere sovrapposta a quella di 'possibilità motivata' (cfr. infra, par. 13.3). In un manoscritto databile tra il 1914 ed il 1915 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 7) la nozione di 'possibilità ideale' viene affiancata a quella di 'possibilità logica'. Sembrerebbe dunque che Husserl stia qui riproponendo la nozione classicamente filosofica di possibilità come assenza di contraddizione, ed in effetti per alcuni interpreti è proprio così (cfr. Rollinger & Sowa 2003, p. xxii). Come ha tuttavia osservato Jitendra Mohanty (1984, p. 16), il rapporto tra le due nozioni in Husserl è rovesciato: è la possibilità logica quale assenza di contraddizione ad essere definita nei termini di una «rappresentabilità (concordante)», non viceversa1. Le forme logiche infatti-semplici o complesse che siano-sono esse stesse forme possibili, sicché la possibilità logica è da considerarsi appunto una specificazione del genere 'possibilità'. La formulazione prima incontrata non va dunque fraintesa (cfr. infra, par. 13.1): ciò che in prima istanza fa sì che la frazione elementare di una superficie non possa essere nello stesso istante verde e rossa non è il principio di non-contraddizione, ma l'impossibilità che le due parti in questione si unifichino rispetto ad un dato intero. Infine, in un manoscritto del giugno 1913 la possibilità ideale viene associata invece alla fantasia, ed in un altro del 1915 viene accostata alla finzione: di quest'ultima viene detto che è in grado di costituire solo possibilità meramente ideali quali ad es. quelle relative a satiri e ninfe (cfr. Hua XXXVI, pp. 75–76 e 119). Ciò può essere visto come un primo passo verso quella analisi fenomenologica della possibilità ideale che ci accingiamo a condurre-che come vedremo metterà in discussione proprio quanto appena detto. Sappiamo che tale analisi deve chiarire come la possibilità in questione si costituisca, e sappiamo anche se qualcosa di possibile è inteso in una rappresentazione R è possibile allora R ammette una traduzione intuitiva completa (parafrasi: R può essere un'intuizione). Costituire una possibilità vuol dire rilevarla. Husserl scrive che ogni intuizione è una «"fonte"» di possibilità ideali, e lo è in quanto tale, dunque a prescindere (i) dalla sua qualità e (ii) dal suo «modo intuitivo»2. Cerchiamo di approfondire questa tesi. i. Possibilità ideale e qualità. Sappiamo che la qualità definisce l'atto rispetto alla sua posizionalità o non-posizionalità. La tesi husserliana dice allora che la possibilità ideale di un oggetto può essere rilevata tanto in un vissuto posizionale quanto in un vissuto non-posizionale. La possibilità in questione è cioè «insensibile» alla differenza qualitativa. La possibilità ideale di una foglia verde ad es. può essere rilevata tanto in 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 139: «Nun ist aber klar, dass die Möglichkeit der Erkenntnis als leere logische Möglichkeit besteht, ob A existiert oder nicht existiert, dass sie m.a.W. Korrelat der blossen logischen Möglichkeit des Seins, der bloss widerstreitlosen (einstimmigen) Vorstellbarkeit ist. Bloss „logische" Möglichkeit von A ist bloss widerstreitlose Vorstellbarkeit und impliziert logische Ansetzbarkeit.» 2 Cfr. Hua XX/1, pp. 179–180: «Demgegenüber hat die „ideale" Möglichkeit... welchen qualitativen Modus sie haben mag, in gleicher Weise als „Quelle" fungiert, eben zu deren thetischen Setzungsmodis keine Beziehung... Denken wir uns Anschauungen von beliebigem intuitivem Modus und beliebig mit Qualitäten oder ihren neutralen Gegenstücken ausgestattet... dann sind sie alle gleich gute Quellen für die Erfassung der idealen Möglichkeit des angeschauten Gegenstands.» Capitolo V 252 un'intuizione posizionale quanto in un'intuizione neutralizzata. Husserl osserva tuttavia che in un'intuizione posizionale si può sì rilevare una possibilità ideale, ma solo «mediatamente». La sua rilevazione «originaria» richiede un'intuizione neutralizzata1. ii. Possibilità ideale e forma apprensionale. Quello che qui figura come 'modo intuitivo' può essere ricondotto a ciò che nelle Log. Unt. viene chiamata 'forma apprensionale'; lo confermano gli esempi che compaiono in questi manoscritti: Husserl invita a pensare ad una serie di atti che abbiano uguali materie, ma che siano ora una percezione, ora un ricordo, ora una fantasia. La seconda tesi husserliana può essere allora tradotta nei termini seguenti: la possibilità ideale di un oggetto può essere rilevata in un atto intuitivo di qualsiasi forma apprensionale. Per riprendere l'esempio precedente: la possibilità ideale di una foglia verde può essere rilevata tanto in una percezione quanto in una fantasia. A tal proposito risulta improprio affermare che la «coscienza intuitiva» di una possibilità sia «molto spesso» un atto di fantasia, ma «mai un atto percettivo», sostenendo che «percepiamo realtà attuali, e non possibilità» (Bernet 2004, p. 18); è improprio sotto due rispetti: 1) come vedremo (cfr. infra, par. 14.1), secondo Husserl a rigore non si può dire che 'percepiamo' possibilità o realtà; si può dire che percepiamo cose, le quali possono essere possibili o reali-o possono essere poste come tali; 2) una possibilità ideale è qualcosa che può essere rilevato tanto in una fantasia quanto in una percezione: se vedo una foglia verde, ciò è sufficiente affinché rilevi la possibilità ideale di una foglia verde. Per la rilevazione di una possibilità ideale può essere dunque sufficiente la fantasia. Grazie alla sua «libera mobilità» e «capacità di conversione», quest'ultima ci mette a disposizione campi infiniti di possibilità, ed include dunque tutte le possibilità ideali in generale, che pertanto vengono dette anche possibilità «libere» (Hua XX/1, p. 178). Quello della libertà è un ulteriore aspetto sotto cui differenziare fantasia e percezione: mentre è infatti possibile «trapassare» in una fantasia, non è possibile «trapassare» in una percezione2; in altri termini, se è vero che possiamo fantasticare qualsiasi cosa- ad es. una casa o un centauro-, non è altrettanto vero che possiamo percepire qualsiasi cosa: non posso portare a percezione una casa o un centauro (o trapassare in essa, per dirla con Husserl). Ciò non è che una conseguenza del carattere estraneo del dato sensoriale (cfr. infra, par. 8.3.2.1), che contraddistingue e fonda la percezione. La libertà di cui disponiamo nel caso della percezione è limitata solo a ciò che quest'ultima può rendere oggetto: possiamo dirigerci percettivamente ora verso il tavolo, ora verso la lampada ed ora verso la finestra, oppure possiamo ora dirigerci percettivamente verso il tavolo, ora fantasticarlo ed ora di nuovo percepirlo, in assoluta arbitrarietà. L'esempio dello stereoscopio (cfr. infra, par. 8.3.1.1) non contraddice questa conce- 1 Cfr. ivi, pp. 184 e 201: «Wenn aber jederlei Anschauung eine „Quelle" für Möglichkeiten ist, also auch jede mit verschiedenen aktuellen Setzungscharakteren ausgestattete, so gilt das... für diese qualitativ unmodifizierten Anschauungen nur mittelbar.» e «Das originäre Entnehmen einer Möglichkeit ist nach dem oben Ausgeführten eine freie Umwandlung eines neutralen („qualitativ modifizierten") Objektivierens, aber eines anschauenden.» 2 Cfr. Hua XX/1, p. 184: «...als ob wir in eine Wahrnehmung oder Erinnerung übergangen wären-was ja durchaus nicht Sache unserer Freiheit ist...» Possibilità e realtà 253 zione, ma anzi la rafforza: portare qualcosa a percezione o trapassare nella percezione di qualcosa è possibile solo artificialmente. La prima nozione husserliana di 'possibilità libera' compare tuttavia in un manoscritto del 1909 (cfr. Hua XXIII, testo no. 10); lì l'analisi è avviata sulla base di un esempio classico: vedendo una scatola per la prima volta possiamo non sapere di che colore sia il suo interno; esso avrà di certo un colore (cfr. infra, par. 10.1.1), ma non siamo in grado di determinare se ad es. sia verde o rosso. Ad entrambi corrispondono dunque possibilità libere. In prima battuta Husserl scrive che «nulla parla» per l'uno o per l'altro, ma subito dopo rettifica: «nulla parla più» (c.n.) per l'uno che per l'altro1. La ragione di tale accorgimento è che c'è qualcosa che parla per entrambi i colori. E con ciò siamo già nell'analisi fenomenologica della possibilità reale. 13.2.2 La costituzione della possibilità reale La prima occorrenza del termine 'possibilità reale' risale all'Erkenntnistheorie: Husserl definisce 'realmente possibile' ciò che non è escluso dalle leggi naturali2. Una simile definizione resta tuttavia quantomeno esposta al sospetto, in quanto sembra far capo a qualcosa di cui la fenomenologia non può fare uso. Prima di addentrarci nell'analisi sarà dunque opportuno soffermarsi sul termine chiave del discorso. Husserl parla di reale Möglichkeit, un'espressione che a rigore dovremmo tradurre con 'possibilità reale-naturale' (cfr. infra, Glossario); la traduzione suonerebbe tuttavia non solo insolita, ma anche poco gestibile da un punto di vista stilistico; in questo caso scegliamo dunque di fare un'eccezione, traducendo l'aggettivo real non con 'reale-naturale', ma semplicemente con 'reale'. Il lettore saprà che quando vedrà tale aggettivo accostato al termine 'possibilità' esso non starà per wirklich-che è ciò che propriamente traduciamo con 'reale'-, ma appunto per real. La questione terminologica non è estranea ad Husserl stesso, che infatti richiama l'attenzione sull'aggettivo da lui impiegato: nei manoscritti di revisione nota che real potrebbe rinviare alla sfera della Realität, vale a dire alla sfera della causalità o della sostanzialità, quando invece nel caso della possibilità reale esso serve solo ad indicare l'opposizione con la possibilità meramente ideale; non a caso nell'espressione reale Möglichkeit il primo termine viene spesso virgolettato (cfr. Hua XX/1, pp. 178, 179, 187 e XVI, p. 292). Tale precisazione risulta decisiva se si tiene conto del fatto che nell'Erkenntnistheorie compariva 1 Cfr. Hua XXIII, pp. 280–281: «Die Rückseite ist mitaufgefasst, aber unbestimmt hinsichtlich Farbe und Gestalt. Nun taucht die Vorstellung auf, die diese Rückseite als rot oder als grün gefärbt denkt. Aber nichts spricht für das eine und das andere. Das sind hier freie Möglichkeiten. Sie bestimmen die Unbestimmtheit in einer Weise, die nicht vorgezeichnet ist durch eine bestimmte Neigung oder Forderung. Andererseits sind es doch „Möglichkeiten". Es ist ungenau, wenn soeben gesagt war, nichts spricht für das eine und nichts für das andere. Sondern nichts spricht mehr für das eine als für das andere.» 2 Cfr. Mat. III, p. 136 con Hua XX/1, p. 178: «Real möglich ist, was nicht nach Realgesetzen, nach Naturgesetzen ausgeschlossen ist...» con «Wir haben leider kein passendes Wort, die wesentliche Differenz zu bezeichnen; denn die gegensätzliche Rede von „realer" Möglichkeit gegenüber unserer idealen (freien) Möglichkeit hat das Bedenken, dass es auf Realität im eigentlichen, substanzial-kausalen Sinn bei der ersteren gar nicht ankommt, eine so grosse Rolle sie in der Realitätssphäre auch spielen mag.» Capitolo V 254 una definizione negativa e dunque insoddisfacente: come vedremo (cfr. infra, par. 14.3.1), una possibilità reale non è affatto vincolata alle leggi naturali (in particolare fisiche), ma resta una possibilità di principio. Veniamo allora alla fenomenologia delle possibilità reali. Secondo Husserl solo nel loro caso ha senso parlare di una ponderazione. Tali possibilità hanno infatti un «"peso"», che è proprio ciò che manca a quelle ideali. Naturalmente ogni possibilità reale è in quanto tale una possibilità ideale: qualcosa deve essere infatti idealmente possibile per essere realmente possibile; e ovviamente non ogni possibilità ideale è una possibilità meramente ideale, così come non ogni possibilità ideale è già una possibilità reale: quest'ultima infatti non è solo una possibilità ideale, ma una possibilità «per cui "parla qualcosa", e ora di più, ora di meno»1. Anche questa volta l'esempio di Husserl è semplice: se si considera un dado che è sul punto di cadere, possono essere rilevate due possibilità: la prima è che il dado verrà a giacere su una delle sue superfici, mentre la seconda è che esso giungerà a stare su uno dei suoi spigoli. Entrambe sono possibilità per cui 'parla qualcosa', ma questo qualcosa parla più per la prima possibilità che per la seconda2. In breve: le due possibilità non hanno lo stesso peso. La distinzione tra possibilità ideale e reale riguarda quindi in primo luogo il loro valore: se tutte le possibilità ideali restano in egual misura realizzabili-sicché a rigore non ha senso parlare né di ponderazione né di peso-, lo stesso non può dirsi delle possibilità reali: queste sono infatti ponderabili e ordinabili a seconda del loro peso. Occorrerà dunque approfondire in quali vissuti intenzionali si attui tale ponderazione; ciò consentirà di chiarire come si costituiscono le possibilità reali. Parere e supporre. Nei manoscritti di revisione Husserl opera una distinzione che in prima battuta potrebbe sembrare eccessivamente sottile: se una possibilità π è rilevata semplicemente come qualcosa che ci pare tale, allora π figura accanto ad altre possibilità, ognuna delle quali ha un proprio peso; nel momento in cui però l'oggetto relativo a π è supposto, allora π viene per così dire "trascelta"3. Riprendendo l'esempio del dado: in un primo momento ci pare possibile sia che esso venga a giacere su una delle sue superfici, sia che giunga a stare su uno dei suoi spigoli. Se ci decidiamo per la prima possibilità piuttosto che per la seconda, supponiamo che il dado verrà a giacere 1 Cfr. Hua XX/1, pp. 178–179: «Ausschliesslich diese „reale" Möglichkeit ist es, bei der von einer „Abwagung" von Möglichkeiten gegeneinander gesprochen werden kann, nur sie hat ein „Gewicht" und somit eine Gradualität bei gleichem inhaltlichem Sinn... In der Tat ist jeder reale Möglichkeit zugleich ideale: Es muss etwas „überhaupt" möglich sein, um „real" möglich sein zu können.» Bernet (2004, p. 9) parla anche di 'impossibilità reale', ma ciò sembra non poter trovare cittadinanza nel sistema husserliano: infatti per qualcosa di impossibile non ha senso distinguere tra ideale e reale, giacché questa distinzione presuppone la possibilità. 2 Si potrebbe dire che la prima possibilità sia più probabile della seconda, ed in effetti Husserl qualifica queste riflessioni come fondamentali per chiarire i principi della teoria della probabilità (cfr. ivi, p. 178, n. *). Tale indicazione si trova già nel primo libro delle Ideen (Hua III, p. 325, n. 1). 3 Cfr. Hua XX/1, p. 179: «Was die Akte anbelangt, die für reale Möglichkeiten konstituierenden sind, so qualifizieren sie sich als „Vermutungen". Doch scheiden wir besser... zwischen Anmutungen und eigentlichen Vermutungen. Jede Vermutung entscheidet sich für eine reale Möglichkeit, „stellt sich auf den Boden" dieser einen gegenüber anderen „mitsprechenden" Möglichkeiten... Das Mögliche vor und unabhängig von solchem Sich-dafür-oder-dagegen-Entscheiden ist bewusst in der Weise der blossen Seinsanmutung... so zur sich anmutenden Anschauung und dann weiter zu jeder Anmutung (bzw. Vermutung) ein eigener aktueller Setzungsmodus.» Possibilità e realtà 255 su una delle due superfici. I due modi in cui la possibilità reale è intesa hanno tuttavia qualcosa in comune: in entrambi i casi tale possibilità è rilevata in un vissuto posizionale; in altri termini: sia che π ci paia tale, sia che attuiamo una supposizione relativa a π, il vissuto in cui rileviamo π è posizionale. A questo punto possiamo avviare un'analisi fenomenologica comparata delle due specie di possibilità. Isoliamo anzitutto un primo tratto comune: per entrambe vale infatti che la rilevazione originaria richiede un atto intuitivo. Una possibilità reale, se rilevata in un atto vuoto, non è rilevata in modo originario1. Analogamente a quanto già fatto per la possibilità ideale, cerchiamo di comprendere in quali rapporti stia la possibilità reale con la qualità e la forma apprensionale dei vissuti in cui la rileviamo. i. Possibilità reale e qualità. Se è vero che una possibilità reale si costituisce o in un vissuto in cui essa ci pare tale o in un vissuto di supposizione, e se è vero che entrambi i vissuti in questione sono posizionali, ne segue che una possibilità reale può essere costituita solo in un vissuto posizionale. Questo la distingue dalla possibilità ideale, la quale come sappiamo può essere costituita anche in un vissuto neutralizzato2. ii. Possibilità reale e forma apprensionale. Si può dire che per la costituzione di una possibilità reale sia sufficiente un atto fantastico? Il testo husserliano potrebbe trarre in inganno, ma la risposta che se ne deve ricavare è affermativa. Husserl sostiene che le possibilità reali differiscono da quelle ideali perché per queste ultime è sufficiente la «mera» (c.n.) fantasia. Ora, in prima battuta si potrebbe interpretare quel 'mera' nel modo seguente: mentre per le possibilità ideali è sufficiente un atto fantastico, nel caso delle possibilità reale non lo è. Tale interpretazione va tuttavia rifiutata, in quanto non legge correttamente l'impiego del 'mera' in tale contesto: da qualche pagina prima si comprende infatti che con 'mera fantasia' Husserl non intende la sola fantasia, ma la fantasia neutralizzata: una mera fantasia è cioè una fantasia la cui qualità non è posizionale. Non a caso la contrapposizione in oggetto nel passo riguarda le qualità, non le forme apprensionali (cfr. ivi, p. 180 con ivi, p. 157; citato in infra, p. 164, n. 2). Si può dunque replicare quanto affermato in merito alla possibilità ideale: la possibilità reale di un oggetto può essere rilevata in un atto intuitivo di qualsiasi forma apprensionale. Lo testimonia quanto Husserl affermerà in merito alle percezioni possibili relative ad una cosa: esse sono possibilità reali costituite in atti di fantasia. Il grafo seguente illustra i rapporti tra le due specie di possibilità ed i vissuti in grado di costituirle. 1 Cfr. ivi, p. 185: «...das originäre Gebende Bewusstsein einer realen Möglichkeit ist ja ein anschauendes.» 2 Cfr. ivi, p. 180: «Während Wirklichkeiten, Wahrscheinlichkeiten, reale Möglichkeiten u.dgl. setzende Anschauungen fordern... genügt für die ideale Möglichkeit überall die blosse Phantasie...» Capitolo V 256 Figura 11 Se dunque è vero che le percezioni possibili relative ad una cosa sono percezioni realmente possibili, allora la nozione di 'possibilità reale' sarà legata a quella di 'orizzonte'. In merito sappiamo che ad ogni percezione trascendente appartiene un orizzonte di percezioni trascendenti possibili (cfr. infra, par. 12.3). Tradotto: ad ogni percezione trascendente attuale (o reale) sono legate possibilità di percezioni trascendenti. In quanto motivate attraverso la percezione trascendente attuale (o reale), tali possibilità si dicono reali1. Ma cosa s'intende per 'possibilità motivata'? 1 Cfr. ivi, pp. 186–187: «Wir erinnern uns der früheren Bemerkungen über die verschiedenen „Spielräume", „Horizonte" möglicher Erfahrungen, welche zu jeder aktuellen Erfahrung gehören... Alle diese Möglichkeiten sind durch die aktuelle Thesis der Erfahrung motivierte, also im weitesten Sinn des Wortes „reale" Möglichkeiten.» Dissento dalla lettura di Zhok (2016) secondo cui la peculiarità della sfera delle possibilità ideali è quella di includere opzioni contraddittorie. Tale interpretazione sembra implicare che la sfera delle possibilità reali non includa opzioni di tal sorta, quando è chiaro che non è così. Possibilità ideale Rilevazione originaria Rilevazione non-originaria Intenzione vuota Intenzione posizionale Intenzione piena Intenzione neutralizzata Possibilità reale Rilevazione originaria Rilevazione non-originaria Intenzione vuota & posizionale Intenzione piena & posizionale Possibilità Possibilità e realtà 257 13.2.3 Possibilità indipendenti e dipendenti Nei manoscritti di revisione siamo invitati a considerare i due scenari seguenti. (1) Nel primo attuiamo la fantasia di una cosa nello stesso istante in cui un'altra cosa ci è data "percettivamente". Mentre ad es. "percepiamo" un albero, attuiamo la fantasia di un centauro. In questo caso la fantasia del centauro non ha alcuna connessione con la "percezione" dell'albero, ed è dunque completamente libera. Virgolettiamo il termine 'percezione' ed i suoi derivati perché quella in questione non può considerarsi tale: in base a quanto asserito nella Dingvorlesung risulta infatti impossibile attuare nello stesso istante due vissuti intenzionali, sicché varrà a fortiori che è impossibile attuare nello stesso istante due vissuti intenzionali di forma apprensionale diversa (cfr. infra, par. 10.1.2). Al massimo, per citare Husserl stesso, possiamo parlare di una coscienza in cui qualcosa «ci sta dinanzi», ad es. visualmente, ma senza che tale qualcosa sia oggettuale (cfr. Hua XXIII, p. 266 ed infra, par. 8.3.2.4). (2) Nel secondo scenario attuiamo invece una fantasia relativa ad una cosa che abbiamo percepito. Attuiamo ad es. una fantasia relativa ad un albero che abbiamo visto. In quest'ultimo caso la fantasia dell'albero ha una connessione con la percezione dell'albero, e pertanto non può essere detta completamente libera1. Seguendo Bernet (2004, p. 7), possiamo indicare la prima fantasia come pura, e la seconda come impura. Il secondo scenario serve ad esemplificare il modo in cui due vissuti intenzionali possono fondare una sintesi di motivazione. Tale sintesi può sussistere tanto tra atti di forma apprensionale uguale quanto tra atti di forma apprensionale diversa: una fantasia può ad es. legarsi motivazionalmente tanto ad una percezione quanto ad un'altra fantasia. Nell'atto motivante verrà dunque rilevata una possibilità indipendente, mentre nell'atto motivato verrà rilevata una possibilità dipendente2. La relazione motivazionale tra vissuti intenzionali si riflette dunque suoi loro oggetti: dati due vissuti intenzionali v e v' in cui vengono rilevate rispettivamente le possibilità π e π', si avrà che se v motiva v', allora π motiva π'. A questo proposito Husserl distingue tra la mera rilevazione di una possibilità e la sua conservazione: dopo aver rilevato una data possibilità possiamo infatti o abbandonarla o conservarla. Husserl chiarisce il punto tracciando un paragone con l'inferenza logica: sebbene non più attuata, la credenza re- 1 Cfr. Hua XX/1, p. 187: «Hierher gehört offenbar jede Verknüpfung von willkürlicher Phantasie mit aktueller Erfahrung (mag es Wahrnehmung oder Erinnerung oder welche qualitativ unmodifizierte Anschauung immer sein), in der sich eine Einheit aus Wirklichkeit und Fiktion gemischter Objektivität konstituiert. Die Sachlage ist hier eine wesentliche andere, als wenn bloss gleichzeitig, während Dinge und Vorgänge für uns erfahrungsmässig da (z.B. perzeptiv gegenwärtig) sind, freie Phantasien andere Dinge und Vorgänge ausser aller Einheit mit den als wirklich gegenwärtigen konstituieren. Nur in solchem Fall wäre die Phantasie in der Tat freie und somit durch keinerlei Erfahrungsthesis gebunden.» 2 Cfr. Hua XX/1, pp. 188–189: «Sind hierbei Phantasien mit Phantasien durch Motivation verflochten, so nehmen die erfassten Möglichkeiten entsprechende phänomenologische Charaktere an: Die einen sind als selbständige Möglichkeiten, und zwar als Gründmöglichkeiten für die anderen, von ihnen „abhängigen" oder Folgemöglichkeiten charakterisiert... Wir lassen eine Möglichkeit etwa fallen im Übergang in ein freies Spiel des Phantasierens, in dem keinerlei aktuelle Setzungen vollzogen werden. Wird sie aber durchgehalten, so übt sie ihre notwendige „Wirkung"... sie übt fortdauernd ihre motivierende Kraft; sie verleiht den Setzungen der neu aktualisierten Möglichkeiten aus den ihr zugehörigen Horizonten den Charakter abhängiger Setzungen und, korrelativ, ihren Möglichkeiten den Charakter abhängiger, bedingten Möglichkeiten.» Capitolo V 258 lativa ad una data premessa può essere conservata, e quindi risultare operativa nei confronti della conclusione, oppure abbandonata, senza dunque che ne sia tratta conclusione alcuna. In un decorso di fantasie possiamo dunque rilevare le possibilità π, π', π" ed abbandonare ogni possibilità rilevata, non ponendo così né l'oggetto relativo a π, né quelli relativi a π' e π". Se ad es. fantastichiamo un centauro possiamo rappresentarlo ora come biondo (sia π), ora come moro (sia π'), ora come biondo e dotato di due occhi (sia π")-senza conservare alcuna di queste possibilità. Se invece conserviamo π, allora l'oggetto relativo a π viene posto, sicché tutte le possibilità che verranno rilevate nel decorso il cui primo atto è la fantasia in cui poniamo l'oggetto relativo a π dipenderanno da π. Lo stesso varrà per un decorso il cui primo vissuto intenzionale sia una percezione: se ad es. percepiamo un tavolo, allora in tutte le fantasie relative ai suoi profili nascosti verranno rilevate possibilità dipendenti, cioè possibilità motivate dalla percezione attuale (o reale) del tavolo. La 'realtà' di una possibilità si riflette sulla possibilità che dipende da essa: posto che π' dipenda da π, se π è reale lo è anche π'1. Stando ai manoscritti che andiamo esaminando non si può dire che posizionalità e dipendenza si coimplichino; consideriamo le due tesi seguenti: (a) se π è dipendente, allora il vissuto da cui dipende il vissuto in cui si rileva π è posizionale; (b) se v è posizionale, allora la possibilità rilevata in v è dipendente. Ora, per Husserl (a) è vera, ma (b) è patentemente falsa: vi sono infatti vissuti posizionali che costituiscono possibilità fondamentali. L'affermazione «Nur Setzung kann binden» consente allora una duplice interpretazione: la prima, debole, sancirebbe che (i) se v motiva v', allora v è posizionale; la seconda, forte, sancirebbe invece che (ii) se v motiva v', allora v e v' sono posizionali. Se l'interpretazione (i) esprime qualcosa che emerge in modo palese (cfr. Hua XX/1, pp. 156, 188–189), (ii) è adombrata in alcuni passaggi, ad es. quando Husserl parla delle fantasie in cui si costituiscono le manifestazioni possibili di un oggetto pocanzi percepito (cfr. ivi, p. 157). Il passaggio citato concerne però una possibilità dipendente reale, che in quanto tale può essere rilevata solo in vissuti posizionali. Non viene affermato che una possibilità dipendente ideale dev'essere rilevata in un vissuto posizionale. Giunti sin qui possiamo porci una questione più complessa: si può dire che la nozione di 'possibilità motivata' coincida con quella di 'possibilità reale'? In termini formali, possiamo formulare le due ipotesi seguenti: (1) se π è reale, allora π è motivata; (2) se π è motivata, allora π è reale. L'ipotesi (1) va rifiutata per le seguenti ragioni: una possibilità reale può essere anche rilevata in un atto che non sia dipendente; l'unica condizione è che tale atto sia posizionale: se ad es. iniziamo un decorso percependo un albero verde, e la nostra percezione è posizionale, ciò è sufficiente affinché rileviamo la possibilità reale di un albero verde. Non ogni possibilità reale dunque è una possibilità motivata. Se si legge la struttura della motivazione in termini rigorosi, allora si deve rifiutare anche l'ipotesi (2). Pensiamo infatti ad una possibilità dipendente π'; in quanto tale, π' 1 Cfr. Hua XVI, p. 293: «Wenn x real möglich ist, dann ist auch y möglich. Und wieder: Unter Assoziation, es sei x eine reale Möglichkeit, so wird davon abhängig auch y zur realen Möglichkeit...» Possibilità e realtà 259 implicherà un vissuto fondamentale in cui verrà rilevata una possibilità π; π potrà tuttavia essere una possibilità meramente ideale: pensiamo ad es. ad una fantasia in cui si rilevi la possibilità di un centauro biondo; tale fantasia può motivare una seconda fantasia (relativa ad es. ad uno dei suoi profili nascosti), nella quale si rileverà a sua volta una possibilità meramente ideale; quest'ultima sarà dunque motivata e meramente ideale. Se ne conclude che non ogni possibilità motivata è una possibilità reale. Quando allora una possibilità motivata può dirsi anche reale? La risposta che emerge dai manoscritti di revisione sembra potersi formulare come segue: tra le possibilità motivate, le reali sono quelle rilevate in vissuti dipendenti il cui vissuto fondamentale è un'esperienza reale-ove con essa si può intendere o una percezione o un ricordo (cfr. ad es. Hua XX/1, pp. 187, 193 e 200). Se dunque una possibilità reale è rilevata in una fantasia, tale fantasia sarà impura. Tra il primo atto posizionale del decorso e le fantasie da esso dipendenti sussisterà dunque una sintesi la cui struttura sarà quella del 'se ... allora'. Come già ampiamento discusso (cfr. infra, parr. 11.4 e 12.1), ogni percezione trascendente implica una struttura motivazionale. Cerchiamo ora di ridescrivere tale struttura alla luce della nozione di 'possibilità dipendente'. Una buona fonte a riguardo è la § 84 della Dingvorlesung. Sappiamo che una prima unità motivazionale sussiste tra una situazione cinestetica k e la relativa manifestazione b1, e sappiamo anche che ogni k è compatibile con ogni b; tale compatibilità è tuttavia meramente ideale: una data posizione del mio tronco ad es. è idealmente compatibile con qualsiasi immagine, così come una data immagine è idealmente compatibile con qualsiasi posizione del mio tronco. Se però un'unità motivazionale si realizza, ossia diventa realtà, allora essa motiva delle possibilità reali2: poniamo che una situazione cinestetica k si unisca realmente ad una manifestazione b: con una certa adattazione dell'occhio (sia k) la sfera rossa mi è data in un certo adombramento (sia b); k non si limiterà a motivare b, ma motiverà anche qualcos'altro: se infatti pensiamo che occorra un mutamento cinestetico k ⌒ k', allora dobbiamo pensare che occorra un corrispettivo mutamente di manifestazione b ⌒ b'; k' a sua volta non si limiterà a motivare b', ma motiverà anche k' ⌒ k", al quale seguirà dunque b' ⌒ b", e così via. Ogni percezione trascendente attuale (o reale) predelinea così un orizzonte di percezioni trascendenti possibili ma motivate; lo abbiamo visto: se una volta che sussiste un mutamento cinestetico sussiste anche un mutamento d'immagine, allora si ha non solo un'associazione tra k e la relativa manifestazione, ma anche tra k ⌒ k' ed il relativo mutamento di manifestazione. L'unica differenza è che mentre tra k e 1 Nei manoscritti di revisione sembra che la situazione cinestetica-lì indicata come 'situazione apprensionale' (cfr. infra, par. 12.3)-sia in grado di motivare anche la qualità della relativa percezione (cfr. Hua XX/1, pp. 156 e 159); i dati sensoriali sono definiti fattori co-motivanti (ivi, p. 157). Più avanti vedremo quale sia la funzione del riempimento percettivo nei confronti della qualità 'reale' (cfr. infra, par. 14.1). 2 Cfr. Hua XX/1, pp. 156–157: «Jede aktuelle Wahrnehmung mit ihren aktuellen Umständen und ihrem aktuellen Setzungsgehalt zeichnet einen Spielraum nicht „leerer", sondern eben motivierter Möglichkeiten vor: Möglichkeiten für neue Umstände und „abhängige", durch sie als bedingt motivierte Möglichkeiten für neue qualifizierte Auffassungen, für neue Wahrnehmungen... „Mögliche" Wahrnehmungen sind also nicht absolut freie und in diesem Sinn leere Möglichkeiten-wie selbständig freie Fiktionen-, sondern bedingt freie, die als solche in bestimmter Weise qualifiziert sind. Statt „blosser" Phantasien haben wir mit setzenden Qualitäten ausgestattete Phantasien-nur Setzung kann binden.» Capitolo V 260 la relativa manifestazione sussiste una motivazione esplicita, tra k ed il mutamento d'immagine che occorre con k ⌒ k' sussiste una motivazione implicita (cfr. Hua XX/1, pp. 156). Husserl precisa che l'entrare di b sotto k non «fonda l'entrare» di b' sotto k'; ciò che fonda è la possibilità che b' «entri» sotto k', sebbene tale possibilità sia reale. In altri termini, se sussiste k ⌒ k', non si può dire che debba seguire b ⌒ b'; tutto ciò che si può dire è che dovrebbe seguire b ⌒ b'. Il "dovere" in questione è cioè un dovere 'empirico', vale a dire a posteriori1. Non è escluso cioè che sotto k' b' non entri. E con ciò giungiamo all'ultima specie di possibilità, quella modale. 13.3 La possibilità modale Sappiamo che Husserl opera una partizione della totalità delle percezioni possibili relative ad una cosa (cfr. infra, par. 12.3); riportiamola sommariamente: la prima possibilità è che nel decorso percettivo sussista un'uguaglianza di riferimento e di senso: ad es. avvicinandoci ad un oggetto questo continua a darcisi visualmente come rosso; la seconda è che sussista un'uguaglianza di riferimento, ma non di senso: ad es. ruotando attorno all'oggetto potremmo determinare più precisamente la sua colorazione, oppure rispetto ad essa potrebbe occorrere un'elusione. L'elusione potrebbe poi essere tale da riguardare la stessa specie dell'oggetto (e dunque il riferimento stesso), come testimonia l'esempio della donna-manichino. Infine, è possibile che l'oggetto si riveli irreale. Nei manoscritti di revisione Husserl qualifica tutte queste possibilità non solo come «motivate» da una percezione attuale e quindi «reali» (ivi, pp. 165 e 187), ma anche come «aperte»2. Per chiarire questo punto consideriamo un decorso di percezioni visuali W, W', W" relative ad uno stesso oggetto (sia un albero), ove ogni W occorre ad un istante t. A t0 ad es., in W poniamo un albero verde. In quanto posizione fondamentale, W predelinea un orizzonte di percezioni possibili, le quali sono motivate da W. Husserl sostiene che a t0 tutte le possibilità sopra considerate siano aperte: è possibile cioè che a W' l'albero ci si continui ad es. a dare come verde, ma è anche possibile che si riveli marrone o irreale. E lo stesso varrà a t1, cioè per W', e quindi per W" a t2, e così via. Detto altrimenti, ogni fase del decorso non esclude che la fase successiva lo interrompa o lo 1 Cfr. Hua XVI, p. 292: «...an sich ist jede Erscheinung mit jederlei Umständen Km verträglich, und insofern in Einheit mit jederlei Km möglich. Gesetzt aber, es sei nun eine dieser Möglichkeiten realisiert, es sei die Erscheinung E wirklich mit den Umständen K gegeben, dann ist, da sie Erscheinung unter den Umständen K ist, funktionell motiviert, 〈dass〉 die Erscheinungsreihe EE′, im Fall KK′ ablaufen würde... Die Assoziation, es trete E unter den Umständen K auf, begründet nicht das Auftreten von E′ unter den Umständen K′, sondern die reale Möglichkeit dieses Auftretens. Nämlich diese Assoziation begründet, dass, wenn die weitere Assoziation gemacht wird, dass K in K′ übergeht, dass dann die Erscheinung E′ auftreten müsste, indem E in E′ übergehen müsste. Dieses „müsste" ist kein absolutes „muss". Aber es ist ein „muss" im empirischen Sinn, im Sinn empirischer Motivation.» 2 Cfr. ivi, p. 162 e 164, c.m. Rang (1973, p. 148) è dunque in errore quando sostiene che la differenza tra possibilità aperta e ideale sia interna alla nozione di 'possibilità vuota': una possibilità aperta può essere infatti una possibilità motivata. Possibilità e realtà 261 renda discordante. Seguendo Antonio Aguirre1, indichiamo quest'ultima possibilità come modale. La possibilità modale sarà dunque un titolo per tutte le possibilità negative. Detto ciò, non si deve dimenticare che l'indeterminatezza dell'orizzonte è sempre un'indeterminatezza relativa, mai assoluta (cfr. infra, par. 10.1.1). L'orizzonte è cioè solo relativamente indeterminato, e l'elusione che può occorrere è sempre un'elusione relativa, mai un'elusione assoluta. Le possibilità aperte si iscrivono cioè in quello che Husserl chiama Spielraum2: se infatti il profilo posteriore di un oggetto si rivela come verde anziché rosso, resta comunque determinato come colorato. L'orizzonte di determinabilità è cioè predelineato da un punto di vista generico. Ogni percezione attuale (o reale) motiva dunque delle possibilità modali, le quali sono sì aperte, ma anche iscritte in un orizzonte genericamente rigido: è quindi possibile che occorra un'elusione relativa alla forma dell'oggetto, ma non è possibile che l'oggetto non abbia una forma. In questi termini andrebbe discussa la delicata questione dell'annichilimento del mondo: Bernet (2004, p. 13) ritiene che esso non sia né un'impossibilità, né una possibilità reale, e pertanto la qualifica come una possibilità meramente ideale. Si tratterebbe cioè un'«ipotesi improbabile». Al di là di avvertire l'impertinenza nell'applicare la categoria della probabilità al caso di una possibilità meramente ideale (cfr. infra, par. 13.2.2), va notato che non tutti i testi husserliani sembrano parlare univocamente: se nella Dingvorlesung si dice che il «peso schiacciante» della regolarità dell'esperienza fa sì che la possibilità in questione «divenga» (c.n.) una possibilità «irrazionale», nei manoscritti in esame la possibilità dell'irrealtà viene qualificata come reale. Una via esegetica che concili le due tesi potrebbe allora essere la seguente: la possibilità dell'annichilimento del mondo è una possibilità reale con un peso estremamente basso, o comunque tendente allo '0' (per usare una notazione tipicamente husserliana). Una tale lettura conserverebbe allo stesso tempo la posizione dei manoscritti e quanto espresso dal verbo tedesco werden, da noi sopra tradotto come 'divenire', il quale indica qualcosa di processuale e dunque non definitivo3. 1 Aguirre (1990, p. 170) distingue tra possibilità pratica e possibilità modale: la prima riguarda la facoltà del movimento del corpo vivo-come si evince anche da un manoscritto del 1914/15, cfr. Hua XXXVI, testo no 7, p. 139)-, e dunque le cinestesi, mentre la seconda sarebbe relativa all'interruzione o alla discordanza di un decorso percettivo. A questo proposito va notato che l'espressione 'possibilità modale' può apparire abusiva, e non senza ragione: la tradizione filosofica aristotelico-kantiana concepisce infatti la modalità come un genere di cui la possibilità è una specie, accanto alla necessità (cfr. ad es. Mohanty 1984, p. 25); 'possibilità modale' suonerebbe dunque come 'rosso colorato', ed in questo senso sarebbe illegittima. Ci permettiamo tuttavia di accoglierla per motivi di stretta esegesi: tale possibilità rinvia infatti a quelle che Husserl chiamerà «modalizzazioni» ('dubbio', 'negazione', 'possibilità'; cfr. ad es. Hua XI, capp. 1–4), vale a dire le conversioni che una credenza può subire in virtù di un'elusione. 2 Cfr. Hua XX/1, p. 162: «Hierbei ist, um uns auf die Wahrnehmung zu beschränken, zu bemerken, dass jeder Schritt aktueller Wahrnehmung neue offene, immer aber den Spielräumen nach bestimmt motivierte Horizonte für Näherbestimmung, Andersbestimmung und Durchstreichung schafft: Prinzipiell gibt es da nie einen Abschluss, der das „anders" und das „Es ist überhaupt nicht" ausschlösse.» 3 Cfr. Hua XVI, pp. 290–291: «So wächst die Kraft der Welt konstituierenden Erfahrung zu solcher überwaltigenden Gewalt... dass die Möglichkeiten, die auf das Nicht-sein einer sich im Erscheinungszusammenhang streng gesetzlich-einheitlich konstituierenden und sich immer vollkommener bestimmenden realen Welt gehen, eben zu leeren, nicht sinnlosen, aber unvernünftigen, grundlosen Möglichkeiten werden.» Capitolo V 262 Lo stesso termine 'annichilimento' merita tuttavia qualche osservazione. Il punto husserliano non è infatti che possa giungere «il nulla»-cosa che nella Dingvorlesung viene dichiarata «impensabile»-, ma solo che il mondo possa rivelarsi notevolmente diverso da come lo intendevamo o possa dissolversi in quanto mondo1. A seconda che si accetti una o l'altra lettura si avranno due descrizioni differenti: se si svela un mondo diverso da quello che intendevamo, allora deve sussistere un'uguaglianza di riferimento (cfr. infra, par. 8.5); dovremmo cioè fornire una descrizione analoga a quella data nel caso dell'elusione relativa ad una cosa intesa come la stessa, cioè ad un oggetto singolo. Se invece il mondo si dissolve in qualcosa di totalmente caotico-cioè in qualcosa che non è un mondo-, allora non è nemmeno necessaria l'uguaglianza di cui sopra. In ogni caso la messa in questione dell'esistenza reale di un mondo è legittimata dall'olismo percettivo di cui Husserl è fautore: un mondo è infatti anzitutto ambiente circostante, cioè intreccio di tutte le manifestazioni relative ai singoli oggetti, sicché l'ipotesi negativa è possibile tanto sui secondi quanto sul primo. A riprova del fatto che l'annichilimento del mondo non coincide con una dissoluzione totale (cioè con il sopraggiungimento del nulla) v'è il fatto che Husserl descrive lo scenario prospettato da tale ipotesi come un «trambusto di sensazioni». In altri termini, l'annichilimento del mondo potrebbe comportare al massimo la dissoluzione di un'apprensione-quella che anima i dati sensoriali in modo da costituire appunto il correlato 'mondo'. Tale trambusto è tale rispetto all'apprensione, non rispetto alle sensazioni stesse, sicché non è affatto detto che esso scardini l'a priori materiale, ed anzi a suggerire il contrario vi sono diverse evidenze testuali: la prima è che Husserl parla semplicemente di «sensazioni prive di senso», e la seconda è che viene specificato che un tale trambusto renderebbe impossibile un'«apprensione di cosa». Oltre a rafforzare l'ipotesi di un'indipendenza delle sensazioni dall'apprensione (cfr. infra, par. 8.3.3), tali affermazioni legittimano la lettura da noi avanzata: nello scenario prospettato colorazione ed estensione continuerebbero ad essere sentite assieme, solo che l'esperienza sarebbe a tal punto priva d'ordine e concordanza che non riusciremmo ad animarle in nessuna direzione. Tutto ciò spiega perché Husserl possa considerare l'esistenza reale del mondo qualcosa di verificabile solo a posteriori. Possiamo lumeggiare questo punto tracciando un paragone con il rapporto tra decorsi cinestetici e decorsi d'immagini: come a k ⌒ k' deve seguire b ⌒ b' solo in senso empirico (ossia fattuale)-dunque non apriorico, come nel caso di colorazione ed estensione-, così che esista realmente un mondo è appunto un fatto. In entrambi i casi vige cioè una possibilità modale. 1 Cfr. ivi, p. 288: «Natürlich, dass es Nichts nicht geben kann, das ist selbstverständlich. Aber ein blosses ,,Gewühl von Empfindungen", ein Durcheinander, das in der prä〈empirischen〉 Zeitfolge so unvernünftig aufeinander folgt, dass keine Dingauffassung sich darin erhalten und durchhalten kann, ein blosses Empfindungsgewühl, sage ich, ist ja nicht ein absolutes Nichts, es ist nur nichts, was eine dingliche Welt in sich konstituiert.» Bernet (2004, p. 13) sostiene che ogni dissoluzione di «realtà» implichi comunque una realtà inaspettata che si sostituirebbe a quella contraddetta-una tesi che con Albert Johnstone (1986, p. 586) potremmo chiamare 'realtà cronica'. Non è del tutto chiaro cosa intenda Bernet con 'realtà'; in ogni caso crediamo che la tesi husserliana si presti alla lettura radicale secondo cui alla dissoluzione di un dato mondo (quello costituito) non segua la costituzione di un altro mondo. Possibilità e realtà 263 La nozione di 'possibilità modale' ci consente anche di ridiscutere il problema della distinguibilità tra percezioni allucinatorie e non-allucinatorie. Stando a quanto conseguito (cfr. infra, par. 8.6), ciò che distingue le prime dalle seconde è qualcosa che non appartiene all'essenza della percezione. Ma l'orizzonte è qualcosa che appartiene alla percezione. Se vogliamo mantenere la tesi esposta dobbiamo mostrare che l'orizzonte di una percezione non-allucinatoria può essere indistinguibile dall'orizzonte di una percezione allucinatoria. In altri termini, se vogliamo conservare l'idea che ciò che distingue le due specie di percezioni sia qualcosa che non appartiene all'essenza della percezione, allora dobbiamo mostrare che entrambe le specie di percezioni possono predelineare le stesse possibilità. Che Husserl sia di quest'ultimo avviso si evince in particolar modo dai manoscritti di revisione: qui si parla di percezione trascendente in generale, senza dunque specificare se essa sia allucinatoria o non-allucinatoria. Una percezione trascendente predelinea un siffatto orizzonte in quanto percezione trascendente, non in quanto percezione non-allucinatoria. La possibilità modale appartiene dunque tanto all'orizzonte di una percezione allucinatoria quanto all'orizzonte di una percezione non-allucinatoria1. Uwe Meixner ha richiamato l'attenzione su questo punto: un tale orizzonte è qualcosa di «intrinseco» alla percezione, sicché non potrà distinguere una percezione nonallucinatoria da una percezione allucinatoria. Sotto quest'aspetto esso ha lo stesso statuto di qualsiasi altro componente essenziale della percezione trascendente (vale a dire qualità, materia e rappresentanti), sicché prescinde dall'esistenza reale dell'oggetto. Meixner sostiene però che qualcosa che «rivela» o «costituisce» (2014, p. 413) la differenza tra le due specie di percezione vi sia: non l'orizzonte in sé, ma il modo in cui 1 Cfr. Meixner 2014, pp. 414–415: «But Husserl's coherentism... does not conflict (logically or in a less strict sense) with the view that a non-hallucinatory perception is taken in itself-considered intrinsically (that is, in abstraction from the further course of experience in which it is embedded)-not only indistiguishable for the experiencing subject for a possible hallucination that perfectly matches it, but simply does not differ intrinsically from such a hallucination at all... For example, the horizon of a non-hallucinatory perception-roughly: the set of its consciously possible continuations...-and the horizon of a perfectly matching possible hallucination do not differ. The two experiences do not differ in their horizons (for those are intrinsic to them); what they do differ in is just the way in which those horizons are fulfilled-respectively, not fullfilled-in the further course of experience.» Meixner (2014, pp. 416–419) ha anche elaborato un modello che rende conto in modo semplice e concreto dell'indistinguibilità tra percezioni allucinatorie e non-allucinatorie. Eccolo brevemente illustrato: si consideri un mazzo di 100 carte, ognuna delle quali ha il retro nero; 50 hanno la faccia blu e 50 hanno la faccia gialla. Il mazzo è mischiato a caso e le carte sono tutte a faccia in giù sul tavolo, sicché il giocatore non sa quali siano blu e quali siano gialle. Il gioco si svolge per round: ogni round si prendono 21 carte dal mazzo, ed ogni carta è considerata una percezione. La prima carta del round è chiamata 'sguardo'. Lo sguardo è detto 'non-allucinatorio' se la maggior parte delle carte tratte è del suo stesso colore. Una carta conferma lo sguardo solo se ha il suo stesso colore, e la carta con cui lo sguardo risulta non-allucinatorio è chiamata 'ultima conferma'. Si effettuano dunque due round: la prima serie di 21 carte ha come sguardo una carta blu, e così la seconda serie. Lo sguardo della prima serie è però non-allucinatorio, mentre lo sguardo della seconda non lo è. Dato che il primo sguardo è non-allucinatorio, esso apparterrà ad un decorso percettivo il cui oggetto è reale. Non si può dire tuttavia che sia «essenziale» ed «intrinseco» del primo sguardo di appartenere al decorso a cui appartiene: qualora infatti il mazzo fosse stato mischiato diversamente, il risultato sarebbe potuto essere inverso: se la prima e la ventiduesima carta fossero rimaste le stesse, ma le 20 carte che ora seguono la ventiduesima avessero seguito la prima e quelle che ora seguono la prima avessero seguito la ventiduesima, avremmo avuto le stesse carte per i due sguardi, ma con l'esito che il primo sarebbe stato allucinatorio ed il secondo non-allucinatorio. Meixner conclude che la non-allucinatorietà di una percezione non è qualcosa che appartiene ad una percezione «presa in sé stessa»-cosa che la renderebbe distinguibile dalla corrispettiva allucinazione-, ma è qualcosa di relativo al decorso percettivo a cui appartiene. Capitolo V 264 l'orizzonte viene riempito nel decorso percettivo futuro. L'idea di Meixner sembra essere la seguente: se la nostra percezione di un albero viene smentita-nel senso che l'albero si rivela irreale-, allora retrospettivamente potremo (nel senso che saremo legittimati a) dire che la nostra prima percezione era allucinatoria; se invece la nostra percezione dell'albero non viene smentita-nel senso che l'albero non si rivela irreale-, allora potremo dire che la nostra prima percezione non era allucinatoria. Cerchiamo di discutere tale problema alla luce di quanto leggiamo nei manoscritti di revisione. Consideriamo ancora una volta un decorso di percezioni visuali. Riguardo ad esso per Husserl valgono due tesi congiunte: (a) ogni fase del decorso motiva una possibilità modale; (b) ogni fase del decorso sospende alcune possibilità; (c) solo una fase attuale può verificare se una data possibilità si realizza1. La tesi (a) non fa che riassumere quanto sinora esposto; resta tuttavia una tesi tutt'altro che triviale, soprattutto se discussa alla luce delle altre due; riprendiamo il nostro consueto esempio, e descriviamo due scenari differenti: Scenario 1. Sia W la percezione di una donna; W occorre a t0, ed in quanto trascendente motiva la possibilità che a t1 l'oggetto si riveli un manichino. Tale possibilità modale si realizza a t1; W viene dunque elusa. Ciò significa che W sia definibile come non-veridica? Le tesi (b) e (c), assunte congiuntamente, non permettono una risposta affermativa: in base a (b) siamo infatti costretti ad affermare che a t1 W' motiva una possibilità modale che può realizzarsi solo a t2, e in base a (c) dobbiamo affermare che la realizzazione di una tale possibilità può essere verificata solo in una fase attuale, dunque in questo caso t2. A ben vedere lo scenario prospettato non è poi così astruso: basti pensare a tutti quei casi in cui un'elusione viene elusa: immaginiamo di vagare per il bosco ed imbatterci in una figura lontana; in un primo istante la prendiamo per un uomo, ma l'istante dopo (vi) vediamo un albero; l'istante dopo ancora ci rendiamo conto però che era proprio un uomo2. Scenario 2. Poniamo ancora che a t0 occorra W; in quanto trascendente, W motiva la possibilità che a t1 il suo oggetto si riveli come irreale; a t1 però W non viene elusa, sicché la possibilità che a t0 era aperta è ora sospesa. Ciò significa che W sia definibile come non-allucinatoria? In termini più precisi, possiamo concludere che se a t1 W non viene elusa, allora W è una percezione non-allucinatoria? Anche qui, l'assunzione congiunta delle tesi (b) e (c) non consente di trarre una simile conclusione; in base a (b) siamo infatti costretti ad affermare che a t1 W' motiva la possibilità che l'oggetto di W non esista realmente-possibilità che può realizzarsi solo a t2-, e in base a (c) dobbiamo affermare che la realizzazione di una tale possibilità può essere verificata solo in una fase attuale, dunque in questo caso t2. 1 Cfr. Hua XX/1, pp. 163–164: «Nur aktuelle Wahrnehmung und umfassender Zusammenhang aktueller Erfahrung, in die die gegebene Wahrnehmung eingeflochten ist, kann durch seinen Bestand aktueller Motivationen positiv bestimmend vorzeichnen, „Spielräume", für die positiv etwas spricht, festlegen; und wiederum: Nur er kann Vorgezeichnetes durchstreichen... Jeder Fortschritt der Erfahrung schaltet zwar Möglichkeiten aus; manches, was soeben noch offene Möglichkeit war, ist es nach ihr nicht mehr, die Thesis der neuen Erfahrung entscheidet: Aber jeder Fortschritt bringt, wie wir sahen, notwendig seine neuen offenen Horizonte.» 2 Cfr. Hua XVI, p. 290: «Aber jede Wahrnehmung ist eine Vernunftsetzung von etwas, was möglicherweise nicht ist, eine begründende Setzung, und das gilt auch von der durch Widerstreit aufgehobenen.» Possibilità e realtà 265 L'idea che tali considerazioni vorrebbero scalfire è quella secondo cui un decorso finito di percezioni in cui non occorra un'elusione relativamente all'esistenza reale dell'oggetto ci consenta di (ancora nel senso di legittimarci a) dire che esse e dunque il decorso stesso siano qualcosa di veridico o non-veridico. 14 L'esistenza reale In sede introduttiva abbiamo cercato di chiarire quali siano i termini in cui Husserl imposta il problema della realtà (cfr. infra, parr. 5.2, 5.3 e 6). Un buon modo per avvicinare la nozione husserliana di 'realtà' è proprio quello di compararla con la nozione di 'possibilità'. In primo luogo seguiteremo dunque ad esaminare i manoscritti di revisione, perché è in essi che Husserl chiarifica la differenza tra costituzione di possibilità e costituzione di realtà. Di qui passeremo al vaglio alcuni manoscritti datati tra il 1908 ed il 1915, ove Husserl formula ripetutamente il c.d. 'principio di esibibilità'. 14.1 Costituzione di possibilità e costituzione di realtà Siamo ormai in grado di intendere cosa voglia dire che ogni oggetto trascendente si costituisce come «correlato di un'unità di motivazione» (Hua XX/1, p. 190). Ora si tratta di capire cosa distingue la costituzione della (mera) possibilità di un oggetto trascendente dalla costituzione della realtà dello stesso. Dato che in entrambi i casi si tratta di un oggetto trascendente, ne segue che per la sua costituzione un solo atto intuitivo non è sufficiente. Come sappiamo (cfr. infra, parr. 9.4 e 10.1.2), anche la fantasia è un atto in cui ciò che è inteso ci si dà per profili. Sia che si parli di costituzione della realtà di un oggetto trascendente, sia che si tratti della costituzione della (mera) possibilità dello stesso, in entrambi i casi è richiesto il passaggio da un vissuto fondamentale ad una varietà di vissuti dipendenti, cioè motivati. Sappiamo poi che il vissuto fondamentale dev'essere posizionale, perché altrimenti non si potrebbe dare sintesi motivazionale. In un caso nei vissuti dipendenti quanto inteso verrà posto come 'possibile', mentre nell'altro verrà posto come 'reale'. Cosa distingue allora le due costituzioni? Husserl invita a considerare la forma apprensionale del vissuto fondamentale1: mentre nel caso della costituzione della (mera) possibilità di un oggetto trascendente è sufficiente una fantasia, nel caso della costituzione della realtà dello stesso è necessaria l'esperienza, vale a dire o una percezione o un ricordo. 1 Cfr. Hua XX/1, p. 191: «Die alles tragende erste, absolute Grundsetzung ist im einen Fall [= della realtà] eine aktuelle Erfahrung... im anderen Fall [= della possibilità] tritt dafür eine blosse Phantasie ein, in der Wendung der Möglichkeitserfassung, der Erfassung des „möglichen Dinges". Danach sind dann alle explikativen Folgensetzungen in ihrem Setzungsmodus beiderseits verschieden charakterisiert.» Capitolo V 266 Consideriamo dunque la costituzione della realtà di un oggetto trascendente, e poniamo che il vissuto fondamentale sia una percezione visuale. Quest'ultima motiva una serie di possibilità attraverso cui si «diffonde» un «raggio di "diritto"» (ivi, p. 193), che ha appunto la sua «fonte» nella percezione fondamentale. Ogni nuova fase del decorso necessario affinché si costituisca la realtà dell'oggetto crea così un nuovo 'diritto'. Nella misura in cui il decorso non viene interrotto o procede in modo concorde, il diritto che si diffonde dalla percezione fondamentale aumenta. La concordanza del decorso presuppone ovviamente che da fase a fase occorra riempimento1. A questo punto vorremmo capire di quale 'diritto' si stia parlando. La risposta di Husserl è chiara: il diritto in questione riguarda la posizionalità del vissuto. Entriamo così in quel campo speciale che abbiamo conosciuto come 'fenomenologia della ragione' (cfr. infra, par. 6). Una delle questioni cardine di quest'ambito d'analisi suonava in questi termini: a quali condizioni la posizione di realtà è legittima? È chiaro che un vissuto intenzionale può avere il carattere esistenziale 'reale' anche se vuoto: di solito poniamo il muro che ci sta alle spalle come reale anche se non abbiamo alcuna sensazione relativa ad esso. E tuttavia, la risposta che Husserl dà in questi manoscritti chiama in causa proprio la nozione di 'riempimento': la posizionalità della percezione è esattamente funzione del fatto che essa è un atto (quantomeno parzialmente) riempito (o «saturato», per dirla direttamente con Husserl)2. Servendoci della terminologia della Einführung, possiamo dire che la condizione minimale per la legittimità del carattere esistenziale 'reale' sia proprio il carattere d'attualità. Se dunque è vero che quest'ultimo è funzione dell'occorrenza di una sensazione, allora ciò vorrà dire che il diritto di porre una cosa percepita come 'reale' sarà funzione dell'occorrenza di una sensazione. In breve: il carattere d'attualità legittima il carattere esistenziale 'reale'. Ciò non significa che a t una posizione relativa ad una cosa risulta legittima solo se a t abbiamo una sensazione relativa a quella cosa; basta che l'abbiamo avuta o la possiamo di principio avere (cfr. infra, par. 14.3.1). Se dunque la sensazione è in grado di legittimare una posizione di realtà, ciò vorrà che essa ha un ruolo nella stessa costituzione di qualcosa come reale. Nel caso in cui un vissuto si riferisca ad una cosa la funzione della sensazione è dunque duplice: non solo definisce l'atto come una percezione-distinguendolo dun- 1 Cfr. ivi, p. 194: «Soweit die Einstimmigkeit der fortschreitenden Erfahrung reicht und die Einstimmigkeit der positiven und sich nur begrenzenden Vorzeichnung, soweit findet eine beständige Steigerung der Rechtskraft in Relation zur Kraft der Ausgangserfahrung und so jeder aus ihr durch Erweiterung erwachsenen Erfahrungseinheit statt. Die Erfüllung ist in einer bestimmten Hinsicht, in Hinsicht auf die „Gewährleistung", eine kontinuierlich sich steigernde.» 2 Cfr. ivi, pp. 194–195 e 199: «Das Korrelat des Gewissseins überhaupt, des Aktcharakters des gewissen Glaubens, ist am gesetzen Identischen oder Gegenstand das „seiend" schlechtin, das Korrelat des durch intuitiven Gehalt (durch „Gegebenheit") gesättigten Gewissseins, das „rechtmässig" seiend, das relativ zum Akt „evident seiend" oder auch „gegeben seiend" heisst. Diese am Vermeinten als solches direkt erschaubare Rechtmässigkeit erfährt kontinuierliche Steigerung, wobei die Rechtmässigkeit der früheren Erfahrungsphasen im Zusammenhang einstimmiger Erfahrung als motivierend fungiert für die Rechtmässigkeit der späteren in ihrer Steigerungsstufe... Natürlich besagt ferner die immer öffene Möglichkeit des Andersseins und Nichtseins, dass neue eintretende Erfahrung in der Weise neues Recht begründen kann, dass sie schon vorhandenes wirkliches Recht durch seine überwiegende Gegenkraft „aufhebt". Jedes Erfahrungsrecht ist relativ...» e «So sind fortschreitende Gegebenheit des Wirklichen und Ausweisung der Wirklichkeit untrennbar verbunden: Eins steigert sich mit dem anderen, eins hebt sich mit dem anderen auf.» Possibilità e realtà 267 que dalle relative modificazioni intenzionali-, ma legittima anche la posizione di realtà. Si noti che con ciò non si dice che il carattere d'attualità implichi il carattere esistenziale reale; lo sappiamo (cfr. infra, par. 8.3.1.1): è possibile che una cosa si manifesti come dotata del carattere d'attualità e tuttavia non venga intesa come reale; sappiamo cioè che la forma apprensionale 'percettiva' è indipendente dalla qualità 'reale'. Si dice solo che se quest'ultima dev'essere non solo tale, ma anche legittima, allora la cosa deve potersi manifestare dotato del carattere d'attualità. Una critica possibile a tale impianto potrebbe articolarsi in due parti: in primo luogo si potrebbe accusare Husserl di circolarità: una percezione legittima non è infatti altro che una percezione; la prima non vanta cioè componenti che la seconda non può vantare. A tale osservazione si può rispondere facendo appello al carattere fondante della percezione: rispetto ad essa infatti gli altri vissuti candidabili sono modificazioni intenzionali: un ricordo ad es. può essere legittimato solo facendo capo alla percezione. In secondo luogo si potrebbe mettere in discussione l'idea che un vissuto essenzialmente fallibile quale è la percezione possa legittimare la posizione di realtà. Una possibile risposta che emerge da quanto andiamo trattando potrebbe suonare in questi termini: la sensazione e dunque la percezione può legittimare la qualità 'reale' in quanto solo una percezione può smentire una percezione: la nostra percezione visuale di un uomo si elude in quella di un albero solo in un altro vissuto di tipo percettivo; anche qui, ricordo e fantasia non giocano alcun ruolo. E tuttavia, per quanto possiamo estendere il decorso di percezioni trascendenti, non vi sarà alcuna fase di esso che non motivi possibilità modali. La «realtà di una cosa» è dunque anzitutto «un'idea in senso kantiano», la quale è correlato di un decorso «passibile di ampliamento all'infinito» (Hua XX/1, p. 197). Come l'adeguazione di una percezione trascendente è un'idea (cfr. infra, par. 10.5), così lo è la realtà dell'oggetto di quella percezione. Il riempimento è infatti condizione minimale per la legittimità della posizione di realtà, ma non garantisce affatto che essa non sia allucinatoria (cfr. infra, par. 8.2). La posizione husserliana non è tuttavia così rigida. In una manoscritto del 1913 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 5) Husserl distingue infatti una legittimità «illimitata» da una legittimità «limitata»1. Se la posizione di realtà dev'essere illimitatamente legittima, allora il decorso percettivo non deve lasciare aperta la possibilità che la cosa non esista realmente; affinché la posizione di realtà sia limitatamente legittima è sufficiente invece che la cosa si manifesti dotata del carattere d'attualità e si confermi come realmente esistente in un decorso finito. Ne deriva dunque che una percezione trascendente non potrà mai esser detta assolutamente non-allucinatoria, perché in quanto tale essa lascia aperta la possibilità modale dell'irrealtà. Tale percezione po- 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 76: «Soll das Ding wirklich existieren, also die Annahme, dass es existiere, nicht nur beschränkt vernünftig, beschränkt berechtig sein, sondern unbeschränkt, voll und ganz, so muss ein aktuelles Ich sein, an dessen Erfahrungen sich nicht nur das Sein des Dinges bekundet, sondern so, dass nichts im Bewusstsein dieses Ich auftritt, das diesem Sein durchstreichend in den Weg tritt, und dass der Bewusstseinsverlauf dieses Ich auch nicht so ist, dass er das Sein dieses Dinges offen lässt.» con Hua XVI, p. 290: «Jede Wahrnehmungsauffassung ist motiviert, und in dieser Motivation hat sie ihr Recht, Sein sozusagen zu proklamieren. Aber freilich, diese Vernunftsetzung in der Wahrnehmung ist keine absolute Setzung; sie gleicht einer Kraft, die durch starke Gegenkräfte überwogen werden kann.» Capitolo V 268 trà essere detta solo relativamente non-allucinatoria, perché a tale fine è sufficiente che sia piena o che si confermi in un decorso finito. La nozione di 'realtà' che compare in questi manoscritti è però controversa. Husserl enuncia la tesi secondo cui la realtà della cosa e la cosa reale non sono «una cosa sola». Ciò significa che tra le due non vige identità. Di qui però la realtà viene definita come un «momento d'essere» che appartiene «all'identico che si manifesta». Tale momento viene descritto come qualcosa che ha una «peculiare trascendenza», e che «si svela» nel momento di certezza che aderisce alla manifestazione. Sezioniamo il passo, e discutiamolo alla luce di altri asserti husserliani1. In primo luogo va esaminato l'uso della nozione di 'momento'. Un momento è una parte non-indipendente, cioè una parte che può esistere solo in un intero che la comprenda. Posto ciò, la definizione della realtà come momento dell''identico che si manifesta' può risultare problematica: se l'identico in questione è la cosa, allora la realtà è una parte di quest'ultima. Stando tuttavia a quanto asserito nella Terza Ricerca, 'esistente' non esprime un «predicato "reale" dell'oggetto» (Hua XIX, p. 231)-come fanno invece ad es. 'rosso' o 'rotondo'. Se realtà e possibilità non sono altro che modi dell'essere o dell'esistenza-come la maniera d'esprimersi di Husserl lascia intendere (cfr. infra, par. 14.2.1)-, allora l'attrito tra i manoscritti di revisione e l'opera originale sembra inevitabile. Da una simile lettura si dovrebbe poi trarre un'ulteriore conclusione: se la realtà è una parte dell'oggetto, allora deve risultare percepibile (implicitamente in un'intenzione parziale ed esplicitamente in una percezione particolare, cfr. infra, parr. 8.1.1.1 e 8.3.4.2), alla stregua ad es. della colorazione dello stesso. Ciò però contrasterebbe ancora quanto detto nella Sesta Ricerca, e cioè che l'essere non è «alcunché di percepibile» (ivi, p. 666). Alle difficoltà esegetiche si sommano quelle teoriche. Se infatti poniamo che la realtà sia una parte dell'oggetto (ovvero sia una sua proprietà), incorriamo in due difficoltà: (i) nel caso in cui l'oggetto sia esterno, la realtà dovrebbe darsi in una molteplicità di manifestazioni; se ad es. la decretassimo come 'vista' dovrebbe adombrarsi o darsi in prospettiva; da un punto di vista descrittivo ciò è tuttavia molto difficile da sostenere: variazioni dell'illuminazione o della nostra posizione rispetto all'oggetto dovrebbero implicare variazioni nel modo di manifestarsi della realtà; (ii) nel caso in cui l'oggetto sia esterno, della realtà dovrei avere una sensazione; ma per Husserl il rapporto tra sensazione e realtà non è descrivibile negli stessi termini del rapporto tra sensazione e proprietà obiettiva: nel caso di un oggetto esterno si ha infatti che la sensazione presenta la proprietà obiettiva. Cosa potrebbe significare che la sensazione presenta la realtà? 1 Cfr. Hua XX/1, p. 197: «Die Wirklichkeit ist das zum identischen Erscheinenden-erscheinend in einer gewissen Repräsentation, die von Erfahrung zu Erfahrung eine andere ist-gehörige Seinsmoment, das sein eigentümliche Transzendenz hat. Es „repräsentiert" sich gleichsam, oder, wie wir bessen sagen: Sie bekundet sich in dem Gewissheitsbzw. Seinsmoment, das der wechselnden Erscheinung anhaftet, aus ihr seine Arte „Fülle" schöpfend, die Fülle des Rechts... Ähnliches gilt für die Möglichkeit, die sich ja von der Wirklichkeit nur durch die intuitive Grundlage unterscheidet.» Possibilità e realtà 269 Si potrebbe poi interpretare l'identico che si manifesta come la X del senso, per quindi ricondurre la nozione di 'realtà' qui esposta a quella di 'carattere esistenziale'. Anche tale interpretazione risulta però difficile da conservare, giacché implica una ridondanza: non si spiegherebbe infatti a cosa si riferisca Husserl con «momento di certezza che aderisce alla manifestazione». Inoltre, anche in questo caso risulterebbe problematica la designazione del carattere di realtà come qualcosa che è parte dell'oggetto, rispetto alla quale si replicherebbero tutte le difficoltà di cui sopra. Come Husserl annota in un rapido passaggio di un manoscritto del gennaio 1912 (cfr. Hua XXXVIII, testo no. 4), la posizionalità non si manifesta, e soprattutto non è rappresentata, come invece è ciò che rendiamo oggetto1. Anche qui, una designazione del carattere esistenziale 'reale' come momento dell'oggetto genererebbe il seguente problema (cfr. infra, par. 8.3.1.1): se ciò che intendiamo non fosse reale, non sarebbe possibile che risulti posto come reale (se infatti x è un momento di un intero G e G non esiste, allora non esiste x); ma ciò è non è sostenibile dal punto di vista husserliano, secondo cui dev'essere possibile porre qualcosa come reale anche se quest'ultimo non lo è. Ora riprendiamo l'esame delle differenze che vigono tra la costituzione di realtà e la costituzione di possibilità. In prima battuta la possibilità viene concepita in termini analoghi alla realtà: così come quest'ultima viene definita sia come un'idea, sia come qualcosa che si mostra in un momento qualitativo (la posizione di realtà), così la possibilità viene definita sia come un'idea, sia come qualcosa che si mostra in un momento qualitativo (la posizione di possibilità). Ma cosa distingue allora le due dimensioni? Anzitutto il fondamento intuitivo, cioè la forma apprensionale dei vissuti in cui si costituiscono: affinché una realtà si costituisca sono necessari o una percezione o un ricordo; affinché si costituisca una possibilità è sufficiente una fantasia. C'è tuttavia un secondo motivo per distinguerle, che chiama in causa la nozione di 'possibilità modale': mentre la verifica della realtà avviene solo tramite un'esperienza ed il suo diritto cresce col procedere del decorso in cui tale esperienza figura come fase, la possibilità è verificata a priori, e perciò è garantita2. Che una possibilità continui ad essere rilevata originariamente non significa che cresca il diritto di porla, e ciò per un motivo semplice: la fantasia non implica possibilità modali. Mentre cioè ciò che è costituito come possibile non può rivelarsi impossibile o diverso da come era inteso, ciò che è costituito come reale può rivelarsi irreale o diverso da come era inteso. Infine, il rapporto tra possibilità e realtà può essere discusso alla luce della diade 'immanenza/trascendenza'. Se per la datità adeguata di un oggetto trascendente reale o possibile è necessaria una molteplicità infinita di atti, per la datità adeguata di un og- 1 Cfr. Hua XXXVIII, p. 385: «Die Komponente der Stellungnahme ist nicht eine weitere Vorstellungskomponente; das „Wirklich", Wahrhaft, Nichtig erscheint nicht, ist nicht vorstellig in dem Sinn wie ein „Gegenstand" oder „Sachverhalt".» 2 Cfr. Hua XX/1, p. 198: «Die Wirklichkeit ist nur durch aktuelle Erfahrung gewährleistet, und die Gewährleistung reicht in ihrer Gradualität genau so weit wie die Erfahrung selbst... Hingegen die Möglichkeit ist a priori und vollkommen gewährleistet, sowie das Mögliche als solches überhaupt nur originär gegeben ist. Die fortschreitende, immer weitergreifende Gegebenheit des Möglichen bedeutet nicht im mindesten eine Steigerung der Gewährleistung für die Möglichkeit selbst... Evidenterweise kann die einmal begründete Möglichkeit nie wieder aufgehoben werden; sie ist prinzipiell nicht durchstreichbar, keine ihr widerstreitenden Rechtsgründe sind denkbar, die ihre Negation motivieren könnten. Capitolo V 270 getto immanente reale o possibile è sufficiente un singolo atto: nello specifico, nel caso di un oggetto immanente possibile è sufficiente una fantasia «conchiusa», mentre in quello di un oggetto immanente reale è sufficiente una riflessione «conchiusa»1. 14.2 Il 'principio di esibibilità' 'Principio di esibibilità' non è un'espressione di Husserl; si tratta piuttosto di un conio di Rollinger e Sowa (2003, p. xv), avallato sul piano teorico da altri interpreti husserliani: Làzlò Tengelyi ad es. ha osservato che la designazione di 'principio' è consona: si tratterebbe infatti di qualcosa che viene introdotto senza che vengano formulati argomenti per supportarlo, in quanto non farebbe altro che esprimere una delle convinzioni fondamentali della fenomenologia2. Lina Rizzoli (2008, p. 278) è dello stesso avviso: secondo lei avremmo a che fare con qualcosa che enuncia una delle assunzioni fenomenologiche fondamentali. Nei manoscritti che andiamo considerando si parla tuttavia solo di 'esibibilità'. Varrà dunque la pena di indugiare sulla decisione di ascrivere ad Husserl la formulazione di un principio. L'occorrenza più importante di tale concetto è senz'altro quella rintracciabile nel primo libro delle Ideen. Lì Husserl formula ciò che chiama «il principio di tutti i principi»3. Quest'ultimo ha una funzione metodologica, e recita infatti che il fenomenologo deve attenersi a ciò che si dà nell'intuizione, prendendolo nei limiti in cui si dà in essa. Tale affermazione assurge a principio in quanto regola la ricerca fenomenologica stessa, ponendosi come uno dei suoi presupposti. La questione da affrontare è allora se vi siano gli estremi per poter dare una connotazione analoga a quanto ci accingiamo a discutere. Va da sé che una risposta esaustiva potrà essere data solo alla fine dell'indagine. Già da ora possiamo però avanzare l'idea secondo cui ciò che esprime il c.d. 'principio di esibibilità' sia qualcosa di essenzialmente diverso da quanto espresso dal principio di tutti i principi. Ne possiamo offrire una formulazione vaga ma sufficientemente chiara: qualcosa esiste se e solo se la sua esistenza può essere esibita. Husserl non qualifica mai tale affermazione come un 'principio', né dà degli indizi per elevarla a tale rango. Non sembra dunque illecito ipotizzare che la ritenesse una proposizione fenomenologica. Essa starebbe cioè sullo stesso livello di una proposizione quale 'ogni og- 1 Cfr. ivi, p. 200: «Vergleichen wir die Gegebenheit transzendenter mit derjenigen immanenter Wirklichkeit bzw. Möglichkeit, so ist die immanente Wirklichkeit in einem Schlag durch eine geschlossene immanente Wahrnehmung vollkommen zu geben... Die immanente Möglichkeit ist desgleichen in einem Schlag durch eine beliebige immanente Phantasie in einem abgeschlossenen Akt zu geben.» 2 Cfr. Tengelyi 2010, p. 143: «Dieses „Prinzip der Ausweisbarkeit", wie es genannt werden kann, ist ein Grundsatz, auf den sich Husserls Beweis des transzendentalen Idealismus stützt, ohne dass Argumente zu seiner Begründung angeführt würden. Er ist, könnte man meinen, auch nicht begründungsbedürftig, weil er sich aus den Grundüberzeugungen der Phänomenologie unmittelbar ergibt.» 3 Cfr. Hua III, p. 51: «Am Prinzip aller Prinzipien: dass jede originär gebende Anschauung eine Rechtsquelle der Erkenntnis sei, dass alles, was sich uns in der „Intuition" originär (sozusagen in seiner leibhaften Wirklichkeit) darbietet, einfach hinzunehmen sei, als was es sich gibt, aber auch nur in den Schranken, in denen es sich da gibt, kann uns keine erdenkliche Theorie irre machen.» Possibilità e realtà 271 getto spaziale si adombra', con la precisazione che le due proposizioni apparterebbero a due aree diverse della fenomenologia: se l'ultima è chiaramente una proposizione della fenomenologia della percezione, la seconda può essere letta come una proposizione di quella che abbiamo conosciuto sotto il titolo di 'fenomenologia della ragione' (cfr. infra, par. 6). Non è l'unica lettura che se ne può dare-come diremo (cfr. infra, par. 14.3.1)-, ma è comunque una lettura altamente plausibile. Per ora possiamo notare che se tale lettura è corretta, allora ciò che viene detto 'principio di esibibilità' (d'ora in poi: 'PE') non solo non è un principio-o se lo è non lo è nello stesso senso in cui lo è il principio di tutti i principi-, ma sottostà come ogni altra proposizione fenomenologica a quest'ultimo. Ciò che potrebbe spingere ad accettare senza riserve il conio degli interpreti citati è la presenza nella formulazione della locuzione 'di principio'. Non sarebbe tuttavia un modo di procedere appropriato: l'uso husserliano dell'avverbio prinzipiell mira infatti ad evidenziare una differenza concettuale su cui avremo modo di insistere, e cioè che l'esibibilità in gioco non è mai legata a fattori contingenti o fattuali (tra cui Husserl include anche la legalità naturale), ma è appunto sempre un'esibibilità di principio. Ciò a cui ci troviamo difronte non è dunque altro che quella circoscrizione che vale per ogni proposizione fenomenologica (cfr. infra, par. 1). Se è così ci si domanderà legittimamente il perché della nostra scelta di mantenere un'espressione che potrebbe rivelarsi inopportuna. La ragione è meramente pragmatica: tale espressione ci offre infatti un punto di riferimento saldo e ci permette quindi di organizzare meglio il discorso. Mettiamo dunque in dubbio l'espressione sul piano semantico, ma restiamo fedeli allo schema esegetico di Rollinger e Sowa, il quale ha il pregio di trattare la tesi in questione alla stregua di una proposizione generale che riceve una specificazione. Una nota finale sul modo in cui esporremo. Cercheremo di offrire un quadro del PE che sia più omogeneo possibile sia da un punto di vista terminologico che concettuale, talvolta violentando gli stessi pronunciamenti husserliani. I motivi sono strettamente sistematici. Nel paragrafo 14.3.1 individueremo tre interpretazioni del PE, sicché il lettore comprenderà che dovrà rileggere nonché riformulare il PE stesso a seconda dell'interpretazione scelta. 14.2.1 Formulazione generale e formulazione specifica La prima formulazione del PE la troviamo in un manoscritto datato giugno 1913 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 5) 1; qui Husserl afferma l'equivalenza delle proposizioni seguenti: (1) «"A esiste"», (2) «"Si deve costruire una via di possibile esibizione 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 73: «Der Satz „A existiert" und der Satz „Es ist ein Weg möglicher Ausweisung der Existenz des A zu konstruieren", „Es besteht die ideale Möglichkeit solcher Ausweisung" sind Äquivalenzen. So sind generell die Ideen „Wahrheit" und „ideale Möglichkeit einsichtiger Ausweisung" äquivalente Ideen. Was ist, muss sich zur Gegebenheit bringen lassen...» Capitolo V 272 dell'esistenza di A"», (3) «"Sussiste la possibilità ideale di tale esibizione"». Esaminiamole una ad una. La proposizione (1) è di natura massimamente generale: Husserl si serve infatti semplicemente della lettera 'A', senza specificare su cosa essa vari. L'ipotesi più plausibile è che vari su oggetti, almeno se consideriamo le righe immediatamente successive a quelle delle proposizioni citate: Husserl prosegue infatti asserendo che «l'oggetto o meglio l'essere oggettuale e la coscienza si coappartengono». Se ciò è vero, allora una parafrasi possibile di (1) è: (1') 'un oggetto esiste'. Vedremo tuttavia come tale traduzione non catturi esaustivamente il dominio della lettera 'A', soprattutto se si guarda al corpus di manoscritti in cui il PE viene declinato operativamente, sicché (1') andrà soppesata e ridiscussa. Per ora la manteniamo per conformarci al modo d'esprimersi di Husserl. Di 'A' si dice poi che esiste. Va notato che Husserl utilizza quest'ultimo termine in modo non sempre univoco, ed anzi si può dire che non vi sia manoscritto in cui la nozione di 'esistenza' venga lumeggiata. Da un'analisi complessiva dei testi considerati sembra tuttavia che essa sia sovrapponibile a quella di 'essere'. Lo si deduce dalle espressioni che Husserl adopera: se infatti in un manoscritto del 1914 la nozione di 'esistenza' coincide chiaramente con quella di 'realtà' (Hua XXXVI, testo no. 7, pp. 138–140), molto più spesso leggiamo di «esistenza possibile», «esistenza reale» ed «esistenza reale-naturale» (cfr. ivi, pp. 73–74 ed Hua XVI, p. 293, c.n.), sicché è del tutto legittimo pensare che la nozione di 'esistenza' non coincida con nessuna di quelle espresse dagli aggettivi citati. Le espressioni 'essente' ed 'esistente' sono invece usate l'una in luogo dell'altra, com'è deducibile dai contesti (cfr. Hua XXXVI, passim e Rollinger & Sowa 2003, p. xxiii, n. 2). Le proposizioni 'A esiste' ed 'A è' possono dunque essere considerate varianti stilistiche, così come possiamo continuare a sostituire alle espressioni 'esistenza possibile' ed 'esistenza reale' rispettivamente le espressioni 'possibilità' e 'realtà'. Non si tratta di stipulazioni arbitrarie, ma piuttosto di scelte esegetiche atte a conferire intellegibilità ad un discorso che altrimenti sarebbe a dir poco impraticabile. Le proposizioni (2) e (3) possono invece essere considerate l'una la parafrasi dell'altra. La 'possibile esibizione dell'esistenza di A' non è infatti altro che la 'possibilità dell'esibizione dell'esistenza di A'. Il fatto che la proposizione (3) aggiunga che tale possibilità sia 'ideale' non altera quanto detto, giacché ogni possibilità è una possibilità ideale (cfr. infra, par. 13.2.2), come sappiamo. Come lumeggiare il concetto di 'esibizione'? Dal manoscritto del giugno 1913 non pervengono chiarimenti a riguardo; giacché tuttavia il PE verrà riformulato ed applicato anche nei manoscritti di revisione, è lecito andare a cercare in quei testi qualche delucidazione. A proposito di una legge algebrica Husserl scrive che la sua validità (ovvero sia la sua esistenza) richiede «la possibilità ideale della sua conoscenza» (Hua XX/1, p. 266, c.n.). La possibilità dell'esibizione dell'esistenza di A sembrerebbe dunque equivalere alla possibilità della conoscenza dell'esistenza di A. Il termine 'conoscenza' resta tuttavia indefinito in quei manoscritti, e non è escluso che sia impiegabile solo nel caso degli oggetti eideitici. Tutto ciò che si può dire è che l'esistenza di A imPossibilità e realtà 273 plicherà l'esistenza (quantomeno possibile) di una coscienza che la possa esibire. Husserl dichiara tuttavia che la proposizione (1) è equivalente alla proposizione (2). Sembra dunque lecito formulare il PE con un bicondizionale (esprimendo ogni equivalenza una bicondizionalità): 'A esiste se e solo se l'esibizione dell'esistenza di A è possibile'. Si osservi che un tale bicondizionale non è in grado di offrire una definizione di 'esistenza', e ciò per ragioni strutturali (o formali): 'esistenza' compare infatti sia in (1) che in (2), sicché il definiendum comparirebbe nel definiens-il che viola chiaramente le condizioni di correttezza di una definizione. Oltre a ciò dovremmo tener conto di tre dati. Il primo è che l'esistenza si dice in due modi: come possibile e come reale; il secondo è che l'intuizione si dice (almeno) in tre modi: come percezione, come fantasia e come ricordo; il terzo è che un oggetto si dice in due modi: come eidetico e come individuale. Seguendo ancora Rollinger e Sowa (2003, p. xv), indichiamo tale formulazione del PE come generale, distinguendola dunque da una formulazione specifica. Per introdurre quest'ultima discuteremo una delle differenze appena menzionate: quella tra oggetti eidetici e individuali. 14.2.1.1 Oggetti eidetici e individuali Continuiamo con l'analisi del manoscritto pocanzi citato: se un oggetto eidetico è un oggetto ideale, un oggetto individuale non lo è. Esempi di oggetti eidetici sono ad es. i numeri, le essenze o le leggi logiche (cfr. Hua XXXVI, p. 73 con Hua XX/1, p. 266). Da parte loro gli oggetti individuali possono essere trascendenti o immanenti: un oggetto individuale trascendente è ad es. una cosa, mentre un oggetto individuale immanente è ad es. un dato sensoriale. Si tratta dunque di capire come specificare il PE rispetto a questi due tipi di oggetti. Oggetti eidetici. Husserl scrive che l'esistenza di un oggetto eidetico richiede «solo l'esistenza possibile di una coscienza», per quindi precisare che l'esistenza di un numero ad es. richiede solo «la possibilità ideale dell'esibizione» della stessa1. Possiamo sceverare due informazioni: la prima è che l'esistenza di un oggetto eidetico implica l'esistenza meramente possibile di una coscienza; la seconda è che l'esistenza di un oggetto eidetico implica la possibilità meramente ideale dell'esibizione dell'esistenza dello stesso. Se ad es. fingiamo un centauro che intuisce una legge algebrica, la possibilità meramente ideale dell'esibizione dell'esistenza di quella legge è sufficiente affinché quella legge esista2. Ma di quale esistenza si parla in quest'ultimo caso? Non di un'esistenza meramente possibile, ma di un'esistenza reale. Come Husserl scriverà nei 1 Cfr. ivi, pp. 73–74: «Ein eidetischer Gegenstand aber fordert bloss die mögliche Existenz eines auf ihn zu beziehenden Bewusstseins. Die mathematische Existenz von Zahlen, Mannigfaltigkeiten etc. fordert mit der idealen Möglichkeit der einsichtigen Ausweisung nicht die wirkliche Existenz eines Bewusstseins...» 2 Cfr. Hua XX/1, p. 266: «Fingieren wir einen Zentauren, der einsieht, dass a + 1 = 1 + a ist... Wir können den Zentauren beliebig verwandeln, wir können neben ihn fingierend beliebige andere Wesen stellen, beliebige andere Akte vollziehend, immer einsehend, des Inhalts a + 1 = 1 + a: Wir sehen ein, dass die ideale Möglichkeit der Erkenntnis a + 1 = 1 + a gleichwertig ist der wirklichen Geltung.» Capitolo V 274 manoscritti di revisione, per un oggetto ideale possibilità e realtà sono infatti «equivalenti» (Hua XX/1, p. 269). Sia dunque A un oggetto eidetico; si avrà non solo che se A è reale, allora A è possibile-il che vale per qualsiasi oggetto-, ma anche che se A è possibile, allora A è reale. Oggetti individuali. Nella sua formulazione generale, il PE afferma che l'esistenza di un oggetto implica la possibilità di un'esibizione della stessa. Nella sua generalità il PE si applica dunque ad un oggetto in quanto tale, eidetico o individuale che sia, e soprattutto si applica all'esistenza in quanto tale, possibile o reale che sia. Come un oggetto eidetico non può esistere senza la possibilità ideale di un'esibizione della sua esistenza, così anche un oggetto individuale. Abbiamo visto però che l'esistenza reale di un oggetto eidetico implica l'esistenza meramente possibile di una coscienza; ed abbiamo anche visto che quello stesso oggetto implica la possibilità meramente ideale di un'esibizione della stessa. Si può dire che valga lo stesso per un oggetto individuale? La risposta di Husserl è negativa sotto entrambi i rispetti: primo, l'esistenza reale di un oggetto individuale implica infatti l'esistenza reale di una coscienza; se la coscienza è meramente possibile, anche l'oggetto individuale è meramente possibile; secondo, fino a che l'esibizione dell'esistenza di un oggetto individuale resta una possibilità meramente ideale, l'esistenza dell'oggetto individuale stesso resta una esistenza meramente possibile: la possibilità meramente ideale della percezione di un albero ad es. implica solo l'esistenza meramente possibile dell'albero, non la sua esistenza reale1. Come dicevamo, gli oggetti individuali possono essere o immanenti o trascendenti. Riguardo ai primi, Husserl afferma che il PE può assumere la forma di una «tautologia» (c.n.)2: è il caso in cui l'oggetto individuale sia un vissuto. Husserl sembra dunque sostenere che in quest'ultimo caso il PE assuma la forma della legge d'identità, che è appunto tautologica: 'un vissuto v esiste realmente se e solo se un v esiste realmente'. Tale applicazione del PE risulta tuttavia discutibile rispetto al senso della sua formulazione generale: è vero infatti che l'esistenza reale di un vissuto è eo ipso esistenza reale di una coscienza (ogni vissuto è infatti vissuto di qualcuno che lo vive), ma è anche vero che l'esibizione sembra essere chiarita nei termini di un vissuto intenzionale. Se questo è vero una formulazione rigorosa del PE applicato ad oggetti individuali immanenti quali sono i vissuti dovrebbe affermare quanto segue: l'esistenza reale di un oggetto individuale immanente equivale alla possibilità reale dell'esibizione 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 78: «Wirkliche Existenz eines Dinges, also wirkliche Existenz einer realen Welt fordert mehr als ein ideal mögliches Ich und Ich-Bewusstsein, fordert mehr als ein ideal mögliches Erfahren und ideal mögliche Erfahrungszusammenhänge, denn damit kommen wir über ideal mögliche oder, was dasselbe, fingierbare Dinge nicht hinaus. Sie fordert ein inhaltlich ausgezeichnetes aktuelles Ich, ein wirklich existierendes Bewusstsein mit wirklichen Erfahrungen und Erfahrungsthesen.» 2 Cfr. ivi, p. 74: «Jeder individuelle Gegenstand, den wir als existierenden ansetzen, fordert alsbald die wirkliche Existenz eines Bewusstseins. a) Ist der individuelle Gegenstand selbst ein Bewusstseinserlebnis, dann ist der Satz eine Tautologie. Höchstens könnte man weitergehend sagen, das einzelne Erlebnis fordere einen ganzen Bewusstseinsstrom... b) Leicht erledigt sich dann auch der Existenzfall eines immanenten Empfindungsdatums.» L'ipotesi secondo cui l'esistenza reale di un vissuto richiede l'esistenza reale dell'intero flusso coscienziale è ovviamente compatibile con l'idea secondo cui è possibile dirigere arbitrariamente gli atti ed interrompere o invertire i loro decorsi; l'ipotesi ha infatti portata generica, cioè riguarda i vissuti in generale; essa dice solo che se un vissuto è reale, allora è reale l'intero di cui tale vissuto è parte; non dice che l'esistenza reale di un vissuto specifico richiede l'esistenza reale di un altro vissuto specifico. Possibilità e realtà 275 della stessa-ove però tale esibizione si darebbe in un atto che abbia tale vissuto come oggetto, e dunque in una riflessione. Ciò non può però che generare difficoltà: se l'esibizione di cui parla il PE implica infatti un atto-se cioè poter esibire l'esistenza di A implica anzitutto poter intendere A-, allora sorge la seguente questione: come esibire la realtà di un vissuto intenzionale? Come abbiamo cercato di mostrare (cfr. infra, par. 9.4), è impossibile attuare due vissuti intenzionali in uno stesso istante. Se quindi riflettiamo ad essere attuale o reale è la riflessione, non il vissuto intenzionale verso cui ci si dirige in essa, ed è chiaro che iterando l'operazione incontreremmo il medesimo problema. In altri termini, un vissuto intenzionale reale è qualcosa che di principio non è intendibile. Ne risulta che a simili condizioni un vissuto reale non può dirsi tale. Se invece si interpreta l'esibizione in un senso più ampio, e cioè come la possibilità della coscienza di riferirsi in qualche modo a ciò che è reale-dunque non necessariamente in modo intenzionale-, allora la coscienza interna (vale a dire la coscienza del vissuto) è l'unico candidato possibile: il vissuto intenzionale attuato (ossia reale) è infatti dato alla coscienza interna, ed in ciò si esibisce la sua realtà. Avremo tuttavia modo di ridiscutere il modo in cui Husserl applica il PE alla sfera della coscienza (cfr. infra, par. 14.3.1). Consideriamo gli oggetti individuali trascendenti; tra questi ultimi rientrano le cose, cioè quanto può essere inteso in una percezione esterna. Per usare il lessico dei manoscritti di revisione, le cose sono oggetti reali-naturali, che in quanto tali si oppongono agli oggetti ideali (se dunque 'reale' si oppone a 'possibile', 'reale-naturale' si oppone a 'ideale') 1. Come formulare allora il PE per oggetti individuali trascendenti quali sono le cose? In quanto oggetti individuali, la loro esistenza reale implica qualcosa in più che la possibilità meramente ideale dell'esibizione della stessa. Se ne deve concludere che l'esibizione debba essere reale? Husserl risponde negativamente: alcune cose esistono realmente sebbene non siano esperite (ossia date in un'esperienza reale). Con ciò Husserl ricorre ancora ad una volta a quella specifica possibilità che è la possibilità reale 2: l'esistenza reale di una cosa non implica la realtà dell'esibizione della stessa; ciò che essa implica è piuttosto la possibilità reale di tale esibizione. Ciò non contraddice la tesi secondo cui l'esistenza reale di una cosa implica l'esistenza reale di una coscienza. L'esempio portato da Husserl lo spiega: fingiamo un centauro che esperisca un tavolo, e fingiamo poi che tale centauro non abbia più alcuna esperienza di tale tavolo, che tuttavia fingiamo ancora come reale. Il tavolo è dunque una «regola» per esperienze realmente possibili (ossia per percezioni o ricordi realmente possibili) rela- 1 Nei termini delle Log. Unt. potremmo dire che gli oggetti reali-naturali siano gli oggetti dell'intuizione sensibile, definendo così quelli ideali come gli oggetti dell'intuizione categoriale (cfr. Hua XIX, pp. 139 e 145). Come si vede, le coppie si incrociano (cfr. anche Bernet 2004, pp. 2, n. 4 e p. 6): un oggetto reale-naturale può essere tanto possibile quanto reale, e così un oggetto ideale, sebbene in quest'ultimo caso le due dimensioni coincidano. 2 Cfr. Hua XX/1, p. 268: «Wann ist es [= das Ding] nun in seiner Wirklichkeit ausweisbar? Da werden wir zunächst eine Schwierigkeit finden. Ideal mögliche Erfahrungen reicht nicht hin, denn die ist gewährleistet für jedes mögliche Ding und gewährleistet auch nur die Möglichkeit... Andererseits wirkliche Erfahrung von dem Ding ist nicht nötig. Denn es gibt doch bzw. es kann geben (was a priori einsehen können) Dinge, die nicht aktuell erfahren sind. Was liegt nun zwischen ideal möglicher und wirklicher Erfahrung? Nun, gerade die Möglichkeit, auf die es hier ankommt: die reale Möglichkeit.» Capitolo V 276 tive ad esso1. L'insieme di tali esibizioni è trascelto dall'insieme delle esibizioni la cui possibilità è meramente ideale, tra le quali figurano esibizioni che si riferiscono ad altre cose o a ciò che non è compatibile con l'esistenza reale di quel tavolo. E tuttavia, come è chiaro dall'esempio, le esperienze realmente possibili relative al tavolo sono motivate dall'esperienza reale del tavolo, sicché-solo in questo senso-l'esistenza reale del tavolo implica la realtà dell'esibizione della stessa. Con la tesi secondo cui la realtà di un oggetto individuale trascendente implica solo la possibilità reale dell'esibizione della stessa Husserl intende infatti solo rimarcare come una cosa possa (continuare a) esistere realmente nonostante non sia più esperita (cioè non sia oggetto di un'esperienza reale). La tavola seguente riassume quanto esposto: Formulazioni specifiche del PE Oggetti eidetici Esistenza reale di A Possibilità (meramente) ideale dell'esibizione dell'esistenza reale di A Esistenza (meramente) possibile di una coscienza Oggetti individuali trascendenti Esistenza (meramente) possibile di A Possibilità (meramente) ideale dell'esibizione dell'esistenza (meramente) possibile di A Esistenza (meramente) possibile di una coscienza Esistenza reale di A Possibilità reale dell'esibizione dell'esistenza reale di A Esistenza reale di una coscienza Ciò ha il suo controcanto a parte objecti. Come dicevamo, sul piano eidetico vige convertibilità (o equivalenza) tra possibilità e realtà: un oggetto eidetico possibile è un oggetto reale, e viceversa. L'esistenza possibile di un numero ad es. equivale alla sua esistenza reale. Ciò non vale per gli oggetti individuali, ed in particolare non vale per gli oggetti individuali trascendenti. Il motivo addotto da Husserl è il seguente: consideriamo un centauro biondo meramente possibile (ossia un centauro biondo la cui esistenza è meramente possibile). Esso avrà accanto a sé un'infinità di centauri meramente possibili (ossia un'infinità di centauri la cui esistenza è meramente possibile): ad es. un centauro moro, un centauro con un occhio solo o ancora un centauro con due 1 Cfr. ivi, pp. 268–269: «Wir fingieren uns wieder einen Zentauren, der Erfahrung von einem realem Dies-da, dem Tisch vor ihm, hat, und dann wieder keine Erfahrung von demselben Tisch, der aber immerfort wirklicher sei, wie wir eben fingieren. Die Existenz des Tisches bedeutet offenbar eine Regel fur gewisse „mögliche" Erfahrungen im Bewusstsein des Zentauren. Und der Inbegriff dieser möglichen Erfahrungen ist ausgezeichnet gegenüber dem unendlichen Heer freier und rein ideal möglicher Erfahrungen, die sich auf andere Dinge und auf mit dem Wirklichen nicht verträgliche, und jedenfalls auf nicht existierende beziehen. Ein Sein als Wesen, als Idee ist eine Wirklichkeit, die neben sich keine Möglichkeiten hat von solchem, was zwar auch sein konnte, was aber nun einmal nicht ist, und neben sich keine Möglichkeiten von solchem, was mit der Idee unverträglich wäre... Der Regel real möglicher Erfahrungen unterliegt nur das mit dem betreffenden wirklichen Ding in eins gedachte wirkliche Bewusstsein.» Possibilità e realtà 277 occhi. Ora, alcuni di questi centauri sono tra loro «incompatibili» (quello biondo è «incompatibile» con quello moro e quello ciclopico è «incompatibile» con quello a due occhi), il che vuol dire: se un centauro esiste realmente come biondo (a t), allora quello stesso centauro non può esistere realmente come moro (a t) 1. E tuttavia, fino a che restiamo sul piano dell'esistenza meramente possibile, nessuno dei centauri presi in considerazione è escluso; in quanto cosa la cui esistenza è meramente possibile, un centauro biondo non esclude un centauro moro. Se invece poniamo che il centauro biondo esista realmente, e che quindi il centauro che prima era meramente possibile si realizzi-cioè diventi realtà-, allora sarà escluso un certo numero di centauri, tra cui figura quello moro. In altri termini, nella sfera degli oggetti individuali trascendenti è reale ciò che esclude delle possibilità. Per dirla diversamente (ma ancora in termini husserliani): nel regno degli oggetti individuali trascendenti la realtà è un «contrassegno» (Hua XX/1, p. 267) nel reame delle possibilità, le quali dunque concorrono affinché una di loro si realizzi. Sul piano eidetico questo discorso è insensato: un oggetto ideale non è un oggetto che in quanto possibile ha accanto a sé altri oggetti possibili che sarebbero incompatibili con esso nel caso in cui questo si realizzasse: il numero primo 17 ad es. non ha accanto a sé alcun numero primo meramente possibile che potrebbe essere un numero primo reale (cfr. Rollinger & Sowa 2003, p. xxiii); in quanto possibile, il numero primo 17 è reale; analogamente, l'essenza del rosso non ha accanto a sé alcuna essenza del rosso meramente possibile che potrebbe essere un'essenza del rosso reale; in quanto possibile, tale essenza è reale. La figura seguente illustra le differenze appena discusse. Figura 12 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 75: «Beachten wir dabei, dass die bloss ideale Möglichkeit eines Dinges, z.B. eines Zentauren, nicht unendlich viele andere, miteinander in der Existenz unverträgliche ideale Möglichkeiten ausschliesst. Ich phantasierte mir den Zentauren blond und zweiäugig, ich kann mir ihn ebenso gut schwarzhaarig und einäugig vorstellen, obschon die eine ideale Möglichkeit mit der anderen unverträglich ist. Unverträglich sind sie: Wenn das eine als seiend gesetzt ist, ist im Sein das andere ausgeschlossen, während doch gleich möglich sind als ideale Möglichkeiten.» Immanente Trascendente Reale Meramente possibile Reale Meramente possibile Eidetico Individuale Possibile → Reale Oggetto Capitolo V 278 Sotto questo aspetto l'impianto teorico husserliano assomiglia molto a quello leibniziano (cfr. Mohanty 1984, p. 19): l'insieme delle possibilità reali è infatti un sottoinsieme dell'insieme delle possibilità ideali, così come l'insieme delle realtà è un sottoinsieme dell'insieme delle possibilità reali: Figura 13 ove 'πi' è appunto l'insieme delle possibilità ideali, 'πr' quello delle possibilità reali ed 'ρ' quello della realtà. 14.3 Esse = (posse) percipi e triplice nozione di immanenza Come visto, secondo Husserl alcune cose esistono realmente pur non essendo (più) esperite; nello specifico, è possibile che una cosa esista realmente pur non (più) essendo percepita. L'esistenza reale di una cosa non implica dunque la sua esibizione reale, ma solo la possibilità reale di tale esibizione-dunque in definitiva la sua esibibilità. Per comprendere ancora meglio quest'ultima tesi occorre approfondire il raffronto tra la sfera dell'immanenza e quella della trascendenza. Un manoscritto del 1908 può gettare le basi per tale approfondimento (cfr. Hua XXXVI , testo no. 1). Vi leggiamo che per ciò che è immanente vale la nota equazione esse = percipi1, ove però il 'percipi' non è reso da Husserl con 'essere percepito', ma piuttosto con 'essere vissuto'. Lo stesso segno '=' in tale contesto non sembra esprimere un'equivalenza, quanto piuttosto una mera implicazione: se x è reale, allora x è vissuto. Consideriamo ad es. un dato sensoriale: se quest'ultimo è reale, allora è vissuto; è cioè impossibile che una mia sensazione sia reale ma non sia vissuta (da me). Ciò vale anche per i vissuti intenzionali, giacché anch'essi sono qualcosa di immanente alla coscienza: se ad es. una mia percezione è reale, allora essa è vissuta; è cioè impossibile che una mia percezione sia reale ma non sia vissuta (da me). Ciò concorda peraltro con la tesi husserliana se- 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 12: «Für das Immanente gilt der Satz esse = percipi, nämlich Sein = Erlebtsein. Das Erlebte ist der Reflexion des Erlebenden, der Reflexion im direkten Jetztbewusstsein oder der Reflexion in der Wiedererinnerung zugänglich... Das dingliche Sein ist, auch wenn es nicht „perzipiert" ist; das heisst hier, es ist, auch wenn es nicht in Erlebnissen der Wahrnehmung, der Erinnerung, des Wissens gesetzt ist. Es muss doch nicht wirklich gesetzt sein.» πi πr ρ Possibilità e realtà 279 condo cui i vissuti sono reali anche prima che in una riflessione ci si diriga su di essi (cfr. infra, par. 9.4.), ed infatti Husserl accenna proprio a quella tesi. Dal prosieguo del passo si comprende che Husserl cita l'equazione di cui sopra al fine di evidenziare un chiaroscuro tra l'immanenza dei vissuti e la trascendenza della cosa. Quest'ultima infatti può essere reale anche se non percepita. Che un tavolo sia reale non implica ad es. che io lo veda; o ancora: che io lo veda ed un istante dopo attui la fantasia di una ninfa o mi diriga percettivamente verso qualcos'altro non implica che esso non sia più reale. Dietro simili osservazioni non si può non avvertire il rifiuto di una delle filosofie più classiche: l'immanentismo berkeleiano. E in effetti vi è un testo in cui Husserl si misura con quest'ultimo frontalmente, cercando proprio di mostrarne i limiti. Si tratta dell'Erkenntnistheorie, una parte della quale culmina con la confutazione di quella che Husserl stesso chiama 'filosofia dell'immanenza': il suo nucleo teorico coincide proprio con l'equazione esse = percipi, che però in questo caso va assunta nei termini primigeni, ossia berkeleiani: essere reale = essere percepito. Husserl inizia precisando che l'«essere percepito» è un «fatto» diverso dal «fatto» della «mera esistenza», e sviluppa questa tesi a prima vista enigmatica proprio fornendo una formulazione del PE (forse la prima in assoluto): scrive infatti che «un essere reale» che non sia di principio percepibile è un «non senso». Di qui però precisa che una simile tesi non conduce affatto ad abbracciare l'equazione berkeleiana: il PE non parla infatti di possibilità «reali»-nozione che sta qui ad indicare la fattualità o la compatibilità con le leggi di natura (cfr. infra, par. 13.2.2)-, ma sempre e solo di possibilità «ideali»-nozione che qui copre tutte le possibilità di principio, e dunque sia quelle (meramente) ideali sia quelle che si svilupperanno come possibilità reali1. L'esempio qui addotto è quello ripreso nei manoscritti di revisione (cfr. infra, par. 13.1): può darsi che fattualmente («de facto») qualcosa di rosso e qualcosa di rotondo non si unifichino; essi sono tuttavia unificabili di principio, il che non è che un altro modo per dire che l'esistenza possibile di qualcosa di rosso e rotondo pertiene le essenze 'rosso' e 'rotondo' e non le relative singolarità. Analogamente, non si può dire che una cosa reale sia «ogni volta data». Non si può dire ad es. che se un albero esiste realmente, allora quell'albero è percepito, cioè è oggetto di una percezione fattuale; tutto ciò che si può dire è che se un albero esiste realmente, allora quell'albero è realmente percepibile, dal che segue che una percezione relativa ad esso è realmente possibile. In questi termini, Husserl riscriverebbe l'equazione berkeleiana come segue: esse = posse percipi-ove il 'posse' 1 Cfr. Mat. III, pp. 136–137: «Aber das Wahrgenommensein, auch das adäquat Wahrgenommensein, ist eine Tatsache, die evident verschieden ist von der Tatsache der blossen Existenz. Ohne Wahrnehmung hätten wir keinen Begriff von Existenz, und das dürfen wir als evidenteste Wahrheit in Anspruch nehmen, dass wir im Sinn der Wahrnehmung den Begriff der Existenz finden müssen. Darin liegt, dass ein Sein, das prinzipiell sozusagen nicht wahrnehmbar wäre, ein Nonsens ist. Aber zur Idee keines Gegenstandes gehört die Wahrnehmung und reelle Wahrnehmbarkeit... Das ist aber auch alles, niemals kommen wir zur Gleichung esse = percipi. Diese Möglichkeiten sind aber ideale... Real möglich ist, was nicht nach Realgesetzen, nach Naturgesetzen ausgeschlossen ist; und davon ist hier offenbar gar keine Rede, wo wir von der idealen Möglichkeit eines roten Kreises aufgrund der intuitiv erfassten generellen Einheit sprechen. Und ebenso verhält es sich mit der idealen Möglichkeit des Wahrgenommenwerdens. Es ist gar nicht darin gelegen, dass jedes Sein jemals gegeben sei...» Capitolo V 280 esprime una possibilità di principio. Giacché tuttavia una percezione realmente possibile ha senso solo sulla base di una percezione reale, si potrebbe chiedere ad Husserl cosa lo distingua dal berkeleiano: l'unica risposta che egli potrebbe dare farebbe appello alla distinzione tra fattualità e realtà: quando Husserl parla di una coscienza reale non parla di una coscienza fattuale: può darsi che il centauro de facto non esperisca il tavolo, perché magari la sua condizione fisica non glielo permette; se tuttavia il tavolo è reale, allora una qualche coscienza deve esperirlo. Sarà Husserl stesso ad affrontare tale questione (cfr. infra, par. 14.3.1), come vedremo. Sul piano operativo tale distinzione collassa nel momento in cui Husserl sviluppa un argomento atto a confutare l'immanentismo berkeleiano. L'argomento procede proprio assumendo l'equazione in esame, e può essere ricostruito come segue1. Le premesse su cui si basa sono tre: (i) A è reale (non fattuale); (ii) una percezione di A è reale (non fattuale); (iii) essere reale = essere percepito-ove (iii) può essere tradotto con 'se A è reale, allora A è percepito' e 'A è percepito' può essere a sua volta tradotto con 'una percezione di A è reale'. A questo punto il regresso all'infinito è inevitabile: A è reale, e dunque implica una percezione reale di A, diciamo W; ma anche W è qualcosa di reale, sicché W implicherà una percezione reale di W, diciamo W'; ma anche W' è qualcosa di reale, sicché W' implicherà una percezione reale di W', diciamo W", e così via. Come è chiaro, l'argomento funziona solo se ad essere in gioco è esclusivamente la realtà; una distinzione tra realtà di A e fattualità della percezione non innescherebbe il regresso. L'argomento viene poi applicato una seconda volta: il filosofo dell'immanenza potrebbe infatti sostenere che ogni cosa reale è data ad un io-anch'esso quindi concepito come reale. L'argomento ha la medesima struttura di quello svolto nel caso della percezione, solo che l'equazione berkeleiana viene variata all'occorrenza2: (i') A è reale (non fattuale); (ii') un io a cui è dato A è reale (non fattuale); (iii) essere reale = essere dato ad un io-ove (iii') può essere tradotto con 'se A è reale, allora A è dato ad un io' e 'A è dato ad un io' può essere a sua volta tradotto con 'un io a cui è dato A è reale'. Anche qui il regresso è inevitabile: A è reale, e dunque implica un io reale a cui è dato A, diciamo io1; ma anche io1 è qualcosa di reale, sicché io1 implicherà un io reale a cui è dato io1, diciamo io2; ma anche io2 è qualcosa di reale, sicché io2 implicherà un io reale a cui è dato io2, diciamo io3, e così via. Il regresso potrebbe essere scongiurato se vigesse identità tra i vari io, ma ciò è insostenibile agli occhi di Husserl: 1 Cfr. ivi, p. 138: «Wäre die These richtig, dass jedes Sein = Wahrgenommensein ist, so wäre doch das Sein der Wahrnehmung, in der mir der Gegenstand wahrgenommen ist, notwendig auch wieder wahrgenommen. Die Wahrnehmung setzte eine Wahrnehmung der Wahrnehmung voraus, die Wahrnehmung der Wahrnehmung wieder eine dritte Wahrnehmung, und so in infinitum.» 2 Cfr. ibid.: «Wie steht es denn mit der Existenz des Ich? Auch sie müsste konsequenterweise den Sinn haben des Erlebtseins durch ein Ich. Da frage ich: Durch welches Ich? Durch dasselbe. Aber ist das Ich Erlebnis für das Ich so, wie irgendein Bewusstseinsinhalt Erlebnis für ein Ich sein kann in einer Wahrnehmung? Das wäre absurd. Ein Ich erlebt, das heisst, in dem Zusammenhang der Icheinheit findet sich dieser oder jener Inhalt vor, und das ist der erlebte Inhalt. Der ganze Ichzusammenhang, das Ich selbst, ist nicht ein Inhalt unter den Inhalten, die es in einen Zusammenhang verknüpft. Also müsste das Ich nur sein als Erlebnis eines neuen Ich, und da hätten wir wieder den unendlichen Regress.» Possibilità e realtà 281 si avrebbe infatti che un io è contenuto di sé stesso (ciò che è dato ad un io è infatti un contenuto di quell'io), il che è qualcosa di palesemente controintuitivo. Nel prossimo paragrafo compareremo il modo in cui Husserl procede contro l'immanentista berkeleiano con quello in cui formula ed applica il PE. Ora vorremmo seguitare la nostra trattazione approfondendo una formulazione specifica del PE, quella relativa alle cose. Lo faremo mettendo a fuoco due dimensioni a noi familiari: quella dell'intenzionalità e quella dell'immanenza. Realtà ed intenzionalità. Il PE sancisce che la realtà di una cosa è equivalente alla possibilità reale della sua esibizione, non alla realtà di tale esibizione. Husserl accetta dunque l'idea che una cosa possa essere al di fuori del mio campo percettivo e tuttavia esistere realmente; l'idea che non accetta è che una cosa reale possa essere al di fuori del mio campo percettivo e non essere in linea di principio percepibile. Se infatti la cosa reale non è nel mio campo percettivo, allora essa è comunque nel mio ambiente circostante. La nozione di 'ambiente circostante' è stata introdotta in precedenza, studiando la Dingvorlesung (cfr. infra, par. 12.2). Lì Husserl aveva definito il campo percettivo come qualcosa di limitato. In un manoscritto del 1915 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 6) viene precisato che ogni campo percettivo dev'essere pensato come un «membro di una continuità ideale» di campi percettivi1. Se dunque la cosa è reale, tale continuità deve condurre a quel campo percettivo in cui essa "cade" (vale a dire in cui essa risulta percepita). Che una cosa esista realmente implica però che debba essere realmente possibile percepirla, il che presuppone la facoltà cinestetica. Se dunque una cosa non è percepita e tuttavia esiste realmente, allora dev'essere realmente possibile che io prosegua o venga trasportato nello spazio all'infinito e giunga a percepirla. Questo quadro concettuale è già prospettato embrionalmente in un manoscritto del 1908 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 1). Qui Husserl sentenzia che «le cose hanno solo un'esistenza intenzionale», e subito dopo mette in guarda da una lettura corriva a sua detta molto diffusa: che le cose abbiano un'esistenza meramente intenzionale non significa che esse siano una finzione della coscienza (o una sorta di proiezione di quest'ultima)2; significa solo quanto sancito dal PE, e cioè che la realtà di una cosa equivale all'esibibilità della stessa-esibibilità che presuppone la realtà di una coscienza che esibisca. La nozione husserliana di 'inseità' è dunque molto circoscritta: la cosa è in sé solo in quanto può essere reale anche se non esperita, non in quanto si sottrae all'esperibilità; quest'ultima è anzi proprio una condizione della sua realtà. 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 115: «Ist das Ding aber ausserhalb meines Wahrnehmungsfeldes, so ist es doch innerhalb meiner Umgebung. Das sagt: Ich kann mich passend im unendlichen Raum fortbewegen oder fortbewegt denken und dann müsste ich in eine Situation kommen, in der das Ding in meinem Wahrnehmungsfeld wäre. Also, jedes aktuelle Wahrnehmungsfeld ist beschränkt, aber jedes ist Glied einer idealen Kontinuität von Wahrnehmungsfeldern, die schliesslich zu solchen führen, in denen das Ding aktuell Erfahrenes wäre.» 2 Cfr. ivi, p. 13: «Wir könnten sagen: Dinge haben nur intentionale Existenz, wobei freilich das „nur intentional" einen anderen Sinn hat als in der schiefen umlaufenden Rede von dem bloss intentionalen Sein fingierter Dinge.» e Melle 1983, p. 116: «Das An-sich des Seins eines natürlichen Objekts besteht darin, dass es existiert, auch wenn ich es nicht warnehme, sein Sein selbst aber besagt die Möglichkeit, es wahrzunehmen. Diese Möglichkeit ist eine kinästhetische Vermöglichkeit: Ich kann hingehen, um es zu sehen und anzufassen.» Capitolo V 282 Realtà ed immanenza. Il rapporto tra realtà ed immanenza è ben scandagliato in un altro manoscritto del 1908 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 4); Husserl distingue tre sensi in cui la nozione di 'immanenza' può essere invocata: (a) In un primo senso, si dice immanente tutto ciò che è contenuto effettivo del vissuto o della coscienza stessa. In tal senso sono detti immanenti il dato sensoriale e l'apprensione. Questa prima accezione definisce l'immanenza in senso stretto: essere immanente a qualcosa significa qui essere parte di quel qualcosa, diciamo G; se dunque G esiste, allora esistono (tutte) le parti di G. (b) In un secondo senso, si dice immanente la «"cosa"». Quest'ultima nozione si presta a due letture. La prima è che essa sia imparentata col concetto di percezionale (cfr. infra, par. 8.3.4.2). Vi sono anzitutto motivi strettamente esegetici che spingono verso tale direzione interpretativa: il concetto di 'percezionale' è infatti elaborato proprio in manoscritti coevi a quelli che andiamo esaminando, e i termini in cui Husserl lo sviluppa sono gli stessi in cui descrive la "cosa": anche il percezionale viene infatti indicato come «oggetto immanente», ed anche di quest'ultimo viene precisato che esso non è «frazione» del vissuto percettivo o più in generale che non ne è parte; esso è inseparabile dall'atto solo nella misura in cui non v'è percezione che a cui non corrisponda percezionale; come già chiarito, non si tratta di un rapporto mereologico, ma piuttosto di un semplice rapporto di implicazione. È il motivo per cui quest'immanenza è tale solo in senso ampio. La seconda lettura è motivata solo sulla base di una distinzione tra percezionale ed oggetto della percezione esterna: con "cosa" Husserl non intenderebbe dunque il primo, ma il secondo. Anche qui varrebbe che l'immanenza è definita esclusivamente nei termini di un rapporto di implicazione: non v'è percezione senza oggetto. Quale che sia la lettura adottata, la "cosa" non risulta essere «né accanto» alla coscienza, «né fuori» di essa. (c) In un terzo senso, si dice immanente la cosa stessa; sebbene infatti questa possa non essere percepita, essa è comunque nell'ambiente circostante della coscienza, il che vuol dire: se è reale, allora l'esibizione della sua esistenza è realmente possibile. Questa è dunque l'immanenza sancita dal PE. Proprio come la "cosa", la cosa stessa risulta quindi non essere né accanto alla coscienza né fuori di essa. E proprio come la "cosa", la cosa stessa non risulta definibile un contenuto effettivo della coscienza. Pertanto quest'ultimo senso-insieme al secondo-definisce l'immanenza in senso ampio1. Ad (a) e (c). L'inapplicabilità del primo senso di 'immanenza' (o dell'unico in senso stretto) alla cosa stessa consente ad Husserl di non confinarsi nel cosiddetto 'fenome- 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 69: «Die Immanenz in engerem Sinn ist Einheit, zu entnehmen aus einer abgeschlossenen Erlebnismannigfältigkeit oder aus einem sich konstituierenden Erlebnis: da voll und ganz und adäquat zu entnehmen. So wie da das „Ding", der immanente Gegenstand, nichts neben und ausser diesem Bewusstsein ist, sondern in ihm (obschon nicht ein Stück davon, so doch das von ihm Untrennbare, aus ihm zu Erschauende, zu Entnehmende und ausserhalb, getrennt von Bewusstsein nichts), so ist auch Naturding und die ganze Natur im weiteren Sinn immanenter Gegenstand: nichts neben und ausser der wirklichen und möglichen Erfahrung, die zu ihm gehört und durch die es in unendlicher Entfaltung zur Gegebenheit kommt...» Possibilità e realtà 283 nalismo', di cui ad es. era sostenitore Ernst Mach (cfr. Rollinger & Sowa 2003, p. xix, n. 1): le cose infatti non sono fuori dalla coscienza, e tuttavia non ne sono in alcun modo dei contenuti effettivi (cfr. anche infra, par. 8.1.2), sicché varrà a fortiori che esse non possano essere ridotte a «fasci di sensazioni» (essendo questi ultimi fasci di contenuti effettivi). Ad (b) e (c). L'inapplicabilità del secondo senso di 'immanenza' (o del primo in senso ampio) alla cosa stessa consente ad Husserl di non ridurre quest'ultima ad un percezionale (prima lettura di (b)) o qualcosa di inteso in una percezione esterna (seconda lettura di (b)). Entrambi presuppongono infatti una percezione attuale (o reale), che è proprio ciò che non si può dire della cosa stessa: questa, a differenza della "cosa", può essere infatti reale anche se non percepita (dunque anche se una percezione relativa ad essa non è reale). 14.3.1 Obiezioni e ambiguità Le tesi esposte nei manoscritti sull'idealismo suscitano obiezioni che Husserl medesimo non esita a muoversi. Tali obiezioni contestano il nucleo stesso del PE, vale a dire l'implicazione tra esistenza ed esibibilità. Obiezione 1. La prima obiezione viene discussa in un manoscritto del 1915 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 6): una progressione infinita nello spazio non è possibile, perché ad un certo punto tale spazio diverrà privo d'aria, sicché soffocheremo o i nostri organi di senso non fungeranno più in modo normale1. La possibilità di esperire una cosa e dunque esibire la sua esistenza reale può esserci dunque preclusa dalla nostra stessa conformazione corporea. La risposta husserliana si offre come occasione per chiarire l'intero discorso sulla possibilità: in esso non si tratta mai di possibilità fisiche, neanche quando si considerano le possibilità reali; si parla piuttosto di possibilità di principio. L'esistenza reale di una cosa implica cioè che tale cosa sia di principio esperibile, non che si debba essere «empiricamente» capaci di attuare un'esperienza con cui esibirla. Il punto è ben colto da Meixner (2010, p. 203): Husserl ammette che esistono realmente cose la cui realtà non si lascia esibire in un'esperienza, ma precisa anche che tale impossibilità può derivare solo da motivi fattuali, ossia: una cosa può restare di fatto inesperita, magari perché le nostre capacità motorie non sono più attive o perché lo sono in modo difettoso; di principio però, una cosa reale deve essere esperibile, e la possibilità in gioco dev'essere una possibilità reale. 1 Cfr. ivi, p. 115: «Natürlich werden Sie nicht einwenden: In den luftleeren Weltraum hinaus kann ich nicht, da würde ich ja sogleich ersticken oder meine Sinnesorgane würden nicht mehr normal fungieren können u. dgl. Wir haben jetzt nicht physikalische Möglichkeiten erwogen, sondern erwogen, was zur idealen Möglichkeit der Existenz eines Dinges und, was gleichwertig, zur idealen Möglichkeit diese Existenz auszuweisen, gehört... Damit ist nicht gesagt, dass ich empirisch die ungehemmte Fähigkeit haben muss, die Erfahrung zu vollziehen...» Capitolo V 284 Obiezione 2. La seconda obiezione sorge piuttosto spontaneamente: come si spiega che esistesse realmente un mondo prima della comparsa dell'uomo? In termini tecnici: se l'esistenza reale di una cosa implica la possibilità reale della sua esibizione, e se quest'ultima implica l'esistenza reale di una coscienza, come è possibile che vi sia stato un momento in cui la cosa era reale ma la coscienza no? La risposta più compiuta compare in un manoscritto datato tra il 1914 ed il 1915 (cfr. Hua XXXVI, testo no. 7), e suona così: l'esistenza reale di un mondo privo di soggetti che lo esperiscano è pensabile solo come passato di un mondo esperito da tali soggetti1. A tal proposito Melle scorge una doppia nozione di ambiente circostante: una spaziale, che è quella a noi familiare, ed una temporale, ancora inedita, per quindi sostenere che sebbene un evento come la formazione delle stelle non sia stato esperito, esso appartiene comunque all'ambiente circostante della coscienza: dalla mia percezione attuale del mondo si dipartono cioè nel passato «catene» di possibilità percettive motivate (Melle 2010, p. 103). Secondo Melle tali possibilità non sono «realmente percorribili»-a meno di praticare viaggi nel tempo-, e tuttavia possono essere rilevate a ritroso mediante il pensiero. Sia la risposta di Husserl che l'avvocatura di Melle non sono tuttavia soddisfacenti: entrambe fanno infatti appello al pensiero, cioè a qualcosa che da un punto di vista fenomenologico non è affatto equiparabile ad un'esperienza (che come sappiamo è o percezione o ricordo). Una risposta che fosse in armonia con l'impianto del PE dovrebbe suonare nei termini seguenti: se un mondo senza uomini è (stato) reale, allora esso dev'essere di principio esperibile, ove la possibilità in gioco dev'essere ancora una volta una possibilità reale. In tale quadro la supposta impraticabilità di viaggiare nel tempo dovrebbe essere giudicata per quella che è, ossia un'impossibilità meramente fisica; essa avrebbe cioè il medesimo statuto di quella che Husserl stesso considera nel caso nella progressione dello spazio infinito: che in uno spazio privo d'aria si soffochi o che non si possa viaggiare nel tempo è materia di contingenza. Questo è il quadro teorico complessivo in cui Husserl propone e difende il PE. A questo stadio della trattazione possiamo dunque discuterlo in tutti i suoi aspetti. Cominciamo col dire che forti ambiguità si palesano se consideriamo l'impiego husserliano della nozione di 'esistenza'. Nel primo capitolo abbiamo sancito la differenza tra qualità e statuto esistenziale (cfr. infra, par. 8.3.1): in un atto possiamo porre qualcosa come 'esistente', e nello specifico come 'reale', ma ciò non implica che ciò che è inteso esista realmente. In breve: tra carattere esistenziale e statuto esistenziale non v'è identità. Come vedremo tra un momento, il discorso husserliano si sviluppa nel solco di tale ambiguità: a volte sembra che la questione sia capire a quali condizioni qual- 1 Cfr. ivi, pp. 141 e p. 144, n. 2: «Eine bloss materielle Welt als Unterstufe und als Anfangsstrecke der Dauer der Welt genügt den Bedingungen der Erkennbarkeit, wenn eine Subjektivität existiert, die vernunftgemäss durch Erfahrung und Denken diese Welt konstituiert, die seine gegenwärtige Umwelt ist, und dann vernunftgemäss rückwärts konstruieren kann die vorangegangenen Weltstrecken, und sei es auch (darunter) eine Strecke bloss materiereller Natur.» e «Es muss gezeigt werden, dass nur wenn wirkliche Subjekte in wirklichen Erfahrungen eine Natur bewusstseinsmässig sich gegenüber haben können, die Existenz einer Welt ohne Menschen... denkbar ist. Eine Welt ohne Subjekte, die wirklich sie erfahren... ist nur denkbar als Vergangenheit einer Welt mit solchen Subjekten.» Meixner (2010, p. 204, n. 77) sostiene che in buona parte il passato senza uomini sia il correlato di un'esperienza fattuale: a causa della velocità della luce i telescopi diretti allo spazio-tempo sono infatti non solo spaziali, ma anche temporali. Possibilità e realtà 285 cosa si costituisca come reale o a quali condizioni sia legittimo porre la realtà di qualcosa; altre sembra sia capire a quali condizioni si costituisca la realtà stessa di qualcosa o addirittura quali siano le condizioni della realtà stessa di qualcosa. In altri termini: in alcuni casi sembra che sia in gioco il carattere esistenziale; in altri sembra che sia in gioco lo statuto esistenziale. L'ambiguità del PE riguarda dunque anzitutto il suo statuto, nonché lo scopo della sua formulazione. A tal proposito il nodo sta ancora una volta nel definire lo statuto della proposizione (1), ossia 'A esiste', per quindi comprendere in quali termini sia equivalente alla proposizione (2). (a) L'interpretazione semantica Husserl intende forse affermare che ciò che la proposizione (1) e la proposizione (2) esprimono la stessa cosa? Ad es.: se penso o asserisco l'esistenza dell'essenza 'rosso', sto implicitamente pensando o asserendo che la sua esistenza è esibibile. Secondo questa prima lettura ciò che è in gioco nel PE sarebbe il senso o significato di una determinata proposizione. In questi termini il PE avrebbe dunque una valenza semantica. Ciò è quanto trapela dalla Dingvorlesung1, in cui Husserl si chiede cosa «significhi» la proposizione 'una cosa A è reale ma non è percepita', per quindi rispondersi che essa è estensionalmente equivalente al controfattuale 'se occorressero determinati mutamenti cinestetici, allora A sarebbe percepita'. Un'impressione simile la si ha se si considera un rapido passaggio di un manoscritto del 1915; lì Husserl formula il problema nei termini seguenti: «cosa giace nell'assunzione di un mondo esistente?» (c.n.). In questo alveo si inserisce il commento radicale di Rang (1973, pp. 165–166), secondo cui l'intento husserliano non sarebbe altro che quello di «esplicare il senso del nostro discorrere quotidiano riguardante l'esistenza delle cose fuori di noi», il quale si articola in affermazioni quali 'qualcosa «c'è»', 'qualcosa «esiste»' o 'qualcosa «si dà»'. Se questa fosse la lettura corretta, allora il PE non solo tradirebbe un serio ridimensionamento degli intenti husserliani-i quali faticherebbero di molto a dirsi ancora trascendentali-, ma incontrerebbe anche tutti i dubbi concernenti la sua plausibilità; tra gli altri: il pensiero dell'esistenza di qualcosa è davvero necessariamente connesso a quello della sua esibibilità? Si può prescindere dal linguaggio in cui tale pensiero viene formulato? (b) L'interpretazione trascendentale Un'altra lettura possibile è quella secondo cui col PE Husserl volesse comprendere la costituzione della realtà di qualcosa o anche la costituzione della (mera) possibilità di qualcosa. In altri termini, presupposta la realtà di A o presupposta la (mera) possibilità di A, il compito del PE sarebbe quello di individuare che tipo di coscienza sia necessaria affinché la si possa rilevare. Presupposta ad es. la realtà di A, se A è un oggetto individuale allora affinché la realtà di A sia rilevata è necessaria una coscienza reale a 1 Cfr. Hua XVI, p. 291: «Was heisst das: Ein Ding ist, ist aber nicht gegeben? Es kann nur heissen, dass innerhalb der Mannigfältigkeit aktueller Erscheinungen das Ding seine Darstellung nicht findet... Mit anderen Worten, in motivierten Übergang von Feld zu Feld, im Prozess motivierter Bilderfolgen und Bilderabwandlungen ist sein Bild, seine Darstellung zu erreichen, ist es also wahrnehmbar.» Capitolo V 286 cui sia dato A. Questi sono i termini in cui viene posta la questione in un manoscritto databile tra il 1914 ed il 1915, lo stesso in cui Husserl riformula il PE inserendo un antecedente che nella formulazione del 1913 manca: scrive infatti che l'esistenza reale «che pongo ipoteticamente» richiede più che un'esibizione possibile della stessa, «se devo poterla conoscere» (c.n.)1. In alternativa, col PE Husserl avrebbe cercato di chiarire quale vissuto sia necessario affinché qualcosa ci sia dato come reale o come (meramente) possibile. Con un esempio: affinché un albero sia inteso come reale-è indifferente se sia o non sia reale-, è necessaria un'esperienza di esso. All'interno di questo progetto Husserl si spingerebbe poi ad esplicitare le condizioni in base alle quali una posizione risulta legittima, rievocando così qualcosa di riconducibile ad un classico quid iuris. Tale interpretazione avrebbe il pregio di rendere giustizia quanto meno alle dichiarazioni programmatiche di Husserl medesimo, il quale nel 1909 aveva annunciato che il suo scopo era indagare l'«essenza del porre legittimo» (cfr. infra, par. 5.3). In altre parole, il PE sarebbe deputato a stabilire le condizioni in base a cui un'«assunzione» d'esistenza risulta razionale; questo è quanto leggiamo nel manoscritto appena citato2. Considerate le dichiarazioni d'intenti e la cornice stessa della filosofia husserliana (cfr. infra, parr. 5.2 e 6), questa appare la lettura più plausibile. (c) L'interpretazione metafisica E tuttavia, come accennavamo, c'è un altro modo di leggere la formulazione in esame, quello secondo cui l'equivalenza vigerebbe tra l'esistenza stessa di A e la possibilità della sua esibizione. Questa è la lettura che Ingarden propone nelle lezioni che tenne ad Oslo3: secondo lui le equivalenze husserliane non concernerebbero il diritto di assumere o il conoscere l'esistenza di A, ma proprio l'esistenza stessa di A, sicché il PE avrebbe una portata più metafisica che trascendentale (ove 'metafisico' è definito quantomeno per negazione, ovvero sia come 'non fenomenologico' o 'non trascendentale); non si tratterebbe perciò né di capire a quali condizioni si costituisca l'esistenza reale o possibile di qualcosa, né di capire a quali condizioni si costituisca un determinato carattere esistenziale, né di capire a quali condizioni un'assunzione esistenziale sia legittima; si tratterebbe piuttosto di capire a quali condizioni qualcosa esista. Ciò non è affatto estraneo alla prosa di Husserl, il quale in un manoscritto del settembre 1908 arriva ad affermare che la «relazione necessaria» dell'«essere» alla «coscienza» è qualcosa che si rivela solo «nella riduzione fenomenologica e nella consi- 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 140: «Die wirkliche Existenz des A (die ich hypothetisch ansetze) fordert, wenn ich sie soll erkennen können, mehr als den Vollzug von möglichen Ausweisungen, ich muss wirklich erfahren können usw.» 2 Cfr. ivi, p. 117: «Was liegt in der Annahme einer existierenden Welt? Wir können darauf doch nur sagen: Soll es sich um eine vernünftige Annahme, eine vernünftige Möglichkeit handeln, so muss sie sich in ihrer Vernünftigkeit einsehen lassen.» 3 Cfr. Ingarden 1967, p. 174: «Die Existenz bzw. die prinzipielle Möglichkeit dieses Wegs ist die Bedingung dessen, dass das Recht zur Anerkennung der Existenz von A besteht. Aber so lauten die beiden zitierten Sätze nicht. Es wird 〈vielmehr〉 gesagt, der prinzipiell mögliche Weg zur Ausweisung 〈der Existenz〉 von A sei mit dem „A existiert" äquivalent. Das heisst genauer, der Weg zur Ausweisung ist äquivalent mit der Existenz.» Possibilità e realtà 287 derazione metafisica» (c.n.)1. Lo stesso modo in cui vengono commentate le tre proposizioni potrebbe indurre tali pensieri: Husserl scrive infatti che «ciò che è» (c.n.) deve poter venire a datità, senza nemmeno specificare quale sia il senso di quel was ist. Tale ambiguità riemerge nelle varie declinazioni che il PE riceve nel corso dei manoscritti: sovente si parla infatti semplicemente del rapporto necessario che vigerebbe tra coscienza ed esistenza. È difficile pensare che una tesi quale «le cose hanno solo un'esistenza intenzionale» non abbia una portata metafisica. In tale quadro interpretativo lo stesso dominio della lettera 'A' deve assumere una fisionomia più precisa: come dicevamo (cfr. infra, par. 14.2.1), una traduzione possibile di 'A esiste' è 'un oggetto esiste', e tuttavia ci accorgiamo di come in tale lettura risulti inaccurata: tradurre (1) con (1') dà infatti l'idea che nel PE sia in gioco qualcosa che in quanto correlato di una rappresentazione ha già una relazione con la coscienza (per la precisione una relazione intenzionale), ove invece il PE letto metafisicamente sancirebbe proprio che se qualcosa esiste, allora quel qualcosa deve avere una relazione con la coscienza-relazione che non è detto sia intenzionale. Posto ciò, una traduzione più consona di (1) sarebbe (1") 'qualcosa esiste'. Infine, intraprendendo una lettura metafisica si possono notare anche le frizioni che vi sono tra il modo in cui Husserl applica il PE nei manoscritti ed il modo in cui confuta l'immanentismo berkeleiano. Nel momento in cui Husserl deve applicare il PE a quelli che chiama 'oggetti individuali immanenti'-ossia in definitiva alla sfera della coscienza-, egli si concede ciò che non concede all'immanentista berkeleiano, e cioè di leggere l'esistenza della coscienza come una tautologia. In altri termini, Husserl sceglie di applicare il PE anche alla coscienza, ma poi in merito ad essa lo viola rimodulandolo a suo piacimento: l'esistenza reale di una coscienza C non implica infatti l'esistenza reale di una coscienza che non è C medesima; implica solo che esista realmente C, il che previene il regresso. Se invece Husserl avesse usato con sé stesso la stessa severità mostrata al berkeleiano, allora avrebbe dovuto sviluppare contro di sé il medesimo argomento da lui sviluppato contro il sostenitore della tesi secondo cui l'esistenza reale di qualcosa implica l'esistenza reale dell'io; sarebbe bastato sostituire 'coscienza' ad 'io', e l'argomento sarebbe stato il seguente: sia A qualcosa di individuale; se A è reale, allora una coscienza che si riferisce ad A è reale, vale a dire: essere reale = essere dato ad una coscienza. Si avrà dunque: (i) A è reale; (ii) una coscienza a cui è dato A è reale; (iii) essere reale = essere dato ad una coscienza-ove (iii) può essere tradotto con 'se A è reale, allora una coscienza a cui è dato A è reale'. Ecco dunque innescato il regresso: A è qualcosa di reale, e dunque implica una coscienza reale a cui è dato A, diciamo C; ma anche C è qualcosa di reale, sicché C implicherà a sua volta una coscienza a cui è data C, diciamo C1, ma anche C1 è qualcosa di reale, sicché C1 implicherà a sua volta una coscienza a cui è data C1, diciamo C2, e così via, di coscienza in coscienza. 1 Cfr. Hua XXXVI, p. 33: «Dahinter aber liegt bei näherer Analyse eine notwendige Beziehung von allem empirischen Sein, auch dem Sein von Menschen, von Ich, zum absoluten Ich-Sein, zum absoluten Bewusstsein, das sich erst in der phänomenologischen Reduktion und in der metaphysischen Betrachtung herausstellt.» Osservazioni conclusive In questa sezione vorremo riassumere i risultati più importanti da noi conseguiti, nonché gettare uno sguardo su alcuni nodi problematici non ancora scandagliati a dovere. In più, menzioneremo alcune questioni che il nostro lavoro lascia inesplorate. 1. Sulla teoria dell'intenzionalità Potremmo compendiare la teoria husserliana dell'intenzionalità nella formula seguente: l'intenzionalità è una proprietà che implica una relazione tra un vissuto e un oggetto. Constatavamo come alcuni interpreti accettino che l'intenzionalità sia una proprietà, ma neghino che essa implichi una relazione, e ciò proprio per salvaguardare alcuni casi che la fenomenologia husserliana stessa contempla (ad es. le assunzioni di qualcosa di assurdo o le allucinazioni). Il classico argomento rivolto contro una concezione relazionale dell'intenzionalità fa perno sulla tesi secondo cui l'esistenza di una relazione implica l'esistenza dei relata-tesi che viene ascritta ad Husserl stesso e che peraltro resta tutta da giustificare. Ci sembra che la nostra indagine abbia mostrato come dai testi del periodo considerato non sia lecito desumere una simile lettura. Riteniamo che Husserl accetterebbe senza dubbio la tesi secondo cui l'esistenza di una relazione implica i relata da cui risulta, ma rifiuterebbe quella secondo cui l'esistenza di una relazione implica l'esistenza dei relata da cui risulta; la relazione intenzionale è infatti un caso di relazione la cui esistenza ammette l'inesistenza di un relatum: l'oggetto può non esistere (cioè può non essere né possibile né reale). Il noto "paradosso" bolzaniano viene dunque sciolto da Husserl in due proposizioni tra le quali non vige contraddizione alcuna: 'a tutte le rappresentazioni corrisponde un oggetto'; 'non a tutte le rappresentazioni corrisponde un oggetto esistente'. L'ipotesi secondo cui le c.d. rappresentazioni senza oggetto non sarebbero intenzionali o non sarebbero rappresentazioni in cui ci dirigiamo verso qualcosa avversa quella che nell'impianto husserliano figura come una necessità analitica, e cioè che la rappresentazione implica una relazione. Lo stesso deve dirsi di un'interpretazione che renda separabili (nel senso di non implicantisi) intenzionalità e riferimento ad un oggetto. Nella cornice concettuale di Husserl ciò non può che rivelarsi artificioso; qui infatti a guidarci verso la definizione dell'intenzionalità come implicante riferimento è l'analisi descrittiva: la riflessione ci insegna che una percezione in cui si intende un albero reale ed una in cui si intende un albero irreale hanno la medesima morfologia: in entrambe qualcosa è inteso. Al di là delle dispute esegetiche, una teoria dell'intenzionalità che le negasse il carattere relazionale ed allo stesso tempo volesse conservare metodo e intenti della fenomenologia husserliana si troverebbe dinanzi alla difficoltà di dover render conto del Osservazioni conclusive 289 nostro accesso al mondo (quest'ultima nozione intesa in senso più lato possibile): se infatti l'intenzionalità non è altro che la proprietà di un vissuto-se cioè non è una proprietà che implica una relazione, ma è una proprietà in senso meramente mereologico-, e se ciò che designiamo come 'atto' non può essere ridotto a ciò che designiamo come 'albero' ad es.-posta dunque la non-identità tra i due-, come rendere conto del nostro rapporto con ciò che designiamo appunto come 'albero'? Che anche il sostenitore di una concezione non-relazionale dell'intenzionalità parli di alberi è un fatto, altrimenti non potrebbe distinguere i casi in cui questi ultimi sono reali da quelli in cui non lo sono-distinzione da cui muove per negare la relazionalità agli atti. Egli allora non è altro che una sorta di "osservatore esterno" che semplicemente rileva la peculiarità di una certa classe di vissuti per poi additare ciò che battezza come 'albero'. Ma come è possibile tale battesimo? Si potrebbe obiettare che rilevare la peculiarità di alcuni vissuti per poi distinguerli dagli oggetti sia proprio ciò che fa il fenomenologo husserliano nella riflessione. Questa descrizione non potrebbe avere tuttavia lo stesso senso che ha nel caso del sostenitore di cui sopra; in primo luogo perché la riflessione è possibile solo previa attuazione del vissuto intenzionale su cui si riflette (è impossibile riflettere sulla percezione W se non abbiamo attuato W); in secondo luogo perché la riflessione è a sua volta un vissuto intenzionale, sicché non solo è vero che anch'essa implica il riferimento ad un oggetto (un altro atto, nel nostro caso), ma è anche vero che iterandola si resta necessariamente all'interno della sfera intenzionale. In seconda istanza si direbbe che lo stesso descrivere i fenomeni mediante nozioni mereologiche o più in generale appartenenti all'ontologia formale non sia che un altro modo di "osservarli dall'esterno". Contro un simile appunto si può far notare come in Husserl le due dimensioni si fondino reciprocamente: al concetto di 'proprietà' si accede intenzionalmente tanto quanto ad un albero (al primo in un'intuizione categoriale ed al secondo in un'intuizione sensibile), sicché anche qui risulta impossibile uscire dalla sfera intenzionale. 2. Sulla nozione di 'dato sensoriale' La nozione di 'dato sensoriale' si è candidata ad essere la più contestata tra quelle husserliane. Da parte nostra ci sembra di aver profuso energie notevoli al fine di attestarne la pertinenza fenomenologica. (a) Abbiamo chiarito come una sua elaborazione possa prescindere dal riferimento a processi causali quali la stimolazione degli organi di senso: che il nervo ottico venga eccitato è irrilevante a fini descrittivi; l'occorrenza di quel contenuto chiamato 'sensazione' è piuttosto funzione di un'affezione, vale a dire di un rapporto tra l'io e qualcosa di estraneo ad esso. Resta da conciliare quest'ultima tesi con quella secondo cui la sensazione è un contenuto effettivo (o parte) della percezione-il che non ci pare così arduo. (b) Abbiamo sostenuto che il dato sensoriale è l'unico contenuto in grado di distinguere la percezione dalla modificazione intenzionale della fantasia: in particolare, è possibile che l'adombramento in cui ci è data una colorazione Osservazioni conclusive 290 percepita sia qualitativamente indistinguibile da quello in cui ci è data una colorazione fantasticata, sicché la sensazione resta l'unico contenuto capace di decretare la prima come percepita. (c) Abbiamo segnalato che il carattere estraneo del dato sensoriale è ciò da cui segue l'impossibilità di trapassare in una percezione: possiamo certo dirigerci verso ciò che vogliamo, ad es. percependo ora x ed ora y, e possiamo certo tornare a percepire ciò che percepivamo, ma non possiamo portare a percezione x come portiamo a fantasia x. In questa sede aggiungiamo che la nostra trattazione contiene implicite obiezioni alla critica secondo cui con tale concetto Husserl sarebbe ricaduto nella teoria delle immagini: tale critica dovrebbe misurarsi infatti con tutti gli argomenti che Husserl stesso oppone a quella teoria. 3. Sullo schema 'contenuto – apprensione' Lo schema 'contenuto – apprensione' è l'architrave dell'intera fenomenologia husserliana della percezione. Difenderlo significa difendere le fondamenta di un capitolo importante di tale filosofia. A tal fine abbiamo cercato di dimostrare tre tesi: (a) Non vi è ragione di pensare il rapporto tra sensazione ed apprensione alla stregua di quello tra due momenti (o parti non-indipendenti). (b) L'adozione dello schema non è affatto incompatibile con l'accettazione della teoria husserliana dell'a priori materiale. (c) La validità della tesi secondo cui il riferimento può variare al restare costante del complesso sensoriale prescinde dalla validità dell'ipotesi di costanza. Restano tuttavia questioni aperte, soprattutto in merito alla prima tesi: nei primi scritti Husserl sembra per lo più volto ad esaminare il rapporto tra sensazione ed apprensione sul piano mereologico, e dunque statico (nel senso codificato dalla fenomenologia): tale rapporto viene infatti contrapposto a quello che vige tra l'intensità e l'altezza di un suono. Ciò che Husserl ci invita implicitamente a fare è rappresentare una sensazione inappresa, proprio come nella Terza Ricerca ci invita a rappresentare una testa di cavallo per verificarne la natura di frazione. È chiaro che ad una simile analisi ne vada affiancata una di tipo genetico (nel senso codificato dalla fenomenologia): occorrerebbe ad es. risalire ad una coscienza che abbia sensazioni cromatiche ma che non disponga di tutte quelle "abilità" necessarie per intendere come uniforme una colorazione che visualmente si dà come non-uniforme. 4. Sullo statuto della riflessione Sulla scia delle critiche mosse da alcuni interpreti di Husserl abbiamo messo in discussione il carattere percettivo della riflessione; abbiamo dunque rifiutato la concezione husserliana della riflessione come percezione immanente. A tale critica si potrebbe controbattere in questi termini: perché nel caso degli oggetti trascendenti si nega che il carattere d'attualità sia funzione della loro realtà, mentre nel caso della riflessione lo si afferma? In quest'ultimo caso si argomenta infatti come segue: dato che nel momento Osservazioni conclusive 291 in cui ci dirigiamo verso un atto A A non è (più) reale-è infatti impossibile attuare due vissuti intenzionali nello stesso istante-, allora A non può darsi nel modo dell'attualità (ossia in carne ed ossa). Tale rilievo manca il bersaglio: il motivo per cui si nega che l'atto su cui si riflette possa darsi nel modo dell'attualità fa capo al tipo di entità considerata ed alla nozione stessa di 'carattere d'attualità'; secondo Husserl quest'ultimo implica due fattori: qualcosa è inteso come dato in sé stesso e come dato ora. Il problema è allora il seguente: come può darsi come dato ora qualcosa che la coscienza stessa non attua (più)? In tale quadro una concezione della riflessione come atto immanente diventa del tutto discutibile. Se è immanente quel vissuto intenzionale il cui oggetto è necessariamente reale-come vuole Husserl-, allora è chiaro che la nostra critica non può concedere nemmeno che la riflessione venga definita in questi termini: se infatti nel caso degli oggetti trascendenti è meramente possibile che ciò che è inteso sia irreale (ad es. non tutte le nostre percezioni sono non-veridiche), l'atto verso cui ci dirigiamo nella riflessione è necessariamente irreale. E il motivo è presto detto: i vissuti intenzionali sono eventi, ed in particolare eventi la cui realtà dipende da ciò che fa la coscienza. Con l'esempio lockiano: vedere una sfera rossa a t0 e poi volgersi verso qualcos'altro a t1 non implica che a t1 la sfera rossa non sia più reale; anzi: se essa è reale e la ricordiamo, allora l'oggetto del nostro ricordo sarà reale. Vedere una sfera rossa a t0 e poi riflettere su tale percezione visuale a t1 implica invece che a t1 la percezione della sfera non sia (più) reale. Possiamo certo dirigersi verso di essa, ma non possiamo dire che l'oggetto di tale atto sarà reale; potremmo dire al massimo che esso sarà stato reale. L'unica coscienza che può riferirsi ad atti reali è la coscienza interna, la quale non è riflessiva e più in generale non è intenzionale (pena il regresso all'infinito): dal fatto che attuiamo A a t0 segue infatti sia che A è reale a t0, sia che vi è una coscienza di A a t0. In conclusione, la riflessione non può essere una percezione immanente, e perché non può essere una percezione, e perché non può essere immanente. Ma come descriverla allora? Le si deve negare anche lo statuto di atto intuitivo? Nulla sembra costringerci a tale mossa: nella riflessione ci dirigiamo infatti necessariamente verso qualcosa di possibile, giacché i vissuti intenzionali su cui si riflette sono stati reali (e tutto ciò che è (stato) reale è possibile). A tal proposito abbiamo notato le frizioni che sorgono nel momento in cui vogliamo allo stesso tempo conservare una nozione di riflessione come 'atto immanente' (nel senso che acquisisce in Husserl) e accordarle il titolo di 'presentificazione' (nel senso che acquisisce in Husserl). Ciò non vuol dire che la riflessione non sia descrivibile nei termini di un ricordo; a tal fine è sufficiente svincolare quest'ultima nozione dai confini che le ha imposto Husserl: occorre infatti concepire un ricordo che non sia una modificazione intenzionale della percezione. La ragione per cui il carattere rimemorativo sembra essere quello adatto nel caso della riflessione è che l'oggetto di quest'ultima si dà 'in sé stesso' e come 'stato dato'. La coscienza interna fungerebbe allora da base per l'atto riflessivo, proprio come la percezione funge da base per le sue modificazioni intenzionali: se a t0 A è conscio-il che vuol dire: vi è una coscienza di A (la coscienza interna)-, allora a t1 è possibile attuare una riflessione su A. Osservazioni conclusive 292 5. Sul principio di esibibilità In alcuni manoscritti Husserl formula e sviluppa quello che si è scelto di chiamare 'principio di esibibilità'. Con il PE viene sancita l'equivalenza delle seguenti proposizioni: 'A esiste'; 'l'esibizione dell'esistenza di A è possibile'. La disamina filologica ci ha consentito di individuare tre possibili letture del PE: una semantica, una trascendentale ed una metafisica. In queste battute finali ci sembra opportuno dedicare qualche considerazione all'interpretazione metafisica; abbrevieremo con 'PEM' il PE interpretato metafisicamente. i) Si potrebbe obiettare che il PEM contraddica una nozione meramente funzionale di 'oggetto'; crediamo vi sia un modo di aggirare tale rilievo: si può sostenere ad es. che un albero reale debba essere in quanto tale (e quindi: solo in virtù di sé stesso) un possibile oggetto (percettivo) senza per questo dover sostenere che l''essere un possibile oggetto' sia una sua proprietà come lo è ad es. il colore. Per dirla con parole peculiarmente husserliane: 'essere un possibile oggetto' non esprime un «contrassegno positivo» o un «predicato reale», vale a dire non indica qualcosa che è nell'albero o che l'albero ha effettivamente. ii) Non v'è alcuna incoerenza nell'approvare la teoria husserliana dell'intenzionalità rifiutandosi di approvare il PEM; e se quest'ultimo è ciò in cui si esprime l'idealismo di Husserl, allora si potrà concludere che la teoria husserliana dell'intenzionalità non ha affatto simili esiti idealistici. iii) La convinzione espressa dal PEM è dogmatica tanto quanto quella secondo cui alcune cose esistono realmente pur non essendo di principio possibile esibirne l'esistenza reale. iv) Il PEM implica nientemeno che l'equiparazione della coscienza trascendentale ad una coscienza onnisciente: non v'è realtà che la coscienza non possa di principio conoscere; o ancora: tutto ciò che è reale è di principio accessibile alla coscienza. E giacché Husserl si accoda a quella tradizione che fa dell'onniscienza una prerogativa di Dio1, l'esito inevitabile è che la coscienza trascendentale trapassi in una coscienza divina. 1 È noto che nel § 43 del primo libro delle Ideen Dio venga definito il «soggetto di conoscenza assolutamente perfetta» (Hua III, p. 89). Appendici Alcuni termini impiegati da Husserl ammettono più di una traduzione; di seguito vengono elencate le scelte traduttive che vigono per questo lavoro. Riportiamo prima il termine italiano e poi quello tedesco, in modo che sia più facile individuare la corrispondenza. Glossario Aggregato Inbegriff Ambiente circostante Umgebung Animazione Beseelung Apprensione Auffassung Caratteristica Beschaffenheit Compatibilità Verträglichkeit Completezza Vollständigkeit, Vollkommenheit Contenuto di sensazione Empfindungsinhalt Corpo vivo Leib Corpo fisico Körper Dato sensoriale Empfindungsdatum Deduzione Schluss, Schlussfolgerung Determinatezza Bestimmtheit Determinazione Bestimmung Effettivo Reell* 1 Esibibilità Ausweisbarkeit Esistenza Existenz Fantasma Phantasm Fantoma Phantom Frazione Stück Intentio Meinung Intenzione Intention * In ciò seguiamo Ingarden (1967, p. 178, n. 49), secondo cui 'reeller Teil' equivale per lo più 'echter Teil' o 'effektiver Teil'. Interpretazione Deutung, Interpretation Legittimità Rechtmässigkeit Manifestazione Erscheinung Materia Materie Neutralizzazione Ausschaltung Oggetto Gegenstand, Objekt Parere Anmuten Perceptio Perzeption Percezione Wahrnehmung Pienezza Fülle Presentazione Darstellung Presentificare Vergegenwärtigen Profilo Seite Proprietà Eigenschaft, Eigenheit Proprio Eigentlich Rappresentanza Repräsentation Rappresentazione Vorstellung Reale-naturale Real Realtà Wirklichkeit Realtà naturale Realität Render presente Gegenwärtigen Rilevare Entnehmen Sensazione Empfindung Situazione Lage, Umstand, Situation Supporre Vermuten Molteplicità Mannigfaltigkeit Appendici 294 Elenco delle tabelle Tabella 1 Descrizione reale e descrizione fenomenologica ................................. 34 Tabella 2 Livelli d'analisi del problema della costituzione ................................. 37 Elenco delle figure Figura 1 Differenze tra sentire e percepire ......................................................... 93 Figura 2 Schema generale della costituzione percettiva trascendente .............. 107 Figura 3 Struttura della percezione esterna ....................................................... 108 Figura 4 Il percezionale come veicolo .............................................................. 131 Figura 5 Struttura del percezionale con modi e caratteri .................................. 139 Figura 6 Sensazione e proprietà obiettiva nella percezione esterna ................. 164 Figura 7 Tassonomia della percezione .............................................................. 171 Figura 8 Struttura mereologica della percezione semplice ............................... 285 Figura 9 Rapporti tra percezione adeguata, pura e completa ............................ 285 Figura 10 Cinestesi ed immagini ........................................................................ 285 Figura 11 Costituzione di possibilità ideali e reali.............................................. 285 Figura 12 Oggetti eidetici ed oggetti individuali ................................................ 285 Figura 13 Il rapporto tra possibilità e realtà ........................................................ 278 Bibliografia Di seguito vengono riportate solo le opere citate; per una bibliografia parziale delle opere husserliane e della relativa letteratura secondaria rinvio al testo di Steven Spileers, Husserl Bibliography (Kluwer, Dordrecht 1999). Per quanto riguarda la segnatura, il titolo e la datazione dei manoscritti inediti si è fatto riferimento all'indice stilato dall'Archivio Husserl di Lovanio; lo si può consultare all'indirizzo seguente: http://hiw.kuleuven.be/hua/manuscript. A Letteratura primaria a Husserl E., Husserliana: Gesammelte Werke, Nijhoff-Kluwer-Springer, Den Haag-Boston-Dordrecht 1950 ss. Bd. II: Die Idee der Phänomenologie. Fünf Vorlesungen, hrsg. von W. Biemel. Nijhoff, Den Haag 1973. Bd. III: Ideen zu einer reinen Phänomenologie und einer Phänomenologischen Philosophie, Erstes Buch. Allgemeine Einführung in die reine Phänomenologie. 1. Halbband: Text der 1.-3. Auflage; 2. Halbband: Ergänzende Texte (1912-1929), neu hrsg. von K. Schuhmann. Nijhoff, Den Haag 1976, 1988. Bd. IV: Ideen zu einer reinen Phänomenologie und einer Phänomenologischen Philosophie, Zweites Buch. Phänomenologische Untersuchungen zur Konstitution, hrsg. von M. Biemel. Nachdruck. Nijhoff, Den Haag 1991. Bd. IX: Phänomenologische Psychologie. Vorlesungen Sommersemester 1925, hrsg. von W. Biemel. 2. verb. Auflage. Nijhoff, Den Haag 1968. Bd. X: Zur Phänomenologie des inneren Zeitbewusstseins (1893-1917), hrsg. von R. Boehm. Nachdruck der 2. verb. Auflage. Nijhoff, Den Haag 1969. Bd. XI: Analysen zur passiven Synthesis. Aus Vorlesungsund Forschungsmanuskripten (1918-1926), hrsg. von M. Fleischer. Nijhoff, Den Haag 1966 Bd. XII: Philosophie der Arithmetik. Mit ergänzenden Texten (1890-1901), hrsg. von L. Eley. Nijhoff, Den Haag 1970 Bd. XVI: Ding und Raum. Vorlesungen 1907, hrsg. von U. Claesges. Nijhoff, Den Haag 1973. Bd. XVIII: Logische Untersuchungen. Erster Band: Prolegomena zur reinen Logik. Text der 1. und 2. Auflage, hrsg. von E. Holenstein. Nijhoff, Den Haag 1975. Bd. XIX: Logische Untersuchungen. Zweiter Band: Untersuchungen zur Phänomenologie und Theorie der Erkenntnis, Zwei Teile, hrsg. von U. Panzer. Nijhoff, Den Haag 1984. Bibliografia 296 Bd. XX/1: Logische Untersuchungen. Ergänzungsband. Erster Teil. Entwürfe zur Umarbeitung der VI. Untersuchung und zur Vorrede für die Neuafulage der Logischen Untersuchungen (Sommer 1913), hrsg. von U. Melle. Kluwer, Dordrecht 2001. Bd. XXI: Studien zur Arithmetik und Geometrie. Texte Aus Dem Nachlass (18861901), hrsg. von I. Strohmeyer. Nijhoff, Den Haag 1983. Bd. XXIII: Phantasie, Bildbewusstsein, Erinnerung. Zur Phänomenologie der anschaulichen Vergegenwärtigungen. Texte aus dem Nachlass (1898-1995), hrsg. von E. Marbach. Nijhoff, Den Haag 1980. Bd. XXIV: Einleitung in die Logik und Erkenntnistheorie. Vorlesungen 1906/07, hrsg. von U. Melle. Nijhoff, Den Haag 1984. Bd. XXVI: Vorlesungen über Bedeutungslehre. Sommersemester 1908, hrsg. von U. Panzer. Nijhoff, Dordrecht 1987. Bd. XXXIII: Die Bernauer Manuskripte über das Zeitbewusstsein (1917/18), hrsg. von R. Bernet & D. Lohmar. Kluwer, Dordrecht 2001. Bd. XXXVI: Transzendentaler Idealismus. Texte aus dem Nachlass (1908-1921), hrsg. von R. Rollinger & R. Sowa. Kluwer, Dordrecht 2003. Bd. XXXVIII: Wahrnehmung und Aufmerksamkeit. Texte aus dem Nachlass (18931919), hrsg. von T. Vongehr & R. Giuliani. Springer, Dordrecht 2004. Bd. XLI: Zur Lehre Vom Wesen Und Zur Methode Der Eidetischen Variation: Texte Aus Dem Nachlass (1891-1935), hrsg. von D. Fonfara. Springer, Dordrecht 2014. b Husserl E., Husserliana: Materialen. Kluwer-Springer, Dordrecht 2001 ss. Bd. III: Allgemeine Erkenntnistheorie. Vorlesung 1902/03, hrsg. von E. Schuhmann. Kluwer, Dordrecht 2001. Bd. VII: Einführung in die Phänomenologie der Erkenntnis. Vorlesung 1909, hrsg. von E. Schuhmann. Springer, Dordrecht 2005. c Husserl E., Husserliana: Dokumente. Nijhoff-Kluwer, Den Haag-Boston 1951 ss. Bd. I: Husserl-Chronik. Denkund Lebensweg Edmund Husserls, hrsg. von K. Schuhmann. Nijhoff, Den Haag 1977. Bd. III: Briefwechsel: Die Göttinger Schule, hrsg. von K. Schuhmann. Kluwer, Dordrecht 1994. d Husserl E., Manoscritti inediti Ms. A VI 13: Titel (Aufschrift): Intention und Erfüllung. Gegenständliche Beziehung. Datierung: Aus der Zeit der LU – im Jahre 1918 durchgesehen und gut befunden. Alt. Ms. L I 1: Titel (Aufschrift): 〈Bl. 1–15 und 30 von Husserl. Aufschriften Husserls auf 1a (Binnenumschlag):〉 Darin J (Stein). Empfindung-transc (apperc.) WahrnehBibliografia 297 mung. 1910. Wichtige Anfänge zur Lehre vom Zeitbewusstsein. Verhältnis der Konstitution des immanenten hyletischen Objekts (primäre Inhalte) zu der Konstitution des apperz. Objekts (Raumding) (genau analysiert, wertvoll). 〈Bl. 16–29 Ausarbeitungen Frl. Stein nach den Vorl. von 1907; über äussere und innere Wahrnehmung. Doppelsinn von adäquate Wahrnehmung usw.〉. Datierung: 1907-1910. e Altre opere di Husserl Husserl E. (1894) Intentionale Gegenstände, rev. Ausgabe in K. Schuhmann, Husserls Abhandlung "Intentionale Gegenstände". Edition der ursprünglichen Verfassung. Brentano Studien 3: 137–176, 1990–1991. Husserl E. (1913) Entwurf einer 'Vorrede' zu den Logischen Untersuchungen. Tijdschrift voor Philosophie 1: 106–133; 319–339, 1939. Husserl E. (?) Erfahrung und Urteil. Untersuchungen zur Genealogie der Logik. Meiner, Hamburg 1972. B Letteratura secondaria Aguirre A. (1991) Zum Verhältnis von modaler und praktischer Möglichkeit. Phänomenologische Forschungen 24/25: 150–182. Álvarez-Vázquez J. (2010) Frühentwicklungsgeschichte der phänomenologischen Reduktion. Dissertation, Albert-Ludwigs-Universität Freiburg. Álvarez-Vázquez J. (2011) Die vorbegriffliche reduktive Massnahme in Husserls früher Göttinger Zeit. Zur Entstehung des Reduktionsbegriffes. In Neue Stimmen der Phänomenologie, hrsg. von M. Flatscher, I. Laner, M. Huth, G. Thonhauser & T. Stadlbauer. Traugott Bautz, Nordhausen: 51–68. Alweiss L. (2010) Thinking about Non-Existence. In Philosophy, Phenomenology, Sciences. Essays in Commemoration of Edmund Husserl, ed. by C. Ierna et alia. Springer, Dordrecht: 695–721. Argentieri N. (2008) Matematica e fenomenologia dello spazio. In Paul Natorp, Forma e materia dello spazio, dialogo con Edmund Husserl, a cura di N. Argentieri. Bibliopolis, Napoli: 187–194. Asemissen H. (1957) Strukturanalytische Probleme der Wahrnehmung in der Phänomenologie Husserls. Kölner Universitäts-Verlag, Köln 1957. Bancalari S. (2015) De la superposition. Notes sur la logique de l'epoché. Archivio di filosofia 83 (1-2): 55-63. Belussi F. (1990) Die modaltheoretischen Grundlagen der Husserlschen Phänomenologie. Alber, Freiburg/Munchen. Bernet R., Kern I. & Marbach E. (1996) Edmund Husserl: Darstellung seines Denkens. Meiner, Hamburg. Bernet R. & Lohmar D. (2001) Einleitung der Herausgeber. In Hua XXXIII: xvii–li. Bibliografia 298 Bernet R. (2004) Husserl's Transcendental Idealism Revisited. The New Yearbook for Phenomenology and Phenomenological Philosophy 4: 1–20. Biemel W. (1959) Die entscheidenden Phasen der Entfaltung von Husserls Philosophie. Zeitschrift für philosophische Forschung 13 (2): 187–213. Biemel W. (1973) Einleitung des Herausgebers. In Hua II: vii–xi. Boehm R. (1966) Einleitung des Herausgebers. In Hua X: xiii–xliii. Boehm R. (1968) Die phänomenologische Reduktion. In R. Boehm, Vom Gesichtspunkt der Phänomenologie. Husserl-Studien. Nijhoff, Den Haag: 119–140. Boi L. (2007) Phénoménologie et Méréologie de la Perception Spatiale, de Husserl aux Théoriciens de la Gestalt. In Rediscovering Phenomenology. Phenomenological Essays on Mathematical Beings, Physical Reality, Perception and Consciousness, ed. by L. Boi, P. Kerszberg & F. Patras. Springer, Dordrecht: 33–66. Borsato A. (2009a) Innere Wahrnehmung und innere Vergegenwärtigung. Königshausen & Neumann, Würzburg. Borsato A. (2009b) Ist das Erleben Teil des Erlebten? Phänomenologische Forschungen: 37–59. Brentano F. (1874) Psychologie vom empirischen Standpunkt. Bd. I. Meiner, Hamburg 1971. Cairns D. (1976) Conversations with Husserl and Fink. Nijhoff, Den Haag. Casari E. (2007) On the Relationship between Parts and Wholes in Husserl's Phenomenology. In Rediscovering Phenomenology: 67–102. Casari E. (2009) Logiche del non-essere. Rivista di Filosofia 100 (1): 43–66. Centrone S. (2016) Relational Theories of Intentionality and the Problem of Non-Existents. In Existence, Fiction, Assumption. Meinongian Themes and the History of Austrian Philosophy, ed. by M. Antonelli & M. David, Meinong Studies 6. De Gruyter, Berlin: 1–26. Claesges U. (1964) Edmund Husserls Theorie der Raumkonstitution. Nijhoff, Den Haag. Claesges U. (1973) Einleitung des Herausgebers. In Hua XVI: xiii–xxviii. Coppola E. (2006) A priori statici e dinamici. In A priori materiale. Uno studio fenomenologico, ed. da R. Lanfredini. Guerini, Milano: 121–168. Costa F. (1981) The Phenomenology of External Objects According to Ding und Raum. Analecta Husserliana 11: 279–310. Costa V. (1994) Lo sviluppo della riduzione fenomenologica: dalla «Filosofia dell'aritmetica» a «Ideen». Rivista di Filosofia Neo-Scolastica 86 (3): 506–572. Costa V. (2009) La questione della cosa e il realismo. In E. Husserl, La cosa e lo spazio, a cura di V. Costa. Rubbettino, Soveria Mannelli: xv–xlv. Chrudzimski A. (2005) Brentano, Husserl und Ingarden über die intentionalen Gegenstände. In Existence, Culture, and Persons: The Ontology of Roman Ingarden, ed. by A. Chrudzimski. Ontos, Frankfurt: 83–114. Daniel M. (1992) A Bibliography of the Noema. In The Phenomenology of the Noema, ed. by J. Drummond & L. Embree. Kluwer, Dordrecht: 227–248. de Almeida G. (1979) Sinn und Inhalt in der Genetischen Phänomenologie E. Husserls. Nijhoff, Den Haag. Bibliografia 299 De Palma V. (2009) Das Schema Inhalt-Auffassung in Husserls Denken: Ursprung, Konsequenzen, Überwindung. Topos 22 (1-2): 60–73. Dorsch F. (2010) The Unity of Hallucinations. Phenomenology and the Cognitive Sciences 9 (2): 171–191. Drummond J. (1979) On Seeing a Material Thing in Space. The Role of Kinaesthesis in Visual Perception. Philosophy and Phenomenological Research 40: 19–32. Erhard C. (2009) Typische Merkmale intentionaler Zustände und Husserls V. Logische Untersuchung. Philosophisches Jahrbuch 116: 59–90. Erhard C. (2014) Denken über nichts Intentionalität und Nicht-Existenz bei Husserl. De Gruyter, Berlin. Ferencz-Flatz C. (2014) Husserls Begriff der Kinästhese und seine Entwicklung. Husserl Studies 30 (1): 21–45. Fink E. (1957) Operative Begriffe in Husserls Phänomenologie. Zeitschrift für philosophische Forschung 11 (3): 321–337. Føllesdal D. (1974) Husserl's Theory of Perception. Ajatus (36): 95–103. Frege G. (1892) Über Sinn und Bedeutung. Zeitschrift für Philosophie und philosophische Kritik 100: 25–50. Frege G. (1918) Der Gedanke. Eine Logische Untersuchung. Beiträge zur Philosophie des deutschen Idealismus (2): 58–77. Gallagher S. (1986) Hyletic Experience and the Lived Body. Husserl Studies 3: 131– 166. Gurwitsch A. (1957) The Field of Consciousness: Phenomenology of Theme, Thematic Field, and Marginal Consciousness. In The Collected Works of Aron Gurwitsch (1901-1973), vol. III. Springer, Dordrecht 2010. Gurwitsch A. (1959) Beitrag zur phänomenologischen Theorie der Wahrnehmung. Zeitschrift für philosophische Forschung 13 (3): 419–437. Heffernan G. (2015) Thinking of Jupiter. In The 46th Annual Husserl Circle Meeting Pre-Proceedings. Helsinki, June 9-12: 166–228. Holenstein E. (1979) Phänomenologie der Assoziation. Zu Struktur und Funktion eines Grundprinzips der passiven Genesis bei E. Husserl. Den Haag, Nijhoff. Hopp W. (2008) Husserl on Sensation, Perception, and Interpretation. Canadian Journal of Philosophy 38 (2): 219–245. Hopp W. (2011) 'Perception'. In The Routledge Companion to Phenomenology, ed. by S. Luft & S. Overgaard. Routledge, London: 146–157. Ingarden R. (1957) Das Konstitutionsproblem und der Sinn der konstitutiven Betrachtung bei Edmund Husserl. In R. Ingarden, Schriften zur Phänomenologie Edmund Husserls. Niemeyer, Tübingen 1998: 237–267. Ingarden R. (1967) Einführung in Edmund Husserls Phänomenologie. Osloer Vorlesungen. Niemeyer, Tübingen 1999. Johnstone A. (1986) The Role of "Ich kann" in Husserl's Answer to Humean Skepticism. Philosophy and Phenomenological Research 46 (4): 577–595. Kern I. (1975) Idee und Methode der Philosophie: Leitgedanken für eine Theorie der Vernunft. De Gruyter, Berlin. Bibliografia 300 Klev A. (2013) Form of Apprehension and the Content–Apprehension Model in Husserl's Logical Investigations. Logical Analysis and History of Philosophy 16: 49– 69. Küng G. (1973) Husserl on Pictures and Intentional Objects. The Review of Metaphysics 26 (4): 670–680. Künne W. (1986) Edmund Husserl: Intentionalität. In Grundprobleme der grossen Philosophen. Philosophie der Neuzeit IV, hrsg. von J. Speck. Vandenhoeck, Gottingen: 165–215. Künne W. (2011) „Denken ist immer etwas Denken". Bolzano und (der frühe) Husserl über Intentionalität. In Edmund Husserl 1859-2009. Beiträge aus Anlass der 150. Wiederkehr des Geburtstages des Philosophen, hrsg. von K. Cramer & C. Beyer. De Gruyter, Berlin: 77–99. Laasik K. (2011) Fulfillment in Perception: A Critique of Alva Noë's Enactive View. Doctoral Thesis, University of Miami. Lanfredini R. (1994) Husserl. La teoria dell'intenzionalità. Atto, contenuto e oggetto. Laterza, Bari. Levinas E. (1965) Intentionalité et sensation. Revue Internationale de Philosophie 71/72 (1-2): 34–54. Leyendecker H. (1913) Zur Phänomenologie der Täuschungen. Buchdruckerei des Waisenhauses, Halle. Lohmar D. (1998) Erfahrung und kategoriales Denken. Hume, Kant und Husserl über vorprädikative Erfahrung und prädikative Erkenntnis. Kluwer, Dordrecht. Lohmar D. (2006) Synthesis in Husserls Phänomenologie. Das grundlegende Modell von Auffassung und aufgefasstem Inhalt in Wahrnehmung, Erkennen und Zeitkonstitution. In Metaphysik als Wissenschaft. Festschrift für K. Düsing, hrsg. von D. Fonfara. Alber Verlag, Freiburg: 245–260. Lohmar D. (2008) Phänomenologie der schwachen Phantasie. Untersuchungen der Psychologie, Cognitive Science, Neurologie und Phänomenologie zur Funktion der Phantasie in der Wahrnehmung. Springer, Dordrecht. Lohmar D. (2009) Die Entwicklung des husserlschen Konstitutionsmodells von Auffassung und Inhalt. Studia Universitatis Babes-Bolyai, Philosophia 54 (2): 3–19. Lohmar D. (2012) Zur Vorgeschichte der transzendentalen Reduktion in den Logischen Untersuchungen. Die unbekannte ,Reduktion auf den reellen Bestand'. Husserl Studies 28 (1): 1–24. Madary M. (2012) Husserl on Perceptual Constancy. European Journal of Philosophy 20 (1): 145–165. Majolino C. (2012) Multiplicity, Manifolds and Varieties of Constitution. New Yearbook for Phenomenology & Phenomenological Philosophy 12: 155–182. Marbach E. (1974) Das Problem des Ich in der Phänomenologie Husserls. Den Haag, Nijhoff. Marbach E. (1980) Einleitung des Herausgebers. In Hua XXIII: xxv–lxxxii. Marbach E. (1993) Mental Representation and Consciousness. Towards a Phenomenological Theory of Representation and Reference. Kluwer, Dordrecht. Bibliografia 301 Marchesi A. (2015) Is There Something Like a ('Raw') Visual Sensation? Archivio di Filosofia 83 (3): 151–160. Martell T. (2012) Phenomenology and Phenomenalism in Husserl's Thing and Space. Quaestiones Disputatae: Selected Papers on the Early Phenomenology of Munich and Gottingen 3 (1): 151–162. Mattens F. (2009) 'Kinästhese'. In Husserl Lexikon, hrsg. von H. Gander. WBG, Darmstadt: 170–172. McKenna W. (1984) The Problem of Sense Data in Husserl's Theory of Perception. In Edmund Husserl. Critical Assessments of Leading Philosophers, ed. by R. Bernet, D. Welton & G. Zavota, vol. III. Routledge, New York 2005: 145–157. Meixner U. (2006) Classical Intentionality. Erkenntnis 65: 25–45. Meixner U. (2010) Husserls transzendentaler Idealismus als Supervenienzthese. Ein interner Idealismus. In Husserl und die Philosophie des Geistes, hrsg. von M. Frank & N. Weidtmann. Suhrkamp, Berlin: 178–208. Meixner U. (2014) Defending Husserl. A Plea in the Case of Wittgenstein & Company versus Phenomenology. De Gruyter, Berlin/Boston. Melle U. (1983) Das Wahrnehmungsproblem und seine Verwandlung in phänomenologischer Einstellung. Untersuchungen zu den phänomenologischen Wahrnehmungstheorien von Husserl, Gurwitsch und Merleau-Ponty. Nijhoff, Den Haag. Melle U. (1984) Einleitung des Herausgebers. In Hua XXIV: xiii–li. Melle U. (2001) Einleitung des Herausgebers. In Hua XX/1: xiii–liii. Melle U. (2010) Husserl Beweis für den transzendentalen Idealismus. In Philosophy, Phenomenology, Sciences: 93–106. Mensch J. (2010) Retention and the Schema. In On Time New Contributions to the Husserlian Phenomenology of Time, ed. by D. Lohmar & I. Yamaguchi. Springer, Dordrecht: 153–168. Mohanty J. (1984) Husserl on "Possibility". Husserl Studies 1 (1): 13–29. Montagová K. (2013) Transzendentale Genesis des Bewusstseins und der Erkenntnis. Studie zum Konstitutionsprozess in der Phänomenologie von Edmund Husserl durch wertende und synthetische Bewusstseinsleistungen. Springer, Dordrecht. Mulligan K. (1995) 'Perception'. In The Cambridge Companion to Husserl, ed. by B. Smith & D. W. Smith. CUP, Cambridge: 168–238. Münch D. (1993) Intention und Zeichen. Untersuchungen zu Franz Brentano und zu Edmund Husserls Frühwerk. Suhrkamp, Frankfurt a.M. Nagasaka M. (2012) Über den Beweis des transzendentalen Idealismus bei Husserl - aus den Texten Nr. 5–7 in Husserliana XXXVI, Horizon 1 (2): 64–83. Ni L. (1999) Seinsglaube in der Phänomenologie Edmund Husserls. Kluwer, Dordrecht. Niel L. (2011) Absoluter Fluss – Urprozess – Urzeitigung. Husserls Phänomenologie der Zeit. Königshausen & Neumann, Würzburg. Overgaard S. (2004) Husserl and Heidegger on Being in the World. Kluwer, Dordrecht. Panzer U. (1984) Einleitung der Herausgeberin. In Hua XIX: xvi–lxv. Bibliografia 302 Paśniczek J. (1996) The Relational vs. Directional Conception of Intentionality. Poznań Studies in the Philosophy of the Sciences and the Humanities (47): 373– 380. Peters F. (1993) Edmund Husserls Versuch einer Fundierung des Gegenständlichen. Die Thematisierung der Intentionalität als Anwendung der phänomenologischen Methode am Beispiel der "Logischen Untersuchungen". Peter Lang, Frankfurt a.M. Petitot J. (1999) Morphological Eidetics for a Phenomenology of Perception. In Naturalizing Phenomenology: Issues in Contemporary Phenomenology and Cognitive Science, ed. by J. Petitot, F. Varela, J. Roy & B. Pachoud. SUP, Stanford: 330–371. Piana G. (1966) Un'analisi husserliana del colore. Aut Aut 92: 21–30. Piana G. (1977) La tematica husserliana dell'intero e della parte. In E. Husserl, L'intero e la parte, a cura di G. Piana. Il Saggiatore, Milano: 7–71. Piazza T. (2001) Esperienza e sintesi passiva. La costituzione percettiva nella fenomenologia di Edmund Husserl. Guerini Associati, Milano. Piedade J. (2001) Der bewegte Leib. Kinästhesen bei Husserl im Spannungsfeld von Intention und Erfüllung. Passagen, Wien. Prauss G. (1977) Zum Verhältnis innerer und äusserer Erfahrung bei Husserl. Zeitschrift für Philosophische Forschung 31 (1): 79–84. Rang B. (1973) Kausalität und Motivation. Untersuchungen zum Verhältnis von Perspektivität und Objektivität in der Phänomenologie Edmund Husserls. Kluwer, Dordrecht. Rang B. (1975) Repräsentation und Selbstgegebenheit. Die Aporie der Phänomenologie der Wahrnehmung in den Frühschriften Husserls. In Edmund Husserl. Critical Assessments of Leading Philosophers, vol. III: 105–137. Rang B. (1990) Husserls Phänomenologie der materiellen Natur. Klostermann, Frankfurt a.M. Rizzoli L. (2008) Erkenntnis und Reduktion. Die operative Entfaltung der Phanomenologischen Reduktion im Denken Edmund Husserls. Springer, Dordrecht. Rollinger R. & Sowa R. (2003) Einleitung. In Hua XXXVI: ix–xxxvi. Schuhmann E. (2001) Einleitung der Herausgeberin. In Mat. III: vii–xvii. Schuhmann E. (2005) Einleitung der Herausgeberin. In Mat. VII: vii–xviii. Schuhmann K. (1991) Intentionalität und intentionaler Gegenstand beim frühen Husserl. Phänomenologische Forschungen 24/25: 46–75. Scrimieri G. (1967) La formazione della fenomenologia di E. Husserl. La "Dingvorlesung" del 1907. Levante, Bari. Shim M. (2011) Representationalism and Husserlian Phenomenology. Husserl Studies 27 (3): 197–215. Smith D. W. & McIntyre R. (1989) Husserl and Intentionality: A Study of Mind, Meaning, and Language. Kluwer, Dordrecht. Smith D. W. (2013) Husserl. Routledge, London-New York. Smith Q. (1977) A Phenomenological Examination of Husserl's Theory of Hyletic Data. Philosophy Today 21 (4): 356–367. Sokolowski R. (1964) The Formation of Husserl's Concept of Constitution. Nijhoff, Den Haag. Bibliografia 303 Sokolowski R. (1968) The Logic of Parts and Wholes in Husserl's Investigations. Philosophy and Phenomenological Research 28 (4): 537–553. Sommer M. (1985) Husserl und der frühe Positivismus. Klostermann, Frankfurt a.M. Sowa R. (2005) Ideation, freie Variation, materiales Apriori. Husserls Lehre von der Wesensanschauung und seine Methode der Aprioriforschung. Neu dargestellt unter dem Primat des eidetischen Satzes und unter Zugrundelegung des als Sachverhaltsfunktion aufgefassten Wesens. Dissertation, Katholieke Universiteit Leuven. Stepanians M. (1998) Frege und Husserl über Urteilen und Denken. Schoningh, Paderborn. Ströker E. (1976) Zur phänomenologischen Theorie der Wahrnehmung. Edmund Husserls Konstitutionsproblematik der Dingvorlesung. Ajatus 36: 106–124. Summa M. (2014) Spatio-temporal Intertwining. Husserl's Transcendental Aesthetic. Springer, Dordrecht. Süssbauer A. (1995) Intentionalität, Sachverhalt, Noema. Eine Studie zu Edmund Husserl. Alber, Freiburg/Munchen. Szanto T. (2012) Bewusstsein, Intentionalität und Mentale Repräsentation. Husserl und die Analytische Philosophie des Geistes. De Gruyter, Berlin. Tengelyi L. (2010) Der Methodologische Transzendentalismus der Phänomenologie. In Philosophy, Phenomenology, Sciences: 135–153. Tugendhat E. (1970) Der Wahrheitsbegriff bei Husserl und Heidegger. De Gruyter, Berlin. Uemura G. (2010) Remarks on the 'Idea in the Kantian Sense' in Husserl's Phenomenology. CARLS Series of Advanced Study of Logic and Sensibility 42: 407–413. Vongehr T. & Giuliani R. (2004) Einleitung. In Hua XXXVIII: xiii–lii. Walsh P. (2013) Husserl's Concept of Motivation: The Logical Investigations and Beyond. Logical Analysis and History of Philosophy 16: 70–83. Wehrle M. (2010) 'Konstitution'. In Husserl Lexikon: 172–174. Zahavi D. (1997) Horizontal Intentionality and Transcendental Intersubjectivity. Tijdschrift voor Filosofie 59 (2): 304–321. Zahavi D. (1999) Constitution and Ontology: Some Remarks on Husserl's Ontological Position in the Logical Investigations. Husserl Studies 9 (2): 111–124. Zahavi D. (2008) Internalism, Externalism, and Transcendental Idealism. Synthese 160 (3): 355–374. Zhok A. (2016) Possibility and Consciousness in Husserl's Thought. Husserl Studies 32 (2): 1–23. Registro dei nomi Dato l'altissimo numero di occorrenze ad esso relative si è scelto di non registrare il nome di Husserl. In merito alla letteratura secondaria sono inclusi solo gli autori di cui è citata l'opera in bibliografia. Sono pertanto assenti anche i nomi di alcuni filosofi coevi a Husserl e più in generale quelli di alcuni suoi interlocutori. A Aguirre A. 246, 261 Álvarez-Vázquez J. 27, 28 Alweiss L. 64, 155 Argentieri N. 237 Asemissen H. 85, 109 B Bancalari S. 72 Belussi F. 80, 81 Bernet R. 7, 42, 45, 182, 184, 185, 252, 254, 257, 261, 262, 275 Biemel W. 1, 8, 18 Boehm R. 27, 97 Boi L. 237 Borsato A. 161, 167 Brentano F. 17, 39, 159 C Cairns D. 27 Casari E. 51, 174 Centrone S. 62 Chrudzimski A. 134 Claesges U. 11, 32, 206, 215, 237 Coppola E. 2 Costa F. 230, 231 Costa V. 27, 32, 40 D Daniel M. 8 de Almeida G. 85, 109 De Palma V. 102, 103 Dorsch F. 155 Drummond J. 148, 223–225 E Erhard C. 62, 63, 67, 68, 110, 111, 174, 175 F Ferencz-Flatz C. 8, 216, 226, 227, 233 Fink E. 1 Føllesdal D. 104 Frege G. 4, 128 G Gallagher S. 8 Giuliani R. 8, 10, 12 Gurwitsch A. 14, 117–120, 143–146 H Heffernan G. 46, 52, 54, 55, 59, 62 Holenstein E. 85, 109 Hopp W. 68, 69, 157 I Ingarden R. 2, 43, 44, 107, 286 Registro dei nomi 305 J Johnstone A. 262 K Kern I. 42, 45, 82, 179, 180, 184 Klev A. 90, 122 Küng G. 63 Künne W. 50, 51, 54, 55, 62, 82 L Laasik K. 228 Lanfredini R. 49 Levinas E. 97 Leyendecker H. 81 Lohmar D. 7, 23–27, 36, 40, 96, 97, 101, 102, 104, 151, 181 M Madary M. 149, 150 Majolino C. 144 Marbach E. 10, 42, 45, 47, 83, 97, 184, 193, 197 Martell T. 232 Mattens F. 8 McIntyre R. 49, 62 McKenna W. 91, 111 Meixner U. 64, 138, 156, 201, 263, 264, 283, 284 Melle U. 5, 12, 22, 28, 64, 84, 112, 113, 179, 180, 196, 197, 216, 281, 284 Mensch J. 97 Mohanty J. 246, 251, 261, 278 Montagová K. 102 Mulligan K. 104, 217, 226 Münch D. 202, 203 N Nagasaka M. 246 Ni L. 83, 115, 167, 179, 197 Niel L. 97 O Overgaard S. 5 P Panzer U. 12, 96 Paśniczek J. 47 Peters F. 2 Petitot J. 237 Piana G. 2, 71 Piazza T. 97 Piedade J. 222 Prauss G. 165, 166 R Rang B. 8, 82, 90, 102, 120, 182, 183, 184, 211, 214, 221, 246, 260, 285 Rizzoli L. 246, 270 Rollinger R. 9, 11, 39, 198, 250, 251, 270–273, 277, 283 S Schuhmann E. 10, 11 Schuhmann K. 55 Scrimieri G. 32 Shim M. 109, 110 Smith D. W. 3, 49, 62 Smith Q. 113, 114 Sokolowski R. 1, 2, 30, 188 Sowa R. 9, 11, 39, 71, 91, 94, 198, 250, 251, 270–273, 277, 283 Stepanians M. 73, 82, 83 Ströker E. 84 Summa M. 195 Süssbauer A. 46, 53–56, 62 Szanto T. 201 T Tengelyi L. 270 Tugendhat E. 181 U Uemura G. 209 Registro dei nomi 306 V Vongehr T. 8, 10, 12 W Walsh P. 236 Wehrle M. 1 Z Zahavi D. 1, 18, 21, 59, 189, 201, 241 Zhok A. 246, | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
META: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 376 META: RESEARCH IN HERMENEUTICS, PHENOMENOLOGY, AND PRACTICAL PHILOSOPHY VOL. VII, NO. 2 / DECEMBER 2015: 376-394, ISSN 2067-3655, www.metajournal.org This Thinking Lacks a Language: Heidegger and Gadamer's Question of Being Paul Regan University of Central Lancashire Abstract Martin Heidegger's preparation of the question of human existence was the focus of his seminal work Being and Time, first published in 1927. This paper refers to Heidegger's phenomenological work through Heidegger's colleague and friend Hans-Georg Gadamer to focus on how Heidegger prepares the question of Being and the problem of language in his later work. In his conversation with the Japanese scholar professor Tezuka, the meaning of language in the west appears to restrict an understanding of Being by conceptualising it ad infinitum. To the Japanese the simple term "what is" appears to be closer to Being because it does not attempt to conceptualise it. Therefore, Heidegger, Gadamer and Tezuka's discussion about ontology concludes that language does get in the way of understanding Being. Keywords: Heidegger, Gadamer, being, ontology, language Introduction This paper discusses Martin Heidegger's preparation and question of the meaning of Being inspired by commentary from Hans-Georg Gadamer (1900-2002). A close friend and colleague writing about him in Heidegger's Ways (1994), Gadamer's commentary is unique because he was a witness to Heidegger's unfolding thoughts and methodology (Regan 2012). Discussion includes Heidegger's question and meaning of Being, how time and mood shape the question and how Heidegger's extensive research into Greek philosophy opened up his ontological enquiry. Gadamer's insight into Heidegger's analysis balances the critical aspects of this paper to produce a degree of clarity on his discourse and the meaning of Being. Paul Regan / This Thinking Lacks a Language 377 Finally, after a section on linguistic criticism, the paper culminates in a conversation between Heidegger (1982) and Professor Tezuka discussing western and eastern philosophy. In conclusion the inadequacy of western language to an understanding of Being is further developed. Background Back in those "heady days" of Heidegger's radical 1920's lectures, Karl Jaspers suggested Heidegger's work was a "...summons of existence itself..." (Gadamer 1994, 139). In a chaotic world post First World War one, the issues of history persuaded Heidegger to think about Being which he considered to have been generally forgotten about in western philosophy (Heidegger 2003). As a student of Husserl's (2001) phenomenological descriptive method Heidegger had begun to question the accepted interpretation of Aristotle's categories of Being and as a concept he found the 2000 year old answer to be universal, empty and misunderstood (Gadamer 1994). His question of the meaning of Being began to take shape through his study of Greek philosophy to enable a fusion of horizons and for Aristotle to come forward as if a contemporary (Gadamer 1994; Heidegger 2003). Drawing upon Aristotle and metaphysics, Heidegger (2003) developed his critical ideas in his magnus opus Being and Time (Sein und Zeit) first published in 1927. In it he suggests all living beings could be better understood by analysing the human Being through time and history (Gadamer 1994). More about Heidegger's Being and Time after I define the terms in use. Hermeneutic phenomenology The term hermeneutics comes from the Greek verb "hermeneuein" referring to Hermes, the divine messenger listening for the content of the message (Heidegger 1982; Palmer 1969). Heidegger's new approach brought hermeneutics into a contemporary study of Being made available to him through his study of Husserl's phenomenology (Heidegger 2004). Heidegger developed the basis for his own philosophy and understanding Being promoted as the real foundation of META: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 378 philosophical inquiry (Gadamer 1994). For Heidegger, Being is spelt with a capital B, even in mid sentence to reinforce the focus of his analysis. The choice of hermeneutic phenomenology as a methodology became clear to Heidegger because of a human's subjective capacity to understand the meaning of experience through language (logos) and thought (Gadamer 1994). Language and discourse therefore enabled Heidegger's analytic to be made manifest through the method of hermeneutics (Heidegger 2003). However, as will be shown through the work of Gadamer and Heidegger's own realisation, language constrained rather than revealed the question and meaning of Being (Gadamer 1994). The Question In Being and Time (2003) Heidegger asks the question about the meaning of Being by suggesting we know what it alludes to but we do not "know" what the meaning of Being actually is (25). Although an understanding is always close by because we are, it still remains vague and average (Heidegger 2003, 25). Heidegger emphasised therefore we also do not "know" the "meaning" of "Being" and for that matter "what" "it" "is." With each emphasised word, the complexity of the question he sought to prepare for becomes more apparent (25). Despite the notion of Being perceived as the "...amniotic fluid our thought naturally moves in..." (Eco 2000, 20), human life is known and experienced "before" language has the capacity to make sense of it (Heidegger 2003). I will develop this point a little later in relation to a woman's biological capability. So in defining the meaning of Being Heidegger attempted to demonstrate humans state of forgetfulness which at any one time means we are both aware of and yet unaware of it because we are distracted by going about our daily lives (Heidegger 2003). This state of forgetfulness relates to being "thrown" into the world and then having to make sense of it whilst in a prereflective awareness and what he called our average everydayness (Heidegger 2003). In this state "...this Being which we ourselves in each case are..." (Ricoeur 2006, 354) reveals the reflective conundrum of Heidegger's philosophical analysis. Therefore, his question of Being moved from Paul Regan / This Thinking Lacks a Language 379 Husserl's cogito to Heidegger's dasein, thinking rather than Being (Kisiel 2014). From the start of Being and Time Heidegger identifies the difficulty of his task when asking "what is Being" and we are left with questions about "what" and what "is" signifies conceptually (25). Yet despite, our apparent "vague understanding" of Being, in order to enquire about or ourselves transparently, analysis needed a new frame of reference and so Heidegger referred to an enquiry of Being as "da-sein" (27). With "da" meaning "there" and "sein" meaning "to be" or "being there" (27), the objectification of dasein is considered critical in the search for an objective understanding of Being itself facilitated by "...being ahead of oneself..." (Ricoeur 2006, 347). This is because humans are aware first and foremost of Being alive and then we attempt to make sense of life in thought and language (Heidegger 2003). Hence, Heidegger is right to attempt, as a first step towards analysis of Being a need to identify something that "is" here and now before it can be investigated as a temporal phenomenon (Heidegger 2003, 27). Time and Mood Heidegger asks the question what is the meaning of Being through an interpretation of time as a "...primordial...horizon for understanding being..." (Heidegger 2003, 39). The word "primordial" is significant because it refers to what is "...primitive, primeval, ancient...distant in time..." (Oxford English Dictionary, OED, 1A, n. d). Although Heidegger would not have used a contemporary dictionary as I did for his treatise the OED definitions do go back to 1398 and summarise a number of common usage in quotes since then to summarise key words. Perhaps a clearer definition for an understanding about why the word primordial is fundamental to the question of Being is that it "...constitutes the origin or starting point from which something else is derived or developed, or on which something else depends; fundamental, basic; elemental..." (OED, 2, n. d). In other words, the "what" some "thing" in itself develops from (Husserl 2001). This something is both temporal and ontological. META: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 380 Time The scope of Being and Time is disclosed in the very first few pages as temporality, the past now made present which now serves as the connection for a new insight about action (Ricouer 2003). This required Heidegger to use the rest of Being and Time to prepare the way (Gadamer 1994; Heidegger 2003). The notion of time however is not one that we can set our clocks by but the blurring of the past as an event is experienced and gone in the moment (Heidegger 2003; Ricoeur 1990). This temporal lived time interpretation of everyday life is suggested to start with understanding, falling, which is a state-of-mind communicated through discourse (logos). Hence being-in-the world and the effect of others on oneself are considered to be significant because "...every understanding has its mood, every state-of-mind is one of which (dasein) understands... (and) projecting (is) essentially futural..." [my words in parenthesis] (Heidegger 2003, 385). Such moods include the feeling and realisation that it is good to be alive on a warm sunny day, smiling at a loved one or thinking about action as it occurs. The everyday interpretation of temporality realises the common human experience of experiencing life, or being-in-the world. For example, the issue of temporality comes alive when thinking about the soundtrack of one's life, thinking about music that means something to you at that moment in time which is then captured and remembered. From the first experience and every time the music is heard again, the memories come flooding back, only your life has moved on and you hear the music with more experienced and attuned ears in the future (Ricoeur 1990). Therefore, when learning from the past, humans live in a tri-dimensional space of thinking and existing where the past, present and future are constantly informing each other to re-interpret the meaning of life events (Heidegger 2003; Ricoeur 1990). Mood Heidegger places dasein's analysis of itself into a practical, everyday meaning of life where dasein becomes aware of the moods in which it meets and engages the world (Gadamer Paul Regan / This Thinking Lacks a Language 381 1994). Moods have a time element to them too: the young boxer who in the midst of training visualises his hero or enemy and willing him on to train harder, or the adult son holding his baby spurred on to be a good father, and to be kind, caring and considerate just like his own father or because his father had not been. This mood is evident in Heidegger's choice of Being as a consistent career long focus for study. Visualise Heidegger walking in the hills of the Black Forrest to become a thing amongst other things, and adding his human voice to commentate on the historical nature of Being (Safranski 2002). Perhaps the mood of Heidegger's approaching forties, his need to learn and question, or the mood of his mountain retreat where he felt at home, or thinking of his wife of sixty years Elfride and where his thinking could be at its most focussed, was all pervasive. The mountain captures the insignificance of man and yet dasein wants to be significant and meaningful not to the mountain, but to himself. Perhaps Heidegger's sense of being in the wilderness of academia post world war two when his teaching was suspended due to his early pro national socialist speeches in the early 1930's and dasein being replaced by Nazi regimentation (Collins 2000). Hence, Heidegger's state of contemplative dwelling and place in the mountain hut at Todtnauberg appears to shape his analysis of Being and place (Gadamer 1994; Malpas 2008). One mood of engagement is typically Heidegger by not dwelling on the delights of love; he dwells on the basic state of mind of anxiety and death (Heidegger 2003). Both thoughts are perhaps understandable and shape the mood of many post world war views, with the re-building of lives and buildings and uncertainty mirrored in all affected countries, with an increasing rise of totalitarianism; fascism, communism and national socialism (Collins 2000). However, in spite of these anxieties, Heidegger suggests we attain our optimal ability only on rare occasions in our lifetimes. One of those rare events is the birth of a baby, but we cannot think or speak of it insightfully until observing another baby's birth, or until we witness or give birth ourselves. Then the other obvious experience is death to which we are more likely to be conscious of as one gets older. In acknowledging our finitude and that we META: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 382 are not going to live forever, with an increased awareness of age and mortality, our finitude is fundamental to authentic selfobjectification (Heidegger 2003). Dasein and existence temporally become manifest towards a humans end of life, and our experience of it means we become at our most capable when taking notice of its impending loss and we cling to its familiarity (Heidegger 2003). Unfortunately, with the human body's general design fault, the body will eventually fail and then be experienced present-at-hand, from a previously unawakened state of not questioning dasein's uniqueness the mind takes notice of the body when the body makes us take notice of it (Heidegger 2003). Despite a human being orientated eventually to their own finitude, the effects of being surrounded by other people most of our life frequently relates to a state of in-authenticity and experiencing our own limitations when encountering other people (Heidegger 2003). By questioning the state of authenticity dasein becomes motivated to continue or be fearful of exposure and so we find ourselves open to the effects of mediocrity amongst the masses. This is a process of conforming to the expectations of society. Dasein's authenticity then becomes the vehicle to challenge the everyday assumptions of life itself, and itself on life (Heidegger 2003). Heidegger's analysis was not without criticism at the time and since but what is is generally not known is that he may have agreed with criticisms of his use of language to analyse the unthinkable (Gadamer 1994). Criticism Being and Time was a stage of development in Heidegger's thinking, further complicated by Heidegger's difficult and technological language and tendency to commandeer commonly known terms to signify complex and philosophical issues (Gadamer 1994). This led to Heidegger's difficulty when articulating what he wanted to say and he noticed that in his attempt to answer the question of Being he risked further concealing dasein within technical neologisms (Gadamer, 1994). Being literally means existence (Heidegger 2003, 27) but Heidegger's use and over use of dasein is Paul Regan / This Thinking Lacks a Language 383 suggested by Eco (2000) to result in losing sight of its essence and instead his use of language led to confusion and a lack of clarity. Heidegger's unclear and contradictory definition of Being in his early work confuses even more (Gadamer 1994, 22). Heidegger's (2003) suggestion that the question Being is forgotten is perhaps exaggerated because human beings have always striven to understand the meaning of life, coming to a point where they realise the taken for granted complexities of a moral life is associated closely with the lives of others (Heidegger 2003). Despite science failing to focus on man as a whole and instead preferring to analyse man through the model of a laboratory, Heidegger suggests studying dasein is to analyse the whole of human existence, not its parts (Gadamer 1994). Analysing dasein may be considered a futile exercise especially if dasein has difficulty meeting the basic needs of life and the question of the meaning of Being is so difficult to articulate, then trying to put it into words may confuse what we already know as tacit knowledge (Eco 2000). In attempting to explicate the meaning of the question the Japanese philosopher Nishida describes man's need for religion, culture and meaning as "...fragile rafts men build on the open sea and on which they drift through the ages..." (Safranski 2002, 305). Safranski suggests metaphorically speaking that Heidegger's triumph at completing a raft failed to take notice of the tide and open sea (305). In other words he had become lost in the search for an answer to the question despite it being before his very eyes. Therefore in 1938, Heidegger's ideas about being-as-nothing had begun to be realised, namely the notion of Being withdrawing when attempting to get hold of it, to grasp it, or to conceive it (Eco 2000). Then asking obvious yet profound questions of dasein reinforces a reflective philosophy, and yet dasein is the only entity able to study itself and to name itself amongst other entities it also names (Heidegger 2003; Ricoeur 2006). However, this is suggested to add little to clarify the question of Being (Eco 2000). Eco (2000) questions studying Being and suggests our unique complexity means we are not like other entities at all and so the idea becomes nullified by the name game which reduces humans to a named entity (29). META: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 384 Again, language intervenes to obscure ontological analysis (Gadamer 1994). Jackson's (1999) criticism of Heidegger's abuse of language in Being and Time refers to his attempt to review Platonic assimilation of Being to the idea, and reviewing the history of ontology whilst also trying to undermine it. This is perhaps evident in the page entitled "...the task of destroying the history of ontology..." (Heidegger 2003, 41). Jackson suggests Heidegger relies on a para-history of ontology, a deconstructed and re-constructed analysis leading to his own conclusions of a contemporary ontology (Jackson 1999, 8). Jackson's main thrust is that Heidegger criticises Plato's interpretation of Greek terms as an interpreter who claims to know what the original terms meant, even more than the Greek's at the time (11-14). Jackson identifies a few examples in Being and Time where Heidegger "...reduce(s) most developed terms to perplexing banality..." (14). According to Jackson, Heidegger reconstructs the original meaning of logos to mean "...to gather together, to collect..." rather than a reasoned argument, he reduced a powerful Heraclitean principle into another banal account (Jackson 1999, 14). Jackson (14) uses other examples, such as "phys" (nature) and "logos" meaning the same, "noein" usually translated as "thinking" yet for Heidegger it means "apprehension" and other lengthy examples (14). Therefore Jackson suggests Heidegger does not reinforce "...language (as) the house of Being..." but instead makes it a prisonhouse of Being (25). Heidegger in effect imprisoned Being within his manipulation of language (Jackson 1999). Heidegger and Language Heidegger would have agreed with his imprisoning Being in language but not perhaps his interpretation of the Greek meaning in language due to his expertise in the Greek language and perhaps understanding the Greeks more than the Greeks did themselves (Gadamer 1994; 2004b). A question may be asked however, did Heidegger make such an implicit concept more complex and the above criticism suggests he did. Heidegger's task was made more difficult by attempting to go Paul Regan / This Thinking Lacks a Language 385 beyond the traditional meta-physical categorisation of Being into uncharted territory and this metaphor helps us to think and analyse the word concepts that indicate difficult in articulating what is primordial (Gadamer 1994). Perhaps it is the naming issue within language, and the cognitive restrictions placed on language's arbitrary nature of understanding that Heidegger endeavours to move beyond (Gadamer 2004a) and why Gadamer's hermeneutic philosophy concentrated on understanding, interpretation and discourse (Regan 2012). Gadamer (2004a) argues interpretations derived from such understanding always involve a fusion of horizons, from the familiar and the foreign, and language inevitably conceals something that is pre-linguistic. As discussed, Heidegger was well known for his technical manipulation of the German language (Gadamer 1994, 145). However, this seems hardly to matter in contemporary times because language cannot keep up with the advances of communication technology, for example, in the use of the words "ontology" and "temporality" and others used in computer sciences and managing data (Stock, Leibovici, Delazari & Santos 2015). Perhaps this is an example of the inadequacy of language to keep up with changes in the world and an example of its inadequacy to understand what is primordial, ancient and distant in time (Ricoeur 1990). Hence, the signification of language becomes less meaningful because language is incapable of signifying all aspects of life, from computers to having a baby, or breastfeeding. For example, in the case of a mother breastfeeding her baby, one only has to acknowledge the woman's biological ability to first have the baby and then second to make sense of the experience in both the ante and post-natal period through language (Regan & Ball 2013). This is an example of the mind playing catch up and the addition of words to understand new experience fails to communicate its full meaning (Regan & Ball 2013). According to Gadamer (1994, 146) Aristotle was not adverse to making up the odd word himself and taking a common word to create a new one such as energeia and entelechia (the most knowable in itself of all possible objects of the intellect). Therefore, Heidegger's study of ancient Greek META: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 386 philosophy in Being and Time gave him a model from which to mirror himself on and to make sense of questioning the meaning of Being (Gadamer 1994). This appears to confirm the inadequacy of language to shape thought about Being otherwise restricted by the language-in-use (Gadamer 1994). The same constraints occurred in Heidegger's preparation of the question of Being and Gadamer gave and one example which marked a start in his turn to ontology in the use of the term "...it is worlding..." (Gadamer 1994, 169). Gadamer had been there when Heidegger first used the term "...it is worlding..." (es weltet) in his first lecture at Marburg (1919) entitled The idea of philosophy and the worldview problem. Whether it was a new word or an old word re-visited with a new meaning, Gadamer's (1994) thought at the time was how unusual it was to hear the word from Heidegger, a neo-Kantian assistant of Husserl. A stage in his thinking about the "turn" and "clearing" of Being Heidegger was using the term "it is worlding" to identify the world of experience being thoroughly charged with meaning (Kisiel 2014). Moving beyond Husserl and yet using techniques taught by him, in the Marburg lecture Gadamer (1994) recalls Heidegger inviting the students to imagine in their consciousness the precise experience of the lecturn at which he was lecturing. The entire lecture hinged on this one activity and Heidegger remarked "...I see the lecturn...in light...as a background...(an) experience of lecturnseeing...living in an environment, it means to me everywhere and always, it is all of this world, it is worlding..." (Gadamer 1994, 169). If the lecturn became a manifestation of the world or a symbol of a life experience, the lecturn could replace the experience as if it were the world (Gadamer 1994). Hence, the lecturn activity aimed to ensure the students "grasped" the meaning of his discourse in order to create new meaning. To Think the Greeks More Greek-Like Gadamer (1994, 143) concedes he cannot defend some of Heidegger's coercive language in Being and Time's and use of pre-Socratic text but on the whole Heidegger's interpretations are as valid as Plato and Socrates interpretations of the incomplete fragments that "shrouded" the beginnings of Greek Paul Regan / This Thinking Lacks a Language 387 thought. Gadamer (1994) reinforced a positive view of criticism when remarking that Heidegger's lectures brought the Greeks to life as if contemporaries, interpreting to clarify what they said and expanding on what they did not say. The process of scholastic immersion is an essential factor in the hermeneutic interpretation of text and Heidegger characteristically elaborated a point by referring to the Greeks, then presenting his ideas as if they would be in agreement of his analysis, with the past brought into the present as proof of his corrections (Gadamer 1994). This has become a common methodology within hermeneutic phenomenology, therefore Heidegger's work in Being and Time is based on subjective and enthusiastic interpretation to reinforce his point, and does not detract from his otherwise worthwhile purpose and rigorous analytic (Gadamer 1994). Despite Heidegger's persuasive and rigorous analytical interpretations of work where he placed his own ideas as being central to the outcome, Gadamer in The Greeks (1994, 142) suggests Greek philosophers were Heidegger's true scholastic partners. Gadamer suggests Heidegger viewed Greek thinking as being original and having started the process of categorising the Being of beings, and as a result Greek thought demanded him to think in an even more Greek way, and having to rethink questions he had posed to himself about their work (Gadamer 1994). Heidegger developed an ear for the language of these beginnings and after each immersive analysis it was described by Heidegger like "...coming out of a hot spring..." (143). One example Gadamer (1994) gave of thinking in a Greek way was when Heidegger referred to aletheia (what is true) and seeing not: "...so much the unconcealdness....of speaking but first and foremost the being itself that showed itself in it's true Being, like pure unadulterated gold... thought in a Greek way ..." (144). Gadamer (1994, 144) goes onto give many similar examples of Heidegger's original and insightful interpretations as a modern scholar totally immersed and open to the text of antiquity. Heidegger's gift in Being and Time was therefore using Aristotle META: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 388 as a key witness in the analytical task and a process of "...get (ting) back to the things in themselves, (and Aristotle) testified indirectly against his own ontological biases..." to spell out what had been un-thought in Greek thinking at the time (145). Hence, a primordial enquiry into Being through the Greek language. The Problem of Naming Gadamer (1994) suggests the criticism of Heidegger's choice of language in Being and Time was in part due to Being not being dealt with as a finished product. In defence of Heidegger's use and abuse of language in Being and Time, Gadamer writes in the most extraordinary way about his friend Heidegger: "...the language... is struggling to be awakened from the forgetfulness of being and to think that which is worthy of thought. The same man whose words and phrases could have such visual; force and power that they were unparalleled (by contemporaries)... whose words made something spiritual tangible, this same man extracts out of the shafts of language the most peculiar lumps, breaks up the extracted stones so that they completely lose their usual outline and moves around into fragmented wordrocks, searching, checking..." (25). For Gadamer Being and Time cleared the path and made explicit the conditions of Being as a project in motion and clearly not presented as a finished product but preparing the way. Heidegger (2003) stated the same at the time of its publication in 1927 (25). The single question was posed and explored, not answering it but "preparing" it (Gadamer 1994, 21). However, the difficult and technical language Heidegger used in Being and Time was essentially due to the problem of language and this is exemplified in his famous quote from Trakl's The word "...where the word breaks off, no-thing can be..." (Heidegger 1982, 60). Language's inadequacy was suggested to be due to the question's antithesis and Being withdrawing to nothingness because "...this thinking lacks a language..." in the forgetfulness of Being and language Paul Regan / This Thinking Lacks a Language 389 (Gadamer 1994, 25). Heidegger therefore in his later work moved away from his deconstructed use of language within Being and Time into analysing poetry and using well known words to conceptualise his thoughts which seemed the only way to expand on the inarticulable, the unthinkable, the forgotten and primordial nature of Being (Gadamer 1994). A dialogue on language An illuminating account of Heidegger's later thinking on language and Being is entitled A dialogue on language (Heidegger 1982, 1-54). The transcribed conversation was between Heidegger and a visiting Professor Tezuka from of the Imperial University, Tokyo. From the outset the conversation makes it clear that language may be inadequate for the task of answering their questions. The account was in the form of a conversation between Heidegger and Tezuka where they attempted to articulate the differences of thought and language between East Asian and European philosophy and with the help of Tezuka, Heidegger clarifies his position on hermeneutics, language and Being. Heidegger is pressed on his development of his work on Being by disclosing a preoccupation with the concept since reading Franz Brentano (1862) in 1907. Heidegger reinforced the importance of his theological studies being hugely influential in his question of Being and disclosed the fundamental flaw of Being and Time in that it ventured too far, and far too soon (Heidegger 1982, 7). Heidegger stated his ideas crystallised years later when he realised the problem of language in articulating the question of Being. Hence, after Being and Time he turned to art and poetry, notably Friedrich Hölderin's The Ister and Georg Trakl's 1919 poem entitled The word, which I have already quoted earlier. In conversation with Tezuka they both refer to the Japanese scholar Count Kuki who had studied with Heidegger in Germany and had translated Heidegger's paper What is Metaphysics (2004, 90-114). Tezuka remarked that Kuki had immediately understood where Heidegger was coming from due to the question "what is beyond the senses?" As an example, their conversation turned to the meaning of a gesture in a noMETA: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 390 play (a traditional Japanese play), where a Japanese actor refers to a mountain-scape with the slight of his hand, and the audience encountering emptiness in such a way that a mountain is imagined. Heidegger suggested the inferred emptiness is the same as nothingness, the "...essential being we add to our thinking, as the other, to all that is present and absent..." (Heidegger 1982, 19). Tezuka maintained the notion of emptiness is the loftiest name for which Heidegger and westerners mean by the term Being, despite the nihilism and negativity Heidegger had inferred when referring to the notion of "nothingness." Despite both their scholastic achievements, they both conceded the experiential inadequacy of language's ability to express truthfully "what is" and the language constantly restricting what their dialogue was about (15). They both discuss the western habit of conceptualising which may inhibit the thinking process as ideas are categorised and rationalised, without the need for the individual to go through the cognitive motions themselves (Heidegger, 1982). In other words concepts easily mapped out by others to follow. Heidegger's responses indicate his scholastic priority is to "show" what is the case by seeking to analyse and articulate not what ought to happen as a methodology but what does happen and is the case of hermeneutic analysis (11). Both Heidegger and Tezuka demonstrate that showing the things-in-themselves is an all important path along the way of thinking, and the folly of pushing a prescribed method merely a staging point along the way which risks scholars moving from one concept to another for an intellectual fix. Heidegger (21) suggests such a prescribed method would mean going forward and backwards along the same path leading to the same place in either direction. The way cannot be mapped out like a plan of a road and the builder at times must go back to the construction sites they left behind, in order to tidy up, dismantle, re-shape or build from a new (21). Heidegger's discussion with a Japanese enable these issues to be discussed because if the conversation had been with a fellow European then the conversation would have been far more predictable. This is because Tezuka identifies that the Japanese language has a lack of words for some things, and the naming of objects can diminish the human Paul Regan / This Thinking Lacks a Language 391 experience. Count Kuki's interest in Heidegger and aesthetics came about as he attempted to Europeanise the Japanese concept of Iki, poetry and art, because the Japanese language had few words to describe the experience in more detail. As Europeans struggle to articulate and understand a concept, the Japanese simply accepts "what is." Hence, Tezuka recalls Kuki's description of Iki as a "...sensuous radiance through whose lively delight there breaks the radiance of something supra-sensuous..." (14) and refers also to the experience of Japanese art (14). Heidegger's response was to suggest the aesthetic representation of art corresponds to the suprasensorial metaphysical doctrines which are perhaps the one and the same (14). Hence, Being becomes manifest in poetry and art and not when attempting to conceptualise it but accept "what is." In conclusion Being and Time was a stage of development in Heidegger's thinking, made more difficult when thinking about the unthinkable and what is pre-reflectively primordial (Gadamer 1994). As has been discussed Heidegger attempted to analyse the phenomenon of Being from what had been once forgotten in western philosophy to again become part of contemporary discourse. The question of the meaning of Being which Heidegger sought to analyse through ancient Greek and re-conceptualisation of some German terms led to some success. This paper therefore has used Gadamer's (1994) commentary from Heidegger's Way to balance out the linguistic criticism of his analysis. Being and Time however was a preparation and Heidegger stated this from the start of it (25). What became clear to Heidegger (1982) later on however was the problem of language when preparing the question of Being and that he had gone too far too soon. This primordial Being appears to withdraw from us when applying language to make sense of it (Gadamer 1994). His enthusiasm for the unfolding subject was apparent in his career long focus on the question of Being. The end of the paper then discusses a conversation between Heidegger (1982) and Professor Tezuka, a Japanese scholar and what is remarkable and revealed in their conversation, despite linguistic limitations in the west, is that ontology is easier to META: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 392 understand and accept as "what is" in the east. This is because Being is known pre-reflectively prior to searching for an answer in language and the west's larger language was agreed to restrict its conceptualisation. In the Japanese language, Being is accepted simply as "what is" and any further western interpretation may serve to miss the point entirely. REFERENCES Brentano, Franz. 1862. On the Multifarious Meaning of Being in Aristotle. Freiburg in Breislau: Herder. Reprinted by Georg Olms, Hildesheim. Collins, Jeff. 2000. Heidegger and the Nazis. Cambridge, UK: Icon Books. Eco, Umberto. 2000. Kant and the Platypus: Essays on Language and Cognition. Translated by McEwen, Alastair. London, Vintage Books. Gadamer, Hans-Georg. 1994. Heidegger's Ways. Trans. by Stanley, John. W. Albany: State University of New York. _______. 2004a. Truth and Method. 2nd edition. Sheed and Ward Stagbooks. ______. 2004b. Philosophical Hermeneutics. Translated and edited by Linge, David, E. 2nd edition. California: University of California Press. Heidegger, Martin. 1982. On the Way to Language. Translated by Hertz, Peter. D. San Francisco: Harper. ______. 2003. Being and Time. Oxford: England Blackwell Science. _______. 2004. Basic Writings: Martin Heidegger. Revised and expanded edition from Being and Time (1927), What is Metaphysics (1937) and The Task of Thinking (1964), London: Routledge. Husserl, Edmund. 2001. Logical Investigations. Vol. 1 and vol. 2. London: Routledge. Jackson, Francis. L. 1999. The Post-Philosophical Attack on Plato. Animus, Volume 4: Platonism. Paul Regan / This Thinking Lacks a Language 393 http://www2.swgc.mun.ca/animus/Articles/Volume%204/jackson 4.pdf. Kisiel, Theodore. 2014. The Paradigm Shifts of Hermeneutic Phenomenology: From Breakthrough to the Meaning-Giving Source. Gatherings: The Heidegger Circle Annual, 4, 1-13. http://www.heideggercircle.org/Gatherings2014-01Kisiel.pdf. Malpas, Jeff. 2008. Heidegger's Topology: Being, Place World. Cambridge: Massachusetts Institute of Technology Press. Palmer, Richard. E. 1969. Hermeneutics: Interpretation Theory in Schleiermacher, Dilthey, Heidegger and Gadamer. Evanston, Illinois: North Western University Press. Oxford English Dictionary. "Primordial." http://www.oed.com/view/Entry/151373?redirectedFrom=primor dial#eid Ricoeur, Paul. 1990. Time and Narrative. Volume 1. Translated by McLoughlin, Kathleen & Pellaur, David. London: University of Chicago Press. ________. 2006. Memory, History and Forgetting. Translated by McLoughlin, Kathleen & Pellaur, David. London: The University of Chicago Press. Regan, Paul. 2012a. "Hans-Georg Gadamer's Philosophical Hermeneutics: Concepts Of Reading, Understanding and Interpretation." META: Research in Hermeneutics, Phenomenology and Practical Philosophy. 4(2), 286-303. Regan, Paul & Ball, Elaine. 2013. "Breastfeeding Mothers' Experiences: The Ghost In The Machine." Qualitative Health Research. 23(5), 679-688, DOI: 10.1177/1049732313481641. Safranski, Robert. 2002. Martin Heidegger: Between Good and Evil. Harvard University Press. Stock, Kristin, Leibovici, Didier, Delazari, Luciene, & Santos, Roberto. 2015. "Discovering Order in Chaos: Using a Heuristic Ontology to Derive Spatio-Temporal Sequences for Cadastral Data." Spatial Cognition & Computation. 15:2, 115-141, DOI: 10.1080/13875868.2015.1004177. META: Research in Hermeneutics, Phenomenology, and Practical Philosophy – VII (2) / 2015 394 Paul Regan is a senior lecturer in adult nursing at the University of Central Lancashire. His background is in adult, mental health nursing and health visiting. Paul Regan has written about reflective practice, group work, clinical supervision, the use of annotation in higher education, practice development and innovation, peri-natal depression, the United Kingdom healthcare reforms and the market economy and promoting patients right to vote. Paul has a keen interest in European philosophy and phenomenology applied to the experiences of nursing practice. Address: Paul Regan University of Central Lancashire Brook building, Victoria St Preston, PR1 2HE United Kingdom Phone: +44 1772893616 E-mail: [email protected] | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Nature sẽ ủng hộ kế hoạch Plan S Hồ Mạnh Toàn EASE Vietnam SciComm April 10, 2020 SSHPA (10-04-2020; https://sc.sshpa.com/post/5666) - Vào tháng 5 năm 2019, trưởng bộ phận xuất bản của Springer Nature, Steven Inchcoombe, đã đề nghị cOAlition S và Plan S xem xét lại yêu cầu các nhà xuất bản phải thay đổi 100% sang Open Access. Thực tế cho thấy, vẫn còn nhiều nhà tài trợ và các tác giả vẫn còn rụt rè trước Open Access. Tại thị trường Châu Âu, Springer Nature cho biết có đến 4 quốc gia có hơn 70% tác giả đang lựa chọn công bố mở. Tuy nhiên, để đạt được 30% còn lại thì các nhà xuất bản như Springer Nature cần đưa ra các lựa chọn hấp dẫn và thuyết phục hơn là ép buộc các tác giả phải lựa chọn Open Access như yêu cầu hiện nay. Vì vậy, Springer Nature đã đề nghị giải pháp là mô hình các nhà xuất bản chuyển đổi (Transformative Publishers). Theo đó, các nhà xuất bản chuyển đổi sẽ cần phải cam kết liên tục tăng số lượng xuất bản mở hoàn toàn. Bên cạnh đó, họ cũng có thể chủ động khuyến khích các tác giả công bố mở thông qua các số đo so sánh giữa các bài báo mở và bài báo đóng trong cùng một tạp chí như trích dẫn, quan tâm trên mạng xã hội. Các tạp chí tham gia quá trình này sẽ được gọi là các tạp chí chuyển đổi (Transformative Journals), với mục tiêu cuối cùng là xuất bản mở 100%. Sở hữu thương hiệu lớn như Nature, Springer Nature đánh giá mô hình này có thể giúp quá trình chuyển sang mở sẽ dễ dàng và nhanh chóng hơn, ngay cả với các tạp chí đỉnh cao. Sau quãng thời gian thảo luận kĩ càng cùng với cOAlition S, ngày 08-04 vừa qua, Springer Nature đã thông báo sẽ cam kết chuyển đổi phần lớn tạp chí của mình, bao gồm cả các tạp chí đóng hoàn toàn lẫn các ông lớn như Nature. Theo đó, kể từ tháng 1 năm 2021, Nature và các tạp chí thuộc hệ thống Nature Research sẽ cung cấp lựa chọn xuất bản mở ngay lập tức theo nhu cầu từ các nhà khoa học hoặc các nhà tài trợ. Theo một báo cáo của ISI vào năm 2019, có tới lần lượt 35%, 31% và 20% tổng số nghiên cứu được công bố trên Nature, Science và PNAS vào năm 2017 đã nhận tài trợ của một trong số các thành viên liên minh Plan S. Trước đây, cOAlition S và Plan S chỉ chấp nhận các nghiên cứu mở hoàn toàn, và không sẽ không tài trợ chi phí cho các nghiên cứu nộp vào các tạp chí đóng, hay thậm chí là tạp chí lai. Điều này khiến các nhà xuất bản lớn, dù ủng hộ Plan S, nhưng đều cố gắng đàm phán lại các quy định. Đến nay Plan S đã nới lỏng quy tắc hơn và thu được kết quả tích cực là sự ủng hộ của Springer Nature và các tạp chí ảnh hưởng lớn như Nature. Theo điều lệ mới được đàm phán, các tạp chí sẽ phải công bố minh bạch mình đang chuyển đổi sang xuất bản mở; đảm bảo tốc độ tăng trưởng các nội dung mở là 5% mỗi năm; và chuyển đổi sang xuất bản mở hoàn toàn khi lượng nội dung mở chiến hơn 75%. Hiện Plan S cũng không áp thời hạn chót để chuyển đổi sang mở hoàn toàn, tuy nhiên, toàn bộ chính sách sẽ vẫn được kiểm tra bởi cOAlition S vào 2024. Trước mắt, vẫn sẽ còn các chi tiết cần được đàm phán thêm, đặc biệt là liên quan tới cơ chế minh bạch về chiến lược định giá xuất bản mở. Tài liệu tham khảo: Richard Van Noorden. (2020). Nature to join open-access Plan S, publisher says. Nature, doi: 10.1038/d41586-020-01066-5 Steven Inchcoombe. (2019). A faster path to an open future. Springer Nature. URL: https://www.springernature.com/gp/advancing-discovery/blog/blogposts/a-faster-pathto-an-open-future/16705466 Steven Inchcoombe. (2019). Alternative conditions needed for cOAlition S's Transformative Journal proposal to succeed. Springer Nature. URL: https://www.springernature.com/gp/advancing-discovery/blog/blogposts/alternativeconditions-needed-for-transformative-journals/17511190 Springer Nature Group. (2020). Revised 'Transformative Journal' criteria from cOAlition S are "challenging" but Springer Nature commits to transition majority of journals, including Nature. Springer Nature Group. URL: https://group.springernature.com/gp/group/media/press-releases/springer-nature-plans/17877246 Quan-Hoang Vuong. (2018). The (ir)rational consideration of the cost of science in transition economies. Nature Human Behaviour, 2(1), 5. URL: https://www.nature.com/articles/s41562-017-0281-4 Quan-Hoang Vuong. (2019). Breaking barriers in publishing demands a proactive attitude. Nature Human Behaviour, 3(10), 1034. URL: https://www.nature.com/articles/s41562019-0667-6. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Andrew Reisner 9 January 2013 John Skorupski's The Domain of Reasons [Penultimate draft, forthcoming in Philosophical Review. Please do not cite without permission] John Skorupski, The Domain of Reasons. Oxford: Oxford University Press, 2011. xxii + 525 pp. As in Helene Hanff's England,1 one can find in John Skorupski's book, The Domain of Reasons, whatever one is looking for. And like Hanff's England, what one finds is as worth the search as one might have hoped. For example, if you are principally interested in practical reason, you need look no further. If traditional metaethics is your concern, you have the right book. If you are interested in normative epistemology, value, the will, moral theory, the emotions, the history of philosophy, or modality, then you will find ample discussion thereof within its pages. However, unlike Hanff's England, The Domain of Reasons is not for tourists. It is a book of surpassing philosophical erudition and tremendous range. It is a bold and stimulating work, simultaneously highly original and yet connected to a long tradition of philosophical thought. At the same time, it is in certain ways a careful and cautious work. Despite its daunting size, it rewards careful reading and amply rewards the investment of time and consideration. There are two ways, at least, to frame Skorupski's magnum opus. One is as a book that defends a new version of Critical Philosophy, taking up what Skorupski sees as the well motivated, but not quite successful, project of Kant, and later on the logical positivists and Wittgenstein. The second is as a series of substantive and interconnected views about how particular topics or domains of discourse–value, normativity, and alethic modality to name but a few–can be understood as reducible to reasons, or reason sentences. The former way of framing The Domain of Reasons invites one to consider the foundations of philosophy and philosophical thought, both analytically and in its historical context. The latter way offers a rich variety of views on topics of interest in both normative and nonnormative philosophy. In the book, these two frames are not easily separable, because it is Skorupski's particular way of addressing Critical Philosophy's earlier failures that motivates many of the substantive views on individual topics. At the core of his book, however framed, is the claim that all non-descriptive domains of discourse can be analyzed in terms of reasons discourse. His metaethical view, or perhaps one should say 'metanormative', since it applies to reasons of all kinds, goes under the heading of 'cognitivist irrealism'. Like error theory, it is committed to the truth-aptness of normative judgements and to the non-existence of robust moral properties. Unlike error theory, cognitivist irrealism holds that there are true positive normative judgements. Skorupski departs from contemporary error theorists2 because he, unlike they, rejects what he calls 'global realism'(5). Global realism is the view that all propositions are factual, where the sense of 'factual' is that of the world being thus and so. Instead, he proposes that non-descriptive propositions can be true without there being truth makers for them on account of the capacity of agents to have spontaneous normative insight. This insight is not to be confused with intuition about normative facts, but instead is a basic, non-perceptual faculty of rational cognizers. We can contrast our capacity for spontaneous normative insight with our capacity for receptivity, which allows us, under the right conditions at least, to grasp the empirical world as it is. Of course, it is not reasonable to accept things being as they seem to us in every circumstance, and thus we must be able to tell, at least under conditions suitable for reflection, whether or not we ought to do so. Consequently, one of the most in depth and interesting chapters in the book concerns warrant for both our non-normative beliefs and our normative ones. The capacity for spontaneous insight into normative truths is the central innovation in Skorupski's revision to Critical Philosophy, which he calls 'the normative view'(18). Earlier efforts at Critical Philosophy, notably Kant's and that which came to be associated with Wittgenstein and the Vienna Circle, failed to provide a sound connection between a rational cognizer's thought and the world. For Kant, the difficulty arose out of the unbridgeable gap between the phenomenal and the noumenal realms. For the positivists and Wittgenstein, it was the view of language as being bound up with itself rather than connected to the world. The normative view sees us as individuals situated in the world with the capacity to recognize when our beliefs about the world are warranted. The ambition, and depth, of this central aspect of Skorupski's book is such that it is difficult to comment meaningfully on it in a short space. There is much to wonder at. The distinction between spontaneity and receptivity, critical to his psychology and epistemology, will sit more easily with some philosophers than with others. Naturalistically inclined normative realists, intuitionists, and expressivists are frequently motivated in their views by what, in Skorupski's terminology, might be described as the challenge of normative receptivity. Skorupski's distinction between receptivity and spontaneity is the foundation of his rejection of their approach to metaethical inquiry as the discovery of how, or whether, we are able to come into sound epistemic contact with substantive normative facts. Metaethical foundations aside, the substantive claims about reasons, value, and modality all deserve more attention than they can be afforded here. One thing that is interesting to note is that despite the radical nature of the foundational project, the substantive views hew closely to more orthodox positions. For example, while one will find the perhaps surprising claim that alethic modal propositions can be analyzed in terms of and even reduced to epistemic reasons, the resulting logic is no more exotic than S5. Buck-passing about value follows from the sophisticated account of reasons to feel (evaluative reasons). And a nuanced, but mainstream version of externalism about reasons for action is a consequence of the apparatus that emerges from cognitivist irrealism. This combination of highly original work on the foundations of normativity combined with substantive views that accord well with those arrived at from more conventional starting points is one of the particular appeals of The Domain of Reasons. It is also pleasingly congruent with one of the important thoughts behind cognitivist irrealism, that rational agents, upon suitable reflection under common epistemic circumstances will agree. The Domain of Reasons, at over 500 pages, is a long book, but no longer than it needs to be. It is an important work, one that eschews faddishness and stakes out original ground with élan and a rare depth of learning. In many respects, the last 15 years have been something of a golden age for work on normativity. Skorupski's contribution ranks as among the most important written during this time. One need not agree with its fundamental approach, nor with the specific views for which it argues, to come away with a deeper understanding of normativity and of philosophy more generally. ! H. Hanff (1970), The Duchess of Bloomsbury St., in 84 Charring Cross Road & The Duchess of Bloomsbury St. New York City: Viking Press. " See J.L. Mackie (1977), Ethics: Inventing Right and Wrong. Penguin Books: London. For a more recent discussion, see J. Olson (2010), 'In Defence of Moral Error Theory', in M. Brady (ed.), New Waves in Metaethics. Basingstoke: Palgrave Macmillan, pp. 2-84. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
{
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
|
© koninklijke brill nv, leiden, ���4 | doi ��.��63/�05��996-��3400�6 polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 3� (�0�4) �33-�60 brill.com/polis Hesiod: Man, Law and Cosmos Alex Priou Department of Philosophy, Sarah Lawrence College, 1 Mead Way, Bronxville, NY 10708, USA [email protected] Abstract In his two chief works, the Theogony and Works and Days, Hesiod treats the possibility of providence. In the former poem, he considers what sort of god could claim to gives human beings guidance. After arriving at Zeus as the only consistent possibility, Hesiod presents Zeus' rule as both cosmic and legalistic. In the latter poem, however, Hesiod shows that so long as Zeus is legalistic, his rule is limited cosmically to the human being. Ultimately, Zeus' rule emerges as more human than cosmic, and thus unable to fulfil the cosmic demands of piety. Hesiod's presentation thus begs, without thematically posing, the question of how human beings ought to live. Accordingly, Hesiod's theological analysis, and not his theogony (or, implicit cosmogony or cosmology), sets the stage for the inquiries of the early Greek philosophers, and so political philosophy as a whole. Keywords Hesiod – providence – law 1 Introduction (Theogony 1-115) Hesiod begins the Theogony with a justification of his ability to speak on matters from long ago, from a time without men, indeed from that time when the gods first came to be. More precisely, he begins from the Muses and lists the gods of whom they sing, and, with the end of that list, remarks that the Muses taught him, Hesiod, a lowly shepherd, to sing of such exalted events. The necessity of his justification emerges reasonably from the distance Hesiod's audience must notice between their particular existence and the singular, 234 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 universal moment of which he is to sing. But his audience is unaware that Mount Helikon, home of the Muses, is also a haunt of Hesiod and his flock, and that there the Muses gave Hesiod not just his song, but the very staff he holds before them. Whatever force this relic may have in persuading Hesiod's audience of his ability to sing, they are warned against excessive trust in his song by what Hesiod tells us the Muses said: Rural herders, bad and reproachable ones, but bellies, we know how to speak many falsehoods like what are (ἐτύμοισιν), and we know, whenever we want, how to sing true things. (26-8)1 And yet Hesiod's justification is not thereby deflated, for even if the following should contain falsehoods, they nevertheless remain divine falsehoods. At least at the outset, then, Hesiod asks his listeners to exercise a cautious piety, and thus, if not to discern as far as possible which of the two the Muses have elected to do, then at the very least to absorb what they teach with their character in mind. Now, we are informed that the Muses will sing the race of gods in celebratory song, first, from the beginning, those born of Gaia and Ouranos, and the gods, givers of goods, who came to be from these, and, second, in turn, Zeus, father of gods and men. (44-7) 1 All citations are to the work of Hesiod indicated in the section heading, unless otherwise noted. For the text, I have used F. Solmsen, Hesiodi Theogonia, Opera et Dies, Scutum (Oxford: Clarendon Press, 1990), but have also consulted the more exhaustive collection of fragments in R. Merkelbach and M.L. West, Fragmenta Hesiodea (Oxford: Oxford University Press, 1967). For my translations, I am greatly indebted to the following commentaries and translation: R. Hamilton, Hesiod's Works and Days (Bryn Mawr: Bryn Mawr Commentaries, 1988); Hamilton, Hesiod's Theogony (Bryn Mawr: Bryn Mawr Commentaries, 1990); R. Lattimore (trans.), The Works and Days, Theogony, The Shield of Herakles (Ann Arbor: University of Michigan Press, 1991); W.J. Verdenius, 'Hesiod, "Theogony" 507-616: Some Comments on a Commentary', Mnemosyne, 24 (1971), pp. 1-10; Verdenius, 'Notes on the Proem of Hesiod's "Theogony" ', Mnemosyne, 25 (1972), pp. 225-60; Verdenius, A Commentary on Hesiod Works and Days, vv. 1-382 (Leiden: Brill, 1985); West, Hesiod: Theogony (Oxford: Oxford University Press, 1966); West, Hesiod: Works and Days (Oxford: Oxford University Press, 1978); West, The Hesiodic Catalogue of Women (Oxford: Oxford University Press, 1985). I also owe a debt of gratitude to Prof. Jane Carter of Tulane University for allowing me to attend her course on the Theogony and Works and Days. 235Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 The two songs are the two poems that follow: the first gives us the generations of the gods (cf. 104-115); the second, a hymn to Zeus (cf. Works and Days 1-10). In the following discussion, our guiding question will be how these lies in particular could be like what are real, i.e. why the generation of the gods and providence of Zeus could be false, but still like what is. My contention is that in the Theogony Hesiod cycles through the respective rules of Ouranos, Kronos, and Zeus in order to arrive at the sort of god that could satisfy the demands of human piety, and that in the Works and Days he shows why those demands render Zeus' rule impossible. In short, I will argue that Hesiod outlines the best possible case for providence, only to show, in the end, its impossibility. 2 Motion, Rest, and Rule (Theogony 116-506) The Muses begin not with Gaia and Ouranos, as Hesiod twice anticipated (45, 106), but rather an unannounced god, Chaos. He is one of the four original gods, the other three being Gaia, Tartaros, and Eros. Gaia's birth is accompanied by a reference to the eventual order of which she is the secure seat, while Tartaros is put in the plural as Tartara, and labelled simply 'murky'. Chaos, in turn, means 'gap', while Eros' beauty induces the self-forgetting to be expected of the regard of another, so characteristic of love. With the first four gods, the Muses give us order and disorder, along with conjunction and disjunction. The four thus prove necessary to one another and, in being both disjoined as many and conjoined into one, self-referential. The necessity of each for the others is problematic, however, for Hesiod has them come into being separately: if Chaos cannot be what it is without the others, then how can the Muses begin 'first Chaos came to be, then thereafter' (116)? Before the Muses can even get to the γένεσις of the gods qua birth or generation, they present us with a riddle about the γένεσις of the gods qua coming-into-being.2 The Muses' song necessitates this problem: they must sing to human beings how the world as it is came to be, speaking of each part outside of its present context, while still understanding it in light of its present context.3 To do otherwise would be to sing 2 For an illuminating account of this difficulty, see M. Miller, 'The Implicit Logic of Hesiod's Cosmogony: An Examination of Theogony, 116-133', Independent Journal of Philosophy, 4 (1982), pp. 131-42. 3 For a discussion of the difference between giving an account of something in terms of how it came to be and in terms of what it is, see S. Benardete, Encounters and Reflections (Chicago: University of Chicago Press, 2003), pp. 154-5. He refers to these two accounts as genetic and eidetic, respectively, and discusses, albeit briefly, how they are related. 236 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 truths like falsehoods. Accordingly, Hesiod's account will, as we will see, have the mark of the human being on it from start to finish.4 At present, we see that even Hesiod's monsters are monstrous in human terms: the Cyclopes Brontes, Steropes, and Arges paradoxically have μοῦνος ὀφθαλμὸς ἐν μέσσῳ μετώπῳ, while Kottos, Briareos, and Gyges are great in form because they have fifty heads and a hundred hands. From the beginning of the Muses' song, we are confronted with the difficulty of putting together motion and rest: how can we describe the past in terms of the present, the strange in terms of the familiar? That is, can a static understanding of something adequately account for phenomena prior to those phenomena on which that static understanding is based? As the Theogony progresses, the Muses will present various attempts to reconcile motion and rest through the rule of this or that god, ultimately demonstrating that such a resolution is possible only through the rule of a god like Zeus. In the present section of the paper, we will see that Hesiod argues that Zeus is such a sort of god. Only thereafter will we turn to how the character of Zeus' rule directly addresses, though not to say makes good on, the demands of piety. The rule of Ouranos is the first attempt at such a reconciliation, in particular through a simple denial of change and generation. The appeal of such a reconciliation lies in 'starry' (ἀστερόεις) Ouranos' serving as a trustworthy guide throughout the year, with the various constellations signaling when we should do what with the earth; absurdly, however, such a reconciliation would deny the generative process by which the variety seen in Ouranos, which guides our work, and found on Gaia, on whom we work, came to be, and which must have come to be after Gaia and Ouranos. Accordingly, Ouranos maintains his rule by using his phallus to block Gaia's birth canal, i.e. by employing his organ of generation against generation, which is both his cause, as offspring of Gaia, and effect, as mate of Gaia and father of her children (cf. 126-7). Gaia must therefore solicit her children to depose their father, and only Kronos, 'Time', steps forward. Kronos usurps his father's rule by means of a farmer's sickle, which Gaia readies for him from a race (γένος) of metal that she makes. If the appeal of the rule of Ouranos was in the guidance of the stars, the appeal of Kronos' rule is in the guidance of the sickle, by which the farmer, in his work, appropriates the fruits of the earth. The farmer's activity of fashioning implements and reaping fruits thus attains the level of a divine principle, with the realm of human action identical to the ascendancy of Kronos, inasmuch as both stand for the corrective promotion of reproduction: Gaia's activity blurs γένεσις, 'generation', and ποίησις, 'making' (161: ποιήσασα γένος). And yet Kronos' correction of Ouranos is preceded by Gaia's self-correction, her blurring of γένεσις 4 Cf. n. 34. 237Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 and ποίησις in the making of the race of metal corrected by her fashioning of the metal into a sickle. Likewise, Aphrodite, born from the severed genitals of Ouranos, is not fertility simply, but the persistence of fertility in spite of the reaping of fruits. That is, in Gaia's self-correction and Aphrodite's birth from Ouranos' apparently neutered genitals, we already see the grounds for questioning the rule of Kronos: human making, as corrective, is corrective of generation, which persists not because of making, but rather in spite of it. Motion and rest still remain in tension. The Theogony fittingly presents the rule of Kronos as a long series of generations: the rule of Kronos, 'Time', restores what the rule of Ouranos forbade, generation. Kronos' rule begins with the generations of Nux, whose eventual offspring include Pseudea, 'Falsity', and her ilk, and ends with Zeus' birth through the deception of Kronos. Gaia's substitution of a swaddled rock for Zeus becomes thematic in Zeus' rule, which is characterized by a series of deceptions.5 At present, the defect of Kronos' rule that the ascendancy of Zeus is meant to correct seems to lie in its inability to comprehend falsehood, despite the fact that his rule emerges as a correction, i.e. as truer to life than that of Ouranos. Reading on, we first notice the earlier hint at a flaw in Kronos' rule when, just after the birth of the Gorgons, we are told Perseus beheaded Medousa, from whose neck Chrusaor and Pegasos leapt out. The first human action since the Muses began their song echoes Kronos' emasculation of Ouranos and the birth of Aphrodite. The tension within Kronos' rule – in his interruption of generation for the sake of generation – is translated into a tension between the interruption of generation through human action, on the one hand, and Kronos' rule as the priority of generation and time, on the other: Gaia's sickle is put back in human hands where it belongs. This tension becomes thematic as the generations continue: just after Chrusaor and Kallirhoe bear Geryon, we learn that Heraclean power stripped Geryon down, along with Orthos and Eurytion; only after this episode do we learn that Kallirhoe bore Echidna, who with Typhaon, they say (φασι), bore Orthos (Geryon's dog), Kerberos, and Hydra; we then learn that Hera, angry with Heraclean power, armed Hydra, whom Heracles nevertheless killed, by the will of Athena; no sooner is Chimaira born than we learn that Pegasus and Bellerophontes killed 5 Paraphrasing J.-P. Vernant, 'At Man's Table: Hesiod's Foundation Myth of Sacrifice', in M. Detienne and Vernant (eds.), The Cuisine of Sacrifice Among the Greeks (Chicago: University of Chicago Press, 1989), pp. 21-86, J. Clay, Hesiod's Cosmos (Cambridge: Cambridge University Press, 2003), pp. 101-2 provides a helpful outline of the repeated narrative elements. We must add, however, that the series of deceptions begins with Hesiod's suggestion that the entirety of his song may be ψεύδεα ἐτύμοισιν ὁμοῖα (27). 238 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 her; and, finally, the Nemeian lion, sent by Hera, succumbs to Heraclean power. The rule of Kronos, i.e. the primacy of generation, appears to mean that there is an immortal source of miseries that come and go, against which human beings contend and over which they hope to prove victorious. When and from where our miseries arise remains uncertain, and this much is Kronian. Yet whatever god will relieve us must disrupt the Kronian stream of generation, must possess a rule different from that of Kronos. The uncertainty in our fate, in the success of our efforts to bring about the wanted outcomes, will be accounted for only through the rule of Zeus. The rule of Ouranos had its appeal for the farmer in the guidance of the stars and its absurdity in its denial of the process of generation by which that variety comes to be. The rule of Kronos corrected that of Ouranos, but only by producing a correlative difficulty: the very variety that makes starry Ouranos a trusty guide also makes our fate uncertain. After listing the Okeanids at length, Hesiod says it would be vexing to go through all of them, though the locals know their names.6 Yet in the sequel he quickly accounts for the celestial bodies and the winds that guide human life. Around us we find ineffable contingency, above us formal consistency. We look upwards to the latter for guidance only because we are confronted with the unpredictability of the former: while a man's miseries are not likely to be from something as grand as the Nemeian lion, something as small as an underfed dog on a poor farm can lead to ruin (cf. Works and Days 604-5). Accordingly, we pray to the gods for help, and a god could only answer our prayers if he interrupted the unpredictable flux and guarded us against the evils it brings. Hesiod thus rewards Hekate, the goddess through whom our prayers are fulfilled, with a hymn, and quite abruptly.7 6 Cf. West, Hesiod: Theogony, p. 260: 'Their importance as individuals is very unequal. Most of them have none, and may have been invented ad hoc; some may have been the names of actual springs, though we miss those most famous in myth . . . A few . . . reflect properties of their father . . . Others have no essential connexion with water at all, but are names appropriate to fairy godmothers . . . [W]e find dropped apparently at random in the list such significant but not eminently fontane goddesses as Peitho, Metis, Tyche – names which Hesiod can hardly have hit upon by chance, unaware of their meaning for others. He must have worked them in deliberately, but preferred not to interrupt the flow of names by annotations on individuals.' 7 The movement of the song from the heroes, to Hekate, to the deception of Kronos, and to Prometheus vs. Zeus necessitates the displacement of the generation of Iapetonians from their chronologically proper place to their thematically proper place. That is, to place them in the order of generation would be to ignore their proper place in the understanding (cf. n. 3). This approach seems to guide all of Hesiod's famously problematic chronologies 239Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 Because Hekate is honoured with having a lot of earth, sea, and sky, mortals pray to her to favour them with her power (416-20: δύναμίς γε πάρεστιν). Her pervasive, indeed cosmic power means our good and bad fortune is entirely dependent on her will, on what she should wish (ἐθέλω: 429, 430, 432, 439, 443, 446; cf. 28). Hekate thus stands as the goddess that mediates between our will and the cosmos, her will effectively determining the extent of conformity between the two.8 Hesiod notes that Zeus' ascendancy to the throne did not diminish her power, so that his rule is apparently entirely in conformity with her will. Zeus is not for this reason superfluous, however, for if Hekate seems wilful or even capricious, Zeus rules both justly and through mind (cf. Works and Days 105, 276-85). Zeus' rule is thus predicated on the assurance that Hekate's will conforms with justice, that the outcomes of contests, even wars, are governed by justice and mind, even when these outcomes do not accord with our will.9 Whether or not Zeus' assurance can be fulfilled is the question that Hesiod will eventually have to face and, in the Works and Days, will finally answer. The centrality of will bodes ill for Kronos, whose rule now comes to an end. The deception of Kronos, which allows for Zeus' birth, is much more complicated than Kronos' emasculation of Ouranos. This is because Gaia and Ouranos have informed Kronos that his son will eventually usurp him, so that Kronos hatches a plan of his own. As Rheia births each child, Kronos waits between her knees, eating each as it leaves her birth canal. His plan initially appears in line with his rule, essentially imitating the continuous coming into being and subsequent passing away characteristic of the primacy of generation and time. Absurdly, however, Kronos' rule negates the very coming into being it seeks to affirm, inasmuch as it is meant to prevent the birth of his son. Ouranos' attempt to affirm rest employed his means of generation, while Kronos' attempt to affirm generation negates the generation of any form of in the Theogony. As Benardete quips, 'the maker does not have to proceed in order in order for the whole to be in order' in 'The First Crisis in First Philosophy', in Benardete (author) and R. Burger and M. Davis (eds.), The Argument of the Action (Chicago: University of Chicago Press, 2000), pp. 3-14, p. 5. Cf. Clay, Hesiod's Cosmos, p. 14. 8 As others have noted, the name Ἑκάτη seems to be a pun on ἕκητι. Cf. Benardete, 'First Crisis', p. 14 n. 1; Clay, Hesiod's Cosmos, pp. 135-6. 9 The threefold allotment of Hekate – of earth, sea, and sky – has its political counterpart in the first three sons of Rheia – Hades, Poseidon, and Zeus – with Zeus having general domain over all three (cf. 453-8). During the Titanomachy and the battle with Typhoeus, Zeus will prove the reach of his power through these three realms, while nevertheless dividing them among his brothers. 240 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 rest. Making the inverse mistake of his father, Kronos forms a half-baked plan that simply rushes straight from birth to perishing, so as to maintain or render static the status quo. As Kronos' example shows, forethought is the attempt to alter the stream of generation so as to avoid a change for the worse or to bring about a change for the better, and is thus premised on the desirability, though not to say feasibility, of an entirely good state. Resting in such a state would seem to be the ultimate desideratum. Forethought thus posits a separate course of γένεσις in place of its present course, in accordance with this desire for a final, resting, good state. Kronos' forethought is so weak that the separate course he effects differs only in duration. He cannot even look past his nose to the swaddled rock in place of his son. Kronos must cede power to Zeus, who blends motion and rest into an order that persists through time. Ruling through will and mind, Zeus is the first god of the Theogony that appears to fit the human being's attempt to harness the advantages and avert the disadvantages of becoming by means of access to a persisting order. Hesiod must, in turn, detail the character of the specific mode of access chosen, namely piety, in the remainder of the Theogony, before examining the possibility of its satisfaction in the Works and Days. 3 Zeus and the Human Condition (Theogony 507-616) A mixture of rest and motion pervades Zeus' rule from the beginning. Right after Atlas, Menoitios, Prometheus, and Epimetheus are born, we are told of how Zeus changed their fates. Atlas and Menoitios' stories are dispatched quickly enough, and Epimetheus', taken on its own, no less. But Prometheus' fate prompts a long discussion, for Zeus is the agent of both his punishment and his subsequent release. Zeus' reversal of a punishment as harsh as the one he gave Prometheus is explained in the passing statement that, 'even though he was angry, he ceased from the anger he earlier had' (533).10 Zeus' anger runs the risk of seeming either capricious, and hence unjust, or entirely subordinated to his mind. Paradoxical as the latter sounds, this seems to be the case, for Zeus, well aware that Prometheus intends to deceive him, still grows angry upon allowing the deception to occur. Taking a digression from his chronicling of Zeus' ascendancy to power, Hesiod spends the next hundred 10 The Greek here is especially intriguing: καί περ χωόμενος παύθη χόλου ὃν πρὶν ἔχεσκεν. Zeus goes from being angry to possessing anger. While certainly unaware of anything like the term ontology, Hesiod seems nevertheless to have put his finger on the ontological assumptions of Zeus' rational anger. 241Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 or so lines detailing the paradoxical relationship of Zeus' mind to his anger. The digression is not, however, merely a sideshow, but rather proves essential to demonstrating that Zeus is, in fact, a god that addresses the demands of piety. That is, his paradoxical mixture of anger and mind is, as we will see, a function of his particular mixture of motion and rest. The crime for which Zeus punishes Prometheus is a deception, in which the Iapetonian places the choicest parts of an ox – the meat and innards, rich in fat – in the bland and unappetizing hide and stomach, while placing the useless, white bones – white, presumably, because stripped of meat and fat – in an attractive layer of shining fat. Zeus knowingly chooses the deceptive bundle, and decides, in his anger, not to give man fire. Prometheus, in turn, smuggles all-useful fire in a benign fennel stalk, and so provokes Zeus not simply to withhold a good from man, but to provide him an evil. The first story explains the human practice of supplicating the gods, specifically as regards the practice of burning bones to them, the second the origin of the almost superhumanly powerful arts in the theft of divine fire. The two stories would seem to find their best expression in Hesiod's dual exhortations to his brother to obey Zeus by being just and to work in Works and Days 202-341. Where a means to the good beyond that of just work proves necessary, Zeus' anger dissuades us from the route of injustice, while his divine forethought assures us of the route of piety. A just man looks outside himself and seeks in Zeus the cosmic correction of his condition. The burning of bones is not just a sign of piety, then, but an expression of the frustration of man's will that the fiery arts cannot make sustenance of hard and heavy bone.11 Man's will extends beyond himself and requires that Zeus be the cosmic punisher and provider, a combination of anger and the furthest forethought. Lest his moments of apparent vacillation, as with Prometheus, reduce his justice to mere caprice, and so reduce him to Hekate, Zeus' mind must not only be comprehensive, but incomprehensible, and his anger entirely subordinate: 'he grew angry around [his] mind, and anger came to his heart' (554; cf. 613). Paradoxically, Zeus' anger overcomes him, and yet doesn't overcome him, since he can start or stop it as is reasonable. But paradoxical as Zeus' rational anger may be, only thus can he satisfy the demands 11 The crimes of offering bones and stealing fire are not just those of Prometheus, 'Forethought', but of all forethought, including that serving man's exercise of his will. Zeus was just, then, to punish man for Prometheus' crimes. 242 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 of human piety.12 His rational anger appears all-too-human in the question it purports to answer.13 Zeus' punishment for the theft of fire illuminates the extent to which the burning of bones constitutes an extension of technical mastery from the cosmos itself to the immortal gods who govern that cosmos. Zeus sends the beautiful evil (καλὸν κακὸν) of woman to man. Hesiod diligently catalogues just why woman is evil, using the famous, or infamous, image of a beehive. Just as hardworking honeybees work all day in the sun to supply honey to feed the drones, who laze about in the hive, so too do women reap the fruits of men's labour while remaining at home.14 Hesiod explains what good the beauty of such a wife might promise over the evil of her parasitic behaviour in the sequel, where he discusses the apparent evil that awaits those who select the good of permanent bachelorhood. The apparent evil awaiting the bachelor is twofold: that of having no caretaker for one's old age and that of having distant inheritors divide up one's livelihood. Both are owed to a lack of children. Why the second evil is an evil is difficult to understand, since one is by that time already dead. And since a man of sufficient means could presumably hire someone as a caretaker, the first evil seems to be that it is a living reminder of the second, namely that upon death one's livelihood is scattered. The evil can only be said 12 Vernant proposes the following interpretation of this passage: 'if we must state that Zeus foresaw everything, we must immediately add that according to this foresight, Prometheus would take the initiative to compete with him, that he would succeed in tricking him, that the king of the gods would be furious about it, and that he would bring about men's unhappiness, not directly but by means of the very advantages that their defender would have gained against him' (Vernant, 'At Man's Table', p. 225 n. 6). Pointing out that Hesiod says that events before Zeus' birth will unfold through Zeus' will, Vernant concludes 'events will unfold according to the plans of Zeus . . . even before Zeus . . . could have thought of these plans' (Vernant, 'At Man's Table', p. 225 n. 6). Vernant's interpretation seems to me an elegant statement of the consequences of the paradox of Zeus' rational anger: as rational, Zeus is predictive; as angry, he is reactive. 13 'Before Styx, we are in the realm of desire; after Styx and up to and through the Titanomachy and the defeat of Typhos, we are in the realm of the will; and after Zeus is completely in charge, there is the realm of the mind. It does not have to be stressed how curiously similar this is to the soul-structure of Plato's Republic; but it may be as deceptive as Plato's scheme' (Benardete, 'First Crisis', p. 12). Cf. R. Burger, 'The Thumotic and Erotic Soul: Seth Benardete on Platonic Psychology', Interpretation, 32 (2004), pp. 57-76. 14 The accusation of misogyny against Hesiod appears to me poorly founded. Hesiod uses the same image and language with respect to men in Works and Days 303-6. Hesiod's point is that human vice manifests itself differently in men and women, consistent with their different roles as provider of sustenance and bearer of children. Cf. μελιηδέα in Works and Days 172. 243Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 to visit one in death because life is spent accruing a livelihood, which persists beyond death. Conversely, the good that Zeus' beautiful evil promises is some measure of life after death, in the persistence of 'oneself ' inasmuch as one's livelihood remains with one's offspring.15 The evil of woman, in turn, is that she cannot work and yet must consume that livelihood (cf. Works and Days 405-6).16 Man's sole means for overcoming his mortality, to the extent that it is possible, is also an impediment. Such is the depth of Zeus' mind, that wonder (θαῦμα) held both the immortal gods and mortal human beings, as they looked upon the high deceit, unmanageable for human beings. (588-9) The deceit speaks to a desire in man to overcome his mortality as far as possible, a desire whose most complete satisfaction would be found in apotheosis. Seeing in the theft of the fiery arts and the burning of the bones a desire to become a god, Zeus tempts man with woman, with the promise of the faint glimmer of immortality that can be gleaned from bequeathing one's substance to one's offspring.17 Because the sole apparent means to immortality is also a threat to the same, it cannot be received but as a punishment. The good of overcoming one's mortality is had only through obedience to the justice of the beautiful evil Zeus sent to man. Born mortal into scarcity, man finds himself caught in a complex interchange of just and beautiful evils that promise him his good in due time. Zeus the punisher and the provider, whose rule extends to every corner of the cosmos, is the sort of god whose rule addresses the problematic entanglement of ends – of beautiful evils, just evils, and the good – in which man finds himself. Zeus' blend of motion and rest requires that his withholding be a punishment, and thus stem from anger, but also that it be rational, for the static order 15 Cf. Genesis 15:5, 28:13-14, 22:17, Exodus 32:13-14. 16 Hesiod has this same thought in mind when he remarks, 'a singly-born son would be nurturing for the fatherly household' (Works and Days 376-7). 17 Hesiod alludes to the connection between the desire to reproduce and the desire for apotheosis when he counts among the benefits of the just city that 'women bear children like [their] forebears' (Works and Days 235). While we might initially take this only to mark the absence of adultery, it might also be a comment on the desire to see one's physical likeness in one's offspring, so that by leaving your livelihood to one who resembles you, you are under the impression that you have evaded death. Hesiod thus counts among the evils visiting the iron generation in its decline that 'neither [will] father [be] like [his] children, nor the children in any way [like their father]' (Works and Days 182). For Hesiod's audience, it is lamentable even if the child resembles his mother. 244 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 does not always give us what we want from the change in the world around us. Having arrived at a god that claims to meet the demands of human piety, Hesiod can continue his story of Zeus' ascent to power, and display thereby the character of his cosmic rule. In this way, Hesiod will complete the Theogony's top-down picture of human life and so be ready to continue on to the bottomup picture of the Works and Days. 4 The Fundamental Character of Zeus' Rule (Theogony 617-880) Hesiod continues with the Titanomachy, which he includes not for thoroughness, but to illustrate the character and prowess of Zeus' rule. Hesiod begins in media res with Zeus' freeing, on Gaia's suggestion, of the hundred-handers Briareos, Kottos, and Gyges to help him defeat the Titans. We learn why this is necessary after the fact: ten years of battle have led to no gain on either side, and with no resolution, either. Once freed, Zeus treats them to the gods' food of nectar and ambrosia, after which he requests their help, firmly (650: φαίνετε; cf. 689), though courteously. To persuade the brothers, Zeus cites his love and the plotting that brought them from their suffering bonds in the misty darkness up into the light. Kottos' reply indicates his reverence, if not awe, before Zeus' cunning, though he makes no mention of his love – ten years have gone by, after all (656, 658; cf. 655: δαιμόνι[ε]). They seem, however, to underestimate the extent of Zeus' cunning. On the heels of this episode, the battle resumes, the din reaching deep into Tartaros. But Zeus – apparently restraining himself until now (687-9) – and his fire extend still further, and this, we are told, is what turns the battle (711). We wonder whether the hundred-handers were in fact necessary for victory. They are nevertheless granted the honour of defeating their earlier captors, and given the task of guarding them deep under the earth. That the newly released brothers are dispatched without any apparent incident back under the earth, from where they've just been released, is initially puzzling, until one notices that while Kottos bemoaned being kept beneath the earth, he made no mention of being brought into the light, as did both Zeus and Hesiod (cf. 626, 652, 669). By giving the hundred-handers the honour of defeating their captor brothers and showing everyone the reach of his fire, Zeus effectively prevents their later collusion, while keeping all of them out of sight, and thus out of mind. Such may have been the substance of Gaia's premonition, that with them is victory won. At the very least, such is the extent of Zeus' political skill. That is, the security of Zeus' rule turns on this brief episode in the ascendancy of Zeus: while Hesiod devotes nearly a hundred lines to the Titanomachy, he bypasses the Gigantomachy altogether; 245Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 again, though Hesiod discusses at length the importance and effect of freeing the hundred-handers, he speaks only briefly of the parallel freeing of the Cyclopes, through whom Zeus obtains his famous weapons (501-6). These textual cues indicate that in this particular battle and in this particular freeing is Zeus' political acumen most manifest. Nevertheless, the fundamental character of Zeus' rule emerges only after the three episodes related in the present passage: the Titanomachy, the description of Tartaros, and the birth and defeat of Typhoeus. In these passages, Hesiod will show how the demands of human piety determine the character of Zeus' rule. The character of his rule begins to emerge once we recall, as the repetition of 150-2 at 671-3 invites, that the passage in which the hundred-handers were introduced illustrated how the human being understands the monstrous in human terms. Zeus now assimilates the monstrous through a process of reconciliation and delegation: Briareos and his brothers are immediately dispatched from where they came, but with an apparently higher station (815-9).18 Likewise, murky Tartara is ordered into Tartaros under Zeus' rule in the most articulate and vivid description in the entire Theogony. Save the flowing together of all waters into this source, Tartaros' articulation and role is at every point a product of Zeus' rule (cf. 729-30, 732-3, 746-7 with 517-20, 767-74, 775-806 with 383-403). Yet this does not mean that Tartartos is entirely tamed, for Hesiod's description reminds us of the unpredictability of the storms on the sea and of the ordered way in which sleep and death come to man. These features, along with the interchange of night and day here described, will play an integral role in Hesiod's more practical advice in the Works and Days. Our comment on his advice will touch upon this theme in due time. At present, however, let it suffice to indicate that the overt claim is that what is guided by Zeus' mind appears unpredictable to man because it is comprehensive, and hence incomprehensible. For the same reason that we are unable on our own to make our way predictably through the cosmos is Zeus' intention thoroughly beyond our access. Whether this claim can hold up under the actualization of Zeus' rule is the task of our discussion of Works and Days 342-764. In the Theogony, however, the description of Tartaros prepares us for Zeus' battle with Typhoeus, whom Tartaros sires by Gaia. The battle with Typhoeus discloses the fundamental character of Zeus' rule, which in the Titanomachy Hesiod presented as assimilating the monstrous. Now, the silence about this 18 'The information that [Briareos, Kottos, and Gyges] have returned to the lower world is conveyed much more naturally and acceptably [in 815-9] than [in 734-5], where we come upon them with the surprise we might feel at the zoo if we passed the lions and then found their hunters in the next cage' (West, Hesiod: Theogony, p. 358). 246 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 battle, but not the Titanomachy, in the sequel, as well as the similarity of the former to the latter, has led some to suspect the present passage to be an interpolated imitation.19 Authors, however, often cast new themes in old contexts for the purpose of illustrating how the former is implicit in the latter. And such appears to be the case at present. Typhoeus arrives from and is dismissed to the same place, Gaia and Tartaros (cf. 820-2, 867-8). His description accords with his parentage, an earthly and thus ordered manifestation of a murky and thus indeterminate plurality. Aside from a brief note on Typhoeus' extremities, Hesiod spends the entirety of his description on the heads and voices of the monster in a highly repetitive passage that denotes less the limits of Hesiod's poetic abilities, as some have surmised,20 but more the disordered variability necessary to an earthly manifestation of Typhoeus' father. Precisely these heads, with their fire and voices, must Zeus destroy with his fire to cripple the monster.21 In the Titanomachy, Zeus elicited the help of the monstrous in the defeat of the monstrous, uniting with the hundred-handers against the Titans. Ultimately, however, Zeus' power is what turned the battle, the monstrosity of that power concealed by his political subtlety.22 With Typhoeus, Zeus goes it alone and therefore cannot conceal his monstrosity.23 Zeus cauterizes Typhoeus and Gaia, disorder and the earthly source of generation, to bring order and stability to the world, but can only do so by turning the power of fire against itself.24 While one can fight fire with fire, Zeus paradoxically extinguishes fire with fire, achieves civility through brutality. Because Zeus rose to power, he had to impose order on the disorder, so as to nullify for once the unpredictable source of evils that plague human life. The will's expression in piety demands that the cosmos be just and regular, ruled by the mind of Zeus rather than the whim of Hekate. But can the disorder ultimately be kept 19 Cf. West, Hesiod: Theogony, pp. 381-3. 20 Cf. West, Hesiod: Theogony, pp. 381-3. 21 'As [Gaia's] last offspring, Typhoeus is acosmia incarnate, with his puppy-dog yelps, his bullish bellows, and his fire-breathing eyes, an embodiment of the total disorder that threatens to dismantle the articulated cosmos through universal conflagration' (Clay, Hesiod's Cosmos, p. 26). 22 Hesiod seems to be Zeus' henchman in this task, not only here, but elsewhere. Cf. Benardete, 'First Crisis', p. 6. 23 836-8 echo a theme found in other variations of the Typhoeus story, namely the equality of his power to that of Zeus. Cf. West, Hesiod: Theogony, p. 380, sources (b) and (c). 24 Hesiod uses two unique phrases to indicate the reach of Zeus' power into Tartaros, the first of which, τάρταρα γαίης (841), recalls the introduction of Tartaros, while the second of which, Τιτῆνές θ ὑποταρτάριοι (851), recalls the culmination of the immediately preceding episode. 247Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 at bay? Can Zeus make good on his promise to reward the just with the good and punish the unjust with evil? Or is Zeus, the god of human piety, in fact all-too-human, and is his will no less limited than that of man in its cosmic efficacy? That with Typhoeus' defeat come the evil winds that make so much trouble for men, both at sea and on land, leads us to the provisional suspicion that there will indeed be a limit to Zeus' rule. As we move from the Theogony to the Works and Days, and thus from the most exalted of topics to the most mundane, Hesiod will examine whether we can detect Zeus' presence even in the apparently most insignificant of phenomena. 5 Transition (Theogony 881-1022, Catalogue of Women Fragments) At this point, the manuscripts begin to trail off into what appears to be the now lost Catalogue of Women, or at least an introduction to it. Rather than embark on so ambitious an endeavour as a reconstruction of the Catalogue of Women out of the tatters that remain, we do well to keep in mind the wide variety of styles at Hesiod's command, as well as his ability to surprise us with his subtlety of expression and novel narrative structures. Such an appraisal should temper our ambition to fill in the blanks of so sublime an author. Rather, let us exercise caution and lay out only those parts or features of the text of which we can be certain. From this we will at least see how the Catalogue of Women effects a transition from the Theogony to the Works and Days. First, the Catalogue of Women chronicles the generations of demigods, who at that time dwelled and dined with the gods, but whom Zeus eventually destroyed (frr. 1, 204.96-100). In this, we discern an echo of the Theogony's theme of Zeus' incomprehensible mind (fr. 204.96: μήδετο, 204.99: πρ[ό]φασιν; cf. Cypria fr. 1).25 Second, we learn of those demigods, after whom the various cities and regions of Hesiod's audience are named.26 Again, we recall from the Theogony Hesiod's connection between the local and the divine, the contingent and the universal. Third, we find the theme of marital exchange, in which female beauty is won with gifts from the suitor(s), culminating in the contest for Helen toward the 25 Hesiod also seems to indicate that the Theogony and Works and Days frame the Epic Cycle, his work thus travelling further back into the past and further forward into the present than that of Homer. Whereas Homer seems content to dwell in the past, with only occasional allusion to the beginning (e.g. Iliad 14.201) and to the present (e.g. Iliad 5.304), Hesiod ventures there out of some urgency, either on his part or on the part of his audience. 26 Cf. West, The Hesiodic Catalogue, ch. 3. 248 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 end of the Catalogue of Women.27 We notice again a recapitulation, but on a much grander scale, of an element familiar from the Theogony, specifically in the story of the beautiful evil of woman that Zeus sent man: the exchange of livelihood for the sake of a wife. This theme especially appears to tie together the whole of the Catalogue of Women, which begins with Pandora and ends with Helen, the two exemplars of the 'beautiful evil' of woman (frr. 2, 5, 196 ff.). The Catalogue of Women thus turns from the universal ancestry of man, in the primordial generations related in the Theogony, to the more localized, yet still divine ancestry of the current tribes and cities in Greece.28 Despite dwelling with the gods, the race of demigods was nevertheless mortal, and thus still exhibited the same yearning to overcome their mortality that we found driving the marriage dilemma in the Theogony. The Catalogue of Women thus ennobles Hesiod's audience, in locating in the names of the cities and regions they inhabit their divine ancestries, while humbling them, in showing the awesome, even monstrous, deeds of which their ancestors were capable, and against which Zeus voiced his disapproval by initiating their destruction through the Trojan War.29 By simultaneously joining us to and separating us from our semidivine ancestors, the Catalogue of Women prepares the way for the humble and local, as opposed to the heroic and universal, piety that is the secure seat of justice – and thus for the Works and Days. 27 Cf. R. Osborne, 'Ordering Women in Hesiod's Catalogue', in R. Hunter (ed.), The Hesiodic Catalogue of Women: Constructions and Reconstructions (Cambridge: University of Cambridge Press, 2005), pp. 5-24, pp. 10-14, 17-18. 28 The importance of this shift must be stressed. Zeus withdraws. His providence is thus less manifest than in prior ages. The end of the age of heroes means the end of reproduction between gods and men, of the behaviour typical of the Homeric gods. In this way, Zeus' rule becomes less human and more cosmic in character. He moves closer to a divine, intelligent principle guiding the cosmos, and thus to the object of the first philosophers' inquiries. Cf. Heraclitus DK 57, 41, 32 with Works and Days 267-81. 29 Heracles' apotheosis would therefore constitute the exceptional bridging of the mortal and immortal. But the Heracles of the Theogony, of whose valorous victories over the monstrous we variably learn, is not that of the Catalogue of Women, where he justly earns the name 'sacker of cities' (frr. 25.23: Ἡ[ρακλῆϊ πτολιπό]ρθωι, 229.17: Ἡρ]ακλῆϊ πτολι[πόρθωι; cf. frr. 26, 33-5, 43a [esp. 61-2 with 65]). In the Heracles of the Catalogue of Women, we seem to see how man's yearning to overcome his mortality is not simply a destruction of the monstrous in the realm of the human, but rather the monstrous destruction of the human. For an interesting analysis, to which I am indebted, see Haubold, 'Heracles in the Hesiodic Catalogue of Women', in Hunter (ed.), The Hesiodic Catalogue, pp. 85-98. 249Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 6 Three Myths (Works and Days 1-201) In the Works and Days, the Muses will fulfill Hesiod's request, of which he now reminds them, to sing of Zeus (cf. Theogony 47). To sing of Zeus is to sing of his will, through which men are or are not renowned, inasmuch as it strengthens or weakens, makes conspicuous or invisible, straightens or withers them. Hesiod splits duties with Zeus by asking him to straighten the lawful things (θέμιστας), while he, in turn, relates what is (ἐτήτυμα μυθησαίμην) to his brother, Perses. Hesiod's task could very well conflict with Zeus', if the Muses' song of the ascendancy and rule of Zeus in the Theogony and Works and Days proves to be lies like what is (ψεύδεα . . . ἐτύμοισιν ὁμοῖα). The potential conflict can be phrased in terms of Hesiod's revision or clarification of the Theogony's account of Eris, 'Strife'. The first Eris is associated with war, evil, and battle, while Zeus placed the second in the earth to rouse all equally to work by prompting each man to strive against the other justly. The outcomes of order and disorder distinguish the two Erides, with Zeus elevating the former (17-19; cf. 15-16). The potential conflict can thus be rephrased as follows: is there anywhere within Zeus' order that the disorderly Eris nevertheless persists, that Zeus is needful? When we come to Hesiod's description of the month of Lenaion, we will see in what sense Zeus' order is lacking, and therewith the substance of Hesiod's critique of providence. Presently, Hesiod takes us through three myths: the already discussed Erides, the Prometheus and Pandora story, and the generations of man. Through these myths, Hesiod lays out the human condition and the possible reactions we may have to it. In this way, he will prepare his hymn to Zeus, where he attempts to remove the attraction of injustice and set his brother Perses and the gift-eating kings on the path of justice. Now, in accordance with his focus on providence, Hesiod continues his explication of the human condition with a discussion of why the gods have hidden the livelihood of men. He does so through a recapitulation of the Pandora and Prometheus stories. The Theogony treated the human condition only insofar as it proved necessary to its attempt to show that Zeus was, contrary to his predecessors, the sort of god that addresses the human condition, the god of human piety. Now that he is concerned with the actualization of Zeus' rule, Hesiod drops all talk of the splitting of the ox, and focuses instead on Prometheus' theft of fire and Zeus' consequent punishment of the gift of woman, now named Pandora. In the Theogony, the beautiful evil of woman consisted in the beautiful promise of overcoming one's mortality and the evil of being deprived of one's livelihood, such that the sole means of preserving one's livelihood after death, reproduction, was also an obstacle to its accumulation while alive. In the Works and Days, Hesiod elaborates on the 250 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 Theogony's account30 by explaining that the beautiful evil released all the evils that plague man – the evils on earth, in the sea, and sicknesses – while keeping within itself Elpis, 'Hope'. Elpis can be attractive only in a world filled with evils. By grouping Elpis with all the world's evils, Hesiod suggests that she is just another evil. Nietzsche offers a similar interpretation, that Elpis is 'in truth the most evil of evils, since she prolongs the torment of men' (Human, All-TooHuman I, no. 71). Yet Hesiod seems to understand Elpis in a somewhat more insidious way than as a deterrent from suicide. Whereas the other evils impede our attempt to live and to gather our livelihood by spreading throughout the world, Elpis remains inside woman. That is, woman promises release from the other evils by containing within her the hope of persisting after death by means of reproduction.31 Elpis thus appeals not just to the desire to avoid evil, but also to the desire to be immortal. Zeus' high deception therefore consists in appropriating the desire that would destroy the initial distinction between gods and men decided in Mekone (Theogony 535-6).32 The taking of the ox's edible parts and the theft of fire constitute two attempts to raise the human closer to the divine, and thus two attempts to alleviate man of his deplorable condition and render Zeus' rule irrelevant. Elpis deters man from suicide by promising a more beautiful escape from death: becoming a god. Zeus uses the self-forgetting of ἔρως (cf. Theogony 120-2) to put man to rest, and thus give him, who would otherwise always endeavour to upset the order of things, a fixed place in the cosmos. Zeus usurps the desire to usurp Zeus. In the immediate sequel, Hesiod promises to explain 'how gods and mortal men came to be from the same' (108). The sense of ὁμόθεν is unclear, and is presumably borne out by what follows, Hesiod's enumeration of the five generations of man. The final two are familiar: the demigods from the Catalogue of Women and the age of iron from the present age. Hesiod felt no reason to discuss the prior three until now, though they extend back to the age of Kronos. The first two generations are pre-Zeus, while the latter three are fathered by Zeus. Of all the generations, the first, golden one seems most of 30 In 83, Hesiod repeats the formula δόλον αἰπὺν ἀμήχανον from Theogony 589, while in 105 he echoes the lesson of Theogony 613, thus emphasizing the continuity between the two passages, while expanding on the content of the prior passage. 31 An empty jar of clay that contains only hope, but has the face of an immortal goddess is a fitting image for woman's potential for pregnancy and our expectation that through reproduction we will obtain some measure of immortality. Consider, in contrast, Vernant's interpretation of woman as a fiery γαστήρ and Elpis as an 'ambiguous expectation both fearful and hopeful about an uncertain future' (Vernant, 'At Man's Table', pp. 62-8, 77-8, 81, 85-6). 32 Cf. Clay, Hesiod's Cosmos, p. 101; Vernant, 'At Man's Table', p. 226 n. 19. 251Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 all to approximate the sort of bliss men of the iron age would wish for, a life free of the pains of work and death. They are free of death because it overcomes them just like sleep; theirs is a bliss born of ignorance. How they remain unaware of death, so that it not bring them any pain, is puzzling, especially since others of their kind must die around them. In contrast, the silver generation approximates the golden generation's bliss through a century of nursing in their mothers' arms. Upon reaching manhood, however, their folly gives rise to woes, as their arrogance leads them, first, to destroy one another almost immediately and, second, not to attend to their sacrifices to the gods. The golden generation exaggerates the desires of mortals in order to demonstrate the impossibility of mortal bliss, since it would require ignorance of death, while the silver exaggerates the period of infancy to show the brutality and impiety of a man suddenly robbed of this blissful ignorance. Both the first two generations seem indifferent to the gods, the golden because they have no need of them, the silver because of the support of their mothers.33 They pre-date Zeus' political rule because they represent the polar ends of the quest for livelihood: the private nursing of a child and the non-political bliss of complete self-sufficiency. Just as the respective rules of Ouranos and Kronos had some initial correspondence to, but ultimately did not make adequate sense of, the human condition, so too must Hesiod's portrait of the human condition make adequate sense of man's mortality. The gods and mortal men are 'from the same' for they must both fit the human condition as it is now:34 a providential god indifferent to man's desires makes as little sense as a mortal man unaware of death. The three generations of Zeus that follow depart from the two pre-Zeus generations by depicting man in his political setting, and thus closer to man as he is now. The bronze generation borrows from the silver its violent arrogance (134, 146: ὕβρις) and approximates the gold and silver inasmuch as they apparently need not labour in the fields to survive, if they ate at all. Characterized as so strong as to be unbending, their violence ends up destroying one another. They embody the bellicosity of the following generation of demigods, but without their justice. They thus go to Hades nameless or lacking renown (154: νώνυμοι). The race of demigods is the only race whose names we learn, ones already familiar from the Catalogue of Women. Because they are 'just and therefore better'35 than the bronze generation, they don't go nameless to Hades, but to 33 Cf. Benardete, 'First Crisis', pp. 12-13. 34 The human being as he is now would thus be the subject of both poems. 35 On the phrase δικαιότερον καὶ ἄρειον in 158, see Verdenius, A Commentary on Hesiod Works and Days, p. 99; West, Hesiod: Works and Days, p. 190. 252 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 the isles of the blessed, eating the honey-sweet (μελιηδέα) crops, and so earning what seems like the much sought-after drone life (cf. 303-6, Theogony 590-602). The generation of heroes is rewarded with what the bronze generation had no use for. The generation of heroes seems, therefore, to be what the generation of bronze would look like, if they had needed to eat daily or to labour for their food, and thus had a constant reminder of their mortality. Justice can only temper a warlike man if he is aware of his mortality. The present generation of iron, however, is so burdened with evils and woes that they tend away from the justice, through which the generation of heroes earned their place on the isles of the blessed, and toward the accelerated old age and impiety of the generation of silver. The four generations thus act as a reminder against the impossible reactions to death each represents: blissful ignorance (gold), violent anger upon loss of that bliss (silver), brutal indifference (bronze), and striving for fame and recognition from the gods (demigods) collectively point to the life of justice that increases one's livelihood so as to bequeath it to one's offspring (iron, present). The preceding three stories – the dual Erides, Pandora, and the generations of man – coalesce in the age of iron, wherein the ubiquity of evils forces us to choose which Eris to follow and thereby whether we tend toward the blessedly just heroes of the prior generation or toward the childlike fools of the silver generation (131: νήπιος; cf. 40, 286, 397, 633, as well as 218, 456). Accordingly, in order to dissuade his audience from following the Eris that 'rejoices in evil', Hesiod will have to demonstrate that justice is in fact better, a task that will require convincing both the 'gift-eating kings' and their subjects, Perses included, that they are fools for not accepting such initially backwards sounding propositions as 'half is more than all' and 'there is great benefit in mallow and asphodel' (40-1).36 7 Hesiod's Twin Exhortations (Works and Days 202-341) Hesiod continues with two exhortations: he exhorts his audience first to justice (202-85) and only after that to work (286-341), so that the former limits the latter. If one expects to find in the exhortation to justice a demonstration of its goodness, disappointment awaits, since much, though not all, of it reads as preaching to the choir. But such is to be expected, for the fool Perses, having attempted to make his gain through the evil Eris (27-41), comes now to Hesiod in need (396-8). 'Having suffered, a fool knows (ἔγνω)' (218; cf. 89). Yet 36 Cf. 694. 253Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 Hesiod performs the exhortation to justice through a dialogue, in which he addresses the kings and Perses back and forth, convincing each in turn that justice is more choiceworthy than injustice. Hesiod begins with the kings (20212), then switches to Perses (213-47), goes back to the kings again (248-74), and ends finally back with Perses (274-85). The form of his exhortation implies that only when one party is convinced of certain points will the other be convinced of other points, and back again, through to the end of the demonstration. The proof that justice is more choiceworthy than injustice is no less communal than justice itself. Whether this proof amounts to a demonstration that justice is good will become clear only after Hesiod tests the providence of Zeus, discussed in the following section. Presently, however, Hesiod's reconciliation of the kings with Perses, and those like him, will bring to the fore Hesiod's 'sweet song', and thus raise the question, on which Hesiod touches only briefly, of the sort of knowledge he must have in order to sing as he does. Hesiod begins by addressing the kings with the famous parable of the hawk and the nightingale. Gripping the nightingale in his claws, the hawk reproaches his captive for crying out in song even though a stronger one has him and can, accordingly, do what he wishes with his prey. 'Mindless is he who wishes to carry on against the stronger' (210). The parable seems only to embolden the kings. But it is not for this reason a failure, for it articulates beautifully to the corrupted kings their implicit justification for their actions. Hesiod uses the song to puff up the chests of the kings. The parable thus discounts the power of song in speech while raising it in deed. Having encouraged the kings, Hesiod turns to his brother and begins to preach to the choir. With his brother facing the choice between justice and arrogance, he paints a picture of what the city would look like when governed by each. In the just city, men follow justice and avoid ruin and hunger by obtaining their livelihood from the life-giving (ζείδωρος) crops of the earth (232, 237). In the arrogant city, even one evil man can be the cause of destruction, leading Zeus to make the women barren and to diminish the homes of its inhabitants. Hesiod's account thus directs Perses not only to act justly, but to demand the same of his city's fellow-inhabitants, including the corrupt and newly emboldened kings with whom Perses has previously had dealings. Hesiod's parable to the kings has only made the necessity of correcting them all the more apparent. Turning back to the kings, Hesiod warns them that Justice sings (γηρύετ[ο]; cf. Theogony 28) to Zeus, who in turn punishes the people (δῆμος) for the kings' wickedness. Perses cannot help but hear in this a call to punish, or at least straighten out, the corrupt kings, and the kings a warning of how much stronger the δῆμος is than them and of Hesiod's ability to awaken that strength with his song – an ability the kings must now 254 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 realize the singer just exercised on them.37 The kings thus learn that justice is choiceworthy at least inasmuch as the δῆμος proves stronger than them.38 Hesiod then ends the exhortation to justice by turning back to Perses and telling him to keep justice in mind, for the Kronian ordained (διέταξε) this law (νόμον) for human beings, while for fish and beasts and the winged birds, to eat one another – since there is no justice with them, but to human beings he gave justice. (276-9) This closing statement on Zeus' νόμος corrects for the kings their beastly selfunderstanding.39 Addressed to Perses and those who share in his experience, however, it is a succinct statement of their piety and the constraints it places on human action. More fundamentally, this statement shows how Zeus' law answers the cosmic demands the human will makes. Where man is unable to provide for himself from the earth with the fiery arts, he turns to burn inedible bones for assistance from the gods to fulfil his will.40 Zeus' response is a νόμος that warns men against acting like beasts and rewards them for acting justly. The beasts have no νόμος. We must keep this point in mind when we examine 37 Benardete argues that ἀποτείσῃ δῆμος ἀτασθαλίας βασιλέων should be translated as 'the people pay back the kings' wickedness' in Benardete, 'Hesiod's Works and Days: A First Reading', in Benardete (author) and R. Burger and M. Davis (eds.), The Archaeology of the Soul (South Bend: St. Augustine's Press, 2012), pp. 7-24, p. 15 n. 16. Hesiod may, however, intend both senses, for each makes sense in the context of the drama. Hearing this phrase, Perses might understand Hesiod to say that he will be punished for the wickedness of the kings, while the kings might understand it to mean that the people will punish them for their wickedness. Exploiting the self-concern of each, Hesiod would be using the ambiguous phrase to instill anger in the δῆμος and fear in the kings, thus facilitating the communal proof of justice. 38 Hesiod will not address the kings again. 'The prayer with which the poem opened (9) is assumed fulfilled' (Clay, Hesiod's Cosmos, p. 41). It seems, then, that Hesiod would also no longer have any need for Zeus. 39 I owe the observation that this passage corrects the earlier parable, and thus resolves the problem indicated by West, Hesiod: Works and Days, pp. 204-5, to Prof. Jane Carter. 40 The burning of bones thus develops into a pious act from an act of frustration that the fiery arts cannot make sustenance of them. Vernant points out that 'sacrifice . . . takes on a mediating role between gods and men. It serves as an intermediary between the two races. But if sacrifice makes communication between them possible, it is by means of an allocation that sets them against each other. It unites them, not so they may be rejoined . . . but to confirm the necessary distance between them' (Vernant, 'At Man's Table', p. 35). 255Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 the actualization of Zeus' rule in the everyday life of a man like Perses, in our discussion of 342-764. As regards Perses, his reward's full weight is felt in the final line of the exhortation to justice, where a man's keeping his oath is said to increase his race after him. Hesiod's song has pinned the blame for Perses' plight on the rampant injustice of him and his fellow citizens, with whose purging Hesiod claims 'the city flourishes and the people within blossom' (227). Such seems to be the communal proof that justice is more choiceworthy than injustice. His song thus shares with Zeus' deception the promise of some measure of immortality, by assuring man that the cosmos will bear out Zeus' law, the guarantee of his providence. Hesiod's 'pleasant singing' holds law and cosmos together through the beautiful promise that justice will not only preserve a man's life, but enlarge his livelihood and his race (cf. 235). Because the exhortation to work asks Perses to withhold from the apparently easy-going road of evils and to embrace the sweat and toil the gods have placed as obstacles on the path to virtue, Hesiod must state that promise with exceptional force, as he immediately does. Having warned his brother of the difficulty of the path to virtue, Hesiod urges him always to remember what he commands. He justifies this by telling him that, while he is best who is mindful of all things (πάντα νοήσει), the one who obeys or is persuaded by (πίθηται) this man when he speaks is better than him who neither is mindful of them for himself nor listens to another. Hesiod believes himself to be among those who are mindful of all things, presumably because he is the recipient of the Muses' song. Yet even he concedes that it is vexing for mortal men to be mindful (νοῆσαι) of the ever-altering mind (νόος) of Zeus (483-4). Evidently, 'all things' does not mean the same thing for Hesiod as it does for Zeus. Precisely what Perses and men of his kind are to learn is not immediately clear, nor is it of immediate concern to Hesiod. Having warned his brother of the difficulty of the task and reminded him of the necessity of obeying him, Hesiod again paints a twofold picture of Perses' choices, the life of work and the workless life. Zeus rewards the man who lives the life of work not just by warding off hunger, but with abundant livelihood and wealth. The road he takes thus leads to the promised virtue and renown that accompany wealth and make the workless man jealous. But when the workless man turns not to work the earth, but rather to unjust works (ἔργων . . . ἀδίκων), Zeus dims the man and diminishes his home. In both parts of his picture, Hesiod uses the fear of death and the desire for immortality to motivate Perses, who may either die anonymous or live up to his divine ancestry (299: δῖον γένος). Closing with a reminder to burn shining thigh bones to Zeus, Hesiod invokes the humble piety that girds the rustic virtue of the farmer, while reminding us of the parallel passage in the Theogony and, thereby, of the 256 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 vast, cosmic demands the human will makes of the god that would lay claim to satisfying that piety. Having secured the basis of this piety in his brother, Hesiod turns to articulate how he ought to live and so whether Zeus can meet those demands. Consequently, Hesiod will disclose what he means when he claims that he, Hesiod, is mindful of all things. 8 Providence (Works and Days 342-764) Hesiod opens and closes his detailed instructions to Perses with sets of advice. The first is more closely bound to the exhortations to justice and work inasmuch as they focus on his treatment of others, namely how to deal with one's neighbours, the importance of gift-giving, general comments on how to gather and consume one's livelihood, and how to choose a wife and start one's family.41 The second picks up where the first left off, namely as regards family matters, but soon transitions into the prohibitions of piety. In this section, then, Hesiod seems to effect in full the transition in his brother to the humble piety that governs the farmer's life. Accordingly, in this passage we expect Hesiod to accomplish what he hoped to do at the outset of the Works and Days, to relate what is to his brother (10: ἐτήτυμα μυθησαίμην); we would thus also expect here, in what appears to be the most mundane of topics, to find an answer to our initial and more exalted question, of whether the Muses speak many lies like what are (ἐτύμοισιν), or whether they sing true things (Theogony 26-8); and, lastly, we hope thereby to find out in precisely what sense Hesiod claims 'to be mindful of all things'. How the instructions might bolster Perses' piety is apparent from a cursory reading. Apart from the vivid, detailed instructions of how to do certain works, Hesiod provides the cosmic cues that will tell his brother when to do them: the position of the stars and constellations, the coming and going of solstices and equinoxes, and the behaviour of the birds and other animals. Although detailed, the instructions are not exhaustive (cf. 456-7).42 Yet they are nonetheless some 41 Hesiod initially, and with some frequency, interrupts his specific instructions to Perses with echoes of his earlier exhortations (cf. 394-404, 408-13, 453-7). 42 This is only to nuance, and not to oppose, Vernant's interpretation, according to which 'cereal food is eaten at the culmination of a regulated relation to the gods. The food creates a pious mode of communication between mortals and Immortals . . . For Hesiod the cultivation of wheat constitutes a truly cultic act that the peasant must perform for the divine powers. In his eyes work is a daily devotion; each task is assiduously executed at the proper moment out of respect for such sanctified acts' (Vernant, 'At Man's Table', 257Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 indication that man's works fit neatly within the cosmos, his tasks changing with the seasons and the earth responding in kind. And where disorder lurks, there Hesiod waits with advice, say, should one's plow-stem break or should one not know what sort of oxen to buy or man to hire to drive them. Zeus' rule does, therefore, seem to reconcile motion and rest in the everyday life of the farmer, keeping the evil Eris at bay by rewarding just work. The order appears to break down, however, when one learns how little things, like an under-fed dog, can allow a thief to ransack one's goods, but large things, like forgetting to plow on time, can be of no difference. The latter leads Hesiod, in the middle of his advice for him who plows late, to remark that the vacillation of Zeus' mind or intention (νόος) makes it hard for mortal men to discern (νοῆσαι). Yet this does not undermine the guarantee of Zeus' providence, since his plans needn't be comprehensible to man: counsellor or mindful Zeus (μητίετα) gives man, the mere belly, his law, and demands obedience to that law without knowledge of his intention. Nevertheless, Hesiod does give some indication that Zeus cannot fulfil this guarantee. His instructions soon turn to Lenaion, the sole month that he separates out by name. By marking off this month, he draws our attention to the poem's final passage, in which Hesiod details which days Zeus has determined to be good or bad for different tasks (cf. 822). Hesiod challenges us to see whether, during Lenaion's bad days (κάκ ἤματα), any day is good for anything, and thus whether Zeus makes good on his providence during this month in particular. Furthermore, Boreas, mentioned in the Theogony twice – to note his birth and that he is one of the good winds apart from the bad ones born upon Typhoeus' death (Theogony 379, 869-70) – is mentioned in the Works and Days only during the month of Lenaion, and always negatively (506, 518, 547, 553; cf. fr. 204.124-6). Subtly but surely, Hesiod gives some indication that despite the apparently ironclad assertion of Zeus' providence, there are still grounds for doubt about the comprehensiveness of his rule, and that these grounds are to be found in his description of Lenaion. After a brief introduction to Lenaion, Hesiod describes how it affects beasts and men, only afterwards giving his advice. The description's emphasis on beasts recalls the parable of the hawk and the nightingale and the subsequent articulation of Zeus' νόμος or 'law'. Hesiod devotes a sizeable portion of the description to 'the boneless one' (ἀνόστεος), i.e. the octopus, who is forced to eat his own foot to survive, for the sun displays no νομός or 'pasture', off which p. 36). That is, because Hesiod's instructions are selective we must additionally consider why he emphasizes only certain tasks from among all these cultic acts. 258 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 he might feed.43 Were it not for Zeus' νόμος, through which he inclines man away from injustice and toward just work and the consequent accumulation of livelihood, man, too, would lack a νομός and have no better a fate than the octopus (cf. 497). 'For this month's most difficult, winter – difficult for cattle and difficult for human beings' (557-8). The octopus, and surely many other beasts in addition, stands in need of νόμος no less than man. Beginning from the equally needy situations of men and beasts, the Bible asks God, 'What is man, that thou art mindful of him?' (Proverbs 8:4), while Hesiod appears to ask Zeus, 'What is the octopus, that you aren't mindful of him?' The octopus truly is the boneless one (ἀνόστεος) in a fireless home (ἀπύρῳ οἴκῳ), for he is unable to propitiate a god to help him by burning white bones (ὀστέα) on his altars. Hesiod thus seems to imply that not only Zeus' law, but Zeus himself is circumscribed to the human realm. Such is the price we pay for having dismissed the cosmic gods Ouranos and Kronos in the search for a god like Zeus, who claims to meet the demands of human piety. Zeus is cosmic in speech, but human in deed.44 This contradiction emerges as the inverse of the human being's frustrated will: unable to master the cosmos through the fiery arts, man demands a god do so, a god who must answer the human condition while governing the cosmos as a whole. As the premise of justice, Zeus is necessary to prevent human beings from destroying one another. Wherever there is justice, we find Zeus, and in this way he is like what is (ἐτύμοισιν ὁμοῖον). But because his providence is contradictory, he is ultimately the lie of which the Muses sing. Hesiod thus intimates that Zeus is necessary for us to make the best of a bad situation. He portrays his audience similarly to the octopus when he advises them to cut one foot off an eight-foot axle, putting the extra foot to another use (cf. 424-5). His advice for winter consists largely of what animal skins and furs to use as clothing so that one may even venture outside. Winter reveals that man is by nature alone, confined within. So too, his deepest hope (cf. 518-24). When Hesiod claims that he is mindful of all things, then, he does not mean that he understands how the cosmos functions. Rather, he seems to mean that he possesses knowledge of the human will and the recalcitrance of the cosmos to the demands of that will. In this respect, Hesiod anticipates Socrates' focus 43 The two meanings of νομος differ in accordance with where the accent lies. Since there were no accents in Hesiod's Greek, the listener would know the sense of the word from the rhapsode's pronunciation, while the reader would discern the meaning from context. 44 Vernant, 'At Man's Table', pp. 57-61 rightly interprets the ox's stomach, filled with the edible parts, by which Prometheus attempts to deceive Zeus, as an image for man, but does not discuss how bones covered in a layer of attractive fat might be an image for the gods: externally beautiful, but internally unable to provide for us. 259Hesiod polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 exclusively or primarily on the human things.45 And he also shares with him his famous irony, for Hesiod bolsters his brother's piety despite his implicit, impious claim that the cosmos lacks divine governance. Turning lastly to sailing, Hesiod advises his brother against it, noting that the evil winds dominate the seas. Unlike during Lenaion, the distinction between good and bad winds holds true on the seas.46 The seas appear to confirm the cosmic rule of Zeus, for he has given man the earth to till and man takes to the seas only to circumvent his work.47 Likewise, Hesiod's tale of his single trip abroad. Altogether, Hesiod provides a fitting, though ironic, lead-in to the subsequent advice, which culminate in the prohibitions of piety, and the closing days of Zeus.48 9 Conclusion (Works and Days 765-828) In the days of Zeus, one hears echoes of many of the issues Hesiod has traversed, an appropriate culmination to the preceding poems. The Theogony gave us Zeus the god of human piety, the only god that could make sense of the back-and-forth of motion and rest through a static order that persists in spite of change. This is the Zeus who determines certain days as fitting or 45 Cf. n. 34, above. The shift from the cosmic gods Ouranos and Kronos to the political god Zeus seems to presage Socrates' turn away from natural science in Plato's Phaedo. And the critique of Zeus in the Works and Days would also presage Socrates' discovery of the distinction between divine and human wisdom, found in Plato's Parmenides and mythologized in his Apology of Socrates. Vernant shows that Hesiod quite consciously avoids giving an Ionian, elemental anthropogony and so reveals his implicit understanding of the word 'nature' in the phrase 'human nature': 'If Hesiod does not express man's "intermediate" condition via traditional images contrasting man, made of earth and water, with luminous and celestial beings such as the Olympian gods, or with beings made of earth and fire such as the autochthones, it is because in his view man's humanity does not reside either in a particular "nature" linked to the elements that form him or in an origin peculiar to him alone. Man's true nature arises from the position that he occupies in the midst of a whole, from his status in a hierarchy of functions, prerogatives, and honors' (Vernant, 'At Man's Table', p. 48). 46 Save during a reference to winter in 675. 47 An excellent representation of Hesiod's understanding of the uncertainty of the sea and the security of land is Pieter Bruegel the Elder's painting Storm at Sea. As the ships struggle in the swells, light shines only on the whales in the foreground, the birds in the sky, and the city in the distant background. 48 During the prohibitions, 'the focus narrows further to the human body, now truly viewed as a mere belly producing waste products and defilement' (Clay, Hesiod's Cosmos, p. 47). Cf. Theogony 26. 260 Priou polis, The Journal for Ancient Greek Political Thought 31 (2014) 233-260 unfitting for this or that work, who seems to have delineated the proper context for every action. The Works and Days, however, gave us Zeus the all-toohuman god, who seems absent some one-third of the days, and thus, for a large portion of the time, indifferent to the outcomes of our lives. Yet, as Hesiod informs us, men still debate which days are best for what, and the poem ends with us looking to the entrails of birds and taking care over the minutia of transgressions.49 Nevertheless, Hesiod intimates that overall human life as a whole is better through justice, with the final reckoning appearing to tip in favour of the good days over and against the bad or indifferent days. But still, it is difficult to tell, since some days are a mixture of good and bad. Whatever the case, Hesiod's song of Zeus makes us aware of the presuppositions of our attachment to justice, either as that which we disregard even though we need it most or as that to which we are attentive but of whose true character we remain unaware. Hesiod does not treat the question of what we are to do, once we are aware of Zeus' contradictory character, about the entanglement of our ends he purported to reconcile; nor does he instruct us as to how we are to put together the process of becoming, in which we find ourselves, with our desire for a static understanding of the cosmos; and he certainly says nothing as to where we are to direct the now undirected erotic longing Zeus' high deceit of woman had occupied and how this relates to the cosmic Eros, from which he began. Although his psychology gives ample indication of the sort of inquiry of which his song has made use, nevertheless, as far as a thematic treatment is concerned, Hesiod seems to have left this question to the philosophers.50 49 Commenting on the closing lines of the poem, Bartlett notes that 'within the limits of what can be said in the context, Hesiod reminds us of the true peak (panta eidōs), even as he urges Perses to defer to the entrails of birds' in R. Bartlett, 'An Introduction to Hesiod's "Works and Days" ', The Review of Politics, 68 (2006), pp. 177-205, p. 204. 50 Cf. Vernant, 'At Man's Table', pp. 74-5. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
The Art of the Unseen – Three challenges for Racial Profiling Frej Klem Thomsen [email protected] Department of Philosophy & Science Studies Roskilde University Denmark 2 The Art of the Unseen – Three Challenges for Racial Profiling "L'art de la police est de ne pas voir ce qu'il est inutile qu'elle voie." (Napoleon Bonaparte, Letter to Minister of Police Joseph Fouché, May 24, 1800) Abstract. This article analyses the moral status of racial profiling from a consequentialist perspective and argues that, contrary to what proponents of racial profiling might assume, there is a prima facie case against racial profiling on consequentialist grounds. To do so it establishes general definitions of police practices and profiling, sketches out the costs and benefits involved in racial profiling in particular and presents three challenges. The foundation challenge suggests that the shifting of burdens onto marginalized minorities may, even when profiling itself is justified, serve to prolong unjustified police practices. The valuation challenge argues that although both costs and benefits are difficult to establish, the benefits of racial profiling are afflicted with greater uncertainty than the costs, and must be comparatively discounted. Finally, the application challenge argues that using racial profiling in practice will be complicated by both cognitive and psychological biases, which together reduce the effectiveness of profiling while still incurring its costs. Jointly, it is concluded, these challenges establish a prima facie case against racial profiling, so that the real challenge consists in helping officers practice the art of the police and not see that which it is useless that they should see. Keywords: Consequentialism, Crime, Ethics, Police, Profiling, Race 3 Introduction: Controversy and Intuitions "Profiling" can be provisionally defined as "the application of statistical evidence concerning differences in propensity for crime in a police practice when deciding whom to target." Racial profiling is thus the use of statistical evidence concerning racial differences in crime-rates in the attempt to increase the likelihood of apprehending offenders.1 It is both in the public debate and the professional literature an enormously controversial topic, with strong opinions both for and against but not as much clarity as one might prefer about what exactly the pros and cons of racial profiling are. In the following, I aim to explore these in some detail and sketch what I take to be three serious challenges for the proponents of racial profiling. Let me begin with some fundamental observations. Much of the controversy regarding racial profiling stems, I believe, from the presence of two conflicting intuitions about the imposition and distribution of costs on those subjected to police practices. Consider the following scenario, a slight variation on a set of actual cases described by David Harris (Harris 2002): Chicago Customs. You are returning from a visit abroad and re-entering your country at the airport. While going through customs you have your bags hand searched by a customs agent, carefully looking through every single item in your suitcase, backpack and pockets. You are questioned extensively about your travelling origin, purpose for travelling, destination, occupation, home address, etc. At the end you have to repack your luggage yourself. You are then directed toward a closed room off to the side. You ask for an explanation, but receive none. When you complain, you are yelled at by one agent, and the other 1 How best to understand race is a both complicated and controversial issue. (Cf. Angelo Corlett's article in this issue of The Journal of Ethics) In the following discussions of race, I do not mean to imply that there is a genetic basis for distinguishing between biologically distinct races, only that race is clearly part of the social landscape as a trait which is present in the perceptions of people, whether by identification of or self-identification with a race. (Loury 2005) Furthermore, and perhaps more problematically, I shall use "race" as essentially synonymous with "ethnicity." This tracks the way the focus in the United States context tends to be "racial profiling," whereas in the European context it is "ethnic profiling," although the two are relevantly identical phenomena. Although this conflation is somewhat less conceptually refined than I should prefer, I do not believe that any accompanying problems affect my central arguments. 4 remarks: "Oh no, not another one..." Once inside the closed, windowless room, you are placed hands against the wall, and searched thoroughly by the agents, who run their hands tightly over your entire body including your genitals. When nothing is found you are strip searched, and when that too reveals nothing you are body cavity searched. Finally, having turned up nothing, the agents decide to apply a "monitored bowel movement," ordering you to imbibe a powerful laxative and wait for you to empty yourself into a conveniently placed non-flushable toilet. Only after several hours, when you have disclosed the contents of your digestive system to their content are you finally released. At no point do you receive an explanation for the treatment, and your explicit requests for legal aid and contact to your family, who expected you home a while ago, are consistently denied. Most people would, I believe, be indignant and angry at being treated in the way described in Chicago Customs, and critical of a police practice which regularly and systematically subjected persons to such treatment. And rightly so. For although there are aggravating circumstances that could conceivably be remedied while maintaining the practice, such as the callousness of the agents handling your case, it seems clear that the bulk of your complaint concerns the discomfort, inconvenience and humiliation that you suffer as a consequence of the intensive scrutiny. This police practice imposes a heavy cost on its targets. Now consider a different scenario, loosely based on data regarding stop-searches in London (London Metropolitan Police Authority 2010): London Metropolitan. You live in an ethnically diverse neighbourhood with both Black, Asian and White occupants. Following a violent crime the police intensify their use of stop-searches, and one day on the street you are confronted by two officers who order you to submit to a search. They carefully search you by running their hands tightly against your entire body while you lean on a wall, legs spread and palms firmly on the bricks. A week later you are stopped again, and this time the officers escort you into an open gateway where, only partially shielded from public view, you are required to strip down to your underwear as they 5 search your clothing. At the end, one officer pulls your underwear away from your body, while briefly shining a flashlight into it and checking your genitals. Three days later you face your third search, although this time only of the "pat-down"-variety you first experienced. Discussing the frequency with which you have been searched with friends, you find deep disparities along ethnic lines, and when you look up the statistics it turns out that members of your ethnicity have at least a four times greater frequency of being searched than members of the dominant ethnicity. Most of us would also, I think, intuitively find the police practice in London Metropolitan problematic. Surely, it cannot be right that the police discriminate against persons of a certain ethnicity to the extent that such persons are searched four (or more) times as frequently as others? Yet, and here is the rub, the intuitions I have attempted to entice in these two cases can, and often do, pull in opposite directions. The imposition of such severe costs, in terms of e.g., inconvenience, discomfort and humiliation, as those described in Chicago Customs requires that the police have good reasons for imposing these costs. And such reasons it seems must consist in either a sufficiently great benefit in positively identifying a criminal – suppose that the police are searching for a smuggler carrying the final component necessary for a terrorist organization to arm and use a nuclear device – a sufficiently great likelihood that the persons subjected to the practice will be positively identified – suppose that the police know with complete certainty that someone matching a specific description will arrive with your flight and be carrying drugs, and that only you and one other person on your flight match the description, giving each of you a 0.5 probability of being the courier – or, ideally, a combination of the two.2 In Chicago Customs it seems to me clear that selecting targets completely at random, each of whom would have an equally and (presumably) very small probability of being positively identified as a smuggler of any kind, would be clearly wrong since the burden imposed on them is so great. In fact, the only way that the police can justifiably impose burdens of such calibre, given that they cannot alter the benefits of detecting a smuggler, is to carefully select for 2 I shall return to and expand on why I consider this to be the case in the discussion of costs, benefits and justifiability below. 6 scrutiny only those persons who have a much greater than average probability of being smugglers.3 Profiling is necessary to make such cost-severe police practices justifiable. Historically, what brought attention to the cases described by Harris was that they targeted black women, clearly engaging in both racial and gender profiling. Added to the wrong many felt was committed by discriminating in this way was the fact that hit rates for black women were lower than for comparative demographics, so that targeting this group seems to have been irrational in the narrow sense of decreasing the likelihood of successfully identifying drug smugglers. But the trigger for the outrage that followed is explained in terms of the fact that racial profiling was applied, whereas as I have stated above my initial feeling is that such practices would be unjustified no matter who they happened to, unless careful profiling meant that the practice had a high likelihood of apprehending criminals. The pull of London Metropolitan is in the opposite direction. Although presumably any one of the searches described would have been uncomfortable the cost imposed is much less and therefore easier to justify than in Chicago Customs; it is their focused and cumulative effect that is deeply distressing. In the actual case of Metropolitan London, the monthly rates of stop-searches for the period of May 2009-May 2010 varied between 3.09 per thousand and 4.94 per thousand for whites, and between 12.89 per thousand and 18.38 per thousand for blacks. (London Metropolitan Police Authority 2010) Asians, fluctuating between 5.42 and 8.34 per thousand, are much closer to the rates for whites, although still far more targeted.4 What troubles us here, I think, is that the profiling targets particular ethnicities and we tend to assume that for police to discriminate along 3 This is perhaps putting it too strongly: "only" here is meant only to refer to potential justifications within the framework considered in this article, that is, consequentialist justifications. As per the note above, I expand on this in the pertinent sections below. 4 Figures from all of England and Wales suggest even stronger discrepancies between the various ethnic groups. Thus in 2008/09, which is the latest data available, the rate of stop-searches for whites was 18.6 per 1000, while that of blacks was a staggering 134.3 per 1000, a ratio of ca. 1:7. In both cases, these levels represent a steep increase in the rate of searches since 2004/05, but for whites the increase is 25.7% (up from 14.8 per 1000) while for blacks it is 55.4% (up from 86.4 per 1000). (Statistics on Race and the Criminal Justice System 2008/09 2010; cf. also Phillips and Bowling 2002) The 1984 PACE-regulation allows such stop-searches when there is "reasonable suspicion" that the person subjected to them carries contraband, e.g., stolen goods or illegal drugs. Note that the United Kingdom is, to my knowledge, the only European country that systematically collects data on the ethnicity of those persons who interact with the criminal justice system, and therefore the most readily accessible source for figures such as the one I cited. But although verifying this is thus difficult, I see no reason to believe that the U.K. is unique among its European neighbours in its profiling practices. 7 racial or ethnic lines is either intrinsically or instrumentally bad.5 It might be intrinsically bad if e.g., police are obligated by considerations of justice to set aside all differences of gender, race and religion as irrelevant, that is, if justice requires the execution of the law to be "colour-blind." It might be instrumentally bad if, e.g., targeting vulnerable minorities will offend and stigmatize them, the imposition of costs upon them will further burden the already deprived or the cumulative effect of the burdens will cross a threshold beyond which the harm caused grows severe enough to matter morally in a different way. In any of these cases, the thrust of the intuition runs counter to the notion that profiling can be required for a police practice to be justified, in that it points out the ways that profiling can delegitimize an otherwise justified police-practice. Caught between the requirements of minimizing the imposition of costs on the innocent and of avoiding the unequal distribution of burdens onto racial minorities, where does this leave racial profiling? The answer, I will suggest, depends on the balance of costs and benefits in a way not essentially different from how we ought to assess police practices more generally. However, contrary to what is frequently assumed, such consequentialist considerations do not support racial profiling, as a strong prima facie case can be made against it based on the relative certainty of the associated costs and the relative uncertainty of the associated benefits. Given this prima facie case against it the onus shifts onto proponents of racial profiling, but the same uncertainties which support the prima facie case make it unlikely that proponents will be capable of producing a solid counter to meet the prima facie challenge. In the following, I first set out at some length the background for the discussion, including more stringent definitions of the central terms and a minimal account of the relevant costs and benefits and several versions of a principle of justification. Much of the discussion in this part of the article, the account of costs excluded, is of a general character, applying to police practices and profiling broadly. In the next section, I then suggest three challenges that racial profiling in 5 Strictly speaking, we cannot infer that such discrimination is going on from the mere correlation between race and likelihood of being stopped. It is possible that both race and criminality correlate with some other trait, such as e.g., socio-economic deprivation, which is the trait actually profiled for. This would make it a case of indirect rather than direct discrimination. Further statistics, however, seem to indicate that police employ more profiling, and more prejudiced profiling, the more at liberty they are to do so: the ratio of black-to-whites in stop-searches under section 60 legislation, which has less strenuous requirements than "reasonable suspicion", increase to 16.9 to 1, while successrates, i.e., stop-searches resulting in arrests, plummet from 12% to 4%. (Open Society Justice Initiative 2009) In the following I shall not consider such complications, but focus the discussion on those cases where it is actually race or ethnicity that is being profiled. 8 particular encounters concerning its valuation, application and foundation. In conclusion, I argue that given these challenges and the difficulty of meeting them, racial profiling must be considered unlikely to be justifiable in realistic scenarios. Policing and Profiling Having briefly explored the background intuitions let me set out in more detail the central concepts of the discussion, specifically what it means to profile and how it relates to policework more broadly. By a "police practice," I understand roughly a limited set of actions performed routinely by police officers for a specific and pre-defined purpose. Patrolling a certain neighbourhood and stopping certain people to question and potentially search them to find drugs would be an obvious example. It consists of a set number of reasonably well-defined and routine actions which can be performed easily in much the same way by any police-officer ordered to perform the practice. But going to the house of a witness to question her, pulling over and testing a driver for inebriation or performing an arrest could also be understood to be practices. While leaving this definition deliberately broad, however, I want to emphasize an important delimitation that it is worth bearing in mind. Unlike the focus of the present article much if not most of the actual work done by police officers is not concerned with the apprehension of criminals. "Police activities," although different from one country to another, typically involve the ubiquitous paperwork that accompanies modern institutions, including such service-functions as the issuing of driver's licences, criminal records and passports, as well as e.g. traffic regulation, maintaining public order, community work, increasing perceived safety through visibility, accident control, and the many miscellaneous forms of "helping out" from returning lost children to their parents to making rowdy teenagers turn down the volume of the stereo at house-parties. I set all these aside for present purposes, so that in the following when I refer to police practices, I shall in fact mean only those practices whose (immediate) purpose is to apprehend criminals. These include everything from the narrowly focused investigation of a serious crime to very broadly focused street-patrols intended among other purposes to allow officers to keep an eye out for any crime they happen upon. Of particular interest in the present context is the middle-ground between these two, occupied by the kinds of relatively focused screening exemplified by random alcohol-tests administered to drivers on specific days, in my native Denmark typically Fridays in December when there is 9 traditionally a high frequency of drunks returning from company Christmas-lunches. It is in such relatively focused practices that profiling is most obvious and easiest to apply. By "profiling" we normally understand the use by police of statistical evidence as a tool for identifying and apprehending criminals. The fact that it is merely one tool among others is important, because as Mathias Risse and Richard Zeckhauser have pointed out there is a tendency to mistakenly equate racial profiling with practices where race is the only or determinate trait governing which persons are subjected to the practice. (Risse and Zeckhauser 2004) Thus with a slight broadening and rephrasing of a definition suggested by Risse & Zeckhauser we might initially say that profiling consists of "any police-initiated action that relies on statistical evidence and not merely on the behaviour of an individual."6 (cf. Risse and Zeckhauser 2004) I believe, however, that some further modifications are in order. First, note that the notion of statistical evidence at stake here is not rigorous. Officers need not know the exact ratio between male and female crime-rates to profile on the basis of gender; if they give special attention to male potential suspects based on their justified and true, if inexact, belief that men are vastly more likely than women to commit certain crimes, then this seems to me to qualify as profiling. It will be less efficient profiling the less precise and accurate their beliefs are about the actual ratios, but profiling nonetheless. Second, it is not obvious why we would want to draw a line between behavioural and other characteristics as Risse & Zeckhauser seem to suggest.7 Thus, if customs agents give particular scrutiny to plane-passengers who purchased their ticket in cash, wear sunglasses while checking in and travel short-term (all behaviours) based on statistical evidence that such persons have a greater than average probability of being drug-smugglers, this seems as clear a case of profiling as the special scrutiny given to men above. What might mislead us here is the intuition that the kind of evidence obtained from immediately observable behaviour – from appearing nervous to brandishing a gun – is in some relevant sense qualitatively different from the kinds of evidence which involves inferences from general facts about the world, such as the 6 Risse and Zeckhauser's original formulation is that racial profiling consists in "any police-initiated action that relies on the race, ethnicity, or national origin and not merely on the behavior of an individual." 7 Arguably, this is not the best reading of Risse & Zeckhauser's definition, which is intended to encompass only racial profiling in contrast to, perhaps, other forms of profiling. But if so, a more natural phrasing would be that racial profiling is any police action that relies on statistical evidence about correlations between race and crime in addition to evidence about correlations between other traits, behavioural and non-behavioural, and crime. This is close to the definition that I shall suggest below. 10 correlation between purchasing a plane ticket in cash and smuggling drugs. This would be a mistake, because strictly speaking no evidence can avoid such inferences. Even taking nervous or threatening behaviour as evidence relies not only on inferences about what constitutes nervous or threatening behaviour – the relation between, e.g., facial expressions and body language on the one hand and states of mind on the other, and the notorious locus of intercultural misunderstandings – but also on the assumed (and presumably correct) correlation between such forms of behaviour and criminality. Nor can we avoid such deductive reasoning. We all necessarily and continuously form expectations about the traits other persons possess based on our observance of which traits they have demonstrated so far and our experiences of how such traits tend to correlate with others. In the words of Frederick Schauer: "It is simply how we think." (Schauer 2003: 75) It is not a crime to appear nervous, but police officers may have good reason to be more interested in persons who appear nervous than in those who do not if such behaviour correlates with criminality.8 And exactly the same reason obtains in the cases of "non-behavioural" and statistical evidence. A parallel distinction might be thought to more successfully track our intuitions: that of the difference between reactive and proactive policing, and as an extension thereof, between allowing racial and ethnic characteristics to be used to apprehend criminals when based on evidence about a particular criminal and allowing its use based on statistical evidence about criminals in general. By "proactive policing" I understand any activity by the police which is initiated by the police, not as a response to knowledge that a specific crime has been committed, but on the suspicion that a crime may have been (or is in the progress of being) committed. "Reactive policing," by contrast, concerns situations where police respond to information that a crime has been committed.9 "Proactive police profiling," then, means the employment of statistical evidence in searching for and apprehending randomly selected offenders. Stop-searches, which are both the most controversial instances of profiling in public debates and at the core of the discussion in 8 It may not on such a broad a description. Probably, there are particular kinds of "appearing nervous" which warrant attention and others that do not. Nor am I suggesting that "appearing nervous" is likely to be sufficient in and of itself to raise probabilities to a level where subjecting such persons to a police practice is justified. I mean only that they can count in favour of doing so. I elaborate on these points in connection with the discussion of proxy sets and justifiability below. 9 Here, as noted above, I limit myself to those police activities and practices whose purpose is the apprehension of criminals. Obviously, much reactive and in particular proactive policing will have different purposes, e.g., by striving to reduce crime-levels through other means than the apprehension of criminals. 11 academic debates, are of this kind. "Reactive police profiling" means the employment of statistical generalizations in searching for and apprehending one specific offender. An obvious example of this is the kind of profiling famously employed by behavioural criminologists to identify and apprehend serial-killers. More importantly, proactive and reactive policing may seem to be morally different, even in cases where they both involve giving special attention to persons because of their race. Thus, some would want to argue that doing so in reactive policing is not morally wrong in the way doing so in proactive policing is. As David Harris explains it: "It does make sense to use racial or ethnic characteristics in enforcement, but only in one context: cases in which race or ethnic characteristics describe actual suspects. [...] In this situation, a description of the suspect's skin color serves not as a predictor of criminality, but as an identifying physical attribute that can be used, in conjunction with others, to determine whether a person observed might be someone wanted by the police as a suspect in an actual crime. [...] What must not be allowed is using race or ethnic appearance, alone or in combination with other factors, to stop a particular person based on a prediction that he or she is more likely to be involved in crime." (Harris 2002: 152; cf. also Wasserman 1996; Kennedy 1997) The problem with Harris' argument is that in both reactive and proactive policing it is exactly when and if a person's traits, such as race, serve as a predictor of criminality that the traits become interesting to police officers. Consider how we might describe the epistemic situation of the agent who initiates the police-action. It is tempting to focus on what the evidence reveals about the offender, and to distinguish here between general evidence about groups of offenders and individualized evidence about a particular crime. But this is not the locus of the decision to subject persons to police-action. Whether given statistical or individualized evidence, police must first estimate how this affects the likelihood that an/the offender has a given trait (or set of traits), but second, and crucially, consider what the probability is that this particular person is an/the offender, given the likelihood now established that an/the offender possesses certain traits. While police-work thus necessarily involves both forms of inference, it is the later that is at stake in the decision whether to subject a person to a practice. If an eye-witness to a crime has described the offender as being of race R, then being of race R raises the probability that one is the offender, in just the same way that statistical evidence about, e.g., how gender correlates with crime does. This is what it 12 means "to determine whether a person observed might be someone wanted by the police..." The relevant difference does not concern prediction. (cf. Harcourt 2004) A better explanation of the difference is perhaps the different proxies they involve. Thus: "It is not racial profiling for an officer to question, stop, search, arrest, or otherwise investigate a person because his race or ethnicity matches information about a perpetrator of a specific crime that the officer is investigating. That use of race – which usually occurs when there is a racially specific description of the criminal – does not entail a global judgement about a racial or ethnic group as a whole." (Gross and Livingston 2002: 1415, emphasis provided) This does not mean, however, that it involves no "global judgments about a group as a whole," or is not profiling. What it is, rather, is what we might call "testimonial-profiling," in that officers are moving from, e.g., eye-witness testimony via an inference involving the general validity of such testimony to the probability that someone who matches the testimony is the offender. This is still an important difference, because different forms of profiling, i.e., the application of different proxy-trait correlations, will look very different morally. Some will perform better, that is, be easier to apply, more accurate, less vulnerable to bias, and some worse, that is, be more costly to use, less efficient, etc. We will return to this shortly, in the next section on costs and benefits. A final consideration is worth introducing at this point: the difference between single proxies and proxy-sets. I have been concerned in the previous primarily with the use of single proxies, and in particular with the proxy of race, but in fact we normally never correlate between just one trait such as race and expected behaviour, but adjust for, e.g., gender, age, dress-code, facial expression, body-language and social context, even to form such superficial impressions as those available to police in stop-search practices. As Laurence Thomas observes: "With typical social monitoring, it is quite normal to mark the difference between a white male stranger in a tweed coat and a white male stranger in gang-like garb, and to suppose that an isolated encounter with the former is less likely to be hostile than an isolated encounter with the latter. There is absolutely nothing about black males to suggest a different judgment is warranted between either a black male in a tweed coat and a black male in gang-like garb or, for that matter, a black male in a tweed coat and a white male in gang-like garb." (Thomas 1992: 32-33) In short, clothing-style – as well as quite a few other traits – is normally a much better proxy than race for predicting behaviour, although contrary to what Thomas suggests, race might still enter the picture in combination with 13 any other relevant correlations in situations where race correlates with behaviours, e.g., crime.10 When considering whether or not to subject a person to a practice, whether it be conducting a random stop-search or questioning suspects of a crime, police officers will apply not just single proxies but a proxy-set to estimate the likelihood that said person has committed a crime. Some proxy-traits may negatively correlate, making it less likely that the person has committed a crime, and balance other proxy-traits that positively correlate. Whether this leaves e.g. the nervous, old, poor, white woman or the calm, young, wealthy, black man as the statistically most probable offender will be a difficult question to answer, but it is not one police officers can avoid and the only way of dealing with it is to weigh all the relevant factors. Thus, a proxy-set for a police-practice is a set of proxy-traits which jointly establish the probability of any given person being an identifiable offender,11 so that for any given proxy-set: Proxy Set S. S is the set of proxy-traits (T, T1, T2...) that jointly establish probability PS that a randomly selected person A with trait(s) T (and/or T1, T2...) will be identified as having committed a criminal act if subjected to police-practice PP. Naturally, no proxy-set is better than the correlations on which it rests. These need to be nonspurious, and as accurately and precisely specified as possible. This is important, because there are literally an infinite number of traits that could be considered to be proxy-traits for criminality. The art of the police consists, as the quote which inspired the title of this article suggests, in ignoring the infinity of traits that have no bearing on the issue and picking out those traits that do. 10 Thus, Thomas concludes: "Regardless of the percentage of black hoodlums, it is rational to extend the statistic to all black youths only if black hoodlums cannot be reasonably and safely distinguished from other black youths, given a modicum of social monitoring skills and prevailing norms of self-presentational behavior." (Thomas 1992: 34; cf. also Cox 1993) But, we might well insist, even in those situations where they can be distinguished in such a way a combination of clothing-style, race and any other relevant traits would, in the relevant circumstances, be a better set of proxies than clothing-style by itself. 11 Note that strictly speaking we need to distinguish sharply between the proxy-set which assigns probabilities that a person is an offender and the proxy-set which assigns probabilities that offenders will be identified by the practice in question. Although the two sets will likely contain mostly the same proxies they will assign different probabilities, given the inevitable imperfections of any practice in apprehending offenders subjected to it. In practice we are concerned primarily with the latter, and I shall restrict myself to this in the following, setting the differences between the two and the complexities introduced by distinguishing them aside. 14 Let me sum up the main points that I have attempted to establish in this section. Police use profiling in their various practices intended to apprehend offenders. By "profiling" we might initially understand the use of statistical evidence to better target offenders, but I have argued that there is no sharp dividing line between the way of targeting offenders which we associate with paradigm cases of profiling and other ways of targeting offenders; they simply apply different proxies in different ways. I have further argued that this also holds true across the division between reactive and proactive policing, that is, police actions that respond to known crimes that have been committed and those that attempt to detect or prevent unknown crimes, typically those in progress. Although it is tempting to describe these as morally different, and to allow otherwise impermissible characteristics, such as race, to enter police-work in the former case, the real difference concerns the proxy-traits at stake rather than the difference in kinds of police-work. Finally, I have suggested that profiling rarely, if ever, concerns only one proxy-trait. Instead, it will normally involve a set of traits which jointly provide police with (an estimate of) the probability that a person has committed a crime and can be apprehended if subjected to a given practice. Thus, I would suggest, police profile for proxy trait T on practice PP iff: 1. Police believe T is part of proxy-set S (T, T1, T2 ...), the members of which correlate with a relevant target-trait (criminality); 2. Police use S to target persons for PP, by basing their selection of which persons to subject to PP on the probabilities assigned by S. Given this understanding of profiling as a broad and inevitable phenomenon, the question that I shall be concerned with in the remainder of this article is not "to profile or not to profile," but how. The Benefits and Costs of Policing and Profiling The strongest arguments for the use of racial profiling, it seems to me, must be consequentialist. Racial profiling, proponents could argue, help police to better target offenders when and if race correlates with crime, allowing police to catch more criminals. This is a beneficial consequence, so the argument will go, which justifies the imposition of an otherwise distasteful difference in treatment along racial lines. If not exactly common in the philosophical literature, this 15 is certainly a line that is frequently suggested in public debates. However, as I hope to show in the following, the situation when viewed within a consequentialist framework is both considerably more complex and considerably less propitious for racial profiling. To demonstrate this I shall first explore the structure of costs and benefits in policing and the way that profiling fits into this. Secondly, I shall outline three challenges that I believe racial profiling specifically faces. This argument may be of interest, I hope, to non-consequentialists as well for two reasons. First, most forms of non-consequentialism will want to allow consequences to matter to some extent, even if the weighing of consequences is held to not constitute the full moral picture. Secondly, and perhaps more importantly, if as it seems to me the strongest arguments for racial profiling are consequentialist, and racial profiling fails on consequentialist terms, then there is little left to be said in its defence. If it cannot be defended on these grounds, then proponents will be very hard pressed indeed to argue their case. Consider first the standard costs and benefits we might attribute to a police practice intended to apprehend criminals. These will vary, of course, depending on the ultimate value theory applied by the specific variant of consequentialism at stake, but most forms of consequentialism will converge on holding at least the following factors to have instrumental value, irrespective of the intrinsic value(s) which they ultimately serve: Costs and benefits of criminal apprehending police practices Resources Deterrence Inconvenience Incapacitation Punishment "Resources" here means the expenditure of these in terms of human-hours of police-work and the economic costs to society of training, equipping and paying police officers to invest these hours. These are resources that could otherwise have been invested differently by society in various beneficial ways. Allocating them to police practices thus counts as a cost of these forms of policing. By "inconvenience" I mean to cover those costs that accrue to the persons subjected to the police practice, in terms of the time they are required to set aside for it, the discomfort, pain or humiliation 16 they may and will often suffer as well as any direct costs such as damaged clothing, vehicles or even personal injuries. Most persons, irrespective of issues of discrimination, will find, e.g., being stopped, questioned and physically searched by the police to involve such costs, even if only moderately so. The Chicago Customs case described in the introduction involves unusually severe inconvenience costs, but I do intend for this meek-sounding category to cover also the serious pain and humiliation that persons would likely suffer in that case. This cost, it is worth noting, applies to all persons subjected to the practice, both those found to be offenders and those who are not. Finally, "punishment" covers those costs imposed eventually by the criminal justice system on those persons found to be offenders by the practice. Given that they would not have had these costs imposed upon them had they not been subjected to the practice (at least, not on this occasion), the harm that criminal justice routinely inflicts on convicted criminals in the form of e.g. incarceration must be counted as part of the cost of the practice.12 On the benefits side, the two benefits that I have included are both traditionally taken to be valuable because they contribute to decreasing crime, and thus preventing the harms caused by crimes. "Deterrence" is thus the prevention of crime by increasing the threat to potential offenders to a level where they are dissuaded from committing a crime that would otherwise have occurred. "Incapacitation" is the prevention of crime by specifically stopping a potential offender from carrying out a crime, and ought therefore to cover both crimes that are detected while in progress by the offender being subjected to the practice and any crimes that the offender would have committed had she not been subjected to the practice but cannot as a result of being identified, i.e., because she is convicted and incarcerated. Consider now what the costs and benefits of a given practice will be. Any realistic practice will only target a small minority of the population. Call these the positives, and the 12 Here, and elsewhere in much of the following, my analysis potentially faces the challenge of double-counting, i.e., if the punishment of criminals is held to be a cost of the police practice which apprehends them, it might be argued, it cannot at the same time count as a cost of other parts of the criminal justice system where we would traditionally like to include it, such as, e.g., the courts which hands out the sentence or the criminal law which mandates it. While I recognize this as an important issue, the limitations of this article preclude dealing with it and the underlying question of the relation between causality and cost-attribution. More importantly, as noted above, the sketch I am providing of the costs and benefits of police work serves first and foremost to illustrate the costs and benefits of profiling, and to set the stage for the challenges I shall present. These central points are not substantively affected by whatever view on the issue of double-counting one adopts. As such, I leave it open to the reader to discount the cost of punishment (and the benefits to which we turn below) by the requisite amount, if she feels that this is necessary to avoid double-counting. 17 remainder the negatives. Further, for any realistic practice a group of the persons subjected to the practice will be innocent, indeed typically the majority will not be found to have committed a crime. Call these "false positives," and those identified as offenders true positives. Some of the costs and benefits will apply to false positives, while other costs and benefits will apply to true positives.13 Notably, each instance of a false positive will incur full resource and inconvenience costs, but no punishment costs, and provide (presumably) partial deterrence but no incapacitation benefits. The benefit of partial deterrence can be presumed because even an instance of a police practice that fails to apprehend an offender is a public event which sends a signal to potential offenders that there is a risk of discovery and punishment. True positives on the other hand incur full costs and provide full benefits as per above. Finally, some costs and benefits will vary with the person upon which the practice is imposed. An ailing elderly person may suffer inconvenience more severely from being subjected to a police practice than a healthy adult subjected to the same practice. In the following I shall consider all costs and benefits to be averaged for the practice as a whole, so that each instance is considered to produce the same benefits and incur the same costs.14 Given the disparity between the costs and benefits provided by true and false positives, the ratio between them is clearly crucial to the costs and benefits of a police practice. Generally speaking, we assume that most, if not all, police practices rely on the positive cost-benefit ratio of their true positives to outweigh the negative cost-benefit ratio of their false positives. That is, although each instance of subjecting an innocent person to the police practice exacts a greater cost than the benefit it produces, the occasional instance of subjecting an offender to the practice 13 The costs and benefits of negatives are incorporated in the account of costs and benefits of positives, in that the benefit of, e.g., deterrence consists in the reduction of a cost imposed by the total population. These need therefore not be counted separately. 14 We need to carefully distinguish also between the costs that properly accrue to policing and profiling, and those that are often associated with but strictly speaking independent from policing and profiling per se. As Risse and Zeckhauser point out some of the wrongs often associated with racial profiling, such as the abuse of police powers to intimidate or harass civilians, are wrong independently of whether or not they occur in connection with profiling and even of whether or not they happen to be motivated by the same reasons which motivate profiling (such as racist beliefs and attitudes). What we are concerned with is whether and, if so, when racial profiling is wrong, which means whether it would also be wrong in situations where it did not coincide with other wrongs. Or, if we want to put it that way, whether racial profiling in and of itself constitutes a form of abuse by the police. (Risse and Zeckhauser 2004; cf. also Lippert-Rasmussen 2006; LippertRasmussen 2007) However, while in the following I set aside costs arising from such phenomena as racism, police brutality and the abuse of powers, I do think an argument can be made for including such abuses as have been specifically enabled by a practice or a form of profiling. That is, if a practice or form of profiling adds to the amount of abuse, say by increasing the contact between racist officers and minority persons that they would not otherwise have encountered, then the resulting abuses ought to have some weight as costs of the practice. 18 produces a sufficiently great benefit, even considering its added punishment costs, that the practice in total is morally justifiable. This is the intuition driving the Chicago Customs case, where presumably the cost imposed on you by being searched as an innocent is much greater than any benefits produced, hence the only way to justify the practice as a whole is if there is a relatively high probability that people like you are offenders. It is not, however, a necessary truth that the cost-benefit ratio between true and false positives will take this form. We can imagine police practices, e.g., where even false positives have positive cost-benefit ratios, so that each time anybody, innocent or offender, is subjected to the practice, the total effect will be beneficial, or even practices where, perversely, false positives have positive cost-benefit ratios, but true positives have negative cost-benefit ratios, perhaps because of draconic criminal laws that lead to high partial deterrence benefits but extraordinary punishment costs, so that the practice relies on the instances of subjecting innocents to it to balance the instances of identifying offenders. We can also, of course, imagine practices that fail to do more good than harm, if, e.g., both true and false positives have greater costs than benefits, or if the costs in one case are severe enough that the benefits of the other fails to outweigh them. Such scenarios need not be implausible.15 Indeed, if the success-rate is as low as in a recent Danish case of stop-searches, where a 4 week intensive stop-search initiative directed against possessing and carrying weapons resulted in 1 person being charged after 610 searches, we might well dismiss stop-searches irrespective of any issues raised by profiling. (Holst 2009) Nor is there reason to think that this low rate of success is extraordinary. Over a 14 month period, Danish police performed 17.977 searches, finding 300 weapons, a hit rate of 1.6%. (Lindqvist 2010) Similarly, in Amsterdam, the police spent 11.687 hours, conducted 32.332 searches and found 702 "weapons" (ca. 1 in 46) of which 15 were firearms (ca. 1 in 2155).16 (Open Society Justice Initiative 2009) I shall assume in the following, however, that we are discussing only practices that follow the first pattern identified, that is, practices where the positive cost-benefit ratio of true positives outweigh the negative cost-benefit ratio of false positives. 15 See Jesper Ryberg's article in this issue of The Journal of Ethics for an argument that this is likely to be the case in realistic examples of racial profiling. 16 The figures for the Netherlands as a whole are no less worrying: "A 2005 Dutch study of the efficiency of preventive searches for weapons in eight cities over a two-year period found that the searches disproportionately targeted minorities and that the hit rate was only 2.5 percent [...] this figure was inflated by the inclusion of items such as penknives." (Open Society Justice Initiative 2009) 19 In any of these cost-benefit distributions, the ratio between true and false positives is provided by the probability of the practice successfully identifying a randomly selected person as an offender given the proxy-set used to select targets for the practice. Further, if we set as the minimal requirement for a practice that it must do more good than harm,17 we can summarize the costs, benefits and justification in the following terms: Costs, benefits and minimal justification of police practices: 1. Police practice PP has probability P1 of identifying a randomly selected person A as having committed a criminal act, i.e. P1 = P(Atrue | PP); 2. True positives produce benefits Btrue and costs Ctrue; 3. False positives produce benefits Bfalse and costs Cfalse; PP is minimally justified iff: The expected benefits of PP outweigh the costs, i.e. (P1 * Btrue + P1 * Ctrue) + ((1P1) * Bfalse + (1P1) * Cfalse) ≥ 0. The role of profiling in this should be clear. Since the ratio of true positives to false positives is determined by the probability of PP identifying offenders, and since this probability is a function of the proxy-set applied to target offenders, the profiling employed is crucial to the justifiability of a practice. The potential benefits of profiling are therefore reasonably obvious and uncontroversial: by applying non-spurious proxies to refine selection one will increase the benefits derived from apprehending an offender or decrease the costs in terms of police resources and inconvenience.18 Consider an example: Profiling 101. Police practice PP1 subjects 101 persons to the practice every day. These 101 persons are selected from a much larger group of 17 I shall return to what it means for a practice to be maximally justified, i.e., to meet the consequentialist requirement of being not only beneficial, that is to have better consequences than inaction, but optimal, that is at least as good as any available alternative action. Cf. the section on the valuation challenge, below. 18 Frequently, the first type of benefit, the increased apprehension of offenders, is granted the most attention. But the second type is important because it means that profiling may be justified, even in situations where apprehending offenders is not desirable. Suppose for instance that the effects on society-wide crime levels from apprehending more offenders are negligible, but that the law imposes draconic punishments on apprehended offenders. In that situation, it may not be desirable to increase the number of apprehended offenders, and so profiling cannot be justified in this respect. But it may still be the case that it increases police efficiency, so that it would be possible to apprehend the same number of offenders with fewer police resources, freeing those resources for other potentially beneficial types of police work, or even for altogether different policy initiatives. 20 10.100 potential subjects. Further, in each instance of subjecting a person to the practice police select the person from a much smaller group of presently available subjects, say 20, who they, based on proxyset S1, consider to be the most likely offender. These have, as it turns out, an average probability of 0.05 of being an offender, meaning that roughly five offenders are caught per day, while 96 other subjects are false positives. Now we add non-spurious proxy T to S1, but otherwise leave the practice unchanged. S1+T will allow police to be somewhat better, depending on the strength of T, at selecting the one person among the 20 with the greatest probability of being an offender. Those persons in the 20 who are T-persons will have their probabilities increased somewhat, to the extent that if the most probable offender on the basis of S1 was a non-T-person, then a different person may now be the most probable offender on the basis of S1+T. The difference between profiling and not profiling for T is the number of times that this happens. Every one of these actions has a slightly higher probability of apprehending an offender than the practice did just using S1. As it turns out, the persons selected by S1+T have an average probability of 0.075 of being offenders. This means, if the number of actions remains unchanged, ca. 2.5 more true positives per day presumably increasing overall benefits, or, if the number of apprehensions is kept constant, a decrease of ca. 33 actions daily presumably decreasing overall costs. Profiling, in short, increases the efficiency of a practice by better targeting, decreasing the number of false positives per action and increasing the number of true positives per action. Note the importance of proxy-sets here. If we disregard the existing set when adding a proxy-trait, or if we imagine a situation where the set has only one member, then we would get a situation where any person with the trait is more likely to be an offender than any person without the trait: "Say eyewitness testimony suggests that there is a 60 percent chance that a crime was committed by an African American man, and African American males make up 25 percent of the population; one should then inspect only African American males, and mutatis mutandis for other scenarios. The reason is that an African American male is 2.4 = 60%/25% times as likely to be 21 guilty as a person selected at random."19 (Risse and Zeckhauser 2004: 140) Although Risse & Zeckhauser point to several qualifications for this view, it still seems to me to inaccurately characterise the demands of efficiency, at least in any realistic scenario where police will have more proxies to go by than gender and race. Rather, the practice of inspecting will involve certain costs and benefits. For some P1 the expected costs and benefits of subjecting a person to inspection will balance. Call this threshold-probability N. Whenever police have the opportunity of subjecting a person with PS > N to PP the expected consequences are therefore beneficial, and as above, I shall call it minimally justified for a police agent to subject a person to police practice PP when that person's probability of being an offender is equal to or greater than N. Conversely, police ought to refrain from subjecting persons with PS < N to PP; in these cases the expected costs will outweigh benefits. In summary: Minimally justified police action. It is minimally justified for a police agent to subject person A to police practice PP iff PS ≥ N, where N = P1 such that P1 * Btrue + (1P1) * Bfalse = P1 * Ctrue + (1P1) * Cfalse. Consider how this will affect police practices, in a variation of the example above: Profiling 101a. Suppose that a neighbouring police department still using proxy-set S1 reviews police practice PP1, and decides that N = 0.1. The existing practice thus does more harm than good and would continue to do so even with the refined selection of S1+T – the bar needs to be set higher. As a result, police continue to apply S1 but only subject persons where PS ≥ 0.1 to PP1. Suppose also that, unlike above, they never subject only the most probable in a group, but all persons encountered where PS ≥ 0.1. Their selection is still substantially 19 Our intuitions might steer us wrong here: if it is the case, e.g., that non-T-persons have 0.01 probability of being offenders and T-persons have a 0.04 probability then it might seem that an appropriate rate of stop and search is 1:4. But this is not true: in every single case where the police can decide whether to stop either an T-person or a non-Tperson they are choosing sub-optimally if they choose to stop a non-T-person. An easily graspable comparison is with lottery-tickets, where we would not want to buy tickets with a 1% chance of winning if there are other tickets with a 4% chance of winning. Assuming that the tickets are identical in other respects, such as price and prize-size, the obvious choice is not to buy tickets in a ratio of 4:1, but to buy as many tickets with a 4% chance of winning as possible and to only start buying the 1% tickets once all of the 4% tickets have been sold (although strictly speaking, it is never rational to buy lottery tickets, because no lottery offers a better than even return for money). 22 narrower than before; they now subject only 40 persons daily on average, as these are the number of suitable targets locatable with same expenditure of resources.20 Suppose that the resulting average probability is 0.125, resulting in roughly the same number of apprehensions (five daily), but a much lower number of false positives. The latter are the reason that PP is now overall beneficial. At this point T is introduced, leading to S1+T being used to select targets. What happens? Much as above, some T-persons will see their probabilities shift above 0.1, while some non-T-persons may see theirs shift downwards below 0.1 (assuming negative correlation). The result? Some T-persons who ought to be subjected to PP, but would not have been under S1, will be targeted using S1+T, while some non-T-persons who ought not to be subjected to PP, but would have been using S1, will not be targeted under S1+T. As such the composition of the group targeted will change, and average probability of apprehension for PP will increase (P1 < P1+T) with accompanying benefits. Returning to Risse & Zeckhauser's example, if police use a proxy-set, rather than the single proxy provided by the evidence described, there may be whites and women with higher probabilities of being the offender than some black men, just as there may be blacks and men who do not have a sufficiently high probability of being the offender, in spite of the strong correlation established by the eye-witness testimony, to be legitimate targets for inspection. Imagine for instance that police know of one young, white woman who is a habitual committer of the crime in question, lives in the vicinity of the crime and has an appearance that could be mistaken for a young black man in conditions of confusion and stress, as well as of an elderly, law-abiding black man who was plausibly not in the vicinity of the crime at the time in question. Is it unrealistic to suppose that the first might have a high enough probability of being the offender to be worth inspecting, while the second does not? Possession of a trait that correlates with criminality makes it more likely that 20 Note that the police department ought to increase resources until all persons with PS > N are subjected to PP, but doing so complicates matters because increasing costs in this way will raise N. There will be some point of optimal efficiency balancing these two conditions, but while finding it is a point worth pursuing in practice it is not relevant to the argument I am pursuing here. 23 one's probability of being an offender has crossed the threshold beyond which police ought to subject one to a practice, but it does not in and of itself guarantee it, no matter how strong the correlation. What then of the costs of profiling? The costs most often associated with profiling concern its unintended side-effects, which I think can roughly speaking be said to fall in 4 groups: anti-deterrence, alienation, stigmatization and promoting structural inequality. Let me briefly sketch each of these in turn. Anti-deterrent effects emerge from the fact that focusing police resources on one group will decrease the amount of resources available for actions against other groups. In the most extreme case, a police policy that targeted exclusively a specific social group which had been determined to be the most likely offenders for a type of crime would in effect remove the deterrent effect upon all persons not members of this social group, by guaranteeing them that they would not be subject to police scrutiny. (cf. Risse and Zeckhauser 2004; McGary 1996) In reality this cost is compounded, as Bernard Harcourt shows, by the way different groups may respond differently to marginal changes in the deterrent threat. To briefly restate his point, we can imagine a city with a deprived minority who are more prone to criminality but also highly resistant to variations in deterrence-incentives, perhaps because they lack adequate alternatives to the criminal career. What this means is that increased profiling of this group, though more efficient in terms of successfully targeting offenders, will produce a disproportionately small deterrent effect, easily offset by the rise in offences among the majority-group resulting from the decreased deterrence they experience. (Harcourt 2004) Alienation effects stem from the fact that, irrespective of whether profiling is rational or not, there will be situations where those profiled experience the increased attention as an expression of distrust, disrespect and/or discrimination. This can have a number of implications, from less cooperation with the police force, to increased criminality because the legal system, its norms and its enforcers are no longer viewed as legitimate. At the extreme end, one frequently cited problem with profiling young Muslim men for terrorism is the risk that this will lead some of them to sympathise with the terrorism that the profiling is intended to prevent. While it is unlikely that profiling will in and of itself make a person support, much less actively partake in terrorism, the perceived injustice of being profiled could in some cases be the nudge that pushes a wavering potential criminal, terrorist or otherwise, to going through with the deed. 24 Stigmatization effects stem from the impression of the profiled group created by profiling, both on those persons subjected to profiling and on others (police officers, non-profiled members of the group, non-members of the group). While a profiling practice ought to rely on rational attitudes regarding the profiled persons, i.e., by applying statistically correct correlations, it is both possible and likely that profiling can engender irrational attitudes about the target group. Thus, as Arthur Applbaum notes, it is all too easy to slip from a rational correlation to overgeneralizing, as well as to associating correlations with blameworthiness, and so for police officers: "As the proportion of true positives picked out by a strategy rises, the cognitive discipline required to maintain respectful treatment in group-based patrol is enormous." (Applbaum 1996: 155) But this applies equally, although in different ways, to the ways members of the profiled group will perceive themselves, and the way the rest of society will perceive them. Finally, inequality effects occur for several reasons, first and foremost of which is that social deprivation is certain to follow increased criminal supervision, both directly in the shape of incarceration, and indirectly in the shape of lessened job prospects and the lower income that this causes, damaged family structures and individual brutalization. But also as a result of the way both profiled persons and non-profiled persons may respond rationally by seeking segregation. If my chances of being subjected to a stop-search increase when I give my colleague a lift, because she possesses trait T, then it makes sense for me to give a lift instead to a different colleague who, like myself, does not. Inequality is thus likely to increase as profiling concentrates burdens that would otherwise have been more widely distributed on a particular group. Concentration is also likely to create added burdens, such as those that follow from rational strategies of segregation, and from cumulative effects of deprivation, since the groups targeted are likely to be groups that are already socio-economically deprived given how strongly socio-economic deprivation normally correlates with the target trait of criminality. Overall I share Annabelle Lever's concern that: "...we should expect racial profiling to exacerbate racism in society at large, even in apparently unrelated areas such as housing, transport, employment, and entertainment. [...] It is likely that racial profiling discourages black people from living, travelling and working in white neighborhoods, especially at night, and so compounds residential and occupational segregation. It is likely that it discourages black people from joining the police, and so perpetuates a damaging public perception of the police as hostile to black people. It is likely that racial profiling obscures the fact that most violence is intra-racial, 25 rather than inter-racial and committed by a minority of people, whatever their color." (Lever 2007: 23; cf. also Loury 2005; Harris 2002; Harcourt 2004) Two factors which will heavily influence these costs are the publicity of the profiling and the social character of the group profiled. The publicity of profiling is likely to have a strong impact on deterrence, alienation and stigmatization, whereas the social status of the group is most likely to influence alienation, stigmatization and inequality promotion. Generally speaking, publicity, that is, the recognition that profiling is being applied, will increase the redistribution of deterrence, aggravate alienation and deepen stigmatization. On the other hand, if hypothetically a form of profiling could somehow be implemented without anybody realizing that it was in use, it would be unlikely to incur these costs. Simultaneously, the social character of the group profiled will play an important role. Most of the concerns regarding profiling focus on its use to target groups that are both highly socially salient, centrally racial, ethnic and religious groups where "...perceived membership of it is important to the structure of social interactions across a wide range of social contexts" (LippertRasmussen 2007: 386), and which are socio-economically deprived and/or marginalized. Obviously, targeting some groups will have a greater impact than targeting others, say, "blacks" versus "bankers" (for financial crimes), both because the identification of the group as a group is stronger, and because bankers are not commonly perceived nor do they perceive themselves to be in a vulnerable position or the victims of historic injustice at the hands of the state. Or, as David Wasserman aptly describes how most persons might experience it: "It is far less demeaning to incur suspicion because of one's accidental or voluntary associations than because of one's race. It is, for example, merely annoying to become an object of close police scrutiny because one attended an opera at which gunshots were fired. It is profoundly demeaning to be subject to close police scrutiny because one is a black male youth." (Wasserman 1996: 117) These qualifications make it even more difficult to generalize about the quantity of costs attached to different types of profiling. Such issues must be settled on a case-by-case basis, taking the social context into consideration. In conclusion, we should be aware that even in situations where the beliefs upon which profiling are based are true it is unlikely that the attitudes it will promote are rational. It is far more likely that applying a form of profiling, particularly one involving highly socially salient proxy-traits, no matter their accuracy, will also promote unfounded biases. Secondly, we should expect profiling to have unintended bad consequences, such as the segregation of residential areas 26 and the loss of deterrence, which are neither emotional nor personal, but reflect rational strategies for responding to the situation of profiling. Such costs must be included when weighing the pros and cons of a profiling practice. To sum up, profiling involves the following benefits and costs: Benefits and costs of profiling Increased benefits through higher ratio of true positives Anti-deterrent effects Alienation effects Decreased costs through lower ratio of false positives Stigmatization effects Inequality promoting effects Furthermore, building on the definitions previously established, we may now define the conditions of "minimally justified profiling:" Costs, benefits and minimal justification of profiling: 1. Police practice PP using proxy-set S has probability P1 of identifying a randomly selected person A with trait(s) T1 (and T2, T3 ...) as having committed a criminal act; 2. Police practice PP using proxy-set S+T has probability P1+T of identifying a randomly selected person A with trait(s) T (and T1, T2, T3 ...) as having committed a criminal act ; 3. True positives produce benefits Btrue and costs Ctrue; 4. False positives produce benefits Bfalse and costs Cfalse; 5. Using S+T instead of S adds costs (anti-deterrence, alienation, stigmatization, inequality) C+T . Profiling for trait T on police-practice PP is minimally justified iff: The marginal benefits of using S+T outweigh the costs, i.e. ((P1+T P1) * Btrue + ((P1+T P1) * Ctrue) + ((1P1+T) - (1P1)) * Bfalse + ((1P1+T) - (1P1)) * Cfalse) ≥ C+T 27 While hardly innovative in terms of normative theory, nor indeed particularly refined in terms of probabilistic thinking, I believe that this captures the essentials in a concise format. And it explains our conflicting intuitions, as I attempted to illustrate them initially by the opposed pull of Chicago Customs and London Metropolitan. We want at once to focus the efforts of the police only on those who deserve it, because this minimizes the costs imposed on the innocent, and to not focus the efforts of the police in a way that incurs costs by alienating, stigmatizing and promoting inequality. Weighing these concerns is a central challenge in the moral assessment of police-work. Having thus set out the framework for assessing profiling in consequentialist terms, let me turn at last to the reasons why I think racial profiling is unlikely to be justifiable. Three Challenges – Foundation, Valuation and Application In the following I will sketch out three challenges that racial profiling faces. Together, I believe they constitute at least a prima facie case against racial profiling, as well as illustrations of why proponents will have a hard time meeting this prima facie challenge. The first concerns the relation of racial profiling to potentially unjustified police practices, as the glossing over of unsound foundations, the second concerns the uncertainties of the costs and benefits of racial profiling, but particularly the benefits, and the third concerns the difficulty of properly applying racial profiling and the diminished efficiency likely to arise from cognitive and psychological biases. The Foundation Challenge Given that consequentialism is committed to holding an action to be morally wrong unless it is at least as good as all available alternatives, i.e., the maximisation of good consequences, the requirement of being minimally justified may seem to fall trivially short of the goal. As Applbaum observes: "Among the set of search strategies with positive net benefits, some are better than others. There may be a more refined strategy that is more efficient... [...] If a more refined search strategy is available, not to use it is inefficient."21 (Applbaum 1996: 146) 21 Cf. also e.g. Lippert-Rasmussen who suggests that "unalloyed racial profiling" relies, among other criteria, on the fact that: "...no alternative, and equally or more effective, way of doing this is feasible." (Lippert-Rasmussen 2006: 191192) and Howard McGary, who argues that targeting searches against members of one particular race, for the purpose of apprehending drug couriers, is not justified even if the correlations is non-spurious unless: "...there is a high probability that stopping only speeders from this group would maximize arrests for drug offenses". (McGary 1996: 137) 28 Consider, however, under what circumstances it is true that there exists a potentially superior alternative. What are the given alternatives to profiling for T on PP? First and foremost, it is clear that profiling in the light of all relevant proxies is not only difficult, given the high uncertainty of many factors, but also requires resources in terms of time and effort, resources which will frequently not be available in the relevant situation, or which might be better spent in other ways in the relevant situation. A police-officer driving past a person on the street and considering whether to stop and search her does not have time to make the kind of complicated probabilistic or moral arithmetic outlined in this article. As Stephen Maitzen argues: "...a social policy involving a given level of [statistical discrimination] is justified if and only if the information-cost of further statistical refinement equals or exceeds the net social utility to be gained by such refinement." (Maitzen 1991: 26) Requiring police to use maximally efficient profiling must therefore be understood as the maximum effort compatible with optimizing the ratio of profiling benefits over selection costs. Secondly, an action need only be considered an alternative if doing it and profiling for T on PP are mutually exclusive. If they can be performed simultaneously and will both be beneficial then consequentialism will require us to do both, but even if one is clearly superior to the other this could not lead us to be morally required to perform the superior rather than the inferior action. Keeping these considerations in mind, maximising profiling looks relatively simple because the only obvious alternative to profiling for T on PP is PP without profiling for T. It may be possible, though I am hard pressed to think of an example, that profiling for race, i.e., including race in the proxy-set which is applied to select targets for a practice, could preclude other forms of profiling, but it does not seem likely. Thus "a more refined search strategy" than racial profiling, if racial profiling is independently beneficial, will be racial profiling plus whatever other proxies refine the search strategy, rather than such other proxies without racial profiling. In this case it seems that the relevant alternative to racial profiling is not to profile for race, which means that minimally justified profiling is maximising. This does not, however, get police practices off the hook. The obvious alternative to a police practice is also no police practice, i.e., the same situation without police subjecting anyone to the given practice. This is the alternative covered by the requirement of minimal justification. But the stricter requirement of consequentialism forces us to also explore whether there are other and more efficient ways of promoting the values which ultimately justify police practices, such as urban 29 renewal, improved educational opportunities, etc. Again, unless doing one prevents us doing the other, these do not count as alternatives in the pertinent sense, and this may not be true of many superior social policies aimed at the same purposes. But any police practice will also have a nearinfinite number of variations where details in the practice are altered, which really are incompatible with the practice: we cannot ask officers to apply two different practices to the same situation simultaneously. Thus, when assessing practices we really do need to think carefully about maximising, not just minimal justification. Is this not a problem, however, for assessing practices rather than racial profiling? Perhaps not exclusively. For racial profiling, when applied to a practice that does not meet the requirement of maximisation, and in some cases not even minimal justification, risks supporting its continuation and prolonging a practice that is morally wrong. As I attempted to show in Chicago Customs initially we can easily imagine practices where the costs imposed seem out of proportion to the benefits potentially produced. The answer in such situations could in one sense seem to be more profiling, rather than less, since a practice that imposes heavy costs can only hope to achieve minimal justification by having a high probability of apprehending offenders. But in realistic scenarios we might worry that something else will happen instead. The fact that racial profiling tends to target marginalized minorities may make it easier to ignore the fact that a practice is not, in fact, justified. In the case on which Chicago Customs is based this seems to have been one of the effects. It was clear to those subjected to the practice that there was no way it could be justified, but at least partly because they belonged predominantly to the twice marginalized group of black women their complaints fell on deaf ears for far too long. It took the lucky break of one subject encountering an interested reporter, and the resulting massive media attention, for authorities to take seriously the plight it had imposed on innocent travellers and reassess the practice. (Harris 2002) Because racial profiling tends to redistribute burdens so that the costs of a practice are imposed on those least capable of protesting or refusing them, it risks supporting practices that – profiling or no – are not minimally justified. And because such police practices represent genuine social evils this risk must be counted against it. Polemically put, if racial profiling is built on the morally corrupt foundations of unjustified practices, and protects these from the renovation they urgently need, then we would be better off not profiling. 30 The Valuation Challenge An important issue that I have thus far neglected to address concerns how exactly to weigh the various costs and benefits. Clearly, we are dealing with costs and benefits that are not immediately commensurable. Even supposing that we had accurate figures for the costs and benefits involved, how ought we to weigh a certain degree of stigmatization of a racial group and the expenditure of so-and-so much money and time against the prevention of a specific number of crimes? This is clearly a case of apples and oranges. Nor am I suggesting that there is – or at least that I know of – any easily applicable method of translating such disparate goods and evils into a common currency. First, because I have deliberately attempted to shape my analysis in a way that did not rely on any one particular value-theory I do not have resort to the intrinsic value(s) that these instrumental values serve, and which would be needed to assess commensurability. Second, and more profoundly, because even if we were to adopt a well-developed value-theory, e.g., hedonism with QALYs as the measuring unit, I do not want to claim that there is a simple and uncontroversial way of exchanging the different costs and benefits. Most of the work here will, I suspect, have to be done by intuitions, despite the serious methodological concerns we ought to have about these. (cf. Singer 2005) However, this is a problem which affects costs and benefits equally, and in a wider context a challenge for any ethical theory which grants consequences any weight. As such it does not constitute an argument for or against racial profiling in itself, but one difficulty we face when we want to assess it. A different, but related problem is that the empirical facts of the matter are not easy to sort out. Obtaining reliable statistics about racial differences in the propensity for crime has turned out to be extraordinarily difficult, as has obtaining reliable statistics for the deterrent effect of police practices or criminal justice in general. (cf. Von Hirsch et al. 1999; Harcourt 2004) But the difficulties involved here, and the resulting uncertainties about the size of the instrumental benefits and costs, do not affect benefits and costs equally. On the benefits side, incapacitation is both measurable and predictable. We can tell exactly the incapacitory effect of a given practice and anticipate with relative confidence the effects of increased (or decreased) apprehensions resulting from adding or removing a form of profiling. Similarly, we can make relatively good assessments of any efficiency benefits in terms of resources and inconvenience. Both are easy to observe and the changes resulting from increased or decreased efficiency can be measured and anticipated. But not so for arguably the most important benefit: deterrence. This is both uncertain and difficult to 31 measure. Even assuming that racial profiling increases the efficiency of a practice, there is no guarantee that this marginal increase will lead to greater deterrence or easy way of finding out how much of a difference it makes if it does. On the costs side of the equation effects are more certain. The marginal increase in punishment is as easy to observe and anticipate as the use of resources and incapacitation effects. Further, there can be little doubt that conditions will, in those cases where the correlation between race and crime justifies racial profiling, also make race a social phenomenon subject to the costs I have described. Some members of a profiled racial minority will almost inevitably feel ill-treated and respond with hostility towards the legal system, just as both some members of the minority and the majority will almost inevitably internalize negative stereotypes about the minority, or reinforce existing prejudices. And since profiling redistributes costs many of the inequality effects will occur simply as unintentional or rational responses to changes in the incentive structure. All these costs may be difficult to measure precisely, but there is little doubt that they will occur. Only antideterrent effects are subject to the same severe uncertainty that afflicts deterrence, and for the same reasons. Harcourt, however, summarizes his review of the data in that: "Given the paucity of the evidence on both relative elasticities and offending, the conclusion is tentative, but under these assumptions [relatively low general elasticity, slightly lower elasticity for minorities and slightly higher natural minority offending rates], racial profiling probably increases the profiled crime." (Harcourt 2004: 1371-1372) Uncertainties, it seems, do not afflict both sides of the equation equally. Racial profiling is a form of profiling that carries heavy and plausible costs. Other forms of profiling will suffer from similar uncertainties on the benefits-side, but not need to weigh these against such heavy burdens of justification on the costs-side. With the benefits so uncertain, it may be hard to achieve minimal justification, a problem which is aggravated by the difficulty of maintaining the efficiency of racial profiling in its application. The Application Challenge The third and perhaps most serious challenge for racial profiling is that there is good reason to be sceptical about the possibilities of properly applying it. The challenge here can be traced to two factors: the difficulty of obtaining accurate and precise data about the correlation between race and crime mentioned above, and the further difficulty of using this data in an efficient 32 way because of cognitive biases, which is the topic here. Suppose for an instant that reasonably accurate and precise data could be obtained, what is the likelihood that it could be effectively applied? Not, I would suggest, as good as we would prefer. This is so because, as studies in decision theory and behavioural economics has demonstrated in increasingly convincing detail, we humans are not very good at coping with probabilities. Of the many problems afflicting the application of probabilities in drawing inferences, one of the most serious is undoubtedly the failure to appreciate the influence of the base rate. Consider the following example, lightly modified from how it is presented in (Schauer 2003: 9496): Schauerville. A violent crime has been committed in a city where 85% of the population is white and 15% of the population is black. Crimerates for the two races are known to be equal, but an eye-witness to this particular crime, e.g. the victim, claims that the assailant was black, a piece of evidence the reliability of which is estimated as 80%. Is it likely that the offender is black? Our intuitions might lead us to combine the high probability of the witness being correct with the fact that since blacks make up such a small proportion of the population, and the witness identified the assailant as a black person, then it really must be so. But the answer is a counter-intuitive no. There is, in fact, a roughly 0.59 probability that the assailant was white. The assailant is white on average in 85 out of 100 cases and the observation only partially redistributes this base probability, because a much higher number of white offenders will be misidentified as black than vice versa.22 22 By Bayesian inference P(white): 0.2 * 0.85 / (0.2 * 0.85 +0.8 * 0.15) = 0.5862 Note also the way that unreliability will lead to exaggerated perceptions of the correlation of minorities with a trait. Suppose Schauerville is representative of average witness reliability in reporting offender race, i.e. the city has an 85% white and 15% black population, there is no correlation between race and criminality and witnesses are, on average, 80% reliable when reporting the race of the offender. Assume further, and probably unrealistically, that the reliability is the same no matter the race of the offender, i.e. that white offenders are as likely to be misidentified as are black offenders. The resulting observed crime rates work out at a shocking 29% crimes committed by blacks, and 71% committed by whites, which deceptively indicates that far from being equally criminal Blacks are roughly twice as criminal as whites. And this warping of the picture emerges, in this example at least, without any form of racial prejudice, simply because many more whites will be misidentified given that there are more of them. Put differently, there is a "regression towards the mean"-type effect in any situation in which populations are uneven and trait attribution unreliable. 33 In addition to the problem of insensitivity to the base rate at least two further distortions may importantly taint probability estimates. Since race is such a highly salient trait our cognitive biases make it highly likely that its predictive power will both be over-estimated, and that it will serve as the starting point of prediction after which an "anchoring" effect will take place, reducing the predictive power, and hence adjustment of the estimated probability, of other traits. Correcting for these biases is difficult, because the calculations are complex and the results counterintuitive. Suppose that we expand the example to further illustrate the difficulties police will face when they try to use this evidence in practice: Schauerville II. Police are now looking for the suspect, and considering whether to stop and search person A, a practice for which they estimate the probability of that person's being an offender necessary to obtain minimal justification (i.e. P1 ≥ N) as 0.02. Their proxy-set allows them to consider the following traits: 1. A is black; blacks are 15% of the population; evidence gives a 41% chance that the offender is black; 2. A is male; males are 50% of the population; 90% of violent crimes are committed by men; 3. A is young, youth are 20% of the population; 50% of violent crimes are committed by youth; 4. A looks nervous; 5% of persons observed by police look nervous; 50% of offenders observed by police look nervous; 5. A is in the vicinity of the crime-scene; 100.000 people are in this part of the city; there is one offender among them. Ought police subject A to the practice? Obviously, even if they were lucky enough to somehow have such exact figures, police officers cannot be expected to work out mathematically the probability of A being the offender, but will have to rely on their intuitive estimate of how likely the traits combine to make it. Given the low requirements – police can afford to search 49 innocents for every offender – and the combination of relatively many suspicion-raising factors it may seem that the answer is yes. In fact, A's probability of being the offender is only about 0.0012, well below the 34 0.02 threshold where subjecting him to the search could be expected to do more good than harm.23 Importantly, none of the problems I've sketched here represent flaws on behalf of individual agents, in the sense of psychological distortions such as racial biases and the like. As Daniel Kahneman and Amos Tversky put it: "These biases are not attributable to motivational effects such as wishful thinking..." but rather represent commonly used cognitive heuristics that while "highly economical and usually effective" also lead to "systematic and predictable errors". (Kahneman and Tversky 1974: 1130,1131) We must not ignore the influence of psychological distortions, though. Added to the systemic weaknesses of our thinking about probabilities described above is the spectre of racism which, much as we would prefer the situation to have improved, is likely to at least occasionally haunt even modern police departments. The problem may not be as bad everywhere as e.g. suggested by the OSJI-report, which holds that the opinion expressed by a Spanish police officer that "all murders are related to immigrants (as are) 90 percent of drug crimes and gender violence" reflect commonplace perceptions in Europe. (Quoted in: Open Society Justice Initiative 2009) But the question is still how widespread such prejudices are, not whether they exist. The existence of police prejudices does not in and of itself affect the justifiability of profiling. Like police abuse it constitutes a problem independently of profiling and the obvious solution is to work at eradicating such prejudices, whether or not profiling is being applied. But as long as it exists institutional racism is worrying also because it deepens our concerns over the efficiency of profiling. Racist police officers are likely to further over-estimate the importance of racial differences in crime-rates, weakening the beneficial effects of using even a non-spurious correlation between race and crime. Consider how systematic over-estimation of the effect of race as a proxy-trait would affect profiling. As illustrated in Profiling 101a the marginal benefits of profiling is the difference it makes in the average probability of a practice apprehending offenders. It does so by helping police estimate the individual probabilities of persons and target only those persons where P1 ≥ N and, in situations where they must choose, the person with the greatest probability of being an offender. Overestimating the effect of race will lead to police subjecting some persons of the profiled race 23 Start by assigning A the 1:100.000 probability of being the offender based on the number of people in the vicinity of the crime scene. We can then adjust this by Bayes' theorem for being black ((0.00001 * 0.41)/0.15): 0.0000273, being male ((0.0000273 * 0.9)/0.5): 0.0000492, being young ((0.0000492 * 0.5)/0.2): 0.000123 and looking nervous ((0.000123 * 0.5)/0.05): 0.00123. 35 whose probability is actually lower than N to the practice, and it will lead them to sometimes prefer persons of the profiled race to persons of a different race when the latter would accurately have been estimated to have a higher probability of being offenders. In both cases this will decrease the resulting frequency of true positives and increase the frequency of false positives. How bad the results of overestimation are for profiling depends on two factors. The first is the degree of overestimation. The second is the predictive power of race as a proxy-trait for crime; the higher this is the greater the margin of error. If the predictive power is sufficiently strong and misestimation is sufficiently small then profiling will maintain its benefits. But as the first grows weaker or the second greater, the benefits of profiling will diminish. Eventually, if the two factors cross a certain threshold, profiling will reduce the benefits of the practice in addition to still carrying its full costs. Although the degree of inefficiency inherent to the application of a given proxy will, of course, depend on the specific situation in which the proxy is applied, it seems to me that there is good reason to be sceptical that proxies that, like race, are at once costly to use and have relatively limited predictive power will sustain enough of their marginal benefit to meet the minimal justification. Conclusion – the Art of the Unseen Throughout the course of this article I have sketched both what I take to be the consequentialist framework for assessing racial profiling, by separating profiling from the practices in which it is applied, reviewing the costs and benefits of each and establishing the conditions of minimally justified profiling. Doing so enables us to tackle the best arguments for racial profiling head on, as these tend to rely exactly on the proposed benefits of targeting racial groups when and where membership of such a group correlates with crime. However, I have argued that the situation is considerably more complex than is sometimes assumed, and in particular that racial profiling is a form of profiling which comes with a steep price attached. Profiling for race will, in realistic scenarios where race correlates with crime, be considerably more costly than most other profiles, because race is invested with such importance as a marker of identity. Alienation, stigmatization and inequality can all be expected to accompany the use of racial profiling. Given this background, I have sketched three challenges, which I think combine to at once make the case for racial profiling difficult to argue, and together establish a prima facie case that racial profiling will not, in many or 36 perhaps most circumstances, achieve minimal justification. As always when weighing consequences the balance ultimately depends on empirical facts, facts which in the case of racial profiling are extremely difficult to ascertain with any degree of certainty. In lieu of such ultimate clarification we will have to resort to intuitions and rough assessments of the strengths and weaknesses of the policies we put into practice. My suggestion is only that racial profiling, it seems, does not look promising. If we accept this conclusion and decide to abandon racial profiling until such time as its justifiability can be better decided, the next challenge remains, for what does it mean for a police officer to not profile for race, and how would we determine whether she had or not? Setting prejudice aside, once police know that racial differences in propensity to crime exists it may be hard if not impossible to ignore them when estimating the probability that a person is an offender. This problem is compounded by the fact that such estimations are informal or intuitive, for how will an officer know whether or not her estimate has subconsciously included race as a proxy-trait? She might try to compare her estimate with a hypothetical estimate of the same person if that person had been a different race, but such thought experiments are bound to be tricky, the conclusions vague and subject to all sorts of biases themselves – the reluctance to admit to oneself that race plays a subconscious part in one's reasoning not the least. These are very human problems, not problems restricted to instances of racism, and we should expect to find them not just in situations where officers are subject to racial prejudice, but in all police-work in communities with racially diverse populations. The real challenge, I would suggest, is therefore practical or psychological, rather than moral. The question remains how to ensure that racial profiling does not take place; how, that is, to help officers practice the art of the police, and see not that which it is useless that they should see. Acknowledgments I have presented drafts and parts of this paper at the 2009 meeting of the Nordic Network for Political Theory, Oxford University's James Martin Advanced Research Seminar, Copenhagen University's Centre for the Study of Equality and Multiculturalism (CESEM) "Discrimination in the Criminal Justice System" seminar and the 2010 Racial Profiling conference in Copenhagen. I am grateful for many useful comments and suggestions that I have received on these and other occasions from among others Paul Bou-Habib, Michael Boylan, Angelo Corlett, Claus Festersen, Claus Hansen, Bernard Harcourt, Jakob Holtermann, Nils Holtug, Klaus Frovin Jørgensen, Xavier Landes, Annabelle Lever, Kasper Lippert-Rasmussen, Morten Ebbe Juul Nielsen, Jeffrey Reiman, 37 Simon Rippon, Mathias Risse, Kira Vrist Rønn, Anders Sandberg, Julian Savulescu, Inge Schiermacher, Walter Sinnot-Armstrong, Stine Hansteen Solhøy, Pablo Stafforini, David Wasserman and Niklas Olsson Yaouzis. I owe particular thanks to Jesper Ryberg and Roger Crisp for very detailed and helpful comments. References Applbaum, Arthur Isak. 1996. Racial Generalization, Police Discretion, and Bayesian Contractualism. In Handled with Discretion, ed. John Kleinig, 145-157. Lanham: Rowman & Littlefield Publishers. Cox, Chana Berniker. 1993. On Michael Levin's "Responses to Race Differences in Crime". Journal of Social Philosophy 24: 155-162. Gross, Samuel R., and Debra Livingston. 2002. Racial profiling under Attack. Columbia Law Review 102 (5): 1413-1438. Harcourt, Bernard. 2004. Rethinking Racial Profiling: A Critique of the Economics, Civil Liberties, And Constitutional Literature, and of Criminal Profiling More Generally. University of Chicago Law Review 71 (4): 1275-1381. Harris, David A. 2002. Profiles in Injustice. New York: The New Press. Politiken. 2009. Politiet finder ingen våben ved visitationer. 24 August. Kahneman, Daniel, and Amos Tversky. 1974. Judgment under Uncertainty: Heuristics and Biases. Science 185: 1124-1131. Kennedy, Randall. 1997. Race, Crime and the Law. New York: Vintage Books. Lever, Annabelle. 2007. What's Wrong with Racial Profiling? Another Look at the Problem. Criminal Justice Ethics 26 (1): 20-28. Politiken. 2010. 18.000 visitationer gav 300 våben. Lippert-Rasmussen, Kasper. 2006. Racial Profiling versus Community. Journal of Applied Philosophy 23 (2): 191-205. Lippert-Rasmussen, Kasper. 2007. Nothing Personal: On Statistical Discrimination. Journal of Political Philosophy 15: 385-403. London Metropolitan Police Authority. 2010. Stops and Searches Monitoring Mechanism May 2010. London: London Metropolitan Police Authority. Loury, Glenn C. 2005. Racial Stigma: Toward a New Paradigm for Discrimination Theory. In Understanding Poverty, eds. A. Banerjee, R. Benabou, and D. Mookherjee, 654-665. Oxford: Oxford University Press. Maitzen, Stephen. 1991. The Ethics of Statistical Discrimination. Social Theory and Practice 17: 23-45. McGary, Howard. 1996. Police Discretion and Discrimination. In Handled with Discretion, ed. John Kleinig, 131-144. Lanham: Rowman & Littlefield Publishers. Open Society Justice Initiative. 2009. Ethnic Profiling in the European Union: Pervasive, Ineffective and Discriminatory. New York: Open Society Justice Initiative. Phillips, Coretta , and Ben Bowling. 2002. Racism, Ethnicity, Crime and Criminal Justice. In The Oxford Handbook of Criminology, eds. Mike Maguire, Rod Morgan, and Robert Reiner, 579-619. Cornwall: Oxford University Press. 38 Risse, Mathias, and Richard Zeckhauser. 2004. Racial Profiling. Philosophy & Public Affairs 32 (2): 131-170. Schauer, Frederick. 2003. Profiles, Probabilities and Stereotypes. Cambridge: The Belknap Press of Harvard University Press. Singer, Peter. 2005. Ethics and Intuitions. The Journal of Ethics 9: 331-352. Statistics on Race and the Criminal Justice System 2008/09. 2010. ed. Ministry of Justice. Thomas, Laurence. 1992. Statistical Badness. Journal of Social Philosophy 23: 30-41. Von Hirsch, Andrew, Anthony E. Bottoms, Elizabeth Burney, and P-O. Wikström. 1999. Criminal Deterrence and Sentence Severity. Cambridge: Hart Publishing. Wasserman, David. 1996. Racial Generalizations and Police Discretion. In Handled with Discretion, ed. John Kleinig, 115-130. Lanham: Rowman & Littlefield Publishers. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Projekt okładki oraz stron tytułowych i działowych Maryna Wiśniewska Redakcja naukowa Zbigniew Nerczuk Mikołaj Olszewski Agnieszka Świtkiewicz-Blandzi Agata Zwolińska Opracowanie typograficzne Maciej Szłapka Korekta Anna Kurzy ca Marian Wyrwas Indeks nazwisk Zofia Smyk Przygotowanie do druku Pracownia Składu Komputerowego TYPO-GRAF Copyright © by Wydawnictwo Naukowe P W N SA, Warszawa-Wrocław 2000 I S B N 83-01-13188-8 Wydawnictwo Naukowe P W N SA 00-251 Warszawa, ul. Miodowa 10 cel. (0-22) 695-43-21 faks: (0-22) 826-71-63 e-mail: [email protected] http:// www.pwn.com.pl
R O Z D Z I A Ł V Heraklit z Efezu O życiu Herak l i t a w i e m y bardzo n iewie le . Pochodzi ł z najwyższego rodu efe- sk iego , należał d o kap łanów-kró lów. Działał w latach 5 0 4 5 0 1 p rzed C h r y s t u - sem. Z a p e w n e p rzed śmiercią był czas jakiś p u s t e l n i k i e m , porzuciwszy funkcje k ró l ewsko-kap łańsk ie . Wydaje się, że n ie był n iczyim u c z n i e m , lecz znał do - brze zarówno kosmolog ię szkoły z Mi le tu , jak i poglądy Pitagorasa oraz K s e n o - fanesa. Jes t a u t o r e m dzieła, z k tórego zachowało się około 130 f ragmentów. Dz ie ło to miało w swej p ierwszej części omawiać kosmos , a w n a s t ę p n y c h po - ruszać zagadn ien ia po l i tyczne i teo logiczne . Herak l i t a z racji k ry tycznego i p e - symis tycznego nas tawien ia zwano płaczącym filozofem. Pisze w stylu w ie - szczym, ale n ie j es t j ego c e l e m , jak twierdzil i niektórzy, u k r y w a n i e sensu wy- powiedz i . Z e w z g l ę d u na nie jasność i n i e j ednoznaczność stylu nazywano go c i e m n y m (<JKOT£IVÓC). M i m o w z g l ę d n i e duże j liczby f ragmentów doksograficznych nasza w i e d z a o teorii Herak l i t a n ie jes t ani pe łna , ani p e w n a . Wyn ika to m i ę d z y innymi z tego, że k o m e n t a t o r a m i Herak l i t a byli p rzeważn ie stoicy, którzy, czcząc go, in te rpre towal i j ego poglądy na swój sposób . W swojej myśli Herak l i t nawiązuje p r z e d e wszys tk im do m o t y w u zwią- zanego z A n a k s y m a n d r e m , k tó rym była walka przeciwieńs tw. G ł ó w n a teza H e - raklita brzmiała: „Walka jes t o jcem w s z e c h r z e c z y " 3 1 . W starciu p rzec iwieńs tw widział on najwyższą sprawiedl iwość i ha rmonię . P rawdz iwa mądrość polega na z rozumien iu j ednośc i w grze przeciwieńs tw. N i e ma prawdziwej j ednośc i b e z wielości , ani p rawdz iwej wielości bez jednośc i . W sys t emie Herak l i t a n ie j es t to j e d n a k teza logiczna, ale fizyczna. P o d o b n i e j ak filozofowie z Mi le tu , Herak l i t s tawia py tan ie o p i e r w o t n e tworzywo. Zasadą (dpXTl) j es t d lań ogień. Jes t on p ie rwszym filozofem, k tóry p rzeds tawia filozoficzną in terpre tac ję p r o b l e m u ruchu i zmiennośc i . J ak pło- m i e ń drga i us tawiczn ie się porusza, tak samo wszys tko us tawicznie się z m i e - nia i p łyn ie n i czym rzeka (7tdvxa pet). Chociaż zdania t ego na p różno by szukać w e f ragmentach j ego dzieła, to j e d n a k doskona le wyraża ono główną myśl j ego filozofii. P o d s t a w o w y m p o g l ą d e m Herak l i t a jes t z a t e m wariabi l izm. Wszys tko jes t z m i e n n e i n a p r a w d ę is tnieje ty lko zmiana. N i e z m i e n n a w świecie j es t j e - dyn i e z m i e n n o ś ć oraz porządek , w e d l e k tórego zmiana się d o k o n u j e . Wsze lka inna stałość jes t pozorna , właściwości są w z g l ę d n e , wszys tko jes t wszys tk im. D la t ego właśc iwym o b r a z e m rzeczywistości jes t rzeka i śmierć . Herak l i t w s p o m i n a o dwo jak im ruchu, d rodze w dół i w górę. D i o g e n e s Laer t ios sugeru je , że Herak l i t przyjmował za A n a k s y m e n e s e m teor ię zgęszczania i rozrzedzania . We wszechświec ie , który jest j e d e n i skończony m a m y dro- gę w dół: 3 1 D K 2 2 B 5 3 . V. Heraklit z Efezu 27 ogień woda (powie t rze to rodzaj wody) z iemia i d rogę w górę: ogień t woda t ziemia Jak mówi j e d n a k Herak l i t , „droga w górę i w dół jes t j e d n a " 3 2 . Skoro j e d - nak tak jes t , to albo j awna rzeczywistość jes t sprzeczna, albo to n ie p o d m i o t y rzeczywistości , ale sama rzeczywistość jes t zmienna . U szczytu drogi w górę jes t ogień. Rzeczy zmieniają się w ogień , k tóry znowu zmien i a się w rzeczy. Wszys tko dokonu je się w t ak im cyklu . Ź r ó d ł e m ognia j e s t S łońce , a ciała n i eb i e sk i e są to świecące, ognis te naczynia . Ważne u Herak l i t a j es t pojęcie ogn is tego wiru w o d n e g o (npr\cvr\p), w k t ó r y m d o k o n u - je się p r z e m i a n a ognia w w o d ę , a p o t e m w z iemię . M i m o us tawiczne j z m i e n n o - ści, miary sk ł adn ików w rzeczach pozostają n i e z m i e n n e . P r z e m i a n y przeb iega- ją p o d o b n i e w m a k r o k o s m o s i e i w mikrokosmos ie , pon ieważ t e n sam ruch ma miejsce również w cz łowieku . Bardzo ważna jes t teza Herak l i t a utożsamiająca ogień z r o z u m e m (Xóyoc). R o z u m t e n rządzi wszys tk im, wprowadzając prawo i miarę . Jes t z a t e m przyczy- ną odwieczne j rozumności świata: T e g o świata, k tóry jes t taki sam dla wszys tk ich , n ie wytworzył n ik t z lu- dzi ani z bogów, lecz był on zawsze, jes t teraz i b ę d z i e stale wieczn ie ży- w y m o g n i e m , rozpalającym się i gasnącym, s tosownie do o d p o w i e d n i c h m i a r 3 3 . Świat więc u tożsamia się os ta tecznie z ogn iem, a og ień z logosem. J e d - nak dla cz łowieka rozum i ha rmon ia wytworzona w świecie są n i e p o z n a w a l n e . Cz łowiek sk łonny jes t dos t rzegać w świecie z łudną dysha rmon ię , k tóra j es t j e d - nak dysha rmonią pozorną, pon ieważ „ha rmon ia ukryta wyższa j e s t od widocz- n e j " 3 4 . P o z n a n i e uk ry t ego ładu jes t przywi le jem filozofa: Choc iaż to słowo (Xóyoq) jes t zawsze p rawdz iwe , to ludz ie n ie są zdolni do z rozumien ia go zarówno, gdy słyszą j e po raz pierwszy, jak i p rzed tym, zan im je w ogóle usłyszeli . C h o ć b o w i e m wszys tko dzie je się zgodn ie 3 2 D K 2 2 B 6 0 . 3 3 DK 22 B 20. 3 4 D K 2 2 B 5 4 . Starożytność. Okres presokratejski 28 z t y m r o z u m e m , to j e d n a k odnosi się wrażen ie , j ak g d y b y ludz ie n ie m i e - li o n i m ż a d n e g o po jęc ia 3 5 . Z p r z e k o n a n i e m o i s tn ieniu ukry te j harmoni i łączą się wypowiedz i H e - raklita na t e m a t możliwości poznan ia rzeczywistości , w k tórych twierdzi , że : „na tu ra lubi się u k r y w a ć " 3 6 czy „złymi świadkami są oczy i uszy dla ludzi , k tórzy mają d u s z e b a r b a r z y ń c ó w " 3 7 . T e k s t y He rak l i t a sugerują ki lka znaczeń logosu. M o ż e on być rozumiany j a k o p rawo świata (prawo walki i zmiennośc i ) , j ako wiedza o t y m prawie ( p e - w i e n udział w mądrości abso lu tne j ) czy j ako rozum świata w znaczen iu pan t e i s tycznym. U Herak l i t a r o z u m l o g o s uzyskuje cechy wyraźn ie bosk ie , j e s t toż- samy z na jdoskona l szym, o s t a t e c z n y m i j e d y n y m t w o r z y w e m , j a k i m jes t og ień . Czysty, doskona ły og ień n ie dzieli się j uż i n ie rozpada na ż a d n e p r z e c i w n e so- b i e e l e m e n t y , j e s t t eż w pe łn i r o z u m n y i mądry. C z ł o w i e k t ak j ak cały kosmos jes t z łożen iem z iemi , w o d y i ognia. J ak w e wszechświec i e og ień u tożsamia się z r o z u m e m , tak w cz łowieku n o ś n i k i e m świadomości j e s t ogień , a dusza przez o d d e c h wchłan ia w s ieb ie p o w s z e c h n y og ień . W cz łowieku ma miejsce również t en sam ruch, który d o k o n u j e się w świecie (droga w górę i w dół) . I j ak w kosmos ie m i m o us tawiczne j z m i e n n o - ści pozostaje wciąż ta sama miara sk ładników, tak j e s t również w cz łowieku . L u d z i e podlegają j e d n a k w a h a n i o m tej miary, k tó rymi są sen i c zuwan ie , śmie rć oraz życie . W cz łowieku zachodzi o d p o w i e d n i o j e d n o ś ć i ha rmon ia p r ze - ciwieństw. Wyjście ognia (gorący d e c h ) jes t przyczyną śmierci . W związku z ro- lą o g n i a r o z u m u w świecie Herak l i t powiada, że naj lepsza j e s t dusza sucha , czyli ognis ta . W s z e l k i e zachwian ie równowagi p rzec iwieńs tw p o w o d u j e choro- b ę , a n a w e t śmierć . Śmie rć m o ż e przybierać dwojaką formę, p o n i e w a ż m o ż e być n ie sz l ache tna i sz lachetna . D u s z a goniąca za p rzy jemnośc iami wi lgotn ie je i p rzeważa w niej woda , która w efekc ie powodu je śmierć . Śmie rć szlachetną, jaką jes t śmie rć w walce , powodu je n a d m i e r n a przewaga ognia. W e d ł u g Herak l i t a wszys tko us tawicznie p rzechodz i krąg życia i śmierci , wciąż trwa wa lka przeciwieńs tw. J e d n o ś ć p rzec iwieńs tw stanowią noc i dz ień , c i e m n o ś ć i świat ło , z ima i lato. Krąg życia i śmierci u jmuje Herak l i t czasowo. O k r e s , w k t ó r y m życie i śmierć w cz łowieku pozostają w równowadze , wynos i t rzydzieści lat, czyli wiek , w k t ó r y m człowiek m o ż e zostać d z i a d k i e m . W t e n sposób d o k o n u j e się z a m k n i ę c i e k ręgu . Pewną analogię w m a k r o k o s m o s i e sta- nowi Wielk i R o k obejmujący 18 000 lub 10 800 lat. T r u d n o j es t j e d n a k o k r e - ślić, co miało się w okres ie Wie lk iego R o k u d o k o n y w a ć . In teresujący j e s t fakt, ż e m i ę d z y W i e l k i m R o k i e m w makrokosmos i e a t r zydz ies to le tn im k r ę g i e m ży- cia cz łowieka zachodz i p e w i e n związek, pon ieważ j e d e n okres m i k r o k o s m o s u s tanowi w przyb l iżen iu dz ień Wie lk iego R o k u (360 * 30 = 10 800). P o t e m , za3 5 DK 22 B 2. 3 6 DK 22 B 123. 3 7 DK 22 B 107. V. Heraklit z Efezu 29 inspi rowani H e r a k l i t e m , stoicy przyjmowali w swojej n a u c e powtarzające się pożary świata, dokonu jące się w regularnych ods t ępach Wie lk iego Roku , T r u d - no jes t n a m j e d n a k rozstrzygnąć, czy ów stoicki pogląd wie rn ie odzwierc ied la myśl Herak l i t a . Skoro dla Herak l i t a „walka jes t o jcem w s z e c h r z e c z y " 3 8 , to s tanowi ona jakiś stały e l e m e n t w s t r u m i e n i u zmiennośc i . O n a to, u tożsamiając się z o g n i e m i z logosem, s tanowi j e d n o ś ć ukrywającą się za sp lo t em przec iwieńs tw. T y m p i e rwszym e l e m e n t e m , d o k tó rego można by sprowadzić p rzec iwieńs twa , jes t w ięc walka . Przys łowiowa była wynios łość i a rys tokra tyzm Herakl i ta , k tóry n ie dba ł 0 u z n a n i e , a n a w e t gardził t ł u m e m . Herak l i t miał też g ł ęboko kry tyczny s tosu- n e k d o obrzędowośc i religijnej, w której dost rzegał m n ó s t w o n iedorzecznośc i , a n a w e t n iemora lnośc i . U c z n i e m Herak l i t a miał być r z e k o m y nauczycie l P la to- na Kratylos . J e d n o s t r o n n o ś ć pos tawy Herak l i t a w o b e c zmiennośc i wywołała reakcję 1 doprowadz i ła d o powstan ia poglądu p rzec iwnego , k tó rego twórcą był P a r m e n ides z E l e h 3 8 D K 22 B 53. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Applying the Realism-Based OntologyVersioning Method for Tracking Changes in the Basic Formal Ontology Selja SEPPÄLÄ a,1, Barry SMITH a and Werner CEUSTERS b a Department of Philosophy, University at Buffalo b Center of Excellence in Bioinformatics and Life Sciences, Institute for Healthcare Informatics, and Department of Psychiatry, University at Buffalo Abstract. Changes in an upper level ontology have obvious consequences for the domain ontologies that use it at lower levels. It is therefore crucial to document the changes made between successive versions of ontologies of this kind. We describe and apply a method for tracking, explaining and measuring changes between successive versions of upper level ontologies such as the Basic Formal Ontology (BFO). The proposed change-tracking method extends earlier work on RealismBased Ontology Versioning (RBOV) and Evolutionary Terminology Auditing (ETA). We describe here the application of this evaluation method to changes between BFO 1.0, BFO 1.1, and BFO 2.0. We discuss the issues raised by this application and describe the extensions which we added to the original evaluation schema in order to account for changes in this type of ontology. The results of our study show that BFO has undergone eight types of changes that can be systematically explained by the extended evaluation schema. Finally, we discuss problematic cases, possible pitfalls and certain limits of our study that we propose to address in future work. Keywords. Ontology versioning, change tracking, quality assessment, evaluation metrics, upper-level ontologies, realist ontology Introduction Numerous domain ontologies use the Basic Formal Ontology (BFO) as an upper level reference ontology. BFO is a realist, formal and domain-neutral upper level ontology that is designed to represent at a very high level of generality the types of entities that exist in the world and the relations that hold between them [1-3]. BFO is intentionally very small, since it is intended to provide only the most basic building blocks for the construction of domain-specific ontologies at lower levels. Briefly, it provides a starting point for logical descriptions (formulated through the statement of necessary 1 Corresponding Author. Department of Philosophy, University at Buffalo, 135 Park Hall, 14260-4150 Amherst, NY, USA. Email: [email protected]. Formal Ontology in Information Systems P. Garbacz and O. Kutz (Eds.) IOS Press, 2014 © 2014 The authors and IOS Press. All rights reserved. doi:10.3233/978-1-61499-438-1-227 227 and jointly sufficient conditions) of the types of entities in a specific domain. Because of this common starting point, the domain ontologies using BFO appropriately are to a degree interoperable. Ontologies are continuously changing and so is BFO [3]. As more detailed theories are proposed to aid the understanding of the types of entities in a given domain, the representation of these types in the corresponding domain ontology needs to evolve also, and this can create new demands on the overarching upper ontology. Changes in ontologies arise in some cases because there are changes in reality itself (for example when new pathogens evolve, or new types of information artifacts are created), but they can also because of changes in scientists' capabilities and preoccupations. In recent years, BFO has in fact undergone changes of the latter kind: the widely adopted BFO 1.1 has been updated to a newer version, BFO 2.0. To remain compatible with future ontologies based on BFO 2.0, existing ontologies based on earlier versions of BFO must be updated accordingly. Information about the changes undergone by BFO is provided in [3], and in the BFOConvert tool which has been developed by the He Group and which provides a mapping between previous successive BFO versions.2 These resources are however too limited to allow for a full understanding of the impact these changes will have on the domain ontologies they will affect. It is, for example, not sufficient to know that some entity types have been deleted or some others added; it is also, for reasons discussed in detail in [4, 5], necessary to know why these changes were made. As noted in [5], little information is provided as to the reasons for such changes which are typically made in reflection of problems caused with the older version and known only to those closely involved in the development of the ontology. In this article, we present an improved method for tracking, explaining and measuring changes between subsequent versions of realist upper-level ontologies and related artifacts. While the method has been developed and tested in relation to realist ontologies, it can be applied also to concept-based ontologies, when the latter are conceived along the lines outlined in [1, section 7]. The method extends the realismbased ontology versioning strategy originally proposed in [5] and subsequently named Evolutionary Terminology Auditing (ETA) as applied to the evaluation of the Gene Ontology (GO) and of SNOMED CT [6, 7]. We focus here on the application of ETA to the Basic Formal Ontology3 as a vehicle for explaining the changes undergone by BFO in a form which will be useful to the authors of domain ontologies developed using BFO 1.0 or BFO 1.1 who want to make them conformant to BFO 2.0. This study will also show some limits of ETA as originally conceived, as well as illuminate the problems users of new versions of BFO encounter because BFO itself does not yet use the ETA method. We discuss the problems that arise and propose solutions. The following abbreviations used throughout the article are listed here for quick reference: RE=representational element; RU=representational unit; RC=representational configuration; POR=portion of reality. 2 BFOConvert: http://bfoconvert.hegroup.org, last viewed on February 5, 2014. 3 Contribution of the authors: the first author, external to the development of BFO, realized the main work and the adaptation of the ETA schema to the evaluation of BFO; the second author was the main BFO-expert who helped clarifying the changes of BFO over time; the last author contributed to the application and extension of the ETA method. S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes228 1. Realism-Based Ontology Versioning Ontology versioning methods allow tracking changes between versions of an ontology. Differences are generally computed through automatic mapping thereby generating a log quantifying the number of entity types that were "added, deleted, split or merged" [4]. Standardly, however, the log does not give any explanation as to why the corresponding changes were made and to what extent they impact the overall quality of the ontology. To overcome this limitation, the qualitative ETA versioning method provides explanations of the nature of such changes in such a way that quantitative quality measures can be associated with the changes in question. 1.1. Principles According to the ETA method, changes in successive versions of an ontology or similar resource can be characterized as involving five types of errors [4]: (1) assertion errors: the previous version erroneously asserted the existence of some portion of reality (POR); (2) relevance errors: the previous version erroneously considered some POR to be objectively relevant to the purposes of the ontology; (3) omission errors: a relevant POR failed to be represented; (4) encoding errors: some term in the previous version failed to refer to the intended POR due to encoding errors, such as spelling mistakes; (5) redundancy errors: two or more distinct terms in a previous version referred to the same POR. 1.2. Original ETA Coding Schema The representational elements (REs) in an ontology are either representational units (RUs), for example single terms, or representational configurations (RCs), for example asserted relationships involving multiple terms. To keep track of changes between two successive versions, ETA describes how to tag each RE in the earlier version as a match or mismatch4 with the corresponding POR (in the simplest case) by taking the later version as gold standard. The ETA coding schema recognizes seventeen configurations based on the five types of errors distinguished above. The errors depend primarily on whether an RE denoting a POR is present in (P) or absent from (A) the ontology. Such presence and absence can further be either justified (cases P+ and A+), or unjustified (P– and A–). Each configuration depends on two factors and a number of sub-factors. The schema considers the following distinctions: (1) the level of reality: whether a POR exists objectively (OE, 2)5, independently of our perception or understanding thereof, and whether an existing POR is objectively relevant to the purpose of the ontology (OR, 3), and (2) the level of representation, which distinguishes between: • The ontology authors' belief in the existence (BE, 4) and in the relevance (BR, 5) of the represented POR. • The encoding itself i.e. the RE as it appears in the ontology, which can be intended or not (IE, 6), for example when it shows an unintended typographic 4 For a detailed description of the encoding schema, see for example Ceusters, 2011, 22–23. For its application, see Ceusters, 2011, 24–27. 5 The parentheses specify the abbreviation used in Table 1 together with its associated column number. S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes 229 error (value 'N' in column IE (6) in Table 1). The encoding is attributed a type of reference (TR, 7): either correct (R+) or incorrect, either because (a) the encoding does not refer (¬R) or (b) it does refer, but to a POR other than the one which was intended (R–) [4]. Finally, an RE may denote an intended and objectively existing POR that, however, is already denoted by another RE in the terminology (R++). [4] The 17 configurations consist of one corresponding to a justified presence (P+1), two to a justified absence (A+<1-2>), ten to an unjustified presence (P–<1-10>), and four to an unjustified absence (A–<1-4>). Table 1 shows the details for each configuration. Table 1. Original ETA configurations (from [4]), OE: objective existence; OR: objective relevance; BE: belief in existence; BR: belief in relevance; IE: intended encoding; TR: type of reference; ME: magnitude of error; Y: yes; N: no; na: not applicable; R+: correctly refers; R++: correctly refers, but redundantly; ¬R: does not refer; R–: refers to another POR. configuration reality representation ME authors' belief encoding OE OR BE BR IE TR (1) (2) (3) (4) (5) (6) (7) (8) P+1 Y Y Y Y Y R+ 0 A+1 N na N na na na 0 A+2 Y N Y N na na 0 P-1 N na Y Y Y ¬R 3 P-2 N na Y Y N ¬R 4 P-3 N na Y Y N R– 5 P-4 Y Y Y Y N ¬R 1 P-5 Y Y Y Y N R2 P-6 Y N Y Y Y R+ 1 P-7 Y N Y Y N ¬R 2 P-8 Y N Y Y N R– 3 P-9 Y Y Y Y Y R++ 1 P-10 Y N Y Y Y R++ 2 A-1 Y Y Y N na na 1 A-2 Y Y N na na na 1 A-3 N na Y N na na 1 A-4 Y N N na na na 1 The ideal configurations (those having zero errors) are: P+1, A+1, and A+2. All other configurations are assigned a score (> 0) corresponding to the magnitude of the error (ME, 8) it involves [4]. This score is calculated by considering the number of values in columns (4) to (7) that differ from the ideal configurations P+1, A+1, and A+2. The pertinent ideal configuration for each P– and A– configuration depends on the values in columns (2) and (3). Thus, for example, configurations P–4, P–5, P–9, A– 1, and A–2 are scored with respect to P+1 [7]. If the value 'na' (not applicable) appears in the P– and A– rows this counts as zero, and the value R– in column (7) counts double [7]. Finally, the overall quality score of the different versions of the ontology is calculated by applying the mathematical formula in Eq. (1), where "ei stands for the magnitude of the error (if any) for a given corresponding RU, n for the number of RUs [evaluated] and m for the number of RUs unjustifiably absent." [7]: S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes230 (1) 1.3. Application of the Method A first step is to list and compare all the REs in the successive versions of the evaluated ontology. REs include (i) RUs, which denote an entity type and (ii) RCs, which denote representational configurations via 'entity type+relation+relatum' triples, as in 'process is_a occurrent', and which are used in the characterization of an entity type. A second step is to mark these REs with a configuration label (P or A) from the ETA schema, and to score them accordingly (see Table 5). The last step is to use the formula in Eq. (1) to generate the quality score. Creating the list of REs involves carrying out an analysis of the RCs for each entity type as represented in the versions being compared. This can be performed partially automatically, for example by extracting the RCs from the successive OWL files corresponding to each version. The extracted data then needs to be supplemented by manual examination of the naturallanguage specifications of the upper-level ontology and - in the case of BFO - of the definitions formulated in first-order logic. 1.4. Measuring the Changes ETA originally [4] proposed two ways of scoring the overall quality of ontologies. The first one consists in using reality as benchmark which allows assessing, for example, of how well given ontologies conform to the reality which they claim to represent [5]. The second one, which we will focus on here, consists in using the successive versions of the same ontology to measure its improvement in time. The latter amounts to treating the latest version as a correct representation of reality (gold standard) against which the previous versions must be evaluated. When assessing different versions of the same ontology at different times, the scores must be recalculated at each time t with respect to whatever is at t the latest version (see Table 5). For instance, if we have three versions of an ontology, the score for the first version (v1) is calculated at t1 (the time when it was the only existing version), at t2 with respect to the second version, and at t3 with respect to the third version. Accordingly, the second version (v2) is evaluated at t2 with respect to what PORs are acknowledged by the authors and their beliefs about those PORs at t2, and at t3 with respect to the third version. The third version (v3) is only evaluated at t3. Thus, v1 at t1, v2 at t2, and v3 at t3 all have the maximal score of 1 according to the formula (Eq. (1)) above. 2. Applying the ETA Method to BFO To apply the method to the BFO case would involve extracting all representational elements (REs) from the BFO 1.0, BFO 1.1, and BFO 2.0 OWL files. We focused however only on the representational units, and on a subset of the asserted and inferred RCs consisting of those involving is_a. A complication was that BFO does not separate its ontological component (the taxonomy backbone) from the terminological S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes 231 component (the terms in the taxonomy). Terminological changes have indeed occurred for different reasons and this caused problems for the evaluation since it was not possible to assume that the absence of a term in a later version as compared to some previous version reflected any change in the ontology, since it may have been that another name might have been used to represent the same entity type. This required a disambiguation effort consisting in identifying those cases for which the same terms do or do not denote the same entities over different versions. To ensure that we did not erroneously identify some terminological change as an ontological one, we marked each RE with a unique identifier (ID) that allows ignoring any change at the level of linguistic encoding. We marked each BFO category with an ID starting with 'RU' for 'representational unit', followed by a number, and each RC with an ID starting with 'RC' followed by the same number as the category of which it is an RC, a dot, and a unique number for each RC type. We checked the ID attribution by referring to the BFOConvert mapping and to the BFO specifications ([8] for BFO 1.0, and [3] for BFO 2.0), and by consulting with the authors of BFO. Table 2 shows the disambiguated RUs in BFO (the disambiguation also applies to the RCs that include them, as illustrated in RC7.1 and RC7.26). The first row, for example, shows that what was earlier called 'processual entity' has been renamed 'process' in BFO 2.0. Table 2. Assigning an ID to the REs. RU: representational unit; RC: representational configuration BFO 1.0/BFO 1.1 BFO 2.0 RU7 processual entity BFO2-process/BFO1-processual entity RC7.1 processual entity is_a entity BFO2-process/BFO1-processual entity is_a entity RC7.2 processual entity is_a occurrent BFO2-process/BFO1-processual entity is_a occurrent RU16 temporal instant zero-dimensional temporal region RU17 temporal interval one-dimensional temporal region RU31 zero dimensional region zero-dimensional spatial region RU32 one dimensional region one-dimensional spatial region RU33 two dimensional region two-dimensional spatial region RU34 three dimensional region three-dimensional spatial region Some results of the RE extraction and disambiguation step are shown in columns (0) and (1) of Table 3, which lists the first three representational elements encountered when computing the transitive closure of the backbone hierarchy, as well as other REs discussed in this paper. The terms in the 'RE' column are given after the disambiguation and are the ones used in the most recent version in which the corresponding entity is denoted. 2.1. Determining for each Representational Element the Applicable ETA Configuration To partially automate this step, we defined the following principles to be used as rules of thumb, motivated by the nature of BFO as a realist upper level ontology and presupposing the disambiguation carried out in the previous step: Principle of Consistency with Established Science (PCES): the latest version of BFO is (aiming to be) the version that is most faithful to reality. [1] 6 For reasons of space, we do not report all the disambiguated RCs falling under each representational unit. S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes232 Reference Ontology Principle (ROP): a reference ontology should cover the terminological content of the settled portions of a given scientific discipline. It should include only general terms, which are assumed to denote corresponding universals in reality and assertions of certain relations between the instances thereof. [1] Principle of Obsoletion (PO): if a term in an ontology fails in designation, then it must be obsoleted at the first opportunity. [1] Principle of Inertia of Existence (PIE): entities represented by an RE in the latest version of BFO can be assumed to have always existed, to exist now, and to exist always in the future, as parts of reality. Principle of Inertia of Relevance (PIR): entities marked as objectively relevant in the latest version of BFO can be assumed to have been relevant throughout their entire existence. Some of these principles can be applied individually; others must be used in combination. According to the first principle (PCES) above, BFO 2.0 is to be considered the reference version against which older versions are to be compared. This principle, combined with PIR, allows us to set the values of the OE and OR columns (for 'objective existence' and 'objective relevance') in all versions to the value they have in BFO 2.0. Moreover, whenever an RE is present in the latest version, PCES allows us to set the values in columns OE and OR to 'Y', and assign the configuration type 'P+1' to that RE in the last version. Whenever an RE is present in the last version and in some previous version of BFO, PIE allows us to set the value by default to 'Y' in the 'belief in existence' (BE) column of that previous version and the type of reference as correct ('R+' in the TR column), and PIR allows us to set the value by default to 'Y' in the 'belief in relevance' (BR) column of that previous version. Thus, PCES, PIE, and PIR jointly allow us to determine all 'P+1' configurations in all versions of BFO whenever the RE is present in the last version and some previous one. There is no automatic way to determine the other configurations. However, PCES and PO jointly allow us to predict that deleted REs will be marked as unjustified presences (P–) in previous versions and as justified absences (A+) in later versions. Moreover, PCES, PIE, and PIR together allow us to predict that REs added in a subsequent version will be marked as unjustified absences (A–) in previous versions and justified presences (P+) in the subsequent ones. One exception to these predictions in BFO concerns two cases that present an 'A+ P– A+' configuration pattern. We discuss this case in section 4.4. 2.2. Extended ETA Method To determine which particular type of A+, A–, and P– configuration applies in the current and previous versions of BFO, we examined all REs individually and assigned them the values in columns (2) to (7) that best explain the respective changes according to the explanations given in the specifications and by the authors of BFO. S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes 233 Table 3. Sample of the versioning of BFO at time t3. ID: unique identifier; RE: representational element; OE: objective existence; OR: objective relevance; BE: belief in existence; BR: belief in relevance; IE: intended encoding; TR: type of reference; ME: magnitude of error; CvX: configuration that applies to the version X; Y: yes; N: no; NC: not considered; na: not applicable; R+: correctly refers; ¬R: does not refer; R–: refers to another POR; Ra: refers ambiguously; P+: justified presence; A+: justified absence; P–: unjustified presence; A–: unjustified absence. This thorough examination revealed some limits to the original evaluation schema. This led us to introduce new values for two columns: 'not considered' (NC) for column BE and 'refers ambiguously' (Ra) for column TR 7 , which yielded five new configurations. We thus extended the existing schema as shown in Table 4. We discuss problematic cases and motivate our solutions in more detail in sections 4.3 to 4.5. REs added to BFO 2.0 make their absence in previous versions unjustified either because of (1) changes in the authors' beliefs about their relevance, or (2) because the authors had not considered the question of the existence of the represented PORs. 7 For details and examples of ambiguously referring encodings, i.e., referring to two distinct universals, see section 4.5. S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes234 Table 4. New ETA configurations characterizing justified and unjustified absences and presences in different versions of an ontology. OE: objective existence; OR: objective relevance; BE: belief in existence; BR: belief in relevance; IE: intended encoding; TR: type of reference; ME: magnitude of error; Y: yes; N: no; NC: not considered; na; not applicable; Ra: refers ambiguously; A+: justified absence; P–: unjustified presence; A–: unjustified absence configuration reality representation ME authors' belief encoding OE OR BE BR IE TR (1) (2) (3) (4) (5) (6) (7) (8) A+3 Y N NC na na na 0 A+4 N na NC na na na 0 P-11 Y Y Y Y Y Ra 1 P-12 N na Y Y Y Ra 4 A-5 Y Y NC na na na 1 The first case applies, for instance, to the BFO terms 'material entity' (RU11) and 'immaterial entity' (RU12), since the specifications and BFO-related literature indicate that the authors believed in their existence but did not consider them relevant for inclusion. These cases correspond to A–1 configurations. The second case, i.e. A–5 configurations, applies to the terms 'generically' (RU5) and 'specifically dependent continuant' (RU6) in BFO 1.0, and to 'process profile' (RU15) and 'history' (RU35) in BFO 1.0 and BFO 1.1. It also applies to RCs such as 'function is_a disposition' (RC27.3) that correspond to changes triggered by RUs moved within the BFOhierarchy thus yielding new is_a RCs. For REs deleted from BFO 2.0, we started by assigning the now appropriate values to the OE and OR columns. Lack of documentation forced us to consult the authors of BFO, who confirmed that deleted terms such as 'dependent continuant' (RU36), 'processual context' (RU42), and 'process aggregate' (RU43) are now understood as having never denoted. The values for the corresponding OE and OR columns for these terms and their RCs are thus 'no' ('N') and 'not applicable' ('na') respectively. These values yielded A+1 configurations in the latest version, and either P–1 or P–12 in previous versions, where the corresponding PORs were believed to exist and to be relevant. P–1 applies to REs deleted for lack of reference, such as 'processual context' (RU42) and 'process boundary is_a BFO2-process/BFO1-processual entity' (RC8.3); P–12 to REs deleted because of ambiguous reference, such as 'process aggregate' (RU43), and REs that include 'dependent continuant' (e.g., RC14.2, RC26.2, RC27.2). The other deletions are explained by the lack of objective relevance of the represented universals, thus yielding A+2 configurations in the latest version and P–6 cases in BFO 1.0 and BFO 1.1. 3. Results The results of the full multi-step evaluation of successive versions of BFO in Table 5 show that its quality has considerably increased since the first two versions. The qualitative improvement from BFO 1.1 to BFO 2.0 was much larger than the improvement observed from BFO 1.0 to BFO 1.1 as (this would have been) evaluated at the time when BFO 1.1 was the reference. Of course, the latest version having the maximal quality score is an artifact of taking that version as gold standard, but the essential part is the evolution over time. It might for instance have been the case that compared from the situation at BFO 2.0, BFO 1.1 turned out to be worse than BFO 1.0. S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes 235 If such dips do not happen over subsequent versions, there is reason to say that the BFO authors are consistent in their approach. Table 5. Results of the versioning of BFO at three successive times (t1, t2, t3). t1 t2 t3 C BFO 1.0 BFO 1.0 BFO 1.1 BFO 1.0 BFO 1.1 BFO 2.0 P-1 0 0 0 5 5 0 A-1 0 0 0 13 13 0 A-5 0 13 0 53 42 0 P+1 138 133 151 85 96 151 P-6 0 0 0 36 36 0 P-11 0 5 0 0 0 0 A+2 0 0 0 0 0 36 A+1 0 0 0 0 0 19 A+4 0 0 0 2 0 0 P-12 0 0 0 12 14 0 scores 1 0.92 1 0.62 0.66 1 The analysis of the results at time t3 reveals eight configuration patterns that show which kinds of changes BFO has undergone throughout its three versions (Table 6). Table 6. Configuration patterns characterizing changes in successive versions of BFO at time t3. #: number; RE: representational element; POR: portion of reality; P+: justified presence; P–: unjustified presence; A+: justified absence; A–: unjustified absence Configuration patterns # of REs Explanation. (Examples in Table 3) P+1 P+1 P+1 81 No changes. (RU1-RC3.1) A–5 P+1 P+1 11 REs that were not considered at all were introduced in newer versions. (RC22.3) A–5 A–5 P+1 46 REs that were not considered at all were introduced in the last version. (RU5, RC26.5) A–1 A–1 P+1 13 REs that were not believed to be relevant were introduced in the last version. (RU11, RU12) A+4 P–12 A+1 2 REs that were not considered at all were introduced in a newer version and subsequently deleted because the POR did in fact not objectively exist. (RC5.2, RC6.2) P–1 P–1 A+1 5 REs were deleted in the latest version because the POR does in fact not objectively exist and the REs did not refer to anything. (RU42) P–12 P–12 A+1 12 REs that referred ambiguously were deleted in the latest version because the POR does in fact not objectively exist. (RC14.2, RU36) P–6 P–6 A+2 40 REs previously considered objectively relevant are now considered not relevant. (RU47) 4. Discussion 4.1. Dealing with Changes in Encoding/Terminology Although BFO's lack of separation of its ontological and terminological content does not prevent skilled users from understanding what the ontology represents, this lack is a serious shortcoming for evaluating BFO's evolution: for it means that one cannot take for granted that over different versions the same term denotes the same POR nor that different terms do not denote the some POR. For example, 'process' (in BFO 1.0, 1.1, and 2.0) and 'processual entity' (not in BFO 2.0) were particularly difficult cases. The S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes236 BFOConvert file mapping from BFO 1.1 to BFO 2.0 suggested that both 'processual entity' and 'process' in BFO 1.1 should correspond to BFO 2.0 'process' (hereafter 'BFO2-process') thus offering three possible explanations: (1) 'processual entity' was deleted from BFO 2.0 leaving only its child category 'process' (hereafter 'BFO1process'), then 'BFO2-process' corresponds to 'BFO1-process'; (2) 'BFO1-process' was deleted and 'processual entity' renamed to 'BFO2-process'; (3) 'processual entity' and 'BFO1-process' were merged into 'BFO2-process'. BFO-experts report that 'processual entity' was renamed 'process', and that the entity type named 'BFO1process' is no longer regarded objectively relevant for inclusion. Another difficult case was that of the BFO 1.0 and BFO 1.1 'object boundary' and the BFO 2.0 'continuant fiat boundary'. Here, the introduction to the BFO 2.0 specifications provides some information about the 'new simplified treatment of boundaries and regions'. However, the reader has to be already acquainted with the issue to understand the changes and, more importantly, the explanations do not explicitly state whether we can consider both terms to refer to the same entity type. A closer look at their definitions would suggest that 'object boundary' corresponds to the new 'two-dimensional continuant fiat boundary', but a clarification in the BFO 1.0 specifications suggests that 'object boundary' refers to more than just that entity type: "In physical entities boundaries are often a closed two-dimensional surface (inner or outer) of a thing." [8] When we asked different authors of BFO about these REs, the responses diverged with respect to their identity, but not with respect to the evolution of the understanding of boundaries in general, leading to our decision to consider 'object boundary' irrelevant since the last version We found mismatches between the specifications of the ontology and its encoding in the corresponding OWL file. For example, the specifications of BFO 1.0 have the terms 'fiat part of object' and 'boundary of object' that appear in the corresponding OWL file as 'fiat object part' and 'object boundary', respectively. Shifts of this kind should be avoided in future revisions. While we do not here report mismatches between the specifications of the ontology and its encoding in OWL, we do note that the versioning method here described can also be used for checking the consistency between the specifications of the different versions of an ontology and their OWL implementations, as well as the overall internal coherence of such specifications. Such application would allow identifying possible other types of changes that the extended ETA method should account for and, if needed, extending the method further. As we are interested only in the ontological aspects of BFO, we restricted the possible values assigned to the 'intended encoding' (IE) column to either 'Y' or 'na', assuming that the authors of BFO did not make any encoding errors at the ontological level. 4.2. Alternative Application of the Evaluation Method The evaluation of changes could have been done differently, by marking unjustified presences and absences in previous versions as justified. The rationale for this would be that, because we are dealing with an all-purpose upper level ontology, whenever the authors believe that an RE is relevant, then the types of things it represent should also be seen by them as being objectively relevant since otherwise they would not be included in the ontology. This alternative application of the evaluation method rejects the PIR principle and would allow for the values in the OR column to vary for the same RE from version to version. The now deleted REs that were believed by the authors of previous versions to be relevant (since they were included in BFO) would S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes 237 have been assigned a P+1 configuration whenever the OE column has the value 'Y'. And, similarly, the previously absent REs that represent types of things that were not believed to be relevant for inclusion in BFO would have been marked as A+2 configurations whenever OE='Y'. In both cases, the penalties for each change would have been minimal and the quality score for BFO 1.0 and BFO 1.1 relatively high (above 0.9). However, the authors of BFO consider that it is up to users to demonstrate a need for REs representing objectively existing PORs and make a request based on evidence that they are objectively relevant. It seems therefore more accurate to consider, inversely, that the belief of the authors in the relevance of an RE depends on the objective relevance of the represented entity type, as the latter depends on the scientific community's uses and needs. We thus chose to evaluate BFO according to the latter solution, i.e. accepting PIR, whereby the values of the BFO 2.0 OE and OR columns apply to all versions of BFO. 4.3. Dealing with Objective Relevance and Pragmatic Considerations Some of the REs such as 'scattered' (RU38) and 'connected spatiotemporal region' (RU39) lack objective relevance in BFO 2.0 because, according to Barry Smith, they "cause too many problems for people (we postpone them to BFO 3.0)". Therefore, the REs previously under 'spatiotemporal region' are now merged into a single category. These cases show that beliefs in objective relevance can also be influenced by pragmatic considerations. 4.4. Dealing with the Authors' Beliefs in Existence of Some Type of Thing Whenever an RE is included in BFO, we have to assume that BFO's authors believe in the existence of the types of things represented by that RE. However, this raises some questions. For instance, can we say that the authors of BFO 1.0 did not believe in the existence of the entity types represented by an RE that was introduced in BFO 1.1 or BFO 2.0? The issue here is not one of belief, but of whether a given putative type of entity is considered at all as a candidate for existence: we cannot have beliefs about something we haven't even thought about. Therefore, we cannot restrict the possible values in the 'belief in existence' (BE) column of the evaluation schema to 'Y' and 'N'. To explain why an RE was absent from older versions, we thus introduced a new value 'not considered' (NC), which yields two new 'justified absence' configurations (A+3 and A+4) as well as a new 'unjustified absence' configuration (A–5), as shown in Table 4. A further issue related to beliefs arises whenever an RE is absent from initial version(s), introduced at some later point, and then subsequently deleted. These cases should be considered as having a general A+ P– A+ pattern, since the RE in question is absent in the latest version. Adding the new 'NC' value in the author's 'belief in existence' (BE) column allowed us to provide two distinct explanations for the justified absences of 'generically dependent continuant is_a dependent continuant' (RC5.2) and 'specifically dependent continuant is_a dependent continuant' (RC6.2) in different versions of BFO: in BFO 1.0, these REs are justifiably absent because the authors had not considered the existence of the representational configurations they represent (OE='N' and BE='NC'). Their absence from BFO2 is justified because the authors no longer believe in the existence of the entity types that these REs were believed to represent in BFO 1.1 (OE='N' and BE='N'). S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes238 4.5. Dealing with Ambiguous Reference In one of the cases encountered in BFO, we were not able to tell just by comparing, for example, BFO 1.0 and BFO 2.0 whether 'dependent continuant' (RU36) was deleted and two more specific categories added. It could also have been that 'dependent continuant' was merged with one of the two subcategories, most plausibly with 'specifically dependent continuant' (RU6), and the other subcategory ('generically dependent continuant', RU5) added as a sibling. If we look at BFO 1.1, which has all three categories, we can suppose that the first explanation is the correct one. However, this kind of intermediate representation might not always be available. Furthermore, the explanation of this change may be absent from the specifications of the latest version of the ontology, which is the case for 'dependent continuant' in the BFO 2.0 specifications. As it turns out, neither of these explanations was correct: the RE 'dependent continuant' was deleted, in accordance with the ROP principle, because it does not represent a universal, but a defined class formed by the conjunction of 'generically' and 'specifically dependent continuant'; we marked it therefore to be referring ambiguously to two distinct universals. The other solution would have been to mark it as unjustifiably present since BFO, as a realist ontology, does not allow defined classes to be part of its backbone8 [1]. However, the first explanation (ambiguity) is more specific. Another ambiguously referring RE is 'process aggregate' (RU43), which was argued '[to be] not precise enough and to which nothing really corresponded in reality'. To account for ambiguous REs, we introduced a new value 'Ra' for 'ambiguous reference' to the possible values in the 'type of reference' (TR) column of the evaluation schema. This yielded two new 'unjustified presence' configurations (P– 11 and P–12) that account for the deletion of an ambiguous RE. Conclusion We improved the qualitative Evolutionary Terminology Auditing (ETA) method originally proposed by Ceusters and Smith [5] and applied it to BFO. The results of our study show that BFO has undergone changes which fall in eight distinct patterns that are explained by the ETA configurations that form these change patterns. To do so, we had to introduce five additional configurations to the original 17. This revealed, once again [6, 7], that identifying the motivations for changes, i.e., assigning the right configuration to each element, is hard to do a posteriori. Examining the BFO specifications did not always prove successful. What this study emphasizes, it that for a reliable assessment of the successive versions of an ontology, the method should be applied in collaboration with its authors, and ideally used during the revision process. We therefore strongly encourage ontology authors, including authors of BFO, to systematically use the extended ETA method to make their motivations for changes explicit at the time the changes are made. Once these quality assessment tables are established for each version, the authors can systematically complement the specifications with more detailed explanations. 8 BFO does not allow double inheritance at the ontological level. However, it can be acceptable at the terminological level, as with the expression 'dependent continuant'. S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes 239 Acknowledgements Work on this paper was supported by the Swiss National Science Foundation (SNSF) and funded in part by grant 1R01DE021917-01A1 from the National Institute of Dental and Craniofacial Research (NIDCR). The content of this paper is solely the responsibility of the authors and does not necessarily represent the official views of the NIDCR or the National Institutes of Health. Our thanks go in addition to Alan Ruttenberg for his helpful discussions and comments on the evolution of BFO, and to Jonathan Bona for his assistance with OWL-related matters. References [1] Smith B, Ceusters W. Ontological Realism: A Methodology for Coordinated Evolution of Scientific Ontologies. Applied Ontology. 2010;5:139-88. [2] Smith B. On classifying Material Entities in Basic Formal Ontology. Interdisciplinary Ontology Proceedings of the Third Interdisciplinary Ontology Meeting2012. p. 1-13. [3] Smith B, Almeida M, Bona J, Brochhausen M, Ceusters W, Courtot M, et al. Basic Formal Ontology 2.0: DRAFT SPECIFICATION AND USER'S GUIDE. 2012. [4] Ceusters W. Realism-Based Versioning for Biomedical Ontologies. Final report on grant 1R21LM009824-01A1 from the National Library of Medicine; 2011. [5] Ceusters W, Smith B. A Realism-Based Approach to the Evolution of Biomedical Ontologies. AMIA Annual Symposium Proceedings2006. p. 121. [6] Ceusters W. Applying Evolutionary Terminology Auditing to SNOMED CT. AMIA Annual Symposium Proceedings2010. p. 96. [7] Ceusters W. Applying evolutionary terminology auditing to the Gene Ontology. Journal of Biomedical Informatics. 2009;42(3):518--29. [8] Spear AD. Ontology for the Twenty First Century: An Introduction with Recommendations. Saarbrücken, Germany: Institute for Formal Ontology and Medical Information Science; 2006. S. Seppälä et al. / Applying the Realism-Based Ontology-Versioning Method for Tracking Changes | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
April
7,
2011 1 Intuitions
and
Experiments Jennifer
Nagel,
University
of
Toronto Contemporary
epistemologists
employ
various
methods
in
the
course
of
articulating
and
defending their
theories. A
method
that
has
attracted
particular
scrutiny
in
recent
years
involves
the production
of
intuitive
responses
to
particular
cases:
epistemologists
describe
a
person
making some
judgment
and
then
invite
their
audiences
to
check
this
judgment's
epistemic
status
for themselves.
"Does
S
know
that
P?"-
A
well‐constructed
case
can
elicit
a
powerful
intuitive
verdict. But
the
power
of
intuitive
responses
is
somewhat
mysterious,
for
reasons
to
be
discussed
in
some detail
in
what
follows. One
crucial
characteristic
of
intuition
is
that
its
workings
are
not
exposed
to us
at
the
moment
of
judgment. When
we
are
asked
whether
a
subject
in
some
scenario
has knowledge,
an
answer
may
come
to
mind
more
or
less
forcefully,
without
its
being
immediately transparent
to
us
exactly
why
the
answer
has
the
valence
or
the
force
that
it
does. This
failure
of
transparency
doubtless
makes
it
easier
for
us,
as
self‐conscious epistemologists,
to
wonder
about
the
epistemic
legitimacy
of
the
method
of
cases. Experimental philosophers
have
suggested
that
close
attention
to
the
mechanics
of
intuitive
judgment
should make
us
uneasy
about
the
method:
intuitions
may
exhibit
worrisome
instability
either
within
an individual
(Swain,
Alexander,
&
Weinberg,
2008,
335),
or
between
groups
of
individuals,
perhaps along
such
epistemically
scary
fault
lines
as
ethnicity
(Weinberg,
Nichols,
&
Stich,
2001)
or
gender (Buckwalter
&
Stich,
2011). If
a
certain
intuitive
response
to
some
Gettier
case
works
for
the majority
of
epistemologists,
we
have
no
guarantee
that
it
will
work
for
others
outside
our professional
club,
and
no
good
reason-the
experimentalists
argue-to
suppose
that
it
supplies genuine
evidence
about
the
nature
of
knowledge. On
the
experimentalist
way
of
thinking, philosophers
have
taken
false
comfort
in
achieving
consensus
(or
near‐consensus)
amongst themselves
on
particular
cases,
and
need
to
be
reminded
of
the
difference
between
agreeing
with one's
peers
about
something
and
being
right
about
it.
According
to
one
group
of
experimentalists, ''experimental
evidence
seems
to
point
to
the
unsuitability
of
intuitions
to
serve
as
evidence
at
all" (Alexander
&
Weinberg,
2007,
63).
Whatever
exactly
is
going
on
when
philosophers
solicit intuitions
and
use
them
as
premises
in
their
arguments,
it's
thought
to
be
epistemically questionable,
and
rather
different
in
kind
from
what
goes
on
when
people
engage
in
a
legitimate cognitive
enterprise
like
empirical
science. April
7,
2011 2 I
agree
with
the
experimentalists
that
the
question
of
the
epistemic
status
of
epistemic intuitions
is
an
excellent
question,
and
that
we
can
take
some
steps
towards
answering
it
by
taking a
close
look
at
the
empirical
facts
about
intuition. I
also
agree
that
philosophers
risk
mistaking consensus
for
correctness
when
weighing
the
evidential
value
of
their
intuitions. In
fact,
according to
the
best
available
model
of
the
relationship
between
subjective
confidence
and
accuracy
of intuition,
the
strength
of
an
intuition
generally
correlates
with
its
consensuality
rather
than
its correctness. However,
this
model
applies
equally
to
domains
whose
epistemic
legitimacy
the experimentalists
would
not
want
to
dispute;
in
particular,
it
applies
to
perceptual
judgments. Rather
than
undermining
the
case
method
in
epistemology,
close
attention
to
the
mechanics
of intuitive
judgment
reveals
some
deep
similarities
between
epistemic
intuition
and
perception.1 Section
1
begins
with
a
general
discussion
of
intuitive
judgment
and
then
isolates
the
type of
intuition
that
serves
a
significant
dialectical
role
in
contemporary
epistemology.
To
be dialectically
effective,
an
intuition
about
knowledge
does
not
need
to
be
correct:
it
just
needs
to
be shared
by
one's
audience.
It
is
an
interesting
question
how
skilled
practitioners
of
the
method
of cases
can
know
in
advance
which
cases
will
resonate
with
their
audiences:
Section
2
shows
how that
question
would
be
answered
within
the
leading
model
of
confidence
in
intuitive
judgment, Koriat's
Self‐Consistency
Model
(SCM). On
this
model,
the
stronger
an
intuition
feels
to
an individual,
the
more
likely
it
is
to
be
shared
with
others. If
the
SCM
applies
to
epistemic
intuitions, variations
in
the
strength
of
epistemic
intuition
cannot
be
read
at
face
value:
some
intuitions
may be
strong
and
widely
shared
but
inaccurate. However,
the
fact
that
we
can
dissociate
the
strength and
accuracy
of
epistemic
intuitions
does
not
entail
that
these
intuitions
generally
lack
evidential value. Similar
dissociations
arise
within
perception:
we
call
them
perceptual
illusions. As Descartes
observes
in
the
First
Meditation,
the
fact
that
our
natural
perceptual
capacities
have some
vulnerability
to
illusion
does
not
oblige
us
to
be
generally
skeptical
about
those
capacities. And
if
our
epistemic
intuitions
arise
from
a
similarly
reliable
natural
capacity,
they
could
be similarly
trustworthy. Section
3
argues
that
pre‐theoretical
epistemic
intuitions
do
arise
from
a
generally
reliable natural
capacity.
Known
to
psychologists
as
'folk
psychology'
or
'mindreading',
this
is
our
ordinary 1
The
observation
that
intuition
and
perception
have
some
epistemically
important
features
in
common
has been
made
by
various
defenders
of
armchair
epistemology
(e.g.
Chudnoff,
2010;
Sosa,
2007;
Williamson, 2007). The
similarities
I
examine
in
this
paper
have
not
previously
attracted
much
attention,
however. April
7,
2011 3 resource
for
ascribing
states
of
knowledge,
belief
and
desire.
Experimentalists
who
challenge epistemic
case
intuitions
do
not
reject
all
intuitive
capacities-and
cannot
do
so,
on
pain
of collapsing
into
a
general
skepticism. At
least
one
prominent
experimentalist
has
explicitly identified
mindreading
as
the
kind
of
intuitive
capacity
that
can
be
trusted,
and
not
without
reason. It
is
entirely
plausible
that
this
capacity
is
largely
reliable
in
its
deliverances,
not
least
because
our intuitive
mindreading
generates
predictions
about
what
others
will
do
and
say,
and
these predictions-including
predictions
about
the
differences
between
thinking
and
knowing2-are subject
to
feedback
and
correction
over
time.
Our
mindreading
capacities
are
universal;
this
section also
presents
evidence
that
neither
ethnicity
nor
gender
has
a
significant
impact
on
knowledge ascription
in
general,
nor
on
epistemologically
interesting
cases
in
particular. In
addition,
the majority
of
untrained
subjects
produce
the
standard
philosophical
responses,
further
evidence
that we
are
drawing
on
a
common
capacity
in
the
case
method. Although
perception
and
mental
state
attribution
are
both
largely
accurate
natural capacities,
both
are
subject
to
certain
natural
illusions. Where
strength
and
accuracy
of
intuition come
apart
we
have
various
resources
available
for
correcting
ourselves;
Section
3
concludes
by noting
some
similarities
between
the
resources
available
for
self‐correction
in
the
domains
of epistemic
intuition
and
perceptual
judgment.
For
the
purposes
of
this
paper
I
assume
that
it
is epistemically
legitimate
to
take
sensory
observations
as
yielding
evidence
about
the
physical
world; the
aim
is
to
show
that
we
have
roughly
similar
reasons
to
take
epistemic
intuitions
as
yielding evidence
about
knowledge. 1.
Intuitive
judgment
in
general,
and
dialectically
useful
epistemic
intuitions
in
particular There
are
many
characterizations
of
the
split
between
intuitive
and
non‐intuitive
judgments,
both within
philosophy
and
within
psychology
(for
reviews,
see
Evans,
2007;
Nagel,
2007;
Sloman,
1996; Stanovich
&
West,
2000).
Fortunately,
there
is
very
considerable
common
ground
between
the major
theories
of
intuition,
and
for
present
purposes
it
matters
only
that
epistemic
intuitions
count as
intuitive
in
some
relatively
uncontroversial
sense.
It
should
be
fairly
unsurprising
that
epistemic intuitions
are
intuitive
in
some
mainstream
psychological
sense
of
'intuitive',
but
a
brief
review
of
a 2
The
identification
of
knowledge
as
a
mental
state
is
uncontroversial
within
the
psychology
of
mental
state ascription;
this
issue
will
be
discussed
in
more
detail
below. April
7,
2011 4 psychological
account
may
help
to
make
this
evident,
and
help
to
justify
the
application
of psychological
theories
of
intuitive
confidence
to
epistemic
intuitions
in
particular. Both
in
philosophy
and
in
psychology,
intuitive
judgments
are
seen
in
contrast
to
the judgments
we
produce
through
deliberate
reasoning. Because
this
point
is
emphasized
in
a particularly
clear
fashion
by
Hugo
Mercier
and
Dan
Sperber,
I
follow
the
outlines
of
their
view
in what
follows,
and
use
their
terms
'intuitive'
and
'reflective'
for
the
two
contrasting
kinds
of judgment. Mercier
and
Sperber
describe
intuitive
judgments
as
generated
by
'processes
that
take place
inside
individuals
without
being
controlled
by
them'
(Mercier
&
Sperber,
2009,
153). The spontaneous
inferences
produced
by
these
processes
modify
or
update
what
we
believe
'without the
individual's
attending
to
what
justifies
this
modification'
(ibid.). Some
care
is
needed
in
handling
the
claim
that
we
do
not
attend
to
the
factors
justifying
our intuitively
produced
beliefs. Failure
to
attend
is
not
a
kind
of
blindness
or
insensitivity.
When
we read
the
emotions
of
others
in
their
facial
expressions-to
take
an
example
of
an
uncontroversial case
of
intuitive
judgment-neurotypical
adults
are
remarkably
accurate
at
detecting
and
decoding the
minute
shifts
in
brow
position
and
nostril
contour
that
distinguish
emotions
such
as
surprise and
fear
(Ekman
&
Friesen,
1975). But
judgments
reflect
these
cues
without
our
attending
to
the cues:
the
cross‐culturally
robust
ability
to
recognize
basic
emotions
does
not
depend
on
any personal‐level
attention
to
the
facial
configurations
and
movements
that
justify
these
swift
intuitive classifications
(Ekman,
1989;
Ekman
&
Friesen,
1975). What
we
are
explicitly
aware
of
at
the personal
level
is
the
emotion
we
see
expressed
in
the
face
of
another;
we
are
not
typically
aware
of relevant
set
of
subtle
facial
cues
as
such,
let
alone
the
subpersonal
processing
that
connects
them with
the
conceptual
template
of
the
corresponding
emotion. So
we
do
not
need
to
have
an
explicit theory
of
the
facial
differences
between
surprise
and
fear
in
order
to
discriminate
these
conditions successfully
in
the
faces
of
others,
and
indeed
we
may
have
considerable
difficulty
in
formulating
an explicit
theory
that
reflects
our
actual
competence. In
intuitive
judgment
we
are
'conscious
only
of the
result
of
the
computation,
not
the
process.'
(Sloman,
1996). In
reflective
judgment,
by
contrast,
we
engage
in
explicit
reasoning
and
devote
personal‐ level
attention
to
the
grounds
of
the
conclusions
we
reach.
Because
of
the
strict
capacity
limitations on
conscious
attention,
reflective
thinking
is
sequential
in
character;
where
intuitive
judgment
can integrate
large
amounts
of
information
very
rapidly
in
associative
parallel
processing,
reflective judgment
is
restricted
by
the
bottleneck
of
limited
working
memory
space
(for
detailed
discussion, see
Evans,
2007). However,
what
it
lacks
in
speed,
reflective
judgment
makes
up
in
flexibility
(a April
7,
2011 5 point
particularly
emphasized
in
Stanovich,
2005). Intuitive
judgment
supplies
routine
answers, say,
automatically
and
effortlessly
recognizing
the
face
of
a
friend,
or
producing
an
answer
when one
is
asked
to
sum
2+2;
reflective
judgment
can
tackle
novel
problems,
for
example
applying
a controlled
sequence
of
operations
to
sum
a
set
of
large
numbers
we
have
not
previously encountered.
The
controlled
sequential
character
of
reflective
processes
like
complex
arithmetical calculation
and
conscious
deductive
reasoning
keeps
them
open
to
view:
having
engaged
in
an explicit
process
such
as
syllogistic
reasoning
or
long
division
it
is
not
particularly
mysterious,
from the
first‐person
perspective,
why
we
have
arrived
at
a
given
answer. The
contrast
between
the
intuitive
and
the
reflective
does
not
mean
that
these
two
types
of processing
are
isolated
from
one
another. They
are
intimately
connected
in
various
ways.
To
begin, reflective
processes
take
the
products
of
intuitive
processes
as
input:
in
the
reflective
calculation
of a
novel
long
division
problem,
for
example,
the
individual
steps
consist
in
the
application
of intuitive
single‐digit
calculation.
The
integration
between
these
kinds
of
processing
can
also
go
the other
way. We
can
also
have
intuitive
responses
to
the
results
of
reflective
calculations;
for example,
we
may
have
intuitively
generated
feelings
of
surprise
or
relief
when
explicit
deduction produces
an
unanticipated
or
desired
result. Complex
relationships
between
controlled
and
automatic
processing
may
also
make
it
less than
obvious
which
kind
of
processing
is
engaged
in
some
task. Because
a
sense
of
effort accompanies
the
controlled
allocation
of
attention
in
reflective
judgment,
doing
something
like
long division
feels
hard
while
merely
adding
2+2
feels
easy. But
energy
can
be
applied
differently
to different
parts
of
a
task. As
Mercier
and
Sperber
point
out,
a
sense
of
effort
can
also
accompany
a personal‐level
decision
to
keep
attending,
over
a
period
of
time,
to
the
output
of
some
particular intuitive
module,
like
the
intuitive
capacity
for
face
recognition
(Mercier
&
Sperber,
2009). It
takes effort
to
sustain
the
task
of
scanning
faces
in
a
crowd,
searching
for
a
friend,
although
in
each instance
the
processing
that
decides
whether
or
not
a
given
individual
is
recognized
is
itself subpersonal
and
effortless. It
may
also
take
effort
to
scan
an
epistemological
scenario
for
the presence
or
absence
of
knowledge,
even
if
the
resultant
recognition
of
knowledge
or
mere
belief
is itself
processed
intuitively. April
7,
2011 6 The
sense
in
which
epistemic
intuitions
are
intuitive
is
a
delicate
matter.3 When
we
read
a scenario,
we
are
often
aware
of
a
series
of
considerations
that
could
bear
on
whether
the
subject
of the
case
has
knowledge. We
may
be
particularly
conscious
of
this
when
reading
a
scenario
that invites
us
to
represent
or
retrace
the
steps
of
a
subject
who
is
thinking
reflectively
herself. I
have argued
elsewhere
that
our
epistemic
evaluations
are
sensitive
to
whether
the
judgments
being made
by
the
protagonist
of
the
case
would
naturally
be
made
intuitively
or
reflectively
(Nagel, 2011). By
default,
and
in
routine
circumstances,
we
think
(and
expect
others
to
think)
intuitively. The
extra
effort
of
reflective
thinking
is
triggered
(and
anticipated
to
be
triggered
in
others)
by
such factors
as
high
stakes,
novel
or
unusual
cases
and
the
need
to
negate
hypothetical
possibilities. Consequently
we
tend
to
have
somewhat
different
expectations
about
a
routine
judgment,
like
the recognition
that
a
certain
zoo
animal
is
a
zebra,
as
contrasted
with
a
more
effortful
judgment
like the
judgment
that
the
same
creature
is
not
a
cleverly
disguised
mule.
The
reader
of
a
scenario
needs to
engage
in
reflective
cognition
to
represent
the
second
type
of
judgment,
or
to
grasp
high‐stakes judgments,
like
the
judgments
of
a
person
who
is
exceptionally
anxious
about
whether
the
bank
will be
open
tomorrow,
and
actively
contemplating
possibilities
involving
changes
in
the
bank's
hours. However,
this
is
not
to
say
that
classifying
the
results
of
such
reflective
judgments
as
knowledge
(or mere
belief)
would
itself
need
to
be
a
reflective
matter.
The
fact
that
there
are
various
differences between
intuitive
and
reflective
judgments
does
not
entail
that
there
are
any
differences
in
the qualities
that
make
the
products
of
either
type
of
judgment
count
as
knowledge. As
an
example,
if
the
reliability
of
an
observed
subject's
(reflective
or
intuitive)
belief‐ forming
process
is
a
quality
that
helps
to
determine
whether
the
subject
knows,
then
intuitive knowledge
ascription
could
be
sensitive
to
differences
in
perceived
reliability
without
any
explicit personal
attention
on
our
part
to
the
issue
of
reliability
as
such. Even
if
we
need
some
mixture
of intuitive
and
reflective
cognition
to
follow
the
story,
it
is
possible
that
we
use
intuitive
processing across
the
board
in
determining
whether
the
key
mental
state
in
the
story
is
an
instance
of knowledge
or
mere
belief. 3
This
question
is
further
complicated
by
the
diversity
of
opinion
on
how
to
characterize
intuition:
there
are certainly
understandings
of
'intuitive'
on
which
not
all
epistemological
case
responses
would
count
as intuitive. For
example,
the
line
between
intuitive
and
non‐intuitive
judgment
is
sometimes
drawn
strictly
in terms
of
executive
function,
and
there
is
evidence
that
mental
state
attribution
may
under
some
conditions draw
upon
executive
resources
(Apperly,
Back,
Samson,
&
France,
2008;
Apperly,
Riggs,
Simpson,
Chiavarino, &
Samson,
2006). The
interpretation
of
these
results
is
somewhat
controversial,
however
(Cohen
&
German, 2009),
as
is
the
more
general
question
of
how
exactly
the
intuitive/non‐intuitive
distinction
could
best
be characterized
(e.g.
Evans,
2007). The
problems
here
lie
beyond
the
scope
of
the
present
paper;
for
present purposes,
it
is
enough
to
observe
that
spontaneous
verdicts
on
epistemic
scenarios
are
not
generated
by
the kind
of
fully
transparent
process
of
reasoning
we
see
in long
division
or
the
application
of
an
explicit
theory. April
7,
2011 7 We
have
a
variety
of
evidence
that
our
identification
of
knowledge
would
generally
be intuitive. Most
notably,
we
do
not
need
to
possess
or
apply
any
explicit
theory
of
knowledge
in order
to
gain
the
sense
that
the
protagonist
of
some
scenario
has
or
lacks
knowledge. We
are
not fully
conscious
of
the
grounds
of
our
judgment
in
the
way
that
we
would
be
if
we
were
making
a reflective
categorization
on
the
basis
of
an
explicit
theory. In
making
up
our
minds
about
some particular
case,
we
are
not
typically
conscious
of
matching
features
of
the
subject's
judgment
to features
of
some
theory
of
knowledge. It
is
not
clear
that
such
a
theory
is
available
to
us
in
any event. Even
the
theorist
who
does
adopt
an
explicit
working
theory
of
knowledge-say,
someone attracted
to
Goldman's
early
causal
theory
(Goldman,
1967)-can
readily
find
himself
moved
to classify
novel
cases
in
ways
that
directly
conflict
with
this
working
theory
(as
in
Goldman,
1976). The
resilience
of
the
Gettier
problem
suggests
that
it
is
difficult
(if
not
impossible)
to
develop
any explicit
reductive
theory
of
knowledge
that
fully
captures
our
actual
patterns
of
response
to particular
examples
(Williamson,
2000;
Zagzebski,
1994). Further
evidence
for
the
intuitive
character
of
knowledge
recognition
could
be
found
in
the speed
and
frequency
of
our
real‐time
decisions
between
verbs
of
thinking
and
knowing-'knows' and
'thinks'
are
both
heavily
used,
ranking
at
#8
and
#12
of
the
Oxford
English
Corpus
list
of
our most
common
verbs. Judgments
naturally
become
intuitive
when
made
very
frequently.
While critics
of
philosophical
methods
have
focused
on
deliberate
assessments
of
hypothetical
scenarios, we
have
reason
to
believe
that
the
abilities
brought
to
bear
on
those
cases
would
be
equally operative
in
our
very
frequent
and
spontaneous
assessments
of
real‐life
situations
(Saxe,
2006; Williamson,
2007). For
example,
similar
brain
regions
are
activated
when
experimental
subjects read
narratives
about
the
knowledge
and
beliefs
of
others
(but
not
about
their
appearance
or subjective
states
such
as
hunger
or
thirst),
and
when
they
are
engaged
in
live
interaction
with others,
playing
a
game
that
requires
them
to
attribute
knowledge
or
belief
to
a
partner
(Redcay
et al.,
2010;
Saxe
&
Wexler,
2005). Just
as
the
intuitive
mechanisms
enabling
recognition
of
emotion are
stimulated
in
similar
ways
by
live
faces,
videotapes
of
actual
faces
or
animated
cartoons,
our resources
for
rapidly
detecting
knowledge
and
belief
are
thought
to
be
stimulated
in
similar
ways by
live
interactions
and
appropriate
narrative
representations.4 Where
attributions
of
emotion
are 4
Presentation
format
may
however
affect
the
degree
to
which
the
key
resources
are
activated. In
a
recent fMRI
study
of
responses
to
closely
matched
animated
and
live‐action
movie
sequences,
Raymond
Mar
and collaborators
found
just
the
same
mental
state
attribution
areas
activated,
but
to
a
greater
degree
by
the
live‐ action
sequences
than
by
their
cartoon
counterparts
(Mar,
Kelley,
Heatherton,
&
Macrae,
2007). Activation
of these
regions
was
spontaneous;
participants
were
instructed
to
watch
the
movie
clips
closely
but
were
given no
instructions
to
make
mental
state
inferences
concerning
the
characters
(cf.
Cohen
&
German,
2009). April
7,
2011 8 triggered
by
certain
patterns
of
facial
features,
attributions
of
mental
states
are
triggered
by
the recognition
of
patterns
of
'input'
to
another's
perceptual
and
inferential
capacities-for
example,
by our
automatic
calculations
of
what
an
observed
agent
can
see
(Samson,
Apperly,
Braithwaite, Andrews,
&
Scott,
2010)-and
by
recognition
of
an
agent's
'output'
of
intentional
action
and
speech (for
reviews,
see
Apperly,
2011;
Goldman,
2006). To
suggest
that
our
classifications
of
knowledge
would
ordinarily
be
intuitive
is
not
to
say that
it
is
impossible
to
devise
a
situation
in
which
we
would
think
reflectively
in
identifying
a judgment
as
an
instance
of
knowing. For
example,
reflective
classifications
can
be
made
when
we are
considering
cases
at
a
certain
level
of
abstraction. Suppose
we
stipulate
that
there
is
some
set of
some
properties
Γ
such
that
any
judgment
will
instantiate
knowledge
if
and
only
if
it
has
all
the properties
in
Γ,
and
then
stipulate
that
judgment
J
has
all
the
properties
in
Γ;
the
subsequent conclusion
that
judgment
J
is
an
instance
of
knowledge
can
be
made
reflectively,
with
full consciousness
of
the
grounds
of
our
categorization.
Such
formally
acceptable
but
materially uninformative
classifications
are
not
what
figure
in
the
richer
and
more
unpredictable
case
method that
experimental
philosophers
have
been
attacking. It
should
also
be
acknowledged
that
not
all
intuitive
identifications
of
knowledge
are equally
rich
and
unpredictable. It
should
be
possible
to
have
theory‐driven
epistemic
intuitions,
for example,
after
becoming
very
well‐rehearsed
in
applying
the
verdicts
of
some
particular
analysis
of knowledge.
Such
classifications
may
fail
to
resonate
with
those
who
lack
a
commitment
to
that analysis,
and
would
supply
no
independent
evidence
for
the
theory
that
produces
them. As
rote exercises
in
the
application
of
an
existing
analysis,
they
would
lack
intuition's
ordinary
power
to convince
others,
or
to
surprise
us
and
reshape
our
theories. Some
epistemic
intuitions
may
indeed be
theory‐driven,
but
not
all
intuitions
in
current
epistemology
could
have
this
status. The
Gettier result
that
justified
true
belief
was
insufficient
for
knowledge
did
come
as
a
surprise,
and
resonated with
an
audience
of
philosophers
who
had
largely
been
committed
to
one
or
another
form
of
JTB theory. At
least
some
dialectically
powerful
epistemic
intuitions
are
pre‐theoretical. It
is
an
interesting
question
how
the
person
who
experiences
a
pre‐theoretical
intuition could
see
its
value,
especially
when
it
runs
against
established
theory. When
Edmund
Gettier
found himself
inclined
to
judge
that
Smith
does
not
know
that
the
man
who
will
get
the
job
has
ten
coins
in his
pocket,
he
could
have
dismissed
this
inclination
as
a
mistake
on
his
part. Given
the
broad acceptance
of
the
JTB
theory,
it
might
seem
Gettier
could
reasonably
have
concluded
that
he
was subject
to
some
momentary
failure
of
insight
or
had
some
individual
peculiarity
driving
him
to April
7,
2011 9 misclassify
the
case. He
claimed
instead
that
his
verdict
was
clearly
right,
as
if
anticipating
that
he himself
would
make
the
same
judgment
about
this
case
on
other
occasions,
and
expecting
his audience
to
do
likewise,
notwithstanding
their
known
prior
inclinations
to
accept
the
JTB
theory (Gettier,
1963). Gettier
does
not
present
an
explicit
argument
showing
exactly
why
Smith's judgment
does
not
amount
to
knowledge:
he
does
not
offer
any
positive
analysis
of
knowledge
of his
own,
nor
does
he
specify
any
necessary
conditions
on
knowledge
which
are
lacking
in
this
case. But
despite
neither
explaining
nor
perhaps
even
knowing
exactly
why
he
feels
the
way
he
does about
this
case,
Gettier
seems
convinced
that
his
intuition
about
it
will
be
felt
by
others
and
by himself
on
other
occasions. What
is
it
about
the
character
of
intuitive
judgment
that
could
have made
him
feel
that
way?
The
next
section
examines
this
question. 2.
Confidence
and
consensuality
in
intuitive
judgment:
Koriat's
SCM Although
we
are
not
conscious
of
the
inner
workings
of
intuition
at
the
moment
of
judgment,
we
are conscious
of
certain
differences
in
its
deliverances:
some
intuitions
feel
clear
and
strong;
others
are weaker
and
more
obscure. These
differences
in
confidence
have
more
than
momentary
and
private significance. When
an
intuition
is
strong,
it
is
likely
to
be
stable,
and
likely
to
be
felt
by
others. To
a first
approximation,
this
is
because
confidence
in
intuitive
judgment
is
determined
by
the
ease
with which
one
makes
the
judgment
(Alter
&
Oppenheimer,
2009;
Kelley,
1993;
Reber
&
Schwarz,
1999). In
general,
what
is
intuitively
easy
on
one
occasion
is
likely
to
be
easy
on
subsequent
occasions,
and similarly
easy
for
other
people. An
elegant
model
explaining
this
phenomenon
has
been
developed in
recent
years
by
Asher
Koriat. Using
intuitive
responses
to
two‐answer
forced‐choice
questions from
a
variety
of
domains,
Koriat
established
that
a
person's
level
of
confidence
in
an
intuitive judgment
predicts
the
degree
to
which
that
individual
will
make
the
same
judgment
again
when presented
with
the
same
problem
again,
and,
furthermore,
predicts
the
judgment's
consensuality- the
extent
to
which
others
will
make
the
same
judgment
(Koriat,
2008;
Koriat,
2011). Koriat's
model
of
intuitive
confidence,
the
Self‐Consistency
Model
(SCM),
traces
its
origins to
some
curious
findings
of
his
from
the
mid‐1970s. In
the
course
of
investigating
our
ability
to monitor
our
own
memory
performance,
he
decided
to
examine
an
obscure
memory
domain,
where subjects
would
presumably
not
have
had
previous
experience
in
monitoring
their
track
record. According
to
the
(now
derelict)
theory
of
universal
phonetic
symbolism,
there
are
certain
sounds which
have
robust
cross‐cultural
significance. Certain
sound‐meaning
relationships
were April
7,
2011 10 hypothesized
to
be
encoded
in
the
memory
of
all
human
beings. Some
empirical
evidence
had
been offered
in
support
of
the
theory:
for
example,
people
perform
at
significantly
better
than
chance when
asked
to
match
antonyms
of
value‐laden,
magnitude
or
sensation
terms
(beautiful,
ugly;
large, small;
hard,
soft)
from
their
own
language
with
those
of
a
non‐cognate
language
to
which
they
have had
no
previous
exposure
(Slobin,
1968). In
Koriat's
first
study
in
this
area
(Koriat,
1975),
he
asked
English‐speaking
participants
to match
56
antonym
pairs
in
Thai,
Kannada
and
Yoruba
to
their
English
translations,
presented
in random
order. After
taking
their
best
guess
as
to,
say,
which
of
the
pair
[tuun,
luk]
meant
"deep" and
which
meant
"shallow",
participants
were
asked
to
rate
their
confidence-or
what
Koriat described
in
his
instructions
to
them
as
"the
unexplainable
feeling
that
you
may
be
correct"-in
the choice
they
had
made. Ratings
were
made
on
a
1‐4
scale,
where
1
was
to
be
used
for
"a
totally
wild guess",
and
4
for
the
answers
about
which
most
confidence
was
felt. On
the
matching
task,
Koriat replicated
the
pattern
found
by
Slobin,
with
21
word
pairs
yielding
a
significantly
better
than chance
matching,
and
only
7
pairs
yielding
a
significantly
worse
than
chance
performance. 49
out of
his
55
subjects
matched
more
than
half
the
pairs
correctly,
the
remaining
6
close
to
50‐50. The results
of
the
confidence
task
seemed
to
suggest
that
participants
had
some
access
to
the
validity
of their
answers:
only
53.35%
of
the
pairs
to
which
they
had
assigned
confidence
level
1
were correctly
matched,
versus
66.10%
of
the
level‐4
rated
pairs. Accuracy
rose
monotonically
with confidence
rating
across
the
board. In
a
subsequent
study,
Koriat
took
a
closer
look
at
the
relationship
between
confidence, accuracy,
and
consensuality,
or
the
extent
to
which
an
intuition
was
shared
across
participants (Koriat,
1976). Drawing
on
earlier
work,
Koriat
compiled
a
list
of
85
antonym
pairs
in
six
non‐ cognate
languages
to
which
his
participants
claimed
no
previous
exposure;
each
of
these
pairs
was ultimately
classified
as
either
consensually
correct
(CC),
consensually
wrong
(CW)
or
nonconsen‐ sual
(NC). An
antonym
pair
counted
as
CC
if
a
statistically
significant
percentage
of
subjects
(in
this case
at
least
60%)
selected
the
correct
translation,
as
CW
if
a
similar
percentage
agreed
on
the incorrect
response,
and
as
NC
if
neither
response
was
significantly
preferred. The
1975
study
had shown
a
positive
overall
correlation
between
confidence
and
accuracy,
but
in
that
study
CC
pairs outnumbered
CW
pairs
three
to
one,
leaving
it
unclear
whether
confidence
was
really
tracking correctness
or
consensuality. The
new
study
analyzed
the
consensuality
and
reported
confidence for
each
category
of
item. Confidence
still
correlated
positively
with
accuracy
for
CC
pairs,
such
as the
Chinese
[ching,
chung],
for
which
94%
of
participants
correctly
chose
[light,
heavy]
rather
than April
7,
2011 11 [heavy,
light]. Across
responses
to
items
in
the
CC
category,
lower
confidence
ratings
(1‐2)
were 69.63%
likely
to
be
accurate
and
higher
confidence
ratings
(3‐4)
were
79.55%
likely
to
be
accurate. For
nonconsensual
pairs,
there
was
no
significant
relationship
between
confidence
and
accuracy. Meanwhile,
for
CW
pairs,
such
as
the
Hindi
[ranjida,
khush],
for
which
only
18%
of
participants correctly
chose
[sad,
happy],
confidence
and
accuracy
were
negatively
correlated:
34.45%
of
the low
confidence
answers
were
correct,
compared
with
24.22%
of
the
high
confidence
answers. Strikingly,
those
who
had
selected
a
minority
response
(either
the
wrong
translation
for
a
CC
item or
the
correct
one
for
a
CW
item)
tended
to
feel
less
confident
about
their
choice
than
those
who had
chosen
as
the
majority
did.
Koriat
concluded
that
each
individual's
confidence
was
somehow "attuned
to
the
consensuality
of
the
response,
regardless
of
its
accuracy"
(1976,
247). One
might
wonder
how
isolated
participants
completing
the
task
individually
were
able
to respond
as
if
tracking
how
others
were
responding;
one
might
also
wonder
whether
these
findings are
particular
to
the
intuitive
domain
Koriat
was
probing,
or
whether
they
arise
as
a
result
of
some general
or
structural
features
of
intuitive
judgment. Some
progress
on
these
questions
has
been made
in
recent
years. There
is
evidence
that
underlying
structural
features
of
intuitive
judgment are
at
work
here.
Results
like
those
found
in
the
phonetic
symbolism
task
have
been
found
for
a wide
variety
of
other
two‐alternative
forced‐choice
tasks,
including
long‐term
memory
for
trivia (Koriat,
1995),
short‐term
memory
for
sentences
with
and
without
interference
from
schema‐based inference
(Brewer
&
Sampaio,
2006),
social
attitudes
(Koriat
&
Adiv,
in
press),
and
perceptual judgments
(Koriat,
2011).5
In
the
course
of
this
work,
two
further
correlations
were
uncovered:
a participant's
reported
confidence
level
in
any
given
judgment
predicts
not
only
the
extent
to
which others
will
respond
similarly,
but
also
the
likelihood
that
this
particular
participant
will
repeat
that response
when
presented
with
the
same
two‐alternative,
forced‐choice
problem
again
later
on (Koriat,
2008;
Koriat,
2011). Furthermore,
in
a
study
which
asked
subjects
to
answer
the
same
50 intuitive
questions
seven
times
over
the
course
of
several
days,
a
subject
who
fluctuated
between different
answers
to
an
intuitive
probe
was
more
confident
when
he
gave
his
majority
answer
(the answer
that
he
gave
more
often)
than
when
he
gave
his
minority
answer
(Koriat
&
Adiv,
in
press). These
last
correlations
provided
the
guiding
idea
of
the
Self‐Consistency
Model
(Koriat, 2011;
Koriat
&
Adiv,
in
press).
According
to
the
SCM,
subjective
confidence
is
a
byproduct
of
the 5
Such
results
are
not
restricted
to
self‐report
of
confidence,
but
have
also
been
found
for
non‐verbal behavior. For
example,
independent
of
their
accuracy,
more
consensual
answers
attract
higher
wagers
in betting
tasks,
even
for
subjects
who
have
not
been
asked
to
give
any
explicit
report
of
their
level
of
confidence (Koriat,
2011;
Simmons
&
Nelson,
2006). April
7,
2011 12 process
of
intuitive
judgment.
The
parallel
processing
that
underpins
intuitive
and
perceptual judgment
draws
on
a
vast
range
of
information
potentially
relevant
to
the
problem
at
hand. We
do not
consult
the
entire
range
on
any
given
occasion.
In
generating
an
answer
to
a
two‐alternative forced‐choice
question,
a
sample
of
representations
is
drawn
from
the
pool
in
order
produce
a response,
where
each
representation
is
some
consideration
in
favor
of
one
or
the
other
answer. Sampling
continues
until
either
a
critical
number
of
representations
favoring
one
side
has
been amassed,
or
until
a
preset
number
of
samples
has
been
drawn.6
One's
response
is
determined
by the
direction
of
the
sample's
majority,
and
one's
confidence
in
that
response
is
determined
by
the size
of
the
sample's
majority,
the
internal
consistency
of
the
sample
in
one
direction
or
the
other. Where
an
almost
equal
number
of
representations
in
the
sample
speak
in
favor
of
each
side,
one's confidence
will
be
much
lower
than
it
is
when
the
sample
is
univocal. On
this
model,
neither
one's answer
nor
one's
confidence
level
will
directly
measure
the
extent
to
which
the
underlying
pool
of information
supports
an
answer
to
the
question:
it
is
possible
to
draw
an
unrepresentative
sample from
a
pool
which
overall
strongly
favors
P,
and
respond
that
not‐P. However,
when
we
have
done such
a
thing,
the
odds
are
overwhelming
that
our
sample
will
speak
only
weakly
in
favor
of
the unrepresentative
choice.7
If
the
pool
strongly
favors
P,
we
are
likely
to
draw
a
very
consistent sample
from
it,
and
respond
with
higher
confidence
for
P. If
confidence
is
determined
by
the consistency
of
one's
sample,
then
confidence
will
predict
the
likelihood
of
one's
making
the
same choice
on
subsequent
occasions. Furthermore,
if
others
are
drawing
from
a
similar
pool
of representations,
individual
confidence
will
predict
consensuality
as
well:
a
choice
very
heavily favored
by
one's
own
sample
is
likely
to
be
favored
by
others
also. The
SCM
is
a
general
model
of
intuitive
judgment
for
two‐alternative
forced‐choice questions. It
is
conceivable
that
intuitive
judgments
in
epistemology
are
managed
in
some
quite different
way,
although
we
have
no
positive
reason
to
think
so.
The
question
asked
at
the
end
of
the typical
case-"Does
S
know
that
p?"
is
a
two‐alternative
forced‐choice
question.
The
only
published work
bearing
directly
on
the
relationship
between
intuitive
confidence
and
consensuality
in 6
While
the
focus
of
the
present
paper
is
intuitive
judgment,
it
should
be
noted
that
similar
sampling
models have
been
proposed
for
reflective
judgment. Benjamin
Newell
and
Michael
Lee,
for
example,
have
argued
that we
always
sample
evidence
sequentially
until
we
reach
a
preset
threshold
(Newell
&
Lee,
2010). Such
models could
extend
the
conclusions
of
this
section
to
those
who
are
inclined
to
think
that
epistemological
case responses
may
to
some
extent
be
generated
by
sequential
or
reflective
thinking. 7
Koriat
supplies
the
following
example
(using
the
abbreviation
pmaj
for
the
proportion
of
representations supporting
the
majority
answer):
'with
pmaj
=
.75,
a
sample
of
seven
representations
has
a
.445
likelihood
of yielding
six
or
seven
representations
that
favor
the
majority
choice. In
contrast,
the
likelihood
that
it
will yield
six
or
seven
representations
that
favor
the
minority
choice
is
only
.001'
(Koriat,
2011,
121). April
7,
2011 13 responses
to
epistemic
scenarios
has
generated
results
directly
in
line
with
the
predictions
of
the SCM
(Wright,
2010). If
the
SCM
applies
to
intuitive
judgments
in
epistemology
as
it
applies
to
other
types
of intuitive
judgments,
the
strength
of
an
epistemic
intuition
is
an
index
of
its
reproducibility. Just
as
a good
experiment
is
one
which
can
be
reproduced
by
others
or
by
oneself
on
other
occasions,
so
also a
good
intuition. As
long
as
the
underlying
pool
of
representations
is
similar
for
oneself
and
others, one's
confidence
in
an
intuitive
response
is
a
marker
of
its
dialectical
value:
a
strong
intuition
will typically
be
stable,
and
others
will
feel
it,
too.
If
Gettier
felt
strongly
that
his
intuition
would
be shared
by
his
audience,
he
was
not
wrong
about
that:
whatever
intuitive
techniques
he
applied
in categorizing
the
case-or
whatever
set
of
representations
he
pulled
up
from
the
pool
to
identify
his Smith
as
failing
to
know-contemporary
epistemologists
have
generally
shared
his
experience. Even
epistemologists
who
express
reluctance
to
reject
the
JTB
theory
on
the
basis
of
Gettier intuitions
do
not
deny
the
force
of
those
intuitions
(e.g.
Weatherson,
2003). The
applicability
of
the SCM
to
epistemic
intuitions
would
help
to
explain
the
dialectical
success
of
appeal
to
intuitions. If the
SCM
applies,
however,
there
is
a
distinction
between
dialectical
value
and
accuracy. Intuitive confidence
is
not
directly
correlated
with
the
truth
of
one's
response:
there
are
some
intuitive problems
for
which
one's
underlying
pool
of
representations
will
have
a
robust
tendency
to generate
the
wrong
answer. On
the
side
of
perception,
we
classify
these
'robustly
and
consensually
wrong'
cases
as illusions. Our
intuitive
responses
to
classic
illusions
such
as
the
Müller‐Lyer
can
be
clouded
by
our explicit
knowledge
of
their
deceptiveness. It
is
useful
to
consider
some
fresh
cases,
such
as
the following,
taken
from
(Koriat,
2011): Which
of
these
line
segments
is
longer? Which
of
these
figures
is
larger? and the next trial began. The order of the 40 experimental pairs was determined randomly for each participant and for each block. There were short breaks between the blocks. The experiment lasted about 45 min. Results and Discussion By and large, participants tended to give the same response to each pair across the five blocks. Thus, the probability of making the Block-1 response again over the next four blocks averaged .76 across participants. The results were organized around four topics: (a) reproducibility, (b) response consistency, (c) response consensus, and (d) the consensuality principle. Within each topic, the results for confidence judgments are presented first, followed by those for choice latency. In the final section, several analyses that connect some of the previously mentioned topics are presented. Reproducibility. The assumption that confidence acts as a monitor of reliability implies that confidence in a choice predicts the likelihood that an individual will make the same choice in a subsequent presentation of the item. To examine this possibility, I grouped the confidence judgments in Block 1 into six categories, and calculated repetition proportion-the likelihood of making the Block-1 response across the subsequent four blocks-across all participants and items. The results are presented in Figure 3A. The function is monotonic; the Spearman rank-order correlation over the six values was .94, p ! .005.2 Choice speed also predicted reproducibility. In all of the analyses of choice latency reported in this article, latencies that were below or above 2.5 SDs from each participant's mean latency for each block were eliminated (3.2% across all blocks). The choice 2 Other binning procedures led to similar results. Figure 2. Examples of the stimuli used in Experiments 1 and 2, divided into those for which the consensual answer was the correct answer (consensually correct) and those for which the consensual answer was the wrong answer (consensually wrong). 123CONFIDENCE IN PERCEPTUAL JUDGMENTS and the next trial began. The order of the 40 experimental pairs was determined randomly for each participant and for each block. There were short breaks between the blocks. The experiment lasted about 45 min. Results and Discussion By and large, participants tended to give the same response to each pair across the five blocks. Thus, the probability of making the Block-1 response again over the next four blocks averaged .76 across participants. The results were organized around four topics: (a) reproducibility, (b) response consistency, (c) response consensus, and (d) the consensuality principle. Within each topic, the results for confidence judgments are presented first, followed by those for choice latency. In the final section, several analyses that connect some of the previously mentioned topics are presented. Reproducibility. The assumption that confidence acts as a monitor of reliability implies that confidence in a choice predicts the likelihood that an individual will make the same choice in a subsequent presentation of the item. To examine this possibility, I grouped the confidence judgments in Block 1 into six categories, and calculated repetition proportion-the likelihood of making the Block-1 response across the subsequent four blocks-across all participants and items. The results are presented in Figure 3A. The function is monotonic; the Spearman rank-order correlation over the six values was .94, p ! .005.2 Choice speed also predicted reproducibility. In all of the analyses of choice latency reported in this article, latencies that were below or above 2.5 SDs from each participant's mean latency for each block were eliminated (3.2% across all blocks). The choice 2 Other binning procedures led to similar results. Figure 2. Examples of the stimuli used in Experiments 1 and 2, divided into those for which the consensual answer was the correct answer (consensually correct) and those for which the consensual answer was the wrong answer (consensually wrong). 123CONFIDENCE IN PERCEPTUAL JUDGMENTS April
7,
2011 14 In
both
cases,
the
correct
answer
is:
the
one
on
the
right. However,
the
consensual
answer
for
both cases
is:
the
one
on
the
left
(endorsed
by
84.62%
of
Koriat's
participants
in
the
first
case
and 82.93%
in
the
second). These
pairs
of
stimuli
could
be
compared
with
the
following,
also
from (Koriat,
2011): Which
of
these
line
segments
is
longer? Which
of
these
figures
is
larger? These
last
two
pairs
fall
into
the
consensually
correct
(CC)
category:
a
strong
majority
of
subjects correctly
identify
the
right‐hand
figure
as
larger
and
longer
(83.59%
and
89.75%
respectively). The
subjective
experience
of
comparing
the
magnitudes
is
similar
for
deceptive
and
non‐deceptive items
of
equal
consensuality:
we
scan
the
figures
until
one
answer
or
the
other
seems
right. It
is
not transparent
to
us
just
what
techniques
we
are
applying
in
the
course
of
making
our
evaluation. But whatever
our
techniques
might
be,
they
are
sufficiently
similar
across
persons
that
they
show
clear trends
of
working
more
swiftly
and
easily
in
some
cases
than
in
others. Whether
or
not
they
were being
judged
correctly,
pairs
on
which
there
was
more
consensus
were
judged
significantly
more quickly
and
with
significantly
greater
confidence
than
non‐consensual
pairs
(Koriat,
2011). Susceptibility
to
a
common
set
of
illusions
is
strong
evidence
of
systematic
similarities
in our
ways
of
judging
magnitude. Ordinary
and
illusory
cases
are
not
distinguished
in
our
immediate subjective
experience,
and
common
mechanisms
are
taken
to
underpin
both;
indeed,
as
Hermann von
Helmholtz
observed
more
than
a
century
ago,
perceptual
illusions
are
"particularly
instructive for
discovering
the
laws
of
the
processes
by
which
normal
perception
originates"
(von
Helmholtz, 1893,
75). The
fact
that
we
are
prone
to
certain
illusions
of
the
type
illustrated
above
is
of
course not
a
reason
for
general
skepticism
about
our
capacity
to
distinguish
magnitudes
visually;
rather, our
general
trust
in
this
capacity
continues
to
be
warranted
as
long
as
the
capacity
is
generally and the next trial began. The order of the 40 experimental pairs was determined randomly for each participant and for each block. There were short breaks between the blocks. The experiment lasted about 45 min. Results and Discussion By and large, participants tended to give the same response to each pair across the five blocks. Thus, the probability of making the Block-1 response again over the next four blocks averaged .76 across participants. The results were organized around four topics: (a) reproducibility, (b) response consistency, (c) response consensus, and (d) the consensuality principle. Within each topic, the results for confidence judgments are presented first, followed by those for choice latency. In the final section, several analyses that connect some of the previously mentioned topics are presented. Reproducibility. The assumption that confidence acts as a monitor of reliability implies that confidence in a choice predicts the likelihood that an individual will make the same choice in a subsequent presentation of the it m. To ex mine this possibility, I grouped the confidence judgments in Block 1 into six categories, and calculated repetition proportion-the likelihood of making the Block-1 response across the subsequent four blocks-across all participants and items. The results are presented in Figure 3A. The function is monotonic; the Spearman rank-order correlation over the six values was .94, p ! .005.2 Choice speed also predicted reproducibility. In all of the analyses of choice latency reported in this article, latencies that were below or above 2.5 SDs from each participant's mean latency for each block were eliminated (3.2% across all blocks). The choice 2 Other binning procedures led to similar results. Figure 2. Examples of the stimuli used in Experiments 1 and 2, divided into those for which the consensual answer was the correct answer (consensually correct) and those for which the consensual answer was the wrong answer (consensually wrong). 123CONFIDENCE IN PERCEPTUAL JUDGMENTS and the next trial began. The order of the 40 experimental pairs was determined randomly for each participant and for each block. There were short breaks between the blocks. The experiment lasted about 45 min. Results and Discussion By and large, participants tended to give the same response to each pair across the five blocks. Thus, the probability of making the Block-1 response again over the next four blocks averaged .76 across participants. The results were organized around four topics: (a) reproducibility, (b) response consistency, (c) response consensus, and (d) the consensuality principle. Within each topic, the results for confidence judgments are presented first, followed by those for choice latency. In the final section, several analyses that connect some of the previously mentioned topics are presented. Reproducibility. The assumption that confidence acts as a monitor of reliability implies that confidence in a choice predicts the likelihood that an individual will make the same choice in a subsequent presentation of the item. To examine this possibility, I grouped the confidence judgments in Block 1 into six categories, and calculated repetition proportion-the likelihood of making the Block-1 response across the subsequent four blocks-across all participants and items. The results are presented in Figure 3A. The function is monotonic; the Spearman rank-order correlation over the six values was .94, p ! .005.2 Choice speed also predicted reproducibility. In all of the analyses of choice latency reported in this article, latencies that were below or above 2.5 SDs from each participant's mean latency for each block were eliminated (3.2% across all blocks). The choice 2 Other binning procedures led to similar results. Figure 2. Examples of the stimuli used in Experiments 1 and 2, divided into those for which the consensual answer was the correct answer (consensually correct) and those for which the consensual answer was the wrong answer (consensually wrong). 123CONFIDENCE IN PERCEPTUAL JUDGMENTS April
7,
2011 15 accurate. Illusions
are
rare
enough
that
there
is
overall
a
strong
positive
correlation
between
our confidence
in
our
perceptual
judgments
and
the
accuracy
of
those
judgments. Even
setting
aside illusions,
we
are
not
perfectly
calibrated-we
seem8
to
be
somewhat
underconfident
about
very easy
judgments
and
overconfident
about
difficult
ones
(e.g.
Baranski
&
Petrusic,
1994)-but
in general,
the
perceptual
judgments
about
which
we
feel
most
confident
are
substantially
more
likely to
be
right
than
the
judgments
about
which
we
feel
least
confident. Similar
patterns
apply
to
other domains,
such
as
long‐term
memory
(Baranski
&
Petrusic,
1995).
Where
intuitive
judgment
is
easy and
swift
for
some
intuitive
capacity,
we
feel
most
confident;
the
slow
and
difficult
judgments
that arise
at
the
borders
of
an
intuitive
capacity
naturally
generate
less
confidence
(Alter
& Oppenheimer,
2009). It
is
unsurprising
that
variations
in
subjective
confidence
would
generally
be adaptive
in
this
manner:
weak
intuitive
responses
can
signal
us
to
be
cautious
or
to
supplement
our intuitive
responses
with
reflecting
thinking
in
the
interests
of
increasing
accuracy
(Alter, Oppenheimer,
Epley,
&
Eyre,
2007). Natural
intuitive
capacities
produce
variations
in
subjective confidence
that
are
meaningful
and
largely
helpful. In
criticizing
the
case
method,
Jonathan
Weinberg
has
suggested
that
intuition
is
"basically
a 1‐bit
signal:
is
p
possible,
yes
or
no? Or:
Does
the
hypothetical
situation
fall
under
the
concept
or not?"
(Weinberg,
2007,
335) He
acknowledges
that
we
sometimes
experience
variations
in
the apparent
force
of
intuition,
but
says
that
it
is
"completely
unknown
to
what
extent
we
have
any inter‐
or
even
intra‐subjective
agreement
about
it."
(ibid.) I
have
aimed
to
show
that
if
epistemic intuitions
work
like
other
types
of
intuitive
judgment,
significant
inter‐
and
intra‐subjective agreement
is
to
be
expected. Intuition
is
a
signal
which
carries
information
not
only
about
the
yes‐ or‐no
question,
but
also
about
the
extent
to
which
one's
own
response
will
be
stable
and
others
will respond
similarly. The
way
variations
in
subjective
confidence
are
shared
helps
explain
the dialectical
success
of
the
case
method.
9 The
fact
that
philosophers
largely
agree
with
each
other 8
Failures
of
calibration
are
controversial;
Gigerenzer
and
collaborators
have
argued
that
an
ecologically representative
sampling
of
tasks
would
produce
something
closer
to
perfect
calibration
(Gigerenzer, Hoffrage,
&
Kleinbolting,
1991). Cesarini
and
collaborators
argue
that
the
'hard‐easy'
effect
is
at
least
in
part a
statistical
artifact,
because
error
near
the
poles
of
the
confidence
scale
can
push
us
only
towards
the
middle (Cesarini,
Sandewall,
&
Johannesson,
2006). 9
The
experimentalist
challenge
to
which
I
am
responding
here
admits
the
dialectical
effectiveness
of
the method
of
cases. Another
possible
challenge
to
the
case
method
would
dispute
even
that,
perhaps
suggesting that
most
philosophers
do
not
actually
feel
the
Gettier
intuition
but
only
pretend
to. While
it
is
true
that
there are
some
cases
which
provoke
a
divided
response-and
more
will
be
said
about
such
cases
in
Section
3-the suggestion
that
cases
generally
lack
dialectical
value
is
extremely
hard
to
square
with
empirical
facts
about the
practice
of
contemporary
epistemology. In
the
debates
between
contextualists,
relativists,
interest‐ relative
and
strict
invariantists,
for
example,
there
is
almost
uniform
agreement
on
the
intuitive
power
of
the April
7,
2011 16 about
Gettier's
cases
is
evidence
that
we
are
drawing
from
similar
pools
of
representations
in responding
to
them. However,
the
experimentalist
can
still
wonder
whether
epistemologists' systematically
shared
intuitions
are
generally
indicative
of
the
nature
of
knowledge.
Because intuitive
confidence
correlates
with
consensus
rather
than
accuracy,
the
case
method
could
be pursued
with
great
dialectical
effectiveness
even
if
the
intuitions
on
which
professionals
strongly tended
to
agree
were
typically
shared
illusions
rather
than
shared
insights. It
is
natural
to
wonder whether
epistemic
case
responses
arise
from
the
sort
of
natural
competence
for
which
strongly
felt intuitions
are
typically
more
likely
to
be
right
and
illusions
relatively
rare,
or
whether
the
common pool
from
which
epistemologists
are
drawing
their
shared
intuitive
judgments
is
an
unfortunate product
of
training
or
selection
effects. The
next
section
tackles
that
issue. 3.
Intuitive
mindreading,
amateur
and
professional How
do
we
attribute
knowledge
or
mere
belief
to
the
protagonist
of
an
epistemological
scenario? The
default
answer
to
this
question
is:
the
same
way
we
generally
attribute
knowledge
or
belief
to anyone
else. Unless
there
is
a
special
reason
to
think
that
knowledge
attributions
work
quite differently
when
we
are
reading
philosophy
papers-and
I'll
shortly
survey
some
evidence
against that
sort
of
exceptionalism-we
should
expect
to
find
that
epistemic
case
intuitions
are
generated by
the
natural
capacity
responsible
for
our
everyday
attributions
of
states
of
knowledge,
belief
and desire. This
capacity
has
been
given
various
labels,
including
'folk
psychology',
'mindreading',
and 'theory
of
mind'. I
will
follow
Ian
Apperly
and
others
in
calling
this
capacity
'mindreading',
but intend
to
remain
as
neutral
as
possible
about
the
current
debates
within
psychology
about
the
exact nature
of
this
capacity. Although
a
great
deal
of
work
in
mindreading
has
focused
on
natural
illusions
of
mental state
attribution,
particularly
in
children
whose
capacities
are
still
immature,
it
is
generally
agreed that
adult
capacities
for
mental
state
ascription
provide
fairly
reliable
tracking
of
what
others
think and
know.
Interestingly
enough,
in
his
criticism
of
the
case
method,
Weinberg
explicitly
exempts mindreading
from
the
trouble
zone
of
suspect
intuitions:
he
is
keen
to
establish
that
some
intuitions are
acceptable,
in
order
to
show
that
the
experimentalist
attack
on
philosophical
intuitions
does
not central
cases,
even
where
these
cases
are
awkward
or
difficult
for
advocates
of
one
or
the
other
theory
and
it might
be
very
tempting
to
claim
one
did
not
feel
the
relevant
intuition
(see
e.g.
DeRose,
2009;
Stanley,
2005; Williamson,
2005). April
7,
2011 17 have
to
collapse
into
a
general
skepticism. Weinberg
very
reasonably
observes
that
mindreading intuitions
"make
all
sorts
of
predictions
about
the
world,"
and
further
notes
that
"we
seem
at
least somewhat
capable
of
learning
from
the
occasional
failure
of
those
predictions"
(Weinberg,
2007, 339). Many
researchers
in
mindreading
would
make
stronger
claims
about
the
ways
in
which
our capacity
to
ascribe
states
of
desire,
knowledge
and
belief
get
shaped
by
feedback
from
successful and
unsuccessful
predictions,
but
Weinberg's
minimal
concessions
are
enough
for
present purposes. If
Gettier's
intuitions
about
what
Smith
does
or
doesn't
know
come
from
our
everyday mindreading
capacity
for
ascribing
states
of
knowledge
and
belief,
and
if
this
capacity
is
generally reliable,
then
our
epistemic
case
intuitions
have
some
positive
claim
to
epistemic
legitimacy. Because
Weinberg
himself
explicitly
locates
Gettier
intuitions
in
the
trouble
zone
of
suspect intuitions
(2007,
335),
he
can't
be
understanding
them
as
ordinary
mindreading
intuitions.
This
is probably
not
a
capricious
move
on
his
part:
his
own
experimental
results
could
seem
to
make
it very
reasonable
to
take
Gettier
intuitions
to
arise
from
some
capacity
other
than
mindreading. Mindreading
capacities
are
generally
thought
to
be
cross‐culturally
universal,
not
least
because
of developmental
similarities
in
mindreading
in
radically
different
cultures
(Wellman,
Cross,
& Watson,
2001). Natural
illusions
within
the
mindreading
capacity
are
also
cross‐culturally shared.10 Furthermore,
mindreading
capacities
are
thought
to
exhibit
no
gender
differences
in typical
adults;
extensive
research
on
mental
state
ascription
has
shown
only
a
mild
advantage
for girls
before
the
age
of
four,
perhaps
simply
as
a
function
of
girls'
earlier
linguistic
development,
and no
discernable
gender
differences
in
the
non‐clinical
population
beyond
that
point
(Charman, Ruffman,
&
Clements,
2002). For
those
who
suspect
that
there
is
cross‐cultural
variation
in
Gettier case
recognition
(following
Weinberg
et
al.,
2001),
and
for
those
who
suspect
that
Gettier
intuitions may
not
be
felt
equally
by
men
and
women
(following
Buckwalter
&
Stich,
2011),
it
may
seem unlikely
that
epistemologists'
responses
to
Gettier
cases
would
be
produced
by
our
common mindreading
capacity. Another
barrier
to
allocating
Gettier
case
responses
to
our
common
mindreading
capacity could
be
the
widespread
philosophical
opinion
that
belief
is
a
mental
state
while
knowledge
is
not. 10
In
particular,
we
share
a
bias
known
as
hindsight
or
more
broadly
epistemic
egocentrism,
a
bias
which distorts
our
mindreading
of
those
who
occupy
a
more
naïve
perspective,
including
our
own
more
naïve
past selves.
There
had
been
some
suggestions
that
this
bias
differs
across
cultures:
for
example,
one
study
found that
the
bias
is
worse
under
certain
instructions
for
Western
(Canadian)
subjects
than
for
Eastern
(Japanese) subjects
(Heine
&
Lehman,
1996),
while
another
found
greater
hindsight
on
the
Eastern
(Korean)
than
on
the Western
(American)
side
(Choi
&
Nisbett,
2000). More
comprehensive
work
has
undermined
claims
of
cross‐ cultural
differences
in
either
direction
(Pohl,
Bender,
&
Lachmann,
2002). April
7,
2011 18 Experimentalists
who
hold
such
a
view
could
think
that
even
if
philosophers
would
share
with others
the
natural
and
epistemically
unproblematic
capacity
to
attribute
beliefs,
perhaps
the attribution
of
knowledge
is
a
further
operation
drawing
on
some
pool
of
mental
resources
of dubious
value. Here
it
is
useful
to
observe
that
psychologists
working
on
mental
state
ascription explicitly
classify
both
knowledge
and
belief
as
mental
states
(e.g.
Apperly,
2011;
O'Neill,
Astington, &
Flavell,
1992;
Shatz,
Wellman,
&
Silber,
1983). The
attribution
of
knowledge
is
not
seen
as
an additional
step
to
be
taken
after
belief
has
been
ascribed,
and
with
the
help
of
auxiliary
faculties;
if anything
it
is
belief
that
is
regarded
as
the
more
difficult
and
problematic
state
to
attribute
(on
this point,
see
especially
Apperly,
2011). Some
philosophers
share
the
view
that
knowledge
is
a
mental state
in
its
own
right,
and
not
a
composite
of
belief
and
other
factors
(e.g.
McDowell,
1995; Williamson,
2000). On
Williamson's
view,
for
example,
the
concept
of
belief
is
derivative
from
the concept
of
knowledge:
rather
than
our
having
to
add
extra
ingredients
to
an
ascription
of
belief
to get
an
ascription
of
knowledge,
we
in
some
sense
subtract
from
knowledge
to
ascribe
belief- indeed,
'mere
belief
is
a
kind
of
botched
knowing'
(Williamson,
2000,
47). The
psychological literature
on
mindreading
aligns
more
closely
with
this
view
than
with
the
more
widespread philosophical
opinion
according
to
which
knowledge
is
not
considered
a
mental
state. It
might
be objected
that
Williamson
has
what
is
from
the
mainstream
philosophical
perspective
a
non‐ standard
understanding
of
'mental
state',
but
even
if
that
point
were
conceded,
the
larger
issue would
be
untouched:
it
is
uncontroversial
in
psychology
to
see
intuitive
attributions
of
knowledge as
falling
under
the
scope
of
our
mindreading
capacity,
so
anyone
who
generally
trusts
that
latter capacity
has
reason
to
trust
intuitive
knowledge
ascriptions. If
intuitive
knowledge
ascriptions
for
epistemological
cases
do
arise
from
our
ordinary mindreading
capacity,
we
need
to
explain
reported
patterns
of
variation
in
responses
to
Gettier cases
and
the
like. A
review
of
the
evidence
is
in
order. In
their
influential
2001
paper
on
the
case
method,
Weinberg,
Nichols
and
Stich
discussed the
results
of
polling
undergraduates
on
the
following
scenario: Bob
has
a
friend,
Jill,
who
has
driven
a
Buick
for
many
years. Bob
therefore
thinks
that
Jill
drives an
American
car. He
is
not
aware,
however,
that
her
Buick
has
recently
been
stolen,
and
he
is also
not
aware
that
Jill
has
replaced
it
with
a
Pontiac,
which
is
a
different
kind
of
American
car. Does
Bob
really
know
that
Jill
drives
an
American
car,
or
does
he
only
believe
it? REALLY
KNOWS ONLY
BELIEVES April
7,
2011 19 For
this
case
(the
only
Gettier
case
tested
by
Weinberg,
Nichols
and
Stich),
74%
of
participants
who self‐identified
as
"Western"
had
the
standard
knowledge‐denying
response;
however,
among
the East
Asian
subjects
only
43%
had
this
response,
and
among
the
South
Asian
subjects
only
39%
did. On
two
further
epistemological
cases
(both
'skeptical
pressure'
cases
in
which
possibilities
of
error were
mentioned
but
stipulated
to
be
non‐actual)
the
responses
of
Western
and
East
Asian
subjects were
not
significantly
different,
but
South
Asian
subjects
were
still
out
of
line,
responding
at
levels of
70
and
50%
where
Western
subjects
registered
89
and
69%
(Weinberg
et
al.,
2001). These
are statistically
significant
differences
in
performance.
But
several
factors
raise
questions
about whether
these
results
are
best
interpreted
as
pointing
to
underlying
differences
in
intuitive competence. One
might
notice
that
if
we
take
the
standard
"Western"
responses
as
normative,
the non‐normative
responses
lie
closer
to
the
50‐50
split
that
one
sees
when
subjects
are
not
interested in
a
problem
and
are
just
answering
randomly. In
fact,
the
cases
that
show
no
difference
between Western
and
East
Asian
subjects
both
produce
similar
drops
towards
randomness
in
the
South Asian
participants.
It
is
not
clear
why. One
possible
explanation
here
would
involve
differences
in motivation:
it
is
possible
that
the
24
South
Asian
participants
in
the
study
were
on
average
simply less
engaged
with
these
particular
problems. If
for
example
South
Asian
students
on
the
campus where
this
research
was
conducted
were
significantly
less
likely
to
be
humanities
majors,11
and
if participants
were
thinking
of
the
series
of
puzzles
as
an
exercise
in
applying
philosophical
methods, then
the
prospect
of
pondering
these
cases
may
have
been
less
attractive
to
them. One
might
also wonder
whether
the
content
of
the
Bob
and
Jill
scenario
resonated
more
with
members
of
some ethnic
groups
than
others,
or
whether
some
groups
found
it
easier
to
read.12 For
a
more
reliable
measure
of
variation
in
responses
to
Gettier
cases,
it
is
useful
to
examine responses
to
multiple
cases. In
a
new
study
involving
222
undergraduate
participants
from
a variety
of
ethnic
backgrounds
(71
participants
self‐indentified
as
White;
58
as
South
Asian, 28
as East
Asian13,
16
Latin
American,
15
Black,
6
West
Asian,
4
Arab
and
24
other),
eight
different
Gettier 11
I
do
not
have
data
for
Rutgers
University
in
particular,
but
in
the
United
States,
there
are
statistically significant
differences
in
the
college
majors
of
different
ethnic
groups
(e.g.
compared
to
White
students,
Asian students
were
at
the
time
of
Weinberg,
Nichols
and
Stich's
study
more
than
twice
as
likely
to
major
in
biology or
engineering). Source:
National
Center
for
Education
Statistics,
Status
and
Trends
in
the
Education
of
Racial and
Ethnic
Minorities,
table
25.2,
Percentage
of
degrees
conferred
by
degree‐granting
institutions
in
most popular
fields
of
study,
by
race/ethnicity
and
level
of
study:
2003‐04. 12
For
example,
the
story
will
be
more
easily
understood
by
readers
for
whom
it
is
an
automatic
inference
that a
Buick
is
an
American
car. Thanks
to
Meredyth
Daneman
for
this
observation. 13
Participants
in
our
East
Asian
group
actually
identified
themselves
as
Chinese,
Japanese,
Korean,
Filipino
or Southeast
Asian
(Cambodian,
Vietnamese,
etc.)
following
the
standard
Canadian
census
categories. April
7,
2011 20 cases
were
tested,
together
with
eight
ordinary
knowledge
cases,
eight
justified
false
belief
(JFB) cases,
eight
skeptical
pressure
cases
and
eight
filler
questions
involving
various
types
of
justified and
unjustified
belief
(Nagel,
San
Juan,
&
Mar,
in
prep). The
32
experimental
items
were
'matched': for
each
Gettier
case,
there
was
a
corresponding
knowledge
case,
skeptical
pressure
case
and
JFB case
with
an
equal
word
count. These
items
were
distributed
in
a
between‐subjects
design,
so
that each
participant
saw
just
one
member
of
each
set
of
matched
items
(for
example,
one
of
A‐D below);
each
participant
judged
two
experimental
items
of
each
kind. (A). [Ordinary
knowledge:]
Wanda
is
out
for
a
weekend
afternoon
walk. She
lives
in
a
large
new condominium
tower
downtown,
and
her
suite
is
fairly
small
and
does
not
have
any
windows that
open,
so
she
really
likes
to
get
out
for
some
fresh
air.
Passing
near
the
train
station,
Wanda wonders
what
time
it
is. She
glances
up
at
the
clock
on
the
train
station
wall
and
sees
that
it says
4:15
pm. It
is
in
fact
4:15
pm
at
that
moment. (B). [Skeptical
pressure
variant:]
Wanda
is
out
for
a
weekend
afternoon
walk
near
the
train
station and
wonders
what
time
it
is. She
glances
up
at
the
clock
on
the
train
station
wall
and
sees
that it
says
4:15
pm.
It
is
in
fact
4:15
pm
at
that
moment. The
station
clock
is
in
fact
working,
but
it has
no
second
hand,
and
Wanda
only
looks
at
it
for
a
moment,
so
she
would
not
be
able
to
tell
if the
clock
were
stopped. (C). [Gettier
case
variant:]
Wanda
is
out
for
a
weekend
afternoon
walk. As
she
passes
near
the
train station,
she
wonders
what
time
it
is. She
glances
up
at
the
clock
on
the
train
station
wall
and sees
that
it
says
4:15
pm.
What
she
doesn't
realize
is
that
this
clock
is
broken
and
has
been showing
4:15
pm
for
the
last
two
days. But
by
sheer
coincidence,
it
is
in
fact
4:15
pm
just
at
the moment
when
she
glances
at
the
clock. (D). [JFB
variant:]
Wanda
is
out
for
a
weekend
afternoon
walk. She
lives
in
a
small
condo downtown,
but
enjoys
the
outdoors. As
she
passes
near
the
train
station,
she
wonders
what time
it
is. She
glances
up
at
the
clock
on
the
train
station
wall
and
sees
that
it
says
4:15
pm. It
is in
fact
4:53
pm
at
that
moment. What
she
doesn't
realize
is
that
this
clock
is
broken
and
has been
showing
4:15
pm
for
the
last
two
days. As
each
scenario
was
presented
on
screen,
participants
were
asked
to
verify
the
key
proposition
in the
story
(e.g.
"According
to
the
story,
what
time
is
it
when
Wanda
looks
at
the
clock?"). Participants
who
answered
this
question
correctly
were
then
asked
about
Wanda's
state
of
mind (the
scenario
remained
on
screen
throughout). Unsurprisingly,
participants
were
most
likely
to ascribe
knowledge
in
the
type‐A
baseline
stories
(overall,
72.0%
agreed
that
the
subject
knew
the key
proposition
in
such
cases),
and
least
likely
to
ascribe
knowledge
in
the
type‐D
false
belief stories
(15.8%). Gettier
cases
and
skeptical
pressure
cases
were
seen
by
most
participants
as involving
a
failure
to
know,
attracting
knowledge
ascription
rates
of
32.9
and
39.8%
respectively. Not
everyone
produced
the
standard
response
to
every
Gettier
case,
but
differences
between standard
and
non‐standard
responses
were
not
a
function
of
ethnicity
or
gender. We
did
not
find April
7,
2011 21 statistically
significant
correlations
between
ethnicity
or
gender
and
knowledge
ascription
for
any of
the
four
key
types
of
scenario.14 If
undergraduates
with
little
or
no
philosophical
training15
generally
classify
epistemology cases
the
way
epistemologists
would,
and
if
there
is
no
appreciable
gender
or
ethnic
variation
in case
responses,
then
there
is
no
good
reason
to
doubt
the
default
hypothesis
that
we
are
relying
on a
common
mindreading
capacity
in
responding
to
these
cases. If
I
am
right
that
our
knowledge‐ denying
intuitive
responses
to
skeptical
pressure
cases
are
natural
illusions
of
the
mindreading capacity
(Nagel,
2010),
then
the
evidence
that
we
are
responding
to
epistemic
cases
on
a
similar basis
is
stronger
still:
the
untrained
share
not
only
our
ordinary
responses
but
also
share
at
least one
important
illusion. Critics
of
the
case
method
may
however
worry
that
the
signal
from
the
lay
responses
is
not as
strong
as
it
should
be. If
epistemologists
have
clear
intuitions
that
Gettier
cases
involve
a
failure to
know,
then
one
might
have
expected
a
higher
level
of
consensuality
in
amateur
judgments
of those
cases. Our
amateurs
generally
agreed
with
the
standard
professional
line
on
the
eight
core Gettier
cases
we
tested,
but
at
a
perhaps
disheartening
average
rate
of
67.1%
(to
say
nothing
of
the 15.8%
of
participants
willing
to
ascribe
knowledge
in
JFB
cases). There
are
some
mundane
reasons
why
one
might
find
a
worse
signal‐to‐noise
ratio
in
lay judgments
of
epistemological
scenarios. While
intuitive
judgment
itself
is
effortless,
effort
is required
to
read
the
stories
closely
enough
to
register
the
relevant
details
about
the
inputs
to
the subject's
judgment
(cf.
Williamson,
2011).
Participants
who
are
not
interested
in
a
particular
story may
be
more
inclined
to
respond
to
it
randomly.16 Philosophers
and
others
may
have
the
same 14
For
Gettier
cases
in
particular,
the
correlation
between
ethnicity
and
knowledge
ascription
was
0.018, p=.791
(two‐tailed),
n=222;
the
correlation
between
gender
and
knowledge
ascription
was
0.019,
p=.774 (two‐tailed),
n=222. The
p‐value
or
significance
level
indicates
the
probability
of
the
observed
patterns
on the
assumption
that
the
null
hypothesis
is
true
(i.e.
that
ethnicity/gender
does
not
influence
knowledge ascription). Correlations
are
not
regarded
as
significant
in
psychology
if
the
significance
level
is
greater
than .05. Wright
also
found
no
gender
differences;
she
does
not
report
on
ethnicity
(Wright,
2010). 15
58
out
of
our
222
participants
(26%)
reported
having
taken
at
least
one
philosophy
course;
of
these
39 reported
having
taken
only
one
such
course. Knowledge
ascription
rates
were
not
correlated
with
the number
of
philosophy
courses
taken,
a
result
consistent
with
Jennifer
Cole
Wright's
studies
of
responses
to cases
like
Lehrer's
Truetemp
and
the
Fake
Barn
Gettier
case
(Wright,
2010). 16
One
of
the
filler
questions
completed
by
all
222
participants
was
a
verbatim
copy
of
the
Jill/Bob
Pontiac and
Buick
case
from
(Weinberg
et
al.,
2001).
We
did
not
reproduce
the
original
finding
that
South
Asians tended
to
give
the
non‐standard
response:
only
40%
of
our
South
Asian
participants
ascribed
knowledge
in this
case
(vs.
61%
of
South
Asians
in
Weinberg,
Nichols
and
Stich's
original
study). We
did
however
see
a weaker
response
to
this
particular
case
among
South
Asians
than
among
self‐identified
Whites:
only
14%
of our
White
participants
ascribed
knowledge
in
this
case
(vs.
26%
of
'Western'
participants
in
the
original April
7,
2011 22 basic
intuitive
capacity
to
register
the
presence
or
absence
of
knowledge,
but
philosophers
may
be more
motivated
to
read
epistemic
vignettes
with
an
eye
to
exercising
this
capacity. If
our
capacity to
recognize
knowledge
is
intuitive,
we
do
not
necessarily
have
to
devote
personal‐level
attention to
the
factors
justifying
our
judgments:
for
example,
even
if
reliability
is
a
necessary
condition
of knowing,
we
would
not
need
to
make
explicit
personal‐level
judgments
of
reliability
in
order
to
see someone
as
knowing. However,
some
interest
in
the
relevant
parts
of
the
story
may
be
needed
in order
to
activate
the
relevant
spontaneous
processing:
participants
who
skim
or
read
inattentively may
retain
only
a
rough
sense
of
the
gist
of
the
story
when
they
reach
the
question
concerning mental
state.
Gettier
cases
can
be
taxing
to
follow:
amateur
participants
who
do
not
have
the motivation
of
testing
an
epistemological
theory
may
be
less
inclined
to
read
closely.17 Motivation
may
also
play
some
role
in
the
other
type
of
variation
that
has
been
considered problematic
for
the
case
method. Experimentalists
have
shown
that
responses
to
philosophical scenarios
exhibit
order
or
contrast
effects:
for
example,
naïve
subjects
are
significantly
more
likely to
attribute
knowledge
to
the
subject
of
a
version
of
Keith
Lehrer's
Truetemp
case
when
it
is presented
following
a
very
clear
case
of
ignorance
than
when
it
follows
a
very
clear
case
of knowledge
(Swain
et
al.,
2008;
Wright,
2010). Intended
as
a
counterexample
to
reliabilism,
this case
involves
a
person
whose
brain
has
been
surreptitiously
changed
to
produce
accurate
beliefs about
the
temperature
without
his
being
aware
of
the
change;
many
epistemologists
have
the intuition
that
these
reliably
true
beliefs
do
not
constitute
knowledge. Observing
that
the
case
may or
may
not
appear
to
be
a
case
of
knowledge
depending
on
its
context,
Swain
and
collaborators study). Because
we
did
not
see
any
significant
correlation
between
ethnicity
and
knowledge
ascription
across the
eight
other
Gettier
cases
tested,
it
seems
more
reasonable
to
attribute
the
difference
in
response
rates here
to
something
like
differing
levels
of
interest
or
engagement
with
this
particular
story
as
opposed
to differences
in
knowledge
ascription
for
Gettier
cases
per
se. I
do
not
know
enough
about
the
testing conditions
of
the
original
study
to
speculate
about
why
we
might
have
seen
a
clearer
signal
from
both
groups in
our
study. 17
Contingent
differences
in
motivation,
as
opposed
to
underlying
cognitive
differences,
have
been
posited
as explaining
many
of
the
findings
on
cognitive
'cross‐cultural
differences'
that
served
as
the
theoretical
basis
of Weinberg,
Nichols
and
Stich's
claim
of
diversity
in
epistemic
intuitions.
Richard
Nisbett
and
collaborators maintain
that
there
are
fundamental
qualitative
differences
in
the
reasoning
of
Eastern
and
Western
peoples, ascribing
an
"intuitive",
"holistic"
and
"experience‐based"
way
of
thinking
to
those
on
the
Eastern
side,
and
an "analytic",
"rule‐based"
and
"decontextualized"
mode
of
thought
to
the
Westerners
(Nisbett,
Peng,
Choi,
& Norenzayan,
2001).
Hugo
Mercier
observes
that
these
generalizations
do
not
square
well
with
the
historical record
of
Chinese
work
on
logic. He
argues
that
Nisbett's
Eastern
subjects
have
given
less
analytic-and more
shallow-responses
because
these
subject
pools
happened
to
be
less
interested
in
Nisbett's
tasks (Mercier,
forthcoming).
There
is
evidence
that
differences
are
not
found
when
care
is
taken
to
ensure
that motivation
is
uniform:
for
example,
even
just
imagining
that
one
has
a
stake
in
some
issue
under
contention can
suffice
to
erase
cultural
differences
in
reasoning
between
Eastern
(Japanese)
and
Western
(French) subjects
(Van
der
Henst,
Mercier,
Yama,
Kawasaki,
&
Adachi,
2006). April
7,
2011 23 contend
that
variation
of
this
kind
undermines
the
case
method:
they
are
concerned
that
sensitivity to
what
one
has
recently
been
thinking
renders
intuitions
disturbingly
open
to
manipulation
and only
questionably
connected
to
the
subject
matter
of
interest. The
possibility
of
contextual
influences
on
some
capacity
does
not
on
its
own
show
that
this capacity
cannot
be
a
source
of
evidence. For
example,
one
finds
contrast
effects
in
visual
judgments of
color: Swain
et
al.
explicitly
consider
the
objection
that
the
types
of
variability
they
have
identified
are also
found
in
perception. They
contend
there
is
a
relevant
disanalogy:
"We
are
aware
of
the
great majority
of
the
circumstances
under
which
perceptual
judgments
are
likely
to
be
unreliable.
For instance,
we
know
that
visual
perception
requires
a
certain
amount
of
illumination,
and
visual perception
itself
provides
us
with
knowledge
of
whether
enough
illumination
is
present"
(Swain
et al.,
2008,
148).
Swain
et
al.
observe
that
we
naturally
have
lower
confidence
in
perceptual judgments
in
conditions
of
low
illumination;
the
defender
of
the
case
method
might
observe
that
we naturally
have
lower
confidence
in
borderline
intuitive
judgments
as
well,
including
the
version
of the
Truetemp
case
that
Swain
et
al.
are
testing
(Wright,
2010). Swain
et
al.
also
suggest
that correcting
for
unreliability
will
be
easier
in
the
perceptual
case:
while
we
can
counter
dim illumination
in
obvious
ways,
"we
don't
know
what
is
the
parallel
for
intuition
of
making
sure
that the
light
is
on;
that
is,
we
do
not
know
which
are
the
circumstances
that
render
intuition
reliable
or unreliable"
(ibid.). It
is
doubtless
easy
enough
to
keep
the
light
on,
but
it
is
not
clear
that
low
illumination
is
a good
parallel
for
the
order
effects
identified
for
the
Truetemp
case. A
closer
analogy
for
order effects
from
the
domain
of
visual
perception
would
be
order
effects
in
color
judgments: argument that anticipated the psychophysics of Weber and Fechner by more than a century, Bernoulli concluded that the utility function of wealth is logarithmic. Economists discarded the logarithmic function long ago, but the idea that decision makers evaluate outcomes by the utility of wealth positions has been retained in economic analyses for almost 300 years. This is rather remarkable because the idea is easily shown to be wrong; I call it Bernoulli's error. Bernoulli's (1738/1954) model of utility is flawed because it is reference independent: It assumes that the utility that is assigned to a given state of wealth does not vary with the decision maker's initial state of wealth. This assumption flies against a basic principle of perception, where the effective stimulus is not the new level of stimulation but the difference between it and the existing adaptation level. The analogy to percepti n suggests that the carriers of utility are likely to be gains and losses rather than states of wealth, and this suggestion is amply supported by the evidence of both experimental and observational studies of choice (see Kahneman & Tversky, 2000). The present discussion relies on two thought experiments of the kind that Tversky and I devised in the process of developing the model of risky choice that we called prospect theory (Kahneman & Tversky, 1979). Problem 2 Would you accept this gamble? 50% chance to win $150 50% chance to lose $100 Would your choice change if your overall wealth were lower by $100? There will be few takers of the gamble in Problem 2. The experimental evidence shows that most people reject a gamble with even chances to win and lose unless the possible win is at least twice the size of the possible loss (see, e.g., Tversky & Kahneman, 1992). The answer to the second question is, of course, negative. Next, consider Problem 3. Problem 3 Which would you choose? Lose $100 with certainty or 50% chance to win $50 50% chance to lose $200 Would your choice change if your overall wealth were higher by $100? In Problem 3, the gamble appears much more attractive than the sure loss. Experimental results indicate that riskseeking preferences are held by a large majority of respondents in choices of this kind (Kahneman & Tversky, 1979). Here again, the idea that a change of $100 in total wealth would affect preferences cannot be taken seriously. Problems 2 and 3 evoke sharply different preferences, but from a Bernoullian perspective, the difference is a framing effect: When stated in terms of final wealth, the problems only differ in that all values are lower by $100 in Problem 3-surely, an inconsequential variation. Tversky and I examined many choice pairs of this type early in our explorations of risky choice and concluded that the abrupt transition from risk aversion to risk seeking could not plausibly be explained by a utility function for wealth. Preferences appeared to be determined by attitudes to gains and losses, defined relative to a reference point, but Bernoulli's (1738/1954) theory and its successors did not incorporate a reference point. We therefore proposed an alternative theory of risk in which the carriers of utility are gains and losses-changes of wealth rather than states of wealth. Prospect theory (Kahneman & Tversky, 1979) emFigure 5 Simultaneous Contrast and Reference Dependence 704 September 2003 ! American Psychologist April
7,
2011 24 identification
of
colors
is
sensitive
to
what
other
colors
we
have
been
seeing,
so
that
we
will describe
the
same
color
patch
as
green
if
we
approach
it
from
one
end
of
the
spectrum
and
as
blue
if we
approach
it
from
the
other
(Kalmus,
1979).18 These
kinds
of
contextual
effects
do
not
announce themselves
as
obviously
as
low
illumination
does,
and
it
is
not
a
trivial
matter
to
figure
out
how
we should
assess
them,
whether
such
effects
should
be
seen
as
occasioning
errors
in
our
application
of color
concepts,
or
as
showing
that
the
boundaries
of
our
concepts
are
more
variable
than
we
might have
supposed
(Raffman,
2005). Naïve
perception
on
its
own
does
not
tell
us
what
to
do
here. Meanwhile,
correcting
for
order
effects
in
the
case
method
might
not
be
insuperably difficult.
Simon
Cullen
has
argued
that
the
order
effects
found
by
Swain
et
al.
arise
from
adherence to
conversational
norms
in
the
survey
context:
participants
noticed
the
obvious
contrast
between the
Truetemp
and
extreme
cases
of
knowledge
and
ignorance,
and
understood
the
question
about Truetemp's
state
of
mind
as
an
invitation
to
compare
him
with
the
salient
contrasting
case.
On
this view,
participants
given
a
different
order
of
cases
would
have
a
different
conception
of
their
task. Cullen
tested
the
pairs
of
cases
that
generated
the
strongest
order
effects
for
Swain
et
al.,
but
this time
with
instructions
urging
participants
to
"consider
each
independently."
Clarifying
the pragmatics
in
this
manner
was
enough
to
cancel
the
order
effects:
with
the
new
instructions
no significant
variation
arose
from
presenting
the
Truetemp
case
after
a
clear
case
of
knowledge
as opposed
to
a
clear
case
of
ignorance
(Cullen,
2010). If
epistemologists
are
generally
making
an effort
to
consider
their
cases
independently,
the
Swain
results
should
not
be
cause
for
alarm. The
Truetemp
studies
may
raise
worries
of
another
kind,
however. As
Swain
et
al.
observe, most
epistemologists
tend
to
have
the
intuition
that
Truetemp
does
not
know
the
temperature: even
reliabilists
like
Alvin
Goldman
see
the
case
as
prima
facie
intuitive
evidence
against
reliabilism (Goldman,
1994). Both
Cullen
and
Swain
found
considerable
ambivalence
about
this
case
among amateurs,
however,
with
mean
responses
of
about
2.5
to
3.3
on
a
1‐5
scale
where
3
was
neutral
and 4
or
5
would
indicate
a
denial
or
strong
denial
of
knowledge;
Wright's
results
were
more
negative but
also
failed
to
show
strong
consensus
on
the
case. One
might
worry
that
differences
between amateurs
and
professionals
here
point
to
the
involvement
of
some
capacity
other
than
the
universal mindreading
capacity
in
deciding
whether
Truetemp
has
knowledge. It
is
possible
that
generic
motivation
problems
played
a
role
here:
perhaps
the
case
is confusing
enough
that
amateur
participants
give
up
on
following
what
is
happening
and
respond near
the
midpoint
simply
to
express
uncertainty
about
the
task
(cf.
De
Bruin,
Fischhoff,
Millstein,
& 18
Thanks
to
Diana
Raffman
for
the
example
and
discussion
of
the
point. April
7,
2011 25 Halpern‐Felsher,
2000). Another
possibility
is
that
the
case
is
somewhat
under‐described,
and amateur
participants
are
not
all
fleshing
out
the
details
the
same
way
(as
each
other,
or
as professionals
would). Here
is
the
version
of
the
case
used
by
Swain,
Cullen
and
Wright: One
day
Charles
was
knocked
out
by
a
falling
rock;
as
a
result
his
brain
was
''rewired''
so
that
he is
always
right
whenever
he
estimates
the
temperature
where
he
is.
Charles
is
unaware
that
his brain
has
been
altered
in
this
way.
A
few
weeks
later,
this
brain
rewiring
leads
him
to
believe that
it
is
71
degrees
in
his
room.
Apart
from
his
estimation,
he
has
no
other
reasons
to
think
that it
is
71
degrees.
In
fact,
it
is
71
degrees. Just
given
this
text,
there
are
various
ways
to
construe
Charles's
predicament. One
might
wonder, in
particular,
whether
he
is
in
any
way
self‐conscious
about
the
peculiarity
of
his
obviously
peculiar new
tendency
to
form
precise
beliefs
about
the
temperature. Keith
Lehrer's
original
presentation of
the
example-involving
a
'tempucomp'
implanted
by
a
brain
surgeon-provided
more
detail
on this
score. In
Lehrer's
version,
Truetemp
is
"slightly
puzzled
about
why
he
thinks
so
obsessively about
the
temperature". Lehrer
goes
on
to
stipulate
that
Truetemp
"never
checks
a
thermometer
to determine
whether
these
thoughts
about
the
temperature
are
correct.
He
accepts
them unreflectively,
another
effect
of
the
tempucomp"
(Lehrer,
1990,
163).
One
of
the
interesting features
of
Lehrer's
version
is
that
the
tempucomp
is
described
as
having
two
distinct
effects:
first, the
production
of
accurate
temperature
thoughts
in
Truetemp's
mind,
and
second,
the
production of
Truetemp's
personal‐level
but
somehow
unreflective
acceptance
of
these
thoughts.19 When
we are
reconstructing
Truetemp's
mental
state,
we
go
through
a
two‐step
process,
where
the
second step
(in
which
the
temperature
thoughts
are
accepted
without
reason)
is
problematic,
perhaps
even from
a
reliabilist
perspective.
If
we
naturally
see
the
tempucomp
as
mechanically
disabling Truetemp's
ordinary
capacity
to
weigh
evidence
as
he
decides
what
to
accept,
and
if
we
see
that ordinary
capacity
as
generally
conducive
to
the
production
of
true
belief,
then
the
tempucomp intervention
could
well
come
across
as
the
type
of
thing
that
would
generally
compromise reliability.20 19
On
the
thought
that
acceptance
is
a
personal‐level
phenomenon,
see
(Frankish,
2009).
A
similar
two‐stage structure
is
used
in
another
much‐discussed
internalist
case
developed
by
Laurence
BonJour:
his
unwitting clairvoyant
not
only
forms
various
accurate
beliefs
through
her
psychic
faculty,
but
also,
in
a
distinct
step, "accepts
the
beliefs
in
question"
(BonJour
&
Sosa,
2003,
28). 20
On
this
reading,
the
case
is
not
in
the
end
an
effective
counterexample
to
reliabilism. For
present
purposes it
is
enough
that
the
case
is
ambiguous,
but
more
negative
in
its
original
Truetemp
form;
a
clear
decision about
what
type
of
process
is
intuitively
seen
as
instantiated
would
require
grappling
with
the
notoriously difficult
Generality
Problem
(Conee
&
Feldman,
1998),
not
a
task
I
will
undertake
here. April
7,
2011 26 The
simpler
Charles
example
does
not
dwell
on
the
separation
between
the
generation
and the
acceptance
of
propositions
about
temperature:
rather,
Charles's
brain
re‐wiring
leads
directly to
a
belief. Where
the
original
Truetemp
seemed
to
be
making
dubious
reflective
judgments, perhaps
Charles
comes
across
as
making
better
intuitive
judgments. But
the
new
case
does
not strictly
preclude
a
more
negative
reading:
when
we
read
that
Charles
has
'apart
from
his estimation...
no
other
reasons
to
believe
that
it
is
71
degrees',
it
is
open
to
us
to
represent
him
as actively
thinking
to
himself
that
he
has
no
reasons
for
his
belief,
and
if
we
see
him
as
engaged
in that
type
of
reflection
on
the
way
to
maintaining
his
belief,
then
his
judgment
once
again
appears unreliable. This
more
reflective
construal
of
the
Charles
case
may
be
more
available
to professionals
familiar
with
the
similarly
negative
original
case. Where
there
are
multiple
ways
of
understanding
an
under‐described
story,
better consensus
among
professionals
may
be
a
result
of
our
naturally
favoring
the
construal
that
makes more
dialectical
sense
in
its
original
argumentative
context.21
Someone
whose
way
of
fleshing
out
a case
is
non‐standard
could
have
strong
confidence
in
what
seems
to
be
a
minority
intuition; divergent
intuitions
on
a
given
case
in
epistemology
could
in
some
circumstances
arise
from different
ways
of
construing
various
subtle
features
of
the
subject's
way
of
thinking,
rather
than differences
in
the
assessment
of
knowledge
per
se.22
It
is
doubtless
a
risk
of
the
case
method
that we
can
fill
in
under‐described
cases
with
philosophically
important
content.23 The
problem
is
not an
intractable
one,
however:
disagreement
about
cases
can
help
us
to
identify
this
content. The problem
is
also
not
unique
to
the
case
method:
perception
can
also
present
us
with
stimuli
that
are ambiguous
between
two
or
more
construals,
stimuli
such
as
the
Necker
cube. So
far,
the
aim
has
been
to
show
that
epistemic
intuitions
do
not
show
peculiar
or particularly
problematic
forms
of
variation. The
kinds
of
instability
found
in
epistemic
intuitions are
also
found
in
perceptual
judgments. Amateur
judgments
of
ordinary
knowledge,
Gettier, 21
This
possibility
is
particularly
relevant
to
our
understanding
of
the
paired
cases
motivating
contextualism and
interest‐relative
invariantism,
where
it
is
clear
that
the
point
is
that
there
is
some
way
of
reading
the
pair so
that
they
will
deliver
contrary
verdicts. Cooperative
readers
can
then
work
to
construe
the
cases
in
such
a way. To
motivate
contextualism
or
IRI,
these
ways
of
reading
the
cases
do
not
necessarily
have
to
be
the ways
that
one
would
most
naturally
read
these
cases
if
encountering
them
in
isolation. 22
It
is
possible
that
the
thinking
of
the
subject
in
the
Fake
Barn
case
is
also
open
to
being
understood
in various
significantly
different
ways
as
well,
and
that
this
under‐description
also
explains
lukewarm
amateur responses
and
some
division
in
professional
responses
to
the
case. 23
The
importance
of
tacit
commitments
in
our
understanding
of
cases
has
been
explored
most
systematically by
Tamar
Gendler:
see
the
essays
collected
in
(Gendler,
2011). April
7,
2011 27 skeptical
pressure
and
false
belief
cases
align
roughly
with
the
judgments
of
professionals,
and
do not
seem
to
vary
with
ethnicity
or
gender.
There
are
no
obvious
barriers
to
seeing
epistemic
case intuitions
as
the
products
of
our
ordinary
mindreading
capacities. A
last
problem
concerns
our
handling
of
illusions. Mindreading,
like
perception
and
like other
intuitive
capacities,
is
susceptible
to
certain
natural
illusions,
most
notably
epistemic egocentrism,
or
the
tendency
to
misrepresent
the
cognition
of
those
who
occupy
a
more
naïve position
than
the
observer
(e.g.
Birch
&
Bloom,
2004;
2007;
Nickerson,
1999).
The
legitimacy
of
the case
method
does
not
require
that
philosophers
be
immune
to
these
illusions,
or
able
to
distinguish illusory
from
non‐illusory
cases
immediately
as
they
are
experienced. Even
advanced
reflection and
training
does
not
insulate
one
from
illusion:
for
example,
physics
graduate
students
and postdoctoral
researchers
still
experience
the
characteristic
cognitive‐perceptual
illusions
of
naïve 'impetus
theory'
physics,
illusions
that
are
explicitly
at
odds
with
their
theoretical
knowledge
and easily
discounted
on
reflection (Kozhevnikov
&
Hegarty,
2001). Fortunately,
in
epistemology
as
in
physics,
intuition
is
not
the
only
tool
at
our
disposal: considerations
of
theoretical
unification
can
also
supply
some
guidance.24 We
suspect
sensory illusion
where
the
deliverances
of
the
senses
appear
to
conflict
with
one
another,
as
in
the
Müller‐ Lyer
illusion;
we
may
have
similar
suspicions
where
there
is
apparent
conflict
among
our
epistemic intuitions,
for
example,
conflict
of
the
sort
found
in
the
cases
motivating
contextualism. It
is
not transparent
that
these
apparently
conflicting
intuitions
are
illusions;
theorists
of
various inclinations
have
developed
innovative
and
sometimes
strange
theories
of
knowledge
and knowledge
ascription
on
which
the
apparent
conflict
is
no
more
than
apparent.
To
judge
whether these
theories
are
true
or
false,
we
can
draw
on
a
great
array
of
considerations
from
logic, linguistics,
psychology
and
philosophy;
we
can
also
devise
new
cases
to
offer
positive
support
to our
theories
or
to
serve
as
counterexamples.
In
epistemology,
as
in
empirical
science,
it
is
not always
a
trivial
matter
to
determine
whether
we
are
subject
to
an
illusion,
or
whether
the phenomenon
we
are
investigating
is
stranger
than
we
had
thought. But
the
fact
that
a
form
of inquiry
is
difficult
does
not
entail
that
there
is
anything
fundamentally
wrong
with
its
methods.25 24
For
a
more
detailed
discussed
of
this
point,
see
(Ichikawa,
forthcoming). 25
For
comments
on
an
earlier
draft
I
am
grateful
to
Jane
Friedman,
Diana
Raffman,
Sergio
Tenenbaum, Jonathan
Weinberg
and
Jonathan
Weisberg. April
7,
2011 28 References Alexander,
J.,
&
Weinberg,
J.
M.
(2007).
Analytic
epistemology
and
experimental
philosophy.
Philosophy Compass,
2(1),
56‐80. Alter,
A.,
&
Oppenheimer,
D.
(2009).
Uniting
the
tribes
of
fluency
to
form
a
metacognitive
nation.
Personality and
Social
Psychology
Review,
13(3),
219. Alter,
A.,
Oppenheimer,
D.,
Epley,
N.,
&
Eyre,
R.
(2007).
Overcoming
intuition:
Metacognitive
difficulty activates
analytic
reasoning.
Journal
of
Experimental
Psychology:
General,
136(4),
569‐576. Apperly,
I.
(2011).
Mindreaders:
The
Cognitive
Basis
of
"Theory
of
Mind".
Hove
and
New
York:
Psychology Press. Apperly,
I.,
Back,
E.,
Samson,
D.,
&
France,
L.
(2008).
The
cost
of
thinking
about
false
beliefs:
Evidence
from adults'
performance
on
a
non‐inferential
theory
of
mind
task.
Cognition,
106(3),
1093‐1108. Apperly,
I.,
Riggs,
K.,
Simpson,
A.,
Chiavarino,
C.,
&
Samson,
D.
(2006).
Is
belief
reasoning
automatic? Psychological
Science,
17(10),
841. Baranski,
J.
V.,
&
Petrusic,
W.
M.
(1994).
The
calibration
and
resolution
of
confidence
in
perceptual
judgments. Attention,
Perception,
&
Psychophysics,
55(4),
412‐428. Baranski,
J.
V.,
&
Petrusic,
W.
M.
(1995).
On
the
calibration
of
knowledge
and
perception.
Canadian
Journal
of Experimental
Psychology,
49(3),
397‐407. Birch,
S.,
&
Bloom,
P.
(2004).
Understanding
children's
and
adults'
limitations
in
mental
state
reasoning. Trends
in
cognitive
sciences,
8(6),
255‐260. Birch,
S.,
&
Bloom,
P.
(2007).
The
curse
of
knowledge
in
reasoning
about
false
beliefs.
Psychological
Science, 18(5),
382‐386. BonJour,
L.,
&
Sosa,
E.
(2003).
Epistemic
Justification:
Internalism
vs.
Externalism,
Foundations
vs.
Virtues. Malden,
MA:
Blackwell. Brewer,
W.
F.,
&
Sampaio,
C.
(2006).
Processes
leading
to
confidence
and
accuracy
in
sentence
recognition:
A metamemory
approach.
Memory,
14(5),
540‐552. Buckwalter,
W.,
&
Stich,
S.
(2011).
Gender
and
the
Philosophy
Club.
The
Philosophers'
Magazine(52),
60‐65. Cesarini,
D.,
Sandewall,
&
Johannesson,
M.
(2006).
Confidence
interval
estimation
tasks
and
the
economics
of overconfidence.
Journal
of
Economic
Behavior
&
Organization,
61(3),
453‐470. Charman,
T.,
Ruffman,
T.,
&
Clements,
W.
(2002).
Is
there
a
gender
difference
in
false
belief
development? Social
Development,
11(1),
1‐10. Choi,
I.,
&
Nisbett,
R.
E.
(2000).
Cultural
psychology
of
surprise:
Holistic
theories
and
recognition
of contradiction.
Journal
of
personality
and
social
psychology,
79(6),
890‐905. Chudnoff,
E.
(2010).
The
nature
of
intuitive
justification.
Philosophical
Studies,
153(2),
313‐333. Cohen,
A.,
&
German,
T.
(2009).
Encoding
of
others'
beliefs
without
overt
instruction.
Cognition,
111(3),
356‐ 363. Conee,
E.,
&
Feldman,
R.
(1998).
The
generality
problem
for
reliabilism.
Philosophical
Studies,
89(1),
1‐29. Cullen,
S.
(2010).
Survey‐driven
romanticism.
Review
of
Philosophy
and
Psychology,
1,
275‐296. De
Bruin,
W.
B.,
Fischhoff,
B.,
Millstein,
S.
G.,
&
Halpern‐Felsher,
B.
L.
(2000).
Verbal
and
Numerical Expressions
of
Probability.
Organizational
Behavior
and
Human
Decision
Processes,
81(1),
115‐131. DeRose,
K.
(2009).
The
Case
for
Contextualism:
Knowledge,
Skepticism,
and
Context,
Volume
1.
New
York: Oxford
University
Press. Ekman,
P.
(1989).
The
argument
and
evidence
about
universals
in
facial
expressions
of
emotion.
In
H.
Wagner &
A.
Manstead
(Eds.),
Handbook
of
social
psychophysiology
(pp.
143‐164).
Oxford:
John
Wiley
and Sons. Ekman,
P.,
&
Friesen,
W.
V.
(1975).
Unmasking
the
face:
A
guide
to
recognizing
emotions
from
facial
clues: Prentice‐Hall
Englewood
Cliffs,
NJ. Evans,
J.
(2007).
Dual‐processing
accounts
of
reasoning,
judgment,
and
social
cognition.
Annual
Review
of Psychology,
59,
255‐278. Frankish,
K.
(2009).
Systems
and
levels:
dual‐system
theories
and
the
personalsubpersonal
distinction.
In Two
Minds:
Dual
Processes
and
Beyond,
89‐107. Gendler,
T.
S.
(2011).
Intuition,
Imagination,
and
Philosophical
Methodology.
New
York:
Oxford
Univ
Pr. Gettier,
E.
L.
(1963).
Is
Justified
True
Belief
Knowledge?
Analysis,
23,
121‐123. April
7,
2011 29 Gigerenzer,
G.,
Hoffrage,
U.,
&
Kleinbolting,
H.
(1991).
Probabilistic
mental
models:
A
Brunswikian
theory
of confidence.
Psychological
review,
98(4),
506‐528. Goldman,
A.
(1967).
A
Causal
Theory
of
Knowing.
The
Journal
of
Philosophy,
64(12),
357‐372. Goldman,
A.
(1976).
Discrimination
and
Perceptual
Knowledge.
The
Journal
of
Philosophy,
73(20),
771‐791. Goldman,
A.
(2006).
Simulating
minds:
The
philosophy,
psychology,
and
neuroscience
of
mindreading.
New York:
Oxford
University
Press. Goldman,
A.
I.
(1994).
Naturalistic
epistemology
and
reliabilism.
Midwest
Studies
in
Philosophy,
19(1),
301‐ 320. Heine,
S.
J.,
&
Lehman,
D.
R.
(1996).
Hindsight
bias:
A
cross‐cultural
analysis.
Japanese
Journal
of
Experimental Social
Psychology,
35,
317‐323. Ichikawa,
J.
(forthcoming).
Experimentalist
pressure
against
traditional
philosophical
methodology. Philosophical
Psychology. Kalmus,
H.
(1979).
Dependence
of
colour
naming
and
monochromator
setting
on
the
direction
of
preceding changes
in
wavelength.
The
British
journal
of
physiological
optics,
33(2),
1. Kelley,
C.
(1993).
Remembering
mistaken
for
knowing:
Ease
of
retrieval
as
a
basis
for
confidence
in
answers to
general
knowledge
questions,
Journal
of
Memory
and
Language
(Vol.
32,
pp.
1). Koriat,
A.
(1975).
Phonetic
symbolism
and
feeling
of
knowing.
Memory
&
Cognition,
3(5),
545‐548. Koriat,
A.
(1976).
Another
look
at
the
relationship
between
phonetic
symbolism
and
the
feeling
of
knowing. Memory
&
Cognition,
4(3),
244‐248. Koriat,
A.
(1995).
Dissociating
knowing
and
the
feeling
of
knowing:
Further
evidence
for
the
accessibility model.
Journal
of
Experimental
Psychology:
General,
124(3),
311‐333. Koriat,
A.
(2008).
Subjective
confidence
in
one's
answers:
The
consensuality
principle.
Journal
of
Experimental Psychology:
Learning,
Memory,
and
Cognition,
34(4),
945‐959. Koriat,
A.
(2011).
Subjective
Confidence
in
Perceptual
Judgments:
A
Test
of
the
Self‐Consistency
Model. Journal
of
Experimental
Psychology:
General,
140(1),
117‐139. Koriat,
A.,
&
Adiv,
S.
(in
press).
The
construction
of
attitudinal
judgments:
Evidence
from
attitude
certainty and
response
latency.
Social
Cognition. Kozhevnikov,
M.,
&
Hegarty,
M.
(2001).
Impetus
beliefs
as
default
heuristics:
Dissociation
between
explicit and
implicit
knowledge
about
motion.
Psychonomic
Bulletin
&
Review,
8(3),
439. Lehrer,
K.
(1990).
Theory
of
Knowledge.
Boulder:
Westview
Press. Lindsey,
D.,
Raffman,
D.,
&
Brown,
A.
(MS).
Psychological
hysteresis
and
the
nontransitivity
of
insignificant differences. Mar,
R.
A.,
Kelley,
W.
M.,
Heatherton,
T.
F.,
&
Macrae,
C.
N.
(2007).
Detecting
agency
from
the
biological
motion of
veridical
vs
animated
agents.
Social
cognitive
and
affective
neuroscience,
2(3),
199. McDowell,
J.
(1995).
Knowledge
and
the
Internal.
Philosophy
and
Phenomenological
Research,
55(4),
877‐893. Mercier,
H.
(forthcoming).
On
the
universality
of
argumentative
reasoning.
Journal
of
Cognition
and
Culture. Mercier,
H.,
&
Sperber,
D.
(2009).
Intuitive
and
reflective
inferences.
J.
St.
BT
Evans
&
K.
Frankish
(Eds.),
In
two minds:
Dual
processes
and
beyond.
Oxford,
UK:
Oxford
University
Press. Nagel,
J.
(2007).
Epistemic
intuitions.
Philosophy
Compass,
2(6),
792‐819. Nagel,
J.
(2010).
Knowledge
ascriptions
and
the
psychological
consequences
of
thinking
about
error. Philosophical
Quarterly,
60(239),
286‐306. Nagel,
J.
(2011).
The
psychological
basis
of
the
Harman‐Vogel
paradox.
Philosophers'
Imprint,
11(5),
1‐28. Nagel,
J.,
San
Juan,
V.,
&
Mar,
R.
(in
prep).
Gettier
Case
Recognition. Newell,
B.,
&
Lee,
M.
(2010).
The
Right
Tool
for
the
Job?
Evidence
Accumulation
in
Decision
Making. Psychological
review. Nickerson,
R.
S.
(1999).
How
we
know‐‐and
sometimes
misjudge‐‐what
others
know:
Imputing
one's
own knowledge
to
others.
Psychological
Bulletin,
125(6),
737‐759. Nisbett,
R.
E.,
Peng,
K.,
Choi,
I.,
&
Norenzayan,
A.
(2001).
Culture
and
systems
of
thought:
Holistic
versus analytic
cognition.
Psychological
Review,
108(2),
291‐310. O'Neill,
D.,
Astington,
J.,
&
Flavell,
J.
(1992).
Young
children's
understanding
of
the
role
that
sensory experiences
play
in
knowledge
acquisition.
Child
Development,
63(2),
474‐490. Pohl,
R.
F.,
Bender,
M.,
&
Lachmann,
G.
(2002).
Hindsight
bias
around
the
world.
Experimental
Psychology, 49(4),
270‐282. Raffman,
D.
(2005).
How
to
understand
contextualism
about
vagueness:
reply
to
Stanley.
Analysis,
65(287), 244‐248. April
7,
2011 30 Reber,
R.,
&
Schwarz,
N.
(1999).
Effects
of
perceptual
fluency
on
judgments
of
truth,
Consciousness
and cognition
(Vol.
8,
pp.
338‐342).
Orlando,
Fla.:
Academic
Press. Redcay,
E.,
Dodell‐Feder,
D.,
Pearrow,
M.
J.,
Mavros,
P.
L.,
Kleiner,
M.,
Gabrieli,
J.
D.
E.,
&
Saxe,
R.
(2010).
Live face‐to‐face
interaction
during
fMRI:
A
new
tool
for
social
cognitive
neuroscience.
NeuroImage,
50(4), 1639‐1647. Samson,
D.,
Apperly,
I.,
Braithwaite,
J.,
Andrews,
B.,
&
Scott,
S.
(2010).
Seeing
it
their
way.
Journal
of Experimental
Psychology-Human
Perception
and
Performance,
36(5),
1255‐1266. Saxe,
R.
(2006).
Why
and
how
to
study
Theory
of
Mind
with
fMRI.
Brain
Research,
1079(1),
57‐65. Saxe,
R.,
&
Wexler,
A.
(2005).
Making
sense
of
another
mind:
The
role
of
the
right
temporo‐parietal
junction. Neuropsychologia,
43(10),
1391‐1399. Shatz,
M.,
Wellman,
H.
M.,
&
Silber,
S.
(1983).
The
acquisition
of
mental
verbs:
A
systematic
investigation
of the
first
reference
to
mental
state.
Cognition,
14(3),
301‐321. Simmons,
J.
P.,
&
Nelson,
L.
D.
(2006).
Intuitive
confidence:
Choosing
between
intuitive
and
nonintuitive alternatives.
Journal
of
Experimental
Psychology-General,
135(3),
409‐427. Slobin,
D.
I.
(1968).
Antonymic
phonetic
symbolism
in
three
natural
languages.
Journal
of
personality
and social
psychology,
10(3),
301‐305. Sloman,
S.
(1996).
The
empirical
case
for
two
systems
of
reasoning.
Psychological
Bulletin,
119(1),
3‐22. Sosa,
E.
(2007).
Experimental
philosophy
and
philosophical
intuition.
Philosophical
Studies,
132(1),
99‐107. Stanley,
J.
(2005).
Knowledge
and
Practical
Interests.
New
York:
Oxford
University
Press. Stanovich,
K.,
&
West,
R.
(2000).
Individual
differences
in
reasoning:
implications
for
the
rationality
debate? The
Behavioral
and
brain
sciences,
23(5),
645. Stanovich,
K.
E.
(2005).
The
robot's
rebellion:
Finding
meaning
in
the
age
of
Darwin:
University
of
Chicago Press. Swain,
S.,
Alexander,
J.,
&
Weinberg,
J.
M.
(2008).
The
instability
of
philosophical
intuitions:
Running
hot
and cold
on
Truetemp.
Philosophy
and
Phenomenological
Research,
76(1),
138‐155. Van
der
Henst,
J.
B.,
Mercier,
H.,
Yama,
H.,
Kawasaki,
Y.,
&
Adachi,
K.
(2006).
Dealing
with
contradiction
in
a communicative
context:
A
cross‐cultural
study.
Intercultural
Pragmatics,
3(4),
487‐502. von
Helmholtz,
H.
(1893).
Popular
lectures
on
scientific
subjects.
London:
Longmans,
Green
and
co. Weatherson.
(2003).
What
good
are
counterexamples?
Philosophical
studies,
115,
1‐31. Weinberg,
J.
M.
(2007).
How
to
challenge
intuitions
empirically
without
risking
skepticism.
Midwest
Studies
in Philosophy,
31,
318‐343. Weinberg,
J.
S.,
Nichols,
S.,
&
Stich,
S.
(2001).
Normativity
and
Epistemic
Intuitions.
Philosophical
Topics,
29(1), 429‐460. Wellman,
H.,
Cross,
D.,
&
Watson,
J.
(2001).
Meta
analysis
of
theory
of
mind
development:
The
truth
about false
belief.
Child
Development,
72(3),
655‐684. Williamson,
T.
(2000).
Knowledge
and
its
Limits.
New
York:
Oxford
University
Press. Williamson,
T.
(2005).
Contextualism,
Subject‐Sensitive
Invariantism
and
Knowledge
of
Knowledge.
The Philosophical
Quarterly,
55,
213‐235. Williamson,
T.
(2007).
The
Philosophy
of
Philosophy.
New
York:
Wiley‐Blackwell. Williamson,
T.
(2011).
Philosophical
Expertise
and
the
Burden
of
Proof.
Metaphilosophy,
42(3),
215‐229. Wright,
J.
C.
(2010).
On
intuitional
stability:
The
clear,
the
strong,
and
the
paradigmatic.
Cognition,
115(3), 491‐503. Zagzebski,
L.
(1994).
The
inescapability
of
Gettier
problems.
The
Philosophical
Quarterly,
44(174),
65‐73. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Cuando el caos y lo invisible son primordiales. Aproximación a la mitología japonesa -tierra, tiempo, forma y palabra. Dra. Montserrat Crespín Perales ([email protected]) Resumen: En la actualidad, el mundo del manga y el anime es uno de los fenómenos de cultura popular que, aunque nacido y desarrollado en Japón, supera las estrictas fronteras creativas y comunicativas de su país de origen. Es auténtica y genuinamente global. Con ocasión del Salón del Manga y la Cultura Japonesa de Alicante, se propone acercar al diálogo, a veces imperceptible para el lector/espectador europeo, entre el manga y el anime moderno y la mitología japonesa, en particular, fijando la atención en la génesis de la narración mitológica del Shintô. Esta charla invita a introducir algunos aspectos de la mitología y la cosmogonía japonesa, que perviven simbólicamente en formas culturales contemporáneas: el caos y lo invisible como fuerza primordial para dar lugar a lo visible y ordenado; lo acertado y lo fallido; lo callado y lo expresado; lo natural y lo sobrenatural.1 Introducción. El shintoísmo, raíz de la cultura japonesa. Un especialista en pensamiento y religión en Japón, Robert J.J. WARGO2, se refiere a la significación del shintoísmo en la cultura japonesa utilizando la siguiente metáfora: La orientación shintoísta es como la raíz de un árbol que ha estado sujeto a masivas podas y contorneado por fuerzas externas. Es la forma y red entretejida de ramas la que suscita el interés y la admiración, pero son las raíces –que guardan y envían los nutrientes vitaleslas que sostienen en el fondo el dinamismo del crecimiento y revitalizan el árbol cultural que, de otro modo, moriría a causa de las heridas infringidas a sus partes externas.3 Como cualquier otra raíz, las raíces del árbol cultural del Japón están en el subsuelo, a recaudo en la tierra, inapreciables a simple vista. De hecho, sucede como con el reverso de los pétalos de las flores a los que toca más bien poco el sol –es el lado anverso, que suele resaltar con bonitos colores, al que se mira, el que fascina porque salta a los ojos directamente, sin esfuerzo. Pero con empeño y con curiosidad, si se mira hacia lo que queda oculto, lo que se desvela también aparece con fantásticas formas y colores. Algunas de esas magníficas formaciones tienen origen arcaico y subsisten gracias a la imaginación y el conocimiento de los dibujantes y creadores de manga y anime. Aunque el manga y el anime, fenómenos de arte y cultura popular, nacieron y se 1 Agradezco al Consulado General del Japón en Barcelona su deferencia al invitarme a participar en el evento y su siempre constante ayuda y colaboración en todos los actos de difusión del pensamiento y la cultura japoneses que impulsamos académicos e investigadores. Mi reconocimiento y agradecimiento a los organizadores e impulsores del Salón del Manga y la Cultura Japonesa de Alicante por facilitar un espacio en su programación para esta actividad académica y de difusión. 2 En este documento se sigue el orden tradicional en japonés de anteponer el apellido al nombre. Para prevenir confusiones, siempre que se da el nombre íntegro de un autor, el apellido aparece en mayúsculas. 3 Robert J.J. WARGO citado en CARTER, Robert E., Encounter with Enlightenment. A Study of Japanese Ethics; New York: SUNY, 2001, p. 37. 2 desarrollaron primeramente en Japón, el hecho de que los estimen y comprendan tantos millones de personas en el mundo no nacidas en el país asiático confirma que en ellos y a través de ellos hay algo esencial y universal que se transmite. Un lenguaje universal se entiende y se valora sin necesidad de traducción. Y eso común a todos tiene que ver con temas y motivos inmortales, descritos en el universo mítico japonés. Conforme a la reflexión de Jan De VRIES: (...) en cada plano de la cultura el ser humano manifiesta a través de su religión, y por tanto también de su mitología, lo más profundo y esencial de su existencia en el mundo.4 La mitología japonesa antigua será contemporánea y seguirá teniendo sentido para lo presente en tanto se siga transmitiendo. Los mitos perviven porque son transmitidos y explicados sus sentidos. Las coordenadas de los mundos míticos rompen con la lógica o la razón seca porque sus personajes, pasiones y motivaciones parecen impulsadas por la irracionalidad y siempre fuera del tiempo y el espacio en el que nos movemos. Pero son testimonio de algo más profundo y de una realidad plural en la que sitúan frente a la esencia del mundo compartido por todo lo viviente. Aquí y ahora, apenas va a ser posible desocultar algo de la raíz cultural del Japón y de la riqueza absoluta de sus fuentes mitológicas. Su abundancia es un manantial inagotable para la imaginación y para la recreación de situaciones, figuras, fuerzas que están ahí, rodeándolo todo, visibles o invisibles, ordenadas o desordenadas, que callan o se expresan o que aciertan o yerran. El viaje que emprenderemos juntos será insuficiente para poder exponer con la profundidad que merece el fondo histórico y significante de los mitos japoneses. Pero el deseo es que este trayecto compartido despierte el interés y la curiosidad, en particular, por aquello que pasa, a simple vista, desapercibido: los reflejos, los lados ocultos de las flores, las ramas y las conexiones que se hacen nudos entre sí en el interior de la tierra. Decía el poeta inglés William BLAKE (1757-1827) que crear una pequeña flor es trabajo de siglos. La mitología es uno de los primeros pasos en la creación de la flor de la historia de la humanidad. Se empieza, pues, el recorrido que debe empezar por algún sitio que, en este caso, será situar en el momento en el que ni siquiera existía aún la palabra "Shintô" [神 道]. 4 Jan De VRIES citado en NAUMANN, Nelly, Antiguos mitos japoneses (1996); Barcelona: Herder, 1999, p. 9. 3 Antes del vocablo Shintô [神道]... Los primeros documentos escritos que informan de la espiritualidad arcaica japonesa se sirven de fuentes chinas que, de hecho, se basan con frecuencia en los comentarios o descripciones que hacían tras visitar tierras japonesas. De esas fuentes se deduce, como primer dato de significación, que el pensamiento arcaico, dígase filosófico o mítico, era de carácter animista. Es decir, la más remota espiritualidad japonesa se sostenía sobre la creencia de que todo está animado y vivificado, de tal manera que, de la realidad natural por entero se podía decir que estaba formada por seres animados. De ahí que el mundo se entendiera como habitado plenamente por estas presencias animadas y por su fuerza vital. Así pues, del núcleo cultural arcaico se puede decir que se sostenía en una visión vitalista del mundo a través del cual considerar todo fenómeno como sagrado por formar parte del principio de la vida que todo lo sostiene. En los primeros tiempos, antes de la llegada de la escritura china, la cultura autóctona se transfirió, como en otras culturas, a través de la tradición oral. En este sentido, uno de los primeros vestigios de la arcaica raíz del Shintô estaría en la transmisión de la vivencia de los pobladores de las islas que percibieron el mundo y lo entendieron como repleto de presencias animadas que se mostraban a ojos de los hombres y mujeres en los fenómenos naturales. Teniendo presente que incluso en el período más antiguo, Jômon (11.000?-300 a.C), los restos arqueológicos ya hablan de la dedicación de los primeros habitantes a la agricultura, así como a la caza y la pesca, los asentamientos más remotos en el tiempo apuntan hacia la dependencia humana de la bondad o la adversidad de la naturaleza para subsistir. En el período Yayoi (300 a.C-300 d.C. aprox.) en el que muchos de aquellos primeros habitantes se habían ido instalando en las planicies y habían formado comunidades dedicadas al cultivo del arroz, introducido desde el sureste asiático o China, se origina una primera estructuración económica y social en la que se encuentran trazos de los kami, entendidos como presencias animadas sagradas. Son estos grupos poblacionales sedentarios, organizados entre sí socialmente para cooperar en pequeños asentamientos o villas, también denominados por parte de los historiadores como tribus o clanes, uji [氏], los que, en el interior de estas primeras comunidades organizadas social y religiosamente, ya reverencian a estas apariciones. De ahí que se hable de ujigami [氏神] significando el linaje antepasado protector de los centros de poder. Los 4 historiadores explican que la época Yayoi se dividía en dos centros organizados: el de Kyushu y el de Yamato.5 Sin ir más lejos, del ujigami o fuerza vital patronal del centro social y político de Yamato, se dice que fue originalmente la solar kami Amaterasu [amaterasuoomikama-天照大神].6 Como se está viendo, antes de la aparición del moderno vocablo Shintô, la noción de kami ya tenía una función social, porque se asociaba a fenómenos y eventos naturales y, también, a la presencia conjunta de los humanos, por lo que pronto pasó a asociarse además a la presencia espiritual de los muertos. Añadiendo algo más a lo antes comentado, de esta época preliteraria y más arcaica hay una idea fundacional que sugiere el valor mismo del lenguaje como expresión de todo lo que forma parte del mundo, por completo animado y vivificado: kotodama [言霊]. Dado que todo, la naturaleza por entero, se manifiesta en infinitas formas, todas ellas animadas y vivificadas, todas tienen la capacidad lingüísticoexpresiva sin necesidad de vocablos o letras. Sin palabras, se expresan en virtud de la magnificente realidad. Según recogen las fuentes mitológicas que luego han estudiado e interpretado en profundidad pensadores japoneses de diversas épocas, todo se expresa a través del espíritu de las palabras (kotodama), con la profundidad y el alcance de una expresividad de voces y sonidos que se manifiesta desde el interior de la naturaleza y que el ser humano, si presta la atención debida y abre bien los ojos y los oídos, puede volver a comunicar con la palabra –fundamentalmente, con la poesía. Después del vocablo Shintô [神道]... Es conocido que la traducción literal del vocablo Shintô-神道 significa, como mejor que nadie saben los estudiantes de la lengua japonesa, el camino (dô o tô 道) de los kami [神]. Aunque el origen de la palabra kami, como antes ha quedado mostrado, es relativamente antiguo, se objetiva literariamente en época relativamente tardía, en torno al siglo VI o VII d.C. Tal y como explica el especialista en la materia, ONO Sokyo, en un pequeño libro divulgativo sobre el shintoísmo, la noción es de origen chino (shêntao) y se 5 HANE, Mikiso, Breve Historia de Japón (2000); Madrid: Alianza Editorial, 2003, p. 18. 6 KASULIS, Thomas P., Shinto. The Way Home; Honolulu: University of Hawai'i Press, 2004, p. 75. 5 empleaba, en el contexto confucionista, para designar las reglas místicas de la naturaleza, así como el camino que conduce a la tumba.7 En su estricta aparición en forma escrita, el primer documento en el que se encuentra es el Nihon Shoki (Crónicas del Japón) donde se recopilan y amalgaman hechos o narraciones propias del trasfondo histórico y político junto a elementos míticos. Estos documentos literarios antiguos trasportan al sustrato más esencial de la vida de los pobladores del Japón, sus vivencias en el mundo, la simbología de ritos y cultos, la percepción de la realidad y la búsqueda de sentido. Los mitos japoneses y una gran parte de la formación independiente del Shintô con respecto a otras corrientes filosóficas y religiosas, están recogidos en dos documentos centrales: el anteriormente citado Nihon Shoki (o Nihongi) (Crónicas del Japón), obra de carácter histórico oficial concluida en el año 720, y el Kojiki (Crónicas de antiguos hechos del Japón)8 presentado al trono en torno al año 712.9 Estas obras, como se ha insinuado antes, se redactan en una época en la que confluían otras corrientes de religiosidad. El daoísmo, el confucianismo y el buddhismo ya habían entrado en Japón, aproximadamente en el siglo V. Precisamente para diferenciar la tradición autóctona religiosa (o la religiosidad nativa japonesa) de estas otras fuentes de espiritualidad, el vocablo discrimina entre la vía de los kami y la vía del Buddha. Así, el contexto en el que el vocablo aparece en el Nihon Shoki por primera vez refiere al emperador Yômei (r. 585-587) del que se dice que "creyó en la ley de Buddha [hotoke-仏] y mostró reverencia al camino de los kami" (el shintô). Queda explicitada la clara intención distintiva entre las costumbres religiosas autóctonas de Japón y la religiosidad importada desde la India, el buddhismo. Este trasfondo histórico recogido por escrito en las dos obras sirvió también para dejar constancia de los acontecimientos ocurridos hasta el siglo VII, así como la sucesión de periodos de gobierno y linajes imperiales, directamente relacionados con los procesos políticos y dinásticos especialmente los de vital importancia acaecidos en el siglo V. Si se recuerda otra vez la metáfora del árbol cultural, con este paso se desvelaba algo de la raíz de la cultura japonesa frente a otras corrientes religiosas, especialmente el buddhismo, que excitaban entonces el interés y la admiración. La matriz shintoísta demandaba, con ello, su particularidad. 7 ONO, Sokyo, Sintoísmo. El camino de los kami (1962); Gijón: Satori Ediciones, 2008, p. 21. 8 Hay disponible traducción al castellano. Véase Kojiki. Crónicas de antiguos hechos de Japón; RUBIO, Carlos, TANI MORATALLA, Rumi (Trads.), Madrid: Editorial Trotta, 2008. 9 NAUMANN, op. cit., p. 11. 6 Antes de proseguir es obligado subrayar las claras diferencias existentes entre la religiosidad shintoísta y otras expresiones religiosas10, en especial, las que forman parte de nuestro suelo cultural europeo. El sentido del vocablo kami, aunque normalmente se encuentre traducido como "dios/dioses", a falta de una palabra mejor, no refiere al sentido de divinidad personal propio del cristianismo, el judaísmo o el islam. Kami se significa como la conceptualización de una actividad ilimitada independiente, una fuerza o soplo que es el principio espiritual que actúa en el fondo de la realidad. En la narración fundacional de Japón que se encuentra en los textos clásicos historiográficos como el Kojiki o el Nihon Shoki se ha dicho que se compilan y mezclan informaciones provenientes de la tradición oral, los mitos y algunos hechos efectivamente acaecidos en Japón. La narración está trufada de aspectos animistas y mitológicos, con episodios que explican la fundación del universo y de cada una de las islas japonesas y exponen la teorización de los kami y su intervención como fuerzas que generan los territorios y las fuerzas colectivas y sociales. Marcan, fundamentalmente, el vínculo entre espiritualidad e historia, señalando el origen divino de Japón y de todo el linaje imperial. Lo que no hacen es establecer una concepción de la divinidad de carácter trascendente, sino, precisamente, lo contrario: el carácter fundamentalmente inmanente de esas fuerzas que se manifiestan en la miríada de cosas en el mundo. En el shintoísmo tampoco se encontrará una figura fundadora, como sí tenemos ese tipo de figuras en Gautama Buddha, Jesús o Mahoma, ni un libro único fundacional, soporte de la voz sagrada, como la Biblia o el Corán. Como señala Robert E. CARTER, el árbol shintoísta no tiene fundador y, por tanto, no se sustenta en el ejemplo personal de alguien que sirva de guía de conducta; no se funda en un libro o escrituras, en el sentido de los libros de las religiones monoteístas; no sistematiza de una manera codificada enseñanzas morales ni tampoco propone una visión teleológica con fines a la salvación.11 Y, sin embargo, apunta hacia una filosofía práctica, una ética, que, sustentada en la conexión continua entre las manifestaciones de la fuerza vital en la infinidad de seres orgánicos e inorgánicos que pueblan el mundo, invitan a un sentimiento de raigambre 10 Nótese que la lengua japonesa carecía de una palabra que se correspondiera con la idea europea de religión. Shukyõ-宗教 es un neologismo que se acuña a finales del siglo XIX y muestra las estructuras sociales y políticas que se derivan de la aceptación y uso de una palabra que traduce la institucionalización y socialización de las creencias. 11 CARTER, op. cit., p. 38. 7 ecológica al entender que el mundo es una conexión o un continuo de todo aquello que conforma la naturaleza y el cosmos. El cosmos japonés – lo visible y lo invisible. Lo más habitual es confundir y asociar el término japonés kami con calificativos que aplicamos al pensar en deidades monoteístas. Por lo tanto, un ser trascendente, un Dios más allá de los límites del mundo. A diferencia de esta imagen de un Dios distante, en el Shintô, no hay tal trascendencia ni un dios ni grupo de dioses más allá de los límites del mundo. El concepto kami refiere a lo que los especialistas definen como cualidad de ser que participa plenamente de la unidad de la existencia.12 O, dicho con otras palabras, los kami se pueden definir con la noción "inmanencia" que describe todo aquello que permanece en contacto con la realidad toda, con el mundo, no más allá de lo real o de todo lo que existe. Por consiguiente, el pensamiento shintoísta no reproduce el problema de la dualidad o de la división o escisión entre dos mundos (el sensible y el suprasensible) ni tampoco pone una frontera abismal entre la divinidad (o divinidades) y el Mundo. Así pues, no se encontrará una deidad única creadora ni trascendente al leer los primeros mitos japoneses o identificar lo que de ellos hay en tantas escenificaciones en las formas culturales contemporáneas, como en el manga y el anime. Más bien, se encontrará ante un fondo substancial preexistente desde el cual se origina el "devenir", el "ser" de los kami. Los kami, aquí y ahora, se entienden como esencia de todo lo que es o como impulso detrás de todo lo que llega a ser. Como fuerza vital. Esta cuestión tiene implicaciones importantísimas en relación a la cosmogonía según la mitología antigua japonesa. Al hablar de cosmogonía se hace referencia a todos aquellos sistemas que explican el origen y la evolución del universo. La ciencia es, hoy en día, el sistema explicativo que damos como válido. Pero las cosmogonías míticas también informan, aunque con el vehículo simbólico, del relato mítico sobre el origen del universo. A diferencia de otros relatos mitológicos o religiosos con los que estamos más familiarizados, la explicación del cosmos japonés según el Shintô y las fuentes escritas 12 Joseph KITAGAWA citado en HAVENS, Norman, "Immanent Legitimation: Reflections on the 'Kami concept'", en INOUE, Nobutaka (Ed.), Contemporary Papers on Japanese Religion, N. 4, Tokyo: Kokugakuin University, IJCC, 1998, p. 3. [http://www2.kokugakuin.ac.jp/ijcc/wp/cpjr/kami/index.html] (Consulta: 10 marzo 2017). 8 originarias revelan un universo unitario. No se representa el cosmos a través de territorios separados: lo natural y lo sobrenatural; lo espiritual y lo corpóreo o lo visible y lo invisible. La cosmovisión japonesa implica que esos espacios o territorios siempre son uno solo. Como las dos caras de la misma moneda. No están separados y sí, siempre, interrelacionados. Forman una pura unidad. Desde esta unidad, por ejemplo, se debe entender la mutua solidaridad entre: el mundo visible – kenkai 顕界 / el mundo invisible – yûkai 幽界 Conforme a las preciosas palabras de MURAOKA Tsunetsugu: "Mientras nosotros decimos que yûkai es lo invisible, en lo que se piensa es en un mundo poseedor de una substancia que sería como una especie de sombra".13 Para decodificar algo más la explicación, se puede pensar en un ejemplo sencillo. Si reflexionamos por un momento en "nuestra sombra", a pesar de no estar constantemente fijando la atención perceptiva sobre ella (sobre la presencia de "nuestra" sombra), ella está constantemente ahí, seamos conscientes o no, la percibamos o no, está presente. Es "presencia". Es visible incluso cuando nos pasa desapercibida -invisible. Nuestra sombra es parte permanente, inseparable, de cada uno de nosotros. Nuestra sombra nunca nos abandona. Lo visible nunca abandona a lo invisible y al revés. Pero, ¿qué es lo que mantiene esa unidad de los dos aspectos, el visible y el invisible? ¿Qué funciona como el umbral de una puerta, quizás como el torii-鳥居 en los santuarios? El shintô tiene una palabra y concepto para eso que mantiene la unidad y, a la vez, la diferencia de lo visible y lo invisible: tama – 魂. Se puede encontrar este concepto traducido como "alma". Pero, quizás, otro modo de explicar el sentido es referir a tama como el hilo que mantiene unidos al mundo visible y el invisible. Se asemejaría a la idea de pneuma (soplo, hálito o viento vital) porque describe el misterioso principio que no es del todo visible, ni invisible, ni físico ni espiritual, pero sin el cual no se puede entender el devenir ni de los kami ni, por supuesto, de cada ser humano. 13 MURAOKA Tsunetsugu citado en HAVENS, art. cit., p. 4. 9 El caos y la voz primordiales. Los términos y eventos que narran las situaciones esenciales del surgimiento del cosmos en el Kojiki y el Nihon Shoki guardan parecido a los que se relatan en fuentes ajenas, como en la mitología griega o incluso el Génesis. Pero también hay diferencias significativas. En la mitología del Shintô y, con ello, en el relato cosmogónico que explica el concepto de universo (uchû-宇宙), se pueden encontrar dos relatos significativos. Por un lado, las primeras líneas del Kojiki describen el inicio del cosmos como sigue: Cuando por primera vez se separaron el Cielo y la Tierra, las deidades que surgieron en el Altiplano del Cielo fueron estas: Ame-no-mi-naka-nushi-no-kami, Taka-mi-musubino-kami y Kami-musubi-no-kami. Estas tres deidades nacieron independientes y sin jamás mostrar su forma.14 Puede pasar desapercibido porque el texto no lo aclara, pero la frase "Cuando por primera vez se separaron el Cielo y la Tierra (...)" da a entender que habría "algo" anterior a la "separación" del Cielo y la Tierra.15 Esa primera separación de Cielo y Tierra, que establece los ejes espaciales, es la que inaugura el relato de la creación con la tríada de deidades, que aparecen solas y asexuadas, y su ubicación en un espacio mítico y, por ello, absolutamente singular: el Altiplano del Cielo o, según una traducción alternativa, la Alta Planicie Celestial (takamagahara-高天原).16 Por su lado, el Nihon Shoki, ofrece una variante de este mismo mito de la creación: En tiempos antiguos, cuando el cielo y la tierra no estaban todavía divididos, yin y yang no estaban todavía separados, su masa caótica era como un huevo de gallina, indeterminado e ilimitado, y contenía un germen. Lo puro y claro se extendió de forma tenue y se convirtió en el cielo; lo pesado y turbio se depositó y se convirtió en la tierra.17 En esta versión, es clara la resonancia de las fuentes historiográficas y cosmogónicas chinas -yin y yang como principios femenino y masculino, 14 Kojiki, op. cit., p. 53. Dioses, respectivamente: "señor del augusto centro de los cielos", "excelso generador de majestad", "divino generador de majestad". 15 Como convenientemente señala UEDA Kenji en "Cosmology", Encyclopedia of Shinto, Tokyo: Kokugakuin University. [http://k-amc.kokugakuin.ac.jp/DM/detail.do?class_name=col_eos&data_id=23517] (Consulta: 10 marzo 2017) 16 NAUMANN, op. cit., p. 29. 17 Ibídem, p. 30. 10 respectivamente-. Y, como se ha podido leer, el centro de la narración mitológica gira en torno al mito de la creación a partir de un huevo cósmico. El Nihon Shoki recrea una idea no solamente china sino también hinduista de la creación a partir de un huevo. En la China de la dinastía Han (206 a.C-220) se encuentra la narración mitológica del Pang Gu que también nace de un huevo cósmico y origina el mito cosmogónico de creación y formación del mundo.18 Las determinaciones del mundo se producen a partir de un primer fondo indeterminado pero preexistente. El espacio mítico (Alta Planicie Celestial) o la masa caótica (huevo cósmico), sin-forma, pura profundidad abierta y líquida, señalan la senda para la acción de la fuerza vital y el surgimiento de las otras dos deidades primigenias. Así lo explica el Kojiki: Luego, cuando la Tierra aún no se había solidificado por ser todavía joven y se asemejaba a una superficie de aceite flotante y a la deriva como una medusa, surgió una fuerza vital la cual, como si se tratara de un brote de juncos que crece en un pantano, acabó convirtiéndose en [el dios] Umashi-ashi-kabi-hikoji-no-kami y después en [el dios] Ame-no-toko-tachi-no-kami. Estas dos deidades nacieron independientes y sin jamás mostrar su forma.19 De manera análoga a como expresara la cosmogonía Hesiodo de Ascra (segunda mitad del siglo VIII-primera mitad del VII a.C.) al inicio de la Teogonía, también en el Kojiki aparece una imagen con similitudes del sentido griego de caos como lo indefinido e informe. Si en la Teogonía Hesiodo explica la cosmogonía con la aparición originaria del caos, luego la Tierra (en la mitología griega, Gea) que engendró a Urano, las Tinieblas (Érebo) y la Noche20, en el Kojiki, del caos primordial surgieron las cinco deidades antes indicadas en las citas textuales, a las que siguieron varias generaciones de divinidades hasta llegar a una pareja compuesta por un dios y una diosa: Izanagi (el hombre que invita-伊邪那岐) e Izanami (la mujer que invita-伊邪那美). Izanagi e Izanami, que forman parte de la séptima generación de la Era de los Dioses21, fueron los responsables de ordenar lo que no era más que una masa flotante y sin forma o el océano caótico primordial:22 18 Ibídem, p. 34. 19 Kojiki, op. cit., p. 53. El nombre de Umashi refiere a la deidad primigenia llena de vitalidad como los brotes de los juncos. 20 HESIODO, Teogonía. Trabajos y Días. Escudo. Certamen; Madrid: Alianza Editorial, 1997, p. 32. 21 Kojiki, op. cit., p. 54. 22 MATSUMURA, Kazuo, "Chapter 12. Can Japanese mythology contribute to comparative Eurasian mythology?", en VAN BINSBERGEN, Wim M.J., VENBRUX, Eric (Eds.), New Perspectives on Myth: Proceedings of the Second Annual Conference of the International Association for Comparative 11 Entonces, todas las deidades (kami) celestiales pidieron al dios Izanagi y a la diosa Izanami: -Poned en orden todas estas tierras flotantes, y hacedlas sólidas y firmes. Y les entregaron una alabarda recamada de gemas. Los dos dioses, desde el Puente Flotante del Cielo, revolvieron las aguas con la alabarda. El agua produjo ruido al dar vueltas y en la punta de la alabarda se formó una gota que fue haciéndose más y más sólida hasta convertirse en una isla. Fue la isla Onogoro. Los dos dioses descendieron a esta isla, donde dieron carácter sagrado a un pilar y levantaron un amplio palacio.23 La acción ordenadora de Izanagi e Izanami se produce al asomarse al mar desde el Puente Flotante del Cielo, figura que se ha venido a interpretar como la Vía Láctea. Desde allí y con el uso de la alabarda, especie de lanza o pica, los dos revolvieron en las aguas como el pincel se revuelve en la tinta para después dibujar formas, consiguiendo que se solidificasen las tierras flotantes y creando con ello una isla a la que descendieron. Los dos kami que forman la pareja primordial, Izanagi e Izanami, son, pues, las responsables de originar la primera forma de lo que luego será el archipiélago japonés, levantándolo, primeramente, con forma de palacio representativo de la casa u hogar del mundo. Es precisamente en el momento de levantar esa casa cosmogónica cuando se produce un capítulo interesante que, aunque sea vagamente, recuerda al sentido del carácter incompleto del Eros griego y una primera procreación fallida: Fue entonces cuando el dios Izanagi preguntó a la diosa: - ¿Cómo está formado tu cuerpo? Mi cuerpo se ha formado del todo, aunque hay una parte que me falta –respondió la diosa-. Dijo entonces el dios: Pues el mío se ha formado también del todo, pero hay una parte que me sobra. Por eso, he pensado cubrir la parte que te falta con la parte que a mí me sobra y así poder crear la Tierra. ¿Qué te parece? Me parece bien –respondió la diosa. Dijo entonces Izanagi: Daremos cada uno una vuelta alrededor de este pilar sagrado para encontrarnos y unirnos. Y añadió: Tú empieza a caminar por la derecha y yo lo haré por la izquierda hasta encontrarnos. Habiéndose puesto así de acuerdo, dieron la vuelta al pilar sagrado. Al encontrarse, la diosa dijo: - ¡Ah, qué hombre más hermoso! A lo que respondió el dios: - ¡Ah, qué mujer más hermosa! Mythology, Ravenstein (the Netherlands), 19-21 August, 2008; Haarlem (the Netherlands): Papers in Intercultural Philosophy and Transcontinental Comparative Studies (PIP-TraCS), No. 5, 2010, p. 261. [http://www.questjournal.net/PIP/New_Perspectives_On_Myth_2010/toc_proceedings_IACM_2008_2010.htm] (Consulta: 15 marzo 2017) 23 Kojiki, op. cit., p. 55. 12 Añadió el dios: No está bien que sea la mujer quien hable primero. Pero se unieron y crearon un niño-sanguijuela (hiru-蛭).24 Este acto de compleción y de procreación, fallido, se resuelve con el abandono del niño y la discusión entre los dos dioses sobre qué había sucedido de manera infructuosa. Así las cosas, volviendo los dos al Altiplano del Cielo y pidiendo consulta al oráculo quemando para ello la paletilla de un ciervo, se les instó a volver a la tierra y realizar el rito correctamente. El acto creativo había fallado porque la mujer había hablado primero.25 Es en el segundo acto ritual cuando, definitiva y correctamente, nacen las ocho islas (Oo-ya-shima-guni-大八島国 ). Después de procreadas las islas, según sigue narrando el Kojiki, Izanagi e Izanami procrearon kami o deidades fundamentales representativas del mar, ríos, praderas, árboles, etc... Dando a luz al fuego, Izanami muere abrasada, descendiendo al lugar de los muertos. A continuación, y a fin de resumir los subsiguientes capítulos, Izanagi, melancólico por la muerte de su esposa, fue a buscarla a los infiernos. Aunque ella le hizo prometer que no la miraría, Izanagi se volvió para contemplarla viendo en ella su cadáver descompuesto. Avergonzada, Izanami se enfureció y persiguió a su esposo que, tras escapar y sellar el averno, hubo de purificarse. Cuando Izanagi se lavó el ojo izquierdo, nació la diosa sol Amaterasu; al enjuagarse la nariz, surgió el dios del viento, Susanoo (Susanoo no mikoto-須佐之男の尊) y, al limpiarse el ojo derecho, Tsukiyomi (月黄泉), deidad lunar.26 Sigue relatando el Kojiki que todas las diferentes deidades, menos Susanoo, gobernaron según el mandato recibido. El rebelde Susanoo comenzó una larga serie de fechorías que disgustaron tan profundamente a Amaterasu que ésta, al final, decidió ocultarse en una cueva. Al ocultarse ella (diosa solar), todo quedó sumido en la oscuridad y el caos. Desesperados ante la situación, los ocho millones de deidades se congregaron en las orillas del río celestial Yasu para tramar un plan para poner fin a esa situación de tinieblas.27 Finalmente, mediante danzas y bailes que hicieron romper a carcajadas a todas las deidades, Amaterasu, al escuchar las risas y movida por la curiosidad, 24 Ibídem, p. 56. 25 Ibídem, p. 57. 26 YUSA, Michiko, Religiones de Japón (2002); Madrid: Ediciones Akal, 2005, p. 22. 27 Kojiki, op. cit., p. 75. 13 entreabrió la puerta de la cueva rocosa en la que se había escondido. Ese resquicio propició que se infiltrara la luz de tal modo que, amplificada la luminosidad con el espejo sagrado que las deidades Ame-no-ko-yane y Futo-dama pusieron delante de Amaterasu, ésta abrió más y más la cueva, hasta que fue sacada de la caverna. De esta forma, una mujer y su curiosidad devolvieron la luz en el mundo del cielo y de los mortales, como se relata en el Kojiki.28 Más tarde, al nieto de Amaterasu, Ninigi-no-mikoto (笵杵の尊 ), se le encomendó el sublime mandato de gobernar el país de las Espigas Frescas (País central de Ashihara), asignándosele para ello cinco jefes de clanes. Amaterasu le hizo entrega de las cuentas de jade, el espejo utilizado para hacerla salir de la caverna y la espada Kusanagi.29 Estas tres insignias o tesoros sagrados se corresponden con los atributos, el joyel, el espejo y la espada, que se relacionan con el linaje del trono imperial de Japón. Aunque en forma extremadamente simplificada, este relato se corresponde con la constitución del origen de la estructuración cohesionada y armoniosa del país. Tierra, sol y fuego. La centralidad de la diosa sol Amaterasu para la mitología japonesa y las aventuras para explicar el resurgimiento de su luz se explican, además, ubicando geográficamente el archipiélago y su particular localización en la tierra y en la región asiática. Como explica Matsumura, narraciones que hablan de la reemergencia solar, aunque con matices y particularidades en cada lugar, siguen un patrón común en diferentes territorios de Eurasia y del círculo pacífico.30 Es decir, en otras narraciones mitológicas se encuentran, como en el caso de la diosa solar Amaterasu, elementos solares o en los que el fuego es protagonista. Pero, ¿por qué? La explicación es sencilla. En el territorio del llamado círculo de fuego del pacífico se producen unos fenómenos naturales frecuentes: las erupciones volcánicas y los terremotos. Las narraciones míticas conectan con fenómenos naturales frecuentes. Así pues, una de las "realidades" que perviven detrás de las formas literarias simbólicas de la mitología, como en el caso de la historia de Amaterasu, transmite la vivencia de los humanos que han experimentado, por ejemplo, lo que puede suceder después de 28 Ibídem, p. 77. 29 Ibídem, pp. 107-108. 30 MATSUMURA, art. cit., pp. 256-260. 14 violentas erupciones volcánicas: la oscuridad del cielo o lo que se conoce como invierno volcánico, bajada de temperaturas, muerte de la vegetación, etc. Ese recuerdo es lo que queda como huella en las narraciones mitológicas. Según Matsumura: A causa del cielo oscuro y la subsiguiente hambruna causada por las erupciones volcánicas, las gentes de estas regiones han recordado estas rememoraciones horribles en la forma de mitos, especialmente los mitos del Sol Escondido. El sol, el volcán, la luz y el fuego son, habitualmente, intercambiables en el mito.31 La conexión entre mitos y realidades, experiencias humanas, confirma lo que se decía al principio. Las narraciones y los universos míticos, como el japonés, no son simples cuentos o fantasías. Nos enseñan algo esencial de nuestra vida y existencia en el mundo que compartimos todos los seres vivientes. Tierra, sol, fuego, oscuridad y alegría por el retorno de la luz tras las tinieblas, nos recuerdan que la naturaleza es espontánea, como alude el término en japonés: shizen-自然. Es nuestro deber conocer y respetar su espontaneidad e impulso que forma parte de nosotros mismos y nuestra existencia. Tipologías del Shintô, culto, tradiciones y espacios. Casi finalizando este viaje por la mitología japonesa y habiendo hablado ya de la tierra, el tiempo, la forma y la palabra, todos ellos elementos primordiales para la vida, resta dar un par de pinceladas sobre las tipologías del Shintô, el culto y las tradiciones y sus espacios arquitectónicos. En la larga evolución del Shintô a lo largo de los siglos, se han intentando sistematizar las diferentes expresiones organizadas de la religiosidad autóctona de Japón. Así, como menciona Ono, se puede hacer referencia a la siguiente tipología: Shintoísmo popular –es el menos organizado por ser el que está entrelazado en la vida diaria y común de la gente, en forma de ideas y costumbres preservadas, pero sin una ordenación ritual determinada. Shintoísmo Doméstico –es el que se relaciona con prácticas religiosas que tienen lugar en el altar de cada vivienda, es decir, en la forma que el culto tiene en los hogares japoneses. Las familias pueden disponer de un estante alto (kami dana-神棚) en el que hay un santuario en miniatura frente al cual se coloca un pequeño espejo, rama de sakaki (pino sagrado) y alrededor una cuerda de fibra de arroz de la que penden tiras de papel o lino. Shintoísmo de Secta –haciéndose referencia con ello a las diferentes escuelas clasificadas y registradas tras el periodo del gobierno Meiji (18681912) que nacionalizó los santuarios. Shintoísmo de la Casa Imperial –referido a los ritos religiosos que se realizan en los santuarios que están en el interior del Palacio Imperial y de los que dispone la Familia Imperial. En el santuario central (Kashiko-dokoro- 31 Ibídem, p. 260. 15 賢所) consagrado a Amaterasu, se custodió el espejo del que luego se hizo una réplica que está en dicho santuario. El símbolo sagrado se trasladó al Santuario de Ise. También están en el interior del recinto imperial el santuario o Templo de los Espíritus de los Antepasados (Korei-den-古例殿) y el Santuario de los Kami (Shin-den-神殿), consagrado a todos los kami del cielo y de la tierra.32 En cuanto a los cultos, ritos, ceremonias y festivales sintoístas, éstos tienen por objeto conmemorar el principio vital originario del que se ha hablado y recuperar la unidad entre seres humanos y kami. La vida cotidiana se concibe, de este modo, como "servicio a los kami" (matsuri祭). Así pues, las ceremonias y ritualidades shintoístas remiten a esta conexión con diferentes esferas vitales, desde aspectos de la vida diaria o más profana (protección personal, felicidad y seguridad) a otros con mayor significación religiosa, en el ambiente solemne de los recintos sagrados. Aunque las ritualidades y ceremonias son muy variadas, se pueden presentar brevemente cuatro principios comunes: Purificación (harai-祓), que, sea realizada por el propio individuo o la realice un sacerdote, tiene como propósito desprenderse de todo elemento que dificulta el fluir de la vida (contaminación, suciedad, injusticia, maldad). Consiste en aclararse la boca con agua y derramarla sobre la punta de los dedos (temizu-手水). Ofrendas (shinsen-神饌), que en su forma más sencilla consisten en ofrecer a los kami arroz, sal, agua o una rama de sakaki, aunque también pueden ofrendarse dinero, objetos materiales u otro tipo de objetos simbólicos. Oraciones (norito-祝詞) que son las recitaciones que los sacerdotes realizan y suelen estar escritas en japonés clásico, desconocido para gran parte de la gente corriente. Banquete sagrado (naorai-直来), que es la conclusión de muchos actos ceremoniales shintoístas y que consisten en representar el "comer en compañía de los kami". Puede consistir en compartir sorbos de vino de arroz y comida, aunque varía mucho dependiendo del lugar donde tenga lugar la ritualidad, en el hogar del devoto o en el santuario.33 A nivel popular, son conocidísimos los festivales (matsuri) que son muy numerosos y dependen mucho de aspectos regionales o locales. En el interior de los santuarios shintoístas, la festividad más importante es la que se celebra con carácter anual y suele referir al festival de primavera, cosecha en otoño, en rememoración del santuario, las costumbres o tradiciones nacionales. En estas festividades sobresalen las 32 ONO, op. cit., pp. 29-31. 33 Ibídem, pp. 67-72. 16 procesiones que, en esencia, representan el traslado simbólico del kami. Tal y como explica Ono en su obra, el kami se traslada desde el interior del santuario a un palanquín sagrado (mikoshi-御輿) decorado con pan de oro que pasa a ser la circunstancial morada de la deidad. A este palanquín principal lo pueden acompañar otros realizados por los fieles junto con otros vehículos donde van bailarines y músicos que amenizan el paseo sagrado. La solemnidad de la procesión se expresa, a la vez que los hombres lo transportan, al grito de "wassho, wassho".34 Por último, el juego continuo entre lo visible y lo invisible se expone de manera formidable en los edificios y recintos sintoístas. La arquitectura que rodea a los centros sagrados shintoístas es rica y compleja. A fin de proporcionar algún dato, a continuación, se reseñarán algunos elementos relativos a los recintos de particular interés: Muros: como los recintos están ubicados en espacios naturales significativos, en ocasiones se rodean con un muro o pared que protege su perímetro. Torii (鳥居), con seguridad, el símbolo arquitectónico más conocido del Shintô que es el que marca la entrada al santuario. Se dice que este tipo de pasaje de entrada se basa también en elementos mitológicos, aunque no queda claro el origen exacto de esta puerta de entrada. Aunque en principio era un tipo de puerta de uso habitual, a medida que se oficializó el Shintô como religión estatal tras Meiji, se limitó su uso para marcar la entrada a santuarios estatales. Hoy en día sigue siendo un elemento exclusivamente restringido para recintos shintoístas. Sandô (参堂) determina el camino o acceso que se realiza para entrar al sendero o santuario. Quienes hayan visitado un recinto shintoísta recordarán la experiencia de caminar a través de pequeños guijarros que, esparcidos y con el contacto de los pasos, inducen a una atmósfera y un sonido que precede a la entrada de un lugar donde dejar atrás el desorden exterior e interior para trasladarse a un espacio de armonía. Guardianes de las puertas: Hay formas de guardianes que se asocian con los Niô (仁王), reyes Deva originarios de la India que, a pesar de su semblante terrible, tienen como propósito espantar a los espíritus malignos para que no entren en el recinto. O, en otras ocasiones, aparecen en pares con forma de animal, normalmente el perro y el león, que, en sus pedestales, también tienen como misión proteger el recinto antes del primer torii.35 * * 34 Ibídem, pp. 82-83. 35 Para completar más elementos del entorno de los santuarios, véase ibídem, pp. 37-64. 17 Quedándonos con la sensación de la indistinguible unidad entre los kami, los humanos y la naturaleza, que habitan todos ellos en el mundo y deben aspirar siempre a conseguir una convivencia armónica, se pone fin a este trayecto quizás acompañado con el rumor de las piedras tras nuestros pasos, deseando haber conseguido descubrir algo de esa raíz vital de la cultura japonesa tan desconocida para muchos. Barcelona, 27 marzo | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Deflationary Pluralism about Motivating Reasons1 Daniel Fogal Uppsala University 1 Introduction Let's begin with the seemingly obvious: We believe lots of things, and we believe things for reasons. What we believe often changes-we gain and lose beliefs over time-as do our reasons for believing-we revise and update our beliefs in response to new information. However, we don't always believe for good reasons. Instead, we sometimes believe for bad reasons-reasons that are defective in some way, whether in kind, quality, quantity, or strength. But at least in general, when we believe for good reasons, we thereby put ourselves in a position to know. The world is mostly responsible for the rest. Although it's hard to deny the appeal of such intuitive reflections, talk of reasons for believing and believing for reasons can be confusing. That's because there are several distinct strains in such talk, and failing to be sensitive to their differences-as well as similarities and relationship to each other-can easily lead one astray. It can also make it easy to engage in verbal disputes, or construct arguments whose plausibility or significance is merely apparent. This paper will be concerned with one such dispute: over the nature of so-called "motivating" reasons. Motivating reasons are standardly characterized as the reasons for which or on the basis of which we do things-where 'doing things' includes performing actions as well as forming (and sustaining) beliefs, intentions, and the like. Although special attention will be paid to cases involving belief, much of the paper will be concerned with motivating reasons more generally. Motivating reasons are standardly distinguished from the reasons there are to do things, also known as 'normative' reasons. The class of motivating reasons is usually thought to be important because such reasons provide a distinctive kind of 'rationalizing' explanation of our actions and attitudes, rendering them intelligible. They are also commonly thought to play an important role in determining whether an action or attitude is 'properly based' or 'well-grounded', and hence apt candidates for properties such as being creditworthy as well as being rational or justified. The idea is that in order to (e.g.) deserve credit for doing the right thing, 1 Forthcoming in Veli Mitova (ed.) The Factive Turn in Epistemology. Thanks to Richard Lawrence, Errol Lord, Susanne Mantel, Caleb Perl, Daniel Whiting, an anonymous referee, and especially Olle Risberg for helpful comments that led to substantial improvements. 2 it's not enough to just do the right thing-one also has to do it for the right reasons. The same goes for having justified or rationally held beliefs, intentions, and the like-one's attitudes have to be properly based, or well-grounded.2 There is controversy over what exactly motivating reasons are, however. To illustrate: suppose that I'm curious what time the Lakers are playing, and check the newspaper to find out. I see the headline: 'The NBA Finals: Lakers vs. Celtics- 8:30 PM EST'. Taking the newspaper to be reliable, I form the belief that the Lakers play at 8:30 PM. Question: what is my reason for so believing? Is it the fact-or, perhaps, the proposition-that the newspaper said so? Or is it my belief that newspaper said so, or perhaps instead something about my visual experience? Factualism is the view that motivating reasons are (generally non-mental) facts, propositionalism that they are propositions, and statism that they are mental states, or facts about such. When faced with the question concerning my reason for believing the Lakers play at 8:30 PM, one may wonder: do we really have to choose? One may suspect not-that we're being presented with something akin to a false dilemma. As we'll see, my sympathies are with this skeptical view. But even assuming I'm wrong, we face another question: how do we decide between competing answers, and in particular whether motivating reasons are facts, propositions, states, or something else? To date, much of the debate has focused on a range of broadly linguistic considerations concerning what it is and isn't appropriate to say about various cases using certain ordinary locutions. The default-and usually implicit-assumption seems to be that our ordinary talk concerning what is or isn't someone's reason for doing (believing, etc.) something directly and reliably tracks something of philosophical interest, and as a result should tightly constrain our theorizing. More than that, however, the assumption is that such talk reliably tracks some (kind of) thing, and that as a result it makes sense to ask what that thing is. One might have doubts about such assumptions, however, as well as the underlying methodology of relying heavily on the propriety of certain ordinary locutions as a guide when engaging in substantive philosophical theorizing. Once again my sympathies are with the skeptical view. Although ordinary language has many virtues, reliably carving nature at its joints isn't one of them. Hence the need for (well-motivated) technical terms-among other things-in better understanding and representing the relevant domain of inquiry. Although this general methodological perspective is commonplace, the extent to which it applies to various subdisciplines and debates in philosophy remains a matter of 2 For additional discussion-as well as some underappreciated complexities-see Lord (forthcoming), Chapters 5-6. 3 contention. Nonetheless, I think it's prudent to at least allow for the possibility that the things (objects, properties, relations, etc.) of central philosophical interest in a given domain fail to be reliably tracked by any particular bit of ordinary language- at least prior to regimentation, and hence conversion into a technical term. One way of doing so is to use a non-ordinary language term or expression to pick out whatever the phenomenon of interest happens to be. It then becomes a further question whether the technical term is co-extensive with any expression of ordinary language, a question that can only be answered after careful investigation of (the uses of) both. This sort of approach in epistemology is adopted by Pryor (2014), for instance. In defending the existence of immediately justified beliefs, he writes: Recall that a "justification maker" is defined to be whatever makes it epistemically appropriate for you to believe some propositions rather than others. We should be open to the possibility that terms like "evidence" and "reasons" do not express exactly that notion. They may express different, or more specific, notions. (214) Although this approach is common throughout philosophy, it's hardly universal, and all too often methodological unclarity runs rampant.3 Debates about normative and motivating reasons-and the roles they're supposed to play-are no exception. One way of making progress, I think, is to clearly distinguish between the use of 'reason(s)' in its ordinary sense (or, rather, senses) and the use of 'reason(s)' in some other, more technical sense (or senses). As we'll see below, I think all ordinary claims involving the count noun 'reason(s)' are essentially explanatory in nature, where the relevant notion of explanation is partly pragmatic. Very roughly, we can think of reasons in the ordinary sense as providing answers to why-questions.4 3 An excellent case study is causation: see Paul and Hall (2013; chaps. 1-2). 4 The view that reasons-and explanations more generally-are answers to why-questions is associated with Hempel (1965), Bromberger (1966) and van Fraassen (1980). As Jenkins (2008) notes, however, although some reasons may be naturally described as answers to why-questions, others are more naturally described as things that are cited in answers. Like Jenkins, I count both as things that (at least help) provide answers to why-questions. I also follow Jenkins in operating with "determinedly informal notions of a 'why'-question and an answer to a 'why'-question", since it seems "likely that our everyday notions of explanation [and reasons] are vague, complex, and unlikely to succumb to any straightforward formalization" (71). It is these "everyday, fuzzy, notions" that I-like Jenkins-seek to illuminate. I therefore won't be directly engaging with the large and illuminating literature on questions in formal semantics (cf. Cross and Roelofsen 2016), as well as other ways in which information can be structured in a discourse (cf. Roberts 2012a,b). 4 (The answers may be actual or possible, partial or full, etc.; I'll be ignoring such complexities.) Why-questions are standardly entertained and investigated in a particular context, by particular people, people who in asking the question already possess, and thus presuppose, a huge amount of the background information. A successful answer to such a why-question will be one that helps make sense of the phenomenon being asked about, or render it intelligible, given the background information already possessed by the inquirer. Slightly more fully, following Woodward (2014, §6.1) we can say that an explanation in the pragmatic sense is one that depends in part on "facts about the interests, beliefs or other features of the psychology of those providing or receiving the explanation [or] the 'context' in which the explanation occurs". A non-pragmatic explanation is thus one that doesn't depend on such things. Instead, it's solely a matter of objective explanatory relations-whether they be causal, nomic, metaphysical, or something else-obtaining between facts 'out there in the world'.5 A good pragmatic explanation will oftentimes be one that accurately captures (some of) the objective explanatory relations involved, but due to the vagaries of context, the limitation of our knowledge, and various situation-specific demands, the relationship between the two will usually be complicated. Most philosophers who rely extensively on reasons-talk, however, seem to be after something different. Rather than pragmatic explanations, they are concerned with one or more theoretical roles a given thing or type of thing might play-roles that they at least implicitly take reasons-talk to track. In the case of normative reasons-talk, one of the relevant roles is that of being a source of normative support- whether it be moral, prudential, epistemic, or something else-and in the case of motivating reasons-talk the relevant roles include that of rationalizing an action or attitude and that of being a premise in practical and theoretical deliberation. What's more, it's standardly assumed not only that (a) the things we regularly cite as reasons- whether normative or motivating-play such roles, but also that (b) for any given role, there's only one kind of thing that plays it. I've argued elsewhere against the former assumption with respect to normative reasons-i.e. the assumption that the things we cite as normative reasons are themselves sources of normative support (Fogal 2016a; Fogal and Sylvan 2017). More specifically, I've argued that rather than being sources of normative support (a metaphysical role), the things we ordinarily cite as normative reasons merely function as representatives of such sources (a cognitive and communicative 5 I won't be assuming a particular semantics of 'explanation' and cognate terms (including 'because'), though they are plausibly polysemous and/or semantically underspecified. For preliminary discussion, see Jenkins (2008) and Shaheen (forthcoming). 5 role). In this paper I'll argue that something similar is true of motivating reasons. That is, I'll argue that the things we ordinarily cite as motivating reasons do not themselves rationalize actions or attitudes, but instead merely function as 'representatives' of a larger body of information or facts, and it is this larger body of information that does the real explanatory work. The plan in what follows is thus to take a closer look at our ordinary thought and talk about motivating reasons, in an effort to better understand how it works. In doing so I aim to vindicate the coherence and utility of our thought and talk about motivating reasons, but also reveal some of its theoretical limitations and liabilities. This is an important first step in understanding whether-and if so, how-such thought and talk should inform or constrain our substantive theorizing. I begin, in §2, by distinguishing normative, motivating, and "merely" explanatory uses of 'reason', explaining more fully what unites and what distinguishes them. In §3, I focus specifically on the different ways 'reason' is used when talking about motivating reasons, distinguishing between claims concerning (what I call) factual reasons, teleological reasons, and primary reasons. All three are capable of providing distinctive, person-level explanations of agents' actions and attitudes. They achieve this end in different ways, and hence should be distinguished, but this shouldn't obscure the fact that they are characteristically used to answer the same sort of question, and that the answers they provide complement rather than compete with each other. In §4, I explain the relevance of the distinction between so-called 'good' and 'bad' cases-i.e., cases where our beliefs and experiences are veridical versus cases where something goes wrong. In §5, I discuss complexities arising from the contextual variability and information-sensitivity of motivating reasons-claims. One of the upshots is that ordinary judgments about motivating reasons are at best a partial and defeasible guide to what really matters, and that so-called factualists, propositionalists, and statists are all partly right, as well as partly wrong, when it comes to the question of what motivating reasons are. 2 The variety and unity of reasons It is standard to distinguish between the reasons why something is the case ('explanatory reasons'), the reasons for which or on the basis of which someone does something ('motivating reasons'), and the reasons for someone to do something ('normative reasons'). There are a number of locutions associated with each. Here are three:6 6 With respect to motivating reasons, some philosophers rely heavily on judgments concerning 'the reasons for which' people do things. Such phrases are clearly more stilted, 6 Explanatory (ER): 'r is a/the reason (why) q.' ('The fact that Jim quit is one reason (why) he's broke.') Motivating (MR): 'S's reason for φ-ing is {that q/to ψ}.' ('Rachel's reason for going into law is that it pays well.' / 'Rachel's reason for going into law is to make money.') Normative (NR): 'r is a reason (for S) to φ.' ('The fact that it's raining is a reason to stay inside.') Although such distinctions are widely recognized, there is disagreement over the proper characterization of each and the relationship between them.7 Nonetheless, it's commonly thought that a unified analysis can be provided. As Hyman (2015) puts it: [T]he basic function of a reason is to explain something-in other words, to make something intelligible or understood-and more particularly to explain why something is the case. (134) On this view all reasons are explanatory reasons, and essentially so.8 As we'll see, different 'kinds' of reasons merely differ in terms of what's being explained (the explanandum), how it's being explained (the kind or level of explanation), or what's doing the explaining (the explanans). (ER)-sentences are standardly taken to be doubly 'factive': the fact that Jim quit his job, for example, can't be a reason he's broke if he didn't in fact quit, or if he's not actually broke. Similarly for (MR)-sentences containing 'that'-clauses. 9 If Rachel's reason for going into law is that it pays well, for instance, it must be the case that Rachel is in fact going into law, and that going into law pays well. however, and hardly used outside action theory and online grammar forums (at least compared to other relevant phrases). Hence my limited, merely illustrative use of such talk. 7 In drawing such distinctions it is often implicitly assumed that the count noun 'reason(s)' is polysemous-i.e. that (ER), (MR), and (NR) each involve different but semantically related senses of 'reason(s)'. For further discussion, see Fogal (2016b: 284-288). 8 This isn't to say that the things that are reasons are essentially explanatory; rather, the claim is that the relational property of being a reason is essentially explanatory. Being a reason is a property that needn't be-and often isn't-essential to the things that have it. 9 Not everyone agrees, of course. The most prominent naysayer is Dancy (2000), though others concur (see e.g. Drake this volume). Although I mostly side with orthodoxy, the issues here are subtle. For relevant discussion of non-factive readings of normally factive sentences (such as those containing verbs like 'knows' and 'regrets'), see Stokke (2013) and Simons et al. (forthcoming). 7 However, unlike (MR)-sentences containing 'that'-clauses, (MR)-sentences containing 'to'-infinitivals are not doubly factive in this way-they can be true even though the eventuality expressed by the infinitival fails to obtain. Just because Rachel's reason for going into law is to make money, for example, it doesn't follow that she actually ends up making money. (Perhaps she ends up switching careers before ever receiving a paycheck.) And the same goes for (NR)-sentences-the fact that it's raining can be a reason to stay inside even if one does not, in fact, stay inside. (It does, however, have to be raining.) Another way of making the point about the explanatory nature of reasonsclaims is in terms of questions and answers: to be a reason of any kind is, in part, to be an answer to a why-question, or at least to be capable of providing such. Different kinds of reasons can then be distinguished partly in terms of the kinds of why-questions they provide answers to. It's worth noting that the fact that the count noun 'reason'-along with 'explanation' and 'cause'-systematically pairs with the question word 'why' is not an isolated grammatical phenomenon, but instead part of a general, productive pattern. For there is a wide range of different question words, and nearly all have the same relationship to some other noun as 'why' has to 'reason' (along with 'cause' and 'explanation').10 As Lawrence (2017) notes, the relationship is this: a given use of a question word or phrase in an indicative sentence can be replaced by a definite description employing a count noun corresponding to that question word, and the resulting sentence is felt to be truth-conditionally equivalent to the original. The question word-count noun relationships are summarized in Table 1, and examples of sentences that have two equivalent versions, one using a question word and one using a corresponding noun are provided in (1) below (cf. Lawrence 2017: §1.3). Table 1: Relationships between question words and corresponding nouns Question word Corresponding Nouns how way how many number how much quantity, amount when time, moment, day, year, ... where location, place, position why reason, cause, explanation who person what thing 10 Yablo (1996: 281, n. 14) makes a similar observation. 8 (1) a. Quietly is {how/the way} Mary entered. b. Four is {how many/the number of} moons Jupiter has. c. One cup is {how much milk is needed/the amount of milk needed}. d. Ten p.m. is {when/the time} I go to bed. e. {Where my bicycle is/The location of my bicycle} remains to be determined. f. We'll never know {why/the reason} Oscar fled the country. g. {Who/The person} Oedipus married was, tragically, his mother. h. {What/The thing} Harry most desired was his dinner. Insofar as one understands uses of 'reason(s)' in terms of their role in asking and answering why-questions, it's natural to be suspicious of the significance of the debate over what reasons are. There are at least two reasons for this. First, notice that while some of the nouns corresponding to question words-such as 'person'-may seem to function like ordinary nouns in denoting classes of wellindividuated objects, others-such as 'way' and 'amount'-do not. One might then wonder whether an investigation into the ontology of reasons-in any nontechnical sense of 'reason'-is more like an investigation into the ontology of persons or instead the ontology of ways and amounts. Secondly, there is a wide range of different 'things' that we cite in answering questions. Even though it may be true that all 'proper' or 'full' answers to questions are expressible as complete declarative sentences, and thus propositional in nature, not all parts of a given answer will be of equal significance, and the parts that are most significant-i.e., the parts most relevant to answering the question- vary in terms of what they are.11 This is precisely what we find with talk about reasons. As Alvarez (2009) notes:12 When we turn to the question of the ontology of reasons, the first thing that strikes one is that things of many different kinds are said to be reasons. For example, facts, propositions, goals, events, things, states of things (including states of minds), features or aspects of the world, considerations (moral, aesthetic, legal, etc.), states of affairs, absences, etc., are all said to be reasons. So it seems that, despite the familiarity of the concept, reasons [are] not clearly assigned to any particular ontological category. (187) Many philosophers resist this conclusion-including Alvarez-but I think we 11 Cf. Lawrence (2017), Chapters 1-2. 12 Cf. Hyman (2015: 133), who makes the point specifically regarding motivating reasons. 9 should accept it.13 Again, the key is to sharply distinguish between the use of 'reason(s)' in its ordinary sense-or, rather, senses-and 'reason(s)' in some other, more technical sense. Reasons in the ordinary sense can be understood in broadly functional terms as whatever answers, or is capable of answering, the relevant whyquestion. And it should come as no surprise that lots of different things are capable of doing that. Of course, nothing follows about which kinds of things (if any) play the various theoretical roles that are of primary philosophical interest, such as the role of being a source of normative support or that of rationalizing an action or attitude. What kinds of things play these roles is a further issue, and one to be settled on broadly theoretical-not linguistic-grounds. The claim that all ordinary uses of 'reason(s)' are explanatory, or that all reasons provide answers to why-questions, is most controversial when it comes to normative reasons.14 What, if anything, is it that normative reasons help explain? Three main candidates have been defended.15 According to the first, for r to be a normative reason for an agent S to φ (where φ is some action or attitude) is for r to play a certain role in explaining why S ought to φ (Broome 2013).16 According to the second, for r to be a normative reason for S to φ is for r to play a certain role in explaining why it would be good for S to φ (Finlay 2014). And according to the third, for r to be a normative reason for S to φ is for r to play a certain role in explaining why there is reason (mass noun)-i.e., pro tanto normative support-for S to φ (Fogal 2016a). Unsurprisingly, I'm partial to the latter. On my view, normative reasons (count noun) are to be understood in terms of the role they play as 'sources'-or more generally 'explainers'-of reason, analogously to how pleasures, lights, joys, and troubles (count noun) are to be understood in terms of the role they play as 'sources' of pleasure, light, joy, and trouble (mass noun), respectively.17 Just as it would be a mistake to analyse pleasure in terms of 13 As does Hyman (2015: chaps. 5-6). Much of Hyman's view is congenial to my own, and he does an admirable job of concisely criticizing the views of Anscombe, Davidson, and Dancy. 14 For critical discussion, see Brunero (2013). 15 I'm only considering accounts of normative reasons as (a special kind of) explanatory reasons that are intended to be fully general. Schroeder (2007), for instance, focuses specifically on practical reasons; the possibility of extending his account to epistemic reasons is merely hinted at in footnotes. 16 Schroeter and Schroeter (2009) defend a related view of reasons as right-makers. 17 Note that claims concerning what one has most or more reason to do are ubiquitous and not equivalent to the corresponding superlative and comparative claims concerning what one has most or more reasons to do. The same goes for quantitative claims concerning how much reason there is to do something, or threshold-y claims concerning whether there's 10 pleasures, or light in terms of lights, so it would be a mistake to analyse reason in terms of reasons. The main point, however, is that given any of the candidates above, we can provide a unified account of both normative and non-normative uses of the count noun 'reason(s)': to be a reason (of any kind) is to be something that helps explain something else. As noted above, different 'kinds' of reasons-normative, motivating, explanatory, and so on-merely differ in terms of what's being explained (the explanandum), how it's being explained (the kind or level of explanation), or what's doing the explaining (the explanans). What distinguishes normative reasons, for example, is partly the kind of explanation involved-mere explanatory reasons are typically causal, while normative reasons are not-and partly their explanandum-what normative reasons help explain are normative facts. A parallel point can be made in terms of questions and answers: normative reasons provide answers to normative questions. 3 Motivating reasons as explanatory reasons Whereas normative reasons are distinguished primarily in terms of what they explain-namely, normative facts-together with the kind of explanation they provide-non-causal-motivating reasons are distinguished primarily in terms of what does the explaining-contentful mental states play an essential role- together with the kind or level of explanation provided-person-level. To provide an explanation of an agent's action or attitude at the so-called 'personal' level invariably involves appealing to (the contents of) the agent's beliefs, desires, intentions, experiences, and the like. A person-level explanation is distinct from, but compatible with, explanations at other levels, including the subpersonal level (e.g. in terms of lower-level cognitive processes) and the non-personal level (e.g. in terms of neurological activity).18 Slightly more fully, a person-level explanation is one that helps make sense of or rationalize the agent's action or attitude, rendering it intelligible in light of how things are or appear to be from the agent's perspective. The relevant kind of explanation will thus be 'folk-psychological' in nature-i.e., an explanation cashed out at least partly and implicitly in folk-psychological terms (beliefs, desires, knowledge, intentions, etc.). This is distinct from, but compatible with, explanations of other kinds, whether they be purely physical, historical, enough reason to do it. For more on normative reason(s)-talk and the mass/count distinction, see Fogal (2016a) and Fogal and Sylvan (2017). 18 This point about the compatibility of person-level explanations with explanations at other levels and of other kinds is a common one-cf. Dancy (2000: chap. 8)-though the relationship between them is vexed. 11 sociological, teleological, metaphysical, normative, or something else. There are a number of complications concerning the class of motivating reasons. The first is that the standard label ('motivating') is misleading. Although we can have motivating reasons for belief, for example, it's doubtful that we're actually motivated to have beliefs-at least not in general. The same goes for other reasons-responsive attitudes, including intentions, preferences, and the like. The second complication is also partly terminological. For as many have pointed out, philosophers have used the term 'motivating reason' in at least two importantly different ways.19 According to one standard usage, a motivating reason is a consideration "in light of which", or "for which", or "on the basis of which" one acts or forms an attitude, the sort of thing that plays the role of a premise in practical and theoretical reasoning, and so on. According to another, however, a motivating reason is a mental state, or combination of such states, that helps explain-in the right sort of way-why an agent does something or has some attitude. Given this unfortunate terminological situation, it might be wise to follow Wallace's (2003) advice and ban the term 'motivating reason' altogether. Because the term has become so entrenched, however, it may be preferable to draw a distinction between two kinds of motivating reasons, and the kinds of claims we use to specify them. Either way, terminology is called for that clearly and unambiguously marks the distinction. In deference to Davidson (1963), I'll call the mental states that explain one's action or attitude 'primary reasons' and reserve the term 'guiding reasons' for the other class of motivating reasons, which are not typically mental states (nor facts about them). The set of guiding reasons can then be usefully subdivided into two: what I'll call 'factual reasons' and 'teleological reasons'. Factual reasons are expressed by claims of the form 'S's reason for φ-ing is that p', while teleological reasons are expressed by claims of the form 'S's reason for φ-ing is to ψ.20 Roughly put: a factual reason is a fact the awareness of which helps explain why the agent φ-s, whereas a teleological reason is a goal or purpose that an agent aims to achieve or promote by φ-ing, and which thereby helps explain her doing so.21 In both cases, however, there are other ways of saying more or less the same thing, including with 'reason (why)' and 'because'/'in order to'. Hence we say things like: 19 For versions of this point, see Darwall (2003), Wallace (2003), Davis (2003), and Setiya (2014). 20 In talking about 'claims' of different kinds I'll be sliding back and forth between (e.g.) talk of sentences and talk of speech acts. This sloppiness is mostly a matter of convenience. I trust context will be sufficient to disambiguate. 21 For further discussion of teleological reasons, see Sehon (2016: Part I). 12 (1) Sasha's reason for leaving was that a storm was coming. (factual) (1') The reason (why) Sasha left was that a storm was coming. (1'') Sasha left because a storm was coming. (2) Sasha's reason for leaving was to avoid the storm. (teleological) (2') The reason (why) Sasha left was to avoid the storm. (2'') Sasha left in order to avoid the storm. Note that unlike claims of the form 'S's reason for φ-ing is to ψ', not all claims of the form 'S's reason for φ-ing is that p' specify a reason for an agent's actions or attitudes in the relevant sense. We might say, for example, that Sasha's reason for being late was that there was traffic. That there was traffic explains why Sasha was late, but being late (unlike leaving early) needn't be something Sasha does-it can be something that happens to her.22 For present purposes, however, I'll only be concerned with claims where the explanandum (i.e., S's φ-ing) is an agent's action or attitude. They're the only ones that will count as guiding reasons-claims.23 It's worth noting that (1) and (2)-like all factual and teleological reasonsclaims-are specificational sentences. (The same goes for (1') and (2').) According to one standard analysis, specificational sentences are a class of copular sentences where the pre-copular phrase (or subject) functions like a question and the postcopular phrase (or complement) functions as its answer.24 Consider, for instance: What Olle wants is a new guitar. (specificational) Compare it to the following Q&A-exchange: 22 Cf. Setiya (2014) on 'active' versus 'passive' actions. 23 I'll also be ignoring the variety of different readings of 'S's reason for φ-ing is {that p/to ψ}' that are possible given the flexibility and context-sensitivity of the possessive ('S's reason...'). (Hawthorne and Magidor (forthcoming) provide some examples.) A helpful diagnostic: the relevant factual and guiding reasons-claims stand or fall with the corresponding 'reason (why)'and 'because'/'in order to'-claims, as illustrated by (1)-(1'') and (2')-(2'''). They're all different ways of answering the same person-level why-question, where the explanandum is S's φ-ing; other readings answer other questions. 24 For a clear and accessible introduction to specificational sentences-along with a defense of the question-answer analysis-see Lawrence (2017). For discussion of specificational sentences of the form 'S's CN is that p', where CN is a cognitive nominal like 'belief' or 'desire'-along with some relevant remarks on 'reason(s)'-talk-see Pryor (2007). 13 Q: What does Olle want? A: A new guitar. The similarities are obvious, and the question-answer analysis of specificational sentences explains why: the subject of a specificational sentence (e.g. 'What Olle wants') presents a question ('What does Olle want?') that the complement ('a new guitar') directly answers. The complement does so by specifying the subject-in this case, what it is that Olle wants. This stands in contrast with predicational sentences, in which the complement describes or is true of the subject. For example: What Olle wants is expensive. (predicational) Specificational and predicational sentences-or, rather, readings of sentences-also differ from equative (or 'generalized identity') sentences. These are ones in which the complement is identified or equated with the subject. For example: What Olle wants is what I want. (equative) Much more could be said, but what's important for our purposes is just that guiding reasons-claims of the form 'S's reason for φ-ing is {that p/to ψ}' are specificational claims. Their complements ('that p/to ψ') can thus be understood as providing a direct answer to the what-question associated with the subject ('What is S's reason for φ-ing?'), and an indirect answer to the intimately related person-level 'why'-question ('Why is S is φ-ing?' or 'Why does S φ?'). The latter is achieved by means of the former. In brief, it's because the reason specified by the complement of guiding reasons-claims-i.e., the 'that'-clause in factual reasons claims and 'to'-infinitival in teleological reasons-claims-always corresponds to the content of one of the agent's action-guiding or, more generally, operative mental states. (I say 'corresponds' rather than 'is identical' advisedly; see below.) If Sasha's reason for leaving was to avoid the storm, for example, then we may safely assume she wanted or intended to avoid the storm, and that this desire or intention was operative. Similarly, if Sasha's reason for leaving was that a storm was coming, we may safely assume she believed (and arguably knew) that a storm was coming, and that this belief was operative. (We'll return to this point below.) To say that a given mental state was 'operative' is to say, in part, that it played a role in explaining why an agent did what she did. For as Davidson emphasized, just because someone did something they wanted to do, it doesn't follow that they did it because they wanted to do it. Something else is needed for the relevant mental state to play a role in explaining the action, though what else is needed is subject to controversy. Davidson himself argued that the relevant mental states must cause 14 the action, and in order to count as intentional the action needed to be caused in the 'right way' by those states. Others resist the causal picture.25 Nonetheless, there's widespread agreement that whatever the explanatory role is, it has to be of the right kind, and hence incompatible with (among other things) deviant explanatory chains. It's commonly assumed that there's a close relationship between guiding reasons and normative reasons. Although there's debate over what the relationship is, pretty much everyone agrees it falls short of identity. After all, people who do things they shouldn't do (e.g., kill innocent people) and believe things they shouldn't believe (e.g., that vaccines are dangerous) still do and believe those things for reasons, and those reasons needn't actually provide normative support of any kind for what they do or believe. Even though guiding reasons needn't be normative reasons, however, many philosophers think guiding reasons have to be things (facts, propositions, considerations, whatever) the agent treats as normative reasons in their practical or theoretical deliberation. The plausibility of this proposal depends on what it is to 'treat' something as a normative reason. If that just means that the consideration plays a certain role in the agent's deliberation or motivational structure in virtue of being (or corresponding to) the content of one of their operative mental states, there's little to quibble with. Oftentimes, however, it's assumed that something more is involved. Some think the agent has to take the consideration to be a normative reason, where taking it to be a normative reason is a matter of believing it to be a normative reason or at least being disposed to respond to it in ways akin to those involved in so believing. But even this might be too much, at least insofar as small children and intelligent non-human animals are capable of doing and believing things for (purely motivating) reasons. For another possible counterexample, consider a die-hard normative skeptic who is steadfast in her rejection of all things normative, and so doesn't take anything to be a normative reason for anything else, even implicitly. Although she may well treat certain considerations as reasons in the aforementioned sense, that's just for those considerations to figure as (or correspond to) the contents of her operative mental states. It's not obvious why any real or apparent normativity would need to enter into such a picture, however, and so cases like this may cast doubt on any alleged non-trivial necessary connection between normative and guiding reasons.26 This would be compatible with there being a close connection 25 Whether mental states are causes is a matter of contention, though mental states might still causally explain even if they aren't causes (cf. McLaughlin 2013). 26 Lord (forthcoming; chap. 6), replaces the 'taking' requirement with one that requires agents 'conceive' of their motivating reasons as a normative reason. He then proceeds to 15 between normative and guiding reasons in practice, since most agents who act for reasons may take themselves to be acting on the basis of normative reasons. And if their action is in fact appropriately related to normative reasons, that will of course be a good thing; it'll be a case of what Mantel (2013) calls 'normatively apt action', understood as a kind of achievement. Something similar could then be said of agents who take themselves to believe (intend, etc.) for good reasons, and as a matter of fact do (cf. Lord forthcoming: chaps. 5 and 6). This would nonetheless be a contingent fact about particular agents and their guiding reasons, not one that generalizes to all agents and guiding reasons as such. A related assumption is that guiding reasons are at least the same kind of thing as normative reasons, since our reasons for doing (believing, intending, etc.) things have to be the sorts of things that are capable of being-though they needn't actually be-normative reasons, and vice versa.27 Mantel (2014) calls this the Identity Thesis, and argues against it. Although everyone should agree that we're capable of acting and believing for good reasons, and that normative reasons are in some sense 'good', it's far from clear that the Identity Thesis is needed to do justice to the intuitive thoughts standardly taken to motivate it, as opposed to some weaker, though still systematic, correspondence between them.28 After all, if what I've suggested so far is correct, guiding and normative reasons are clearly functionally distinct: whereas normative reasons help explain normative facts, guiding reasons help explain actions and attitudes. And it's not clear why we should expect the sorts of things that perform one role to also (and exclusively) perform the other. It may be, however, that the kinds of things that we normally cite as agents' reasons using factual reasons-claims-i.e., facts about the world-turn out to be the same kinds of things as normative reasons, or at least normative reasons of a certain (e.g. objective) kind.29 But even so, this wouldn't be in tension with my earlier claim that such facts are only explanatorily relevant to an agent's action or attitude insofar as the agent is aware of them, and insofar as the relevant mental states are operative in the relevant circumstances. In addition, it'll remain a further question whether the things we cite as factual reasons are the same kind of thing as the contents of our mental states. Ordinary language is an imperfect guide in offer a suitably deflationary dispositional account of 'conceptions' that promises to circumvent worries about dogs, children, and die-hard normative skeptics. In order to do so, however, there's a worry that the account ends up being too deflationary. 27 This is what Dancy (2000) calls the "normative constraint". 28 See also Wallace (2003). 29 For some worries, though, see Mantel (2015). 16 this respect, since 'that'-clauses can be put to multiple uses.30 This includes specifying the content of mental states (e.g. 'John's belief was that p') as well as expressing facts about the world (e.g. 'The fact that p...'), and many of these uses may differ in subtle ways. Similar considerations apply to what is expressed using 'to'-infinitivals. For present purposes, however, I needn't take a firm stand one way or the other concerning the ontological relationship (if any) between guiding reasons, normative reasons, and the content of our mental states. We're now in a position to better understand the notion of a primary reason. For whereas guiding reasons correspond to the contents of an agent's operative mental states, primary reasons are those mental states (or facts about them). Hence we say things like: (3) The reason (why) Sasha left was that she thought there was a storm coming. (3') Sasha left because she thought there was a storm coming. (4) The reason (why) Sasha left was that she wanted to avoid the storm. (4') Sasha left because she wanted to avoid the storm. As the above examples illustrate, there's a close connection between guiding reasons and primary reasons, and-as we'll see in the next section-claims about each are best understood as providing complementary explanations rather than competing ones. Summarily put: primary reasons-claims are used to highlight an agent's contentful mental state(s)-i.e., those that play a certain privileged explanatory role-while guiding reasons-claims are used to highlight the content of those states. What unites the two kinds of claims-and what justifies grouping them under the common label of 'motivating reasons'-is that they are both used to achieve the same end, namely, that of providing distinctive, person-level explanation of agents' actions and attitudes. They achieve this end in different ways, and hence should be distinguished, but this shouldn't obscure the fact that they are characteristically used to answer the same sort of why-question, and that the answers they provide are complementary rather than in competition. By way of summary, here's a modified chart from Grice (2001) listing the four main 'types' of reasons along with some canonical forms and key features: 30 Cf. Pryor (2007) and Huddleston and Pullum (2002: chap. 11, §§1-4). 17 4 Good cases versus Bad cases Given the distinction between guiding and primary reasons-claims, it's natural to wonder: why make one type of claim rather than another? The answer: it depends. In the case of teleological vs. primary reasons-claims, there's little of substance separating them-they communicate much the same thing, though in different ways. Again, compare (2) to (4): (2) Sasha's reason for leaving was to avoid the storm. (teleological) (2'') Sasha left in order to avoid the storm. (4) The reason Sasha left was that she wanted to avoid the storm. (primary) (4'') Sasha left because she wanted to avoid the storm. Whereas (2) cites Sasha's goal or purpose, (4) cites Sasha's corresponding directive attitude. However, in using (2) a speaker will normally presuppose what is made explicit in (4)-namely, that Sasha wanted to avoid the storm, and that this desire was operative in the relevant circumstances.31 In using (2), then, a speaker implicitly communicates what is explicitly communicated by (4). The main difference is that the focus is on the goal itself, rather than the directive attitude, which is backgrounded. Ditto for (2'') and (4''). The relationship between factual and primary reasons is similar, subject to a caveat to be discussed later. For just as (2) implicitly communicates what is explicitly communicated by (4), so (1) implicitly communicates what is explicitly 31 Here and elsewhere I rely on an intuitive notion of speaker presupposition and related notions. There are a number of important subtleties that I lack the space to discuss. For an introduction to presupposition (and its failure), see Beaver and Geurts (2014). For further-and particularly relevant-discussion of presupposition and factive constructions, see Simons et al. (forthcoming). Type of reason Canonical forms-not exhaustive Features (1) Purely explanatory 'The reason (why) A is that B' 'That B is a reason (why) A' 'A because B' (a) Factive with respect to 'A' and 'B' (b) 'Reason' used as count, not mass, noun (2) Normative 'That B is a reason (for X) to A' 'That B is a reason X has to A' 'There is (a) reason (for X) to A because B' (a) Factive with respect to 'B' but not 'to A' (b) 'Reason' used as count and mass noun (3) Primary 'That X B-s is a reason (why) X A-s' 'The reason (why) X A-s is that X B-s' 'X A-s because X B-s' (a) Factive with respect to 'X A-s' and 'X B-s' (b) 'Reason' used as count, not mass noun (4) Guiding (Factual / Teleological) 'X's reason for A-ing is that B' / 'X's reason for A-ing is to B' 'X A-s because / in order to B' (a) Factive with respect to 'X A-s' and 'that B' but not 'to B' (b) 'Reason' used as a count, not mass, noun 18 communicated by (3): (1) Sasha's reason for leaving was that a storm was coming. (1'') Sasha left because a storm was coming. (factual) (3) The reason Sasha left was that she {thought/knew} a storm was coming. (3'') Sasha left because she {thought/knew} a storm was coming. (primary) In using (1), a speaker will normally take it for granted that Sasha believed-and indeed knew-that there was a storm coming, and that this belief was operative in the circumstances leading to her action. Whether knowledge of the relevant fact is strictly required in order for factual reasons claims to be felicitous is subject to debate.32 It's nonetheless plausible that in order for an agent's reason to be that p that subject must have a (presumably justified) true belief that is connected to the fact that p in the right sort of way, and that this will normally suffice for knowledge. Notice that in using (1) it will normally be taken for granted not just that Sasha believed there was a storm coming, but also that she wanted to avoid it, and that this desire-like the belief-was operative. Similarly, with (2) it will be assumed not just that Sasha wanted to avoid the storm, but also that she believed a storm was coming, and that this belief-like the desire-was operative. The presence of the relevant action-guiding belief and desire will thus normally be presupposed by the use of both (1) and (2). The main difference, again, is that whereas factual reasons-claims like (1) highlight the content of an operative cognitive state (belief, knowledge, etc.), teleological reasons-claims like (2) highlight the content of an operative directive state (desire, intention, etc.). I say 'highlight' rather than 'identify' in order to remain neutral on the exact relationship between the fact/goal cited in (1)/(2) and the content of the agent's mental states. As noted above, I do not assume that the relationship is one of identity. I only claim that there is a systematic correspondence, and that in using guiding reasonsclaims we exploit this fact for the purposes of communication. The other main difference between teleological and factual reasons-claims (noted at the outset) is that factual reasons-claims are normally (doubly) factive.33 The claim below, for example, will be acceptable only if it is, in fact, my birthday- 32 Williamson (forthcoming), Hawthorne and Magidor (forthcoming), and Hyman (2015) think knowledge is required. Locke (2015) demurs, appealing to fake barn-style cases. 33 The 'normally' hedge is in recognition of the fact that there are non-factive uses of (5)/(6) below-albeit ones that merit special treatment. For the purposes of this paper I'm focusing on the central, factive use. 19 which we may suppose it is-and my grandma is aware of that fact: (5) Grandma's reason for sending me a card is that it's my birthday. Likewise, if Bob isn't Superman-which, we may suppose, he's not-then it would be unacceptable to say: (6) #Bob's reason for believing that he can fly is that he's Superman. This illustrates a general pattern: in so-called 'Good' cases-like that involving Grandma-where the relevant agent's beliefs and experiences are veridical and appropriately connected to the facts, factual reasons-claims are good. But in 'Bad' (or 'Error') cases-like that involving Bob-where the relevant agent's beliefs and experiences are not veridical or not appropriately connected to the facts, factual reasons-claims are bad. Bad cases include cases of hallucination and illusion, as well as more humdrum cases of false belief, whether justified or not. Notice, however, that in both Good and Bad cases we have the option of citing the subject's contentful mental states in explaining their actions or attitudes.34 For example: (7) The reason Grandma sent me a card is that she believes it's my birthday. (7') Grandma sent me a card because she believes it's my birthday (8) The reason Bob believes he can fly is that he believes he's Superman. (8') Bob believes he can fly because he believes he's Superman. Accordingly, in Good cases, where the subject's operative doxastic attitudes are true and appropriately connected to the facts, we have a choice between the two kinds of explanatory claims, whereas in the Bad case, where the subject's operative doxastic attitudes are not true, we don't-the factual reasons-claim is infelicitous. This is to be expected given that factual reasons-claims-unlike teleological reasons-claims-are normally replaceable with backwards-looking (or retrospective) 'because'-claims, and 'because'-claims are generally taken to be factive with respect to both the explanans and explanandum. Teleological reasonsclaims, in contrast, are generally replaceable with forward-looking (or prospective) 34 In the good case we have intermediate options available. For example, instead of citing worldly facts or states of belief and desire, we might cite facts about appearances: (*) The reason Gail believes the animal is a zebra is that it appears to have stripes. (**) Gail believes the animal is a zebra because it appears to have stripes. 20 'in order to'-claims, and these are not factive with respect to the explanans.35 Although in Good cases, unlike Bad cases, we have a choice of explanatory locution, factual reasons-claims are nonetheless generally favoured over primary reasons-claims-i.e., ones that cite the agent's mental states. Why? A simple answer suggests itself: because factual reasons-claims are more informative than primary ones. In particular, factual reasons-claims communicate implicitly what primary reasons-claims communicate explicitly-namely, that the agent has an operative attitude with a certain content-while also communicating something extra about the world. Given this, there is a fairly straightforward, broadly Gricean story to tell about why factual reasons-claims are commonplace, and why they should be seen as offering explanations that complement rather than compete with explanations provided by primary reasons-claims. It's not an either-or. Both provide person-level, folk-psychological explanations of the agent's action or attitude, but whereas primary reasons-claims provide such explanations directly by citing the agent's operative mental states, factual reasons-claims (like teleological ones) do so indirectly by citing a fact the agent is aware of (or, in the case of teleological reasons, a goal she has), thereby presupposing-without citing-the relevant mental states. The latter conveys everything the former does, and more besides. Hence the increased informativeness and conversational relevance (in Good cases) of factual reasons-claims, which can be understood as providing hybrid worldly/folk-psychological explanations rather than just folk-psychological ones like primary reasons-claims. It's worth emphasizing that the choice between explanatory items and locutions is a general feature of our explanatory practice.36 Suppose, for example, that a bridge collapses and you want to know why. I might tell you about the physical or structural properties of the bridge immediately prior to the collapse, and why it was in a weakened state, or I might instead tell you about how it was originally built, what the engineers did wrong, and how the condition of the bridge degraded over time. The former explanation is more proximal while the latter is more distal, but both serve the general purpose of explaining why the bridge 35 Not all 'because'-claims are backwards-looking. Jenkins and Nolan (2008), for example, provide a litany of examples in which something that occurs at t1 is explained by appealing to something which occurs at a later time t2. E.g.: (1) I am tidying my flat today because my brother is coming to visit tomorrow. As with other 'because'-claims, such explanations are generally factive: in order for (1) to be true, for example, it has to be that my brother is in fact coming to visit tomorrow. (Again, there are subtleties concerning factivity that I'm ignoring.) There are also synchronic 'because'-claims, as metaphysical explanations (among others) make clear. 36 See, for example, Lewis (1986). 21 collapsed. It would be a mistake to think they are somehow in competition with each other qua explanations, even though in some contexts one might be more appropriate or relevant than the other, depending on our particular interests and background information. 5 Contextual Variability and Explanatory Clusters I take it to be fairly obvious that the presence of the relevant attitudes is normally presupposed by guiding reasons-claims (or, rather, by the speaker making such claims). But in case evidence is needed: when making such claims it's normally infelicitous to deny the presence of the relevant attitudes. For example: (1*) #Sasha's reason for leaving was that a storm was coming, even though she didn't {know/believe} that a storm was coming. (1**) #Sasha left because a storm was coming, even though she didn't {know/believe} that a storm was coming. (2*) #Sasha's reason for leaving early was to avoid the storm, even though she didn't {want/intend} to avoid it-that wasn't her aim.37 (2**) #Sasha left in order to avoid the storm coming, even though she didn't {want/intend} to avoid it. The infelicity of (1*) and (2*) is to be expected given that motivating reasonsclaims characteristically provide answers to person-level, folk-psychological whyquestions. By explicitly denying the presence of the relevant mental state, claims like (1*) and (2*) fail to answer to the relevant kind of question.38 It's worth emphasizing that given what we know about the nature of our explanatory practices in general, in which surprisingly few facts usually suffice-for communicative purposes, not metaphysically-to explain complicated facts or events, it should come as little surprise that in making guiding reasons-claims we take certain other facts for granted. Indeed, pretty much all ordinary explanatory 37 I include the additional material at the end to force what Condoravdi and Lauer (2016) call the 'strong' (or 'operative') rather than the 'weak' reading of verbs like 'want'. 38 At least in the absence of special circumstances. Note also that the only way to felicitously continue (1**)-and similar sentences starting with 'the reason Sasha left' instead of 'Sasha's reason'-will turn it into a non-personal explanatory claim. (Thanks to Olle Risberg for this observation.) For example: (1***) Sasha left because there was a storm coming. She wasn't actually aware of the storm, but she somehow always gets sick before the weather turns foul. 22 claims-'A explains B', 'B because A', etc.-are made, and hence to be evaluated, relative to a large body of background information or facts, and the cited fact alone will rarely if ever fully explain the explanandum. The things we cite as, explanans- i.e. as the things that do the explaining (e.g. A)-are thus almost always merely part, and oftentimes a very small part, of a much larger body of information or facts, and it's the latter that constitutes the 'full' explanation of the explanandum (e.g. B), if anything does.39 Note that we typically have a certain amount of leeway in deciding which explanatorily relevant facts/events/states/goals/etc. to cite as reasons in providing an explanation of something, and which to merely treat as part of the informational background. The promotion of explanatorily relevant facts (etc.) to status of explicit explanans is thus partly up to us, with the choice being constrained-but not always determined-by what happens to be particularly salient or otherwise relevant, among other things. (That's not to say that the explanatory relevance of those facts is up to us; it's not.) Suppose, for example, that Gail is at the zoo and sees an animal with black and white stripes. She recognizes the pattern as one that is characteristic of zebras, and so comes to believe the animal is a zebra. Given this background information, it would be acceptable to say either of the following: (9) Gail's reason for believing the animal is a zebra is that it has stripes. (9') Gail believes the animal is a zebra because it has stripes. (10) Gail's reason for believing the animal is a zebra is that zebras have stripes. (10') Gail believes the animal is a zebra because zebras have stripes. But despite the felicity of (9) and (10), it would be decidedly odd to cite both facts individually as guiding reasons: (11) #One of Gail's reasons for believing the animal is a zebra is that it has stripes, and another is the fact that zebras have stripes. (11') #'Gail believes the animal is a zebra because it has stripes, and also because zebras have stripes. Intuitively, (11) is guilty of something like explanatory 'double counting', since neither fact cited is explanatorily relevant on its own, independently of the other. 39 This is oversimplifying, since there's usually no such thing as the full explanation of something-cf. Lewis (1986). Here, as elsewhere, I'm ignoring additional complexities. 23 Instead, it's only when the two facts are (at least implicitly) taken together that any amount of explanatory 'oomph' is generated. Hence the acceptability of citing the facts collectively as her reason: (12) Gail's reason for believing the animal is a zebra is that it has stripes like a zebras does. (12') Gail believes the animal is a zebra because it has stripes like a zebras does. The same sort of contextual variability arises with teleological reasons-claims, as well as primary reasons-claims. To illustrate the latter: while (3) and (4) above are felicitous, citing both mental facts individually as reasons is not: (13) #One reasons (why) Sasha left is that she thought a storm was coming, and another was that she wanted to avoid it. (13') #Sasha left because she thought a storm was coming, and also because she wanted to avoid it. As before, (13) is guilty of something like explanatory double counting, with neither psychological fact being explanatorily relevant on its own. Instead, it's only when both are taken together-whether explicitly or not-that explanatory relevance is achieved.40 The full grounds of explanatory relevance thus belong (as before) to a larger cluster of facts that includes both, and more besides. The moral: claims about motivating reasons, like nearly all explanatory claims, are highly context-sensitive and influenced by pragmatic considerations. We should therefore be wary of assigning undue significance to any particular use of sentences of the form 'S's reason for φ-ing is {that p/to ψ}'. Instead, the things-facts, states, goals, propositions, etc.-that we cite as guiding and primary reasons are best understood as functioning as (something like) representatives of explanatory clusters, where an 'explanatory cluster' is a body of information or facts that taken as a whole-and only taken as whole-is explanatorily relevant to some action or attitude. For reasons having to do with communicative efficiency as well as our informational limitations, we rarely if ever mention entire clusters. Instead, we single out one or two particularly relevant or accessible representatives and ascribe responsibility to them. As a consequence, whatever it is that we decide to single out in a particular context should not, by itself, be taken as indicative of anything 40 As before it would be fine to cite the facts collectively as a primary reason-something Davidson was sensitive to. See also Hornsby (2008: 246, n. 4). 24 metaphysically special. In a different conversational context-one differing in terms of shared background information, preceding discourse, etc.-some other representative of the very same cluster that explains the relevant action or attitude might be more salient, or otherwise relevant, and hence be referenced instead.41 On the picture suggested so far, it is natural to expect ordinary explanatory thought and talk to be governed by something like the following general norm (cf. Swanson 2010): USE GOOD REPRESENTATIVES When you ascribe some explanatory responsibility for A to an explanatory cluster relevant to A, use good representatives of that cluster for the purposes at hand. The 'goodness' of a potential representative will be a function of the amount of information it provides-either directly or indirectly, given the background information-about the relevant explanatory cluster, as well as the economy with which it provides that information. Ceteris paribus, the better a representative satisfies this dual constraint, the better a representative it will be. The relative 'goodness' of a potential representative will thus vary from context to context-and even within a context-depending on the interests of and background information shared by the conversational participants, including whether (and if so, which) other representatives have already been used. In the case of motivating reasonsclaims, however, there's an important further constraint-the relevant cluster(s) have to be capable of providing a rationalizing, person-level explanation, and the representatives we select have to be appropriately related to such. The view of reasons as representatives-i.e., the view that the things we ordinarily cite as reasons function as representatives of explanatory clusters-thus has a ready explanation of the acceptability of (9)-(10) and (12) as well as the defectiveness of (11) and (13). For in each case there are at least two facts belonging to the same explanatory cluster, either of which is suitable on its own to serve as a good representative for the purposes at hand. (Hence the acceptability of (9) and (10).) However, once one of the relevant facts is cited as a reason-and hence used as a representative-it robs the other of its representative role. To nonetheless cite both facts individually as reasons would thus be misleading, since 41 Since this is a general feature of our explanatory practice, it shouldn't be surprising that it's true not just of guiding reasons-claims but also of normative reasons-claims as well as of causal claims. For defence of the latter two points, see Fogal (2016a) and Swanson (2010) respectively. The discussion here and immediately below generalizes observations made by Swanson in the case of causal talk, and mirrors the discussion in Fogal (2016a: §4). 25 it would wrongly imply that the facts belong to separate explanatory clusters. (Hence the defectiveness of (11) and (13).) In contrast, it's perfectly fine to cite both facts collectively as a reason, since together they function as a good representative. (Hence the acceptability of (12).) One upshot is that rather than trying to explain away the variability in what we cite as motivating reasons or the kind of linguistic constructions we use, we should embrace it. Though the means vary, the goal remains the same: to provide a person-level, folk-psychological explanation of an agent's action or attitude. While in many contexts it might make sense to cite a particular worldly (or non-mental) fact in doing so-one the agent is aware of and responsive to-in other contexts it might make more sense to cite the agent's mental states, and in still others it might be most useful to cite the content of those states. Indeed, we might have a choice: all that's needed is something-a fact, state, proposition, goal, whatever- that can serve as a good representative of one or more explanatory cluster(s) relevant to the case at hand, and there may be equally good representatives, or equally good explanatory clusters. Different ways of using 'reason' can all be seen as ways of focusing on different aspects of those clusters, and hence different kinds of things. What unifies our motivating reasons-claims is the role of 'reason' in providing person-level explanations, not any common underlying ontology. And even though the acceptability of such claims will vary depending on the contextually relevant body of information, the underlying facts that we are (or at least should be) primarily interested in-what I've called the 'explanatory clusters'-remain constant. None of this is to deny that there will usually be fairly severe constraints on eligible referents of 'reasons(s)' in particular contexts or in particular linguistic constructions-as with explanatory claims in general, not just anything goes. But given that the relevant explanatory clusters are often complex and varied, we should expect there to be variability in terms of both (a) what particular thing is cited as a reason and (b) the kind of thing it is that gets cited. Instead of assigning undue significance to any particular judgment (or set of judgments) involving a motivating use of 'reason(s)', then, we as theorists should focus our attention on the nature, composition, and relevance of explanatory clusters-the real sources of explanatory oomph-that motivating reasons only imperfectly point to. 6 Conclusion Insofar as we're interested in providing a person-level explanation of an agent's action or attitude, we need information about their mental life. In particular, we need to know something about which mental states are (or were) operative. This information provides us with a proximal person-level explanation of the agent's action or attitude (cf. Wedgwood 2017: chap. 7). But it would be a mistake to think that this is the only kind of motivating reasons-explanation we can or should 26 provide. On the contrary, given what I've argued for, we should expect there to be plenty of good motivating reasons-explanations that cite things other than mental states, whether they be facts, propositions, objects, states of affairs, or something else. It's true-and important-that in order to provide an explanation of the right kind (i.e., person-level), such explanations require the presence of the relevant mental states. But sometimes we're interested in acquiring or providing a fuller and more distal explanation of an agent's action or attitude, and we can do so by appealing to certain facts that the agent is aware of. These are the contexts in which factual reasons-claims are most natural. Other times, however, we're interested primarily in what exactly an agent wants or intends to do, and hence in the content of their relevant directive attitude. These are the contexts in which teleological reasons-claims are most natural. In neither case is there anything wrong or superfluous with the claim in question, and it's a mistake to think either is in direct competition with primary reasons-claims that cite the mental states themselves.42 The variety of claims we have at our disposal simply reflects the variety of our possible explanatory interests. This ecumenical conclusion shouldn't obscure the point, however, that primary reasons are in a meaningful sense primary when it comes providing person-level explanations. For everyone should agree that facts about contentful (and operative) mental states are essential ingredients in providing proximal folk-psychological explanations, and their presence is always presupposed by factual and teleological reasons-claims. It's in this sense-but this sense only-that primary reasons are primary. 42 Contra Turri (2009). 27 Bibliography Alvarez, M. (2009). How many kinds of reasons? Philosophical Explorations, 12(2), 181-193 Beaver, D., & Geurts, B. (2014). Presupposition. In E. Zalta (Ed.), The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Winter 2014 Edition). Bromberger, S. (1966). Questions. The Journal of Philosophy, 63(20), 597-606. Broome, J. (2013). Rationality through Reasoning. Wiley Blackwell. Brunero, J. (2013). Reasons as Explanations. Philosophical Studies, 165(3), 805-824. Condoravdi, C., & Lauer, S. (2016). Anankastic conditionals are just conditionals. Semantics and Pragmatics, 9(8), 1-69. Cross, C., & Roelofsen, F. (2016). Questions. In The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Spring 2016 Edition). Dancy, J. (2000). Practical Reality. Oxford University Press. Darwall, S. (2003). Desires, Reasons, and Causes. Philosophy and Phenomenological Research, 67(2), 436–443. Davidson, D. (1963). Actions, Reasons, and Causes. The Journal of Philosophy, 60, 685– 700. Finlay, S. (2014). Confusion of Tongues: A Theory of Normative Language. Oxford University Press. Fogal, D. (2016a). Reasons, Reason, and Context. In E. Lord, & B. Maguire (Eds.), Weighing Reasons. Oxford University Press, 74-103. Fogal, D. (2016b). Review of Stephen Finlay's Confusion of Tongues: A Theory of Normative Language. Ethics, 127(1), 281– 288. Fogal, D., & Sylvan, K. (2017). Contextualism about Epistemic Reasons. In J. J. Ichikawa (Ed.), The Routledge Handbook of Epistemic Contextualism. Routledge. Grice, H. (2001). Aspects of Reason. Oxford University Press. Hawthorne, J., & Magidor, O. (forthcoming). Reflections on Reasons . In D. Star (Ed.), The Oxford Handbook on Reasons and Normativity. Oxford University Press. Hempel, C. (1965). Aspects of Scientific Explanation and Other Essays in the Philosophy of Science. The Free Press. Hornsby, J. (2008). A Disjunctive Conception of Acting for Reasons. In A. Haddock and F. Macpherson (Eds.) Disjunctivism: Perception, Action, Knowledge. Oxford Univeristy Press, 244-261. Huddleston, R., & Pullum, G. K. (2002). The Cambridge Grammar of the English Language. Cambridge University Press. Hyman, J. (2015). Action, Knowledge, and Will. Oxford University Press. Jenkins, C. S. (2008). Romeo, René, and the Reasons Why: What Explanation Is. Proceedings of the Aristotelian Society, 108, 61– 84. Jenkins, C. S., & Nolan, D. (2008). Backwards explanation. Philosophical Studies, 140(1), 103–115. Lawrence, R. (2017). Nominalization, Specification, and Investigation. UC Berkeley. Lewis, D. (1986). Causal Explanation . In D. Lewis (Ed.), Philosophical Papers, Vol. II. Oxford University Press, 214-240. Locke, D. (2015). Knowledge, Explanation, and Motivating Reasons. American Philosophical Quarterly, 52(3), 215-232. Lord, E. (forthcoming). The Importance of Being Rational. Oxford University Press. Mantel, S. (2013). Acting for reasons, apt action, and knowledge. Synthese, 190(17), 3865–3888. Mantel, S. (2014). No reason for identity: on the relation between motivating and normative reasons. Philosophical Explorations, 17(1), 49–62. 28 Mantel, S. (2015). Worldly Reasons: An Ontological Inquiry into Motivating Considerations and Normative Reasons. Pacific Philosophical Quarterly, DOI: 10.1111/papq.12094. McLaughlin, B. (2013). Why Rationalization Is Not a Species of Causal Explanation. In G. D'Oro, & C. Sandis (Eds.), Reasons and Causes: Causalism and anti-Causalism in the Philosophy of Action. Palgrave McMillan, 97.123. Paul, L., & Hall, N. Causation: A User's Guide. Oxford University Press. Pryor, J. (2007). Reasons and that-clauses. Philosophical Issues, 17(1), 217–244. Pryor, J. (2014). There is Immediate Justification. In M. Steup (Ed.), Contemporary Debates in Epistemology. Blackwell, 202-221. Roberts, C. (2012). Information Structure in Discourse: Towards and Integrated Formal Theory of Pragmatics. Semantics & Pragmatics, 5(6), 1-69. Roberts, C. (2012). Information Structure: Afterword. Semantics and Pragmatics, 5(7), 119. Schroeder, M. (2007). Slaves of the Passions. Oxford University Press. Sehon, S. (2016). Free Will and Action Explanation: A Non-Causal, Compatibilist Account. Oxford University Press. Setiya, K. (2014). What is a reason to act? Philosophical Studies, 167(2), 221–235. Shaheen, J. L. (forthcoming). Ambiguity and explanation. Inquiry. Simons, M., Beaver, D., Roberts, C., & Tonhauser, J. (forthcoming). The Best Question: Explaining the Projection Behaviour of Factives. Discourse Processes. Smith, M. (2003). Humeanism, Psychologism, and the Normative Story. Philosophy and Phenomenological Research, 67(2), 460–467. Stokke, A. (2013). Protagonist Projection. Mind & Language, 28(2), 204–232. Swanson, E. (2010). Lessons From The Context Sensitivity of Causal Talk. The Journal of Philosophy, 107(5), 221–242. Turri, J. (2009). The Ontology of Epistemic Reasons. Noûs, 43(3), 490–512. van Fraassen, B. (1980). The Scientific Image. Oxford University Press. Wallace, R. J. (2003). Explanation, Deliberation, and Reasons. Philosophy and Phenomenological Research, 67(2), 429–435. Wedgwood, R. (2017). The Normativity of Rationality. Oxford University Press. Williamson, T. (forthcoming). Acting on Knowledge. In J. A. Carter, E. Gordon, & B. Jarvis (Eds.), Knowledge-First. Oxford University Press. Woodward, J. (2014). Scientific Explanation. In E. N. Zalta (Ed.), The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Spring 2017 Edition). Yablo, S. (1996). How in the World? In C. Hill (Ed.), Philosophical Topics. University of Arkansas Press, 255-286. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
See discussions, stats, and author profiles for this publication at: https://www.researchgate.net/publication/309556348 Los valores y sus desafíos actuales Book * January 2007 CITATIONS 35 READS 1,505 1 author: Some of the authors of this publication are also working on these related projects: Teoría pluridimensional de los valores View project Desarrollo crítico de la teoría de la colonialidad/decolonialidad View project José Ramón Fabelo Corzo Benemérita Universidad Autónoma de Puebla 23 PUBLICATIONS 45 CITATIONS SEE PROFILE All content following this page was uploaded by José Ramón Fabelo Corzo on 31 October 2016. The user has requested enhancement of the downloaded file. 4 SOBRE EL AUTOR José Ramón Fabelo Corzo es Doctor en Filosofía (1984). Labora en el Instituto de Filosofía de La Habana y en la Facultad de Filosofía y Letras de la Universidad Autónoma de Puebla. Tiene más de 100 publicaciones en diversos países. Es autor de las obras La naturaleza del reflejo valorativo de la realidad (1987), Práctica, conocimiento y valoración (1989 – Premio Nacional de la Crítica Científico-Técnica), Risieri Frondizi: pensamiento axiológico (1993), Retos al pensamiento en una época de tránsito (1996 – Mención en el Premio Iberoamericano de Ética) y Los valores y sus desafíos actuales (2001, 2003, 2004 – Premio de la Academia de Ciencias de Cuba y Premio de la Crítica CientíficoTécnica) Serie: NUEVA CULTURA JOSÉ RAMÓN FABELO CORZO Premio de la Academia de Ciencias de Cuba: 2003 Premio de la Crítica Científico-Técnica: 2005 SOBRE LA OBRA Tal vez como nunca antes, el tema de los valores cobra hoy una importancia capital para los destinos del género humano. Se trata de una relevancia no sólo teórica, sino, sobre todo, práctica. Los valores suplen, en la sociedad, la función que en otras especies desempeñan los instintos biológicos, sobre todo, el de la autoconservación. El hecho de que el género humano haya puesto en peligro su propia supervivencia es el más claro indicador de la aguda crisis de valores por la que atraviesa. La comprensión de esta crisis, en su sentido más profundo, es un requisito imprescindible para su superación. Y ello presupone indagar en el complejo mundo de los valores humanos y actuar en consecuencia en la actividad educativa y práctica. Premio de la Academia de Ciencias de Cuba en 2003 y Premio de la Crítica Científico-Técnica en 2005, este libro resume toda la labor investigativa anterior de su autor. Las tres partes que lo integran coinciden con los tres frentes teóricos fundamentales en que ha venido desarrollando sus estudios: los problemas generales de la teoría de los valores, el análisis axiológico de problemas cruciales del mundo contemporáneo y los valores en la historia y en el pensamiento latinoamericanos. CODIGO BARRA FOTO DEL AUTOR 3 Serie: NUEVA CULTURA JOSÉ RAMÓN FABELO CORZO Premio de la Academia de Ciencias de Cuba: 2003 Premio de la Crítica Científico-Técnica: 2005 4 Los valores y sus desafíos actuales © José Ramón Fabelo Corzo Primera edición general: Benemérita Universidad Autónoma de Puebla Instituto de Filosofía del Ministerio de Ciencia, Tecnología y Medio Ambiente de Cuba México 2001 ISBN: 968-863-516-2 Segunda edición general: Editorial José Martí La Habana 2003 ISBN: 959-09-0250-2 Tercera edición general y primera digital: Libros en Red Buenos Aires 2004 ISBN: 987-561-101-8 Cuarta edición general ampliada y primera peruana: Lima, Perú, enero de 2007 Depósito legal: ISBN: © Educap/EPLA Av. Gral. Vivanco 372 – Pueblo Libre – Lima, Perú E-mail: [email protected] Web site: www.educapperu.com © Instituto de Filosofía del CITMA Calzada No. 251 Esq. a J. Vedado, Ciudad de La Habana, Cuba Email: [email protected] Web site: www.filosofia.cu Portada Bajo injusticia Justicia, 2000 Sandra Chaar Escultura Original en «terracotta» Medidas: 37 x 34 x 28 cm (15 x 13 inches) Serie: NUEVA CULTURA Enero, 2007 5 Educap/EPLA FONDO EDITORIAL Consejo Académico y Editorial Director: Dr. Luis Castro-Kikuchi Dr. Arturo Andrés Roig (Argentina) Dr. Eduardo Moltó Gil (Cuba) Dr. Felipe de Jesús Pérez Cruz (Cuba) Dr. José Ramón Fabelo Corzo (Cuba) Dr. Raúl Fornet-Betancourt (Cuba Alemania) Dr. Juan Mari Lois (Cuba Bolivia) Dr. Fernando Gonzáles Rey (Cuba Brasil) Dr. Juan Ferrari Rizzo (Cuba Brasil) Dr. Galo Guerrero Jiménez (Ecuador) Dr. Pablo Gonzáles Casanova (México) Dr. Enrique Dussel (México) Dr. Hugo Sánchez Carlessi (Perú) Dr. John D. Holst (USA) Dr. Robert Bahruth (USA) Dra. Carmen L. Bohorque-Morán (Venezuela) 6 7 CONTENIDO PRÓLOGO, por Luis Castro-Kikuchi NOTA A LA EDICIÓN PERUANA NOTA INTRODUCTORIA (A LA PRIMERA EDICIÓN) PRIMERA PARTE PROBLEMAS TEÓRICOS DE LA AXIOLOGÍA 21 Sobre la naturaleza de los valores humanos 23 • Principales respuestas históricas al problema de la naturaleza de los valores 23 • Risieri Frondizi: un intento por superar los extremos 34 • La axiología y las disciplinas particulares que abordan los valores 40 • Hacia una nueva propuesta interpretativa: la pluridimensionalidad de los valores 54 Poder y valores instituidos 59 SEGUNDA PARTE LA AXIOLOGÍA COMO INSTRUMENTO PARA EL ANÁLISIS DE LA REALIDAD SOCIAL 75 Valores universales y problemas globales 77 • Valores universales 78 • Valores universales y problemas globales 93 • Valores universales y vías para enfrentar los problemas globales 105 Tolerancia y valores 132 Mercado y valores humanos 142 Los valores y la familia 167 • La familia y las crisis de valores 167 • La familia como valor 169 • La familia como factor instituyente de valores 172 • La familia como mediador de influencias valorativas 173 • Tipos de familia 177 • Por una nueva relación entre familia y sociedad 181 Hacia una interpretación axiológica de la ciencia 183 8 TERCERA PARTE LOS VALORES EN LA REALIDAD HISTÓRICA Y EN EL PENSAMIENTO DE AMÉRICA LATINA 203 América Latina en la encrucijada entre los valores universales y propios 205 Hacia una refundamentación valorativa del paradigma emancipatorio latinoamericano 214 El problema de los valores en el pensamiento latinoamericano 228 • El pensamiento latinoamericano: una historia cargada de contenido axiológico 229 • La crítica al positivismo y la introducción a un pensamiento explícitamente axiológico 236 • Adopción de un paradigma axiológico preponderante 245 • Oposición al predominio axiológico del objetivismo fenomenológico 248 • Multidireccionalidad axiológica hacia los setenta 252 • ¿Fin del pensamiento axiológico latinoamericano? 259 • Renacer teórico de la axiología 262 ANEXOS 269 La vida humana como criterio fundamental de lo valioso 271 El carácter ético de la educación y los valores 277 Educación, valores e identidades 297 PROCEDENCIA DE LOS TEXTOS 307 9 PRÓLOGO En un artículo escrito en años de auge capitalista, "El lugar de los valores en nuestro mundo", y haciendo alusión al problema planteado por el psicólogo alemán Wolfgang Köhler en uno de sus libros, Karl Popper se preguntaba: "¿qué lugar ocupan los valores en un mundo de hechos concretos y cómo se insertan en ese mundo?". Seguidamente, anotaba: "Köhler explica con toda claridad por qué hay tan pocos científicos, y tan pocos filósofos con una preparación científica, que se molesten en escribir sobre los valores. La razón es bien sencilla: la mayor parte de esas discusiones sobre los valores acaban en agua de borrajas. Y, por ello, muchos de nosotros tememos producir también ese tipo de aguas u otras que no puedan distinguirse fácilmente de ellas. En mi opinión, esos miedos están bien fundados, a pesar de los esfuerzos de Köhler por convencernos de que debiéramos ser más osados y arriesgarnos". Luego de contar con los dedos de una mano los escritos que, a su juicio, poseían un carácter "bueno y renovador" en el ámbito de la teoría ética "con su casi infinita literatura", y de producir él mismo "agua de borrajas" con lastimosas especulaciones acerca de los valores, intentaba relacionar éstos con el "mundo de hechos concretos". Y, en su calidad de intelectual orgánico de la gran burguesía imperialista, apreciaba cómo se "insertan" en él, afirmando: "Sé de sobra las muchas cosas que están mal en nuestra sociedad occidental. Pero sigo sin tener la menor duda de que es la mejor de las que ha habido jamás (...) Cualquiera que se sienta dispuesto a comparar de una forma seria la vida de nuestras democracias liberales occidentales con las otras sociedades ('totalitarias'.LCK), tendrá que admitir que, tanto en Europa como en Norteamérica, en Australia o en Nueva Zelanda, disfrutamos en las sociedades de mejores y más igualitarias condiciones que las que hayan existido en todo el transcurso de la historia humana. No sólo es que haya pocas personas con necesidades verdaderamente apremiantes de alimentos o de alojamiento, sino que existen infinitamente más oportunidades para que los jóvenes escojan su propio futuro". Como resulta más que evidente, la irremediable terquedad de los hechos, a la que siempre se refería Lenin, se ha encargado de hacer polvo los cínicos asertos popperianos, incluso si se aceptara su selectividad en la ejemplificación de las sociedades con "mejores y más igualitarias condiciones". Hay además que preguntarse quién, dentro de más de los dos tercios 10 de la población mundial hoy atrozmente condenados a la miseria, la opresión y el abandono, podría compartir las jubilosas palabras con las que Popper cerraba su artículo: "¡Abran los ojos y vean lo hermoso que es el mundo y reconozcan la suerte que tenemos de estar vivos!". En efecto, ese "hermoso mundo" ha ido cuesta abajo y, con la "globalización" neoliberal en curso, el expansivo y profundizado empeoramiento del estado de cosas en el planeta tiene en la actualidad múltiples manifestaciones. Ante nuestros ojos se procesa la acelerada e indetenible descomposición integral del sistema capitalista. A la crisis crónica de la economía mundial, a la perversa sobreexplotación y a la conculcación de los derechos de inmensas masas populares, a la degradación constante de las condiciones de existencia de cada vez mayor número de personas y a su exclusión de la vida social, al envilecimiento del régimen político y al estragamiento ideológico-cultural, a las guerras de agresión y rapiña contra pueblos casi inermes y al genocidio oficialmente consentido, al embrutecimiento colectivo y a la mutilación mental que se propician desde los medios de difusión y a través de la educación formal de corte tradicional, hay que sumarle el irracional "dominio" sobre la naturaleza con el gravísimo peligro no sólo de extinción de la especie humana, sino también de eliminación de la vida en la Tierra. Todo esto repercute en la configuración de una devastadora crisis moral y, debido a ello, no es casual que el problema de los valores adquiera hoy una importancia inigualada en la historia del hombre por su carácter decisivo para el destino de la humanidad. Tampoco obedece al azar que, dejando de lado los "miedos bien fundados" y la renuencia de Popper para incursionar abiertamente en el campo de la valoración y los valores, una amplia cohorte de ideólogos, filósofos y cientistas sociales al servicio del imperialismo se aboque hoy, con los matices del caso, a manipular profusamente la temática axiológica buscando de cualquier modo renovadas justificaciones a la moderna barbarie capitalista. Desde mediados de la llamada Guerra Fría, cuando los círculos imperialistas lanzaron la consigna del "Rearme Moral" para hacer frente a la "amenaza comunista" y preservar la "sociedad occidental y cristiana", el mundo no había contemplado tanto interés reaccionario, como el actual, por una temática en apariencia académicamente abstracta, pero de tan fundamental trascendencia práctico-concreta en la vida de las personas "comunes y corrientes". 11 Sin embargo, ese interés por los valores no está circunscrito al campo de la reacción, ni tampoco tiene como propósito exclusivo la elaboración de justificaciones que, como alijos ideológicos, están destinadas a atosigar a las masas con el alud mediático de todos los días y todas las horas. Demostrando fácticamente que la alienación nunca es absoluta y que la conciencia humana jamas puede ser copada en su totalidad con contenidos adversos a la propia condición del hombre, también (y con infinitamente mayor razón) en los más amplios sectores del pueblo se va progresivamente acentuando la preocupación por el problema en el curso de la búsqueda de salidas directas a las negativas condiciones de existencia que los afectan y, además, en tanto va corporizándose y convirtiéndose en fuerza material en ellos, aún cuando fuere con relativa lentitud, la idea de que "otro mundo es posible" y objetivamente viable. A partir de su propia situación de vida y a través de su propia actividad, dentro de los sectores populares constituye una constante la práctica espontánea de valores como la solidaridad, el respeto, el colectivismo, la cooperación, la reciprocidad, la honradez, la lealtad, la generosidad, a pesar de que esa práctica no siempre esté necesariamente acompañada de una clara conciencia acerca de la decisiva importancia de tales valores, que por sí mismos resultan de hecho antagónicos a los extensamente difundidos "antivalores" típicos de una sociedad rapaz como la capitalista. El (re)descubrimiento objetivo y racional de la dimensión valorativa de la actividad humana, cualquiera que fuese el ámbito donde ella se lleve a cabo, representa entonces un aspecto esencial en uno u otro proyecto de educación popular que se proponga contribuir en el avance de los trabajadores y las masas desde la fase "económico-corporativa" a la fase "ético-política", para decirlo utilizando términos de Gramsci. O, expresándolo sencillamente, que tenga como aspiración aportar en la promoción y el impulso de su tránsito desde la fase de simple y resignada adaptación a las condiciones dadas de existencia y al estado de cosas imperante, a la fase de toma de conciencia acerca de sus propios intereses, de sus propias fuerzas y de la necesidad de la transformación creativa y revolucionaria de la sociedad, pensando, sintiendo y actuando en esa perspectiva. Esto último es lo que aterra al imperialismo, a sus testaferros nacionales, a sus pensadores y a sus escribientes de todo tipo. No por nada, a la par que manosean con impudicia el tema de los valores y lo utilizan para sus propios fines, tratan de desacreditar 12 la dimensión valorativa de la actividad del hombre enfatizando (en particular, a través del neopositivismo y del llamado postpostivismo) en el carácter "ideológico" y "atrasado" de la valoración, como elemento negativo y contrapuesto al carácter "científico" y "moderno" de la sujeción a los "hechos brutos", es decir, carentes de cualquier "contaminación metafísica" proporcionada por los juicios de valor. Tales falacias, elaboradas hace tiempo con cierta sofisticación en las metrópolis imperiales y declamadas chapuceramente hoy por indescriptibles "epistemólogos" y otros académicos en las universidades y centros educativos, pretenden ocultar el hecho simple y definitivo de que para conocer y actuar es absolutamente imprescindible haber realizado una previa valoración poseedora de numerosas facetas: conocimiento, acción y valoración conforman así una unidad dialéctica que no se puede fracturar bajo riesgo de negar la propia realidad y atentar contra la racionalidad y la verdad. Si no fuera así, el conocimiento sería inútil y la acción no tendría sentido, por la concreta razón de que indefectiblemente se conoce para actuar y se actúa para conocer en función de la satisfacción de las múltiples necesidades humanas, cuya apreciación reposa obligatoriamente sobre una determinada valoración. El aspecto valorativo constituye, entonces, un componente orgánico de la conciencia humana, y no un simple epifenómeno o un sobreagregado a ella. De allí, pues, que el afrontamiento científico del problema de los valores no admita contrabandos reaccionarios, ni su relegación al ámbito puramente teórico por sus irrompibles nexos internos y objetivos con la formación y el desarrollo humanos del ser humano y por sus obvias resonancias político-sociales e ideológico-culturales presentes y futuras. De allí también la esencial importancia del tratamiento científico y la dilucidación objetiva del problema de los valores para establecer con claridad meridiana qué son, cuál es su carácter y su contenido, cuál es su nexo genético y cuáles sus relaciones con la práctica social, cómo surgen y se transforman históricamente, en qué consiste su papel concreto en la vida real de las personas y, fundamentalmente, cómo se forman y desarrollan a través de la educación y la enseñanza y de la propia actividad del individuo en el seno de la familia el grupo y la clase como intermediaciones del conjunto de la sociedad dada. La inequívoca comprensión de estos aspectos, posible gracias a los logros de la investigación axiológica y a los aportes de otras ciencias, constituye uno de los elementos básicos para la correcta orientación dentro del discurrir social y, en 13 particular, para definir una educación y una enseñanza que tengan como norte la real formación integral de las nuevas generaciones y que, por ello mismo, dispongan todos sus recursos para promover y encauzar adecuadamente el despliegue conjunto e inseparable de las capacidades físicas, psíquicas y morales de niños y adolescentes. Pero esa comprensión resultaría a todas luces insuficiente y hasta inútil para el quehacer efectivo si se dejara de ligar con lucidez lo general y lo particular, si las verdades universales de la ciencia no se llevaran creativamente a la práctica concreta para encarar y resolver problemas específicos, si existiera un anclaje en el nivel de las abstracciones conceptuales y se hiciera olvido de la vida misma y del contexto objetivo en el que ella transcurre. Para que los valores puedan cumplir eficazmente su papel social, es absolutamente obligatorio pensarlos desde la realidad propia, sin que ello signifique desvincularlos de sus aspectos universales; y practicarlos en correspondencia con las necesidades y problemas propios, sin que ello implique deslizarse hacia el relativismo moral tan propugnado hoy desde las esferas del poder imperial y los pragmáticos círculos académicos que le son afines. Desde mi perspectiva, poner en claro todas las cuestiones antes anotadas, y varias otras más, es uno de los muchos méritos (si no el principal) de "Los valores y sus desafíos actuales", cuyo autor, José Ramón Fabelo Corzo, con su proverbial generosidad y su cálida amistad, me ha encomendado afectuosamente prologar en su edición peruana. La gran riqueza de contenido y la particular importancia del texto, que resume más de dos décadas de trabajo investigativo, se explicitan con sólo señalar sucintamente los temas abordados por Fabelo con notable solvencia: el análisis de los problemas teóricos de la axiología (con la visión crítica de los cuatro grandes grupos de posiciones que han intentado dar explicación a la naturaleza de los valores humanos a lo largo de la historia de la filosofía) y el planteamiento de una nueva propuesta interpretativa acerca de esos valores; la función de la axiología como instrumento para el análisis de la realidad social, dilucidando las relaciones entre el poder político y los valores instituidos; la interpretación axiológica de la ciencia y el conocimiento científico; la distorsión y la destrucción de los valores por parte de la lógica del "libre mercado" y la total incompatibilidad de éste con los intereses vitales de la humanidad; la familia como uno de los ámbitos fundamentales de asiento de los valores y el rol mediador que ella juega en su adquisición; la función de los valores dentro de la realidad histórica 14 de América Latina y el problema de los valores en el pensamiento latinoamericano; el carácter ético de una educación basada en valores y la forma en que contribuye en la configuración de las identidades; y, en fin, la vida humana como criterio fundamental para discernir entre lo valioso y lo no-valioso. Desde una nítida postura dialéctico-materialista, todos estos temas son encarados con ejemplar rigor científico y admirable lucidez crítica sin desmedro alguno de la claridad expositiva y sin rehuir el debate con posiciones opuestas, poniendo en evidencia por qué el autor es considerado uno de los pensadores más destacados en nuestra continente y de qué modo la originalidad de los resultados de su labor investigativa adquiere así proyección mundial. Para concluir, y aunque pudiera parecer fuera de lugar, este Prólogo quedaría incompleto si omitiera una referencia a las cualidades personales de José Ramón. Desde que trabáramos relación tiempo atrás a raíz del envío de uno de sus artículos para la Revista Docencia, a cuyo Consejo Editorial Internacional se incorporó poco después, y especialmente durante sus dos estadías en el Perú para participar en las actividades de Educap/EPLA, de las cuales forma parte, he tenido reiteradas comprobaciones no sólo de su enorme valía intelectual, sino también de su excepcional calidad humana. Ajeno por completo a la actitud del académico distante, frío y petulante, él es alguien que, como decía Mariátegui, ha "metido toda su sangre en sus ideas", y sostiene y expone éstas con una racionalidad que se alimenta de la pasión y el vigor que emanan de un intenso amor a la vida y del compromiso inquebrantable con su pueblo y con los "humillados y ofendidos" del mundo entero. A su natural simpatía, gentileza y entusiasmo, aúna la sencillez y la modestia del sabio, demostrando con sus actos la coherencia principista entre lo que dice y lo que hace, y encarnando los valores que investiga y promueve. Por ello, en Educap y en la Escuela Pedagógica Latinoamericana resulta prácticamente imposible dejar de admirarlo, de quererlo y de respetarlo. José Ramón merece plenamente todo eso. Que su amistad me excuse por estas indiscreciones. Lima, Enero 2007 Luis Castro-Kikuchi Director General de EPLA 15 NOTA A LA EDICIÓN PERUANA México, Cuba y Argentina acogieron, por ese orden, las tres primeras ediciones de este texto. Publicado inicialmente a finales de 2001 por la Universidad Autónoma de Puebla en co-edición con el Instituto de Filosofía del Ministerio de Ciencia, Tecnología y Medio Ambiente de Cuba, el libro fue editado en La Habana nuevamente en 2003 por la Editorial José Martí y en 2004 en Buenos Aires por Libros en Red. La presente representa la primera edición peruana. Nos complace enormemente que haya sido asumida por EDUCAP y su Escuela Pedagógica Latinoamericana (EPLA), instituciones de creciente prestigio e impacto entre los educadores e intelectuales del Perú y de América Latina. Revisados y actualizados, se han mantenido en esta edición los mismos capítulos que armaron la estructura del libro original. No obstante, se agregan en forma de anexos tres nuevos capítulos, escritos con posterioridad a la salida de la primera edición. El primero de ellos, titulado "La vida humana como criterio fundamental de lo valioso", fue elaborado a raíz de una polémica en que el autor se vio envuelto a propósito precisamente de la presentación del libro en medios académico mexicanos y cubanos, y pretende, partiendo de una lógica argumentativa algo distinta, reafirmar algunos de los resultados a los que se arriban en el texto principal. "El carácter ético de la educación y la enseñanza" es el título del segundo anexo y representa el trabajo de más reciente factura, presentado como conferencia precisamente en uno de los eventos organizados por EDUCAP/EPLA. Constituye en buena medida un desarrollo lógico del trabajo anterior. El tercer anexo –"Educación, valores e identidades"fue redactado a solicitud del Círculo Mexicano de Profesores de Filosofía para ser presentado en uno de sus Coloquios Nacionales. Por abordar un contenido no suficientemente tratado en el texto original, por estar estrechamente vinculado con su temática principal y por ser de evidente importancia para los educadores, su inclusión en esta edición puede representar un complemento positivo y cubrir un cierto vacío de aquella edición. 16 Agradecemos a EDUCAP/EPLA por haber hecho posible la realidad de esta edición peruana de Los valores y sus desafíos actuales. Particularmente expresamos nuestra gratitud a Gustavo Rojas Vela, Presidente de EDUCAP, a Luis Castro-Kikuchi, Director General de EPLA y prologuista de esta edición y a María Luz Taboada Pizarro, Directora Ejecutiva de EPLA. No en último lugar, nuestro agradecimiento va dirigido también a los educadores del Perú. Los reiterados contactos que el autor ha mantenido con ellos y la favorable acogida que el debate de ideas como éstas ha tenido en tan apreciable sector de la sociedad peruana nos han hecho confiar más en lo que hacemos. Si el contenido de este libro les resulta útil, consideraremos cumplido nuestro propósito. El Autor Lima, Enero de 2007 17 NOTA INTRODUCTORIA (A la Primera Edición, Benemérita Universidad Autónoma de Puebla – Instituto de Filosofía de La Habana, Puebla, 2001) Tal vez como nunca antes, el tema de los valores cobra hoy una importancia capital para los destinos del género humano. Se trata de una relevancia no sólo teórica, sino, sobre todo, práctica. Vivimos la paradójica situación de un mundo que dispone de altísimos niveles de desarrollo económico y tecnológico y sobre el cual se ciñen, sin embargo, los más amenazantes peligros que haya tenido que enfrentar la humanidad en toda su historia. Peligros que provienen no de fuentes puramente naturales, no de imaginarios ataques extra-terrestres, sino –he ahí la paradojadel propio accionar humano. Las catástrofes "naturales" son cada vez menos naturales y el reiterado anuncio hollywoodense de una guerra intergaláctica ha encontrado su correlato real en conflictos cada vez más terrenales. Mientras tanto, una masa creciente de mujeres y hombres, de niños y ancianos –muchas veces olvidados, lamentablemente, por ecologistas y por Hollywoodcarecen de las condiciones más elementales para una vida que dignifique el calificativo de "humana", en circunstancias –y he ahí de nuevo la paradojaen que los niveles productivos y tecnológicos alcanzados son más que suficientes para otorgarle una vida digna a cada ser humano. Los valores suplen, en la sociedad, la función que en otras especies desempeñan los instintos biológicos, sobre todo, el de la autoconservación. El hecho de que el género humano haya puesto en peligro su propia supervivencia es el más claro indicador de la aguda crisis de valores por la que atraviesa. La comprensión de esta crisis, en su sentido más profundo, es un requisito imprescindible para su superación. Y ello presupone indagar en el complejo mundo de los valores humanos. Claro que no se trata de un acercamiento totalmente nuevo. El problema acerca de la naturaleza de los valores ha sido uno de los más debatidos en el último siglo de desarrollo del pensamiento filosófico universal. Diferentes respuestas –naturalista, subjetivista, objetivista, sociologistahan intentado explicar, desde distintas 18 perspectivas, este intrincado asunto. Sin embargo, no puede decirse que al respecto haya sido dicha la última palabra. Las propuestas han sido casi siempre unilaterales, haciendo énfasis en una determinada manifestación de los valores y obviando otras. Y mientras que el asunto de la naturaleza de los valores siga siendo un problema abierto, sin una solución medianamente definitoria en el plano teórico, el tema de su crisis seguirá cargando el lastre de esta carencia cosmovisiva y metodológica y continuarán sin respuesta precisa muchas preguntas básicas necesarias para su enfrentamiento práctico. Tanto en sentido social como individual, por sus modos de expresarse en los objetos valiosos, en la conciencia valorativa o en las normas y preceptos que rigen las instituciones sociales, los valores se ramifican y penetran las más diversas facetas de la vida humana y poseen su manifestación específica en la economía, en la moral, en el arte, en la política, en el mundo del derecho, de la religión, y como ingredientes inalienables de los procesos educativos. De ahí que sea imprescindible la elaboración de una teoría axiológica coherente y lo suficientemente amplia como para otorgarle el espacio necesario y poner en conexión esta multivariedad de expresiones de los valores. A la argumentación de esta idea está dedicada la primera parte del presente libro denominada, por esa razón, Problemas teóricos de la axiología. Una vez diseñados sus contornos teóricos fundamentales, la axiología puede servir de eficaz medio para el estudio de acuciantes asuntos del mundo contemporáneo. La relación que guardan los valores con los problemas globales, con el mercado, con la tolerancia, con el desarrollo de la ciencia y con ese núcleo básico de cualquier sociedad que constituye la familia, se unifica bajo la mirada que esta propuesta teórica propicia en la segunda parte del libro: La axiología como instrumento para el análisis de la realidad social. América Latina sigue siendo nuestro contexto más inmediato y la proveedora de los signos indiscutibles de una identidad que presupone la asunción de valores comunes a través de la rica diversidad que nos constituye. A ellos, a la forma en que se han manifestado en nuestra historia y al modo en que han sido 19 expresados en nuestras ideas, está dedicada la tercera parte de esta obra: Los valores en la realidad histórica y en el pensamiento de América Latina. En buena medida este libro resume toda mi labor investigativa anterior. Las tres partes que lo integran coinciden con los tres frentes teóricos fundamentales en que he venido desarrollando mis estudios: los problemas generales de la teoría de los valores, el análisis axiológico de problemas cruciales del mundo contemporáneo y el pensamiento axiológico latinoamericano. A estos tres grandes campos se han dedicado mis libros anteriores: La naturaleza del reflejo valorativo de la realidad (1987) y Práctica, conocimiento y valoración (1989), al primero; Retos al pensamiento en una época de tránsito (1996), al segundo; y Risieri Frondizi: pensamiento axiológico (1993), al tercero. Agradezco a la Facultad de Filosofía y Letras y a la Dirección de Fomento Editorial de la Benemérita Universidad Autónoma de Puebla la posibilidad de compartir estas ideas con el lector mexicano. Igualmente deseo reconocer el permanente apoyo y estímulo que para la elaboración de los textos aquí incluidos obtuve de mi querida familia, de mis amigos, cubanos y mexicanos, y, especialmente, de mis compañeros del Grupo América Latina: Filosofía Social y Axiología (GALFISA) del Instituto de Filosofía de La Habana. El Autor Pueblo/hathana, Agosto 2001 20 21 PRIMERA PARTE PROBLEMAS TEÓRICOS DE LA AXIOLOGÍA 22 23 SOBRE LA NATURALEZA DE LOS VALORES HUMANOS El tema de los valores ha sido una vieja preocupación del ser humano. Qué aceptar como bueno, justo, bello o útil y qué calificar como malo, injusto, feo o perjudicial, han sido interrogantes a las que el hombre ha tenido constantemente que buscar respuestas para orientarse en la vida, para encontrar las fuerzas motivacionales que guíen su actividad y conducta. Mas estas respuestas no han estado siempre al alcance de la mano. A las dudas y la perplejidad que muchos han tenido sobre el particular se han unido los criterios encontrados -y a veces totalmente contrapuestosentre determinados individuos o grupos, igualmente convencidos, cada uno de ellos, de la veracidad de sus respectivas escalas de valores. La importancia práctica del asunto y su estrecho vínculo con la comprensión del ser humano en su relación con el mundo que le rodea hizo aparecer hacia la segunda mitad del siglo XIX una rama relativamente independiente de la filosofía que se encargaría del estudio de un tema que ya desde los albores mismos del pensamiento filosófico había estado presente, aunque de manera dispersa, en los sistemas teórico-cosmovisivos creados por los filósofos. Acuñada a principios del siglo XX con el término «axiología» (del griego axia valor y logos estudio, tratado),1 esta rama del saber filosófico ha tratado de dar respuesta a una pregunta capital: ¿cuál es la naturaleza de los valores humanos?, ¿de dónde surgen?, ¿cuál es su fuente? Principales respuestas históricas al problema de la naturaleza de los valores humanos Tampoco dentro de la filosofía estas interrogantes han tenido una respuesta única. Diversos sistemas han ofrecido distintas interpretaciones de los valores. Podrían clasificarse en cuatro grandes grupos las principales posiciones que, a lo largo de la historia del pensamiento filosófico, han intentado explicar la naturaleza de los valores humanos. Estas posiciones son: la naturalista, la objetivista, la subjetivista, y la sociologista. Una de las concepciones de más larga historia es la que podría llamarse naturalista, que tuvo ya en Demócrito (460-370 1 Se supone que el introductor del término fue el filósofo francés P. Lapie en su Logique de la volonté (1902, p. 385). Algo más tarde fue ampliamente utilizado por Eduard von Hartmann en su Grundriss der Axiologie (1908). 24 a.n.e.) un clásico representante. Para el filósofo griego el bien, lo útil, lo bello, es lo que se corresponde con la naturaleza; al tiempo que el mal, lo perjudicial y lo horrible es lo antinatural. Los valores son el resultado de las leyes naturales. La delimitación entre lo natural (o valioso) y lo antinatural (o antivalioso) es posible debido a una capacidad humana también natural: la de sentir deleite. El deleite es un estado que se corresponde con la naturaleza del organismo vivo; el sufrimiento, por el contrario, es ajeno a esa naturaleza, es antinatural. El deleite, por lo tanto, es provocado por lo natural-valioso mientras que el sufrimiento es causado por lo antinatural-antivalioso. Pero esto sugiere una contradicción de la cual el propio Demócrito se percata. Mientras que el bien (el valor) debe ser el mismo para todos, la capacidad para el deleite es individual, y bien sabe el pensador griego que no todos los individuos se deleitan o sufren ante los mismos objetos y situaciones. «Agradable... es una cosa para unos y otra para otros», pero «para todos los seres humanos lo bueno es lo mismo y la verdad es la misma».2 El verdadero deleite -concluye entonceses el que se corresponde con lo bello, con lo moral, con lo justo. No puede evitar de esta forma Demócrito cierta tautología: utilizar al deleite como criterio de lo valioso y a lo valioso como criterio del legítimo deleite. La salida de esa contradicción la ve el filósofo antiguo en el conocimiento: lo malo o erróneo de las acciones del hombre se debe a la insuficiencia del conocimiento. «La causa del error -dicees la ignorancia de lo mejor».3 La concepción naturalista de los valores tuvo un amplio despliegue a partir del Renacimiento, vinculada a la visión optimista y la fe en la razón propias de la Modernidad temprana. La Ilustración y, en particular, el materialismo francés del siglo XVIII, fueron exponentes destacados de esta concepción. También en los marcos de esta cosmovisión, los valores se asocian a la acción de las leyes naturales. El hombre mismo es asumido como un ser natural, una parte más de la naturaleza. Las leyes de la realidad subordinan a la naturaleza, al hombre y a la sociedad. Los propios y verdaderos intereses humanos coinciden con las leyes naturales. Si en ocasiones los hombres no actúan acorde a ellas se debe a su 2 Tomado de: V. F. Asmus: Historia de la filosofía antigua. Edit. Pueblo y Educación, La Habana, 1988, p. 119. 3 Idem, p. 120. 25 desconocimiento. «La causa de todos los infortunios y de todas las desgracias de los hombres consiste en la ignorancia»4 -señala Claude Adrien Helvecio (1715-1771). Por esa razón el conocimiento de la realidad ha de traer consigo el autoconocimiento, la verdadera libertad y el bien general. En definitiva la ilustración debe conducir a la solución de todos los problemas sociales y abrir la posibilidad del establecimiento de un contrato social, como resultado del cual se erige el Estado y se definen las normativas y leyes de convivencia que han de garantizar la realización de los intereses naturales de todos los hombres y la consolidación de los valores a ellos asociados. Esta especie de convenio lleva a un nivel superior la siempre incompleta igualdad natural entre los hombres, los cuales, como afirma Juan Jacobo Rousseau (1712-1778), "pudiendo ser desiguales en fuerza o en talento, vienen a ser todos iguales por convención y derecho".5 Por lo tanto, «en la concepción del mundo propia del Iluminismo se bosqueja una cadena de equivalencias: natural = racional = útil = bueno = legal = cognoscible = realizable».6 Se reproduce aquí, en síntesis, la misma lógica que encontramos ya en Demócrito: el valor coincide con la naturaleza y es alcanzable a través del conocimiento de esta última. El paso del naturalismo ilustrado a las concepciones axiológicas contemporáneas, sobre todo en su versión objetivista, fue mediado por la fuerte crítica que el filósofo alemán Immanuel Kant (1724-1804) dirigiera contra aquél. A diferencia de los ilustrados, para Kant el ser humano es esencialmente egoísta y no está capacitado para realizar una conducta moralmente valiosa mientras intente llevar a la práctica sus inclinaciones e intereses naturales. "Todas las inclinaciones juntas(...) -diceconstituyen el egoísmo (solipsismus)".7 La moralidad está por encima de la naturaleza humana, es antinatural o extranatural y se asocia a cierto principio formal proveniente de un mundo distinto al mundo real, del cual el hombre extrae la fuerza necesaria para, pasando por encima de los intereses propios, asumir una conducta moral. De ahí que Kant conciba al ser humano coexistiendo en dos mundos: el mundo del 4 Tomado de: I. S. Narski: La filosofía de Europa Occidental en el siglo XVIII, Edit. Pueblo y Educación, La Habana, 1985, p. 187. 5 J. J. Rousseau: El Contrato Social, Edit. Porrúa, S. A., México, 1977, p. 13. 6 I. S. Narski: Ob. cit., p. 190. 7 Immanuel Kant: Crítica de la razón práctica. Espasa-Calpe Mexicana, México, 1994, p. 109. 26 ser y el mundo del deber, este último suprasensible, no alcanzable por nuestra experiencia. "La realidad objetiva de la ley moral -supone Kantno puede ser demostrada por ninguna deducción, por ningún esfuerzo de la razón teórica, especulativa o apoyada empíricamente".8 Necesita de una demostración práctica: es imprescindible reconocer su existencia para que la moral no sea un absurdo. La ley moral se le impone al ser humano como un principio universal a priori que existe objetivamente aunque no en el mundo de la realidad empírica. Esta separación kantiana entre el mundo del ser y el mundo del deber, entre realidad y valor, sirvió de fundamento para el desarrollo del objetivismo axiológico, que no por casualidad tuvo precisamente entre los neokantianos de la Escuela de Friburgo a sus iniciadores contemporáneos. Wilhelm Windelband (1848-1915) y Henrich Rickert (1863-1936) vieron en Kant al gran descubridor de una nueva dimensión del mundo, el reino de los valores. Hasta este reino no llegan las ciencias naturales, que basan sus conocimientos en las relaciones de causalidad. En el mudo de los valores impera la libertad y no la necesidad natural. Por eso, suponen los neokantianos, los valores han de constituirse en el verdadero objeto de la filosofía, dejando a la ciencia natural todo lo que tenga que ver con las relaciones causa-efecto. El reino de los valores lógicos, éticos y estéticos es trascendente, eterno, de significación universal y diferente del cambiante mundo empírico que es donde se ubican el sujeto y el objeto. Es ese mundo supraempírico el que guía la historia humana, el que señala «lo que debe ser» y le da una dirección al progreso. La norma, en tanto deber ser fundada en un valor, puede no tener realización en los hechos, pero es la única que puede dar verdad, bondad y belleza a las cosas juzgables.9 Siguiendo a Kant, los neokantianos convierten a los valores en una especie de principios a priori, que poseen la fuerza de una ley objetiva, aunque no sean alcanzables por la racionalidad científica. Es por esa razón que esta línea axiológica, que tiene su fuente inspiradora en el filósofo clásico alemán, ha sido calificada como objetivista y ha conducido a una separación tajante entre las ciencias naturales y las llamadas 8 Idem, p. 73. 9 Ver: Wilhelm Windelband: Präludien, 4ta ed., 1911, t. II, pp. 69 y ss. A su vez las ideas de Rickert al respecto pueden ser encontradas en su System der Philosophie, 1921, t. I. 27 ciencias de la cultura. Así lo sostiene Rickert al afirmar que «la unidad y objetividad de las ciencias culturales están condicionadas(...) por la unidad y objetividad de los valores(...).»10 La misma tendencia continúa desarrollándose en otros sistemas filosóficos, como es el caso del neotomismo y otras variantes del pensamiento filosófico-cristiano, pero encuentra sus representantes más difundidos en las concepciones fenomenológicas de Max Scheler (1874-1928) y Nicolai Hartmann (1882-1950). También Scheler parte de Kant. Concuerda con él en el hecho de que no cabe fundar la ética en la experiencia del mundo real, sino en valores dados a priori; pero a diferencia de Kant, para Scheler los valores son, en sentido aristotélico, materiales y no formales, es decir constituyen esencias irracionales, alcanzables por la vía de la intuición emocional y no por la razón.11 Por su parte, Hartmann asocia los valores a las ideas platónicas. Existen objetivamente, independientes de las opiniones del sujeto, cual auténticos objetos, pero no en el mundo de las realidades humanas, sino en cierto firmamento ideal.12 Los dos pensadores conciben a los valores como dados de una vez y para siempre, eternos, inmutables, ordenados en cierta jerarquía también inamovible. En realidad los seres humanos conviven directamente no con los valores, sino con los bienes que son las manifestaciones reales de aquellos. Mientras que la belleza, en tanto valor, se encuentra bien segura en su mundo a priori o ideal, un cuadro o un paisaje bellos, en tanto bienes, pueden ser destruidos por la acción del hombre o de la naturaleza. Sólo algunos elegidos, grandes creadores, genios, profetas, son capaces de intuir los verdaderos valores y realizarlos en la vida a través de la producción de bienes. Pero existan o no esos elegidos, se conviertan o no los valores en bienes, el sistema jerárquico objetivo de valores permanecerá incólume. En oposición al objetivismo axiológico se desarrolla la línea subjetivista. Como su nombre lo indica, esta concepción ubica la fuente de los valores en el sujeto, en sus sentimientos, gustos, aspiraciones, deseos o intereses. Francisco Brentano (1838-1917), 10 H. Rickert: Ciencia cultural y ciencia natural, Espasa-Calpe Argentina, S. A., Buenos Aires, 1937, pp. 160-161. 11 Scheler desarrolló su teoría axiológica en Der Formalismus in der Ethik, traducida al español como Ética (t. I – 1921, t. II – 1942). 12 Ver: Nicolai Hartmann: Ethik, 3ra ed., 1949, p. 153 28 uno de sus iniciadores, opina que el origen de los valores está en la preferencia y el amor. Es valioso lo digno de ser amado. Alexius von Meinong (1853-1920) y Christian von Ehrenfels (1859-1932), discípulos de Brentano, son considerados los primeros subjetivistas sistemáticos en axiología. Sostuvieron una famosa polémica en la década del 90 del siglo XIX, en la que la discrepancia fundamental radicaba en el aspecto de la subjetividad que da validez al valor; para Meinong el placer o el agrado, para Ehrenfels, el deseo.13 Muchos han sido los continuadores de esta línea de pensamiento, adscritos a diferentes concepciones filosóficas. El neorrealista Ralph Barton Perry (1876-1957), al tiempo que niega la posibilidad de un conocimiento a priori, opina que algo es valioso cuando es objeto de un interés; y también a la inversa: «lo que es objeto de interés es, ipso facto, valioso».14 El empirista lógico Bertrand Russell (1872-1970) estima que el asunto de los valores está absolutamente fuera del dominio del conocimiento. Al afirmar que algo tiene valor, expresamos con ello nuestras propias emociones, las cuales difieren de una persona a otra y están asociadas a lo que cada uno desea. En última instancia las diferencias en la apreciación de los valores no tienen nada que ver con una supuesta verdad valorativa, sino que provienen de diferencias de gustos. La ética, en particular, «no contiene afirmaciones -ni verdaderas ni falsas-, sino que consiste en deseos de cierta clase general... La ciencia puede examinar las causas de los deseos y los medios de realizarlos, pero no puede contener ninguna sentencia ética genuina, porque se ocupa de lo que es verdadero o falso».15 Desde un ámbito existencialista, Jean Paul Sartre (1905-1980) afirma que los valores están exentos de cualquier criterio objetivo. El hombre es su única fuente, criterio y fin. No la sociedad, ni el hombre en general, sino cada individuo particular, cada «Yo». «Mi libertad individual es el único cimiento de los valores, y nada, absolutamente nada, me ofrece fundamentos para aceptar uno u otro valor, una u otra fuente de valores(...) El ser de los valores está 13 Las posiciones de Meinog y Ehrenfels fueron desarrolladas, respectivamente en: «Über Werhaltung und Wert», Archiv für systematische Philosophie, 1895, y en: System der Werttheorie, 1897. 14 Ver: R. B. Perry: General Theory of Value, 1926, 2da ed., 1950. 15 Bertrand Russell: Religión y Ciencia, Fondo de Cultura Económica, MéxicoBuenos Aires, 1956, p. 162. 29 en mí mismo».16 Un implícito subjetivismo, junto al relativismo que le es consustancial, acompañan por lo general las nociones axiológicas de los filósofos posmodernistas. Gianni Vattimo, por ejemplo, enfrenta críticamente la tradición moderna de otorgarle un carácter valioso a casi todo lo nuevo. La Posmodernidad se caracteriza por poner en cuestión la existencia misma del progreso, por rescatar ciertos valores históricamente concebidos como bajos e innobles, por adoptar una actitud nihilista hacia los tradicionales valores supremos, que se sustituyen, no por otros valores supremos, sino por un mundo simbólico que, sobre todo a través de los contemporáneos medios informáticos, es capaz en principio de convertir a cualquier cosa en valiosa.17 Autores como Emile Durkheim (1858-1917), Lucien LévyBrühl (1857-1939) y Célestin Bouglé (1870-1940) promovieron lo que se ha dado en llamar sociologismo axiológico, interpretación asumida y continuada posteriormente por otros muchos sociólogos, antropólogos, etnólogos y estudiosos de la cultura. Según esta concepción es valioso lo que la sociedad aprueba como tal. Los valores son el resultado de ciertas convenciones sociales que presuponen el apoyo de la mayoría y se promueven y reproducen a través de la cultura y las tradiciones. Así entendidos, los valores actúan, en opinión de estos autores, como entidades objetivas con fuerza imperativa o, para decirlo en palabras de Bouglé, «son objetivos por ser imperativos, e imperativos por ser colectivos».18 De esta forma, cada nueva generación se encuentra con un mundo de valores ya creado, convertido en normas morales, preceptos religiosos, ideales estéticos o leyes jurídicas, del que se apropia por medio de la educación y que le permite integrarse a la identidad colectiva. El espíritu colectivo, afirma Durkheim, «desborda a cada espíritu individual como el todo desborda a la parte».19 Los individuos asumen esos valores como una realidad que los trasciende, como algo dado, incuestionable, como cierto ordenamiento que deben 16 Jean Paul Sartre: L'Etre et le Néant, Paris, 1957, pp. 76-77. 17 Ver: Gianni Vattimo: El fin de la modernidad. Nihilismo y hermenéutica en la cultura posmoderna, Editorial Planeta-De Agostini, S.A., Barcelona, 1994, pp. 28 y ss. 18 Tomado de: León Dujovne: Teoría de los valores y filosofía de la historia, Edit. Paidós, Buenos Aires, 1959, p. 171 19 E. Durkheim: Sociologie et Philosophie, Edit. Alcan, 1924, p. 36 30 acatar y respetar para sentirse plenamente incorporados a la sociedad a la que pertenecen. El estudio de los valores concretos debe, por lo tanto, recurrir a la metodología de las ciencias descriptivas. Es evidente que los resultados de este estudio no pueden ser una tabla única, universalmente válida, de valores. Cada sociedad, cada cultura, cada forma civilizatoria, tendrá la suya que necesariamente habrá de ser diferente a las demás. La mayoría de estos autores no sólo concibieron una manera distinta de entender los valores, la forma y los métodos específicos de investigarlos, sino que además emprendieron ellos mismos importantes estudios sobre los valores imperantes en diferentes comunidades, sobre todo entre aquellas que habitualmente se califican de "primitivas". Hasta aquí esta breve referencia descriptiva a las cuatro respuestas básicas sobre el problema de la naturaleza de los valores. Aunque todas reclaman para sí el monopolio de la verdad, de hecho, cada una de ellas centra la atención en uno de los aspectos de los valores, sin llegar a ofrecer una respuesta abarcadora de toda su complejidad y, mucho menos, explicar de manera convincente su origen. El naturalismo destaca el vínculo de los valores con las propiedades naturales de los objetos y del ser humano. Es obvio que para que un objeto pueda ser útil, digamos, debe poseer ciertas propiedades físicas, materiales, que le permitan cumplir una función determinada en la sociedad. Al mismo tiempo, muchas de las necesidades humanas poseen una base biológica, natural. Todo ello indica la existencia de un nexo natural entre las propiedades de los objetos y las necesidades humanas. Pero esto está lejos de abarcar todas las posibles relaciones de valor existentes en la sociedad. Por un lado, las propiedades naturales, aun cuando sean una premisa necesaria, no convierten por sí mismas al objeto en valioso. Para ello es necesario la actividad práctica humana que transforme al objeto conforme a las necesidades que ha de satisfacer. La naturaleza no da por sí misma objetos útiles; ofrece "productos" que, para que sean útiles o valiosos, requieren de la intervención humana. Incluso la más elemental actividad recolectora de frutos naturales presupone determinada organización social, 31 cierta intencionalidad que rebasa la "actitud" animal, puramente natural, de simple adaptación al medio. Por otro lado, muchas necesidades humanas poseen un contenido no natural o biológico, sino eminentemente social. Es el caso de las necesidades espirituales que encuentran su satisfacción en el arte, el conocimiento, la política o la religión. Es evidente que en estos casos la relación entre la necesidad humana y los objetos que la satisfacen resulta irreductible a un mero nexo natural. Pensar que el ser humano es sólo una extensión de la naturaleza es ignorar las distancia cualitativa que media entre uno y otra. El optimismo naturalista que preveía una existencia armónica entre hombre y naturaleza como resultado exclusivo de un conocimiento más profundo de esta última ha quedado desmentido por la propia historia. Los actuales problemas ecológicos y medioambientales denotan que el avance del conocimiento, lejos de traer la armonía, ha sido utilizado como instrumento de una conducta ya no sólo no natural, sino preponderantemente antinatural. El objetivismo tradicional, por su parte, tiene la virtud de intentar encontrar un referente objetivo a los valores. Ello le permite enfrentar al relativismo axiológico, reconocer la existencia de una verdad valorativa, independientemente de las discrepancias entre distintos sujetos, y otorgarle un fundamento a la educación moral, guiada y dirigida hacia esos valores objetivos. Al mismo tiempo, al colocar la fuente de los valores en un mundo trascendental, suprahumano, eterno e invariable, el objetivismo separa totalmente su contenido de la realidad concreta que habitan los hombres. De esta forma, queda incapacitado para percibir el cambio y la evolución de los valores en correspondencia con el desarrollo de la sociedad. Tampoco puede explicar de una manera plausible la diversidad cultural entre distintos pueblos y culturas, a no ser partiendo de una visión etnocéntrica que asuma a determinados pueblos "elegidos" como los depositarios de los supremos valores universales. Ante el hecho real de que los hombres difieren en sus apreciaciones valorativas, estos autores propugnan cierto elitismo: sólo los genios, los profetas y los santos intuyen a los verdaderos valores. El halo místico en que quedan envueltos los valores dentro de esta concepción hace que éstos escapen a cualquier intento de interpretación racional. 32 A diferencia del objetivismo, el subjetivismo axiológico pone a los valores en relación directa con el ser humano, con sus necesidades e intereses. Y esto, no hay dudas, es un elemento positivo de esta tendencia. En realidad, no tiene sentido hablar de valores si de alguna forma éstos no se vinculan con la vida humana. Este nexo tampoco puede ser a posteriori, como si a los hombres sólo les cupiera la posibilidad de apropiarse y realizar mediante su conducta unos valores preestablecidos para siempre. El propio ser humano ha de tomar parte en la creación de esos valores. Y esto es ampliamente reconocido por el subjetivismo. Sin embargo, esta línea de pensamiento va al extremo opuesto: al hacer depender los valores de los variables deseos, gustos, aspiraciones e intereses subjetivos e individuales, sin importar cuáles éstos sean, no deja espacio para la determinación de los verdaderos valores. Esta concepción ampara el más completo relativismo axiológico. Muchas son sus inconsecuencias prácticas. Lo mismo una actitud negativa y corrupta que otra bondadosa y honesta, serán igualmente valiosas, ya que una y otra se corresponderán a los intereses y preferencias de alguien que así las estima. El "todo vale" o el "nada vale" vienen aquí siendo lo mismo, como extremos que necesariamente se tocan. A fin de cuentas todo dependerá del ángulo desde el que apreciemos, digamos, el acto moral. Si lo vemos desde la perspectiva de quien lo realiza, lo juzgaremos como bueno, tomando en cuenta sus propios argumentos de legitimación. Si lo analizamos desde una opinión contraria, entonces lo calificaremos como malo. Y nadie tendrá la razón, porque precisamente aquí no hay razón. Es por eso que todo sería bueno y malo a la vez, o lo que es lo mismo, nada sería ni bueno ni malo. Una total anarquía reinaría en el mundo de los valores; todo quedaría sometido a los caprichos personales; carecería de fundamento la educación ética, estética o política; no tendrían sentido el premio o la sanción moral; ninguna valoración sería ni verdadera ni falsa; no podría juzgarse con justeza ningún conflicto de valores; el victimario y la víctima tendrían cada uno su verdad; carecería de legitimidad toda ley jurídica y todo derecho. Reparando en las limitaciones del subjetivismo relativista, la propuesta sociologista apela a la sociedad como fuente legitimadora de los valores. Ya no sería la conciencia individual, con toda su 33 variabilidad y signos contradictorios, la que haría valer los valores. Ese papel lo desempeña ahora la conciencia social o colectiva. La búsqueda de un fundamento social a los valores es una intención muy loable de esta tendencia. Si el ser humano es eminentemente social, sus valores tienen que tener igual naturaleza. Al mismo tiempo, el relativismo aquí pierde terreno: ya no cualquier criterio valorativo es igualmente verdadero, sino sólo aquel que tenga a su favor el consenso de la mayoría. Tal concepción sobre la naturaleza de los valores le otorga una base argumentativa sólida a la democracia, entendida como verdadero poder del pueblo y que presupone el ejercicio de la voluntad de la mayoría. Por otro lado, es cierto que cada cultura conforma su propio sistema de valores y que éstos adquieren la fuerza de una autoridad validadora de lo bueno y lo malo, de lo bello y lo feo, de lo justo y lo injusto, autoridad que no siempre es fácil cuestionar. Sin embargo, quedan algunas interrogantes que el sociologismo no llega a responder: ¿no existe la posibilidad de valoraciones colectivas erradas?, ¿cómo solucionar un conflicto valorativo internacional si las valoraciones contendientes tienen el apoyo consensuado de sus respectivas culturas?, ¿podría justificarse axiológicamente el nazismo por el apoyo mayoritario del pueblo alemán?, ¿es superior el valor estético de un libro por ser el preferido y el más leído?, ¿cómo se determina la opinión de la mayoría, acaso ésta no puede ser objeto de manipulación?, ¿cómo justificar las transformaciones o revoluciones sociales que intentan cambiar el sistema de valores imperantes y que muchas veces parten de los criterios valorativos de minorías rebeldes? Al partir, como criterio último de los valores, de la conciencia colectiva, el sociologismo queda incapacitado para responder estas preguntas. Esta corriente ha mostrado grandes potencialidades para describir y explicar los valores predominantes en diversas culturas, más no ha podido encontrar para ellos un fundamento de legitimación que trascienda la conciencia misma. En todo caso se trata de una versión socializada del subjetivismo. Las mismas contradicciones prácticas que el subjetivismo no puede resolver para las relaciones entre los individuos, también quedan insolubles en el sociologismo para las relaciones entre culturas. 34 Risieri Frondizi: un intento por superar los extremos Partiendo de un análisis crítico de estas corrientes de pensamiento, el filósofo argentino Risieri Frondizi (1910-1983) se propone la elaboración de una concepción axiológica que supere sus limitaciones, al tiempo que permita fundar una nueva ética. En la base de toda norma moral -piensa Frondizidescansa un determinado valor. Ante cualquier conflicto entre normas, debe elegirse aquella que esté sustentada por el valor superior. E inmediatamente se plantea la siguiente interrogante: si el valor ha de sustentar la norma, ¿qué es lo que fundamenta al valor? A Frondizi no le satisface la respuesta que a esta interrogante ofrecen el objetivismo, el subjetivismo y el sociologismo. En cada caso, opina, se revela sólo una de las aristas del valor, se cae en uno u otro extremo, y ello no permite su aprehensión integral. El filósofo argentino intenta tomar una vía distinta: el valor surge en la relación sujeto-objeto y por lo tanto posee una cara objetiva y otra subjetiva. Para apreciar qué es el valor ha de partirse del acto valorativo mismo, mediante el cual el sujeto valora al objeto. "Además del sujeto y del objeto -nos dice Frondizi-, hay que tomar en consideración la 'actividad' del sujeto, por medio de la cual éste se pone en relación con el objeto; en el caso de los valores, tal actividad es la valoración. Un sujeto valorando un objeto valioso será, por consiguiente, el punto de partida del análisis".20 Sujeto, objeto y valoración son, por consiguiente, los componentes del valor. Por un lado, el objeto y sus propiedades naturales determinan al valor. De hecho el valor mismo es una propiedad o cualidad del objeto, que Frondizi diferencia de las llamadas propiedades "primarias" y fundamentales para la existencia del objeto (extensión, impenetrabilidad, peso) y de las "secundarias" o "sensibles" (color, olor, sabor). Unas y otras pertenecen al ser del objeto, son propiedades naturales y consustanciales suyas, puesto que no hay ninguno que no las tenga. Sin embargo, la elegancia, la utilidad o la belleza no forman parte necesariamente del objeto, pues pueden 20 Risieri Frondizi: Pensamiento axiológico. Antología (selección, prólogo y epílogo de José Ramón Fabelo), Instituto Cubano del Libro-Universidad del Valle, La Habana-Cali, 1993, p. 35 35 existir cosas que no posean tales valores. Por lo tanto, los valores son un tipo de propiedad distinta que Frondizi califica de "irreales", ya que no agregan realidad o ser a los objetos, sino tan sólo valer.21 Al mismo tiempo, sin llegar a ser una de las propiedades naturales del objeto, el valor depende únicamente de ellas: un cuadro debe su belleza a sus colores, la utilidad de un instrumento está determinada por la dureza del metal con que fue construido.22 Por otro lado, el valor está determinado también por las necesidades y los intereses humanos que se traducen en deseos. Por lo general, los objetos valiosos son deseados, por eso el hombre procura obtenerlos y conservarlos. Muchos objetos tienen valor porque el sujeto o la comunidad donde vive los desea o prefiere. Sin embargo, no todo lo que es valioso lo es por un mero acto de deseo o de preferencia. Junto a los deseados, están los objetos deseables o, lo que es lo mismo, merecedores de ser deseados. Frondizi piensa que la distinción entre "deseado" y "deseable" es fundamental para mostrar la doble cara del valor.23 La deseabilidad de un acto, por ejemplo, no puede reducirse al deseo de la persona, sino que es el resultado del análisis de la totalidad de la situación, de las condiciones objetivas del acto y de los valores en conflicto. "Un diabético puede desear vehementemente comer golosinas con mucho azúcar. Su médico le demuestra que ello no es deseable, pues el azúcar le hace daño".24 Por eso el valor tiene ese doble carácter, puede presentarse como bienes u objetos valiosos porque son deseados, o como objetos deseables dignos incluso de ser creados aun cuando todavía no existan. Esta segunda cara del valor -su deseabilidaddepende de las cualidades empíricas del objeto, sirve de guía a nuestros deseos e inspira la creación de nuevos valores. Ante la posible contradicción que entraña el hecho de que el valor es determinado a la vez, por el objeto y sus propiedades naturales, por un lado, y por el sujeto y sus deseos, por el otro, y aun cuando a través del concepto de "deseabilidad" se intenta poner en conexión a lo uno y a lo otro, Frondizi introduce un nuevo 21 Ver: Idem, p. 5. 22 Ver: Idem, p. 50. 23 Ver: Idem, p. 92. 24 Idem, p. 116. 36 elemento en su concepción de los valores con la pretensión de solventar cualquier posible duda. Se trata del concepto de "gestalt" o "estructura". En analogía con la tesis básica propugnada por los teóricos clásicos de la Psicología de la Gestalt (Wertheimer, Koffka, Köhler), el pensador argentino afirma que el valor constituye una cualidad estructural, es decir, posee propiedades que no se encuentran en ninguno de sus miembros o partes constitutivas ni en el mero agregado de ellas. Precisamente aquí ve Frondizi lo novedoso de su concepción.25 El valor no puede explicarse sólo por el sujeto, el objeto o la valoración. Es más que ellos y que su suma. De la misma forma que en el cine apreciamos movimiento que no puede ser explicado solo por el objeto (proyección de imágenes fijas con cierta frecuencia), ni sólo por el sujeto, que es el que añade el movimiento, pero que no podría hacerlo si no se respetaran las circunstancias objetivas, así también ocurre con el valor: "para que exista debe darse la doble contribución del objeto y del sujeto".26 Y todo ello se produce en una situación determinada que constituye otro de los factores condicionantes del valor. La situación caracteriza tanto a la relación sujeto-objeto, como al valor que en esta relación surge. "Lo que es bueno en una situación determinada puede ser malo en otra".27 Aunque de manera sucinta, se ha dedicado este apartado a la concepción axiológica de Frondizi debido no sólo a que es uno de los intentos más importantes por superar los extremos representados por el objetivismo y el subjetivismo, sino también por el grado de difusión de sus ideas en el contexto latinoamericano.28 Cualquier nueva propuesta que en estas circunstancias desee realizarse -como es el caso de la que se intenta hacer acádeberá saldar cuentas con la substancial herencia axiológica que nos ha legado el filósofo argentino.29 25 Ver: Idem, pp. 142-143. 26 Idem, p. 48. 27 Idem, p. 75. 28 Su libro ¿Qué son los valores?, publicado originalmente en 1958 (FCE, MéxicoBuenos Aires), se reedita en 1962, 1968 y 1972 y se reimprime en 1966, 1974 y 1977. Fue traducido al ingles en 1962 y tuvo una segunda edición en este idioma en 1971. Este texto ha sido utilizado como manual en muchas universidades del continente. Fragmentos suyos han sido incorporados a antologías que sirven de base bibliográfica para cursos de axiología y de ética. 29 Desarrollamos un pormenorizado balance crítico de sus ideas sobre los valores en: José Ramón Fabelo: «Epílogo. Valoración del pensamiento axiológico de Risieri Frondizi», en: Risieri Frondizi: Pensamiento axiológico. Antología..., Ob. cit., pp. 161-208. 37 La sólida crítica que realiza Frondizi al objetivismo y al subjetivismo (tanto en su forma clásica, como en su versión sociologista) resulta tal vez el aspecto más meritorio de su producción axiológica. De hecho, comenzar por la constatación de las insuficiencias y limitaciones de otros sistemas teóricos constituye para él un principio metodológico presente en toda su obra. Se trata de una crítica inteligente, balanceada, que se esfuerza por reconocer y rescatar también los elementos positivos contenidos en esas concepciones. Dos son los criterios fundamentales que Frondizi utiliza para la realización de esta crítica: la coherencia lógica y la corroboración empírica. En consecuencia con estos criterios, Frondizi muestra una gran capacidad tanto para introducirse en la lógica del discurso filosófico de su oponente y encontrar en ella sus propias contradicciones internas, como para descubrir también las contradicciones externas del sistema criticado con la realidad. Como resultado, el pensador argentino nos ha dejado una encomiable exposición crítica y sintética de la evolución del pensamiento axiológico universal y latinoamericano.30 Pasando a la propuesta propiamente teórica de Frondizi, es necesario señalar que también en ella hay aportes significativos y tesis de validez incuestionable. Sin pretender hacer un inventario, pueden señalarse sus ideas acerca del surgimiento del valor en la relación sujeto-objeto, el carácter situacional y cambiante que se le atribuye a los valores, el reconocimiento de la naturaleza compleja de los mismos, así como el vínculo que se establece entre las normas éticas y los valores como su fundamento. Todo estos elementos representan un ingrediente imprescindible de cualquier propuesta alternativa y resultan un gran paso de avance en comparación con las doctrinas objetivistas y subjetivistas que el pensador argentino critica. Sin embargo, a pesar de la muy loable intención de Frondizi de superar las limitaciones de estas corrientes, no puede decirse que lo logre totalmente, sobre todo en lo referido al subjetivismo. 30 La exposición y crítica que de las diferentes corrientes del pensamiento axiológico universal realizó Frondizi puede encontrarse en: Idem, pp. 11-35, 122-140. Sobre el problema de los valores en la filosofía latinoamericana, el pensador argentino preparó una importante antología en colaboración con Jorge J. E. Gracia: El hombre y los valores en la filosofía latinoamericana del siglo XX, FCE, México, 1981. 38 Es cierto que busca el origen del valor en la relación sujeto-objeto, mas al interpretar esta relación como mediada por la actividad valorativa del sujeto, no puede evitar el carácter derivado en que queda el valor en relación con la valoración. En otras palabras, el valor surge, según Frondizi, en el proceso de reproducción valorativa de la realidad por parte del sujeto. Al valorar, el sujeto pone en función de esta valoración todo su mundo subjetivo, con lo cual los deseos, gustos, aspiraciones, ideales del sujeto quedan siendo determinantes del contenido de la valoración y, transitivamente, del valor. El pensador argentino esquiva esta conclusión trasladándose al plano del objeto y sus propiedades naturales y calificando al valor como una cualidad más del objeto, sólo que no natural, sino irreal. Falla de nuevo Frondizi con este último calificativo. Tiene mucha razón cuando intenta diferenciar la cualidad-valor de las propiedades naturales, pero en lugar de oponerle al concepto "natural" el concepto "social", le opone el de "irreal. No se percata aquí nuestro autor que el valor sí pertenece a la realidad, sólo que a una realidad distinta a la realidad natural, forma parte de la realidad social.31 Al mismo tiempo resulta demasiado categórica la afirmación de Frondizi de que los valores dependen únicamente de las propiedades naturales. Es cierto que esta últimas constituyen una premisa, a veces indispensable, para la formación de un valor. Pero ya habíamos visto, cuando analizábamos críticamente al naturalismo, que estas propiedades en ningún caso pueden explicar pos sí solas el contenido del valor y, en ocasiones, ni siquiera importantes son en su constitución. Por esta razón, cuando Frondizi tiende a evitar al subjetivismo pasándose plenamente al plano del objeto, en realidad lo que logra es hacer menos convincente su concepción, ya que abandona un poco la relación sujeto-objeto (momento meritorio de su doctrina) y pasa a explicar el valor reduciendo prácticamente su fuente al objeto. A los efectos de la superación del subjetivismo tampoco resulta exitosa la introducción por Frondizi -como una fuente adicional al deseo- de la llamada "deseabilidad". En el primer caso es evidente que si unos objetos son valiosos porque son deseados, es precisamente ese deseo el que los convierte en 31 Más adelante se analizará con mayor detalle de dónde proviene la existencia social del valor. 39 valiosos, es decir, la subjetividad de quien los desea determina su valor. Pero en el caso de los llamados objetos deseables habría que preguntarse: ¿deseables por quién?, ¿quién determina esa deseabilidad? Es obvio que es el propio sujeto quien lo hace, aunque Frondizi nos aclara que para hacerlo debe analizar la totalidad de la situación, las condiciones objetivas del acto y los valores en conflicto. Sin embargo, el hombre no puede realizar ese análisis pasando por encima de sus propios deseos. No se trata de que un diabético desee comer golosinas y no lo haga porque sabe que eso no es deseable. Se trata de que el deseo de mantener la salud es más fuerte que el deseo de comer golosinas. Estamos en presencia del choque antitético de dos deseos y no ante una deseabilidad distinta al deseo mismo. Este segundo caso, por lo tanto, se reduce al primero, la deseabilidad se disuelve en el deseo. Tiene razón Frondizi cuando considera al valor como poseedor de una estructura compleja, pero no resulta feliz la analogía que realiza con el caso que a colación trae de la Psicología de la Gestalt. La analogía es bastante forzada, no representa una superación real del subjetivismo y adolece de los mismos defectos, hacia los que se han dirigido las críticas a la Teoría de la Gestalt. Es forzada la analogía ya que la percepción del movimiento aparente y el acto de la valoración representan fenómenos esencialmente distintos. Baste un solo argumento: todos los espectadores que asisten al cine perciben el movimiento por igual, pero no todo los hombres valoran los objetos de igual forma. No supera esta concepción realmente el subjetivismo, porque a pesar del reconocimiento del aspecto objetivo, en ambos casos se le atribuye explícita o implícitamente el papel decisivo al sujeto. Si en la percepción del movimiento aparente es el sujeto el que "agrega" el movimiento, en la constitución del valor es también el sujeto el que "añade" precisamente valor al objeto. Y como quiera que el sujeto sólo puede atribuirle valor al objeto en correspondencia con su propio mundo subjetivo, éste será el que en última instancia determine la aparición del valor. Por último, decíamos también que a la concepción de Frondizi podría aplicarse algunas de las críticas dirigidas contra la Teoría de la Gestalt. Una de ellas es la que se refiere al intento de universalizar los resultados obtenidos en el análisis de los procesos perceptivos a los más diversos campos y esferas de la realidad sin una argumentación convincente de los criterios de tal 40 universalización. La aplicación que Frondizi pretende hacer de esta teoría a los fenómenos axiológicos es un ejemplo más de su extensión injustificada a una esfera donde evidentemente son otras las regularidades que imperan. Otra crítica que puede ser dirigida a ambas concepciones es que en los dos casos se constata un hecho: la irreductibilidad de la percepción a las sensaciones y su combinación y la irreductibilidad del valor al objeto o al sujeto o a la suma de ambos; pero de ahí no se va mucho más allá, de la constatación del hecho no se pasa a su explicación. Tanto la gestalt perceptiva, como el valor, quedan un tanto al margen de una explicación racional, se encierran dentro de una concepción bastante difusa y adquieren ciertos ribetes místicos. La axiología y las disciplinas particulares que abordan los valores Se ha visto que ninguna de las posiciones clásicas (naturalismo, objetivismo, subjetivismo y sociologismo) logra brindar una teoría satisfactoria. En cada caso se asume una naturaleza distinta y única para los valores: o son propiedades naturales, o son esencias ideales objetivas, o son el resultado de la subjetividad individual o colectiva. Ni siquiera Frondizi, a pesar de su intento superador de los extremos, alcanza a ofrecer una concepción plausible y realmente integradora de los valores. También en su caso el valor es uno y el mismo siempre, aunque sea objetivo y subjetivo a la vez, aunque dependa de las propiedades naturales y de la valoración, aunque sea deseado y deseable. Incluso la identificación que hace del valor con una propiedad estructural (gestaltqualität) responde más a la intuición sobre su naturaleza compleja que a una real captación de los fundamentos de esa complejidad. El asunto no parece obtener una clarificación definitiva tampoco si apelamos a las ciencias particulares que, de alguna forma, incluyen a los valores dentro de su objeto de estudio. También en ellas puede constatarse la asunción de diversos usos de esta categoría y, en cada caso, la interpretación de los valores bajo el prisma único del uso específico que la rama dada del saber les atribuye. Tomemos el caso de la economía política. El concepto "valor de cambio" se refiere a la dimensión cuantitativa del trabajo abstracto 41 o, lo que es lo mismo, al tiempo de trabajo socialmente necesario para la producción de una mercancía, y se manifiesta en la capacidad adquirida por esa mercancía de intercambiarse por otra, capacidad expresada en su precio. Evidentemente aquí el término "valor" no es utilizado en una acepción estrictamente axiológica. Más cercano a este propósito es el concepto "valor de uso", resultado del trabajo concreto y diferenciado y asociado a la capacidad del producto de satisfacer alguna necesidad humana. Este vínculo entre producto del trabajo y satisfacción de necesidad aproxima el concepto "valor de uso" a una dimensión axiológica. Sin embargo, en los marcos de la economía capitalista, donde el valor de uso se subordina al valor de cambio, donde lo más importante es que la mercancía se venda, queda siendo indiferente el "uso" específico que de esa mercancía se haga. Que tenga un "uso" es imprescindible para que la mercancía se realice en el mercado, pero a los efectos de la lógica de ese mercado no cuenta si ese "uso" es positivo o negativo, si es moral o amoral, si satisface una necesidad real o un capricho consumista. La "indiferencia" del valor de cambio en relación con el valor de uso hace que este último quede también suspendido en una abstracción, en un requisito puramente formal para que la mercancía cumpla con su objetivo supremo. A fin de cuentas el trabajo concreto (el del carpintero, el del técnico o el del ingeniero) se realiza no con el propósito de satisfacer necesidades humanas, sino con la intención -desde la perspectiva del trabajadorde crear el valor abstracto de la fuerza de trabajo propia (que le regresa al trabajador en forma de salario) y -desde la perspectiva del capitalistacon el fin de obtener plus-valor (del que se apodera en forma de utilidad o ganancia). La necesidad humana que el producto debe satisfacer queda relegada a la función de mero pretexto para la realización mercantil de dicho producto. No son esas necesidades humanas las que realmente le aportan esencialidad al proceso de trabajo y poco importan si no se hacen acompañar de capacidad de pago. Por eso, su lugar puede ser ocupado por los caprichos consumistas, por las muchas veces absurdas preferencias asociadas al boom, la moda o la taquilla o, incluso, por lo que es la máxima expresión de la anti-necesidad humana: los vicios (la drogadicción, el 42 alcoholismo, la pornografía) o las armas de exterminio humano. Bajo estas condiciones el trabajo concreto se hace también abstracto, se enajena, se aliena, y tanto el valor de cambio, como el valor de uso, se convierten -a favor del primeroen simple valor (económico). Reducido a la abstracta incorporación de trabajo humano en el producto-mercancía, el concepto de «valor» que aporta la economía política del capitalismo es necesariamente unilateral desde el punto de vista axiológico, no ofrece una clara definición de su relación de polaridad (positividad-negatividad), no permite en consecuencia una adecuada orientación en valores (como no sea aquella que identifica valor con precio y que, a despecho de lo que propone el neoliberalismo, engendra una aguda crisis de valores y aleja a la sociedad de la posibilidad de solucionar sus problemas más acuciantes), no tiene en cuenta los criterios diferenciados de los valores morales, estéticos, políticos o de otra índole, no ofrece respuestas al contenido de la conciencia valorativa, individual o colectiva, no explica el porqué determinados valores llegan a ser dominantes en la sociedad y se convierten en normas oficiales.32 32 Más allá de los marcos de la economía política del capitalismo, donde la subordinación al valor de cambio limita extraordinariamente su papel, la categoría «valor de uso» es portadora de grandes potencialidades axiológicas, precisamente por su vínculo directo con la satisfacción de las necesidades humanas a través del trabajo. Trabajo y valor de uso existen en cualquier tipo de sociedad, son una condición para la existencia misma de la vida humana que es, a su vez, el valor supremo y el que otorga sentido a cualquier otro valor. «Como creador de valores de uso, es decir como trabajo útil, el trabajo es(...) condición de vida del hombre, y condición independiente de todas las formas de sociedad, una necesidad perenne y natural sin la que no se concebiría el intercambio orgánico entre el hombre y la naturaleza ni, por consiguiente, la vida humana» (C. Marx: El Capital, Edit. Ciencias Sociales, La Habana, 1973, t. I, p. 10). La utilización casi exclusiva hasta ahora de la categoría «valor de uso» en los marcos de la economía política del capitalismo ha limitado el despliegue de sus potencialidades axiológicas. En una obra anterior intentamos mostrar un punto de partida diferente para comprender los valores, precisamente desde la praxis, y fundamentalmente desde la actividad laboral, como condición genérica humana y creadora no sólo del valor de uso de la mercancía, sino del valor en sentido axiológico (Ver: José Ramón Fabelo: Práctica, conocimiento y valoración, Edit. Ciencias Sociales, La Habana, 1989). Sobre la importancia del rescate de la categoría «valor de uso» y su papel en «la producción en general» como «forma natural» de convivencia humana puede verse también: Bolívar Echevarría: Valor de uso y utopía, Siglo Veintiuno Editores, México, 1998. 43 Si apelamos a la psicología y a la pedagogía, nos percatamos de que en ellas, debido a la especificidad de sus respectivos objetos de estudio, el concepto de «valor» centra su atención en el mundo subjetivo de la personalidad. En la psicología los valores se asocian a la esfera volitivoemocional del individuo. Es cierto que a esta ciencia también le interesa «lo social», tanto por ser la psicología social una de sus ramas de estudio, como por la necesidad de prestar atención a los factores sociales que actúan sobre la formación de la personalidad. Pero en todo caso, si de valores se trata, se interpretan estos últimos como subjetivos, ya sea que se ubiquen éstos en la conciencia individual o social. «El tema que considero debe desarrollar la psicología(...) -escribe Fernando González Reyse relaciona con la organización y función de los valores, tanto dentro de la subjetividad individual, como de la social».33 A veces recurriendo a otros conceptos afines, como el de «significado» y «sentido personal»,34 la psicología aborda los valores desde el ángulo de su reproducción subjetiva, como un elemento del proceso de socialización del individuo, por medio del cual éste incorpora a su subjetividad las normas y principios sociales. En este punto el tratamiento psicológico del valor se intercepta con su abordaje pedagógico, interesado este último por el proceso de formación de valores (entiéndase por ello la formación de una conciencia valorativa) en las nuevas generaciones. Como ilustración de esta síntesis puede servir la obra de Jean Piaget El criterio moral en el niño, en la que se hace referencia a dos etapas (hasta los 10 años y de los 11 años en adelante) y dos formas fundamentales (heterónoma y autónoma) de apropiación de valores morales,35 todo lo cual acarrea procedimientos pedagógicos diferenciados por edades y métodos para lograr una más adecuada educación valorativa.36 33 Fernando González Rey: «Los valores y su significación en el desarrollo de la persona», en: Temas, La Habana, 1998, N. 15, p. 5. 34 Estos conceptos son utilizados en un sentido muy cercano al axiológico, aunque sin traspasar los marcos de la psicología, por: A. N. Leontiev: Actividad, conciencia, personalidad, Editorial de Literatura Política, Moscú, 1977, pp. 140158. (en ruso). 35 Ver: Jean Piaget: El criterio moral en el niño, Edit. Roca, México, 1985. 36 Una propuesta para llevar a la práctica pedagógica la concepción teórica de Piaget y de otros investigadores puede encontrarse en: Sanjuanita Guerrero Neaves: Desarrollo de valores. Estrategias y aplicaciones, Ediciones Castillo, México, 1998. 44 Tanto a la psicología como a la pedagogía les interesan los valores, sobre todo, como elementos constitutivos de la conciencia subjetiva humana. Desde el ángulo estrictamente psicológico no es lo más importante la correspondencia o no de los valores subjetivos con algún referente objetivo que trascienda la subjetividad individual o colectiva. Tampoco lo son los mecanismos sociales por medio de los cuales determinados valores se convierten en dominantes socialmente. Aunque se presupone la existencia de normas y principios sociales, en cuyos marcos se realiza el proceso de socialización del individuo y que, entre otras cosas, permite juzgar y orientar este proceso, describir sus mecanismos psicológicos y descubrir sus anomalías, a la psicología no le resulta posible, sin trascenderse a sí misma, revelar la multivariedad de factores involucrados en los procesos valorativos. La pedagogía, por su parte, no puede prescindir del reconocimiento implícito de una escala objetiva de valores que guíe y oriente la formación pedagógica. Ya sea ésta de contenido religioso, aspire a una formación rigurosamente científica o se inspire incluso en un voluntarismo relativista, siempre tendrá como trasfondo la convicción en la existencia de cierto valor supremo (Dios, la verdad, la voluntad propia) y su correspondiente escala de valores. Pero la pedagogía tampoco puede por sí misma ofrecer un cuadro integral de los valores; por lo general ella toma sus criterios axiológicos básicos de un marco cosmovisivo más amplio, que puede provenir de la teología, de una u otra filosofía o del sistema oficial de valores que impera en la sociedad y que se expresa en sus leyes y normas. Las herramientas pedagógicas no son suficientes para enfrentar los problemas cardinales de la axiología y sus mayores aportes, al igual que en el caso de la psicología, se refieren a la esfera de los valores subjetivos del individuo. Veamos ahora qué nos puede decir la sociología37 sobre este asunto. Ya hemos hecho referencia al tratamiento que algunos 37 Es necesario aclarar que el término «sociología» se utiliza habitualmente en dos acepciones: una más amplia, como teoría general de la sociedad que estudia las leyes más generales de su desenvolvimiento y desarrollo y que, por su propia naturaleza, es muy cercana -en ocasiones coincidentecon el tratamiento filosófico de la sociedad; y otra más estrecha y específica que directamente tiene que ver con todo tipo de análisis empírico de la sociedad y con las teorías que intentan explicar los hechos sociales. Fue A. Comte el introductor del término en esta segunda acepción. En 1838 propuso definir la sociología como «la ciencia de observación de los fenómenos sociales» (Tomado de: Nicola Abbagnano: Diccionario de Filosofía, Edición Revolucionaria, La Habana, 1972, p. 1089). Es en esta segunda acepción que aquí hacemos referencia a la sociología. 45 sociólogos, antropólogos y etnólogos hacen de los valores y que ha dado lugar a la llamada posición sociologista en axiología, posición que asume al valor como el resultado consensuado de la conciencia colectiva de la sociedad. Analizamos una serie de interrogantes, para las cuales esta posición no puede ofrecer una adecuada respuesta y que tienen que ver con el desconocimiento de un determinado referente objetivo que vaya más allá de la conciencia social y que permita juzgar a esta última como más o menos adecuada en su reproducción subjetiva de los valores. Ahora señalaremos que esas dificultades se deben no sólo -y no tantoal hecho de partir de una inadecuada postura filosófico-cosmovisiva, sino, sobre todo, a los límites mismos de la sociología (y, por extensión, de la antropología y la etnología) en el tratamiento de los valores. Por el propio campo de conocimientos al que se dedica, la sociología asocia los valores a las fuerzas motrices del funcionamiento de la sociedad, a la direccionalidad de su movimiento, a la finalidad de las conductas sociales, sean éstas las de la sociedad en su conjunto o de determinadas comunidades o sujetos específicos. Los valores sólo pueden convertirse en fuentes motivacionales de los sujetos sociales y señalar una dirección y finalidad a su conducta si son subjetivamente asumidos por ellos, es decir, en tanto componentes de su conciencia. Es precisamente esta relación valor-conducta, sobre todo en el caso de sujetos grupales, lo que a la sociología le interesa. Es también el valor así entendido -como componente subjetivo de la concienciael que puede someterse a un registro empírico, en correspondencia con esta exigencia de la investigación sociológica. Al mismo tiempo es necesario reconocer que los valores sedimentados en la cultura, arraigados en la conciencia colectiva, actúan, en relación con los individuos, los grupos sociales y la sociedad histórico-concreta, con la fuerza de un hecho dado, objetivo, trascendente, que orienta la conciencia y conducta de aquellos. Y es esa relación la que más importa a la sociología. Pueden haber tenido los valores un origen anterior -divino, natural o práctico-, según la cosmovisión de que se parta, pero sociológicamente hablando, ellos comienzan a ser objeto de estudio cuando forman parte de la conciencia subjetiva. Como señala el filósofo húngaro Iván Vitányi, frecuentemente «la sociología no niega 46 que los valores tengan que ser primeramente creados para que después se conviertan en una base orientadora, sin embargo el proceso de creación de los valores en la mayoría de los casos queda fuera de su campo de visión».38 A pesar del posible reconocimiento de una objetividad de los valores más allá de la conciencia individual o colectiva, la investigación sociológica debe realizarse a través de la subjetividad humana, a través de lo que los sujetos declaran, como vía para conocer las fuerzas movilizadoras y orientadoras de su conducta. En la «investigación empírica(...) -escribe el sociólogo Anatoli A. Ruchkala atención se concentra en la descripción y explicación sociológica de los sistemas de valores propios de determinada sociedad, clase social, grupo o individuo, y de alguna forma por ellos expresados.»39 Significa esto que aquellas mismas interrogantes que el sociologismo como postura axiológica no pudo resolver, tampoco encuentran solución en los marcos estrictos de la sociología, independientemente de la posición cosmovisiva a la que ésta se afilie. Es preciso buscar esas respuestas más allá de esta ciencia. Otras ramas del saber social que mucho tienen que ver con los valores son el derecho y la política. En su condición de doctrina sobre el conjunto de principios, preceptos y normas que a través de leyes regulan las relaciones humanas en la sociedad, el derecho utiliza a "la justicia" como categoría axiológica fundamental. Desde un punto de vista estrictamente jurídico es valioso o justo aquello que se apega a la ley. El derecho tiene que ver sobre todo con lo normado jurídicamente, con los valores ya convertidos en institución, con la ley tal como ésta ha sido heredada de determinados instituciones y cuerpos legislativos, a veces con centenaria existencia. Los debates y litigios que involucra la solución jurídica a determinados problemas, si bien pueden adquirir un matiz moral o político y ser expresión de otros dilemas axiológicos, sólo deben resolverse en los marcos estrictos de la ley. Si asumiésemos al derecho 38 I. Vitányi: Sociedad, cultura, sociología, Edit. Progreso, Moscú, 1984, p. 125. (en ruso) 39 A. A. Ruchka: El enfoque valorativo en el sistema del conocimiento sociológico, Edit. Naukovo dumka, Kiev, 1987, p. 133. (en ruso) 47 constituido como la fuente última de los valores, el origen de lo valioso estaría entonces en la propia ley, en lo normado jurídicamente, en lo socialmente instituido. Mas inmediatamente surge una pregunta obvia: ¿acaso la ley no puede ser en sí misma injusta?, ¿no existe una justicia que esté más allá del derecho? Ya Aristóteles, al asumir a lo equitativo como criterio fundamental de lo justo, escribía: "lo equitativo, al ser justo, no es únicamente lo justo según la ley, sino un correctivo de la justicia legal».40 Obsérvese que el gran filósofo griego distinguía lo justo en general de lo legalmente justo, lo cual presupone una respuesta afirmativa a las preguntas anteriormente formuladas. La cuestión presentada remite entonces al asunto del origen de la ley jurídica, de la naturaleza del derecho, asunto que ya rebasa los marcos del derecho mismo y se inscribe como un crucial problema filosófico. El debate sobre el origen (natural, divino o social) del derecho realmente vigente (positivo) ha llenado durante siglos las páginas de los tratados sobre filosofía del derecho. Ante el hecho evidente de que son los propios hombres los que formulan, aprueban y ejecutan las leyes y que, para hacerlo, no pueden prescindir de sus intereses, anhelos y pasiones, el derecho ha intentado legitimarse y validarse apelando a valores situados fuera de sí mismo, a los que se le intenta revestir de una naturaleza objetiva. Sólo así puede el derecho ser presentado no como resultado de un voluntarismo de elite, sino fundamentado por valores objetivos. "Para descubrir las mejores reglas de la sociedad que convienen a las naciones –escribía Rousseau-, haría falta una inteligencia superior que viese todas las pasiones de los hombres y que no experimentase ninguna; que no tuviera ninguna relación con nuestra naturaleza y que la conociese a fondo; inteligencia cuya felicidad fuera independiente de nosotros y que, sin embargo, tuviera a bien ocuparse de la nuestra; finalmente, que procurándose en el correr de los tiempos una gloria lejana, pudiera trabajar en un siglo y disfrutar en otro. Harían falta dioses para dar leyes a los hombres".41 Ya sea que se recurra a los dioses, o a supuestos derechos antropológicos naturales, o al propio contrato social que Rousseau proclama, lo que sí queda claro es que tampoco el derecho puede 40 Aristóteles: Etica a Nicómano, Edición del Centro de Estudios Constitucionales, Madrid, 1985, p. 86. 41 J. J. Rousseau: Del Contrato social. Discursos, Alianza, Madrid, 1982, p. 45 48 por sí mismo, a pesar de su indisoluble vínculo con los valores, ofrecer un fundamento último a los mismos. Bastante cercana al derecho, la política, entendida como el arte, la ciencia o la técnica para la obtención y el ejercicio del poder político,42 nos ofrece una interpretación muy particular de lo valioso. Debido a que el poder (ya sea como aspiración o como realidad) se constituye aquí en fin supremo, los valores políticos resultan ser medios o instrumentos para la consecución de ese fin. Su valía está en estrecho vínculo con su eficacia como instrumento. Como lo que se somete a juicio y se proclama como valor es el medio y no el fin en sí mismo, la naturaleza de los valores políticos necesita ser juzgada desde una perspectiva extrapolítica, desde una ética o una axiología que trascienda la política misma y que enmarque al valor político en cuestión en un contexto humano más amplio. Desde esta perspectiva se entiende que lo que se asume como valor en política puede no serlo ética o axiológicamente hablando. Esta posible dicotomía entre política y moral fue planteada de la manera más descarnada y casi como inevitable por Maquiavelo: "Un príncipe(...) para mantener el Estado, a menudo está en la precisión de obrar contra la fe, contra la caridad, contra la humanidad, contra la religión. Pero es menester que su ánimo esté dispuesto(...) a no apartarse del bien mientras lo pueda, pero a saber entrar en el mal cuando le sea necesario".43 No compartimos, por supuesto, la tesis maquiavélica sobre el carácter preciso o necesario del mal en política, pero sí sobre su 42 Bajo el nombre de «política» se han asumido históricamente diversos contenidos: 1) la doctrina del derecho y de la moral (expuesta originariamente en la Etica de Aristóteles); 2) la teoría del Estado (también propuesta por Aristóteles en su Política); 3) el estudio de los comportamientos intersubjetivos (asumido a partir de Comte e identificado con el concepto de sociología); 4) el arte o la ciencia de gobernar (concepto defendido por Platón en el Político como «ciencia regia» y que Aristóteles tomó como tercera tarea de la ciencia política: «Una tercera rama de la investigación es la que considera el modo en que ha surgido un gobierno y el modo en que, una vez surgido, puede ser conservado el mayor tiempo posible» Tomado de: Nicola Abbagnano: Diccionario de Filosofía, Instituto Cubano del Libro, La Habana, 1972, p. 927-928). Es esta cuarta acepción -la más frecuente en el discurso comúnla que aquí estamos asumiendo. 43 N. Machiavelli: Il Principe, Mondadori ed., Roma, 1950, p. 76 49 posibilidad latente. La naturaleza axiológica última de los valores que en política entran en juego va a depender de a qué tipo de poder sirven, cuál es su sujeto portador, qué intereses éste representa. Claro que ningún gobernante, ningún político, ninguna elite del poder está en disposición de reconocer los posibles males sociales que sus propósitos políticos entrañan, a no ser como males necesarios y siempre inferiores en jerarquía al bien supremo representado por el poder mismo. Ni siquiera lo hicieron aquellos gobiernos reconocidos como los más maléficos a lo largo de la historia. El discurso del propio Hitler siempre estuvo adornado de positivos y grandiosos juicios de valor sobre sus propósitos políticos. Todo gobernante o aspirante a serlo, aún cuando quiera el poder para beneficio propio o de un reducido grupo que representa, presentará su proyecto como valioso en sí mismo. "Cualquier elección del bien propio –nos dice Luis Villorose presenta como búsqueda de algún bien común. Nadie concede de buena gana guiarse por su interés egoísta, todos alegan contribuir al bien general. De hecho, sólo así pueden legitimar, ante los demás, sus proyectos".44 Y para lograrlo se intenta universalizar, normar, instituir, oficializar, a través del derecho, de la propaganda política y de todos los medios posibles (incluida no pocas veces la guerra) la interpretación propia y particular de los valores. Pero, como se ha mostrado, del hecho de que se asuman determinados valores en política, de que éstos lleguen a instituirse oficialmente y, por esta vía, a convertirse en dominantes socialmente, no puede deducirse la validez realmente humana, axiológica-general, de esos valores. Y es que los valores necesitan un fundamento que esté más allá de la política, al tiempo que la política real y efectiva necesita ella misma someterse permanentemente al riguroso tribunal de la ética y la axiología. El somero análisis realizado sobre el tratamiento de los valores en los marcos de distintas ramas particulares del saber social muestra una gran diversidad de usos de esta categoría. En unos casos se asume al valor como fruto de la encarnación de trabajo humano en los resultados de la actividad productiva (economía política), en otros como componente subjetivo de la conciencia individual (psicología y pedagogía) o colectiva (sociología, 44 Luis Villoro: El poder y el valor. Fundamentos de una ética política, FCE, México, 1997, p. 76. 50 etnología, antropología) y en otros como norma institucionalizada y convertida en ley (derecho) o en medio para la obtención y/o preservación del poder (política). ¿Qué debe hacer la filosofía, y particularmente la teoría axiológica, ante esta multitud de usos del concepto de valor? En no pocas ocasiones se ha asumido uno de estos usos y se ha elevado al rango de categoría filosófica. Así ha ocurrido con las diversas tendencias subjetivistas de corte individual o sociologista, que mucho le deben, respectivamente, a las interpretaciones psicológica y sociológica del valor. El problema, en estos casos, no radica en que esas interpretaciones –como tampoco las que proporcionan la economía política, el derecho y otras ramas específicas del saber socialsean en sí misma erróneas. Todo lo contrario, cada una de estas disciplinas centra su atención en la manifestación particular del valor que más directamente tiene que ver con sus respectivos objetos de estudio, lo cual es absolutamente legítimo teniendo en cuenta que ninguna de ellas dispone del instrumental metodológico necesario para una interpretación cosmovisiva más amplia. En los marcos concretos de su objeto, mucho es lo que puede aportar y lo que de hecho aporta cada una de ellas al conocimiento del valor como complejo fenómeno de la vida humana. El error se produce cuando se intenta extraer, unilateralmente, conclusiones filosóficas de alguno de esos usos particulares, ya sea que estas conclusiones las extraiga el filósofo o el cientista social. Afirmar que los valores tienen que ver con el trabajo socialmente útil plasmado en el resultado de la producción, que ocupan un lugar en la conciencia subjetiva de los hombres, que se asumen colectivamente y se constituyen en cultura o que se instituyen y convierte en normas jurídicas o políticas oficiales, es, en todos los casos, realizar aseveraciones correctas, ciertas, que reproducen fidedignamente manifestaciones reales de los valores. Sin embargo, inducir de alguna de estas premisas que la naturaleza de los valores queda totalmente abarcada por una de sus interpretaciones particulares es convertir la necesaria parcialidad de esa específica comprensión en inaceptable unilateralidad cosmovisiva que pronto se enredará, como ha quedado mostrado, en irresolubles contradicciones. En todo esto se pone de manifiesto una deuda histórica de la filosofía con estas ramas específicas del saber social. 51 La inexistencia hasta ahora de una propuesta filosófica realmente integral y abarcadora, que fundamente dentro de un mismo sistema cosmovisivo toda la compleja variedad de manifestaciones de los valores, al tiempo que le dé el espacio necesario y el lugar preciso a cada una de sus interpretaciones específicas, porta sobre sí la responsabilidad principal por las comprensiones unilaterales y mutuamente contradictorias que, venidas desde las ciencias particulares o desde la propia filosofía, indistintamente se han presentado como teoría general de los valores. No es culpa de las disciplinas específicas el no poder contar con una interpretación filosófica más amplia sobre las categorías que le son esenciales y que, por la propia naturaleza de su contenido, desbordan los marcos particulares de aquellas. Y como el cientista particular necesita utilizar esas categorías en su acepción cosmovisiva para dentro de ellas ubicar el uso propio de la mismas, al no encontrarlas suficientemente elaboradas en la filosofía, las toma de la conciencia común o de los restos de concepciones filosóficas ya trascendidas con toda la contradictoriedad a ellas inherente.45 Lo otro que puede ocurrir –y que muy frecuentemente ocurrees que el profesional de una disciplina particular, ante esta carencia y cómo lógica reacción ante la misma, tienda a absolutizar o hiperbolizar el uso específico que él hace de la categoría en cuestión, asumiéndolo como el único y más amplio posible. En este último caso se asume al concepto dado como de exclusiva naturaleza científico-especial, ignorándose otras posibles dimensiones y usos del mismo, lo cual cierra las puertas al diálogo interdisciplinario y a la posibilidad de una interpretación cosmovisiva más amplia. A esta errónea forma de comprender los valores han contribuido aquellas concepciones filosóficas que identifican el contenido de esta categoría con la noción que sobre ella tiene 45 Viene a la memoria aquí el alerta que dirigía Engels a los naturalistas que obviaban el uso filosófico de las categorías: «Los naturalistas creen liberarse de la filosofía simplemente por ignorarla o hablar mal de ella. Pero, como no pueden lograr nada sin pensar y para pensar hace falta recurrir a las determinaciones del pensamiento, toman estas categorías, sin darse cuenta de ello, de la conciencia usual de las llamadas gentes cultas, dominada por los residuos de filosofías desde hace tiempo olvidadas» (F. Engels: Dialéctica de la naturaleza, Editorial Grijalbo, México, 1961, p. 173) No es exactamente el mismo caso al que estamos haciendo referencia –no se trata de naturalistas, sino de cientistas sociales y no es que ignoren la filosofía (cosa que también en ocasiones ocurre), sino que ésta aún no ha ofrecido y difundido una concepción lo suficientemente integral de los valores-; no obstante el efecto en nuestro caso es exactamente el mismo al sugerido por Engels. 52 alguna rama específica del saber social, perdiéndose con ello la distinción necesaria del enfoque filosófico del problema. Otra respuesta al problema de la variedad de manifestaciones de los valores ha sido el intento de abarcar eclécticamente con la categoría filosófica correspondiente todos los disímiles usos que el concepto tiene en el lenguaje común y en la ciencia. Tal ha sido el caso del filósofo ruso V. V. Grechanii,46 quien después de constatar el uso diferenciado del concepto de valor en distintas esferas del conocimiento humano, en algunos casos sin un contenido estrictamente axiológico, trata de armar la concepción filosófica como resultado de la suma ecléctica de todos estos usos. El resultado no puede ser bueno, entre otras cosas, porque algunos de estos usos son incompatibles entre sí. Esta postura impide a Grechanii alcanzar una definición precisa del concepto y lo obliga, por ejemplo, a aceptar la existencia de valores fuera de los marcos sociales (como una "exigencia" de la biología y la cibernética), a incluir dentro de ellos a los negativos (como un "requisito" de la lógica formal valorativa), a hablar de sentido amplio y sentido estrecho, de tal o más cual enfoque47 y, en resumen, a hacer sumamente contradictoria y compleja su concepción, sin ofrecer una propuesta filosófica coherente y sistemática. No es ésta la verdadera relación entre la filosofía y la ciencia. La precisión del contenido de las categorías es asunto de aquella, para lo cual, por supuesto, se apoya en los aportes científicoparticulares; pero de nada serviría la filosofía si ésta se limitara a hacer un inventario de los usos no filosóficos de las categorías. La filosofía debe rectificar a la ciencia en cuanto al uso de los conceptos, sobre todo cuando estos conceptos son utilizados con pretensiones cosmovisivas más amplias que las que la rama dada del saber puede abarcar. Lo que esto significa, claro está, no es que la ciencia deje de usar el concepto en cuestión o que le varíe totalmente su contenido por satisfacer determinados requerimientos filosóficos, pero sí, cuando menos, que conozca los límites de su uso dentro de tal acepción específica. De hecho, el uso indiscriminado en la ciencia del concepto de valor se debe, sobre todo y como ya lo 46 Ver: V. F. Sorshantov, V. V. Grechanii: El hombre como objeto del conocimiento filosófico, Editorial Pueblo y Educación, La Habana, 1985, pp. 48-109. Aunque esta obra es escrita por dos autores, el capítulo 2 -»Unidad del conocimiento filosófico, científico-natural y humanista del hombre y el concepto de valor»-, que es al que aquí hacemos referencia, tiene la autoría individual de Grechanii. 47 Ver: Idem, pp. 73-109. 53 hemos mostrado, a la carencia de una adecuada teoría axiológica dentro de la filosofía. Caeríamos en un círculo lógico si, ante esta dificultad, nos limitáramos a reproducir filosóficamente ese uso indiscriminado. La filosofía no puede ser simplemente una ciencia más que usa el concepto de valor, con la única particularidad – según Grichaniique lo abarque en toda sus polisemánticos y contradictorios usos. Esto sólo conduce a la introducción de contradicciones innecesarias en la filosofía. El tratamiento filosófico del valor debe servir de método para las demás ciencias, lo cual exige que en el plano teórico-filosófico no se siga arrastrando la diversidad semántica e indiferenciada del concepto. Si ontológicamente se trata de cosas distintas, conceptualmente también deben serlo. En resumen, la filosofía debe construir el aparato conceptual adecuado, en el cual encuentren expresión diferenciada los distintos usos del concepto de valor. Es decir, se trata no de mantener un único concepto e insertar dentro de él los más diversos contenidos, sino de encontrar el concepto adecuado para cada uso concreto. No nos vamos a detener aquí en los usos no axiológicos del concepto de valor y que muchas veces tienen que ver –como en el caso de la biologíacon cierta tendencia a la antropomorfización de relaciones que no son humanas.48 Pero aun en los casos en que el término "valor" es empleado en sentido axiológico -como en las distintas ramas del saber social que antes hemos mencionado- , es evidente que estos distintos usos entrañan contenidos diferentes y requieren de un mayor nivel de precisión y de concreción de esta categoría. De ahí la necesidad de partir de una posición distinta tanto de aquella que tiende a absolutizar y convertir en filosófica una acepción particular del concepto "valor", como de aquella otra que, constatando la existencia de diferentes contenidos para esta categoría, se limita a compilarlas y a presentar el contradictorio registro resultante como "la filosofía de los valores". 48 Ya con anterioridad hemos realizado un análisis crítico de esta posición a propósito precisamente de la propuesta de Grechanii y otros autores. Ver: José Ramón Fabelo Corzo: Práctica, conocimiento y valoración, Editorial Ciencias Sociales, La Habana, 1989, pp. 48-53. 54 Hacia una nueva propuesta interpretativa: la pluridimensionalidad de los valores Partiendo del reconocimiento de esta necesidad y con la intención de superar las limitaciones inherentes a las concepciones axiológicas clásicas, nosotros hemos propuesto un enfoque multidimensional de los valores que, al mismo tiempo que los comprenda como un fenómeno complejo con manifestaciones distintas en diversos planos de análisis, muestre la conexión mutua entre esos planos y realice para cada uno de ellos las precisiones categoriales correspondientes.49 Nuestra propuesta reconoce la existencia de tres dimensiones fundamentales para los valores que se corresponden, a su vez, con tres planos de análisis de esta categoría. Distinguimos conceptualmente estas dimensiones como objetiva, subjetiva e instituida y mediante ellas le otorgamos el espacio requerido y ponemos en conexión a las distintas manifestaciones particulares de los valores. Describiremos brevemente a continuación estos planos o dimensiones en sus mutuas concatenaciones fundamentales. En el primero de estos planos es necesario entender los valores como parte constitutiva de la propia realidad social, como una relación de significación entre los distintos procesos o acontecimientos de la vida social y las necesidades e intereses de la sociedad en su conjunto. Digámoslo en otras palabras: cada objeto, fenómeno, suceso, tendencia, conducta, idea o concepción, cada resultado de la actividad humana, desempeña una determinada función en la sociedad, adquiere una u otra significación social, favorece u obstaculiza el desarrollo progresivo de la sociedad y, en tal sentido, es un valor o un antivalor, un valor positivo o un «valor» 49 Hemos venido trabajando el tema de los valores desde 1981. Sin embargo en nuestro libro Práctica, conocimiento y valoración (Edic. cit.) que resume el contenido de nuestras investigaciones de esa primera etapa, todavía no se abordan los valores con este enfoque multidimensional. Este enfoque es propuesto por primera vez en nuestra ponencia a la Audiencia Pública del Parlamento Cubano sobre La formación de valores en las nuevas generaciones (24 de abril de 1995). Ver: José Ramón Fabelo: «Valores y juventud en la Cuba de los años noventa», en: J. R. Fabelo: Retos al pensamiento en una época de tránsito, Editorial Academia, La Habana, 1996, pp. 163-164. 55 negativo. Convengamos en llamarles «objetivos» a estos valores, y al conjunto de todos ellos, «sistema objetivo de valores». El concepto "objetivo" aquí no tiene el mismo significado que en el objetivismo tradicional. Es decir, no se trata de una dimensión trascendental e inamovible de los valores, sino de una objetividad social, dada por la relación funcional de significación del objeto o fenómeno dado con el Hombre (con mayúscula), es decir, con el ser humano genéricamente entendido y no con un grupo particular o específico de hombres. Un fenómeno puede ser positivamente significativo para una persona o para un determinado grupo de hombres y, al mismo tiempo, poseer una relación negativa con la sociedad, con lo humano genéricamente asumido. En tal caso ese fenómeno será objetivamente un antivalor y no un valor, aunque pueda ser positivamente apreciado por ciertos sectores de la sociedad. El sistema objetivo de valores es independiente de la apreciación que de él se tenga, pero eso no significa que sea inmutable. Todo lo contrario, es dinámico, cambiante, atenido a las condiciones histórico-concretas. Es posible que lo que hoy o aquí es valioso, mañana o allá no lo sea, debido a que puede haber cambiado la relación funcional del objeto en cuestión con lo genéricamente humano. El segundo plano de análisis se refiere a la forma en que esa significación social, que constituye el valor objetivo, es reflejada en la conciencia individual o colectiva. En dependencia de los gustos, aspiraciones, deseos, necesidades, intereses e ideales, cada sujeto social valora la realidad de un modo específico. Como resultado de este proceso de valoración, conforma su propio sistema subjetivo de valores, sistema relativamente estable que actúa como especie de patrón o standard que regula la conducta humana y a través de cuyo prisma el sujeto valora cualquier objeto o fenómeno nuevo. Esos valores subjetivos pueden poseer mayor o menor grado de correspondencia con el sistema objetivo de valores, en dependencia, ante todo, del nivel de coincidencia de los intereses particulares del sujeto dado con los intereses generales de la sociedad en su conjunto. Al mismo tiempo, los intereses están vinculados al lugar que ocupa el sujeto en el sistema de relaciones sociales, a la posición de los grupos humanos dentro de la sociedad. Ante un mismo fenómeno hay intereses diversos que mueven a los distintos 56 sujetos. El precio de una mercancía no lo valora igual un propietario que un comprador. Tampoco coinciden las valoraciones que sobre determinados aspectos de la realidad se emiten desde la posición del padre y desde la del hijo, desde la postura de un dirigente y la del subordinado, para no hablar ya de las diferencias de apreciación entre clases sociales o naciones. Y no son estas diferencias el resultado de meros caprichos. Es que al ocupar los sujetos diferentes posiciones en el sistema de relaciones humanas, los objetos guardan distintos vínculos con cada uno de ellos. Claro, no siempre es el mismo el interés que emana desde la posición de un determinado sujeto y el interés que ese sujeto conscientiza. En el proceso de conscientización de los intereses median las influencias educativas y culturales y las normas y principios que prevalecen en la sociedad. Factores como la escuela, los medios de comunicación, las tradiciones e, incluso, ciertos prejuicios prevalecientes en determinado marco social, condicionan los intereses y aspiraciones que los individuos hacen suyos. Eso hace que en no pocas ocasiones los sujetos valoren no sobre la base de sus propios intereses, sino de otros distintos, lo cual significa que no hay una relación mecánica, unívoca, entre el lugar que ocupa un determinado sujeto y sus valores subjetivos. Debido a lo anterior es posible que, en determinados casos, se interprete como valioso algo que realmente es negativamente significativo para el sujeto dado y viceversa. Hemos visto la pertinencia de reconocer estas dos dimensiones de los valores. Nos percatamos de que en alguna medida tenían razón tanto los objetivistas como los subjetivistas (en sus dos variantes, individual y sociológica). Es necesario buscar un referente objetivo, como pensaban los primeros, sólo que ese referente hay que encontrarlo dentro de la propia sociedad. Y es necesario también, como exigían los segundos, tomar en consideración las variantes subjetivas (personales y colectivas) que tiene la interpretación de los valores. Pero mucho más importante que lo uno y lo otro es establecer la relación entre estas dos dimensiones. Es ella la que permite, digamos, fundamentar o justificar una educación valorativa. La mejor educación en valores es aquella que procure que la imagen subjetiva del valor tienda a coincidir con el valor real objetivo de las cosas. 57 En la sociedad, habíamos dicho, existen múltiples sistemas subjetivos de valores y cada uno de ellos juega un papel regulador de la conducta. Si existiera la posibilidad de que cada sujeto actuase con absoluta libertad en atención a su sistema de valores subjetivos, nos encontraríamos con una sociedad anárquica, en la que todos halarían para su lado de acuerdo a la interpretación que cada cual tenga de lo valioso. Por esa razón la sociedad siempre tiende a organizarse y a funcionar en la órbita de un único sistema de valores. Llegamos así al tercer plano de análisis: el de los valores instituidos y oficialmente reconocidos. Este sistema instituido puede ser el resultado de la generalización de una de las escalas subjetivas existentes en la sociedad o de la combinación de varias de ellas. Por lo general, ciertos individuos o grupos que ostentan el poder son los que imponen este sistema al resto del universo social de que se trate, mediante la conversión de su escala de valores en oficial. Cuando el marco de referencia es el Estado-nación, el sistema institucionalizado de valores se expresa a través de la ideología oficial, la política interna y externa, las normas jurídicas, el derecho, la educación pública y otras vías. Sabemos que el derecho, por ejemplo, en buena medida no es otra cosa que la voluntad de los grupos dominantes erigida al rango de ley o, en otras palabras, la interpretación de los valores de esos grupos convertida en normas jurídicas. Por supuesto, el sistema oficial de valores siempre se presenta a sí mismo como universalmente valioso, es decir, como bien común o bien general. Pero no siempre, ni mucho menos, lo es en realidad. Por lo tanto, este sistema puede también tener un mayor o menor grado de correspondencia con el sistema objetivo de valores, en dependencia, sobre todo, de qué grupo ostenta el poder y para qué lo utiliza: para el bien parcial de ese grupo o para el bien general de la sociedad. Por supuesto, la mejor opción sería, en el caso de una democracia perfecta, que el sistema oficial de valores fuese el resultado de un balance real de las interpretaciones subjetivas existentes en la sociedad. Ello presupondría la participación activa de todos los sujetos en la conformación de dicho sistema, a través de una democracia permanente como 58 modus vivendi y no reducida formalmente al mero acto de elegir cada cierto tiempo al representante de la clase política que ha de pensar y actuar por el todo social. Mas el marco de acción de los valores instituidos no es sólo el Estado-nación. Conocemos que las relaciones de poder desbordan el espacio político gubernamental. De esta forma, encontramos valores instituidos en marcos referenciales tan amplios como la humanidad toda y también en espacios tan reducidos como la familia. En resumen, en cualquier ámbito social -y atendiendo a estos tres planos de análisises posible encontrar, además del sistema objetivo de valores, una diversidad de sistemas subjetivos y un sistema socialmente instituido. Se ha mostrado muy sucintamente y por ese orden una línea de formación genética, a partir de los valores objetivos, de los sistemas subjetivos e instituido de valores. Pero no se trata aquí de una relación de causalidad unidireccional. En realidad todas estas diferentes dimensiones de los valores interactúan entre sí en múltiples sentidos. Los valores objetivos, como componentes de la realidad social, sólo pueden surgir como resultado de objetivaciones de la subjetividad humana. Los valores de este último plano reciben no sólo, a través de la praxis, el influjo de la objetividad social, sino también, por medio de la educación y otras vías, la acción de los valores instituidos. Estos últimos, precisamente a través de las subjetividades que condiciona, matiza la creación de nuevos valores objetivos. Si retomamos las diferentes disciplinas particulares que abordan los valores, ninguna de las cuales, como ya mostramos, puede por sí misma ofrecer una concepción integral y abarcadora de los mismos en toda su complejidad y múltiples formas de manifestación, nos percatamos que, bajo la propuesta que acabamos de describir, cada una de ellas encuentra su legítimo espacio y se aprecia con mayor nitidez las fronteras de su noción específica de la esfera valorativa. La comprensión del valor como resultado de la encarnación de trabajo humano (economía política) tiene sobre todo que ver con la dimensión objetiva. La asociación de lo valioso con las distintas esferas de la personalidad humana (psicología, pedagogía) o con la conciencia colectiva (sociología, 59 antropología, etnología) encuentra su expresión en la dimensión subjetiva, teniendo en cuenta que el sujeto en cuestión que condiciona en este plano el contenido del valor puede ser individual o social. Por último, la dimensión instituida representa el ámbito fundamental donde se expresan los valores convertidos en normas jurídicas (derecho) o en medios para el ejercicio del poder gubernamental (política). De esta forma, las diferentes apreciaciones de los valores que encontramos en estas disciplinas del saber social ya no se nos presentan como excluyentes entre sí, no se niegan mutuamente, sino que se complementan y sirven de fuente de conocimientos dentro de una concepción cosmovisiva más amplia que reconoce y fundamenta la pluridimensionalidad de los valores. PODER Y VALORES INSTITUIDOS Explícita o implícitamente la relación entre poder y valor ha estado muy presente en la historia del pensamiento filosóficopolítico. Debido a que el poder, en cualquiera de sus formas, tiende siempre a normar y regular la convivencia y actividad conjunta entre grupos humanos, cualquier reflexión filosófica sobre su naturaleza habrá de cuestionarse, directa o indirectamente, el asunto de su racionalidad ética, de su vínculo con los valores humanos. Al mismo tiempo, pensar los valores debe conducir, tarde o temprano, a relacionarlos con el poder. Ya se parta de una interpretación subjetivista u objetivista de los valores,1 el despliegue consecuente de una y otra concepción ha de llevar en algún momento al análisis del poder, o como factor influyente en el "origen subjetivo" de los valores, en el primer caso, o como medio de realización de los "valores objetivos", en el segundo. En otras palabras, al tema en cuestión que nos ocupa puede (y debe) arribarse tanto desde una reflexión inicialmente centrada en el asunto del poder, como desde el estudio de los valores. Sin embargo ha sido mucho más frecuente la primera línea de desplazamiento reflexivo que la segunda. Tres ejemplos nos 1 Son éstas las dos principales respuestas (aunque no las únicas) que en la historia del pensamiento axiológico se han ofrecido al problema fundamental de la axiología sobre la naturaleza de los valores. Ver al respecto: «Sobre la naturaleza de los valores humanos», ensayo incluido en el presente libro. 60 servirían para mostrar lo anterior: un pensador clásico de la Modernidad como Rousseau, uno de los representantes ilustres del pensamiento contemporáneo como Foucault y un intelectual mucho más cercano a nuestro contexto como Luis Villoro. En los tres casos, el asunto central de reflexión es el del poder o la política y, desde ahí, se asume a lo ético o lo axiológico como una necesidad derivada de aquello. Para Rousseau el poder es un medio en la realización de lo axiológicamente significativo. Siempre interpretado como resultado de una especie de convenio o contrato social, el poder ha sido tradicionalmente el instrumento de que se han valido algunos para acentuar sus diferencias (sobre todo de propiedad) y hacer prevalecer sus intereses por encima de los de los otros. Son ellos los que han concebido y propuesto esta especie de contrato con el expreso propósito de evitar la guerra de todos contra todos. De esta forma han convocado a toda la sociedad aproximadamente en los siguientes términos: "...en vez de emplear nuestras fuerzas contra nosotros mismos, unámosla en un poder supremo que nos gobierne mediante sabias leyes, que proteja y defienda a todos los miembros de la asociación, rechace los enemigos comunes y nos mantenga en eterna concordia". Como resultado de esta invitación, concluye Rousseau, "todos corrieron al encuentro de sus cadenas, creyendo asegurar su libertad".2 De esta forma, el poder resultado de ese convenio garantiza cierta paz y orden, pero al mismo tiempo entroniza y preserva la desigualdad social. Su sentido axiológico es contradictorio y carece de una clara definición moral. Así ha sido hasta ahora el poder, piensa Rousseau, pero puede concebirse de manera distinta, dotado de una rectitud ética y como medio para la realización de lo realmente valioso. Entonces ya no puede ser concebido como poder particular, sino como poder común que al mismo tiempo garantice la libertad de cada cual frente a ese poder común. La atención a la voluntad general garantiza la moralidad del resultado y el paso hacia un estadio civilizado de la convivencia humana. "La transición del estado natural al estado civil produce en el hombre un cambio muy notable, sustituyendo en su conducta la justicia al instinto y dando a sus acciones la moralidad de que carecían en principio. Es entonces cuando 2 J. J. Rousseau: «El hombre, la sociedad y el Estado», en: Adolfo Sánchez Vázquez: Rousseau en México, Grijalbo, México, D.F., 1969, p. 111. 61 sucediendo la voz del deber al impulso físico y el derecho al apetito, el hombre, que antes no había considerado ni tenido en cuenta más que su persona, se ve obligado a obrar basado en distintos principios, consultando a la razón antes de prestar oído a sus inclinaciones".3 De esta forma, el poder así obtenido se convierte en medio de realización y garante de lo socialmente valioso que tiene al mismo tiempo su fuente en la voluntad general. Para Foucault, por su parte, el poder, entendido como una tecnología o mecanismo que trasciende la tradicional esfera de la política y que cubre y se ramifica a través de toda la realidad social, es, en cierto sentido la génesis misma de lo valioso. Los valores son constituidos y sacralizados en los marcos de ciertos discursos con mayores o menores posibilidades de arraigo cultural y con abiertos y sutiles mecanismos de poder que les permiten su institucionalización. A Foucault no le interesa la presunta existencia de un contenido de lo valioso que esté más allá de las reales estructuras de poder, sino el "modo de existencia de los acontecimientos discursivos en una cultura" que permitiría poner de manifiesto "el conjunto de condiciones que rigen, en un momento dado y en una sociedad determinada, la aparición de los enunciados, su conservación(...), el papel que desempeñan, el juego de valores o de sacralizaciones de que están afectados, la manera en que están investidos en prácticas o en conductas, los principios según los cuales circulan, son reprimidos, olvidados, destruidos o reactivados. En resumen, se trataría del discurso en el sistema de su institucionalización."4 A través del poder un determinado discurso se instaura como verdad. Y esta "verdad" es, aunque Foucault no lo dice, de naturaleza eminentemente axiológica ya que, siendo un resultado del propio poder, su misión fundamental es la legitimación y reproducción del mismo. En otras palabras, la delimitación de estas "verdades" se produce no por su nivel de adecuación a cierto contenido objetivo que las trasciende, sino por su imposición al cuerpo social a través de las múltiples formas de poder y como un complemento imprescindible para el funcionamiento de éste. Lo importante aquí es que esa "verdad" sea aceptada por la sociedad, que se instituya como "verdad científica", que funcione como factor 3 J. J. Rousseau: El Contrato Social, SARPE, Madrid, 1984, p. 47. 4 M. Foucault: «Respuesta al Círculo de Epistemología», en: P. Burgelin y otros: Análisis de Michel Foucault, Ed. Tiempo Contemporáneo, B. A., 1970, p. 237. 62 legitimador del poder. Según sus propias palabras, a Foucault no le interesa "la partición entre lo que, en un discurso, evidencia la cientificidad y la verdad y lo que evidencia otra cosa, sino ver históricamente cómo se producen los efectos de verdad en el interior de los discursos que no son en sí mismos ni verdaderos ni falsos."5 Bajo el aspecto objetivo, universal, desinteresado del conocimiento, el poder-saber produce un discurso, una moralidad, un sistema de valores, cuyo destino es el poder mismo y la normalización de una conducta acorde a aquel. Es así como se excluye "científicamente" lo "anormal": los homosexuales, los locos, los presos. Una tercera forma de entender la relación entre poder y valor es la que nos propone Luis Villoro. Poder y valor guardan entre sí una relación de oposición, piensa el filósofo mexicano. El poder en política nace del conflicto, de la lucha en el interior de la sociedad, de la violencia generalizada. "Es entonces cuando puede darse un salto cualitativo: un individuo o un grupo de la sociedad impone su voluntad sobre el resto para acabar con todo conflicto. Contra el mal de la violencia colectiva impone la violencia de una parte sobre el todo. Sólo entonces ha nacido el poder político. Con él ha surgido el Estado".6 Debido a que cada cual busca el poder para sí mismo, esta búsqueda es lo opuesto a la persecución de un bien común y no puede desembocar, por lo tanto, en un valor objetivo. El poder es utilizado como instrumento de dominación, humilla y restringe la libertad de quienes lo padecen, corrompe al que lo ejerce. El poder es entonces, por su propia esencia, antivalioso. Pero al mismo tiempo todo poder, para ser aceptado por los demás, necesita de una justificación moral. Y por esa razón se presenta como un valor colectivo, se disfraza de bien común. "De allí la ambivalencia de todo poder político: a la vez que se busca por sí mismo, se justifica como medio de realizar un valor".7 Mas el resultado nunca puede ser un valor real, "la realización plena del valor implica la abolición de cualquier dominio de unos hombres sobre otros", 8 presupone no el poder, sino su contrario, el contrapoder, mediante el cual la voluntad propia ya no se im-pone, sino que se ex-pone. El resultado ya no se busca por vía de la 5M. Foucault: Microfísica del poder, Ed. La Piqueta, Madrid, 1980, pp. 181-182. 6 Luis Villoro: El poder y el valor. Fundamentos de una ética política, FCE, México, 1997, p. 82 7 Ídem., p. 84 8 Ídem., p. 85 63 violencia, sino de la comunicación, abriendo la posibilidad de que se realice un valor comúnmente aceptado, a tono con los intereses no excluyentes de cada cual. "Si el poder tiene que acudir al valor para justificarse, el valor requiere del contrapoder para realizarse".9 Hemos constatado tres modos diferentes de entender la relación poder-valor. Si para Rousseau el poder es potencialmente el medio de realización de lo valioso y en Foucault el valor, reducido a su expresión instituida, tiene su fuente en el poder mismo, para Villoro el poder es en esencia lo opuesto al valor. En los tres casos se ha partido del análisis del poder o la política como tema central. Rousseau está buscando un modelo de sociedad democrática, Foucault intenta develar los mecanismos de funcionamiento de las múltiples formas de poder y Villoro anda tras los fundamentos de una ética política. Pero en los tres casos el concepto de poder del que se parte es diferente. Para Rousseau es el resultado de un contrato social que presupone la opción voluntaria de los asociados y que puede convertirse en poder común, expresión de la voluntad general. Para Foucault el poder siempre es asimétrico, se ejerce en una dirección determinada, se irradia a través de todo el engranaje social desde lo macro hasta lo micro y genera sus propias verdades y valores que pretenden legitimarlo y reproducirlo. A Villoro, por su parte, le interesa el poder sólo en su expresión macro-política y lo concibe siempre como una relación de dominación, de imposición, de naturaleza no valiosa. Tampoco hay coincidencia total entre estos tres autores en cuanto a la comprensión de lo valioso. Rousseau y Villoro tienen en este sentido posiciones más cercanas. El primero asocia el valor a la voluntad general y el segundo al bien común. Pero entre ellos dos, por una parte, y Foucault, por la otra, hay una gran distancia teórica en la comprensión del valor. Para este último el valor es el resultado de los propios mecanismos de poder que presentan, instituyen y hacen pasar por valioso a todo aquello que refuerza las relaciones de poder. Pero dejemos por un momento el análisis comparativo de estos tres autores para dar paso a nuestras propias ideas sobre el tema. Ya regresaremos indistintamente a cada uno de ellos en la medida en que toquemos aspectos contenidos en sus respectivas concepciones. 9 Ídem., p. 91 64 Nuestro punto de arranque no ha sido el poder y la política, sino los valores. Ha sido precisamente el desarrollo de la teoría axiológica el que nos ha llevado al asunto que aquí estamos tratando.10 En reacción crítica a las tradicionales posturas objetivista y subjetivista en axiología11 hemos propuesto un enfoque multidimensional de los valores, es decir, comprenderlos como un fenómeno complejo con manifestaciones distintas en diversos planos de análisis.12 Son posibles, cuando menos, tres planos de análisis de esta categoría. En el primero de estos planos es necesario entender los valores como parte constitutiva de la propia realidad social, como una relación de significación entre los distintos procesos o 10 Hemos venido trabajando el tema de los valores desde 1981. Sin embargo en nuestro libro Práctica, conocimiento y valoración (Ed. Ciencias Sociales, La Habana, 1989) que resume el contenido de las investigaciones de esa primera etapa, todavía no se aborda la relación entre valores y poder. Este tema es introducido por primera vez en el ensayo «Valores universales y problemas globales» (escrito originalmente en 1992 e incluido en el presente libro) y vuelto a tratar en la ponencia «Valores y juventud en la Cuba de los noventa» (presentada en 1995 en la Audiencia Pública del Parlamento Cubano sobre La formación de valores en las nuevas generaciones y publicada en el libro: José Ramón Fabelo: Retos al pensamiento en una época de tránsito. Ed. Academia, La Habana, 1996). En una ponencia posterior -»Para un estudio de la democracia como valor político»elaborada de manera conjunta con Edith González Palmira se aborda de nuevo el tema con el propósito específico de analizar el valor de la democracia. 11 Como fue mostrado en el primer capítulo del presente libro, ambas posiciones son incapaces de ofrecer una respuesta adecuada al problema de la naturaleza de los valores. Si los objetivistas extraen la esfera de los valores del mundo humano y se ven imposibilitados de explicar los cambios de valores, las crisis de valores y otros fenómenos asociados al movimiento de la sociedad misma, los subjetivistas, por su parte, relativizan absolutamente los valores al hacerlos depender de los variables gustos y aspiraciones de los distintos sujetos, sin que sean posibles el discernimiento de una verdad valorativa ni el fundamento para una educación en valores. 12 Este enfoque está ya presente en el referido trabajo «Valores universales y problemas globales», aunque de manera nítida e integral es propuesto por primera vez en nuestra ponencia a la Audiencia Pública del Parlamento Cubano sobre La formación de valores en las nuevas generaciones. Ver: José Ramón Fabelo: Retos al pensamiento..., pp. 163-164. Aunque su descripción se encuentra ya contenida en este libro en su primer capítulo y en alguna medida en el propio trabajo «Valores universales y problemas globales», a riesgo de ser reiterativos, consideramos necesario mantenerla también acá para no afectar la lógica de la exposición. 65 acontecimientos de la vida social y las necesidades e intereses de la sociedad en su conjunto. Digámoslo en otras palabras: cada objeto, fenómeno, suceso, tendencia, conducta, idea o concepción, cada resultado de la actividad humana, desempeña una determinada función en la sociedad, adquiere una u otra significación social, favorece u obstaculiza el desarrollo progresivo de la sociedad y, en tal sentido, es un valor o un antivalor, un valor positivo o un "valor" negativo. No nos estamos refiriendo aquí a la interpretación subjetiva de ese valor, a lo que juzgue u opine un determinado sujeto, sino a la significación humana real del objeto en cuestión, significación dada por su vínculo con lo humano genéricamente entendido. Es a esto lo que llamamos dimensión objetiva del valor, teniendo en cuenta que su constitución como valor trasciende los deseos o aspiraciones de cualquier sujeto en particular. Claro que no estamos haciendo referencia a algún mundo platónico de valores eternos al estilo del objetivismo tradicional. La objetividad de la que aquí hablamos es una objetividad social, que siempre es, en alguna medida, subjetividad objetivada, es decir, producto de la actividad humana, pero que trasciende, por su significación, a la propia subjetividad que la crea y se inserta con un lugar propio en el sistema de relaciones sociales. De ese lugar -y de la relación funcional que desde él establece con el todo socialdepende su valor objetivo. Por estar en relación directa al lugar que ocupa el objeto o fenómeno en el sistema de relaciones sociales, se entiende que el valor objetivo es dinámico, cambiante, dependiente de las condiciones histórico-concretas. Ese valor guarda además una determinada relación jerárquica con otros valores, en dependencia del nivel de significación humana de cada uno de ellos, relación que también es dinámica y sujeta a la situación específica en que se encuentra la sociedad. El segundo plano de análisis se refiere a la dimensión subjetiva de los valores, es decir a la forma en que esa significación social, que constituye el valor objetivo, es reflejada en la conciencia individual o colectiva. No todos los sujetos ocupan la misma posición en la sociedad. De esas diferencias emanan intereses distintos, lo cual a su vez provoca que los diferentes objetos y fenómenos de la realidad posean significaciones específicas para cada uno de estos sujetos. Lo que es positivo para uno no lo es necesariamente para otro. Como resultado, cada sujeto (individual o colectivo) crea su propia escala subjetiva de valores, distinta a la de los demás. Esta 66 subjetivación de valores se realiza a través de complicados procesos de valoración13 que permiten al sujeto enjuiciar la realidad desde el ángulo de sus necesidades, intereses, ideales, aspiraciones, gustos. Los repetidos procesos de valoración van fijando sus resultados en la memoria y experiencia del sujeto en forma de valores relativamente estables que cumplen una importante función como reguladores internos de la actividad humana. Es evidente que el sistema subjetivo de valores así creado puede poseer mayor o menor grado de correspondencia con el sistema objetivo de valores, en dependencia, ante todo, del nivel de coincidencia de los intereses particulares del sujeto dado con los intereses generales de la sociedad en su conjunto, pero también en dependencia de las influencias educativas y culturales que ese sujeto recibe y de las normas y principios que prevalecen en la sociedad en que vive y que funcionan muchas veces como prejuicios o estereotipos valorativos asumidos acríticamente por diferentes sujetos. Al mismo tiempo, cada sujeto supone que su propio sistema de valores es el verdadero y universal, ya que por lo general se asume a sí mismo como el prototipo por excelencia de lo humano. Obsérvese que los juicios valorativos se estructuran gramaticalmente como si fueran universalmente válidos: "el cuadro es bello", "el hombre es bueno", "el gobierno es justo". No se especifica que tal valoración se realiza desde la perspectiva subjetiva del que la emite; se asume implícitamente que todos deben valorar igual. Así y todo, lo lógico y natural es que la propia diferenciación social genere múltiples apreciaciones subjetivas de los valores. En ocasiones estas diferentes interpretaciones pueden coexistir sin mayores problemas, sobre todo cuando las diferencias de juicio y sus conductas derivadas no involucran o afectan a otros. En tales casos la posibilidad de convivencia de distintas escalas subjetivas de valores se reduce a un asunto de tolerancia. Pero esto está lejos de ocurrir siempre. Muchas veces entre los diversos sistemas subjetivos existe una relación real de incompatibilidad, que se pone de manifiesto sobre todo en sus expresiones práctico-conductuales: la puesta en acción de un determinado sistema subjetivo de valores impide u obstaculiza la realización práctica de los criterios valorativos 13 Un estudio de los procesos valorativos de la conciencia humana puede encontrarse en: José Ramón Fabelo: Práctica, conocimiento y valoración... 67 de otros sujetos. Esta relación de incompatibilidad genera actitudes y conductas contrapuestas, así como choques entre los sujetos portadores de diferentes interpretaciones subjetivas. El despliegue incontrolado de todas estas tendencias valorativas existentes en la sociedad provocaría una total anarquía social y una especie de estado de guerra permanente, sobre todo en los casos en que los objetos de diferentes apreciaciones valorativas constituyen objetos públicos, es decir, objetos cuya significación trasciende al individuo o a un determinado grupo social en concreto. No es de extrañar entonces que los sujetos hagan todo lo posible por extender sus propias valoraciones a todos los demás, sobre todo como medio de legitimar un determinado tipo de praxis social a tono con la interpretación propia de los valores. Las diferentes doctrinas filosóficas, políticas y religiosas han tenido, entre sus propósitos fundamentales, la justificación ideológica de las respectivas escalas de valores y la pretensión de presentarlas como las únicas válidas para todo el universo social. Pero los distintos sujetos se preocupan no sólo por justificar ideológicamente sus valores, sino también por tratar de imponerlos y convertirlos en realidad social. La política, el Estado, el derecho, junto a la moral y la conciencia religiosa contribuyen a estos fines. Como resultado, la sociedad siempre tiende a organizarse sobre la base de un sistema de valores instituido y oficialmente reconocido que es el que dicta las normas de convivencia en la sociedad dada. Es éste precisamente el tercer plano de análisis de los valores, que se corresponde con su dimensión instituida. El sistema oficial de valores puede ser el producto de la universalización y conversión en dominante de una de las escalas subjetivas existentes en la sociedad, o puede ser el resultado de la combinación de varias de ellas como expresión de la alianza de diferentes fuerzas sociales e, incluso, en el hipotético caso de una democracia perfecta, debería emerger del balance de todos los sistemas subjetivos existentes en la sociedad. Mas en todos los casos los valores instituidos siempre van a estar íntimamente vinculados a las relaciones de poder. Quien detenta el poder impone su sistema de valores al todo social de que se trate. Los demás sistemas subjetivos se ven obligados a subordinarse, aunque no desaparecen y pugnan por alcanzar el predominio y su consecuente plasmación práctica. 68 Quiere decir que no es lo instituido, como piensa Foucault, la única realidad de los valores. Para que ciertos valores se instituyan a través del poder antes tienen que existir como aspiración, como ideal, como valores deseados, es decir, subjetivamente. El poder mismo no tendría sentido si no es utilizado por quien lo detenta para la creación o conservación de lo que considera valioso. Es cierto que los valores instituidos adquieren tal fuerza que en ocasiones tienden a aplastar las subjetividades alternativas y dan la impresión de ser la realidad última, la "verdad" misma, como afirma Foucault. Pero una cosa es la forma en que se presentan y funcionan los valores instituidos y otra cosa es lo que son el realidad. Por muy amplio que sea su dominio aun en los contextos más ortodoxos y dogmáticos, ellos no logran impedir por completo formas distintas de valorar. Pero, sobre todo, el carácter dominante de cierta interpretación de los valores nunca llega a suplantar la significación real humana de los objetos, fenómenos y procesos de la realidad, es decir los valores objetivos. Aquello que tiene una nítida significación negativa para la humanidad jamás se convertirá en objetivamente valioso por mucho poder que tenga a su favor, por muy omniabarcante que sea su presencia en la realidad y la conciencia sociales. Pensemos, a manera de ejemplo harto convincente, en los crímenes nazi contra los judíos en la Alemania hitleriana. Desconocer la existencia de una realidad valiosa más allá del poder nos privaría de la posibilidad de enjuiciar al poder mismo, nos destruiría el referente objetivo que podría servirnos para asentir o disentir en relación con los valores instituidos, nos obligaría a admitir como irremediable cualquier disposición oficial de los valores, nos impediría poner en cuestión a las "verdades" oficiales. Por eso no podemos aceptar el método foucaultiano que intenta explicar el poder por el poder mismo sin trascenderlo. Como afirma Héctor Ceballos, así entendido "el poder se presenta como si fuera un omnipresente macrosujeto suprahistórico que preside y determina por sí mismo el conjunto de la vida social".14 Mucho más loable en este sentido es el intento clásico de Rousseau y el mas reciente de Villoro de pensar la relación del 14 Héctor Ceballos Garibay: Foucault y el poder. Ediciones Coyoacán, México, 1997, p. 63 69 poder con una realidad objetivamente valiosa irreductible al poder mismo. La voluntad general o el bien común son, respectivamente, el ámbito de existencia de los valores objetivos. Para Rousseau el poder es medio de realización de lo valioso si responde a la voluntad general, pero al mismo tiempo reconoce que esto históricamente no ha sido así. Villoro es aun más radical: el bien común no es alcanzable a través del poder, sino del contrapoder; el poder es en sí mismo opuesto a lo valioso. En nuestra opinión el poder constituye, como lo pensaba Rousseau, un tipo de significación instrumental o extrínseco cuyo carácter valioso o antivalioso depende de la naturaleza del fin que se persigue con el mismo. Este fin puede o no ser coincidente con los intereses generales de la sociedad, es decir, con lo objetivamente valioso. Por consiguiente, el sistema instituido de valores puede guardar una relación de mayor o menor correspondencia con el sistema objetivo de valores. Todo depende, en buena medida, de qué grupo o sujeto social detenta el poder en las condiciones históricas específicas de la sociedad dada y de la relación de los intereses del sujeto en cuestión con los intereses generales del universo social. La naturaleza del sistema de valores instituidos y su nivel de correspondencia con el sistema objetivo de valores resulta en grado significativo determinante para el curso evolutivo de la sociedad hacia el progreso, hacia la conservación del status quo o hacia el retroceso. No es casual que el marxismo clásico haya calificado el asunto del poder como el problema fundamental de la revolución social. En realidad todo poder responde en primera instancia a los intereses del grupo social que lo detenta. Pero prácticamente siempre, como afirma con mucha razón Villoro, se presenta como instrumento para alcanzar el bien general. "De lo contrario el poder político sólo podría explicarse como un dominio arbitrario, ajeno a toda justificación moral".15 Incluso las formas más despóticas y reaccionarias de poder manejan un discurso valorativo que busca su legitimación y, para hacerlo, se disfrazan de "bien común". Es por esa razón que resulta tan frecuente la demagogia política. 15 Luis Villoro: Ob. cit., p. 76 70 Debido a que todo discurso político que emana desde el poder tiende a legitimarse en valores, constantemente maneja conceptos tales como "libertad", "democracia", "justicia", "derechos humanos", "bienestar", "progreso". Son éstos conceptos valorativos presentes en todos los discursos del poder, aun en aquellos que guardan entre sí una relación de total oposición política. Si juzgáramos a los gobiernos exclusivamente por los discursos que emiten llegaríamos a la inevitable conclusión de que vivimos en el mejor de los mundos posibles. Pero sabemos que esto está muy lejos de ser una realidad. Y ello, una vez más nos demuestra, la existencia de diferentes dimensiones del valor. No es lo mismo, digamos, la democracia como valor instituido que emana del discurso y la legislación política, que la democracia como subjetivamente la entienden los diferentes sujetos que integran el universo social, o que la democracia como hecho social, como praxis, con toda su objetividad real y potencial.16 Si tomamos a esta última dimensión como referente objetivo nos percataremos que no siempre, ni mucho menos, la realidad verifica el discurso valorativo del poder. Pero tampoco es acertado afirmar de manera absoluta que el discurso desde el poder es siempre demagógico, falso, egoísta. El poder en sí mismo no entraña una naturaleza pérfida, como parece sugerirlo las siguientes palabras de Luis Villoro: "quien llega a servirse del poder no puede menos que desearlo por sí mismo, con independencia de sus resultados. Porque hay un goce vital de la propia fuerza, un deleite en el despliegue de nuestras capacidades(...) El afán de poder por sí mismo, sin mirar sus consecuencias, responde al deseo profundo de todo hombre por prevalecer. Nadie que busque el poder puede sustraerse del todo a esa pasión".17 Nos parece que aquí se deja entrever una visión ahistórica y demasiado negativa del ser humano como si éste a fuerza fuese, en atención a una supuesta esencia humana abstracta, un ente inevitablemente individualista y egoísta. Lo que es en realidad el engendro de un tipo histórico de sociedad es convertido en prototipo de lo humano universal. Partiendo de tal visión del ser 16 Precisamente centrado hasta el momento en el análisis de la democracia hemos venido trabajando en la elaboración de un método para su estudio comparativo como valor objetivo, como valor subjetivo y como valor instituido. El primer acercamiento aparece en la ya mencionada ponencia inédita -»Para un estudio de la democracia como valor político»-, elaborada de manera conjunta con Edith González Palmira. 17 Luis Villoro: Ob. cit., p. 83 71 humano es inevitable una apreciación negativa del uso que éste puede hacer del poder. Y es cierto que el discurso político vestido de valores puede encubrir intenciones egoístas y abiertamente contrapuestas a los intereses reales de la comunidad. Pero puede también ser expresión de esos intereses e impulsar el progreso colectivo. Más allá del discurso, debe decirse que el poder es valioso si está dirigido a la obtención de fines objetivamente valiosos, valiosos para la sociedad tomada en su integridad. Y esto no es ningún imposible; es una posibilidad real que no ha dejado de tener su confirmación histórica. También Villoro, al igual que Rousseau, reconoce la posibilidad de una organización social basada en valores objetivos. Solo que para el filósofo mexicano esta organización no es alcanzable a través del poder, sino del contrapoder, que sería el que permitiría la consecución del bien común. Los conceptos de "voluntad general" en el pensador ilustrado francés y de "bien común" en Villoro desempeñan similar papel en la estructura lógica de sus pensamientos, como fundamento o criterio de lo valioso. Incluso Rousseau utiliza a veces también el concepto de "bien común"18 (en tanto resultado de la voluntad general) y para Villoro no resulta del todo rechazable la categoría rousseauniana de "voluntad general".19 Ambas categorías tienen, sin embargo serias dificultades como criterio delimitador de lo objetivamente valioso. La voluntad general apela a la subjetividad, ciertamente de la conciencia colectiva, pero subjetividad al fin. Como toda subjetividad, la voluntad general puede errar, puede ser manipulada o engañada. Así lo reconoce el propio Rousseau: "el pueblo quiere indefectiblemente su bien, pero no siempre lo comprende. Jamás se corrompe al pueblo, pero a menudo se le engaña, y es entonces cuando parece querer el mal".20 Por su parte, el concepto de "bien común" como fundamento de una ética política basada en valores objetivos tiene la dificultad de que "lo común" no es idéntico a "lo general". Lo bueno para una comunidad globalmente tomada no es necesariamente lo bueno para cada uno de sus miembros. En una sociedad escindida en 18 Ver por ej.: J. J. Rousseau: El Contrato Social..., p. 53 19 Ver: Luis Villoro: Ob. cit., pp. 258-259 20 J. J. Rousseau: El Contrato Social..., p. 58 72 grupos con intereses antagónicos lo común entre ellos quedaría reducido a lo insustancial. Sobre los aspectos vitalmente importantes para la sociedad, como qué entender por justicia, libertad, democracia, derechos humanos no habría comunidad de significaciones. En estos casos lo general, lo bueno para la sociedad, no sería lo comúnmente bueno para cada uno de los grupos que la integran, sean éstos clases sociales al interior de una nación o grandes regiones geoculturales como las que hoy se han dado en llamar Norte y Sur al nivel de las relaciones internacionales. Y no se trata simplemente de ausencia de voluntad general y común, es que se parte de intereses en pugna. ¿Cómo pretender que exista la misma valoración o la misma voluntad en relación, digamos, con la explotación desde el ángulo del explotador que desde la perspectiva del explotado, o sobre el intercambio desigual desde las posiciones del Norte industrializado y desde la situación del Sur expoliado? Objetivamente estos fenómenos guardan una relación de significación distinta para cada sujeto, no son ni bienes ni males comunes. Y no por eso dejan de tener una significación general para el universo social de que se trate. ¿Cuál es esa significación? Villoro intenta solucionar esta cuestión apelando a un fundamento de validez distinto a la mera valoración parcial y excluyente. Ese fundamento sería la argumentación racional que, según él, permitiría un punto de vista imparcial que descubra los valores objetivos a través de la universalización de las inclinaciones incluyentes. Esto "no puede ser obra del propio deseo, lo es de la razón".21 En esto consiste precisamente la ética. Como puede apreciarse, Villoro está pensando en una racionalidad ética, valorativa, que le pase por encima a los intereses particulares (en especial a los que él llama excluyentes), a su divergencia e incluso antagonismo. Por supuesto que la razón es un poderoso medio para la conformación de una ética humanista. Pero toda racionalidad valorativa -cual es el caso de la éticatiene que partir a su vez de premisas valorativas. Cualquier juicio de valor presupone la proyección de la subjetividad de quien lo sostiene. Esa proyección necesariamente se refracta a través de los intereses 21 Luis Villoro: Ob. cit., p. 233 73 propios, aun cuando se exprese en forma de juicio universal. Esto significa que los juicios valorativos que han de servir de premisa para la racionalidad ética van a ser diferentes en dependencia del sujeto de que se trate, de sus intereses particulares, y van a conducir a resultados distintos. Nos vamos a encontrar con diversas racionalidades éticas, todas ellas pretendidamente universales, todas ellas supuestamente fundadas en valores objetivos. Y volvemos al mismo punto: ¿cuál de ellas es la correcta? Si la solución a este problema no la puede ofrecer ni el llamado "bien común" ni una racionalidad supuestamente neutral, significa que las posibilidades de acertar estarán concentradas en uno o varios sujetos específicos cuyos intereses particulares, con toda la parcialidad que ellos suponen, estén en correspondencia con los intereses generales del todo social. En un mundo antagónico como el que vivimos esto no es posible alcanzarlo desde cualquier posición social, sino desde aquella que, por la carencia real de los beneficios asociados a un determinado valor, engendre intereses dirigidos a su consecución. En lo relacionado con la libertad, la justicia, la democracia, los derechos humanos y otros valores, sabemos muy bien dónde se concentran y se sienten con más agudezas sus carencias fundamentales. Desde esa posición -que puede ser compartida espiritualmente también por otros sujetos que no viven directamente en ellaes que resulta posible enjuiciar con acierto los valores generales de la sociedad. Cuando el poder se ejerce desde esa perspectiva social son muchas las posibilidades de que los valores que a través de él se instituyan guarden una relación de correspondencia con los valores objetivos y necesarios al universo social. 74 75 SEGUNDA PARTE LA AXIOLOGÍA COMO INSTRUMENTO PARA EL ANÁLISIS DE LA REALIDAD SOCIAL 76 77 VALORES UNIVERSALES Y PROBLEMAS GLOBALES Son muchas las preocupaciones teóricas que la compleja y convulsa realidad contemporánea despierta. Algunas de ellas -tal vez las más importantesestán asociadas a problemas que poseen una incidencia directa en los destinos de la humanidad y de nuestro planeta. Son los llamados problemas globales de la contemporaneidad. La inmediatez y globalidad de estos problemas compulsa a la comunidad de esfuerzos y a la búsqueda de soluciones también globales. Sin embargo, a más de 500 años del polémico encuentro entre dos culturas, nos encontramos hoy ante un mundo heterogéneo con grandes diferencias en los niveles de desarrollo económico y social entre unos países y otros y con grandes diferencias entre distintos grupos sociales dentro de casi todos los países. Es un mundo plagado de contradicciones, en el que la realización de los intereses de unos muchas veces obstaculiza o impide la realización de los intereses de otros. Los esfuerzos conjuntos presuponen, sin embargo, la existencia de intereses humano-generales, y estos, a su vez, condicionarían la conformación de un conjunto de valores universales que sustenten la acción mancomunada de muchos hombres y de muchos países. Pero en un contexto tan diverso como el de nuestro planeta hoy, ¿existen realmente esos intereses y valores universales? Y de existir, ¿en qué medida son de hecho universales? ¿En qué grado no lo son? ¿Cómo poder garantizar una práctica internacional regida por ellos? ¿Existe otra alternativa que no sea la apelación a estos intereses y valores como reguladores normativos de las relaciones inter-estatales? Reflexionar sobre estos asuntos, más que tema para un ensayo, es un imperativo de la época. La real solución de estos problemas trasciende, por supuesto, las posibilidades de la reflexión teórica, pero también es imposible sin ella. Por eso no es casual que en tiempos recientes se haya hecho frecuente en el análisis de los problemas globales su asociación con los valores universales. Estos últimos, sin embargo, no siempre han sido objeto de una adecuada conceptualización 78 que permita deslindar sus vínculos reales con tales problemas. A pesar del uso bastante extensivo del concepto de valor en el pensamiento globalístico, pocas veces podrá hallarse un análisis realmente axiológico de esta problemática. Tal enfoque, no obstante, pudiera ofrecer resultados interesantes y un importante complemento a los estudios que sobre estos inminentes problemas de la humanidad hoy se realizan. El propósito del presente trabajo consiste precisamente en ofrecer algunas reflexiones sobre la naturaleza de los valores universales y su nexo con la génesis, agudización y posible solución de los problemas globales. Valores universales El tratamiento conceptual de los valores universales nos lleva de lleno al problema axiológico fundamental, es decir, al de la naturaleza misma de los valores. No es posible detenerse -no hay espacio para elloen la tradicional polémica sobre el carácter objetivo o subjetivo de los valores,1 que sirvió de fuente nutricional durante mucho tiempo para el desarrollo de la axiología. Sólo es necesario constatar que hoy, lamentablemente y sin haberse dicho la última palabra al respecto, esta polémica se ha ido apagando, lo cual manifiesta su impronta negativa en el uso indiscriminado del concepto de valor, bajo las más disímiles y no esclarecidas acepciones, en el análisis de distintas problemáticas. Esto, claro está, atenta contra la eficacia de dichos análisis. En este caso, y dadas las limitaciones de espacio, nos detendremos sólo en aquellos aspectos teóricos de la concepción del valor que resultan imprescindibles para comprender el curso ulterior de la exposición.2 1 Sobre la polémica objetivismo-subjetivismo en axiología puede consultarse: Risieri Frondizi, ¿Qué son los valores? Introducción a la axiología, México/ Buenos Aires; Fondo de Cultura Económica, 1958 y también nuestro ensayo «Sobre la naturaleza de los valores humanos», incluido como primer capítulo del presente libro. 2 Para mayor información sobre la concepción axiológica desde cuyo prisma realizamos el presente análisis, pueden consultarse el primer capítulo de este libro y también: José Ramón Fabelo. Práctica, conocimiento y valoración, La Habana, Editorial de Ciencia Sociales, 1989. 79 Cualquier intento serio de explicar los valores tendrá que colocar como centro de referencia al hombre, independientemente de que el origen de estos valores se sitúe en el propio hombre o fuera de él. Pero de lo que no hay dudas es que cualquier valor cobra sentido sólo en relación con el hombre, con su vida, con su salud, con su educación, con su bienestar, con la satisfacción de sus necesidades materiales y espirituales. Hasta aquí tal vez todos estemos de acuerdo. Las discrepancias comienzan cuando se trata de esclarecer qué se entiende por hombre y qué contenido y fuente se le atribuye a los valores. Para responder estas interrogantes parece necesario ubicarse en el origen mismo del hombre y de los valores. Desde su surgimiento el hombre se enfrentó a una realidad que le era dispar en cuanto a sus significaciones. En el propio mundo heterogéneo que lo rodeaba encontró elementos que le favorecían y contribuían al mantenimiento de su vida, a su crecimiento y desarrollo y otros que, por el contrario, lo amenazaban con la muerte. En un inicio esta situación se diferenciaba bastante poco de la que rodeaba a otros seres biológicos. Pero, paulatinamente, a la limitada capacidad natural de adaptarse al medio para aprovechar mejor sus influencias positivas y evitar las negativas, el hombre fue sumando la capacidad para transformarlo, en un sentido humano que pronto se convirtió en un sentido social. Esta capacidad, cuyas posibilidades ilimitadas la historia se ha encargado de demostrar, cambió sustancialmente la calidad del mundo de significaciones que rodeaba al hombre. La influencia espontánea de la naturaleza natural -y valga la redundanciafue cada vez más sustituida por la influencia predeterminada de la naturaleza humanizada, resultado de la actividad transformadora consciente del hombre. Como quiera que la acción respuesta del medio se ajustaba en buena medida a los fines conscientes que el hombre se proponía con su transformación, la naturaleza transformada adquiría una significación positiva para él. Es obvio que el ser humano trabajaba para su bien, buscando su propio bienestar y no resultados que lo perjudicaran. Claro que, debido al escaso conocimiento de la naturaleza y de sus leyes -muy natural para esta etapa de desarrollo80 , en ocasiones los resultados de su actividad eran distintos y hasta opuestos a los fines que perseguía. Pero ésta no podía ser la regla. De haberlo sido el hombre no habría podido nunca separarse del mundo natural y hubiese prescindido de una actividad que le reportaba más perjuicios que beneficios. La influencia predominantemente positiva sobre el hombre de los resultados de su actividad pronto despertó una relación emocionalmente marcada hacia ellos. Esos resultados se habían hecho acreedores de la posibilidad no sólo de satisfacerlo materialmente, sino también de provocarle una satisfacción espiritual, de despertarle alegría y otros sentimientos positivos. Habían surgido el valor -realidad humanizada con significación positiva para el hombrey la valoración -capacidad que permitía captar subjetivamente ese valor. A la realidad valiosa creada por el hombre se le contraponía el mundo de influencias negativas naturales que, al quedar fuera de su dominio, debido a su aún limitada capacidad cognoscitiva y práctica, era muchas veces objeto de identificación mística con las fuerzas del mal. Pero, misticismo a un lado, lo cierto es que el hombre había aprendido a diferenciar conscientemente lo bueno de lo malo y a actuar de acuerdo con sus intereses en aras de la transformación de la realidad para su bien. El mundo social humano era en ese entonces bastante elemental y homogéneo. No iba mucho más allá del individuo, su familia, su gens o su tribu, y se basaba en lazos naturales de familia y consanguinidad. No existían como norma relaciones de intercambio de actividad humana con otras tribus o comunidades y sus integrantes eran percibidos no como semejantes, sino como una parte más de la naturaleza. Bajo esas condiciones, al interior de esas pequeñas comunidades existía muy poca diferenciación entre los intereses de sus miembros. Por supuesto, la poca distinción del individuo dentro de la comunidad se debía en buena medida a las condiciones de supervivencia precaria y estaba apuntalada por la fuerza autoritaria de las tradiciones, las normas morales y los mitos religiosos. Ello determinaba que la influencia antropógena sobre la naturaleza se realizara, la mayoría de las veces, de manera coordinada por todos y para el bien de todos. Si exceptuamos los casos de resultados no predecibles, debido a la ignorancia, las supersticiones y todo tipo de fanatismo religioso, había pocas posibilidades de que los valores que se creaban no lo fuesen en realidad para todos los miembros de la comunidad. El 81 sujeto creador de valores coincidía con el sujeto para el cual los objetos valían. El hombre genérico coincidía con el hombre de carne y hueso, con cada uno de ellos. No podía haber -exceptuando causas gnoseológicascontraposición entre valor y valoración, entre los valores reales y actuantes y la interpretación subjetiva de los mismos. Pero tal tipo de socialidad estaba limitado históricamente, condicionado por un grado ínfimo de desarrollo, tanto del hombre como de sus esferas de actividad. Como resultado de los avances en el dominio de la naturaleza, estas comunidades comenzaron a crecer, a complicar sus estructuras, a chocar unas con otras. El desarrollo de la actividad productiva hizo posible la aparición de clases, la separación de las actividades manuales de las intelectuales y, como resultado, no sólo crecieron enormemente aquellas pequeñas comunidades hasta convertirse en otras sustancialmente distintas, sino que además se introdujo una gran cantidad de factores diferenciadores en ellas. Todo esto, por supuesto, constituyó un largo proceso caracterizado por una permanente complicación del sistema de relaciones sociales y una constante deshomogeneización de los intereses de los hombres. En correspondencia con el desigual lugar que se le asignaba en el sistema social, comenzaron a distinguirse radicalmente los intereses entre los distintos individuos y grupos sociales, y entre éstos, por una parte, y la sociedad, por otra. Ya la acción de determinados hombres, aun cuando podía continuar persiguiendo el bien para sí mismos y la realización de sus intereses, no garantizaba el bien para otros hombres ni para todo el universo social conformado. El hombre genérico había dejado de ser igual a cada uno de los hombres del género. La realidad configurada actuaba de manera diferenciada en relación con los distintos individuos y grupos, complicándose extraordinariamente su sistema de significaciones. Lo que era positivamente significativo para unos no lo era necesariamente para otros. En correspondencia con esto cada sujeto, individual o colectivo, conformó su propia escala de valores, distinta a la de los otros. Apareció la ruptura entre valor y valoración, entre los valores del género, de la comunidad, de la sociedad y su interpretación subjetiva por un sujeto social u otro. Fueron surgiendo las más diversas doctrinas filosóficas, políticas y religiosas que tenían entre sus propósitos fundamentales la justificación ideológica de sus respectivas escalas de valores y la pretensión de presentarlas como 82 las únicas válidas para todo el universo social. Tal situación, con diferentes matices y cambios lógicos en el contenido de los valores y escalas, ha sido predominante a partir de ese momento a lo largo de toda la historia de la humanidad. Claro que desde un inicio los hombres se preocuparon no sólo por justificar ideológicamente sus valores, sino por tratar de imponerlos a todo el sistema social. La política, el Estado, el derecho, vinieron a servir de instrumentos para esos fines, uniéndose a la moral y la conciencia religiosa que ya desde antes actuaban en esa dirección. Como resultado, la sociedad siempre logró organizarse y funcionar sobre la base de un sistema de valores oficialmente reconocido. Los otros sistemas se ven obligados a subordinarse pero no desaparecen y pugnan permanentemente por convertirse en predominantes. Ahora bien, para cada momento histórico y para cada sociedad concreta existe también un sistema de valores objetivamente conformado, resultado de la propia estructura de las relaciones sociales. Este sistema se define no sobre la base de los intereses de uno u otro individuo o grupo social en particular – ni siquiera de aquel que ocupa la posición rectora y dominante en la sociedad-, sino teniendo como su fundamento a los intereses de todo el universo social, de toda la comunidad, de toda la sociedad, del hombre hasta donde los límites históricos de su género han crecido para ese momento. Estos intereses no son los que subjetivamente se asumen como tales por determinada colectividad, algún partido o incluso por el Estado, sino el resultado objetivo de la relación entre la posición histórica ocupada por la sociedad dada y las tendencias progresivas de su desarrollo. Son precisamente los intereses que jalan hacia el progreso de la sociedad y del hombre. Por lo tanto, el sistema objetivo de valores abarca todo el conjunto de resultados materiales y espirituales de la actividad humana que poseen una significación positiva para el desarrollo progresivo de la sociedad. ¿Qué relación existe entre ese sistema objetivo de valores y las escalas subjetivamente conformadas por los diferentes sujetos sociales? Es evidente que aquí la relación no necesariamente tiene que ser de coincidencia, aunque tampoco ésta se excluye. Ello dependerá, ante todo, de la posición social que ocupe el sujeto, del grado en que ésta se acerque a la línea del progreso histórico, de la medida en que sus intereses expresen en sí mismos los intereses más generales de la sociedad. Aquí no es determinante 83 el hecho de que la escala de valores de un sujeto social dado sea la que se imponga y predomine en la sociedad. Este predominio puede deberse a muchos factores y no a su nivel de coincidencia con el sistema objetivo de valores. Claro que a la larga y para que la sociedad pueda realmente progresar tendrá necesariamente que imponerse el sistema que más se adecue a los valores objetivos. Los intereses generales de la sociedad siempre encontrarán fuerzas sociales que pujen por su realización. Pero esto está muy lejos de ocurrir de manera directa, rápida, fácil, sin contratiempos. El progreso social es tan contradictorio que muchas veces hace dudar de su existencia.3 3 Ahora mismo nos encontramos en un momento en que el agravamiento de muchos de los problemas del hombre hace que no pocos pongan en duda la existencia de todo progreso, mientras que otros, aun aceptándolo, difieran notablemente en cuanto a su sentido y dirección. En relación con los primeros es necesario señalar que tal postura no puede ser correcta ni desde el ángulo práctico, ni desde el gnoseológico. Reconocer la existencia del progreso resulta imprescindible para no adoptar una actitud pesimista y fatalista al enfrentar los agobiantes problemas que se ciernen sobre la humanidad. No hacerlo sería condenarnos a la inacción, a esperar sólo un empeoramiento y ninguna solución para estos problemas, lo cual sólo precipitaría un desenlace fatal. Es lógico que muchos duden del progreso cuando la perspectiva inmediata apunta más hacia un retroceso. No es la primera vez que esto ocurre en la historia. Por eso, para percibirlo, en ocasiones se hace necesario salir del marco referencial inmediato y elevarse hasta la perspectiva histórica. Aun así podrá observarse el carácter siempre contradictorio del progreso: el desarrollo de las fuerzas productivas provocó la aparición del esclavismo; el surgimiento de la doctrina ética del cristianismo estuvo asociado a la obscuridad del Medioevo; el desarrollo del capitalismo bebió de la fuente de la conquista y de la explotación despiadada de los recursos naturales y humanos del «Nuevo Mundo»; la revolución científico-técnica contemporánea tiene mucho que ver con los problemas globales que amenazan a la humanidad. Todo progreso ha entrañado siempre aspectos de retroceso y decadencia, nunca ha sido una línea inmaculada y unidireccional de ascenso. No obstante, y a pesar de los retrocesos temporales, vericuetos y desafíos que con mayor o menor presencia han caracterizado la evolución humana en diferentes contextos socio-culturales, no hay argumentos suficientes para afirmar que lo típico de esta evolución sea el estancamiento o el retroceso y no el progreso, aunque este último sólo sea apreciable con cierta nitidez desde una amplia perspectiva histórica. Si la historia de la sociedad humana se caracterizara por la estabilidad o el estancamiento, todavía hoy viviríamos en las cavernas y apenas nos hubiésemos levantado por encima del reino animal. Si lo que caracterizara al género humano fuese el retroceso, no hay razones para explicar por qué no se ha autoaniquilado ya desde hace mucho tiempo. A la humanidad le quedan enormes potencialidades para su desarrollo progresivo, no hay fundamentos para ser pesimistas. Pero tampoco para ser pasivos; el progreso del hombre es sólo obra del hombre, no hay teleologismo capaz de garantizarlo. Los amenazantes problemas que hoy se ciñen sobre la humanidad cierran cada vez más las 84 Hasta ahora ha sido descrito cómo el surgimiento y desarrollo del hombre llevó aparejada la génesis y evolución de los valores, así como la diversificación y versatilidad de estos últimos, la aparición de distintas escalas de valores en diferentes planos: en el objetivo y en el subjetivo. En la base de esta diversificación de los valores se encuentra la heterogeneidad que va adquiriendo el conglomerado humano y la ampliación del universo social desde la primitiva gens hasta las modernas naciones. La escala objetiva de los valores se determina por un hombre cada vez más genérico, por una comunidad humana cada vez más amplia, por un sistema cada vez más complicado de relaciones sociales. Pero el crecimiento del universo social no podía detenerse en las naciones, estaba destinado a alcanzar la universalidad real. La historia podía tener un carácter local sólo transitoriamente. Si la naturaleza es en sí una sola al nivel global, la sociedad humana no podía quedarse para siempre balcanizada en mil pedazos independientes. Precisamente la aparición del capitalismo significó el surgimiento de las fuerzas productivas y los medios de comunicación necesarios para convertirlo en la primera forma universal de desarrollo social, atrayendo hacia sí y subordinando a todas las regiones del planeta y provocando que el proceso histórico se hiciese mundial.4 La universalización de la historia fue sangrienta e inhumana, provocó el exterminio de pueblos enteros con sus valores y cultura opciones: o hacia un verdadero progreso o hacia la desaparición de la especie. Como nunca antes es ahora la opción del progreso el más alto criterio de los valores humanos. En relación con los segundos, que dudan de la dirección del progreso, cabe preguntarse con ellos: ¿cómo entender realmente el progreso?, ¿qué contenido atribuirle?, ¿qué criterio seguir para verlo ahora y no sólo desde la perspectiva histórica (ya que evidentemente no podemos esperar a que transcurra la historia para después regresar y actuar en consonancia con el progreso)? Está claro que sólo el hombre puede actuar como tal indicador. Él es el medidor y la razón fundamental del progreso. Es su bienestar, su libertad, su desarrollo multifacético en compañía del bienestar, la libertad y el desarrollo multifacético de todos los hombres, presentes y futuros, lo que puede servir de criterio efectivo del progreso humano. Cada acto, cada acción, ha de medirse desde el ángulo de qué brinda y qué quita al hombre. La inclinación de la balanza señalará si actuamos a favor o en contra del progreso. 4 Ver: C. Marx, F. Engels, Obras escogidas en tres tomos, Moscú, Editorial Progreso, t.1, p. 60. 85 y la subordinación indigna de otros que a duras penas pudieron conservar algunos de sus valores. Estos últimos vieron violentado su proceso de desarrollo históriconatural. La universalización de la historia respondía a una necesidad del progreso, pero, como el progreso mismo, fue extremadamente contradictoria. Llevaba en sí, al mismo tiempo, el germen de grandes bienes y de grandes males para la humanidad. No son pura casualidad las acentuadas divergencias que suscita hoy la evaluación del significado del arribo de Colón a tierras americanas. Se había producido el choque de distintas escalas de valores que hasta ese momento tenían su propio sustento objetivo. Era la colisión de hombres genéricamente diferentes. Esto último es importante resaltarlo. El género humano, término tan usual hoy, no es un concepto abstracto, posee un contenido bien concreto, determinado por la historia. No es posible hablar de un único género humano hasta tanto el hombre no es de hecho genéricamente universal. Mientras que el universo de relaciones sociales se mantuvo restringido en el nivel de áreas cultural y territorialmente localizadas e independientes, el hombre genérico fue uno distinto para cada una de esas culturas.5 Por eso resulta un craso error medir la validez de aquellas culturas utilizando un mismo patrón. Y mucho más incorrecto es juzgar sobre esta base acerca de la superioridad de una u otra. Cada una de esas culturas tenía su propio sistema objetivo de valores y sus correspondientes escalas subjetivas. Sólo podemos comparar sus respectivos grados de desarrollo económico y social, pero no la justeza de sus valores. 5 No es casual que muchos europeos dudasen durante la etapa de la colonización, y aún después de ella, de la calidad humana, del rango de hombre, de los aborígenes americanos y de los negros del Africa. Tal duda -que en muchos casos fue convicciónsirvió de «justificación moral» para el exterminio de una buena parte de la población autóctona de América y la esclavización del negro. Hoy cabría preguntarse que ocurriría si en las condiciones actuales se produjera un hipotético contacto con seres racionales de otros planetas, presumiblemente más alejados de nuestra visión actual de hombre de lo que era en su tiempo el indio o el negro para la representación europea. Cabe esperar, por supuesto, que la dolorosa «experiencia» terrícola impida que ese contacto sea tan abominable como el producido como resultado del «descubrimiento» del «Nuevo Mundo». Pero lo que sí parece indudable es que este nuevo encuentro haría actualizar la interrogante: ¿serán en realidad ellos tan hombres como nosotros? 86 En esas condiciones se produjo el «encontronazo» y, como resultado de éste, paulatinamente se fue formando un nuevo universo social -la comunidad mundialy un nuevo grado en el desarrollo del género humano -el hombre universal. Por supuesto que todos estos trascendentales cambios, descritos aquí en apenas unas líneas, abarcan en realidad toda una época histórica, un largo y complicado proceso que continúa hasta nuestros días. La fase de génesis del capitalismo tan sólo preparó las premisas para las grandes aventuras geográficas. La fase del capitalismo temprano hace comenzar la expansión comercial colonial. La fase siguiente, vinculada a la revolución industrial en Occidente, hace variar cualitativamente el carácter de la expansión colonial arrastrando a parte de la población y los territorios de los «nuevos» países hacia la división colonial del trabajo. El status colonial en el que vivía la mayoría de los pueblos no occidentales le asigna a éstos un lugar nada envidiable en la conformación y evolución de la época moderna.6 Este desigual papel perdura aun en las condiciones del capitalismo monopolista, cuando las antiguas colonias, una vez alcanzada la independencia política, sienten la imperiosa necesidad de insertarse en el sistema de relaciones internacionales en condiciones de naciones soberanas con aparente igualdad política, pero con agudas deformaciones estructurales que las compulsan a caer en relaciones de dependencia. Bajo el signo de la globalización neoliberal el 6 Ver: Nodari Simonia, «La diversidad del mundo y el desarrollo formacional», en: Ciencias Sociales, Moscú, 1990, No4, p. 19. 7 Sobre todo después de la Segunda Guerra Mundial la inserción de los países tercermundistas en la comunidad internacional estuvo matizada y notoriamente influida por el enfrentamiento en el escenario mundial de dos sistemas económicosociales abiertamente contrapuestos. Las peculiares circunstancias en que se produce la integración del Tercer Mundo a la historia universal implicaban (y exigían), una vez obtenida la independencia, formas específicas de progreso social. No se trataba de repetir los derroteros ya transitados por los países más desarrollados -proyecto por demás imposible y no deseable-, ni el simple salto formacional, esquemáticamente entendido. Sin embargo, tanto Occidente como los países socialistas trataban, en el marco de su confrontación internacional, de atraer hacia su modelo de desarrollo a los países recién liberados. En el caso de Occidente, lograr en los países del Tercer Mundo la imposición de las recetas clásicas capitalistas de desarrollo, ignorando las distintas circunstancias internas de esos países y la muy cambiada situación internacional (en comparación con la época cuando se emprendió el desarrollo del capitalismo clásico) representaba no sólo el resultado de un capricho, sino también una 87 problema, lejos de resolverse, tiende hoy a agudizarse y a complicarse sobre todo en la medida en que es acompañado por un imaginario que denota niveles irreales de igualación y la falacia de una homogeneización que en todo caso expresa la imposición de un único código ideológico-cultural, pero no una solución al ancestral problema de la desigualdad económica, social y política entre pueblos y naciones .7 posición muy cómoda y ventajosa que justificaba la acción espontánea de las leyes económicas tanto al nivel interno dentro de esos países, como en los marcos de su imprescindible incorporación a la división internacional del trabajo, lo cual habría de acompañarse, por supuesto, del intercambio injusto, de la condena al desarrollo de una economía extensiva, basada en la explotación de los recursos naturales y mano de obra barata. Si esto lo unimos a la constante devaluación de sus ramas exportables, a las medidas proteccionistas, al encarecimiento de los recursos científico-técnicos necesarios para el desarrollo de la producción, al endeudamiento y a otras secuelas de las reglas del desigual orden de intercambio internacional, no es difícil percatarse de la dirección hacia donde apunta tal desarrollo: una economía deformada, el aumento de la miseria y de los niveles de pobreza absoluta y relativa y una cada vez mayor dependencia con la consiguiente pérdida de soberanía. Por su parte, el modelo socialista que se recomendaba a las nuevas naciones de la comunidad mundial era indiscutiblemente mejor intencionado y se basaba en principios éticos justos que excluían el aprovechamiento en favor propio de los escasos niveles de desarrollo de estos países. Sin embargo, varios factores atentaban contra el éxito del traslado hacia ellos de dicho modelo: a) Las insuficiencias del modelo mismo, hoy evidenciadas con la caída del campo socialista. b) La pretensión de presentar ese modelo como el único válido para cualesquiera circunstancias, lo cual ignoraba las peculiaridades de los demás países y las necesidades reales para su progreso. c) El mantenimiento de un crecimiento de los estándares de vida en esos países (a través de ayudas, donaciones, préstamos, precios preferenciales) que, si bien tenía las mejores intenciones, no estaba en correspondencia con el verdadero crecimiento económico y no permitía ver con claridad sus fallas. d) El hecho de que no se logró, a pesar de los deseos declarados, una verdadera integración económica de los países más desarrollados con los menos desarrollados, que facilitara y compulsara el desarrollo económico racional y sostenible en estos últimos. Hoy ya no existe el campo socialista. Ya no es posible rectificar las relaciones socialistas internacionales. El esquemático modelo del llamado «socialismo real» ha desaparecido como opción al quebrantarse como posibilidad misma. Pero para el Tercer Mundo sigue estando latente, ahora con mayor agudeza, el problema de su desigual relación con Occidente. Y debe quedar claro que la solución de este problema no pueden seguir ni las recetas clásicas del capitalismo, ni la mucho más cruda y despiadada sumisión a una globalización neoliberal, que sólo como espejismo ideológico se presenta como simétrica para todo el planeta. 88 Quiere decir que las transformaciones no se produjeron de manera instantánea con la entrada en contacto de hombres de distintas partes del planeta. La universalización de la historia no es un acto, ha sido un largo y complejo proceso aún no concluido, con muchas etapas de signos diferentes. Pero aquel choque de culturas -que no sólo se produjo en América, sino también en África, Asia y otros confinesmarcó un hito muy importante en el viraje que significó la génesis de la comunidad humana internacional. A estos cambios tenía que corresponder una transformación sustancial en la escala objetiva de valores. La internacionalización de las relaciones sociales trajo aparejado el surgimiento de intereses que iban más allá de los marcos grupales, clasistas o nacionales, generó los intereses humano-generales, sobre cuya base aparecieron por primera vez los valores universales, en el pleno sentido del término, es decir, valores conformados a partir de toda la humanidad como sistema social íntegro. Claro que esos valores universales podían haber surgido antes, en los marcos de una u otra cultura, pero sólo ahora adquirían verdadero rango de universalidad. La proporción en que las distintas culturas brindaron su aporte a la configuración de este sistema de valores universales tuvo necesariamente que ser desbalanceada, no sólo por la fuerza y la imposición con que unas trataron de aplastar a las otras, sino por el real mayor nivel formacional en que las primeras se encontraban y hacia cuya órbita tuvieron que moverse las segundas. No obstante ello, las culturas con menor nivel de desarrollo económico y social aportaron no pocos elementos al nuevo sistema de valores y, de hecho, constituyeron una premisa indispensable para la universalización de dicho sistema. Además de los valores creados por las culturas anteriores, el nuevo universo social engendró sus propios valores, vinculados, sobre todo, a las nuevas relaciones internacionales que rápidamente crecían, al tiempo que en muchos casos hizo variar el contenido a los «viejos» valores. Sin embargo, la violentada historia a que se ha visto sometida esa gran parte del planeta que hoy conocemos como Tercer Mundo, además de las profundas secuelas internas que originó -economías deformadas, crisis de estructura, conflictos sociales, etc.-, marcó 89 con un sello distintivo el proceso de internacionalización de la historia, engendró el agudo desnivel que hoy caracteriza el grado de desarrollo entre las distintas partes del planeta y provocó la ruptura entre el sistema objetivo de valores universales y el sistema que de hecho se impone en las relaciones internacionales. Y es que la internacionalización de las relaciones sociales y el origen de una comunidad mundial íntegra e interdependiente no borró en modo alguno la heterogeneidad del planeta y las grandes diferencias entre los distintos grupos humanos. Es obvio que el surgimiento de un nuevo universo social no hace desaparecer automáticamente a los otros, de menor rango de generalidad. La aparición de las clases no eliminó a la familia, la formación de las naciones no acabó con las clases, el arribo de la comunidad mundial no significa la desaparición de la división del mundo en naciones. Todo esto genera la coexistencia de una multitud diversa de grupos humanos. Cada uno de estos grupos, divididos por su nivel de desarrollo socioeconómico, por su pertenencia nacional y estatal, por su posición de clase, por su autoconciencia religiosa, por factores de raza, etnia, propiedad, etc., conserva sus propios intereses, fines y posibilidades reales de lograrlos, así como su propia escala de valores. Este hecho nos llama la atención acerca de la forma real en que existen los valores universales en un mundo tan complejo y heterogéneamente estructurado. Cualquier individuo de nuestra época, además de los intereses derivados de su individualidad irrepetible, posee toda una serie de intereses generados por su pertenencia a grupos humanos de distintos grados de universalidad. Esos grupos a la vez varían en dependencia del individuo de que se trate. Por eso es que lo universal no puede ser comprendido como algo supranacional, supraclasista o suprahumano, sino como existente siempre a través de lo particular y lo singular. Los intereses más generales se refractan a través del prisma de los menos generales. De ahí que los intereses humano-generales y los valores a él correspondientes se asuman de manera diferente por distintos individuos, grupos, clases y naciones. La forma en que se asimilan esos intereses y valores puede o no coincidir con el contenido objetivo que ellos poseen. 90 Ya se ha hecho referencia a la posible diferenciación entre la escala objetiva de valores y su interpretación subjetiva, como también entre la primera y el sistema que, por diversos medios, se convierte en oficial y dominante en la sociedad. Esta realidad, descrita antes para caracterizar tales fenómenos dentro de determinados marcos nacionales, es totalmente palpable también en el nivel de las relaciones internacionales, cuando el universo social es toda la comunidad humana y cuando están en juego los valores universales de esa comunidad. Precisamente el término universal, que muchas veces se utiliza para adjetivar al concepto de valor, significa que este último se toma en relación con el universo social más amplio posible: la humanidad. Los valores objetivamente universales abarcan el conjunto de fenómenos que poseen una significación positiva para el desarrollo progresivo de la comunidad planetaria en general. Aquí no entran aquellos elementos que pueden ser significativamente positivos para determinados grupos, clases o incluso naciones, y que son por tanto asumidos por ellos como valores universales, pero que en realidad limitan, obstruyen, o impiden el progreso de la humanidad, del hombre en su expresión genérica más universal. En este análisis no debe confundirse el concepto que designa el valor con el contenido que objetivamente éste posee y con el que le asignan los distintos sujetos sociales. En el plano conceptual pocos discutirán que la justicia, la fraternidad, la bondad o la belleza son valores. Sin embargo, las divergencias se acentuarán notablemente en el momento de llenar de contenido concreto estos conceptos, cuando se trata de enjuiciar a algún fenómeno, proceso u objeto como justo, fraterno, bueno o bello. Y es que la constante evolución del universo humano hace que los valores universales no constituyan un sistema inmutable, sino por el contrario, histórico-cambiante, concretando siempre su contenido en el momento histórico que vive la humanidad. Este cambio se produce aun cuando el concepto que designa el valor en cuestión no varíe y siga siendo el mismo en distintas épocas y para distintos sujetos. Este hecho explica la aparente extratemporalidad que poseen ciertos valores universales, cuyos conceptos vienen utilizándose desde épocas remotas. A modo de 91 ejemplo podríamos indagar en los orígenes de los propios conceptos de belleza, bondad, honestidad, democracia, libertad, que surgieron hace mucho tiempo y que hoy, indiscutiblemente, designan valores universales. Pero cuánto ha cambiado el contenido de estos conceptos. Y no se trata simplemente de que cada sujeto en cada época histórica escoja arbitrariamente el contenido de los conceptos valorativos. Se trata de que ese contenido cambia objetivamente en concordancia con las exigencias del desarrollo social, ajustándose a las variaciones que se operan en el universo humano, a las nuevas potencialidades para el progreso que abre el nivel alcanzado por el sistema social. Al cambiar el contenido objetivo tiende también a cambiar más o menos rápidamente el contenido que subjetivamente se le atribuye al concepto. Es decir que, manteniéndose el mismo concepto, su contenido varía objetiva y subjetivamente con el desarrollo del sistema de relaciones sociales. Claro que la variación subjetiva depende de una serie de factores y no sólo del cambio objetivo del contenido del concepto valorativo. Entre los factores que pueden retrasar la conscientización subjetiva de los cambios operados en los valores objetivos se encuentran el escaso conocimiento de la nueva realidad social, la insuficiente toma de conciencia de los intereses derivados de esa realidad cambiada y el peso de ciertas tradiciones y prejuicios que tienden a mantener la estabilidad del sistema de valores conscientizado. Pero el factor más importante en la determinación del grado en que los nuevos contenidos objetivos de los valores son asimilados por el sujeto radica en la posición social que este último ocupa. Ya se ha señalado que esta posición determina los intereses específicos del sujeto dado y el grado de su coincidencia o contraposición con los intereses del género y, a través de éstos, con las tendencias del progreso. Si se trata de un sujeto -individuo, grupo, clase, nacióncuyos intereses están en correspondencia con las tendencias objetivas del progreso social, los cambios producidos en el contenido objetivo de los conceptos valorativos encontrarán su expresión de forma relativamente rápida en la conciencia valorativa de este sujeto (siempre que se superen otros posibles obstáculos ya aquí mencionados). Si, por el contrario, se trata de un sujeto con intereses que tal vez en algún momento 92 coincidieron con el progreso, pero que ahora se le contraponen, ese sujeto se aferrará al viejo contenido del concepto valorativo, a aquel contenido que se correspondía con la época en la que él estaba situado en la línea del progreso. Todo esto explica el por qué hoy, a pesar de que en el lenguaje y la actividad pública de diferentes personalidades, grupos, clases y naciones se utilizan, pongamos por caso, los mismos conceptos de «democracia», «justicia», «progreso», «humanismo», de hecho a éstos se le atribuye un contenido que llega a ser radicalmente diferente en cada caso, lo que provoca que en la práctica, tanto nacional como internacional, nos encontremos con el choque de diversas interpretaciones de los valores universales. Y esto no es sólo un problema hermenéutico que tenga su causa última en la incomprensión mutua entre los distintos sujetos sociales. No es casual que éstos no se comprendan cuando de valoraciones se trata. Cada cual valora de acuerdo con su posición social, de acuerdo con sus intereses propios, y al ser éstos distintos, se valora de manera desigual. Al mismo tiempo, cada sujeto interpreta su ser, su posición, sus intereses y sus valores como universales. Si esto es así, es lógica la incomprensión. La solución definitiva no puede estar, por tanto, en la búsqueda de un «traductor», ni tampoco -y esto es esencial recalcarlo hoyen la renuncia al código que dimana de la posición social propia. Pero tampoco lo anterior implica la aceptación de un relativismo valorativo irremediable, como no pocas veces se ha supuesto.8 De hecho un sólo concepto de democracia, justicia, progreso y humanismo se ajusta, en las condiciones concretas de cada universo social y para el momento histórico en que éste vive, a la forma suprema socialmente posible de democracia y justicia, al progreso y humanismo reales. Es aquel concepto, cuyo contenido se esgrima sobre la base del conocimiento profundo de la realidad social y de intereses coincidentes con sus potencialidades de progreso histórico. 8 La línea subjetivista en axiología, muy extendida -explícita o implícitamenteen el pensamiento filosófico y sociológico contemporáneo, se caracteriza por la negación de la existencia objetiva de los valores, por asumirlos como dependientes de los variables deseos, necesidades, fines, intereses subjetivos de los hombres, lo cual inevitablemente conduce a la negación de la verdad valorativa y a un relativismo axiológico. 93 Esto significa que la verdad valorativa es posible, que no todo sistema subjetivo de valores es equivocado, que es factible una interpretación fidedigna de los valores universales. Pero de ahí a que esta interpretación sea aceptada por todos va un gran trecho. El primer y gran obstáculo consiste -ya lo hemos dichoen que cada parte asume sus intereses como humano-generales y su interpretación de los valores como el verdadero reflejo de los valores universales. Y por muy convencido que se esté de llevar la razón en este asunto, jamás será posible convencer a la parte contraria sin que ésta renuncie a los intereses propios derivados de su posición social. Lo anterior nos permite entender por qué existe la posibilidad de imponer en las relaciones internacionales una escala de valores que no se corresponda con el sistema objetivo de valores universales, cuando el sujeto que determina los principios de esas relaciones ocupa una posición alejada de la opción del progreso histórico. Esta situación predomina hoy en el mundo. A ella ha estado asociada la génesis y agudización de los problemas globales. Valores universales y problemas globales Los problemas globales son aquellos que afectan los intereses de toda la comunidad mundial, que amenazan el futuro de la humanidad, que atentan contra las posibilidades de desarrollo de la civilización. Entre los problemas globales que tradicionalmente se incluyen en diferentes listados se encuentran los siguientes: la gran desproporción en los niveles de desarrollo social y económico entre las distintas partes del planeta, las amenazas a la seguridad y la paz internacional, la problemática ecológica, el apresurado aumento demográfico de la población mundial vinculado al insuficiente ritmo de crecimiento de la producción de alimentos, el agotamiento de los recursos naturales no renovables, en especial, de los energéticos. Son problemas que, vistos desde el ángulo axiológico, expresan fuerzas universalmente antivaliosas, que se oponen al progreso de la humanidad y a la realización práctica de los valores universales. Si bien todos los problemas globales representan un grave peligro para la humanidad, es importante no darles un tratamiento 94 independiente e indiferenciado. De hecho, ellos constituyen un sistema, dentro del cual desempeñan papeles específicos. El enfoque sistémico, y a la vez diferenciado, de los problemas globales permite analizar sus influencias mutuas, la existencia de determinadas prioridades, así como comprender mejor sus causas últimas y vías de solución comunes. No es necesario detenerse en todas las conexiones mutuas existentes entre los problemas globales. Esto ha sido suficientemente tratado en la globalística contemporánea.9 Pero sí parece importante llamar la atención sobre el asunto de las prioridades. Hasta hace poco tiempo, sobre todo en los marcos de los antiguos países socialistas y principalmente en la extinta Unión Soviética, se consideraba el tópico de la paz y de cómo evitar el holocausto nuclear como el problema global más importante.10 Razones había para tal opinión. El arsenal de armas nucleares acumulado en el planeta alcanzaba para destruirlo varias veces y para acabar con todo vestigio de la humanidad. El riesgo era real, de esto no hay dudas y, mirado desde el ángulo axiológico, parece justificada la prioridad que se le otorgaba a un problema que amenazaba con destruir de un solo golpe todos los valores creados por el hombre. Hoy la situación ha cambiado. El derrumbe de los países socialistas de Europa ha significado el fin de la guerra fría y ciertas garantías para la paz entre los poderosos del Norte. Sin embargo, ¿significa esto que ha desaparecido el peligro del uso de las armas nucleares? Tal amenaza sólo puede desaparecer con la eliminación de las armas mismas. En determinado sentido, este peligro puede incluso ser hoy mayor. Es cierto que ya no existen los dos grandes bloques militares frente a frente, equilibrados relativamente en cuanto a su capacidad nuclear, suficiente, en cada caso, para devastar totalmente a la parte contraria y a toda la civilización. Pero, por paradójico que sea, esa alta capacidad destructiva que cada parte observaba en el lado opuesto se constituía en un elemento disuasivo para el uso de estas armas. Cualesquiera que fuesen los «valores» en juego, legítimos o ilegítimos, ninguno de 9 Ver, por ejemplo: El año 2000: problemas globales y futuro de la humanidad, Moscú, Redacción Ciencias Sociales Contemporáneas, 1987. 10 Ver: Ibidem. 95 ellos podía equipararse con el valor de la existencia propia. No se puede obtener nada en una guerra cuyo resultado ineluctable es la desaparición de los contendientes. Sin embargo, en la actualidad, dada la unipolaridad política que se impone en el mundo a favor del Norte, se acrecienta la posibilidad del uso de armas nucleares en un solo sentido, contra países desnuclearizados. La certeza de que no habrá respuesta puede estimular el ataque nuclear. La única vez en que se ha hecho uso de estas armas fue precisamente en estas condiciones. Por lo tanto el peligro nuclear sigue siendo un problema global y sigue necesitando hoy el enfrentamiento más resuelto hasta su total desaparición. Más no debe ser considerado como el problema global fundamental en las condiciones actuales. No se debe olvidar que la dimensión de los problemas globales ha de medirse, ante todo, por el grado en que amenazan o perjudican al hombre, a su vida y hábitat. Es el hombre el determinante de todos los valores y el principal indicador de la agudeza, inmediatez y generalidad de los factores que tienden a destruir o a impedir el desarrollo de su sistema objetivo de valores. El problema global que en estos momentos posee mayor incidencia negativa sobre todo el sistema de valores humanos y sobre el hombre mismo como valor supremo es el relacionado con el acentuado desbalance entre los niveles de progreso económico, social y cultural de unos grupos humanos, pueblos y naciones con respecto a otros. Es lo que en el escenario internacional actual se conoce como desnivel entre el Norte industrializado y el Sur subdesarrollado. Aclaremos antes de continuar que las categorías "Norte" y "Sur" aquí utilizadas no tienen un sentido estrictamente geográfico, sino más bien geopolítico. Conocido es que ni los países del Norte ni los del Sur poseen estructuras sociales homogéneas, como tampoco constituyen unidades monolíticas en lo referido a los intereses económicos y políticos de sus integrantes. En este sentido puede afirmarse que existe también un Sur dentro del Norte y que prácticamente todos los países del Sur tienen su propio Norte interno. Realizada esta aclaración, podemos ahora afirmar que es este problema de la total asimetría Norte-Sur el que más plenamente 96 expresa el carácter aún no universal de la práctica internacional y de los valores en que ella se sustenta. Precisamente este tipo de práctica, de naturaleza capitalista y basada predominantemente en intereses muy alejados de los humano-generales, fue el que engendró -y hoy sigue ampliandoel abismo que separa a unos grupos humanos de otros, a unos pueblos de otros, en un momento -y esto es lo más contradictorioen que el hombre se hace más genéricamente universal, cuando el grado de perfeccionamiento productivo, científico y tecnológico alcanzado por la humanidad es suficiente para borrar esos desniveles y para propiciar una vida digna a cada ser humano. Las desigualdades en los niveles de desarrollo social y económico entre los hombres, pueblos y naciones siempre fue objeto de preocupaciones humanísticas, de aspiraciones de justicia social, de defensa de los más genuinos valores humanos, de inspiración de solidaridad con el pobre, con el desvalido, con el débil. Pero nunca antes este problema afectó tan vitalmente el desarrollo global de la humanidad, nunca se constituyó en un peligro tan severo no sólo para el pobre y subdesarrollado, sino también para el rico. El distorsionado desarrollo de la humanidad ha llegado a un límite en el que cada vez se hace más incompatible con el progreso y comienza a manifestar síntomas evidentes de retroceso, donde el balance entre la creación de nuevos valores y la destrucción de otros empieza a inclinarse hacia el segundo platillo. Y es que este problema trae aparejado la globalización de muchos otros que afectan -es necesario acentuarlono sólo a los que tradicionalmente han sido considerados como menos favorecidos, sino también a aquellos que hasta ahora han ocupado posiciones sociales privilegiadas. Si en unos engendra hambre, miseria, analfabetismo, insalubridad, muerte y desolación; en otros provoca hábitos irracionales de consumo, despilfarro, degradación moral, apatía social, violencia, criminalidad, narcomanía y alcoholismo. Son las dos caras de la misma moneda: el alto grado de enajenación humana a que ha llevado la distorsión del desarrollo de la sociedad contemporánea. La pobreza y todos los flagelos que ella engendra hacen peligrar hoy la vida humana más que las guerras y que cualquier otro problema global. Además, no se trata sólo de una posibilidad, 97 es una realidad cotidiana que arranca miles de vidas humanas cada día, cada hora, cada minuto. El desequilibrio en los niveles de acceso a la riqueza social influye negativamente sobre otros problemas globales, provocando en muchos casos su agudización. Es una de las principales causas posibles de guerra y de peligro para la seguridad internacional. La pobreza del Sur, unida a la irracionalidad consumista del modo de vida en el Norte, acentúan extraordinariamente los problemas ecológicos. El atraso económico, social y cultural de una gran parte del planeta es la causa fundamental del crecimiento demográfico estrepitoso e incontrolado. Obliga, a su vez, a una economía extensiva, dilapidadora de los principales recursos no renovables del planeta. Todo lo anterior indica que la contradicción Norte-Sur ha pasado a ser la principal en el contexto internacional actual y que la asimetría en cuanto a los niveles de acceso a la riqueza social entre unas cuantas naciones poderosas y la mayoría subdesarrollada del planeta constituye el más importante problema global de la contemporaneidad. Hoy se ve a las claras que el destino de la humanidad en gran medida se juega en las relaciones NorteSur. Del modo como se solucionen los problemas vinculados a la pobreza dependerá en alto grado la estructura del mundo de mañana, el carácter de las relaciones internacionales, la solución de los problemas globales y el destino de los valores universales. Los actuales procesos de globalización neoliberal pueden crear en algunos la ilusión de estar encaminados a borrar la heterogeneidad del planeta y las raigales desigualdades entre los diferentes grupos humanos. Nada más alejado de la verdad. No es eso lo que ocurre en la realidad, ni lo que promueven los intereses que guían la globalización actual. La propia praxis neoliberal está mostrando la permanente ampliación de la brecha entre ricos y pobres y el desigual acceso a las "ventajas" de la globalización entre el Norte y el Sur. Esto significa que el problema, lejos de resolverse, hoy se ve agravado y requerido, cada vez más, de una urgente solución. Por supuesto, lo anterior no significa desconocer las causas más profundas generadoras tanto de la contradicción riquezapobreza, como de todo el sistema de problemas globales. ¿Por 98 qué éstos han surgido? Resulta paradójico constatar que todos ellos -tanto los aquí mencionados como otros que, sin ser reconocidos universalmente, poseen también ribetes globalesson resultado de la actividad humana, actividad que en cada caso ha perseguido la obtención de fines conscientes y la realización de intereses propios. A diferencia del hombre primitivo, quien solo podía buscar con su actividad el bien suyo y el de su comunidad, los problemas globales contemporáneos evidencian una ruptura entre el sistema objetivo de valores universales y la escala de valores que ha guiado al hombre en su accionar hasta provocar estos problemas. Esta ruptura -como ya se ha podido observarno es nueva, data del momento mismo en que se produce la heterogeneización de la sociedad, vinculada, sobre todo, a la aparición de la propiedad privada y las relaciones de explotación entre los hombres. Desde esa época se produce la separación entre valores objetivos y escalas subjetivas, entre el bien del género y el bien para determinados individuos o grupos del género. Sin embargo, a pesar de que esta dicotomía, así como la explotación y la propiedad privada que los provoca, existen desde hace mucho tiempo, sólo en los últimos decenios y de manera cada vez más creciente generan los problemas globales. ¿Por qué ha ocurrido esto? Dos son los factores fundamentales que distinguen nuestra época y que propician la aparición ahora de estos problemas. En primer lugar, el grado alcanzado por el proceso de socialización e internacionalización de las relaciones humanas, que adquiere en la actualidad una dimensión jamás observada con anterioridad y que abarca todas las esferas de la vida social: económica, socio-política, cultural, informativa, etc. Se trata de un nivel cualitativamente nuevo en el proceso de universalización de la historia, cuando cada parte del planeta tiene múltiples nexos que lo enlazan con el resto del globo terráqueo. El alto grado de interconexión e interdependencia alcanzado por la humanidad permite la rápida e inevitable internacionalización de los problemas locales. Esto, unido a las grandes posibilidades que tiene hoy el hombre de influenciar sobre la naturaleza y sobre sí mismo hace que los «errores» (errores desde el punto de vista del progreso de 99 la humanidad y de sus valores) puedan alcanzar dimensiones realmente globales, trascender los marcos de la localidad en que fueron cometidos y adquirir una connotación universal. No es casual, por tanto, que esto ocurra ahora. Sólo cuando el proceso de socialización de las relaciones del hombre arriba a esta fase de su internacionalización se hace inevitable la globalización de las contradicciones que rigen la civilización basada en la explotación y la propiedad privada, es decir, las contradicciones hombrenaturaleza, hombre-hombre y hombre-sociedad. El desarrollo del capitalismo –generador del primer sistema-mudo que internacionalizó las relaciones de explotacióncondujo, sobre todo con la transnacionalización de su capital, a la globalización de sus conflictos. El surgimiento de los problemas globales se corresponde con una etapa histórica bien concreta del desarrollo del capitalismo, cuando el movimiento del capital trasciende con creces una determinada localización territorial y ciertas ataduras nacionales. El segundo factor de gran importancia, propiciador de la globalización contemporánea de los problemas que acarrean las relaciones de explotación, es la revolución científico-técnica. Ésta ha dotado al hombre de un poder enorme, capaz de revertir cualquier proceso natural o social. La revolución científico-técnica ha sido condición indispensable para la creación de armas de exterminio masivo y, ante todo, de las armas nucleares. Ha permitido y estimulado el empleo indiscriminado de los recursos no renovables. Al convertirse en un poderosísimo instrumento, no racionalmente utilizado, ha propiciado el desequilibrio ecológico y ha sido esgrimida como arma para mantener y agudizar los actuales desniveles de desarrollo entre unos países y otros. Tal ha sido el nivel de incidencia de la revolución científicotécnica sobre los problemas globales que muchos la identifican con la principal causa de estos problemas, mientras que otros la incluyen dentro de los propios problemas globales. Hay quienes, por el contrario, con una visión menos pesimista de la revolución científico-técnica y reconociendo su influencia decisiva en la aparición de los problemas globales, ven en ella -precisamente por esola única solución fiable a estas cuestiones. En realidad, los adelantos cientifico-técnicos, por sí solos, 100 no pueden ni generar ni solucionar los problemas globales. Por lo tanto, es incorrecto ver en ellos la causa última de estos problemas o la solución mágica a los mismos. La ciencia y la técnica se desarrollan siempre dentro de determinado contexto social que es el que determina su destino. Ellas no son, como fin en sí mismas, ni un valor ni un antivalor en sentido absoluto. Eso sí, pueden convertirse en un valor instrumental si están destinadas al mejoramiento del hombre, genéricamente entendido; como también pueden transformarse en un antivalor instrumental, es decir, en un instrumento que persigue fines antivaliosos, aun cuando satisfaga las necesidades de determinados grupos humanos. 11 Claro que el hecho de que comúnmente en Occidente se le achaque a la revolución científico-técnica y al progreso mismo de la civilización la causa fundamental de los problemas globales, tiene su explicación lógica. Realmente la evolución de la civilización dentro del sistema capitalista genera como consecuencia inevitable los problemas globales. Para quien asume el capitalismo como el estado natural de la sociedad es lógica la interpretación pesimista de los problemas globales y el sentimiento en contra de la revolución científico-técnica y el progreso de la civilización. Mucho más racional, sin embargo, nos parece la opinión que incluye a la revolución científico-técnica dentro de los problemas globales de la contemporaneidad. En verdad la ciencia y la técnica han adquirido hoy tal magnitud en la vida del hombre que puede afirmarse que la propia regulación adecuada de su uso adquiere importancia global. Por lo tanto, al mismo tiempo que debe rechazarse la idea de responsabilizar unívocamente a la revolución científico-técnica con la aparición y posible solución de los problemas globales, es necesario reconocer que ella es una condición o premisa para su surgimiento, un medio importante para su solución y, en determinado sentido, es también un problema global. 11 Por valor-fin se entiende aquello que por sí mismo tiene una significación social positiva debido a su nexo directo con la satisfacción de determinadas necesidades y la realización de ciertos intereses humano-generales. Valores instrumentales o valores-medios son los que deben su carácter valioso no a su significación social inmediata, sino al hecho de que sirven de medio o instrumento para alcanzar otros valores que sí se enlazan de manera directa con los intereses y necesidades de la sociedad. 101 De lo anterior se desprende, no obstante, que hay que buscar en otro lugar la razón última de los problemas globales. Y ese lugar se ubica precisamente en el predominio de las relaciones sociales de explotación. Este tipo de relaciones, basados en la propiedad privada sobre los medios de producción, genera un egoísmo que le es consustancial. Si el status de privilegio que puede tener un individuo, grupo, clase o nación se debe al carácter privado de su propiedad, a la cuantía de la misma y al grado en que ésta se diferencia de la de los otros, es lógica la intención de mantener y mejorar ese status apelando a la conservación e incremento de su diferenciación con el resto de sus semejantes, contraponiendo sus intereses a los de los otros y, por esta vía, a los de todo el género. Este egoísmo, inevitablemente engendrado por el tipo de vínculos sociales prevalecientes, conlleva de manera natural a un accionar basado en intereses distintos a los humanogenerales y en una interpretación de los valores alejada de los que son realmente universales. De ello se desprende una actitud rapaz hacia la naturaleza y hacia el propio hombre que, bajo las condiciones de la revolución científico-técnica y el grado de internacionalización adquirido por las relaciones sociales, provoca necesariamente la aparición de problemas amenazantes para toda la humanidad. Esto significa que los problemas globales se relacionan con contradicciones también globales y con fuerzas e intereses dispares que ocupan los polos de estas contradicciones. En el fundamento de ellas se encuentra el conflicto a escala internacional entre el grado de desarrollo alcanzado por las fuerzas productivas creadas por el hombre -y que hoy se distinguen por una profunda revolución científico-técnicay las relaciones sociales de producción prevalecientes, basadas en la propiedad privada y el libre mercado y, por tanto, en intereses egoístas, que siguen siéndolo aun cuando sean los de un grupo, una clase o una nación. Expresado en términos axiológicos, puede decirse que el surgimiento y agudización de los problemas globales es la más importante manifestación del conflicto entre el alto grado alcanzado por el proceso de universalización de la historia y de los valores objetivos que le corresponden y el tipo de valores no universales que se instituye e impone en la práctica internacional. Estos problemas 102 muestran la incapacidad que posee el sistema capitalista de organización social para generar un tipo de relaciones entre los hombres basado en los más altos valores de la humanidad. El capital es ajeno por naturaleza a una conciencia axiológicamente universal y actúa en el terreno internacional no por buena voluntad, no buscando plasmar en la práctica determinados valores universales, sino por cálculo puro, aspirando a obtener las mayores ganancias posibles. De ahí que la política imperialista, en consonancia con su propia esencia, se base más que todo en el principio de buscar ventaja para sí en la desventaja de los demás. Por eso es que engendra los problemas globales y por eso sus escasas posibilidades para enfrentarlos. Y es que una de las dificultades fundamentales que tiene la sociedad del libre mercado ante los problemas globales es la ausencia de rentabilidad inmediata que entraña su enfrentamiento. Por supuesto, lo anterior no niega la existencia dentro del mundo capitalista de un sector creciente de la población con serias aspiraciones de dar solución a los problemas globales y lograr una favorable conciencia mundial al respecto. Aquí no sólo se encuentran muchos grupos con una orientación francamente progresista, sino también otros que han ido adquiriendo conciencia del peligro y las consecuencias desfavorables que sobre sí mismos se revierten como resultado de la agudización de los problemas globales. Este es un hecho real que ha encontrado su manifestación en la actividad desplegada por diversos órganos y entidades internacionales con vista a estudiar los problemas globales, a divulgar sus consecuencias y a buscar la cooperación para su solución. Pero esta verdad no puede encubrir en ningún sentido el hecho real de que la actual estructura capitalista de relaciones sociales, tanto en los marcos nacionales como al nivel internacional, lejos de favorecer, agudiza los problemas globales y obstaculiza su solución. Viene a la memoria, por su vigencia, aquella sentencia leninista: «Dondequiera que se mire aparecen a cada paso tareas que la humanidad está en perfectas condiciones de resolver inmediatamente. Estorba el capitalismo. Ha acumulado a montones la riqueza y convertido al hombre en esclavo de ella».12 El surgimiento y constante agudización de los problemas globales 12 V. I. Lenin, Obras completas, Buenos Aires, 1960, t.19, p. 386. 103 pone hoy en evidencia, más que cualquier otro argumento y a gran escala, la limitación histórica del capitalismo. Esto es muy importante decirlo ahora, cuando los acontecimientos parecen confirmar lo contrario. La aplastante victoria que el capitalismo parece haber obtenido, tendrá que ser, medida en tiempo histórico, efímera. La creciente contradicción entre las posibilidades científicotécnicas y económicas de solucionar los problemas globales y la incapacidad del capitalismo de aprovecharlas en la medida y con el apremio que exigen las circunstancias, empuja a la civilización contemporánea hacia la búsqueda de una nueva socialidad, de un nuevo tipo de relaciones humanas, basadas realmente en valores universales. Al imponerle a la humanidad formas de funcionamiento que contradicen cada vez más estos valores y que la apartan de la razón, al conducirla por un camino de autoexterminio que choca con el más elemental sentimiento de autoconservación, el capitalismo está aportando una prueba irrefutable del agotamiento de sus posibilidades, de su salida paulatina de los marcos de una civilización verdaderamente humana. No importa que la historia reciente parezca indicar lo contrario. No importa que hoy muchos lo perciban como la única forma posible de organización humana. Más allá de las apariencias y percepciones, el curso objetivo de desarrollo del capitalismo va llevando cada vez más a la humanidad hacia una encrucijada con sólo dos alternativas: o cambia hacia formas más racionales de convivencia o se deja aplastar irreversiblemente por el peso de los problemas globales. Sin duda, la discusión sobre el enfrentamiento de los problemas globales choca indefectiblemente con el problema del futuro social de la humanidad. No es casual que A. Peccei, difunto presidente del Club de Roma, llegase a la conclusión de que para resolver los problemas globales habría que cambiar primero al propio hombre,13 y que, antes que él, F. Ferkiss abogara por una inminente revolución existencial.14 Por supuesto, la transformación del ser humano implica un cambio de las condiciones sociales que lo engendran. Por eso la solución definitiva, confiable, duradera, de los problemas globales será posible sólo en los marcos de un mundo 13 A. Peccei, The human quality, New York, 1977. 14 F. Ferkiss, Technological man. The muth and the reality, New York, 1970. 104 superior al capitalista, no basado en la propiedad privada y en intereses egoístas. Esa sociedad poscapitalista, señalaba Marx, «...es la verdadera solución del antagonismo entre el hombre y la naturaleza, entre el hombre y el hombre(...), entre individuo y género».15 Esto sigue siendo una verdad hoy. El nuevo tipo de socialidad que exige la agudización de los problemas globales ha de basarse en la propiedad social y habrá de ser, en primera instancia, de carácter socialista.16 Sólo en un mundo predominantemente socialista será probable una conciliación de acciones guiada por intereses humano-generales, sin que medie la presión como mecanismo fundamental para obtenerla. Resulta evidente que ya hoy son precisamente los problemas globales el factor más importante a escala internacional para estimular, unido a la multiplicidad de contradicciones internas (de clase, de género, étnicas), la lucha por un nuevo régimen social. Están ellos entre los máximos inspiradores en la búsqueda de la nueva socialidad, en el camino hacia el ideal de justicia social. Esta aspiración necesariamente trasciende hoy los marcos de clase, los marcos nacionales y se convierte en una necesidad de la comunidad mundial. Pero ahora más que nunca se hace también evidente que no puede esperarse a que ese nuevo mundo se conforme para solucionar –en el nivel que sea posiblelos problemas globales. El camino más eficaz y definitivo sería lograr una plena identificación del hombre con su esencia, a través de una verdadera transformación socialista del sistema socio-económico que permita tomar el camino de la desalienación del hombre y de la asunción real de los intereses y valores universales como propios. Pero esta ruta, si bien irrenunciable, se presenta hoy tan larga que probablemente no 15 C. Marx, Manuscritos de 1844. Economía política y filosofía, Buenos Aires, 1968, p.147. 16 Esta transformación socialista de las relaciones sociales no debe ser identificada de manera absoluta con el tipo de socialismo que ya la historia conoció y que fue derrotado aplastantemente en toda Europa Oriental. El «socialismo real», como hoy irónicamente se le llama, a pesar de que demostró ser un sistema mucho más justo socialmente, tanto en el plano nacional como en el internacional, puso de manifiesto grandes insuficiencias y desviaciones que lo alejaron del verdadero ideal socialista promovido por el pensamiento más progresista de la humanidad. En la actualidad abundan los análisis críticos de aquella realidad revertida. Algunos de ellos tienen la intención de rescatar al socialismo como genuina aspiración social, capaz de evadir exitosamente la desvirtuación histórica de que fue objeto en Europa del Este bajo la impronta del stalinismo. 105 permitiría llegar a tiempo para resolver los problemas globales antes de que éstos destruyan la civilización. Hay que tomar otra, que aunque no ofrezca plenas garantías, es ahora la más rápida y única posible. ¿Cuál es esa ruta? Valores universales y vías para enfrentar los problemas globales El enfrentamiento hoy a los problemas globales exige un cambio cualitativo de los principios que rigen las relaciones internacionales, de manera que sea posible ponerle coto a la actividad irracional, desnaturalizada y deshumanizada que genera el capital. La solución de estos problemas sólo es factible como resultado de una priorización efectiva y real de los valores universales en la política de cada Estado, tanto en lo concerniente a las relaciones interestatales, como en todo lo que atañe a los problemas globales dentro del territorio propio. La reestructuración del sistema de relaciones internacionales ha de garantizar lo uno y lo otro. Pero para ello es imprescindible colocar en la base de dichas relaciones normas esencialmente distintas que las regulen y que propicien, tanto como se pueda, el ascenso de los intereses humano-generales al rango de fundamento real de los vínculos entre los Estados. Lo anterior es imposible si no se coloca al ser humano en el justo lugar que a él le corresponde dentro de estas relaciones, lo cual implica el reconocimiento universal de su valor supremo. El hombre es la medida de todas las cosas, decía Protágoras. Hoy, parafraseándolo, podríamos afirmar que el hombre es la medida de todos los valores y, por tanto, la llave para la comprensión cabal de los problemas globales y la elaboración de la estrategia para su solución. Claro que hay una diferencia importante. Hasta ahora por hombre se ha asumido históricamente al esclavista, al señor feudal, al burgués, al occidental, blanco, varón y rico y, por esa razón, el concepto de hombre ha quedado suspendido en una abstracción que no alcanza a reflejar al ser humano real. Hoy es imprescindible, tanto en el plano teórico como en el de la práctica nacional e internacional, elevar el concepto de hombre 106 hasta un rango realmente genérico y, a la vez, concreto. La comprensión del hombre que ha de imponerse no puede estar desligada de las condiciones sociales de su existencia, de las reales posibilidades para su progreso, de su bienestar, su libertad, el grado de su desalienación. Se trata de un hombre igual a otros hombres y no superior o inferior por razones de raza, sexo, nacionalidad, religión, ideas políticas o nivel económico. Ninguna interpretación de los valores universales puede ser justa si no se basa en tal identificación del hombre como valor supremo, si se fundamenta en la superioridad de determinados seres humanos, grupos o naciones, si se parte de criterios discriminatorios. Todas las culturas han de ser consideradas como equivalentes. Tan importante es el valor del musulmán como el del judío o el cristiano, el de un blanco americano rico como el de una negra africana pobre. A los efectos de la solución de los problemas globales ésta es la única noción posible de hombre que permite estructurar las relaciones internacionales sobre la base de valores universales. Este no es un planteamiento nuevo. El primer Considerando de la Declaración Universal de Derechos Humanos señala: «(...) la libertad, la justicia y la paz en el mundo tienen por base el reconocimiento de la dignidad intrínseca y de los derechos iguales e inalienables de todos los miembros de la familia humana»;17 mientras que los artículos 1 y 2 de la mencionada Declaración apuntan hacia la misma dirección del reconocimiento de la igualdad en valor de todo representante del género humano: «todos los seres humanos nacen libres e iguales en dignidad y derechos (...)»; «toda persona tiene todos los derechos y libertades proclamados en esta Declaración, sin distinción alguna de raza, color, sexo, idioma, religión, opinión política o de cualquier otra índole, origen nacional o social, posición económica, nacimiento o cualquier otra condición».18 Significa que la regulación de la relación del hombre hacia el hombre es una vieja aspiración que ya ha encontrado su manifestación, incluso, en pactos, convenios y declaraciones internacionales. Y ello no es casual, la manera en que se da este 17 Declaración Universal de Derechos Humanos, en: Fabio Raimundo Torrado, Derechos humanos en Cuba, La Habana, 1988, p. 207. 18 Ibidem, pag. 209. 107 vínculo expresa el grado de desarrollo civilizado de la sociedad y es definitoria en el carácter que adquieren también las relaciones hombre-naturaleza y hombre-sociedad y, mientras que no se base en el más alto humanismo y de esta forma alcance los vínculos más universales -en el ámbito internacional-, será poco probable el enfrentamiento exitoso de los problemas que hoy amenazan a la humanidad. De ahí que en estos momentos sea de vital importancia asumir la relación de una nación con otra como la más elevada manifestación de la relación hombre-hombre, como la más importante forma posible de humanismo, como el espacio en que cabe ubicar a los valores de más alta jerarquía y donde ha de imponerse, más que en cualquier otra parte, la racionalidad de los vínculos humanos. Ya Marx lo preveía al escribir el Manifiesto Inaugural de la Asociación Internacional de los Trabajadores (I Internacional), cuando señalaba que «las sencillas leyes de la moral y la justicia, que deben presidir las relaciones entre los individuos, sean las leyes supremas de las relaciones entre las naciones».19 Esto, que para su tiempo podría parecer tan sólo un sueño, ha llegado a ser un imperativo categórico de la época en que vivimos. Es ese el objetivo esencial que ha de trazarse todo aquel que aspire realmente a revertir el proceso de autodestrucción de la humanidad. En otras palabras, se trata de que la razón, el humanismo y los valores universales se conviertan de hecho en la brújula que oriente el arreglo de las relaciones internacionales, lo cual presupone la necesidad de crear un sistema instituido de valores de nivel global, que defina y regule la actitud de la comunidad internacional hacia la naturaleza, hacia la organización social de la vida y hacia el género humano. Este conjunto de valores instituidos -que ha de ser lo más cercano posible al sistema objetivo de valores universalesdeberá tener todas las garantías necesarias para que sea él precisamente, y no alguna interpretación unilateral y parcializada suya, el que rija las relaciones internacionales. Es importante resaltar esto último. No basta con el reconocimiento explícito por la comunidad de naciones del lugar preponderante del hombre, de sus valores y derechos. Esto es 19 C. Marx, F. Engels, Obras escogidas en tres tomos, Moscú, Editorial Progreso, t.2, p. 13. 108 imprescindible, pero insuficiente. La propia Declaración Universal de Derechos Humanos, así como los pactos y convenciones que al efecto han sido aprobados, constituyen pasos importantes en la sustentación del valor supremo del hombre y en el reconocimiento de toda una serie de valores universales indiscutibles que deben garantizar su bienestar, así como una vida digna y libre. A pesar de las posibles insuficiencias e imperfecciones, éstos son documentos de incuestionable importancia en la búsqueda del sistema de valores universales. Sin embargo, su aprobación y reconocimiento no ha hecho posible que los valores en que se sustentan rijan realmente las relaciones internacionales. A cada paso nos encontramos con malinterpretaciones de estos derechos, con la manipulación política de los mismos en aras de satisfacer las ambiciones de unos pocos. ¿Cuántas veces han sido esgrimidos como banderas ciertos «derechos» para pisotear masivamente otros? Y es que aquí se pone de manifiesto aquello de lo cual, en un plano más teórico, ya habíamos hablado: los valores universales, aun siéndolos, no se manifiestan ni interpretan igual por todos los individuos, grupos sociales y naciones. Lo dicho en relación con los valores universales es totalmente aplicable a los problemas globales, en tanto expresión negativa de esos valores. En todo el mundo se reconoce la necesidad de resolver estos problemas. Sin embargo en su interpretación influyen tanto las posiciones conceptuales cosmovisivas e ideológicas, como los problemas específicos que para unos u otros grupos de la población mundial son de mayor peso y actualidad. Es evidente que no todos los problemas globales se sienten con igual fuerza en todos los países. El rico no puede juzgar la pobreza en la misma dimensión de quien la lleva sobre sus espaldas. Para quien el sentido de su existencia es la búsqueda permanente del sustento de cada día, puede parecer extravagante oír hablar de los problemas ecológicos. No se trata sólo de un sentimiento subjetivo. Es que objetivamente determinados problemas adquieren una agudeza especial en cada caso, en dependencia de la situación específica del país en cuestión, de su sistema social, de su nivel de desarrollo socioeconómico. A esto se suman las diferencias interpretativas derivadas de 109 las distintas concepciones ideológicas de que se parte y que tienen su fuente en el mayor o menor distanciamiento de los intereses propios en relación con los intereses humano-generales. Como resultado surge un abanico de concepciones que se diferencian por el enfoque general de los problemas globales, por las causas que se le atribuyen, por la jerarquía que se asume y, en definitiva, por las vías que se proponen para su solución. Resulta importante no perder de vista el asunto de la jerarquía. Objetivamente, tanto los valores como los problemas que afectan al hombre están ordenados jerárquicamente. Dentro de ese orden los valores universales y problemas globales ocupan los escaños superiores. Pero también, entre unos y otros, existe un determinado ordenamiento que cambia y se asume de manera diferenciada de acuerdo con las circunstancias y de acuerdo con la región, nación, grupo social o tipo de personalidad, desde cuyo prisma sean analizados. Esto no significa que para la sociedad humana tomada como un todo, para el hombre genéricamente entendido y para el progreso de una y otro no exista un orden jerárquico bien determinado. Este ordenamiento existe con independencia de la forma en que sea interpretado. En él ocupan su puesto no sólo los valores y problemas universales propiamente dichos, es decir, aquellos que poseen una determinada significación -positiva en el primer caso y negativa en el segundopara toda la humanidad o una buena parte de ella, sino también otros particulares que, sin ser universales en el anterior sentido, alcanzan cierto grado de generalidad al poseer una significación bien concreta para ciertas comunidades humanas y, a través de ellas, para el género humano. Sin embargo, un valor particular puede universalizarse siempre que su realización no se contraponga u obstaculice la ejecución de otros valores de mayor o igual rango jerárquico. De la misma forma, un problema local puede ser asumido como potencialmente global sólo en el caso que su enfrentamiento no ocasione problemas aun mayores para la humanidad o genere problemas de importancia semejante para otras latitudes. Los intereses de un país no deben realizarse a costa de los intereses de otros países. El bienestar de una comunidad o pueblo no se 110 puede justificar axiológicamente cuando éste se logra en detrimento de los valores de la humanidad o de otras comunidades o pueblos, dando como resultado más pérdidas que ganancias para el género humano. El asunto esencial ahora es instituir una interpretación universal de la escala jerárquica de los valores y problemas globales que se acerque, todo cuanto sea posible, a su gradación objetiva y que oriente en el ámbito internacional una actuación en correspondencia con ella. Este paso es necesario darlo hoy. ¿Puede lograrse? Un intento por hacerlo lo constituyó la llamada Política de la Nueva Mentalidad,20 promovida por la última dirección soviética. Esta concepción tenía como objetivo explícito la conversión de los valores universales en el sustento real de las relaciones internacionales. La diferencia radical -nos dice V. Petrovski, politólogo y viceministro de Relaciones Exteriores de la URSS en aquel entoncesde la nueva mentalidad política respecto a todas las teorías y doctrinas de desarrollo de las relaciones internacionales existentes con anterioridad, consiste (...) en que ella no enfoca la política mundial a través del prisma de la correlación de fuerzas, sino a través de la búsqueda de un equilibrio de intereses de diversos Estados, a través de asegurar la prioridad de los valores generales de la humanidad. La búsqueda de la "resultante" de los intereses de los Estados, de su equilibrio, representa la quintaesencia y, a la vez, la base de la nueva mentalidad política.21 Puede observarse aquí la cercanía de este propósito con el que se deriva de las reflexiones que se han venido exponiendo. La intención de sustentar las relaciones interestatales en el equilibrio de intereses y en valores universales no puede ser más que aplaudida. Sin embargo, ¿cómo se pretendía llevar esto a efecto? El propio Petrovski nos aclara un tanto la interrogante: «(...) sus 20 Uno de los lugares donde más ampliamente se desarrollan las ideas de la nueva mentalidad es en la obra de su promotor fundamental, Mijail Gorbachov, La perestroika y la nueva mentalidad para nuestro país y para el mundo entero, La Habana, 1988. 21 Vladimir Petrovski, «La nueva mentalidad: respuestas a interrogantes», Ciencias Sociales, Moscú, 1990, No2, p. 208. 111 elementos clave (de la nueva mentalidad – J.R.F.) no sólo son la libertad de opción social y política, sino también la desideologización de las relaciones interestatales».22 El rasgo distintivo de la ideología es la expresión en ella de los intereses de determinados sectores sociales. Desideologizar las relaciones interestatales significa entonces obviar o echar a un lado los intereses y valores propios -nacionales, regionales, de clasede cada uno de los estados en aras del predominio de los valores universales y de los intereses humano-generales. Esto se creyó posible debido a que se partía del reconocimiento del carácter interconexo e interdependiente del mundo de hoy, lo que, unido a la generalizada conciencia del inminente peligro que significan los problemas globales, en especial la posibilidad de una conflagración nuclear, presuntamente facilitaría la unidad de acción basada en los más altos ideales humanistas. Sólo estorbaba la ideología que, en los marcos de esta concepción, parecía ser el principal factor separador entre las naciones. En la política de la nueva mentalidad se daba una mezcla de tesis ciertas y aspiraciones legítimas con presupuestos erróneos y fórmulas ilusorias e irreales para enfrentar los problemas del planeta. Objetivamente el mundo tiene un alto nivel de integridad e interconexión. Ese nivel está condicionado por la economía, la política, la cultura, la ciencia, el deporte y muchos otros factores. Pero también objetivamente el mundo posee una gran heterogeneidad e importantes razones para mantenerse distanciado, que encuentran su manifestación en esas mismas esferas. Un mundo basado en la cooperación y sustentado en valores universales constituye un genuino ideal por el que hay que luchar, pero no pasando por encima o ignorando los factores objetivos que nos separan. La apelación a los intereses y valores universales, desligada de la heterogeneidad de condiciones objetivas en que éstos actúan, está condenada, de antemano, a quedarse sólo en el plano de la abstracción. Los valores universales y los intereses humano22 Ibidem, p. 209. 112 generales existen no en abstracto, sino de manera concreta, ligados y a través de otros valores e intereses más particulares, regionales, nacionales, clasistas. No es posible, por tanto, la desideologización. La defensa contra el peligro de una guerra nuclear es una actitud muy ideologizada, aunque sea compartida por naciones con diferentes sistemas socio-económicos. A pesar de tratarse, sin discusión, de una gran amenaza a los valores universales, cada parte la juzgaba desde el ángulo de sus intereses y valores propios y de ahí las diferencias de enfoques. La coincidencia en cuanto a los fines evitar la guerraparte de una evaluación, en cada caso, de lo que ella significaría para los intereses respectivos y no de una coincidencia de los intereses mismos. Por eso en el plano pragmático -y en esto llevaba toda la razón la política de la nueva mentalidadera perfectamente posible, necesario y conveniente para las distintas partes la realización de acuerdos, pactos y determinados pasos prácticos que disminuyeran el peligro nuclear. No se pueden demeritar los resultados prácticos que en este sentido obtuvo dicha política. Pero ello no significa que en cada caso se parta de genuinos intereses humanistas situados por encima de cualquier ideología. Si todavía quedara alguna duda sobre esto, podríamos meditar sobre las respuestas a las siguientes interrogantes: ¿habría mostrado Estados Unidos el mismo interés en disminuir el arsenal nuclear si sólo ellos fuesen portadores de este tipo de armas?; ¿por qué la pobreza, causante de tantas penurias en una gran parte del planeta, no preocupa y ocupa a los círculos gobernantes primermundistas en la misma medida en que lo hacía el peligro nuclear o la «amenaza comunista» en la época de la guerra fría?; ¿adónde fue a parar la consigna «paz para el desarrollo» promovida por la nueva mentalidad? Pero además, si los intereses y valores universales sólo existen a través de los particulares, ¿cómo es posible apelar a los primeros echando a un lado la ideología que mejor los representa, renunciando a los intereses y valores que más se les acercan? Todo lo contrario, la lucha por los valores universales significa para las fuerzas del progreso la lucha por los valores propios. El olvido de esta realidad -unido a otros factoresle costó a los soviéticos su desaparición como país y el abandono del socialismo. Hoy 113 sabemos a qué condujo la pretendida desideologización: a una venta de principios y la tendencia al predominio de una sola ideología en el mundo. Y es que las ideologías no caen del cielo, son generadas por realidades sociales bien concretas. La intención unilateral y voluntarista de extraerlas de las relaciones interestatales sólo puede conducir a un resultado parcial e incompleto: la renuncia a los propios ideales. En lugar de lograr el reconocimiento mundial de los verdaderos valores humanos, se permitió que se impusiera la interpretación parcializada que de ellos promovía una de las partes en conflicto, lo cual, por supuesto, no condujo a la sustitución de lo particular por lo universal, sino de «lo particular» por «otro particular», por demás, más alejado de lo realmente universal. Persiguiendo un universalismo abstracto, la nueva mentalidad degeneró en realidad hacia un universalismo capitalista y balcanizado en mil pedazos nacionales y étnicos. La capacidad real que tienen las fuerzas progresistas para lograr un tipo de relaciones internacionales, basadas en el humanismo, en los valores universales y en la igualdad de derechos, no ha de realizarse únicamente por el ilusorio camino del convencimiento y el llamado a las conciencias de las fuerzas sociales que se le oponen, sino, ante todo, por la lucha activa, consecuente y unida por sus propios intereses. La práctica internacional reciente da pruebas de que los llamados a la cooperación, a la renuncia de los intereses y valores propios en aras de los de la humanidad cuando éstos son abiertamente contrapuestos, a que el rico y el fuerte renuncien a su posición privilegiada en favor del pobre y el débil, lejos de dar el resultado esperado pueden acarrear consecuencias opuestas. Sólo habría que poner en una balanza hoy lo que ha ganado y lo que ha perdido el Tercer Mundo como resultado de la realización práctica de la política de la nueva mentalidad. No nos llamemos a engaño. El mantenimiento del actual status quo del Tercer Mundo responde a la naturaleza misma del capitalismo mundial y a su hegemónica interpretación de los valores universales. La política exterior imperialista, ante todo la de Estados Unidos, siempre ha pretendido y sigue persiguiendo los objetivos claramente clasistas y nacionalistas de expansión de su sistema y de mantenimiento de los países subdesarrollados como su periferia. Un repaso superficial 114 a la historia permite observar multitud de ejemplos de cómo este país ha tratado, ora con consejos, ora con presión política y económica y también a través de la violencia armada, de implantar sus «valores democráticos», su modo de vida, sus nociones sobre política exterior, al resto del mundo, ahora con muchos menos obstáculos, después de la desaparición de la principal fuerza que se le oponía. En este momento el curso de las relaciones internacionales y de la política mundial se está rigiendo cada vez más por la voluntad de una sola potencia, Estados Unidos, autoproclamado árbitro mundial, defensor de la democracia y guardián del orden universal. El peligro que esto representa ha sido percibido, incluso, por los mismos que un día abogaron por la desideologización de las relaciones interestatales.23 La apelación a la democracia, la libertad, los derechos humanos y a otros valores universales por el gobierno norteamericano parte en realidad de la asunción como universal de su interpretación de estos valores, parte de su modelo particular de democracia, de libertad, de derechos humanos, sin tener en cuenta la distancia que presumiblemente existe entre esta interpretación subjetiva y el contenido real y objetivo de estos valores, sin considerar los distintos contextos históricos que exigen una manifestación particular de dichos valores. El «humanismo» que en consecuencia hoy parece imponerse en las relaciones internacionales es una abstracción del verdadero humanismo, es el "humanitarismo" del rico, del poderoso, que cree ser muy humano cuando aconseja que sigan su propio modelo, o cuando rectifica aunque sea por la fuerzalos errores de los otros -»infelices» e «ignorantes»-, o cuando proporciona alguna migaja al desvalido, y sólo a quien le inspire simpatías, que lo adule, que lo estime superior; no, por supuesto, al que se le resiste con independencia y lo desafíe. Ese es el «sistema de valores universales» que hoy se instituye internacionalmente y se le trata de imponer al mundo, 23 Ver: «¿Acaso el imperialismo norteamericano ha sido sólo un mito de la propaganda 'estancada'?» Debate de Zbigniew Brzenzinski y los corresponsales de Konsomolskaya Pravda, en: Konsomolskaya Pravda, 11 de abril de 1992 (en ruso). 115 haciéndose caso omiso a la voluntad del resto del planeta, sistema que, por demás, no puede ni siquiera acercarse a la verdadera escala objetiva de dichos valores. Siendo, como es, el principal responsable histórico del surgimiento y agudización de los problemas globales, a la vez que el principal obstáculo para su solución -debido al choque antitético de sus intereses con los de la humanidad en general-, el imperialismo es incapaz de ofrecer una interpretación fidedigna de los valores universales y de los intereses humano-generales. Interpreta los problemas globales a través del prisma de los asuntos locales, los valores universales a través de los «valores» propios, lo cual inevitablemente conduce a una representación desfigurada de unos y otros. El llamado a colocar los valores universales en la base de las relaciones internacionales sigue siendo legítimo. Pero resulta imprescindible aprender las lecciones de la historia. Este paso no se puede dar sobre la base de una utópica autoconciencia planetaria. El trabajo sobre las conciencias siempre será necesario, pero no ha de sobrestimarse. No debe olvidarse que los mecanismos fundamentales formadores de conciencia se encuentran en las mismas manos de aquellos que más precisan transformar su conciencia, de aquellos cuyo mundo se acaba en Hollywood, Brooklyn o Wall Street y poco o nada saben de los intereses y valores de los africanos, asiáticos o latinoamericanos. El predominio de los valores universales en los vínculos entre los Estados no puede lograrse -mucho menos hoyapelando a la «gentileza» y «buena voluntad» de las superpotencias, para quienes el asunto se reduce a convertir su interpretación subjetiva de los valores, la de los más ricos y poderosos, la de los principales deudores globales de la humanidad, la de los «vencedores» de la guerra fría, en el concepto universalmente aceptado de dichos valores. Evidentemente ese no puede ser el camino, por muy buenas que sean las intenciones de quienes lo proponen. Es necesario lograr que la política mundial y las relaciones interestatales se rijan de hecho -y no de palabrapor los intereses humano-generales y por los valores universales. La solución de los problemas globales inevitablemente implica la represión de los intereses que son incompatibles con el progreso de la humanidad. Por tanto, de lo que se trata hoy es de lograr, con el concurso de 116 todos y por parte de todos, una conducta internacional lo más acorde posible con el contenido objetivo de los valores universales y de no dejar pasar por tales la noción que sobre ellos tienen unos u otros, por muy poderosos que sean. Sin embargo, la política hoy se sigue rigiendo por la fuerza. En las condiciones actuales no basta una mayoría cuantitativa de los intereses genuinamente universales en la conciencia del planeta. La sumatoria de los intereses de la humanidad no es igual a las fuerzas físicas internacionalmente instituidas en aras de su cumplimiento. Aun cuando para legitimar la acción de los más fuertes se aduzcan ciertos valores universales, en el estado actual de cosas no existe -como se ha podido apreciargarantía alguna de que sean precisamente ellos los que rijan las relaciones interestatales. Ha de haber un mecanismo internacional que garantice esto. Ante la imposibilidad en estos momentos de reestructurar las relaciones internacionales sobre la base de un orden formacional cualitativamente nuevo -como sería la cooperación socialista entre naciones, que necesariamente tendrá que ser asunto del futuroel mecanismo propiciador del cambio tendrá que ser extraído de las propias potencialidades inmediatas inherentes al mundo de hoy. En este mundo, predominantemente capitalista, es necesario apelar a sus propios y genuinos valores, a aquellos que son de reconocimiento global, para transformar el orden internacional existente. La vía para lograrlo es la democratización de las relaciones internacionales. No se avizora otra salida como paso inmediato. Sin un mecanismo de presión supranacional, como puede ser una democratizada comunidad internacional de naciones, a poco es posible aspirar. Ya hoy puede observarse un Tercer Mundo cada vez más preocupado por la democratización de las relaciones internacionales. Y es que la democratización parece ser la única vía fiable en estos momentos para emprender la solución de los problemas globales y, de ellos, el fundamental: la pobreza. Aquélla ha de servir de medio para lograr la humanización de las relaciones internacionales, para convertir al hombre, independientemente de la clase social, nacionalidad o Estado social al que pertenezca, en 117 el principal criterio definitorio de la justeza o no de estas relaciones y de la necesidad de su cambio. La fuerza supraestatal que dimane de la puesta en una balanza de los intereses de cada nación necesariamente estará por encima de los criterios nacionalistas o de superpotencia económica y política que hoy definen los «valores» que guían el orden internacional y acercará de hecho al hombre a la posición de índice real de los valores universalmente reconocidos. Se trata de un elemental acto de justicia histórica. Si todos los hombres son iguales -como lo reconoce la propia Declaración Universal de Derechos Humanos-, ¿por qué los intereses de unos han de tener mayor representatividad en los organismos internacionales que los de otros?; ¿por qué permitir que quienes son económica y militarmente más poderosos impongan sus dictados, sus modelos, su modo de asumir los valores universales y los problemas globales al resto de la humanidad? Claro que para que la democratización sea real, se necesita la voz libre (libre de presiones económicas, políticas y de todo tipo) de cada uno de los pueblos. Por esta razón la independencia, soberanía y autodeterminación son premisas indispensables para la democratización, a la vez que constituyen junto a ella importantísimos valores universales en el mundo actual. Únicamente el país con posibilidad para decidir voluntariamente, sin violencia militar, presión política o coerción económica, qué intereses asumir como propios, con quién y como colaborar, puede realmente incorporar su ingrediente autónomo al equilibrio de intereses y valores. De lo contrario, los vínculos, que en apariencia responden al criterio propio e independiente, seguirán siendo en realidad de dominio y subordinación. Pero, ¿acaso no será también una utopía irrealizable la democratización de las relaciones internacionales? ¿Es que no ofrecerán resistencia a ella quienes hoy ostentan una situación privilegiada y poseen, además, la mayor fuerza? Por supuesto, no es empresa fácil y el camino estará preñado de obstáculos que hoy parecen insuperables. Sin embargo, por grandes que sean las dificultades, ¿existe de hecho otra alternativa? ¿Puede esperar pasivamente este inmenso Tercer Mundo -máximo perjudicado con el actual orden internacional y máximo beneficiario de la 118 democratización de las relaciones interestatalesa que los que hoy imponen sus principios a la política mundial se autoconvenzan de sus errores y cambien para bien? Evidentemente no se puede esperar a que esto ocurra. Las posibilidades de desarrollo negativo del Tercer Mundo están llegando al límite de su agotamiento. Cuando esto sucede, o se perece, o se cambia hacia un desarrollo positivo. La única opción que va quedando a los países del Sur es su integración económica y política, no por aquello de que la miseria compartida toca a menos, sino porque es la única expectativa realmente prometedora ante el Norte opulento que los devora. Sólo convirtiéndose en un bocado demasiado grande y pesado se evitará la ingestión. A una política regida por la fuerza no queda otra alternativa que contraponerle otra fuerza, la fuerza que dimana de la unión del Sur, de todo el Tercer Mundo, fuerza utilizable con cierta efectividad aun dentro de los marcos de las imperfectas estructuras jurídicas internacionales, fuerza que debe ser dirigida, ante todo, hacia el perfeccionamiento de esas estructuras, hacia su democratización. Entiéndase bien que se trata de la integración Sur-Sur y no de la Norte-Sur, como a la que aspiran algunos gobiernos. Esta última sólo acarrearía para el Sur una forma más elegante de ser consumido, acentuaría su dependencia, incrementaría su debilidad relativa y haría peligrar aún más su soberanía e incluso su identidad cultural. A pesar de presentarse en apariencia como una posición más cómoda y de ventajas inmediatas, tal tipo de integración sólo eliminaría las barreras formales de la ya hoy existente división entre centro y periferia, pero en modo alguno eliminaría la desigualdad misma. La cercanía de las posiciones sociales que ocupan los países pobres, la comunidad de sus problemas, anhelos e intereses, permiten una percepción unificada de los valores universales imposible de lograr con los países desarrollados del Norte. Y una última observación a este respecto. La integración del Sur no se podrá realizar a plenitud sobre la base de las recetas neoliberales que hoy se imponen. El juego libre del mercado está entre las causas fundamentales del estado actual de cosas. ¿Cómo esperar a que él resuelva ahora las dificultades? Sin menoscabar 119 el real papel que debe desempeñar el mercado, lo cierto es que el neoliberalismo no puede llevar a otro lugar que no sea acentuar la dependencia con respecto al Norte, al tiempo que haría muy difícil la integración plena del Sur. Por eso la integración económica ha de estar acompañada y mediada por la integración política. Sólo esta última permitirá la unificación del Tercer Mundo en un bloque lo suficientemente fuerte como para exigir con posibilidades de éxito un cambio radical del sistema político interestatal, la democratización de las relaciones internacionales y, a través de ésta, la puesta en su lugar de los verdaderos valores de la humanidad. La integración, por tanto, es un elemento de suma importancia en la lucha por la democratización. Sin embargo, debe quedar claro que esta última por sí sola no ofrece aún plenas garantías para que sea el sistema objetivo de valores universales quien rija las relaciones interestatales. Ya se ha señalado que ella necesita como premisa la soberanía, la independencia y autodeterminación, que son valores aun no asegurados del todo y que hoy corren un grave peligro ante los intentos de desacreditarlos, disminuir su importancia y subordinarlos a otros «valores democráticos» supuestamente más fuertes, para lo cual se ha echado a rodar por el mundo el concepto de «soberanía limitada». Pero tampoco debe olvidarse que en un contexto eminentemente capitalista es imposible evitar la manifestación de cierto egoísmo -ajeno a los intereses humano-generalesen las relaciones internacionales, por muy democratizadas que éstas se encuentren. Esto es así, incluso, en lo referido a muchos países pobres. La preocupación por los intereses y valores universales sólo es masivamente posible cuando se sientan realizados los intereses y valores más inmediatos, más materiales, más vinculados a la subsistencia digna del ser humano. Y esto para una gran parte del planeta está todavía vedado. Por otro lado se encuentra un grupo de naciones desarrolladas interesadas objetivamente por el mantenimiento del actual status de desigualdad que caracteriza al mundo y, por lo tanto, opuestas a la ejecución de los verdaderos valores universales. Quiere decir que los intereses humanogenerales no son el simple resultado del balance de todos los intereses humanos, ya que muchos de estos últimos, o bien no 120 han podido elevarse hasta la altura de aquéllos, o bien les son abiertamente contrapuestos. Esto necesariamente tendrá que ser así, en tanto no se resuelva el problema del secular atraso de muchos países y mientras el sistema de relaciones sociales no solucione la contradicción entre el hombre real y su género; y ya sabemos que, al menos esto último, el capitalismo es incapaz de hacerlo. Además, para que la democratización internacional exprese el balance real de los intereses humanos, debe ir acompañada de la democratización interna de cada país, de forma tal que la actuación internacional de los gobiernos sea lo más representativa posible de los intereses de sus respectivos pueblos. Es conocido que si bien para el mundo exterior cada nación actúa como una unidad, su realidad interior no es homogénea, sino que se encuentra diversificada por criterios de clase, políticos, económicos, ideológicos, étnicos, religiosos, profesionales y otros. En correspondencia, en el plano interno existe todo un caleidoscopio de intereses disímiles que pueden coincidir, pero que pueden también ser opuestos, y que no siempre encuentran su adecuada expresión en las decisiones gubernamentales. A todo esto se suma el hecho de que tanto la democracia externa como la interna se construyen sobre la base de la manifestación consciente de los intereses propios. Pero no siempre, ni mucho menos, el interés objetivo, dimanante de la real posición social del sujeto, coincide con el interés que éste conscientiza y asume como propio. En este proceso de conscientización influyen notablemente la propaganda publicitaria y todos los mecanismos manipuladores de conciencia que hoy se conocen. Significa que no en todos los casos, al expresar «democráticamente» su voluntad, el sujeto -individual o colectivomanifiesta con ello sus reales intereses objetivos. Todos estos factores restringen las posibilidades reales que dimanan de la democratización de las relaciones internacionales. Aun así ella es la única vía posible para acercar los principios que rigen el orden internacional a los valores universales. De estos factores limitativos, hay algunos que necesitan y pueden obtener una solución más o menos inmediata, otros deben irse atenuando 121 paulatinamente, mientras que los terceros sí tendrán que ser arrastrados hasta tanto se produzca un cambio de socialidad. Entre los factores, digamos, que pueden irse menguando poco a poco está el relacionado con la democracia interna. Dado el grado de internacionalización que han adquirido hoy las relaciones sociales, la democratización de los vínculos interestatales, unido al cambio de todo el orden mundial a favor de la paz, la democracia y los valores universales, creará un marco muy propicio para la solución de los problemas domésticos de cada país sin ningún tipo de intromisión externa, para que cada pueblo pueda escoger libremente la mejor forma que entienda de organizarse y vivir. Por otro lado, entre las limitantes que sí exigen una solución radical -una vez alcanzados los propósitos democratizadores y para que éstos se realicen plenamente-, se encuentra una a la que hemos querido hacer referencia especial y que está vinculada -junto a muchos otros aspectoscon la necesidad de garantizar a plenitud el respeto a la soberanía, la independencia y la autodeterminación de todas las naciones del planeta. Es sabido que éste es un principio universalmente reconocido y que forma parte del derecho internacional. Ello, sin embargo, no ha sido óbice para su frecuente violación, sin que por eso el violador -sobre todo si se trata de una potencia poderosahaya sido objeto de sanciones especiales. Esto es solo un ejemplo que evidencia la gran fragilidad de las normas del derecho internacional. Y ésta es una limitante muy seria en el camino hacia la reestructuración de las relaciones internacionales. No deben ser olvidadas las diferencias de los vínculos interestatales con respecto a las relaciones sociales internas de cada Estado. En el interior de las naciones la acción libre de los individuos puede garantizarse si se enmarca dentro de ciertas normas jurídicas de validez general. Estas normas se establecen partiendo de la necesidad de someter la voluntad individual a lo que se considera intereses y valores comunes de la sociedad, al tiempo que se dota a esta última de una fuerza social capaz de someter a las fuerzas particulares. Es evidente que este mecanismo no funciona de modo semejante en el nivel internacional. Las relaciones interestatales carecen de un organismo supremo que sentencie la legitimidad de unas u otras acciones de los gobiernos. Este asunto 122 se sigue resolviendo por la fuerza de determinados Estados particulares y no por alguna otra fuerza situada por encima de los Estados mismos. De acuerdo como están hoy las cosas un pequeño grupo de naciones se abroga el derecho de ser los jueces de sus propias acciones y las de los demás, mientras que los preceptos dictados por los organismos internacionales, además de ser objeto de diversas manipulaciones, carecen de obligatoriedad. Las normas del derecho internacional poseen carácter facultativo, «tienen como base tratados, cuyo acto de conclusión implica el pretexto de su violación. Sucede que la propia idea del derecho internacional supone y parte de la existencia y el enfrentamiento de muchos Estados independientes.» 24 Este hecho llama la atención sobre un asunto de vital importancia: no basta con lograr, a través de la democratización, un reconocimiento generalizado del contenido que deben asumir los valores universales; no es suficiente incluso el compromiso formal de acatarlos. Esto podría servir de sustento moral para el funcionamiento de dichos valores en la arena internacional, lo cual es, sin duda, muy importante. Pero no va mucho más lejos de lo que ya tenemos hoy, cuando existen pactos, convenciones, declaraciones, normas del derecho internacional, infringidos flagrantemente por aquellos mismos que los aceptan en público. La inmoralidad es un hecho casi cotidiano en las relaciones interestatales. La alienación con respecto a los valores morales siempre ha sido propia de la política exterior de los Estados que se atienen en su comportamiento a intereses egoístas y nacionalistas, y que estructuran las relaciones con otros Estados sobre la base de posiciones de fuerza. Por esa razón, además de moralmente, las nuevas relaciones internacionales deberán sustentarse política y jurídicamente, y, lo que es más importante, el derecho internacional ha de perder su carácter facultativo y constituirse en normativa de obligatorio cumplimiento por todas las naciones. Esto último parece ser inevitable en el camino conducente a estructurar las relaciones internacionales sobre la base de los valores universales, aunque a la vez suscita una serie de problemas adicionales. ¿Cómo garantizar el cumplimiento estricto de los 24 Elguiz Pozdniakov, Irina Shadrina. «Humanización y democratización de las relaciones internacionales», en: Ciencias Sociales. Moscú, 1990, No2, p.168. 123 preceptos de un derecho internacional obligatorio? ¿Cómo evitar que los que hoy ostentan la mayor fuerza se amparen en un derecho internacional no facultativo para imponer, aun con menos obstáculos, su voluntad política al resto del planeta? ¿Cómo impedir que la Organización de las Naciones Unidas (ONU) u otros foros internacionales -presuntamente regidores de ese nuevo derecho internacionalno sean manipulados por ningún gobierno poderoso como hoy de hecho lo son? ¿Cómo garantizar que esas normas y la actividad dirigida a velar por su cumplimiento reflejen realmente los intereses globales de la comunidad internacional? Ante todo es importante señalar que estos cambios necesarios deben seguir un riguroso carácter escalonado para evitar que se tornen contraproducentes a los fines que los mismos persiguen. El cambio de status del derecho, digamos, no podría realizarse hoy bajo las actuales estructuras organizativas internacionales, en las que ciertas naciones poderosas gozan de infundados privilegios en la determinación de la política mundial. La asunción de un carácter obligatorio por parte de las normas del derecho internacional nunca deberá realizarse antes que la democratización y reestructuración de las relaciones internacionales, de forma tal que las normas jurídicas que regulen las relaciones interestatales, sus restricciones y la actividad dirigida a velar por su cumplimiento, sean el resultado de acuerdos democráticamente establecidos por toda la comunidad de naciones y existan los adecuados mecanismos internacionales, también democráticamente instituidos y conformados, para evaluar jurídicamente las acciones de los Estados. En resumen, el cambio del status del derecho internacional debe ser el resultado mismo de una administración democrática de los asuntos de la comunidad mundial, cuando cada país pueda intervenir en absoluta igualdad de derechos en la solución de los problemas internacionales y, ante todo, en los que poseen un carácter global. Pero para que la voluntad colectiva de la comunidad de naciones pueda convertirse en ley de obligatorio cumplimiento por cada uno de los Estados, debe disponer de una fuerza real superior a la de estos últimos, debe adoptar la forma de una especie de Estado de naciones, de Estado supranacional o de gobierno mundial. 124 La idea misma no es nueva. Fue esbozada por el filósofo clásico alemán Immanuel Kant en su tratado La paz perpetua hace más de 200 años. Kant abogaba por la creación de una sociedad civil universal basada en el derecho, dentro de la cual cada Estado gozaría de la máxima libertad siempre que ésta fuese compatible con la de los demás. Todos los pueblos, con independencia de su tamaño, disfrutarían de una amplia seguridad, garantizada no por su propia fuerza, sino por la ley resultante de la voluntad unida. No hay otra forma de abandonar el estado de guerra permanente que «sacrificar, como hacen los individuos, su salvaje libertad sin freno y reducirse a públicas leyes coactivas, constituyendo así un Estado de naciones(...) que, aumentando sin cesar, llegue por fin a contener en su seno a todos los pueblos de la Tierra».25 Esta concepción kantiana ha sido retomada, con determinadas variantes, por algunos autores contemporáneos, entre los que se encuentran Elguiz Pozdniakov e Irina Shadrina, quienes al referirse a las ideas del filósofo alemán señalaron: La concepción de Kant es, en términos modernos, una concepción sui generis del sistema universal de seguridad. No se trata sólo de la similitud formal. Su idea habría quedado un patrimonio del pasado, una rareza del pensamiento humano, si no le hubieran correspondido ciertas realidades del mundo contemporáneo, que la transfieren del dominio de las utopías y los esquemas especulativos al terreno de las construcciones teóricas que poseen su fundamento y premisas en nuestra realidad.26 Sin embargo, el significado de la creación de esta especie de Estado supranacional va más allá de las garantías que él puede ofrecer para la paz y la seguridad internacional. De hecho, se constituiría en el mecanismo fundamental para salvaguardar todo el sistema de valores universales, para reprimir los intereses egoístas de determinados Estados y para enfrentar la solución de todos los problemas globales, entre ellos y priorizadamente el problema del subdesarrollo y el de la paz. 25 Immanuel Kant, Lo bello y lo sublime. La paz perpetua, Buenos Aires, Editora Espasa-Calpe Argentina, S.A., 1946, p. 113. 26 Elguiz Pozdniakov, Irina Shadrina. Ob. cit., p. 170. 125 Este organismo supremo -que bien pudiera ser la propia ONU, reestructurada y democratizadasería el único con potestad, a través de su Asamblea General, para refrendar las normas que regulen las relaciones internacionales, para juzgar sobre su cumplimiento y para decidir la conducta a seguir en caso de violaciones. Para que realmente esta organización pueda ofrecer plenas garantías al ejercicio de las relaciones internacionales, basado en valores universalmente reconocidos, deberán cumplirse ciertos requisitos atinentes a su estructura y funcionamiento, a los principios por los que se deberá regir y a las consecuencias que todo ello implica para cada uno de los Estados por separado. Estos requisitos constituyen por sí mismos un compendio de los avances alcanzados por la humanidad en la asimilación de sus valores universales y tienen como finalidad impregnar de humanismo, racionalidad y justicia las relaciones interestatales y, al mismo tiempo, de convertir la nueva organización en el más eficaz instrumento para la solución de los problemas globales. Veamos algunas de esas condiciones: a) Plena democracia en el seno de esta organización. Cada Estado, grande o pequeño, desarrollado o subdesarrollado, en su calidad de representante de los distintos sistemas culturales, políticos y nacionales existentes en el planeta, será considerado una unidad monolítica de dicha organización con igualdad absoluta de derechos. Nada de miembros permanentes en el Consejo de Seguridad y mucho menos del derecho al veto. Las decisiones serán de estricto cumplimiento y el resultado de la soberana voluntad de los Estados. Se sancionará todo intento de ejercer presión política o económica sobre otros gobiernos para obtener el voto favorable a los intereses de uno de ellos. La contribución de cada Estado para el funcionamiento de este organismo internacional se basará en un porciento -el que se considere necesario para el cabal desempeño de sus funcionesdel producto social global, sin que la cuantía del aporte financiero signifique mayores o menores prerrogativas. Todo esto estará dirigido a garantizar que los resultados de la labor de dicho organismo expresen el balance real de los diversos intereses 126 y las distintas interpretaciones de los valores universales de todos los países miembros. b) Las funciones fundamentales de este organismo estarán vinculadas con la solución de los problemas globales: seguridad y paz para todos los Estados, reducción gradual de las diferencias en el acceso a la riqueza social entre las distintas regiones del planeta, cuidado del medio ambiente, protección de los recursos energéticos no renovables y búsqueda de nuevas fuentes de energía -sobre todo reemplazables-, incremento de la producción de alimentos, desarrollo social sostenido -salud, educación, cultura, deportesal alcance de todos, lo cual sólo puede redundar en beneficio del género humano y de sus más altos valores. c) Desmilitarización de todos los Estados hasta los límites estrictamente necesarios para su defensa. Estos lindes serán acordados en el seno de la nueva organización internacional en correspondencia con la extensión territorial de cada nación. Esta desmilitarización incluirá la eliminación de todo tipo de arma nuclear. Al mismo tiempo ha de producirse un fortalecimiento de la estructura militar de esta organización hasta mucho más allá del poderío de cualquier gobierno por separado, e incluso de varios de ellos sumados, de forma tal que se constituya en un mecanismo de disuasión convincente ante posibles altercados internacionales. En correspondencia con lo anterior tendrán que desaparecer los pactos y bloques militares internacionales, las bases militares de unos países en otros. Se prohibirá la comercialización internacional de armas más allá de los límites defensivos asignados a cada Estado. Esto, por supuesto, impondrá también las fronteras necesarias a su producción. Se prohibirá además el uso de la fuerza por parte de los gobiernos como medio para solucionar diferendos internacionales y siempre será considerado al agresor como objeto de sanciones, cualquiera que haya sido el motivo para iniciar el conflicto bélico. Se utilizarán las posibilidades diplomáticas para dar por terminado dicho conflicto y sólo cuando éstas se vean agotadas se pasará a sanciones económicas, primero, y a 127 la utilización de la fuerza militar, después. Estas medidas tienen como objetivo principal evitar que cualquier Estado pueda hacer uso de su fuerza militar para inclinar la balanza internacional de intereses a su favor e imponer su escala particular de valores, al mismo tiempo que permitirá disminuir ostensiblemente las amenazas a la seguridad internacional. d) El nuevo organismo internacional se regirá por el principio del reconocimiento y respeto de la soberanía, la independencia y autodeterminación de los Estados, la no injerencia en sus asuntos internos, la renuncia a imponerles -cualesquiera que sean los medios empleados para elloun régimen social y político, un modo de vida y una cultura que le sean ajenos. En otras palabras, ha de garantizar la plena libertad de todo pueblo y de todo gobierno de optar por su camino y de conservar su originalidad política, cultural y nacional. De ahí que las funciones de este organismo se restringirán exclusivamente a velar por el cumplimiento de las normas de las relaciones interestatales y de la estrategia de solución de los problemas globales y en ningún caso podrá intervenir en los asuntos internos de cualquier Estado, aun cuando se produzcan guerras o conflictos armados intestinos. En tales casos su intervención podrá ser sólo pacificadora y siempre que las partes beligerantes soliciten su participación. Por supuesto, los preceptos jurídicos nacionales que rijan al interior de cada país no podrán contradecir las normas jurídicas internacionales y tendrán la obligación de garantizar el cumplimiento de éstas en lo que respecta a sus marcos territoriales. Como puede apreciarse estas medidas tienden a garantizar el respeto absoluto al sistema particular de valores de cada una de las naciones sistema derivado de su cultura e historiasiempre que éste no se contraponga a la escala -de mayor nivel jerárquicode valores universales que ha de regir las relaciones interestatales y el enfrentamiento de los problemas globales. e) La nueva institución velará porque las relaciones económicas internacionales dejen de ser instrumento de políticas egoístas, para lo cual asegurará la renuncia a la práctica de sanciones 128 y bloqueos económicos unilateralmente decididos por determinados Estados, a las acciones discriminatorias y al proteccionismo de las grandes potencias. Normará, además, las líneas fundamentales para el logro de un nuevo orden económico internacional, la reorganización de la división internacional del trabajo en favor de los países subdesarrollados, la especialización en la producción que otorgue garantías necesarias, protección y precios justos a los productos de estos últimos, así como su soberanía absoluta sobre los recursos naturales y la actividad económica desplegada en su territorio. Deberá garantizar, además, el control internacional democrático de los precios de los productos fundamentales, el arreglo justo del problema del endeudamiento y la ayuda financiera y tecnológica para el incremento de la producción en el Tercer Mundo. Todas estas medidas, vinculadas a la esfera económica, tienden a propiciar la solución del problema de la pobreza, problema global fundamental y principal limitante para que la materialización de los valores universales alcance, en realidad, a todos los confines del planeta. Este proyecto de reestructuración del sistema de relaciones internacionales pudiera parecer hoy utópico e ilusorio. Es cierto que su perspectiva se nos presenta como lejana, difícil, preñada de obstáculos. Pero tan o más ilusorio resulta prever la solución de los problemas globales sin un cambio radical del orden universal vigente. Y este cambio, si ha de ser consecuente, pasa necesariamente por el esencial asunto de elaborar y hacer cumplir de manera obligatoria un derecho internacional que sea expresión de los intereses de toda la humanidad y celador de la realización práctica de los valores universales en el escenario mundial. No puede ser una utopía irrealizable un proyecto que tiende a materializar en la práctica los intereses de la mayoría de la humanidad, que refleja las conquistas y demandas del pensamiento más avanzado del planeta y que se acataría como deseable por todas las fuerzas progresistas. Aun cuando las posibilidades de su ejecución inmediata son mínimas, su perspectiva a más largo plazo parece inevitable. Pero tal perspectiva no se hará realidad por sí sola, habrá que conquistarla. Hoy ya se ha avanzado bastante en 129 la conciencia de la necesidad de unir a los países del Tercer Mundo y de luchar por la democratización de las relaciones internacionales. Estos son pasos imprescindibles, pero todavía insuficientes. La democracia, por sí sola, no resuelve ninguno de los problemas globales que hoy amenazan a la humanidad. Es preciso saber qué hacer con ella una vez alcanzada, hacia dónde dirigirla. Sólo la perspectiva más lejana puede darle sentido a la inmediata. Sólo aquella permitirá evaluar el grado en que esta última se ajusta a las necesidades de todo el proceso. En muchos casos es la ausencia de una visión clara del futuro la que impide la ejecución de las más perspectivas acciones en el presente. Este proyecto, dibujado aquí sólo a grandes rasgos -corregible, enmendable, discutible en muchos de sus aspectos-, puede, no obstante, arrojar cierta luz sobre las acciones a seguir ahora. En esto radica su potencial significado actual. La decisiva importancia que posee la reestructuración de las relaciones internacionales para emprender la solución de los problemas globales no atenúa el papel de otros factores -la ciencia, la técnica, la educación, el arte, la religiónen un proceso que ha de sumar todas las fuerzas capaces de contribuir hoy al humanismo y a una adecuada percepción de los valores con él vinculados. La ciencia y la técnica han de aportar mucho a estos objetivos. La solución de problemas globales tales como el energético, el de materias primas o el ecológico presupone encontrar novedosas respuestas científico-técnicas, exige la potenciación de distintas fuentes de energía, la creación de nuevos materiales de construcción, la elaboración de tecnologías que ahorren energía y recursos, el desarrollo de formas de producción ecológicamente aceptables, etc. Pero su función va más allá de la búsqueda de vías para evitar las secuelas negativas del desarrollo contemporáneo, han de constituirse también en importante factor en la conscientización de esas secuelas, en la revelación de la verdadera significación para la humanidad de los fenómenos de importancia global. La justa apreciación de los valores universales puede verse obstaculizada no sólo por la no coincidencia de los intereses de determinados sectores de la población mundial con los de la humanidad, sino también por el desconocimiento de la real significación que para el hombre y su destino poseen los distintos 130 procesos que ocurren en el mundo. Aquí la ciencia puede y debe realizar un aporte sustancial y abrirle los ojos a los políticos, en quienes por lo general recaen las decisiones más trascendentales en este sentido. De hecho, mucho hay que agradecerle hoy ya a la ciencia por sus aleccionadores pronósticos sobre las secuelas de una posible confrontación nuclear, las consecuencias de la crisis ecológica, el agotamiento de recursos y el mantenimiento de los actuales desniveles de desarrollo entre el Norte y el Sur. No se puede más que estimular los distintos intentos de modelación de los problemas globales y ofrecer un merecido reconocimiento al Club de Roma, quien ha hecho importantes esfuerzos por trasladar al centro de atención de la ciencia y de la opinión pública mundial la gravedad y perspectivas de agudización de los problemas globales. Dado el inherente ideal humanista que caracteriza a los más puros exponentes de la ciencia, no es casual que encontremos precisamente entre los científicos a muchos de los más arduos luchadores por resolver los problemas globales. La formación de una determinada escala subjetiva de valores, el grado en que ésta se acerca al sistema de valores objetivos, universales o particulares, depende no sólo de la posición social del sujeto -que es, por supuesto, el factor decisivo-, sino también del contenido y la forma de los múltiples influjos que él recibe de los distintos factores constitutivos de su medio social. Estos factores pueden actuar a favor o en contra de una adecuada conscientización de los valores universales y los problemas globales. De ahí que sea sumamente importante luchar por inclinar la balanza hacia las influencias favorables. Los sistemas educacionales deben incluir los mecanismos necesarios que permitan cumplir tales propósitos. La educación es de hecho un proceso de transmisión de valores y, por lo tanto, una vía idónea para ganar conciencia sobre los esenciales asuntos que afectan a la humanidad y crear a tales efectos adecuados patrones de conductas. No es nada desestimable tampoco la función que en este sentido pueden desempeñar el arte y la religión, cada uno con sus formas específicas de asumir y trasladar determinados sistemas de valores. Otro importante factor para la creación de una adecuada conciencia que favorezca la solución de los problemas globales es lo que se ha dado en llamar «telemática» -medios de influencia indirecta sobre el hombre: la palabra impresa, la televisión, el cine, la radioque se 131 une al sistema tradicional de educación y a los medios artísticos y religiosos para influir notoriamente y de manera orientada en la formación de una determinada escala de valores. De más está señalar que la protección de la soberanía de cada nación en cuanto al uso de las influencias educativas, artísticas, religiosas y telemáticas en los marcos de su territorio es una forma de resguardarse contra el intento de imposición de valores y escalas ajenos, lo cual no ha de menguar, por supuesto, el intercambio cultural y la cooperación informativa. Todos estos factores poseen singular importancia y requieren un tratamiento especial al abordar las vías de enfrentamiento de los problemas globales, para cuya solución es necesaria no sólo una transformación de las condiciones sociales objetivas, sino también un cambio de sus presupuestos subjetivos. Si bien es cierto que el enfrentamiento exitoso de estas cuestiones depende decisivamente del encausamiento que se le logre dar a las contradicciones sociales, económicas y políticas que imperan hoy en las relaciones internacionales, ello no se alcanzará sin una generalizada conciencia de la crisis global que permita la movilización de los factores humanos necesarios para su solución. Los diversos foros internacionales a donde concurren personalidades públicas, políticos, científicos, religiosos de muchos países -con distintos signos ideológicospara discutir y encontrar vías de soluciones comunes a los problemas que más amenazan a la comunidad mundial es una muestra de cuánto se puede avanzar por este camino. Nunca serán pocos los esfuerzos que se hagan por salvar a la humanidad. Los problemas globales ya influyen hoy marcadamente sobre todos los aspectos de la vida del planeta, sobre su esfera material y cultural, sobre su moral y concepción del mundo. Esta incidencia irá en constante aumento. Los destinos históricos del hombre dependen de que sepa encontrar en el más breve plazo las vías y los métodos para superar estos obstáculos. Para eso necesita la más clara conciencia. Pero, al mismo tiempo, la solución de dichos problemas no se convertirá en una posibilidad real mientras que esos destinos históricos sigan estando sujetos a la arrogancia prepotente de quienes constituyen, de hecho, el principal enemigo de la humanidad y de sus valores universales. Por esa razón debe lograrse, ante todo, que el futuro del planeta y las relaciones entre 132 sus partes estén determinados por la resultante de los impulsos volitivos de todos los Estados, como representantes de sus respectivos pueblos. Sólo así podremos acercarnos al objetivo esencial de convertir a la humanidad en el verdadero sujeto de su historia. TOLERANCIA Y VALORES Vivimos una época en que la tolerancia, más que una actitud ética opcional, se ha convertido en una exigencia para la convivencia de hombres y pueblos diferentes en culturas y sistemas políticos, pero iguales en derecho; interdependientes económicamente y unidos en el enfrentamiento de los mismos problemas globales que amenazan la supervivencia de la humanidad. Lamentablemente la historia de la sociedad humana ha sido hasta ahora, en lo fundamental, una historia de intolerancias. No es lo más importante preguntarnos en este momento si podía haber sido de otro modo. Lo cierto es que constantemente determinados grupos, pueblos, naciones o regiones creyeron ser los depositarios de la esencia del hombre, de la suprema cultura, de la única religión verdadera y de los más genuinos valores humanos, en resumen, creyeron poseer la verdad absoluta y última sobre todos los asuntos terrenales y celestiales. Armados de estas creencias adoptaron una actitud de total intolerancia hacia todo lo diferente, hacia todo lo que se alejase de los patrones propios. Guerras, invasiones, conquistas, tuvieron en no pocas ocasiones como justificante moral la convicción en el monopolio exclusivo de la universalidad humana. El racismo, el etnocentrismo, la xenofobia han sido expresiones históricas de una actitud tendiente a disminuir la humanidad de otros hombres y generadora, en consecuencia, de una relación de intolerancia hacia ellos. Aun cuando teóricamente muchos de estos problemas parecen haber sido resueltos por el pensamiento humano, no puede afirmarse que en la práctica de las relaciones sociales el asunto haya sido definitivamente superado. No tendría sentido dedicar nuestra atención a la tolerancia si sobre el tema no hubiese ya nada que decir y, sobre todo, hacer. Las relaciones de desigualdad real, fáctica, entre hombres y pueblos constituyen una fuente objetiva de permanente generación 133 de intolerancias. Así ha sido a través de la historia y así lo sigue siendo hoy. No seríamos sensatos si pensáramos que el asunto de la tolerancia puede resolverse por la vía exclusiva de la apelación a las conciencias de los hombres y desconociésemos la existencia real de intereses económicos y políticos que siguen hoy, como antes, distanciando a los distintos grupos humanos y haciendo en muchos casos incompatible la realización práctica de los fines que cada uno de estos grupos se propone y de los valores que asume. Hemos de ser realistas. Frecuentemente es la incompatibilidad de intereses, fines y valores la que engendra actitudes intolerantes, y no a la inversa. Tolerar al otro significa, en estas circunstancias, cierta renuncia a los intereses propios, intereses que deben sus diferencias al desigual lugar que ocupan los distintos sujetos en la compleja red de relaciones sociales. Por lo tanto, la aspiración a obtener adecuadas cuotas de tolerancia en las relaciones entre los hombres se vincula indisolublemente a la lucha contra las profundas desigualdades humanas de las que hoy somos testigos. Lo anterior no significa que se minimicen otras vías y procedimientos para la obtención de relaciones tolerantes entre los seres humanos. Aun cuando no se puedan eliminar de inmediato las raigales desigualdades sociales, sí es posible desbrozar el camino hacia marcos políticos, jurídicos y espirituales que propicien el florecimiento de la tolerancia y favorezcan, en última instancia, la desaparición de sus trabas objetivas. Es inestimable, digamos, el papel que ya viene jugando el derecho al igualar jurídicamente, ante la ley, a hombres y pueblos que son aun socialmente desiguales. El camino hacia una genuina tolerancia ha de pasar por el perfeccionamiento de este Derecho, su cumplimiento efectivo y el fomento de una conciencia política, jurídica y cultural, que tenga como centro estratégico la práctica del más elevado humanismo, el respeto a la dignidad humana y el reconocimiento de la igualdad de todos los hombres con independencia de su sexo, de su raza, de sus creencias religiosas, de sus ideas políticas, de su pertenencia a diversos sistemas culturales o sociopolíticos y de los niveles de desarrollo económico que ostenten. Es mucho lo que queda por andar en esta dirección, no sólo en lo atinente a las relaciones interindividuos, sino en lo que es más importante 134 aun, en las relaciones intergrupos e internaciones. No debe soslayarse el hecho de que el humanismo y la tolerancia crecen en importancia y en efectividad real en la medida en que su objeto se eleva del individuo al grupo, a la comunidad o a la nación. El humanismo y la tolerancia en las relaciones internacionales debe ser la meta más alta a conseguir por la comunidad mundial. Debe tomarse en consideración también que en no pocas ocasiones las diferencias en intereses, fines y valores no significan necesariamente la incompatibilidad entre ellos. En otras palabras, que siendo diferentes los sujetos sociales, su convivencia puede realizarse plenamente sin que existan contradicciones insolubles. Es el caso en que las diferencias se ciñen a tradiciones culturales, ideas religiosas o de otra índole, cuya realización práctica no obstruye en modo alguno las tradiciones e ideas de otros sujetos. Aquí la tolerancia no tiene grandes limitaciones objetivas y su alcance depende más de la comprensión mutua, de la persuasión, de la educación, es decir, de una adecuada disposición subjetiva a aceptar, comprender y respetar al otro con todas las diferencias que lógicamente ha de traer consigo. De todo lo anterior se desprende el estrecho vínculo que existe entre tolerancia y valores. Al margen del conjunto de valores objetivos que caracteriza cualquier sistema social y que responde a las demandas de desarrollo y progreso de dicho sistema, cada sujeto social (individual o colectivo) es portador de un sistema propio de valores, subjetivamente incorporado, coincidente o no con los valores objetivos de todo el universo social, e igual o diferente al de otros sujetos. ¿Qué papel ha de desempeñar la tolerancia ante la evidente existencia de distintos sistemas de valores en los diferentes sujetos sociales, entre sí, y en comparación con el sistema objetivo de valores del todo social, sistema este último que intenta expresarse, mal o bien, en las normas nacionales e internacionales de convivencia humana, es decir, en el sistema instituido de valores? ¿Es razonable pensar en una relación de ilimitada tolerancia entre estos distintos sistemas de valores? Comencemos por esta última pregunta. Parece evidente que no puede definirse qué es la tolerancia necesaria si no se le reconoce sus límites, si no se entiende como la tolerancia posible, si no se 135 comprende que junto a ella ha de definirse la intolerancia necesaria. No es posible desarrollar exitosamente la tolerancia si no se define como intolerable, en primer término, todo lo que contra ella atenta, todo lo que entorpece la igualdad entre los hombres, todo lo que implica niveles innecesarios de injusticia, todo lo que mutile el reconocimiento de la diversidad. Más tolerancia sólo es posible, entonces, como resultado de más intolerancia, por paradójico que pueda parecer. Como quiera que tolerancia posible e intolerancia necesaria han de ir unidas, debe señalarse algún criterio delimitador que permita definir los marcos en que ha de prevalecer una u otra. En otras palabras, ¿bajo qué argumento ha de imponerse una relación de tolerancia o de intolerancia entre los distintos sistemas de valores? Aquí los criterios o argumentos fundamentales han de ser dos: el grado de compatibilidad entre esos sistemas y el nivel jerárquico que cada uno de ellos ostente. Tomando en consideración esos criterios puede arribarse a la conclusión normativa siguiente: se debe reconocer, respetar y tolerar los valores contenidos en cualquier sistema subjetivo siempre que la realización práctica de los mismos no obstruya o impida la realización de otros valores de igual o mayor nivel jerárquico o, lo que es lo mismo, siempre que los primeros no sean incompatibles con los segundos. Esta conclusión nos introduce en otro problema: ¿cómo definir que un valor de un determinado sujeto es superior o inferior a otro jerárquicamente? Sin detenernos demasiado en esto, es necesario señalar que la jerarquía de un valor depende, cuando menos, de tres factores fundamentales: el grado de objetividad que posea, el nivel de socialidad que alcance y el papel que desempeñe en la dinámica social. Un valor portado por cualquier sujeto crece en jerarquía en la medida en que es más objetivo, es decir, en la medida que se acerca o corresponde a los valores objetivos del sistema social dado, a sus reales demandas y exigencias de progreso. También crece la jerarquía cuando este sistema social, con el cual el valor dado guarda cierta relación de correspondencia, se eleva hacia un universo social más amplio, es decir, cuando el valor es compartido por un conjunto cada vez más amplio de personas debido a su nexo con intereses humanos de mayor nivel de generalidad. El tercer factor está asociado a la dinámica social 136 concreta. Manteniendo un mismo grado de objetividad e igual nivel de socialidad, diferentes valores pueden ocupar diferentes lugares en la escala jerárquica debido a que las condiciones sociales hacen que unos sean más necesarios que otros. A su vez, el lugar que cada uno de estos valores ocupa dentro de la escala socialmente objetiva varía con frecuencia al cambiar las condiciones y la dinámica de las necesidades e intereses humanos. Como puede apreciarse, no resulta empresa fácil la determinación de la escala jerárquica de valores. El dinamismo que introduce el tercer factor apuntado hace que esta escala varíe permanentemente, lo cual dificulta su aprehensión teórica. Tomar en consideración el primer factor, vinculado al grado de correspondencia con los valores objetivos, presupone un conocimiento de estos últimos; y éste es otro gran problema, ya que cada sujeto que pretenda conocer el sistema objetivo de valores no puede prescindir para ello de su propio sistema subjetivo, hecho éste que puede entorpecer la fidelidad de dicho conocimiento. Sin dejar de reconocer la posibilidad de un conocimiento verdadero de la escala jerárquica de valores y la necesidad de tomar en cuenta para ello la totalidad de factores arriba mencionados, concentrémonos por ahora en el segundo de estos factores e intentemos ver su relación con la tolerancia. Si tomamos como criterio de jerarquía el nivel de socialidad que alcanzan los valores, tenemos que llegar a la conclusión de que no pueden ser tolerables los valores individuales que se opongan a los valores grupales, comunitarios, nacionales o universales, que poseen, por ese orden ascendente, mayor nivel jerárquico. El mismo procedimiento ha de aplicarse para determinar, a su vez, los valores grupales, comunitarios o nacionales que no son tolerables. En otras palabras, son los valores de mayor nivel de socialidad los que imponen determinados límites a la tolerancia con respecto a los valores menos sociales. Esto, entiéndase bien, no significa, como a veces en la práctica se ha interpretado, el aplastamiento de la parte por el todo, del individuo por la sociedad. El individuo y el grupo han de gozar de entera libertad para formular, desarrollar y practicar sus propios valores, siempre que esto no implique una afectación real 137 a los intereses y valores de mayor nivel de generalidad. También es importante advertir que esos intereses y valores generales no son los que asumen como tales e imponen al resto de la sociedad determinados individuos o grupos que haciendo uso del poder político, jurídico, económico o militar instituyen y extienden al todo lo que no es más que una interpretación propia y parcializada de los valores. La determinación de esos intereses y valores generales no puede hacerse por otra vía que no sea una democracia real y efectiva, no constreñida al acto político de elegir cada cierto tiempo al que ha de pensar y actuar por el todo social, sino como cotidiano modus vivendi que permita un permanente balance de los intereses y de las interpretaciones que sobre los valores generales poseen los individuos, grupos o sectores que componen el universo social. Esto significa que el desarrollo de la tolerancia ha de tener como premisa la democratización plena de todas las relaciones sociales. En el caso de valores incompatibles que se encuentran en un mismo nivel de socialidad han de tenerse en cuenta, por supuesto, los otros dos factores condicionantes de la jerarquía -el grado de objetividad y el lugar de cada uno de estos valores en la dinámica socialpara determinar una posible relación de tolerancia o intolerancia hacia ellos. No obstante, también en este caso es frecuentemente posible utilizar el criterio de socialidad, aunque de manera mediata. Cuando un individuo, digamos, al realizar en la práctica sus valores, impide que otro pueda realizar los suyos (debido a la incompatibilidad inmanente entre ellos), con esto no sólo se está produciendo el choque de dos sistemas individuales de valores, con la consecuente solución a favor de uno de ellos, sino que además, de hecho, se está limitando la igualdad real y concreta entre los hombres, se están mutilando principios elementales de justicia social. En otras palabras, con esta acción se ponen en juego la igualdad y la justicia, que son valores que evidentemente transgreden los marcos individuales y que alcanzan, hoy por hoy, el rango de valores universales del género humano. En consecuencia, a menos que otro valor de mayor nivel jerárquico en las condiciones concretas dadas justifique la acción, no puede ser tolerable la puesta en práctica de aquellos valores que se opongan a otros de igual grado de socialidad, por la afectación que esto representa a la igualdad y a la justicia entre los hombres. 138 Hemos querido exponer algunos principios metodológicos que permiten fundamentar una relación de tolerancia o intolerancia cuando estamos ante la presencia de valores incompatibles, en cuyo caso se hace imprescindible apelar a la jerarquía de valores para arribar a una conclusión definitiva. Debemos añadir ahora que esa conclusión es definitiva sólo para la situación concreta dada y no necesariamente para otros casos, por muy semejantes que éstos sean entre sí. El problema radica en que la jerarquía de valores no constituye una tabla fija, varía en dependencia de las condiciones de época y lugar, se somete a la dinámica social. La tolerancia posible y necesaria, que en buena medida depende de esa jerarquía, tiene que tener también, por consiguiente, un carácter histórico y concreto. Lo que no es tolerable en un lugar puede serlo en otro. Lo que hoy justificadamente se considera intolerable puede llegar a ser tolerado mañana con no menos justificación, y viceversa. En cada época y lugar son las coyunturas sociales las que dictan los marcos a la tolerancia. Todo lo anterior es válido cuando se trata del choque de valores incompatibles entre sí. La conclusión puede apuntar en dos sentidos: hacia la intolerancia necesaria o hacia la tolerancia posible y también necesaria. Sin embargo, cuando se trata de valores que no guardan relación de incompatibilidad con otros valores de igual o diferente nivel jerárquico, entonces han de propiciarse todas las condiciones para que la tolerancia impere majestuosamente. En tales casos no interesa de manera significativa ni la jerarquía, ni las condiciones sociales; sencillamente se debe fomentar la tolerancia hacia esos valores por muy individuales, subjetivos o exóticos que puedan parecer. Ya hemos señalado que la tolerancia es tanto más importante y efectiva en la medida que su objeto se eleva hacia comunidades humanas más amplias. Una actitud injustificadamente intolerante hacia un individuo es una actitud negativa que debe ser resueltamente combatida. Pero si el objeto de la intolerancia indebida es toda una cultura, un pueblo o una región del planeta, los efectos negativos de esta actitud se multiplican inconmensurablemente. Y mucho más en un mundo tan globalizado e interdependiente como el de hoy, en el que no existen comunidades o culturas aisladas y en el que las relaciones interculturales, intercomunitarias e internacionales son 139 imprescindibles para la convivencia y desarrollo de la casa común planetaria. Las reflexiones metodológicas que aquí hemos expuesto sobre los nexos entre tolerancia y valores son también válidas y especialmente importantes en las relaciones internacionales. También aquí debe darse la unidad dialéctica entre la tolerancia posible y la intolerancia necesaria. En este caso son los valores universales -valores tomados en relación con toda la humanidad como sujeto más amplio posible y de más alta jerarquíalos que imponen los límites a la tolerancia. Todo aquello que posea una significación negativa para la humanidad, para el género humano, su progreso, su supervivencia y la igualdad entre las naciones, pueblos, comunidades, grupos e individuos que la integran no puede ser objeto de tolerancia y exige la lucha más resuelta por parte de la comunidad mundial. El grado de universalización alcanzado por el proceso histórico hace que hoy la humanidad constituya un todo social, como lo son también, y desde hace mucho más tiempo, las naciones, las comunidades culturales, las clases, etc. Ese todo social, abarcador del género humano, posee, al igual que cualquier conglomerado de hombres de menor rango de generalidad, su propio sistema objetivo de valores, en este caso de valores universales. Ese sistema objetivo de valores está determinado por las exigencias de desarrollo, progreso y autoconservación de la humanidad; por la tendencia a su estabilización interna, a la equiparación social de los subsitemas y elementos que la componen, a la eliminación gradual de los conflictos que pueden ser desgarradores para el todo social; en resumen, esos valores expresan todo aquello que posee una significación positiva para el género humano. Sin embargo, a pesar de la existencia objetiva del sistema de valores universales, éste es captado de manera diferente por los distintos sujetos sociales particulares (las naciones, las clases, los grupos, los individuos), los cuales pueden hacer una interpretación parcializada, prejuiciada, deformada de los mismos, al refractar esos valores a través de otros de menor nivel de generalidad. Esto provoca, digamos, distintas interpretaciones de los valores universales entre diferentes naciones y el choque a nivel internacional de las diversas escalas con la posibilidad implícita de que se imponga por vía del poderío político, económico y militar una escala que no necesariamente es la que 140 mejor refleja el sistema objetivo de valores universales. Como quiera que la tolerancia va a depender en gran medida del sistema de valores universales internacionalmente instituido y reconocido, a este sistema no puede arribarse por vía de la fuerza, sino por medio del balance democrático entre sus diversas interpretaciones nacionales. Por lo tanto, también aquí, y con mucha mayor razón, la democratización profunda, en este caso de las relaciones internacionales, constituye una premisa para la materialización práctica de la tolerancia entre los hombres. Lo anterior presupone la necesidad de que cada pueblo exprese su voz libre, su opinión propia, en el concierto internacional de naciones, y que esa voz y esa opinión tengan tanto peso como la de cualquier otra nación, por muy poderosa que sea. Si el reconocimiento de la igualdad entre los hombres ha sido un paso de inapreciable valor en el camino hacia la tolerancia en las relaciones humanas, el reconocimiento de la igualdad entre las naciones y su plasmación efectiva en un democratizado sistema de relaciones internacionales es hoy una exigencia de primer orden para continuar avanzando y no desandar el camino ya recorrido. De muy poco valdría estimar como iguales a los hombres y como desiguales a los pueblos y naciones a los que ellos pertenecen. Y eso es precisamente lo que está ocurriendo hoy en la práctica de las relaciones internacionales. Un ejemplo harto elocuente de lo que decimos puede encontrarse al observar la membresía permanente del Consejo de Seguridad de la Organización de Naciones Unidas. Un puñado de cinco naciones poderosas toma decisiones en la que involucran el destino de pueblos enteros, haciendo caso omiso, incluso, de la voz de los propios pueblos afectados. ¿Puede haber mayor y más peligrosa intolerancia que ésta? Si aspiramos a una genuina tolerancia global en las relaciones humanas, tendrán que eliminarse sus principales obstáculos internacionales. Y en este campo, el más importante de todos, se observan tendencias que apuntan más bien hacia un camino regresivo. Se difunde el concepto teórico de «soberanía limitada» y se extiende una peligrosa práctica injerencista con el pretexto de ayuda humanitaria, rescate de la democracia o freno a la violación de los derechos humanos. Un valor de alto nivel de socialidad, como es la soberanía nacional, es aplastado en aras 141 de otros valores presuntamente violados en los marcos internos de una determinada nación. En otras palabras, se cancelan valores de más alta jerarquía por otros de menor nivel jerárquico, mediando éstos últimos, además, la interpretación que de los mismos tienen las potencias injerencistas, interpretación que puede, incluso, no coincidir con la percepción que de estos mismos valores tienen el pueblo dado y el resto de la comunidad internacional. Por eso los asuntos internos de cada una de las naciones sólo deben ser resueltos por sus respectivos pueblos. De lo contrario se estará incentivando la intolerancia injustificada y no la tolerancia necesaria. De ahí que uno de los primeros requisitos para la tolerancia internacional sea el respeto a la soberanía y autodeterminación de los pueblos, a su identidad cultural, al sistema de desarrollo económico, social y político que éstos elijan para sí mismos. Atenta contra la tolerancia necesaria todo intento de imponer por vía de presiones económicas, políticas o militares un modelo único y universal de convivencia y desarrollo a pueblos que son diversos entre sí, que se encuentran en distintos niveles de desarrollo económico y social, que poseen diferentes historias y tradiciones culturales y que se distinguen también por el ideal social que aspiran a construir. Los pueblos han de ser igualados, es cierto, pero igualados en sus diferencias. Han de tener las mismas posibilidades, los mismos derechos y, entre estos últimos, el derecho a la diferencia, a construir su propio destino y a aportar su experiencia particular al torrente histórico de la humanidad. Globalización no significa homogeneización, mucho menos si esta última se intenta imponer de manera forzada. En consecuencia, todos aquellos valores particulares pertenecientes a una determinada cultura, región, nación, comunidad o tradición religiosa que no sean incompatibles con los valores universales, comunes al género humano y democráticamente establecidos, ni con otros valores de igual rango jerárquico de otras culturas, regiones, naciones, etc., han de ser objeto de la más amplia tolerancia por parte de la comunidad internacional, han de preservarse y desplegarse, como parte de la riqueza cultural del planeta, y han de considerarse también valores universales, aun cuando su portador no sea toda la humanidad. En resumen, el sistema de valores universales debe incluir tanto los valores universales comunes como los valores universales diversos. 142 El reconocimiento internacional a estos últimos debe constituirse en un factor estimulador de la tolerancia hacia ellos. La tolerancia misma, reconocidos sus necesarios límites, debe convertirse hoy en uno de los principales valores universales que guíen el accionar internacional. No una tolerancia discriminatoria, sino una tolerancia efectiva para todos. Si a alguien ha de privilegiar la tolerancia en las relaciones humanas, que sea a los que más necesitan de ella, a las grandes masas, a los pobres, a los subdesarrollados, a aquellos cuyos valores no han tenido la posibilidad de materializarse porque aun siendo iguales por derecho no han podido realizar este derecho, a los que han sido hasta ahora objeto y no sujeto de su propia historia. MERCADO Y VALORES HUMANOS La experiencia histórica confirma la necesaria presencia de relaciones mercantiles en cualquier proyecto socialista diseñado hoy con un mínimo de realismo. Parece ya evidente que no es la mera exclusión o inclusión del mercado lo que distingue al socialismo y al capitalismo. Mas el alto consenso actual que el mercado ha logrado a su favor no mitiga las importantes secuelas negativas que éste origina cuando es dejado a su espontáneo funcionamiento. «El gran reto que enfrenta hoy el socialismo en todo el mundo -reconoce Norberto Bobbioes la victoria del mercado. Pero el mercado en el momento mismo en que libera inmensas energías, crea enormes e intolerables desigualdades.»27 De ahí que todos los modelos socialistas que en la actualidad se discuten tengan este asunto como uno de sus ejes centrales de análisis. Las relaciones mercantiles en el socialismo tienen necesariamente que ser reguladas y subordinadas a determinados valores, de manera que puedan ser garantizadas las cuotas de justicia social que tal tipo de sociedad incorpora a las relaciones humanas. ¿Cuáles son esas regulaciones? ¿Hasta dónde han de limitar el libre juego de las leyes del mercado? ¿Es en principio posible la moralización exterior de este último? Para aproximar una respuesta a estas interrogantes, 27 Norberto Bobbio: «¿Tiene futuro el socialismo?», Tesis 11, Buenos Aires, 1995, No23, p. 43. 143 previamente se hace imprescindible reflexionar sobre otra cuestión: ¿qué implicaciones humanas tienen las relaciones mercantiles?, ¿por qué ellas exigen reguladores especiales externos al trascender a la nueva sociedad socialista? Valorar las consecuencias que para el hombre acarrea el mercado remite necesariamente al capitalismo, no porque sea ésta la única sociedad identificada con tal tipo de institución -error harto frecuente que ha tenido un alto costo histórico para la izquierda-, sino por el papel asignado a las relaciones de mercado dentro de esta forma de organización social. En realidad, vínculos mercantiles existen desde épocas muy anteriores al capitalismo y han de continuar existiendo aun en el caso y mucho después que este sistema socioeconómico desaparezca. Lo que sucede es que en la sociedad del capital el mercado ocupa el centro, la esencia, la médula misma de ese organismo social. La sociedad capitalista -escribe Juan Antonio Blancono se define por la existencia del comercio y las relaciones mercantiles, sino por la omnipresencia de la lógica del mercado que permea todo el tejido social y cosifica toda relación humana (...) La sociedad capitalista no es aquella en que existen mercados, sino donde la lógica del mercado es el eje de todo el engranaje social.28 Este real protagonismo del mercado dentro de un tipo específico de sociedad fue constatado y reafirmado por el liberalismo clásico y ha sido absolutizado y extrapolado sin límites por el neoliberalismo actual que, disfrazando la intencionalidad ideológica bajo un ropaje de aparente objetividad científica,29 tiende a asumir las relaciones mercantiles como la condición natural de la existencia humana y el único modo de garantizar progreso y prosperidad al 28 Juan Antonio Blanco: Tercer milenio. Una visión alternativa de la posmodernidad, La Habana, 1995, p. 41. 29 «El liberalismo es la única filosofía política verdaderamente moderna y la única compatible con las ciencias exactas. Converge con las teorías físicas y químicas mas recientes, en particular con las ciencias del caos (...) En economía liberal, como en la naturaleza, el orden nace del caos: la disposición espontánea de millones de decisiones y de informaciones conduce no al desorden, sino a un orden superior» (Gury Sorman, «El maestro del liberalismo», entrevista a Hayek en La Nación, Buenos Aires, 1988; citado por: José Luis Rebellato: La encrucijada de la ética, MFAL, Montevideo, 1995, p.39). 144 hombre. Tanto en uno como en otro caso, el mercado es centro, pero mientras que los liberales reconocen la necesidad de ciertas actividades correctivas que mantengan al mercado en límites,30 Hayek y sus seguidores lo totalizan, interpretando cualquier dificultad dentro de la sociedad como resultado no de la presencia del mercado, sino de su insuficiente despliegue. Ante los aparentes fallos del mercado no hay otra solución que más mercado. La famosa «mano invisible» de Adam Smith se convierte en «todopoderosa» con el neoliberalismo. Cualquier intromisión humana en el funcionamiento del mercado, como no sea aquella que emana de la iniciativa privada buscando beneficios personales, es censurada por el neoliberalismo y considerada causa de males sociales. El mercado será tanto más racional y más cercano a la perfecta autorregulación mientras menos intentos existan por racionalizarlo y regularlo. No debe la sociedad realizar ninguna actividad que interfiera, con fines humanistas, redistributivos o de justicia, en el accionar de las leyes mercantiles. La justicia social sólo será posible, en todo caso, como subproducto automático de una cada vez mayor aproximación al mercado total. No se necesita de ninguna preocupación vinculada a la vida real. En ello radica la gran paradoja neoliberal: la vida de la especie humana estará tanto más asegurada en la medida en que menos se preocupe la sociedad por la vida concreta de cada hombre.31 Se trata de una total hiperbolización de la tesis original de Adam Smith que sirvió de guía a la doctrina liberal: «El individuo, persiguiendo su propio interés, sirve frecuentemente de forma más eficaz al interés de la sociedad que si realmente tuviera interés en servirla». Ya no es «frecuentemente», sino siempre; no se trata de una «forma más eficaz», sino de la única capaz de garantizar cierta eficacia. El neoliberalismo borra todo vestigio de relatividad, rechaza cualquier posibilidad que en alguna medida afecte al mercado absoluto y total. 30 Ver: Franz J. Hinkelammert. «La globalización de los mercados, el neoliberalismo y las utopías conservadoras del capitalismo actual» (material impreso por el DEI, San José, Costa Rica, s/f, p.3). 31 Ver: Franz J. Hinkelammert, Critica de la razón utópica, DEI, San José, Costa Rica, 1990, 2a ed., p. 88. 145 Lo más significativo de todo es que el neoliberalismo no constituye simplemente una teoría económica entre otras que se limite a circular en determinados medios académicos. Es mucho más que eso. Representa la doctrina oficial de las naciones superdesarrolladas, un tanto demagógica en su proyección hacia el interior, pero muy estricta en lo atinente a sus relaciones con los del Sur y de Europa Oriental. Es, a la vez, el núcleo teórico-ideológico de las medidas que el Banco Mundial, el Fondo Monetario Internacional y otras instituciones financieras exigen a estos Estados como condición para recibir sus servicios, todo lo cual compulsa a asumir esas «recomendaciones» como política interna. El gran despliegue de esta ideología penetra todas las esferas de la cultura, desemboca en una psicología especial caracterizada por la total idolatría del mercado y la solidificación de una especie de ética social obligada: dejar correr la tendencia natural del mercado hacia el equilibrio como única vía para superar cualquier problema social. No se trata sólo de un modelo económico, sino de una visión de la vida, de la sociedad y de la política. El neoliberalismo es, en su conjunto, una concepción cultural que tiende a atrapar el sentido común de la época, portador de «un naturalismo ético que conduce a aceptar con actitud fatalista la imposibilidad de alternativas».32 Mas no se trata de una pura invención ideológica, desconectada de todo sustento real. En verdad, el código moral del neoliberalismo es la expresión abstracta, depurada y sistematizada de una ética que emana del mercado como institución social y forma predominante de relación entre los hombres en el capitalismo. Para su «ideal» funcionamiento el mercado requiere de un tipo específico de conducta práctica de todos los entes que con él tienen que ver. Estos «requerimientos» son convertidos en normativas de obligatorio cumplimiento que permiten la regulación conductual e inspiran la confianza necesaria para dejar hacer al mercado. Entre las garantías que el libre juego mercantil necesita para su desempeño están la libertad de contrato, la obligatoriedad de 32 José Luis Rebellato: Ob. cit., p.15. 146 su cumplimiento y la protección y respeto de la propiedad privada. Estos elementos propios de la estructura misma del mercado son elevados a una dimensión moral y asumidos como importantes valores de la ética del mercado. La eficiencia, la competitividad, el culto a la diferencia y el fomento de una individualidad que sobresalga por encima de la media social son exaltados como valores que permiten una incursión más exitosa en el mercado. Una especie de divisa -dentro del mercado, todo; fuera del mercado, nadacomienza a presidir todas las relaciones sociales, extendiéndose mucho más allá de los tradicionales espacios del mercado público. Se considera inmoral todo lo que atenta contra las relaciones mercantiles, las que a su vez son convertidas en figura ética universal. El pragmatismo, el individualismo, la lucha por la existencia a costa de todos y de todo, el conformismo, asociado al sentimiento de impotencia ante la infalibilidad de las leyes mercantiles, el consumismo, incitado por la publicidad y las ansias de vender y erigido en criterio de valor, se convierten en rasgos consustanciales de la cultura allí donde el mercado es el máximo protagonista de las relaciones sociales. Para la lógica (y la ética) pura del mercado sólo interesa el valor de cambio y no el valor de uso de la producción. Esto no significa que lo producido no tenga que cumplir ciertos requisitos de utilidad para ser realizado en el mercado. Pero esa utilidad social no es el fin, no es lo que motiva el proceso productivo. Éste está destinado no al uso, sino al intercambio y búsqueda de ganancias. Por esa razón, el hombre real y concreto, cubierto tal vez de apremiantes necesidades insatisfechas, no interesa en lo absoluto a una moral inspirada en el puro mercado. Las necesidades humanas no cuentan, o sólo lo hacen, al margen de su racionalidad o urgencia, en tanto que condicionan un valor de cambio. Por muy vitales que sean y por muy bajos niveles de satisfacción que tengan, si no están depositadas en sujetos con posibilidades para satisfacerlas, ellas no importan. En la lógica del mercado sólo caben aquellos con poder adquisitivo, sólo toman espacio las necesidades (y más que las necesidades, las preferencias) de los que tienen con qué pagar. El sujeto sin dinero, aunque puede ser mayoritario, no ocupa lugar alguno, simplemente no existe, a no ser como 147 potencial oferta de fuerza de trabajo. Es, por lo tanto, no un hombre con necesidades, sino sólo, en el mejor de los casos, el portador también de una mercancía. La ética del mercado no incluye la solidaridad, la fraternidad, la piedad o la justicia. Así lo reconoce con mucha objetividad Max Weber: la comunidad de mercado, en cuanto tal -dicees la relación práctica de vida más impersonal en la que los hombres pueden entrar». El mercado está «orientado exclusivamente por el interés en los bienes de cambio. Cuando el mercado se abandona a su propia legalidad, no repara más que en la cosa, no en la persona, no conoce ninguna obligación de fraternidad ni de piedad (...) El mercado "libre", esto es, el que no está sujeto a normas éticas, con su explotación de la constelación de intereses y de las situaciones de monopolio y regateo (...) es, en sus raíces, extraño a toda confraternización.33 La lógica mercantil excluye la justicia. Desde su única perspectiva resulta moralmente inaceptable cualquier intervención deliberada que intente regular el mercado de acuerdo con determinados criterios de justicia distributiva. Es, por esa razón, que ninguna concepción sobre la justicia -a no ser aquella que interpreta lo justo como lo que de manera natural y espontánea emana del mercadopuede tener espacio dentro del neoliberalismo. No ya una noción nítidamente socialista, en el esquema neoliberal ni siquiera tiene cabida una teoría de la justicia como la de John Rawls, que, como se sabe, no está dirigida a la eliminación de las grandes desigualdades sociales, sino a su ordenamiento, de manera que éstas «no sean mayores de lo necesario para que redunden en provecho de los menos favorecidos y el esquema de iguales libertades democráticas no se vea afectado de forma adversa».34 Un mundo rawlsoniano -señala Hayekjamás llegaría a la civilización (...) Pueden los intelectuales seguir empecinados en el error de creer que el hombre es capaz de diseñar nuevas y más adecuadas éticas sociales. En definitiva, tales nuevas reglas constituyen una evidente degradación hacia módulos de convivencia 33 Max Weber: Economía y sociedad, FCE, México, 1944, t. I, p. 494. 34 John Rawls: Justicia como equidad. Materiales para una teoría de la justicia, ed. Tecnos, Madrid, 1986, p. 16. 148 propios de colectivos humanos más primitivos, por lo que son incapaces de mantener a los miles de millones de sujetos integrados en el macro-orden contemporáneo.35 Al exigir como normativa básica la no intervención, la ética del mercado eleva la libertad al rango de valor supremo de la sociedad. Libertad entendida como respeto y fomento de la decisión individual y espontánea de cada quien a incursionar, por su cuenta y riesgo, en el mercado. Libertad de contrato, de empresa, de propiedad, de precios. Libertad que exalta el éxito personal desmedido, a la vez que interpreta como costo social imprescindible el fracaso estrepitoso de muchos otros. Libertad que identifica las grandes desigualdades sociales como meras diferencias naturales, étnicas o raciales, que condicionan una mayor o menor capacidad para adaptarse a las reglas mercantiles. Libertad que, en las condiciones del mercado, actúa como especie de selector natural darwiniano que eleva evolutivamente a los más adaptados y margina, hasta hacer desaparecer -para los efectos de la lógica mercantil interna y aun más allá de ella-, a los que no han mostrado poseer el talento necesario. Así entendida, la libertad tiene que ser el núcleo axiológico de una sociedad en la que el mercado representa la médula económica. No es en absoluto casual que esta interpretación suya haya acuñado los conceptos de «liberalismo» y «neoliberalismo» para identificar las concepciones teóricas que históricamente más han defendido el «libre» mercado. El hecho de que no sea la vida humana, sino el mercado, lo que se encuentra en el centro de las prioridades sociales, conduce a una total transmutación de valores. La verdadera justicia consiste en la defensa de las desigualdades de origen natural y en la protección de la propiedad privada obtenida por vía «legal». El derecho a la vida deja de ser un asunto social y se convierte en un problema exclusivamente personal de cada individuo. Se estimula una especie de ética del sacrificio: el problema de la satisfacción de las necesidades humanas debe ser diferido hasta el momento en que el mercado, espontáneamente, por sí mismo, le ofrezca alguna solución. Todo debe subordinarse no al hombre, sino a las exigencias de las relaciones mercantiles. Bajo esta ética, la 35 Friedrich A. Hayek: La fatal arrogancia. Los errores del socialismo, Unión Editorial, Madrid, 1990, p. 129. 149 solidaridad se pertrecha en el cerrado círculo de las relaciones entre familiares y amigos o se refugia en la conciencia religiosa que, de esta forma, sirve a veces como único resguardo para una espiritualidad moral distinta a la que genera el mercado. Ya que nada es posible hacer para solucionar los problemas sociales, la ética del mercado se traduce en la conciencia de los pobres como la ética de la desesperanza. Y no sin fundamentos. La historia que corre testimonia el crecimiento estrepitoso del número de personas excluidas de la producción, del consumo, de la política y de la vida. «Privados de la esperanza ya no hay ninguna razón para luchar por la vida y se acepta como vida la sobrevivencia cotidiana».36 La incompatibilidad del «libre mercado» con los intereses vitales de la humanidad es aun más evidente en su dimensión global. La absolutización de las relaciones de mercado se encuentra, precisamente, en las raíces del proceso acumulativo de exterminio de la vida en el planeta. En la lógica del mercado no hay respuesta para exigencias tales como el equilibrio ecológico, la conservación de la paz, el control del crecimiento demográfico o el acercamiento de los niveles de desarrollo entre los distintos países. Si algún sentido realista tuvo para su época la tesis de Adam Smith sobre la coincidencia del interés individual con el social a través del «libre mercado», hoy resulta muy difícil aceptarla. La intención de lograr la mayor compatibilidad posible entre intereses particulares y generales sigue siendo imprescindible, pero dejar eso a la espontaneidad absoluta de las fuerzas del mercado resulta insostenible. El status global que ahora caracteriza a la humanidad exige como su interés más vital no el crecimiento económico en sí mismo, sino la distribución más justa de sus beneficios, y esto no es alcanzable con la sola presencia de una economía de mercado, la cual, de hecho, apunta hacia el ensanchamiento de las desigualdades sociales. Particularmente, el Sur subdesarrollado de hoy no es la Europa de la época de la acumulación originaria, del crecimiento y del florecimiento del capitalismo. Aquel modelo de desarrollo es inaplicable a los actuales países pobres, que jamás podrán reproducir el camino transcurrido en Europa o los Estados Unidos. Intentos no han faltado. Mirado el Tercer Mundo en su 36 Xavier Gorostiaga: «La mediación de las ciencias sociales y los cambios internacionales», Neoliberalismo y pobres. El debate continental por la justicia, Cinep, Santafé de Bogotá, 1993, p. 572. 150 conjunto, el resultado ha sido negativo. Las condiciones no son las mismas. Hoy existe una economía global planetaria y no encerrada en estrechas fronteras nacionales. Los marcos «liberales» que el capitalismo trasnacionalizado impone a la economía internacional crean enormes obstáculos para la generación de renglones económicos realmente competitivos en el Sur. La opción que va quedando a sus países es la apertura a las inversiones extranjeras, que traen consigo el capital, la tecnología, los mercados, pero que se llevan, lógicamente, la mejor tajada en las ganancias. Esto, aunque pueda significar cierto crecimiento económico en los países subdesarrollados en términos absolutos, en la mayoría de los casos no alcanza para cubrir el incremento demográfico, ni el pago de la deuda acumulada con sus intereses, significa que los beneficios de ese crecimiento queden concentrados en los sectores más directamente vinculados a la inversión extranjera y, si lo miramos en términos relativos, implica un decrecimiento y un mayor distanciamiento con respecto a los países desarrollados. El liberalismo, o su versión neoliberal más moderna, no puede traer consigo solución alguna -y sí un agravamientoal problema global más agudo de nuestro tiempo: el de la pobreza y las grandes diferencias entre los niveles de desarrollo de unos países y otros. Mientras mayor desarrollo alcance la tecnología, mientras más global sea la economía, mientras más concentrada en determinadas empresas esté la propiedad, más peligrosas para el hombre son las relaciones mercantiles no reguladas. Las acciones motivadas por el puro mercado son ajenas a cualquier compromiso con los intereses vitales de los semejantes, se inspiran en la búsqueda de una ganancia monetaria impersonal y excluyen, por lo tanto, toda preocupación por la naturaleza, por los pobres o por las generaciones futuras. De ahí la inevitabilidad de los «males públicos» que acarrea el mercado, cuya lógica en no pocas ocasiones apunta en un sentido diametralmente opuesto al de la lógica de la vida humana. Cuanto más autorizada esté una empresa a contaminar el agua o el aire, más barato produce y más elevadas son sus ganancias. La tala de los bosques vírgenes es un mal público que acrecienta las ganancias de las empresas madereras (...) Una publicidad peligrosa, como la que incita a los adolescentes a fumar (...) acrecienta las 151 ganancias de las manufacturas de tabaco (...) Las autopistas congestionadas son un mal público cuyo origen probable es que la industria automotriz ha llegado a crear en la gente preferencias por el transporte privado con exclusión de transportes públicos (...) La guerra puede ser financiada para bajar el costo de un insumo que las empresas importan (...) (o) aumentar las ganancias de las empresas que trabajan para la defensa nacional.37 En estos y muchos otros casos el crecimiento de las ganancias no tiene nada que ver con la preservación o el aumento de la calidad de la vida, sino todo lo contrario. La implacable lógica del mercado conduce en su evolución, con la fuerza de la necesidad, al deterioro de las condiciones de existencia de una mayoría que con el tiempo tiende a ser toda la humanidad. Tampoco en un sentido estrictamente económico es atribuible al mercado el milagro que el neoliberalismo supone. La eficiencia económica es muy cuestionable allí donde se dilapidan los recursos humanos con el desempleo crónico, o donde la ausencia de cuidado al medio ambiente hace peligrar el futuro de la economía (para no hablar ya del futuro de la sociedad y de la humanidad toda), o donde se malgastan los recurso no renovables, o donde el derroche y el despilfarro de unos contrasta con la carencia de lo más elemental en otros. No puede hablarse de eficiencia económica donde no existe eficiencia social. Es esta última la que le da el verdadero sentido moral a la primera. Cuando la oferta y la demanda deciden si un ser humano tiene derecho a una vivienda, a alimentarse, vestirse, educarse y atender su salud, el debate sobre el mercado y su eficiencia económica pierde su beatífica máscara racionalista y se desnuda éticamente.38 En el esquema ideal del neoliberalismo la idea sobre la supuesta función milagrosa del mercado está asociada a la tendencia al equilibrio, como resultado de una también supuesta asignación óptima de recursos que el mercado anónimamente debe garantizar. De esta forma el mercado logra lo que el hombre, por 37 John Roemer: «¿Puede existir un socialismo después del comunismo?», Nuevos modelos de socialismo, K&ai Ediciones, Buenos Aires, 1995, p. 28. 38 Juan Antonio Blanco: Ob. cit., p. 44. 152 medio de ninguna planificación, puede alcanzar. Sin embargo, aun sin extraviarnos de este esquema ideal hacia una realidad económica que por lo general es bien distinta, caben señalar necesarias «imperfecciones» al anunciado equilibrio «perfecto». A pesar de que, de manera global, es posible cierta tendencia real al equilibrio -de lo cual los vaivenes de los precios constituyen un indicador-,39 ningún productor puede, en el fondo, conocer lo que esos movimientos de los precios significan. Los productores no saben, intentan adivinar, se arriesgan. El mercado restituye su «equilibrio» sobre la base de los que aciertan; los otros quiebran. Cierra caminos pero no indica cuáles abrir. Informa, es cierto, pero fracaso y quiebra de por medio. Por eso la entrada en el mercado implica siempre un riesgo imposible de evitar. Hayek habla de una razón «colectiva y milagrosa». Pero la imposibilidad de acertar siempre es lo que, en definitiva, impide la tendencia absoluta al equilibrio y la asignación óptima de recursos y convierte en irracional el mecanismo del mercado al dejarlo todo a expensas del factor casualidad, a sus caprichos, ajenos a la mediación racional humana.40 Por eso un mercado absolutamente libre no puede existir ni siquiera en el capitalismo. El llamado «no intervencionismo» es un modelo ideal para el cual no existe correlato real alguno. Es más propio de la utopía neoliberal que de la verdadera realidad capitalista. En la práctica, desde la misma constitución del mercado, frecuentes intervenciones han intentado corregir sus fallas. Pero además, la evolución histórica del capital -libre concurrencia-monopoliocapitalismo monopolista de Estado-trasnacionalesha ido cerrando cada vez más el paso al libre juego del mercado. La concentración y centralización del capital permite la monopolización de la producción, de los mercados y de los precios, y no sólo en los marcos nacionales. Ningún capitalista «práctico» que ocupe una posición de privilegio en esta realidad monopólica desdeñará las 39 Claro, siempre que estos movimientos de los precios sean el resultado de la acción «libre» de la ley del valor, lo cual obviamente no es el caso en una economía signada por el predominio de los monopolios y, con más razón, por las transnacionales, que muestran cada vez mayor capacidad para «planificar» y controlar los precios. Pero este particular (que hoy no tiene nada de particular y sí mucho de universalidad) no es tenido en cuenta en el esquema ideal del neoliberalismo. 40 Ver: Franz J. Hinkelammert: Crítica a la razón..., pp. 76, 77, 246. 153 mayores posibilidades de ganancias que ésta le ofrece para sustituirla por un idealizado esquema de libre mercado. Como bien señala Adam Schaff, «dejando de lado los pequeños enclaves del comercio al detalle y de la artesanía, no hay, en ninguno de los países económicamente desarrollados, nada que se parezca al mercado libre». Y más adelante: el capitalismo contemporáneo, a diferencia de aquel que analizó Marx y a diferencia también de los absurdos inventos que el neoliberalismo trata de vender a los "pobres", no equivale al caos del mercado. Se basa en una planificación muy fina realizada por los grandes consorcios y no solamente a escala nacional, sino también internacional.41 En el mundo capitalista de hoy el mercado libre está limitado no sólo por el monopolio del capital, sino también por los restos que aún existen del llamado «Estado benefactor». En el primer caso la regulación y la planificación buscan una maximización de la ganancia, que sigue siendo la brújula principal que orienta este tipo de sociedad. Por su parte el «Estado de Bienestar», sin llegar a afectar sustancialmente la lógica del capital, está dirigido a ofrecer cierto nivel de seguridad social a la población, aunque siempre como resultado de conquistas populares y sin plenas garantías de que lo alcanzado no se haga reversible, ya que en este tipo de sociedad lo que menos interesa es el nivel de satisfacción de las necesidades básicas de la población. Así y todo, no deja de ser cierto que la intervención estatal en este caso cierra también espacios a la acción libre del mercado e introduce nuevos elementos de planificación y regulación. De modo que no es la mera presencia de la planificación o el mercado lo que distingue al capitalismo del socialismo. Queda así reiterada nuestra tesis de partida que refuerza la idea de la importancia de una distinción axiológica (más allá de las necesarias diferencias estructurales y de funcionamiento) entre ambos sistemas. El propio Hayek define al socialismo mediante una caracterización ética: es la moralización de la economía, afirma.42 Aunque su intención no es otra que el desprestigio de esa forma 41 Adam Schaff: ¿Qué ha muerto y qué sigue vivo en el marxismo?, Tesis 11 Grupo Editor, Buenos Aires, 1995, pp. 70, 73. 42 Ver: Luis Martínez de Velazco: «Socialismo y mercado», Papeles de la FIM, Madrid, s/f, N°1, 2a época (El marxismo después del diluvio), p.125. 154 de organización social, no hay dudas de que su aseveración posee fundamentos reales. En verdad el socialismo se diferencia de los tipos de sociedad precedentes por un contenido moral cualitativamente nuevo. Aunque no se reduce a un catálogo de postulados morales tal y como fue alguna vez defendido por el llamado «socialismo ético», es incuestionable que la sociedad socialista no puede existir sin una base moral, sin garantizar una serie de valores que la identifican como tal. El núcleo mismo del ideal socialista radica en la solidaridad humana, en la posibilidad de llevar a la práctica un humanismo radicalmente superior. Con la precisión meridiana del científico, Albert Einstein captó esta esencia hace ya 50 años: «el verdadero objetivo del socialismo consiste, precisamente, en superar la fase depredatoria del desarrollo humano».43 Y es ésta una finalidad ético-social. Es por esa razón que el tránsito a la nueva sociedad representa una transformación radical del ethos cultural vigente, es decir, no se reduce a cambios en uno u otro campo, sino que abarca todas las esferas de la vida social. Frecuentemente se olvida la necesidad de tal enfoque integral. En ocasiones se pretende identificar determinadas células aisladas de la vieja sociedad -que no llegan a romper la lógica del capitalcon el cimiento de la nueva, en espera sólo de una probable generalización. Así se ha querido ver socialismo en la mera gestión social del capitalismo, o en la colectivización de la dirección del proceso productivo, o en la asociación de productores. Mas, sin negar la importancia de tales conquistas sociales en el seno del capitalismo, no deben reducirse a éstas (u otras) las radicales transformaciones que el socialismo implica. Es necesario armar «la resistencia a un tipo de enfoque que orienta la búsqueda hacia 'islotes' desprendidos del continente de la propiedad privada, como presuntos gérmenes de futura generalización».44 Lo cualitativamente socialista no es reducible a ningún elemento aislado, por importante que éste sea, sino que ha de constituir una alternativa sistémica real al capitalismo. Por eso los nuevos modelos de socialismo no deben ser analizados desde 43 Albert Einstein: «Por qué el socialismo», Tesis 11, Buenos Aires, 1995, N.22, p.35. 44 Gilberto Valdés: La alternativa inconclusa: el socialismo en las redes de la modernidad, Informe de Investigación (Material impreso), Instituto de Filosofía, La Habana, 1994, p. 7. 155 un punto de vista exclusivamente económico. Las transformaciones culturales que el socialismo ha de traer consigo no pueden realizarse por sí mismas. Las reformas económicas no generan de manera espontánea o automática una nueva cultura y, sin esta última, no hay socialismo, ni siquiera en la esfera económica. El hombre mismo y su vida han de ser valores centrales en el socialismo. En esto consiste su superioridad ética en comparación con el capitalismo: en este último el individuo existe sólo si forma parte del mercado; en la sociedad socialista cada ser humano posee derechos fundamentales (económicos, culturales, sociales) que han de ser socialmente garantizados.45 La nueva sociedad exige un tipo diferente de racionalidad, que no excluya la eficiencia pero que la subordine a la vida humana y a las necesidades reales y justas de todos los hombres. En los modelos económicos es necesario tener en cuenta los fundamentos antropológicos de la economía, la centralidad del trabajo y las necesidades humanas. La maximización de las ganancias no puede ser criterio supremo de las decisiones económicas de la sociedad socialista. El que una empresa tenga pérdidas no es razón para cerrarla, mientras que la mayor capacidad de una empresa para obtener ganancias no es razón suficiente para aumentar o cambiar su línea de producción. La tasa de ganancia no puede ser sino un criterio secundario para las decisiones sobre las orientaciones básicas de la economía.46 El socialismo no ha de proscribir el mercado, pero sí ha de superar la ética del mercado. Tampoco la sola inclusión de la planificación convierte en socialista la economía, «la esclavización del individuo puede ser simultánea a la existencia de una economía planificada».47 Desde su proyecto original el socialismo estuvo destinado a medirse no por el nivel de consumo de unos cuantos, ni por el grado de perfección con que se planifique el funcionamiento social, sino por la calidad de vida que esta sociedad sea capaz de garantizarle a cada uno de sus miembros. 45 Ver: Juan Antonio Blanco: Ob.cit., pp. 81-82. 46 Franz Hinkelammert: Crítica..., p. 139. 47 Albert Einstein: Ob. cit., p. 38. 156 Los actuales problemas globales -inexistentes en la época de Marxagregan nuevos límites, naturales y humanos, ecológicos y sociales al capital y ponen incluso en cuestión una idea básica de la concepción marxista clásica: la del desarrollo de las fuerzas productivas como sustrato último de todo progreso humano. Como nunca antes, se hace necesario hoy el establecimiento de mecanismos sociales de control del desarrollo de las fuerzas productivas. El decurso histórico de nuestros días está demostrando que el progreso tecnológico y económico puro, abstraído del resto de las condiciones sociales -o lo que es lo mismo, ubicado en los marcos de unas relaciones de producción que ya no lo soportan, como es el caso de los países capitalistas desarrollados, sede fundamental de este progresoestá provocando más males que bienes para la humanidad y está justificando la censura axiológica de la que muchas veces es objeto. Para el Norte este progreso trae consigo mayores cuotas de enajenación, un consumismo irracional, un daño irreparable a la naturaleza y a la ecología, la supresión de valores morales y estéticos, una actitud egoísta hacia todo, un antihumanismo consustancial. Para el Sur subdesarrollado significa -debido al hecho fundamental de que ese progreso se da no en su propio espacio, sino en los países industrializados y es utilizado por éstos como instrumento de expoliaciónmás subdesarrollo, más explotación, mayor distanciamiento en relación con el mundo desarrollado, menos soberanía, menos identidad, más muerte, mayor marginación del crecimiento global. Todo esto permite afirmar que, hoy por hoy, el progreso técnico y económico no es necesariamente igual -y puede ni siquiera ser síntoma consustancialdel progreso social. La nueva sociedad no debe, por supuesto, renunciar a las conquistas ya alcanzadas en la esfera de la producción. Tampoco detener el desarrollo ulterior de las fuerzas productivas, pero sí colocarlo sobre nuevas bases, lo cual implica, entre otras cosas, que el ímpetu de su crecimiento no sea ya lo determinante en el progreso humano y que, presumiblemente, ese ritmo tenga por fuerza que disminuir en aras de la preservación del medio ambiente, la economización de los recursos no renovables y una distribución más justa de la riqueza creada en el proceso productivo. En un sentido económico, el indicador básico del progreso humanoglobal 157 ha de estar asociado al carácter de las relaciones de producción. El crecimiento de las fuerzas productivas, sin detenerse, estará limitado ecológica y humanamente y deberá concentrarse, desde un punto de vista geocultural, en las regiones que históricamente han constituido la periferia del capitalismo.48 La existencia de estos nuevos límites al crecimiento evidencia la obsolescencia del principio de máxima ganancia como fundamental fuerza motriz de la economía. Se hace necesario superar la prioridad abstracta, caótica e irracional que la lógica del puro mercado otorga a todo avance técnico y económico que genere ganancias. La humanidad necesita una nueva cultura ecológica y socialmente responsable que el mercado, por sí mismo, no puede garantizar. El crecimiento técnico y económico debe ser regulado y subordinado a otros valores: la justicia social, la preservación del medio ambiente, la priorización de zonas menos desarrolladas, un humanismo más elevado. De todo esto se desprende que la justicia constituye el valor fundamental que identifica al socialismo y que lo diferencia de modo sustancial del capitalismo. Antes habíamos señalado la libertad como el eje axiológico alrededor del cual giraba la sociedad del capital. Se trata de dos valores que, mirados en sí mismos, portan ambos una positividad socialmente significativa, acorde con la definición misma del concepto «valor» en su dimensión objetiva.49 Parecería, por tanto, una mera disquisición filosófica sin mucha importancia práctica el asunto de cuál de ellos es central en una u otra sociedad. Pero en realidad resulta esencial la determinación de la máxima prioridad axiológica. Dependiendo de la elección que se haga, las sociedades podrán tomar rumbos radicalmente diferentes, por una sencilla razón: cuando estos dos valores entran 48 Es éste un argumento que, unido a otros, habla acerca de la necesidad de un cambio formacional a escala mundial. El actual proceso de desnacionalización de la economía debe constituirse en factor propiciador de la aparición de las premisas históricas para tal tipo de cambio. 49 En otros lugares hemos definido al valor en su dimensión objetiva como la significación social positiva de cualquier objeto, fenómeno, cualidad o proceso, material o espiritual, que participe de la actividad humana. Ver, por ejemplo: José Ramón Fabelo: Práctica, conocimiento y valoración, Edit. Ciencias Sociales, La Habana, 1989; y el capítulo «Sobre la naturaleza de los valores humanos», incluido en la presente obra. 158 en conflicto es necesario optar por uno y desdeñar al otro. En un caso, la libertad pone límites a la justicia; en el otro, la justicia restringe la libertad. Una sociedad como la capitalista, que en apariencia, da riendas sueltas a la libertad, provoca que su despliegue ilimitado obstruya, impida, ahogue, su posible extensión a toda la sociedad. La libertad como valor tiene un límite lógico: la afectación de la libertad de otros. Más allá de ese límite, se convierte en su contrario, en un antivalor. Sobrepasado ese umbral, mientras más libre sea un sujeto determinado para moverse por la compleja red de relaciones sociales, menos movilidad y menos libertad tendrán otros. Evitarlo sólo sería posible si se colocara un valor distinto por encima de la libertad misma. Pero no es eso lo que ocurre en la sociedad del capital. Lo cotidiano allí es que la excesiva libertad de unos implique ausencia de libertad de otros. Y eso es, precisamente, la injusticia. El mundo capitalista se ha movido hasta ahora bajo la consigna engañosa de la libertad y, por eso, ha traído tanta injusticia. En no pocas ocasiones, en un intento -también aparentepor ponerle límites a la libertad (que en realidad viene siendo la poca «libertad» que le queda a los pobres y marginados) se habla de que ésta no debe interferir la vida privada de otros. Pero, ¿hasta dónde puede crecer esa «vida privada de otros»? Pudiera irse, a manera de ejemplo, a un caso extremo -que no por ser extremo deja de tener millones de ejemplos-: cualquiera de los niños hambrientos y harapientos de este inmenso Sur no tiene la libertad de acceder al alimento porque los alimentos los expiden almacenes privados y él no tiene dinero para comprarlos, no tiene la libertad de cuidarse la salud porque la salud es también privada, no tiene la libertad de estudiar, de acceder a la cultura, de practicar deportes, porque él tiene que dedicar su tiempo «privado» a la búsqueda del sustento o porque las escuelas, los centros culturales y deportivos no existen o tienen sus dueños «libres». La «vida privada» ha crecido tanto que hoy es transnacional y dueña de la mayor parte de los recursos del planeta. Y todo en nombre de la libertad y sus derivados: el liberalismo, el neoliberalismo, etc. En tanto máxima instancia axiológica, la justicia entraña un contenido más plenamente valioso, más propio de un estadio 159 superior del desarrollo civilizado del hombre. Su gran ventaja como valor humano radica en la permanente posibilidad intrínseca de crecimiento y universalización. Más justicia para unos sólo puede implicar más justicia para otros y, en sentido genérico, más justicia social. Mientras mayor extensión, profundidad y universalidad alcance este valor, más segura estará su realización para cada sujeto histórico-concreto. El crecimiento de la justicia no cercena -antes bien, garantizala universalidad de otros valores, como es el caso de la libertad misma. Es la supremacía de la justicia como valor la que permite restringir la libertad de unos hasta los límites en que no afecte la libertad de otros. Es la justicia -por paradójico que pueda parecerel verdadero garante de la plena realización de la libertad como valor. La justicia socialista, por lo tanto, no puede renunciar a la libertad como importante valor de la nueva sociedad. No hay razón para la restricción de libertades fuera del marco de lo imprescindible de acuerdo con las circunstancias histórico-concretas. No ha de evocarse una justicia -en este caso más ficticia que realpara mutilar libertades innecesariamente. Cuando esto ocurre sale afectada no sólo la libertad, sino también la justicia como valor. Esta última entraña, subsumidamente, la igualdad-libertad, así unidas, es decir, la multivariedad posible de relaciones entre individuos iguales y libres o, lo que es lo mismo, toda la libertad realizable mientras no afecte la igualdad más allá de lo necesario e históricamente aceptable. Conocido es que el socialismo no puede garantizar una igualdad absoluta, pero sí una desigualdad justa, de acuerdo con el aporte social de cada cual. Injusto sería -en una sociedad incapacitada para una distribución conforme a las necesidadesbrindar igual tratamiento a individuos con desiguales contribuciones sociales. Ni el igualitarismo ni el paternalismo injustificado son consustanciales a este tipo de sociedad. De ahí que cualquier modelo de socialismo precise determinar, de acuerdo con las condiciones particulares, las fronteras de la igualdad y «lo que debe ser igualmente repartido».50 Cada individuo ha de tener iguales posibilidades para la realización de sus «fuerza esenciales» (Marx) y para la satisfacción de sus necesidades humanas básicas. Pero 50 Jacques Bidet: «10 tesis filosóficas sobre la noción de Modelos de Socialismo'», Nuevos modelos de socialismo..., p. 13. 160 debe ser diferenciado, en consonancia con la calidad y cantidad de trabajo de cada cual, su acceso al resto de la riqueza social. El necesario enfrentamiento de los problemas globales de nuestro tiempo y el inesquivable asunto de la salvaguarda de un planeta habitable para el futuro comprometen a cualquier modelo de socialismo con una justicia que vaya más allá de las fronteras nacionales y epocales. En la medida de sus propias fuerzas el socialismo debe ser una sociedad también justa hacia fuera y hacia delante. Nada realmente humano puede serle ajeno. El equilibrio ecológico, el cuidado del medio ambiente, la búsqueda de alternativas al agotamiento de los recursos no renovables, la consecución de ritmos racionales para el crecimiento demográfico, la preservación de la paz y la construcción de un nuevo orden internacional que realmente favorezca la paulatina equiparación de los niveles de desarrollo de todos los pueblos han de constituir contenido insoslayable de una justicia anclada en «el aquí» y «el ahora», pero al mismo tiempo proyectada hacia la arena internacional y extendida a las futuras generaciones que no están aquí para por sí mismas exigirla. Nada de esto sería posible en los límites de relaciones mercantiles no reguladas. Por eso el socialismo ha de superar la lógica del mercado, para lo cual introduce la planificación, convirtiéndola en el principal eje económico. Ante la imposibilidad de un mercado perfecto que garantice un equilibrio económico basado en las reales necesidades humanas, que ponga al hombre como centro y asegure una distribución justa de la riqueza social, la sociedad socialista se propone, mediante el plan, evitar los excesos hacia los cuales tiende el automatismo mercantil y dotar a la economía de una racionalidad humanista. Pero, al mismo tiempo, no puede deshacerse totalmente del mercado, ya que la sola planificación no permite garantizar -al menos por el momento y tampoco en una perspectiva previsibleel funcionamiento eficiente de la sociedad socialista. La planificación perfecta también es imposible. Ella presupondría un conocimiento centralizado, absoluto e inmediato de todos los factores involucrados en el proceso producción-consumo, incluidos el estado de las necesidades, sus movimientos y fluctuaciones. Esto, por supuesto, 161 sigue siendo hasta ahora una utopía irrealizable. Por esa razón, la planificación socialista ha de estar complementada por el mercado que, debido precisamente a su espontaneidad, brinda una información rápida y relativamente fidedigna acerca de la correlación de la oferta y la demanda y sobre el estado de las necesidades sociales, lo cual favorece a su vez una mejor preparación del plan. Desde su mismo surgimiento, el mercado desempeña una importante función dentro de la sociedad. Con el desarrollo de la división social del trabajo y la complejización de las relaciones de intercambio, la coordinación de la producción hubiese sido imposible sin la aparición de los vínculos mercantiles.51 En el funcionamiento de la compleja estructura de componentes interdependientes que constituye la sociedad contemporánea, el mercado ofrece la posibilidad de utilizar una cantidad significativamente mayor de información al reunir, en un mismo sistema general, el conocimiento de cada agente social de las relaciones mercantiles. Tal volumen informativo es por el momento imposible de obtener por el exclusivo medio de una planificación centralizada. La presencia de relaciones mercantiles como complemento de una economía planificada favorece la eficiencia, no sólo porque descentraliza las fuentes de información, sino también porque multiplica, hacia todos los sujetos de esas relaciones,52 la gestión social de búsqueda de satisfacción de la demanda y permite una adjudicación más eficaz de los recursos. No debe tampoco desconocerse el papel incentivador que puede desempeñar el fenómeno de la competencia -que ejerce una influencia tan grande sobre las reacciones y actitudes de las personasaunque se cree una nueva y sublime versión, despojada, por ejemplo, de ese sucio aspecto que es el ansia de lucro.53 51 Ver: Franz J. Hinkelammert: Crítica..., p. 245. 52 Téngase en cuenta que cuando aquí hablamos de sujetos de las relaciones mercantiles entendemos por ellos no sólo y no tanto a propietarios individuales, sino ante todo colectivos de trabajadores «libremente asociados» y al propio Estado como representante de los intereses de la sociedad globalmente tomados. No hay por qué asumir como incompatibles el mercado y la propiedad realmente social. 53 Adam Schaff: Ob. cit., p. 76. 162 Ha afirmado Hayek que la economía mercantil permite que el orden nazca del caos.54 Ya sabemos que en las condiciones de un mercado dejado a su absoluta espontaneidad, éste genera, más allá de los reales elementos de orden que pueda introducir, otro caos, superior y aun más peligroso, que involucra el destino mismo de la naturaleza y la sociedad. Sin embargo, un mercado socialista controlado no sólo es capaz de prever y evitar secuelas negativas en un sentido natural y social, sino que también contribuye al ordenamiento de la sociedad con un uso más racional de los recursos materiales y humanos. Esto significa que el mercado es aún necesario al hombre y puede constituir un mecanismo socialmente benefactor si se subordina a valores tan altos como la justicia. No debe juzgarse moralmente de manera abstracta un instrumento todavía imprescindible a la sociedad contemporánea. La nueva sociedad debe incorporarlo junto a la planificación y bajo la acción de reguladores sociales, incluidos los morales. La imposibilidad real de un mercado y un plan en sí mismos perfectos hace que, desde el ángulo de los valores que el socialismo ha de garantizar, tan nefasto sea dejar correr automáticamente al mercado sin ninguna regulación planificada, como procurar un plan sin el auxilio absoluto del mercado. Una justicia basada en la ineficiencia y en la escasez tampoco llega a ser una justicia real. Es necesario superar cualquier hiperbolización excluyente que clausure el paso a la necesaria complementariedad y que haga aparecer una alternativa cerrada: o mercado o plan. ¿Hasta dónde el plan y desde dónde el mercado? Es éste el más difícil asunto, eje de las principales discusiones de hoy. Siguiendo la lógica de las reflexiones aquí presentadas y desde un punto de vista estrictamente técnico, se concluye que el socialismo debe extraer de la esfera de dominación del mercado todo aquello que ofrezca posibilidades reales para el conocimiento de la relación oferta-demanda, asociado sobre todo a las necesidades básicas y 54 Ver: Gury Sorman: Ob. cit. 163 comunes a todo ser humano, al tiempo que debe dejar un margen -lo no conocidopara el mercado.55 Desde el punto de vista de una ética humanista, lo primero debe garantizar la equidad, la justicia, la igualdad de oportunidades, la solución de los problemas sociales. Lo segundo ha de asegurar la eficiencia, el crecimiento, el perfeccionamiento de la calidad de la vida, el respeto a la diferencia, el interés del trabajador por los resultados de su labor, la inserción en el mercado internacional; todo ello dentro de una órbita que nunca ha de perder su contenido social ni las bases reales de la justicia. En realidad, esto no pasa de ser un esquema general. No hay una respuesta única ya que cada país, cada proceso históricosocial, exige una correlación específica de ambos elementos. La planificación, digamos, desempeña un mayor papel en los países subdesarrollados con un bajo nivel de satisfacción de las necesidades más vitales. El mercado, por su parte, es más importante allí donde el asunto por resolver es el de las preferencias y el perfeccionamiento de la calidad de la vida y no el de las necesidades básicas. Mas, a pesar del carácter necesariamente abstracto y esquemático de cualquier visión genérica del socialismo, ésta resulta imprescindible como noción de un «deber ser ideal» que ha 55 Hipotéticamente un plan efectivo que prescinda del mercado sería posible sobre la base del conocimiento del estado de todas las necesidades sociales (y no sólo las básicas) y una capacidad productiva suficiente para satisfacerlas. Pero esta posibilidad se ve bloqueada no sólo por la carencia de tales niveles de producción, ni por la incapacidad actual de la sociedad de recopilar centralmente un conocimiento que tendría que tener en cuenta a cada ser humano con sus necesidades diferenciadas. Supongamos que la producción crezca hasta ese punto y que el desarrollo de los medios informáticos y de comunicación ofrezcan la posibilidad de recopilar instantáneamente ese volumen de información para, sobre su base, confeccionar el plan. Así y todo, entre el momento en que el plan se confeccione y el momento en que la producción esté lista para satisfacer las necesidades, ya éstas habrán cambiado. Una distribución acorde con las necesidades es virtualmente imposible. Presupondría la cancelación del surgimiento de nuevas necesidades y la paralización de la historia. Eso no significa que la sociedad socialista no se mueva hacia ese objetivo, pero ha de hacerlo con plena conciencia de que es un fin inalcanzable, un «modelo de imposibilidad», cuyo sentido radica en el movimiento real de la sociedad que provoca. 164 de irse «recortando» al tiempo que se adecua a las condiciones específicas de cada proceso concreto. Construir el socialismo es imposible sin una imagen previa, por lo menos, de sus principios generales. La historia se realiza en un entramado de alternativas. La opción que se lleva a la práctica la eligen los hombres, y lo hacen al tenor de sus propios conceptos previos. La espontaneidad en la acción de las leyes sociales es propia de las sociedades anteriores, pero no del socialismo, sociedad que jamás se levantará por sí misma sin el propósito consciente de hacerlo. La construcción de la nueva sociedad exige -eso síuna visión desprejuiciada, lo suficientemente flexible como para romper cualquier atadura conceptual y permitir al pensamiento un permanente dinamismo que dé respuesta a los nuevos cambios y a las realidades históricoculturales más diversas. La brújula orientadora ha de ser el conjunto de los intereses generales y plurales que la sociedad sea capaz de realizar garantizando el máximo histórico de justicia social permisible para las condiciones de la época y el lugar. Pero tampoco ningún modelo abstracto puede, por sí mismo, garantizar el contenido moral y la eficiencia de la nueva sociedad. Los modelos son importantes y necesarios -ya lo hemos dicho-, pero más importante aún es una real democratización de la vida social, extendida a todas sus esferas: la política, la economía, la cultura. Se trata -según afirma Alberto Kohendel despliegue de nuevos procesos de democratización en el sentido global que le da Lukacs, abarcador de la totalidad de la vida; la vida cotidiana y la actividad económica, las instituciones y el mecanismo político para las decisiones. No se trata sólo de "mejorar" la esfera política o el sistema institucional, que de por sí es importante, sino de democratizar, en profundidad y extensión, el conjunto de la vida: desde la esfera de la cotidianeidad hasta la más elevada de la política, o sea, una verdadera y profunda revolución.56 Claro que el asunto tiene que pasar por la socialización real de la propiedad, sin la cual la democratización sería irreal. Ello no significa la creación de un único monopolio estatal, cual fue el caso de la mayoría de las ensayos del «socialismo real». La 56 Alberto Kohen: «Nuevos modelos de socialismo en Latinoamérica», Nuevos modelos de socialismo..., p. 107. 165 experiencia histórica ha demostrado que ese tipo de Estado, dueño prácticamente de toda la economía, aun cuando pretende representar a toda la sociedad, en realidad, con el tiempo se va convirtiendo en una entidad suprasocial, es decir, situada por encima de la sociedad y sin control por parte de ésta; crea para su funcionamiento un ejército inmenso de funcionarios y burócratas, totalmente improductivos, cuyos intereses particulares tienden a alejarse de los del resto del organismo social. En tal caso la propiedad social queda suspendida en una abstracción: ni la sociedad ni los colectivos de trabajadores guardan una relación real de propietarios hacia los medios de producción y hacia los resultados de ésta. Con todo ello sale afectada notablemente la eficiencia de la gestión productiva y pierde sus garantías la justicia socialista. Evitar semejantes efectos negativos sólo es posible mediante un control realmente popular y descentralizado de los recursos, sobre los cimientos de una propiedad plural, fundamentalmente social, que interese orgánicamente al trabajador con los resultados de su labor. No ha de dejarse el fomento del valor del trabajo a la acción exclusiva de la espontaneidad subjetiva de cada cual o a la influencia formativa exterior. La más fecunda labor educativa es aquella que se sustenta sobre la base de las necesidades reales, individuales y sociales, de los educandos. La sociedad debe garantizar que el trabajo adquiera para cada sujeto que en él participa una alta (y muy concreta) significación positiva. No hay otra forma de lograrlo que otorgándole una «corporeidad» material al nexo del trabajador con los medios y resultados de su labor. El modo en que esto se haga puede ser diverso. La sociedad socialista puede en principio ser cohabitada por la gran propiedad estatal o cooperativa, la pequeña propiedad privada y, entre ellas, una amplia gama de empresas medianas, organizadas bajo los principios del cooperativismo. Son posibles también fórmulas intermedias como la entrega en usufructo de la propiedad a determinados colectivos laborales. Lo que sí ha de estar garantizado materialmente -y no sólo como conciencia inducidaes el sentimiento de dueño real y la lógica capacidad de decisión que toda propiedad otorga a su dueño. Es falso el criterio de que esto último implicaría necesariamente la prevalencia de los intereses particulares de los 166 trabajadores o de los colectivos laborales sobre los intereses globales de la sociedad, cosa que sí podría ocurrir en los marcos de un mercado no regulado. Ni la justicia, ni las garantías de satisfacción de las necesidades básicas, ni los niveles de equidad social, tienen por qué ser afectados por la capacidad descentralizada del trabajador de decidir sobre lo que es suyo. De la misma forma que ser propietario de un automóvil no da derecho a lanzarlo sobre los transeúntes, la sociedad tiene que imponer los necesarios límites a la libre decisión de las empresas, de forma tal que sea posible superar, a favor de la primera, cualquier conflicto de intereses. Y al igual que el dueño de un vehículo puede hacer infinidad de cosas con él sin violar el código de tránsito, la empresa tiene ante sí una amplia gama de posibles acciones que libremente puede acometer sin entrar en conflicto con la sociedad y, en muchas ocasiones, en beneficio común con ella. Dada la imposibilidad de concebir centralmente todas estas acciones, la libertad de decisión de los trabajadores redunda en más eficiencia y, consecuentemente, en más justicia. A la vez todo ello abre la posibilidad real para un verdadero control popular y una democracia participativa como principal antídoto contra una burocracia ineficiente y oportunista. La participación democrática directa de todos los trabajadores, de todo el pueblo, en cualquier asunto de su sociedad constituye la más confiable salvaguarda de la justicia. Ello no significa que desaparezca la representación y que cada asunto haya que llevarlo a consulta popular. «Los directivos necesitan la autonomía suficiente para dirigir la empresa con eficiencia, pero no tanta como para que exploten la fuerza de trabajo para sus propios intereses».57 El control racional por parte de los trabajadores sobre los dirigentes, la planificación, la gestión económica y otros asuntos sociales, ofrece la mejor garantía para que se imponga en la sociedad un código de valores realmente socialista, ajeno tanto a la ética que emana de un mercado puro, como a las desvirtuaciones morales a que puede conducir un socialismo que carezca de reguladores que partan desde la base misma de la pirámide social. 57 David Schweickart: Democracia económica. Propuesta para un socialismo eficaz, Gráficas Fomento, S.A., Barcelona, 1993, pp. 30-31. 167 LOS VALORES Y LA FAMILIA Los valores constituyen un complejo y multifacético fenómeno que guarda relación con todas las esferas de la vida humana. Están vinculados con el mundo social, con la historia, con la subjetividad de las personas, con las instituciones. Realmente vivimos un mundo lleno de valores. Y, por supuesto, uno de los ámbitos fundamentales donde los valores tienen su asiento es la familia. La familia y las crisis de valores Sabemos que continuamente se está hablando de una crisis de valores que muchas veces se asocia a una crisis de la familia. Y ciertamente, a pesar de que la familia es la más antigua forma de organización humana y tal vez el ámbito social donde mayor fuerza tienen las tradiciones y la tendencia a su conservación, esto no significa que no cambie y que sea una entidad siempre idéntica a sí misma, dada de una vez y para siempre. Los cambios en la familia, por supuesto, se insertan dentro de determinados cambios globales de la sociedad. Hoy mismo estamos viviendo en un mundo muy dinámico, matizado por el tránsito hacia lo que se ha dado en llamar Posmodernidad. Y esta transición representa un cambio en la interpretación de los valores. Hay toda una serie de valores, vinculados a la Modernidad, que comienzan a entrar en crisis. Ya no existe la misma confianza en la razón, en el progreso, en la ciencia, en la técnica. Se instaura cierta psicología nihilista, de desesperanza; pierden fuerza las utopías, los sueños en un cambio progresivo, en la posibilidad de alcanzar una sociedad más justa. Claro que todo esto está asociado a la caída del Muro de Berlín, a la ideología del «fin de la historia», a la situación internacional prevaleciente. Estos fenómenos globales, de una u otra forma, llegan a la psicología individual y a la psicología de la familia, poniendo en entredicho algunos de sus valores tradicionales. Si la sociedad está dictando un modo de vivir y un modo de hacer no basado en la solidaridad, no dirigido a la construcción de un futuro social, común, comunitario, sino enfilado hacia la búsqueda de salidas individualistas, eso, traducido al mundo de valores subjetivos, significa que cada cual debe atender a lo propio, a lo personal, a lo egoísta y no a lo social, 168 ni a lo colectivamente constructivo. Este tipo de psicología tiende a repercutir en las relaciones intra-familiares, como veremos más adelante. Pero lo importante ahora es destacar la idea de que la familia está inserta en un mundo social y que, a pesar de que es más estable en comparación con otros ámbitos de la sociedad, ella también es dinámica y sus cambios en alguna medida reflejan y reproducen las variaciones que tienen lugar a un nivel social general. Al mismo tiempo, vivimos en una época en la que ha adquirido mucha fuerza la idea del incremento del papel de la mujer en el ámbito social y familiar y de su igualdad de derechos en relación con el hombre. Nos encontramos, de manera casi universal, en un período crítico de lo que podríamos llamar el modelo patriarcal tradicional de la familia. Es cierto que las crisis no hay que asumirlas en un sentido apocalíptico, que éstas no necesariamente representan la antesala de la muerte, ni significan de manera inevitable un derrumbe de la institución dada, en este caso de la familia. De ellas pueden derivarse tanto tendencias positivas como negativas. De la crisis actual del modelo patriarcal emana una opción positiva: la integración de la mujer a una vida social cada vez más plena, el tránsito hacia una situación de respeto de sus derechos y la tendencia a democratizar las relaciones intra-familiares. Pero al mismo tiempo se abre la posibilidad de una opción negativa. Puesto que el modelo viejo sigue perviviendo y coexistiendo con el nuevo, en la práctica lo que se produce en realidad muchas veces es una duplicación de la jornada laboral en la mujer, en el trabajo y en su casa, unido a cierta contradicción, sobre todo en el hombre, entre discurso y práctica, una especie de doble moral entre la vida pública y privada: se asume de manera teórica un deber ser que después no se introduce por vía de la práctica en la vida real. Todo esto redunda no sólo en que la mujer no alcance aún un status de igualdad plena, sino también en cierta desatención en la educación de los niños. Se genera también una agudización de las contradicciones intra-familiares. No debemos olvidar que la familia es la sede fundamental de las contradicciones entre generaciones (padre-hijo) y géneros (hombre-mujer). Como sectores sociales diferentes, cada uno de ellos tiene su propia interpretación de los procesos de cambio 169 que ocurren. Las nuevas generaciones son por lo general más sensibles a esos procesos. Los jóvenes, como resultado de su propia maduración psicológica, tienden siempre a cierta rebeldía asociada a la búsqueda de una autonomía en el desarrollo de su personalidad. Si este proceso ontogenético natural coincide en tiempo con determinadas tendencias al cambio dentro de la sociedad, es lógico que sean precisamente ellos los más sensibles a esos cambios. Las generaciones más viejas, por su parte, tienden más a la conservación, a la tradición, a educar en el espíritu en que ellos fueron educados. De igual forma, por partir desde posiciones diferentes dentro del antiguo modelo patriarcal, el hombre y la mujer no tienen por lo general igual disposición a aceptar los nuevos valores asociados al cambio. Como resultado, se produce en el seno familiar el choque, la confrontación, entre diferentes sistemas subjetivos de valores. Tomando en cuenta todo lo anterior, no es casual entonces que muchas veces se le atribuya a este modelo transicional de familia que hoy prevalece la causa fundamental de la crisis de los valores. Pero tratemos de indagar hasta dónde esta afirmación es consistente. Si apelamos a nuestra propuesta sobre los planos fundamentales de existencia de los valores,58 podremos percatarnos que, ciertamente, la familia guarda relación con las tres dimensiones: la familia es un valor en sí misma (dimensión objetiva), es un factor instituyente de valores (dimensión instituida) y es mediadora de las influencias valorativas que se reciben tanto desde la vida como desde el Estado, la política y demás instituciones en la conformación de los sistemas subjetivos de valores (dimensión subjetiva). Veamos esto por partes: La familia como valor La familia posee una significación positiva para la sociedad y en tal sentido es ella misma un valor. Como forma primaria de organización humana, como célula comunitaria existente en cualquier tipo de sociedad, la familia es el primer grupo de referencia para cualquier ser humano. Y lo ha sido siempre: hubo familia antes 58 Propuesta presentada y desarrollada en el capítulo introductorio del presente libro. 170 de existir clases sociales, antes de que aparecieran las naciones, antes de que se concibiera siquiera cualquier otro tipo de vínculo humano. Al mismo tiempo, la familia está inserta en los más disímiles ámbitos, en los marcos de cualquier clase social, de cualquier nación, de cualquier Estado, de cualquier forma civilizatoria. Y en todos los casos siempre es el más inmediato y primario medio de socialización del ser humano. Eso le otorga un lugar privilegiado, un valor especial dentro del sistema de relaciones sociales. Es a través de los vínculos afectivos prevalecientes al interior de la familia, sobre todo en relación con los niños, que se produce la apropiación del lenguaje como medio fundamental de comunicación y socialización, es en ese marco donde se aprende a sentir, a pensar, a concebir el mundo de un determinado modo y se reciben la orientaciones primarias de valor. Las primeras orientaciones de valor que recibe el niño desde que es bien pequeño son aquellas vinculadas a su propia sobrevivencia, a lo que es imprescindible hacer para garantizarla, a lo que puede constituir un peligro que la amenace. Las primeras nociones sobre lo que se puede y no se puede o lo que se debe y no se debe tienen el propósito fundamental de garantizar la supervivencia de ese pequeño y frágil ser humano. Más adelante, en el propio seno familiar, se adquieren las primeras normas de conducta y de relación, vinculadas a lo que se considera un comportamiento moralmente bueno y a una adecuada relación de respeto con el otro. Todos estos valores se asumen por el niño en una primera etapa como un proceso lógico y natural de identificación con su medio social inmediato -la familia-, que sintetiza para él lo que es su género, el género humano. Y esto el niño por lo general lo asume sin cuestionarlo. Los padres incluso, en muchas ocasiones, no se preocupan en esta etapa por explicar el por qué, simplemente orientan, a través de un «esto no se hace» o un «haz tal cosa», lo que en su opinión representa una actitud y un comportamiento adecuados. El alto grado de dependencia existencial que todavía aquí tiene el niño en relación con sus familiares adultos hace que asuma la autoridad de estos últimos como infalible. 171 Es en la familia, además, donde se adquieren las primeras nociones culturales y estéticas y los valores a ellas asociados. Otros valores -ideológicos, políticos, filosóficostambién tienen en la familia a uno de los primeros y principales medios de transmisión ya en etapas más avanzadas del desarrollo de la personalidad. Debido a la fuerte presencia que tiene la familia en la educación más temprana del niño, su papel es extraordinariamente importante en la configuración del mundo de valores de esa conciencia en formación. La función que en este sentido juega la familia es en realidad insustituible. Esos valores adquiridos en edades tempranas quedan casi siempre más arraigados en la estructura de la personalidad, lo cual hace más difícil su cambio. De ahí la importancia de que esa educación primera sea lo más adecuada posible. Siempre presentará muchas más dificultades reeducar que educar. Sin embargo, en muchas ocasiones los padres no tienen plena conciencia de la gran responsabilidad que recae sobre ellos en lo atinente a la educación valorativa de sus hijos o, simplemente, no están lo suficientemente preparados para asumirla. No pocas veces muestran más preocupación por los aspectos formales de la educación que por el contenido racional de la misma. Pensando tal vez que el peso de su autoridad es suficiente, no se ocupan de explicar el porqué de lo bueno y de lo malo y de trasmitirle a los pequeños los instrumentos necesarios para que ellos aprendan a valorar por sí mismos. Obvian el hecho evidente de que en algún momento ese ser humano, ahora pequeño y dependiente, tendrá que asumir una posición autónoma ante la vida y tendrá que enfrentarse a situaciones inéditas, presumiblemente no contempladas en las normas que sus padres le trasmitieron. Por supuesto, aunque los valores adquiridos en el seno familiar son los de mayor arraigo, eso no significa que necesariamente marquen con un sello fatalista y predeterminado toda la evolución de la personalidad en lo que a los valores se refiere. En el transcurso de su vida, en la evolución natural de niño a adolescente y de adolescente a joven y a adulto, el individuo se inserta en otros grupos humanos -el barrio, la escuela, el colectivo laboraly de todos ellos recibe determinados influjos valorativos. La propia realidad social a la que pertenece, cambia, evoluciona y ello también condiciona variaciones en su mundo subjetivo de valores. Pero, lo 172 que es más importante, el propio individuo no es una entidad pasiva sometida a dictados valorativos externos, sino que es capaz -mucho más mientras más preparado esté para ellode asumir actitudes personales, propias, creativas, diferenciadas, en relación con los valores. No es casual entonces que en determinado momento del desarrollo de la personalidad el individuo comience a cuestionarse los valores arraigados desde el seno familiar. El resultado de este cuestionamiento puede ser la asunción de esos mismos valores, ya ahora plenamente concientizados, racionalizados y lógicamente entendidos, o puede ser la renuncia parcial o total a aquellos. En este último caso se asumen patrones valorativos diferentes, se adopta una lógica valorativa distinta y, como resultado, comienzan determinadas manifestaciones de contradicciones generacionales dentro de la familia. Nos podemos percatar que, aun en este último caso, la familia es un referente obligado -aunque sea por contraposiciónen relación con los valores que porta cualquier individuo. Todo esto refuerza la idea del enorme papel de la familia en los marcos de cualquier tipo de sociedad y el porqué debe ser considerada como poseedora en sí misma de un alto valor social. La familia como factor instituyente de valores De la exposición anterior se desprende que la familia, como forma de organización humana relativamente autónoma y variada, es capaz de conformar ciertas normas que regulan el comportamiento de sus miembros y que se basan en valores que, por una u otra vía, se convierten en dominantes en su radio de acción. Ya sea por la vía de la autoridad del padre -en el modelo patriarcal tradicionalo por cierto consenso democrático entre sus integrantes, la familia logra instituir ciertas normas y valores. La institucionalización de valores es un proceso que se da no sólo al nivel global de la sociedad, sino también al nivel de grupos, como puede ser una escuela o una universidad, e incluso en una comunidad humana tan pequeña como la familia. La familia instituye, "oficializa" en su radio de acción, convierte en normas, ciertos valores que son los que operan a su nivel, regulan las relaciones intrafamiliares y proyectan una determinada actitud hacia el mundo extra-familiar. 173 La acción instituyente de valores de la familia, como se produce sobre todo a través de una relación afectiva y no tanto por medio de una argumentación racional, es muchas veces más dependiente de su práctica cotidiana que de su discurso retórico. En la familia funcionan normas que no están escritas y ni siquiera dichas, pero que todos sus miembros conocen porque se han convertido en costumbres. La familia presenta un marco de intimidad tal que favorece las actitudes más abiertas y francas de sus miembros. Es el medio mas favorable para que el individuo se exprese tal como es, con menos inhibiciones, menos sujeto a normas exteriores que tal vez en otros contextos cumple, pero que no ha interiorizado y hecho suyas, aunque las comprenda y promueva como valores necesarios. En este sentido resulta más importante el ejemplo, la práctica, la cotidianeidad, con todos los valores inmersos dentro de la conducta misma, que la propia retórica discursiva acerca de lo que es bueno o malo, de lo que debe ser o no ser. Poco útil resultaría, a fin de instituir ciertos valores, el gran «sermón axiológico» que un padre dirija a sus hijos, si al rato hace totalmente lo contrario y realiza una práctica que no es entendible desde el punto de vista de la lógica valorativa que poco antes estuvo tratando de explicar. Es muy difícil lograr, por mucho que se le diga, que un niño adopte una actitud igualitaria y de respeto hacia una niña, sea su hermanita o una compañerita de escuela, si lo que vive en su casa es el maltrato constante de la madre por el padre o la sumersión exclusiva de la primera en las labores domésticas y la subvaloración de su inserción social o su actividad profesional. Lo lógico aquí es que el niño reproduzca a su pequeña escala las relaciones de desigualdad con el otro sexo. Ante tal situación, la reacción natural del niño o el joven es asumir como suyo más el «valor» hecho que el valor dicho, el mundo real y no el mundo de un abstracto deber ser, los valores insertos en la praxis cotidiana y no los de los sueños o los cuentos infantiles. La familia como mediador de influencias valorativas Los valores que la familia instituye tienen diferentes fuentes. Muchos de ellos no son originarios del propio seno familiar, sino procedentes de otros ámbitos. Debido precisamente a la alta presencia que tiene la familia en la formación de los sistemas 174 subjetivos de valores en las primeras etapas de la formación de la personalidad, se constituye en uno de los mediadores fundamentales de todas las influencias valorativas. En este sentido, la familia actúa como especie de intermediario en relación con los factores de naturaleza valorativa que trasladan su influjo hasta cada uno de sus miembros desde la vida, la comunidad, otras instancias educativas, los medios masivos de comunicación, el discurso político, las leyes, los preceptos morales vigentes en la sociedad y también, a través de las tradiciones, desde las generaciones precedentes. Es por estas razones que puede afirmarse que la familia es una especie de termómetro social que reproduce y refleja en qué situación se encuentra la sociedad, a qué sistema socioeconómico pertenece, por dónde anda éste, en qué etapa se encuentra. Parece oportuno presentar un ejemplo de cómo el cambio de la situación de la sociedad hace variar las orientaciones valorativas al interior de la familia. Es un ejemplo relacionado con la familia cubana en dos etapas -1988 y 1997-, extraído del artículo «Familia, ética y valores en la realidad cubana actual» de la psicóloga cubana Patricia Arés Muzio. Recordemos que todavía en 1988 Cuba se encontraba en uno de los momentos de mayor estabilidad económica y con un nivel decoroso de bienestar social al alcance prácticamente de todos sus habitantes. La situación cambió drásticamente a partir de los primeros años de la década de los noventa con el derrumbe del socialismo en la URSS y Europa del Este, que habían sido hasta entonces el principal origen y destino del comercio cubano internacional. «En un estudio realizado en el año 1988 -escribe Patricia Aréspor el Centro de Investigaciones Psicológicas y Sociológicas sobre orientaciones de valor en la familia(...) se constató que tanto en padres como en hijos las orientaciones se relacionaban con valores tales como afán de conocimiento, familia, trabajo, valor estético y, por último, el valor de lo material».59 Puede apreciarse que en ese momento los valores subjetivos predominantes en la familia reflejaban las transformaciones 59 Patricia Arés Muzio: «Familia, ética y valores en la realidad cubana actual», Temas, La Habana, 1998, N.15, p. 59 (el destacado es nuestro). Deseo reconocer que el excelente artículo de Patricia Arés nos ha servido de fuente inspiradora para muchas de las reflexiones sobre la familia aquí presentadas. 175 valorativas que el propio proceso revolucionario trajo consigo y que llevaban en ese momento casi tres décadas de afianzamiento. La otra investigación se realiza en 1997, esta vez por la Facultad de Psicología de la Universidad de la Habana y en ella «se pone de manifiesto un cambio en las orientaciones de valor, así como en el contenido de éstos(...), aparecen como valores familiares, en su jerarquía, la inteligencia, la astucia, la familia, la salud, el éxito. Es significativo el hecho de que la inteligencia aparece con más valor que el trabajo, y ello como vía para tener, más que para ser (de ahí la palabra astucia)».60 Estos cambios reflejan la crisis económica por la que atraviesa la sociedad y su incidencia en la cotidianeidad. Ya lo que el Estado y la sociedad había estado garantizando para todos, a nivel de alimentación, salud, transporte, educación, seguridad social, a pesar de la intención de mantenerlo a ciertos niveles, comienza a deprimirse, ya no es suficiente para mantener satisfechas las necesidades elementales y, como resultado, se produce un cambio en los sistemas de valores que predominan al interior de la familia, varía su ordenamiento jerárquico, ascienden a un primer plano los valores asociados a la satisfacción de las necesidades materiales. Aunque no puede afirmarse el carácter definitivo de estos cambios, sí muestran una entrada en crisis de los valores afianzados durante los años anteriores.61 Pero la crisis de valores es en realidad un fenómeno universal, de lo cual es muestra una concepción como el posmodernismo que, al intentar captar el espíritu epocal predominante, adopta una actitud nihilista y de cuestionamiento absoluto hacia todos los valores tradicionales, incluidos los asociados a determinados preceptos religiosos. En vínculo con lo anterior se produce una crisis paradigmática sobre cuál debe ser el modelo de ser humano y el modelo de sociedad a que se aspira, lo que a su vez hace difícil elaborar un proyecto de vida axiológicamente valioso y encontrar una finalidad al accionar humano que esté más allá del inmediatismo mercantil. Al inculcarse cierta desesperanza y pérdida de fe sobre la posibilidad de una sociedad mejor y más justa, se debilita la posibilidad de que el individuo inserte un proyecto individual 60 Idem, p. 63 61 Un análisis más detallado de la sintomatología característica de la crisis de valores que afecta parcialmente a la realidad cubana actual y, en especial, a los jóvenes, puede encontrarse en: José Ramón Fabelo: Retos al pensamiento en una época de tránsito. Edit. Academia. La Habana, 1996, pp. 165-169. 176 de vida dentro de cambios sociales axiológicamente positivos. Esta situación estimula el egoísmo, la búsqueda de salidas estrictamente individuales y la disposición a encontrarlas a cualquier precio. Es éste realmente un problema universal, aunque en cada lugar tiene sus expresiones concretas en dependencia de las características específicas. La crisis global de valores no tiene las mismas manifestaciones en Europa, digamos, que en los países del Tercer Mundo; no es igual en las clases adineradas que en las desposeídas. Si en un contexto se expresa en un consumismo exacerbado que por lo general se acompaña de un gran vacío espiritual, en el otro se entroniza en lo que se ha dado en llamar «cultura de la pobreza», que centra su preocupación fundamental en la supervivencia misma y que no tiene muchas posibilidades de ocuparse más que del presente inmediato. Esta situación se acompaña de un proceso de estandarización y banalización de la cultura. La cultura tiende cada vez más a transnacionalizarse, lo cual lamentablemente no significa que se enriquezca con los aportes culturales de todos los pueblos, sino que se produzca preponderantemente en determinados centros mundiales de poder y se irradie por todo el planeta mostrando una imagen simplificada de supuestos valores universales e incitando hacia un modo de vida que, además de superfluo, no está al alcance real de la mayor parte de la humanidad. Esto constituye un golpe muy fuerte contra la diversidad, la tradición, la espiritualidad cultivada y sus valores asociados. Esta coyuntura social que atravesamos a escala global necesariamente se refleja en la familia y ha estado muy asociada a la divinización del mercado, a su asunción como «vara mágica» que debe venir a resolver todos y cada uno de los problemas humanos. Cuando el mercado se instaura socialmente como valor supremo, el individuo comienza a ser portador de una ética del tener y no de una ética del ser. El ser humano importa más por lo que tiene que por lo que es. Esta cultura, asociada al consumo, a la competencia, al promocionismo de los más diversos artículos, a la comercialización al infinito de todo, está constantemente dictando al individuo un mismo mensaje: ten, ten, ten todavía más. No es una cultura que promueva un determinado tipo de ser, axiológicamente valioso, sino que constantemente diluye el ser mismo en el tener. 177 La influencia de esta cultura mercantilista sobre la familia depende por supuesto de sus condiciones de existencia y de la actitud misma que ella adopte ante este influjo. Ello se refleja en el tipo de necesidades que en el seno familiar se entronice como jerárquicamente superior. De acuerdo a las necesidades que se asuman como preponderantes en las relaciones intra-familiares, así serán los valores que predominen en su seno y la forma de familia que sobre esta base se construya. Tipos de familia En concordancia con lo anterior, podemos hablar de tres formas típicas de familia. La primera es aquella que, debido a las condiciones mismas de su existencia, no tiene otra opción que asumir las necesidades de subsistencia como las principales y primarias. Esto es inevitablemente así en los millones de familias pobres que habitan nuestro planeta. Aquí no puede esperarse el otorgamiento de prioridad a la cultura o a los grandes valores espirituales. Cuando se tiene hambre se es insensible al más maravilloso de los espectáculos. Aunque no se descarta cierta presencia de algunos valores morales o religiosos, es indiscutible que en estos casos el gran problema es el asociado a la satisfacción de las necesidades básicas más elementales: alimentación, vivienda, salud. Incluso un asunto lógicamente tan básico en la vida intra-familiar como lo es la educación de los hijos, pasa en estos casos también a un segundo plano ante el apremio de la búsqueda del sustento, lo que provoca que muy pronto los pequeños se integren también a esa tarea y no asistan a la escuela o la abandonen temprano. Como se trata de una situación que, por lo general, se repite de generación en generación, el ambiente cultural que predomina al interior de la familia es muy enrarecido, se reproduce la ignorancia y el analfabetismo ancestral. Las parejas habitualmente tienen muchos hijos, lo cual se acompaña por una alta mortalidad infantil. Todo, incluso el número de hijos, se concibe y gira alrededor de su función pseudoeconómica. La llamada «cultura de la pobreza» aquí prevaleciente se caracteriza por el mayor inmediatismo, la ausencia de planes o proyectos que desborden las necesidades más elementales, la resignación, la 178 inexistencia de esperanzas de cambio, el sentimiento de marginalidad y de exclusión. La pervivencia del tipo de familia que acabamos de describir es, por supuesto, ante todo una responsabilidad de la sociedad más que de la familia misma. No cabe censurar a un grupo humano que no tenga más que una opción de conducta. La sociedad debe ofrecerle a la familia las condiciones mínimas necesarias para que ésta pueda levantarse por encima de las necesidades de subsistencia y cultivar otros valores. Y esta exigencia no es ningún imposible: vivimos en un mundo -ésta es su gran paradojaen el que el producto interno bruto planetario es más que suficiente para otorgarle una vida digna a cada ser humano. Y, sin embargo, tenemos 800 millones de hambrientos que no tienen otra alternativa que mantener con sus familiares relaciones exclusivas de subsistencia. No cabe aquí decir que éste es un problema sólo de los pueblos del Tercer Mundo y de su exclusiva incumbencia. En primer lugar, porque la contrastante situación también se presenta, aunque lógicamente en menor medida, en el Norte Industrializado y, en segundo lugar, porque la tan «cacareada» globalización no puede significar beneficio único para quienes ocupan un lugar privilegiado en este proceso. El hambre y la pobreza son problemas globales y responsabilidad de todos. Las causas y derivaciones de este tipo de familia constituyen un problema social. Todo el que se preocupe por la familia tiene que preocuparse por la sociedad y por promover un tipo de organización social que garantice las condiciones mínimas para que la familia pueda ser familia y tenga la posibilidad de estructurar sus relaciones internas en la órbita de otros valores. Si las necesidades elementales de subsistencias se encuentran satisfechas, entonces ya la familia no está obligada a centrar la atención sobre ellas y se abre la posibilidad de que se asuma como prioritario otro tipo de necesidades. Aquí caben dos grandes posibilidades. La primera es aquella que ve en el lucro, la ostentación y el tener el sentido más profundo de la convivencia familiar. En este caso también se hiperboliza la dimensión económica, pero ya no en función de la satisfacción de las necesidades elementales, sino para ostentar, para tener siempre más y mejor. El lucro, el poder y el prestigio se asumen como sinónimos. El éxito se identifica con los altos niveles de consumo 179 y se busca a cualquier precio. Corrupción, individualismo, egoísmo son «valores» (más bien anti-valores) que por lo general se asocian a este tipo de psicología, muy ligado a la competencia (para triunfar yo tienen que fracasar muchos otros) y, por lo tanto, a la antisolidaridad y el anti-colectivismo. Claro que este sistema de «valores» funciona más allá del seno familiar, en un contexto social más amplio, pero casi siempre se refleja también en la familia y tiene en ella sus formas específicas de manifestación. En no pocas ocasiones, incluso, se trasladan al ámbito familiar las relaciones de contrato típicas de los vínculos mercantiles. Las propias parejas o matrimonios se constituyen muchas veces por conveniencia económica. El concepto de «buen partido» se refiere, ante todo, a aquella posible pareja que, más allá de cualidades humanas, representa potencialmente un buen «socio» en el vínculo matrimonial. El matrimonio en tales casos equivale a un trato que actúa en detrimento de la lógica afectiva que debe predominar en la familia. Es característico de este tipo de familia que el que más tiene o el que más aporta económicamente sea el que manda, el que instituye las normas y valores. Quien menos tiene o menos aporta se considera dependiente, subordinado, sumiso, tolerante ante el abuso, el maltrato o el adulterio. Como resultado se produce una degradación moral de las relaciones familiares, una especie de prostitución familiar (de hecho, el hombre o la mujer que entra en una relación de pareja con esta finalidad se está vendiendo a sí mismo), que necesariamente se traslada como modelo a los hijos y crea un inadecuado ambiente educativo para el fomento de altos valores espirituales. Como resultado, el niño o el joven tiende a reproducir a su escala la misma psicología, la psicología del valor de cambio, del «todo vale siempre que sea vendible», lo cual dificulta en él la distinción moral entre el bien y el mal. Esa es la gran limitación axiológica del mercado, que puede igualar en precio, en la abstracción del valor de cambio, lo más sublime y lo más bajo, las mejores y las peores cosas. No ha de extrañar entonces que un joven que ha crecido en un ambiente familiar donde prevalecen las relaciones contractuales, se convierta en un mero agente mercantil, un vendedor de drogas o de cualquier cosa. La otra forma posible de construcción familiar es aquella en la que se coloca en un primer plano las necesidades vinculadas al 180 desarrollo de la calidad de vida. Es éste realmente el más deseable tipo de familia por su superioridad axiológica. Aquí, por «calidad de vida» se entiende sobre todo el ser y no tanto, o no exclusivamente, el tener. Por supuesto que es legítimo en toda familia la aspiración al desarrollo material, a alcanzar cierto confort dentro de determinadas normas racionales. Estos elementos lógicamente deben formar parte del proyecto de vida de cualquier familia. Pero este tener se encuentra, dentro de este tipo de familia, subordinado al (y en función del) ser. Aquí el centro es lo humano mismo, lo genéricamente valioso; no el valor de cambio, sino el valor de uso de las cosas, asociado a las necesidades humanas que satisfacen. En otras palabras, los objetos sobre todo interesan por su valor cognoscitivo, utilitario, estético, artístico, moral y no por su precio o por su capacidad de cambio. Debido a esa razón, los intereses intra-familiares se desplazan hacia lo educativo, lo cultural, lo social, lo filosófico, lo ecológico, lo político (entendido este último no en su versión corrupta, como medio de vida dirigido a la obtención de ingresos fáciles, sino en tanto proyección de una sociedad más justa y equitativa). Al colocar a lo humano en el centro mismo de la atención, los valores que tal tipo de vida intra-familiar debe engendrar estarán asociados a la solidaridad, la justicia, la reciprocidad, el apoyo mutuo, el respeto por el otro, lo cual debe reflejarse en su interior en relaciones más democráticas, en una praxis de real igualdad de géneros y en el cultivo de una elevada sensibilidad y espiritualidad,. En su influjo sobre los hijos, este tipo de familia tendrá más posibilidades de fomentar y preparar individuos distintos, más solidarios, más preparados para la construcción de una sociedad mejor, aun cuando se enfrenten a un mundo exterior axiológicamente adverso del que emanen otros dictados valorativos. En este último caso, la familia puede actuar, si sus relaciones son bien coordinadas y dirigidas, como una especie de refugio de valores, como antídoto contra las negativas influencias valorativas que provienen de una sociedad en crisis. Claro que esto no significa una práctica educativa en la que a los hijos se les dibuje un idílico mundo de fantasías ajeno al mundo real. Los jóvenes han de ser preparados para lidiar con esa realidad que alguna vez tendrán que enfrentar de manera autónoma, pero también para que no se dejen arrastrar por ella, si es que para entonces mantiene su contenido axiológico adverso. 181 Hemos tratado de dibujar a grandes rasgos tres formas posibles de familia, típicas del mundo de hoy, que responden a prioridades distintas en las relaciones intra-familiares: la subsistencia, en el primer caso; el lucro y la ostentación, en el segundo y el desarrollo de la calidad de vida, en el tercero. La primera es una forma obligada por las condiciones de existencia de la propia familia, las otras dos son el resultado de una determinada opción ética entre el tener y el ser como los criterios básicos para la estructuración familiar. Se trata apenas de tres modelos teóricos que nos permiten comprender de manera más concreta los posibles vínculos entre familia y valores. Aunque todos podremos encontrar un correlato real para cada uno de estos modelos, ello no significa que no existan de hecho muchas familias que ocupen posiciones intermedias entre ellos, en las que encontramos rasgos típicos de dos o, incluso, de las tres formas de familia. Es posible también el tránsito de una misma familia desde un modelo a otro, en dependencia del cambio de sus condiciones de vida o de cierta revaloración ética de su estructura. Las propias circunstancias sociales que envuelven a la familia pueden provocar el tránsito en uno u otro sentido. El último modelo descrito se corresponde con cierto deber ser, necesario para dirigir el trabajo de orientación familiar en lo que a valores se refiere, sobre todo, por la incidencia positiva que sus atributos pueden tener en la formación de valores en los hijos. Por una nueva relación entre familia y sociedad Precisamente por este lugar tan significativo que ocupa la familia en la formación de valores en los niños, en los jóvenes, en las nuevas generaciones, resulta de vital importancia potenciarla como grupo humano. La familia representa un marco insustituible para fortalecer lo moral y los más altos valores en el mundo de hoy. Claro, no ha de tomarse a la familia como chivo expiatorio de todos los problemas que existen en la sociedad y que necesitan un enfrentamiento particular. No debe olvidarse que la familia no existe en abstracto, sino en un contexto social determinado que favorece u obstaculiza la labor formativa de la propia familia. La incidencia de la familia sobre los niños y jóvenes tiene sus límites 182 y estos últimos no deben ser olvidados. Por eso no podemos pensar que la transformación de la familia en el sentido axiológico que aquí hemos descrito es ipso facto la solución de los problemas del mundo. Pero, al mismo tiempo, la familia puede ser un importante antídoto a la cultura de la racionalidad instrumental, donde todo incluso los otros seres humanoses asumido con mentalidad de cálculo, a través de la relación costo-beneficio, como medio o instrumento para fines mercantilistas o lucrativos. Por las relaciones esencialmente afectivas y humanitarias que le son consustanciales y naturales, la familia puede convertirse en el germen, el embrión, de relaciones comunitarias cada vez más amplias, donde al ser humano se le asuma no como medio, sino como fin y valor más alto. Ya habíamos descrito un tipo de familia en la que el contrato se traslada desde la sociedad hasta el ámbito familiar. Pero eso es no sólo antivalioso -y en cierto sentido anti-humano-, sino también antinatural. La constitución misma de la familia tiene un basamento biológico, natural, dado por el necesario apareamiento para la procreación y el vínculo de dependencia de los hijos en relación con los padres. La conservación de la especie necesita de nexos familiares afectivos y no contractuales. El segundo modelo aquí presentado es, en realidad, una enajenación de la forma natural de familia. Lo natural en ella son las relaciones de afecto, de amor, donde predomina no la venta, sino la entrega gratuita de lo mejor de cada uno, el deseo de ofrecer sin pedir nada a cambio, el desinterés material, el altruismo. De lo que se trata, entonces, es, no de mercantilizar las relaciones familiares, sino más bien a la inversa, de familiarizar las relaciones sociales, de extender los vínculos de afecto, naturales a toda familia, hacia la sociedad, como prototipo o deber ser de cualquier relación humana. Para lograr el tan anhelado -y hoy más necesario que nuncamundo nuevo, centrado en lo humano mismo, habrá que trabajar entonces -aunque no sea por supuesto lo único que haya que hacersobre el perfeccionamiento de la familia. 183 HACIA UNA INTERPRETACIÓN AXIOLÓGICA DE LA CIENCIA Hasta hace poco tiempo el desarrollo de la ciencia y del conocimiento científico era analizado, primordialmente, con independencia de los valores de la cultura y de la actividad valorativa del sujeto de la ciencia. Hoy la situación ha cambiado. Ahora se considera ya un anacronismo entender la ciencia partiendo exclusivamente de su historia «conceptual», es decir, de la historia del «automovimiento de los conceptos», guiada por una gran lógica objetiva del conocimiento, ajena al hombre, a la sociedad y a sus necesidades e intereses. Sin negar la importancia de las leyes propias a la lógica interna de desarrollo de la ciencia, hoy se centra la atención también en su lógica «externa». Y no podría ser de otro modo. La integración cada vez más evidente de la ciencia a la vida social, su nexo mucho más directo con los acuciantes problemas de la civilización actual, su influencia decisivamente positiva o negativa en la solución o agravamiento de estos problemas, han despertado la conciencia sobre la importancia de los factores valorativos en el desarrollo del conocimiento científico y sobre el valor de la propia ciencia. En nuestros días la ciencia desempeña funciones cada vez más importantes en la sociedad. La producción científica está generando permanentemente una avalancha de nuevos conocimientos con grandes implicaciones en la vida y la actividad de los seres humanos. Prácticamente no existe una sola rama de la actividad humana donde la ciencia no haya penetrado y provocado cambios sustanciales. Al tiempo que se convierte en una fuerza productiva directa e insustituible, la ciencia enriquece cultural y cosmovisivamente la conciencia de la sociedad, permite el pronóstico de los más disímiles procesos y se constituye en el fundamento teórico de la dirección social. Por otro lado, la sociedad dedica cada vez más recursos humanos y financieros a la actividad científica. El gasto social de la ciencia adquiere hoy proporciones significativas, lo cual pone a la orden del día el problema de la efectividad socioeconómica de la producción científica, del balance entre lo que ella toma y da a la sociedad. Todo ello, unido a la extraordinaria fuerza transformadora con que la ciencia dota al ser humano -con la posibilidad implícita de su uso a favor y en contra del propio hombre-, condiciona la 184 gran actualidad que adquiere el problema de la relación entre ciencia y valor. De ahí que, unida a los tradicionales enfoques metodológico y epistemológico, sea hoy cada vez más necesaria una interpretación axiológica de la ciencia. Sin ella sería imposible una concepción integral no sólo del conocimiento científico mismo sino también de la actividad humana que lo engendra. En efecto, es conocido que un mismo tipo de conducta puede perseguir objetivos diversos y tener en el fondo diversas orientaciones valorativas. En el caso de la ciencia, una misma actividad, desarrollada por dos sujetos diferentes o en condiciones socioculturales distintas, posee la misma interpretación lógica, epistemológica o metodológica y, sin embargo, requiere un análisis axiológico diferenciado que penetre en las motivaciones subjetivas del científico, en su vínculo con el medio social en que se desarrolla la actividad investigativa. La investigación de los parámetros valorativos de la ciencia permite desentrañar los nexos que ella guarda con el ser humano, principal «consumidor» de sus resultados, así como delucidar las direcciones, mecanismos y obstáculos existentes en el camino hacia el cumplimiento de ese viejo y anhelado paradigma de la sociedad: lograr una ciencia cada vez más humana y un humanismo cada vez más científico. Este estudio es necesario para el desarrollo de la autoconciencia de la sociedad y, particularmente, de los propios científicos, para la regulación de la actividad y las relaciones en la ciencia, para la organización de las investigaciones y, en general, para la dirección de esta esfera de la actividad social. Tal investigación, por supuesto, rebasa con mucho los marcos de un ensayo y, diríamos más, supera los límites de una sola ciencia o rama del saber. En ella deben realizar su aporte la filosofía, la lógica, la metodología y la sociología del conocimiento científico, así como cada una de las propias ciencias particulares sometidas al análisis axiológico. Nuestra intención aquí consiste sólo en proponer algunos de los principios teórico-filosóficos generales que a nuestro juicio deben ser tenidos en cuenta para una interpretación axiológica de la ciencia. Las dos formas más importantes de interrelación entre ciencia y valor que han de considerarse para tal análisis son las siguientes: 185 a) Influencia de los factores valorativos sobre la ciencia y el conocimiento científico. b) La ciencia como valor, es decir, la significación social de la ciencia y el conocimiento científico. No son éstas las únicas formas de interacción entre ciencia y valor. A ellas podrían agregarse por lo menos dos más: c)influencia de la ciencia sobre otros valores de la cultura; d)los fenómenos valorativos como objeto de estudio de la ciencia. Sin embargo, son las dos primeras formas las que mayor incidencia tienen en una interpretación axiológica de la ciencia y a las que nos referiremos a continuación. Al hablar de la influencia de los factores valorativos sobre la ciencia se tiene en cuenta, ante todo, el condicionamiento sociocultural de la ciencia y el papel que juega el elemento personal, expresado en la conciencia valorativa del ciencífico, sobre la creación de este último. Son éstos, como puede apreciarse, factores que están más allá de la lógica interna de desarrollo de la ciencia, que en cierto sentido la condicionan «desde fuera», dándole a cada resultado científico el colorido y la vitalidad de su época y de su autor. La actividad científica se realiza dentro de un contorno social determinado, ella misma constituye un elemento importante dentro de todo el sistema social y, en este sentido, no puede dejar de recibir el influjo de los demás elementos que componen dicho sistema. La economía, la política, la religión, el arte, la propia ciencia como ingrediente de la cultura, conforman un determinado sistema de valores que impera en la sociedad y condiciona a cada uno de estos elementos por separado. La ciencia no es una excepción en este sentido. Por otro lado, cada hombre en particular, atendiendo a las características propias de su formación, al lugar que ocupa dentro del sistema social, a la clase, grupo social o profesional al que pertenece y a las peculiaridades de su personalidad, conforma su propia conciencia valorativa, su «sistema personal de valores», que marca con un sello característico toda su conducta y los resultados de su creación. De este sistema extrae el hombre las fuerzas 186 motivacionales para la realización de cualquier actividad, incluída la científico-investigativa. Claro que no debe establecerse una diferencia absoluta entre los valores de la cultura y la conciencia valorativa del científico. Esta última es también, en buena medida, el resultado del contexto social y puede tender a coincidir con el sistema de valores de la sociedad. Pero sin ser absoluta, la diferencia aquí es real, parte de la distinción, a veces soslayada, entre individuo y sociedad, entre los intereses y necesidades de uno y otra, entre conciencia individual y social. De ahí la importancia de su análisis diferenciado en el estudio de los factores valorativos del conocimiento científico. Durante mucho tiempo la filosofía negó (o no tomó en consideración) la influencia real de estos factores sobre la ciencia. Prevalecía la imagen del científico encerrado en la «torre de marfil» de su gabinete o laboratorio y ajeno totalmente a todos los problemas mundanos del individuo corriente. En los pocos casos en que tímidamente se reconocía la acción de estos factores, se le atribuía sólo un efecto nocivo sobre la objetividad del conocimiento científico y se exigía su eliminación. Tales ideas arrancaban de la comprensión del conocimiento como un acto puramente contemplativo y del divorcio entre los momentos teórico y práctico de la relación del hombre con la realidad. Ya Marx señalaba: «El defecto fundamental de todo el materialismo anterior (...) es que sólo concibe las cosas, la realidad, la sensoriedad, bajo la forma de objeto o de contemplación, pero no como actividad sensorial humana, no como práctica, no de un modo subjetivo».1 En efecto, el papel de los factores valorativos en el conocimiento científico puede ser correctamente entendido sólo con la condición de que la ciencia se interprete no como una contemplación abstracta del mundo, no como un reflejo pasivo, inanimado, apagado, de la realidad, sino como un proceso vivo, activo, creador, inserto dentro de una sociedad y una cultura y condicionado por las demandas de la actividad práctica 1 C.Marx. «Tesis sobre Feuerbach», en: C.Marx y F.Engels, Obras escogidas en tres tomos, Edit. Progreso, Moscú, 1973, t.1, p. 7. 187 sociohistórica. Por otro lado, la ciencia no es el resultado impersonal de la intelección pura, es el producto de determinados individuos concretos, dotados no sólo de la capacidad para el reflejo cognitivo sino, además, de sentimientos, pasiones, voluntad, aspiraciones, necesidades, intereses, en fin, de la capacidad para enjuiciar valorativamente tanto la realidad social que lo rodea, como el objeto de su actividad cognoscitiva; por lo que en la ciencia, como en cualquier otro resultado de la actividad humana, el hombre siempre deja el sello de su subjetividad. En este punto es necesario aclarar que la presencia de un momento subjetivo, valorativo, en la ciencia no necesariamente la conduce a un reflejo desfigurado de la realidad, como a veces se piensa. La idea de que en nombre de la verdad es necesario eliminar en general las valoraciones subjetivas en la ciencia parte del supuesto de que la conciencia valorativa no puede ser verdadera por estar permeada de una visión parcializada e interesada de la realidad. Sin embargo, la valoración puede ser tan verdadera o tan falsa como lo puede ser el propio conocimiento. Su veracidad depende de la medida en que ella exprese adecuadamente la significación real objetiva del objeto dado para la sociedad y su desarrollo. Por eso, cuando hablamos de los factores valorativos de la ciencia tenemos en cuenta lo subjetivo no como reflejo desfigurado de lo objetivo, sino como la presencia en la actividad científica de un determinado contenido que expresa las necesidades y fines del sujeto, que a su vez están determinados por las condiciones objetivas de su existencia y por las particularidades de la época histórica dada. Por supuesto, a través de la historia, el elemento subjetivo en el conocimiento no pocas veces ha intervenido como una deformación consciente o inconsciente de la verdad. El conocimiento (incluido el científico) puede estar condicionado por una conciencia valorativa falsa, inadecuada. En tal caso el factor valorativo debe convertirse en un obstáculo para la reproducción adecuada del objeto. Sin embargo, la incompatibilidad real existente en estos casos entre subjetividad y verdad de ningún modo puede ser extrapolada para la ciencia en general. Si la valoración es verdadera, ella no sólo no obstaculiza el conocimiento verídico de 188 la realidad, sino que, por el contrario, lo favorece, se convierte en su premisa necesaria. De tal forma, la influencia de los procesos valorativos sobre el conocimiento de la realidad no necesariamente conduce a la deformación de los resultados de la investigación, a su interpretación subjetivista. En el propio contenido del proceso de conocimiento científico están estrechamente unidos dos aspectos: el objetivo (representado por el conocimiento en el sentido propio o estrecho de la palabra, es decir, la reproducción de las propiedades objetivas de los fenómenos) y el subjetivo (dado en la valoración como expresión de las necesidades y demandas sociales y las peculiaridades del investigador o de la comunidad científica). Todo lo hasta aquí planteado nos muestra por qué el elemento valorativo no puede ser totalmente abstraído del proceso de desarrollo de la ciencia. Sin embargo, en el análisis de la influencia de los factores valorativos sobre el conocimiento científico es necesario ser cuidadoso, no caer en el otro extremo vinculado con la absolutización del papel del factor subjetivo en el proceso cognoscitivo. Tal absolutización es característica para la llamada concepción socio-psicológica del conocimiento. El prólogo a esta tendencia fue aportado por la obra del historiados norteamericano de la ciencia T. Kuhn, La estructura de las revoluciones científicas (1962). Kuhn en particular afirma que el consenso o acuerdo de la comunidad correspondiente de científicos constituye el factor decisivo en el surgimiento de las revoluciones científicas. Por eso, en su opinión, para descubrir cómo ocurren las revoluciones científicas es necesario analizar «la efectividad de la técnica de convencimiento en el grupo correspondiente que compone la comunidad de científicos».2 Ciertamente, el estudio de la personalidad del científico o de las características de la comunidad de científicos, de sus inclinaciones, gustos, costumbres, intereses, representa una condición necesaria del conocimiento de las regularidades de la creación científica. Sin embargo, la absolutización de estos factores 2 T.Kuhn. La estructura de las revoluciones científicas, Moscú, 1975, p. 126 (en ruso). 189 inevitablemente conduce a la relativización de todo conocimiento, a la negación de la verdad objetiva, conduce en última instancia al subjetivismo. A pesar de toda la importancia de los factores subjetivovalorativos en el proceso cognoscitivo, el elemento principal, determinante, de la investigación científica lo constituye el propio reflejo cognoscitivo (de contenido) de la realidad, el análisis objetivo de los hechos. De ahí que ya en su época Marx sentenciara: al científico «que trata de adaptar la ciencia a aquel punto de vista que es tomado no de la propia ciencia (por mucho que ésta se equivoque), sino desde fuera, a aquel punto de vista que es dictado por intereses ajenos y externos a ella, a tal hombre yo lo llamo 'bajo'».3 Quiere decir que independientemente de las formas históricas y socialmente concretas en que se presente el objeto del conocimiento, siempre serán sus propios rasgos, funciones, relaciones y otras características suyas (independientes de la conciencia del sujeto) las que constituyan el principio rector y determinante en la relación cognoscitiva. Los factores valorativos desempeñan un importante papel en la elección de las teorías y el objeto del conocimiento, en la adopción de determinados métodos, principios, mecanismos de la actividad científica, en la formulación, incluso, de ciertas hipótesis; ellos pueden estimular o frenar la búsqueda de la verdad; pero la verdad misma, como correspondencia de la imagen conceptual con el contenido objetivo que ella refleja, es independiente de cuantos factores valorativos hayan contribuído a su obtención. Esta relativa pero real independencia del conocimiento y de la verdad respecto a la influencia de los factores valorativos permitió durante largo tiempo a la filosofía hacer abstracción en muchos casos del principio del condicionamiento histórico-social y práctico del proceso cognoscitivo. Tal independencia relativa se explica por el hecho real de que el sujeto, en el caso de la relación cognoscitiva, está orientado al reflejo del objeto «por sí mismo», tratando de evitar una posible influencia deformante de cualquier factor subjetivo. Además, los resultados obtenidos en cualquier investigación 3 C.Marx, F.Engels. Obras, 2a Ed., Moscú, t.26, parte 2, p. 125 (en ruso). 190 concreta rebasan los límites del sujeto individual y adquieren una significación social general. Esto, como es conocido, permite presentar dichos resultados haciendo abstracción de los móviles psicológicos o de otra naturaleza que guiaron la elección de las direcciones y métodos de investigación. Por último, la relativa autonomía del conocimiento en relación con los factores valorativos está condicionada también por la existencia de toda una serie de métodos, teorías, principios, leyes, etc., que, siendo producto de la lógica interna del desarrollo de la ciencia, son lo suficientemente estables como para poder permanecer invariables a pesar de determinados cambios en la orientación valorativa del investigador. Todo esto indica que el reconocimiento de la autonomía del proceso cognoscitivo es no sólo posible, sino también necesaria dentro de determinados marcos. El error radica en la absolutización de dicha autonomía que condujo en la época de la ciencia clásica a la creencia de que la «superación» (o eliminación) del sujeto era una condición necesaria para la obtención de la verdad. Si en la ciencia clásica tal principio metodológico estaba históricamente justificado, ya en la actualidad, con la transformación radical del lugar y papel de la ciencia en la sociedad, dicho principio resulta extremadamente limitado. Por eso, la relativa autonomía del conocimiento en relación con los factores valorativos no demerita en lo absoluto la importancia de la interpretación axiológica de la ciencia. El solo hecho de que no existe actividad científica que no esté condicionada por determinados fines y aspiraciones habla por sí mismo del vínculo siempre existente entre ciencia y valor. Claro que este vínculo no siempre se manifiesta de la misma forma. Son múltiples los mecanismos por medio de los cuales los factores valorativos influyen sobre la ciencia. En dependencia de la situación histórica, del régimen social, del sistema educacional, etc., varían tanto los valores mismos como el modo de su influencia sobre la actividad científica. El componente valorativo de la ciencia adquiere también diferentes formas concretas en dependencia del nivel de actividad científica (empírica o teórica), del tipo de ciencia (fundamental o aplicada), del carácter de su objeto (natural, técnico o social). 191 Si realizamos un análisis comparativo, digamos, entre el conocimiento de los fenómenos sociales y el conocimiento científiconatural, nos percataremos de que la proporción de contenido valorativo cambia sustancialmente de un caso a otro. Esto es así debido a las diferencias en cuanto al carácter de la relación que guarda en cada caso el objeto del conocimiento con las necesidades e intereses del sujeto. El conocimiento social se caracteriza por el hecho de que su objeto está directamente vinculado con las necesidades e intereses humanos, ya que las leyes sociales se realizan siempre a través de la actividad consciente e interesada de los hombres. Por eso los resultados de tal conocimiento necesariamente afectan, en una medida u otra, los intereses del individuo, de los grupos sociales, de las clases, poseen para ellos consecuencias prácticas directas. Debido a esto, en el conocimiento de los fenómenos sociales el componente valorativo se presenta de manera evidente, clara, sin lugar a dudas; el mismo se expresa abiertamente en el carácter partidista de tal conocimiento. A diferencia del conocimiento de los fenómenos sociales, en el conocimiento científico-natural la valoración se mantiene en forma no siempre evidente, se esconde bajo la intención del científico de lograr una máxima objetividad para que lo objetivo no sea confundido con lo subjetivo-personal. Esta intención está, por supuesto, plenamente justificada. A pesar de que aquí también el componente subjetivo-personal desempeña un papel nada despreciable, éste no debe ser incluido en los resultados de la actividad científico-cognoscitiva, es decir, en las leyes, teorías, fórmulas, conceptos, categorías científicas, etc. Pero esto no quiere decir que en el proceso científico-natural el momento valorativo pueda en general estar ausente. Es necesario diferenciar el proceso de conocimiento de su resultado, el cual constituye sólo un momento de este proceso. En el conocimiento, tomado como proceso, la relación valorativa con la realidad no puede dejar de estar presente. Ya el hecho mismo de que este conocimiento está condicionado por las necesidades del desarrollo de la producción o la cultura en su conjunto demuestra que en él está incluido el componente valorativo. 192 En ocasiones, al hablar de la influencia de los valores sobre la ciencia se distinguen los factores valorativos extracientíficos (externos en relación con la ciencia) e intracientíficos (dentro de la propia ciencia). Por factores valorativos extracientíficos se tiene en cuenta, ante todo, el condicionamiento sociohistórico y cultural del conocimiento científico, la influencia de los valores socioculturales y las representaciones valorativas de la conciencia social sobre el funcionamiento y desarrollo del proceso científicocognoscitivo. Los factores valorativos intracientíficos se refieren principalmente a la significación metodológica que poseen los resultados obtenidos en una esfera determinada de la ciencia para otras esferas o para el conocimiento científico en general. Aquí se incluyen las normas y principios metodológicos, así como la valoración de todo el material científico que de una forma u otra entra a formar parte de las teorías científicas. Indiscutiblemente, esta distinción entre factores valorativos extra e intracientíficos y el estudio por separado de unos y otros es una línea importante a seguir en la interpretación axiológica de la ciencia. No obstante, es necesario destacar el carácter relativo de tal distinción. Si tomamos en cuenta que los valores socioculturales y las representaciones valorativas de la sociedad se convierten en factores de cambio en la ciencia cuando ellos son aplicados para la valoración de los distintos aspectos internos del conocimiento científico, entonces se atenúa notablemente la diferencia de principio entre los factores valorativos externos e internos. Las valoraciones y valores extracientíficos actúan sobre la ciencia a través de la actividad valorativa intracientífica. Por esa razón, más que la diferenciación formal de los factores extra e intracientíficos resulta de interés analizar las vías, a través de las cuales los valores y valoraciones sociales se convierten en reguladores internos del desarrollo del conocimiento científico. Es incuestionable que el mediador fundamental de este paso es el propio sujeto del conocimiento, por varias razones. En primer lugar, es el sujeto quien, bajo la influencia de la concienccia social valorativa (ética, filosófica, religiosa) y de los factores socioculturales en general, establece con el objeto del conocimiento una relación 193 emocionalmente marcada que expresa determinados intereses, inclinaciones, preferencias. En segundo lugar, es el sujeto del conocimiento científico el portador de determinada orientación valorativa dentro de la propia ciencia, la cual guía la elección de los parámetros lógico-metodológicos sobre cuya base se valoran y escogen las formas y modos de descripción, explicación, demostración y organización del conocimiento, los criterios de cientificidad, las normas e ideales de investigación. Por último, en tercer lugar, es el sujeto quien, por lo general, emite la primera valoración (aunque no sea la única) sobre la significación metodológica -y social en generalde los resultados obtenidos en la investigación científica. Quiere decir que el análisis de la influencia de los factores valorativos en general sobre el conocimiento científico debe partir del estudio de la acción de dichos factores sobre el sujeto de la ciencia, tomado éste no como ente individual abstracto, sino como representante de determinadas necesidades e intereses sociales, colectivos e individuales, y como expresión de las demandas metodológicas que exige la lógica objetiva del conocimiento científico. Por esta razón los factores valorativos penetran el conocimiento científico, ante todo, a través del sistema de conocimientos filosófico-cosmovisivos y metodológicos del cual es portador el sujeto de la ciencia. Estos conocimientos, que podríamos llamarlos de base para diferenciarlos del conocimiento científicoespecial, incluyen como componente necesario todas las formas de relaciones valorativas con la realidad, desde la social-psicológica hasta la histórico-cultural, desde la metodológico-intracientífica hasta la filosófico-cosmovisiva. Este conjunto de conocimientos de base representa un sistema complejo relativamente independiente que desempeña un importante papel en el movimiento del conocimiento científico. Dentro de dicho sistema entran a formar parte elementos tales como: el cuadro científico general del mundo, el estilo de pensamiento científico, la conciencia moral y estética, los principios políticos, filosóficos y metodológicos, incluso, «el sentido común» como expresión de la conciencia cotidiana. Es precisamente en los conocimientos de base donde 194 encuentran expresión las exigencias de la práctica histórico-social y toda la experiencia social del sujeto. En la interrelación dialéctica entre el conocimiento de base y el conocimiento científico especial, este último encuentra su nexo con toda la suma de conocimientos y la experiencia histórico-social acumulada por la humanidad, fundamentalmente, a través del cuadro científico general del mundo, el estilo de pensamiento y los principios filosófico-cosmovisivos. De esta forma, todo el conjunto de valores económico-materiales, socio-políticos e histórico-culturales, expresados a través del componente valorativo del conocimiento de base, se presenta no como algo ajeno e impuesto desde fuera en relación con el conocimiento científico, sino por el contrario, penetra en su contenido y estructura y, en una medida u otra, determina su desarrollo. Por otra parte, el conocimiento científico-especial a través del de base asciende al sistema general de la cultura, recibe una fundamentación y valoración filosófico-cosmovisiva y se correlaciona con el sistema existente de principios, normas y valoraciones metodológicas. Tal es, a grandes rasgos, la dialéctica de la interrelación entre el conocimiento de base y el conocimiento científico especial, la cual representa, a nuestro juicio, uno de los mecanismos fundamentales a través del cual los factores valorativos condicionan el desarrollo del conocimiento científico. Al comienzo del presente trabajo señalábamos dos formas fundamentales de interrelación entre ciencia y valor a tener en cuenta en una interpretación axiológica de la ciencia. Después de haber hecho referencia a varios de los principios generales necesarios para la comprensión de la primera de esas formas -la influencia de los factores valorativos sobre la ciencia-, ofreceremos ahora algunas reflexiones sobre el problema del valor de la propia ciencia. Ante todo es necesario señalar que esta segunda forma de interacción entre ciencia y valor no es totalmente ajena y distinta a la primera. En buena medida el interés que manifiestan la sociedad y los individuos por la ciencia y que condiciona la influencia valorativa sobre la misma depende de la significación que para ellos tiene esta esfera de la vida social. Si la ciencia fuera indiferente para los hombres, si ella misma no tuviese una significación y un valor para 195 la sociedad, tampoco recibiera el influjo de factor valorativo alguno y ni siquiera se justificaría su existencia como forma de actividad humana. Esta relación de dependencia mutua entre el valor de la ciencia y los factores valorativos que sobre ella influyen encuentra su expresión latente en lo que podríamos llamar orientaciones valorativas de la ciencia. Las orientaciones valorativas son aquellas inclinaciones relativamente estables de la conciencia individual o social hacia lo que se considera significativo desde el ángulo de las necesidades e intereses propios. Basadas en la experiencia precedente, social e individualmente adquirida, las orientaciones valorativas constituyen una fuente motivacional y un mecanismo regulador de gran importancia en la actividad dirigida hacia la consecución de determinados fines percibidos como valiosos. Se entiende entonces que este tipo de orientaciones en la ciencia caracteriza la relación valorativa de la conciencia social y de la conciencia individual del científico con la propia ciencia como objeto social e individualmente significativo o valioso. Existen orientaciones valorativas generales de la ciencia, como institución y forma de la conciencia social, como esfera de la sociedad, y orientaciones valorativas del científico. Unas y otras pueden no coincidir. De hecho la coincidencia aquí nunca es total, ya que la conciencia individual del científico jamás podrá abarcar todas las posibles formas en que la ciencia ofrece interés para la conciencia social de su época y, de igual forma, cada científico establece su propia relación personal con la ciencia, que no siempre, ni mucho menos, encuentra eco, en las orientaciones valorativas generales de aquella. No obstante, también es un hecho confirmado la relación mutua entre las orientaciones generales de la ciencia y del científico. No son pocos los casos de científicos notables que con una vida dedicada enteramente al servicio de la verdad y del hombre se han convertido en paradigmas para la ciencia. Por otro lado, la relación valorativa que el científico establece con la ciencia en buena medida está condicionada por el mismo tipo de relación en el nivel global 196 de esa forma de la conciencia social. La educación de la conciencia valorativa del científico debe partir de los ideales de la propia ciencia, sobre todo en los casos en que la finalidad de ésta, por el contorno social en que se desenvuelve, coincide con su natural esencia humanista. En la ciencia, tomada globalmente, se dan dos tipos fundamentales de orientación valorativa: hacia la obtención de conocimientos como valor en sí mismos y hacia la utilización de esos conocimientos como medio para la solución de otras tareas teóricas o prácticas. El conocimiento en el primer caso actúa como valor absoluto, mientras que en el segundo caso como valor relativo o instrumental. El primer tipo de valor predomina en la ciencia fundamental, en la que la orientación valorativa centra la atención en la verdad misma, en la descripción del fenómeno tal y como existe en la realidad, con cierta independencia de su aplicabilidad práctica. El segundo tipo de valor desempeña un mayor papel en la ciencia aplicada o ingenieril, caracterizada por una orientación valorativa dirigida prioritariamente hacia la funcionalidad y efectividad de sus resultados, para lo cual puede incluso utilizarse un conocimiento que represente una descripción no totalmente fiel, parcial o incompleta de la realidad. De todas formas, no cabe aquí una contraposición absoluta entre ambos tipos de valores. De hecho el conocimiento fundamental también es valioso en el sentido de su aplicabilidad, y el aplicado, para ser valioso como tal, debe partir de una reproducción más o menos fidedigna de la realidad. Tomada la ciencia en su conjunto, no cabe duda de que la verdad constituye su valor más alto, su razón de ser, su finalidad histórica, aun cuando determinadas ramas suyas se orienten más a la aplicación que a la obtención misma de conocimientos verdaderos. De ahí que la verdad ocupe el centro mismo del ideal de la ciencia en cualquier época histórica, determinando las orientaciones valorativas más auténticas. El status valioso de la verdad no responde a los designios caprichosos de alguien, sea una personalidad, un grupo social, una institución, por muy relevantes que estos sean. Tampoco es el simple resultado de la costumbre, ni depende unívocamente de la percepción que sobre ella exista en la conciencia social. El valor de la verdad se ha conformado históricamente como producto de la práctica milenaria de la humanidad, que se ha encargado de 197 demostrar miles de millones de veces el servicio que ella presta al hombre. De ahí que la verdad deba ser analizada no sólo como una categoría gnoseológica, sino también como una categoría axiológica, como lo son el bien o la belleza. La realización del principio axiológico fundamental -servir al hombre como valor supremosería imposible sin el conocimiento del hombre, de lo que él necesita, de las características y propiedades de eso que necesita, es decir, sería imposible sin el conocimiento verdadero de la realidad. Ello explica la naturaleza esencialmente valiosa de la verdad, que no se limita a expresar cierta correlación de correspondencia del objeto con la imagen que lo refleja, sino que además porta una importante carga axiológica y moral. No es casual que en el lenguaje habitual, en varios idiomas (incluidos el español y el inglés), se utilicen los términos «verdad» o «verdadero» para expresar cierto ideal moral, como en el caso de la expresión «un verdadero hombre». El conocimiento de la verdad abre al ser humano grandes posibilidades, amplía los marcos de su libertad, lo enriquece espiritualmente. En este sentido, la inclinación hacia la búsqueda de la verdad, hacia su divulgación y reafirmación entre los hombres, constituye un elemento importante de una posición auténticamente moral ante la vida. Por eso la falsedad y la mentira (siempre que no se justifiquen por un valor superior a la verdad misma) son severamente sancionadas por la conciencia moral. La desfiguración y el encubrimiento de la verdad históricamente han servido a la opresión, al sojuzgamiento, a fines inhumanos, y han sido utilizados como importantes armas por las clases y sectores más reaccionarios y explotadores. Es necesario señalar, además, que la verdad es también un valor intrínseco para la propia ciencia, cuyo avance, siguiendo el camino de su lógica interna, sería imposible sobre la base exclusiva de conocimientos falsos. Está claro que aquí no debe obviarse el valor metodológico que puede tener el error en la actividad investigativa. Pero es obvio que la ciencia no se construye sobre la base de errores, sino ascendiendo de verdad en verdad hacia un conocimiento cada vez más profundo y esencial de la realidad. Todo lo hasta aquí señalado fundamenta el lugar de la verdad dentro de los valores y orientaciones valorativas de la ciencia. Sin embargo, este hecho no significa que automáticamente la verdad funcione como valor supremo en la conciencia de cada científico ni 198 en todo tipo de ciencia en cualquier época y lugar. Ya habíamos señalado que cada científico establece una relación muy personal con la ciencia, en la que pueden tener una mayor o menor presencia los ideales históricamente conformados de la actividad científica. Además de estos ideales, pueden funcionar otras orientaciones valorativas personales como son el orgullo profesional, la realización individual, determinados fines utilitarios, la pretensión de escapar de ciertos problemas y preocupaciones de la vida para encontrar refugio espiritual en la ciencia, etc. El conjunto de estas orientaciones depende, entre otros factores, del tipo de sociedad y la situación concreta en que el científico desarrolla su actividad, del papel que en esa sociedad se le asigna a la ciencia, de las características de la personalidad del investigador, de las particularidades de su formación. El conocimiento mismo es en muchas ocasiones enfocado por el científico a través del prisma de otros valores: económicos, políticos, morales, estéticos, lógicos, etc. El investigador puede, incluso, no ser plenamente consciente de los valores que guían su actividad científica, ya que entre éstos y dicha actividad median toda una serie de formaciones espirituales como las normas, las tradiciones, las costumbres, los hábitos, los ideales, que si bien están, a su vez, condicionados por determinados valores, actúan con cierta autonomía sobre la conducta del científico. Entre las aspiraciones genuinamente humanistas de la ciencia y los intereses del científico pueden darse distintos tipos de relación: una correspondencia más o menos adecuada entre ellos; una relación de diferencia, pero no de contraposición; y, por último, una relación de exclusión mutua y abierta contraposición. Sobre todo en este último caso necesariamente se establece una relación enajenante entre la ciencia y su sujeto, lo cual perjudica tanto el ritmo, la producción y la función social de la primera, como el desarrollo y nivel de realización del segundo. Claro que esto sobre todo ocurre cuando la ciencia misma constituye un producto enajenado de la sociedad, dirigido y utilizado en contra de esta última, cuando priman en ella no la sana intención de la búsqueda de la verdad, o la finalidad de solucionar y aliviar determinados problemas humanos, sino intereses egoístas ajenos a su propia esencia. Por eso, el primer y más importante paso para evitar esa relación de enajenación es asignarle a la ciencia el lugar que por su naturaleza a ella realmente le corresponde dentro de la sociedad, para lo cual en determinados casos se requiere la transformación 199 radical de las propias relaciones sociales dentro de las que se enmarca la actividad científica. Esto, por supuesto, no disminuye la importancia permanente de una adecuada educación del científico que permita sustituir, en las orientaciones valorativas que guían su actividad, los valores más bajos por valores superiores. A pesar de las diferentes motivaciones que han llevado al hombre a vincularse con la actividad científica, es un hecho real que a través de la historia han sido el amor y la fidelidad al conocimiento, a la verdad y al ser humano las principales orientaciones valorativas que han impulsado el desarrollo de la ciencia. Todas estas reflexiones sobre las orientaciones valorativas en la actividad científica nos han ido introduciendo en el problema del valor de la ciencia para la sociedad, de su lugar y papel en el contexto de la cultura humana, de su significación para otras formas de la actividad de los hombres, para la técnica, la producción, las posiciones morales y cosmovisivas de la personalidad. La influencia real de la ciencia sobre todas estas esferas y sobre otras aquí no mencionadas constituye el más contundente argumento contra el criterio acerca de su supuesta neutralidad axiológica. Tal criterio intenta fundamentar teóricamente una actitud evasiva por parte de la ciencia y los científicos en relación con la responsabilidad por el uso de sus resultados. Hoy, plantean los partidarios de tal punto de vista, es prácticamente impensable la existencia de algún gran descubrimiento científico que en principio no pueda tener una u otra aplicación con fines inhumanos.4 Esta última afirmación es incuestionablemente cierta; bien es sabido que un mismo resultado científico puede tener diversos destinos, utilizarse para el bien del hombre y la humanidad o para su destrucción y aniquilamiento. La historia de la física, la biología y la química pueden aportar ejemplos. Sería injusto culpar hoy a Einstein, Mendeleev, Pasteur o Mendel por la bomba atómica, las armas químicas, la guerra bactereológica o la posibilidad del uso de la clonación humana con fines racistas. Pero también sería inadecuado, sobre esta base, exonerar totalmente de responsabilidad al científico y a la ciencia cuando ésta es guiada de antemano por una finalidad antihumana, como ocurre en el caso de la actividad científica vinculada a la gran industria de guerra imperialista. 4 Ver: Ciencia y val 200 Surgen, por consiguiente, varias interrogantes: si la ciencia no es axiológicamente neutral, como hemos afirmado, entonces ¿puede ser ella en sí misma buena o mala, valiosa o antivaliosa?; o por el contrario, ¿depende el valor de la ciencia de fuerzas externas a ella?; ¿hasta dónde llega la responsabilidad de la ciencia y del científico por la aplicación de sus resultados? Son estos problemas nada triviales que preocupan grandemente hoy la conciencia moral de la sociedad y de la comunidad científica y que se encuentran a la orden del día en la elaboración de una ética de la ciencia. Pero además, son interrogantes cuyas respuestas no pueden convertirse en una receta de igual aplicación en todos los casos. Es un asunto para todos claro que en sentido general, en su perspectiva histórica, la ciencia constituye un importante valor para la sociedad. Es precisamente ese valor el que ha justificado su surgimiento, existencia y desarrollo. En buena medida el nivel de desarrollo material y espiritual alcanzado por la humanidad se debe a los poderosos instrumentos de dominio sobre la naturaleza y la sociedad con que la ciencia ha dotado al ser humano. Pero más allá de esta perspectiva histórico-general, es necesario reconocer que la ciencia no existe en abstracto, que se desarrolla siempre en determinado contorno social y que su función concreta en la sociedad no es ajena a los imperativos que hacia ella dirigen determinados sectores sociales, las instituciones, gobiernos, grupos influyentes, etc. Esto es tanto más evidente hoy, con el encarecimiento de la ciencia, cuyos gastos no pueden ser financiados individualmente por el científico. Quien paga exige un resultado acorde con los propósitos que lo llevaron a esa inversión y esos propósitos pueden ser los más disímiles. De ahí que el problema del valor de la ciencia y de la responsabilidad del científico requiera de un análisis histórico concreto que tome en cuenta las características socioeconómicas de la sociedad, el tipo de relaciones sociales, los intereses políticos y los fines que se persiguen con el desarrollo de la ciencia. Esos fines condicionan, a su vez, la finalidad concreta de uno u otro tipo de ciencia en esa sociedad y en ese momento histórico. Por eso sería incorrecto juzgar a la ciencia y a los científicos exclusivamente por la utilización práctica más o menos mediata de sus resultados, sin tomar en cuanta los fines concretos que guiaron su obtención y el destino social previsto para los mismos. 201 Es por esta razón que no debe sobrevalorarse el significado de la responsabilidad social del científico, ya que no es ésta, ni mucho menos, la única condición para evitar las consecuencias negativas para el hombre y la naturaleza de la aplicación irracional e inhumana de los resultados científicos. Mucho depende de la sociedad, de su sistema sociopolítico, de su deseo y capacidad para desarrollar una ciencia auténticamente humana. No es casual que la ciencia haya tenido sus derivaciones más amenazantes para la paz, la vida y la naturaleza precisamente en el mundo imperialista. Resumiendo, el primer requisito para la interpretación del valor de la ciencia es su ubicación en una determinada época y lugar, en una sociedad histórica concreta, para, sobre esta base, evaluar las funciones reales que desempeña y los objetivos destinados a ella. En segundo lugar, es necesario un enfoque diferenciado para los distintos tipos de actividad científica. Ya hemos hablado de la distinción entre ciencia fundamental y aplicada. El valor de la primera depende, ante todo, de la finalidad y grado de profundidad con que se reproduzca uno u otro aspecto de la realidad objetiva y del significado de esto para el desarrollo de la propia ciencia. En el segundo caso el valor depende de la finalidad práctica y la significación social (positiva o negativa, humana o antihumana) del resultado obtenido o que se aspira obtener. De igual forma, cada tipo de ciencia, según las diferentes clasificaciones (empíricas y teóricas; naturales, técnicas y sociales; etc.) requiere de un análisis particular. En tercer lugar, puede ser sometido a análisis no sólo el valor general de la ciencia o de uno de sus tipos, sino también determinados fragmentos suyos: un resultado, una hipótesis, un método, una teoría. Cada uno de ellos posee su significado específico dentro del sistema y contribuye de forma particular al valor de la ciencia como un todo. Históricamente, digamos, han existido diferentes criterios para la determinación de lo que es una «buena teoría»: la sencillez, la coherencia, la esteticidad, etc. Sin embargo, la elección de estos criterios ha sido bastante arbitraria y no ha tenido en cuenta, por lo general, la función real que dentro de la ciencia tiene la teoría dada y el grado en que esa función (explicativa, de pronóstico, heurística, etc.) se corresponde con lo que la ciencia en ese momento demanda. De ahí que la respuesta 202 al cuestionamiento del carácter valioso o no de una teoría o un fragmento cualquiera de la ciencia necesite ser siempre concreta. En cuarto lugar, como quiera que la ciencia cumple múltiples funciones sociales, puede ser significativa o valiosa en diferentes direcciones. Puede poseer, al mismo tiempo, valor económico, valor heurístico, valor moral, valor cultural, valor para la salud, etc. De ahí que, para una interpretación axiológica integral de la misma, sea necesario descubrir su significado en cada una de estas direcciones. En quinto lugar, puede ocurrir que determinada ciencia o alguno de sus tipos, fragmentos, resultados, etc., sea valioso en un sentido, pero antivalioso en otro. Puede, digamos, ser importante en el sentido heurístico, pero implicar un gasto económico excesivo, o ser nocivo para la salud o para el equilibrio ecológico. De ahí la necesidad de un ordenamiento jerárquico de las posibles significaciones de cualquier proyecto científico, y de un balance entre sus aspectos positivos y negativos, que justifique su ejecución o, por el contrario, aconseje su detención o aplazamiento. Claro que ese orden jerárquico y ese balance no constituyen una constante para todos los casos. Un mismo proyecto puede estar axiológicamente justificado en un determinado momento y lugar y ser impensable en otras condiciones. El análisis concreto es también aquí una exigencia. Por último, en sexto lugar, la interpretación axiológica del significado de la ciencia demanda un criterio objetivo supremo con el que medir su valor. Tal criterio no debe ser interpretado como algo inmutable y petrificado. De hecho se entiende que tanto la ciencia, como la sociedad en la que ella se enmarca, constantemente cambian, avanzan, variando al unísono las relaciones mutuas entre ellas. Por eso ese criterio debe ser lo suficientemente flexible, y a la vez estable, como para poder funcionar en los distintos momentos de esa compleja dialéctica entre ciencia y sociedad. Ese criterio no puede ser otro que aquel que constituye el valor superior en cualquier época y lugar y que un día demandó el surgimiento de la propia ciencia: el ser humano. En efecto, es el hombre (entendido genéricamente, aunque no como ser abstracto), es su bienestar material y espiritual, es su cultura y su progreso, quien constituye la medida fundamental de lo valioso y también, por añadidura, del valor de la ciencia. 203 TERCERA PARTE LOS VALORES EN LA REALIDAD HISTÓRICA Y EN EL PENSAMIENTO DE AMÉRICA LATINA 204 205 AMERICA LATINA EN LA ENCRUCIJADA ENTRE LOS VALORES UNIVERSALES Y PROPIOS La más superficial incursión en la historia del pensamiento latinoamericano permite percatarse de la constancia de su preocupación por nuestra relación con el resto del mundo, mundo que ha sido personificado, indistintamente y según las circunstancias históricas, por España y Portugal, por Europa, por Norteamérica, por Occidente, por la Modernidad o, más recientemente, por la Posmodernidad. Esta permanente inquietud ha sido expresada en el lenguaje de diversas manifestaciones culturales -arte, filosofía, pensamiento social, político, económico, religioso-, y ha encontrado su síntesis teórica en diferentes conceptos que, en cada caso, han intentado nuclear la esencia del problema: civilización y barbarie, mestizaje, originalidad, autenticidad, identidad, ser latinoamericano, alteridad, periferia, liberación, poscolonialidad. Se trata, en esencia, del mismo problema de fondo: nuestra relación con la universalidad o, dicho de otra forma, el vínculo de los valores propios con los universales. En efecto, España, Europa, Norteamérica, Occidente han sido presentados ante los ojos latinoamericanos, en distintas épocas y por diversas razones, como la máxima expresión de la universalidad humana. No siempre el latinoamericano ha salido convencido de esta imagen que se le trata de imponer, pero incluso en aquellos casos en que ha ido a buscar en otro lado la universalidad real lo ha hecho en contraposición con ese patrón foráneo que pretende inculcársele. La presencia (casi omnipresencia) de este asunto en el pensamiento latinoamericano no puede ser un resultado fortuito, ni el desvío de la atención de nuestros pensadores, como a veces se piensa, hacia un seudoproblema o una temática no esencial. La preocupación latinoamericana por la universalidad ha sido una expresión sui géneris del proceso real de universalización de la historia, proceso que se manifestaría con particular fuerza en un continente que ha sido culturalmente un producto de esa universalización. Como se sabe, 1492 marca el inicio de este proceso y 206 constituye también, de manera nada casual, un momento decisivo en la evolución del capitalismo como primera forma universal de desarrollo social. Nuestra América es hija de ese capitalismo, hija de la occidentalización del mundo; es, de hecho, la única cultura que en su totalidad híbrida y mestiza nace al mundo parida por la capitalización global del planeta. Nuestra historia ha estado, desde entonces, íntimamente vinculada con la de los protagonistas de los principales acontecimientos con significación universal. Para bien o para mal, América Latina nunca ha sido independiente de los procesos globales que han tipificado la evolución histórica universal. El propio (y mal llamado) descubrimiento de América surgió de la necesidad de encontrar nuevas vías de comunicación y comercio entre dos grandes regiones del planeta: Europa y Asia. La conquista y colonización permitió el financiamiento del desarrollo del capitalismo en Europa. Las guerras de independencia latinoamericanas se inspiraron en buena medida en el ejemplo de la Revolución Francesa. El tránsito del capitalismo a su fase imperialista tuvo una de sus primeras manifestaciones en este continente en la guerra hispanocubano-norteamericana. Las guerras mundiales tuvieron no poca repercusión en nuestra área geográfica. La Revolución de Octubre y las luchas obreras por el socialismo encontraron rápidamente eco en Latinoamérica. La guerra civil española fue asumida como propia por muchos latinoamericanos. Nuestra América también fue escenario de la guerra fría. La perestroika, primero, y la caída del socialismo, después, tuvieron incidencia directa en el movimiento revolucionario continental. Las economías latinoamericanas se han convertido hoy en laboratorios de ensayo para las recetas neoliberales. Ninguna región del mundo ha sido, en su desarrollo, tan dependiente de procesos globales no originados en su propio seno. Es, sin duda, una historia muy particular, cuya particularidad radica, ante todo, en su estrecho nexo con la universalidad. Pero ésta ha sido, al mismo tiempo, una universalidad a la que América Latina ha accedido sólo marginalmente. Su status, primero de colonia y después de neocolonia, no le ha permitido la incorporación plena, en calidad de sujeto, a los procesos mundiales. Más bien ha sido objeto, forzado violentamente hacia un eje de universalidad que no emanaba de su propia entraña. 207 Para América en especial, 1492 significó una enorme suplantación de valores. Hasta ese entonces no existían en realidad los valores universales, tal y como los entendemos hoy, con un alcance planetario. Esos valores son un resultado histórico y, mientras que el universo de relaciones sociales se mantuvo restringido en el nivel de áreas cultural y territorialmente localizadas e independientes, ninguna de las escalas de valores existentes podía alcanzar rango universal. El llamado descubrimiento fue en realidad un choque de culturas y de distintas escalas de valores, en el que las culturas autóctonas de nuestra América tenían que llevar la peor parte. La colonización trajo consigo un sistema de valores importado y ajeno a estas tierras. Se había violentado el proceso histórico natural de desarrollo. Como resultado, América fue violentada a moverse hacia una órbita social y cultural que le era extraña. Europa se erguía orgullosa como dueña absoluta del monopolio de la universalidad. A sus ojos, aquellos seres incivilizados de aquel lado del Atlántico tenían que quedar excluidos de la universalidad. Esta visión limitativa de humanidad era necesaria como justificante moral de la conquista y colonización de América y ha continuado desempeñando ese papel, de manera más o menos velada, a través de toda la historia de nuestras desiguales relaciones con Occidente. La autoctonía cultural de la América precolombina fue poco a poco desapareciendo. En su lugar comenzó a desarrollarse una América Latina mestiza que desde su origen se enfrentó con un concepto de universalidad formado a partir de otras historias y no de la suya propia. Latinoamérica nace colonia, nace dependiente, nace con valores transplantados de los que se siente excluida. La toma de conciencia de sí mismo conduce ineludiblemente al latinoamericano a colocar en el centro de su atención el problema de su relación con la universalidad. No existe otra alternativa. El proceso de autoconciencia necesariamente implica la identificación de uno mismo y la diferenciación con los otros, el establecimiento de nuestro nexo con otras culturas, sobre todo con aquellas que se nos visten de universales. Por eso el problema de lo universal y lo 208 propio tenía que aparecer, como el fundamental, en la formación de la identidad latinoamericana. Nuestro reiterado afán por la originalidad, por la autenticidad, por la autoctonía, implica una nueva conciencia de sí, un deseo de enfrentarse a Occidente, una asunción de la necesidad de libertad e independencia tanto en lo material como en lo espiritual, una lucha contra el intento de universalización exclusiva de los valores originados en Occidente. La preocupación por nuestra identidad crece en la misma medida que la conciencia emancipatoria. No podía ser de otro modo. La América Latina (tomada precisamente como latina, como la unidad sociocultural que es hoy, y no simplemente como enclave geográfico) nunca tuvo desarrollo autónomo, nace junto a la conciencia de ruptura de los lazos de dependencia. La historia se ha encargado de reforzar estos vínculos. Luchar por el progreso, luchar por la revolución, luchar por la independencia y la liberación ha significado en nuestra historia luchar por lo propio. Esta lucha ha exigido como necesidad enfatizar en lo autónomo, en lo auténtico, en lo genuino, frente a la oponencia colonial y neocolonial disfrazada de universalidad. Todo nuestro devenir ha ido poniendo permanentemente en un primer plano la relación con esa pretendida universalidad que nos llega desde fuera. Cada acontecimiento de importancia lo trae de nuevo a la luz. En un primer momento, la lucha por romper las ataduras coloniales; una vez obtenida la independencia, el intento de reproducir la senda de desarrollo de Europa occidental o los Estados Unidos; después, el enfrentamiento al expansionismo norteamericano; desde los albores de este siglo, la búsqueda de una vía propia y distinta de desarrollo para lograr salir del status de neocolonia y obtener la liberación definitiva; todos estos procesos han caracterizado, en cada momento, las principales tendencias derivadas de la evolución histórica de América Latina. Todos ellos se vinculan a nuestra relación con Europa, con los Estados Unidos, con Occidente, con el resto del mundo. El pensamiento latinoamericano no ha hecho más -y tampoco menosque captar siempre el contenido principal de cada época histórica. No puede existir mejor argumento que la propia historia para 209 demostrar la relevancia de este asunto en nuestra cultura. La lucha en cada época, contra el colonizador, por la independencia, por el desarrollo, contra la hegemonía occidental, por la liberación, ha sido, de hecho, la lucha por nuestro derecho a la universalidad y ha matizado, en cada momento, la más genuina cultura latinoamericana. No hay espacio ni tiempo para mostrar, paso a paso, el itinerario de esta problemática en el decurso del pensamiento latinoamericano, tarea necesaria pero que rebasa las posibilidades de este trabajo. Se trata, en realidad, de una historia de cinco siglos. Con el lejano antecedente de la polémica entre Sepúlveda y Las Casas, y con diversas manifestaciones presentes a lo largo de todo el período de predominio de la escolástica, el asunto retorna con inusitada fuerza en el pensamiento de los principales protagonistas de nuestras gestas independentistas. A partir de ahí ha sido centro de la atención de cada una de las generaciones de intelectuales latinoamericanos. Baste recordar los nombres de Simón Bolívar, Andrés Bello, Domingo Faustino Sarmiento, Juan Bautista Alberdi, Francisco Bilbao, Justo Sierra, José Martí, José Enrique Rodó, José Vasconcelos, Antonio Caso, Alejandro Korn, Samuel Ramos, Octavio Paz, Alfonso Reyes, Pedro Henríquez Ureña, José Carlos Mariátegui, Julio Antonio Mella, Juan Marinello, Francisco Romero, Leopoldo Zea, Augusto Salazar Bondy, Francisco Miró Quesada, Darcy Ribeiro, Roberto Fernández Retamar, Enrique Dussel, Arturo Andrés Roig y muchos otros, que incluyen, en su casi totalidad, a los integrantes de los movimientos de historia de las ideas, de filosofía de lo americano, de filosofía y teología de la liberación y no pocos representantes de otras corrientes actuales de pensamiento. Tal peso ha tenido esta problemática en la historia del pensamiento latinoamericano que puede afirmarse, sin la más leve duda, que la relación entre los valores universales y propios ha sido la preocupación axiológica fundamental en la evolución de las ideas de nuestra América y ha servido como eje a cuyo alrededor han girado no solo el resto de las ideas estrictamente axiológicas, sino también muchas otras de carácter histórico, sociológico, económico, etnológico, antropológico, religioso, culturológico e 210 incluso algunas de naturaleza ontológica o epistemológica. Un análisis de la perspectiva inmediata permite concluir que el tema continuará siendo asunto central en el pensamiento latinoamericano. Y lo será con igual o mayor fundamentación objetiva que la que ha tenido hasta ahora. No porque el problema no haya sido totalmente resuelto en el plano teórico, sino también, y sobre todo, porque la marcha de la historia no le ha ofrecido todavía una solución práctica. Occidente, con el protagonismo indiscutible que dentro de él hoy tiene Estados Unidos, continúa con sus intentos de monopolización de la universalidad, ahora con menos resistencia, después del desplome de su principal oponente: la URSS y el socialismo este-europeo. El american way of life se propaga a diestra y siniestra por el mundo como el modelo portador de los supremos valores humanos. La fuerza económica, política y militar sirven de instrumentos para la materialización de esos fines. América Latina sigue enfrentándose a una imagen de los valores universales que le llega a granel desde el Norte. Pero cada vez esta imagen resulta más insatisfactoria para Latinoamérica. No por capricho o mera rebeldía ante lo extranjero, sino por la creciente evidencia de la imposibilidad de extender el sistema de valores en Occidente hacia todo el resto del mundo. Ello se une al cambio objetivo de la relación del mundo occidental o Primer Mundo con la universalidad, la cual no existe en abstracto, sino a través de determinadas especificidades concretas que, por su naturaleza y la coyuntura histórica en que se desarrollan, son a la vez singulares y universales. Lo universal «vive» como depositado en lo singular, pero no en cualquiera ni en uno solo a través de la historia, sino en aquel que en el momento dado exprese mejor, a través de su singularidad, la ley y esencia de lo universal. Por eso la «universalidad monopolizante» que históricamente Occidente ha intentado imponer al mundo ha sido, en no pocas ocasiones, una universalidad más pretendida que real. Así y todo, es indiscutible que durante la mayor parte de los cinco siglos que llevamos de historia global, el mundo occidental ha sido el protagonista de los principales acontecimientos ocurridos 211 en el planeta y el que mayores aportes ha realizado al sistema objetivo de valores universales. No debe olvidarse que la universalización de la historia transcurre como ingrediente inalienable del proceso de desarrollo del capitalismo y que, necesariamente, los países punteros de este sistema tuvieron que generar los valores con mayores posibilidades de universalización. Al mismo tiempo, los valores que el capitalismo generalizó tenían que ser francamente contradictorios e históricamente limitados. La principal restriccción consistía en que, por paradójico que pueda parecer, eran valores que necesariamente se sustentaban en una interpretación desuniversalizada del hombre. En efecto, el capitalismo, como sistema, necesita usar al hombre (léase clases, pueblos e, incluso, grandes regiones del planeta) no como fin, mucho menos como objetivo supremo de la evolución social, sino como instrumento, elemento del sistema y como valor de uso capaz de engendrar valor de cambio. Esta necesidad económica objetiva del modo de producción capitalista genera irremediablemente una psicología que le corresponde y una teoría que tiende a justificar esa psicología y esa práctica real. De ahí que la interpretación parcializada, unilateral, deformada, del hombre y de sus valores, sea el resultado no de simples desvaríos teóricos o ideológicos, no de caprichos, sino la exigencia espiritual de una práctica real. El racismo y todas las variantes que desuniversalizan al hombre o que deshumanizan a ciertos tipos de hombres, actúan como justificante moral y espiritual de esa práctica. Aun así, durante mucho tiempo no hubo posibilidad real de que fueran otros los valores que impusieran su dominio en el planeta. El género humano no poseía la capacidad de producción necesaria para distribuir los beneficios de la civilización entre más que una pequeña minoría privilegiada. El sistema de valores universales tenía que ser contradictorio. Por un lado, las expectativas e ideales de equidad, de justicia social, de distribución justa, de igualdad entre los hombres. Por otro, la imposibilidad económica de satisfacer estas demandas. Fue época en que eficiencia económica y justicia social se contraponían objetivamente de manera, al parecer, irreconciliable. El humanismo real tenía que ser parcial y limitado. El capitalismo, con su explotación despiadada y secuelas 212 inhumanas, era necesario y debía desarrollarse. El ideal de igualdad entre los hombres estaba condenado a mantenerse en el reino de las utopías y constituía un valor más potencial que real. Lo bueno para una pequeña porción de la humanidad era, a la vez, lo bueno para la humanidad globalmente tomada, y lo malo para la mayor parte de la misma. El sistema objetivo de valores (conformado a partir de los intereses globales de la humanidad y de su progreso) tendía a divergir de la percepción que de estos valores se constituía ya como ideal de justicia social en los representantes ilustres de las grandes mayorías. La situación ha cambiado. El nivel de desarrollo económico alcanzado en el mundo, el producto global planetario, es suficiente hoy para arrancar para siempre la miseria y la pobreza del mundo, para materializar los ideales históricamente conformados de justicia social. La eficiencia económica cede su puesto a la justicia social en la cúspide de la pirámide jerárquica de valores objetivamente universales. Se abre la posibilidad para una compatibilidad real entre estos dos valores, bajo la hegemonía del segundo. Todo lo que contribuya a la justicia, sobre todo en el plano internacional de las relaciones entre los países ricos y pobres, es objetivamente valioso. Lo bueno para las grandes mayorías coincide, en lo fundamental, con lo bueno para la humanidad globalmente tomada, aunque se presente como malo para determinados sectores minoritarios o para un pequeño grupo de países poderosos. El foco de los valores universales se traslada paulatinamente del Primer Mundo hacia el Tercero, al igual que en el interior de los países pasa de las minorías privilegiadas y explotadoras a las grandes masas oprimidas. Estas son las tendencias objetivas en la dinámica de los valores universales, aunque no sean las tendencias reales que se imponen en la práctica de las relaciones internacionales y que apuntan, ciertamente, a la dirección opuesta. Se hace necesario revertir estas tendencias reales en el sentido que exigen las demandas axiológicamente objetivas. Parece un sueño utópico la idea de que el Tercer Mundo asuma el protagonismo real (no el potencial, que en nuestra opinión ya lo tiene) de los valores universales en el mundo. Tiene en su contra la concentración de las mayores fuerzas económicas, políticas y militares del planeta. Muchos obstáculos tendría que vencer. Pero no parece haber otra alternativa. 213 El modelo occidental de capitalismo es inaplicable para todo el mundo y para todo el tiempo. Es sencillamente un imposible desde todo punto de vista: social, económico, ecológico, moral. Hoy cobra especial vigencia aquella sentencia de Rodó, quien al referirse a los Estados Unidos señaló: «su prosperidad es tan grande como su imposibilidad de satisfacer una mediana concepción del destino humano». Por otro lado, los acontecimientos del este europeo parecen haber alejado demasiado la perspectiva socialista del Primer Mundo y de un Segundo Mundo que ya no existe. Los países que todavía continúan por la ruta del socialismo son todos tercermundistas. Es en el Sur donde se concentran las mayores potencialidades para el cambio. Y el primer paso ha de ser la unidad, la integración económica y política que dé como resultado una fuerza sumada que abra la posibilidad de enfrentar la oponencia del Norte. Esta fuerza deberá estar dirigida hacia un cambio de las relaciones internacionales, hacia su democratización, de modo que el Tercer Mundo, que constituye de hecho la mayor parte del planeta y el máximo exponente potencial de los reales valores universales en la actual coyuntura histórica, pueda hacer valer esos valores. América Latina tiene reales posibilidades para convertirse en la avanzada de esta contienda. Es mucho más difícil que se levante el Tercer Mundo en pleno. Latinoamérica puede ser la que jale el pelotón. Hay muchos argumentos que permiten fundamentar esta probabilidad, argumentos promovidos por el propio pensamiento latinoamericano. Mencionemos tan sólo dos. En primer lugar, por la comunidad de su historia, por la afinidad de sus culturas, los pueblos latinoamericanos son los que más condiciones tienen para la unidad y ella ha de ser el primer paso. En segundo lugar, una de las particularidades más importantes de Latinoamérica consiste precisamente en la pluralidad de herencias, en su mestizaje sociocultural. Nacida como resultado de la universalización de la historia, América Latina, si bien se mantuvo alejada durante mucho tiempo del centro de la universalidad, jamás fue independiente de él, estuvo en su órbita, fue su sucursal. Y ahora, cuando ese foco se traslada hacia el Tercer Mundo, Nuestra América tiene una especial preparación para asumirlo. 214 La asunción de este papel por parte de América Latina ha sido adelantada y preparada por muchos de nuestros más ilustres pensadores. El «pequeño género humano» de Bolívar, el «pueblo superior en nobles ambiciones» de Martí, el «crisol de culturas» de Vasconcelos son sólo algunos ejemplos. ¿Utopías? Puede ser. Pero, ¿qué sería de nuestra historia sin las utopías? La creencia en un destino elegido para Latinoamérica, la idealización del futuro, ha desempeñado, como ideal, un papel práctico muy importante en nuestro movimiento histórico. La utopía de Bolívar formaba parte de la concepción que guió las gestas independentistas. La utopía de Martí fue fuente inspiradora de la guerra de 1895. La utopía de Vasconcelos acompañó a la Revolución Mexicana. Y la utopía de la Cuba revolucionaria ha aportado ya un capítulo imborrable a la historia contemporánea. Pero no son meras utopías, son, en todo caso, utopías concretas, realizables y necesarias, nacidas de las entrañas de nuestra historia y proyectadas hacia un futuro que no siempre se alcanza ver con claridad. Mas si son éstas que hemos descrito las reales perspectivas del mundo -y estamos convencidos de que lo son-, existen razones más que suficientes para que la relación entre los valores universales y propios continúe siendo en el futuro la preocupación axiológica más importante del pensamiento latinoamericano. HACIA UNA REFUNDAMENTACIÓN VALORATIVA DEL PARADIGMA EMANCIPATORIO LATINOAMERICANO Una aguda crisis de valores pesa hoy sobre todo tipo de movimiento social que entrañe un proyecto alternativo al capitalismo transnacionalizado y dependiente de la región. No aparecen aún los signos de una recuperación sustancial ante el violento impacto que significó el derrumbe del «socialismo real» y la consiguiente caída del más importante referente axiológico para los movimientos populares. Tal situación no podía menos que provocar un fuerte estremecimiento en los paradigmas emancipatorios vigentes, contentivos de un ingrediente valorativo que justificaba la 215 deseabilidad de los valores que habrían de realizarse en la práctica como resultado del cambio social, y de un componente cognoscitivo que intentaba argumentar y demostrar la posibilidad y viabilidad del cambio mismo. La crisis paradigmática actual abarca ambos elementos; parte del cuestionamiento tanto de la deseabilidad como de la posibilidad de un modo de vivir y organizar la sociedad distinto al existente. Y no cabe dudas sobre la existencia de fuertes nexos de condicionamiento mutuo entre estos dos aspectos. Es evidente, digamos, que la certeza en la imposibilidad de un cambio atenta contra la deseabilidad del mismo. Desear lo imposible es, cuando menos, poco racional. Por otro lado, no serviría de mucho demostrar la posibilidad de un cambio si éste es asumido como no deseable. A fin de cuentas ese cambio sólo puede ser realizado como resultado de la acción de algún sujeto, lo cual presupone que éste lo desee y lo estime valioso. No resulta ocioso, al llegar a este punto, reforzar la idea acerca del vínculo entre los componentes cognoscitivo y valorativo del paradigma emancipatorio. De hecho, en la práctica, no pocas veces ambos elementos han sido separados y trabajados unilateralmente, haciendo total abstracción el uno del otro. Como resultado pueden encontrarse, por un lado, proyectos de naturaleza eminentemente ética que para nada toman en cuenta su viabilidad objetiva y, por otro, discursos «objetivistas» o cientificistas centrados en la demostración de la posibilidad o necesidad de las transformaciones sociales, que intentan excluir ex profeso todo juicio de valor. Se trata de la continuación, consciente o no, de una vieja tradición de corte positivista que separa de manera absoluta lo gnoseológico y lo axiológico. Dentro de esta línea de pensamiento, el valor queda encerrado en la esfera de la subjetividad individual, sin puente de contacto con el mundo de los hechos reales, mientras que estos últimos ocurren y transcurren al margen de cualquier signo axiológico. Es como si los valores humanos nada tuviesen que ver con el curso objetivo de los acontecimientos histórico y la historia, por su parte, pudiese hacerse con prescindencia absoluta de la participación de la subjetividad humana. La realidad es otra. La historia es un permanente tránsito de 216 lo objetivo a lo subjetivo y de lo subjetivo a lo objetivo, del ser al deber-ser y del deber-ser al ser. Los valores mismos existen, por un lado, en una dimensión objetiva, como producto histórico, como resultado de una praxis precedente, como real relación de significación entre determinados procesos o acontecimientos y las necesidades e intereses generales del universo humano de que se trate y, por otro lado, en un plano subjetivo, como reflejo e interpretación consciente de esa relación de significación. En otras palabras, no ha de identificarse al valor con la mera atribución subjetiva de significación a la realidad. Esta es sólo una de sus dimensiones, la subjetiva. Al mismo tiempo, esa realidad, al incluirse mediante la praxis en el sistema de relaciones sociales, adquiere una determinada función social y, con ella, una significación socialmente objetiva, de signo bien definido -positivo o negativo-, que hace a esa realidad -permítasenos recalcarloobjetivamente valiosa o antivaliosa. La comprensión de esta doble dimensión del valor nos abre el camino hacia la superación del abismo tradicional establecido entre la realidad fáctica y la esfera de lo valioso. A decir verdad, no se trata de dos universos, uno que es y el otro que vale, sino de uno solo que es y vale a la vez. El mundo real de hoy encarna valores objetivos que antes existieron en forma subjetiva. De igual forma, aquellos que se objetivarán en un futuro dependen en buena medida de los que hoy sean subjetivados. Por lo tanto, los valores subjetivos resultan determinantes no sólo en la definición de la deseabilidad de un cambio social, sino también, en cierta medida, en la delimitación de su posibilidad misma; constituyen una condición de la posibilidad del cambio. Dicho de otra forma, no hay cambio social posible si los valores objetivos que dicho cambio ha de generar no son asumidos antes subjetivamente como deseables. Ellos se adelantan al cambio como ideal, como crítica, como señal, razón y motivo de la praxis transformadora. Por otro lado, no cualquier valor subjetivo puede convertirse en antesala del cambio social. Para serlo ha de ser extraído de las alternativas posibles de la realidad misma, de sus tendencias históricas al cambio. Este hecho marca la diferencia entre la utopía abstracta y la utopía concreta. Esta última, aun cuando no tenga todas las condiciones inmediatamente presentes para su 217 realización, es una utopía anclada en la realidad, que no sólo dibuja un mundo de valores idílicos como proyecto ideal a construir, sino que extrae ese proyecto de las potencialidades reales generadas por el curso objetivo de los procesos históricos. En este caso lo axiológico no se construye al margen de lo gnoseológico, sino tomándolo como premisa, el mundo de los valores subjetivos es levantado desde el propio mundo fáctico, convirtiéndose en requisito indispensable para su transformación. Todo esto significa que la reconstrucción del paradigma emancipatorio hoy en América Latina exige, como una doble tarea entrecruzada, la demostración de la posibilidad de un proyecto social alternativo y la argumentación de la superioridad y deseabilidad de los valores que dicho proyecto entraña. Y existe un punto en el que el entrecruzamiento de estos dos planos de análisis se hace evidente: la demostración de la imposibilidad de que la sociedad humana, en general, y latinoamericana, en particular, continúe existiendo por un tiempo ilimitado bajo la forma capitalista de organización social. A menos que se asuma la desaparición del hombre y de la vida misma como una alternativa irremediable del proceso histórico, la realización efectiva de una demostración como esa probaría automáticamente la posibilidad y la deseabilidad de un proyecto alternativo al capitalismo. En otras palabras, si el capitalismo no es posible, entonces tiene que ser posible y deseable una sociedad no capitalista. Y no sólo posible y deseable, sino además necesaria. Necesaria tanto en el plano fáctico, como en el de los valores. Como muestra Franz J. Hinkelammert, esa fue la tarea asumida por Marx en relación con la sociedad burguesa de su tiempo. Al analizar esta sociedad «en términos de su posibilidad, Marx la declara imposible. Anuncia entonces su sustitución por una sociedad socialista, única sociedad posible para controlar el progreso humano en función de la vida humana concreta».85 Podría pensarse que no vale la pena dedicarse a una tarea ya asumida y realizada brillantemente por Marx hace más de un siglo, y que basta con que la imposibilidad del capitalismo sea 85 Franz J. Hinkelammert, Crítica a la razón utópica, San José, Costa Rica, DEI, 1990, p.22. 218 demostrada una vez para que quede demostrada para siempre. Pero ello implicaría una visión estática del problema. Sabido es que la dinámica social convierte en imposible lo que antes era posible, y viceversa. Bajo una percepción estática jamás se podría demostrar la imposibilidad del capitalismo, ya que, como bien lo muestra la historia, éste ha sido posible durante varios siglos. Por la misma razón, no es aceptable perpetuar y extender mecánicamente hasta nuestros días la demostración de Marx, aun cuando se le considere correcta para su tiempo. Los más de 100 años transcurridos pueden haber convertido en posible lo que en su época Marx justipreció como imposible. Además, el capitalismo de hoy es bien distinto del capitalismo de entonces, por lo que no entrañaría ninguna contradicción lógica aceptar, por un lado, la imposibilidad de aquel tipo de capitalismo que Marx estudió y, por otro lado, reconocer, la posibilidad del capitalismo hoy existente. En resumen, la demostración de la imposibilidad del capitalismo es hoy una tarea de tanta vigencia, actualidad y alcance como lo fue en la época de Marx. Y es ésta una tarea que debe ser asumida por vía gnoseológica y pos vía axiológica, teniendo en cuenta que ambos métodos -el cognoscitivo y el valorativono son necesariamente excluyentes y sí, como aquí se ha mostrado, mutuamente condicionados y con permanentes entrecruzamientos. La propia conclusión a la que se debe arribar -la imposibilidad del capitalismoes, a la vez, un juicio constativo y valorativo. A fin de cuentas, afirmar la imposibilidad del capitalismo es asumir su incompatibilidad con los más altos valores humanos, con la justicia, la más genuina libertad y el progreso genérico del hombre, pero, sobre todo, con la vida misma como valor supremo. Es ésta una conclusión que necesariamente presupone premisas valorativas que reconozcan el valor del hombre, de su vida y de su progreso. Puede imaginarse el efecto que la caída del «socialismo real» tuvo para un pensamiento convencido de la imposibilidad del capitalismo. La lógica implacable de los hechos mostraba que se derrumbaba no lo que se creía imposible, sino lo que se asumía como posible y necesario. Un análisis simplista conducía a una conclusión totalmente inversa a la que antes se había sustentado; ahora lo que parecía ser imposible era el socialismo o cualquier 219 tipo de sociedad alternativa al capitalismo, por lo que, de la noche a la mañana, el capitalismo pasaba de ser un imposible a ser nuevamente posible y necesario. Simplista es el análisis porque parte de la identificación del «socialismo real» con la única variante de sociedad no capitalista y asume como irreversible el triunfo global del capitalismo. Análisis que, aun siendo simplista, es oportunistamente aprovechado y apuntalado por aquellas teorías que proclaman el fin de la historia y por ciertos posmodernismos que, ante las no desaparecidas evidencias de la incompatibilidad del capitalismo con los más altos valores humanos, nos piden que evitemos pensar en ello, que abandonemos los metarrelatos y las utopías, que aceptemos las diferencias (incluidas, por supuesto, las grandes diferencias sociales), que nos concentremos en lo inmediato, en lo microlocalizado, en lo pragmáticamente ostensible, en lo estrictamente presente, en la búsqueda exclusiva del éxito personal. El mundo que tenemos -parece sugerirnos esta línea de pensamientono es tan bueno, pero es el único posible. Conformémonos, pues. El pensamiento progresista latinoamericano no ha dejado de estar alerta ante estos mensajes implícitos en la propuesta del posmodernismo. No se trata de ignorarlos, y mucho menos desentenderse de esa nueva realidad conformada -llamada por muchos Posmodernidad-, de la cual el posmodernismo es sólo una de sus posibles lecturas. Lo que sí ha de evitarse a toda costa es la asunción mecánica del código de valores que esta propuesta entraña, con lo cual no haríamos otra cosa que reproducir el viejo error de copiar patrones ajenos, con la única diferencia de que los que ahora nos dictan parecen estar aun más alejados de nuestras necesidades y de los valores que emanan de nuestra realidad histórica. Urge entonces tomar nuestra propia senda axiológica que nos permita construir un sistema de valores que sea parte inalienable del nuevo paradigma emancipatorio latinoamericano. Para ello se hace necesaria una búsqueda propia que al mismo tiempo implique pensar la universalidad. Limitación frecuente del pensamiento latinoamericano ha sido la asunción acrítica de las concepciones sobre lo universal 220 generadas en otros confines, fundamentalmente en Europa. En tal situación, al latinoamericano le ha correspondido sólo, en el mejor de los casos, aplicar a las condiciones de América Latina aquellas teorías exógenas, muchas de ellas, por demás, de dudosa universalidad. Se obvia aquí, por razones de espacio, abundar en el grado de justificación histórica que ha tenido esta tendencia. Lo cierto es que ha existido y que las diferentes teorías asociadas al «socialismo real» no fueron en este sentido una excepción. Ello explica en parte la crisis de valores actual. Las experiencias particulares de aquel «socialismo» fueron identificadas en muchos casos con la universalidad. Al derrumbarse estas experiencias, junto con las concepciones teóricas que intentaban explicarlas y justificarlas, se cortó tajantemente el torrente de universalidad que llegaba desde Europa del Este al pensamiento emancipador latinoamericano. Y sin una concepción sobre la universalidad histórica es imposible pensar un proceso emancipador particular, mucho menos en un mundo tan globalizado como el nuestro. Al perderse este referente, no quedan siquiera muchas posibilidades de asumir algún otro pensamiento foráneo sobre la universalidad con propuestas no capitalistas. Las experiencias socialistas que aún perduran en Asia y en Cuba se han quedado ellas mismas carentes de las fuentes teóricas sobre lo universal que antes utilizaban, intentan resistir y adaptarse lo mejor que pueden a las nuevas circunstancias, pero sin un diseño definitivo de la «sociedad de llegada». Sus experiencias no son nada desdeñables, necesitan ser estudiadas, más si tenemos en cuenta que constituyen una prueba aun viviente de una posibilidad alternativa al capitalismo. Pero, como es lógico, están matizadas por las prioridades y emergencias prácticas y, en sí mismas, urgidas de una nueva percepción de la universalidad histórica. No hay otra alternativa que construir teóricamente esa nueva universalidad desde América Latina, lo cual presupone -y esto parece importante hoy recalcarloadoptar con respecto a la imagen precedente una relación dialéctica de continuidad y ruptura, de asimilación de sus elementos válidos y rescatables y de crítica audaz de todo lo que en ella resultó ser falso o ha quedado obsoleto. No se trata, como algunos parecen haber asumido, de un giro de 180 grados, de un simple cambio de la casaca socialista por la casaca capitalista, por mucho 221 que esta última se adorne con una benévola fraseología. Todo esto significa que la búsqueda tiene que ser, ahora más que nunca, propia y universal a la vez. Tomando en cuenta esta exigencia y concentrando la atención en el componente axiológico del nuevo paradigma emancipatorio -como objeto fundamental de estas reflexionesse intentará ahora diseñar, en sus contornos más generales, un camino posible para encontrar los valores que han de inspirar la emancipación latinoamericana. Su búsqueda ha de considerar cuando menos tres aspectos esenciales: primero, el contexto histórico concreto desde el que se proyecta la emancipación, es decir, América Latina y su historia, teniendo en cuenta que los valores, sobre todo en su dimensión objetiva, son un producto histórico y forman parte de la realidad social conformada como resultado de la praxis precedente; segundo, la situación global de la humanidad y los valores que dicha situación exige realizar en calidad de valores universales para que la sociedad humana siga siendo posible, contando con que no se puede pensar cambio social alguno al margen de los procesos globalizantes que hoy caracterizan a todo el planeta; y tercero, el lugar que ocupa América Latina en el contexto global de la humanidad o, lo que es lo mismo, el grado de correspondencia de sus valores propios con aquellos que objetivamente necesitan ser universalizados. Al indagar en los valores que emanan de la historia regional no puede obviarse el hecho esencial de que América Latina ha sido, desde su misma constitución a partir de 1492, un producto del proceso de capitalización universal del planeta. Vista no simplemente como enclave geográfico, sino como la entidad sociocultural que es hoy, Latinoamérica es el resultado de la universalización de la historia, proceso que se enmarca en el movimiento de expansión del capitalismo europeo. Nuestra América es hija de ese capitalismo, sólo que, como muchas veces se ha dicho, es una especie de hija bastarda que sólo marginalmente ha accedido al progreso y a los logros de la civilización capitalista occidental. Como bien muestra Enrique Dussel en un libro dedicado 222 al análisis de la fecha de 1492 y su vínculo con el origen de lo que él llama el mito de la Modernidad, los latinoamericanos «fuimos la primer 'periferia' de la Europa moderna; es decir, sufrimos globalmente desde nuestro origen un proceso constitutivo de `modernización' (...) que después se aplicará a Africa y Asia».86 Grande tiene que ser la incidencia de este hecho en la constitución de los valores autóctonos latinoamericanos, no sólo por haber sido América Latina la primer «periferia», sino por haberlo sido siempre, por haber sido la única cultura que ha tenido un sello periférico desde su mismo nacimiento, la única que ha sido siempre la otra cara de la Modernidad capitalista. La historia de América Latina ha sido siempre vivida desde la alteridad. Una importante lectura axiológica puede hacerse de este hecho: buena parte de sus valores objetivos, aquellos asociados a su histórica confrontación con Occidente, han tendido por lógica a apuntar en dirección contraria a los valores irradiados desde los centros del capitalismo mundial. Muchos de los intereses generales objetivos de Latinoamérica han sido históricamente divergentes de los intereses de los países punteros del capitalismo. Cada proceso importante acaecido en estas tierras a partir de 1492 ha tenido un signo axiológico diferente para Occidente y para América. La conquista permitió la expansión del naciente capitalismo europeo, pero cortó dramáticamente en América los procesos civilizatorios endógenos. El colonialismo aseguró el financiamiento del desarrollo del capitalismo occidental, pero enterró en la miseria, el subdesarrollo y la dependencia a los pueblos latinoamericanos. El neocolonialismo continuó acentuando la bifurcación de sentidos de los valores de aquí con respecto a los del capitalismo central, al acrecentar el abismo entre ambos mundos. Nada esencialmente distinto cabe esperar de esta nueva era de transnacionales, neoliberalismo y tratados de libre comercio. Entiéndase que, hasta ahora, se ha estado hablando del sentido objetivo que a sus valores le otorga la historia de América Latina a partir de 1492. En otras palabras, se ha hecho referencia 86 Enrique Dussel, 1492. El encubrimiento del otro. Hacia el origen del mito de la modernidad, Madrid, Edit. Nueva Utopía, 1992, p.18. 223 a la dimensión objetiva de estos valores. Emanados de una historia vivida desde la alteridad del capitalismo mundial, esos valores tienden hacia una sociedad no capitalista, poscapitalista, transcapitalista o socialista, como prefiera llamársele. Pero aunque ésa ha sido la tendencia histórica de los valores objetivos no siempre ha sido la dirección que han tomado los valores subjetivos. El modo en que los valores se subjetivan depende de múltiples factores, en primer lugar, de la posición social del sujeto de que se trate. También de otros factores como la época, los conocimientos acumulados, la cultura dominante, etc. Lo cierto es que entre valores objetivos y valores subjetivos no siempre existe una relación de correspondencia. A lo largo de la historia de América Latina el sentido anticapitalista de sus valores objetivos ha sido subjetivado indistintamente y en dependencia de la época, como sentimiento antihispánico o antibérico, como sentimiento antieuropeo, antioccidental, antiyanqui. Y esto, en los sectores más progresistas y de conciencia más avanzada en cada momento histórico. Lejos de dirigirse contra el capitalismo, en no pocas ocasiones estos sentimientos se acompañaban de una imagen idealizada de otros contextos socioculturales, también capitalistas. Quisimos ser como los franceses, como los europeos, como los norteamericanos y hasta como los españoles de nuevo. No cabe aquí, por supuesto, ningún tipo de censura a aquellas generaciones de latinoamericanos. La época en que vivieron, el grado de inmadurez de las estructura socio-económica y las contradicciones más inmediatas y latentes del momento impedían ver el sentido histórico más profundo que tenía nuestra contradicción con el capital. A todo esto se suma el hecho de que ese capital, desde que llegó a estas tierras, vino vestido de universalidad. El dominador impuso su cultura y sus valores. Llegó convencido de que eran los suyos los verdaderos valores humanos y de que su imagen de hombre era la única posible, la única que se correspondía con el concepto de civilización. Al encontrarse con hombres distintos, portadores de otros valores, puso en duda su humanidad, los calificó de bárbaros y, sin importarle mucho lo que esos otros seres pensaban, asumió como su gran tarea histórica extraerlos de su estado de barbarie y de salvajismo y llevarlos hacia la civilización y 224 los verdaderos valores humanos. De esta forma justificó axiológicamente la conquista y colonización, la interpretó como un valor positivo no sólo para sí mismo, sino también para el conquistado, incapaz de reconocer, dada su «escasa racionalidad», la «benevolencia» de aquel acto. Cuando en la temprana fecha de 1550 Sepúlveda, al intentar demostrar el «lamentable estado de barbarie» en que vivían los habitantes de estas tierras, señalaba la carencia de la propiedad individual sobre sus casas, de un testamento a sus herederos y una conducta atenida a la voluntad y capricho de sus reyes y no a su libertad, estaba haciendo uso de un único patrón de hombre (o de civilizado) que contenía ya muchos de los valores típicos de la sociedad burguesa: el culto a la libertad individual, a la propiedad privada, a la transmisión hereditaria de bienes. De ahí que la conquista misma fuera asumida por el conquistador como un acto emancipatorio para los «bárbaros» indios. Esta ha sido, desde entonces, la lógica axiológica que el capital ha perseguido imponer a toda costa en nuestras tierras, desde el tratado de Sepúlveda De la justa causa de la guerra contra los indios hasta los más recientes y pretendidamente novedosos Tratados de libre comercio, como el TLC o el ALCA. Nunca ha cejado en su empeño de enseñarnos, aunque sea a la fuerza, lo que es «bueno» para nosotros. A su favor ha tenido siempre el poder político, económico y militar y el control de los medios informativos y culturales. Entre la cristianización forzosa del siglo XVI y la «neoliberalización» que hoy nos imponen no hay más que diferencias de tiempo y de forma. Pero se trata en esencia de la misma lógica. Frente a esa lógica axiológica del opresor -que ha sido expresión no de los valores objetivos de Latinoamérica, sino de los intereses del desarrollo del capital internacionalse ha levantado, lo mejor que ha podido, la lógica del oprimido, la de la resistencia del indio, la de las gestas emancipadoras del siglo XIX, la de los movimientos revolucionarios y populares del siglo XX, lógica que, aun cuando no siempre ha identificado la proyección anticapitalista de los valores histórica y objetivamente conformados en América Latina, ha opuesto decidida resistencia al código que emana desde las posiciones del capital. Pero a la par de ese debate axiológico acaecido en estas tierras, se iba produciendo en el mundo un proceso objetivo de 225 constitución y desarrollo de los valores universales. Si ha de reconocerse la existencia de una dimensión objetiva de los valores, no hay otra opción que asumir la constitución y desarrollo de un sistema objetivo de valores universales como resultado del proceso de universalización de la historia. Esos valores objetivamente universales se determinan por la significación que tienen los procesos y acontecimientos de la vida social para la humanidad como universo humano más amplio posible. En otras palabras, lo objetivamente valioso desde una perspectiva universal es lo que posee una significación positiva para el género humano, para su desarrollo, su bienestar, su prosperidad y su preservación. Cabe preguntarse ahora: ¿qué relación guardan las lógicas axiológicas particulares que a lo largo de la historia se debaten en América Latina con la lógica objetiva de los valores universales? En otros términos, ¿qué valores se corresponden con los universales, los autóctonos de América Latina con su proyección anticapitalista o los del capital? A esta esencial interrogante no es posible responder de una manera simplista y univalente. Para aproximar una respuesta seria se hace necesario, cuando menos, una adecuada contextualización histórica. Es evidente que durante la mayor parte de estos 500 años el capital tuvo la historia a su favor. El capitalismo no sólo fue la primera forma universal de convivencia humana. Fue también, durante mucho tiempo, su única forma posible. Dadas las circunstancias y el momento histórico en que se produce la universalización de la historia, ésta podía llevarse a cabo sólo como resultado de la expansión del capitalismo, cuya lógica interna de desarrollo incluye la propia universalización como momento esencial de su despliegue, y único sistema capaz por ese entonces de generar las fuerzas productivas y los medios de comunicación necesarios para tal empresa. La resistencia que los otros pueblos levantaron ante la expansión del capitalismo, aunque muy justa desde el ángulo de sus valores, tanto objetivos como subjetivos, tendía hacia una situación de preuniversalidad histórica, no podía ofrecer una alternativa posible a la universalidad capitalista y, en consecuencia, se oponía a la lógica objetiva de desarrollo de los valores universales. Si el capitalismo fue la única forma posible, hemos de convenir entonces en que también fue la forma necesaria. Y la historia se atuvo a esa necesidad. El capital llegó a los más lejos 226 confines, se enseñoreó por todo el planeta, llevando consigo sus valores que, a las buenas o a las malas, se impusieron como formas universales de convivencia humana. La capitalización universal fue traumática, sobre todo para los pueblos que vieron cortadas drásticamente sus lógicas propias de desarrollo y que fueron llevados por la fuerza a ocupar una posición marginal en una lógica de desarrollo que no era la suya. Fue traumática, pero, al parecer, sin otra opción. La carencia de una alternativa también universal al capitalismo fue lo que lo hizo objetivamente posible y necesario durante un largo período y fue la causa de que los valores que éste traía consigo tuviesen, durante ese período, un alto grado de correspondencia con los valores universales. El progreso de la humanidad guardaba una relación de estricta dependencia en relación con el desarrollo del capitalismo. Ese progreso estaba marcado esencialmente por el ritmo del crecimiento económico y ese ritmo sólo podía ser propiciado por un sistema como el capitalista, generador de un desarrollo explosivo de las fuerzas productivas. Al propio tiempo, los valores que el capitalismo universalizó eran en sí mismo altamente contradictorios, suponían una significación positiva para un pequeño grupo de países punteros de este sistema (y dentro de éstos para pequeños grupos humanos) y una significación negativa para una gran parte de la humanidad. Paradójicamente, lo universalmente valioso coincidía con lo valioso para una minoría y no con lo valioso para la mayoría de la humanidad. Fue precisamente el despliegue de esta contradicción lo que a la larga generó, como resultado del desarrollo de la propia lógica del capital, la posibilidad objetiva de un sistema social alternativo, no menos universal que el capitalismo, capaz de superar esa paradoja axiológica, o lo que es lo mismo, capaz de generar un sistema universal de valores coincidente con los valores de la mayoría de la humanidad y no con los de una parte minoritaria de ella. Esta posibilidad es abierta por el propio desarrollo de las fuerzas productivas dentro del capitalismo. Mientras los niveles de producción no eran suficientes más que para distribuir sus beneficios entre una pequeña parte de la población mundial, el capitalismo seguía siendo necesario y el desarrollo de las fuerzas productivas era la señal más importante del progreso humano. Pero al 227 alcanzarse ciertos niveles de producción, suficientes para propiciar una distribución equitativa y otorgarle a cada ser humano las condiciones mínimas para una vida digna, se abre ya la posibilidad de un cambio del sistema. Y, con el tiempo, esta posibilidad se convierte cada vez más en necesidad, en la medida en que el capitalismo se va haciendo incompatible con la vida humana, en la medida en que se hace más irracional y se acompaña por un proceso de generación y de agudización de todo un conjunto de problemas globales que atentan contra la supervivencia misma de la humanidad. El crecimiento económico desenfrenado ya no es señal de progreso, rompe el equilibrio ecológico, agota los recursos no renovables, acrecienta el abismo entre países pobres y ricos. La humanidad comienza a necesitar un nuevo sistema de valores universales, distintos y, en alguna medida, contrarios a los que el capitalismo universalizó, un sistema en el que valores como la justicia, la equidad, la protección del medio ambiente, la preservación de un futuro para la humanidad, pasen a ocupar un primer plano. El capitalismo se sigue presentando como el portador de los valores universales, pero ya hoy esa universalidad es más pretendida que real. En el plano subjetivo esos valores pueden seguirse asumiendo como universales, pueden incluso imponerse -como de hecho lo hacenen el marco de las relaciones sociales nacionales e internacionales, pero objetivamente muchos de esos valores han perdido su significación positiva para la humanidad. Hoy se hacen muchas lecturas de la caída del «socialismo real», casi todas ellas a favor del capitalismo. Pero también es posible hacer otra lectura: los más de 70 años de existencia de ese socialismo y el papel por él asumido en el mundo demostraron en la práctica la posibilidad y la necesidad de un sistema universal alternativo al capitalismo. El «socialismo real» fue, por supuesto, una alternativa frustrada. Pero su fracaso dejó incólume la necesidad de esa alternativa. Hoy sigue estando latente y requerida de fuerzas sociales que la asuman como proyecto histórico. Si durante un largo período la proyección anticapitalista de los valores latinoamericanos tuvo en su contra las tendencias objetivas de la historia universal, ahora la situación se ha invertido. Los valores que la humanidad necesita hoy universalizar para garantizar su supervivencia se corresponden en alta medida con los valores emanados desde la alteridad histórica de la periferia 228 capitalista. El foco de la universalidad axiológica se traslada hacia el Sur, hacia el Tercer Mundo, hacia esa periferia a la que América Latina pertenece desde su misma constitución. La lógica axiológica del oprimido es la que ahora dicta el deber ser de los valores universales. La revelación de este entronque histórico que en el presente se produce entre la línea de desarrollo de los valores autóctonos latinoamericanos y el nuevo sistema de valores universales que la humanidad requiere realizar como condición para su existencia y progreso, es de vital importancia en la reconstrucción del componente axiológico del paradigma emancipatorio en América Latina. Aun cuando el cambio hacia un rumbo no capitalista no se avizore como perspectiva inmediata de la región, el rescate de los valores que dictan tanto la historia de América Latina como la convulsa realidad global contemporánea permite enmarcar dentro de un horizonte de sentido poscapitalista cualquier mediación histórica que se asuma como necesaria en los nuevos proyectos para la emancipación social latinoamericana. EL PROBLEMA DE LOS VALORES EN EL PENSAMIENTO LATINOAMERICANO Contenido axiológico posee cualquier concepción filosófica. Aun cuando el estudio especializado del valor y su conversión en una rama con relativa autonomía dentro de la filosofía datan sólo de finales del siglo XIX, y el propio término «axiología» comienza a utilizarse en pleno siglo XX, la preocupación por el problema de los valores está presente desde los albores mismos del pensamiento filosófico. Podría decirse más: aparece ya -y en una dosis importanteen el pensamiento mítico-religioso que precede a toda especulación filosófica. Y es que cierto nivel de reflexión sobre el bien, el mal, lo justo, lo bello, el sentido de la vida y la felicidad, no puede estar ausente bajo ninguna forma de racionalidad humana. Mucho menos en los marcos de la filosofía, que ha sido siempre, en esencia, reflexión teórica sobre la relación del hombre con el mundo, una de cuyas formas imprescindibles es la relación valorativa. Puede o no ser consciente el filósofo del componente axiológico que porta su sistema de ideas, puede éste aparecer de manera explícita o implícita, pero es poco probable que esté 229 totalmente ausente. En cualquiera de sus variantes, la filosofía es siempre fundamento de una cierta concepción del mundo y criterio para la elección de determinada orientación en la vida y la adopción de una u otra conducta práctica. El tránsito de la teoría a la práctica sería imposible sin la mediación de una actitud reflexiva hacia los valores. De ahí que desde Sócrates, en la tradición filosófica occidental, se haya utilizado precisamente el término de «filosofía práctica» para englobar el conjunto de problemas que hoy, bajo el rótulo genérico de «valor», se aborda en los marcos de la axiología. Lo cierto es que, expresada históricamente con una u otra denominación, enmarcada en la simbología de diferentes conceptos, la problemática de los valores ha concurrido al quehacer filosófico de toda época y tradición cultural. Y es que la relación hecho-valor, ser-deber ser, conocimiento-valoración, atañe al núcleo mismo de la filosofía y caracteriza su especificidad como forma de apropiación práctico-espiritual de la realidad. Aunque esta relación está presente en cualquier forma de la conciencia social, sólo en la filosofía es ella misma objeto insoslayable de reflexión. El pensamiento latinoamericano: una historia cargada de contenido axiológico La filosofía latinoamericana no ha constituido, en ningún sentido, una excepción a esta regla. Al contrario, en ella la carga axiológica ha sido, por lo general, mayor que en las fuentes occidentales de las que se ha nutrido. Además de las causas generales antes mencionadas, que condicionan la presencia de la temática de los valores en cualquier sistema filosófico de ideas, sobre el pensamiento latinoamericano han incidido otros factores, asociados a las peculiaridades históricas del medio socio-cultural que contextualiza este pensamiento. El tema del hombre y de sus valores ha sido en América Latina un problema no sólo -y no tantoteórico-abstracto, sino, ante todo, histórico-práctico. Tuvo una alta presencia en el pensamiento precolombino -como han constatado diversas investigaciones-87 pero fue, sobre todo a partir de la Conquista, la temática nucleadora fundamental de todo el desarrollo 87 Especial destaque del contenido humanista y axiológico del pensamiento precolombino puede encontrarse en la parte correspondiente a este período del ensayo «Bases éticas del proyecto humanista y desalienador del pensamiento latinoamericano» de Pablo Guadarrama (en: La utopía de América. Simposio Internacional sobre el Quinto Centenario, Universidad de Santo Domingo, 1992, pp. 64-69). 230 ulterior del pensamiento filosófico subcontinental. Baste recordar que la reflexión filosófica poscolombina arranca precisamente con el cuestionamiento de la humanidad del indio y la confrontación de sus valores culturales con los que portaba el europeo.88 No podía haber en tal momento otro problema teórico y práctico más importante que ese, derivado del choque de hombres con culturas esencialmente distintas y condicionado por la búsqueda de un modelo de orden social a instaurar en las tierras conquistadas, que facilitase la realización de las ambiciones económicas del colonizador y que fuese a la vez compatible con su moral católica y su visión escolástica del mundo. Desde ese momento el tema antropológico y axiológico nunca ha dejado de ser central. Al enjuiciamiento de la humanidad del indio se le unió más tarde la misma interrogante -explícita o implícitaen relación con todo aquel que habitase nuestras tierras: el negro, el mestizo, el criollo.89 Precisamente el mestizaje, la simbiosis de culturas, el proceso de formación de una nueva identidad, signada por la dependencia económica y política y enfrentada de manera permanente a una imagen exógena, excluyente e impositiva del hombre y de los valores humanos, hizo reaparecer el problema una y otra vez y compulsó al latinoamericano a cuestionarse continuamente su propia esencia, sus rasgos identificatorios y la naturaleza de sus valores. Por esa razón el problema axiológico fundamental, que ha tenido ante sí el pensamiento en América Latina desde la Conquista misma, ha sido el de la relación de los valores propios con los que, en cada época, se le han presentado como universales, superiores, o 88 Ese fue en esencia el contenido fundamental de la polémica que protagonizaron Juan Ginés de Sepúlveda (n. 1490) (ver su obra: De la justa causa de la guerra contra los indios, FCE, México, 1987) y Bartolomé de las Casas (1474-1566) (ver sus obras: Del único modo de atraer a todos los pueblos a la verdadera religión, FCE, México, 1975; y «Apologética Historia Suprema», en: Obras Escogidas, BAE, Madrid, 1958, t. III), en la que también participaron otros afamados intelectuales de la época (ver por ej.: Francisco de Victoria: Relecciones sobre los indios, El Buho, Bogotá, 1981). 89 La noción que Sepúlveda tenía sobre el indígena al considerarlo «sólo un homúnculo, algo menos que hombre, un hombrecillo, un ente de razón limitada y, por ello, destinado a obedecer a quienes son portadores de la razón por excelencia» y de los verdaderos valores humanos, será extendida con el tiempo «a todo nacido en la región, cualquiera que fuese su origen racial y cultural» (Leopoldo Zea: Filosofar a la altura del hombre, UNAM, México, 1993, p. 154). 231 inherentes a la verdadera naturaleza humana, identificados en distintos momentos con los ibéricos, los europeos, los norteamericanos o los occidentales en general.90 «¿Quienes somos?», «¿quienes queremos, debemos o podemos ser?», han sido interrogantes que la historia ha estado colocando continuamente como asunto vital del destino latinoamericano. Son interrogantes que apuntan a un contenido más axiológico que ontológico, referidas sobre todo al sistema de valores que ha de caracterizar individual y socialmente al latinoamericano. Tenían que saltar esas preguntas a un primer plano a partir, sobre todo, del propio proceso independentista, cuando el latinoamericano se dispuso a recibir, por primera vez, las riendas de su destino. El más alto exponente de aquellas gestas se hizo eco de esta preocupación típica de la conciencia latinoamericana de la época al señalar en su famosa Carta de Jamaica fechada el 6 de septiembre de 1815: «somos un pequeño género humano; poseemos un mundo aparte, cercado por dilatados mares, nuevo en casi todas las artes y ciencias(...); (...)no somos indios ni europeos, sino una especie media entre los legítimos propietarios del país y los usurpadores españoles».91 Apuntaba así Simón Bolívar (1783-1830) hacia la especificidad de nuestros valores. En qué consistía esa «especie media», no estaba claro -no podía estarlo-, ni para Bolívar ni para nadie, a la altura de una identidad todavía en franco proceso de formación. Pero el más importante paso estaba dado, la pregunta había sido formulada y, con ella, la conciencia regional pasaba a ser autoconciencia. Aun cuando todavía no tuviese respuestas preparadas, se había echado a andar el pensamiento propio en un proceso de autoidentificación que alcanzaría a nuestros días. Ya no era el inmigrante europeo el que se cuestionaba -aun con muy 90 Para mayor argumentación sobre el carácter fundamental de este problema en el pensamiento latinoamericano puede consultarse nuestro trabajo: «América Latina en la encrucijada entre los valores universales y propios», incluido en el presente libro. 91 Simón Bolívar: «Carta de Jamaica», en: Latinoamérica. Cuadernos de Cultura Latinoamericana, UNAM, México, 1978, N. 1, p. 17. 232 buena fela naturaleza de nuestra humanidad y de nuestros valores; era el propio latinoamericano quien lo hacía. Fue éste un acontecimiento trascendental. Así y todo, aquello no era más que el primer paso de un largo camino. Una vez obtenida la Independencia, un enorme e inaplazable problema práctico se presentó ante el nuevo sujeto histórico latinoamericano: ¿qué hacer con la independencia conquistada?, ¿qué rumbo seguir?, ¿qué sociedad construir?, ¿qué valores asumir como propios? Diversas respuestas se entrecruzan, llegando incluso a oponerse abiertamente entre sí. Debemos apropiarnos -piensa Domingo Faustino Sarmiento (1811-1888)de los tesoros de la civilización, esos que provienen de Europa occidental y los Estados Unidos, y desterrar para siempre la barbarie asociada a la herencia ibérica, a las razas inferiores y al mestizaje: «alcancemos a los Estados Unidos», «seamos Estados Unidos».92 Contradictoria y ambivalente es la postura de Juan Bautista Alberdi (1810-1884): en 1842 aboga por una filosofía propia, aplicada a nuestros problemas, aunque tuviera como modelo a la francesa;93 en 1852 su posición se acerca mucho a la de Sarmiento cuando escribe: «en América todo lo que no es europeo es bárbaro: no hay más división que ésta: primero, el indígena, el salvaje; segundo, el europeo, es decir, nosotros»; más tarde, en un libro sin fecha precisa de publicación abdicaría de algunas de sus ideas anteriores.94 92 Estas ideas las desarrolla Sarmiento en sus libros Civilización y Barbarie (publicado más tarde bajo el título de Facundo; ver, por ej.: ed. de Buenos Aires -Jacksonde 1945) y Conflicto y armonía de las razas en América de 1883 (pueden consultarse de manera independiente las «Conclusiones» de este libro en el folleto que, bajo el mismo título, aparece en la colección Latinoamérica. Cuadernos de Cultura Latinoamericana, UNAM, México, 1978, N. 27). 93 Ver: Juan Bautista Alberdi: «Ideas para un Curso de Filosofía Contemporánea», en: Latinoamérica. Cuadernos de Cultura Latinoamericana, UNAM, México, 1978, N. 9. 94 El texto de 1852 llevaba como título Bases y puntos de partida para la organización política de la República Argentina y el otro, publicado en París sin fecha, Grandes y pequeños hombres del Plata. Sobre estos cambios en la postura de Alberdi puede consultarse: Roberto Fernández Retamar: Para el perfil definitivo del hombre, Letras Cubanas, La Habana, 1985, pp. 371-372, 380, 458. 233 Sin dejar de expresar su admiración por el civilizado Occidente, del cual nos veía como parte, el venezolano Andrés Bello (1781-1865) era portador de una postura más mesurada, no tan anti-ibérica y sí mucho más cuidadosa hacia el nuevo paradigma euro-occidental. Debemos de cuidarnos, advertía, «de una servilidad excesiva a la ciencia de la civilizada Europa», «somos ahora arrastrados más allá de lo justo por la influencia de la Europa, a quien -al mismo tiempo que nos aprovechamos de sus lucesdebiéramos imitar en la independencia del pensamiento».95 Desde una posición totalmente opuesta a la de Sarmiento, el colombiano José María Torres Caicedo (n. 1830) introduce por primera vez en 1856 el nombre de América Latina para identificar a esta región del mundo, pero, sobre todo, para subrayar la idea de la existencia de dos Américas y diferenciarnos de la sajona,96 todo lo cual evidencia la intención de buscar un camino propio acorde con nuestros valores específicos. En sintonía con esta posición, el chileno Francisco Bilbao alertaba contra el peligro norteamericano, abogaba por la recuperación del ideal bolivariano de una confederación de pueblos latinoamericanos antes de que sigan cayendo «fragmentos de América en las mandíbulas sajonas» y arremetía contra «la grande hipocresía de cubrir todos los crímenes y atentados con la palabra civilización».97 Así de contrastantes eran las distintas posiciones que prevalecían hacia mediados del siglo XIX entre los pensadores latinoamericanos. Todas llevaban implícita una determinada concepción del hombre y de los valores y la intención de realizar en estas tierras el mejor modelo posible de sociedad, portador de la escala de valores que, en cada caso, se consideraba más apropiada para nuestras circunstancias. Pero la práctica política, por supuesto, no podía esperar a que aquel debate ofreciera luces. En definitiva, los ideales y 95 Citado por: Ibid., pp. 379-380. 96Sobre el particular puede consultarse: Arturo Ardao: Génesis de la idea y el nombre de América Latina. Centro de Estudios Latinoamericanos Rómulo Gallegos, Caracas, 1980. 97 Ambas citas pertenecen, sucesivamente, a «Iniciativa de las Américas. Idea de un congreso federal de las repúblicas» (1856) y La América en peligro (1863). Fueron tomados de: Roberto Fernández Retamar, Ob. cit., pp. 138 y 374. 234 aspiraciones de una emergente burguesía criolla impusieron como opción la copia de los modelos occidentales de organización social y la asunción del positivismo como la concepción teórico-filosófica que mejor parecía avenirse al camino social elegido. Comenzó entonces un enorme proceso de implantación (o trasplante) de valores, asociados al liberalismo económico, a las democracias políticas occidentales y a la ciencia y la técnica como instrumentos paradigmáticos dirigidos a alcanzar altas cuotas de civilización. En el plano filosófico-conceptual el positivismo fungía como una perfecta caja de resonancia de toda aquella práctica social. Parecería que debía abrirse entonces una época en la que la temática del hombre y los valores se extingue, decae o se diluye en el discurso cientificista propio del positivismo. A fin de cuentas, esta corriente centra su atención en las leyes naturales -cuyo ámbito de acción es extendido hacia la sociedad, el individuo y sus productos espirituales-, tiende a reducir todo conocimiento al obtenido con un fundamento empírico por las llamadas ciencias positivas, y le niega cualquier espacio a la especulación filosófica o metafísica. Bajo tales marcos teóricos es difícil encontrar lugar para una axiología que se ocupe del estudio especializado del deber (o del valor) como algo diferente y relativamente autónomo con respecto al ser. A lo sumo, el valor tendría que ser entendido como dependiente (de), subordinable (a) y diluible (en) la esfera de las leyes empíricas que caracterizan al mundo fáctico. Y en efecto, esa es la interpretación que implícitamente promueve el positivismo originario de Comte, Spencer y Mill. Se trata en realidad de una concepción en la que la temática del hombre y los valores pierde su sustantividad propia. Pero es ésta también una forma posible de entender los valores (que en la historia de la axiología ha recibido el nombre de naturalismo, por la subordinación en que se coloca al valor en relación con determinadas leyes naturales, por lo general, biológicas). Ya habíamos señalado que toda concepción del mundo y toda filosofía presupone una determinada «actitud» hacia los valores, cierta forma de concebirlos. La del positivismo es esencialmente naturalista. Por esa razón, el predominio que durante la segunda mitad del siglo XIX y primeras décadas del XX ejerció el positivismo en el ambiente cultural latinoamericano no podía significar una ausencia 235 absoluta de la temática axiológica en el pensamiento subcontinental, si bien condicionaba una visión del hombre y de los valores mediada, en muchas ocasiones, por una hiperbolizada interpretación del papel de las ciencias positivas y del determinismo naturalista en la aprehensión de los fenómenos sociales. A esto habría que agregar que al positivismo latinoamericano se llega en una coyuntura histórica y desde una realidad social totalmente peculiares del desenvolvimiento subcontinental, en nada similares a las circunstancias europeas que condicionaron la aparición de las manifestaciones clásicas de esta concepción. El positivismo es, en América Latina, no el resultado de una lógica doctrinal previa, no la expresión de cierto nivel de desarrollo científico, ni siquiera la mera copia de un pensamiento exógeno, sino, ante todo, la respuesta a una demanda práctica propia. Esta es la causa fundamental de sus marcadas diferencias y de su carácter sui generis.98 Entre las especificidades que adquiere esta filosofía en América Latina está precisamente la presencia de mayores dosis de contenido moral, humanista y axiológico, lo cual, en no pocos casos, contraviene una visión exclusivamente naturalista del hombre y de sus valores. El chileno José Victorio Lastarria (1817-1888), por ejemplo, al tiempo que defiende la idea positivista de progreso, subordina éste al perfeccionamiento moral del hombre. La propia libertad, dice, es la más alta conquista moral; el progreso es, más que todo, moral.99 Aunque basada en un espíritu eminentemente positivo, la reforma educacional que fervientemente defiende el brasileño Luis Pereira Barreto (1840-1923) ha de tener como misión fundamental que «predomine el punto de vista moral por encima de la política».100 El tema de la moral es también el centro de las reflexiones 98 Sobre el carácter sui generis del positivismo latinoamericano puede consultarse el trabajo colectivo «El positivismo y el materialismo científico-natural en Latinoamérica», en: La filosofía en México. Siglo XX. Aproximaciones, Universidad Autónoma de Tlaxcala, México, 1988, pp. 25-28. 99 Ver: Roberto J. Salazar Ramos: «El positivismo latinoamericano», en: La filosofía en América Latina. Historia de las ideas. El Búho, Bogotá, 1993, pp. 171-172. 100 Ibid., p. 175. 236 del puertorriqueño Eugenio María de Hostos (1839-1903): la razón, el conocimiento y la verdad -dicesólo tienen sentido si traen consigo el bien moral.101 Por su parte, el también brasileño Tobías Barreto (1839-1889) no acepta que las leyes naturales del mecanicismo invadan todas las esferas. En las «formaciones superiores, como el hombre, la familia, el Estado, la sociedad en general, lo mecánicamente inexplicable ya no es un resto, sino casi todo».102 Un espacio le reserva también el argentino José Ingenieros (1877-1925) a una interpretación no naturalista de la moral cuando afirma que «nuestros sentimientos influyen más intensamente que nuestras ideas en la formación de los criterios morales»,103 con lo cual se reconoce cierta autonomía (y hasta primacía) de la subjetividad individual en la valoración moral. Constata también estas particularidades del positivismo latinoamericano el hecho de que la gran oleada antipositivista, que invade toda América Latina desde las primeras décadas de este siglo, dirige sus críticas, ante todo, a las fuentes clásicas europeas (Comte, Spencer, Mill) y no tanto a sus representantes latinoamericanos (Varona, Ingenieros, Tobías Barreto, Hostos). Y es que los elementos más criticables del positivismo, -entre los que contaban la ausencia de reconocimiento del papel de la espiritualidad y la inexistencia de un espacio propio para los valores humanos-, sin dejar de estar presentes, no eran precisamente los que más caracterizaban al pensamiento de sus representantes regionales. La crítica al positivismo y la introducción a un pensamiento explícitamente axiológico Así y todo, la crítica al positivismo desempeñó un papel de suma importancia en la evolución de las ideas axiológicas en América Latina. No debe olvidarse que el positivismo había sido la 101 Ver: Alfredo Carrillo: «El positivismo en Latinoamérica», en: La trayectoria del pensamiento filosófico en Latinoamérica. Casa de la Cultura Ecuatoriana, Quito, 1959, pp. 103-123. 102 Citado por: Francisco Larroyo: La filosofía iberoamericana, Edit. Porrúa, México, 1978, p. 107. 103 Ibid., p. 114. 237 bandera cultural, filosófica e ideológica que acompañaría los intentos latinoamericanos por reproducir en nuestras tierras el modelo de desarrollo de los que se consideraban países avanzados de Europa y los Estados Unidos. Por lo tanto, había estado asociado a cierto predominio de una posición universalista en la comprensión de los valores, posición que se manifestaba, sobre todo, en la sobrestimación de los patrones axiológicos occidentales y el menosprecio de los valores propios que emanaban de las circunstancias particulares de nuestro desarrollo histórico. Setenta años después de la Independencia la práctica histórica había mostrado la inviabilidad para América Latina de los modelos exógenos copiados. Estaba muy lejos de haberse cumplido el sueño de Sarmientos de convertirnos en los nuevos Estados Unidos del Sur. La evidencia del fracaso llevaba a América Latina a un pase de cuenta por la experiencia vivida en los tres últimos cuartos de siglo, a depositar los ojos sobre sí misma y a intentar desentrañar la naturaleza de sus propios valores, para lo cual era imprescindible pensar la problemática axiológica de una manera radicalmente distinta. El positivismo, por su parte, había perdido credibilidad y se había convertido en sustento ideológico de sistemas retrógrados y reaccionarios, como el de Porfirio Díaz en México. Sus insuficiencias teóricas, en particular su rígido determinismo y la naturalización absoluta del hombre, satisfacían, cada vez menos, las preocupaciones intelectuales de la nueva generación de pensadores latinoamericanos, quienes no se resignaban a un esquema teórico en el que no tuviese lugar la acción libre del hombre y la creación particular y diferenciada (individual y social) de los valores. «No podemos aceptar -decía Alejandro Korn reflejando el ambiente antipositivista de la épocauna filosofía que anonada la personalidad humana, reduce su unidad a un fenómeno biológico, le niega el derecho a forjar sus valores y sus ideales, le prohíbe trascender con el pensamiento el límite de la existencia empírica».104 En resumen, la crítica al positivismo fue, en América Latina, doblemente significativa desde el ángulo del desarrollo de la teoría 104 Alejandro Korn. Obras, Universidad Nacional de La Plata, La Plata, 1938-40, vol. 3, pp. 279-280. 238 de los valores. Por un lado, representó un giro desde las posiciones del universalismo axiológico hacia el rescate de la identidad valorativa de la región, sobre la base, ante todo, de una clara distinción con respecto a los valores europeos y norteamericanos. Por otro lado, y en estrecho vínculo con lo anterior, se hizo necesario asumir nuevos marcos teóricos para pensar los valores, de manera que se evitase su disolución y subordinación total al contenido de una teoría filosófica cientificista y rígidamente determinista. De ahí que sea a partir de este momento cuando irrumpen por primera vez en el pensamiento latinoamericano el uso explícito y consciente de la categoría «valor» y los intentos de elaboración de una axiología como parte relativamente autónoma de la teoría filosófica. Importantes y precoces exponentes de la reacción contra el contenido social del positivismo y convencidos críticos del universalismo axiológico abstracto, asociado a esta doctrina, fueron el cubano José Martí (1853-1895) y el uruguayo José Enrique Rodó (1871-1917). En un inmortal ensayo escrito en 1891 con el nada casual título de Nuestra América Martí exigía volver los ojos sobre nosotros mismos. «Los pueblos que no se conocen han de darse prisa por conocerse». Y más adelante: «la incapacidad no está en el país naciente(...), sino en los que quieren regir pueblos originales(...), con leyes heredadas de cuatro siglos de práctica libre en los Estados Unidos, de diecinueve siglos de monarquía en Francia». «La Universidad Europea ha de ceder a la Universidad Americana». «Injértese en nuestras Repúblicas el mundo; pero el tronco ha de ser el de nuestras Repúblicas».105 Nueve años más tarde, exactamente en 1900, otra obra imperecedera del pensamiento latinoamericano, el Ariel de Rodó, califica de nordomanía la intención de copiar modelos extraños. Ariel constituye la más contundente argumentación de los peligros que representa para América Latina la tendencia a proyectar su futuro a imagen y semejanza de los Estados Unidos. El utilitarismo norteamericano no puede ser el modelo a generalizar. «Su 105 José Martí: «Nuestra América», en: Cuadernos Americanos, México, 1979, N. 6, pp. 67, 68, 70. 239 prosperidad es tan grande como su imposibilidad de satisfacer a una mediana concepción del destino humano».106 Similares reacciones de rechazo al mimetismo que había caracterizado el período anterior se producen en muchos de los más destacados pensadores de las primeras décadas del siglo XX, entre ellos, en no pocos de los que han recibido el nombre de «fundadores» o «patriarcas» de la filosofía latinoamericana contemporánea.107 A su vez estos últimos, en su casi totalidad, dedican un espacio especial, ya de manera explícita y consciente, a la axiología o teoría de los valores. Abierto a nuevas investigaciones está aún el asunto acerca de quién fue el primero en América Latina que trabajó la problemática axiológica con las categorías modernas. 106 José Enrique Rodó: «Ariel» (fragmentos), en: Latinoamérica. Cuadernos de Cultura Latinoamericana. UNAM, México, 1978, N. 19, p. 13. 107 Fue Francisco Romero el introductor del término «fundadores» (utilizado, según su propia expresión, «en acepción muy amplia y como metafórica» ver: Francisco Romero: Sobre la filosofía en América, Edit. Raigal, Buenos Aires, 1952, p. 68) y Francisco Miró Quesada el que promovió el concepto de «patriarcas» (ver su obra: Despertar y proyecto del filosofar latinoamericano, FCE, México, 1974, p. 11). En ambos casos estas nominaciones se utilizan para calificar a la generación de filósofos que, a partir sobre todo de la segunda década del siglo XX -comenzando alrededor de 1910realizó una profunda crítica al positivismo y abrió nuevos causes al desarrollo del pensamiento filosófico subcontinental. Aunque el uso de estos conceptos -sobre todo el de «fundador», que es el que mayor nivel de generalización tieneha sido cuestionado por otros autores [ver, por ej.: Las ideas en la América Latina (Sel. e Intr. de Isabel Monal), La Habana, 1985, tomo I, primera parte, pp. 14-15 (nota 1)], lo cierto es que estos términos han sido acuñados ya por su uso práctico, lo cual no carece de determinados fundamentos. Es verdad que ellos pueden trasmitir una sensación de rechazo al pensamiento filosófico anterior, mas no ha sido ese el sentido de su utilización. Ni Romero, ni Miró Quesada, hacen una negación absoluta del pensamiento precedente. Lo que se pretende es, ante todo, destacar el salto hacia lo que con todo derecho puede considerarse filosofía latinoamericana contemporánea. Es indudable que estos filósofos -Antonio Caso, José Vasconcelos, Alejandro Korn, Alejandro O. Deustua, Carlos Vaz Ferreira, Enrique Molina y Raimundo Farías Britorepresentan la primera generación de pensadores que tipifican la etapa contemporánea -posterior al positivismodel filosofar latinoamericano, etapa que entraña un cambio incuestionable del sentido de nuestro modo de hacer filosofía (se trata de una filosofar más académico, más autónomo, más interrelacionado a nivel regional, con fuentes más diversas y más volcado hacia la filosofía misma, aunque sin perder sus vínculos con el resto de la realidad social). 240 En la antología El Hombre y los valores en la filosofía latinoamericana del siglo XX, preparada por Risieri Frondizi y Jorge J. E. Gracia,108 aquel afirma que en nuestra región el tema de los valores «se introduce por una doble vertiente, francesa y alemana. En primer lugar, por el sociologismo francés de Durkheim y Bouglé(...), más tarde sustituida por las nuevas corrientes filosóficas germanas: Husserl, Scheler y N. Hartmann. La Revista de Occidente y en particular su director, José Ortega y Gasset, desempeñan un papel preponderante en este cambio. El artículo de Ortega '¿Qué 108Previa a la nuestra, es ésta una de las muy pocas investigaciones -y con seguridad la mejorque intenta rastrear de manera integral y abarcadora la evolución del pensamiento axiológico en la región. Dividida en dos partes -una dedicada al hombre y la otra a los valoresel libro incluye una Introducción general y dos introducciones parciales para cada una de las partes. La Introducción parcial consagrada a los valores fue escrita por Risieri Frondizi y constituye un material de sumo interés sobre la temática. Se reúnen a continuación, antológicamente y precedidos de una nota biográfica, materiales de diez autores latinoamericanos con importancia axiológica -Alejandro Korn, Antonio Caso, Alejandro O. Deustua, Carlos Vaz Ferreira, Francisco Romero, Juan Llambías de Azevedo, Eduardo García Maynez, Octavio Nicolás Derisi, Miguel Reale y Risieri Frondizi-, lo cual constituye una muestra que, aunque necesariamente limitada, es bastante representativa de algunas de las líneas más importantes del tratamiento de esta problemática en el subcontinente en el período que va desde las décadas de los años veinte y treinta -con el inicio de la producción axiológica de los «fundadores»hasta finales de la década del sesenta e inicios de la del setenta. No hay en este libro un reconocimiento explícito a la existencia de un tácito contenido axiológico en el pensamiento filosófico latinoamericano anterior al de los «fundadores». Este hecho, unido a la fecha de salida de la primera edición del libro -1975-, imponen los límites temporales de su representatividad. Llama la atención la no inclusión de autores pertenecientes a otras líneas axiológicas -como el neokantismo y la analíticapresentes también en la región y que ya para aquella fecha tenían resultados notables. Más entendible resulta la ausencia de representantes del marxismo y de la filosofía latinoamericanista, cuyas elaboraciones axiológicas más importantes -si excluimos respectivamente a Adolfo Sánchez Vázquez y a Samuel Ramosdatan de fechas más recientes. Con las limitaciones propias de cualquier selección antológica, el libro tiene el mérito indiscutible de haber sido el mejor y más completo hasta la fecha. Editado en México por el Fondo de Cultura Económica, fue reimpreso en el año 1981. Después de la muerte de Frondizi -1983-, Jorge J. E. Gracia publicó el texto Latin American Philosophy in the Tweintieth Century: Man, Values and the Search for Philophical Identy (Prometheus Books, Buffalo, New York, 1986, 269 p.) que constituye una versión de aquel libro llevada al inglés y ampliada a la problemática de la identidad filosófica. Aun con mayores limitaciones de representatividad por la fecha en que fue escritoha de tenerse en cuenta también el capítulo XXI 241 son los valores?', publicado en la Revista en 1923, es el punto de partida de la concepción objetivista y absolutista del valor en el mundo de habla hispana».109 La única referencia temporal que encontramos aquí es el año en que se publica el trabajo de Ortega -1923y que da inicio, según Frondizi, al predominio del objetivismo axiológico de corte scheleriano. Antes debió haber penetrado el sociologismo francés de Durkheim y Bouglé. Sin embargo, no hay mención a quien o quienes en América Latina defendieron esta concepción antes de 1923. El único representante del sociologismo que recoge esta antología es Antonio Caso, cuya obra netamente axiológica El concepto de la historia universal y la filosofía de los valores, data de 1933. Antes, en 1930, apareció publicada la Axiología de Alejandro Korn, también representada en la antología, mientras que el texto axiológico más antiguo que en ella se presenta es el de Alejandro «El problema del valor en el pensamiento filosófico de Latinoamérica» incluido en el libro de Alfredo Carrillo N. La trayectoria del pensamiento filosófico en Latinoamérica (Edit. Casa de la Cultura Ecuatoriana, Quito, 1959, pp. 213-230), que incluye breves notas sobre las concepciones axiológicas de nueve autores latinoamericanos: Korn, Caso, F. Romero, Llambías de Azevedo, Miro Quesada, Romano Muñoz, Larroyo, García Maynez y Recaséns Siches. Algunos trabajos se han escrito sobre la concepción axiológica de uno u otro autor, pero prácticamente ningún otro que abarque a todo el pensamiento subcontinental. Los acercamientos que tal vez más merezcan destaque son los dos artículos con menos pretensiones que lo que pueden indicar sus títulospublicados por la revista Logos -»Concepción latinoamericana del valor» de Patricia Dávalos Mejía (1978, N. 17, pp. 63-82) y «La axiología en la filosofía hispanoamericana contemporánea» de José María Romero Baró (1993, N. 61, pp. 73-90)y el magnífico libro de Javier Sasso La Etica Filosófica en América Latina. Tres modelos contemporáneos (CELARG, Caracas, 1987, 215 p.) dedicado al análisis de la concepción ético-axiológica de tres destacados pensadores latinoamericanos: Augusto Salazar Bondy, Mario Sambarino y Adolfo Sánchez Vázquez. Podría agregarse nuestro Informe colectivo (J. R. Fabelo, A. M. Pérez, T. Pérez, J. L. Balceiro, S. Rojas, R. González, M. A. Simeón) «Valoración preliminar del pensamiento axiológico latinoamericano contemporáneo» (en: Pensamiento Filosófico Latinoamericano Contemporáneo -Primera Parte-, Santa Clara, Universidad Central de las Villas, 1989, pp. 1-44) que contiene varias reflexiones sobre los rasgos generales del pensamiento axiológico latinoamericano y un análisis sintético de las concepciones particulares de seis pensadores: Risieri Frondizi, Eduardo García Maynez, Miguel Bueno, Robert S. Hartman, Francisco Miró Quesada y Augusto Salazar Bondy. 109 Risieri Frondizi, Jorge J. E. Gracia: El hombre y los valores en la filosofía latinoamericana del siglo XX, FCE, México, 1981, p. 187. 242 O. Deustua, perteneciente a su Estética general del propio año 1923, pero que no parece tener nada que ver ni con el sociologismo, ni con la concepción scheleriana del valor. Otros textos, a los que no se hace mención en el libro de Frondizi y Gracia, disputan también la primacía histórica de la axiología latinoamericana. Son ellos el trabajo del italo-argentino Coriolano Alberini (1886-1960) Introducción a la axiogenia de 1921 y la conferencia dictada en la Universidad de la Habana en enero de 1919 por el pedagogo y filósofo de la educación cubano Alfredo M. Aguayo bajo el título «Los valores humanos en la psicología y en la educación».110 Pueden incluso existir textos más antiguos que nuestra investigación aún no haya pesquisado. Lo que sí parece estar claro es que, haya sido uno u otro el primero, éste perteneció a la generación de intelectuales que se enfrentó decididamente al positivismo,111 proporcionando, precisamente por medio de ese enfrentamiento, un marco teórico e ideológico favorecedor a la introducción de las primeras reflexiones abiertamente axiológicas en nuestro contexto regional. Fue bien diversa conceptualmente esta etapa inicial del desarrollo de la axiología teórica en América Latina. Prácticamente cada «fundador» adoptó una posición propia y distinta. El argentino Alejandro Korn (1860-1936) trabajó sobre todo el concepto de valoración, a la que identifica como «reacción de la voluntad humana ante un hecho». El valor, por su parte, es el «objeto de una valoración afirmativa», dependiente y subordinado a aquella. La filosofía, por último, «es teoría de los valores o axiología. Contempla la multiplicidad de las valoraciones, las agrupa, distingue y califica, estudia su génesis, su jerarquía y su trasmutación, discute su alcance y amplitud y, por fin, su posible síntesis».112 La 110 Ver: Revista de la Facultad de Letras y Ciencias, Universidad de la Habana, 1919, vol. XXVIII, pp. 24-44. 111 También Coriolano Alberini y Alfredo M. Aguayo, aun cuando no sean considerados «fundadores» por la menor trascendencia de sus obras-, pertenecieron a la misma generación y desplegaron una sistemática crítica al positivismo. Sobre la actitud antipositivista de uno y otro pueden consultarse, respectivamente, las siguientes fuentes: Francisco Romero: Ob. cit., p. 41; Olga Lidia Miranda: La filosofía de la educación como disciplina actual del conocimiento teórico y como una importante tradición del pensamiento cubano (Tesis de Maestría), La Habana, 1995. 112 Alejandro Korn: «Axiología», en: Obras Completas (Presentadas por Francisco Romero), Edit. Claridad, Buenos Aires, 1949, pp.269-270. 243 concepción axiológica de Korn es, en resumen, de signo subjetivista: hace depender el valor de la valoración subjetiva. Para el mexicano Antonio Caso (1883-1946) «los valores no son entes, sino valencias sociales, ideales colectivos necesarios, respuestas orgánicas de todos a una misma causa interior o exterior. La sociedad es el gran sector de la realidad en donde los valores se construyen y organizan».113 Estas ideas, que Caso desarrolla siguiendo al sociologismo francés, lo llevan a ubicar la fuente del valor en la conciencia colectiva o social, posición que es calificada por él mismo como un objetivismo social. Se trata en realidad de un subjetivismo social, ya que se tiene en cuenta sólo la parte espiritual y subjetiva de la sociedad, es decir la valoración colectiva, como criterio legitimador del valor. En la línea también de un subjetivismo, pero éste de raíz psicologista, desarrolla sus ideas Alfredo M. Aguayo (1866-1946). El valor es, en su opinión, «una expresión clara y precisa de una relación de significación establecida por la mente». A fin de darle cierto sustento objetivo a los valores, propone el estudio psicológico de los procesos mentales que los constituyen: «mediante un examen psicológico, podemos estudiar la génesis y la evolución de los valores humanos».114 Desde las posiciones de un subjetivismo de corte histórico el chileno Enrique Molina (1871-1956) concibe a los valores como núcleo de la vida espiritual del hombre. Ellos tienen como base y condición el progreso material, pero no dependen mecánicamente de éste, constituyen un resultado autónomo de la creación espiritual. Esta, a su vez, forma parte de un proceso de doble creación material y espiritualque acompaña la historia humana. Lo espiritual no es un principio, sino «un resultado que a su vez se convierte en causa. No es la causa eficiente de nuestras creaciones, sino la flor de nuestra actividad creadora que en forma concreta se incorpora en obras y en forma abstracta en valores».115 113 Antonio Caso: «Las teorías axiológicas. El subjetivismo, el ontologismo y el objetivismo social», en: Risieri Frondizi, Jorge J. E. Gracia: ob. cit., p. 214. 114 Alfredo M. Aguayo: ob. cit., p. 39. 115 Citado por: Roberto J. Salazar Ramos, Germán Marquínez Argote: «Antipositivismo, metafísica y ontología», en: La filosofía en América Latina, ob. cit., p. 196. 244 El valor estético como valor supremo, como «valor de valores», es la idea esencial de la axiología del peruano Alejandro O. Deustua (1849-1945).116 Cercana, en este sentido, al núcleo axiológico del monismo estético del mexicano José Vasconcelos (1882-1959), para quien lo estético, junto a lo emotivo y lo religioso, ocupan los escaños superiores de la escala jerárquica de valores. Aunque en ellos no encontramos una solución directa al problema de la naturaleza objetiva o subjetiva de los valores -problema esencial de cualquier teoría axiológicacabe pensar en una respuesta subjetivista tácita a esta interrogante en ambos autores. Para Deustua el valor estético es el resultado de la creación libre de la conciencia y, a la vez, la función estética pura es la «fuente en la que beben sus aspiraciones los demás valores».117 Para Vasconcelos, por su parte, los valores constituyen «el marco en que se mueve el alma», al tiempo que «los impulsos superiores de la conciencia(...) son los definidores de los valores».118 Tampoco pueden encontrarse respuestas definitorias en el uruguayo Carlos Vaz Ferreira (1873-1958). En cierto sentido, su pensamiento axiológico es inclasificable, debido precisamente a su deliberada estructuración fragmentaria y asistémica a partir de la experiencia viva. Mas, aunque son pocas las respuestas, son muchos los importantes problemas axiológicos que plantea, poniendo al desnudo toda la complejidad que los caracteriza. Especial interés revisten sus ideas sobre el carácter conflictual de los ideales y valores, la pluralidad de fundamentos posibles de la conducta humana, la imposibilidad de soluciones ideales, perfectas y absolutas para los conflictos de valores, y su argumentación en favor del progreso moral.119 Debido a su evidente rechazo a cualquier absolutismo axiológico, Vaz Ferreira se aleja, en todo caso, de las concepciones objetivistas del valor propagadas por la fenomenología y el neotomismo. Como ha podido apreciarse, tres rasgos fundamentales 116 Ver: Alejandro O. Deustua: Estética general, Eduardo Ravago, Lima, 1923, pp. 424 y stes. 117 Citado por: Risieri Frondizi, Jorge J. E. Gracia: ob. cit., p. 216. 118Ibid, pp. 87 y 88. 119 Ver: Ibid., pp. 226-233; también: Arturo Ardao: La filosofía en el Uruguay en el siglo XX, FCE, México-Buenos Aires, 1956, pp. 73-76. 245 identifican esta etapa inicial del desarrollo de la axiología moderna en América Latina correspondiente a la primera generación posterior al positivismo: en primer lugar, la construcción de un pensamiento axiológico íntimamente vinculado a la reacción antipositivista; en segundo lugar, el franco predominio de respuestas subjetivistas al problema de la naturaleza de los valores; y, en tercer lugar, la gran diversidad de posturas que, dentro de este marco general subjetivista, se adoptan. Adopción de un paradigma axiológico preponderante A continuación sobreviene una etapa de mayor homogeneidad, ya no tan asociada a la crítica al positivismo, y en la que la concepción objetivista fenomenológica del valor -vinculada a los nombres de Max Scheler y Nicolai Hatmannmonopoliza el espacio axiológico de los principales medios académicos de la región. A esta línea axiológica se adscriben, en lo fundamental, pensadores pertenecientes a la segunda y tercera generaciones posteriores al positivismo.120 Aun cuando las ideas axiológicas de Max Sheler se encuentran en circulación en América Latina desde 1923 con el mencionado ensayo de Ortega y Gasset, aparecido en la Revista de Occidente, no es hasta finales de los años treinta, y sobre todo en la década de los cuarenta, que la concepción fenomenológica de los valores se convierte en dominante en nuestros medios académicos. En ello influyó notoriamente la labor de divulgación llevada a cabo por los intelectuales españoles que emigraron a América Latina como resultado del desenlace de la guerra civil en España y la traducción al castellano en 1941 de la Etica de Scheler. Algunos otros factores pudieran explicar la evidente simpatía latinoamericana hacia la concepción scheleriana de los valores. El 120 Se considera como segunda generación a los filósofos latinoamericanos nacidos más o menos en la década de los noventa del siglo pasado. Los miembros de la tercera generación son aquellos que nacen entre 1910 y 1920 (o en fechas cercanas). Sobre la delimitación generacional de la filosofía latinoamericana del siglo XX ver: Francisco Miró Quesada: Despertar y proyecto...; también: Jorge J. E. Gracia: «Panorama general de la filosofía latinoamericana actual», en: La filosofía en Alemania y América Latina, Córdoba, 1984, pp. 142195. 246 hecho de que estos últimos se asumieran como absolutos e inmutables y se colocaran en un mundo de esencias, a buen resguardo de cualquier coyuntura del mundo empírico, se avenía muy bien a una tendencia generalizada -hacia la protección de la espiritualidad y el rescate de los valores secularesque había quedado en el ambiente psicológico subcontinental como resultado y herencia de la reacción antipositivista de las primeras décadas del siglo. A ello se unía la circunstancia del carácter marcadamente religioso del latinoamericano medio, religiosidad que también se sacudía de su estigmatización positivista y se veía reflejada en la concepción axiológica de Scheler, en la cual los valores religiosos ocupaban un primer plano dentro de la pirámide jerárquica. Algo después de Scheler, su discípulo y continuador, Nicolai Hartmann, llegó también a tener una alta presencia en el pensamiento axiológico regional. La teoría de los valores que ambos desarrollaron -y que sólo en aspectos menores se diferenciabaquedó registrada en el mundo y en América Latina como la expresión clásica del objetivismo axiológico. El predominio casi monopólico de la teoría de los valores de inspiración scheleriana y hartmanniana en nuestra región se extendió a la década de los cincuenta y buena parte de la de los sesenta. Durante más de treinta años fue difundida por doquier en cursos académicos, libros de textos y artículos científicos y publicitarios. A pesar de que podrían señalarse muchos pensadores latinoamericanos adscritos a la axiología fenomenológica, pensamos que la mención a tres de ellos podría ser totalmente representativa de las principales líneas de reflexión teórica que, inspiradas en esta concepción, indagan en la naturaleza de los valores. El uruguayo Juan Llambías de Azevedo (1907-1972) es un entusiasta expositor de la concepción scheleriana del valor. Así lo muestra en su Eidética y aporética del derecho (1940), lo ratifica en El sentido del derecho para la vida humana (1943), pero sobre todo lo confirma su artículo «La objetividad de los valores ante la filosofía de la existencia» (1952). Este trabajo tiene la intención explícita de demostrar que la interpretación objetivista de los valores 247 de Scheler «puede ser defendida con éxito frente a la filosofía de la existencia y a la filosofía existencial».121 Pero, para esto, el mismo Scheler debe ser rectificado por reducir el valor a la cualidad. En realidad, afirma el pensador uruguayo, el valor es, junto a la esencia y a la existencia, uno de los tres momentos del ser mismo del ente. Así entendida, la concepción scheleriana puede hacerse compatible con la filosofía de la existencia, por supuesto, transformando aquella y ésta. Desde México, Eduardo García Maynez (1908-1993) se ha erigido en el más importante divulgador de la concepción axiológica de Nicolai Hartmann. Tanto en su Etica (1944, con más de 25 reimpresiones hasta la fecha), como en El problema de la objetividad de los valores (1969), Maynez expone y defiende la concepción hartmanniana, estructurándola, al igual que aquel, en cuatro partes o problemas fundamentales: el de la existencia del valor, el del conocimiento valorativo, el de la realización de lo valioso y el de la libertad del hombre frente a los valores. Siguiendo a su maestro, Maynez identifica los valores con ideas platónicas, inmutables y eternas. Pero le reprocha al pensador alemán «el abismo que su doctrina del ser en sí parece establecer entre los valores, considerados como estrellas fijas en un firmamento ideal, y el orden real de nuestra conducta y nuestros afanes».122 Aun cuando no llega a cuestionar la naturaleza ideal objetiva y absoluta de los valores, Maynez propone reconocer que para el hombre sólo tendrán significado si con su vida se relacionan.123 El destacado filósofo argentino Francisco Romero (18911962) vincula la axiología a su teoría de la trascendencia. El valor es la medida de la trascendencia, esto es, a mayor trascendencia mayor valor. La realidad, según Romero, se dispone en cuatro planos 121 Juan Llambías de Azevedo: «La objetividad de los valores ante la filosofía de la existencia», Revista de la Facultad de Humanidades y Ciencias, Montivedeo, 1952, N. 9, p. 39. 122 Eduardo García Maynez: Etica. Etica empírica. Etica de bienes. Etica formal. Etica valorativa, México, 1971, 19-na ed., p. 226. 123Un análisis más amplio de la concepción mayneziana, su identificación y distinción con la de Hartmann puede encontrarse en: José Ramón Fabelo, América M. Pérez: «El problema de la existencia de los valores en la concepción axiológica de Eduardo García Maynez», Islas, Universidad Central de Las Villas, 1987, N. 87, pp. 18-33. 248 ordenados jerárquicamente: el físico, el de la vida, el del psiquismo intencional y el del espíritu. La trascendencia crece de plano a plano, llegando a ser total en el espiritual. Ahí el valor es absoluto. Las ideas axiológicas de Romero evolucionan a lo largo de su trayectoria intelectual.124 En el año 1935, en «Filosofía de la persona», Romero seguía fielmente a Scheler al afirmar que «los valores residen en un mundo aparte, ajeno a nosotros». En su «Programa para una filosofía» (1940) insinúa la posibilidad de «la unificación y solidaridad de las dos instancias del ser y del valer, de lo que es y de lo que debe ser -separadas y sin engarce plausible en la actual filosofía»-. En «Trascendencia y valor» (1942) afirma explícitamente la «aproximación -casi unificacióndel ser y del valer», aunque se distingan las dos caras del todo: lo que es y su validez. En su obra cumbre, Teoría del hombre (1952), Romero conserva esa relación dudosa y contradictoria hacia la axiología de Scheler y Hatmann, al escribir en sintonía con ellos y en un aparente retroceso de sus ideas, que «los valores, en sí, no son históricos, pero es histórico su ingreso en el orbe humano mediante la captación y la realización cultural». Sin embargo, en el Prólogo a la traducción al inglés de este mismo libro (1961) afirma que, en su opinión, «hay una conexión fundamental entre el ser y el valor», lo cual significa el abandono de una concepción del valor «muy generalizada en la filosofía contemporánea, que lo aisla y lo considera autosubsistente».125 Oposición al predominio axiológico del objetivismo fenomenológico Romero tipifica algo que fue común también al pensamiento axiológico de otros filósofos latinoamericanos (cuales fueron los casos, por ejemplo, de Francisco Miró Quesada y Augusto Salazar Bondy): la evolución desde una concepción de los valores enmarcada en la fenomenología hacia otras posiciones distanciadas de aquella y que presuponen ciertos niveles de determinación de lo valioso por el mundo de la vida real. 124Un estudio detallado de la evolución del pensamiento axiológico de Francisco Romero puede encontrarse en: Risieri Frondizi: «Valor y trascendencia», en: Francisco Romero: maestro de la filosofía latinoamericana, Sociedad Interamericana de Filosofía, Caracas, 1983, pp. 59-84. 125 Todas las citas fueron tomadas de: Ib., pp. 61, 62, 63. 249 Ello, por supuesto, está asociado a un proceso, en el que la concepción fenomenológica objetivista del valor paulatinamente va perdiendo la clara hegemonía que había ostentado durante varias décadas en el ambiente filosófico regional. Hacia la década de los sesenta y, sobre todo, a partir de los setenta, se produce de nuevo un franco proceso de diversificación en el panorama axiológico subcontinental. Aunque, a decir verdad, el dominio de la concepción fenomenológica nunca fue absoluto. Desde perspectivas diversas, como el neotomismo, el existencialismo y el neokantismo, hubo pensadores importantes que rompieron la regla, con lo cual no hacían más que confirmarla. Desde una posición cercana, pero a la vez diferente, a la fenomenología, algunos filósofos religiosos, por ejemplo, elaboraron sus propias concepciones axiológicas. Tal es el caso del cubano Rafael García Bárcena (1917-1961), quien en obras como Esquema de un correlato antropológico en la jerarquía de los valores (1943) y Redescubrimiento de Dios (Una filosofía de la religión) (1956) esboza toda una concepción de los valores con el propósito de afianzar el advenimiento de una fe nueva, crítica, que asegure el desarrollo de la espiritualidad humana. Lo absoluto, piensa García Bárcena, es una necesidad de la vida espiritual del hombre. «El ser humano vive como absolutos sus fines, imperativos, valores e ideales». No se trata de que el carácter absoluto de los valores sea dado objetivamente al hombre, sino que es precisamente este último quien hace de ellos instancias absolutas, respondiendo a exigencias inexorables de su vida espiritual. Pero, al mismo tiempo, «para que la vida humana pueda merecer permanentemente la confianza del hombre, éste necesita que haya un fundamento absoluto de la misma, capaz de garantizarle que ella posee un signo positivo y que ese signo permanecerá inmutable para la especie en todas las circunstancias, épocas y lugares».126 Ese imprescindible fundamento real de lo absoluto no puede ser otro que Dios: integrador del hombre a su totalidad. El más importante representante del neotomismo en América Latina, el argentino Octavio Nicolás Derisi (n. 1907), desarrolla una 126 Rafael García Bárcena: El Redescubrimiento de Dios, Edit. Lex, La Habana, 1956, pp. 150, 155. 250 concepción axiológica en abierta polémica con la fenomenología. Derisi critica la separación radical entre ser y valor. La axiología de Scheler y Hartmann, dice, «se detiene en el puro valor con prescindencia del bien real». El tomismo, por su parte, siempre ha concebido al valor como un bien o ser apetecible. Aunque puede parecer que los valores en sí mismos no tienen vigencia en el plano de la realidad ontológica, en verdad ellos son reales e identificados con el ser. «Pero el valor sólo cobra todo su sentido ontológico en la doctrina de la participación, columna vertebral de la metafísica tomista».127 Esto significa que los valores únicamente adquieren existencia real como bienes finitos que participan del Bien infinito, y, al mismo tiempo, en la medida en que conducen a la posesión del Sumo Bien, se presentan ante la persona como esencias valiosas, como bienes imparticipados, ideales. «Los valores aparecen así ubicados, como intermediarios entre Dios y el hombre, son los hitos que el hombre recorre en su itinerario hacia Dios».128 Un crítico temprano de la concepción fenomenológica de los valores de Scheler fue el argentino Carlos Astrada (1894-1975). Siguiendo la ruta existencialista de Heidegger -de quien fuera discípulo en Friburgo-, escribe en 1938 su libro La ética formal y los valores. Su pensamiento evoluciona más tarde del existencialismo al marxismo, pero sigue reconociendo en aquella doctrina «un verdadero antídoto para los sólitos enfoques(...) de la axiología absolutista -de ascendencia platónica-», en lo que es una clara referencia a Scheler y a Hartmann. «Hay, ciertamente, un reino de fines, normas, valores, que se organiza en un plano objetivo y trasciende la conciencia individual. Cabe concebir, aceptando su vigencia, un espíritu objetivo como totalidad estructurada, pero que ha surgido del proceso histórico, el que está muy lejos de ser el dominio de la pura contingencia y de la irracionalidad subjetiva. Precisamente, la aptitud del hombre para instaurar un reino objetivo del espíritu le permite, en cada momento de su devenir, ser sí mismo, aprehenderse en su propia mismidad».129 127Octavio Nicolás Derisi: Filosofía de la cultura y de los valores, Emecé Editores, Buenos Aires, 1962, pp. 156, 157. 128 Octavio Nicolás Derisi: «La esencia del valor», Revista de Filosofía, Instituto «Luis Vives» de Filosofía, Madrid, Año XX, 1961, enero-marzo, N. 76, p. 5. 129 Las citas son originarias del libro Existencialismo y crisis de la filosofía (1963) y fueron tomadas de: Risieri Frondizi, Jorge J. E. Gracia: ob. cit., pp. 165, 163. 251 Bajo diversas fuentes y con la intención declarada de evitar la mera copia -aunque con un acento bastante cercano al existencialismo-, el cubano Jorge Mañach (1898-1961) propone un modo de superar la disyuntiva objetivismo-subjetivismo en axiología mediante una concepción que él mismo califica como «condicionalismo». Los valores, en su opinión, están condicionados doblemente: por el sujeto que aprecia y por el objeto o cualidad apreciado. «No hay nada, por tanto, más incalculablemente condicionado que los valores, dada la variedad de aptitudes y condiciones de los sujetos y la varia dignidad de todo lo que a su aprecio se somete». Son entonces objetivos y subjetivos al mismo tiempo los valores, como son también, a la vez, relativos y absolutos: «los valores absolutos son aquellos que, sin dejar de ser relativos, alcanzan, sin embargo, una estabilidad y universalidad de reconocimiento a la virtud de la fijeza de los dos polos que los engendran»,130 es decir aquellos que se encuentran a merced de condiciones subjetivo-objetivas imperiosas y comunes. Desde el neokantismo, dos autores importantes rompen el predominio axiológico de la fenomenología en nuestra región, uno en la etapa temprana de ese predominio, el otro al final del mismo. Son ellos los mexicanos Francisco Larroyo (n. 1912) y Miguel Bueno (n. 1923). Larroyo es, según su propia consideración, «el primero que ofrece en forma sistemática un fundamento neo-kantiano de la moral»131 mediante su libro Los principios de la ética social (1934). En 1937 escribe su obra axiológica fundamental: La filosofía de los valores. La axiología de Larroyo forma parte de un sistema filosófico que él mismo llama personalismo crítico. La persona constituye la más alta dignidad de la vida (personalismo axiológico). Persona y cultura viven en acción recíproca: se configuran y se integran mutuamente. En la cultura son predominantes los valores. Por lo tanto, una filosofía que tenga como centro a la persona y, en consecuencia, a la cultura, será, ante todo, una teoría de los valores culturales. «El valor es una dimensión de la conciencia, una legalidad auténtica, una forma de enlace apriori».132 Posee objetividad, no como idea supratemporal y trascendente a la conciencia, sino como 130 Jorge Mañach: Para una filosofía de la vida, Edit. Lex, 1951, pp. 52, 58. 131 Francisco Larroyo: La filosofía iberoamericana..., p. 150 132 Citado por: Alfredo Carrillo: La trayectoria del pensamiento filosófico en Latinoamérica..., p. 225 252 forma previa de enlace, como elemento apriori de la conciencia. De la misma forma que la conciencia cognoscitiva es un supuesto esencial para el conocimiento teorético, el valor implica una conciencia valorativa. Desde 1956, cuando escribe «Contribución a la teoría y axiología de la historia», hasta 1974 con el trabajo «La filosofía como axiología», Miguel Bueno manifiesta un permanente interés por la problemática de los valores. Precisamente en el último de estos trabajos, Bueno defiende una tesis común a casi todos los neokantianos: la identificación de la filosofía con la axiología. Tesis que en Bueno se desglosa en dos ideas centrales: «la axiología en calidad de remate y culminación de la historia» y la axiología como «la única filosofía posible en esta época». Por su dimensión universal, el valor es el concepto fundamental de la filosofía ya que resume en sí mismo la problemática del ser, del conocimiento, de la cultura, de la vida y de la filosofía misma. «Lo más importante de cultura y vida es precisamente el valor, puesto que vivimos una vida humana en la medida que la vida es cultura y se dirige en pos de los valores».133 Entendemos por valor -dice Bueno en otro textolo que vale para el hombre y vale para el hombre lo que tiene alguna significación en su vida». También Bueno se propone superar el objetivismo y el subjetivismo axiológicos. En realidad concibe al espíritu del hombre como la fuente última de los valores, sólo que para que éstos se realicen han de objetivarse en la cultura «y en ella se presentan los valores como algo dado, como actos que efectúa el espíritu por la compulsión de ser y vivir».134 Multidireccionalidad axiológica hacia los setenta Los casos aquí señalados son una muestra no sólo de la oponencia que en nuestra región siempre tuvo la concepción fenomenológica de los valores, sino también de algunas de las direcciones en que aquella fue poco a poco perdiendo su predominio en el nuevo proceso de diversificación del pensamiento axiológico de la región. En efecto, la mayoría de los autores que acabamos de analizar extienden su obra axiológica más allá del período en que 133 Miguel Bueno: «La filosofía como axiología», Dianoia, México, 1974, N.20, pp. 98, 105-106. 134 Miguel Bueno: La esencia del valor, UNAM, México, 1964, pp. 13, 15-16. 253 reinó el objetivismo de Scheler y Hartmann. Por otra parte, es difícil ubicar cronológicamente con exactitud el momento del tránsito, debido a que éste en realidad no fue un momento, sino más bien un período, que condicionalmente pudiéramos ubicar a lo largo de la década de los sesenta. Además, muchos de los autores que lo protagonizaron produjeron una obra que comenzó antes y continuó después de la mencionada década, todo lo cual hace más difícil el establecimiento de fronteras temporales precisas. Lo cierto es que hacia la década de los setenta existe ya una gran diversidad de posiciones axiológicas: la fenomenológica, que no desaparece; la neotomista, la existencialista y la neokantiana, que, como acabamos de mostrar, comienzan antes y perduran ahora; la analítica, que empieza a desarrollarse con fuerza desde la década anterior; la marxista y la latinoamericanista, que apenas dan sus primeros pasos en axiología teórica; y algunas otras posiciones, difíciles de ubicar por corriente, como son los casos del ethologismo de Mario Sambarino y la teoría de los valores de Risieri Frondizi.135 Sin lugar a dudas, una de las direcciones más importantes en que se mueve el pensamiento axiológico latinoamericano después de la etapa cumbre del objetivismo fenomenológico es la filosofía analítica. Esta corriente comienza a difundirse en América Latina en las décadas de los cincuenta y de los sesenta (antes sólo excepcionalmente se abordaba y casi siempre de manera crítica), convirtiéndose a partir de los setenta en una de las principales tendencias del pensamiento filosófico latinoamericano.136 Un filósofo de origen alemán estuvo entre los primeros que en América Latina trabajó la problemática axiológica desde una perspectiva analítica. Robert S. Hartman (1910-1973) llega a México 135 El propio Frondizi describe la situación de inicios de la década de los setenta en los siguientes términos: «En el momento actual (1974) no hay una dirección predominante en la axiología latinoamericana. Perdura el objetivismo de Scheler en algunos círculos y el de Hartmann en otros, (...)se defiende el subjetivismo social en círculos no estrictamente filosóficos. Comienza a trabajarse seriamente dentro de la filosofía analítica. Una posición objetivista perdura, (...)es la que se apoya en el tomismo(...)» (Risieri Frondizi, Jorge J. E. Gracia, ob. cit., p. 193). 136 Sobre las vicisitudes de la introducción y desarrollo de la filosofía analítica en América Latina puede consultarse: Jorge J. E. Gracia, Eduardo Rabossi, Enrique Villanueva, Marcelo Dascal: El análisis filosófico en América Latina, FCE, México, 1985. 254 en 1957 procedente de los Estados Unidos, país en donde se había doctorado (1945) y en el que permaneció por más de doce años en diversas universidades. Desde su arribo a México se mantiene laborando en el Instituto de Investigaciones Filosóficas de la UNAM hasta su muerte. Entre su amplia producción axiológica destaca La estructura del valor. Fundamentos de una axiología científica (1959). Como filósofo analítico -corriente con la que evidentemente se familiariza en los Estados UnidosHartman reconoce gran influencia en su obra por parte de G. E. Moore y Bertrand Russell. Especialmente al primero lo considera creador de las bases fundamentales de la ciencia axiológica. Y es ese, en esencia, el objetivo que también él se propone: desarrollar esas bases, crear una axiología científica que permita el paso de la filosofía moral a la ciencia moral. Para ello elabora una concepción que asocia el valor al concepto del objeto (y no al objeto mismo). Los valores dependen de la intensión del concepto, es decir, del grupo de cualidades que el concepto prescribe a cualquier objeto como apropiado para pertenecer a la clase que cubre el concepto. En otras palabras, el valor es el grado de correspondencia existente entre las propiedades naturales de un objeto y las cualidades que aparecen en la intensión de su concepto: «una cosa es buena si, y únicamente si, cumple con el conjunto de propiedades de la comprensión de su concepto».137 Aunque Hartman afirma que la elaboración de los conceptos es tarea de expertos, el hecho de que éstos no puedan prescindir de su subjetividad al desempeñar esta función, pone en cuestión la superación de la controversia objetivismo-subjetivismo que el filósofo se propone con su concepción. El peruano Augusto Salazar Bondy (1925-1974) es uno de esos casos, cuya concepción axiológica se mueve en el tiempo desde la fenomenología a la analítica. En 1971 publica su libro Para una filosofía del valor en el que recoge diecisiete trabajos publicados en distintos momentos y que muestran este tránsito. No obstante, a decir verdad, Bondy nunca abandona del todo el método fenomenológico, que intenta unir con el analítico para poder así combinar «el plano de la experiencia de la vida valorativa» con el «del lenguaje y las significaciones que él comporta». En opinión 137 Robert S. Hartman: La estructura del valor. Fundamentos de una axiología científica, FCE, México, 1959, p. 42. 255 del filósofo peruano «el valor no es una instancia objetiva ni, menos, subjetiva, sino una categoría, una condición de posibilidad de un mundo objetivo de la praxis y de su comprensión y construcción racionales». El valor no es reductible a ningún contenido óntico, pertenezca éste al sujeto o al objeto, o sea, no constituye ninguna propiedad, esencia u objeto. «Dar respuesta a la cuestión de qué sea el valor -afirmano requiere necesariamente encontrar una entidad que pueda llamarse valor».138 Esa categoría o condición de posibilidad que es, para Bondy, el valor, es atribuida por el sujeto al objeto sobre la base del conocimiento de este último y su comparación con el concepto de «objeto bueno». En este punto la concepción del filósofo peruano se emparienta con la de Robert S. Hartman, con la única diferencia de que Bondy habla del concepto de objeto no en general, sino del «objeto bueno», es decir, un objeto ya por definición polarizado valorativamente. Este concepto actúa como patrón valorativo de comparación, por medio del cual es atribuido o no valor al objeto. Tampoco Bondy aclara el origen del concepto de «objeto bueno», del que depende el valor atribuido, por lo que su concepción, a pesar de que también se lo propone, no parece poder trascender una posición subjetivista. Una obra que todavía hoy sigue despertando gran interés axiológico en nuestra región es la titulada Investigaciones sobre la estructura aporético-dialéctica de la eticidad (1959) del uruguayo Mario Sambarino (1918-1984). Autor de difícil clasificación,139 Sambarino intenta desarrollar en ella una especie de ethologismo 138 Augusto Salazar Bondy: Para una filosofía del valor, Edit. Universitaria, Santiago de Chile, 1971, pp. 15, 74. 139 Hemos visto distintas ubicaciones -por corrientede la obra de Sambarino, especialmente de sus Investigaciones (la que es sin duda su obra clásica). María Aurelia Delgado sugiere la pertenencia de las Investigaciones a la ética analítica (ver su artículo: «Modalidades éticas y prácticas morales», en: Cuadernos Venezolanos de Filosofía, Caracas, 1990, N. 3-4, p. 37). Miguel Andreoli afirma su parentezco con el existencialismo (ver su trabajo: «Crítica de la moral cotidiana y escepticismo ético en las Investigaciones de Mario Sambarino», en: Ibid., pp. 115-116, nota n. 12). También esta obra ha sido clasificada como fenomenológica (ver: Daniel Herrera Restrepo: «La fenomenología en América Latina», en: La filosofía en América Latina. Historia de las ideas..., p. 296). Su concepto de «ethos» remite, a su vez, a una interpretación sociologista del valor, aunque también pueden encontrarse críticas suyas al sociologismo francés. En resumen, da la impresión de ser inclasificable, aunque la perspectiva que más cercana parece serle es la analítica y una especie de historicismo sociologista. 256 relativista, concepción que continúa desplegando durante el resto de su vida. El concepto de «ethos» es aquí central y significa para Sambarino el «sistema de criterios interpretativos, estimativos y normativos, aproximadamente coherente, históricamente vigente y rectificable».140 El ethos «permite caracterizar el estilo de una forma cultural o de actitudes axiológicas típicas que se dan en ella. Es precisamente la vigencia ethológica lo que asigna validez, tanto a los propios componentes del ethos cultural (criterios, fines, ideales), como a los objetos, fenómenos y procesos de la realidad que, sobre la base de su comparación con el ethos vigente, se asumen como valiosos. «Es posible ampliar -dice Sambarinoel sentido de la expresión 'valores', y designar con ese nombre a las vigencias estimativas básicas y de validez supuesta que, como criterios, datos, bienes y fines, son admitidas de manera característica en la praxis de una formación sociocultural, siempre rectificable y respecto de las cuales las demás concreciones de 'lo que vale' son secuenciales o derivadas». La ubicación de la fuente de los valores en el ethos y la comprensión de este último como algo, cuya vigencia y validez cambia, se mantiene o se pierde, en dependencia del «cambio histórico individual (una conversión, por ej.) y colectivo (una pronunciada transformación cultural, por ej.)»,141 introduce una gran dosis de relativismo a esta concepción y la acerca a una posición subjetivista de naturaleza social (parecida a la del sociologismo) e individual (ya que la validez depende no sólo del ethos cultural vigente, sino también de los cambios individuales que aproximan al sujeto a uno u otro ethos). Lugar cimero en la evolución del pensamiento axiológico latinoamericano lo ocupa el filósofo argentino Risieri Frondizi (19101983). Tan importante ha sido su contribución que, incluso, en el ambiente filosófico regional ha prevalecido durante algún tiempo la impresión de que la teoría de los valores de Frondizi constituye 140 Yamandú Acosta Roncagliolo: «Ser y valer en América Latina: Notas sobre el 'ethologismo' de Mario Sambarino», en: Cuadernos Venezolanos de Filosofía..., p. 99. 141 Mario Sambarino: «Filosofía de la praxis y filosofía de los valores», en: La filosofía en América (trabajos presentados al IX Congreso Interamericano de Filosofía, Caracas 1977), Sociedad Venezolana de Filosofía, Caracas, tomo II, 1979, p. 225. 257 una especie de remate o culminación al pensamiento de este corte en América Latina.142 Varias circunstancias influyen en esa imagen que la obra axiológica de Frondizi genera: a)la calidad real de la misma y su indiscutible originalidad; b)la claridad de la exposición que caracteriza su estilo, lo cual favorece su conversión en textos docentes; c)los abatares de la propia vida personal de Frondizi, que lo llevan a laborar en varias universidades (tres argentinas, una venezolana, una puertorriqueña y cuatro norteamericanas) y a publicar sus obras en diferentes países e idiomas, lo cual permite -unido al factor b)un alto grado de difusión de sus ideas;143 y d)el hecho de que su concepción de los valores inaugura en unos casos, compendia y sintetiza a un elevado nivel en otros, varias tendencias presentes en el pensamiento axiológico regional de la época. Entre estas tendencias se encuentra, en primer lugar, la crítica -a nuestro juicio inigualable por su calidad y coherencia lógicaa los fundamentos teóricos del objetivismo, del subjetivismo y del sociologismo axiológicos, líneas que también habían estado presentes en América Latina y que ya, por lo general, no satisfacían las expectativas del pensamiento regional. En este sentido Frondizi se destaca por ser tal vez el primero en nuestro contexto en ofrecer una exposición crítica y sintética de la evolución de todo el 142 «Frondizi resumió y difundió una manera diferente, pero auténtica, de pensar los valores. En él pareció concluir el debate axiológico en América Latina».( Georgina Alfonso: «Dos perspectivas latinoamericanas para pensar los valores», en: Contracorriente, La Habana, 1996, N. 3, p. 155). Hace alrededor de cinco años, cuando en el Instituto de Filosofía en La Habana, en una conversación personal, le comunicábamos a Horacio Cerutti los temas en que andábamos trabajando, éste nos confesaba que, en su opinión, después de la obra de Frondizi, no se había producido en América Latina nada realmente significativo en el ámbito axiológico. 143 El más claro ejemplo de este nivel de difusión es «su libro más conocido, ¿Qué son los valores?, del cual se han vendido más de 50 000 ejemplares, se publica por primera vez en 1958 y se reedita en 1962, 1968 y 1972, además de varias reimpresiones (1966, 1974, 1977) y de ser traducido al inglés (1962; 2a. ed., 1971)». (Jorge J. E. Gracia: «Prólogo», en: Risieri Frondizi: Ensayos Filosóficos, FCE, México, 1986, p. 17). 258 pensamiento axiológico universal y latinoamericano,144 con los cuales el pensador argentino realiza un imprescindible «ajuste de cuentas» antes de enfrascarse en la creación de una concepción propia. La búsqueda de una tercera vía a la controversia objetivismosubjetivismo, la apelación para ello a la relación sujeto-objeto y la superación del absolutismo extremo, eran también, como hemos apreciado, tendencias comunes al pensamiento axiológico latinoamericano que sale de la órbita dominante del objetivismo fenomenológico. En Frondizi tienen una clara presencia. La naturaleza del valor, según él, es el resultado de una relación o tensión entre el sujeto y el objeto, presenta una cara objetiva y otra subjetiva y se pone de manifiesto mediante la actividad valorativa (valoración). El valor no puede ser explicado únicamente por ninguno de los elementos (sujeto, objeto, valoración) que en él participan, ni por la simple suma de los tres. Representa una cualidad estructural (gestaltqualität), entendiendo por estructura aquello que posee propiedades que no se encuentran en ninguno de sus miembros o partes constitutivas, ni en el mero agregado de ellas. Además, el valor siempre se da en condiciones específicas que pueden cambiar su signo: «lo que es bueno en una situación determinada puede ser malo en otra».145 144 Desde su primera obra dedicada a la axiología -¿Qué son los valores? (1958), pasando por el libro dirigido a antologar el pensamiento antropológico y axiológico latinoamericano -El hombre y los valores en la filosofía latinoamericana del siglo XX (1975)y terminando por su último texto -Introducción a los problemas fundamentales del hombre (1977)Frondizi siempre dedicó especial atención a la difusión y estudio crítico de las corrientes axiológicas vigentes. Son muchos los que en América Latina han empezado a tener alguna idea sobre las teorías de los valores existentes en el mundo y en nuestro propio contexto regional a través del ojo crítico de Frondizi. A propósito, en este punto no sería justo dejar de mencionar a Jorge J. E. Gracia, quien no sólo fue un fiel colaborador de Frondizi en la preparación de la Antología El hombre y los valores..., sino que además la llevó de manera ampliada al inglés, fue el compilador de los libros El hombre y su conducta: ensayos filosóficos en honor de Risieri Frondizi (1980) y Risieri Frondizi: Ensayos Filosóficos (1986 3 años después de la muerte del pensador argentino) y ha sido en el plano teórico, además, una especie de continuador de las ideas axiológicas de Frondizi, como puede apreciarse en su ensayo «El valor como cualidad relacional» (en: Dianoia, UNAM, México, 1973, N.19, pp. 173-188). 145Risieri Frondizi: «Valor, estructura y situación», en: Dianoia, México, 1972, N. 18, p. 97. 259 Como puede apreciarse, de una manera original, el pensador argentino viene a cubrir varias demandas surgidas de la evolución misma del pensamiento axiológico regional, lo cual constituye la principal causa de su impronta en el mismo. No obstante, su teoría de los valores no está excenta de dificultades. En particular, según nuestra opinión, no se produce en Frondizi una real superación del subjetivismo axiológico al hacer depender en última instancia al valor de la valoración subjetiva.146 Más que las soluciones que plantea, son los análisis críticos que pueden encontrarse en su obra los que todavía hoy justifican con creces la trascendencia del pensamiento axiológico del destacado filósofo latinoamericano. ¿Fin del pensamiento axiológico latinoamericano? Estos que hemos visto son los principales autores que llenan el ambiente axiológico de la región hacia la década de los setenta, dando lugar a un panorama policromático en el que coexisten posiciones fenomenológicas, existencialistas, neokantianas, neotomistas, analíticas y otras menos comunes, como el ethologismo de Sambarino y la que condicionalmente podríamos llamar teoría gestaltista de los valores de Frondizi. Mas aquí hay algo que llama la atención: casi todos estos autores en realidad habían comenzado su producción axiológica en décadas anteriores, en los años cincuenta o a inicios de los sesenta. Prácticamente no se observa hacia fines de los sesenta -y mucho menos en la década de los setentala incorporación de nuevos autores al tratamiento teórico de los valores, o, para decirlo mejor, a la elaboración de nuevas teorías integrales sobre la naturaleza de los valores. Es como si sobre el asunto ya no quedara, después de aquella significativa oleada de pensadores, nada más por decir. Esta situación refuerza la imagen sobre la supuesta culminación o remate que Frondizi y sus contemporáneos pusieron al pensamiento axiológico regional. Y es que, en verdad, después 146En otro lugar hemos realizado un análisis pormenorizado y crítico de la teoría de los valores de Risieri Frondizi (ver: «Epílogo. Valoración del pensamiento axiológico de Risieri Frondizi», en: Risieri Frondizi: Pensamiento axiológico, Antología -selección, prólogo y epílogo de José Ramón Fabelo-, Instituto Cubano del Libro-Universidad del Valle, La Habana-Cali, 1993, pp. 161-208). 260 de ellos se produce un impasse teórico, en el que no hay aporte significativo o de trascendencia a la teoría general de los valores. Claro que hay algunos continuadores -muchos de los cuales fueron también colaboradoresde las líneas abiertas por aquellos pensadores.147 Lo que es difícil de encontrar es la apertura de nuevas líneas. Dentro de la analítica, por ejemplo, que es una de las corrientes que más fuerza adquiere hacia los setenta, la problemática axiológica sigue teniendo un determinado peso, pero sobre todo vinculada al análisis de aspectos particulares y no a la fundamentación de una concepción teórico-general de los valores.148 En alguna medida este panorama se extiende a las décadas de los ochenta y los noventa. Las nuevas concepciones teóricas siguen sin abundar. No ha de extrañar entonces que en 1988, al publicar el Repertorio de Filósofos Latinoamericanos, Jorge J. E. Gracia afirme: «campos como la axiología, que tuvieron una importancia enorme en la filosofía latinoamericana hasta el año 1960 más o menos, han dejado de tener importancia. En efecto, la axiología la menciona sólo el tres porciento de los filósofos incluidos en el Repertorio».149 Y habría que agregar que entre ese «tres porciento» que señala a la axiología como área de especialización se encuentran Miguel Bueno, Octavio N. Derisi, Eduardo García Maynez y Francisco Larroyo, pertenecientes a las generaciones que desde los cincuenta y los sesenta vienen trabajando el tema. Sin embargo, lo anterior no significa que la preocupación axiológica vaya desapareciendo en nuestro contexto. En el propio Repertorio son muchos los filósofos que se autoadscriben en campos de especialización como la antropología filosófica, la ética, 147 El mencionado Jorge J. E. Gracia (N. 1942) es un ejemplo en relación con Frondizi. En México Roberto Caso Bercht fue un continuador de la línea de Robert S. Hartman (ver: Roberto Caso: En torno a la idea de una ciencia del valor, Tesis de Maestría, UNAM, México, 1965). 148Entre los analíticos que han abordado aspectos particulares de la axiología se encuentran Eduardo Rabossi, Mario Bunge, Fernando Salmerón, Luis Villoro, Alejandro Rossi, Héctor Neri-Castañeda y Francisco Miró Quesada. Desde una perspectiva no totalmente identificable con la analítica, pero cercana a ella, han hecho lo mismo Osvaldo Guariglia y Ricardo Maliandi. 149 Jorge J. E. Gracia: «Introducción. El filósofo latinoamericano hoy», en: Repertorio de Filósofos Latinoamericanos, Amherst NY, 1988, p. 12. Este Repertorio se confeccionó sobre la base de fichas que los propios filósofos latinoamericanos enviaron a Gracia, su compilador. 261 la estética, la filosofía del derecho, la filosofía de la educación, la filosofía de la cultura, la filosofía política, es decir, en áreas donde tradicionalmente se ha asentado el pensamiento axiológico, que, como ya hemos señalado, no siempre se ha desarrollado de una manera totalmente explícita. Esto también se aprecia al observar las publicaciones que aparecen registradas en las fichas del propio Repertorio, muchas de las cuales tienen, directa o indirectamente, un carácter axiológico. Y más que todo se trata de que en las nuevas generaciones de filósofos latinoamericanos la preocupación por la axiología se ha ido desplazando desde los problemas teóricos generales hacia su aplicación a otras áreas temáticas específicas, dando lugar a una especie de axiología aplicada. La ética, la estética, el derecho, la política, la educación, están entre las esferas más frecuentemente abordadas con el instrumental axiológico. Si descontamos la ética y la estética -por su vínculo mucho más tradicional, evidente y orgánico con los valores-, puede decirse que es el derecho la esfera que ha sido objeto de un mayor uso instrumental de la axiología. En verdad, esto no es algo nuevo en América Latina, pues existe en nuestra región una rica tradición de pensadores con aportes significativos a la axiología jurídica. Tales son los casos de Eduardo García Maynez, Carlos Cossío, Miguel Reale, Juan Llambías de Azevedo, Luis Recaséns Siches y Rafael Carrillo.150 En las últimas décadas nuevas contribuciones a la axiología aplicada al derecho han sido realizadas por Carlos Santiago Nino, José Antonio Dacal Alonso, Carlos Eduardo Alchourron y Ricardo Ortiz Certucha,151 entre otros. 150 Una pequeña muestra bibliográfica de esta tradición de la axiología jurídica en América Latina puede ser la siguiente: Eduardo García Maynez: El problema filosófico-jurídico de la validez del derecho, México, Imprenta Mundial, 1935; Miguel Reale: Filosofía do direito, 2 vols., Sâo Paulo, Saraiva, 1953; Juan Llambías de Azevedo: Eidética y aporética del derecho, Prolegómenos a la filosofía del derecho, Buenos Aires, Espasa-Calpe, 1940; Luis Recasens Siches: Vida humana, sociedad y derecho, FCE, México, 1945; Rafael Carrillo: Ambiente axiológico de la teoría pura del derecho, Universidad Nacional, Bogotá, 1947. 151Ver, por ej.: Carlos Santiago Nino: La validez del derecho, Buenos Aires, 1985; José Antonio Dacal: «Valores jurídicos», Logos, 1979, N. 21; Carlos Eduardo Alchourron: Sobre la existencia de las normas jurídicas, Valencia, 1979; Ricardo Ortiz Certucha: «La estructura del valor justicia», Logos, 1980, N.23. 262 La educación ha sido el otro más importante campo de aplicación de la teoría de los valores en América Latina. También aquí existían antecedentes concentrados alrededor de nuestra tradicional filosofía de la educación».152 Esta tradición ha sido continuada e incrementada a partir de los años setenta por los aportes mezclados de distintas generaciones de pensadores latinoamericanos. Para sólo mencionar algunos pueden traerse a colación los nombres de Jorge Muñoz, Julio César Colacilli, Omar René Muñoz, José Antonio Dacal, Purificación Romero, Lilliam García de Brens y Antonio Murguía.153 Renacer teórico de la axiología Al mismo tiempo que se produce un proceso de disipación del interés teórico-general por los valores en las corrientes que tradicionalmente lo habían abordado, acompañado por un incremento en la práctica de la axiolgía aplicada; por otro lado renace teóricamente la axiología en dos líneas de pensamiento que, hasta el momento, se habían mantenido un tanto al margen de la ya habitual polémica sobre la naturaleza de los valores. Hay un rebrote de la teoría axiológica general en la filosofía latinoamericanista154 y en la filosofía marxista. 152 Ver, por ej.: Diego González: Introducción a la filosofía de la educación, Cultural S. A., La Habana, 1947; Alfredo Aguayo: Filosofía y nuevas orientaciones de la educación, Cultural S. A., La Habana, 1932; Abel Naranjo Villegas: Ilustración y valoración. Una filosofía de la educación, Universidad Santo Tomás, Bogotá, 1987 (2da ed.). 153Ver, por ej.: Jorge Muñoz Batista: Los valores en la Educación, Ediciones de la Universidad de La Salle, México, 1980; Julio César Colacilli: «Los valores pedagógicos», Revista del Instituto de Investigaciones Educativas, Buenos Aires, 1982, N. 35; Omar René Muñoz: «Aprendizaje de valores y actitudes», Boletín de Educación, Chile, 1981; José Antonio Dacal: «Los valores educativos», Logos, México, 1985, N. 37; Purificación Romero: «La creatividad como valor en la educación», Logos, 1980, N. 24; Lilliam García de Brens: «Los valores en la formación del maestro», Anuario de la Facultad de Ciencias y Humanidades, Santo Domingo, 1980, N. 1; Antonio Murguía: «La educación como factor de progreso», Logos, 1974, N. 5. 154 Llamamos aquí «filosofía latinoamericanista» a aquella que ha tenido a América Latina como objeto fundamental de reflexión. No se trata de una corriente uniforme, sino de un movimiento múltiple, compuesto, a su vez, por otros submovimientos como son la historia de las ideas, la filosofía de lo americano y la filosofía de la liberación (éste último emparentado también, en algunos casos, con la teología de la liberación). 263 Claro que ni en una ni en otra línea de pensamiento la temática axiológica pudo estar totalmente ausente con anterioridad a este momento. Aunque no siempre se utilizaran conceptos axiológicos, la relación dialéctica, digamos, de los valores universales con los valores particulares (propios, regionales, latinoamericanos) ha sido siempre una constante en la línea latinoamericanista de pensamiento. Por su parte, el marxismo nunca dejó de prestar atención al contenido ideológicamente diferenciado de los valores asumidos por las distintas clases sociales, ni a la contraposición de los sistemas de valores representados por el capitalismo y el socialismo. Lo que ahora se daba de nuevo en uno y otro caso era la asunción consciente de la temática axiológica como campo relativamente independiente de reflexión, que incluía el tratamiento del problema fundamental de la axiología: el de la naturaleza de los valores. En 1979 aparece en Colombia el libro El hombre latinoamericano y sus valores, que compendia el aporte de varios filósofos de la liberación sobre la problemática axiológica. En particular, el trabajo de Germán Marquínez Argote «Hacia una teoría antifetichista y social de los valores» incursiona en los problemas generales de la tradición axiológica. Después de una valoración crítica de las corrientes que él clasifica como subjetivista o sicologista, idealista o platonizante y realista o neoescolástica, Marquínez propone diferenciar en los objetos sus propiedades (pertenecientes a las cosas de suyo) y sus posibilidades (presentes en las cosas de mío o de por mí, es decir, otorgadas por su utilización potencial por parte del hombre). Un río, digamos, tiene como propiedad el hecho de ser fluyente, y como posibilidad, el de ser navegable. Las propiedades constituyen la realidad del objeto, mientras las posibilidades le dan el sentido, son el resultado de una intencionalidad objetivada. Reservando un puesto en este esquema a Dios, Marquínez afirma que la existencia de cosas con sentido no otorgado por el hombre «da que pensar que el hombre no es la única y suprema inteligencia en el mundo». Los valores se asocian precisamente al sentido positivo que tienen las cosas para la vida. El hombre y su vida constituyen el criterio de los valores: el ser humano «en la tensión de su vida individual y en el compromiso con otras vidas dentro del contexto social y del devenir histórico de 264 un pueblo, es el punto de referencia de todo valor». Los valores son mediaciones relativas a la vida, carentes ellos mismos de la «dignidad del fin». Es necesario evitar la fetichización de los valores que implica la absolutización de los mismos y pasa por alto que ellos deben servir a la vida. La historicidad, a su vez, es uno de los principales atributos, por ser precisamente «los valores de naturaleza relacional, es decir, relaciones que establece el hombre sobre cualidades que tienen sentido vivencial para él». Marquínez Argote reconoce al valor como puente entre el polo objetivo y el polo subjetivo, con lo cual se propone evitar posiciones extremas. No obstante, se ve obligado a aceptar en última instancia cierta determinación subjetiva: los valores son -dice- «cualidades más o menos apreciadas o apreciaciones más o menos cualificadas. Esta característica introduce una parte de subjetividad(...) Hay que reconocer un voto de confianza a la riqueza de la función estimativa de cada persona».155 En el propio libro El hombre latinoamericano y sus valores otros autores realizan aportaciones axiológicas desde una perspectiva latinoamericanista: Luis José González Alvarez, Eudoro Rodríguez Albarracín, Teresa Houghton Pérez, Francisco Beltran Peña.156 También en diferentes momentos han hecho sus contribuciones Juan Carlos Scannone, Leopoldo Zea y Enrique Dussel.157 Hasta donde conocemos, el primer intento en América Latina por acercarse a la teoría general de los valores desde una perspectiva 155 Germán Marquínez Argote. «Hacia una teoría antifetichista y social de los valores», en: El hombre latinoamericano y sus valores, Ed. Nueva América, Bogotá, 5ta ed., 1990, pp. 24, 26, 28, 30, 31. 156 Los otros ensayos que, de conjunto, dan una lógica integral al libro El hombre latinoamericano y sus valores son los siguientes: Luis José González Alvarez: «Valores éticos»; Eudoro Rodríguez Albarracín: «Valores sociopolíticos»; Germán Marquínez Argote, Teresa Houghton Pérez: «Valores religiosos»; Francisco Beltrán Peña, Luis José González Alvarez: «Valores estéticos». 157 Ver, por ej.: Juan Carlos Scannone: «La mediación histórica de los valores. Aporte desde la perspectiva y la experiencia latinoamericana», Stromata, 1983, N. 1⁄2, pp. 117-139; Leopoldo Zea: «Convergencia y especificidad de los valores culturales de América Latina y el Caribe», Prometeo, 1986, N. 5, pp. 87-93; «Convergencia, especificidad y universalidad de los valores culturales en México», en: Latinoamérica. Anuario de Estudios Latinoamericanos, UNAM, México, 1988, pp. 9-30. 265 marxista fue realizado en 1969 por Adolfo Sánchez Vázquez (n. 1915) al incluir en su Etica un capítulo bajo el título «Los valores» y otro, más particular, dedicado a «La valoración moral». Las cosas u objetos de la realidad -afirma Sánchez Vázquez-, en tanto objetos naturales, constituyen sencillamente «un fragmento de naturaleza con determinadas propiedades físicas y químicas». Cuando ellos entran en relación con el hombre adoptan una serie de propiedades nuevas, humanas, como son, por ejemplo, la propiedad estética, la práctico-utilitaria, la económica; en otras palabras, adquieren para nosotros un valor. Ese valor sería imposible sin ciertas propiedades naturales, pero éstas últimas sólo hacen al objeto potencialmente valioso. «Para actualizarse y convertirse en propiedades valiosas efectivas, es indispensable que el objeto se encuentre en relación con el hombre social, con sus intereses o necesidades». El filósofo hispano-mexicano considera unilaterales tanto al objetivismo como al subjetivismo en sus versiones clásicas. Al valor le es inherente una objetividad peculiar -humana, social-, cuya fuente radica en el hecho de que, a pesar de que el valor no existe con independencia de un sujeto valorizante, éste no es exclusivamente singular y «su apreciación de las cosas o sus juicios de valor, se ajustan a pautas, criterios o valores que él no inventa o descubre personalmente y que tienen, por tanto, una significación social. Por ello, el modo de ser afectado el sujeto no puede ser reducido a una reacción puramente individual, subjetiva(...)».158 El asunto se mantuvo callado entre los marxistas hasta la década de los ochenta, en que dos autores cubanos -Zaira Rodríguez Ugidos (1941-1985) y el redactor de estas líneas, José Ramón Fabelo (n. 1956)lo reabren a través de varias publicaciones, entre las que destacan sus respectivos libros Filosofía, ciencia y valor (1985) y Práctica, conocimiento y valoración (1989). El libro de Zaira Rodríguez está esencialmente dedicado al análisis de la naturaleza de la filosofía, por lo que el tratamiento del valor se hace en función de este objetivo central. La filosofía -opina la filósofa cubanano es reductible ni a la ciencia ni a la ideología, pero, a la vez, integra en su interior momentos de una y otra. Los conceptos objetivos constituyen la célula de la ciencia. «Por su 158 Adolfo Sánchez Vázquez: Etica, Edit. Crítica, Barcelona, 1984, 4ta ed., pp. 129, 133, 135. 266 parte, el componente 'atomístico' de las ideologías son los valores en los que se expresan los intereses, puntos de vista, necesidades y concepciones del sujeto». Los valores existen tanto objetivamente (valores de las cosas) como subjetivamente (valores de la conciencia). Unos y otros se deben a la actividad práctico-social de los hombres. «Los valores como objetos o determinaciones espirituales no son otra cosa que la expresión concentrada de las relaciones sociales». «Ambas formas de manifestación del valor poseen simultáneamente un carácter objetivo-subjetivo o subjetivoobjetivo(...); los valores de las cosas son objetos del valor y de las prescripciones humanas, y los valores subjetivos constituyen los modos y criterios de esos valores objetivos y de esas prescripciones». Son en realidad dos polos de una misma relación: «los valores de las cosas expresan sólo de modo externo la necesidad activa de los hombres(...) Los valores subjetivos sirven de forma normativa de la orientación del hombre en la realidad natural y social».159 Práctica, conocimiento y valoración de José Ramón Fabelo es en América Latina el primer libro marxista íntegramente dedicado a los problemas teóricos de la axiología.160 Desde la misma Introducción del libro se aproxima la definición de los dos conceptos centrales del trabajo: valoración y valor. «Por valoración comprendemos el reflejo subjetivo en la conciencia del hombre de la significación que para él poseen los objetos y fenómenos de la realidad. El valor, por su parte, debe ser entendido como la significación socialmente positiva de estos mismos objetos y fenómenos(...) La diferencia esencial entre estos conceptos consiste en el carácter predominantemente subjetivo de la valoración(...) y la naturaleza esencialmente objetiva del valor».161 Mientras que la valoración es el resultado de la apreciación diferenciada del sujeto (individual o social) y dependiente de los intereses, necesidades, 159 Zaira Rodríguez Ugidos: Filosofía, ciencia y valor, Edit. Ciencias Sociales, La Habana, 1985, pp. 37, 53, 61, 62. 160 Una primera versión de este trabajo fue publicada en «impresión ligera» en la Universidad de Matanzas en el año 1987 bajo el título La naturaleza del reflejo valorativo de la realidad. Esta, a su vez, era la traducción al español de la Tesis Doctoral El reflejo valorativo de la realidad y su papel en la actividad cognoscitiva y práctica (Moscú, 1984). 161 José Ramón Fabelo: Práctica, conocimiento y valoración, Edit. Ciencias Sociales, La Habana, 1989, p. 19. 267 deseos, aspiraciones, ideales de éste; el valor se forma como resultado de la actividad práctica que, al socializar el mundo exterior al hombre, dota a los objetos de la realidad de una determinada significación social o valor. La superación real del subjetivismo opina Fabeloestá en concebir el surgimiento del valor no como resultado de la valoración (con lo cual se le haría depender mediatamente de los mismos factores subjetivos que condicionan a ésta), sino de la práctica como único modo de realización de las leyes objetivas del devenir social. Por eso los valores son depositarios de una objetividad peculiar, social, no ajena al universo humano, pero sí condicionada por los intereses de la sociedad en su conjunto y no simplemente por los de uno u otro sujeto aislado. Sin sufrir cambios esenciales en sus fundamentos teóricos, estas ideas han ido evolucionando en otros trabajos.162 En los más recientes se identifican tres planos de análisis de la categoría «valor». El primero coincide con éste que se acaba de describir y que concibe al valor en su dimensión objetiva. El segundo se refiere a la forma en que los valores objetivos son reflejados en la conciencia individual o colectiva, como resultado de un proceso de valoración, posibilitando que cada sujeto estructure su propio sistema subjetivo de valores. El tercero centra su atención en el sistema instituido de valores, que sirve de fundamento para la organización y funcionamiento de la sociedad y del que emanan la ideología oficial, la política interna y externa, las normas jurídicas, la educación formal, etc.163 El reconocimiento de esta multidimensionalidad del valor (sin perder de vista su imprescindible referente socialmente objetivo) y la indagación en los nexos entre los distintos sistemas (objetivo, subjetivo e instituido) de valores, abren nuevas 162 Ver, por ej.: «Valores universales y problemas globales», en: Compilación de temas para la asignatura Filosofía y Salud, Ministerio de Salud Pública, La Habana, 1994, II parte, pp. 384-468; «Formación de valores en las nuevas generaciones en la Cuba actual», Revista Bimestre Cubana, Vol. LXXVIII, 1995, Epoca III, N. 3, pp. 37-46. Ambos trabajos (el segundo con el título «Valores y juventud en la Cuba de los años noventa») aparecen en el libro: José Ramón Fabelo: Retos al pensamiento en una época de tránsito, Edit. Academia, La Habana, 1996. El primero de estos trabajos está incluido también en el presente libro, que incorpora además un trabajo nuevo –»Sobre la naturaleza de los valores humanos»que fundamenta la necesidad del enfoque tridimensional de los valores. 163 Ver: José Ramón Fabelo: «Fo 268 posibilidades teóricas y metodológicas para el desarrollo de la axiología. Dadas las tendencias observables en los últimos años, son precisamente el marxismo, la filosofía latinoamericanista y la filosofía analítica (esta última en lo atinente sobre todo a determinados problemas particulares) las líneas que parecen ofrecer mayores perspectivas para el futuro inmediato en el tratamiento teórico-conceptual y aplicado de la problemática de los valores en América Latina. 269 ANEXOS 270 271 LA VIDA HUMANA COMO CRITERIO FUNDAMENTAL DE LO VALIOSO En la contraportada de nuestro más reciente libro y a tono con su título –Los valores y sus desafíos actuales (Benemérita Universidad Autónoma de Puebla -Instituto de Filosofía de La Habana, Puebla, 2001)colocamos una nota con la cual quisimos expresar la preocupación básica que inspiró todo su contenido y que a nuestro juicio se corresponde con las causas más profundas de la vigencia del asunto de los valores en el mundo de hoy. En la referida nota se plantea, en síntesis, el reto axiológico que presupone el hecho de que sea el propio ser humano el creador de los principales peligros que amenazan su supervivencia, tanto en sus efectos naturales como sociales. Lo mismo el calentamiento global del planeta que los ataques terrorista o su respuesta militar -también terrorista-, son como una especie de alaridos de la razón -de la "razón de la naturaleza" y de la "razón de la humanidad"ante la encrucijada en la que las ha colocado el propio hombre, guiado por esa otra razón cada vez más ajena a aquéllas, la razón instrumental. ¿Cómo explicar esta paulatina destrucción que realiza el ser humano de su propio hábitat natural y social? ¿Qué mueve al hombre a buscar su propia autodestrucción? Si lo vemos desde una óptica individual, nos percatamos que ningún individuo, estando en su sano juicio, buscaría un mal para sí mismo. Cada uno procura su propio bien e intenta evadir o esquivar el mal. ¿Cómo es posible, entonces, que si cada uno persigue el bien para sí, entre todos consigan el mal para el género humano? La propensión a actuar en favor propio es una ley de la vida y no sólo de lo humano. Cualquier ser vivo, para poder mantenerse vivo, necesita poseer la capacidad de distinguir en su medio aquello que tiene para él una significación vital positiva de aquello que la tiene negativa. Sólo así puede realizar sus funciones metabólicas, condición indispensable para la vida. A esta capacidad de reaccionar a estímulos que tienen una significación vital se le llama "irritabilidad" y es un atributo de todo organismo vivo, incluidos los unicelulares. En el propio mundo animal esta capacidad se complica en la medida en que se pasa de organismos inferiores a superiores, dando la 272 posibilidad de reaccionar a influencias cada vez más mediatas de estos estímulos, que ya no se presentan directamente, sino que se "anuncian" a través de otros estímulos que en sí mismos no tienen una significación vital, pero señalizan a otros que sí la tienen. La posibilidad de cierto "aprendizaje" a través del establecimiento de reflejos condicionados complica aún más esta capacidad de respuesta; hasta llegar al nivel del llamado pensamiento manual concreto que le permite a los monos antropoides, por ejemplo, la solución de problemas elementales. Pero desde la ameba hasta el chimpancé, todos tienen la necesidad de distinguir lo "bueno" de los "malo", es decir, lo que los favorece de lo que los desfavorece. El ser humano no puede ser una excepción en esta exigencia de la vida misma. Al propio tiempo, la enorme complicación que representa la actividad humana en comparación con la del animal, en especial la actividad laboral y la elaboración de instrumentos de trabajo, y la extraordinaria complejización de su mundo de significaciones, presuponen la necesidad de una capacidad cualitativamente nueva para distinguir lo positivo de lo negativo. Se trata de la capacidad de valorar, de promover valoraciones conscientes, cuyos resultados se van fijando en la conciencia en forma de valores subjetivos. El carácter consciente y voluntario de estas valoraciones le permite al hombre una gran autonomía y libertad en relación con las exigencias biológicas inmediatas, sobre todo en la medida en que las necesidades a ellas asociadas lograban un adecuado nivel de satisfacción. Es así que el ser humano llegó a producir más de lo que biológicamente le era necesario para vivir y comenzó a desarrollar otros productos y necesidades cada vez más independientes de lo biológicamente requerido. El sistema de valores subjetivos se complica y ya éstos no son sólo vitales-utilitarios, sino también morales, religiosos, políticos, jurídicos, estéticos. A esta autonomía en relación con lo vitalmente necesario se une la gran heterogeneización que, movida inicialmente por la necesaria distribución social del trabajo e incorporando posteriormente otros factores diferenciadores, va sufriendo el conglomerado humano desde la primitiva y homogénea gens o tribu hasta las modernas naciones y el actual sistema internacional globalizado, lo que ha provocado una profunda disparidad de 273 intereses entre unos grupos y otros. La heterogeneidad de intereses (nacionales, de clases, de género, étnicos, geo-políticos, etc.) conlleva la heterogeneidad de los sistemas subjetivos de valores, surgiendo muchas veces una relación de incompatibilidad entre ellos. Cada uno de los diferentes sujetos, portadores de su propio sistema subjetivo de valores, promueve su realización práctica e intenta extenderlo a todo el universo social al que pertenece –o al que se expande, como en el proceso de conquista de otros pueblos- , acción que no pocas veces encuentra oposición y resistencia expresada incluso en guerraspor parte de aquellos otros sujetos que ostentan sistemas de valores distintos. Como resultado de esta puja de fuerzas y con ayuda del poder, pasa a ser dominante en la sociedad un sistema de valores que por lo general se corresponde, a su vez, con el del grupo económica y políticamente dominante. Aparece así una nueva dimensión de los valores –los valores oficiales o instituidosque responden, más que todo, a los intereses del sector dominante de la sociedad, aunque por lo general intentan legitimarse anunciándose como correspondientes al bien común o general. El sistema instituido de valores posee múltiples medios para la realización de su dominio: el derecho, las políticas oficiales, las estrategias culturales, los medios de comunicación, la educación, la Iglesia, etc. A pesar de su predominio al nivel de todo el universo social, no necesariamente el sistema instituido de valores es expresión de los reales intereses del conglomerado humano para el cual rige como oficial. Que se realice o no esta posibilidad depende del tipo de poder que se ejerza, en manos de quién esté y para qué se utilice. La autonomía en relación con lo biológicamente vital y la complicación de las estructuras sociales con la respectiva aparición, primero, de los múltiples sistemas subjetivos de valores y, después, de los valores instituidos, hacen muchas veces olvidar el verdadero origen de lo valioso, aquello que es en última instancia lo que le da sentido a todos los valores, su más profunda raíz: la vida humana. Sólo a causa de este olvido puede explicarse que el origen de los valores se sitúe en una esencia ideal atemporal e inamovible, como hace el objetivismo axiológico tradicional, o en los deseos y placeres individuales, como hace el subjetivismo, o en la aprobación 274 consensuada de la sociedad, como hace el sociologismo, o en el poder y en el discurso ideológico que lo entroniza, como hace cierto posmodernismo. Y no es que los valores no tengan algo que ver con cada una de estas posturas -ya al hablar de las dimensiones subjetiva e instituida de los valores hemos mostrado el vínculo que éstos tienen con las subjetividades individuales y sociales y con el poder-, se trata de que ninguna de ellas los capta en todas sus complejas manifestaciones y todas de alguna manera obvian su más profundo sentido asociado a la vida humana. Por esa razón, ninguna de estas respuestas permite reorientar las relaciones sociales hacia la salvaguarda de la vida y hacia su dignificación cada vez más plena, principal desafío que tiene ante sí hoy la humanidad y para cuyo enfrentamiento, a diferencia de otras épocas, cuenta con los recursos financieros, científicos y tecnológicos necesarios. Pero para lograr esta reorientación, de la que en buena medida depende que sigamos existiendo como especie, no podemos continuar guiándonos por los mismos valores que han colocado al ser humano en la encrucijada actual, en la que cada cual, siguiendo su propio sistema subjetivo –a tono en muchos casos también con los sistemas instituidosha contribuido, a veces de manera inconsciente, a la destrucción de las condiciones naturales y sociales de la vida humana y ha obstruido el proceso de su dignificación. Es necesario, por tanto, buscar más allá de los sistemas subjetivos e instituidos de valores esa brújula reorientadora de las relaciones sociales; en otras palabras, se hace imprescindible un referente objetivo, no atenido a la inmensa variabilidad de las subjetividades, no reductible al poder de turno, que permita a su vez reeducar a aquéllas y juzgar críticamente a éste; en resumen, es indispensable reconocer la existencia de una dimensión objetiva de los valores. Claro que se trataría de una objetividad distinta a aquella a la que hace referencia el objetivismo axiológico tradicional. La dimensión objetiva de los valores de la que aquí hablamos no se refiere a una esencia ideal inamovible y eterna, sino al único modo en que la objetividad -según nos muestra Marxpuede existir, como objetividad social, como depositaria de la subjetividad humana. 275 Recordemos que para el revolucionario filósofo alemán las categorías de "sujeto" y "objeto" no expresan la relación ontológica entre dos sustancias cualitativamente diferentes con existencia permanente e invariable, sino el vínculo pluridimensional e histórica y socialmente enmarcado entre dos lados o aspectos de lo humano mismo. La objetivación de la subjetividad que caracteriza toda praxis busca transformar la realidad para ponerla al servicio de lo humano. El hecho de que como resultado de esta praxis se haya conseguido un resultado globalmente negativo para lo humano es la más fehaciente prueba de la razón que le asistía a Marx cuando nos hablaba de la posibilidad (que él veía no sólo como posibilidad, sino como una realidad universalizada por el capitalismo) de que el hombre enajenara su esencia mediante su cosificación. Y esa esencia, recordemos, "no es algo abstracto inherente a cada individuo. Es, en su realidad, el conjunto de las relaciones sociales".164 Pero, como ese conjunto representa un producto histórico, la esencia humana no es la misma siempre y hoy, cuando la historia ha alcanzado ese alto grado de universalidad que muchos han calificado como "globalización", lo esencialmente humano tiende a corresponderse cada vez más con lo genéricamente humano. Si de valores se trata, entonces, el lugar fundamental donde podemos ir a buscar su dimensión objetiva es en aquello que posee una significación positiva para la sociedad, hoy cada vez más identificable con la humanidad y cuyo problema fundamental radica en la preservación de la vida y su dignificación humana. Es la única manera de concebir una dimensión de los valores no reductible a sus diversas interpretaciones subjetivas, ni identificable con la versión que de esos valores se instituye mediante el poder. Y es la única dirección en la que se puede concebir un re-encuentro del ser humano con su esencia y una alternativa emancipadora a la enajenación. Así nos lo hizo ver el joven Marx: "sólo si el objeto se le convierte al hombre en objeto humano u hombre objetivo, sólo entonces no se pierde el hombre en su objeto. Y esto sólo es posible, cuando el objeto se le convierte en objeto social y él mismo se convierte en ser social, lo mismo que en este objeto la sociedad se le convierte en realidad."165 164 C. Marx: «Tesis sobre Feuerbach», en: C. Marx, F. Engels: Obras Escogidas en Tres Tomos, Progreso, Moscú, T. I, p. 9. 165K. Marx: «Manuscritos de 1844 de Economia y Filosofia», en K. Marx: La cuestión judía (y otros escritos), Planeta-Agostini, Barcelona, 1992, p. 133. 276 Teniendo a ese sistema objetivo de valores como horizonte, se hace necesario ponerle coto al ejercicio de aquellos sistemas subjetivos de valores (sean los de un individuo, un grupo o una nación) y a sus respectivas versiones instituidas, que sean incompatibles con los valores genéricamente humanos. Ningún individuo puede ser más importante que la humanidad, pero tampoco puede serlo ninguna nación. Lo mismo el recurso de la "sacrosanta" libertad individual (argumento favorito del liberalismo y del neoliberalismo) que la apelación a los intereses supuestamente nacionales (como aquellos que esgrime hoy Estados Unidos para no firmar el Tratado de Kyoto sobre la reducción de la emisión de gases contaminantes a la atmósfera), ni lo uno ni lo otro, puede servir de argumento para legitimar axiológicamente acciones que vayan contra el interés común de todos los seres humanos relacionados entre sí, "interés común que –como ya nos advertía Marx, adelantando una respuesta sin saberlo a sus críticos posmodernosno existe, ciertamente tan sólo en la idea (...), sino que se presenta en la realidad, ante todo, como una relación de mutua dependencia de los individuos entre quienes aparece dividido el trabajo".166 Claro que esto no significa en lo más mínimo la subvaloración o la discriminación de lo diferente, cuando ello no se contraponga a lo genéricamente humano. Al contrario, la heterogeneidad y la diversidad es parte consustancial de lo humano y necesita no sólo ser tolerada, sino también preservada y enaltecida como parte de la riqueza cultural y social del planeta y, por tanto, de sus valores genéricos y objetivos. De lo que se trata entonces es de construir una unidad a partir de las diferencias, siempre y cuando estas diferencias enriquezcan y no ahoguen la vida humana. Y al mismo tiempo promover un sistema instituido de valores lo más cercano posible a ese sistema objetivo. El único modo factible para acercarnos a ello es a través de una profunda democratización de todas las relaciones humanas, principalmente de las internacionales que son las que involucran a los más grandes grupos humanos y donde la democracia no sólo ha avanzado muy poco, sino que vive un franco 166 C. Marx, F. Engels: «Feuerbach. Oposición entre las concepciones materialista e idealista (I Capítulo de La Ideología Alemana), en: C. Marx, F. Engels: Obras Escogidas en Tres Tomos, Progreso, Moscú, T. I, p. 31. 277 y muy peligroso retroceso después del 11 de septiembre de 2001. Pero, ¿por qué no se ha logrado hasta ahora ese re-encuentro entre individuo y género? ¿por qué se hace tan difícil enfrentar los problemas globales que hoy amenazan a la humanidad y que provienen del propio accionar humano? Sencillamente, por el tipo de relaciones sociales prevalecientes que giran alrededor de la maximización de la ganancia y no de la vida humana. Hacer que los valores realmente humanos sean los que imperen presupone sustituir, como eje organizativo de la sociedad, a la razón instrumental por la razón humanística y a la lógica mercantil por la lógica de la vida misma. Ese es el principal sentido de hablar hoy de valores: hacer lo posible por salvar a la humanidad de su propia autodestrucción. EL CARÁCTER ÉTICO DE LA EDUCACIÓN Y LA ENSEÑANZA Un título como el que encabeza este trabajo entraña ya de por sí una sentencia: la educación y la enseñanza tienen (pueden o deben tener) un carácter ético. Desbrozar esa sentencia presupone, ante todo, esclarecer el contenido de los principales conceptos que la constituyen: la educación, la enseñanza y lo ético. Sólo después de su esclarecimiento es posible, a través de su puesta en movimiento e interrelación, la comprensión cabal de lo que esa sentencia significa. Comencemos por el concepto de educación. A diferencia de lo que usualmente se intuye, la educación no se restringe al mero proceso de transmisión de conocimientos que tiene como ámbito casi exclusivo a la escuela. Vista en sentido amplio, la educación es mucho más que eso, es –como nos dice Luis Castro-Kikuchi- "el proceso activo a través del cual se produce la apropiación (incorporación o adquisición) del patrimonio (...) asimilado y enriquecido históricamente por la humanidad (...) que permite al individuo su integración a la sociedad (...) y su especificación como persona singular".167 Educar es socializar, es un permanente llevar a término el siempre incompleto proceso de humanización del hombre, proceso que permite, primero, la apropiación en forma 167 Luis Castro-Kikuchi: Diccionario de Ciencias de la Educación, Ceguro Editores, Lima, 2000, p. 154. 278 compendiada y sintética de la experiencia histórica precedente de la humanidad y, después, su enriquecimiento mediante la incorporación creativa de las contribuciones materiales y espirituales que cada generación aporta al flujo histórico. Al tiempo que convierte al individuo en un ser humano pleno, la educación permite la reproducción ampliada de la sociedad. "Significa –como alguna vez señalamoscrear al unísono al individuo y al género. Y, entre uno y otro, la educación permite la producción y reproducción de todas las identidades colectivas".168 Es por esa razón que la educación no es una opción realizable exclusivamente en la escuela. "Se educa (de una u otra forma) aunque no se quiera, aunque no se establezca como propósito consciente, aunque no se disponga de un espacio o tiempo particular para hacerlo. La propia convivencia e interacción del niño, [del joven o del adulto] con su familia o con cualquier otro contexto humano presupone una relación educativa (...) Sólo la ausencia de todo marco de convivencia social presupondría la inexistencia de educación humana".169 En contraste con ello, el concepto de enseñanza sí atiende más específicamente al proceso consciente y muchas veces instituido que se especializa en la transmisión de experiencias, conocimientos y valores. De la mano nuevamente de Castro-Kikuchi, podemos considerar la enseñanza, en su sentido más general, como "el conjunto de actividades y procedimientos que de manera intencional, sistemática y metódica efectiviza el educador sobre el educando para impulsar y favorecer el desarrollo de sus cualidades físicas, psíquicas y morales en un contexto sociocultural histórico y concreto".170 La enseñanza, por lo general, apela a instituciones como la escuela y a profesionales como los maestros, para el ejercicio de la función social a ella asignada. Por su naturaleza, la enseñanza es un ingrediente muy importante de la educación en la sociedad contemporánea, pero en ningún caso llega a cubrir el espectro semántico que entraña este último concepto. 168 José Ramón Fabelo Corzo: Los valores y sus desafíos actuales, Libros en Red, Buenos Aires, 2004, p. 347. (versión digital: http://www.librosenred.com/ losvaloresysusdesafiosactuales.asp) 169 Ibíd., p. 346. 170 Luis Castro-Kikuchi: Ob. cit., p. 167. 279 De la sentencia de partida nos queda por dilucidar el tercer concepto esencial: lo ético. Nótese que en stricto sensu no estamos hablando de "Ética" en tanto sustantivo –muchas veces escrito con mayúsculaque alude a la disciplina teórica que estudia la moral y los procesos morales, sino de "lo ético" como atributo calificador de determinadas acciones, posturas, conductas, que sugiere no la pertenencia de lo así calificado al cuerpo teórico de esa disciplina que llamamos Ética, sino cierta noción de bien desde la que se juzga el objeto valorado. Cuando hablamos de una actitud ética, pongamos por caso, hacemos referencia a una postura correcta desde el punto de vista moral, juzgable como buena o atenida a la noción de bien. En ese sentido, lo ético se acerca semánticamente a lo moral, lo bueno, lo justo, lo correcto. Así, con esa indistinción, usamos el concepto en el lenguaje común en los marcos de nuestra cotidianeidad. No nos interesa aquí para nada desacreditar teóricamente ese uso cotidiano del concepto "lo ético". De hecho, cuando hablamos del carácter ético de la educación y la enseñanza, no hacemos referencia tampoco –al menos no exclusivamentea una disciplina teórica que forme parte del mapa curricular educativo o sea objeto de un proceso de enseñanza especializada, no hablamos de la materia de Ética, sino que estamos calificando de alguna forma a la educación y la enseñanza desde una cierta noción de bien, la cual –por tratarse precisamente de la educación y la enseñanzaesperamos que también se reproduzca en los educandos. No iría por ahí –por la diferenciación conceptualnuestro esfuerzo esclarecedor de "lo ético". No nos parece necesario en los marcos de este trabajo. Más que eso nos interesa otro tema que sí nos parece aquí crucial: ¿por qué necesitamos una ética –así en minúscula-, una noción del bien, un concepto de lo justo, de lo bueno, de lo correcto, desde el que podamos juzgar procesos como la educación y la enseñanza? ¿Qué certidumbre tenemos de que esa noción desde la que valoramos sea la adecuada? ¿Cómo llega lo ético a convertirse en ético? ¿Qué papel juega la educación y la enseñanza en ello? En resumen, ¿cuáles son los fundamentos de lo ético? Aun a riesgo de cansar un tanto al lector, creemos necesario 280 hacer un cierto paréntesis en nuestra lógica expositiva a fin de introducir una disquisición sobre este asunto, no sólo por su trascendental importancia para el tema que estamos tocando, sino también por sus múltiples implicaciones para los problemas globales del mundo de hoy y, además de eso, por la extrema polaridad de posiciones que en respuesta a estas interrogantes encontramos en la historia del pensamiento humano, muchas de ellas alejadas, en nuestra opinión, de la verdadera esencia del asunto. El origen de lo ético, de lo justo, de lo moralmente correcto, de lo humanamente valioso, ha sido indistintamente colocado, o en las relaciones de correspondencia natural entre las necesidades humanas y los objetos que las satisfacen (naturalismo), o en cierto mundo objetivo de ideas platónicas y de esencias a priori (objetivismo), o en la voluntad y deseos de los propios individuos (subjetivismo), o en el consenso aprobatorio de la sociedad (sociologismo), o en las relaciones de poder entronizadas en la sociedad (institucionalismo). Todas estas posiciones han tratado de ofrecer una respuesta a las preguntas que formulamos, todas han logrado captar algún lado real del asunto, pero todas han terminado por ser unilaterales al obviar los otros lados vislumbrados por las otras posiciones. No nos detendremos aquí en el balance crítico de cada una de estas interpretaciones, algo que ya hemos realizado en otro lugar.171 Tampoco podemos ahora más que destacar el carácter complejo y multidimensional del asunto y la posibilidad de abordarlo desde diferentes planos de análisis: el plano de la institucionalidad imperante, el de la subjetividad individual o compartida y el de la objetividad social,172 reconociendo de esta manera la posible discordancia entre el contenido con el que institucionalmente se identifica lo ético, el modo en que subjetivamente se asume por uno u otro sujeto social y lo que realmente es o debe ser de acuerdo a las condiciones históricas concretas de la sociedad de que se trate. Este último asunto es de la mayor trascendencia, no sólo desde el punto de vista teórico, sino sobre todo práctico, en particular, para un proceso de educación y enseñanza que en sí mismo 171 Ver: José Ramón Fabelo Corzo: Ob. cit., pp. 26-47. 172 Una fundamentación pormenorizada de la necesidad de este enfoque multidimensional puede encontrarse en: Ibíd., pp. 64-70, 337-344. 281 pretenda tener un carácter ético. ¿A cual dimensión de lo ético debe apegarse el educador: a la instituida, a la subjetiva o a la objetiva? Obviamente, un proceso educativo tendrá un carácter tanto más ético en la medida en que se realice en sintonía con una noción de bien que exprese lo que objetivamente debe ser. Pero, ¿cómo reconocerlo?, ¿cómo distinguir ese deber ser real y objetivo de la sociedad de lo que institucionalmente y de manera oficial se presenta como tal o del modo en que subjetivamente lo interpretamos? En otras palabras, ¿cuál criterio seguir para determinar lo que es ético de manera que nuestra determinación no se reduzca a la versión instituida por el poder o a la interpretación subjetiva de uno u otro sujeto? Estas preguntas nos llevan nuevamente a la cuestión de los fundamentos de lo ético. Y éstos no pueden ser –como se desprende de lo que hemos venido señalandomás que históricos y sociales. En cualquiera de las dimensiones en que se manifiesta lo ético, desde cualquier ángulo de análisis que lo abordemos, ha de reconocerse su carácter eminentemente social, su pertenencia siempre a un contexto humano histórico y concreto y su necesaria presencia en él. ¿Y a qué se debe esa necesidad?, ¿qué tan importante función cumple lo ético que lo convierte en un elemento componente de toda socialidad, como a ojos vistas podemos constatar? Nuestra hipótesis es que las raíces históricas últimas de lo ético están en la vida humana misma, que lo ético responde a una necesidad humana vital y que es precisamente en la vida donde hemos de encontrar el buscado criterio de última instancia sobre lo que lo ético es. Esta hipótesis nos mueve necesariamente a analizar la vida humana, a abordar el asunto también desde una perspectiva antropológica y a buscar incluso lo que podríamos llamar "prehistoria" biológica de lo ético. Está claro que sólo podemos reconocer la existencia de una ética en las relaciones humanas (aun cuando se trate de relaciones con la naturaleza); únicamente a nivel social hay ética – ya lo habíamos señalado y sobre ello volveremos-; pero el hecho 282 de que asociemos el fundamento de lo ético a la vida nos obliga a buscar premisas suyas más allá del mundo humano, en la así llamada materia orgánica o naturaleza viva. Ciertamente, la vida es un atributo que compartimos los humanos con otros seres, con las plantas y los animales. Analizar qué es la vida humana exige previamente responder a una pregunta más genérica: ¿qué es la vida en general? Sólo a partir de ahí podremos después encontrar las cualidades específicamente humanas de la vida, su vínculo con la ética y sus implicaciones para la educación y la enseñanza. Muchos de los más recientes estudios sobre la vida la identifican con una propiedad básica: la autopoiesis, es decir, con la capacidad de los seres vivos de producirse a sí mismos. Así lo concibe, por ejemplo, el destacado biólogo chileno Humberto Maturana. En la Introducción de uno de sus libros puede leerse lo siguiente: "[l]os seres vivos (...) quedan definidos como aquellos cuya característica es que se producen a sí mismos, lo que se indica, al designar la organización que los define, como organización autopoiética".173 La autopoiesis no es sólo una capacidad de cualquier sistema viviente, es también una necesidad suya, una inclinación vital a la que está obligado a atender por las leyes de la vida misma y que presupone no un acto aislado de auto-producción, sino un proceso permanente de auto-reproducción que al mismo tiempo es autoorganización ya que esa producción de sí misma responde a una especie de "plan" estructural inherente al propio organismo. La conservación cualitativa de la vida en cualquier individuo vivo –sea de la especie que seasólo es posible a condición de una constante renovación de sus elementos constituyentes. Las moléculas orgánicas forman redes de reacciones que producen moléculas similares a sí mismas. Las células se regeneran, mueren y nacen todo el tiempo. Cualquier organismo vivo, manteniéndose cualitativamente idéntico a sí mismo, al cabo de cierto tiempo, sin embargo, ha cambiado casi totalmente su composición celular, ha regenerado prácticamente todas las células que lo componen. Sólo 173 Humberto Maturana: La realidad: ¿objetiva o construida? I. Fundamentos biológicos de la realidad (Introducción de Javier Torres Nafarrete), Antropos, México, 1997, p. XIII. 283 así puede mantenerse siendo el mismo, sólo así puede mantenerse vivo. Pero esa permanente actividad de auto-reproducción y de auto-organización requiere energía, necesita compensar el gasto energético que implican los propios procesos autopoiéticos. Esta demanda sólo puede ser satisfecha como resultado de una constante relación metabólica con el medio exterior. La asimilación de energía del exterior, procesada y transformada en energía propia, permite mantener una relación de cierto equilibrio con la desasimilación energética generada por el funcionamiento del organismo. Por eso ningún sistema viviente puede prescindir de su entorno, es necesariamente un sistema abierto o, como lo ha llamado Edgar Morin, un sistema auto-eco-organizado.174 La realidad que rodea al organismo es diversa y múltiple. El proceso metabólico, de esencial importancia para el sistema vivo, requiere por parte de éste de una capacidad especial: la de diferenciar dentro de esa multiplicidad de factores aquellas influencias que potencialmente tienen para él una significación vital. El destacado psicólogo soviético A. N. Leontiev llamaba irritabilidad a esa capacidad y la definía como aquella "que se expresa en la aptitud del organismo de responder con procesos peculiares a una u otra acción vitalmente significativa".175 Se trata de "[l]a propiedad de los organismos de entrar en estado de actividad bajo la acción de las influencias del medio, [una] propiedad fundamental de toda materia viva, (...) condición necesaria del intercambio de sustancias y, por lo tanto, de la propia vida".176 Hasta tal punto esta capacidad es básica para la vida, que el estudio de su evolución y complejización en el mundo orgánico le permitió a Leontiev y a otros colegas suyos la elaboración de una convincente teoría sobre el surgimiento del psiquismo y su evolución hasta llegar al hombre.177 Nótese que la irritabilidad presupone una especie de activismo del ser viviente en relación con el medio que le rodea, una actitud selectiva capaz de distinguir los estímulos vitalmente significativos de los que no lo son y, dentro de los significativos, 174 Edgar Morin: Ciencia con consciencia, Anthropos, Barcelona, 1984, p. 224. 175 A. N. Leontiev: Problemas del desarrollo del psiquismo, Pueblo y Educación, La Habana, 1974, p. 46. 176 Ibíd., p. 44. 177 Ver, en su conjunto, la obra citada de A.N.Leontiev. 284 diferenciar los estímulos positivos de los negativos, ya que unos y otros presuponen respuestas diversas. En cualquier ser vivo encontramos, entonces, una especie de "proto-valoración" del medio desde el ángulo de lo que él necesita de ese medio para realizar sus procesos autopoiéticos y conservar la vida, una suerte de separación de "lo bueno" y "lo malo" para él. Debido a que esa actitud selectiva sólo puede tener sentido biológico si el referente de la selección es el propio ser viviente y sus propias necesidades auto-reproductivas, resulta inevitable reconocer una especie de egocentrismo en el comportamiento del ser viviente. Es más, esa actitud egocéntrica ha de ser considerada como un atributo imprescindible de la autopoiesis y de la vida. No importa en este caso que esa inclinación responda a instintos; la vida no sería posible si el ser viviente no asume como "ocupación" primaria la conservación y reproducción de su propia vida, si no se toma a sí mismo como centro, como auto-referente en sus vínculos con el medio. Las carencias metabólicas del individuo se transforman en necesidades, muchas veces sensibles –hambre, sed, dolor-, y, de este modo, en detonadores de acciones y conductas que buscan restablecer el equilibrio metabólico. Sin una actitud egocéntrica, la vida como autopoiesis no sería posible. Pero, paralelamente, hay en los seres vivientes otro atributo universal tan importante como el egocentrismo. Garantizado en buena medida por una información genética común y vinculante, el individuo viviente procura no sólo la salvaguarda de su vida individual, sino también la de su especie. Las leyes de la especie, incluidas las leyes asociadas a la conservación y reproducción de la propia especie, no tienen otro ámbito para su realización que no sean los individuos que forman parte de la especie. Por eso, en cada uno de esos individuos, unidos a sus instintos de conservación propia en tanto individuos, encontramos los instintos de conservación de su especie. Ello explica, digamos, la existencia de impulsos instintivos hacia el apareamiento, la reproducción, la alimentación y el cuidado de las crías, no explicables desde la exclusiva lógica de la autoconservación individual. Las inclinaciones egocéntricas conviven y coexisten con las inclinaciones genocéntricas, tendientes a la protección y defensa de la progenie.178 El genocentrismo es igualmente esencial para la vida, es también un instinto de auto178 Ver: Edgar Morin: Ob. cit., p. 226. 285 conservación, sólo que aquí el término "auto" hace referencia al sujeto "especie" y no sólo al sujeto "individuo". Se trata de la autoconservación a nivel de especie. El hecho de que el individuo sea, al mismo tiempo, el depositario de inclinaciones egocéntricas y genocéntricas provoca la coexistencia en él de dos especies de "lógicas": la lógica de su propio vivir individual y la lógica de su supervivencia y perpetuación en otros representantes de su especie. Más que lógicas separadas, se trata de una dialógica, como le llama Morin,179 en la que el vivir (individual) y el sobrevivir (en la especie), interactúan, se complementan y, en cierto sentido, se contraponen. Es obvio que se complementan. El propio egocentrismo es una ley de la especie que le permite a ésta su recreación permanente en los múltiples individuos que la componen. Sin egocentrismo no hay vida individual y sin individuos no hay especie. Por otro lado, las necesidades conservativas y reproductivas de la especie encuentran siempre modos egocéntricos de expresarse en los individuos. El individuo representante de la especie puede asumir, digamos, con gran egocentrismo su instinto sexual y luchar incluso contra otros individuos de su propia especie por su realización individual. Esto le garantiza, a la vez, a la especie que sean los individuos más fuertes y mejor dotados los progenitores de la descendencia y así, sucesivamente. Sin embargo, como habíamos señalado, entre estas dos lógicas también puede producirse cierta tensión y hasta contraposición. Exigencias de la especie –como son el parto y la alimentación de las crías en los mamíferospueden provocar sufrimientos corporales en los individuos. En ocasiones puede inducir incluso su muerte. En cierto sentido, la muerte como complemento necesario de la vida, es también una garantía de la regeneración y rejuvenecimiento permanente de la especie. Las inclinaciones egocéntricas de los individuos tienen como una especie de muro de contención en sus inclinaciones genocéntricas. Es lógico que así sea, ya que el despliegue ilimitado del egocentrismo podría poner en riesgo o incluso terminar con la 179 Ver: Ibíd., p. 331. 286 especie. Garantizar la vida del individuo a costa de la especie sería una irracionalidad biológica. Por eso, ante una relación de conflicto entre ambas inclinaciones, como tendencia ha de prevalecer el instinto genocéntrico. Es el único modo en que la especie puede sobrevivir al individuo y es la única manera de que el individuo mismo no termine también desapareciendo. La especie puede prescindir de algunos de sus individuos, pero el individuo no puede existir sin su especie. Pero esta relación dialógica, a veces tensa, entre el egocentrismo y el genocentrismo no se manifiesta como una constante en todas las especies ni en todos los individuos de la misma especie. Por lo general es más homogénea a nivel de las formas elementales de vida, en proporción directa al grado en que su inter-vinculación posee una dependencia genética más rígida, directa y abarcadora de todos los individuos de la especie y de casi todo su comportamiento conductual. En la medida en que la vida evoluciona hacia formas más complejas de su manifestación, el papel de los elementos adquiridos (no genéticamente prediseñados) crece sustancialmente, el desarrollo ontogenético se hace más indeterminado desde el punto de vista hereditario y el comportamiento de los individuos es más "libre", heterogéneo y variable. Bajo estas condiciones aumenta la posibilidad de que determinados individuos de la especie asuman posturas predominantemente egocéntricas y, en cierta medida, que se proyecten en contra de sus propias inclinaciones genocéntricas. Así nos podemos encontrar con individuos que se resisten al apareamiento, o que son "malas" madres, o excesivamente agresivos con sus congéneres. Pero estos "desajustes" en los comportamientos individuales, como tendencia, se resuelven a nivel general de la masa de individuos que integran la especie, de manera que esta suerte de conducta individual anómala no afecte sustancialmente la conservación y reproducción del todo genérico al que el individuo pertenece. Allí donde esta inversión jerárquica entre egocentrismo y genocentrismo, en lugar de rareza, se convierte en norma y se repite en una cantidad mayoritaria de individuos, la especie comienza a extinguirse hasta desaparecer por completo. Esto ocurre, por ejemplo, cuando ciertos tipos de animales, de manera 287 generalizada, se resisten a reproducirse al cambiar sus condiciones de hábitat, sea porque éste haya sido alterado o destruido o porque los individuos en proporciones considerables hayan sido extraídos de él y colocados en condiciones de cautiverio. Como puede apreciarse en estos ejemplos, se trata de casos en los que algún factor exógeno ha alterado la dinámica normal interna de la especie y la relación jerárquica entre sus inclinaciones ego y geno centristas. Estos casos no contradicen la ley general de la vida consistente en la supremacía de lo genérico en relación con lo individual. En los humanos también nos encontramos con ambas inclinaciones. Como ser viviente, el hombre no puede ser una excepción en el accionar de las leyes biológicas universales. También constituye un sistema autopoiético que necesita del intercambio metabólico con el medio exterior, de una capacidad selectiva para relacionarse con él, de asumirse a sí mismo como referente principal en esa relación y de procurar una perpetuación de su propia especie. En los humanos encontramos en esencia las mismas expresiones sensibles de egocentrismo (hambre, sed, dolor) y las mismas fuentes instintivas de genocentrismo (instintos sexuales, reproductivos, maternales) que hallamos en los animales y que son –en ambos casosuna condición básica de la vida. Pero los instintos son claramente insuficientes, en el caso del ser humano, para lograr una adecuada y armónica relación entre sus inclinaciones ego y geno céntricas. Son insuficientes no sólo en relación con uno u otro individuo, algo que también sucede entre los animales, sino también en relación con la sociedad en su totalidad y con su especie en general. El mundo de la vida humano es mucho más que biológico y se supedita también a otro tipo de leyes y normas: sociales, históricas. Las propias inclinaciones egocéntricas y genocéntricas adquieren un matiz social en el hombre y son irreductibles a los instintos biológicos que pueden tener en su base. Para empezar, la autopoiesis humana tiene un esencial modo adicional y particular de realizarse: la actividad social laboral, mecanismo fundamental mediante el cual se producen y reproducen las condiciones de existencia de la vida humana. El hábitat del hombre es un mundo construido por él mismo. Y sólo mediante la reapropiación de ese mundo el hombre se hace hombre, se 288 humaniza, con todos los distingos sociales que ello presupone. El mundo social del hombre, creado y recreado permanentemente por él, es, por esa misma razón, un mundo en perpetua transformación, cuyos cambios no desaparecen con la generación que los produjo, sino que se quedan como patrimonio de las que le siguen. Cada nueva generación se encuentra con un mundo social siempre nuevo del que se apropia y que nuevamente transforma. Por esa razón cada oleada humana es distinta a la anterior, porque se ha apropiado de un mundo distinto, se ha sometido a un proceso de humanización diferente. La acumulación de esos cambios resultados de la praxis no es otra cosa que la historia y su principal producto es un ser humano que es también histórico. Lo que eso significa es que no existe una esencia humana abstracta que esté por encima de la historia. Es cierto que también el hombre es un producto de su medio y, al igual que otras especies, un sistema auto-eco-organizado, pero el hábitat "natural" del ser humano es la historia y eso hace una gran diferencia. No hay gen ni instinto que pueda contener en sí la información sobre las vicisitudes del proceso histórico y sus infinitos decursos posibles. Por eso el cuidado de sí mismo y de su especie es para el hombre un asunto mucho más social que instintivo. Además de eso, su relación selectiva con ese medio tiene un carácter consciente, lo cual le permite ir mucho más allá de lo que es posible bajo las formas de irritabilidad y de psiquismo que existen en el mundo vivo prehumano. La conciencia le permite al hombre separarse imaginariamente a sí mismo del mundo que le rodea y verse en las más complejas y variadas formas de interacción con él, aun antes de que estas interacciones hayan tenido lugar. En sentido estricto es el ser humano el único que es capaz de conscientemente valorar el mundo desde el ángulo de lo que él necesita, y no sólo la realidad existente, sino también la que puede surgir como resultado de su propia praxis o la que él mismo crea imaginariamente, dotándola de una función simbólica. Esto último es también un aspecto básico que diferencia la autopoiesis humana. La capacidad simbólica le permite al hombre interactuar con símbolos que sustituyen a la realidad misma, que están en su lugar. El más importante instrumento para hacerlo es 289 el lenguaje, que, siendo un medio de comunicación, favorece la socialización de los seres humanos y les permite a unos trasmitir sus propias experiencias a otros sin que los segundos tengan que experimentar directamente las vivencias que dieron origen a aquellas experiencias. El lenguaje se convierte así en un insustituible medio para atesorar conocimientos y todo tipo de creaciones espirituales que, con su ayuda, pasan, de manera siempre incrementada, de unas generaciones a otras. A diferencia del más "preclaro" de los animales, que sólo dispone de dos fuentes de experiencia: la de los genes y la acumulada por sí mismo durante su existencia individual, el lenguaje le permite al hombre enfrentarse a la realidad dotado de toda la experiencia histórica precedente. Es ésta una razón más que explica por qué el hombre es un producto histórico siempre distinto. En sentido estricto puede afirmarse que el ser humano ha continuado evolucionando después de surgido filogenéticamente, lo ha hecho en forma histórica. En verdad, la antropogénesis es un proceso no culminado, es permanente, no se detiene ni se detendrá mientras el hombre siga existiendo. Ello hace que no sólo el ser humano en tanto individuo sea siempre nuevo, también es cambiante su medio que, por el hecho mismo de serlo, es ya igualmente social e histórico, como también es cambiante e histórica la propia vida humana. La vida en el hombre no es sólo biológica, es social. Como ser vivo, el hombre es un sistema auto-eco-socio-organizado. Las relaciones sociales en las que la vida del hombre está inserta son cada vez más complejas, más complicadas. Desde la primitiva gens o tribu e impulsada por múltiples factores sociales de fraccionamiento (división social del trabajo, división de la sociedad en clases, géneros, etnias, países, regiones, etc.), la sociedad humana ha llegado al complejo mundo global contemporáneo en el que la relación individuo-especie atraviesa una cantidad enorme y siempre creciente de mediaciones. La complejidad de la existencia del hombre hace que el cuidado individual de su vida y la de su especie no pueda ser dejada exclusivamente ni a los instintos ni a las variables vicisitudes de una vida individualmente azarosa y supuestamente ajena a todo marco social, algo –esto últimode por sí imposible cuando del ser 290 humano se trata. A proteger su vida debe aprender el ser humano en la sociedad. Tanto las inclinaciones egocéntricas como las genocéntricas, para que en verdad adquieran sentido humano, deben ser cubiertas socialmente por mecanismos que sólo en la sociedad existen. De la misma manera que cada generación trasmite a las siguientes sus experiencias, sus conocimientos, sus habilidades prácticas, también les enseña ciertas normativas conductuales que tienen su más profundo sentido histórico en la vida misma y en la necesidad de conservarla. La permanencia de esa necesidad ha provocado que esos modos de actuar se conviertan en usuales, en costumbres. Precisamente la ética (del griego ethika, de ethos, "comportamiento", "costumbre"), comprendida como el conjunto de principios o pautas de la conducta humana, cumple desde sus inicios esa importante función. La ética, así comprendida, no es un invento de ningún filósofo. Nace espontáneamente entre los humanos como una necesidad de su vida en sociedad. Podemos imaginar el extraordinario papel desempeñado por la ética en las comunidades primitivas, carentes de aquellos otros mecanismos reguladores de la conducta que sólo después aparecieron –el Estado, el derecho, la fuerza pública, la religión-. A la fuerza de la costumbre, a la autoridad moral, a la ética, se debe en buena medida que aquellas sociedades arcaicas sobrevivieran ante los enormes peligros que representaban las fuerzas aún no dominadas de la naturaleza y los que emanaban potencialmente del despliegue caótico de inclinaciones egocéntricas todavía más instintivas que sociales en los marcos de una hipotética convivencia carente de ética. No hay dudas de que fue la necesidad de vivir y de convivir (aspectos éstos que en el hombre marchan siempre juntos) la que hizo surgir la ética. Por supuesto que con el andar del tiempo del contenido de la ética entraron a formar parte muchísimos aspectos conductuales no directamente relacionados con la supervivencia. Pero ello no significó nunca que desapareciera ese, su nexo original y básico. Por el contrario, cada nuevo avance real en cierto sentido representaba un reforzamiento de su fundamento primario, sobre todo en lo atinente al aspecto genocéntrico de la vida humana. Hasta cierto punto el otro aspecto, el egocéntrico, se 291 encuentra más inmediatamente al alcance del individuo, por su directo vínculo con sentimientos como el placer, el agrado, el gusto, la complacencia, o sus contrarios -el displacer, el desagrado, el disgusto, la insatisfacción-, que son todos manifestaciones subjetivas del estado de las necesidades. Por supuesto que también esos sentimientos alcanzan en el ser humano un contenido social y pueden expresar reacciones a complejas situaciones de la vida común que involucran a otros individuos o incluso a grandes grupos humanos. Pero para que esto último suceda se requiere una mayor preparación, un proceso de formación más complejo que puede incluso sufrir desviaciones, desvirtuaciones y terminar sin ofrecer el resultado debido. Por lo general, es difícil encontrarnos con individuos que no intenten responder positivamente a sus inclinaciones egocéntricas. Es más fácil, sin embargo, toparnos con conductas individuales que podríamos calificar como irresponsables desde el punto de vista genocéntrico. Es precisamente aquí donde la ética desempeña un papel insustituible. Podemos entonces llegar a la conclusión de que lo ético es un modo específicamente humano de combinar el genocentrismo con el egocentrismo, de insertar los intereses genéricos de la especie en la conducta individual, por medio de normas y valores que regulan la convivencia, a través de una noción consciente de lo que es el bien, de lo se debe o no hacer. Por eso Kant consideraba que sólo podemos juzgar moralmente cuando actuamos en representación de la especie, cuando nuestras ideas morales representan "una auto-estimación (de la humanidad en nosotros)".180 Las normas y valores constitutivos de la ética se integran a la experiencia histórico-social que se trasmite por la educación (en el sentido amplio en el que la habíamos concebido), forman parte del caudal del que el individuo se apropia en el proceso de su desarrollo ontogenético como resultado de su inserción misma en la dinámica social. También la enseñanza constituye un importante vehículo educativo para la formación ética de los educandos. Tanto la educación como la enseñanza comienzan desde las edades más tempranas, con mayor énfasis, en una primera etapa, en las 180 Emmanuel Kant: Crítica de la facultad de juzgar, Monte Ávila Editores, Caracas, 1991, p. 242. 292 nociones de bien o de mal asociadas al necesario despliegue de las inclinaciones egocéntricas del infante, lo cual es necesario para su propia supervivencia, dada la extrema vulnerabilidad con la que comienza a transitar su proceso de socialización. Las primeras nociones sobre lo que se debe o no hacer tienen como sentido directo enseñarlo a cuidar de su propia vida. Más tarde, y en la medida en que el individuo ya ha aprendido a cuidar de sí, la educación ética se concentra en incentivar la vocación genocéntrica, sea por vía de la enseñanza o por otros mecanismos como pueden ser la opinión pública que premia o sanciona moralmente según el caso. La educación, por tanto, siempre tiene un contenido ético, nunca es la transmisión fría de conocimientos. Y la raíz misma del contenido ético de la educación, su razón de ser, está en la vida humana, tanto individual como colectiva. Que exista la educación formal, instituida, la enseñanza consciente de las nuevas generaciones, es la más clara manifestación de la propia inclinación genocéntrica de toda sociedad, es el modo en que ella busca autoconservarse precisamente como sociedad humana. La ética, entonces, es el modo socialmente humano en que el individuo se conecta al género, mientras que la educación y la enseñanza representan el vehículo mediante el cual ese vínculo se trasmite de unas generaciones a otras. Pero la ética es ella misma un producto histórico, una permanente construcción social que, por ello mismo, es dinámica, cambiante y atenida al tiempo y lugar social y cultural, desde el que se crea como imaginario colectivo, se enuncia como discurso, se realiza como praxis y se trasmite como educación. En consecuencia, el contenido y el alcance tanto de la ética como de la educación –encargada esta última de trasmitir y reproducir las normas y valores de aquellahan adoptando formas distintas y a veces contrapuestas de época en época, de clase social a clase social, de sociedad a sociedad. Y es que lo genéricamente humano, con el que toda ética de una u otra manera se conecta, tampoco es un a priori dado de una vez y para siempre, sino igualmente un fruto de la historia. En consecuencia, la noción consciente sobre lo que es el género 293 humano y sobre el modo en que el individuo ha de relacionarse con él también varía de una época a otra. Así, en los marcos primitivos de las pequeñas tribus originarias, la imagen genérica del hombre no iba mucho más allá de los límites de la propia tribu. La ausencia de vínculos con otros humanos o el carácter circunstancial de los mismos limitaba notablemente el alcance de la ética a las estrechas fronteras tribales. El destinatario de la vocación genocéntrica en este caso eran sólo los integrantes del pequeño grupo humano al que se pertenecía. Algo relativamente parecido ocurre con posterioridad, en la sociedad dividida en clases sociales. Sabido es que en la antigua Grecia, por ejemplo, los esclavos se encontraban en buena medida marginados del accionar de la ética. Su alcance tampoco era el mismo para las mujeres. Basta con leer someramente los estudios éticos de un pensador tan paradigmático como Aristóteles para comprobarlo. Precisamente el hecho de que la relación individuo-especie en el caso del ser humano sea, más que todo, una construcción social, abre enormes posibilidades históricas para su modificación, para su constante recreación, para la producción de valores humanos cada vez más universales, para un progreso en la capacidad de realización de las potencialidades genocéntricas del hombre, para un continuo proceso de humanización compartido por toda la especie, para el intercambio de experiencias y productos que puede incrementar el bienestar humano general y hacer llegar los bienes elaborados por el hombre hasta los más distantes confines. Pero, por paradójico que pueda parecer, ese mismo hecho es generador potencial de enormes peligros para la supervivencia de la especie humana. Como construcción social, la ética también puede errar y estar llevando al ser humano por el camino opuesto al que exige la protección de su vida. Y es eso precisamente lo que está sucediendo hoy en la praxis, vista ésta en términos globales. Todos sabemos que la sociedad que actualmente habitamos es predominantemente capitalista y que tiene al mercado como mecanismo fundamental para su organización y funcionamiento. El mercado genera a su alrededor su propia ética, su propia noción 294 de bien, su imagen del deber ser. Esa, que podríamos llamar "ética del mercado", tiene en la doctrina liberal clásica y neoliberal actual a su más ferviente defensora y legitimadora. Y no hay dudas de que el mercado puede tener –y de hecho tieneenormes virtudes. Su surgimiento histórico respondió a la necesidad de garantizar el intercambio de actividades y de productos entre individuos pertenecientes a sociedades cada vez más complejas y con mayor nivel de especialización en la división social del trabajo. El mercado ofreció un marco para el despliegue de los impulsos egocéntricos de los individuos al mismo tiempo que los convertía, involuntariamente, en agentes de la distribución social de los recursos. De esta forma ponía en conexión la actividad individual con el todo social dentro del cual aquella actividad se realizaba, convirtiéndose a la larga en un factor propulsor del proceso de universalización histórica y propiciando de esta forma un enlace entre individuo y género. Pero, simultáneamente, el despliegue ilimitado de las relaciones mercantiles albergaba dentro de sí peligros ni siquiera sospechados en otras épocas. Al tiempo que exacerbaba el egocentrismo, el mercado no dejaba lugar a su interior para el genocentrismo consciente y voluntariamente dirigido. Como bien reconocía ya Adam Smith, en el mercado ningún individuo "se propone por lo general promover el interés público, ni sabe hasta qué punto lo promueve (...), sólo piensa en su ganancia propia".181 El egoísmo que el mercado de por sí exige a cada uno de sus agentes, invisibiliza para ellos los intereses genéricos de la sociedad. Cada uno de ellos tiene en sus miras sólo la relación entre el costo y el beneficio individual que su participación en el mercado presupone. Ninguno domina la cadena de causas y efectos a la que su intervención individual puede conducir en el complejo entramado social, ni puede, por tanto, proponerse como fin el bien de la sociedad. Según pensaba Smith, "no implica mal alguno para la sociedad que tal fin no entre a formar parte de sus propósitos, pues al perseguir su propio interés, [el individuo] promueve el de la 181 Adam Smith: La Riqueza de las Naciones, FCE, México, 1990, p. 402. 295 sociedad de una manera más efectiva que si esto entrara en sus designios".182 De esta forma, será "conducido como por una mano invisible a promover un fin que no entraba en sus intenciones".183 Sin embargo, la praxis histórica ha mostrado con creces que esa "mano invisible" puede actuar ciertamente a favor, pero también en contra de la sociedad y de la especie misma. La obtención de "la ganancia propia" puede estar vinculada no sólo a la creación de bienes para la sociedad, sino también de males para ella. El mercado por sí mismo no garantiza que prevalezca una u otra dirección y, a la larga, conduce –de mantenerse funcionando de manera ciega y sin regulacióna que su potencial destructivo se imponga y amenace la supervivencia misma del hombre. Una prueba de ello son los actuales problemas globales que enfrenta la humanidad. En un mundo en el que, gracias entre otras cosas al mercado, se ha producido una cantidad suficiente de recursos como para garantizarle una vida digna a todos los seres humanos, hay, sin embargo, 850 millones de hambrientos, armas de exterminio masivo capaces de borrar varias veces todo vestigio de civilización de la faz de la tierra, crisis ecológicas que comienzan a ser irreversibles, agotamiento de recursos no renovables de vital importancia para la vida humana, guerras que promueven con cualquier pretexto las potencias poderosas contra los países pobres por apoderarse de esos recursos que comienzan a escasear. La humanidad enfrenta hoy peligros inéditos que amenazan su propia existencia. Y todos han sido creados por ella misma, siguiendo precisamente la lógica del mercado que, por lo visto, cada día se separa más de la lógica de la vida y de la de su auto-conservación. El egocentrismo ha tomado un rumbo mayoritariamente adverso al genocentrismo. El debido diálogo entre ellos se ha ido reduciendo cada vez más a un monólogo egocéntrico. Y bien, ¿qué lugar ocupan la educación y la enseñanza en esta situación? Conocido es que allí donde el mercado es abarcador de la casi totalidad de la dinámica social, muchos de los factores que en sentido amplio ejercen una función educativa –la escuela, la 182 Ídem. 183 Ídem. 296 familia, el barrio, las instituciones públicas, los medios de comunicación, los centros laborales, la "calle", la propia cotidianeidadtienden a ser ellos mismos reproductores de la ética del mercado y a trasmitirla a las nuevas generaciones, tanto por vía ideológico-discursiva, como a través de su espontánea plasmación en la psicología social. El resultado de ello es que la ética del mercado llega a asumirse acríticamente como la única posible, como sentido común, como el modo natural de convivencia humana. De esta forma, la educación, en correspondencia con los valores del discurso y la praxis hegemónicos, tiende a reproducir una ética que es tanto más errada en la medida que aspira a cubrir todo el espectro de relaciones humanas, una ética que, anclada en las naturales inclinaciones egocéntricas del ser humano, promueve conductas cada vez más egoístas y ajenas a cualquier preocupación genocéntrica por el destino de la humanidad. La enseñanza, por su parte, en tanto proceso intencional y conscientemente dirigido a educar, tiene dos posibilidades: la de consolidar la ética neoliberal del mercado o la de convertirse en su muro de contención. Mucho dependerá de los valores que porte el propio educador, de su comprensión cabal de este trascendental asunto, de la fuerza y calidad con que pueda trasmitir y multiplicar sus ideas. Se sabe que la enseñanza, por sí misma, es insuficiente para cambiar el mundo y que una solución más o menos definitiva del asunto está en una reconstrucción social que desplace al mercado del centro, lo convierta en un mecanismo auxiliar y eleve al ser humano y su vida, como individuo y como especie, al rango de principio organizador supremo de la sociedad. Luego de producida esa transformación o en el proceso mismo de su realización, la enseñanza, junto a los demás factores educativos, tenderá a consolidarlo. Pero mientras ese cambio práctico no se haya dado o no se esté produciendo, la enseñanza puede ayudar a desbrozar el camino. Tiene en sus manos la posibilidad de crear los sujetos críticos que han de protagonizarlo. En sentido general, entonces, puede decirse que toda educación y toda enseñanza poseen un carácter ético porque siempre trasmiten normas y valores, aunque no se lo propongan, aunque se trate de la ética del mercado. Pero en sentido estricto, 297 en las condiciones de hoy, sólo tendrán un verdadero carácter ético –y una verdadera noción de bienla educación y la enseñanza que promuevan una ética de la vida. EDUCACIÓN, VALORES E IDENTIDADES En un mundo donde muchos de los valores tradicionales andan en crisis y en el que no pocas identidades se tambalean, resulta de crucial importancia indagar en los estrechos vínculos que con estos procesos guarda la educación y develar la medida en que ésta permite sortear las crisis de valores o favorecer el resguardo de las identidades. Siempre y cuando asumamos como necesario lo uno y lo otro –cuestión que también valdría la pena abordar por no existir total acuerdo al respectoel curso de estas reflexiones permitiría tal vez establecer algunas líneas y normas metodológicas que tiendan a favorecer el cumplimiento de estas funciones por parte de la labor educativa. En tal sentido, más que respuestas definitivas, se buscará aquí sondear algunos problemas y estimular la reflexión sobre estos vitales asuntos. En su acepción más amplia, educar significa socializar, es decir, transformar al educando en un ser social, en parte constitutiva de una comunidad humana particular, paso imprescindible y único modo posible para hacerlo representante y partícipe del género humano. Por esa razón, la educación constituye el mecanismo fundamental para la conformación de una identidad propia, proceso que conduce no sólo al autorreconocimiento del individuo como personalidad única e irrepetible, sino también al sentimiento de pertenencia a grupos humanos que van desde los más particulares hasta los más universales, desde la familia (los Pérez, los Gutiérrez); pasando por otras identidades como la de generación o unidad etárea (niños, adolescentes, jóvenes, adultos, miembros de la tercera edad), género sexual (hombres, mujeres), comunidad étnica (como son digamos en México los huicholes, los tzetzales o los tarahumaras); filiación religiosa (católicos, protestantes, musulmanes, judíos), clase social (burgueses, campesinos, obreros), nacionalidad (mexicanos, cubanos, norteamericanos), unidad civilizatoria (occidentales, latinoamericanos, árabes); grandes entidades geo-socio-económicas (primermundistas, tercermundistas, norteños, sureños), hasta llegar por fin al género 298 humano. La asunción de una identidad -tanto en sus componentes singulares, como en aquellos que son compartidos con determinados grupos particulares o con todo el género humanosignifica, ante todo, la apropiación del sistema de valores que la caracteriza. Por eso la educación, en tanto mecanismo forjador de identidades, no puede dejar de ser al mismo tiempo vehículo trasmisor de valores. Sabido es que en un sentido amplio educar no representa en realidad una opción en el trato con el niño o el joven. Se educa (de una u otra forma) aunque no se quiera, aunque no se establezca como propósito consciente, aunque no se disponga de un espacio o tiempo particular para hacerlo. La propia convivencia e interacción del niño o joven con su familia o con cualquier otro contexto humano presupone una relación educativa, que puede contribuir a la buena formación del joven o puede perjudicar dicha formación, logrando en ocasiones "maleducar", lo cual es también una manera de educar. Sólo la ausencia de todo marco de convivencia social presupondría la inexistencia de educación humana (como ha sido el caso de los niños que por diversas circunstancias han crecido entre los animales y que, debido precisamente a las carencias educativas, nunca se convirtieron en verdaderos seres humanos). Quiere decir esto que educar significa no sólo socializar, sino también humanizar, que vienen aquí siendo lo mismo y que presuponen, ambos, la apropiación de valores. En realidad, la condición humana no constituye un propiedad natural inherente a todo nacido de padre y madre humanos, significa la apropiación de una serie de atributos sociales, incluido un sistema de valores adquirido precisamente a través de los procesos educativos en los que el ser humano en formación se inserta con sólo coexistir con otros humanos. Son en buena medida los valores los que, trasmitidos a través de la educación, convierten en humanos a sus nuevos portadores. Por esa razón, educar significa dotar de una identidad propia al educando y, al mismo tiempo, otorgarle carta de ciudadanía humana. Significa crear al unísono al individuo y al género. Y, entre uno y otro, la educación permite la producción y reproducción de todas las identidades colectivas. Y es que el soporte fundamental de cualquier identidad es el propio ser humano; pero éste, a su vez, es portador no de una, 299 sino de múltiples identidades que, como círculos concéntricos de diferentes diámetros y órbitas, poseen distintos niveles de generalidad, incluyen y excluyen a otros seres humanos, se interceptan las unas con las otras. Esto hace que las diferentes identidades que porta el individuo interactúen entre sí, matizando la forma en que éstas son incorporadas a la identidad propia. No se asume igual, digamos, la condición de mujer en una nación musulmana, que en una católica o en otra protestante. En cada caso, una identidad de base, asociada a la cultura religiosa contextualmente predominante, actúa como prisma a través del cual se interpreta y vive la feminidad. Pero eso al mismo tiempo no significa que la feminidad misma pierda su significado como atributo identitario del grupo humano simbolizado por la mujer. La existencia de diferencias a su interior entre naciones o culturas religiosas no hace desaparecer la identidad de la mujer, como tampoco la gran variedad de expresiones culturales existentes en un contexto tan diverso como América Latina hace superflua la identidad latinoamericana. Claro, esto no quiere decir que las identidades respondan a una esencia ontológica inamovible o a un repertorio fijo de atributos naturales. Sólo la asunción colectiva de determinados valores hace posible la conformación y existencia de dichas identidades. La pertenencia a una comunidad por lo general tiene en su base variadas condicionantes materiales (por ejemplo, haber nacido en un cierto lugar, con un determinado sexo, en el seno de una familia específica que pertenece, a su vez, a alguna clase social, etc.). Estos factores pueden favorecer la asunción de identidades, pero no la predeterminan unilateralmente ni son suficientes para que ellas surjan y permanezcan. La identidad comunitaria –vale la pena reafirmarlono es el resultado de la conjunción de diversos atributos ontológicos, es sobre todo la vivencia colectiva y compartida de los mismos valores. Y la única manera en que esos valores se hacen comunes a una comunidad es a través de la educación, conscientemente organizada y dirigida o realizada espontáneamente por la mera convivencia de distintas generaciones. Podría pensarse entonces que las identidades representan una especie de constructo subjetivo que ata un individuo o una colectividad a una comunidad imaginaria, que su función radicaría 300 en distinguir la comunidad dada de otras comunidades – presumiblemente también imaginariascon las que se tiene –o se cree teneralgún tipo de vínculo y cuyo sustento radicaría exclusivamente en esa voluntad colectivamente asumida de autodistinguirse. Ante el empuje de los procesos globalizadores que presuponen un nuevo tipo de imaginario, centrado no en lo que distingue unas comunidades de otras, sino en lo que tienen de común entre ellas, la conservación de las identidades particulares podría concebirse como un obstáculo al flujo globalizador y el resultado más de un capricho voluntarista que de una real necesidad social de la comunidad. Por aquí van algunas de la interpretaciones posmodernas y poscoloniales de las identidades sociales. Así las ven ellos. La legítima oposición a una comprensión ontologizante de la identidad -que busca, digamos, el ser del mexicano o la esencia del indígena como atributos permanentes e invariables de todo aquel que responda a esos calificativoslleva a algunos teóricos de los "pos" al extremo opuesto de concebir las identidades sin ningún sustento objetivo, carentes de todo fundamento real, como no sea la voluntad subjetiva y caprichosa de quienes las han inventado. De esta forma, quedan "desconstruidas" no sólo las identidades en tanto asunción colectiva de ciertos valores válidos para determinada comunidad, sino también las comunidades mismas que son interpretadas dentro de esta concepción como puros inventos discursivos o estrategias narrativas del poder. Así, carecería de sentido hablar no sólo de la identidad del cubano, del mexicano o del latinoamericano, sino también de Cuba, de México o de América Latina, que sólo tendrían una existencia imaginaria promovida, en este caso, por ciertos discursos políticos o culturales. Del hecho cierto de que las identidades presuponen la asunción colectiva de valores comunes y el sentimiento de pertenencia a una comunidad y, por lo tanto, una actitud subjetiva compartida, ciertos teóricos posmodernos deducen su carencia de sustento. Lo subjetivo, lo imaginario (en los cuales se incluyen no sólo las identidades, sino también las comunidades a las que 301 ellas se refieren), quedarían siendo algo así como lo no fundado, lo no necesario, lo arbitrario, lo inventado, lo superfluo.184 Pero, ¿a qué conduciría en la práctica la aceptación de esta argumentación que podríamos calificar de "anti-identitaria"? En primera instancia, a la renuncia a todo discurso basado precisamente en la defensa de identidades y de los intereses de los grupos o comunidades que ellas representan. No habría ya espacio para el indigenismo, ni para el feminismo, ni para el latinoamericanismo, mucho menos para sustentar una ideología de la clase obrera como el marxismo, una visión tercermundista de las relaciones económicas internacionales como la teoría de la dependencia o una concepción que abiertamente declara una opción preferencial por los pobres como la filosofía y la teología de la liberación. El resultado de todo esto sería, en última instancia, no el triunfo de una genuina universalidad humana que termine con las diferencias y, sobre todo, con las grandes desigualdades entre los distintos grupos humanos, sino la imposición, una vez más, de la interpretación parcializada que de esa universalidad promueven ciertos sujetos y que responde a una identidad bien concreta, simbolizada por el "macho blanco burgués occidental". Y lo peor no es la imposición de una visión unilateral, sino también de una praxis, tan parcializada como aquella, pero que se presenta como canto de sirena universal con el beatífico nombre de "globalización", que conocemos bien que lleva un apellido, el de "neoliberal", aunque a sus promotores no les gusta mucho ya usarlo por la carga peyorativa que ha ido adquiriendo en los imaginarios populares. Con mayor o menor conciencia de las consecuencias, la ofensiva posmoderna contra las identidades se convierte en aliada ideológica del neoliberalismo. Y es que tradicionalmente las identidades han sido sede fundamental de la resistencia ante todo proyecto imperial. Terminar con las identidades significaría en buena medida terminar con la resistencia. Quiere esto decir que no podemos aceptar ninguna de las 184 Múltiples ejemplos de este tipo de tratamiento de las identidades pueden encontrarse en: Castro Gómez, Santiago; Mendieta, Eduardo (Coordinadores): Teorías sin Disciplina. Latinoamericanismo, poscolonialidad y globalización en debate, University of San Francisco – Miguel Ángel Porrúa, México, 1998. 302 dos interpretaciones extremas, ni la que podríamos calificar como "objetivista ontologizante", que entiende la identidad como una esencia ontológica invariable y que no es capaz de explicar sus cambios y adecuaciones históricas, al tiempo que puede generar inaceptables formas de fundamentalismos; ni aquella otra que podemos designar como un "subjetivismo relativista" y cuyo efecto práctico sería la destrucción misma de las identidades. Nosotros preferimos enfocar las identidades como productos históricos. Esto implica interpretarlas no como un conjunto de rasgos preestablecidos ontológicamente, sino como un sistema de valores cambiante, movible, sujeto a cierto dinamismo histórico. Aun cuando tengan no pocos rasgos compartidos, no es exactamente la misma la identidad del mexicano recién conquistada la independencia en el siglo XIX que la del actual, comenzando el siglo XXI. Los casi dos siglos transcurridos, cargados de muy significativos acontecimientos históricos, han dejado una huella ya imborrable en esa identidad. Lo mismo podríamos decir de la identidad del cubano si analizamos los cambios que ella ha tenido en el período mucho más breve de tiempo que va desde el 1ro de enero de 1959 hasta la actualidad. Pero comprender históricamente las identidades no significa tampoco interpretarlas como si no hubiera nada que permanezca en ellas, nada estable y que todo se reduzca a las ideas, hábitos y costumbres que cada generación tenga a bien tomar como propios. Es cierto que el signo distintivo de las identidades es la asunción común del conjunto de valores que identifica un determinado grupo humano, lo cual a su vez se expresa en cierta disposición subjetiva compartida por sus integrantes. Sin embargo, esa comunidad subjetiva no es el resultado de una voluntad caprichosa, sino, ante todo, la expresión axiológica (en término de valores subjetivados) de intereses sociales conformados históricamente como resultado de los diferentes lugares en que la propia praxis histórica ha colocado a las distintas comunidades humanas. En este sentido, Cuba, México, América Latina, los indígenas de Chiapas, Palestina o las mujeres afganas no son el resultado de meras construcciones imaginarias, sino comunidades humanas reales conformadas históricamente, con un lugar específico en el sistema de relaciones sociales actual, lugar diferente al de otros grupos y del que emanan, en 303 consecuencia, intereses divergentes. Debido a que esos grupos no sólo han sido engendrados por historias específicas, sino que siguen teniendo presentes particulares, las condiciones sociales que los hicieron surgir continúan reproduciéndose y las respectivas identidades conservan el mismo sustento socialmente objetivo. Sin embargo, no existe una relación de determinación automática entre las condiciones sociales que favorecen la permanencia de determinados grupos o comunidades y la conservación de sus identidades. Las identidades se asocian ante todo a procesos conscientes, a la asunción voluntaria del sistema de valores que identifica a la comunidad, a hacer propia su cosmovisión, su mundo simbólico, a través de cuyo prisma se interpreta de un determinado modo la realidad. Nacer y vivir en una comunidad no significa automáticamente que nos identifiquemos con ella. Esa autoidentificación siempre será un resultado educativo, sea espontáneo o sea dirigido, y va a estar en dependencia de la influencias educativas que se reciban y de la actitud propia del educando hacia ellas. Podríamos pensar entonces que no es necesario concebir conscientemente un tipo de educación que refuerce las identidades, ya que estas influencias educativas vendrán espontáneamente desde la misma comunidad. Pero, como ya hemos señalado, influencia educativa (favorable o desfavorable a la conciencia identitaria) tiene cualquier contacto humano, cualquier forma de comunicación social. Y hoy la dinámica comunitaria (incluida la escuela y otras instancias educativas como la propia familia) está lejos de ser el único factor que influye educativamente sobre los niños y jóvenes. Las identidades tradicionalmente conformadas se enfrentan a una invasión de su mundo simbólico a través de los medios masivos de comunicación –principalmente la televisión, pero también internet, la radio, el cine, los videos, los CD, los DVDque por lo general promueven, precisamente desde el paradigma del "macho blanco burgués occidental", un tipo de cosmovisión que tiende a homogeneizar culturalmente a todos y que es ajeno al que reclama la conservación de las identidades tradicionales. Y lo peor es que esa homogeneización de los imaginarios carece de un sustento social objetivo. En otras palabras, la globalización no nos hace iguales, pero siembra en nuestras conciencias la falacia de 304 que sí lo somos. De esta forma, podemos encontrarnos con una negra pobre de una favela de Brasil que comparte los mismos sueños y deseos de un joven rico de Nueva York, que sufre con él por los atentados a las torres gemelas y vibra también de emoción ante la victoria militar sobre la hambrienta población afgana, que ama a Bush y odia a Bin Laden, como símbolos del bien y del mal, respectivamente, o como las nuevas imágenes posmodernas de Dios y del Diablo. No hay duda de que esta invasión del mundo simbólico es capaz de poner en crisis las identidades y ahondar todavía más el proceso de alienación de los pueblos, inculcándoles un mundo de valores totalmente ajeno a las realidades que viven. Las crisis identitarias son crisis de valores. Se expresan en la duda o perplejidad acerca de cuáles son los valores propios o en el cuestionamiento de su validez ante otros valores que parecen superarlos. Por lo general, los valores propios imbricados en la identidad, aunque incorporados voluntariamente, se viven de manera automática, sin que se produzca una reflexión consciente sobre su naturaleza. Cuando esta reflexión se produce en forma de duda, perplejidad o cuestionamiento, ello es síntoma de una crisis identitaria. Estas crisis pueden estar asociadas a diferentes motivos. Ocurren, digamos, cuando el individuo sale de su comunidad original, se inserta en otra y comienza a recibir influjos educativos diferentes, portadores de valores distintos. Y ocurre también como resultado de un proceso de transición de la comunidad misma. Esta transformación, a su vez, puede ser el resultado de un proceso histórico-natural de cambios inherente al movimiento evolutivo mismo de la comunidad en cuestión, o puede tratarse de un tránsito sometido al influjo de una cultura exógena que invade, ya sea física o mediáticamente, el mundo simbólico de la comunidad autóctona. En este último caso la educación puede ser partícipe y vehículo de la crisis identitaria o puede actuar como una especie de antídoto y de resguardo de identidades. Ante la ofensiva enajenante de una cultura impuesta, la conservación de las identidades, por la vía de un proceso educativo conscientemente diseñado y dirigido, se convierte en un instrumento imprescindible para la resistencia. Mas, ¿qué entraña todo esto en un sentido práctico, pedagógico? ¿Cómo educar de manera que se refuercen los valores 305 identitarios y se le ponga freno al impacto de los flujos enajenantes de la sociedad contemporánea? Las respuestas a estas preguntas no pueden ser ofrecidas por una sola persona, mucho menos en los limitados marcos de tiempo y espacio que aquí disponemos. Sólo adelantaré un par de reflexiones con la esperanza de que ellas estimulen a su vez muchas otras en todos los que compartimos responsabilidades educativas. En primer lugar, hay que señalar que no se trata de trasladar mediante la educación una visión nostálgica del pasado, ni crear una inútil añoranza por un presente que pudo ser y no fue. Ello no haría otra cosa que reforzar el sentimiento de frustración y cierto complejo de inferioridad, además de que podría estimular una especie de fundamentalismo, de hecho impracticable y carente en sí mismo de legitimidad. En lugar de ello, se trataría de buscar en nuestras historias y en los valores tradicionales todo aquello rescatable como necesario al ser humano de hoy, al tiempo que utilizaríamos positivamente la fragilidad de las identidades actuales para abrirlas a los mejores valores de la cultura contemporánea, teniendo en cuenta que el curso deseable de los acontecimientos no ha de llevarnos a un aldeanismo incontaminado, sino a la incorporación plena con personalidad propia a la comunidad internacional. A lo que sí debemos oponer decidida resistencia es a la pérdida de humanismo y a la banalización de la vida, presentes cada vez más en los vientos culturales que soplan desde Occidente La educación en nuestro contorno ha de estar dirigida a evitar la pobreza axiológica del ser humano, a elevarlo por encima de sus necesidades corporales (sin prescindir, por supuesto, de darle la debida atención a éstas), a sensibilizarlo ante los productos espirituales humanos, a enseñarlo a percibir el consumo material menos como un fin en sí mismo y más como un medio para la realización personal en alguna esfera creativa. Se trataría a fin de cuentas de forjar un concepto de vida que dignifique el calificativo de humana, que trascienda el consumismo, no sólo por el empobrecimiento humano que éste representa, sino por la imposibilidad ecológica y social de su universalización y despliegue ilimitado. En tal sentido, debemos estar atentos a ciertos clichés de la cultura occidental que, por hacerse tan cotidianos, muchas veces 306 aceptamos acríticamente. Pongo un ejemplo: en un texto aprobado por la 68a Reunión del Consejo Directivo de la Organización de Estados Iberoamericanos, celebrada en Valencia, España, el 26 de marzo de 2001, cuyo título fue precisamente Educación en valores, se señalaba que la educación en nuestros países, por una parte, debía convertirse realmente en universal y estar al alcance de todos y, por otra, formar una ciudadanía más competitiva.185 Tan habituales nos suenan ya ambas aspiraciones que las asumimos como axiomas. Así supongo que hayan actuado los representantes gubernamentales de los países latinoamericanos que asistieron a aquella reunión y aprobaron aquel texto, por lo demás en sí mismo valioso. Si lo analizamos con un poquito de atención, nos percataremos de que aspirar a una educación universal que se caracterice por formar ciudadanos competitivos es un contrasentido. Competir significa ganar y –sobre todo, porque son los másperder. Ser competitivo entraña capacidad de triunfar sobre otros, presupone el fracaso de muchos. La educación no puede formar universalmente para competir –léase triunfarporque para que unos ganen otros tienen que perder, por lo que la eficacia universal de la educación quedaría siendo de antemano irrealizable. Educar para formar hombres competitivos exige no una educación universal, sino elitista. He aquí un "valor" de la cultura occidental que nos es bombardeado por doquier. Mediante la ofensiva neoliberal que, vestida de Tratados de Libre Comercio y de ALCA, promueven Estados Unidos y otros países, se pretende derribar cualquier barrera que impida mostrarnos en toda su crudeza la alta competitividad de sus representantes empresariales. Que seamos nosotros los que perdamos en esa competencia, será con toda probabilidad una "falla de la educación". Por eso desde ahora nos proponen que asumamos la universalidad competitiva como fin –y valorde la educación. No importa que sea un imposible, vale como cómodo pretexto ideológico para explicar por adelantado nuestro fracaso. Este ejemplo nos puede servir para percatarnos de la necesidad que tenemos los educadores de utilizar siempre el prisma de los reales intereses de nuestros pueblos –en otras palabra, sus 185 Puede consultarse el texto de este documento en: http://campus-oei.org/ valores/valores0102.htm 307 valores y su identidadcomo filtro para la aplicación de cualquier propuesta educativa, mucho más de aquellas que tienen que ver con valores e identidades. PROCEDENCIA DE LOS TEXTOS I. "Sobre la naturaleza de los valores humanos" – Publicado como primer capítulo del libro colectivo La formación de valores en la universidad: exigencias teórico-metodológicas, Universidad de Matanzas, 2000, pp. 11-62 II. "Poder y valores instituidos" – Publicado en: Memoria, Revista mensual de política y cultura, México D. F., 2001, N° 144, pp. 29-36; también en: Caja Negra, Revista de Ciencias Políticas y Humanidades, México, BUAP, 2001, No 1, pp. 29-36; y en: Revista Cubana de Ciencias Sociales, 2001, No 32, pp. 121-132 III. "Valores universales y problemas globales" – Una síntesis resumida de este trabajo se divulgó bajo el título "Los valores universales en el contexto de los problemas globales de la humanidad" en la Revista Cubana de Ciencias Sociales, en su número 28 de 1994. Otra versión más amplia fue incluida por el Ministerio de Salud Pública de Cuba en la Compilación de temas para la asignatura de Filosofía y Salud (1994). Íntegramente fue publicado como parte del libro del autor Retos al pensamiento en una época de tránsito, Editorial Academia, La Habana, 1996. IV. "Tolerancia y valores" – Publicado en la revista El Cuervo, Aguadilla, Puerto Rico, 1995, No 14, y por la Revista Cubana de Ciencias Sociales, La Habana, 2000, No 31. Incluido también en el libro del autor Retos al pensamiento en una época de tránsito, Editorial Academia, La Habana, 1996. V. "Mercado y valores humanos" – Publicado por la revista Temas, La Habana, 1998, N. 15. VI. "Los valores y la familia" – Fue tema de la conferencia impartida por el autor en el Centro de Interacción Familiar y Desarrollo Humano de México D.F., en noviembre de 1999. En una versión más amplia fue publicado en la revista 308 Magistralis de la Universidad Iberoamericana, Golfo-Centro, México, 2000, No 18. VII. "Hacia una interpretación axiológica de la ciencia" – Publicado en Magistralis, Universidad Iberoamericana, Golfo-Centro, México, 1999, No 16. VIII. "América Latina en la encrucijada entre los valores universales y propios" – Publicado en la Revista Cubana de Ciencias Sociales, La Habana, 1994, No 29; en El Cuervo, Aguadilla, Puerto Rico, 1994, No 12, y también en Islas, Universidad Central de Las Villas, Santa Clara, 1995, No 111. Incluido además en el libro del autor Retos al pensamiento en una época de tránsito, Editorial Academia, La Habana, 1996. IX. "Hacia una refundamentación valorativa del paradigma emancipatorio latinoamericano" – Publicado, como capítulo, en el libro El derrumbe del modelo eurosoviético. Visión desde Cuba (3ra edición ampliada), La Habana, Edit. Felix Varela, 1996. Incluido también en la obra del autor Retos al pensamiento en una época de tránsito, Editorial Academia, La Habana, 1996. X. "El problema de los valores en el pensamiento latinoamericano" – Publicado bajo el título "La problemática axiológica en la filosofía latinoamericana" en la obra colectiva Filosofía en América Latina, La Habana, Edit. Félix Varela, 1998. XI. "La vida humana como criterio fundamental de lo valioso" – Publicado en Graffylia, BUAP, Puebla, 2003, N. 1, pp. 111116; y, con el título "Retos axiológicos de un mundo desbocado", en Docencia, Lima, 2002, N. 5, pp. 67-70. XII. "El carácter ético de la educación y de la enseñanza" – Presentado como conferencia magistral en el Seminario Internacional de Pedagogía "Formación ética y psicopedagógica del docente para el desarrollo integral del educando" en la Universidad Nacional Pedro Ruiz Gallo de Lambayeque, Perú, en 2006 y publicado en sus Memorias. XIII. "Educación, valores e identidades – Publicado en Docencia, Lima, 2004, N. 8, pp. 41-45. View publication stats | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Logan Paul Gage A Saint for Our Times Newman on Faith, Fallibility, and Certitude l og os 23 :2 spr i ng 2020 "How many of you know that you have hands?" I once asked my students. Everyone raised a hand. The clever students raised two. I then repeated the question: "I mean, how many of you really knooowwww that you have hands?" With just the inflection changed, hands dropped one-by-one. I was in shock. Yet I knew what had happened. Students thought of all the logically possible scenarios in which they, despite all appearances, might lack hands. They could be the classic brain in a vat, stuck in the Matrix, or subject to the wiles of Descartes's evil demon. As class discussion erupted, I vigorously attempted to convince the students that they really do know that they have hands. Their crucial assumption quickly emerged: they held the not unreasonable (yet unexamined) conviction that knowledge requires absolute certitude. Considering the remote yet possible skeptical scenarios, they inferred that their knowledge of their hands was not one hundred percent certain and therefore not knowledge at all.1 This assumption, most philosophers think, is mistaken. That is, most philosophers are "fallibilists."2 They hold that one can know something without one's evidence being absolutely conclusive.3 On newman on faith, fallibility, and certitude 61 this view, I can know what I ate for breakfast this morning (even though my memory is fallible) and who my biological mother is (even though I've never done any DNA tests and could be, as my sister once tried to convince me, adopted). Many people instinctively worry that if the things they know are not certain, then this leaves room for skepticism and crippling doubt. So they double-down on certitude. Yet if one examines both classical and contemporary arguments for skepticism, one finds that they typically hold infallibilism-the view that knowledge requires utter certitude or perfect evidence or the ruling out of all alternative possibilities-as a premise.4 That is to say, infallibilism about knowledge not only fails to solve the skeptical problem but, ironically, creates it. As Bernard Lonergan recognized, "To demand the absolute and to be content with absolutely nothing else results in a skepticism."5 If every belief is guilty until proven innocent, it will be impossible to build our knowledge from the foundations up in the way Descartes envisioned. The lesson, according to most epistemologists, is that knowledge does not require certitude. Why then does the Church repeatedly speak about certitude? Fallibilism sounds reasonable, but it isn't easy to see how it squares with the commitments of Scripture, the councils, and the "Catechism of the Catholic Church." No Catholic thinker in modern times has been more concerned to overthrow the false Enlightenment standards of knowledge, evidence, and rationality than John Henry Newman. He held fast to the historic truths of the faith, yet he was also clearly a fallibilist. At one point he declared, "We are given absolute certainty in nothing."6 Newman was canonized October 13, 2019, and some speculate that he may be declared a doctor of the Church. For this reason, it is worth considering whether this fallibilist runs afoul of the commitments of Catholic tradition vis-à-vis faith and certitude. While much of what Newman says about the fallibility of the human mind and the nature of faith stands in prima facie tension with Catholic teaching, I will argue this tension is only apparent. What emerges, I believe, logos62 is that Newman's understanding of the certitude of faith is not only harmonious with the Catholic tradition but enlightening. To see this, let me first look at the apparent problem. The Church teaches that faith is certain. The author of the letter to the Hebrews tells us, "Faith is being sure of what we hope for. It is being certain of what we do not see."7 The catechism declares, "Faith is certain. It is more certain than all human knowledge because it is founded on the very word of God who cannot lie."8 And in 1870, the First Vatican Council declared on the certitude of the knowledge of God (and not just faith, which is after all a supernatural gift): "Holy mother Church holds and teaches that God, the source and end of all things, can be known with certainty from the consideration of created things, by the natural power of human reason: ever since the creation of the world, his invisible nature has been clearly perceived in the things that have been made."9 So the Church has a lot to say about certitude. Yet perhaps you consider the matter and decide that your faith (or even your knowledge of God's existence) is not as certain as 2 + 2 = 4. It at least makes sense to question whether, on our evidence, God exists or whether Jesus can be both God and man at the same time, while it does not make much sense to investigate whether 2 + 2 really equals 4. Such considerations can even cause doubts about one's faith if it is not deemed indubitable. For this reason, it is extremely important to be careful with our sources. First of all, the New International Reader's Version translation of Hebrews 11 (above) is cherry-picked. Most translations of Hebrews 11:1 do not speak of the "certitude" or "sureness" of faith but rather of our "confidence" or "assurance." Second, notice that in the catechism passage, faith is contrasted to all human knowledge. And hence it seems that the passage refers to the faith itself rather than an individual's personal faith.10 A truth can be certain, or fixed and true, without me being certain of its truth. There are surely mathematical conjectures, for instance, that are necessarily true even though they have yet to be proved by anyone. Similarly, newman on faith, fallibility, and certitude 63 Aquinas and Bonaventure both distinguish between metaphysical necessities and one's epistemological grasp on necessary truths. The catechism follows Aquinas in holding that faith is more certain than other things because it is grounded in divine testimony rather than frail human reason. Yet even as Aquinas says this, he maintains that, "certitude may be considered on the part of the subject, and thus the more a man's intellect lays hold of a thing, the more certain it is. In this way, faith is less certain."11 There is all the difference in the world between certitude (or, better, necessity) on the side of the object and certitude on the side of the perceiving subject. The catechism appears to refer to the former. Third, as regards Vatican 1, we have to be careful here too. Exegeting this passage is difficult. Many simply assume that the certitude of which the council speaks derives from Aquinas's five ways. While Aquinas never seemed far from the council fathers' thoughts, arguments are not mentioned at all either here or in the Romans 1 passage they paraphrase. Instead, St. Paul indicates that God's existence is plain to people throughout the ages because they can see his power and divine nature in creation. Thanks be to God he makes no mention of airtight logical demonstrations that rule out all alternative possibilities that only a few philosophers could follow anyway. Similarly, Newman insists that children and the uneducated can fully embrace both God's existence and the faith.12 Even if absolute certitude is possible for a few via such arguments, it is not the path of the many. While the Catholic tradition speaks of the certitude of faith, it also speaks of limitations on human cognitive abilities. For one thing, we are material human beings, not angels. Further, sin often clouds our judgment. Even with the eyes of faith, St. Paul writes, "Now we see through a glass, darkly; but then face to face: now I know in part; but then shall I know even as also I am known."13 Such anthropological and theological considerations aside, it is simply an empirical fact that we are often mistaken on a wide range of matters. Precisely because of the difficulty of proving God's existence, Aquinas claims that divine revelation was fitting.14 logos64 Newman maintains not only that we can be mistaken but that there is no sure test for distinguishing true from apparent certitude.15 He is not a knowledge-denying skeptic, however, because he rejects the view that knowledge requires absolute certitude. At the same time, Newman agrees with the Church that there is a certitude to faith. He writes: "Faith has two peculiarities; -it is most certain, decided, positive, immovable in its assent, and it gives this assent not because it sees with eye, or sees with the reason, but because it receives the tidings from the one who comes from God."16 Why then is Newman a fallibilist? One reason has to do with the merit of faith. He writes: It requires no act of faith to assent to the truth that two and two make four; we cannot help assenting to it; and hence there is no merit in assenting to it; but there is merit in believing that the Church is from God; for though there are abundant reasons to prove it to us, yet we can, without any absurdity, quarrel with the conclusion; we may complain that it is not clearer, we may suspend our assent, we may doubt about it, if we will.17 If faith is to be meritorious, as the Church maintains, there needs to be some freedom in it.18 The truths of the faith cannot just compel our assent like 2 + 2 = 4. Newman would caution us against thinking of the certitude of faith as what philosophers call "epistemic certitude"-certitude of the highest kind, having absolutely perfect evidence with zero room for error. Descartes wrongly identified all certitude with epistemic certitude. As Benedict XVI comments, Descartes "models this intellectual certainty on mathematical certainty and elevates mathematics to the position of prototype of all rational thinking."19 The Church talked about certainty long before Descartes. In the high Middle Ages, for instance, Christian thinkers recognized that there are degrees of certitude. In applied ethics, they noted, we have a great deal of knowledge; but it clearly is not an area of absolute mathematical certainty. As Aristotle noted long ago, different newman on faith, fallibility, and certitude 65 subjects lend themselves to differing degrees of precision.20 In An Essay in Aid of a Grammar of Assent, Newman shows that this is not some ad hoc claim about faith. We constantly render a kind of certain and unwavering assent to propositions that could turn out to be false. That Great Britain is an island, for instance, is a conviction most of us could not shake-and rightly so-even though we have never investigated the matter for ourselves. The medievals often spoke of "moral certainty" (certitudo moralis).21 Moral certainty is fallible but well-supported or highly probable belief. You are certain in that you have solid reasons and no serious doubts about the matter at hand-even though you recognize that it is logically possible for you to be mistaken.22 It is simply untrue, then, that all certitude should be identified with infallible Cartesian certitude. Certitude, rather, admits of degrees. Now, surely matters of faith are more like ethics than math visà-vis certitude. As Albert the Great, Aquinas's legendary teacher, writes, "Faith is a complete persuasion of one side through many probabilities."23 So faith is highly certain and reasonable because of the many reasons in its favor. By grace our eyes are opened to see the faith as a coherent body of belief with the ring of truth. Just as the good person might understand the right thing to do, not by ratiocination but by a sort of instinct or kinship with the good, so too the intellect enlightened by faith sees it as divinely revealed even without complex arguments. Newman was fond of quoting St. Paul in his Oxford University sermons: "He that is spiritual judgeth all things."24 While faith has its reasons, it isn't simple math, easily demonstrable to all regardless of their disposition. Many might think that Aquinas above all would hold that the certitude of faith is epistemic certitude, given all he has to say about scientific demonstrations, proving God's existence, and the like. But in fact, both Albert and Aquinas contrast faith with scientia (or demonstrative knowledge).25 As Josef Pieper explains, for Aquinas the certitude of faith involves a firmness of conviction-a holding fast to the true and the good-in the midst of imperfect evidence.26 There is middle ground, then, between those who say that faith logos66 involves a blind leap and those who think that faith involves utter Cartesian certitude. That middle ground consists in having very good (but imperfect) reasons in favor of believing Christian theological claims. Newman avoids fideism by holding that there are good reasons or grounds for faith.27 At the same time, he also avoids rationalism. In fact, we can see him as avoiding at least four mistaken positions stemming from Enlightenment rationalism:28 (1) Faith is certain because of formal arguments. (2) Because formal arguments are underwhelming or inconclusive, we must make a blind leap of faith. (3) Because the formal arguments are underwhelming or inconclusive, faith is irrational. (4) We must proportion our belief to the strength of the formal arguments. Newman avoids (1), (2), and (3) because he thinks the arguments are good but do not provide Cartesian certitude.29 To think otherwise misunderstands the role of formal argumentation in human life. Argu ments rarely if ever provide such certainty. He writes, "Let it be considered how rare and immaterial (if I may use the words) is metaphysical proof: how difficult to embrace, even when presented to us by philosophers in whose clearness of mind and good sense we fully confide."30 Even if arguments did provide such certainty, most people are unaware of the arguments. He would also add that whether one finds an argument underwhelming or inconclusive depends on one's disposition. It is not simply an impartial, analytical judgment but a judgment of the whole person.31 Lastly, he avoids (4) by broadening reason to include the accumulation of reasons from experience rather than merely logical syllogisms.32 If Newman denies the rationalist assumption that the certitude of faith requires Descartes's unrealistic level of certitude established upon metaphysical demonstrations and opts instead for firm moral certitude, how is such certitude established? Newman thinks that newman on faith, fallibility, and certitude 67 after investigating an issue we can have "a specific sense of intellectual satisfaction," "a sense of security and of repose."33 Perhaps his most novel epistemological claim is that he thinks we achieve this kind of certitude from imperfect evidence in everyday affairs. Newman thinks that various lines of evidence-each of which is probable but not absolutely certain or self-evident-can converge. Each piece of evidence, considered separately, may not overwhelm. Yet when taken together the mind sees the pattern clearly. Newman writes in Grammar: It is plain that formal logical sequence is not in fact the method by which we are enabled to become certain of what is concrete [as opposed to abstract matters like pure mathematics]: and it is equally plain . . . what the real and necessary method is. It is the culmination of probabilities, independent of each other, arising out of the nature and circumstances of the particular case which is under review; probabilities too fine to avail separately, too subtle and circuitous to be convertible into syllogisms, too numerous and various for such conversion, even were they convertible.34 The key to certainty-what pushes us beyond a tentative acceptance to firm conviction-is the perception of independent reasons "converging towards a common conclusion." If, when "taken together," they "converge on a . . . conclusion, this conclusion can be certain."35 We do not behave like robots, of course, calculating exact numerical probabilities between zero and one for each piece of evidence before inserting them into a formal Bayesian apparatus.36 In fact, if you take anything we are highly certain about-say, who is currently president-it would be immensely difficult just to recall all your various lines of evidence. But they have accumulated. While you lack an overall number stating your exact credence in some target proposition, Newman thinks that you are built so as to have a kind of insight into the weight of the evidence. We make large-scale probabilistic judgments easily and naturally. logos68 We effortlessly weave disparate lines of evidence into an overall impression of the truth. Newman calls this power of ours "the illative sense." He compares it to Aristotle's phronesis in practical reasoning. There are ethical rules, to be sure, but in concrete situations one needs practical wisdom honed by previous training and experience to know how to apply ethical rules. Similarly, Newman holds that in speculative reasoning about concrete, particular matters, we need to hone good judgment. The illative sense is the power of the mind to form convictions on the basis of numerous and disparate lines of probabilistic evidence-an ability that can be honed in particular domains.37 The illative sense can sound fantastical, but, Newman avers, it is but "a grand word for a common thing."38 In a letter, Newman helpfully describes it as the "inductive sense." This faculty can produce certitude, yet it won't be Cartesian certitude-or immunity from all possibility of error-but rather the certitude that we are familiar with every day: the certitude that Earth is spherical, that kangaroos live in Australia, that one day I will die. This is certitude in the sense that some things are just beyond rational doubt on our part because the reasons have mounted to the point where doubt would be unreasonable. If this is the way we normally and reliably achieve certitude, then why would God's existence be an exception, Newman asks? If the intellect, in ordinary matters, gives the firmest assent to truth in this way, then faith (though it involves an enlightened intellect) is not automatically irrational in doing likewise.39 Religious belief is reasonable, and attains a kind of certitude-not by abandoning reason but by utilizing informal reasoning rather than formal.40 Newman is particularly insightful here. If a news crew suddenly thrust a camera in any of our faces and asked why we believe in God, why we think there are moral truths, or how we know our mothers love us, we would likely stumble or, at best, give simplistic answers. It would sound to the skeptic as though we lack good reasons or evidence. Yet our inability to marshal reasons in a skeptic-satisfying newman on faith, fallibility, and certitude 69 syllogism does not mean that we lack good reasons. As Newman says, "All men have a reason, but not all men can give a reason."41 In truth, the difficulty is that our reasons are too numerous to mention. Each piece of evidence is part of what philosophers call a "cumulative case."42 Take the religious skeptic. When asking for a justification of religious belief, skeptics often presume that such beliefs-if supported at all-must be supported by a simple deduction from a single killer piece of evidence. The attempt to give such a reason, of course, almost inevitably sounds lame. It sounds lame because the actual ground of belief is not some one thing: it is rather ten thousand strands all wound together into a cord that seems (from the believer's point of view) unbreakable. Again, it is not just religious belief but almost anything important and highly certain that is like this. In Orthodoxy, G. K. Chesterton wrestled with this very phenomenon in trying to explain his conversion to Christianity: But this involved accuracy of the thing makes it very difficult to do what I now have to do, to describe this accumulation of truth. It is very hard for a man to defend anything of which he is entirely convinced. It is comparatively easy when he is only partially convinced. He is partially convinced because he has found this or that proof of the thing, and he can expound it. But a man is not really convinced of a philosophic theory when he finds that something proves it. He is only really convinced when he finds that everything proves it. And the more converging reasons he finds pointing to this conviction, the more bewildered he is if asked suddenly to sum them up. Thus, if one asked an ordinary intelligent man, on the spur of the moment, "Why do you prefer civilization to savagery?" he would look wildly round at object after object, and would only be able to answer vaguely, "Why, there is that bookcase . . . and the coals in the coal-scuttle . . . and pianos . . . and policemen." The whole case for civilization is that the case for it is complex. It has done so many things. But that very logos70 multiplicity of proof which ought to make reply overwhelming makes reply impossible. There is, therefore, about all complete conviction a kind of huge helplessness.43 Newman recognized what Descartes and many others-leading Catholic philosophers among them-overlook: namely, that inductive, cumulative cases can easily lead to as much or more certitude than deductive arguments. Newman thinks their view of human reason too small. Reason is not identical to deductive inference. In fact, formal reasoning is derivative; it is an abstract, simplified representation of real human reasoning that can be seen as following logical rules but implicitly rather than through formal syllogisms. People reasoned well long before Aristotle developed a system of formal deductive logic.44 Not only do we lack demonstrative syllogisms for many highly certain things, but, even if we possessed them, resting our belief on a single deductive inference can be precarious. If one premise is incorrect, then the argument crumbles and takes one's confidence in the conclusion with it. The beauty of cumulative case arguments is that they do not rest with their whole weight on any single piece of evidence. To take a pedestrian case, if one finds out tomorrow that a single news source that contributed to his knowledge that Ronald Reagan was once president is actually a purveyor of "fake news," should it lessen his belief, even a tiny bit, that Reagan was president? It would not, and rightly so. If it affects his confidence at all, the change would be too small to notice. More personally, as a Christian philosopher this is the way I feel about arguments for God's existence. I think I can weigh them pretty fairly, precisely because no single argument constitutes my reason for theistic belief. I have thousands of reasons, from arguments, to conversations I've had, to feeling God's presence very strongly at times, to observing the lives of the theists and non-theists I know, and more. newman on faith, fallibility, and certitude 71 There isn't a single reason; there are thousands. That's why the belief is so strong.45 Such "informal inferences," as Newman calls them, are not illogical. These informal reasons are what ground beliefs that are highly certain for us in ordinary matters-not just belief in God's existence but things like the fact that the world wasn't just created five minutes ago. Newman thinks these beliefs can be about as certain for you as any human belief can be, even without achieving the Aristotelian ideal of logical demonstrations with necessary or self-evident premises. However-and here's the part where soft rationalists perspire and hardcore rationalists faint-the fact that something seems certain to you is not an absolute guarantee: "What looks like certitude," Newman writes, "always is exposed to the chance of turning out to be a mistake."46 But the mere possibility of being wrong doesn't mean you are wrong or that your knowledge is somehow uncertain or up in the air. It is logically possible for us to be mistaken in our belief that Great Britain is an island. But Newman's point is that it would be erroneous to infer that we therefore don't know this with great certitude. Such is the power of cumulative case reasoning. This way of thinking also helps us see why a particular horrendous evil does not make theists suddenly uncertain about God's existence. If you have good reasons for God's existence from observing nature, experiences of God's presence, and some reasonable explanations for why God sometimes allows evil, then this will not strike you as overwhelming evidence against theism. The atheist will never convince the theist with a single "defeater" of this sort. He would have to offer a positive vision of his own, showing how atheism accounts coherently and systematically for the totality of the theist's experience. In other words, this broader view of evidence helps make sense of the rationality of our religious disagreements.47 Newman's genius lies in offering a plausible middle way between fideism on the one hand and rationalism on the other. He avoids fideism by maintaining that reasons or grounds are necessary for faith. "Faith must rest on reason," Newman writes, "nay even in the case logos72 of children and of the most ignorant and dull peasant."48 Faith is anything but an irrational leap in the dark. Yet-and this I think is the more important lesson for most of us-he avoids rationalism by advancing a broader and more humane understanding of human reason (where we can have evidence without disinterested deductive arguments and certitude without Cartesian apodictic certitude). The Enlightenment reduced the scope of reason too much, and Newman rightly broadens it. If scientific beliefs based on broad induction or inference to the best explanation are rational, why aren't theistic claims rational on the same basis? Catholic tradition holds that God can be known with certainty; but it does not hold that God can only be known with certainty by trained philosophers with strict demonstrations. In fact, the catechism wisely quotes Newman (though without attribution) regarding arguments for theism. According to the catechism, the ways to know God's existence are "proofs," but proofs "in the sense of 'converging and convincing arguments,' which allow us to attain certainty about the truth."49 In a world filled with both positivist rationalism and postmodern irrationalism, Newman is the saint we need. Notes 1. Philosophers known as contextualists would contest this interpretation of my students. They maintain that "knowledge" differs in meaning in different contexts. They would likely claim that I have changed contexts on my students between questions. See David Lewis, "Elusive Knowledge," Australasian Journal of Philosophy 74, no. 4 (1996): 549–67, and Keith DeRose, The Case for Contextualism (New York: Oxford University Press, 2009). I do not, however, find contextualist explanations convincing, for reasons I explain elsewhere. See Logan Paul Gage, "Against Contextualism: Belief, Evidence, & the Bank Cases," Principia: An International Journal of Epistemology Vol. 17, No. 1 (2013): 57–70. 2. Following the publication of Timothy Williamson, Knowledge and Its Limits (New York: Oxford University Press, 2000), infallibilism has again earned wide discussion. But Williamson's "knowledge first" epistemology, I think it is fair to say, has not earned many actual adherents. 3. At times, fallibilism has been defined more radically: "Fallibilism is the thesis that we cannot be certain of anything," Trent Dougherty, "Fallibilism," The Routledge newman on faith, fallibility, and certitude 73 Companion to Epistemology, ed. Sven Bernecker and Duncan Pritchard (New York: Routledge, 2011), 141. But the more standard sense of falliblism I am assuming here is, in Jason Stanley's classic formulation, the view that "someone can know that p, even though their evidence for p is logically consistent with the truth of notp," Stanley, "Fallibilism and Concessive Knowledge Attributions," Analysis 65, no. 2 (2005), 127. 4. See, for instance, Richard Feldman, Epistemology (Upper Saddle River, NJ: Prentice Hall, 2003), 114–19. 5. Bernard Lonergan, Collected Works of Bernard Lonergan: Phenomenology and Logic, ed. Philip J. McShane (Toronto: University of Toronto Press, 2001), 9.2. 6. Newman writes: We are so constituted, that if we insist upon being as sure as is conceivable, in every step of our course, we must be content to creep along the ground, and can never soar. If we are intended for great ends, we are called to great hazards; and, whereas we are given absolute certainty in nothing, we must in all things choose between doubt and inactivity, and the conviction that we are under the eye of One who, for whatever reason, exercises us with the less evidence when He might give us the greater. Oxford University Sermons, 11.23. Basil Mitchell comments: Newman later glossed this passage with a note which abated the force of "absolute certainty in nothing," but he also later admitted that "left to myself, I should be very much tempted to adopt Butler's view and understand credibility as probability upon which it is safe to act." Whether or not he actually at any time embraced this view, he clearly acknowledged it as an arguable position. Basil Mitchell, "Newman as Philosopher," in Ian Ker and Alan G. Hill, ed., Newman after a Hundred Years (New York: Oxford University Press, 1990), 229. 7. Hebrews 11:1 (NIRV). 8. "Catechism of the Catholic Church," para. 157. 9. Dei Filius, dogmatic constitution of the First Vatican Council, 1870, chap. 2. 10. Aquinas makes this distinction, for instance, in Summa theologiae II-II, q. 4 a. 6 (hereafter ST). 11. ST II-II (Fathers of the English Dominican Province translation). See also, St. Bonaventure, Disputed Questions on the Mystery of the Trinity, Q.1, A.1. 12. Newman writes, "Will any one say that a child or uneducated person may not savingly act on Faith, without being able to produce reasons why he so acts? What sufficient view has he of the Evidences of Christianity? What logical proof of its divinity? If he has none, Faith, viewed as an internal habit or act, does not depend upon inquiry and examination." Oxford University Sermons, 10.16. 13. 1 Corinthians 13:12 (KJV). 14. St. Thomas Aquinas, Summa contra gentiles I.4.4. 15. John Henry Newman, An Essay in Aid of a Grammar of Assent (Oxford: Clarendon Press, 1985), 145. logos74 16. John Henry Newman, Discourses Addressed to Mixed Congregations (University of Notre Dame Press, 2002), 195–96. 17. Ibid., 225. 18. In ST III, q. 7, a.3, Aquinas maintains that Jesus did not have faith. Faith implies a kind of "defect," he says, as we lack sight of the object. Similarly, Pope Benedict XII's constitution, "On the Beatific Vision of God," makes clear that faith is supplanted by sight (the beatific vision) in Heaven. Another reason Newman thinks faith can be meritorious is because our antecedent probabilities as to what is reasonable to believe are determined not by our background evidence alone but by the whole person-including one's moral temperament, how they view the universe, their deepest commitments to good and evil. See Joe Milburn, "Faith and Reason in Newman's Oxford University Sermons," American Catholic Philosophical Quarterly 92, no. 3 (2018): 490–92. 19. Joseph Ratzinger, Introduction to Christianity (San Francisco: Ignatius Press, 1990), 33. 20. Aristotle, Nicomachean Ethics I.3. 21. On notions of certitude in the ancient and medieval world, see James Franklin, The Science of Conjecture: Evidence and Probability before Pascal (Baltimore, MD: Johns Hopkins University Press, 2001). 22. Newman writes: "Antecedent probability is the great instrument of conviction in religious (nay in all) matters. Here persons at first misunderstood me, and because I talked of 'probable arguments,' they thought I meant that we could not get beyond a probable conclusion in opposition to moral certainty . . . but I hope they understood me better now. I use probable as opposed to demonstrative, not to certainty." The Letters and Diaries of John Henry Newman (London: Thomas Nelson, 1961), 11:293. Newman further writes: "Moral evidence and moral certitude are all that we can attain, not only in the case of ethical and spiritual subjects, such as religion, but of terrestrial and cosmical questions also." Grammar, 206. 23. Franklin, The Science of Conjecture, 68. 24. See especially sermon 14. 25. See ST II-II, q. 1, a. 5. 26. Josef Pieper, Belief and Faith (New York: Pantheon Books, 1963), 43–50. 27. See Oxford University Sermons, 13.9. See also Frederick D. Aquino, "Newman on the Grounds of Faith," Quaestiones Disputatae 8, no. 2 (Spring 2018): 5–18. 28. This is my formulation, but for an important discussion of Locke and liberalism/ rationalism, see H. Francis Davis, "Newman on Faith and Personal Certitude," The Journal of Theological Studies 12, no. 2 (Oct. 1961): 250–53. 29. However, Newman finds some reasons and arguments more persuasive than others. On his preferred theistic argument from conscience, see Logan Paul Gage, "Newman's Argument from Conscience: Why He Needs Paley and Natural Theology After All," American Catholic Philosophical Quarterly (forthcoming, 2020). 30. Oxford University Sermons, 11.24. 31. See especially Oxford University Sermons, 12. For a discussion of this sermon and a newman on faith, fallibility, and certitude 75 defense of Newman's claim that it is the whole person who reasons, see Frederick D. Aquino and Logan Paul Gage, "In Defense of Passional Reason" (unpublished manuscript). 32. For a recent defense of the claim that experience can act as evidence, see Logan Paul Gage, "Can Experience Fulfill the Many Roles of Evidence?" Quaestiones Disputatae 8, no. 2 (Spring 2018): 87–111. 33. See Newman, Grammar, 168, 149. 34. Ibid., 187. 35. Frederick Copleston, A History of Philosophy (New York: Image Books, 1994), 8:522. 36. No one is a bigger fan of Richard Swinburne's probabilistic natural theology in The Existence of God than I am. But Newman would likely worry that the formal probability structure is still an abstraction from what we actually do. It might obscure the fact that, as Newman says, In concrete reasonings we are in great measure thrown back into that condition, from which logic proposed to rescue us. We judge for ourselves, by our own lights, and on our own principles; and our criterion of truth is not so much the manipulation of propositions, as the intellectual and moral character of the person maintaining them, and the ultimate silent effect of his arguments or conclusions upon our minds. Grammar, 196. 37. Copleston, A History of Philosophy, vol. 8, 523, defines the illative sense as "a 'faculty' of the mind . . . which is . . . capable of discerning the point at which the convergence of probabilities amounts to conclusive proof." But, it seems to me, the illative sense isn't fundamentally about certitude but about the weight of reasons/evidence. Plus, as Newman makes clear, the illative sense isn't so much a passive thermometer measuring when the threshold of certitude has been passed but something active that involves the whole of one's character and judgment. 38. John Henry Newman, Letters and Diaries (Oxford: Clarendon Press, 1973), 24:275. 39. This sort of parity argument has been advanced in our own time, although with no apparent historical connection, by Alvin Plantinga. See Plantinga, God and Other Minds: A Study of the Rational Justification of Belief in God (Ithaca, NY: Cornell University Press, 1990). 40. Newman, Oxford University Sermons, 13; Grammar, chap. 8. 41. Oxford University Sermons, 13.9. 42. William Abraham traces today's cumulative case arguments back to Newman and Butler. Abraham, "Cumulative Case Arguments for Christian Theism," in William J. Abraham and Steven W. Holtzer, ed., The Rationality of Religious Belief: Essays in Honor of Basil Mitchell (New York: Oxford University Press, 1987), 17. 43. G. K. Chesterton, Orthodoxy in G. K. Chesterton: Collected Works (San Francisco: Ignatius, 1986), 1:287. Martin D'Arcy, The Nature of Belief (St. Louis: Herder, 1958), 174, 192, similarly speaks of "a certitude for which we cannot set down the evidence, for the reason that the evidence is too vast, too infinite to be itemized . . . a conspiracy of evidence saying the same thing." logos76 44. Newman writes: "The multiform and intricate assemblage of considerations, which really lead to judgment and action, must be attenuated or mutilated into a major and a minor premiss." Oxford University Sermons, 12.10. He further writes of the way in which logic "is brought in to arrange and inculcate what no science was employed in gaining." Newman, An Essay on the Development of Christian Doctrine, 6th ed. (Notre Dame, IN: University of Notre Dame Press, 1989), 190. 45. For my own account of the rationality of religious belief, which is Newmanian in spirit, see Logan Paul Gage and Blake McAllister, "The Phenomenal Conservative Approach to Religious Epistemology," in John DePoe and Tyler Dalton McNabb, eds., Debating Christian Religious Epistemology: An Introduction to Five Views on the Knowledge of God (New York: Bloomsbury Academic, forthcoming, 2020). 46. Newman, Grammar, 145. 47. For more on how a broad view of evidence helps solve the problem of peer-disagreement, see Logan Paul Gage, "Evidence and What We Make of It," Southwest Philosophy Review 30, no. 2 (2014): 89–99. 48. Newman, quoted in Ian Ker, John Henry Newman: A Biography (New York: Oxford University Press, 2009), 622. 49. "Catechism of the Catholic Church," para. 31. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Logique & Analyse 158 (1997), 215-217 i.e.: ON AN ERROR IN GROVE'S PROOF Graham PRIEST and Koji TANAKA Nearly a decade has past since Grove [1988] gave a semantics for the AGM postulates. The semantics, called sphere semantics, provided a new perspective of the area of study, and has been widely used in the context of theory or belief change. However, the soundness proof that Grove gives in his paper contains an error. In this note, we will point this out and give two ways of repairing it. We follow Grove in matters of notation. To make this paper self-contained, we start by rehearsing some. Let L be a propositional language. Let M L b e t h e s e t o f a l l m a x i m a l l y c o n s i s t e n t s e t s o f s e n t e n c e s o f L I I f A i s a n y sentence, 1,41 is the set of all members of M L c o n t a i n i n g A . I f X C M L , W O i s the theory FIX. I f i s a set of sentences, C n ( ) is the set of logical consequences of / . I f T is a theory in L, c(A) is a certain subset of M L - i n t u i -tively, the smallest "sphere" containing all extensions of T, some of which contain A- and T + A is defined as t ( I A M c(A)). For future reference, T I A, the expansion of T by A, is Cn(T { A } ).We can now state the problematic step in Grove's proof. On p. 161, in verifying the postulate +7, two successive lines of the proof are: 1,41 I B 1 n c(A) C 1 ,4 1 I B I c ( A A B) IBI n IT + Al C ICn ((A ,B ))1 n c(A A B ) The left-hand side of this step relies on the fact that: IT+ Al C I A I n c(A) It(1,41 n c(A))I C I A I n c(A) I Alternatively, M L c a n b e t a k e n a s s e t o f a l l m o d e l s o f t h e l a n g u a g e , b u t w e f o l l o w G r o v e here. 216 G R A H A M PRIEST AND KOJI TANAKA But in general It(X)1 X . Let X be the class of all maximal consistent sets minus any one of them. t(X) is the set of all tautologies, since for any nontautology there is more than one maximal consistent set which does not contain it. Hence It(X)I = M L . A s i m i l a r p r o b l e m b e s e t s t h e v e r i f i c a t i o n o f +8. The proble can be repaired as fo llows. 2 W e d o n o t r e p l a c e I A I n c ( A ) by IT + AI at this stage of the proof, but simply carry it along. The proof then becomes: 3 1/11 n IBI n c(A) IAI n IBI n c(A) t(IA A BI n ( ( A A B ) ) T-FA A B C I A I n IBI n c(A A B) C I A A BI n c(A A B) C t ( I B I n IAI n c(A)) t(IAI n c(A)) I B By definition, t(IAI n c(A)) , T + A . H e n c e t ( l A i n c ( A ) ) 1 B , T F A I B , a s required. Now this new proof requires the function t to satisfy the condition that t(S) / A = t(S n IA1) for any S C M L . G r o v e s t a t e s t h i s a s a p r o p e r t y o f t b u t does not prove 4 . 4 A p r o o f i s i l l u m i n a t i n g , a n d g o e s a s f o l l o w s . 5 N o t e t h a t A - ) B is the material conditional A y B. Proof Right-to-left: Suppose that for some sentence B, B E t(S n IA I). Then for all x E S f l A I , B E x . H e n c e , A - 3 B E x . M o r e o v e r , s i n c e - A entails A B , A -4 B E x for all x E I AI. So A -) B E x' for all x' E S n (IAI U I AI) = S. Hence A -> B E t(S). Thus B E Cn(S = t(S) / (by detachment for the material conditional). Since B is an arbitrary sentence, t(S n IA1) C t(S) / A. Left-to-right: Suppose that for some sentence B, B E t(S) I A. Then B E Cn(t(S) U {A } ). S o A B E t ( S ) . H e n c e f o r a l l x E S , A B E x . N o w for any x' E S MAI , A - )B E . x - ' . A l s o A H e n c e B E x ' b y m a t e r i a l detachment. Thus B E t(S n IA I). QED. This proof is perfectly correct in classical logic, but it may fail in a nonclassical logic, particularly one where material detachment, the disjunctive syllogism, fails, as it does in standard relevant and paraconsistent logics. In 2 As was pointed out by Grove in correspondence. 3 T h e p r o o f a p p e a l s t o t h e f o l l o w i n g p r o p e r t y o f t : F o r S , S ' C M „ i f S C S ' t h e n t ( S ' ) C t(S). See Grove [1988], p. 158. 4 ( 3 ) , p . 1 5 8 . 5 T h i s i s t h e h e a r t o f t h e p r o o f o f p o s t u l a t e + 7 t h a t i s g i v e n i n P r i e s t , S u r e n d o n k a n d Tanaka [19961. A s imilar proof was given by Grove in correspondence. ON AN ERROR IN GROVE'S PROOF 2 1 7 other words, the argument will fail if one generalises Grove's semantics to non-classical logics, as is entirely possible. 6 Is there any way that the proof may be repaired more generally? The answer is yes. An elementary class is one of the form IB1 for some sentence B. It is well known that if X is an elementary class then It(X)1. X. Moreover, the proof of this fact is a quite general, model-theoretic, one, and has nothing to do with classical logic. 7 H e n c e , i f w e r e q u i r e t h a t e v e r y s p h e r e i n M L be an lementary class, Grove's original argument goes through. 8 This constraint means, in effect, that every sphere represents a theory that is finitely axiomatisable. This is not an implausible constraint if one takes it that spheres represent theories that are accessible to the belief-reviser in question, and that the reviser is a finite agent. In this way, Grove's construction may be liberated from the vicissitudes of classical logic. BIBLIOGRAPHY [1] J.L. Bell and A. Slomson [1969], Models and Ultraproducts: an Introduction, North-Holland. [2] A . Grove [1988], 'Two Modeflings for Theory Change', Journal o f Philosophical Logic 17,157-70. [3] G . Priest, T.I. Surendonk and K. Tanaka [1996], 'An Error in Grove's Proof', Technical Report: TR-ARP-07-96, Automated Reasoning Project, Australian National University. [4] K . Tanaka [1995], 'Paraconsistent Belief Revision', Honours Thesis, Department of Philosophy, University of Queensland. 6 S e e T a n a k a [ 1 9 9 5 1 . 7 S c e , e . g . , B e l l a n d S l o m s o n [ 1 9 6 9 1 , p . 1 4 1 . 8 T h i s i s t h e a p p r o a c h t a k e n i n T a n a k a 1 1 9 9 5 1 Department of Philosophy, University of Queensland St. Lucia QLD 4072, Australia [email protected] bluesky @cltr.uq.edu.au | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Hilbert by Constance Reid Review by: John Corcoran Philosophy of Science, Vol. 39, No. 1 (Mar., 1972), pp. 106-108 Published by: The University of Chicago Press on behalf of the Philosophy of Science Association Stable URL: http://www.jstor.org/stable/186610 . Accessed: 20/06/2014 17:55 Your use of the JSTOR archive indicates your acceptance of the Terms & Conditions of Use, available at . http://www.jstor.org/page/info/about/policies/terms.jsp . JSTOR is a not-for-profit service that helps scholars, researchers, and students discover, use, and build upon a wide range of content in a trusted digital archive. We use information technology and tools to increase productivity and facilitate new forms of scholarship. For more information about JSTOR, please contact [email protected]. . The University of Chicago Press and Philosophy of Science Association are collaborating with JSTOR to digitize, preserve and extend access to Philosophy of Science. http://www.jstor.org This content downloaded from 128.205.114.91 on Fri, 20 Jun 2014 17:55:52 PM All use subject to JSTOR Terms and Conditions 106 BOOK REVIEWS future. A prime example of such a paper is that of M. A. Garstens entitled "Remarks on Statistical Mechanics and Theoretical Biology." Garstens thinks that the salvation of biology lies in the study of statistical mechanics, but leaves the reader with little more than a statement of his conviction. He certainly does not give us what is in any sense a "draft." A similar sort of paper is that by Waddington on morphogenesis. Waddington talks about the different levels of theorizing needed in developmental biology, but concludes his discussions with statements like "This is certainly a definite and identifiable phenomenon which demands a theory." Hardly a conclusion one would expect in a "draft" of a new biology. The second group of papers is much more valuable, since this contains the papers where the authors really try to get on with the job of doing some biology. The group includes two papers on genetic nets by Stuart Kauffman, a paper by R. Levins on "whether we can develop a fairly general and widely applicable theory on the structure and dynamics of complex systems, which would be applicable to work in biology at the level of the population, the cell, development and perhaps be of some use in the analysis of other complex systems of a social kind," and a paper by R. C. Lewontin arguing for a view of theoretical population genetics which considers as the basic units chromosomes rather than genes. The last paper, in particular, seems to me to be one of the very few which really attempts to grapple with the supposed aims of the symposia namely to try to improve biology in some way. The third and final group of papers are those which are in some vague sense "philosophical" -at least, I suppose they are philosophical because they brought on an overwhelming sensation of dejd vu. This group contains the papers whose authors are concerned to argue that molecular biologists (and all others of a reductionist bent) are on the wrong track because they overlook biological complexity, biological order, and so on, and so on. Papers by W. M. Elsasser on "The role of individuality in biological theory" and C. Longuet-Higgins on "The seat of the soul" are typical representatives of this group. The latter paper is written in the form of a dialogue between a physicist and a biologist, and the following extract from their conversation will give the reader an idea of what I mean when I say that it all seems so familiar. P: All right, so we have to try and define 'organization'. But is it an exclusively biological idea? Don't we physicists use it when we are thinking about perfect crystals, for instance? B: Do you really? When I hear physicists talking about such things, they usually seem to use the word 'order', not 'organization'. P: All right, but is there a real difference? B: Yes, and a very important one in my opinion ... Perhaps there is a difference between order and organization. Perhaps the difference is important. It's just that somehow one has seen so many defences of the autonomy of biology along these lines, the whole topic gets too boring to attack or defend. In conclusion, let me state the obvious, namely that one reviewer is not overly impressed by the results of the symposia towards a theoretical biology. I do not deny that a theoretical biology may be needed, but I do not see that, despite some good contributions, these symposia provide it. Rather, my impression is that most of the contributors are bound together by a shared antipathy to molecular biology or any other kind of biological reductionism, and therefore they would like to found a rival discipline to claim the attention of active biologists. I do not think that so far they have been very successful, and my feeling is that success will continue to elude them. Michael Ruse, The University of Guelph. CONSTANCE REID. Hilbert. New York Heidelberg Berlin: Springer Verlag, 1970. xi + 290 pp. $8.50. This intimate, "life and times" biography of perhaps the most influential mathematician since Euclid was written with assistance from many of Hilbert's students and colleagues. Bernays, Courant, Weyl, Lande, Polya, van der Waerden, Tarski, Godel, and many others are acknowledged in the preface. Hilbert's life is sketched chronologically in twenty-five short chapters spanning 220 pages. The remaining seventy pages include a shortened version of Weyl's important appreciative obituary "David 1-lilbert and his Mathematical Work" together with twenty-nine interesting and beautifully reproduced photographs of Hilbert, his family and colleagues and his towns of Konigsberg and G6ttingen. The philosophical interest of the book is considerably enhanced by frequent and long quotations from Hilbert's addresses on foundational issues presented in a setting of the important events of his life. The whole of one chapter This content downloaded from 128.205.114.91 on Fri, 20 Jun 2014 17:55:52 PM All use subject to JSTOR Terms and Conditions BOOK REVIEWS 107 is an abridged version of Hilbert's famous address "Mathematical Problems" which shaped the future of mathematics. Although this fascinating work is not a serious study of Hilbert's personality nor is it an intellectual biography, one can still gather from it some idea of the forces and events which helped to shape Hilbert's views. Except for short stays elsewhere Hilbert spent his first thirtythree years in K6nigsberg which was still alive with discussion of the philosophy of its most famous citizen. Indeed, Hilbert spent five years in the very gymnasium that Kant had attended and, more significantly, for his doctoral examination Hilbert chose to defend Kant's view of the a priori nature of arithmetic judgments. Hilbert never lost respect for Kant; in 1930, almost at the end of his productive life, Hilbert was to reaffirm the synthetic a priori foundation of mathematical knowledge while allowing that Kant had greatly overestimated its role. Hilbert's attachment to a priori nonconstructivist thought could not have been weakened by two other circumstances: first, many of his dramatic achievements rest on existence proofs by contradiction ; second, he had sometimes intense personal distaste for the two main proponents of constructivism, Kronecker and Brouwer, who are portrayed in this book as brilliant but dogmatic , unpleasant, and unjust. In order to focus on the development of Hilbert's thought it is convenient to neglect all but the two central issues in foundations: the "ontological" question of the meanings of mathematical expressions and the epistemological question of how mathematical knowledge is achieved. There are three views which may serve as landmarks in any survey of Hilbert. The "platonist" (neo-Platonic or neo-Kantian) view accepts a correspondence theory of meaning and truth (numerals name numbers, etc.) which is based on belief in objective existence of mathematical entities. Mathematical knowledge, on the platonist view, is achieved by a combination of nonconstructive insight and strict logical reasoning. The "formalist," on the other hand, believes that mathematical expressions are devoid of meaning and that what counts as "mathematical knowledge" are expressions which are either arbitrarily adopted as starting places or else dederived from such by application of arbitrary rules. The core of the third "intuitionistic" view is that mathematical expressions indicate "constructions" and that all mathematical knowlege is achieved by performing constructions, some initial and some predicated on the initial constructions. A "positive" sentence P means that a certain construction has actually been carried out and a "negative" sentence not-P means (not that no such construction has been carried out but rather) that supposition of a construction corresponding to P leads to an absurdity . Clearly "excluded middle" fails here along with the traditional distinction between truth and (potential) knowledge. (The so-called "'logicist" view is not of interest here since Hilbert felt that the need for an axiom of infinity made it untenable). It is of crucial importance to note that all of the above views are compatible with "methodological formalism in metamathematics " which is simply adoption of the methodological constraint of eschewing reference to meaning in description of syntactical aspects of axiomatic theories. One sufficient motivation for adopting such a constraint is to be found in the desire to avoid begging questions concerning the relation of syntax to meaning. That Hilbert was a methodological formalist has never been seriously questioned. In order to understand Hilbert's thought on foundations as developed within this book (and in his writings, it might be added) one must be willing to consider two complications: first, the possibility that Hilbert vacillated; second, the fact that the above views can be consistently combined. On the basis of quotations and commentary in this book it is possible to conclude that at the core of Hilbert's views were three beliefs (all vague and open to subsequent modification ): (1) "consistency guarantees existence," (2) soundness of existence proofs by contradiction , (3) objective validity of "classical mathematics" sometimes including much of Cantorian set theory. A fourth idea (which cannot be called a view) that seemed legitimate and impressive to Hilbert was that of postulation of ideal entities in order to fill "gaps" in a universe of investigation. Negative numbers can be regarded "added by postulation" to the natural numbers in order to permit subtraction. To the integers the rationals may be "added by postulation " to permit division. The "imaginary numbers" were postulated in order to provide solutions to polynominals and, most impressively, Kummers' ideal numbers were postulated to permit prime factorization of imaginary numbers. Other possible examples of "ideal postulation" are: points at infinity in geometry, classes in set theory (to permit definition by abstraction) and the null string theory (to simplify certain axioms). Clearly, it is possible to be platonist in regard to one domain of entities while being intuitionist or formalist in regard to "ideal extensions" of that domain. Again, one could be intuitionist in regard to one domain and formalist in regard to an ideal extension. This content downloaded from 128.205.114.91 on Fri, 20 Jun 2014 17:55:52 PM All use subject to JSTOR Terms and Conditions 108 BOOK REVIEWS "Consistency guarantees existence," which plays a large role in this book was reiterated by Hilbert in 1900 and in 1904 ... and then roundly criticized by Frege and others. Clearly Hilbert should have meant "consistency guarantees satisfiability" and he probably did. In any case, in these early days Hilbert was holding an extreme version of the platonism shared by most mathematicians of his time. Over the next couple of decades Hilbert's views seem to shift in the direction of a compromise between intuitionism and formalism. He was led to distinguish between "contentual" and "ideal" mathematics so that intuitionist principles could be affirmed of the contentual part while the ideal part was to be "justified" (not guaranteed existential import ) by means of formal consistency proofs. Hilbert's continuing emphasis on the importance of consistency proofs for justifying classical mathematics led him to conceive of proof theory as having a dual purpose: first, to provide an exact formal description of the syntactical part of actual mathematics (formal strings being "images of thought"); second, to provide a consistency proof given the description. Thus methodological formalism is a natural accompaniment to the compromise whereas formalism itself would have been a total capitulation. Although Hilbert weakened his "consistency guarantees existence" view he never really abandoned it as a mistake and, indeed, he moves back toward platonism in one of his last papers where he lists "the question of whether consistency and existence are equivalent for mathematical objects" as an open problem in foundations. Readers not versed in subsequent foundational research may be interested to know that GoSdel's results imply the equivalence of consistency and satisfiability in first order logic but (as has been pointed out by Beth, Tarski, and others) their nonequivalence in higher orders. [Consistent, unsatisfiable theories are easy to construct: add to the set of arithmetic inequalities the negated (second order) existential closure of any (first order) "axiom of infinity."] Perhaps in conflict with these results, the author has concluded that "Hilbert's liberating conception of mathematical existence as freedom from contradiction has unquestionably triumphed over the shackling constructive ideas of his opponents." Because there are no theorems in logic which go by Hilbert's name there is a tendency among younger logicians to underestimate his real achievements in this area and to suppose that his main contribution was in lending his enormous prestige to this new and suspect field. Reid's book should undercut such tendencies; e.g. she points out that a few years before GoSdel's olutions Hilbert had already published statements of both the problem of completeness of predicate logic and the problem of incompleteness of arithmetic. (It is ironic that the solution to the latter led directly to the demise of the second part of the Hilbert's Program.) Because the book is clearly not intended as a scholarly biography, some readers might desire more technical accuracy. The following comments are intended as aids to such readers, not as criticism. On p. 34 "consistency guarantees existence" is incorrectly linked to the soundness of nonconstructive existence proofs. On p. 58 proving an axiom as a theorem and proving that its negation leads to a contradiction are counted as two of three methods for dealing with doubtful axioms. It is further added that the latter represents an appearance of the concept of consistency. On p. 59 it is stated that since the early noneuclidean geometers did not find the expected contradictions they, therefore, discovered the consistency of noneuclidean geometry. Further down on the same page an "abstract" geometry is described as "a calculus of relations between variables." On p. 60 Hilbert's geometry is made to look "modern" by reporting that he did not regard geometry as a body of truths about the physical universe without adding that he did regard it as expressing fundamental facts of our intuition of space. On p. 63, as a stylish way of defining "completeness," Hilbert is said to have wanted his axioms to be complete "so that all the theorems could be derived from them." It is also implied that, at that time, Hilbert was concerned with completeness of axiomatic theories in the modern sense whereas in fact his concern was with completeness of the models (a model of a set of axioms is complete if no new elements can be added without falsifying an axiom). Even as a "life and times," nonscholarly biography the book might receive criticism for containing too many insignificant vignettes and sentimental reminiscences. Some readers may also regret both the sometimes oppressive supply of sterile praise quoted from famous scientists as well as the inclusion of a few unjustifiable and almost cruel anecdotes-one involving Norbert Wiener is especially offensive. The book's shortcomings, however, are overwhelmingly outweighed by its merits and no one with an interest in logic and foundations will want to miss it. John Corcoran, State University of New York at Buffalo. This content downloaded from 128.205.114.91 on Fri, 20 Jun 2014 17:55:52 PM All use subject to JSTOR Terms and Conditions | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ Electoral Reforms in India: Comparative Analysis with U.S.A. & U.K Dr. Pragya Singh The elections and political parties are necessary ingredients of democratic governance. Elections are a necessary condition of representative democracy. In representative democracy citizens participate in politics primarily by choosing political authorities in competitive elections. Elections, hence, are a necessary and crucial instrument to make democracy work. In India, free and fair elections are held at regular intervals as per guidelines of the constitution and the Election Commission. To make them free of flaws it is essential to reform them from time to time. Electoral reform means introducing fair electoral systems for conducting fair elections. It also rejuvenates the existing systems to enhance and increase the efficiency of the same. Following the demands of electoral reforms several committees were being set up. Some of the measures like reduction of voting age and antidefection law are appreciable but there are other vital areas in election field completely neglected. This paper will evaluate about different attempts made for electoral reforms in India. Different challenges before the Election Commission are also been discussed, also how it can be made effective as suggested by Commission in India will be presented. A comparative analysis with other democratic countries like U.S.A and U.K. is added to it. Introduction An election is a moral horror, as bad as a battle expect for the blood, a mud bath for every soul concerned in it. George Bernard Shaw Electoral reforms are correctly understood to be a continuous process. It is change in electoral systems to improve how public desires are expressed in election results. No system of the election can ever be perfect. Any democratic society has to keep searching for the mechanism to Page no. 1 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ make elections free and fair to the maximum. One of the most important features of our democratic structure is elections which are held at regular intervals. Free and fair elections are indispensable for a healthy democracy. In India, the Government draws its authority from the will of the people. It is the citizens who have the sovereign power to elect the government and this government is responsible to the people who have elected them. But the citizens who elect the representatives have no right to recall or reject the representative on the ground that they are unsatisfactory for their post unlike Switzerland, pursuing a direct form of democracy. They have the right to recall a representative elected by them if they are not competent to hold their office. But no such system exists in our country. In India, ruling party does not want to change electoral system unless they see an enormous disadvantage in the existing system. The present FPTP electoral system favors a small form of powerful caste based groups in India. FPTP is a misfit in a multicultural nation like India. Governance in India will continue to remain in the hands of a few privileged classes of people as long as FPTP continues to be the electoral system in India. Power when not widely shared is bound to ferment at bottom which may lead to social and political upheaval in the country. This may force governments to take recourse to repressive laws as it is already being done in some parts of India. Electoral reforms in India and challenges before the Election Commission India is the largest democracy in the world. Since 1947, free and fair elections are held at regular intervals as per guidelines of the constitution and the Election Commission. The Election Commission is composed of high ranking government officials and is constituted according to the provisions of the Indian Constitution. Election Commission has autonomous power to exercise control over the election process. Even the judiciary has no right to intervene while the electoral process is on. Some of the electoral reforms that have occupied the election process include Electronic Page no. 2 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ Voting Machine which results in more transparency and credibility of elections, Inclusion of Universal Adult Franchise initiated by 61st amendment in 1988 and anti defection law which curtails the criminals from taking tickets of various political parties and also bestows on them the right to extract the contesting candidates profile. Besides, Section 58A has been inserted in the Representative of the Peoples Act by Act 1 of 1989 providing for adjournment of pole or revoking of elections because of booth capturing. Following the demands of electoral reforms several committees were being set up but it is difficult to say at what extent they have come up with output in the electoral reforms. In 1993 the Vohra Committee Report was prepared to take stock of all available information about the activities of mafia organizations which had developed links with and were being protected by government functionaries and political personalities. The major contribution of the report, in the context of electoral reforms, is the coining of the phrase criminalization of politics and politicalization of criminal. It was the first time that the effect of crime, organized and unorganized, on the electoral process was officially recognized, though not made public. One of the important documents on electoral reforms till date is 170th report of the Law Commission of India submitted in May1999. This report titled Reforms of the Electoral Laws was prepared by the 15th law commission which was chaired by Justice B.P Jeevan Reddy, a retired judge of the Supreme Court of India. The Commissions was requested to have a comprehensive look at the entire electoral system in the country and suggest what reforms were needed to make the electoral system in tune with the needs of the society. The Commission did it in a very comprehensive manner and studied all components of the entire electoral system in the country but nothing much has been done by way of implementation of the recommendations. This was followed by the National Commission to review the working of the Constitution (NCRWC), headed by Justice M.N.Venkatachaliah, former Chief Justice of India on February 2000. The NCRWC submitted its Page no. 3 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ report on March 31, 2002 and made 38 recommendations, but nothing significant has been done to implement these recommendations. The Election Commission of India has been making recommendations from time to time about the various reforms in the electoral system that the Election Commission cannot make within its own authority, some of which require making some changes in the conduct of Election Rules 1961, The Representation of People Act 1951, and other similar rules and legislations. While the government has made some of these changes from time to time but any major worthwhile changes have been consistently ignored. Challenges before the Election Commission The role of money and muscle power at elections; rapid criminalization of politics greatly encouraging the evils of booth capturing, violence; misuse of official machinery; increasing menace of participation of non-serious candidates form the core of our electoral problems. The role of unaccounted money in elections has increased, which is taking outrageous form. Issues of politicians paying for news coverage and bribing voters were wide spread in 2009-2010 elections and even vote for note scam is one of the biggest examples of money power. As a result violence during elections has also increased. Though these activities does not take place very openly but are still in progress, there are many small towns where these activities takes place before and even after the elections and there is no one to oppose it. If we are going to spend a lot of money to deal with the problem of 200 million guns in the owned by 650 million gun owners, we ought to have a system which will work and catch criminals. John Dingell. Criminalization in politics has weakened our electoral system. The representatives who stand for elections are stuffed with various criminal charges against them. In 2005 elections of Bihar, out of 385 candidates 213 were found to be alleged of nonbail able and cognizable offences. Obscuring of the facts and criminal records acts an as an impediment to the fair election process. In Page no. 4 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ order to combat the said anomaly, the Vohra Committee Report on Criminalization of Politics was constituted to spot the degree of the politician-criminal nexus and suggest conduct to combat the menace. The National Election Commission proposed that candidates alleged of serious crimes whose punishment exceeded 5 years shall be disqualified by the Court of law. And where the year of imprisonment was six years under Sec. 8 of R.P. Act, 1951 an inhibition of 6 years from contesting elections. The issue haunting the electioneering process is Booth capturing, by which the parties patrons try to manipulate and the number votes in their votes. The tampering of electoral rolls in the elections is done on large scale. To curb such activities the election commission has laid down guidelines to ensure if any booth capturing is going on the returning officer is to notify it to the election commissioner and apt decisions would be taken to declare the polling in that area to null and void. The question of abuse of caste and religion is of greater magnitude. The political parties tend to allow only those candidates to fight elections who can muster the minority groups and castes to their favor. Communal loyalties are used at the time of election campaigning to attract the minority voters. And it is very well observed that the electorates too cast their vote taking into consideration the case and religious prejudices. Proposed Electoral Reforms by the Election Commission of India 1. Criminalization of politics is an issue being raised by the commission from 1998 onwards. Disqualification for criminal offences is provided in Section 8 of the Representation of the People Act, 1951. As per that section, a person is disqualified from contesting election only on conviction by the court of law. The Commission had proposed that any person who is accused of an offence punishable by imprisonment for five years or more should be disqualified from contesting election even when trial is pending, provided charges have been framed against him by the competent court. Page no. 5 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ 2. Various agencies conduct poll surveys prior to the poll on the likely voting pattern and publish and disseminate the results of such surveys through different media. Similarly, on the date of poll, actual result of the election is sought to be predicted on the basis of information collected from the voters. Results of such surveys, called .Exit Poll are published and disseminated after the poll is over. In many general elections, poll has to be staggered over different dates mainly for law and order and security related reasons. In such cases, publishing the result of opinion poll on the earlier phases will have the potential to influence the voting pattern in the subsequent phases. The Commission has been of the view that there should be some restriction or regulation on the publishing / dissemination of the results of opinion polls and exit polls. The Commission had issued some guidelines in this regard in 1998. This was challenged in petitions before Courts and subsequently on the observation of the Honorable Supreme Court that the Commission did not have the power to enforce the guidelines; the same were withdrawn by the Commission. 3. It has been observed that surrogate advertisements appear in print media, especially newspapers, for and against particular political parties and candidates during election period. The Commission has continuously been making efforts to regulate such advertisements. For this purpose, it proposed Section 127A of the Representation of the People Act, 1951 may be suitably amended, adding a new subSection (2A) to the effect that in the case of any advertisements / election matter for or against any political party or candidate in print media, during the election period, the name and address of the publisher should be given along with the matter / advertisement. 4. The Commission had also recommended that the law should be amended to specifically provide for negative / neutral voting. 5. As per the law as it stands at present (Section 33 of the Representation of the People Act, 1951), a person can contest a general election or a group of bye-elections from a maximum of two Page no. 6 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ constituencies. There have been several cases where a person contests election from the two constituencies, and wins from both. In such a situation he/she vacates the seat in one of the two constituencies. The consequence is that bye-election is required for the vacated constituency involving expenditure and labour on the conduct of that bye-election. The Commission had proposed that law should be amended to provide that a person cannot contest from more than one constituency at a time. 6. The political parties must be required to publish their accounts (at least abridged version) annually for information and scrutiny of the general public and all concerned, for which purpose the maintenance of such accounts and their auditing to ensure their accuracy is a pre-requisite. 7. The Commission had recommended in 1998 that Section 13 CC of the Representation of the People Act, 1950, and Section 28A of the Representation of the People Act, 1951 should be amended to provide that no transfer shall be made, without the concurrence of the Commission, of any officer referred to therein, as soon as a general election/bye-election becomes due in any Parliamentary or Assembly Constituencies. Comparative Analysis with U.S.A. Voting in the US is a two party system. Typical examples include the U.S. House of Representatives, whose members are elected by a plurality of votes in single-member districts. Proposals for electoral reform have included overturning Citizens United, public and citizen funding of elections, limits and transparency in funding, Instant Runoff Voting (IRV), public or citizen funding of news, a new national holiday called "Deliberation Day" to support voters spending a full day in structured discussions of issues and candidates, abolishing the U.S. Electoral College or nullifying its impact through the National Popular Vote Interstate Compact, and improving Ballot access for third parties, among others. Page no. 7 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ Elections represent an expression of the peoples will (or the peoples sovereignty) which is constitutionally conceptualized in both countries i.e. US & India as a unified foundation for the states sovereign authority (We, the People
). And yet they also provide, at the very same time, a forum for the expression of the differing interests, parties and identities of the voters (the people) who comprise the electorate. As a result, competitive (and partisan) politics are conceptualized as essential to the operation of elections, and yet at the very same time potentially threatening to the unity of the people and the community. The ways that laws are thus deployed to both facilitate and contain competitive politics are central to comparison. The election system that exists in U.S. is a product of late 19th/early 20th century partisan conflict, and of the ways the two major parties sought to control voting rules for mutual benefits. Reflecting law regarding ballot access varied by state and region but they generally reflected a shared vision of two party politics as the key to stable politics. This had a profound effect on the development of the system of U.S. electoral law. In contrast with India the historical question in the development of American election law has been less the issue of how the law has regulated parties, than the issue of how parties have regulated the law. The organization of Indias electoral management system had developed as a key aspect of nation-building after 1947, and was thus seen as a national instrument channeling Indias tremendous diversity. In the U.S., on the other hand, elections had developed as a check on centralized power, which continued to shape the framing of electoral management and control. In India, the power of the EC derives directly from the Indian constitution, but has been strengthened in recent decades by pronouncements by the courts. Critical is its power over the bureaucracy. Though the ECs permanent bureaucracy is relatively small, it has the legal right to command staff during the tenure of an election campaign (the dates for which it sets), and it commanded a total staff of almost 11 million, seconded from state and central governments, during the 2009 general election campaign. It also enforces its Model Code of Conduct, which limits Page no. 8 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ undue influence in elections by the government in power, and also regulates electioneering behavior during election campaigns (including the proscriptions of some forms of speech, such as appeals for votes on grounds of religion, caste, creed, community or language). The constitution prohibits the interference of the courts during this time. Once the dates for a campaign are set, the EC has sole authority to act on complaints and if necessary to countermand an election. But once the results are officially declared, the power of the EC ceases, and the courts then hear and rule on petitions charging violations of election law. Some differences with the US system are very marked. Most noteworthy is the centralized approach to election management, in sharp contrast with the decentralization of the American process. But also noteworthy is the ECs positive mandate not only to manage elections and regulate campaigns, but also to maximize voter access it is the responsibility of the EC to prepare and maintain the electoral rolls and to make sure all eligible voters are on them. The EC does work with civil society organizations, but unlike in the US system, the EC sees as one of its official obligations the maximization of voter access and turnout (though, as emerged in discussion, there is some uncertainty in how to read the comparisons of voter turnout in recent US and Indian elections).Certain special powers of EC in India such as temporary confiscation of arms, temporary proactive arrests in presumed problem areas to maintain order or control over officials from other government might be problematic in the U.S. In some areas, such as campaign finance, the ECs success has been limited, particularly as existing campaign finance limits are almost impossible to enforce. At the same time, the projection of common standards and commitments relating to voting mark a very sharp contrast to the problematic fragmentation and politicization of electoral law in the US, and make the EC a very important model to conjure with in analyzing the problems and directions of electoral reform in the US. Comparative Analysis with U.K. While U.K. uses the extremely disproportional FPTP majority system, India combines the British system with elements of consensus democracy. Out of 543 constituencies for Lok Sabha in Page no. 9 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ India79 are reserved for SC & ST. The British electoral system has fostered political concentration distinctly by its unproportional electors system. Since the end of Second World War, no party got more than 50% votes but in every case a party got the absolute majority of seats in the House of Commons. In India, elections conducted by same FPTP system as in U.K. had produced varying result concerning concentration respectively. While the British electorate is entitled to vote about persons of representatives of parties, the Indian voters elect single person or personal representatives of parties. In the U.K. personalization has always been high in sense that voters choose among individuals candidates rather than the party lists and they do so in single member districts that minimize voter-candidate distance. The British electoral system traditionally works within the context of class-specific cleavages, but also based on economic prosperity (exception during the 1960s and 1970s) and great national consciousness. Britain, so far, is an example for societal trust as the basis of a well-working competitive democracy. This context even allows successfully operating with the extremely unproportional system FPTP. A special aspect, here left out of consideration, is the relationship between England and the other Parts of Great Britain. Indian society is much bigger und much more complex than the British. Many races, many languages, and a still influencable caste system together with stubborn forms of ethnic and religious hatreds bring about extremely complex conditions for democratic elections. Also regional conflicts and the discontent of marginalized and suppressed groups, lead to specific context conditions in India. The U.K. electoral law contains no single set of rules either for all elections or all referendums. The increasing numbers of elections and referendums are conducted under different sets of rules that contain significant differences. The U.K. Electoral Commission does not have power to issue instructions/directions. Rather it is enabled to encourage consistency through guidance and monitoring of election officials performance and publishing reports on the administration of Page no. 10 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ electoral events. While in India, once the dates for elections are set, Election Commission has sole authority to conduct, to manage elections and to act on the complaints till the elections are over. The UKs central electoral body, the Electoral Commission, does not directly administer the conduct of elections. Instead the UK has a de-centralized system of administration; elections are administered by Returning Officers, with some co-ordination and over-sight. Electoral Reforms has been a matter of debate in U.K. as some British parties, mainly the Liberal Democrats, have long proposed that the current First Past the Post system used for general elections be replaced with another system. The introduction of proportional representation has been advocated for some time by the Liberal Democrats, and some pressure groups, Unlock Democracy and the Electoral Reform Society. Many substantial changes have been made to the UKs electoral law since 1983 relating to, for example, postal voting, rolling registration, the creation of the Electoral Commission and new electoral events. This has led to extensive amendment to the Representation of the People Act 1983, parts of which are now so complicated that they may challenge even electoral experts. It has also led to a proliferation of different electoral vehicles governing different electoral events and aspects of the electoral process. In 1998 and 2003 Independent Commissions were formed to look into electoral reform. Following the 2005 election, in which Labor was elected with the lowest share of the national vote for any single party majority government in British history, more public attention was brought to the issue. The national compact newspaper The Independent started a petition, to campaign for the introduction of a more proportional system immediately after the election, under the title "Campaign for Democracy". The broad-based Make Votes Count Coalition currently brings together those groups advocating reform. After the UK 2010 general election, the new coalition government agreed to stage a referendum on voting reform, which took place on 5 May 2011, with voters given the choice of switching to the Alternative Vote system or retaining the current one. The country overwhelmingly Page no. 11 ✁ ✂ ✄ ☎ ✆ ✝ ✞ ✂ ☎ ✄ ✟ ✠ ✆ ✂ ☎ ✁ ✡ ✟ ✠ ☛ ✄ ☞ ✌ ✍ ✎ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ ✏ voted 'No', with only 10 districts out of 440 voting in favor. In 2011, the Law Commission reviewed the electoral law of U.K. and recommended that it would be including a project on electoral law in the 11th programme of law reform. References: 1. Blais, Andre: To keep or to change First Past the Post? The Politics of electoral reform: Oxford (2008). 2. Electoral Reforms in India: Editorial of July 2012 by MC Raj. 3. Electoral Reforms: An overview and the way ahead: Conference of All India Lawyers Union, New Delhi (2012). 4. Farrel D (1997): Comparing electoral system: London: Prentice hall/Harvester Wheatsheaf. 5. Law, Courts and Electoral politics in India & the United States.: A comparative legal perspective on free and fair elections: Conference held in North Caroline University, April 2010. Page no. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
ANU Centre for European Studies Working Paper Series Vol. 1 No. 1 (May 2010) What Soul for Europe? Unity, Diversity & Identity in the EU Pablo Jiménez Political integration has been part of the European project from its very beginnings. As far back as the early seventies there was concern in Brussels that an ingredient was missing in the political integration process. 'Output legitimacy' – the permissive consensus citizens grant to a government that is 'delivering', even if they do not participate in setting its goals – could not sustain unification indefinitely. Such a lacking ingredient – or 'soul' – has been labelled 'European identity' (EI) in an abundant and growing academic literature. According to Aristotle, 'polity' is a specific 'constitution' (regime or politeia) of a 'city' (or polis): a ('political') community composed of 'citizens' (politai). No polis can exist unless the politai come together to form it and sustain it. But what will gather and keep them united? Citizens can be very diverse regarding their language, history, religion or economic activity. In absence of a motivation, diversity of itself will make each member of a community go their own way. What kind of bond is required among very diverse European citizens to keep their polis (the EU) – their political community – together? In this paper I analyse several responses – culture, deliberation, welfare, power, multiplicity. Then I 1 attempt a synthesis suggesting that the answers might be referring to different aspects of a single notion – rather than exhaustive explanations of it. Finally I mention three issues regarding the concept of EI that require further study. Political integration1 has always been part of the European project from its very beginnings (Weiler 2002:4) to the moment when the 'Community' became 'Union' (Treaty of Maastricht). 'For four decades' – Weiler points out – 'European politicians were spoiled by a political class which was mostly supportive and by a general population which was conveniently indifferent. That "moment" has had a transformative impact: public opinion in all member states is no longer willing to accept the orthodoxies of European integration, in particular the seemingly overriding political imperative which demanded acceptance, come what may, of the dynamics of Union evolution' (ibid)2. As far back as the early seventies there was already a preoccupation in Brussels about a missing ingredient that could make political integration advance. 'Output legitimacy' – the permissive consensus citizens grant to a government that is 'delivering', even if they do not participate in setting the polity's goals – could not sustain the political unification process indefinitely. Romano Prodi, a former Italian Prime Minister and President of the European Commission, spoke of a search for Europe's soul (Prodi 2000:40-49). Such 'soul' – the lacking ingredient – has been sought after in the abundant (and growing) academic literature about 'European identity' (EI). That the term has not only been studied widely by 2 academics, but also used profusely by politicians may be indicative of its vagueness and the difficulty in defining it satisfactorily. The concept of EI has been approached from different perspectives. The one that I am interested in is the consideration of EI as a collective bond that allows a political community to exist and subsist. According to Aristotle (2009:84-87) polity is a specific 'constitution' (regime or politeia) of a 'city' (or polis): a ('political') community composed by 'citizens' (members of the community or politai). Under that perspective we could think of the polis as the EU, the body of legal treaties as its politeia, and the European citizens as the politai. It is clear that an 'arrangement of the city' only makes sense provided there is a city to arrange. And there is no city without 'citizens'. No polis can come to exist – even less last – unless the politai come together to form it and stay united in it. But what will give the political community cohesion?3 Presumably, something they all have in common – strong enough to maintain them together. Now citizens can be very diverse from each other. In the case of the EU they speak different languages, like different food, hold different cultural traditions, have different historical backgrounds, profess different religions and occupy themselves in different economic activities. Diversity is an undeniable fact. Pure diversity will make members of the community go each their own way. What kind of bond is required to avoid that they all 3 disperse? That is the quest for EI. In this paper I analyse several responses to it. According to them, EI would reside in culture, deliberation, welfare, power or multiplicity. Another possible answer is: 'nothing'. In that case speaking about political integration is senseless. It is a perfectly valid option. Yet there is already a polity of sorts – the EU. Even though imperfect and incomplete, struggling to become more democratic and legitimate, the EU presents already a degree of political integration. The 'problem' of EI is usually discussed not in the complete absence of a polity, but in the presence of an existing one – though shaky and ameliorable. Heiko Walkenhorst, from documents handed to the 'Convention on the Future of Europe' in 2002-2003, detected five main positions or 'models' of EI which he called: 'historical-cultural', 'political-legal', 'social', 'international' and 'post-identity commonness' (2009:4-8). His work is not the only one trying to classify convincingly the immense amount of literature referring to EI (see for example Hurrelmann 2005, Delanty 2002, Bellamy 2008). He does present, however, a clear overview that is useful as a departing point to approach the subject. I use that classification to discuss EI on this paper. For reasons of space I will speak only about one author representative of each position. Since they have written 4 about the subject under different circumstances, at different times, from different disciplinary perspectives and often meaning different things, I will try to describe what they say in their own terms4. Then I will attempt a synthesis, suggesting that their positions might be depicting different aspects of a single notion – rather than different notions. Finally I shall mention three issues regarding the concept of EI that require further study. 'Cultural' EI Through a historical survey, Ratzinger attempts 'to discover the deeper, more interior identity of Europe' (2007:20). He sees in Herodotus in the V century BC the first to conceive of Europe as a geographical concept (2007:11-17). With the Hellenistic states and the Roman Empire a continent is formed that becomes 'the basis for later Europe' around the Mediterranean. The triumphant advance of Islam in the VII and VIII century cuts boundaries and separates Europe from Asia and Africa. 'Europe' grows northward to Gaul, Germany, Britain and even Scandinavia, but keeping conceptual continuity with the preceding 'Mediterranean continent' (ibid). Theologically interpreted 'in connection with the Book of Daniel, the Roman Empire – renewed and transformed by the Christian faith – was considered to be the final and permanent kingdom in the history of the world', the 'Sacrum Imperium Romanum' (ibid). This process of cultural and historical definition – the basis upon which it is possible to speak about the concept of Europe for 5 Ratzinger – comes to completion under Charlemagne (Ratzinger 2007:14). 'The establishment of the kingdom of the Franks, as the Roman Empire...now reborn', thinks Ratzinger, 'signifies... a decisive step forward toward what we mean today when we speak of Europe' (ibid). After the Carolingian rule the concept of Europe almost disappears and will not come back until the XVIII century, as a means of self-identification before the Turkish 'threat' (ibid). Another, non-Western root of Europe is that of the Byzantine Roman Empire. Byzantium always understood itself as the true Rome. It also extended to the north, reaching the Slavic areas and creating its own Greco- Roman world. Notwithstanding the differences in main language (Greek v Latin) liturgy, ecclesiastical constitution and alphabet, Ratzinger claims that there were 'sufficient unifying elements to make one continent out of these two worlds': the common heritage of the Bible and the early Church, the origins of the religion in Palestine, the same idea of empire, the basic understanding of the Church 'and hence the common fund of ideas concerning law and legal instruments' (ibid) and finally monasticism, which remained an essential guarantor not only of cultural continuity but of 'fundamental religious and moral values, of man's awareness of his ultimate destiny...and as a force prior and superior to political authority' (ibid). With the fall of Constantinople in 1453, conquered by the Turks, 'the GrecoChristian, European culture of Byzantium came to an end' (Ratzinger 2007:18). One of 'the two 6 wings of Europe' (the other was the Carolingian Empire) was in danger of disappearing. Yet Moscow came into the scene and declared itself the 'Third Rome'. Now 'the boundaries of the continent began to move extensively toward the east, all the way to Siberia – 'neither Asia nor Europe' – which became 'a sort of preliminary colonial structure' (ibid). Meanwhile Western Europe splits further, when a large part of the Germanic world with a new, enlightened form of Christianity, separated from Rome. To the expansion of Europe towards the east (extension of Russia into Asia) corresponds a 'transplanting of Europe', in both its Western forms (Germanic-Protestant and Latin-Catholic) beyond its geographical boundaries to America, which becomes a colony like Siberia – at least until the beginning of the XIX century (Ratzinger 2007:19), when the 'New World' receives the impact of another turning point in Europe's history: the French Revolution. With it, the spiritual framework 'without which Europe could not have been formed' falls to pieces (Ratzinger 2007:20). As a consequence, 'in the realm of ideas...the sacred foundation for history and for the existence of the State was rejected; history was no longer gauged on the basis of an idea of a pre-existent God who shaped it...for the very first time in history, a purely secular state arose', considering the divine guarantee and ordering of the political sector 'a mythological world view'. God himself was declared 'a private affair that did not play a role in public life'. Popular will was seen solely as 'a matter of reason, by which God did not appear to be clearly 7 knowable; religion and faith in God belonged to the realm of feelings and not to that of reason'. 'A new type of schism arose which ran through the Latin nations as a deep breach'. Meanwhile, the Protestant realm allowed within itself room 'for liberal and Enlightenment ideas, without that necessarily destroying the framework of a broad, basic Christian consensus' in their polities. The former idea of power (divinely inspired) disappeared, yielding to a new one in which nations and states, identifiable through uniform linguistic regions, appeared as the unique and true subjects of history. Each European nation considered itself unique and entrusted with a universal mission, with the resulting deadly great wars of the XX century (Ratzinger 2007:20-22). Ratzinger perceives a deep crisis in today's Europe as closely connected with identity. With the triumph of the post-European technological-secular world, with the globalisation of its way of life and its manner of thinking, 'one gets the impression...that the very world of European values – the things upon which Europe bases its identity, its culture and its faith – has arrived at its end and has actually already left the scene...' (Ratzinger 2007:23). Hence EI for him means 'values', and these closely related to history, culture and Christianity. Europe, in its hour of greatest success in terms of peace and prosperity, appears to be in a crisis that 'endangers its life' and which is dealt with cultural transplants (especially from Islam and Buddhism), not only in terms of values but even in the most basic biological sense as well: 'there is a strange lack 8 of will for the future. Children, who are the future, are seen as a threat to the present...This invites a comparison with the decline of the Roman Empire: it was still functioning as a great historical context, but in practice it was already living off of those who would eventually break it up, because it no longer had any vital energy of its own' (Ratzinger 2007:24). He compares the view of Oswald Spengler with that of Arnold Toynbee: for the former Europe – a 'cultural continent' as Ratzinger calls it – has arrived at its final epoch and runs inexorably towards death or the handing on of its gifts to a new, emerging culture (with a different identity); under the perspective of the latter, Europe is in the midst of a crisis because it has fallen from religion to the worship of technology, the nation and militarism – secularism – but it can revert the tendency by reintroducing the religious heritage, especially Christianity (2007:24-25). Ratzinger does not seem to be arguing only for a remembrance of the past in a romantic fashion. He sees the question of EI as a guarantee for the future. He wonders to this respect: 'What is there, today and tomorrow, that promises human dignity and a life in conformity with it?' (2007:26). He conceives EI in terms of culture, with religion and history as components. After the French Revolution, two models of intercourse between religion and secularism were taking shape in Europe: a laicist5 model in the Catholic, Latin (derived language) nations, with strict confinement of religion outside the public life, and a secular model in the 9 Protestant, Germanic (derived language) nations, where an enlightened Christian religion, 'essentially understood as morality...assured a moral consensus and a broad religious foundation to which the faiths other than the State religion had to conform. Laicist models 'proved to be fragile and have fallen victims to dictatorships'. They only survive 'because parts of the old moral consciousness continue to exist...making possible a basic moral consensus' (ibid). The secular model with a state church suffer today from attrition: 'religious bodies derived from the State no longer provide any moral force, whereas the State itself cannot create [it]' (Ratzinger 2007:27). To the laicist and secular models6 Ratzinger adds two more: the socialdemocrat, which served as a counterbalance to the two existing models in both, 'Latin' and 'Germanic' countries, and the totalitarian (communist) associated with a rigidly materialistic and atheistic philosophy of history, in which 'religion becomes a superfluous relic from the past'. Communism's scientific appearance conceals an intolerant dogmatism: spirit is the product of matter, morals are the product of circumstances and must be defined...according to the goals of society...there are no longer any values apart from the goals of progress. 'At a given moment everything can be permitted' and become '"moral" in a new sense of the word. Even man can become an instrument...' (Ratzinger 2007:29). The communist systems, points out Ratzinger, have foundered, 'above all because of their false economic dogmatism. But too often people ignore the fact that the 10 more fundamental reason for their shipwreck was their contempt for human rights, their subjection to morality to the demands of the system and to their promises for the future'. The real catastrophe they left behind is not economic. It 'consists, rather, in the drying up of souls, in the destruction of moral conscience'. For him, the former communists have quickly become liberals in terms of economic doctrine, yet the moral and religious problem has not been solved: 'the loss of man's primordial certainties about God, about himself, and about the universe – the loss of awareness of intangible moral values – is still our problem, especially today, and it can lead to the self-destruction of the European consciousness' (ibid). Ratzinger wonders: 'In the violent upheavals of our time, is there a European identity that has a future and to which we can commit ourselves with all our might?' Then he enunciates 'the foundational moral elements' that in his opinion should not be missing from EI. The first one is the unconditional character of human dignity and human rights, values which are prior to any governmental jurisdiction. These values are not created by the legislator but exist in their own right and must be respected by him as values of a higher order. These values are ultimately derived from God who has made man to his image, and are therefore inviolable7. The fact that they cannot be manipulated by anyone is the real guarantee of human's liberty and greatness. Ratzinger claims that the human dignity, equality, solidarity, democracy and rule of 11 law present in the European treaties, imply an image of man, a moral option, and a concept of law that are 'by no means obvious out that are actually fundamental values in the identity of Europe' – he is referring here to their grounding in the Judeo-Christian tradition. 'This constitutive elements, along with their concrete consequences, ought to be guaranteed in the future European Constitution; certainly they can be defended only if a corresponding moral consciousness is continually formed anew' (Ratzinger 2007:30-31). A second element related to EI is marriage and (family). Monogamous marriage, 'modelled in the basis of biblical faith', open to children, is a fundamental structure of the relation between man and woman. It is also the basic cell in the formation of a larger community. In Ratzinger's opinion this gave Europe (in the East and in the West) 'its particular face and its particular humanity'. Marriage and family were founded on 'patterns of fidelity and self-denial'. Europe, he says, 'would not be Europe if this fundamental cell of its social edifice were to disappear or if its nature were to be changed (2007:31-32). The third foundational moral element of EI for Ratzinger is respect for what is sacred to someone else and especially for God, even from those who do not believe in him. 'Where this respect is violated, something essential in a society is lost' (2007:32-33). Then he notices a phenomenon of 'self-hatred in the Western world that is strange and that can be considered pathological'. He is 12 referring mainly to Europe, but not only. The West is making a 'praiseworthy attempt' to open up to 'foreign values' and understand them. But 'it no longer loves itself; from now on it sees in its own history only what is blameworthy and destructive, whereas it is no longer capable of perceiving what is great and pure. In order to survive, Europe needs a new – and certainly a critical and humble – acceptance of itself'. Then he adds 'that is, if it wants to survive' (ibid). He sees in multiculturalism – 'continually and passionately encouraged' in Europe – sometimes little more than the abandonment and denial of its own (cultural) heritage. Denying its own identity Europe would be depriving others of a service to which they have a right. Multiculturalism itself calls Europeans to come to their senses and look deep within themselves again, because the 'absolute secularity that has been taking shape in the West is something profoundly foreign'. He concludes hoping that the Charter of Fundamental Rights of the EU be 'a first step, a sign that Europe is consciously looking again for its soul', and that believing Christians see themselves as a creative minority that contributes to Europe's recovery of 'the best of its heritage and thus to the service of all mankind' (Ratzinger 2007:34). From the preceding paragraphs it seems that for Ratzinger 'culture' has as some of its components history and religion. Along his writing he does not appear to be mainly concerned for the survival of Christianity in 13 Europe, trying to keep its 'market-share' as it were, in a scenario of rival and competing religions. Of course Christianity is having a tough time in Europe today. But, after all, it did not start in Europe and has today its most significant growth in other continents, especially Africa and Asia (Vatican Information Service 2010). What he appears to be implying is that in denying its 'Christian heritage' Europe will not be losing part of its history but an essential component of its own identity, what Europeans have in common with each other and what distinguishes them from others. Clearly Christianity is one element, yet Ratzinger places it as crucial when it comes to appreciating the moral foundations of achievements deeply ingrained in how Europeans see themselves such as human dignity, democracy and the rule of law. His position says very little about concrete policy and even about a comprehensive account of EI. He clearly does not pretend that Christianity exhausts the meaning of EI, but is arguing that it has an indispensable place in it. Certainly, apart from pointing to the biological fact that native Europeans – Norwegians, Italians, Dutch or Germans in their traditional traits of, say, the last thousand years – seem to be disappearing as peoples8 because of below-replacement level birth-rates, his position is not 'ethnic'. It is important to notice this since often the adjective 'ethnic' is sometimes attached to 'culture' in discussions about EI9. Identity set on ethnic grounds, with all the charge of racism and xenophobia that this implies, is of course unacceptable. And though 14 there might be thinkers who pose cultural identity in ethnic terms10, Ratzinger's position about EI is set rather in cultural terms, whereby 'Europe is a cultural (and historical) concept' (2007:11). 'Deliberative' EI In what could be called a 'manifesto on EI' written on February 15 2003 from 'the core of Europe' with the assent of Jacques Derrida, Habermas (2003), tried to depict those aspects that unite Europeans and differentiate them from 'others', especially from USA. For Habermas (2003:291) the 15 of February 2003 may be seen retrospectively in history as the birth of the European public sphere. At the international level and in the framework of the UN, Europe had to 'throw its weight on the scale to counterbalance the hegemonic unilateralism of the United States' (Habermas 2003:293). He hints to 'a feeling of common political belonging' (ibid), the subjective part of EI. The European population must add to their national identities – which engender an already abstract, 'civic solidarity' – a European dimension. EI in this context seems to be also 'the consciousness of a shared political fate and the prospect of a common future'. EI must make citizens of one (European) nation regard the citizens of another (European) nation 'as fundamentally "one of us"' (ibid). So becoming solidary to other European citizens and considering them as 'one of us', are verbs, actions, rather than nouns. Those actions 15 are not exactly part of the concept of EI but they certainly derive from it as a consequence. EI may already be existing or not, but it can certainly be created by participation of the citizens in the public sphere. The 'present moment' (Iraq War) might be a great opportunity to generate EI, given 'the difficulties of a situation into which we Europeans had been cast' (ibid). Then he outlined what we could call the objective part of EI: the description of that 'Europe' which the citizens are invited to identify with. That Europe was 'peaceful, cooperative..., open toward other cultures and capable of dialogue...', and had come up with solutions to nationalism – by creating the EU, a form of 'governance beyond the nation-state' – and to the injustices of capitalism – through the social welfare system. The challenge for Europe now was to 'defend and promote a cosmopolitan order on the basis of international law against competing visions' (Habermas 2003:293-4). But what is distinctive about Europe? Some of its originally characteristic traits have been so successful that other regions have adopted them, basically all of the 'West': 'Christianity and capitalism, natural science and technology, Roman law and the Code Napoleon, the bourgeois-urban form of life, democracy and human rights, secularisation of the state and society...' (ibid). He enunciates what he believes to be the uniqueness of Europe (its identity), its 'face': the overcoming of the destructive power of nationalism; an 'incomparably' rich 16 cultural diversity; the acquired knowledge on how differences can be communicated, contradictions institutionalised, tensions stabilised, 'otherness' recognised; part of this EI is also the pacification of class conflict within the welfare state; the selflimitation of state sovereignty within the framework of the EU; features of a 'common political mentality' which include suspicion when the border between politics and religion is transgressed, a 'relatively large amount of trust' in the organisational and steering capacities of the state, scepticism towards the achievements of the markets, moderated optimism regarding technical progress, keen sense of the 'dialectic of enlightenment', a preference for the welfare state's guarantees of social security and for regulations on the basis of solidarity; the desire for a multilateral and legally regulated international order and the hope for an effective global domestic policy within the framework of a reformed United Nations (Habermas 2003:294-5). Habermas wonders whether this 'mentality' that forms part of EI is superficial or has deeper historical experiences and traditions. He sees EI not as natural, but rather as an artificial construction that must happen 'in the daylight of the public sphere'. A European-wide public sphere needs to be embedded 'in a political culture shared by all' (Habermas 2001:19). This 'political culture' seems to be part of EI for Habermas. The new awareness of what Europeans have in common is expressed 'admirably' in the EU Charter of Basic Rights. The Charter 17 articulates 'a social vision of the European project' and shows what links Europeans together from the normative point of view (Habermas 2001:21). For him, the emergence of national consciousness involved a 'painful process of abstraction' from local and dynastic identities to national and democratic ones (Habermas 2001:16). 'Why', he asks, 'should the generation of a highly artificial kind' of solidarity 'among strangers' – not go beyond the national level, to a European level? (ibid) But though arbitrarily invented, EI does not have to rely on an arbitrary political-ethical will for its formation or hermeneutics of processes of self-understanding (therefore EI is also a 'self-understanding'). Since EI can be constructed, Europeans – through discussion in the public sphere – can decide which historical experiences they want to be included in their identity. Habermas proposes some 'candidates' for the historical grounding of EI. The first possibility that he mentions – just to discard it as non-appropriate – is religion. Second, the European preference for politics over market and thence their trust in the civilising power of the state and its capacity to correct market failures. Third, the party system that 'only in Europe' serves an ideological competition that subjects 'the socio-pathological results of capitalist modernisation to an ongoing political evaluation'. Fourth, an anti- individualistic ethics of solidarity with the goal of equal provision for all. Fifth, a heightened sensitivity to personal and bodily integrity, after the experiences of 18 totalitarianism. Sixth, the domestication of state power through mutual limitation of sovereignty – both at the national and international level. And seventh, the assumption by Europeans of a reflexive distance from themselves to account for their former violence in colonising and bringing about modernisation to other parts of the world (Habermas 2003:295-7). Habermas' notion of EI – from the subjective point of view – means 'feeling of common political belonging' and of the other citizens as being part of the same community ('one of us'). Elsewhere he speaks of 'an interest in and affective attachment to a particular ethos: in other words, the attraction of a specific way of life (Habermas 2001:8). EI engenders an abstract, civic solidarity among strangers, the citizens. From the objective point of view 'Europe' asserts itself in the face of its 'Other' today, the USA. In contrast11, Europe is peace-seeking, power-moderated, colonially reflective, market-controlling, religion-suspecting, and so on. Since EI is an artefact, it must be built with the participation of all citizens in the public sphere, and it must contain those historical aspects that they want to choose as 'common memory' (history), which seems to be another important element of EI. Habermas notion of EI is difficult to encapsulate in only one of the sections in this review, it could go in the social welfare, the political legal or even the post-modern or the historical, depending on the accent. I name it 'deliberative' because the centre of EI is in Habermas' view deliberation of civil society in the public sphere. 19 'Social' EI For Anthony Giddens the core of EI is the 'European Social Model'. EI must be a feeling of belonging to a community (Giddens 2007:277). On the objective side, he sees the EU as a community that is cosmopolitan, open. The members of this community share certain values and a purpose, a goal. Intra-European education and travel are important ways to promote this identity. The European community must have clear borders, ways to say which territories belong to Europe and which ones do not. There must be criteria to include some and exclude others from Europe, which does not mean that good relations should not be cultivated with all neighbours. He points out to the easiness with which nobody thinks of possible membership for countries in North-America with clear European links and background. In the same way, nobody doubts that Norway or Iceland could belong to the EU or question their being located in Europe. When it comes to defining those boundaries (in terms of possible members of the EU) Giddens recurs mainly to reasons of practicality and economic costs (2007:275-281). He sees the rejection of the European Constitution by Dutch and French in social and economical causes: the EU is not growing as fast as the USA (even less when compared to China or India) and there is need for a European debate in order to strive for the combination of economic growth with high levels of social welfare after the example of the Nordic countries (Giddens 2007:294). 20 Again, the face of Europe, the object of identification, the source of legitimacy is an EU that achieves and offers the social model for its citizens (Giddens 2007:288). Other aspects (but not as important as that one) are the fact that the EU is a new form of polity with trans-national governance (Giddens 2007:284); that the EU is not United States, Europeanness is not 'Americanness' (Giddens 2007:276); the EU as an association or community of semi-sovereign nations but is not 'post-national' as Habermas argues (Giddens 2007:272); he coincides with Weiler in considering the EU a construction that promotes virtues like tolerance and humanity (Giddens 2007:269). He sees EI emerging as a product from the Cold War in the contrast with, on the one hand, American liberalism, and on the other, Soviet communism (Giddens 2007:255). For him, the real problem with EI arose after 1989, with the expansion of the European Community eastward (ibid). In Gidden's eyes the EU is a powerful source of democratising influence that promotes the rule of law and market economy; a protection for its citizens in the face of global threats; a way for collective (European) defence and reaction for conflicts elsewhere in the word; a leader in climate change policy; a more egalitarian balance of power between the member states (Giddens 2007:258). Purposes for the existence of the EU are: the (European) social model; the conservation within and promotion without of a zone of peace and European values 21 such as democracy, unity in diversity and solidarity (Giddens 2007:264). Again, it is difficult to reduce Giddens (or any other author) and his position to a defined label. Yet it is clear that for him subjective EI equates – as in the case of other authors – to a feeling of belonging. The object of EI, though, is strongly centred on what he understands as 'the social model'. 'International' EI It may be difficult to find what a Czech and a Spaniard have in common. But it might be easier to say why the polity of sorts which they both belong to is distinct from the Republic of Zambia, the Central American Integration Region (SICA) or the Russian Federation. Ian Manners (2008) has coined a term to describe an (objective) identity for the European polity: the EU is 'a normative power' which promotes a series of substantive normative principles such as: 'peace, freedom, democracy, human rights, rule of law, equality, social solidarity, sustainable development and good governance'. The way in which the EU promotes those principles is by being 'a living example' – in virtue-ethics terms), 'reasonable' – in deontological terms and by 'doing less harm' – in consequentialist terms (Manners 2008:66). Thus he depicts a polity which is arguably attractive as an object of identification. That is how Europeans (would like to) see themselves and to be seen by others in the world stage. The EU would be an example of 'sustainable peace' 22 (Manners 2008:68-69) following the founders' inspiration to make war not only unthinkable, but 'materially impossible'. The EU promotes this not only by encouraging dialog as a path for conflict resolution but also by devoting military capacities to strengthen peace in close accordance with the United Nations (UN) Charter. Its second principle is social freedom in a particular legal context, with the 'five freedoms' (Manners 2008:69-70) being those of persons, goods, services, capital and establishment. Through the Charter of Fundamental Rights and its accession to the European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms, the EU promotes freedom of thought, expression, assembly and association. The EU is an example and promoter of 'consensual democracy' (Manners 2008:70) through proportional representation in the member states, and in the EU itself by power-sharing in the European Parliament. The EU has helped spread consensual democracy in Central and Eastern Europe as part of the transition and accession processes. 'The trinity of democracy, human rights and the rule of law' is to be consolidated and supported in the EU's external action (ibid). The fourth principle is associative (individual and collective) human rights (Manners 2008:71). They are associative 'because they emphasize the interdependence between individual rights – for instance freedom of 23 expression – and group rights – such as freedom of religion or belief'. These associative human rights are indivisible from consensual democracy, supranational rule of law and social solidarity. The 'supranational rule of law' principle (Manners 2008:71-72) is understood in three steps: intra-communitarian – through the acquis – international law – above and beyond the EU – and cosmopolitan – advancing the development and participation of the EU and its member states in humanitarian laws and rights applicable to individuals. The seventh principle of 'inclusive equality' (Manners 2008:72-73) forbids 'any discrimination based on any ground'. The principle of social solidarity seeks to foster a 'balanced economic growth, social market economy, full employment, social inclusion, social justice and protection, intergenerational solidarity and social solidarity among and between member states and outside the Union contributing to solidarity and mutual respect among peoples, free and fair trade and the eradication of poverty'. The eight principle – 'sustainable development' (Manners 2008:73-74) – seeks a balance between 'uninhibited economic growth and biocentric ecological crisis' in the environment, inside and outside the EU. Finally the last principle, 'good governance' (Manners 2008:74-75), emphasises 'quality, representation, participation, social 24 partnership, transparency and accountability in the democratic life of the Union'. The two distinctive features of the EU's good governance are the participation of civil society and multilateral cooperation. The EU is a normative power. Unlike 'the Axis of Ego' – United States, Russia and China – (Manners 2008:80), it possesses the ability to establish normative principles and apply them to different realities. It represents in foreign policy a step beyond the sole play of national or regional interests and anchored instead in ethics and universally accepted values and principles (ibid). An identity based on the international image of the EU is certainly attractive as an impulse for unity. The principles Manners appeals to are ideals that few citizens and countries would oppose. It is in the details – cynics would point out – where the problems begin. The EU had a dubious role during the nineties in the Balkan wars. The 2003 Iraq war itself, taken sometimes as the icon distinguishing the US and the EU, is difficult to understand under a simplistic view. Not exactly all member states of the EU disagreed with United States. Several of them actually participated in the invasion (UK, Spain, Poland, Denmark...). The 'soft power' of Europe represented by French President Sarkozy, trying to set a fair agreement between Russia and Georgia in the aftermath of their war in 2008, achieved only modest results. Even after the creation of the position 'High Representative of the European Union for Foreign Affairs and Security Policy' joint action remains difficult and 25 slow. At any rate, this is another way to visualise EI. As in other cases, Manner's vision does not necessarily exclude others. 'Post-modern' EI Gerard Delanty has long been advocating for what he calls 'cosmopolitan identity' of Europe (see for example 1995). He defines EI against either a 'national Europe' or a 'global (i.e. international) Europe', as a 'cosmopolitan identity based on a cultural logic of self-transformation' rather than as a supranational identity (Delanty 2005:405). For him Europeanisation is not an exclusively institutional EU-led project, which produces a supranational identity in detriment of national identity. It is rather about bringing a transformation of statehood in Europe (2005:407). The EU is not a version of the nation-state writ large. Europeanisation is not a response to globalisation but its expression (2005:408). EI is a social reality, not an institutional construct or a legal-constitutional framework. Europe actually does have a 'cultural existence', though very weak in comparison to that of national identities. The nature of EI, argues Delanty, 'is one that in embracing diversity it cannot be a foundation for a cultural identity in the conventional sense of the term' (2005:409). Culture is viewed by him as 'a dynamic and creative process of imaginary signification' (ibid). Against Habermas' position (which in 26 this paper I have called 'deliberative'), Delanty argues that there is little evidence that people identify strongly with constitutional principles', that constitutional patriotism might be more German than European and that Habermas' vision of a post-national Europe is limited: too European (2005:412). Finally, for Delanty Habermas sees values in too minimal a sense, and signals to Weiler's claim for the recognition of the Judeo-Christian values as part of EI, as 'paradoxically' more tolerant than Habermas' option for pure secularism (Delanty 2005:413). In his opinion modern cosmopolitanism (based on Kant), 'generally lacked a political dimension and in fact is indistinguishable from internationalism' (Delanty 2005:415). Instead he advocates for a cosmopolitanism beyond the nationalism v internationalism dichotomy, to a political project aimed at the transformation of loyalties and identities in a world of multiple modernities (2005:416). Cosmopolitanism is not a clearly defined but a contradictory, ambivalent and paradoxical project. For cosmopolitanism democracy loses priority to give way to a 'new notion of integration' within the European nations and also outside Europe. Cosmopolitanism is about 'the transformation of cultural and political subjectivities in the context of the encounter of the local or national with the global'. Europeanisation has more in common with cosmopolitanism than with 'something specific as a European People, a European society, a European Superstate, or a European heritage (Delanty 2005:417)12. 27 Finally, EI is 'a form of post-national self-understanding that expresses itself within, as much as beyond, national identities...The local-global nexus is often the site of major social transformation' (ibid). His cosmopolitan perspective 'entails a recognition of the transformative dimension of societal encounters'. Europeanisation is producing greater convergence 'but it is also consistent with plurality', because 'the integration of societies entails differentiation'. Yet greater convergence does not translate into more overall cohesion and for this reason 'Europeanisation is difficult to democratize' (Delanty 2005:418). In an apparent recognition of a post-modern atmosphere in Europe he explains that 'the loss of markers of certainty' has let to a 'more communicative logic' underpinned by 'new discursive spaces' (ibid). His idea of EI is that of a 'self-understanding' not rooted 'in a community of fate' or in the state or territory, but 'in a mode of recognition and discursive rationality that is decentred' and 'not uniquely European' (ibid). So an EI that is neither 'identity' nor 'European'. In sum, the republican tradition based on the idea of civil society and democratic governance is 'limited when it comes to a movement such as Europeanization which is not based on a concrete people as such' (Delanty 2005:19). Because Europe lacks its 'People', democratisation is not the key to EI, which can be better described in terms of 'self-transformation rather than self-governance' (ibid). Cosmopolitanism would be more central to EI than republicanism, which as a political 28 philosophy 'assumes a certain unity to political community', whereas cosmopolitanism operates under the assumption of 'unity in terms of diversity' (ibid). With these ideas Delanty tries to distance himself both from the cultural and deliberative perspectives. He also partially ignores the social and international ones. Official use of EI in politics It can be useful to consider at least one of the official positions that the EU (when it was still the 'European Community') 13 has taken in the past. Attending to the way in which EI is used by politicians can give light as to the implicit meaning they are assuming. The 'Document on EI' was published by the foreign ministers of the then nine member states in December 1973), with the goal is to better define the relations of the members (of the 'European Communities') with 'other countries' and on the world stage. Even though nearly forty years have passed since, the document shows traits that would continue to appear whenever the topic of identity was addressed in the acquis communautaire – the 'mobile constitution' of the EU formed by its many treaties. The Nine14 had overcome 'their past enmities' and decided that unity was 'a basic European necessity', to ensure 'the survival of the civilization' they had 'in common' (Document on EI 1973: 1). They wished to ensure respect for the 'cherished values' of their legal, political and moral 29 orders while preserving 'the rich variety of their national cultures' (ibid). Fundamental elements of EI ('shared attitudes of life) were the principles of representative democracy, the rule of law, social justice (which was 'the ultimate goal of economic progress') and respect for human rights. Those principles corresponded to 'the deepest aspirations' of Europeans (from those nine nations at least) who should participate in their realisation especially 'through their elected representatives' (ibid). The Nine reaffirmed their 'political will' to succeed in the construction of a united Europe and to transform their communities 'into a European Union' (Document on EI 1973: 2). EI's originality and dynamism come from the diversity of cultures 'within the framework of a common European civilization, the attachment to common values and principles, the increasing convergence of attitudes to life, the awareness of having specific interests in common and the determination to take part in the construction of a United Europe' (Document on EI 1973: 3). In the international scene 'a very small number' of increasing powerful countries motivated 'Europe' to unite and speak increasingly 'with one voice' if it wanted to make itself heard and play its proper role in the world' (Document on EI 1973: 6). Likewise, Europe would never succeed in the essential aim to maintain peace if it neglected 'its own security'. Therefore the Nine agreed on accepting the presence of USA's nuclear weapons in the 30 continent since 'in the presence circumstances there is no alternative' (Document on EI 1973: 8) – a clear option for one of the two contending powers during the Cold War. The Document quickly clarifies that 'European unification is not directed against anyone, nor inspired by a desire for power', but rather to become 'an element of equilibrium and a basis for cooperation with all countries 'whatever their size, culture or social system' (Document on EI 1973: 9)15, in accordance with 'the purposes and principles of the United Nations Charter' (ibid). The Nine's foreign policy would pursue that international relations have a more just basis, the independence and equality of States is better preserved, prosperity is more equitably shared and security of each country is more effectively guaranteed (ibid). Interestingly, the Nine consider they share with the US 'values and aspirations based on a common heritage' and wish to maintain their constructive dialogue and continue their cooperation 'in a spirit of friendship' (Document on EI 1973: 14). In general all of the second part ('European identity in relation to the world') defines the future EU as a global actor and in its relations with USA, URSS, China, the Mediterranean, Latin America, Asia and the rest of Europe (Document on EI 1973: 9-21). There is therefore a strong charge of the international meaning of EI. Finally, the Nine foresee that EI 'will evolve in function of the dynamic construction of a United Europe'. By 31 undertaking the definition of their own identity in contrast to other countries or groups of countries, 'they will strengthen their own cohesion and contribute to the framing of a genuinely European foreign policy' (Document on EI 1973: 22). Toward a concept of EI From the preceding analysis a few elements emerge which could get us closer to a synthetic notion of EI. It is clear, first of all, that EI can be approached from the perspective of the subject who experiences or possesses it, or from that of the object of that experience. Subjective EI is usually called 'identification', 'commonality', 'Europeanness', 'feeling of belonging'. The 'subject' is the collectivity of European citizens (or sometimes of member states). The subjective side of EI is therefore identification of the Europeans with Europe, but not at the individual level, rather at the collective level. Therefore subjective identity refers to a common denominator arguably present in all members of the collectivity, not the identity (or identities) of individuals. This is the subjective aspect of EI. The objective aspect, the centre of identification, is the European polity. It has to do with what the EU is, or what image it projects, or what it is not. This aspect of EI will often translate into discussions about the future of European project, or its past, or its achievements, or the kind of polity the EU is, or its place in the world stage. 32 EI speaks of identification of subjects ('Europeans') with an object ('Europe'): but what kind of 'object'? Is it 'Europe' considered as society, culture, economy, art, landscape or polity? The list can be longer. The concept of EI does not necessarily have to be political. My research is about EI considered only from the political point of view: that is, Europe the polity as the object of identification. Even when I study culture, history, religion, international affairs, social way of life or any other aspect to explain EI, I take them exclusively inasmuch as they seem to matter so that Europeans will identify with Europe as a polity. Another element that comes up from the analysis is that, however light, inclusive and 'politically correct' the definition, as long as we speak of 'European' identity something and someone will be in, something and someone will stay out of the concept. EI implies delimitation, definition. It does not imply extermination, discrimination or oppression of anyone not included in the concept of 'Europe' or 'European'. It is perfectly possible to establish a very close, inclusive and cordial relation with non-Europeans16. Otherwise everyone and anyone could be a 'European' – a sure way to rending the term altogether meaningless. There is a definitory and intrinsic characteristic in EI, a limit that any identity implies. Only taking this into account Europeans can say what they are as a community, and therefore who is in or out. Definition does not have to mean essentialism either. This takes me to the next distinction. 33 EI has two chronological aspects: what has already passed, and the future, still to happen. The part of EI that looks back is Europe's collective memory, its history. The part that looks forward is the project, its future. Some argue for one view in detriment of the other. But that does not have to be that way. Past and future can well be part of EI. And so it could be with elements of other definitions. It seems to me that the discussion about EI could be caricatured as a polemic about what makes a good dinner. One party might argue that what sets the tone to it are the appetizers: they define your whole attitude and experience from the start. A second party might say that the key is a savoury salad, because of its content and colours. A third party might passionately defend the place of the main course, which justly is called 'main' and at the end stands for what you really had for dinner – inside this position you might have a bitter dispute between sea-food, meat and poultry advocates. A fourth school might revive the element that has been omitted in every other study: the importance of desert. Still a fifth one might discard the first four as irrelevant and bring to attention the incomparable role of drinks in their different kinds either at the beginning, during or at the end of the meal... A final group might argue for a less restrictive, non-judgemental (why speak about 'good' dinner?), non-exclusivist, less table-centred, post-culinary concept of dinner as a space of encounter of different opinions, attitudes and experiences regarding food, drinks and tastes... But, could 34 not it be that a good dinner depended on the combination of several of those elements, keeping a certain balance that has into account the importance and place of each and every (or nearly every) one of them? From the positions analysed in the paper, I do not see why culture and democratic deliberation – Christianity and Enlightenment – could not both be part of EI. In the same way a 'welfare polity' can without conflict be also at a 'soft (or normative) power' in the world scene. Could not the uniqueness of Europe, its distinctive identity, reside on being a polity grounded on the inspiration of the rich (spiritual and ethical) values of the Biblical tradition, built with the participation of civil society (deliberation and democracy), maintaining a mixture and justice or 'social-market economy' for its society, playing a pacifying and civilising role in the international stage, and open up to a certain extent to multiplicity and difference? What soul for Europe? In this last part I would like to submit the idea that EI has several elements if analysed from the perspectives suggested in the precedent section. Attending to its history, there is no doubt that both the Biblical tradition and the Enlightenment have a place in it and form part of its culture. As a political project EI has a strong republican orientation which co-exists with the 'market-only' – 35 'no-polity' – position and still today continues to push in the direction of making the EU a democratic, representative, legitimate and participative polity. Looking inwards, the polity EU may show that EI is strongly related today with the social aspect: prosperity and justice walking along together. Widespread economic improvement has always been a hallmark of the EU. Looking outwards, EI has to do with how others perceive the EU or at least – and more important for our study – how Europeans would like to be perceived abroad. The 'soft' or 'normative' power comes into place here, a force for peace and prosperity in the world, a bulwark of international law and civilised coexistence; often loudly 'a non-USA', almost imperceptibly as well a 'non-Russia' and 'non-China'. No matter how it is defined, Europeans know they are (or would like to see themselves as being) different in comparison with other countries and regions of the world. The final element, that of openness to multiplicity, is also part of EI, but in my opinion it has limits. Its cosmopolitanism goes well with the times of globalisation, yet its consideration of democracy as secondary deserves at least careful examination – the alternative to democracy is elitism. What is more important, neither of the thinkers here analysed is suggesting, when advancing their proposals for EI, that the EU should not be open and diverse. Setting contours of a polity in order to define 36 it is actually not a hindrance for constructive, friendly and peaceful engagement with nonEuropean citizens or non-EU countries and regions: rather, it is a pre- requisite. Openness to multiplicity has to be nuanced. 'Europe' is not an equivalent of Planet Earth. Accordingly, its identity has to be much more modest and contain a degree of particularity (which, as we have seen above, has nothing to do with contempt for non-Europeans). An exercise of definition that blasts all the boundaries cannot be a 'de-finition' – etymologically 'a setting of limits'). Jewish Professor JHH Weiler makes a point to this respect regarding one of the elements of EI analysed here which could be deemed more polemic and exclusivist – that of the Christian past. His argument applies all the more to the rest of the elements. During the debate about the mention of God and or Christianity in the Preamble of the Constitutional Treaty, Weiler wonders if that could not compromise Europe's self-understanding as a society and polity built on tolerance and multiculturalism. Then he advances a concept of tolerance that could go well with our notion of EI: What of our Muslim citizens? What of our Jewish citizens? Would they not feel excluded? (...) True tolerance – as that discipline of the soul which resists the tendency to coerce the other – can only exist against a basic affirmation or certain truths. And there is a contempt for the other, not respect, in an 'everything goes attitude'. How can I respect the identity of the other if I do not respect my own identity? And why would a Mulsim or a Jew, as religious minorities, feel safe in a society which excludes from its identitarian icons recognition of its very religious identity? (...) People come to these 37 countries partly because of their tradition of tolerance; because in spite of their own traditions they can warmly welcome somebody who does not share in them. (Weiler 2006:8). EI has given elements that should not be ignored. They allow the EU to set terms of the encounter and integration of its new immigrants and the states applying for membership. At the same time, EI will be as dynamic and changing as the citizens of Europe17. Stating clearly what defines Europeans today does not mean that such should be their configuration as a political community in the future. But ignoring fundamental traits of their identity will be of no help to Europeans themselves, immigrants or non-Europeans, as Weiler points out. Before concluding I would like to bring to attention three ideas that need further research. First, in the discussion about EI I have assumed – not demonstrated – that a certain kind of cohesion18 is required among the members of a polity in order to keep it together. There is debate as to what the source of cohesion can or should be, but not regarding the need for cohesion – something that appears for many as self-evident. Second, the concept of EI seems to have room for several of the positions analysed. I have introduced those positions and hinted to the idea that they might be stressing different aspects of a wider common notion. I do not think it is difficult to show this but I have not done it here due to constraints of space. The 'models' or 'positions' on EI might be rather 'aspects' of it – at least up to a certain extent. The cultural aspect leaves the 38 question of how to organise the polity open, and therefore does not clash with the deliberative aspect, as long as the cultural aspect is not completely ignored or denied. What the international aspect sells to the world is its culture, its deliberative organisation and its successful combination of 'progress & justice'. The deliberative aspect cannot help relying on common memories, a shared 'political culture' and mention of 'the Axis of Ego' or alternative 'Others' in order to define EI. The 'post-modern' aspect, while privileging multiplicity, still advances the idea of a 'cultural heritage' for Europe. Third and last, the concept of EI is definable and also evolving, given and dynamic. After all the collective EU – the polis – is composed of its citizens – the politai – who themselves have a given past, preferences and allegiances, but also an open future towards which they evolve in varied ways. This dynamism is stressed in the 'post-modern' aspect of EI, and rightly so, as long as it does not override completely the given aspect. In this paper I have not expounded on 'the right balance', which I think could be developed departing from Beuchot's concept of 'analogical hermeneutics' (2004:33-44)19. A purely essentialist account of EI will be similar to an inert statue. But so will be an exaggerated emphasis on multiplicity: a post- identity, post-European conception of 'European identity' will advance little as a contribution to our quest. In this paper I have tried to inquire about the factors that 39 keep a polity together despite the diversity of its members. With that purpose I have explained five positions on EI. Then I have proposed a synthesis and suggested that the five positions to a certain extent present aspects – not necessarily in contradiction with the rest – of the same concept. Finally I have outlined three issues about EI that due to constraints of space have been only indicated but require further research. References 'Declaration on European Identity' (1973) Bulletin of the European Communities No 12, December 1973:118-122. Viewed 30 April 2010: http://www.ena.lu/declaration_european_identity_co penhagen_14_d ecember_1973-2-6180 Antonsich, Marco. "The Narration of Europe in 'National' and 'Postnational' Terms: Gauging the Gap between Normative Discourses and People's Views." European Journal of Social Theory 2008; 11 (4): 505-522 Aristotle (2009) Politics (translation by Ernest Barker) Oxford University Press. Reissued from the 1995 version Bellamy, Richard (2006) 'The Challenge of European Union', in John Dryzek, Anne Phillips and Bonnie Honig (eds.) The Oxford Handbook of Political Theory, OUP, pp. 245-61 Bellamy, Richard (2008) 'The Challenge of European Union', in John Dryzek, Anne Phillips and Bonnie Honig (eds.) The Oxford Handbook of Political Theory, OUP, pp. 245-61 Beuchot, Mauricio (2004) Hermenéutica, analogía y símbolo Herder, México Beuchot, Mauricio (2005) Interculturalidad y derechos humanos Siglo XXI, México Delanty, Gerard (1995) 'The limits and possibilities of a European identity: A critique of cultural essentialism' Philosophy Social Criticism 1995; 21; 15 40 Delanty, Gerard (2002) "Models of European Identity: Reconciling Universalism and Particularism". Perspectives on European Policies and Society. 3 (3) 2002: 345-359. Delanty, Gerard (2005) 'The Idea of a Cosmopolitan Europe: on the Cultural Significance of Europeanization' International Review of Sociology – Revue Internationale de Sociologie Vol. 15, No. 3, November 2005:405-421 Delanty, Gerard (2010) 'The European Heritage from a Critical Cosmopolitan Perspective, LSE "Europe in Question" Discussion Paper Series No. 19. Giddens, Anthony. "Europa en la era global". (Translated from English into Spanish by Albino Santos Mosquera.) Paidós, Barcelona 2007. Habermas, J & Derrida, J (2003) 'February 15, or what binds Europeans together: a plea for a common foreign policy, beginning in the core of Europe' Constellations Vol. 10, No. 3 Habermas, Jürgen (2001) 'Why Europe Needs a Constitution' New Left Review 11, Sep-Oct 2001:5-26 Habermas, Jürgen (2006) 'Religion in the Public Sphere' European Journal of Philosophy' Vol. 14, Issue 1, pp. 1-25 Hurrelmann, Achim (2005) 'Political Globalization, Social Integration, and Four Models of Supranational Political Community' Paper Prepared for the Conference Supranational Political Community: Substance? Conditions? Pitfalls? University of Victoria, 30 September 2 October Jenkins, Philip (2006) 'Demographics, Religion, and the Future of Europe', Orbis: A Journal of World Affairs, Vol. 50, No. 3 (Summer 2006) Manners, Ian (2008) 'The Normative Ethics of the European Union' International Affairs 84: I (2008) 65-80 Clare Murphy (2006) 'The EU's baby blues. Birth rates in the European Union are falling fast.' BBC News (Europe Section). Monday 27 March, 6:44 UK time. Accessed April 2010: http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/4768644.stm Prodi, Romano (2000) Europe as I see it (Translated by Allan Cameron) Polity Press Ratzinger, J & Pera, M (2006) Without Roots: The West, Relativism, Christianity, Islam (Translated from the 41 Italian by Michael F Moore) Basic Books, New York Ratzinger, Joseph (2005) 'Europe's Crisis of Cultures', Translation of the lecture given in Italian by Cardinal Joseph Ratzinger, now Benedict XVI, in the convent of Saint Scholastica in Subiaco, Italy, on 2 April 2005. Accessed 30 April 2010: http://www.catholiceducation.org/articles/politics/pg 0143.html Ratzinger, Joseph (2007) Europe Today and Tomorrow. Addressing the Fundamental Issues. Ignatius Press, San Francisco Vatican Information Service (2010) 'New Edition of the Statistical Yearbook of the Church', Latest 5 news, 27 April, viewed 29 April, http://visnews-en.blogspot.com/2010/04/new-editio n-of-statistical- yearbook-of_27.html Walkenhorst, Heiko (2009) 'The Conceptual Spectrum of European Identity – from Missing Link to Unnecessary Evil' Limerick Papers in Politics and Public Administration 2009, No. 3, Department of Politics and Public Administration, University of Limerick, Ireland Weiler, JHH (2002) The Constitution of Europe. "Do the New Clothes have an Emperor?" and Other Essays on European Integration. Cambridge University Press 1999, second reprint. Notes 1 I wholeheartedly thank very good observations, advices, discussions and/or constructive disagreements from colleagues and friends, especially John Besemeres, Marilu Costa, Christian Wicke, Nina Markovic, Conny Heidt, Guy Emerson, Saskia Hufnagel, Simon Bronitt, Julie Thorpe, Karis Müller, Ben Wellings, Klaus Klaiber, Dora Horvath, Bruce Kent, Ivana Damjanović and Matthew Zagor. Still, any shortcomings in this article are only mine. 2 Emphasis added. 3 Obviously, in the absence of a coercive force. 4 This will show that authors are not easily classifiable in theoretical shelves: they all could be in several categories, though fall mainly into one of them. 5 The wording is mine to distinguish a moderate kind of secularism (which I call simply 'secularism') from a militant version – typical of some 'Latin' countries with France as the prototype – which becomes an equivalent to fundamentalism in religion. 'Laicism' refers in this paper to the second kind. Prominent secularists and atheists such as Jürgen Habermas (see Habermas 2006) or Marcello Pera (see 42 Ratzinger & Pera 2006), for instance, do not belong to this kind. As a curiosity, in 'transplanted Europe' beyond the Atlantic (America) two neighbours exemplify either kind of secularism: mostly moderate in the US, mostly laicist in Mexico. 6 Of intercourse between religion and secularism. 7 Elsewhere (Ratzinger 2005) he points out to the Decalogue in the Bible as the origin of those values. 'The Muslims', he says, 'who in this respect are often and willingly brought in' (the discussion about mentioning God in the European Constitution) 'do not feel threatened by our Christian moral foundations, but by the cynicism of a secularized culture that denies its own foundations. Neither are our Jewish fellow citizens offended by the reference to the Christian roots of Europe, in as much as these roots go back to Mount Sinai: They bear the sign of the voice that made itself heard on the mountain of God and unite with us in the great fundamental orientations that the Decalogue has given humanity'. 8 See Murphy (2006) for insights on the phenomenon of fast-falling birth rates in Europe. The population replacement level is 2.1 children per woman. The countries mentioned above have rates lower than that. 9 See for instance Tomlinson & Maclennan (cited by Walkenhorst 2009:11), or Delanty (2002:348) 10 I myself have not found one in recent (say XXI Century) peer-reviewed academic literature 11 Much easier to make during the Bush than during the Obama years 12 However he will speak elsewhere (Delanty 2010:15) about a 'cosmopolitan cultural heritage'. 13 Or rather 'communities': the European Coal and Steel Community (ECSC), the European Economic Community (EEC) and the European Atomic Energy Community (EAEC or Euratom). 14 France, Germany, Belgium, Luxembourg, Netherlands, Italy, Denmark, Ireland, UK 15 This element presupposes a very interesting possibility: that of having an identity as a European polity, without by that implying exclusion in an absolute way with all countries and regions of the world, something that has become a reality as the EU has undertaken joint projects of cooperation in practically every continent. 16 Could there be a better relation than the one Europeans have with (just to give a few examples) Canadians, Americans, Australians or Argentinians? None of them expects to be called 'European' or feels discriminated against if s/he is not. 17 An EI that will keep the European polity together today is different to the one in 2100, for example, when according to Professor Philip Jenkins (2006:533) Europe could have 'a Muslim population of around 25 percent'. 18 Which I have equated with 'identity'. 19 Which could also bring light on how to achieve social integration of culturally-different immigrants in Europe through his idea of 'interculturality', which is an application of the same notion – analogical hermeneutics – to the problem of cultural diversity in a polity (Beuchot 2005:33-44). | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
HYBRIS nr 38 (2017) ISSN: 1689-4286 WITOLD M. HENSEL UNIVERSITY OF BIALYSTOK WATERED DOWN ESSENCES AND ELUSIVE SPEECH COMMUNITIES: TWO OBJECTIONS AGAINST PUTNAM'S TWIN EARTH ARGUMENT Hilary Putnam (1975) famously contended that the extension of many linguistic expressions is underdetermined by speakers' psychological states taken in their narrow sense, or individuated on the assumption that no psychological state presupposes the existence of any object other than the subject of that state (methodological solipsism).1 Putnam supported this claim by offering a series of Twin Earth thought experiments and appealing to the phenomenon known as the division of linguistic labor. In this paper, I focus exclusively on the argument from Twin Earth. I claim that it rests on two assumptions and that these assumptions are highly contentious. Given that both assumptions must be accepted for the argument to work, the argument fails. The first assumption has to do with what Putnam called the logic of natural-kind terms, the second with the notion of a speech community. In what follows, I offer a brief description of Putnam's argument and then focus on each assumption in turn. "Water" on Twin Earth The story is familiar. Let there be Twin Earth, a planet that is exactly like Earth in every respect but one: the liquid filling the rivers and lakes on Twin Earth, though (almost) indistinguishable from H2O, has the chemical composition XYZ. According to Putnam, if a spaceship from Earth visited Twin Earth and its crew discovered the difference between the two planets, the message they would send home would read: 1 I dispense with the adjective "narrow" in the rest of the paper. The term "psychological state" will henceforth denote narrow psychological states. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [23] On Twin Earth, "water" means XYZ. The same statement would have been true in 1750, when scientists on either planet were unable to distinguish XYZ from H2O. Therefore, in 1750, the sentence "Water is tasteless" would have been about H2O, when uttered by Oscar, and about XYZ, when uttered by Twin Oscar, even if Oscar and Twin Oscar were in the same psychological state (their brains had exactly the same microstructure). It follows, Putnam says, that knowing the meaning of "water" is not only a matter of being in the appropriate psychological state. Knowing the meaning of "water" also involves having the right kind of causal connections to the right sort of stuff in the world – in this case, to samples of H2O for Oscar and samples of XYZ for Twin Oscar. Natural kinds, indexicality and the qua problem The Twin Earth thought experiment would not have been as persuasive as it was with any old word used in place of "water". It could not possibly work with the word "bachelor". And, presumably, a story about Twin pencils, with cores made of some mysterious substance rather than graphite, would not have evoked the response "On Twin Earth, 'pencil' means something else than on Earth", even at a time when all pencils on Earth had graphite fillings. According to Putnam, there is a large class of words, which he calls natural-kind terms, that play an important role in explanations. Naturalkind terms include names of substances, physical magnitudes, animals and plants, as opposed to names of artefacts and other socially constructed objects, such as jobs. They are taken to feature in many inductive generalizations and lawlike statements. Putnam maintains that they also display a special kind of logic. Namely, invoking a natural kind implies an appeal to a shared (and typically hidden) nature that accounts for manifest characteristics of the kind's members. Thus, any ostensive definition of a natural-kind term carries with it a defeasible empirical presupposition that the indicated sample of the term's extension bears a same-kind relation to most of the stuff to which the term has been applied on other occasions. Putnam's discussion is somewhat confusing, though. An ostensive definition of any general term carries with it a defeasible presupposition of the type mentioned above. If I say "This kind of writing implement is called a pencil" and point to a pen that merely looks like a pencil, my Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [24] definition will not be valid, precisely because the pen I have indicated does not bear the appropriate same-kind relation to objects most members of my language community call pencils. Furthermore, one can define practically any non-empty general term via ostension: this is a bachelor, that is a bachelor, etc. What is relevant to the Twin Earth argument is only that some general terms, including natural-kind names, such as "water", have, as Putnam put it: an unnoticed indexical component: "water" is stuff that bears a certain similarity relation to the water around here. Water at another time or in another place or even in another possible world has to bear the relation sameL to our "water" in order to be water. (Putnam, 1975, p. 152) Therefore, what Putnam calls the logic of natural-kind terms should really be called the logic of indexicality. This is because, on Putnam's account, some names of artefacts have an indexical component, whereas some natural-kind terms do not. As to the former, recall Putnam's discussion of Rogers Albritton's live pencils example: If we discovered that pencils on Twin Earth were organisms, we would refrain from calling them pencils, unless of course we discovered that pencils on Earth were also alive (Putnam, 1975, pp. 161-162). "A Mercedes" would be a less controversial illustration. There are two distinct reasons why it is not the case that all natural-kind terms are indexical on Putnam's view. First, some names of natural kinds, such as "sand" and "air", do not seem to presuppose any particular nature shared by all their referents. This is so, even though we standardly explain the referents' manifest qualities by appealing to microstructure. Second, whether or not a word exhibits indexicality depends on language users. Indeed, according to Putnam, some naturalkind words that begin their career as equivalent to clusters of descriptions can subsequently become indexical (and, presumably, the other way around). For all we know, "water" may have initially meant something like "colorless, tasteless, odorless liquid that quenches thirst". To complicate things further, Putnam believes that many different senses of the word "water" coexist and many of those senses are indexical. This is because "X bears the relation sameL to y just in case (1) x and y are both liquids, and (2) x and y agree in important physical properties. . . . Importance is an interest-relative notion" (Putnam, 1975, Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [25] p. 157). Presumably, the fact that structural properties are "normally" considered to be important implies that, in its core sense, "water" denotes H2O.2 In some senses, samples of H2O with impurities are water, in others not; in some senses, ice counts as water, in others not, etc. These differences in extension result from interest-relativity. What is the relationship between the Twin Earth thought experiments and Putnam's account of indexicality of some natural-kind terms? I suggest that the experiments are taken to confirm the theory, though, of course, cannot establish its truth. Our referential judgments are regarded as the theory's explananda, and indexicality is supposed to account for them. This raises two kinds of questions: about the existence of the target phenomena (e.g., do our referential dispositions comport with the theory's predictions?) and about the theory's ability to explain them, if they exist. In this part of the paper, I focus on the latter kind of questions, so I temporarily grant that our responses to Twin Earth scenarios agree with Putnam's. There are three major difficulties here. The first is that the world may not have the natural-kind structure required by Putnam's account. Secondly, even if the world has the appropriate natural-kind structure, there are an indefinite number of widely differing, mutually exclusive and equally intuitive construals of reference transmission, the choice of which profoundly affects extension. In other words, in light of the first two problems, Putnam's theory may fail to explain the target phenomena. Thirdly, there may be an account of meaning that explains the target phenomena at least as well as Putnam's account, but in an internalist way. In other words, Putnam's account may not be the best explanation of the target phenomena. Although all these worries are equally important, I will restrict attention to the first. In a recent paper, Sören Häggqvist and Åsa Wikforss (forthcoming) argue persuasively that the Kripke-Putnam account of natural-kind terms relies on microessentialism, a view according to which objects or samples of substances falling under a single natural kind all share a common microstructure that explains their macroscopic properties and is necessary throughout modal space. But microessentialism, they contend, is at odds with our best philosophy of science. Therefore, the Kripke-Putnam thesis, which asserts that the 2 Putnam is silent on what makes a particular sense the core sense. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [26] extension of natural-kind terms is determined by the microessences of stuff present in speakers' environment, is incorrect. The core of Häggqvist and Wikforss' argument is well-known to anyone familiar with the so-called qua problem and contemporary philosophy of science. Typically, there is no single structure underlying the properties of an object or substance; instead, there are numerous structures that do not fit very well with the natural kinds suggested by common sense. This is especially clear in biology. As Häggqvist and Wikforss poignantly remark, Devitt (2008) is the only author in the philosophy of biology who clings to a form of essentialism. Similar conclusions are being reached by philosophers of chemistry about chemical kinds (see, e.g., Needham, 2000, and Hendry, 2005). Following Häggqvist and Wikforss, let me summarize what science tells us about the nature of water. First of all, the formula H2O does not capture the structure of water, but rather its chemical composition, or, in this case, molar proportions. This is an important distinction, because structural isomerism implies that different substances may share a single composition. For example, propanol, isopropanol, or methoxyethane are all C3H8O (and large molecules of organic compounds have millions of isomers). Generally, then, chemical composition is not a good candidate for a substance essence – we need to dig deeper.3 The essentialist may respond by invoking molecular structure: surely, she will say, water is composed of H-O-H molecules, isn't it? Well, not quite. As Häggqvist and Wikforss point out, water is not usually molecular. Liquid water is composed of H+ and OHions as well as H-O-H molecules, all of which are in constant flux, forming polymers of different lengths at rates that vary with temperature and pressure. On this level of description, then, liquid water has an immense number of structures. And Häggqvist and Wikforss have barely scratched the surface. They haven't broached the subject of heavy, semi-heavy, heavyoxygen or tritiated water. Nor have they mentioned the fascinating complexities of water in its other states, including different varieties of amorphous ice (LDA, HDA, VHDA). 3 Water happens not to have isomeric structure, but since other substances do, we should probably look for chemical essences at a lower level of organization than that of chemical composition. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [27] If it is so hard to pinpoint anything even remotely resembling the microessence of water, then it should come as no surprise that similar difficulties arise, in much greater numbers, when we turn to biological kinds. It is, I think, no exaggeration to say that modern biology is a thoroughly anti-essentialist science. This anti-essentialism is clearly reflected in the philosophical literature devoted to the life sciences, so I am not going to dwell on it here. Instead, let me recall briefly an interesting study by Andrew Shtulman and Laura Schultz (2008), which suggests that naïve essentialist beliefs about biological species seriously impede people's ability to understand the principles of Darwin's theory of evolution through natural selection. Given the impact of Darwin's theory on contemporary biology, it is no wonder that biologicallyinformed researchers are so vehement in rejecting essentialism. Häggqvist and Wikforss's criticism would be potentially devastating against a conception of natural kinds that took singularity of common structure to be necessary for natural kindness and indexicality. Putnam's theory is not that sort of theory, however. Here is a quote that confirms this: "But the local water, or whatever, may have two or more hidden structures – or so many that 'hidden structure' becomes irrelevant, and superficial characteristics become the decisive ones" (Putnam, 1975, p. 1961). The same idea appears in a recent defense of externalism by Daniel Korman (2016), who formulates the following "default conditionals" that are supposed to govern the semantics of "water": (i) If water turns out to be compositionally uniform, then "water" expresses a concept that applies to all and only samples of that compositional kind with respect to all counterfactual situations. (ii) If water turns out to have a highly disuniform composition, then "water" expresses a concept that applies to all and only samples of superficially water-like kinds with respect to all counterfactual situations. (Korman, 2016, p. 507) Korman's default conditionals are useful, because they wear their shortcomings on their sleeve. First, they are glaringly incomplete. We need at least one more default conditional to handle kinds that are neither uniform in composition nor highly disuniform. Second, the term "highly disuniform" is vague. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [28] We can take care of the first problem by following Putnam, who maintained that the extension of terms such as "jade" is determined by a disjunction of two hidden structures (there are two kinds of jade, he claimed). In fact, we have no other option, since given the apparent lack of natural kinds unified by a single microessence, any other move would amount to adopting internalism rather than externalism. Now, the vagueness of Korman's phrase "highly disuniform" is a different issue. As I see it, externalists have only two options available to them. The easy way out would be to use the standard method of dealing with vagueness: i.e., draw the boundary between highly and non-highly disuniform kinds in an arbitrary manner. Say, at three or seven, to stick only to magic numbers. This would make the dispute between externalists and internalists a partly conventional and partly empirical disagreement, a matter of decision as well as of fact. Although I do not pretend to have insights into the ultimate nature of reality, I would not bet on the world turning out the way externalists expect it to be. So far, increasing scientific progress has been associated with ever more discoveries of new structures (see Taylor, Vickers, 2017, for an overview of the phenomenon of conceptual fragmentation in science). The other option is to maintain, like Putnam, that the boundary separating highly disuniform kinds from merely disuniform ones is delineated in light of our interests. Generally, then, the picture Putnam is proposing is that the hidden structures that determine the extension of natural-kind terms are always filtered by our interests. Unless we are talking infinities, the number of structures relevant to explaining what we want to explain in light of a set of interests is bound to be smaller than the number of hidden structures listed in a long unsorted disjunction. Moreover, it is arguably an empirical issue (though in a pretty broad sense of the word "empirical") whether a set of structures is relevant in light of a particular set of interests. While adding interests to the mix is a step in the right direction, I do not think it will save externalism. Indeed, it will only exacerbate the qua problem. As far as the determination of extension of natural-kind terms is concerned, interests enter the equation in at least two places: when the speaker (or group of speakers) chooses which characteristics of a kind of substance or object need explaining, and when the speaker (or group of Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [29] speakers) decides which kind of explanations are acceptable. Needless to say, this is a grossly oversimplified picture of what is really going on. To illustrate: When you observe water, you regard some of its superficial characteristics as more important than others. For example, you may want to know why water is tasteless or how it is that fish and other animals can live in it, but, at the same time, you can remain unmoved by the fact that water solidifies and increases in volume when the temperature drops below zero. Indeed, most superficial characteristics of water will probably escape your attention altogether. The choice, to repeat, depends on your interests, broadly construed. But, once you have selected which properties of water to account for, your interests will also affect what type of explanations you will pursue and accept. For example, you may prefer functional explanations to mechanistic ones (see Lambrozo, Gwynne, 2014); or you may opt for observation rather than experimentation, because it is cheaper. Although choice of explanans and choice of explanandum are often interdependent, it is reasonable to keep them separate here. Let me use a toy example to flesh this out. Imagine that you are walking through a jungle and encounter an unfamiliar object or substance – a tree, a shrub, an insect, a mammal, or some malodorous slime oozing from a rock. You study it for a while and decide to give it a general name. You say to yourself "I will call this kind of slime 'shlaw'". You put some of the stuff into a bucket, take it to your village and show it to the shaman, who is visibly excited. Suppose that five superficial characteristics of shlaw become important to people from your village and ten more, though remarked upon, have been largely ignored. The question to address is this: How have your personal interests and the interests of your community constrained the choice of hidden structures relevant to determining the extension of "shlaw"? Answer: It is hard to say, but probably not very much. First, the characteristics of shlaw that are of interest to you or your community will probably be poorly defined (What exactly is slime? What did you mean by "malodorous"?) and thereby amenable to a wide range of theoretical interpretations. This means that, more often than not, they will be discovered by future science to be clusters of properties rather than properties per se. Second, they will be diverse: each characteristic will most likely be explainable in terms of a different set of hidden structures. And, third, there will typically be a large number of explanatory Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [30] approaches acceptable in your community, with each theoretical perspective potentially picking out, via specific idealizations, slightly different structures as explanantia. Generally speaking, it would seem that knowing the interests of a speech community can help us to identify structures relevant to determining the extension of natural-kind terms only if the community in question is scientifically advanced, for only in such communities can we expect the properties to be well defined and the interests to be sufficiently well articulated. But this is an illusion. The real trouble with interests is that they shift over time, even in scientifically advanced communities. Worse still, these changes of interests are completely unpredictable. With that in mind, let us try to find out what the word "water" in its "core" sense might denote nowadays. Suppose our present interests and technological development, together with the world, succeed in determining a small set of microstructures underlying the superficial characteristics of water. Can we justifiably maintain that having one of these microstructures is constitutive of water? If so, then what are we going to say when our interests shift, our technology changes and, as a result, a different set of microstructures becomes the most plausible candidate for the nature of water? And if not, then how else should the nature of water be determined? Given the changeability of interests over time, we can decide that the extension of "water", in its core sense, is determined by the world together with: (a) the interests of our ancestors who first used the word "water" indexically, or (b) our contemporary interests, or, indeed, (c) our future interests – say, the interests of the last generation of our speech community. Option (a) is implausible, because, as I have already observed, our ancestors' interests were probably too poorly articulated to pick out a sufficiently small number of microstructures. Moreover, there is probably no way of discovering who those ancestors were, what interests they had, and how they used the word "water". And, last but not least, it would be impractical for us to adopt a notion of water that did not harmonize with our present interests. Option (b) has the obvious advantage of harmonizing with our current interests. However, it does not really bring us much closer to solving the qua problem than do accounts of reference that make no Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [31] appeal to interests. As things now stand, there are simply too many candidate microstructures to choose from, even if we bring current interests to bear on the choice. Another problem with option (b) is that it is almost indistinguishable from descriptivism, as it practically amounts to asserting that water is identical to whatever satisfies our best current theory. And, just like descriptivism, it also fails to stabilize reference over time: assuming (b), the extension of "water" has likely changed since 1750. Just like (a), option (c) blatantly ignores our present interests. And do we really want the extension of our natural-kind terms to get fixed by something in the future? Moreover, as far as I can see, option (c) can help us solve the qua problem only if we adopt a curious form of convergent realism. The convergent realism I have in mind asserts that science will eventually reduce rather than expand the set of microessences plausibly associated with the word "water" (and other natural-kind terms). This, as I remarked earlier, runs counter to the inductive record. Therefore, choosing option (c) would, in most probability, only exacerbate the qua problem. Unfortunately, options (a-c) do not exhaust the possibilities. Not by a long shot. There are indefinitely many accounts we may explore, and many of them would be more appealing than options (a-c) discussed above. But, while I like churning out complex speculative theories as much as the next guy, I will spare myself and the reader the tedium of considering a host of increasingly nuanced accounts of reference. Instead, I will jump right ahead to the conclusions. Note that options (a-c) are all unsatisfactory, because each tethers the extension of "water" to an arbitrary point in time and thereby imposes unwarranted constraints on acceptable microessences. Option (a) is overly conservative: if our interests are incompatible with the interests of our ancestors, the extension of "water" will probably differ from what we currently take it to be (it is also utterly insensitive to the progress of science). Option (b) is biased in favor of the present and blind to future scientific, technological and social developments. Option (c) anchors the extension of natural-kind terms at the random moment when our speech community will cease to exist. Readers who enjoy apocalyptic books and movies can immediately see the fault in that: what if our civilization collapses and its few survivors, though still speaking English, die out after living for three generations in Dark Age conditions? Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [32] All this implies that a plausible account of extension fixing for naturalkind terms must probably involve expanding the set of candidate microstructures associated with options (a), (b) or (c) rather than reducing it. Let me illustrate this by considering an improvement on option (a). Suppose, for the sake of argument, that our ancestors who first introduced the word "water" as a hidden indexical had interests I1, whereas, at present, we have interests I2. Assume also that the set of microstructures constitutive of water as determined by I1 and the set of microstructures constitutive of water as determined by I2 have no common element. This means that the extension of "water" as determined by (a) is out of step with current use. We can remedy this by positing that the extension of "water", though fixed in the past, includes the endpoints of all metaphysically possible trajectories of knowledge development as jointly determined by the natural-kind structure of the world and all possible combinations of human interests. Although much more plausible than option (a), this account yields an indeterminately large number of microessences. However, because the account's plausibility depends on the supposition that it cannot exclude any reasonably acceptable microessences, any credible account of extension fixing for natural-kind terms must satisfy the same desideratum. To summarize: Given what we know about science, the number of microstructures that can explain the superficial properties of objects or stuff falling under a single natural kind is probably too large to determine the extension of any natural-kind term. It is so, even if we specify the same-kind relation by appeal to interests. The notion of a speech community Microessentialism is not the only controversial presupposition of Putnam's Twin Earth thought experiments. A second, though frequently unnoticed, assumption that is involved has to do with the notion of a speech community. This sociolinguistic aspect of Putnam's reasoning was first brought out by Eddy Zemach (1976). Zemach observed that Putnam's externalist formulation of the imagined report sent from the spaceship back to Earth relies crucially on how speech communities are individuated. If we are liberal and accept Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [33] the English speaking inhabitants of Twin Earth as members of our speech community, then the message should read: We have discovered that there are two kinds of water: H2O and XYZ. Since, in Putnam's story, there is exactly as much XYZ as there is H2O, "water" should presumably refer to a disjunction of H2O and XYZ. Putnam's description of the situation makes sense only if Twin Oscar does not belong to the same speech community as Oscar. But what possible reason could we have for excluding Twin Earthians from our speech community, given that ex hypothesi the only thing distinguishing them from us is that they happen to inhabit a slightly different environment? Can Putnam mark the distinction between speech communities without begging the question against internalists and excluding Australians, South Africans, or the English? Zemach is skeptical. Attempts to define language in terms of a speech community are frequently circular, because, more often than not, a speech community is itself characterized as a group of people who speak the same language (see Wardhaugh, 2006). Zemach's worry, then, is that Twin Earthians belong to a different speech community than Earthians, because they speak a different language, and we know that they speak a different language because the word "water" applies to XYZ in Twin English and to H2O in English. Zemach's worry is justified. Putnam does not offer any reasons why we should respond to the imagined discovery of XYZ on Twin Earth by saying "The word 'water' on Twin Earth means XYZ" rather than by saying "There are two kinds of water". And the differences between American English and Australian English are both more numerous and more linguistically significant than the alleged difference between English and Twin English. In fact, as Zemach suggests, the idiolects of Oscar and Twin Oscar are probably more similar to one another than the idiolects of Hilary Putnam and any other speaker of American English. Putnam, however, is not committed to admitting Australians, South Africans, or the English into his speech community. He merely needs to specify a non-question-begging, intuitive method of excluding Twin Earthians. Such a method seems available. It is no profound insight that people belong to speech communities by virtue of communicating with each other using language, among other things. We can exploit this observation to formulate a necessary condition for membership in a speech community: Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [34] if a person belongs to a speech community, she must have communicated via language with another member of that speech community. Consequently, two completely isolated groups of people cannot form a single speech community. The proposed necessary condition does not appeal to the notion of extension or to a particular notion of language and so it is not open to the charge of question-begging. Another advantage is that it may well be intuitive. If it is, then we should expect our spontaneous judgments about the extension of natural-kind terms to vary according to the extent of posited verbal interactions between speakers. As an exercise, consider the following two variations on Putnam's original story: (1) In a galaxy far, far away, there is a planet that is almost exactly like Earth. It is inhabited by people that look like exact atom-foratom replicas of us, but the distance between Earth and the galaxy far, far away is so great that it precludes any causal interaction of the sort necessary for copying. The only difference between Earth and its twin, call it Twin Earth, is that the liquid that fills the rivers, lakes, and seas on Twin Earth, though phenomenologically indistinguishable from H2O, has the molecular composition expressed by the chemical formula XYZ. Assuming the story is true, does the word "water" (a) refer to H2O in English and to XYZ in Twin English, or (b) are there two kinds of water, i.e. "water" means H2O or XYZ? (2) In a nearby galaxy a long time ago, there was a planet that was almost exactly like Earth. As a result of a cosmic coincidence, it was even inhabited by people that looked like exact atom-foratom replicas of us. The only difference between Earth and its twin, call it Twin Earth, was that the liquid that filled the rivers, lakes, and seas on Twin Earth, though phenomenologically indistinguishable from H2O, had the molecular composition expressed by the chemical formula XYZ. About a thousand years ago, a spaceship from Earth visited Twin Earth, and, at the same time, a spaceship from Twin Earth visited Earth. Having discovered each other's Doppelgängers, Earthians and Twin Earthians began travelling back and forth, talking on the radio, writing letters, etc. Only recently, and to their great astonishment, Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [35] have they discovered the difference between the two planets. Assuming the story is true, does the word "water" (a) refer to H2O in English and to XYZ in Twin English, or (b) are there simply two kinds of water, i.e. "water" means H2O or XYZ? Your answers will count as evidence for the intuitiveness of Putnam's externalism if your confidence in (a) is noticeably higher in scenario (1) than in scenario (2). I confess that my own responses agree with Putnam's. But even if most readers' answers to scenarios (1) and (2) agreed with Putnam's and mine, this would merely establish that we seem to share some beliefs about speech communities. It would not secure the stronger conclusion that the beliefs in question are intuitive in any interesting sense of the word. Since intuitive beliefs are standardly construed as strongly influenced by our biological makeup, it is useful to think of intuitions as deeply engrained domain-specific assumptions about the world. What makes these assumptions interesting is the strong causal connection between their etiology and our evolutionary history. This is why intuition are taken to be practically universal across cultures. It is doubtful, however, that there is a folk theory that relies on an intuitive notion of a speech community. We cannot claim the same kind of familiarity with the inner workings of speech communities as we can with the behavior of water, animals, and individual people. We hardly make – and we practically never have to make – any inductive generalizations involving speech communities in everyday life. Consequently, it is very difficult to identify any relevant features shared by speech communities besides the necessary condition proposed above. Lastly, unlike the words "water" and "animal", the phrase "speech community" has a distinctly theoretical ring to it. In sum, Noam Chomsky's (2000, p. 148) famous criticism of Putnam's account applies directly to the notion of a speech community: We can have no intuitions about the question, because the terms extension, reference, true of, denote, and others related to them are technical innovations, which mean exactly what their inventors tell us they mean: it would make as little sense to explore our intuitions about tensors and undecidability, in the technical sense. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [36] This suspicion is borne out by how the term "speech community" has been used in empirical linguistics (see Patrick, 2002, and Wardhaugh, 2006, pp. 119-132). The first modern definitions of "speech community" appealed primarily to uniformity of linguistic behavior. For example, Bloomfield (1933) explicitly assumes that "within certain communities successive utterances are alike or partly alike", and then adds, by way of a definition, that "any such community is a speech community" (Bloomfield, 1933, pp. 153-154). Bloomfield's emphasis on uniformity is later echoed in Chomsky's "ideal speaker-listener, in a completely homogenous speech community (Chomsky, 1965, p. 3; see also Chambers, 1980). Interestingly, according to Patrick (2003), Bloomfield explains both external boundaries and internal variation in terms of speaker interactions: "a speech-community is a group of people who interact by means of speech" (Bloomfield, 1933, p. 42) and "differences of speech within a community are due to differences in density of communication" (Bloomfield, 1933, p. 46). In other words, on Bloomfield's view, Twin Oscar would belong to the same speech community as Oscar and the similarities between their utterances would remain inexplicable. Needless to say, Chomsky and his followers would whole-heartedly agree. The advent of sociolinguistics, ushered in by William Labov's presentation at the 1962 annual meeting of the Linguistic Society of America (see Chambers, 2002, p. 5), did not change much when it came to the theorists' lack of reliance on speaker interaction. Although some sociolinguistic approaches appear to be consistent with Putnam's externalist account, because they either retain the interaction condition (Gumperz, 1968)4 or characterize speech communities in terms of geographic location, most accounts in the field appeal to criteria that have nothing to do with density of communication. Perhaps the most influential such criterion invokes shared norms of utterance production and evaluation. For example, Labov writes (1972, p. 120-121): The speech community is not defined by any marked agreement in the use of language elements, so much as by participation in a set of shared norms. These norms may be observed in overt types of evaluative behavior, and by the uniformity of abstract patterns of variation which are invariant in respect to particular levels of usage. 4 See the next paragraph. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [37] A striking feature of the many notions of a speech community explored in sociolinguistics is that none of them unequivocally classifies Oscar and Twin Oscar as members of different speech communities. Even notions closest to Putnam's proposal fail to do so. For example, Gumperz's definition, according to which a speech community is "any human aggregate characterized by regular and frequent interaction by means of a shared body of verbal signs and set off from similar aggregates by significant differences in language usage" (Gumperz, 1968, p. 381, emphasis added) either treats Oscar and Twin Oscar as members of the same speech community or, at best, leaves the matter unsettled, because Americans do not interact with Twin Americans, and yet the utterances made by Oscar and those made by Twin Oscar are linguistically indistinguishable. In fact, even the most noncommittal definition of a speech community I know of, which stipulates that a speech community is merely "some kind of a social group whose speech characteristics are of interest and can be described in a coherent manner" (Wardhaugh, 2006, p. 119), would arguably be of no use to Putnam, because Oscar and Twin Oscar share all verbal dispositions, being linguistically indistinguishable from each other. Of course, it is fairly easy to modify Putnam's story so that Twin English becomes a distinct language from English. Just introduce a sufficient number of differences in pronunciation and perhaps syntax. But there are two problems with this move. First, it is now unclear whether Oscar and Twin Oscar are in the same psychological state, because, at the very least, their brains are no longer identical. Second, the string of words represented as "Oscar would like a glass of water" should not count as a single sentence, but rather as two: one in English and one in Twin English. Indeed, if Putnam insists that Oscar and Twin Oscar belong to two different speech communities, the most accurate report sent back to Earth should read: People on Twin Earth use a word that sounds like the English word "water" and applies to a substance that looks and behaves exactly like water, but its chemical composition is XYZ. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [38] Yet the fact that two different words may denote two different substances is old news. It is hardly a profound insight that the word "water" means water, whereas the word "fire" means fire. Externalists can shift gears, however, and insist that the Twin Earth story yields a desired conclusion concerning words, not meanings. The conclusion would be that knowledge of words does not supervene on psychological state, because Oscar and Twin Oscar, though psychologically indistinguishable, know different words. Alas, this argument faces a similar problem to the previous one. Namely, in order for the externalist conclusion to follow, Oscar and Twin Oscar must be in different brain states if one is to belong to a different speech community than the other. And although the externalist can reply that people who are in two different brain states may well be in the same psychological state, she will need an additional argument for the psychological irrelevance of neurological properties underlying linguistic differences. Externalists can also point out that sociolinguistics is not a mature field, and it has not yet produced a good enough notion of a speech community. It is therefore possible that a mature sociolinguistic theory will recognize Twin Oscar as belonging to a different speech community than Oscar. But this misses the point. For, regardless of how sociolinguistics will develop, the important thing is that the notion of a speech community is the kind of concept that is shaped by the investigator's interests. As Patrick puts it (2002, p. 593): we ought not to assume SpComs [speech communities – W.M.H.] exist as predefined entities waiting to be researched or identify them with folk notions, but see them as objects constituted anew by the researcher's gaze and the questions we ask. Ultimately, then, both externalism and internalism are viable positions in so far as their choice is informed by the researcher's interests. If, however, we choose not to ignore current scientific practice when assessing philosophical positions, then externalism appears to be the less plausible alternative. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [39] REFERENCES Chambers, J. K. (1980). Linguistic Variation and Chomsky's "Homogenous Speech Community". In M. Kinloch, A. B. House (eds.), Papers from the Fourth Annual Meeting of the Atlantic Provinces Linguistic Association (1-32). Fredericton: University of New Brunswick. Chambers, J. K. (2002). Studying Language Variation: An Informal Epistemology. In J. K. Chambers, P. Trudgill, N. Schilling-Estes (eds.), The Handbook of Language Variation and Change (3-13). Oxford: Blackwell (1st edition). Chomsky, N. (1965). Aspects of the Theory of Syntax. Cambridge, MA: MIT Press. Chomsky, N. (2000). New Horizons in the Study of Language and Mind. Cambridge: Cambridge University Press. Devitt, M. (2008). Resurrecting Biological Essentialism. Philosophy of Science, 75, 344-382. Genone, J., Lambrozo, T. (2012). Concept Possession, Experimental Semantics, and Hybrid Theories of Reference. Philosophical Psychology, 25 (5), 714-741. Gumperz, J. J. (1968). The Speech Community. In D. L. Sills (ed.), International Encyclopedia of Social Sciences (381-386). New York: Macmillan. Häggqvist, S., Wikforss, Å. (forthcoming). Natural Kinds and Natural Kind Terms: Myth and Reality. The British Journal for the Philosophy of Science. Hendry, R. F. (2005). Lavoisier and Mendeleev on the elements. Foundations of Chemistry, 7, 31-48. Korman, D. Z. (2016). What Externalists Should Say About Dry Earth? The Journal of Philosophy, 103(10), 503-520. Labov, W. (1972). Sociolinguistic Patterns. Philadelphia: University of Pennsylvania Press. Lambrozo, T., Gwynne, N. Z. (2014). Explanation and Inference: Mechanistic and Functional Explanations Guide Property Generalization. Frontiers in Human Neuroscience, 8, Article 7. Needham, P. (2000). What is Water? Analysis, 60(265), 13-21. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [40] Patrick, P. L. (2003). The Speech Community. In J. K. Chambers, P. Trudgill, N. Schilling-Estes (eds.), The Handbook of Language Variation and Change (573-597). Oxford: Blackwell (1st edition). Putnam, H. (1975). The Meaning of "Meaning". In K. Gunderson (ed.), Language, Mind, and Knowledge (131-193). Minnesota Studies in the Philosophy of Science, vol. VII. Minneapolis: University of Minnesota Press. Shtulman, A., Schulz, L. (2008). The Relation Between Essentialist Beliefs and Evolutionary Reasoning. Cognitive Science, 32, 1049-1062. Taylor, H., Vickers, P. (2017). Conceptual Fragmentation and the Rise of Eliminativism. European Journal for the Philosophy of Science, 7(1), 17-40. Wardhaugh, R. (2006). An Introduction to Sociolinguistics. Oxford: Blackwell (5th edition). Zemach, E. (1976). Putnam's Theory on the Reference of Substance Terms. The Journal of Philosophy, 73 (5), 116-127. Witold M. Hensel Watered Down Essences and Elusive Speech Communities: Two Objections Against Putnam's Twin Earth Argument [41] ABSTRACT WATERED DOWN ESSENCES AND ELUSIVE SPEECH COMMUNITIES: TWO OBJECTIONS AGAINST PUTNAM'S TWIN EARTH ARGUMENT The paper presents two objections against Putnam's Twin Earth argument, which was intended to secure semantic externalism. I first claim that Putnam's reasoning rests on two assumptions and then try to show why these assumptions are contentious. The first objection is that, given what we know about science, it is unlikely that there are any natural-kind terms whose extension is codetermined by a small set of microstructures required by Putnam's indexical account of extension determination. The second objection is that there may not be a plausible concept of a speech community whose adoption would classify Oscar and Twin Oscar as members of different speech communities and, at the same time, render Oscar and Twin Oscar as being in the same psychological state. I contend that Putnam's argument fails because both objections are justified. KEYWORDS: externalism; Twin Earth argument; natural-kind terms; qua problem; interest relativity; speech community | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
The Acquaintance inference with seem-reports∗ Rachel Etta Rudolph University of California, Berkeley 1 Introduction Some assertions give rise to the acquaintance inference: the inference that the speaker is acquainted with some individual (Ninan 2014). Discussion of the acquaintance inference has previously focused on assertions about aesthetic matters and personal tastes, as in (1); but it also arises with reports about how things seem, as in (2). (1) a. A: The cake is tasty. A has tasted the cake. b. # A: The cake is tasty, but I haven't tasted it. (2) a. A: Tom seems like he's cooking. A has perceived Tom. b. # A: Tom seems like he's cooking, but I haven't perceived him. The acquaintance inference with 'seem'-reports, though acknowledged (Pearson 2013, Ninan 2014), has not yet been adequately explored.1 Reports with 'seem' give rise to puzzling acquaintance behavior, with no analogue in the previouslydiscussed domains (§2). In particular, these reports call for a distinction between the specific acquaintance inference (that the speaker is acquainted with a specific individual) and the general acquaintance inference (that the speaker is acquainted with something or other of relevance). We frame a novel empirical generalization - the specific with stage-level generalization - that systematizes the observed behavior, in terms of the semantics of the embedded 'like'-clause (§3). To preview: we hold that which type of acquaintance inference a 'seem'-report gives rise to depends on whether the embedded clause contains a stage-level or an individual-level predicate. We present supporting experimental work (§4), and explain why the generalization makes sense given the evidential role of 'seem'-reports (§5). Finally, we discuss the relevance of this result for extant proposals about the semantics of 'seem'-reports (§6). More modestly, it fills a gap in previous theories by identifying which reports get which of two possible interpretations; more radically, it suggests a revision of the kind of explanation that should be given for the acquaintance behavior in question. 0Many thanks to the organizers of CLS 54, Eszter Rónai, Laura Stigliano, and Yenan Sun. This paper benefited from feedback from participants at CLS, as well as at the Berkeley Research Group in Formal Semantics, CUSP 10 at UC Irvine, the PhLing Workshop at Northwestern, and the Linguistics and Philosophy Workshop at the University of Chicago. For helpful conversation, feedback, and guidance, thanks to Amy Rose Deal, David Gottlieb, Chris Kennedy, Tania Lombrozo, John MacFarlane, Patrick Muñoz, Joe Roussos, Tamara Vardomskaya, Malte Willer, Ming Xiang, and Seth Yalcin. All errors are my own. 1While this paper solely addresses reports with 'seem', there is also a lot to say about reports of similar forms with the specific sensory appearance verbs ('look', 'smell', etc.). See (Rudolph 2019) for discussion of this broader class. In: Eszter Ronai, Laura Stigliano and Yenan Sun (eds.). 2019. Proceedings of the Fifty-Fourth Annual Meeting of the Chicago Linguistic Society. pp.451-460. 2 Two types of acquaintance inference The 'seem'-report in (2a), repeated in (3), is a copy raising (CR) construction. (3) A: Tom seems like he's cooking. A has perceived Tom. Copy raising constructions are characterized by having a substantive subject and an embedded 'like'-clause containing a pronoun that corefers with it. A contrast has been observed between CR reports and their expletive subject (ES) variants, as in (4) (Asudeh & Toivonen 2012, Rogers 1972).2 (4) A: It seems like Tom is cooking. A has perceived something relevant to whether Tom is cooking. If A doesn't see Tom, but sees his kitchen with preparations for dinner apparently underway, the ES report in (4) is appropriate, but the CR report in (3) is not. To characterize this situation, we introduce terms to distinguish two types of acquaintance inference: first, the specific acquaintance inference that the speaker is acquainted with a specific individual; second, the general acquaintance inference that the speaker is acquainted with something or other that is evidentially-relevant. Assertions about aesthetic matters and personal tastes, as in (1), as well as the CR report in (3), give rise to the specific acquaintance inference. To be appropriate, they require the speaker to have first-hand acquaintance with the specific individual named by the subject. The ES report in (4), by contrast, only gives rise to the general acquaintance inference. It is appropriate so long as the speaker has perceived something that is relevant to the question of whether Tom is cooking.3 The previous two examples may suggest that copy raising reports all have the specific acquaintance inference, while expletive subject reports have the general. But this, admittedly tempting, generalization would be too quick. Some CR reports also only give rise to the general acquaintance inference. If A walks into Tom's kitchen and notices vegetables partially chopped on the cutting board, all exactly even, and a perfectly-cooked roast cooling on the counter, they can make either report in (5), even if Tom isn't present. (5) a. A: It seems like Tom is an experienced cook. ES b. A: Tom seems like he's an experienced cook. CR Why do some copy raising 'seem'-reports give rise to the specific inference, and some only to the general? This is the central question we address in this paper. 3 The specific with stage-level generalization There are likely many factors that influence the acquaintance behavior of copy raising 'seem'-reports. Here, we offer evidence for one novel generalization: 2'Seem'-reports can also take other forms. The discussion here is restricted primarily to copy raising and expletive subject constructions, though we also touch briefly on "copy free" reports in §6. 3Under the plausible assumption that the individual the embedded claim is about is always relevant to the truth of that claim, the presence of the specific inference entails the presence of the general one. The reverse, of course, is not the case. Specific with stage-level generalization CR 'seem'-reports with embedded stage-level predicates (SLPs) give rise to the specific acquaintance inference; those with embedded individual-level predicates (ILPs) give rise only to the general acquaintance inference. SLPs are predicates which apply primarily to stages of individuals, and are presumed to hold transiently. Examples include 'cooking' and 'drunk'. ILPs, by contrast, are predicates which apply to individuals, and are presumed to hold in a more standing way. Examples include 'an experienced cook' and 'well-organized'.4 We present two diagnostics for this distinction. Bare plural diagnostic Bare plural subjects of SLPs have existential interpretations, while bare plural subjects of ILPs have universal or generic interpretations. (6) a. Students are cooking. ∃: SLP b. Students are upset. ∃: SLP c. Students are experienced cooks. ∀: ILP d. Students are well-organized. ∀: ILP Absolute construction diagnostic (Stump 1985) Absolute constructions with SLPs in the antecedent are equivalent to conditionals with 'if. . . ' or 'when. . . ', while those with ILPs are equivalent to conditionals with 'since. . . ' or 'given that. . . '. (7) a. Cooking, Tom is happy. 'if. . . ': SLP b. Upset, Tom likes to be alone. 'if. . . ': SLP c. An experienced cook, Tom prefers to eat in. 'since. . . ': ILP d. Well-organized, Tom is good at his job. 'since. . . ': ILP So, to repeat, the specific with stage-level generalization states, first, that copy raising 'seem'-reports with embedded stage-level predicates, as in (3) with 'cooking', give rise to the specific acquaintance inference that the speaker has perceived the individual denoted by the subject; and second, that copy raising 'seem'-reports with embedded individual-level predicates, as in (5b) with 'an experienced cook', only give rise to the general acquaintance inference that the speaker has perceived something or other relevant to the truth of the embedded claim. 4 Experimental work The specific with stage-level generalization is supported by new experimental work comparing six minimal ES/CR pairs - three with embedded SLPs ('cooking', 'upset', 'playing outside'), and three with embedded ILPs ('an experienced cook', 'well-organized', 'enjoys arts and crafts'). Subjects recruited through Amazon Mechanical Turk (N = 719) were presented with short scenarios, and asked to rate the correctness of an utterance in the given scenario on a scale from 1 to 7 (see Fig. 1). Each subject saw only one test sentence (in addition to one filler question, and two practice questions that also served as attention checks). 4The distinction goes back to Carlson (1977). The ES and CR reports were tested in scenarios where the speaker did not have perceptual acquaintance with the individual denoted by the matrix CR subject. The specific with stage-level generalization then makes the following predictions. First, with the pairs with embedded SLPs (see sample stimulus in Fig. 1), there would be a significant difference in acceptability between the two report types, with the ES reports being rated higher than the CR reports. Second, with the pairs with embedded ILPs (see Fig. 2), there would be no such difference: both CR and ES pairs would be ranked equally, even though the CR matrix subject was not perceived. Figure 1: Sample experimental stimulus: SLP (ES version) Figure 2: Sample experimental stimulus: ILP (CR version) Results were in line with the predictions of the specific with stage-level generalization. In the SLP cases there was a significant effect of report type on the ratings of utterance correctness;5 in the ILP cases, there was no such effect (Fig. 3).6 5The results of one-way ANOVA tests are as follows. For the pair with 'cooking': F (1, 111) = 14.81, p < .001 (as homogeneity of variance could not be assumed, we also report the Welch statistic: F (1, 72.4) = 12.89, p = .001); 'upset': F (1, 103.43) = 5.41, p = .02 (Welch); 'playing outside': F (1, 116) = 13.22, p < .001. The smaller effect with 'upset' suggests that stative SLPs may tolerate a reading with only the general acquaintance inference more easily than eventive SLPs. Further tests will be needed to see if this generalization holds up. 6For the pair with 'an experienced cook': F (1, 131) = .91, p = .34; 'well-organized': Figure 3: Mean rankings of utterance correctness (top: SLPs, bottom: ILPs) 5 Why do stageand individual-level predicates behave differently? The specific with stage-level generalization can be given a functional rationale. 'Seem'-reports have an evidential role: they are used to express that one has perceptual evidence for some state of affairs, specified in the embedded clause. Since SLPs denote properties presumed to hold more transiently, perception of the individual the claim is about tends to be better, more direct evidence than perception of some scene not containing that individual. For example, perceptual evidence for someone cooking or being upset will generally be better if it is perception of that person; perception of some scene that may suggest that the relevant state of affairs holds, but doesn't include the individual, will tend to be worse. Thus, it makes sense for reports embedding SLPs to have a way to mark this distinction in evidential situation. Reserving CR reports for the special case of direct perception of the target individual would do this. ILPs, by contrast, denote properties that individuals have in a more standing way. Because of this, there is less of a contrast between the evidential power of perception of that individual, compared with perception of some other scene. F (1, 124) = .46, p = .5; 'enjoys arts and crafts': F (1, 116) = .75, p = .39. For example, if the question is whether someone is an experienced cook, or wellorganized, it matters less what they look like at the moment. Perception of some scene appropriately related to them can be just as good, or even better evidence that the embedded claim obtains. Thus, reports with embedded ILPs don't call for the same contrast between the two kinds of perceptual evidential situations the speaker may be in, and so don't reserve CR reports for just one of them.7,8 This, then, is a sketch of a functional basis for the differing acquaintance behavior of 'seem'-reports embedding SLPs and ILPs. In the next section, we turn to a discussion of how this behavior might be captured within a semantic analysis of copy raising and expletive subject constructions. 6 Theoretical discussion Recent literature on the semantics of copy raising constructions addresses the question of whether they assign the role of perceptual source (p-source) to the matrix subject. Asudeh & Toivonen (2012) characterize the perceptual source as "what is perceived in a perceptual event or state" (p. 322). They take the unacceptability of the copy raising report from (3), repeated here in (8a), in the given "absent cook" scenario, to be grounds for taking the matrix subject, 'Tom', to be assigned the role of p-source - as shown in (8b). And they take the acceptability of the expletive subject variant in (8c), in the same scenario, to show that no particular constituent in that report is assigned the p-source role. Instead, they take the role to be existentially quantified over, as in (8d).9 7Our claim here about copy raising reports embedding SLPs is similar to what Rett & Hyams (2014) say about all CR reports: holding that they encode "direct evidentiality," while ES reports do not - where the direct evidential component is that the speaker has perceived the referent of the matrix subject (see esp. pp. 176–179). We depart from them in holding that we must recognize variability across CR reports. This variability could be captured by denying that direct evidentiality is communicated by CR reports embedding ILPs. Alternatively, it could be captured by holding that there is variability in what counts as "direct evidence": that is, perhaps for claims with ILPs, direct evidence doesn't have to include the target individual. (These options correspond, respectively, to the "non-uniform" and "new uniform" approaches to copy raising that we discuss in the next section.) Note also that the label "direct evidentiality" is somewhat misleading, since 'seem'-reports are arguably only appropriate when the speaker has somewhat indirect evidence for the embedded claim. With rain falling around you, you don't say that it seems like it's raining, but that it is. The term "direct," as used by Rett & Hyams (2014) in this context, refers to the direct acquaintance with subject, which is the source of evidence, not to the directness of the evidence with respect to the embedded claim. See also Asudeh & Toivonen (2017), §3. 8This style of story makes immediately relevant two types of cases: first, SLPs that are such that evidence for their application doesn't seem especially tied to an individual's appearance; and second, ILPs that are such that evidence for their application does seem closely tied to an individual's appearance. Examples of the former may be stage-level predicates like 'missing' or 'absent' - and indeed, Doran (2015) gives an example with 'missing' (with the appearance verb 'sound') to argue against a uniform analysis (as defined in below in §6) for all CR reports (p. 11). Examples of the latter would be individual-level predicates like 'tall' or 'brunette'. More work is needed to determine to what extent the acquaintance behavior of CR reports tracks a predicate's status as SLP or ILP itself, as opposed to tracking something else that just tends to be correlated with these categories of predicates. 9Simplified from Asudeh & Toivonen (2012); see pp. 331, 344, 361. (8) Context A and B walk into Tom's kitchen. There's no sign of Tom, but there are various things bubbling away on the stove and there are several ingredients on the counter, apparently waiting to be used. a. # Tom seems like he's cooking. b. ∃s[seem(s, cooking(tom)) ∧ psource(s) = tom] c. It seems like Tom is cooking. d. ∃s∃x[seem(s, cooking(tom)) ∧ psource(s) = x] Asudeh & Toivonen (2012), as well as Rett & Hyams (2014), hold that all CR reports are unacceptable in contexts where the matrix subject is not perceived (that is, they all have the specific acquaintance inference), and hence offer what we will call a uniform analysis, on which all CR reports assign the p-source role to the matrix subject. They thus take all CR reports to have meanings like the one in (8b). This uniform p-source analysis is empirically inadequate, as we have seen from the examples of copy raising reports embedding ILPs. And indeed, cases of CR reports that seem acceptable in contexts where the matrix subject isn't perceived (that don't have the specific acquaintance inference) have led Landau (2011) and Doran (2015) to offer a non-uniform analysis, on which CR subjects sometimes do and sometimes don't get assigned the p-source role. They thus take some CR reports to be analyzed as in (8b), while others are analyzed just like ES reports, as in (8d). However, the key question of why some copy raising report is interpreted one way or the other goes unanswered in this literature. It is here that the work pursued in the present paper comes in. Importantly, though, the specific with stage-level generalization defended here only has implications for the semantics of 'seem'reports under an assumption implicitly endorsed by all of the above-mentioned theorists: namely, that the acquaintance behavior of the reports in question should get encoded in the semantics. Acquaintance/p-source link The matrix subject of a copy raising 'seem'report is interpreted as the perceptual source if and only if the report gives rise to the specific acquaintance inference. Assuming this link, the specific with stage-level generalization lends support to a non-uniform analysis of CR reports. This is because the generalization holds that some CR reports give rise to the specific acquaintance inference while others don't, and hence, given the acquaintance/p-source link, that some CR subjects are interpreted as p-source while others aren't. But more significantly, the generalization offers a systematic answer to the question of which CR reports get interpreted which way - something missing in previous discussion of non-uniform analyses. The p-source interpretation is present, on the current proposal, when its presence allows us to mark a distinction in perceptual evidential situation, and this is the case with 'seem'-reports embedding SLPs, but not those embedding ILPs. This ends our discussion of the modest upshot of the specific with stage-level generalization. It serves to systematize variable acquaintance behavior across copy raising 'seem'-reports, and thus to underwrite a non-uniform analysis, on which some of these reports specify a p-source, while other don't. But isolating an assumption is often the first step towards questioning it. We would thus like to conclude this theoretical discussion slightly more radically, by considering whether the acquaintance/p-source link may, in the end, be done without. Rejecting the acquaintance/p-source link opens up space for a new uniform analysis, on which all CR reports have the same underlying semantic structure, while still not making incorrect predictions about the acquaintance inferences associated with the reports. On such a view, the role assigned to the matrix CR subject would be more minimal than the p-source role. To have a label, we'll call this the evidential source (e-source) role. The e-source is the source of appearance-based evidence. Crucially, what it takes to be an e-source may vary depending on the claim that the evidence is supposed to be evidence for. Trivially, Tom can be an evidential source for the claim that he's cooking, without being an evidential source one way or the other for the claim that he's an experience cook - say if what he's doing is too basic to show the difference. To capture the results of the specific with stage-level generalization, however, the important possibility is that what it takes for Tom to be an e-source for a stage-level claim about him may be more restricted than what it takes for Tom to be an e-source for an individual-level claim about him. He can be an e-source for the claim that he's cooking only by appearing some way himself; but he can be an e-source for the claim that he's an experienced cook also by being appropriately connected with the scene in the kitchen that suggests as much. More generally, the claim would be that an individual can only be an e-source for its possession of stage-level properties by appearing some way itself; whereas it can be an e-source for its possession of individual-level properties not only by appearing some way itself, but also by being appropriately connected with some other scene that appears some way. So on this approach, there are two very different ways for a 'seem'-report to lack the specific acquaintance inference. Expletive subject reports lack this inference, because nothing in particular is singled out as the e-source. Copy raising reports with embedded ILPs lack this inference too, but not because no e-source is specified. Rather, they lack the inference, because something can be an e-source without being perceived. The e-source approach captures the variable acquaintance behavior of copy raising 'seem'-reports, without positing different semantic structures for surface-alike sentences. The explanation rests on independent facts about stageand individuallevel properties, and what it takes to be sources of evidence for their presence. However, it faces some challenges. We close by mentioning two. First, the e-source approach owes more of an explanation for the different evidential behavior of SLPs and ILPs. The claim is that Tom himself can't be the e-source for the claim that he's cooking, in the absent cook case. Still, in that scenario, something - say, the scene in the kitchen - must be an e-source. This is what allows the expletive subject report to be appropriate. So far, so good. But the e-source approach must say something very different about the individual-level example (the "absent experienced cook case," if you will). In that case, Tom - Tom himself, and not just the scene in the kitchen! - can be the e-source for the claim that he's an experienced cook, even if he isn't present. This is what is supposed to explain why the CR report embedding 'an experienced cook' doesn't give rise to the specific acquaintance inference. But why would this be? We would like to have something more to say here. Second, the e-source approach faces a challenge from 'seem'-reports without embedded pronouns that co-refer with the subject. (9) Pavi seems like the baby didn't sleep last night. There has been some controversy over the acceptability of such copy free (CF) reports.10 We hold, following Landau (2011) and Kim (2014), that they can be acceptable, given the right context. CF reports all give rise to the specific acquaintance inference. For (9) to be appropriate, the speaker must have perceived Pavi, perhaps having walked in looking sleep-deprived, or otherwise showing signs of having been kept up by a baby. Reports like these pose a challenge for the e-source analysis because there are minimal pairs of CR and CF reports, with equivalent embedded clauses, but which differ in their acquaintance requirements. (10) Context A and B walk by their neighbor, Charlie's house. A notices that a ground-floor window has been smashed. The address of the house is 12 Front Street. a. A: Charlie seems like he's been burgled. b. # A: Charlie seems like 12 Front Street has been burgled. The CF report in (10b) is clearly unacceptable in the context described, where Charlie himself is not perceived by the speaker. (The report could be acceptable in a context where Charlie comes in looking distraught, and the speaker knows that Charlie has two houses, but cares much more about the house at 12 Front Street.) This is unexpected on the e-source approach. To the extent that the CR report in (10a) is acceptable, the e-source analysis holds that this is because Charlie can be an evidential source for the claim that he's been burgled, even if he's not present. But if he's the e-source for that claim, surely he can equally be the e-source for the (knownto-be) extensionally equivalent claim that 12 Front Street has been burgled. The e-source analysis seems to be at a loss to explain why CR and CF reports should have such different acquaintance requirements.11 7 Conclusion The acquaintance inferences associated with 'seem'-reports are variable in a way that has no analogue in the more widely-discussed cases of assertions of about personal tastes and aesthetic matters. Reports with 'seem' call for a distinction between the specific acquaintance inference (that the speaker is acquainted with a specific individual), and the general acquaintance inference (that the speaker is acquainted with something or other relevant to the truth of the embedded claim). Which type of acquaintance inference is associated with a given 'seem'-report depends on the previously unnoticed factor of whether the embedded clause contains a stage-level or 10See, e.g., Asudeh & Toivonen (2012), p. 330. 11There is the option of holding that while CR 'seem'-reports have e-source matrix subjects, CF reports have proper p-source subjects. Without more explanation, though, this would be a very ad hoc move. individual-level predicate. We have demonstrated this dependence - the specific with stage-level generalization - with new experimental results, and explained why it makes sense functionally, given the evidential role of 'seem'-reports. We then discussed the relevance of these results for the semantics of these reports. More modestly, this work fills out a non-uniform analysis of copy raising reports, by giving a systematic way of telling which reports give rise to which kind of acquaintance inference, and hence which reports call for a perceptual source interpretation of the matrix subject, and which don't. More radically, it may suggest rejecting the assumption that the specific acquaintance inference calls for a designated p-source interpretation at all. This latter approach involves giving a semantics of copy raising reports that is general enough to allow for both specific and general acquaintance inferences, depending on the case. We spelled out a version of this approach, making use of an evidential source role to replace the perceptual source one. It faces unresolved challenges, however. Given this situation, we officially rest on the more modest conclusion. Still, we hope exploration of the new uniform esource approach is instructive in helping map out the space of possible approaches to 'seem'-reports and their acquaintance inferences. References Asudeh, A., & I. Toivonen. 2012. Copy raising and perception. Natural Language & Linguistic Theory 30.321–380. Asudeh, A., & I. Toivonen. 2017. A modular approach to evidentiality. In Proceedings of the LFG '17 Conference, ed. by M. Butt & T. H. King, 45–65. CSLI Publications. Carlson, G. N. 1977. Reference to Kinds in English. University of Massachusetts, Amherst dissertation. Doran, D. 2015. A semantic analysis of english copy raising constructions. Master's thesis, McMaster University. Kim, J.-B. 2014. English copy raising constructions: Argument realization and characterization condition. Linguistics 54(1).167–203. Landau, I. 2011. Predication vs. aboutness in copy raising. Natural Language & Linguistic Theory 29.779–813. Ninan, D. 2014. Taste predicates and the acquaintance inference. In Proc. Semantics and Linguistic Theory 24, 290–309. Pearson, H. 2013. A judge-free semantics for predicates of personal taste. Journal of Semantics 30(1).103–154. Rett, J., & N. Hyams. 2014. The acquisition of syntactically encoded evidentiality. Language Acquisition 21(2).173–198. Rogers, A. 1972. Another look at flip perception verbs. In Papers from the 8th regional meeting of the Chicago Linguistics Society, ed. by P. Peranteau, J. Levi, & G. Phares, 303–315. Rudolph, R. E. 2019. A closer look at the perceptual source in copy raising constructions. In Proceedings of Sinn und Bedeutung 23. Forthcoming. Stump, G. 1985. The Semantic Variability of Absolute Constructions. Dordrecht: Reidel. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
{
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
|
1 Stephen R. Grimm Fordham University Draft 10-19-09 Understanding (for The Routledge Companion to Epistemology) Understanding comes in a variety of forms, and many of its forms are highly prized. According to many philosophers of science, for example, understanding is the good at which scientific inquiry aims.1 On this way of looking at things, what scientists want, when they begin their inquiries, is not just to acquire a range of true beliefs about the world; rather, their goal is to understand the world (or at least some part of it), where understanding the world involves something more than the acquisition of true beliefs. More generally, and looking outside of science, understanding is often said to be one of the great goods that makes life worth living. Thus according to value theorists such as James Griffin, understanding stands as one of the few goods-along with accomplishment, pleasure, and deep personal relations-that deserves to be thought of as an intrinsic good.2 There are thus a few different questions we might ask about understanding. For one thing, we might ask about the value of understanding. For example, does understanding really deserve to be thought of as an intrinsic good? For another, we might ask about the nature of understanding. For example, understanding clearly seems to be a kind of cognitive accomplishment of some kind-but what kind of accomplishment is it, exactly? Although questions concerning the value of understanding have recently gained attention,3 in this entry I will mainly focus on the nature of understanding rather than its value. What's more, although the concept of understanding covers a vast amount of ground, 1 See, for example, Salmon (1998), Lipton (2004), and Strevens (2006). Unsurprisingly, the claim is also common among scientists themselves (see, e.g., Weinberg 1994). 2 See Griffin (1986, ch. 4) 3 See, for example, Elgin (1996; 2006), Zagzebski (2001), Riggs (2003), Kvanvig (forthcoming), and Pritchard (forthcoming). 2 2 in this entry I will address only a relatively narrow slice of it. As Catherine Elgin aptly notes, we understand (or fail to understand) many different kinds of things: We understand rules and reasons, actions and passions, objectives and obstacles, techniques and tools, forms, functions, and fictions, as well as facts. We also understand pictures, words, equations, and patterns. Ordinarily these are not isolated accomplishments; they coalesce into an understanding of a subject, discipline, or field of study. (Elgin 1996, p. 123)4 This entry, however, will focus almost entirely on our understanding of the natural world (broadly understood), and little will be said about how-if at all-the approaches on offer here might relate, for example, to the kind of linguistic understanding we have of concepts or meanings. Likewise, very little will be said about the sort of understanding that we can acquire of human actions-or, more generally, of the products of human actions such as works of art. Although these presumably qualify as part of the natural world in some sense, the way in which we achieve understanding in these areas seems different enough that it deserves to be dealt with separately.5 I will approach the nature of understanding in three main steps. First I will ask about the object of understanding, second about the psychology of understanding, and third about the sort of normativity that is constitutive of understanding.6 Along the way, I will also regularly ask how understanding compares with knowledge in all of these respects. According to some philosophers, for example, understanding differs from knowledge on virtually every point: it has different objects, incorporates a different psychology, and has 4 See Salmon (1998) for another helpful taxonomy of kinds of understanding. 5 In the Continental tradition, moreover, an attempt is often made to distinguish between erklären (or explanation) and verstehen (or understanding), where the former is thought to be more appropriate to the natural sciences and the latter to our understanding of human thought and action. See, for example, Dilthey ([1894] 1976). 6 This approach is modeled on traditional accounts of the nature of knowledge. On a justified true belief account of knowledge, for example, we are given information about the object of knowledge (a true proposition), the psychological attitude we need to bear towards this object (belief), and the sort of normative relationship that obtains between the two (a relationship of justification, however exactly that is spelled out). 3 3 different normative requirements. Whether these differences are as clear as has been suggested, however, is something I will question as we proceed. 1. Objects of Understanding As we consider the object of understanding, the first thing to notice is that understanding can apparently take a variety of objects, corresponding to the variety of grammatical complements that are available to the verb "understands." Consider, for example, the following sentences: (1) Mary understands that her class starts in an hour. (2) Mary understands the New York City subway system. (3) Mary understands why the coffee spilled. With examples along the lines of (1), where "understands" takes a that-clause as its complement, it is commonly thought that the object of understanding is something like a Fregean proposition. As several authors have noted, moreover, ascriptions of understanding along the lines of (1) seem to be more or less synonymous with corresponding ascriptions of knowledge. Thus on most occasions it seems that we can substitute "S knows that p" for "S understands that p" with little loss of meaning; or, if there is a difference in meaning, it seems to derive from the fact that "understands" has more of a hedging connotation, one that suggests an openness to correction.7 As we turn to examples such as (2), however, complications arise, and the comparisons with knowledge become less clear. Consider, for example, what a parallel sentence about knowledge might look like: (4) Mary knows the New York City subway system. 7 See, for example, Brogaard (2008), Kvanvig (forthcoming), Pritchard (forthcoming), and Elgin (forthcoming). 4 4 As Brogaard (forthcoming) and others have pointed out, (4) requires some care because it is ambiguous.8 Depending on context, at least three different senses of "knows" might be expressed. First, the claim might be read so that the object of knowledge is the subway system itself, the concrete thing.9 In this sense, the claim would express some sort of relationship of acquaintance between Mary and the subway system. Second, it might be read so that the object of knowledge is a group of propositions. In this sense, (4) would express a relationship of knowledge between Mary and a group of propositions about the subway system. Thus someone who has never even laid eyes on the subway system might nonetheless know a great deal about it; its history, its routes, and so on.10 For our purposes, however, the most interesting way in which (4) might be read, and the one which helps to shed light on what seems distinctive about the sort of understanding we find in (2), is in yet a third sense. It is this third sense that would be operative, for example, if someone were to say, "Well, Paul (as opposed to Mary) might know a lot about the system, but he doesn't really know the system." In this sense, when we say that someone knows a lot about X but he doesn't really know X, we are not claiming that the person does not stand in a relationship of acquaintance (or the like) to X. Instead, what we are claiming is that while the person may know a lot about X, nonetheless he doesn't really know how X 8 Brogaard, however, identifies only the first two senses of "knows" discussed below, and not the third. 9 Or at least some part of it. This qualification should be understood in what follows. If one wanted to substitute the subway system for an object that is more easily taken in or apprehended, one could substitute a different object, such as (say) one's desktop printer. 10 Another possibility, suggested to me by my colleague Bryan Frances, is that it is not the objects in these cases that differ but rather only something like the "paths" to the objects. Thus the object in the acquaintance case would be the subway system itself, and the object is the "knows a great deal about" case would again be the subway system, but via a propositional path or route. Two quick points about that: first, if this is right, then the distinction to be drawn here would not be at the level of objects but instead at the level of "paths." Second, there is reason to be worried about doing away with propositions as objects of belief (rather than as "routes" to concrete things and properties, or something like that): namely, the traditional worry that false beliefs (and especially, beliefs about things that do not exist, like Bigfoot) would then seemingly lack objects. 5 5 works. That is to say, he doesn't really know how the different parts or elements of X are related to, and depend upon, one another. Thus we might likewise say, for example, "Well, Paul might know a lot about Congress, but he doesn't really know Congress." Or: "Paul might know a lot about hydrodynamics, but he doesn't really know hydrodynamics." For the time being, let us think of this sort of knowledge as a kind of know-how-that is, knowledge that consists in knowing how a thing works, or how the various parts of a thing relate to and depend upon one another. Now, it might be thought that this sort of knowledge can in fact be reduced to a special kind of propositional knowledge: perhaps, propositions about how a thing works.11 I will have more to say about (and against) this sort of reduction below, but for the moment it will help to explore a different idea, one that draws inspiration from the following sort of question: namely, what is it that might make things as diverse as the New York City subway system, Congress, and hydrodynamics the proper objects of know-how? And the key thing to appreciate here, plausibly, is that if know-how implies an apprehension of how a thing works, then it seems to follow that the object of the know-how must be constituted by a structure that can be worked-that is, that can be worked to determine how the various elements of the thing relate to, and depend upon, one another. At first blush, then, it seems plausible to think of the object of this third sort of knowledge is a structure or system of some kind; at any rate, the sort of thing with "moving parts"-that is, parts or elements that are open to taking on different values and hence of being worked. So much for these different ways in which claims along the lines of (4) might be understood. How does this shed light on claims about understanding such as (2)? One promising thought is that the object of understanding in (2) can profitably be viewed along 11 For proponents of reduction, see Stanley and Williamson (2001). For criticism, see Schaffer (2007). 6 6 the lines of the object of know-how just described.12 In other words, the thought is that the object of understanding in (2) can profitably be viewed as a kind of system or structure- something, that is, that has parts or elements that depend upon one another in various ways. But what sort of structure best fits the bill here? It seems we have at least three possibilities. First, we might say that the object is the actual, concrete structure that makes up something like the subway system: the concrete tracks, cars, switch boxes, and all the rest. Second, we might say that the object here is an abstract representation of the system- perhaps in the sense of a model of the system, or perhaps in the sense of structural equations that encode information about how the various aspects (or properties) of the system depend upon one another. Finally, we might say that understanding can take a variety of objects, both concrete and abstract; this would be a pluralist view of the object of understanding. Although we do not need to try to settle the matter here, it is worth pointing out that "abstract" view seems to have at least two points in its favor. First, thinking of the object of understanding in cases such as (2) as an abstract representation helps to make sense of the kind of understanding we can enjoy of things that presumably lack a concrete basis. Thus on this way of looking at things we can make ready sense of the claim, for example, that "Bullfinch understands Greek Mythology," or that "Priestly understands phlogiston theory"; on the "concrete" view, it is not at all clear what the object of understanding might be in these cases. Second, the "abstract" view seems to provide us with ready truth-evaluable 12 Philosophers such as Zagzebski (2001) and Hasok Chang (forthcoming) have gone farther, suggesting that understanding just is a kind of know-how. According to Chang, for example, "Understanding, as I see it, is not some distinct quality or state of mind that exists separately from the sense of knowing how to do epistemic things. Understanding is simply knowledge taken in the active sense" (Chang forthcoming, p. 15, typescript). Others, such as Peter Lipton, seem to disagree, instead preferring the idea that understanding is a kind of knowledge that. Thus Lipton writes: "Understanding why is a kind of knowledge that – whether of causes or modal facts or connections" (Lipton forthcoming, p. 25, typescript.) 7 7 content, of the sort that our talk about understanding seems to require. Thus we commonly say, for example, that someone's understanding was inaccurate, or flawed, and so on. But it hardly makes sense to speak of something like the subway system itself (the concrete thing) as inaccurate,13 so this too suggests that the object is not concrete but abstract-a representation of the system, rather than the system itself. As we turn now to examples such as (3), where someone understands why such-andsuch occurred, identifying the object of understanding is again not straightforward. It will help to start, at any rate, with a specific example.14 Suppose, then, that you are settling into a seat at your local coffee shop. As you turn to look at the table next to you, you notice a woman sitting with a hot cup of coffee. Second later, moreover, you see her knee accidentally jostle her table, leading to a messy spill. Without going into the details just yet, suppose for the moment that you now understand why your neighbor's coffee spilled, and that your understanding has something crucially to do with your ability to identify the jostling as the cause of the spill. But what exactly is the object of your understanding here? The basic problem with trying to answer this question is that while from a grammatical point of view it seems clear that the complement of "understands" is an indirect question, from a metaphysical point of view things get murky. For one thing, it is not clear that questions (indirect or otherwise) even have metaphysical correlates.15 For another, and even supposing they do, it is not clear what such correlates might be. 13 Flawed maybe, but not inaccurate. 14 Inspired loosely by Scriven's (1962) well-known, though now rather outdated, ink well example. 15 Put another way, it is not clear that when one states a question, one is affirming (grasping, assenting to, etc.) some way the world might be. Now, perhaps the presuppositions of questions have such metaphysical correlates. But, again, it seems odd to suppose that the questions themselves do. 8 8 Perhaps motivated by concerns along these lines, some philosophers16 have argued that cases of "understanding why" such as (3) can and should be reduced to cases of "understanding that." More exactly, the claim is that ascriptions along the lines of "S understands why such-and-such" in fact express propositions of the form S understands that p,17 where p represents a correct answer to the indirect question embedded in the ascription of understanding. On such a reductive analysis, then, (i) Mary understands why the coffee spilled just in case (ii) Mary understands (or knows) that p, where p is a correct answer to the question "Why did the coffee spill?" One benefit of this proposal is that we now have a natural object for instances of understanding why such as (3): namely, the proposition p, where we can suppose that p is something like that the coffee spilled because of the jostling. But is this really a satisfying reduction? Does (ii) really capture what we find in (i)? To see why these questions should give us pause, note first that it seems we can know a proposition of the sort we find in (ii) in a very ordinary sense of "know" while nonetheless falling short of the sort of accomplishment that we naturally associate with understanding why.18 For instance, on the basis of your reliable testimony I might come to believe, and hence know, that the coffee spilled because of the jostling. But possessing this knowledge, it seems, is compatible with a general inability to answer a wide range of questions that intuitively go along with the state of understanding why. Suppose, for example, you ask me whether a more forceful strike by the woman's knee would likewise have led to a spill. Or 16 See, for example, Kvanvig (2003; forthcoming). 17 Alternatively, and perhaps more naturally, one might say not that cases of understanding why can be reduced to cases of understanding that but rather to cases of knowledge that. 18 For more on this line of thought, see Grimm (forthcomingb). De Regt and Dieks (2005) also stress the connection between understanding a theory and being able to apply the theory. 9 9 whether a spill would have occurred had there been no jostle of any kind. Although the achievement we associate with understanding why seems to bring with it the ability to answer questions of this sort, strictly speaking it seems one can have knowledge of the cause-again, based on reliable testimony-without possessing these additional abilities at all. The "strictly speaking" qualification is important, for the thought here is not that, as a matter of fact, coming to believe a claim along these lines is usually accompanied by an inability to answer questions of this sort. The claim is only that it might be accompanied by such an inability. Moreover, the thought is that when an ability to answer questions of this sort is present, this seems to be the result of some sort of additional cognitive work-work that goes above and beyond the sort of work that goes into acquiring knowledge by testimony, for example. The next section will consider just what sort of additional cognitive work needs to be done here, exactly. In bringing this section to a close, however, we can make one final point: namely, that it is now possible to see ways in which cases of understanding along the lines (2) share certain important, and often ignored, similarities with cases of understanding along the lines of (3). In particular, we can now see that the object of understanding in both cases is more similar than we might have originally supposed. For notice: if someone understands why the cup spilled rather than remained upright, then presumably she in some way "grasps" or "sees" what it is that makes the difference between these alternatives. In other words, she in some way "grasps" or "sees" what the difference between these alternatives depends on. But if that is the case, then interesting parallels with cases of understanding along the lines of (2) begin to emerge. For just as cases understanding such as (2) involve "grasping" how the various parts of a system depend upon one another, so too with cases such as (3) we find that understanding arises 10 10 from "grasping" or "seeing" what the difference between certain alternatives depends upon. Plausibly, then, we might think of the object of understanding in cases such as (3) as a kind of "mini" representational structure, where the structure encodes information about how the various elements of the target system depend upon one another.19 In both cases such as (2) and cases such as (3), accordingly, the common hallmarks of system or structure seem to be present in the object of understanding, despite the differences in surface grammar. As we turn to the psychological element of understanding, our main concern will be to try to flesh out the notions of "grasping" and "seeing" that have played a recurring role in the discussion so far. 2. Psychology The psychology of understanding is multi-layered. On the one hand, there is clearly something like an attitude of belief or assent involved. The sort of abstract structures that (at least sometimes) appear to be the object of understanding, after all, presumably represent the world as being a certain way, and if we take the representation to be accurate, we are in some sense assenting to these structures or saying Yes to them-just as when we take a proposition to be true we are in some sense assenting to or saying Yes to it. On the other hand, we have also seen reason to think that an element of belief or assent cannot be all there is to understanding. We can take it to be the case, for example, that a model is accurate-we can assent to it in that sense-and yet we might nonetheless not "grasp" or "see" how the various parts of the model relate to one another, where the element of grasping or seeing seems to involve an additional psychological ability. Further complications arise, moreover, when we remember that many representations are highly idealized. On the ideal gas model that is typically used to explain 19 Perhaps in the way suggested by theorists such as Pearl (2000), Spirtes et al (2001), and Woodward (2003). 11 11 Boyle's Law, for example, gas molecules are (inaccurately) represented as point particles, and the long range attractive forces between molecules are ignored. In this case, assenting to the model-in the sense of taking it to be an accurate representation of the world-will often involve subtle qualifications on the part of the assenter. I will touch on a few of these complications as we proceed, but for the most part in this section I will focus on the element of "grasping" or "seeing" that seems to be so integral to understanding in all its forms. And the main thing I would like to try to do here is to move our understanding of these expressions beyond the level of mere metaphor, in order to try to get a better sense of the sort of psychological ability that lies behind, or perhaps constitutes, the graspings and seeings. Now, in their primary (non-metaphorical) senses "grasping" is something that hands do, and "seeing" is something for eyes. We speak of manually grasping something, moreover, in at least two different ways: on the one hand to grasp a thing is to seize or take hold of it, as when we grasp (say) a baseball; on the other hand we speak of grasping a thing when we are able to manipulate or tinker with a thing, as when we grasp (say) a simple lever system by manually switching the lever from one position to another. Indeed, in this second, manipulationist sense the notions of (manually) grasping and (visually) seeing go together very naturally: if the system is simple enough, when one grasps or manipulates one part of the system one can then literally "see" the way in which the manipulation influences (or fails to influence) other parts of the system. Given these two senses in which we might manually grasp a thing, moreover, even though the first sense is perhaps the more common one, it seems that the psychological act of grasping that is of interest to us here can most usefully be thought of along the second, manipulationist lines. In this sense, mentally to grasp how the different aspects of a system depend upon one another is to be able to anticipate how changes in one part of the system 12 12 will lead (or fail to lead) to changes in another part. To "grasp" the way in which something like the spilling of the cup depends on the jostling of the knee in this sense is thus to have an ability to anticipate or "see" what things would have been like, had the knee bump not occurred, or had the bump had been less forceful, or had it been a fist bump instead, and so on.20 "Grasping" a structure would therefore seem to bring into play something like a modal sense or ability-that is, an ability not just to register how things are, but also an ability to anticipate how certain elements of the system would behave, were other elements different in one way or another. We noted at the beginning of this section, however, that the act of grasping or seeing cannot be all there is to understanding. For we might grasp a representation in a straightforwardly assenting way, as when we take the representation to be the sober truth about the system it represents. But we might also grasp the representation in a qualified or non-straightforward way. This sort of qualified assent seems to be at play, for example, when we say things such as "for Priestly, the lighting of the tinder was due to the presence of phlogiston"; or perhaps: "supposing that Priestly was right, the lighting of the tinder was due to the presence of phlogiston"; and so on. Similar qualifications are typically in place when we grasp something like the ideal gas model, or when we learn to apply this model to Boyle's Law. Thus we learn to say: supposing that the gases were point particles, or supposing that no intermolecular forces were present, then this is how the system would behave. In these cases, we seem to assent to a representation only with certain qualifications in place, or with certain presuppositions in mind. Of course, this leaves us with a variety of interesting questions (for example, how does our grasp of how the target system would behave, if certain properties were otherwise, 20 Ceteris paribus, etc. James Woodward's (2003) idea that understanding should be unpacked in terms of having an ability to answer "What if things had been different?" questions is another way to construe this thought. 13 13 help us to understand the system as it actually is?21), but these will have to be set aside here as we turn instead to ask about the last element of understanding identified at the outset: namely, the sort of normativity that is constitutive of understanding.22 3. Normativity As we consider the sort of normativity that is constitutive of understanding, it will help to look again to accounts of knowledge as a kind of template. When we are evaluating whether a belief amounts to knowledge, we can ask two different sorts of normative questions. On the one hand, we can ask whether the belief is subjectively appropriate, where subjective appropriateness has to do, roughly, with whether the belief "fits" with the rest of the person's evidence (where "evidence" can be construed broadly to include the person's experiences as well as his or her beliefs). On the other hand, we can ask whether someone's belief is objectively appropriate, where objective appropriateness has to do, roughly, with whether the belief is, as a matter of fact, reliably oriented to the truth.23 On the standard way of looking at things, moreover, both sorts of appropriateness are required for a belief to amount to knowledge. When it comes to understanding, however, opinions differ. According to some theorists, for example, while there are objective appropriateness conditions on understanding, they are noticeably different-and apparently less strict-than the conditions on knowledge.24 According to others, only subjective appropriateness really matters to understanding-a view which makes the achievement of understanding almost entirely an "internal affair." 21 For more on this question, see Cartwright (2004). 22 For more on the notion of "grasping" see Grimm (forthcominga) 23 Fogelin (1994) and Greco (2000) helpfully emphasize these two different types of evaluations. 24 See, for example, Elgin (2004; forthcoming). 14 14 To see why one might think that only subjective appropriateness really matters to understanding, consider the following variation on our earlier coffee shop case. Suppose that while you are watching your neighbor spill her coffee, a visiting shaman is sitting in another corner of the shop, taking the whole scene in. He notices the jostling, sees the cup spill, and all the rest. From his point of view, however, it was not the jostling that caused the spill but rather the fact that he willed the cup to spill seconds before (perhaps he thinks he has powers of telekinesis or something comparable). Suppose moreover that the shaman has good, albeit misleading, reasons to believe he has such powers (perhaps people have always humored him in the past). In that case, it seems that it will be subjectively appropriate for him to believe that it was his powers that made the difference to the spill. We can also imagine that he not only assents to this claim but that he "grasps" how the spill depended on his powers in the way sketched above. For example, he will "grasp" or "see" that, in the absence of his willing the spill would not have occurred (ceteris paribus). But now: what should we say about the shaman? Does he understand or fail to understand why the cup spilled? Although I take it that in one sense it seems obvious he does not understand why the cup spilled, it is worth noting that there is at least some conceptual pressure to think otherwise. Consider, for example, Lynne Rudder Baker's suggestion that "Understanding is more comprehensive than knowledge. To understand something is to know what it is and to make reasonable sense of it" (Baker 2003, p. 186). If Baker is right, and understanding something amounts to knowing what is the case25 and to making reasonable sense of what is the case, then it would seem to follow that the shaman does understand. Again, we can suppose that the shaman's story about the spill makes excellent sense to him, in light of the 25 This way of putting things changes Baker's "knowing what a thing is" formula slightly, but seems to be the same idea. 15 15 rest of what he believes; alternatively, it "fits" with the rest of what he believes, and so on. Looked at charitably, we can even recognize the shaman's achievement as a genuine cognitive accomplishment. The various kinds of "seeing" or "grasping" we have just described do not come for free, after all, and someone who has made reasonable sense of a thing, given the rest of what he believes, has indeed accomplished something. And what kind of name do we have for this sort of "seeing" or "grasping"-based accomplishment if not understanding? Rather than try to downplay or ignore this sort of accomplishment, however, following Wesley Salmon we might instead try to introduce a distinction.26 Let us think of subjective understanding as the kind of understanding one achieves by grasping a representation of the world27 (a model, perhaps, or an explanatory story of some kind) that fits or coheres with one's "world picture."28 On the other hand, let us think of objective understanding as the kind of understanding that comes not just from grasping a representation of the world that fits with one's world picture, but also from grasping a (more or less) correct representation of the world. Objective understanding therefore entails subjective understanding but goes beyond it, requiring that the grasped representation in fact obtains. This therefore suggests that there at least two normative conditions on objective understanding. First, that the representation of the world that is grasped be correct (more or less). And second, that the attitude of assent or grasping be subjectively appropriate, given the rest of the person's evidence. 26 See, for example, Salmon's (1998) distinction between cosmological and mechanical understanding. 27 Or some part of it; that qualification should be understood in what follows. 28 As the discussion so far has suggested, other iterations are also possible. One might require not just that there story grasped actually fits or coheres with one's world picture but that one can "see" or "grasp" that there is a fit, where presumably this last sort of seeing or grasping will involves seeing or grasping that some sort of inferential relationships hold. Thanks to Mark Newman for helping me to see the difference between these possibilities. 16 16 But are there other normative conditions on objective understanding? As noted earlier, when we look at knowledge we find that believing the truth with subjective appropriateness is not enough; in addition, the belief must be securely connected to the truth in some way. We might think of this as the "anti-luck" condition on knowledge. According to Jonathan Kvanvig (2003; forthcoming) and Duncan Pritchard (forthcoming), however, understanding is compatible with luck in a way that knowledge is not. For both, then, the objective appropriateness conditions on understanding are different than the objective appropriateness conditions on knowledge. Kvanvig first argued for this claim by means of the following example.29 Suppose you come across a book detailing the Comanche dominance of the southern plains of North America from the seventeenth to the nineteenth centuries (Kvanvig 2003, p. 197). But suppose as well that while all of the contents of the book are true they are only "accidentally" so. Perhaps, for example, the book was put together as a joke by someone who did no research at all, but just happened to get everything right.30 Now suppose you read the book carefully and come to grasp (in an assenting way) the central explanations offered by the book: for example, suppose you come to grasp that the Comanches dominated in part because of their superior horsemanship. According to Kvanvig, what we have here is a "grasp" that genuinely amounts to a case of understanding, even though one would fail to know the corresponding propositions. (Where the corresponding propositions would apparently include things like: that the Comanches dominated because of their superior horsemanship.) One would not know these 29 See Kvanvig (2003, pp. 197-98). For another example along these lines, where we have a case of fortunate dyslexia, see Kvanvig (forthcoming, p. 8, typescript). 30 I should note that I am filling in the details about how the correct information "accidentally" comes your way. As Pritchard notes, and as we will consider in a moment, there are in fact two ways to read Kvanvig's claim here. On my way of filling in the details, we have an instance of understanding that is compatible with "Gettier-style" luck. 17 17 propositions, according to Kvanvig, because it would be a mere matter of luck that an accurate book landed in your hands, and luck rules out knowledge. According to Pritchard, however, while Kvanvig is right to claim that there can be lucky understanding, Kvanvig overstates the case because he fails to distinguish between two different types of epistemic luck: on the one hand, what Pritchard calls "Gettier-style" epistemic luck, and on the other hand what he calls "environmental luck." On Pritchard's view, Gettier-style epistemic luck occurs when something intervenes "betwixt belief and fact,"31 as when your belief that there is a sheep in the field turns out to be right, but only because you happened to be looking at a sheep-like dog, rather than the (hidden-fromview) sheep itself. With environmental luck, by contrast, although nothing comes between belief and fact, the environment itself conspires to take away knowledge. The Ginet/Goldman barn façade case is the classic example of this sort of luck-one in which there is a direct causal path between one's belief that there is a barn nearby and the corresponding fact, but where the presence of nearby fake barns makes the fact that one believed the truth seem like a matter of luck. On Pritchard's view, moreover, while it is right to say that understanding is compatible with environmental epistemic luck, it is wrong to say that understanding is compatible with Gettier-style epistemic luck. Unlike Kvanvig, Pritchard takes it to be obvious that a bunch of made-up facts, even if they turn out to be accurate, cannot grant one a genuine understanding of how the world works. Nevertheless, Pritchard claims that objective understanding can survive environmental luck. Suppose, for example, that the history book you happen to consult is the product of rigorous scholarship, but that the majority of the books that you might easily have consulted are full of lies (perhaps you live 31 The expression is Pritchard's, though he attributes it originally to Peter Unger. 18 18 in an Orwellian regime of some kind). In this case, Pritchard suggests, one can acquire genuine understanding from the book even while genuine knowledge is ruled out. Despite their differences, one point on which Kvanvig and Pritchard therefore agree is that understanding is not a species of knowledge, because while luck is not compatible with knowledge, it is compatible with understanding-either because, as Kvanvig has it, understanding is compatible with both Gettier-style and environmental luck, or because, as Pritchard claims, understanding is at least compatible with environmental luck. Put in terms of an objective normative condition: if Pritchard is right, then there needs to be at least a non-deviant connection between the grasping and the thing grasped; if Kvanvig is right, the connection can be as deviant as one might like. It is not entirely clear, however, that the cases proposed by Kvanvig and Pritchard really establish that understanding is not a species of knowledge.32 For one thing, the claim that luck is not compatible with knowledge can be overstated. As Alvin Goldman (1999) and John Hawthorne (2004) have emphasized, in a "weak" sense of knowledge, all it takes to qualify as a knower with respect to some question is to believe the correct answer to the question; how the correct answer was arrived at seems irrelevant. Perhaps similarly, then, to qualify for a "weak" sense of understanding, all one needs to do is to be able to answer "why questions" successfully, where one might have come by this ability in a lucky way. In any case, it is unclear why, as Kvanvig seems to think, someone who can answer a broad range of "why questions" about a subject would count as understanding that subject while someone who is able to answer a similar range of questions would not qualify as a knower. For another thing, the sort of know-how that we emphasized in Section 2- wherein someone "grasps" or "sees" how the various parts of a system depend upon one another- might also be thought to be compatible with luck, a point which would further undercut the 32 See, for example, Grimm (2006) and Brogaard (2008) for extended criticism. 19 19 assumption that knowledge as a genus is inimical to luck. After all, and to adopt one of Kvanvig's points, what we seem to "focus on," when we evaluate whether someone has know-how, is whether the person in fact has the ability in question, not how he or she came by the ability. Thus I might be happy to grant, for example, that Paul knows how to fix my computer, even if I later come to learn that he came by this knowledge in a lucky way. But then if, when we think about understanding, we similarly focus not on the aeitiology of the ability but rather on the ability itself (the "grasping" or "seeing"), then this would not show that understanding is not a species of knowledge. Instead, it would only show that understanding is like know-how: that is, that it is a kind (or species) of knowledge where the focus is on the ability at issue rather than on the circumstances that gave rise to that ability. 4. Further Areas We can close by pointing to a few areas that are prime for further research. The first has to do with the fact that understanding (and according to some, unlike knowledge) can come in degrees. Thus you and I might seem to understand the same thing, but your understanding might nonetheless seem to be much "deeper" or more profound than mine. But what is it that accounts for this difference? For example, is your understanding deeper than mine because you can see the thing as an instance of a larger law-like pattern-where the more encompassing the pattern, the deeper the understanding? Or is depth to be explained in some other way altogether? A second project would be to investigate the ways in which the various forms of understanding mentioned at the outset-not just our understanding of the natural world, but also of meanings, motives, and rules-relate to one another. Given that we appeal to an idea of "seeing" or "grasping" in all of these areas, for example, there seems to be grounds for thinking that they share certain basic characteristics, if only at the level of psychology. 20 20 What's more, when it comes to our understanding of concepts or meanings, there seems to be a lively parallel debate emerging about whether this sort of conceptual understanding is or is not a species of knowledge.33 It is natural to think that results in one of these areas will help to shed light on debates in the others, but it does not appear that serious work has yet been done to try to link these areas together.34 REFERENCES Baker, Lynne Rudder. 2003. "Third Person Understanding." In The Nature and Limits of Human Understanding. Ed. A. Sanford. London: Continuum. Brogaard, Berit. 2008. "I Know. Therefore, I Understand." Manuscript. Brogaard, Berit. Forthcoming. "What Mary Did Yesterday: Reflections on Knowledge- Wh." Philosophy and Phenomenological Research. Cartwright, Nancy. 2004. "From Causation to Explanation and Back." In The Future for Philosophy. Ed. B. Leiter. New York: Oxford University Press. Chang, Hasok. Forthcoming. "Ontological Principles and the Intelligibility of Epistemic Activities." In Scientific Understanding: Philosophical Perspectives. Eds. H. de Regt, S. Leonelli, and K. Eigner. Pittsburgh: Pittsburgh University Press. De Regt, Henk, and Dennis Dieks. 2005. "A Contextual Approach to Scientific Understanding." Synthese 144: 137-70. Dilthey, Wilhelm. [1894] 1976. "Ideas on a Descriptive and Analytical Psychology." In Wilhelm Dilthey, Selected Writings. Ed. and trans. H. Rickman. Cambridge: Cambridge University Press, 1976. Elgin, Catherine. 1996. Considered Judgment. Princeton: Princeton University Press. Elgin, Catherine. 2004. "True Enough." Philosophical Issues 14: 113-31. Elgin, Catherine. 2006. "From Knowledge to Understanding." In Epistemology Futures. Ed. Stephen Hetherington. New York: Oxford University Press. Elgin, Catherine. Forthcoming. "Is Understanding Factive?" In Epistemic Value. Eds. A. Haddock, A. Millar, and D. Pritchard. New York: Oxford University Press. 33 See, for example, Longworth (2008). 34 Thanks to Daniel Breyer, Adam Carter, Catherine Elgin, Daniel Fogal, Bryan Frances, Georgi Gardner, Emma Gordon, Allan Hazlett, Guy Longworth, Daniel McKaughn, Mark Newman, Duncan Pritchard, Todd Stewart, and Linda Zagzebski for very helpful feedback on earlier drafts of this paper. 21 21 Fogelin, Robert. 1994. Pyrrhonian Reflections on Knowledge and Justification. New York: Oxford University Press. Goldman, Alvin, 1999. Knowledge in a Social World. New York: Oxford University Press. Greco, John. 2000. Putting Skeptics in Their Place. New York: Cambridge University Press. Griffin, James. 1986. Well-Being. Oxford: Clarendon Press. Grimm, Stephen. 2006. "Is Understanding a Species of Knowledge?" British Journal for the Philosophy of Science 57: 515-35. Grimm, Stephen. Forthcominga. "Reliability and the Sense of Understanding." In Scientific Understanding: Philosophical Perspectives. Eds. H. de Regt, S. Leonelli, and K. Eigner. Pittsburgh: Pittsburgh University Press. Grimm, Stephen. Forthcomingb. "Understanding and the Goal of Explanation." Studies in the History and Philosophy of Science. Hawthorne, John. 2004. Knowledge and Lotteries. New York: Oxford University Press. Kvanvig, Jonathan. 2003. The Value of Knowledge and the Pursuit of Understanding. New York: Cambridge University Press. Kvanvig, Jonathan. Forthcoming. "The Value of Understanding." In Epistemic Value. Eds. A. Haddock, A. Millar, and D. Pritchard. New York: Oxford University Press. Lipton, Peter. 2004. Inference to the Best Explanation. 2nd edn. New York: Routledge. Lipton, Peter. Forthcoming. "Understanding without Explanation." In Scientific Understanding: Philosophical Perspectives. Eds. H. de Regt, S. Leonelli, and K. Eigner. Pittsburgh: Pittsburgh University Press. Longworth, Guy. 2008. "Linguistic Understanding and Knowledge." Nous 42: 50-79. Pearl, Judea. 2000. Causality: Models, Reasoning, and Inference. New York: Cambridge University Press. Pritchard, Duncan. 2007. 'The Value of Knowledge." The Stanford Encyclopedia of Philosophy. Ed. E. Zalta. url=http://plato.stanford.edu/entries/knowledgevalue / Pritchard, Duncan. Forthcoming. "Knowledge, Understanding and Epistemic Value." In Epistemology. Ed. A. O'Hear. New York: Cambridge University Press. Riggs, Wayne. 2003. "Understanding Virtue and the Virtue of Understanding." In Intellectual Virtue: Perspectives from Ethics and Epistemology. Eds. M. DePaul 22 22 and L. Zagzebski. New York Oxford University Press. Salmon, Wesley. 1998. "The Importance of Scientific Understanding." In his Causality and Explanation. New York: Oxford University Press. Schaffer, Jonathan. 2007. "Knowing the Answer." Philosophy and Phenomenological Research 75: 383-403. Scriven, Michael. 1962. "Explanations, Predictions, and Laws." In Minnesota Studies in the Philosophy of Science. Vol. 3. Eds. H. Feigl and G. Maxwell. Minneapolis: University of Minnesota Press. Spirtes, Peter, Clark Glymour, and Richard Scheines. 2001. Causation, Prediction, and Search. 2nd edn. Cambridge: MIT Press Stanley, Jason and Timothy Williamson. 2001. "Knowing How." Journal of Philosophy 98: 411-44. Strevens, Michael. 2006. "Scientific Explanation." In The Encyclopedia of Philosophy. 2nd edn. Ed. D. Borchert. New York: Macmillan. Weinberg, Steven. 1994. Dreams of a Final Theory. New York: Vintage. Woodward, James. 2003. Making Things Happen. New York: Oxford University Press. Zagzebski, Linda. 2001. "Recovering Understanding." In Knowledge, Truth, and Duty. Ed. M. Steup. New York: Oxford University Press. Zagzebski, Linda. 2009. On Epistemology. Belmont, CA: Wadsworth. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
SYNTHESIS PHILOSOPHICA 61 (1/2016) pp. (207–220) Book Reviews / Buchbesprechungen210 doi: 10.21464/sp31116 Frederick Charles Beiser The Genesis of Neo-Kantianism Oxford University Press, Oxford 2014 Frederick Charles Beiser, professor of philosophy at Syracuse University (USA) whose field of expertise is the modern German philosophy, is one of the most erudite historians of philosophy today. His first book The Fate of Reason: German Philosophy from Kant to Fichte (1987) didn't only present a fresh account of German philosophy at the end of the 18th century, but it also introduced a new method of historical research. His more recent works, starting with The German Historicist Tradition (2011) until the most recent Weltschmerz: Pessimism in German Philosophy, 1860–1900 (2016), have focused on the main currents of the 19th century German philosophy. This is also the case with The Genesis of Neo-Kantianism. Spanning over more than six hundred pages, this book is a major contribution to the history of an important philosophical movement that would dominate the German philosophy after the collapse of speculative idealism in the second half of the 19th, and the beginning of the 20th century. The book itself is divided into three main parts. The first part (pp. 11–205) is concerned with the origins of the movement, the second (pp. 207–453) with its maturation, and the final (pp. 455–571) with a new generation of neo-Kantians that would be active from the 1870s. Therefore, the focus of this book is on the history of neo-Kantianism before the formation of three famous neo-Kantian schools: Marburg, Southwestern (also known as Baden or Heidelberg school), and the neoFrisian school. Beiser defines neo-Kantianism as "the movement in 19th-century Germany to rehabilitate Kant's philosophy". Although heavily indebted to previous scholarship on this subject, mainly Klaus Christian Köhnke's book Entstehung und Aufstieg des Neukantianismus (1986), Beiser succeeds in providing a fresh account of the genesis of neo-Kantianism. He challenges the widespread prejudices that the neo-Kantians were unimportant scholars locked up in their towers divided from the world, or that they were unoriginal thinkers who were just repeating what Kant had already said. One of the most innovative theses of his book is that the movement's origins are to be found already in the 1790s, in the works of Jakob Friedrich Fries, Johann Friedrich Herbart, and Friedrich Eduard Beneke. They constitute "the lost tradition" which preserved the "empiricist-psychological" side of Kant's thought, his dualisms, and things-inthemselves against the excessive speculative idealism of Fichte, Schelling, and Hegel who tried to rehabilitate the dogmatic rationalist metaphysics of Spinoza, Leibniz, and Wolff after Kant's critical project. The first chapter of the first part (pp. 23–88) is concerned with the philosophy of Fries who tried to base philosophy on empirical psychology, and epistemology on psychology which could recognize the synthetic a priori but not prove it. His book Reinhold, Fichte und Schelling (1803) saw the history of philosophy after Kant as the "struggle of rationalism to free itself from the limits of the critique". In his political philosophy Fries was an anti-Semite, but gave the leading role to public opinion which could correct even the ruler, although he encountered problems in trying to reconcile his liberal views with the social injustice that liberalism created. Like all the thinkers of the lost tradition, Fries defended Kant's dualisms against Schelling and Hegel whose organic conception of nature he criticized because he saw it only as another form of the mechanistic explanation of nature. He also criticized Kant's attempt to rationalize faith, and he introduced the concept of Ahndung, a kind of a feeling on which religion was based, and through which humans are aware of things-in-themselves. Fries' work Neue Kritik der Vernunft (1807) tried to bring a new transcendental deduction of the categories against the skeptical objections to Kant's philosophy, but Beiser agrees with Cassirer that Fries had failed in such an attempt because of his psychologism. The second chapter (pp. 89–141) is dedicated to Herbart who was, according to Beiser, also a Kantian. Herbart defended Kant in his claim that reason deals with concepts (and not existences), as well as Kant's dualism of theoretical and practical reason, against the neo-rationalist metaphysics of Schelling and Hegel. Although a Fichtean in his early years (and later a Romantic), Herbart already then criticized Fichte and Schelling for their foundationalism, and for the concept of the ego that transcends the boundaries of experience and then relapses into dogmatism and fallacies of Spinoza, Leibniz, and Wolff. Beiser thinks that Herbart didn't start to develop his new system in his Swiss years, although it was then that he broke his relationship with Fichte, but in his Bremen years. It was in SYNTHESIS PHILOSOPHICA 61 (1/2016) pp. (207–220) Book Reviews / Buchbesprechungen211 his manuscript Zur Kritik der Ichvorstellung (1800) that Herbart criticized Fichte's ego, claiming that it is self-contradictory because, as Beiser summarizes, "thinking of being and being" are not the same and therefore "thinking of being cannot be the being thought of". Around 1802 Herbart adopted a skeptical standpoint from which he attacked Kantian– Fichtean idealism and the Romantics, but he never rejected transcendental philosophy. In his later years he increasingly identified himself with Kant and was alienated from the prevailing currents of German philosophy. Thus, in his mature metaphysical writings he defended the synthetic a priori, unknowability of things-in-themselves, and the necessity, as well as complementarity, of both empiricism and rationalism for the critical philosophy. However, Herbart recognized the problem of formalism or moral motivation in Kant's ethics. He held that morality depends on moral taste and cannot be universal or a priori. Like Fries, he thought that psychology should be the foundation for philosophy and criticized Kant's antiquated Wolffian scholastic empirical psychology. It was because of these criticisms, Beiser thinks, that Herbart was (wrongly) not considered a Kantian, but concludes that his project failed for similar reasons as in the case of Fries, for trying to base epistemology on psychology. Last philosopher who belongs to Beiser's empiricist-psychological triumvirate is Beneke to whom the third chapter (pp. 142–177) is dedicated. Beneke was a victim of Hegelianism (he couldn't get a post at the University of Berlin because of Hegel in 1822), he was murdered under unsolved circumstances, and was therefore dubbed "neo-Kantian martyr" by Beiser. He was another staunch opponent of Romantic enthusiasm and neo-rationalist speculative idealism, as well as a radical empiricist and an ally of the best that the new natural sciences could give. Accordingly, Beneke rejected Kant's division of judgements into synthetic and analytic because the only criteria for the validity of a judgement is its confirmation in experience. He criticized Kant's claim that genuine self-knowledge is impossible, but defended the existence of things-in-themselves against speculative idealists. Beneke tried to base ethics on aesthetics, and his Grundlegung zur Physik der Sitten (1822) is, according to Beiser, "one of the most interesting and important works to appear in the early 19th century", an attempt to rehabilitate British sentimentalism of Hutcheson, Hume, and Smith. The last chapter (pp. 178–205) of the first part deals with the circumstances that took part in the 1840s and the 1850s, and were crucial, in Beiser's interpretation, for the breakthrough of neo-Kantianism. Political context which prepared such a breakthrough was the failure of the Revolution of 1848 which meant a disaster for the Hegelians in Germany but a victory for the neo-Kantians who were defenders of liberal ideals. At the same time, authors like Ernst Sigismund Mirbt, Christian Hermann Weisse, Carl Fortlage, and Otto Friedrich Gruppe called for a return to Kant. However, the crucial "philosophical developments without which neo-Kantianism would never have taken place", Beiser argues, were the rise of materialism and the identity crisis of philosophy due to a collapse of speculative idealism and the rise of the empirical sciences. Two other significant factors were the appearance of Trendelenburg and Lotze, and lastly Helmholtz, a formidable and famous scientist who thought that the natural sciences confirmed Kant's philosophy, or at least its empirical side. The second part of Beiser's book deals with the "coming of age" of those neo-Kantians that flourished during the liberalism of the 1860s, a "breakthrough decade for neo-Kantianism". Beiser considers five major thinkers: Kuno Fischer, Eduard Zeller, Otto Liebmann, Jürgen Bona Meyer, and lastly Friedrich Albert Lange. They have affirmed psychologism of Helmholtz and the "lost tradition" but wanted to eliminate the thing-in-itself and the question of value. However, some of them have gradually distanced themselves from such views because of Schopenhauer's growing success during the 1860s, and because they wanted philosophy to be autonomous from psychology, whose possibility could be proven only by transcendental idealism. Fischer is the first author to whom the first chapter (pp. 221–254) of the second part is dedicated. This may be a surprise to readers who think of him as a Hegelian, which is confirmed by Beiser who cites him as the example of a paradoxical Hegelian who also tried to be a Kantian. In his early work Diotima (1849), Fischer espoused his Hegelianism or pantheism for which he was expelled from Heidelberg. First traces of his Kantianism are found in his Logik und metaphysik oder Wissenschaftslehre (1852) where he claims that Hegel's system "must be placed under the control of Kant" because, as Fischer recognized in the late 1850s, only his philosophy can solve the problems raised by Hegelianism and the empirical sciences. His Geschichte der neueren Philosophie (18601) was important for spreading the fame of Kant's philosophy among the reading public. However, by the time of his Kritik der kantischen Philosophie (1883) Fischer had turned a full circle SYNTHESIS PHILOSOPHICA 61 (1/2016) pp. (207–220) Book Reviews / Buchbesprechungen212 because "he had created a Kantian system under the control of Hegel" which proved, according to Beiser, that a Hegelian ultimately cannot be a Kantian. Zeller, a great historian of philosophy, is given his due space in the second chapter (pp. 255–282) and was important, just like Fischer, for his call for a return to Kant in the 1860s. In his younger days he was also a Hegelian but by the 1840s he became critical of Hegel, especially his philosophy of religion. Historical criticism of the Bible by David Friedrich Strauss had a lasting effect on Zeller who afterwards became close to Kant. Unlike Fischer, he thought that the collapse of speculative idealism was "irreversible and final" and that philosophy should become epistemology and logic of special sciences. However, he understood philosophy in psychological terms and finally claimed that it should follow the methods of natural sciences. Zeller criticized Kant's ethics as formalist and covertly consequentialist, adopting instead the virtue ethics of Plato and Aristotle. Third chapter (pp. 283–327) of the second part is focused on Otto Liebmann whose legacy Beiser rehabilitates and defends against Köhnke. In his famous Kant und die Epigonen (1865) Liebmann interpreted Kant's critical project in epistemological rather than psychological terms and would therefore precede in this respect Hermann Cohen and Wilhelm Windelband. In Kant he saw the central figure of German philosophy whose proper interpretation could solve the identity crisis of philosophy. The main stumble block was (in his interpretation) the thing-in-itself, whose existence he rejected, but he ultimately had to admit its existence and his failure to base philosophy on physiology. Beiser defends Liebmann against Köhnke's accusations of chauvinism, concluding that he is a conservative liberal, and not a reactionary monarchist. In the 1870s Liebmann discussed Kant's relation to then-contemporary development of natural sciences, criticized Naturphilosophie of Schelling and Hegel, as well as materialists and positivists, and developed epistemological interpretation of transcendental philosophy. Beiser thinks that Liebmann's Zur Analysis der Wirklichkeit (1876) is his best work, but concludes that by the time of his Grundriss der kritischen metaphysik (1901) he fell into Platonic reasoning beyond the limits of experience and even mysticism. Meyer, a neo-Kantian sceptic, was one of the last who offered an important psychological interpretation of Kant's philosophy, and is discussed in the fourth chapter (pp. 328–355). In his Zum Streit über Leib und Seele (1856) Meyer thought that Kant's main goal was to set the limits of knowledge and that his philosophy is a middle path between "a soulless materialism" and "groundless spiritualism" whose dispute was irresolvable because both had tried "to conceive the inconceivable". Like Fries, he criticized Kant's rational faith and encouraged subjective belief. In Kant's Psychologie (1870) Meyer advanced the view that "the greater use of psychology (...) would have saved Kant from the formalism of his logic and ethics" and he tried to interpret Kant's epistemological project in psychological terms, which is why his views became obsolete by the end of the 1870s. His Zeitfragen, populäre Aufsätze (1870) are neglected but, according to Beiser, "one of the best in the neo-Kantian pantheon". In this work Meyer put forward his thesis that philosophy should become psychology, defends the possibility of the freedom of the will, and advocates its compatibilism with theism. Another two important aspects of Meyer's thought are his philosophy of religion, which he saw as an unalterable characteristic of human nature and a public matter, and his views on the rise of scientific history which was a neglected topic among the neo-Kantians. The last thinker of this transitional period of neo-Kantianism is Lange to whom the fifth chapter (pp. 356–397) is dedicated. Beiser concludes that his Geschichte des materialismus (1866) "overshadows Fischer's and Zeller's 1860 lectures and Liebmann's 1865 Kant und die Epigonen", all of which advocated a return to Kant. However, he also argues (against Ulrich Sieg) that he wasn't the father of Marburg neo-Kantianism nor the founder of neo-Kantian socialism (against Thomas Willey) because he criticized Kantian reasoning concerning private ownership and ethics, in which he endorsed Smith's sentimentalism. In his younger days, although he wrote poetry, Lange held positivist views and in his Geschichte he would show, through historical critique of materialism, how Kant's philosophy could solve the conflict between speculative idealism and materialism and therefore preserve their good sides which have clashed during the Revolution of 1848. Although he held positive views about materialism whose historical mission was the liberation from superstition, Lange thought that Kant's philosophy drove it into a crisis because it proved that "all sense qualities depend upon our perceptive and cognitive organization". It is important to note that, according to Beiser, most of Lange's theories failed: his attempt to prove or reject the existence of things-in-themselves, his interpretation of Kant's critical project on psychological grounds, and his rejection of Kant's "rationalist" transcendental deduction SYNTHESIS PHILOSOPHICA 61 (1/2016) pp. (207–220) Book Reviews / Buchbesprechungen213 of the categories. However, he was also one of the first who recognized the importance of Hume for Kant. In metaphysics he accepted dualistic views, in his philosophy of religion he rejected noumenal world and rational faith, he thought that religion should be "aesthetic experience" like poetry, and he reduced morality to aesthetics which he in turn reduced to subjective taste. Beiser concludes the chapter on Lange with the observation that philosophy is for him a science which is cut off from metaphysics as poetry and that he therefore "squeezed out" traditional philosophy whose place should have been between science and poetry. The last two chapters (pp. 398–453) of the second part are devoted to pessimism and Darwinism, both of which became a significant force in Germany in the 1860s, and would therefore challenge the neo-Kantian domination. Beiser follows Köhnke in his claim that pessimism (whose champions were Schopenhauer and Eduard von Hartmann) rose because of social, political, and economic circumstances. It troubled the neo-Kantians because it showed "that all striving for a better world is pointless", but in their answer they followed Fichte, not Kant's strategy espoused in his Ideen zu einer allgemeinen Geschichte in weltbürgerlicher Absicht (1784), which, Beiser claims, was directed against Rousseau's pessimism. Fichte taught the neo-Kantians that the better world would be achieved if people were working "together in political association". Last part of the chapter on pessimism considers Schopenhauer's essay Über die Universitätsphilosophie which lampooned university professors because they couldn't teach anything contrary to religion and state, but Beiser thinks that this accusation is unfair because most neo-Kantians were persecuted by the state in the period from the 1820s to the 1860s. Like pessimism, Darwinism also had a quick success in Germany in the 1860s and it became associated with leftism and materialism at first. Lange embraced Darwinism and tried to connect it with his socialist views, although he was critical of some of Darwin's theories, like the natural selection as the only mechanism of evolution. Meyer was sympathetic but critical of the theory of evolution for which there was no empirical evidence, while Liebmann sought to reconcile Darwinism and Aristotelianism in a kind of a neo-Kantian dualism. The chapter on Darwinism concludes with the answers of Friedrich Paulsen and Erich Adickes to Ernst Haeckel's Die Welträthsel (1899) which advocated mechanism disguised in monism. Their refutations were theoretically successful, but Beiser thinks that the "spirit of the age", which was increasingly unfavorable to neo-Kantianism, had already changed. The last, third part of the book deals with the first decade of "the neo-Kantian period of German university philosophy" (1870–1900) or, more precisely, with the "new establishment" of neo-Kantians who marked the final victory of epistemological interpretation of Kant: Hermann Cohen, Wilhelm Windelband, and Alois Riehl. In the prevailing liberal atmosphere of the 1870s neo-Kantianism flourished as a "bulwark against materialism" and an established "account of philosophy in the modern scientific age", namely, as epistemology or logic of the sciences. Although neo-Kantians formed an uneasy alliance with positivism during the 1870s, such alliance proved fragile due to growing neo-Kantian involvement with ethical problems and their criticism of positivist "extreme empiricism", "naive faith in given facts", as well as equally naive "belief in the complete autonomy of the sciences". The philosophy of young Cohen, who would become the father of Marburg school, is discussed in the first chapter (pp. 465–491). In his early days he was an adherent of Völkerpsychologie, but in the summer of 1870 he wrote Kants Theorie der Erfahrung (1871) which wanted to reconstruct "proper historical Kant" whose critical project was for the first time clearly understood in epistemological rather than psychological terms. The book also stressed the importance of the transcendental for Kant and the central role of the transcendental deduction in the first Kritik, although (ironically) Cohen denied Hume's influence on Kant. Beiser challenges the view that early Cohen's transcendental idealism is "an idealism without the subject" and that Theorie is "the product of Cohen's mystical Platonism" because he emphasized Kant's rejection of intellectual intuition. In his groundbreaking book Cohen also responded to Lange and Trendelenburg and eliminated the threat of materialism which both have left open. The former because he thought that a priori forms were part of nature and the latter because he presupposed the independent existence of matter in space. Main topic of the second chapter (pp. 492– 530) is the concept of normativity in the early works of Wilhelm Windelband who would become the father of Southwestern school. In his 1881 lecture Windelband put forward "his normative conception of philosophy". According to him, Kant was the first who had explained "the possibility of knowledge not through the correspondence of a representation with an object but through the conformity of representations with rules". It was here SYNTHESIS PHILOSOPHICA 61 (1/2016) pp. (207–220) Book Reviews / Buchbesprechungen214 that Windelband introduced the term "norm" in the rule: "truth is the normativity of thinking". He defined philosophy as the science of norms because it "makes appraisals, determining what should be or have a value". When a critical philosopher makes an appraisal, according to Windelband, "he assumes that something should be recognized as valid for everyone". In his interpretation Kant was the one who held that philosophy should make a difference in the world, but there was a gap between the normative (what should be) and the natural (what is) which young Windelband tried to cross with his compatibilist theory of freedom. In his early works he also advocated foundationalism, syncretism of epistemology, psychology, and metaphysics, as well as the impossibility of the thing-in-itself. In the last part of this chapter Beiser clashes with Köhnke's theory of Windelband's intellectual development, which claims that he had conceived his normative conception of philosophy only in 1878, after assassination attempts on Kaiser Wilhelm I, as a bulwark against the socialists and democracy. Beiser proves that Windelband had formulated such a view before 1878 and that he was actually advocating a "full enlightenment" which would make "every individual think for himself". The last chapter (pp. 531–571) of Beiser's book is dedicated to Alois Riehl, who, unlike Cohen or Windelband, never became the father of a neo-Kantian school but had a big following. His major work was Der philosophische Kriticismus in three volumes (1876, 1879, 1887), "one of the classics of the neoKantian tradition" whose goal was to affirm the existence of things-in-themselves and to reinterpret Kant's philosophy in the spirit of modern science. Beiser challenges the common view that Riehl was a positivist and throughout the chapter stresses both positivist and anti-positivist sides of his philosophy. He finds the first traces of Riehl's realism in his early work Realistische Grundzüge (1870) and stresses that in his early years he adopted nominalism, naturalism opposed to dualisms, and vitalism. According to Beiser, Riehl preceded psychology of Franz Brentano and the interpretative psychology of Wilhelm Dilthey with his conception of philosophy whose object should be the content of consciousness. By realising the tensions between his definition of philosophy as psychology and his admittance that Kant's project was essentially epistemological, Riehl's conversion to Kant became complete, which can be seen in the first volume of Der philosophische Kriticismus. In the first part he followed Cohen in reconstructing the historical Kant but gave much more importance to British empiricism, through which he criticized positivists. He affirmed the version of realism which claims that what we know "of reality in itself is only its existence, not its nature or essence" and which, Beiser claims, corresponds to Kant's formal idealism. Unlike Cohen and Windelband who claimed that the thing-in-itself is only a "goal of enquiry", Riehl tried to prove its existence and failed, but like them he was bothered by Kant's practical or noumenal realm where he placed morality and religious belief in such a problematic way, relying their existence on "mere logical possibility". Mature Riehl saw theoretical philosophy as epistemology, a servant of the natural sciences, but practical philosophy as a noble "guide to life", and practical philosopher as "a moral legislator and guide". However, Beiser concludes, Riehl's big weakness was a huge divide between his theoretical and practical philosophy. It is impossible to give full justice to professor Beiser's bold attempt to sketch the genesis of neo-Kantianism, nor to fully discuss all the topics of his splendid book in this review. Instead, only a few more important assessments can be given. Positive aspects, like the rehabilitation of all the thinkers and their philosophical relevance mentioned above, definitely give his book the highest value. Therefore, only some problems and issues that were encountered during the reading will be given below. One of the characteristics of Beiser's general overviews of particular periods or movements in the history of philosophy is his heavy focus on theoretical philosophy which leaves his readers with an impression that practical philosophy is of lesser importance. This is particularly sensitive in the case of Kant who did gave priority to theoretical philosophy, but he also gave the primacy to practical philosophy. Kant's first Kritik clearly shows that empirical sciences threatened to destroy the unique place of philosophy and its question of value already in the 18th century. However, most of Beiser's book is concerned with metaphysics and epistemology and the reader is left with a false impression that the neo-Kantians didn't really concern themselves with ethics or aesthetics which were cut off from their theoretical deliberations. This is a false impression because Beiser completely left out those neoKantians whose main field of expertise was practical philosophy. In the first place one should mention Austrian philosopher Robert Zimmermann who opened philosophically interesting debates in aesthetics but was mentioned only in a footnote as a teacher of Riehl (the same case was in Köhnke's book). In reality Zimmermann was active at the time of Fischer and Zeller, he would hold lectures on the history of philosophy for decades in ViSYNTHESIS PHILOSOPHICA 61 (1/2016) pp. (207–220) Book Reviews / Buchbesprechungen215 enna, and in them he would give central place to Kant. Moreover, Zimmermann would influence generations of philosophers throughout the Habsburg Monarchy and that means a huge part of Central Europe. This opens another problem, and that is Beiser's exclusive focus on Germany, while the Habsburg Monarchy, which would reform its universities according to Humboldt's German model in the Revolution of 1848, was completely left out. There is also an issue concerning Beiser's lack of interpretations and a conclusion to the book. Although there are many places where he engages in fierce debates, there are also many places where he just reiterates works at length without discussing their philosophical importance or his own stance, for example, parts of Herbart's metaphysics or Beneke's rejection of universal moral principles. Some of his interpretations are antiquated, which is mostly seen in his interpretation of British philosophy. Thus he follows older scholars in claiming that Hume's Treatise of Human Nature has an anthropological foundation, although most contemporary scholars agree that Hume is thinking of philosophy of mind and epistemology rather than philosophical anthropology when he is discussing the "human nature". There are similar issues when it comes to a discussion of Hume's skepticism, the sentimentalism of Hutcheson, Hume, and Smith (as if they held completely identical views), or their "relativistic" ethics (pp. 164, 171, 282). Beiser has also left out detailed historical connections between philosophers, like the reaction of speculative idealists to arguments of the "lost tradition", or the fact that some neo-Kantian philosophers, like Zeller and Fischer, were also important for the philosophers of the "new establishment" and were active during that time, which alters chronological structure of the book. Sometimes it seems that the book was written with an intention of being a contribution to contemporary Kant scholarship in the USA as much as a historical investigation. However, this doesn't have to be an issue and Beiser's book doesn't have to be read as a detailed historical study, but as a series of elegantly and seriously written philosophical portraits or essays which are connected by some major themes like the decline of psychological interpretation of Kant's theoretical philosophy in the 19th century Germany. Careful readers will also encounter some contradictions and ambiguities in the book. One contradiction is a constant tension between defining Herbart as an independent thinker and a Kantian, and philosophers under his influence as Herbartians or Kantians. Although Beiser thinks that Herbart was a Kantian, that didn't prevent him from claiming, for example, that Lange was at first a Herbartian and only later became a Kantian (pp. 359, 463). The second contradiction is Beiser's claim that a "good Kantian" adheres to Kant's ethics (p. 403), although all of the thinkers he discusses actually rejected his formalistic ethics and some of them embraced sentimentalism or virtue ethics. Similar, but minor examples can be found in the chapter on Meyer who advocated theism but adored Voltaire and deism (pp. 348, 351), or on early Windelband who thought that logic should completely steer away from metaphysics and psychology but warned that it should "not completely isolate itself" from them (p. 521). There are also some minor mistakes in historical facts, for example, claim (p. 255) that Zeller is famous for his Grundriss der Geschichte der griechischen Philosophie (his most important work is actually Die Philosophie der Griechen in ihrer geschichtlichen Entwicklung) or that the Second Reich existed already in the late 1860s (p. 349). Beiser also sometimes mentions important facts for neo-Kantianism but leaves them unexplained, like the Kantian school of orthodox dogmatic theologians (pp. 365–366). It should be noted, however, that those are rare examples in Beiser's otherwise consistent account. The book itself is clearly and beautifully written. There are only a few mistakes like repeated ("that that" /p. 158/ "upon upon" /p. 488/) or dropped words ("[in] Lange's later philosophy", /p. 362/). There are some problems with German language and translation, for example, it should be Auflage der Geschichte des materialismus, not Auflage des Geschichtes des materialismus (p. 83), Jahrhundert, not Jahr hundert (p. 145), der alles Zermalmende (!) means the all-crushing, not the "old destroyer" (p. 208), zweite Auflage instead of Zweiter Auflage (p. 312), and so on. A bigger difficulty might be the index of names which is incomplete and so the reader cannot find important figures like Marx, Engels, or Zimmermann that are mentioned in a book. Concerning the physical aspects of the hardcover volume, the binding seems reliable and the design of the dust jacket stands out among the editions of the Oxford University Press. It can be safely concluded that the positive aspects greatly outweigh the flaws of professor Beiser's book which will become unavoidable for anyone who wants to understand not only the neo-Kantian movement but also much of modern philosophy which emerged from the ruins of speculative idealism in the second half of the 19th century. Matko Globačnik | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 1 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language William Child Is it possible to give a substantive, non-circular account of meaning and rule-following: an account that explains what it is for someone to use a word with a particular meaning, or to follow a particular rule, in terms that do not employ the concept of meaning or the concept of following a rule? Naturalists and reductionists about meaning and rules think it is possible to give such an account. Anti-reductionists, by contrast, hold that facts about meaning and rules are basic and sui generis; they cannot be reduced to, or explained in terms of, non-semantic, non-rule-involving facts. Where does Wittgenstein stand in this debate? And is he right? I shall argue that Wittgenstein is an antireductionist about meaning and rule-following, and that anti-reductionism is the correct view to take. Section 1 shows how the issue of reductionism and anti-reductionism about meaning and rules relates to the idea of the limits of language as it figures in Wittgenstein's post-Tractatus writings. Section 2 presents a framework for assessing the interpretative debate between reductionist and anti-reductionist readings of Wittgenstein. Section 3 argues that we cannot settle that debate on the basis of Wittgenstein's general, methodological opposition to reductionism. Section 4 presents an important argument for anti-reductionism from Remarks on the Foundations of Mathematics. Section 5 considers some putative evidence of reductionism about meaning in the Brown Book and offers an alternative, anti-reductionist interpretation. Section 6 explores the nature of Wittgenstein's anti-reductionism. It argues, first, that Wittgenstein accepts that semantic and normative facts supervene on non-semantic, non-normative facts and, second, that at many points his treatment of meaning and rules is not confined to the kind of pleonastic claims that are often taken to define non-reductionist, or quietist, positions. 1. The Limits of Language The idea of the limits of language is a central theme in the Tractatus. Wittgenstein writes in the Preface that 'the aim of the book is to draw a limit to thought' and explains that it is 'only in language that the limit can be drawn' (TLP p. 3). The discussion of solipsism begins with the claim that 'The limits of my language mean the limits of my world' (TLP 5.6) and goes on to explore the implications of that claim. Elsewhere, we are told that philosophy 'must set limits to what can be thought; and, in doing so, to what cannot be thought', and that its way of setting those limits is to 'signify what cannot be said, by presenting clearly what can be said' (TLP 4.114, 4.115). And so on. By contrast, there are few comments in Wittgenstein's post-Tractatus work that explicitly mention the limits of language. But there are some. And they express a theme that runs through Wittgenstein's later work and marks an important point of continuity with his earlier writings. We can sum up that theme in a slogan from 1930: we 'cannot use language to get outside language' (PR 54). The general idea behind that slogan is that thought and description take place within a system of concepts, categories, and standards: which is to say, within language. We cannot get outside language and think about or describe the world in a way that does not employ the concepts, categories, and standards that are built into language. So there are limits to what we can use language to do. I will mention three applications of that idea. W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 2 First, Wittgenstein insists that we cannot use language to advance general metaphysical claims about reality. As he puts it: 'Time and again the attempt is made to use language to limit the world and set it in relief – but it can't be done' (PR, 80; BT, 315.) 'Us[ing] language to limit the world' would be using it to make a general restrictive claim about the nature of reality: a claim to the effect that reality comprises only some subset of the general kinds of fact that we ordinarily take it to include. Wittgenstein's basic objection to any such view is that, in order to 'limit the world' in this way, we would need a language with which to distinguish what is genuinely part of reality from what we ordinarily but mistakenly take to be part of reality. But there is no such language: no special, philosophical language that captures the world as it really is and can be used to make our restrictive claims. (As Wittgenstein puts it elsewhere, 'philosophy doesn't use a preparatory language' (RFM 392).) The point of this Philosophical Remarks claim, that we cannot use language to limit the world, is essentially the same as the point Wittgenstein makes in the Tractatus when he writes: 'we cannot say in logic, "The world has this in it, and this; but not that"' (TLP 5.61). Second, Wittgenstein claims that we cannot use language to characterize a connection between language, on the one hand, and the world as it is in itself, independent of language, on the other hand. As he puts it: The limit of language manifests itself in the impossibility of describing the fact that corresponds to (is the translation of) a sentence without simply repeating the sentence. (We are involved here with the Kantian solution of the problem of philosophy.) (CV 13, 10.2.1931). If we ask what fact corresponds to the sentence 'p', Wittgenstein thinks, the only possible answer is 'the fact that p'.1 So though we can if we want conceive of meaning or representation in terms of a relation between sentences and facts (or possible facts), the relation in question is, in an important sense, a relation within language. For the facts to which sentences correspond are themselves shaped by, and individuated in terms of, linguistic categories. Third, Wittgenstein claims that the impossibility of using language to get outside language means that 'in a certain sense, the use of language is something that cannot be taught': Suppose I have said to someone 'A is ill', but he doesn't know who I mean by 'A', and I now point at a man, saying 'This is A'. Here the expression is a definition, but this can only be understood if he has already gathered what kind of object it is through his understanding of the grammar of the proposition 'A is ill'. But this means that any kind of explanation of a language presupposes a language already. And in a certain sense, the use of language is something that cannot be taught, i.e. I cannot use language to teach it in the way in which language could be used to teach someone to play the piano.-And that of course is just another way of saying: I cannot use language to get outside language (PR 54). No-one could be taught to speak and understand a first language by being given an explanation of how she must use words in order to speak that language. For she could not understand the explanation unless she already understood a language: the language in which the explanation was given. By contrast, she could be taught to play the piano by being given an explanation of what she must do in order to play the piano. To understand that explanation, she must already understand the language in which it is given. But she need not already be able to play the piano. The underlying point here is the same as the point that Wittgenstein makes in the early sections of Philosophical Investigations and the Brown Book when he insists that the acquisition of one's first language cannot depend on a process of ostensive definition or explanation but must instead involve ostensive training. Now what, if anything, do these observations about the limits of language have to do with the debate between reductionism and anti-reductionism about meaning and rules? In RFM, Wittgenstein writes: 'what the correct following of a rule consists in cannot be described more closely than by describing the learning of "proceeding according to the rule"'; 'we can go no further' (RFM 392). The point of saying that 'we can go no further' than that in describing what the correct following of a rule consists in is that we cannot give an informative, non-circular explanation of what W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 3 it is to follow a rule correctly. That is a clear statement of anti-reductionism. It is also states a limit of language: a limit to what we can use language to do. We can put the point in a way that brings out the connection between our two themes – anti-reductionism and the limits of language – by adapting the formulation Wittgenstein uses in CV 13: 'The limit of language', we might say, 'manifests itself in the impossibility of describing what the correct following of a particular rule consists in without simply employing an expression of that rule.'2 But it is one thing to make such a claim of anti-reductionism. It is another thing to justify it: to explain what reason there is for thinking that 'we can go no further' than Wittgenstein says. We will take up that question in section 4 below. 2. Meaning and Use Wittgenstein says that 'the meaning of a word is its use in the language' (PI §43).3 How are we to understand that idea? Many commentators take Wittgenstein to be advancing a kind of reductionism about meaning. On that reading, the point of the idea that meaning is use is to explain semantic facts about words (the fact that the word 'red' means red, for instance) in terms of non-semantic facts about them (the fact, for example, that people who have been through the normal training will, in appropriate circumstances, by and large produce the word 'red' in response to red things). According to Michael Dummett, for instance, when Wittgenstein describes the use of language, what is described is the complex of activities with which the utterances of sentences are interwoven; and . . . the description does not invoke psychological or semantic concepts, but is couched entirely in terms of what is open to outward view (Dummett 1978, p. 446). Paul Horwich takes the same view; Wittgenstein's 'examples of the meaning-constituting uses of words', he writes, 'are never couched in semantic or intentional terms' (Horwich 2012, p. 112). And Paul Snowdon, in a recent paper, offers a similar interpretation, arguing that Wittgenstein advances a broadly reductive or constitutive form of naturalism about meaning and rule-following (Snowdon 2018). Other commentators, by contrast, understand Wittgenstein as an anti-reductionist about meaning and rules. They agree that, for Wittgenstein, 'there can be nothing more to an expression's having a certain meaning than its being used in a certain determinate way' (Stroud 2012, p. 26). But they maintain that the notion of 'use' in this context has to be understood in semantic or intentional terms; a description of the use of an expression that 'suffices to fix its meaning' must itself 'employ the idea of meaning' (Stroud 2012, p. 27). So all we can say about the way in which use determines meaning is this: the word 'red' means red because we use it to mean red; the words 'add 2 each time' mean add two each time because they 'are used by us to mean that two is to be added each time' (Stroud 2012, p. 27); and so on.4 Which of these interpretations of Wittgenstein conception of meaning and use is correct? In addressing that question, I shall focus on two important strands in his remarks. On the one hand, there is clear evidence of anti-reductionism in Wittgenstein's work. In particular, there are his explicit general statements of quietism and of opposition to reductionism. And there is his insistence on the impossibility of giving any non-circular account of what, say, following a particular rule consists in. On the other hand, he does not adopt the crudest or most militantly anti-reductive position. In the first place, he does not think that facts about meaning are completely independent of non-semantic facts about use; on the contrary, he has things to say about the relation between semantic facts on the one hand and non-semantic facts on the other. In the second place, when he raises questions about the difference between following a rule and merely conforming to a rule, or about the circumstances under which it is right to translate a word of a foreign language in a particular way, he does not give merely pleonastic answers but aims to say something genuinely informative. To understand Wittgenstein's position, we need to understand the relation between W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 4 these two strands in his work: the combination of anti-reductionism about meaning and rules with a willingness to describe the phenomena in a way that is not wholly pleonastic. That combination of views is nicely expressed in a passage from RFM: 'Don't demand too much, and don't be afraid that your just demand will dwindle into nothing' (RFM 383). The passage comes in the context of a discussion of mathematics and the relation between mathematical propositions and empirical facts. But the point Wittgenstein is making applies equally to our case. On the one hand, we should not demand a reduction of semantic facts to non-semantic facts. On the other hand, we are entitled to demand some account of the relation between semantic and nonsemantic facts; and we should not be afraid that the only thing to say about that relation will be something entirely trivial and pleonastic.5 3. Wittgenstein's Anti-Reductionist Metaphilosophy It might be thought that the question, whether Wittgenstein's account of meaning and rulefollowing is a form of reductionism is easily settled in the negative – and against such interpreters as Dummett, Horwich, and Snowdon. For doesn't Wittgenstein state explicitly and repeatedly that philosophy should reject all forms of reductionism? He says, for example, that 'it can never be our job to reduce anything to anything, or to explain anything. Philosophy really is "purely descriptive"' (BB 18). And he expresses a similarly anti-reductionist message when he speaks approvingly of 'That marvellous motto, "everything is what it is and not another thing"' (LC 27).6 So, it will be said, there is no question of Wittgenstein's offering an account in which facts about meaning and rule-following are reduced to, or constructed from, non-semantic, non-normative facts. To offer such an account would be to ignore his own injunction that it is not the job of a philosopher to reduce anything to anything. And it would fly in the face of his insistence that meaning and rule-following are what they are and not other things. The prominence in Wittgenstein's work of such statements of anti-reductionism plainly carries some weight. But we cannot rest the whole case for an anti-reductionist reading of Wittgenstein's view of meaning and rules on these general disavowals of reductionism. For we cannot tell, at this level of generality, where Wittgenstein himself would draw the line between an objectionably reductionist view and an acceptable, non-reductionist view. Suppose you are giving a naturalistic account of meaning of the kind that Dummett and others attribute to Wittgenstein, in which a sign's having the meaning it does is explained in terms of its role in a complex pattern of non-semantic behaviour. And suppose that, in your view, that account of meaning is a piece of common sense: a statement of what we all ordinarily acknowledge when we free ourselves from philosophical prejudices. Then in giving your naturalistic account, you will not see yourself as reducing facts about meaning to something else. On the contrary, you will take yourself to be giving a descriptive account of meaning, as Wittgenstein requires. And you will think that any supposed features of meaning that cannot be accommodated within your naturalistic account are not genuine features of meaning at all; they are merely artefacts of a bad philosophical picture of meaning. We know from Wittgenstein's general methodological stance that he will reject any position about meaning or rule-following that he takes to conflict with our common-sense understanding of the phenomena or to involve reducing semantic and normative facts to something else. But without knowing precisely what he takes to be part of that common-sense understanding, we cannot tell which specific views he would regard as being unacceptably revisionary or reductionist. I think Wittgenstein does reject the kind of reductionist naturalism about meaning and rulefollowing that is suggested by interpreters like Dummett, Horwich, and Snowdon. But to establish that point, we have to examine the details of his discussion of rules and meaning. There is no quick way of defending an anti-reductionist interpretation by appeal to his general statements about philosophy.7 4. An Argument for Anti-Reductionism W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 5 In RFM 392-3, Wittgenstein gives a clear statement of anti-reductionism about rules. And he offers an argument in favour of that position. What is the argument? Is it a good argument? Wittgenstein writes: A language-game, in which someone calculates according to a rule and places the blocks of a building according to the results of the calculation. He has learnt to operate with written signs according to rules. – Once you have described the procedure of this teaching and learning, you have said everything that can be said about acting correctly according to a rule. We can go no further. It is no use, for example, to go back to the concept of agreement, because it is no more certain that one proceeding is in agreement with another, than that it has happened in accordance with [the] rule. Admittedly going according to a rule is also founded on an agreement. To repeat, what the correct following of a rule consists in cannot be described more closely than by describing the learning of 'proceeding according to the rule.' And this description is an everyday one, like that of cooking and sewing, for example. It presupposes as much as these. It distinguishes one thing from another, and so it informs a human being who is ignorant of something particular. (Cf. the remark: Philosophy doesn't use a preparatory language, etc.) For if you give me a description of how people are trained in following a rule and how they react correctly according to the training, you will yourself employ the expression of a rule in the description and will presuppose that I understand it. (RFM 392-3; I have adjusted the translation of the penultimate sentence of paragraph 1) Paragraph 2 of that passage contains a clear, anti-reductionist message: 'what the correct following of a rule consists in cannot be described more closely than by describing the learning of "proceeding according to the rule"'. That repeats a claim made in paragraph 1: 'once you have described this procedure of teaching and learning, you have said everything that can be said about acting correctly according to a rule. We can go no further'. But what reasons does Wittgenstein have for saying this? What stops us from 'going further' and giving a non-circular, constitutive account of what it is to act correctly according to a rule? It is important first to be clear about what exactly it is that Wittgenstein is saying cannot be reductively explained. When he talks about 'what the correct following of a rule consists in', and about 'acting correctly according to a rule', what is he referring to? We need to distinguish between two kinds of question: (a) questions about rules themselves (e.g. the question, what one must put after '1000' in order to act in accordance with the rule add 2); and (b) questions about what it is for a person to follow those rules (e.g. the question, what makes it the case that someone who puts '1002' after '1000' is following the add-2 rule, rather than merely conforming to it). Wittgenstein's concern in RFM 392-3 is predominantly with questions of type (a) rather than questions of type (b). He is concerned with the question, what it takes for an act to accord with a particular rule, rather than the question, what it takes for someone to be following that rule rather than merely conforming to it. But there is every reason to think that he has a similarly anti-reductionist approach to answering (b)-type questions. Now what reason does Wittgenstein give for the anti-reductionist position he articulates in RFM 392-3? What prevents us describing what the correct following of a rule consists in more closely than by describing the learning of 'proceeding according to a rule'? Paragraph 3 offers an answer: if you give me a description of how people are trained in following a rule and how they react correctly according to the training, you will yourself employ the expression of a rule in the description and will presuppose that I understand it. How exactly is that reflection supposed to count in favour of anti-reductionism? It might be suggested that Wittgenstein is making essentially the same point in this passage that we saw him making in the passage from PR 54 that was quoted in part 1 above. His point there was that 'any kind of explanation of a language presupposes a language already'; so we cannot use W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 6 language to teach a language to someone who does not already have one. Someone might read paragraph 3 of RFM 392-3 in a similar way, as offering the following argument. 'If you give me a description of what it is to follow a rule correctly, you will employ expressions of rules in your description. I can only understand your explanation, therefore, if I already understand the expressions of rules it contains. And I can only do that if I can already follow rules. So there cannot be a description of what it is to follow a rule correctly that could be used to teach someone how to follow rules in the first place; if she cannot already follow rules, she will not understand the explanation.' That argument, however, does not show that it is impossible to give a reductive explanation of what it is to follow a particular rule correctly: to act correctly according to that rule. For consider. Suppose for the sake of argument that there was some correct, non-circular, reductive account of what it is to follow a particular rule correctly: say, an account on which what counts as following the rule correctly at a particular step is defined in terms of the responses given by the majority of people who have been through a certain training.8 And suppose we agree that in order to understand that account, we would already have to be able to follow rules.9 It follows that we couldn't use the reductive account to teach someone how to follow rules in the first place. But that would not prevent it being a successful reductive account. The requirement for a reductive account of rules is that it should explain what counts as following a given rule correctly in terms that do not simply presuppose it. There is no requirement that it should be something that could be used to impart the ability to follow the rule to someone who could not already follow any rules.10 However, it is a mistake to read the argument of RFM 392-3 paragraph 3 in the way just sketched. Wittgenstein is indeed offering an argument against the possibility of a reductive account of what the correct following of a rule consists in. But his argument is different. His fundamental point is that the only way to specify what it is to follow a particular rule correctly is to use an expression of that very rule. That is a point he makes in many places. For example: How does one describe the process of learning a rule? – If A claps his hands, B is always supposed to do it too. Remember that the description of a language-game is already a description (RFM 320). His point is this. When I describe the process of learning a particular rule, I must say what it is that the learner is learning to do. That requires saying what counts as acting correctly according to the rule she is learning. In the current case, we can suppose that the rule B is learning is this: 'Whenever A claps a rhythm, clap the same rhythm'. Call that 'the Clapping Rule'. What counts as acting correctly according to the Clapping Rule? The obvious answer is: when A claps a particular rhythm, clapping the same rhythm. Wittgenstein's point is that that answer is true, but that it does nothing to explain what it is to clap the same rhythm as A; it simply takes that for granted. And, he thinks, the same will be true for any other answer we might give. The only way of describing what counts as acting correctly according to the Clapping Rule is to employ some expression of the Clapping Rule itself. As we put it above: the limit of language manifests itself in the impossibility of describing what following a particular rule consists in without simply employing an expression of that very rule. It is impossible to give a non-circular, reductive account of what it is to act correctly according to a particular rule. That is the argument that Wittgenstein articulates in paragraph 3 of the RFM 392-3 passage. It is also the argument that he offers in paragraph 1, where he says that 'It is no use . . . to go back to the concept of agreement, because it is no more certain that one proceeding is in agreement with another, than that it has happened in accordance with [the] rule'.11 Suppose someone offers an account like this: What it is to follow the Clapping Rule correctly in a particular set of circumstances is to behave in a way that agrees with the way A has behaved in those circumstances. As before, that claim is true. But it does not explain what it is to follow the Clapping Rule in terms that do not presuppose it. For what it is for S's behaviour to agree with A's behaviour is no simpler or more basic than what it is for S's behaviour to be in accordance with the Clapping Rule. We cannot use the W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 7 idea of agreement to give a reductive explanation of what correctly following the Clapping Rule consists in. These remarks of Wittgenstein's state an anti-reductionist view: the only way of specifying what it is to follow a particular rule correctly is to employ an expression of that very rule. But does he offer an argument for that claim; or does he simply assert that it is true? In other passages, he mentions a range of possible reductive accounts. For instance: The question arises, what we take as [the] criterion of going according to the rule. Is it for example a feeling of satisfaction that accompanies the act of going according to the rule? Or an intuition (intimation) that tells me I have gone right? Or is it certain practical consequences of proceeding that determine whether I have really followed the rule? (RFM 319). Each of those suggestions ('a feeling of satisfaction', 'an intuition', 'certain practical consequences') points to a candidate reductive account: an account that aims to spell out what it is to act correctly according to a particular rule in terms that do not presuppose it. But Wittgenstein thinks that each account is obviously unsatisfactory. In the first place, they get the extension of the rule wrong. Acting with a feeling of satisfaction, for example, is neither necessary nor sufficient for acting in accord with a rule: we sometimes have feelings of satisfaction when we fail to act correctly according to the rule we are trying to follow; and we do not always have feelings of satisfaction when we succeed in following the rule correctly. And similarly for the other proposals. In the second place, the candidate accounts go wrong by making it an empirical issue what counts as applying the rule correctly in a particular case. As Wittgenstein puts it, if one of these proposals were correct: it would be possible that 4 + 1 sometimes made 5 and sometimes something else. It would be thinkable, that is to say, that an experimental investigation would show whether 4 + 1 always makes 5. (RFM 319) But those things are obviously not possible and not thinkable. That is to say, these reductive accounts fail to capture the internal or conceptual character of the connection between a rule and what counts as acting correctly according to the rule. And, Wittgenstein thinks, the same problems will arise for any other reductive account.12 Admittedly, he does not offer a proof that there could be no successful reductive account. But anti-reductionist positions can rarely be established by proof. The anti-reductionist can demonstrate the inadequacy of particular reductionist proposals by producing counter-examples. Beyond that, however, the case for anti-reductionism must rest on the plausibility of the claim that the failure of those particular proposals is symptomatic of a general problem with any reductionist proposal. And, of course, the anti-reductionist must stand ready to consider other reductionist accounts if they are proposed, and to show how they fail. As I have said, the topic of the anti-reductionist considerations Wittgenstein offers in RFM 392-3 is what I called the (a)-type question: what it is to act correctly according to a given rule. Someone might accept that we cannot give a reductive answer to that question, but maintain that we can nonetheless give a non-circular, reductive answer to the (b)-type question: what it is to follow a particular rule, rather than merely acting in accordance with it. That is a possible position in logical space. But, as I read him, it is not Wittgenstein's position. His approach to the (b)-type question is as resolutely anti-reductionist as is his approach to the (a)-type question.13 5. Language-Games in The Brown Book I have claimed that, when Wittgenstein says that the meaning of a word is its use in the language, the notion of use has to be understood in an anti-reductionist way. As I have noted, however, many commentators disagree. And the language-games described in the Brown Book are sometimes cited as evidence of Wittgenstein's treating the relation between meaning and use in broadly reductive terms. So I want to consider a representative Brown Book example that might seem to support a W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 8 reductionist reading of Wittgenstein. I shall show how it can be accommodated within the antireductionist interpretation I am advocating. Wittgenstein writes: Consider this language game: A sends B to various houses in their town to fetch goods of various sorts from various people. A gives B various lists. On top of every list he puts a scribble, and B is trained to go to that house on the door of which he finds the same scribble, this is the name of the house. In the first column of every list he then finds one or more scribbles which he has been taught to read out. When he enters the house he calls out these words, and every inhabitant of the house has been trained to run up to him when a certain one of these sounds is called out, these sounds are the names of the people. He then addresses himself to each one of them in turn and shows to each two consecutive scribbles which stand on the list against his name. The first of these two, people in that town have been trained to associate with some particular kind of object, say, apples. The second is one of a series of scribbles which each man carries about him on a slip of paper. The person thus addressed fetches say, five apples. The first scribble was the generic name of the objects required, the second, the name of their number. What now is the relation between a name and the object named, say, the house and its name? I suppose we could give either of two answers. The one is that the relation consists in certain strokes having been painted on the door of the house. The second answer I meant is that the relation we are concerned with is established, not just by painting these strokes on the door, but by the particular role which they play in the practice of our language as we have been sketching it. Again, the relation of the name of a person to the person here consists in the person having been trained to run up to someone who calls out the name; or again, we might say that it consists in this and the whole of the usage of the name in the language-game. (BB 172) On one reading, this passage and others like it show Wittgenstein taking a broadly reductive approach to meaning. His idea, on this interpretation, is that a sign's being the name of something – a house, a person, a kind of fruit, a number – consists in the existence of an appropriate pattern of non-semantic behaviour involving that sign. Thus, when Wittgenstein describes 'the usage' of the name, he avoids characterizing that usage in semantic terms. He does not talk about such actions as using a scribble as the name of a particular person, or using it to call someone 'NN', or to say something about someone. On the contrary, he confines himself to describing simple, non-semantic actions and interactions between people. It is, on this reading, the role of a sign in such patterns of simple, non-semantic behaviour that is constitutive of its being used as a name. If we accept that interpretation of the Brown Book passage, there is a question about how far the reductive account is supposed to go. Wittgenstein's description of the use of the scribbles includes such phenomena as people calling out words, running up to someone, addressing themselves to other people, fetching apples, and so on. Those characterizations may be nonsemantic. But, on the face of it, they are not non-intentional; for calling out words, running up to people, and the rest are intentional actions. So if Wittgenstein is gesturing at a reductive account of meaning, the reduction in question will be a limited one; it will not yield an account of facts about meaning in non-intentional terms. In my view, however, the Brown Book passage is not proposing a reductive account of meaning at all. What Wittgenstein is describing in this example is not our language but a simpler and more primitive language-game. In our community, there are facts of these kinds: someone's saying that someone is such-and-such; someone's calling someone 'NN'; someone's using the sign 'NN' as a person's name; and so on. In the Brown Book language-game, by contrast, there are no semantic facts of that kind: the pattern of sign-involving activity that Wittgenstein describes is too basic and primitive to be a practice of giving and using names. So, though he describes the scribbles as 'names' in the context of the example, they are not what we would call 'names'. But they play a role in the simple language-game that is analogous to the role of names in our language. So we can W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 9 use the simple language-game to make a point about the relation between signs and things that is equally true of the relation between names and objects in our language. In particular, the point of the example is that the relation between a sign and a thing is not constituted by anything 'static': a scribble being painted on a house; the fact that someone has been trained to run up when a particular sound is called out; and so forth. Rather, it essentially involves something 'dynamic': the role of the scribble in the whole practice of the language-game.14 Wittgenstein makes that point in connection with the primitive, scribble language-game. But the point applies equally well to the relation between a full-blown name in our language and the thing or person whose name it is. The simple language-game is introduced as a way of making that point about our language. That way of understanding the Brown Book passage fits well with what Wittgenstein says about the role of language-games in his method: Our clear and simple language-games are not preliminary studies for a future regimentation of language – as it were, first approximations, ignoring friction and air resistance. Rather, the language-games stand there as objects of comparison which, through similarities and dissimilarities, are meant to throw light on features of our language. (PI §130) The scribble example is a 'clear and simple language-game'. Wittgenstein is not offering it as a preliminary stage in a prospective full account of language. He is not suggesting that we can build up from the simple case to give an account that shows how the relation between name and object in our language is constituted by a sufficiently complex pattern of the kinds of simple, non-semantic action that he describes. Rather, he is using the scribble example as an 'object of comparison' to make a point about the simple case that is true of our language, too. Seen in that light, the scribble example offers no evidence in favour of the suggestion that Wittgenstein takes a reductionist view of meaning and use. 6. Supervenience and the Avoidance of Pleonasm I have argued that Wittgenstein is an anti-reductionist: facts about meaning, rules, and rulefollowing, he thinks, are sui generis; they cannot be reduced to, or explained in terms of, facts about anything else. On the other hand, he thinks that there is a close relation between semantic and normative facts on the one hand, and lower-level, non-semantic and non-normative facts on the other; if the lower-level facts were very different then the semantic and normative facts would be different, too. And he aims to say something substantive and non-pleonastic in response to constitutive questions about meaning and rules. These latter aspects of Wittgenstein's treatment distinguish his view from the simplest, most flat-footed kinds of anti-reductionism. How should we understand this element of his position? 6.i Though Wittgenstein is clearly opposed to attempts to reduce facts about meaning and rulefollowing to more basic facts, he is equally clear that there is an important relation between semantic and normative facts, on the one hand, and facts characterized in non-semantic, nonnormative, terms on the other hand. For instance: What if we said that mathematical propositions were prophecies in this sense: they predict what result members of a society who have learnt this technique will get in agreement with other members of the society? '25 x 25 = 625' would thus mean that men, if we judge them to obey the rules of multiplication, will reach the result 625 when they multiply 25 x 25. - That this is a correct prediction is beyond doubt; and also that calculating is in essence founded on such predictions. That is to say, we should not call something 'calculating' if we could not make such a prophecy with certainty. This really mean: calculating is a technique. And what we had said pertains to the essence of a technique. (RFM III-66) One message of that passage is that the existence of a practice of calculating requires the existence of a pattern of empirical regularities in behaviour, non-normatively characterized. If it weren't true that people who have been through the normal training in calculation, and have been accepted as W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 10 competent in multiplication, by and large give the result '625' when asked what 25 x 25 equals, there would be no practice of multiplying in our community.15 It is natural to express Wittgenstein's view in terms of supervenience. Facts about rulefollowing cannot be reduced to, or explained in terms of, non-normative facts about people's behaviour; but they do supervene on such non-normative facts. That is to say, two worlds cannot differ with respect to facts about rule-following without differing in some non-normative respect; and if two worlds are alike in all non-normative respects, they must also be alike with respect to all the facts about rule-following. In the same way, semantic facts cannot be reduced to, or explained in terms of, non-semantic facts; but they do supervene on non-semantic facts.16 6.ii We can reach the same understanding of Wittgenstein's position from a different direction, by considering the picture of the nature and status of common-sense psychology that he offers in Last Writings on the Philosophy of Psychology volume II. Wittgenstein presents common-sense psychology as a sui generis scheme of description and explanation: a scheme that we all use when we talk and think about ourselves and others. And, he thinks, we should accept such talk at face value and understand it on its own terms. In his words: I look at this language-game as autonomous. I merely want to describe it, or look at it, not justify it. (LW II 40) The descriptions and explanations of common-sense psychology cannot be reduced to, or correlated with, or explained in terms of, those of the physical sciences. But that does nothing to undermine them or to threaten their truth. For common-sense psychology does not depend for its legitimacy on the possibility of any such reduction or correlation. It is, as Wittgenstein says, autonomous. At the same time, he insists that the truth of psychological descriptions and explanations does not require the existence of anything that is not provided for by the physical sciences. 'Mental', as Wittgenstein puts it, 'is not a metaphysical, but a logical, epithet' (LW II 63). Physical investigation could in principle give a complete account of the physical make-up of a person, and of the physical processes that take place within a person and produce the movements of their body, including the movements involved in speaking: an account that did not mention thoughts, intentions, experiences and so on.17 But the possibility of such a physical account does not undermine the descriptions and explanations of common-sense psychology. For common-sense psychology does not depend on the assumption that human behaviour is produced by non-physical mechanisms; it is compatible with accepting that human beings are exhaustively composed of physical matter. What emerges from Wittgenstein's comments about the status of common-sense psychology is the following picture. On the one hand, common-sense psychology is a sui generis scheme for describing and explaining the behaviour of human beings. It cannot be reduced to, or correlated with, the physical scheme. On the other hand, common-sense psychology does not introduce any distinctive, non-physical ontology. If we fix all the physical facts, we fix all the facts, including the facts of common-sense psychology – and the facts about meanings and rules. That way of putting things would not normally be associated with Wittgenstein. But, I think, it is completely faithful to his views. And it is of a piece with the ideas about supervenience sketched in 6.i. 6.iii A third way of approaching the character of Wittgenstein's anti-reductionism is to consider how he responds to his own constitutive questions about rules and meanings. What does it take for someone to be following a rule rather than merely conforming to a rule? Wittgenstein's response to that question is not simply to say, pleonastically, that what it takes for someone to be following a particular rule is, precisely, for them to be following that rule. He tries to say something more informative than that. We can illustrate the point with an example. Wittgenstein writes: Let us consider very simple rules. Let the expression be a figure, say this one: W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 11 |– –| and one follows the rule by drawing a straight sequence of such figures (perhaps as an ornament). |– –||– –||– –||– –||– –| Under what circumstances should we say: someone gives a rule by writing down such a figure? Under what circumstances: someone is following this rule when he draws that sequence? It is difficult to describe this. If one of a pair of chimpanzees once scratched the figure |– –| in the earth and thereupon the other the series |– –||– –| etc., the first would not have given a rule nor would the other be following it, whatever else went on at the same time in the minds of the two of them. If however there were observed, e.g., the phenomenon of a kind of instruction, of showing how and of imitation, of lucky and misfiring attempts, of reward and punishment and the like; if at length the one who had been so trained put figures which he had never seen before one after another in sequence as in the first example, then we should probably say that the one chimpanzee was writing rules down, and the other following them (RFM 345). The behaviour of the chimpanzees can be described in terms that do not presuppose that a rule is being given and followed; the first chimpanzee scratches the figure |– –| in the earth and the second scratches the series |– –||– –| etc. If that is just a one-off occurrence, Wittgenstein says, no rule has been given or followed. When it happens in the right kind of context, however, we do have a case of giving and following a rule. But what exactly are the circumstances under which we should say that a rule is being given and followed? The simplest anti-reductionist response would be to say merely that the circumstances under which we should say that a rule is being given and followed are just those in which people (or chimpanzees) are participating in a practice of giving and following rules. But that is not what Wittgenstein says. Instead, he tries to say something genuinely illuminating and non-pleonastic about what it takes for there to be a custom of giving and following such rules, and what it takes for two people (or chimpanzees) to be participants in such a practice. In particular, he suggests that the existence of a practice of following rules involves the existence of a whole pattern of rule-involving activity. Some of the activities he mentions in RFM 345 are particular to the situation of learning: instruction, showing how, imitation, etc. Others are more general: reward and punishment, for instance. But the most basic feature of rule-following, which is implicit in all the activities Wittgenstein mentions, is that giving or following rules involves treating or understanding actions as being correct or incorrect. The idea of understanding an action as correct or incorrect is no more basic than the idea of following a rule itself.18 So Wittgenstein's comments do not promise a reductive account of what it is for people (or chimpanzees) to be giving and following rules. But they do offer genuine illumination by describing, in non-reductive terms, the kind of complex structure of activities that he takes to be required if something is to count as an instance of giving or following a rule.19 We can see the same features in Wittgenstein's non-reductionist treatment of the relation between meaning and use. At one point in the Brown Book, Wittgenstein imagines an objection to some of the cases he describes: It is an important remark concerning this example and others which we give that one may object to the description which we give of the language of a tribe, that in the specimens we give of their language we let them speak English, thereby already presupposing the whole background of the English language, that is, our usual meanings of the words. Thus if I say that in a certain language there is no special verb for 'skipping', but that this language uses instead the form 'making the test for throwing the boomerang', one may ask how I have characterized the use of the expressions, 'make a test for' and 'throwing the boomerang', to be justified in substituting these English expressions for whatever their actual words may be. To this we must answer that we have only given a very sketchy description of the practices W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 12 of our fictitious languages, in some cases only hints, but that one can easily make these descriptions more complete. (BB 102) The 'more complete' descriptions would spell out how the words or phrases in question are used, in a way that explained why, or how, they have the same meanings as the relevant English expressions. Thus: whether a word of the language of our tribe is rightly translated into a word of the English language depends upon the role this word plays in the whole life of the tribe; the occasions on which it is used, the expressions of emotion by which it is generally accompanied, the ideas which it generally awakens or which prompt its saying, etc., etc. As an exercise ask yourself: in which cases would you say that a certain word uttered by the people of the tribe was a greeting? In which cases should we say it corresponded to our 'Goodbye', in which to our 'Hello'? (BB 103) We can say, of course, that a word of an unfamiliar language corresponds to our word 'Goodbye' just in case it is used by speakers of that language in the same way that we use the word 'Goodbye': or, more simply, if it is used by those speakers to mean Goodbye. But can we get beyond pleonastic statements like that? Can we spell out, in non-semantic, non-intentional terms, exactly how the word 'Goodbye' is used in our language and, therefore, how a word in another language must be used in order to be rightly translated as 'Goodbye'? There is nothing in Wittgenstein's discussion to suggest that we can. But he does think that, when we consider particular cases, we can say something to justify particular assignments of meaning in a way that respects the constraint of antireductionism whilst going beyond the kinds of pleonastic formulation just mentioned. We can illustrate that point with another part of the same discussion. Wittgenstein imagines a case in which 'the men of a tribe are subjected to a kind of medical examination before going into war'. An examiner puts them through tests involving various physical activities: skipping, lifting weights, etc. Wittgenstein asks what justifies translating some expression of these people's language by the English expression 'Go through the test for throwing the boomerang'. He offers the following as the kind of account that would justify such a translation: The examiner uses orders for making the men go through the tests. These orders all begin with one particular expression which I could translate into the English words, 'Go through the test'. And this expression is followed by one which in actual warfare is used for certain actions. Thus there is a command upon which men throw their boomerangs and which therefore I should translate into, 'Throw the boomerangs'. Further, if a man gives an account of the battle to his chief, he again uses the expression I have translated into 'throw a boomerang', this time in a description. (BB 102-3) In that passage, Wittgenstein does not say merely that what justifies translating an expression by the English words 'go through the test for throwing the boomerang' is that people use it to mean go through the test for throwing the boomerang. He does something to unpack what it takes for an expression to be used with that meaning: pointing to the kinds of feature that would in fact be appealed to by an anthropologist or a radical interpreter in coming to understand an unfamiliar language. Thus, he stresses that the expression contains a form of words that is an ingredient in a range of different orders; and that it contains another form of words that is used for the action of throwing boomerangs in descriptions as well as commands. But there is no suggestion in those comments that we could explain what it is for an expression to mean 'throw a boomerang' in entirely non-semantic, non-intentional terms. Indeed, Wittgenstein simply helps himself to the semantic notions of an expression's being 'used for' a certain action, and of an expression's being used in a 'command' and in a 'description'. It is true that he then goes on to say something more about the kind of circumstances that would justify the judgement that a particular expression is 'used for', or refers to, the action of throwing a boomerang; he mentions the fact that, when the expression is used in a command, it is followed by people throwing their boomerangs. But that fact does not come close to supplying a reductive account of meaning. (As before, the fact that the utterance of an expression is regularly followed by people throwing boomerangs is neither necessary W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 13 nor sufficient for it to mean 'throw a boomerang'.) Similarly, he goes on to say something about what it takes for an utterance to be a command or a description: what characterizes an order as such, or a description as such, or a question as such, etc., is – as we have said – the role which the utterance of these signs plays in the whole practice of the language. But there is no indication that the distinctive role that characterizes an utterance as an order, or a description, or a question can be specified in wholly non-semantic, non-intentional terms. The picture of the relation of meaning and use that we get from this Brown Book discussion is this. What it takes for an expression of a language to have a given meaning is for it to be used in a particular way. The relevant way of using the expression cannot be spelled out in wholly nonsemantic, non-intentional terms. But we can say something more about the meaning-constituting use of an expression than simply to repeat the pleonastic formulation that, for an expression to mean, say, 'Goodbye' is for it to be used to mean Goodbye. That is the point that emerges from Wittgenstein's reflections on what would justify us in translating an unfamiliar expression by a particular English word or words. His view of the relation between meaning and use, like his view of rule-following, is an anti-reductionist one. But it is not the crudest kind of anti-reductionism. Facts about meaning and rules are not completely independent of non-semantic, non-normative facts; on the contrary, they supervene on them. And we are not confined to making pleonastic claims when we say how a word must be used in order to have a given meaning, or when we describe the conditions under which someone counts as following a rule. 6.iv I have argued that Wittgenstein's position about meaning and rules combines antireductionism with a willingness to go beyond merely pleonastic statements about meaning and use or about rules and rule-following. That message may seem uncontroversial. But neither element is universally accepted and both deserve emphasis. The anti-reductionist nature of Wittgenstein's treatment needs emphasis because some readers continue to see his view of meaning and rules as a form of reductionism.20 And it is equally important to emphasize the non-pleonastic nature of his treatment, and his acceptance that facts about meaning and rules are grounded in, and supervene on, non-semantic, non-normative facts. One reason why some philosophers reject antireductionism about meaning and rules is the thought that, unless some form of reductionism were true, the existence of meaning and rules would conflict with a reasonable, naturalistic view of the world; it would imply the kind of Fregean non-naturalism that Wittgenstein plainly rejects. But that thought is mistaken. Wittgenstein's treatment shows how facts about meaning and rules can be grounded in non-semantic, non-normative facts without being reducible to, or explicable in terms of, anything non-semantic or non-normative.21 W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 14 References Boghossian, Paul 1989. "The Rule-Following Considerations". Mind, 98, 507-49. Child, William 2011. Wittgenstein. Abingdon: Routledge. Child, William 2019. "Meaning, Use, and Supervenience", in J. Conant and S. Sunday eds., Wittgenstein on Objectivity, Intuition, and Meaning, Cambridge: Cambridge University Press. Ginsborg 2011a "Inside and Outside Language: Stroud's Nonreductionism About Meaning", in J. Bridges, N. Kolodny and W-H Wong eds., The Possibility of Philosophical Understanding: Reflections on the Thought of Barry Stroud, Oxford: Oxford University Press, 147-181. Ginsborg 2011b "Primitive Normativity and Skepticism about Rules". Journal of Philosophy, 108, 227-254. Ginsborg 2012 "Meaning, Understanding and Normativity". Proceedings of the Aristotelian Society Supplementary Volume, 86, 127-46. Horwich, Paul 2012. Wittgenstein's Metaphilosophy. Oxford University Press. Kripke, Saul 1982. Wittgenstein on Rules and Private Language. Oxford: Blackwell. McDowell, John 1984. "Wittgenstein on Following a Rule". Synthese, 58, 325-63. McGinn, Colin 1984. Wittgenstein on Meaning. Oxford: Blackwell. Snowdon, Paul 2018 "Wittgenstein and Naturalism", in K. Cahill and T. Raleigh eds., Wittgenstein and Naturalism, Abingdon: Routledge, 15-32. Stroud, Barry 2000. Meaning, Understanding, and Practice: Philosophical Essays. Oxford University Press. Stroud, Barry 2012. "Meaning and Understanding", in J. Ellis and D. Guevara eds., Wittgenstein and the Philosophy of Mind. Oxford University Press, 19-36. W Child – 'We can go no further': Meaning, Use, and the Limits of Language in H. Appelqvist (ed.) Wittgenstein and the Limits of Language, Abingdon: Routledge, 2020, pp. 93-114. 15 Notes 1 Wittgenstein's simple statement of the point is a bit too simple. For in cases of synonymy or analytic equivalence, we can pick out the fact that corresponds to a given sentence without repeating that very sentence. We can say, for instance, that the fact that corresponds to the sentence 'John is a bachelor' is the fact that John is an unmarried man. The same is true when we use one language to talk about another. That complicates Wittgenstein's point, but it does not undermine his fundamental intuition. 2 For a related discussion of the limits of language theme in Wittgenstein's post-Tractatus writings, and its relation to his anti-reductionism about meaning and rules, see Stroud 2012. 3 Wittgenstein restricts this 'explanation' to 'a large class of cases of the employment of the word "meaning"'. We can focus on that class of cases, leaving aside those to which Wittgenstein's explanation is not intended to apply. 4 For other statements of Stroud's anti-reductionism about meaning, see Stroud 2000, pp. ix, 130, 91-2. For other anti-reductionist readings of Wittgenstein on meaning and use, see McGinn 1984, McDowell 1984, Child 2011 pp. 101-104, 114-21. Boghossian 1989 advocates anti-reductionism about meaning as the best response to Kripke's Wittgenstein; he does not take a stand on Wittgenstein's own position. 5 For a similar message, see RFM 323 b-c. 6 For other well-known statements of anti-reductionism, see e.g. PI §§124, 126. 7 See Snowdon 2018, 23-25 for similar remarks, with which I am broadly sympathetic. 8 I do not suggest that this form of communitarianism is a plausible account of what the correct following of a rule consists in. I state it only for the sake of argument. 9 That assumes that using words involves following rules. It seems clear that Wittgenstein accepts that assumption: 'Following according to the rule is FUNDAMENTAL to our language-game. It characterizes what we call description' (RFM VI-28). 10 See Ginsborg 2011a 163-6 for related considerations against an argument for anti-reductionism about meaning and understanding that she plausibly ascribes to Stroud. 11 Wittgenstein puts the point in epistemic terms ('it is no more certain . . .'). But I take his fundamental point to be constitutive rather than epistemic. 12 Notice the close relation between these two arguments against reductive accounts and the main arguments that Kripke's Wittgenstein gives against dispositional analyses of meaning: that our dispositions are finite and include dispositions to make mistakes; and that no dispositional account can capture what Kripke calls the normative dimension of rules and meaning. (See Kripke 1982, pp. 22-37.) 13 I offer some support for this claim in section 6.iii below. 14 For the idea that meaning requires something dynamic, not something static or stationary, see e.g. PG 55, 100, 149; LFM 184. 15 For similar passages, see e.g. RFM 325, 327, 355. 16 For discussion and defence of this supervenience claim, and its attribution to Wittgenstein, see Child 2019. 17 For this point, see e.g. LW II 31, 36, 40. 18 I disagree here with Hannah Ginsborg, who argues that there is a primitive way of taking a performance to be appropriate in its context, which is independent of any prior grasp of meaning or rules (see Ginsborg 2011a, 2011b, 2012). She appeals to this 'consciousness of . . . primitive appropriateness' (2011, p. 248) to offer a 'partly reductionist' explanation of facts about meaning and rule-following (2011, p. 230). I hope to discuss this interesting proposal elsewhere. 19 This paragraph is based on Child 2019, pp. xx-xx. 20 As noted earlier, Horwich 2012, Snowdon 2018 are recent examples. Ginsborg also suggests that Wittgenstein's account is not a fully anti-reductionist one. 21 Earlier versions of this material were presented the conferences 'Wittgenstein and the Limits of Language' at the University of Helsinki in 2016 and 'Wittgenstein: The Place of Normativity in a Naturalistic World' at the University of Ottawa in 2018. I am grateful to the participants on those occasions for very helpful comments and discussion. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
This article was downloaded by: [Ruhr-Universitat Bochum Universitaetsbibliothek], [Luca Barlassina] On: 22 July 2013, At: 08:07 Publisher: Routledge Informa Ltd Registered in England and Wales Registered Number: 1072954 Registered office: Mortimer House, 37-41 Mortimer Street, London W1T 3JH, UK Philosophical Psychology Publication details, including instructions for authors and subscription information: http://www.tandfonline.com/loi/cphp20 Simulation is not enough: A hybrid model of disgust attribution on the basis of visual stimuli Luca Barlassina Published online: 21 Feb 2012. To cite this article: Luca Barlassina (2013) Simulation is not enough: A hybrid model of disgust attribution on the basis of visual stimuli, Philosophical Psychology, 26:3, 401-419, DOI: 10.1080/09515089.2012.659167 To link to this article: http://dx.doi.org/10.1080/09515089.2012.659167 PLEASE SCROLL DOWN FOR ARTICLE Taylor & Francis makes every effort to ensure the accuracy of all the information (the "Content") contained in the publications on our platform. However, Taylor & Francis, our agents, and our licensors make no representations or warranties whatsoever as to the accuracy, completeness, or suitability for any purpose of the Content. Any opinions and views expressed in this publication are the opinions and views of the authors, and are not the views of or endorsed by Taylor & Francis. The accuracy of the Content should not be relied upon and should be independently verified with primary sources of information. Taylor and Francis shall not be liable for any losses, actions, claims, proceedings, demands, costs, expenses, damages, and other liabilities whatsoever or howsoever caused arising directly or indirectly in connection with, in relation to or arising out of the use of the Content. This article may be used for research, teaching, and private study purposes. Any substantial or systematic reproduction, redistribution, reselling, loan, sub-licensing, systematic supply, or distribution in any form to anyone is expressly forbidden. Terms & Conditions of access and use can be found at http://www.tandfonline.com/page/termsand-conditions Simulation is not enough: A hybrid model of disgust attribution on the basis of visual stimuli Luca Barlassina Mindreading is the ability to attribute mental states to other individuals. According to the Theory-Theory (TT), mindreading is based on one's possession of a Theory of Mind. On the other hand, the Simulation Theory (ST) maintains that one arrives at the attribution of a mental state by simulating it in one's own mind. In this paper, I propose a ST-TT hybrid model of the ability to attribute disgust on the basis of visual stimuli such as facial expressions, body postures, etc. More precisely, while I defend Goldman's (2006) thesis that the ability to attribute disgust based on observing disgusted facial expressions stems from a mirror-based simulation process, I argue that ST is unable to account for the ability to attribute disgust based on non-facial visual stimuli; I propose, rather, that this latter ability is theory-based. My model is grounded in evidence from individuals suffering from Huntington's Disease. Keywords: Disgust; Huntington's Disease; Mindreading; Mirror Neurons; Simulation Theory; Theory-Theory 1. Introduction Mindreading is the ability to attribute mental states to other individuals. To wit, if I believe that Mary desires to visit London, or that she is disgusted, or that she intends to grasp a mug, I am performing an act of mindreading. The two most influential accounts of the cognitive mechanisms underlying mindreading are the TheoryTheory (TT) and the Simulation Theory (ST). According to TT, mindreading is based on the knowledge of a Theory of Mind (Gopnik & Meltzoff, 1997; Gopnik & Wellman, 1992; Scholl & Leslie, 1999; Stich & Nichols, 1992). On the contrary, ST maintains that one does not need to have such knowledge, since one is able to attribute a mental state by simulating it in one's own mind (Currie & Ravenscroft, Correspondence to: Luca Barlassina, Institut für Philosophie II, Ruhr-Universität Bochum, Universitätsstrasse 150, D-44780 Bochum, Germany. Email: [email protected] Luca Barlassina is Research Fellow at the Center for Mind, Brain and Cognitive Evolution, Ruhr-Universität Bochum, Germany. Philosophical Psychology, 2013 Vol. 26, No. 3, 401–419, http://dx.doi.org/10.1080/09515089.2012.659167 © 2013 Taylor & Francis D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 2002; Gallese & Goldman, 1998; Goldman, 1989, 2006; Gordon, 1986; Heal, 2003). In this paper, I propose a cognitive model of the ability to attribute disgust on the basis of visual stimuli, such as facial expressions, body postures, and so forth. I claim that this ability involves both simulation of disgust and theoretical knowledge of it. In other words, I propose a ST-TT hybrid model. In discussing the attribution of disgust, my focus will be narrow in at least two ways. First, my interest is limited to how we attribute core disgust (Ekman, 1992; Rozin, Haidt, & McCauley, 2008)-that is, the basic emotional state which: (1) (Functional description) is caused by perceiving rotten food, excrement, unpleasant odors, etc., and causes rejection behaviors, nausea, a characteristic facial expression, etc.;1 and (2) (Phenomenological description) is characterized by a qualitative feel of revulsion-the subjective experience of disgust.2 Accordingly, I shall not consider the attribution of other types of disgust, such as moral disgust.3 Second, I'll limit my attention to the ability to attribute disgust on the basis of visual stimuli. Thus, I won't say a word about how we attribute disgust on the basis of non-visual stimuli-for example, auditory stimuli, whether verbal or non-verbal. My ST-TT hybrid model is based largely on evidence from Huntington's Disease (HD), and is intended as a supplement to the simulationist model of face-based disgust attribution that has been proposed by Goldman (2006, 2008, 2009; Goldman & Sripada, 2005).4 The next section introduces the version of ST developed in Goldman (2006). In the third section, I focus on Goldman's simulationist model of the ability to attribute disgust based on observation of disgusted facial expressions, and I argue that this model is supported by experimental studies of people suffering from HD. The fourth section, on the other hand, describes very recent findings on HD that indicate that Goldman's model cannot be extended to the ability to attribute disgust on the basis of non-facial visual stimuli. In the fifth section, I argue that no plausible version of ST can account for this ability. In the sixth section, I propose a TT model for the ability to attribute disgust on the basis of non-facial visual stimuli. Finally, the seventh section discusses some differences between simulation-based and theory-based disgust attributions from visual stimuli. 2. Goldman's Simulation Theory What are the cognitive mechanisms underlying mindreading? In answering this question, ST starts from the commonsensical idea that we understand what other people think, feel, etc., by ''putting ourselves in their shoes.'' In terms of ST, this means that one arrives at attributing a mental state by simulating it in one's own mind (Currie & Ravenscroft, 2002; Gallese & Goldman, 1998; Goldman, 1989, 2006; Gordon, 1986; Heal, 2003). ST comes in many varieties, and there is no unique notion of simulation that is shared by all supporters. For my purposes, the following rough characterization of what 'simulation' means in this context will do: a subject S 402 L. Barlassina D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 simulates a token mental state T if and only if S produces in her own mind a token mental state T0 that is significantly similar to T.5 So, if we label the individual who attributes a mental state the 'mindreader', and label the individual to whom the mental state is attributed the 'target', we can characterize ST as follows: the mindreader's ability to understand the target's mind is based on her ability to simulate the target's mental states and processes. In this section of the paper, I am illustrating the version of ST that was developed by Goldman in his (2006) and subsequent works. According to Goldman, mindreading is a three-step process. First, the mindreader simulates the target's mental states and processes within her own mind; this is, strictly speaking, the simulation process. Second, the mindreader introspects the outcome of the simulation process, and categorizes it. Third, the mindreader attributes the categorized state to the target. In order to understand this abstract model, let's consider the following standard example. Imagine that I am the mindreader, and Mary is the target. I believe that Mary desires to drink a beer, and I believe that she believes that if she goes in the kitchen she will find one. Suppose now that I want to predict what Mary will decide to do. According to Goldman, this is how I attribute a decision to Mary. First, I simulate Mary's decision-making process-that is, I imagine believing and desiring what Mary believes and desires, and I put these imaginative states in my own decision-making mechanism, which then produces the pretend decision to go in the kitchen, i.e., a decision that does not cause any action. At this point, I introspect the outcome of that simulation process, and I categorize it as a decision to go in the kitchen. Finally, I project that decision onto Mary-that is, I attribute to Mary the decision to go in the kitchen. When mindreading stems from an imagination-based process of simulation, as in the example I have just considered, it is called high-level simulational mindreading (Goldman, 2006). However, Goldman also acknowledges the existence of another type of simulational mindreading, in which the simulation process is not underpinned by imagination, but rather by mirroring processes (Goldman, 2006, 2008). In order to explain this idea, I have to first say a few things about mirror neurons (MNs). MNs are a specific class of neurons that were originally discovered in the ventral premotor cortex (area F5) of macaque monkeys (di Pellegrino, Fadiga, Fogassi, Gallese, & Rizzolatti, 1992; Gallese, Fadiga, Fogassi, & Rizzolatti, 1996; Rizzolatti, Fadiga, Gallese, & Fogassi, 1996). MNs were initially defined as sensorimotor neurons that fire both when an agent performs some kind of goaldirected action (e.g., grasping an object, bringing it to the mouth) and when she observes the same type of action performed by another individual (Gallese et al., 1996; Gallese & Goldman, 1998; Rizzolatti, Fogassi, & Gallese, 2001). For example, when an agent grasps a mug, her MNs code the motor act GRASPING. This counts as an endogenous activation of MNs. Suppose, now, that another individual is observing that agent grasping the mug. The observer's MNs code the motor act GRASPING as well, even though the observer is not herself performing the act. This counts as an activation of MNs in observation mode. Since the MNs in the observer reproduce the activity of the MNs in the agent, activations of MNs in observation mode are Philosophical Psychology 403 D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 instances of mental simulation. Goldman (2008) defines mirroring processes as activations of MNs in observation mode. It follows that mirroring processes are instances of mental simulation. Thus, simulation processes can be either imagination-based or mirror-based. When an act of mindreading stems from a mirror-based simulation process, Goldman (2006) describes it as a case of low-level simulational mindreading. Even though MNs were originally discovered in the domain of actions, in recent years a number of studies have established the existence of mirroring processes for emotions and sensations as well (Avenanti, Bueti, Galati, & Aglioti, 2005; Gallese, Keysers, & Rizzolatti, 2004; Keysers et al., 2004; Singer et al., 2004; Wicker et al., 2003). This discovery has forced a revision of the initial definition of MNs given above. To my knowledge, the best non-restricted definition of MNs has been proposed by Goldman himself: ''MNs are a class of neurons that discharge both when an individual undergoes a certain mental event endogenously and when it observes a sign that another individual undergoes the same type of mental event'' (Goldman, 2008, p. 313). In the next section, I will focus on the discovery made by Wicker and colleagues (Wicker et al., 2003) of a mirroring process for disgust. I will also examine Goldman's idea that this mirroring process is what grounds the ability to attribute disgust based on observation of disgusted facial expressions. In other words, I will consider Goldman's idea that face-based disgust attribution is a case of low-level simulational mindreading. 3. Face-Based Disgust Attributions and Simulation The claim that face-based disgust attribution is a case of low-level simulational mindreading has been made by Goldman in a series of works (Goldman, 2006, 2008, 2009; Goldman & Sripada, 2005).6 He subscribes to the following two theses: (1) Observing someone else's disgusted facial expression triggers a mirrored experience of disgust in the observer. (2) This mirrored experience of disgust plays a causal role in face-based disgust attribution. Since I maintain that Goldman's simulationist model of face-based disgust attribution is correct, in this section I will outline the points in favor of (1) and (2). First, I briefly illustrate Goldman's argument for (1), for which he largely builds on Wicker et al. (2003). Then, I give an argument for (2) that crucially relies on evidence from Huntington's Disease-a type of evidence that Goldman has only marginally considered.7 Let's begin with (1). The experience of disgust is normally evoked by the perception of disgusting stimuli, for example, rotten food, excrement, or unpleasant odors. It has been shown that the anterior insula is selectively activated in response to disgusting stimuli (Small et al., 2003). This suggests that the anterior insula is linked to the experience of disgust. This putative link has been confirmed by a study in which subjects who underwent stimulation of this brain area reported disgust-related 404 L. Barlassina D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 sensations and feelings (Krolak-Salmon et al., 2003). It is interesting to note that brain imaging studies have established that the anterior insula is also activated by the observation of disgusted facial expressions (Phillips et al., 1997, 1998). One may hypothesize, then, that perceiving disgusted facial expressions also evokes the experience of disgust. In order to test this hypothesis, Wicker et al. (2003) carried out an fMRI study in which the same participants observed video clips that showed disgusted facial expressions, and subsequently inhaled odorants that produced a strong feeling of disgust. It turned out that the same neural substrate-namely, the left anterior insula-that was preferentially activated during the experience of disgust was also preferentially activated during the observation of the disgusted facial expressions. According to Goldman, this constitutes evidence that observing someone else's disgusted facial expression elicits a mirrored experience of disgust in the observer-that is, it constitutes evidence for (1). The mirrored experience of disgust differs from the (standard) experience of disgust in two ways. First, while the experience of disgust is caused by perceiving disgusting stimuli, the mirrored experience of disgust is caused by observing a sign that someone else is undergoing an experience of disgust. Consequently, a mirrored experience of disgust is a simulation of the experience of disgust. Second, the experience of disgust is usually phenomenologically more vivid than its simulated counterpart. As we know, however, these two experiences of disgust share a common neural underpinning, i.e., the left anterior insula. Thus, if an individual loses the capacity to experience disgust as a result of damage to the insula, she presumably also loses the capacity to have the mirrored experience of disgust-and vice versa. This is the reason why, as we'll see in a moment, Goldman's strategy to establish (2) consists of pointing to neuropsychological patients with a deficit in the experience of disgust, and then assessing their ability to attribute disgust on the basis of observing disgusted facial expressions. We are now in a position to discuss (2). As Goldman points out, Wicker et al.'s study is not sufficient to allow us to draw a conclusion about the cognitive mechanisms that underlie face-based disgust attribution, because their study did not include any tasks that explicitly tested the ability to attribute emotion. Moreover, even if Wicker et al.'s experimental participants had been asked to attribute a mental state to the individuals in the video clips, this would at best have established a correlation between a mirrored experience of disgust and face-based disgust attribution, and not a causal link between them. In order to find evidence for the thesis that mirrored experiences of disgust play a causal role in face-based disgust attribution, Goldman turned to the neuropsychological cases of patient NK, studied by Calder, Keane, Manes, Antoun, and Young (2000), and patient B, studied by Adolphs, Tranel, and Damasio (2003). Calder et al. and Adolphs et al. described their patients as selectively impaired in experiencing disgust following extensive damage to the insula. If a mirrored experience of disgust were indeed causally implicated in facebased disgust attribution, then, these two patients should also be impaired in that mindreading ability. Along the lines of this prediction, Calder et al. and Adolphs et al. found that NK and B were selectively impaired in the ability to attribute disgust on Philosophical Psychology 405 D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 the basis of observation of disgusted facial expressions. Based on these results, Goldman concluded that attribution of disgust from the observation of disgusted facial expressions is causally based on a mirrored experience of disgust-i.e., (2). Even though it is my view that (2) is correct, the evidence from the cases of NK and B is not particularly persuasive. In fact, there is only weak evidence for the thesis that these two patients really had a deficit in the experience of disgust. Adolphs et al. did not perform any experimental tests to assess B's experience of disgust; rather, their conclusion that B was impaired was based only on everyday interactions with the patient. Calder et al. did administer a test to patient NK, but they employed Haidt's Disgust Scale (Haidt, McCauley, & Rozin, 1994), a method whose reliability has been questioned (e.g., Hayes, Stevenson, & Colheart, 2007; Sprengelmeyer et al., 1996). The main problem with Haidt's Disgust Scale is that although it was conceived as a test for individual disgust sensitivity, it is a verbal questionnaire, and thus it hardly taps into emotion experience. Rather, it reveals one's knowledge about disgust. As a result, the evidence that Goldman reported appears to be insufficient to establish his point that mirrored experience of disgust is causally involved in facebased disgust attribution. However, there is additional evidence that mirrored experience of disgust does play just such a causal role. This evidence comes from studies of people living with Huntington's Disease (HD). HD is an inherited neurodegenerative disorder caused by the Huntington's Disease gene (HD gene), a mutated version of the Huntington's gene (Goldberg, Telenius, & Hayden, 1994). HD is characterized by involuntary choreiform motions as well as cognitive and affective impairments (Craufurd & Snowden, 2002). Notably, individuals with HD show impairment in the experience of disgust. They may exhibit poor personal hygiene, and it has been demonstrated that they have significantly abnormal responses to disgust-provoking events. For instance, Mitchell, Heims, Neville, and Rickards (2005) discovered that individuals with HD failed to respond normally when presented with disgusting smells (e.g., vomit-like odors) or disgusting tastes (e.g., ketchup with yogurt). To be sure, since deficiencies in olfactory and gustatory perception have been reported with HD (Bylsma, Moberg, Doty, & Brandt, 1997), one might argue that the abnormal response to disgusting odors and tastes was due to a general perceptual defect in these sensory domains. However, the individuals with HD who participated in Mitchell et al.'s study did not differ from the comparison group in either general olfactory ability, or rating of pleasant gustatory or olfactory stimuli. Accordingly, Mitchell et al.'s data are best explained by the hypothesis that individuals with HD are selectively impaired in experiencing disgust.8 If a mirrored experience of disgust is causally involved in face-based disgust attribution, then we should see a deficit in this ability in individuals with HD. This is indeed the case. Several studies have shown that individuals with HD are strongly impaired in attributing disgust on the basis of observation of disgusted facial expressions (Hayes et al., 2007; Sprengelmeyer et al., 1996; Wang, Hoosain, Yang, Meng, & Wang, 2003), even at the pre-symptomatic stage of HD (Gray, Young, Barker, Curtis, & Gibson, 1997; Sprengelmeyer, Schroeder, Young, & Epplen, 2006). 406 L. Barlassina D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 Hence, individuals with HD have a double deficit in disgust experience and disgust attribution. Recall that the anterior insula has an important role in the experience of disgust (Krolak-Salmon et al., 2003; Small et al., 2003), and that the left anterior insula is the neural substrate of disgust mirroring (Wicker at al., 2003). Notably, Hennenlotter et al. (2004) performed an fMRI study aimed at investigating the neural correlate of pre-symptomatic HD gene carriers' impairment in face-based disgust attribution, and established that such impairment is correlated with reduced responses in the left anterior insula. In line with this result, Kipps, Duggins, McCusker, and Calder (2007) discovered that pre-symptomatic HD gene carriers' impairment in face-based disgust attribution is correlated with the volume of the anterior insula: the greater the insular atrophy, the most severe the disgust recognition deficit. These findings strongly suggest that the HD difficulties with face-based disgust attribution are due to an impairment in mirroring others' disgust experiences. In summation, when all the data that I have considered in this section are put together, they constitute considerable evidence for (1) and (2)-that is, for the idea that ''when normal individuals recognize disgust when viewing the facial expression of disgust, this recognition is causally based on the production in the viewer of a mirrored experience of disgust'' (Goldman, 2008, p. 318). In other words, we have evidence for Goldman's claim that face-based disgust attribution is a case of low-level simulational mindreading. In the next section, I will consider whether Goldman's simulation model for face-based disgust attribution can be extended to the ability to attribute disgust on the basis of non-facial visual stimuli. 4. Non-Facial Visual Information and Huntington's Disease The ability to attribute emotions on the basis of observation of facial expressions is usually assessed by presenting the mindreader with a picture of an isolated facial expression, without any other contextual cues that might facilitate the recognition of the emotion expressed by the face (Ekman & Friesen, 1975). In assessments of this kind, then, the mindreader does not have access to other relevant information that is usually available in ordinary situations. Consider, for instance, the following story: Mary and I are hiking together in the woods when a snake suddenly jumps out. At the sight of the snake, Mary screams, her facial expression changes, and she rapidly runs away from the snake. She is terrified. On what basis did I attribute this fear to Mary? Of course, her scream was an important clue; but since we're only concerned with visual information, let's put the scream aside. There was her facial expression. Additionally, there were two pieces of non-facial visual information: first, the fact that I saw Mary running away from where she had been, and second, the fact that I saw a snake nearby. The moral of the story is this: in everyday contexts, a mindreader can attribute a mental state to a target by considering, in addition to the target's facial expression, visual information concerning (a) the emotional body language of the Philosophical Psychology 407 D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 target, and (b) the objects in the vicinity of the target. I call the non-facial visual information given in (a) and (b) 'Contextual Visual Information' (CVI). A couple of comments about CVI are in order. First, the expression 'body language' is a sort of catchall term. Under this label we may find elements as distinct as static body postures, dynamic behaviors and movements, or even organized, meaningful actions (de Gelder, 2006). Since I am about to discuss an experiment wherein subjects were only presented with still pictures, I will use the expression 'body language' to refer simply to body postures. My second comment concerns (b). It is true that 'objects in the vicinity of the target' is a loose notion. Its lack of precision, however, is not a bad feature, given that in ordinary situations many different contextual cues can help a mindreader to attribute a mental state to a target. The only requirement I introduce is that the mindreader should believe that the target, too, is perceiving, or has perceived, these objects. For example, it would have made no sense for me to attribute fear to Mary based on noticing a snake in her surroundings if I had not believed that Mary had seen the snake as well. Let's ask now: if individuals with HD were presented with CVI, would they be able to attribute disgust? According to Goldman's simulationist model of disgust attribution, a mirrored experience of disgust plays a crucial causal role in the ability to attribute disgust. Individuals with HD cannot experience disgust. Hence, if the ability to attribute disgust on the basis of CVI were to be a case of low-level simulational mindreading, individuals with HD should be impaired in this ability. But are they so impaired? This question can be answered by considering an experiment conducted by Aviezer et al. (2009). Aviezer et al.'s participants were 21 individuals in the early stages of HD, whom they assessed for the ability to attribute disgust on the basis of facial expressions and CVI. To begin with the first ability, participants were presented with isolated facial expressions typical of anger, disgust, happiness, and sadness. Experimenters asked participants to choose which emotion name from a list of six basic emotions (happiness, sadness, surprise, disgust, anger, fear) best described the observed facial expression. Despite normal visual ability and the ability to recognize identity from faces, individuals with HD were, as expected, severely impaired in face-based disgust attribution. Regarding the ability to attribute disgust on the basis of CVI, Aviezer et al. presented participants with an image of a man in a revolted body posture (emotional body language of target), and handling a pair of dirty underwear (object in vicinity of the target). Crucially, the face of the man was cut off of the image (Figure 1). As in the previous task, participants chose which of a list of six basic emotions best described the emotion that the target was undergoing. The striking discovery was that individuals with HD displayed an intact capacity to attribute disgust on the basis of CVI; Aviezer et al. reported that individuals with HD were ''similar to controls in perceiving . . . disgust from emotion-portraying bodies and scenes'' (Aviezer et al. 2009, p. 1638). Recall that individuals with HD are impaired in experiencing disgust. Thus, their ability to attribute disgust from observing (a) and (b) cannot be based on a mirrored experience of disgust. It follows that Goldman's simulationist model of face-based disgust attribution cannot be extended to the capacity to attribute disgust on the 408 L. Barlassina D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 basis of CVI. More precisely, by putting together the data on face-based disgust attribution with the results from Aviezer et al., it is possible to conclude that there exist at least two dissociable mechanisms for disgust attribution on the basis of visual stimuli. One is the mirror-based simulation mechanism described by Goldman, which processes (at least) facial stimuli. This mechanism is impaired in individuals with HD. The second mechanism processes (at least) CVI, and is intact in the HD population. I will attempt to describe the nature of this latter mechanism in the next two sections. 5. Simulation is not Enough The first important task is to establish what the mechanism for attributing disgust on the basis of CVI cannot be. The fact that individuals with HD are impaired in experiencing disgust excludes the notion that attribution of disgust on the basis of CVI might be a case of low-level simulational mindreading. As we know, however, Goldman acknowledges another type of simulational mindreading-high-level simulational mindreading-in which the simulation process is not based on mirroring processes, but rather on imagination. Can the ability to attribute disgust from CVI be a case of high-level simulational mindreading? That is, can it be based on imagination? To answer this question, we must first observe that when Goldman talks about imagination-based simulation, he has in mind a particular type of imagination, namely enactment imagination (E-imagination). This is how Goldman describes E-imagination: In ordinary language, the verb imagine sometimes takes a that-clause complement, and in this construction, imagining that p is roughly equivalent to supposing that p. . . . [However] there is a different syntactic construction: ''imagine M-ing'' or ''imagine feeling M.'' For example, I can . . . imagine feeling elated. . . .When I imagine feeling elated, I do not merely suppose that I am elated; rather, I enact, or Figure 1 Picture Used to Assess Disgust Attribution Based on Non-facial Visual Stimuli. Source: Aviezer et al. (2009), p. 1636. Philosophical Psychology 409 D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 try to enact, elation itself. Thus, we might call this type of imagination enactment imagination. (Goldman, 2006, p. 47) To make a long story short, E-imagining a mental state M is a process that generates a mental state M' that resembles M in some important respects (for more details, see Goldman 2006, chapter 7). For instance, when one imagines feeling elated, one tries to create elation in oneself, and one usually ends up with a surrogate of elation-that is, with a ''state that feels, phenomenologically . . . like a trace or tincture of elation'' (Goldman, 2006, p. 47). Mutatis mutandis, when one E-imagines feeling disgusted, one tries to enact the experience of disgust, ending up with a state that phenomenologically resembles a genuine experience of disgust.9 Individuals with HD cannot experience disgust. Hence, given the characterization of E-imagination given by Goldman, it would be very surprising if individuals with HD were able to E-imagine disgust. But if individuals with HD are prevented from E-imagining disgust, then the ability to attribute disgust on the basis of CVI is not a case of high-level simulational mindreading. Thus, the ability to attribute disgust on the basis of CVI is neither a case of low-level nor of high-level simulational mindreading. Since the version of ST developed by Goldman only features these two types of simulational mindreading, it follows that Goldman's ST lacks the resources to account for the ability to attribute disgust on the basis of CVI. Does the fact that Goldman's ST cannot explain attribution of disgust from CVI imply that this mindreading ability does not stem from simulation? It does not, since there are other ways to conceive of ST. In particular, one may propose a purely behavioral account of simulation according to which one does not need to simulate the emotional experience of the target in order to attribute disgust on the basis of CVI, but only to mimic, presumably in a covert way, the emotional body language of the target. There are three reasons to be a skeptic about this alternative simulationist model, too. A first objection to a purely behavioral simulationist account of the ability to attribute disgust from CVI is the following. HD strongly damages basal ganglia, a set of neural structures involved in motor cognition (Dum & Strick, 2009). As a consequence, individuals with HD exhibit severe motor deficits. Thus, individuals with HD should encounter difficulties in mimicking the body language of other people. Furthermore, there is evidence that individuals with HD are impaired in recognizing emotional body language, and that this impairment is correlated with their motor deficits (de Gelder, Van den Stock, de Diego Balaguer, & Bachoud-Lévi, 2008). This strongly suggests that the ability of individuals with HD to attribute disgust on the basis of CVI does not stem from the ability to mimic the emotional body language of other people. This objection, however, is not conclusive. Indeed, Aviezer et al. (2009) studied people in the early stages of HD who showed only mild motor symptoms. Hence, it is not impossible that their attributions of disgust from CVI were based on a process of body mimicry. To rule out this possibility, one should consider the ability to attribute disgust on the basis of CVI in individuals who 410 L. Barlassina D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 are in the advanced stages of HD. Unfortunately, as far as I know, no such study has yet been performed, so more evidence is still needed to settle the question. A second objection to a purely behavioral simulationist model hinges on the question of how the mindreader would proceed from mimicking the target's body posture to attributing disgust to the target. It is a platitude that there is a causal relationship between the experience of a given basic emotion and the production of a characteristic facial expression. As Goldman and Sripada (2005) have noted, this causal relationship seems to be bi-directional: making the appropriate facial expression tends to generate, presumably in an attenuated form, the experience of the corresponding basic emotion. If one supposes that there is a characteristic body posture for disgust, a posture such that the experience of disgust both causes it and is caused by it, then one could propose the following story about the role of motor mimicry in disgust attribution from CVI. The mindreader observes a disgustcharacteristic body posture. This activates covert body mimicry in her. The production of that disgust-characteristic body posture by the mindreader in turn generates an (attenuated) experience of disgust in her. The mindreader then classifies her own experience as a state of disgust, and, finally, attributes disgust to the person she is observing. So far, so good. However, this way of spelling out the purely behavioral simulationist model transforms it into a non-purely behavioral simulationist model. Rather, the passage from body mimicry to the attribution of disgust is now mediated by the experience of disgust. Hence, this model faces the same difficulties as Goldman's model. To solve them, one would need to come up with a model in which the mindreader passes from mimicking a disgustcharacteristic body posture to attributing disgust without the intermediary of the experience of disgust. However, it is not clear how this hypothetical model could work. For the sake of argument, however, let's grant that it is possible to build a general, purely behavioral simulationist model of emotion attribution in which experience plays no role at all. Even granting this, I maintain-and this is my third and last objection-that this model cannot be successfully applied to the case of disgust attribution from CVI. The reason is that there is no such thing as a characteristic body posture for disgust. Let's consider the experiment by Aviezer et al. again. They described the man depicted in figure 1 as being in a revolted body posture. However, we can infer that it is a revolted body posture only because we see that the man is handling a pair of dirty underwear. If he were handling another type of object, such as a pencil, we would describe him as, say, exerting a precision grip, while showing an emotionally neutral body posture. In other words, while there seems to be a one-toone correspondence between the experience of disgust and a characteristic facial expression, there is no body posture that is univocally correlated with disgust. If there is no disgust-characteristic body posture, then trying to explain disgust from CVI by means of body mimicry is a hopeless project. Hence, attribution of disgust from CVI cannot be accounted for either by Goldman's simulationist model or by a purely behavioral simulationist model. My conclusion is that ST is not able to make sense of this mindreading ability. Philosophical Psychology 411 D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 6. A Theory-Theory Alternative CVI is composed of two elements: (a) the emotional body language of the target, and (b) the objects in the vicinity of the target. In the previous section, I showed that ST lacks the resources to explain the ability to attribute disgust from CVI. Moreover, I showed that this ability cannot be based on (a), since there is no body posture univocally correlated with disgust. Thus, we are looking for a non-simulationist model that makes crucial reference to (b). In this section, I propose a TT model in which (b) plays an essential role. Before introducing the model, let me outline the TT approach to mindreading. According to TT, mindreaders tacitly know a Theory of Mind-i.e., a set of folkpsychological laws that connect sensory stimuli, mental states, and behavioral responses-and deploy this knowledge in order to infer others' mental states (Gopnik & Meltzoff, 1997; Gopnik & Wellman, 1992; Scholl & Leslie, 1999; Stich & Nichols, 1992). Consider the following case. I have two beliefs about Mary's current mental states. I believe that: (1) Mary desires to drink a beer. (2) Mary believes that if she goes in the kitchen she will find a beer. On the basis of (1) and (2), I form one further belief: (3) Mary will decide to go in the kitchen. TT explains the fact that I come to believe (3) by crediting me with knowledge of the folk-psychological law of practical syllogism, which states that 'if an individual, S, desires a certain outcome, O, and believes that by performing a certain action, A, she will obtain O, then S will decide to perform A'. According to TT, on the basis of belief in (1) and (2) and knowledge of the law of practical syllogism, I infer (3). Briefly, TT characterizes mindreading as a theory-based inferential process. Let's go back to the ability to attribute disgust from CVI. A mindreader is observing a man handling a pair of dirty underwear. How does she arrive at attributing disgust to the target? Here is my proposal. The mindreader has a body of knowledge about dirty underwear. In particular, she knows that a pair of dirty underwear is a typical cause of disgust. On the basis of this knowledge, the mindreader infers that the target is undergoing disgust. To abstract from this particular case, the idea is that the ability to attribute disgust from CVI stems from knowledge about what the typical elicitors of disgust are. The passage from this idea to a TT model is straightforward. Indeed, claiming that a mindreader knows the typical causes of disgust amounts to claiming that she knows a folk-psychological law of the following form: 'if an individual, S, perceives excrement, or rotten food, or dirty underwear, etc., S will undergo disgust'. Thus, if the mindreader observes that the target is, say, perceiving a pair of dirty underwear, she can infer that the target is undergoing disgust on the basis of her knowledge of this folk-psychological law. If my proposal is correct, attribution of disgust from CVI is a theory-based inferential process. 412 L. Barlassina D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 To assess the plausibility of this TT model, we have to consider whether individuals with HD know what the typical causes of disgust are. One initial method for assessing disgust-related knowledge is considering disgust-related verbal competence. Sprengelmeyer et al. (1996) claimed that individuals with HD are able to produce verbal descriptions of situations under which one would experience disgust. This clearly implies that individuals with HD know what the causes of disgust are. Hayes et al. (2007), however, found that when individuals with HD were asked to verbally produce examples of situations that would typically cause disgust, they gave fewer examples than controls and produced less disgusting examples, since they usually described situations that tend to cause moral disgust rather than core disgust. On this basis, Hayes et al. concluded that knowledge about the typical elicitors of disgust is impaired in HD. Hayes et al.'s finding, however, is far from conclusive. In fact, in the same study, Hayes and colleagues showed that, when presented with words for objects that typically cause disgust (e.g., 'cockroach', 'maggot', 'excrement'), individuals with HD were able to assign these words to the disgust category. Thus, it seems that individuals with HD only have a partial deficit in verbal competence for disgust. More precisely, they have difficulties in verbally producing examples of disgust-provoking scenarios, but they are able to recognize whether a word refers to a typical cause of disgust. This strongly suggests that individuals with HD do know what the typical causes of disgust are. A second way to test whether an individual knows the typical elicitors of disgust is to visually present her with examples of typical elicitors of disgust, and evaluate whether she is able to categorize them as elicitors of disgust. For my own purposes, this second procedure is more relevant, as it is crucial for my TT model that individuals with HD be able to recognize visually presented objects as causes of disgust. Again, Hayes et al. (2007) performed this test, presenting individuals with HD with pictures of typical disgust-provoking objects and scenes. Prima facie, the results of this experiment go against my hypothesis. Hayes et al. found that individuals with HD had difficulty in correctly classifying images that depicted typical elicitors of disgust. However, if we consider these experimental results more carefully, matters appear in a different light. Individuals with HD differed from the control population in that while the latter judged violations of the physical body (i.e., mutilations, injuries, etc.) as belonging to the 'disgust' category, individuals with HD misclassified these types of images as belonging to the 'sadness' or the 'fear' category. Individuals with HD had no problem whatsoever, however, in classifying scenes associated with animals, body products, or hygiene as disgust elicitors. For instance, all the patients judged an image of a cockroach crawling over leftover pizza as belonging to the 'disgust' category, and all the patients but one produced the same judgment when presented with the image of a soiled toilet. This is, of course, precisely the kind of ability one needs to have in order to classify a pair of dirty underwear as an elicitor of disgust. Accordingly, the experimental results on disgustrelated knowledge in individuals with HD are consistent with my TT hypothesis that disgust attributions of the basis of CVI stem from knowing what the typical causes of disgust are. Philosophical Psychology 413 D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 7. Two Types of Mindreading In this final section, I contrast some features of theory-based attributions of disgust from CVI with features of simulation-based attributions of disgust from facial expressions. To begin, the ability to attribute disgust on the basis of observing a disgusted facial expression is simpler than the ability to attribute disgust on the basis of CVI. I follow Goldman (2006) in asserting that face-based disgust attribution is simple in the following sense: by observing a disgusted facial expression out of context, a mindreader is able to realize that the target is undergoing a mental state type, that is, disgust, but she does not understand what the intentional object of the target's mental state is-that is, the object that the target is disgusted by. On the other hand, by observing CVI, one is usually able to understand what the target is disgusted by. This is because a fundamental component of CVI is (b), the objects in the vicinity of the target. For example, in the case that I have discussed at length, the mindreader observes that the target is handling a pair of dirty underwear. Combining this visual information with the knowledge that a pair of dirty underwear is a typical cause of disgust, the mindreader not only infers that the target is undergoing disgust, but also that the target is disgusted by that pair of dirty underwear. Accordingly, we can hypothesize that while face-based attributions of disgust have the form 'S is disgusted,' where 'S' should be replaced by the name of the target, attributions of disgust from CVI have the more complex form 'S is disgusted by X', where 'X' should be replaced by what the mindreader takes to be the intentional object of S's mental state. A second kind of difference between face-based and CVI-based disgust attributions relates to the opposition between innate and acquired characteristics. There is substantial evidence that the human ability to produce and recognize facial expressions of basic emotions, including disgust, is universal and not culturally specific (Ekman & Friesen, 1989). On this basis it can be argued that the ability to recognize disgusted facial expressions is innate. On the other hand, it is implausible, to say the least, that knowing that a pair of dirty underwear is a typical cause of disgust is a piece of innate knowledge. Rather, this seems to be something that we learn empirically. The fact that at least a part of our knowledge about disgust is acquired can explain some mindreading errors. Consider this simple story. Fabio was born in Milan, and never visited any foreign countries. All the people he knows in Milan find insects disgusting. As a result, Fabio formed the belief that insects are a typical cause of disgust. One day, Fabio finally decides to visit a faraway country, and goes to a local restaurant. When Fabio notices insects in another customer's dish, he forms the belief that the customer is disgusted by those insects. But Fabio is wrong. Indeed, in that country insects are not considered disgusting. Fabio makes the mistake of considering culturally specific information to be universally held. The innate/acquired distinction can clarify a further point. Individuals with HD do not know that disgust typically causes a characteristic facial expression. More precisely, they may know that there is some sort of facial expression associated with 414 L. Barlassina D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 disgust, but they don't know which expression it is. If they had such knowledge, they could infer on the basis of observing a disgusted facial expression that the target is undergoing disgust. One might ask why individuals with HD acquire the knowledge that certain objects typically cause disgust, but don't acquire knowledge about which facial expression is caused by disgust. The answer is as follows. Since human beings are equipped with an innate mirror-based simulational mechanism that allows them to recognize disgusted facial expressions, they do not need to have a mechanism that allows them to acquire knowledge about the characteristics of disgusted facial expressions. Unfortunately, however, when the simulation mechanism breaks down, as in HD, the affected person will lack the cognitive resources to decipher facial expressions of disgust, and will be left only with the acquired body of knowledge about the elicitors of disgust. Finally, let's consider the following familiar argument.10 TT is a descendant of functionalism in the philosophy of mind, according to which a mental state is to be defined in terms of its causal relations to sensory stimuli, other mental states, and behavioral responses-that is, in terms of its functional role (e.g., Lewis, 1972). A common objection to functionalism is that specifying the functional role of a mental state is not sufficient to capture what it is like to be in that state (Block, 1978; Jackson, 1982; Nagel, 1974). Consider disgust, for example. Critics of functionalism maintain that even if one were able to fully specify what causes disgust and what disgust in turn causes, one would still have said nothing about the experience of disgust. Now, since a Theory of Mind is constituted by a set of laws that connect sensory stimuli, mental states, and behavioral responses, it is clear that if functionalism leaves experience out, Theory of Mind does so too. So it is not easy for TT to explain how we manage to attribute experiences to our fellow human beings. This is not a minor issue, given that the attribution of experiences is a widespread business. For example, almost every time we attribute disgust to a target, we attribute a certain experience (among other things) to her. ST fares better in this respect, since it can easily account for our ability to attribute experiences. Let's consider, for instance, face-based disgust attribution. When I observe your disgusted facial expression, I: (i) simulate your experience of disgust; (ii) introspect my simulated experience of disgust; and (iii) project this experience of disgust onto you. Accordingly, I attribute an experience to you on the basis of having undergone a similar experience myself. If we closely consider the above story about the role of simulation and Theory of Mind in attribution of experiences, we realize that individuals with HD are in a curious situation. As we know, individuals with HD are impaired in experiencing disgust, and they are thus prevented from simulating the experience. Hence, their ability to attribute disgust from CVI is entirely theory-based. But if knowing a Theory of Mind is not enough to attribute experiences, then individuals with HD are not able to attribute the experience of disgust. Thus, when individuals with HD attribute disgust to a target, they believe that she is in a certain functional state, but they have no idea of what it is like to be her. Philosophical Psychology 415 D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 8. Conclusion ST and TT are the two most influential accounts of how mindreading works. I have argued that even a mindreading ability as narrow as attributing core disgust from visual stimuli has to be explained by invoking a blend of ST and TT. In particular, on the one hand, I have defended the idea that face-based disgust attribution is grounded in a simulation mechanism that involves a mirrored experience of disgust. On the other hand, I have shown that attribution of disgust on the basis of CVI cannot be accounted for by simulation, and should instead be explained by attributing knowledge about causal determinants of disgust to the mindreader. In sum, in order to account for the attribution of disgust from visual stimuli, we need a ST-TT hybrid model. Acknowledgements I started working on this article when I was a visiting PhD student at the Institut Jean Nicod in Paris. I'd like to warmly thank Pierre Jacob for inviting me there, helping me to shape my ideas, and encouraging me to write them up. I am grateful to Iris Trinkler, who introduced me to the fascinating world of Huntington's Disease, and to Chiara Brozzo, Clotilde Calabi, Elizabeth Oldfather and Corrado Sinigaglia, who read the article and provided a number of insightful points. My greatest debt is to Fabio Del Prete and Sandro Zucchi, whose devastating criticisms forced me to entirely rewrite the first version of the article and to modify all the subsequent versions. Notes [1] It has been claimed (e.g., Rozin & Fallon, 1987) that the substances that elicit core disgust are contaminants, i.e., items that cause food spoilage. According to this view, the evolutionary function of disgust is to prevent the ingestion of unhealthy foods. Other researchers (e.g., Curtis & Biran, 2001) have maintained that the adaptive function of disgust is to defend the organism against infections. Both hypotheses are highly interesting and deserve attention. For my present aims, however, it is unnecessary to adjudicate the controversy. [2] Two short comments. First, it is extremely difficult to define what subjective (or conscious) experience is, and I will not try do to so. I will content myself with saying that if a mental state has an experiential character, there exists something that it is like to be in that state. Second, philosophers use a number of different expressions to pick out what it is like to be in a mental state. For instance, they talk about 'phenomenology,' 'phenomenal character', 'qualia', 'subjective experience', 'consciousness', and so on. For sake of simplicity, from here on I will simply term what it is like to feel disgust, 'experience of disgust'. [3] For the distinction between core and moral disgust, see Rozin et al. (2008). [4] Since Goldman describes his version of ST as ''a blend of ST and TT, with emphasis on simulation'' (2006, p. 23), it is possible to raise the objection that his model of the ability to attribute disgust is already a ST-TT hybrid model. I am not convinced. First, Goldman is vague about how and when simulation combines with theorizing (2006, pp. 43–46). On this 416 L. Barlassina D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 point, I share Carruthers' (2006) perplexity about the way in which Goldman frames the dialectic of simulation/theorizing. That is why when I present Goldman's ST, I will deliberately focus only on the simulation component, which is, in any case, the essential component of his theory. Second, in the specific case of emotion attribution, Goldman explicitly contrasts ST with TT, and appears to be particularly dismissive of the contribution of theorizing (Goldman, 2006, pp. 119–132; Goldman & Sripada, 2005, pp. 198–201). Thus, it is highly implausible that Goldman advocates a ST-TT hybrid model of disgust attribution. [5] For an in-depth discussion of how to define 'simulation', see Goldman (2006, pp. 35–40). [6] In fact, Goldman doesn't label his own model as a model of face-based disgust attribution, but rather as a model of face-based disgust recognition. Is there a difference between recognizing an emotion and attributing it? At least in principle, there is. In fact, it is conceivable that one recognizes that a face expresses a certain emotion without attributing that emotion to the individual showing that facial expression. So, given that mindreading requires attributions of mental states to a target, it is at least in principle possible that a case of face-based emotion recognition is not a case of mindreading. Goldman, however, considers this abstract possibility as of little importance, since he explicitly says that he is using the expression 'recognition' in a way that ''implies that the [mindreader] is not merely categorizing the emotion but also attributing it to the target'' (Goldman, 2008, p. 318, fn. 5). That is, Goldman is using 'recognition' as a synonymous of 'attribution'. [7] To my knowledge, Goldman has taken HD into account as evidence for ST only once, and very briefly, in Goldman and Sripada (2005, p. 196). [8] Similar findings have been reported in Hayes et al. (2007). [9] This suggests that there is a third kind of disgust experience, other than the (standard) experience of disgust and the mirrored experience of disgust. This third kind, which may be labeled 'pretend experience of disgust', is, as in the mirrored experience of disgust, a simulated experience of disgust. [10] A somewhat similar argument was proposed in Ravenscroft (1998). References Adolphs, R., Tranel, D., & Damasio, A.R. (2003). Dissociable neural systems for recognizing emotions. Brain and Cognition, 52, 61–69. Avenanti, A., Bueti, D., Galati, G., & Aglioti, S.M. (2005). Transcranial magnetic stimulation highlights the sensorimotor side of empathy for pain. Nature Neuroscience, 8, 955–960. Aviezer, H., et al. (2009). Not the face alone: Perception of contextualized face expressions in Huntington's disease. Brain, 132, 1633–1644. Block, N. (1978). Troubles with functionalism. Minnesota Studies in the Philosophy of Science, 9, 261–325. Bylsma, F.W., Moberg, P.J., Doty, R.L., & Brandt, J. (1997). Odor identification in Huntington's disease patients and asymptomatic gene carriers. The Journal of Neuropsychiatry and Clinical Neuroscience, 9, 598–600. Calder, A.J., Keane, J., Manes, F., Antoun, N., & Young, A.W. (2000). Impaired recognition and experience of disgust following brain injury. Nature Neuroscience, 3, 1077–1078. Carruthers, P. (2006, November 15). Review of the book Simulating minds. Notre Dame Philosophical Reviews, 11. Retrieved November 15, 2006, from http://ndpr.nd.edu/news/25164simulating-minds-the-philosophy-psychology-and-neuroscience-of-mindreading/ Craufurd, D., & Snowden, J.S. (2002). Neuropsychological and neuropsychiatric aspects of Huntington's disease. In G. Bates, P.S. Harper, & L. Jones (Eds.), Huntington's disease (pp. 62–91). Oxford: Oxford University Press. Philosophical Psychology 417 D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 Currie, G., & Ravenscroft, I. (2002). Recreative minds: Imagination in philosophy and psychology. Oxford: Oxford University Press. Curtis, V., & Biran, A. (2001). Dirt, disgust, and disease: Is hygiene in our genes? Perspective in Biology and Medicine, 44, 17–31. de Gelder, B. (2006). Towards the neurobiology of emotional body language. Nature Reviews Neuroscience, 7, 242–249. de Gelder, B., Van den Stock, J., de Diego Balaguer, R., & Bachoud-Lévi, A.-C. (2008). Huntington's disease impairs recognition of angry and instrumental body language. Neuropsychologia, 46, 369–373. di Pellegrino, G., Fadiga, L., Fogassi, L., Gallese, V., & Rizzolatti, G. (1992). Understanding motor events: A neuropsychological study. Experimental Brain Research, 91, 176–180. Dum, R.P., & Strick, P.L. (2009). Basal ganglia and cerebellar circuits with the cerebral cortex. In M.S. Gazzaniga (Ed.), The cognitive neurosciences (4th ed., pp. 553–564). Cambridge, MA: MIT Press. Ekman, P. (1992). An argument for basic emotions. Cognition and Emotion, 6, 169–200. Ekman, P., & Friesen, W.V. (1975). Unmasking the face. Englewood Cliffs, NJ: Prentice-Hall. Ekman, P., & Friesen, W.V. (1989). The argument and evidence about universals in facial expressions of emotion. In H. Wagner & A. Manstead (Eds.), Handbook of social psychophysiology (pp. 143–164). Chichester, UK: Wiley. Gallese, V., Fadiga, L., Fogassi, L., & Rizzolatti, G. (1996). Action recognition in the premotor cortex. Brain, 119, 593–609. Gallese, V., & Goldman, A.I. (1998). Mirror neurons and the simulation theory of mind-reading. Trends in Cognitive Sciences, 2, 493–501. Gallese, V., Keysers, C., & Rizzolatti, G. (2004). A unifying view of the basis of social cognition. Trends in Cognitive Sciences, 8, 396–403. Goldberg, Y.P., Telenius, H., & Hayden, M.R. (1994). The molecular genetics of Huntington's disease. Current Opinion in Neurology, 7, 325–332. Goldman, A.I. (1989). Interpretation psychologized. Mind and Language, 4, 171–l85. Goldman, A.I. (2006). Simulating minds: The philosophy, psychology, and neuroscience of mindreading. New York: Oxford University Press. Goldman, A.I. (2008). Mirroring, mindreading, and simulation. In J.A. Pineda (Ed.),Mirror neuron systems: The role of mirroring processes in social cognition (pp. 311–330). New York: Humana Press. Goldman, A.I. (2009). Mirroring, simulating and mindreading. Mind and Language, 24, 235–252. Goldman, A.I., & Sripada, C.R. (2005). Simulationist models of face-based emotion recognition. Cognition, 94, 193–213. Gopnik, A., & Meltzoff, A.N. (1997). Words, thoughts, and theories. Cambridge, MA: MIT Press. Gopnik, A., & Wellman, H.M. (1992). Why the child's theory of mind really is a theory. Mind and Language, 7, 145–171. Gordon, R. (1986). Folk psychology as simulation. Mind and Language, 1, 158–170. Gray, J.M., Young, A.W., Barker, W.A., Curtis, A., & Gibson, D. (1997). Impaired recognition of disgust in Huntington's disease gene carriers. Brain, 120, 2029–2038. Haidt, J., McCauley, C., & Rozin, P. (1994). Individual differences in sensitivity to disgust: A scale sampling seven domains of disgust elicitors. Personality and Individual Differences, 16, 701–713. Hayes, C.J., Stevenson, R.J., & Colheart, M. (2007). Disgust and Huntington's disease. Neuropsychologia, 45, 1135–1151. Heal, J. (2003). Mind, reason and imagination. Cambridge: Cambridge University Press. Hennenlotter, A., et al. (2004). Neural correlates associated with impaired disgust processing in presymptomatic Huntington's disease. Brain, 127, 1446–1453. Jackson, F. (1982). Epiphenomenal qualia. Philosophical Quarterly, 32, 127–136. 418 L. Barlassina D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 3 Keysers, C., Wicker, B., Gazzola, V., Anton, J.-L., Fogassi, L., & Gallese, V. (2004). A touching sight: SII/PV activation during the observation of touch. Neuron, 42, 335–346. Kipps, C.M., Duggins, A.J., McCusker, E.A., & Calder, A.J. (2007). Disgust and happiness recognition correlate with anteroventral insula and amygdala volume respectively in preclinical Huntington's Disease. Journal of Cognitive Neuroscience, 19, 1206–1217. Krolak-Salmon, P., et al. (2003). An attention modulated response to disgust in human ventral anterior insula. Annals of Neurology, 53, 446–453. Lewis, D. (1972). Psychophysical and theoretical identifications. Australasian Journal of Philosophy, 50, 249–258. Mitchell, I.J., Heims, H., Neville, E.A., & Rickards, H. (2005). Huntington's disease patients show impaired perception of disgust in the gustatory and olfactory modalities. Journal of Neuropsychiatry and Clinical Neuroscience, 17, 119–121. Nagel, T. (1974). What is it like to be a bat? Philosophical Review, 83, 435–450. Phillips, M.L., et al. (1998). Neural responses to facial and vocal expressions of fear and disgust. Proceedings of the Royal Society of London. B: Biological Sciences, 265, 1809–1817. Phillips, M.L., et al. (1997). A specific neural substrate for perceiving facial expressions of disgust. Nature, 389, 495–498. Ravenscroft, I. (1998). What is it like to be someone else? Simulation and empathy. Ratio, 11, 170–185. Rizzolatti, G., Fadiga, L., Gallese, V., & Fogassi, L. (1996). Premotor cortex and the recognition of motor actions. Cognitive Brain Research, 3, 131–141. Rizzolatti, G., Fogassi, L., & Gallese, V. (2001). Neurophysiological mechanisms underlying the understanding and imitation of action. Nature Reviews Neuroscience, 2, 661–670. Rozin, P., & Fallon, A.E. (1987). A perspective on disgust. Psychological Review, 94, 23–41. Rozin, P., Haidt, J., & McCauley, C.R. (2008). Disgust. In M. Lewis, J.M. Haviland-Jones, & L.F. Barrett (Eds.), Handbook of emotions (3rd ed., pp. 757–776). New York: Guilford Press. Scholl, B.J., & Leslie, A.M. (1999). Modularity, development and ''Theory of Mind.'' Mind and Language, 14, 131–153. Singer, T., Seymour, B., O'Doherty, J., Kaube, H., Dolan, R., & Frith, C. (2004). Empathy for pain involves the affective but not sensory components of pain. Science, 303, 1157–1162. Small, D.M., Gregory, M.D., Mak, Y.E., Gitelman, D., Mesulam, M.M., & Parrish, T. (2003). Dissociation of neural representation of intensity and affective valuation in human gustation. Neuron, 39, 701–711. Sprengelmeyer, R., Schroeder, U., Young, A.W., & Epplen, J.T. (2006). Disgust in pre-clinical Huntington's disease: A longitudinal study. Neuropsychologia, 44, 518–533. Sprengelmeyer, R., Young, A.W., Calder, A.J., Karnat, A., Lange, H., Hömberg, V., . . .Rowland, D. (1996). Loss of disgust: Perception of faces and emotions in Huntington's disease. Brain, 119, 1647–1665. Stich, S., & Nichols, S. (1992). Folk psychology: Simulation or tacit theory? Mind and Language, 7, 35–71. Wang, K., Hoosain, R., Yang, R.-M., Meng, Y., & Wang, C.-Q. (2003). Impairment of recognition of disgust in Chinese with Huntington's or Wilson's disease. Neuropsychologia, 41, 527–537. Wicker, B., Keysers, C., Plailly, J., Royet, J.-P., Gallese, V., & Rizzolatti, G. (2003). Both of us disgusted in my insula: The common neural basis of seeing and feeling disgust. Neuron, 40, 655–664. Philosophical Psychology 419 D ow nl oa de d by [ R uh rU ni ve rs ita t B oc hu m U ni ve rs ita et sb ib lio th ek ], [ L uc a B ar la ss in a] a t 0 8: 07 2 2 Ju ly 2 01 | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Attention is Rational-Access Consciousness Declan Smithies 1. Introduction What is the relationship between attention and consciousness? Is there attention without consciousness? Is there consciousness without attention? Or are attention and consciousness inextricably bound up together? How one answers these questions depends on how one understands the concept of attention--in particular, it depends on whether attention is defined in terms of its phenomenology or its functional role. If attention is functionally defined, then there is a non-trivial question about its relation to consciousness, but there is no non-trivial question about its functional role. By contrast, if attention is defined in terms of its phenomenology, then there is a non-trivial question about its functional role, but there is no non-trivial question about its relationship to consciousness. As a result, debates about the relationship between attention and consciousness threaten to descend into purely verbal debates in which different answers correspond to different concepts of attention. Making progress depends on first getting clear about how to understand the relationship between the phenomenology and the functional role of attention. Ordinarily, we think of attention both in terms of its phenomenology and its functional role. Shifting one's attention from one thing to another affects one's overall phenomenology, but it also affects one's functional dispositions to think about or act upon the one thing rather than the other. But there is a further question about the relationship between the phenomenology of attention and its functional role, which is especially pressing insofar as the functional role of attention can be played in the absence of its phenomenology. In that case, do we have 2 unconscious attention or merely an ersatz functional analogue of attention? My main aim in this paper is to argue that attention is essentially a phenomenon of consciousness. If attention is understood in terms of its distinctive phenomenology, then it is built into the concept of attention that there is a phenomenal contrast to be drawn between attentive and inattentive modes of consciousness. On this view, attention is a distinctive mode of consciousness: in other words, there is consciousness without attention, but there is no attention without consciousness.1 This conception of attention faces a challenge from recent empirical results, which have been taken to show that there is attention without consciousness, but no consciousness without attention. My response is to explain the empirical evidence by appeal to a claim about the functional role of attention: it makes information accessible for use in the rational control of thought and action. This has implications for the relationship between attention and consciousness: first, there is no attention without consciousness, since no unconscious information is accessible for use in the rational control of thought and action; and second, there is consciousness without attention, since not all conscious information is accessible for use in the rational control of thought and action. In short, consciousness is necessary but not sufficient for attention because consciousness is necessary but not sufficient for rational accessibility. I conclude by appealing to the functional role of attention in arguing for the conclusion that attention is a distinctive mode of consciousness: (1) Attention is what makes information fully accessible for use in the rational control of thought and action. (2) But what makes information fully accessible for use in the rational control of thought and action is a distinctive mode of consciousness. 3 (3) Therefore, attention is a distinctive mode of consciousness. 2. The Phenomenology of Attention It is customary to preface discussions of attention by quoting William James: Everyone knows what attention is. It is the taking possession by the mind, in clear and vivid form, of one out of what seem several simultaneously possible objects or trains of thought. Focalization, concentration, of consciousness are of its essence. It implies withdrawal from some things in order to deal effectively with others, and is a condition which has a real opposite in the confused, dazed, scatterbrained state which in French is called distraction, and Zerstreutheit in German. (1890, pp. 403-4) James is sometimes taken to task for his claim that everyone knows what attention is. Does this mean philosophers of mind and cognitive scientists are out of a job? That would be absurd, but nothing so radical is implied. After all, everyone knows what pain is and yet pain is a central topic for research in philosophy of mind and cognitive science. James' proposal is simply that attention, like pain, is essentially a phenomenon of consciousness. As he puts it, attention is a kind of "focalization" or "concentration" of consciousness, which involves selecting among items in the stream of consciousness and "taking possession" of them "in clear and vivid form". If attention is a phenomenon of consciousness, then we know what attention is on the basis of our own experience; however, this is not to say that we can define it. By analogy, we know what pain is through experience, but we cannot define it except by using synonymous expressions, e.g. "It hurts!" Attention is no different. It is natural to describe the objects of one's attention as being prominent, salient, focused or highlighted in one's experience and to contrast the attended foreground of one's experience with an unattended background. These metaphors gesture towards an important aspect of experience, which is familiar to everyone, but they do not amount to anything like a non-circular definition. And yet even without a non-circular 4 definition of attention, we can still elucidate the phenomenon by articulating some of its most general features. Attention is a mode of consciousness: it modifies the stream of consciousness by structuring it into foreground and background.2 Thus, attention is a contrastive notion: whatever occupies one's attention is in the foreground rather than the background of conscious experience.3 Moreover, the relevant contrast is to be understood in phenomenal terms: there is a phenomenal contrast between the foreground and the background of conscious experience. What it is like to perceive, act, or think attentively is different from what it is like, if anything, to do the same thing inattentively. The simplest explanation of this phenomenal contrast between instances of attention and inattention is that there is a distinctive and proprietary phenomenology--that is, a phenomenology that all and only instances of attention share in common. It is a further question how to characterize this phenomenology, but it is arguably sui generis: why suppose that the phenomenology of attention can be reduced to the phenomenology of perception, action, cognition, or anything else?4 Attention also involves a competition for selection. In cognitive science, this idea has been emphasized at the expense of the idea that attention is a mode of consciousness. Until recently, the dominant conception was that attention is a psychological mechanism or resource, which enhances performance in the exercise of various different psychological capacities, but which is limited in capacity and so gives rise to a competition for selection.5 A more recently influential idea is that attention does not involve competition for the use of a specific mechanism or resource, but a more global competition for the co-ordinated use of many specific mechanisms in the exercise of a particular capacity.6 If attention is a mode of consciousness, then we can explain the sense in which 5 attention involves a competition for selection without making further commitments about how this competition is implemented in the brain. According to James, selection is "the taking possession by the mind, in clear and vivid form, of one out of what seem several simultaneously possible objects or trains of thought." On this view, there is competition within the stream of consciousness for selection to occupy the attended foreground rather than the unattended background. This competition is general purpose in the sense that anything within the stream of consciousness can occupy one's attention. However, not everything can occupy one's attention at once, since attention is an essentially contrastive notion: there is a phenomenal contrast to be drawn between the attended foreground and the unattended background of consciousness. Therefore, it is a conceptual truth that attention involves competition for selection in the sense that whenever we attend to some things, we do so at the expense of others.7 Attentional selection may be understood in phenomenal terms, but it also has functional consequences: it affects what we see, and so, and think. As James writes, "It implies withdrawal from some things in order to deal effectively with others." In what follows, I consider how the functional role of attention should be characterized before turning in the remainder of the paper to address the relationship between the phenomenology of attention and its functional role. 3. The functional role of attention In cognitive science, attention is usually understood in terms of its functional role, rather than its phenomenology. In the seminal work of Donald Broadbent (1958, 1971), for instance, attention is operationally defined as a mechanism that serves a function of selection. Attention, so defined, is a mechanism whose function is to select information to pass through some limited capacity filter or bottleneck, which enhances the processing of selected information in such a 6 way as to facilitate one's performance in the exercise of certain cognitive capacities. Thus, Broadbent writes: "selection takes place in order to protect a mechanism of limited capacity." (1971, p. 178) Broadbent's functional definition of attention embodies various assumptions: first, there is a unitary mechanism of attention; second, the function of the mechanism is to select information for enhanced processing; third, the need for selection derives from limits on the capacity of the mechanism to process information; and fourth, selection is necessary for processing certain kinds of information, but not others. These assumptions give rise to the classic debate about whether the locus of attentional selection occurs early or late in the hierarchy of information processing: in other words, how much information processing occurs preattentively and how much requires the allocation of attention?8 Alan Allport (1993) raised an influential criticism of the assumptions that drive this debate between early versus late selection theories of attention: Even a brief survey of the heterogeneity and functional separability of different components of spatial and non-spatial attentional control prompts the conclusion that, qua causal mechanism, there can be no such thing as attention. There is no one uniform computational function, or mental operation (in general, no one causal mechanism), to which all so-called attentional phenomena can be attributed. On the contrary, there is a rich diversity of neuropsychological control mechanisms of many different kinds (and no doubt many yet to be discovered), from whose cooperative and competitive interactions emerge the behavioral manifestations of attention. It follows that to ask, Which cognitive processes require attention? and to search for common characteristics of all such processes, in contradistinction to all "spontaneous" processes (which supposedly do not require attention), is an enterprise that, like the search for one unique locus of attention, is incapable of resolution. (1993, p. 203) Allport's criticism, in effect, is that there is no unique mechanism that satisfies the functional 7 definition of attention as whatever it is that selects information to pass through a limited capacity bottleneck for enhanced processing. Attention is associated with a diverse range of selective functions, including binding, tracking, spatial orienting, priming effects, short-term memory storage and the control of action and verbal report. But why suppose that there is any single mechanism that performs all of these diverse selective functions? Why not suppose that there are various different kinds of selective mechanisms, which perform various different selective functions? If this is right, then it undercuts the search for any unique locus of attentional selection in the hierarchy of information processing. More radically, it also threatens to yield a form of eliminativism. If there is no unique mechanism that satisfies the functional definition of attention, then how are we to avoid Allport's eliminativist conclusion that, "qua causal mechanism, there is no such thing as attention?" The most popular response to eliminativism is disjunctivism. On this view, there is no single mechanism of attention, but rather a variety of attentional mechanisms, which play various different functional roles.9 However, this threatens to abandon the basic assumption that attention is a general-purpose mechanism or resource for which there is competition between different cognitive capacities. Worse still, if the various different mechanisms of selection have nothing in common besides the function of selecting information for some purpose or other, then it is not clear that attention is a natural kind that is capable of sustaining useful causal-explanatory generalizations. In which case, the concept of attention should simply be eliminated from a mature cognitive science and replaced by a more fine-grained taxonomy of selective mechanisms. Thus, it is not clear that disjunctivism succeeds in avoiding eliminativism. An alternative response is to characterize attention in terms of its phenomenology, rather than its functional role. If attention is functionally defined, then we are faced with a 8 dilemma, since we must either find some unity in the selective mechanisms that play the functional roles in terms of which attention is defined or we must conclude that there is no such thing as attention, but only various different selective mechanisms. If attention is defined by its distinctive phenomenology, on the other hand, then this is a false dilemma: even if there is no unity at the level of underlying mechanisms, there may be unity at the level of consciousness. On this view, we need to distinguish more sharply between what attention is and what attention does. Attention may have a unified phenomenal nature even if it plays a disunified range of functional roles. The problem with this response is that it threatens to undermine the theoretical significance of attention. If attention is just a distinctive kind of phenomenology, which plays no unified functional role in our psychological lives, then why regard it as a central topic in philosophy and in cognitive science? A more promising strategy is to argue that attention plays an important functional role at the level of commonsense psychology, which is multiply realized by various different functional mechanisms at the level of information-processing psychology.10 What we need is some fairly abstract characterization of the functional role of attention that unifies the phenomenon. An attractive proposal is that attention selects information and makes it accessible for use in the control of action, reasoning and verbal report.11 To illustrate, consider George Sperling's (1960) partial report paradigm, in which subjects are presented briefly with an array of three rows of four letters and then asked to report as many letters as they can remember. Subjects typically claim to see all of the letters, but can only identify about three or four of them. However, when a particular row is cued just after the disappearance of the array, subjects are able to identify all or almost all of the letters in that row. Sperling concluded that iconic 9 memory contains a detailed, but rapidly degrading representation of information about the whole array. The effect of cueing is to draw attention, which is selects information from iconic memory and stores it in working memory in order to make it accessible for use in verbal report and other executive processes. On some views, there is a specific neural mechanism that selects information from sensory producing systems and makes it accessible for use by consuming systems in the control of action, reasoning and verbal report. For instance, Stanislas Dehaene (2001) argues that sensory information becomes accessible when it is broadcast into a global neuronal workspace, which is realized by long-range neurons connecting sensory areas in the back of the head with cognitive and motor areas in the front of the head. He claims that attention is the mechanism that broadcasts information into the global workspace: "top-down attentional amplification is the mechanism by which modular processes can be temporarily mobilized and made available to the global workspace." (2001, p. 14) On other views, attention is not a specific neural mechanism, but is rather the global organization of specific mechanisms in the service of action, reasoning and verbal report. For instance, on Alan Allport's (1987) theory of attention as selection for action, the need for selection does not arise from the limited capacity of any specific mechanism, but rather from the need for global organization within a system that the capacity to process more information than it can handle in an organized fashion. Along similar lines, Christopher Mole (this volume) proposes that attention is cognitive unison--that is, the unison of neural mechanisms operating in the service of some cognitive task. These approaches are naturally combined with the biased competition theory of attention, which is summed up by Robert Desimone and John Duncan: "Attention is an emergent property of many neural mechanisms working to resolve 10 competition for visual processing and control of behaviour." (1995, p. 194) If attention is functionally defined in terms of accessibility, then our target question about the relationship between consciousness and attention can be reformulated as a question about the relationship between consciousness and accessibility. Many philosophers and cognitive scientists have argued that accessibility of the right kind is both necessary and sufficient for consciousness. For instance, Dehaene (2001) argues for a global workspace theory of consciousness, according to which information is conscious if and only if it is broadcast into the global workspace and thereby made accessible for use in the control of executive processes.12 Meanwhile, others have that the mechanisms of accessibility and consciousness can be dissociated and hence that accessibility is neither necessary nor sufficient for consciousness.13 On the face of it, the debate about whether the mechanisms of accessibility and consciousness can be dissociated in this way is straightforwardly empirical. In what follows, however, I argue that there is a hidden conceptual dimension to this debate. In particular, I draw a distinction between two concepts of accessibility--causal accessibility and rational accessibility--and I argue that there is a conceptual relationship between consciousness and rational accessibility, which is independent of the empirical facts about the relationship between consciousness and causal accessibility. If attention is functionally defined in terms of rational accessibility, rather than causal accessibility, then consciousness is necessary but not sufficient for attention. 4. Is there Consciousness without Attention? Do we consciously experience more than we attend to? Or are the limits of conscious experience set by the limits of attention? According to the limitation thesis, one 11 consciously experiences something only if one attends to that very thing. It may seem obvious by introspection that the limitation thesis is false. Visual experience seems to present us with a unified and continuous visual field, which attention moves around like a spotlight. Moreover, this is just one dimension of a wider stream of consciousness, which includes experiences of thinking, deciding and acting. Different experiences within the stream of consciousness compete for attention as some are brought into the foreground, while others recede into the background. Introspectively, it seems as if the stream of consciousness is continually shaped by changes in the focus of attention and structured into an attended foreground and an unattended background. However, there is a basic problem with this appeal to introspection. When we engage in introspection, we thereby turn our attention towards our own experience. It may be true that whenever I attend to it, I am aware of the feeling of my feet in my shoes, but it doesn't follow that I am aware of it when my attention is directed elsewhere. Analogously, it may be true that the refrigerator light is on whenever I open the door to check, but it doesn't follow that the light is on all the time. So, perhaps the introspective sense that we consciously experience more than we attend to can be explained away as an instance of the so-called "refrigerator light illusion".14 A more sophisticated appeal to introspection invokes perceptual memory. Michael Martin (1992) argues that the contents of perceptual memories provide us with defeasible evidence about the contents of earlier perceptions. For example, if I am looking for a lost cufflink and I suddenly remember that the cufflink was in the drawer upstairs, then this is defeasible evidence not only that the cufflink was in the drawer, but also that I saw it, although it failed to capture my attention at the time. But why suppose that the contents of perceptual memories provide evidence about the contents of conscious perceptions? Why not suppose instead that my earlier 12 perception of the cufflink was unconscious, since it failed to capture my attention? Here, we can bolster the argument by appealing to Martin's (2001) account of the distinctive features of episodic memory. The experience of episodic memory, unlike semantic memory, is "Janus faced" in the sense that it has two aspects: it represents not only past states of the world, but also past states of conscious experience of the world. For example, my episodic memory of the cufflink represents what the cufflink looked like, but it also represents what it was like for me to look at it: in other words, it represents my past experience. It therefore provides me with defeasible introspective evidence for the claim that I experienced the cufflink, although it failed to capture my attention at the time. Thus, we can have introspective grounds to believe that there is consciousness without attention. Presumably, introspection is not infallible. Nevertheless, in the absence of specific reasons to doubt its reliability, it is a defeasible source of evidence about the nature of our own experience. However, some philosophers and cognitive scientists have argued that any introspective evidence for conscious experience without attention is defeated by converging empirical evidence that attention is necessary for conscious experience. Inattentional blindness is an experimental paradigm in which subjects fail to report unattended objects.15 For example, subjects fail to detect a prominently visible red cross which moves across the center of a video screen when their attention is distracted by the task of counting black and white figures bouncing against the sides of the screen. More strikingly, subjects fail to detect a person in a gorilla suit when their attention is distracted by the task of counting passes between a team of basketball players. Change blindness is a related experimental paradigm in which subjects fail to report unattended changes.16 Subjects take a surprisingly long time to detect a clearly visible difference between two scenes shown one after the other 13 when their attention is distracted by mud splashes or flickers. Many subjects even fail to realize when their conversational partner is replaced when two workmen carrying a door walk obscure the change. In addition, further empirical results have been claimed to support the limitation thesis, including the attentional blink, visual masking and unilateral neglect.17 Why do we fail to report unattended objects and unattended changes? According to the blindness hypothesis, attention to an item is necessary for conscious experience of the item, so we do not report the unattended item because we do not experience it.18 However, it is a nontrivial question whether so-called inattentional blindness and change blindness are best explained in terms of the blindness hypothesis. Verbal report is good evidence of conscious experience, but an absence of evidence is not always evidence of absence. Moreover, it is question-begging in the present context to assume that verbal report is a necessary condition for conscious experience. Nevertheless, proponents of the blindness hypothesis argue that it provides the best explanation of the data, so the question is whether there is any alternative explanation of the data, which applies to purported cases of conscious experience without attention. There is a range of competing explanatory hypotheses, which attribute different functional roles to attention. On the amnesia hypothesis, attention to an object is necessary for storing information about the object in short-term memory, so we do not report unattended objects because they are almost immediately forgotten.19 On the agnosia hypothesis, attention to an object is necessary for high-level perceptual categorization, so we do not report unattended objects because we do not categorize them in terms of their high-level perceptual features.20 On the inaccessibility hypothesis, attention to an object is necessary for making information about the object accessible for use in the control of action, reasoning and verbal report, so we do not report unattended objects because they are inaccessible.21 Given this range of competing 14 explanations of the data, why should we prefer the blindness hypothesis over the alternatives? Different cases may need different explanations. Detecting changes in objects is more demanding than simply detecting objects, since it requires storing a representation of an object at one time and comparing it with a representation of the object at another time. For this reason, change blindness is plausibly explained in terms of amnesia, rather than blindness. However, inattentional blindness is not so plausibly explained in terms of the amnesia hypothesis. First, seeing a gorilla is not the kind of experience that one usually forgets. And second, the gorilla is visible for several seconds, so even if it is quickly forgotten, one might expect some kind of reaction at the time of the experience. This is even clearer in cases where the unexpected object is relevant to the subject's goals: for example, Haines (1991) found that pilots using an aircraft simulator failed to react to another aircraft blocking the runway just before landing. Moreover, it is not clear that the agnosia hypothesis fares much better. The suggestion is that subjects do not react to the gorilla because they do not categorize it as a gorilla, but rather as another basketball player or as an unidentifiable black blob. But we cannot explain why pilots do not react to the aircraft on the runway in terms of the claim that they fail to categorize it as an aircraft, since the representation of a large object on the runway should be enough to prompt a reaction however it is categorized. Moreover, the unattended object is sometimes differentiated from everything else in the scene by low-level perceptual features, such a red cross among black and white letters. Extreme versions of the agnosia hypothesis, on which attention to an object is necessary for representation of even its low-level perceptual features, fail to block the argument for the limitation thesis. The inaccessibility hypothesis provides an alternative explanation of the data, which does not support the limitation thesis. If attention is necessary for information to be accessible for 15 use in the control of action, reasoning and verbal report, then this explains why subjects fail to react to unattended objects. Indeed, it is the minimal hypothesis that is needed in order to explain the data. A common feature of the various candidate explanations is that each appeals to some aspect of the functional role of attention. Perhaps the functional role of attention includes not only cognitive accessibility, but also short-term memory storage, high-level perceptual categorization and the modulation of conscious experience. These are plausible empirical hypotheses, which merit further investigation, but they are not necessary for explaining the data in question. It is sufficient to note that attention is necessary for making information accessible for use in the control of action, reasoning and verbal report, since this explains why unattended items go undetected in inattentional blindness experiments. It may be objected that the inaccessibility hypothesis fails to explain why subjects in inattentional blindness experiments not only fail to report unattended objects, but also insist that they do not see them. Here, the blindness hypothesis might seem to have an advantage. But while introspective reports provide defeasible evidence about one's own experience, it is defeated by specific reasons to doubt the reliability of introspection. Moreover, there are specific reasons to doubt the reliability of introspection in the cases at hand. After all, subjects will deny having an experience if it is not introspectively accessible, but the inaccessibility hypothesis entails that unattended experiences are not introspectively accessible, so it predicts that subjects will deny having unattended experiences regardless of whether in fact they do. Therefore, introspective reports cannot bear much theoretical weight in this context. A different objection to the inaccessibility hypothesis is that information from unattended objects is in fact accessible for use in the control of action, reasoning and verbal report, as shown by evidence that unattended objects often display priming effects on performance.22 My 16 response to this objection is developed more fully in the following section: in short, attention is necessary for information to be accessible for use in the rational control of action, reasoning and verbal report; however, it is not necessary for information to be accessible for use in non-rational forms of causal influence, including priming effects, on action, reasoning and verbal report. The limitation thesis is a universal generalization, so it is falsified by a single case in which the subject experiences an object without attending to it. Therefore, opponents of the limitation thesis need not deny that attention sometimes limits conscious experience, but only that it always does.23 However, if the limitation thesis is false, then we are faced with a hard and seemingly intractable question: if there is conscious experience without attention, then how much? The question seems intractable because first-person introspective data and third-person behavioural data speak only to the extent of conscious experience in the presence of attention, so they do not address the question. Perhaps we can make gradual progress in holistic fashion by considering all the available data from neuroscience, psychology and introspection, but there may be principled limits on how much progress it is possible for us to make.24 5. Is there Attention without Consciousness? Do we attend to more than we consciously experience? Or are the limits of attention set by the limits of conscious experience? According to the converse limitation thesis, one attends to something only if one consciously experiences that very thing. Robert Kentridge (2001, this volume) argues that there is attention without conscious experience in blindsight.25 He uses Posner's (1980) spatial cueing paradigm to measure spatial attention. In this paradigm, subjects are presented with a spatial cue, such as an arrow, which indicates where out of two possible locations the target is likely to appear. Response times 17 are faster for targets that appear at the cued location and slower for targets that appear elsewhere. The usual interpretation is that spatial cueing activates a spatially selective mechanism of visual attention, which speeds the detection of targets at the cued location. Kentridge found that spatial cueing speeds target detection in blindsight patients without conscious experience of either the cue or the target. He concludes that there is attention without conscious experience in blindsight. Mole (2008) argues that the empirical evidence is consistent with the converse limitation thesis. He argues that blindsight subjects attend to locations in the blind field on the grounds that this is how subjects naturally describe themselves.26 However, he also argues that they experience the blind field in something like the way that we experience the space around our heads--that is, as parts of space within which our experiences are oriented. Certainly, blindsight subjects do not experience the objects within their blind field, but Mole also denies that they attend to those objects. Thus, he concludes that there is no single thing such that blindsight subjects attend to that thing in the absence of conscious experience of that very thing. Mole's argument hinges on the distinction between spatial attention and object-based attention--that is, between attending to a spatial location and attending to an object at that location. To illustrate the distinction, he gives the example of the blind spot: one can attend to the spatial location corresponding to one's blind spot without thereby attending to an object which is located there. This is presumably because there is no processing of visual information from objects in the blind spot. However, blindsight is quite different insofar as attention to locations in the blind field enhances the processing of information from objects in those locations. In response, Kentridge (2008) argues that if spatial attention is deployed in such a 18 way as to enhance the processing of information from an object at the attended location, then we must distinguish the basis of selection, which is a spatial location, from the object of attentional enhancement, which is the object at that location. The challenge, then, is to make sense of the distinction between attending to an object and attending to a location in a way that enhances processing of information from an object at that location. However, it is not immediately clear how to draw this distinction in purely functional terms. For instance, if objectbased attention is functionally defined as the selection of information from an object for use in the control of action, reasoning or verbal report, then it seems undeniable that there is objectbased attention in blindsight.27 An alternative strategy is to insist that attention is to be understood in terms of its phenomenology, rather than its functional role. On this view, conscious experience of an object is necessary for attention to the object, so there is no object-based attention in blindsight. There is merely an ersatz functional substitute, which plays some aspects of the functional role of attention, including enhanced processing of objects at attended locations, and which may involve some overlapping neural mechanisms. If we draw a distinction between what attention is and what attention does, then perhaps the functional role of attention is multiply realized in the sense that it can be played in the absence of attention. In that case, it would be a confusion to infer from the premise that X plays the functional role of attention to the conclusion that X is an instance of attention. This strategy threatens to collapse into a purely verbal manoeuvre. One option is to use the term 'attention' in a restrictive way to include conscious states that play a certain functional role, but not unconscious states that play the same functional role. Another option is to use the term 'attention' in a more permissive way to include both conscious and unconscious states 19 that play the relevant functional role. Is there any reason besides purely verbal stipulation to use the term in the restrictive way, rather than the more permissive way? The only substantive issue is whether there is a theoretically significant distinction to be drawn between conscious attention and its unconscious functional analogues. But how could there be any theoretically significant distinction to be drawn here unless it corresponds to some broadly functional distinction? There is a dilemma in the offing here. If attention cannot be functionally defined, then why suppose there is any theoretically significant distinction to be drawn between attention as a mode of consciousness and a merely ersatz functional substitute? If it can, then why not suppose that the functional role of attention can be played in the absence of consciousness? The key question, then, is whether there is any functional role for which consciousness is necessary or whether it is possible for its functional role to be played in the absence of consciousness. We grasp the concept of consciousness by experience, rather than by knowing any functional definition, so there is nothing to exclude the conceptual possibility of a functional zombie whose unconscious states play the same causal role that our conscious states play in us. Consider Ned Block's (1997) super-blindsighter, which is a hypothetical blindsighter whose unconscious visual representations of objects in the blind field play the same functional role as our conscious visual experiences. Block claims that super-blindsight is conceptually possible, but he denies that there are any actual cases, which provides a useful starting point for reflecting on the functional role of consciousness. What are the functional differences between actual cases of blindsight and conceptually possible cases of super-blindsight? In blindsight, unconscious visual information is accessible for use in the control of action and verbal report. For instance, it is used in detecting objects both verbally and non- 20 verbally by means of button pressing; moreover, it is used in acting upon objects in the blind field, including pointing, reaching and grasping. As Block observes, however, unconscious information in blindsight is not accessible in the normal way – in particular, it is not accessible for spontaneous use, but only under forced choice conditions. Blindsighted subjects do not spontaneously report or act upon stimuli in the blind field, but only when they are prompted to guess. Are there any actual cases of super-blindsight in which unconscious visual information is accessible for spontaneous use in the control of thought, speech and action? Nicholas Humphrey cites the case of Helen, a blind monkey:28 Helen, several years after removal of the visual cortex, developed a virtually normal capacity for ambient spatial vision, such that she could move around under visual guidance just like any other monkey. This was certainly unprompted, and in that respect 'super' blindsight. (1995, p. 257) Over the course of several years, Helen learned to use unconscious visual information to control her actions, such as navigating a room full of obstacles and even reaching out to catch a passing fly. At first, though, she demonstrated no ability to use unconscious visual information in the control of action until she was prompted with food rewards to orient towards moving objects in her blind field.29 In effect, what she learned was to prompt her own use of unconscious visual information, rather than relying on external prompting. But the need for such a learning period shows that her unconscious visual information was not accessible for spontaneous use in the usual way. Block (1997, p. 385) describes a super-blindsighter who is "trained to prompt himself at will, guessing without being told to guess." But if unconscious visual information plays the same functional role as our conscious visual experiences, then it is spontaneously accessible, in which case there is no need for learned self-prompting. 21 This suggests a proposal about the functional role of consciousness – namely, that information must be conscious if it is to be accessible for spontaneous use in the control of thought and action. However, this proposal is challenged by David Milner and Melvyn Goodale's (1995) "two visual streams" hypothesis. According to this hypothesis, the anatomical distinction between ventral and dorsal streams corresponds to a phenomenal-cum-functional distinction between conscious information that is used in visual recognition and identification and unconscious information that is used in the visuomotor control of action.30 Milner and Goodale studied a patient, D. F., who has visual form agnosia. She experiences colours and surface textures, but she lacks conscious experience of visual form properties, such as orientation, shape and size. Nevertheless, she has unconscious visual information about form, which is accessible for spontaneous use in the control of action. For example, she can post a card in a tilted slot, although she cannot report the orientation of the slot or reproduce it by means of a manual gesture. She can grasp a pencil, but she cannot say whether it is horizontal or vertical. And she can step over obstacles placed in her path, but she cannot accurately estimate their height. Similar results have been found in normally sighted patients. For example, Bruce Bridgeman (1975, 1981) found that if subjects are asked to point to a target which is moved during a saccadic eye movement, they adjust their pointing to keep track of it, although they do not experience any movement or change in position. Similarly, if a stationary target is presented within a rectangular frame that moves in one direction, subjects experience the illusion that the frame remains stationary, while the target moves in the opposite direction. And yet subjects are accurate in pointing to the location of the target, which suggests that unconscious information about the location of the target is accessible for spontaneous use in the control of action.30 22 These results undermine the proposal that consciousness is necessary for spontaneous accessibility. However, they also reveal double dissociations between different kinds of accessibility. In visual form agnosia, unconscious visual information is accessible for use in the control of action, but not in speech and reasoning; whereas in optic ataxia, conscious visual information is accessible for use in speech and reasoning, but not in the control of action. In effect, Milner and Goodale's proposal is that consciousness is necessary for accessibility in the one way, but not the other. However, this does not offer a plausible strategy for defending the claim that consciousness is necessary for attention. Why should attention be functionally defined in terms of what makes information accessible for use in speech and reasoning, rather than for use in the control of action? Why not say instead that there is a bifurcation in the notion of attention corresponding to the bifurcation in the notion of accessibility? Indeed, this is more or less exactly what Milner and Goodale propose: There is more than one substrate supporting selective visual attention and only one of these substrates is linked with conscious experience. In particular, we would propose that attentional mechanisms associated with the ventral stream are crucial in determining visual awareness of objects and events in the world. Yet at the same time, we believe that there are also selective attentional mechanisms in the dorsal stream...that are not obligatorily linked to awareness. (1995, p. 183) My strategy is different. Rather than exploiting a bifurcation in the notion of accessibility, I invoke a distinction between causal and rational notions of accessibility. On this proposal, attention is functionally defined as what makes information accessible for use in the rational control of action, reasoning and verbal report. The crucial claim is that although unconscious information is sometimes accessible for spontaneous use in the control of action, it is not rationally accessible in the sense that it is accessible to the subject as a reason that justifies the subject in forming a belief or performing an action.31 23 In blindsight, unconscious visual information is accessible in the sense that it primes performance in certain tasks, but it is not rationally accessible in the sense that it is accessible to the subject as a justifying reason for belief and action. This is why blindsighted subjects do not spontaneously form beliefs or perform actions upon objects in the blind field, but claim to be merely guessing or acting randomly.32 Rossetti (1998) describes a blindsighted subject who was able to correctly rotate his wrist for purposes of inserting a card in a tilted slot. In this case, unconscious visual information about the orientation of the slot is accessible for use in the control of action, but it is not accessible as a reason for action, which is why the subject is unable to say why he is rotating his wrist in one way rather than another. As Rossetti reports, "He first explained that he could not perform the task since he did not perceive the stimuli. After several encouragements, he agreed to perform the task, performing verbal guesses and making movements 'by chance'." (1998, p. 534) What is missing in blindsight is not just a mechanism that makes unconscious visual information accessible for spontaneous use in the control of action, reasoning and verbal report. After all, we can imagine a super-blindsighter who spontaneously forms beliefs and performs actions on the basis of unconscious visual information about objects in the blind field. This might involve a feeling of confidence instead of a feeling of guessing, but there is nothing else to distinguish his beliefs and actions from those based on mere guesswork. And yet the mere feeling of confidence is not sufficient for justifying one's beliefs and actions – justification is not so easy to come by! Of course, a blindsighted subject who knows about his own reliability can use unconscious visual information by reasoning as follows: I'm inclined to guess that P, but my guesses under these circumstances are highly reliable, so it is probably true that P. Even so, 24 unconscious visual information is not rationally accessible as a reason that justifies the subject in believing that P. On the contrary, what justifies the subject in believing that P is his reasoning about his own reliability. Unconscious visual information plays only a non-rational causal role in influencing the subject's inclination to guess one way, rather than another. If the two visual streams hypothesis is correct, then much of our visually guided action is controlled by unconscious visual information. However, this does not mean that our actions are irrational. It is a routine point in the philosophy of action that an agent's reason for acting may justify or rationalize what she does under some descriptions, but not others. To borrow Donald Davidson's (1963) example, if I intentionally flip the switch in order to turn on the light, I may thereby unintentionally alert a prowler to the fact that I am home. In this case, my desire to turn on the light may rationalize my action under the description, 'flipping the switch', but not under the description, 'alerting the prowler'. Similarly, in Bridgeman's experiment, pointing to a target which is moved during a saccadic eye movement may be rational under the description, 'pointing to that target', but not under the description, 'redirecting from the old location to the new location'. After all, I know why I am pointing at the target, but I do not why I am redirecting my pointing; indeed, I do not even know that this is what I am doing. My visual experience of the target is accessible as a reason for action, whereas my unconscious visual information about its movement is not. So, I have a reason for pointing to the target, since I can see it, but I have no reason for redirecting my pointing: it is not something that I do for a reason. More generally, insofar as the spatial parameters of actions are fine-tuned by unconscious visual information, they are not susceptible to rationalizing explanation in terms of the subject's reasons for acting. Why is unconscious visual information inaccessible for use in the rational control of 25 thought and action? This raises deep theoretical issues about the nature of rationality, which are pursued in more detail elsewhere, but here is a brief sketch. The basic intuition is that it is no more rational to believe or act on the basis of unconscious visual information than it is to believe or act on the basis of blind guesswork. After all, there is nothing accessible to the subject by introspection that distinguishes the one case from the other. This diagnosis relies on a crucial assumption, which is that the rationality of one's beliefs and actions depends solely on factors that are accessible to the subject by introspection. The underlying rationale for this assumption is that these are the only facts that one has to go on in engaging in critical reflection about what to believe and do. One's beliefs and actions are not justified or made rational by unconscious visual information because it is not accessible by introspection for use in critical reflection about what to believe and do. In short, rationality is essentially tied to its regulative role in critical reflection: roughly speaking, a belief or action is rational if and only if it has an introspectively accessible basis in virtue of which it has what it takes to survive critical reflection.33 6. Consciousness, Attention and Demonstrative Thought Over the last two sections, I have provided the outlines for an argument that consciousness is necessary but not sufficient for attention. After all, the functional role of attention is to make information accessible for use in the rational control of thought and action, but consciousness is necessary though not sufficient for making information accessible for use in the rational control of thought and action. In this section, I sketch a related argument for the conclusion that consciousness is necessary but not sufficient for demonstrative thought. In short, consciousness is necessary but not sufficient for rational accessibility, which is itself a necessary condition for demonstrative thought. 26 John Campbell (2002) argues that conscious perceptual attention to an object is a necessary condition for thinking perceptually-based demonstrative thoughts about the object. Subjects with blindsight cannot think demonstrative thoughts on the basis of unconscious visual information about objects in the blind field; they can only think about them by description – say, as the objects at a certain location. Likewise, normally sighted subjects cannot think demonstrative thoughts on the basis of peripheral conscious experience of unattended objects. To illustrate, Campbell gives his "sea of faces" example in which we are looking at a group of people around a dinner table and you make a remark to me about 'that woman'. He writes: It is only when I have finally managed to single out the woman in my experience of the room, when it ceases to be a sea of faces and in my experience I focus on that person, that I would ordinarily be said to know who was being referred to. So...conscious attention to the object is needed for an understanding of the demonstrative. (2002, p. 9) Why is conscious perceptual attention to an object a necessary condition for thinking demonstrative thoughts about the object? It is one thing to make this claim intuitively plausible, but it is another thing to provide a theoretical explanation of why it is true. Campbell invokes the role of conscious attention to an object in setting in motion and defining the targets for the unconscious information processing that underpins one's ways of thinking about and acting upon the object in question. But this raises the question why the target-setting role of conscious attention cannot be played at least in principle by something remote from consciousness. In Smithies (2010), I discuss Campbell's proposal in more detail and reject it in favour of an alternative proposal, which explains the role of conscious attention in demonstrative thought as a consequence of the epistemic role of conscious attention together with the epistemic constraints on demonstrative thought. The arguments of this paper suggest a different way of articulating 27 this proposal. According to Gareth Evans (1982), demonstrative thought is a species of informationbased thought: in thinking demonstrative thoughts about an object, one thereby exploits a current information-link with the object. In normative terms, one is disposed to use information from the object in forming immediately and non-inferentially justified beliefs about the object. Thus, one has a demonstrative concept or way of thinking of an object only if one has information from the object, which is accessible for use in forming immediately justified beliefs about the object. In light of the foregoing discussion, we can add a further premise. One has information about an object which is accessible for use in forming immediately justified beliefs about the object only if one's information is not only conscious, but also attended. Thus, we can argue as follows: (1) One can think demonstrative thoughts about an object O only if one has information from O which is accessible for use in forming immediately justified beliefs about O (2) One has information from O which is accessible for use in forming immediately justified beliefs about O only if one has conscious perceptual attention to O (3) Therefore, one can think demonstrative thoughts about an object O only if one has conscious perceptual attention to O Now we can explain why blindsighted subjects are capable of thinking descriptive thoughts, but not demonstrative thoughts, about objects in the blind field. They do not satisfy the epistemic constraints on demonstrative thought because their unconscious visual information is not rationally accessible for use in forming immediately justified beliefs about the object. By contrast, there are no such epistemic constraints on descriptive thought – for example, I can entertain various thoughts about the tallest man who ever lived without having any information that justifies me in forming beliefs about this individual. Similarly, we can explain why 28 normal subjects cannot think demonstrative thoughts about objects in the unattended background of experience because their unattended conscious experience is not rationally accessible for use in forming immediately justified beliefs. In this way, we can explain inattentional blindness and related phenomena as failures of cognition, rather than perception, since subjects are unable to form justified beliefs about unattended objects, whether those objects are experienced or not. 7. Two Concepts of Attention? In this paper, I have been concerned to understand the relationship between the phenomenology of attention and its functional role. In an influential paper, Ned Block (1997) raises a related set of questions about the relationship between the phenomenology and the functional role of consciousness. Block argues that our ordinary concept of consciousness is a "mongrel concept" which conflates at least two distinct concepts: phenomenal consciousness and access consciousness. Phenomenal consciousness cannot be defined in more basic terms, but only in terms of rough synonyms, such as phenomenology, subjectivity, experience, awareness, qualia, or "what it's like for the subject". It can, however, be defined ostensively by means of examples, such as the feeling of pain or the taste of vegemite, together with contrasts, such as digestion or hormone secretion. Access consciousness, by contrast, is defined in terms of its functional role. As Block defines it, "A state is A-conscious if it is poised for direct control of thought and action. To add more detail, a representation is A-conscious if it is poised for free use in reasoning and for direct "rational" control of action and speech. (The "rational" is meant to rule out the kind of control that obtains in blindsight.)" (1997, p. 382) 29 Block illustrates the distinction between phenomenal consciousness and access consciousness by giving conceptually possible cases in which they come apart: he argues that there is phenomenal consciousness without access consciousness in cases of inattention and access consciousness without phenomenal consciousness in cases of super-blindsight. Block's super-blindsighter is a partial functional zombie – that is, a creature with phenomenally unconscious states that duplicate the functional role of our phenomenally conscious states. A functional zombie is not conscious in the phenomenal sense – there is nothing it is like to be a zombie – but it nevertheless satisfies Block's definition of access consciousness. However, there is no intuitive sense in which a zombie is conscious, which prompts the objection that Block's definition of access consciousness does not correspond to any genuine kind of consciousness, but a mere ersatz functional substitute for consciousness.34 Block warns against confusing different kinds of consciousness, but perhaps the real danger is that we should confuse consciousness itself with a mere ersatz functional substitute. Nevertheless, the strength of Block's contribution is the clarity it brings to the distinction between questions about the phenomenology of consciousness and questions about its functional role. If there is a weakness, however, it is the failure to illuminate the connection between these questions. Block claims that our ordinary concept of consciousness conflates phenomenal and functional concepts, but he does not explain why this conflation occurs. On Block's view, there is at best a conceptually contingent relationship between phenomenology and functional role, so why are they conflated in our ordinary concept of consciousness? The problem is more evident when we turn to the relationship between the phenomenology and functional role of attention. Following Block, one might argue that our ordinary concept of attention is a "mongrel concept" that conflates two distinct concepts of 30 attention – a phenomenal concept, which defines attention as a distinctive mode of consciousness, and a functional concept, which defines attention as what makes information accessible for use in the control of action, speech and reasoning. But if the phenomenology and the functional role of attention are conceptually separable and independently varying dimensions, then we face a dilemma of sorts. If we understand the concept of attention in terms of its phenomenology, then we lose the theoretical significance of attention, since there is no functional role for which attention is necessary. And if we understand attention in terms of its functional role, then we lose the connection between attention and consciousness, since there is no phenomenology which is necessary for playing the relevant functional role. So why do we conflate phenomenology and functional role in our ordinary concept of attention? The main thesis of this paper is that there is in fact a conceptually necessary connection between the phenomenology of attention and its functional role. Here, it is crucial to distinguish between two different functional notions of accessibility. On the one hand, there is the purely causal notion of information that is accessible for use in the control of thought and action. On the other hand, there is the normative notion of information that is accessible for use in the rational control of thought and action. Block obscures this distinction, since he defines accessibility in terms of a purely causal notion of so-called "rational" control, which is understood as a mere placeholder to rule out the kind of control that obtains in blindsight. In super-blindsight, unconscious visual information is accessible in this purely causal sense, but not in a genuinely normative sense. Thus, consciousness is neither conceptually nor empirically necessary for information to be accessible in the causal sense, but it is both conceptually and empirically necessary for information to be accessible in the normative sense. The distinction between normative and causal notions of accessibility suggests a way 31 to reinstate Block's idea that there is a functional element in our ordinary concept of consciousness. Is accessibility a genuine kind of consciousness or merely an ersatz functional substitute for consciousness? Block's purely causal criteria for accessibility are satisfied by a zombie, but there is no intuitive sense in which a zombie is conscious. So, if accessibility is functionally defined in purely causal terms, then accessibility is not a mode of consciousness, but merely an ersatz functional substitute for consciousness. By contrast, the normative criteria for rational accessibility are not satisfied by a zombie, since consciousness is conceptually necessary for rational accessibility. So, if accessibility is functionally defined in terms of rationality, then accessibility is a genuine mode of consciousness. To distinguish it from Block's notion of access consciousness, we might call it rational-access consciousness. Tyler Burge (1997) also appeals to a notion of rational-access consciousness, but he denies that it is a mode of consciousness in the phenomenal sense. Burge's view is supported by the fact that unconscious information in the belief system is accessible for use in the rational control of action, speech and reasoning. For example, my plans to go shopping are rationally influenced by all sorts of background information about the location of the shops, their opening times, their merchandise, affordability, and so on, which need not enter consciousness as the content of an explicit judgement. However, two points are crucial here. First, unconscious information is rationally accessible only insofar as it is accessible to consciousness as the content of an explicit judgement.35 This includes unconscious information in the belief system, but it excludes unconscious information in the visual system, which is the kind involved in blindsight and visual form agnosia. And second, rational accessibility comes in degrees. Unconscious information in the belief system is rationally accessible to some degree for use in the control of action, reasoning and verbal report. However, it becomes rationally accessible to a much 32 higher degree when it is made accessible to consciousness as the content of an explicit judgement, which fully engages one's attention. In response to Burge, then, it may be argued that consciousness in the phenomenal sense is necessary but not sufficient for the highest degree of rational-accessibility. In conclusion, the argument of the paper can now be stated quite simply. Attention is what makes information fully accessible for use in the rational control of thought and action. But what makes information fully accessible for use in the rational control of thought and action is a distinctive mode of consciousness. Therefore, attention is a distinctive mode of consciousness. In a slogan, attention is rational-access consciousness.36 References Allport, A. (1987). Selection-for-Action: Some Behavioural and Neurophysiological Considerations of Attention and Action. In H. Heuer and A. Sanders (Eds.), Perspectives on Perception and Action, pp. 395-419. Hillsdale, NJ: Erlbaum. - (1993). Attention and Control: Have We Been Asking the Wrong Questions? A Critical Review of Twenty-Five Years. In S. Kornblum and D. Meyer (Eds.), Attention and Performance XIV, pp. 183-218. Cambridge, MA: MIT Press. Block, N. (1978). Troubles with Functionalism. Minnesota Studies in the Philosophy of Science 9: 261-325. - (1997). On a Confusion About a Function of Consciousness. In N. Block, O.J. Flanagan, and G. Guzeldere (Eds.), The Nature of Consciousness: Philosophical Debates, pp. 357-415. Cambridge, MA: MIT Press. - (2007). Consciousness, Accessibility, and the Mesh between Psychology and Neuroscience. Behavioural and Brain Sciences 30: 481-548. 33 - (2010). Attention and Mental Paint. Philosophical Issues. Forthcoming. Broadbent, D. (1958). Perception and Communication. London: Pergammon Press. Broadbent, D. (1971). Decision and Stress. London: Academic Press. Bridgeman, B., Hendry, D. and Stark, L. (1975). Failure to Detect Displacement of the Visual World during Saccadic Eye Movements. Vision Research 15.6: 719-22. Bridgeman, B. (1981). Segregation of Cognitive and Motor Aspects of Visual Function Using Induced Motion. Perception and Psychophysics 29.4: 336-42. Burge, T. (1997). Two Kinds of Consciousness. In N. Block, O.J. Flanagan, and G. Guzeldere (Eds.), The Nature of Consciousness: Philosophical Debates, pp. 427-434. Cambridge, MA: MIT Press. Campbell, J. (2002). Reference and Consciousness. Oxford: Oxford University Press. Davidson, D. (1963). Actions, Reasons, and Causes. Journal of Philosophy 60.23: 685-700. De Gelder, B. et al. (2008). Intact Navigation Skills After Bilateral Loss of Striate Cortex. Current Biology 18.24: 1128-9. Dehaene, S. and Naccache, L. (2001). Towards a Cognitive Neuroscience of Consciousness: Basic Evidence and a Workspace Framework. Cognition 79: 1-37. Desimone, R. and Duncan J. (1995). Neural Mechanisms of Selective Visual Attention. Annual Review of Neuroscience 18: 193-222. Dretske, F. (2006). Perception Without Awareness. In T. Gendler and J. Hawthorne (Eds.), Perceptual Experience. Oxford: Oxford University Press. Driver, J. (2001). A Selective Review of Selective Attention Research from the Past Century. British Journal of Psychology 92.1: 53-78. Eilan, N. (1998). Perceptual Intentionality, Attention and Consciousness. In A. O'Hear (Ed.), 34 Current Issues in Philosophy of Mind, pp. 181-202. Cambridge: Cambridge University Press. Evans, G. (1982). The Varieties of Reference. Oxford: Oxford University Press. Haines, R. F. (1991). A Breakdown in Simultaneous Information Processing. In G. Obrecht and L. Stark (Eds.), Presbyopia Research, pp. 171-175. New York, NY: Plenum. Hardcastle, V. G. (1997). Attention versus Consciousness: A Distinction with a Difference. In N. Osaka (Ed.), Neural Basis of Consciousness, pp. 105-122. Amsterdam: John Benjamins. Humphrey, N. (1995). Blocking Out the Distinction between Sensation and Perception: Superblindsight and the Case of Helen. Behavioral and Brain Sciences 18.2: 257-8. James, W. (1981). The Principles of Psychology. Cambridge: Cambridge University Press. Johnston, W. A. and Dark, V. J. (1986). Selective Attention. Annual Review of Psychology 37: 43-75. Jiang, Y., Costello, P., Fang, F., Huang, M., He, S. and Purves, D. (2006). A Genderand Sexual Orientation-Dependent Spatial Attentional Effect of Invisible Images. Proceedings of the National Academy of Science 103: 17048-52. Kentridge, R. W. and Heywood, C. A. (2001). Attention and Alerting: Cognitive Processes Spared in Blindsight. In B. De Gelder, E. De Haan, and C.A. Heywood (Eds.), Out of Mind: Varieties of Unconscious Processes, pp. 163-181. Oxford: Oxford University Press. Kentridge, R. W., de-Wit, L. H. and Heywood, C. A. (2008). What is Attended in Spatial Attention? Journal of Consciousness Studies 15.4: 105-11. Kentridge, R. W., Heywood, C. A., and Weiskrantz, L. (1999). Attention Without Awareness in Blindsight. Proceedings of the Royal Society of London Series B: Biological Sciences 266: 1805-11. Koch, C. and Tsuchiya, N. (2006). Attention and Consciousness: Two Distinct Brain Processes. Trends in Cognitive Sciences 11.1: 16-22. Lamme, V. (2003). Why Visual Attention and Awareness are Different. Trends in Cognitive 35 Sciences 7.1: 12-18. Mack, A. and Rock, I. (1998). Inattentional Blindness. Cambridge, MA: MIT Press. Martin, M. (1992). Perception, Concepts, and Memory. The Philosophical Review 101.4: 74563. - (2001). Out of the Past: Episodic Recall as Retained Acquaintance. In C. Hoerl and T. McCormack (Eds.), Time and Memory, pp. 257-84. Oxford, Oxford University Press. Milner, D. and Goodale, M. (1995). The Visual Brain in Action. Oxford: Oxford University Press. Mole, C. (2008). Attention and Consciousness. Journal of Consciousness Studies 15.4: 86-104. - (2009). Illusions, Demonstratives, and the Zombie Action Hypothesis. Mind 118.472: 9951011. Moore, C. M. and Egeth, H. (1997). Perception Without Attention: Evidence of Grouping Under Conditions of Inattention. Journal of Experimental Psychology: Human Perception and Performance 23: 339-52. Most, S. B., Scholl, B. J., Clifford, E. and Simons, D. J. (2005). What You See Is What You Set: Sustained Inattentional Blindness and the Capture of Awareness. Psychological Review 112: 217-42. O'Regan, J. K. and Noe, A. (2001). A Sensorimotor Approach to Vision and Visual Consciousness. Behavioral and Brain Sciences 24: 883-975. Posner, M. (1980). Orienting of Attention. Quarterly Journal of Experimental Psychology 32: 325. Rensink, R., O'Regan, J. K. and Clark, J. J. (1997). To See or Not To See: The Need for Attention to Perceive Changes in Scenes. Psychological Science 8: 368-373. Rossetti, Y. (1998). Implicit Short-Lived Motor Representations of Space in Brain Damaged and 36 Healthy Patients. Consciousness and Cognition 7.3: 520-58. Schwitzgebel, E. (2007). Do You Have a Constant Tactile Experience of Your Feet in Your Shoes? Or is Experience Limited to What's in Attention? Journal of Consciousness Studies 14.3: 5-35. Searle, J. (1992). The Rediscovery of the Mind. Cambridge, MA: MIT Press. Simons, D. J. and Levin, D. T. (1997). Change Blindness. Trends in Cognitive Science 1: 261-7. Simons, D. J and Chabris, C. (1999). Gorillas in Our Midst: Sustained Inattentional Blindness for Dynamic Events. Perception 28: 1059-74. Simons, D. J. (2000). Attentional Capture and Inattentional Blindness. Trends in Cognitive Sciences 4: 147-55. Smithies, D. (2010). What is the Role of Consciousness in Demonstrative Thought? The Journal of Philosophy. Forthcoming. Smithies, D. Why Care About Justification? MS. Smithies, D. The Mental Lives of Zombies. MS. Speaks, J. (2010). Attention and Intentionalism. Philosophical Quarterly 60.239: 325-42. Sperling, G. (1960). The Information Available in Brief Visual Presentations. Psychological Monographs 74: 1-29. Styles, E. (1998). The Psychology of Attention. Hove: Psychology Press. Wallhagen, M. (2007). Consciousness and Action: Does Cognitive Science Support (Mild) Epiphenomenalism? British Journal for the Philosophy of Science 58.3: 539-61. Wolfe, J. (1999). Inattentional Amnesia. In V. Coltheart (Ed.), Fleeting Memories, pp. 71-94. Cambridge, MA: MIT Press. 37 Wu, W. (forthcoming). What is Conscious Attention? Philosophy and Phenomenological Research. Endnotes 1. Mole (2008) also defends this view; I discuss his argument in section five below. There is an apparent tension here with Mole's proposal (this volume) that attention is cognitive unison, since consciousness is not necessary for attention unless consciousness is necessary for cognitive unison. However, this paper suggests a strategy for resolving the tension: if cognitive unison is functionally defined in terms of rationality, then consciousness is necessary for cognitive unison. 2. See Watzl (this volume) for a detailed development of the idea that attention involves structuring in the stream of consciousness. 3. Is attention all-or-nothing or does it come in degrees? We talk both ways, but there is an easy recipe for translating back and forth: something occupies one's attention simpliciter if and only if it occupies a sufficiently high degree of attention. In phenomenological terms, something is in the attended foreground, rather than the background, of consciousness if and only if it is sufficiently salient in one's stream of consciousness. 4. For more detailed discussion of the question of how to characterize the phenomenology of attention, see Block (2010), Speaks (2010), Watzl (this volume), Wu (forthcoming). 5. Broadbent (1958, 1971) is the classic source, but compare the discussion of so-called "cause theories" in Johnston and Dark (1986). For an excellent overview of Broadbent's theory and its influence on subsequent research, see Driver (2001). 6. See Desimone and Duncan (1995) for the classic statement of the biased competition model of attention; for further discussion, see Allport (this volume) and Ruff (this volume). 38 7. Here, I am indebted to Chris Mole, who makes a related point in relation to his cognitive unison theory of attention. 8. See Driver (2001) for an overview of the debate between early and late selection theories. 9. Compare Styles (1998, p. 10): "There is no unitary concept of attention." 10. Block (1978) draws a pertinent distinction between commonsense functionalism and psycho-functionalism. The need for such a distinction arises quite generally – not only in giving a functional characterization of attention, but also memory, belief, reasoning, and so on. 11. Wu (this volume) argues that attention is selection for action, but action is construed broadly to include not only bodily action, including speech, but also mental action, including reasoning and belief-formation. 12. Prinz (this volume) develops a related theory of consciousness on which attention is functionally defined in terms of its role in making perceptual information accessible for encoding in working memory, which he argues is necessary and sufficient for consciousness. 13. Block (1997, 2007), Lamme (2003), Koch and Tsuchiya (2006). 14. O'Regan and Noe (2001). 15. Mack and Rock (1998), Simons and Chabris (1999), Most et al. (2005). 16. Rensink, O'Regan and Clark (1997), Simons and Levin (1997). 17. See Prinz (this volume) for an overview. 18. Mack and Rock (1998), Prinz (this volume). 19. Wolfe (1999), Hardcastle (1997). 20. Simons (2000), Schwitzgebel (2007). 21. Block (2007). 22. Moore and Egeth (1997), Mack and Rock (1998, Ch. 8). 39 23. Mole (2008) is especially clear on this point. 24. See Block (2007) for an optimistic view and Schwitzgebel (2007) for a pessimistic view. 25. Similar results have been found in normal subjects, e.g. Jiang et al. (2006) and Kentridge et al. (2008); see also Koch and Tsuchiya (2006) for an overview. 26. Kentridge and Heywood (2001, p. 168) report: "Quite by chance, during one of the breaks in testing, GY remarked that he had just realized that the stimuli were sometimes being presented well above the horizontal and so now he was trying to pay attention higher up in his blind visual field." 27. Wu (this volume) develops a version of this argument. 28. Humphrey is careful to note that Helen's blindsight is unlike super-blindsight insofar as she suffers visual agnosia – that is, an inability to recognize familiar objects by sight. 29. De Gelder et al. (2008) report a similar case of a patient, T. N., who has bilateral damage to the visual cortex and who lives as a blind man, requiring assistance and walking with a stick, but who is capable of navigating obstacles when prompted to walk along a corridor. 30. Wallhagen (2007) and Mole (2009) argue that visual information processed in the dorsal stream for use in the control of action may be conscious, but inaccessible for use in the control of verbal report. If this view is correct, then visual form agnosia, like inattentional blindness, may be explained as a form of inaccessibility, rather than blindness. 31. For related proposals, see Eilan (1998) and Dretske (2006). Dretske claims that consciousness is both necessary and sufficient for rational accessibility, whereas I claim that it is necessary but not sufficient. 32. A related point applies to normal subjects in masked priming experiments. For instance, unconscious visual information is accessible in the sense that it primes performance in stem 40 completion tasks, but it is not rationally accessible, which is why subjects claim to be guessing, rather than acting on the basis of what they have seen. 33. For a more detailed development of this conception of rationality, see Smithies (ms), "Why Care About Justification?" 34. Compare Searle (1992, p. 84), Burge (1997, p. 428). 35. For a more detailed discussion of belief and conscious accessibility, see Smithies (ms), "The Mental Lives of Zombies". 36. Some of the ideas in this paper were presented at Attention: Fundamental Questions, University College Dublin in May 2008; at The Philosophical Significance of Attention, Dubrovnik Inter-University Center in May 2009; and at Attention and Consciousness, Australian National University in June 2009. Many thanks to all the participants at these events and especially to Ned Block, Chris Mole, Daniel Stoljar, Sebastian Watzl and Wayne Wu for very helpful comments on a previous draft. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
HOW COULD VYGOTSKY INFORM AN APPROACH TO SCIENTIFIC REPRESENTATIONS? ПРИМЕНЕНИЕ ИДЕЙ ВЫГОТСКОГО В ИССЛЕДОВАНИИ ПРОБЛЕМЫ НАУЧНЫХ ПРЕДСТАВЛЕНИЙ EPISTEMOLOGY & PHILOSOPHY OF SCIENCE 2016 Ò. XLVII 1 1 140 Language and Mind Дмитрис Килакос - кафедра истории и фи лософии науки, Уни верситет г. Афины, Гре ция. В контексте нового социального поворота в философии науки рассмотрение преимуществ подхода, предложенного Выготским, может представлять значи тельный интерес, поскольку здесь особое место в объяснении процесса разви тия когнитивных функций субъекта уделяется роли культуры и социализации. Между тем философское осмысление идей Выготского в этом ракурсе все еще не было осуществлено. В качестве первого шага предлагается подход к пробле ме научного представления, основанный на концепции Выготского. Автора ин тересует понимание русским психологом проблемы природы и функции поня тий, опосредования и так называемой области проксимального развития. Автор полагает, что научные представления, опосредуя научное познание формируют специальный контекст, в котором становятся частью целой системы, отражаю щей социальные практики в их отношении к научному исследованию. Выгот ский считает, что такова функция научных понятий. Они заменяют реальные процессы и эффекты, передавая свойства репрезентируемых систем. Предло женное Выготским решение проблемы онтологического статуса понятий указы вает на аналогичное понимание им абстрактных моделей, которые следует рас сматривать иначе, чем абстрактные фикции, или абстрактные объекты. Ключевые слова: Выготский, понятие, опосредование, область ближайшего развития, научное представление, модель. Dimitris Kilakos - Department of Philosophy and History of Science, University of Athens, Greece. Email: [email protected] In the quest for a new social turn in philosophy of science, exploring the prospects of a Vygotskian perspective could be of significant interest, especially due to Vugotsky 's emphasis on the role of culture and socialisation in the development of cognitive functions. However, a philosophical reassessment of Vygotsky's ideas in general has yet to be done. As a step towards this direction, I attempt to elaborate an approach on scientific representations by drawing inspirations from Vygotsky. Specifically, I work upon Vygotsky's understanding on the nature and function of concepts, mediation and zone of proximal development. I maintain that scientific representations mediate scientific cognition in a tool-like fashion (like Vygotsky's signs). Scientific representations are consciously acquired through deliberate inquiry in a specific context, where it turns to be part of a whole system, reflecting the social practices related to scientific inquiry, just scientific concepts do in Vygotsky's understanding. They surrogate the real processes or effects under study, by conveying some of the features of the represented systems. Vygotsky's solution to the problem of the ontological status of concepts points to an analogous understanding for abstract models, which should be regarded neither as fictions nor as abstract objects. I elucidate these views by using the examples of the double-helix model of DNA structure and of the development of our understanding of the photoelectric effect. Key words: Vygotsky, concept, mediation, zone of proximal development, scientific representation, models. Introduction In the quest for a new social turn in philosophy of science, exploring the prospects of a Vygotskian perspective could be of significant interest. Vygotsky has been more or less ignored in Western philosophical and scientific debates for a very long time. The main reason for that is that he was a Russian Marxist in the Soviet era; therefore there is/was an obvious political bias. Moreover, Western philosophers and scientists use(d) to pay little attention to the role of culture and socialisation in the development of cognitive functions. The majority of philosophers who have dealt with Vygotsky's work tend to either draw comparisons with other philosophical currents (i.e. pragmatism), or to discuss it in the light of recent debates in the cognitive sciences. In other fields (i.e. pedagogy) there have been attempts to reconstruct the philosophical implications of Vygotsky's views (i.e. about cultural influence in concept acquisition). However, these debates have not yet drifted in "mainstream" philosophy. It seems, then, that a philosophical reassessment of Vygotsky's ideas in general has yet to be done. As a step towards this direction, I attempt to elaborate an approach on scientific representations by drawing inspiration from Vygotsky. Perception, activity, and scientific cognition In accordance with Wartofsky, I consider representations to be perceptual artifacts which we do not perceive, but by means of which we perceive real objects or processes [Wartofsky, 1973/1979: 194]. Our ability, as cognitive agents, to represent actions by symbolic means generates representations as a distinctive class of artifacts. However, it seems that the majority of the approaches which have been proposed so far on scientific representations, regardless of their specific features or the trend they belong to, are ground–ed on the epistemological view that knowledge is the result of observation-description. This amounts to commitment to a certain variety of views on the problem of perception. I adopt a Vygotskian stance on perception, according to which we perceive a thing where it is, its properties in relation to itself and its relations in the context of its localization with respect to other things. Human perception turns to be a social activity, depending on and determined by cognitive artifacts (such as language and signs), concepts, and so forth, which are produced and employed in social terms. In this context, perception, sensation and cognition are all considered to be functions of action (for further discussion, see [Vygotsky, 1978; Hyman, 2009; Zaporozhets, 2002]). On these grounds, I contend that in the analysis of cognitive processes human activity should be at the epicenter; to know means to manipulate the object HOW COULD VYGOTSKY INFORM AN APPROACH... 141 of knowledge, to transform it into a tool of action. In this context, scientific representations should be construed as active representations of reality, functioning as tools for scientific cognition. The social aspect is inherent in scientific representation. As Hessen famously suggested, social practice determines the problems science is dealing with and therefore the direction of scientific inquiry and the formulation of scientific concepts and theories; those of them that fail to correspond to social needs inevitably dissolve [Hessen, 2009]. Hence, even before it is given birth, a representation bears significant history, since, obviously, the scientist who created it is not a blind-deaf child in an empty, sealed room; rather, s/he is a social product. Moreover, from the very first moment of its employment in a scientific inquiry, it is loaded with an enormous amount of social by-products, such as the social needs which foster the scientific inquiry, the socially formulated lenses through which the results of the inquiry are evaluated, or even the material artifacts used to conduct the specific inquiry in the research laboratory, that came out of social production and so forth, not to mention the social relations within which every single scientist who employs a specific representation in his/hers research lives and works. Scientific representations and Vygotskian concepts Following M. Wartofsky, I maintain that models and theories are representational cognitive artifacts that function as means of self-consciousness of human as social being. On this ground, they could be conceived of as being putative modes of action, representations of prospective practice(s), or of acquired modes of action. This view echoes Vygotksy's understanding of concepts (for a detailed discussion, see: [Vygotsky, 1987: ch. 6; John-Steiner, 2007; van der Weer, 1994; Wells, 1994; Berger, 2005]). Vygotsky describes concepts as parts of a system of representation which contains different levels of abstraction and degrees of relatedness to our understanding of reality via other concepts. In this multifold representation, there are interrelated hierarchies based on already formulated concepts to facilitate the introduction of new ones. In a concept, the bonds between the parts of an idea and between different ideas are logical and ideas are part of a socially-accepted system of hierarchical knowledge. According to Vygotsky, we are conscious of external reality and the whole system of internal experiences in a system of concepts [Vygotsky 1998: 127]. Our cognitive confrontation with reality is not subservient to sense-data but a tendency to interact, to actively participate in its phenomena. DIMITRIS KILAKOS 142 According to Vygotsky, concepts arise within some specific social practice in the form of a problem and a solution [Vygotsky, 1987: P. 123, 127]. There could be cases in which it could be argued that the discovery of a solution gives rise to the identification of the problem. In any case, though, a concept always names a situation and arises in the course of an effort to solve a problem, which arises within a definite system of social practices. Let me attempt to elucidate the relevance of what has been said thus far to our discussion on scientific representations by an example taken from the history of physics. I will be dealing with the development of our understanding of the photoelectric effect and its role in advancing our understanding of the nature of light and the development of quantum physics1. During his experiments that confirmed Maxwell's electomagnetic theory in 1887, Hertz observed that, by shining ultraviolet light onto metal electrodes, he could lower the voltage needed to make sparks hop between the electrodes. This observation obviously implied that light had some electrical effect but Hertz could not explain the phenomenon. Two years later, J.J. Thomson showed that when ultraviolet light falls onto a metal surface, it triggers the emission of negatively charged particles. It should be noted that some years later Thomson introduced his atomic model, according to which atoms are uniform spheres of positively charged matter in which electrons are embedded. Thus, the photoelectric effect seemed to happen because electrons inside the atoms in a metal's surface were vibrated by the oscillating electric field of light waves falling on the metal. Due to these vibrations, some of the electrons eventually were tossed out altogether. In 1902, Lenard, one of Hertz's earlier assistants, went on to study the photoelectric effect and made the first quantitative measurements about it. He found that higher frequency light increased the kinetic energy of the electrons, while changing the light intensity had no effect on the kinetic energy. These findings could not be explained by classical physics, according to which, when light shines on a surface, it slowly transfers energy into the substance. This increases the kinetic energy of the particles until finally, they give off excited electrons. Thus, it was expected that increasing light intensity, regardless of frequency, would result in photoelectrons with higher kinetic energies. In addition, since the substance must first reach a critical temperature before it can begin ejecting electrons, it was expected that the photoelectric effect would not be observed immediately. One should recall that in the meantime, Planck had introduced energy quanta, by arguing that electromagnetic energy could be emitted only in quantized form. Lenard's observations and Planck's theory could be seen as arrows pointing arguably to the same direction. However, it was HOW COULD VYGOTSKY INFORM AN APPROACH... 143 1 This is a rather rough sketch of the actual story, for the sake of my argumentation. Wheaton (1978 & 2009) discusses the issue in detail. only in 1905 that Einstein applied quantization, not to blackbody oscillators as Planck had previously done, but to the actual radiation that is emitted or absorbed. Thus, he came to realize that light itself is quantized and explained the photoelectric effect mathematically by proposing the concept of light quanta, or photons. This conclusion runs counter to the classic understanding of physics and is better understood in the context of wave-particle duality. If one reads what has previously been said about concepts by changing "concept" to "scientific representation", s/he could get an apt description of the aforementioned episode. Let me clarify that I do not equate scientific representations with concepts; I just use Vygotsky's understanding of concepts in order to build analogies with my understanding of the function of scientific representations. Let us return to the Vygotskian understanding of concepts. According to him, scientific concepts have four distinctive features: generality, systemic organization, conscious awareness and voluntary control. Scientific concepts are not primarily distinguished from spontaneous concepts in respect of the fields to which they apply; rather, it is the way in which they relate to experienced reality. Spontaneous concepts are related to the world of experience in a direct but relatively ad hoc manner. On the contrary, scientific concepts are both more abstract and more general. Their primary relationship is to other concepts within the relevant system and only indirectly to the particular objects and events that they subsume. A new scientific concept ultimately enters into the discourse of the relevant social practice and could make its way into the language and subsequently participate in restructuring the relevant social practices. A scientific concept is consciously acquired through deliberate inquiry in a specific context, where it turns to be part of a whole system, reflecting the social practices related to scientific inquiry, just as scientific representations do. Word meaning and the function of scientific representations Let me now turn to the relation between concepts and Vygotsky's conception of word meaning. According to Vygotsky, word meaning is the unit of analysis for the study of verbal thinking. A word is a sign for a concept and meaning is an act of both speech and thinking. Thus, word meaning is an act of indicating a concept to another person or oneself. Just as word meanings develop, concepts develop, both ontogenetically and historically. In this sense, word meaning is a "complex and true act of thinking" [Vygotsky, 1987: 169] which develops and the psychological form of the concept which is indicated by the word meaning is itself also developing. Since a word does not itself have any meaning, people make meaning and use the word for the action of meaning-making. Thus, the concept is represented by word meaning. In Vygotsky's words, "[i]t is a functional use of DIMITRIS KILAKOS 144 the word, or any other sign, as a means of focusing one's attention, selecting distinctive features and analyzing and synthesizing them, that plays a central role in concept formation [Vygotsky, 1987: 106]. The parallelization with my understanding on the function of scientific representations in scientific cognition should be obvious. This parallelization goes even further, as, according to Vygotsky, a concept exists objectively, albeit implicitly, in our activities and the social properties of the artifacts we, as human social beings, use. However, word meaning is not simply objective. As an action, it is both subjective and objective - in other words, it is an expression of the dialectical unity of objective and subjective. It is through word meaning that concepts are manifested for the person psychologically and become true concepts in the course of cognitive development. We now have in hand the Vygotskian solution to the problem of the ontological status of concepts. This solution radically differs from views according to which concepts should be regarded either as mental images (or any other kind of internal representation) or as something objective, which inhabits the world. This solution pinpoints to an interesting answer to metaphysical concerns about the status of abstract models, which should be regarded neither as fictions nor as abstract objects. The philosophical underpinning could be given by E.V. Ilyenkov's approach on the concept of the ideal [Ilyenkov, 1977]; however, a further elaboration of this idea is beyond the scope of this paper. Ergo, to return to the point from which I departed to discuss Vygotsky's understanding of concepts, I contend that, in such a context, a scientific representation is not a mirror-image of reality, but an active representation of it, which functions as a tool for scientific cognition. Scientific representations serve as means for action, given that scientific cognition is an activity of the human-agent. They are instruments of scientific activity that enable us not only to interfere and interact with the world according to our purposes, but also to gain new perspectives in our understanding of the world we inhabit. Vygotskian mediation and the mediating role of scientific representations Let me now turn to the mediating role of scientific representations. Several authors [i.e. Morrison and Morgan, 1999; Cartwright, 1983; Knuuttila 2005, etc.] have elaborated approaches on the role of scientific models as mediators in scientific inquiries. However, these authors share a tendency to diminish representation, by arguing that the emphasis on representation does not do justice to the various roles of models in science. On the contrary, I maintain that it is exactly their representational status, properly construed, that allows us to account for their role in scientific practice. I maintain that a model represents its target system, as long as it successfully conHOW COULD VYGOTSKY INFORM AN APPROACH... 145 veys and/or explains (some of) its features. It is not my intention in this paper to deploy in detail my understanding on the issue of representation in science; rather, I would like to elaborate my views on the mediating role of scientific representations, by drawing lessons from Vygotsky's understanding of mediation. Mediation is a central concept in Vygotsky's view of cognitive development. It roughly means that human beings interpose tools between them and their environment, in order to modify it for the sake of obtaining certain benefits. It is via mediation that we, as human beings, learn to ascribe meaning and to internalize areas of life that are not instantly relevant to our immediate existence (for further discussion, see: Vygotsky, 1987; Wertsch, 2007; Karpov and Haywood, 1998). According to Vygotsky, all higher human mental functions are products of mediated activity. The role of the mediator is played by a psychological tool or sign, such as words, graphs, algebra symbols, or a physical tool. These forms of mediation are themselves products of the socio-historical context. Action mediated by signs is the fundamental mechanism which links the external social world to internal human mental processes. Thus, symbolic mediation is characteristic of higher mental processes. Vygotsky holds that, by issuing activity mediators, humans are able to modify the environment and this is exactly what is characteristic about humans' way of interacting with nature. There are two hallmarks in the mediated way in which humans interact with the environment; namely, the use of tools within social organized activities and the use of language as a cultural form of mediation. In the evolution of humankind, one can trace a motion towards more complex structures of activity, being mediated by more complex tools, which leads to the production of more complex mental structures. People convert social relations into psychological functions by employing different types of signs as mediators between their minds and their environment. The common feature of these various kinds of psychological tools is that they are acquired through culture, the aggregation of prior generations' acquired knowledge. Vygotsky notes that the most important sign-mediated behaviour that occurs in cognitive development is the use of abstract language, which appears as detached from the individual features of the environment. Language (and speech, of course) as a mediating tool, is used by the growing child to talk, plan, think. Thus, it becomes part of child's cognitive system. During this process, other symbolic tools are also being internalized, i.e. mathematical, visual thinking etc. It is important to underline that, according to Vygotsky, there are no universal signs, because signs are developed cooperatively within a given culture. If, instead of the developing child, we think of a scientific community that turns to investigate a specific problem or, even broadly construed, works in the same field of inquiry, one could read in the above lines how the acquisition of scientific knowledge is DIMITRIS KILAKOS 146 being developed starting from the first, premature and probably at large mistaken scientific representations employed in our inquiries up to the higher level of command of the specific domain of research, that the scientific community eventually hopes to reach. The several models concerning the atomic structure which have been proposed throughout the history of science could serve as a helpful example. I would like to highlight that the Vygotskian concept of mediation radically differs from any empiricist or positivist understanding of mental representation. Vygotskian mediation does not contradict at all the idea that thought can embrace an independent world, since mediators are not placed in a metaphysically peculiar layer between reality and us2. Within the context of my perspective, this is presupposed in the proposal to understand scientific representations as if they mediate scientific cognition in a tool-like fashion. A scientific representation pilots and enacts scientist's cognitive intervention with the object of cognition. In the abovementioned sense, I contend that scientific cognition is mediated by scientific representations. Following once again Vygotsky's understanding of concepts and paraphrasing it in terms of scientific representations, I propose that scientific representations are introduced when our existing cognitive tools are unable to provide answers to questions which are raised in the course of our scientific inquiries. One should bear in mind that Vygotsky introduces consciousness as a responsive function; consciousness is the body's capacity to become the stimulus of its own acts through its own acts (Vygotsky, 1925/1997: 71). Therefore, in my approach, scientific representations yield novel ways of thinking and acting, which were unavailable to the cognizing subject, the human-agent prior to their introduction. Hence, scientific representations not only facilitate our engagement in certain, already existing problems, but they also contribute formulating new questions that may guide new forms of practical activity or enable us to unveil new phenomena as objects of cognition. In this sense, each new scientific representation a scientist introduces, does not appear in vacuum; it is based on the 'thought material' that our already existing cognitive apparatus, which was so far employed in the scientific endeavor, provided us. For example, in mathematics, the same mathematical signs could be argued to mediate two processes: the development of a mathematical concept in the individual and that individual's interaction with the already codified and socially sanctioned mathematical world [Radford, 2000]. In this way, the individual's mathematical knowledge is both cognitively and socially constituted. There is a point I would like to stress. According to Vygotsky, concepts, as well as sign systems, are tool-like or instrumental systems. For HOW COULD VYGOTSKY INFORM AN APPROACH... 147 2 This is a significant reason why I favor this alternative to Cartwright's (and others') conception of the mediating role of models, according to which models occupy the middle space between the theory and the world. Vygotsky, 'tools' and 'signs' are not interchangeable, but analogical, in the sense that the sign acts as an instrument of psychological activity in a manner analogous to the role of a tool in labour [Vygotsky, 1978: 52]. While both tools and signs are mediating artifacts, they do not mediate the same kind of activities, since tools mediate object-oriented material activity, whereas signs mediate social interactions of various types. By characterizing scientific representations as 'tools for scientific cognition', I do not renounce Vygotsky's terminology and distinction; rather I attempt to highlight and specify the objective character of scientific representations and their indestructible bonds with reality, in order to juxtapose my views to others, which are popular in the relevant literature nowadays. In the abovementioned sense, what Vygotsky teaches about the principal role that 'signs' play in mediating the emergence of consciousness and the construction of knowledge on the part of individuals during the course of their ontogenetic development, is analogous to the view I endorse about the role of scientific representations, as 'tools' for scientific cognition. Hence, with regard to my main concern in this paper, I maintain that scientific representations mediate scientific cognition in a tool-like fashion (like Vygotsky's signs). Scientific representations surrogate the real processes or effects under study, by conveying some of the features of the represented systems. Thus, they serve as generalized images of reality, with which scientists interact in the course of their inquiries. For example, when working on introducing the double-helix model, Watson and Crick were striving to make their model comply with experimental data, to embody previously acquainted knowledge in it, to increase its explanatory capacity. In this sense, they were building their model as an investigative instrument, as a workable representation of the actual structure of DNA molecules. It was not the need to establish a structural relation between the model and its target that guided them in their efforts. The representational status of the model was judged and determined in the context of the specific inquiry, since it is proved that it successfully conveys and explains (some of) the features of the target system. 'Zone of proximal development' and scientific cognition Let me proceed by invoking another Vygotskian concept, the 'zone of proximal development' (ZPD), in order to shed more light on the function of scientific representations in scientific cognition. An important aspect of Vygotsky's theory is the idea that the potential for cognitive development is limited to a 'zone of proximal development' - ZPD (for a detailed discussion, see: [Vygotsky, 1978; Chaiklin, 2003; Obukhova & Korepanova, 2009]). Vygotsky proposes "that an essential feature of learning is that it creates the zone of proximal developDIMITRIS KILAKOS 148 ment; that is, learning awakens a variety of internal developmental processes that are able to operate only when the child is interacting with people in his environment and in cooperation with his peers. Once these processes are internalized, they become part of the child's independent developmental achievement" [Vygotsky, 1978: 90]. We can think of ZPD as the area of exploration for which an individual is cognitively prepared, but unable to fully develop without help and social interaction. The individual should be supported in order to evolve understanding of knowledge domains or development of complex skills. Proximal indicates behaviors or skills closest to emergence at any given time - not all possible behaviors or skills that will eventually emerge. Thus, ZPD is actually the area between actual competence level and the potential development level. It is based on the mental functions which are not yet mature, but are in the process of maturation. It should be noted that ZPD is a zone and not a point because it covers a continuum from a lower level of a skill to its mastery. However, the actual skill will vary depending on instruction, circumstances, etc. The lowest level is the actual level of development; below that level, the skill has been mastered. The upper level is the potential level of development; everything above is beyond the limits and unachievable for now. Thus, the area between lower and upper level includes everything that can be achieved in terms of current competency. In other words, ZPD contains skills in proximity to the last mastered level. It should also be clarified that ZPD is not limitless, which means that an individual cannot learn anything at any given time; s/he cannot learn skills or behaviors that exceed his or hers ZPD. It is obvious that each domain of knowledge has its own zone. Moreover, ZPD is a dynamic zone, in the sense that with mastery of one level, the entire zone moves up. In other words, ZPD is not static but shifts as the individual attains a higher level any given time. This process is repeated over and over again, as the individual, within the context of his or hers social interactions, climbs the way to complete acquisition of a body of knowledge, skill, strategy, discipline, or behavior. This also implies that ZPD is different for different areas of development or at different times during the acquisition process; it may even vary in size with respect to different domains. I maintain that the concept of ZPD could be worked upon, in order to elucidate aspects of the function of scientific representations in scientific cognition. Let me use the term 'zone of proximal development in scientific cognition' (ZPD-SC) in order to set an analogy between the Vygotskian conception of ZPD and my concerns here. ZPD-SC could be conceived of as the area of exploration for which a scientific community working in a certain research area is cognitively prepared, but unable to fully develop. It is confined due to the restrictions posed by our scientific concepts, models and theories which are embodied in the scientific representation employed in the inquiries of the specific doHOW COULD VYGOTSKY INFORM AN APPROACH... 149 main. ZPD-SC contains skills in proximity to the last mastered level. It could be argued that these skills are provided due to the effect of misrepresentation. Our scientific representations, as truth-hunters, are forcing us to investigate further within ZPD-SC, in order it to be shifted as the scientific community attains a higher level any given time. This process is repeated in due time, as the scientific community, within the context of its social interactions, climbs the way to acquisition of a body of knowledge or discipline, or behavior. In other words, the scientific representations a scientific community employs in the inquiries conducted in a specific field in a given era, are pinpointing to the upper limits of the knowledge that can be discovered about the specific research area in their terms. Moreover, they are replaced by others, when a higher level of mastery upon this research area has been mastered by the scientific community (within the potential scope of the 'old' representation). It may be the case that an individual researcher has been able to build a representation that reaches beyond current levels of expertise in terms of scientific community. However, this turns out to be a step which will be completed only when it becomes possible that the community is mature to move towards the next level. Let us recall the example of the photoelectric effect. It has been under study for some time and the explanation of the experimental findings was limited by the level of mastery upon the nature of light and propagation of energy that the scientific community had reached. However, scientific findings of that time, were already pinpointing to the solution of the problem: Planck had already discovered the quantization of energy. It was about time that the community was mature to overthrow its conceptual and representational machinery in order to conquer a new understanding of, i.e. wave-particle duality, which in turn came to pinpoint to further development of science, i.e. quantum mechanics. In lieu of conclusion In this paper, I attempt to elaborate an approach on scientific representations by drawing inspiration from Vygotsky. Specifically, I worked upon Vygotsky's understanding on the nature and function of concepts, mediation and zone of proximal development and tried to build analogies with several aspects and functions of scientific representations, as they are employed in scientific inquiries. I maintain that scientific representations mediate scientific cognition in a tool-like fashion (like Vygotsky's signs). Scientific representations are consciously acquired through deliberate inquiry in a specific context, where it turns to be part of a whole system, reflecting the social practices related to scientific inquiry, just as scientific concepts do in Vygotsky's understanDIMITRIS KILAKOS 150 ding. They surrogate the real processes or effects under study, by conveying some of the features of the represented systems. Furthermore, I propose that Vygotsky's solution to the problem of the ontological status of concepts points to an analogous understanding for abstract models, which should be regarded neither as fictions nor as abstract objects. Admittedly, this paper offers a descriptive outline rather than a comprehensive approach; however, this should not necessarily be thought of as a fault, since my main motivation was to introduce a Vygotskian perspective to the ongoing vivid debate on the issue and to beget further discussion. References Berger, M. (2005). 'Vygotsky's Theory of Concept Formation and Mathematics Education', in Chick, H. L. & Vincent, J. L. (Eds.). Proceedings of the 29 th Conference of the International Group for the Psychology of Mathematics Education, Vol. 2, pp. 153–160. Melbourne: PME. Cartwright, N. (1983). How the Laws of Physics Lie. Oxford: Clarendon Press. Chaiklin, S. (2003). 'The Zone of Proximal Development in Vygotsky's Analysis of Learning and Instruction', in Kozulin, A., Gindis, B, Ageyev V.S. and Miller S.M. (eds.) Vygotsky's Educational Theory in Cultural Context. Cambridge: Cambridge University Press, pp. 39–64. Hessen, B. (2009). 'The social and economic roots of Newton's Principia', in G. Freudenthal & P. McLaughlin (eds.), The social and economic roots of the scientific revolution. Boston: Springer, pp. 41–101. Hyman, L. (2009). 'Vygotsky on scientific observation'. Max Planck Institute for the History of Science. Retrieved for the Internet: https://www.mpiwg-berlin.mpg.de/Preprints/P375.PDF Ilyenkov, E.V. (1977). The concept of the ideal, in: Philosophy in the USSR: Problems of Dialectical Materialism, 71–99. Moscow: Progress. John-Steiner, V.P. (2007). 'Vygotsky on Thinking and Speaking', in H. Daniels, M. Cole & J. Wertsch (eds.) The Cambridge Companion to Vygotsky. Cambridge: Cambridge University Press. Karpov, Y.V. and Haywood, H.C. (1998). 'Two ways to elaborate Vygotsky's Concept of Mediation', American Psychologist, Vol. 53, No. I, pp. 27–36. Knuuttila, T. (2005). Models as Epistemic Artefacts: Towards a Non-Representationalist Account of Scientific Representations, Philosophical Studies from the University of Helsinki 8. Helsinki: Published by the Department of Philosophy and the Department of Social and Moral Philosophy. Morgan, M. and Morrison, M. (eds.), (1999). Models as Mediators. Perspectives on Natural and Social Science, Cambridge, Cambridge University Press, pp. 10–37. Obukhova, L.F. & Korepanova, I.A. (2009). The Zone of Proximal Development. New York: Plenum Press. Radford, L. (2000). 'Signs and meanings in students' emergent algebraic thinking: A semiotic analysis', Educational Studies in Mathematics 42, pp. 237–268. van der Veer, R. (1994). 'The Concept of Development and the Development of Concepts. Education and development in Vygotsky's Thinking', European Journal of Psychology of Education, vol. IX, no. 4, pp. 293–300. HOW COULD VYGOTSKY INFORM AN APPROACH... 151 Vygotsky, L.S. (1925/1997). 'Consciousness as a problem for psychology of behavior', in R.Rieber & J. Wollock (eds.), The collected works of Lev Vygotsky, vol. 3. New York & London: Plenum Press, pp. 63–79. Vygotsky, L.S. (1978). Mind in society: The development of higher psychological processes. Cambridge, MA: Harvard University Press. Vygotsky, L. S. (1987). Thinking and speech, in R. Rieber & A. Carton (eds.), in The collected works of L. S. Vygotsky, vol. 1. New York & London: Plenum Press, pp. 37–285. Vygotsky, L.S. (1998). Pedology of the Adolescent, in The Collected Works of L. S. Vygotsky, vol. 5. New York & London: Plenum Press, pp. 1–184. Wartofsky, M. (1973/1979). Perception, Representation, and the Forms of Action: Towards an Historical Epistemology, in M. Wartofsky Models: Representations and the Scientific Understanding. Boston & London: D. Reidel Publishing Company. 188–210. Wartofsky, M. (1979). Models: Representations and the Scientific Understanding. Boston & London: D. Reidel Publishing Company. Wells, G. (1994). Learning and Teaching "Scientific Concepts": Vygotsky's Ideas Revisited, paper presented at the Conference "Vygotsky and the Human Sciences", Moscow, Sept. 1994. Wheaton, B. R. (1978). Philipp Lenard and the Photoelectric Effect, 1889–1911. Historical Studies in the Physical Sciences 9, pp. 299–322. Wheaton, B. R. (2009). Photoelectric effect, in D. Greenberger, K. Hentschel & F. Weinert (eds.) Compendium of Quantum Physics. Berlin-Heidelberg: Springer-Verlag Wertsch, J. (2007). Mediation, in H. Daniels, M. Cole & J. Wertsch (eds.) The Cambridge Companion to Vygotsky. Cambridge: Cambridge University Press. Zaporozhets, A.V. (2002). The Role of L.S. Vygotsky in the Development of Problems of Perception, Journal of Russian and East European Psychology, vol. 40, no. 4, pp. 3–17. DIMITRIS KILAKOS | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Volume 10, Number 2 Real Virtual Relationships August 2017 Editor In Chief Prof. Yesha Y. Sivan CUHK Business School The Chinese University of Hong Kong Issue Editors Richard E. Ferdig (Prime) Kent State University, USA Kristine E. Pytash Kent State University, USA Glenn W. Muschert Miami University, USA Coordinating Editor Tzafnat Shpak The JVWR is an academic journal. As such, it is dedicated to the open exchange of information. For this reason, JVWR is freely available to individuals and institutions. Copies of this journal or articles in this journal may be distributed for research or educational purposes only free of charge and without permission. However, the JVWR does not grant permission for use of any content in advertisements or advertising supplements or in any manner that would imply an endorsement of any product or service. All uses beyond research or educational purposes require the written permission of the JVWR. Authors who publish in the Journal of Virtual Worlds Research will release their articles under the Creative Commons Attribution No Derivative Works 3.0 United States (cc-by-nd) license. The Journal of Virtual Worlds Research is funded by its sponsors and contributions from readers. http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 1 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 Volume 10, Number 2 Real Virtual Relationships August, 2017 De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds Stefano Gualeni Daniel Vella Johnathan Harrington Institute of Digital Games, University of Malta, Malta Abstract Within dramatherapy and psychodrama, the term 'de-roling' indicates a set of activities that assist the subjects of therapy in 'disrobing' themselves from their fictional characters. Starting from the psychological needs and the therapeutic goals that 'de-roling' techniques address in dramatherapy and psychodrama, this text provides a broader understanding of procedures and exercises that define and ease transitional experiences across cultural practices such as religious rituals and spatial design. After this introductory section, we propose a tentative answer as to why game studies and virtual world research largely ignored processes of 'roling' and 'de-roling' that separate the lived experience of role-play from our everyday sense of the self. The concluding sections argue that de-roling techniques are likely to become more relevant, both academically and in terms of their practical applications, with the growing diffusion of virtual technologies in social practices. The relationships we can establish with ourselves and with our surroundings in digital virtual worlds are, we argue, only partially comparable with similar occurrences in pre-digital practices of subjectification. We propose a perspective according to which the accessibility and immersive phenomenological richness of virtual reality technologies are likely to exacerbate the potentially dissociative effects of virtual reality applications. This text constitutes an initial step towards framing specific socio-technical concerns and starting a timely conversation that binds together dramatherapy, psychodrama, game studies, and the design of digital virtual worlds. http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 2 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 1. Introduction Psychodrama and dramatherapy diverge in significant ways as methods of psychotherapy "in which clients are encouraged to continue and complete their actions through dramatization, roleplaying and dramatic self-representation" (Kellerman, 1992, p. 20). According to the original intentions of its inventor Jacob L. Moreno, psychodrama relies on specific and repeatable procedures to guide and develop precise therapeutic 'journeys' (1972), while dramatherapy tends to be less structured, and spontaneously draws from the full range of dramatic activity as a therapeutic source (Jennings et al., 1994, pp. 129-131). Functional and therapeutic differences notwithstanding, dramatherapy and psychodrama have several obvious commonalities that are particularly evident in the techniques that both practices share. In relation to the specific objectives of this text, it is relevant to point out that both methods embrace end-session activities such as 'cooling down', 'de-roling', and post-session processing. In the context of psychodrama and dramatherapy, the term 'de-roling' indicates a set of techniques meant to assist an actor in 'disrobing' oneself from a character after a therapeutic session. For example, in her overview of necessary procedures for good role-playing induction, Krysia M. Yardley-Matwiejczuk (1997) discusses the psychological importance of techniques for structuring and guiding the transition of role-players back to their everyday existences. David Read Johnson and Renée Emunah similarly emphasize the importance of de-roling as a way of dealing with the paradoxical "'continuity of the me and not-me' within drama" (Johnson & Emunah, 2009, p. 76). The aim of de-roling, they argue, is to structure the "shift from one reality, that of imagination, to another one, that of the everyday, for the purpose of reflection" (Johnson & Emunah, 2009, p. 76). In this text, we propose to understand de-roling in the specific context of the interactive experience of digital virtual 1 worlds. Most existing academic approaches to the same context focus on the experience of immersion (Murray, 1997; Ryan, 2001; McMahan, 2003), on notions of embodiment (Taylor, 2002; Grodal, 2003; Hansen, 2006; Klevjer, 2006; 2012; Gee, 2008; Bayliss, 2007a; 2007b; Martin, 2012), and incorporation (Calleja 2011, p. 169). Previous efforts in the direction of understanding identity and agency in virtual worlds have also examined ludic subjectivity (Vella, 2015) in relation to digital avatars (avatars that can be explicitly or implicitly present to the actors/players) as well as ways to assess the effects and durability of experiences ensuing in relation to virtual worlds. However, the transitional moments of 'entering' a virtual world, assuming a virtual identity therein, and later abandoning both, remained critically undertheorized. Our work constitutes an initial attempt to explore this academic 'blind spot', a lack that we found particularly surprising in the light of the recognition that digital technologies and the interactive worlds they disclose play an increasingly central role, in 1 The adjective 'virtual' was originally coined in modern Latin to encapsulate the idea of 'potentiality'. Virtualis is a late-medieval neologism the existence of which became necessary when Aristotle's concept of δύναμις (dynamis: potentiality, power) had to be translated into Latin (van Binsbergen, 1997, p. 9). The concept of 'potentiality' at the etymological foundation of the adjective 'virtual' provides the background for understanding why, at least in one of its interpretations, it is used to indicate the latency of certain possibilities inherent in a specific artifact, combination of artifacts, or state of things (Gualeni, 2015, pp. 54-55). A more common connotation of the adjective 'virtual' was presented by Pierre Lévy, not in opposition to 'actual' in the sense discussed above, but to 'actual' in the specific sense of something that is pertinent to the world humans are native to. (Lévy, 1998, p. 14) In the context of this text, we will use 'virtual world' to indicate the interactive experiential horizon disclosed by digital media. For a more complete elucidation of what is meant exactly by the term 'world', please refer to box 2. http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 3 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 the deconstruction and reconstruction of personal and cultural identity, in late and post-modern societies (Glass, 1993). Virtual reality technologies, in particular, allow for frequent, immersive, and persistent shifting between multiple and concomitant versions of ourselves. As such, we consider it urgent to examine how de-roling practices could play a part in structuring these transitions and harnessing the cognitive and psychological effects emerging from them. According to the perspective that we are proposing in this text, the experiential relationships we can establish with ourselves and with our surroundings in digital virtual worlds are comparable with those disclosed by pre-digital activities. We also believe that their accessibility and immersive phenomenological richness are likely to exacerbate the potentially dissociative effects of virtual experiences. On those hypothetical premises, this text argues that de-roling techniques are likely to become more relevant both academically and in terms of their practical applications with the growing diffusion of virtual reality technologies in social practices. 2. De-Roling Within dramatherapy and psychodrama, the term 'de-roling' indicates a set of activities that assist the subjects of therapy in 'disrobing' themselves from their characters. The activities that are part of de-roling often take repetitive and symbolic forms that have several analogies with the formal structures that occur in practices, such as religious rituals and games (Cattanach in Jennings et al., 1994, p. 38). Some of the techniques involved in punctuating and segmenting these transitional moments could be exemplified in the formalization of the activity, such as by removing masks and scenic costumes or by abandoning the space where the therapeutic enactment had been staged (Jennings et al., 1994, pp. 129-131). Other procedures involve dialogue, and are meant to encourage and facilitate self-reflection and the verbalization of thoughts and feelings by the subjects of therapy. While de-roling techniques are considered to be constitutive for therapeutic methods like dramatherapy and psychodrama, its techniques and procedures are not common or commonly used in professional acting, and rarely appear in theatre studies literature. Theatre scholar Sally Bailey reports having known many actors – and having read about others – who had been bothered by playing particularly intense roles (Tinkler, 2014). According to Bailey, those roles led to alterations in their personality, sometimes leading to depression and heavy drinking, precisely because they did not adequately de-role at the end of the acting sessions. Bailey further observes that "they spend many, many years learning how to get into role but they're never taught techniques about getting out of it" (Tinkler, 2014). Several of the activities and techniques that are involved in de-roling processes are not exclusive to dramatherapy, psychodrama, or to acting in general. They have operative as well as conceptual commonalities with several cultural practices that involve more or less dramatic and more or less playful forms of subjectification mechanisms by which a particular subjectivity is constructed for an individual to inhabit in relation to a given situation. This text initially provides an overview of the approaches and techniques that regulate and ritualize transitional moments in a number of socio-cultural contexts. As already outlined in the introductory section, in dramatherapy and psychodrama or more widely in the context of expressive therapy activities and techniques involved in de-roling pursue the following psychological effects: ● They promote, in the subjects of therapy, the development of a psychological and critical distance from the non-actual scenarios (or worlds) in which they were acting, thus stimulating self-reflection and consideration for new possibilities of being, both of which are central to the therapeutic process (Landy, 1996, pp. 16-27; Johnson & Emunah, 2009, pp. 75-78). http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 4 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 ● They encourage and facilitate the verbalization and the sharing of thoughts and feelings (Robbins, 1988, pp. 208-217; Jennings et al., 1994). ● They mitigate the potentially traumatic effects of cognitive dissonance that might ensue from having assumed a new identity, having adopted uncommon ways of perceiving, and having adapted to unfamiliar scenarios (Cattanach in Jennings et al., 1994, p. 39; Chesner in Jennings et al., 1994, pp. 71-73). This is especially the case in situations where the actors or the subjects of therapy are asked to immerse themselves in particularly delicate or emotionally intensive roles (ibid.). The need for de-roling in terms of the emphasis on there being a "protective barrier to be crossed between two kinds of reality" (Grainger in Jennings, 1992, pp. 175) is particularly pressing in cases when the actors or the subjects of dramatherapy are affected by thought-disorders characterized by dissociative conditions such as schizophrenia or multiple-personality disorders (for a more detailed account see section 5). With the objective of framing de-roling in the active, experiential context of digital, virtual worlds, we will specifically focus on the last set of intended psychological outcomes. Although certainly worth academic interest, this initial effort of ours will not directly address the first two psychological effects of our list. In other words, we will not directly discuss or problematize the therapeutic possibilities of pursuing psychodrama and dramatherapy through the mediation of virtual worlds. As will be clarified in the concluding section of this text, we consider it to be a timely and fascinating research topic, but one that exceeds the scopes and objectives of this foundational work focused on de-roling. Our exploration of the possibilities and the psychological implications of 'de-roling' from virtual identities and virtual experiences begins by articulating a broader understanding of de-roling as a set of procedures and activities aimed at ensuring a less abrupt, more mindful, and more therapeutically efficient transition back from a temporary, extra-ordinary state of being. Here, we use the adjective 'extra-ordinary' in a sense that corresponds to its etymological origin and indicates something that transcends the ordinary, experiences that go beyond one's everyday identity and one's exclusive relationship with the actual world 2 (the world we are native to and share as biological creatures). 2 In the philosophical tradition of phenomenology, the term 'world' generally indicates a set composed of beings that are understood together with all their (detectable) properties and mutual relationships. More specifically, a world describes that set as experienced by one of the beings involved in it. To be identified as a world, that set needs to be experienced in ways that are persistently perceivable and behaviourally consistent, as those qualities are necessary to make it emerge as an intelligible world for a being within a certain spatial-temporal context (Gualeni, 2015). In somewhat simpler words, a world indicates a way in which reality is disclosed to a being (Verbeek, 2005, p. 108), which also implies that 'world' as an existential situation is inseparable from the being to whom this existential situation is given. Accordingly, for a subject in relation to a certain experiential context, a context can only be recognized as a world when it discloses experiences that are to a degree persistent in their being perceivable, intelligible, and mechanically consistent (Gualeni, 2015, p. 6). This essential understanding of what experientially defines a world consists precisely in the possibility to address the active experiences of drama and the explorations of interactive digital worlds as similar phenomena on the basis of their responsiveness, their (relative) phenomenological stability and intelligibility, and their possibility for repeated accesses. http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 5 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 Drama is an extra-ordinary activity by definition: in drama, subjects consciously act as if they were someone else or even something else. The dramatic action frames our perception and understanding of events by marking off a 'stage world' and corresponding 'stage identities' that are conceptually separated from the actual world. The implicit assumption at the basis of the specific, therapeutic use of drama is that the most basic perceptions and feelings (in which our sense of self are grounded) are experienced through our bodily presence within and belonging to the actual world. On those premises, dramatherapy provides valuable insights and healing experiences precisely when the subjects of therapy immerse themselves "in the experience of being alive 'in' the body, and [when] meaning is something lived rather than examined" (Grainger in Jennings, 1992, p. 169). These observations, together with the proposed definition of what constitutes a world, form the basis on which we will articulate the concept of de-roling within the interactive virtual worlds disclosed by video games, digital simulations, and virtual reality applications. At this point in our exposition, we consider it important to clarify that the understandings of de-roling embraced in the paragraphs above take the evident, and evidently questionable, ideological standpoint that there is in fact something that we can recognize as an 'everyday' existence, an 'ordinary' state of being. In other words, our argument assumes that there is a relatively consistent, and thus identifiable, combination of sensations and emotions that qualify our everyday existence and upholds our individual sense of the 'self'. Erving Goffman's (1956) academic work on the presentation of the self would perhaps render this idea problematic. His work argues that, in our everyday life, we adopt different roles within social situations, whether to project a desired sense of self or even just to maintain face. It might be paradoxical to argue in favour of de-roling in social practices in light of Goffman's theories: for him the boundaries between the various roles we can adopt are blurred and porous. While we acknowledge that Goffman's perspective could invalidate our use of the adjective 'ordinary' in relation to the concepts of 'state of being' and 'personal identity', we will still use it in the context of de-roling for two reasons: ● The implicit assumption that there is an ordinary state of being and an ordinary identity is also embraced by psychodrama and dramatherapy. Both disciplines aim to solve the issues of an actual person (or of group of people) by isolating and re-framing these issues within a clearly delineated and safe dramatic 'space'. That being the case, questioning whether addressing specific issues help actual selves or performed selves seems pointless. ● The distinction between an extra-ordinary state of being (with its attendant role identity) and the assumed persistence of self-and-world in one's 'ordinary' state of being and role becomes particularly important in negotiating the significance of virtual experiences in the digital environments of video games, simulations, and virtual reality applications. Taken in this wider and inevitably ideologically-laden connotation, de-roling techniques can be identified as complementing a number of socio-cultural practices outside of theatre and dramatherapy. Despite being ascribable to different social practices, all the de-roling techniques listed in the section below involve a temporary and extra-ordinary state of being from which the participants can transition back. 2.1. De-Roling Techniques in Religious Rituals and Post-Liminal Rites According to Imber-Black et al. (1988), "[r]ituals are coevolved symbolic acts that include not only the ceremonial aspects of the actual presentation of the ritual, but the process of preparing for it as well" (p. 8). Rituals traditionally mark events and transitions that are largely transversal in human http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 6 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 cultures, such as mourning the dead, becoming part of a new social group, or changing social status (e.g. coming of age, marrying, and being recognized as a religious figure or a special individual). The field of cultural anthropology characterizes ritual activities as subdivided in phases. The final phase at the end of most rituals functions as a moment of transition: it is in that concluding moment that the subject involved in the ritual is re-integrated into society through symbolic actions and passages (Turner, 1969, p. 155, p. 156; van Gennep, 1977, p. 21). The activities that take place in this transitional phase are customarily labelled 'post-liminal'. Post-liminal activities serve the purpose of 're-incorporating' the ritual subjects, that is, to mitigate the disorientation and possible cognitive dissonance ensuing from the 'dissolution' of the subjects' identity during their ceremonial transformations. Religious ceremonies and post-liminal rites help re-establish one's sense of 'self' and rationalize the new possibilities and perspectives that the liminal experience disclosed (Robbins, 1988, pp. 208-209). In analogy with the post-liminal phases of rituals, expressive therapy offers techniques and activities that can assist the subjects of therapy in structuring their transitional experiences and come to terms with personal transformations (ibid.). For theatre scholar Ann Cattanach, the activities that are part of de-roling are analogous with the formal structures and effects of rituals in terms of their symbolic meaning and their repeated use (Cattanach in Jennings et al., 1994, p. 38). From her perspective, the de-roling techniques employed in psychodrama and dramatherapy could be understood as the ritualization of procedures that facilitate and accompany subjects in their therapeutic process. As already explained, those transitions consist in shifting from an active, dramatic state of being to another one, rooted in the subjects' everyday lives. Once established, these de-roling rituals are repeated each time a therapy group meets, and they tend to not to change. They can involve, among other procedures, the formal removal of masks and scenic costumes, or can be focused on emphasising the abandoning of the space where the dramatic action had been staged (Chester in Jennings et al., 1994, pp. 129-131). 2.2. De-Roling Techniques in Spatial Design In various cultural contexts and historical periods, architects and architecture theoreticians have approached the built environment as a medium (Goodman, 1992; Whyte, 2006). Those perspectives advance the claim that rooms, buildings, complexes, and landscapes can be studied in their capability to convey meaning to the people traversing and inhabiting them to communicate information and to elicit feelings and emotions that go beyond the mere functionality of artificial spaces. Accordingly, the production of specific experiences with space, light, materials, movement, and the relationships of build environment with historical and cultural contexts have been analysed in terms of their transformative effects both on individual behaviour as well as various modes of subjectification (Lynch, 1984; Foucault, 1984). The physical arrangements and subdivisions of space, their symbolic potential, the specific activities that take place within structured spaces, and the processes involved in transitioning from one space to another are some of the key psychological tools that architects and dramatherapists share in their respective practices of subjectification. As such, the history of architecture and practices connected to architectural design offer several spatial strategies for role-taking and roleabandoning that are relevant to our quest of exploring a wider and more encompassing horizon for the practice of de-roling. Architecture theorist Christopher Alexander, for example, identifies several recurrent spatial patterns in sacred and ritual spaces that are significant for the purposes of this essay. In particular, Alexander highlights the fact that both our relationship with the divine and the officiating of rites have traditionally been associated with specific architectural features. Among those features are http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 7 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 symmetry, decoration, the symbolic use of height that qualify sacred buildings, and the existence of gated, transitional pathways from common, everyday spaces to the private, sacred ones where rites and ceremonies are carried out (Alexander et al., 1977; Alexander, 1979). The progressive and symbolic segmentation of such pathways and the deliberate use of height (height of buildings, ceiling heights, the elevation of a spatial element above other elements, as well as the act of climbing involved in reaching spaces that are extra-ordinary) serve as architectural strategies to define and ritualize transitional experiences. These architectural tools also serve the purpose of structuring the process of abandoning (or re-appropriating) one's sense of self. It is typical for these spatial functions to work in the direction of segmenting the path of the devout (or the religious figures presiding the rites) into a number of recognizable stages between a public sphere and a more private one, between a space that is shared and a space that is intimate, between a common state of being and an extra-ordinary one. 2.3. De-Roling and De-Briefing from Role-Playing and Training Simulations In line with what was observed in the previous two practices (post-liminal rites and the psychological effects of certain architectural elements and patterns), the integration and use of roleplay in education and training processes also emphasize the psychological and formative need for assisting trainees in their transition back to their everyday identities. In relation to this point, we would like to clarify that the literature concerned with the formative and educational uses of roleplay tends not to make any functional distinctions between role-playing situations in actual environments versus digital ones. In the context of education and training, and in analogy with the practices discussed above, deroling techniques offer a structured space for critical reflection and for facilitating the reappropriation of the trainees' everyday bodies and identities. Pilots training with flight simulators, for example, experience a degree of disconnection between how their bodies respond to actual situations and how they react to virtual simulations. It takes them several hours to fully 'reincorporate,' 1 and this is the reason why several airlines do not allow their pilots to fly within a specified period after they have been training in a digital simulator. When trainee medical doctors use computer simulations, they are invited to take a role that treats the suffering and the medical conditions of a simulated patient as if they were those of an actual human being. On those premises, Faith Stafford reports anecdotal evidence of trainees being actually psychologically affected by the death of a virtual patient (Stafford, 2005). In addition to the use of humour, which Stafford considers to be an oft-neglected psychodynamic strategy for distancing oneself from a potentially traumatic event or situation, the author emphasizes the paramount importance of the moment of debriefing that takes place after a training session. The educational as well as psychological benefits of de-roling through debriefing ensue from the fact that this is the moment in which "the meaning of the enactment is clarified and the lessons to be learnt are underlined" (ibid.). 2.4. Moving Out of Character in Tabletop and Live-Action Role-Playing Perhaps surprisingly, the question of the transition into, and, even more so, of the transition out of the in-game role has not been granted a great degree of importance with respect to tabletop role- 1 This is due to the fact that the experience of mass and acceleration in the virtual world upheld by the digital simulation (and often enriched by mechanical devices) is inconsistent with how the actual bodies of the pilots adapt and respond to them in the actual world. During the period that follows their computer simulation training, which might last up to several hours, they often experience difficulties with balance. (De Mul, 2010, p. 203) http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 8 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 playing. In his landmark sociological study of Dungeons & Dragons player communities, Gary Alan Fine argues that "the consequences of stepping out of role are relatively light," perhaps because "role flexibility is expected and allowed" (Fine, 1983, p. 283). Fine draws on Goffman to explain the way in which players tend to shift constantly between various interpretative frameworks, moving seamlessly, from one moment to the other, between the roles of social person, player and character (Fine, 1983, p. 186). Due to this role-fluidity within the activity as a whole, the final transition at the end of the activity might not be perceived to be particularly problematic. Matters are different with respect to the practice of live-action role-playing (LARP), where there have been more explicit attempts at tackling the difficulties associated with the transition between domains and roles at the end of the role-play. Among them, one of the most prominent is the problem of 'bleed,' in which the line between the LARP situation and the player's actual life is blurred, allowing intense and potentially troubling emotions through (Montola, 2010; Bowman, 2013). Most often, this has been addressed by the practice of debriefing (Atwater, 2016). Eirik Fatland writes about the importance of debriefing in validating the individual's subjective experience of the LARP, and as a means to process the experience in such a way that it can be translated into "lasting memories, reflection and learning" (2013). According to Fatland, debriefing also offers the opportunity to deal with any residual problems with the individual role-play session (ibid.). Similarly, Lizzie Stark speaks of the significance of 'debriefing' at the end of a LARP activity, arguing that it "can help players begin to process their emotions about the game, address things that were or could have been problematic about the game or the way it was played this time, and can provide feedback to organizers" (2013). Though she does not use the term 'de-roling,' Stark does state that the first step of a debrief must be to "a little ritual to help people say goodbye to their characters or get out of character." (ibid.) In a deliberately open-ended list, she suggests that this may be achieved by means of techniques such as asking players to literally disrobe themselves of their character by placing a costume item associated with the character on the ground, or by providing a countdown before the return to the actual domain (therefore, we might say, establishing a temporal threshold between worlds). Building on Fatland's and Stark's suggestions, Sarah Lynne Bowman and Evan Torner and specifically make mention of de-roling as "a form of debriefing and detaching from one's in-game role, to recover from LARPers' adoption of an alternate persona for long periods of time, which requires a different frame of reference" (Bowman & Torner, 2016, p. 163). The de-roling techniques that they mention as commonly used in LARPing include "taking off a piece of one's character's costume and placing it in a circle, saying goodbye to the character for a time; thinking of one or more aspects of one's character that one admires and "taking" it with them; thinking of one or more aspects of one's character one dislikes and wishes to leave behind; speaking about one's character in the third person during war stories or debriefing to emphasize a sense of distance; and making sure to interact with all the people from a larp both in-character and out-of-character to emphasize the distinction" (Bowman & Torner, 2016, p. 164). 3. A Basic Taxonomy of De-Roling Techniques After proposing a basic understanding of de-roling in the previous sections, we presented a sweeping overview of techniques through which different socio-cultural practices structure and guide people's physical, psychological, and perceptual transitions back from an exceptional state of being to their everyday identities. With the objective of providing some initial organization to the various activities involved in de-roling, and with the intention to add further operational details to them, we will begin this second section by articulating an essential taxonomy of de-roling techniques. The following, practice-oriented taxonomy does not aspire to be complete and exhaustive, but constitute an initial, systematic effort to frame de-roling activities. What those practices have in common is http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 9 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 their being embodied, interactive, meaning-making processes in which (or through which) subjects temporarily assume new roles or identities. In the sections below, we subdivided de-roling techniques into two thematic groups based on the observations offered in the previous parts of this text. 3.1. De-Roling Techniques with a Primary Focus on 'Disrobing' a Role This first group comprises activities that are directed towards emphasizing the boundaries that exist between worlds, focused on making the passage between 'states of being' explicit and evident to the subjects that are transitioning. Through these techniques, the separation between the actual world (and our everyday identities) and the virtual ones (of drama and digital simulations), becomes an object for the subject's own, as well as other people's, critical evaluation. Among the techniques we encountered in the text until now, we list in this group: ● Techniques for segmenting and ritualizing the transition (spatial 'gating', rituals for the removal of masks, costumes, makeup items, etc.). ● Procedures focusing on establishing a psychological distance from the experience (the use of humor, of cooling down exercises, the discussion of one's own character's life and actions in third person, the post-session use of alcohol and drugs, etc.). ● Techniques that emphasize the non-actuality and the safety of the dramatic representation, that is to say procedures that emphasize mostly through dialogue that there is a "protective barrier to be crossed between two kinds of reality" (underscoring the abandoning of the scene at the end of a session by mindfully crossing its spatial boundaries, the ritualized removal or masks, costumes, and makeup, etc.) (Grainger in Jennings, 1992, p. 175). 3.2. De-Roling Techniques Mostly dDirected Towards Accomplishing Therapeutic Objectives This second group of procedures address the therapeutic effects of de-roling in a way that is more direct and deliberate. Instead of simply focusing on the existence of the boundary, this second group of techniques facilitate a critical approach towards the just-experienced extra-ordinary state and to reflect on what happens 'across the boundary'. What notions and feelings are important to take with us during the transition? What differences between my virtual identity and my actual one should we direct our attention towards? Given the focus of this group of procedures on verbalization, rationalization, self-criticism, and self-reflection, most of the techniques listed in this group rely on language and dialogue. Based on the social practices observed and discussed in the previous sections, such techniques comprise: ● Methods of engagement through which the therapist invites sharing and verbalization (usually pursued dialogically, prompting the actor to discuss how the various parts of the experience felt, how he or she would have behaved in the same situations that hisor her virtual self had to face, etc.). ● Techniques that encourage self-awareness and self-reflection (group and individual feedback, debriefing moments, etc.). http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 10 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 4. Roles and 'Being-in': Virtual Reality and Game Studies At first glance, it would appear that the practice of engaging with virtual worlds whether in the form of screen-based digital games and interactive experiences, or those mediated by virtual reality technologies has a great deal in common with the various cultural practices described above. As with drama, participants in virtual experiences find themselves adopting characters, pre-designed or otherwise, which they perform at different levels of involvement while maintaining varying degrees of awareness of their actual-self identity. In particular, the field of digital game studies has expended a great amount of effort in developing theoretical approaches to the player's sense of existing in the gameworld both in the sense of the player's adoption of the virtual environment of the game as her existential situation, and in the sense of the player taking on of an in-game role or identity, however defined, within that virtual world. With respect to the former, the sense of the gameworld being experientially foregrounded as the player's 'here' has been described through the notion of 'immersion' (Murray 1998; Ryan 2001; Ermi and Mäyrä 2005; Thon 2008) and 'presence' (McMahan 2003; Taylor 2003), building upon foundational work in virtual reality research that had established the use of these terms to describe the user's sense of perceptually inhabiting a virtual domain (Steuer 1992; Sheridan 1992; Pimentel and Teixeira 1993). In both game studies and virtual reality research, the experience of presence or immersion in virtual environments has been linked to sensory perception. Jonathan Steuer, for example, argues that depth and breadth of information relating to the virtual world (respectively, the resolution and the number of channels of sensory information) determine the degree of the user's sense of presence (p. 81). Within digital games, Janet Murray defines immersion as the sensory engagement with a virtual reality "that takes over all our attention, our whole perceptual apparatus" (1998, p. 98). The user's experiential positioning towards the virtual environment, and the player's engagement with the gameworld, cannot be separated from and, in fact, directly implies the adoption of a subjective standpoint and existence within that world. Most often, this has been conceptualized as an embodiment in the form of the avatar the figure the player identifies as 'herself' in the gameworld. Drawing on the phenomenological theory of Maurice Merleau-Ponty, Mark B. N. Hansen emphasizes the enactive nature of virtual reality experiences as establishing a "body-in-code," a "technically generated body schema" (2006, p. 49) that structures the user's existence in relation to the virtual environment into the shape of a bodily being. In a similar vein, and founded upon both cognitive science and phenomenology, a multitude of game studies scholar argue that the player's investment in the avatar establishes an experiential structure in the gameworld that is, in significant ways, analogous to our embodied experience of the world (Taylor 2002; Grodal 2003; Grodal and Gregersen 2005; Klevjer 2006; 2012; Bayliss 2007a; 2007b; Gee 2008; Martin 2012). The inseparability of the player's sense of immersion or presence in the virtual environment from one's embodiment within the gameworld in the form of the avatar is expressed, by Gordon Calleja, using the term incorporation, which he defines as "the absorption of a virtual environment into consciousness, yielding a sense of habitation, which is supported by the systemically upheld embodiment of the player in a single location, as represented by the avatar" (Calleja, 2011, p. 169). On the basis of this avatarial incorporation in a virtual world, the player is not only able, but required, to take on and perform a role or identity within the gameworld. Ulf Wilhelmsson's notion of the 'Game Ego' is, once again, founded on the idea of avatarial embodiment in the gameworld, but builds towards a sense of the 'I' or identity the player inhabits in the gameworld which he defines as "a bodily based function that enacts a point of being within the gameworld through a tactile motor/kinaesthetic link" (Wilhelmsson, 2008, p. 61). Taking this further, Daniel Vella develops the http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 11 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 concept of the ludic subject to refer to "the subjective 'I-in-the-gameworld' the player crystallizes through engaging with the gameworld by means of the playable figure" (Vella, 2015, p. 22). 5. De-Roling from Virtual Worlds Despite the considerable body of work that was outlined in the previous section of our essay, little has been written to date regarding the ways in which the player moves into and out of these virtual environment roles and identities. Some efforts have been made in this direction. Murray, for instance, refers to the notion of "threshold markers" to delimit virtual experiences (1998, p. 117). Such gestures have, however, been relatively cursory. In order to account for this academic lack at least with respect to game studies and virtual worlds research it is relevant to note that although, as we have seen, digital game studies emphasize the player's sense of being-in-the-gameworld and the embodiment in an in-game role, this is qualified with the caveat that the player's investment in this role is never total. Katie Salen and Eric Zimmermann have argued that, as a formal structure, the player's engagement with her playercharacter "is not a simple matter of direct identification," but operates according to precisely such a "double-consciousness of play," with the result that "the player takes on the role of the figure in relation to the gameworld while remaining aware of her own existence as a player manipulating a game object" (Salen & Zimmermann, 2004, p. 453). Vella has attributed this to a "double perspectival structure of ludic engagement" (Vella, 2015, p. 55), arguing that, while playing, the player shifts from moment to moment between inhabiting the experiential position of the ludic subject in the gameworld, and that of herself as the player outside the gameworld. Going further, many games ask players to switch between multiple roles or ludic subjectivities, further destabilizing the player's investment in a single in-game role (Vella, 2016). This observation would align digital gameplay with Fine's earlier remark concerning the frame-switching that frequently occurs during table-top role-playing sessions. However, our review of the existing literature on LARP suggests that, at least for certain categories of play activity, the player's transition into and, even more so, out of the in-game role, might not be such an inconsequential matter. Moreover, developments in virtual reality technology might fundamentally alter the character of users' experiences of digital game worlds, likely rendering the shift into and out of a subjective standpoint within the gameworld less trivial. It is beyond the scope of this paper to identify the factors determining whether or not a particular play activity might require structured de-roling practices. Recent investigations of altered perceptions, automatic mental processes and behaviours induced by virtual immersion identify the following as factors that are significantly associated with those phenomena: (i) the player having preexisting medical conditions, (ii) the duration of a virtual play session, and (iii) the player focusing on experiential dimensions of role-play such as exploration, customization, and escapism rather than on the game's aspects relating to socialization (Ortiz De Gortari, 2016, p. 11). To these, we might tentatively add a number of considerations which are likely to affect the person's degree of investment in the in-game role. Among them, we emphasize the granularity of our sensory engagement with the virtual environment, the ease or difficulty of stepping 'out of character' during role-play, and the time and energy spent preparing for a specific role. We hypothesize that the greater the personal investment in the role, the more necessary de-roling practices become in order to avoid discomfort, confusion, and potential psychological damage. As mentioned in the introduction, we were surprised by the lack of specific academic literature on de-roling in relation to virtual experiences, as digital technologies and the interactive worlds they disclose play what is an arguably increasingly central role in the deconstruction and reconstruction of personal and cultural identity in lateand post-modern societies (Glass, 1993). This observation does not simply ensue from witnessing the growing diffusion of digital and virtual technologies in the http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 12 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 social practices of the Western world, but also from recognizing their potential for problematizing and 'fluidifying' the seemingly fixed foundations of our understanding of personal as well as social identity (Glass, 1993; De Mul, 2010, p. 125). In terms of their contribution to personal as well as social transformations, virtual experiences are often embraced as a particularly relevant (and also particularly conspicuous) application of digital technologies. In the past two decades, interactive virtual worlds have started to be understood, and studied, as the testing grounds where new forms of subjectivity are experimented with, and as the contexts where a new humanism has already started to arise (Gualeni, 2015, p. 12). Accordingly, virtual worlds can be recognized as contributing "to our existential struggle both in allowing us to transcend some aspects of our everyday relationship with the actual world, and in disclosing new ways in which our very incompleteness can be experienced and understood." (Gualeni, 2016, p. 9) Philosopher Jos De Mul maintained that a typical trait of the experience of virtual worlds is the blurring of the 'dividing line' between real and virtual identities of people transitioning in and out of them. He argued that, within virtual environments, "the story of the self takes shape in ever shifting contexts of use, a fact that may strengthen the bonds with others but may also end up in the virtual world becoming a distinct reality of its own." (De Mul, 2010, pp. 188-189) Citing Kenneth Gergen, De Mul also emphasized the remarkable growth in the number of dissociative disorders in parts of the world where the use of digital technology also underwent a significant increase (Gegen, 1991, pp. 73-74 in De Mul, 2010, p. 189). Motivated by similar intuitions, Frederick Aardema et al. observed an increase in dissociative events (depersonalization and derealization) as a result of the experience of artificial worlds through virtual reality technologies (Aardema et al., 2010). We deem important to clarify that, to an extent, dissociative conditions are occurrences that are frequent in our everyday existence as human beings, and not all forms of dissociations correspond to states of distress. Common situations like those of dreaming, daydreaming, religious or sexual ecstasy, like being absorbed in a book, in a film, or in a video game, all involve some degrees of psychological dissociation. The same could be said about chemically-altered conditions such as being intoxicated with alcohol or other psychotropic agents. Given the wide variety of contexts and degrees in which dissociations can manifest themselves, the term 'dissociation' ended up referring to a wide spectrum of nonclinical as well as clinical phenomena. In order to bypass confusion concerning the uses of the term, James M. Glass (1993) proposed to distinguish between nonpathological form of dissociation and pathological ones, based on two key characteristics: 1. In a pathological scenario, dissociations are often completely outside of the control of the individual, and are often triggered by external conditions rather than personal decisions. In analogy with the previous point. 2. In their non-pathological expression, the dissociative states are less psychologically intense than the pathological ones. Being less psychologically totalizing, a nonpathological dissociation event allows the subjects experiencing it to maintain a persistent and coherent sense of their actual selves. It is precisely that degree of control and selfawareness that allows the subjects of a non-pathological event to recognize and experience a dissociation as a dissociation. As observed in the previous section of this paper, the research fields of game studies, humancomputer interaction, as well as virtual worlds research, invest a great deal of academic effort to concepts that have close relationships with states of sensory and/or psychological detachment from the actual world. The frequent use of constructs like immersion, presence, and incorporation are the most evident examples of such focus (see section 3). These notions are similar to concepts that are used in psychology to examine dissociative conditions, and even appear to be related: a higher degree of immersion or presence in a virtual world corresponds to a greater level of detachment from the world we share as biological creatures (Aardema et al. 2010, p. 1, Gualeni, 2015, pp. 126-128). http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 13 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 In their article, Aardema et al. propose the perspective according to which individuals, who are reportedly likely to experience pathological kinds of dissociations, will have more difficulty adapting to discontinuities in perceptual environments. On this premise, they went on to demonstrate that perceptual discontinuities, induced by temporarily being absorbed by a virtual environment, increase dissociative symptoms among those with a predisposition to have them (Aardema et al. 2010, p. 2). Faced with the growing diffusion and the commercial success of virtual reality technologies as a particular, and particularly immersive, way of experiencing virtual worlds, we wonder whether these technologies pose additional dangers to more technologically-developed societies in terms of their dissociative effects. Our questions and concerns are further stimulated by observing how the access to extra-ordinary states of being (in this case, in the form of interactive, artificial worlds) are rendered progressively more experientially undemanding and accessible. Will the enticing, accessible, and phenomenologically rich worlds, disclosed by virtual reality technologies, cause even more intense dissociative states in individuals who might be prone to experience pathological kinds of dissociations? And is there a risk that they might trigger psychological and perceptual dissociations of the pathological kind in those individuals who did not originally demonstrate a predisposition to have them? If we are ready to accept that, like in the case of drama, the meaning and the experiential effects of virtual environments emerge from lived, bodily experiences, then the intensity and granularity of the virtual experience can motivate our questions and our worries. In other words, the perspective we are proposing here is that virtual reality technology, which we understand as quantitatively exasperating some of the traits and experiential effects of our relationships with digital technology applications, might also aggravate their pathologically dissociative ones. As observed at the beginning of this text, dramatherapy and psychodrama specifically encourage us to discriminate between, and choose amongst, a range of different roles and worlds. Experiencing and examining different roles and perspectives, creating new worlds and acting within them, are all activities that entail shifts and transitions among different perceptions and ways of perceiving. On the basis of those assumptions, academic approaches to dramatherapy and psychodrama recommend caution when working with clients and patients who might find transitional moments traumatic or difficult to adapt to (Grainger in Jennings, 1992, pp. 171-175). Some of the most important tools that dramatherapists can utilize to assist in those transitions, to alleviate the confusion and discomfort ensuing from them are listed among the de-roling techniques that we recognized as having a chiefly therapeutic objective (see section 2.2). 6. Conclusions In this text, we have argued that de-roling techniques are currently underused and undertheorized in socio-cultural contexts that involve technologically mediated forms of subjectification. This appears to be the case, for example, with training simulations, video games, augmentedand virtualreality applications. As a consequence of advances in experimental research focusing on the psychological effects of virtual experiences, and in light of the growing use of virtual worlds in social practices, we envisage that de-roling techniques will become more relevant in the near future. Fields, such as game design, game studies, human-computer interaction, virtual world design, and virtual world research, could benefit from further research into de-roling techniques that were originally explored and developed in pre-digital cultural practices like dramatherapy, architecture and LARPing. On the basis of what we observed, we believe that de-roling activities can become a constitutive component of virtual experiences, and especially so, as ways to complement experiences that demand a high degree of personal investment, a dimension which we understand as relating both http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 14 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 to the time one spends in a virtual situation (or a virtual world) and the emotional connection one established with a virtual identity. We additionally envisage that a deeper understanding of roling and de-roling would further encourage and advance the therapeutic uses of virtual reality technologies. As already discussed, deroling procedures can serve the purpose of facilitating critical attitudes towards virtual experiences, and can clarify the meanings of such experiences in relation with our everyday existence. De-roling techniques can also be used to mitigate the potential dissociative effects ensuing from the virtual experiences. This last benefit extends beyond the nascent therapeutic uses of virtual experiences, and can certainly complement and enrich any technically-mediated experience of that kind (unless it is in the intentions of the designer to suspend or delay the 'disrobing' of a virtual identity, to elicit specific experiential effects, like in the case of horror video games or games that aspire to leave an emotional toll on the players). On top of those foundational observations, in this text we proposed an essential, transversal taxonomy of de-roling procedures, and offered an initial exploration of de-roling as a fruitful notion that has both an academic and practical purposes in the study and design of virtual experiences. In particular, it focused on the psychological dangers posed by virtual experiences and on an understanding of virtual worlds as existential tools, as tackled by Gualeni (2015; 2016). Moving forward from this initial effort, we can foresee four particularly interesting developments on the theoretical stances that were proposed in this text: Complementing the therapeutic uses of virtual reality applications, with a specific focus 1. on its transitional phases (roling and de-roling). With the diffusion of digital technologies and virtual technologies in social practices, extraordinary worlds and identities can be technically experienced and designed, and are no longer the exclusive experiential domain of drama. Recent research shows that virtual worlds are progressively more important and accessible contexts where to pursue and develop psychotherapeutic experiences and effects (Riva et al., 2016). The use of digital mediation in this therapeutic sense could also provide access to additional information about the preferences and developments of subjects of therapy, storing and analysing data concerning their virtual behaviours and responses. The elaboration of design guidelines for virtual experiences and virtual worlds in 2. relation to their psychological effects. Initially, the formulation of design guidelines for virtual experiences might take the form of a specific taxonomy of activities that can be designed within a virtual world, or as part of the phases that immediately precede and follow a virtual experience (either in an intermediate, transitional virtual world or directly in the actual one). The purpose of those guidelines would be to inform designers about potential psychological hazards emerging from virtual experiences and offer them an initial framework that would grant them greater awareness and control over these largely overlooked dimensions of their work. The examination of the cross-applicability of de-roling in dramatherapy and virtual 3. experiences. The first two points in this list aim towards contributing to a more complete and systematic understanding of de-roling techniques for virtual experiences. We predict that they might also help make de-roling procedures more clearly defined and better usable in a variety of design setting, whether for the purposes of entertainment or therapy. As these avenues are explored, the knowledge about de-roling that will be gathered in its virtual worlds could be ported back within the practices of dramatherapy and psychodrama. We expect that this might disclose new fruitful techniques and exercises in relation to these practices that could render new, and potentially more efficient, therapeutic results. http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 15 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 A detailed analysis of the existential aspects and psychological mechanisms that are 4. involved in the concept of 'investment' in relation to roling and de-roling. As already pointed out, we can intuitively identify, among the elements involved in the concept of 'investment' in an extra-ordinary experience. Our non-exhaustive list features: the level of sensory engagement with the virtual environment, the ease or difficulty of stepping 'out of character' during role-play, the time spent preparing for a specific role, and the duration of the individual role-play session. We hypothesize that the greater the personal investment in the role, the more necessary de-roling practices might be. A more thorough investigation on 'investment' might be one of the most impellent requirements for a deeper understanding of de-roling, as well as at which point de-roling is needed to mitigate potential dissociative effects of virtual experiences. By delineating these four paths for future research to follow, this paper is aimed at mapping out new territory for the analysis and design of virtual world experiences, providing a tentative initial insight to the ways in which the usage of de-roling techniques in relation to such experiences might aid in structuring, containing and elucidating their psychological dimensions. Acknowledgments The authors would like to thank Vicki Ann Cremona, Frank Camilleri, Michelle Westerlaken, and Riccardo Fassone for their support and criticism. http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 16 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 References Aardema, F., O'Konnor, K., Côté, S., & Taillon, A. (2010). Virtual reality induces dissociation and lowers sense of presence in objective reality. Cyberpsychology, behaviour, and social Networking, 13(4), 429-435. https://doi.org/10.1089/cyber.2009.0164 Alexander, C.; Ishikawa, S.; Silverstein, M., et. al. (1977). A pattern panguage: Towns, buildings, bonstruction. New York, NY: Oxford University Press. Alexander, C. (1979). The timeless way of building. New York, NY: Oxford University Press. Atwater, B. (2016). We need to talk: A literature review of debrief. International Journal of RolePlaying, 6, 7-11. Retrieved from http://ijrp.subcultures.nl/wp-content/uploads/2016/12/IJRP-6Atwater.pdf Bowman, S. L. (2013, April 18) (Nordiclarptalks). Bleed: How emotions affect role-playing experiences [Video file]. Retrieved from https://nordiclarptalks.org/bleed-how-emotionsaffect-role-playing/ Bowman, S. L., and Torner, E. (2016). Post-LARP depression. In A. Trammell, E. Torner and E.L. Waldron (eds.) Analog Game Studies: Volume 1, 161-166. Pittsburgh, PA: Carnegie Mellon ETC Press. van Binsbergen, Wim (1997). Virtuality as a key concept in the study of globalisation. Den Haag, The Netherlands: WOTRO. Calleja, G. (2011). In-game: From immersion to incorporation. Cambridge, MA: MIT Press. De Mul, J. (2010) [2002]. Cyberspace odyssey: Towards a virtual Ontology and Anthropology. Cambridge, MA: Cambridge Scholars Publishing. Fatland, E. (2013, July 23rd). Debriefing intense Larps 101 [Blog post]. Retrieved from http://larpwright.efatland.com/?p=384 Fine, G.A. (1983). Shared fantasy: Role-playing games as social worlds. Chicago, IL: University of Chicago Press. Foucault, M. (1984), 'Of Other Spaces'. Diacritics. (J. Miskowiec, Trans.). Architecture, mouvement, continuité 5, 46-49. Retrieved from http://foucault.info/documents/heterotopia/foucault.heterotopia.en.html Gee, J.P. (2004). What video games have to teach us about learning and literacy. Basingstoke, UK: Palgrave. van Gennep, A. (1977) [1960]. The rites of passage. London, UK: Routledge & Kegan Paul. Gergen, K. (1991). The saturated self: Dilemmas of identity in contemporary society. New York, NY: Basic Books. Glass, J. M. (1993). Shattered selves: Multiple personality in a postmodern world. London, UK: Cornell University Press. Goodman, N. (1992). How buildings mean. In P. Alperson (Ed.), The philosophy of the visual arts (pp. 368–376). New York, NY: Oxford University Press. Grodal, T. (2003). Stories for eye, ear, and muscles: Video games, media, and embodied experiences. In M. J.P. Wolf & B. Perron (Eds.), The Video Game Theory Reader (pp. 129-155). London: Routledge. Gualeni, S. (2015). Virtual worlds as philosophical tools. Basingstoke, UK: Palgrave Macmillan. http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 17 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 Gualeni, S. (2016). The experience machine: Existential reflections of virtual worlds. Journal of Virtual World Research, 9(3). https://doi.org/10.4101/jvwr.v9i3.7229 Goffman, E. (1956). The presentation of self in everyday life. New York, NY: Anchor House. Hansen, M. B. N. (2006). Bodies in code: Interfaces with digital media. London, UK: Routledge. Huizinga, J. (1949). Homo Ludens: A study of the play element in culture. London, UK: Routledge & Kegan Paul. Jennings, S. (1992). Dramatherapy: Theory and practice 2. New York, NY: Tavistock/Routledge. Jennings, S., Cattanach, A., Mitchell, S., Chestner, A., Meldrum, B. (1994). The handbook of dramatherapy. London, UK: Routledge.f Johnson, D. R. & Emunah, R. (2009). Current approaches in drama therapy. Springfield, IL: Charles C. Thomas Publications Ltd. Kellermann, P. F. (1992). Focus on psychodrama: Therapeutic aspects of psychodrama. London, UK: Jessica Kingsley Publishers. Klevjer, R. (2006). What is the avatar? Fiction and embodiment in avatar-based singleplayer computer games [Doctoral thesis]. University of Bergen, Norway. Klevjer, R. (2012). Enter the avatar: The phenomenology of prosthetic telepresence in computer games. In J. R. Sageng, H. Fossheim, & T. M. Larsen (Eds.), The Philosophy of Computer Games, 7, 17-38. Springer Nature Publishers. Landy, R. J. (1996). Essays in drama therapy: The double life. London, UK: Jessica Kingsley Publishers. Langley, D. M. (1983). Drama therapy in psychiatry. London, UK: Croom-Helm. Lévy, P. (1998). Qu'est que le virtuel? Paris, France: La Découverte. Lynch, K. (1984). Good city form. Cambridge, MA: MIT Press. Montola, M. (2010). The positive negative experience in extreme Role-playing. In DiGRA Nordic '10: Proceedings of the 2010 International DiGRA Nordic Conference: Experiencing Games: Games, Play, and Players. Retrieved from http://www.digra.org/digitallibrary/publications/the-positive-negative-experience-in-extreme-role-playing/ McMahan, A. (2003). Immersion, engagement and presence: A method for analyzing 3-D videogames. In M. J.P. Wolf and Bernard Perron (eds.), The videogame theory reader (pp. 6786). London, UK: Routledge. Martin, P. (2012, January 29–31). A phenomenological account of the playing-body in avatar-based action games. In Proceedings of the 6th Philosophy of Computer Games Conference. Madrid, Spain. Moreno, J. L. (1972) Psychodrama, 1. New York, NY: Beacon House. Norgård, R.T. (2011, April 6-9). The joy of doing: The corporeal connection in player-avatar identity. In proceedings of the Philosophy of Computer Games Conference. Retrieved from https://gameconference2011.files.wordpress.com/2010/10/thejoy1.pdf Ortiz De Gortari, A. B. (2016). The Game transfer phenomena framework: Investigating altered perceptions, automatic mental processes and behaviors induced by virtual immersion. Annual Review of Cybertherapy and Telemedicine 2016, 14, pp. 9-12. http://jvwresearch.org De-Roling from Experiences and Identities in Virtual Worlds 18 Real Virtual Relationships / August, 2017 Journal of Virtual Worlds Research Vol. 10, No. 2 Pimentel, K. & Texeira, K. (1993). Virtual reality: Through the new looking-glass. New York, NY: Windcrest McGraw Hill. Riva, G., Wiederhold, B. K., Gaggioli, A. (2016). Being different: The transformative potential of virtual reality. Annual Review of Cybertherapy and Telemedicine 2016, 14, pp. 3-6. Robbins, A. (1988). Therapeutic presence: Bridging expression and form. London, UK: Jessica Kingsley Publishers. Ryan, M.L. (2001). Narrative as virtual reality. Baltimore, MD: Johns Hopkins University Press. Sheridan, T.B. (1992). Musings on telepresence and virtual presence. In T. Middleton (ed.), Papers from SRI's 1991 Conference on Virtual Reality. Westport and London: Meckler. Stark, L. (2013, December 1). How to run a post-Larp debrief [Blog post]. Retrieved from http://leavingmundania.com/2013/12/01/run-post-larp-debrief/ Steuer, J. (1992). Defining virtual reality: Dimensions determining telepresence. Journal of Communications, 42(4), pp. 73-93. Taylor, T.L. (2002). Living digitally: Embodiment in virtual worlds. In R. Schroeder (ed.), The Social Life of Avatars: Presence and Interaction in Shared Virtual Environments (pp. 40-62). London, UK: Springer-Verlag. Tinkler, D. (2014, June 6). Research project looks at how de-roling may help actors shed intense roles [Blog post]. Retrieved from https://phys.org/news/2014-06-de-roling-actors-intenseroles.html Turner, V. W. (1969). The ritual process. Harmondsworth, UK: Penguin Books. Vella, D. (2015). The ludic subject and the ludic self: Investigating the 'I-in-the Gameworld'. [Doctoral dissertation]. IT University of Copenhagen. Vella, D. (2016). "Who am 'I' in the game?" A typology of modes of ludic subjectivity. In DiGRA/FDG '16 proceedings of the 1st International Joint Conference of DiGRA & FDG. Retrieved from http://www.digra.org/digital-library/publications/who-am-i-in-the-game-atypology-of-the-modes-of-ludic-subjectivity/ Verbeek, P.P. (2011). Moralizing technology: Understanding and designing the morality of things. Chicago, IL: The University of Chicago Press. Whyte, W. (2006). How do buildings mean? Some issues of interpretation in the history of architecture. History and Theory, 45(2), pp. 153-177. doi:10.1111/j.1468-2303.2006.00355.x Wilhelmsson, U. (2008). Game ego presence in video and computer games. In T. Leino, H. Wirman & A. Fernandez (eds.), Extending Experiences: Structure, Analysis and Design of Computer Game Player Experience (pp. 58-72). Olli Rovaniemi: Lapland University Press. Yardley-Matwiejczuk, K. M. (1997). Role-play: Theory and practice. London, UK: Sage Publications. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
© Springer International Publishing Switzerland 2016 M. García-Valdecasas et al. (eds.), Biology and Subjectivity, HistoricalAnalytical Studies on Nature, Mind and Action 2, DOI 10.1007/978-3-319-30502-8_8 Chapter 8 The Enactive Philosophy of Embodiment: From Biological Foundations of Agency to the Phenomenology of Subjectivity Mog Stapleton and Tom Froese 8.1 Introduction Following on from the philosophy of embodiment by MerleauPonty , Jonas and others, enactivism is a pivot point from which various areas of science can be brought into a fruitful dialogue about the nature of subjectivity. In this chapter we present the enactive conception of agency , which, in contrast to current mainstream theories of agency , is deeply and strongly embodied. In line with this thinking we argue that anything that ought to be considered a genuine agent is a biologically embodied (even if distributed) agent, and that this embodiment must be affectively lived. However, we also consider that such an affective agent is not necessarily also an agent imbued with an explicit sense of subjectivity. To support this contention we outline the interoceptive foundation of basic agency and argue that there is a qualitative difference in the phenomenology of agency when it is instantiated in organisms which, due to their complexity and size, require a nervous system to underpin their physiological and sensorimotor processes. We argue that this interoceptively grounded agency not only entails affectivity but also forms the necessary basis for subjectivity. M. Stapleton (*) Institut für Philosophie , Universität Stuttgart , Stuttgart , Germany Philosophy of Neuroscience (PONS) Group, Centre for Integrative Neuroscience , University of Tuebingen , Tuebingen , Germany e-mail: [email protected] T. Froese Instituto de Investigaciones en Matemáticas Aplicadas y en Sistemas , Universidad Nacional Autónoma de México , Mexico City , Mexico Centro de Ciencias de la Complejidad , Universidad Nacional Autónoma de México , Mexico City , Mexico e-mail: [email protected] [email protected] 114 To begin with, we introduce an emerging movement in cognitive science and related fi elds, known as enactivism . The enactive approach to cognitive science brings together several fi elds of study into one coherent research program of life, mind and sociality (Thompson 2007 ; Di Paolo and Thompson 2014 ). It thereby inherits the interdisciplinary perspective that is characteristic of the cognitive sciences, but puts special emphasis on a number of additional fi elds that have been neglected by the mainstream. In particular, the enactive approach stands out by bringing together two venerable traditions of continental philosophy, Husserlian phenomenology and the philosophy of the organism, with cutting edge research in the sciences of complexity , as formalized by dynamical systems theory (Weber and Varela 2002 ). Perhaps surprisingly, the insights gained by phenomenology lend themselves to being described as structure s in a temporal fl ow using dynamical systems theory (Varela 1999 ), and Husserl 's method of using imaginative variation to reveal a phenomena's essential characteristics is not far removed from computeraided systems modeling of minimal cognition ( Froese and Gallagher 2010 ). Similarly, key philosophical claims about the self-organizing and self-producing nature of organisms, going back at least to Kant , are starting to fi nd expression in the fi elds of AI, systems biology and artifi cial life modeling ( Froese and Ziemke 2009 ; Di Paolo 2010 ). This confl uence of approaches puts enactivism in a privileged position to investigate the relationship between biological embodiment and phenomenological subjectivity (e.g. Desmidt et al. 2014 ). It does so by conceptualizing the objectively living bod y ( Körper ) and the subjectively lived body ( Leib ), following Husserl 's ([1952] 1989 ) 1 terminology, as two sides of the same coin. The traditional mind- body problem is therefore converted into the more tractable "mindbody body problem" (Hanna and Thompson 2003 ). And we are given an additional mediating concept that has been almost completely neglected in analytical philosophy of mind, but which has taken center stage in enactive theory , namely life itself: The Mind-Body-Body Problem [...] is how to understand the relation between (i) one's subjective consciousness , (ii) one's living and lived body ( Leib ), that is, one's animate body with its "inner life" and "point of view;" and (iii) one's body ( Körper ) considered as an objective thing of nature, something investigated from the theoretical and experimental perspective of natural science (physics, chemistry, and biology ). (Hanna and Thompson 2003 ) This constellation of phenomena has long fascinated the phenomenological tradition of philosophy. For example, Scheler ([1928] 2008 ), Plessner ([1928] 1975 ), MerleauPonty ([1942] 1983 ), Sartre ([1960] 2004 ) and Jonas ([1966] 2001 ) were all in their own ways interested in grounding the origins of human subjectivity in the most basic principles of organic being and behavior. To be sure, accepting that the human condition is partially constituted by forms of organic and animal life does not entail that these forms explain all there is to being human. For example, Heidegger ([1929] 1995 ) was inspired by the biologist von Uexküll ( 1909 , [1934] 1 Stylistic note: we cite the most recent English edition of our sources whenever this is possible for ease of reference. However, in order to avoid giving a false impression of the original date of publication, we also always provide the year of publication of the fi rst edition in square brackets. M. Stapleton and T. Froese [email protected] 115 1957 ), who argued for the existence of an organism's own point of view (i.e. its Umwelt ), to contrast the restricted point of view of the animal from the conceptual world of the human. Nevertheless, Heidegger recognized that our being-in-theworld ( Dasein ) depends both on Dasein 's understanding of being as well as on Dasein 's living embodiment (Kessel 2011 ). This tradition of relating subjectivity with biological embodiment is not a mere historical relic; it is continued by modern phenomenological philosophers such as Barbaras ( 2005 ), Gallagher ( 2005 ) and Zahavi ( 1999 ), who also engage with the ongoing development of enactive theory (e.g., Barbaras 2002 , 2010 ; Zahavi 2011 ; Gallagher 2012 ). In the following we complement these efforts by sketching an enactive approach to the question of how a physical living bod y ( Körper ) can be an affectively lived body ( Leib ) and also a refl ectively lived consciousness . Specifi cally, fi rst we will describe what kind of embodiment is an essential prerequisite for affective agency and then we will consider some additional biological constraints that are imposed by phenomenological subjectivity. Here we are not concerned with giving the biological or the phenomenological domain metaphysical priority but, following Varela 's ( 1996 ) working hypothesis of neurophenomenology, with putting insights from both domains into a relationship of mutual constraints to further our understanding of the phenomenon of life as a whole. 8.2 Biological Foundations of Agency What is it about biological cognitive systems that makes us want to talk in terms of them being agents? It cannot merely be that they move around in and make changes to the environment – after all a robotic vacuum cleaner achieves this very effectively. If we admit such a reactive robot into the class of agents, then we have to include the humble thermostat as well, and the concept of agency eventually ends up being so inclusive so as to be theoretically useless ( Froese 2014 ). Nor can it be that a system must have a thematised feeling of agency , explicitly experiencing themselves as the author of their actions to the point of refl ective self-awareness . Such a strong stipulation would plausibly rule out most non-human animals and quite possibly even infants: biological systems which – even though they may not be aware of it – intuitively instantiate some sort of basic subjecthood beyond its mere attribution by others. 2 There is something deep in the notion of agency , such that we know that merely attributing agency to a system, from our perspective as external observers, is not suffi cient for it to genuinely be an agent (Rohde and Stewart 2008 ). Agency is intrinsic to the system itself, but in virtue of what? The most obvious feature of systems which one might consider as uncontroversially agentive is that they have wants and needs. The kinds of robots which are 2 The attribution of subjecthood by others may in fact be an essential element in infants' development of an explicit awareness of their own subjectivity (Reddy 2003 ), but on the view we are promoting here they were already agents on their own terms even before they were born. This is what allows much of the body schema to develop in utero rather than post-partum (Lymer 2011 ). 8 The Enactive Philosophy of Embodiment: From Biological Foundations of Agency... [email protected] 116 commonly termed 'agents' in informatics seem – at least on the surface – to have these, typically because they have been programmed, designed or evolved so as to move as if they are satisfying needs (e.g. Parisi 2004 ). Biological systems, of course, do not need to act as if they have them. As Weber and Varela ( 2002 ), following Jonas ([1966] 2001 ), argue, their needs are fundamental to their continued existence: a living system that no longer has any needs to satisfy is in fact no longer a living system. As an aside, we note that the phenomenon of an agent's wants is a bit more diffi cult to address, because fulfi lling a desire goes beyond the mere satisfaction of an existing, well-defi ned lack to an open-ended quest for something that is not yet present (Barbaras 2002 , 2010 ). As such, desires are probably dependent on a more explicit awareness of one's own subjectivity. The enactive theory of agency has its roots in these biological foundations of cognitive systems. A precursor to its theoretical framework started taking shape in the cybernetics movement ( Froese 2010 ), for example in attempts to explain organisms' purposeful behavior in terms of feedback dynamics . Another important milestone was Maturana and Varela's ( 1987 ) work on the self-organising and self-producing properties of minimal living systems such as the cell . They argued that the cell is the minimal living system because it forms itself as an identity – that is to say it forms itself as a system distinct from its environment . Its particular organization allows it to be self-producing – the processes that go on inside the cell produce the boundary of the cell which distinguishes it as an identity, and this boundary allows these processes within the cell to keep going and producing it – a circularly causal process (Varela et al. 1974 ; Varela 1979 ). This form of organization of the living system was termed autopoiesis , a concept that is closely related to a number of other technical concepts. While autopoietic systems are material systems, what is key to the formation of their own systemic identity is the specifi c organizational nature of the metabolic processes rather than the particular material processes with which that organization is realized (for an introductory overview, see Di Paolo and Thompson 2014 ). The autopoietic organization is defi ned as autonomous because it has the property of operational closure, which means that the organization subserves a dynamic process of self-generation under far-from-equilibrium conditions. In other words, an autonomous system is organized as a network of processes that mutually depend on each other, and on the organization of the whole network, for their continued existence. Although there are similarities between these ideas and the cybernetics of feedback systems, the crucial difference is that autonomy ensures that the system is genuinely self-determining from the bottom up and not just self-maintaining a set of externally defi ned conditions ( Froese and Stewart 2010 ). These requirements are not trivial, but nevertheless an autopoietic system could spontaneously emerge and continue to exist and self-generate without having to be a sensorimotor system – providing that it exists in optimal conditions that provide everything it needs for its continued self-production. In addition, there are some interesting examples of self-organizing material systems that may or may not be autopoietic systems , such as a tornado or dust devil. Here we need to be careful to distinguish self-maintenance from self-production. Autopoiesis refers to a network M. Stapleton and T. Froese [email protected] 117 of processes of production of new components, whereas a tornado and a dust devil presumably are only rearranging pre-existing components. Things are not quite as simple as this (see, e.g., the critical discussion by McGregor and Virgo 2011 ), but the difference between synthesis of new components compared to mere reorganization of existing components provides a useful heuristic. Nevertheless, a spontaneously emerging autopoietic system – even if it were autonomous, would not be agentive – its movements and indeed entire existence are at the mercy of external factors and its survival as a system is just a matter of luck that the right conditions for its continued existence happen to occur. In actual fact, even the simplest autopoietic systems , such as reaction-diffusion systems, are not entirely passive; they are capable of self-movement and a limited range of interaction s with their environment ( Froese et al. 2014 ). But the important point here is that these basic autopoietic systems are not capable of actively regulating their behavior in relation to their needs. Although in the early formulations of the enactive approach an equivalence between autopoietic, living, and cognitive systems was assumed (e.g., Stewart 1992 ), this has started to be questioned. Some enactivists currently argue that autopoiesis is necessary but not suffi cient for life and life necessary but not suffi cient for cognition ( Froese and Di Paolo 2011 ) while others argue that it is autonomy rather than autopoiesis that is necessary for cognition (Thompson 2007 ; Thompson and Stapleton 2009 ). The precise relation between autopoiesis , autonomy , and life remains an open question for future research (see in particular the discussions in Thompson 2011 ; Wheeler 2011 ). Di Paolo ( 2005 ) enhanced the concept of autopoiesis with that of adaptivity in order to yield an organizational structure which subserves the kind of systems that we consider to be agents. An autopoietic system , however it is instantiated, is going to have limits to what kind of changes can happen in the environment and within its own systems that still allow the system to continue. At some point, however robust the system is, if the changes from the organization are too great it is not going to be able to self-produce and self-maintain. The set of changes that can happen within these limits are its viability set. According to Di Paolo ( 2005 ), in order for an autopoietic system to be able to continue its existence under changes in the environment , rather than just cease to exist as a system, it needs to "(i) be capable of determining how the ongoing structural changes are shaping its trajectory within the viability set, and (ii) have the capacity to regulate the conditions of this trajectory appropriately" ( Froese and Di Paolo 2011 , p. 8). This is the property of adaptivity (Di Paolo 2005 ; see also Barandiaran and Moreno 2008 ). There is a growing consensus in enactivism that autopoiesis and adaptivity are necessary and suffi cient for life, and that therefore living is sense-making because the underlying adaptive processes are normative (Thompson 2011 ). The processes necessary for adaptivity can occur within the system, i.e. by means of modifi cation of the internal milieu, but only to a certain extent. In order to be more adaptive , a system must be able to adjust its relationship with its environment , such as by moving its position to a more favorable location, in order to change the effect this environment has on its viability. And because these changes in its environment caused by its moving are related to what the system needs in order to 8 The Enactive Philosophy of Embodiment: From Biological Foundations of Agency... [email protected] 118 continue its existence, this movement is not a mere passive motion but is realized according to some goal or norm (survival), and is thus defi ned as an action. This gives the system intrinsic agency . Developing this idea, Barandiaran et al. ( 2009 ) propose an operational defi nition of agency . After critically reviewing existing defi nitions of agency , they argue that "we can generalize that agency involves, at least, a system doing something by itself according to certain goals or norms within a specifi c environment " (p. 369), and fl esh this out with the necessary and suffi cient conditions/aspects of agency , namely individualit y, interaction al asymmetry , and normativit y. More specifi cally, (i) there is a system as a distinguishable entity that is different from its environment , (ii) this system is doing something by itself in that environment and (iii) it does so according to a certain goal or norm . (Barandiaran et al. 2009 , p. 369). Let us consider these three requirements of agency in more detail. (1) Individuality: Individuality needs to arise from the structure of the system itself rather than be attributed from an outside observer. Thus an artifi cial system could conform to this requirement, but only if the processes which constitute it as a system bind it together in a coherent way and by doing so distinguish it from the environment with which it interacts ( Froese and Ziemke 2009 ). It does not suffi ce to just distinguish a part of the world and view it as a system for our explanatory purposes. It may be useful to think of some non-selfindividuated parts of the world as active systems, but to do so is to think of them from our perspective and not as a result of any particular dynamics of the system in question as an individual . To think in this way therefore does not imply that such systems have an identity of their own ( Froese 2014 ). A mobile robotic 'agent' of the kind standardly found in robotics labs therefore does not fulfi ll this criterion – it is we who demarcate the mechanisms of the robot as the relevant system for our explanatory project. We could just as well demarcate the level of its interaction s with other robots as the level of the system – as we do in swarm robotics. Or even 'agent + environment ' as the system (Beer 2000 ). It all comes down to what our explanatory project is. There does not seem to be a basis for a more or less 'correct' attribution of the system's boundaries. Compare this to a living cell . In the case of the cell the tight interactions between its components feed back to each other and enable each other to exist and to continue as such, i.e. the system consists of a network of operationally closed processes. It is – ontologically – an individual because when we, in our role as external observers, distinguish it as a system appropriately, then the system will reveal itself to us as actually autonomously distinguishing itself , that is, as existing independently of our epistemological choices and distinctions. (2) Interactional asymmetry : for agency it is not suffi cient for an individual system to just be a moving system, nor to merely be in interaction with the environment or other systems. Nor is it suffi cient for it to rely on a subsystem (which is not relevantly interconnected with the rest of the system) that drives its movement (e.g., the idea of metabolism-independent chemotaxis, see Egbert et al. 2012 ). The movement must arise at the agent level as a whole so that the agent M. Stapleton and T. Froese [email protected] 119 uses the movement to modulate its coupling with the environment . The key point here is that agency requires that the adaptive regulation of agent- environment interaction is realized by the agent rather than resulting only from contributions of the environment . This distinction is important because some types of behavior can be adaptive at the level of the population, i.e. they lead to enhanced reproductive success, while still remaining reactive at the level of the individual, i.e. they are driven mostly by the environment ( Froese , et al. 2014 ). Active regulation of interaction does not need to be happening all of the time in order for us to attribute agenthood but it must be a relevant aspect of the system. It is this aspect that underpins the system's greater adaptability as its regulated movement allows it to fi nd an environment that better suits its viability set. (3) Normativity: The concept of normativity should not be misunderstood as applying only in relation to human cultural conventions that guide action, although in that context it certainly fi nds a particularly elaborated expression (Torrance and Froese 2011 ). What is of interest here is something more fundamental, namely the biological norms that guide adaptive behavior. For a movement to be an action of an agent it must be a movement of an individual, have interaction al asymmetry (arise from the agent modulating its coupling) and be relevant to some goal – a goal which it either achieves or fails to achieve. This goal should not be externally given and the system arbitrarily directed toward its realization, such as when designing an artifact to behave in certain ways. Rather the goal should arise from and be relevant to the system's self-producing and self-maintaining activity. In a manner of speaking the system must aim at a goal in order for its movement to be an action, and it must be possible to fail at achieving this goal. However, we should beware of letting our manner of speaking mislead us into reifying the basis of this biological normativity into hypothetical entities of some sort, such as explicit representations of goals and norms. These are clearly operative in the cultural domain, for example in the legal system (Gallagher 2013 ), but they get in the way of operational explanations aimed at the subpersonal level (Di Paolo et al. 2010 ). Such goals or norms emerge within the living system as a result of the autonomous or adaptive dynamics (metabolic or otherwise) attempting to keep the system within its boundaries of viability (Barandiaran and Egbert 2014 ). An account of agency that requires individualit y, interactional asymmetry , and normativity gets us some of the aspects which are key to our intuitive notion of agency , in particular its being the source of action and intrinsic intentionalit y. While these requirements may not be suffi cient for realizing agency in all its forms, they seem to at least be instantiated in systems to which we intuitively do attribute agency . And, of particular import, such an account is operationalisable and thus, even though it is grounded in biology , it is not biologically chauvinist. To say that an account of agency is 'not biologically chauvinist' is to say that it does not rule out the possibility of a non-biological instantiation of agency (see also the discussion by Thompson 2011 ). The enactive conception of agency – grounded in the systemic principles of autonomy and adaptivity – is nevertheless embodied in a non-trivial 8 The Enactive Philosophy of Embodiment: From Biological Foundations of Agency... [email protected] 120 way, because it is not only that the body instantiates properties that make it an agentive system but that these functions are by their very nature grounded in biology : the biology of value . What this means is that even if it is operationalisable and realizable in an artifi cial system, this artifi cial system will be, in a sense , an artifi cial biological system because the values that arise out of the system and hence its normativity are grounded in its autonomous (in this case artifi cial-autopoietic ) selfproduction and adaptive self-maintenance , hence it would match our criteria of a living system – even if it is not composed of typical organic material. Agency is one of the ways in which enactivism is in tension with orthodox (functionalist) philosophy of mind and cognition. If the agential system were a purely functionalist system then it ought to be realizable in any kind of different " hardware ". Yet if values arise from the self-creation and self-maintenance of a particular system, then if you abstract that system from the physical basis that it creates and with which it maintains itself, then those values cease to exist for that system (Di Paolo 2009 ). This might seem at odds with the fact that our defi nition of agency is based on organizational criteria and therefore ought to be able to be instantiated in a variety of different systems – not only living ones (for a more detailed discussion of related concerns, see Wheeler 2011 and Thompson 2011 ). However, while the organization of such an agent is indeed relatively independent with respect to its particular physical realization, this does not mean that anything goes, as would be the case for functionalism. For example, the essential role of mortality in meaninggeneration entails that agency cannot be completely divorced from a precarious existence in some material substrate (Di Paolo 2009 ; Froese in preparation ), and this necessity of far-from-equilibrium self-production and self-maintenance imposes even more specifi c material constraints . For example, the material of the components of the system cannot be inert, but robots are typically built from such material ( Moreno and Etxeberria 2005 ). And it is the particular material instantiation we suggest – what Stapleton ( 2012 ) dubs a system's "particular embodiment " – that gives rise to the particular value s and norms of that system. Advocating that it is a system's particular embodiment that matters for agency , it should be noted, is not in principle at odds with the functionalist approach to embodiment . For example in Clark's ( 1989 ) work on "microfunctionalism" he argues that functionalism need not be identifi ed with formal descriptions pitched at a gross level, but that what is essential to functionalism is merely that the " structure , not the stuff, counts" (Clark 1989 , p. 31). In a similar vein Wheeler, drawing on the University of Sussex evolutionary hardware and robotics paradigm of A. Thompson (e.g. Thompson 1995 , develops Clark's ( 1997 ) notion of "continuous reciprocal causation " arguing that in evolved systems (both biological and artifi cial) the "lowlevel " properties of the hardware are relevant to adaptive success (Wheeler 2005 , pp. 267–68)). For these reasons at least one of us (Stapleton) is inclined towards what she calls a "nanofunctionalist" paradigm (see Stapleton 2012 , Chapter 5 and Conclusion). This is the position that the relevant level for understanding cognition in natural cognitive systems is very close to (and in some cases entwined with) the implementational level. Nevertheless, what is important about this implementation is the (nano-)functional role it plays for the system. Such a position however runs M. Stapleton and T. Froese [email protected] 121 the risk of irritating both traditional (functionalist) embodiment theorists who have explicitly rejected radical embodiment (see for example Clark 1999 ; Wheeler 2010 ) for not abstracting from implementation enough, and enactivists who reject the functionalist tradition for abstracting from implementation too much. It is however indeed the case for enactivists that what we intuitively consider as cognition involves a certain amount of autonomy with regard to its bodily basis, for example the relative operational autonomy of the nervous system (Barandiaran and Moreno 2006 ). Another mark of the cognitive may be that it serves to decouple an agent from its environment by mediating its sensorimotor interaction s (Fuchs 2011 ). This decoupling can be achieved in a variety of manners, and enactivism is currently exploring how such mediation can help to bridge the cognitive gap from basic agency to more full-blown forms of human action (see review by Froese 2012 ). 8.3 From Affective Agency to Subjective Self Given that the enactive conception of agency already involves an appeal to the normativity of adaptive behavior, it also provides a useful foundation for grounding the affective dimension of animal existence. Colombetti ( 2010 ), following Weber and Varela ( 2002 ), argues that the processes which subserve the biological (autopoietic) organization of living system s not only establish a "point of view" and locus of agency but also the enaction of meaning. The idea is that those parts of the world that are relevant to the self-production and self-maintenance of a system have meaning for the system. Here we are not concerned with linguistic semantics. Meaning is another aspect of the value s and norms discussed earlier: all are generated from within the system as a result of its relation to those parts of the world it interacts with (i.e. its "Umwelt", according to von Uexküll's terminology). For something to be meaningful to the system is for it to have value for it, and thus for it to have a normative character. Colombetti notes that Di Paolo 's ( 2005 ) addition of adaptivity to the previously binary (alive or dead) notion of autopoiesis allows us to account for the grades of meaning (or "degrees of value") offered by a system's environment , and thereby "makes room for a notion of organismic preferences" ( 2010 , p. 149). When we understand cognition in these terms, the self-regulatory metabolic (homeostatic) functions from which the values and meaning of a particular living system emerge are also those that ground emotion for neurobiological theorists such as Damasio ( 1999 , 2010 ) and Panksepp ( 1998 ). Colombetti therefore concludes that "[o]n this view of emotion, the account of natural purposes developed by Weber and Varela ( 2002 ) and Di Paolo ( 2005 ) as a theory of bodily sense-making is as much a theory of emotion as it is a theory of cognition" ( 2010 , p. 150). In general, enactivism provides a fi tting framework for the tight integration of emotion, cognition and perception (e.g. Colombetti 2007 , 2014 ; Colombetti and Thompson 2008 ; Thompson and Stapleton 2009 ; Varela and Depraz 2005 ; Ward and Stapleton 2012 ; Bower and Gallagher 2013 ). 8 The Enactive Philosophy of Embodiment: From Biological Foundations of Agency... [email protected] 122 This integration of affect and agency can be seen clearly when we consider how value and action are integrated in organismic systems. In a very simple system such as a single cell the internal metabolic dynamics and those underpinning the cell 's sensorimotor functions are not segregated very well – although precisely how independent they are from each other is debatable (Egbert et al. 2012 ). Nevertheless the internal value – from the physiological condition of the cell – is entwined with the action of the cell to maintain itself within its viability set. So even though it may not be a consciously feeling system, it is nevertheless right to think of it as an affective system: the world for the cell is shaped by this affect – it is what imbues the world with value for it, and thus what imbues the cell with normativit y. Once the agentive system is constituted by multiple cells , two issues arise: the complexity of the modulations required, which depend on a larger ensemble of physiological states, and the time it takes for processes in one part of the system to affect more distal processes. These increases in internal spatiotemporal distances and their bridging in terms of increased bodily sensing and regulation go hand in hand with an increase in decoupling from the environment , or at least an expansion of the role of self-mediation in action and feeling. We are therefore approaching the transition from mere affective agency to full-blown subjectivity. In the following we consider essential aspects of the internal organization of this more specifi c form of embodiment in some detail. What is needed for multicellular systems then is some sort of homeostatic mechanism, which is both sensitive to the animal's internal milieu and able to regulate it effectively, while at the same time providing the basis for adaptive interaction with the world. In animals these functions are provided by the nervous system. While typically the term ' interoception ' is used to refer to the sensitivity or awareness of internal, visceral changes as mediated by the autonomic part of the peripheral nervous system, we suggest that this is a contingent fact based on the predominance of research into humans. Interoception as the sense of the internal body after all, may be mediated through molecular communication networks in, for example, the endocrine and immune systems (Cameron 2001 ). That complex multicellular creatures like us require a functioning interoceptive nervous system as well does not detract from the basic structure of interoception being essentially a sensitivity to internal modulation which is needed in order to effect internal and external changes for the purposes of maintaining or increasing the adaptivity of the system. While this may just be another way of specifying the internal dynamics of autonomous, adaptive systems, we believe that understanding the mechanisms by which these organisational criteria are brought about in biological systems will yield an increased understanding of the requirements for more complex forms of agentive systems in general. Two questions in particular seem to fall out of this. Firstly, how is interoception realized in humans and can this specifi c mechanism be operationalized beyond our particular embodiment ? And secondly, how does the instantiation of an interoceptive "nervous" system in an agentive system qualitatively alter the system in terms of its agency ? Finding answers to these questions is crucial for developing an enactive approach to agency that goes beyond an account of organismic agency in M. Stapleton and T. Froese [email protected] 123 general, toward an account of animality more specifi cally and, most importantly, of human subjectivity. In the following we offer some considerations about how to begin answering this open challenge. The term ' interoception ' was introduced by Sherrington in the early twentieth century and used by him to distinguish the sense of the visceral body from the sense of limb position ( proprioception ), the senses of touch, pain, and temperature (exteroception), sight and hearing (telereception) and taste and smell (chemoreception) (Sherrington 1948 , cited in Craig 2002 ). Nowadays vision, hearing, smell and taste, like touch, tend to be categorized as exteroceptive, which refers to them being concerned with information external to the body . On this kind of distinction, proprioception (and kinesthesia) ought to count as interoceptive, and they are often referred to as such. However under the orthodox categorization of the senses it would be more correct to think of proprioception and kinesthesia as belonging to the "somatic senses" which additionally include pain, temperature, itch and vestibular balance (Kandel et al. 2000 ). Interoception is distinct from the other sense s which take the internal body as their object (proprioception and kinesthesia) as it is typically used to refer to the afferent sensory information from the autonomic nervous system, such as heart muscle, other smooth muscle (but not skeletal muscle which is included in the somatic nervous system), and the exocrine glands (i.e. sweat glands, saliva glands, stomach, liver, pancreas). Craig ( 2002 , 2003a , b ) however has argued against this traditional way of categorizing the senses, advocating that "interoception should be redefi ned as the sense of the physiological condition of the entire body , not just the viscera" (2002, p. 655). The reason for this is that recent research suggests that pain, temperature, and light touch are mediated by the same tracts in the spinal cord and subcortex as visceral information (Craig 2002 , 2003b ; Craig and Blomqvist 2002 ). These two different ways that interoception is defi ned, i.e., as the sense of the visceral body and the sense of the entire physiological body , are underpinned by different mechanisms in organisms that have developed nervous systems for mediating the sensorimotor signals. After all, a cell 's 'entire physiological body ' just is its visceral body . In humans, however, this difference in the term's scope is important. While changes in the viscera that threaten the system's viability are dealt with by adapting internally, on their own they do not seem to intrinsically motivate action, at the very least not within the time scales with which we would normally judge agency . The receptors that mediate pain, light touch, and temperature, however, are hooked up so that not only can activation induce a spinal refl ex (in very short time-scales) but their shared afferent pathway (with the visceral neurons) projects to motor areas in the brain such as the limbic motor cortex (ACC) for activation of movement over (still short but) longer time-scales (see Craig 2002 , for a comparison of his 'spinothalamocortical pathway' with the conventional pain pathways). This interoceptive-motor loop grounds what Craig calls 'homeostatic emotions' which arise from threats to the viability of the system which homeostasis on its own cannot resolve (Craig 2003a ). Craig considers these to be homeostatic 'emotions' because both motivations and sensations are generated. In addition to projections from this pathway to the limbic motor cortex there are also projections to the limbic 8 The Enactive Philosophy of Embodiment: From Biological Foundations of Agency... [email protected] 124 sensory cortex (insula) and in primates to the interoceptive cortex and from there to the right anterior insula (Craig 2003a , b ). This is of particular interest to us here because activity in the anterior insula cortex is consistently associated with subjective feelings and may even provide a basis for Sherrington's 'material me' (Craig 2003b ). This supports our argument that agency and affectivity are fundamentally entwined and not only at the level of (fi rst-order) autopoietic systems but also in complex organisms made up of various intersecting autonomous networks like ourselves – a meshwork of selfl ess (i.e., non-reifi ed) selves ( Varela 1991 ). These insights from the neurobiology of interoception in primates allow us to gesture towards how it might be operationalized. An abstraction from its particular instantiation may be used to understand the different levels of complexity of agency in biological systems and their intrinsic affectivity . Furthermore it can guide us in modeling agency for the purposes of artifi cial cognitive systems research and robotics. For now we wish to emphasize one particular point: while the instantiation of an interoceptive nervous system does not necessarily give an organism more agency than simpler agentive organisms (at least from what we have proposed so far – either you are an agent or you are not), it does give it a qualitatively different kind of agency . This kind of agency is not merely affective but instantiates a refl ective stance that is discussed by phenomenologists in terms of subjectivity. The subject 's lived body is no longer always transparently lived through as the background for activity in the world, because this agential world-directed perspective can be turned on itself – inwardly – such that the body becomes an explicit part of the subject's experiential world rather than its implicit mode of revealing that world. In this way a new horizon of actions opens up, involving the development of new forms of mediated self-regulation. Thus, if we wanted to think of agency as admitting of degrees, we could emphasize this more pronounced diversity and asymmetry in the domain of agent-environment relations, which puts even more weight on the side of the body of the agent, as an enhancement of agency (Stapleton and Froese 2015 ). According to the enactive theory of agency , all agents are affective systems because of the normativit y involved in their adaptivity and sense-making. But it takes a special form of decoupled or mediated regulation of internal and interactive processes in order for an agent to be a cognitive agent (Barandiaran and Moreno 2006 ). Following what we have said about interoception , it seems plausible to suggest that such a cognitive agent must at the same time be a feeling agent, i.e. an agent that is able to make sense of the status of its internal processes. Jonas ([1966] 2001 ) proposed that emotions co-emerge with distal perception in order to enable the mediated regulation of actions across the greater spatiotemporal distances that perceptual experience reveals in the world, and which can no longer be bridged by mere reactive behaviour. The same logic applies to the greater internal distances revealed by interoception, whereby I perceive the state of my body at the same time as I become distanced from merely being my body , and my actions are guided by an assessment of how I feel. It is at this point that we can start talking about subjectivity, rather than just agency , since the self, at least in a minimal embodied form, has become an explicit M. Stapleton and T. Froese [email protected] 125 part of the concerns that motivate and guide actions. Much more needs to be said about this transition from the biological foundations of agency to the phenomenological conditions of subjectivity, in particular with regard to full-blown selfawareness , but we hope to have shown that enactivism is in a good position to make progress on this diffi cult and deep question. What is clear is that the nervous system will play a central role in this story because its electrical activity liberates an agent's capacity of regulation from underlying metabolic and developmental constraints , thereby opening up a much wider range of internal and interactive actions and perceptions, while at the same time more tightly integrating the multicellular agent as a whole (Arnellos and Moreno 2015 ; Barandiaran and Moreno 2006 ). With respect to the question of the operational requirements of specifi cally human subjectivity, a deeper consideration of the constitutive role of social interaction s and the preexisting cultural context will become indispensable (Stewart 2010 ; Kyselo 2014 ). Yet the biological foundations of subjectivity will remain essential even as the socio-cultural extensions of the self begin to play a signifi cant role, which is why we are sceptical of the possibility of a genuinely collective subject – an agent consisting of a social network of other agents without material integration but having its own fi rstperson experience (Stapleton and Froese 2015 ). The complex material and functional requirements for the emergence of such an integrated subjective 'self' from the perspective of a multicellular system as a whole (Arnellos and Moreno 2015 ) are unlikely to be repeated at the purely social level due to its looser interactions. 8.4 Conclusion For an autopoietic system to constitute an agent there must be suffi cient internal communication to allow the system to be sensitive to its own internal dynamics and move in response to them and to perturbations in the environment that threaten their boundaries of viability. Subjectivity requires something more, namely an interoceptively grounded form of sense -making. We have briefl y described how this interoception is realized in the case of human agents. It is an open challenge for enactivism to operationalize this physiology in such a way that we can better grasp the essential dynamics that are being realized by the autonomic nervous system, and to determine in what manner these dynamics could be realized in other forms of embodiment . At the same time the enactive approach points beyond physiology to the essential socio-cultural dimensions of selfhood, which suggest that the emergence of human subjectivity on the basis of organismic agency cannot be fully understood in terms of changes in biological embodiment alone. The self certainly cannot be reduced to the brain alone, but neither is it limited by the boundaries of the body : there can be no self without others. 8 The Enactive Philosophy of Embodiment: From Biological Foundations of Agency... [email protected] 126 References Arnellos, A., and A. Moreno. 2015. Multicellular agency: An organizational view. Biology and Philosophy 30(3): 333–357. Barandiaran, X., E.A. Di Paolo, and M. Rohde. 2009. Defi ning agency: individuality, normativity, asymmetry, and spatio-temporality in action. Adaptive Behavior 17(5): 367–386. Barandiaran, X., and M.D. Egbert. 2014. Norm-establishing and norm-following in autonomous agency. Artifi cial Life 20(1): 5–28. Barandiaran, X., and A. Moreno. 2006. On what makes certain dynamical systems cognitive: A minimally cognitive organization program. Adaptive Behavior 14(2): 171–185. Barandiaran, X., and A. Moreno. 2008. Adaptivity: From metabolism to behavior. Adaptive Behavior 16(5): 325–344. Barbaras, R. 2002. Francisco Varela: A new idea of perception and life. Phenomenology and the Cognitive Sciences 1: 127–132. Barbaras, R. 2005. Desire and distance: Introduction to a phenomenology of perception . Trans. P.B. Milan. Stanford: Stanford University Press. Barbaras, R. 2010. Life and exteriority: The problem of metabolism. In Enaction: Toward a new paradigm for cognitive science , ed. J. Stewart, O. Gapenne, and E.A. Di Paolo. Cambridge, MA: The MIT Press. Beer, R.D. 2000. Dynamical approaches to cognitive science. Trends in Cognitive Sciences 4(3): 91–99. Bower, M., and S. Gallagher. 2013. Bodily affects as prenoetic elements in enactive perception. Phenomenology and Mind 4(1): 108–131. Cameron, O.G. 2001. Interoception: The inside story-A model for psychosomatic processes. Psychosomatic Medicine 63(5): 697–710. Clark, A. 1989. Microfunctionalism: Connectionism and the scientifi c explanation of mental state s . Research paper. Retrieved July 17, 2011. http://www.era.lib.ed.ac.uk/handle/1842/1332 . Clark, A. 1997. Being there: Putting brain, body and world together again . Cambridge, MA: MIT Press. Clark, A. 1999. An embodied cognitive science? Trends in Cognitive Sciences 3(9): 345–351. Colombetti, G. 2007. Enactive appraisal. Phenomenology and the Cognitive Sciences 6: 527–546. Colombetti, G. 2010. Enaction, sense-making, and emotion. In Enaction: Toward a new paradigm for cognitive science , ed. J. Stewart, O. Gapenne, and E.A. Di Paolo. Cambridge, MA: The MIT Press. Colombetti, G. 2014. The feeling body: Affective science meets the enactive mind . Cambridge, MA: The MIT Press. Colombetti, G., and E. Thompson. 2008. The feeling body: Toward an enactive approach to emotion. In Developmental perspectives on embodiment and consciousness , ed. W.F. Overton, U. Müller, and J.L. Newman. New York: Lawrence Erlbaum. Craig, A.D. 2002. How do you feel? Interoception: The sense of the physiological condition of the body. Nature Reviews. Neuroscience 3(8): 655–666. Craig, A.D., and A. Blomqvist. 2002. Is there a specifi c lamina I spinothalamocortical pathway for pain and temperature sensations in primates? The Journal of Pain 3(2): 95–101. doi: 10.1054/ jpai.2002.122953 . Craig, A.D. 2003a. A new view of pain as a homeostatic emotion. Trends in Neurosciences 26(6): 303–307. Craig, A.D. 2003b. Interoception: The sense of the physiological condition of the body. Current Opinion in Neurobiology 13(4): 500–505. Damasio, A. 1999. The feeling of what happens: Body and emotion in the making of consciousness . London: Vintage. Damasio, A. 2010. Self comes to mind: Constructing the conscious brain . New York: Knopf Doubleday Publishing Group. M. Stapleton and T. Froese [email protected] 127 Desmidt, T., M. Lemoine, C. Belzung, and N. Depraz. 2014. The temporal dynamic of emotional emergence. Phenomenology and the Cognitive Sciences 13(4): 557–578. Di Paolo, E.A. 2005. Autopoiesis, adaptivity, teleology, agency. Phenomenology and the Cognitive Sciences 4(4): 429–452. Di Paolo, E.A. 2009. Extended life. Topoi 28(1): 9–21. Di Paolo, E.A. 2010. Robotics inspired in the organism. Intellectica 1–2(53–54): 129–162. Di Paolo, E.A., M. Rohde, and H. De Jaegher. 2010. Horizons for the enactive mind: Values, social interaction, and play. In Enaction: Toward a new paradigm for cognitive science , ed. J. Stewart, O. Gapenne, and E.A. Di Paolo. Cambridge, MA: MIT Press. Di Paolo, E., and E. Thompson. 2014. The enactive approach. In The Routledge handbook of embodied cognition , ed. L. Shapiro et al. New York: Routledge Press. Egbert, M.D., X. Barandiaran, and E.A. Di Paolo. 2012. Behavioral metabolution: The adaptive and evolutionary potential of metabolism-based chemotaxis. Artifi cial Life 18: 1–25. Froese, T. 2010. From cybernetics to second-order cybernetics: A comparative analysis of their central ideas. Constructivist Foundations 5(2): 75–85. Froese, T. 2012. From adaptive behavior to human cognition: A review of enaction. Adaptive Behavior 20(3): 209–221. Froese, T. 2014. Bio-machine hybrid technology: A theoretical assessment and some suggestions for improved future design. Philosophy & Technology 27(4): 539–590. Froese, T. in press. Life is precious because it is precarious: Individuality, mortality, and the problem of meaning. In Representation and reality: Humans, animals and machines , ed. G. DodigCrnkovic and R. Giovagnoli. Berlin: Springer. Froese, T., and E.A. Di Paolo. 2011. The enactive approach: Theoretical sketches from cell to society. Pragmatics & Cognition 19(1): 1–36. Froese, T., and S. Gallagher. 2010. Phenomenology and artifi cial life: Toward a technological supplementation of phenomenological methodology. Husserl Studies 26(2): 83–106. Froese, T., and J. Stewart. 2010. Life after Ashby: Ultrastability and the autopoietic foundations of biological individuality. Cybernetics & Human Knowing 17(4): 83–106. Froese, T., N. Virgo, and T. Ikegami. 2014. Motility at the origin of life: Its characterization and a model. Artifi cial Life 20(1): 55–76. Froese, T., and T. Ziemke. 2009. Enactive artifi cial intelligence: Investigating the systemic organization of life and mind. Artifi cial Intelligence 173(3–4): 366–500. Fuchs, T. 2011. The brain – A mediating organ. Journal of Consciousness Studies 18(7–8): 196–221. Gallagher, S. 2005. How the body shapes the mind . New York: Oxford University Press. Gallagher, S. 2012. Phenomenology . Basingstoke: Palgrave Macmillan. Gallagher, S. 2013. The socially extended mind. Cognitive Systems Research 25–26: 4–12. Hanna, R., and E. Thompson. 2003. The mind-body-body problem. Theoria et Historia Scientarum 7(1): 23–42. Heidegger, M. [1929] 1995. The fundamental concepts of metaphysics: World, Finitude, Solitude . Bloomington: Indiana University Press. Husserl, E. [1952] 1989. Ideas pertaining to a pure phenomenology and to a phenomenological philosophy. Second Book: Studies in the phenomenology of constitution Trans. R. Rojcewicz and A. Schuwer. Dordrecht: Kluwer Academic Publishers. Jonas, H. [1966] 2001. The phenomenon of life: Toward a philosophical biology . Evanston: Northwestern University Press. Kandel, Eric R., James H. Schwartz, and Thomas M. Jessell. 2000. Principles of neural science , 4th ed. New York: McGraw-Hill Medical. Kessel, T. 2011. Phänomenologie des Lebendigen: Heideggers Kritik an den Leitbegriffen der neuzeitlichen Biologie . Freiburg: Karl Alber. Kyselo, M. 2014. The body social: An enactive approach to the self. Frontiers in Psychology 5: 986. doi: 10.3389/fpsyg.2014.00986 . Lymer, J. 2011. Merleau-Ponty and the affective maternal-foetal relation. Parrhesia 13: 126–143. 8 The Enactive Philosophy of Embodiment: From Biological Foundations of Agency... [email protected] 128 Maturana, H.R., and F.J. Varela. 1987. The tree of knowledge: The biological roots of human understanding . Boston: Shambhala Publications. McGregor, S., and N. Virgo. 2011. Life and its close relatives. In Advances in artifi cial life: 10th European conference, ECAL 2009 , ed. G. Kampis, I. Karsai, and E. Szathmáry. Berlin: Springer. Merleau-Ponty, M. [1942] 1983. The structure of behavior . Pittsburgh: Duquesne University Press. Moreno, A., and A. Etxeberria. 2005. Agency in natural and artifi cial systems. Artifi cial Life 11: 161–175. Panksepp, J. 1998. Affective neuroscience: The foundations of human and animal emotions . New York: Oxford University Press. Parisi, D. 2004. Internal robotics. Connection Science 16(4): 325–338. Plessner, H. [1928] 1975. Die Stufen des Organischen und der Mensch: Einleitung in die philosophische Anthropologie . Berlin: Walter de Gruyter & Co. Reddy, V. 2003. On being the object of attention: Implications for self-other consciousness. Trends in Cognitive Sciences 7(9): 397–402. Rohde, M., and J. Stewart. 2008. Ascriptional and 'genuine' autonomy. BioSystems 91(2): 424–433. Sartre, J.-P. [1960] 2004. Critique of dialectical reason. Volume One: Theory of practical ensembles . Trans. A. Sheridan-Smith. London: Verso. Scheler, M. [1928] 2008. The human place in the cosmos . Trans. M.S. Frings. Evanston: Northwestern University Press. Sherrington, C. 1948. The integrative action of the nervous system . Cambridge: Cambridge University Press. Stapleton, M.L. 2012. Proper embodiment: The role of the body in affect and cognition. PhD dissertation. University of Edinburgh. Retrieved from Edinburgh Research Archive: http://hdl. handle.net/1842/6396 . Stapleton, Mog, and Tom, Froese. 2015. Is collective agency a coherent idea? Considerations from the enactive theory of agency. In Collective agency and cooperation in natural and artifi cial systems , ed. Catrin Misselhorn, 219–36. Philosophical Studies Series 122. Springer International Publishing, Cham. http://link.springer.com/chapter/10.1007/978-3-319-15515-9_12 . Stewart, J. 1992. Life = cognition: The epistemological and ontological signifi cance of artifi cial life. In Toward a practice of autonomous systems: Proceedings of the fi rst European conference on artifi cial life , ed. F.J. Varela and P. Bourgine. Cambridge, MA: MIT Press. Stewart, J. 2010. Foundational issues in enaction as a paradigm for cognitive science: From the origin of life to consciousness and writing. In Enaction: Toward a new paradigm for cognitive science , ed. J. Stewart, O. Gapenne, and E.A. Di Paolo. Cambridge, MA: The MIT Press. Thompson, A. 1995. Evolving electronic robot controllers that exploit hardware resources. In Advances in artifi cal life: Third European conference on artifi cial life , ed. F. Morán, A. Moreno, J.J. Merelo, and P. Chacón. Berlin: Spinger. Thompson, E. 2007. Mind in life: Biology, phenomenology, and the sciences of mind . Cambridge, MA: Harvard University Press. Thompson, E. 2011. Reply to commentaries. Journal of Consciousness Studies 18(5–6): 176–223. Thompson, E., and M. Stapleton. 2009. Making sense of sense-making: Refl ections on enactive and extended mind theories. Topoi 28(1): 23–30. Torrance, S., and T. Froese. 2011. An inter-enactive approach to agency: Participatory sensemaking , dynamics, and sociality. Humana. Mente 15: 21–53. Varela, F.J. 1979. Principles of biological autonomy . New York: Elsevier North Holland. Varela, F.J. 1991. Organism: A meshwork of selfl ess selves. In Organism and the origins of self , ed. A.I. Tauber. Dordrecht: Kluwer Academic Publishers. Varela, F.J. 1996. Neurophenomenology: A methodological remedy for the hard problem. Journal of Consciousness Studies 3(4): 330–349. M. Stapleton and T. Froese [email protected] 129 Varela, F.J. 1999. The specious present: A neurophenomenology of time consciousness. In Naturalizing phenomenology: Issues in contemporary phenomenology and cognitive science , ed. J. Petitot, F.J. Varela, B. Pachoud, and J.-M. Roy. Stanford: Stanford University Press. Varela, F.J., and N. Depraz. 2005. At the source of time: Valence and the constitutional dynamics of affect. Journal of Consciousness Studies 12(8–10): 61–81. Varela, F.J., H.R. Maturana, and R. Uribe. 1974. Autopoiesis: The organization of living systems, its characterization and a model. BioSystems 5: 187–196. von Uexküll, J. 1909. Umwelt und Innenwelt der Tiere . Berlin: Julius Springer. von Uexküll, J. [1934] 1957. A stroll through the worlds of animals and men: a picture book of invisible worlds. In Instinctive behavior: The development of a Modern Concept , ed. C.H. Schiller. New York: International Universities Press. Weber, A., and F.J. Varela. 2002. Life after Kant: Natural purposes and the autopoietic foundations of biological individuality. Phenomenology and the Cognitive Sciences 1: 97–125. Ward, D., and M. Stapleton. 2012. Es are good: Cognition as enacted, embodied, embedded, affective and extended. In Consciousness in Interaction: The role of the natural and social context in shaping consciousnes , ed. F. Paglieri. Amsterdam: John Benjamins Publishing Company. Wheeler, M. 2005. Reconstructing the cognitive world the next step . Cambridge, MA: MIT Press. Wheeler, M. 2010. Minds, things and materiality. In The cognitive life of things: Recasting the boundaries of the mind , ed. L. Malafouris and C. Renfrew. Cambridge: McDonald Institute for Archaeological Research. Wheeler, M. 2011. Mind in life or life in mind? Making sense of deep continuity. Journal of Consciousness Studies 18(5–6): 148–168. Zahavi, D. 1999. Self-awareness and alterity: A phenomenological investigation . Evanston: Northwestern University Press. Zahavi, D. 2011. Mutual enlightenment and transcendental thought. Journal of Consciousness Studies 18(5–6): 169–175. 8 The Enactive Philosophy of Embodiment: From Biological Foundations of Agency... [email protected] | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Vol.:(0123456789) Synthese https://doi.org/10.1007/s11229-019-02493-2 1 Perceiving deviance Eli Shupe1 Received: 16 July 2019 / Accepted: 22 November 2019 © Springer Nature B.V. 2019 Abstract I defend the claim that we have the capacity to perceptually represent objects and events in experience as deviating from an expectation, or, for short, as deviant. The rival hypothesis is that we may ascribe the property of deviance to a stimulus at a cognitive level, but that property is not a representational content of perceptual experience. I provide empirical reasons to think that, contrary to the rival hypothesis, we do perceptually represent deviance. Keywords Perception * Perceptual content * Rich content view * Philosophy of mind 1 Introduction It is widely accepted that we perceptually represent basic, low-level properties like color and shape. Some philosophers have argued that these are the only properties we perceptually represent (Byrne 2009; Dretske 1995; Tye 1995). But many others argue that we also perceptually represent certain high-level properties, such as causal relations (Siegel 2009), kind properties like being a pine tree (van Gulick 1994; Siegel 2006), affordances like being edible (Nanay 2011), and even normative properties like being wrong and being unjust (Cowan 2015; Werner 2016). We can call the basic claim that high-level properties are represented in perception the Rich Content View. The Rich Content View is an existential claim about the representational contents of perception. All we need to do in order to show that the Rich Content View is true is to show that at least one high-level property is represented in perceptual experience. A clear way forward, then, is to identify high-level properties that are good candidates for being represented in perception, and to then scrutinize whether they in fact are so represented. To this end, in this paper, I defend-on largely empirical grounds-the claim that a particular high-level property is among those that are represented in perceptual experience. My thesis, call it DEVIANCE, is this: * Eli Shupe [email protected] 1 Department of Philosophy, Rutgers, New Brunswick, USA Synthese 1 3 DEVIANCE: We have the capacity to perceptually represent objects and events in experience as deviating from an expectation, or, for short, as deviant. Here I mean 'expectation' in a very thin sense. An expectation needn't be consciously occurrent-it may exist simply as a background assumption or implicit prediction. The way in which we form and maintain some of these expectations might even be entirely sub-personal. DEVIANCE stands in contrast to the idea that we only ever infer that an object or event deviates from our expectations; or, alternately, that we do sometimes recognize deviance non-inferentially, but that the methods by which we do so are exclusively non-perceptual-perhaps the process is facilitated by affective states, for example. My hope is that my project in this paper serves as a unique contribution to a wellworn debate. Not only do I argue in favor of the perceptual representation of a novel high-level property, but my arguments are supported by data from neuroscience that have not previously been brought to bear on the debate about perceptual contents. If my arguments are successful, then my methodology might generalize to defenses of the presence of other high-level perceptual contents. In Sect. 2, I explain the DEVIANCE thesis at greater length and introduce a pair of contrast cases, Mistake and Control, the former of which involves the phenomenal experience of DEVIANCE and the latter of which does not. In Sect. 3, I show how a phenomenal contrast argument in defense of DEVIANCE using Mistake and Control might proceed. In particular, and continuing into Sect. 4, I discuss how evidence from neuroscience might come to bear on our inferences to the best explanation about the phenomenal difference between Mistake and Control. Section 5 discusses one candidate EEG study (Pieszek et al. 2014) that suggests the distinctive phenomenology of Mistake is best explained by DEVIANCE. Sections 6 and 7 defend a pair of claims about the responses elicited in the study; if both of these claims are true, then the study and others like it form a solid evidence base in favor of DEVIANCE. 2 Mistake and control Experiences of unexpected objects and events commonly share certain phenomenal features. Often such experiences elicit the sensation of surprise. Sometimes the elicitation is weaker: an unexpected stimulus might fail to palpably shock a perceiver but still evoke feelings of unease or a more general impression of ill-fit. This weaker elicitation seems to be a common factor. Although not all experiences of violated expectations are accompanied by the sensation of surprise, the more minimal sensation of ill-fit does seem ubiquitous across examples (both when surprise phenomenology is present and when it is absent). Because I take it to be more fundamental in this way, it is the sensation of ill-fit that I seek to isolate and explain as the characteristic feature of experience of deviance.1 1 A number of ethicists have proposed fittingness as a basic normative property (Mandelbaum 1955; Chappell 2012; Audi 2013, 2015; McHugh and Way 2016). Some of these philosophers have further conceived of it as an apprehended property, and have argued that felt moral demands have their basis in the phenomenology of apprehending the fittingness or ill-fittingness of an act (Mandelbaum 1955; Audi 2013, 2015). There are commonalities between these latter philosophers and myself. Although I am con1 3 Synthese More specifically, I will focus on the experience of having one's auditory expectations violated. Since DEVIANCE being true of one modality is enough to make DEVIANCE true simpliciter, we can defensibly restrict our focus in this way. My exemplar case, Mistake, is one in which the final note of a musical sequence sounds 'wrong' to the listener. I contrast Mistake with Control, a case in which the same sequence of notes is heard but, lacking context, the listener does not experience the final note in the sequence as sounding wrong. After introducing these cases, I will explore the argument that what elicits the phenomenology of ill-fit in one case but not the other is a difference in what is perceptually represented. Here are the cases: Control: Jenna is listening to the sound of a neighbor's piano lesson. She hears a musical triplet being played (A-B-C). After a pause, she hears another slightly different triplet (AB-D). Mistake: Jenna is listening to the sound of a neighbor's piano lesson. This time, before the music starts, she hears the teacher tell her neighbor to repeat the notes that she plays. Then, Jenna hears a musical triplet being played (A-BC). After a pause, she hears another slightly different triplet (A-B-D). Jenna perceives all of the same low-level auditory content in Control and Mistake. However, as will be familiar to the reader, in cases like Mistake, but not Control, we tend to experience the misplayed note (D) as sounding wrong. Or, in other words, we experience the sensation of ill-fit described previously. The phenomenology is the same when we listen to a singer whose voice cracks. That the note sounds wrong in one but not both of the cases above is taken to be an intuitive explanandum. DEVIANCE can be evaluated partly on the basis of whether it is a serviceable explanans, i.e. whether it is the thesis that best explains the phenomenal difference in the pair of contrast cases. 3 The phenomenal contrast argument By far the most popular strategy for defending positive theses about the contents of perception has been the phenomenal contrast method (Siegel 2007). Once a candidate thesis like DEVIANCE is proposed, the strategy begins with the identification of two cases like Mistake and Control, i.e. two experiences that involve the representation of all of the same low-level perceptual content, but which have different overall phenomenologies. Then, the cases are used to perform an inference to the best explanation: we ask, does the addition of some particular high-level perceptual content best explain the distinctive phenomenology of Mistake? To illustrate, a phenomenal contrast argument for DEVIANCE that proceeds from Mistake and cerned with more basic, non-moral violations (such as misplayed notes), I, too, think that the detection of such violations is characterized by a phenomenology of ill-fit. Footnote 1 (continued) Synthese 1 3 Control would go roughly as follows. 1. Control and Mistake differ in overall phenomenology. 2. This change in overall phenomenology is best explained as a change in the phenomenology of the auditory experience that is part of the overall experience. 3. This change in the phenomenology of the auditory experience is best explained as a change in the representational content of the auditory experience. 4. On the best explanation of (3), the change in representational content is that in Mistake, but not Control, Jenna auditorily represents that the D-note is deviant. To expand on this, the explanation on offer is that, when you have no beliefs or other expectations about which notes an incoming triplet will contain, as in Control, then when you hear the triplet, auditory experience only represents the notes the triplet actually contains (i.e., the stimulus' lowlevel properties). But once you form a prior belief or expectation about which notes an incoming triplet will contain, as in Mistake, auditory experience then not only represents the notes the triplet actually contains, but also represents whether those notes were the notes that you expected to hear (a high-level property). Remember, however, that on DEVIANCE's rival views one only ever infers that a note is deviant, or recognizes deviance by some other non-perceptual means. Proponents of these rival views will reject the argument above and claim that Jenna perceptually representing deviance is not the best explanation of the difference in her overall phenomenal state. Instead, these theorists will argue that Jenna's auditory experience is the same in both cases and will point to changes in one or more of Jenna's non-perceptual states as making for the overall phenomenal difference. Are any of these alternate explanations better than the explanation I provide? This question is often adjudicated from the armchair. The best explanation is said to be the one that is the most explanatorily parsimonious, for example, or the least vulnerable to conceptual counterexamples. Instead of examining these wellworn considerations, I would like to take a somewhat different approach. Setting aside the purely theoretical advantages that one hypothesis about the contents of perception might have over another, my question will be: What role might empirical considerations play in deciding which explanation is best? At the very least, I believe that empirical evidence should help to delineate the criteria of admissibility for candidate explanations. The best explanation of Jenna's phenomenal contrast will be the best explanation among those that are also consistent with our best science of the mind. This is, I think, a relatively unambitious thesis. We might press it further and argue that, when comparing two theories that are both minimally compatible with the findings of science, we should look to see if either is better supported by those findings, and show more favor to theories that enjoy greater support. Many philosophers who employ the phenomenal contrast method to settle questions about the content of perceptual experience ignore or underemphasize the supplementary role that cognitive science can play in weighing candidate 1 3 Synthese explanations. Siegel (2011), for instance, discusses only how the Rich Content View (the view that we perceive high-level properties like being a pine tree), if it is the better than rival explanations on theoretical grounds, might subsequently guide the inquiries of cognitive science: Aside from its bearing on philosophical issues, the Rich Content View is relevant to several other areas of research in psychology and neuroscience. [...] Where should we look for neural correlates of conscious visual experience? Whether the Rich Content View is true will influence what we will count as a neural correlate of visual experience. If the view is false, then we might expect to find these neural correlates in brain areas devoted to "early" visual processing, such as visual areas V1 and V5. If the view is true, then we should expect neural correlates to involve "later" areas, such as the fusiform face area (FFA) and the inferotemporal cortex (IT). (Siegel 2011) But what of the other direction of influence? Might not the inquiries of cognitive science be independently brought to bear on whether we accept the Rich Content View? Scientists are already searching for the correlates of visual experience, and not always with strong prior conceptions about where to look for them. Siegel envisions that discovering the Rich Content View is true would guide the direction of cognitive research. But if the cognitive researcher independently discovered a correlate to the representation of higher-level properties, wouldn't the location of that correlate be precisely the kind of thing that could settle the question of whether such representation is perceptual or not, precisely the kind of thing, in other words, that could help philosophers decide whether the Rich Content View is true? For instance, imagine an EEG study with two subjects, one with a species-typical brain and the other afflicted by a kind of blindsight. Say that both subjects look at an object and their EEG results show the same increased levels of activity in areas of the brain devoted to "early" visual processing (V1 and V5), but only the nonblindsighter shows increased levels of activity in parts of the brain devoted to "later" perceptual processing (FFA and IT). Furthermore, say that only the non-blindsighter reports visually experiencing the object; the blindsighter says that she sees nothing. The fact that only the subject who showed "later" stage brain activity was conscious of whether they saw the object would be some evidence for the fact that the neural correlate of such experience is to be found in these "later" perceptual processing areas of the brain. And this is precisely where the Rich Content View, but not many its rivals, suggests such a correlate is to be found. So surely Siegel's observation might run in reverse. To the extent that whether the Rich Content View is true or false can tell us where to look for neural correlates, then where neural correlates are found might help us decide whether the Rich Content View is true or false. The experiment sketched above, for example, would at least lend credence to the Rich Content View, and detract from the plausibility of rival views that associate perceptual experience with only the earlier stages of perceptual processing (and thus the earlier areas of the visual system). In other words, empirical results have a role to play in the inference to the best explanation that decides on a favored theory about the contents of perceptual experience. Synthese 1 3 Unfortunately for the Rich Content View, blindsight does not work as described above. Rather, it involves damage to the V1 area of the visual system (Barbur et al. 1993). Thus, a blindsighter will not enjoy the same levels of early V1 activation as a typically sighted person while differing only in suppressed downstream levels of activation. Rather, blindsighters exhibit diminished V1 activation, and consequently also diminished downstream activation. So a real life experiment along the lines of the one sketched above wouldn't lend support to either the Rich Content View or its rivals. But this is just a toy example-the point was simply that other, feasible experiments might. 4 Empirical considerations Returning to DEVIANCE, which is a species of the Rich Content View, we may ask: is DEVIANCE consistent with our best science of the mind? Moreover, are there empirical findings that are like the fantasy blindsight case above, ones which lend support to DEVIANCE over and above its rival explanations? I will argue that there are some empirical results that can contribute to our debate over DEVIANCE, namely recent experimental work on error perception in the auditory system. First, what sort of empirical work would lend support to DEVIANCE? DEVIANCE hypothesizes that the property of being deviant is represented in perceptual experience. One way for DEVIANCE to be true is for the property of being a deviant sound to be represented in auditory experience. If deviance really is represented in audition in this way, then we should see some evidence that, when we experience sounds that upset our expectations, and which sound wrong, there is some signature brain event that occurs in centers of auditory processing, or those parts of the brain that otherwise give rise to or affect auditory experiences. Furthermore, this activity should be distinct from activity that occurs when we hear sounds that meet our expectations, and which do not sound wrong. If such activity is found, and is indeed localized to parts of the brain that determine what is experienced as heard, then that is consistent with a story on which deviance is being represented in auditory experience, like the other auditory phenomena processed in those areas. In other words, there should be some sort of unique brain state that is seen only when deviant sounds are heard, and which is localized to parts of the brain where differences in activity correlate with differences in auditory experience. If there were no sensory brain event of the kind described above, then critics of DEVIANCE would likely be correct: recognizing deviance would just be a matter of entering some purely cognitive or otherwise completely non-perceptual mental state. 5 Pieszek, Schröger, and Widmann (2014) Let us turn to one study that may be able to do the work described above, namely an EEG study conducted by Pieszek et al. (2014). I will argue that this study potentially confirms DEVIANCE, in that it appears to show (1) that we do represent whether 1 3 Synthese a heard sound deviates from our expectations, and (2) that such representation is perceptual. I believe that this study brings us an important distance towards meeting one of the challenges described above, in that it delivers a candidate for the neural state that makes for the phenomenal difference when we hear a note that sounds wrong. But whether or not this neural activity will satisfy our explanatory burden will depend on whether or not we consider it sensory. If the activity detected is cognitive rather than perceptual, then it actually lends support to the opponent of DEVIANCE, who argues that, although deviance might be represented in experience, it is not represented in perceptual experience. This question will be addressed following the discussion of the study. In the study, Pieszek, Schröger, and Widmann trained 25 subjects to associate particular symbols (white-on-top, white-on-bottom) with particular notes (highpitched and low-pitched, respectively). Once they were taught these associations, they were then shown a row of five symbols. Then, after a duration of 2 s, subjects were played a five-tone melody (while still looking at the row). Following the melody, subjects were given a two second response window within which to evaluate the congruency of the trial, i.e. whether the notes they expected to hear on the basis of the symbols were the notes they actually heard. Subjects reported their evaluation by pressing one of two buttons, one for success, when the sounds corresponded to the symbols, and one for failure, when the sounds did not correspond to the symbols. Subjects performed this task an average of two hundred times each. Half of the rows were fully congruent with the melodies, and half of the rows contained one incongruent note, making the rate of incongruent symbol-pitch pairs 10%. Figure 1 (below, from Pieszek et al. 2014) helps to illustrate the experimental design. Subjects were typically very skilled at identifying whether or not the rows were congruent with the melodies. They had an accuracy rate of about 99% in identifying both congruent and incongruent sequences, and there was no difference in response times between the two categories (i.e., subjects did not take longer to identify incongruent sequences than congruent sequences, or vice versa). Indeed, the task is an easy one. Once the association between the visual symbols and the pitches of the notes has been learned, notes that fail to match the given symbols stand out. They are experienced as surprising, and as sounding wrong. The experimenters analyzed EEG data from subjects as they listened to each note within the melodies. There were two distinct electrical responses, or event-related Fig. 1 Figure from Pieszek et al. 2014 Synthese 1 3 potentials (ERPs), that were only detected in the brains of subjects currently listening to notes that were incongruent with the accompanying symbols: the IR (Incongruency Response) and the N2b signal. In other words, incongruent note-symbol pairs elicited both responses and congruent note-symbol pairs failed to elicit either. Thus, Pieszek, Schröger, and Widmann identified patterns of neural activity that corresponded to perceivers' experiences of hearing notes that sounded wrong. Let's look more closely at the signals the experimenters detected. 5.1 IR (Incongruency Response): a sensory prediction error The IR is a modality-specific response to deviant auditory stimuli. It is localized to regions of the auditory cortex that are associated with the relatively early stages of auditory processing. The detection of the IR is consistent with a previous experimental finding of several of the authors, which detected signals resembling the IR during pitch violations (Pieszek et al. 2013). Furthermore, the IR can be thought of as an analogue to the more general 'mismatch negativity signal' (MMN), which has been extensively described in the neuroscience literature on sensory perception. The MMN signal is thought to be generated by an automatic response within the brain's sensory system to infrequent discriminable changes in auditory input (Näätänen et al. 2005). On one of the most commonly accepted models, the predictive coding model, signals like the IR and MMN are generated by a mismatch between sensory input and automatically pre-activated auditory sensory representations (Bar 2007; Friston and Kiebel 2009). On such a model, once one has learned to associate certain symbols with certain sounds, the visual stimulus of a row of symbols actually causes one to form a kind of auditory map, which is represented in audition itself. Before each note has even played, an auditory representation of either the high note or the low note pre-activates in the early auditory cortex, depending on which symbol is seen. This process serves to maximize the efficiency of the perceptual system, making it easier for the auditory cortex to process incoming stimuli in cases where it guesses correctly about what those stimuli will be like. In cases where the auditory cortex guesses incorrectly, it detects those mistakes at an early stage, and, instead of completing and forwarding its pre-activated representations, it newly forms and forwards correct auditory representations instead (using the feedback it acquires to hone its future predictions).2 It is important to note that the IR is almost certainly pre-attentive (and thus likely not conscious). This is indicated by the authors of the study when they describe the IR signal (and MMN signals) as corresponding to the detection of violations "at sensory levels of processing", which they distinguish from the "attentive detection" that occurs at "cognitiveattentive level" of processing (Pieszek et al. 2014). That early-stage sensory signals like the IR and MMN are typically pre-attentive and pre-conscious has also been shown in other studies, such as Moreau's et al. 2 This account is also in line with the functional model of symbol-to-sound match processing described in Widmann et al. (2007). 1 3 Synthese (2013) study of amusia, a form of auditory agnosia. Amusia is generally associated with deficits in processing pitch, and those afflicted often struggle to recognize and reproduce musical tones (Pearce 2005). In Moreau's, Jolicoeur's, and Peretz's study, amusic subjects were played a tone that suddenly changed in pitch, a phenomenon they were unable to detect. Nonetheless, EEG results showed that the subjects' brains did register the difference pre-attentively "at early unconscious levels of processing", and that this pre-attentive registration was reflected by the presence of an MMN signal (Moreau et al. 2013). This is the same response that is elicited in nonamusic subjects. If both amusic and non-amusic subjects exhibit MMN responses, as Moreau, Jolicoeur, and Peretz have shown, then such signals are not sufficient for eliciting the experience of deviance; and, because the IR signal is the same kind of signal as the MMN, it cannot then be a candidate correlate brain state to the experience of deviance. What kind of neural activity does a person with amusia lack, then, when they fail to notice an unexpected change in the tone they are hearing? As it happens, Moreau et al. (2013) found that what their amusic subjects lacked was the exact same response that was elicited in subjects who successfully detected incongruent notes in the Pieszek et al. (2014) study: the N2b response. 5.2 N2b: a later prediction error The N2b response occurs slightly after the IR, and takes place at what the experimenters call the "cognitive-attentive" level of processing (whether the signal is truly 'cognitive' in the philosopher's sense of the word will be discussed shortly) (Pieszek et al. 2014). At its most general level of description, the N2b response is a signal that reflects the conscious detection of the violation of a prediction about perceptual inputs. In other words, the deviance of the sound is selected for attention, draws our attention, and becomes something that we notice (Ibid, 2014; see also Näätänen and Gaillard 1983). As mentioned previously, the Moreau et al. (2013) study of subjects with amusia also tracked this response and that work showed that neurotypical but not amusic subjects exhibited the N2b during unexpected changes in stimulus pitch. So, to take stock: we have a perceptual representation of deviance that is not conscious (corresponding to the MMN or IR), and we have a conscious representation of deviance that may or may not be perceptual (corresponding to the N2b response). It is important to separate the question of what we perceive from the question of what we perceptually experience. It seems safe to say that, at the very least, the results of Pieszek et al. (2014) and others suggest that we perceive deviance, but this is only to say that our sensory system tracks it by way of mismatch negativity signals like the MMN and IR. Whether deviance is represented in perceptual experience, as the DEVIANCE thesis claims, is a further question. In order to answer that question in the affirmative, I will need to argue for two distinct claims. The first claim is that MMN responses like the IR do indeed single out stimuli as deviant, as I have suggested, as opposed to their being possessed of some concatenation of lowlevel properties. The second claim is that the N2b signal corresponding to the shift Synthese 1 3 of attention toward the relevant stimulus is best understood as a perceptual rather than cognitive event. If I can successfully argue for each of these claims, then I have made a good case for DEVIANCE. I shall address both of these claims in turn. 6 Do MMNs like the IR track deviance? It might be argued that the IR and other MMNs do not necessarily single out stimuli as deviant. Perhaps, one might argue, they merely single stimuli out as being possessed of some concatenation of low-level properties, namely the low-level properties in virtue of which we take them to be deviant.3 The first thing to note here is that the IR and the auditory MMN in general token in response to a wide range of auditory stimuli and in a variety of circumstances, where low-level perceptual features vary greatly. As a rule, the more general the circumstances under which a response is elicited, the more likely it is that a response is tracking a general, abstract property, rather than any particular surface-level feature. Furthermore, the auditory MMN may be caused by not only by deviations from regularity in pitch, as in the studies discussed above, but also by deviations in intensity or duration, and it is more pronounced and occurs more rapidly relative to how deviant the stimulus is from what a subject might reasonably expect (Paavilainen 2013). Secondly, the auditory MMN does not only occur in response to passively experienced violations of regularity; interestingly, it can also be triggered by violations of action intention. In a study by Korka et al. (2019), MMNs were elicited in subjects whose button presses were intended to produce a specific tone, even in a paradigm where the button presses only produced the intended tone 50% of the time (and so the effect cannot be attributable to a failure of regularity). This experimental condition maps nicely onto certain real-world cases of experienced auditory deviance, particularly cases where the subsequent phenomenology of ill-fit is especially pronounced. The singer who botches her opening note, for example, is in an analogous situation: she is thwarted in producing her intended sound, and because of that the note she sings sounds wrong to her. Finally, the predictive coding model of sensory processing, mentioned previously, is one of the most standard models of sensory processing, and it is premised on the idea that the sensory system maximizes efficiency by not constructing sensory representations from the bottom-up, but rather by making educated guesses about incoming sensory inputs and then subsequently picking out-at the earliest stages of perception-those stimuli which deviate from those predictions, precisely on the basis of their deviance. As the sensory system learns more and more about the regularities of its environment, it benefits more from catching out falsehoods, so to speak, than it does from freshly constructing truths. The success of the predictive coding model thus itself forms the basis for a strong argument that we should recognize deviance not only as a property that is tracked in perception, but as one that is tracked in very early perception. 3 Thank you to an anonymous referee for this journal for pressing me on this point. 1 3 Synthese 7 Is the N2b perceptual? If the N2b tracks a perceptual phenomenon, then the results of Pieszek et al. (2014) provide evidence that deviance is represented in perceptual experience. But perhaps the N2b does not track a perceptual phenomenon, but rather simply indexes the phenomenal experience of stimuli being cognitively classified as deviant, the way one might look at a painting and experience cognitively classifying the visual stimuli one perceives as indicative of a Rothko or a Pollock. Therefore, in order to rule out this latter cognitive explanation, and to thus make the N2b at least a strong candidate for grounding the representation of deviance in perceptual experience, we must motivate the idea that the N2b is not merely an experiential phenomenon but a perceptual phenomenon as well. Is it? On the face of it, it may seem as if the answer is no; after all, Pieszek et al. (2014) discuss N2b as "cognitive". However, it is important to understand that the authors' use of "cognitive" is largely contrastive; they mean to differentiate the later N2b signal from the earlier IR, which is pre-attentive, unconscious and occurs at a much earlier stage of auditory processing. Other authors, whose motives are less contrastive, are more neutral in their descriptions and do not take pains to characterize the N2b as cognitive. So this terminological evidence alone is insufficient to establish that the N2b is not perceptual, at least in the sense relevant to philosophers. Indeed, I think we can argue that we should indeed understand the N2b as perceptual in the relevant sense. First, the deviant stimulus to which attention is directed during an N2b response has, as I explained previously, already been classified as deviant by the IR or MMN early on in perceptual processing. Since the sound has already been classified as deviant by the perceptual system, it is reasonable to assume that it is presented as such in perceptual experience; the alternative is that the sound is stripped of that pre-assigned perceptual value and instead merely presented simpliciter in perceptual experience, whereupon it is subsequently re-categorized as deviant at the level of cognitive processing. Though not impossible, this seems unlikely. Given the early perceptual processing of deviance, then, the argument that deviance is not represented in perceptual experience proceeds with much more difficultly than similar arguments concerning other high-level properties like that of being a pine tree. The analogous situation would be if we took that dispute, and then added to it the miraculous discovery of the existence of tiny, pine-tree-specific receptors in the early visual system. Were that to happen, I think it would be fair to say that Susanna Siegel and others who would forest our perceptual experience with such properties would have gained a significant edge in the debate.4 4 This argument as well as other things I have said previously might reasonably invite the question of whether deviance is actually a previously undiscussed low-level perceptual property, rather than a candidate high-level perceptual property. I think that to interpret deviance in this fashion would be mistaken, not to mention highly revisionary with respect to the philosophical literature's current understanding of highand low-level perceptual properties. However, I will save my arguments to that effect for a future paper. Synthese 1 3 The most plausible explanation for the empirical and experiential data is that the deviant sound is not merely noticed as deviant and then redundantly classified once more as such via an inference or judgment, the way one might notice a painting and subsequently identify it as a Pollock; rather, it is most probable that the sound is heard as deviant from the very beginning. There is one final argument for claim that the N2b corresponding to the perceptual experience of deviance. This argument asks us to consider the nature of attention, to which a shift in which toward the deviant stimulus the N2b corresponds. Although the shift in attention towards deviant sounds tracked by the N2b can occur partly as a result of top-down, cognitive influences (e.g. beliefs and expectations about what sounds one is likely to hear or produce), it can be argued that the mere presence of these influences does not merit describing the attentional shift itself as a cognitive phenomenon. This is because this attentional shift is a shift in auditory attention, and any shift in auditory attention is a perceptual phenomenon, whatever its causes. What it is to auditorily attend to a stimulus just is for the auditory system to be preferentially devoted to processing that stimulus. As Christopher Mole writes, "The processes responsible for the allocation of attention [are] inextricable from the processes that are responsible for the perception of the things to which we attend" (Mole 2015). Thus, to the extent that the N2b tracks the direction of attention within a sensory modality, then, it may be considered a perceptual phenomenon, regardless of the contributions of top-down influences. 8 Taking stock I hope to have made a good case that (1) ERPs like the MMN and IR track the representation of deviance in perception; and (2) later ERPs associated with conscious attention like the N2b track the representation of deviance in perceptual experience. If I am right, then studies like the one conducted by Pieszek et al. (2014) provide empirical support for DEVIANCE, the thesis that we have the capacity to perceptually represent objects and events in experience as deviating from our expectations. Acknowledgements I would like two thank two anonymous referees at this journal, both of whom were thoughtful, prompt, and kind. I also owe debts to Sam Carter and Mia Accomando for extensive and invaluable feedback. Finally, I must express my deepest gratitude to two Susannas: Susanna Schellenberg, who provided essential feedback during this paper's development; and Susanna Siegel, without whose work on the contents of perception this paper would never have existed. References Audi, R. (2013). Moral perception. Princeton: Princeton University Press. Audi, R. (2015). Reasons, rights, and values. Cambridge: Cambridge University Press. Bar, M. (2007). The proactive brain: using analogies and associations to generate predictions. Trends Cognitive Science, 11(7), 280–289. Barbur, J. L., Watson, J. D. G., Frackowiak, R. S., & Zeki, S. (1993). Conscious visual perception without V1. Brain, 116(6), 1293–1302. Byrne, A. (2009). Experience and content. The Philosophical Quarterly, 59(236), 429–451. 1 3 Synthese Chappell, R. Y. (2012). Fittingness: The sole normative primitive. The Philosophical Quarterly, 62(249), 684–704. Cowan, R. (2015). Perceptual Intuitionism. Philosophy and Phenomenological Research, 90(1), 164–193. Dretske, F. I. (1995). Meaningful perception. In M. K. Stephen & N. Daniel (Eds.), An invitation to cognitive science: Visual cognition. Cambridge: The MIT Press. Friston, K., & Kiebel, S. (2009). Predictive coding under the free-energy principle. Philosophical Transactions of the Royal Society: Biological Sciences, 364(1521), 1211–1221. Korka, B., Schröger, E., & Widmann, A. (2019). Action Intention-based and Stimulus Regularity-based Predictions: Same or Different? Journal of Cognitive Neuroscience, 31(12), 1917–1932. Mandelbaum, M. (1955). Societal facts. The British Journal of Sociology, 6, 305–317. McHugh, C., & Way, J. (2016). Fittingness First. Ethics, 126(3), 575–606. Mole, C. (2015). In J. Zembeikis & T. Raftopoulos (Eds.), The cognitive penetrability of perception. Oxford: Oxford University Press. Moreau, P., Jolicoeur, P., & Peretz, I. (2013). Pitch discrimination without awareness in congenital amusia: evidence from event-related potentials. Brain and cognition, 81(3), 337–344. Näätänen, R., & Gaillard, A. W. K. (1983). The orienting reflex and the N2 deflection of the event-related potential (ERP). Advances in psychology, 10, 119–141. Näätänen, R., Jacobsen, T., & Winkler, I. (2005). Memory-based or afferent processes in mismatch negativity (MMN): A review of the evidence. Psychophysiology, 42(1), 25–32. Nanay, B. (2011). Do we see apples as edible? Pacific Philosophical Quarterly, 92(3), 305–322. Paavilainen, P. (2013). The mismatch-negativity (MMN) component of the auditory event-related potential to violations of abstract regularities: a review. International Journal of Psychophysiology, 88(2), 109–123. Pearce, J. M. S. (2005). Selected observations on amusia. European Neurology, 54(3), 145–148. Pieszek, M., Schröger, E., & Widmann, A. (2014). Separate and concurrent symbolic predictions of sound features are processed differently. Frontiers in Psychology, 5, 1295. Pieszek, M., Widmann, A., Gruber, T., & Schröger, E. (2013). The human brain maintains contradictory and redundant auditory sensory predictions. PLoS ONE, 8(1), e53634. Siegel, S. (2006). Which properties are represented in perception? In T. Gendler & J. Hawthorne (Eds.), Perceptual experience. Oxford: Oxford University Press. Siegel, S. (2007). How can we discover the contents of experience? The Southern Journal of Philosophy, 45(S1), 127–142. Siegel, S. (2009). The visual experience of causation. The Philosophical Quarterly, 59(236), 519–540. Siegel, S. (2011). The contents of visual experience. Oxford: Oxford University Press. Tye, M. (1995). Ten problems of consciousness. Cambridge: MIT Press. Van Gulick, R. (1994). Deficit studies and the function of phenomenal consciousness. In G. Graham & G. L. Stephens (Eds.), Philosophical psychopathology. Cambridge: MIT Press. Werner, P. (2016). Moral Perception and the Contents of Experience. Journal of Moral Philosophy, 13(3), 294–317. Widmann, A., Gruber, T., Kujala, T., Tervaniemi, M., & Schröger, E. (2007). Binding symbols and sounds: Evidence from event-related oscillatory gamma-band activity. Cerebral Cortex, 17(11), 2696–2702. Publisher's Note Springer Nature remains neutral with regard to jurisdictional claims in published maps and institutional affiliations. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
BOOK REVIEW published: 12 January 2016 doi: 10.3389/fpsyg.2015.02047 Frontiers in Psychology | www.frontiersin.org 1 January 2016 | Volume 6 | Article 2047 Edited by: Sen Cheng, Ruhr University Bochum, Germany Reviewed by: Ekrem Dere, University Pierre and Marie Curie Paris 6, France *Correspondence: Kourken Michaelian [email protected] Specialty section: This article was submitted to Theoretical and Philosophical Psychology, a section of the journal Frontiers in Psychology Received: 09 December 2015 Accepted: 23 December 2015 Published: 12 January 2016 Citation: Michaelian K (2016) Book Review: Memory: A History. Front. Psychol. 6:2047. doi: 10.3389/fpsyg.2015.02047 Book Review: Memory: A History Kourken Michaelian* Department of Philosophy, University of Otago, Dunedin, New Zealand Keywords: memory, history of philosophy, history of psychology, theoretical psychology, collective memory A book review on Memory: A History Edited by Dmitri Nikulin, Oxford University Press, 2015 As the first to provide a thorough overview of the history of philosophical thinking about memory, this book fills an important gap in the literature (Nikulin, 2015). Despite some minor omissions in its coverage and some unusual features of its format (see below), Dmitri Nikulin's edited collection does an admirable job of providing a synoptic view of memory in the history of philosophy, and it will constitute a valuable addition to the libraries not only of philosophers but also of psychologists interested in the development of a concept which continues to play a central role in psychological research. Due to the length and scope of the multi-author volume-the book contains eight chapters on different aspects of memory in the history of philosophy, as well as a substantial editorial introduction and a series of brief "reflections" intended to relate philosophical themes to ideas from other fields-only a cursory description of its contents can be provided here; in particular, the "reflections" will be discussed only in passing. Nikulin's chapter on memory in ancient philosophy provides detailed accounts of memory and recollection in Plato and Aristotle, both of which exerted a major influence on subsequent philosophers, but the chapter goes well beyond these figures to discuss memory in the Stoics, Roman thought, and Plotinus. Jörn Müller's chapter on memory inmedieval philosophy is similarly innovative, focusing on explicit theories of memory-including those proposed by Augustine, Avicenna, Averroes, Albert the Great, and Thomas Aquinas-rather than the practices or arts of memory that usually take centre stage in accounts of medieval views of memory. Both chapters will serve to introduce readers to some often-overlooked theoretical resources. Stephen Clucas's chapter on memory in renaissance and early modern philosophy traces the shift from a broadly Aristotelian view of memory as a distinct faculty to a view of memory as one function of a unified intellect, discussing the blurring of the boundary between memory and imagination in figures including Descartes and Hobbes. The chapter also traces the gradual unlinking of memory and knowledge during this period and the linking of memory and personal identity in Locke. Given the continuing influence of many of the figures discussed here, the chapter will be a particularly valuable reference. Angelica Nuzzo's chapter on memory in classical German philosophy is considerably more technical and may be somewhat challenging for readers unfamiliar with the period. This was likely inevitable, given that many of the figures discussed - from Kant through to Hegel- presupposed views of memory but did not provide systematic treatments of the topic, and the chapter nevertheless provides a useful resource for contemporary analytic philosophy of memory, which tends not to make much reference to philosophers from this period. Nicolas de Warren's chapter on memory in continental philosophy is similarly challenging, though for different reasons. Many of the thinkers discussed here did provide explicit treatments of memory, but each had his own problematic and employed his own technical vocabulary. Despite this, the chapter provides a clear overview of themes as diverse as habit memory (in Bergson), primary vs. secondary memory in relation to time-consciousness (in Husserl), and the "forgetting of being" (in Heidegger). Turning from continental to analytic philosophy, Sven Michaelian Book Review: Memory: A History Bernecker's chapter reviews contemporary controversies over distinctions among kinds of memory and epistemic vs. causal theories of memory before focusing on the epistemology of memory, including the possibility of memory without belief and without justification, scepticism about memory knowledge, and generationism vs. preservationism. The chapter concludes with a helpful discussion of contemporary treatments of the relationship between memory and personal identity. The remaining two chapters-on memory and culture, by Jan Assmann, and on trauma, memory, and holocaust, by Michael Rothberg-have a thematic rather than a historical focus. In view of the increasing importance of accounts of collective memory, the inclusion of Assman's chapter gestures usefully toward the need for work linking traditional philosophical treatments of memory to contemporary debates over collective memory in the social sciences. In contrast, Rothberg's chapter, as the only chapter to focus on memory for a particular event rather than general theories of memory, to some extent fails to connect with the rest of the volume. Any volume as ambitious in its scope as this one inevitably includes multiple claims or arguments that invite disagreement, but the authors collectively do an excellent job of surveying a broad range of philosophical thinking about memory. The only major limitations of the volume pertain to some omissions in its coverage and some features of its format. As far as content is concerned, Hume does not make much of an appearance, despite the importance of his treatment of the relationship between memory and imagination. And there is little discussion of the emergence of empirical approaches (such as behaviorism) to memory in psychology, potentially limiting the usefulness of the book to readers outside of philosophy. Along the same lines, the book does not discuss contemporary research, inspired by distributed cognition and similar theoretical frameworks, on offloading to external memory; while links could have been drawn between this research and, for example, Plato's arguments on the effects of writing on memory, it might have been difficult to find sufficient space in the volume. And the book does manage to find space for a contemporary cognitive neuroscience perspective, in the form of a brief "reflection" on memory as an adaptive constructive process by Daniel Schacter. As far as format is concerned, however, the inclusion of the "reflections" (required by the format of the Oxford Philosophical Concepts series) sometimes gives the book a disjointed feel; for example, a brief "reflection" on memory in daoism is sandwiched between the lengthy chapters onmemory in the renaissance and early modern philosophy and memory in classical German philosophy. To the extent that they permit coverage of topics that otherwise could not have been discussed, however, the reflections are helpful on the whole. These criticisms are minor. The book was an extremely ambitious project, and the editor and authors are to be applauded for having carried it out successfully. Philosophers owe them a debt of gratitude for providing a comprehensive overview of the history of the philosophy of memory. And psychologists will benefit from the availability of a detailed account of the historical origins of a concept which remains fundamental for their research today. AUTHOR CONTRIBUTIONS KM is the sole author of the review. REFERENCES Nikulin, D. (2015).Memory: A History. New York, NY: Oxford University Press. Conflict of Interest Statement: The author declares that the research was conducted in the absence of any commercial or financial relationships that could be construed as a potential conflict of interest. Copyright © 2016 Michaelian. This is an open-access article distributed under the terms of the Creative Commons Attribution License (CC BY). The use, distribution or reproduction in other forums is permitted, provided the original author(s) or licensor are credited and that the original publication in this journal is cited, in accordance with accepted academic practice. No use, distribution or reproduction is permitted which does not comply with these terms. Frontiers in Psychology | www.frontiersin.org 2 January 2016 | Volume 6 | Article | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 15 Refugee, Migrant and Human Rights Crisis in Africa: The Libyan Experience Dr. Ifedi, Francisca 1 , Ezechi, Kingsley 2 Department of Political Science and International Relations, Godfrey Okoye University, Thinkers' Corner, Enugu [email protected] 08035306554 [email protected] 07032363660 Abstract: The refugee, migrant and human rights crisis ravaging the African continent through the Libyan coast is one that is selfinflicted, due in part and primarily so, a result of bad governance on the part of the African leaders who have not made the management and welfare of her citizens a primary and a going concern. Ethnic conflict and wars on resource control have also led to the forceful migration of some of these citizens from their homes. Thus, having been frustrated and uncared for, dreams dashed and hope in the leaders lost, the average African citizen, in a bid to achieve their natural given potential have decided to seek alternative means to do so in other climes other than their home countries, no matter the cost. Using the documentary method of data collection and expost facto research design, the study found that the current crisis in Libya is largely a product of neglect by African leaders of their citizens and their seeming cluelessness in the ordering and direction of the lives of their citizens for individual, collective and societal growth. Apart from determining if the dearth of leadership was responsible for the current human rights crisis in Libya, the study also found that the average living conditions of African citizens was a probable cause. Thus, to properly understand the philosophical reason for the exodus of Africans out of their home countries, the study adopted the Neoclassical Migration Theory. The study finally recommends that African leaders should address the structural imbalance in their various domains that have sparked both internecine and genocidal conflict across the continent, and also ensure the implementation of the tenets of good and inclusive governance. 1. INTRODUCTION Refugee, migrant and human rights crisis in Africa has been in recent times a serious issue begging for attention with utmost sense of urgency. Over a decade now, both the young and old of different African and Asian countries have made their way down to the Mediterranean with the intent of either staying put or to cross same into Europe. Some of the reasons advanced for this movement have been attributed to either conflict in some of these countries or the search for a better life. With the increase in armed conflicts in Africa, there exist various dimensions of environmental, social and security challenges posed by refugee influx into most countries of Africa. Amongst the approximately 43 million people of concern to United Nations High Commissioner on Refugees (UNHCR) at the end of 2013, nearly one-third were in Africa, with 13 million in the sub-Saharan region and over 400,000 in Northern Africa. Within this population, the majority – 7.7 million, or 57 per cent – were internally displaced. Refugees accounted for 3.4 million, while the stateless population in Africa stood at an estimated 721,000, based upon countries with reliable data. Among refugees, over 2.9 million were in sub-Saharan Africa, with approximately 400,000 in Northern Africa. (UNHCR, 2009) Wars, political instability, and macro cum micro economic vulnerabilities have all been fingered as the central causes of refugee, migrant and human rights crisis in Africa, with the current theatre of the crisis, being Libya. The genocidal war in Rwanda and several post-election crises in different part of the continent have birthed people who are considered migrants, refugee and even asylum seekers by different definitions and theories. The dearth of good political leadership in Africa stands to be the biggest challenge. Lack of trust of the people in their leaders to ensure good living standards, dividends of democracy, protection of human rights, and provision of good and qualitative education, infrastructure and social security; has made many individuals both old and young of the continent to ―check out.‖ This, they do with the undying hope that they would lead a more better and prosperous life outside the shores of their country and continent. In a continent where nepotism is favoured over patriotism, the outcome would surely be one of favouring a certain ethnic group and marginalizing the other. When this happens, the result could be an outburst or violent demonstration that could lead to ethnic clashes which may spiral into civil war. Wars of this nature are usually bloody to the extent that many are forced to flee their habitual home of residence, and in search of refuge elsewhere. Some may find refuge in other region of the same country that is relatively peaceful (IDPs), whilst others may seek refuge by crossing an internationally recognized border into another country (refugee). International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 16 2. CONCEPTUAL CLARIFICATION/LITERATURE REVIEW The Country, Libya: Since the discovery of oil in Libya in 1959 foreign workers have flowed into the country, seeking economic opportunities from the wealth it has generated. Libya quickly became a destination country for migrants looking for job opportunities. Initially, Colonel Muammar al-Gaddafi, who ruled the country from 1969 to 2011, was influenced by panArabism and particularly its articulation by Gamal Abdel Nasser, the president of neighboring Egypt between 1956 and 1970, and allowed nationals from Arab states into Libya, granting them residence and employment rights similar to Libyan nationals. However, after UN sanctions were imposed on Libya in 1992, al-Gaddafi became disappointed at what he deemed to be the lack of support given to the country by Arab states in the face of this international punishment. He subsequently pivoted his foreign policy interests towards Africa in the late 1990s, motivated this time by a pan-African dream. This shift came with domestic law and policy changes as well, with al-Gaddafi opening Libya's borders to African nationals by removing visa requirements. Thousands of African nationals arrived in the country, finding jobs in the service sectors in particular. From the late 1990s, smugglers began using Libya as a launching pad to transport people from Libya by boat to Europe. As a result, Libya gradually emerged as a transit country and gateway to Europe. Despite Libya's repressive security apparatus, which would have otherwise made it difficult for alternative economies based on illicit trade to thrive, the authorities turned a blind eye towards the smuggling networks that were developing. This was mainly due to the strategic power politics the al-Gaddafi administration played, supporting southern tribes to gain their allegiance, while in turn allowing them to develop what over time would become a multibillion dollar alternative economy. Libya's open door policy towards first Arab and then African nationals meant that the authorities encouraged free movement. It entered into both bilateral agreements and regional ones, such as by joining the Community of SahelSaharan States, which sought to create a regional bloc of free movement in that region. However, Libya did not consistently adhere to these in practice and subsequently reintroduced restrictions on free movement, eventually imposing visas on all nationals except those from the Maghreb countries. In addition, some of Libya's laws were contradictory and at times the authorities carried out arrests for illegal entry and mass expulsion of foreigners. Although there were thousands fleeing conflicts and persecution among those moving to Libya, the concept of asylum appeared contradictory to al-Gaddafi's transnational dreams, and for this reason the country never equipped itself with asylum legislation and never ratified the 1951 Refugee Convention. Despite the Libyan authorities' refusal to formally recognize refugee status, they have de facto acknowledged the need for protection of Eritreans, Ethiopians, Iraqis, Palestinians, Somalis, Sudanese of Darfur origin and Syrians by adhering to the principle of non-refoulement – that is, not returning them to their country of origin – and permitting UNHCR to offer them basic assistance. From 2002 onwards there was a sharp increase in the number of refugees and migrants setting off from Libya to cross the Mediterranean sea in an attempt to reach Europe, a trend which continued in the following years. The pull towards Libya remained strong, as several civil wars raging in Africa were pushing thousands northwards and migratory routes to and through Morocco and Tunisia were proving more difficult for migrants to access. However, there was growing popular resentment and xenophobia linked to the increasing numbers of African nationals present in Libya. Back in 2000 such feelings had led to attacks on refugees and migrants in the cities of Zawiya and Tripoli that left dozens of sub-Saharan Africans killed. By 2007, al-Gaddafi had begun shifting his domestic policies away from the Community of Sahel-Saharan States, imposing visa regimes and introducing rigorous procedures for migrant workers that made it difficult for them to regularize their status. The Libyan authorities increasingly resorted to the use of detention as a means to contain the large migrant and refugee movements in the country. Refugees and Migrants in African Context Although, Article 1, of the United Nations High Commission on Refugee (1951) defined a refugee as persons who: ―as a result of events occurring before 1 January 1951 and owing to well-founded fear of being persecuted for reasons of race, religion, nationality, membership of a particular social group or political opinion, is outside the country of his [or her] nationality and is unable, or owing to such fear, is unwilling to avail him or herself of the protection of that country; or who, not having a nationality and being outside the country of his or her former habitual residence as a result of such events, is unable or, owing to such fear, is unwilling to return to it.‖ Thus, after incorporating the refugee definition contained in the 1951 Convention, the 1969 OAU Convention provides an indigenous definition that best described the continent's experience in Article I(2) that ―the term ―refugee‖ shall also apply to every person who, owing to external aggression, occupation, foreign domination or events seriously disturbing public order in either part or the whole of his [or her] country of origin or nationality, is compelled to leave his [or her] place of habitual residence in order to seek refuge in another place outside his [or her] country of origin or nationality.‖ On the other hand, the terms migrant or international migrant are been known to have been used interchangeably. While the term migrant is used generically to mean any individual who have moved from his place of usual residence to another place of relative comfort (this could be within or outside the International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 17 borders of his country of birth). This movement may be politically, economically, socially and educationally motivated. Some could also be as a result of natural disaster, armed conflict or even huge developmental projects. International migrants on the other hand are individuals who are strictly considered to have left their country of birth for another country based on one or more of the factors mentioned above. The above description of migrants clearly explains the factors that have prompt many citizens of the continent to leave their habitual home of residence Beyond this, the International Organization on Migration (IOM) defines a migrant as any person who is moving or has moved across an international border or within a State away from his/her habitual place of residence, regardless of (1) the person's legal status; (2) whether the movement is voluntary or involuntary; (3) what the causes for the movement are; or (4) what the length of the stay is. Similarly, the UN Convention on the Rights of Migrants defines a migrant worker as a "person who is to be engaged, is engaged or has been engaged in a remunerated activity in a State of which he or she is not a national." From this a broader definition of migrants follows: "The term 'migrant' in article 1(1a) should be understood as covering all cases where the decision to migrate is taken freely by the individual concerned, for reasons of 'personal convenience' and without intervention of an external compelling factor." Brief History of Migration in Africa Possibly the best documented and most widely known incidence of large scale forced migration experienced in the history of the African continent is the slave trade. The transAtlantic slave trade is unique in the history of forced migration in terms of its magnitude, the prolonged period of its practice, the suffering that its victims endured and the profit that it generated which laid the foundation of the early development of the capitalist world-economy (Wallerstein, 1974). The victims of this form of forced migration were subjected to forced labor in plantations, mining and domestic work in the Americas and the Caribbean islands. As Sanderson (1991) points out, slavery played a vital role in generating the profits that led to the great expansion of British capitalism and the financing of the Industrial Revolution. In refugee matters, the greatest challenge facing independent Africa is the ever-growing number of refugees and the generalized fatigue in handling the refugee problem. As Milner points out, by the early 1980s, it was recognized that western donor governments were increasingly reluctant to fund lengthy care and maintenance programmes, and many governments began to seek ways of limiting their overseas commitments' (Milner, 2004, p. 16). Similarly, several conflicts experienced on the continent in post-independence period meant that many countries are at the same time refugee producing and receiving countries. For example, Rwanda has produced refugees on several occasions since 1960s but it has hosted Burundian and Congolese (DRC) refugees on several occasions in her independence period. The same can be said of Sudan, Ethiopia, Somalia, Uganda, DRC, Congo, Angola, etc. In most cases, refugees settle in countries with limited means and resources to host them. Many economic and political analysts insist on the role played by western governments and/or multinational companies in armed conflicts on the African continent and their consequences on the human and economic development of the people. They base their accusation on the fact that most, if not all, weapons and other military equipments used in these destructive conflicts come from industrialized countries. The motive of sponsoring armed conflicts on the African continent being to have easy access to the minerals and other natural resources in the countries concerned. As Adepoju explains, these conflicts in independent Africa find their roots in economic factors. Mineral rich areas are often tempted to secede, in most cases with active support by external interests' (Adepoju, 1982; p. 24). The Biafra war in Nigeria and the secession war in Shaba in Congo (DRC) in the 1960s are clear examples of conflicts fuelled by outside forces for easy access to minerals and natural resources. These armed conflicts leave failed and ungovernable States with generalized insecurity such as armed gangs, land mines, reprisals, corruption, and so on. Ascertaining the Human Rights Conditions of Refugees and Migrants in Africa: Libya as a Case in Point Crossing from the Libyan coast to Italy is currently the major route for refugees and migrants seeking to reach Europe. As of May 24, 2017, more than 50,000 refugees and migrants have arrived in Italy by sea since the beginning of the year, and almost all sea arrivals to Italy depart from Libya. (Refugee International, 2017) In 2015, the majority of arrivals in Europe came from Turkey to Greece, but with tighter restrictions in Turkey following the EU-Turkey statement of March 2016 and the closure of the route through the Balkans, the Central Mediterranean is now the major route for migrants and refugees seeking to reach Europe. While the Turkey-Greece route was mostly used by Syrians, Iraqis, and Afghans, the majority of refugees and migrants using the Libya-Italy route are from West and East Africa. As of the end of April 2017, the majority of people reaching Italy's shores from Libya were from Nigeria, Bangladesh, Guinea, Ivory Coast, and Gambia. For years, Libya has been a country of destination for migrants seeking work in the oil-rich country, as well as a transit country for people hoping to reach Europe. But the general climate of political instability and insecurity in Libya since the overthrow of Muammar Gaddafi in 2011 has made life in Libya increasingly difficult, and conditions have deteriorated further following an armed conflict which started in 2014. In addition to the existence of three competing governments, Libya hosts a multitude of militias, criminal gangs, and human trafficking networks which operate throughout the country. International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 18 Law enforcement and the judiciary have collapsed and abuses, including unlawful killings, torture, arbitrary detention, and indiscriminate attacks, are widespread. More than 400,000 Libyans are internally displaced, and Libyans face limited access to healthcare and electricity. The hundreds of thousands of migrants and refugees living in Libya face additional difficulties due to widespread racism and, for many, a lack of legal status. In the absence of a formal registration system in Libya, there is no exact figure of the number of refugees and migrants currently in Libya. The International Organization for Migration (IOM) has identified more than 381,000 migrants – including refugees and asylum-seekers – across the country, and as of April 2017, UNHCR registered just over 40,000 refugees and asylum-seekers in Libya. In reality, the number of refugees and migrants in Libya is likely to be much higher. IOM estimates the number to be between 700,000 and one million, of whom 7,100 are detained in detention centres managed by the Department for Combating Irregular Migration (DCIM). Violations and Abuse of Refugees and Migrants Rights in Africa: Libya as a Case in Point Refugees and migrants are routinely exposed to human rights violations committed by Libyan officials and security forces and abuses at the hands of armed groups and criminal gangs, who are often working in close co-operation and to mutual financial advantage. They suffer torture and other illtreatment and arbitrary detention in appalling conditions, extortion, forced labour and killings at the hands of Libyan officials, militias and smugglers. In a lawless country, refugees and migrants have become a resource to be exploited – a commodity around which an entire industry has grown, as the shocking footage of a migrants being sold, aired in November 2017 highlighted. The situation of migrants in Libya is a human rights crisis. The breakdown in the justice system has led to a state of impunity, in which armed groups, criminal gangs, smugglers and traffickers control the flow of migrants through the country. The United Nations Support Mission in Libya (UNSMIL) has also received credible information that some members of State institutions and some local officials have participated in the smuggling and trafficking process. Libya is a destination and transit country for migrants. Many suffer human rights violations and abuses in the course of their journeys. They are subjected to arbitrary detention, torture, other ill-treatment, unlawful killings, sexual exploitation, and a host of other human rights abuses. Migrants are also exploited as forced labour and suffer extortion by smugglers, traffickers, as well as members of State institutions. Women migrants are the most exposed, amidst numerous and consistent reports of rape and other sexual violence. Migrants are held arbitrarily in detention centres run mostly by the Department for Combating Illegal Migration (DCIM). They are brought to the centres where there is no formal registration, no legal process, and no access to lawyers or judicial authorities. Conditions in detention are generally inhuman: severely overcrowded, without adequate access to toilets or washing facilities, food, or clean water. In several detention centres visited by UNSMIL, migrants were observed in large numbers in a single room without even sufficient space to lie down. Amidst severe challenges faced by the health sector in Libya as a result of the conflict, some hospitals have refused to treat migrants, citing a lack of payment and fear of infectious diseases. Information received UNSMIL shows a consistent and widespread pattern of guards beating, humiliating and extorting migrants, including by taking money for their release. A number of migrants interviewed by UNSMIL had sustained gunshot or knife injuries; several migrants had visible wounds and head injuries. Other human rights abuses included lengthy pre-trial detention; denial of fair public trial; an ineffective judicial system staffed by officials subject to intimidation; arbitrary interference with privacy and home; use of excessive force and other abuses in internal conflicts; limits on the freedoms of speech and press, including violence against and harassment of journalists; restrictions on freedom of religion; abuses of internally displaced persons, refugees, and migrants; corruption and lack of transparency in government; violence and social discrimination against women and ethnic and racial minorities, including foreign workers; trafficking in persons, including forced labour; legal and social discrimination based on sexual orientation; and violations of labour rights. Impunity was a severe and pervasive problem. The government had limited reach and resources, and did not take steps to investigate, prosecute, and punish those who committed abuses and violations against refugees and migrants. Intimidation by armed actors resulted in paralysis of the judicial system, impeding the investigation and prosecution of those believed to have committed human rights abuses, including against public figures and human rights defenders. European Complicity in Abuse of Refugees and Migrants Rights in Africa: Libya as a Case in Point Amnesty International's findings do not only show how horrific corrupt officials and callous smugglers have treated women, men and children. They also shine a light on Europe's responsibilities. They reveal how the European Union (EU), its member states – and Italy in particular – have pursued their own goal of restricting the flow of refugees and migrants across the Mediterranean, with little thought, or seeming care, for the consequences for those trapped in Libya as a result. EU member states have entered into a string of co-operation agreements with Libyan authorities responsible for grave human rights violations, in particular the Libyan Coast Guard (LCG) and the General Directorate for Combating Illegal Migration (DCIM) within the Ministry of Interior, with the aim of increasing their capacity to tackle smugglers, carry out search and rescue operations and prevent irregular International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 19 departures. The policy has been successful: the number of arrivals in Italy has fallen by 67% between July and November 2017, compared with the same period in the previous year, and deaths at sea have reduced commensurately. But EU countries should not feign shock or outrage when the human cost of these deals is laid bare. EU and Italian officials cannot plausibly claim to be unaware of the grave violations being committed by some of the detention officials and LCG agents with whom they are so assiduously co-operating. Nor can they credibly claim to have insisted on key rights protection mechanisms and guarantees from their Libyan counterparts, as, in reality, they have not done so. They are, as a result, complicit in these abuses and in breach of their own human rights obligations. Despite being fully aware of the serious violations to which refugees and migrants are subjected in Libya, European governments have decided to implement migration-control policies that, by reinforcing the capacity and commitment of Libyan authorities to stop sea crossings, are trapping thousands of women, men, and children in a country where they are systematically exposed to abuse and where they have little chance to seek and obtain protection. In the absence of any adequate mechanisms to monitor respect for and protection of the human rights of refugees and migrants in Libya, or any meaningful steps to improve the protection of their rights, these policies have directly contributed to worsening the situation of those now trapped in the country. Since late 2016, Italy and other EU member states have implemented a series of measures aimed at closing off the migratory route through Libya and across the central Mediterranean. Their co-operation with Libyan actors has taken a three-pronged approach. Firstly, they have enabled the LCG to intercept increasing numbers of people at sea by providing them with training, equipment, including boats, and technical and other assistance. Secondly, they have committed to providing technical support and assistance to the DCIM, the Libyan authorities responsible for the management of detention centres where refugees and migrants are held and routinely exposed to serious human rights violations. Thirdly, they have struck deals with Libyan local authorities and the leaders of tribes and armed groups – to encourage them to stop the smuggling of people and to increase border controls in the south of the country. By providing training, equipment and support in various forms to enhance the LCG's capacity, European governments have empowered the LCG to intercept refugees and migrants at sea, including in international waters, ferry them back to Libya and transfer them to detention centres where their human rights will almost certainly be violated. Furthermore, by hampering the monitoring and rescue operations of NGOs at sea, they have effectively side-lined actors that were disembarking those rescued at sea in safe ports in Italy. The European governments have taken such initiatives without creating safeguards to ensure the protection and human rights of refugees and migrants. Despite current efforts by UN agencies to provide assistance to refugees and migrants at 12 disembarkation points in Libya, the reality remains that those intercepted at sea and sent to Libya are transferred to detention centres where they are held in cruel, inhuman and degrading conditions, with no prospect of judicial review, and exposed to systematic, serious violations and abuses. Many centres remain out of reach to international agencies and where granted, access is on an ad hoc basis. While European migration policies are clearly both facilitating abuses in Libya, and exposing an increasing number of people to them, it would be wrong to conclude that the alternative to bad co-operation is no cooperation. The situation for refugees and migrants in Libya will not be improved, nor the number of deaths at sea reduced, by the complete withdrawal of international engagement with the Libyan authorities on migration relation issues. However, it is essential – from a legal, practical, moral and political perspective – that the aims and nature of this co-operation be rethought; that the focus shift from preventing arrivals in Europe to protecting the rights of refugees and migrants. 3. METHOD OF DATA COLLECTION The method of data collection is primarily documentary. Current, relevant and rich literatures from International Governmental Organisation and International Non Governmental Organisations such as United Nations and her specialised agencies (UNHCR), African Union (AU), European Union (EU), Amnesty International (AI), Refugee International (RI), Human Rights Watch (HRW), and so on. Their annual reports on refugee and migrant situations in Africa and other parts of the world, coupled with personal and one on one interviews conducted by these organisations on migrants and refugees in Libya, were very useful and thus imparted on this study greatly. Other sources include books, journal articles, internet, newspapers, etc. By secondary sources of data, we refer to a set of data gathered or information authored by another person, usually data from available data achieves, either in form of document or survey results and code books. The Neo-Classical Migration Theory The first scholarly contribution to migration consisted of two articles by the nineteenth century geographer Ravenstein (1885 & 1889), in which he formulated his ―laws of migration‖. He saw migration as an inseparable part of development, and he asserted that the major causes of migration were economic. Migration patterns were further assumed to be influenced by factors such as distance and population densities (Skeldon, 1997). This perspective, in which people are expected to move from low income to high income areas, and from densely to sparsely populated areas, that is, the general notion that migration movements tend towards a certain spatial-economic equilibrium, has remained alive in the work of many demographers, International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 20 geographers, and economists ever since (Castles & Miller 2009) The ancestral lineage of Ravenstein's laws which, in their unspoken way, combined individual rational-choice theory with the broader structures of rural-urban and developmental inequalities is found in the much-vaunted push-pull framework. This simple, indeed simplistic, model conceives of migration as driven by a set of push factors operating from the region or country of origin (poverty, unemployment, landlessness, rapid population growth, political repression, low social status, poor marriage prospects etc.), and pull factors operating from the place or country of destination (better income and job prospects, better education and welfare systems, land to settle and farm, good environmental and living conditions, political freedom and so on). At the macro-level, neo-classical economic theory explains migration by geographical differences in the supply and demand for labour. The resulting differentials in wages cause workers to move from low-wage, labour-surplus regions to high-wage, labourscarce regions. Migration will cause labour to become less scarce at the destination and scarcer at the sending end. Capital is expected to move in the opposite direction. In a perfectly neo-classical world, this process of ―factor price equalization‖ (the Heckscher-Ohlin model) will eventually result in growing convergence between wages at the sending and receiving end (Harris & Todaro 1970; Lewis 1954). At the micro-level, neo-classical migration theory views migrants as individual, rational actors, who decide to move on the basis of a cost-benefit calculation. Assuming free choice and full access to information, they are expected to go where they can be the most productive, that is, are able to earn the highest wages. This capacity obviously depends on the specific skills a person possesses and the specific structure of labour markets. Neo-classical migration theory sees rural-urban migration as a constituent part of the whole development process, by which surplus labour in the rural sector supplies the workforce for the urban industrial economy (Lewis, 1954). By postulating that it ―is a well-known fact of economic history that material progress usually has been associated with the gradual but continuous transfer of economic agents from rural based traditional agriculture to urban oriented modern industry‖ (Todaro 1969; p. 139). 4. APPLICATION OF THE THEORY The above theorisation of the Neo-classical school that hinges on the push and pull factors as the reason for migrants to move is very apt in this study, especially as it clearly explains the current situation of African Migrants in Libya (AMIL). In Africa today, the main reason why people leave their homes is essentially linked to domestic situations of lack of job opportunities, lack of social security, poor living condition, political persecution, human rights abuses, to mention a few (push factors). The motivating factor is the operating from the place or country of destination which often compels them to leave is the (better income and job prospects, better education and welfare systems, land to settle and farm, good environmental and living conditions, political freedom and so on). It is pertinent to say at this point that there cannot be a pull without a push factor in the migration discourse. Whilst the pull factor may be a potential factor for dragging migrants from certain regions or countries to the developed ones, the push factor must have aided it inadvertently. For instance, if the economic situation and general living standards of most African countries are looking good, then no matter how attractive the pull factors in other developed climes may look, migrants would generally prefer to stay in their country or region. The only good reason that may force them to leave their country home would purely be adventure. Refugee, Migrants and Human Rights Crisis in Libya: African Leaders as the Foremost Culprit The first hypothesis of this study affirmed that the core reason for the current refugee, migrant and human rights crisis prevalent in Libya today is as a result of the dearth of leadership on the continent. This would be made clearer in this section as we progress. African leaders and her seeming cluelessness in the direction and ordering of the lives of her citizens towards the attainment of their goals in the continent and by extension the wider world, can be said to be legendary; especially after attainment of independence from the mid 20th century. But before colonization and the subsequent decolonization process on the continent, pre-colonial African leaders have orderly ways and manner with which they administer their kingdoms and territories. This is the reason why one could talk of the Great Oyo Empire, the Benin Empire, Songhai Empire, Asante Kingdom, Kanem-Bornu Empire, and so on. The citizens then had little or no need to either seek greener pasture elsewhere or to abandon their family for a wild goose chase of some sort. Notably, there were intra-African trade in which some citizens travelled to other Kingdoms and Empire to trade their goods and other commodities of importance to them. By way of illustration, the Songhai Empire had a robust, inclusive and enviable leadership to the extent of protecting the rights and welfare of the minorities in the Empire. Diop in Dagleish's study on pre-colonnial justice in West Africa (2005) comments: The Songhai Empire included an organized government and administrative system consisting of a number of ministers. Ministerial positions included: Tari-mundio (inspector of agriculture); Barei-koi International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 21 (Chief of etiquette and protocol); and Tara-farma (cavalry chief). Several other ministerial positions existed both at central and local level. Interestingly there were ministers whose responsibilities were for minorities in the empire or the relevant province or locality, for example the berbuchimondio, for Berabic Arabs, and the koreï-farma for white minorities (Diop, 1987 cited in Dalgleish, 2005; p. 5960) This statement clearly reveals how African leaders took good care of her citizens in an inclusive manner with good and purposeful leadership and administration. Ethnicity and minority issues that is hitherto tearing most of Africa apart today, was a non-issue then. Thus, in the years following the independence of several African countries, there were widespread coup d' etat, civil wars, inter-ethnic and inter-tribal clashes among the various peoples of the continent. The aftermath of these clashes, such as the Nigeria civil war, Rwandan massacre, Dafur crisis in Sudan, and so on, led to the forceful displacement of people in the continent. These struggles were pure Contest as to who controls state resources. Whilst many are eager to blame the colonialist for the several violent conflicts in Africa, especially amongst various ethnic groups, this study is diametrically opposed to such views. Granted that there are external influences on the African leaders to behave in certain ways that sparked off crises in the continent, especially in the early years of independence, this should not be the case now. African leaders are now supposed to be politically mature, leading independent administrative governance, with little or no manipulation from external forces after several decades of political independence. They should at this point muster the courage to harmonise the various interest of the different tribes and ethnic groups within their territory for harmonious development in an environment of peace. The National Open University, Nigeria (NOUN), study material on Theories of Ethnic Conflict (2006) asserts: ...it will be pretty unfair blaming the whole problem on colonialism and the colonial masters, after all, decades have passed without any significant progress made. African leaders too are to be blamed. Immediately after independence, indigenous African leaders that emerged saw the trade unions, student bodies and other progressive forces whose sacrifices brought independence as threats to national unity. This opened a new chapter in the history of violent conflicts in Africa or indeed a paradigm shift from anti-colonial or decolonisation struggles to activistsnational government face-offs. The latter is still a vibrant source of violent conflicts across Africa today. The bane of this conflict, over time, remains injustice on the side of the government Huge and unexpected humanitarian crisis as we see in Libya today was also part of the outcome of these violent conflicts. People moved from their habitual home of residence for fear of persecution, violent attacks on them by militia men, sexual abuses, torture, discrimination, and so on. Those who migrated by crossing internationally recognised border were called refugees whilst those who did not were called internally displaced persons. The causes of these wars are largely rooted in the craze for power after the ceremonious or unceremonious departure of the colonialist from different regions of the continent. With exception of Botswana, there is hardly any country in Africa where there has not being one form of internal clashes or the other. At independence, most leaders in Africa were very much interested in grabbing power and holding onto same in perpetuity if not challenged. The observed pattern is such that leaders who come from a certain tribe or ethnic group, seeking to perpetuate themselves in power or not paying attention to the needs, aspirations and welfare of other ethnic groups, is inadvertently calling for an insurrection from other ethnic groups whose needs have been neglected. This undemocratic and exclusionist leadership style has wrought lots of havoc on the continent. African scholars, both of instrumentalist and primordial schools of thought on ethnicity agree that (divisive) ethnicity, in Africa, has its genesis in colonialism. Colonial activities with the new concept of state and new system of government played up ethnic awareness, sentiment and consciousness and subsequent rivalry and competition in all sorts of manner. (NOUN, 2013). Ethnicity is not a phenomenon that one may call bad or negative. Rather, it is one that defines an individual's root, descent and ancestry. It gives an individual a psychological satisfactory sense of belonging, and as well as a purpose of being. Ethnicity, according to Nnoli is "a social phenomenon associated with interaction among members of different ethnic groups. Ethnic groups are social formations distinguished by communal character of their boundaries. The relevant communal factor may be language, culture or both" (Nnoli, 1980; p. 5-7). From the foregoing, it is noteworthy that ethnicity or being from a certain tribe or region of a state is not a crime, but a natural fact of life that is inalienable and inseparable from individuals. Also, given International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 22 the fact that everyone cannot come from the same ethnic group or tribe, it therefore means that the good virtues of tolerance and accommodation should be imbibed by all ethnic groups in the state. This is particularly important for harmonious living and development in the state. But the problem is that most African leaders have played to the sentiment of this phenomenon in achieving their political interest of clinging to power. They do this by pitting one ethnic group or tribe against the other in a manner that would spiral into violent conflict, whose outcome they may not be able to predict. When violent conflict breaks, its effects are usually devastating and injurious to the lives and property of the people. Many are abused by militiamen, some are rendered homeless. Some even stray away from their homelands into territories of other countries as refugees. While there, they are compelled by circumstances of the time to do anything they could to survive, because self preservation, it is said, is the first law of nature. Most leaders in present day Africa see the state as their private and personal estate. State resources and the peoples' commonwealth have been extravagantly expended on wasteful adventures. The dividend of good governance is non-existent. Opposition of whatever form is stamped and crushed, the press is gagged, and opinions that are different from the government's position is considered offensive and treasonous. The punishment of such is often ruthlessly done without trial. Thus, when citizens see what is going on in other climes, in terms of respect for their human rights and opinions, good prospect for having a fulfilling and prosperous life; they jump at the slightest chance or opportunity to cross to the other side of the world. This they do, without being circumspect or double checking the offer and opportunity being presented. Post-election crisis in the different countries of Africa has also led to the forceful movement of people out of their homes. This crisis is usually a testament of the unwillingness of the political gladiators to respect the wishes, opinion and decisions of the people at the polls. Such as have occurred in countries like Kenya (2007), Ivory Coast (2010), Nigeria (2011), and more recently the non bloody post election crisis in the Gambia (2016), even saw as much as 26,000 Gambians fleeing to neighbouring Senegal to take refuge in case the crisis escalates and turns bloody. But this did not happen because of the timely intervention of Economic Community of West African States (ECOWAS). In the other cases, many of the citizens were forced to flee their home to take refuge elsewhere, either locally or crossing an international border to do so. The Living Standard in Africa as the reason for the Refugee, Migrant and Human Rights Crisis in Libya. Apart from the dearth of leadership in the ordering and direction of the political, economic, social and cultural activities on the continent, which has necessitated the present crisis on the Libyan Coast, the second hypothesis of this study also states that the current living standard in Africa is another reason for the refugee, migrant and human rights crisis in Libya. The seeming cluelessness with regard to good governance and inclusive administration has also made many of her citizens the poorest in the world, living as low as below the poverty line. Despite the abundance of both human and material resources in Sub-Saharan Africa, the region is still noted as the poorest in the world. Thus, in the words of migration expert, Adepoju Sub-Saharan Africa (SSA) is a region of contradictions: rich in resources, it is the poorest of all regions. Civil wars and political destabilisation have severely eroded the developmental progress of the post-independence decades. In the present trend towards globalisation and economic restructuring, SSA is most disadvantaged. Rather than competing with the rest of the world, it must grapple immediately with more basic and pressing matters: poverty, conflicts and the HIV/AIDS pandemic, all of which severely impact migration dynamics (Adepoju, 2008; p. 13) The worst of this whole imbroglio is that some of the citizens especially some rural farmers are not even aware of their government's abdication of responsibility. They either blame it on the environmental and climatic condition of the time rather than the unwillingness of their leaders to provide the necessary infrastructure that would help them manipulate the seeming bad weather conditions and survive. This is the essence of science and technology which most African leaders seem not to be paying much attention to, with regard to their development. The lack of infrastructure and other incentives to enable the worker thrive in his daily business has crippled lots of economic activity in the various African countries in SubSaharan region. Currently, women are weary of the lack of good living conditions in their homes as they have also decided to abandon their homes in search of a better life; such search that are traditionally meant for men. To underscore this fact properly Adepoju writes: Women migrants are increasingly drawn to the wage labour market (both formal and informal) as a survival strategy to augment meagre family income. Among the educated, emigration of unaccompanied married females has blossomed, this being a International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 23 particular and recent phenomenon in the sub-region's migratory scene. Traditional male-dominated short-tolong-distance migratory streams in West Africa are increasingly feminised. Independent female migration has become a major survival strategy in response to deepening poverty in the sub-region. The phenomenon of females migrating independently, even internationally, enables them to fulfil their economic needs rather than simply joining their husbands; some professional women are emigrating from Nigeria, Senegal and Ghana leaving husbands behind to cater for their children. This development is a turn-around in traditional sex roles (Adepoju, 2005; p. 2) In the early decades of Nigeria's independence, Nigerians were not keen on leaving the country especially at a time when the Naira was stronger than the dollar. Leaving the country at that period was not attractive, rather it was counterproductive. The very few who left did so mainly for educational and adventure or even just see family friends who are out of the country before independence. Adepoju noted: "Until the early 80s, few Nigerian professional emigrated because domestic working conditions were attractive and internationally competitive" (ibid) Given the inability of most African governments to harness and develop the numerous potentials of her citizens, many of them have decided to seek opportunity for self-discovery and development in foreign lands, and at whatever cost. While one must acknowledge the fact that Africa has a huge demographic situation and is adjudged as the second most populous in the world behind Asia, it is not an excuse for the horrible and horrid situation in Libya. Huge population most times is a source of economic power and strength in international relations, not weakness as evidenced in Africa. Countries like China and India in Asia are testaments to this fact. China for instance, with her huge population has overtaken the US as the number one economy in the world. The numerous incentivization and the enabling environment for business to thrive and for skilled professionals to practice their profession in a comfortable and rewarding environment is the main reason for China's success story. A country where interest rate on loans are pegged at a single digit, for as low as 3 to 5 percent, and huge, commensurate rewards for professionals are given to encourage and keep them. With this incentive, in addition to other infrastructure put in place by the government, many Chinese are encouraged to do business in their country, satisfying local needs and even export the excess. Thus, her population has translated into economic prosperity for them and not the other way. Africa today, has one of the smartest populace in the world, particularly professionals. But these ones have not been encouraged to stay at home. They have been bought over by the good promise of economic prosperity and self development and satisfaction, which they may not get if they stayed home. The driving force is the wide differential in incomes: a trained nurse in Uganda earns $US38 per month and a doctor US$67 per month, while their colleagues in the US could earn about US$3,000 and US$10,000, respectively (UN, 2005; UKNMC, 2005). Her skilled scientist, engineers, technologist, doctors, nurses, teachers, top business executives are scattered all over Europe, America and Asia. Adepoju observed: The emigration of highly skilled professionals – including doctors, paramedical personnel, nurses, teachers, engineers, scientists and technologists – from Africa was led by Ugandans and, later, Ghanaians and Nigerians, all of them attracted by relatively higher salaries and better living conditions...to cite an example, since the 1990s, Ghanaians have been migrating in ever increasing numbers to rich countries, especially the UK, Germany, the Netherlands and the US. By 1996, Ghana was among the top ten countries sending emigrants to the UK, registering a flow of about 21,500 from 1990 to 2001. More spectacular has been the emigration of skilled personnel... (Adepoju, 2008; p. 29) The semi-skilled and unskilled are the most affected group in Africa. Those in this group are the secondary school certificate holders and the illiterates. Thus, they are largely vulnerable and are easily preyed on by labour smugglers and human traffickers, who whisk them away from their homes through dangerous desert routes and the Central Mediterranean into Europe. Those who are not able cross into Europe as a result of some unwholesome policy of the EU with regard to immigrants are to remain in Libya and suffer various degrees of human rights abuses in Libya's detention camps. A World Bank (2009) report clearly reveals that there is no other place or region in the world where poverty is as prevalent as it is in Africa today. Approximately one person in two subsists on less than US $1.25 per day, with approximately 70 percent living in rural areas. Thirty-two of the forty-eight poorest countries are located in SSA, which is plagued by conflicts, dysfunctional governments, and International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 24 clinical diseases such as HIV/AIDS. Food security and livelihood for the rural poor are at risk as almost all SSA agriculture is rain-fed and has become highly vulnerable to weather shocks. In light of the above report, Charllotte (2010) observes that the declining standard of living is further constrained by SSA's lack of available social services, particularly those in education and healthcare. The average gross primary school enrolment rate has not improved, and health services are falling behind increased demand. This is cause for concern, as SSA has the highest population growth rate in the world and is challenged to develop productive human capital from a population that lacks sustained education and life expectancy. Due to persistently high fertility rates, HIV/AIDS, malaria, and tuberculosis, life expectancy is eroding and affecting the demographic structure of family households, as well as the quality and quantity of the labour force. Without productive human capital, SSA cannot complete a demographic transition to improve socioeconomic development in the region, (ibid). Similarly, Doris Witteler-Stiepelmann (2009) in her conference address at the Bonn International Centre for Conversion (BICC) on the theme entitled "Migration and Displacement in Sub-Saharan Africa. The SecurityMigration Nexus II", Doris identified poverty and lack of employment opportunities in Africa as one of the irreducible reason why Africans migrate from their home country. She comments: 41 percent of all Africans still live on less than one dollar per day and 487 million labourers don't earn enough to feed their families. Yet another 1.3 million earn less than two dollars a day-they need to work under humiliating conditions with no labour rights and social standards to protect them (Stiepelmann, 2009; p. 6) The indices on the situation in Africa as highlighted by the World Bank and Doris are largely testamentary of the dearth of leadership on the continent. How can a continent with governments at various levels have such a demeaning and damning report and yet do nothing to upgrade the living standard of her citizens. Little wonder the citizens have chosen to abandon their home country in search of opportunities elsewhere, no matter the cost, no matter the consequences. To them, they face the bleakest of future should they remain back home. Thus, they rather die trying in foreign lands where there are promises of good life (be they false, real or imagined). Consequences like forced labour, sex slaves, enduring abuses of different kinds, like torture, rape, and even murder. Most of them who embark on such deadly journey are convinced that as soon as they cross the Mediterranean, they are made. The reasons for this believe stems from the fact that the most currencies in Africa are no match for the Euro in value. This is why they are not bothered about the pay (considering the fact they are way too low compared to what the natives collect for the same job position), neither are they bothered about being subjected to several inhumane treatment in the course of doing the job they are paid to do. Often times, the job they take up are those that have been rejected by the natives who never considered doing such jobs with the inhumane conditions attached with them. But because the foreigners are desperate and needy, they lack the bargaining power to negotiate good conditions of work and pay package, hence they even crave and beg to be given such jobs because they cannot return home empty nor fail to repatriate fund to several dependents back home. Finally, from the above data and analysis, we have seen that the living standard of most citizens of Africa is nothing to write home about; and thus have pushed them out of their homelands in search of good economic environment where there are lots of opportunities for achievement of their goals and potentials. 5. RECOMMENDATION Our world today is a world of migration and irrespective of where anyone lives, it cannot be said that such a place is the original home of the persons ancestory, progenitors and lineage. No one should comfortably claim to be more superior to anyone else on account of where they live and work. It is only but a privilege now known as migration. Thus, for a migrant to be abused either as an asylum seeker, refugee or IDP is totally barbaric and savagery, especially in the way they are treated currently in Libya. One of the problems is that in most countries of the continent, the institutional capacity required to manage migratory flows and for effective policy formulation and implementation is weak, and must be strengthened through training and retraining of key officials. Capacity building of officials – customs, immigration, police, security to deal with free movement of persons and goods, and on the rights and obligation of migrants should be a continuing process. Training of officials, exchange of information, and networks should be institutionalised. There are several international laws and bodies that have been codified and formed for the purpose of ensuring that migrants and refugees rights are not abused. These should be adopted and followed strictly to prevent the continental embarrassment going on in Libya. These include but not limited to 1990 Convention on the Protection of the Rights of All Migrant Workers and Members of Their Families, International Covenant on Civil and Political Rights (ICCCPR), International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights (ICESCR), Convention for the Elimination of Racism and Racial Discrimination (CERD), Convention International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 25 Against Torture (CAT), Convention for the Elimination of Discrimination Against Women (CEDAW), and the Convention on the Rights of the Child (CRC), etc. Structural imbalance in the internal configurations of most African states is also another problematic appendage of ethnic conflict in the continent. The economic schism that exists between the haves and the have not is serious cause for concern and must be addressed. Finally, the EU governments' flawed policies that aim to prevent people getting to Italy, have hitherto trapped and confined thousands in the despicable and dangerous cities in Libya. The EU is meant to be a bastion of human rights: EU member states should ensure that migrants arrive safely in Europe where they can have access to a fair and transparent process for claiming asylum. They should desist from violating the principles of non-refoulement under international law which states that any migrant who has left his home of residence and has crossed an internationally recognised border on account of persecution or a well founded fear of being persecuted should not be returned or sent back. But the EU has done worse by sending them to Libya where they would face the worst forms of abuses and even threat to their lives. 6. CONCLUSION The refugee, migrant and human rights crisis in Libya has been a fallout of decades of bad governance across the continent. A continent where population growth is unchecked, where resources are not distributed evenly, where tribalism, ethnicity and nepotism is favoured over patriotism, where there is a huge gulf between the rich and the poor, where living conditions are the worst in the world, where unemployment and underemployment is rising and rising, where the leaders have good rhetoric about good governance, but never put them in practice, and where both human and material resources are in abundance but never reflects in the daily lives of her citizens; hence, it is a continent of contradictions. The kind that ultimately leaves her people panting after the prosperous fountains of Europe's living waters. REFERENCES: Adepoju, A. (1988a). International migration in Africa South of the Sahara. In Appleyard, R. (ed.), International Migration Today: Trends and Prospects, Vol. 1. Paris: UNESCO. ----------(1998a). The role of diverse regional economic communities in the politics of migration. Rome: The Vatican. -----------(1998b). Links between internal and international migration: the African situation. International Social Science Journal, UNESCO, Paris -----------(2005). Migration in West Africa. Lagos. Global Commission on International Migration -----------(2003). Reversing Africa's Brain Drain': New initiatives tap skills of African expatriates. Africa Recovery, 17(2):1. ------------(2007). Trends in total migration stocks; 2005 revision New York: Population Division, Department of Economic and Social Affairs ------------(2008). Migration in Sub-Saharan Africa. Nordic African Institute. Current African Issues, Vol 37. Upsalla Amnesty International. (2017). Libya's dark web of collision: Abuses against Europe bound refugees and migrants. London. Amnesty International Bach, S. (2003). International migration of health workers: Labour and social issues. Sectoral Activities Programme, Working Paper 209, Geneva: ILO. Bertelsmann, S. (2016). Libya country report. Gütersloh: BTI Bertelsmann Stiftung Buchan, J. (2002). International recruitment of nurses: A United Kingdom case study. Edinburgh: Queen Margaret University College. Castles, S., & Miller, M. J. (2009). The Age of migration: International population movements in the modern world. Basingstoke: Palgrave Macmillan (4th edition). Clara, F., & Ruth, V. (2009). Migration and displacement in Sub-Saharan Africa: The security-migration nexus II. Bonn International Centre for Conversation, Brief 39 Dalgleish, D. (2005). Pre-colonial criminal justice in West Africa: Eurocentric thought versus Africentric evidence. AFRICAN JOURNAL OF CRIMINOLOGY AND JUSTICE STUDIES. VOL.1 NO.1 Daniel, P. S. (2015). Libya‟s escalating civil war. Council on Foreign Relations. International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 26 Deng, F., & Cohen R. (1998). Masses in Ffight: The global crisis of internal displacement. Washington, DC: The Brookings Institution. Diop, C. A. (1987). Precolonial Black Africa. New York: Lawrence Hill Books Economic Commission for Africa-(ECA). (1981). International Migration Trends and their Implications, African PopulationStudies Series No. 4. Population Division, ECA. Addis Ababa: Economic Commission for Africa. Editor. (2017). Only God can stop the smugglers: Understanding human smuggling Networks in Libya. Floor El Kamouni-Janssen, Netherlands Institute of International Relations ―Clingendael,‖Retrieved from https:// www.clingendael.nl/sites/default/files/only_god_ca n_ stop_the_smugglers.pdf. Egide, R. (2005). Forced migration in Africa: a challenge to development. Stichproben. Wiener Zeitschrift für kritische Afrikastudien Nr.8/2005, 5. Jg GCIM (Global Commission on International Migration) (2005). Migration in an inter- connected world: New directions for action. Geneva: GCIM. Human Rights Watch. (2003). Borderline slavery: Child trafficking in Togo. Retrieved from http://hrw.org/reports/2003/togo0403/ Human Rights Watch. (2015). The Mediterranean Migration Crisis. USA. Human Rights Watch IOM. (2013). World migration report 2013: Migrant wellbeing and development. Geneva: International Organization for Migration. IOM. (2017). Assists 462 stranded West African migrants to return home from Libya. IOM press release. Retrieved from https://www.iom.int/news/iom-assists-462- stranded-west-african-migrants-return-home-libya. Izza L. (2017). Hell on earth: abuses against refugee and migrants trying to reach Europe from Libya. Washington DC. Refugee International. Kunz, E. F. (1973). The refugee in flight: Kinetic models and forms of displacement. International Migration Review, Vol.7 Lewis, W. A. (1954). Economic development with unlimited supplies of labour. Manchester School of Economic and Social Studies, 22: 139191. Libya's Migrant Report. (2017). IOM Displacement Tracking Matrix (DTM). Retrieved from http://www.globaldtm.info/dtm-libyasmigrant-report-mobility-tracking- round-8-and-flow-monitoring-dec-2016-march2017. National Open University of Nigeria. (2013). Ethnic conflict and resolution. Abuja. NOUN Publications. Nnoli, O. (1980). Ethnic politics in Nigeria. Enugu: Fourth Dimension Publishers. Oxfam. (2017). 'You aren't human anymore'. London. Oxfam International Ravenstein, E. G. (1885). The Laws of Migration. I, Journal of the Statistical Society, 48(2): 167-227. Ravenstein, E. G. (1889). The Laws of Migration. II, Journal of the Statistical Society, 52(2): 214-301. Regional Euro-African Conference. (2006). Migration and development. Rabat. Retrieved from www.diplomatie.gouv.fr Smita, D., & Varsha, M. (2015). Migration: causes and effects. The Business and Management Review, Volume 5 Number 4. Mumbai, India. Skeldon, R. (1977). The evolution of migration Patterns during urbanization in Peru. Geographical Review, 67(4): 394-411. UKNMC (UK Nursing and Midwifery Council) (2005). Annual Statistics 2004–05. London: UKNMC. UN (United Nations) (1996). The United Nations systemwide special initiative on Africa. International Journal of Academic Multidisciplinary Research (IJAMR) ISSN: 2000-006X Vol. 3 Issue 5, May – 2019, Pages: 15-27 www.ijeais.org/ijamr 27 New York: United Nations. United Nations. (2003). Reversing Africa‟s „brain drain: New initiatives tap skills of African expatriates. Africa Recovery, Vol 17 No. 2. (July). New York: United Nations Department of Public Information. pp 1, 18-20,22. UNHCR. (2004). Global Refugee Trends. Geneva: UNHCR Publications UNHCR. (2017). Mediterranean Situation. Retrieved from http://data2.unhcr.org/en/situations/mediterranean and Migration Flows to Europe, Displacement Tracking Matrix (DTM), 2017, International Organization for Migration, http://migration.iom.int/docs/ Q1_2017_statistical_Overview.pdf. UNHCR Regional Office for Southern Europe, Italy Sea Arrivals Dashboard January - April 2017, https:// data2.unhcr.org/en/documents/download/56593. UNHCR. (2017). Libya fact sheet. Retrieved from http://reporting. unhcr.org/sites/default/files/UNHCR%20Libya%20 Fact%20Sheet%20-%20April%202017.pdf. UNSMIL-UNHCR. (2016). "Detained and dehumanised" Report on human rights abuses against migrants in Libya. Libya. UNHCR. UNICEF. (2017). A deadly journey for children. The Central Mediterranean Route. Wallerstein, I. (1974). The Modern World-System: Capitalist Agriculture and the Origins of the European World-Economy in the Sixteenth Century. New York: Academic Press. World Bank. (2009). 50 Factoids about Sub-Saharan Africa. Retrieved from http://web.worldbank.org/WBSITE/EXTERNAL/COUNTRI ES/AFRICAEXT/EXTPUBR Zachariah, K.C. and Condé, J. (1981). Migration in West Africa: Demographic Aspects. London: Oxford University Press (with World Bank). | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Martin Grajner / Guido Melchior (Hg.) Handbuch Erkenntnistheorie J. B. Metzler Verlag Martin Grajner / Guido Melchior (Hg.) Handbuch Erkenntnistheorie [email protected] J. B. Metzler ist ein Imprint der eingetragenen Gesellschaft Springer-Verlag GmbH, DE und ist ein Teil von Springer Nature www.metzlerverlag.de [email protected] Einbandgestaltung: Finken & Bumiller, Stuttgart (Foto: amanda-dalbjorn / unsplash) J. B. Metzler, Stuttgart © Springer-Verlag GmbH Deutschland, ein Teil von Springer Nature, 2019 Bibliografische Information der Deutschen Nationalbibliothek Die Deutsche Nationalbibliothek verzeichnet diese Publikation in der Deutschen Nationalbibliografie; detaillierte bibliografische Daten sind im Internet über http://dnb.d-nb.de abrufbar. ISBN 978-3-476-04631-4 ISBN 978-3-476-04632-1 (eBook) Dieses Werk einschliesslich aller seiner Teile ist urheberrechtlich geschützt. Jede Verwertung ausserhalb der engen Grenzen des Urheberrechtsgesetzes ist ohne Zustimmung des Verlages unzulässig und strafbar. Das gilt insbesondere für Vervielfältigungen, Übersetzungen , Mikroverfilmungen und die Einspeicherung und Verarbeitung in elektronischen Systemen. Die Herausgeber Dr. Martin Grajner ist nach einem Studium der Philosophie, Linguistik, Literaturwissenschaft sowie Logik und Wissenschaftstheorie an der LMU München seit 2006 wissenschaftlicher Mitarbeiter an der TU Dresden. PD Dr. Guido Melchior ist nach seiner Promotion in Philosophie an der Universität Graz und Forschungsaufenthalten an der Rutgers University und der University of Arizona Privatdozent und Projektleiter an der Universität Graz. [email protected] Inhalt I Einleitung 1 1 Handbuch Erkenntnistheorie: Ein Abriss Martin Grajner und Guido Melchior 3 II Historische Stationen 2 Antike Johannes Hübner 13 3 Frühe Neuzeit Stephan Schmid 21 4 Kant und nachkantischer Idealismus Ralf Busse / Ulrich Schlösser 28 5 Phänomenologie Philipp Berghofer / Harald A. Wiltsche 35 6 Frühe analytische Philosophie Joachim Bromand 43 7 Das 20. Jahrhundert Anke Breunig 50 III Begriff und Natur des Wissens A Theorien des Wissens 61 8 Modale Konzeptionen des Wissens: Safety, Sensitivity, Garantie Wolfgang Freitag 61 9 Kontextualistische Wissens theorien Erik Stei 70 10 Tugendbasierte Theorien des Wissens und Tugenderkenntnistheorie Dirk Koppelberg 79 11 Wissen-Zuerst-Erkenntnistheorie Frank Hofmann 87 B Fragen und Probleme zur Natur des Wissens 12 Das Gettierproblem Gerhard Ernst 94 13 Der Wert des Wissens Christoph Jäger / Federica Isabella Malfatti 102 14 Wissen, Verstehen und Weisheit Christoph Baumberger 110 15 ›Wissen, dass‹ und ›Wissen, wie‹ David Löwenstein 116 C Quellen des Wissens 16 Wahrnehmung Eva Schmidt 122 17 Introspektion Wolfgang Barz 129 18 Das Zeugnis anderer Nicola Mössner 136 19 Apriorisches Wissen Martin Grajner 145 20 Intuitionen Julia Langkau 152 21 Imagination Margherita Arcangeli / Julia Langkau 159 IV Begriff der Rechtfertigung A Theorien der Rechtfertigung 22 Reliabilismus Steffen Koch 169 23 Evidentialismus Katherine Dormandy 178 24 Phänomenaler Konservatismus Michael Huemer 187 B Fragen und Probleme zum Begriff der Rechtfertigung 25 Epistemische Berechtigung ver sus epistemische Rechtfertigung Jochen Briesen 198 26 Internalismus und Externalismus Martin Grajner 206 27 Gründe und Evidenz Susanne Mantel 212 28 Doxastischer Voluntarismus und epistemisches Handeln Verena Wagner 218 C Struktur der Rechtfertigung 29 Infinitismus Peter D. Klein / John Turri 225 30 Kohärentismus Thomas Bartelborth 238 31 Fundamentalismus Christoph Jäger 246 32 Wissen ohne Fundament Ansgar Seide 257 [email protected] VI V Epistemische Normen und Werte 33 Epistemische Normen des Behauptens, des Glaubens und des praktischen Begründens Pedro Schmechtig 269 34 Epistemischer Expressivismus und alternative Positionen Gunnar Schumann 277 35 Epistemische Werte Pedro Schmechtig 286 36 Epistemologie der Meinungsverschiedenheiten Dominik Balg / Jan Constantin 295 VI Skeptizismus 37 Aussenweltskeptizismus Guido Melchior 305 38 Unterbestimmtheitsargumente Jochen Briesen 316 39 Dogmatismus und Skeptizismus Sebastian Schmoranzer 320 40 Induktiver Skeptizismus Gerhard Schurz 328 41 Epistemischer Relativismus Martin Kusch 338 VII Formale Erkenntnistheorie 42 Wahrscheinlichkeit und Erkenntnis Jakob Koscholke 347 43 Formale Repräsentation von Überzeugungen und Theorien der Überzeugungsrevision Gordian Haas 354 44 Epistemische Paradoxien Martin Fischer 363 45 Epistemische Logik Johannes Stern 372 VIII Methoden der zeitgenössischen Erkenntnistheorie 46 Begriffsanalyse Gunnar Schumann 383 47 Naturalistische Erkenntnistheorie Dirk Koppelberg 391 48 Experimentelle Philosophie und experimentelle Erkenntnistheorie Jens Kipper 398 49 Traditionelle und formale Erkenntnistheorie Thomas Bartelborth 405 50 Feministische Erkenntnistheorie Waltraud Ernst 412 IX Schnittstellen 51 Kognitionswissenschaft und Erkenntnistheorie Arne M. Weber / Gottfried Vosgerau 421 52 Religion und Erkenntnis Winfried Löffler / Christian Tapp 427 53 Kunst und Erkenntnis Jakob Steinbrenner 435 Anhang Autorinnen und Autoren 443 Personenregister 445 Inhalt [email protected] | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
RAWLS, POLITICAL LIBERALISM, AND THE FAMILY: A REPLY TO MATTHEW B. O'BRIEN Greg Walker* Institute of Education, University of London ABSTRACT Responding to an article in a previous issue from Matthew B. O'Brien on the impermissibility of same-sex marriage, this reply corrects a misinterpretation of Rawls's understanding of political liberalism and a misdirected complaint against the jurisprudence of the U.S. federal courts on civil marriage and other matters. In correcting these interpretations, I seek to demonstrate that a publicly reasonable case for same-sex civil marriage is conceivable in line with political liberalism. I conclude the article by arguing that, although the same-sex civil marriage issue is likely to be a matter of controversy for some time in western societies, a proper understanding of the theoretical issues at stake may contribute to a partial de-escalation of the 'culture wars' currently surrounding the issue. CONTENTS I. INTRODUCTION ........................................................ 38 II. HOW O'BRIEN DOES NOT GET RAWLS'S POLITICAL LIBERALISM QUITE RIGHT ......................................... 40 III. HOW A CASE FOR SAME-SEX CIVIL MARRIAGE CAN BE MADE WITHIN THE BOUNDS OF POLITICAL LIBERALISM .............................................................. 47 IV. SAME-SEX MARRIAGE, 'RATIONAL BASIS' REVIEW AND U.S. CONSTITUTIONAL LAW ............................... 59 V. CONCLUSION ........................................................... 65 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 38 I. INTRODUCTION Matthew B. O'Brien's article in a previous issue1 is worthy of note in that no other opponent of same-sex civil marriage in the U.S. (hereafter SSCM)2 has maintained that the oft-cited arguments for SSCM are contrary to Rawlsian public reason. While others have suggested that arguments for traditional opposite-sex marriage are publicly reasonable none as far as I am aware claim, as O'Brien does, that Rawls's own written statements on the family-which appear at least open to SSCM to most interpreters-can be used directly against SSCM. O'Brien's article is forthright, raising matters about the recognition of SSCM that need to be addressed squarely by legal and political theorists. Although O'Brien's arguments are not completely original, he presents us with the most sustained treatment of the 'functional' or 'empirical' purpose of civil marriage with a view to resisting the case for SSCM. The view that natural social reproduction is the central publicly reasonable argument in favor of restricting civil marriage to opposite-sex couples has been argued before by other thinkers.3 Addressing this argument is important in juristic terms as the legal argumentation employed by many opponents of SSCM has refocused on the argument that the restriction of marriage to opposite-sex couples is justified by the procreative and reproductive function of heterosexual mar- * Graduate student, Institute of Education, University of London, 2013-; Research Associate, Cardiff School of European Studies, Cardiff University, 2011-2012; Ph.D., Political theory, Cardiff University, 2012, BSc (Hons.) Politics, University of Bristol, 1997. Elements of section III of the article were presented at the conference 'Liberalism and Republicanism: Public Policy Implications' at University College London's School of Public Policy in February 2013. I am grateful for the encouragement offered by Frank I. Michelman and Cécile Laborde at various stages in writing the article. My thanks also go to two anonymous reviewers and the Editor whose comments and corrections have improved the article. All errors and infelicities remaining are my own. 1 Matthew B. O'Brien, Why Liberal Neutrality Prohibits Same-Sex Marriage: Rawls, Political Liberalism, and the Family, 1 BRIT. J. AM. LEGAL STUD. 411 (2012). 2 I use same-sex civil marriage prevalently (rather than the term same-sex marriage) as I take the view that there is clearly a crucial aspect of marriage as a concept that relates to its religious or deeper ethical dimension. Given that I adhere to the principle of religious freedom, civil law should not force any religious institution to hold that any particular law on civil marriage is truly just or that the religious institution should be impelled to solemnise or bless civil marriages that it does not recognise as marriages in a religious or sacramental sense. This is not a point of marginal importance. 3 O'Brien's argument is reminiscent of the Catholic political and ethical philosopher Martin Rhonheimer's internal critique of Rawls's political liberalism on matters such as samesex marriage. See Martin Rhonheimer, The Political Ethos of a Constitutional Democracy and the Place of Natural Law in Public Reason: Rawls's Political Liberalism Revisited, 50 AM. J. JURIS. 41 (2005). The Jewish natural law theorist David Novak has similarly argued that natural social reproduction is the key argument for traditional heterosexual civil marriage. See David Novak, Response to Martha Nussbaum's--A Right to Marry?, 98 CAL. L. REV. 51 (2010). Rawls, Political Liberalism, and the Family 39 riage.4 O'Brien's article may be seen by some as a reflection of this new emphasis from the perspective of legal and political theory as he eschews using arguments rooted in the moral disapproval of same-sex relationships advanced by some Roman Catholic natural law theorists. Matthew O'Brien boldly seeks to turn the tables on advocates of SSCM by arguing that all arguments for SSCM are based on the moral approval of same-sex relationships and are thus out of bounds as arguments within the terms of John Rawls's conception of public reason, as outlined in his seminal later works. O'Brien puts forward sustained arguments that any specifically moral arguments for or against SSCM are not admissible as public reasons in Rawls's schema and so we have to look for purely political reasons to justify the institution of civil marriage. O'Brien's exclusive candidate for a purely political reason for the existence of the institution of civil marriage is the political function served by opposite-sex couples in the way that they foster the natural social reproduction of a political community.5 All other arguments-for or against SSCM-are partly or wholly based on moral viewpoints that are not directly relevant to political argumentation in the Rawlsian scheme.6 My first point in reply to O'Brien is that he is not successful in his central claim that there are no public reasons for the recognition of SSCM whereas there is, in his view, a clear public reason for the exclusive recognition of opposite-sex marriage. He is not successful because O'Brien omits or glosses important and relevant aspects of Rawls's conception of political liberalism in his presentation of it (see section II of this article) and that he does not properly assess the merits of the case for SSCM. In making a counter-argument, I will synthesize an argument for SSCM that is expressible in the language of public reason, drawing on elements present in the public political culture of the United States in its common law and in more recent U.S. constitutional case law that is not derived from a comprehensive philosophical anthropology (section III), though it may be consistent with some reasonable comprehensive conceptions of human nature. This reply will challenge aspects of O'Brien's claim that U.S. courts have misapplied the rational basis test to SSCM cases (section IV) by implicitly adopting aspects of Rawls's political-legal theory into the rational basis review but in doing so the courts have (according to O'Brien) misunderstood key aspects of Rawls's conception of public reason with problematic consequences. It will be beyond the scope of this reply to address all of the numerous sub-arguments O'Brien marshals to defend the overall thesis of his article.7 I will concentrate on the main contours of his argu- 4 This has been noted by a number of commentators and was wryly referred to by Chief Judge Vaughn R. Walker in his summary of the Proposition 8 proponents' case in his judgment in Perry v. Schwarzenegger, 704 F. Supp. 2d 921, 931 (N.D. Cal. 2010). 5 O'Brien, supra note 1, at § IV. 6 Id. at § V. 7 If anything O'Brien by including a range of argumentative 'hostages to fortune' which do not seem to be crucial to his overall philosophical argument and may be interpreted by 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 40 ment, which is that there is a clear political value or justification for civil marriage status exclusively for opposite-sex couples but that there is no political value to be gained from recognizing SSCM. II. How O'Brien Does Not Get Rawls's Political Liberalism Quite Right The core of O'Brien's argument against SSCM is his contention that all arguments for it fail the test of being admissible in terms of the political and legal theory expounded in John Rawls's highly influential treatise, Political Liberalism.8 O'Brien supplements this argument by highlighting a passage in Rawls's Justice as Fairness: A Restatement9 that supports the role of the family in reproducing a political society over time, going beyond Rawls to argue that this is the sole publicly reasonable justification of civil marriage – and that this justification applies only to same-sex couples. In this section I aim to demonstrate that O'Brien misinterprets important elements of Political Liberalism in relation to the borderline between the domains of the 'moral' and the 'political' and therefore misconstrues Rawls's notion of public reason. This is important for O'Brien's line of argument because he seeks to represent arguments in favor of SSCM as intrinsically moral while Rawls's theory of political liberalism is abstemiously and strictly political. As we shall see, the issues involved are not so clear-cut.10 I also clarify Rawls's recognition of the importance of the family in relation to the social reproduction of a political society, arguing contra O'Brien, that Rawls's idea of social reproduction through procreative family life does not preclude the recognition of SSCM and that the passages relevant to this in his oeuvre do not demonstrate a putative Rawlsian backing for O'Brien's view that civil marriage should be available only to opposite-sex partners. John Rawls, in the works cited, is characteristically nuanced in the way he demarcates the boundaries between the moral/philosophical and some readers as betraying a particular ideological perspective does not help the reader make a clear judgment on the two key arguments he presents. These argumentative statements include: that low birth rates, such as in Western Europe, threaten the destabilisation of those societies (Id. at 432), that large scale immigration "threaten[s] to undermine [European societies'] public political culture" (Id. at 433), that people without children are less concerned about intergenerational justice (Id. at 435), that contraception is generally ineffective and unreliable (Id. at 440-41), that the Association of American Psychologists persists in using discredited methodology in its analyses of same-sex parenting (Id. at 444), and that parents who have children through gamete donation act immorally and unjustly to their future children (Id. at 441-48). 8 JOHN RAWLS, POLITICAL LIBERALISM (2005). 9 JOHN RAWLS, JUSTICE AS FAIRNESS: A RESTATEMENT (2001). 10 That O'Brien operates with these hard and fast distinctions in his treatment of the SSCM issue is confusing because at one point he acknowledges that Rawls's political liberalism involves moral ideas, though he seems to think that this is limited "to the moral idea of equal citizenship". See O'Brien, supra note 1, at 424. Rawls, Political Liberalism, and the Family 41 the political. Rawls explicitly writes of a political conception of justice being "of course, a moral conception, it is a moral conception worked out for a specific kind of subject" that is for the "basic structure of a constitutional democratic regime".11 Rawls therefore does indeed hold that we should view the domain of the political as being distinct from other facets of our lives, but at the same time he recognizes that a citizens' moral values cannot be seen as separate from, or in conflict with, fundamentally political values.12 Inversely for Rawls, "[p]olitical conceptions of justice are themselves intrinsically moral ideas, as I have stressed from the outset. As such they are a kind of normative value."13 This distinction has been clearly recognized by interpreters of Rawls such as the prominent political theorist Gerald Gaus, who states in relation to Rawls's theory: [t]hat a belief is moral, religious or philosophical does not itself show that it is comprehensive or general. Indeed, Rawls himself indicates that the political conception has moral, epistemological and metaphysical elements. Moral, religious and philosophical beliefs need not be, and very often are not, comprehensive or general.14 This is a common enough interpretation of the connections between the moral and the political in Political Liberalism,15 though it is not an interpretation mentioned by O'Brien. He may, however, respond that interpretations of Rawls's work do, of course, vary.16 In trying to portray Political Liberalism in a strictly neutralist light O'Brien seizes on the phrase "purely political"17 used by Rawls to describe an aspect of his theory. Although Rawls does use this construction a handful of times in his essay 'The Idea of Public Reason Revisited'18 in outlining his own normative view of political liberalism, when he does so he is careful to add the immediate qualification "although political values are intrinsically moral."19 As we have seen, Rawls is upfront about the fact that he conceives political liberalism to be a moral conception of human life and value, save that the form and subject matter of that moral content is directed to the basic structure of a political society and is therefore partial 11 RAWLS, supra note 8, at 175. 12 "Nor does it [political liberalism] say that political values are separate from, or discontinuous with, other values". RAWLS, supra note 8, at 10. 13 Id. at 484 n.91. 14 Gerald F. Gaus, Reasonable Pluralism and the Domain of the Political, 42 INQUIRY: INTERDISCIPLINARY J. PHIL. 259, 263 (1999). 15 See, for instance, Martha Nussbaum, Political Liberalism: A Reassessment, 24 RATIO JURIS 1 (2011); Martha Nussbaum, Political Objectivity, 32 NEW LITERARY HIST. 887, 891-94 (2001). 16 For a brief survey of interpretations, see Anthony Simon Laden, The House That Jack Built: Thirty Years of Reading Rawls, 113 ETHICS 367 (2003). 17 See O'Brien, supra note 1, at 7, 11, 15. 18 See RAWLS, supra note 8, at 457, 461, 486. 19 Id. at 446 n.19. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 42 rather than comprehensive.20 Reading Political Liberalism as advancing a strict form of liberal moral neutrality is not helpful or fully accurate. In contrast Peter de Marneffe sets out a helpful typology between liberal neutrality and perfectionism that helps us see that John Rawls's later political theory is not strictly neutralist but is a form of what de Marneffe calls "deontological perfectionism". He takes this view because, for de Marneffe, "Rawls clearly holds that it is wrong for the government to limit basic liberties for the reason that exercising them is base or unworthy, [but] he apparently allows nonbasic liberties to be limited for this reason, and confines the basic liberties to those that are "truly essential.'"21 Rawls himself writes strikingly that neutralism beyond the strict bounds of basic justice and constitutional essentials is "neither attainable nor desirable."22 Rawls thus denied being a strong neutralist-and held that the term neutrality itself was "unfortunate" when used in connection with his theory of political liberalism.23 He resisted the notion of neutrality as put forward by other liberal theorists such as Ronald Dworkin and, though he conceded that his approach did have a certain "neutrality of aim", Rawls did not believe that his theory was consistent with a "neutrality of effect" as other liberals had proposed.24 In fact O'Brien's entire narrative in relation to liberal moral neutralism would arguably have been better applied to the early work of Ronald Dworkin (in particular his widely cited essay 'Liberalism')25 than the later work of John Rawls. In this regard Jonathan Quong rightly distinguishes between Rawls's political antiperfectionism and Dworkin's comprehensive (i.e. moral and political) antiperfectionism.26 This is not a marginal reading of Rawls, as a varied range of interpreters other than those cited stress aspects of Rawls's works that do not easily fit with O'Brien's view of Rawls as a strict moral neutralist.27 20 Rawls writes that, notwithstanding the priority of the right over the good, this "does not mean that ideas of the good need to be avoided: that is impossible". See RAWLS, supra note 8, at 203. 21 See Peter de Marneffe, Liberalism and Perfectionism, 43 AM. J. JURIS. 101 (1998). 22 RAWLS, supra note 9, at 91 n.13. 23 Rawls writes that he uses the term neutrality as a "stage piece" and as a way of contrasting his position with other liberal theories. See RAWLS, supra note 8, at 191. Although O'Brien (supra note 1, at 424) notes that Rawls did not use the "idiom" of neutrality, O'Brien nonetheless breezily proceeds to label Rawls as a moral neutralist numerous times in his article. 24 See RAWLS, supra note 8, at 193, 194. 25 Ronald Dworkin, Liberalism, in PUBLIC AND PRIVATE MORALITY 191 (Stuart Hampshire ed., 1978). 26 JONATHAN QUONG, LIBERALISM WITHOUT PERFECTION 21-21 (2010). 27 Steven Wall, for instance, goes as far as interpreting a key aspect of Rawls's original theory of justice ('the Aristotelian Principle' in the unduly neglected Part III of Rawls's A Theory of Justice) as being, in a sense, perfectionist. See Steven Wall, Rawlsian Perfectionism, 10 J. MORAL PHIL. 573 (2013). Rawls, Political Liberalism, and the Family 43 One of O'Brien's tactics in disregarding the work of advocates of SSCM is to select quotes from liberal authors in favor of SSCM that would appear to confirm that they are 'comprehensive' liberals-in that they may, for instance, value moral autonomy over other conceptions of human agency. He then infers that some or all of the cited advocates of SSCM are comprehensive liberals and hence their arguments in favor of SSCM are, by that very fact, ruled out of bounds because comprehensive liberalism is not consistent with Rawlsian political liberalism.28 What this neglects to take into account is that Rawls clearly does not consider that advancing reasonable comprehensive reasons for supporting certain political measures relating to the basic structure disqualifies the citizen from participating in public reasoning. Following criticism of the first edition of Political Liberalism, Rawls clarified his position on public reason in his article 'The Idea of Public Reason Revisited'. There he outlined a 'Proviso': that "comprehensive doctrines, religious or non-religious, may be introduced into public political discussion at any time, provided that in due course proper political reasons.... are presented" in relation to the matter under discussion.29 In other words people may freely mix and concurrently advance both public and comprehensive reasons for measures relating to the basic structure and be considered responsible and publicspirited citizens. O'Brien in contrast fails to consider the 'Proviso' and writes, incorrectly, that "what Rawls prescribes citizens in a pluralistic democracy should do [is to]: filter their comprehensive doctrines through the deliberative screen of public reason before proposing grounds for legislation."30 As we have just seen, Rawls proposes no such filtering process, only a stipulation that comprehensive moral or philosophical reasons should not be advanced without any subsequent public reasons. This clear misinterpretation may explain why O'Brien supposes that comprehensive liberals somehow disqualify their publicly reasonable arguments for SSCM when they venture their own more comprehensive (and contestable) views about autonomy or the ultimate nature or purpose of marriage or of human sexuality generally. This somewhat more permissive approach to public reasoning works with Rawls's wider theory because he allows persons with a comprehensive worldview to be considered publicly reasonable (as well as rational) if they can fit a liberal political conception of justice as a 'module' within their comprehensive weltanschuung.31 Again, O'Brien does not mention this important aspect of Rawls's conception of public reason. Such a 'module' in Rawls's formulation has its own internal principles and reasons that may be consonant with a wider metaphysical or moral comprehensive doctrine, 28 O'Brien, supra note 1, at 434, 454-62. 29 See John Rawls, The Idea of Public Reason Revisited, 64 U. CHI. L. REV. 783-84 (1997). 30 O'Brien, supra note 1, at 450. 31 RAWLS, supra note 8, at 145. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 44 but not be immediately derived from the comprehensive doctrine held by the citizen. A political conception of justice would be freestanding in the sense that it includes "no specific religious, metaphysical or epistemological doctrine beyond what is implied by the political conception itself"32 though, as we have seen, it should still be seen as a partial moral conception as it necessarily includes certain goods of citizens which (as O'Brien himself notes) relate to certain fundamental human needs. The 'Proviso' and the notion of a 'module' within political liberalism renders O'Brien's claim that "an argument [made by Stephen Macedo for SSCM] fails because it relies on the assumption that homosexual sexual relationships are intrinsically valuable" highly questionable.33 An argument does not 'fail' for Rawls-I presume in the sense of being impermissible in public reasoning-because it includes or refers to moral claims from a reasonable comprehensive doctrine. Such arguments are genuinely permitted in the idea of public reason as long as those moral arguments are, at some point, accompanied by arguments involving distinctively political values.34 This is indeed exactly what Macedo provides in the article cited by O'Brien and there are no grounds for O'Brien to claim that arguments for the political value of SSCM (in terms of equal civil rights or primary goods) are somehow disqualified by the fact that this or that theorist may also advance substantively moral arguments for treating committed same-sex relationships with respect, or hold more generally that people should be considered morally autonomous. O'Brien compounds his partial misinterpretation of Rawls35 by appearing to apply a double standard to the arguments put forward by proponents and opponents of SSCM. He is dismissive of those like Macedo and others who may simultaneously advance both public and (in some ways) reasonable comprehensive reasons for recognizing SSCM, writing that it is "the case in favor of same-sex marriage that has impermissible 32 Id. at 144. 33 See O'Brien, supra note 1, at 428 (emphasis added). O'Brien is referring to an argument Stephen Macedo put forward for SSCM and gay rights generally. O'Brien generally accuses Rawlsians of relying "illicitly on their comprehensive religious or secular doctrines about 'liberated' sexual morality in order to single out homosexual relationships as such for special promotion", supra note 1, at 437. Macedo, in fact, argues that committed, long term relationships – whether same-sex or opposite sex – are intrinsically valuable and he does not single out same-sex relationships as having any 'special' value. See Stephen Macedo, Sexuality and Liberty: Making Room for Nature and Tradition?, in SEX, PREFERENCE AND FAMILY (David M. Estlund & Martha Nussbaum eds., 1998). 34 Macedo, in the essay referred to by O'Brien, also advances arguments clearly relating to political values when he gives reasons for SSCM on the basis of "social welfare" and the various demonstrable public health and other beneficial externalities of committed relationships (including same-sex relationships). See Macedo, supra note 33, at 92-94. 35 I write 'partial' here because there is much in O'Brien's presentation of Rawls's theory that is both comprehensive and fair, which is why it is surprising that he manages to mischaracterize Rawls in the important ways that I point out in this reply. Rawls, Political Liberalism, and the Family 45 motivations that are fatal to legislation".36 Yet O'Brien inexplicably permits opponents of SSCM to use both comprehensive and public reasons for resisting SSCM, without this having any adverse impact in terms of their admissibility in public reason. Referring to the 'traditional marriage movement', he concedes that "[m]uch of this movement deploys specifically religious arguments in its defense, but this fact is irrelevant so long as some of these arguments can be re-stated in terms of public reasons...").37 I cannot understand why O'Brien does not apply the same standard to both sides of the debate, which would surely be the Rawlsian approach. Advocates and opponents of SSCM should both be viewed as reasoning publicly if they use arguments from a comprehensive worldview and public arguments centered on political values, or just the latter. As we have seen, political liberalism as a theory of political principles does not divorce political value from the human good but it does seek to focus the role of a political society on promoting those goods that are relevant to persons as citizens. This is clear from Rawls's conception of primary goods, which he develops from his initial treatment of them in A Theory of Justice,38 as O'Brien notes.39 The primary goods are those goods that any citizen would reasonably seek regardless of whatever else they sought. They are of a broad scope and include basic civil and political rights, the "social bases of self-respect" and "income and wealth."40 These primary goods allow citizens a sense of self-worth that enables them to pursue a plan of life.41 One key feature of justice as fairness – Rawls's own proposal for a liberal conception of political justice – is that "it is constructed on the basis of the shared fundamental ideas implicit in the public political culture [of a democracy] in the hope of developing from them a political conception of justice."42 This is a point not explicitly mentioned by O'Brien. This shared public political culture "comprises the political institutions of a constitu- 36 O'Brien, supra note 1, at 460. 37 Id. at 449. O'Brien explains this further when he writes that "[t]he reliance of Rev. [Martin Luther] King [Jr.] and others upon the controversial comprehensive doctrines of the Christian moral tradition did not violate the canons of public reason, however, because the case for racial equality could be re-stated in non-sectarian terms that expressed a purely political conception of justice." See O'Brien, supra note 1, at 449. These statements are consistent with the Rawlsian Proviso just outlined, which is not referred to by O'Brien, and I agree with O'Brien in the case of Dr King. 38 JOHN RAWLS, A THEORY OF JUSTICE chapter II, § 15 (1971). 39 O'Brien, supra note 1, at 425. 40 Though Rawls wrote at times of his own sympathies with the idea of human capabilities (as outlined by Amartya Sen and others) when he affirmed that that "basic capabilities are of first importance and that the use of primary goods is always to be assessed in the light of those assumptions", in this passage he appears to have held that the capabilities should come into play as a constructivist throughput from, rather than an ethical input into the original position. See RAWLS, supra note 8, at 183. 41 See RAWLS, supra note 9, at 58-59. 42 See RAWLS, supra note 8, at 100-101. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 46 tional regime and the public traditions of their interpretation (including those of the judiciary), as well as historic texts and documents that are common knowledge."43 This is what other theorists categorize as a form of secondary constructivism, or political constructivism as Rawls himself described it. It is a secondary form of constructivism because it takes as its starting point a thin moral psychology44 and the pre-existing content of a public political culture coupled with an understanding of citizens as free and equal. Rawls does not subject these primary presuppositions to a strict procedure of moral construction from the bare minimum of human rationality alone as some more stringently constructivist theories do.45 It is therefore for good reason that readers of Rawls's political theory even interpret him as including ethical elements in his political theory via the notion of the public political culture.46 It is worth noting that 'justice as fairness', Rawls own version of a liberal political conception of justice, was never intended by Rawls to be the only possible liberal conception. Rawls set out certain broad characteristics of any political conception of justice that may be considered a liberal conception, which include: certain basic rights, liberties, and opportunities (of the kind familiar from constitutional democratic regimes); second, it assigns a special priority to these rights, liberties and opportunities, especially with respect to claims of the general good and of perfectionist values; and third, it affirms measures assuring all citizens adequate all-purpose means to make effective use of their basic liberties and opportunities.47 As I see it O'Brien elides Rawls's understanding into his own by reading Rawls as holding that social reproduction is the only reason for marriage, whereas in my judgment Rawls's position is, at the very least, open to the idea of SSCM. This is not to say that anyone committed to political liberalism of a Rawlsian hue should ipso facto be convinced of the case for 43 Id. at 13-14. 44 The moral psychology predicated in political liberalism is noted by O'Brien, supra note 1, at 424. 45 For a fuller exploration of the important differences between primary and secondary constructivism in Rawls and other theorists, see PERI ROBERTS, POLITICAL CONSTRUCTIVISM (2007). 46 See James Gordon Finlayson & Fabian Freyenhagen, The Habermas-Rawls Dispute: Analysis and Reevaluation, in HABERMAS AND RAWLS: DISPUTING THE POLITICAL 15 (James Gordon Finlayson & Fabian Freyenhagen eds., 2011) ("Political values and ideas taken from the public political culture [and inputted into the constructivist procedure in Rawls's theory] might include materials that Habermas would classify as ethical rather than moral."). In Habermas's political theory 'morality' refers broadly to intersubjective social and moral norms governing the common life of a community (or humanity as a whole), whereas 'ethics' refers to an individual's own understanding of 'the good life' or personal fulfillment, which can include substantive religious or metaphysical dimensions. 47 See RAWLS, supra note 8, at 223. Rawls, Political Liberalism, and the Family 47 SSCM. That is, after all, a product of deliberative public reasoning and personal judgment. Quoting Rawls on the family in his later writings, O'Brien writes: Indeed, Rawls emphasizes that in principle, "[n]o particular form of the family (monogamous, heterosexual, or otherwise) is so far required by a political conception of justice so long as it is arranged to fulfill these tasks [of social reproduction] effectively and does not run afoul of other political values" That is, for political liberalism the state interest in the family is purely functional, even if families in their own self-image are not, and so there is no antecedent political preference for either "traditional" or "liberated" family forms as such.48 O'Brien's comment misses the significance of a key point in Rawls's statement he quotes, that such politically recognized forms should "not run afoul of other political values" which could of course refer to those legally approved family forms being in accordance with norms of justice, not breaching citizens' civil rights, or failing to provide for the primary goods of citizens. The next section of this article aims to demonstrate that a publicly reasonable argument can be made for SSCM along Rawlsian lines, with support from aspects of the public political culture of the United States. III. HOW A CASE FOR SAME-SEX CIVIL MARRIAGE CAN BE MADE WITHIN THE BOUNDS OF POLITICAL LIBERALISM A case can be made for SSCM that is consistent with Rawls's conception of political liberalism on one or both of two grounds: first, that civil marriage is a civil right that should be granted regardless of gender or sexual orientation and that such a right has priority over perfectionist arguments about what constitutes the deepest truth regarding marriage derived from a metaphysical or theological anthropology. (This claim requires further argumentation, as O'Brien rightly notes, as to the nature and purpose of marriage from the perspective of civil law).49 Secondly, it can be argued that a bar on SSCM is a denial of citizens' access to what Rawls names primary goods, which are themselves expressions of basic human needs, particularly in relation to the primary good Rawls calls the 'social bases of self-respect'.50 The civil rights-based and primary goods argument for SSCM to a certain degree overlap, as justifications for either depend on whether any discrimination between opposite-sex couples and same-sex couples in relation to access to civil marriage is considered unjust or merely reflects the essential nature and purpose of civil marriage itself (as SSCM opponents argue). I argue that the relationship between committed and loving same-sex cou- 48 See O'Brien, supra note 1, at 433-34. 49 O'Brien, supra note 1, at 421. 50 RAWLS, supra note 9, at 59. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 48 ples exhibits certain essential features that are present in committed opposite-sex couples to the degree that the denial of same-sex civil marriage rights constitutes arbitrary treatment which fails to 'treat like cases alike' without good reason. Therefore the denial of SSCM in the United States can be considered a breach of fundamental justice (rendering another 'his/her due' – 'suum cuique'). Such an argument does not depend on metaphysical argumentation inaccessible to public reason and can be seen to flow from reasoning about basic justice consistent with Rawls's notion of narrow reflective equilibrium.51 In this section I argue that that there is a sufficient basis in the public political culture (in the Rawlsian sense) of the United States, expressed through the case law developed from the common law understanding of civil marriage, to justify the assertion that access to both opposite and same-sex marriage should be considered a civil right within a properly liberal political conception of justice (in Rawlsian terms).52 The denial of SSCM might also constitute the undue withholding of a primary good-the social bases of self-respect-to a fellow citizen in a way that does not respect their fundamental dignity. I make this claim on the basis of the evolution of its juridical understanding of marriage from its source in the western Christian understanding of marriage through to a more recent understanding, which properly distinguishes the procreative understanding of marriage from the other goods and purposes that civil marriage enables. In setting out a publicly reasonable case for SSCM from the public political culture, I do so while taking up the challenge of Robert George and his collaborators that a political society must come to at least some minimal determination of what the essence of civil marriage is before it can adequately respond to the issue of SSCM.53 This minimal determination is unavoidable in some respects,54 though any definition must of course be careful not to derive its content from a controversial metaphysical anthropology that could not be shared by adherents of a range of different reasonable comprehensive doctrines (in Rawls's nomenclature). I would briefly define civil marriage, from the perspective of the legal official (the internal point of view),55 as the government's rightful recognition of the formation of a loving union (of an indefinite term) comprising a 51 See RAWLS, supra note 9, at 30-32 for more on his understanding of narrow and wide reflective equilibrium, concepts that Rawls was instrumental in developing in ethical and political theory. 52 In the sense described by Rawls at the close of § II of this article. 53 Sherif Girgis, Robert P. George & Ryan T. Anderson, What is Marriage? 34 HARV. J. L. & PUB. POL'Y 248-49 (2010). O'Brien similarly notes – and here we are in agreement that some definition of civil marriage is needed to avoid question-begging and undue rhetorical flourishes in relation to SSCM, though he does not consider what a possible sexneutral definition of civil marriage might be; see O'Brien supra note 1, at 456. 54 For how else might we distinguish a marital relationship from any other type of friendship or personal (non-corporate) association? 55 Here I use the internal/external distinction used in H.L.A HART, THE CONCEPT OF LAW 57-58, 89-91 (1997). Rawls, Political Liberalism, and the Family 49 new human society of two eligible56 consenting adults who publicly commit to certain responsibilities, including fidelity and mutual aid, who thus become beneficiaries of certain legal rights.57 In this new society the capacity and human need for companionate and affective domestic association helps enable continent sexual expression and can serve a wider good of the orderly reproduction of a political society (and the human race generally). These are the common goods proper to the conjugal society. (This is a definition for the purpose of the present argument-clearly any developed understanding of civil marriage would have to comprehensively examine the essence of marriage, something I cannot do here.) Certain features from this definition are of course familiar from the threefold traditional 'goods of marriage' formed from the traditional western Christian tradition58-each of which is familiar from the Anglican 1662 Prayer Book preface to the marriage service.59 These goods are, in their established order: procreatio (procreation), mutuum audiutorium (mutual aid) and the remedium concupiscentium (as a remedy for concupiscence, or as a way or legitimately ordering sexual desire).60 This tradition is the product of many influences and stages of development, from Augustine's engagement with Jovinian and St Jerome's debate on the nature of matrimony, through to the scholastic development of the concept with Thomas Aquinas, all the way to the twentieth century personalist emphasis on the relational and loving character of the marital bond.61 The influence of this tradition on western legal systems through canon law and, in turn, the common law is well documented. This is the case in 56 "Eligibility" referring here to consanguinity rules on the basis that there should be no confusion between essentially familial relationships and conjugal relations. 57 As Leslie Green argues, civil marriage is the recognition of what already "exists as a matter of social or religious practice" – giving a de jure recognition to a de facto union. See Leslie Green, Sex–Neutral Marriage, 64 CURRENT LEG. PROBS 1, 7-8 (2011). 58 A clear and concise overview on this development is John Witte, Jr., The Goods and Goals of Marriage, 76 NOTRE DAME L. REV. 1019 (2001). 59 The words are "[f]irst, It [i.e. marriage] was ordained for the procreation of children, to be brought up in the fear and nurture of the Lord, and to the praise of his holy Name. Secondly, It was ordained for a remedy against sin, and to avoid fornication; that such persons as have not the gift of continency might marry, and keep themselves undefiled members of Christ's body. Thirdly, it was ordained for the mutual society, help, and comfort, that the one ought to have of the other, both in prosperity and adversity. Into which holy estate these two persons present come now to be joined." The Solemnization of Matrimony, in THE BOOK OF COMMON PRAYER (1662). 60 Augustine wrote of the three aspects of marriage as being proles (children), fidelium (fidelity), and sacramentum (symbolic stability). See Witte, supra note 58, at 1030. 61 As seen in Sections 47 to 50 of the Second Vatican Council's pastoral constitution, Gaudium et Spes, Dec. 7, 1965: AAS58 1025-1115, §47-50 (1966), which strongly foregrounds the centrality of conjugal love in its presentation of marriage. See Pastoral Constitution on the Church in the Modern World: Gaudium et Spes, THE HOLY SEE (last visited Nov. 25, 2013) (announced December 7, 1965, and published in 1966), http://www.vatican.va/archive/hist_councils/ii_vatican_council/documents/vatii_const_19651207_gaudium-et-spes_en.html. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 50 the U.S. states, which inherited the common law and canon law understanding of marriage from England from the pre-revolutionary era.62 This understanding evolved over time according to the peculiarities of each state's law, with constitutional provisions being invoked at the federal level from time to time when matters of great import arose. Procreation and the other goods of marriage were often cited in the case law of the U.S. courts.63 In the Catholic understanding of this tradition, though there is more than one 'end' or 'aim' to marriage "[t]hese aims can....only be realized in practice as a single complex aim" and, despite the traditional ordering of the ends of marriage, "there is no question of opposing love to procreation nor yet of suggesting that procreation takes precedence over [conjugal] love".64 Indeed the traditional western twofold or threefold ends of marriage,65 which do not refer explicitly to love, should not be understood as in any way implying that the foundation of marriage within this understanding is not love itself (a communion of love in the original theological language).66 What is distinctive in this Catholic tradition-in which the western tradition is rooted-is the notion that the procreative and other ends of marriage are inseparable and that what makes a conjugal community different from other forms of human society is its reproductive end, as that tradition sees it.67 62 See Charles J. Reid, Jr., The Augustinian Goods of Marriage: The Disappearing Cornerstone of the American Law of Marriage, 18 BYU J. PUB. L. 449 (2003-2004); Charles J. Reid, Jr., The Gingerbread Man Thirty Years On: The Parlous State of Marital Theory, 1 U. ST. THOMAS L.J. 656 (2003); Charles J. Reid, Jr., Marriage in its Procreative Dimension: The Meaning of the Institution of Marriage throughout the Ages, 6 U. ST. THOMAS L.J. 454 (2008-2009). Incidentally Professor Reid, who was an outspoken (Roman Catholic) opponent of SSCM when writing these cited articles, in 2013 publically declared that he has changed his mind and that he now favors same-sex civil marriage. 63 See id. (collecting Reid's articles). 64 KAROL WOJTYLA, LOVE AND RESPONSIBILITY 68 (1981). Wojtyla later became Pope John Paul II. 65 The 1917 Code of Canon Law of the Catholic Church combined the second and third ends of marriage, something perpetuated in later treatments of the ends of marriage in canon law and in Gaudium et Spes. See supra note 61. 66 For one prominent and mainstream Catholic thinker interpreting the magisterial tradition, Martin Rhonheimer, conjugal love is not an abstract love for an end that may or may not issue from the relationship (children) but is a "love for a concrete person" (the spouse), and that "the" "purpose" or "end" of love is the person himself [the spouse], and nothing else". Rhonheimer writes "[l]ove could not be an end to marriage it is rather its foundation and content, content that is nevertheless characterised by a natural end in a specific way: at the service of life [referring to the procreative end of marriage]" (emphasis added). See MARTIN RHONHEIMER, ETHICS OF PROCREATION AND THE DEFENSE OF HUMAN LIFE, 86, 87 (2010). 67 Martin Rhonheimer calls this strong thesis about the intrinsic bond between sex and procreation, the Catholic 'Inseparability Principle', and this is reflected in the Catholic opposition to all forms of intentional contraception. See Rhonheimer, supra note 66, at 44-46, 71-90. I pay particular attention to the Roman Catholic understanding of marriage Rawls, Political Liberalism, and the Family 51 An alternative approach is to retain this basic outline of the nature of marriage as a union of love between spouses forming a new society that yields a nexus of human goods for its participants. But in reasserting this basic scheme one can hold that the procreative and mutual aid (companionate) ends of civil marriage are not held to be utterly inseparable and thus incapable of justifying the conferral of civil marriage rights on the basis of the latter (companionate) end of marriage alone.68 Being separable as goods or ends does not mean that they cannot be mutually reinforcing as ends in those couples who can procreate. Marriage is understood as a loving union of an indefinite term that produces goods that provide benefit both to the couple concerned and to the wider society. The possibility of (opposite-sex) civil marriages in which procreation does not occur-or is strictly controlled-has come into sharp relief with the advent of effective contraception in Western societies since the 1960s. This has been reinforced with the increasing phenomenon of new marriages involving post-menopausal women, in part due to the substantial increase in life expectancy. This has inevitably raised the question of how the traditional Western ends of marriage (procreation, mutual aid etc.) can be seen to be absolutely inseparable. 69 The philosopher G.E.M. Anscombe presciently considered that an acceptance of the principle of intentional contraception (which she opposed) into societal mores could have wider consequences on how civil marriage was conceived. She predicted that the acceptance of sexual expression between partners not founded on a marital relationship intentionally aimed at procreation would create a logic for opening up civil marriage to members of the same-sex, something she clearly opposed.70 In other words if the because many of the most ardent (and philosophically sophisticated) supporters of traditional civil marriage, such as Rhonheimer, John Finnis, Robert P. George and Maggie Gallagher, are Roman Catholic. I surmise that Matthew O'Brien also writes from within this tradition although his arguments differ in part from those advanced by Finnis and George. 68 Here I differ with Ralph Wedgwood, who goes too far by altogether omitting procreation within his threefold understanding of the essence of marriage, which for him includes "(1) sexual intimacy; (2) domestic and economic cooperation; and (3) a voluntary mutual commitment". See Ralph Wedgwood, The Fundamental Argument for Same-Sex Marriage, 7 J. POL. PHIL. 229 (1999). 69 It is worth noting that the Catholic Church has always allowed people who know they are infertile to marry. Cf. CODE OF CANON LAW OF THE CATHOLIC CHURCH c.1084.3 (1983) affirming that "[s]terility neither prohibits nor invalidates marriage". Appreciating the suffering of an infertile couple, CATECHISM OF THE CATHOLIC CHURCH c.1654 (1999) states: "Spouses to whom God has not granted children can nevertheless have a conjugal life full of meaning, in both human and Christian terms. Their marriage can radiate a fruitfulness of charity, of hospitality, and of sacrifice". 70 As Anscombe writes "[f]or if that [reproduction] is not its fundamental purpose [of sex] there is no reason why for example 'marriage' should have to be between people of opposite sexes." See Elizabeth Anscombe, Contraception and Chastity, ORTHODOXY TODAY (last visited Dec. 24, 2013), http://www.orthodoxytoday.org/articles/AnscombeChastity.php (quoting § 1, para.5). 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 52 loving union of partners does not necessarily have to possess or express a procreative function or intention, then arguments could be made that the other characteristic functions/ends of marriage (mutual aid, the responsible orientation of sexual desire) are possible within same-sex relationships and infertile opposite-sex relationships. Anscombe's prediction about the consequences of the logical separation of the ends of marriage has in some ways been gradually incorporated into the jurisprudence of the U.S. courts in relation to civil marriage, much to the frustration of some traditionalist proponents of opposite-sex only civil marriage. The development of U.S. case law in recent decades has gradually acknowledged the separability of the procreative and companionate ends of civil marriage in relation to heterosexual marriage. The jurisprudence of the U.S. state and federal courts has changed from one that has always principally viewed the institution of civil marriage as a reproductive unit towards an understanding that allows the other purposes of marriage to have a distinct and distinguishable value.71 Early indications of this direction of travel include Griswold v. Connecticut (1965)72 which would assert the right to marital privacy over a state interest in barring contraception among married couples. This was succeeded by other cases that had a more relevant impact on how case law treated non-procreative marital relations, such as Turner v. Safley in 1987.73 In this pivotal case the U.S. Supreme Court overturned a Missouri state ban on prisoner inmates marrying, even if consummation (and therefore procreation) was not always possible.74 The majority opinion (authored by Justice Sandra Day O'Connor) outlined the significance of marriage in constitutional law as relating not only to procreation, but inferred that independently of this procreative justification civil marriage could be justified by the "emotional support and public commitment ... [as well as the religious or] spiritual significance" of civil marriage to the citizen (in this case the inmate).75 Recent court jurisprudence on marriage has tended to avoid the prior U.S. case law precedent of making procreation "the central organizing Indeed, a prominent Roman Catholic bishop in the UK (Philip Egan of Portsmouth) has noted that the use of contraception and the consequent acceptance of a clear distinction between the unitive and procreative functions of sex within opposite-sex relationships has created, in Egan's words, the "inevitable outcome" of SSCM. See 'Contraceptive Mentality Led to Gay Marriage, Says Egan', THE TABLET, Aug. 3, 2013, at 36. 71 Consider Charles Reid's analysis. See supra note 62 (collecting Reid's articles). 72 381 U.S. 479, 485-486 (1965). 73 482 U.S. 78 (1987). 74 Turner v. Safley has relevance in the UK as well. For as Leslie Green has helped clarify, the case law on achieved consummation is ambiguous at best, and the key issue for the law in the UK has been held to be the consenting nature of the union. According to Green, the capacity to have sex at all rather than procreation is the basis of UK consummation case law. See Green, supra note 57, at 14-16. 75 482 U.S. 78, 95-96 (1987). Rawls, Political Liberalism, and the Family 53 principle" of marital law.76 Legal theorists have used this to build a case for same-sex marriage and the Courts themselves have taken up the development of case law in this area to extend the separability of the goods and purposes of civil marriage to the area of SSCM. This has happened most notably at the state level in Goodridge v. Dep't of Pub. Health77 and at the federal level in the various opinions handed down in the Perry cases.78 In these opinions the Courts have not granted the argument that there is a decisive legitimate state interest in ensuring that civil marriage is restricted to heterosexuals on the basis of 'responsible procreation' (a variation on O'Brien's argument), partly because the Courts point to the many infertile or non-procreative heterosexuals who are granted marriage licenses.79 This understanding of civil marriage (as involving separable marital goods) from the public political culture is subject to Rawls's process of political constructivism80 using the idea of reflective equilibrium. We may model this in the case at hand by arguing that citizens will reflectively consider, in the original position, what the demands of fairness require in terms of the inclusion of a right to civil marriage within the suite of civil rights included in Rawls's first principle of justice.81 The extent and scope of this right is further examined to see whether it applies to opposite-sex 76 See Reid, Marriage in its Procreative Dimension, supra note 62, at 484 (emphasis added). 77 798 N.E.2d 941 (Mass. 2003). 78 At the federal level, see Perry v. Schwarzenegger, 704 F. Supp. 2d 921 (N.D. Cal., 2010); aff'd, Perry v. Brown, 671 F.3d 1052, 1063 (9th Cir. 2012) (Reinhardt, J.) (finding California's Proposition 8, which became CAL. CONST. art. I, § 7.5, unconstitutional under the Equal Protection Clause of the U.S. Constitution's Fourteenth Amendment), vacated on other grounds, Perry, 133 S. Ct. 2652 (2013). 79 As the Goodridge majority found, "[t]he judge in the Superior Court endorsed the first rationale, holding that 'the state's interest in regulating marriage is based on the traditional concept that marriage's primary purpose is procreation.' This is incorrect. Our laws of civil marriage do not privilege procreative heterosexual intercourse between married people above every other form of adult intimacy and every other means of creating a family. General Laws c. 207 contains no requirement that the applicants for a marriage license attest to their ability or intention to conceive children by coitus. Fertility is not a condition of marriage, nor is it grounds for divorce. People who have never consummated their marriage, and never plan to, may be and stay married. See Franklin v. Franklin, 154 Mass. 515, 516 (1891) ('The consummation of a marriage by coition is not necessary to its validity'). People who cannot stir from their deathbed may marry. See G. L. c. 207, § 28A. While it is certainly true that many, perhaps most, married couples have children together (assisted or unassisted), it is the exclusive and permanent commitment of the marriage partners to one another, not the begetting of children, that is the sine qua non of civil marriage". Goodridge, 798 N.E.2d 941 at 961-62 (references suppressed). 80 See RAWLS, supra note 8, particularly Lecture III – 'Political Constructivism', and Lecture VIII – 'The Basic Liberties and their Priority'. 81 Rawls's first principle of justice states that: '[E]ach person has an equal right to a fully adequate scheme of equal basic liberties which is compatible with a similar scheme of liberties for all". See RAWLS, supra note 8, at 291. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 54 couples only, or is sex-neutral.82 Citizens in the original position (which is a heuristic, not a 'real life' scenario) do not know their gender, sexual orientation or fertility, as this is cloaked behind a notional veil of ignorance in Rawls's theory. One can use the Rawlsian method of a (narrow) reflective equilibrium to illustrate how a typical approach to the civil rights of gay and lesbian citizens might have changed since, say, the 1950's in the United States. Reflective equilibrium in the political domain is the process by which a person's initial moral views or intuitions about matters of justice (and/or their application) are tested and adjusted into a coherent equilibrium by comparing them to other relevant background beliefs the person may have, whether these beliefs relate to assumptions (moral or empirical) about human nature or social norms. In the case at hand, U.S. citizens in the 1950's might have widely assumed that gay people were rapacious, incapable of fidelity in relationships and suffered from a psychiatric illness. Popular views in the U.S., however, will likely have evolved in recent times to a commonplace understanding that same-sex couples are capable of forming stable and loving relationships in ways that clearly resemble committed opposite-sex relationships.83 Wider changes to sexual mores in relation to the acceptability of (fertile) opposite-sex couples choosing not to procreate are also relevant to this evolved narrow reflective equilibrium in relation to matters of justice and the family. But would this position also justify going beyond sex-neutral civil marriage towards the more radical option of 'plural marriages'-perhaps on the putative basis that the distinctive good of mutual aid can be rendered between multiple partners?84 I argue that this would not necessarily be the case as the notion of plural marriages and the relations they contain are closer to the generic notion of friendship than the distinctive nature of the marital bond, which has been thought of in the western tradition as being dyadic. There are reasons, good reasons in my view, why this dyadic 82 To be clear, I do not subscribe to Rawls's notion of "Justice as Fairness" and the "original position", which is his own species of political constructivism, though I do take the view that it is helpful in a theory of liberal constitutionalism to have principle(s) that would help citizens reasonably filter out arbitrary or unduly partial motivations, interests or biases. 83 Judge Richard A. Posner argues, without referring to the method of reflective equilibrium, that evolving public views about same-sex relationships, as much as decisions by state and federal courts, have been instrumental to the gradual extension of civil rights to gay and lesbian citizens. See Richard A. Posner, How Gay Marriage Became Legitimate: A Revisionist History of a Social Revolution, NEW REPUBLIC (July 24, 2013) http://www.newrepublic.com/article/113816/how-gay-marriage-became-legitimate. 84 The political theorist Elizabeth Brake is an advocate of this stance – see Elisabeth Brake, Minimal Marriage, 120 ETHICS 302 (2010), particularly at sections II and III. Brake believes that permitting plural marriages (or minimal marriages as she calls them) is the only form of civil marriage that is consistent with Rawlsian liberalism properly considered. Rawls, Political Liberalism, and the Family 55 understanding of civil marriage is fully defensible in public reasoning and that there is no irresistible logic to the case for plural civil marriage.85 'Slippery slope' arguments are often used by those who seem to be on the losing side of a political debate as a tactic to resist change to the status quo. They are often not arguments that directly address the issue under scrutiny, but raise fears about undemonstrated further consequences. But all this is not to say that citizens would not, in the original position, consider whether the fulfillment of certain primary goods for citizens might justify some form of legal recognition for certain dependent relationships in particular circumstances. This does not equate to the recognition of plural marriage. Proponents of SSCM often point to the fact that U.S. citizens have a legal right to civil marriage, currently restricted to opposite-sex couples in most state jurisdictions. There is disagreement about how this situation should be rectified in relation to same-sex couples. Some SSCM advocates argue that the denial of same-sex civil marriage rights is contrary to the Fourteenth Amendment of the U.S. Constitution, with its guarantee that citizens should receive: (1) the Equal Protection of the laws and/or (2) protection under the fundamental rights understood to flow from the Due Process clause of the same amendment. The argument is that there is no clear and rationally compelling state interest that should justify the denial of a civil marriage license to a properly qualifying same-sex couple. This breach of fundamental rights argument can either be approached from the perspective of sex discrimination86 or as a specific determination to address unjust discrimination on the basis of sexual orientation. The same end can be arrived at through the use of Rawls' notion of the primary good of the 'social bases of self-respect'-"understood as those aspects of basic institutions normally essential if citizens are to have a lively sense of their worth as persons and to be able to advance their ends with self-confidence."87 Allowing couples currently denied access to the basic legal institution of civil marriage through SSCM would affirm those couples' sense of self-respect and enable them to live out their lives as citizens more fully. This Rawlsian emphasis on promoting the self-worth of citizens 85 For arguments that SSCM does not lead to a slippery slope in recognising plural marriage, see the arguments of Maura I. Strassberg, Distinctions of Form or Substance: Monogamy, Polygamy and Same-Sex Marriage, 75 N.C. L. REV. 1501 (1997); James M. Donovan, Rock-Salting the Slippery Slope: Why Same-Sex Marriage is Not a Commitment to Polygamous Marriage, 29 N.KY. L. REV. 521 (2002): and Ruth K. Khalsa, Polygamy as a Red Herring in the Same-Sex Marriage Debate, 54 DUKE L.J. 1655 (2004-2005). On the more theoretical and historical basis of reasons provided against plural marriages see JOHN WITTE JR., WHY TWO IN ONE FLESH? THE WESTERN CASE FOR MONOGAMY OVER POLYGAMY (forthcoming, Oxford University Press). 86 Andrew Koppelman, Defending the Sex Discrimination Argument for Lesbian and Gay Rights: A Reply to Edward Stein, 49 UCLA L. REV. 519 (2001); Andrew Koppelman, Why Discrimination against Lesbians and Gay Men Is Sex Discrimination, 69 N.Y.U. L. REV. 197 (1994). 87 See RAWLS, supra note 9, at 59. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 56 accords with the way that the U.S. Supreme Court has affirmed that "[f]rom its founding, the Nation's basic commitment has been to foster the dignity and well-being of all persons within its borders."88 We can see the potential recognition of SSCM as, far from being a "therapeutic" measure to fulfill trivial subjective desires,89 as being one that affirms the dignity of its citizens by according them equal access to a basic civic institution. In what sense does civil marriage generate goods that accrue not only to the spouses but to the wider society, even when procreation is taken out of the picture? For an answer to this question O'Brien could have consulted Judge Walker's judgment in Perry v. Schwarzenegger (which O'Brien cites) that clearly summarizes the government interest in civil marriage apart from social reproduction-including the mix of public and personal benefits that can in some way be attributed to the state of civil marriage.90 Benefits which generate political value include allowing the civil law to effectively organize matters such as hospital visiting rights, tenancy rights on the death of one partner, inheritance entitlements and so on. All of which have the benefit of avoiding unnecessary legal disputes or queries in cases when one spouse dies or is seriously ill. Without these clearly established rights the prospect of dispute and the attendant costs to public agencies (and family members) is considerably more likely. This is surely of some social and political value. We may also say that marital associations that encourage supportive relationships and cohabitation prevent the proliferation of single person households with the negative externalities generated by them. Inversely, these positive social externalities from civil marriage insofar as it helps sustain relationships may broadly be classified as those that relate to: 1) the public health improvements that may accrue from the maintenance of stable relationships;91 2) the lower social care costs that fall on the state as a result of cohabiting partners assisting each other; and 3) the lower level of pressure on scarce housing stock that fewer single person households would ensure.92 More broadly still, the virtues facilitated by marital bonds with their characteristic habits of commitment and fidelity can bleed into political virtues that create political value. Marriage can be a 'school of virtue' in 88 Goldberg v. Kelly, 397 U.S. 254, 264–65 (1970), which was a case relating to the provision of welfare. 89 O'Brien writes of the recognition of SSCM as an example of the "therapeutic" role of government which he feels is illegitimate. See supra note 1, at 436. 90 Perry, 704 F. Supp. 2d, at 961-63. 91 Id. at 962 (referencing public health evidence on this claim). Healthier people in a society clearly generate political value in terms of greater economic and social productivity and the benefit of lower health care costs, some of which would certainly fall on the taxpayer. 92 These costs are widely known, but a summary of them can be found at: JIM BENNETT & MIKE DIXON, SINGLE PERSON'S HOUSEHOLDS AND SOCIAL POLICY: LOOKING FORWARD (2006), available at http://www.jrf.org.uk/sites/files/jrf/bennett-9781859354759.pdf. Rawls, Political Liberalism, and the Family 57 which spouses learn patience, listening skills, forbearance, compromise, mutual understanding, commitment and mutual care 'in sickness and in health'. These personal virtues overlap with important political virtues for citizens, as citizens are called to embody many of the same virtues in a different mode as 'civic friends'. These virtues or capacities are not strictly limited to the twin Rawlsian capacities to form a plan of life (the 'nonpublic' rational power) and a sense of political justice ('public' reasonableness). O'Brien should not be surprised at such arguments as they have been part of the public political culture of western societies for centuries. The legal historian and jurisprudent John Witte, for example, refers to the: core insight of the Western tradition that marriage is good not only for the couple and their children, but also [good] for the broader civic communities of which they are a part. The ancient Greek philosophers and Roman Stoics called marriage "the foundation of the republic," "the private font of public virtue." The Church Fathers called marital and familial love "the seedbed of the city," "the force that welds society together." Catholics called the family ... "a kind of school of deeper humanity." Protestants called the household ... a "little commonwealth." American jurists ... taught that marriage is both private and public, individual and social ..., a useful if not an essential association, a pillar if not the foundation of civil society. At the core of all these metaphors is a perennial Western ideal that stable marriages and families are essential to the....flourishing, and happiness of the greater commonwealths...93 Moreover, as the natural lawyer Gary Chartier has argued, one does not have to see the relationships included in marital law as being universally morally admirable to recognize that societal benefits may accrue from their legal recognition.94 Towards the end of his article,95 O'Brien reaches for the idea of legally recognized domestic dependency arrangements, almost as a deus ex machina, claiming that this addresses the interests of mutually reliant same-sex couples or other caring relationships not based on gender or orientation (e.g. two siblings living together). He does not spell out how these domestic dependency rights would differ from the rights accorded to civilly married couples (power of attorney, tax benefits, hospital visitation rights etc.) This move from O'Brien is a significant concession, because in doing so he acknowledges that mutual aid and companionate aspects of a relationship 93 See Witte, supra note 58, at 1070. 94 As Chartier writes, those "who believe same-sex relationships are wrong must recognize that such relationships exist and will continue to exist for the foreseeable future. Societal pressure may drive these relationships underground, but it is unlikely to eradicate them. Given that they exist, societies, even those that regard them with distaste, cannot simply ignore them. Providing people involved in such relationships with the option of marriage will help them to contribute to each other's welfare and to that of society as a whole." See Gary Chartier, Natural Law, Same-Sex Marriage, and the Politics of Virtue, 48 UCLA L. REV. 1622 (2000-2001). 95 O'Brien, supra note 1, at 452-53. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 58 are clearly a political value-otherwise there would be no reason to allow for domestic dependency arrangements as he proposes. Various inconsistencies arise with this concession. Applying Ockham's razor to the logic of O'Brien's argument regarding the imperative of social reproduction, taken as the sole or dominant political value, would surely be to abolish civil marriage altogether (as there is no stipulation or specific incentive to procreate inherent in traditional marriage law) and replace it outright with universal domestic dependency arrangements (open to all different types of couples, sexual relationships or not) accompanied by further tax or other financial incentives for those couples in domestic dependency arrangements who actually go on to have children. Monetary benefits to such couples could vary depending on the demographic challenges facing a particular society. A society with a fertility rate above replacement level might not need to put in place any such incentives and could use the resources saved for other socially useful purposes. Those societies below replacement level could make a choice as to whether immigration or specific tax incentives for citizens to have children would be the most socially or politically appropriate response to the challenges of an unduly ageing population. This solution, from the logic of O'Brien's position (which is not my own), would also mean that the imperative of treating 'like cases alike' would be met-infertile or non-procreative heteroand homosexual couples would have the same legal status (domestic dependency status) while couples who actually contributed to the reproduction of a society by having their own children would have additional recognition from the state (domestic dependency status plus financial benefits for child rearing).96 Yet O'Brien does not reach for this obvious solution despite his professed theoretical commitment to moral neutrality.97 Equally, O'Brien's domestic dependency proposal raises the following question: if virtually all the legal rights and privileges of marriage are granted to same-sex couples through this domestic dependency route, is a society granting same-sex couples (and others) the de facto equivalent of civil marriage? In which case if the only thing that he is seeking to withhold from same-sex unions is the 'expressive' approval of the law contained in social meanings of marriage-something at stake in the Perry case-then this seems quite a semantic approach to the question of SSCM. If the basic legal entitlements of civil marriage are to be conferred to samesex couples via the domestic dependency route, why not go the whole way, especially given the majority popular support that has emerged for SSCM 96 It is worth pointing out that a number of European nations have specific welfare benefits relating to the number of dependent children within a family (including single parent families). In the United Kingdom this benefit is known as Child Benefit. 97 Whether this commitment to moral neutrality is O'Brien's own personal view or a 'stage piece' is not clear, as I shall explain in §V of this article. Rawls, Political Liberalism, and the Family 59 in the United States in recent times?98 The fact that a number of religious organizations in the U.S. consider such couples to be civilly married (not just 'domestic dependents') and wish to be free to bless or solemnize those relationships must surely add a further reason to consider going the whole way to recognizing SSCM.99 IV. SAME-SEX MARRIAGE, 'RATIONAL BASIS' REVIEW AND U.S. CONSTITUTIONAL LAW Matthew O'Brien raises the issue of the appropriateness of the federal court's use of the rational basis review test to strike down laws that bar same-sex couples from access to civil marriage (in the Perry case). He sees this as a doubly mistaken move in that not only have the Courts: (1) made the wrong substantive decision but, in doing so, they have (2) directly rejected what he considers to be the only rational governmental interest in civil marriage per se (i.e. societal reproduction). I hold that O'Brien's complaint on juristic grounds in this respect is overblown, even setting aside the substantive theoretical issues already discussed. I say this firstly on the basis that the Ninth Circuit Court of Appeals and the U.S. Supreme Court's rulings in the Perry case (and the Goodridge decision in Massachusetts for that matter) have actually not been nearly as expansive and wide ranging as they might have been, in that neither decision announced a nation-wide constitutional right to SSCM by using the fundamental rights doctrine derived from the Due Process Clause of the Fourteenth Amendment. Second, I would question the parallel O'Brien draws between the notion of a rational government interest (held by the states), which is crucial in determining the outcome of a rational basis review by the Federal Courts, with aspects of Rawls's political liberalism. Taking the latter point first, at certain points in his article O'Brien seeks to deliberately parallel the rational basis test in U.S. law with John Rawls's notion of public reason.100 Though there are superficial similarities between the two ideas the connection between them may not be useful in the analysis of the same-sex marriage issue. There are again two reasons why the parallel is not particularly apt. First, the rational basis test is a specific legal principle/precedent from U.S. constitutional law grounded in the historical experience of that polity relating to the respective roles of the legislative and judicial branches and the 98 See Gay Marriage: Key Data Points from Pew Research, PEW RESEARCH CENTER (June 11, 2013), http://www.pewresearch.org/2013/03/21/gay-marriage-key-data-points-frompew-research/ (showing that a plurality of people surveyed since 2011 by the Pew Center in the U.S. favor SSCM). 99 As Leslie Green reminds us, Canada took the step to legalize SSCM when an Ontario court retroactively recognized two religious same-sex marriages as legally valid. See Green, supra note 57, at 7-8. 100 O'Brien, supra note 1, at 413, 416, 463. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 60 structuring of powers between the federal and state governments (where the latter have general 'police powers', as O'Brien notes).101 Judges Walker and Reinhardt do not themselves draw any implicit or explicit parallel between their rulings on Proposition 8 and Rawls's theory, despite O'Brien implication that there is a link between them.102 Secondly, nowhere in Political Liberalism or Justice as Fairness: A Restatement, as far as I can determine, did Rawls himself draw a parallel between the rational basis review and his concept of public reason.103 Rawls's reference to the U.S. Supreme Court as normatively being the epitome of public reason in Political Liberalism104 does not imply that Rawls saw public reason and rational basis review as analogous. O'Brien seems to allow the parallel between the rational basis review and notion of public reason do work in his article that, on closer consideration, it cannot. The history of the Perry case may also not be helpful in clarifying the key issues in relation to SSCM and Rawlsian public reason. This is for two reasons: first because the findings of fact from Judge Walker showed that the actual reasoning put forward by the Proposition 8 proponents in court were not arguments closely tethered to legitimate 'rational' government interests as he judged them, but were arguments that were either irrelevant (such as those addressing the desirability of gay parenting – parenting rights were not affected by the passage of Proposition 8), arbitrary (such as the argument that infertile heterosexual couples should be able to marry but same-sex couples must not) or those grounded in animus against samesex couples105 (the 'findings of fact' documented the formal participation in the California 'Project Marriage' campaign of persons publicly arguing that 101 These general powers reside in the States rather than the Federal Government. Cf. U.S. CONST. art. IV, § 4, which guarantees a "Republican Form of Government" to the States. 102 O'Brien, supra note 1, at 413. 103 We may reasonably assume that that John Rawls would have been aware of the notion of 'rational basis review' in U.S. law, which was widely known as a key judicial instrument in racial and gender cases for much of the twentieth century. But cf. infra note 107. 104 See RAWLS, supra note 8, at 231. 105 Like the jurist Michael J. Perry (a Catholic proponent of SSCM), I do not assume that those opposed to same-sex marriage are generally motivated by animus or bigotry (though some SSCM opponents certainly appear to hold bigoted views). I agree with Perry in regretting that the federal courts, including the US Supreme Court in its ruling on the Windsor case, has seemingly deemed that opposition to SSCM is fundamentally premised on animus rather than any (non-bigoted) ethical argument, however morally mistaken and/or politically unjust such arguments may be. See Michael Perry, Right Decision, Wrong Reason: Same-Sex Marriage & the Supreme Court, COMMONWEAL (Aug. 5, 2013), http://www.commonwealmagazine.org/right-decision-wrong-reason. This does not mean that I echo the (typically) splenetic rhetoric of Justice Antonin Scalia who, in his dissenting opinion in the United States v. Windsor, hyperbolically accuses the majority of treating SSCM opponents as 'enemies of the human race'. See Windsor, 133 S. Ct. 2675, 2709 (2013) (Scalia, J., dissenting). Rawls, Political Liberalism, and the Family 61 homosexuals were prevalently child sex abusers who would lead America into the hands of the Evil One if allowed to marry).106 It is of course possible to hold that there are clear public reasons (in Rawlsian terms) for the recognition of SSCM, whilst not believing that any particular legislative decision in relation to SSCM has failed a rational basis review in U.S. constitutional practice.107 Moreover, one can hold the general normative view-as I do-that that decisions relating to matters such as SSCM should generally not be made by the judicial branch but should be the province of legislatures (a view often described as 'popular' or 'political' constitutionalism).108 In other words, even if O'Brien succeeds in persuading his critics that the rational basis test was wrongly applied in this or that case in the federal courts, he would still not necessarily have succeeded in his aim of demonstrating that there are no Rawlsian public reasons in favor of the recognition of SSCM.109 In any case O'Brien's fears about the application of the rational basis test to SSCM cases are exaggerated because the basis of the Ninth Circuit Appeals Court's decision in favor of the plaintiffs in the Perry case was limited and sui generis. The Ninth Circuit decided not that the constitution grants a general civil right to SSCM (as Loving v. Virginia110 established a civil right under the Fourteenth Amendment to race-blind marriage) but ruled that the withdrawal of SSCM brought in by Proposition 8 was not- 106 "[T]he America Return to God Prayer Movement, which operates the website '1man1woman.net.' ... 1man1woman.net encouraged voters to support Proposition 8 on grounds that homosexuals are twelve times more likely to molest children [according to 1man1woman.net] ... and because Proposition 8 will cause states one-by-one to fall into Satan's hands", Perry v. Schwarzenegger, 704 F. Supp. 2d 921, 937, 989 (N.D. Cal. 2010), at 22. 107 Of relevance here is the view of U.S. Attorney General Holder that "classifications based on sexual orientation should be subject to a heightened standard of constitutional scrutiny under equal protection principles" as are classifications such as race, national origin, alienage, non-marital parentage, and gender (in varying degrees) than the rational basis test. Letter from U.S. Attorney General, Eric H. Holder, Jr., to Speaker of the U.S. House of Representatives, John A. Boehner, regarding McLaughlin v. Panetta, Civ. A. No. 11-11905 (D. Mass., Feb. 17, 2012). In this view, the SSCM issue should be treated under a different rubric than the straightforward rational basis test, that of 'heightened scrutiny'. 108 For an example of such a view see RICHARD BELLAMY, POLITICAL CONSTITUTIONALISM (2009) or, from a different perspective, the work of Mark Tushnet including in MARK TUSHNET, TAKING THE CONSTITUTION AWAY FROM THE COURTS (2000). 109 As Robin West writes "[t]his decision is thus of no relevance to cases challenging a state's refusal to extend marriage to include gays and lesbians [generally], and it is of no relevance to cases challenging a state's withdrawal of such a right if that right is also accompanied by a denial of concrete benefits and accompanied by some explanation-such as the superiority of heterosexual parenting-for the decision to do so. Perry v. Brown is nothing more than a sui generis decision for a unique set of facts." Robin L. West, A Marriage Is a Marriage Is a Marriage: The Limits of Perry v. Brown, 125 HARV. L. REV. F. 48 (2012). 110 388 U.S. 1 (1967). 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 62 in the circumstances of the specific campaign and legal context of California-clearly advanced by its proponents to serve a defined and legitimate government interest. It was thus considered a breach of equal protection of the laws under the Fourteenth Amendment by Judge Reinhardt. In limiting the judgment to the Equal Protection Clause, it overruled Judge Walker's District Court ruling that Proposition 8 contravened both the fundamental rights jurisprudence (from the Due Process Clause) as well as the Equal Protection Clause. As such the controlling precedent for the case for the Ninth Circuit was not the chain of case law emerging from the U.S. Supreme Court's establishment and elaboration of a constitutional right to civil marriage (in Loving, Zablocki v. Redhail,111 Turner v. Safley, etc.) but the U.S. Supreme Court's much more limited judgment in Romer v. Evans to strike down a Colorado law that withdraw protection from discrimination against citizens purely on basis of their sexual orientation.112 A decision directly based on Loving, Zablocki and Turner using the fundamental rights doctrine based on the Fourteenth Amendment might have led to a move to enforce a sex-neutral legal definition of civil marriage across the states. In the event, the Perry case was vacated as the U.S. Supreme Court decided, by a majority decision, that the plaintiffs did not have legal standing in the case (in part because the State of California did not contest the lower court's rulings). The decision of the lower courts striking down Proposition 8 thus stood.113 The majority decision of the U.S. Supreme Court in the twined case of United States v. Windsor114 also did not affirm a constitutional right to sex-neutral civil marriage. Windsor was, again, decided on narrow grounds. First, on the basis that it is state governments and not Congress who have traditionally decided matters relating to marital and family law and, second, on the Fifth Amendment's Due Process requirement.115 (Edith Windsor's lawyers did not invoke the fundamental rights jurisprudence of the Fourteenth Amendment to support her claim). As Chief Justice John Roberts noted in his dissent, the majority decision in Windsor leaves intact Section II of Defense of Marriage Act, which legislates that states that do 111 Zablocki v. Redhail, 434 U.S. 374 (1978). 112 Romer v. Evans, 517 U.S. 620 (1996). This case, in effect, introduced a rational basis test 'with bite', which is perhaps something of a half-way house between a conventional rational basis test and a heightened scrutiny review. This 'with bite' element of the rational basis test is not mentioned by O'Brien but is perhaps relevant in considering the Perry case. Cf. Jennifer Sirrine, A Rational Approach to California's Proposition 8, 9 DARTMOUTH L.J. 49 (2011). 113 Perry, 133 S. Ct. 2652 (2013). 114 133 S. Ct. 2675 (2013) (striking down Section III of the Defense of Marriage Act, 1 U.S.C. § 7 (1996), which barred the federal government and its agencies from recognizing the civil marriages of same-sex couples from states where SSCM is legal). 115 Which mandates, according to the U.S. Supreme Court's prior jurisprudence, the equal protection of the law for citizens under federal authority. See Bolling v. Sharpe, 347 U.S. 497, 499 (1954). Rawls, Political Liberalism, and the Family 63 not recognize SSCM are not compelled to recognize the civil marriages of same-sex spouses from states that do.116 The U.S. Supreme Court thus again refrained from using the chain of precedent from Loving, as the Ninth Circuit did with regard to Perry. The decision of the U.S. Supreme Court to stay the December 20, 2013 ruling of the U.S. District Court for the District of Utah striking down the ban on SSCM contained in that state's constitution (on the basis of both the Fourteenth Amendment's fundamental rights doctrine and the Equal Protection Clause) may indicate that the highest court is not yet of the view that the denial of SSCM by a state is a contravention of the federal constitutional right to marry (à la Loving and marital race bars).117 The question of what can serve as a legitimate government interest goes to the heart of the traditional powers to enforce public morality under the general 'police powers' of state governments. This is clearly a controversial question on which legal and social attitudes have changed over the decades (for instance in relation to the legal censorship of the content of theatrical performances or movies). Key to the discussion of the enforcement of public morality is surely its interplay with the contrasting doctrine of the right to privacy that the U.S. Supreme Court has found, in the postwar period, in the 'penumbras' of the Bill of Rights.118 There are, of course, other ways than a general and wide-ranging right to privacy to conceive of the limits to the legitimate scope of government in advancing human goods (or militating against human wrongs)119 or in justifying the existence of 116 133 S. Ct. at 2696 (Roberts, C.J., dissenting) ("The Court does not have before it, and the logic of its opinion does not decide, the distinct question whether the States, in the exercise of their 'historic and essential authority to define the marital relation,'... may continue to utilize the traditional [heterosexual] definition of marriage." (quoting the opinion of the Court)). 117 Order in pending case, Herbert v. Kitchen, Docket No. 13A687, Jan. 6, 2014, 571 U.S. _. The Tenth Circuit Court of Appeals is seeking briefing on the case as I write. A similar case was decided on January 14, 2014 by the U.S. District Court for the Northern District of Oklahoma, striking down that state's constitutional ban on SSCM and disapplying Section II of the Defense of Marriage Act (Bishop v. United States, 4:04-cv-00848-TCKTLW (N.D. Okla.)). The U.S. District Court for the Northern District of Oklahoma has stayed its ruling pending the Tenth Circuit's ruling regarding the Kitchen v. Herbert case. 118 Most famously in Griswold v. Connecticut, 381 U.S. 479, 484 (1965), Justice Douglas, delivering the opinion of the Court, stated that there is a right of marital privacy that justifies the legalisation of contraceptives for married couples on the basis that "specific guarantees in the Bill of Rights have penumbras, formed by emanations from those guarantees that help give them life and substance. ... Various guarantees create zones of privacy." Douglas based these (unenumerated) guarantees in the Griswold case on the penumbras of the First, Third, Fourth, Fifth and Ninth Amendments. 119 A Millian may wish to refer to 'the harm principle' and contemporary Thomists use Aquinas's distinction between sin and crime and his recommendation that it is necessary only to legally enforce matters of morality that relate to interpersonal justice, civil peace or public order. See for instance the limited role of government outlined in John Finnis, Public Good: The Specifically Political Common Good in Aquinas, in NATURAL LAW AND MORAL INQUIRY: ETHICS, METAPHYSICS, AND POLITICS IN THE WORK OF GERMAIN 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 64 'liberty' or 'privilege' rights grounded in the autonomy of the legal person,120 however autonomy is conceived from the philosophical perspective. Concerns expressed by O'Brien that the U.S. Supreme Court has endorsed a comprehensive ethical conception of autonomy in its recent case law may also be somewhat exaggerated121–though I would concur that, when taken in isolation, some of the purple passages authored by Justices O'Connor and Kennedy in the Planned Parenthood and Lawrence majority opinions respectively122 are regrettably apt for such an interpretation. It is GRISEZ, (Robert P. George ed., 1998) and John Finnis, Liberalism and Natural Law Theory, 45 MERCER L. REV. 687 (1994). 120 The intellectual historian Brian Tierney argues that as early as the twelfth century canon lawyers were referring to ius (right) as a personal faculty (facultas) or moral power (potestas). The relevant aspect of Tierney's work in this context is the argument that the concept of explicitly subjective 'liberty' ('privilege') or 'power' rights (in the Hohfeldian sense) extended back to the 1180's where English canonists were referring to a concept of a 'permissive natural law' based on a subject's faculty for choice in situations where actions "are neither commanded nor forbidden by the Lord or by any Statute" (quoting the English canonist author of Summa, In Nomine). See BRIAN TIERNEY, THE IDEA OF NATURAL RIGHTS 67 (2001). Also relevant here is: Jean Porter, Natural Right, Authority and Power, the Theological Trajectory of Human Rights, 3 J.L. Phil. & Culture 299 (2009). I am not, of course, suggesting here that either Tierney or Porter thinks that 'unenumerated' substantive due process rights, as found in twentieth century U.S. Supreme Court jurisprudence, are present in English medieval canonistic thought, only that such twelfth and thirteenth century jurists and philosophers had already begun to see that personal self-dominium (practical self-direction if you will) inferred a zone of liberty that should be protected. This is perhaps an early conceptual root of the modern right of privacy, even if we may disagree on how such privacy rights should be specified in relation to controversial moral issues such as abortion or sexual relations. 121 Relevant here in interpreting the notion of autonomy found in the Planned Parenthood and Lawrence opinions is James E. Fleming's notion of "deliberative autonomy" which he sees as much narrower than a comprehensive (in the Rawlsian sense) liberal or libertarian understanding of autonomy. Fleming sees deliberative autonomy as being drawn from the underlying values of freedom of conscience and the other civil liberties contained in the structure and text of the U.S. Constitution. Fleming interprets the Lawrence majority opinion in this more limited light; pointing out that it protected samesex intimate relations on the basis that such conduct can be seen as "closely analogous to heterosexual intimate conduct, which is already constitutionally protected", see JAMES E. FLEMING, SECURING CONSTITUTIONAL DEMOCRACY: THE CASE OF AUTONOMY 137 (2006). Chapters 5 and 6 of the book give Fleming's considered view of deliberative autonomy, and the whole work is an attempt to show how Rawlsian political liberalism can be used to create a coherent philosophic reading of the constitution. I cite Fleming's work not because I share its fundamental jurisprudential position, but because it propounds a well thought through reading of autonomy rights within the U.S. constitutional order-a view that O'Brien does not consider. 122 The majority opinion in Planned Parenthood of Southeastern Pa. v. Casey, 505 U.S. 833, 851 (1992), stated that "[t]hese matters, involving the most intimate and personal choices a person may make in a lifetime, choices central to personal dignity and autonomy, are central to the liberty protected by the Fourteenth Amendment. At the heart of liberty is the right to define one's own concept of existence, of meaning, of the universe, and of the mystery of human life. Beliefs about these matters could not define the attrib- Rawls, Political Liberalism, and the Family 65 important to point out that neither of these purple passages directly imply that moral norms or the moral law are themselves somehow created or wholly specified by the citizen in her/his exercise of autonomy. It is therefore questionable that these opinions have reified in U.S. constitutional law a substantive and comprehensive doctrine of constitutive moral autonomy, as O'Brien implies. Moreover, a modest and limited notion of moral autonomy or 'practical freedom' is consistent with a range of reasonable comprehensive ethical, philosophical or religious doctrines, even those that allow a strong role for revealed divine law (such as Catholicism).123 What is important-and contested-is the extent to which the recognition of the autonomy or practical freedom of legal persons mandates a zone of privacy that the law must respect. This zone of privacy itself helps to delineate the permissible scope of 'public morals' legislation.124 V. CONCLUSION In concluding it is worth examining the overarching strong and weak points that come over in O'Brien's provocative article. His article valuably focuses on Rawls's argument that the family has a clear social function in the reproduction of a political society over time. This point has the potential to contribute to public reasoning in favor of the inclusion of a right to civil marriage in the list of civil rights within a liberal political conception of justice. This point has not had the prominence in the literature on samesex marriage that it should have. Rawls's insights on social reproduction have some relevance, particularly in societies where the birth rate might dip well below replacement level. utes of personhood were they formed under compulsion of the State." In Lawrence v. Texas, 539 U.S. 558, 562 (2003), the purple passage announces: "[f]reedom extends beyond spatial bounds. Liberty presumes an autonomy of self that includes freedom of thought, belief, expression, and certain intimate conduct. The instant case involves liberty of the person both in its spatial and in its more transcendent dimensions." 123 For an instructive survey of how both pre-modern and modern ethical worldviews have posited or valued forms of autonomy, practical freedom or 'self-dominium' see T.H. Irwin, Continuity in the History of Autonomy, 54 INQUIRY: AN INTERDISCIPLINARY JOURNAL OF PHILOSOPHY 442 (2011) and Brian Tierney, Dominium of Self and Natural Rights before Locke and After, in TRANSFORMATIONS IN MEDIEVAL AND EARLY MODERN RIGHTS DISCOURSE 176-94 (V. Makinen & P. Korkmann, eds., 2006). 124 Even though O'Brien points to what he sees as a fundamental inconsistency between the privacy rights implied in the Planned Parenthood and Lawrence cases with the notion of public morals legislation (O'Brien, supra note 1, at 412-13), the courts themselves have seen no fundamental clash and continue to implement public morals legislation – albeit with a different scope than they would have before the jurisprudence of the U.S. Supreme Court in the post-war period carved out certain privacy rights. O'Brien notes this himself (id. at 413) when he quotes Judge Reinhardt's Ninth Circuit opinion in Perry v. Brown that affirms the continuation of the states' police powers on public morality. (I make no judgment here about the rights and wrongs of the Planned Parenthood decision, which relates to abortion.) 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 66 O'Brien, however, spoils his argument when he relies on a tendentious reading of Rawls's later oeuvre, claiming that Rawls propounds a thoroughgoing moral neutralism which, in a balanced reading, he does not. This reading of Rawls is used by O'Brien to invalidate arguments for SSCM on the basis that its proponents hold substantively liberal ethical commitments. As I have demonstrated, Rawls did not believe that holding reasonable comprehensive commitments and advancing them in the political (or academic) domain discredits or disqualifies the otherwise publicly accessible arguments that the same people may also advance in favor of SSCM, or any other issue relating to the basic structure of a constitutional democracy. The particular account of the justification of civil marriage O'Brien proffers does not escape some internal contradictions that make it vulnerable to the charge that it is unduly inconsistent in its treatment of same-sex and opposite-sex couples. His sole justification of civil marriage is that it engenders natural social reproduction and preferable parenting conditions.125 Yet O'Brien considers that infertile heterosexual couples, or those with no intention to procreate, should be allowed to marry. If the justification for the civil recognition of marriage is solely the procreative function of such a relationship (rather than the broader recognition of loving unions and the polyfunctional ends that are produced by that union), then there is little justification for allowing post-menopausal women to marry or those who have known medical conditions that prevent procreation. O'Brien undermines his own train of argument by affirming that civil marriage should be limited to opposite-sex couples regardless of their actual fertility because in abstracto they are "characteristically" reproductive and that heterosexual sex is in a generic sense "intrinsically generative".126 Despite O'Brien's protestations-which are not argued through dialectically against potential objections-such a position presupposes some form of (contestable) natural philosophy or metaphysical anthropology. Such a metaphysical anthropology would struggle to be expressed in the purely political terms that O'Brien himself interprets Rawls as stipulating within his understanding of public reason. For it is surely far from a statement of the obvious (as O'Brien infers) that a postmenopausal woman wishing to get married is entering an "intrinsically generative" union with her prospective husband. It is biologically 'natural', after all, that people of both sexes (e.g. in childhood and extreme old age in men) to have periods when they are not 'generative'. As is obvious, in women the postmenopausal infertile period is a result of a perfectly normal biological process, it is 125 As O'Brien and I are not trained in the methods of child psychology or its allied disciplines (and are writing in a law journal), I shall pass over his strong and substantive judgments about the right conditions for child rearing while noting – as O'Brien does with more than a little chagrin – that the main professional association in the United States in that discipline has formally stated that that children are not generally disadvantaged by being brought up by same-sex parents. See O'Brien, supra note 1, at 443. 126 O'Brien, supra note 1, at 438-39. Rawls, Political Liberalism, and the Family 67 not considered either a pathology or a disability.127 This is a key flaw in O'Brien's argument that does not receive sufficient argumentative attention given the stakes involved: the failure of the "intrinsically generative" argument would undermine his support for traditionalist heterosexual marriage, or at least mean that age restrictions (or a fertility test) should be considered for opposite-sex partners wishing to get married in civil law.128 This lack of argumentation is surprising because reference to "characteristically" reproductive relationships seems to be a variation on the view, put forward by Robert George and John Finnis, that infertile heterosexual sex is still of a reproductive type or kind and thus infertile heterosexuals should still be eligible to marry. But this parallel is awkward for O'Brien because he has clearly distanced himself from the New Natural Law understanding of ethics and has already judged that their arguments are inapt with regard to public reason.129 In this sense the "intrinsically generative" argument for traditionalist marriage advanced by O'Brien is vulnerable to the same criticisms to those made against New Natural Law theorists who claim that only married heterosexual (and non-contracepted) coital sex acts can properly be considered morally licit sexual acts.130 In my judgment and that of others, criticisms of the New Natural Law argument in relation to the so-called 'sterility objection' have never been answered adequately, despite the spilling of much ink on the question.131 127 It would be more defensible to say that women, in particular, are intrinsically generative at points in their fertile period between puberty and menopause. But this would undercut the logic of O'Brien's argument, which (silently) seems to rely on a naturalistic notions of 'natural kinds' or 'finalities' that smack of a 'comprehensive' philosophic conception of gender and sexual potency. Though I am far from unsympathetic with a revised and critically nuanced form of Aristotelian(-Thomistic) ethical naturalism, which seems to be back in academic fashion, I do not draw the same sort of applied moral conclusions from a (neo) naturalistic philosophical anthropology that O'Brien does. 128 Martha Nussbaum argues that the procreative argument for traditional heterosexual marriage is inconsistent and challenges its proponents to answer the reductio of why there should not be an upper age bar for women wishing to apply for a marriage license to cover their post-menopausal period. See Martha C. Nussbaum, Reply A Right to Marry?, 98 CAL. L. REV. 744 (2010). Needless to say I do not favor such an age bar. 129 E.g., O'Brien, supra note 1, at 418ff. 130 New Natural Law theorists consider all other types of sex acts, including all heterosexual marital but non-coital sex (such as oral sex), to be intrinsically immoral and selfalienating, a position that has come under intense scrutiny and criticism in a number of places, not least in NICHOLAS BAMFORTH & DAVID A. J. RICHARDS, PATRIARCHAL RELIGION, SEXUALITY, AND GENDER: A CRITIQUE OF NEW NATURAL LAW (2008). 131 See on the one side of the argument Girgis et al. supra note 53 (who claim that infertile married couples are still 'biologically' ordered to procreation) and on the other Andrew Koppelman, Careful with That Gun: Lee, George, Wax, and Geach on Gay Rights and Same-Sex Marriage (Northwestern Public Law Research Paper No. 10-06, Jan. 11, 2010), http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.1544478, and Erik A. Anderson, A Defense of the 'Sterility Objection' to the New Natural Lawyers' Argument Against Same-Sex Marriage, 16 ETHICAL THEORY & MORAL PRAC., 759 (2013). 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 68 In my alternative politically liberal understanding of the SSCM issue we do not bypass the widely received western understanding of marriage in civil and canon law as a society founded on interpersonal love for the advancement of the goods of procreation, mutual aid and sexual continence. Following the post-war introduction of contraception we can understand better that the traditional goods of marriage of mutual aid and continence are separable from the reproductive purpose of marriage. The separability of the traditional goods of marriage has also been recognized, by inference, in the public political culture of the U.S. in constitutional case law (such as in Turner v. Safley). As I have noted, this changing legal precedent has been accompanied by the rightful marginalization of the hitherto commonly held assumption that gay people are generally rapacious or suffer from a psychiatric illness. Thus we can, by using a process of Rawlsian political constructivism, come to a liberal political conception of justice that includes same-sex couples as well as opposite-sex couples in the general legal right to civil marriage. There is a substantial gap between arguments expressed in publicly reasonable terms in favor of civil marriage that includes the key function of societal reproduction over time and O'Brien's position, which is that the only publicly reasonable argument for civil marriage is social reproduction. I find the inclusive Rawlsian argument not only publicly reasonable but also persuasive, whereas the latter exclusive argument (as advanced by O'Brien) appears to be arbitrary and tinged with ideological undertones.132 After all, does O'Brien believe that extending marital rights to same-sex partners would adversely affect the birth rate among married heterosexual couples?133 How might we interpret the impetus behind O'Brien's article? The author is curiously circumspect in that he gives the reader no direct indication as to whether he actually subscribes to Rawls's understanding of political liberalism. This leads one to at least raise the question of whether he is us- 132 At times O'Brien's article does not help to dispel the view that he may be writing from a strongly ideological perspective when he draws some colorful (but unfortunate) parallels or reductiones between arguments to recognize same-sex relationships with, for instance, the mutually dependent relationship between a "pimp and prostitute" or when he claims that "homosexual orientation is on a political par with, say, a traditional order of chivalry". These parallels come in O'Brien, supra note 1, at 462 and 459 respectively. 133 Such an implicit argument was rightly dismissed by the United States Court of Appeals for the Ninth Circuit in relation to Proposition 8 when the majority opinion stated that "withdrawing from same-sex couples access to the designation of 'marriage'-without in any way altering the substantive laws concerning their rights regarding childrearing or family formation-will encourage heterosexual couples to enter into matrimony, or will strengthen their matrimonial bonds, we believe that the People of California 'could not reasonably' have 'conceived' such an argument 'to be true.' It is implausible to think that denying two men or two women the right to call themselves married could somehow bolster the stability of families headed by one man and one woman. While deferential, the rational-basis standard 'is not a toothless one.'" See Perry v. Brown, 671 F.3d 1088 (9th Cir. 2012) (internal citations omitted). Rawls, Political Liberalism, and the Family 69 ing an interpretation of Rawls to pick holes in the case for SSCM, by advancing a faux or ironical internal critique of the widely made Rawlsian case for SSCM.134 And though O'Brien offers his personal views on a wide range of social and ethical questions he puzzlingly never addresses his own ethical judgment of the morality of committed same-sex relationships. Other opponents of SSCM are much more upfront about their views on the immorality of all homosexual sexual relationships. O'Brien distances himself from the judgment of John Finnis and Robert George on samesex relations, but only on the rather narrow grounds that their natural law arguments have irreducibly metaphysical elements that are not apt for public argumentation. Other contemporary natural law theorists-even those who espouse a more metaphysically 'upfront' version of natural law deny that same-sex relationships are necessarily prohibited by natural law (or fail to realize any human good)135 and other natural lawyers are highly sympathetic with the case for SSCM.136 It might have been helpful for the reader for O'Brien to have situated his understanding of the moral issues at stake in considering same-sex relationships in this context.137 Where does this leave us in the wider argument about SSCM in the U.S. and elsewhere? Are we stuck in a series of philosophical zero-sum games that can only be resolved by an unambiguous victory by one side or the other in a series of ongoing culture wars? I am not as pessimistic as O'Brien seems to be. Sound argumentation and balanced interpretation of texts can help us at least begin to work through some of the more extreme positions that are present on both sides of the same-sex marriage debate. If we agree with the concept of public reason, in one of its many variations, 134 I raise this point as a genuine question rather than as cynical assumption. 135 MARK C. MURPHY, AN ESSAY ON DIVINE AUTHORITY 176-83 (2002). Murphy is one of the foremost members of a younger generation of natural law philosophers. 136 See JEAN PORTER, MINISTERS OF THE LAW: A NATURAL LAW THEORY OF LEGAL AUTHORITY 123 (2010); Chartier, supra note 94. Some committed lay Roman Catholics in the UK such as Lord Deben (formerly John Gummer, a past Conservative cabinet minister) endorsed the UK Government's same-sex marriage bill (now enacted) on the basis that natural law arguments would support the extension of civil marriage rights to samesex partners. Lord Deben said "[s]urely our understanding of sexual relationships and sexuality should lead us to understand that there is an extension of natural law from that understanding (i.e. of civil marriage being a natural institution common to humanity). That extension should lead us to be prepared in the state to allow people of the same-sex to marry. It is wrong to suggest that there is something unnatural for them to wish to take this step." H.L. DEB. Dec. 11, 2012, vol 741, col.993. 137 Many readers will be surprised by O'Brien's lack of curiosity or appreciation as to how a loving and committed same-sex relationship is categorically different to the relationship between a widower and his brother who may choose to live together for company. Nowhere in the article does O'Brien seek to explore how such same-sex couples may experience distinctive common (human) goods from their relationship in a way that is more similar to the experience of a heterosexual married couple than with two friends or siblings lodging together. Instead O'Brien tendentiously seeks to frame the SSCM question as if it were if were essentially a dispute about the state's general "endorsement of gay sex". O'Brien, supra note 1, at 457. 3 Br. J. Am. Leg. Studies (2014) 70 then we may have some cause to believe that debates in western societies can produce more than just a repeating series of fruitless, agonistic debates. This is not to say that there is only one politically objective response to every vexed ethical-political question, only that in line with our duty of civility to each other, we need to keep working at the answers together. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Balancing Procedures and Outcomes Within Democratic Theory: Core Values and Judicial Review Corey Brettschneider Brown University Democratic theorists often distinguish between two views of democratic procedures. 'Outcomes theorists' emphasize the instrumental nature of these procedures and argue that they are only valuable because they tend to produce good outcomes. In contrast, 'proceduralists' emphasize the intrinsic value of democratic procedures, for instance, on the grounds that they are fair. In this paper. I argue that we should reject pure versions of these two theories in favor of an understanding of the democratic ideal that recognizes a commitment to both intrinsically valuable democratic procedures and democratic outcomes. In instances in which there is a conflict between these two commitments, I suggest they must be balanced. This balancing approach offers a justification of judicial review on the grounds that it potentially limits outcomes that undermine democracy. But judicial review is not justifiable in any instance in which a bad democratic outcome results from democratic procedures. When the loss that would result from overturning a democratic procedure is greater than the gain to democracy that would result from ensuring against an undemocratic outcome; judicial review is not justifiable. Loss or gain to democracy is defined by the negative or positive impact of each action on the core democratic values of equality and autonomy, aspects of the democratic ideal. Even when judicial review is justified, the fact that it overturns intrinsically valuable procedures suggests that such review is never ideal from the standpoint of democracy. Democratic theorists have explained why certain rights to participate in the democratic process are fundamental. Without a 'procedural right' to vote, for instance, citizens could not be guaranteed the ability to participate in democratic procedures necessary for self-rule.1 However, protection of procedural rights does not guarantee policy outcomes that honor 'substative rights', such as the right to privacy, in fact, judicial review is often employed to protect substantive rights that have been violated through standard democratic procedure. For instance, the United States Supreme Court in Lawrence v. Texas (2003) relied on the doctrine of substantive due process and the equal protection clause to strike down a Texas law that criminalized homosexual sex between consenting adults. In doing so, the Court extended the right of privacy to gay citizens. Can democratic theory account for substantive rights as essential to democratic legitimacy, even when democratic procedures do not produce them and when they are not essential to the functioning of these procedures? If it can, is judicial review in defense of these rights justifiable? In answering these questions, democratic theory is split into two camps. Theorists of pure proceduralism contend that democracy's meaning lies in answering what Jeremy Waldron (2001) regards as the fundamental question of democratic legitimacy: 'who decides?'2 By 'proceduralism' I mean the general view that POLITICAL STUDIES: 2005 VOL 53, 423–441 © Political Studies Association, 2005. Published by Blackwell Publishing Ltd, 9600 Garsington Road, Oxford OX4 2DQ, UK and 350 Main Street, Malden, MA 02148, USA 424 COREY BRETTSCHNEIDER the source for democratic legitimacy is found in citizens' participation in a process or a series of processes in which they each have equal power in decision making. Procedural views are pure when they locate the standard of legitimacy for the outcomes of the process entirely in the fact of whether a legitimate procedure was followed. On such a view, there is nothing intrinsically democratic about the outcomes of such decisions aside from the fact that they were produced by democratic procedures. Therefore, these theorists emphasize developing accounts of fair procedure (Christiano, 1996, and Ely, 1980). However, when democratic procedures result in outcomes that violate substantive rights, such as the rights at issue in Lawrence, these thinkers suggest that democratic legitimacy has not been violated. Just because a decision might be unjust does not entail that it is undemocratic. In contrast to pure proceduralists, who locate democracy in a fair procedure with intrinsic value, another group I call 'pure outcomes' theorists view democratic procedures as solely instrumental (Estlund, 1997). For these thinkers, the value of democratic procedures is that they tend to produce good outcomes. Specifically, good outcomes typically include those protecting basic rights. When these rights are violated, therefore, outcomes theorists believe the results of democratic procedures should be overturned. Ronald Dworkin (1996) argues that good outcomes are rightly regarded as democratic if they respect the equal status of citizens as well as their autonomy. To extrapolate, on the 'pure outcomes' view, the Court's decision in Lawrence is potentially defensible on democratic grounds since it promotes autonomy by enhancing citizens' decision-making ability and ensures equality by extending the privacy protections granted to heterosexual citizens to homosexuals. In contrast to the above two views, I argue in this essay, however, that a good theory of democracy will not choose between a pure emphasis on either outcome or procedure but should incorporate both. Contra pure outcomes theorists, I suggest that decisions made through democratic procedures have intrinsic value because they allow persons to exercise their own autonomy in a way consistent with their status as equal citizens. Contra pure proceduralists, however, I suggest that at times procedures can produce outcomes that undermine persons' autonomy and equal status. In such cases, the very democratic rationale for fair procedures has been undermined.3 My aim to incorporate both outcomes-based and procedural requirements into an account of democracy places my view in broad agreement with theorists such as Jürgen Habermas (1998), who stresses the 'cooriginality' of substantive rights and democratic procedures, and David Beetham, whose writing on international human rights (1999) has also stressed that democracy is an ideal requiring both participatory guarantees and basic rights. I want to focus, however, on a subsequent question that follows from our common starting point: what is to be done in non-ideal circumstances when a conflict emerges between democratic procedures and democratic outcomes? Specifically, what does democracy require when democratic procedures result in legislation undermining democratic rights? And what role should the counter-majoritarian institution of judicial review play in such circumstances? My thesis is that there is no a priori answer for a polity seeking to enact the most democratic policy when it is faced with a tension between democratic outcomes BALANCING PROCEDURES AND OUTCOMES 425 and democratic procedures. I thus reject the pure proceduralist view that democratic procedures are the source of legitimacy, whatever their outcomes, and I also reject the pure outcomes-based view, that procedures are always rightly overturned when they produce undemocratic outcomes. It is necessary to look to specific examples to weigh whether a fair procedure is rightly overturned in the name of democracy. I argue that this process will involve striking a balance between outcomes and proceduralist views by appealing to the primary justification of democracy: namely, the core values of equality and autonomy.4 In short, a good theory of democracy will embrace a commitment to democratic procedures while recognizing their limits. When democratic procedures greatly threaten the status of democratic citizens as free and equal, they are rightly overridden by the process of judicial review in the name of democracy. But decisions that overturn democratic procedures also undermine the core values of democracy because they overrule decisions made by a democratic people. Therefore, even when a democratic procedure results in an undemocratic outcome, judicial review is not automatically justifiable; the loss that would result from overturning a democratic procedure should never be greater than the gain to democracy that would result from ensuring against an undemocratic outcome. Furthermore, on the balanced approach I propose, even when democracy requires overriding decisions that resulted from democratic procedures, democrats should nonetheless acknowledge that such an action falls short of the democratic ideal. In order to highlight the significance of conflicts between democratic procedures and democratic outcomes, I posit examples of both. For instance, I identify the protection of privacy as a paradigmatic democratic outcome.5 Drawing on the most familiar idea of democratic procedure and the work of Jeremy Waldron (2001), I posit majority rule as a paradigmatic democratic procedure. I bracket debate over what counts as a democratic procedure or a democratic outcome in order to explore what is to be done when outcomes and procedures conflict. The Question: Margaret's Dilemma In order to highlight the advantages of an account of democracy that embraces the tension between outcome and procedure, it is helpful to look to a hypothetical example. Specifically, I want to illustrate the dilemma that arises when a person must make the most democratic decision in the face of a conflict between a democratic outcome and procedure. Margaret is a democratic theorist who finds herself on the Supreme Court in a country that has both judicial review and a national plebiscite system. She is confronted with the question of whether or not she should strike down a plebiscite.6 Her concern is solely to determine whether striking down the plebiscite would be the right decision from the standpoint of democracy. Margaret finds herself surrounded by two justices (Justice Process and Justice Results) who both think they can answer this question a priori. On the one hand, Process offers the following argument: 'The people have already spoken. If we are going to make a democratic decision, we must let people determine for themselves what is right. The best way to do this is to maximize the number of opinions taken into account and then let the outcome stand. Any intervention on our part would violate the democratic ideal, and hence is a loss to democracy.' 426 COREY BRETTSCHNEIDER Margaret's other colleague, Results, argues as follows: 'Democracy is fundamentally about certain core values underlying self-government. We should ask whether the plebiscite's outcome conflicts with these values. If it does undermine them, we should strike down even a majority's decision – not on our own behalf, but in the name of democracy.' My view is that both Process' statement (an example of pure proceduralist theory) and Results' statement (an example of pure democratic outcomes theory) suffer from the same flaw. Before they look at any particular case, both Process and Results know whether they will be more concerned with the legitimacy of its procedure or the legitimacy of its outcome. For Justice Process, the question of whether or not the plebiscite is democratic depends entirely on whether majoritarian procedure was followed. For Justice Results, the issue is entirely about whether the outcome supports core democratic values; the procedure used to determine the outcome is irrelevant. Although her fellow justices would advise otherwise, I think Margaret should consider carefully the details of the case from the perspective of both procedure and outcome before making up her mind. If the issue in the plebiscite is passed by the national plebiscite system, then there is reason to think it has at least some weight democratically. As I argue below, the very fact that actual persons have made a decision through a democratic procedure has weight democratically because political autonomy demands deference to actual persons' decisions. If such a decision affirms the core values of democracy and the notion that all citizens should be free and equal, then all the better for democracy. But as I argue in my critique of pure procedual theories, if the outcome of this decision is such that it undermines the core values, then a dilemma arises. When a democratic procedure fundamentally threatens citizens' democratic status, there is a loss to democracy. This is a problem for Margaret because the result is a tension internal to democracy, between substantive and procedural implications of the core values. Margaret is left with a choice that requires her to determine which decision has the least harmful impact on democracy by balancing procedural and substantive values. Although her job is thereby more difficult than that of her colleagues, by taking this approach, Margaret is more transparent about the inevitable value conflicts that occur within a good democratic theory. The Limits of Purely Outcomes Based Theories Since I contend that there are some substantive outcomes that must be protected in a legitimate democratic polity, at first glance it might seem my position is the same as Justice Results'. After all, one might think, any theory that embraces the notion that democracy requires substantive constraints must see procedure as merely instrumental to outcomes of those procedures, which protect the core values. If this were the case, Results would be right to claim that Margaret's first concern should be to promote good outcomes consistent with both the core values and the democratic rights they demand. The value of any particular procedure would depend entirely on whether it promoted these outcomes. Majoritarian procedures, to the extent that they violate the core values, could be written off as undemocratic. BALANCING PROCEDURES AND OUTCOMES 427 One theoretical defense of Results' view is developed by Ronald Dworkin (1996). He argues that since the meaning of democracy fundamentally depends on the idea that citizens have equal status, the sole question in assessing a policy's democratic legitimacy is whether or not this status has been protected or undermined. When judicial review overrides either the decision of the legislature or a plebiscite, there is, in his words, 'no moral cost' to democracy. No citizen is 'worse off' from the standpoint of democracy.7 Dworkin therefore gives a wholehearted endorsement to Results' solution to Margaret's dilemma. Margaret should have no qualms about overriding a majority decision when a majority fails to enact a democratic outcome. This could take place in instances in which most people voting are indifferent to the idea of a democratic outcome that reflects equal status. An override might also be necessary when voters attempt to enact policy that respects equal status but fail to do so. Since institutional structures in a democracy are designed to 'produce the best answers to the essentially moral question of what the democratic conditions actually are', Margaret acts democratically when she is sure she can better produce a democratic outcome than a majority of citizens.8 The merit of the pure outcomes view lies in the recognition that any evaluation of the degree to which a policy outcome is democratic must make reference to democratic values. For Dworkin (1996), this lies in the recognition that all citizens in a democracy must have equal status. I agree with Dworkin that at times democratic procedures can undermine this value as well as others such as autonomy, which is essential to the meaning of self-rule. In such cases there is a loss to democracy. But an exclusive focus on outcomes neglects the intrinsic democratic value of majoritarian procedures. The value of political autonomy requires that actual persons have a role in deciding which laws will govern them and this value should be protected on democratic grounds, in part by striking down legislation that threatens the very rights that guarantee citizens the ability to make personal autonomous decisions. But the value of autonomy is also realized through political rights that allow individuals to participate in policy making. At minimum, there is an added value to a good democratic outcome when a majority actively affirms this outcome. For Results and other pure outcomes based views, however, the added advantage and the intrinsic value of individual participation are neglected in favor of what I regard as an excessive focus on democratic outcomes. This view is too strong in that it fails to see that there is a 'loss to democracy' that occurs every time a non-majoritarian institution is needed to protect the substantive rights of democracy. Democratic procedures, like democratic outcomes, have intrinsic worth when they reflect the core values of democracy, which are autonomy, equality and reciprocity. We should treat citizens as autonomous in order to respect their status as selfgoverning, but do so in a way that recognizes that they are equally autonomous. The value of reciprocity suggests a manner of argument in which citizens regard each other as autonomous and equal. These three core values, manifested in both procedural and substantive guarantees, comprise the democratic ideal. We should regard these three core values, on my account, as the normative basis for procedural and substantive guarantees because they express what is required to recognize the status of democratic citizens as free and equal. Rights of participation in democratic procedures, as well as substantive rights, should both be justified with 428 COREY BRETTSCHNEIDER reference to this ideal of democratic authority. Procedural rights express what it means for rule to be by the people, while substantive guarantees express the ideal of democratic rule for the people.9 The importance of actual participation by persons in a majoritarian procedure is best demonstrated by comparing the ideal circumstances of democracy, in which majorities affirm democratic outcomes, to those present in Margaret's dilemma. In her particular case, Margaret must decide whether to overturn a bad democratic outcome. From the standpoint of democracy, it is better when a majority does not make a mistake in the first place. In such cases, actual persons affirm their status as citizens by endorsing the core values of democracy. Consider, in contrast, Ronald Dworkin's analysis of how Texas v. Johnson (1989) can be justified on democratic grounds. In this case, the Court considered whether the first amendment requires a judicial override of a Texas law prohibiting citizens from burning the American flag. The Court reasoned that since the Texas law restricted politically symbolic speech, the First Amendment required them to strike it down. In Dworkin's view, such a decision was not a loss to democracy but a gain. In his words: No one's power to participate in a self-governing community has been worsened, because everyone's power in that respect has been improved. No one's equality has been compromised, because equality, in the only pertinent sense, has been strengthened. No one has been cheated of the ethical advantages of a role in principled deliberation if he or she had a chance to participate in the public discussion about whether the decision was right. (1996, p. 32) For the purpose of argument, let us stipulate that an outcome like the one Dworkin defends – one that protects free speech – the core democratic value of political autonomy. But given that this same outcome can be protected by a variety of procedures, surely there would have been added value if a plebiscite rather than a court had secured it or, indeed, if the Texas legislature had never passed the law restricting free speech in the first place. In fact, from the standpoint of democracy, it would have been even better if the citizens of Texas or the American public had affirmed the free speech right to burn the flag through a plebiscite. Specifically, the added value that comes when good democratic outcomes are affirmed by majorities, for instance through a plebiscite, is that there is actual endorsement, or what some would call ratification, of the core values of democracy by actual persons. Here the value of political autonomy is reflected in two senses. First, it is reflected in the participation of actual persons in policy making. If democratic citizens have the status of rulers, there should be some value in looking to what they actually think when it comes to ruling. The value of autonomy demands a respect for the capacity to rule, and the exercise of this capacity is embodied in actual persons. Second, it is reflected in an outcome that affirms the very value that justifies their participating in the first place. In the quote above, Dworkin claims that no individuals were 'cheated' out of a chance to participate since, regardless of the Court's override, they were able participate in 'public discussion'. However, Dworkin overlooks the fact that the value of autonomy BALANCING PROCEDURES AND OUTCOMES 429 would have been enhanced if actual political participation had involved ratifying a decision that was right from the standpoint of democracy. The added significance that comes with a majority's or supra-majority's affirmation of the core values points to the fact that procedure has some intrinsic worth. Specifically, the intrinsic value of procedure is located in its relationship to a core democratic right. Following Jeremy Waldron, I call this the 'right to participate' (2001). Like democratic rights that are substantive and therefore affect outcomes, it is a direct manifestation of the core values of political autonomy and equality. When citizens participate in political decision-making, they exercise their autonomy in the very fact that they have made a decision. Their equality is recognized when their vote is regarded as equal to all of their fellow citizens' votes (Waldron, 2001).10 The intrinsic value of certain democratic outcomes and of democratic procedures explains why these two aspects of democracy are rightly balanced. In cases where majorities undermine the very values of democracy that give rise to their right to participate and decide, they are rightly regarded as having, on balance, acted undemocratically. Occasionally, the threat to core values is so extreme that it calls for a correction. When a democratic correction is made, it results in some loss to democracy. This is why Results' approach to judicial review cannot be sustained. It is too cavalier in looking to the outcome and ignoring the process by which it was reached. The very fact that a majority made a decision gives it weight from the standpoint of the values of democracy. Ultimately, the right to participate might be outweighed by values more fundamental, though each time these values trump democratic procedure, it must be recognized that there is a loss to democracy. In a recent article, Alon Harel defends the pure outcomes theory and the 'no loss' thesis on the grounds that when the Court enforces a democratic outcome, it is actually making citizens live up to their deepest convictions (Harel, 2003). Since citizens embrace the core values of democracy, Harel suggests that they really do participate in judicial overrides because their deepest convictions are ensured at the policy level. On my view, however, Harel fails to distinguish between the values and policies that are essential to democracy's meaning and that citizens should accept and those values and policies that they do accept. Some actual persons reject the core values, and a good democratic theory should not make the mistaken claim that such persons really will the right democratic outcomes or participate in them; rather, the recognition that democracy is about core values sometimes demands overriding individuals' beliefs when these values are deeply threatened. In such circumstances, there is a loss to the democratic ideal. When a polity affirms democratic values, it ratifies the core principles of democracy at the same time that persons exercise the right to participate. Such instances should be celebrated as gains to democracy. In contrast, when majoritarian decisions must be overruled, the very need for correction of such decisions suggests that the polity has acted in a less than ideal manner. Such mistakes by the polity are a loss to democracy. So far I have explained why the notion that democracy requires the protection of individual rights is consistent with the acknowledgement that there is an intrinsic value to participation in majoritarian procedures. In the next section I consider an argument that these two claims are incompatible. 430 COREY BRETTSCHNEIDER The Failure of Pure Procedural Theories Majoritarianism – Justice Process' view – is perhaps the most commonly held account of what it means to decide according to a democratic procedure. In defending majoritarianism as a procedural aspect of democracy, as well as in uncovering its weaknesses as a sufficient account of democracy, it is helpful to examine a prominent defense of proceduralism. Some pure proceduralists think that majoritarianism must not only be democracy's core principle but an exclusive principle in political decision-making. Although they acknowledge that some individuals might know more about what is true or just, they still believe that majorities must be deferred to, even when they make decisions that are incorrect or unjust. Pure proceduralists suggest that collective self-government calls for citizens to be granted equal status in their right to make decisions. They also argue, as I have, that the value of political autonomy is enhanced when majoritarian procedures actually result in an enacted policy that is not overturned. In our example Justice Process thus concludes that judicial review is not merely a loss to democracy but incompatible with it. Non-majoritarian decisions violate the right to participate and are therefore incompatible with recognizing the intrinsic value of majoritarianism. To some degree these arguments are consistent with the points I have made against pure democratic outcomes theorists. But I think the conclusion that any instance of judicial review is a loss to democracy is flawed in the same way that pure outcomes theories are. Pure majoritarianism, which claims that whatever outcomes result from a majority vote are democratic, fails to recognize that some of these outcomes could undermine core values of democracy. The core values reflect the status of a people that rules itself. They thus provide the very justification for the right to participate itself. When majoritarian procedures result in outcomes that disenfranchise part of the citizenry, not only are the core values undermined, but the right to participate itself is also undermined. Such an outcome would clearly be a loss to democracy. The core values can also be undermined when democratic rights besides the right to participate are attacked. Some such rights might be regarded as preconditions of democracy. For instance, many democratic theorists have argued that restrictions on free speech would detract from citizens' ability to formulate developed democratic opinions and would cut off access to the information – both factual and moral – needed for a good democratic decision. Outcomes of majoritarian procedure that undermine speech are thus rightly regarded as losses to democracy. In addition, I regard attacks on democratically justified privacy (for instance, restrictions on whom one can marry) as examples of attacks on the core values of democracy that are substantive rather than procedural. Ultimately, my concern is to show that attacks on democratic rights so undermine the core values of democracy that majoritarian procedures should sometimes be overturned to protect these rights. Before I make this argument, however, which is clearly in tension with the purely proceduralist view, I want to make a less ambitious point. As I stated, the pure proceduralist not only rejects judicial review but also fails to recognize that violations of rights required by the core values can ever be losses to democracy. In the same way that Dworkin fails to recognize how majoritarian procedure that affirms good democratic outcomes BALANCING PROCEDURES AND OUTCOMES 431 adds to democratic legitimacy, there is a flaw in the pure procedural view that unreasonable violations of the core values by majorities are no worse from a democratic standpoint than affirmation of these values by majorities. A majoritarian decision that undermines free speech, for instance, is surely of less democratic value (all other things being equal) than one that does not undermine free speech. The problem with pure proceduralist views (including majoritarianism and more complex theories of procedure) is that they identify democracy with the value of participation but exaggerate the importance of participation by failing to give any weight to democratic outcomes (Brettschneider, forthcoming). So far I have shown the problems with purely procedure-based and purely outcomes-based theories of democracy. In particular, I have suggested why weight must be given to both procedure and outcomes in accord with their case-by-case impact on the core values of democracy. Both proceduralist and outcomes theorists, however, can offer a response to this account by amending their theories. Procedural theorists could recognize that outcomes have weight, but never more weight than the procedures themselves. Similarly, outcomes theorists could recognize that procedures have weight, but never more than outcomes. However, I reject these amended positions in the next section. Impure Procedure and Outcomes Based Theories Even if one rejects purely outcomes-based or purely procedure-based theories of democracy, there is still the question of how best to make a democratic decision when majoritarian procedures produce bad democratic outcomes. One can recognize that in such a circumstance there is inevitably a loss to democracy. But the democratic theorist's task is to offer an explanation of how this loss can be minimized. To illustrate, consider an instance of Margaret's dilemma. For the purposes of argument, assume that free speech is a core democratic right and that the decision to restrict flag burners inevitably violates that right. If Margaret is confronted with legislation that restricts flag burning, regardless of her decision, she cannot avoid a loss to democracy. Any decision to uphold the restriction would undermine democracy because the legislation results in a bad democratic outcome. On the other hand, if Margaret strikes down the legislation, she will have struck a blow to the right to participate. Accordingly, the question for Margaret is not how she can avoid a loss to democracy but how she can, on balance, minimize this loss. Both Justice Process' and Justice Results' views can be reconstructed so as to recognize that there will be a loss regardless of how Margaret decides. Both could argue that while outcomes and procedures matter, the democratic theorist must always prioritize one of these two aspects of democracy when they conflict. Process could claim that majoritarian procedures are always more fundamentally important from the standpoint of democracy than any loss to the core values that results from bad democratic outcomes. Therefore, he could argue that the right to participate in majoritarian procedures must always be upheld. At the same time, Results could argue that although there is a loss to democracy when majoritarian positions are overturned, the need to protect against bad democratic outcomes is more fundamental than the right to participate. On these grounds, Results could retain her position that majoritarian procedures should always be overturned when the result 432 COREY BRETTSCHNEIDER is an outcome that negatively impacts democratic values in any way. Since this version of Results' view gives no overwhelming weight to an intrinsic value of procedure, it follows that any bad democratic outcome would be reason to overturn a majoritarian procedure.11 Process' reconstructed view is impure in that it admits that outcomes can have moral weight according to the core values, yet it retains his commitment to proceduralism by refusing to allow for instances in which bad outcomes require overturning majoritarian procedures.12 In the same way, Results' reconstructed view is impure in that it admits majoritarian procedures have moral weight according to the core values, yet retains its commitment to democratic outcomes by refusing to admit that they can ever be trumped by a concern for majoritarian procedure. The problem here is that Results' view cannot explain why participation should trump undemociatic outcomes, even when the outcomes represent a trivial loss to democracy. Certain zoning restrictions might fit this description. For instance, one could argue that a law that prohibited holiday lights of a certain brightness inhibits one's autonomy and freedom of expression and thus constitutes an undemocratic outcome. If one thinks zoning decisions even in trivial matters negatively impact the core value of autonomy then, according to the impure outcomes based theory, this will always require an override of majoritarian zoning ordinances. This implication highlights how even the impure outcomes based approach gives insufficient attention to the intrinsic value of majoritarian procedures. Less trivial examples also highlight why impure outcomes based views do not give enough weight to the intrinsic value of majoritarian procedures. For example, even if one were to concede that certain minimal economic welfare rights were necessary outcomes in a democracy (Beetham, 1999), there would still be a question of whether majoritarian procedures that failed to guarantee these rights should be overturned. If there is reasonable disagreement about how best to secure these rights, the intrinsic value of majoritarian procedures might be reason enough not to overturn legislation that failed to guarantee these rights. These impure versions of proceduralism and democratic outcomes accounts have similar flaws. The problem lies in the fact that these theories have already admitted that the core values of democracy can be manifested within both procedures and outcomes. This is a clear recognition that both outcomes and procedures have some weight. Unless these theorists fall back again upon a pure procedural or outcomes based view, this recognition undermines the strong claim that the decision is to be made solely on the basis of whether it is majoritarian or results in a democratic outcome. At a minimum, these 'impure' theories should leave open the possibility that in a particular instance either outcomes or procedures might be more decisive in light of the core values, but they do not. In contrast to these impure theories, my account not only accords moral weight to both procedure and outcome; it also commits me to the possibility that for any given case, the balance may need to be struck either in favor of a particular majoritarian procedure or in defense of a democratic outcome. The pure proceduralist theory, while perhaps wrong, is nonetheless internally consistent in denying any moral weight to outcomes and in denying that the protection of a good democratic outcome could necessitate overriding a procedure. A similar point holds for the BALANCING PROCEDURES AND OUTCOMES 433 pure outcomes view. But if an outcome can have weight because it affects the core values, the most theoretically plausible view (barring some additional argument)13 would leave open the possibility that this weight might be enough to require an override of the right to participate. It would also allow for the opposite possibility: that in some cases, the outcome does not sufficiently threaten core values, so that, the most democratic decision is the one resulting from democratic procedure. At this point critics might object that I have abandoned the chief virtue present in both the pure procedural and pure outcomes based view. Both of those accounts offer a simple way of determining whether a decision is democratic. One claims we should look to outcomes, the other to procedure. In contrast, my view leaves us only with the assertion that we need to balance. But ease of decision-making is not the chief virtue in normative political theory. The evaluation of what is the most democratic decision inevitably involves a balancing of democratic values. Moreover, transparency about value conflicts should be counted as a virtue that cannot be ignored for simplicity's sake. A strategy for balancing democratic outcomes and democratic procedure can be found in the United States Supreme Court's current approach to judicial review. Although it is not couched in democratic terms, the Court offers a model for balancing majoritarian procedures with individual rights, and the Court's practice can help answer the challenge that it is too impractical to balance democratic outcomes and majoritarian procedures. Court practice is to regard legislation that has passed through legitimate procedures as presumptively valid. If there is a 'rational purpose' to a law, which means primarily that it is not based in animas, the Court assumes it is valid when all procedures that are necessary to legal enactment have been followed. But when legislation is deemed to be in the category of a basic rights violation – for example, that of substantive due process – the Court presumes it is invalid. Here the burden is on the defenders of the law to show 'compelling interest' for overriding the presumption and allowing the law to stand. In a similar way, justices in Margaret's position can recognize the right to participate by presuming majoritarian legislation is valid on democratic grounds. But when a democratic rights violation has occurred through majoritarian procedure, the right can be given weight by presuming the legislation invalid. The Flaws with Formal Democratic Arguments and the Need for Examples in a Theory of Democracy In the previous section, I demonstrated the limitations of a purely procedure based or purely outcomes based theory. The following chart helps to elucidate this point. Each of the four quadrants represents a possible combination that could characterize a legislative enactment left to stand or a legislative enactment overridden by the Courts. I sort such enactments according to whether they have been passed by a majoritarian procedure and enacted into law (quadrants 1 and 2) or overridden by courts and thus struck down (quadrants 3 and 4). Such a process is not only non-majoritarian but also counter-majoritarian in that it happens after a majoritarian institution has given its authorization to a particular law. At the same time that decisions are grouped by their procedure, they are also grouped by whether or not their content is such that it would constitute a democratic outcome. I 434 COREY BRETTSCHNEIDER classify democratic outcomes, as I have done throughout this essay, as those that manifest the values at the core of democracy, and non-democratic outcomes as those that undermine these values. Both the pure procedural and pure outcomes accounts of democracy suggest that whether or not a procedure is democratic depends entirely on which quadrant a decision falls into. I suggest in the rest of this section that this characteristic makes both theories too formal. Take, for instance, the pure procedural theory. On this account, the question of whether a decision is democratic depends entirely on whether it is in quadrants 1 or 2, in which case it is democratic, or in quadrants 3 or 4, in which case it is not. The problem with this theory is that it cannot account for the fact that there are differences in democratic legitimacy between examples that fit within either the quadrant 1 and 2 pair or the quadrant 3 and 4 pair. I argued, for example, against the pure procedural theory stating that instances in which majoritarian plebiscites affirm core democratic values are more democratic than instances in which a majority undermines the core values. There is a more democratic decision present in quadrant 1 than in quadrant 2. Similarly, the pure proceduralist cannot account for the difference between instances in which a plebiscite is overruled for good democratic reasons and instances in which it is overruled for bad democratic reasons. The pure procedural theory thus cannot account for distinctions between democratic legitimacy in quadrants 3 and 4. Similarly, there is a problem with pure outcomes-based theories since they cannot account for the loss to democracy that occurs when a court is needed to affirm a democratic outcome. On this account, the question of whether a decision is democratic depends entirely on whether it is in quadrants 1 or 3, in which case it is Table 1: Procedure versus Outcomes in Political Decision Making Non-Democratic Democratic Outcome Outcome Majoritarian: 1. Majorities ratify 2. Majorities produce democratic outcome. outcomes that violate Plebiscite Core values reflected democratic values. Core in both procedure and democratic values outcome. reflected in procedure, but not in outcome. Counter-Majoritarian: 3. Plebiscite overruled in 4. Plebiscite overruled for order to prevent outcome bad democratic reasons Plebiscite that undermines core with the result that Overruled values. Core values the core values are undermined in procedure, undermined by both but reflected in final procedure and outcome. outcome. Instance of nondemocratic procedure and non-democratic outcome. BALANCING PROCEDURES AND OUTCOMES 435 democratic, or in quadrants 2 or 4, in which case it is not. The pure outcomes theory, therefore, can make no distinction between examples that fit in quadrants 1 or 3. The more sophisticated impure variants of procedure and outcomes theories also have limitations made evident by the chart. The impure procedure based theory cannot acknowledge that in some instances the impact of a bad democratic outcome could be so great that it would require overriding a plebiscite. In terms of the chart, even this impure theory fails to recognize that a decision in quadrant 3 may be more democratic than a decision in quadrant 2. For example, the impure theory neglects that it is a democratic decision to override so-called 'miscegenation' laws. Similarly, the impure outcomes based theory cannot recognize that sometimes decisions impacting core values negatively should not be overturned because majorities deserve some deference. The impure theory cannot recognize that quadrant 2 decisions are sometimes more democratic than quadrant 3 decisions. For example, if one thinks zoning ordinances that restrict Christmas lights negatively impact the core value of autonomy, according to the impure outcomes based theory this will always require an override of majoritarian zoning ordinances. So far I have discussed a hypothetical example in which a jurist and democratic theorist, Margaret, faces the decision of whether to strike down a majoritarian plebiscite in order to make, on balance, a more democratic decision. The simplicity of the hypothetical example helps explain why there are democratic elements to both majoritarian procedures and democratic outcomes. But the conflicts within actual institutions in the United States do not directly match Margaret's dilemma of whether to strike down a plebiscite. Congress, for instance, is not equivalent to a plebiscite, although the right to participate is used to select representatives. Rather, Congress is a representative institution that sometimes reflects and sometimes does not reflect the actual views of persons within the polity. At the same time, while the Court sometimes justifiably acts counter to the majority of persons' actual views, sometimes it too is a representative institution (Eisgruber, 2001). This observation can be linked in part to the fact that Congress appoints justices. In the rest of this section, I draw on actual Supreme Court cases to demonstrate the complication that arises in applying Margaret's hypothetical dilemma and the democratic solution I have crafted to actual institutions. While at times the Court acts in a counter-majoritarian way in order to preserve the core values, at times it also protects majoritarian institutions against counter-majoritarian policies. As I have argued, the Court rightfully protects majoritarian decision-making when these decisions do not threaten basic democratic rights. Therefore, the Court can act democratically in two senses. At times it strikes the balance between procedural and substantive values in favor of individual rights, and at times it protects majoritarian decision-making in the name of democracy. In order to illustrate how the Supreme Court can act democratically by counteracting majoritarian decision-making, one need look only to the case of Loving v. Virginia (1967). In this case, the Supreme Court struck down legislation endorsed by a majority of Virginians that prohibited interracial marriage. The Court argued that this prohibition undermined the substantive due process right to make indi436 COREY BRETTSCHNEIDER vidual autonomous decisions in intimate matters. It also argued that the law violated the citizens' right to equal protection. I have suggested, in an independent argument, that one should understand both of these values as essential to the idea of democracy. The Court's appeal to substantive due process is best understood as an appeal to autonomy, while equal protection can be understood in terms of the core value of equality of interest. The threat that the Virginian law posed to these values was more significant to the status of democratic citizens than any particular right to participate. The law undermined the value of autonomy by striking at what is arguably the most important decision in one's life, thus demeaning any future decisions a citizen might make. It struck directly at the value of equality by giving legal sanction to racial bigotry. Finally, it undermined the idea of reciprocity by denying the ability of citizens to offer a public recognition of one another's autonomous decision-making by limiting citizens' ability to legally recognize each other's marriages. Because this legislation is at odds with these democratic values, the decision to strike down the Virginia law was a gain to democracy. This is true despite the admitted loss that came from overriding a state law passed by representatives ostensibly (and probably actually) speaking for real citizens. The general point suggested by the example of Loving is that legislative bodies, even when they enact the will of the majority of their constituents, can act undemocratically because they threaten the core values at the basis of the democratic ideal. In such cases, counter-majoritarian institutions such as courts, which do not represent majority will, act in a democratically legitimate manner when they strike down such laws. I have used the American case as one example, but this phenomenon extends to other cases of counter-majoritarian judicial review. For example, the South African constitutional court acts democratically when it strikes down legislation that threatens to undermine the core values of democracy, regardless of whether it is popular. The South African constitutional court arguably acted democratically when it struck down legislation that interfered with sexual intimacy among gay couples in National Coalition for Gay and Lesbian Equality v. Minister of Justice (1999) (for a discussion of this decision, see Williams, 2004). Judicial review can also be used for non-democratic purposes. For example, the United States Supreme Court acts undemocratically in cases in which it strikes down popular legislation that does not threaten the core values of democracy. In Lochner v. New York (1905), the Court overturned popular legislation that limited the hours of bakers. It did so in the face of a movement among a majority of people to increase the autonomy of workers by ensuring some room to have a life outside of work. Arguably, the Court acted undemocratically in two senses. First, there was a loss to democracy insofar as the Court counteracted a majoritarian decision. In this sense, its action was similar to that in Loving. But unlike Loving, in this case the Court arguably undermined rather than promoted the core values of democracy. (My own view, developed in another place, is that the core value of political autonomy should, in a democracy, be given worth by ensuring that all citizens have the resources to exercise their autonomy.14) At the time of Lochner, citizens appear not to have had sufficient guaranteed resources to give them guaranteed autonomy, and so efforts to reduce working time are best understood as efforts to increase autonomy in the face of the lack of resources. Thus Lochner, because it BALANCING PROCEDURES AND OUTCOMES 437 impeded these efforts, was not a justifiable democratic override of a majoritarian decision. The difference lies in the substance of the decision. The Lochner era is often used as an example of the danger of judicial review and its potential to undermine economic rights for citizens. But on my account, the Lochner Court can be criticized because it undermined democratic outcomes, not because there is something inherently wrong with judicial review. The general point is that counter-majoritarian instances are illegitimate when they use their power to act against fundamental democratic principles. The potential illegitimacy of the Court is further enhanced when it strikes down democratic procedures that aim toward advancing these rights. The danger seems acute in the American case because of the Court's history in the early 20th century of illegitimate action. In South Africa this danger is counteracted by the Constitution's explicit appeal to economic rights that would clearly prohibit Lochner type decisions. But of course in South Africa and in any constitutional regime, the danger still exists that courts will exercise judicial review in a way that undermines basic democratic rights.15 In Loving, the Court struck down legislation on grounds that could have been expressed in democratic terms because legislation prohibiting interracial marriage is a fundamentally anti-democratic outcome. Sometimes, however, the Court acts democratically not because it protects democratic outcomes but because it protects democratic procedures. In these cases, the Court should oppose state legislatures and Congress in order to affirm citizens' procedural right to participate. Arguably, this is what takes place when the Court strikes down legislation that undermines the principle of 'one person, one vote'.16 In contrast to instances where the Court acts democratically by striking down majoritarian procedures, in these instances the role of the Court is democratic because it defends majoritarian procedural guarantees. A more complicated question concerns the relationship between representative institutions, the Supreme Court, and the right to participate. For example, consider the dilemma that the court has faced in adjudicating federalism cases.17 In some of these cases, the court asks whether Congress has the authority to preempt (or in other words overrule) majoritarian decisions of states or other localities. In some of these decisions, when the court upholds the decision of smaller governmental units against Congressional decisions, it can be said to protect the decisions of local majorities against Congress. The Court's decisions in these cases can potentially be defended on the grounds that they accord majoritarian decisions greater weight than any potential gain that might be brought about by the substantive outcomes of Congressional decisions, assuming the congressional outcomes to be more substantively democratic than the local decisions. So far I have suggested that the Court strikes down legislation on democratic grounds for two reasons. First, as in Loving, it can override representative as well as majoritarian decisions when a fundamental democratic right is at stake. Second, as in the federalism cases, it can act in defense of the right to participate when this right is more fundamental than the negative impact of a policy on the core values of democracy.18 A good theory of democracy needs to recognize that a democratic evaluation requires a balance between the protection of the core values and the protection of majoritarian procedures. In practice, the Supreme Court of the United States has the potential to uphold substantive democratic rights when majorities threaten them. In addition, it can affirm the right to participate when representa438 COREY BRETTSCHNEIDER tive institutions such as Congress challenge it. But an appropriate evaluation of whether the Court has acted democratically depends on the substantive issue at stake and its relationship to the core values of democracy. The Objection from Benevolent Dictatorship Critics might object that nothing in my theory requires that rights be enforced by an institution that is accountable to the public. In contrast, the United States Supreme Court is appointed by elected officials and therefore is at least indirectly accountable to the actual beliefs of persons who constitute the democratic public. On my account, however, justification depends on the substance of a particular decision. What would prevent these rights from being enforced by an unaccountable set of unelected guardians? For example, we could imagine a judiciary intended to protect basic rights but unaccountable to either persons' actual decisions or the decisions of their elected representatives because this judiciary can choose its own successors.19 Similarly, we could imagine a situation in which an enlightened hereditary monarch has been entrusted to protect fundamental rights. Some might take it as a consequence of my view that I am committed to defending such institutions as democratic. However, my claim that outcomes can be more or less democratic does not concern the authority that institutions have but rather whether a particular decision in its content can be more or less democratic. The implication is that institutions (both private and public) and officials (both unelected and elected) can work to bring about democratic outcomes that are more or less legitimate. The democratic legitimacy of decisions, therefore, is not solely about who is acting; it is also about what is decided. Institutions and powerful individuals who are not elected can be more or less democratic as a result of the outcomes they help to secure through both political participation and more indirect means. Moreover, it is important to point out that judicial review differs from 'democratic dictatorship' in its structure. The aim of the institution is to preserve democratic outcomes and at the same time preserve popular participation in democratic processes. Neither the United States Supreme Court nor the Constitutional Court of South Africa dictates policy. Rather, the process of judicial review involves striking down legislation that can then be debated once again and reformulated by majoritarian institutions. This process is better understood as a conversation or dialogue between the Court and legislative majorities. The possibility exists in such a process for majorities to achieve their legislative goals yet respect basic rights with guidance from the Court. I do want to concede that a dictator can bring about outcomes that are more or less democratic. But nothing in this claim implies that democratic outcomes are sufficient for democratic legitimacy. Dictatorship entirely ignores the intrinsic value of actual persons making decisions. I contend that a regime holding such a view would undermine democratic legitimacy by failing to recognize an essential aspect of the core values. The objection that my account of democracy is compatible with a dictatorship is valid only to the extent that my account allows for the distinction BALANCING PROCEDURES AND OUTCOMES 439 between dictators, or unaccountable elected officials, who make democratic decisions and those who do not. However, my account also explains why a benevolent dictatorship would lack an essential aspect of democratic legitimacy. Conclusion The view I have defended identifies and embraces the tension between procedure and outcomes. I do not seek to resolve this fundamental tension in favor of a narrowly procedural or narrowly substantive conception of democracy. Rather, I have shown why the idea of self-government requires a balance of both the procedural right to participate and a concern to protect substantive individual rights. On the one hand, it explains why the democratic tradition rightly engages persons in majoritarian processes, where they are free to make decisions about policy. It therefore grants recognition to the intrinsic value of majoritarian procedure commonly associated with democracy. Yet, at the same time, it demonstrates why some majoritarian decisions can be not only unjust but also undemocratic. For instance, when a majority violates the privacy rights of individuals (as it did in the Texas legislation at issue in Lawrence) or violates their right to free expression, its decision is rightly overridden through the process of judicial review in the name of democracy. Such counter-majoritarian decisions by the Courts can be justified directly be reference to the core values of democracy. This conclusion is meant to be a general claim about the legitimate role of counter-majoritarian institutions in a democracy. In addition to legitimizing the judicial review in the US context, it also suggests why constitutional courts such as South Africa's can be understood as democratic. Although political scientists and political theorists have often defined democracy in terms of institutions and procedures, my own view suggests why it is impossible to understand democracy's value independent of specific policy controversies. I have argued for the necessity of balancing the intrinsic worth of democratic procedures with the effect of specific policy outcomes on the core values. I leave the next step – an argument about which substantive rights are central to democratic legitimacy – for another place. (Accepted: 18 August 2004) About the Author Corey Brettschneider, Department of Political Science and Taubman Center for Public Policy, 67 George Street, Box 1977, Brown University, Providence RI 02912, US; email: [email protected] Notes For comments and discussion I am thankful to David Estlund, Amy Gutmann, Alon Harel, George Kateb, Loren King, Robert Post, John Tomasi, and Mariah Zeisberg. I am also thankful to Chris Eisgruber for encouraging me to address many of the issues in this paper. For research assistance I am indebted to David Grant, Paul Neufeld, and Connie Wu. 1 There is debate over what else besides the right to vote counts as a procedural right. Much of this work draws on Mieklejohn (1948) and Ely (1980). 440 COREY BRETTSCHNEIDER 2 For a procedural defense of democracy with reference to an account of equal political resources, see Christiano (1996). Waldron (2001) defends a specifically majoritarian procedure. 3 My project shares this general view with Joshua Cohen (1997) as well as Gutmann and Thompson (1996). 4 For an elaboration of why these values constitute the core meaning of democracy, see Brettschneider (forthcoming). By 'equality' I refer to the broad notion that citizens' interests should count equally, and by 'autonomy' to the notion that individuals have a right to participate in ruling the polity but also to the substantive aspect of the notion in that the outcomes of these procedures should not undermine citizens' capacity to view themselves as rulers. I draw on both Jeremy Waldron's procedural understanding of these values (2001) as well as Ronald Dworkin's substantive understanding (1996). 5 Ronald Dworkin (1996) includes rights to free speech and privacy as essential to democracy but rejects the idea that economic rights are essentially democratic. David Beetham (1999), however, takes a broader approach and includes economic rights as democratic outcomes. 6 Again, this hypothetical is meant to illustrate the tension between democratic procedures and democratic outcomes. I turn to an application of this hypothetical to the American case of judicial review in a later section. 7 For Dworkin this entails that democratic outcomes have three characteristics. In his words: 'A political community cannot count anyone as a moral member unless it gives that person a part in any collective decision, a stake in it, and independence from it' (1996, pp. 24–6). My argument in this section draws heavily from Waldron. Waldron considers Dworkin's position when the Court strikes down majoritarian legislation in the following terms: 'Is there a loss to democracy? The answer, Dworkin says, depends entirely on whether the Court made the right decision' (Waldron, 2001, p. 291). 8 Dworkin (1996) shares my interest in protecting fundamental democratic values. However, as argued above, Dworkin overstates the importance of equality and my focus in the pages that follow is on why he neglects procedural aspects of the core values. For more on this see my response to the benevolent dictatorship objection in the fourth section above. 9 I develop this value theory of democracy in greater depth in Brettschneider (forthcoming). 10 See Waldron (2001), Chapter 11 'Participation: The Right of Rights' for the capacity argument: 'The attribution of any right, I said, is typically an act of faith in the agency and capacity for moral thinking of each of the individuals concerned' (Waldron, 2001, p. 250). 11 Outcomes theorists, however, might point to instrumental reasons (for instance, instability) for not overturning the outcomes of majoritarian procedure. 12 By moral weight I mean significance, but this does not mean that anything that has weight will be cause for a particular decision. In this sense moral weight is pro tanto. Jeremy Waldron (2001) could be read to embrace this 'impure' view. 13 I will consider one such argument below but find it wanting. 14 See Brettschneider (manuscript). My aim, however, in this essay is not to defend this relationship between resources and autonomy. One could reject this particular example but still find acceptable the argument of this essay about the relationship between substantive rights and procedure. 15 For a discussion of economic rights and South African Constitutionalism, see Patrick Lenta (2004). 16 See Baker v. Carr, 369 U.S. 186 (1962) and Reynolds v. Sims, 377 U.S. 553 (1964). 17 The federalism cases considered by the court focus largely on the legal issue surrounding the power granted to congress by the commerce clause. In contrast, I am interested in the democratic question raised by these issues. For an example of the legal issues, see: U.S. v. Morrison, 529 U.S. 598 (2000). 18 A distinct issue concerns whether Constitutional amendments passed according to fair procedure could themselves be struck down on the grounds that they are not democratic. Arguably the burden here would be greater than that at issue in majoritarian legislation because more than a majority of citizens must endorse such amendments. For an inquiry into a similar question, see Murphy (1980). 19 I take this criticism and these examples from Chris Eisgruber's response to my paper on the panel 'Substance of Democracy' held at the American Political Science Association conference in Philadelphia in 2003. Cases Baker v. Carr, 369 U.S. 186 (1962). Lawrence v. Texas, 123 U.S. 2472 (2003). BALANCING PROCEDURES AND OUTCOMES 441 Lochner v. New York, 198 U.S. 45 (1905). Loving v. Virginia, 388 U.S. 1 (1967). National Coalition for Gay and Lesbian Equality v. Minister of Justice, 1 SA 6 (CC) (1999). Reynolds v. Sims, 377 U.S. 553 (1964). Stanley v. Georgia, 394 U.S. 557 (1969). Texas v. Johnson, 491 U.S. 397 (1989). U.S. v. Morrison, 529 U.S. 598 (2000). References Beetham, D. (1999) Democracy and Human Rights. Cambridge: Polity Press. Bickel, A. M. (1962) The Least Dangerous Branch. Indianapolis IN: Bobbs-Merrill. Brettschneider, C. (manuscript) Democratic Rights: The Substance of Self-Government. Brettschneider, C. (forthcoming) 'The Value Theory of Democracy,' Philosophy, Politics, and Economics. Christiano, T. (1996) Rule of The Many. Boulder CO: Westview Press. Cohen, J. (1997) 'Deliberation and Democratic Legitimacy', in W. Rehg and J. Bohman (eds), Deliberative Democracy. Cambridge MA: MIT Press, pp. 67–92. Dworkin, R. (1996) Freedom's Law. Cambridge MA: Harvard University Press. Eisgruber, C. (2001) Constitutional Self-Government. Cambridge MA: Harvard University Press. Ely, J. H. (1980) Democracy and Distrust. Cambridge MA: Harvard University Press. Estlund, D. (1997) 'Beyond Fairness in Deliberation: The Epistemic Dimension of Democratic Authority', in W. Rehg and J. Bohman (eds), Deliberative Democracy. Cambridge MA: MIT Press, pp. 173–204. Estlund, D. (forthcoming) 'Democratic Theories' Flight from Substance', in M. Smith and F. Jackson (eds), Oxford Handbook of Contemporary Philosophy. Oxford: Oxford University Press. Friedman, B. E. (1998) 'The History of the Countermajoritarian Difficulty, Part One: The Road to Judicial Supremacy', New York University Law Review, 73 (2), 333–433. Gutmann, A. and Thompson, D. (1996) Democracy and Disagreement. Cambridge MA: Belknap Press of Harvard University. Habermas, J. (1998) Between Facts and Norms. Cambridge MA: MIT Press. Harel, A. (2003) 'Rights-Based Judicial Review: A Democratic Justification', Law and Philosophy, 22 (3–4), 247–76. Lenta, P. (2004) 'Democracy, Rights Disagreements and Judicial Review', South African Journal on Human Rights, 20 (1), 1–31. Michelman, F. (1988) 'Law's Republic', Yale Law Journal, 97 (8), 1493–1537. Mieklejohn, A. (1948) Free Speech and Its Relation to Self-Government. New York: Harper. Murphy, W. (1980) 'An Ordering of Constitutional Values', Southern California Law Review, 53 (2), 703. Waldron, Jeremy (2001) Law and Disagreement. Oxford: Oxford University Press. Whittington, K. (unpublished) 'Preserving the "Dignity and Influence of the Court": Political Supports for Judicial Review in the United States'. Williams, K. (2004) ' "I do" or "We Won't": Legalizing Same-Sex Marriage in South Africa', South African Journal on Human Rights, 20 (1), 32–63. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
HUSSERL'S LOGICAL INVESTIGATIONS* I History has not been very kind to Husserl's Logical Investigations. Matters might have been different if Bertrand Russell had actually read, and understood, the copy he had with hirn in prison in Brixton during the first World War, but by and large the work has had practically no effect on exact philosophy in general or on analytic philosophy in particular. Husserl hirnself is largely to blame for this state of affairs, since shortly after completing the work he sailed off into somewhat muddier, metaphysical waters. His later writings te nd to be unclear and to suffer from an excess of grandiose terminology, so that it is only sporadically that they continue or deepen the magisterial analyses and arguments of the Investigations of 1900/01. This state of affairs is reflected in the history of the editions and translations of the book. Findlay's readable but imperfect translation in itself a considerable achievement appeared seventy years after the work was first published, and the editors of Husserl's works in Louvain have reflected the prevailing philosophical atmosphere on the Continent in that, at least until recently, they have concentrated their energies on bringing out editions of Husserl's later writings. Now, however, some twenty volumes of collected works later, and over eighty years after the appearance of Husserl's one true masterpiece, a critical edition of the work is at last available in completed form. Ursula Panzer's edition of volume 11 of the work, which comes nine years after Elmar Holenstein's edition of the Prolegomena to Pure Logic, the overture with which the six Logical Investigations proper begin, contains the texts of both the first (A) edition of 1900/1901 and of the second (B) edition of 1913/1921. The two volumes of the Panzer edition contain also the annotations and supplements interleaved between the pages of Husserl's own copy of the Investigations, and in her introduction the editor usefully summarises the changes Husserl made in this additional material and also the differences between the first and second editions of the Investigations themselves. *Review of: Edmund Husserl, Logische Untersuchungen, H. Band, 1. und 2. Teil (Husserliana XIX/I, XIX/2), ed. Ursu1a Panzer, The Hague/Boston/Lancaster: Martinus Nijhoff, 1984, LXVIII + XVIII + 958 pp. 200 Wh at results is not, it must be admitted, easy to use for the reader interested in Husserl's first and in some ways more pregnant rendering of his ideas on logic. For the main text of the addition is that of B, a somewhat peculiar choice, given the easy accessibility of perfectly acceptable editions of B, and given also the intrinsic preferability of a comparative edition in which the second thoughts of the author are conspicuous as such, as contrasted with the rather topsy-turvy construction that is offered to us here. But this is me re carping. More important is the possibility that the editor may have tampe red with Husserl's plastic and complicated style in the interests of uniformity. Husserl employs the device of capitalising the indefinite article in order to emphasise that he is talking about a single, complex entity. Thus on p. 326 (line 15) he refers to certain possibilities of combination of meanings which yield 'nur einen Bedeutungshaufen statt Einer Bedeutung' ('only a heap of meanings, never One Meaning'). The editor has seen fit to convert 'Einer Bedeutung' into 'einer Bedeutung' ('only a heap of meanings, never a meaning'), which makes mincemeat of Husserl's point. II Husserl's own changes to the first edition evident also in the annotations and supplements fall into two main groups. First, there are the changes reflecting Husserl's conviction that he had discovered a new super-science of 'transcendental phenomenology' in which his earlier analyses would somehow have their place but in such a way that they would come to be seen in a 'newand radically different light'. Second, more interesting and more substantial changes, in which Husserl alters the details of his analyses, descriptions and arguments, or assays terminological improvements of various sorts. A characteristic change belonging to the first group is Husserl's occasional removal of the word 'appears' and its derivatives in favour of expressions such as 'is brought to self-givenness' and the like. The most striking and indeed most notorious such change concerns Husserl's notion of the 'ego'. In the first edition Husserl had set out an interesting and original no-ownership account of consciousness, one of the few such accounts that is not reduced to conceiving the experiences inhering in my body as a mere 'bundle'. For Husserl's Investigations provide the me1!ns which enable hirn to show how these experiences can hang together in an orderly way without any egological prop. In newly appended footnotes to §6 and §8 ofthe fifth Investigation, however, Husserl now teils us that he has in the meantime 'learned how to find' his pure ego but fortunately he teils us also that this discovery is irrelevant to the inquiries he is here carrying out. Another change, not of the same order of importance, though it seems to 201 have been of so me significance to Husserl hirnself and has long fascinated hi.; various phenomenologist-commentators, concerns the status and proper designation of the inquiries in the philosophy of mind to be found already in the first edition. The Husserl of 1900, like Brentano, and like other Brentano students, was happy to produce detailed and painstaking accounts of the structure and nature of judgments, assumptions, emotions and the like. These accounts had in common the assumption that psychology rests on a kernel of necessary truths capable of being known apriori. Husserl's and Brentano's name for this kernel of necessity is 'descriptive psychology', and a great many changes to the first edition of the Investigations are concerned with the problems raised by this discipline. But they show us a Husserl worried not by the question how the assumption of such necessary truths should be defended, e.g. against. the criticisms of the empiricist; the Husserl of 1913 is worried rather by the task of distinguishing between a descri ptive psychology that would concern itself with such necessary truths as they are instantiated in the psyche of an actually existing subject, and a new discipline of 'phenomenology' which would deal with the same necessary truths but this time in a 'pure and radical' fashion. Whereas Husserl had originally been happy to identify 'phenomenology' and 'descriptive psychology', he now takes great pains, in Band elsewhere, to stress that they are different. Among the changes belonging to the second interesting or substantive group are those to be found in Husserl's discussions cf indexicality. Husserl had earlier regarded indexical or, as he says, 'occasional' uses of language as derivative or deviant phenomena and his account of meaning in the Logical Investigations was developed on this basis. In a hitherto unpublished manuscript, however, Husserl sketches the beginnings of a more adequate view. He argues that the meaningful indexical use of the first person singular pronoun differs from the meaningful use of a proper name, because: Who says: 'I' does not merely name himself, but he is conscious of this self-naming as such, and this consciousness belongs essentially to constituting the meaning 0/ the word '/'. (p. 813, emphasis added). This idea can be generalised to apply to all occasional or indexical expressions. As Husserl points out, each indexical use of an expression such as 'thai' or 'these' or 'here' must be bound up in a single whole with so me act of perception on the part of the speaker. And he goes on to contrast such uses with the non-indexical use of a pronoun such as 'this' in anaphoric contexts. We also learn that, within a few years of completing the Investigations, Husserl had arrived at the conclusion that occasional or indexical uses of language are not the exception, but rather the rule: 202 'occasional moments lie in all assertions of the "concrete" sciences, first in all meanings referring to spatio-temporal objects but also in all meanings referring to empirical species' (p. XXXVII). The second Investigation, in which Husserl argues for universals his term is 'species' under which both individual things and also e.g. individual properties and relations fall, is revised only slightly, and indeed the theory of species and instance he re developed which has its roots in the tradition of Aristotle and Porphyry is important also to his later developmenL Husserl's third Investigation is his superb account of essentialism, existential dependence and the theory of parts and wholes, topics which more than any others structure what Husserl has to say in the other Investigations and so provide us with the key to reading the work as a whole. This investigation was fairly extensively revised for the second edition, but not all changes are of equal value. Thus Husserl inserted e.g. the words 'pure' and 'essential' wherever he got the chance (often significantly substituting them for the word 'Aristotelian', a change which paralleis the move from 'descriptive psychology' to 'phenomenology'). Ursula Panzer suspects that these alterations were designed to emphasise what is indeed a very important point, the distinction between necessary co-conception the fact that it is impossible to think of a without thinking of b and necessary co-existence the fact that it is impossible for a to exist without b. Yet Husserl had seen as early as 1897 that the notions of dependence and independence, of parts and of moments, relate to all objects whatsoever and that these notions can be given a more than merely psychological interpretation. It therefore seems more likely that these verbal changes reflect rather Husserl's gradually encroaching concern with the task of settling the status of his theories, as contrasted with the more modest job of working out the descriptive details of these theories themselves, as they apply to the things, events and processes of the real, material world. One felicitous verbal change to the third Investigation is Husserl's introduction of the term 'formal ontology' to cover all formal disciplines concerned with objects in the way that formal logic is concerned with meanings. Husserl's clarification of the distinction between formallogic and formal ontology and his still valuable account of the relations between both these disciplines and pure and applied mathematics are indeed among the most important and original contributions of the Investigations as a whole. It is interesting that the terminology of the remaining Investigations has also, at a number of crucial points, been brought into hne in B with the official theory of the third again calling attention to the importance of the topics of moment or 'abstract part' and of dependence to Husserl's larger projecL Thus for example a term like 'act-character' in A, becomes 'act203 moment' in B. And the printer's (?) erroneous 'momentary intuition' [Momentananschauung] in A has been corrected to 'intuition 0/ amoment' [Momentanschauung] in B (p. 265, 1.23), the printer's error then unfortunately being reintroduced by Findlay as an error of translation. Findlay has in fact obscured most of HusserI's terminological revisions here (and thereby also the central importance of Investigation III and indeed the internal structure of many of HusserI's more detailed arguments) by utilising a range of distinct equivalents for 'moment' ('feature', 'aspect', 'element', etc.) more or less at random. This state of affairs is made still worse in the Boyce-Gibson translation of Ideas I, where 'moment' in the ontological sense ['das Moment', as in 'moment of inertia'] is confused with 'moment' in the temporal sense ['der Moment'] and translated as 'phase'. This error has given rise, in North America, to a whole industry of phenomenologistcommentaries on an entirely spurious HusserIian theory of 'the correlation of noetic-noematic phases'. The most important substantial change to the third Investigation is the addition of useful new material on the nature of analytic concepts (§12 of the second edition). This material however replaces an extended discussion in A of the way in which the theory of existential dependence is to be applied to temporal succession and causality. This discussion is important because it throws light on a deep-rooted opposition between the theories of necessary dependence developed, respectively, by Husserl and by his teacher Brentano. Brentano's own theory, presented in lectures of 1887-91 now published as Deskriptive Psychologie, is in some respects no less powerful than that of Husser!. One crucial difference between the two, however, is that within the Brentanian framework one can accept necessary dependence relations only between simuItaneous existents: the relation of necessary dependence can never relate entities existing at different points in time. This not only implies that Brentano's theory is inadequate to certain dimensions of temporal structure in the domain of conscious acts (e.g. relations involving memory or regret), but further, it prevents Brentano from providing, within his ontology, a place for the enduring material things of the spatio-temporal worId. The tide of III § 12 in Ais indeed "Concretum and thing. Generalisation of the concepts of independence and dependence via extension to the domain of succession and causality". We shall quote from it at length, both because it will give the English reader a suggestion of HusserI 's 'Aristotelian' concerns in A, and of the style of his treatment, and also because it is absent from the Findlay translation. HusserI points out first of all that the concept of a concrete or independent object, an object which can in principle exist in isolation from all other 204 objects, does not coincide with the concept thing. For we find concreta in this sense also, e.g., in the realm of sensations. To the unity 0/ the thing there belongs more than the individualised concretum; there belongs also (ideally speaking) a possible infinite manifold of temporally succeeding concreta of one and the same form, passing continuously into each other in the sense of the concepts of change and perseverance, this manifold being held together (either for itself or together with other associated manifolds of a similar constitution) through the unity of causality. This means that there obtains a lawfulness in relation to these manifolds which makes the concreta co-existing at any given point in time unilaterally dependent on those concreta of an arbitrarily chosen earlier point in time which are assigned to it in the sense of change or perseverance. (p. 261) The unity of the thing therefore consists in the existence of a continuous series of temporally instantaneous concrete 'contents' or 'objects' Husserl uses these terms interchangeably tied together by a causal law. There follows abrief formalised treatment of the relation between successive 'values' of a thing at successive instants (a relation later called 'genidentity' by Kurt Lewin), which is followed in turn by an account of the trans-temporal dependence that is manifested in the material world: As a result of causality the concreta of a given instant are, whether of themselves or in consort with other co-existing concreta, dependent on those of an earlier instant and thus in a certain sense non-self-sufficient. It must however be noted, that the concept of dependence used by us so far was defined only as dependence in coexistence ... It is however easy to generalise the concepts 0/ independent and dependent contents so that one would be able to distinguish between cases 0/ co-existence and cases 0/ succession. We need only so extend the concept of whole (and the concepts bound up analytically therewith), that one is allowed to speak not only of wholes (unities, connections) of co-existence but also of those of succession. Our concepts are then immediately applicable to things, whereby it is necessary only to observe the peculiar content which the talk of existence and co-existence take on when one talks of things. (p. 262) Where, therefore, the Brentanian theory of dependence relations can be applied exclusively as a means of elucidating synchronic structures, Husserl's theory can be applied also to diachronies of various sorts, and was indeed so applied by lakobson in his influential writings on the implicational universals oflanguage acquisition and aphasia. Two appendices (pp. 837-843 and 850-852) show Husserl grappling with problems in whole-part theory left open in the third Investigation: the nature of the relation between an instance of red on the one hand and its logical part co/Dur on the other, and the distinction between this relation and the ordinary relation of inherence (e.g. of redness in a table); the notion of relative independence and the relation of this notion to various phenomenological examples; the relation between form and matter in a structured whole (whether this be a structured whole of acts or of meanings, or e.g. a thing and its properties): 205 A whole is not the parts taken together [das Zusammen der Teile], nor is it the parts together with the form, but the parts all together in this form. (The form is a concept that unites the whole in question with a manifold of possible wholes). (p. 841; compare Tractatus 2.0124-2.0141) Husserl considerably revised the fourth Investigation, on The Distinction between Dependent and Independent Meanings and the Idea 0/ Pure Grammar, the revised version being one and a half times the length of the original. Consider, for example, his treatment of the use of a proper name in § 3. Husserl here argues that the meaning-intention with which such a name is normally used a certain mental event is simple. The meaning of the name is therefore also simple, is not e.g. the meaning of any cluster of definite descriptions. But each such simple meaning act is necessarily associated with a variety of presentations [Vorstellungen], a fabric of presuppositions, reflecting what it is that the user of the name knows about its bearer. Thus when we use a proper name, our consciousness of the object (our meaning-consciousness) is not such that it is given merely as an empty somewhat, 'but as somehow determinate and typically determinable whether as a physical thing, an animal, a human being etc. even if not meant in such capacities'. (p. 307) And then, the interest of Husserl's theory is that he can exploit his apparatus of species and dependence relations as a means of providing an account of the way in wh ich these presentations hang together with the act of name-meaning in such a way as to contribute to the intentional directedness of this act without being apart of the meaning of the name itself. Husserl also puts forward a treatment of modification, i.e. of that family of syntactic operations which is illustrated in transitions such as that from (e.g.) 'breathtaking performance' to 'cancelled performance' or from 'red elephant' to 'non-existent elephant', or in the transition from verb-phrase to nominalisation or from use to mention. Husserl 's elaboration of this not ion in B owes something both to Marty and to Reinach (see also ch. 4 of Twardowski's On the Content and Object 0/ Presentations). Its importance turns not least on the fact that philosophy itself, for example when it refers to existence, or to meaning, or to species, employs a systematically modified form of language, a form of language which will lead to misunderstandings for example to Platonism if one tries to interpret it in the light of the presumptions of our ordinary speech. The fifth Investigation, too, was considerably revised, though most of Husserl's changes are of a terminological nature and are designed to connect up with Husserl's views in Ideas labout transcendental phenomenology. Husserl's extended 80 page argument in §§ 22-43 of this Investigation, dealing with the correct way to understand the connection between propositional force and propositional content, must be one of the first examples in 206 modern philosophy of the sort of extended, careful argument that has become the norm or at least the ideal in analytic philosophy. The sixth Investigation was entireiy re-written by Husserl and his rewritings are to appear, at some stage in the future, in aseparate volume of Husserliana. Husserl did not himself bring these revisions to a publishable form, and therefore allowed the 2nd edition of this Investigation to appear in 1921 in aversion merely 'partially revised'. III In recent years, particularly as a result of work by FClllesdal, McIntyre and Woodruff Smith, the so-called noema theory of meaning set out by Husserl in Ideas I has received a considerable amount of attention. The attractiveness of this later theory is due in part to the fact that Husserlian noemata resemble Fregean Sinne, and can indeed be seen as a generalisation of the latter. What is less often recorded is that Husserl had already, in the first edition of the present work, put forward another, quite different theory of meaning, resting on his twin theories of species and dependence. According to this earlier theory each mental event which is an act of language use, either for itself or taken together with other associated acts upon wh ich it is dependent, instantiates a species a/ a certain sart. It is then this very species which Husserl identifies as the meaning of the linguistic expression in question. This (' Aristotelian ') theory of meaning, which is of course in need of considerable refinement, has a number of immediate advantages. In the first place it yields a simple account of the nature of linguistic com~unication (mental acts of communicating subjects may instantiate identical meaningspecies). It yields also an elegant account of the relation between language and thought and of the relation between logical necessity and the contingent flux of mental events of judging and inferring. Moreover, this earlier theory appeals in its ontology only to the relatively familiar relations of instantiation (between instance and species) and intentionality (between act and object). On the rater theory, in contrast, in which noemata function both as senses and as (mysterious counterparts of) reference, we have to accept in addition to instantiation and the intentionality of act and object also two further sui generis relations between the act and its noema and between the noema and its referent. Now it is a striking fact that, although the volumes under review contain a number of references to the second theory, and various terminological alterations designed to ease the transition to the latter, one finds no arguments for this second theory, just as no arguments are to be found in Husserl's later writings for his change of mind. It is still unfortunately the case that the first, second, fourth and fifth 207 Investigations are without any sort of detailed exegesis or commentary, in spite of the fact that the problems they deal with are one and all the subject of greatcontemporary in te rest. The first Investigation contains a number of distinctions that have since become standard within the philosophy of language, though Husserl draws these distinctions in ways that involve greater attention to cognitive detail than has been usual among analytic philosophers. The second Investigation argues that the notions of species and generality cannot be made sense of independently of an understanding of the notion of necessary or universal law. The fourth deals with the notion of syntactic completeness and incompleteness ('unsaturatedness') and presents a theory of syntactic and semantic dependence which influenced Lesniewski in his development of the first 'categorial grammar'. (Thus consider the relation between a name, a verb and the sentence they belong to. Husserl's account allows hirn to distinguish the relation of unilateral dependence of v~rb on name from the relation ofbilateral necessary constituency between verb and sentence every senten ce necessarily contains a verb and every verb is necessarily apart of a sentence.) The fifth Investigation contains not only one of the most subtle accounts of indexicality in the literature of philosophy, but also detailed accounts of the distinction between propositional and non-propositional attitudes and of the connection between force and content (phrastics and neustics) for all mental acts and states. Panzer's edition will, it is hoped, prepare the way for a detailed commentary on the whole of the Investigations of the sort that already exists in plenty for Wittgenstein 's Tractatus. Now that there is a revisal ofinterest in a number of quarters in just that combination of themes that the Investigations develop so masterfully cognitive and perceptual psychology, formal ontology and formal meaning-theory and the thorny problems posed by any attempt to give these a unified treatment such a detailed commentary would be more than welcome. Kevin MULLIGAN Barry SMITH Universite de Geneve University of Manchester | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Amadae, Aaltonen 1 National Populist Challenges to Europe's Center Right: Three Questions for Europe S.M. Amadae with Henri Aaltonen In addressing the Euro area crisis, Member States have built a "Euro area governance" system which...has contributed to the consolidation of austerity policies across the economic and monetary union. The significant strengthening of the executive capacity of European institutions in the field of economic policy has taken place in the absence of any parallel development of parliamentary control.1 Across Europe, both the mainstream and relatively centrist political parties-on the left and the right-are challenged by the global trend toward national populism. Here we provide an analysis of this political reaction which evident throughout Europe. This reaction threatens the traditional liberal order of democratic government, the rule of law, and respect for minority rights. National populist parties have seized on two issues, immigration and labor, in appealing to their supporters. Some voters link immigration to a shortage of jobs, lower wages, and unemployment. Some view immigrants as free riding on state welfare provisions provided by hard working taxpayers. Others vote against unpopular austerity policies. These policies tend to unequally burden those who are either unemployed, or find themselves in lower socio-economic groups, because public services and benefits are cut. To the Left and Right of the Centrist Labour and Conservative Parties: UK Brexit In the United Kingdom of 2016, some citizens associated employment concerns with an open border policy enabling Eastern European workers from Hungary and Poland to accept jobs at lower wages than British counterparts. 1 Thomas Piketty, draft "Treaty for the Democratization of the Eurozone governance," available online: http://piketty.pse.ens.fr/files/T-DEM%20- %20Final%20english%20version%209march2017.pdf, accessed 26 Jan 2019. Amadae, Aaltonen 2 Additionally, some voters' desire for autonomy from EU costs and economic regulations sustained a Euroskeptic position. Both concerns underlay the United Kingdom's so-called Brexit vote in June of 2016, laying the groundwork for its invocation of Article 50 of the Treaty of European Union March 2017 to leave the EU. 72% of the UK's electorate voted, with an overall result of 51.9% voting to leave the EU, and 48.1% voting to stay.2 While voters in England and Wales overall preferred to exit the European Union, voters in Scotland and Northern Ireland overall preferred to remain. Two years after the referendum, the split in positions between leave and stay has if anything only been magnified. Theresa May's center right Tory party has thus far been unable to push through a consensual coalition platform to secure the United Kingdom's sovereignty and economic autonomy. This is to some extent because withdrawal from the EU is anti-global and does not provide a vision for how its Northern Irish border is to be managed. It also does not have a clear plan for how to maintain trade relations with either EU member states, or the numerous nations doing business with EU member states. The home-bound focus of Brexiteers is at odds with the political center. Instead it caters to extremes of populist nationalism on both the left and right who yearn for national sovereignty in opposition to cosmopolitan internationalism and integration into a supranational European Union. Fully understanding the Brexit vote, and its association with populist nationalism, benefits from standing back to see economic and political developments over the previous four decades. The themes of political integration, 2 Harry Brown, "Post-Brexit Britain: Thinking about 'English Nationalism' as a factor in the EU Referendum," International Politics Reviews, 5 (2017), 1-12, p. 1. Amadae, Aaltonen 3 economic inclusion, and economic growth are all prominent in analyzing the factors that led up to David Cameron's holding the Brexit referendum and the ensuing vote to leave the EU. In the 1980s Margaret Thatcher paved the way to emphasizing economic integration over securing political support for the EU through advocating the European single market while distancing the UK from the European Communities project. Increasingly by the late twentieth century, leading up to the 2008 financial crisis, economic policies promoted globalization and economic integration into the EU common market system. However these polices generated an unequal distribution of benefits. The winners of the UK's economic integration into European and global markets were the financial sector workers in London and urban members of the working force whose jobs constructed a cosmopolitan world. Two prominent groups who did not sit at the cosmopolitan table were middle and lower income earners, who in the past had been represented by the Labour Party, and conservative Tory landed elites dwelling outside of London. By 2000, the political center of the UK, which spanned Tony Blaire's Labour Party and David Cameron's Conservative Party, failed to appeal to voters from the left and the right who instead joined the ranks the UK Independent Party (UKIP). UKIP existed from the 1990s as a small Euroskeptic British nationalist party, but became the largest UK party in the European Parliament in the mid 2010s. Researchers agree that an alliance of disgruntled blue collar voters, and traditional elites who did not profit from the financial services industry, coalesced to deliver the Brexit vote.3 The 3 Harry Brown, "Post-Brexit Britain: Thinking about 'English Nationalism' as a factor in the EU Referendum," International Politics Reviews, 5 (2017), 10; Craig Amadae, Aaltonen 4 political center supported global trade and economic integration into the EU. However politicians supporting trade liberalization also delivered economic policies of austerity consistent with Margaret Thatcher's claim "there is no alternative" to free markets and globalization; they conveyed a sense to many constituents that they had no say over either EU regulations or even political decisions within the UK. To voters spurned by the wealth generated in London and who gained nothing from the cosmopolitanism offered by Europe, the Brexit vote appeared to be a vote for reestablishing British identity as an independent sovereign nation. London, which is home to much of the UK's government, higher education and finance, seemed more allied with EU and global interests than those of the rest of the UK's population (leaving aside Scotland and Northern Ireland). For traditional landed elites, English national identity was compelling while membership within the EU seemed hollow and even opposed to national insterest.4 For working class people, the UK Labour Party had become centrist, and served professional middle class individuals.5 Additionally, UKIP actively advocated an anti-immigration platform appealing to UK citizens, whether white English, or descendants of immigrants, who felt threatened by new immigrants at work or next door. Decades of political policies within the UK failed to achieve inclusive economic growth, yet fueled a new Gilded Age in London. This pushed traditionalist Tory elites alongside working class voters in England and Wales to reject Great Britain's membership in the EU. Calhoun, "Populism, Nationalism, and Brexit," In Brexit: Sociological Responses, ed. by William Outhwaite, 57-68. 4 Craig Calhoun, "Populism, Nationalism, and Brexit," In Brexit: Sociological Responses, ed. by William Outhwaite, 58. 5 Harry Brown, "Post-Brexit Britain: Thinking about 'English Nationalism' as a factor in the EU Referendum," International Politics Reviews, 5 (2017), 10. Amadae, Aaltonen 5 Ironically, this local dissatisfaction with integration into a larger political and economic community has also challenged the overall unity of the United Kingdom. This is now evident as both Scotland the Northern Ireland mainly preferred to remain members of the EU. Center-right and its dilemma in Germany. How AKK wants to be different than chancellor Merkel. The main mission of AKK ( Annegret Kramp-Karrenbauer) at it seems – is to make a clear and a swift break from the so called Merkel line " Wir schaffen das" " We are going make this work" in the refugee question.6 AKK line is to help those who really need help, and for those do not fill the criteria for a refugee status in Germany, to send them back more swiftly as at the moment is the case.7 AKK's quest might be seen as a means to define a sovereign profile for her or her aim is to accommodate the lingering strong conservative view of politics in her party CDU (Christlich Demokratische Union Deutschlands). AKK has already renounced that her consent on abortion is not as clearly defined as was the case of Merkel. AKK has brought to the public knowledge her strong commitment to the Catholic belief.8 6 https://www.faz.net/aktuell/politik/inland/cdu-startet-werkstattgespraech-zurfluechtlingspolitik-16034769.html retrieved 12.2. 2019 and https://www.tagesschau.de/inland/cdu-fluechtlingspolitik-103.html 7 https://www.faz.net/aktuell/politik/inland/cdu-startet-werkstattgespraech-zurfluechtlingspolitik-16034769.html retrieved 12.2. 2019 8 https://daserste.ndr.de/annewill/archiv/CDU-mit-neuer-Chefin-reicht-fuereinen-Neustart,erste11426.html Retrieved 12.2. 2019 and https://www.domradio.de/themen/kirche-undpolitik/2018-11-25/kramp-karrenbauer-ueber-ihren-katholischen-glauben Retrieved 12.2. 2019 Amadae, Aaltonen 6 All these statements and actions are a sign for the fact, which CDU is trying to make a relaunch into AKK regime of more conservative politics especially on the refugee question. This due the fact, which has been a hotly debated question in Germany as well in the CDU.9 In the heart of this debate is the fact, that voters have the feeling, that they are worse of now, than in the past. The voters have the feeling, that they are not included to the society. The problem which follows is, that the concept of European integration and globalization are been mixed. The deeper integration is perceived as same kind of problem as some vocal actors have denounced globalization to the root problem in societies around the globe.10 One might note, that surge for more conservatism in the CDU is due the fact of AfD (Alternative für Deutschland) and their outspoken and loud cries for more national politics and value of the German culture and nation. CDU has had a long tradition with her Bavarian sibling party CSU (Christlich Sozialistische Union Deutschlands), that there cannot be a party to their right. This has over the years meant, that both CDU as well CSU have had a conservative strain in their party structures. CDU/CSU needed to have a platform for the more conservative voters and this strategy functioned well until the AfD became what it is today; a blatant nationalist party. After the AfD was taken over by far right wing actors, it was imminent, that the parties CDU/CSU needed to act or they felt compelled to do so, 9 https://www.faz.net/aktuell/politik/inland/cdu-startet-werkstattgespraech-zurfluechtlingspolitik-16034769.html and https://www.faz.net/aktuell/politik/inland/werkstattgespraech-der-cdueinreiseregister-gefordert-16032287.html Retrieved 12.2. 2019 10https://www.bertelsmann-stiftung.de/.../EZ_eupinions_04_2017_eng... Retrieved 12.2.2019 Amadae, Aaltonen 7 due to the perception of vox populi. This meant to take a more firm stand on migration, refugees and to the EU. CDU/CSU wanted to constrain their space to maneuver from the AfD. This shows their base, that they are still open for all kind of discussions about nationalism, EU, migration, refugees and the Euro. Only time will show, whether this has worked or not, and if the so called old parties offer anything that will keep their voters loyal to their political program. Interestingly today (12.2. 2019), the founder of AfD, Bernd Lucke, has denounced his former party and made clear, that he would like to see the AfD without any right-wing nationalists in his former party.11 AfD was formed in 2013 as a protest party for more comprehensive discussion over the Euro-crisis and its management by politics.12 The emphasis then was for more rational management of the €-crisis and for opposing the bail-out guarantees for Greece. Macron's France Sidesteps the Traditional Left and Right In France, Emmanuel Macron, aware of the deadlock power struggle between the center left and right political parties which provided an opening for national populist Marine Le Pen leading the Front National party, came into office with his "progressive centrist" campaign in 2017. Yet in enacting what some refer to as neoliberal austerity policies, by late-2018 his presidency was mired in corrosive actions of the unaffiliated Yellow Vests protesters. These activists were discomfited by Macron's gas tax, retrenchment of social programs, and general lack of support 11 https://www.faz.net/aktuell/politik/inland/lucke-brief-an-fruehere-parteibrechen-sie-mit-den-rechtsextremisten-in-der-afd-16036861.html Retrieved 12.2. 2019 12 http://www.spiegel.de/thema/alternative_fuer_deutschland/ Retrieved 12.2. 2019 Amadae, Aaltonen 8 for laborers' concerns. Macron's reformist zeal came from his appraisal that the economic policies of the 1970s, which built a sturdy social welfare state on a solid base of manufacturing industry, could no longer be sustained-especially given the global impact of the 2007-2008 financial crisis. From sweeping tax reforms favoring wealthier citizens, to reducing the power of unions and favoring a more precarious work force, Macron appears to be a neoliberal leader who appeals to conservative financial interests. Commentators note that Macron follows in the footsteps of Tony Blair and Bill Clinton who attempted to sustain economic growth by compromising the status of working class individuals while favoring pro-business interests.13 The direct implication is that slighting laborers' interests while promoting those of wealthy elites serves to turn members of the working classes to nationalist and populist political organizations seemingly better suited to address their plights. The manifest unpopularity of Macron's economic reforms is evident in both opinion polls and the Yellow Vest protests disrupting French transportation and business as usual throughout the latter half of 2018. Macron's policy initiatives were aimed to place France on a more secure financial footing as a necessary condition to maintaining the overall solvency of the European Union and the Eurozone. Sharing a common currency places members of the Eurozone in the position of being mandated to each have a limited share of public debt. Thus, to keep France's economic house in order, Macron deemed the neoliberal reforms necessary. He has gambled on surviving the unpopularity of these policies, and that by the end of his first term economic success in the form of 13 George Ross, "The French Enigma: Macron, Centrist Reformism, and the Labor Movement, New Labor Forum, 2018, pp. 1-7, see p. 5. Amadae, Aaltonen 9 economic growth, higher employment rates, and higher wages will prove his interventions to have been right. His policies are also targeted to challenge Germany as the rightful successor to the United Kingdom's key role in European banking and finance as the UK withdraws from the EU. Thus for Macron, as for Clinton, Reagan, and Thatcher, economic reforms are economic necessities. For Macron, economic reforms are necessary prevent the financial disintegration of the Eurozone and financial insolvency of individual member states. Just as Thatcher infamously articulated in the 1980s, "there is no alternative" to neoliberal economics. Austerity, low corporate taxation, anti-trade unionism, self-responsibilization and the flexibilization of work are deemed necessary for a nation to be economically competitive in post-industrial economies. Economic realities must take precedence over social agendas. Analysis Considering the fate of the center left and right in the UK, Germany, and France, in each country the center is challenged by a populist surge. However, in each state, unique circumstances shape the challenges. In the UK, the far left and far right extremes meet on the question of reasserting British sovereignty over political and economic affairs. In Germany the established left and right parties seek to absorb the potential populist voters further to the left and right. In France Macron's effort to renew France's political economic regime to make it more competitive itself is countered by rule of the street. In the first decades of the twenty-first century it is surprising that one of the greatest challenges to the stability of Europe is the rise, once again of populist Amadae, Aaltonen 10 nationalism. This rise is made possible by the loss of power and legitimacy of the center left and right political parties across Europe. Voters are expressing their discontent because they feel that their voices do not matter to government. Government leaders and bureaucrats appear to be elites out of touch with the common person. People experience that their standard of living is deteriorating and their working conditions have grown uncertain. Wages have essentially stagnated even though the stock market continues to grow. Wage earners must compete against the foreign labor supply and the digitalization of work. The original argument sustaining the European Union was about both peace and economic cooperation. In a globalized market it is necessary for countries to form common alliances, such as the World Trade Organization (1994) and Customs Union which then evolved into the Eurozone (1999) with its own currency in 2002. The logic of the European Union and the Eurozone was essentially, "together we are strong, alone we are weak." In turn to maintain both the EU and the Single European Market it is crucial to sustain a solvent common banking system. The EU and the SEM rely on significant political and economic integration in order maintain their viability. Historically as integration was developed, the focus tightened on markets and economic integration. Therefore the EU itself increasingly came to function as a regulatory order serving economic interests. The political aspect of the European project receded as concerns about economic growth and solvency gained prominence. The establishment of the European Central Bank and the common currency-and the acceptance on the part of member states that they could no longer devalue their currencies-meant that every nation had to have its own Amadae, Aaltonen 11 economy in order for the EU to be stable. This in turn meant that when nations ran significant national deficits, they came under a lot of pressure to introduce unpopular austerity measures. Simultaneously Europe lacked sufficient means to foster political integration to counter the intense focus on balanced-budgets. While the northern countries were more successful in achieving national economic growth, the southern countries struggled to pay workers enough to buy products from international markets. As we now know, the Greece debt crisis almost by itself posed an overwhelming financial threat to stability of the entire Euro area. Three Questions Three questions invite further investigation. First, to what extent did the shift in focus from political community to economic integration (and maintaining the regulatory basis for a single European Customs Union) pursue economic unity at the price of political integration and democratic control? Second, let us accept that maintaining the economic viability of the Eurozone has depended on neoliberal economic reforms of changing tax structures to favor socio-economic elites and devaluating wages, which in turn stokes reactionary populism and nationalism. Is there a path forward that can develop sustainable economic policies of broad-based inclusion of all citizens? Third, let us recognize the thin basis for the European Central Bank. The ECB does not have sufficient funds and liquidity to offer or guarantee the sizable loans required to offset the financial needs of debtor nations, and has a role limited to the currency-based European Stabilization Mechanism. Would a broader approach to economic stability through a banking system- (capable of maintaining Keynesian economic demand-based policy) -offer a Amadae, Aaltonen 12 superior tool to achieve the economic inclusion and integration necessary to prevent descent into reactionary nationalist populism? These three looming questions address three themes: (a) the political integration of citizens of EU member states into the overarching governance of the European Union; (b) the economic inclusion of these citizens to offset the incessant tendency of wealth to flow upwards; and (c) what are the best means available to achieve economic solvency and growth. These three questions are difficult and much debated. Moreover consider the populist reaction to the as yet ongoing trend toward increasing employment precarity, which has followed decades of neoliberal economics and been made much more acute after the 2007-2008 financial crisis. It is unclear how much time remains to defuse the alienation fueling populist nationalism. This time constraint is already obvious in Donald Trump's presidency and his ongoing campaign to "Make America Great Again." Time pressures are also evident as Britain stands on the brink of exiting the European project, Annegret Kramp-Karrenbauer's Christian Democrat Union party vies to maintain its political viability to lead Germany, and French citizens protest Emmanuel Macron's reforms. The EU's political organization transcends the national sovereignty of Britain, France and Germany. Hence the withdrawal of support for the European Union from any of these key member states and their citizens, counters the late twentiethcentury liberal world order. This legal and institutional order was built, and successively rebuilt, brick by brick, and document by document, out of five millennium of human experimentation with governance. This order very recently Amadae, Aaltonen 13 survived a calamitous second World War in which Europe was spared atomic destruction that was instead turned toward the far East. Neoliberalism Recall three above urgent questions (1) of the importance of political versus mere economic integration, (2) the purported necessity of neoliberal economic reforms, (3) and the surest means to achieving inclusive wealth generation in the European Union. Even though we do not know the answer to these questions, we can be certain that neoliberal reforms fuel the political movements that currently oppose supranational European sovereignty. Neoliberal reforms also support government by technocratic elites, which also inspire populist protests. However, even without directly answering the three questions, we can observe that they are tightly related. First, political integration was significantly reduced by the policy emphasis and tools used to construct the Eurozone. The achievement of economic integration has placed achieving efficiency as a crucial aim. This emphasis downplays many human concerns. These include citizens' participation in decisionmaking authority, and in choosing which values and procedures should be supported. Economic efficiency threatens community, solidarity, and commitment as it supports unlimited economic competition. Second, neoliberal economic policies depend on specific policy tools which span both the center left and right. These have been implemented using New Public Management and public choice schools of training. From within the neoliberal paradigm, every decision is an economic choice, and efficiency is the only neutral and objective method of directing Amadae, Aaltonen 14 public policy.14 However, the very tools used to implement neoliberal economic policy presuppose answers to the three overarching questions posed throughout this essay. These tools view all decision-making as economic. They treat political integration as a form of individualistic competition promoted by economists. They also view neoliberal economic reforms as necessary for economic solvency and prosperity. Furthermore, and third, from within the schools of neoliberal economics, Keynesian methods are regarded as illegitimate. These methods stimulate economic demand through public spending as a means to reach higher employment goals and achieve economic growth. Public choice economics disdain Keynes. They see no role for governance in public finance, and even suggest that potentially the monetary regulation of interest rates is best determined by the market. Public choice economics distrusts public governance and argues that privatized control of resources and the exercise of private authority best respects individual rights. However, as is evident in Macron's approach, neoliberal reforms risk alienating democratic stakeholders and those whose livelihood is secured one pay check at a time. Despite the constructive role labor unions played in neutralizing the destructive consequences of the competition unemployed individuals for insufficient jobs with subsistence level (or less pay), neoliberal ideology and practice opposes labor organization. The Keynesian economic approach is deemed a non-starter because neoliberalism champions market solutions and a limited role for governance and public funds. 14 For discussion see S.M. Amadae, Prisoners of Reason: Game Theory and Neoliberal Political Economy, Cambridge University Press, 2016. Amadae, Aaltonen 15 Neoliberal economics poses categorical answers to the three overarching questions of our current political economic moment. Politics is just economic competition by another name; economic integration displaces the need for political integration. Neoliberal economic reform is necessary to achieve economic stability and growth. The only role a central bank can legitimately play in public finance is the monetary role of stipulating interest rates, and possibly offering loans and guaranteeing creditors' deposits. Yet in the 2008-2009 global financial crisis it was demonstrably shown that neoliberal economics does not generate inclusive prosperity, and that it tends to privatize profit and socialize debt. Most crucially, contrary to what neoliberal economic models showed, the market is not guaranteed to accurately price risk. Therefore, the market does not provide any guarantee that economic collapse will not result from individuals' rational choices. Thus governmental oversight in the form of regulations of financial products and policies to balance the tendency of wealthy to trickle up is necessary. Conclusion: Finland's Challenges Finland now faces some similar challenges regarding maintain economic competitiveness that worried Macron, and cannot avoid the difficult questions posed above. Finland has maintained a strong social welfare state, especially when contrasted with the US, Germany, and the United Kingdom which have already undergone neoliberal reforms. In Finland, respect for labor unions and protection of workers' dignity and economic status is vibrant, and the state provides generous public services. Nevertheless, economists warn of an increasingly lack of competitiveness and need to encourage more flexible employment as a means to Amadae, Aaltonen 16 maintain its comprehensive pension program, to lower unemployment, and to remain economically competitive in a global market of goods and services. So far in public political debate it is straightforward to propose that marketbased reforms and fiscal restraint will help resolve Finland's long term economic challenges. Yet this apparent commonsense mistakenly lumps together the embrace of neoliberal economic reforms, which are linked to populist nationalism, with a strong respect for public interest consistent with Adam Smith's blueprint for liberty. Political integration and economic inclusion traditionally characterize the political center in Finland. Smith's system of natural liberty is consistent with the center of Finnish politics. Neoliberal reforms would bring the Finnish political economic system into uncharted territory were they to emphasize privatization, austerity, and eroded respect for labor. Neoliberal economics is usually introduced because, allegedly, "there is no alternative." By contrast, Smtih's market-based rule of law is aspirational and emancipatory. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
NATURAL NAME THEORY AND LINGUISTIC KINDS JTMMILLER FORTHCOMING IN THE JOURNAL OF PHILOSOPHY Pre-Proof Version Please cite final version Pure quotation cases are those in which we quote "not to report what another says, but simply to talk about linguistic expressions."1 For example: (1) 'Table' has five letters. (2) In the above, 'bank' is ambiguous. The first word of (1) is being used to talk about the word 'table', and in (2), 'bank' is being used to refer to some previous utterance or expression of the word 'bank'. This is in contrast to other forms of quotation, such as in: (3) "But I have one hand tied behind my back due to government policies and inaction," he told the Guardian.2 (4) The government's latest plan, produced in July, was condemned as "woefully inadequate" by city leaders and "inexcusable" by doctors.3 In both (3) and (4), the quoted material is reporting what another has said. Michael Johnson has proposed the natural name theory in order to explain cases of pure quotation.4 This view holds that in cases of pure quotation, the quoted term(s) "is a natural name of a linguistic object."5 I am grateful to Anna Bortolan for various discussions on topics raised in this paper, Ian Kidd and Craig French for their linguistic intuitions, and Michael Johnson and anonymous reviewers at this JOURNAL for their very helpful comments. 1 Herman Cappelen and Ernie Lepore, "Varieties of Quotation," Mind, CVI, 423 (July 1997): 429–50. 2 Damien Carrington, "London reaches legal air pollution limit just one month into the new year," The Guardian, January 30, 2018, https://www.theguardian.com/uk-news/2018/jan/30/london-reaches-legal-air-pollution-limit-just-onemonth-into-the-new-year. 3 Ibid. 4 Michael Johnson, "Pure Quotation and Natural Naming," this JOURNAL, CXV, 10 (October 2018): 550–66. This claim is limited to pure quotation. For a defense of giving different theoretical explanations of different types of quotation, see ibid., pp. 561–62. This outline of Johnson's discussion is far from exhaustive, and merely seeks to highlight the relevant features of the theory for my aims here. 5 Ibid., p. 553. I will talk about linguistic objects even though I note that it is not clear that some of the entities named are objects in any standard sense of the term. Rather, spellings, pronunciations, and even meanings may be properties rather 2 Thus, in (1), the first word is the natural name for the word 'table'. The natural name theory holds that a name is natural in that "the nature of a word suggests a name for it: a name that sounds and is spelled like the word to be named,"6 and that names are still conventional in that we have chosen to accept that suggestion. The use of quotation marks is thus our way of indicating that in (1), the word used is the natural name for the word 'table'.7 The natural name theory then easily extends to other linguistic objects: the natural name for the spelling of table is 't-a-b-l-e', the natural name for the meaning of 'table' is 'TABLE', and so on. After outlining the theory in more detail, in this paper I will raise a new problem for the natural name theory, namely that positing a resemblance relation between the name and the linguistic object it names does not allow us to rule out cases where the natural name fails to resemble the linguistic object it names. I will argue, though, that we can avoid this problem if we can combine the natural name theory with a type-realist metaphysics of language, thereby allowing us to hold that the name is natural because the name is an instance of the kind that it names. I will conclude by reflecting on the importance of the metaphysics of language for questions in the philosophy of language. I Johnson presents a range of evidence for the natural name theory, most centrally with respect to the multiplicity thesis: the thesis that pure quotations can refer to a number of different things. These include spellings, meanings, and words, and pure quotation can also be used to refer to graphemes, pronunciations, phonemes, and senses as in:8 (5) It's not just the British that pronounce "z" as "zed". The vast majority of the English speaking world does this. The primary exception, of course, is in the United States where "z" is pronounced "zee".9 (6) Xi: This is the same sound as "ch" in "Bach", which does not sound like "ch" in "chair".10 than objects (see J. T. M. Miller, "Words, Substance, and Bundle Theory," unpublished manuscript). If some referents of pure quotations are linguistic properties and not objects, then some changes in the view defended here might be needed. 6 Johnson, "Pure Quotation and Natural Naming," op. cit., p. 553. 7 As Johnson notes, this is an inessential tenet of the theory (ibid., p. 554), but it is an important one as the use of quotation marks disambiguates between the natural name for a word, and the word itself. Presumably other ways of disambiguation are possible, such as the use of italics as in 'table has five letters'. 8 Ibid., pp. 563–65. 9 Daven Hiskey, "Why Do the British Pronounce 'Z' as 'Zed'?," Today I Found Out: Feed Your Brain, October 31, 2012, http://www.todayifoundout.com/index.php/2012/10/why-do-the-british-pronounce-z-as-zed/. 10 Jonathan Robie, "The Greek Alphabet," Little Greek 101: Learning New Testament Greek, https://www.ibiblio.org/koine/greek/lessons/alphabet.html. 3 (7) As X notes in the comments, it's not fake as in "created by photoshop", but it IS fake in the sense of being added as an ironic joke by a company known for such things.11 I assume here, with Johnson, that this is good evidence that there is a multiplicity in the ability of pure quotation to refer to many linguistic types, or as I prefer, kinds,12 and that the failure of other theories (most notably identity and demonstrative theories) to accommodate such evidence indicate that while they may be good explanations of other types of quotation, they fail to explain pure quotation.13 Within the natural name theory, which name is the natural name for a linguistic object is taken to be a result of the natural relation that exists between the name and the named object. Natural names refer to what they refer to because it is in the nature of names to refer to the things they name. Additionally, at least in the case of names of linguistic objects, although the reference is not determined by the resemblance, there is a resemblance between the name and the thing that it names: "the natural name theory easily explains how a pure quotation can name a spelling, for instance, by resembling that spelling."14 Of course, this is not to say that all names resemble what they name. The name 'Jeremy Corbyn' does not resemble the person Jeremy Corbyn, and nor would we expect it to. But, in the case of natural names for linguistic objects, the natural name resembles the linguistic object it names. Names for spellings, meanings, words, and other linguistic kinds are "natural" in that they are not arbitrary. In the case of Jeremy Corbyn, there is nothing intrinsic about Jeremy Corbyn that led to 'Jeremy Corbyn' being his name. Although it is of the nature of the name to refer to what it names, 'Jeremy Corbyn' could have referred to someone else. This is not the case for natural names for linguistic objects. Although natural names are chosen, they are not arbitrary as this natural resemblance relation is not arbitrary. This does not deny that the relation might be conventional, as in the case of the words chosen to name certain animal sounds. Natural names, though, are taken to (at least) possibly be natural and conventional.15 11Mark Liberman, "Helpful Label," Language Log (blog), July 7, 2014, http://languagelog.ldc.upenn.edu/nll/?p=13327. 12 I will talk about kinds on the assumption that we are talking about linguistic objects (see fn. 5), not properties. If some referents discussed are better thought of as properties, then for those cases, my talk about kinds should be replaced with talk about universal properties. The nature of the relationship between instances and kinds that I rely on later in this paper also holds between instances of universal properties and the universal property itself (though see fn. 23). 13 See Herman Cappelen and Ernie Lepore, "Using, Mentioning and Quoting: A Reply to Saka," Mind, CVIII, 432 (October 1999): 741–50, for an in-depth discussion of the identity and demonstrative theories, including their explicit rejection of the data used to motivate the multiplicity thesis. See Paul Saka, "Quotation and the Use-Mention Distinction," Mind, CVII, 425 (January 1998): 113–35, for objections to the natural name theory, and Johnson, "Pure Quotation and Natural Naming," op. cit., pp. 550–66, for responses to them. 14 Johnson, "Pure Quotation and Natural Naming," op. cit., p. 566. 15 Note though: "natural names are chosen because they resemble the things that they name, but they do not name them for this reason. Should the natural relation between them and their referents be broken, or only imagined in the first place, they would not cease to have those referents" (ibid., p. 555). Thus, this connection can be broken, and indeed this particularly seems to be possible for cases of animal noises and other onomatopoeia. It is less clear that this connection can be broken in the case of linguistic objects as it is not obvious how anything other than 'table' will be a natural name for the word 'table'. 4 This resemblance relation between the name and the object named allows the natural name theory to satisfy the idea that there is a particularly close relationship between quotations and their semantic values. That is, the relationship between the natural name 'bank' and the word it names is closer than the relationship between the name 'Jeremy Corbyn' and Jeremy Corbyn. It thus avoids the charge Davidson puts against the theory (under the title of the proper name theory) that on this view, "there is no relation, beyond an accident of spelling, between an expression and the quotation-mark name of that expression."16 II We have seen that the natural name theory holds that the names for things like spellings, meanings, and pronunciations are chosen because of their resemblance to what they name. This is crucial as a way to avoid the charge that the names are not natural and are instead arbitrary. Natural names are natural because they "suggest" themselves: "the nature of a sound suggests a name for it: a name that sounds like the sound to be named."17 This is a powerful explanation when it is applied to cases where what is being referred to by the quoted term is some further particular. Thus, in (2), the term 'bank' is taken to be a natural name for the particular word 'bank' written previously in that conversation. ''bank'' resembles 'bank',18 and hence suggests itself as the natural name for that previously written (or otherwise expressed) particular word.19 I do not want to deny that there are cases of pure quotation where the referent is some particular term previously uttered or expressed. What I want to argue is that we need to extend the theory beyond just natural names for particular utterances of words. This is because the theory as outlined will struggle to explain certain facts associated with pure quotation cases of the sort in (1) and the sort of information we are seeking to express in cases such as (5–7). To see this, we need to ask a further question as to which name is the natural name for a linguistic kind, not about the name for some particular instance or utterance. That is, why there is something distinctly wrong about: (8) ''cats'' refers to 'cat'. 16 Donald Davidson, "Quotation," Theory and Decision, XI, 1 (March 1979): 27–40, at p. 30. 17 Johnson, "Pure Quotation and Natural Naming," op. cit., p. 551. 18 Note that ''bank'' is being used here not as double quote marks, but two sets of single quote marks to indicate the name for a word – i.e. 'bank'. I will follow this same stylistic convention throughout. 19 'Particular' in the sense of an instance of a word expressed previously. There may be further cases where it is not obvious that ''bank'' refers to a particular word. This is because it might be unclear which word-type it is a token of (assuming we accept a type-token view of words; see Linda Wetzel, Types and Tokens: An Essay on Abstract Objects (Cambridge, MA: MIT Press, 2009), for a defense, and J. T. M. Miller, "On the Individuation of Words," Inquiry (January 2019) doi:10.1080/0020174X.2018.1562378, for objections), but I leave such cases to one side here. 5 ''cats'' is not just a bad name for the word 'cat'. It strikes us that ''cats'' is the wrong or even is an impossible name for the word 'cat'. ''cats'' even resembles the word 'cat', far more so than other possible names, such as ''table''. However, this resemblance is not enough to secure the natural naming relation between ''cats'' and the word 'cat'. This also explains why (9) strikes us as clearly false: (9) ''cats'' has three letters. (9) is intuitively false even though, if we accepted (8), it would be true to say that the thing named in (8) has three letters. In (8) we are seemingly not talking just about some particular utterance of the word 'cat'. We are trying to make a more general statement about all instances of the word. The same holds for (9). This is not about some particular expression of a word, but all expressions of that word. This is important as part of my interest concerns the ontology (or metaphysics) of language that is required in order to hold that the natural name theory is correct, but be able to reject (8), and thus hold that (9) is false-that is, to explain why it is that ''cat'' suggests itself as a natural name for 'cat', while ''cats'' cannot be the natural name for that word. Johnson states, I think correctly, that "a natural name of a word is another word that is spelled and pronounced the same. A natural name of a spelling is a word that has that spelling. A natural name of a meaning is an expression that ordinarily has that meaning."20 In the case of onomatopoeia, the natural name suggests itself due to the resemblance that holds between the name and the object it names. Of course, this means only that the natural name is chosen due to the resemblance relation, and that this will sometimes be conventional as in the case of words that name animal sounds. However, while this is perhaps plausible in the case of animal sounds, it is far less satisfying in the case of natural names for linguistic objects. In the case of linguistic objects, it seems that the connection between the natural name and the thing it refers to is stronger than a merely conventional choice based on resemblance. This is why (8) and (9) strike us a strongly counterintuitive. Johnson says that there is a high-level convention "to use the word that is spelled and pronounced like a word type in order to name that word type."21 However, a convention to so name linguistic objects is too weak. The intuitions around (8) are stronger than that. ''cats'' is not just a conventionally wrong name for the word 'cat'. It could never be the natural name for that word. Johnson says that "sounds are not the only objects whose intrinsic nature suggests a name" and that linguistic objects also have their names due to the intrinsic nature of the named object.22 However, the problem is that we have only invoked a resemblance relation between the natural name and the object it 20 Johnson, "Pure Quotation and Natural Naming," op. cit., p. 565. 21 Ibid., p. 557. 22 Ibid., p. 550. 6 names. This provides us with no mechanism to rule out cases where resemblance fails to hold between the natural name and the linguistic object it names, and hence be able to reject (8) and (9). (8) and (9) are, I will assume, intuitively false, but we have no mechanism to account for this intuition if we can only appeal to a notion of resemblance. To summarize, the natural name theory, I think correctly, highlights that it is something about the intrinsic nature of a linguistic object that suggests a name for that object. But mere resemblance or convention is insufficient to explain this connection. In the rest of the paper, I will argue that what is required is an ontological framework that posits genuinely existing linguistic kinds, allowing us to hold that the natural name is an instance of the kind it names, and thus the strong connection between the name and the linguistic object named is explained though the notion of kind-membership. The mistake is to hold that the natural name is the word spelled and pronounced like a word type. I instead suggest that ''cats'' is not a natural name for the word type 'cat' not simply because it is not spelled or pronounced like 'cat', but because it is not an instance of the word type 'cat'. The solution I will give to the above problem will argue that it is not just that we use a word that is spelled and pronounced like a word type to name that word type, but that we use an instance of the type to refer to the type. That is, we can rule out (8) and (9), while maintaining the natural name theory, and explain the seeming non-arbitrariness of natural names for linguistic objects by positing genuine linguistic kinds, and holding that natural names for linguistic objects name (at least sometimes) not particulars, but linguistic kinds, and that the natural name will be an instance of the kind it names. III In the metaphysics of kinds, it is typically held that there is a strong relation that holds between a kind and the instances of that kind. For example, a tiger cannot be an instance of the kind HORSE because it is simply not what the particular tiger is an instance of. Perhaps, if substantial kind change is possible, a particular tiger could become an instance of the kind HORSE, but, leaving the issue of substantial change to one side, it is held that a particular tiger must be an instance of the kind TIGER and not the kind HORSE. It is also common to accept that kinds are abstract. This is the case independent of the debate about whether there can be uninstantiated kinds, as even kinds that are instantiated are not typically taken to be concrete entities.23What I assume here is only that there are kinds, at least some of which are linguistic kinds. For my purposes, the important feature of particulars and kinds is that kind-membership explains why a particular is an instance of a kind that it is an instance of. The kind-membership relation is stronger than the mere resemblance discussed above and is widely taken to explain the resemblance between the 23 For more on this, see E. J. Lowe, The Four-Category Ontology: A Metaphysical Foundation for Natural Science (Oxford: Oxford University Press, 2006). 7 instance and the kind. An instance of a kind cannot fail to resemble the kind it is an instance of as for it to be an instance of that kind it must share some properties or characteristics with the kind. A particular tiger is an instance of the kind TIGER as the particular possesses some feature(s) that it inherits from the kind and has because it is an instance of the kind. That the particular instantiates the kind it does ensures that the particular is sufficiently similar to the kind (and other instances of the kind).24 As is well known, this does not deny the difficulty of providing an account of what it is that makes all instances instances of the same kind. However, it is reasonable to suppose here that any realist about kinds will hold that there is some feature that all instances of a kind share.25 Above we saw that (8) and (9) posed a problem for the natural name theory as we could not rule out in a principled way why ''cats'' cannot be the natural name for the word 'cat'. This was because the resemblance relation that was invoked to explain why a natural name for a linguistic object is that name was too weak, and itself in need of explanation. We can solve this problem if we invoke kinds along the lines I have just laid out. This means that I suggest that we should hold that the natural name theory is correct in that pure quotations can name a multiplicity of linguistic objects, (possibly) including but not limited to words, expressions, spellings, meanings, pronunciations, phonemes, graphemes, and senses. However, this should be interpreted as meaning that what the natural names refer to (at least sometimes) are kinds (or types) of words, expressions, spellings, pronunciations, phonemes, graphemes, and senses, not particular words, expressions, spellings, pronunciations, phonemes, graphemes, and senses. That is, I argue that we should pair the natural name theory with an ontology of language that accepts linguistic kinds. Under this view then, natural names do not only name particulars; they (at least sometimes) name universal entities or linguistic kinds. This means that we should hold that, following the above discussed cases: (10) Words: ''cat'' refers to the word-kind 'CAT' (11) Pronunciations: ''zed'' refers to the pronunciation-kind 'ZED' 24 Note that the same characteristic is present in the relationship between universal properties and instances of those properties. For realists about universal properties it is not mere resemblance that makes some instance of a property an instance of that universal property; see D. M. Armstrong, Universals: An Opinionated Introduction (London: Westview Press, 1989). Thus, if some of the linguistic entities I discuss are properties rather than objects then my claims will still hold once the talk of kinds is replaced with universals or universal properties (see fns. 5 and 12; see also J. T. M. Miller, "Words, Substance, and Bundle Theory," unpublished manuscript). 25 Indeed, it is recognized within the metaphysics of words literature that saying what all instances of a word-kind have in common is very hard to do. However, the existing literature has focused solely on words and not other linguistic kinds, and this difficulty has not stopped the dominant position within this literature being type-realism about words. For arguments in favor of positing word-kinds (or types) despite the difficulty, and further debates about the nature of the kinds posited, see Jerold J. Katz, Language and Other Abstract Objects (Totowa, NJ: Rowman and Littlefield, 1981); Wetzel, Types and Tokens: An Essay on Abstract Objects, op. cit.; and John Hawthorne and Ernest Lepore, "On Words," this JOURNAL, CVIII, 9 (September 2011): 447–85; see Miller, "On the Individuation of Words," op. cit., for objections to the proposed ways to individuate words. 8 (12) Phonemes: ''ch'' refers to the phoneme-kind 'CH' (13) Graphemes: ''r'' refers to the grapheme-kind 'r' (14) Meaning: ''table'' refers to the meaning-kind 'TABLE' In each case, we see that the natural name for the linguistic kind is an instance of that kind. This should be unsurprising. If I am unsure about the nature of the kind TIGER, one option you have is to bring me a particular tiger. Instances of a kind are good examples of that kind simply in virtue of being instances of the kind, and one way to point to a kind is to point to an instance of that kind as a stand-in for the kind itself. The same is happening in the case of natural names and the linguistic kinds they name. An instance of the kind is used as a name for the kind it is itself an instance of in order to refer to a linguistic kind (or type). This natural naming of linguistic kinds in (10–14) allows us to express many truths about those kinds that are independent of the particular instances of the kinds. To say something about a linguistic kind, as we do in cases of pure quotation such as in (1), we invoke a particular of the kind as the natural name for that kind. We can reject (8) precisely because in (8) we are attempting to use an instance of the kind to refer to a kind, but we have not uttered a real instance of that kind. The instantiation relation does not hold between ''cats'' as it appears in (8) and the word-kind 'cat'. Once we can reject (8), we can conclude that (9) is false. The natural name theory is correct that pure quotations can pick out many different things, but such quotations can pick out, in addition to particular linguistic objects, many different linguistic kinds of things. The names themselves are particulars, but in some cases what the name refers to is a universal, and just like all particulars and universals, the particular bears an instantiation relation to the universal. It is not a mere resemblance relation that makes a natural name for a linguistic object the natural name for that object. It is rather that when we want to refer to a linguistic kind, we use a particular of that kind to refer to the kind, and an instance will resemble the kind it is an instance of, for if it did not share some features with the kind (and hence explain the resemblance) then we would rightly conclude that it was not really an instance of that kind. Note that this strengthens even further the response available to the natural name theory to the concern from Davidson that the view implies that there is no relation "beyond an accident of spelling" between the name and what it names.26 If the name is an instance of the kind that it names, then there is a clear and strong relation between the name and what it names. It is no "accident of spelling" that the natural name names the linguistic object it names. It should also be stressed that this is not to hold that there cannot be some instance(s) of a linguistic kind that do not exactly resemble the kind. The claim rather is that it is reasonable for the realist about kinds, a position assumed in this paper, to hold that instances of any real kind share some feature. For example, if TIGER is a real kind then there may be particular tigers that are four-legged with stripes and others that are 26 Davidson, "Quotation," op. cit., p. 30. 9 non-striped and three-legged, but (assuming that both are correctly taken to be instances of the kind TIGER) there will be some shared intrinsic property or characteristic between those particular tigers. Applying this to the case of linguistic objects and kinds, let us stipulate that (15) is an instance of the grapheme-kind 'r': (15) £ Assuming that (15) is an instance of that kind, then it is clearly one that resembles the kind less than some other instances of the kind. However, we can accommodate (15) in the same way that we might accommodate a non-striped, three-legged, non-feline instance of a tiger, as a presumably non-exactly resembling instance of the grapheme-kind 'r'. The same will then apply, mutatis mutandis for other linguistic kinds and their instances. Of course, and as already noted, providing the necessary conditions for any kind is a difficult task, and it is likely to be no easier in the case of linguistic kinds. This means that it will be a difficult task for me to explain why (15) is an instance of the grapheme-kind 'r' beyond mere assertion. All I require is that a realist about kinds will hold that there will be some feature that makes some particulars instances of that kind-quite what those features are is a further matter. This discussion of non-standard instances of a kind also suggests a response to a possible concern about whether there can be non-natural names for linguistic kinds.27 To provide an answer to whether nonnatural names are possible, we need to highlight that within the natural name theory, natural names are both chosen and natural. Within the ontology I have suggested, this means that we choose, out of the instances that bear a natural relation-the relation that I have argued is instantiation-to the kind, which is the name for that kind. This means that non-natural names would be a particular linguistic entity that does not bear this natural relation to the kind. That is, they are not instances of the kind that we are taking them to name. Such naming practices are, of course, possible. The natural name theorist need not rule out such naming practices. Rather, they need only have a principled way to distinguish between natural and non-natural names, and this can be done through considering whether the instance bears an instantiation relation to the kind that it is taken to name. Given that the existence of this instantiation relation is not arbitrary for the realist about kinds, this allows us to maintain that natural names could be natural and conventional in the sense described above. To give a more concrete example, consider again (15). Assuming this time, as I believe most would, that (15) is not an instance of the grapheme-kind 'r', then (15) could be taken to be a name for that kind, but it would not be a natural name as (15) is not a genuine instance of the grapheme-kind 'r'. The fact that (15) is not an instance of the grapheme-kind 'r' also explains why we did not choose that name for the kind. It would lead to confusions of the sort seen in (8) to use a non-natural name when a natural name could be used 27 I am grateful to an anonymous reviewer for this JOURNAL for raising this issue. 10 instead. The natural name theory need not deny that there are non-natural names for linguistic objects and kinds. It need only hold that there are natural names and that it is those natural names that are within the quoted material in cases of pure quotation. There may also be some situations in which the kind that we attempt to refer to is not a real kind. As in the case of ordinary objects and properties, answering the question of which linguistic-kind terms refer to genuine kinds is going to require detailed input and consideration of the empirical data.28 In the case of words, are the particular words 'run' and 'ran' both instances of the same kind, perhaps analyzed through the linguistic root 'RUN'?29 Perhaps phonology will develop such that we wish to reject the existence of the phoneme 'ch' (or more precisely put, '/tʃ/') in (12), or that the written forms of language will change such that certain grapheme-kinds cease to exist, or new ones come into existence. It could be that on examination of the linguistic data all of the linguistic kinds that I have discussed in this paper turn out not to exist, just as we might ultimately reject the existence of the kind TIGER in favor of other kinds within natural science. What would this mean for the natural name theory as applied to linguistic kinds? It would mean that we should hold that what we thought was a kind turned out not to be a real kind. The kind term 'CH' would be similar to the supposed kind term 'phlogiston'. Neither would pick out a real kind. What these terms do pick out or refer to, if anything, would depend on what we think non-referring terms pick out, or how we wish to handle cases of apparent reference to non-existent objects, but such discussions are beyond the scope of this paper. These is one last important concern to consider for the proposed view: that quoted words, like those I rely on, do not function like other expressions that refer to kinds. To see this, consider: (16a) The tiger is a big feline. (16b) A tiger is a big feline. (16c) Tigers are big felines. (17a) *The 'cat' has three letters. (17b) *A 'cat' has three letters. 28 See J. T. M. Miller, "Sameness of Word," unpublished manuscript, for a longer discussion of this point. 29 Note that this is a root in the technical linguistic sense of the term as discussed by, inter alia, Paolo Acquaviva, "The Roots of Nominality, The Nominality of Roots," in Artemis Alexiadou, Hagit Borer, and Florian Schäfer, eds., The Roots of Syntax, the Syntax of Roots (Oxford: Oxford University Press, 2014), pp. 33–56; Paolo Acquaviva, "Roots, Concepts, and Word Structure: On the Atoms of Lexical Semantics," in Franz Rainer et al., eds., Morphology and Meaning (Amsterdam: John Benjamins, 2014), pp. 49–70; Cedric Boeckx, Bare Syntax (Oxford: Oxford University Press, 2008); Hagit Borer, "The Category of Roots," in Alexiadou, Borer, and Schäfer, eds., The Roots of Syntax, the Syntax of Roots, op. cit., pp. 112–48; Guglielmo Cinque, Functional Structure in DP and IP: The Cartography of Syntactic Structures, vol. 1, (Oxford: Oxford University Press, 2002); Heidi Harley, "How Do Verbs Get Their Names? Denominal Verbs, Manner Incorporation and the Ontology of Verb Roots in English," in Nomi Erteschik-Shir and Tova Rapoport, eds., The Syntax of Aspect (Oxford: Oxford University Press, 2005), pp. 42–64; and Heidi Harley, "On the Identity of Roots," Theoretical Linguistics, XL, 3–4 (October 2014): 225–76. 11 (17c) *'cat's has three letters. A comparison of (16) and (17) would seem to show that you cannot use indefinite, definite, or plural forms to refer to linguistic kinds, contra ordinary nouns. If we take items such as 'cat' to be names for kinds, then this inability requires some explanation. First, it is worth noting that this issue only seems to arise for some linguistic kinds. For example: (18a) The 'r' is a consonant. (18b) A(n) 'r' is a consonant. (18c) 'r's are consonants. While the examples in (18) might be unusual, they are interpretable, and any difficulty of interpretation I suggest stems not from some hidden infelicity of (18), but rather from a general semantic pressure that when we use linguistic entities to refer to linguistic kinds that we make that explicit, as the general convention is to interpret linguistic entities as referring to non-linguistic kinds. For example, the content of (18a) is most likely to be expressed by a native speaker as: (18d) The letter-'r' is a letter.30 The tendency toward expressions such as (18d) over (18a) arises partly from the fact that it is very unusual for speakers to use the indefinite to refer to letters, rather than through a definite form such as in 'That 'r' is a consonant'. In rare cases where we would use the indefinite, then even though (18d) may be the usual way that a person would speak, (18a) would be awkward but felicitous. However, even if (18a) is difficult to interpret, (18b) and (18c) are acceptable as they are, indicating that quoted material taken as names for some linguistic kinds can function in the some of the same ways as names for other more "ordinary" kinds. Though certainly not a full analysis, I suggest that the supporter of the natural name theory could extend this to other cases, such that this inability arises not out of the failure of 'cat' to be a name, but rather due to the semantic pressure to interpret words as referring to "ordinary" objects rather than words or other linguistic kinds. That is, the semantic pressure is to take 'cat' not to refer to linguistic objects. If we stipulate, at least in the case of pure quotation, that the quotation marks are an indication that we should take the quoted material to be referring to linguistic entities, then we arrive at the view that (17a–c) can be more explicitly expressed as (19a–c): 30 Here we can see the convention that when talking about linguistic kinds, we must be explicit through the use of the hyphenated 'letter-'r'' to indicate that we are talking about the linguistic kind. 12 (19a) The word-'cat' has three letters. (19b) A word-'cat' has three letters. (19c) Words-'cat' have three letters. The examples in (19) may be strange to most speakers, but they are interpretable in the way that (17) is not, and shows that if we make clearer what the reference of 'cat' is, then the term begins to behave as the term 'tiger' does in (17).31 It is important to stress, though, that this does not make this version of the natural name theory a repackaging of the demonstration theory. This is for at least two reasons. First, we still hold that pure quotation is not a case of demonstration as it is still the case that the referent of pure quotation need not be some previously uttered expression. That is, in cases of pure quotation there is often no target to demonstrate, and the extended natural name theory proposed here is consistent with this. Second, and as seen in (18), we still hold that the multiplicity thesis is correct, contra the explicit denial of the thesis by supporters of the demonstrative view such as Cappelen and Lepore, who describe the multiplicity thesis as "the Humpty Dumptyesque idea that uses of quotation can refer to different sorts of entities (be it tokens, types, syntactic structures, or concepts) simply by intending to refer to them is unsubstantiated by the data."32 Indeed, if I am right, we can hold that pure quotations can refer to both particular linguistic objects and linguistic kinds. As kinds are distinct from the instances of the kinds, we thus hold that pure quotation cases can refer to even more different objects than even Johnson claimed. IV In this paper, I have outlined Johnson's natural name theory for cases of pure quotation and argued that the theory is stronger if combined with an ontology of language that accepts the existence of linguistic kinds. Once these views are combined, a natural name for a linguistic object (at least sometimes) refers to the kind of linguistic object that that object is an instance of. This explains why ''cats'' cannot be the natural name for 'cat'. This cannot happen as the natural name for a linguistic kind is required to be itself an instance of that kind.. Thus, I argue that the natural name theorist should accept an ontology of language that posits kinds. More broadly, this paper shows that when theorizing about language our ontological commitments can significantly affect the plausibility of a variety of claims about language. The impact of the ontology or 31 See also Jürgen Pafel, "Two Dogmas on Quotation," in Elke Brendel, Jörg Meibauer, and Markus Steinbach, eds., Understanding Quotation (Berlin: de Gruyter Mouton, 2011), pp. 249–76, for more direct discussion of the linguistic evidence that pure quotations are nouns, not noun phrases. 32 Cappelen and Lepore, "Using, Mentioning and Quoting: A Reply to Saka," op. cit., p. 746. 13 metaphysics of language on theories or debates traditionally taken to be part of the philosophy of language has not often been discussed, but the arguments here suggest that there is a close connection between the two. This should hardly be surprising. Just as we recognize that our theories of mind need to acknowledge what ontological commitments they require, so should our theories of language. The addition of a kindor type-realist ontological framework, in the case outlined here, strengthens the natural name theory. The positing of linguistic kinds as the referent of quoted terms as in sentences such as (1) could be taken to be an argument in favor of the existence of linguistic kinds. That is, the strength of the natural name theory, especially given the linguistic evidence in favor of the multiplicity thesis, might motivate us to retain it by embracing genuinely existing linguistic kinds. Or, if we accept the arguments (not considered here) against the positing of linguistic kinds in our metaphysics of language, as nominalists we may use this connection between positing kinds and the natural name theory as a reason to reject the natural name theory. My intention is not to decide between these options here. Instead, my intention has been to show the (otherwise largely overlooked) importance of sustained ontological and metaphysical work focused on the nature of language and linguistic entities in order to assess how different ontological commitments may cohere (or not) with existing theories within the literature on traditional topics within the philosophy of language. I have only looked at the case of pure quotation here. It remains to consider in future work whether certain ontological and metaphysical commitments within the metaphysics of language cohere (or not) with theories within the philosophy of language, and to assess what that means for both. JTMMILLER UNIVERSITY OF NOTTINGHAM | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Naturalism, Theism, and the Origin of Life1 Published in Process Studies, 27:3-4, 1998, 267-279 ABSTRACT Alvin Plantinga and Phillip E. Johnson strongly attack "metaphysical naturalism", a doctrine based, in part, on Darwinian concepts. They claim that this doctrine dominates American academic, educational, and legal thought, and that it is both erroneous and pernicious. Stuart Kauffman claims that currently accepted versions of Darwinian evolutionary theory are radically incomplete, that they should be supplemented by explicit recognition of the importance of coherent structures - the prevalence of "order for free". Both of these developments are here interpreted in relation to some contemporary theistic notions of "creation", including those of Lewis Ford, Robert Neville, and Robert Sokolowski. Kaufmann's approach is consistent with the approach of process theism, and is not invalidated by the attacks of Plantinga and Johnson. (End of Abstract.) In Warrant and Proper Function, (WPF) Alvin Plantinga argues that the probability of human cognitive faculties "being reliable (producing mostly true beliefs)" must be regarded as quite low, if "metaphysical naturalism" is taken as valid and "human cognitive faculties arose by the mechanisms to which contemporary evolutionary thought directs our attention" (WPF 219). Since the reliability (proper function) of human cognitive faculties is a precondition of any warranted belief whatsoever, Plantinga concludes that it would be intrinsically irrational to adhere to naturalism and also to the generally accepted evolutionary account of origins. He advocates replacing evolutionary naturalism with a "theistic" approach.2 In Darwin on Trial3, Phillip E. Johnson, a professor of Law at the University of California, Berkeley, and an expert on the use of evidence in legal proceedings, examine the evidentiary basis for the currently accepted interpretation of biological evolution, "the Neo-Darwinian Synthesis". He finds that basis decidedly deficient. Among his strongest points is that observations that demonstrate gradual evolutionary changes in specific characteristics (beak shape of finches, color of forest moths, for instance) do not establish how gradual changes could bring about major evolutionary transitions that require concerted functioning of many specialized organs-such as the change from arboreal mammals to night-flying bats, or the origin of life. In a more recent work, Reason in the Balance: The Case Against NATURALISM in Science, Law & Education (RB), Johnson continues his argument, and makes clear what was implicit in the earlier work. That is that one of the main reasons for his attack on Darwinism is his conclusion that insufficiently critical adoption of evolutionary modes of thought by the majority of scientists, and also by educational (e.g., John Dewey) and legal (e.g., Justice Oliver Wendell Holmes, Jr.) leaders, has led to a highly unsatisfactory cultural situation, and to many evil consequences. Johnson styles himself a"theistic realist"- while distancing his positions from that of the "fundamentalists" and "creation scientists", he accepts the name "creationist"` A creationist is simply a person who believes that God creates-meaning that the living world is the product of an intelligent and purposeful Creator rather than merely a combination of chance events and impersonal natural laws. (RB, 74) Johnson define naturalism as "the doctrine that nature is `all there is`" (RB, 7) and distinguishes pernicious "metaphysical" naturalism from relatively benign "methodological" naturalism (the strategy of proceeding as if naturalism were true).Johnson contends that the metaphysical disagreement between naturalists and theists-the clash of two incompatible "creation stories"(RB, 12)- is a central issue in a "culture war" now raging in the United States. Naturalism and theism appear to many thoughtful people as contraries-mutually-exclusive ways of dealing with questions of great significance4. But from some points of view, the opposition between these modes of thought, and perhaps even their sharp distinction, may be less clear. Specific notions of deity, and of divine action, that have figured in theistic conceptual systems of long-past civilizations have certainly been influenced by then-prevailing technology-the ways in which people made their living5. In our own time, recent developments in science have had major influence on how the object of religion is conceived, at least for some theists6. Whitehead wrote: "....Faith in reason is the trust that the ultimate nature of things lie together in a harmony which excludes mere arbitrariness. It is the faith that at the base of things we shall not find mere arbitrary mystery. The faith in the order of things which has made possible the growth of science is a particular example of a deeper faith. ..." (SMW, 18) To the extent that this is the case, serious investigators, of whatever sort, employ modes of thought that can be considered to have "theistic" overtones. Both naturalistic and theistic approaches are in continual change and development-greatly complicating comparison of the two points of view. In particular, the science and technology of the last decades of this century differ in important ways from the science and technology that went just before. In recent decades, theoretical developments and widespread availability of powerful computers have drastically changed the sorts of problems that scientists and 3 technologists can tackle, greatly altered the methods they use - and brought about major upheaval in rather fundamental concepts used in scientific work. Major re-conceptualization of causality has occurred.7 It seems at least possible that some formerly-serious conflicts between theistic and naturalistic outlooks may well have become moot. This paper reviews a novel approach to the scientific understanding of the origin of life-and to development of biological order and diversity in general-and explores, in a preliminary way, possible relationship between this new approach and some contemporary philosophical theologies of creation. * * * Richard Dawkins has been engaged in an extended polemic against standard theistic interpretations. Even though he did make what might be called a "theological" contribution8 regarding "God's Utility Function", clearly he should be counted as a "naturalist" rather than a "theist". Climbing Mount Improbable, Dawkins' most recent popular work9, is mainly a refutation of arguments put forward, over many years, by a number of distinguished physical scientists, who have claimed that biological evolutionary change by natural selection is intrinsically unreasonable, using arguments from probability theory. Dawkins holds that those objections falsely assume that evolution necessarily involves major, abrupt, alteration of a preexisting situation-analogous to a foolhardy mountain-climber essaying an assent straight up the face of a sharp precipice. Dawkins claims that what actually occurs in natural evolution is incremental change, analogous to a more cautious climber's slow assent up a long, but gentle, slope around the back of that steep cliff. For Dawkins, by far the most important aspect of biological nature is the ability of certain stretches of DNA ("genes") to engender faithful copies of themselves, under conditions that prevail. In earlier works, Dawkins noted that there are other entities in the world, in addition to genes, that have the property of self-replication-units of cultural transmission ("memes") are also "replicators". Recently, Dawkins has re-narrowed his focus to the level of the gene. John Maynard Smith and Eörs Sazthmáry considered five major evolutionary transitions, ranging from the origin of life to the beginnings of human language, using an approach similar to that of Dawkins.10 Curiously, Dawkins does not much discuss the work of Stuart Kauffman who, in 1993, published a major work, The Origins of Order: Self-Organization and Selection in Evolution, (OOSSE) dealing with basic mechanisms of evolutionary change. (Dawkins does include brief reference to Kauffman's more popular 1995 work, At Home in the Universe (HU).) Kauffman, like the eminent physicists Dawkins quotes, regards the standard understanding of evolutionary change by natural selection as radically unsatisfactory, but his argument has a quite different structure from the ones that Climbing Mount Improbable rebuts. Kauffman was trained as a physician. He gave up medical practice to study fundamental questions in biology. "I entered biology because the magnificent wonder of cell differentiation overwhelmed me. (HU, p. 94)." To better understand biological morphogenesis, Kauffman took up computer-modeling of abstract systems designed to mimic important features of biological nature. OOSSE contains rather detailed accounts of computer simulations designed to illuminate a wide range of problems of fundamental biological interest: origin of life, development of mammalian embryos, ecosystem dynamics, etc. HU covers much the same ground as OOSEE, but in a less-technical manner, and it extends arguments based in biology to questions of wider interest, such as the place of humans in the cosmos. As the title of the work indicates, Kauffman concludes that humans are integral parts of evolutionary nature, rather than intrinsically outsiders, as some others - both theists and naturalists - have held. Kauffman states the opinion that the present general understanding of evolution by natural selection is inadequate. 4 .....Where, then, does this order come from, this teeming life I see from my window: urgent spider making her living with her pre-nylon web, coyote crafty across the ridge-top, muddy Rio Grande aswarm with nosee-ems (an invisible insect peculiar to early evenings)? Since Darwin, we turn to a single, singular force, Natural Selection, which we might as well capitalize as though it were the new deity. Random variation, selection-sifting. Without it, we reason, there would be nothing but incoherent disorder. I shall argue in this book that this idea is wrong. For, as we shall see, the emerging sciences of complexity begin to suggest that the order is not all accidental, that vast veins of spontaneous order lie at hand. Laws of complexity spontaneously generate much of the order of the natural world. It is only then that selection comes into play.......(HU, .7-8) Kauffman holds that, in addition to dealing with natural selection, any adequate theory of evolution must also account for the spontaneous generation of coherence, what he calls "order for free" (HU, 71-92) His emphasis on this point is a major point of contrast between Kauffman and most other contemporary writers on evolutionary topics The novelty of Kauffman's approach may be illustrated by considering his discussion of the origin of life. The best known researchers in the field of proto-biology have focused on the currently-prevalent apparatus of biological organization and reproduction - the complex networks of DNA, RNAs, and proteins that constitute present-day biological organisms. They have attempted to infer (or imagine) what simpler states of affairs might have preceded what we now observe. Manfred Eigen's approach11 envisions self-reproducing cycles of catalytic and autocatalytic chemical reactions (hypercycles) that undergo modifications that lead to other more-complicated self-reproducing networks of interaction (larger hypercycles). In this view, the predominant direction of evolutionary development is from simpler states of affairs to more complex ones. Enlargement of a hypercycle to produce a larger hypercycle requires that a number of new chemical species come into play. In order for the new hypercycle to function well enough to replace a former hypercycle, these new molecules must each possess quite specific catalytic and autocatalytic functions. Functional constraints of this sort put severe restrictions on the structure and composition that the required new molecules must have This stringency seems to provide some grounds for the type of probability-based anti-evolutionary argument that Dawkins sets out to refute in Climbing Mount Improbable, and also provides some support that the arguments Johnson makes in RB concerning the unlikelihood of major evolutionary transitions occurring solely by Darwinian mechanisms. At least in part to deal with such points, Eigen more-recently pointed out that each biological genome is not a single sequence of bases on DNA (a unique "point in sequence space") but rather a fairly large number of variant sequences that have quite similar - even indistinguishable - biological functions 11 b, 11 c. Most of these functionally similar sequences differ from the "wild-type" sequence in only one or a few locations, but some have fairly large discrepancies. Rather than being a point in sequence-space, each such "quasi-species" may be regarded as a cloud of such points, with high density in the region of the wild-type but with significant long extensions in several directions. Eigen also points out that biological systems generally operate near what Kauffman calls "the edge of chaos" - that is it usually happens that certain small changes will lead to disintegration of a quasi-species. On this basis, Eigen maintains that abrupt changes of a quite major sort are to be expected in the normal course of events, as a quasi-species centered on one sequence is rapidly replaced by a rather different successor quasi-species centered on one of the extensions of the former species. A formally-similar argument has recently been shown 11d to provide a satisfactory account of the occurrance of major structural changes on binding of a small molecule to an antibody binding site. (In the absence of the small molecule, the antibody has a range 5 of possible structures giving rise to a specific consensus sructure: binding the small molecule shifts the probabilities of all those configurations, producing a new consensus structure vastly different from the original one.) In the case of the origin of life, Eigen's main interest, and also the other major transitions considered by Maynard Smith and Sazthmáry, the closure of cycles of relationships is of central importance - and each such closed cycle has one or more component with the property of self-enhancement known as autocatalysis. A typical autocatalytic change is one in which the product of the change enhances the speed of the process, so that the change keeps getting faster and faster, unless controlled by some other interaction. * * * Kauffman has an alternative and quite non-standard approach to the question of the origin of life that does not seem to be subject to objections that can be made against prior suggestions. Kauffman rejects the assumption that life began with simple catalytic cycles, such as Eigen originally envisioned. He consider the sort of chemical mélange that is likely to have arisen from spontaneous, garden-variety chemistry on the primitive Earth, prior to the origin of life. Any aqueous solution that contains a large number of chemicals must necessarily give rise to an even more complicated set of chemical reactions between and among those molecules, producing yet more chemical types. On the pre-biotic Earth, it seems likely that there were vast numbers of locations, including many energy-rich ones, where such complex reaction-systems existed. Kauffman argues that, given a sufficiently complex network of reactions, eventually a self-replicating cycle of chemical reactions must necessarily arise. That is, if enough different chemical changes are going on, sooner or later some collection of chemicals must undergo a series of alterations that generates a set of conditions much like the original situation. Once that occurs, that cyclical process will continue indefinitely so long as the conditions do not change greatly. Laboratory experience with chemical networks of this type ( such as the Belousov-Zhabotinski reaction) have shown that such oscillatory reactions are often remarkable tolerant of changes in reaction conditions, within rather wide limits. Closure of such a autocatalytic network of reactions is made more likely, rather than less likely, by increase in complexity of the mixture. Such a self-replicating cycle would resemble Eigen's hypercycle, in that it would be a closed network of catalytic and autocatalytic processes, but the kind of cycle that Kauffman envisions as the origin of replication is highly complicated- not at all initially simple, as prior workers in the origin-of-life field have tended to assume. The new view holds that the initial closure of a self-replicating cycle was a necessary consequence of the complexity of the situation produced by prior strictly chemical processes, and the cycle that was thus produced was surely large and ungainly. For Kauffman, an important part of evolutionary advance must have been simplification of such initially complex cycles- gradual elimination of ineffective and redundant steps. On this view there once, before the origin of life, there existed fairly concentrated solutions of molecules-including many carbon-containing ones. Many of these molecules were catalysts, each one facilitating one or more reactions of a wide variety of types. Each of those reactions yielded still other molecules-some catalytically effective in novel ways. Eventually (and necessarily) it happened that some large set of these reactions produced a closed cycle that had the property of regenerating (more or less) the original catalysts and reactants. Such a cycle would keep on going (since it generated its own starting conditions) while other reaction sequences that were not cyclical would play themselves out rather rapidly. Over time, the compounds that were parts of the successful cycle would come to make up larger and larger fractions of the chemicals in the solution. Once established, such a cycle could change by simplification - taking shortcuts around unnecessary steps. By the same reasoning as used previously, the slightly simpler cycle would persist and 6 spread, at the expense of the more-complex progenitor. The conditions for simplification of a complex cycle (while maintaining closure) are much less stringent than the requirements for expanding a smaller cycle to produce a larger one. Kauffman proposes that larger cycles may readily be formed by combination of smaller cycles. The prevailing view holds the plethora of biological forms that now exist have evolved through transitions from simpler autocatalytic reaction-networks to more complex ones. According to Kauffman; the origin of life - and other major evolutionary change - should be envisioned to start from a relatively confused and disorderly state, involving entities of many types, each one a result of previous processes. Since there were many entities in interaction, there were very many ways in which they interacted, and all those interactions had consequences leading to yet further changes. If the situation became sufficiently complicated, the probability that networks of autocatalytic interactions closed - that some novel "dissipative structures" (a term due to Ilya Prigogine) came into existence - became so large as to approach certainty. All of the changes mentioned depend on the availability of energy, either from a heat-source such as a deepocean hot-spring or from weakly-bonded large molecules produced by prior chemical processes. Once produced, the closed autocatalytic sets of inter-connected changes persisted and expanded their influence, crowding out non-cyclical processes. The origin of chemical coherence envisioned by Kauffman is related to the origin of coherence of molecular motion in heat-driven convection. When a viscous liquid is heated from below, random motion of molecules transfers heat across the layer. But as the heating continues, eventually a closed loop of molecular movement develops in some region - a column of rising molecules happens to be next to a stack of sinking units - so that a more-or less circular path becomes available. Once that happens, in one small region, the motion of molecules in neighboring regions will be influenced so that the coherent, organized mode of motion spreads - and eventually the whole liquid is covered with hexagonal "convection cells". The spontaneously-organized joint activity transfers heat across the liquid layer much more rapidly than did the original, random motion. A homely example12 may clarify how networks (of chemical reactions, say) would be expected to become simpler with the passage of time, as unnecessary steps drop out. If a sugar-cup is placed near an ant-hill, eventually a roaming ant will stumble onto it. To get back to the nest, the happy explorer will retrace the route used to make the discovery; this route will be a long and winding one. Additional ants will join to exploit the newly-discovered resource - by following the trail of the first ant. Each subsequent ant will follow the path taken by the ant ahead of it, but each will cut corners in doing so. After a fairly short time, the trail from the ant-hill to the food will be as straight as if it had been laid out with a ruler. The final path is quite different from the tortuous route the initial insect had used. In Kauffman's view, the first achievement of any new coherence is likely to be messy; simplicity will only be approached over time - as efficiencies, such as the ant shortcuts, are stumbled upon. Kauffman's thesis is that growth in complexity eventually, and ineluctably, leads to a situation where coherence on a new level emerges, through closure of a network of catalytic and autocatalytic processes. Once this new type of organization has come into being, progressive simplification is to be expected. Kauffman provides results of experiments - done with computer-models of various types-dealing with biological structure-generation on many diverse levels to support this conclusion. * * * In Personal Knowledge13. Michael Polanyi writes: 7 ..the ordering principle which originated life is the potentiality of a stable open system; while the inanimate matter on which life feeds is merely a condition which sustains life, and the accidental configuration from which life had started had merely released the operations of life. And evolution, like life itself, will be said to have been originated by the action of an ordering principle, an action released by random fluctuations and sustained by fortunate environmental conditions. (emphasis in original) From Kauffman's point of view, the "ordering principle" involved in the origin of life is the closure of appropriate selfreplicating chemical networks14. Strictly speaking, there is no scientific point at issue between Dawkins and Kauffman, the question is one of emphasis. But as Whitehead pointed out, "emphasis is valuation" (PR 313/477). The issue should be understood as "which is more important, the individual replicator (the gene), or the patterns generated by interactions of a myriad of replicators with a complex environment?" To explain the gaudy colors of certain male maniken birds of the tropics, Dawkins would point to the efficacy of replication of the genes. Kauffman might well observe that it as true to say that the pattern of reproductive behavior ("lekking") characteristic of that species of tropical bird "causes" the set of genes that bird carries, as it is true to say that the nature of those genes "causes" that pattern of behavior14. Kauffman would claim that the coherence and efficacy of the macroscopic behavior-pattern (lekking) needs to be taken into account in any adequate understanding of the behavior of those birds, or of their genetic composition. The pattern of behavior that is effective in a lekking bird species is the important "ordering principle", in Polanyi's terminology. The difference of opinion between Dawkins and Kauffman may be understood as a contemporary version of medieval nominalist-realist controversies15. The whole process of spontaneous generation of organization is described by Kauffman as "order for free". Kauffman joins in the proclamation of post-modern science-Nature is selforganizing16. * * * Howard J. Van Till17 recently discussed the relationship of scientific doctrines of "self-organization" to the Christian tradition, particularly to the writings of St. Basil of Caesarea (330-379) and St. Augustine of Hippo (354-430). Van Till's conclusion is that those ancient authors clearly understood that nature has the intrinsic capability to generate novel forms of coherence: both of these ancient churchmen were well able to incorporate this understanding into their theistic philosophies. Van Till describes their view as 'the doctrine of creations's functional integrity". If this is so, why do many find that the notion that nature is self-organizing is somehow contrary to theistic commitments? The doctrine (widely held until recently) that "matter" itself is fully real (rather than an abstraction, derived from intellectual analysis of concrete really-existing things, as Aristotle held), and that such self-subsistent "matter" is intrinsically inert (as opposed to self-organizing), arguably reached its full flower in the late Renaissance18. Part of contemporary divergence between theistic and naturalistic approaches may be understood to arise from overly-complete internalization (by both naturalists and theists) of the cosmology that emerged from the scientific revolution of the seventeenth century-the cosmology in which "matter" was full real, but intrinsically inert. As I have argued elsewhere, this cosmology that is now rapidly being replaced by a rather different one that draws attention to the form-generating capabilities of concrete entities19. 8 * * * Brief consideration of some recent contributions to the theology of creation may suggest that the divergence between the approaches of Dawkins and of Kauffman to biological questions are at least tangentially related to the naturalism/theism tension. As part of a larger work, Robert Sokolowski20 presented a concise summary of "the Christian understanding of the world as created and God as Creator". He points out a major difference between Christian and "pagan" or "natural" ideas of God. For the later, God is "part of the world" - in contrast, for the Christian; "God is hidden not just because of human psychological limitations, but because he is not one of the things of the world" (p 52). Joseph Bracken, S.J, John Cobb, Lewis Ford, Charles Hartshorne, Schubert Ogden, Marjorie Suchocki, David Tracy, and others, have developed theological approaches influenced by the thought of Alfred North Whitehead21. For Whitehead, God is involved in each event, in the concrescence of every actual entity. God is the source of the "form of definiteness", the "subjective aim", of each occasion. Lewis Ford develops this idea: ....Our freedom lies in the power of the present to select and organize that which we receive from the past. In the absence of direction, however, such freedom would merely effectuate random combinations of the past. Freedom is responsibly exercised in the light of future possibilities, which become lures in so far as they are valued. Thus we may describe free actualization as the bringing the past into the present by the power of the present responding to the lure of the future. The future is just as causally effective as the past, though each in its own way....... The particular valued possibilities which shape our actions come from many sources, but ultimately, Whitehead argues, they derive from the creative activity of God. God is the ultimate power of the future, rescuing the world from degeneration into chaos by the relentless provision of everlasting new creative possibilities for the world to actualize.......(LG p 36) Robert Neville22 find much of process theology unsatisfactory: My own alternative is that God is the creator of everything determinate, creator of all things actual as well as of things possible Apart from the relative nature the divinity gives itself as creator in creating the world, God is utterly transcendent.... God is the immediate creator of the novel values or patterns by which an event is constituted as the harmonizing of a multiplicity. Since the real being of an occasion is the becoming of a harmonized integration of the multiplicity, its components stem either immediately from God or from what it prehends; since what it prehends are other occasions, themselves analyzable into novel and prehended features, it can be suggested that every feature at some time in the present or past is or was a spontaneous novel pattern or value immediately created by God. Thus God is the creator of every determinate thing, each in its own occasion of spontaneous appearance. ( CG p. 8)... On the basis of such considerations, Neville describes his approach as creation ex nihilo. Neville maintains that God transcends the world but is related to each and every created thing as the creator of that thing: Another kind of relation, however, obtains between two things, one of which is the creator of the whole being of the other... The created thing would have no integrity over against the creator, since against the 9 creator it would have no being, but it would have the integrity of being exactly what the creator creates it to be... (CG p 82.) Although Neville differs from traditional Christian theistic doctrine in important ways (such as dealing with the personal nature of God), he asserts transcendence in a way that Ford does not seem to do, Kauffman's understanding of evolution seems much more conducive to theistic understanding than is Dawkins' approach. The dipolar deity of process theology, as developed, for instance, by Lewis Ford, appears to fit rather well with Kauffman's "order for free". Intrinsically new coherences arise from chaotic antecedents at many levels in the course of the development of every biological organism, and ecological community. Kauffman calls attention to the importance of understanding this sort of spontaneous order-generation and its causes. Much of what Ford says about "the lure of God" could be transferred into Kauffman's conceptual scheme. Sokolowski clearly would regard Ford's approach as excessively "naturalistic" ( a characterization that Neville also employs). Neville claims that his system preserves both the divine transcendence that Sokolowski insists upon, and also the intimate relationship between creature and creator that Ford's system provides. Each of these three theistic authors is engaged in a difficult but necessary task, the attempt to craft a conceptual scheme adequate to the full range of contemporary human experience, giving appropriate attention to the valuable insights of venerable theistic traditions.. Both Dawkins and Kauffman, as scientists, focus more sharply on their biological and modeling data - but they both claim that their work is relevant to more general human concerns. Plantinga and Johnson aim to defend theism by attack on evolutionary naturalism, which they consider to be antithetical to their notions of God and divine action in the world. In so doing they tend to emphasize God's involvement in the major evolutionary transitions - changes that, by any account, are wonders and marvels - but they seem to neglect God's action in more mundane matters, such as the arrival of Spring in the woods, or a toddler's rapid mastery of language23 - events that many find to be fit sources of wonder and marvel. Neville takes pains to make clear that while God is necessarily involved in each natural event (remarkable or not), but that God is, as Sokolowski requires, "not one of the things of the world." In a sense, this approach falls under Johnson's definition of metaphysical naturalism, since it turns out that nature is all there is in the world, since God is not. A deity that mainly operated in major transitions (as seems to be tacitly assumed by Johnson) seems to be "one of the things of the world" more than does the deity envisioned either by Neville or by Ford. Johnson is surely correct that the scientific evidence for the current understanding of the origin of life - and other major evolutionary transitions - is incomplete, at best. From a legal point of view, the Scotch verdict "not proven" surely seems appropriate-as it would be for very many other major items in current science. The wide and growing acceptance of the evolutionary outlook indicates that it is a highly suitable platform for "stories scientists tell". Those stories, even if few reach even close to certain and irreformable knowledge, are in our day, adding up to a highly coherent account of the world and its functioning. Even if not quite all of the deleterious societal consequences that Johnson recounts can be laid solely at the feet of "Darwinism", it is surely true that some of them can. As might be expected, religious, educational, and other social institutions require time to adjust to intellectual changes, such as the vast increase both in human understanding and in the scope for human action (for both good and ill) that modern science and technology have made possible. Theists quite properly see the hand of God at work in major evolutionary changes such as the origin of life, but also in such every-day occurrences as the development of a fertilized egg into a cocker pup, and also in the social turmoil-including very real moral and physical evil that accompanies economic, technological, and intellectual change. Process theism, such as that 10 of Lewis Ford and his colleagues seems the best present means to provide interpretation (at once theistic and naturalistic) that extends to all events, including major evolutionary developments-and might even provide an adequate theological and philosophical basis to moderate some culture-war hostilities. References Ford, Lewis. The Lure of God: A Biblical Background for Process Theism, Fortress, 1978.(LG) Johnson, Phillip E.Reason in the Balance: The Case Against NATURALISM in Science, Law & Education (Downers Grove, Ill: Intervarsity Press, 1995.)(RB) Kauffman, Stuart. The Origins of Order: Self-Organization and Selection in Evolution. (Oxford: Oxford University Press, 1993). (OOSEE) Kauffman, Stuart. At Home in the Universe. (Oxford: Oxford University Press, 1995) (HU) Neville, Robert. Creativity and God: A Challenge to Process Theology, New Edition (Albany: SUNY Press, 1995) (CG) Notes 1) An earlier version of this paper was presented at the Conference: Naturalism, Theism, and the Scientific Enterprise (NTSE) held at Austin, Texas, March 20-23, 1997 under the title "A New Approach to Biological Evolution and Some Concepts of Creation". Papers presented at the NTSE conference are available for downloading at http:// www. dla. utexas. edu/ depts/ philosophty/ faculty/ koons/ ntse/ main.html. 2) See also: Plantinga, Alvin. Warrant: The Current Debate. (New York, Oxford University Press, 1993.) 3) Johnson.Phillip E. Darwin on Trial (revised ed., Downers Grove, Ill: Intervaristy Press, 1993). 4) Many of the papers at the NTSE Conference (note 1) illustrate this point. 5) Levi-Strauss, Claude. Tristes Tropiques translated by J. and D. Weightman. (NY: Atheneum, 1974) 5) Renfrew, Colin "The Archaeology of Religion" in Renfrew and Zubrow, eds. The ancient mind; elements of cognitive archaeology. (Cambridge, Cambridge University Press, 1994). 6) Haught, John, Science and Religion: From Conflict to Conversation. (NY, Paulist Press, 1995). 7) Theological implications of developments of this sort have been discussed in a recent Vatican Observatory publication: Russell, Robert; Murphy, Nancy; Peacocke, Arthur, eds Chaos and Complexity, Scientific Perspectives on Divine Action, (Notre Dame, Indiana: Vatican Observatory Publications, 1995) 8) Dawkins, Richard. River Out of Eden. (London: Weidenfeld and Nicholson, 1995) 9) Dawkins, Richard. Climbing Mount Improbable (NY: Norton, 1996.) 10) Maynard Smith, John and Sazthmáry, Eörs. The Major Transitions in Evolution, (New York. Freeman, 1995). 11) a) Eigen, Manfred with Winkler-Ostwatisch, Ruthild (trans. Paul Wooley), Steps Towards Life: A Perspective on Evolution. (New York: Oxford University Press, 1992). b) Eigen, Manfred. "Viral Quasispecies". Scientific American, 269, 42-49, (July) 1993. c) Eigen,Manfred. "The Origin of Genetic Information: Viruses as Models", Gene, 135 (1993), 37-47. 11 d) Wedemayer, Gary J.; Patten, Phillip A.; Wang, Leo H.; Schultz, Peter; Stevens, Raymond C. "Structural Insights into the Evolution of an Antibody Combining Site", Science 276, 1997, 1665-1669 12) Bruckstein, Alfred M. "Why the Ant Trails Look So Straight and Nice", The Mathematical Intelligencer, 15#2 (Spring) 1993, 59-62. 13) a) Polanyi. Michael Personal Knowledge: Towards a Post-Critical Philosophy. (London: Routledge & Kegan Paul, 1958b) b) Haught J. F. and Yeager,D. M.. "Polanyi's Finalism", forthcoming in Zygon (personal communication from J. F. H.) 14) McDonald, David B and. Potts, Wayne K."Cooperative Display and Relatedness Among Males in a Lek-Mating Bird". Science 266 1030-1032, 1994 (11 November) 15) Wilson, Edward O., "Biological and Human Determinants of the Survival of Species", in Joseph. E. Earley, ed. Individuality and Cooperative Action. (Washington: Georgetown University Press, 1990). 16) Randall, John H., Jr.. The Making of the Modern Mind, New York: Columbia Univ. Press, 1926, pp 101-102. 17) Van Till, Howard J."Basil, Augustine, and the Doctrine of Creation's Functional Integrity", Science and Christian Belief, 8, 21-38, 1996. 18) a) Leclerc, Ivor The Nature of Physical Existence, (New York: Humanities Press, 1972) b) Ferré, Frederick. The Matter with Matter. (Nobel Conference XXXI, October , 1995). c) Ferré, Frederick. Being and Value: Toward a Constructive Postmodern Metaphysics. (Albany: State University of NewYork Press, 1996) 19) a) Earley, Joseph ) "Collingwood's Third Transition: Replacement of Renaissance Cosmology by an Ontology of Evolutionary Self-Organization" in With Darwin beyond Descartes-The Historical Concept of Nature and Overcoming "the Two Cultures". L. Zanzi, ed, Pavia Italy, forthcoming. b) Earley, Joseph "How Do Chemists Know When 'Many' Become 'One'? Can Others Do It Too?"Philosophy of Chemistry and Biochemistry, N. Psarros , ed,(Wuerzburg: Koenigshausen and Neumann, forthcoming 1997). 20) Sokolowski, Robert, Eucharistic Presence: A Study in the Theology of Disclosure, Washington, Catholic University Press, 1993. 21) a) Cobb, John B. Jr. and Griffin, David Ray. Process Theology: An Introductory Exposition.(Philadelphia. Westminister Press, 1976. b) Sia, Santiago, Ed. Process Theology and the Christian Doctrine of God,(Petersham, Ma., St. Bede's Publications, 1986) (Word & Spirit, vol.8) c) Bracken, Joseph, S.J. and Suchocki, Marjorie eds Trinity in Process 22) Neville is influenced by Paul Weiss, by Eastern thought, and by John Smith and the American pragmatist tradition. 23) Rom Harré and Daniel Robinson. "What Makes Language Possible. Ethological Foundationalism in Reid and Wittgenstein", Rev. Metaphys.,50.3, 483-483 (1997). In this view human language is connected, in its origin with "natural signs" (facial expressions, postures, etc.). To the extent that this is the case, the reliability of human communication, and hence the reliability of beliefs, is itself a result of a long evolution. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Caring Beings and the Immanence of Value: An Inquiry into the Foundations of Interpersonal Morality Richard Oxenberg Introduction Few philosophical tasks can be accounted more important than the attempt to clarify the meaning of the word 'good.' Indeed, without such clarification it is impossible to distinguish the important from the unimportant, as all claims to importance must appeal to some criteria of value, and all criteria of value must appeal to some notion of good. To gain insight into the meaning of this word, then, is a precondition to the ability to make any value-claim whatsoever. Aristotle begins his Nicomachean Ethics with the statement: "The good has been welldefined as that at which all things aim." This statement suggests that one might pursue the good simply by pursuing one's aims and desires. Such might suffice as a definition were it not that demands of interpersonal morality often require the sacrifice or deferral of one's own desires for the sake of others. Such considerations suggest that the meaning of good must be divorced from reference to strictly personal aims and desires. But from the moment we effect this divorce we begin swimming in ethical vapor. Perhaps the good, then, is what God desires, or what is 'orderly,' or what is 'rational,' or what is best for the society at large, etc. Or perhaps, given that all these answers have an air of arbitrariness about them, we must accept that the very word 'good' has merely conventional or functional meaning, and any search for its 'true' meaning is misguided. 2 All this confusion, I believe, stems from what I will call the ethical paradox; i.e., the paradox that ethical life, as conventionally understood, often demands the sacrifice, or compromise, of what seems one's own good for the sake of others. Apart from this paradox Aristotle's definition might be relatively unproblematic. In the following I would like to do three things. First, I would like to defend a version of Aristotle's definition as providing true insight into the meaning of the term good. Second, I would like to show how interpersonal morality can indeed be derived from this understanding of the good. And finally, I would like to briefly consider the implications of this for ethical theory. I. Desire and the Good The very idea of good involves the idea of an imperative, a should. To speak of a good that should not be realized is oxymoronic. This lends credence to Aristotle's definition of the good as "that at which all things aim." In Aristotelian metaphysics, of course, all things are believed to have aims; that is, the universe is envisioned as fundamentally teleological. In our mechanistically minded age, the notion that things in general have natural aims is largely disputed. It is easy to see how this fact itself must engender a certain amount of ethical confusion. If we define good as "that at which all things aim," then the transition from a teleological to a mechanistic conception of the universe cannot but lead to doubt as to the very meaning and relevance of the term good. Perhaps the very idea of good is simply a relic of an archaic metaphysic. And yet such a suggestion is contradicted by common experience. All value distinctions must employ an implicit appeal to some notion of good; even if it is only 'the 3 good for me.' If one chooses to go right as opposed to left, eat this meal as opposed to that, advance one view as opposed to another, one expresses a preference, and preference itself implies some idea of good. This strongly suggests that the idea of good is not tied to a particular metaphysical system, but has its basis, rather, in some more primitive human experience. And indeed, a bit of reflection suggests that Aristotle's metaphysically laden definition of good as "that at which all things aim" is but an extrapolation and generalization of a far more basic notion of good as 'that at which I aim'; i.e., that which satisfies my needs and desires. A full genealogical treatment of the idea of good is beyond the scope of this paper. It might be helpful, however, to make a few preliminary observations. The claim that the word good has the primitive meaning of 'that which satisfies desire' gains prima facia support from the frequency with which we use it to mean just this. When I am hungry food is good. When I am thirsty drink is good, etc. Of course, this gives the idea of good a decidedly private and subjective signification. Whence, then, does it derive its objective sense? It is possible to see this as a function of the sociality of language itself. From the moment 'good' becomes a word it transcends the private sphere and acquires the universal scope native to language as such, despite the indeterminacy of that to which it now points. We now find this universalized idea institutionalized in cultural and religious forms, and formalized in abstract metaphysical systems. As such, it becomes instrumental in providing a conceptual foundation for societal value-formation; i.e., ethics. Indeterminate though it be, this metaphysicalized idea of good has practical value for any society as a solution to the ethical paradox. To the extent that private good is seen as subsisting under transcendent good, the transcendent good can be raised as an ethical 4 standard over and against the private, demanding sacrifice in its name. Sanctions, of one sort or another, can now be imposed or merely threatened, to correlate the interests of the private with the interests of the transcendent, rendering conformity to the transcendent personally compelling. Of course, this situation is highly subject to abuse. The very indeterminacy of the 'transcendent good' allows it to be invoked in support of any value-claim whatsoever. Hence one atrocity after another can be committed "in the name of God." Nor is it possible to render reasoned criticism against such abuse, for the indeterminacy and transcendency of the good shield it from critical scrutiny. This, in turn, leads to a reaction against metaphysical thinking itself. And precisely to the extent that the good has been rendered metaphysical, its signification is obscured with the breakdown of metaphysical thinking. Thus, we enter into a crisis of ethical definition. Nietzsche's famous 'Death of God' passage in The Gay Science remains among the most striking expressions of this crisis. Dostoevsky's famous line, "If God doesn't exist all is permissible" is a more concise statement of the same. Having grounded ethical principles in the transcendent for so long, skepticism concerning the transcendent yields ethical confusion. Where, now, is the ground of value to be located? To answer this question, I believe, we must return to the primitive signification of good as the 'satisfaction of desire,' and carefully examine its implications. The first thing I wish to do is replace the word 'desire' with a word less associated with sensual pursuits. Of course, human beings have sensual desires, but we have many others 5 as well. The mother's desire for the well-being of her child is as much a real desire as the glutton's desire for his next meal. In order to convey this broader concept of desire I will use the word caring. Insofar as there is a matter about which one cares, that matter may be said to have a good and a bad associated with it. The word caring recommends itself for two reasons. First, in common language, anything about which we say we care is something with respect to which we have some desire or other. Second, I use the term with a nod to Heidegger, who employs the term Care to designate the concernful dynamic of human temporality, which he regards as basic to human existence itself, and which I find expressive of the value-laden character of human life. It is with respect to the phenomenon of caring, then, that we find, primitively, something like a good and a bad, and good and bad may each be defined, respectively, as that toward which caring tends and that from which caring avers. It is apparent that this definition makes the good relative to a given instance of caring. But such relativism must be seen as radically distinct from the conventionalism often associated with it. Although the good is good only relative to some instance of caring, caring itself, at least at its most primitive, is not rooted in social convention. Even the smallest infant shows signs of desire, i.e., caring, prior to and independent of any societal influence. Caring is an ontological fact, not a conventional artifact. It is my view that the ontological reality of caring lies at the basis of the very concept of value. Of course, we do not find free-floating instances of caring seeking their individual satisfaction disconnected from all else. Rather we find caring beings in which individual desires and impulses are related to one another in complex ways. And although requisites of exposition have made it necessary for us to focus, first, upon the individual instance of 6 caring or desire in order to reveal the meaning of the word good at its most primitive, we must now raise our sights to recognize that it is the satisfaction of the caring being as a whole to which the words good and bad must ultimately refer. Let us designate this overall state of satisfaction 'well-being' and define a 'caring being' as a being with an impetus to well-being. For any caring being its well-being is its good and its ill-being is its bad. We can further say that it is only with respect to caring beings, i.e., beings with an impetus to well-being, that the terms good and bad have relevance. Rocks, insofar as they are not caring beings, do not have a good or a bad relative to them. It is important to get clear about the uniqueness of caring's relativity vis-à-vis other things we speak of as having relative value. Generally, when we say that something has relative value we mean that its value is relative to something other than itself. For instance, paper money is only valuable relative to a given society's willingness to honor it. Should this change, the value of the paper changes as well. The paper money, thus, has no intrinsic value. But the situation is quite different with caring. Although a caring being's value is relative in a sense, it is relative to itself. A caring being is a value to itself. Thus, we cannot alter caring's value by altering something else in the world. Even if the entire universe were emptied of all but one caring being – still the value of that caring being would remain. For its value is to itself and hence in itself. Thus, we may speak of caring as having intrinsic value and even, in a sense, absolute value. Such value, we might say, to use the language of the U.S. Declaration of Independence, is "inalienable." A caring being cannot be deprived of its value, for its value is inherent to the kind of being it is. 7 It can be shown, further, that all valuing must arise from the self-valuing of caring beings. At the start of the Nicomachean Ethics Aristotle discusses the need for a telos of value to which any value-claim must ultimately be referred. For instance, a cup is valuable only because it serves to contain drink. Drink is valuable only because it serves to quench thirst, etc. But ultimately, any value claim must be referred to something that is valuable in itself, without reference to something else, otherwise the chain of reference would continue indefinitely with nothing ever cited from which value is originally conferred. But what sort of thing could be valuable in itself? Kant famously cites 'rational nature' as an 'end in itself,' but it does not seem to me Kant ever states clearly what makes something an 'end in itself.' It is possible, however, to answer this question with clarity. Only that which is valuable to itself can be valuable in itself. This is clear from the following considerations: For anything to have value it must have value to someone who values it. A world devoid of anyone who values would also be a world devoid of anything of value. If we say that X is of value, then, it must be that X is valuable either to itself or to something else. Anything of value only to something else is obviously not of value in itself; it is merely a means to another end. Only that which is valuable to itself then, that which holds itself as valuable, can be valuable in itself. Hence, only that which is valuable to itself can be an 'end in itself,' a telos of value. And this is just what we mean by caring. I have defined a caring being as a 'being with an impetus to well-being,' but this definition is just an attempt to express, in an accessible manner, the essential feature of self-valuing pertaining to every caring being. Every 8 caring being is a ground of value insofar as it values itself. To put it another way: To value oneself is the necessary and sufficient condition for being of intrinsic value. Further, only caring can be a ground of value. Not only does caring ground value, but it should be clear that nothing else can ground value. Anything that does not value itself can only be valuable by reference to something else that does, and hence cannot itself be a ground of value. Thus, the phenomenon of caring must be seen as the ground of all value, and the well-being of caring beings as that toward which all authentic valuing must tend. It is the work of the virtue ethicist to examine the nature of, and the way to, human well-being. It is often supposed by virtue ethicists that once virtue is achieved interpersonal morality will follow as a natural consequence. The most celebrated expression of this is the Socratic dictum that 'to know the good is to do the good.' The idea here is that a certain regard for others is necessary for the well-being of the moral agent, and, since all caring beings seek well-being, the truly enlightened agent will always, therefore, behave morally. This may or may not be true, but I contend that regardless of its truth, it does not provide the proper rationale for interpersonal morality. The rationale for interpersonal morality cannot be predicated upon the self-interest of the agent. A simple example will suffice to show this. There is a moral dilemma I was introduced to as a child that will serve us nicely here: Imagine that a device has been rigged up through which you can deliver a disabling injury to some being on Alpha-Centauri by pushing a button. Suppose, also, that if you push this button you will be given a significant sum of money. Suppose, further, that the universe is 9 so configured that nothing you do to this other being will ever impact upon you, either physically or 'spiritually.' Is it wrong to push the button? The whole purpose of this example, of course, is to exclude from consideration any appeal to the self-interest of the agent. Common morality tells us that it is still wrong to push the button, but the virtue ethicist, restricted to the appeal to enlightened self-interest, cannot tell us why. Indeed, here we confront the ethical paradox we noted above: If we are right in locating the seat of value in the impetus to well-being, then in the name of what value can it be maintained that one should put aside any part of one's own wellbeing for the sake of others? Whence comes the imperative for interpersonal morality? II. The Ethical Paradox I want to be quick to clarify the above question. I do not now ask it in the genealogical but in the normative sense. We are not interested in how, developmentally or historically, the human being comes to acquire an interpersonal morality, but in identifying the value that underwrites the imperative to interpersonal morality. At this point it would be appropriate to review some of the classic answers to this question in the history of philosophy. Limitations of space, of course, make it impossible for me to do so fully or even adequately, but it will be helpful to make a few comments nonetheless. Kantian rationalism tackles the problem head-on in its insistence that interpersonal morality be divorced from any appeal to the agent's will to happiness, and be, rather, grounded in the agent's rational will. The problems with Kantian rationalism, in my view, 10 are twofold. First, rational consistency, taken in itself, is an arbitrary standard of value. Why should rational consistency be regarded as a more appropriate standard for behavior than, say, impulsive spontaneity? Second, to the extent that Kant attempts to ground the value of rational consistency in the value of the unity of the self, or the autonomy of the will, he ultimately reduces that value to the well-being of the person whose autonomy or unity is at stake. Thus, in spite of Kant's attempt to divorce his morality from the value of the agent's well-being, he ultimately appeals to it. The Humean strategy of identifying a benevolent impulse in human nature as the ground of interpersonal morality famously commits the naturalist fallacy. To the extent that morality is predicated upon sentiments of the agent, when those sentiments are lacking so is the imperative for moral rectitude. Further, the appeal to benevolent sentiment is, ultimately, an appeal to the well-being of the agent, whose benevolent sentiments are, presumably, satisfied/expressed through moral action. Utilitarianism makes a leap from the happiness of the individual to the happiness of the 'greatest number,' but the justification for this leap is never clearly articulated. It is clear why the happiness of the individual is of value to the individual, but it is unclear why the individual should concern herself with the 'greatest number.' Any attempt to justify this principle on the grounds that the individual has a stake in the good of society at large, is ultimately an appeal to the individual's self-interest. Traditional Judeo-Christian deontology ('Divine command theory'), in which the imperative to interpersonal morality is derived from the dictates of God, commits what may be called the 'Euthyphro fallacy.' Put simply, it begs the question as to what is good about God's dictates. What grants them their authority or legitimacy? 11 Ironically, the ethicist who, in my view, comes closest to identifying the true locus of value for interpersonal morality is one who never intended to do any such thing: Friedrich Nietzsche. It is only Nietzsche, as far as I know, who locates the demand to respect the value of the other in the impetus to well-being of the other. In his Genealogy of Morals, Nietzsche posits that interpersonal morality arises from the self-affirmation (the 'will to power') of the weak, who develop moral principles for the sake of inducing the strong to treat them with respect. The promulgation of these principles, says Nietzsche, gives the weak some leverage over the strong. The question, of course, is how can an imperative issuing from the nature of the moral patient (in this case, the weak) translate into an imperative for the moral agent. Nietzsche famously answers that it cannot, and this answer is the basis of his 'immoralism.' I wish to advance a different answer. But before doing so let us consider more carefully the legitimacy of the moral patient's demand to be treated with respect. The moral patient, we say, insofar as he or she is a caring being, makes an inherent demand to be treated with respect. Or to express this more precisely, the impetus to well-being that constitutes the patient's caring entails such a demand. The demand is inherent in the nature of caring itself. Caring is already a demand for respect of that about which it cares. In other words, the impetus to well-being entails the demand that well-being be advanced and not thwarted; to say this is simply to expand upon what we mean by the term 'impetus.' In order to evaluate whether or not such a demand is legitimate, i.e., deserving of respect, we would seem to need some criterion of legitimacy other than the impetus to well-being itself, by which to judge it. But here we encounter a problem. Any criterion of legitimacy must appeal to some value-claim. But, as we have already noted, any value12 claim must be grounded in the caring of some caring being. Hence, there can be no criterion of legitimacy, other than caring itself, by which caring's legitimacy can be judged, for caring is the basis of all value criteria. A simple thought experiment can make this even clearer: Imagine a universe in which there are no caring beings; i.e., no beings with an impetus to well-being. On what basis could we now say of anything in this universe that it is 'better' or 'worse' than anything else? Better or worse for whom? Without the good of some caring being to appeal to, it is impossible to distinguish one state of affairs from another with regard to value. This, again, indicates that the very notion of value is grounded in, and inseparable from, the reality of caring. This being the case, how are we to evaluate caring itself? In other words, what criterion of value can we use with which to determine the value of a caring being? Insofar as caring is itself the source of all valuing, it cannot be evaluated by anything other than itself. So, we must interrogate caring with respect to itself about its own value. And we find, when we do, that it is of the very nature of caring to insist upon itself; to, so to speak, assert its own value. Hence caring's value is absolute with respect to itself. This is what we mean when we say that a caring being is of intrinsic value. Its value is inherent in its own self-valuing. It is the ground of its own value. But why should one caring being respect the intrinsic value of another? Or, to express this question in the terms we used above, how does the imperative for respect issuing from the caring of the moral patient translate into an imperative for the moral agent? The answer to this question is simpler than it may seem. As we have said, caring has value in itself. Thus, it is a violation of something of value to violate caring. This violation has the status of a fact, invariable with respect to opinion. In other words, in 13 noting caring's intrinsic value we have already said why it is bad to violate it, to the extent that we mean by bad the destruction of what has value. We now turn to the question of why it is wrong to violate it; i.e., why another caring being should avoid engendering such bad. But in saying it is bad we have, in effect, already said why it is wrong; to the extent that we concede that it is wrong to intentionally and avoidably engender bad. But what compels us to concede this? To make this clear, we must ask the moral agent to reflect upon herself. Given that all value is grounded in the self-valuing of caring, there is no basis upon which one caring being could claim priority over another with respect to value; since there is no independent criterion of value by which the one could be assessed above the other. Each is a value to itself. The moral agent must recognize, then, that her demand to be treated with respect and the patient's demand to be treated with respect have precisely the same status. Recognizing this, she cannot deny the legitimacy of the patient's demand without, in principle, denying the legitimacy of her own. But she cannot deny the legitimacy of her own demand without implicitly acknowledging the right of anyone and everyone to abuse her in any way they like. And to allow such a thing would be in contravention of her very nature as a caring being; i.e., as a being with an impetus to well-being. Her very being demands respect whether she likes it or not. Given this, she is impelled by her own nature's demand for respect to acknowledge the legitimacy of all other caring beings' demands for respect as well – since they rest upon the same basis. In other words, one discovers in one's own demand to be treated with respect the universal demand of any caring being to be treated with respect. One cannot deny the 14 latter without denying the former. And one cannot deny the former without standing in opposition to oneself. Thus, one is impelled, by one's own nature, to acknowledge the universal right of all caring beings to be treated with respect. Or, to express it in yet other words: in affirming that one's own caring deserves respect, an affirmation one is driven to by the very nature of one's caring, one implicitly affirms that caring as such deserves respect, and thus, that the caring of others deserves respect as well. One could only escape the logic of this by claiming that there is something about one's own caring that makes it more valuable than the caring of others. But given that all value-claims must themselves be grounded in caring, no such claim can ever be justified. It is important to point out that the logic articulated above merely serves to point out an ontological truth that one might see, and many do see, without the aid of such logic. The truth is simply this: that caring beings are intrinsically deserving of respect by reason of their very caring. This, then, leads directly to the principle of universal regard expressed in the Golden Rule and its variants: that one must recognize in the other the same intrinsic value one finds in oneself. This principle, thus, long associated with the transcendent value-claims of Judeo-Christian deontology, may be grounded just as surely, indeed more surely, in the immanence of value apparent to considered reflection. With this we answer all moral relativisms and nihilisms. Given the intrinsic value of caring beings all is not permissible, whether God exists or not. 1 15 III. Implications and Conclusion What I have attempted to do above is provide what I would consider the necessary core for any ethical theory. I do not see it as replacing other classical theories so much as supplying their proper ground. Indeed, when this ground is clearly seen, the mutual compatibility of many theories that seemed incompatible becomes clear as well. Kantian rationalism retains its significance both as an articulation of the principle of universalization without which interpersonal morality would be impossible, and as a strong statement concerning the dignity, i.e., intrinsic value, of the human being. I do not, for the most part, argue with Kant's results, but with how he arrives at them. Kant correctly intuits that the moral imperative cannot be predicated upon the self-interest of the moral agent, but then incorrectly infers from this that, therefore, it cannot be predicated upon anyone's self-interest. But, in fact, it is predicated on the self-interest of the moral patient. In casting about for something to base the moral imperative on, Kant lights upon the 'rational will,' having noticed, apparently, that reason is required for universalized thinking, and free will for moral responsibility, and that, therefore, a rational, autonomous, will is necessary for the application of moral principles. In this, again, I concur. Insofar as animals do not reason, and cannot universalize, they cannot be full-fledged moral agents. But Kant is wrong in supposing reason to be morality's basis rather than merely its instrument. Thus, he supposes that only rational beings are moral patients. But insofar as animals are still caring beings they count as moral patients as well, regardless of their having or not having a rational nature.2 It is not reason that makes a being an 'end in itself,' but caring; i.e., the impetus to well-being. 16 Humean sentimentalism, and virtue ethics in general, still have an important role to play in directing us toward the human good. I believe it is true that human beings have natural benevolent sentiments that ought to be cultivated, both for their own sakes and the sake of others. But such sentiments do not ground the demands of interpersonal morality, they merely suggest that human nature, or some part of it, is in natural accord with these demands. The utilitarian dictate to seek 'the greatest good for the greatest number' provides a valuable rule of thumb for adjudicating interpersonal conflicts. But this rule of thumb, again, is not the basis of morality, it is merely a means for protecting, as well as possible in a complex world, what truly lies at the basis: the intrinsic value of individual caring beings. Finally, theism is by no means rendered ethically irrelevant by this theory. The possibility remains that the universe is so configured that the good of one person must be had at the expense of the good of others; a circumstance that would make interpersonal morality untenable. Such would be an essentially tragic universe in which we would have to deaden our moral impulses in order to pursue our own well-being. Nietzsche's metaphysic of power often seems to suggest just this, thereby justifying his immoralism. Theism posits that the reverse is the case; that reality is ultimately a coordinated whole with respect to value, such that the ultimate well-being of one person requires his/her concern and respect for the ultimate well-being of others. This is somewhat crudely expressed in theistic allusions to reward and punishment (heaven and hell), but more subtly expressed in the notion that compassion and love, and the interpersonal relationships made possible by them, are central to human well-being itself. 17 But compassion is truly realized only when the compassionate person is focused on the good of the other, rather than on the rewards that may be granted the compassionate. And so, this theory provides an important corrective to theistic deontology, which often seems to conflate the value of compassion with the value of its reward, or, more troublesome still, with the purported value of blind obedience to divine dictate. In sum, this paper is meant to express a very basic and simple truth: that it is wrong to hurt others, and that the reason it's wrong to hurt them, is because it hurts them. For some reason not entirely clear to me, this simple but very important truth has not been articulated very well in the history of philosophical ethics. My hope is that this paper will, in some small measure, help to correct this. 18 Notes 1 It is possible, admittedly, to willfully deny one's own demand for respect and thereby, ostensibly, deny one's responsibility to respect others. In so doing, I would say, one defines oneself 'outside of the circle of moral concern.' There are many things in nature outside of the circle of moral concern – such as tornados and viruses – which are a potential menace but make no moral claim for themselves. One would now have classed oneself among these. The prudent response of society to such things is to destroy them. To the extent that we destroy what is harmful to caring beings and makes no moral claim for itself, we benefit those who do make a moral claim and harm nothing of moral significance. If we took the moral nihilist at her word, then, we would have full sanction to destroy her. The moment she protested she would, in effect, be demanding that she not be taken at her word. Of course, I am not advocating that we destroy moral nihilists. My point is that, when push comes to shove, no one can sincerely deny his or her demand for respect, for it is inherent to caring itself. From this fact, moral responsibility follows, whether one is willing to acknowledge it or not. 2 Does this mean that animals are to be regarded as having the same worth as human beings? What about insects (who also manifest caring to some degree)? These questions lead us into some difficult metaphysical and ethical territory. The general rule is: every caring being must be respected in its caring. Where there is no well-formed self, however, there is no self demanding respect. Of course, in the higher animals we may conclude that 19 there is indeed a self demanding respect, and then we would be morally obliged to show it. As for the lower animals, we do not owe their caring the same kind of regard we owe to human caring because they do not have the same quality of caring as human beings. Still, they can experience pain and suffering, and we certainly have a moral responsibility not to unduly cause it. --------------------------------------------------------------------------------------------------------- Further Reflections (The notes below are not tied to specific places in the text, but are expansions of themes touched on throughout the body of the essay.) 1. Caring's 'Absolute' Value As we have said, the 'relativity' of caring's value does not render it variable according to the view of the observer, insofar as caring's value is relative to itself. For this reason, the fact that some moral agent may not be willing to honor the value of some moral patient cannot in any way detract from that moral patient's true value. Indeed, even if everyone in the universe were to refuse to honor the value of some one caring being, this would not alter the fact that this being has value. True, its value is 'relative' in a sense, but relative to itself, and, hence, also, in a sense, absolute. Thus, it is an absolute 'bad' to harm a caring being, insofar as we mean by 'bad' the destruction of what has value. This badness is a fact. It is not variable according to opinion. Recognition of this allows us to bridge the so-called 'fact-value' divide. 20 2. The Meaning of 'Right' and 'Wrong' It may be objected that in defining 'wrong' as 'the intentional and avoidable doing of what results in bad,' I have confused the meaning of 'wrong' with a proposed content. 'Wrong' has the meaning of 'that which should not be done.' But this meaning of 'wrong' does not denote any particular content; it does not say what should not be done. In stipulating that doing 'bad' is 'wrong,' have I not merely asserted what I need to demonstrate? Suppose someone should concede the badness of bad, in the sense defined in the essay, but deny the wrongness of doing (or engendering) bad? What would such a person be denying? They would be denying the universal applicability of the imperative to avoid bad. In other words, although caring entails the imperative that its own bad be avoided, this imperative does not, in itself, refer to others. Might not someone argue that the imperative to avoid bad that arises from caring is relevant only to the one whose caring it is, and does not make reference to anyone else? My answer is as follows: The imperative to avoid bad is not, strictly, relative to the person whose bad it is, but to the phenomenon of caring as such. Wherever there is caring there is the imperative to avoid harming that caring. This imperative, further, though issued from the moral patient, does not address itself only to the moral patient, but to the world at large. The moral patient wishes to avoid harm from wherever it may come. The moral agent, then, is addressed by this demand and must respond to it. The question the moral agent must consider is whether or not the value underlying the patient's demand for respect is a worthy one. But this value is the value of caring itself; i.e., of self-valuing. The moral agent, in demanding respect for herself, already acknowledges this value to be 21 a worthy one, and cannot deny its worth without standing in opposition to her own selfvaluing. Thus, the moral agent must concede the worthiness of the patient's demand for respect, and grant that it is 'wrong' to do 'bad.' But suppose a Raskolnikov, or a Nietzsche, or a Hitler should assert that, because of some special status that they have vis-à-vis others, they can affirm their own self-valuing while denying that of others, avoiding inconsistency by appeal to their 'special status.' At this point we must ask them to articulate the basis of their claim to special status. Whatever they answer must entail some value claim. But all value claims arise from caring, and must appeal to caring for their legitimacy. Hence, no value claim can override the basic claim that caring itself be respected – for if it did it would override its own basis and thereby undermine itself. Thus, Raskolnikov may have 'special status' vis-à-vis his intelligence or vis-à-vis his artistic talent or vis-à-vis his athletic skill, but he cannot have special status vis-à-vis his fundamental right to be respected in his caring, for this right is a function of caring's intrinsic self-valuing and, as such, is universal to all caring beings. This leads to the egalitarian principles long associated with politico-ethical liberalism. It is just in this sense that "all men are created equal." This has interesting implications with respect to the question of God's value (see notes 3 and 5 below). 22 3. God as Bestower of Value Have I not deprived God of God's divine function as bestower of value? In deriving the value of caring beings from themselves rather than from God, have I not displaced God as the font of value? I have not, because I do not derive the value of caring beings from their will but from their being. And finite beings are not the source of their own being. Thus, they are not the source of their own (albeit, intrinsic) value. In other words, caring beings are of intrinsic value whether they like it or not – their value is not self-created but is a function of their being. Thus, like their being, their value is ontologically grounded in something beyond themselves. In this sense, their will owes a responsibility to their being. They are obliged to treat themselves with respect. Still, this intrinsic value, once created, is 'inalienable.' It cannot be removed without annihilation of the being whose value it is. It cannot be changed by decree, not even God's. Thus, as Judaism has long affirmed, even God, to the extent that God is envisioned as a moral agent, has a moral responsibility to respect the intrinsic value of caring beings. With this we can answer the claim of Dostoevsky's Ivan Karamazov that 'If God doesn't exist all things are permissible.' This claim is based upon what may be called 'theistic deontology'; i.e., the doctrine that value derives from God's commands. Our analysis shows that this is not true. God's commands reveal value but do not create it. Finite value derives from God's creative act of engendering the finite world. Infinite value is of God's being itself. God's will (so we suppose) is in accord with the infinite goodness of God's being, which is what gives God's will moral authority. But these are 23 metaphysical statements that are not essential to the affirmation of value. One can discover value in creaturely being whether or not one discovers God there. Given the intrinsic value of caring beings, all is not permissible, whether God exists or not. 4. The Incarnation and the Principle of Immanence Both Jesus and Hillel cite the Golden Rule as 'summing up' the essential teachings of Jewish scripture, so often taken as promoting a transcendent, authoritarian ethic. Jesus' claim to 'fulfill' and not 'destroy' the law is relevant here. The doctrine of immanence does not abolish but consummates the doctrine of transcendence. Value, originating in God, is, nevertheless, not monopolized by God. Through creation God's value is disseminated to all creatures. Indeed, we may see in this the true significance of the 'incarnational' doctrine of Christianity. Transcendent value is rendered immanent through creation: God's value is 'incarnated' in human beings. When this is fully recognized, this principle of immanent value becomes a touchstone with which we can evaluate all transcendent value-claims. In this manner we secure ourselves from the danger of value-claims accorded a false sanctity through appeal to an indeterminate transcendency. We thus reclaim the meaning of 'good' from indeterminacy and can establish criteria with which to evaluate claims to 'goodness'; criteria which may not neglect the good of the 'least of these'; i.e., of any caring being. 24 5. God's Supreme Value If all caring beings are equally valuable, what does this do to the notion that God's value is 'supreme'? Does our theory not undercut the idea of God's supremacy? It does not, but it does force us to understand this supremacy in a deeper way. To the extent that God is envisioned as just one ego among others, any claim to supremacy on God's part would be despotic. Many who object to theism object to it for this very reason, and validly so. There can be no 'supreme' ego. But there remains a profound sense in which God's value can indeed be supreme. God is supreme insofar as God is the supreme telos, not only of God, but of all else as well. God is supreme insofar as communion with God constitutes our consummate well-being. God's supremacy is justified not by reference to God's own self-valuing but by reference to ours. God is supreme for us. But doesn't this subordinate God's value to our own? Doesn't it give God the status of a 'servant'? At this point we might remind ourselves of Jesus' statement, "If anyone wants to be first, he must be the very last, and servant of all" (Mk. 9:34). Supremacy of value derives from service not from 'special ego status.' The same idea is expressed definitively in John1 4:8: "God is love" and in the gloss on this in John1 4:10: "This is love: not that we loved God but that he loved us..." A major theme of the New Testament is that the honor customarily proffered the mighty, out of fear and envy, is more appropriately rendered to those who serve, out of gratitude and respect. Thus, God's Kingship is 'not of this world,' for it is a Kingship of service, not of being served. The image of Jesus on the Cross – of the God who suffers 25 for our sake – is Christianity's most striking expression of this: "For God so loved the world that he gave his only begotten son..." (Jn. 3:16). To balk at the indignity of this is to respond as Peter did when Jesus stooped to wash his disciples' feet. " 'No,' said Peter, 'you shall never wash my feet.' Jesus answered, 'Unless I wash you, you have no part with me' " (Jn. 13:8). The lesson? "You call me Teacher and Lord and rightly so, for that is what I am. Now that I, your Teacher and Lord, have washed your feet you also should wash one another's feet. I have set you an example that you should do as I have done for you" (Jn. 13-15). In other words, the greatest is the servant of all. Peter's failure to see the rightness of this is a barrier to his own beatitude. This, of course, is not to say that God is not to be revered. But God is to be revered for God's goodness. God's supremacy of value is not a function of might but of love. Indeed, God's might acquires value only through God's love. And we become godlike not by imitating this might but this love. That this message has been obscured by the despotic and masochistic tendencies of many who have delivered it cannot be doubted, and this obfuscation infects even the gospels themselves. But that this is the authentic message of Jesus is beyond doubt. Its authenticity is assured by its being in no one's exclusive, but everyone's inclusive, interest. In this way, it is a message reflecting the intrinsic value of caring itself,. 26 6. Between Christ and Ubermensch A moment's reflection on the Golden Rule makes it clear that a completely selfless being could never apply it. If we love our neighbors as ourselves but have no love for ourselves our neighbors aren't going to fare too well either. One cannot program the Golden Rule into a computer and expect a moral outcome. Only a self-caring being can be an other-caring being. It is because of this that the model of Christ as a completely self-sacrificing being can become yet another excuse for human despotism and masochism. The demand to follow Christ in total self-denial can lead to cruelty toward self and other. The Nietzschean critique of Christianity rests in this. But true love is a circle. It flows to the other and back. Christianity at its most profound and beautiful expresses this idea through the circle of the Trinity. God is a dynamic circle of love. Through participation in this circle everyone is filled, not emptied. The oppressive demand for total self-sacrifice meets its response in the stultifying insistence on total self-regard: Nietzsche's Ubermensch. The loneliness of total selfregard is as pathetic as the pointlessness of total self-denial. Zarathustra's loneliness is among the most striking aspects of Nietzsche's mock-prophetic work. Zarathustra's need for others and contempt for others never gets resolved. Again, we are stunned by the wisdom of the Golden Rule. The Golden Rule does not ask us to deny our own value but to recognize the reflection of our own value in the other. Where total self-regard neglects the value of the other and total self-sacrifice neglects the 27 value of the self, the Golden Rule affirms the value of all. It is the value-affirming rule. The Golden Rule, understood properly, decrees: Work for universal happiness. 7. The Meaning of the Word 'Good' and the 'Fact-Value' Divide At its barest, the word good may be defined as 'an expression of approval.' As such it seems to be independent of any particular content. Approval can be produced (presumably) through a mere act of will, and can ostensibly be associated with any state of affairs whatsoever; i.e., anything at all can be called good. This is what leads to the notion that there is a fact-value divide. Facts have ontological status but values are somehow quasi-real and subject to the will; they have no firm ontological standing. This is the argument of the relativists and nihilists who believe that the word good has no native content. Anything might be called good, hence nothing is good as such. But reflection proves this view false. The word good, at very least, entails the idea of approval. Further, the very possibility of approval implies the existence of valuing beings. To approve of something is to make a value judgment with respect to it. And a value judgment can only be made in a world in which there is some such phenomenon as valuing. Further, valuing is only possible for a caring being, i.e., a being who values itself, since, as we have shown, all value must be grounded in self-value. The very existence of the word good, then, implies the existence of self-valuing, i.e. caring, beings. And the existence of caring beings entails the imputus to well-being, which leads to the demand for respect from others, which leads to the Golden Rule, which is itself the basis of all further moral principles. 28 Thus, the very existence of the word good entails the whole of morality. There is no fact-value divide. Why, then, is it possible to call anything at all good? For the same reason it is possible to call something white blue or to call something true false; i.e., it is possible to be in error. We can approach this same question in another way. The word good appears to have two aspects to it. On the one hand, good refers to 'that which conduces to well-being.' On the other, good is 'that which is approved of.' Clearly there is a primitive relation between these two meanings. Everyone naturally approves of that which is conducive to their own well-being. Conceptually, however, it is possible to distinguish these two aspects of the meaning of good and divorce them from one another. Indeed, the 'ethical paradox' seems to require this divorce; for ethical treatment of others demands that we recognize as good (and hence approve of) things that are not necessarily conducive to our own well-being. And once this divorce is made (as I've indicated in the body of the essay) it is subject to abuse. Anything can now be called good, i.e., recommended for approval, regardless of its actual benefit to anyone. This is what allows an Ockham, for instance, to declare God's will good by definition; i.e., to be approved of regardless of whether it serves any desirable end. Thomism, rightly, rejects such a notion: For Aquinas, God is good, indeed the seat of goodness, because God is the desirable end itself. In God the two meanings of good are once again fully reconciled. Ockham's view is a recipe for despotic authoritarianism. Having divorced the idea of good from well-being, authoritarianism can decree anything as good and, hence, to be 29 approved of and done, with no justification whatsoever. Again and again such despotic claims lead to anarchic reactions and then to despotic reactions to these. The problem arises from the artificial divorce effected between that part of the idea of good pertaining to approval and that part pertaining to well-being. 8. The heart of the matter The very nature of language forces us to express the moral relation in highly abstract terms which cloud its true significance and can give it the sense of something purely formal. Nothing could be further from the truth, however. What is called for by the Golden Rule is an openness to the other which, when present, provides its own sufficient 'moral argument.' Martin Buber's I and Thou is perhaps the best expression of this. Nevertheless, such openness has an underlying rationale that is articulable – it is not mere arbitrary sentiment. True moral consciousness lives in openness to the intrinsic value of self and other, and recognizes the demand to respect this intrinsic value to be selfvalidating; i.e., in no need of further justification. One need not be a logician to see moral truth, and many a logician will miss it – as the history of philosophical ethics shows. Indeed, logic alone could never see this truth, as it is revealed only in one's sensitivity to one's own self-valuing and the self-valuing of others. 9. Between Nihilism and Authoritarianism Moral nihilism and moral authoritarianism are two sides of the same coin; indeed each is a reaction to the threat of the other, and both are responses to the general inability to 30 articulate the seat of value. Nihilism opposes authoritarianism in defense of a freedom whose value it is afraid to affirm for fear such affirmation will be used to undermine freedom. Authoritarianism opposes nihilism in fear of moral chaos, but in the name of an absolute it is not able to justify. Nihilism is afraid of the despotism of authority. Authoritarianism is afraid of the chaos of nihilism. The truth shall set them free. To the nihilists we say: No, there is, in fact, an absolute seat of value. To the authoritarians we say: No, this absolute seat of value does not stand over and above everyone, but is immanent in every person. What is left, of course, is the task of adjudicating interpersonal conflict. This must be done according to principles of fairness, as developed by ethicists such as Rawls, Hare, Habermas, etc. Again, our theory in no way replaces the ideas developed by such ethicists, it merely identifies their ground. 10. The Moral 'Ought' Whence derives the moral 'ought'? The 'ought', of course, is a demand, and every demand speaks with a certain force. The force behind the moral 'ought' is the truth of value. It is almost impossible to understand this without overcoming the modern notion of an essential fact/value divide. Hume is famous for saying that you cannot get an 'ought' from an 'is,' but he really should have said that you cannot get an 'ought' from an 'is' that doesn't have an 'ought' already inherent within it. The fact that the human world is, and has always been, full of 'oughts' testifies to the flaw in Hume's thinking: if you cannot get an 'ought' from an 'is' then where have all these 'oughts' come from? 31 That one 'ought' not to offend against that which has intrinsic value is a fact we all know from the reaction of our own nature to offense; that is, our own caring nature makes a demand to the world that it not be violated, and responds with pain when it is. This demand for respect is a fact inherent to caring itself. That one 'ought' not to offend against the intrinsic value of another is the simplest extrapolation from this. We can put it in the form of a syllogism: Major Premise: My caring is such that it ought not to be violated. Minor Premise: The caring of others is of the same sort as mine. Conclusion: Therefore, the caring of others ought not to be violated. We know the major premise to be true through self-reflection. We know the minor premise to be true to the extent that we are not solipsists. Hence, we know the conclusion to be true. This, of course, says nothing as to what will motivate us to respect the other. But it is possible to be motivated by a recognition of the sheer rightness of something. In this, we find ourselves converging upon Kant. And yet, as soon as we converge we diverge; for whereas Kant sees this 'rightness' as rooted in rationality, we see it as rooted in the nature of caring. 11. Justice, Mercy, and the Golden Rule It is significant to note that the 'eye for eye' rule of retributive justice is actually just the inverse of the Golden Rule. The Golden Rule says: Do to others as you would have others do to you. Retributive justice says: Have done to you as you would do to others. To 32 the extent that one lives by the Golden Rule one would invite, rather than fear, the application of retributive justice. To the extent that one fears the application of retributive justice one does so because one has violated the Golden Rule. Properly considered, then, the Golden Rule and the rule of just retribution point to one another, and both point to the intrinsic value of caring beings. The rule of just retribution induces one to reflect upon the wrongness of violating another by having one consider one's own response to being violated in the same way. It wakes one up, thus, to the 'wrong' of doing 'bad.' In this way, the rule of just retribution provides the Golden Rule with teeth. Having violated the other, one is now in no position to protest against being violated in turn. The rule of retribution warns: To refuse to respect others is to subject oneself, by one's own rule, to disrespect from others. The proportionality between crime and punishment is all important here, for retributive justice should make one see into the hurt one has oneself caused through one's own immoral action. But when proportionality is lost, as in the Augustinian doctrine of original sin and eternal punishment, the meaning of justice is lost as well. The Augustinian doctrine, taken literally, provides an eternal punishment for an 'original sin' that is a single act of disobedience on the part of our first parents. Not only doesn't the punishment fit the crime, but one is left entirely in the dark as to what the significance of the crime is, or who the victim of the crime is. Thus, one isn't even given the opportunity to sympathize with the victim, and thereby truly atone in one's heart, which is where the fear of retribution should lead. The meaning of justice is lost, and atonement is reduced to appeasement. 33 Augustine's is an authoritarian ethic, quite at odds with the Golden Rule and the most sublime of Jesus' teachings. Augustine gives us God on the model of the Roman Emperor, far more concerned with the maintenance of order through intimidation than with the inculcation of goodness. In such an ethic, obedience is all important, for it secures the power of the Monarch, and right and wrong are identified with the pleasure and displeasure of whomever sits upon the throne. What one finds in Jesus' actual teachings, however, is an attempt to convert the prevailing religious authoritarianism to an immanentism, through associating the God of the former with the values of the latter. Perhaps the most striking instance of this is the 'sheep and goats' parable of Matthew 25. Here we have the Supreme Monarch in all his imperial glory and terror, separating out the 'loyal' from the 'disloyal,' but not on the basis of service to him, but on the basis of service to the weakest and most vulnerable in society: "For," says the great Monarch, "to the extent that you have done this for the least of these you have done it for me." In other words, the service customarily proffered the mighty is to be rendered to the needy, not simply because this is what the mighty command, but, much more significantly, because the needy embody the worthiness ordinarily attributed to the mighty: the Supreme Value is immanent in the neediest. Jesus is teaching that the reverence customarily granted the powerful ought rightly to be granted the vulnerable. Goodness lies in love of others, not in obeisance to power. What Jesus is attempting, in other words, is a radical shift of religious paradigm, from a worship of power to a worship of goodness. But Augustine (and, as a result, much of Christianity after him) doesn't quite get it. 34 Mercy as well must be seen in the light of the Golden Rule. Just as one would like to receive mercy from others when one has strayed, so one should be merciful. Jesus' statements concerning mercy, "Judge not lest you be judged" and "forgive and you will be forgiven," may all be seen as specific applications of the moral logic of the Golden Rule. The reciprocity expressed in these formulas is not a matter of tit-for-tat, but a call to reflection on the harm done through judgmentalism and the good of reconciliation. The rationale for mercy, i.e., amelioration of the punishment prescribed by strict retributive justice, is that although the transgressor has violated caring she has not, in fact, ceased to be a caring being whose good must continue to be considered. Thus, the moral judge must treat the transgressor with more regard than the transgressor has treated her victim. This provides the moral ground for such teachings as 'turn the other cheek' and 'love thine enemy' and 'forgive unto seventy times seven times', etc. Even after the transgressor has transgressed, she remains a matter of moral concern. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
EUROPEAN JOURNAL FOR PHILOSOPHY OF RELIGION 7/2 (SUMMER 2015), PP. 177-191 STUDIES IN MYSTICISM AND MYSTICAL EXPERIENCE IN SOVIET AND POST-SOVIET RUSSIA TATIANA MALEVICH Russian Academy of Sciences Abstract. The paper highlights the key perspectives on mysticism typical for Soviet and Post-Soviet religious studies. Recognizing the vagueness of the 'mystical', Soviet scholars interpreted it as a belief in 'communication' with 'supernatural powers'. Furthermore, 'mysticism' was thought of as a multicomponent entity composed of (1) mystical experiences, (2) mystical beliefs, and (3) 'mysticism' as a 'false ideology'. Such an understanding resulted from their epistemological settings, i.e. the reflection theory of dialectical materialism. In this light, mystical experiences and beliefs were distorted 'reflections' of objective reality in the human mind caused by factors both of an individual and a social nature. This understanding still defines the academic interpretations of the 'mystical' in Russia today. Mysticism and related phenomena were far from being the centrepiece of religious studies in the Soviet Union. However, beginning in the late 1950s they became a matter of keen and persistent, though not universal, interest for scholars of religion in the Soviet Union,1 who developed an understanding of them as part of their Marxian approach to the study of religion. This understanding seems to continue to shape the interpretations of the 'mystical' in religious studies in Russia today.2 1 For an overview of the works directly or indirectly devoted to the study of mysticism and mystical experience published in the Soviet Union, see I. V. Devina's article, 'Mysticism and Religion' (Devina 1989). 2 It should be noted that this article deals with general theoretical interpretations of mysticism and related phenomena elaborated in the Soviet Union, and with the influence of those interpretations on the contemporary understanding of mysticism and mystical experience in Russian religious studies, rather than with an analysis of particular trends within different mystical and religious traditions. For this reason, many prominent 178 TATIANA MALEVICH In general, the specific nature of this understanding, as contrasted with the understanding of this field of research in the West, is evident in the following (undoubtedly interrelated) points. First, there were no intense discussions concerning the methodological and epistemological problems of studying mysticism and mystical experience in Soviet religious studies. Second, there was a shift from the empirical side of mysticism to its sociocultural and epistemological aspects. Third, discussion of the 'mystical' was transferred from the field of psychology of religion to the field of philosophy of religion. Fourth, there was an extremely broad interpretation of the category of 'mystical'. This last point will be the starting point for our analysis. THE DEFINITION OF THE 'MYSTICAL' AND ITS STRUCTURE Recognizing the vagueness of the concept 'mystical' and related concepts such as 'mystical experiences', 'mystical consciousness', and 'mysticism',3 Soviet scholars of religion developed their own relatively homogeneous interpretation of these concepts, suggesting that the key feature of the 'mystical' was a so-called 'duplication of reality'. By this, they meant a belief in the existence of some 'supernatural powers' and a belief that one could 'communicate' or have a 'direct contact' with such powers (for example, cf. Gurevich 1989: 229; Shakhnovich 1965: 3; works, which tend to be categorized under the topic of 'mysticism' in Russian academic literature, are omitted from this article, such as those on the mystical dimension of Christianity (especially in the area of the Rhenish mysticism; e.g. Khor'kov 2003; Reutin 2011), Islam (e.g. Stepanyants 2009; Nasyrov 2006), Buddhism and Hinduism (e.g. Abaev 1983; Shokhin 1994), Taoism (e.g. Torchinov 1993), etc., as well as works related to various aspects of new religious movements and heretical movements in Orthodox Christianity (e.g. Balagushkin 1989; Panchenko 2004), esoteric traditions, and Freemasonry (e.g., Pakhomov 2013; Khalturin 2013). It is also worth noting here that all these areas have been actively discussed in recent years at the conferences conducted by the Association for the Study of Esotericism and Mysticism (ASEM) (see, for example, some of their published materials: Pakhomov 2009; 2010; 2011; 2012); nevertheless, it should be recognized that even there general theoretical issues concerning the phenomena of mysticism and mystical experience as such (in contrast with those concerning the phenomena of esotericism and occultism) have rarely become central to the discussion. 3 Statements recognizing the vagueness of these concepts were usually accompanied by references to Ludwig Feuerbach with some variation of the following claim: 'It was Feuerbach who rightly complained about there being too much vagueness in that expression' (Plekhanov 1977: 128; cf. Shakhnovich 1965: 4; Eremenko 1978: 11-15; Khrshanovsky 1977: 15). 179STUDIES IN MYSTICISM IN THE SOVIET AND POST-SOVIET RUSSIA Shakhnovich 1970: 7; Khrshanovsky 1977: 23; Mitrokhin 1989: 3-5; Grigorenko 1986: 8; Ugrinovich 1986: 153). At the same time, one of the classical definitions of mysticism, from the Russian ethnographer Alexander Pypin (1833-1904), was made 'official' by the Russian Marxist philosopher Georgi Plekhanov (1856-1918) in his essay 'Mysticism and Freemasonry in the West and in Russia' (1915-16) (Plekhanov 1977: 128; cf. Shakhnovich 1965: 3). I shall quote it in full: 'In general, the term "mysticism" is applicable to the moral and religious views assuming that a clear idea of the deity, nature, and humanity cannot be grasped by means of ordinary human cognition, nor is it given at any positive religion, and that there is no way to achieve it but a direct approach to the deity, a wonderful union with the supreme divine world, which takes place beyond all dry reasoning.' (Pypin 1916: 204) This broad understanding of mysticism was partly due to the confusion of different concepts such as: (1) 'religious mysticism'; (2) 'mysticism' and 'mystical' in their popular sense, which comprised anything regarded as 'secret', 'occult', 'supernatural', or 'mysterious'; and (3) 'mystic' in the Lévy-Bruhlean sense, which implies a 'belief in forces and influences and actions which, though imperceptible to sense, are nevertheless real' (this confusion persisted despite the distinction made by the French anthropologist himself; cf. Lévy-Bruhl 1923: 7). Accordingly, these concepts required further classification.4 Such a classification was provided, for example, with the introduction of the categories of 'church' mysticism and 'churchless' or 'nonconfessional' mysticism. The latter comprises a number of heterogeneous, 'non-traditional religious' phenomena, including anything from theosophy, occultism, spiritualism, alchemy, Gnosticism, Hermeticism, mantics, and astrology, to so-called 'extrasensory perception', entheogenic experiences, 'rock 4 Of course, a broad understanding of the 'mystical' is found not only in Soviet religious studies, but also, for example, in William James' classic 'Varieties', where he says that 'the words "mysticism" and "mystical" are often used as terms of mere reproach, to throw at any opinion which we regard as vague and vast and sentimental, and without a base in either facts or logic'; moreover, 'for some writers a "mystic" is any person who believes in thought-transference, or spirit-return' (James 2008: 277). However, whereas there has been a general tendency within research on mysticism and mystical experience in the West to narrow down these concepts, especially through 'purifying' them from allegedly 'secondary' or 'unusual' phenomena (with the notable exception of the approach proposed by J. B. Hollenback, who considers the phenomena that 'accompany' mystical experiences as their essential component; cf. Hollenback 1996: viii), Soviet religious studies moved in the opposite direction. 180 TATIANA MALEVICH festivals', etc. (e.g., Shakhnovich 1965; Gurevich 1989; Polikarpov 1990; Vasil'ev 1963). The most authoritative classification of nonconfessional mysticism may be the one proposed by Soviet scholar of religion Mikhail Shakhnovich (1911-1992). He understood the members of this category to be defined by the following characteristics: 1) 'a tendency to ascribe a supernatural origin to "mysterious" natural and social phenomena'; 2) interpretations of 'scientific "discoveries" as evidence in favour of mysterious, unknowable forces'; 3) 'religious teachings' that go beyond any particular religion (e.g., theosophy and anthroposophy); 4) so-called 'primitive residual beliefs in spirits or in magical impersonal forces' (e.g., spiritualism and occultism); 5) domestic magic (Shakhnovich 1965: 4; cf. Khrshanovsky 1977: 23-24; Eremenko 1978: 9, 22, 35-39; Grigorenko 1986: 8-13). Often, religious and social phenomena such as 'Zen', 'Yoga', 'Satanism', 'the hippie movement', 'parapsychology', etc., were categorized in a special subgroup under the term 'neomysticism' (for example, cf. Eremenko 1978: 35-39). Religious studies in modern Russia have generally inherited this broad understanding of mysticism as a faith in 'supernatural powers' and an ability to communicate with them, as well as the subsequent classification of types of mysticism. In particular, there is a division of mysticism into two ('church' and 'churchless' or 'nonconfessional') or even three ('orthodox', 'heretical', and 'nonconfessional') types.5 As a consequence, we can now find a variety of things within the realm of the 'mystical': magic, occultism, alchemy, ufology, astrology, spiritualism, fantasy fiction, witchcraft, healing, entheogenic experiences, etc.; the Harry Potter series and the writings of J. R. R. Tolkien and H. P. Lovecraft are all regarded as mystical; a mystical character is ascribed to the Goth and Rastafarian subcultures; and Teresa of Avila, the 'community of hermits in the village of Poganovka and in Kazan awaiting the Doomsday', Aleister Crowley, spiritualists, and shamans, are all labelled as 'mystics' (for example, cf. Balagushkin 2008: 29-34, 42-47; Yatskevich 5 An 'orthodox' type of mysticism comprises a number of mystical teachings and practices related to traditional religiousness, and is often reduced to the church-related forms of religiousness in Christianity. A 'heretical' type includes a variety of mystical teachings and practices in an extreme form, such as excessively ascetic practices; these forms are in opposition to established religions, again, especially to Christianity). A 'nonconfessional' type refers to a wide range of phenomena, from theosophy and anthroposophy to spiritualism, occultism, and magic (for example, cf. Yablokov 2002: 411). 181STUDIES IN MYSTICISM IN THE SOVIET AND POST-SOVIET RUSSIA 2004: 12-13, 25-26, 42; Klimovich 2003: 7; Romanova 2008: 197; Volkova 2002: 4; Tazhurizina 2006: 642; Shakhmatova 2000: 47-75).6 Another characteristic feature of research concerning mysticism in Soviet Russia was (and, in post-Soviet Russia, still seems to be) the tendency to identify senses of 'mysticism'. Soviet religious scholars have interpreted 'mysticism' (mistika in Russian)7 as having the following three senses: (1) mystical experiences, which can be examined from the radical 'medical materialist' (cf. James 2008: 11-27) standpoint, and are considered to be a psychophysiological substrate underlying mysticism in the broad sense of the word; (2) 'mysticism' (mistika) in the strict sense of the word as a mystical 'attitude' or 'world perception', i.e., the belief in the possibility of 'direct contact' with the 'supernatural' realized (according to the mystics) in mystical experience; and (3) 'mysticism' (mistizism) as the rationalization of the first two elements in a kind of mystical 'ideology', i.e., a set of mystical teachings, and philosophical and theological systems constructed on the basis of these teachings (for example, cf. Rozhnov 1977: 7; Khrshanovsky 1977: 16; Mitrokhin 1989: 3-5). The tendency to draw a distinction between the notions of 'mysticism' as mistika and 'mysticism' as ideology, which has made quite an impact on the current state of research in the field,8 might date as far back as the interpretations of these terms in Russian religious philosophy. To illustrate, Vladimir Solovyov (1853-1900), a famous Russian philosopher, meant by 'mysticism' as mistika a 'direct and immediate relation of our 6 In this context, the approach developed by an eminent Russian buddhologist and scholar of religion, E. A. Torchinov (1956-2003), which emphasized the vagueness of the word 'mysticism' and related terms, and proposed replacing them with the term 'transpersonal experiences', stands out (cf. Torchinov 2005: 31-34). 7 It should be noted that there is a distinction in Russian that is quite difficult to translate into English. The Russian word mistika has at least two meanings: the first, which is the popular meaning, applies to anything mysterious and strange (in this regard, it could be compared to the English word 'mystique'); the second designates mysticism (mistizism) in the proper sense of the word. Some scholars consider the terms mistika and mistizism to be synonymous, whereas others tend to focus on their distinction. 8 For example, Russian scholar of religion Evgenii Balagushkin defines 'mysticism' (mistizism) as 'belief in a direct relation of things to the Sacred Source, sometimes systematically represented in the form of rationalistic theological doctrines of ideological and worldview character', whereas 'mysticism' as mistika is any kind of 'spiritual and practical activities based on such beliefs and undertaken by the adept in order to fulfill that direct relation of things to the Sacred Source' (Balagushkin 2008: 36; cf. Abdurashidova 2010: 131; Bessonova 1998: 38-39; Volkova 2002: 18-19; Volkov 2004: 20-21). 182 TATIANA MALEVICH spirit to the transcendent world', whereas he regarded 'mysticism' as such to be 'a reflection of our mind on that relation' constituting 'a special direction in philosophy' (Solovyov 1988: 152). However, it should be recognized that such a dichotomy was not peculiar to Russian authors. Similar attempts were made, for instance, by the English scholar William Ralph Inge (also known as Dean Inge) who strongly suggested attributing to these concepts different meanings based on the German distinction between die Mystik as 'a genuine type of religion', and der Mystizismus as its 'perversions' (Inge 1947: 25; cf. Inge 1918: 344). In Germany, Friedrich Schleiermacher held that 'there is a great, powerful mysticism (Mystik)', but warned against 'any effort to penetrate into the nature and substance of things', which could lead to falling into 'mysticism (Mystizismus) and empty mythology' (Schleiermacher 1821: 83, 228); moreover, in the preface to the third edition of his 'Speeches on Religion' (1821) he rejected the charges of 'Spinozism and Herrnhutianism, atheism and mysticism (Mystizismus)' levelled against him (Schleiermacher 1821: xvi). MYSTICISM AS AN IDEOLOGY: THE 'SCIENTIFICATION' OF MYSTICAL TEACHINGS By 'mysticism' as mistika Soviet scholars of religion often meant 'a practical kind of religion', aimed at the realization of so-called 'direct contact with supernatural powers' (i.e. what is usually known as 'mystical experience' and 'mystical practices'), while 'mysticism' as mistizism was regarded as its rationalization, a 'surrogate' for science, or a kind of 'mystical' ideology indicating the 'spiritual decline and decay of society' (Shakhnovich 1965: 15; cf. Khrshanovsky 1977: 16; Grigorenko 1986: 133-145).9 Mysticism as mistizism, according to Soviet scholars of religion, differed from religion itself. The former, unlike the latter, was not limited to faith, but claimed to be a kind of scientific (or rather pseudoscientific) knowledge: it was alleged that mystics strove to unravel the 'mysteries 9 Interestingly, while there was (and still is) a tendency in Western psychology of religion and sociology of religion to distinguish between the concepts of 'spirituality' and 'religion', and to identify 'mystical experiences' with 'spiritual experiences' or at least relate them to the field of spirituality (for example, cf. Krishan 1954; Zinnbauer et al. 1997; Hood 2006), religious studies in the Soviet Union set 'mysticism' and 'mystical' against the 'spiritual', labelling mysticism as something 'non-spiritual' or even 'antispiritual' (e.g. Rotovsky 1989; Shakhnovich 1965). 183STUDIES IN MYSTICISM IN THE SOVIET AND POST-SOVIET RUSSIA of the Universe' and to control others with their power.10 Mysticism (mistizism) was regarded to be opposed to materialism because it was held to be 'a manifestation of religious and idealistic ideology' that relied on intuition as its own 'scientific method'. Furthermore, it was regarded to be a result of the 'scientification' of mystical beliefs (mistika), which had many similarities to the 'bourgeois', 'mystified' science of the 20th century, in particular, to Paul Feyerabend's epistemological anarchism (for example, cf. Shakhnovich 1965: 3-7; Shakhnovich 1970: 7; Gurevich 1984: 155-160, 194-210).11 We should mention once again that this tendency to invest mysticism with ideological characteristics was not peculiar to the Soviet Union. Whereas in the Soviet scientific literature mysticism became an 'ideological target' and a very convenient object of criticism,12 in the West it was suggested that mysticism should be used as 'an important weapon in the struggle against Communism' – at least, such a suggestion was made in 1964 by Walter Huston Clark in his Presidential Address to the Society for the Scientific Study of Religion (cf. Clark 1965: 160161). Nevertheless, Clark's ambition to invest mysticism and mystical experience with anti-communist qualities did not enjoy the support of his colleagues because of the ideology-neutral nature of mysticism and related phenomena. Furthermore, his colleagues pointed out the erroneous juxtaposition of religion and communism, since the latter might itself be seen as a form of quasi-religion (e.g., cf. Angeles 1966: 292-293). The understanding of mysticism as a false ideology resulted from the epistemological settings of Soviet scholars. It should be recalled that, in the Soviet Union, the theory of knowledge of dialectical materialism, with Lenin's reflection theory at its core, served as the 'methodological 10 Here, the interpretation of 'mysticism' sounds more like Bronisław Malinowski's understanding of 'magic' as a sort of 'pseudo-science'. 11 This tradition of equating religious mysticism and mystical experiences with various forms of philosophical irrationalism still remains, though now without negative connotations (for example, cf. Tolstikov 2007: 42). 12 It is worth considering the number of scientific and popular books, tracts, and articles published in the USSR in order to expose the 'reactionary nature' of 'mystical ideology'. Their titles speak for themselves: 'Mysticism and Occultism in the Service of the "Neoconservative Wave" ideologues', (Kononov 1985); 'Mysticism in the Service of Anti-Communism', (Belov and Karpov 1978); 'Neomysticism and the Difficulties of Ideological Warfare', (Rotovsky 1989); 'Mysticism in the Service of Modern Orthodoxy', (Gordienko 1981), etc. 184 TATIANA MALEVICH and theoretical basis of all scientific knowledge' (Podosetnik 1969: 173). In general, the reflection theory holds that: (1) the object of cognition, i.e., the external world, exists independently of human consciousness; (2) cognition is an active, creative process, which includes the 'union of cognition and practice'; (3) the results of cognitive activity are adequate to the content of the object of cognition, which makes the existence of objective truth possible; and (4) the 'partyness' and 'class character' of cognition are unavoidable facts, and so the results of such cognitive activity are to have a party and class character (Podosetnik 1969: 173-176, 184). However, despite the ability of the human mind to reflect the objective world, the process of reflection itself, due to various sociohistorical (e.g., a 'false' partyness of the subject) or psychophysiological (e.g., neurological disorders of any kind) factors, may lead to a distorted 'subjective image' of the 'objective world' (Podosetnik 1969: 176). It was from this point of view that Soviet scholars of religion examined mysticism: on their view, this phenomenon turned out to be a result of a rationalization of the 'mystical' knowledge totally deprived of any cognitive value. They saw 'mystical' knowledge as a distorted, 'perverted', and 'fantastic' reflection of objective reality in the human mind caused both by psychopathological and epistemological factors – which could explain apparent similarities between mystical experiences and mystical teachings across religions and cultures – and by cultural, historical and socioeconomic circumstances (for example, cf. Popova 1967: 140; Shakhnovich 1965: 4-10; Portnov and Shakhnovich 1967: 19-20; Ius 1970: 184; Rozhnov 1977: 7-8; Rozhnov and Rozhnova 1978: 46-47). MYSTICAL 'EXPERIENCE' AND THE SOCIOCULTURAL APPROACH This approach made it impossible to discuss the relationship between mystical experience and its interpretation that was and still is an integral part of Western discourse on mysticism and mystical experience. This difference can be further understood if we note that Western discussions of mysticism included a confrontation between two approaches to the study of the 'mystical'. The first approach, essentialism, presupposes the existence of a common core of mystical experiences across different cultural and religious traditions. The second approach, constructivism or contextualism, insists on a pluralistic understanding of religious traditions and on the absolute dependence of the phenomenological contents of religious experiences on their subjects' conceptual structures, 185STUDIES IN MYSTICISM IN THE SOVIET AND POST-SOVIET RUSSIA and it regards the generalized concepts 'mystical experience' and 'mysticism' as empty constructs. Notably, Soviet scholars of religion tried to avoid using 'mystical experience' and 'religious experience' as scientific categories, viewing them as by-products of Western psychology of religion. It was quite common in this context to refer to Vladimir Lenin, who emphasized the 'fuzziness and vagueness of the concept "experience" in the bourgeois philosophy of the 20th century, which was designed to veil the subjective and idealistic character of any given philosophical conception' (Ugrinovich 1985: 134; cf. Ugrinovich 1986: 150-154; Popova 1967: 126; Visnap 1974: 29, 36; Nosovich 1989: 100-104). Soviet scholars inevitably deemed any mystical state of consciousness to be 'a mental disorder', an 'extreme manifestation of religious fanaticism', and so on (cf. Shakhnovich 1965: 10). In the best tradition of the 'medical materialism' of the late 19th and early 20th centuries, religious or mystical ecstasy was likened to epilepsy and alcohol or drug intoxication, and was genetically associated with psychopathologies such as neurosis, hysteria, schizophrenia, paranoia, manic depressive disorder, melancholy, and with masochistic and sexual fantasies, caused by excessive asceticism and 'unnatural mortification of the flesh'. As has already been mentioned, it was this psychophysiological basis, from the Soviet scholars' perspective, that explained the similarity between mystical experiences across religious traditions and cultures (Portnov and Shakhnovich 1967: 34-41; Shakhnovich 1965: 10-14; Platonov 1967: 135-137). However, these physiological explanations themselves were considered to be an insufficient explanation for mystical ecstasy, because they overlooked entirely the real social and historical roots of mysticism. Furthermore, the 'biologization' of religiousness, which was attributed to Western psychologists of religion,13 was, in the opinion of Soviet scholars, fraught with the danger of admitting the 'eternal and ineradicable' nature of religion (Bukina 1966: 124-128; cf. Bukina and Popova 1971: 122-124, 129-130; Shakhnovich 1965: 10; Ius 1970: 127-130, 184; Nemanov, Rozhnova, and Rozhnov 1969: 9-10; Rozhnov 1977: 7; Khrshanovsky 1977: 23-24; Gurevich 1984: 6). Moreover, Soviet scholars held that an emphasis on individual, context-independent mystical experiences 13 A lot of criticism was directed at works of non-Russian psychologists of the late 19th and early 20th centuries (James H. Leuba, Edwin D. Starbuck, Théodore Flournoy, Théodule-Armand Ribot, and William James, among others), as well as at works of perennialists and members of the so-called anti-psychiatry movement. 186 TATIANA MALEVICH would result in a pluralist interpretation of mysticism, which was regarded as the main obstacle to a 'unified theory of religious experiences' (Bukina 1966: 144; cf. Ugrinovich 1971: 11-12; Ugrinovich 1986: 153154; Gurevich 1989: 229). The belief in the existence of a single objective reality led to a paradoxical situation in Soviet scholarship, as compared to the situation in Western research on mysticism. Soviet scholars of religion criticized both empiricism in research on mysticism and on religion in general, and appeal to the concept of 'pure' or 'contentless' experience, but at the same time they opposed a pluralist understanding of these phenomena. They thus combined doctrinal essentialism with sociocultural determinism, while the Western view was that empiricism traditionally involved a kind of essentialism, while sociocultural interpretations relied on a constructivist epistemology.14 Accordingly, Soviet scholars deemed any theory of mysticism and mystical experience that overlooked their 'objective' social and cultural conditioning to be incomplete and one-sided, because the contents of mystical consciousness had to derive from 'specific historical and social relations'. Certain factors might even provoke a mystical 'epidemic' if they were combined with the psychological and epistemological features of individuals (e.g., heightened sensitivity, suggestibility, active imagination, lack of education, etc.). Such factors included the supremacy of reactionary ideology, political and social upheaval, poverty, hunger, and injustice that led to a feeling of insignificance and defencelessness (cf. Shakhnovich 1965: 10-11, 21-27, 50; Portnov and Shakhnovich 1967: 37; Balagushkin 1989: 269-295; Mitrokhin 1989: 7-8). Historical changes of socio-economic formations were, according to Soviet scholars, inevitably accompanied by bursts of mystical moods, which may have had the function of compensating for those changes.15 For example, it 14 In the works of Soviet scholar of religion Yu. A. Kimelev, constructivists and essentialists were called 'ideologists of religion' and 'researchers of mysticism', respectively (cf. Kimelev 1989: 251-252). 15 Perhaps the most interesting project along these lines was an attempt undertaken in 1977 by Soviet researcher Vladimir Khrshanovsky to explain the genesis of mystical experiences and ideas in terms of Leon Festinger's cognitive dissonance theory. Khrshanovsky held that people in modern Western societies were constantly suffering from the state of cognitive dissonance. This dissonance was due to the fact that people in Western societies were not being able to meet their religious needs by means of traditional religiosity, which runs counter to the spirit of scientific knowledge. This inability to meet their religious needs was caused by the social and economic oppression of the capitalist system. In such a situation, 'irrational mysticism' could 'escape the rationalist criticism 187STUDIES IN MYSTICISM IN THE SOVIET AND POST-SOVIET RUSSIA was common to argue that the three particularly significant periods in the history of European mysticism coincided with the end of the Ancient World, the decline of feudalism, and the crisis in the capitalist system (cf. Shakhnovich 1965: 15-27; Smirin 1947; Khrshanovsky 1977). CONCLUSION In conclusion, it should be emphasized that the specifics of Soviet theories of mysticism and mystical experience were determined by the epistemological paradigm of dialectical materialism, in which mysticism and related phenomena were automatically regarded as a 'distorted' reflection of reality. Without anything further to restrict it, the category of mysticism turned into a vast grouping of heterogeneous phenomena, such as traditional religious mysticism, animistic beliefs, shamanism, theosophy, occultism, spiritualism, alchemy, Gnosticism, astrology, and magic. This perspective eventually led to the almost complete exclusion of 'mystical experience' from the categories of Soviet religious studies in general and of psychology of religion in particular. Another consequence of this approach was a situation that was diametrically opposed to the situation found in Western research on mysticism: despite the critique of empiricism, which ignored the 'objective' social and historical roots of the 'mystical', Soviet scholars of religion turned out to be proponents of a rather essentialist approach, which, in its most radical form, held to the phenomenological unity not only of mystical experiences, but also of mystical doctrines. In contrast, their Western counterparts tended to combine the essentialist interpretation of mysticism and mystical experiences with empiricism. All of these features defined Soviet mystical studies, and they continue to determine the general course of interpretations of mysticism and mystical experience in religious studies in contemporary Russia. These features of mystical studies are still in need of a thorough analysis and careful evaluation. and, at the same time, satisfy the religious needs' of the individual, thus resolving the dissonance (Khrshanovsky 1977: 177-179). Unfortunately, Khrshanovsky's attempt received no further development. 188 TATIANA MALEVICH BIBLIOGRAPHY Abaev, N. V. 1983. Chán and the Culture of Mental Activity in Medieval China (Novossibirsk: Nauka) (In Russian) Abdurashidova, Z. A. 2010. 'Mysticism as a Conceptual Form of Expression of the Activity Nature of the Knowing of God', Gosudarstvo, religiya, tserkov' v Rossii i za rubezhom, 2: 129-135 (In Russian) Angeles, P. A. 1966. 'Comments on Professor Clark's 1965 Presidential Adress "The Mystical Consciousness"', Journal for the Scientific Study of Religion, 5: 290-293 Balagushkin, E. G. 1989. 'Socio-political Activity of Modern Religious and Mystical Cults and Organizations', Voprosy nauchnogo ateizma, 38: 269-295 (In Russian) Balagushkin, E. G. 2008. 'Analytical Theory of Mysticism', in Evgenii Balagushkin and Aleksei Fokin, eds., Mysticism: Theory and History (Moscow: IFRAN), pp. 14-71 (In Russian) Belov, A. V. and D. A. Karpov. 1978. Mysticism in the Service of Anti-Communism (Moscow: Znanie) (In Russian) Bessonova, L. A. 1998. Mysticism as a Cultural Phenomenon (Moscow: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Bukina, I. N. 1966. Modern Bourgeois Psychology of Religion: Critical Historical and Philosophical Essays (Leningrad: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Bukina, I. N. and M. A. Popova. 1971. 'The Evolution of Bourgeois Psychology of Religion', Voprosy nauchnogo ateizma, 11: 113-147 (In Russian) Clark, W. H. 1965. 'The Mystical Consciousness and World Understanding', Presidential Address, Society for the Scientific Study of Religion, 1964. Journal for the Scientific Study of Religion, 4: 152-161 Devina, I. V. 1989. 'Mysticism and Religion', Voprosy nauchnogo ateizma (review of Soviet literature), 39: 252-277 (In Russian) Eremenko, V. P. 1978. Nonconfessional Mysticism: Its Specificity, Character of Manifestation, and the Ways to Overcome (Dnepropetrovsk: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Gordienko, N. S. 1981. Mysticism in the Service of Modern Orthodoxy (Moscow: Obshchestvo 'Znanie' RSFSR) (In Russian) Grigorenko, A. Yu. 1986. The Dream of Reason Produces Monsters: Critical Essays on Mysticism and Irrationalism (Leningrad: Lenizdat) (In Russian) Gurevich, P. S. 1984. Has Mysticism Revived?: Critical Essays (Moscow: Politizdat) (In Russian) Gurevich, P. S. 1989. 'Ideological Aspects of the Relationship between Science and Mysticism', Voprosy nauchnogo ateizma, 38: 227-248 (In Russian) Hollenback, J. B. 1996. Mysticism: Experience, Response, and Empowerment (University Park, Pennsylvania: Pennsylvania State University Press) 189STUDIES IN MYSTICISM IN THE SOVIET AND POST-SOVIET RUSSIA Hood, R. W. 2006. 'The Common Core Thesis in the Study of Mysticism', in Patrick McNamara, ed., Where God and Science Meet: How Brain and Evolutionary Studies Alter Our Understanding of Religion, Vol. 3: The Psychology of Religious Experience (Westport: Praeger Publishers), pp. 119-135 Ius, A. G. 1970. Philosophical Problems of Study of Religious Belief and Religious Feelings (Moscow: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Inge, W. R. 1918. Christian Mysticism (London: Methuen & Co. Ltd.) Inge, W. R. 1947. Mysticism in Religion (London: Hutchinson's University Library) James, W. 2008. The Varieties of Religious Experience: A Study in Human Nature (Rockville, Maryland: Arc Manor LLC.) Khalturin, Yu. 2013. 'Esotericism and Worldview of the Russian Freemasonry of the 18th – 19th Centuries: Toward a Conceptualization', State, Religion and Church in Russia and Worldwide, 4(31): 87-112 (In Russian) Khor'kov, M. L. 2003. Meister Eckhart: Introduction to the Philosophy of the Great Rhenish Mystic (Moscow: Nauka) (In Russian) Khrshanovsky, V. A. 1977. The Critical Analysis of Modern Nonconfessional Mysticism in the Capitalist Countries (Leningrad: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Kimelev, Yu. A. 1989. 'Problems of Mysticism in the Bourgeois Philosophical Study of Religion', Voprosy nauchnogo ateizma, 38: 249-268 (In Russian) Klimovich, A. G. 2003. Religious Mysticism as a Philosophical Problem (Tyumen: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Kononov, V. I. 1985. Mysticism and Occultism in the Service of the 'Neoconservative wave' Ideologues (Moscow: Znanie) (In Russian) Krishan, D. 1954. 'Mysticism and the Problem of Intelligibility', The Journal of Religion, 34: 101-105 Lévy-Bruhl, L. 1923. Primitive Mentality, trans. L. A. Clare (London: George Allen & Unwin LTD; New York: The Macmillan Company) Mitrokhin, L. N. 1989. 'Mysticism as a Historical and Cultural Phenomenon', Voprosy nauchnogo ateizma, 38: 3-51 (In Russian) Nasyrov, I. R. 2007. 'On the Essence of the Muslim Mysticism (Sufism)', Religiovedenie, 4: 37-43 (In Russian) Nemanov, I. N., M. A. Rozhnova, and V. E. Rozhnov. 1969. When the Ghosts Show Claws (Moscow: Gospolitizdat) (In Russian) Nosovich, V. I. 1989. The Nature, Structure, and Functions of Religious Psychology (Tallin: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Pakhomov, S. V., ed. 2009. Mystical and Esoteric Movements in Theory and Practice: History, Psychology, Philosophy (St. Petersburg: RHGA) (In Russian) Pakhomov, S. V., ed. 2010. Mystical and Esoteric Movements in Theory and Practice: The Problems of the Interpretation of Esotericism and Mysticism (St. Petersburg: RHGA) (In Russian) 190 TATIANA MALEVICH Pakhomov, S. V., ed. 2012. Mystical and Esoteric Movements in Theory and Practice: History and Discourse: Historical and Philosophical Aspects of the Study of Esotericism and Mysticism (St. Petersburg: RHGA) (In Russian) Pakhomov, S. 2013. 'Specific Features of Contemporary Russian Esoteriology', State, Religion and Church in Russia and Worldwide, 4(31): 36-65 (In Russian) Panchenko, A. A. 2004. Khlystism and Skoptsism: Folklore and Traditional Culture of Russian Mystical Sects (Moscow: O. G. I.) (In Russian) Platonov, K. K. 1967. Psychology of Religion: Facts and Thoughts (Moscow: Izdatel'stvo politicheskoi literatury) (In Russian) Plekhanov, G. V. 1977. On Atheism and Religion in the History of Society and Culture: Selected Works (Moscow: Mysl') (In Russian) Podosetnik, V. M. 1969. 'Lenin's Reflection Theory and the Problem of the Subject's Activity in the Process of Cognition', in Mark Rozental, ed., Lenin as a Philosopher (Moscow: Gospolitizdat) (In Russian) Polikarpov, B. C. 1990. Science and Mysticism in the 20th Century (Moscow: Mysl') (In Russian) Popova, M. A. 1967. Criticism of Modern American Psychology of Religion (Moscow: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Portnov, A. A. and M. I. Shakhnovich. 1967. Psychosis and Religion (Leningrad: Meditsina) (In Russian) Pypin, A. N. 1916. Russian Freemasonry in the 18th Century and in the First Quarter of the 19th Century (Petrograd: Izdatel'stvo 'Ogni') (In Russian) Reutin, M. Yu. 2011. Mystical Theology of Meister Eckhart: The Tradition of Plato's 'Parmenides' in the Late Middle Ages (Moscow: RGGU) (In Russian) Romanova E. G. 2008. 'The Mystical Space of the Internet', in Evgenii Balagushkin and Aleksei Fokin, eds., Mysticism: Theory and History (Moscow: IFRAN), pp. 179-201 (In Russian) Rotovsky, A. A. 1989. 'Neomysticism and the Difficulties of Ideological Warfare', Voprosy nauchnogo ateizma, 38: 316-331 (In Russian) Rozhnov, V. E. 1977. Prophets and Wonderworkers: Essays on Mysticism (Moscow: Politizdat) (In Russian) Rozhnov, V. and M. Rozhnova. 1978. 'Mysticism Does Not Help', Nauka i religiya, 9: 46-47 (In Russian) Schleiermacher, F. D. 1821. Über die Religion: Reden an die Gebildeten unter ihren Verächtern (Berlin: G. Reimer) Shakhmatova, E. 2000. 'Vindication of Mysticism: Russia and Europe in the Mirror of the East', Russia and the West: The Dialogue or Collision of Cultures: The Collection of Articles (Moscow: RIK), pp. 47-75 (In Russian) Shakhnovich, M. I. 1965. Contemporary Mysticism in the Light of Science (Moscow: Nauka) (In Russian) Shakhnovich, M. I. 1970. Mysticism on the Stand of Science (Moscow: Znanie) (In Russian) 191STUDIES IN MYSTICISM IN THE SOVIET AND POST-SOVIET RUSSIA Shokhin, V. K. 1994. 'Samkhya-Yoga and the Gnostic Tradition', Voprosy filosofii, 7-8: 188-207 (In Russian) Smirin, M. M. 1947. Thomas Müntzer's National Reformation and the Great Peasant's War (Moscow; Leningrad: Izdatel'stvo Akademii Nauk SSSR) (In Russian) Solovyov, V. S. 1988. Collected Works in Two Vols., Vol. 2 (Moscow: Mysl') (In Russian) Stepanyants, M. T. 2009. The Muslim Mysticism (Moscow: 'Kanon+' ROOI 'Reabilitatsiya') (In Russian) Tazhurizina, Z. A. 2006. 'Mysticism', in Andrei Zabiyako, Alexander Krasnikov, and Ekaterins Elbakyan, eds., Religious Studies / Encyclopaedic Dictionary (Moscow: Akademicheskii Proekt), p. 642 (In Russian) Tolstikov, V. A. 2007. The Relationship between Rational and Irrational in Mystical Experience (Belgorod: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Torchinov, E. A. 1993. Taoism: A Historical and Religious Studies Analysis (St. Petersburg: Andreev i synov'ya) (In Russian) Torchinov, E. A. 2005. Religions of the World: Experience of the Transcendence: Transpersonal States and Psychotechnique (St. Petersburg: Azbuka-klassika, Peterburgskoe Vostokovedenie) (In Russian) Ugrinovich, D. M. 1985. Introduction to Religious Studies (Moscow: Mysl') (In Russian) Ugrinovich, D. M. 1986. Psychology of Religion (Moscow: Politizdat) (In Russian) Ugrinovich, D. M. 1971. 'On the Subject of Psychology of Religion and its Place in the System of Sciences', Voprosy nauchnogo ateizma, 11: 9-28 (In Russian) Vasil'ev, L. L. 1963. Mysterious Phenomena of the Human Mind (Moscow: Gospolitizdat) (In Russian) Visnap, N. E. 1974. Psychology of religion in Russia in the second half of XIX – early XX century (Leningrad: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Volkov, S. N. 2004. The Phenomenon of Mysticism: Its Origins and the Modern State in Russia (Saransk: Unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Volkova, A. N. 2002. Phenomenology of Mystical Experience (St. Petersburg: UMTs Komiteta po obrazovaniyu Administratsii SPb) (In Russian) Yablokov, I. N., ed. 2002. Religious Studies: Study Aid and Minimum Religious Studies Glossary (Moscow: Gardariki) (In Russian) Yatskevich, O. B. 2004. Philosophical Analysis of Peculiarities of the Spiritual Nature of Mysticism (Kemerovo: unpublished doctoral dissertation) (In Russian) Zinnbauer, B. J., K. I. Pargament, B. Cole, M. S. Rye, E. M. Butter, T. G. Belavich, et al. 1997. 'Religion and Spirituality: Unfuzzying the Fuzzy', Journal for the Scientific Study of Religion, 36: 549- | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 1 In Defense of Happiness Presidential Address of the 50th Annual Meeting of the Florida Philosophical Association Shelley M. Park, University of Central Florida Good evening. I hope you have enjoyed your time today and are looking forward to tomorrow's events as well, as am I. On behalf of all of us, let me extend my thanks to Vice President Jim Perry for putting together this year's program, to Jacksonville University for hosting us, to Scott Kimbrough for coordinating the local arrangements including the repast we are currently enjoying, for the staff at the Adam's Mark who have prepared and served this meal and taken care of us in myriad other ways, to Nancy Stanlick for producing our newsletter, and to Sally Ferguson for her ongoing coordination between all of us. As Secretary Treasurer for the past several years, Sally has been indispensable. Much more than a budget overseer or minutes taker, Sally has become the glue that holds us together and our institutional memory. I follow in past president Bob D'Amico's footsteps tonight by promising you an appropriately brief talk. The banquet talk is not as serious as the term "Presidential Address" would signify. As a talk that comes at the end of a meal, the banquet talk is in the same genre as dessert. It should be tasty, but not too heavy. To err with regard to this genre is to risk oversaturating one's audience and making them dozy. So tonight I ask you simply to contemplate with me for a brief time the nature and value of happiness. At the risk of beginning by insulting some of you (which is one way to keep you awake, but not perhaps an advisable one!) let me say that my topic emerges from the observation that philosophers are often a rather depressed bunch. Just as slightly crazy folk tend to be overrepresented among clinical psychologists, somewhat somber and cynical folk tend to be overrepresented among philosophers. True, given the Epicurean part of our lineage, we often liven up after a good meal and can even tend toward jovial if the meal is served with sufficient amounts of Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 2 wine. Nonetheless, we do tend as a group towards introversion, introspection, contemplation and brooding. There are also, of course, the extroverts among us. But typically, these are no ordinary extroverts. The philosophical extrovert is not your average social butterfly. She or he is more apt to be, like Socrates, a gadfly-less concerned about spreading happiness than spreading discontent. As such, the philosopher is more likely to make enemies than friends. This appears not to bother the philosophical extrovert, however. Now stirring things up once in a while is not necessarily a bad thing. Nor (if we leave aside the brooding) are introspection and contemplation to be disdained. In and of themselves, such activities may be commended as virtuous. However, the contemplations of the contemporary western philosopher, it seems, are rarely aimed at discovering beauty or inner peace or love or happiness. Indeed, we are more apt to laugh with derision at such goals than to embrace them as the aims of a contemplative practice. Medieval philosophers such as Saint Augustine were mired in confessions and guilt. Modern philosophers such as Hobbes painted a bleak picture of the world as rife with scarcity, competition, and short, brutish lives. Not dissimilarly, Marx wrote a human history as one filled with alienation, war and bloodshed. Descartes, an arguably self-alienated philosopher, despaired at even knowing the world. The existentialist philosophers were a notoriously angst-ridden bunch. And contemporary liberation philosophers-including Marxists, feminists, and environmentalists-fill our bookshelves with stories of oppression and injustice and human degradation of the "other." There are exceptions, to be sure, to these stories of philosophical solitude, skepticism, cynicism, and despair. Hume, advocating a moderate skepticism, was a congenial sort able to bracket philosophical reflections and enjoy a game of backgammon with friends. James defends tender-minded philosophies and brings a sense of optimism to thinking about social reform. Ryle adopts a cheerful tone in his works and was known as a lovely dinner companion. And some contemporary liberation philosophers-for example, bell hooks-have turned recent attention to issues of love in thinking about antidotes to oppression. Nonetheless, the current milieu in social and political philosophy, as well as some philosophies of mind and epistemology, appears to embrace, in large part, the somewhat popFoucauldian notion that persons who are angry, crazy, and/or depressed (namely a good many Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 3 professional philosophers) may see the world more clearly or be more liberated from oppressive social norms than those who are not so afflicted.1 The happy philosopher, on this view, is derided as a 'Pollyanna' too naïve, deluded, and/or self-absorbed to see or care about the bleakness surrounding her. Are there things that are wrong with our world? Certainly. Yet, I wish to suggest that there is something slightly askew with a view of the world, our world, as only or primarily a source of misery. I think this view is particularly odd and, I might add, somewhat narcissistic, when issuing from contemporary western philosophers who lead relatively affluent and privileged lives-and who, thus, do not occupy a privileged vantage point on oppression, injustice, and misery. Chronic unhappiness, when one's basic needs are met and one has ample opportunities for self-realization as the contemporary western philosopher does, betrays a fundamental lack of appreciation for what one has. And this lack of appreciation may reasonably be considered a vice, rather than a virtue. Similarly, we may view the person who does not notice natural beauty, human creativity, or human compassion-or who notices, but shows no appreciation for these things-as someone who is epistemically or ethically deficient. In my remarks tonight, I wish thus to defend happiness as a disposition conducive to, or at least compatible with, a view of the world that is both cognitively and politically valuable, that is, both truth conducive and ethically appropriate. In making this argument, it is necessary to say something about what happiness is. A brief look at how the term happiness is used in both the discourses of philosophy and the discourses of popular culture reveals that happiness is conceived of in a wide variety of ways. Happiness may be conceived of as a subjective state or an objective state of affairs; it may be considered temporary or relatively permanent, within our grasp or ever-elusive. Happiness may be considered a state of character that is either virtuous or suspicious. Or it may be considered a disposition or capacity that is related, positively or negatively, to epistemic responsibility. These different conceptions of happiness make a difference, I believe, to our attitudes of esteem or disdain toward happiness. Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 4 Happiness as an object of pursuit The U.S. Declaration of Independence claims that "pursuit of happiness," along with life and liberty, is to be viewed as an inalienable right. Presupposed by the claim that we have a right to pursue happiness is a conception of happiness as an "objective and obtainable object" (Hoffman 3). That we can and should pursue this end is a distinctively American-or at least western-idea. It is an idea, moreover, that may easily be interpreted as premised on both self-delusion and self-interest. A category mistake with consequences for our behavior may be involved in thinking that happiness is something "out there" and thus can be found and captured. The idea that happiness is an object to be chased and caught may leave us in the proverbial position of the dog chasing its tail: some of us pursue happiness endlessly and even obsessively, but never quite find it. As Pascal claimed "we never live, but we hope to live and as we are always preparing to be happy, it is inevitable that we should never be so" (Ch. V, sec. 1). As the folk wisdom on the World-Wide Web indicates: We convince ourselves that life will be better after we get married, have a baby, then another. Then we are frustrated that the kids aren't old enough and we'll be more content when they are. After that we're frustrated that we have teenagers to deal with. We will certainly be happy when they are out of that stage. We tell ourselves that our life will be complete when our spouse gets his or her act together, when we get a nicer car, are able to go on a nice vacation, when we retire.2 Life is always about to begin, but there is "always some obstacle in the way, something to be gotten through first, some unfinished business, time still to be served, a debt to be paid" (Anon.). The anonymous author of these observations, echoing Walt Whitman's claim that "Now" is all we have, advises us to recognize that these obstacles are our life and that there is "no better time than right now to be happy."3 Closely aligned with the American notion that happiness is something to be pursued, is the rather odd notion that happiness is something towards which we work. We work incessantly at being happy and in so doing turn happiness into a fetish. We hope to obtain happiness by working Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 5 to get a good education, a good job, a promotion, a positive professional reputation; by saving to buy a new car or a new home; by working to pay off our car, our mortgage, or our credit card bill; by working at losing weight or building muscles; by earning enough money to purchase a breast augmentation or a hair transplant; by working at our relationships, working on our marriage, working at raising our children and so forth.4 The fetishistic pursuit of happiness, at its finest, can be seen on any trip to Disney World, where parents drag tired and cranky children from ride to ride, working towards accumulating sufficient joy and happy memories to warrant the price of admission. It is little wonder the philosopher might view happiness thus pursued with disdain. In addition to being premised on self-deception, happiness as an object of pursuit seems heavily tied to self-absorption, to a focus on self-improvement and material accumulation. It is noteworthy that Thomas Jefferson's emphasis on "life, liberty, and the pursuit of happiness" was a modification from Locke's emphasis on the ideals of "life, liberty, and the pursuit of property" (Locke, sec. 123)5 If happiness is property then it is something that can be pursued, captured, and accumulated. And happiness has been increasingly defined as material accumulation in western, and especially American, culture. The pursuit of the American Dream, as revealed by a 1994 Roper Poll, brings to mind the acquisition of money and a state of financial security. While most Americans polled stated that they were happy, a third indicated they would be happier if their household income doubled (Hoffman 3). As McFague notes, the current dominant American worldview . . . is that we are individuals with the right to . . . the happiness of the consumer-style 'abundant life.' . . . Consumer culture . . . defines human satisfaction solely in terms of consumer acquisition. (11, 49) In fairness to Jefferson, he changed the Lockean language in framing the Declaration of Independence because he did not view happiness as the mere accumulation of money, property, or personal material goods. For Jefferson, the right to pursue happiness was, in keeping with enlightenment ideals, the right to pursue a life of reason and the acquisition of knowledge. These things were to be pursued not merely as valuable in themselves, but also as the preconditions of Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 6 liberty. Happiness, for Jefferson, as for Aristotle, was an end that served the polis as well as oneself. As Hoffman notes, however, In changing property (an achievable material goal) to happiness (an unachievable affective state) and in ordering us to pursue it, Jefferson embedded a political and psychological contradiction in the American psyche. It is this confusion between personal happiness and transcendent political good that continues to frustrate and perplex political activists (Hoffman 3). Happiness as a subjective state As Hoffman's remarks suggest, we frequently equate happiness with a subjective mental state. In addition to defining happiness as "good fortune or prosperity," Webster's dictionary defines happiness as: An agreeable feeling or condition of the soul arising from good fortune or propitious happening of any kind; the possession of those circumstances or that state of being which is attended enjoyment; the state of being happy. Here, happiness is taken to be a positive, affective state of mind. This affective state is perceived as the result of external factors that trigger it. Thus, one is made happy when one finds love, or is given a promotion, or wins the lottery, or brings home a new puppy. But this positive emotional state may only last until love sours, the money runs out, the boss criticizes you or the new puppy pees in your shoes. Happiness thus conceived is highly contingent on the actions of others and on good luck. One cannot decide to be happy any more than one can decide to win the lottery. Happiness is the result of chance, "something impersonally positive that befalls one" (Hoffman 3). Viewing happiness in this light-as an arbitrary phenomenon outside of one's personal control, Montaigne declared pessimistically that "no man should be called happy until after his death, for human affairs are uncertain and variable and the slightest shock may change them from one state to another wholly different" (Montaigne 85).6 Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 7 On the view of happiness as a mental state, it is easy to see how the happy person may be viewed as delusional. First, cognitive errors may occur if one projects one's subjective state onto an objective state of affairs. This may happen in one of two ways: first, the "rose colored glasses effect" may cause one to infer from the fact that one is happy that the world is a happy place-thus occluding the misery that surrounds her. Secondly, what I will call the "arrogance effect," may cause one to infer from the subjective fact of one's happiness that there is some objective property of one's self that warrants this positive subjective feeling. The arrogantly happy person does not necessarily ignore the unhappiness of those around her, but she attributes differences of positive and negative affect to relatively stable personal traits. But, of course, if happiness is, as per this account, a state of mind triggered by outside events, then happiness does not properly belong to either the objective world or to the objective self. Happiness is simply a positive emotional outcome of one's-potentially temporary-good fortune. Self-deception is thus involved in thinking that this feeling will remain beyond the state of affairs that brings it about. Alternatively, one may recognize the contingency of one's positive affect on some state of affairs, but be deceived in believing that the state of affairs in question will last, i.e. that love, honor, prosperity, or other good fortune will not fade or change. To pursue happiness-if what we mean by happiness is a subjective emotional state-is hardly a political act. Hence it is also easy to see how the person obsessed with achieving "a happiness high" may be viewed, on this account, as self absorbed, as more concerned with his or her own subjective satisfaction than with that of others. There is nothing necessary, however, about the link between valuing happiness and self-interest. The person who values happiness need not be a hedonistic egoist concerned only with maximizing his or her own pleasure. As Utilitarians advocate, happiness may be pursued as a universal goal.7 When we attempt to bring about states of affairs that produce the greatest happiness for the greatest number, we value personal happiness for ourselves neither more nor less than the happiness of others. One might still object, however, (as many critics of utilitarianism have) to happiness-for oneself or for others-as the ethical goal. And this objection carries some weight if we think of happiness as simply a subjective emotional state.8 The force of this objection can be seen, perhaps, most clearly when we consider the ability to inculcate this state by chemical means such as Prozac or Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 8 various illegal, but widely used, drugs. Some psychological research suggests that the most potent means of counteracting depression are pharmaceutical, not social, economic, or political.9 In light of this, a utilitarian cost-benefit analysis would then suggest that the most effective means for maximizing the moral good is simply to make available to the public the means for increasing serotonin levels in the brain. But an ethical theory that advocates Prozac and chocolate for everyone-despite the potential attractiveness of such a state of affairs-appears counterintuitive as a theory for maximizing the social good. Just as the normative force of Jefferson's claim that we should pursue happiness depended on an assumed link between rationality and happiness, utilitarianism's normative force seems to depend on a presumed empirical connection between bringing about social justice and bringing about personal happiness. Without this link, we may wonder whether happiness-for ourselves or others-is, indeed, the noblest goal to pursue. We criticize the happy slave and the happy housewife as persons who fail to see the conditions of their own oppression. Happiness under conditions where self-realization is not possible is insufficient. Moreover, we may suspect that it is the happiness itself that occludes the oppressed person's ability to liberate herself. Marx bemoaned religion as "the opiate of the people." The difficulty lies not only with religion, however, but with any creed or practice that leads to contentment and complacency incompatible with social revolution. Thus, we may be reasonably concerned that pharmaceutical alterations of our prefrontal cortex may result in false-consciousness, in an inability to see the world as it is and do what is necessary to bring about social goods such as freedom, equality, or justice. Here is the force of the claim that the unhappy person may be more cognitively and ethically virtuous than the happy person. In seeing the misery surrounding her, she becomes the agent for social change. The difficulties with this claim, however, are two-fold: first, it simply isn't true that our world is a merely miserable place; second, the chronically unhappy person may be paralyzed by her own misery-cynics are rarely effective leaders of social revolutions. The depressed person-as well as the mere curmudgeon-is disposed to see the world through dark lenses and wallow in her own misery. She thus lacks both the optimism and the motivation to make change. Insofar as chocolate or Prozac or other chemical interventions permit her to see the world less darkly and dispose her to greater optimism, they may be viewed as enhancing, rather than diminishing, her cognitive and ethical outlook. Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 9 Happiness as a disposition To see the cognitive and normative value of happiness, it is necessary, I think, to move away from both the conception of happiness as an objective and attainable object and the conception of happiness as a subjective emotional state. The former notion of happiness, as I have suggested, leads to placing happiness in the ever-elusive future. The latter notion, as we have seen, may be too personal and apolitical. Both, I would suggest, are the result of a category mistake. An alternative to both of these conceptions of happiness may be found in Aristotle, who viewed happiness as an activity of the soul in accordance with virtue (24). Happiness, as thus defined by Aristotle, is the natural end of humans as social beings and best understood as a matter of developed character. This notion of happiness is certainly preferable to the other views we have considered from the point of view of understanding happiness as valuable. In particular, it acknowledges that happiness must be distinguished from states of affairs such as being honored (which are too contingent on the actions of others) and from mere pleasure (which is a temporary sensation). Nonetheless, there is something vaguely stipulative-to contemporary western ears, although not perhaps to ancient Greek ones-about this notion of happiness as the highest good. Moreover, it is not the notion of happiness as a well-functioning soul that the contemporary philosopher criticizes; hence this is not a version of happiness that is in particular need of defense against charges of cognitive and ethical error. The person who is viewed with a certain suspicion by the contemporary western philosopher is not the well-functioning and virtuous individual; rather it is the person who is cheerful. Thus, the form of happiness I would like to defend here is best viewed as neither a state of affairs, nor as a mental state, nor even as a state of character, but instead as a disposition. Dispositions, like states of character, can be cultivated. We cannot simply decide to be cheerful, but we can practice it; as we practice being cheerful we become more disposed to smile and laugh and be friendly. Cheerfulness is not, however, to be equated with happiness; such affability is only one surface manifestation, I would suggest, of happiness. Happiness is best understood, I think, as a disposition to be appreciative and optimistic. Genuine cheerfulness is the consequence, not the cause, of a person's disposition towards gratitude and optimism. Viewed thus, cheerfulness is best cultivated by practicing gratitude and optimism, rather than simply practicing smiling. Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 10 Happiness as a disposition to be appreciative of the good in the world is perhaps best summed up by Albert Einstein's claim that "there are two ways to live your life. One is as though nothing is a miracle. The other is as though everything is a miracle" (Brallier and Parker 3). The person disposed to live his or her life as though everything is miraculous will experience awe at nature's magnificence, feel wonder at the creativity displayed in various forms of human artifice, be grateful for life's simple-as well as more complex-pleasures, and be appreciative of the positive qualities of her or his families, friends and others. One might criticize such a disposition as parochial or apolitical. But it needn't be either. One who has cultivated the virtue of appreciation will be grateful not only for what she has. She will also be disposed to notice and appreciate the friendliness of strangers, the courage of the vulnerable, the generosity of the poor, and the resistance and creativity of the oppressed, including those from other cultures and nations. The capacity to see the strengths and positive qualities of others is crucial to developing a tendency toward optimism. The optimist, like the cheerful person, is frequently viewed with suspicion as someone who does not or cannot see how bad things really are. To notice human misery, ecological degradation and so forth, however, doesn't require that one view the situation as hopeless. Notably, the most successful leaders of social movements have all been optimists. They have not, however, viewed the world through rose-colored glasses. Christ and Buddha did not fail to note suffering; they believed, however, that it could be transcended. Ghandi and Martin Luther King did not fail to notice social injustice; they believed, however, that it could be effectively resisted. The optimistic person, then, is mischaracterized as someone who fails to see or feel vulnerability, inequity, or oppression. The optimistic person, I would suggest, sees more than the pessimist, not less. To notice the potential for resistance among the oppressed, for example, requires noticing oppression. But it also requires noticing more than that. Unlike the pessimist, the optimist retains hope that oppressive situations can be transformed. This faith comes from noticing not only the misery, but also the resiliency and creativity of the human subject. The difference between the pessimist and the optimist is frequently summarized as the difference between the person who notes that her glass is half empty and the person who notes that her glass is half full. This is, however, a mischaracterization of their differences. They do not merely see the same things differently. The pessimist, it is true, focuses on what is missing; her glass is Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 11 always half empty, and she does not appropriately appreciate what she has. But more than this, the pessimist is someone who projects that her glass will soon empty altogether, and she will be left with nothing. This is the attitude of despair. The optimist, however, focuses both on what is present and what is absent and, most importantly, on what is possible. Her glass is half full, and she is grateful for that fact. But she also knows as she raises the glass to her lips that it will empty further. She is no fool. What makes her an optimist is the hope that her glass will be refilled prior to reaching full emptiness. This is the attitude of happiness; it is an attitude that disposes one to see, taste, hear, and feel presence as well as absence, delight as well as sorrow, compassion as well as injustice, good as well as evil, and to have faith that the absence of those things we deem good can always be transformed into the full presence of that which is ethically desirable. I enjoin you thus to fill your glasses and enjoy one another's company. And having enjoined you to eat, drink and be merry, I pass the torch, happily, to colleague Jim Perry. Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 12 Notes 1 This was not, in fact, Foucault's view. Foucault's archeological and genealogical interests were in tracing the emergence of particular identities as socially salient categories. Nonetheless, I think there is a popularized reading of Foucault that (mis)characterizes him as a standpoint epistemologist who valorizes the perspective of those identified as crazy, criminal, or otherwise deviant. 2 Anonymous. This has been widely circulated on various e-mail lists in the last several years and is recorded in various places on the World Wide Web, most notably on sites devoted to spiritual health and growth (whether Christian, Buddhist, new age, or other). See, e.g. http://survive.org.uk/inspire3.html, http://members.aol.com/newme4life/dance.html, http://www.yogakingdom.com/wisdom/delusion.html 3 Anonymous. This echoes Walt Whitman's claim that: There was never any more inception than there is Now. Nor any more youth or age than there is Now; and will never be any more perfection than there is Now, Nor any more heaven or hell than there is Now. (25) 4 For an analysis of the various ways in which we have transformed love into work (and the ways in which we also rebel against this), see Kipnis. 5 Jefferson's original draft stuck with the original Lockean language of "property." With prompting by Benjamin Franklin and others, he modified this language to emphasize happiness instead. See Klotz. 6 The notion that a life of contentment could be undone by events late in life comes from the ancient Greeks. In Ovid's Metamorphoses, for example, we find the claim that: No man should be called happy till his death; Always we must await his final day, Reserving judgment till he's finally laid away. A similar notion is in Aristotle although it would not be accurate (see below) to characterize Aristotle's notion of happiness (or that of other ancient Greeks) as akin to a psychological state. The shift to viewing happiness as a psychological or affective state is modern. However, the notion that happiness (or well-being) is contingent on external affairs has a much longer history. 7 Utilitarianism contends that the morality of actions and/or principles depend on how well they advance universal human happiness (or the greatest happiness for the greatest number). It is rooted in an ancient Greek view about the unique value of pleasure and happiness; however, utilitarianism emerged in Europe in the late eighteenth and early nineteenth centuries as a doctrine of social reform. Jeremy Bentham proposed the principle of utility as a standard for evaluating civil laws and Florida Philosophical Review Volume V, Issue 1, Summer 2005 13 social institutions. John Stuart Mill advocated the principle of utility as compatible with advancing universal human freedom and sexual equality. Peter Singer suggests that the principle of utility mandates protecting the well-being of non-human animals. Utilitarianism is, thus, much broader in its concerns and scope than is hedonistic egoism. See e.g. Bentham; Mill, On Liberty and Other Essays; and Singer. 8 In defining happiness as pleasure and the absence of pain (and unhappiness as pain and the privation of pleasure), Utilitarians such as Bentham and Mill, appear to be defining happiness in terms of subjective states. See e.g. Mill, Utilitarianism. Responding to criticisms of hedonistic utilitarianism, ideal utilitarians proposed goods alternative to pleasure as the goods to be maximized for right conduct. G. E. Moore, for example, upheld experiences of beauty and relations of friendship as intrinsically valuable goods. 9 See e.g. M. Gold; P. Kramer. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
KAROL LENART* QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ** Abstract QUIDDITISM AND QUIDDITY IN ANALYTIC METAPHYSICS The paper is a survey of contemporary quidditism, understood as two interrelated metaphysical positions - recombinatorial quidditism, which is an account of the nature of possibilities, and individuation quidditism, which is concerned with the problem of how to individuate properties. I have three aims: to examine the commitments and consequences of both views, to investigate the relationships between them, and to sketch the logic of the dispute between structuralism and quidditism. I explain how these views relate to Ramseyan humility, according to which we cannot know the fundamental structure of the world. Keywords: quidditism, properties, structuralism, causal powers, individuation, possible worlds, skepticism We współczesnej metafizyce analitycznej dominują dwa sensy terminu „quiddytyzm". Z jednej strony część badaczy (Black 2000, Barker 2009, Locke 2012) przez quiddytyzm rozumie teorię przyjmującą istnienie quidditas, ujmowanej jednak nie jako ogólna istota przedmiotów (jak miało to miejsce w średniowiecznej metafizyce), lecz jako istota lub natura samych własności (na razie nie przesądzając, czy mowa jest tutaj o ogólnej, czy jednostkowej istocie własności). Quiddytyzm w tym ujęciu odpowiada na pytanie o zasadę jednostkowienia własności: jakie są konieczne i wystarczające warunki bycia * Instytut Filozofii, Uniwersytet Jagielloński, ul. Grodzka 52, 33-332 Kraków, e-mail: [email protected], ORCID: https://orcid.org/0000-0002-7674-2890. ** Tekst powstał dzięki hojnemu wsparciu Narodowego Centrum Nauki. Numer grantu: 2017/25/N/HS1/01378. Chciałbym także podziękować Markowi Gurbie, Pawłowi Rojkowi oraz anonimowym recenzentom „Filozofii Nauki" za liczne uwagi do wcześniejszych wersji artykułu. Filozofia Nauki (The Philosophy of Science) ISSN 1230-6894 e-ISSN 2657-5868 2020, vol. 28(1) [109]: 61-84 DOI: 10.14394/filnau.2020.0003 KAROL LENART62 poszczególną własnością1, na przykład na mocy czego masa jest inną własnością niż ładunek elektryczny? Z drugiej strony quiddytyzm jest pojmowany jako teoria wyjaśniająca naturę możliwości lub szerzej - modalności (Armstrong 1989, Schaffer 2005, Bird 2007, Lewis 2009, Locke 2012). W tym ujęciu quiddytyzm nie dotyczy zagadnienia jednostkowienia własności, lecz tego, jakie światy możliwe istnieją. Teoria ta zazwyczaj bywa formułowana przez odwołanie do tzw. kombinatorycznych teorii możliwości, zgodnie z którymi światy możliwe są rekombinacjami elementów świata aktualnego (Armstrong 1989) lub elementów świata aktualnego oraz innych światów możliwych (Lewis 1986). Pierwszy wariant kombinatoryzmu opiera się na założeniu aktualizmu (świat aktualny jest metafizycznie pierwotny), natomiast drugi - na założeniu realizmu modalnego (wszystkie światy możliwe mają ten sam status metafizyczny). Niezależnie jednak od założonej teorii rekombinacji quiddytyzm sformułowany jako teoria możliwości zakłada istnienie strukturalnie nieodróżnialnych światów możliwych, tj. światów, w których istnieją takie same prawa przyrody oraz w których zachodzą te same związki przyczynowo-skutkowe, lecz które różnią się między sobą rozkładem własności (Smith 2016: 240)2. Biorąc więc pod uwagę dwa przedstawione sposoby rozumienia quiddytyzmu oraz podążając za sugestiami Deborah C. Smith (2016: 239-240), należy odróżnić I-quiddytyzm, oznaczający teorię jednostkowienia własności, od R-quiddytyzmu oznaczającego pewną odmianę rekombinacyjnej teorii możliwości. Głównymi celami przedstawianych dalej analiz są przegląd współczesnych ujęć I-quiddytyzmu i R-quiddytyzmu, zbadanie związków między I-quiddytyzmem i R-quiddytyzmem oraz przedstawienie dialektyki sporu między quiddytyzmem (w różnych jego wariantach) a jego przeciwieństwem, czyli struk- 1 Podążając za autorami współcześnie podejmującymi temat quiddytyzmu, zamierzam odnosić się do zagadnienia jednostkowienia własności ujętych in abstracto. Nie będę przy tym analizować problemu jednostkowienia poszczególnych egzemplifikacji własności, tj. faktu, że jakiś przedmiot ma jakąś własność. 2 W artykule odróżniam prawa przyrody od związków przyczynowo-skutkowych (mocy przyczynowych). Stoją za tym dwie racje. Po pierwsze, jest możliwe, by własności posiadały moce przyczynowe (dyspozycje do wywoływania pewnych skutków w świecie) w sposób niezależny od charakteru praw przyrody obowiązujących w danym świecie. Co więcej, nawet w świecie możliwym, w którym wszystko działoby się w sposób przypadkowy (bez nadzoru praw przyrody), jest dopuszczalne, by jakaś własność mogła coś spowodować. Po drugie, prawa przyrody postrzegam jako relacje między własnościami ujętymi in abstracto, podczas gdy związki przyczynowo-skutkowe rozumiem (zgodnie z popularnym podejściem) jako relacje wiążące zdarzenia, tj. przedmioty egzemplifikujące własności. W związku z tym, choć jest dopuszczalne, że związki przyczynowo-skutkowe są uwarunkowane przez prawa przyrody, to nie mogą być do nich sprowadzone, ponieważ prawa przyrody nie dotyczą poszczególnych zdarzeń, lecz ogólnych zależności między własnościami. QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 63 turalizmem. Ujmując rzecz bardziej szczegółowo: w części 1 przedstawiam współczesne odmiany I-quiddytyzmu, wyróżniając ich skrajną i umiarkowaną wersję. Proponuję także możliwe odczytania statusu ontologicznego quidditas w obu wariantach I-quiddytyzmu. Następnie w części 2 poddaję analizie R-quiddytyzm, uwypuklając jego związki z metafizyką modalności. W części 3 analizuję związki między I-quiddytyzmem i R-quiddytyzmem. Argumentuję przy tym, że R-quiddytyzm pociąga prawdziwość I-quiddytyzmu. Choć I-quiddytyzm jest koniecznym warunkiem R-quiddytyzmu, nie jest jednak dla niego wystarczający. W celu uzyskania R-quiddytyzmu I-quiddytyzm musi zostać uzupełniony o jakąś wersję zasady rekombinacji. Na zakończenie w części 4 przedstawiam pewną sceptyczną konsekwencję równoczesnego przyjmowania obu form quiddytyzmu: twierdzenie o tzw. ramseyowskiej skromności. Według niektórych, jeżeli quiddytyzm pociąga sceptycyzm tego rodzaju, to nie może być stanowiskiem poprawnym. Argumentuję jednak, że konsekwencja ta nie stanowi racji za przyjęciem stanowiska przeciwnego quiddytyzmowi, tj. strukturalizmu, ponieważ strukturalizm również pociąga za sobą twierdzenie o ramseyowskiej skromności. 1. QUIDDYTYZM JAKO TEORIA WŁASNOŚCI3 1.1. I-QUIDDYTYZM A STRUKTURALIZM Przez role własności zazwyczaj rozumie się zbiór funkcji, które dana własność pełni w prawach przyrody, np. funkcja pełniona przez masę w prawie powszechnego ciążenia, oraz w związkach przyczynowo-skutkowych, np. masa 3 Obecnie nie istnieją badania jednoznacznie przesądzające, czy I-quiddytyzm daje się zrekonstruować w obrębie realistycznych lub nominalistycznych teorii własności. Większość badaczy zajmujących się I-quiddytyzmem (jak i strukturalizmem) zakłada realistyczne rozumienie własności (por. Shoemaker 1980, Armstrong 1989, Locke 2012, Smith 2016). Jest tak, ponieważ o wiele bardziej naturalne jest sformułowanie I-quiddytyzmu w ramach realistycznych teorii własności. W obrębie ich nominalistycznego rozumienia problem jednostkowienia własności nie powstaje, ponieważ kryteria identyczności własności są w sposób jednoznaczny wyznaczane czysto ekstensjonalnie (jest tak np. w obrębie nominalizmu teoriomnogościowego). Ponadto wykorzystywane zarówno przez zwolenników I-quiddytyzmu, jak i strukturalizmu pojęcie przyczynowej roli własności zakłada, że własności mają moce przyczynowe. Nominalistyczne koncepcje własności przeczą jednak temu, by własności były przyczynami zmian w świecie. Nie zamierzam oczywiście w tym miejscu rozstrzygać sporu między realizmem a nominalizmem w metafizyce własności. Chcę jedynie podkreślić, że współczesny quiddytyzm i strukturalizm są teoriami zakładającymi jakąś realistyczną koncepcję własności. W związku z tym na potrzeby dalszych analiz zakładam realistyczne rozumienie własności. KAROL LENART64 czarnej dziury powoduje zakrzywienie czasoprzestrzeni wokół niej (Curtis 2016: 3083-3084, Hildebrand 2016: 517). Ponadto, co istotne dla dalszych analiz, oba typy ról można w pełni scharakteryzować w sposób czysto jakościowy4 (choć nie podkreśla się tego w literaturze przedmiotu). Zbiór w pełni jakościowo określonych ról nomologicznych i przyczynowych własności będę nazywał „rolami jakościowymi własności" bądź po prostu „rolami własności". Ponadto, to, że jakaś własność odgrywa pewną rolę, oznacza, że posiada (egzemplifikuje) zbiór cech wyznaczonych przez tę rolę. W pierwszym przybliżeniu minimalnym założeniem każdej formy I-quiddytyzmu jest twierdzenie, że istoty własności5 nie można utożsamić z ich rolami jakościowymi, lecz stanowi ona pewien dodatkowy element własności - quidditas własności - który nie jest elementem ich ról jakościowych (z tego jednak jeszcze nie wynika, że istota własności nie może być jakościowa). Tak ujęty I-quiddytyzm jest przeciwieństwem strukturalizmu w kwestii jednostkowienia własności (Shoemaker 1980, Hawthorne 2001, Whittle 2006, Wang 2016). Według strukturalizmu własności są jednostkowione przez ich role jakościowe6. Jako że role własności są czysto jakościowe, to pogląd ten pociąga 4 Istnieją dwa popularne sposoby wyjaśnienia różnicy między tym, co jakościowe i niejakościowe: językowy oraz metafizyczny. Patrząc od strony językowej, przez opis czysto jakościowy rozumiem taki opis, który obchodzi się bez użycia wyrażeń bezpośrednio się odnoszących, takich jak nazwy własne, zaimki bądź wyrażenia okazjonalne. Przeciwieństwem opisu jakościowego jest opis niejakościowy, w którym wykorzystuje się wyrażenia bezpośrednio się odnoszące. Dlatego też własności jakościowe to te cechy, które dają się opisać w języku pozbawionym wyrażeń bezpośrednio odnoszących się do własności bądź ich ról. Patrząc od strony metafizycznej, przez własności jakościowe rozumiem takie cechy, których egzemplifikacja przez pewien przedmiot nie zależy od tego, który to jest przedmiot, ani od tego, jakie relacje zachodzą między nim a innymi przedmiotami. Dla przykładu bycie czerwonym jest cechą jakościową, ponieważ fakt, że jakiś x jest czerwony, nie zależy od tego, czy chodzi nam o tego, a nie innego x-a, ani też od tego, w jakich relacjach do innych przedmiotów x się znajduje. 5 Na potrzeby wywodu zakładam, że wskazanie istoty danej własności jest równoznaczne ze wskazaniem jej indywidualnej istoty, co z kolei jest równoznaczne ze wskazaniem jej zasady jednostkowienia. Istnieją oczywiście takie rodzaje istot, np. istoty ogólne, które nie determinują jednostkowości swoich nosicieli. W artykule zamierzam jednak skupić uwagę tylko na pojęciu istot indywidualnych, ponieważ jest ono centralne dla współczesnych wariantów quiddytyzmu. 6 Strukturalizm w kwestii jednostkowienia własności należy odróżnić od dyspozycjonalizmu (Ellis, Lierse 1994, Bird 2007). Choć oba stanowiska są przeciwieństwami quiddytyzmu, to zachodzi między nimi istotna różnica. Według strukturalizmu własności są jednostkowione przez ich jakościowe role, a zgodnie z dyspozycjonalizmem własności są identyczne ze zbiorami dyspozycji. W związku z tym problem jednostkowienia własności w ramach dyspozycjonalizmu w ogóle się nie pojawia (choć oczywiście dyspozycjonalizm musi wyjaśnić, w jaki sposób jednostkowione są same dyspozycje). Z uwagi na to, że zajmuję się tu zagadnieniem jednostkowienia własności, nie zamierzam analizować twierdzeń dyspozycjonalizmu. QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 65 tezę, że istotę własności (to, czym dana własność jest) można w pełni wyjaśnić za pomocą charakterystyk czysto jakościowych. W przeciwieństwie do tego według I-quiddytyzmu istota własności jest pewnym dodatkowym faktem nieanalizowalnym w terminach jakościowych ról własności. Innymi słowy, to, czym jest dana własność, nie wyczerpuje się w pełnionych przez nią funkcjach nomologicznych i przyczynowych. Na przykład do jakościowej roli masy należy m.in. to, że odpowiada ona za kształt zakrzywienia czasoprzestrzeni. Do roli masy należy także to, że jest uwikłana w prawa przyrody, choćby w prawo powszechnego ciążenia. Zgodnie z I-quiddytyzmem masa mogłaby być masą nawet wtedy, gdyby nie odgrywała roli, którą się jej przypisuje. Jest tak, ponieważ według I-quiddytyzmu to, czym jest masa, nie daje się w pełni wyjaśnić przez odwołanie do jej roli jakościowej. Natomiast według strukturalizmu nie jest możliwe, aby masa odgrywała inną rolę jakościową niż ta, którą się jej przypisuje. Jeżeli bowiem masa nie odgrywałaby przypisywanej jej roli jakościowej, to po prostu nie byłaby masą, lecz inną własnością. Różnicę między I-quiddytyzmem a strukturalizmem wygodnie jest przedstawić za pomocą zasady identyczności przedmiotów nieodróżnialnych. Głosi ona, że dla dowolnych x i y, jeżeli x i y mają wszystkie dokładnie te same jakości, to x = y. Zasadę tę można następnie zinterpretować za pomocą pojęcia własności oraz przypisanych własnościom ról jakościowych. Otrzymuje ona wtedy następującą formę: dla dowolnych własności F i G, jeżeli F i G odgrywają dokładnie te same role, to F i G są jedną i tą samą własnością. Innymi słowy, jeżeli F i G odgrywałyby te same role w prawach przyrody i powodowałyby te same skutki w świecie, to własności byłyby tak naprawdę jedną i tą samą własnością. Strukturalizm zakłada prawdziwość tak rozumianej zasady identyczności przedmiotów nieodróżnialnych. W przeciwieństwie do tego zgodnie z I-quiddytyzmem zasada identyczności przedmiotów nieodróżnialnych w zastosowaniu do własności jest fałszywa, ponieważ dopuszczalne jest istnienie własności nieodróżnialnych pod względem przysługujących im ról jakościowych, a mimo to numerycznie różnych. Naturalną kwestią w kontekście I-quiddytyzmu jest jednak pytanie o ontologiczny status quidditas własności. Jeżeli własności nie są jednostkowione przez ich role, to co stanowi ich zasadę jednostkowienia? 1.2. RODZAJE I-QUIDDYTYZMU We współczesnej literaturze przedmiotu (Locke 2012, Smith 2016) wyróżnia się dwie podstawowe odmiany I-quiddytyzmu: skrajną, zgodnie z którą quidditas własności jest niejakościowym elementem własności niezawartym w jakościowym profilu własności (Armstrong 1989, Schaffer 2005, Locke KAROL LENART66 2012), oraz umiarkowaną, zgodnie z którą quidditas własności jest jakościowym elementem własności niezawartym w jakościowym profilu własności (Heil 2003, Whittle 2006, Hildebrand 2016, Smith 2016). 1.2.1. SKRAJNY I-QUIDDYTYZM Jak widzieliśmy, zgodnie ze skrajnym I-quiddytyzmem quidditas własności nie zawiera się w jej profilu jakościowym. Jeżeli profil jakościowy własności zawiera wszystkie istotne dla niej charakterystyki jakościowe i quidditas nie należy do jej profilu jakościowego, to quidditas może być pewnym dodatkowym elementem jakościowym własności7, który jest dla niej przygodny (skoro nie należy do jej profilu jakościowego), bądź też jest czymś niejakościowym (przygodnym lub istotnym). Pierwsza możliwość jest wykluczona z uwagi na to, że quidditas ma wyjaśnić, czym jest dana własność, tj. ma stanowić jej istotę. W związku z tym quidditas musi być niejakościowym elementem własności. Pozostaje jednak pytanie, czy jest czymś przygodnym czy istotnym. Zwolennik skrajnego I-quiddytyzmu uważa, że jest czymś istotnym, twierdząc zarazem, że to, czym własność jest na najbardziej podstawowym poziomie, nie wyczerpuje się w jej profilu jakościowym. Innymi słowy, mogą istnieć takie elementy własności, które nie są jakościowe i nie są zawarte w profilu jakościowym, lecz mimo to są istotne dla tego, czym dana własność jest. Ponadto niejakościowa quidditas jest nieredukowalna do jakościowego profilu własności, ponieważ gdyby była, to oznaczałoby to, że to profil jakościowy własności jest fundamentalny i to on wyjaśnia zjawisko jednostkowienia własności. Jeżeli zatem niejakościowa quidditas jest nieredukowalna, to stanowi fundamentalną zasadę jednostkowienia własności. 1.2.2. ONTOLOGICZNY STATUS QUIDDITAS W SKRAJNYM I-QUIDDYTYZMIE W literaturze poświęconej I-quiddytyzmowi nie przesądza się kwestii ontologicznego statusu quidditas, nie dając jednoznaczniej odpowiedzi na pytanie, czy jest ona własnością, czy też innym strukturalnym elementem własności. Próbując uzupełnić tę lukę, zaproponuję dwie możliwe interpretacje ontologicznego statusu quidditas zgodne z podstawowymi założeniami skrajnego I-quiddytyzmu. Z jednej strony quidditas można ująć jako tzw. istotę indywidualną, czyli zbiór cech istotnych i niepowtarzalnych8 danej własności. Nie wszystkie jed- 7 Posługuję się zwrotem „element własności" zamiast „cecha własności", ponieważ nie chcę przesądzać tego, czym od strony ontologicznej jest quidditas. Jak potem twierdzę, istnieją różne możliwe interpretacje statusu ontologicznego quidditas w obrębie skrajnego I-quiddytyzmu. 8 Niepowtarzalność indywidualnych esencji można wyrazić w bardzo prosty i elegancki sposób: niepowtarzalność indywidualnej esencji =def dla dowolnej indywidualnej esencji Z, QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 67 nak istotne cechy własności wchodzą w zakres ich indywidualnej esencji. Niektóre z nich nie wyjaśniają bowiem, czym jest poszczególna własność, lecz stanowią jej istotę ogólną charakteryzującą wszystkie własności jako takie (np. cecha bycia przedmiotem abstrakcyjnym) bądź wszystkie własności danego typu (np. bycie własnością fundamentalną dla własności naturalnych). Indywidualne esencje mogą być jakościowe bądź niejakościowe. Zgodnie z tym, co ustaliliśmy w części 1.2.1., skrajny I-quiddytyzm jest niezgodny z jakościowym rozumieniem quidditas. W związku z tym quidditas nie można utożsamić z indywidualną esencją jakościową. Jeżeli zatem quidditas jest indywidualną esencją, to musi być indywidualną esencją niejakościową. W literaturze dotyczącej współczesnego esencjalizmu dominuje pogląd, zgodnie z którym indywidualne esencje niejakościowe należy utożsamić z cechą bycia identycznym z x-em bądź bycia x-em (Plantinga 1976, 1979, Rosenkrantz 1993, Roca-Royes 2011). Przenosząc to pojęcie na grunt I-quiddytyzmu, można stwierdzić, że quidditas własności F to cecha bycia własnością F bądź cecha bycia identycznym z własnością F. Dla przykładu, quidditas masy to własność bycia masą bądź bycia identycznym z masą. Cechy te są niejakościowe i nie redukują się do jakościowych cech składających się na jakościową rolę masy. Tak więc własności mogą być od siebie numerycznie różne (z uwagi na egzemplifikowanie różnych quidditas ujętych jako indywidualne esencje niejakościowe) nawet w wypadku jakościowej identyczności (nieodróżnialności ze względu na egzemplifikowane jakościowe role własności). W takiej sytuacji na przykład masa może mieć swoją quidditas również w sytuacji, w której masa zmieni kompletnie swoją rolę jakościową lub zamieni się swoją rolą z jakąś inną własnością, np. z ładunkiem elektrycznym. Z drugiej strony quidditas może być rozumiana jako dodatkowy element strukturalny własności, który nie jest kolejną cechą przysługującą danej własności. We współczesnej literaturze na temat quiddytyzmu nie została dotychczas jednak opracowana odpowiedź na pytanie o to, jaki jest status ontologiczny quidditas, jeśli nie jest ona cechą własności. Próbując wypełnić tę lukę, możemy zbudować analogię do niektórych współczesnych dyskusji dotyczących jednostkowienia indywiduów. Za dobry model dla pojęcia quidditas może posłużyć teoria nagiego substratu (Park 1990, Moreland 1998, Sider 2006). Zgodnie z nią indywidua składają się z własności (cech) oraz podłoża własności - nagiego substratu - które stanowi metafizyczny fundament faktu, że dane indywiduum ma (egzemplifikuje) swoje własności. Sam nagi substrat nie ma jednak żadnych własności. Ponadto nagie substraty są nieja- dowolnej własności X i dowolnej własności Y, jeżeli Z(X), to dla każdej własności Y różnej od własności X jest konieczne, że nie jest tak, że Z(Y). KAROL LENART68 kościowe i nieredukowalne do zbioru jakościowych cech przedmiotów. Co więcej, ponieważ nagie substraty pojmowane są jako konieczne elementy przedmiotu niezależne od jego cech, to są one przygodnie związane z własnościami swojego nosiciela. Innymi słowy, jeden i ten sam nagi substrat S danego przedmiotu x może zachować się nawet w przypadku całkowitej zmiany jakościowej przedmiotu x. Dla przykładu, nagi substrat Sokratesa niezmiennie będzie charakteryzował Sokratesa, nawet gdyby Sokrates zamienił się rolą jakościową z Platonem lub stał się kamieniem. Jeśli zastosuje się pojęcie nagich substratów do rekonstrukcji skrajnego I-quiddytyzmu, można utrzymywać, że własności mają również nagie substraty, na których „zawieszone" są ich cechy, m.in. role własności. Przykładowo quidditas danej własności, np. masy, byłaby podłożem, na którym realizowana byłaby jej rola jakościowa. Innymi słowy, masa byłaby jednostkowiona przez jej quidditas ujętą jako nagi substrat, a nie przez związany z nagim substratem profil jakościowy masy. Co więcej, skoro nagie substraty są związane z towarzyszącymi im własnościami w sposób przygodny, to własności również byłyby przygodnie związane z obecnie posiadanymi przez nie profilami jakościowymi. Natomiast jeżeli istota danej własności nie może być przygodna (co wynika z samej definicji istotności), to żadna charakterystyka jakościowa własności zawarta w jej profilu jakościowym nie może zostać uznana za jej istotę lub część istoty. Jak widać, dzięki odwołaniu się do teorii nagiego substratu zwolennik skrajnego I-quiddytyzmu jest w stanie przedstawić ontologiczną interpretację twierdzenia, że własności nie są jednostkowione przez ich role jakościowe. 1.2.3. ZARZUTY WOBEC SKRAJNEGO I-QUIDDYTYZMU Wielu badaczy protestuje przeciwko skrajnemu I-quiddytyzmowi w wersji przyjmującej istnienie quidditas ujętej jako komponent indywiduów inny niż własności (np. Shoemaker 1980, Hawthorne 2001, Locke 2012). Istnieją trzy podstawowe argumenty przeciw skrajnemu I-quiddytyzmowi: epistemologiczny, metodologiczny i metafizyczny9. Podstawowym założeniem argumentu epistemologicznego jest przekonanie, że własności są przez nas poznawalne tylko przez ich skutki w świecie. Gdyby skrajny I-quiddytyzm był prawdziwy, to istota własności byłaby niezależna od ich skutków w świecie. Pociągałoby to niepoznawalność istot własności. Wydaje się natomiast, że znamy istoty przynajmniej niektórych własności. Stąd skrajny I-quiddytyzm musi być fałszywy. 9 Liczne argumenty przeciw skrajnej wersji quiddytyzmu omawiane są m.in. w Shoemaker (1980), Hawthorne (2001), Locke (2012), Wang (2016). QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 69 Odpowiadając na ten zarzut, zwolennik skrajnego I-quiddytyzmu może zanegować twierdzenie, że to, czym są własności, może być poznane tylko przez obserwację ich skutków w świecie. Istnieją bowiem własności, na przykład matematyczne, takie jak czworoboczność, które nie wywołują żadnych obserwowalnych skutków w świecie, a są dla nas poznawalne (apriorycznie). Zgodnie z argumentem metodologicznym w teoriach filozoficznych powinniśmy unikać postulowania istnienia bytów niezakładanych przez nasze najlepsze teorie empiryczne. Argument ten jest pewną formą brzytwy Ockhama: jeżeli mamy dwie teorie metafizyczne M1 i M2 zawierające postulaty P1 i P2, to powinniśmy wybrać tę teorię, której postulaty w większym stopniu pokrywają się z założeniami naszych najlepszych teorii naukowych. Zestawiając w ten sposób skrajny I-quiddytyzm i strukturalizm, powinniśmy wybrać strukturalizm, ponieważ skrajny I-quiddytyzm postuluje istnienie bytów (tj. quidditas ujętych jako coś odrębnego od profilu jakościowego własności), bez których nauka jest w stanie się obejść. Nauka bowiem zadowala się ujęciem własności za pomocą ich ról przyczynowo-skutkowych oraz nomologicznych. Zwolennik skrajnego I-quiddytyzmu w odpowiedzi na ten zarzut może twierdzić, że ontologiczne postulaty teorii metafizycznych nie muszą być oceniane ze względu na postulaty ontologiczne naszych najlepszych teorii naukowych. Zgodnie z argumentem metodologicznym nie powinniśmy mnożyć bytów nad potrzebę. Warto jednak zapytać, czy mowa jest tutaj o potrzebach nauki, czy o potrzebach metafizyki. Oczywistością jest, że potrzeby nauki nie pokrywają się z potrzebami metafizyki. Dopóki zatem zakładamy, że metafizyka jest możliwa jako samodzielna dyscyplina badawcza, niedorzeczne jest oczekiwanie, że metafizyczne teorie wyjaśniające naturę własności będą spełniały wszystkie potrzeby i standardy teorii naukowych. Nie wynika stąd jednak, że nie istnieją kryteria wyboru alternatywnych ontologii w dyskusjach metafizycznych. We współczesnej metafizyce istnieją narzędzia umożliwiające ważenie konkurencyjnych propozycji ontologicznych, np. analiza zobowiązań ontologicznych i ideologicznych teorii, metoda równowagi refleksyjnej czy metoda wnioskowania do najlepszego wyjaśnienia. Są to wybrane sposoby, na które można odróżnić, w sposób niezależny od tego, co na temat danego zjawiska sądzi nauka, oszczędne oraz bardziej rozrzutne metafizyczne wyjaśnienia danego zjawiska. W argumencie metodologicznym implicite obecne jest założenie o podrzędnym względem nauki charakterze rozważań metafizycznych. Zwolennik skrajnego I-quiddytyzmu nie musi go podzielać, a bez niego argument metodologiczny traci swoją siłę. Argument metafizyczny przeciw skrajnemu I-quiddytyzmowi przebiega podobnie do argumentu epistemologicznego. Odwołuje się do tzw. zasady eleackiej, zgodnie z którą jakiś byt można uznać za istniejący wtedy i tylko KAROL LENART70 wtedy, gdy jest zdolny do tego, by uczestniczyć w procesach przyczynowoskutkowych10. Jeżeli zatem quidditas nie powoduje żadnej zmiany w świecie, to quidditas nie istnieje, a skrajny I-quiddytyzm jest fałszywy. Jest jednak wątpliwe, by zasada eleacka była prawdziwa. Po pierwsze, zakłada, że jedynym typem zależności w świecie jest zależność przyczynowa. Nie jest to prawdą. W świecie istnieją też inne zależności, na przykład relacja konstytucji, relacja część i całości czy relacja superweniencji. W związku z tym może istnieć przedmiot nieoddziałujący przyczynowo, lecz wchodzący w inne relacje zależności metafizycznej. Po drugie, nawet jeżeli nie mogą istnieć przedmioty nieoddziałujące przyczynowo, być może istnienie jest jednym z wielu sposobów, na który przedmioty mogą być, tj. meinongianizm jest prawdziwy (Ingarden 1961, Parsons 1980). Innymi słowy, ktoś wyróżniający różne sposoby istnienia (np. odróżniający istnienie od subzystencji lub istnienie realne od istnienia intencjonalnego czy bytowania) może uniknąć sceptycznych konsekwencji płynących z przyjęcia zasady eleackiej, twierdząc, że choć przedmiot nieoddziałujący przyczynowo nie istnieje (np. przedmiot fikcyjny), to subzystuje (lub istnieje intencjonalnie czy bytuje). Po trzecie wreszcie, przyjęcie zasady eleackiej zmusza do wykluczenia z ontologii wielu przedmiotów, które wydają się niekontrowersyjne: przedmioty możliwe, przedmioty fizyczne znajdujące się poza naszym stożkiem świetlnym, tj. na tyle od nas odległe, że ze względu na ograniczenia wynikające z praw fizyki na zawsze pozostające dla nas niepoznawalne, przedmioty fikcyjne, przedmioty matematyczne czy przedmioty teoretyczne (np. funkcja, tensor). Mamy jednak silną intuicję, że przynajmniej niektóre z tych przedmiotów istnieją. Zwolennik skrajnego I-quiddytyzmu dysponuje zatem skutecznymi argumentami pozwalającymi na odparcie podstawowych zarzutów wysuwanych przez strukturalistów. 1.2.4. UMIARKOWANY I-QUIDDYTYZM Ktoś nieprzekonany co do prawdziwości skrajnego I-quiddytyzmu, chcąc uniknąć zarazem popadnięcia w strukturalizm, mógłby przyjąć umiarkowany wariant I-quiddytyzmu (Smith 2016: 249-252, Hildebrand 2016). Zgodnie 10 Otwartymi zwolennikami tej zasady są m.in. David Armstrong (1978), Brian Ellis (1990) i Hartry Field (1988). Zasadę tę nazywa się eleacką ze względu na Sofistę Platona, w którym występuje postać Eleaty twierdzącego, że oznaka sprawczości jest oznaką istnienia. Rzecz wyrażona jest następująco: „Co posiada jakąkolwiek możność - czy to żeby zmienić cokolwiek dowolnej natury, czy też, żeby doznać choćby czegoś najdrobniejszego pod wpływem czegoś najdrobniejszego, i to choćby jeden tylko raz - że to wszystko istotnie istnieje. [...] Byt to nie jest nic innego, jak tylko możność." (Platon 2012: 247D). Dziękuję anonimowemu recenzentowi za sugestię, aby uwzględnić argument z zasady eleackiej przeciw quiddytyzmowi. QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 71 z tym poglądem własności są jednostkowione przez jakiś ich element jakościowy niezawarty w rolach jakościowych własności. Zaletą umiarkowanego I-quiddytyzmu w porównaniu do jego skrajnej wersji jest zgodność z zasadą identyczności przedmiotów (jakościowo) nieodróżnialnych. Dzięki przyjęciu zasady identyczności przedmiotów nieodróżnialnych możliwe jest odrzucenie istnienia niejakościowych (nieobserwowalnych) różnic między własnościami: wszelka możliwa różnica między własnościami musi być jakościowa. Dzięki temu I-quiddytyzm daje się uzgodnić z ideałem metodologii naukowej ukierunkowanej na obserwowalność oraz oszczędność postulatów teorii. Umiarkowany wariant I-quiddytyzmu wyróżnia jednak teza, że owa różnica jakościowa między własnościami nie jest analizowalna w terminach innych jakości (Whittle 2006: 484-486, Smith 2016: 253-254). Jest ona różnicą pierwotną i podstawową. Innymi słowy, rzeczywiście jest tak, że na przykład własność ładunku elektrycznego ma inną istotę jakościową niż masa, i nie jest to kwestia różnicy w odgrywanej roli przyczynowej bądź nomologicznej, ponieważ to różnica w istotach jakościowych obu własności jest podstawą różnic w odgrywanych przez nie rolach przyczynowych i nomologicznych. Z tego wynika, że choć role jakościowe własności nie są ich istotami we właściwym sensie (ponieważ oznaczałoby to utożsamienie umiarkowanego I-quiddytyzmu ze strukturalizmem), to są im przypisane z konieczności jako konsekwencje posiadania takich, a nie innych istot jakościowych. Stanowisko to można bardzo zgrabnie przedstawić, używając rozróżnienia Kita Fine'a na istotę konstytucyjną i konsekwencyjną (ang. consequential) (Fine 1995: 57-58)11. Istota konstytucyjna danego przedmiotu to zbiór tych jego cech, które wyjaśniają, czym on jest. Z kolei istota konsekwencyjna to zbiór określeń danego przedmiotu, które logicznie wynikają z jego istoty konstytucyjnej. Można zatem powiedzieć, że istotą konstytucyjną własności jest przypisana jej prosta jakość wyjaśniająca, co to znaczy być ową własnością, a która nie wchodzi w skład jej roli jakościowej. Do istoty konsekwencyjnej własności, wynikającej z jej istoty konstytucyjnej, należy to, że odgrywa ona taką, a nie inną rolę jakościową. Stanowisko to jest jednak trudne do utrzymania, jeżeli zgadzamy się na ortodoksyjne rozumienie własności jakościowych, zgodnie z którym własności jakościowe mogą co do zasady przysługiwać wielu indywiduom (por. przypis 4). Jeżeli bowiem akceptujemy ten pogląd na własności jakościowe i definiujemy quidditas w terminach czysto jakościowych, to cecha jakościowa wyjaśniająca, czym jest dana własność, musi zostać uznana za podzielalną przez wiele numerycznie różnych własności. To jednak pociąga tezę, że quidditas własności nie jest niepowtarzalna dla danej własności, lecz jest podzielalna przez wiele 11 Dziękuję anonimowemu recenzentowi za tę sugestię. KAROL LENART72 własności. Konsekwencja ta stoi w sprzeczności z podstawowym założeniem quiddytyzmu jako takiego, zgodnie z którym własnościom przysługują niepowtarzalne (jednostkowe) istoty. Zwolennik umiarkowanego I-quiddytyzmu ma co najmniej dwie możliwe strategie obrony przed tym zarzutem. Po pierwsze, mógłby zmodyfikować wyjściową intuicję stojącą za I-quiddytyzmem, zgodnie z którą własności mają swoje jednostkowe istoty. Być może jedynym rodzajem istot przez nie posiadanych są istoty ogólne, które są jakościowe i podzielalne przez wiele własności. Przykładem takiej istoty własności mogłaby być własność bycia własnością naturalną bądź bycia własnością fundamentalną. Słabością tego rozwiązania jest gruboziarnistość ogólnych istot: postulując jedynie ogólne istoty własności, nie jesteśmy w stanie wyjaśnić, na czym polegają istotne różnice między różnymi własnościami tego samego rodzaju. Innymi słowy, choć moglibyśmy wyjaśnić, co to znaczy być własnością naturalną jako taką, to nie bylibyśmy w stanie wyjaśnić, co to znaczy być tą, a nie inną własnością naturalną. Oczywiście można utrzymywać, że nie istnieją istotne różnice między własnościami tego samego rodzaju. Jest to jednak stanowisko trudne do obrony. Zgodnie z drugą strategią obrony zwolennik umiarkowanego I-quiddytyzmu może próbować zmodyfikować rozumienie jakościowości, twierdząc, że istnieją jakościowe elementy własności, które są niepowtarzalne. Modelem ontologicznym takich cech własności mogłyby być tropy12 (Williams 1953, Campbell 1990, Maurin 2011). Precyzyjniej rzecz ujmując, zwolennik umiarkowanego I-quiddytyzmu mógłby twierdzić, że własnościom przysługują jakościowe indywidualne istoty złożone ze zbioru jakościowych tropów. By jednak utrzymać to stanowisko, należałoby móc wskazać, które tropy jakościowe są istotne, a które przygodne. Nie istnieje jednak systematyczny i skuteczny sposób przeprowadzenia tego podziału wśród tropów. Oczywiście z tego nie wynika, że jego przeprowadzenie jest niemożliwe. Jednakże wymóg zaproponowania tego podziału stanowi dodatkowy koszt teoretyczny umiarkowanego I-quiddytyzmu. Ktoś, kto nie chciałby go ponieść, mógłby wziąć pod uwagę wszystkie tropy danej własności i twierdzić, że ich zbiór stanowi jej istotę. Jest jednak wątpliwe, by było to słuszne stanowisko. Rozsądne wydaje się bowiem przekonanie, że własności mogą zmienić przynajmniej część swoich cech (tropów). Stwierdzenie, że wszystkie jakościowe tropy są dla własności istotne, blokuje tę możliwość, ponieważ warunkiem istotności jest niezmienność. Zwolennik umiarkowanego I-quiddytyzmu, próbując uniknąć wyjaśnienia różnicy między tropami istotnymi a przygodnymi, ma do wyboru dwie strategie: 12 Teoria tropów rozwijana i omawiana jest m.in. przez Williamsa (1953), Campbella (1990) i Maurin (2011). QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 73 szukać alternatywnego modelu ontologicznego dla quidditas własności lub przyjąć prymitywizm, tj. pogląd, że własności mają nieanalizowalne indywidualne esencje jakościowe. Prymitywizm ten jest jednak równie kontrowersyjny co stanowisko skrajnego I-quiddytyzmu. Jedyna różnica między nimi polega na tym, że skrajny I-quiddytyzm postuluje istnienie nieanalizowalnych indywidualnych istot niejakościowych, natomiast umiarkowany I-quiddytyzm postuluje nieanalizowalne indywidualne istoty jakościowe. Jeżeli natomiast chodzi o poszukiwanie alternatywnego modelu ontologicznego dla własności, to nie jest jasne, z jakiej teorii zwolennik umiarkowanego I-quiddytyzmu mógłby jeszcze skorzystać. Omówiwszy różne warianty I-quiddytyzmu oraz towarzyszące im problemy i możliwe ich rozwiązania, przejdę do analizy quiddytyzmu rekombinacyjnego (R-quiddytyzm). 2. R-QUIDDYTYZM JAKO TEORIA MOŻLIWOŚCI W przeciwieństwie do I-quiddytyzmu R-quiddytyzm nie jest teorią natury własności, lecz teorią wyjaśniającą naturę możliwości. Ujmując rzecz precyzyjniej, podstawowym założeniem R-quiddytyzmu jest tzw. rekombinacyjna teoria światów możliwych (w dalszych rozważaniach dla uproszczenia zamiennie stosuję terminy „świat możliwy" oraz „możliwość", utożsamiając możliwości ze światami możliwymi)13. R-quiddytyzm nie dotyczy jednak natury możliwości w ogóle, lecz możliwości szczególnego rodzaju, tj. możliwości dotyczących własności. W pierwszym przybliżeniu zgodnie z R-quiddytyzmem własności są takimi elementami światów możliwych, które możemy swobodnie rekombinować, niezależnie od tego, jakie są prawa przyrody danego świata lub jaki jest w nim rozkład mocy przyczynowych. Innymi słowy, według R-quiddytyzmu dwa światy możliwe mogą różnić się jedynie tym, które własności dysponują którymi rolami własności. Tak rozumiany quiddytyzm jest odpowiednikiem modalnego wariantu współczesnego haecceityzmu. Oba stanowiska łączy założenie o fałszywości zasady identyczności przedmiotów nieodróżnialnych w kontekście światów możliwych. Oba głoszą bowiem, że mogą istnieć numerycznie różne światy możliwe, które są nieodróżnialne jakościowo. 13 Charakterystyka quiddytyzmu w terminach rekombinacyjnej teorii światów możliwych zaproponowana została w pracach Schaffera (2005: 4), Birda (2007: 71-72), Lewisa (2009: 209-210), Smith (2016: 240). KAROL LENART74 Zgodnie z haecceityzmem jakościowo nieodróżnialne światy możliwe mogą różnić się jedynie rozkładem indywiduów, tj. faktami dotyczącym tego, które indywiduum spełnia którą rolę jakościową. By zobrazować ten pogląd, można przytoczyć zaproponowany przez Kripkego (2001) przykład z grą w kości: przypuśćmy, że rzucamy dwoma zwykłymi kośćmi do gry, kostką A i kostką B. Rzut każdą kostką może dać nam wynik od 1 do 6. W związku z tym rzucając dwiema kośćmi, mamy 36 możliwych wyników. Potraktujmy każdy z tych możliwych wyników jako pewien mały świat możliwy odrębny od pozostałych (Kripke 2001: 25-28). Według haecceityzmu modalnego jakościowo nieodróżnialne światy możliwe mogą różnić się w sposób niejakościowy, tj. rozkładem indywiduów odgrywających poszczególne role jakościowe. Zobaczmy, co się wówczas dzieje w omawianym przykładzie. Przypuśćmy, że możliwość, w której A = 5 i B = 6, jest światem możliwym w1, a możliwość, w której A = 6 i B = 5, jest światem możliwym w2. Zgodnie z haecceityzmem, choć w1 jest jakościowo nieodróżnialny od w2, to w1 różni się od w2 faktami dotyczącymi tego, które indywiduum odgrywa którą rolę jakościową. W świecie w1 to kość A wypadła na ściance z cyfrą 5, natomiast w świecie w2 to B wypadła na ściance z cyfrą 5. Różnicy tej niepodobna jednak uchwycić za pomocą czysto jakościowego opisu obu światów. Według Kripkego przykład ten wskazuje, że światy możliwe nie są dane czysto jakościowo, lecz niektóre różnice między nimi muszą być opisane niejakościowo, tj. w sposób bezpośrednio odnoszący się do indywiduów, bez zapośredniczenia w jakościowych deskrypcjach. Ujmując rzecz bardziej technicznie, zgodnie z haecceityzmem reprezentacja de re światów możliwych nie superweniuje na ich reprezentacji jakościowej (Lewis 1986: 221). Innymi słowy, to, które indywiduum zamieszkuje który świat możliwy, nie może zostać jednoznacznie wyznaczone przez jakościowe charakterystyki tych światów możliwych. Podobnie według R-quiddytyzmu dowolne dwa strukturalnie nieodróżnialne światy możliwe mogą różnić się pod względem rozkładu własności. Przez strukturalną nieodróżnialność dwóch światów zazwyczaj rozumie się ich tożsamość pod względem rozkładu jakościowych ról własności, tj. rozkładu praw przyrody oraz mocy przyczynowych (por. Black 2000, Curtis 2016: 3082-3083). Jak założyliśmy wcześniej, role własności można w pełni scharakteryzować w sposób czysto jakościowy. Jeżeli zatem dwa światy możliwe mogą różnić się tym, która własność odgrywa którą rolę własności, lecz nie różnić się pod względem rozkładu samych ról własności, to otrzymujemy numeryczną (niejakościową) różnicę między światami bez różnicy jakościowej. Wykorzystując sformułowanie haecceityzmu modalnego zaproponowane przez Lewisa, moglibyśmy powiedzieć, że według R-quiddytyzmu reprezentacja de re własności nie superweniuje na reprezentacji jakościowej własności. QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 75 Dla przykładu przypuśćmy, że w świecie możliwym w1 jakaś własność F odgrywa rolę R1 oraz pewna własność G odgrywa rolę R2. Według R-quiddytyzmu istnieje taki świat możliwy w2, w którym to G odgrywa rolę R1, a F odgrywa rolę R2. Ponadto, choć w1 jest strukturalnie nieodróżnialny od w2, to świat w1 nie jest identyczny z w2, ponieważ rozkład własności jest różny. Tego faktu nie da się jednak wyrazić w języku czysto jakościowym, jest on czymś dodatkowym, nieopisywalnym w terminach jakościowych. Ważne jest jednak podkreślenie istotnej różnicy między haecceityzmem a R-quiddytyzmem. Różnica ta skłania niektórych filozofów, mimo silnego strukturalnego podobieństwa między oboma stanowiskami, do akceptacji R-quiddytyzmu, lecz odrzucenia haecceityzmu14. Powszechnie uważa się, że haecceityzm (przynajmniej w najbardziej rozpowszechnionym ujęciu) wymaga przyjęcia tezy o transświatowej identyczności indywiduów (por. Kaplan 1975: 224-225, Hawthorne, Cover 1996: 2, Salmon 1996: 205-208, Lenart 2018: 141145). Quiddytyzm z kolei domaga się przyjęcia tezy o transświatowej identyczności własności. Obie teorie zakładają zatem transświatową identyczność bytów, których dotyczą. Wydaje się jednak, że przyjęcie przez quiddytystę tezy o transświatowej identyczności własności jest o wiele mniej problematyczne niż przyjęcie przez haecceitystę tezy o transświatowej identyczności indywiduów. Dlaczego jednak teza o transświatowej identyczności własności wydaje się mniej wątpliwa niż teza o transświatowej identyczności indywiduów? Otóż niekontrowersyjne jest twierdzenie, że własności ujęte na przykład jako byty abstrakcyjne (np. uniwersalia) mogą być wielorako egzemplifikowane w różnych światach możliwych. Nie widać bowiem żadnego powodu, by jedna i ta sama abstrakcyjna własność nie miała jednocześnie wielu egzemplifikacji w różnych miejscach, bądź (w przypadku teorii immanentnych uniwersaliów), by jedna i ta sama własność nie była zlokalizowana jednocześnie w wielu miejscach. Choć przez „miejsca" rozumie się zazwyczaj lokalizacje czasoprzestrzenne, to na potrzeby argumentacji należy jednak poszerzyć znaczenie słowa „miejsca" tak, by uwzględniało również same światy możliwe jako odrębne miejsca, w których mogą być egzemplifikowane własności (abstrahuję przy tym od tego, jaka jest struktura czasoprzestrzenna światów możliwych oraz czy istnieją światy możliwe bez struktury czasoprzestrzennej). Zgodnie z proponowanym argumentem, mówiąc, że jedna i ta sama własność może być w wielu miejscach jednocześnie, mamy na myśli, że jedna i ta sama własność może istnieć w wielu światach możliwych. I równoważnie dla teorii abstrakcyjnych własności wzbogaconej o pojęcie egzemplifikacji: to, że jedna i ta sama własność może być egzemplifikowana w wielu miejscach jednocześnie, 14 Czynią tak np. Armstrong (1989) oraz Lewis (2009). KAROL LENART76 oznacza, że jedna i ta sama własność może być egzemplifikowana w różnych światach możliwych15. Trudniej jednak przyjąć tezę o transświatowej identyczności indywiduów, ponieważ prowadzi ona do tzw. problemu przygodnych własności wewnętrznych (zob. Lewis 1986: 200-202). Jeżeli rzeczywiście jest tak, że jedno i to samo indywiduum może istnieć w wielu światach możliwych jednocześnie, to indywiduom mogą przysługiwać wzajemnie wykluczające się cechy wewnętrzne. Przypuśćmy, że w świecie aktualnym (w@) jest prawdą, że Andrzej Duda ma 10 palców u rąk, załóżmy też, że jest to przykład własności wewnętrznej. Istnieje jednak świat możliwy wx, w którym Andrzej Duda ma u rąk 9 palców. Jeżeli Andrzej Duda z w@ jest identyczny z Andrzejem Dudą z wx, to jeden i ten sam przedmiot ma wzajemnie wykluczające się własności wewnętrzne. Pewnym sposobem uniknięcia tej konsekwencji byłoby uznanie własności wewnętrznych za własności relacyjne, które przedmioty mają ze względu na poszczególny świat możliwy. W rezultacie relacyjna własność posiadania 9 palców w świecie w nie wyklucza się z posiadaniem relacyjnej własności posiadania 10 palców w świecie w@. Problemem tego rozwiązania jest jednak podważenie silnej intuicji, że przedmioty mają przygodne własności wewnętrzne w sposób niezależny od relacji tych przedmiotów do świata (przykładem takiej własności jest masa, którą należy odróżnić od wagi, będącej własnością relacyjną). Według Lewisa o wiele lepszym rozwiązaniem jest przyjęcie tezy, że indywidua nie mogą istnieć jednocześnie w wielu światach możliwych, lecz są do światów przypisane. Oznacza to konieczność odrzucenia haecceityzmu modalnego. Przedstawiwszy podstawowe warianty I-quiddytyzmu oraz R-quiddytyzmu, rozważmy, czy istnieje relacja łącząca oba stanowiska, a jeżeli tak, to jaki jest jej charakter. 3. ZWIĄZKI MIĘDZY I-QUIDDYTYZMEM I R-QUIDDYTYZMEM Jeżeli zwolennik R-quiddytyzmu chce wyjaśnić możliwość swobodnej rekombinacji własności z ich rolami jakościowymi, to jest zmuszony zapewnić wyjaśnienie tego, co jednostkowi własności. Jest tak, ponieważ zagadnienie jednostkowienia jest ściśle związane z kwestiami modalnymi. Innymi słowy, 15 Transświatowa identyczność własności jest równie nieproblematyczna w ramach teorii ujmującej własności jako transświatowe zbiory indywiduów: dana własność może istnieć w wielu światach możliwych, ponieważ elementy zbioru indywiduów stanowiących daną własność istnieją w różnych światach możliwych. QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 77 zasada jednostkowienia danego bytu jest dla niego konieczna: jeżeli F jednostkowi przedmiot x, to przedmiot x jest jednostkowiony przez F we wszystkich światach możliwych, w których x istnieje. Jeżeli rzeczywiście własności mogą być swobodnie rekombinowane z różnymi rolami własności, to własności nie są jednostkowione przez towarzyszące im role jakościowe, a jeżeli tak jest, to jest tak z konieczności. Jeżeli bowiem własności byłyby jednostkowione przez ich role, to nie byłyby możliwe strukturalnie nieodróżnialne światy różniące się między sobą rozkładem własności. Dzięki tej obserwacji jesteśmy w stanie ograniczyć zakres teorii jednostkowienia spójnych z R-quiddytyzmem. Jak nietrudno się domyślić, R-quiddytyzm jest niekompatybilny ze strukturalizmem, ponieważ gdyby strukturalizm był prawdziwy, to nie mogłyby istnieć strukturalnie nieodróżnialne światy możliwe. R-quiddytyzm wymaga jednak, by nie istniały tego rodzaju ograniczenia nakładane na zakres istniejących możliwości. W związku z tym R-quiddytyzm zakłada prawdziwość jakiegoś wariantu I-quiddytyzmu (przy założeniu, że nie istnieje obok strukturalizmu i I-quiddytyzmu trzecia klasa stanowisk wyjaśniających naturę własności). Naturalne jest jednak pytanie o to, z którą wersją I-quiddytyzmu można uzgodnić R-quiddytyzm. Nie może być to wariant umiarkowanego I-quiddytyzmu, zgodnie z którym własności są jednostkowione przez ich jakościowe istoty, skoro konsekwencją przyjęcia umiarkowanego I-quiddytyzmu jest to, że własności mają towarzyszące im role jakościowe z konieczności16. Jak pokazałem wcześniej, według umiarkowanego I-quiddytyzmu role jakościowe są traktowane jako istoty konsekwencyjne, tj. własności istotne samych własności, które wynikają logicznie z konstytutywnej jakościowej istoty danej własności. Różnica między tym stanowiskiem a strukturalizmem polega na tym, że według umiarkowanego I-quiddytyzmu jakościowe role własności wynikają z jakościowej istoty własności, podczas gdy według strukturalizmu to jakościowe role własności stanowią istotę danej własności. Zaakceptowanie umiarkowanego I-quiddytyzmu (podobnie jak strukturalizmu) pociąga jednak tezę o niemożliwości swobodnej rekombinacji własności z ich rolami jakościowymi. Możliwość swobodnej rekombinacji własności i ich ról jest zaś podstawowym założeniem R-quiddytyzmu. A zatem umiarkowany I-quiddytyzm jest niezgodny z R-quiddytyzmem. Zwolennik R-quiddytyzmu, próbując ontologicznie ugruntować swoje stanowisko, zmuszony jest zatem skierować uwagę ku skrajnym wersjom I-quiddytyzmu. Zgodnie ze skrajnym I-quiddytyzmem (w obu analizowanych wcześniej interpretacjach ontologicznych, tj. ujmujących quidditas jako nie- 16 Jest tak np. w wersji umiarkowanego I-quiddytyzmu zaproponowanego przez Smith (2016: 249-252). KAROL LENART78 jakościową indywidualną esencję i jako nagi substrat) własności są jednostkowione przez ich niejakościowe elementy strukturalne, które są przygodnie związane z odgrywanymi przez własności rolami. Przygodność ta otwiera możliwość swobodnej rekombinacji własności z ich rolami. Jednakże choć I-quiddytyzm jest konieczny do sformułowania i uzasadnienia R-quiddytyzmu, to nie jest wystarczający, skoro I-quiddytyzm jest tezą dotyczącą natury jednostkowienia własności, a nie tezą na temat natury pojęć modalnych jako takich. W związku z tym, wychodząc od samego I-quiddytyzmu, nie dotrzemy do R-quiddytyzmu, ponieważ sam I-quiddytyzm nie zapewnia wielości światów możliwych potrzebnej do sformułowania R-quiddytyzmu. Aby z akceptacji I-quiddytyzmu przejść do R-quiddytyzmu, należy więc do I-quiddytyzmu dołączyć tezę dopuszczającą istnienie wielości światów możliwych wymaganej przez R-quiddytyzm. Za tego rodzaju tezę może posłużyć tzw. zasada rekombinacji. Popularna charakterystyka zasady rekombinacji odnosi się do dictum Hume'a, zgodnie z którym nie ma koniecznych powiązań między odrębnymi bytami. Innymi słowy, cokolwiek może współistnieć z czymkolwiek (Armstrong 1989, Lewis 1986, 2009, Wilson 2015). Wprowadzając język światów możliwych, można stwierdzić, że dowolne ich elementy można swobodnie rozdzielać, łączyć, duplikować itd., a każda taka operacja będzie generować nowy świat możliwy. Warto jednak podkreślić, że generowanie nie oznacza tutaj wytwarzania światów możliwych, lecz wskazuje sposób, na jaki światy możliwe są uporządkowane i skonstruowane, bądź też stanowi narzędzie umożliwiające określenie, które światy możliwe istnieją. Przypuśćmy na przykład, że istnieje świat możliwy w, w którym istnieją trzy elementy (np. własności) powiązane przez pewne relacje: A-B-C. Zgodnie z zasadą rekombinacji własności A-B-C nie są ze sobą koniecznie związane i każda mogłaby współistnieć z każdą w różnych kombinacjach lub w ogóle nie istnieć. Dzięki temu otrzymujemy z trzech elementów dziewięć możliwości: A, B, C, A-B, A-C, B-A, B-C, C-B, C-A. Gdy dodamy do tego swobodną duplikację elementów, otrzymamy nieskończoną liczbę możliwości, np. A-A-A... itd.17. Jeżeli połączymy zasadę rekombinacji z I-quiddytyzmem, to otrzymamy R-quiddytyzm. I-quiddytyzm zakłada, że istota własności nie polega na od- 17 Przedstawiona charakterystyka zasady rekombinacji to jej najprostszy wariant, wystarczający do przedstawienia zagadnień związanych z quiddytyzmem. Nie ma potrzeby w tym miejscu rozwijać wątków dotyczących m.in. różnic między zasadą rekombinacji zaproponowaną przez Armstronga (1989), Lewisa (1986) czy Efirda i Stonehama (2008) bądź też zagadnienia tego, w jaki sposób zasadę rekombinacji zaproponowaną przez Lewisa można uzgodnić z innymi postulatami jego ontologii (por. Divers, Melia 2002, Wilson 2015, Curtis 2016). QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 79 grywaniu takich, a nie innych ról jakościowych. W związku z tym, używając zasady rekombinacji, możemy swobodnie rekombinować własności oraz ich role. W rezultacie otrzymamy tezę, że istnieją strukturalnie nieodróżnialne światy możliwe, różniące się od siebie tylko i wyłącznie rozkładem własności odgrywających poszczególne role jakościowe. Na zakończenie analiz zastanówmy się nad związkiem między R-quiddytyzmem a zagadnieniem możliwości poznania fundamentalnej struktury świata. 4. R-QUIDDYTYZM A SKROMNOŚĆ POZNAWCZA Wielu badaczy (Schaffer 2005, Lewis 2009, Leuenberger 2010, Curtis 2016) przyjmuje, że R-quiddytyzm pociąga twierdzenie o skromności dotyczącej poznawalności fundamentalnej natury świata. David Lewis (2009) zaproponował, by ową skromność nazwać „ramseyowską". Zgodnie z twierdzeniem o ramseyowskiej skromności zdanie Ramseya wyrażające postulaty fundamentalnej teorii świata (przyjmując, że została lub zostanie ona sformułowana) może mieć wiele możliwych realizacji i na podstawie samych obserwacji nie jesteśmy w stanie przesądzić, która z nich jest zrealizowana w świecie aktualnym. Według Lewisa (2009) do ustalenia tej konkluzji potrzebny jest R-quiddytyzm, który zakłada istnienie wielości światów możliwych różniących się jedynie rozkładem własności względem ich ról. Jednakże do pełnego scharakteryzowania twierdzenia o ramseyowskiej skromności będziemy także potrzebowali koncepcji samego zdania Ramseya dla fundamentalnej teorii świata oraz pojęcia wielorakiej realizacji owego zdania. Przypuśćmy, że jest możliwe uzyskanie ostatecznej teorii świata T, zawierającej terminy teoretyczne t1, ..., tn będące nazwami własnymi każdej fundamentalnej własności postulowanej przez T. Ideał „ramsyfikacji" teorii T polega na zdefiniowaniu każdego terminu t1, ..., tn przez odwołanie do zbioru zdań obserwacyjnych. Dzięki temu zabiegowi możemy przełożyć każdy termin teoretyczny na terminy języka czysto obserwacyjnego. Następnie zastępując terminy teorii T przez zmienne, otrzymamy zapis „T(x1, ..., xn)". Zgodnie z nim dowolna n-ka własności fundamentalnych może spełniać postulaty teorii T lub ich nie spełniać. Dzięki wprowadzeniu zmiennych zyskujemy pojęcie aktualnej i możliwej realizacji T. Z kolei, poprzedzając formułę kwantyfikatorem egzystencjalnym: „Dla pewnego x1, ..., dla pewnego xn, T(x1, ..., xn)", możemy wyrazić tezę, że zdanie Ramseya teorii T ma przynajmniej jedną aktualną realizację (por. Lewis 2009: 206-207, Ramsey 1990). KAROL LENART80 Zgodnie z twierdzeniem o ramseyowskiej skromności nie potrafimy stwierdzić na podstawie samego doświadczenia i prawd obserwacyjnych na nim opartych, która z możliwych realizacji zdania Ramseya teorii T jest zrealizowana w świecie aktualnym. Po przeprowadzeniu ramsyfikacji teorii T nie mamy jednak innych środków opisu własności jak tylko czysto obserwacyjne: każdy termin teoretyczny t1, ..., tn został zdefiniowany przez odwołanie do zbioru zdań obserwacyjnych. Sama obserwacja nie poucza nas jednak o tym, czy na przykład rolę jakościową takiej własności jak masa odgrywa tak naprawdę masa, czy też własność ładunku elektrycznego bądź jakakolwiek inna własność fundamentalna. Innymi słowy, choć na podstawie doświadczenia jesteśmy w stanie wyjaśnić, co to znaczy być masą, tj. umiemy podać, z jakimi rolami własności masa jest związana według fundamentalnej teorii świata, to nie jesteśmy w stanie przesądzić, czy rzeczywiście to masa odgrywa przypisywaną jej rolę, czy też odgrywa ją jakąś inna własność jakościowo nieodróżnialna od masy. Oznacza to, że w samym sercu ramseyowskiego ideału skromności poznawczej (tj. twierdzenia z natury swej pozytywistycznego) kryje się pewne poznawcze ograniczenie uniemożliwiające poznanie natury własności fundamentalnych. Sposobem na uzyskanie różnorakich możliwych realizacji zdania Ramseya dla T jest przyjęcie R-quiddytyzmu. Jest tak, ponieważ zgodnie z R-quiddytyzmem istnieją światy możliwe różniące się rozkładem własności przy braku różnic strukturalnych (tj. dotyczących rozkładu praw przyrody i mocy przyczynowych). Dopuszczalne jest więc istnienie światów, w których prawdziwa jest jedna i ta sama fundamentalna teoria T, lecz w których jej postulaty są spełniane przez jedynie numerycznie różne własności. Próbując odrzucić twierdzenie o ramseyowskiej skromności, ktoś mógłby odrzucić R-quiddytyzm i twierdzić, że nie istnieją światy możliwe, które różną się od siebie tylko rozkładem własności. Próbując uzasadnić swoje stanowisko, przeciwnik R-quiddytyzmu mógłby powołać się na co najmniej dwa następujące rozwiązania. Po pierwsze mógłby utrzymywać, że możliwości nie rządzą się zasadą rekombinacji, w związku z czym R-quiddytyzm nie może zostać utrzymany. Zwolennik takiego rozwiązania mógłby zaproponować alternatywne rozumienie natury możliwości, twierdząc, że: a) możliwościami rządzą abstrakcyjne istoty rzeczy, b) możliwości definiowane są przez pojmowalność, c) możliwości wyznaczane są przez prawdy naukowe, d) możliwości wyznaczane są przez zasady logiczne (np. zasadę sprzeczności) lub e) możliwości utożsamiane są ze spójnymi reprezentacjami językowymi bądź sądzeniowymi. Warto jednak podkreślić, że w literaturze nie istnieje jeszcze stanowisko starające się odeprzeć twierdzenie o ramseyowskiej skromności poznawczej przez odwołanie do alternatywnych względem zasady rekombinacji teorii modalności. QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 81 Zwolennik R-quiddytyzmu mógłby odpowiedzieć na ten zarzut następująco: samo odrzucenie zasady rekombinacji i R-quiddytyzmu nie jest wystarczające do odrzucenia możliwości permutacji własności po rolach jakościowych. Aby odrzucić ramseyowską skromność poznawczą, należałoby wykazać, że swobodna permutacja własności po ich jakościowych rolach jest niemożliwa. Żadna jednak z teorii możliwości a)-e) nie wyklucza istnienia takiej możliwości. Drugim argumentem za odrzuceniem R-quiddytyzmu mogłoby być stwierdzenie, że I-quiddytyzm jest fałszywy, a prawdziwy jest strukturalizm bądź stanowisko mu pokrewne. Jeżeli prawdziwość R-quiddytyzmu zakłada prawdziwość I-quiddytyzmu, to jeżeli I-quiddytyzm jest fałszywy, to również R-quiddytyzm musi być fałszywy. Przewagą tego zarzutu względem wcześniejszego jest to, że uderza w możliwość swobodnej permutacji własności po ich rolach jakościowych. Zwolennik R-quiddytyzmu mógłby jednak bronić się, twierdząc, że I-quiddytyzm nie stoi na straconej pozycji w konfrontacji ze strukturalizmem. W artykule przedstawiłem sposoby, na które zwolennik I-quiddytyzmu mógłby odeprzeć popularne argumenty przeciw jego stanowisku. Ponadto strukturalizm sam nie unika sceptycyzmu związanego z twierdzeniem o ramseyowskiej skromności. Nawet jeżeli jest tak, jak głosi strukturalizm, tj. istoty własności są identyczne z ich rolami jakościowymi, to aby móc przesądzić, która własność przypisana jest do której roli jakościowej, należałoby znać rozkład wszystkich (przeszłych, teraźniejszych i przyszłych) cech nomologicznych oraz przyczynowych w danym świecie. Jest jednak wątpliwe, abyśmy byli w stanie posiąść taką wiedzę. Tak więc to strukturalista nie jest w stanie wyjaśnić istoty każdej własności wyrażonej w teorii T za pomocą ich czysto jakościowej charakterystyki. W rezultacie zarówno R-quiddytyzm, jak i strukturalizm wymagają przyjęcia twierdzenia o ramseyowskiej skromności. Strukturalista nie może zatem odrzucić R-quiddytyzmu, powołując się na to, że implikuje on twierdzenie o ramseyowskiej skromności poznawczej, nie porzucając na tej samej podstawie strukturalizmu. WNIOSKI W artykule skupiłem się na przedstawieniu i analizie współczesnych ujęć quiddytyzmu. Głównym przedmiotem moich rozważań były dwa podejścia, jedno odwołujące się do teorii jednostkowienia własności, drugie angażujące się w wyjaśnienie natury modalności. Przeprowadzone analizy doprowadziły do trzech istotnych wniosków. KAROL LENART82 Po pierwsze, w ramach skrajnego I-quiddytyzmu istnieją co najmniej dwie spójne ontologiczne interpretacje statusu quidditas własności: jedna identyfikująca quidditas z własnością samoidentyczności (tzw. niejakościową indywidualną esencją), druga identyfikująca quidditas z nagim substratem własności. Istnieje szereg strukturalistycznych argumentów przeciw obu poglądom. Przedstawiłem jednak możliwe strategie obrony I-quiddytyzmu. Niezależnie jednak od siły argumentów zewnętrznych wobec I-quiddytyzmu, należy podkreślić, że skrajny I-quiddytyzm jest stanowiskiem wewnętrznie spójnym. Umiarkowany I-quiddytyzm budzi więcej wątpliwości, ponieważ teoria ta nie dostarcza jednoznacznej ontologicznej interpretacji jakościowo ujętej quidditas własności. Po drugie, przyjęcie R-quiddytyzmu wymaga akceptacji pewnej (umiarkowanej bądź skrajnej) wersji I-quiddytyzmu. Jest tak, ponieważ uzasadnienie twierdzenia, że własności mogą być swobodnie rekombinowane z ich rolami jakościowymi, wymaga, by istota własności nie mogła być utożsamiona z jakościowymi rolami własności. Przyjęcie I-quiddytyzmu jest zatem koniecznym (choć niewystarczającym) warunkiem przyjęcia R-quiddytyzmu. Nie jest on wystarczający, ponieważ I-quiddytyzm nie zapewnia odpowiedniej wielości światów możliwych wymaganej do sformułowania R-quiddytyzmu. W związku z tym, aby z I-quiddytyzmu wyprowadzić R-quiddytyzm, należy przyjąć jakiś pogląd wyjaśniający istnienie wielości światów możliwych jako takich. Jak pokazałem, można to zrobić przez odwołanie do zasady rekombinacji. Po trzecie, istnieje związek między R-quiddytyzmem a twierdzeniem o ramseyowskiej skromności, będącym formą sceptycyzmu dotyczącego poznawalności fundamentalnej struktury świata. Zanegowanie R-quiddytyzmu nie jest w stanie uchronić nas przed tą konsekwencją, ponieważ strukturalista w celu jej odparcia zmuszony jest przyjąć, że jesteśmy w stanie w pełni poznać rozkład nomologicznych oraz przyczynowych ról w świecie. Wydaje się jednak wątpliwe, abyśmy mogli osiągnąć tego rodzaju wiedzę. Dlatego strukturalista nie jest w stanie skutecznie odeprzeć twierdzenia o ramseyowskiej skromności. Skromność strukturalisty nie wynika jednak z faktu, że jakościowa charakterystyka własności nie jest w stanie w pełni wyjaśnić ich jednostkowości (według strukturalizmu jest w stanie), lecz z tego, że nie jesteśmy zdolni poznać pełnej jakościowej charakterystyki świata. Z tego natomiast wynika niemożliwość pełnego wyjaśnienia jednostkowości własności za pomocą ich opisu czysto jakościowego. QUIDDYTYZM I QUIDDITAS W METAFIZYCE ANALITYCZNEJ 83 BIBLIOGRAFIA Armstrong D. M. (1978), Universals and Scientific Realism (vol. 2), Cambridge: Cambridge University Press. https://doi.org/10.2307/2219454 Armstrong D. M. (1989), A Combinatorial Theory of Possibility, Cambridge: Cambridge University Press. https://doi.org/10.1017/CBO9781139172226 Barker S. (2009), Dispositional Monism, Relational Constitution, and Quiddities, „Analysis" 69(2), 242-250. https://doi.org/10.1093/analys/anp009 Bird A. (2007), Nature's Metaphysics, Oxford: Oxford University Press. Black R. (2000), Against Quidditism, „Australasian Journal of Philosophy" 78(1), 87-104. https://doi.org/10.1080/00048400012349371 Campbell K. (1990), Abstract Particulars, Oxford: Blackwell. https://doi.org/10.2307/ 2219793 Curtis B. L. (2016), Lewisian Quidditism, Humility, and Diffidence, „Philosophical Studies" 173(11), 3081-3099. https://doi.org/10.1007/s11098-016-0651-1 Divers J., Melia J. (2002), The Analytic Limit of Genuine Modal Realism, „Mind" 111(441), 15-36. https://doi.org/10.1093/mind/111.441.15 Efird D., Stoneham T. (2008), What is the Principle of Recombination?, „Dialectica" 62, 483-494. https://doi.org/10.1111/j.1746-8361.2008.01159.x Ellis B., Lierse C. (1994), Dispositional Essentialism, „Australasian Journal of Philosophy" 72(1), 27-45. https://doi.org/10.1080/00048409412345861 Field H. (1988), Realism, Mathematics, and Modality, Oxford: Blackwell. https://doi.org/ 10.5840/philtopics19881613 Fine K. (1995), Senses of Essence [w:] Modality, Morality, and Belief, W. Sinnott-Armstrong (ed.), Cambridge: Cambridge University Press, 53-73. Hawthorne J., Cover J. A. (1996), Haecceitism and Anti-haecceitism in Leibniz's Philosophy, „Noûs" 30(1), 1-30. https://doi.org/10.2307/2216301 Hawthorne J. (2001), Causal Structuralism, „Philosophical Perspectives" 15, 361-378. https://doi.org/10.1111/0029-4624.35.s15.16 Heil J. (2003), From an Ontological Point of View, Oxford: Oxford University Press. https://doi.org/10.1093/0199259747.001.0001 Hildebrand T. (2016), Two Types of Quidditism, „Australasian Journal of Philosophy" 94(3), 516-532. https://doi.org/10.1080/00048402.2015.1112418 Ingarden R. (1961), Spór o istnienie świata, Warszawa: Państwowe Wydawnictwo Naukowe. Kaplan D. (1975), How to Russell a Frege-Church, „The Journal of Philosophy" 72(19), 716-729. https://doi.org/10.2307/2024635 Kripke S. (2001), Nazywanie i konieczność, tłum. B. Chwedeńczuk, Warszawa: Aletheia. Lenart K. (2018), Esencjalizm, antyhaecceityzm i haecceityzm, „Internetowy Magazyn Filozoficzny HYBRIS" 44, 131-151. Leuenberger S. (2010), Humility and Constraints on O-language, „Philosophical Studies" 149(3), 327-354. https://doi.org/10.1007/s11098-009-9352-3 Lewis D. (1986), On the Plurality of Worlds, Oxford: Blackwell. Lewis D. (2009), Ramseyan Humility [w:] Conceptual Analysis and Philosophical Naturalism, D. Braddon-Mitchell, R. Nola (eds.), Cambridge, MA: MIT Press, 203-222. https://doi.org/10.7551/mitpress/9780262012560.003.0009 KAROL LENART84 Locke D. (2012), Quidditism without Quiddities, „Philosophical Studies" 160(3), 345-363. https://doi.org/10.1007/s11098-011-9722-5 Maurin A. S. (2011), An Argument for the Existence of Tropes, „Erkenntnis" 74(1), 69-79. https://doi.org/10.1007/s10670-010-9252-0 Moreland P. J. (1998), Theories of Individuation: A Reconsideration of Bare Particulars, „Pacific Philosophical Quarterly" 79(3), 251-263. https://doi.org/10.1111/1468-0114. 00061 Parsons T. (1980), Nonexistent Objects, New Haven: Yale University Press. https://doi.org/ 10.2307/2185016 Park W. (1990), Haecceitas and Bare Particular, „Review of Metaphysics" 44(2), 375-397. Plantinga A. (1976), Actualism and Possible Worlds, „Theoria" 42(1-3), 139-160. https:// doi.org/10.1111/j.1755-2567.1976.tb00681.x Plantinga A. (1979), De essentia, „Grazer Philosophische Studien" 7, 101-121. https://doi.org/ 10.5840/gps19797/819 Platon (2012), Sofista [w:] Uczta. Polityk. Sofista. Eutyfron, tłum. W. Witwicki, Warszawa: Wydawnictwo Naukowe PWN, 221-313. Ramsey F. P. (1990), Theories [w:] F. P. Ramsey: Philosophical Papers, D. H. Mellor (ed.), Cambridge: Cambridge University Press, 112-136. Roca-Royes S. (2011), Essential Properties and Individual Essences, „Philosophy Compass" 6(1), 65-77. https://doi.org/10.1111/j.1747-9991.2010.00364.x Rosenkrantz G. S. (1993), Haecceity: An Ontological Essay, Dordrecht: Kluwer Academic Publishers. https://doi.org/10.1007/978-94-015-8175-2 Salmon N. (1996), Trans-world Identification and Stipulation, „Philosophical Studies" 84(2/3), 203-223. https://doi.org/10.1007/BF00354487 Schaffer J. (2005), Quiddistic Knowledge, „Philosophical Studies" 123(1-2), 1-32. https:// doi.org/10.1007/s11098-004-5221-2 Shoemaker S. (1980). Causality and Properties [w:] Time and Cause, P. van Inwagen (ed.), Dordrecht: Springer, 109-135. https://doi.org/10.1007/978-94-017-3528-5_7 Sider T. (2006), Bare Particulars, „Philosophical Perspectives" 20, 387-397. https://doi.org/ 10.1111/j.1520-8583.2006.00112.x Smith D. C. (2016), Quid quidditism est?, „Erkenntnis" 81(2), 237-257. https://doi.org/ 10.1007/s10670-015-9737-y Wang J. (2016), The Nature of Properties: Causal Essentialism and Quidditism, „Philosophy Compass" 11(3), 168-176. https://doi.org/10.1111/phc3.12307 Williams D. C. (1953), On the Elements of Being: II, „Review of Metaphysics" 7(2), 171-192. Wilson J. (2015), Hume's Dictum and Metaphysical Modality [w:] The Blackwell Companion to David Lewis, B. Loewer, J. Schaffer (eds.), Oxford: Wiley Blackwell, 138-158. https://doi.org/10.1002/9781118398593.ch10 Whittle A. (2006), On an Argument for Humility, „Philosophical Studies" 130, 461-497. https://doi.org/10.1007/s11098-004-5751- | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
The Argument for Panpsychism from Experience of Causation Hedda Hassel Mørch The Routledge Handbook of Panpsychism (ed. William Seager), Cambridge University Press, 2019 Penultimate draft – please cite published version. 1 Introduction Panpsychism is the view that all things are associated with some form of consciousness or phenomenal experience. In recent literature, panpsychism has been defended by appeal to two main arguments: first, an argument from philosophy of mind, according to which panpsychism is the only view which successfully integrates consciousness into the physical world (Strawson 2006; Chalmers 2013); second, an argument from categorical properties, according to which panpsychism offers the only positive account of the categorical or intrinsic nature of physical reality (Seager 2006; Adams 2007; Alter and Nagasawa 2012).1 Historically, however, panpsychism has also been defended by appeal to a third argument based on considerations about the nature and observability of causation. This argument has not been much discussed in recent times. Here is a concise version from William James: ... the concrete perceptual flux, taken just as it comes, offers in our own activity-situations perfectly comprehensible instances of causal agency ... If we took these experiences as the type of what actual causation is, we should have to ascribe to cases of causation outside of our life, to physical cases also, an inwardly experiential nature. In other words, we should have to espouse a so-called "pan-psychic" philosophy. (James 1911: 218) James here suggests that we have direct experience of causation in our own agency. He thereby directly contradicts David Hume, who famously denied that we have any experience of causation. James goes on to claim that if this experience is representative of causation in general, it follows that all causation is mental, and that panpsychism is true. This kind of argument for panpsychism can be called the argument from (experience of) causation. This chapter offers, first, a history of this argument and arguments closely related to it, and second, an analysis of the argument – is it valid, are its premises in any way defensible, and how does it relate to the other, more popular arguments for panpsychism from philosophy of mind and categorical properties? 1 Historical defenders of the first type of argument include Leibniz (Monadology §17) and James (1890/1981: 151–2); see also Skrbina (2005) on the arguments from non-emergence and continuity for others. Historical defenders of the second kind of argument include Leibniz (see Pereboom 2015), Schopenhauer (see 1859/1966a: §24; 1859/1966b: ch. XVIII) and Eddington (see Strawson 2006). 2 2 Historical Proponents of the Argument 2.1 Leibniz G. W. Leibniz held that reality ultimately consists of mind-like substances called monads. Among his arguments for this view is the argument from causation:2 The clearest idea of active power comes to us from the mind. So active power occurs only in things which are analogous to minds, that is, in entelechies; for strictly matter exhibits only passive power. (Leibniz 1704/1981: 171) I found then that [the nature of all substances] consists in force, and that from this there follows something analogous to sensation and appetite, so that we must conceive them on the model of the notion we have of souls. (Leibniz 1695/1989: 139) Active power, for Leibniz, is the power to affect other substances, while passive power is the power to be affected. He holds that active power must belong to all substances, because, echoing Plato's Eleatic Stranger, "what does not act does not exist" (1691/1965: 470).3 He finds it self-evident that we experience active power in our own thinking and willing. To the suggestion that this might be denied, he responds that "nothing in the world appears to be more contrary to reason" (Leibniz 1698/1908: 126). He thinks we should not posit non-mental active power in other substances because we do not have as clear an idea (perhaps no idea at all) of non-mental power. He also adheres to the principle that nature does not make leaps, i.e., is everywhere continuous. We know from our own case that mental powers exist, but not that non-mental powers do, and there would be a discontinuity between mental and non-mental powers; therefore, he holds, we should not posit non-mental powers. 2.2 Schopenhauer Arthur Schopenhauer held a dual-aspect panpsychist view, according to which from the outside, the world appears as representation (Vorstellung), but from the inside, it appears as will (Wille).4 The will is both mental and causal in nature. Like Leibniz, Schopenhauer holds that all things must have causal powers or be animated by forces. Furthermore, the only way to understand these powers or forces is by analogy with our own power to act. Specifically, Schopenhauer argues, all causation must be driven by a kind of motivation: 2 Leibniz may have been the first philosopher to explicitly put forth the argument from causation. Giordano Bruno and Francis Bacon also connect causation to mentality, but their reasoning is less explicit – see Skrbina (2005). 3 One might be surprised to hear this from Leibniz, who is known for his view that monads cannot be causally influenced by other monads. But Leibniz only denies the existence of transeunt or inter-substantial causation, i.e., causation between distinct monads. Immanent or intra-substantial causation, whereby one state of same the monad causes the next, is real and essential to his system. 4 Schopenhauer repeatedly states that the will is not necessarily conscious, which may seem to show that he is at best a panprotopsychist and not a panpsychist. One reason to nevertheless interpret him as a panpsychist is that he does not seem to use the term consciousness (Bewusstseyn) to mean phenomenal consciousness, but rather to denote a mode of knowledge (see Schopenhauer 1859/1966b: 199). 3 Only from a comparison with what goes on within me when my body performs an action from a motive that moves me, with what is the inner nature of my own changes determined by external grounds or reasons, can I obtain an insight into the way in which those inanimate bodies change under the influence of causes, and thus understand what is their inner nature. (Schopenhauer 1859/1966a: 125) ... from the law of motivation I must learn to understand the law of causality in its inner significance. Spinoza (Epist. 62) says that if a stone projected through the air had consciousness, it would imagine it was flying of its own will. I add merely that the stone would be right. (Schopenhauer 1859/1966a: 126) 2.3 James William James was committed to panpsychism throughout large parts of his career. As we saw previously, James claims that if we experience causation in agency, then panpsychism may follow. In other work, he explicitly endorses that we really have such as experience: ... the recesses of feeling, the darker, blinder strata of character, are the only places in the world in which we catch real fact in the making, and directly perceive how events happen, and how work is actually done. (James 1902/1987: 448–9) He continues: Hume's criticism has banished causation from the world of physical objects, and "Science" is absolutely satisfied to define cause in terms of concomitant change ... The "original" of the notion of causation is in our inner personal experience, and only there can causes in the old-fashioned sense be directly observed and described. (James 1902/1987: 449, footnote 1) In this passage, James explicitly points to the experience of agency as a response to Hume's famous query as to whether we have any impression (or experience) that matches our commonsense idea (or concept) of causal power. In later work, we find an elaborate discussion how this idea leads into the "region of panpsychic ... speculation" (1912: 189). 2.4 Whitehead, Hartshorne and Others A. N. Whitehead developed a distinctive process-ontological version of panpsychism, according to which the fundamental components of reality are "occasions", i.e., events or instantiations, of experience. He argues that: ... in so far as we apply notions of causation to the understanding of events in nature, we must conceive these events under the general notions which apply to occasions of experience. For we can only understand causation in terms of our observations of these occasions. (Whitehead 1933/1967: 184). Unlike other proponents of the argument, Whitehead does not focus on volition or motivation as the basis of our experience of causation, but rather on the relation between memories and perceptions and the events remembered or perceived. In this, he is followed by Charles Hartshorne, a subsequent process philosopher: 4 Psychicalism [i.e., panpsychism] has the signal advantage, hinted at by Francis Bacon,[5] that it can construe causal connectedness of events in terms of generalized concepts of memory and perception. Materialism and dualism lack these resources and are in Hume's predicament about causality. Memory and perception are effects whose causes are intrinsically given to them. These are our only clues to the intelligible connectedness of events. (Hartshorne 1977: ch. 3; see also Hartshorne 1954, 1973) Other philosophers who have endorsed versions of the argument from causation include James Ward (1915: 172-173), G. F. Stout (1931, 1935) and Friedrich Schiller (1906, 1907). These philosophers mainly base their arguments on volition or motivation. A similar argument for a weaker conclusion can be found with Isaac Newton. Newton often engaged in metaphysical speculation about the origin of the laws of motion and gravity and the nature of force. On the one hand, he considered whether they might originate directly from God. But he also considered whether laws and forces could be grounded in the powers we experience as underlying our own motion: "We find in ourselves a power of moving our bodies by our thoughts". From this, he infers: "we cannot say that all nature is not alive" (Newton in a draft of Opticks, transcribed in McGuire 1968: 171; see also Gabbey 2002). In other words, from the fact that we seem to experience causation in agency, Newton concludes that panpsychism is possibly true. 3 Historical Proponents of the Reductio 3.1 Hume Historically, several philosophers have also put forth a modus tollens, or reductio ad absurdum, version of the argument – according to which one of the premises must be rejected because the panpsychist conclusion is unacceptable. One example is Hume himself: It may be pretended, that the resistance which we meet with in bodies, obliging us frequently to exert our force, and call up all our power, this gives us the idea of force and power. It is this nisus, or strong endeavour, of which we are conscious, that is the original impression from which this idea is copied. But ... we attribute power to a vast number of objects, where we never can suppose this resistance or exertion of force to take place ... to inanimate matter, which is not capable of this sentiment ... It must, however, be confessed, that the animal nisus, which we experience, though it can afford no accurate precise idea of power, enters very much into that vulgar, inaccurate idea, which is formed of it. (Hume 1748/1999: 139, footnote 13) Somewhat surprisingly, Hume here admits that we do have an impression to match our idea of causation. Yet, he claims that this impression does not match any accurate and precise idea. One of Hume's reasons for dismissing the impression is that it would lead to a conflict with the assumption that matter is not capable of sentiment; or in other words, that if the impression were accurate, it would entail panpsychism. He thereby affirms the validity of the argument from 5 For Bacon's hint, see Skrbina (2005: 83) 5 causation but opts to reject the premise that things have (knowable) causal powers rather than accepting the conclusion.6 This shows that, from the very beginning, reductionism about causation was not solely motivated by empiricism, as is often claimed, but also by resistance to panpsychism. 3.2 Reid Thomas Reid was one of the earliest critics of Hume's view of causation. Reid argues that we know causal powers from the experience of agency, and furthermore, that only conscious beings could have them: ... of the manner in which a cause may exert its active power, we can have no conception, but from consciousness of the manner in which our own active power is exerted. (Reid 1788: 37) Every thing we can discover in our own constitution leads us to think, that active power cannot be exerted without will and intelligence. (Reid 1788: 40–1) One might think this would lead Reid to accept panpsychism, but this he considers primitive and unscientific (1788: 282–3). Instead, he rejects the premise that purely physical, non-conscious things have causal powers. How does he think purely physical things get by without their own causal powers? Reid concludes that they must be governed by the active power of God – another conscious being. In other words, he adopts a form of occasionalism with respect to the inanimate world. 3.3 Newtonians In the days of Newtonian science, many scientists were dissatisfied with Newton's concept of force. As mentioned, Newton himself understood force in partially metaphysical terms. Many of his readers also engaged in extensive metaphysical speculation about the true nature of force (see Jammer 1957: ch. 8). On the other hand, many scientists came to see the concept as essentially anthropomorphic. They were therefore motivated to pursue a purely relational, mathematical definition of force – effectively endorsing the reductio (see Jammer 1957: ch. 11). 3.4 3.4. Mach The scientist and philosopher Ernst Mach played an important role in the development of a relational reduction of force. He held that the concept of causation, which is linked to the metaphysically suggestive, unreduced concept of force, should be eliminated altogether, partly on the basis of its inherent anthropomorphism:7 6 Many scholars regard Hume as an eliminativist about irreducible causal powers. But some, such as Strawson (1989) regard him as a skeptical realist, i.e., as affirming the (possible) existence of irreducible causal powers but denying that we can form any positive conception of their nature. 7 This is somewhat curious, given that Mach endorsed a type of neutral monism that bordered on panpsychism (he took the neutral substrate to be pure experience). Perhaps it was only the kind of panpsychism that takes causation to be related to agency that he found objectionable. 6 I hope that the science of the future will discard the idea of cause and effect, as being formally obscure, and in my feeling that these ideas contain a strong tincture of fetishism [i.e., animism, panpsychism], I am certainly not alone. The more proper course is, to regard the abstract determinative elements of a fact as interdependent, in a purely logical way, as the mathematician or geometer does. True, by comparison with the will, forces are brought nearer to our feeling; but it may be that ultimately the will itself will be made clearer by comparison with the accelerations of masses.[8] (Mach 1897: 253–4) 3.5 Collingwood Another eliminativist about causation is R. G. Collingwood. In his article "On the So-Called Idea of Causation", Collingwood claims: In the first sense of the word cause, that which is caused is the free and deliberate act of a conscious and responsible agent, and "causing" him to do it means affording him a motive for doing it. (Collingwood 1937: 86) This is "historically the original sense [of the word 'cause' ...] and remains strictly speaking the one and only 'proper' sense" (1937: 85). From this he concludes that Newton, with his distinction between caused (forced) and uncaused (inertial) motions, effectively advocated a "reduction of physics to social psychology" (1937: 105). Accordingly, he recommends that the concept of causation should be outright eliminated. 3.6 Russell Bertrand Russell, in his "On the Notion of Cause", argues: ... the word "cause" is so inextricably bound up with misleading associations as to make its complete extrusion from the philosophical vocabulary desirable ... The law of causality, I believe, like much that passes muster among philosophers, is a relic of a bygone age, surviving, like the monarchy, only because it is erroneously supposed to do no harm. (Russell 1912: 1) Part of the reason why the concept of causation is harmful is its connection with agency: The importance of these considerations lies partly in the fact that they lead to a more correct account of scientific procedure, partly in the fact that they remove the analogy with human volition which makes the conception of cause such a fruitful source of fallacies. (Russell 1912: 9) Russell does not explicitly claim that panpsychism constitutes or is involved in the fallacies in question, but it is a natural interpretation.9 8 Interestingly, Schopenhauer takes the exact opposite view: "... if we refer the concept of force to that of will, we have in fact referred something more unknown to something infinitely better known, indeed to the one thing really known to us immediately and completely; and we have very greatly extended our knowledge. If, on the other hand, we subsume the concept of will under that of force, as has been done hitherto, we renounce the only immediate knowledge of the inner nature of the world that we have, since we let it disappear in a concept abstracted from the phenomenon, with which therefore we can never pass beyond the phenomenon" (Schopenhauer 1859/1966a: 111–112). 9 At least at this point of Russell's career. Like Mach, Russell later endorsed neutral monism, a view very close to panpsychism. But the time of the publication of "On the Notion of Cause", he was one of neutral monism's staunchest critics. 7 4 Recent Proponents of the Reductio The argument from causation has not found many contemporary defenders, but the reductio has found quite a few. Since the decline of the anti-metaphysical influence of logical empiricism, nonreductionism about causation has been on the rise. Edward Madden and Peter Hare were early proponents of the revival of non-reductive causal powers metaphysics. They argue that we should reject the view that causation can only be experienced in agency because it leads to panpsychism: It is most crucial to avoid what we like to call the "inferential predicament," because getting involved in it forces one inevitably into pan-psychism and animism, an unmitigated disaster in the eyes of a great majority of contemporary philosophers... . The inferential predicament arises by taking volitional contexts as the only ones in which causal power is directly perceived, and then projecting such experienced power onto objects and events in order to make sense of causal necessities in the physical world. (Madden and Hare 1971: 23) The best, and perhaps only, way to avoid the inferential predicament and its pan-psychical consequence is to reject the premise that one is directly aware of causal power only in volitional situations. (Madden and Hare 1971: 25) They proceed to argue that we are rather directly aware of causal power in the physical world. David Armstrong is known for developing the view that causation is grounded in irreducible universal laws, as opposed to causal powers. He also endorses a version of the reductio, but takes it to indicate only the falsity of dispositionalism, i.e., realism about causal powers, as opposed to realism about irreducible laws: ... a disposition as conceived by a Dispositionalist is like a congealed hypothetical fact or state of affairs: 'If this object is suitably struck, then it is caused (or there is a certain objective probability of its being caused) to shatter.' It is, as it were, an inference ticket (as Ryle said), but one that exists in nature (as Ryle would hardly have allowed). That is all there is to a particular disposition. Consider, then, the critical case where the disposition is not manifested. The object still has within itself, essentially, a reference to the manifestation that did not occur. It points to a thing that does not exist. This must remind us of the intentionality of mental states and processes, the characteristic that Brentano held was the distinguishing mark of the mental, that is, their being directed upon objects or states of affairs that need not exist. This intentionality of the mental undoubtedly exists. But for physicalists such as myself it presents a prima facie problem. If the mental has intentionality, and if, as Brentano thought, it is also ontologically irreducible, then there is something here that would appear to falsify Physicalism. Physicalists about the mind are therefore found trying to give some ontologically reductive account of the intentionality of the mental. But if irreducible dispositions and powers are admitted for physical things, then intentionality, irreducible intentionality, has turned up in everything there is. Is this not objectionable? Does it not assimilate the physical to the mental, rather than the other way around? (Armstrong 1997: 79, emphasis original) Intentionality is the manner in which thoughts, actions and other mental phenomena can be about or directed toward other things. Armstrong observes that dispositions must also be conceived as directed toward something. Fragility, he says, refers or points to shattering. Similarly, we could think of electrons with the power of charge as referring, pointing, or perhaps aiming, toward 8 repelling other electrons. Armstrong claims that if dispositions and powers are irreducible, they can only be understood as intentional and therefore mental, which he finds unacceptable. He concludes that dispositions and powers must be reducible to laws, which, on his view, have nothing to do with intentionality. C. B. Martin and Karl Pfeifer consider a similar reductio based on the similarities between causation and intentionality. They argue: ... the most typical characterizations of intentionality ... all fail to distinguish intentional mental states from non-intentional dispositional physical states. Accepting any of these current accounts will be to take a quick road to panpsychism! (Martin and Pfeifer 1986: 531) After surveying various accounts of intentionality, they assert: Somewhat ironically, if we were to leave our discussion at this point, someone might interpret it as an argument for panpsychism, in that the characterizations of intentionality that we have discussed apply to anything (mental or physical) that has causal dispositions. For some, this may be a happy result – for us it is a reductio ad absurdum and an invitation to look elsewhere for an account of the intentional. (Martin and Pfeifer 1986: 551) Martin and Pfeifer only take this as a reductio of a certain kind of account of intentionality. They think dispositionalism can be made compatible with physicalism by revising our account of intentionality. 5 An Analysis of the Argument The argument from causation can be understood as having the following general form: I. Non-reductionism: All physical things have causal powers. II. Mental causation: The only causal powers whose nature we can know, or positively conceive of, are mental. III. Non-skeptical realism: The nature of the causal powers of physical things is knowable, or positively conceivable. Therefore, IV. Panpsychism: All physical things have mental properties. This argument seems valid. But are the premises defensible? Let us consider them one by one. 9 5.1 Premise I: Non-Reductionism Causal powers can be roughly defined as intrinsic properties in virtue of which causes produce or bring about their effects, or make them happen, and thereby metaphysically necessitate them.10 Note that causal necessitation is defeasible, not absolute: causes only necessitate their effects in the absence of interference from other causes, i.e., ceteris paribus. On Hume's view, there is no such thing as causal powers (at least not as far as we know). On the Humean regularity view of causation, to say that one thing causes another is merely to say that things of the first kind happen to be regularly followed by the things of the second kind. Or in other words, causal regularities are metaphysically contingent, not necessary. According to Premise I of the argument from causation, all physical things have causal powers. There are many different arguments that could support this view, but there is one which is especially relevant for the argument from causation. This is the very basic argument from appearances: causation appears (in our experience) to involve causal powers and we have no good reason to distrust this appearance. Most reductionists and skeptics about causation, including Hume, agree that causes pretheoretically appear to necessitate their effects, but take this appearance to be illusory. According to Hume, all appearances of causal power are based on our own habits or subjective expectations that certain kinds of events always go together. Hume supports this via a link between conceivability and possibility. On Hume's view, if we really experience necessary connections between objects or events themselves, i.e., something in virtue of which it would be impossible for an effect not to occur given the cause (in the absence of interference), then it should also be inconceivable for the effect not to occur given the cause (in the absence of interference). But, Hume argues, we can conceive of any cause with or without any effect, which shows that we experience nothing in virtue of which their connection is necessary. How can Premise I be defended against this Humean view? Some argue that we really do experience causal powers in the external, physical world (Michotte 1963; Anscombe 1971). But if Premise I is defended on this basis, there is a risk of undermining Premise II, according to which the only causal powers we can know, or positively conceive of, are mental. Another option, that avoids this problem, is to rather defend Premise I on the basis of Premise II. Assuming we really experience our own causal powers in agency, as suggested by many philosophers discussed so far, this would show that some physical things, human beings, have causal powers. It does not follow from this that all physical things have them, as Premise I asserts. But it would be natural to suppose that all causation is of the same general metaphysical kind. It 10 Given indeterminism, one might say causes necessitate some objective probability of their effects. I will set indeterminism aside here for the sake of simplicity. 10 therefore seems arguable that if some causes necessitate their effects in virtue of causal powers, as per Premise II, then all causes do, as per Premise I. Another way of defending Premise I would be to appeal to additional, more general arguments against the regularity theory. One such argument is that if causation is contingent, it would be great "cosmic coincidence" that the world is regular, which seems highly implausible for various reasons (see, e.g., Armstrong 1983; Strawson 1987). Note, however, that these arguments leave it open whether causes necessitate their effects in virtue of intrinsic causal powers of in virtue of extrinsic governing laws a la Armstrong. 5.2 Premise II: Mental Causation Premise II says that the only kinds of causal powers whose nature we can know, or positively conceive of, are mental. This is the most central premise of the argument from causation, and also the most controversial. As noted, Hume takes inconceivability as a criterion of necessity. Taking this as a starting point, there are two available strategies for defending Premise II: (1) to argue that some mental properties, but no non-mental properties, are truly inconceivable without their effects; (2) to argue that Hume's criterion is too strong, and that we should rather adopt another criterion, which only mental properties can meet. Several proponents of the argument from causation hold that in voluntary action, we experience ourselves as exerting will, and to exert will is to exert power. Several philosophers who would not support the panpsychist conclusion also hold a similar view (Locke 1689/1975: I.XXI.4, Searle 1983; Strawson 1992: ch. 9; Armstrong 1997). Hume considers this view, but objects that we can easily conceive of willing, intending or trying to do something but where no action follows. This seems correct. In the case of physical action, it seems conceivable that someone tries to move their limbs, but their limbs refuse to move, in the absence of any interference from other causes. The same holds for mental action: for example, it seems conceivable that someone tries to solve a simple math problem, or tries to remember something, but the right solution or memory just fails to come to mind, without any interference. It therefore seems that willing, intending or trying cannot be defended as experiences of causal power via strategy (1); that is, they do not meet the inconceivability criterion. But they could perhaps be defended by strategy (2); that is, by showing that they meet a weaker criterion. Even if we do not experience a strictly necessary connection between will and action, the experience of will might still seem to give a more direct experience of causal power than the experience of external, physical causation. Many philosophers have noted that our own actions are directly experienced as events that do not just passively happen to us; rather, it feels as though we actively bring them about (Ginet 1997; Bayne and Levy 2006; Horgan 2011). We do not inductively infer that some bodily events are actions caused by us (e.g., walking, raising an arm) while others are not (e.g., stumbling, having one's arm lifted by someone else); rather, it seems we can directly feel the difference. 11 Some would argue that we can also sometimes non-inferentially detect physical causation, for example, there is a sense in which many mechanical interactions such as collisions just look causal (Michotte 1963). Such interactions could clearly conceivably be different, but if the conceivability criterion is relaxed for volition, it should arguably also be relaxed for physical causation. But the case for volition might still be stronger than the case for physical causes. Our ability to detect physical, non-volitional causation seems mostly limited to specific kinds of mechanical cases (such as solid objects colliding). In other contexts, it often goes wrong (for example, concerning action at a distance). It is also not highly reliable within the mechanical context: sequences that are not really causal can easily be set up to look causal. In contrast, our ability to distinguish our own actions from mere happenings seems much more general and reliable (that is to say, we are often wrong about the results of our actions, but not about whether or not we are acting at all), which suggests that we have a more immediate awareness of volitional causation. In further support of this, some empirical research suggests that our phenomenology of effort tends to accurately track our actual, physically measurable energy expenditure (Bayne and Levy 2006). We do not seem to have a similar ability to directly track external, physical energy transfer. Some philosophers, notably Schopenhauer, hold that we experience causation in motivation. This proposal is different from the proposal just considered. Whereas will or agency can be understood as how agents exert causal power on the world, motives appear to exert causal power on the will or the agent. Motives appear to make us (try to) do things. Elsewhere (Mørch 2014, 2017, 2018, 2019), I have elaborated on this idea and argued that we experience necessary connections between motives such as pain and pleasure and efforts to avoid or pursue them. This is a connection which Hume did not consider and which may have a chance of passing his conceivability requirement, i.e., it might be defensible on the basis of strategy (1). It is hard to conceive of someone experiencing strong pain, but where this does not make them at least try to avoid it11 – assuming the complete absence of interfering motives to endure the pain. Other philosophers, including Whitehead and Hartshorne, argue that we experience causal powers via perception and memory. They claim that perceptions and memories present themselves not as causes, but rather as effects of the events they are perceptions and memories of. It is hard to see how this suggestion can be defended via strategy (1), because it seems clearly conceivable that perceptions and memories can be non-veridical. Whitehead and Hartshorne rather defend it via a version of strategy (2): they endorse a distinctive indeterministic metaphysics of causation, according to which the inconceivability criterion would not seem to apply (see Hartshorne 1973). Even if it is granted that we really experience causal powers through our phenomenology of will, agency or motivation (from here I will set the proposal of memory and perception aside), it could 11 Note that it might still be conceivable that these tryings or efforts do not lead to successful avoidance, as per Hume's objections discussed previously. In other words, the claim is that there is a necessary connection between motives (such as pain) and efforts (such as effort towards avoidance) understood as mental events, not between motives and successful physical actions. 12 be objected that it does not follow that the causal powers we experience are mental. Perhaps our experiences of causal powers can be viewed as analogous to ordinary perception. In perception, we represent properties such as the color and size of an apple by means of mental, perceptual phenomenology. This does not mean that color and size are mental properties of the apple, and that all things with size and colors must have minds. Why should we not regard our phenomenology of will, agency or motivation in the same way; that is, as mental representations of non-mental causal powers? One response is that the reason we take will and motivation to be mental is not because we represent them by mental phenomenology; rather, it is because will and motivation are mental in and of themselves. Will essentially involves intentionality, which, as noted previously, is widely regarded as a mark of the mental. Motives such as pain and pleasure, on the other hand, seem to affect our will in virtue of how they feel or what they are like for a conscious subject. If there is such a thing as unconscious or unfelt pain or pleasure, it would not affect the will in the same direct way. If this is correct, then the causal powers of will and motives cannot be separated from mentality in the way physical properties can be separated from our mental perceptual representations of them (Mørch 2014, 2018). Another objection to Premise II is that even if the only causal powers we experience are mental properties, we can still conceive of non-mental causal powers. As mentioned, Armstrong holds that causal powers, while not reducible to contingent regularities, are fundamentally grounded in irreducible governing laws of nature. Can this give the basis for a non-mental conception of causal powers? Etymologically, the concept of a law of nature is closely connected to both mental agency and causal powers. The concept of a law of nature was originally a legal metaphor – before the scientific revolution, the only concept of law was the concept of a rule imposed by human or divine agents, who would have the power to impose laws. But of course, the etymology of a concept does not necessarily determine its meaning. Armstrong proposes that that laws are to be understood as "relations between universals" (Armstrong 1978, 1983), a notion which does not seem to have any connection with the notion of agent-imposed laws. But one might wonder how Armstrong's view should be more precisely understood. Somewhat surprisingly, in view of his criticism of dispositionalism cited earlier, to clarify his concept of causation Armstrong at one point appeals to the experience of agency as well: we have – in certain favourable cases – perception of forces acting on our bodies or our body exerting force on things, and perhaps also introspective awareness of the successful application of the will – direct or noninferential, awareness of singular ... causation. In Humean terms, there is an impression from which we derive the idea of causality. (Armstrong 1997: 216–17) 13 He then claims that the concept of a law comes from bringing together this experience of causation and our experience of regularity. But if we experience our own will as mental, it is not clear how this could yield a wholly non-mental concept of a law. Perhaps we can conceive of non-mental powers or laws on the basis of mental powers? One might think that from the concept of a mental power we can abstract away a general, non-mental concept of causal power (or law, but from here I will set the notion of irreducible laws aside). These kinds of causal powers could be posited throughout the physical world. In response to this, panpsychists may argue that by abstracting away from the mental aspects of power we are left with no positive conception of power (Mørch 2014, 2018). It seems that all we can know about non-mental powers on this basis is that they are just like mental powers, but not mental. But if we take away the mental aspect of will and motivation, then arguably not much is left to conceive of: do we have any idea of what non-mental will or non-mental motives would be like, or how they may enforce necessary connections or make things happen? Non-panpsychists must respond either by explicating the positive content of their conception of non-mental power, or by arguing that there is nothing wrong with positing non-mental powers of whose nature we have no positive conception. The latter option may seem more promising. But this option is ruled out by Premise III of the argument from causation, to which we now turn. 5.3 Premise III: Non-Skeptical Realism Premise III says that the nature of the causal powers of physical things is knowable, or positively conceivable. This premise is denied by proponents of skeptical realism about causation, i.e., the view that all physical things have irreducible causal powers, but we are completely ignorant about the nature of these powers. That is to say, all we know (roughly) about causal powers is that they ground necessary connections between causes and effects, but we have no positive grasp of how they do so or what they are otherwise like. Someone who accepts Premises I (all physical things have causal powers) and II (only mental causal powers can be positively conceived of) of the argument from causation could nevertheless avoid panpsychism by adopting skeptical realism about physical causal powers. How can the panpsychist respond to the skeptical realist? It would be hard to defend the general thesis that if things have causal powers, then their nature must be conceivable by us. There is no clear reason why reality should be limited to what we humans can know and conceive of. Hume and James both (at times) expound meaning empiricism, the view that concepts without positive content derived from concrete experiences are meaningless.12 Given meaning empiricism, it would 12 As Hume claims: "If we have really no idea of a power or efficacy in any object, or of any real connexion betwixt causes and effects, it will be to little purpose to prove, that an efficacy is necessary in all operations. We do not understand our own meaning in talking so" (Hume 1739–40/2000). This is echoed by James: "Everything real must be experienceable somewhere, and every kind of thing experienced must somewhere be real. . . . By the principle of pure experience, either the word 'activity' must have no meaning at all, or else the original type and model of what it means must lie in some concrete kind of experience that can be definitely pointed out" (James 1912: 160). He continues: "If 14 be meaningless to assert Premise I, i.e. that all things have causal powers, while denying Premise III, i.e., that we have a positive concept of causal powers from experience. However, meaning empiricism is a highly controversial view, and perhaps something panpsychists especially should be wary of accepting anyway, as it risks undermining a whole host of metaphysical concepts that may be necessary for articulating other aspects of the view. Yet, if Premise II is already granted, i.e., that some things have mental causal powers whose nature we do know, there is a case to be made for Premise III which does not presuppose meaning empiricism. As we saw earlier, Leibniz invokes a principle of the continuity of nature. Given such a principle, we should not posit non-mental, but otherwise unknown, powers because they would be discontinuous with mental powers. Another helpful principle is the principle of qualitative parsimony: do not posit more fundamental kinds of properties and entities than you need in order to account for your observations. Given this principle, we should not posit two kinds of powers, mental and non-mental, when we can make do with only mental ones to account for our observations (recall, according to Premise II, there are no observations of non-mental powers). But the best option may be to appeal another, general methodological principle: we should never reject adequate, positive theories merely because there are other theories in terms of unknowable, inconceivable properties which cannot be ruled out. For example, we cannot rule out that there is some theory that no human could ever positively grasp that explains gravity much better than general relativity theory. This does not seem like a good reason to reject the theory of general relativity. In the same way, one might argue, panpsychism gives us an adequate, positive theory of causation which should not be rejected in favor of the purely negative theory that there are unknowable powers. 6 Other Arguments for Panpsychism How does the argument from causation fit with the other, more commonly discussed arguments for panpsychism from philosophy of mind and categorical properties? The argument from causation seems fully compatible with the argument from philosophy of mind. In philosophy of mind, it has been argued that panpsychism can avoid the main problems of both physicalism and dualism at once (Alter and Nagasawa 2012; Chalmers 2013). The argument from causation can be regarded as further supporting the claim that it avoids the problem of dualism is particular. Dualism's main problem is the problem of mental causation: how can mental properties be causally relevant to the physical? The argument from causation further assures us that panpsychism does not face this problem by providing a more detailed picture of how panpsychist we suppose activities to go on outside of our experience, it is in forms like these that we must suppose them, or else give them some other name; for the word "activity" has no imaginable content whatever save these experiences of process, obstruction, striving, strain, or release, ultimate qualia as they are of the life given us to be known" (James 1912: 167). 15 mental causation would work. According to the argument, physical properties can only be causally efficacious in virtue of mental powers, and these mental powers relate to physical relations in a way analogous to how our will and motivation relate to our physical behavior. The argument from causation may seem less compatible with the argument from categorical properties (Seager 2006; Alter and Nagasawa 2012). This argument can be construed as follows: I). Categoricalism: All physical things have categorical properties. II. Mental categoricity: The only categorical properties whose nature we can know, or positively conceive of, are mental. III. Non-skeptical realism: The nature of the categorical properties of physical things is knowable or positively conceivable. Therefore, IV. Panpsychism: All physical things have mental properties. Categorical properties are often understood as the opposite of dispositional properties, such as causal powers. Proponents of the argument from categorical properties often argue that all mental properties are categorical, and if categorical and dispositional properties are indeed opposites, this would rule out that any mental properties, such as motivational or volitional properties, are dispositional, as per the argument from causation. One way to resolve this conflict would be to deny that all mental properties are categorical, i.e., to claim that motivational or volitional properties are purely dispositional and not categorical, whereas other mental properties (such as sensory phenomenology) are purely categorical. But it might be hard to defend that different kinds of phenomenal properties are that radically metaphysically discontinuous. A better alternative would be to reject the assumption that categorical and dispositional properties are opposite fundamental kinds. Some philosophers (Martin and Heil 1999; Strawson 2008) defend the view that all properties necessarily have both dispositional and categorical aspects, and that categorical and dispositional properties are actually identical. By assuming the identity view, the argument from categorical properties and the argument from causation can be reconciled in a more elegant and plausible way. Given the identity view, the argument from causation will appear very similar to the argument from categorical properties, and one might worry it would therefore be dialectically superfluous. But the argument has at least one distinct dialectical advantage. Premise I of the argument from categorical properties, according to which all physical things have categorical properties, is often defended by appeal to the principle that dispositions need categorical grounds. But this principle is rejected by the aforementioned dispositionalists, according to whom all properties are irreducibly dispositional and do not need categorical grounds (Mumford 2006). It is not clear how panpsychists can defend 16 Premise I of the argument from categorical properties against this claim. However, given the argument from causation, no such defense is needed. If the argument is sound, dispositionalism entails panpsychism. 7 Conclusion The argument from causation is important both for the history of panpsychism and, in its reductio version, the history of reductionism about causation. Now might be the right time for its revival. In the current debate, panpsychism can no longer be dismissed as absurd, so the reductio in support of reductionism (or the denial of some other aspects of the premises) can be turned on its head in order to further support panpsychism. As we have seen, the argument can be construed as having a valid form. The premises are all highly controversial, but still defensible. The most controversial premise is the premise that the only kinds of causal powers whose nature we can know, or positively conceive of, are mental. This can be defended by appeal to unique features of our phenomenology of will, agency and motivation. But more work is still needed to fully develop and assess this idea. The argument makes a distinctive contribution to the debate about panpsychism, especially as a response to the challenge from dispositionalism to the argument from categorical properties. It may also contribute to debates within the metaphysics of causation, where non-reductionism about causal powers is a widespread view, but no clear response is to be found to Hume's challenge of how to positively conceive of their nature. The argument from causation shows that a strong and straightforward response may be found with panpsychism.13 13 I would like to thank John Morrison and Galen Strawson for helpful comments on this chapter. 17 References Adams, Robert (2007). 'Idealism Vindicated'. In D. Zimmerman and P. van Inwagen (eds.), Persons: Human and Divine. Oxford: Oxford University Press, pp. 35–54. Alter, Torin, and Nagasawa, Yujin (2012). 'What Is Russellian Monism?' Journal of Consciousness Studies, 19 (9–10): 67–95. Anscombe, G. E. M. (1971). Causality and Determination: An Inaugural Lecture. Cambridge: Cambridge University Press. Armstrong, David M. (1978). A Theory of Universals: Universals and Scientific Realism, vol. II. Cambridge: Cambridge University Press. Armstrong, David M. (1983). What Is a Law of Nature? Cambridge: Cambridge University Press. Armstrong, David M. (1997). A World of States of Affairs. Cambridge: Cambridge University Press. Bayne, Tim, and Neil Levy (2006). 'The Feeling of Doing: Deconstructing the Phenomenology of Agency'. In N. Sebanz and W. Prinz (eds.), Disorders of Volition. Cambridge, MA: MIT Press. Chalmers, David J. (2013). 'Panpsychism and Panprotopsychism'. The Amherst Lecture in Philosophy 8 (1–35). www.amherstlecture.org/chalmers2013. (Reprinted in G. Brüntrup and L. Jaskolla (eds.), Panpsychism. Oxford: Oxford University Press, pp. 19–47). Collingwood, R. G. (1937). 'On the So-Called Idea of Causation'. Proceedings of the Aristotelian Society, New Series, 38: 85–112. Gabbey, Alan (2002). 'Newton, Active Powers, and the Mechanical Philosophy'. In I. B. Cohen and G. E. Smith (eds.), The Cambridge Companion to Newton. Cambridge: Cambridge University Press. Ginet, Carl (1997). 'Freedom, Responsibility, and Agency'. The Journal of Ethics, 1 (1): 85–98. Hartshorne, Charles (1954). 'Causal Necessities: An Alternative to Hume'. The Philosophical Review, 63 (4): 479–99. Hartshorne, Charles (1973). 'Creativity and the Deductive Logic of Causality'. Review of Metaphysics, 27 (1): 62–74. Hartshorne, Charles (1977). 'Physics and Psychics: The Place of Mind in Nature'. In J. B. Cobb and D. R. Griffin (eds.), Mind in Nature: The Interface of Science and Philosophy. New York: University Press of America. 18 Horgan, Terry (2011). 'The Phenomenology of Agency and Freedom: Lessons from Introspection and Lessons from Its Limits'. Humana Mente, 15: 77–97. Hume, David (1739–40/2000). A Treatise of Human Nature. Ed. J. Cottingham. Oxford Philosophical Texts. Oxford: Oxford University Press. Hume, David (1748/ 1999). An Enquiry Concerning Human Understanding. Ed. T. L. Beauchamp. Oxford: Oxford University Press. James, William (1890/1981). The Principles of Psychology, vol. 1. Ed. F. H. Burkhardt, F. Bowers, and I. K. Skrupskelis. The Works of William James, vol. 8. Cambridge, MA and London: Harvard University Press. James, William (1902/1987). The Varieties of Religious Experience. Ed. B. Kuklick. William James: Writings 1902–1910. New York: Library of America. James, William (1911). Some Problems of Philosophy: A Beginning of an Introduction to Philosophy. New York, London, Bombay and Calcutta: Longmans, Green & Co. James, William (1912). 'The Experience of Activity'. In James's Essays in Radical Empiricism. New York, London, Bombay and Calcutta: Longmans, Green & Co. Jammer, Max (1957). Concepts of Force: A Study in the Foundations of Dynamics. Cambridge, MA: Harvard University Press. Leibniz, Gottfried Wilhelm (1691/1965). 'De Primae Philosophiae Emendatione, Et De Notione Substantiae'. In C. I. Gerhardt (ed.), Die Philosophischen Schriften. Hildesheim: G. Olms. Leibniz, Gottfried Wilhelm (1695/1989). 'A New System of the Nature and Communication of Substances, and of the Union of the Soul and Body'. In R. Ariew and D. Garber (eds.), G.W. Leibniz: Philosophical Essays. Indianapolis: Hackett Publishing Company. Leibniz, Gottfried Wilhelm (1698/1908). 'On Nature in Itself'. In G. M. Duncan (ed.), Philosophical Works of Leibnitz. New Haven: The Tuttle, Morehouse & Taylor Company. Leibniz, Gottfried Wilhelm (1704/1981). New Essays on Human Understanding. Ed. and Trans. P. Remnant and J. Bennett. Cambridge and New York: Cambridge University Press. Locke, John (1689/1975). An Essay Concerning Human Understanding. Ed. Peter H. Nidditch. Oxford: Clarendon Press. Mach, Ernst (1897). Popular Scientific Lectures. Trans. T. J. McCormack. Chicago: The Open Court Publishing Company. Madden, Edward H., and Hare, Peter H. (1971). 'The Powers That Be'. Dialogue, 10 (1): 12–31. 19 Martin, C. B., and Heil, John (1999). 'The Ontological Turn'. Midwest Studies in Philosophy, 23 (1): 34–60. Martin, C. B., and Pfeifer, Karl (1986). 'Intentionality and the Non-Psychological'. Philosophy and Phenomenological Research, 46 (4): 531–54. McGuire, James E. (1968). 'Force, Active Principles, and Newton's Invisible Realm'. Ambix, 15 (3): 154–208. Michotte, Albert (1963). The Perception of Causality. Oxford: Basic Books. Mørch, Hedda Hassel (2014). Panpsychism and Causation: A New Argument and a Solution to the Combination Problem. Doctoral Dissertation, Department of Philosophy, Classics, History of Art and Ideas, University of Oslo, Oslo. Mørch, Hedda Hassel (2017). 'The Evolutionary Argument for Phenomenal Powers'. Philosophical Perspectives, 31 (1): 293–316. Mørch, Hedda Hassel (2018). 'Does Dispositionalism Entail Panpsychism?' Topoi, https://doi.org/10.1007/s11245-018-9604-y Mørch, Hedda Hassel (2019). 'Phenomenal Knowledge Why: The Explanatory Knowledge Argument Against Physicalism'. In S. Coleman (ed.), The Knowledge Argument. Cambridge: Cambridge University Press. Mumford, Stephen (2006). 'The Ungrounded Argument'. Synthese, 149 (3): 471–89. Pereboom, Derk (2015). 'Consciousness, Physicalism, and Absolutely Intrinsic Properties'. In T. Alter and Y. Nagasawa (eds.), Consciousness in the Physical World: Perspectives on Russellian Monism. Oxford: Oxford University Press. Reid, Thomas (1788). Essays on the Active Powers of Man. Edinburgh: John Bell and London: G. G. J. & J. Robinson. Russell, Bertrand (1912). 'On the Notion of Cause'. Proceedings of the Aristotelian Society, 13: 1–26. Schopenhauer, Arthur (1859/1966a). The World as Will and Representation. Trans. E. F. J. Payne, vol. 1. New York: Dover. Schopenhauer, Arthur (1859/1966b). The World as Will and Representation. Trans. E. F. J. Payne, vol. 2. New York: Dover. Seager, William (2006). 'The "Intrinsic Nature" Argument for Panpsychism'. Journal of Consciousness Studies, 13 (10–11): 129–45. 20 Searle, John R. (1983). Intentionality: An Essay in the Philosophy of Mind. Cambridge: Cambridge University Press. Skrbina, David (2005). Panpsychism in the West. Cambridge, MA: MIT Press. Stout, G. F. (1935). 'Mechanical and Teleological Causation'. Proceedings of the Aristotelian Society, Supplementary Volume, 14 (1): 46–65. Strawson, Galen (1987). 'Realism and Causation'. The Philosophical Quarterly, 37 (148): 253– 77. Strawson, Galen (1989). The Secret Connexion: Causation, Realism and David Hume. Oxford: Oxford University Press. Strawson, Galen (2006). 'Realistic Monism: Why Physicalism Entails Panpsychism'. Journal of Consciousness Studies, 13 (10–11): 3–31. Strawson, Galen (2008). 'The Identity of the Categorical and the Dispositional'. Analysis, 68 (4): 271–82. Strawson, P. F. (1992). Analysis and Metaphysics: An Introduction to Philosophy. Oxford: Oxford University Press. Whitehead, Alfred North (1933/1967). Adventures of Ideas. New York: The Free Press. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Gladchenko, A., Sardak, S., & Dzhyndzhoian, V. (2017). Foreign experience of public administration in the context of the economic equilibrium of synthetic economic crisis. Modern European Researches, 2, 44-52. Gladchenko Anatoly Yurievich PhD in Economics, doctoral student, Academy of municipal management. 33, Ivana Kudri st., Kiev, 01601 Ukraine, E-mail: [email protected] Sardak Sergii Eduardovich Doctor of Economic Sciences, Associate Professor, Department of Economics and Management of National Economy, Oles Honchar Dnipropetrovsk National University. 72, Gagarin Avenue, Dnepr, 49010 Ukraine, E-mail: [email protected] Dzhyndzhoian Vladimir Vergarovich PhD in Economics, Head of the Department of Economics and Management of Tourism, Dnepropetrovsk University of the Humanities. 1-b, Orlovskaya st., Dnepr, 49064 Ukraine, E-mail: [email protected] FOREIGN EXPERIENCE OF PUBLIC ADMINISTRATION IN THE CONTEXT OF THE ECONOMIC EQUILIBRIUM OF SYNTHETIC ECONOMIC CRISIS Abstract This article identify catalysts of synthetic economic crisis. These catalysts are the subject of transnational corporations, international financial, trade organizations, regional integration groupings. Generalized mechanism for the flow of synthetic economic crisis and their types. This article also proves that the response of governments to the process flow of synthetic economic crisis with the help of the classical fiscal, monetary and administrative-legislative instruments are not effective. Keywords: catalysts, synthetic economic crisis, actors, international, economic relations, transnational corporations, international, organization mechanism, government, management. Introduction Obviously, the institutional system of the global economy is currently at the stage of formation and its components are unstable. The effectiveness of any government in a country depend on the competence and productivity of international institutions. The impact of these two factors powers and characteristics of public authorities at all levels on the development of the structure is obvious. It should be noted that the intensification of economic co-ordination processes at the international level brings about the problem of new economic challenges of economic instability at the international level. Economic instability, which is also called the international economic crisis, primarily is due to the actions of international actors of commercial and geo-economic activities, transnational corporations, international financial institutions and regional integration groupings. The above-mentioned entities as a result of interaction with national governments may significantly affect the organizational, legal, resource and other governance mechanisms. But the experience of such an effect is almost not been studied from the standpoint of economic methodology. In such circumstances, the identification of the negative aspects of the impact of international actors of commercial and geo-economic activities on the formation and implementation of state policy in the field of economic stabilization in order to achieve economic balance shall count for the practical value. Literature review The following classical theory authors also touched the problem of economic equilibrium and synthetic crisis: Fisher, F. M. (1989), who explains disequilibrium foundations of equilibrium economics, Freeman, A., & Carchedi, G. (1996) specify the approach to equilibrium of the capitalist system, Kaldor, N. (1972) who explains irrelevance of equilibrium economics, Jolink, A., & Van Daal, J. (2002) explain the restrictions of the equilibrium economics of Léon Walras. The above issues was developed by representatives of economic theory, in particular McCombie, J. S., Thirlwall, A. P., & Thompson, P. (1994) which focuses in their work on the balance of foreign exchange transactions as the main source of market equilibrium in the economy. Also, in their research and articles authors suggest a significant impact of financial flows on long-term economic equilibrium. Also John Manner and Garrison, R. W. (1991), Boettke, P. J. (1997) also d. The other side of the problem described Backhouse, R. E. (2004). The other side of the problem described Backhouse, R. E. (2004). In this article the author disproves the classical understanding of economic equilibrium, in which the majority of economists insist. Backhouse, RE insists on the historical aspect of economic balance and greater importance in comparison with the economic theories. For the latest publications in this area should include these scientists work: Pearson, K. R., Parmenter, B. R., Powell, A. A., Wilcoxen, P. J., & Dixon, P. B. (2014) who notes and problems in applied general equilibrium economics. However, despite the presence of a significant number of publications they emphasize certain patterns of development and functioning of the economic system as such. Unlike existing copyright, the purpose of this research is to identify and summarize the mechanism grounded in previous studies and to present a new concept of a synthetic economic crisis and its negative impacts on the governance of economic equilibrium. Results Over the last 50 years with the development of technology and communications at the international level, the transformation of the world economic financial development of new technologies have become an available geo-economic struggle. Synthetic economic crisis at the national level, this event, which are determined in a significant decline in production, breach of the prevailing industrial relations as a result of failed integration into the world economy of the institutional environment. To achieve the goal of copyright research we systematized and present experiences of economic crisis in some countries, by the nature of the flow, they are significantly different from the classical theories explaining business cycles in general and the crisis included, in our opinion belong to the synthetic economic crisis. A classic example of the crisis is the steel synthetic events in Argentina, where the bodies of state power and their status was not sufficient to overcome the negative impact of this economic phenomenon. Also, in our opinion it should be noted that the economic crisis in Argentina, as a manifestation of the new socio-economic trends in the amensalizm relations today is determined by economic science as a post-industrial economy. The fact that the crisis that began in 1990 has weakened its influence only in 2003, and it should be stressed that today Argentina is in relative stagnation. Among the many causes of the Argentine crisis, often referred to as the reform of the nature of monetarist economy minister (Domingo Cavallo), which carried out the privatization of state property and put in dependence of the peso on the US dollar by binding (Lakoff, 2004; Breen, Rottman, 1998). This policy led to the loss of nearly 280 billion Dollars for domestic manufacturers at a time when foreign investors are exempt from all taxes, it brought about a negative reflection not only on the development of industrial enterprises, but also on the competitiveness of their products (Conde, 2009; World Bank, 2016). Under such conditions, even the central bank cannot influence the situation in the country (Yergin, 1991). Another factor contributing to the crisis in Argentina, Brazil began reforms at the expense of the devaluation of their currency, aimed at attraction of investors. This led to an outflow of capital (World Bank, 2016). At the same time, Argentina had to pay off foreign debts. But, for lack of available funds, new loans had to be taken to cover the budget deficit, etc. (Yergin, 1991). This monetarist reforms have led to an increase in public debt of 59800000000 Dollars in 1990 up to 99 bln. Dollars in 1996 and in 2001, which required a lot of money for her services (Conde, 2009) to $ 132 billion... IMF and US policy on the Argentine put the country at the mercy of loan capital and the need for unpopular actions of the government (Conde, 2009; World Bank, 2016). In general, the macroeconomic indicators characterizing the entire depth of the crisis in Argentina are presented in Figure 1. The World Bank estimate of the level of poverty in Argentina at the turn of the 21st century has grown steadily, 2000 – 29%, 2001 – 35%, 2002 – 54%, which significantly reduced the purchasing power of the population, and only in 2010, it dropped to a mark of 14.9% (International Monetary Fund, 2016). A significant drop in GDP increased the size of public debt share of the country from 57% to 153% and led to default (International Monetary Fund, 2016). Only the unemployment rate in Argentina had continued the downward trend from 18.3% in 2001 up to 8.6% in 2009. Although it was due to the migration of its citizens to neighboring countries and to North America (World Bank, 2016). Picture 1. Dynamics of some macroeconomic indicators in Argentina in 1988-2015 of the year * * compiled by the authors according to World Bank. In general chronology of the economic crisis in Argentina, over moderate stagnation is shown in Figure 2. By analyzing the sequence of events synthetic economic crisis in Argentina, the following should be noted. The introduction of a differentiated approach to the contributions to reimburse the government for the population of Argentina in order to reduce the impact of the crisis on their citizens has resulted in losses for the banking sector in the range from 6 to 10 bln. Dollars (Conde, 2009). The main points of the government's anti-crisis program was added to the prices of state controls on basic -30 -20 -10 0 10 20 30 0 20 40 60 80 100 120 1 9 88 1 9 89 1 9 92 1 9 93 1 9 94 1 9 95 1 9 96 1 9 97 1 9 98 1 9 99 2 0 00 2 0 01 2 0 02 2 0 03 2 0 04 2 0 05 2 0 06 2 0 07 2 0 08 2 0 09 2 0 10 2 0 11 2 0 12 2 0 13 2 0 14 2 0 15 b ill io n d o lla rs . US $ billion of GDP. (In constant prices 1970) The growth of GDP in the previous year% The share of exports in GDP (%) Export growth in% to the previous year consumer goods, increase ban utility tariffs and the abandonment of certain infrastructure projects. Figure 2. Chronology synthetic economic crisis in Argentina * * compiled by the authors according to World Bank. During the collapse of the economy, big businessmen and foreign investors are withdrawing their capital to abroad. As a result, many small and medium-sized businesses have been closed due to lack of funds, the unemployment rate increased. The workers in these companies having lost their source of income, decided to start their own means of production again, as self-governing co-operatives. At present, workers 'cooperatives have become a ceramic factory Zanon (known as FaSinPat, abbr. From "Fabrica sin patrones", "Factory without the owners"), four-star hotel Bowen, garment factory Brukman, Chilavert factory and many others. In some cases, former owners called the police to get rid of the workers, but the workers are often able to protect the jobs occupied by the state, police and bosses (World Bank, 2016). Pointedly the crisis started after the intervention of the International Monetary Fund and the expansion of transnational corporations that seems to be improving the situation at the beginning, however, as evidenced by the statistics, Argentina is in a position to exit from the crisis of the present. Thus, we believe the crisis in Argentina is synthetic in nature and its effects are felt today. For example, compared with Argentina unsuccessful attempt to counteract the crisis in 10 years, Germany has resumed its standard of living in 9 years after the Second World War, despite the fact that half the population of Germany were destroyed, and most of the cities bombed. But why Argentina haven't been able to overcome such a situation, in spite of a growing population, and businesses operatives (WIR, 2016; Goldman, 2014). With the same scenario developed economic crisis in Nigeria. With a population of almost 176 million inhabitants and consists of more than 200 nationalities. So, Nigeria oil production is in the top ten oil producers, with major mining companies including Shell Western companies, Exxon Mobil, Chevron, Conoco Phillips, and others. But despite the fact that a country so rich in natural resources, the people of this country live below poverty, 70% of the population can not feed themselves properly. 20% barely make ends meet, and only about 10% are prosperous due to the fact that the controlled extraction of minerals, with the support of western corporations. In general, with an increase in GDP and its measurements in absolute units as shown in Figure 3 is growing poverty (Goldman, 2014). Figure 3. The dynamics of the gross domestic product and its growth in some countries during the economic crisis in 2005-2015, of the year * * compiled by the authors according to International Monetary Fund. 0 500 1000 1500 -10 0 10 20 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013 2014 2015 b il li o n d o ll a rs . in c re a se o v e r p re v io u s y e a r, % years GDP growth in% to the previous year, Nigeria GDP growth in% to the previous year, Mexico GDP growth in% to the previous year, Egypt US $ billion of GDP. Nigeria US $ billion of GDP. Mexico USD GDP billion. Egypt Seeing the dynamics of gross domestic product and its growth, at first glance, the crisis does not have a strong enough impact on macroeconomic performance, but strangely enough this effect is achieved due to the expansion of transnational corporations on the domestic markets of these countries. For example, according to UNCTAD, in Latin America and the Caribbean, FDI inflows reached in 2014 292 Bln. Dollars. Excluding the offshore financial centers, inflows of FDI increased by 5% to 182 billion. Dollars. While in previous years, the dynamics of FDI is mainly determined by their influx to South America, then in 2014, FDI inflows to the subregion decreased by 6% to 133 bln. Dollars. After steady growth for three consecutive years. However, in the same year in almost all Latin American countries experienced a decline in consumer spending, reflecting the deterioration of the quality of life. It should also be noted that the general trend of cyclical economic development with the formation of the so-called information society is quite controversial (WIR, 2016). Figure 4. The mechanism of synthetic crisis and its consequences and catalysts* * compiled by the authors Механізм розвитку синтетичної кризи для національної економіки Political destabilization of the country Consultations with international institutions, to improve the economy International institutions are developing conditions for a line of credit for reforms The main conditions rigid peg to the dollar and the full privatization Local companies have ceased to be competitive The expansion of TNCs in the major sectors of the economy Stagflation and leveling the trade balance due to the presence of TNCs However, TNK usually start on the territory of the presence of only a certain phase of production As a result, GDP growth, GDP decline, inflation, rising unemployment, reduced social protection Develop a global industry cartel Certain events, inducing a sharp change in the volume of sales and prices The panic in international financial markets Reducing the corporate indexes related areas The outflow of capital from the country. that the sacrament to conflict The devaluation of the currency of origin of the product Increasing unemployment, lower GDP etc. The mechanism of synthetic crisis on the national economy The mechanism of synthetic crisis on an industry basis Examples of synthetic economic crises Greece 2010 until today, Egypt in 2013 and to this day, Mexico, 19942000, 1999-2008, Argentina, Nigeria, 2009 to the present day. Cyprus 2012-2015 years Recurrent crises in the energy sector from 1973 to 2015. The dotcom crisis from 1995 to 2001. The crisis of the computer games industry, the 19831987 It should also be emphasized that the synthetic economic crisis in our opinion not accidentally falls on the so-called Third World countries, as they are less integrated into the institutional system of the global economy. Another proof is the positive dynamics of world GDP. On the contrary during the 1970-2012 biennium. World GDP grew by $ 69334.1 billion, or 21.7 times to $ 72689.7 billion.; changes occurred in 3085.9 bln. due to increase in the world's population at 3391.1 million pers., as well as to 66248.2 bln. due to increase in the indicator of GDP per capita in the world 9359 dollars (WIR, 2016). Thus, today there are two kinds of synthetic economic crisis. In the first place, the branch Synthetic crisis is a manifestation of intensification of transnationalization synthetic processes and national economic crisis leading to a negative impact of the international financial organizations on the state management of stabilization processes in the economy. In general, the mechanism of development of synthetic crisis and its consequences, and the catalysts are shown in Figure 4. Conclusion Following the identification and compilation of species flow mechanism grounded in previous studies of the author's concept of a synthetic economic crisis and its negative impact on the economic balance of public administration, it's considerable to make the following conclusions, which are characterized by novelty. First of all, in the author's research revealed that synthetic catalysts of economic crisis are subjects of international economic relations which are cartels of transnational corporations, which in the process of aggressive expansion of overseas markets can significantly affect the domestic macroeconomic processes, using tools such as the manipulation of the financial markets, the monopolization of certain industries, manipulating the level of total production, and others; international financial, Torus organization during shortsighted policy or lobbying interests of certain countries or alliances are capable of handling both the legal framework of certain countries and manually adjust the level of inflation, aggregate demand, and the like; regional integration groupings are by supranational regulatory mechanisms or economic processes cannot support a viable economy by type of Greek. Secondly, as a result of the author's analysis, justified that the response of governments to the process flow of synthetic economic crisis with the help of the classical fiscal, monetary and administrative-legislative tools are not effective and leads to an even greater economic distress. In such circumstances, it requires the improvement of the existing institutional, legal, resource and other governance mechanisms of economic equilibrium with an emphasis on integration into the global institutional system of economic equilibrium of coordination, comprising three basic areas of intensification to the institutional system of interaction with transnational corporations, international financial institutions, international trade organizations and regional integration organizations. Therefore, the direction of further research is the very definition of the current state of economic policy and development strategy of the state system of interaction of subjects achieving economic equilibrium. Recommendations Results of the study can be used in the study of synthetic catalysts of economic crises, among which are the subjects of international economic relations as cartels transnational corporations, international financial, trade organizations, regional integration groupings, and when considering the mechanism of occurrence of synthetic economic crises using classical fiscal, monetary or administrative and legislative tools. References Backhouse, R. E. (2004). History and equilibrium: a partial defense of equilibrium economics. Journal of Economic Methodology, 11(3), 291-305. Bernanke, B. S. (1983). Non-monetary effects of the financial crisis in the propagation of the Great Depression. Boddy, C. R. (2011). The corporate psychopaths theory of the global financial crisis. Journal of Business Ethics, 102(2), 255-259. Boettke, P. J. (1997). What Went Wrong with Economics? Equilibrium as a Flight from Reality. Breen, Richard and Rottman, David B. (1998). "Is the National State the Appropriate Geographical Unit for Class Analysis?", Sociology 32(1): 1–21. Conde, R. C. (2009). The political economy of Argentina in the twentieth century. Cambridge University Press, 2009. – Access mode: http://assets.cambridge.org/97805218/82323/frontmatter/9780521882323_frontmatter.pdf Davidson, L. (1990). Post Keynesian economics: solving the crisis in economic theory. In Money and Employment (pp. 279-299). Palgrave Macmillan UK. Fisher, F. M. (1989). Disequilibrium foundations of equilibrium economics (No. 6). Cambridge University Press. Freeman, A., & Carchedi, G. (1996). Marx and non-equilibrium economics. Edward Elgar Publishing. Garrison, R. W. (1991). New classical and old Austrian economics: equilibrium business cycle theory in perspective. The Review of Austrian Economics, 5(1), 91-103. Gladchenko A. (2014). Problems and prospects of financing structural transformations in the Third World. Rivne. Journal of National University of Water Resources Natural Resources Issue 3 (64), 29-35. Goldman, F. (2014). Crisis in Mexico: An Infrarrealista Revolution. The New Yorker, December 4, 2014. – Access mode: http://www.newyorker.com/news/news-desk/mexicosinfrarrealista-revolution "Greece debt crisis" (2015). BBC News, 07 July, 2015. – Access mode: http://www.bbc.com/news/live/business-33383653 Harsanyi, J. C., & Selten, R. (1988). A general theory of equilibrium selection in games. MIT Press Books, 1. "How Nigeria lives" (2011). Pro100news, 2011. – Access mode: http://pro100news.info/politika/ssha/kak-zhivet-nigeriya.html International Monetary Fund (2016). World Economic Outlook Database, July 19, 2016). – Access mode: https://www.imf.org/external/pubs/ft/weo/2016/01/weodata/index.aspx Jolink, A., & Van Daal, J. (2002). The equilibrium economics of Léon Walras. Routledge. Kaldor, N. (1972). The irrelevance of equilibrium economics. The Economic Journal, 82(328), 1237-1255. Kinkel, S. (2012). Trends in production relocation and backshoring activities: Changing patterns in the course of the global economic crisis. International Journal of Operations & Production Management, 32(6), 696-720. Kirman, A. (2010). The economic crisis is a crisis for economic theory. CESifo Economic Studies, 56(4), 498-535. Lakoff, A. (2004). The anxieties of globalization: antidepressant sales and economic crisis in Argentina. Social Studies of Science, 34(2), 247-269. McCombie, J. S., Thirlwall, A. P., & Thompson, P. (1994). Economic growth and the balance-of-payments constraint. New York: St. Martin's press, 1994. Mitchell, W. C. (1943). Business cycles. Twenty-third Annual Report of the National Bureau of Economic Research (pp. 5-13). NBER. Purigina, Sardak, Dzhyndzhoian & Chubar (2011). Regional economy. Dnipropetrovsk, DNU. Sazonets, Dzhyndzhoian & Chubar (2006). Placement of the productive forces. Kiev, Center of educational literature. Schumpeter, J. A. (1934). The theory of economic development: An inquiry into profits, capital, credit, interest, and the business cycle. Transaction publishers, Vol. 55. Therborn, G. (1987). Does corporatism really matter? The economic crisis and issues of political theory. Journal of Public Policy, 7(03), 259-284. Weeks, J. (2011). Capital, exploitation and economic crisis. Taylor & Francis. WIR (2016). World Investment Report 2016: Investor Nationality: Policy Challenges. United Nations, 2016. – Access mode: http://unctad.org/en/PublicationsLibrary/wir2016_en.pdf World Bank Open Data (2016). World Development Indicators, Argentina. – Access mode: http://data.worldbank.org/country/argentina#cp_wdi Wright, E. O. (1975). Alternative perspectives in Marxist theory of accumulation and crisis. Critical Sociology, 6(1), 5-39. Yergin, D. (1991). The prize: The epic quest for oil, money & power. Simon and Schuster. New York. 1991. – Access mode: http://arnosworld.free.fr/sustainability/Daniel%20Yergin%20-%20The%20Prize%20- %20The%20Epic%20Quest%20for%20Oil,%20Money,%20&%20Power%20(1991).pdf Гладченко Анатолий Юрьевич, кандидат экономических наук, докторант Академии муниципального управления, Киев; Сардак Сергей Эдуардович, доктор экономических наук, доцент, профессор кафедры экономики и управления национальным хозяйством, Днепровский национальный университет имени Олеся Гончара, Днепр; Джинджоян Владимир Вергарович, кандидат экономических наук, заведующий кафедрой экономики и менеджмента туристической деятельности, Днепропетровский гуманитарный университет, Днепр. Список цитируемой литературы Backhouse, R. E. (2004). History and equilibrium: a partial defense of equilibrium economics. Journal of Economic Methodology, 11(3), 291-305. Bernanke, B. S. (1983). Non-monetary effects of the financial crisis in the propagation of the Great Depression. Boddy, C. R. (2011). The corporate psychopaths theory of the global financial crisis. Journal of Business Ethics, 102(2), 255-259. Boettke, P. J. (1997). What Went Wrong with Economics? Equilibrium as a Flight from Reality. Breen, Richard and Rottman, David B. (1998). "Is the National State the Appropriate Geographical Unit for Class Analysis?", Sociology 32(1): 1–21. Conde, R. C. (2009). The political economy of Argentina in the twentieth century. Cambridge University Press, 2009. – Access mode: http://assets.cambridge.org/97805218/82323/frontmatter/9780521882323_frontmatter.pdf Davidson, L. (1990). Post Keynesian economics: solving the crisis in economic theory. In Money and Employment (pp. 279-299). Palgrave Macmillan UK. Fisher, F. M. (1989). Disequilibrium foundations of equilibrium economics (No. 6). Cambridge University Press. Freeman, A., & Carchedi, G. (1996). Marx and non-equilibrium economics. Edward Elgar Publishing. Garrison, R. W. (1991). New classical and old Austrian economics: equilibrium business cycle theory in perspective. The Review of Austrian Economics, 5(1), 91-103. Гладченко А. (2014). Проблеми і перспективи фінансування структурних перетворень в країнах третього світу. Рівне. Журнал Національного університету водного господарства та природокористування. Випуск 3 (64), 29-35. Goldman, F. (2014). Crisis in Mexico: An Infrarrealista Revolution. The New Yorker, December 4, 2014. – Access mode: http://www.newyorker.com/news/news-desk/mexicosinfrarrealista-revolution "Greece debt crisis" (2015). BBC News, 07 July, 2015. – Access mode: http://www.bbc.com/news/live/business-33383653 Harsanyi, J. C., & Selten, R. (1988). A general theory of equilibrium selection in games. MIT Press Books, 1. "How Nigeria lives" (2011). Pro100news, 2011. – Access mode: http://pro100news.info/politika/ssha/kak-zhivet-nigeriya.html International Monetary Fund (2016). World Economic Outlook Database, July 19, 2016). – Access mode: https://www.imf.org/external/pubs/ft/weo/2016/01/weodata/index.aspx Jolink, A., & Van Daal, J. (2002). The equilibrium economics of Léon Walras. Routledge. Kaldor, N. (1972). The irrelevance of equilibrium economics. The Economic Journal, 82(328), 1237-1255. Kinkel, S. (2012). Trends in production relocation and backshoring activities: Changing patterns in the course of the global economic crisis. International Journal of Operations & Production Management, 32(6), 696-720. Kirman, A. (2010). The economic crisis is a crisis for economic theory. CESifo Economic Studies, 56(4), 498-535. Lakoff, A. (2004). The anxieties of globalization: antidepressant sales and economic crisis in Argentina. Social Studies of Science, 34(2), 247-269. McCombie, J. S., Thirlwall, A. P., & Thompson, P. (1994). Economic growth and the balance-of-payments constraint. New York: St. Martin's press, 1994. Mitchell, W. C. (1943). Business cycles. Twenty-third Annual Report of the National Bureau of Economic Research (pp. 5-13). NBER. Пуригіна О., Сардак С., Джинджоян В., Чубарь О. (2011). Регіональна економіка. Дніпропетровськ, Видавництво Дніпропетровського національного університету. Сазонець І., Джинджоян В., Чубар О. (2006). Розміщення продуктивних сил. Kiїв, Центр навчальної літератури. Schumpeter, J. A. (1934). The theory of economic development: An inquiry into profits, capital, credit, interest, and the business cycle. Transaction publishers, Vol. 55. Therborn, G. (1987). Does corporatism really matter? The economic crisis and issues of political theory. Journal of Public Policy, 7(03), 259-284. Weeks, J. (2011). Capital, exploitation and economic crisis. Taylor & Francis. WIR (2016). World Investment Report 2016: Investor Nationality: Policy Challenges. United Nations, 2016. – Access mode: http://unctad.org/en/PublicationsLibrary/wir2016_en.pdf World Bank Open Data (2016). World Development Indicators, Argentina. – Access mode: http://data.worldbank.org/country/argentina#cp_wdi Wright, E. O. (1975). Alternative perspectives in Marxist theory of accumulation and crisis. Critical Sociology, 6(1), 5-39. Yergin, D. (1991). The prize: The epic quest for oil, money & power. Simon and Schuster. New York. 1991. – Access mode: http://arnosworld.free.fr/sustainability/Daniel%20Yergin%20-%20The%20Prize%20- %20The%20Epic%20Quest%20for%20Oil,%20Money,%20&%20Power%20(1991).pdf | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Chapter 6 Ritual and Rightness in the Analects Hagop Sarkissian Li fl and yi ~ are two central moral concepts in the Analects. 1 In classical Confucianism generally, and in the Analects in particular, Ii has a broad semantic range, referring to formal ceremonial rituals on the one hand, and basic rules of personal decorum on the other. What is similar across the range of referents is that the Ii comprise strictures of correct behavior. The Ii are a distinguishing characteristic of Confucian approaches to ethics and socio-political thought, a set of rules and protocols that were thought to constitute the wise practices of ancient moral exemplars filtered down through dynasties of the past. They constitute the core of the Analects ethical practice, and are importantly related to other moral concepts such as humankindness (ren 1=),2 filial devotion (xiao zJ=) and reverence (jing ~). However, even while the li were extensive and meant to be followed diligently, they were also understood as incapable of exhausting the whole range of activity that constitutes human life. There were bound to be cases in which one would either be unfamiliar with the relevant Ii, cases in which more than one Ii would seem to apply, or cases in which no rule of li would apply. As part of their reflections on the good life, the Confucians maintained another moral concept that seemed to cover morally upright behavior in these types of situations, where there was no obvious recourse to the li. This concept is that of yi or rightness. In what follows, I will begin with a brief historical sketch to provide some context for the discussion that follows, and will then consider li and yi in turn. In the end, I will suggest how Ii and yi were both meant to facilitate the supreme value of social harmony that pervades much of the Analects and serves as its ultimate orientation. 1 Translations of passages from the Analects in this chapter are the author's own. 2 See Chap. 5 in this volume for more on the relationship between ren and li. H. Sarkissian (181) Department of Philosophy, Baruch College, The City University of New York, New York, NY, USA e-mail: [email protected] A. Olberding (ed.), Dao Companion to the Analects, Dao Companions to Chinese Philosophy 4, DOI 10.1007m8-94-007-7113-0_6, © Springer Science+Business Media Dordrecht 2014 95 96 H. Sarkissian Background: The Ru and Rituals There is a strong historical connection between the Confucians and ritual. While this historical connection is not directly of philosophical interest, exploring it (even briefly) will help to provide some context to explain why the notion of Ii ended up playing such a central role in Confucian social, moral, and political philosophy. Confucius and his circle of companions and students were members of the ru 11, a class of individuals that were charged, historically, with carrying out important court and clan functions. The ru had a particular expertise in the Ii here understood as the rites, formal ceremonies, and other formal procedures of the nobility. Indeed the root meaning of Ii refers to such formal cultural rites as funerals, banquets, or sacrificial offerings of sheep at the first of the month (3.17). The Ii were understood to be different during different eras, such that Confucius could speak of the Ii of former dynasties like the Xia I, Shang lffi and Zhou JWJ, suggesting that they were different across these eras (2.23); Confucius laments that there are no records of the Ii of the Xia and Shang dynasties (3.9). The ru studied the Ii alongside other disciplines such as music, archery, poetry, and history (see, e.g. 16.5, 16.13, 17.21). We see this expertise in numerous passages. For example, a regular refrain in the text concerns deviations from ritual form. Consider the extensive criticisms of the Ji * family, one of the Three Families (Ji-sun, Meng-sun, and Shu-sun) that had usurped power from the descendants of the decaying Zhou royal lineage. Confucius balks at the Ji family employing eight rows of dancers (3.1), performing the yong ode during sacrifice (3.2), and making a ritual trip to Mount Tai (3.5), seeing in all of these a usurpation of the former king's and feudal lords' ritual prerogatives. Confucius himself believed that deviance from proper ritual fonn was a harbinger of social decay and disorder (16.2). Throughout the text, we find Confucius criticizing changes in details of ritual such as where and when a person must bow and what material is appropriate for ceremonial garb (9.3), and what length of mourning is appropriate after the death of one's parents (17 .21 ). Indeed, some of the rituals had decayed so much that Confucius himself would rather not witness them (3.10) and his students openly wondered whether one should bother with them at all (3.17). Given their expertise, such detailed observations should come as no surprise. It's clear, then, that the Ii were a source of great preoccupation for the early Confucians. Some have taken the ubiquitous discussion of Ii as signaling a primary or overriding focus. According to such interpretations, the early ru were a tightly knit group of individuals interested almost entirely in mastering the formal songs, chants, and dances that comprised these rites and ceremonies, and were uninterested in other goals such as social or political reform (see, e.g., Eno 1990). However, while the Ii were indeed weighty and central to Confucian concerns (as we shall see below), the term itself refers to much more than formal rites and ceremonies. What's more, the role of the Ii was much greater than upholding details of received cultural tradition. Over time, many members of this group of individuals-the ru-would come to have concerns that extended far beyond 6 Ritual and Rightness in the Analects 97 their roles as ritual masters. Beyond maintaining and perpetuating the rites, the ru would seek social and political reform. Part of their core conception of how to reform society was to have it shot through with observance of Ii. And just as the ru's concerns were themselves broadening, so too was their conception of the nature and extent of Ii. The aim of those undertaking Confucian educational training was to become exemplary individuals known as junzi or noblemen, persons of moral and cultural distinction who could reform society, lead by moral example, and thereby restore harmony. Out of this background the Confucian discourse on ritual grew and expanded, and with the erosion of ritual their reflections on its role in social and moral life became more rich and sophisticated. In what follows, I will trace the role of Ii starting with its importance in early childhood development, and continue through its ceremonial and ethical aspects, finally concluding with a discussion of Ii in government. Ritual and Family Life When MENG Yizi ••r asks about filial devotion (xiao), Confucius says "Don't disobey." Moments later, Confucius clarifies bis comment to another companion, FAN Chi f!:11: "When they're alive serve your parents according to Ii, when they die bury them according to Ii, and sacrifice to them according to Ii." (2.5). The Ii are meant to stipulate norms of conducts across a wide range of human relations, so there are Ii that apply to family relations which must be followed strictly. But why are the Ii so important? A crucial reason for this concerns the role of the family in shaping the moral life of a child. Much of one's early life is spent in the company of one's family. They play a vital role in cultivating one's learned reactions and propensities, and honing one's social and moral faculties. One's earliest preferences and dispositions, cares and concerns, likes and dislikes, are all shaped profoundly by one's familial environment. Consider, for example, that one's foundational moral experiences are likely to occur under the supervision and guidance of one's immediate family members. Children first acquire emotions in concrete episodes during childhood when parents or older siblings attend to the natural, biological reactions in the child and provide these reactions names keyed to the concurrent scenario, teaching the child that it is experiencing a particular emotion (de Sousa 1987, 2001). During such episodes, one is taught by one's family what is appropriate to feel in a wide range of specific roles. The family is likely the first unit to introduce one to normative notions such as correctness and appropriateness, what one is expected or permitted to say and feel in a wide array of social roles and situations. This will occur through constant correction and intervention, encouraging certain attitudes and behaviors while censuring others. Much of this will, of course, consist of rote learning and imitation; a child cannot be expected to have the insight or understanding of a mature moral agent, so strict compliance (without understanding) is necessary at the outset (cf. Cua 1996; Lai 2006). Nonetheless, in learning these roles and 98 H. Sarkissian expectations---even in rote ways-norms of moral correctness become part of one's psychological fabric, forming the basic dispositions and patterns of reflection and response that will color the rest of the person's moral growth (Sarkissian 2010a). Since the Ii constitute society's received wisdom concerning exemplary forms of conduct in particular roles, demanding strict compliance with the Ii not only shapes the emotional life of the child but also instills habits of personal comportment that reflect exemplary forms of conduct. Consider, too, that families are naturally hierarchical and divided into particular stations and roles. The family mirrors how Confucians understand rituals functioning in social life-----delineating norms according to social roles. The parent/child dyad is perhaps the most obvious of these relational roles, yet all family members were related to one another in strict ways. Children and parents, wives and husbands, older and younger siblings---each of these represents particular relationship dyads with attendant duties, obligations, and spheres of influence. Parents and elder siblings have obligations to nurture the younger members of the family, yet these younger members must be devoted and obedient in tum. Early family education includes the crucial dimension of learning family roles, where the child learns not only his own but also those of others he or she interacts with, such as parents, older siblings, and elders of the community, along with the duties, attitudes, and benefits that accrue to each individual according to their own particular position. It is precisely in the context of such clearly delineated roles that li can be expected to be articulated, stipulating how individuals ought to relate to one another. Families thus prepare one to enter society with an understanding of oneself as always being related to others in determined ways, as an individual nested in networks of relationships governed by Ii and requiring certain excellences of character (Sarkissian 2010c). Ishani Maitra, writing about the function of etiquette and propriety generally, has noted that early childhood education in such strictures of correct behavior is largely aimed toward their accessibility-that is, to make them second nature. A rule is highly accessible for a particular group in a given context if members of that group tend to apply the rule automatically, without conscious reflection on its appropriateness or usefulness. Some rules may generally be more accessible than others; and some may be more accessible in certain contexts than in other contexts. One reason to suppose that rules of etiquette are highly accessible, at least for some individuals, is that these are rules that are often taught from a very early age. (Maitra 2004: 200). When Confucius tells FAN Chi that being xiao means behaving according to the Ii, then, we can understand this as one instance of the general way that the Ii were meant to delineate proper conduct in relational roles. The Ii of the family help one to occupy one's place in society; a filial son, having properly observed the Ii and internalized them, will not defy his superiors (1.2), and will have the same reputation within the family as without (11.5). Some people said of Confucius, "Why did he not participate in government?" Confucius said, "What does the Book of Documents say of filial devotion? 'Be filial, be only filial/Be a friend to your brothers/You will be an asset to those governing.' [Being filial] is participating in government. Why this 'participate in government'?" (2.21). 6 Ritual and Rightness in the Analects 99 Rituals as Sacred Rites The li covered a diverse range of activities, among them formal religious rites. By engaging in formal rites linked to significant life moments (such as mourning rites, wedding rites, and sacrifices to one's ancestors) one can develop deep emotional connections with other individuals and foster a feeling of reverence for the spiritual dimension of human existence. The linkage between observing ritual and cultivating emotions such as humility and deference in the text is patent and undeniable; rituals require an emotional "presence" (3.12, 3.26), and emotional authenticity trumps procedural formality (3.4, 17 .11). But how are rituals connected with these emotions? Do ritual instill the emotions themselves? Or are emotions fostered in some other way? Philip Ivanhoe represents a standard way of interpreting the role of ritual when he writes that "one was not fully following the li until one performed each ritual with the appropriate attitude, but one could only develop these attitudes by practicing the Ii" (Ivanhoe 1990: 25). But how, exactly, does ritual develop the attitudes and emotions that are so central to ritual participation? One might think that rituals (or ritual procedures) themselves foster the feeling-that the particular gestures, incantations, or sequence of events of ritual ceremonies would evoke the appropriate emotions in the participant. Indeed, something about particular ritual forms was thought to be incredibly important and profound (e.g., the Di sacrifice mentioned in 3.11), and there is a marked bias against deviation from orthodox ritual form throughout the text. 3 (Similar sentiments are expressed toward music and orchestration, which is championed in its orthodox form and denigrated in its heterodox form, e.g., 15.11, 17.11, 17.18). However, ritual forms themselves cannot be sufficient to elicit the emotions. It's clear in numerous passages of the Analects that the Ii could be observed without any emotional presence at all. Consider, for example, the infamous exchange between Confucius and his exasperating student Zaiwo $3t, who protests against observing the traditional 3 year mourning period for his deceased parents (17.21). Zaiwo believes the lengthy, barren, and relatively solitary lifestyle demanded of mourners would hinder their educational practices, and might even lead them to lose ground in their studies of ritual and music. Shouldn't 1 year-the completion of the natural four season cycle-be enough? Confucius responds that if Zaiwo would feel at ease ending the mourning period and returning to normal life after 1 year, then he should do so. It seems as though, in this instance, the feelings are lacking and so the ritual is meaningless without them. We can also infer that the barren and simple mourning lifestyle would not be sufficient to make Zaiwo feel a greater sense of loss for his parents. If ritual forms are not sufficient to foster the emotions that are so often cited in conjunction with them, how to rituals bring forth emotional development? An answer is suggested by Bryan Van Norden, who defines rituals as "learned human 3 See the section on Ritual and Flexibility, below. 100 H. Sarkissian activities that is regarded as sacred" (Van Norden 2007: 102). Following Emile Durkheim, he notes that an important aspect of such sacred rituals is their independent authority or force, which practitioners themselves inject into the rituals. Because ritual is seen as sacred, it is regarded as having an authority that is not reducible to that of human individuals. This raises the question of what it is for something to be "sacred." To regard something as sacred is to think that the proper attitude toward it is awe or reverence. (Van Norden 2007: 102). Rituals are supposed to be approached with a feeling of reverence, and this feeling of reverence in turn imbues the ritual with a kind of sacred authority. Put another way, without one's own emotional commitment the ritual will itself lack the characteristic feeling of reverence. The reverence is rooted in the feelings brought to the ritual by the participant, who must be taught what feelings are appropriate for the ceremony. While the ceremony itself must be well suited to evoking the emotions it is meant to express (for example, solemn music for mourning, festive music for celebrations), the practitioners must themselves infuse it with the requisite emotional presence. Rituals are likened to a coloring or decorating on top of a clean, pure foundation; they come after the emotions, not before (3.8). First comes knowledge, virtue, dignity, and this is perfected through ritual participation (15.33). A novice might not feel any deep emotions during ritual participation. However, over time and with the encouragement of teachers, family members, and other ritual participants, the individual can be taught to foster the emotions for the ceremony. Rituals require coordination and cooperation amongst individuals who will be participating in various capacities, and such participation can foster feelings of community and co-dependence. Rituals demand from each participant appropriate commitment and spirit, lest the ritual itself fail to exemplify the feelings and attitudes associated with it. Over time, the ceremony, the individuals, and the emotions become intrinsically connected. At this stage, the ceremony itself may seem to demand or literally wrench the emotion from the participant, fostering feelings of humility and deference to it. According to Van Norden, it is this authority of ritual-this transcendence-that allows rituals to maintain and strengthen ties within a community. [A]s we participate in an external order maintained by human agency yet characterized by sacrality, we internalize values expressed by that order. This is, I take it, part of the force of [Confucius's] comment that, "To overcome oneself and to turn toward the rites is to become humane" (12.1). In other words, humans are originally resistant to ritual, so one must "overcome" one's original self and "tum" around, tum toward ritual. (Van Norden 2007: 111-112) Ritual Propriety, Personal Restraint, and Decorum Van Norden focuses on holy rites-rituals that must be regarded as sacred and approached as such. As mentioned at the outset, the Ii refer to a broad range of nonns of conduct from formal ceremonies to more general strictures of proper 6 Ritual and Rightness in the Analects 101 behavior. Consider, for example, a handshake. This is certainly a kind of ritual, and was offered by Herbert Fingarette as a modem Western analogue to Confucian ritual propriety-something similar to bowing which, in Confucius's time, would certainly count as Ii behavior (Fingarette 1972). Indeed, such standards of proper behavior were also captured by the Ii, and such standards could cut across a wide range of life situations quite distinct from sacred ceremonies. The Ii thus characterize how one ought to conduct oneself with regards to general demeanor and overall decorum. Herbert Fingarette finds this a distinguishing characteristic of Confucius's teachings, that he uses "the language and imagery of Ii as a medium within which to talk about the entire body of the mores, or more precisely, of the authentic tradition and reasonable conventions of society." (Fingarette 1972: 6). When we submit to ritualized demeanor and decorum, we do so out of a desire to signal to others that they are within the scope of our moral concern, that we acknowledge them as meriting consideration and respect. Observing the rites in everyday exchanges can be considered a "formal enactment of respect for the community, its tradition, and its members," whereby we "forestall conflict, misunderstanding, disorientation, and surprise, protecting ourselves and each other from shame and insult" (Haines 2008: 478). To comport oneself according to the li in the presence of others signals that one cares. Refusing to do so, or neglecting to do so, signals the opposite-that others are not worthy of one's moral attention. The overall cohesion and cooperativeness of a society will hinge upon the success of the innumerable small interactions of its individual members. The Analects emphasizes the importance of conduct in such microethical situations, which are frequently occurring situations in everyday life in which the stakes are seemingly low but in which there are nonetheless potential conflicts of interest between the individuals involved.4 Microethical situations are often strategic in nature-that is, the outcomes for each person involved depends on the actions of the others. (Think about finding a parking spot, or waiting in line at the bank, or accidentally bumping into a distant acquaintance at a local store, or deciding how to divide up menial tasks at the workplace: these are all mundane sites of potential conflict.) It is precisely in these everyday interactions that one must regulate oneself and try to exemplify an excellence reflecting the spirit of ritual. It's likely that when philosophers think of morality and ethics, they do not often think of these kinds of situations, which do not seem to reflect morality's importance and seriousness. For Confucius, though, these situations are the very basic and essential stuff of moral life, where one's comportment and style can exert tremendous influence on others (Kupperman 2002; Olberding 2007). It is one's conduct in close contact with particular people in everyday situations that is of paramount importance to constructing a thriving society where individuals and their interests are fulfilled in effortless fashion. We can understand the importance of the outcomes of such microethical situations through the notion of self-fulfilling prophecies (Sarkissian 2010b). 4 My usage of the term microethics is indebted to Adam Morton (Morton 2003). 102 H. Sarkissian In any social exchange, when we approach one another, we signal to one another our values, commitments, and intentions through our demeanor, facial expressions, and tone of voice. This happens even before we start talking; our overt behavior will trigger certain emotional reactions in others, making certain responses from them more likely to occur than others; a respectful demeanor will make it more likely that others act favorably toward us, whereas a stem demeanor might make them reticent or defensive. Once such emotions are activated, they guide the processing of any subsequent information, influencing how others perceive and interpret them. If initial impressions elicit favorable emotions, then subsequent behavior might be interpreted in this light; if initial impressions elicit irritation or suspicion, this too will color future impressions. Such automatic processes initiate spontaneously and inescapably upon the individual's encountering appropriate stimulus conditions (you can't ignore cues within your visual field, for example), where the environment directly causes mental activity. In psychology, this has been called the perception-behavior link (Bargh and Chartrand 1999). From the Confucian standpoint, one must be mindful of how one comports oneself, for these actions can turn into self-fulfilling prophecies. Much of what determines whether an individual is willing to be cooperative, accommodating, or otherwise disposed to expend energy in forging relations with others will hinge on these first moves. Favorable first interactions are conducive to forging productive relationships, and vice-versa. By failing to be mindful of one's comportment and its effects on others, the possibility for reaching agreeable outcomes with others can be excluded from the outset. Ritual thus requires a degree of self-control or selfmastery, and such metaphors are used in various parts of the Analects. For example, YAN Yuan .MmM [YAN Hui .M@]expresses gratitude toward Confucius, crediting him with enlarging himself with learning, while restraining him with the rites (9.11). The nobleman "studies broadly in culture, restrains himself through the rites, and does not overstep bounds" (6.27; cf. 12.15). Generally, those who restrain themselves seldom err (4.23). In a famous exchange with Yan Yuan, Confucius characterizes this ability to self-regulate as the core to humank.indness (ren). Yan Yuan asked about humankindness. The Master said, "Discipline yourself and tum to the rites----this leads to humankindness. If, for one day, you discipline yourself and tum to the rites, the world would tum toward humankindness as well. Humankindness is in youhow could it come from others?" Yan Yuan asked, "I beg you for some details." The Master said, "If it's not Ii-don't look at it. If it's not Ii-don't listen to it. If it's not Ii-don't speak of it. If it's not Ii-don't act on it." (12.1) Ritual decorum does require some individual creativity and style. Within the general parameters set by the Ii there would be considerable room for personal variation. Perhaps some forms of rituals would admit of variation to a greater degree than others. Hosting banquets, choosing gifts, making conversation-all of these would be amenable to personal appropriation and creativity. Roger Ames and Henry Rosemont emphasize that "full participation in a ritually-constituted community requires the personalization of prevailing customs, institutions, and values. What makes ritual profoundly different from law or rule is this process of making the tradition one's own" (Ames and Rosemont 1998: 51). 6 Ritual and Rightness in the Analects 103 Nonetheless, even while emphasizing the creative and personal aspects of Confucian ethical conduct, Ames and Rosemont note that ... personal refinement is only possible through the discipline provided by fonnalized roles and behaviors. Fonn without creative personalization is coercive and dehumanizing law; creative personal expression without fonn is randomness at best, and license at worst. It is only with the appropriate combination of form and personalization that community can be self-regulating and refined. (Ames and Rosemont 1998: 52) Indeed, Book X of the Analects is perhaps best understood as capturing just these peculiarities of ritual performance by Confucius himself-his ability to infuse ritual observance with personal style. Take, for example, Confucius asking many questions upon visiting the Great Ancestral Temple of the Duke of Zhou mJ ~ even while presumably having detailed knowledge about it himself (10.21; cf. 3.15). As Kurtis Hagen notes, this may be an example of Ii behavior, but it is likely not acting according to some stipulative rule "dictating that one has to ask lots of questions in the Great Ancestral Temple, or even in temples in general" (Hagen 2010). Rather, Confucius's conduct was ritually appropriate (10 in the sense that this was a situation in which being inquisitive, and genuinely acting accordingly, expressed a proper sense-of-ritual. More generally, the point could be that one has to be deferential when one is in unfamiliar surroundings. (Hagen 2010: 7) Edward Slingerland makes a similar point, arguing that the most straightforward meaning of this anecdote is that comporting oneself according to the Ii demands that "one ask polite questions upon entering someone else's ancestral temple, or that one not display one's superior knowledge of ritual" (Slingerland 2003: 23). Ritual Mastery While such metaphors of self-restraint and personal effort are key aspects of ritual behavior, the Analects maintains that through devoted practice one can develop a capacity to observe the Ii in an effortless fashion. Indeed, the wonderfully terse autobiography of Confucius in Analects 2.4 suggests that after a prolonged period (55 years) of study and self-cultivation, Confucius himself had achieved a state of advanced virtuosity, allowing him to assent to his emotional prompts without hesitation and without encountering friction or resistance by others: The Master said: At fifteen I set my heart on learning; At thirty I took my position [in society]; At forty I had no doubts; At fifty I understood the commands of Heaven; At sixty my ears were attuned; At seventy I could follow my heart's desires without transgressing norms. This passage represents a kind of regulative ideal that mastery of the li is meant to facilitate. The passage states that Confucius set his mind on a course of study or cultivation at the age of 15, and pursued it for a span of 55 years. While rituals are not mentioned here explicitly, we can assume that they would constitute a large part of the formal learning during this time span. After such extensive study, Confucius 104 H. Sarkissian was able to cultivate a state of being such that he could follow his immediate inclinations in all of life's predicaments without transgressing social norms. A number of attempts have been made to account for this type of virtuosity. Chenyang Li has advanced a metaphorical interpretation of Ii as cultural grammar, and hence ritual mastery as mastery of a cultural grammar (Li 2007). Just as grammar or syntax provides rules regulating the construction of sentences and phrases, ritual propriety can be understood as providing the rules governing all forms of ethical, social, and political norms of behavior. They provide the basic rules and norms of human behavior in society: According to the interpretation I present here, a culture is analogous to a language, a person in general observance of Ii in a culture is analogous to someone who follows the grammar of a language that he or she speaks, and a person of ren is analogous to someone who has mastered a language (Li 2007: 317). Li extends this analogy in a number of ways. Children have to be taught the rules of grammar and so too must they be taught the rules of propriety. One way of doing both is through imitation or rote memorization. Studying grammar is necessary for linguistic competence, and studying Ii is necessary for cultural competence. Grammars are relatively stable yet also admit to changes, as do the Ii: We usually do not learn Ii in abstract forms, nor do we usually learn grammar in abstract forms. One becomes proficient in practicing Ii by following patterns of human activity in daily life, as one becomes grammatically proficient by using linguistic patterns. Although a person who has become skillful in performing Ii does not have to think about it all the time----one can act naturally in accordance with Ii-when someone does not behave appropriately, we will quickly notice that he or she violates some rules of Ii (Li 2007: 318). Similarly, Karen Lai has claimed that the mature, skilled moral exemplar does not view the behavioral requirements embodied in Ii as constraints on his behavior. Li are no longer cumbersome and restrictive. But they are indispensable because they create the conditions for appropriate expressions of the self ... the expression of attitudes, intention, and emotion within the boundaries of meaningful action (Lai 2006: 76). At this point, observance of Ii proceeds forth from an internalized sense of it, and not a conscious application of it. Sarkissian has drawn from research in neuroscience to suggest how prolonged ritual performance might facilitate such effortless behavior through an accumulation of somatic markers that might expedite effortless navigation through social life (Sarkissian 2010a). Social experience provides individuals with a diverse repertoire of mental images that are triggered when one encounters new situations analogous to those previously experienced. These images will be tuned to the relevant situation type, and will be marked with a certain feel or emotional valence, attracting one to certain types of behaviors while distancing one from others. These images thus serve as emotional markers that work as a kind of 'biasing device', limiting the extent to which a person will need to consider or reason through the demands of the current situation: The accrual of these markers over time fine-tunes and accelerates the decision-making process; at the limit, the correct course of action would come to mind immediately, with compelling emotional valence. . . familiarity with a broad range of emotions, facilitated 6 Ritual and Rightness in the Analects 105 through exposure to literature, art, and social rituals, will allow one to perceive values in a wide range of scenarios, thus improving the likelihood of responding appropriately in any particular situation (Sarkissian 2010a: 7). In accounting for the effortless ease of such exemplars, it is important to keep in mind the efficacy of rituals themselves. Rituals can be conceived as social scripts with predetennined sequences of actions. Thus, rituals would have an efficacy of their own that would be prompted by the correct invocation of a ritual form-for example, a greeting such as a bow. This would, under normal circwnstances, lead to automatic and therefore predictable reciprocation in others. According to Fingarette, what is distinctive about ritual or ceremonial acts is the way they effortlessly steer social intercourse; in the appropriate setting, all that is needed is an initial ritual gesture, and everything else 'just happens' (Fingarette 1972: 8). Fingarette points out that in a "well-learned ceremony, each person does what he is supposed to do according to a pattern. My gestures are coordinated hannoniously with yours---though neither of us has to force, push, demand, compel, or otherwise 'make' this happen"; "the truly ceremonial 'takes place'; there is a kind of spontaneity. It happens 'of itself"' (Fingarette 1972: 9). These features are what lead Fingarette to characterize the Ii as 'magical'. Given their mastery, the junzi would be able to invoke the correct ritual gestures and avail themselves to its efficacy, triggering patterns of response and reciprocation in an effortless fashion. As A.C. Graham has noted, The ritual act, influencing through interrelations which the agents do not analyse, does have an efficacy different in kind from the act calculated as means to an end. The man of Potency [de] who has, not an abstract knowledge of conventions, but an effortless skill and grace in operating with them, although 'doing nothing', does enhance the order around him. (Graham 1989: 25) Deploying the right rituals therefore helps us get a grip on the 'magical' ability of virtuous exemplars such as Confucius at 70. Ritual Government We have noted that the rituals originally referred to the rites and ceremonies of the clan royalty. They were observed on important occasions throughout the year and were part of the core religious practices of court life, including sacrifices to ancestors. This might suggest that rituals were a distinct part of court life disassociated from other, more mundane aspects of rulership or governance. However, this would be highly misleading. In the Analects, ritual is often described as constitutive of a good or ideal form of government. For example, while commenting on how to guide or lead (dao :it!) the people, Confucius claims that the proper way to regulate them is through ritual: Confucius said, "Guide them with government, order them with punishments, and the people will become evasive and have no sense of shame. Guide them with virtuous charisma, order them with ritual, and the people will feel ashamed and pattern themselves to the good" (2.3). 106 H. Sarkissian Here, Confucius contrasts two different systems of guiding or leading society. On the one hand, one could make extensive use of laws and punishments to delineate the norms of proper and improper conduct and spur the people along to socially desirable behavior. The use of laws and punishments were prevalent during Confucius's time, and were considered by many to be appropriate means to order the populace during a time of increasing population, greater social mobility, and more centralization of political and military power. As the ruling class was engaged in constant infighting, and ambitious, upwardly mobile peasants vied with existing members of the social elite for positions of power and influence, traditional clanbased forms of governance were being overturned. In tumultuous times, many thinkers saw an increasing need for objective and explicit laws and standards to properly regulate social behavior. Such laws and standards were promulgated on bamboo strips and bronze vessels and were seen as important tools of governance: they could be applied universally to all individuals regardless of their hereditary or social background; they would be clear and unambiguous; and they would be backed by strict punishments to insure their efficacy. During a time of social and political turmoil, the use of laws and punishments had widespread appeal. Yet the early Confucians recorded in the Analects rejected these notions. From their perspective, such forms of regulation and guidance were exceedingly poor. There were several reasons why Confucians rejected penal law and advocated the Ii as the core component of their political vision. First, the use of laws and punishments was thought to lead to undesirable behavioral consequences among the commoners. Faced with the fear of being punished people will simply do all they can to evade them. But this provides no real leadership or guidance. A set of prohibitions outlawing certain actions will fail to advance laudable or ideal forms of conduct. Worse still, explicit laws will promote a practice of disputation and litigation. If such laws are to be applied to any particular instance of conduct it will require interpretation, hence individuals will resort to disputation and litigation in order to advance their own interpretations and avoid punitive consequences. This generates sophistry, glib or clever talk, and a general inclination toward selfinterested and evasive behavior, seeking exceptions for oneself rather than conformity to a shared purpose (Hansen 1993: 64-65). Confucius tells YAN Yuan that he is as capable of handling litigation as anyone else, but what is necessary is to create a state of affairs where litigations is non-existent (12.13). Sor-hoon Tan observes that from the Confucian perspective, "laws are at best necessary evils. At their worst, laws undennine efforts at achieving a polity of virtuous people" (Tan 2011 : 470).5 As an alternative, Confucius recommends guiding the people through observing rituals. What could this mean? How could one govern through observing the rites? It may not seem obvious, but once we take into account a widely shared assumption s Additionally (and more prosaically) any increase in the use of penal law would pose a direct threat to the power and authority of the Confucians themselves. As experts of Ii their livelihood depended on its perpetuation. If government turned to penal law, what need would there be to consult the Confucians? 6 Ritual and Rightness in the Analects 107 found throughout the early Chinese corpus-namely, that people will naturally emulate or imitate those above them in the social hierarchy as a principal way of learning and adopting new behaviors (see, e.g., Munro 1969}-the role of ritual will be easier to understand. Such emulation can occur either actively or passively: actively, individuals might choose to imitate others out of a desire to exemplify the admirable qualities they possess; passively, an individual might mimic the behavior of others not out of any conscious desire or intention but simply through being exposed to their example repeatedly. Either way, the widespread belief among thinkers of this time was that individuals are influenced by their environments, and will behave quite differently depending upon what models they are presented with. Thus, when JI Kangzi *J.jt-=f (one of the heads of the Ji family of Confucius's home state of Lu) asks Confucius about governing, Confucius replies, "If you were not so covetous yourself your people would not steal--even if you rewarded them for it" (12.18), and that if JI Kangzi took the lead in correcting his comportment, no one would dare do otherwise (12.17; cf. 12.22). The Analects was compiled during a period of great upheaval and social unrest. According to the psychological model just sketched, much of this unrest could be attributed to bad role models among the elites; poor behavior among the people reflects poor behavior among the ruling class. Thus, properly guiding the population must begin by reforming the behavior of the elites of society. The ruling class embraces ritual propriety and the people become reverent (13.4) and easily enlisted into service (14.41). Ruling with ritual is ruling without difficulty (4.13). This is a form of virtue politics-the idea that bringing about a state of harmony and order in the general population requires virtuous individuals in positions of power who, through the excellence of their character and moral example, influence others toward moral goodness. Indeed, the Analects places so much emphasis on the role of virtue in government that it is easy to characterize their entire political vision as hinging upon it. A virtuous and charismatic ruler, in particular, was believed capable of transforming the entire world by sheer power of his de ffithe charismatic influence of his moral example: The master said, "One who governs by means of his de is comparable to the Pole Star, which occupies its place and receives the homage of the myriad lesser stars" (2.1). The master said, "Majestic! Shun 1f and Yu 11; 6 possessed the whole world without even managing it" (8.18). The master said, "Someone who ruled without even acting (wuwei ~~}-was this not Shun? What did he do? He made himself reverent and took his proper position facing south-that is all!" (15.5). The Confucians had some reason to believe in this. After all, according to their basic psychological model, people emulate those above them in the social hierarchy. If the kingpin of the system-the ruler-were to comport himself in a virtuous manner then the emulation could continue down through the ranks of ministers, officials, village leaders, et.c., creating a linked chain of virtuous behavior throughout the land. This 6 Mythical heroes and sage-rulers of antiquity, venerated by the Confucian and Mohist schools. 108 H. Sarkissian would allow the ruler to govern 'effortlessly '-by just sitting on the throne ( as it were). In the words of Bruce and Taeko Brooks, "if the ruler has the right qualities, those below will spontaneously acquire those qualities. We might call this the assent of the governed; their capacity to respond to good influence" (Brooks and Brooks 1998: 94). Governing by Ii, then, is governing without resorting to threats of violence. Indeed, laws and litigation will be unnecessary (12.13). Ritual is thus associated with an exemplary form of government whereby people are made pliant, obedient, and willing to serve. Having been presented with inspiring and admirable behavior from those above, the people will be ashamed of acting poorly, and will naturally tum toward the good. In these ways, the ruling class would, through manifesting the excellence of the moral traditions as captured in the Ii, elicit paradigmatic responses from the rest of the population, engendering feelings of admiration, fondness, and gratitude in them. Once these further psychological assumptions are made apparent, and as one keeps in mind the hierarchical, clan-based social political system that was practiced during Confucius's time, the Confucian notion of ruling by ritual gains some degree of plausibility. Ritual propriety also applied to diplomatic relations, including state visits, banquets, signing of treaties, and ways of accommodating foreign visitors. In each of these strategic and potentially risky situations, the Ii provided guidelines meant to facilitate positive interactions. The importance of maintaining the Ii at the interpersonal level thus finds an analogue at the international level. As David Wong notes, in political negotiation, when one is trying to navigate a course between conflicting values, norms, and ends, agreement in practice will oftentimes be difficult to secure ( even when agreement in theory seems possible), because "the process of coming to agreement presupposes a willingness to listen, to consider and to give weight to the other participants' views. This willingness depends on a significant degree of mutual respect that may not be possible without the ritual" (Wong 2000: 209). Members of the government at all ranks are routinely enlisted to negotiate difficult issues, not only within their own jurisdictions but also with foreign dignitaries as well. During such strategic encounters it would be paramount to allow for negotiations to proceed amicably so that mutually agreeable outcomes can be secured on a peaceful and reasoned basis. As William Haines puts it, "cooperation without coercion needs mutual confidence and an agreed plan. In the visible coordinations of ritual we refresh and observe our shared sense of the attractions of harmony, renewing our confidence in our mutual commitment" (Haines 2008: 474). This would be especially important when the individuals might occupy different ranks or social stations, where inequalities between individuals can be recast as a "shared adherence to a stable common way rather than a conflict of interest that threatens both parties" (Haines 2008: 474). Political discourse during Confucius's time had eroded considerably, and kings and feudal lords were often more content to settle their differences through warfare rather than diplomacy. ('This was, after all, the beginning of the Warring States (Zhanguo till) period (453-221 B.C.E.) of Chinese antiquity.) In such a rancorous political environment, observing proper ritual protocols would maximize the potential at forging fruitful cooperative endeavors that might otherwise be derailed if individuals are not encouraged to trust or feel well disposed toward one another. 6 Ritual and Rightness in the Analects 109 Rituals and Flexibility Confucius and those in his circle reveal not only a detailed knowledge of ritual, but also a strong aversion to deviation from received ritual forms. In the Analects, ritual conservatism is the norm. Conservatism is so prevalent that the sole instance where Confucius accepts a departure from received tradition is noteworthy. This is his approval of a change from hemp hats to silk hats as part of ceremonial garb (9.3). The reason seems to be that such a deviation does not detract from the meaning or substance of the ceremony, and instead reflects practical considerations.7 Even here, where Confucius seems to approve of a change in ritual, one should be very cautious to draw any general tendency toward flexibility. First, Confucius is approving an existing modification of the rites, and not initiating a change himself. Second, the change seems very trivial. During a time when ritual observance was declining, this would not be the place to pick a fight. Third, in the very same passage he rejects another existing modification-bowing on top of the stairs of the royal temple, not below-because this signals arrogance; in the apt words of Brooks and Brooks, "the 'below' option implies asking permission to ascend; the 'above' presumes it" (Brooks and Brooks 1998: 51). This passage suggests that the conservatism toward Ii is tied importantly to its general function. If the Ii are to have meaning and efficacy they must remain relatively stable across time and must express values and commitments in a clear, unambiguous way. "The power of communally accepted forms of cultural expression to shape and guide behavior largely hinges upon their communal acceptance. It is only under very specific conditions that traditional rituals can be changed without significantly dissipating this power'' (Wilson 1995: 274). Such dissipation in power of ritual can be understood as threatening communal well-being and social coordination, leading to fragmentation. As Stephen Wilson notes, ritual 'liberalism' (as it were) would have dire consequences for the individual who wishes to originate new ritual forms: Taking a public ritual like hand-shaking and deciding that for oneself it will dignify hostility and ill will rather than greeting of friendship. . . has two serious consequences for one's flourishing. First, it all but guarantees that no one will understand what one is seeking to convey in such a gesture ... A second consequence of substantially altering public rituals to fit one's private specifications is even more significant-to turn one's back on much of what one's culture deems human is to turn one's back on any possibility of a fully human life in that community (Wilson 1995: 274). On this reading, we can understand the importance of ritual stability apart from the content of any particular ritual tradition. Ishani Maitra has made similar comments about other meaning-bearing ritual practices, such as rules of etiquette. Rules of 7 One might wonder how silk is more practical than hemp. Brooks and Brooks comment that production of silk is difficult and that its prevalence has deep political significance. "Silk is laborintensive, monopolizing rural women at weaving time and rural families at silkworm-tending time; it implies an above-subsistence agriculture and a systematic platooning of the rural populace" (Brooks and Brooks 1998: 51 ). 110 H. Sarkissian etiquette must be elaborate and wide-ranging, but the end of social cohesiveness relies more on their stability than their particular form: [T]o realize the characteristic end of etiquette, there must be in place rules of etiquette governing a range of social interactions. But notice that, to realize this end, what is needed is some set of rules or other. Social cohesiveness would be equally well served by any nwnber of alternate sets of rules (perhaps within some limits). In this sense, rules of etiquette are arbitrary. Moreover, they are generally perceived as such. Insofar as we participate in the practice because we value the end of social cohesiveness, this perceived arbitrariness need not undennine our willingness to abide by these rules (Maitra 2004: 200--201). Of course, Confucius would likely disagree that there was anything arbitrary about the beauty of the Zhou rituals, but from our own perspective such considerations help explain the ritual conservatism that is so prominent in the text. Finally, we might infer that for Confucius there was simply no other comparable standard available, no other culture or tradition, to match that of the waning Zhou dynasty. Without any serious competitors, maintaining the integrity of received ritual forms would be paramount. Confucius did not select the Ii from a rich marketplace of options. Rather, the choice for him seemed to have been to follow the Ii of the Zhou or to abandon them for clearly inferior forms of social arrangement, such as the use of laws and punishments. Hence, the conservatism might reflect, at a more basic level, a desire to foster the only real hope for a flourishing, harmonious world. Fingarette has championed this view. On his reading, Confucius ''never once entertains" the possibility of conflicts of value, culture, and custom of which we are so aware (Fingarette 1972: 57). Confucius seems aware only of a Ii that has been passed down through the ages, and that has its seat in his own state of Lu. For Confucius, "there is no genuine option: either one follows the Way or one fails" (Fingarette 1972: 21). Yi~ or Rightness The li seem to permeate all aspects of the Analects. They provide norms of conduct within the family and among social relations. They constitute the basis for proper government. They are tied to important religious practices and conventions. And they capture the best wisdom passed down through ancestral lines until the present. The Ii are the first thing one ought to consider when trying to exemplify the highest standards of human excellence (12.1). As D.C. Lau puts it, "the rites were a body of rules governing action in every aspect of life in the word repository of past insights into morality. It is, therefore, important that one should, unless there are strong reasons to the contrary, observe them" (Lau 1979: 20). Following the Ii is obviously paramount from the Confucian perspective. However, while the Ii were extensive, and while one could spend a lifetime trying to master them, they fell short of covering every conceivable life situation. First, the Ii were most obviously applicable in certain settings and situation types-formal occasions such as meals, social and political gatherings, athletic competitions, and 6 Ritual and Rightness in the Analects 111 religious ceremonies. In these stable, repeating situation types, individual duties and demands would be explicitly delineated and readily available through consulting the requisite texts and experts. Apart from such situations, the li would also dictate, in a general way, matters of etiquette and comportment that would apply to individuals occupying certain roles. For example, the Ii attending to individuals in their roles as hosts or guests would have broad applicability across a range of occasions. Second, there would always be cases of conflict, where more than one rule of Ii would seem to be applicable. For example, as we noted above, the Ii of filial piety requires a son to maintain a deferential attitude towards his father; however, he may also dissent if his father deviates from proper conduct (4.18). But when is it appropriate to dissent? In what manner? Should the son keep the matter to himself? The answers to such questions are not provided by the Ii themselves. Take, as another example, the injunction to avoid lengthy trips abroad when possible (4.19). While one might follow this as a rule, there may be occasions that seem to warrant such lengthy trips. When is it acceptable to leave one's family for an extended period? What types of reasons would justify the violation of this norm of conduct?8 These questions admit of no easy answers. Nonetheless, in spite of there being no Ii (perhaps one would say meta-Ii at this point) to guide one in these instances, an exemplary person must continue to act in a way that exemplifies the spirit of ritual propriety, even if this entails acting contrary to ritual propriety (Ivanhoe 2000: 2). It is in these situation types, where there is no standard li applicable to one's situation, that the notion of yi or rightness plays such a crucial role within early Confucian deliberations of ethical conduct. As Benjamin Schwartz puts it, yi denotes appropriate behavior "in the vast sea of unique life situations where more often than not there is no simple 'covering' rule ofli" (Schwartz 1985: 79). As with many other normative concepts in the Analects, rightness (yi) is a quality associated with morally exemplary persons. Confucius extols his disciple Zizhang f5R to continuously follow or move towards what is right (12.10) and tells Zilu rlil& that the nobleman puts rightness as his highest priority (16.23). This exaltation of rightness appears elsewhere as well. For example, we are told that the nobleman is neither for or against anything save what is right, which he follows invariably (4.10). Similarly, Confucius says that "the nobleman takes rightness as essential, enacts it by means of ritual propriety, brings it forth through modesty, and completes it with sincerity," suggesting that rightness has primacy amongst these various virtuous qualities (15.18). The concept of rightness is often tokened in contexts where the nobleman might compromise himself owing to desires for profit or fame. Confucius states that riches and honors by means of what is not right were nothing to him (7.16), and tells Zilu that in order to become a perfected person one need have three qualities, one of which is thinking of rightness when seeing an opportunity for gain (14.12; cf 19.1). We are told that the nobleman converses about what is right, as opposed to the petty 8 An edifying discussion of these issues having to do with tensions in discharging filial duty can be found in Elstein 2009. 112 H. Sarkissian person who only speaks of profit (4.16), and that the petty person will seek profit through robbery because his boldness is not tempered by a sense of what is right (17.23). In 16.10, Confucius outlines nine things that the nobleman focuses on, ending with the comment that the nobleman thinks of rightness when he sees an opportunity for acquisition. In 16.23, we are told that petty people who have the quality of being daring yet lack a sense of what is right will end up committing robbery. Finally, Confucius contrasts having notoriety or fame with being distinguished, which can only be secured through rightness (12.29). We might clarify the relationship between ritual and rightness in a number of ways. Rituals seem to govern strictures of conduct on certain types of occasions and for individuals occupying certain roles. Thus, rituals can be known or stipulated in advance. Rightness, by contrast, seems largely to do with those life situations where one lacks an obvious rule of propriety that one could follow, yet nonetheless must exemplify the high standards of personal excellence that is embodied in the Ii. It should now perhaps be apparent that rightness is most often a quality or property of actions and not persons. In the words of D. C. Lau, "rightness is basically a character of acts and its application to agents is derivative. A man is righteous only in so far as he consistently does what is right" (Lau 1979: 27). This entails that rightness is highly situation-specific or particularistic in character. A pressing question remains: how does the nobleman know which action is yi and which is not? If there is no default Ii script, how does the nobleman know how to proceed? Some have characterized it as a situation-specific practical judgment. Tu Wei-Ming tt~im. for example, describes yi as "a practical judgment based upon a holistic evaluation of objective conditions. The man of righteousness (yi), unlike the man of profit, is resolved to be just in an equitable and open way" (Tu 1981: 52). But how to do so? There are places in the Analects where Confucius advocates the use of a kind of analogical reasoning. Consider, for example, his injunction of the 'negative golden rule' or 'silver rule'---do not do to others what you yourself would not desire (12.2)-and the virtue of reciprocity (shu "1m. 4.15, 5.24). We should not treat others in ways that we ourselves would object to if the tables were turned. This injunction is given famous formulation in the following central passage of the Analects: Zizhang asked "Is there a single word that might serve a guide for one's entire life?" The Master said, "Wouldn't that be 'understanding' [shu f&]? What you do not desire, do not impose on others" (15.24; c.f. 5.12, 6.30). Shu refers to an ability to see the similarities between individuals, to view others as one would view oneself, and to extend to others a sympathetic understanding that one naturally has toward oneself. Elsewhere, Zigong r J{ asks Confucius about humankindness, and in answering this question Confucius says that those who possess humankindness take "what is near at hand"-namely, themselves-as an analogy when thinking of others (6.30). If we think of these passages alongside the general injunction to think of rightness when tempted by profit or fame, it seems as though analogical reasoning might be especially useful in situations that lack an obvious Ii imperative: when tempted by personal gain or benefit, think of how this 6 Ritual and Rightness in the Analects 113 would affect others, and do not act in ways that you yourself would find objectionable. Those who reason in such a fashion might thereby enhance their abilities to choose actions that are yi. In Ivanhoe's words, shu ... helps one avoid becoming a slave to the li. It insures that individuals will have an active sense of their co-humanity with others. It guarantees that people will run the rules and not be run by the rules. One is to see oneself as dedicated to serving others according to the rituals, but one is also to see oneself as responsible for the well-being of others (Ivanhoe 1990: 128). Apart from such models relying upon practical reasoning of one kind or another, there are other proposals that rest upon a more basic, intuitive faculty that accrues to individuals who have observed ritual propriety and dedicated themselves to exemplary conduct. For example, Joel Kupperman believes Confucius requires the virtuous agent to "gravitate" to the appropriate action; "what he 'feels like' doing is what is right" (Kupperman 1968: 184). Similarly, Philip Ivanhoe calls it an "intuitive sense of the Way" (Ivanhoe 2000: 1), and attributes some of this intuitive sense as resulting from prior ritual practice. "Rituals ... guide one to develop a sense for what is right. This sense is necessary for a refined understanding of ritual. One develops this sense by continually reflecting upon the ultimate goal of ritual, the harmonious functioning of a society of human beings" (Ivanhoe 1990: 24). Though this comment is about proper execution of ritual, similar considerations would explain the sources of yi in the Analects. David L. Hall and Roger T. Ames have also put forth such an interpretation, arguing that . . . actions that realize yi are not perf onned in accordance with strict guidelines. Such actions are, at least to some degree, spontaneous, novel, and creative .... The articulation of yi with respect to a given situation involves the emerging awareness of what is or is not appropriate in that situation and how one might act so as to realize this appropriateness in its highest degree (Hall and Ames 1987: 102). Conclusion: Li, Yi, and Harmony The first appearance of Ii in the Analects occurs in 1.12, where Youzi flT makes the following statement: When it comes to the practice of ritual, the harmony is what is valued. That was the beauty of the dao of the Fonner Sages, why great and small all followed it. There was something they did not practice-namely, knowing the value of harmony and going straight for it. If you don't restrain the practice with ritual propriety, that too is unacceptable. Out of all the statements concerning ritual in the Analects, this one is perhaps the most appropriate as a summarizing position. It articulates many of the aspects of the Ii noted above: The Ii were valued, above all, because when practiced they effected harmony throughout the world. The importance of Ii is ultimately underscored because of its crucial-and irreplaceable-role in fostering social harmony. The word harmony (he *1) seldom appears in the text, but harmony is the regulative ideal which most of the teachings of the Analects were meant to bring about. 114 H. Sarkissian Hannony is a state in which each person exemplifies the virtues that obtain to them within their particular place in society. In exemplifying these virtues they hannonize with others. There is great beauty in this Confucian vision of a society in which each person exemplifies the excellences of their particular roles and lives in hannonious union with others. According to Chenyang Li, hannony "presupposes the existence of different things and implies a certain favorable relationship among them," and "a hannonious relationship presupposes that [the individuals] have different perspectives and different views on various issues" (Li 2006: 584, 586). Confucius claims that an exemplary person "hannonizes and does not seek mere agreement," whereas a petty person "agrees but does not hannonize" (13.23). Li expands on this passage: For Confucius, a sensible person should be able to respect different opinions and be able to work with different people in a harmonious way. A major function of Ii fl (rites, rituals of propriety) is precisely to harmonize people of various kinds ... Confucius and Confucians see a direct connection between Ii and he. They take Ii to be a central aspect of government and believe that through the good use of Ii, good government results in a harmonious society (Li 2006: 586--587). Hannony relies upon attitudes of trust and goodwill, of community and shared purpose, that cannot be brought forward at whim; they must be cultivated. Rituals "foster a common bond between the living participants, a sense of community that is rooted in the past and stretches onward into the future" (Wong 2000: 209). We've noted throughout that the Ii are central to developing social and moral virtues such as humankindness, filial devotion, and reverence. These attitudes are crucial to facilitating hannony; without them, harmony is not in the offing. As Wong puts it, "One reason why harmony cannot be sought for its own sake is that aiming directly at hannony lacks the power of summoning forth attitudes that may be shaped into mutual respect between the participants" (Wong 2000: 209). These attitudes can best be instilled through shared practices; the Ii constitute such shared practices. Ultimately, then, the Ii are tied directly to the most central value Confucians recognize-living in a harmonious world-and yi helps insure that one does so in the situations where one's commitment to this goal might be most strongly compromised. Acknowledgements Many thanks to Aram Kang and Amy Olberding for comments and suggestions on a previous draft. Research for this chapter was facilitated in part by a Whiting Foundation Teaching Fellowship. References Ames, Roger, and Rosemont, Henry (trans.). 1998. The Analects of Confucius: A philosophical translation. New York: Ballantine Books. Bargh, John A., and Tanya L. Chartrand. 1999. The unbearable automaticity of being. American Psychologist 54(7): 462--479. 6 Ritual and Rightness in the Analects 115 Brooks, E. Bruce, and A. Taeko Brooks. 1998. The original Analects: Sayings of Confucius and his successors. New York: Columbia University Press. Cua, Antonio S. 1996. The conceptual framework of Confucian ethical thought. Journal of Chinese Philosophy 23(2): 153-174. (An excellent treatment of the role of Ii in personal development.) de Sousa, Ronald. 1987. The rationality of emotion. Cambridge: MIT Press. de Sousa, Ronald. 2001. Emotions, education and time. Metaphilosophy 21(4): 434--446. Elstein, David. 2009. The authority of the master in the Analects. Philosophy East and West 59(2): 142-172. Eno, Robert. 1990. The Confucian creation of heaven: Philosophy and the defense of ritual mastery. Albany: State University of New York Press. Fingarette, Herbert. 1972. Confucius: The secular as sacred. New York: Harper & Row. (A classic interpretive work that explicates the 'magical' aspects that accompany Ii performance.) Graham, A.C. 1989. Disputers of the Tao: Philosophical argument in ancient China. La Salle: Open Court. Hagen, Kurtis. 2010. The propriety of Confucius: A sense-of-ritual. Asian Philosophy 20(1): 1-25. (Argues for a more flexible understanding of the Ii in the Analects, and ties Ii to a personal sense rather than an application of rules.) Haines, William A. 2008. The purloined philosopher: Youzi on learning by virtue. Philosophy East and West 58(4): 470-491. (A nice treatment of Analects 1.12 and related passages concerning /i.) Hall, David L., & Roger T. Ames. 1987. Thinking through Confucius. Albany: State University of New York Press. (An extended and provocative treatment of Confucius's thought, strongly emphasizing the creative, fluid, and innovative dimensions of his thinking.) Hansen, Chad. 1993. A Daoist theory of Chinese thought. New York: Oxford University Press. Ivanhoe, P. J. 1990. Reweaving the 'one thread' of the Analects. Philosophy East and West 40(1): 17-33. (Good source for discussion of shu and the virtue of reciprocity.) Ivanhoe, Philip J. 2000. Confucian moral self-cultivation. Indianapolis: Hackett Publishing. Kupperman, Joel. 1968. Confucius and the problem of naturalness. Philosophy East and West 21 (2): 189-194. (Along with the article below, a pair of classic papers on personal style and ease in the Analects.) Kupperman, Joel. 2002. Naturalness revisited. In Confucius and the Analects: New essays, ed. Bryan W. Van Norden. New York: Oxford University Press. Lai, Karyn. 2006. Li in the Analects: Training in moral competence and the question of flexibility. Philosophy East and West 56(1): 69-83. (Argues for a three-part division of Ii across a person's lifespan, from rote learning to understanding to internalization.) Lau, D. C. (trans.). 1979. The Analects. New York: Penguin. Li, Chenyang. 2006. The Confucian ideal of harmony. Philosophy East and West 56(4): 583--<i03. Li, Chenyang. 2007. Li as cultural grammar: On the relation between Ii and ren in Confucius' Analects. Philosophy East and West 57(3): 311-329. (Argues for an analogy of Ii with grammar, and an understanding of ritual mastery as analogous to mastery of a grammar.) Maitra, Ishani. 2004. Silence and responsibility. Philosophical Perspectives 18(1): 189-208. Morton, Adam. 2003. The importance of being understood: Folk psychology as ethics. New York: Routledge. Munro, Donald J. 1969. The concept of man in early China. Stanford: Stanford University Press. (A classic book outlining the assumptions concerning model emulation in early Chinese thought.) Olberding, Amy. 2007. The educative function of personal style in the Analects. Philosophy East and West 57(3): 357-374. (An excellent recent treatment of personal style in the Analects, illuminating the importance of Book 10 and certain aspects of ritual performance.) Sarkissian, Hagop. 2010a. Confucius and the effortless life of virtue. History of Philosophy Quarterly 27(1 ): 1-16. (Uses findings from neuroscience to argue for a model of the effortless ease associated with ritual mastery.) 116 H. Sarkissian Sarkissian, Hagop. 2010b. Minor tweaks, major payoffs: The problems and promise of situationism in moral philosophy. Philosopher's Imprint 10(9): 1-15. (Discussion of ritual as providing situational signals that provide a context for fluid interpersonal interactions.) Sarkissian, Hagop. 2010c. Recent approaches to Confucian filial morality. Philosophy Compass 5(9): 725-734. Schwartz, Benjamin. 1985. The world of thought in ancient China. Cambridge: Belknap. Slingerland, Edward G. (trans.). 2003. Analects: With selections from the traditional commentaries. Indianapolis: Hackett Publishing. Tan, Sor-hoon. 2011. The dao of politics: Li (rituals/rites) and laws as pragmatic tools of government. Philosophy East and West 61(3): 468-491. (A good discussion of Ii and its role in government.) Tu, Wei-ming. 1981. Jen as a living metaphor in the Confucian Analects. Philosophy East and West 31(1): 45-54. Van Norden, Bryan. 2007. Virtue ethics and consequentialism in early Chinese philosophy. New York: Cambridge University Press. (A good source for discussion of Ii as sacred or holy rite.) Wilson, Stephen. 1995. Conformity, individuality, and the nature of virtue: A classical Confucian contribution to contemporary ethical reflection. Journal of Religious Ethics 23(2): 263-289. (A thorough comparison between two different ways of interpreting Ii-as either allowing for great flexibility or instead demanding strict compliance.) Wong, David. 2000. Harmony, fragrnentation, and democratic ritual. In Civility, ed. L. S. Rouner. Chicago: University of Notre Dame Press. (A discussion of how Ii might function in a broader political context, and an argument for why Ii might be relevant in modern liberal democracies.) | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Construções Sistêmicas e Leis de Interação1 Systemic Constructions and Interaction Laws Alexandre Costa-Leite Centro de Lógica, Epistemologia e História da Ciência (CLE) UNICAMP – SP [email protected] Em homenagem ao Prof. Lafayette de Moraes pelos seus 80 anos To Professor Lafayette de Moraes on his 80th anniversary Resumo: A partir de uma definição específica de sistema filosófico, este texto apresenta princípios condutores gerais para guiar o filósofo que deseja criar e propor sistemas. Além disso, este artigo mostra como tais complexos conceituais podem ser definidos com o uso de leis interativas, ligando noções de diferentes naturezas e esclarecendo a estrutura lógica dos sistemas filosóficos. Este artigo contém ainda comparações entre a presente abordagem e a recente desenvolvida por Puntel (2008). Palavras-chave: Sistemas filosóficos. Estrutura lógica. Leis de interação. Abstract: After a specific definition of a philosophical system, this text presents general guiding principles to the philosopher who wishes to come up with and propose systems. Besides that, this article shows how such conceptual complexes can be defined with the use of interactive laws by linking notions of different natures and by clarifying the logical structure of philosophical systems. This article also contains comparisons between the present approach and a recent one developed by Puntel (2008). Key-words: Philosophical systems. Logical structures. Interaction laws. 1. Introdução É sabido que, no último século, o conhecimento científico tornou-se bastante compartimentado e, por isso, fragmentado e especializado. Apresentar um sistema unificado capaz de mostrar as estruturas fundamentais da realidade é então tarefa que não pertence mais a nenhum ramo do saber científico2. É fácil constatar que muitos dos maiores filósofos da tradição apresentaram sistemas filosóficos e, assim sendo, é bastan1 Trabalho financiado pela Fundação de Amparo à Pesquisa do Estado de São Paulo (FAPESP). 2 Ver o prefácio de Nelson Gomes ao livro de Puntel (2008), e ver este último para um estudo detalhado acerca da fragmentação especial da filosofia analítica. Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43209 210 Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Cognitio: Revista de Filosofia te surpreendente que a noção de sistema filosófico tenha entrado em decadência. Tentar gerar um sistema de filosofia em uma época de especialização dos saberes, e na qual o próprio conceito de sistema se encontra ultrapassado, é tarefa difícil – mas exequível. Apesar das dificuldades, ainda assim é possível mostrar alguns dos princípios para a construção de um sistema de filosofia. As razões que podem levar alguém a construir um sistema de filosofia são várias, mas o motivo que me move aqui nessa tarefa é exatamente a possibilidade de construir um sistema auto-organizado que dê respostas acerca das questões fundamentais: o que existe, quais as leis da existência, como conhecer aquilo que existe e como agir em uma dada configuração existencial específica. Tais problemáticas acabam por explicar os fundamentos da filosofia e, em particular, constituem um resgate das questões mais complexas que os filósofos há muito tempo debatem e que, recentemente, perderam espaço. Como todos sabem, o primeiro complexo sistemático filosófico da história da filosofia é, sem dúvida, o sistema proposto por Aristóteles (a.C., 1984). Já mais recentemente, tem-se a tentativa de Kant (1781 e anos seguintes) de gerar sistema com suas Críticas. Em seguida, Wittgenstein (1921) pode ser visto como o proponente do menor sistema filosófico que já apareceu na literatura. No Tractatus, temos uma ontologia, uma lógica, uma epistemologia e uma ética. Nos nossos dias, A. Badiou (2006) propôs um grande sistema filosófico nos moldes da filosofia continental. Por outro lado, seguindo padrões mais analíticos e centrados na linguagem, a última tentativa de determinar como um discurso filosófico sistemático é possível foi feita por Puntel (2008). Julgar os méritos de cada uma das abordagens acima não está nos limites deste trabalho, mas mesmo assim dedicação especial é dada à obra de Puntel, pois o autor conseguiu não somente mostrar como um discurso filosófico sistemático é possível, assim como determinou o início do renascimento de uma grande filosofia sistemática. Este artigo tem por objetivo compreender o conceito de sistema filosófico como estratégia unificadora da filosofia a partir do uso de leis de interação conceitual, isto é, a partir da noção de leis de interação na lógica modal3, mostrarei que o próprio conceito de sistema filosófico pode se estabelecer como metodologia unificada para a filosofia. Leis de interação conectam conceitos de diferentes ordens. Por isso, podem ser usadas para buscar a unidade das diferentes partes da filosofia4. Entendo o conceito de sistema filosófico no sentido mesmo da tradição, isto é, como um conjunto de enunciados fundamentais acerca das partes centrais da filosofia: ontologia, lógica, epistemologia e ética5. Nesse sentido, um autor que propõe sistema deve apresentar uma ontologia, uma lógica, uma epistemologia e uma ética. Os sistemas filosóficos são formados então, hierarquicamente, por conceitos, enunciados e teorias munidas com uma relação de consequência lógica. 3 Vale aqui lembrar que a lógica modal é uma das grandes paixões do Prof. Lafayette de Moraes. 4 Já mostrei em outra ocasião (COSTA-LEITE, 2007) como interagir sistemas ontológicos e epistêmicos. Aqui a ideia lá desenvolvida é generalizada para os sistemas filosóficos. 5 Para discussões acerca do conceito de sistema filosófico, ver Puntel (2008, p. 44-46) e Markovic (1975, p.270). Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43210 211Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Construções Sistêmicas e Leis de Interação Com o objetivo de reconstruir o conceito de sistema filosófico é preciso começar com uma elucidação das partes fundamentais de um sistema para, em seguida, mostrar os passos mais razoáveis que devem ser dados para que esse sistema seja, de fato, efetivado. Este texto, na medida em que contém também explicações acerca das partes fundamentais da filosofia, tenta responder de certo modo à questão: o que é a filosofia? Além disso, ele propõe os princípios básicos que devem guiar os filósofos na tarefa de criação de sistemas filosóficos. Assim, o conteúdo deste trabalho está ligado a uma teoria geral dos sistemas filosóficos e, por isso, pode ser visto como um complemento do trabalho desenvolvido por Puntel (2008), no qual o autor propõe uma filosofia sistemático-estrutural que lida com os universos de discurso e é baseada naquilo que o autor chama de "quadro referencial teórico". O autor mostra os pré-requisitos fundamentais para uma jornada filosófica que tem a pretensão de montar sistemas filosóficos. De certo modo, Puntel tem receio de afirmar que propõe um sistema filosófico devido aos fatos negativos associados a essa ideia, e prefere, portanto, falar em quadro referencial para uma filosofia sistemática. Aqui assumo, de fato, que estou falando não somente de uma filosofia sistemática, mas de um sistema de filosofia ou sistema filosófico como estabelecido acima. 2. Definição e conteúdo de um sistema filosófico Apesar de que a esperança de gerar um sistema de filosofia que dê conta da realidade e sua estrutura na totalidade está praticamente esgotada depois dos limites impostos ao conhecimento alcançados pelos resultados de I. Kant (1781), pelos teoremas da incompletude de K. Gödel (1931) e pela especificidade mesma do saber imposta pela própria natureza do método científico e pelas filosofias contemporâneas, ainda assim, do ponto de vista abstrato, é possível desenvolver sistemas filosóficos incompletos, ou seja, sistemas que nunca vão descrever a estrutura da realidade na sua totalidade, mas que vão, de certo modo, conter proposições acerca dos aspectos centrais dessa estrutura. Puntel nesse sentido está correto ao afirmar (p. 24) que qualquer filosofia sistemática é incompleta. Um sistema de filosofia ou sistema filosófico é visto como um conjunto de enunciados que contém teses fundamentais acerca de pelo menos quatro bem estabelecidas partes de investigação conceitual, dado que são pré-requisitos para qualquer discurso. A construção desses grandes níveis do discurso filosófico é garantida pelo princípio gerador abaixo: PRINCÍPIO 0 (Especificação material): Um sistema filosófico é um conjunto de proposições que deve ser especificado e determinado por uma ontologia, uma lógica, uma epistemologia e uma ética. Isso nos permite concluir que sistemas ontológicos, lógicos, epistemológicos ou éticos isolados não se constituem enquanto sistemas filosóficos com ação global, mas apenas enquanto sistemas filosóficos com ação local. Um sistema filosófico com ação global é constituído pela combinação de sistemas com ação local. Elementos locais de um sistema filosófico são exatamente os ingredientes básicos do discurso filosófico apontados acima. Um sistema de filosofia deve começar a partir de uma caracterização básica dos elementos mínimos que compõem a sua estrutura complexa. Assim, objetos e suas Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43211 212 Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Cognitio: Revista de Filosofia propriedades devem ser especificados, bem como os limites atuais e possíveis daquilo que existe. Ou seja, tudo deve começar a partir de uma ontologia, pois é a ontologia que nos dá a matéria-prima mínima do sistema. Uma teoria ontológica isolada é apenas um sistema de filosofia com ação local. Existem várias maneiras de dar origem às ontologias. Os objetos, as propriedades e os fatos que caracterizam a contraparte ontológica de qualquer sistema filosófico devem ser e são regidos por um sistema de regras que nos ensinam como tais fatos se comportam em relação aos outros fatos. Ou seja, a determinação ontológica é regida por uma determinação lógica: os aspectos lógicos devem ser estabelecidos com o objetivo de caracterizar o funcionamento das estruturas ontológicas, considerando a variedade de sistemas lógicos disponíveis. Da pluralidade de lógicas existentes, é preciso saber selecionar aquela que mais se adapta às várias situações ontológicas. Com isso, depois de estabelecida uma ontologia, é preciso estabelecer uma lógica, pois é esta que vai nos dizer como trabalhar com a matéria-prima. Qualquer proposta de uma filosofia sistemática que ignore a pluralidade de lógicas existentes na literatura está condenada à parcialidade. A ontologia determina a lógica e esta mostra como a ontologia se comporta. Das várias ontologias e lógicas disponíveis, devemos escolher as mais razoáveis, aquelas que mais se apresentam como adequadas para os objetivos almejados. Dadas uma ontologia e uma lógica, os agentes epistêmicos constituem uma relação com tais estruturas. As interações dos agentes com a ontologia e com a lógica, como tais conexões se estipulam e se caracterizam, formam e determinam o aspecto epistemológico de um sistema de filosofia. Depois de construídas uma ontologia e uma lógica, deve-se mostrar como agentes conhecem e/ou acreditam, como os instrumentos epistêmicos geram estados mentais formados a partir do estabelecimento onto-lógico. É preciso propor, portanto, uma epistemologia. O caminho do discurso filosófico se dá pela ontologia, em seguida pela lógica e, por fim, pela epistemologia: as partes fundamentais da filosofia. Tais complexos substanciais da caracterização filosófica não são suficientes para estipular um sistema de filosofia, pois não nos diz como os agentes epistêmicos devem se comportar num determinado ordenamento filosófico. Portanto, faz-se necessário mostrar como entidades pensantes devem se comportar em tal configuração e como os entes que o habitam devem agir em tal armação. Por conseguinte, qualquer sistema filosófico deve ser capaz de implicar um sistema de regras deônticas para regulamentar o comportamento das entidades que nele persistem. Assim, faz-se necessário gerar uma ética. A ética é o ponto final de qualquer sistema filosófico. Um sistema filosófico deve descrever, pois, como se dão as configurações objetais no mundo, quais são as suas leis, como se dá o seu conhecimento e como são as ações no âmbito de tais configurações. Isso vai garantir que o sistema contenha proposições fundamentais acerca da estrutura da realidade. E as outras partes da filosofia, tais como a estética, a filosofia política, a filosofia da linguagem, a filosofia da mente etc.? Trata-se de estruturas periféricas, satélites ao redor das quatro estrelas principais. É impossível falar de um sistema de filosofia sem tais estrelas. As outras partes são apenas detalhes do sistema, adornos que podem ser evitados numa formulação inicial, mas que posteriormente devem ser também trabalhados para aumentar a abrangência do sistema. Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43212 213Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Construções Sistêmicas e Leis de Interação Essas grandes partes da filosofia – ontologia, lógica, epistemologia e ética – caracterizam um sistema filosófico mínimo, dado que constituem o eixo fundamental por excelência, uma vez que capturam diferentes aspectos da realidade e unificam o discurso filosófico. Qualquer filósofo interessado em propor sistema, deve passar por essas configurações. Propor um sistema filosófico com ação global é a maior conquista que qualquer filósofo pode fazer. 3. A estrutura lógica de um sistema filosófico Não somente as ciências e a filosofia se depararam com o problema da especialização; até mesmo a lógica teve que se confrontar com essa questão, a qual se manifestou na pluralidade de lógicas existentes na literatura. Antigamente, a lógica era vista como única e global, capaz de compreender as formas mais básicas de inferência. Hoje em dia existem infinitas lógicas, cada uma se ocupando de um pequeno fragmento de algum mecanismo de inferência. O surgimento das lógicas não-clássicas gera a fragmentação da lógica. Todavia, Béziau (1994) propôs o conceito de lógica universal, tentando encontrar uma maneira unificada de definir uma lógica. A lógica universal pode ser vista como o estudo das propriedades essenciais que subsistem nos sistemas lógicos independentemente de suas particularidades. Nesse sentido, a ideia da lógica universal consiste em se focar nas propriedades das estruturas lógicas formadas por proposições e relações de consequência lógica. A lógica universal sistematiza a pluralidade de lógicas existentes. A tarefa aqui desenvolvida de pensar os sistemas filosóficos como estruturas abstratas tem sua inspiração na teoria da lógica universal. Não pretendo aqui propor um sistema de filosofia, mas sim mostrar como tal sistema é ainda possível, respondendo a uma questão, por exemplo, formulada por Markovic (1975) no título do seu artigo. Podemos defender que os sistemas filosóficos têm estruturas abstratas6. Para que sejamos capazes de expressar as partes de um sistema filosófico em uma estrutura geral, precisamos combinar várias pequenas teorias. Nesse sentido, devemos definir quatro tipos de estruturas: as ontológicas, lógicas, epistemológicas e éticas. Cada uma dessas estruturas corresponde às partes centrais de um sistema filosófico e são definidas como um par composto por proposições referentes a um discurso em questão e uma relação de consequência definida entre proposições dessa teoria. Essa relação de consequência não precisa ser necessariamente uma relação lógica, mas uma relação que nos permita fazer inferências em locais específicos. Consequentemente, definimos estruturas ontológicas como pares formados por proposições contendo conceitos ontológicos, isto é, teorias ontológicas e maneiras de concluir definidas expressamente nessa teoria. O mesmo procedimento é feito para os outros três tipos de teoria. Deste modo, um sistema filosófico é definido como a combinação dos quatro tipos primitivos de estruturas e teorias filosóficas, quais sejam: ontológica, lógica, epistemológica e ética. Todavia, somente enquanto uma combinação simples, no sentido mesmo da fusão de lógicas, não temos critério algum para relacionar os conceitos de partes diferentes e para criar 6 Puntel concentra a exposição da filosofia sistemática também na noção de estrutura, mas a abordagem desse autor é diferente da desenvolvida aqui. Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43213 214 Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Cognitio: Revista de Filosofia interações conceituais de noções diversas. Isso só pode ser obtido com a ajuda de proposições interativas, contendo conceitos de partes distintas. É então a tarefa do filósofo buscar tais conexões. Somente com interações conceituais o sistema se constitui enquanto tal, pois, sem elas, as teorias seriam apenas referentes a uma estrutura específica e, portanto, sistemas de filosofia com ação local. Para deixar esse ponto mais claro, vou usar agora um pouco de teoria da combinação de lógicas desenvolvida recentemente por vários pesquisadores. Uma lógica L é comumente vista como um par < Γ,|- > no qual Γ é um conjunto de proposições (também chamado de teoria) e |uma relação de consequência lógica definida no produto dos subconjuntos de Γ com seus elementos, respeitando ou não as propriedades ditas tarskianas. Defendo aqui a tese de que podemos associar uma estrutura lógica a cada parte de um sistema filosófico. Assim, por exemplo, os enunciados ontológicos que contêm conceitos ontológicos formam teorias ontológicas. Dependendo das propriedades da estrutura lógica subjacente, podemos extrair uma relação de consequência ontológica. Ou seja, dado um conjunto Γont (uma teoria ontológica) e uma relação de consequência |ont, podemos definir um sistema ontológico como um par <Γont,|ont>. Do mesmo modo podemos proceder para os sistemas lógicos, epistemológicos e éticos. É curioso notar que definimos abstratamente um sistema filosófico com ação global como uma estrutura da forma: <Γont, Γlog, Γepist, Γetic, |ont, |log, |epist, |etic> Ou seja, um sistema filosófico é a fusão de sistemas ontológicos, lógicos, epistemológicos e éticos. Mas do mesmo modo que acontece na fusão de lógicas modais, a fusão em si, raramente, gera automaticamente axiomas de interação entre as teorias7. Aqui, então, com a finalidade de buscar a unidade do sistema, devemos procurar por leis capazes de conectar as diferentes teorias, por exemplo, conectar uma teoria ontológica com uma teoria ética. Aqui entra o papel da combinação de lógicas. Devemos estender a fusão com leis de interação conceitual da forma: Γx → Γy, onde x e y são partes de sistemas de filosofia com ação local. Leis de interação conectam conceitos de estruturas distintas e, por conseguinte, conectam também enunciados e teorias de famílias distintas. Para exemplificar, suponha que tenhamos, por um lado, o conceito eminentemente ontológico de possibilidade e, por outro lado, o conceito epistêmico de crença, e pretendemos defender uma posição que contenha uma interação conceitual envolvendo um conceito ontológico e um conceito epistêmico. Ora, trata-se de uma lei de interação que liga partes de sistemas filosóficos com ação local; no caso, um sistema ontológico e um sistema epistêmico. Para formular tal tese que conecta partes do sistema, precisamos verificar até que ponto a interação é plausível. Um sistema filosófico pode então ser visto como uma estrutura formada por teorias ontológicas, lógicas, epistemológicas e éticas, munida de relações de consequência definidas nessas teorias. Ainda, para não ser apenas a fusão de sistemas locais, o sistema deve se expressar enquanto sistema de ação global e, por isso, ele precisa de leis de interação ligando e traçando um fio condutor entre as diversas teorias. Por exemplo, o filósofo necessita saber inferir uma ética a partir de uma ontologia e, para isso, precisa 7 Ver em especial Costa-Leite (2007), para múltiplos exemplos de como efetuar interações de conceitos metafísicos e epistêmicos usando a teoria da combinação de lógicas. Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43214 215Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Construções Sistêmicas e Leis de Interação buscar leis de interação de sistemas ontológicos e sistemas éticos. As maneiras utilizadas para encontrar tais mecanismos de conexão conceitual podem ser feitas de vários modos, dependendo do tipo de metodologia adotado pelo filósofo. É evidente que diferentes partes de um sistema filosófico estão relacionadas entre si via conexões estruturais que passam por todas elas. Descobrir qual a conexão fundamental entre a ontologia, a lógica, a epistemologia e a ética é a tarefa primordial de um construtor de sistemas filosóficos. Isto é, o filósofo deve buscar leis de interação entre as partes de um sistema filosófico, pois somente assim será capaz de apresentar um discurso unificado. 4. Princípios condutores para a criação de sistemas filosóficos Até aqui apresentamos a parte formal dos sistemas filosóficos. Não defendo como o conteúdo de tais sistemas deve ser especificado, apenas defendo princípios que devem guiar o filósofo que pretende saltar do âmbito da estrutura lógica para o conteúdo mesmo do sistema filosófico. Apesar das dificuldades enfrentadas pela proposta de uma teoria filosófica unificada, contendo combinações de sistemas filosóficos de ação local, e capaz de apresentar um saber sistemático, ainda existem meios que o filósofo pode seguir com o objetivo de ir além dessa barreira8. Para cruzar tal limite, é preciso seguir algumas normas mínimas que conduzirão ao longo dos saberes fragmentados. Chamo tais normas de princípios condutores na criação de sistemas filosóficos. Proponho três máximas fundamentais na construção de sistemas filosóficos, quais sejam: princípio da força sistêmica, princípio da não pretensão de verdade e princípio do não totalitarismo. Passemos agora à descrição de tais máximas. O primeiro e mais fundamental dos princípios nos diz que: PRINCÍPIO 1 (Força sistêmica): As configurações de um sistema de filosofia se caracterizam pela seguinte relação: ONTOLOGIA LÓGICA EPISTEMOLOGIA ÉTICA Cada nível da cadeia estabelece graus invioláveis de força sistêmica. A ordem de construção de tais passos é obrigatória, mas ainda assim alguém poderia afirmar que a epistemologia antecede a lógica e, portanto, uma nova ordem se apresentaria. Contudo, as partes fundamentais de um sistema de filosofia possuem uma hierarquia crucial. A ontologia é a base suprema de qualquer sistema filosófico. Mesmo um sistema que assuma o vazio como ontologia, é ainda assim obrigado a se determinar ontologicamente. A ordem das partes do sistema filosófico deve ser fundamentada na 8 Puntel defende um mecanismo particular capaz de causar a conexão das diferentes estruturas que compõem uma filosofia sistemático-estrutural, diferente da abordagem deste artigo. O trabalho de Puntel apresenta outras perspectivas para o filósofo que pretende montar sistema. Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43215 216 Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Cognitio: Revista de Filosofia relação de ordem estipulada dando primazia aos aspectos ontológicos, ao seu comportamento lógico, ao seu aparato epistemológico e, por fim, à maneira de agir em tal complexo conceitual. É fácil ver que qualquer tentativa de alterar a ordem suprema de um sistema filosófico pode gerar uma anomalia, um sistema filosófico deformado. Por isso, não é aconselhável mudar a ordem fundamental dos conceitos na formação de um sistema filosófico. Pode-se comparar a ordem interna de um sistema filosófico com um jogo qualquer. Para obtermos um jogo, é preciso primeiro especificar uma ontologia, ou seja, estipular quais são os objetos, as propriedades e os fatos do jogo. Em seguida, é preciso construir um sistema de regras que permitam manipular tais objetos para, só então, determinar possíveis estratégias de vitória dos envolvidos no jogo, ou seja, caracterizar uma epistemologia. A ética aparece nas posturas dos jogadores, como por exemplo, seguir uma determinada regra, não violar outra etc. A analogia entre um sistema filosófico e os jogos mostra claramente a primazia da ontologia, seguida pela lógica, epistemologia e, por fim, uma ética. Sem objetos, não existiria lógica dos objetos, não existiria conhecimento dos objetos e nem uma maneira de agir num mundo repleto de objetos. Dado o exposto, nota-se que a força sistêmica da ontologia é maior que a força sistêmica da ética, tal como apresentado pelo princípio 1. A complexidade da força de um sistema jamais pode ser quebrada sob pena de demolição de sua estrutura geral. Seria, por exemplo, insano propor um sistema filosófico que começasse a partir de uma ética e terminasse numa ontologia, pois qualquer tentativa de estabelecer uma ética pressupõe uma ontologia e suas sequências. O princípio da força sistêmica, unido com leis de interação, garante a unificação do sistema. O perigo de fragmentação está em todos os locais e, com o avanço das ciências, é cada vez mais improvável que um sistema unificado de filosofia seja definido. Propor, então, um guia para se localizar no terreno fragmentado do conhecimento é um dos objetivos maiores de um sistema de filosofia9. A próxima máxima na construção de sistemas filosóficos é o: PRINCÍPIO 2 (Não pretensão de verdade): Um sistema filosófico não deve ter pretensão de descrever a realidade e nem a pretensão de enunciar proposições verdadeiras no sentido de correspondência com a realidade. Nenhum sistema filosófico deve ter a pretensão de dizer algo acerca de estados particulares do mundo, uma vez que tal tarefa pertence às ciências. Deve, contudo, ser capaz de explicar, de maneira coerente, as estruturas básicas que possibilitam tais estados determinados. A coerência não significa a ausência de contradições, mas o respeito pela lógica subjacente ao sistema. Produzir um sistema filosófico com o objetivo de alcançar verdades acerca do mundo é, de fato, impossível, embora produzir um sistema filosófico com o objetivo de criar interações conceituais e verdades gerais acerca da estrutura da realidade é possível, dada a natureza interna dos conceitos filosóficos10. Cada sistema filosófico deve estipular a sua própria teoria da verdade e ser fiel a ela, desde que essa teoria não implique correspondência com a realidade, pois o filósofo está impossibilitado de descrever o real. 9 Sobre este ponto ver também Puntel (p. 25). 10 Não confundir a estrutura da realidade ou do mundo com a realidade e o mundo neles mesmos. Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43216 217Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Construções Sistêmicas e Leis de Interação Embora os sistemas filosóficos não devam ter a pretensão de verdade correspondencial, deve existir pelo menos um critério capaz de garantir a perfeição conceitual. Não buscar a verdade não implica rejeitar padrões de razoabilidade. Ao procurar pelas proposições fundamentais do sistema, o filósofo deve se amparar na intuição e buscar por proposições razoáveis. Isso não significa que o filósofo deva derrogar o princípio 2. Ao escolher suas proposições, o filósofo deve pelo menos tentar buscar um conjunto de proposições, se não verdadeiras, pelo menos razoáveis, mas sem desejar que, de fato, tal coleção seja um mapa da realidade. Caso a descrição dada não seja o caso, nem por isso ela deve perder o seu valor. Sabe-se, contudo, que um sistema filosófico que viola o princípio 2 é, na realidade, um sistema dogmático que favorece o absolutismo conceitual. Descrever a realidade não somente é tarefa impossível mas também sem sentido. Ter pretensão de verdade é um pecado que apenas cientistas podem cometer, mas jamais filósofos. Havia uma época em que era comum um filósofo qualquer tentar compreender o real na sua totalidade, e ter pretensão de verdade. Embora tais tentativas tenham existido na história da filosofia, hoje em dia parece tarefa desastrosa para um filósofo, munido apenas de conceitos abstratos, tentar examinar o real tal como ele é, pois essa tarefa pertence às ciências que lidam diretamente com o mundo. E mais, dado que as proposições acerca do mundo são contingentes e, por isso, não podem ser conhecidas, assumindo que somente existe o conhecimento de proposições necessárias, é completamente inadequado ao filósofo tentar descrever o mundo e enunciar proposições (necessariamente) verdadeiras acerca dele. O filósofo deve se ocupar de entidades mais finas, passíveis de serem conhecidas, ou seja, proposições acerca da estrutura da realidade11. Passemos agora à terceira diretriz: PRINCÍPIO 3 (Não totalitarismo): Nenhum sistema filosófico elimina a possibilidade de outros sistemas filosóficos. Vários sistemas filosóficos co-existem. Os sistemas filosóficos não são absolutos no sentido de que eles não eliminam a possibilidade de outros sistemas. De fato, o que existe é uma pluralidade de sistemas filosóficos, cada um responsável por uma coerência particular de um dado complexo conceitual. Esse princípio nos parece compatível com a tese defendida por Puntel de que existe uma pluralidade de quadros teóricos (p. 11). O pior crime que pode ser cometido por um construtor de sistemas filosóficos é enunciar que o seu sistema é o último, absoluto e verdadeiro, de tal modo que a presença e a existência de outros sistemas sejam a priori impossíveis. Aquele que não satisfaz os princípios 2 e 3, culmina na elaboração daquilo que chamo das três cargas negativas dos sistemas: totalitárias, dogmáticas e ditatoriais. Tais sistemas geram, do ponto de vista da ética, tragédias humanas. Um sistema filosófico é totalitário quando não permite que outros sistemas filosóficos co-existam com ele. Um sistema filosófico é dogmático quando assume que apresenta uma descrição correta da realidade com pretensão de verdade. E um sistema filosófico é ditatorial quando é totalitário e dogmático. 11 Sobre a impossibilidade de conhecer proposições contingentes, remeto o leitor ao trabalho Costa-Leite (2007). Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43217 218 Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Cognitio: Revista de Filosofia O construtor de sistemas tem ao seu lado várias ferramentas teóricas que podem ser utilizadas na elaboração do sistema. Pode fazer uso da matemática ou das ciências, mas também pode utilizar a música, a poesia ou as artes12. Trata-se de uma opção teórica, que pode ou não ser acatada pelo filósofo. Ao passo que a busca da descrição última da realidade é inatingível, não o é a busca da descrição da estrutura geral da realidade. Os princípios gerais que regulam a formação e desenvolvimento dos sistemas filosóficos funcionam como máximas estruturais, ou seja, sugestões para a elaboração de complexos conceituais. Os princípios acima não são, de modo algum, princípios obrigatórios, mas sim, pelo contrário, sugestões teóricas para todos aqueles que pretendem confeccionar sistemas conceituais que se justificam antes pela sua beleza do que pela verdade ou pela busca de verdade que estabelecem. Portanto, tudo que é dito aqui se apresenta apenas como uma diretriz, jamais como fundamento último ou norma inviolável. O risco de violar os princípios para a construção de sistemas filosóficos pode transformar uma atividade filosófica em uma atividade de ação meramente local ou numa atividade dominada pelas três cargas negativas que afetam os sistemas. Qualquer sistema filosófico deve ser constituído a partir de princípios que estabelecem diretrizes universais de operação conceitual. Desenvolver o conteúdo mesmo do sistema de filosofia que defendo, seguindo as sugestões apresentadas nesse texto, é tarefa que realizarei em outra ocasião. 7. Conclusão A contribuição principal deste texto é mostrar como as leis de interação originárias da lógica modal permitem aos sistemas filosóficos restaurar sua unidade e fio condutor. É por via da combinação de conceitos que os sistemas filosóficos ganham uma estrutura unificada. Este texto, de certo modo, tentou explicar a grande questão: o que é a filosofia? A filosofia, na sua manifestação mais plena, é a atividade de construção de sistemas filosóficos com ação global. Vimos os princípios fundamentais que podem servir de guia ao filósofo interessado em criar um sistema filosófico. Tais princípios são apenas sugestões de como proceder e não normas de como proceder. A essência de um sistema filosófico está exatamente em especificar, seguindo a força sistêmica, os vários níveis da filosofia. Múltiplos sistemas filosóficos, inclusive incompatíveis, podem surgir a partir dos mesmos princípios gerais. Espero que este texto tenha mostrado que apesar da especificação dos saberes, ainda assim é possível pensar de maneira unificada, considerando a antiga noção de sistema filosófico com uso de leis de interação. Assim, a filosofia pode novamente propor sistemas e, ao mesmo tempo, dedicar-se ao estudo específico nas suas múltiplas manifestações. Penso que o trabalho de Puntel também foi nesse sentido e conseguiu, 12 Aqui parece existir uma diferença crucial entre minha abordagem e a de Puntel, pois ao passo que penso que a linguagem e a lógica não têm um papel central para a filosofia, Puntel defende a centralidade de tais objetos para a tarefa filosófica. Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43218 219Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Construções Sistêmicas e Leis de Interação por isso, mostrar as condições mínimas para uma filosofia sistemática. Ambos concordamos que o conteúdo mesmo do sistema filosófico só pode ser alcançado numa longa jornada. Até agora estamos somente no nível de traçar, como diz Puntel, um quadro de referência. Para concluir, é importante enunciar que o filósofo precisa ainda hoje pensar os problemas centrais da filosofia. Agradecimentos Agradeço ao Prof. Lorenz Puntel pelos comentários a este texto. Referências ARISTOTLE. (a.C. [1984]). The Complete works of Aristotle. Ed. Jonathan Barnes. New Jersey: Princeton University Press. BADIOU, A. (2006). Logiques des mondes. Paris: Editions du Seuil. BEZIAU, J-Y. (1994). Universal Logic. In: CHILDERS, T.; MAJER, O. (Eds.). Logica '94: The Logica Yearbook. Prague: 1994. p. 73-93. COSTA-LEITE, A. (2007). Interactions of metaphysical and epistemic concepts. Tese (Doutorado em Filosofia), Université de Neuchâtel, Suíça. GÖDEL, K. (1931). On formally undecidable propositions of Principia Mathematica and related systems I. In: Collected Works: Publications 1929-1936. Ed., trad.: Solomon Feferman et al. Oxford University Press. KANT, I. (1781). Critique of Pure Reason. Trad. Normam Kemp Smith. Palgrave Macmillan. Versão on-line em: http://humanum.arts.cuhk.edu.hk/Philosophy/Kant/cpr. MARKOVIC, M. (1975). Is systematic philosophy possible today? In: RYLE, G. (Ed.). Contemporary Aspects of Philosophy. Oriel Press. PUNTEL, L. (2008). Estrutura e ser: um quadro referencial teórico para uma filosofia sistemática. Trad. Nélio Schneider. São Leopoldo: Unisinos. [Original em alemão: 2006] WITTGENSTEIN, L. (1921). Tractatus Logico-Philosophicus. Trad. Luiz Henrique Lopes dos Santos. São Paulo: EDUSP. Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17:43219 220 Cognitio, São Paulo, v. 10, n. 2, p. 209-220, jul./dez. 2009 Cognitio: Revista de Filosofia Endereço / Address Alexandre Costa-Leite Universidade Estadual de Campinas – UNICAMP Centro de Lógica, Epistemologia e História da Ciência – CLE Cidade Universitária "Zeferino Vaz" Rua Sérgio Buarque de Holanda, 251 Barão Geraldo – Campinas – SP Caixa Postal 6133 CEP 13083-970 Data de recebimento: 12/6/2009 Data de aprovação: 22/8/2009 Cognitio10n2.pmd 21/10/2009, 17: | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Erfahrung / Schiemann 1.5 Natur Kultur und ihr Anderes Gregor Schiemann Unter den Begriffen, die zur Definition von Kultur herangezogen werden (Natur, Zivilisation, Leben, Geschichte, Sinn, Geist u. a. m.), nimmt der Naturbegriff eine ausgezeichnete Stellung ein. Er benennt die eigentliche Negation von Kultur, bezeichnet aber auch einen Gegenpol, der zu Kultur in unmittelbarem Wechselverhältnis steht. Sein Singular unterstellt in der Vielfalt der Naturbegrifflichkeit eine problematische Einheit, die sich nur auf eine schmale Bedeutungsschicht beziehen kann. Wer von Natur spricht, wird ihr allermeist jedenfalls die Gegenstände zurechnen, die frei von jeglichem menschlichen Einfluss gedacht werden: z. B. das Sonnensystem, geologische Formationen oder das Erdinnere, aber nur bedingt die auf kulturelles Leben eingestellten menschlichen Erbfaktoren, ein vorgeschichtliches Steinwerkzeug oder einen Park und gar nicht eine Kathedrale oder einen Priester. I Natur in diesem Sinn ist immer schon ein bloss Erschliessbares, ein unhintergehbares theoretisches Konstrukt gewesen. Von dieser Fiktion her definiert sich Kultur selbst als das Andere des Anderen. Wenig mehr Bestimmtheit, die schon nicht mehr von allen Naturbegriffen geteilt wird, gewinnt das Kontrastpaar, wenn Natur als der vom Menschen nicht geschaffene, d. h. weder hergestellte noch handelnd hervorgebrachte Teil der Wirklichkeit gesetzt 1 Von einer vergleichbaren Bestimmung geht Passmore (1974) aus. 2 VgJ. etwa diverse Einträge unter dem Lemma »Natur« in gebräuchlichen Lexika: .allgemein der Teil der Welt, dessen Zustandekommen und gesetzmässige Erscheinungsform unabhängig von den Eingriffen des Menschen ist bzw. gedacht werden kann« (Meyers Enzyklopädisches Lexikon. Bd. 16, Mannheim usw. 1976); .die uns umgebende Welt, soweit sie ohne menschliches Zutun entstanden ist« (Duden-Bedeutungswörterbuch, Mannheim usw. 1970); .Bereiche [ ... ] der Wirklichkeit, die ohne menschliches Zutun entstanden sind bzw. existieren« (Enzyklopädie Philosophie, Hamburg 1999). Entsprechende Bestimmungen auch bei Dewey (1995, S. 451); Schäfer (1991); Maurer (1973) u.a.m. 3 Schäfer (1991) hält die Natur-Kultur-Gegenüberstellung für die in der Gegenwart einzig noch bedeutsame Kontrastierung. wird: z. B. Holz und Steine, aus denen das Baumaterial für ein Gebäude besteht, das Wachsen einer Pflanze oder die Bewegung eines Tieres.2 Kultur als das vom Menschen Geschaffene weist dann zu Natur die bekannten asymmetrischen Relationen auf: Ohne Kultur kann über Natur nicht gesprochen werden. Sprachlich kann aber eine Natur ohne Kultur, jedoch keine Kultur ohne Natur vorgestellt werden. Kultur geht kontinuierlich und historisch irreversibel aus Natur hervor und bleibt auf Natur angewiesen. Der Mensch ist von Natur ein Kulturwesen. Menschliche Kultur hat im astronomischen Massstab nur geringe Dauer. Sie wird wieder zu kulturloser Natur werden. Natur gehört zu dem, was bleibt und sich nicht selbst vernichtet. Ganz anders steht es um die Kultur. Wahrscheinlich vermögen ihre technischen, namentlich militärischen Potenzen, sich selbst und alles irdische Leben auf einen Schlag zu zerstören. Die gewachsenen naturwissenschaftlich-technischen Handlungsmöglichkeiten stellen eine von zwei Hauptursachen für die Bedeutung der Naturthematik in der modernen Kultur dar. Die andere ist mit der ökologischen Krise gegeben, die in der Gefährdung der menschlichen Lebensgrundlagen durch Schadstoffemissionen, durch den Verbrauch der nicht erneuerbaren »Rohstoffe« und durch die Zerstörung der Artenvielfalt besteht. Der Naturbegriff nimmt aber nicht nur einen besonderen Rang im Kontext der Kulturbestimmung ein, er bezieht sich auch seinerseits in kennzeichnender Weise auf Kultur. Der aus der Kontrastierung zu Kultur hervorgehende Naturbegriff hat in der Moderne vermutlich grösseres Gewicht als Definitionen, die sich aus anderen, ebenfalls gebräuchlichen Unterscheidungen von Natur und Nichtnatur (Technik, Geschichte, Gesellschaft, Gott, Geist u.a.m.) ergeben.3 In seinem Bezug zu Kultur wird der Naturbegriff allerdings auf doppelte und gegensätzliche Weise fragwürdig. An den gegenwärtig vieldiskutierten Positionen des Kulturalismus und Naturalismus treten diese Begriffsgrenzen pointiert hervor. Ersterer bestreitet die Legitimität des Naturbegriffes als Bezeichnung eines kulturunabhängigen Gegenstandes. Wo der Begriff seinem Charakter als Konstrukt widerspreche oder ihm gar nichts Reales mehr entspreche, argumentieren Vertreter dieser Richtung für seine Beseitigung. Eine vom Menschen in irgendeiner Weise unbeeinflusste Wirklichkeit lasse sich nicht nachweisen. Auf der anderen Seite lässt der Naturalismus die Annahme einer ausserhalb der Natur befindlichen Kultur nicht gelten. Angeblich nichtnatürliche Entitäten hält er für nichtexistent oder als natürliche Phänomene für erklärbar. Insofern der Naturbegriff hierbei auf die gesamte Wirklichkeit bezogen wird, verliert er seine kritische Potenz als abgrenzende Kategorie und wird durch andere Ausdrücke ersetzbar. Obwohl beide Extrempositionen zur Aufhebung des Naturbegriffes tendieren, zeigt das Interesse an der zwischen ihnen stattfindenden Auseinandersetzung zugleich den zentralen Stellenwert, die dem Begriff für das Weltund Selbstverständnis zweifellos immer noch zukommt. Jenseits von kulturalistischen und naturalistischen Ansätzen liegt der Raum für Bestimmungen, die den Begriffen von Natur und Kultur eigenständige Merkmale zuschreiben. Natur geht etwa als Materialität des Stoffes (eines Hauses, Kunstwerkes) nicht in den praktischen und symbolischen Funktionen seiner kulturellen Form auf, die sich ihrerseits auf ihn nicht zurückführen lässt. Unabhängige Eigenschaftszuschreibungen bilden Ausgangspunkte, um Rahmenbedingungen für den jeweils anderen Begriff vorzugeben. Die folgende Darstellung konzentriert sich auf den Naturbegriff in seinem Verhältnis zu Kultur, die folglich nur reduzierte Charakterisierung erfährt. Herausgearbeitet werden sollen vor allem die Umfänge, Eigenschaften und Grenzen der auf Kultur bezogenen Naturbegriffe. Das Feld dieser Bedeutungen ist in einer Pluralität von sich teils überschneidenden, teils wechselseitig ergänzenden Naturbegriffen eingebettet. Die kennzeichnenden Merkmale dieser Vielfalt sind zum einen der florierende Gebrauch traditioneller Semantiken und zum anderen die Orientierung am Erkenntnisstand von Naturwissenschaft und Technik. Weil erst vor diesem Hintergrund die Spezifität der Beziehung von Natur und Kultur sowie ihrer 1.5: Natur Kultur und ihr Anderes 61 Bestimmungselemente deutlich wird, beginne ich mit einer Vorbemerkung zum Naturdiskurs (1). Im Anschluss daran stelle ich fünf Varianten der Verhältnisbestimmung von Natur und Kultur vor. Bei den ersten beiden handelt es sich um die klassischen Entgegensetzungen von Natur zu Technik einerseits und zu Geschichte andererseits. Die Differenz von Natur und Technik geht auf Aristoteles zurück und hat sich bis heute vor allem Aktualität im lebensweltlichen Erfahrungsbereich bewahrt. Moderne Lebenswelten sind wesentlich künstlich hergestellte Welten, in denen nichtmenschliche Natur die Funktion einer kompensierenden Zierde erfüllt (2). Den lebensweltlichen Nahbereich des direkt Wahrnehmund Veränderbaren transzendiert die exemplarisch von Jean-Jacques Rousseau formulierte Gegenüberstellung von Natur und Geschichte. Natur zu begreifen, setzt bei Rousseau eine elaborierte Kulturkritik voraus, die weder allein noch überhaupt aus alltagspraktischer Erfahrung erwachsen muss. Sein Begriff einer ursprünglichen Natur ist insbesondere für ökologische und ethische Naturdiskurse grundlegend geblieben (3). Übergangsbereiche von Natur und Kultur sowie Bereiche, in denen sich zwischen beiden nicht mehr sinnvoll unterscheiden lässt, sind in den vergangenen zwei Jahrhunderten zunehmend zum Gegenstand wissenschaftlicher Arbeit geworden. Die Vielfalt der gegenwärtigen Forschungen in diesem Zusammenhang gestattet keine einheitliche Bestimmung des Natur-Kultur-Verhältnisses. Es lassen sich jedoch gemeinsame Strukturen bevorzugter Thematisierungsrichtungen ausmachen. Dazu gehört das Festhalten an den beiden, nicht dualistisch aufgefassten Begriffen als Bezeichnung von Gegenstandskomponenten. Hieran anknüpfend schlage ich vor, die Begriffe als polare Extreme eines Feldes von Mischungszuständen zu verstehen (4). Abschliessend folgen die zwei Varianten, in deren Konsequenz es liegt, die Legitimität jeweils eines der beiden Begriffe zu bestreiten: Die naturalistische und die kulturalistische Variante. Sie rekurrieren jeweils beide auf einen historischen Prozess und sind als theoretisches Programm formuliert (5 und 6). Durch alle vorgestellten Varianten zieht sich eine ambivalente Struktur der Naturbegriffe, die entweder auf kulturelle Entitäten als ihr Anderes bezogen 62 Erfahrung / Schiemann ist oder immanenten Ausdruck findet. Die Mehrdeutigkeit werte ich als Zeichen einer Begriffstransformation, die den Beginn einer grundlegenden Veränderung der Umweltbeziehungen des Menschen reflektiert und deren Ausgang noch offen ist. Man kann gegenwärtig nicht wissen, welchen weiteren Verlauf die angefangene Entwicklung der Potenzen zur umfassenden Gestaltung der vorgegebenen materiellen Bedingungen nehmen wird. Der erst langsam aufkommende und vielleicht nicht weit reichende Möglichkeitsspielraum bezeichnet aber schon einen technischen und ethischen Problembestand, der über den Horizont der Varianten hinausweist (7). 1. pluralität der Natur Von kaum einer wirkungsgeschichtlich bedeutsamen Definition von Natur ist in den letzten Jahrzehnten behauptet worden, ihr komme keine Relevanz für den gegenwärtigen Naturdiskurs zu. So hat sich Jürgen Mittelstrass für eine Aristotelisierung der Natur eingesetzt, Robert Spaemann religiöse Naturvorstellungen zur Sicherung der Basis einer menschenwürdigen Existenz für unverzichtbar gehalten, Klaus Michael Meyer-Abich eine physiozentrische Position mit Bezug auf Platon und Nikolaus von Kues begründet und Lothar Schäfer einen Naturbegriff im Rückgang auf Kants Unterscheidung zwischen empirischer und intelligibler Welt entwickelt um nur einige Beispiele aus dem deutschsprachigen Raum zu erwähnen.4 Die Gleichzeitigkeit des ehemals Ungleichzeitigen ist um so beachtlicher, wenn man bedenkt, dass der ausgeprägte Traditionsbezug des Naturdiskurses im Zeichen einer exponentiellen, durch Innovation gekennzeichneten Entwicklung der naturwissenschaftlich-technischen Erkenntnis steht. Seit dem Beginn der Neuzeit, vor allem aber im letzten Jahrhundert haben grundlegende Momente aller Vorstellungen von Natur einen tiefgehenden Wandel durch die Theorien und Anwendungen der experimentellen Wissenschaften erfahren. Diese Verwis4 Mittelstrass (1982); Spaemann (1980); Meyer-Abich (1997); Schäfer (1993). senschaftlichung und Technisierung des Naturverständnisses geht massgeblich auf die physikalischen, biologischen und medizinischen Disziplinen zurück. Sie haben auf das Verständnis der elementaren Materien und Kräfte, von Raum, Zeit und Kausalität, des Universums, der irdischen Lebensund Artenentstehung sowie des menschlichen Körpers einen tiefgreifenden Einfluss ausgeübt, dem sich kein Naturbegriff entzogen hat. Begriffstheoretisch betreffen diese Transformationen jedoch vornehmlich nur die Intensionen, d. h. Eigenschaften von Natur (bzw. eines korrespondierenden, Wirklichkeitsbereiches), die gegebenenfalls in ihren, vollständigen konjunktiven Definitionen auftreten. Sie stellen die Extensionen, d.h. die Klasse der Gegenstände, auf die sich die Naturbegriffe (bzw. ihre Substitute) jeweils beziehen, meist nicht sätzlich in Frage. Diese bemerkenswerte Relation zwischen verhältnismässig stabilen extensionalen und wandlungsfähigen intensionalen Grundbestimmungen zur Erklärung der unübersichtlichen '-1"~'\..J"",.'L.lil>' keit von Traditionsbezug und Innovationsorientierung bei. In aller Regel reichen die vielfaltigen Möglichkeiten, den Umfang von Natur begrifflich festzulegen, weit in die Vergangenheit zurück, während die davon unabhängigen, nicht auf einen Begriffsumfang restringierten Intensionen eher jüngeren Datums sind. Zur Verdeutlichung können Gruppen von Naturbegriffen die christlichen die cartesischen dienen, die sich im Hinblick die Kulturbestimmung anbieten, da sie sich dem Anspruch verbinden, dieser voranzugehen,'; Als ein gemeinsames Kennzeichen der christlicheñ' Naturbegriffe kann man ihre Auffassung der Natur~~ als göttliche Schöpfung begreifen. Unter dem Ein"" druck naturwissenschaftlicher Theorien hat diese i' Gruppe zwar ihre ursprünglichen Begriffsumfange.i;, korrigieren müssen. Grob gesprochen erstreckt sich,; der Bereich des Natürlichen in heutigen Bedeutun*~, gen weiter in die kosmische Vergangenheit und in ( den kosmischen Raum hinein als bei den vorneu~ zeitlichen christlichen Naturvorstellungen. Doch die positive Rezeption der wissenschaftlichen Erkenntnisse hat die Prämisse der Extension, die Unterscheidung von Natur und Schöpfer, nicht ausser Geltung gesetzt. Das experimentelle Wissen erreicht weder Anfang noch Ende der von der christlichen Religion angenommenen Welt. Auch die mit Extensionen verbundenen Naturmerkmale von christlichen Begriffen (z. B. Bewahrungsauftrag des Menschen als Stellvertreter Gottes auf Erden) haben in Zeiten der zunehmenden Verwissenschaftlichung und Technisierung Bestand behalten.5 Der auf Rene Descartes zurückgehende und insbesondere für das Verständnis mentaler Phänomene aktuelle Naturbegriff definiert sich durch seine Entgegensetzung zum »Geist«, der ursprünglich eine autonome, also auch ahistorische Instanz der Erkenntnis und des Handelns meinte.6 Heutige Begriffe des Geistes bzw. des Mentalen bezeichnen die nur aus der Perspektive der ersten Person singular privilegiert zugängliche Welt des Erlebens und der Reflexion. Demgegenüber umfasst die cartesische Natur die Welt, auf die man sich aus der Perspektive der dritten Person bezieht, und folglich ungleich mehr als die nicht geschaffene Wirklichkeit. Cartesische Natur ist das ganze Sein bis auf Gott und die nur selbst erfahrbare Subjektivität. Auch bei der Differenz der Perspektiven der ersten und der dritten Person handelt es sich um eine Grenzziehung, die naturwissenschaftliche Erkenntnis nicht aufhebt. Deren experimentelle, durch Wiederholbarkeit und Quantifizierung gekennzeichnete Verfahren kommen nur zu Aussenansichten ihrer Objekte und bleiben auf eine Introspektion, die gar keiner wissenschaftlichen Methode folgen muss, unanwendbar. Für die den gegenwärtigen Naturdiskurs kennzeichnende Bedeutungsvielfalt findet man in der Geschichte des Naturbegriffes am ehesten Vergleiche in den Perioden seines grundlegenden Wandels wie etwa zu Beginn der Neuzeit.? Historisch ist der Naturbegriff indes nie eindeutig gewesen. Bereits an seinem Ursprung steht ein charakteristischer Doppelsinn, der sich bis heute durchgehalten hat. Der griechische Ausdruck »physis«, von dem das lateinische >matura« und das deutsche Wort »Natur« abstammen, meinte zum einen die Beschaffenheit oder das Wesen, zum anderen den organischen Prozess des Werdens und Aufgehens.8 Beide Bedeutungen gingen in die Vorstellung ein, das Wesen eines Organismus komme aus dem Wachsen her, das das Wesen der Welt sei. Mit der heute wirksamen Aufhebung der Bedeutungsverbindung ist die ehemalige Auszeichnung des Organischen ge1.5: Natur Kultur und ihr Anderes 63 genüber dem Unorganischen gefallen und der Doppelsinn geblieben: Wesen einer Sache zum einen und Merkmal eines Gegenstandes oder gesonderter Gegenstandsbereich zum anderen. 2. Natur und Technik: Das Beispiel des aristotelischen Naturbegriffes Auch die Vorstellung, Natur sei das vom Menschen nicht Geschaffene, wurzelt in der Antike und erhält nur ihre für die Moderne spezifische Kontur nach dem Beginn der Neuzeit. Ihren ersten und zugleich wirkungsgeschichtlich überragenden Ausdruck findet sie in der aristotelischen Entgegensetzung von physis und techne. Die Nichtnatürlichkeit des vom Menschen Geschaffenen beschränkt Aristoteles noch ganz auf die künstlerischen bzw. technischen Fertigkeiten und ihre (nicht unbedingt gegenständlichen) Produkte. Die unter seinen Begriff »techne« subsumierten Tätigkeiten umfassen allerdings ein ungleich weiteres Spektrum als heute gebräuchliche Technikbegriffe, nämlich jede auf die Realisierung von feststehenden Zielen gerichtete Tätigkeit.9 Unter anderem rechnet er zur techne die Handwerke, die Medizin, die Staats-, Kriegsund Haushaltsführung, die Rhetorik, die Dichtung, sowie die bildenden und darstellenden Künste.1O Die von techne geschiedene Lebenspraxis ist wie der Mensch als beseeltes Lebewesen in einen übergreifenden Naturzusammenhang integriert. Dem Menschen kommt damit eine Doppelbestimmung zu: Er ist das Nichtnatürliche hervorbringende Naturwesen. 5 Zwei einführende Titel aus der beachtlich anwachsenden Literatur zum Verhältnis von Naturwissenschaft und christlicher Religion: AudretschlMainzer (1990); Drees (1996). 6 Zu Descartes' Naturbegriff vgl. Schiemann (1996). 7 Unter den Periodisierungen der Naturvorstellungen lässt sich eine Tendenz zur Dreibis Vierteilung in griechische Antike, teilweise Mittelalter, Neuzeit und Modeme feststellen: vgl. Collingwood (1945); Glacken (1976); Moscovici (1990); Gloy (1995f:); Schiemann (1996). Zur Bedeutungsvielfalt im Übergang zur Neuzeit vgl. Kessler (1994). 8 Patzer (1945). 9 Aristoteles, Nikomachische Ethik I 1, 1094a3 ff., und VI 4, 1140a1 ff. Eine Übersicht über heutige Technikbegriffe bietet Rapp (1978). 10 Bonitz (1955) 758b25ff. 64 Erfahrung / Schiemann Zur physis gehört »ein jedes [... , das 1 in sich selbst einen Anfang von Veränderung und Bestand, teils bezogen auf Raum, teils auf Wachstum und Schwinden, teils auf Eigenschaftsveränderung« hat. 11 Das Charakteristikum dieses Selbstbewegungskriteriums ist sein Bezug auf wahrnehmbare Prozesse und Zustände. Nicht auf geometrische Punkte, sondern auf ausgedehnte Körper referieren die räumlichen Bestimmungen, nicht in unendlichkosmischen, sondern in endlich-irdischen Zeitintervallen vollziehen sich die Veränderungen des Wachsens und Schwindens, nicht einen abstrakten, sondern einen konkret-sinnlichen Wandel wie den von Farbe, Wärme oder Härte meinen die Eigenschaftsveränderungen. Der unbestimmte Artikel in der Naturdefinition sorgt für den Gegenstandsbezug: Was auch nur »einen Anfang« in sich hat, fällt in den Bereich der physis. Nur das immanente Bewegungsprinzip ist in absolutem Sinn von menschlicher Verfügung frei. Auf den natürlich bewegten oder an einem natürlichen Ort befindlichen Gegenstand können ausserdem noch weitere Ursachen einwirken. Pflanzen und Tiere verlieren bei Aristoteles nicht ihre Naturzugehörigkeit, wenn sie auf die Pflege des Menschen angewiesen sind. Auch eine Schnittblume, die in einer Vase weiter wächst, würde er selbstverständlich als physis ansehen. Zur physis zählt ferner alle unbeseelte Materie, da sich deren Bewegungstendenzen auch dem 11 Aristoteles, Physik II 1, 192b13ff., zit. nach Schiemann (1996). 12 Die Lebensweltlichkeit und Aktualität der aristotelischen Technikund Naturbegrifflichkeit haben Mittelstrass (z. B. 1982) und neuerdings auch Habermas (2001, S.80ff.) hervorgehoben. 13 Diese Richtung erfasst freilich nur einen eng begrenzten, auf den Kontrast von Natur und Kultur fokussierten Teil des neuzeitlichen Naturdiskurses. Kulturbestimmungen, die im Kontext anderer Entgegensetzungen von Natur und Nichtnatur stehen, bleiben aus Gründen der Umfangsbegrenzung unberücksichtigt. Wo Natur nicht in Abgrenzung zu Kultur definiert wird, orientiert sich ihr Begriff weniger an vorstaatlichen oder vorgeschichtlichen Zuständen als an gegenwärtigen, meist materiellen Bedingungen des menschlichen Lebensraumes. Beispiele hierfür sind Leibniz' Entgegensetzung von Natur und Gnade, Kants Unterscheidung von Phänomenon und Noumenon, Schellings Differenz von Natura naturata und Natura naturans sowie Hegels Dialektik von Natur und Geist. Zu diesen bedeutenden neuzeitlichen Bestimmungen vgl. Böhme (1989). Selbstbewegungsprinzip unterordnen. Technisch ist einzig die vom Menschen hergestellte Form. Aristoteles' Naturbegriff stellt immer noch eine Leitvorstellung dar. Seine alltagspraktische Brauchbarkeit bewährt sich vor allem in der unprofessionellen, selbstverständlich vollzogenen Lebenspraxis.u Von den künstlich hergestellten Umwelten, in denen sich diese Praxis in der Modeme gewöhnlich vollzieht, setzen sich die aristotelisch verstandenen Naturgegenstände die ungeformte Materie, die Pflanzen, Tiere und Menschen allermeist deutlich ab. Das Selbstbewegungskriterium scheitert erst, wo menschliche Herstellungen als solche nicht mehr erkennbar sind oder künstliche Formgebung aristotelische Natürlichkeit sogar vortäuscht. Hierunter fallen auch technische Vorgänge, die innerlich bewegt aussehen, aber auf äussere Ursachen zurückgehen. Wo seine Klassifikationspotenz versagt, weil sie nicht anwendbar ist oder zu falschen Resultaten führt, bewährt sich der aristotelische Begriff dennoch solange, wie die Gliederungslücke auffällig oder gar als Mangel präsent bleibt. Lebensweltlich ist man etwa immer noch irritiert, wenn man erkennen will, aber nicht mehr kann, ob es sich bei einem Gegenstand um eine Kunstoder Naturblume handelt oder ob man ein Telephongespräch mit einem Menschen oder einem Computer führt. 3. Natur und Geschichte: Das Beispiel des rousseauschen Naturbegriffes Im Verhältnis zu den mit dem Beginn der Neuzeit aufgekommenen Unterscheidungen von Natur und Kultur setzt Aristoteles nur einen kleinen Ausschnitt von Gegenständen der Natur entgegen. Die neuen Begriffsumfange ordnen nicht mehr nur Herstellungen, sondern auch Handlungen und ihre Folgen dem Nichtnatürlichen zu. Zum Inbegriff der Natur werden vorstaatliche (T. Hobbes, J. Locke) oder vorgeschichtliche (J.-J. Rousseau) Urzustände, die räumlich und zeitlich an nicht mehr erreichbaren Rändern des Kulturellen liegen und dessen bloss noch fiktives Gegenbild bilden.13 In der begrifflichen Entfernung der Natur aus dem Lebensumkreis des Menschen reflektiert sich ein weltanschaulich und gesellschaftlich motiviertes Abgrenzungsbedürfuis des aufsteigenden Bürgertums.14 Darüber hinaus reagiert diese neuzeitliche Semantik aber auch auf die mit dem 18. Jahrhundert hervortretende Zunahme der Ausbreitung der Zivilisation und ihrer Eingriffe in die Natur. Schon mit dem 16. und 17. Jahrhundert führt in der europäischen Landwirtschaft eine vorindustrielle »Modernisierung« zur Reduktion des Brachlandes, zum Auslaufen der Gemeindeflächen, zur Parzellierung des Landes und zur anwachsenden Bedeutung des Viehbestandes. Zwischen 1700 und 1770 steigt der Ernteertrag in Frankreich um 60 Prozent, in England verdoppelt er sich zwischen 1750 und 1850.15 Mit der Wende zum 19. Jahrhundert 'kommt es dann zu einem Umbruch in der Entwicklung der Produktivkräfte, den UmwelthistorikerInnen mit der Erfindung des Feuers oder der Land- 'wirtschaft vergleichen. Auf grosser Stufenleiter ent- 'faltet sich die fabrikund maschinenmässige Her- ,stellung von Gütern und ihr länderübergreifender Handel, nimmt der Verbrauch von Holz, Kohle und ,.:später von Öl und Gas zul6 und werden bisher noch ,ungenutzte Naturbereiche in Ressourcen, Baugrund ,oder Kulturlandschaften umgewandelt. Die neuzeitlichen Natur-Kultur-Kontrastierun- .gen entstehen, noch bevor sich die ganze Tragweite *des Transformationsprozesses abzeichnet. 17 Da sie i:sich in begrifflich ausgebildeter Gestalt exemplaan Jean-Jacques Rousseaus Entgegensetzung Natur und Geschichte diskutieren lassen, soll dessen Naturverständnis ausführlicher eingewerden.18 über die auf Rousseau, dem Beder modernen Kulturkritik, zurückgehenRichtungen der Romantik sowie über die von ebenfalls stark beeinflusste kantianische und idealistische Philosophie hat dieser Begriff n'p"NPfm-p,;fp,nrlp Wirkung bis in die Gegenwart. Er aus einer radikal-aufklärerischen Kritik hervor, sich gegen einen fehlgeleiteten wissenschaftlichChrlis<:hen Fortschritt und die damit verbundenen richtet. Ihnen hält Rousseau die nstruJ;,tlCIll eines ursprünglichen Naturzustandes Kontl:as1:bil,d entgegen, indem er von der gegenWelt gedanklich alles abzieht, was auf "-ß""U.U\.l,'''" Einfluss zurückgeht. 19 Extension des Naturbegriffes findet damit sein modernes semantisches Minimum, die Menschen unberührte Gegenstandswelt. Sie von Rousseau in die zwei zeitlich und räum1.5: Natur Kultur und ihr Anderes 65 lieh zunächst entgegengesetzten Teile der äusseren und inneren Natur differenziert. Eine vom menschlichen Einfluss gänzlich freie äussere Natur existiert für ihn in der Umgebung des Menschen bereits nicht mehr. »Der Mensch zwingt ein Land, die Erzeugnisse eines anderen hervorzubringen, einen Baum, die Früchte eines anderen zu tragen. Er vermengt und vertauscht das Wetter, die Elemente und die Jahreszeiten. Er verstümmelt seinen Hund, sein Pferd, seine Sklaven. Alles dreht er um, alles entstellt er. Er liebt die Missgeburt, die Ungeheuer. Nichts will er haben, wie es die Natur gemacht hat, selbst den Menschen nicht.«20 Im Gegensatz zur äusseren liegt die unberührte innere Natur, die Rousseau durch Freiheit, Perfektibilität, Selbstliebe und Mitleidsvermögen kennzeichnet,21 noch in der Reichweite des einzelnen Individuums. Die nach dem Urzustand einsetzende Kultivierung hat nicht zur Zerstörung dieses natürlichen Kerns, sondern zu unterschiedlichen Graden der »Entfremdung« des Menschen von ihm geführt. Während das traditionelle Landleben in seiner instinktiven Einfalt naturverbunden geblieben ist,22 stehen die Menschen der städtischen Kulturen, die Rousseau in grösstem Abstand zu Natur sieht, ihrer inneren Natur fremd gegenüber. Sie können nur im Zuge einer persönlich vollzogenen Kulturkritik das in ihnen ruhende Naturerleben wieder freilegen. Zur Förderung der immer noch möglichen Aufhebung der Naturentfremdung bedarf es pädagogischer Massnahmen und politischer Reformen. 14 Horigan (1988, So4ff.). 15 Simmons (1989, S. 112f.). 16 Simmons (1989, S. 196f. 17 Luhmann (1986, S. 14) glaubt immerhin »erste Möglichkeiten eines Umweltbewusstseins« in der im 18. Jahrhundert aufkommenden Entgegensetzung von Natur und Geschichte zu erkennen. 18 Auch Moscovici (1990, S. 21 ff.) führt die Entgegensetzung von Natur und Geschichte auf Rousseau zurück. 19 Rousseau (1978, S.77ff.). 20 Rousseau (1971, S.9). Diese erstaunlich aktuellen und für Rousseau typisch polemischen Worte aus dem ersten Absatz des »Emile« veröffentlichte er 1762. 21 Rousseau (1978, S.99ff.). Die Perfektibilität bezeichnet das nicht teleologisch verfasste Vermögen des Menschen zur Vervollkommnung seiner Lebensverhältnisse, vgl. Rousseau (1978, S. 103 f.). 22 Rousseau dachte vor allem an die Schweizer Bergbauem. 66 Erfahrung / Schiemann Rousseaus Erziehungsprogramm schützt die innere Natur der Heranwachsenden vor schädlichem gesellschaftlichen Einfluss und stützt sich auf den gezielten Einsatz der noch wirksamen Kräfte der äusseren Natur.23 Bei Rousseau heisst auch schon ein Bereich Natur, wenn die Beseitigung menschlicher Eingriffe nachträglich geschieht, nur punktuell vorgenommen oder sogar nur vorgetäuscht wird. Für letzteres ist Julies Garten in der »Neuen HeJ.oi'se« vorbildlich. In ihm sieht man »nirgendwo [ ... ] Fusstritte von Menschen« und erhält den Eindruck, »die Natur [habe] alles getan«; aber sie hat das nur »unter [ ... ] Anleitung« Julies zustande gebracht, so dass sich in ihm nichts befindet, das sie »nicht angeordnet hätte«.24 Die neu geschaffene Natur wird Teil der hergestellten Wirklichkeit und als solche überhaupt erst von Kultur erkennbar unterschieden. Kultur kann ihres Abstandes zur ehemaligen Natur nur in Vergegenwärtigung von anschaulichen Konstruktionen und Inszenierungen eingedenken, die von Ideologie nicht frei auf den aristotelischen Begriff zurückgreifen und sich in der Gestaltung von Landschaften, Parks und Gärten realisieren. Rousseau steht dem Kultivierungsprozess bekanntermassen äusserst ambivalent gegenüber. Einerseits bewertet er jeden Schritt, der über die erste, noch glückliche Stufe nach dem Naturzustand hinausgeht, negativ. Die menschliche Geschichte ist ein tragisches Verfallsgeschehen. Ein Verhängnis zwingt einem von Natur vereinzelten Wesen gnadenlos die Soziabilität auf. Andererseits ist Rousseau nicht nur von der Unurnkehrbarkeit des Gesamtprozesses überzeugt, sondern darüber hinaus am emanzipatorischen Ziel eines gesellschaftlichen Zusammenschlusses orientiert. In diesem verwirklichen sich die menschlichen Naturbestimmungen, namentlich die Freiheit, auf höherer Stufe. Mit der 23 Rousseau (1971). 24 Rousseau (1978, S.499 und 493). 25 Rousseau (1977, L Buch, 8. Kap.). 26 Rousseau (1978, S.219ff.). Seiner Kulturkritik widersprechend, legitimiert Rousseau allerdings auch Unterdrückungsverhältnisse als mit dem ursprünglichen Naturzustand vereinbare. So reduziert er die gesellschaftliche Ungleichheit zwischen den Geschlechtern auf eine unhintergehbare Naturdifferenz und leitet die untergeordnete Stellung der Frau aus ihrer angeblich grösseren Natumähe her. in freiem Beschluss geschaffenen Republik verlässt der Mensch erst endgültig den ursprünglichen Naturzustand25 und bleibt zugleich an ihm als unvergänglichem Ideal orientiert. Für Rousseau stehen die modemen Gesellschaften zwischen republikanischem Endund ursprünglichem Naturzustand. Letzterem viel ferner, als sie selbst wähnen, fallen sie in ihren Machtund Herrschaftsexzessen um so unvermittelter wieder auf Natur zurück, die dadurch in ihr Gegenteil verkehrt wird. Die »Dialektik der Aufklärung« präludierend, erkennt Rousseau die Naturhaftigkeit der Kultur gerade in ihrer menschenverachtenden, sich selbst nur potenzierenden Gewalt. Die in seelischem und körperlichem Verfall, Unterdrückung und Kriegen durchbrechende Natur hat keine Ähnlichkeit mit der ursprünglichen.26 Mithin lassen sich bei Rousseau verschiedene Bedeutungen von Natur unterscheiden, deren Zusammenfassung in einem Begriff nicht unproblematisch ist. Während er den ursprünglichen Naturzustand als Negation der menschlichen Geschichte strikt statisch denkt, resultieren die nachträglichen Herstellungen von Natur und die Naturhaftigkeit der modemen Gesellschaft aus dem historischen Prozess. Dass der von Widersprüchen nicht freien Begrifflichkeit gleichwohl eine kaum zu überschätzende Aktualität zukommt, verdankt sich hauptsächlich der Ausrichtung seiner Kulturkritik an der von menschlichem Einfluss freien Natur. Diese Orientierung eignet sich in einer Weise, die Rousseau kaum vorhersehen konnte, zur Beurteilung der Randbedingungen des Umweltproblems, einer der beiden Ursachen für die modeme Relevanz der Naturthematik. Das Ausmass der weltweiten Nutzung, Belastung und Veränderung von materiellen Lebensbedingungen lässt sich am Rückgang von rousseauscher ursprünglicher Natur gleichsam messen. Zur vorzivilisatorischen Wirklichkeit gehören etwa grundlegende Strukturen der Atmosphäre, die gegenwärtig mit kaum absehbaren Folgen zerstört werden, die einer Dezimierung erdgeschichtlicher Grössenordnung ausgesetzte Artenvielfalt oder die nicht emeuerbaren »Ressourcen«, welche bei fortgesetzter Relation von Neuerschliessung und Verbrauch spätestens in wenigen Jahrhunderten erschöpft sein werden. Weder bewertet Rousseaus Grenzziehung diese gefahrdeten Naturen, noch gibt sie eine Handlungsorientierung vor. Sie verhält sich gegenüber den divergierenden Haltungen, mit denen man Natur schützen, ausbeuten oder auch technisch ersetzen kann, indifferent. Natur als der von menschlichem Einfluss noch oder wieder freie Wirklichkeitsteil hat auch weltbildund wertübergreifend in naturethische und ökologische Diskurse Eingang gefundenP In ihrer Offenheit gegenüber kultureller Gestaltung eignet sich diese Bedeutung für eine Abstufung unterschiedlicher Grade der Natürlichkeit (vgl. die Beispiele am Ende des nächsten Abschnittes). Obwohl sich wichtige Elemente von Rousseaus Begrifflichkeit in heutigen Umweltdiskursen unschwer nachweisen lassen, fällt sein Name dort nur selten. Dies geht auf eine einseitige Rezeption zurück, die bis in die Gegenwart dafür gesorgt hat, dass man Rousseau kaum erwähnen kann, ohne dem Vorurteil entgegentreten zu müssen, dieser Autor stehe für die wahnwitzige Idee einer Weltverbesserung durch Rückkehr zum Naturzustand. Trotz ihrer Historisierung bleibt Rousseaus Naturbegrifflichkeit der Geschichtslosigkeit des ursprünglichen Naturzustandes verpflichtet. Alle Veränderung an Natur geschieht durch den Menschen; sich selbst überlassen, würde sie sich ewig gleich bleiben. Auch diese Statik und Konstanz rührt vom aristotelischen Begriff her. Rousseau befindet sich unmittelbar vor einem epochalen Wandel des Wissenschaftsbegriffes, in dem nach M. Foucault die Forschungsgegenstände ihren Charakter als unabhängige Repräsentationen verlieren und sich beginnen, durch innere Prinzipien zu organisieren.28 W. Lepenies fasst diese Umwälzung unter dem Stichwort »Verzeitlichung« und meint damit den Durchbruch des Entwicklungsgedankens und die Prozessualisierung von Zeitvorstellungen.29 Obwohl der moderne Naturdiskurs im Zeichen dieser Temporalisierung steht, hat Rousseaus Naturzustand auch in seiner zeitlichen Charakterisie- . rung keineswegs alle Geltung verloren. In vielen Bedeutungen bezeichnet Natur heute Wirklichkeiten, die im Gegensatz zur sich fortwährend beschleunigenden Kulturentwicklung und ihrer vielfältigen Erscheinungsformen nur langsamer und universeller Veränderung folgen. Was Rousals fiktiven Gegensatz versinnbildlichte, durchzieht gegenwärtig als faktische Differenz von natür1.5: Natur Kultur und ihr Anderes 67 lichen und kulturellen Entwicklungsgeschwindigkeiten und Varianzbreiten den wissenschaftlichen Diskurs. 4. Natur im wissenschaftlichen Diskurs Im Anschluss an Rousseau lässt sich der Kulturbegriff durch die explizite Aufnahme des historischen Momentes präzisieren. Er gewinnt damit eine für wissenschaftliche Analysen schon hinreichende Deutlichkeit als »Sammelbegriff für alle diejenigen Erscheinungen der [ ... Gleschichte [ ... J, mit denen Menschen natürliche Gegebenheiten einschliesslich ihrer eigenen Natur im Sinne aktiver Daseinsgestaltung weiterentwickeln und überschreiten«.3o Natur, die dieser Begriff voraussetzt, bleibt ohne expliziten Kulturbezug analysierbar und bestimmt nur die äusseren Grenzen von Kultur. Der Spezifität des wissenschaftlichen Verfahrens ist es geschuldet, dass der Grossteil der wohl definierten wissenschaftlichen Gegenstandsbereiche und Methoden gegenüber gegenwärtigen Zuordnungen zu Natur oder Kultur neutral ist. Die Thematisierung von kulturellen Faktoren der Forschung spielt in den Naturwissenschaften so gut wie keine Rolle, während umgekehrt die naturalen Voraussetzungen der menschlichen Zivilisation in den Kulturwissenschaften meist nur als Randbedingungen einhergehen. Zur Analyse der Beziehungen von Natur und Kultur kommt es aber auch in Disziplinen nur selten, die sich ausschliesslich mit Phänomenen befassen, für die diese Beziehungen konstitutiv sind wie die Ingenieurwissenschaften, die nach kulturellen Vorgaben auf Natur als Ausgangsmaterial einwirken, oder die Medizin, die mit dem menschlichen Körper das Paradigma eines kulturgeprägten Naturgegenstandes vor sich hat. 27 Siehe etwa Krebs (1999, S.340f.) und Eser/Potthast (1999, S.14f.). 28 Mit der Wende zum 19. Jahrhunderts dringt eine "tiefe Historizität [ ... ] in das Herz der Dinge ein, isoliert sie und definiert sie in ihrer eigenen Kohärenz, erlegt ihnen Ordnungsforrnen auf, die durch die Kontinuität der Zeit impliziert sind« (Foucault, 1978, S.26). 29 Lepenies (1976). 30 Holzhey (1999, S.33). 68 Erfahrung I Schiemann Erst im Rückblick auf die Wissenschaftsentwicklung der letzten zwei Jahrhunderte tritt hervor, dass das Natur-Kultur-Verhältnis nicht nur implizit zunehmend zum Gegenstand eines teils eher kulturwissenschaftlichen, teils eher naturwissenschaftlichen Interesses geworden ist. Schon Rousseaus Kulturkritik steht im Kontext einer frühen Begründung der Humanwissenschaften, die ihren Gegenstand von Natur abzuheben versuchen.31 Wenig später gelingt Kant eine in gewisser Weise umgekehrt gerichtete Begründung der Naturwissenschaften durch Absetzung der kausalen Naturforschung von der vernunftgeleiteten Kulturgestaltung (vgl. Abschnitt 6). In den geologischen und biologischen Wissenschaften setzt im Zuge der Verzeitlichung eine Historisierungsbewegung ein, die mit Darwins Evolutionstheorie, nach der die Kultur aus der Naturentwicklung hervorgeht, anhaltende Dominanz gewinnt. Seit Anfang des vergangenen Jahrhunderts finden in den physikalisch-chemischen Wissenschaften ebenfalls vermehrt Aspekte Eingang, die vordem ausschliesslich für Kennzeichen des Kulturellen gehalten wurden: Wahrscheinlichkeit bei qantenmechanischen Ereignissen, Kontingenz bei Randbedingungen astronomischer Vorgänge, Spontaneität bei chemischen Reaktionen, die Ent31 Horigan (1988, S.7 und 70f.). 32 Zur ersten Übersicht vgl. Stöckler (1998). 33 Z.B in den bahnbrechenden Arbeiten von T. S. Kuhn. 34 Milton (1996). 35 Wien 2000. 36 Frankfurt/M. 2000. 37 SchwalbachlTs. 1997. 38 Berlin 1997. 39 München 1997. 40 München 1986. 41 Für die auf das 18. Jahrhundert zurückgehende Völkerkunde und Anthropologie argumentiert Horigan (1988, S.102ff.) für eine gleichgewichtige Berücksichtigung natürlicher und kultureller Faktoren. In ähnlicher Weise lässt die Aufarbeitung der gut 150jährigen sozialwissenschaftlichen Thematisierung des Verhältnisses von Natur und Gesellschaft Görg (1998, S. 12) zu dem Schluss kommen, dass sich »Naturalismus versus Soziozentrismus wenn nicht überwinden so doch in ihrem starren Gegensatz auflösen« lassen. Mit Blick auf die historischen und aktuellen Wahrnehmungsformen von Natur glaubt Sieferle (1999, S.17f.), dass die Positionen des Naturalismus und Kulturalismus gleichrangig sind und zwischen ihnen »nicht abschliessend entschieden« werden könne. Einerseits könnten »unterschiedliche Kulturen [ ... J nicht stehung von Neuem bei chaotischen Systemen usw.32 Hieran anschliessend haben auch die kulturellen Bestandteile der naturwissenschaftlichen Erkenntnis grössere Aufmerksamkeit in der Wissenschaftstheorie gefunden.33 Eine dazu partiell gegenläufige Bewegung bildet der gesamte Komplex der Intelligenzund Verhaltensforschung, der materielle Bedingungen kultureller Phänomene zum Gegenstand hat und zu dem die Hirnforschung, Forschungen im Bereich der künstlichen Intelligenz und die biologische Verhaltensforschung gehören. In besonderer Weise sind schliesslich auch die ökologischen Fächer mit dem Natur-Kultur-Verhältnis konfrontiert.34 Im Umfeld dieser, hier keineswegs vollständig aufgezählten Grenzregionen findet typischerweise auch die Kontroverse zwischen naturalistischen und kulturalistischen Positionen statt, die die Legitimität jeweils eines der beiden Begriffe ablehnen. Doch monistische Auffassungen beherrschen kei- . nesfalls die fachwissenschaftlichen Thematisierungen des Natur-Kultur-Verhältnisses. Stattdessen bestimmt die Differenz sogar noch oder vielmehr: gerade die Arbeit an ihren eigenen Grenzen. Man erkennt diese Ausgangskonstellation bereits an Titeln von Veröffentlichungen, die ihre bereichsübergreifenden Fragestellungen auf die Natur-Kultur~ Unterscheidung beziehen: »Wie das Neue in die Welt kommt: Phasenübergänge in Natur und Kultur«,35 »Selbstrepräsentation in Natur und Kultur«,36 »Natur Kultur: Perspektiven ökologischer und politischer Bildung«,37 »Zwischen Kultur Natur: neue Konturen medizinischen Denkens«,38 »Komplexität und Selbstorganisation: >Chaos< den Naturund Kulturwissenschaften«39 »Selbstorganisation. Die Entstehung von OI'c!nlunlg in Natur und Gesellschaft«.40 Die Titelfahigkeit der Kontrastbegriffe ihre noch wenig erschütterte Stellung im Selbstverständnis der Wissenschaften bzw. in deren öffent~ licher Selbstdarstellung. überdies bringen die koñ junktiven Formulierungen zum Ausdruck, dass die Begriffe nicht Gegensätzliches und Unvereinbares, sondern durch gemeinsame Eigenschaften Verbundenes bezeichnen. Ein ähnlicher Befund lässt sich auch wissenschaftshistorischen und -theoretischen Studien über Forschungen im Grenzbereich von Natur und Kultur entnehmen.4l Dass die Anerkennung der Differenz von Natur und Kultur mit der Ablehnung ihrer Entgegensetzung einhergeht, werte ich als Hinweis auf eine polare Struktur der mit den beiden Begriffen bezeichneten Verhältnisse von Gegenständen und Eigenschaften: Natur und Kultur benennen idealtypisch die gegenüberliegenden Extreme des nicht und des ausschliesslich durch den Menschen Verursachten bzw. Anthropogenen. Zwischen ihnen liegt ein Feld von Zuständen, die in unterschiedlichen Anteilen und Eindeutigkeiten aus ihnen zusammengesetzt gedacht werden können. Für eine deutlich erkennbare Differenzierbarkeit von Naturund Kulturbestandteilen eines Vorganges ist der Spracherwerb typisch: In allen Kulturen gibt ein biologisches Entwicklungsstadium die Rahmenbedingungen für das erste Sprachenlernen vor. Welche Sprache oder Sprachen die Kinder aber lernen, hängt ausschliesslich von der Umgebung ab, in der sie jeweils leben. Andere Vorgänge im übergangsfeld haben eine teilweise unreduzierbare eigene Qualität, wie sich an der Leiblichkeit, sofern man sie denn als Natur-Kultur-Hybrid begreifen darf, zeigen lässt. Beispielsweise bilden im Ausdruck von eigenem Schmerzerleben interkulturell nur schwach variante Reaktionen auf körperliche Verletzungen eine unaufhebbare Einheit mit soziokulturell ausdifferenzierten Bedeutungssystemen der Kommunikation. übergangsphänomene zwischen Natur und Kultur lassen sich gegebenenfalls nach divergierenden Anteilen der idealtypischen Extreme gliedern. Man kann sich das am Beispiel des Vergleiches von Umwelten veranschaulichen: Die Natürlichkeit fällt in einer Grossstadt geringer aus als in ihren dörflichen Randlagen, die stärker kulturell geprägt sind als die forstwirtschaftlich wertvolle Naturlandschaft eines abgelegenen Buchenwaldes, in den mehr menschliche Tätigkeit investiert wird als in den Schutz eines seit Jahrzehnten ausgewiesenen Naturreservates usw. Gegenstandsbereiche, bei deren Analyse das Zusammenwirken von natürlichen und kulturellen Faktoren systematisch nicht unberücksichtigt bleiben darf, bilden jedoch, um es noch einmal zu betonen, nur einen verhältnismässig kleinen Teil im gesamten wissenschaftlichen Objektfeld. Aus wissenschaftlicher Perspektive kommt der polaren übergangszone nur eine beschränkte Reichweite zwischen den zwei nebeneinander bestehenden 1.5: Natur Kultur und ihr Anderes 69 Grossreichen von Natur und Kultur zu. So gut sich Natur und Kultur normalerweise auseinanderhalten lassen, so problematisch wird ihre, erst dann wichtige Differenz im zwischen ihnen liegenden Grenzgebiet. 5. Kultur als Natur: Der Naturalismus Die zweite Ursache für die Bedeutung der Naturthematik in der Moderne, die wachsenden naturwissenschaftlich-technischen Handlungsmöglichkeiten, geht auf die neuzeitliche Revolutionierung der Naturerkenntnis zurück, die die aristotelische Entgegensetzung von Natur und Technik aufhebt. Waren die aristotelischen Handwerke in dem Sinn gegen die Natur gerichtet, dass sie anderen Vorgaben folgten und mehr als die Natur für den Menschen zu leisten vermochten, so geht die Naturwissenschaft seit der Neuzeit umgekehrt davon aus, dass technische Konstruktionen ausschliesslich Naturgesetzen unterworfen und zu ihrem Studium bevorzugt geeignet sind.42 Für den Anfang dieser Entwicklung ist das Werk Galileo Galileis paradigmatisch. Für seine Naturstudien kannte Galilei keine besseren Gegenstände als die Kriegswerkzeuge im Arsenal von Venedig: Um sich Kenntnisse von Naturerscheinungen anzueignen, müsse man sich »um Schiffe, Armbrust und Kanonen kümmern«.43 ohne weiteres universalisiert« werden, andererseits seien "bestimmte abstraktere Grundmuster erkennbar [ ... J, die transkulturell wirksam« seien. Im umwelttheoretischen und ökologischen Diskurs sieht auch Soper (1995, S. 25 ff. und S.125ff.) Anknüpfungspunkte für die Überzeugung, dass Natur und Kultur nicht wechselseitig gegeneinander ausgespielt werden sollten. Die biologischen Thematisierungen von Kultur zeigen nach Sterelny und Griffiths (1999, S. 326) die Unangemessenheit einer Natur-Kultur-Dichotomie. Für die Wissenschaft zeichnet sich nach Latour (1994) insgesamt eine Ersetzung der dualistischen Terminologien durch Begriffshybride ab. 42 Aristoteles kennt zwar nicht identische Gesetze, aber doch auch identische Prinzipien von Natur und Technik (Lehre der vier Ursachen, Verhältnis von Stoff und Form usw.), die es erlauben, von den Strukturen technischer Prozesse auf die der natürlichen jedenfalls analogisch zu schliessen. Doch die Natur legt bei ihm nicht die Reichweite der technischen Möglichkeiten fest. 43 Galilei (1982, S. 195). 70 Erfahrung / Schiemann Die neuzeitliche Naturalisierung der handwerklichen Technik lässt sich als ein erster Schritt zur Naturalisierung der Kultur interpretieren. An den vormals nichtnatürlichen Apparaten und Vorrichtungen enthüllen sich der Wissenschaft die gesuchten Naturgesetze, Handwerk verliert seinen Rang als Inbegriff einer Kulturleistung und fällt der Natur anheim. In der Konsequenz dieser Transformation des Technikbegriffes liegt seine Ablösung vom Begriff der Kunst. Hermann von Helmholtz, Physiker und erster Präsident der physikalisch-technischen Reichsanstalt, stellt im 19. Jahrhundert die »künstlerische« Induktion der für Naturwissenschaft und Technik kennzeichnenden »logischen« Induktion gegenüber. »Künstlerisch« nennt Helmholtz die eine »Art der Induction«, weil sie »im höchsten Grade bei den ausgezeichneteren Kunstwerken« hervortrete.« Sie spiele nicht nur »eine Hauptrolle den psychologischen Vorgängen gegenüber«, womit ihre konstitutive Bedeutung für die »Geisteswissenschaften« begründet sei, sondern auf ihr beruhe »die ganze Ausbildung unserer Sinneswahrnehmungen«.45 Gehört alle Technik zu Natur, kann die moderne Technisierung der Lebensverhältnisse als Fortsetzung der neuzeitlichen Kulturnaturalisierung verstanden werden. In zunehmendem Masse sind seit dem letzten Jahrhundert nicht nur die Produktionsund Reproduktionsverhältnisse, sondern auch die symbolischen Prozesse der gesellschaftlichen Kommunikation in die Abhängigkeit von wissenschaftlicher Technik geraten. Technik heisst in diesem Zusammenhang zweierlei. Zum einen bezeichnet 44 HeImholtz (1862, S.I71). 45 HeImholtz (1862, S. 166 und 171. 46 Diese Voraussage trägt sehr pointiert Kurzweil (1999) vor. 47 Die physikalischen Theorien komplexer Systeme, die Chaostheorie und die nichtlineare Dynamik, nehmen für ihre Gegenstände, zu denen natürliche und technische Prozesse gehören, Instabilitäten an, die sich der Vorausberechnung entziehen, wie beispielsweise die Abhängigkeit der Dynamik gegenüber kleinsten Variationen in den Anfangsbedingungen (»Schmetterlingseffekt«). 48 Vgl. »Technisierung und Gesellschaft« unter >>http://www.ifs. tu-darmstadt.de/gradkoll«. 49 Dress u.a. (1986) und Gleick (1988). 50 Einführend: PauenlRoth (2001). 51 Zur Programmatik der Kr: Haugeland (1987). der Begriff materielle Mitte1systeme, wie automatisierte Produktionsverfahren, Verkehrsund Kommunikationsnetze oder medizinische Techniken. Wissenschaftsund TechniktheoretikerInnen prognostizieren für die Erzeugung solcher Systeme einen einschneidenden Innovationsschub durch die sich beschleunigende Entwicklung von Robotik, Nanotechnologie und Informatik.46 Mit anwachsendem Komplexitätsgrad der zu kontrollierenden Systeme, d.h. mit vermehrten möglichen Interaktionen innerhalb der Systeme und zwischen ihnen, könnten allerdings Grenzen der Beherrschbarkeit den Möglichkeitsspielraum der technischen Weltgestaltung einschränken.47 Technik meint zum anderen aber auch habituelle Verfahrensweisen, Medien oder Infrastrukturen, die sich von Zielsetzungen losgelöst haben und in Strukturen der Wahrnehmung und des Handelns eingehen, ohne noch auf ihre Herkunft zu verweisen. In diesem Sinn ist Technik mit Foucault zu sprechen ein »materielles Dispositiv«, das seine eigenen Traditionen ausbildet und als vorgefundene Konstellation Trägheit und Widerständigkeit entwickelt.48 Die zweite Bedeutung des Technikbegriffes nimmt die verinnerlichten und wirklichkeitskonstitutierenden Wirkungen der ersten auf. Der gewohnheitsmässige Gebrauch von Fotoapparaten ändert die Wahrnehmungsweisen, die allgemeine Verwendung von akustischen übertragungstechniken die Hörweisen usw. Von der fortschreitenden Technisierung der Lebensverhältnisse als einem faktischen Naturalisierungsprozess möchte ich das theoretische Programm einer naturalistischen Erklärung der Kultur. abheben. Es findet vor allem Anknüpfungspunkte. wo Phänomene zu Erkenntnisgegenständen der Naturwissenschaften werden, die ehemals ausserhalb des Geltungsbereiches der experimentellen Methode lagen. Modelle der Selbstorganisation und Chaosforschung suchen beispielsweise soziologische und ökonomische Prozesse zu erklären,49 die Hirnforschung beansprucht, Strukturen des Denkens und Empfindens auf neurophysiologische Prozesse zurückzuführen,50 die Forschungen zur künstlichen Intelligenz beabsichtigen, Leistungen, die den Resultaten mentaler Operationen äquivalent sind, mit Computern zu erzeugen,51 und die biologische Verhaltensforschung glaubt, in evolutionären Mechanismen Grundlagen für menschliches Verhalten zu finden.52 Von diesen naturwissenschaftlichen Ansätzen, die zu kulturwissenschaftlichen Erklärungen durchaus nicht in Konkurrenz stehen müssen, unterscheidet sich das naturalistische Programm durch seinen Ausschliesslichkeitsanspruch, der gegenwärtig weniger NaturwissenschaftlerInnen als Wissenschaftsund ErkenntnistheoretikerInnen beschäftigt. Das Spektrum der naturalistischen Ansätze hat sich mittlerweile in eine Vielfalt von Geltungsansprüchen aufgefachert, die von elirninativen Auffassungen, die den Begriff des Kulturellen restlos durch naturgesetzlich verfasste Aussagen ersetzen wollen, bis zum nichtreduktiven Physikalismus, der kulturelle Eigenschaften in eigenständige Phänomenklassen des Natürlichen transformieren will, reichen. 53 Kann man etwa davon ausgehen, »dass es der Physiologie eines Tages gelingt, einen Weg nachzuzeichnen, der von der Verteilung der elektrischen Ladung in meinem Gehirn zu gewissen Nahtstellen von Nerven und Muskeln in meiner Kehle führt, womit wir in der Lage wären, Äusserungen auf der Basis von Gehirnzuständen vorauszusagen«?54 Oder soll man stattdessen annehmen, dass die Verwendung des Begriffes des Bewusstseins zwar zukünftig durch neurophysiologische Daten erklärbar, nicht aber durch das Reden über sie ersetzbar sein wird? Das naturalistische Programm scheint noch ganz am Anfang zu stehen. Umfassende Erklärungsansätze (z. B. der künstlichen Intelligenz oder Soziobiologie) sind umstritten geblieben. Durch kausale Erklärungen bereits erfasste Merkmale des Kulturellen beschränken sich vornehmlich auf einzelne, meist pathologische Aspekte des psychischen Erlebens und des Verhaltens (z.B. physiologische Grundlagen von Psychosen und Verhaltensstörungen). Dem Naturalismus gelingt es nur erst unzureichend, die kulturelle Vielfalt aus der Einheit der Natur abzuleiten. Der relativ geringe Entwicklungs- 'stand des naturalistischen Programms darf allerdings nicht darüber hinwegtäuschen, dass es zukünftig die grösste Herausforderung für die kulturwissenschaftlichen Disziplinen darstellen könnte. Steht der Grossteil der naturwissenschaftlichen Forschungsgegenstände auch noch abseits von naturalistischen Programmen, widerspricht es doch schon dem Selbstverständnis der Naturwissenschaften, 1.5: Natur Kultur und ihr Anderes 71 dass sich ein irdischer Wirklichkeitsbereich einer ausschliesslich experimentellen Erfassung prinzipiell entziehen würde. 6. Natur als Kultur: Der Kulturalismus Der historische Prozess der Kulturnaturalisierung kann unter entgegengesetztem Vorzeichen auch alternativals Prozess der Kulturalisierung der Natur beschrieben werden. Die Umkehr der Blickrichtung kommt zustande, wenn man die Technik nicht als Teil der Natur, sondern etwa im Sinn von Aristoteies oder Rousseau als Teil der Kultur begreift. Ohne die eigengesetzliche Verfassung der Technik zu bestreiten, geht diese Perspektive vom entwerfenden Ursprung der Technik aus, dem Natur bloss ein mögliches Material der Gestaltung bietet. Kultur überformt, verdrängt oder ersetzt Natur und weitet die Verfügungsgewalt des Menschen aus. Ontologisch begründete kulturalistische Positionen behaupten, dass dieser Prozess unwiederbringlich zur Beseitigung aller unabhängig vom Menschen bestehenden Wirklichkeit geführt habe. Sie radikalisieren Rousseaus Auffassung von der Naturentfernung und -entfremdung, indem sie die Möglichkeit noch bestehender Wirkungen eines vermeintlich ursprünglichen Naturzustandes bestreiten. Titel wie »Der Tod der Natur« (c. Merchant)55 oder »Das Ende der Natur« (McKibben56 und G. Ropohl57) greifen Rousseaus Diktum auf, dass der »Mensch [ ... ] die Natur verlassen hat und [ ... ] zu ihr nicht zurückkehren« kann.58 Vom ontologischen Kulturalismus möchte ich den epistemischen unterscheiden. Er hält die Erkenntnis nicht erst als Resultat eines geschichtlichen Prozesses, sondern immer schon für irreduzibel kulturell verfasst. Historisch kann man Kants trans52 Eine Übersicht geben Sterelny/Griffiths (1999). 53 Z. B. eliminativer Materialismus von Curchland und Rorty auf der einen und anomaler Monismus von Davidson auf der anderen Seite. 54 Rorty (1993, S.50). 55 München 1987. 56 München 1989. 57 In: SchäferlStröker (1996, S. 143ff.). 58 Spaemann (1973, S. 964) über Rousseau. 72 Erfahrung I Schiemann zendentale Bestimmung der Naturerkenntnis als einen Anfang dieser Spielart des Kulturalismus ansehen. Gegenstand der Naturwissenschaften ist nach Kant eine nach Kategorien des Verstandes synthetisierte Welt, die nicht in die auf Freiheit gegründeten normativen Grundlagen der Kultur hineinreicht. In der Nachfolge von Kant wird die Trennung von naturerklärender Verstandeswissenschaft und weltgestaltender Vernunftkultur aufgehoben und die beide Bereiche ursprünglich bestimmende absolute Allgemeingültigkeit durch kulturell wandelbare Geltungsbedingungen ersetzt. Der Kulturbegriff erfährt so eine Relativierung, die ihm die für seine heutigen Verwendungen typische Historizität und Vielgestaltigkeit verleiht. Jenseits seines kulturalistischen Gebrauches hebt er sich damit von den vergleichsweise trägen und uniformen Veränderungszyklen der Natur ab. Der epistemische Kulturalismus bestreitet aber gerade die Behauptung ausserkultureller Eigenschaften. Eingelassen in raumzeitlich begrenzte Kontexte habe jede Erkenntnis einen irreduzibel perspektivischen, historischen und folglich geltungsrelativen Status.59 Im Fortgang der objektiven Naturerkenntnis spiegele sich nur der Wandel kultureller Selbstverständnisse. Unter diesen Begriff des epistemischen Kulturalismus fallen so verschiedene Positionen wie die des Poststrukturalismus (M. Foucault), der Dekonstruktion (J. Derrida, J. Butler), der Subjektivitätstheorie (K.-H. Bohrer), des methodischen Kulturalismus (P. Janich) oder des sozialen Konstruktivismus (»Edinburgh School« der Wissenschaftssoziologie). Ontologischer und epistemischer Kulturalismus konvergieren in der Neigung, jede Behauptung eines realistischen Gehaltes der modernen Naturerkenntnis und jede normative Berufung auf Natur abzulehnen. Ihnen kommt die zum Naturalismus komplementäre Schwäche zu, interkulturell nur schwach variierende Eigenschaften nicht befriedigend aus kultureller Vielheit zu erklären. 59 Der Naturalismus braucht sich von diesem weiten Begriff des epistemischen Kulturalismus nicht in der grundsätzlichen Erkenntnischarakterisierung zu unterscheiden. Wichtiger ist die Differenz ihrer Begründung, die naturalistisch hauptsächlich statt auf externe auf interne Faktoren der Wissenschaftsentwicklung rekurriert. 7. Schlussbemerkung: Ambivalenz eines Naturbegriffes Obwohl sich der Naturbegriff in seiner Abgrenzung von Kultur auf vielfältige Weise präzisieren lässt, bleibt er ebenso kennzeichnenden wie irreduziblen Mehrdeutigkeiten verhaftet. So entgehen alle vorgestellten Varianten nicht der Ambivalenz, dass die begrifflich voneinander geschiedenen Dinge und Eigenschaften auf das ihnen jeweils Entgegengesetzte referieren. Deutlich wird diese Struktur vor allem an den Charakterisierungen der Naturbeziehung des Menschen. Setzt man (wie Aristoteles) allein die techne der Natur entgegen, dann bringt der Mensch als Naturwesen das Nichtnatürliche hervor; versteht man (wie Rousseau) die menschliche Geschichte als Negation von Natur, dann findet der Mensch als Kulturwesen in sich Natur vor. Schneidet man (kulturalistisch) den Menschen von einer vermeintlich unabhängig existierenden Natur ab, dann wird Natur zum Konstrukt des Anderen der Kultur. Vollständig in seiner Kultur eingeschlossen, vermag der Mensch dennoch ein absolut Anderes zu denken. Rechnet man den Menschen und alle seine Erzeugnisse (naturalistisch) hingegen restlos zur Natur, wird das Nachdenken über sie ebenfalls zur Paradoxie, da Natur als das Ganze des Seienden nicht Objekt sein kann. Lässt man schliesslich (wie in manchen wissenschaftlichen Disziplinen) die Natürlichkeit mit abnehmenden anthropogenen Anteilen zunehmen, dann kann man zwar unterschiedliche Grade menschlich verursachter Wirklichkeitsveränderung voneinander abheben, löst dadurch aber eindeutige Grenzziehungen zwischen den Kontrastbegriffen auf. Eine ambivalente Struktur folgt auch aus der Unterbestimmtheit von Natur als dem Anderen der Kultur. Gegenüber den damit nicht erfassten wertenden und normativen Eigenschaftszuschreibungen eignet diesem Naturbegriff eine immune bzw. polyvalente Semantik. Welche Gegenstände man auch zur Natur nimmt, man kann sie allermeist negativ und/oder positiv konnotieren. Natur als das Nichttechnische, Unhistorische, Nichtanthropogene usw. kann das Schmerzverursachende, Gewalttätige, zu Beherrschende, zu überwindende, aber auch die Ursache des Wohlgefühls, die vorbildliche Ordnung, der ethische und ästhetische Massstab usw. sein. Unter den verschiedenen Kontrastierungen von Natur und Kultur kommen ferner einander widersprechende Verhältnisbestimmungen von Natur und den naturwissenschaftlichen Gegenständen vor. So bildet die Natur als wilde, unberührte Welt den Gegenbegriff zu den labormässigen Objekten experimenteller Forschung und technischer Herstellung. Alternativ können aber diese Objekte auch als Natur begriffen werden. Natur wird sogar gemeinhin mit den Gegenständen der naturwissen- ,., schaftlichen Arbeit gleichgesetzt. Mit dieser Bestimmung verbinden sich wiederum Mehrdeutigkeiten, die aus den Eigenarten der Theoriebildung sowie , der Methodik und Anwendung des experimentellen Verfahrens resultieren. Eine üblicherweise anerHypothetizität von naturwissenschaftlichen 'Theorien impliziert die Möglichkeit alternativer, d. h. logisch unvereinbarer Darstellungen eines identischen Gegenstandsgebietes (Duhem-QuineAus der Spezifität der naturwissenschaftlichen Methodik erwächst eine begrenzte Reichweite ihrer Ergebnisse, die sich dennoch auf Gegenstände erstrecken, die auch aus anderen lebensweltlichen, ästhetischen, religiösen usw. Erfahrungsperspektiven thematisierbar sind. Natur kann ausserdem oder stattdessen auch als Gegenstand der Anwendung des naturwissen- ,:,'Sth'ittlld1l-tf~chmSichen Wissens betrachtet werden. ist soweit in Handlungsbereiche eingerückt, dass eine Ablösung der Kultur von der vor- ,gegebenen naturalen Basis denkbar geworden ist. Ersetzung von organischen Lebensmitteln synthetisch erzeugte Stoffe nimmt stetig zu, steuernde Eingriff in die genetischen Grunddes Lebens ist angelaufen. Das Ausmass der ,..tlngJ1tl~)m,öglichkejlten in das vom Menschen bisher Geschaffene beginnt eine historisch neue, für Menschen auch beängstigende Qualität anzu- ::*,~',~Ul1t:j[l. Gegen die gleichwohl verbreitete Vorstel- ,'. !img einer zukünftig grenzenlosen Vermehrung des , technisch Machbaren steht der Einwand, die ReichW~iten wissenschaftlich-technischer Verfahrensweikönnten sich nicht erst in grösseren Zeiträumen beschränkt erweisen. Zu denken ist hierbei in 1.5: Natur Kultur und ihr Anderes 73 erster Linie an die sich zuspitzende ökologische Krise. Ihre wesentlichen Ursachen Schadstoffemissionen, »Rohstoff«-Verbrauch und Zerstörung der Artenvielfalt haben sich in einem Mass verschärft, dass die irreversible Zerstörung der noch unerlässlichen naturalen Basis menschlichen Lebens Realität gewinnt. Die Entwicklung von Gegenmassnahmen stellt für die Ingenieurund Naturwissenschaften sowie für die Gesellschaften die entscheidende Aufgabe im lokalen und globalen Umgang mit der Natur als der nicht hergestellten Wirklichkeit dar. Ohne eine durchgreifende Veränderung im Verhältnis des Menschen zu dieser Natur scheint eine Bewältigung des Umweltproblems ausgeschlossen. Nachdem sich die menschliche Zivilisation jahrhundertelang bedenkenlos auf Kosten ihrer Umwelt entwickelt hat, beginnen sich die natürlichen Systeme auf die veränderte Situation im lokalen und globalen Massstab ihrerseits gleichsam rücksichtslos gegen den Menschen einzustellen. Natur bringt sich dadurch faktisch als eine der Kultur vorgängige Rahmenbedingung zur Geltung. Zukünftige Kulturentwicklung könnte im Gegenzug die hervortretende naturale Abhängigkeit durch forcierten Ausbau ihrer technischen Mittelsysteme zu lockern versuchen. Wo sich Kultur aber von Natur distanziert, treten ihre eigenen Beschränkungen hervor. Mögliche Grenzen der Beherrschbarkeit habe ich bereits im Zusammenhang der zu erwartenden Komplexität materieller Mittelsysteme erwähnt. Expansionshemmend könnten auch die Aufrechterhaltung und Verschärfung ethischer Vorgaben für die wissenschaftliche Forschung und ihre Anwendungen wirken. Seit dem Beginn der Naturforschung in der Neuzeit hat die traditionsgestützte Einhaltung moralischer Normen dafür gesorgt, dass längst nicht alle Möglichkeiten zur experimentellen Untersuchung und Beeinflussung des Lebens zum Einsatz gelangt sind. Für die heutige, sich von nicht rational ausgewiesenen Handlungsvorgaben distanzierende Moderne bleibt unklar und vielleicht auch unbeantwortbar, ob sich die gesellschaftlichen Handlungsoptionen, die ethischen Festlegungen im Umgang mit Natur vorausliegen, erweitert oder verengt haben. Sie haben sich im Hinblick auf die Reichweite des technisch Verfügbaren zweifellos erweitert, in ihrer Fixierung auf wissenschaftliche Rationalitätsmassstäbe aber eher verengt. 74 Erfahrung / Schiemann Mit der Naturbeziehung des Menschen ist schliesslich die von ihm in Gang gesetzte Technik von Ambivalenz gekennzeichnet. Technik steht zwischen den zwei nicht hergestellten Wirklichkeiten Natur und Kultur. Kulturelle Vorgaben prägen die Konstruktionen der Technik als materielle Mittelsysterne, für die die gleichen Prinzipien und kausalen Gesetze gelten wie für Natur. Technik löst sich aber auch schon von den ihr vorausgehenden Zwecksetzungen, verliert ihre Mittelfunktion, beginnt als »materielles Dispositiv« eine nur noch bedingt steuerbare Eigendynamik zu entfalten, die auf Kultur zurückwirkt, in sie eingeht oder sich ihr widerständig bemerkbar macht. Diese Verselbständigung könnte man als erste, noch kaum erkennbare Vorstufe einer eigenständigen Technikentwicklung deuten, zu deren noch entfernten weiteren Phasen auch Phänomene einer sich selbst organisierenden und reproduzierenden Technik gehören würden. Eine autonome technische Welt, in der Menschen nicht mehr vorkommen müssten, hätte sich den polaren Bestimmungsmöglichkeiten im Spannungsfeld von Natur und Kultur gänzlich entzogen, würde Natur wie Kultur sein und sich gegen einen wohlmöglich noch bestehenden Rest von nicht hergestellter Weh abgrenzen. Dass sich über solche Szenarien nur am Rande wissenschaftlicher Rationalität spekulieren lässt, drückt ihren beachtlichen Abstand zur Gegenwart aus. Noch glauben Menschen mit guten Gründen, Texte aus den vergangenen zwei Jahrtausenden, in denen Natur oder die Gegenstände verwandter Ausdrücke thematisch sind, ohne spezielle Vorkenntnisse zu verstehen, und integrieren die so gewonnene Orientierung in ihr Weltund Selbstverständnis. Das beachtliche Ausmass, mit dem traditionelle Naturvorstellungen rezipiert werden, könnte aber zugleich vom Suchen nach einer neuen, noch nicht verfügbaren Begrifflichkeit zeugen. Das Verhältnis des Menschen zu seiner Umwelt scheint bereits in einer Weise geändert, dass die alten Begriffe viel von ihrer Eindeutigkeit verloren haben. In dieser Situation wäre es allerdings wahrscheinlich unklug, vorschnell auf die herkömmlichen Vorstellungen zu verzichten. Denn je »akuter und sicherer 60 Dewey (1995, S.448). das Gefühl des revolutionären Bruches ist, nötiger ist es, sich darüber unter Rechenschaft abzulegen, die gerade im Begriff ganz allmählich [ ... ] ersetzt zu werden. Erst die Entwicklung einer neuen Bewegung <1Ul>:t::'<.;flLlm:_, sen [ ... ] ist, kann sie in ihrer eigenen wahrgenommen werden«.60 Literatur AUDRETSCH, JÜRGEN / MAINzER, KLAUS (Hg.) (1990), Anfang der Welt. Wissenschaft, Philosophie, Religion, München: C. H.Beck .• BÖHME, GERNOT (Hg.) siker der Naturphilosophie. Von den Vorsokratikern Kopenhagener Schule, München: C. H.Beck. • MANN (Hg.) (1955), Index Aristotelicus, Berlin: AIr,ol1pmi. Verlag .• COLLINGWOOD, ROBIN GEORGE (1945), The Nature, Oxford: Clarendon Press .• DEWEY, JOHN Erfahrung und Natur, Frankfurt/M.: Suhrkamp. • WILLEM B. (1996), Religion, Science, and Naturalism, bridge: Cambridge University Press .• DRESS, HENDRICHS, HUBERT / KÜPPERs, GÜNTER (Hg.) ( Selbstorganisation. Die Entstehung von Ordnung in und Gesellschaft, München: Piper .• ESER, UTA / THOMAS (1999), Naturschutzethik. Eine Ri"füI1T1l1.u Praxis, Baden-Baden: Nomos-Verlag .• FoucAuLT, (1978), Die Ordnung der Dinge. Eine Archäologie der manwissenschaften, Frankfurt/M.: Suhrkamp .• GALILEI, LILEO (1982), Dialog über die beiden hauptsächlichsten systeme, das ptolemäische und das kopernikanische, er!. v. Strauss, Emil, hg. v. Sex!, Roman / von Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft. • CLARENCE J. (1976), Traces on the Rohdian Shore. and Culture in Western Thought from Ancient Time Eighteenth Century, Berkeley: University of California • GLEICK, JAMES (1988), Chaos die Ordnung des sums, München: Droemer Knaur .• GLOY, KAREN ( Das Verständnis der Natur, 2 Bände, München: C. GÖRG, CHRISTOPH (1998), Gesellschaftliche l\T"t"~"Dr,,;lIt .. ; se, Münster: Westfälisches Dampfboot .• HABERMAS, GEN (2001), Die Zukunft der menschlichen Natur. Auf Weg zu einer liberalen Eugenik, Frankfurt/M.: Sulukamlp. HAUGELAND, JOHN (1987), Künstliche Intelligenzmierte Vernunft, Hamburg: McGraw-Hill .• HOLTZ, HERMANN (1903 [1862]), »über das VPT'h~ltn1' Naturwissenschaften zur Gesamtheit der Wisselnschaften, in: von HeImholtz, Hermann, Vorträge und Braunschweig: Vieweg, S.157-185 .• HOLZHEY, (1999), »Naturund Geisteswissenschaften zwei ren«, in: Anderegg, Johannes / Kunz, Edith Anna Kulturwissenschaften: Positionen und Perspektiven, Aisthesis-Verlag, S.31-50 .• HORIGAN, STEPHEN (1988), Nature and Culture in Western Discourses, London: Routled~ ge .• KESSLER, EDWIN (1994), »Naturverständnisse im 15. und 16. Jahrhundert«, in: Schäfer, Lothar / Ströker, Elisabeth (Hg.), Naturauffassungen in Philosophie, Wissenschaft Bd. 2, FreiburglMünchen: Karl Alber, S. 13-57 .• KREBS, ANGELIKA (1999), »Naturethik im überblick«, in: Krebs, Angelika (Hg. ), Naturethik, Frankfurt/M.: SuhrkaIIlP, S. 337-379 .• KURZWEIL, RAY (1999), Homo sapiens. Leben im 21. Jahrhundert. Was bleibt vom Menschen? Köln: l<iepenheuer & Witsch .• LATOUR, BRUNO (1994), Wir sind nie modern gewesen, Berlin: Akademie-Verlag .• LEPENIES, WOLF (1976), Das Ende der Naturgeschichte, Frankfurt/M.: suhrkamp. • LUHMANN, NIKLAS (1986), Ökologische Kom- , inunikation, Opladen: Westdeutscher Verlag .• MAuRER, REINHART (1973), Artikel »Kultur«, in: Krings, Herman u.a. (Hg.), Lexikon der philosophischen Grundbegriffe, München: Kösel, S. 823-832 .• MEYER-ABICH, KLAus MICHAEL (1997), Praktische Naturphilosophie. Erinnerung an einen vergessenen Traum, München: C. H.Beck .• MILTON, KAY (1996), Environmentalism and Cultural Theory, London: Routledge .• MITTELSTRASS, JÜRGEN (1982), »Technik und Vernunft«, in: Mittelstrass, Jürgen, Wissenschaft und Lebensform, Frankfurt/M.: Suhrkamp, S.37-64 .• MOSCOVICI, SERGE (1990), Versuch über die menschliche Geschichte der Natur, Frankfurt/M.: Suhrkamp .• PASSMORE, JOHN (1974), Man's Responsibility for Nature, London: Duckworth .• P AT- , ZER, HARALD (1945), Physis. Grundlegung zu einer Geschichte des Wortes, Marburg: Universität, Habilitationsschrift. • PAUEN, MICHAEL I ROTH, GERHARD (Hg.) (2001), Neurowissenschaft und Philosophie. Eine Einführung, München: Fink. • RApp, FRIEDRICH (1978), Analytische Technikphilosophie, FreiburglMünchen: Alber .• RORTY, RICHARD (1993), »Physikalismus ohne Reduktionismus«, in: Rorty, Richard, Eine Kultur ohne Zentrum, Stuttgart: Reclam, S.48-71. • ROUSSEAU, JEAN-JAQUES (197l), Emil oder Ober die Erziehung, übers. v. Schmidts, Ludwig, Paderborn: Schoeningh .• ROUSSEAU, JEAN-JAQUES (1977), Gesellschaftsvertrag oder Grundsätze des Staatsrechts, übers. Brockard, Hans,. Stutt1.5: Natur Kultur und ihr Anderes 75 gart: Reclam.. ROUSSEAU, JEAN-JAQUES (1984), Diskurs über die Ungleichheit, übers. v. Meier, Heinrich, Paderborn: Schoeningh .• ROUSSEAU, JEAN-JAQUES (1988), Julie oder Die neue HeloiSe. Briefe zweier Liebenden aus einer kleinen Stadt am Fusse der Alpen, übers. v. Gellius, Johann Gottfried, München: Deutscher Taschenbuch-Verlag .• SCHÄFER, LoTHAR (1991), »Natur«, in: Martens, Ekkehard / Schnädelbach, Herbert (Hg.), Philosophie. Ein Grundkurs, Reinbek: Rowohlt, S. 467-507 .• SCHÄFER, LOTHAR (1993), Das Bacon-Projekt, Frankfurt/M.: Suhrkamp .• SCHÄFER, LOTHAR / STRÖKER, ELISABETH (Hg.) (1993ff.), Naturauffassungen in Philosophie, Wissenschaft und Technik, 4 Bände, Freiburgl München: Alber .• SCHIEMANN, GREGOR (Hg.) (1996), Was ist Natur? München: Deutscher Taschenbuch-Verlag .• SIEFERLE, ROLF PETER (1999), »Naturerfahrung und Naturkonstruktion. Einleitung«, in: Sieferle, Rolf Peter / Breuninger, Helga (Hg.) (1999), Naturbilder: Wahrnehmung von Natur und Umwelt in der Geschichte, Frankfurt/M./New York: Campus, S.9-18 .• SIMMONS, IAN GORDON (1989), Changing the Face of the Earth, Oxford: Blackwell. • SOPER, KATE (1995), What Is Nature? OxfordlCambridge: Blackweil .• SPAEMANN, ROBERT (1973), »Natur«, in: Krings, Hermann U.a. (Hg.), Lexikon der philosophischen Grundbegriffe, München, S.956-969. • SPAEMANN, ROBERT (1980), »Technische Eingriffe in die Natur als Problem der politischen Ethik«, in: Birnbacher, Dieter (Hg.), Ökologie und Ethik, Stuttgart: Reclam, S.180-206 .• STERELNY, KIM / GRIFFITHS, PAUL E. (1999), Sex and Death. An Introduction to the Philosophy of Biology, Chicago/London: University of Chicago Press .• STÖCKLER, MANFRED (1998), »Wandlungen im Verhältnis von Natur und Geisteswissenschaften«, in: Preuss, Volker (Hg.), Zwei Welten in der Krise. Neue Perspektiven im Dialog zwischen Natur und Geisteswissenschaften, Bremen: Wolfgang-Ritter-Stiftung. Handbuch der Kulturwissenschaften Grundlagen und Schlüsselbegriffe Herausgegeben von Priedrich Jaeger und Burkhard Liebsch Verlag J. B. Metzler Stuttgart . Weimar Band | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
ORIGINAL RESEARCH ARTICLE published: 25 March 2014 doi: 10.3389/fpsyg.2014.00231 The illusion confusion Clare Batty* Department of Philosophy, University of Kentucky, Lexington, KY, USA Edited by: Benjamin D. Young, Ben-Gurion University of the Negev, Israel Reviewed by: O. Deroy, University of London, UK William Gregory Lycan, University of North Carolina, USA *Correspondence: Clare Batty, Department of Philosophy, University of Kentucky, 1415 Patterson Office Tower, Lexington, KY 40506, USA e-mail: [email protected] In Batty (2010b), I argue that there are no olfactory illusions. Central to the traditional notions of illusion and hallucination is a notion of object-failure-the failure of an experience to represent particular objects. Because there are no presented objects in the case of olfactory experience, I argue that the traditional ways of categorizing non-veridical experience do not apply to the olfactory case. In their place, I propose a novel notion of non-veridical experience for the olfactory case. In his (2011), Stevenson responds to my claim that there are no olfactory illusions. Although he agrees that it is natural-or at least commonplace-to think there are no olfactory illusions, he argues that there are and provides examples of them, many of which he suggests have analogs in the visual and auditory domains. In this paper, I examine the nature of the disagreement between us. I argue that Stevenson fails to argue against my conclusion that there are no olfactory illusions. Keywords: illusion, olfaction, olfactory misperception, olfactory illusion, object perception, olfactory objects, olfactory object perception INTRODUCTION AGAINST OLFACTORY ILLUSIONS Let me begin with an overview of my previous arguments1. In Batty (2010a), I argue for a view according to which olfactory experience has representational content-that is, there is a way that the world appears to a subject when she has an olfactory experience. I set this discussion against suggestions previously in the literature (albeit brief) that olfactory experience may have no representational content-that is, that there is no way that the world appears to a subject when she has an olfactory experience 2. These are views according to which olfactory experiences are "mere sensations," or "raw feels." I argue that driving these suggestions are differences between visual and olfactory phenomenology-that is, differences in what these two kinds of experiences are like for the subject. Visual experience is incredibly rich, seemingly offering up an array of three-dimensional objects. For this reason, the view that visual experience is worlddirected-indeed directed at the objects in our environment- comes naturally to us, with the most common version of such 1It must be noted that all of my previous arguments concern human olfaction. I will have something to say about the olfaction of other creatures at the end of the paper. 2For example, both Peacocke (1983) and Lycan (1996, 2000) suggest that the phenomenology of olfactory experience does not uphold a representational view. In the opening chapter of his Sense and Content (1983), Peacocke suggests that "a sensation of [smell] may have no representational content of any sort, though of course the sensation will be of a distinctive kind" (3). This is all he has to say, however. Still, his remarks suggest a sensational view of olfactory experience. Echoing Peacocke, Lycan claims that "phenomenologically speaking, a smell is just a modification of our consciousness, a qualitative condition or event in us" (2000, 281), "lingering uselessly in the mind without representing anything" (1996, 245). Lycan does go on to argue that olfactory experience is representational; but it is clear from these remarks that he thinks that we cannot uphold such a view on the basis of the phenomenology of olfactory experience. He, in turn, proposes that the appropriate notion of content for olfactory experience is a teleological one (1996). a view the representational, or content, view. The case of olfactory experience is different. Although we might think that it presents a wealth of apparent properties, it does so with much less structure than its visual counterpart. As I have put it elsewhere, compared to visual experience, olfactory experience is "just plain smudgy." Despite this, I argue that there is a representational view of olfactory experience available and, as it turns out, we are able to draw that view from a certain debate about visual content. In the visual domain, there is significant disagreement about how visual experience represents that objects are thus and so. One view is that visual content is abstract and that your visual experience of a ripe tomato, for example, represents that there is "something or other" at a given location that it is red, round, and so on. This view is contrasted with the view that visual content is objectinvolving. On this view, the tomato itself (that very thing, there, before you) is a constituent of the content of your experience. That is, your experience represents that the particular tomato is at a given location and it is red, round, and so on. Unlike what the abstract view claims, your experience does not represent merely that "something or other" has those properties. Drawing on several examples, I argue that olfactory experience does not represent particular objects in the way that some have argued vision does and, as a result, an object-involving view of olfactory experience is not available3. These examples all draw on what we might call day-to-day, or typical, olfactory experiences- namely, those that we have out in the world and not those that 3These examples all show that olfaction cannot solve the Many Properties Problem-that is, the problem of distinguishing between scenes in which the same properties are instantiated, but in different arrangements. Vision can solve this problem, and it does so by grouping perceptual features together in space. This grouping amounts to the presentation of sensory individuals. Olfaction, I argue, does not achieve this kind of perceptual grouping. For these examples, see Batty (2010a, 2011). www.frontiersin.org March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 1 Batty The illusion confusion we might have in a controlled laboratory environment4. As most of us will never find ourselves in the laboratory environment, there remains an interesting question regarding the content of our typical olfactory experiences. Examining these typical cases olfactory experiences, I demonstrate that everyday olfactory experiences do not possess the robust spatial representation present in the visual case and, as a result, does not allow us to single out particular objects in our environment5. That is to say, unlike visual experience, olfactory experience does not reveal the particular objects that, in the case of veridical experience at least, bear the olfactory properties that it presents. This claim, I argue, is just the claim that olfactory experience does not achieve figure-ground segregation. Still, as I argue, an abstract view is a remarkably good fit for the olfactory case and suggestions that olfactory experience is merely sensational incorrectly cast an object-involving view as the only option for olfactory experience. The right view about the representational content of olfactory experience, I conclude, is one according to which it has a weak form of abstract content. In any circumstance, a given olfactory experience represents that there is something or other "here," or "at" the perceiver, that has certain olfactory properties. I call this the abstract view of olfactory content. In Batty (2010b), I turn to issues of misrepresentation with respect to the typical olfactory experience. In particular, I argue that the abstract view of olfactory content explains some of our intuitions about how olfactory experience can misrepresent the world. I point out that the notion of an olfactory hallucination is something that comes naturally to us while the notion of an olfactory illusion does not. This is reflected in the scientific literature on olfaction, in which reference to hallucination is common, but illusion rare. It has also been reflected in the philosophical domain-albeit in personal conversation and not in print-with a hesitancy in answering the question "Are there olfactory illusions?" As we know, the answer to the visual analog is quick and easy: yes there are visual illusions, and there are many examples at the ready. In my experience, the olfactory question is met with a sense of cautiousness, even confusion, over just what the question itself is asking. Whether there are olfactory hallucinations, however, is met with immediate assurances that there are. Taking this discrepancy as a datum, I argue that the abstract view of olfactory content can explain the discomfort we have with the notion of an olfactory illusion as well as the apparent comfort we have with its counterpart-the olfactory hallucination. What the abstract view shows us is that, in the case of olfactory experience, the traditional distinction between illusory and hallucinatory experience does not apply. In turn, it directs our attention to a novel notion of non-veridicality-one that has been absent from philosophical discussions of illusion and hallucination. 4As I cite in my previous paper (Batty, 2010b), studies suggest that that humans are able to achieve some measure of spatial discrimination in highly controlled laboratory settings. See, for example, Porter et al. (2005) and von Békésy (1964). 5Unless it is important to otherwise note, in what follows, my use of "olfactory experience" or "olfactory experiences" will denote those typical, day-to-day, olfactory experiences. Traditionally, philosophers have thought that a perceptual experience can misrepresent, or be non-veridical, in one of two ways: the experience can be illusory or it can be hallucinatory. To take a common example, a navy blue sock can look back to you. What you suffer in this case is an illusion with respect to the sock's color. The sock is there, but your visual experience "gets its color wrong"; the experience attributes a property to the sock that the sock does not have. In the case of a hallucination, there is no object there and your experience is not accurate even in that sense. Macbeth famously suffers in just this way; there is no dagger before him and when it appears as though there is, he undergoes a hallucination. Central to the traditional notions of illusion and hallucination, then, is a notion of object-failure; in each, an experience fails in representing a particular object. This much illusion and hallucination have in common. But the nature of that object-failure falls into two kinds. In the case of illusion, a visual experience misattributes a property to an existent object. In the case of hallucination, experience reports that there is an object there, when there is no such object. This difference in the kind of object-failure committed marks what I call the "traditional distinction" between illusion and hallucination. In order to see why the traditional distinction does not apply to the olfactory case, consider for a moment the visual case. In the case of the typical visual experience, we can ask two separate questions of the object of experience, o: For any property F that o appears to have, does o really have F? (V-Attribution) Is o there at all? (V-Existence) If the answer to either is "no," then visual experience fails to present an object accurately. As I put it above, it commits objectfailure. But, as we know, they commit object-failure in different ways. If the answer to V-Attribution is "no," my experience misattributes a property to an existent object. And if the answer to V-Existence is "no" my experience reports that an object is present when it is not. This difference in the kind of objectfailure committed-the difference between visual illusion and visual hallucination-is marked by the different content of VAttribution and V-Existence, in what we ask of a given object of experience. Now consider the olfactory case. If there were olfactory analogs of V-Attribution and V-Existence, we could ask of an object of olfactory experience, x: For any olfactory property F that x appears to have, does x really have F? (O-Attribution) Is x there at all? (O-Existence) But, as I have argued previously, olfactory experience only ever reports that there is something or other at a perceiver that is F. This is unlike the visual case where a perceiver's experience typically represents particular objects in one's environment. That is to say, unlike visual experience, olfactory experience is disengaged from any particular object. This is why an object-involving account of its content is unsuitable. In what follows, I will refer to this point as the claim that there are no "presented objects" in olfactory experience6. 6Although we might say that, on the abstract view, olfactory experience presents objects, I intend "presented objects" and its counterpart "presents Frontiers in Psychology | Consciousness Research March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 2 Batty The illusion confusion This explains why we are uncomfortable with the notion of an olfactory illusion. The idea that a smell is misattributed to an object does not grip us and this is because the content of olfactory experience does not support this kind of claim. That is, in olfactory experience, there is no particular thing of which we can ask, as in V-Attribution, "it appears to be F, but is it really as it appears?" For this reason, I conclude that there are no olfactory illusions7. But, now we are faced with a puzzle. This is because, for the same reasons, there are also no olfactory hallucinations. There is no particular thing of which we can ask, as in V-Existence, "yes, it appears to be there, but is it?" But, as I have argued, the notion of an olfactory hallucination is a notion that we are comfortable with. If what I say about the illusion case is right, however, it ought not to be. The abstract view of olfactory content can solve the puzzle. As we have seen, the abstract view draws attention to the kinds of questions that we are unable to ask of olfactory experience- namely, questions that refer to particular objects. But, as any account of content will, it also draws attention to the kinds of questions that we are able to ask in evaluating an olfactory experience. And, considering these questions, I argue, is the key to solving the puzzle. What questions are we able to ask, then? Given the content of olfactory experience, we can ask of a given olfactory experience and an apparent property F: is there something or other at the perceiver that is (or has) F? In asking this question, we do not pick out any particular object (as olfactory experience does not allow for this). Rather, we ask whether there is anything at all around that is F. And, due to its content, a question of this type is the only one we can ask of when evaluating an olfactory experience for veridicality. Notice, however, that this question bears similarities in form to O-Existence-the question that is meant to capture a traditional notion of hallucination for olfactory experience. O-Existence asks whether a particular object that appears to be F is around; the present question asks whether there is anything around that is F. We do not ask whether F has been misattributed to an object-as we would in O-Attribution-but whether F-ness is instantiated at all. The only difference between the present question and O-Existence is that it is not a particular objects" to denote circumstances in which olfactory experience presents particular objects, as an object-involving view of its content would have it. 7Note that it will not help here to argue that sometimes physical objects ("source objects," as we might call them) seem to have properties that they do not in fact have. My claim is that, given the nature of the phenomenology of olfactory experience, we are never in a position to know what particular object has, or is the source, of the properties that we perceive. That is to say, while olfactory experience predicates properties of "something or other," it is otherwise silent on the nature of that object-whether it be, in fact, an odorous effluvium or a "source object." Interrogating olfactory experience further will not tell us what olfactory objects are. So, although we do attribute-and at times incorrectly-properties to source objects, we do not do this on the basis of olfactory experience alone. Arguably, when we do, we do so on the basis of a network of background beliefs about source objects gained from past experience and/or the exercise of other modalities in discovering those sources. Again, those source objects are not revealed to us in olfactory experience itself and, as a result, any mistaken attribution to them we make does not provide a counterexample to my conclusion. object after which we ask. Instead, we ask after a certain property. In each case, however, we ask whether it exists or, better yet, is there. Because of these similarities, I argue that it is understandable that the notion of an olfactory hallucination resonates with us. To be sure, as it turns out it is not the traditional notion of hallucination that does. But it is a notion of hallucination nonetheless-and a novel one at that. As we have seen, when olfactory experience is non-veridical, it incorrectly reports that something or other at the perceiver has a certain property. But this is just to say that when olfactory experience is non-veridical, it incorrectly reports that a certain property is present in the perceiver's environment. As a result, I conclude that the notion of non-veridicality that is suited to olfaction is one of property hallucination. It is a notion of misrepresentation, or non-veridicality; but it is one that is disengaged from any particular object. This novel notion of non-veridicality explains two features of the olfactory case. First, it provides the key to understanding why we are comfortable with the notion of an olfactory hallucination, but not comfortable with that of an olfactory illusion. Secondly, in providing a new way of thinking of non-veridicality for the olfactory domain, it also solves the puzzle brought about by the conclusion that there are no olfactory illusions. In particular, it draws attention to reasons for thinking that there are olfactory hallucinations other than those provided by the traditional distinction between illusion and hallucination8. IN SUPPORT OF OLFACTORY ILLUSIONS: STEVENSON'S VIEW In what follows, I will take the premises of my argument for granted-in particular, the claim that, in the typical olfactory case, olfactory experience does not achieve figure-ground segregation and, in turn, object-involving status. Recently, Richard Stevenson has responded to my argument that, based on these considerations, there are no olfactory illusions 9. As we will see, although his embody conclusions of empirical study, Stevenson's 8One might worry that my claim that non-veridical olfactory experiences are best characterized as property hallucinations blurs certain intuitive distinctions that we make. For example, consider the two following cases: (1) a case in which there is no odorant at all in the room, and yet you smell coffee, and (2) a case in which there are only dry flowers in the room but in which you misrepresent their smell as coffee. On my view, the experiences of each would both count as property hallucinations. They are each cases in which, on the abstract view, the content of their respective experiences will be the same. And, in turn, in evaluating the veridicality of each, all we can ask is "is the coffee smell instantiated?" Still, just because the content of olfactory experience does not distinguish between a case in which we have an odorant, or odorant source, and one in which we do not, this is not to say that we cannot maintain the intuitive difference between these two cases. It remains open to explain that difference as a result of inference from past experience, background beliefs as well as the contribution of other sense modalities-the latter, in particular, for the case of (2). See also fn. 7 for a related point. 9Stevenson does not directly address my notion of property hallucination. Given that my arguments for property hallucination in the olfactory case turn on my arguments against the existence of olfactory illusions, we can interpret his failure to do so as resulting from his denial of my conclusion regarding olfactory illusion. If there are olfactory illusions as tradition would have them, then there is no need to posit a novel notion of non-veridicality for the olfactory case. I will, however, return to the benefits of this novel notion later in the paper. www.frontiersin.org March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 3 Batty The illusion confusion own examples of illusion comprise contextual and constancy effects that could, or do, occur in day-to-day olfactory interactions with the world. The empirical studies he cites simply make it clearer that there are such effects. As the point of the present paper is to examine whether Stevenson's cases succeed in overturning my arguments against olfactory illusions in these typical olfactory cases, my and Stevenson's question is the same: are standard cases of non-veridicality for olfactory experience rightly characterized as olfactory illusions? Stevenson's argument proceeds in two, roughly consecutive stages. First, Stevenson argues that there are olfactory illusions by drawing attention to those cases in which we find them. Secondly, Stevenson examines why the notion of an olfactory illusion has not resonated with us. In this way, his approach is like mine. It is true, according to Stevenson, that we are (or have been) uncomfortable with the notion of an olfactory illusion. Like me, he believes that this is in need of explanation. Stevenson begins by spending some time discussing the term "illusion" and the kinds of phenomena that it denotes. He tells us that the term "illusion" derives from the Latin "illusio" which, as he cites, has the following meaning: "deceit, to mock or make sport with, the saying of the opposite of what is meant" (1888)10. Stevenson takes this definition to involve both an objective and a subjective component. On the objective side, a subject is presented with what is not the case-the "opposite" of what is the case, as the definition states. In this way, the subject is deceived, mocked, or made sport with. But, given that the subject is deceived, she does not notice that there is a disparity between the way the world is and what is being presented to her as the case. Still, she is capable of noticing, Stevenson suggests, given the right kind of circumstances or instruction. This is what Stevenson means by the subjective component of the definition. I take it that it is the term "deception" which "suggests a potential for subjective awareness of [the] disparity" (1888); "illusion," defined in terms of "deception," also carries with it that suggestion. As Stevenson notes, these two aspects of the meaning of "illusion" are not always apparent in the empirical literature on olfaction. Rather, it is the objective component of the term that has currency of use. Although there are subtle differences in the use of "illusion" in the empirical literature, he tells us that, in general, it is used to refer to "a disparity between some objective state of the world and ones [sic] perception of it" (1888). This forms what I will call his working definition of "illusion." This definition, he claims, captures those phenomena that psychologists accept as cases of visual, auditory and somatosensory illusions. Although Stevenson claims that this definition proves enough to pinpoint cases of olfactory illusion, he recognizes that it leaves out any reference to an awareness of the misrepresentation. As he claims, this omission is of little consequence for the cases of visual, auditory and somatosensory illusions. But, as he argues, it has invited the view that there are no olfactory illusions. As evidence of our resistance to the notion of an olfactory illusion, he observes, like me, that the indices of many popular perception textbooks, as well as those of recent specialist books on olfaction, lack any mention of olfactory illusion. 10All references to Stevenson will be to Stevenson (2011). As a way drawing out to the difference between us, then, Stevenson argues that we could take this evidence as indicating one of two things: either (1) that there are no olfactory illusions or (2) that those illusions escape notice. As I outlined above, I argue for (1) and this itself explains our discomfort. As we know, my arguments turn on the traditional distinction between illusion and hallucination together with observations about the phenomenology of olfactory experience. Because olfactory experience is not object-involving, the notion of an olfactory illusion not only has no resonance with us, but also has no application to the olfactory case. Unlike me, Stevenson opts for (2). After arguing that there are cases in which olfactory illusions occur, Stevenson claims that we are typically unaware of having experienced an olfactory illusion, and this accounts for why we might think that there are none. He states this point in terms of verification. We are not only typically unaware that we are undergoing (or have undergone) an olfactory illusion; even if we suspected that we were, we are unable in most cases to verify whether we are (or were) in fact suffering one. Still, as he claims, we would be mistaken to move from this epistemological point to the conclusion that there are no olfactory illusions. Instead, we ought to see our tendency to make this move as the result of a failure to appropriately consider the subjective aspect of the meaning of "illusion" and realize that, unlike their visual, auditory and somatosensory counterparts, olfactory illusions are not the kinds of things of which we are typically aware. In arguing for (2), however, Stevenson first provides evidence against (1). It is his argument against (1) that I am primarily concerned with in this paper. I will, however, turn to his argument for (2) in my conclusion. At present, I turn to (1). AGAINST (1): EMPIRICAL EVIDENCE OF OLFACTORY ILLUSIONS My discussion of (1) proceeds in two stages, in line with what I take to be the two arguments that Stevenson gives for the existence of olfactory illusions. His first argument forms the bulk of his discussion and involves setting out examples of olfactory misrepresentation that fit his working definition of "illusion." The second of his arguments occurs in the discussion section of his paper and requires substantial reconstruction. In doing so, we see that Stevenson employs a further notion of illusion-one that, I argue, is the same as the traditional notion that I adopt. Given this, we see that there are two notions of illusion at work in his paper. I will argue that Stevenson is not successful in showing that, in accordance with either of these two notions, there are olfactory illusions. Let us turn, then, to the first stage of Stevenson's argument. According to Stevenson, what are the cases that we can rightly describe as those of olfactory illusions? Given his working definition of "illusion," each involves a "disparity" (1888), as he puts it, between the way the world is and one's experience of it. In turn, his arguments assume that there is indeed an objective way that the world is with respect to olfactory phenomena (e.g., quality, intensity, hedonic value), and one that could in principle be accurately represented in olfactory experience. As he puts it: "[a] misperception assumes that there is a veridical state, in which the mind accurately reflects some objective state of the environment" (1893). Frontiers in Psychology | Consciousness Research March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 4 Batty The illusion confusion According to Stevenson, cases meeting his working definition fall into two categories, each defined by the type of disparity that exists between the external stimulus and a subject's experience11. There are the cases in which the same stimulus is experienced differently by a given subject at different times. And there are the cases in which different stimuli are experienced by a subject as the same. According to Stevenson, both of these types of disparity parallel accepted cases of illusion in other modalities12. Let us consider cases of same stimulus-different percept first. According to Stevenson, this category contains a set of cases in which context is thought to affect olfactory experience-in particular, contextual effects of perceived quality, intensity, and hedonic value. In what follows, I will set out several examples of these contextual effects. Stevenson does provide more cases for each category. He also provides examples of variation in the perceived location of a chemical stimulus, as well as an example of an olfactory analog of binocular rivalry. I will set aside these latter two cases. For my purposes, it is enough to consider the perceptual phenomena that fall under the category of "contextual effects13." In the qualitative category, Stevenson tells us that experiments have shown that the compound dihydromyrcenal is perceived to be more "woody" when smelled in the context of citrus smelling odors, and more "citrusy" when smelled in the context of "woody" smelling odors. In each case, the stimulus remains the same; how a subject perceives that stimulus to be-i.e., the odorant's apparent properties-changes given what other odors it is perceived alongside. If we recall that Stevenson's working 11In discussing Stevenson's examples, I adopt his use of "disparity" to refer to that difference between the way things appear and the way that they are. It is a term that is rarely used in the philosophical literature, with philosophers often adopting characterizations in terms of the inaccuracy of a representation. 12I will avoid going into the details of these illusions in other modalities. For present purposes, it enough to note that he thinks that there is this parallel. 13I set aside cases of perceived location and binaral rivalry for reasons other than brevity. To give Stevenson's discussion of olfactory localization full treatment would involve dealing with difficult questions regarding the status of the retronasal as truly olfactory. Given that my claims regarding olfactory illusion center on orthonasal olfaction, I consider only the orthonasal. I set aside his consideration of binaral rivalry because it isn't clear that it constitutes an illusion, even in his working sense. In the case of binaral presentation, one's olfactory experience switches back and forth from the presentation of an odor located discretely at one nostril to an odor located discretely at the other. In each case, the odorant is indeed at the nostril at which one's experience represents it as being. What one's experience does not represent is that there is another odorant present at the other nostril. (Assume that experience gets the quality and intensity "right." He does not claim that there is any other disparity that that of localization.) But surely in each case (switching from one nostril to the other) one's experience "accurately reflects some objective state of the world" (1888)-namely, that a certain odorant is located at a certain nostril. What it does not report is that there is an additional odorant located at the other. But this is just a failure to perceive something in one's environment. By Stevenson's own lights, the experience hasn't conveyed any information that is false; it has simply failed to convey all of the information about the perceiver's environment. Accurately representing some objective state of the environment does not involve representing every feature of that environment. That is too strict a constraint on veridicality-arguably one that we would never meet. What matters for determining whether an experience is veridical is whether what experience does represent is represented correctly-i.e., veridically. definition of an illusion is "a disparity between some objective state of the world and ones [sic] perception of it" (1888), then it would seem that such a case meets this definition. Given that, in each case, the target odorant appears to be "more F," for some apparent property F, the implication is that there is some way that the target odorant is, irrespective of context 14. On Stevenson's definition, then, both the "more citrusy" and "more woody" contextual effects constitute illusions with respect to perceived quality. Stevenson claims that similar effects are reported for perceived intensity and hedonic value. For example, in the case of intensity ratings, experiments have shown that intensity ratings of a range of odor concentrations are affected by intermediate exposure to the same stimulus at weaker, or stronger, concentrations. So, for example, if after having initially rated the intensity levels of a range of odor concentrations subjects are then exposed to a stronger concentration of the same odorant as a biasing task, those subjects later judge the initial concentration range to be less intense. And, as Stevenson tells us, the opposite effect results from intermediate exposure to a weaker concentration. According to Stevenson, this is a case in which there is a disparity between the objective state of the stimulus, as he would put it, and a subject's perception of it. As in the case of perceived quality above, the stimulus remains unchanged throughout the experiment; however, how that stimulus appears to be-that is, its perceived intensity-changes given the context of perception, in this case one created by the biasing task. The suggestion is that, prior to the biasing task, there is no disparity between the intensity properties of the stimulus and the subject's perception of them. It is only after the biasing task that the subject suffers an illusion with respect to the intensity of that stimulus. Finally, in the category of hedonic judgment, Stevenson cites a series of experiments in which labels reflecting positive and negative contexts have been shown to affect judgment of the pleasantness of an odorant stimulus. As he tells us, in a particular experiment, previous exposure with the label "toilet cleaner" (i.e., a negative context) affects the judgment of a pine odor's pleasantness in later contexts labeled "Christmas tree" (i.e., a positive context). Similarly, initial exposure to the same odorant with the label "Christmas tree" affects judgment of its pleasantness in later context labeled "toilet cleaner." In the first case, perceivers judged the shift in pleasantness to be less than they did in the second case, when the labels were reversed. This is despite the odorant stimulus remaining constant throughout. Verbal labels, then, can affect judgments of pleasantness. Although Stevenson does not state this explicitly, these are, for him, cases of illusion because of the relation that experience bears to our hedonic judgments. In particular, the case suggests that those judgments are made on the basis of experience such that a difference in judgment indicates a difference in the associated olfactory experience. It is only if this is true that differences in 14In line with Stevenson's characterization of illusion, I take it that this is a feature of the odorant that could in principle be represented veridically in olfactory experience. In what follows, I will leave out reference to these counterfactual circumstances. But it should remain understood that, according to Stevenson, they could obtain. www.frontiersin.org March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 5 Batty The illusion confusion hedonic judgment could tell us anything about the existence of illusions in the olfactory case. For illusions are cases of perceptual misrepresentation, as Stevenson claims earlier; they cannot only be matters of inaccuracy of judgment-although, if we take our illusory experiences at face value, our judgments will be inaccurate as well. With this in mind, it is clear that, for Stevenson, cases of variation in hedonic judgment involve a disparity between some objective state of the stimulus and a subject's perception of it. The stimulus remains the same, after all. To be sure, in the experiment he cites, this disparity might underlie each of the subject's initial judgments, given that in both cases the odorant is perceived with verbal labels. It might be that "the veridical state, in which the mind accurately reflects some objective state of the environment" (1893) is one had in the absence of any verbal label. (And, prima facie, this seems plausible). Despite this, even double disparity in this case shows that, on Stevenson's working definition, there are cases of olfactory illusion. That is, if both labeling cases are ones of disparity, then so much the better for his argument that there are olfactory illusions15. Now to cases of different stimulus-same percept. In this category, Stevenson cites two instances of perceptual stability, or constancy phenomena. The first example involves intensity. According to Stevenson, research has found that variations in the flow and, in turn, concentration of an odorant over the olfactory epithelium is registered by neural responses of the olfactory nerve. Despite this, such variation does not arise at the level of experience. Rather, despite variation in the concentration of an odorant passing over the olfactory epithelium, subjects perceive odor stimuli as relatively stable with respect to intensity. Stevenson suggests that these results show that the epithelium is not only sensitive to the stimulus itself, but to the rate of airflow over it. Due to this added sensitivity, the olfactory system adjusts for variations in concentration relative to changes in airflow. The result is constancy with respect to the perceived intensity of the stimulus. Given Stevenson's working definition of "illusion," we have a case where there is disparity between the objective state of the stimulus and the nature of the experience resulting from it. In this case, we have a difference in odorant concentration that fails to show up at the level of experience. This subdued sensitivity to differences in an odorant stimulus amounts to an illusion, Stevenson suggests, because a veridical experience of it would represent its actual concentration (presumably in the form of what we call intensity of olfactory quality). Because that actual concentration is not represented at the level experience, Stevenson indicates that atleast some of our representation of concentration is illusory16. 15Stevenson cites similar experiments in which a target stimulus is judged to be more pleasant if presented with odorants that are typically judged to be less pleasant, and less pleasant if presented with odorants that are typically judged to be more pleasant. Again, it must be that, for Stevenson, underlying cases of variation in hedonic judgment is a disparity between some objective state of the stimulus and a subject's experience of it. If this is true, these cases also constitute illusions on his working definition of "illusion." 16Given that Stevenson presents these as relatively common instances of perceptual constancy, it might turn out that much of our representation of concentration is illusory. It is unclear whether this is something that Stevenson would be happy to accept. One way to avoid that result would be to claim Stevenson's second example involves constancy in perceived quality despite differences in, or changes to, the chemical constitution of an odorant stimulus. Drawing on work he presents in Wilson and Stevenson (2006, 2007), Stevenson tells us that degraded input, or varying formulations of a stimulus at the receptor site, can be completed at the level of experience. Because of the complexity of the olfactory environment, one might not receive information about all of the components of a certain odor stimulus, for example coffee, and yet still be able to smell that that coffee is present. What accounts for this ability are prior encodings of odorant stimuli in the form of stored templates of patterns of receptor excitation in the olfactory cortex. As Stevenson claims, a "perfect fit" (1892) between input and template is not required; rather the olfactory system is able to recognize certain sub-patterns of receptor activation against existing templates of activation. The result is, however, not a "partial" experience of coffee; it is an experience of coffee. Without these templates, Wilson and Stevenson (2006, 2007) claim, it is unclear how such constancy might be achieved. Like constancy of intensity, then, it would seem we have a case where there is disparity between the objective state of the stimulus and the nature of the experience resulting from it. In this case, we have a difference in chemical constitution that fails to show up at the level of experience. In sum, Stevenson alleges that all of the cases of same stimulus-different experience and different stimulus-same experience involve misrepresentation and, in particular, illusion. He argues that each case involves a circumstance in which there is a disparity between some objective state of the world and a subject's experience of that state. In accordance with his working definition of "illusion," then, these are all cases of illusion. OLFACTORY ILLUSIONS? In what follows, I will take for granted that each of these cases is one that we can assess for veridicality. I will also take for granted that there is some objective state of the world that our olfactory experience is capable of misrepresenting and does so in each of these cases. Given these assumptions, I want to now consider whether, or how, Stevenson's arguments affect my own. As a way of making headway on these questions, it is important to first note that my notion of non-veridicality could handle these cases of alleged illusion 17. Recall that my notion of nonveridicality involves the consideration of whether, for a certain olfactory feature F, there is anything at all at the perceiver that is F. So, to take the case of dihydromyrcenal as an example, evaluating the "more woody" case for veridicality involves asking whether there is anything at all at the perceiver that has, objectively, that degree of woodiness. Or, as I have also put it, it involves simply that olfactory experience represents concentration relative to air flow over the epithelium. In this case, our judgments of intensity would be more eligible for accuracy at the level of experience. I leave this proposal, however, for another time. The important point is that it is not a proposal that Stevenson wishes to entertain, opting instead for claims of illusion in these cases. 17In what follows, I will simply refer to my notion of non-veridicality for the olfactory case, as opposed to my notion of property hallucination for it. Given that I argue that the latter is the only way that (human) olfactory experience can be non-veridical, there is no room for confusion here. Frontiers in Psychology | Consciousness Research March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 6 Batty The illusion confusion asking whether, in those perceptual circumstances, that degree of woodiness is instantiated. If the answer is "no," then the experience is non-veridical. As I am assuming with Stevenson, that degree of woodiness is not instantiated at the perceiver-there is nothing at all that is "more woody" at the perceiver. In this case, then, the answer to my question is "no," and one's experience in this circumstance counts as non-veridical. Notice, however, that my notion of non-veridicality for olfactory experience is no different than Stevenson's notion of illusion. Remember that, according to Stevenson, an illusory experience involves "a disparity between some objective state of the world and ones [sic] perception of it" (1888). But this is just what, on my notion of non-veridicality for olfactory experience, a non-veridical experience involves. To consider whether F-ness is instantiated at a perceiver is to consider whether the perceiver's experience "accurately reflects some state of [her] environment" (1893). If it does not, then there is a disparity between that state of the environment and a perceiver's experience of it. To return to the case of one's experience of the woodiness of dihydromyrcenal, Stevenson's notion of illusion requires that we ask whether that degree of woodiness is instantiated by some state of the environment, where "environment" presumably denotes the space around the perceiver eligible for inhalation 18. But my notion of non-veridicality asks the same-that s, whether that degree of woodiness is instantiated at the perceiver. Given what Stevenson has told us, then, "Does S's experience of F-ness accurately reflect some state of the environment?" amounts to asking "Given that S has an experience of F-ness, is F-ness instantiated at the perceiver?" Just like Stevenson's notion of illusion, my notion of non-veridicality does not ask after any particular thing that appears to be F. Rather, in asking whether anything at all instantiates F-ness, it asks whether, to use Stevenson's terms, there is a state of the environment in which F-ness is instantiated. As it stands, then, Stevenson's working notion of illusion fails to address my arguments against olfactory illusions. Both of us provide the same analysis of his cases. But if we truly disagree, then we ought to provide different analyses of them. At this point, then, any purported disagreement between us amounts to a mere difference in terminology. He calls his cases of disparity illusions, while I do not. But, other than that label, our characterizations of them amount to the same. Because of this, if Stevenson is to refute my arguments, he must do more to address them directly. I hinted at what else is required above when I claimed that, because my notion of non-veridicality does not ask after any particular thing that appears to be F, it amounts to the question of whether there is a state of the environment in which F-ness is instantiated. My conclusion that there are no olfactory illusions hinges on the observation that olfactory experience is not object-involving, that there are no presented objects in olfactory experience. Recall that, on that traditional way of categorizing non-veridical experience, both illusion and hallucination involve 18If "environment" denoted anything greater, then we would have to count as veridical cases in which there is nothing at a perceiver that is F, although there appears to be, but in which there is something "farther out" in the perceiver's surroundings that is F-although the perceiver does not take any of that odor in. Presumably we want to still count these cases as non-veridical. what I call object-failure-that is, a failure to represent a particular object accurately. If there are no presented objects, then that categorization fails. And, as I argue, there are no such objects. This is because the very nature of olfactory experience-its "smudginess," as I have put it-doesn't allow for a distinction between figure and ground. These considerations of phenomenology constitute my reasons for denying that there are olfactory illusions. What is required for Stevenson to address my arguments, then, is an argument for the conclusion that, in the cases of alleged illusion he cites, there is a presented object that appears to be other than it is. Stevenson appears to argue for just this in his later discussion section-although he does not turn back directly to his example cases. Before moving on to these arguments, it is important to note some potentially misleading claims that Stevenson makes when introducing this discussion. After presenting his alleged cases of olfactory illusion, Stevenson claims that "the apparent actuality of olfactory illusions would seem to call into question Batty's (2010b) claim that olfactory experience lacks object status" (1895). As it stands, this claim is far too quick. It carries with it the implication that Stevenson has discussed his cases of olfactory illusion in terms of presented objects. But he does not make any claim of the sort, focusing instead on states of the environment. But, as we have seen, casting these alleged cases of illusion in terms of mere states of the environment is not enough to address my arguments. As it stands, then, "the apparent actuality of olfactory illusions" does not "call into question Batty's (2010b) claim that olfactory experience lacks object status" (1895) 19. As I claimed above, more needs to be said to establish this claim. Stevenson then seems to recognize this when he goes on to claim that olfactory experiences do in fact achieve "object status" (1895). Although he cites other authors who have claimed that olfactory experience achieves object status, it is most helpful to consider what Stevenson himself has argued with respect to this claim. Wilson and Stevenson (2006, 2007) argue for an object-based model of theorizing about olfaction, a model they call the Object Recognition Model (from hereon ORM). In particular, they argue that olfactory experiences represent "olfactory objects." Given that they also refer to these objects as "odor objects," it is safe to assume that, on the ORM, the objects represented in olfactory experience correspond to odors-or, collections of volatile molecules in a perceiver's environment. One of their common examples is the "coffee object." Returning to a type of view about content that I discussed in section one, we will see that the ORM suggests that olfactory experience is object-involving-that is, that it represents that a particular object is present in your environment as opposed to some object or other, as my abstract view maintains. In turn, this suggests that Stevenson's notion of illusion at this point of his paper is in fact the more robust, traditional notion rather than the "working definition" that he relies on previously. If 19Strictly speaking, I do not deny that olfactory experiences lack object status. I argue that olfactory experiences represent objects, just not particular objects, and not in a way that allows for olfactory illusion. That is, I argue that olfactory experience is not object-involving. Given this, I will assume that by "lacks object status" Stevenson means "is not object-involving." www.frontiersin.org March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 7 Batty The illusion confusion olfactory experience is object-involving, then it is eligible for misrepresentation in both of the traditional ways. In particular, to return to a previous question, we can ask of an object of olfactory experience, o: For any property F that o appears to have, does o really have F? (O-Attribution) That is, there is some particular thing of which we can ask, as in O-Attribution, "it appears to be F, but is it really as it appears?" But O-Attribution is the question that captures the traditional notion of illusion. If the ORM is true, then, my claim there are no olfactory illusions is shown false. What are we to make of the ORM? If the ORM is to encompass a successful response to my argument against olfactory illusions, then olfactory experience must single out objects in the requisite way-that is, it must be object-involving. As a way of understanding why Wilson and Stevenson think it does, it is important to look briefly at the traditional model of theorizing about olfaction that their ORM aims to replace-and why it does so. They call this model the Stimulus Response Model (from hereon, SRM). Given the history of scientific theorizing about olfaction, we can extract two core claims of the SRM. First, the SRM assumes that olfactory experience is analytic-that is, those features of a chemical stimulus that trigger receptor excitation will map onto features of the resulting experience. In other words, the SRM claims that, in some important sense, olfactory experience can be "broken down" into those initial features of the stimulus and/or receptor types sensitive to those features. Secondly, and relatedly, the SRM assumes that a characterization of olfactory experiences is exhausted by an account of how the particular features of the stimulus and/or receptor site are presented in experience. On the SRM, no appeal to objects is necessary to provide that characterization. According to Wilson and Stevenson, the SRM proves unsatisfactory because olfactory experience doesn't live up to the standards that the SRM sets for it. This is because olfactory experience is, as they tell us, largely synthetic. That is to say, rather than producing an experience of an array of discriminable properties, the various properties of the stimulus produce a largely irreducible experience-a "wholistic unitary percept" (2007, 1821), as they put it. One particularly telling way that they deliver this point is by asking us to consider the complexity of the average odorant stimulus. Much of what we encounter with our noses are chemical mixtures. The coffee odor, for instance, consists of over 600 volatile compounds that together give rise to what we might call the "coffee experience." It is a distinctive experience-one that gets us up in the morning. But it is not an experience in which we are able to discriminate anything close to the number of causally efficacious components of the stimulus responsible for it. As it's been noted in the empirical literature, it is now commonly accepted that even the experts are only ever able to distinguish two or three of the major components that constitute a given odor. So, while the coffee stimulus has a remarkable complexity, it does not have a perceived complexity 20. Compared to the complexity of the stimulus itself, the coffee experience is simple. It's just of 20This would explain why we are surprised to hear of the complexity of the coffee odor. coffee. But this is not the way that our experience of the coffee odor should be if the SRM is true. Although, as Wilson and Stevenson concede, olfactory experience can fail to be wholly synthetic, if it were analytic, our experience of the coffee odor would be different than it in fact is. We might think that, if the SRM were true, there would be no such thing as the coffee smell per se-just an array of apparent properties. But there is. Given this, the SRM fails to capture the phenomenological facts of our experience. Wilson and Stevenson therefore conclude that it is a misguided model and must be rejected. In place of the SRM, Wilson and Stevenson propose the ORM. We already know that such a view is object-based, that olfactory experience represents "olfactory objects," or "odor objects." We also know that it is safe to assume, given to their name, that these objects correspond to odors in our environment. But, what are these perceptual objects? Or, to put it another way, in what sense do odors in the environment show up at the level of experience? Their criticism of the SRM provides the answer to this question. According to Wilson and Stevenson, odors show up as those "wholistic unitary percepts" (2007, 1821), as the synthetic percepts that the SRM fails to predict. The "coffee object," then, is that largely synthetic percept that results from sniffing the coffee odor. Now, it is not simply because olfactory experience is largely synthetic that Wilson and Stevenson claim it is object-involving. It is rather what it can achieve as a result of its being synthetic that they claim secures the view. According to Wilson and Stevenson, the "defining feature for [perceptual] objecthood" (2007, 1823) is figure-ground segregation, and they argue that olfactory experience can achieve just that 21. Their reasons for thinking so draw on similar considerations as those of Stevenson's case of constancy of perceived quality 22. In order to draw attention to how olfactory experience achieves figure-ground segregation, Wilson and Stevenson ask us to consider the complexity of our olfactory environment. At any given moment, we are barraged with volatile molecules given off by the various things in our environment. Insofar as almost everything in our environment gives off these molecules, we can say that everything smells. And a remarkable number of those molecules make their way to the olfactory epithelia with every intake of breath. Despite this, our olfactory system is able to achieve the most impressive of discriminatory feats. In the midst of the "confusion" of our olfactory environment, as they put it, we are able to smell coffee. The "wholistic unitary percept" (2007, 1821) coffee is an apparent figure, one that stands out in the midst of a complex, and noisy, background. This "experiential prominence" in the midst of that noisy background is what Wilson and Stevenson refer to as figure-ground segregation. It must be noted, however, that, unlike the visual case, Wilson and Stevenson claim that figure-ground segregation is achieved aspatially. According to Wilson and Stevenson, olfactory experience is, in and of itself, aspatial. To return to our previous example, the coffee object is an apparent object-just not one that 21According to Wilson and Stevenson (2007), they adopt this definition from Kubovy and Van Valkenburg (2001). 22See page 6 of this paper. Frontiers in Psychology | Consciousness Research March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 8 Batty The illusion confusion is presented in space. Still, according to Wilson and Stevenson, given experiential prominence and, in turn, the achievement of figure-ground segregation, it is an apparent object nonetheless. After all, figure-ground segregation is, for them, the defining feature of perceptual objecthood and, if correctly characterized as such and achieved, constitutes the presentation of an object. Wilson and Stevenson agree with me, then, in an important respect-namely, that spatial figure-ground segregation is not something that applies to olfactory experience. Other than myself and Stevenson's common focus on standard olfactory experiences, then, there is an additional point of agreement between us. But is this enough to show that, in such cases, olfactory experience presents objects and, in turn, is eligible to be illusory? As a way of answering this question and in order to compare our respective views, we need to say something more about the ORM. According to Wilson and Stevenson, underlying experiential prominence is the template mechanism that I referred to earlier, in my discussion of Stevenson's case of constancy of perceived quality23. Wilson and Stevenson argue that, over time, the olfactory system builds up a store of templates in the olfactory cortex of patterns of receptor input. Once stored, these templates allow the system to recognize those patterns against variable arrays of receptor input. In turn, this kind of processing endows us with important discriminatory abilities such as the ability to smell coffee although there are other smelly things about. Contributing to these achievements, then, are learning and memory. In short, the growing store of templates constitutes learning; drawing on those templates in processing olfactory information amounts to the execution of memory24. If experiential prominence is rightly characterized as figureground segregation, then Wilson and Stevenson's view is one according to which olfactory experience is object-involving. This is because the very nature of figure-ground segregation is such that it allows a perceiver to single out a particular object in her environment. We must now consider whether experiential prominence demonstrates that olfactory experience is object-involving and, in turn, secures the claim that it achieves figure-ground segregation. It is not clear that experiential prominence establishes this. The problem lies in the fact that my view is consistent with all of the phenomenological data that Wilson and Stevenson cite. In order to see that this is so, let's return to the coffee example and look at what my view of olfactory representation is able to say about this case. On my view, when we smell the coffee, there is a distinctive property, or set of properties, presented to us in olfactory experience. I will also grant that, in certain circumstances, that property, or set of properties, stands out from other properties instantiated in a perceiver's environment-namely in those circumstances in which we smell coffee. Given the complexity of the olfactory environment, and the way that olfactory experience is given those facts, it would be foolish to deny this experiential prominence. Moreover, I can also grant Wilson and Stevenson's claim that, in 23Again, see page 6 of this paper. 24Wilson and Stevenson say much more about the physical mechanisms underlying what I have referred to as "template mechanisms." For my purposes, it is enough to provide a model of their view. olfactory experience, such prominence is achieved in virtue of a relative match between stored templates in the olfactory cortex and patterns of receptor excitation. Where my view will differ from Wilson and Stevenson's is in what the result of that template matching is-that is, in what that experiential prominence amounts to. On my view, it amounts to the presentation of a property, or a small set of properties presented together as a result of that template matching 25. This much is in keeping with Wilson and Stevenson. But, unlike what Wilson and Stevenson claim, that those properties "show up" at the level of experience indicates the presence of some object-just not any object in particular. Notice that, at this point, I have granted all of the perceptual data that Wilson and Stevenson cite in favor of figure-ground segregation. In doing so, I stop short of positing that the presentation of those properties, as distinct in a complex environment, amounts to the presentation of a particular object. But, again, it does not stop short at the expense of any of the perceptual data that Wilson and Stevenson cite in favor their view. In particular, and most importantly, that data that they take to be indicative of figure-ground segregation is accounted for without taking that step. What this shows is that it isn't clear that experiential prominence is best characterized as figure-ground segregation. This is because, as a comparison with my view has demonstrated, Wilson and Stevenson haven't shown that it is an apparent figure that shows up at the level of experience. But demonstrating that there is such a figure-or object-is exactly what is required in order to establish that the more robust notion of illusion is one that can occur in olfactory experience. To return to our previous question, Stevenson must establish that O-Attribution is a question that we can ask of olfactory experience. But his own "objectbased" view of olfactory experience does not. Given this, he fails to demonstrate that my claim there are no olfactory illusions is false. It is important to note that responding to present worries about ruling out my abstract view requires more that simply drawing attention to the fact that there exist patterns of excitation at the receptoral level, nor to the fact that that such patterns are stored in long-term memory to expedite later olfactory discrimination. What is at issue is whether these patterns and combinations show up, at the level of experience, as perceptual objects. The question is whether the experiential output of template matching-Wilson and Stevenson's "wholistic unitary percepts" or "synthetic odor objects"-ought to be characterized in object-involving terms. And it isn't clear that there are the materials with which to adjudicate between that kind of view and 25Here I am not claiming that olfactory experience achieves the perceptual grouping required to solve the Many Properties Problem. I am simply, for the sake of comparison, adopting Wilson and Stevenson's claim that, in some cases, we are able to distinguish two or three components of an odorant stimulus. While they claim that, even in these cases, we are presented with olfactory objects, I here claim that a view that denies that there are such objects can accommodate the data they cite. It is important to note that amongst the data they cite is not the claim that olfactory experience can report on different arrangements of those properties along some dimension-e.g., the spatial dimension. But it is this kind of achievement that underlies the ability of a sensory system to solve the Many Properties Problem. www.frontiersin.org March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 9 Batty The illusion confusion mine-at least if we are relying on observations of experiential prominence to decide it. Are we now left at an impasse, with each of us able to account for the relevant data and nothing left to adjudicate the issue? I think that we are not. I grant that figure-ground segregation allows us to single out a particular object in our environment. That is, I grant that figure-ground segregation forms the basis of object-involving content. Wilson and Stevenson agree. But they also assume something stronger than I do: that if the distinction is to apply in the realm of olfaction, it must apply non-spatially. But not only has this revision of the concept proven problematic, it also deprives us of the ordinary spatial notion of figure ground, a notion which we do need-just not for humans. To see that this is so, compare our olfactory experiences to those of other animals. The hammerhead shark, for example, enjoys a sense of smell that is directional. Given its extremely wide head, a stimulus coming from the extreme left of the hammerhead's head will arrive at the left nasal cavity before it does the right. If the stimulus is blood, the hammerhead's response is instantaneous- it turns in the direction of its source. I take it that we are quite happy to admit that the hammerhead represents the location of a food source, much in the same way that we are able to represent, via audition, the location of a "bang" outside. In the latter case, we are happy to admit that auditory experience achieves figure-ground segregation-and does so spatially. Given this, it is plausible to conclude that the hammerhead also achieves the same in its olfactory experience. That is to say, the hammerhead shark is a creature that enjoys spatial figure ground representation and thus object-involving olfactory content. Clearly we are not like the hammerhead, as Wilson and Stevenson admit. But it would be strange to conclude that the hammerhead's olfactory experiences are to be evaluated according to one notion of figureground segregation, while ours are not. If we are to account for the difference between us and the hammerhead, then, we require the spatial notion of figure-ground segregation. What this shows is that the spatial notion of figure-ground segregation remains useful in the olfactory case. We can make distinctions with it that we need to make-for example, we can explain the difference between us and the hammerheads. What's more, it allows for a unified notion of figure-ground segregation across the sense modalities. In those types of experience in which we think of figure-ground segregation as achieved-vision, audition and touch, for example-we do so on the basis of the richness of its spatial representation. In those types of experiences in which we worry whether, or wonder if, figure-ground segregation is achieved-arguably olfaction and taste-I take it that we so on the basis of the observation that those types of experiences are not as spatially rich as those where we grant happily that there is figure-ground segregation. What this suggests is that figure-ground segregation forms a kind, one defined by the type of spatial representation achieved by an experience. If, as I have argued above, we ought to evaluate olfactory experience in accordance with this notion of figure-ground segregation, then we ought to accept my abstract view. And, if we accept that view, then we are committed to accepting three further things. First, we are committed to accepting my analysis of experiential prominence over Wilson and Stevenson's, driven as mine is by the abstract view of olfactory content. Second, and relatedly, we ought to accept my conclusion that there are no olfactory illusions. Finally, given the accuracy conditions set forth by the content of olfactory experience, we ought to accept that the appropriate notion of non-veridicality for the olfactory case is one of property hallucination. Now Stevenson says little about the notion of property hallucination per se, focusing instead on the negative stage of my 2010b argument that there are no olfactory illusions. Still, let me say something further about the benefits of adopting a notion of property hallucination and of a non-object based notion of non-veridicality. Scientists and philosophers alike have long been interested in non-veridicality, or perceptual misrepresentation. But it has also been assumed that non-veridicality falls into one of two categories-illusion and hallucination. As I noted in section 1, these ordinary notions each involve the misrepresentation of objects, or "object-failure," as I have called it. It is true that, with property hallucination, I am also talking about non-veridicality. But what is interesting about property hallucination is that it is a form of non-veridicality that current accounts of non-veridicality do not allow for, focused as they are on the representation of particular objects. Drawing attention to property hallucination, then, identifies a new category of non-veridicality. Given that both scientists and philosophers have been interested in the information putatively conveyed in olfactory experience, and the nature of the ways in which experience may misinform a subject, the introduction of property hallucination presents a novel way of thinking about, and categorizing, olfactory misrepresentation. But the interest of property hallucination for olfaction is not only restricted to the olfactory case. It is also helpful in driving further thinking about perceptual experience in general. That is, its introduction forces us to re-think the nature of veridicality and non-veridicality more generally across all of perceptual experience. For example, the notion of property hallucination opens up the possibility that there are cases in other modalities that are best characterized as those in which we do not perceive particular objects but only certain properties, and that this novel notion of non-veridicality best accounts for those cases. One case that I have discussed previously is the visual experience of looking at a uniformly colored expanse 26. To be sure, this is not a typical visual experience, as I argue the analog case for olfaction is; but it is one that, if in fact a misrepresentation of color, is plausibly categorized as a case of property hallucination. A third category of non-veridicality, then, is incredibly interesting because it allows us to look deeper at the experiences of other modalities, comparing and contrasting the ways in which experiences in those can mislead. Finally, adopting my third category of non-veridicality directs our attention to the possibility that there might be even further categories of non-veridicality-whether these other, previously unconsidered notions turn out to be categories in their own right, or sub-species of those we already adopt. Not only, then, does my notion of property hallucination introduce a new category that we previously lacked in describing perceptual misrepresentation; it also directs attention to the possibility that our account 26See for example, Batty (2011). Frontiers in Psychology | Consciousness Research March 2014 | Volume 5 | Article 231 | 10 Batty The illusion confusion of non-veridicality might be lacking in further, equally interesting, ways. And this further result, I take it, would be interesting for philosophers and scientists alike. CONCLUSION Earlier I promised to say something further about what I labeled Stevenson's (2), namely his claim that olfactory illusions typically escape notice. Obviously I disagree that they do. I argue that there are no olfactory illusions and so there is nothing in this case to escape our notice. Still, my abstract view of content can explain why we might think, like Stevenson claims, that the difference between olfaction and other modalities, "relates to issues of verification (i.e., ones [sic] capacity to independently confirm what one is smelling" (1888). To take the case of vision as an example, it is easy to see how we are able to verify what we seem to see. In the case of visual experience, because we are able to discriminate individual objects, we are able to ask, and in principle capable of verifying, whether that object is in fact in the scene before our eyes. Given that it is presented as such, we are also in principle capable of verifying whether the properties it appears to have are those that the object in fact has. In each case, we go out and explore the environment; we go to that object that we appear to see and "interrogate" further. These two capacities for verification are implied by our previous two questions about misperception, V-Existence and V-Attribution. But, as I have argued, the olfactory analogs of each-OExistence and O-Attribution-do not in fact apply to olfactory experience. This is because there are no presented objects in olfactory experience; olfactory experience is not object-involving. It is unclear, then, how we are able to verify what we smell. Like the visual case, we may very well explore our environment further; but it is not the case that we are able to pinpoint that object we appear to smell and "interrogate" it further. The most we are able to do is locate those properties we appear to smell, to determine if it is in fact what we thought it was, or if it appears to be elsewhere around us. But notice that this is just to ask after whether a property, or set of properties, is instantiated in the environment. It is not to ask after any particular object. It is no wonder, then, we feel suspicious about our abilities to verify our olfactory experiences. We simply are unable to do so in the same way as we are in the visual case. But, unlike what Stevenson claims, this difference is a result of the fact that there are no presented objects. In fact, if we take Wilson and Stevenson at their word, then it would seem that we would be able to verify what we smell in the much stronger sense of "verification" present in the visual case. That is, we ought to be able to pinpoint a particular object in our environment and ask after it. But we cannot. Not only, then, is abstract view vindicated with respect to its claims about olfactory illusions; it is also able to explain those considerations about verification that, as it turns out, Stevenson himself is unable to accommodate. ACKNOWLEDGMENTS I would like to thank Fiona Macpherson and Tim Sundell for helpful discussions when writing this paper. Their input was invaluable in producing the final product. I am also grateful to two anonymous referees for their comments and feedback on the penultimate draft. Their comments and advice helped me to improve the paper greatly. REFERENCES Batty, C. (2011). Smelling lessons. Philos. Stud. 153, 161–174. doi: 10.1007/s11098010-9637-6 Batty, C. (2010a). A representational account of olfactory experience. Can. J. Philos. 40, 511–538. Batty, C. (2010b). What the nose Doesn't know: non-veridicality and olfactory experience. J. Conscious. Stud. 17, 10–27. Kubovy, M., and Van Valkenburg, D. (2001). Auditory and visual objects. Cognition 80, 97–126. doi: 10.1016/S0010-0277(00)00155-4 Lycan, W. (1996). Consciousness and Experience. Cambridge, MA: MIT Press. Lycan, W. (2000). "The slighting of smell," in Of Minds and Molecules: New Philosophical Perspectives on Chemistry, eds Nalini Bhushan and Stuart Rosenfeld, New York, NY: Oxford University Press. 273–290. Peacocke, C. (1983). Sense and Content: Experience, Thought and their Relations. New York, NY: Oxford University Press. Porter, J., Anand, T., Johnson, B., Khan, R. M., and Sobel, N. (2005). Brain mechanisms for extracting spatial information from smell. Neuron 47, 581–592. doi: 10.1016/j.neuron.2005.06.028 Stevenson, R. (2011). Olfactory illusions: where are they? Conscious. Cogn. 20, 1887–1898. doi: 10.1016/j.concog.2011.05.011 von Békésy, G. (1964). Olfactory analogue to directional hearing. J. Appl. Physiol. 19, 367–373. Wilson, D., and Stevenson, R. (2006). Learning to Smell: Olfactory Perception from Neurobiology to Behavior. Baltimore: Johns Hopkins University Press. Wilson, D., and Stevenson, R. (2007). Odour perception: an object-recognition approach. Perception 36, 1821–1833. doi: 10.1068/p5563 Conflict of Interest Statement: The author declares that the research was conducted in the absence of any commercial or financial relationships that could be construed as a potential conflict of interest. Received: 20 November 2013; accepted: 28 February 2014; published online: 25 March 2014. Citation: Batty C (2014) The illusion confusion. Front. Psychol. 5:231. doi: 10.3389/ fpsyg.2014.00231 This article was submitted to Consciousness Research, a section of the journal Frontiers in Psychology. Copyright © 2014 Batty. This is an open-access article distributed under the terms of the Creative Commons Attribution License (CC BY). The use, distribution or reproduction in other forums is permitted, provided the original author(s) or licensor are credited and that the original publication in this journal is cited, in accordance with accepted academic practice. No use, distribution or reproduction is permitted which does not comply with these terms. www.frontiersin.org March 2014 | Volume 5 | Article 231 | | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
{
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
|
Online Colloquium (2): Field on Hobbes and the Two Faces of Ethics This online colloquium has been established to discuss Arash Abizadeh's recent book, Hobbes and Two Faces of Ethics [https://www.cambridge.org/gb/academic/subjects/philosophy/earlymodern-philosophy/hobbes-and-two-faces-ethics? format=HB] . We began with an introduction [http://www.europeanhobbessociety.org/general/onlinecolloquium-1-introduction-to-hobbes-and-the-two-faces-ofethics/] to the text by Professor Abizadeh. We now have a response from Sandra Field [https://www.yalenus.edu.sg/about/faculty/sandra-field/] (Yale-NUS), which will be followed by responses from Michael LeBuffe [http://www.europeanhobbessociety.org/general/onlinecolloquium-3-lebuffe-on-hobbes-and-the-two-faces-ofethics/] (Otago) and Daniel Eggers (Köln), and finally a reply by Arash Abizadeh. Many thanks to Cambridge University Press for supporting this colloquium. December 21, 2018 / in Discussion, Features, General, Member Publications / by admin Home / Discussion / Online Colloquium (2): Field on Hobbes and the Two Faces of Ethics Abizadeh's Hobbes and the Two Faces of Ethics is an ambitious book. It seeks to provide a comprehensive interpretation of Hobbes's ethics, and to make that interpretation speak equally to historians of ideas as to contemporary metaethics and normative ethics. There is much to admire in the execution of this project. Abizadeh is relentless in parsing fine distinctions amongst contemporary readings of Hobbes, and in deploying textual evidence from across Hobbes's oeuvre to support his favoured view. And the ends to which this rigour and precision are deployed are intellectually significant. Abizadeh identifies a bifurcation between the good and the right in Hobbes's normative ethics -on the one hand, a natural law representing an ethics of individual prudence; on the other hand, a model of justice representing a juridical morality of interpersonal obligation- claiming that both are genuinely, but independently, normative. This interpretation is controversial but ultimately compelling, and historically illuminating. I found his analysis of the genuine normativity of the ethics of individual selfinterested prudence particularly useful; Abizadeh diagnoses a certain narrowness of current philosophical conceptions of morality as the obstacle to appreciating this normativity (10, 219–23). My critical comments focus on Abizadeh's central metaethical claim: that Hobbes offers a sophisticated ethical naturalism, one which is neither reductionist or noncognitivist (17–19, 61). While the bulk of Abizadeh's discussion is devoted to exegesis, at no point in the book does Abizadeh indicate finding the position to be problematic or incoherent. Thus, I take it that Abizadeh's goal is not merely to establish that Hobbes held this view, but also to commend such a view as being sufficiently philosophically compelling and appealing to merit our present attention. I will try to articulate the enduring difficulties facing such a view, both on Hobbes's own terms and for us. Abizadeh's starting point is the puzzle of the apparent incompatibility between Hobbes's materialist mechanistic metaphysics and his normative philosophy (7–8). One might think that in a materialist metaphysics, lacking free will, there can only be causal responsibility and instrumental sanctions (like rewards and punishments for animals), not genuine moral responsibility. But to the contrary, Abizadeh argues that this is a medieval scholastic prejudice: aligning Hobbes with the earlier Aristotelian view, we see that the possibility of attributing genuine moral responsibility relies not on the possession of free will, but on the capacity for reason (183– 87, 213). Might one then object that that in a materialist metaphysics, reason itself is deflated, becoming a merely passive mental process? Again, to the contrary, Abizadeh argues that it is possible for one's reasoning to be active, by which he means capable of reflecting on and being guided by reasons (62–65, 93). Abizadeh's response to worries about Hobbes's naturalism ultimately relies on identifying a capacity for active reasoning. Hobbes and Abizadeh distinguish having a capacity for reason from exercising that capacity: there are people with weak understanding, unclear thoughts, countervailing motivations, and so on, and correspondingly people often fail to fulfil their moral responsibilities. But how is the distinction between possessing an unexercised capacity versus simply lacking the capacity to be specified? And given Hobbes's determinist view of causation, how can the salience of such a distinction be upheld? Abizadeh does not provide an explicit account, so let us turn to Hobbes's general metaphysics of bodies. Hobbes makes clear that at a fundamental level, nothing is truly contingent: an act is either determined to occur, or it is not. The possibility of an act does not mean its contingency, but rather that the act is not impossible: at some point of time a full set of determinate causes will converge such that it will in fact occur (AW 37.5). This view of possibility generates a fundamentally un-Aristotelian understanding of capacity. As Hobbes explains in the course of criticising his Aristotelian opponent's view: 'We may say ... that an axe can cut because there is nothing in the axe that stops it from cutting. Yet there may well be, in the nature of things, causes that make it impossible for the axe-or anything else-ever to be picked up, and as a result the axe cannot cut' (AW 37.11). Thus, it is not the inner properties of a thing which specify its capacities, but its place in an actual web of deterministic causes: if determinate causes mean a putative capacity is never exercised, it turns out that it is no capacity at all. In our ignorance of the future, more loosely and derivatively we might call an act possible when it may (for all we know) occur; correspondingly we might attribute a capacity or power to produce that act. (DCo 10.5; AW 35.6–10). This is harmless enough, so long as we bear in mind the strict meaning of possibility: if there are reasons to think that the act will not occur, then it is not permissible to attribute capacity or power for that act. Is Hobbes's discussion of the human capacity for reason, and correspondingly of the human capacity to feel the rational force of obligations, compatible with this antiAristotelianism? At face value, it is compatible. After all, Hobbes and Abizadeh are careful not to attribute a capacity for reason in certain cases where it predictably will not be put into practice (19, 122, 136). Children and the mad are ruled out; and even amongst sane adults, the attribution of normative obligations requires that the relevant reasons are epistemically and motivationally accessible (in particular, ruling out normative obligations to act in extreme contravention to one's own wellbeing, for instance any purported obligation to obey a command to kill oneself or one's parent). And outside of these cases, individuals (for all we know) may reason and act well, so we may permissibly attribute full capacity for reason and full moral responsibility, which is exactly what Abizadeh proposes doing. However, against appearances, I would suggest that Hobbes's ethics' extensive reliance on the human capacity for reason and corresponding rational action is deeply problematic on his own terms. The problem comes into view once we shift the analytical lens from humans considered individually to the domain of sociological reflection. At the scale of society, we can see poor reasoning and poor behaviour arising predictably from certain aspects of the social domain, even when subjects are not facing the kind of extreme threat to their wellbeing outlined above. Under certain social conditions, it is predictable that a proportion of the population will steal (for instance, when law enforcement is imperfect and there is a stark gap between rich and poor). Under certain social conditions, it is predictable that a proportion of the population will rationalise unjust conduct (for instance, when gratifying rhetoric connects with feelings of grievance or dissatisfaction). (See DC Chapter 12; L Chapter 29). In this light, while it may be fair to say that for all we know, a particular individual will behave rationally and fulfil their obligations, it is not fair to say that for all we know, everyone will do so. Thus, to say that all sane adult members of a population have the Hobbesian 'capacity' to reason aright and to fulfil their obligations seems untenable. The tension is brought to the fore in the discussion of punishment. Abizadeh wants to reject the view by which materialist metaphysics requires a merely strategic attitude to practices of blame and punishment (in terms of salutary sociological and political effects, not in terms of genuine moral responsibility). On Abizadeh's reading, certainly, for Hobbes it is necessary that such practices do have salutary effects (this explains his opposition to vengeful punishment). But strategic usefulness alone is not sufficient: those breaking the law are truly morally responsible for their action, in light of their rational capacity. Therefore punishment is also morally important mode of expressing this second-person holding responsible (21, 203–9). Perhaps this is textually accurate (although it seems to me that Hobbes's own defence of blame and punishment rests rather more heavily on its salutary strategic effects than Abizadeh's reconstruction would suggest, see LN 248–55). But I want to underscore the unappealing, and perhaps incoherent, commitment this kind of naturalism involves. It seeks still to blame people for bad behaviour, even if it is the sociologically predictable result of certain social conditions. It lays deep moral responsibility on the individual and obscures the larger web of causes in which individual action occurs. The political consequence is holding communities responsible for sociologically predictable dysfunction. Perhaps Abizadeh's moralised naturalism, with its concomitant individualisation of responsibility and refusal of the ambiguities of agency, is the genuine legacy of Hobbes's political philosophy, and the correct all-things-considered interpretation of his texts. But first, I wonder about its coherence: it is not clear to me that it fully addresses the challenge of a materialist metaphysics. Abizadeh comprehensively addresses one possible tension (how naturalism fits with the possibility of moral truths and the possibility of active reasoning) without addressing adequately another tension (how complex causal determinism fits with the attribution of moral blame). And second, it is far from clear why Hobbes's moralised naturalism merits being promoted over the thoroughgoing materialist undercurrent of Hobbes that Abizadeh rejects. According to this more ! " # subversive undercurrent, political and sociological reflection on the determinate causes of human conduct should complicate the easy attribution of a capacity for moral and just action, and give us pause to reflect on the broader determinate causes helping or inhibiting the development of such capacity. Sandra Field (Yale-NUS College) Abbreviations AW: Thomas Hobbes, Thomas White's De Mundo Examined, trans. Harold Whitmore Jones (London: Bradford University Press, 1976). DC: Thomas Hobbes, On the Citizen, ed. and trans. Richard Tuck and Michael Silverthorne (Cambridge: Cambridge University Press, 2014). DCo: 'De Corpore', in Thomas Hobbes, Thomae Hobbes Malmesburiensis Opera philosophica quae latine scripsit omnia, Vol. 1, ed. William Molesworth (London: John Bohn, 1839). L: Thomas Hobbes, Leviathan: with selected variants from the Latin edition of 1668, ed. Edwin Curley (Indianapolis: Hackett, 1994). LN: 'Liberty and Necessity', in Thomas Hobbes, The English Works of Thomas Hobbes of Malmesbury, Vol. 4, ed. William Molesworth (London: John Bohn, 1839). | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. Godehard Brüntrup Selbstbestimmung und Gehirn Eine Rede über Freiheit an die Gebildeten unter ihren Leugnern 1. Vorbemerkungen Zur Einführung in den Gedankengang des Aufsatzes seien zwei Vorbemerkungen vorangestellt: Die erste Vorbemerkung: Eine wirklich sachgemässe Behandlung dieses schwierigen Themas würde weit in die spekulative Metaphysik führen. Dies kann unmöglich das Ziel dieses Vortrags sein, da es sich um keinen philosophischen Fachaufsatz handelt. Es soll versucht werden, einige Grundgedanken auf eine sehr allgemeine und auch allgemein verständliche Weise zu entwickeln. Nichtsdestoweniger werden jedoch im vorletzten Abschnitt einige Hinweise gegeben werden, woher sich die Gedanken dieses Aufsatzes inspirieren. Die zweite Vorbemerkung: Ich werde nicht das schwierige Problem von Freiheit und Determinismus behandeln. Das ist das Problem, dass der Willensakt entweder durch vorgängige Bedingungen vollständig bestimmt oder aber zufällig ist. Es scheint, dass er in beiden Fällen nicht wirklich frei ist, und dass es zwischen den beiden Alternativen kein Drittes geben kann. Eine andere Weise, dieses Problem zu beschreiben, ist diese: Kann es in einer Welt Freiheit geben, in der alles bestimmt ist, es zu jedem beliebigen Zeitpunkt also nur eine mögliche Zukunft gibt? Dieses Problem ist von so grosser begrifflicher Allgemeinheit, dass es auch für rein geistige Subjekte entstünde, die nicht notwendig mit einem Gehirn verbunden wären oder sogar überhaupt nicht über ein Gehirn verfügten. In der philosophischen Gotteslehre, beispielsweise, wurde die Frage gestellt, ob Gott wirklich frei sei, wenn er doch aus seinem Wesen heraus notwendig immer das Gute tue. Mein Thema soll ein anderes sein: Kann ein Wesen, dessen geistiges Leben durch sein Gehirn konstituiert wird, sich dennoch bewusst selbst bestimmen? 2. Ist die Freiheit empirisch widerlegt? Dieses Thema wurde in den letzten Jahren in Deutschland in breiter Öffentlichkeit und mit grosser Resonanz in den Massenmedien diskutiert. Einige Experimente scheinen zu belegen, dass das Gehirn eine Handlung schon bestimmt, bevor das selbstbewusste Subjekt dessen gewahr wird. Daniel Wegner hat kürzlich in einem viel beachteten Buch diese empirischen Ergebnisse zusammengestellt.1 Die meisten dieser Ergebnisse belegen nur, dass viele unserer alltäglichen Handlungen, etwa beim Autofahren oder beim Sport, zumindest teilweise von unbewussten Prozessen gesteuert werden. Das ist wohl kaum eine interessante Neuigkeit, jedenfalls keine, die eine philosophische Debatte herausfordern sollte. Die stärkste Evidenz für den illusionären Charakter des bewussten Wollens wird aus dem so genannten Libet-Experiment gewonnen. Das Ergebnis dieses Versuchs war, dass bei Personen, die willkürlich eine Hand bewegten, schon einen Sekundenbruchteil vor der bewussten Einleitung der Bewegung im Gehirn ein Potential messbar 1 Vgl. Daniel Wegner, The Illusion of Conscious Will, Cambridge MA 2002: MIT Press. 1 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. war, das für sich allein genommen schon hinreichte, die Handlung auszulösen. Daraus wurde geschlossen, dass das positive, bewusste Wollen kausal in unserer Welt keine Rolle spiele. Es beobachtet nur, was das Gehirn vorher schon unbewusst determiniert hat. Ich spreche hier von positivem Wollen, da Libet davon ausging, dass der bewusste Wille, selbst wenn das Bereitschaftspotential da ist und der Impuls zu handeln „hervorstrudelt"2, wie er sich ausdrückt, immer noch die Handlung verhindern kann; er hat sozusagen ein Vetorecht. Das ist dennoch ein merkwürdiges Ergebnis. Warum hat die Evolution dann überhaupt die Erfahrung des bewussten positiven freien Willens hervorgebracht, wenn das Wollen doch nichts bewegt? Die gängige Antwort ist, dass die Überzeugung, einen freien Willen zu haben, etwas in der Welt bewirkt; zum Beispiel: uns vor völlig lethargischem Nichthandeln zu bewahren. Man kann nicht leicht verstehen, wie das funktionieren soll. Die Überzeugung, frei zu sein, könnte in der Welt etwas verändern, wenn sie den bewussten Willen bestimmte, nicht passiv zu bleiben, sondern etwas tun zu wollen. Da der bewusste Wille aber gemäss der Annahme sowieso nichts tut, ist auch die falsche Überzeugung, frei zu sein, machtlos, da sie nicht vermittels des Willens kausal wirksam werden kann. Doch nun zum Experiment selbst. Im naturwissenschaftlichen Experiment wird die Natur befragt und sie gibt eine Antwort. Man muss aber zwei Dinge beachten: In die Formulierung der Frage gehen Vorentscheidungen ein und die Antwort kommt nicht auf einem silbernen Tablett, sondern ergibt sich durch Interpretation. Ein Beispiel für eine methodische Vorentscheidung, die in dieses Experiment einging, ist die folgende: Der Willensakt ist nur aus der Innenperspektive des Subjekts wahrnehmbar, die Gehirnzustände sind auch aus der Perspektive des externen Beobachters wahrnehmbar. Wie können wir nun eine Gleichzeitigkeit oder ein Früher oder Später feststellen, wenn dem externen Beobachter die innere Perspektive nicht zugänglich ist? Er muss sich auf einen Report der Versuchsperson verlassen. In unserem Experiment schauten die Teilnehmer auf eine sehr genaue Uhr und datierten durch den Blick darauf den Moment, in dem im Bewusstsein die Handlung ausgelöst wurde. Woher wissen wir aber, wie viel Zeit dieser komplexe Prozess der Selbstbeobachtung und die dann notwendige Korrelation mit der Uhr in Anspruch nimmt? Wir müssen für den Messvorgang irgendwie die Innenperspektive und die Aussenperspektive aufeinander abstimmen, die Zeitabläufe eichen, sonst ist er wertlos. Dazu reizte Libet bei den Versuchspersonen die Haut und liess sie mit Hilfe der erwähnten Uhr berichten, wann sie sich dieser Hautreizung bewusst wurden. Somit konnte der Zeitunterschied zwischen äusserer Reizung und berichteter Uhrzeit bestimmt werden und Innen-und Aussenperspektive zueinander in ein geeichtes Verhältnis gesetzt werden. Das ist eine findige Methode. Aber kann man dadurch sicher sein, dass man auch im Falle der Handbewegung richtig misst? Vielleicht geschieht die bewusste Wahrnehmung einer äusseren Reizung der Haut schneller als die bewusste Selbstreflektion auf das Bedürfnis, die Hand zu bewegen? Letzteres ist ein künstliches, unnatürliches Verhalten, ersteres ein evolutionär sehr wichtiges Geschehen, um Verletzungen vom Körper fernzuhalten. Neueste Experimente von William Banks scheinen in der Tat zu belegen, dass die Versuchspersonen den Zeitpunkt der bewussten Entscheidung nicht verlässlich berichten können. Wenn man beispielsweise die Fingerbewegung mit einem Signalton bestätigt und diesen dann absichtlich verzögert, also ein klein wenig nach der Bewegung erklingen lässt, dann datieren die Versuchspersonen ihre bewusste Entscheidung, den Finger zu bewegen, entsprechend der Verzögerung nach vorne. Sie beziehen also das Ergebnis der bewussten Entscheidung in die Bestimmung des Zeitpunktes der bewussten Entscheidung mit ein. Ein weiterer Hinweis darauf, dass die zeitliche Bestimmung eines Willensaktes ein komplexer Akt der Konstruktion ist, keine direkte Wahrnehmung.3 Dieser Zweifel beweist nicht, dass Libets Daten 2 Benjamin Libet, Mind Time (dt. Ausgabe), Frankfurt 2005: Suhrkamp, 179. 3 William Banks u.a., "We infer rather than perceive the moment of decision to act in Libet's measurement of the time 2 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. nicht stimmen. Es kann sehr wohl sein, dass seine Eichung korrekt war. Dies zu entscheiden ist keine philosophische Frage. Von philosophischer Seite sollte nur auf die wissenschaftstheoretische Einsicht hingewiesen werden, dass in jedes Experiment schon in den Versuchsaufbau hinterfragbare Voraussetzungen eingehen und dass es wissenschaftlich naiv wäre, experimentelle Ergebnisse als unhinterfragbare Fakten anzusehen. Aber lassen wir das auf sich beruhen, es ist nicht das eigentliche Problem mit Libets Experimenten. Das eigentliche Problem liegt in der Interpretation des Experiments; genauer liegt es darin, dass Libet die Freiheit der Handlung an der falschen Stelle sucht. Um dies zu erläutern, benötigen wir eine begriffliche Unterscheidung. Handlungsverursachung unterscheidet sich von gewöhnlichen Kausalerklärungen. Die logische Form einer gewöhnlichen Kausalerklärung ist: Ereignis A verursacht Ereignis B. Die Form einer Handlungserklärung ist: Eine Person P vollzog die Handlung H aus dem Grund G. Schauen wir nochmals auf Libets Experiment: Libet bat die Versuchsteilnehmer, die Handlung nicht bewusst zu planen, sondern die Handbewegung „von sich aus"4, also völlig undeterminiert und grundlos auftreten zu lassen. Allein dadurch fehlt dieser Körperbewegung schon ein wesentliches Charakteristikum einer freien Handlung. Der englische Philosoph Al Mele hat gezeigt, dass Libet bei der Instruktion der Versuchsteilnehmer die Begriffe „Drang", „Verlangen", „Wunsch" und „Absicht" als untereinander austauschbar benutzt, als handele es sich um dieselben Phänomene.5 Wir wissen also nicht, ob die Teilnehmer einen Drang, ein Verlangen, einen Wunsch oder eine Absicht erlebten, die Hand zu bewegen, oder vielleicht eine Mischung einiger dieser mentalen Zustände. Dabei handelt es sich hierbei doch um höchst unterschiedliche Phänomene. Das Gefühl, eine Handlung vollziehen zu wollen, ein Drang, ein Verlangen oder ein Wunsch zu handeln ist abzusetzen von der absichtlichen Entscheidung, jetzt oder auch in der Zukunft unter den geeigneten Umständen eine Handlung ausführen zu wollen. Der Anschaulichkeit halber soll dies an einem Beispiel verdeutlicht werden: Ich weiss, dass mein Freund am nächsten Morgen um sechs in der Frühe mit einem langen interkontinentalen Flug am Flughafen landet. Ich habe einen gefüllten, langen Arbeitstag vor mir. Ich überlege, ob ich trotzdem um fünf Uhr aufstehen soll, um zum Flughafen zu fahren. Nach einiger Abwägung entscheide ich mich, die Fahrt morgen anzutreten, um so dieser Freundschaft, die mir viel bedeutet, Ausdruck zu verleihen. Um kurz vor fünf klingelt der Wecker, ich erwache und erinnere mich wieder an den Entschluss, den Freund abzuholen. Ich sage mir, dass ich aber noch einige Minuten liegen bleiben kann. Während ich so liege, baut sich in mir mit der davon eilenden Zeit eine innere Spannung auf, so dass ich mich plötzlich fast ruckartig aus dem Bett erhebe. Trotz dieses Automatismus, der nicht unter der vollständigen bewussten Kontrolle des Handelnden liegt, sprechen wir im oben genannten Zusammenhang von einer freien Handlung. Nicht weil ich mich plötzlich ganz wie von selbst aus dem Bett erhoben habe, sondern ganz offensichtlich, weil ich mich in einer Abwägung unter Alternativen aus Gründen entschieden habe, meinen Freund abzuholen. Es kann durchaus sein, dass ich in dem Moment, wo ich mir bewusst gemacht habe, dass ich spätestens in einigen Minuten aufstehen muss, einen Prozess in meinem Gehirn ausgelöst habe, der mit fortschreitender Zeit eine innere Spannung aufbaut, die dann irgendwann eine kritische Schwelle erreicht, die zur Handlung führt. Entscheidend ist, dass ich durch meine Entscheidung, zum Flughafen zu fahren, diesen Prozess in Gang gesetzt habe und dass of conscious decision", in Towards a science of consciousness April 8-12, 2008. Research abstracts. A service from the Journal of Consciousness Studies, Tucson 2008, 69f. 4 Libet, Mind Time, 163. 5 Vgl. Al Mele, "Strength of Motivation and Being in Control: Learning from Libet", in American Philosophical Quarterly 34 (1997), 319-332. 3 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. es in meiner Macht steht, ihn jederzeit wieder abzubrechen. Es macht dann nichts, wenn er, einmal in Gang gesetzt, innerhalb gewisser Grenzen, die für die intendierte Handlung irrelevant sind, seine Eigendynamik entwickelt. Die Parallele zum Libet-Fall ist offensichtlich: Der Versuchsteilnehmer entschliesst sich, aus irgendeinem Grund (Neugierde, Unterstützung der Wissenschaften oder auch nur des Geldes wegen) an dem Libet-Experiment teilzunehmen. Er weiss, dass er in den nächsten, sagen wir 30, Sekunden die Hand bewegen soll. In ihm baut sich eine innere Spannung auf, die sich nach einigen Sekunden in einer spontanen Handbewegung entlädt. Selbst wenn er sich vornähme, genau nach 17 Sekunden die Hand zu bewegen und angespannt auf eine Uhr starrte, wäre zu erwarten, dass sich kurz vor der gewählten Zeit ein Bereitschaftspotential aufbaut, das dann sein Eigenleben führt. Denken Sie an einen Sportler, der starten darf, wenn der Countdown bei Null angekommen ist. Wenn dieser Start nicht in gewisser Weise autonom durchgeführt würde, er sich also bewusst entscheiden müsste zu starten, würde er immer nur verlieren. Daraus schliessen wir aber nicht, dass der Sportler von einem unbewussten Prozess zur Teilnahme am Rennen gezwungen worden ist, das wäre eine absurde Konsequenz. Dies ist nach meiner Auffassung die korrekte Beschreibung des Libet-Experiments. Libet hat die Freiheit an der falschen Stelle gesucht. Er hielt eine sich plötzlich wie von selbst ergebende Körperbewegung für den Inbegriff einer freien Handlung. Die Freiheit ist aber in der bewussten Entscheidung des Versuchsteilnehmers zu finden, in der er sich aus Gründen entschied, am Versuch teilzunehmen und dann in sich einen Prozess in Gang gesetzt hat, der durchaus in einer gewissen Autonomie innerhalb des durch die Entscheidung gesetzten zeitlichen Rahmens die Handlung auslöste. Die Handlung wird allerdings nicht dadurch unfrei, dass an ihrer Auslösung ein Prozess beteiligt war, der nicht vollständig unter meiner bewussten Kontrolle stand. Sie wird nicht einmal dadurch unfrei, dass es nicht unter meiner direkten Kontrolle lag, ob die Handlung nach, sagen wir, 15 oder 19 Sekunden ausgelöst wurde. Dazu eine Verdeutlichung nicht im zeitlichen, sondern im räumlichen Fall: Ich habe mich, frei aus Gründen entschlossen, einen Becher Joghurt zu kaufen und stehe vor einem Regal mit 86 Bechern. Ich löse eine Handbewegung in Richtung der Mitte des Regals aus, ohne willentlich exakt zu bestimmen, ob ich den 48. oder den 49. Becher nehme. Es wäre für meine Handlungsfreiheit keine Bedrohung, wenn ein autonomer Prozess im Gehirn innerhalb des durch die Entscheidung vorgegebenen Rahmens die Feinmechanik der Bewegung übernähme und sich der Griff meiner Hand um Becher Nr. 48 schlösse. Entscheidend ist, dass ich diesen Prozess bewusst und aus Gründen in Gang gesetzt habe und ihn jederzeit abbrechen kann. Diese Teilautonomie des Prozesses ergibt evolutionären Sinn. Einmal ist es ökonomisch, die für den Handlungserfolg unwesentlichen Details nicht bewusst zu kontrollieren, ausserdem ist es vorteilhaft, manche Handlungen einem schnelleren autonomen Prozess zu übergeben. Wann wäre die Freiheit in Gefahr? In der kleinen Geschichte mit meinem Freund am Flughafen wäre die Freiheit dann in Gefahr, wenn wir Grund hätten anzunehmen, dass die Entscheidung, um des Wertes der Freundschaft willen morgen aufzustehen, durch ein völlig unbewusstes neuronales „Freundschaftsanerkennungspotential" vorgängig determiniert worden wäre. Ein Experiment, das solches beweist, ist mir nicht bekannt. Ich komme also zu dem Schluss, dass die Libet-Experimente wenig aussagekräftig sind, wenn wir die Frage diskutieren, ob wir unsere Handlungen durch einen bewussten freien Willen bestimmen können. 3. Freiheitsbegriff und wissenschaftliches Weltbild Der Grund dafür, dass viele meinen, die Freiheit des Willens habe in unserem naturwissenschaftlichen Weltbild keinen Platz, muss tiefer liegen. Der Zweifel liegt in der Überzeugung 4 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. begründet, dass es keine natürliche Erklärung für einige wesentliche Bestandteile des Phänomens des freien Willens gibt. Ohne allzu viel philosophische Detailarbeit sind für einen freien Willen folgende Elemente als zentral anzunehmen: (1) Ein freies Wesen handelt aus Gründen. Sein Verstand erfasst intentional einen Begründungszusammenhang. Es hat intentionale Zustände wie Überzeugungen und Wünsche. (2) Ein freies Wesen muss in der Lage sein, normative Zusammenhänge zu erfassen. Wesen, die nicht zwischen normativ richtig und falsch und moralisch gut und böse unterscheiden können, können nicht im vollen Sinne frei sein. (3) Der Prozess, der von einer freien Entscheidung zu einer freien Tat führt, muss in seinen wesentlichen Teilen bewusst erfolgen. Ein Wertempfinden ist konstitutiv für ein freies Wesen. Ein Wesen, das nicht über eine bewusste Innenperspektive verfügt, kann nicht im relevanten Sinne frei sein. (4) Ein freies Wesen muss in der Lage sein, sich (innerhalb von Grenzen) durch seine bewussten mentalen Zustände selbst zu bestimmen. Wir haben also die Elemente Intentionalität, Normativität, Bewusstsein und Selbstbestimmung. Betrachten wir nun die Grundstrukturen des klassischen wissenschaftlichen Weltbildes, d.h. ohne Berücksichtigung der Quantenmechanik. Danach besteht die Welt aus einer Menge von kleinsten physikalischen Elementarteilchen und Feldern. Diese Elementarteilchen stehen untereinander in einem Beziehungsgeflecht von Wechselwirkungen: der starken und der schwachen Kernkraft, der elektromagnetischen Wechselwirkung und der Gravitation. Es gibt Gesetze, die einen regelmässigen Ablauf dieser Wechselwirkungen garantieren. Jede Art von Elementarteilchen wird durch die funktionale Rolle definiert, die es in diesem kausalen Netz einnimmt, das sich im Prinzip mathematisch, vor allem durch Differentialgleichungen, beschreiben lässt. In diesem Prozess der Wechselwirkungen entstehen komplexere Muster wie Sterne, Galaxien. In einigen Regionen entwickeln sich allein durch das Zusammenspiel der Grundbausteine noch komplexere Muster, das Leben entsteht, schliesslich der Mensch. Wir haben also einen Stufenbau der Welt. Die Elementarteilchen verbinden sich so, dass wir über der Ebene der Physik die Ebene der Chemie haben, darüber die Biologie, darüber die Psychologie. Das Entscheidende ist, dass die Fakten auf der untersten Ebene alle Fakten auf den höheren Ebenen festlegen. Was sich also in meinem Gehirn ereignet, wird notwendig bestimmt, mikrodeterminiert, so der Fachausdruck, durch das Verhalten der Elementarteilchen. Die höheren Ebenen fahren nur „Huckepack" auf der untersten Ebene. Man kann heute dieses Weltbild sehr elegant in einem Computerprogramm modellhaft veranschaulichen. Dieses Programm erzeugt eine Matrix, ein schachbrettartiges Gitter, jedes kleine Kästchen im Gitter, man nennt es Zelle, ist ein elementarer Baustein. Jede Zelle kann bestimmte Eigenschaften haben, die sich nach Regeln in der Zeit verändern können. Ein primitives Beispiel: die Zellen kennen nur die Eigenschaften „an" und „aus". Eine Regel besagt: Wenn eine Zelle drei Nachbarn hat, die „an" sind, dann ist sie im nächsten Schritt auch „an". Wäre also eine Zelle, die „aus" ist, zum Zeitpunkt 1 von drei Nachbarn umgeben, die „an" sind, dann ist sie zum Zeitpunkt 2 auch „an". Für ein komplexes Programm dieser Art benötigt man natürlich mehrere fundamentale Eigenschaften und eine Vielzahl von Regeln. Wenn man etwa Eigenschaften wie Ladung und Masse und ebenso entsprechende Gesetze angibt, kann man eine Welt der klassischen Physik im Computer simulieren. In der Tat bilden die Zellen schon nach wenigen Schritten vielzellige, komplexe Muster aus, die sich durchhalten und weiter entwickeln. Der Mathematiker John Conway hat 5 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. nachgewiesen, dass man auf diese Weise sogar sehr komplizierte Muster erzeugen kann. Es entstehen auch selbstreplikative Strukturen, die der DNA ähnlich sind. Ein evolutionärer Prozess der Entstehung höherer komplexer Muster ist in diesem Modell simulierbar. Man nennt diese zellulären Automaten daher auch „Lifeworlds", da sie Entwicklung komplexer Strukturen aus einfachen Bausteinen bis hin zu den Grundstufen des Lebendigen simulieren können. Gemäss dem oben beschriebenen Weltbild ist unser ganzer Kosmos ein solcher, wenn auch viel komplizierterer und grösserer zellulärer Automat, der letztendlich nur aus einigen fundamentalen Bausteinchen, ihren Eigenschaften, Wechselwirkungen und ein paar Gesetzen besteht. Ein Gehirn ist nur ein relativ kurzfristig stabiles Muster innerhalb dieses riesigen Automaten. Diese materialistische Weitsicht nennt man heute Physikalismus, weil die physikalischen Fakten alle anderen Fakten bestimmen. Im beschriebenen Fall ist es ein klassischer Physikalismus, da dieses Modell die Quantenmechanik nicht einbezieht. Es ist ein reduktionistisches Verständnis der Welt. Kehren wir nun zurück zum Problem der Willensfreiheit. Erinnern wir uns, dass die Elemente Intentionalität, Normativität, bewusste Innenperspektive und Selbstbestimmung sind. Lassen diese Elemente sich im Bild des zellulären Automaten erklären? Beginnen wir mit einem intentionalen Zustand. Wählen wir als intentionalen Gehalt des Satzes des Pythagoras: a2 + b2 = c2. Wie ist es möglich, dass der Geist einen solchen abstrakten Inhalt, der wahr oder falsch sein kann, in philosophischer Terminologie eine „Proposition", erfasst? Wie kann sich eine komplexe Anordnung von Elementarteilchen, und das ist ja laut der Hypothese unser Gehirn, auf einen solchen abstrakten Gehalt beziehen? Was für eine Art von Beziehung ist das? Das zweite Problem ist die Normativität: Wie kann eine komplexe Anordnung von Elementarteilchen erfassen, dass etwas nicht bloss ist, sondern gesollt wird, ein sittliches Gut darstellt? Wie kann sich der rein faktische Zustand des Systems in den Bereich des Sollens erheben? Das dritte Problem ist das Bewusstsein: Warum erlebt ein komplexes Bündel von Elementarteilchen etwas? Erleben kommt in dem zellulären Automaten nicht vor. Wie bringt ein Kosmos, der nach dem Modell des zellulären Automaten abläuft, es zustande, bewusste Erlebnisse hervorzubringen? Das vierte Problem ist die Selbstbestimmung: Der Zustand eines komplexen Musters von Elementarteilchen wird vollständig durch seine Einzelteile bestimmt. Das Muster ist nicht mehr als die Summe seiner Teile. Wie kann ein komplexes Muster, wie beispielsweise ein Mensch, also einen eigenständigen Einfluss ausüben? Trotz grosser Anstrengungen und beeindruckender Theorien ist es doch nicht falsch zu sagen, dass es im Rahmen des reduktionistischen Physikalismus bisher nicht gelungen ist, diese Probleme auf eine befriedigende Weise zu lösen. Es kann daher nicht verwundern, dass derjenige, der dieses Weltbild im Grossen und Ganzen für richtig hält, sich mit der Freiheit schwer tut. Sie passt nicht ins Bild. Man muss sie letztendlich leugnen oder sie auf einer Art Prokrustesbett so zu Recht schneiden, bis sie wieder ins Bild passt. Freiheit ist dann nichts anderes als die Abwesenheit von äusserem Zwang. Also jemand, der nicht im Gefängnis sitzt, ist frei, auch wenn seine Handlungen total durch einen physikalischen Prozess vorherbestimmt sind. Das ist ohne Zweifel der Weg, den viele heute gehen. Die entscheidende Frage ist: Gibt es Alternativen? Man könnte an diesem klassischen physikalistischen Bild festhalten und den Geist, das Mentale, einfach in einem unabhängig daneben existierenden Bereich ansiedeln. Ein solcher extremer Dualismus ist aber heute für viele kaum mehr überzeugend, weil er nur schwer die intime Verbindung von Körper und Geist erklären kann, für die uns die empirische Erforschung des Gehirns heute eine Fülle von Belegen liefert. Diese Auffassung kann nicht verständlich machen, warum der Geist in der Natur zuhause ist. Ohne naiverweise den starken Dualismus durch einen solchen schlichten Hinweis schon als widerlegt zu betrachten, will ich mich doch im heutigen Vortrag zwei anderen Modellen zuwenden: Geist als emergentes Phänomen und Geist als fundamentales Phänomen, da sie uns immerhin versprechen zu erklären, 6 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. warum der Geist in der Natur zuhause ist. 4. Geist als emergentes Phänomen Selbst einige führende Physikalisten erkennen an, dass sie im Rahmen ihres Modells das Entstehen von bewusstem Erleben nicht erklären können. Ein aussagekräftiges Beispiel dafür ist der ausserordentlich einflussreiche amerikanische Philosoph Jaegwon Kim, der in seinem letzten Buch im Jahre 2005 unmissverständlich dieses Eingeständnis macht.6 Bei jeder noch so komplexen materiellen Konfiguration, sagen wir in unserem Gehirn, können wir uns vorstellen, dass isomorph das gleiche Muster irgendwo existieren könnte, ohne etwas zu empfinden. Wir können einfach nicht verstehen, wie eine funktionale Struktur von Teilchen oder auch Zellen, die selbst nichts empfinden, plötzlich eine Empfindung hervorbringen kann. Jemand, der farbenblind ist, könnte auch durch noch so langes Studium des Gehirns niemals ableiten, wie es sich anfühlt, blau zu sehen. Hier klafft eine Erklärungslücke. Empfindungen haben einen intrinsischen Charakter, es fühlt sich irgendwie an, Schokoladeneis zu essen. Keine funktionale Beschreibung dessen, was im Gehirn des Eisgeniessers vor sich geht, kann jemals diesen qualitativen Gehalt der Empfindung erfassen. Deshalb, so hat Thomas Nagel in einem berühmten Aufsatz argumentiert, können wir zwar das Gehirn einer Fledermaus erforschen, wir werden aber nie genau herausfinden, wie es sich anfühlt, eine Fledermaus zu sein.7 Die Emergentisten (der Ausdruck kommt vom englischen „emerge", plötzlich auftauchen) behaupten nun, dass diese Undurchsichtigkeit von unten nach oben zu den Grundstrukturen der Natur selbst gehört. In der Natur tauchen auf höheren Ebenen der Komplexität plötzlich völlig neuartige Phänomene auf, die auch aus einer vollständigen Kenntnis der unteren Ebene nicht ableitbar sind. Die untere Ebene erzwingt dieses Hervorbringen nicht mit logischer Notwendigkeit, sondern nur, weil es in unserer Welt diese speziellen Emergenzgesetze gibt. Die Welt ist also von Anfang an gesetzmässig auf Emergenz angelegt. Dieses „Auftauchen" von qualitativ Neuem ist also nicht unsystematisch, sondern folgt speziellen Naturgesetzen. Aber diese Gesetze kommen zu fundamentalen physikalischen Gesetzen dazu, sie lassen sich daraus nicht ableiten. Man könnte sagen, die Natur macht systematisch Sprünge. Wann immer eine komplexe Struktur wie unser Gehirn entsteht, dann bringt sie in unserer Welt Bewusstsein hervor. Man erkennt unmittelbar, dass eine solche starke Emergenzthese eigentlich schon nicht mehr streng physikalistisch ist, denn das Auftreten der emergenten Phänomene wird nur durch die physische Ebene plus der darin nicht notwendig enthaltenen Emergenzgesetze erzwungen. Wenn man nun noch zwei weitere Annahmen hinzunimmt, hat man einen Rahmen, in dem Freiheit verständlicher wird. Die erste Annahme ist, dass die Welt auf der untersten Ebene nicht völlig deterministisch abläuft, sondern es einen gewissen Spielraum gibt, die Zukunft also nicht vollständig feststeht. Die zweite Annahme ist, dass die Phänomene, die sich auf einer höheren, emergenten Ebene entwickelt haben, einen kausalen Einfluss auf die unteren Schichten nehmen können, aus denen sie hervorgegangen sind. Wenn dies der Fall wäre, dann könnte ein aus dem Gehirn hervorgegangener mentaler Zustand auf das Gehirn zurückwirken und eine Indetermination ausnutzen, die dort z.B. aus Gründen der Quantenmechanik besteht, und die Wahrscheinlichkeiten in eine bestimmte Richtung lenken. Ein solcher Ansatz ist nicht mehr mit dem oben dargestellten reduktionistischen physikalistischen Weltbild vereinbar. Dennoch ist diese Sichtweise nach einer Blütezeit besonders in England zu Beginn des letzten Jahrhunderts in den letzten Jahren erneut diskutiert worden. In einer seiner letzten Veröffentlichungen vor seinem Tod hat beispielsweise Karl Popper (zusammen 6 Vgl. Jaegwon Kim, Physicalism or Something Near Enough, Princeton 2005: Princeton University Press, 170. 7 Vgl. Thomas Nagel, "What it is like to be bat?", in Philosophical Review 83 (1974), 435-450. 7 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. mit B. Lindahl und P. Århem) nochmals für eine Emergenztheorie argumentiert.8 Seine Theorie unterscheidet sich nur wenig von der, die nun auch Libet seit einigen Jahren vorträgt. Libet argumentiert dafür, dass Bewusstsein ein emergentes Feldphänomen sei, das sich nicht aus den physischen Prozessen ableiten lasse.9 Und Libet wäre nicht der geniale Experimentator, der er ist, wenn er nicht auch schon Experimente vorgeschlagen hätte, mit denen sich diese Hypothese in Zukunft vielleicht einmal empirisch beweisen liesse. Auch ein Klassiker der zeitgenössischen Philosophie des Geistes, John Searle, hat sich vor kurzem erneut zum Problem der Willensfreiheit geäussert und jeden Reduktionismus abgelehnt. In den Vorlesungen, die er 2004 unter dem Titel „Freiheit und Neurobiologie" an der Sorbonne in Paris hielt, hat er die These vertreten, dass sowohl der einfache Materialismus als auch der einfache Dualismus falsch seien, und das bewusste Selbst eine kausal wirksame Systemeigenschaft des Gehirns sei, die sich aufgrund der Quantenmechanik indeterministisch entwickle.10 Es soll auch Philip Clayton erwähnt werden, der ebenfalls 2004 in seinem Werk „Mind and Emergence. From Quantum to Consciousness" das Emergenzparadigma vom Bereich der Biologie bis hin zum menschlichen Bewusstsein ausarbeitete.11 Gerade erst vor einigen Monaten hat er zusammen mit dem Physiker Paul Davies einen Band unter dem bezeichnenden Titel „The Re-Emergence of Emergence" herausgebracht, der einen guten repräsentativen Überblick über die aktuellen Entwicklungen gibt.12 Es besteht also die reelle Hoffnung, dass eine weitere Klärung des Emergenzbegriffs uns hilft, die natürlichen Bedingungen von Willensfreiheit besser zu verstehen. Der Emergenzbegriff ist aber vieldeutig. In einem schwachen Sinne sind ja schon die Muster, die sich in einem zellulären Automaten ergeben, die wie erwähnt bis hin zu komplexen Strukturen der Selbstreplikation reichen, emergent. Sie haben neue Systemeigenschaften. Sie sind aber nicht wirklich rätselhaft, sie können aus dem Zusammenspiel der Bausteinchen erklärt werden. Wenn etwas im starken Sinne emergent ist, wie das bewusste Erleben, dann gibt es keine solche Erklärung. Die starke Emergenz macht Aufwärts-Unerklärbarkeit zu einer Grundkonstanten der Natur. Die naheliegende Kritik ist folgende: Wenn man sagt, das Bewusstsein werde durch Emergenz hervorgebracht, dann hat man eigentlich nur das völlige Unverständnis mit einen Namen etikettiert. Die klassischen britischen Emergentisten sagten, man müsse die Emergenz mit „natural piety", natürlicher Frömmigkeit, einfach als gegeben hinnehmen. Aus diesem Grunde, so scheint mir, hat Karl Rahner die These vertreten, dass radikale Emergenz, die er „Selbstüberbietung" nannte, nicht aus sich selbst verständlich gemacht, sondern nur durch eine göttliche Mitwirkung erklärt werden kann. 5. Geist als fundamentales Phänomen Wenn aber das reduktionistische Modell den Geist und die Freiheit nicht erklären kann, radikal starke Emergenz nur eine Name für eine Erklärungslücke ist, dann drängt sich eine dritte überraschende Lösung auf: Das Mentale, der Geist sind bereits auf einer so fundamentalen Ebene im Universum anwesend, dass der Aufstieg zu höheren, neuartigen mentalen Phänomen keine starke, sondern nur noch eine harmlosere schwache Emergenz benötigt. Das ist das genealogische Argument für die These, dass 8 Vgl. K. Popper / B. Lindahl / P. Århem, "A discussion of the mind-brain problem", in Theoretical Medicine 14 (1993), 167-180. 9 Vgl. Benjamin Libet, "A testable field-theory of mind-brain interaction", in Journal ofConsciousness Studies 1 (1994),119-126. 10 Vgl. John Searle, Freiheit und Neurobiologie. Frankfurt 2004: Suhrkamp. 11 Vgl. Philip Clayton, Mind and Emergence From Quantum to Consciousness, Oxford 2004: OUP. 12 Vgl. P. Davies / P. Clayton, The Re-Emergence of Emergence, Oxford 2006: OUP. 8 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. das Geistige in unserer Welt nicht vom Nicht-Geistigen abgeleitet werden kann. Vereinfacht gesagt: Eine auch noch so komplexe Anordnung von Nicht-Mentalem kann niemals etwas Mentales hervorbringen. Die Evolution des Geistigen kann nur kontinuierlich verlaufen, wenn Vorformen des Mentalen von Anfang an zu den fundamentalen Eigenschaften der Welt gehörten. William James brachte es auf den Punkt: „If evolution is to run smoothly, consciousness must have been present at the very origin of things"13. Die These, dass die Natur einen fundamental geistig-mentalen Aspekt hat, ist so alt wie die Philosophie selbst. In seinem kürzlich erschienenen umfassenden Werk „Panpsychism in the West" gibt David Skrbina einen längst fälligen detaillierten Überblick über die Entwicklung dieser Auffassung durch die Geschichte von den Vorsokratikern über (unter vielen anderen) Plato, Spinoza, Leibniz, Schopenhauer, William James, Russell, Whitehead bis hin zu den aktuellsten Argumenten in der analytischen Philosophie.14 Die These wird unter anderem auch deshalb wieder intensiv diskutiert, weil eines der meist zitierten und einflussreichsten Werke der Philosophie der letzten Dekade ganz unabhängig von der Tradition genau diesen Schluss nahe legt: den Geist, das Mentale als fundamental anzusehen. In dieser Bewegung sticht vor allem das Buch „The Conscious Mind" des jungen australischen Philosophen David Chalmers heraus.15 Unabhängig von Chalmers' extrem technischen Argumenten soll in diesem Aufsatz ein kleiner Einblick in dieses spannende Gebiet gegeben werden. Es gibt mehrere verschiedene Varianten dieser Theorie: (1) Chalmers selbst plädiert dafür, dass das ontologisch Grundlegende Information sei, die sich in zwei Aspekten zeige, physisch-funktional und mental-phänomenal. (2) In diesem Aufsatz soll die Grundintuition an einem anderen Theoriestrang verdeutlicht werden, den man die LeibnizWhitehead Variante der „Geist-als-fundamental-Theorie" nennen könnte. 6. Die Leibniz-Whitehead Frage Die Grundfragestellung von Leibniz und Whitehead war: Was ist eigentlich ein konkretes Einzelding? Der klarste Fall für uns sind wir selber, eine einzelne Person. Auffällig ist hier, dass es bei der Person eine Innenund Aussenperspektive gibt, die Person erspürt die Aussenwelt von einem Standpunkt her. Schauen wir nochmals auf den zellulären Automaten. Jede einzelne Zelle darin wurde vollständig dadurch definiert, in welchen Beziehungen sie zu ihrer Umwelt steht. Über ihre innere Natur erfahren wir nichts. In der Welt der klassischen Physik gibt es keine Innenperspektive, es gibt nur ein Aussen. Das liegt daran, dass in der Physik nur abstrakte formale Strukturen wichtig sind. Das Wesen eines Dings wird dadurch bestimmt, welchen Ort es in diesem komplexen Netzwerk einnimmt. Eine der Grundintuitionen der Monadologie des Universalgenies Leibniz liegt darin, dass eine solche Struktur nicht ontologisch fundamental sein kann. Die cartesische Konzeption, dass die materielle Welt bloss eine komplexe funktionale Struktur eines ausgedehnten Raumes sei, führt niemals zu einem konkreten Seienden. Die formale Struktur ist, wie der Leibnizinterpret Robert Adams einmal sagte, zu „hohl", zu abstrakt, um ein konkretes Einzelding hervorzubringen; der Raum als blosse Ausdehnung ist andererseits, wie Leibniz argumentierte, nichts anderes als die schiere Wiederholung und ebenfalls zu abstrakt, um die innere Einheit eines Dinges zu konstituieren.16 Die Einheit eines Dinges wird dadurch gestiftet, dass es ein Innen hat, eine wie auch immer geartete Weise, die Welt in sich zu erfahren. Das war die Grundeinsicht, die Leibniz zu seiner Monadologie führte. In seinem Buch „Die Analyse der Materie" argumentierte Bertrand Russell, dass die Physik uns die Welt als ein grosses dynamisches Beziehungsgeflecht von 13 William James, Principles of Psychology (Ausgabe 1983), Cambridge MA 1890: Harvard University Press, 152. 14 Vgl. David Skrbina, Panpsychism in the West, Cambridge MA 2005: MIT Press. 15 Vgl. David Chalmers, The Conscious Mind, Oxford 1996: OUP 16 Vgl. Gottfried Wilhelm Leibniz, "Monadologie", in Hauptschriften zur Grundlegung der Philosophie II, Hamburg 1996, 603-621. 9 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. Ereignissen beschreibe. Er fährt fort, dass wir dadurch nichts über die innere Natur, „intrinsic nature", dieser Ereignisse wüssten. Nur in einem einzigen Fall könnten wir die intrinsischen Qualitäten der physischen Ereignisse erkennen, im Falle unseres eigenen phänomenalen Erlebens, unseres eigenen Bewusstseins.17 Fast zeitgleich formuliert der englische Astronom Sir Arthur Eddington in seinem Werk „Raum, Zeit und Gravitation" dieselbe Einsicht: „Physik ist die Kenntnis der strukturellen Form, nicht die Kenntnis des Gehalts. Durch die ganze physische Welt zieht sich ein unbekannter Gehalt, und das ist zweifellos der Stoff unseres Bewusstseins"18. Die rein physikalische Beschreibungsweise ist – jedenfalls in ihrer klassischen Form – unvollständig. Es gibt fundamentale Eigenschaften, die sie ausklammert. Verbindet man diesen Gedanken mit der Idee Leibnizens, dass es gerade diese Eigenschaften sind, die wesentlich sind für die Konstitution eines echten Individuums, eines Einzeldings, dann wird die ganze Tragweite dieses Gedankens unmittelbar klar. Ein mögliches Missverständnis muss hier gleich abgewehrt werden: Obwohl der Gedanke vom menschlichen Erleben her entwickelt wurde, darf man hier nicht in einen primitiven anthropomorphen Panpsychismus verfallen, der eher dem Animismus früherer Kulturen gleicht als einem wissenschaftlichen Weltbild. Man schliesst ja auch nicht aus der Tatsache, dass unser Organismus unter anderem aus Proteinen besteht, darauf, dass Aminosäuren aussehen wie kleine menschliche Organismen. Leibniz machte diesen Punkt sehr klar, indem er unterschied zwischen dem, was man eine fundamentale Rezeptivität für Information nennen könnte und dem, was das hoch entwickelte Vorhandensein bewussten Erlebens ausmacht. Die Konzeption ist durchaus offen für Höherentwicklung, für Emergenz von Neuartigem, sie verneint nur die radikale Emergenz von absolut Neuartigem. Eine weitere Unterscheidung von Leibniz ist wichtig, um das Bild der Konzeption „Geist-alsfundamental" besser zu verstehen: die Unterscheidung zwischen echten Individuen und blossen Konglomeraten. Nehmen Sie zum Beispiel einen Haufen Sand. Er ist kein echtes Individuum, sondern bloss ein Haufen, ein Konglomerat von Individuen. Man könnte nun meinen, dass wenn ich den Sand etwas anfeuchte und dann kunstvoll zu einer Statue forme, dass dann ein Individuum entsteht durch die Form, die Konfiguration. Die Leibnizsche Intuition wäre, dass die Konfiguration nicht ausreicht. Solange die Statue keine Innenperspektive hat, das heisst eine gewisse Rezeptivität für Information und auch eine gewisse innere Gerichtetheit, eine Art innere Spontaneität, so lange ist kein Individuum entstanden. Ein Lebewesen ist hingegen ein echtes Individuum. An dieser Stelle möchte ich Leibniz verlassen, da in seiner Theorie alle echten Individuen rein geistig waren. Er war Idealist. Die materielle Welt war für ihn in gewisser Weise nur ein Schein. Ausserdem erlaubt ihm sein statisches und isoliertes Bild von Substanzen, kein wirkliches überzeugendes Bild der evolutiven Höherentwicklung zu entwerfen. Ich mache daher einen schnellen Sprung zu Whitehead, dem grossen Logiker, Mathematiker und Philosophen vom Anfang des letzten Jahrhunderts. Er warf Leibniz' Idealismus über Bord und verortete das Mentale als Innenperspektive der Materie selbst, ganz im Sinne des erwähnten Gedankens von Russell. Er dynamisierte Leibnizens Bild und ersetzte die Monaden durch prozesshafte Ereignisse. Schliesslich erlaubte er den Ereignissen, ihre Innenperspektiven in einem Nexus zu verbinden und so ein neues Individuum mit einer reicheren Innenperspektive zu erzeugen. Ein berühmter Satz in seinem Hauptwerk „Process and Reality" lautet: Die vielen einzelnen werden eins, und so entsteht ein neues einzelnes („The many become one and are increased by one").19 Der entscheidende Punkt ist, dass ein höherstufiges Ereignis sich als neues Einzelding erweist, gerade dadurch, weil niedrige Ereignisse ihre rezeptiven Felder 17 Vgl. Bertrand Russell, The Analysis of Matter, London 1927: Kegan Paul, Trench and Trubner, 402. 18 Arthur Eddington, Space, Time and Gravitation, Cambridge 1920: Cambridge University Press, 200. Übersetzung des Autors. 19 Alfred N. Whitehead, Process and Reality An Essay in Cosmology, New York 1985: The Free Press (second, revised edition by David R. Griffin and Donald W. Sherburne), 32. 10 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. verbunden haben. Das Ganze ist also mehr als die Summe seiner Teile. Das steht im Widerspruch zum klassischen physikalischen Weltbild, wo die Summe blosse Addition der Teile ist. Überall in der Welt, wo wir es mit blossen Konglomeraten zu tun haben, Sterne, Galaxien, Berge und Flüsse etwa, sollten wir eine klassisch mechanisch erklärbare Welt vorfinden. Sollten wir aber tiefer in die Struktur dieser Konglomerate schauen, so müssen sie aus elementaren Ereignissen aufgebaut sein. Diese dürfen sich nicht mehr rein mechanisch verhalten, denn hier treffen wir auf Protomentalität. Gehen wir hinauf zu höherstufigen echten Individuen, also keine Konglomerate, beispielsweise Lebewesen, so müsste wieder die rein mechanische Betrachtungsweise versagen, weil wir auf voll entwickelte Mentalität stossen. Wir haben also folgende Grundstruktur: Perspektivische Protomentalität (z.B. in Form eines rezeptiven Feldes) ist fundamental in die Wirklichkeit auf der Mikroebene eingebaut. Bei den allermeisten physischen Objekten gibt es aber keine Perspektivität, weil sie blosse Konglomerate sind (Sterne, Berge, Kristalle). Sie sind rein mechanistisch erklärbar, sie haben keine Protomentalität. Es gibt aber höherstufige Individuen, die mehr sind als nur die Summe ihrer Bausteine. In ihnen entstehen höhere Formen des Mentalen. Nun fällt auch dem Laien auf, dass dies erstaunlich genau unserem modernen physikalischen Weltbild entspricht. Auf der untersten Ebene versagt die klassische Mechanik, wir können diese Ebene nicht mehr mechanistisch erklären. Hier benötigen wir die Quantenmechanik. Auf der Ebene makroskopischer Objekte können wir fast alles mechanistisch erklären, solange wir es mit Sternen, Bergen oder Kristallen zu tun haben. Haben wir es hingegen mit einem höherstufigen Individuum zu tun, einem Lebewesen, versagt wiederum eine rein mechanistische Betrachtungsweise. Das ist genau das, was im Rahmen einer Whiteheadschen Ontologie zu erwarten ist. Sie enthält drei Elemente, die mit dem heutigen naturwissenschaftlichen Weltbild gut verträglich sind: (1) Die Individuen sind Prozesse, nicht klassische Substanzen. (2) Es gibt Ganzheiten, die mehr sind als die Summe ihrer Teile. (3) Die Welt in ihrer Konkretion ist nicht objektiv gegeben, sondern konstituiert sich immer relativ auf eine Perspektive. In der Quantenmechanik ist ganz offensichtlich das Ganze mehr als seine Teile, anders sind nonlokale Wechselwirkungen nicht zu denken, anders ist „Quantum-Entanglement", Quantenverschränkung, nicht zu denken. Man spricht deshalb vom Quantenholismus. Eine völlig beobachterunabhängige Realität macht nach der Standardinterpretation der Quantenmechanik ebenfalls keinen Sinn. Allerdings gibt es „Beobachter", wenn das, was ich ausgeführt habe, richtig ist, nicht erst, seit wir die Welt beobachten. Perspektivität ist grundlegend in die Wirklichkeit eingebaut. Nimmt man nun noch den Indeterminismus der Quantenmechanik hinzu, kann man wenigstens beginnen, Freiheit in der Natur zu verorten. 7. Sokrates und das Bereitschaftspotential Kehren wir nun zur Veranschaulichung wieder zu der anfangs erzählten Geschichte zurück: Ich hole also meinen Freund morgens in aller Herrgottsfrühe vom Flughafen ab. Ein imaginärer Neurophysiologe schaut alle Prozesse in meinem Gehirn an. Das komplexe Verarbeiten der Sinnesdaten, während ich mit dem Auto aus der Stadt fahre, all die Muskelbewegungen, die ich auslöse, etc. Das geht alles seinen Gang gemäss der Naturgesetze. Ein noch so penibles Studium der neurophysiologischen Prozesse kann jedoch nie den Sinn der gesamten Handlung und deren Motivation verständlich machen. Das erschliesst sich nur aus der Innenperspektive. Nach dem hier diskutierten Modell ist meine Innenperspektive das rezeptive mentale Feld eines höherstufigen Individuums, das sich dadurch ergibt, dass die niedrigeren Individuen in meinem Körper, vor allem in meinem Gehirn, ein Ganzes, ein Holon gebildet haben. Ich bin kein Konglomerat. Dieses Ganze hat nun in dem Masse, wie es der eng begrenzte Indeterminismus in unserer Welt zulässt, einen 11 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. Einfluss auf die Individuen, aus denen es zusammengesetzt ist. Diese Verursachung von Oben nach Unten kann man eine final oder auch formal strukturierende Verursachung nennen, um sie von der auslösenden Wirkursächlichkeit abzusetzen, die wir von aussen beobachten können. Diese Frage diskutierte schon Sokrates mit seinen Schülern kurz vor seinem Tod.20 Warum bleibt er trotz der sicheren Todesstrafe im Gefängnis sitzen und ergreift nicht die Fluchtmöglichkeit, die ihm geboten wurde? Die Naturphilosophen, wir würden heute sagen die Naturwissenschaftler, so sagt Sokrates, behaupten, er bliebe sitzen, weil die Sehnen in seinen Knien gelockert sind. Heute würden wir sagen, weil kein Bereitschaftspotential zum Aufstehen gegeben war. Das ist aber eine absurde Erklärung, sagt Sokrates. Er bleibt sitzen, weil er ein gesetzestreuer Mann ist, der nicht aus dem Gefängnis fliehen will. In dem eben entwickelten Modell greifen beide Erklärungen einen Teil des gesamten natürlichen Geschehens heraus, die sich nicht widersprechen. 8. Einige Hinweise auf relevante Autoren der Gegenwart Mit diesem Gedanken soll die oben gegebene grobe Skizze des „Geist als fundamental"-Modells beendet sein. Erlauben Sie mir daher für die anwesenden Studierenden und die Kollegen in wenigen Sätzen noch, wie in der zweiten Vorbemerkung angekündigt, auf einige aktuelle Vertreter hinzuweisen, auf die ich mich implizit bezogen habe, um so meine Thesen in einen weiteren Kontext der wissenschaftlichen Gemeinschaft zu stellen. Beginnen wir von der Physik her. Ein erster Meilenstein war sicher 1989 Michael Lockwoods Buch „Mind, Brain and the Quantum", in dem er das Konzept der Welt als einer Summe von Perspektiven im Kontext der Quantenmechanik entwickelte.21 Ein wichtiger Autor ist auch der Physiker Henry Stapp vom Lawrence National Laboratory in Berkeley. Er vertritt eine klassische Kollapstheorie in der Tradition der Kopenhagener Interpretation der Quantenmechanik. Er unterscheidet in der Tradition von Neumanns zwei Prozesse, einen deterministischen und einen indeterministischen. Dabei interpretiert er die Quantenmechanik jedoch nicht im Sinne einer kantischen anti-realistischen Theorie von Erfahrungen. Für ihn ist unsere Welt „an sich" bipolar materiell und mental, wobei die Schrödingergleichung den deterministischen und damit eher materiellen Aspekt beschreibt, der indeterministische Kollaps den perspektivischen, mentalen Aspekt. Er hat diese Theorie nicht nur im Rahmen der Physik detailliert ausgearbeitet, sondern auch gemeinsam mit Neurophysiologen auf das Gehirn angewandt und dabei eine Theorie der Willensfreiheit entwickelt. Das Faszinierende an Stapps Theorie ist, dass sie einige der wichtigsten Erkenntnisse der zeitgenössischen Psychologie der bewussten Aufmerksamkeit erklären kann, während dies nicht überzeugend gelingt, wenn man das Gehirn als einen Mechanismus im Sinne der klassischen Physik versteht.22 Stapps letztes Buch trägt den bezeichnenden Titel „Geisterfülltes Universum"23. Von der Seite der Hirnforschung möchte ich auch ganz explizit Stuart Hameroff nennen, der vielen durch seine gemeinsamen Arbeiten über das Bewusstsein mit dem Physiker Roger Penrose bekannt ist. Hier ist die objektive Reduktion, die im Moment des Kollapses und damit der Auswahl aus den Wahrscheinlichkeiten entsteht, der originäre Ort einer bewussten Erfahrung. Die Bedeutung für eine Theorie der Freiheit liegt auf der Hand. Weniger bekannt ist, dass in Hameroffs Modell eine Form von phänomenaler Erfahrung zu den irreduziblen Grundbausteinen des Universums gehört. Natürlich sind die beiden genannten Theorien umstritten. Es gibt alternative Interpretationen der Quantenmechanik wie die Viele-Welten-Theorie und in ihnen ergeben diese Ansätze keinen Sinn. Dass sich ein grosser Körper 20 Vgl. Platon, Phaidon, 99a. 21 Vgl. Michael Lockwood, Mind, Brain and the Quantum, Cambridge MA 1989: Blackwell. 22 Vgl. Henry Stapp u.a., Quantum Physics in neuroscience and psychology: a neurophysical model of mind-brain interaction, in http://sts.libl.gov/~stapp/PTRs.pdf, abgerufen: 26.3.2008. 23 Vgl. Henry Stapp, The Mindful Universe, New York 2007: Springer. 12 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. wie das Gehirn in einem Zustand der Quantenverschränkung befinden kann, wie es die Theorie von Hameroff und Penrose verlangt, ist alles andere als sicher, auch wenn sich die Anzeichen dafür mehren. Wir müssen zum heutigen Zeitpunkt einfach anerkennen, dass wir es nicht wissen, wie das Gehirn bewusste Aufmerksamkeit erzeugt. Faktum ist aber auch, dass manche empirische Befunde nahe legen, dass ein Verständnis des Gehirns im Kontext des klassisch-physikalischen Weltbildes nicht möglich ist. Von Seiten der aktuellen Philosophie könnte ich viele Namen nennen, ich muss mich beschränken. Da ich aber über den Leibniz-Whitehead-Ansatz gesprochen habe, will ich doch auf ein sehr aktuelles Werk hinweisen, dass diesen Ansatz in einer bisher nicht gekannten Konsequenz und begrifflichen Schärfe im zeitgenössischen Kontext entwickelt. Es stammt vom amerikanischen Philosophen Gregg Rosenberg und trägt, ins Deutsche übersetzt, den Titel „Ein Platz für das Bewusstsein. Eine Erforschung der Tiefenstruktur der natürlichen Welt"24. Schlussendlich sei verwiesen auf den Band „Bewusstsein und sein Ort in der Natur", den G. Strawson gerade herausgegeben hat. Er trägt den bezeichnenden Untertitel „Verpflichtet Physikalismus zu Panpsychismus?"25 Hier findet man den aktuellsten Stand der Debatte um die "Geist-alsfundamental-Theorie". Damit sollen die kurzen Hinweise beendet sein, die den Interessierten das Weiterlesen erleichtern mögen. 9. Schluss: Wo stehen wir bei der Beantwortung der Frage nach der Freiheit? Zum Abschluss einige zusammenfassende Gedanken zum Standpunkt in der Debatte um den freien Willen: Es konnte mit einigen Gedanken angedeutet werden, dass entgegen einer weit verbreiteten Meinung die Freiheit des Willens nicht experimentell widerlegt ist. Die Psychologie zeigt uns spätestens seit Freud, dass das bewusste Selbst nur ein Teil unseres reichen mentalen Innenlebens ist. Dass das bewusste Selbst nicht alles kontrolliert, sondern nur gelegentlich eingreift, vieles delegiert und auch von vielem beeinflusst wird, sollte uns nicht verwundern, schon gar nicht kränken. Eine radikale Verneinung der Willensfreiheit kann aus solchen experimentellen Daten aber nicht gewonnen werden. Wenn die Willensfreiheit radikal verneint wird, dann deshalb, weil sie mit einer bestimmten Metaphysik der Natur nicht vereinbar scheint. Gemäss dieser Auffassung ist die Natur ein Mechanismus, der in zwei Richtungen von unten nach oben, vom Kleinteiligen zum Komplexen und vom Früheren zum Späteren, von der Vergangenheit zur Zukunft alles determiniert. In dieser Welt lässt sich Freiheit nur in einer sehr abgeschwächten Form verständlich machen. Ich hatte Ihnen zwei andere Konzeptionen gezeigt, die innerhalb eines naturalistischen Rahmens angesiedelt sind. Den radikalen Emergentismus, der wirklich unableitbare Höherentwicklung in der Welt für möglich hält, und die Position, die Vorformen des Mentalen in der Welt für fundamental hält und daher die Höherentwicklung leichter erklärbar macht. In beiden Konzeptionen ist Platz für die Idee, dass ein bewusstes Selbst sich in bestimmten Grenzen selbst bestimmt. Ich kann mich des Eindrucks nicht erwehren, dass wir an einem aufregenden und spannenden Punkt in der Geistesgeschichte stehen. Physiker, Neurophysiologen, Psychologen und Philosophen arbeiten zusammen an einem integrierten Bild des Menschen in der Natur. Wir stehen mit unserem Verständnis erst am Anfang. Es ist gut möglich, dass unserem Verständnis Grenzen gesetzt sind, dass uns die Evolution nicht mit dem richtigen Organ ausgestattet hat, um den psycho-physischen 24 Vgl. Gregg Rosenberg, A place for consciousness probing the deep structure of the natural world, Oxford 2004: OUP. 25 Vgl. Galen Strawson, Consciousness and Its Place in Nature -Does Physicalism entail Panpsychism?, Exeter 2006: Imprint Academic. 13 von 14 IMPORTANT: When citing this article, please refer to the print-version: Glauben und Denken. (21)2008, 33-55. Nexus zu verstehen, oder dass aus anderen systematischen Gründen die Welt der Innenperspektive nicht in einer wissenschaftlichen Theorie aus der Aussenperspektive begriffen werden kann. Ganz offensichtlich ist aber auch, dass wir Fortschritte machen, im empirischen wie auch im philosophischen Verständnis. Und innerhalb dieses sich herausbildenden Verständnisses lässt sich dies behaupten: Das bewusste Abwägen und Wollen ist nur ein kleiner Teil der komplexen physischen und mentalen Vorgänge in uns. Es gibt aber keinen überzeugenden Grund, die introspektive Evidenz anzuzweifeln, nach der gerade dieser kleine Teil einen wichtigen kausalen Beitrag zur Steuerung des ganzen Organismus beiträgt. Und damit beende ich die Arbeiten an diesem Aufsatz und eben nicht ein Vorgang in meinem Gehirn, der nicht meiner Kontrolle unterliegt. Summary Self-determination and Brain. A Speech on Freedom to the Educated Among Its Deniers This topic implies the issue whether a being whose intellectual life is constituted by the brain can still determine itself. It is shown that the alleged refutation of freedom by Libet's experiments is untenable. Freedom is defined as intentionality, normativity, consciousness, and self-determination and shown to be compatible with a scientific world view. In a weaker sense this also holds for the case of causally closed system. Freedom can be asserted if the intellect in a strong sense is understood as an emergent arid fundamental phenomenon and as a true individual. In favor of freedom the argument from the philosophy of nature of protomentality is adduced and also the metaphysical argument of individuality. Freedom seems to be deeply ingrained in nature. 14 von | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Thick Presentism and Newtonian Mechanics Ihor Lubashevsky University of Aizu, Ikki-machi, Aizu-Wakamatsu, Fukushima, 965-8580 Japan e-mai: [email protected] March 8, 2016 Abstract In the present paper I argue that the formalism of Newtonian mechanics stems directly from the general principle to be called the principle of microlevel reducibility which physical systems obey in the realm of classical physics. This principle assumes, first, that all the properties of physical systems must be determined by their states at the current moment of time, in a slogan form it is "only the present matters to physics." Second, it postulates that any physical system is nothing but an ensemble of structureless particles arranged in some whose interaction obeys the superposition principle. I substantiate this statement and demonstrate directly how the formalism of differential equations, the notion of forces in Newtonian mechanics, the concept of phase space and initial conditions, the principle of least actions, etc. result from the principle of microlevel reducibility. The philosophical concept of thick presentism and the introduction of two dimensional time-physical time and meta-time that are mutually independent on infinitesimal scales-are the the pivot points in these constructions. Contents 1 Principle of microlevel reducibility 2 2 Presentism and the time flow 5 3 Thick presentism with moving window of existence 10 4 Steady-state laws of system dynamics 15 5 Variational formulation of steady-state dynamics 16 1 ar X iv :1 60 3. 01 80 6v 1 [ ph ys ic s. hi st -p h] 6 M ar 2 01 6 6 Notion of phase space 17 7 Energy conservation and Newton's second law 21 8 Conclusion 28 1 Principle of microlevel reducibility Dealing with objects of the inanimate world in the frameworks of classical physics, we admit the existence of the microscopic (elementary) level of their description. It means that in modeling such physical systems one can make use of the following premises to be referred further as to the principle of microlevel reducibility.1 1. For any physical system there can be found a level of its microlevel description at which the system at hand is composed of individual structureless entities. The term 'structureless' is used to emphasize the fact that either these entities are really structureless or their internal structure does not change in time during analyzed phenomena and so can be treated as a fixed characteristic of the entities. 2. All the properties exhibited by the given system can be explained based on or derived from (a) the individual properties of these entities which (properties) exist independently of the presence of the other entities, (b) the properties of pairwise interaction between entities meeting the superposition principle. Further these structureless entities will be called particles for short. Premise 2b may be replaced by another one using the concept of fields. Namely, instead of a long-distance interaction of particles a certain field, for example, electromagnetic field is introduced. This field is locally generated 1The two premises may be regarded as a particular version of reductionism, a philosophical concept about the relationship between complex systems as whole entities and their constituent parts. In actual fact the concept of reductionism is more complicated and contradictory, for example, there are various versions of reductionism deserving an individual consideration. Nevertheless, it should be noted that the principle of microlevel reducibility may be treated as one of the cornerstones in the research paradigm of physics, namely, it is a particular implementation of the general scientific methods based on decomposition analysis and synthesis (see, e.g., Beaney, 2015). 2 by particles, propagates in space, and, in turn, affects them. In these terms Premise 2b is read as 2. All the properties exhibited by the given system can be explained based on or derived from the individual properties of its constituent structureless particles (item 2a) and (b′) the own properties of some fields freely propagating through space as well as the properties of the local particle-field interaction obeying the superposition principle and being responsible for the field generation by the particles and in turn the effects produced by these fields on the particles. It should be noted that the concept of particle interaction based on Premise 2b′ is much reacher in properties and potentiality in describing complex systems in comparison with that based on Premise 2b. However, if the dynamics of a certain system is characterized by time scales much longer then the mean time during which the corresponding fields propagate in space over distances about the system size, Premise 2b′ is approximately reduced to Premise 2b. It will be used, for the sake of simplicity, in the following sections, although the results to be obtained can be generalized to theories turning directly to Premise 2b′. Besides, strictly speaking, the use of the fields leads to the necessity of modifying Premise 1 too because in this case a given physical system is decomposed not only into structureless particles but also fields existing on their own and which have to be treated as its constituent entities. However various aspects of these fields regarded as individual objects on their own, i.e., beyond the scope of the interaction between the particles that is implemented via these fields, do not belong to the subject-matter of this paper. The following two comments are also worthy of noting before passing directly to various consequences of the principle of microlevel reducibility. First, Premise 2a concerns the properties that are ascribed to particles individually, i.e. independently of the presence or absence of other particles. In this sentence by the term "properties" I actually mean a certain collection of types of properties ascribed to the particles individually. For example, "being located at a spatial point" is a property type of point-like particles in classical physics, it characterizes a generic feature of all these objects. "Being able to restore its previous form once the forces are no longer applied" exemplifies another generic property which as a type is ascribed to all elastic springs. I noted this fact here to emphasize that particular instantiations of these properties, their tokens, can depend on the presence 3 of other particles. For example, if a point-like particle A occupies a spatial point r then another similar particle B cannot be located at this point. Ferroelectricity also exemplifies this feature; in some crystals particular elastic deformation of the crystalline lattice inside a small region can be sustained by similar deformations in other regions via the formation of macroscopic electric field, giving rise to some specific deformation of the crystal as a whole. The difference and relationship between types and their tokens2 is essential for elucidating the basic features of the general scientific methods based on decomposition analysis and synthesis (see, e.g., Beaney, 2015). At the first step, the individual generic properties of physical particles can be studied dealing with one of them taken separately from the others. After that, at the second step, the complex behavior of ensembles of these particles can be reconstructed based on the found properties and the interaction between the particles which is specified by their spatial arrangement and the particular instantiations of their individual properties. The second comment concerns the implementation of this step in reconstructing the behavior of many particle ensembles. In order to do this we need to know how to specify the interaction between the particles. Following the decomposition strategy it could be reasonable to analyze this interaction for a pair of these particles or, at least, a system consisting of a few particles taken separately. In this way, however, we face up to a challenging problem of how the results to be bound can be generalized to the original many particle ensemble. It is solved within the framework of Premise 2b appealing to the superposition principle. This principle postulates that the interaction of an arbitrary chosen particle and all the other particles forming a certain ensemble, for example, the cumulative force with which the other particles act on the given one is just the algebraic sum of all the partial forces that can be found in the following way. We should consider a pair of the chosen particle and any one of the other particles assuming the remaining particles of this ensemble to be absent. Then the corresponding partial force is just the force with the second particle of the given pair would act on the first one in this case. In particular, the superposition principle allows us to reduce the interaction energy of a many particle ensemble to the sum of the energies of pair-wise interaction between individual pairs of its particles running over all the possible pairs in this ensemble. Finally, I want to note that Premise 2b can be easily generalized to including also plausible three-body forces. 2A detailed discussion about the distinction between a type and its token in various aspects can be found, e.g., in the review by Wetzel (2014). 4 In the next sections I present some arguments about why Newtonian mechanics is based on the mathematical formalism of second order differential equations. At the first step appealing to the principle of microlevel reducibility let us try to elucidate what general mathematical form the laws governing the dynamics of physical systems should have within the framework of classical physics. 2 Presentism and the time flow The possibility of reducing a description of a physical system to structureless particles and interaction between them has an important consequence. These particles cannot remember their history or foresee their future; they just have no means to do this, so only the present matters to them. Therefore all the plausible quantities {Q}α that can be used to describe the laws governing the motion of a given particle α have to be taken at the current moment of time. Naturally there should be other characteristics of the particles such as mass, charge, spin magnitude, etc. which, however, are treated as their internal properties not changing in time. Let us regard the dynamics of these particles as their motion in a certain N -dimensional space RN ; for our world treated in the realm of classical physics N = 3. So the spatial position (spatial coordinates) xα of the particle α has to enter the collection {Q}α. The motion of this particle is represented by the time dependence xα(t) of its position showing the points occupied previously and the points to be got in future according to prediction of its dynamics. However, for such particles • the past no longer exists, • the future does not exist yet, • only the present matters to them and determines everything. Thereby solely instantaneous characteristics of the particle motion trajectory {xα(t)} may also enter the collection {Q}α. They are time derivatives of xα(t) taken at the current moment of time t. In particular, it is the particle velocity vα(t) = dxα(t)/dt, its acceleration aα(t) = d 2xα(t)/dt 2, the time derivative of third order called usually the jerk or jolt jα(t) = d 3xα(t)/dt 3, and so on. However, in order to construct a time derivative we have to consider not only the current position xα(t) of a particle but also its position xα(t−∆) in the immediate past separated from the present by an infinitely short time interval ∆ → +0. Indeed, for example, the particle velocity is 5 defined as vα(t) = lim∆→+0[xα(t) − xα(t −∆)]/∆. At this place an attentive reader may find some contradiction, in speaking about the present we actually deal with a certain kind of instants including not only the pointlike current moment of time but also other time moments belonging to some neighborhood of the current time whose size may be an infinitely small value. It causes us to speak about the thick present. The concept of thick present is worthy of special attention because it leads directly to the formalism of differential equations and the principle of least action playing a crucial role in modern physics. Therefore let us focus out attention on the philosophical doctrine usually referred to as presentism which can be employed to penetrate deeper into the concept of thick present. Broadly speaking, presentism is the thesis that only the present exists. In the given form it is a rather contradictory and ambiguous proposition being one of the subjects of ongoing debates about the nature of time tracing their roots in ancient Greece. In particular, the problems of presentism are met in the famous paradoxes of motion (see, e.g., Huggett, 2010) devised by the Greek philosopher Zeno of Elea (circ. 490–430 BC). Unfortunately, none of Zeno's works has survived and what we know about his paradoxes comes to us indirectly, through paraphrases of them and comments on them, primarily by Aristotle (384–322 BC), however, by Plato (428/427–348/347 BC), Proclus (circ. 410–485 AD), and Simplicius (circ. 490–560 AD) saved them for us. The names of the paradoxes were created by commentators, not by Zeno (Dowden, 2016). We confine ourselves to the arrow paradox primarily mentioned in the context of the time problem. This paradox is designed to prove formally that the flying arrow cannot move, it has to be at the rest and, so, the motion is merely an illusion. Citing Aristotle's Physics VI, [t]he third is . . . that the flying arrow is at rest, which result follows from the assumption that time is composed of moments . . . . He says that if everything when it occupies an equal space is at rest, and if that which is in locomotion is always occupying such a space at any moment, the flying arrow is therefore motionless. Focusing our attention on the issue in question I want to interpret the arrow paradox as three logical steps: • time is composed of instants-point-like moments of time-and the present is the current moment; • only the present matters, i.e., all the properties of the flying arrow including its motion at a certain velocity are determined completely 6 by its current state, i.e., the spatial point where it is currently located; • whence it follows that the arrow motion is impossible because the state of any arrow-flying from the left to the right, in the opposite direction, or just being at the rest-is the same if at the current moment of time it is located at the same spatial point; the arrow just does not "know" in which direction it has to move. Aristotle was the first who proposed, in his book Physics VI (Chap. 5, 239b5–32), a certain solution to the arrow paradox. Since that time this paradox having been attacked from various points of view (see, e.g., reviews by Lepoidevin, 2002; Huggett, 2010; Dowden, 2016), a detailed analysis of Aristotle's solution and its modern interpretation can be found in works by Vlastos (1966); Lear (1981); Magidor (2008). A näıve solution to the arrow paradox could be the proposal to include the instantaneous velocity in the list of basic properties characterizing the current arrow state. Unfortunately the instantaneous velocity, as well as the rate of time changes in any quantity, cannot be attributed to an instant- a point-like moment of time. The velocity is a characteristic of a certain, maybe, infinitesimal neighborhood of this time moment (Arntzenius, 2000). For this reason Russell (1903;1937) rejects the instantaneous velocity at a given moment to be the body's intrinsic property having some causal power. Arguments for and against this view have been analyzed, e.g., by Arntzenius (2000); Lange (2005). As a plausible way to overcoming this causation problem of instantaneous velocity, a special version of presentism admits the present to have some duration (e.g., Craig, 2000; Dainton, 2010; McKinnon, 2003). Following Hestevold (2008) it is called thick presentism. On the contrast, thin presentism takes the present to be durationless, which, however, immediately gives rise to logical puzzles like Zeno's arrow. In the framework of thick presentism there has been put forward a rather promising solution to the arrow paradox turning to the formalism of nonstandard analysis; for an introduction to this discipline a reader may be referred to Goldblatt (1998). Following (White, 1982; McLaughlin and Miller, 1992; McLaughlin, 1994; Arntzenius, 2000; Easwaran, 2014; Reeder, 2015) let us equip each point-like time moment t with some neighborhood of infinitesimal thickness 2ε, i.e., t → t = (t − ε, t + ε) and understand time events as some objects distributed inside t. Here ε is an infinitesimal-infinitely small hyperreal number of nonstandard analysis. Below I will use the term bold instants in order to address to such objects and not to mix them with times intervals of finite thickness also conceded in some particular versions of thick 7 presentism. It is worthy of noting that there is no contradiction between the notion of bold instants and the intuitive separability of time moments because for any two moments t1 and t2 separated by arbitrary small but finite interval the infinitesimal regions t1 and t2 do not overlap. The notion of bold instants t opens, in particular, a gate to endowing the instant velocity with causal power just attributing the instant velocity to the left part (t− ε, t) of t and assuming that its effect arises in the right part (t, t + ε) (Easwaran, 2014, a similar view was also defended by Lange (2002)). In this case, as it must, a cause and its effect are ordered in time; a cause precedes its effect. Introducing the concept of bold instants we have to accept a special topological connectedness of time which is non-local on infinitesimal scales. Namely, for a time moment t at least all the previous time moments in the infinitesimal interval (t − ε, t) are to coexist, otherwise they cannot have causal power on it. Exactly this connectedness paves the way for properties that can be attributed only to time intervals including infinitesimals to have causal power (Lange, 2002, 2005; Harrington, 2011). Allowing the given multitude of time moments to exist we actually accept a special version of thick presentism called the degree presentism proposed by Smith (2002). His account assumes that all events have past and future parts whose existence degree (degree of reality) decreases to zero as their time moments go away from the present. Baron (2015b) has developed a related account of time called priority presentism according to which only the present entities exist fundamentally, whereas the past and future entities also existing are grounded in the present. Any version of presentism has to explain how the flow of time is implemented in dynamical phenomena. In the framework of thick presentism Baron (2012) puts forward the step-wise model for the flow of time consisting in temporally extended (thick) instants. Each of these instants comes into and going our of existence in such a manner that successive thick instants partially overlap. At the next step in describing dynamical processes in terms of thick presentism we face up to a problem of giving the meaning to time changes in the properties of some object for which its present partially contains its past and future parts. As a natural way to overcoming this problem, Smart (1949) introduces a complex structure of time containing in addition to the physical time a certain meta-time. Meta-time is necessary to deal with temporal properties of events embedded into the "river of time" when these properties themselves change in time and a meta-time is a place where these changes can occur. It should be emphasized that the introduction of 8 human time current stimuli current reaction a gi ve n in di vi du al subjective component physical time objective component complex present past of individual imaginary future current time bold present current time Figure 1: Illustration of a plausible mechanism synchronizing the time flows in the subjective and objective components of human nature. two-dimensional time for thick presentism with bold instants does not lead to paradoxes arising in the time travel problem and used often as arguments against the possibility of two-dimensional time structure. A review of these arguments is given, e.g., by Richmond (2000); Oppy (2004); Baron (2015a). The matter is that the difference between the physical time and meta-time becomes essential only within bold instants-the infinitesimal intervals- wherein time travels with non-zero length quantified by standard numbers are impossible. Below I will outline my account of dynamical processes consisting in bold instants which is developed for explaining the use of differential equations for modeling dynamical phenomena in classical mechanics and the variational technique as a fundamental law governing dynamics of physical object. Before this, however, let me elucidate the further constructions using the relationship of human and physical time as a characteristic example. As noted previously (Lubashevsky and Plawinska, 2009), two components of human nature, objective and subjective ones (Fig. 1) should be discriminated in modeling human behavior. The objective component represents the world external for a given individual and embedded in the flow of the physical time. The subjective component representing the internal world of this individual is equipped with a more complex structure of time to be 9 referred as to human time. It consists of the past retained in the memory, the imaginary future, and the complex (specious) present comprising all the moments of the physical time perceived by the individual as simultaneous. Because the past and future in human mind can affect our current actions we have to regard them as real objects existing in the subjective component. A detail discussion of these temporal components requires immersion in the modern theory of time which is beyond the capacity of the given paper, so for a review a reader may be referred, e.g., to articles by Markosian (2014); Hawley (2010) and paper-collections edited by Callender (2011); Ciuni et al. (2013). Here we touch only the problem how these time components are related to each other, moreover, confine ourselves to the nearest past, the complex present, and the forthcoming future. Generally speaking we may say that the complex present in the human time is synchronized with the present in the physical time via the direct interaction of the given individual with the reality. However this synchronization is not an one-to-one map. In fact, the complex present may be conceived of as a certain interval Tt with fuzzy boundaries containing the current moment t of the physical time. Its any point t′ is perceived by the individual as the present in the human time with some degree Φ(t − t′) decreasing to zero as the time gap |t − t′| increases and exceeds the characteristic duration ∆ of the complex present. It is necessary to emphasize that on scales about ∆ the order of time moments in the physical time is not recognized by the given individual and so does not exist in the subjective component. As far as the nearest past in the subjective component is concerned, it may be regarded as fixed. On the contrast, the forthcoming imaginary future permanently changes as its time moments t′ come closer to the present, t′ → Tt, and becomes the fixed reality when the point t′ goes into Tt. It is a result of permanent correction of the imaginary future based on the interaction between the individual and the reality. The given example prompts me to put forward the following model of the time flow consisting in bold instants applied to describing dynamics of a certain physical system. 3 Thick presentism with moving window of existence The non-stand analyses enables us to operate with infinitely small and infinitely large numbers in addition to standard ones. The set of these numbers 10 degree of existence meta-time physical time physical time, t meta-time, T moving window of existence position in space, x forward causation backward causation Figure 2: Illustration of thick presentism with moving window of existence: (left) two-dimensional time structure and (right) the realization dynamics of some physical system. forms a field, i.e., all the arithmetics operations (addition, subtraction, multiplication, and devision), relations, and, thus, many mathematical functions are defined in it (for an introductin see, e.g., Goldblatt, 1998). It allows us to deal with infinitesimal bold instants as ordinary intervals. Using infinitesimals we can introduce a certain function Φ(|t′ − T |/ε) giving us the degree of existence for the events coming into being at a time moment t′. Here ε is the infinitesimal thickness of the bold instant t centered at T and Φ(|t′ − T |/ε) → 0 as the ratio |t′ − T |/ε → ∞. The function Φ(|t′ − T |/ε) admits the interpretation as a certain characteristic function of the window of existence with fuzzy boundaries which is attributed to the bold instant t. This window moves along the axis of the physical time due to the flow of time. Actually these constructions introduce a two dimensional (2D) time structure containing the meta-time governing the realization of physical systems on the corresponding time-space manifold (Fig. 2). Having introduced the bold instants-time intervals even if they are of infinitesimal thickness-as the basic elements of time flow we have to modify the standard way of describing the dynamics of a certain system in the space RN . Within the standard description the system is specified by the pointlike position x(t) it occupies at the current moment of time t. As time grows the generated trajectory represents the system motion. In the realm of thick presentism we should ascribe a certain degree of existence not only to the point-like object x(t) but also to the trajectory fragments {x(t)}t, 11 where t ∈ t. It means that the very basic level of the system description must consist in the trajectories, at least, their parts rather than point-like objects and causal power may be attributed only to these basic elements. We should to do this at each moment T of meta-time, otherwise, evolution and emergence as dynamical phenomena are merely a mirage-everything is fixed beforehand. In other words, the basic element of the system description in the 2D-time structure is given by the trajectory {x(t, T )} or, speaking more strictly, its partition specified by bold instants t. I have used the term trajectory to emphasize that these basic elements are certain functions of the argument t running from −∞ to +∞ rather than points of the space RN ; here the meta-time T plays the role of a parameter. In these terms the system dynamics at any moment T of meta-time is characterized by the following components: • the past of the system: {x(t, T )} matching t < T and t /∈ tT , • the thick present of the system: {x(t, T )} where t ∈ tT , • the future of the system: {x(t, T )} matching t > T and t /∈ tT depending on T . It is worthy of noting that involving the past and further into consideration of causal processes affecting the system dynamics does not contradict the previous statement about their absence for structureless particles of classical physics. Such particles have no means to remember individually their past or to predict their future. However in the case under consideration the causal power of the past and future is due to the physical properties of the time flow itself rather than that of the particles and spends over temporal intervals of infinitesimal thickness only. In the framework of thick presentism all the properties of the given system at the current moment T of meta-time must be determined completely by the trajectory {x(t, T )}, whereas the presence of its points in the reality is determined by the current position of the window of existence. It concerns also the property I call the sensitivity of the given system to the flow of meta-time or simply meta-time sensitivity. It quantifies the variation of the trajectory {x(t, T )} caused by the meta-time flow provided the corresponding part of the trajectory is present in the reality. The partial existence of a trajectory fragment in the reality decreases its variation so the governing equation for these trajectory variations can be written as ∂x(t, T ) ∂T = P ( |t− T | ε ) Ω [{x(t, T )}] , (1) 12 4 2 0 2 4 time difference t, in ε 0.1 0.0 0.1 0.2 0.3 0.4 0.5 tim e ke rn el K i( t) , i n ε− (i + 1) i=0 4 2 0 2 4 time difference t, in ε 0.3 0.2 0.1 0.0 0.1 0.2 0.3 i=1 4 2 0 2 4 time difference t, in ε 0.4 0.3 0.2 0.1 0.0 0.1 0.2 i=2 Figure 3: Typical forms of kernels determining nonlocal contribution of different time moments to the system meta-time sensitivity. where the operator Ω [{x(t, T )}] specifies the meta-time sensitivity of the given system with the trajectory {x(t, T )}. Figure 2 (right fragment) illustrates the variations of the system trajectory as the meta-time grows. It should be noted that within the bold instant tT the time moments may not be ordered in their effects, i.e., the variation of the system trajectory at moment t ∈ tT can be partially caused by time moments preceding as well as succeeding it. In the latter case we can speak about backward causation (for a general discussion on the backward causation problem a reader may be referred to Faye, 2010). Equation (1) can relate to one another only the trajectory fragments corresponding to bold instants t that either contain the time moment T or are distant from it over scales about ε. So terms similar to +∞∫ −∞ dt′Ki ( t− t′ ε ) x(t′, T ) (2) should mainly contribute to the variation of the trajectory {x(t, T )} at the point t ∈ tT and the typical forms of the kernels Ki (. . .) are exemplified in Fig. 3. Such nonlocal effects can connect only time moments separated by infinitely small time lags whereas the motion trajectory of systems at hand are to be smooth curves. In this case the nonlocal operator Ω [{x(t, T )}] should reduce to a certain local function ω whose arguments are the current system position x and its various derivatives taken at the current moment t Ω [{x(t, T )}] =⇒ ω [ x(t, T ), ∂x(t, T ) ∂t , ∂2x(t, T ) ∂t2 , ∂3x(t, T ) ∂t3 , . . . ] . (3) 13 physical time, t po si ti on in s pa ce , x current bold instant emerged past "initial" future Figure 4: Emergence of the system past matching the system dynamics governed by stable laws which are determined completely by the system physics. The possible forms of this function and the corresponding consequences will be discussed in the following two sections. In the remaining part of this section I will explain the mechanism via which steady-state laws governing system dynamics can emerge in the realm of thick presentism. The window of existence moves from past to future along both the timeaxes and never returns to instants already passed. So in the realm of thick presentism the past of a given system cannot change as the meta-time grows, which stems directly from equation (1). However it does not mean that the future has no influence on the past. In the general case the past is formed during the trajectory transformation at time moments when the window of reality passes through them and the result depends on the "initial" details of the system trajectory {x(t, T )} in the region t > T . In this case it is not possible to speak about universal laws governing the system dynamics in the standard interpretation. Nevertheless there a special case when it becomes possible. According to equation (1) the change of the system trajectory {x(t, T )} is characterized by two temporal scales. The first one is the thickness of bold instants, ε, specifying the duration of the time interval within which a given point of the system trajectory is in present. The second one is the time scale τ characterizing the rate of the conversion of forthcoming future into the nearest past within the current bold instant tT , i.e., the strength of the operator Ω [{x(t, T )}]. When the ration τ ε 1 or, moreover, is itself infinitesimal, (4) the system trajectory gets equilibrium configuration (if it is stable) actually within the bold instant tT which is described by the condition Ω [{x(t)}] = 0 , (5) 14 where the steady-state trajectory {x(t)} does not depend on meta-time T . In this case the system past is mainly determined by equality (5) and "forgets" completely the "initial" future of the system. As a result the laws describing the newly emerged past as the present may be of a universal form reflecting only the physics of a given system. Figure 4 illustrates this situation. 4 Steady-state laws of system dynamics I will call condition (4) the limit of steady-state laws and will assume it to hold in our reality. In this case the system dynamics described in terms of the position x(t) in the space RN occupied by the system in the immediate past obeys the equation ω [ x(t), dx(t) dt , d2x(t) dt2 , d3x(t) dt3 , . . . ] = 0 (6) by virtue of (3). Expression (6) is the key point determining further constructions in the present paper. In particular, it explains why the laws governing the dynamics of systems in the framework of classical physics admits a representation in the form of some formulas joining together the time derivatives of the motion trajectory taken at the current moment of time. Thereby the formalism of differential equations is actually the native language of physics or, speaking more strictly, Newtonian mechanics. Naturally the question on whether differential equations are the very basic formalism of physics has been in the focus of long-term debates and attacked from various points of view, for a short review see, e.g., Stöltzner (2006) and references therein. Causal relations can be also attributed to law (6), at least, when the list of arguments of the function ω(. . .) is finite. In this case resolving equation (6) with respect to the highest order m time derivative of x(t) we obtain the expression dmx dtm = Φ ( x, dx dt , d2x dt2 , . . . , dm−1x dtm−1 ) (7) which admits interpretation as a causal relationship between the lower order time derivatives x, dx dt , d2x dt2 , . . . , dm−1x dtm−1 (8) playing the role of causes and the highest time derivative dmx/dtm being their effect. Indeed, when the system trajectory undergoes sharp variations 15 inside the bold instant tT the highest derivative demonstrates changes most drastically and it is possible to say that the collection of quantities (8) finally cause the highest derivative to take value (7). The accepted hypothesis on the finite number of arguments in the function ω(. . .) can be directly justified if the field of hyperreal numbers is extended to a ring including nilpotent infinitesimals. Nilpotents are nonzero infinitely small numbers that yield zero when being multiplied by themselves for a certain number of times. So if the kernels Ki(. . .) contain nilpotent cofactors, the meta-time sensitivity operator Ω[{x(t, T )}] can comprise only finite order power terms with respect to quantities similar to (2). In a similar way Reeder (2015) uses nilpotents for constructing a novel solution to Zeno's arrow. 5 Variational formulation of steady-state dynamics There is a special case worthy of individual attention that admits the introduction of a certain functional L[{x(t, T )}] to be call action following the traditions accepted in physics. This functional specifies the operator of meta-time sensitivity as its functional derivative Ω[{x(t, T )}] = −δS[{x(t, T )}] δx(t, T ) . (9) Because bold instants can couple only infinitely close time moments the action functional in the general form can be written as L[{x(t, T )}] = +∞∫ −∞ dtL [ x(t, T ), ∂x(t, T ) ∂t , ∂2x(t, T ) ∂t2 , ∂3x(t, T ) ∂t3 , . . . ] , (10) where function L [ x(t, T ), ∂x(t, T ) ∂t , ∂2x(t, T ) ∂t2 , ∂3x(t, T ) ∂t3 , . . . ] (11) is called the Lagrangian of a given system. In the limit of stead-state laws the trajectory {x(t)} meeting condition (5) should be stable with respect to small (infinitesimal) variations x(t, T ) = x(t) + δx(t, T ) . 16 It means that the variations δx(t, T ) have to fade as meta-time T grows. This stability condition directly gives rise to the following requirement which has to be imposed on the corresponding form of the action functional and its Lagrangian. Principle of Least Actions: Let a physical system admit the introduction of the action functional (10) describing its dynamics in meta-time. Then its steady-state trajectory {x(t)} describing the system motion in the past including the immediate past matches the minimal value of the action functional among all the other possible trajectories x(t) =⇒ min +∞∫ −∞ dtL [ x(t), dx(t) dt , d2x(t) dt2 , d3x(t) dt3 , . . . ] . (12) Actually this principle is in one-to-one correspondence with the principle of least actions well-known in physics provided the Lagrangian L(x, dx/dt) depends only on the system position x and the velocity dx/dt. 6 Notion of phase space In the previous sections we have considered the general description of system dynamics in the framework of thick presentism and the limit of steady-state laws has been assumed to hold in our world. In this case the dynamics of a physical system conceived of as the motion of a point x in a certain space is governed by equation (6) joining together all the time derivatives of the trajectory x(t) taken at the current moment of time t. In what follows, first, we will confine ourselves to the case where the number of the time derivatives entering the right-hand side of (6) is finite for any physical object. Second, we will consider an ensemble of structureless particles whose individual motion can be represented as the motion of a point xα in the space RN ; in our world N = 3. This ensemble may be described as a point x = {xα} of the space RNM , where M is the number of particles in the given ensemble. Besides, for the sake of simplicity we will assume that for all the particles only the first (m− 1) derivatives of their coordinates xα enter equation (6).3 3The further constructions can be easily generalized to the case when the state of different particles is characterized by different parameters mα, which, however, over-complicates the mathematical expressions without any reason required for understanding the subject. 17 Under these conditions equation (6) treated as some equality can be reserved with respect to the highest derivative dmx/dtm which gives us expression (7). This expression may be interpreted as a causal type relationship between the time derivatives of order less than m (including the zero-th order derivative just being the particle positions) and the derivative dmx/dtm. For individual particles formula (7) takes the form dmxα dtm = Φα ( x, dx dt , d2x dt2 , . . . , dm−1x dtm−1 ) , (13) where the particle index α is omitted at the list of arguments in the righthand side of (13), which denotes that all the particles of a given ensemble should be counted here because of the particle interaction. The fact that the right-hand side of equation (13) contains only the time derivatives of order less than m does not mean the mutual independence of these quantities. There could be conceived of some additional constrains imposed on this system such that one of these derivatives, mainly, dm−1x/dtm−1 is completely determined by the others. It actually reduces the number of arguments in (13). Therefore below we may assume the collection of quantities {Q}α = { x, dx dt , d2x dt2 , . . . , dm−1x dtm−1 } α , (14) to be mutually independent for all the particles {α}. It means that for arbitrary chosen values there can be found an instantiation of this system such that during its motion these time derivatives take the given values at a given moment of time t. Now we can introduce the notion of the phase space P = { x, dx dt , d2x dt2 , . . . , dm−1x dtm−1 } (15) for the system at hand regarded as a whole. If we know the position of the system in the space P treated as a point θ with the coordinates θ = ( x, dx dt , d2x dt2 , . . . , dm−1x dtm−1 ) , (16) then the rate of the system motion in the phase space P is completely determined via relationship (13). Solving this equation we can construct the trajectory of the system motion. The aforesaid is illustrated in Fig. 5. 18 the future does not exist yet phase space time variables determining the system dynamics the past no longer exists thick presentism: limit of steady-state laws: bold instant of current time Figure 5: Illustration of the phase space introduction starting from the principle of microlevel reducibility in the framework of thick presentism. The phase space is one of the basic elements in describing such objects. In particular, specifying the system position in the phase space P = {θ} we actually can calculate the velocity of the system motion in it. Indeed, the time derivatives entering the complete collection of mutually independent components for all the particles{{ x, dx dt , d2x dt2 , . . . , dm−1x dtm−1 } α } may be treated as independent phase variables φα,p def = dxp−1α dtp−1 , for p = 1, 2, . . . ,m, in particular, the variable φα,1 = xα just represents the spacial coordinates of the particle α, φα,2 = vα is the velocity of its motion in the physical space, and φα,3 = aα is its acceleration in it. The mutual independence of these variables is understood in the sense explained above; it is the principle possibility of finding a real instantiation of the system in issue at the state such that at a given moment of time all these derivatives take the corresponding values chosen arbitrary. Then the system dynamics governed by equation (13) may be represented as dφα,p dt = φα,p+1 for p = 1, 2, . . . ,m− 1 and dφα,m dt = Φα (φ1, φ2, . . . , φm) . (17a) 19 Here, as previously, omitting the index α at the arguments of the function Φα{. . .} denotes that its list of arguments should contain the phase variables {φα,p} of all the particles. These differential equations which symbolically may be written as dθ dt = Φ(θ) (17b) determine all the laws of the system dynamics. The existence of equations (17) endows the inanimate world in the realm of classic physic with a fundamental property described by two notions reflecting its different aspects. One of them is the notion of initial conditions.4 Namely, if we know the system position θ0 in the phase space P at an arbitrary chosen moment of time t0 then, generally speaking, equations (17) possess the unique solution for t > t0 θ = θ(t, θ0) such that at t = t0 θ(t0, θ0) = θ0 . (18) In other words, if the "forces" Φ(θ) and the initial system position θ0 are known, then the system dynamics can be calculated, at least, in principle. It means that inanimate systems have no memory; if we know what is going on with such a system at a given moment of time, then its "history" does not matter, which was claimed previously appealing to Premise 1. The other one is the notion of the determinism of physical systems; if we repeat the system motion under the same conditions with respect to the initial position θ0 and the "forces" Φ(θ) acting on the system, then the same trajectory of system motion will be reproduced. Drawing this conclusion we actually have assumed implicitly that the "forces" Φ(θ) do not depend on the time t. If it is not so, then we can expand the system to include external objects causing the time dependence of these "forces." The feasibility of such an extension is justified by the principle of microlevel reducibility. In fact it claims that at the microslevel describing completely a given system there are only structureless constituent particles and the interaction between them. So there no factors that can cause the time dependence of the "forces" Φ(θ) and, in particular, endow them with random properties. Brief digression: It should be noted that this determinism does not exclude highly complex dynamics of nonlinear physical systems manifesting itself in phenomena usually referred to as dynamical chaos. Dynamical chaos can be observed when the motion of a system in its phase space is confined to a certain bounded domain and the motion trajectories are unstable with respect to small perturbations. This instability means that two trajectories of such a system initially going in close proximity 4Actually the range of applicability of notion of initial conditions is much wider than Newtonian mechanics, which however is beyond the scope of our discussion. 20 to each other diverge substantially as time goes on, and, finally, the initial proximity of the two trajectories becomes unrecognizable. These effects make the dynamics of such systems practically unpredictable. For example, in numerical solution of equations (17) the discretization of continuous functions and round-off errors play the role of disturbing factors responsible for a significant dependence of the found solutions on the selected time step in discretization and particular details of arithmetic operations at a used computer. In studying systems with dynamical chaos in laboratory experiments the presence of weak uncontrollable factors is also inevitable. Moreover, there is a reason arguing for the fact that the notion of dynamical chaos is a fundamental problem rather than a particular question about practical implementations of system dynamics. The determinism of physical systems implies the reproducibility of their motion trajectories provided the same initial conditions are reproduced each time. However, in trying to control extremely small variations in the system phase variables we can face up to effects lying beyond the range of applicability of classical physic. So in studding various instantiations of one system it can be necessary to assume that each time the initial conditions are not set equal but distributed randomly inside a certain, maybe, very small domain. So determinism and dynamical chaos are not contradictory but complementary concepts reflecting different aspects of the dynamics of physical systems in the realm of classical physics. 7 Energy conservation and Newton's second law Appealing to the concepts of thick presentism it is not possible to find out the order m − 1 of the derivative dm−1x/dtm−1 that determines how many components collection (14) contains, i.e. to specify the structure of the phase space P (15). From physics we know that m = 2, i.e., for any ensemble of classical particles the phase space consists of the spatial coordinates and velocities of the particles making up it. Let us try to elucidate whether this type phase space endows the corresponding systems with unique properties via which such systems stand out against the other objects. In the simplest case, i.e., when the value m = 1, the phase space contains only the spatial positions of particles P1 = {x}. In this instance the respective systems tend to go directly to spacial "stationary" points xeq such that dxα dt = Φα,1 (xeq) = 0 for all α, if, naturally, they are stable. This class of models, broadly speaking, is the heart of Aristotelian physics assuming, in particular, that for a body to move some force should act on it. There are many examples of real physical objects exhibiting complex behaviour that are effectively described using the notions inherited from Aristotelian physic. The complexity of 21 their dynamics is due to the fact that all their stationary points turn out to be unstable and, instead, some complex attractors, i.e., multitudes toward which systems tend to evolve, arise in the phase space P1. Nevertheless, if our inanimate world were governed solely by Aristotelian physics it would be rather poor in properties. For example, if the motion of planets of a solar system obeyed such laws then they would drop to its sun and the galaxies could not form. The next case with respect to the simplicity of phase spaces matches m = 2. It is our world; the phase space of physical particles, at least, within Newtonian mechanics consists of their spatial coordinates and velocities, P2 = { x, v = dx dt } , (19) which together determine the next order time derivative, the particle acceleration, aα = d2xα dt2 = Φα,2 (x, v) . (20) In other words, in Newtonian physics for a body to accelerate some forces should act on it, whereas in Aristotelian physics for a body to move some forces should act on it. The systems whose dynamics is described by the phase space P2 possess two distinctive features. One of them, usually called the dynamics reversibility, is exhibited by systems where the regular "force" Φα,2 (x) depends only on the particle positions {x}. In this case the governing equation (20) is symmetrical with respect to changing the time flow direction, i.e. the replacement t → −t. This symmetry is responsible for the fact that if at the end of motion the velocities of all the particles are inverted, vα → −vα, then they should move back along the same trajectories. The other one is the possibility of introducing the notion of energy for the real physical systems. At the microlevel the energy, comprising the components of the kinetic and potential energy, is a certain function H(x, v) (21) whose value does not change during the system motion. Namely, if x(t) is a trajectory of system motion then the formal function on t H(t) def = H [ x(t), v(t) = dx(t) dt ] (22) in fact does not depend on the time t. Such systems are called conservative. The existence of the energy H(x, v) does not necessary stem from the 22 governing equation (20) but is actually an additional assumption about the basic properties of physical systems at the microlevel. Naturally, it imposes some conditions on the possible forms of the function Φα,2(x, v). The two features endow physical systems with rich properties and complex behavior. For example, although in a solar system the planets are attracted by the sun, they do not drop on it because when a planet comes closer to the sun its kinetic energy grows, preventing the direct fall on the sun. Naturally, this planet should not move initially along a straight line passing exactly through the sun. The reversibility is responsible for this planet to tend to return to the initial state or its analogy after passing the point at the planet trajectory located at the shortest distance to the sun. Broadly speaking, the existence of energy endows physical objects with a certain analogy of memory. Certainly, if the initial conditions for a given system are known, its further dynamics is determined completely, at least, in principle, so the previous system history does not matter. Nevertheless, the conservative systems "do not forget" their initial states in the meaning that the motion trajectories matching different values of the energy cannot be mixed.5 Summarizing this discussion about the systems with the phase space P2 we may claim that it is the simplest situation when the corresponding physical world is reach in properties. As far as systems with a phase space containing time derivatives of higher orders are concerned, they seem not to admit the introduction of the energy at all in a self-consistent way. In order to explain this fact we reproduce the construction of the governing equations for such systems of particles using Lagrangian formulation of Newtonian mechanics based on the principle of least actions. It is worthy of noting that in some sense Lagrangian formulation of mechanics is more general than its formulation directly appealing to Newton's laws. Indeed in the latter case the existence of energy is an additional assumption imposing certain conditions on the forces with which physical particles interact with one another. In Lagrangian formulation the 5First, it should be noted that a many-particle ensemble can exhibit so complex dynamics that it could be impossible to track its motion from a given initial state within physically achievable accuracy. In this case it possible to speak about the effective forgetting of the initial conditions. The latter also concerns extremely weak perturbations. Second, there are systems with highly complex dynamics whose description does not admit any energy conservation and their motion is irreversible; the term dynamical chaos noted before is usually used to refer to these phenomena. Nevertheless it does not contradict to the present argumentation because the corresponding irreversible description is obtained via the reduction of equation (20) and assuming the presence of a certain external environment weakly interacting with a system at hand. 23 existence of some function, the Lagrangian L, reduced then to the system energy is the pivot point and the derived equation governing the system dynamics originally contain the forces meeting the required conditions. As the general case, let us consider a system with the phase space Pm = {θm} = { x, dx dt , d2x dt2 , . . . , dm−1x dtm−1 } , where m is a certain number not necessary equal to 2. The pivot point of Lagrangian formalism is the introduction of a certain functional L{x(t)} determined for any arbitrary trajectory {x(t)}t=tet=ts starting and ending at some time moments t = ts and t = te, respectively. The notion of functional means that for any given trajectory {x(t)} we can calculate a certain number L{x(t)} which is treated as a measure of its "quality" in the realm of the Lagrangian mechanics. Since the systems at hand do not possess memory and cannot predict their future, all their significant characteristics including the "quality" of motion have to be determined by the local properties of the trajectory {x(t)}. In the given case, it is the collection θn of the phase variables x, dx/dt, . . . , dm−1x/dtm−1. Therefore the functional L{x(t)} has to be of the integral form L{x(t)} = te∫ ts L ( x, dx dt , d2x dt2 , . . . , dm−1x dtm−1 ) dt , (23) where L(. . .) is some function of these n phase variables. The principle of least actions implies that "the Nature chooses the best trajectories to implement" the dynamics of mechanical systems. In other words, a real trajectory of system motion matches the minimum of functional (23) (or its maximum within the replacement L → −L) with respect to all possible variations near this real trajectory (Fig. 6). It is worthy of noting that in spite of its long-term history the fundamentality of the principle of least actions is up to now a challenging problem and there are a number of arguments for and against it from various points of view. Their brief review can be found, e.g., in Stöltzner (2006) as well as a detailed analysis of its ontological roots has be given by Stöltzner (2003, 2009); Katzav (2004); Smart and Thébault (2015); Terekhovich (2015). Nevertheless its high efficient in many different branches of physics strongly argues for its real fundamentality. In Section 5 I have demonstrated that this principle can be derived based on the concepts of thick presentism for systems whose phase space contains hight order time derivatives as individual phase variables. 24 Figure 6: Illustration of the principle of least actions describing the minimality of the functional L{x(t)} (23) taken at the real trajectory {x(t)} with respect to its variations. In the case of Newtonian mechanics, i.e., for systems with the phase space P2 the principle of least actions leads to the governing equations of type (17) admitting the introduction of the energy given by the expression H(x, v) = v∂L(x, v) ∂v − L(x, v) . (24) In the general case (for m > 2) it is also possible to construct some function having properties similar to that of energy,6 however we meet the following challenging problem. Let {x(t)} be a motion trajectory at which functional (23) attains its minimum (or maximum). Then for all small perturbations x(t) + δx(t) of this trajectory similar to one shown in Fig. 6 the variation δL = L{x(t) + δx(t)} − L{x(t)} of this functional has to be equal to zero in the linear approximation in δx(t). It reads δL = te∫ ts { ∂L ∂x * δx(t) + ∂L ∂x(1) * δ [ dx(t) dt ] + ∂L ∂x(2) * δ [ dx2(t) dt2 ] + . . . + ∂L ∂x(m−1) * δ [ dxm−1(t) dtm−1 ]} dt = 0 , (25) where the symbol x(p) (with p = 1, 2, . . .m − 1) denotes the corresponding time derivative, x(p) = dpx(t)/dtp, treated as the argument of the function L(x, x(1), x(2), . . . , x(m−1)). Using the identities δ [ dxp(t) dtp ] = dp[δx(t)] dtp = d dt [ dp−1[δx(t)] dtp−1 ] (in the latter case p > 1), 6An example of how to construct an "energy," i.e., Hamiltonian for systems with the phase space P3 = {x, v, a} has been demonstrated, e.g., by Lubashevsky et al. (2003). 25 the rule of integration by parts te∫ ts U(t) dV (t) dt dt = [ U(t)V (t) ]t=te t=ts − te∫ ts V (t) dU(t) dt dt , and choosing the trajectory perturbations δx(t) such that (it is our right) δx(t)|t=ts,tp = 0 , dp[δx(t)] dtp ∣∣∣∣ t=ts,tp = 0 (for p = 1, 2, . . . ,m− 1) equality (25) is reduced to δL = te∫ ts { ∂L ∂x − d dt ∂L ∂x(1) + ( d dt )2 ∂L ∂x(2) − . . . + (−1)m−1 ( d dt )m−1 ∂L ∂x(m−1) } δx(t) dt = 0 . (26) Because equality (26) must hold for any particular perturbation of the trajectory {x(t)} this trajectory has to obey the equation ∂L ∂x − d dt ∂L ∂x(1) + ( d dt )2 ∂L ∂x(2) − . . .+(−1)m−1 ( d dt )m−1 ∂L ∂x(m−1) = 0 . (27) The time derivative of the highest order contained in equation (27) is d2(m−1)x/dt2(m−1) ; it enters this equation via the last term as the item (−1)m−1 ∂ 2L ∂[x(m−1)]2 * d 2(m−1)x dt2(m−1) . When the derivative ∂2L/∂[x(m−1)]2 is not equal to zero,7 i.e., the Lagrangian L(. . .) is not a linear function with respect to its argument dm−1x/dtm−1, equation (27) can be directly resolved with respect to the derivative d2(m−1)x dt2(m−1) 7In the case of Newtonian mechanics with the phase space P2 the corresponding term is just the mass m of a given particle, ∂2L/∂[x(2)]2 = m. 26 and rewritten as d2(m−1)x dt2(m−1) = Φ∗ ( x, dx dt , d2x dt2 , . . . , d2m−3x dt2m−3 ) , (28) where Φ∗(. . .) is a certain function. Equation (28) governs the dynamics of the system in issue and can be regarded as its basic law written in the form of differential equation.8 When the number of the phase variables forming the phase space Pm is larger than two, m > 2, the obtained governing equation (28) comes in conflict with the initial assumption about the properties of the given physical system. The matter is that the number of the arguments of the function Φ∗(. . .) exceeds the dimension of the phase space Pm because 2(m− 1) > m for m > 2. Thereby we cannot treat equation (28) as a law governing the deterministic motion of a certain dynamical system in the phase space Pm. Indeed, to do this we need that the point θm = {x, dx/dt, . . . , dm−1x/dtm−1} of the phase space Pm determine completely the rate of the system motion in it, in other words, the corresponding governing equation should be of form dθm/dt = Φ(θm) (see equation (17)). However, the obtained equation (28) stemming from the principle of least actions contradicts this requirement because its right hand side contains the time derivatives higher than d(m−1)x/dt(m−1) for m > 2. Therefore in order to construct a solution of equation (28) dealing with only the phase space Pm we need some additional information about, for example, the terminal point of the analyzed trajectory. The latter feature, however, contradicts the principle of microlevel reducibility because according this principle the current state of such a system should determine its further motion completely. Summarizing this discussion we see that only in the case of m = 2 equation (28) following from the principle of least actions for trajectories in the phase space Pm admits the interpretation in terms of a certain dynamical system whose motion is completely specified within this phase space. If m = 1 the minimality of functional (23) does not describe any dynamics. Therefore, it is likely that the notion of the energy H(x, v) can be introduced 8Lagrangian mechanics with higher order time derivatives is well known and was developed during the middle of the XIX century by Ostrogradski (1850). So here I have presented the results in a rather symbolic form emphasizing the features essential for our consideration. Mechanics dealing with equation (28) with m > 2 as one describing some initial value problem faces up to the Ostrogradsky instability (see, e.g., Woodard, 2007; Stephen, 2008; Smilga, 2009), which can be used for explaining why no differential equations of higher order than two appear to describe physical phenomena (Motohashi and Suyama, 2015). There are also arguments for the latter conclusion appealing to metaphysical aspects of time changes in physical quantities (Easwaran, 2014). 27 in a self-consistent way only for systems with the phase space P2 = {x, v} where the governing laws can be written as differential equations of the second order. 8 Conclusion In the given paper I have presented arguments for the relationship between the notions and formalism used in the basic laws of classical physics and the existence of the microlevel of description of the corresponding physical systems which obeys the principle of microlevel reducibility. According to this principle, first, any system belonging to the realm of classical physics admits the representation as an ensemble of structureless particles with certain properties ascribed to them individually. Second, the interaction between these particles is supposed to be determined completely by their individual properties and to meet the superposition principle. In the given case the superposition principle is reduced either to (i) the model of long-distant pair-wise interaction between particles or (ii) the model of local interaction between particles and some fields with linear properties. Within the former model the dynamics of any system is determined completely by the current values taken by the individual properties of its particles. Within the latter model this statement also holds provided the particle properties instantiated withing some time interval are taken into account. Whence I have drawn the following conclusions, where, for short, the particle long-distant interaction is implied to be the case if a specific model of particle interaction is not noted explicitly. • Laws governing the dynamics of such systems can be written within the formalism of ordinary differential equations dealing with time derivatives of the particle's individual properties. It has been justified (i) appealing to the concepts of thick presentism regarding the flow of time as a sequence of bold instants and (ii) introducing two dimensional time-the physical time and the meta-time. • There is a limit in the two-dimensional time dynamics called the limit of steady-state laws that admits the introduction of governing laws describing the system motion in the form of differential equations relating the time derivatives of order less than a certain integer m to the time derivative of order m. Moreover in this case it is possible to introduce the notion of Lagrangian-a function depending on the time derivatives of order less than m. Its integral over a trial trajectory 28 takes the minimum at the real trajectory, which justifies the principle of least actions well known in physics. • Dynamics of such systems can be described as their motion in the corresponding phase space Pm. A point of this phase space admits interpretation as a collection of all time derivatives of the particles' individual properties whose order is less than a certain integer m; naturally, this collection includes these properties too. The position of a given system in its phase space Pm determines the rate of system motion in this phase space, which enables us to introduce the notion of initial conditions and the concept of determinism of physical systems. • The energy conservation should be a consequence of some general laws governing various systems of a given type rather than particular circumstances. Within this requirement, for a system to admit the introduction of energy, its phase space P2 must comprise only the individual properties of the constituent particles and the corresponding time derivatives of the fist order. The dynamics of such systems is described by differential equations of the second order with respect to time derivatives, which is exactly the case of Newtonian mechanics. In these sense the systems belonging to the realm of classical physics take the unique position among the other plausible models. References Arntzenius, F.: 2000, Are There Really Instantaneous Velocities?, The Monist 83(2), 187–208. URL: http://www.jstor.org/stable/27903678 Baron, S.: 2012, Presentism and Causation Revisited, Philosophical Papers 41(1), 1–21. Baron, S.: 2015a, Back to the Unchanging Past, Pacific Philosophical Quarterly p. online first. URL: http://dx.doi.org/10.1111/papq.12127 Baron, S.: 2015b, The Priority of the Now, Pacific Philosophical Quarterly 96(3), 325–348. 29 Beaney, M.: 2015, Analysis, in E. N. Zalta (ed.), The Stanford Encyclopedia of Philosophy, spring 2015 edn. Callender, C. (ed.): 2011, The Oxford Handbook of Philosophy of Time, Oxford University Press, Oxford. Ciuni, R., Miller, K. and Torrengo, G. (eds): 2013, New Papers on the Present: Focus on Presentism, Philosophia Verlag GmbH, Munick. Craig, W.: 2000, The extent of the present, International Studies in the Philosophy of Science 14(2), 165–185. Dainton, B.: 2010, Time and Space, 2nd edn, Acumen, Durham. Dowden, B.: 2016, Zeno's Paradoxes, The Internet Encyclopedia of Philosophy, http://www.iep.utm.edu access on Jan. 13, 2016. Easwaran, K.: 2014, Why Physics Uses Second Derivatives, The British Journal for the Philosophy of Science 65(4), 845–862. Faye, J.: 2010, Backward Causation, in E. N. Zalta (ed.), The Stanford Encyclopedia of Philosophy, spring 2010 edn. Goldblatt, R.: 1998, Lectures on the Hyperreals: An Introduction to Nonstandard Analysis, Springer-Verlag, New York. Harrington, J.: 2011, Instants and Instantaneous Velocity, PhilSci-ArchiveI ID: 8675, http://philsci-archive.pitt.edu/id/eprint/8675. Hawley, K.: 2010, Temporal Parts, in E. N. Zalta (ed.), The Stanford Encyclopedia of Philosophy, winter 2010 edn. Hestevold, H. S.: 2008, Presentism: Through Thick and Thin, Pacific Philosophical Quarterly 89(3), 325–347. Huggett, N.: 2010, Zeno's Paradoxes, in E. N. Zalta (ed.), The Stanford Encyclopedia of Philosophy, winter 2010 edn. Katzav, J.: 2004, Dispositions and the principle of least action, Analysis 64(283), 206–214. Lange, M.: 2002, Introduction to the Philosophy of Physics: Locality, Fields, Energy, and Mass, Blackwell Publishers, Oxford, UK. Lange, M.: 2005, How Can Instantaneous Velocity Fulfill Its Causal Role? , The Philosophical Review 114(4), 433–468. 30 Lear, J.: 1981, A Note on Zeno's Arrow, Phronesis 26(2), 91–104. Lepoidevin, R.: 2002, Zeno's Arrow and the Significance of the Present, in C. Callender (ed.), Time, Reality & Experience, Vol. 50, Cambridge University Press, Cambridge UK, pp. 57–72. Lubashevsky, I. and Plawinska, N.: 2009, Mathematical formalism of physics of systems with motivation, e-print: arXiv.org: 0908.1217v2 pp. 1–25. Lubashevsky, I., Wagner, P. and Mahnke, R.: 2003, Rational-driver approximation in car-following theory, Physical Review E 68(5), 056109. Magidor, O.: 2008, Another Note on Zeno's Arrow, Phronesis 53(4), 359– 372. Markosian, N.: 2014, Time, in E. N. Zalta (ed.), The Stanford Encyclopedia of Philosophy, spring 2014 edn. McKinnon, N.: 2003, Presentism and Consciousness, Australasian Journal of Philosophy 81(3), 305–323. McLaughlin, W. I.: 1994, Resolving Zeno's Paradoxes, Scientific American 271(5), 84–89. McLaughlin, W. I. and Miller, S. L.: 1992, An epistemological use of nonstandard analysis to answer Zeno's objections against motion, Synthese 92(3), 371–384. Motohashi, H. and Suyama, T.: 2015, Third order equations of motion and the Ostrogradsky instability, Physical Review D 91(8), 085009. Oppy, G.: 2004, Can we Describe Possible Circumstances in which we would have Most Reason to Believe that Time is Two-dimensional?, Ratio 17(1), 68–83. URL: http://dx.doi.org/10.1111/j.1467-9329.2004.00237.x Ostrogradski, M.: 1850, Mémoires sur les équations différentielles relatives au problème des isopérimètres, Mem. Acad. St. Petersbourg VI(4), 385– 517. Reeder, P.: 2015, Zeno's arrow and the infinitesimal calculus, Synthese 192(5), 1315–1335. Richmond, A. M.: 2000, Plattner's Arrow: Science and Multi-Dimensional Time, Ratio 13(3), 256–274. 31 Russell, B.: 1903;1937, The Principles of Mathematics, 2nd edn, George Allen & Unwin LTD, London. Smart, B. T. H. and Thébault, K. P. Y.: 2015, Dispositions and the principle of least action revisited, Analysis 75(3), 386–395. Smart, J. J. C.: 1949, The River of Time, Mind 58(232), 483–494. Smilga, A. V.: 2009, Comments on the dynamics of the Pais–Uhlenbeck oscillator, SIGMA 5(017), 1–13. Smith, Q.: 2002, Time and Degrees of Existence: A Theory of 'Degree Presentism', in C. Callender (ed.), Time, Reality & Experience, Cambridge University Press, Cambridge UK, pp. 119–136. Royal Institute of Philosophy Supplement, V. 50. Stephen, N. G.: 2008, On the Ostrogradski instability for higher-order derivative theories and a pseudo-mechanical energy, Journal of Sound and Vibration 310(3), 729–739. Stöltzner, M.: 2003, The principle of least action as the logical empiricist's Shibboleth, Studies in History and Philosophy of Science Part B: Studies in History and Philosophy of Modern Physics 34(2), 285–318. Stöltzner, M.: 2006, Classical Mechanics, in S. Sarkar and J. Pfeifer (eds), The Philosophy of Science: An Encyclopedia, Vol. 1-2, Routledge, Taylor & Francis Group, New York, pp. 115–123. Stöltzner, M.: 2009, Can the Principle of Least Action Be Considered a Relativized A Priori?, in M. Bitbol, P. Kerszberg and J. Petitot (eds), Constituting Objectivity: Transcendental Perspectives on Modern Physics, Springer Science + Business Media B.V., pp. 215–227. Terekhovich, V.: 2015, Metaphysics of the Principle of Least Action, e-print: arXiv:1511.03429 pp. 1–33. Vlastos, G.: 1966, A Note on Zeno's Arrow, Phronesis 11(1), 3–18. Wetzel, L.: 2014, Types and Tokens, in E. N. Zalta (ed.), The Stanford Encyclopedia of Philosophy, spring 2014 edn. White, M. J.: 1982, Zeno's Arrow, Divisible Infinitesimals, and Chrysippus, Phronesis 27(3), 239–254. 32 Woodard, R.: 2007, Avoiding Dark Energy with 1/R Modifications of Gravity, in L. Papantonopoulos (ed.), The Invisible Universe: Dark Matter and Dark Energy, Vol. 720 of Lecture Notes in Physics, Springer Berlin Heidelberg, pp. 403–433. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
www.argument-journal.eu Published online: 30.12.2016 * Ph.D. candidate at Department of Philosophy, Masaryk University, Brno, Czech Re‐ public. E ‐mail: [email protected]. Vol. 6 (2/2016) pp. 391–411 e ‐ISSN 2084 –1043 p ‐ISSN 2083 –6635 Pascal's wager: tracking an intended reader in the structure of the argument1 Iva SVAČINOVÁ* ABSTRACT Pascal's wager is the name of an argument in favor of belief in God presented by Blaise Pascal in §233 of Thoughts. Ian Hacking (1972) pointed out that Pascal's text involves three different versions of the argument. This paper proceeds from this identification, but it concerns an ex‐ amination of the rhetorical strategy realized by Pascal's argumentation. The final form of Pascal's argument is considered as a product that could be established only through a specific process of persuasion led with respect to an intended reader with a particular set of initial beliefs. The text uses insights from the pragma ‐dialectical approach to argumentation, especially the concept of rhetorical effectiveness of particular choices from the topical potential. The argumentation struc‐ ture of Pascal's wager is considered to be a reflection of the anticipated course of dialogue with the reader critically testing the sustainability of Pascal's standpoint "You should believe in God". Based on the argumentation reconstruction of three versions of the argument, Pascal's idea of opponent/audience is identified. A rhetorical analysis of the effects of his argumentative strategy is proposed. The analysis is based on two perspectives on Pascal's argument: it examines the strategy implemented consistently by all arguments and the strategy of a formulation of different versions of the wager. KEYWORDS argumentation structure; Pascal's wager; pragma ‐dialectics; rhetorical analysis; strategic ma‐ neuvering; topical potential 1 An earlier version of this paper was presented at the 'Jednota Filozofická' colloquium held at Palacký University (November 2015), and I wish to thank the audience for discussion. Also I wish to thank Tomáš Ondráček and anonymous reviewers for their helpful comments to an earlier version of this paper. 392 Iva SVAČINOVÁ INTRODUCTION Pascal's wager is an argument in favor of belief in God introduced by Blaise Pascal in § 233 of his Thoughts (Pascal, 2013). The examination of Pascal's ar‐ gument was paid a lot of attention in the past, however, the analysis presented by Ian Hacking (1972) is currently considered as standard (e.g. Hájek, 2012; Jordan, 2006; Saka, 2005). Hacking identified three versions of the argument in Thoughts: Pascal supports belief in God gradually by the argument from dominance, the argument from expectation and the argument from dominat‐ ing expectation (e.g. Hacking, 1972: 187). Pascal could certainly support the standpoint "You should believe in God"2 by a variety of arguments or, conversely, by a single argument. However, he selects a specific procedure: he presents three different versions of an argu‐ ment that attempt to show that belief in God leads to the maximization of the reader's utility. In a pragma ‐dialectical approach to argumentation, a specific choice of arguments is conceived as s trategic maneuver ing, particularly as a choice from the topical potential. A speaker submitting a standpoint before an immediately absent opponent can choose between different argument forms and structures. The particularly implemented route chosen for the defense of a standpoint is led by an idea of the opponent and his anticipated objections. According to the concept of strategic maneuvering, the speaker tries to build the strongest possible defense by presenting (a combination of ) arguments to answer any (anticipated) critical reactions of the reader by a choice of argu‐ mentation schemes that seem most effective in a particular context (e.g. van Eemeren, 2010: 45). In this paper, I proceed from the identification of three versions of the argument. The structure of argumentation is considered as a record of Pas‐ cal's strategy of persuasion of the audience of whose beliefs Pascal has a fairly specific idea. The text aims to examine two questions: (1) What characteristics does Pascal's intended reader have? (2) What kind of rhetorical strategies does Pascal use to persuade him?3 The text has the following structure. The first part briefly introduces Hack‐ ing's analysis of Pascal's wager (sections 1.1–1.3). In the second part, some 2 We should interpret the standpoint "You should believe in God" as a "You should follow the Christian rite". Pascal remarks: "Follow the way [...], that is acting as if they believed, in taking consecrated water, having mass said" (Pascal, 2013: 114). By leading a virtuous life in accordance with the doctrine of the Church the reader can gradually come to believe. Nevertheless belief is conceived by Pascal as a free and undeserved gift from God (e.g. Franklin, 1998: 110–111). 3 In the text I deliberately look away from exploring the rhetorical effects in terms of specific choices of linguistic expressions. I focus exclusively on the effects of specific choices of argumentation structures. Pascal's wager: tracking an intended reader... 393 insights from pragma ‐dialectics are introduced. I propose to conceive a struc‐ ture of individual arguments as a record of the implicit dialogue between the author and the anticipated reader (section 2.1) and as an attempt to make the most effective conviction of such a reader (section 2.2). On the basis of this proposal, I present a pragma ‐dialectical reconstruction of Pascal's arguments (section 2.3). The reconstruction is in the third part conceived as a starting point for the analysis of topical choices with respect to the anticipated reader. The topical strategy is analyzed on two levels. The analysis of the general strategy implemented consistently by all arguments serves as the basis for the answer to the first question (section 3.1). Exploring the strategy of transitions between versions of the argument serves as the basis for the answer to the sec‐ ond question (section 3.2). 1. THREE PASCAL'S WAGERS 1.1. Argument from dominance Ian Hacking (Hacking, 1972) identified three different versions of the wager that all use aspects of the decision theory. The first one is called argument from dominance. According to this version, the decision problem is defined by two possible states of the world: God exists or does not exist, and two alternative actions: acceptance or rejection of belief in God. If God does not exist, then both actions have the same outcome: in neither case we are losing anything (e.g. Hacking, 1972: 188). However, if God exists, then belief brings eternal salvation and disbelief brings damnation. The values can be observed in a decision matrix: Tab. 1: Decision matrix of argument from dominance God exists God does not exist You believe in God (a) eternal salvation (c) you lose nothing You do not believe in God (b) eternal damnation (d) you lose nothing The worst possible outcome of belief in God (you lose nothing) is as good as the best possible outcome of disbelief (you lose nothing). Simultaneously, the best possible outcome of belief (eternal salvation) is far better than the best outcome of disbelief (you lose nothing). Thus, the utility of the wager on belief dominates the utility of wager on disbelief. Rationality encourages us to choose the behavior that maximizes our utility, so we should choose belief in God. 394 Iva SVAČINOVÁ 1.2. Argument from expectation After advancing the first version, Pascal submits the argument from ex‐ pectation. He puts it forward as a response to the anticipated objection of the reader: "That is admirable. Yes, I must wager, but, may be, I stake too much" (Pascal, 2013: 111). This objection is raised by a reader who is not willing to accept that in case of God's non ‐existence, belief and disbelief have the same outcome. He loses something by the acceptance of belief, something that he would not lose by disbelief. By the adoption of belief and the associated pious way of life he renounces the pleasure of worldly life which he highly values (e.g. Hacking, 1972: 189). In other words, the field (c) of the decision matrix does not represent the outcome adequately, it should capture some loss. It is therefore not true that the utility of belief dominates the utility of disbelief: the worst possible outcome of belief (you lose the pleasure of worldly life) is in fact worse than the best possible out‐ come of disbelief (you lose nothing). Dominance is thus undermined and Pascal offers a formulation of the ar‐ gument that operates with probabilities and implements a strategy of maxi‐ mizing expectation. In the second version of the argument, Pascal conducts two revisions: the probability of God's existence is calculated as fifty percent and the utility of belief in God - assuming he exists - as the infinite value (e.g. Hájek, 2012). If there is a fifty percent chance that God exists, we can calculate the expected utility of belief. If God exists, an optimal outcome is salvation, which is an infinite value. If God does not exist, then an op‐ timal outcome is worldly life, which is a finite value. If there is an equal chance of God's existence and nonexistence, the expected utility of belief is greater than the expected utility of disbelief (e.g. Hacking, 1972: 189; Saka, 2005): Tab. 2: Decision matrix of argument from expectation God exists God does not exist You believe in God (a) + infinity (c) finite value You do not believe in God (b) – infinity (d) finite value The expected utility of the action is calculated by multiplying the prob‐ abilities of outcomes and their consequent sum. The expected value of belief in God is infinite gain: (+ infinity × 1⁄2) + (finite value × 1⁄2) = + infinity Pascal's wager: tracking an intended reader... 395 The expected value of disbelief is, on the contrary, infinite loss: (– infinity × 1⁄2) + (finite value × 1⁄2) = – infinity Rationality encourages us to choose the action with a higher expected util‐ ity and commands us again to choose belief in God. 1.3. Argument from dominating expectation The third version is a generalization of the argument from expectation. Pas‐ cal points out that we have no reason to say that the probability of God's exist‐ ence is just 1⁄2. Hacking called this assumption "a monstrous premise" that can be taken in the strongest sense only by people who are just as unsure whether God is as whether he is not (e.g. Hacking, 1972: 189). To the others Pascal offers a new version of the argument in that it is not important how high the probability of God's existence is. There is a nonzero probability that God exists: zero probability would mean his impossibility that has not been proven. No matter how small the probability is, the expectation as‐ sociated with belief in God dominates the expectation associated with disbelief. With infinite value in the field (a) if the probability of God's existence is any finite positive number, then the expected utility associated with belief is infinite: (+ infinity × (0 < 1⁄2)) + (finite value × (0 < 1⁄2)) = + infinity It is therefore obvious that belief in God leads to the maximization of util‐ ity, we should therefore choose it. 2. ARGUMENTATION STRUCTURE FROM PRAGMA ‐DIALECTICAL POINT OF VIEW 2.1. Argumentation structure as a record of (anticipated) course of dialogue Pragma ‐dialectics is a theoretical approach to the argumentation which began to be formed by Frans H. van Eemeren and Rob Grootendorst in the seven‐ ties as a combination of two perspectives on argumentation: linguistic insight into the function of language (i.e. pragmatics), which is connected with ele‐ ments derived from the study of critical dialogue (i.e. dialectic) (e.g. van Eeme‐ ren & Grootendorst, 1984; van Eemeren & Grootendorst, 1992; van Eemeren & Grootendorst, 2004). The starting point of this combination is the conception 396 Iva SVAČINOVÁ of argumentation discourse as the exchange of verbal moves that is ideally aimed at resolving a difference of opinion. Pragma ‐dialectics defines argumentation as "verbal, social, and rational activity aimed at convincing a reasonable critic of the acceptability of a standpoint by putting forward a constellation of propositions justifying or refuting the proposition expressed in the standpoint" (van Eeme ren & Grootendorst, 2004: 1). This concept of argumentation is generally different in comparison with Hacking's default understanding argumentation. Hacking approaches the analysis of Pascal's argument as a finished product. This approach involves analyzing the relationship between premises and con‐ clusion and leads Hacking to the verdict that all versions of the argument are valid in the sense that the conclusion follows from the premises (e.g. Hacking, 1972: 190). Hacking's approach to the evaluation of arguments corresponds so ‐called geometr ic concept of reasonableness: the argument is considered valid if it is logically valid, i.e. if its conclusion is inferred from the premises (e.g. Toulmin, 1976: vi; van Eemeren & Grootendorst, 1988: 275). Pragma‐ ‐dialectics on other hand adopts as its starting point the cr it ica l concept of reasonableness inspired by Popperian critical rationalism, which takes into account the fallibility of the human mind and elevates the concept of systematic critical testing in all areas of human thought and action to the guiding princi‐ ple of problem solving (e.g. van Eemeren & Grootendorst, 1988: 279). From this position, the soundness of an argument is also conceived: the argument is sound if it succeeds in the procedure of systematic critical testing. Pragma ‐dialectical approach allows us to connect the "argument ‐as‐ ‐product" approach with the "argument ‐as ‐process" and conceive the final ar‐ gument as a result of the activity of persuasion and gradual removal of raised or anticipated objections (e.g. van Eemeren & Grootendorst, 2004: 1). Francisca Snoeck Henkemans (Snoeck Henkemans, 1997) showed that different - sim‐ ple and complex - structures of the arguments are the result of argumen‐ tative responses to different kinds of (anticipated) criticism. The standpoint supported by a specifically structured composition of arguments is understood as a record of the process in which the speaker (the protagonist) tries in the context of doubt or disagreement of counterparty (the antagonist) to support the standpoint that is further critically tested by the counterparty. For the argument to be accepted, an antagonist has to accept its proposi‐ tional content (the truthfulness of proposition) and its justificatory force (suf‐ ficiency of proposition to support the standpoint). In the event that the accept‐ ability of the propositional content of the argument is tested, the protagonist's response is a support of the argument in a subordinate way. In the case that justificatory force of argument is tested, the protagonist strengthens the argu‐ ment via adding new evidence to an already submitted argument. Arguments support the standpoint together, i.e. coordinat ive ly. If it becomes apparent that an argument is potentially unsustainable, it is completed by a new attempt, Pascal's wager: tracking an intended reader... 397 an independent argument branch. This step leads to mult ip le argumentation structure (e.g. Snoeck Henkemans, 1997). Tab. 3: Types of argumentation structure Subordinative structure Coordinative structure Multiple structure 1 ↑ 1.1 ↑ 1.1.1 1 1.1a & 1.1b 1 1.1 1.2 Considering the final form of the argument from a processual point of view, we are able, on the basis of the reconstruction of its structure, to identify the course of the anticipated dialogue. We can identify the argument which was submitted by the protagonist and the critical objections that were raised by the antagonist to critically test the argument and that led to the formulation of the argument in a particular way regardless of whether they were actually raised or only anticipated. 2.2. Argumentation structure as record of strategic maneuvering In its later development, pragma ‐dialectics connects research of argumentation with examining rhetorical effectiveness (e.g. van Eemeren & Houtlosser, 2002; van Eemeren, 2010). This extension leads to a questioning of the effective‐ ness of a specific choice of arguments and their structures with regard to the expected antagonist/audience. While the standard model of pragma ‐dialectics represents argumentative schemes and specifies steps that may be used with respect to the type of critical objections, the extended model studies the rhe‐ torical effectiveness of choices from options thus defined. Selecting specific ar‐ gumentation schemes and their structuring is considered as the choice f rom topica l potent ia l.4 According to the extended model, the arguers in a dialogue simultaneously try to achieve two objectives: dialectical correctness and rhetorical effective‐ ness, and to achieve these objectives they maneuver strategically. In putting forward argumentation, the protagonist's dialectical objective is identified with testing the acceptability of the standpoint by advancing arguments in response 4 Pragma ‐dialectics distinguishes three aspects of strategic maneuvering: choice from topical potential, adaptation to demands of the audience and choice of presentational devices. These aspects are according to van Eemeren inseparable in argumentative practice and we can distinguish them only analytically (e.g. van Eemeren, 2010: 93–95). In this text I focus specifically on effects of choice from topical potential. ↑↑} 398 Iva SVAČINOVÁ to criticism expressed by (or ascribed to) the antagonist. Rhetorical objective is the choice of the most efficient way of support, which is achieved by articulating [...] those (combinations of ) reasons that satisfy the antagonists and continue doing so until no critical doubts remain unanswered - using multiple, coordinative and subordinative argumentation depending on the antagonists' (anticipated) responses and exploiting the argument schemes they consider most effective in the situation at hand (van Eemeren, 2010: 44). I suppose that Pascal maneuvers strategically by a selection and structuring of his argument to convince the audience about whose set of beliefs he has a par‐ ticular idea. Compared to face ‐to ‐face communication, in the presentation of an argumentative text there is no direct interaction with the reader. The author ex‐ presses his point of view but the reader cannot explicitly express any doubt, criti‐ cism or opposing opinion. The consequence of this discourse is that the author of the text can only anticipate potential criticism of the counterparty. An arguer maneuvers strategically when choosing arguments and structuring them in a way to optimally deal precisely with those objections that are raised by the antagonist. From this perspective, we can say that the use of a complex argument reflects the idea of an audience, which raises a number of critical questions or doubts. The use of a simple structure reflects the idea of an audience that shares most of its beliefs with the arguer and does not need to test the shared assumptions critically. 2.3. Reconstruction of Pascal's wager as a dialogue with the anticipated reader Considering Pascal's wager as a set of particular choices from a topical potential allows us to explore the idea of his audience and the way considered as optimal for the conviction of such an audience. I propose a reconstruction of three Pascal's arguments in which the tools of pragma ‐dialectical analytical overview are used. Pragma ‐dialectical way of reconstruction captures the structure of the argument in a more suitable manner reflecting a process of dialogue with an anticipated antagonist. In order to adequately reconstruct the argument, it is necessary to capture a standpoint, used premises, structure of the argument and used argument schemes (e.g. van Eemeren & Grootendorst, 2004: 119). Table 4 captures the reconstruction of arguments.5 All versions are recon‐ structed as an argument using scheme of so ‐called pragmatic argumentation. 5 In this paper I use standard pragma ‐dialectical notation in reconstruction, where the arguments in subordinative structure differ in decimal levels, multiple arguments have different numbers on the same decimal level, coordinative arguments have the same number but different letters (e.g. van Eemeren & Grootendorst, 2004). Pascal's wager: tracking an intended reader... 399 Ta b. 4 : P ra gm a ‐ di al ec ti ca l r ec on st ru ct io n of P as ca l's w ag er A rg um en t f ro m d om in an ce 1 Yo u sh ou ld b eli ev e in G od . 1. 1 Th e be lie f i n G od le ad s t o m ax im izi ng th e ut ili ty . 1. 1. 1 Th e ut ili ty o f t he b eli ef in G od do m in at es u til ity o f t he d isb eli ef in G od . 1. 1. 1. 1a If yo u be lie ve in G od , a nd G od ex ist s, yo u re ce ive an e te rn al sa lva tio n. 1. 1. 1. 1b If yo u be lie ve in G od , a nd G od do es n ot ex ist , y ou lo se n ot hi ng . 1. 1. 1. 1c If yo u do n ot b eli ev e in G od , an d G od ex ist s, yo u re ce ive an e te rn al da m na tio n. 1. 1. 1. 1d If yo u do n ot b eli ev e in G od , an d G od d oe s n ot ex ist , y ou lo se no th in g. Co un te ra rg um en t –/ 1. 1 Th e be lie f i n G od d oe s n ot le ad to m ax im izi ng th e ut ili ty . –/ 1. 1. 1 Th e ut ili ty o f b eli ef in G od d oe s no t d om in at e ut ili ty o f d isb eli ef in G od . 1. 1. 1. 1a If I be lie ve in G od , a nd G od d oe s no t e xi st , I lo se so m et hi ng . 1. 1. 1. 1a .1 B y th e be lie f i n G od an d th e ac ce pt an ce o f a p io us li fe I lo se th e va lu e of w or ld ly lif e. 1. 1. 1. 1b W e ha ve n o ce rta in ty th at G od ex ist s. A rg um en t f ro m e xp ec ta tio n 1 Yo u sh ou ld b eli ev e in G od . 1. 1 Th e be lie f i n G od le ad s t o m ax im izi ng th e ut ili ty . 1. 1. 2 If th er e is 1⁄2 p ro ba bi lit y of G od 's ex ist en ce | th e ex pe ct ed u til ity o f t he be lie f i n G od d om in at es th e ex pe ct ed ut ili ty o f t he d isb eli ef in G od . 1. 1. 2. 1a T he ex pe ct ed u til ity o f b eli ef in G od is th e in fin ite g ain . 1. 1. 2. 1a .1 a I f y ou b eli ev e in G od an d G od ex ist s, yo u re ce ive an in fin ite ga in . 1. 1. 2. 1a .1 b If yo u be lie ve in G od an d Go d do es n ot ex ist , y ou re ce ive a fin ite g ain . 1. 1. 2. 1b T he ex pe ct ed u til ity o f d isb eli ef in G od is an in fin ite lo ss . 1. 1. 2. 1b .1 a I f y ou d o no t b eli ev e in G od , a nd G od ex ist s, yo u re ce ive an in fin ite lo ss . 1. 1. 2. 1b .1 b If yo u do n ot b eli ev e in G od an d G od d oe s n ot ex ist , y ou re ce ive a fi ni te g ain . Co un te ra rg um en t –/ 1. 1. 2 It is no t t ru e th at if th e pr ob ab ili ty of G od 's ex ist en ce is 1⁄2 | ex pe ct ed u til ity o f be lie f i n G od d om in at es ex pe ct ed u til ity o f di sb eli ef in G od . 1. 1. 2. 1 W e ha ve n o re as on to as cr ib e 1⁄2 pr ob ab ili ty to G od 's ex ist en ce . A rg um en t f ro m d om in at in g ex pe ct at io n 1 Yo u sh ou ld b eli ev e in G od . 1. 1 Th e be lie f i n G od le ad s t o m ax im izi ng th e ut ili ty . 1. 1. 3 If th er e is no nz er o pr ob ab ili ty of G od 's ex ist en ce | th e ex pe ct ed u til ‐ ity o f t he b eli ef in G od d om in at es th e ex pe ct ed u til ity o f t he d isb eli ef in G od . 1. 1. 3. 1a T he ex pe ct ed u til ity o f b eli ef in G od is an in fin ite g ain . 1. 1. 3. 1a .1 a I f y ou b eli ev e in G od , a nd G od ex ist s, yo u re ce ive an in fin ite ga in . 1. 1. 3. 1a .1 b If yo u be lie ve in G od , an d G od d oe s n ot ex ist , y ou re ce ive a fi ni te g ain . 1. 1. 3. 1b T he ex pe ct ed u til ity o f d isb e‐ lie f i n G od is an in fin ite lo ss . 1. 1. 3. 1b .1 a I f y ou d o no t b eli ev e in G od , a nd G od ex ist s, yo u re ce ive an in fin ite lo ss . 1. 1. 3. 1b .1 b If yo u do n ot b eli ev e in G od an d G od d oe s n ot ex ist , y ou re ce ive a fin ite g ain . 400 Iva SVAČINOVÁ The differences identified by Hacking are reconstructed as subordinative sup‐ port of the argument. The decision matrix is reconstructed as coordinative type of support, the quantification of probability as antecedent capturing conditions of acceptability of this support. I offer a reconstruction of the opponent's ob‐ jections that lead to a reformulation of premises in the next versions of the argument (premises challenged by counterargument are signified as ‐/P). The different versions of premises 1.1.1/1.1.2/1.1.3 are considered as submitting a new attempt to defend premise 1.1, so I reconstruct them as a use of multiple structure. 2.4. Method of analysis Pascal's argumentation is fairly complex if we focus on individual arguments, and variable if we follow the process of their gradual replacement. The argu‐ ments have similar features: the main argument 1–1.1 and coordinative sup‐ port on level 1.1.1.1, as well as elements that are fundamentally different: in the presented reconstruction it is the reformulation of premise 1.1.1. In the analysis, I use the following method. Section 3.1 is devoted to iden‐ tifying a general argumentative strategy that is implemented by all arguments. I identify the intended audience of the pragmatic argument (1–1.1) and rhe‐ torical effects of this topical strategy. I explore the strategy of using the deci‐ sion matrix. Section 3.2 focuses on the differences between arguments. I examine the reasons that lead Pascal to the gradual reformulation of premise 1.1.1. I recon‐ struct the anticipated counterarguments and Pascal's strategy of their removal. Next I examine Pascal's argument as a complex of advancing three arguments. I examine the effects of rhetorical strategy of gradual advancing, removal and replacement of arguments. 3. TRACKING AN INTENDED READER IN THE STRUCTURE OF ARGUMENT 3.1. The general line of arguments Let us mention an important step that affects Pascal's argumentation. His argumentative maneuvering is preceded by a maneuver that Pascal does be‐ fore in the moment of formulation of a difference of opinion. Because there is not direct confrontation with readers, Pascal can choose way to present an initial difference of reason. Pascal presents the conflict with his opponent as a so ‐called single nonmixed difference of opinion. Single difference means Pascal's wager: tracking an intended reader... 401 that the dispute is related to only one premise, here particularly whether the reader should believe in God. Nonmixed difference means that the reader does not hold a counter ‐standpoint, he just raises doubts regarding acceptability of standpoint submitted by Pascal. The definition of confrontation in this way gives a certain advantage to Pascal: he can focus only on justifying his own standpoint, he does not have to deal with the counterparty's standpoint. If we focus on common features of three reconstructed arguments, we can identify a common line followed by all arguments: 1 You should believe in God. 1.1 The belief in God leads to maximizing utility. 1.1.1 Utility of the belief in God dominates utility of the disbelief in God. 1.1.1.1 (decision matrix) At the top ‐level there is the standpoint encouraging the reader to believe in God, whose acceptability is in all versions identically supported by the so ‐called pragmatic argument in the premise 1.1. The acceptance of this premise is then supported by some variant of claim about the domination of utility of belief over disbelief (premise 1.1.1 and its variants). Neither this premise according to Pascal is acceptable to the reader in itself. It is offered support in the form of a coordinative argument that captures the outcomes of the decision matrix (argument 1.1.1.1a–d and its variants). Let us deal with them one by one. 3.1.1. The pragmatic argument All three versions of Pascal's argument implement a pragmatic argument at the top ‐level. In the pragmatic argument the standpoint encourages certain behavior which is supported by pointing to the desired result of such behavior (e.g. Garssen, 1997: 21). The argument can be reconstructed as follows, where the premise 1.1' is a principle which transmits acceptability from reason to the standpoint: 1 You should believe in God. 1.1 The belief in God leads to maximizing utility. 1.1' Rationality requires realization of acts leading to maximizing utility. The standpoint of argument is an advice: "You should believe in God". Such an advice could, however, be supported by other types of argumentation. Why does Pascal choose this scheme for defense as the most effective defense to the intended reader? The answer may provide a view on Pascal's advice in terms of speech act theory. 402 Iva SVAČINOVÁ In John Searle's speech act theory, which is built into the very theoretical basis of pragma ‐dialectics (e.g. van Eemeren & Grootendorst, 1984), the advice is viewed as a specific speech act associated with a set of felicity conditions. Searle (Searle, 1969) defines conditions that guarantee that the speech act is not defective. In the case of Pascal's standpoint, if all conditions of the advice "You should believe in God" have been met then the reaction on the reader's side should be something like "OK, good idea". But if it is expected that the reader is not convinced about fulfillment of some of these conditions, it is pos‐ sible to correct this mistake by advancing arguments. Felicity conditions are in this respect considered as indicators of possible doubts that may ever arise regarding the standpoint (e.g. van Poppel, 2013: 46–47). An unfulfilled condition relevant for reader's doubt about Pascal's standpoint can be formulated as a condition of usefulness: Pascal has some reason to be‐ lieve that belief in God will benefit the reader.6 Advancing pragmatic argument serves to demonstrate the benefits that the reader will reach by following the advice in the standpoint (e.g. van Poppel, 2013: 62). Pascal presents the argu‐ ment to a reader about whom he assumes that his doubts concern the useful‐ ness of belief in God. The premise 1.1 in Pascal's arguments is presented as an attempt to show that doubt on the side of the reader concerning the existence of benefit is needless. Selecting a pragmatic argument is therefore an optimal topical choice in respect to the reader who is expected to have this type of doubts. Note that in all versions of the wager only the pragmatic argument is always chosen and it is not completed or replaced by another type of argument. From the choice of argument that corrects only doubt concerning one condition, we can deduce that Pascal does not consider that his reader doubts the fulfillment of the other felicity conditions. We can therefore infer that Pascal generally conceives his readers as people in principle willing and able to believe in God (and associate belief with a pious life), however, they currently do not believe in God and Pascal does not expect them to change this behavior of their own accord. Otherwise, their persuasion through pragmatic argument would be either pointless or superfluous. The choice of the (right and only) pragmatic argument in favor of stand‐ point can be seen as a specific choice from many possible choices guided by the idea of an audience. In the absence of a counter ‐standpoint, we can say that Pascal presents arguments which optimally target readers who do not formulate their own reasons for disbelief in sense of a counter ‐standpoint "You should not believe in God" supported by arguments. They are not obstinate rejectors. Because of the expected fulfillment of other felicity conditions, moreover, we 6 The supplemented list of felicity conditions for advice was presented by van Poppel, 2013: 51. Pascal's wager: tracking an intended reader... 403 can infer that Pascal models his audience as the audience willing to follow his advice, if their only doubt is removed. 3.1.2. The belief as an act leading to maximizing utility All versions of Pascal's wager were generally identified as an argument which should lead the reader to accept belief based on removing his doubts about the usefulness of such an act: 1.1 The belief in God leads to maximizing utility. The premise 1.1 is according to our reconstruction in all three versions supported subordinatively. Subordinative support is according to the pragma‐ ‐dialectics suitable if the protagonist assumes that the antagonist could criti‐ cally test the propositional content of the argument (e.g. Snoeck Henkemans, 1997: 89; van Poppel, 2013: 86). In other words, the antagonist does not accept the argument simply because he has doubts about the truth of the proposition. In the case of a pragmatic argument the antagonist might challenge the normative and causal element expressed in the premise 1.1. He could express his doubts by raising three so ‐called critical questions that can be for our argu‐ ment formulated as follows: 1. Is maximizing utility, in fact, des i rable? 2. Does the belief in God indeed lead to the maximizing utility? 3. Are there any other factors that must be present together with belief in God to create the maximizing utility? The topical potential therefore principally consists of three possible options - with regard to the expected critical question. Note that Pascal does not consider that his opponent would raise question no. 1 or 3. Regarding these elements he apparently expects agreement of his reader and does not regard it as necessary to prevent these critical questions argumentatively. His support of premise 1.1 can be conceived as a response to an anticipated question no. 2 regarding the causal element. Specifically, he claims that belief in God rea l ly leads to maximizing utility because: 1.1.1 Utility of the belief in God dominates utility of the disbelief in God. However, it is obvious that not even this argument is regarded by Pascal to be acceptable to his readers without additional support. Even here, as we can infer from the subordinative structure, he assumes doubts concerning the propositional content. 404 Iva SVAČINOVÁ 3.1.3. Shared assumptions of decision matrix The dominance of benefits of belief over disbelief is supported in all versions of the decision matrix at level 1.1.1.1, which has a form of a coordinative argu‐ ment whose premises express individual outcomes of matrix. Submitting such an argument can again be considered as a preliminary response with respect to the criticism testing the acceptability of propositional content of the argu‐ ment 1.1.1. Pascal apparently assumes continuing doubt regarding the support of a causal element. He therefore presents an argument that on a lower level responds to anticipated doubt on a key element of this support: does the utility of belief in God dominate the utility of disbelief? The choice of a matrix as an argument that implements a coordinative structure can be understood as a response to the anticipated doubt concerning the sufficiency of the individual premises to derive a conclusion. In Pascal's formulation of matrix we can track other indicia about the in‐ tended reader. The matrix is designed as a key part of the wager. It is located on the lowest level of argument and it is not supported by additional reasons. We can infer that the layout of the matrix and its outcomes are conceived as elements that the reader shares with the author and does not desire to test them critically. This is important because we can infer other properties of the intended reader from that: in the matrix they are "embedded" Christian assumptions of argument. In all three versions of the matrix, the possibility of God's existence is associated with reward or punishment (eternal salvation/ damnation, respectively infinite gain/loss). In other words, in the matrix only two outcomes are considered (e.g. Archie & Archie, 2004: 174–175): 1. God exists and punishes or rewards as s tated in the Bible, or 2. No God exists. According to critics, Pascal presents a false dilemma: we do not have to accept that God, if he exists, will realize just reward/punishment as stated in Bible.7 We do not know God's qualities, so we do not have to accept that his behavior is precisely captured by biblical text. Nor do we have to accept the layout of the matrix, which is based on biblical text. From our perspective, however, the lay‐ out of the matrix serves as an indication that leads us to the interpretation that Pascal obviously does not want to address the reader, who would have a different concept of God than Christian God. For readers who do not share this basis, the argument is not convincing. We can therefore conclude that Pascal's argu‐ ment is targeting such an audience that shares his particular vision of God and his behavior in agreement with Bible. We can specify the idea of Pascal's reader 7 Most of famous counterarguments (the many Gods objection, Professor's God, perverse God, forgiving God, God rewarding only the chosen, possibility of reincarnation etc.) are directed against this assumption of wager (e.g. Hájek, 2012; Saka, 2005). Pascal's wager: tracking an intended reader... 405 regarding this findings: we can speculate that Pascal addresses by his argu‐ ment the reader which is currently a believer (of Christian, particularly Catholic confession) however ponders over giving up the belief in God or keeping the pious life, or the reader which is currently an unbeliever (however originally of Catholic confession too) and Pascal wants bring him back to the belief in God. 3.2. Dialectics of three arguments Let us now focus on the differences of versions of Pascal's wager. The formula‐ tion of premise 1.1.1 was identified as an element undergoing the most sig‐ nificant change. Each subsequent version is used to remove one of the failures of the previous versions. Let us compare the formulation of premise 1.1.1 in different versions arguments: 1.1.1 Utility of the belief in God dominates utility of the disbelief in God. 1.1.2 If there is 1⁄2 probability of God's existence | the expected utility of the belief in God dominates the expected utility of the disbelief in God. 1.1.3 If there is nonzero probability of God's existence | the expected utility of the belief in God dominates the expected utility of the disbelief in God. Note that there are two changes in formulation: in the second and third version appears the formulation of expected utility and formulation of an‐ tecedent capturing the conditions under which the protagonist is willing to defend the acceptability of the premise. In the premise 1.1.2 it is the condi‐ tion of 1⁄2 probability of God's existence; in the premise 1.1.3 it is nonzero probability. Both changes are related, they cannot be considered separately: the degree of expected utility relates to considered degree of probability. Reformulation of premises is connected with the counterarguments that Pascal explicitly or implicitly ascribes to his reader. The first counterargument attacks the accept‐ ability of premise 1.1.1, the second one attacks the acceptability of antecedent of premise 1.1.2. 3.2.1. Transition from the dominance to the expectation As pointed by Hacking (Hacking, 1972: 189) Pascal after the formulation of the first version of the argument raises a rather enigmatic objection that the reader could ask: perhaps he stakes too much. The objection should be recon‐ structed as an attack on the acceptability of the first version of the argument, in which the reader refers to the loss associated with the adoption of belief and 406 Iva SVAČINOVÁ pious life. The reader challenges the acceptability of premise 1.1.1 and through it the sustainability of premise 1.1: ‐/1.1 The belief in God does not lead to maximizing utility. ‐/1.1.1 Utility of the belief in God does not dominate utility of the disbelief in God. 1.1.1.1a If I believe in God, and God does not exists, I lose something. 1.1.1.1a.1 By the belief in God and the acceptance of a pious life I lose the value of worldly life. 1.1.1.1b We have no certainty that God exists. This reconstruction preserves the elements which Hacking highlights, namely the explicit premise 1.1.1.1a and its implicit support derived from the interpretation of pious life as a loss. Simultaneously it captures the assertion about the uncertainty of the existence of God necessary to ensure sufficient justificatory force of argument for the support of –/1.1.1. Reconstruction of counterargument in this way captures the concurrence of two factors on which premise 1.1.1 does not apply: (a) with the context of nonexistence of God is connected the loss and (b) there is no certainty that would exclude this loss. Pascal does a remarkable step: he accepts both the points as valid, leading to the retraction of the original argument. He replaces it by the reformulated version that incorporates both factors. The objection regarding the uncertainty of the existence of God is formulated as an antecedent of premise 1.1.2, the loss associated with the nonexistence of God is reformulated as "a finite gain" in a decision matrix and shows that the finite gain is prevailed by the infinite gain in case of God's existence. Involvement of probability calculus into argument is reconstructed as an antecedent of premise 1.1.2: 1.1.2 If there is 1⁄2 probability of God's existence | the expected utility of the belief in God dominates the expected utility of the disbelief in God. Note that according to this reconstruction, the protagonist chooses a re‐ formulation of the original premise, which restricts the acceptability of the argument by a condition: provided fulfillment of the antecedent, he commits to defend the premise expressed in the consequent one. Conditional premise according to Janne Maaike Gerlofs (Gerlofs, 2009: 126) is typically advanced when there is uncertainty regarding any fact. Because the discussion can con‐ tinue only if the uncertainty is withdrawn, the claim is conditionally accepted as correct. In the context thus formulated the discussion can continue. In our case, the antecedent incorporates the argument advanced by the antagonist that it is not certain whether God exists. Pascal's move shows that even if we accept Pascal's wager: tracking an intended reader... 407 this objection as true, it is possible to successfully defend a premise about the dominance of the utility of belief over the utility of disbelief. 3 .2 .2 . Trans it ion f rom expectat ion to dominat ing expectat ion The switch from the second to the third version can be reconstructed as a re‐ sponse to an anticipated attack to acceptability of the antecedent of premise 1.1.2: –/1.1.2 It is not true that if the probability of God's existence is 1⁄2 | the expected utility of the belief in God dominates the expected utility of the disbelief in God. 1.1.2.1 We have no reason to ascribe 1⁄2 probability to God's existence. In the case that the antagonist attacks the antecedent of the premise, it is expected that the protagonist withdraws the premise: it is meaningless to seek to maintain it if the condition does not apply. However, in some cases the antecedent may prove to be in a strict sense of the word false, without further discussion on the premise to be absurd: if we can formulate another general condition that extends the context of the previously strictly formulated condi‐ tion (e.g. Gerlofs, 2009: 132). This is also a strategy that Pascal uses in the third version. He accepts anticipated objection but it does not lead him to retract the premise that the expected utility of belief dominates the expected utility of disbelief, because the sustainability of this premise is provided by a more general condition: any nonzero probability of God's existence. In 1.1.3 only the antecedent is reformu‐ lated; claim which is formulated in the consequent one is retained in respect to the raised counterargument: 1.1.3 If there is nonzero probability of God's existence | the expected utility of the belief in God dominates the expected utility of the disbelief in God. The reconstruction of the antagonist's counterarguments provides us with in‐ formation that helps to capture Pascal's ideas about the reader more plastically: the reader's high valuation of worldly life and the uncertainty of God's existence can be interpreted as the reason why the reader does not believe in God. For such readers Pascal offers a second version of the argument, which is trying to prevent the objection and confirm the acceptability of the premise 1.1.1 expressed in the consequent one. As shown, he achieves the incorporation of both parts of the ob‐ jection into the argument. The same procedure is used in the case of the second objection: the attack on quantification of the probability of God's existence is ac‐ cepted and incorporated into the antecedent of the third version of the argument. 408 Iva SVAČINOVÁ 3.2.3 . Strateg y of gradual re formulat ion of arguments If we examine Pascal's wager as a complex of three arguments that are present‐ ed to the reader gradually, we can say that dialogue gradually passes through two conflicts of opinion regarding the acceptability of the premise 1.1.1. Pascal always accepts the objection which leads him to submit a new version in which the acceptability of the original premise 1.1.1 is conditioned by the antecedent. But reformulation is in fact the beginning of a new conflict of opinion. We may ask: why does Pascal proceed in this way, i.e. why does he present two failing versions of argument? Can this procedure be considered as rhetorically effective? Certain answer can be found when focusing on the element that undergoes the greatest change in the argument. The source of the antagonist's objec‐ tions is repeatedly the uncertainty of God's existence. Pascal incorporates this uncertainty into the conditions of acceptability of 1.1.1. First he interprets the uncertainty about God's existence by 1⁄2 probability, after the antagonist's criti‐ cal objection generalizes this interpretation to any non ‐zero probability. Pascal does not mention any other objection afterwards, so he presents this dialogue as concluded by presenting the third argument - in favor of the protagonist as we can conclude from the reader's anticipated retraction of his initial doubts: "O! your words transport me, ravish me &c" (Pascal, 2013: 114). Generally we can paraphrase the course of dialogue concerning premise 1.1.1 as follows. X represents the uncertainty of the existence of God expressed in the reader's objection, X1, X2 represent Pascal's interpretation of this uncer‐ tainty. X1 expresses fifty percent probability, X2 expresses non ‐zero probability: Argument from dominance: Prot.: 1.1.1. ("Utility of the belief in God do‐ minates utility of the disbelief in God"). Ant.: 1.1.1 does not apply, because of X. ("We have not certainty that God exists"). Prot.: OK. Argument from expectation: Prot.: (If X1, then) 1.1.1. Ant.: We have no reason to choose X1 as ap‐ propriate interpretation of X. Prot.: OK. Argument from dom. exp.: Prot.: (If X2, then) 1.1.1. Ant.: OK. This schematization reveals an important feature of the dialogue: the for‐ mulation of the antagonist's anticipated objections allows the protagonist to specify the conditions of the acceptability of premise 1.1.1 in a particular way: from a vague notion of uncertainty over its simplest interpretation (1⁄2 Pascal's wager: tracking an intended reader... 409 probability) to an interpretation acceptable for a reader with little confidence in God's existence (any nonzero probability). The process of specification of the probability during the dialogue can be considered as the protagonist's fulfill‐ ing the dialectical objective of discussion. But can we think about fulfilling its rhetorical analogue? The gradual explication of the concept of probability, which seems designed in regards to objections, provides Pascal with a crucial advantage. It allows him to formulate his own argument to make it acceptable to the widest possible audience: an audience with any possible certainty about the existence of God. Both objections that Pascal ascribes to his readers as well as the two failing versions of the argument serve a gradual specification of the audience. Given that Pascal himself probably considered the latest version of the argu‐ ment as sufficiently compelling, we can say that as the audience that he wants to address, he considers the audience of third version. He is not interested in readers that believe that by pious life they lose nothing, or those who have the same degree of confidence in the existence and the nonexistence of God. He wants to reach an audience differentiated with respect to varying degrees (but rather small) of confidence in the existence of God. It is an audience that is much wider in comparison with the groups addressed by the first and second versions of his argument. Pascal leads his readers by the strategy of gradual submission of failing arguments and anticipated counterarguments to self‐ ‐identify with this audience. The process of formulation of new versions of the argument as if in direct response to reader's objections allows him to address the readers directly by the third version of the argument completely adapted to "their critical point of view". In addition, consistent development of only one line of argument repeatedly in all three versions allows him to distract the readers from other possible critical objections. By dealing with only one line of criticism in thus presented "collaboration with readers" and not mentioning other possible objections in the process of submitting new versions of argu‐ ment Pascal creates an impression that the third version is acceptable because in the whole process there was not disagreement between him and his readers regarding other starting points of argument. CONCLUSION The paper offered a reconstruction of Pascal's wager and its rhetorical strategy. The reconstruction proceeds from the identification of three different versions of the argument, uses insights from extended pragma ‐dialectics, especially the typology of argumentation structures. Pascal's wager is considered as a set of specific choices from a topical potential selected with respect to an idea of audi‐ ence. We can summarize the results of our analysis as follows: 410 Iva SVAČINOVÁ (1) What characteristics does Pascal's intended reader have? The analysis fo‐ cused on the structure repeatedly implemented all the arguments shows that the intended reader is in the position doubting (not rejecting) audi‐ ence. His doubt rests on his extreme distrust regarding the validity of the causal element ("The belief in God leads to maximizing utility"), which manifests itself by adding subordinative support at lower levels. Examining the bases of the decision matrix shows that Pascal assumes agreement of the reader regarding the concepts of God as being behav‐ ing in accordance with traditional Christian conceptualization. From the above it is clear that Pascal does not try to bring unbelievers or even atheists to believe, but rather those who are more or less in harmony with Christian doctrine, but just do not put it into practice. (2) What kind of rhetorical strategies does Pascal use to persuade him? The analysis shows that a gradual reformulation of the argument has several strategic functions: from a dialectical point of view it corrects deficiencies of previous versions to the objections of the readers and allows Pascal to specify the relevant interpretation of uncertainty of God's existence. From the rhetorical point of view, Pascal opens by gradual retractions the way for the formulation of the third version of the argument so as to be acceptable to the widest possible audience: an audience with any degree of certainty about God's existence. Putting forward failing versions and their revisions as if in collaboration with the reader and at his initiative can be considered as elements leading the reader to self ‐identify with this intended audience. BIBLIOGRAPHY Archie, L. & Archie, J. G. (2004). Reading for philosophical inquiry: A brief introduction to philo‐ sophical thinking ver.0.21, An open source reader. Retrieved from: http://philosophy.lander. edu/intro/introbook.pdf (01.02.2016). van Eemeren, F. H. (2010). Strategic maneuvering in argumentative discourse: Extending the pragma ‐dialectical theory of argumentation. Amsterdam: John Benjamins Publishing Company. van Eemeren, F. H. & Grootendorst, R. (1984). Speech acts in argumentative discussions: A theo‐ retical model for the analysis of discussions directed towards solving conflicts of opinion. Berlin: De Gruyter. van Eemeren, F. H. & Grootendorst, R. (1988). Rationale for a pragma ‐dialectical perspective. Argumentation 2(2), 271–291. van Eemeren, F. H. & Grootendorst, R. (1992). Argumentation, communication, and fallacies: A pragma ‐dialectical perspective. Hillsdale: Lawrence Erlbaum Associates, Inc. van Eemeren, F. H. & Grootendorst, R. (2004). A systematic theory of argumentation: The pragma ‐dialectical approach. Cambridge: Cambridge University Press. van Eemeren, F. H. & Houtlosser, P. (2002). Strategic maneuvering in argumentative discourse: Maintaining a delicate balance (pp. 131–159). In: F. H. van Eemeren & P. Houtlosser (Eds.). Pascal's wager: tracking an intended reader... 411 Dialectic and rhetoric: The warp and woof of argumentation analysis. Dordrecht: Kluwer Academic. van Eemeren, F. H., Houtlosser, P., & Snoeck Henkemans, F. (2007). Argumentative indica‐ tors: A pragma ‐dialectical study. Dordrecht: Springer. Franklin, J. (1998). Two caricatures. Part I: Pascal's wager. International Journal for Philosophy of Religion, 44(2), 109–114. Garssen, B. J. (1997). Argumentatieschema's in pragma ‐dialectisch perspectief. Een theoretisch en empirisch onderzoek. Dordrecht: ICG Printing b.v. Gerlofs, J. M. (2009). The use of conditionals in argumentation: A proposal for the analysis and evaluation of agumentatively used conditionals. Dissertation thesis. Retrieved from: http:// dare.uva.nl/document/2/65630 (01.02.2016). Hacking, I. (1972). The logic of Pascal's wager. American Philosophical Quarterly, 9(2), 186–192. Hájek, A. (2012). Pascal's wager. In: E. N. Zalta (Ed.). The Stanford encyclopedia of philoso‐ phy. Retrieved from: http://plato.stanford.edu/archives/win2012/entries/pascal ‐wager/ (01.02.2016). Jordan, J. (2006). Pascal's wager: Pragmatic arguments and belief in God. Oxford: Oxford Uni‐ versity Press. Pascal, B. (2013). Thoughts. (M. Kaufmann, Trans.). New York: Cambridge University Press. van Poppel, L. (2013). Getting the vaccine now will protect you in the future! A pragma ‐dialectical analysis of strategic maneuvering with pragmatic argumentation in health brochures. Disserta‐ tion thesis. Retrieved from: http://dare.uva.nl/record/1/399432 (01.02.2016). Saka, P. (2005). Pascal's wager about God. In: J. Fieser & B. Dowden (Eds.). Internet encyclope‐ dia of philosophy. Retrieved from: http://www.iep.utm.edu/pasc ‐wag/ (01.02.2016). Searle, J. (1969). Speech acts: An essay in the philosophy of language. Cambridge: Cambridge University Press. Snoeck Henkemans, F. (1997). Analysing complex argumentation: The reconstruction of multiple and coordinatively compound argumentation in a critical discussion. Amsterdam: Sit Sac. Toulmin, S. E. (1976). Knowing and acting: An invitation to philosophy. New York: Macmillan. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
ST E F F E N KI T T Y HE R R M A N N U N D HA N N E S KU C H Verletzende Worte. Eine Einleitung Mit Sprache können wir Gewalt nicht nur beschreiben, ankündigen oder androhen, sondern auch selbst Gewalt zufügen. Worte können nicht nur etwas tun, sie können auch etwas antun. Sprache selbst kann Medium der Gewaltausübung sein: Von der leisen Ironie bis hin zum sarkastischen Spott, von der indiskreten Taktlosigkeit bis zum nackten Schimpfwort, von der herablassenden Demütigung bis hin zu diskriminierender hate speech kann Sprache als Gewalt wirken. »Worte sind Schall und Rauch«, sagt dagegen ein Sprichwort, und meint damit, dass Worte vergehen, dass sie keine Substanz haben und dass sie nichts Bleibendes schaffen. Flüchtig wie Schall und ungreifbar wie Rauch scheinen Wörter der Welt äusserlich zu sein: blosse Zeichen, deren Kraft nicht dafür ausreicht, in unsere materielle Welt einzugreifen. Das Gewaltpotenzial der Rede scheint unter diesem Blickwinkel marginal. Worte lassen den Körper nicht bluten, sie können ihm keine Glieder ausreissen oder ihm Wunden zufügen – niemand, der sich je an einem Zeichen den Kopf eingerannt oder das Bein blutig gestossen hätte. Und doch: Reden wir nicht davon, dass uns Worte ›verletzen‹, dass sie uns ›treffen‹, dass sie uns ›etwas antun‹? Warum scheinen Worte diese Fähigkeit zu haben, wenn es doch ›nur‹ Worte sind? Alltägliche Interaktionen sind ein zentraler Austragungsort von gesellschaftlichen Asymmetrien.1 Während physische Gewalt oft laut und unübersehbar in un- 1 Darauf haben unter anderem aufmerksam gemacht: Graumann, Carl F., »Verbal Discrimination: A Neglected Chapter in the Social Psychology of Aggression«, in: Journal for the Theory of Social Behaviour, Bd. 28, 1998, S. 41-61, vor allem S. 53 f., sowie Neckel, Sighard / Ferdinand Sutterlüty, »Negative Klassifikationen. Konflikte um die symbolische Ordnung sozialer Ungleichheit«, in: Wilhelm Heitmeyer u. a. (Hg.), Integrationspotenziale einer modernen Gesellschaft, Wiesbaden 2005, S. 409428, vor allem S. 412 f. 8 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH sere sozialen Beziehungen einbricht, ist sprachliche Gewalt eher deren ständiger Begleiter – und dennoch viel schwieriger lokalisierbar. Denn anders als bei physischer macht sich bei sprachlicher Gewalt weder jemand die Finger schmutzig noch werden sichtbare Wunden hinterlassen. Sprachliche Gewalt ist in einem gewissen Sinne immer ›unsichtbar‹ – was ihren Einsatz taktisch sinnvoll machen kann. Denn während physische Gewalt oft problemlos juridisch sanktionierbar ist, bleibt sprachliche Gewalt dem gesetzlichen Zugriff meist entzogen. Soziale Konflikte und Machtgefälle werden daher umso leichter mit Hilfe der untergründigen Kraft sprachlicher Gewalt ausgetragen oder ausgespielt. Man muss nicht unbedingt einen Menschen mit hochrotem Kopf und drohender Gebärde vor Augen haben, wenn man an sprachliche Gewalt denkt. Ein solches Bild verstellt sogar den Blick auf kreative Formen verletzender Rede, wie etwa Ironie, Witz oder Anspielung. Ein Beispiel: Eine deutsche Hausfrau sagt über ihre Putzkraft: »Sie ist sauber und ordentlich, obwohl sie Türkin ist.«2 Auf den ersten Blick stellt die Äusserung ein Lob dar, zugleich ruft die Bemerkung jedoch unübersehbar ein Stereotyp auf, wonach Menschen aus der Türkei generell weniger ordentlich oder sauber seien. Handelt es sich bei dieser Äusserung nun um ein Lob oder um eine Beleidigung? Die Antwort ist unklar, denn die Äusserung tritt gleichsam – wie Austin sagen würde – kostümiert auf. Die Missachtung wird nicht ausdrücklich, sondern vielmehr zwischen den Zeilen ausgesagt. Für die Sprecherin entsteht so der Vorteil, dass sie sich darauf zurückziehen kann, lediglich ein Lob ausgesprochen zu haben – in der Folge sind ihr die verletzenden Effekte nur schwer zurechenbar. Während die Wirkung physischer Gewalt anderen zurechenbar sind, werden die Wirkungen sprachlicher Gewalt leicht der Empfindlichkeit des adressierten Subjekts zugeschrieben. Weil Gewalt im Medium der Sprache immer eine Verstehensleistung der Angesprochenen3 mit einschliesst, liegt es in Alltagskonflikten nahe, den schmerzhaften Effekt ganz der Deutung des Opfers zur Last zu legen – was sich in Entgegnungen wie etwa »Warum bis du denn gleich beleidigt?« oder »Verstehst du keinen Spass?« zeigen kann. Dieser Umstand wiegt umso schwerer, weil er oft zum Anlass dafür genommen wird, zu bestreiten, dass es sich bei diesen Handlungen überhaupt um Gewalt handelt. Es wird sogar behauptet, dass Sprechakte nie Gewaltvollzüge sein können, weil diese nur aufgrund der »besonderen Empfindlichkeit« der Hörenden als verletzend wahrgenommen werden.4 2 Zu diesem Beispiel: Graumann, »Verbal Discrimination«, a.a.O., hier S. 54. 3 Wir verwenden in unseren Beiträgen in diesem Buch weitestgehend das generische Femininum. 4 Nunner-Winkler, Gertrud, »Mobbing und Gewalt in der Schule. Sprechakttheoretische Überlegungen«, in: WestEnd. Neue Zeitschrift für Sozialforschung, Heft 1, 2004, S. 91-100, hier S. 94. VERLETZENDE WORTE | 9 Sprache im Zeichen der Vernunft Sprachliche Gewalt wird nicht nur im Alltag oft übergangen oder sogar verleugnet, sie wird auch in der Philosophie und in den Sozialwissenschaften weitgehend vernachlässigt. Obwohl die Philosophie zunehmend Sprache zu ihrem grundlegenden Gegenstand gemacht hat, blieb die Gewalt des Sprechens bisher eine systematische Leerstelle im philosophischen Nachdenken über die Sprache. Einer Unmenge an klassischen Texten über die Entstehung der Sprache, ihre Semantik und ihre Pragmatik steht eine leicht abzählbare Anzahl von Texten gegenüber, die das Verhältnis von Sprache und Gewalt thematisiert hat. Dass es sich bei diesem Mangel nicht um einen Zufall handelt, lässt sich an verschiedenen sprachphilosophischen Positionen deutlich machen. Mit dem linguistic turn, den die sprachanalytische Philosophie am Ende des 19. Jahrhunderts eingeleitet hat, ist die Sprache zum zentralen Untersuchungsgegenstand der Philosophie geworden. Doch für die analytische Philosophie der Sprache ist nur die Fähigkeit der Sprache von Belang, Aussagen zu machen, die einen wahrheitsfähigen semantischen Gehalt haben. Sprache bleibt auf ihre konstatierende Dimension beschränkt. Nicht der Gebrauch der Sprache als Geste der Ansprache, sondern allein die Wahrheitsbedingungen der Aussage rücken so in den Mittelpunkt. So ist es letztlich nicht überraschend, wenn Harry Frankfurt in seiner Analyse des Begriffs ›Bullshit‹ seinen Gebrauch als Schimpfwortes einfach übergeht, um sich voll und ganz auf die notwendigen und hinreichenden logischen Bedingungen zu konzentrieren, unter denen der Begriff seine richtige Verwendung findet.5 Es ist daher nur wenig verwunderlich, dass mit der Vernachlässigung der Handlungsdimension des Sprechens auch dessen Gewaltcharakter völlig aus dem Blick gerät. Das Erstarken der sprachanalytischen Philosophie steht unter paradoxen Vorzeichen: In dem Moment, in dem die Philosophie eine radikale Wende zur Sprache hin vollzieht, scheint sie doch zugleich auf grundlegende Weise die performative, handlungsmächtige Dimension der Sprechens zu übergehen. Der blinde Fleck der sprachlichen Gewalt bleibt auch in einem verständigungsorientierten Bild der Sprache bestehen, wie es etwa in der Universalpragmatik von Jürgen Habermas zu finden ist.6 Auch für Habermas ist der Sprachgebrauch eng mit der Vernunft verschwistert – mehr noch: sie bringt diese Vernunft selbst hervor. Dieses Potenzial der Sprache liegt für Habermas darin, dass jede Rede von einer propositional-performativen Doppelstruktur getragen ist, d. h. dass sie sowohl eine Sachals auch eine Beziehungsebene enthält. Aufgrund dieser Dualität der Sprache ist es möglich, von der einen Ebene zur anderen zu wechseln. Mit diesem Ebenenwechsel lassen sich das Machtgefälle und die öko- 5 Vgl. Frankfurt, Harry, Bullshit, Frankfurt / Main 2006, sowie die Diskussion dieses Aufsatzes in: Deutsche Zeitschrift für Philosophie, Heft 3, Bd. 54, 2006. 6 Vgl. Habermas, Jürgen, Theorie des kommunikativen Handelns, 2 Bde., Frankfurt / Main 1995. 10 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH nomischen oder physischen Zwänge, die unser alltägliches kommunikatives Handeln prägen, ausser Kraft setzen, um nur noch den zwanglosen Zwang des besseren Arguments gelten zu lassen. Kommunikation ist folglich die Keimzelle von Vernunft, da deren Kernprinzip die Einflussnahme nicht durch Macht, sondern durch Gründe ist. Auch wenn Habermas anerkennt, dass viele Weisen des Sprechens strategisch oder asymmetrisch angelegt sind, schreibt er der Sprache ein Telos der Vernünftigkeit zu. Sprache kann empirisch gewaltsam eingesetzt werden, aber ihrem Sinn nach wird sie als sich der Gewalt entziehend gedacht. Sprache ist folglich etwas, was der Gewalt genau entgegengesetzt ist, insofern sie einen Konsens stiften kann, der nur auf Argumenten beruht. Auch die ›Philosophie der normalen Sprache‹, die so nachdrücklich den Fokus von der Aussagedimension der Äusserung auf ihren Handlungsaspekt verschoben hat, ist nie über das Tun zu einem An-Tun im Sprechen hinausgegangen. Das kann daran liegen, dass Beleidigungen nicht als explizit performative Äusserungen vollzogen werden können, und damit nicht zu den von Austin bevorzugten ›ursprünglichen Performativa‹, wie Heiraten, Versprechen oder Taufen, zu rechnen sind. »Ich beleidige sie«, »Ich verspotte sie« oder »Ich mache mich über sie lustig« sind Sprechakte, die in dieser Form nicht vollzogen werden können. Amüsiert führt Austin daher auch ein obskures Ritual unter deutschen Burschenschaftlern an, die sich mit den Worten »Hiermit beleidige ich Sie« gegenseitig zum Duell herausforderten.7 Dass die Sprechakttheorie zur Gewaltsamkeit der Sprache zumeist geschwiegen hat, kann aber auch daran liegen, dass sich Theorien des Performativen gewöhnlich an der produktiven und generativen Dimension des Tuns orientieren. So geht etwa Searle davon aus, dass performative Akte dem adressierten Subjekt einen neuen Status verleihen können, der sich in der Verleihung einer »positiven Macht«, wie beispielsweise einem Ehrentitel, zeigt.8 Das Performative scheint in einem solchen Blickwinkel mit dem Hervorbringen und Erzeugen verknüpft, Gewalt dagegen allein Beschädigung und Zerstörung. Das hat zur Folge, dass Performativität und Gewalt auch in der Sprechakttheorie eher als Entgegensetzung denn als Vorderund Rückseite ein und desselben Akts verstanden worden sind. Es scheint kein Zufall zu sein, dass die angeführten sprachphilosophischen Perspektiven kaum etwas über sprachliche Gewalt zu sagen vermögen. In Anlehnung an Wittgenstein könnte man sagen, dass die dargestellten Ansätze in einem ›Bild‹ gefangen sind, einem Bild der Sprache, in dem diese immer schon als vernünftig privilegiert wird. Das Versäumnis, sprachliche Gewalt nie zum Gegen- 7 Austin, John L., Zur Theorie der Sprechakte (How to do things with Words), 2. Aufl., Stuttgart 1979 (engl. Original 1962), S. 51. 8 Searle, John R., Die Konstruktion der gesellschaftlichen Wirklichkeit. Zur Ontologie sozialer Tatsachen, Reinbek bei Hamburg 1997, S. 107. Er erwähnt nur kurz, dass dieses Hervorbringen auch mit der Verleihung einer »negativen Macht« verbunden sein kann. VERLETZENDE WORTE | 11 stand gemacht zu haben, ist folglich kein Versehen oder Zufall, sondern ist der prägenden Kraft eines ganzes bestimmten Bildes der Sprache geschuldet. Die Entgegensetzung von Sprache und Gewalt lässt sich in umgekehrter Perspektive auch in unterschiedlichen Theorien der Gewalt finden. Heinrich Popitz etwa schreibt in einer knappen und einflussreichen Definition von Gewalt: »Gewalt meint eine Machtaktion, die zur absichtlichen körperlichen Verletzung anderer führt.«9 In diesem theoretischen Horizont wird mehr oder weniger ausdrücklich vorausgesetzt, dass sowohl das Medium wie auch der Effekt der Gewalt körperlich ist. Mit ›Gewalt‹ verbindet die Gewaltforschung meist eine physische Einwirkung auf einen anderen Körper, und diese unmittelbare Einwirkung wird als zwingend (wenn jemand an etwas gehindert oder zu etwas genötigt wird), meist jedoch als verletzend verstanden (wenn physische Schmerzen zugefügt werden). Im Mittelpunkt stehen daher schlagende, würgende, greifende, tretende und getroffene, blutende, gekrümmte, verstümmelte oder geschundene menschliche Körper. Gewalt wird in solchen Szenarios auf ihre schiere physische Materialität reduziert: Im Mittelpunkt steht ausschliesslich die Physis der Adressatin. Da sprachliche Gewalt ohne die körperliche Verletzung ihrer Adressatin auskommt, wird sie in dieser Perspektive oftmals nicht als solche anerkannt und als zu starke Ausweitung des Gewaltbegriffs kritisiert.10 Sprache erscheint in dieser Sicht letztlich als gewaltfreier Raum: Wo gesprochen wird, da ›schweigen die Waffen‹, und umgekehrt beginnen die Waffen scheinbar erst dort zu sprechen, wo nicht mehr miteinander gesprochen wird. Die Performanz sprachl icher Gewalt Den hier versammelten Überlegungen liegt eine Sicht auf die Sprache zugrunde, die John L. Austin in seinen 1955 gehaltenen Vorlesungen How to do things with words eröffnet hat: Sagen und Tun sind kein Gegensatz, das Sagen kann selbst eine Form des Tuns sein. Als performative Äusserungen bezeichnet Austin bekanntlich jene Äusserungen, die eine Handlung nicht einfach nur beschreiben, sondern genau das in der Welt vollziehen, was in ihnen beschrieben wird – und zwar durch den Akt der Äusserung selbst. Der Handlungscharakter vieler einschlägiger Beispiele von Austin besteht gerade darin, dass sie sich an eine Person richten, um mit dieser etwas zu tun: Die Angeklagte wird zur Verurteilten, die nahestehende Person zum Erben und zwei Menschen zu einem Ehepaar. In all diesen Fällen werden durch sprachliche Handlungen nicht nur handfeste, materielle Effekte erzielt, sondern wird auch die soziale Stellung der adressierten Per- 9 Popitz, Heinrich, Phänomene der Macht, 2., stark erw. Aufl., Tübingen, 1992, S. 48. 10 Vgl. etwa Nunner-Winkler, Gertrud, »Überlegungen zum Gewaltbegriff«, in: Wilhelm Heitmeyer / Hans-Georg Soeffner, Gewalt. Entwicklung, Strukturen, Analyseprobleme, Frankfurt / Main 2004, S. 21-62, hier S. 27 ff. 12 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH son verändert: Die Verurteilte muss ins Gefängnis, die Erbin wird reich und den Ehepartnern kommen fortan neuartige Rechte und Pflichten zu. Symbolische Handlungen wie das performative Sprechen können also in die Welt eingreifen und etwas mit einer Person tun. In diesem Sinne schreibt auch Pierre Bourdieu, dass solche Akte die »eingesetzte Person real verwandeln. Zum einen verändern sie die Vorstellung, die die anderen Akteure von ihr haben und vor allem ihr Verhalten dieser Person gegenüber und zum anderen verändert sie zugleich auch die Vorstellung, die die eingesetzte Person von sich selbst hat.«11 Die Einsetzungsakte, von denen Bourdieu hier spricht, müssen eine Person jedoch nicht immer unbedingt positiv verwandeln, vielmehr kann es sich auch um eine negative Verwandlung handeln, die nicht mit Ermächtigung und Gewinn, sondern im Gegenteil mit Entmächtigung und Verlust einhergeht – wir haben es also, kurz gesprochen, mit Akten der Herabsetzung, der Demütigung oder der Beleidigung zu tun. Mit diesem performativen Blick wird eine Perspektive auf Gewalt eröffnet, in der diese nicht auf physische Gewalt reduziert bleibt. Zwar macht es einen elementaren Unterschied, ob Gewalt brutal-blutig oder verbal-demütigend ist, doch sprachliche Gewalt ist alles andere als harmlos: Der Intensität des peinigenden physischen Schmerzes etwa steht die zehrende Qual durch eine erlittene Demütigung gegenüber, dem Totschlag der physischen Gewalt der verzweifelte Selbstmord und den klaffenden Wunden die langfristige Stigmatisierung. Der Umstand, dass sprachliche Gewalt im Gegensatz zu physischer Gewalt durch den Einsatz von Signifikanten vollzogen wird, lässt nicht den Schluss zu, dass die eine Form der Gewalt mit verletzender Kraft, die andere mit harmlosen Bedeutungen operieren würde. Sprachliche Gewalt entfaltet sich nicht einfach durch ihre Semantik, sondern ebenso durch die Kraft, die mit ihr kommuniziert wird. Es ist beispielsweise entscheidend, ob ich jemanden als Individuum missachte oder im Namen einer gesellschaftlich legitimierten Instanz. Insofern sich das Sprechen also in machtvolle Diskurse einzuschreiben vermag, ist es nicht allein Träger von Bedeutung, sondern vielmehr in der Lage, die ganze hierarchische Kraft einer Gesellschaft und ihrer Geschichte aufzurufen und gegen seine Adressatin zu wenden. Diese performative Sicht auf Sprache und Gewalt eröffnet einen weiten Horizont, innerhalb dessen ein ganzes Bündel an Fragenstellungen möglich werden: Was genau können missachtende Worte überhaupt verletzen? Wir reden davon, dass uns Worte Gewalt antun, doch wogegen ist diese Gewalt letztlich gerichtet? Gegen unsere Ehre? Unsere Identität? Unseren Körper? Wie schlagkräftig ist eine sprachliche Verletzung? Kann sie der adressierten Person nur äusserlich etwas anhaben oder wohnt ihr eine existenzielle, vielleicht sogar tödliche Gefahr inne? Wir formulieren das Erleiden einer Verletzung zumeist in einem körperli- 11 Bourdieu, Pierre, Was heisst sprechen? Zur Ökonomie des sprachlichen Tausches, 2., erw. und überarb. Aufl., Wien, 2005, S. 86. VERLETZENDE WORTE | 13 chen Vokabular und sprechen davon, dass Worte uns ›getroffen‹ haben oder uns ›verletzen‹. Handelt es sich dabei um Metaphern oder müssen wir diese Rede buchstäblich nehmen? Mit Hilfe welcher Rhetoriken artikuliert sich die Missachtung? Natürlich ist uns allen eine Reihe von Schimpfworten geläufig, aber erschöpft sich das Repertoire der Missachtung in den Schimpfnamen? Wie sehen andere Rhetoriken der Missachtung aus? Unter welchen Bedingungen ist eine Missachtung überhaupt erfolgreich? Wir wissen, dass nicht jede Beleidigung gelingen muss, denn wer einfach mit einem Schimpfwort herausplatzt, kann sich selbst oft lächerlicher machen als die adressierte Person. Wie also kann das Gelingen einer Missachtung gesichert werden? Ausgehend von einer performativen Perspektive liegen unserer Zusammenstellung dieser Edition zwei unterschiedliche Schwerpunkte zugrunde: (i) Symbolische Verletzbarkeit: Leitend ist in dieser Perspektive die Frage danach, warum Menschen durch Worte verwundbar sind. In welcher Hinsicht sind wir Wesen, die durch Worte verletzt werden können? Vor welchem theoretischen Hintergrund kann die Fähigkeit der Sprache zu verletzen ausreichend erklärt werden? Welches Bild des Menschen, der Sprache und der Kommunikation machen wir uns dabei? Wir gehen davon aus, dass Sprache nicht nur ein Medium der Verständigung zwischen ›Ich‹ und ›Du‹ ist, sondern auch und vor allem eine Instanz, welche die Einzelnen durch ihre Ansprache ins Leben ruft. Sie begründet die Sozialität des Menschen, das soziale Band, welches diese allererst symbolisch verletzbar macht. (ii) Die ›Grammatik‹ sprachlicher Gewalt: Hier steht die Frage im Mittelpunkt, wie Gewalt durch Sprache ausgeübt wird. Welche Rhetoriken kommen im gewaltförmigen Sprechen zum Einsatz? Welche unterschiedlichen Muster des gewaltsamen Sprechens lassen sich unterscheiden? Unter welchen Bedingungen gelingt oder scheitert eine Beleidigung? Wir gehen von der Annahme aus, dass sprachliche Verletzungen nicht der subjektiven Empfindlichkeit der Adressaten geschuldet sind, sondern Effekte einer sozialen Praxis und von gesellschaftlichen Asymmetrien. Der Szene der Äusserung liegt eine ›soziale Grammatik‹ zu Grunde, durch welche die verletzende Kraft sprachlicher Gewalt zu Stande kommt. Sprache als Gewalt : Ansätze und Perspekt iven Überlegungen aus ganz unterschiedlichen Disziplinen haben es sich zur Aufgabe gemacht, die Dichotomie von Sprache und Gewalt zu überwinden. Bei der Vielzahl der Verbindungslinien, die diese Ansätze eröffnet haben, ist jedoch nicht immer klar, in welchem Verhältnis Sprache zur Gewalt steht. Wir möchten im Folgenden drei Ansätze unterscheiden, um damit den Zugang zum Problem der sprachlichen Gewalt zu erleichtern. (1) Gewalt und Sprache: In dieser Sicht werden physische Gewalt und Sprache nicht als einander entgegengesetzt behandelt, 14 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH der Fokus liegt vielmehr auf ihrem Verhältnis. Die Sprache bleibt jedoch letztlich auf die Rolle beschränkt, eine ihr äusserliche physische Gewalt zu beschreiben, von dieser zu erzählen oder diese zu kommentieren. (2) Gewalt der Sprache: Die Frage zielt hier auf die Gewaltsamkeit der Sprache als solcher. Es geht nicht um konkrete verletzende Äusserungen, sondern um eine Gewalt, die der Sprache unvermeidlich und immer schon innewohnt. (3) Gewalt durch Sprache: In diesen Perspektiven wird Gewalt allererst durch den Akt des Sprechens vollzogen. Sie verletzt, weil jemand auf gewaltsame Weise mit der Sprache handelt. Gewalt und Sprache Die Überlegungen, die Gewalt und Sprache nicht als polare Gegensätze betrachten, sondern nach ihrem Verhältnis fragen, lassen sich in einer temporalen Hinsicht gliedern. In einem ersten Strang lassen sich all jene Denkansätze bündeln, die von einer Nachträglichkeit der Sprache im Verhältnis zur Gewalt ausgehen. In vielen kulturwissenschaftlichen Betrachtung nimmt diese Nachträglichkeit eine tragische Form an: Hier geht es um die Sprachlosigkeit des Gewaltopfers nach dem Widerfahrnis von Gewalt. Es war vor allem Elaine Scarry, die mit ihrem Buch Der Körper im Schmerz verdeutlicht hat, dass der Schmerz der Verletzung eine solche Intensität annehmen kann, dass er nicht mehr kommunizierbar ist.12 Auch viele literaturwissenschaftliche Zugänge konstruieren die Verbindung von Sprache und Gewalt im Verhältnis der Nachträglichkeit. Es wird danach gefragt, wie die textuellen oder sprachlichen Darstellungen von Gewalt eigentlich aussehen – etwa im Bezug auf unterschiedliche literarische Gattungen und Epochen.13 Ein zweiter Strang an Überlegungen beschäftigt sich mit der Vorgängigkeit der Sprache im Verhältnis zur Gewalt. Hier wird argumentiert, dass das, was wir als Gewalt erfahren, immer auch diskursiv konstruiert ist. Selbst das Widerfahrnis der Gewalt in ihrer sinnlichen Unmittelbarkeit und Materialität ist in gewisser Weise durch sprachliche Praktiken vorstrukturiert. Ein Beispiel hierfür findet sich besonders in der Vergewaltigung in der Ehe. Die Benennung dieses Gewaltphänomens und damit einhergehend die Möglichkeit der Artikulation sowie der 12 Vgl. Scarry, Elaine, Der Körper im Schmerz. Die Chiffren der Verletzlichkeit und die Erfindung der Kultur, Frankfurt / Main 1992. Vgl. auch Sofsky, Wolfgang, Traktat über die Gewalt, Frankfurt / Main 1996, S. 79. 13 In dieser kulturwissenschaftlichen Perspektive gibt es eine grössere Anzahl von Arbeiten: vgl. etwa Armstrong, Nancy (Hg.), The Rhetoric of Violence, Sonderheft Semiotica, Heft 1 u. 2, Bd. 54, 1985; Heider, Christine, »›Von einem, der auszog, das Fürchten zu lehren‹. Oder: Wie Gewalt durch sprachliches Handeln von Journalisten in der Berichterstattung zum Castor-Transport in den Vordergrund gerückt wird«, in: Franz Januschek / Klaus Gloy (Hg.), Sprache und / oder Gewalt, Sonderheft OBST. Osnabrücker Beiträge zur Sprachtheorie, Bd. 57, 1998, S. 31-50. Daneben einige Aufsätze im Sammelband: Corbineau-Hoffmann, Angelika (Hg.), Gewalt der Sprache – Sprache der Gewalt: Beispiele aus philologischer Sicht, Hildesheim u. a. 2000. VERLETZENDE WORTE | 15 juridischen Sanktionierung sind recht jungen Datums und musste erst in kulturellen Definitionskonflikten erkämpft werden.14 Ein anderes Thema innerhalb dieser Perspektive ist die Vorgängigkeit des Sprechakts der Drohung im Bezug zur angedrohten Gewalt. Die Frage lautet hier, in welcher Hinsicht die gewaltsame Handlung, von der die Drohung spricht, schon die Inszenierung des Sprechaktes der Drohung affizieren muss, um wirksam zu sein.15 In einem wiederum anders zentrierten Fokus wird schliesslich argumentiert, dass Sprache der Gewalt vorgängig ist, wenn sich im hasserfüllten Sprechen eine kommende Gewalt bedrohlich ankündigt. Bei der Analyse von hate crimes – Verbrechen gegen ethnische oder sexuelle Minderheiten – hat sich gezeigt, wie eng solche Gewalt mit den in der Sprache aufgespeicherten Ressentiments – in rassistischen oder sexistischen Diskriminierungen – zusammenhängt.16 Mit diesen wenigen Stichworten wird an dieser Stelle schon deutlich: Auch wenn nach ihrem Verhältnis gefragt wird, bleiben Sprache und Gewalt in vielen Überlegungen einander letztlich äusserlich. Auf der einen Seite steht die Sprache, auf der anderen Seite die unmittelbare, physische Gewalt. Mit der Reduktion von Gewalt auf physische Gewalt wird eine mögliche Verbindungslinie ausgeblendet: dass Sprache selbst gewaltsam und verletzend sein könnte. Gewalt der Sprache Mit dem Ansatz ›Gewalt der Sprache‹ wird argumentiert, dass Gewalt nicht etwas ist, was wir mit Worten tun, sondern etwas, das in der Struktur der Sprache, in den Worten selbst liegt. Diese Perspektive lässt sich mit Namen wie Adorno, Derrida oder Foucault verbinden. Adorno schreibt zu Beginn der Negativen Dialektik: »Der Schein von Identität wohnt jedoch dem Denken selber seiner puren Form nach inne. Denken heisst identifizieren. Befriedigt schiebt be- 14 Vgl. Liell, Christoph, »Der Doppelcharakter von Gewalt: Diskursive Konstruktion und soziale Praxis«, in: Sighard Neckel / Michael Schwab-Trapp (Hg.), Ordnungen der Gewalt. Beiträge zu einer politischen Soziologie der Gewalt und des Krieges, Opladen 1999, S. 33-54, hier S. 35. Vgl. auch Waldenfels, Bernhard, »Aporien der Gewalt«, in: Mihran Dabag / Antje Kapust / Bernhard Waldenfels (Hg.), Gewalt. Strukturen, Formen, Repräsentationen, München 2000, S. 9-24, hier S. 11 f. Theresa de Lauretis schreibt in dieser Perspektive von einer sprachlichen Ordnung, »which speaks violence – names certain behaviors and events violent, but not others, and constructs objects and subjects of violence, and hence violence as a social fact [...].« (Lauretis, Teresa de, »The Violence of Rhetoric: Considerations on Representation and Gender«, in: dies., Technologies of Gender. Essays on Theory, Film, and Fiction, 4. Aufl., Bloomington u. a., 1992, S. 31-50, hier S. 32) 15 Vgl. etwa Butlers Überlegungen zur Drohung: Butler, Judith, Hass spricht. Zur Politik des Performativen, Berlin 1998 (engl. Original 1997), S. 20 ff. 16 Vgl. zum Zusammenhang von hate speech und hate crimes: McDevitt, Jack / Jennifer Williamson, »Hate Crimes: Gewalt gegen Schwule, Lesben, bisexuelle und transsexuelle Opfer«, in: Wilhelm Heitmeyer / John Hagan (Hg.), Internationales Handbuch der Gewaltforschung, Wiesbaden 2002, S. 1000-1019. Oder auch: Fattah, Ezzat A., »Gewalt gegen ›gesellschaftlich Überflüssige‹«, in: ebd., S. 958-980. 16 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH griffliche Ordnung sich vor das, was Denken begreifen will.« Und einige Seiten weiter: »Die Utopie der Erkenntnis wäre, das Begriffslose mit Begriffen aufzutun, ohne es ihnen gleichzumachen.«17 Weil Sprache darauf beruht, vom Einzelnen zu abstrahieren, um damit das Ungleiche auf einen Nenner zu bringen, es gegen seine Verschiedenheit als Gleiches zu identifizieren, ist Sprache von Beginn an gewaltsam. Wenn das Wesen der Sprache also darin besteht, etwas ›unter einen Begriff zu bringen‹, dann ist sie immer schon ungerecht, tut sie immer schon Gewalt an. Da für Adorno jedes Philosophieren darauf abzielen müsste zu sagen, was sich nicht sagen lässt, besteht seine Aufgabe darin, der Gewalt der Sprache zu entkommen: mit dem Begriff über den Begriff hinauszugehen. Philosophie scheint so von Anbeginn an ein Kampf gegen die Gewalt der Sprache zu sein. Auch Derrida hebt diese ursprüngliche und transzendentale Gewalt der Sprache hervor: Noch vor jeder Demagogie oder Rhetorik kommt der Sprache als Logos schon eine eigene Gewaltsamkeit zu. Durch ihre begriffliche und prädikative Struktur subsumiert Sprache den Anderen unter ihre Begriffe und verkennt damit seine Andersheit. Durch die Begrifflichkeit der Sprache beginnt die Zirkulation des Selben und die Kontrolle des Seins.18 In anderer Form findet sich eine solche Sprachkritik auch im Denken Michel Foucaults wieder. Die Gewalt der Sprache wird dabei nicht mehr im identifizierenden Potenzial der Sprache gesehen, sondern in dem, was gesellschaftlich überhaupt zur Sprache kommen kann. Die Grundfrage, von der Die Ordnung des Diskurses getragen ist, lautet daher: Was kann überhaupt in die Sprache eintreten? Foucault will in diesem als Antrittsvorlesung am Collège de France gehaltenen Text gerade jene Operationen ausfindig machen, die den Bereich des Sagbaren überhaupt erst hervortreten lassen, denn das Sagbare, so Foucault, ist reguliert durch »Prozeduren der Kontrolle und Einschränkung des Diskurses.«19 Unser Sprechen ist immer schon von Grenzen, Ausschlüssen und Verknappungen durchzogen, von einer vorgängigen Gewalt, welche die Sprache affiziert hat, längst bevor wir sie in den Mund nehmen. Mit anderen Worten: Sprache ist immer schon gewaltsam. Die Gewalt der Sprache ist in dieser Perspektive jedoch nicht mehr wie bei Adorno in der Funktionsweise der Begriffe selbst verwurzelt, sondern in der Zurichtung jenes Bereichs, der begrifflich überhaupt gesagt werden kann. So sehr sich diese Ansätze auch unterscheiden, gemeinsam ist ihnen doch, dass sie die Sprache von einer Gewalt durchzogen sehen, noch bevor überhaupt ein Wort gefallen ist. Es gibt dieser Sicht zufolge keine Sprache oder kein Sprechen, das nicht gewaltsam wäre. Dadurch bleibt jedoch der Blick auf konkrete Formen des missachtenden Sprechens verstellt. Denn wenn Sprache immer schon Gewalt ist, bleibt die Frage offen, weshalb bestimmte Äusserungen gewaltsamer sind als 17 Adorno, Theodor W., Negative Dialektik, Frankfurt / Main 1996, S.17 und 21. 18 Derrida, Jacques, »Gewalt und Metaphysik«, in: ders., Die Schrift und die Differenz, Frankfurt / Main 1972, S. 121-236. 19 Foucault, Michel, Die Ordnung des Diskurses, Frankfurt / Main 1991, S. 17. VERLETZENDE WORTE | 17 andere, weshalb ein liebevolles Wort zu erfreuen, ein hasserfülltes dagegen zu verletzen vermag. Gewalt durch Sprache All jene Perspektiven, die man unter dem Ansatz ›Gewalt durch Sprache‹ bündeln kann, sehen die Gewalt nicht mehr intrinsisch mit der Sprache verwoben, sondern als eine Form des Handelns mit der Sprache: Gewalt wird in der Sprache dadurch vollzogen, dass wir mit Worten etwas tun. Eine Reihe von einschlägigen Perspektiven lassen sich hier anführen. Schimpfen und Fluchen: In dieser Perspektive stehen die expliziten Missachtungsformeln unseres Sprachschatzes im Mittelpunkt. Vor allem linguistische Untersuchungen haben sich diesem ostentativen Gebrauch von ›schmutzigen Wörtern‹ eingehender gewidmet. So trägt etwa Herbert Pfeiffer in seinen einschlägigen Untersuchungen über 10.000 Schimpfworte und ihre Verwendungsweisen zusammen und Franz Kiener hat in seiner umfangreichen Materialstudie die verschiedensten lokalen Ausdrucksformen und Situationen gesammelt, in denen geschimpft und geflucht wird.20 Gabriele Scheffler hat ihre Untersuchung auf die Frage konzentriert, welche Schimpfwörter für welche Personengruppen bevorzugt verwendet werden. Sie zeigt damit z. B., welches die bevorzugten Themenfelder und Ausdrücke sind, mit denen Männer oder Frauen beschimpft werden.21 Dieser Ansatz wurde in historischer Perspektive vertieft. David Garrioch etwa zeigt, dass die Beschimpfung, die häufig als Beispiel par excellence für gewaltförmige Sprache gilt, immer in einem historisch spezifischen Kontext bestimmt werden muss.22 Mobbing: Unter dem Begriff Mobbing werden negative kommunikative Handlungen gefasst, die sich über einen längeren Zeitraum hinweg an eine Person richten – vor allem die systematische Abwertung durch mehrere Personen. Während Leymann vor allem die Verhältnisse am Arbeitsplatz in den Mittelpunt rückt, setzt sich Olweus mit der verbalen Schikanierung zwischen Schülern und Jugendlichen auseinander.23 Mit der Betonung der zeitlichen Kontinuität stellen beide die zermürbende Kraft kontinuierlicher herabwertender Ansprache in den Mittelpunkt. Durch das Auslösen von Stress, Angst oder Nervosität kann Mobbing ihr Opfer nicht nur in seinem sozialen Ansehen, sondern auch körperlich und gesundheitlich schädigen. 20 Kiener, Franz, Das Wort als Waffe. Zur Psychologie der verbalen Aggression, Göttingen 1983. 21 Scheffler, Gabriele, Schimpfwörter im Themenvorrat einer Gesellschaft, Marburg 2000. 22 Garrioch, David, »Verbal Insults in eighteenth-century Paris«, in: Peter Burke / Roy Porter (Hg.), The Social History of Language, Cambridge u. a. 1987, S. 104-120. 23 Leymann, Heinz, Mobbing. Psychoterror am Arbeitsplatz und wie man sich dagegen wehren kann, Reinbek bei Hamburg 1993, Olweus, Dan, Bullying at School. What We Know and What We Can Do, Oxford, Cambridge 1993. 18 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH Feministische Perspektiven: Die feministische Auseinandersetzung um Sprache ist in Deutschland auf zwei Ebenen geführt worden. In der Debatte um »Frauensprache« geht es in erster Linie um die Ungleichbehandlung von Frauen und Männern durch unsere Alltagsprache. Luise Pusch etwa argumentiert, dass das generische Maskulinum Frauen in der Sprache unsichtbar macht.24 Dagegen setzt sie die Schreibweise mit grossen I (LeserInnen) und die Forderung nach eigenständigen Berufsbezeichnungen für Frauen (Amtsmann / Amtsfrau). Ein zweiter Strang stellt die sexistische Struktur von face-to-face Gesprächen zwischen Männern und Frauen in den Mittelpunkt. Senta Trömmel-Plötz hat hier einschlägig gezeigt, dass Frauen zwar die Hauptarbeit in Gesprächen übernehmen, von Männern jedoch durch Techniken wie Trivialisieren, Unterbrechen oder Belehren immer wieder in eine unterlegene Gesprächsposition gebracht werden.25 Gewalt der Rhetorik: Eine Vielzahl von Untersuchungen aus dem Bereich der Gesprächsforschung widmet sich der Analyse von Medienrhetorik und TV-Debatten. Luginbühl etwa stellt vor allem die publikumswirksamen Rhetoriken unter den Bedingungen einer medienvermittelten Kommunikation in den Vordergrund der Untersuchungen.26 Dazu gehört die Fähigkeit, Themen zu kontrollieren und zu definieren bzw. durch Unterbrechung zu restrukturieren und wirkmächtig aufzubereiten.27 Die Durchsetzung eigener Interessen mit Hilfe der Rhetorik ist dabei eine sanfte Form der Machtausübung. Sie zwingt die Subjekte nicht in einem martialischen Sinne in die Knie, sondern sie zieht diese geschickt auf die eigene Seite. Die Gewalt der Kommunikation wird daher von den adressierten Subjekten gar nicht unbedingt als eine solche erfahren, ja vielmehr erscheint die Redefertigkeit mehr als Charisma denn als Machtausübung. Auch Gloy und Januschek fragen in der einschlägigen Edition Sprache und / oder Gewalt danach, wie Sprache kraft ihrer Rhetorizität das Widerstreben der Adressatin überwinden oder brechen kann.28 Es ist also vor allem die Sprachgewalt, d. h. die Kunst andere zu überreden, zu lenken oder zu manipulieren, die hier im Mittelpunkt steht. Linguistische Höflichkeitsforschung: Unter dem Stichwort der »Face Threatening Acts« geht eine einflussreiche Theorietradition innerhalb der Linguistik den impliziten und subtilen Strategien sprachlicher Gewalt nach. Brown und Le- 24 Pusch, Luise F., Das Deutsche als Männersprache, Frankfurt / Main 1984. 25 Trömel-Plötz, Senta (Hg.), Gewalt durch Sprache. Die Vergewaltigung von Frauen in Gesprächen, Frankfurt / Main 1997. 26 Luginbühl, Martin, Gewalt im Gespräch: verbale Gewalt in politischen Fernsehdiskussionen am Beispiel der ›Arena‹, Bern 1999. 27 Vgl. Keim, Inken, »Herstellen von Dominanz im Gespräch durch Dominantsetzen von Perspektiven«, in: Jürgen Fohrmann u. a. (Hg.), Autorität und Sprache. Vorträge des Bonner Germanistentages 1997, Bielefeld 1999, S. 241-260. 28 Januschek, Franz / Klaus Gloy (Hg.), Sprache und / oder Gewalt, Sonderheft OBST. Osnabrücker Beiträge zur Sprachtheorie, Bd. 57, 1998; Kopperschmidt, Josef, »Zwischen ›Zauber des Wortes‹ und ›Wort als Waffe‹. Versuch über die ›Macht des Wortes‹ zu reden«, in: ebd., S. 13-31. VERLETZENDE WORTE | 19 vinson haben gezeigt, dass sprachliche Gewalt nicht immer als direkter Angriff vollzogen werden muss, sondern auch dadurch ausgeführt werden kann, dass ein intersubjektiver Anspruch, der normalerweise gestellt ist, nicht erfüllt wird.29 Hintergrund dieser Perspektive sind Erving Goffmans Arbeiten zum ›face‹. Für Goffman besteht ein Grossteil der Aktivitäten bei Gesprächen darin, dass die Beteiligten versuchen, das Gesicht ihres Gegenübers zu schützen.30 Allein durch den Bruch von Höflichkeitskonventionen, wie zum Beispiel das Erwähnen von Tabu-Themen, kann in dieser Perspektive sprachliche Gewalt ausgeübt werden. Ethnolingustik: Die praktische Dimension sprachlicher Gewalt fokussieren viele ethnolinguistische Studien, die sich mit Verfahren des ›verbalen Duellierens‹ auseinandersetzen. Es sind die expliziten und formelhaften Beleidigungen im Kommunikationsrepertoire von Jugendlichen, denen sich die einschlägigen Studien von Abrahams und Labov zugewendet haben.31 Sie zeigen, dass solche Beleidigungsduelle von den Sprechern ein hohes Mass an sprachlicher Kreativität erfordern und je nach Subkultur verschiedenen Regeln gehorchen. Durch die Beherrschung von komplexen und kreativen Rede-Antwort-Codes können die Adressierten sowohl ihre Zugehörigkeit zu einer community beweisen als auch ihr Mass an sozialer Ehre vermehren. Körperbzw. leibphilosophische Ansätze: Anstatt von einer Ähnlichkeit von sprachlichem und körperlichem Handeln zu sprechen, gehen körper- / leibphilosophische Ansätze soweit, den verletzenden Sprechakt nicht mehr als sprachliche Handlung, sondern als buchstäblichen Schlag zu verstehen. Lecercle macht in Anknüpfung an Canetti32 den physischen Kern sprachlicher Gewalt deutlich: Befehl und Verhör sind für ihn Beispiele für Sprechsituationen, in denen das Sprechen materiale Effekte auf den Körper des Adressaten haben kann. In ähnlicher Weise versucht Gehring im Anschluss an Merleau-Ponty33 zu verdeutlichen, inwiefern Sprache nicht wie eine, sondern als eine physische Einwirkung zu funktionieren vermag: etwa in der schieren Körperlichkeit eines hassoder zornerfüllten Sprechens, bei dem die Bedeutung des Gesagten oder auch die Macht des Sprechers nicht mehr relevant sind, sondern die Sprache zum Ding wird. 29 Siehe Brown, Penelope / Stephen Levinson, »Gesichtsbedrohende Akte«, in diesem Band. Dieser Aufsatz ist die Übersetzung eines Auszug aus dies., Politeness. Some Universals in Language Usage, Cambridge 1987. Aktuell siehe: Watts, Richard J., Politeness, Cambridge 2003. 30 Goffman, Erving, »Techniken der Imagepflege«, in: ders., Interaktionsrituale. Über Verhalten in direkter Kommunikation, Frankfurt / Main 1986, S. 10-53, hier S. 48. 31 Vgl. Abrahams, Roger D., »Playing the Dozens«, in: Journal of American Folklore, Bd. 75, 1962, S. 209-220; Labov, William, »Regeln für rituelle Beschimpfungen«, in: ders., Sprache im sozialen Kontext, Königstein 1978, S. 2-57. 32 Lecercle, Jean-Jacques, The Violence of Language, London, New York 1990; Canetti, Elias, Masse und Macht, 29. Aufl., Frankfurt / Main, 2003. 33 Gehring, Petra, »Über die Körperkraft von Sprache«, in diesem Band, S. 211-228; Merleau-Ponty, Maurice, Das Sichtbare und das Unsichtbare, 3. Aufl., München, 2004. 20 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH Ethische Perspektiven: Neuere philosophische Ansätze zu sprachlicher Gewalt beziehen sich auf Emmanuel Levinas' Überlegungen zu einer Ethik der Alterität.34 In diesem Horizont ist das Subjekt dem Anderen gegenüber konstitutiv ausgeliefert, es ist vom Anderen betroffen, bevor es ›Ich‹ sagen kann. In dieser Ausgesetztheit gegenüber dem Anderen wird das Subjekt allererst hervorgebracht. Wir stehen zum Anderen immer schon in einem Antwort-Verhältnis, das für Levinas zugleich immer auch ein Ver-Antwort-ungs-Verhältnis ist. Wir müssen auf den Anspruch des Anderen reagieren, wir können ihn nicht ignorieren, kurz: Wir sind zu einer Antwort verurteilt, denn selbst keine Antwort ist auch eine Antwort. Der Anspruch des Anderen trifft das Subjekt wie ein Appell, der dazu nötigt zu antworten. In diesem Appell wird das Subjekt Gegenstand einer Anklage, die es nicht verstehen kann, und es gehorcht einem Befehl, noch bevor es verstehen kann, was der Befehl besagt. In dieser immer schon asymmetrischen Beziehung zum Anderen sind wir der Beleidigung und Verletzung schutzlos ausgeliefert. Widerfahrnis von Gewalt: Elaine Scarry hat darauf hingewiesen, dass wir zwar ein breites Spektrum an Begriffen besitzen, die eine Verletzung zu benennen vermögen, dass diese Ausdrücke jedoch zumeist in der »Sprache der Agentenschaft« formuliert sind, d. h. dass sie oft nur die Mittel und Akte betreffen, mit denen eine Verletzung vollzogen wurde. Liebsch oder Delhom versuchen daher eine Phänomenologie der sprachlichen Gewalt zu entwerfen, welche die sprachliche Verletzung aus der Perspektive des Erleidens zu verstehen versucht.35 Delhom weist darauf hin, dass aus dieser Perspektive das Erleiden von Gewalt nicht verstehbar ist als kausale Wirkung der Gewalt. Das Erleiden der Gewalt ist ein Widerfahrnis, das als solches, losgelöst von Ursache-Wirkungs-Relationen, verstanden werden muss. Hate Speech-Debatte: Eine einschlägige Diskussion über Sprache und Gewalt findet sich in der US-amerikanischen hate-speech-Debatte. Im Mittelpunkt steht vor allem die Regulierung verletzenden Sprechens, die vor dem USA-spezifischen Hintergrund des ersten Verfassungszusatzes, der das Recht auf freie Rede garantiert, entstanden ist.36 Im Rahmen der Frage, wann eine Äusserung eine schützenswerte Meinungsäusserung und wann sie eine zu sanktionierende Redeweise sei, wurden gesellschaftliche Praktiken der sprachlichen Verletzung erstmals sprachphilosophisch reflektiert. Autorinnen wie Catherine MacKinnon, Rae 34 Erzgräber, Ursula / Alfred Hirsch (Hg.), Sprache und Gewalt, Berlin 2001; Levinas, Emmanuel, Jenseits des Seins oder anders als Sein geschieht, Freiburg, München 1998. 35 Delhom, Pascal, »Die geraubte Stimme«, in diesem Band, S. 229-248, Liebsch, Burkhard, »Nach dem Ende der ›Sprachvergessenheit‹: Vorläufige Fragen zur Verletzung Anderer in und mit Worten«, in diesem Band, S. 249-274. 36 Matsuda, Mari J. u. a. (Hg.) (1993), Words That Wound. Critical Race Theory, Assaulitve Speech, and the First Amendment, Colorado, Oxford 1993; aktuell: Delgado, Richard, Understandig Words that Wound, Boulder 2004; zur Geschichte der Auseinandersetzung siehe: Walker, Samuel, Hate Speech. The History of an American Controversy, Lincoln, London 1994. VERLETZENDE WORTE | 21 Langton und Judith Butler haben hate speech daher im Licht der Theorie des Performativen nach ihrer Verletzungskraft befragt.37 Performative Perspektiven: Im Rückgriff auf Austins Begriff der performativen Äusserung wird argumentiert, dass verletzendes Sprechen seine Kraft allererst durch seine Konventionalität gewinnt. In der Zitathaftigkeit der Verletzung sieht Butler eine der rituellen Dimensionen sprachlicher Gewalt.38 Sollen Beleidigungen performative Kraft haben, müssen sie vergangene Äusserungen wiederholen. Die rituelle Wiederholung der Äusserung ist für Butler jedoch nicht nur die Bedingung dafür, dass die Äusserung Kraft entfalten kann, sondern zugleich auch Möglichkeit, die Kraft der Äusserung umzuwenden. Auch Bourdieu und Garfinkel gehen in diesem Zusammenhang den rituellen Aspekten performativer Akte und gesellschaftlicher Macht nach.39 Für Bourdieu speist sich die verletzende Kraft von Worten aus der gesellschaftlichen Autorität, die ein Sprecher innehat, bzw. aus der gesellschaftlichen Legitimität, die den Kategorien zukommt, die eine Beleidigung verwendet. Garfinkel zeigt am Beispiel der Degradierung die Ähnlichkeit von Degradierungs-Zeremonien mit Ernennungsund Verleihungszeremonien auf.40 Sozialphilosophische Ansätze: Ein sozialphilosophisch orientierter Diskussionsstrang rückt das Subjekt in seiner gesellschaftlichen Existenz in den Mittelpunkt und fragt vor diesem Hintergrund nach den Möglichkeitsbedingungen der Verletzbarkeit von Subjekten. Der Grundgedanke von so unterschiedlichen Autoren wie Axel Honneth, Avishai Margalit oder Charles Taylor41 lautet, dass die soziale Hervorbringung des Subjekts die Basis für seine Fähigkeit bildet, verletzungsoffen für unterschiedliche Formen der Missachtung zu sein. Eine Scharnierfunktion erfüllt hier meist der Begriff der Anerkennung, den viele dieser unterschiedlichen Ansätze im Rekurs auf Hegel in Anschlag bringen. In diesem Kontext stellt sich die Frage nach verschiedenen Formen des sprachlichen Entzugs von Anerkennung: Schick, Quinton oder Silver u. a.42 fragen nach unter- 37 Siehe dazu vor allem: MacKinnon, Catharine A., Nur Worte, Frankfurt / Main 1994; Langton, Rae, »Sprechakte und unsprechbare Akte«, in diesem Band, S. 107-146, und Butler, Hass spricht, a.a.O. 38 Ebd. 39 Bourdieu, Was heisst sprechen?, a.a.O. 40 Garfinkel, Harold, »Bedingungen für den Erfolg von Degradierungszeremion«, in diesem Band, S. 49-57. 41 Honneth, Axel, Kampf um Anerkennung. Zur moralischen Grammatik sozialer Konflikte, Frankfurt / Main 1994; Margalit, Avishai, Politik der Würde. Über Achtung und Verachtung, Frankfurt / Main 1999; Taylor, Charles, »Die Politik der Anerkennung«, in: ders., Multikulturalismus und die Politik der Anerkennung, 2. Aufl., Frankfurt / Main, 1993. 42 Schick, Frederic, »On Humiliation«, in: Social Research, Heft 1, Bd. 64, 1997, S. 131-146; Quinton, Anthony, »Humiliation«, in: ebd., S. 77-89; Silver, Maury u. a., »Humiliation: Feeling, Social Control and the Construction of Identity«, in: Journal for the Theory of Social Behavior, Heft 3, Bd. 16, 1986, S. 269-283. 22 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH schiedlichen Mustern der Missachtung, wie etwa der Beleidigung, der Demütigung, der Kränkung oder der Erniedrigung. Anrufungs-Perspektiven: Judith Butler erklärt die Verletzungsmacht von Worten damit, dass Subjekte erst durch Sprache zur Existenz gelangen: Unser soziales Sein beruht auf einem Angesprochenwerden.43 Im Anschluss an Althusser44 versteht Butler Sprechen als Anrufung: Durch wiederholte Akte der Anrufung gelangen wir zu einer sozialen Existenz, das heisst, wir nehmen einen sozialen Platz in einer sozialen Zeit ein. Erst die Zugehörigkeit zum Bereich des Sozialen ermöglicht es uns, einen Subjektstatus zu erhalten und eine Subjektivität auszubilden. Während die Anrufung mit dem Eigennamen Identität stiftet, droht in der beleidigenden Benennung mit Schimpfnamen der traumatische Verlust von Identität. Zu den einzelnen Beiträgen In ihrem Auftaktbeitrag argumentiert Sybille Krämer, dass die Verletzungsmacht der Sprache in der Doppelkörperlichkeit von Personen gründet. Denn genauso wie unser physisch-leiblicher Körper eine Stelle im Raum einnimmt, hat auch unser sozial-symbolischer Körper einen Ort. Letzterem ist es eigen, dass er nicht nur durch Sprache zugewiesen wird, sondern durch Sprache auch entzogen werden kann. Die Verleihung des Eigennamens und die Anrede mit einem Schimpfnamen stehen paradigmatisch für diese beiden Seiten der Gewalt der Sprache. Die Verletzung durch Worte ist daher keine Entgleisung einer ursprünglich friedfertigen Sprache, sondern grundlegend in die Doppelkörperlichkeit von Personen eingeschrieben. Im Mittelpunkt des Beitrags von Harold Garfinkel stehen Akte der Degradierung. Als ›Urszene‹ gilt ihm dabei das Gerichtszeremoniell zwischen Ankläger, Angeklagtem und Geschworenen. Dadurch wird insbesondere die Frage nach den Bedingungen wesentlich, unter denen die Geschworenen durch den Ankläger von der Minderwertigkeit des Angeklagten überzeugt werden. Garfinkel formuliert hier acht Bedingungen für eine erfolgreiche Degradierungszeremonie. Gelingt diese, bekommt die Person eine gänzlich neue, minderwertige Identität zugewiesen. Der viel zu wenig rezipierte Aufsatz ist in den USA zuerst 1956 publiziert worden. Wir haben ihn mit in die Edition aufgenommen, weil er in Form seinen dichten Thesen ein grundlegendes Paradigma auf sprachliche Gewalt eröffnet. Unter dem Stichwort der »Gesichtsbedrohenden Akte« (GBA) untersuchen Penelope Brown und Stephen Levinson die Praktiken, durch die Menschen aufgrund von Sprache ›ihr Gesicht verlieren‹ können. Das Gesicht von Menschen 43 Butler, Hass spricht, a.a.O. 44 Althusser, Louis, »Ideologie und ideologische Staatsapparate (Anmerkungen für eine Untersuchung)«, in: ders., Ideologie und ideologische Staatsapparate. Aufsätze zur marxistischen Theorie, Hamburg, Berlin 1977, S. 108-153. VERLETZENDE WORTE | 23 besteht für die beiden im Wesentlichen aus dem Bedürfnis, in der Handlungsfreiheit durch Andere nicht beeinträchtigt (›negatives Gesicht‹) und im Selbstbild von Anderen anerkannt zu werden (›positives Gesicht‹). Das negative Gesicht etwa kann allein durch eine aufdringliche Bitte bedroht werden, da dieser Sprechakt einen Eingriff in die persönliche Handlungsfreiheit eines Subjekts darstellt, und auch das positive Gesicht kann schon dadurch in Frage gestellt werden, dass ein Subjekt mit einer Status-inadäquaten Adressierung, etwa einem »Du« statt einem »Sie«, angesprochen wird. Trotz der zum Teil berechtigten Kritik – etwa was die von ihnen postulierte Universalisierbarkeit ihres Modells oder ihren Rationalitätsbegriff betrifft – entwickelt der Beitrag, die Erstübersetzung ins Deutsche, grundlegende Überlegungen, die eine eigene Forschungsperspektive zu schaffen vermochten. Anhand des Wechselspiels von Rede und Gegenrede geht Pierre Bourdieu in seinem Beitrag der kommunikativen Dimension sprachlicher Gewalt nach. Auf der Grundlage seiner ethnografischen Untersuchungen in der Kabylei argumentiert er, dass jede Beleidigung in eine Logik von Herausforderung und Erwiderung eingebettet ist. Bourdieus Beitrag ist ein Ausschnitt aus seinen inzwischen vergriffenen Elementen einer Theorie der Praxis. Er verdeutlicht, in welchem Ausmass sprachliche Gewalt kommunikativ ausgehandelt werden kann. Eine Beleidigung muss nicht zwangsläufig eine Entehrung des Gegenübers vollziehen, gibt sie doch immer die Möglichkeit einer Erwiderung, mit der der Angesprochene die Entehrung abwehren kann. Eine Beleidigung ist daher zunächst einmal immer unabgeschlossen, sie bleibt »virtuell«, wie Bourdieu sagt, bis sich ihr Gegenüber zu einer Reaktion entschlossen hat. Drei Möglichkeiten stehen dem Beleidigten prinzipiell für eine Reaktion offen: Er kann die Beleidigung unerwidert lassen und damit seine Entehrung in Kauf nehmen, er kann sich aber auch weigern, die Herausforderung zu erwidern und dem Beleidiger damit seine Verachtung für ihn zur Schau stellen. Schliesslich jedoch kann er die Herausforderung auch erwidern und seine Ehre beweisen. Durch seine Herausforderung setzt sich der Beleidiger also immer auch einer Antwort aus, welche die Beleidigung umwenden und die Entehrung auf ihn zurückfallen lassen kann. Rae Langton fragt in ihrer Untersuchung, wie wir mit der Sprache der Sprache beraubt werden können. In Auseinandersetzung mit der Sprechakttheorie zeigt Langton in ihrem Beitrag – der für die US-amerikanische Debatte um Pornografie sehr einflussreich war –, dass sprachliche Gewalt ihr Gegenüber auf unterschiedliche Arten zum Schweigen bringen kann. Dieses Schweigen kann erstens im Verlust von Handlungsmöglichkeiten bestehen. Wem das Recht zu sprechen genommen wurde, hat von vornherein keine Möglichkeit, das Wort zu ergreifen. Der Verstummen kann aber auch darin bestehen, dass sprachliche Handlungen keine Wirkung mehr zeitigen, da ihnen die nötige Kraft zur Verwirklichung ihrer Intention fehlt. In einem solchen Fall ist es den Unterworfenen zwar möglich, eine Äusserung zu tun, doch diese läuft ins Leere: Sie hat kein Gewicht, sie zählt nicht mehr. Der Verlust an Handlungsmacht kann sich schliesslich auch darin 24 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH zeigen, dass Handlungen überhaupt nicht mehr in ihrer intendierten Bedeutung zur Kenntnis genommen werden. In diesem Fall wird die Äusserung jeglicher eigener Semantik beraubt. Das Sprechen wird enteignet: Es spricht durch uns und spricht doch nicht von uns. Carl Graumann und Margret Wintermantel beleuchten in ihrem Beitrag die unterschiedlichen Funktionsweisen diskriminierender Sprechakte. Dafür unterscheiden sie fünf grundlegende Operationen, mit deren Hilfe soziale Diskriminierungen vollzogen werden. Durch Operationen des Trennens kann erstens eine Grenze zwischen Menschen gezogen und eine Unterscheidung zwischen »Uns« und »Denen« geschaffen werden. Das kann im zweiten Schritt zur Folge haben, dass durch Distanzierungsoperationen ein sozialer Abstand zwischen Sprechern und Angesprochenen entsteht. Durch Hervorhebung bestimmter Merkmale oder Eigenschaften wird dieser Abstand im dritten Schritt verfestigt und naturalisiert. Im nächsten Schritt wird die verfestigte Unterscheidung so gewertet, dass die Sprecher als höherwertig und die Angesprochenen als minderwertig erscheinen. Im letzten Schritt kann eine Person durch Stereotypisierung als Teil der minderwertigen Gruppe diskriminiert und auf diese festgeschrieben werden. Diese Operationen können mit Hilfe der Sprache auf vielfältige Weise ausgeführt werden: durch direkte Adressierung, durch indirektes Über-jemanden-Sprechen oder implizite Anspielungen. In unserem eigenen Beitrag möchten wir zum einen zeigen, warum Menschen durch Sprache verletzbar sind, und zum anderen verdeutlichen, auf welche unterschiedlichen Weisen Sprache verletzen kann. Unser Grundgedanke lautet dabei, dass die Sprache die Gesellschaftlichkeit des Menschen begründet. Durch die Ansprache von Anderen werden wir zu einem sozialem Wesen, zu einem SoJemanden, der einen bestimmten Platz im sozialen Gefüge einnimmt. In dieser sozialen Existenz sind Menschen in einem grundlegenden Sinn symbolisch verletzbar, denn durch die Macht sprachlicher Gewalt können sie auf einer prekären sozialen Position situiert werden. Mit Hilfe der Grammatik sprachlicher Gewalt gehen wir im zweiten Teil unseres Beitrags der Logik der Ortsverschiebung nach, auf deren Basis die Adressaten verletzender Worte im Sozialen positioniert werden können. Ihren dramatischen Fluchtpunkt haben diese Ortsverschiebungen in der Ansprache, die ihre Adressatinnen in den sozialen Tod stösst. Sprachliche Gewalt, so machen wir damit deutlich, ist eine soziale Praxis, deren Gelingen auf das gesellschaftliches Szenario der Äusserung verweist. Entscheidend für dieses Szenario ist, inwiefern es sprachlicher Gewalt gelingt, sich gesellschaftliche Kräfteverhältnisse zu nutze zu machen. Petra Gehring arbeitet in ihrem Beitrag die Körperkraft des Sprechens heraus. Im Moment der äussersten Gewaltausübung, so ihre These, kann Sprache als schlagendes Ding fungieren. Der verletzende Sprechakt ist dann keine Sprachhandlung mehr, sondern er nähert sich einer stummen Handlung, einem Hieb an. Das Gesprochene bedarf in solchen Momenten keiner Übersetzung in Bedeutung mehr, da es gleichsam unmittelbar wie eine Waffe trifft. In der Ding-Sprache VERLETZENDE WORTE | 25 wird die Sprache also selbst körperlich, und zwar nicht dadurch, dass wir eine semantische Schwäche der Worte wahrnehmen, sondern dadurch, dass wir den Druck, der ihre Bedeutung überbietet, erfahren. Im verletzenden Wort zeigt sich daher etwas Grundsätzliches: Der Körper bildet nicht einfach die Grenze oder die Rückseite der Sprache, sondern ist selbst in die Sprache hineingewoben. Pascal Delhom argumentiert in seinem Beitrag, dass das Erleiden sprachlicher Gewalt nicht als das blosse Korrelat des Ausübens zu verstehen ist. Der Vollzug der Tat und die Widerfahrnis der Verletzung kommen nicht zur Deckungsgleichheit. Gewalt wird selbst dann als Gewalt erlitten, wenn es nur eine imaginierte Instanz des Gewaltvollzugs gibt. Nicht eine ›objektive‹ Ursache, sondern die Zuschreibung eines gewaltsamen Aktes ist die Voraussetzung dafür, dass eine Verletzung als Gewalt erlitten wird. Die Erfahrung der Gewalt entsteht folglich im Bewusstsein des Verletzt-worden-Seins-durch-jemanden. Sprachliche Formen der Verletzung findet Delhom in der Verletzung des Eigennamens, des Leibes, der moralischen Verbundenheit mit Anderen und der sozialen Identität. All diese unterschiedlichen Arten, in der Sprache verletzt zu werden, weisen eine Gemeinsamkeit auf, so verdeutlicht Delhom in seinen Überlegungen abschliessend: Sie bringen den Adressaten zum Schweigen, indem sie ihm die Stimme rauben. Im Mittelpunkt des Beitrags von Burkhard Liebsch steht der Gedanke, dass Gewalt nicht nur mit Worten, sondern auch in Worten ausgeübt wird. Ähnlich wie Delhom betont auch Liebsch, dass sich diese Gewaltsamkeit der Gewalt allererst aus der Perspektive des Erleidens zeigt. Den Einbruch der Gewalt in das Sprechen arbeitet Liebsch anhand der Struktur der Kommunikation heraus: ›Jemand spricht zu jemanden über etwas in einem Kontext‹. Seine Grundgedanke ist dabei, dass wir aufgrund dieser Struktur im vorhinein nie wissen können, ob im Gebrauch der Sprache eine Gewaltsamkeit liegen wird. Die Möglichkeit der Gewalt ist vielmehr in diese kommunikative Grundstruktur unserer Sprache unumgänglich eingelagert. So wenig wie die Sprache ein blosses Instrument unseres Gebrauchs ist, so wenig können wir die gewaltsamen Effekte kontrollieren, die mit dem Sprechen einhergehen können. Wer Andere anspricht, riskiert stets, sich einer nicht kalkulierbaren Gewaltsamkeit schuldig zu machen. Diese Einsicht, so argumentiert Liebsch im letzten Teil seines Beitrags, kann jedoch nicht in eine generelle Sprachverachtung münden, sondern muss zu einer Auslotung von Spielräumen der Gegen-Macht führen. Nach der Möglichkeit, durch Akte der Anerkennung verletzt zu werden, fragt Stefan Deines in seinem Beitrag. Zur Beantwortung dieser Frage stellt Deines das Anerkennungsmodell von Axel Honneth demjenigen von Judith Butler gegenüber. Obwohl sich beide einig sind, so Deines, dass Subjekte erst durch Akte der Anerkennung hervorgebracht werden, unterscheiden sich ihre Konzeptionen jedoch wesentlich im Hinblick darauf, wie sie die Verletzbarkeit dieser Subjekte denken. Gegenüber Honneth, der verschiedene Formen der Missachtung lediglich als Entzug von Anerkennung denkt, weist Butler darauf hin, dass sich Missachtungen gerade auch durch Akte der Anerkennung vollziehen können. Deines 26 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH spricht hier von Akten der AnVerkennung. Diese negative Form der Anerkennung spricht ihr Gegenüber zwar als ein Minderwertiges an, erkennt es im selben Zug aber zumindest als ein anerkennbares Subjekt an. Deines zeigt also, dass Honneths Überlegungen ein positiver Begriff der Anerkennung zugrundeliegt, wohingegen Butler mit einem normativ neutralen Begriff arbeitet. Sie eröffnet damit den Blick auf ein Feld verletzender Anerkennungsakte, die nicht gedacht werden könnten, wenn Anerkennung begrifflich immer als positiv und bejahend verstanden würde. Dem schulischen Alltag sprachlicher Gewalt geht Thomas Markert in seinem Beitrag nach. Ausgehend von der Frage, wann sprachliche Gewalt von den Beteiligten überhaupt als solche gesehen und erlebt wird, untersucht Markert verletzendes Sprechen als soziale Praxis. Er geht von der These aus, dass sprachliche Gewalt in Ausgrenzungsprozesse eingebettet ist und Strukturen von Zugehörigkeit und Ausgrenzung verstärken kann. Verbale Gewalt dient nicht nur dazu, Unterlegenheit zu schaffen, zu betonen und darzustellen, sondern wirkt auch vergemeinschaftend, indem sie Gruppen voneinander trennt. Weil sprachliche Gewalt auf diese Weise im Horizont von sozialen Prozessen situiert wird, stehen in den qualitativ angelegten empirischen Untersuchungen die Interaktionsmuster der Schulklasse im Mittelpunkt. Die Interviews mit den Betroffenen machen deutlich, dass die ausgrenzende Zuschreibung von abweichendem Verhalten den Rahmen für sprachliche Gewalt bildet. Auch der Beitrag von Sonja Kleinke beruht auf empirischen Studien. Ihr Material gewinnt Kleinke aus der Untersuchung der Kommunikationsabläufe in verschiedenen Internet-Foren. Die Grundfrage ihres Beitrags lautet, ob schon Praktiken verbaler Ablehnung sprachliche Gewalt darstellen. Sprachliche Ablehnungen werden von ihr als Sprechakte verstanden, die das Adressatenimage bedrohen, und im Allgemeinen darin bestehen, dass eine Person ihr Nichteinverstandensein mit der vorangegangenen Äusserung einer anderen Person artikuliert. Verbale Ablehnung untersucht Kleinke am Beispiel jener Gesprächssorte, in dem sich Ablehnungen besonders häufen: dem ›Streitgespräch‹. Aus der Perspektive der Höflichkeitsforschung klassifiziert Kleinke unterschiedliche Strategien, mit denen sprachliche Gewalt in Form von verbaler Ablehnung vollzogen wird. Dazu zählt sie unter anderem schon die negative Bewertung des propositionalen Gehalts, die ohne gesichtswahrende Massnahmen vollzogen wird, oder auch die explizit negative Bewertung einer Person, indem dieser etwa unzureichende Kenntnisse unterstellt werden. Mechthild Hetzel und Andreas Hetzel fragen in ihrem Beitrag nach der diskursiven Konstruktion des Begriffs Behinderung. Sie zeigen in einem ersten Schritt, dass überall dort, wo Menschen als »Spast« oder »Mongo« angerufen werden, ›Behinderung‹ als Zeichen von Minderwertigkeit (re-)produziert wird. Im zweiten Schritt machen sie deutlich, dass sich Gewalt nicht nur in diesen herabsetzenden Spottnamen manifestiert, sondern auch schon im Begriff der Behinderung selbst. Der Begriff errichtet Schwellen, durch welche den Betroffenen eine VERLETZENDE WORTE | 27 gleichberechtigte Partizipation verwehrt wird. Zur Aufrichtung dieser Schwellen tragen auch jene Institutionen bei, die sich dem Ideal der Integration verschrieben haben. Resultat einer solchen Konstruktion der Behinderung ist es, dass Menschen ihre Sprachkompetenz abgesprochen und ihnen der Raum zum Sprechen genommen wird. Im letzten Schritt gehen die AutorInnen mit Hilfe von Judith Butlers Konzept der katachrestischen Resignifikation, Jacques Rancières Überlegungen zur Wortergreifung und Giorgio Agambens These des In-der-SpracheSeins der Möglichkeit einer ›Sprache der Sprachlosen‹ nach, in der Widerstand gegen jene Diskurse laut werden könnte, die Menschen zum Schweigen bringen. Im letzten Beitrag dieser Edition stellt Daniel Loick die Dichotomie von Verständigung und Gewalt auf die Probe. Loick geht von der Diagnose aus, dass sowohl in einer optimistischen Sicht auf die Sprache, wie der von Jürgen Habermas, als auch in einer pessimistischen Sicht, wie der von Theodor W. Adorno, Verständigung und Gewalt immer als einander ausschliessend gedacht werden. Demgegenüber argumentiert Loick dafür, dass Gewalt und Verständigung als gegenseitige Möglichkeitsbedingungen verstanden werden müssen. Leitend dafür ist ihm Jacques Rancières Begriff des Unvernehmens, der weder synonym für ein Verkennen noch für das Missverständnis steht. Das Unvernehmen nennt vielmehr die Situation der Verständigung und gleichzeitigen Nicht-Verständigung, die jedem Sprechakt eingeschrieben ist. Das, was der oder die Andere sagen will, wird immer in einer bestimmten Weise verfehlt. Verständigung als Verständigung beinhaltet immer schon Gewalt, zugleich aber bietet selbst sprachliche Gewalt noch – wie basal auch immer – Ansatzpunkte für Verständigung. Literatur Abrahams, Roger D., »Playing the Dozens«, in: Journal of American Folklore, Bd. 75, 1962, S. 209-220. Adorno, Theodor W., Negative Dialektik, Frankfurt / Main 1996. Althusser, Louis, »Ideologie und ideologische Staatsapparate (Anmerkungen für eine Untersuchung)«, in: ders., Ideologie und ideologische Staatsapparate. Aufsätze zur marxistischen Theorie, Hamburg, Westberlin 1977, S. 108-153. Armstrong, Nancy (Hg.), The Rhetoric of Violence, Sonderheft Semiotica, Heft 1 u. 2, Bd. 54, 1985. Austin, John L., Zur Theorie der Sprechakte (How to do things with Words), 2. Aufl., Stuttgart, 1979 (engl. Original 1962). Bourdieu, Pierre, Was heisst sprechen? Die Ökonomie des sprachlichen Tausches, 2., erw. und überarb. Aufl., Wien, 2005. Butler, Judith, Hass spricht. Zur Politik des Performativen, Berlin 1998 (engl. Original 1997). Canetti, Elias, Masse und Macht, 29. Aufl., Frankfurt / Main 2003. 28 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH Corbineau-Hoffmann, Angelika (Hg.), Gewalt der Sprache – Sprache der Gewalt: Beispiele aus philologischer Sicht, Hildesheim u. a. 2000. Dabag, Mihran / Antje Kapust / Bernhard Waldenfels (Hg.), Gewalt. Strukturen, Formen, Repräsentationen, München 2000. Delgado, Richard, Understandig Words that Wound, Boulder 2004. Delhom, Pascal, »Die geraubte Stimme«, in diesem Band, S. 229-248. Derrida, Jacques, »Gewalt und Metaphysik«, in: ders., Die Schrift und die Differenz, Frankfurt / Main 1972, S. 121-236. Deutsche Zeitschrift für Philosophie, Heft 3, Bd. 54, 2006. Erzgräber, Ursula / Alfred Hirsch (Hg.), Sprache und Gewalt, Berlin 2001. Fattah, Ezzat A., »Gewalt gegen ›gesellschaftlich Überflüssige‹«, in: Wilhelm Heitmeyer / John Hagan (Hg.), Internationales Handbuch der Gewaltforschung, Wiesbaden 2002, S. 958-980. Foucault, Michel, Die Ordnung des Diskurses, Frankfurt / Main 1991, S. 17. Frankfurt, Harry, Bullshit, Frankfurt / Main 2006. Garfinkel, Harold, »Bedingungen für den Erfolg von Degradierungszeremion«, in diesem Band, S. 49-57. Garrioch, David, »Verbal Insults in Eighteenth-Century Paris«, in: Peter Burke / Roy Porter (Hg.), The Social History of Language, Cambridge u. a. 1987, S. 104-120. Gehring, Petra, »Über die Körperkraft von Sprache«, in diesem Band, S. 211228. Goffman, Erving, »Techniken der Imagepflege«, in: ders., Interaktionsrituale. Über Verhalten in direkter Kommunikation, Frankfurt / Main 1986, S. 10-53. Graumann, Carl F., »Verbal Discrimination: A Neglected Chapter in the Social Psychology of Aggression«, in: Journal for the Theory of Social Behaviour, Bd. 28, 1998, S. 41-61 Habermas, Jürgen, Theorie des kommunikativen Handelns, 2 Bde., Frankfurt / Main 1995. Heider, Christine, »›Von einem, der auszog, das Fürchten zu lehren‹. Oder: Wie Gewalt durch sprachliches Handeln von Journalisten in der Berichterstattung zum Castor-Transport in den Vordergrund gerückt wird«, in: Franz Januschek / Klaus Gloy (Hg.), Sprache und / oder Gewalt, Sonderheft OBST. Osnabrücker Beiträge zur Sprachtheorie, Bd. 57, 1998, S. 31-50. Heitmeyer, Wilhelm / John Hagan (Hg.), Internationales Handbuch der Gewaltforschung, Wiesbaden 2002. Heitmeyer, Wilhelm / Hans-Georg Soeffner (Hg.), Gewalt. Entwicklungen, Strukturen, Analyseprobleme, Frankfurt / Main 2004. Honneth, Axel, Kampf um Anerkennung. Zur moralischen Grammatik sozialer Konflikte, Frankfurt / Main 1994. Januschek, Franz / Klaus Gloy (Hg.), Sprache und / oder Gewalt, Sonderheft OBST. Osnabrücker Beiträge zur Sprachtheorie, Bd. 57, 1998. VERLETZENDE WORTE | 29 Keim, Inken, »Herstellen von Dominanz im Gespräch durch Dominantsetzen von Perspektiven«, in: Jürgen Fohrmann u. a. (Hg.), Autorität und Sprache. Vorträge des Bonner Germanistentages 1997, Bielefeld 1999, S. 241-260. Kiener, Franz, Das Wort als Waffe. Zur Psychologie der verbalen Aggression, Göttingen 1983. Kopperschmidt, Josef, »Zwischen ›Zauber des Wortes‹ und ›Wort als Waffe‹. Versuch über die ›Macht des Wortes‹ zu reden«, in: Franz Januschek / Klaus Gloy (Hg.), Sprache und / oder Gewalt? Osnabrücker Beiträge zur Sprachtheorie, Bd. 57, Oldenburg 1998, S. 13-31. Labov, William, »Regeln für rituelle Beschimpfungen«, in: ders., Sprache im sozialen Kontext, Königstein 1978, S. 2-57. Langton, Rae, »Sprechakte und unsprechbare Akte«, in diesem Band, S. 107146. Lauretis, Teresa de, »The Violence of Rhetoric: Considerations on Representation and Gender«, in: dies., Technologies of Gender. Essays on Theory, Film, and Fiction, 4. Aufl., Bloomington u. a., 1992, S. 31-50. Lecercle, Jean-Jacques, The Violence of Language, London, New York 1990. Levinas, Emmanuel, Jenseits des Seins oder anders als Sein geschieht, Freiburg, München 1998. Leymann, Heinz, Mobbing. Psychoterror am Arbeitsplatz und wie man sich dagegen wehren kann, Reinbek bei Hamburg 1993. Liebsch, Burkhard, »Nach dem Ende der ›Sprachvergessenheit‹: Vorläufige Fragen zur Verletzung Anderer in und mit Worten«, in diesem Band, S. 249-274. Liell, Christoph, »Der Doppelcharakter von Gewalt: Diskursive Konstruktion und soziale Praxis«, in: Sieghard Neckel / Michael Schwab-Trapp (Hg.), Ordnungen der Gewalt. Beiträge zu einer politischen Soziologie der Gewalt und des Krieges, Opladen 1999, S. 33-54. Luginbühl, Martin, Gewalt im Gespräch: verbale Gewalt in politischen Fernsehdiskussionen am Beispiel der ›Arena‹, Bern 1999. MacKinnon, Catharine A., Nur Worte, Frankfurt / Main 1994. Margalit, Avishai, Politik der Würde. Über Achtung und Verachtung, Frankfurt / Main 1999. Matsuda, Mari J. u. a. (Hg.), Words That Wound. Critical Race Theory, Assaultive Speech, and the First Amendment, Colorado, Oxford 1993. McDevitt, Jack / Jennifer Williamson, »Hate Crimes: Gewalt gegen Schwule, Lesben, bisexuelle und transsexuelle Opfer«, in: Wilhelm Heitmeyer / John Hagan (Hg.), Internationales Handbuch der Gewaltforschung, Wiesbaden 2002, S. 1000-1019. Merleau-Ponty, Maurice, Das Sichtbare und das Unsichtbare, 3. Aufl., München, 2004. Neckel, Sighard / Ferdinand Sutterlüty, »Negative Klassifikationen. Konflikte um die symbolische Ordnung sozialer Ungleichheit«, in: Wilhelm Heitmeyer 30 | STEFFEN KITTY HERRMANN UND HANNES KUCH u. a. (Hg.), Integrationspotenziale einer modernen Gesellschaft, Wiesbaden 2005, S. 409-428. Neckel, Sighard / Michael Schwab-Trapp (Hg.), Ordnungen der Gewalt, Opladen 1999. Nunner-Winkler, Gertrud, »Mobbing und Gewalt in der Schule. Sprechakttheoretische Überlegungen«, in: WestEnd. Neue Zeitschrift für Sozialforschung, Heft 1, 2004, S. 91-100. - »Überlegungen zum Gewaltbegriff«, in: Wilhelm Heitmeyer / Hans-Georg Soeffner, Gewalt. Entwicklung, Strukturen, Analyseprobleme, Frankfurt / Main 2004, S. 21-62. Olweus, Dan, Bullying at School. What We Know and What We Can Do, Oxford, Cambridge 1993. Popitz, Heinrich, Phänomene der Macht, 2., stark erw. Aufl., Tübingen, 1992. Pusch, Luise F., Das Deutsche als Männersprache, Frankfurt / Main 1984. Quinton, Anthony, »Humiliation«, in: Social Research, Heft 1, Bd. 64, 1997, S. 77-89. Scarry, Elaine, Der Körper im Schmerz. Die Chiffren der Verletzlichkeit und die Erfindung der Kultur, Frankfurt / Main 1992. Scheffler, Gabriele, Schimpfwörter im Themenvorrat einer Gesellschaft, Marburg 2000. Schick, Frederic, »On Humiliation«, in: Social Research, Heft 1, B. 64, 1997, S. 131-146. Searle, John R., Die Konstruktion der gesellschaftlichen Wirklichkeit. Zur Ontologie sozialer Tatsachen, Reinbek bei Hamburg 1997 Silver, Maury u. a. (1986), »Humiliation: Feeling, Social Control and the Construction of Identity«, in: Journal for the Theory of Social Behavior, Heft 3, Bd. 16, 1986, S. 269-283. Sofsky, Wolfgang, Traktat über die Gewalt, Franfurt / Main 1996. Taylor, Charles, »Die Politik der Anerkennung«, in: ders., Multikulturalismus und die Politik der Anerkennung, hg. von Amy Gutmann, 2. Aufl., Frankfurt / Main1993. Trömel-Plötz, Senta (Hg.), Gewalt durch Sprache. Die Vergewaltigung von Frauen in Gesprächen, Frankfurt / Main 1997. Waldenfels, Bernhard, »Aporien der Gewalt«, in: Mihran Dabag / Antje Kapust / Bernhard Waldenfels (Hg.), Gewalt. Strukturen, Formen, Repräsentationen, München 2000, S. 9-24. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
www.argument-journal.eu ARGUMENT Vol. 3 (2/2013) pp. 513–526 Fichte dzisiaj1 Jürgen STOLZENBERG* Halle KEYWORDS AND ACKNOWLEDGEMENT OF SOURCE Fichte, Brandom, consciousness, self-consciousness history of self-consciousness, intersubjectivity. Acknowledgement of source: STOLZENBERG Jürgen (2009): Fichte heute. [In:] Werner BEIERWALTES and Erich FUCHS (ed.): Symposion Johann Gottlieb Fichte. Herkunft und Ausstrahlung seines Denkens. München, 5. und 6. März 2009. München: Verlag der Bayerischen Akademie der Wissenschaften in Kommission beim Verlag C.H. Beck (Bayerische Akademie der Wissenschaften, Philosophisch-Historische Klasse, Abhandlungen, Neue Folge, 134), 85–96. Historia filozofii nie kroczy jednoznacznie w przód i właśnie z tego względu nie może być ona pojmowana zgodnie z modelem historii nowożytnych nauk przyrodniczych bądź historii techniki. W ich przypadku wydaje się sensowne mówienie o ciągłym postępie w odniesieniu do poznania praw przyrody czy to z tego powodu, iż nasza wiedza na temat zjawisk przyrodniczych oraz praw ich wzajemnych relacji wciąż wzrasta w kwantytatywnym względzie - przekonujący przykład stanowią tutaj współczesne bionauki - czy też dlatego, iż określone, uznane teorie są na gruncie nauk przyrodniczych i technicznych nieustannie wzbogacane, korygowane albo w ogóle zastępowane przez nowe ujęcia. W przypadku historii filozofii o tego typu rozwoju nie może być jednak mowy. Teoria filozoficzna pozostająca w związku z inną, poprzedzającą ją teorią nie zawsze stanowi postęp, i to nawet wtedy, gdy sama siebie rozumie jako radykalną krytykę teorii poprzedniej albo nawet całej teoretycznej spuścizny 1 Redakcja składa podziękowania profesorowi Jürgenowi Stolzenbergowi oraz Bawarskiej Akademii Nauk za zgodę na publikację przekładu (przyp. red.). * Uniwersytet Martina Lutra. E-mail: [email protected] 514 Jürgen STOLZENBERG (Theoriebestandes). Przyczyn takiej sytuacji można podać kilka, ale na ogół powodem o największym znaczeniu jest fakt, iż filozof postrzega, rozumie oraz interpretuje inną teorię z własnej teoretycznej perspektywy. Z kolei perspektywa ta najczęściej nie została ukształtowana w wyniku żmudnej, bezstronnej oraz neutralnej analizy pojęć i argumentów konstytutywnych dla teorii zastanej już przez danego autora. Wykrystalizowała się ona raczej wskutek oddziaływania wielu różnych, także pozateoretycznych motywów oraz zachodzących między nimi związków, a te często bywają ugruntowane w zmiennych życiowych warunkach, mających społeczne oraz polityczne przyczyny. Przez to też filozofowie ujmują odziedziczony przez siebie zasób teorii nie tylko w sposób selektywny, lecz zawsze z określoną intencją albo też z pewnym określonym interesem. A ten ostatni może wprawdzie prowadzić do innowacyjnych rozwiązań, jednak często nie koresponduje z krytykowaną teorią. Łatwo w tym świetle przewidzieć, iż owe zniekształcenia oraz przesunięcia nigdy nie stworzą możliwości dla wygłoszenia neutralnego oraz obiektywnego sądu o prawdziwości bądź fałszywości określonej tezy, a co za tym idzie również użytych w celu jej uzasadnienia argumentów. Jednym słowem, w przypadku wielu, a może nawet większości autorów, tym, co przejawia się nieustannie w ich krytyce, jest ich własny duch. Wskutek tego nie można zgodzić się z wyrażanym z taką pewnością siebie przekonaniem, że krytykowane teorie zostały definitywnie zanegowane, przezwyciężone bądź zrewidowane. Związek Georga Wilhelma Friedricha Hegla, Arthura Schopenhauera lub Martina Heideggera z Immanuelem Kantem czy Karola Marksa z Heglem powinny stanowić tutaj prominentne przykłady. Jeśli rzeczywiście tak jest, to należy zapytać, w jaki sposób powinniśmy rozumieć bieg historii filozofii. Czy w takim razie historia ta nie oferuje nam bardziej spektaklu Syzyfa, wtaczającego kamień na górę, na którą nigdy nie udało mu się wspiąć, i zaczynającego ciągle od nowa swą pracę? Czy jesteśmy skazani na podzielenie jego losu, pomimo że w naszych dociekaniach wspierają nas mniej lub bardziej wielkie postaci filozofii? Sądzę, że sytuacja nie jest aż tak dramatyczna, i dlatego chciałbym zaproponować pewien punkt widzenia, który może przybliżyć nam to, co konstytutywne dla historii filozofii. Historię filozofii oraz jej przebieg można trafnie rozumieć jako trwającą tysiące lat rozmowę ekspertów na temat niezliczonych, specyficznych zagadnień, które nie są reprezentatywne dla żadnej innej nauki. Do problemów tych zaliczają się kwestie, które bywają rozważane na fundamencie metafizyki, krytyki metafizyki, etyki, filozofii polityki, teorii poznania, filozofii umysłu, estetyki oraz innych dziedzin filozoficznych. Filozoficzne argumenty nie charakteryzują się jednakże taką prostotą ani jednoznacznością, co matematyczne dowody oraz wykonywane przy użyciu określonych narzędzi pomiary, które można ocenić jako prawdziwe bądź fałszywe. W obręb filozoficznej argumentacji wchodzą na przykład problemy znaczenia stosowanych pojęć. I nie jest ono tak jasne, jak można byłoby sobie tego życzyć. Jak wiadomo, w tym względzie szczegól515Fichte dzisiaj nie uporczywym przypadkiem jest Hegel. Wszystkie nasuwające się tu pytania muszą zostać wyjaśnione, a to z kolei stanowi już żmudne, mozolne i z reguły też budzące nieustające kontrowersje zajęcie. Poza tym filozoficzne argumenty wyprowadzane są w oparciu o specyficzne metody badań. Natomiast te, zanim orzeknie się cokolwiek o prawdziwości bądź fałszywości rozwiniętych za ich pomocą argumentów, muszą zostać również dokładnie przebadane i adekwatnie ujęte, a ich skuteczność sprawdzona. Jednocześnie wir debat kręci się nadal. W aktualnej dyskusji nie czeka się wszakże, aż interpretatorzy i krytycy argumentacji zakończą swoje zadanie. Nieustannie bowiem pojawiają się nowe problemy i pytania, a stare, mimo iż nie opracowano ani nie rozwiązano ich w zadowalający sposób, przestają odgrywać jakąkolwiek rolę. Taki jest właśnie bieg historii filozofii, a prowadzone na jej gruncie debaty są rozumiane raczej jako głęboki i szeroki nurt problemów, tematów oraz metod, w którym wykrystalizowało się wiele nakładających się na siebie poziomów, pozostających niejako w ciągłym ruchu i zmieniających nieustannie swe położenie. Przy tym zdarza się, że część tych debat, ze względu na to, że są zbyt kompleksowe, zwarte, a ich tematyka poważna, osiada na dnie tego strumienia, podczas gdy u góry, że tak powiem, w jasnym świetle dnia i jego wydarzeń, zbierają się kwestie błahe. Wówczas szybko może powstać wrażenie, że właśnie te ostatnie konstytuują cały strumień. Wynika stąd rozstrzygająca kwestia: należy oczekiwać bądź wymagać, aby uczestnicy rozmowy, jaką jest filozofia - nawiązując do zastosowanego przez nas obrazu - reagowali na zmieniające się oraz nowo pojawiające dyskursy. Należy również oczekiwać, że nie będą wycofywali się w imię fałszywej skromności bądź też że nie będą obstawali jedynie przy własnym punkcie widzenia, stając się przy tym niezdolni do reakcji na zmieniające się sytuacje problemowe i dyskursywne. Przy tym musi być również zasadniczo możliwe, aby rozwijana przed wiekami teoria filozoficzna mogła być ponownie przedyskutowana, gdyż to właś nie ona może wnieść coś znaczącego do rozważanych aktualnie kwestii. Mowa tutaj o tych wszystkich wątkach danej teorii, które ze względu na szybko uciekający czas oraz zmieniające się zainteresowania nie zostały do tej pory w ogóle odkryte lub wciąż pozostają ujęte w nieadekwatny sposób, czy też dopiero teraz niejako „dojrzały". Jedynie tego typu myślenie o h i s t o r i i f i l o z o f i i zdaje się sensowne, stanowiąc jednocześnie model, który powinien leżeć u podstaw systematycznie oraz rzeczowo zorientowanych badań historycznie odległych teorii filozoficznych, a zatem także badań nad filozofią Johanna Gottlieba Fichtego dzisiaj. Oczywiście F i c h t e d z i s i a j oznacza jeszcze coś więcej. Oznacza chociażby ukazujące się od roku 1962 krytyczne wydanie dzieł Fichtego pod redakcją Reinharda Lautha i jego współpracowników, które zasługuje na wielkie uznanie (FICHTE 1962 n.). Myślę tutaj również o znaczących osiągnięciach w badaniach, które przyczyniły się w minionym stuleciu do wyjaśnienia treści filozofii 516 Jürgen STOLZENBERG Fichtego w przeróżnych kontekstach, również na skalę międzynarodową. Jedno spojrzenie na aktualną bibliografię dotyczącą myśli Fichtego pokazuje, iż jego dzieło obecne jest na całym świecie ( JÜRGENS 2005; DOYÉ i ABE 1993). Jednakże nie będzie tu o tym mowy. Fichte w niniejszych rozważaniach powinien dojść do słowa jako partner w rozmowie z pewnym czołowym filozofem naszych czasów. Jest nim R o b e r t B . B r a n d o m. Tematami wymagającymi przedyskutowania są: koncepcja i n f e r e n c j a l i s t y c z n e g o e k s p r e s y w i z m u (inferentiellen Expressivismus) Brandoma (BRANDOM 2000; BRANDOM 2001) oraz ściśle związana z nią kwestia s a m o w i e d z y o r a z u z n a n i a (Selbstbewusstsein und Anerkennung) (BRANDOM 2004: 46–47; BRANDOM 1999: 355–381). W temacie tym Fichte ma do powiedzenia coś istotnego. Najpierw jednak przejdźmy do Brandoma. I Wśród niemal barokowego bogactwa rozważań Brandoma daje się, ze względu na omawiany tutaj związek jego myśli z filozofią Fichtego, dostrzec pewną przejrzystą argumentacyjną podstawę. Brandom podejmuje na nowo stare pytanie, na które oczywiście wciąż nie udzielono wystarczającej odpowiedzi, tj. pytanie dotyczące tego, co wyróżnia nas, ludzi, pośród innych istot żywych. Odpowiedz brzmi: są to nasze k o g n i t y w n e z d o l n o ś c i (kognitiven Fähigkeiten), które nie są tożsame ze zdolnością odbierania wrażeń (Empfindungsfähigkeit) (BRANDOM 2001: 11, 205–211). Dzięki działaniu tychże zdolności dysponujemy znaczeniami, które, aby mogły zostać wyrażone, ujmowane są w pojęcia. Z kolei, gdy te ostatnie stają się środkiem językowym, za pośrednictwem którego zostaje wyrażona pewna pomyślana treść, wówczas występują zawsze w sądach. W związku z tym sądy również i dla Brandoma, tak jak dla Arystotelesa, Immanuela Kanta oraz Ludwiga Wittgensteina, stanowią „najmniejszą jedność" (BRANDOM 2001: 208), konstytuującą nasze stwierdzenia tego, że coś zachodzi, a co za tym idzie, również nasze roszczenia prawdziwościowe (Wahrheitsansprüchen). Na podstawie tego, co właśnie zostało powiedziane, możemy poczynić natychmiast kolejny krok naprzód w naszych dociekaniach. Gdy wydajemy jakiś sąd, uważamy wówczas że to, co mówimy, jest p r a w d z i w e ( BRANDOM 2001: 209). Jednak, kiedy sądzimy, że to, co wyrażamy za pomocą pewnego sądu, jest prawdziwe, bierzemy zawsze jednocześnie na siebie zobowiązanie (Verpflichtung), by podać ku temu racje (BRANDOM 2001: 210). Właśnie na tym zasadza się według Brandoma nasz racjonalny charakter (Vernunftcharakter): być istotą rozumną oznacza akceptować autorytet racji. To właśnie z tego względu - twierdzi Brandom - sytuujemy się w logicznej przestrzeni racji. Racje, którymi możemy uzasadnić nasze przekonania, sądy lub zamiary i których domagamy się również od innych, są ze sobą w przestrzeni tej różnorodnie powiązane. Dlatego 517Fichte dzisiaj rozumność, która wyróżnia nas w świecie istot żywych, polega na opanowaniu reguł teoretycznych oraz praktycznych wnioskowań, co Brandom nazywa i n f e r e n c j a l i z m e m ( BRANDOM 2000: 537). To wszystko zdaje się dostatecznie znane i mało ekscytujące. Jednak na podstawie tychże rozważań można bezpośrednio wyprowadzić prymat s t r a t e g i i p r a g m a t y c z n e j (pragmatistischen Strategie) nad s t r a t e g i ą p l a t o ń s k ą (platonistischen Strategie), co prowadzi nas do pierwszego istotnego rozwiązania. Strategia pragmatyczna polega na badaniu praxis, względnie czynności, dzięki którym stosujemy pojęcia w sądach oraz relacjach wnioskowania. Strategia platońska wychodzi natomiast z założenia, iż proces u ż y c i a pojęć można wyjaśnić, opierając się o uprzednią znajomość ich pojęciowej z a w a r t o ś c i (begrifflichen Gehalt) (BRANDOM 2001: 12 n.). To jednak, według Brandoma, jest właśnie niemożliwe wtedy, gdy chodzi o roszczenia poznawcze (Erkenntnisansprüche) oraz ich uzasadnienie. Pojęcia zawsze będę stosowane w formie sądów oraz w aktach sądzenia. Bez sądów i bez powiązania sądów w procesie uzasadniania pojęcia są po prostu nieme. Nie wyrażają nic i nie pełnią żadnej roli w grze argumentacji. Są jak figury szachowe, które nie stoją już na szachownicy, a przez to też nie są niczym więcej niż wyrzeźbionym kawałkiem drzewa. Oznacza to tylko jedno: znaczenie pojęć jest całkowicie uzależnione od roli, jaką pełnią one w sądzie oraz w rozczłonkowanym dzięki sądom kontekście uzasadnień (Begründungzusammenhang) (BRANDOM 2001: 22, 56). Ta zaprezentowana tutaj idea semantycznego pragmatyzmu stanowi fundament dla tak zwanego r a c j o n a l i s t y c z n e g o oraz względnie i n f e r e n c j a l i s t y c z n e g o e k s p r e s y w i z m u Brandoma, którego koncepcję wyłożył on w swym głównym dziele pt. Making it explicit. Wyjaśniać coś w szczegółach (Etwas explizit machen) oznacza2, według Brandoma, po prostu stosować pojęcia (BRANDOM 2001: 18 n.). Jest to proces, w którym zostaje przedstawiony w sposób pojęciowy pewien stan rzeczy. Zatem Brandom nie ma tutaj na myśli procesu tożsamego z wyrażaniem uczuć w gestach bądź postaw w działaniu. Mówi raczej o r a c j o n a l n y m e k s p r e s y w i z m i e, tj. umiejętności opisywania w sposób p o j ę c i o w y czegoś, co najpierw możemy jedynie faktycznie (aktualiter) robić, chociażby grać na pianinie. Jest to również umiejętność podawania racji, które wyjaśnią, jak i dlaczego robimy coś właśnie tak, jak to robimy (BRANDOM 2001: 210 n.). W tym świetle ekspresywizm oraz inferencjalizm muszą wzajemnie się zazębiać, bowiem podczas gdy za sprawą ekspresywizmu wysuwa się na plan pierwszy mówienie, tj. zastosowanie pojęć 2 Bardzo trudno w zadowalający sposób przełożyć na język polski angielski zwrot Making it explicit bądź jego niemiecki odpowiednik Etwas explizit machen. Pojawiające się w nich określenie explicit / explizit wywodzi się z łacińskiego czasownika explicare lub form od niego pochodnych. Czasownik ten oznacza zaś przede wszystkim: „wyjaśniać", „rozkładać", „rozwikływać", „rozwijać". By te znaczenia - istotne z punktu widzenia projektu Brandoma - w miarę wiernie oddać, zdecydowaliśmy się na zwrot: „wyjaśniać coś w szczegółach" (przyp. tłum.). 518 Jürgen STOLZENBERG w sądach oraz związana z tym pewna propozycjonalna treść, to inferencjalizm z kolei odnosi się do roli odgrywanej przez te pojęcia w relacjach wnioskowania zachodzących pomiędzy sądami. W ten sposób koncepcja r a c j o n a l i s t y c z n e g o e k s p r e s y w i z m u Brandoma łączy ze sobą obie perspektywy: to, co możliwe do powiedzenia (Sagbare), jest wyjaśnione w szczegółach (explizit Gemachte), o ile znajduje się ono w kontekstach uzasadniających (BRANDOM 2001: 29 n.). Może ono służyć jako uzasadnienie bądź też samo potrzebować uzasadnienia, to znaczy posiada i n f e r e n c y j n ą d o n i o s ł o ś ć (inferentielle Signifikanz). Związana jest z nią d o n i o s ł o ś ć s p o ł e c z n a bądź inaczej k o m u n i k a c y j n a. Uzasadnienie lub roszczenie do wysuwanego wraz z sądem wymogu ważności stanowi pewną komunikacyjną, intersubiektywną praxis. Kiedy bowiem wysuwa się jakieś twierdzenie, daje się do zrozumienia, że nie czyni się tego wyłącznie dla siebie samego, to znaczy, że nie zobowiązuje się jedynie siebie do tego, by uznać prawdę tego twierdzenia i bronić jej na drodze argumentacji. Daje się do zrozumienia również, iż inni w procesach uzasadniania mogą stosować ich własne ustalenia, odnosząc się wówczas również do ustaleń poczynionych przez kogoś dla niego samego. Takie są właśnie podstawy procesu k o m u n i k a c j i ( BRANDOM 2001: 26, 215). Między osobami zachodzi uznawany obustronnie i odnoszący się do pewnej pomyślanej treści p r z e k a z uprawnień co do wymogów prawdziwościowych oraz ich uzasadnień, przez co ostatecznie inferencyjny ekspresywizm łączy się ze sferą k o m u n i k a c y j n e j p ra x i s. Tym sposobem został naszkicowany główny zarys filozofii Brandoma w jej najważniejszych i szczególnie interesujących w naszym kontekście rysach. W każdym razie są to przewodnie idee, zawarte w dwóch głównych jego dziełach. Należy jednak w tym miejscu poczynić jeszcze jedno istotne uzupełnienie, które dla obecnego kontekstu posiada centralne znaczenie. Odnosi się ono do pewnego motywu, o którym w świetle przeprowadzonych analiz właśnie teraz możemy wspomnieć. Mam tu na myśli rolę, jaką pełni podmiot wysuwający w sądzie twierdzenie i zgłaszający przez to zarazem określone roszczenia prawdziwościowe. Ową rolę podmiotu Brandom wyraża w zwrocie self-conscious self, który po raz pierwszy został użyty przez niego w jego interpretacji myśli Hegla (BRANDOM 1999; BRANDOM 2004). Jednak to nie Hegel - jak sądzi Brandom - lecz Fichte, jest tutaj właściwym oraz kompetentnym partnerem do rozmowy, co zostanie właśnie poniżej wykazane. II Na początek przedstawmy oraz skomentujmy pokrótce koncepcje self-consciousself Brandoma. Pod pojęciem tym filozof rozumie cechę osoby, wyrażającą się w jej pojmowaniu siebie jako p o d m i o t u z o b o w i ą z a ń (Subjekt von Verp519Fichte dzisiaj flichtungen) (BRANDOM 1999: 356; BRANDOM 2001: 210; BRANDOM 2004: 56). Zobowiązania, o których tutaj mowa, są rozumiane w szerokim sensie. Te bowiem, które podejmuje oraz przyjmuje na siebie podmiot, odnoszą się do norm związanych z zastosowaniem pojęć w sądach oraz z racjami dla zawartych w sądach roszczeń prawdziwościowych. W tym świetle świadomy siebie podmiot definiowany jest jako ten, który jest o d p o w i e d z i a l n y za swoje twierdzenia. Być w tym sensie odpowiedzialnym oznacza: uzasadniać w s p o s ó b a u t e n t y c z n y - a nie poprzez odwołanie się do obcych oraz zewnętrznych autorytetów - prawdę twierdzeń o stanach rzeczy oraz bronić jej przed stawianymi jej zarzutami. Przez to też jest się właściwie zobowiązywanym jedynie przez takie reguły i prawa, które nadaje się sobie samemu, względnie do których samego siebie się zobowiązuje (beigepflichtet), może zobowiązać się lub też musiałoby się zobowiązać. Brandom nazywa tę możliwość t e z ą o a u t o n o m i i (Autonomiethese) (BRANDOM 1999: 363). Niezbędne w tym miejscu są pewne dookreślenia. Autonomia, o której mówi Brandom, nie odnosi się pierwotnie do t r e ś c i reguł, to znaczy, że zawartość treściowa reguł nie zostaje wytworzona przez sam podmiot. Reguła powinna pozostać bez wątpienia niezależna wobec subiektywnego wyboru i uznania jej ważności. Tezę tę można określić jako t e z ę r e a l i s t y c z n ą, o ile realistycznym nazywamy bycie niezależnym od subiektywnego odniesienia oraz samo przez się bycie ważnym (BRANDOM 1999: 364). Jednakże reguła jest zasadniczo dopiero przez to wiążącą bądź obowiązującą dla jakiegoś świadomego siebie Ja, iż jako taka jest uznana (BRANDOM 1999: 363). Tę tezę z kolei możemy nazwać t e z ą i d e a l i s t y c z n ą. Dopiero obie powyższe tezy charakteryzują podmiotowość (Selbst)3, o której będzie mowa poniżej. Drugie doprecyzowanie odnosi się do statusu podmiotowości. Jeśli bowiem rzeczywiście mamy mówić o niezależności reguły od uznającego ją podmiotu, wówczas podmiot, który mamy tutaj na myśli, musi być r a c j o n a l n ą podmiotowością, tj. taką podmiotowością, która nie tylko umie podać subiektywne racje skłaniające ją do uznania pewnej normy, lecz także racje, ze względu na które może się ona również jej podporządkować oraz domagać się, by norma ta była tak samo wiążąca dla innych (anderen Selbst). Nie tyle zmienne skłonności oraz stany emocjonalne, a przez to też i wyprowadzone na ich postawie ogólne twierdzenia stanowią wiążące zasady, ile sama ratio (BRANDOM 2001: 210 n.). Dlatego zobowiązanie, o którym mówi Brandom, oznacza właściwie z o b o w i ą z a n i e w z g l ę d e m z a s a d y r a c j o n a l n o ś c i j a k o t a k i e j (Verpflichtung auf das Prinzip der Rationalität als solche). Zobowiązywać siebie samego do czegoś w imię zasady racjonalności jako takiej oznacza rozumieć siebie jako kogoś, kto potrafi się zdystansować wobec swych zmiennych, indywidualnych, prymarnych, 3 W ten sposób, tj. jako „podmiotowość", oddajemy niemieckie wyrażenie Selbst (przyp. tłum.). 520 Jürgen STOLZENBERG naturalnych potrzeb oraz skłonności i kto jednocześnie zdolny jest kierować się ogólnymi regułami. Regułami, co do których wie, że zostają w porównywalnych warunkach również przez innych uznane jako dla nich wiążące. W tak zdefiniowanym pojęciu racjonalnej podmiotowości można uznać ogólne, w analityczny sposób otrzymane standardy, to znaczy wymogi, które również dla wszystkich innych podmiotowości danej wspólnoty są ważne i przez nie uznane. Zatem podmiotowość manifestuje swoją autonomię właściwie nie w tym - jak widzi to Brandom - że podporządkowuje się pewnemu prawu, a bycie podporządkowanym przyjmuje na siebie, względnie uznaje. Jej autonomia wyraża się raczej w tym, iż podporządkowuje się prawu, które jednocześnie pojmuje nie tyle jako posiadające swe źródło w jakimś zewnętrznym oraz obcym autorytecie, jakiemu trzeba się podporządkować, lecz które swój początek bierze w rozumie. Właśnie ta racja stanowi fundament, ze względu na który zakłada się, że również dla innych podmiotów, uznających zasadę racjonalności za wiążącą dla siebie, zasada ta rzeczywiście jest wiążąca, względnie taką właśnie być powinna. Argument dla tak rozszerzonej tezy o autonomii może zatem zostać wyprowadzony z pojęcia rozumnej podmiotowości, dokładniej z pojęcia podmiotowości zobowiązującej się kierować zasadą racjonalności. Wynika z tego, że podmiotowość zobowiązana (względnie zobowiązująca się) do przestrzegania zasady racjonalności posiada również świadomość, iż inni mają prawo od niej wymagać (względnie rościć pretensję), aby rzeczywiście uznawała ona wiążący charakter tychże praw. Również ona ma prawo oczekiwać (względnie domagać się) tego samego od innych (BRANDOM 2001: 211, 215). Oznacza to jednak, że pojęcie racjonalnej podmiotowości jest również f u n d a m e n t e m komunikacyjnej praxis oraz intersubiektywnej zgody na wiążący charakter norm, o którym mowa była powyżej. Wraz z tym nasuwa się na myśl jeszcze jeden wątek, którego Brandom nie poruszył w swojej prezentacji. Wątek ten można określić jako p r y m a t n o r m a t y w n e j s a m o w i e d z y p r z e d k o m u n i k a c y j n ą p ra x i s. Wbrew pozorom bowiem powstaje między nimi pewna asymetria. Jest ona zawarta w rozszerzonej tezie o autonomii, która mówi, iż momentu uznania zobowiązania nie można scedować na innych (BRANDOM 1999: 363). Uznanie bowiem jest pewnym samozobowiązywaniem (Selbstverpflichtung), a to oznacza, że jest obowiązkiem mogącym czerpać swą moc jedynie z samego podmiotu i w odniesieniu tylko do niego. Inni nie mogą odciążyć mnie w akcie przyjmowania na siebie zobowiązania i dlatego można powiedzieć, że moment ten zupełnie nie przynależy do zakresu komunikacyjnej praxis: inni „nie posiadają żadnego autorytetu w kwestii uznania przeze mnie obowiązku" (BRANDOM 1999: 365). Dokładnie na tym polega prymat normatywnej samowiedzy i właśnie z tego względu jej zasada stanowi pojęciowy fundament związku obu członów teorii inferencjalistycznego ekspresywizmu i komunikacyjnej praxis. Jednak, tak jak 521Fichte dzisiaj zostało to już powiedziane wcześniej, Brandom nie podejmuje tej kwestii w swoim głównym dziele. Należy przy tym zwrócić uwagę na jeszcze jedną, kluczową kwestię, dotyczącą tego, w jaki sposób dokładniej opisać taką normatywną samowiedzę pod względem jej logicznej struktury, by móc uchwycić jej ważność jako zasady komunikacyjnej praxis. Making it explicit mogłoby być odczytywane jako zachęta do tego, by w formie filozoficznej teorii ująć implikacje zawarte w pojęciu normatywnej samowiedzy oraz jej kompetencjach. Łatwo dostrzec, że ów problem nie został wystarczająco rozwiązany za pomocą środków, którymi posłużył się Hegel. Według niego bowiem, struktura normatywnej samowiedzy może zostać zrozumiana wyłącznie dzięki pojęciu wzajemnego uznania, na co zwraca uwagę również Brandom (2004: 56 n.). Jednak Hegel nie rozpoznał - czego Brandom już nie dostrzegł - prymatu normatywnej samowiedzy wobec intersubiektywnego uznania, którego, jak można było zobaczyć, Brandom w istocie broni. W tym świetle właściwie to nie Hegel jest rzecznikiem tego typu koncepcji. Zdaje się, że może ona zostać podjęta lepiej przez jego kolegę po fachu, Fichtego. III W tym miejscu nasuwa się na myśl natychmiast teza Fichtego, mówiąca o tym, iż intersubiektywna, komunikacyjna praxis zakłada podmiot, który musi dysponować, jak wyjaśnia filozof: „pojęciami rozumu i wolności", a to oznacza z kolei, iż ów podmiot musi być, jak kontynuuje swe rozważania dalej Fichte: „istotą uzdolnioną pojęciowo (ein der Begriffe fähiges Wesen)" (FICHTE 1966: 345; FICHTE 1971: 36). Bez założenia tej pojęciowej kompetencji związane z nią roszczenia do ważności nie mogłyby być wzajemnie ani przypisywane, ani żądane, ponieważ zarówno one, jak i proces ich przypisywania byłyby całkowicie niezrozumiałe. Istota uzdolniona pojęciowo jest jednak tożsama z owym self-conscious-self, o którym traktował Brandom i które również właśnie z tego samego względu opisywał on jako podmiot zobowiązań względem norm związanych ze stosowaniem pojęć. A więc właśnie w tym miejscu byłby dany nam pewien argumentacyjny kontekst, który pozwoliłby zniwelować deficyt uzasadnienia zawarty w rozważaniach Brandoma. Gdy zwrócimy się z tymże zamiarem ku Fichteańskiemu tokowi argumentacji, ukaże się nam jeszcze jedno miejsce (Gelenkstelle), które pozwala skojarzyć filozofię Brandoma z rozważaniami Fichtego w sposób korzystny oraz owocny dla nich obu. Fichteańska teza dotycząca założenia zdolnej do tworzenia pojęć istoty wyprzedzającej komunikacyjną praxis, jest częścią metodycznego procesu, który zgodnie z kryterium Brandoma może być interpretowany jako program semantycznego pragmatyzmu albo też inferencjalistycznego ekspresywizmu. 522 Jürgen STOLZENBERG Decydujący punkt odróżniający przy tym od siebie obie koncepcje staje się zrozumiały oczywiście w świetle tego, iż nie chodzi tutaj o jakiekolwiek stany rzeczy, które zostają przedstawione za pomocą pojęć, z jakimi się je wiąże, lecz że świadomy siebie podmiot sam jest wyróżnionym stanem rzeczy, który zostaje przedstawiony w sposób pojęciowy. Właśnie to ma na myśli Fichte, gdy mówi o k o n i e c z n y c h w a r u n k a c h s a m o w i e d z y ( FICHTE 1966; FICHTE 1962: 330). Warunki te stanowią predykaty, które podmiot przypisuje sobie samemu na podstawie pojęć zawartych w sądach o sobie. Z kolei pojęcia, względnie utworzone z nich sądy, stanowią rezultaty procesów argumentacji, w których dopiero zostaje zdefiniowane zastosowanie oraz specyficzne znaczenie tych pojęć. O ile znaczenie pojęć, za pomocą których podmiot opisuje samego siebie, stanowi funkcję relacji wnioskowania, rozwijaną w tejże argumentacji, można mówić tutaj o s e m a n t y c z n y m p r a g m a t y z m i e, będącym fundamentem dla reprezentowanego przez Brandoma i n f e r e n c j a l i s t y c z n e g o e k s p r e s y w i z m u. W świetle tego można powiedzieć, iż to, czym ze swej istoty j e s t świadomy siebie samego podmiot, odsłania się w tym, co o n r o b i, gdy stosuje pojęcia jako predykaty w wydawanych o sobie samym i stosowanych do siebie samego sądach. Możliwość przeprowadzania tejże czynności wynika z pojęcia podmiotowości, o ile postrzegana jest ona jako uzdolniona pojęciowo bądź, jak to wyraził Fichte, jako i n t e l i g e n c j a (Intelligenz). Z tejże perspektywy motto Brandoma: Making it explicit stanowiłoby pewne swobodne sformułowanie Fichteańskiego programu historii samowiedzy (CLAESGES 1974; STOLZENBERG 2003: 93–113). Trzeba zapytać, czy Brandom mógłby przyłączyć się do powyższego programu. Istnieją rzeczywiście powody, by założyć, iż mógłby on sympatyzować z tymże programem. Pod tytułem self-consciousness and self-constitution rozwijał on kwestię „historyczności samoświadomej z natury istoty (wesentlich selbstbewusster Wesen)" (BRANDOM 2004: 47 n.). Jednak kwestię tego, na czym zasadza się pojęcie podmiotowości i co oznacza posiadanie pewnej sukcesywnie rozwijającej się koncepcji siebie (Selbstkonzeption), Brandom próbował wyjaśnić, powracając oczywiście do Hegla i uwzględniając ż y c z e n i a oraz strukturę u z n a n i a. Właśnie tutaj kolejny raz staje się wyraźny wspomniany już deficyt zawarty w jego rozważaniach, bowiem zwracając się w stronę Hegla, pomija on tym samym tę koncepcję podmiotowości, jaka leży u podstaw akcentowanej przez niego tezy o autonomii, która jako taka powinna stanowić fundament relacji uznania. Przez to też po raz wtóry należałoby przyznać pierwszeństwo Fichtemu w o b e c Hegla. Z kolei Brandom wprawdzie nie musi okazać się tutaj zaraz fichteanistą, ale przynajmniej pewnym sympatykiem Fichtego, zwłaszcza jeśli da się pokazać, iż gotowa postać jego tezy o autonomii oraz leżąca u jej postaw konkretna koncepcja podmiotowości mogą być rozumiane zgodnie z modelem preferowanego przez niego ekspresywizmu. W rzeczy samej możliwe jest to do wykazania. 523Fichte dzisiaj IV Koncepcja podmiotowości Brandoma, leżąca u podstaw jego tezy o autonomii, dotyczy własności podmiotu, wyrażającej się w jego zobowiązywaniu się względem zasady racjonalności, byciu tego świadomym oraz czynieniu tej zasady ogólnie przyjętą zasadą swego myślenia oraz działania. Zobowiązywać się względem zasady racjonalności oznacza uznawać wymóg mogącego podlegać uniwersalizacji uzasadniania wszystkich swoich twierdzeń. Z Fichteańskiej perspektywy byłby zatem w tym przypadku wymieniony logicznie pierwszy, realny predykat, który przypisuje sobie samemu świadomy siebie podmiot, aby dysponować pojęciem siebie samego, dzięki czemu może on następnie ujmować siebie jako realny przedmiot bądź obiekt świadomości. Z powyższym wiąże się kolejna konsekwencja, a mianowicie taka, iż ów pierwszy predykat wyjaśnia w szczegółach (explizit macht) oraz pozwala ująć w formę pojęć jedynie to, co stanowi podstawową konstytucję racjonalnej podmiotowości. Z kolei to wyjaśnienie można byłoby opisać i rozumieć w ten sposób, iż wraz z aktem uznania tego wymogu racjonalności zostaje zrealizowane i uznane nie coś obcego, z zewnątrz danego podmiotowości, lecz raczej coś, co dotyczyłoby jej własnej wewnętrznej, podstawowej konstytucji, czyniącej podmiotowość realnym obiektem jej świadomości. Skierowany ku niej wymóg racjonalności zobowiązywałby do wyjaśnienia w szczegółach (explizit zu machen) podstawowej konstytucji podmiotowości, uznania tej konstytucji za wiążącą oraz urzeczywistnienia jej we wszelkim działaniu oraz myśleniu. Na tym polegałby logicznie pierwszy warunek samowiedzy. Tymi rozważaniami został poniekąd naszkicowany schemat pierwszego rozdziału historii samowiedzy à la Fichte. Aby historię tę ożywić argumentami, można powiedzieć przynajmniej następującą rzecz. Kto rozumie siebie jako racjonalną podmiotowość, rozumie siebie nie tylko jako podmiotowość pojedynczą, indywidualną. Ideę, jaką podmiotowość o sobie posiada oraz podtrzymuje, można nazwać ideą ogólną. W tym sensie Fichteańska idea Ja odnosi się nie tylko do tego podmiotu, który właśnie ją myśli (vollzieht). Ten, kto konkretnie ją myśli, rozumie siebie - by nawiązać w tym miejscu do koncepcji Thomasa Nagela - wprawdzie jako indywidualną podmiotowość, ale jednocześnie jako jedną pośród mnóstwa innych podmiotowości, dokładnie jako jedną pośród wszystkich. Właśnie tutaj zawiera się pełen sens Fichteańskich rozważań na temat charakteru Ja (Ichheit) czy też rozumności (Vernünftigkeit) (FICHTE 1966: 313). Ponadto powyższa myśl zawiera pewien dodatkowy oraz decydujący element. Ten bowiem, kto myśli siebie jako jednego p o ś r ó d w s z y s t k i c h, dysponuje oczywiście pojęciową kompetencją, która pozwala mu pod pewnym ogólnym względem pojąć samego siebie. Ta pojęciowa kompetencja wyraża się w sposób prymarny oraz najistotniejszy w tym, iż umożliwia racjonalnej podmiotowości jako takiej - i tutaj wprowadzam kolejny raz sformułowanie Fichtego - by 524 Jürgen STOLZENBERG dokonywała ona refleksji nad samą sobą (über sich selbst zu reflektieren). O ile będzie to miało miejsce, wówczas podmiotowość ujmie siebie pod postacią pojęcia. Jednakże na początku historii samowiedzy jako zawartość takiego pojęcia dostępny jest dla podmiotowości jedynie wspomniany ogólny charakter Ja, względnie rozumność. Oznacza to, że podmiotowość określa siebie w refleksji nad sobą poprzez zastosowanie względem siebie pojęcia, którego treść dokładnie na tym zastosowaniu polega. To z kolei jest możliwe dzięki temu, iż podmiotowość logicznie odróżnia od siebie pojęcie, którego jest przedmiotem, ale jednocześnie z wnętrza tej występującej między nią a pojęciem odmienności odnosi je do siebie jako przedmiotu tego pojęcia, a przez to uznaje je również za w i ą ż ą c e. Z racji tego, że podmiotowość czyni właśnie w ten sposób, możliwe staje się wydobycie refleksyjnej koncepcji siebie (Selbstkonzeption), w której i przez którą ona konstytuuje dopiero siebie jako pewną realną podmiotowość. Owa koncepcja siebie polega na tym, że podmiotowość uzyskuje wyjaśnione w szczegółach (expliziten) p o j ę c i e f o r m y swej istotowej konstytucji, które podmiotowość uznaje za wiążącą normę dla swego myślenia oraz działania. Treść owej koncepcji nie jest niczym innym niż formą rozumności czy też rozumnej ogólności. Uwzględniwszy tę perspektywę, można powiedzieć, że dla podmiotowości jej własna istota staje się uniwersalną regułą bądź prawem, któremu się ona podporządkowuje. Prawo to jest uznaniem wymogu racjonalności, względnie rozumnej ogólności. Taki właśnie jest sens tezy o autonomii, od której wychodził w swych rozważaniach Brandom. Oznacza ona: poddanie się prawodawstwu (Gesetzlichkeit), którego źródło posiada się w sobie samym, przez to, że owo bycie podporządkowanym uznaje się w odniesieniu do siebie samego (BRANDOM 1999: 363 n.). Treść prawodawstwa (Gesetzlichkeit) stanowi rozumność jako taką. Temat drugiego rozdziału szkicowanej tutaj historii samowiedzy odnosiłby się do relacji uznania, której tematykę podjął Brandom (2004: 67 n.). Należy postawić pytanie, na czym mógłby polegać argument, na fundamencie którego można byłoby zrozumieć znaczenie oraz zastosowanie pojęcia wzajemnego uznania. Z perspektywy myślenia Fichtego ów argument można byłoby skonstruować w następujący sposób. Jeśli podmiotowość nie powinna indywidualnie, wyłącznie w całkowicie formalnym aspekcie, myśleć idei Ja, lecz miałaby posiadać o swej indywidualności także pojęcie określone pod względem treści - co jest nieodzowne w świetle koncepcji istoty uzdolnionej pojęciowo - wówczas musi ona posiadać możliwość rozwinięcia tegoż pojęcia. Oznacza to, że musi ona swój charakter Ja realizować oraz poświadczać pod pewnym treściowo określonym względem ( FICHTE 1966: 340 n.). Tymczasem z logicznych powodów nie może sama z siebie tego osiągnąć. Jest ona bowiem dopiero zaledwie w owym formalnym względzie określona jedynie jako Ja. Wszak jako taka jest ona zawsze określona jako jedna pośród wielu. Jeśli zatem jej autonomia ma pozostać chroniona, wów525Fichte dzisiaj czas jej indywidualność nie może być determinowana poprzez odniesienie do innych, mimo że może oraz musi ona rozwijać się w odniesieniu do nich, gdyż rozumie siebie jako z natury istniejącą pośród innych. Z tego powodu odniesienie do innych powinno stanowić zarazem obszar, wewnątrz którego podmiotowość może się indywidualizować. To z kolei staje się możliwe wówczas, gdy zostanie otworzona przed nią pewna przestrzeń możliwości, pomiędzy którymi może ona swobodnie dokonywać wyboru, przy czym ów wybór musi być zawsze podejmowany z uwzględnieniem obecności w tej przestrzeni innych. Z uwagi na jej autonomię wydarzenie to nie może nigdy mieć charakteru wymuszenia ze strony innych, lecz może dokonywać się tylko na sposób wystosowywanego względem niej zaproszenia, wymogu bądź wezwania do wolnego wyboru (FICHTE 1966: 342). By wezwanie to rozumieć i je realizować konieczne jest uznanie innych jako istot w tym samym stopniu rozumnych oraz zdolnych do indywidualizowania się, tj. jako istot, do których można skierować takie wezwanie. Byłby to argument uzasadniający treść i użycie pojęcia wezwania. Pojęcie to stanowi fundament Fichteańskiej teorii intersubiektywnego uznania i dzięki temu może zarazem obowiązywać ono jako kolejny warunek samowiedzy. Na tle powyższych rozważań pozwolę sobie powiedzieć, powracając po raz kolejny do Nagela, iż racjonalna podmiotowość odnajduje we własnym wnętrzu ogólne standardy, które pozwalają jej wyjść poza samą siebie i obrać pewien leżący poza nią punkt, który uznaje ona jako dla siebie wiążący. Poza tym jest ona zdolna do wytworzenia indywidualizującej koncepcji siebie, dla której konstytutywne jest odniesienie do innych (NAGEL 1999: 173). Właśnie w tym upatrywali zarówno Nagel i Brandom, jak również Fichte rzeczywistość wolności. Jak trafnie wyraził to Nagel: „Od naszej wolności nie możemy się uchylać" (NAGEL 1999: 174). Nie możemy od wolności uciekać, ponieważ - i o ile - rozumiemy siebie jako racjonalną, świadomą siebie istotę. Ujęcie tej intuicji w formę teorii, która pozwala w sposób konstruktywny dołączyć ją do współczesnych projektów teoretycznych, jest sensem systematycznie zorientowanej pracy nad F i c h t e m d z i s i a j. Z języka niemieckiego przełożyli Monika ADAMCZYK* i Wojciech HANUSZKIEWICZ** * Kraków, Uniwersytet Pedagogiczny. E-mail: [email protected] ** Kraków, Uniwersytet Pedagogiczny. E-mail: [email protected] 526 Jürgen STOLZENBERG BIBLIOGRAFIA BRANDOM, Robert B. (1994): Making it explicit: reasoning, representing and discursive commitment. Cambridge: Harvard University Press. Niem. BRANDOM, Robert B. (2000): Expressive Vernunft. Begründung, Repräsentation und diskursive Festlegung. Przeł. Eva GILMER i Hermann VETTER. Frankfurt am Main: Suhrkamp. Cytowano według przekładu niemieckiego. BRANDOM, Robert B. (1999): Some pragmatist themes in Hegel's idealism: negotiation and administration in Hegel's account of the structure and content of conceptual norms. European Journal of Philosophy 7(2), 164–189. Niem. BRANDOM Robert B. (1999): Pragmatische Themen in Hegels Idealismus. Unterhaltung und Verwaltung der Struktur und des Gehalts in Hegels Erklärung begrifflicher Normen. Deutsche Zeitschrift für Philosophie 47 (3), 355–381. Cytowano według przekładu niemieckiego. BRANDOM, Robert B. (2000): Articulating reasons: an introduction to inferentialism. Cambridge: Harvard University Press. Niem. BRANDOM Robert B. (2001): Begründung und Begreifen. Eine Einführung in den Inferentialismus. Przeł. Eva GILMER. Frankfurt am Main: Suhrkamp. BRANDOM, Robert B. (2004): Selbstbewusstsein und Selbst-Konstitution. [W:] Christoph HALBIG i Michael QUANTE (red.): Hegels Erbe. Frankfurt am Main: Suhrkamp, 46–77. CLAESGES, Urlich (1974): Geschichte des Selbstbewusstseins: Der Ursprung des spekulativen Problems in Fichtes Wissenschaftslehre von 1794–95. Den Haag: Nijhof DOYÉ, Sabine i ABE, Noriko (1993): J. G. Fichte-Bibliographie (1968–1992/93). Amsterdam–Atlanta: Rodopi. FICHTE, Johann G. (1966): Grundlage des Naturrechts nach Prinzipen der Wissenschaftslehre. [W:] Reinhard LAUTH, Erich FUCHS i Hans GLIWITZKY (red.): Johann Gottlieb Fichte-Gesamtausgabe der Bayerischen Akademie der Wissenschaften. Stuttgart – Bad Connstatt: Frommann, 313-460. JÜRGENS, Andreas (2005): Johann Gottlieb Fichte Biographie 1993–2005, http://fb9-3. zmml.uni-bremen.de/fileadmin/redak_philo/Idealismus_Biographien/Fichte-Bibliographie_1993-2005.pdf (dostęp: 25.10.2013). NAGEL, Thomas (1999): Das letzte Wort. Übers. Joachim Schulte. Stuttgart: Reclam. STOLZENBERG, Jürgen (2003): Geschichte des Selbstbewusstseins. Reinhold - Fichte - Schelling. Internationales Jahrbuch des Deutschen Idealismus / International Yearbook of German Idealism 1, 93-113. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Journal of Social Ontology 2020; 5(2): 205–227 Article Matthew Andler Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method https://doi.org/10.1515/jso-2019-0033 Abstract: Here, I examine the epistemic relation between beliefs about the nature of sexual orientation (e.g. beliefs concerning whether orientation is dispositional) and beliefs about the taxonomy of orientation categories (e.g. beliefs concerning whether polyamorous is an orientation category). Current philosophical research gives epistemic priority to the former class of beliefs, such that beliefs about the taxonomy of orientation categories tend to be jettisoned or revised in cases of conflict with beliefs about the nature of sexual orientation. Yet, considering the influence of ideology on beliefs about socially significant phenomena, I argue for an epistemic reversal. Keywords: Sexual Orientation; Ideology; Methodology. What is sexual orientation? This important question about the nature of sexual orientation has been of central interest to philosophers working on the social ontology of sexuality. We are also interested in the taxonomy of sexual orientation categories. What are the sexual orientation categories? Perhaps the socially dominant taxonomy is correct. Or, maybe we ought to endorse an alternative taxonomy. In the social ontology of sexuality, beliefs about the nature of sexual orientation are generally given epistemic priority in relation to beliefs about the taxonomy of orientation categories. I refer to this treatment of the epistemic relation between beliefs about the nature of sexual orientation and beliefs about the taxonomy of orientation categories as the orientation-first view. In this paper, I argue that we ought to reject the orientation-first view in favor of the taxonomy-first view, which gives beliefs about the taxonomy of orientation categories epistemic priority in relation to beliefs about the nature of sexual orientation. In effect, I Matthew Andler, University of Virginia, Charlottesville, VA, USA, e-mail: [email protected] Open Access. © 2020, Matthew Andler, published by De Gruyter. This work is licensed under the Creative Commons Attribution 4.0 Public License. 206 Matthew Andler aim to reverse the epistemic order of a recently sprouted sub-field of philosophical inquiry. My argument for the taxonomy-first view proceeds as follows. In the first section, I explicate the distinction between the orientation-first and taxonomyfirst views. In the second section, I provide a dialectical reason to endorse the taxonomy-first view. In particular, I discuss a recent debate between Robin Dembroff and Esa Díaz-León about the nature of sexual orientation (Dembroff 2016; DíazLeón forthcoming). And I argue that while Dembroff and Díaz-León's endorsement of the orientation-first view generates an impasse, the taxonomy-first view allows the dialectic to move forward. In the third section, I provide an independent argument for the taxonomy-first view by considering the influence of ideology on beliefs related to the nature and taxonomy of social properties. 1 The Orientation-First vs. Taxonomy-First Views of Sexual Orientation In this section, I will explicate the orientation-first and taxonomy-first views of sexual orientation by distinguishing orientation facts from orientation taxonomy facts (Section 1.1), before describing how each view understands the epistemic relation between these two types of facts (Section 1.2). And I will note that the orientation-first view is endorsed in recent work on the metaphysics of sexual orientation (Section 1.3). 1.1 Orientation Facts and Orientation Taxonomy Facts Orientation facts are facts about the nature of sexual orientation. With Díaz-León, let us suppose that sexual orientation is a property (Díaz-León forthcoming). The property of sexual orientation is instantiated in many persons, but it is not instantiated in sedimentary rocks, ferns, or prime numbers. Now, what is the nature of the property of sexual orientation? Answering this question will yield the orientation facts. For example, if either Dembroff or Díaz-León's theory of sexual orientation is correct, it is an orientation fact that orientation is a dispositional property. As I will discuss below, if Díaz-León's analysis is correct, it is an orientation fact that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of being disposed to have certain sexual desires (Díaz-León forthcoming). In contrast, if Dembroff's analysis is correct, it is an orientation fact that individuals instantiate the Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 207 property of sexual orientation in virtue of being disposed to engage in particular sexual behaviors (Dembroff 2016, p. 18). In order to gain additional traction on the concept of orientation facts, let us consider facts about the nature of race.1 Many persons have a race, unlike metamorphic rocks, seaweed, and composite numbers. Here, I will highlight two competing theories about the nature of race. On Quayshawn Spencer's view, individuals have a race in virtue of being a member of a "human population partition," i.e. a genetically significant division in the species homo sapiens (Spencer 2014, p. 1029–1032). In contrast, Sally Haslanger holds that individuals have a race in virtue of occupying a particular type of social position, more specifically: in virtue of being socially subordinated or privileged on the basis of perceived geographical ancestry.2 In contrast to orientation facts, orientation taxonomy facts include facts about what categories are orientation categories. For example, it is a fact about the taxonomy of orientation categories that woman is not an orientation category. My enduring admiration notwithstanding, I will even hazard to claim that there is no orientation category that corresponds to being exclusively attracted to Madonna. As will become important below, Díaz-León holds that homosexual, heterosexual, and bisexual are orientation categories, while Dembroff endorses a revisionary taxonomy that includes categories such as woman-oriented and female-oriented. Here, it will be useful to continue the analogy with race. In addition to facts about the nature of race, there are facts about the taxonomy of race categories.3 It is evident that lawyer and U.S. Citizen are not race categories. So, what are the race categories? Haslanger holds that taxonomies of race categories vary across social milieus (Haslanger 2012b, p. 308). For example, on Haslanger's view, the taxonomy of race categories in early twentieth-century London is distinct from the mid-century taxonomy in Germany. Haslanger holds that, in the contemporary US, the taxonomy includes (at least) the categories of White, Black, Asian, and Latinx (Haslanger 2012b, p. 306). In contrast, Spencer holds that the taxonomy of race categories has remained constant across recent evolutionary 1 Facts about the nature of race and sexual orientation belong to a broader class of facts, viz., analysis facts. That is, orientation facts are analysis facts about sexual orientation. And facts about the nature of race are analysis facts regarding race. I note this commonality on account of analogies to be drawn between facts related to race and sexual orientation. 2 See esp. Haslanger (2012a) and Haslanger (2012b). 3 Note that facts about the taxonomies of orientation and race categories belong to yet another broader class of facts, viz., taxonomy facts. Taxonomy facts about sexual orientation are orientation taxonomy facts. And taxonomy facts about race are race taxonomy facts. (For ease of expression, I will often simply use the phrase "taxonomy fact" and allow context to indicate whether the taxonomy fact under discussion relates specifically to sexual orientation or race.) 208 Matthew Andler history, and the taxonomy exhaustively includes the following categories: African, Caucasian, East Asian, American Indian, and Oceanian (Spencer 2014, p. 1030). Note that Spencer's categories are (more than lexically) distinct from Haslanger's categories. For example, Spencer categorizes Middle Eastern and South Asian individuals as Caucasian. But for Haslanger, the category White does not (at least straightforwardly) include Middle Eastern and South Asian individuals. 1.2 The Epistemic Relation Between Orientation Facts and Orientation Taxonomy Facts The orientation-first and taxonomy-first views are distinguished by their answers to the following question: what is the epistemic relation between orientation facts and orientation taxonomy facts? The orientation-first view holds that beliefs about the nature of sexual orientation have epistemic priority relative to beliefs about the taxonomy of orientation categories. And the taxonomy-first view holds the reverse. In order to cash out the notion of epistemic priority, suppose that, at T1, I believed that Doggo is a dog, and I also believed that it is metaphysically impossible to have a non-veridical perceptual experience. At T2, I had a perceptual experience in which Doggo's ear was damaged, revealing part of a computer chip and some sleek mechanisms, and I formed the belief that I perceived (veridically or otherwise) that Doggo is composed of robot parts. For the purpose of example, let us hold fixed this belief about my perceiving Doggo to be composed of robot parts, and suppose that – given this belief – there is a conflict between the belief that Doggo is a dog and the belief that it is metaphysically impossible to have a non-veridical perceptual experience. At T3, what ought I to believe? Perhaps I ought to retain the belief that Doggo is a dog and revise the belief that it is metaphysically impossible to have a nonveridical perceptual experience (such that, e.g. I come to believe that it is merely unlikely that any given perceptual experience is non-veridical). Alternatively, perhaps I ought to jettison or revise the belief that Doggo is a dog. I would not rule on what the norms of belief require in this case. If the belief that Doggo is a dog has epistemic priority in relation to the belief that it is impossible to have a non-veridical perceptual experience, then I ought to retain the former belief and jettison or revise the latter. And the reverse holds if the latter belief has epistemic priority in relation to the former. Or, perhaps both beliefs ought to be revised, in which case neither has epistemic priority in relation to the other. The point of this Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 209 toy (poodle) example can be expressed as follows: belief B has epistemic priority in relation to belief B1 if and only if, in the case of conflict, belief B ought to be retained and belief B1 ought to be jettisoned or revised. However, as will become evident below, the taxonomy-first view concerns the epistemic priority of beliefs of a certain class in relation to beliefs of another class. We might capture this with a modification to the above formulation: beliefs that are members of class C have epistemic priority in relation to beliefs that are members of class C1 if and only if, in the case of conflict, the class C belief ought to be retained and the class C1 belief ought to be jettisoned or revised. Yet, that formulation will be unduly strict for the purpose of explicating the taxonomy-first view of sexual orientation. Instead, what is important is a generic generalization: class C beliefs have epistemic priority in relation to class C1 beliefs just in case, as a matter of generic generalization, in the case of conflict, class C beliefs ought to be retained and class C1 beliefs ought to be jettisoned or revised. For example, it is plausible that an agent's beliefs about their occurrent mental states have this sort of epistemic priority in relation to their beliefs about the external world. Here, as a matter of generic generalization, an agent's beliefs about their occurrent mental states ought to be retained in the case of conflict with beliefs about the external world. Notably, the above formulation of epistemic priority appeals quite broadly to norms of belief, that is, norms about what an agent ought to believe. This gloss is in the interest of neutrality. Here, I do not aim to assess whether the norms of belief are explained by a universally-demanding norm of rationality; there is a tradition in feminist epistemology critiquing the idea.4 Neither do I aim to assess whether the norms of belief are purely epistemic; in addition to evidential reasons, there might be moral reasons to retain, revise, or jettison beliefs.5 Instead of searching precisely for what the norms of belief involve, what matters in the context of this paper is finding what they demand. (In case that seems impracticable, note an analogy to the moral case. Even without complete knowledge of the correct moral theory, it is plausible that agents can know whether an action is right or wrong.) To further clarify the distinction between the orientation-first and taxonomy-first views, it will be useful to continue the analogy with race. As noted above, Haslanger and Spencer endorse significantly different theories about the nature of race and the taxonomy of race categories. Importantly, Haslanger 4 See esp. Haraway (1988). In case it seems that I have taken the theoretical virtue of neutrality too far, note that Haraway (1988) strongly rejects epistemic relativism. 5 See esp. Basu (2019). 210 Matthew Andler and Spencer also have significantly different views about the epistemic relation between beliefs about the nature of race and beliefs about the taxonomy of race categories. Haslanger's analysis of race relies on the belief that the taxonomy of race categories in the contemporary US includes the categories of Black, White, Asian, and Latinx. On this point, she claims: We can all confidently identify members of different races. Martin Luther King, Nelson Mandela, Malcolm X, Toni Morrison, Oprah Winfrey, W. E. B. DuBois, Kofi Annan, Thabo Mbeki (insert here your choice of various friends and relatives) are Black. George Bush, Arnold Schwarzenegger, Margaret Thatcher, Golda Meir, Bertrand Russell, Vincent Van Gogh (insert here your choice of various friends and relatives) are White. Similar lists can be constructed for Asians, Latino/as, and other groups usually considered races. But if this is the case, then the terms "Black" and "White" pick out the best fitting and most unified objective type of which the members of the list are paradigms – even if I can not describe the type or my beliefs about what the paradigms have in common are false (Haslanger 2012b, p. 306). The idea that Black, White, Asian, and Latinx are race categories is bedrock in Haslanger's analysis. From here, Haslanger's task is to analyze the categories. Haslanger argues that – notwithstanding any appearance to the contrary – the categories Black, White, Asian, and Latinx do not correspond to natural kinds (Haslanger 2012b, p. 306–307).6 Instead, she argues that the race categories correspond to certain social positions. In the context of this paper, it is not important to dive into the details of Haslanger's social position analysis of race. Here, my point is that Haslanger gives beliefs about the taxonomy of race categories epistemic priority in relation to beliefs about the nature of race. For Haslanger, if an otherwise plausible theory of the nature of race has the result that Latinx is not a race category, that is reason to reject the theory of the nature of race – it is not reason to jettison the belief that Latinx is a race category.7 6 See also Haslanger (2012a) and Haslanger (2012c). 7 As Latinx might be interpreted as an ethnicity, perhaps this interpretation of Haslanger is too strong. In that case, here is a less controversial (although, more complex) statement of the point: for Haslanger, if an otherwise plausible theory of the nature of race has the result that Black is not a race category, that is reason to reject the theory of the nature of race – it is not reason to jettison the belief that Black is a race category. Notice, however, that Spencer denies that Black is a race category. Instead, for Spencer, African is a race category. This is not merely a linguistic difference. Black and African are different categories. On Haslanger's taxonomy, Nelson Mandela and Barack Obama are both Black. In contrast, Spencer's taxonomy plausibly has the result that Nelson Mandela is African, while Barack Obama is mixed race (African and Caucasian). Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 211 In contrast, Spencer gives beliefs about the nature of race epistemic priority in relation to beliefs about the taxonomy of race categories. As noted above, Spencer holds that race is a feature of human population genetics. More precisely, Spencer holds that "race" refers to a set containing the five most genetically significant human population partitions (Spencer 2014, p. 1026–1029). This theory of the nature of race is bedrock for Spencer. With his genetic theory of race at hand, Spencer asks: what are the five most genetically significant human population partitions? Considering the empirical data, Spencer concludes that we ought to endorse "the Blumenbach partition," which exhaustively includes the categories discussed in the previous sub-section: African, Caucasian, East Asian, American Indian, and Oceanian (Spencer 2014, p. 1030). Although Spencer is interested in correlations between the Blumenbach categories and our ordinary categories, he allows that there are significant differences between the taxonomies. For example, Spencer notes that Latinx does not neatly correspond to any of the Blumenbach categories (Spencer 2014, p. 1033). Although Spencer does not say precisely how he handles this "mismatch" between the Blumenbach categories and our ordinary categories, he denies that Latinx is a race category.8 Here, my point is that Spencer gives beliefs about the nature of race epistemic priority in relation to beliefs about the taxonomy of race categories. For Spencer, if an otherwise plausible theory of the taxonomy of race categories leads to the result that race is not a feature of human population genetics, that is reason to reject the theory of the taxonomy of race categories – it is not reason to jettison the belief that race can be analyzed in terms of human population genetics. By analogy with the epistemologies of Haslanger and Spencer's theories of race, we can explicate the difference between the orientation-first and taxonomy-first views of sexual orientation. The orientation-first view holds that, as a matter of generic generalization, in the case of conflict, beliefs about the nature of sexual orientation ought to be retained and beliefs about the taxonomy of orientation categories ought to be jettisoned or revised. In contrast, on the taxonomy-first view, as a matter of generic generalization, in the case of conflict, beliefs about the taxonomy of orientation categories ought to be retained and beliefs about the nature of sexual orientation ought to be jettisoned or revised. 8 It seems that Spencer must hold that Latinx individuals are members of a single Blumenbach category or that Latinx individuals are "mixed race" (across Blumenbach categories). Spencer (2014) responds to an objection that holds that Blumenbach categories and ordinary categories are "mismatched." 212 Matthew Andler Of course, that is all quite schematic.9 In order to flesh out this outline, we will need an example of inconsistent beliefs about the nature of sexual orientation and the taxonomy of orientation categories. (That is, we will need an example analogous to the following inconsistent beliefs about the nature of race and the taxonomy of race categories: race is a feature of human population genetics, and Latinx is a race category.) In section two, I will provide further traction on the orientation-first and taxonomy-first views by explicating how Dembroff and Díaz-León's theories of the nature of sexual orientation are inconsistent with (different) beliefs about the taxonomy of orientation categories, before considering how the orientation-first and taxonomy-first views recommend handling these inconsistencies. With the distinction between the orientation-first and taxonomy-first views of sexual orientation at hand, I move to consider Dembroff and Díaz-León's treatment of the epistemic relation between orientation facts and taxonomy facts. 1.3 Dembroff and Díaz-León's Endorsement of the Orientation-First View The work of Dembroff and Díaz-León is a touchstone in the social ontology of sexuality. Díaz-León seems to follow Dembroff's stated methodology (Díaz-León forthcoming), which Dembroff describes as follows: [This paper's] target is twofold: (i) the everyday concept of sexual orientation, and (ii) the corresponding concepts associated with the taxonomy of sexual orientation (e.g. gay, straight). These concepts are highly interwoven, since the concept of sexual orientation constrains the taxonomy [...] My project sets out to engineer a revised concept of sexual orientation that implies a new taxonomical schema of sexual orientation (Dembroff 2016, p. 2). Here, Dembroff holds that the analysis of sexual orientation constrains the analysis of the taxonomy, but they do not mention the reverse. Additionally, Dembroff claims that the concept of sexual orientation "implies" a taxonomy of orientation categories (Dembroff 2016, p. 2, 4). To clarify, the orientation-first view does not require remaining agnostic about the taxonomy of orientation categories until settling on a theory of the 9 As a point of clarification, note that the distinction between the taxonomy-first view and the orientation-first view cuts across the distinction between methodological conservatism and methodological liberalism. That is because a methodology might be conservative/liberal with respect to beliefs about taxonomy facts and/or beliefs about orientation facts. Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 213 nature of sexual orientation. Indeed, Díaz-León and Dembroff consider the merits of various taxonomies in developing their analyses of sexual orientation. Instead, what is important to the orientation-first view is the claim that beliefs about the nature of sexual orientation generally ought to be preferred in the case of conflict with beliefs about the taxonomy of orientation categories. While I aim to have shown that Díaz-León and Dembroff endorse the orientation-first view, my interpretation is open to the following complication. There is a difference between Díaz-León and Dembroff's stated methodologies, on the one hand, and the methodological parameters under which their arguments proceed, on the other. And there is a worry that I have unduly highlighted the former. I deny that I have focused on Díaz-León and Dembroff's stated methodologies at the expense of misinterpreting the methodologies that they actually employ. Yet, even if that were the case, it would still be an interesting result if Díaz-León and Dembroff had reason to endorse the taxonomy-first view, contra their stated methodologies. More importantly, as will become evident in the following sections, the question of whether we ought to endorse an orientation-first or taxonomy-first view of sexual orientation is of general significance to research on the social ontology of sexuality. 2 The Dialectical Consequences of the Orientation-First and Taxonomy-First Views In this section, I outline a recent debate between Dembroff and Díaz-León about the nature of sexual orientation (Section 2.1), argue that Dembroff and DíazLeón's endorsement of the orientation-first view generates an impasse (Section 2.2), and describe how the taxonomy-first view can resolve the impasse in the debate (Section 2.3). Additionally, I answer an objection to this argument for the taxonomy-first view (Section 2.4). Here, note that the dialectical force of the taxonomy-first view provides reason to endorse it. This is the case for the following two reasons. First, although some dialectics close with an impasse, that would be a strange result at this point in the debate between Dembroff and Díaz-León. Social metaphysicians have just begun discussing the nature of sexual orientation. Moreover, Dembroff and DíazLeón share a queer perspective on the topic of orientation. Accordingly, it seems unlikely that the debate would have already reached an irresolvable impasse. Second, I join Dembroff and Díaz-León's ameliorative project, which aims to produce sexual orientation concepts that – if deployed in our milieu – would 214 Matthew Andler have beneficial social and political effects.10 And the impasse between Dembroff and Díaz-León is an obstacle to our shared ameliorative aims. For these reasons, we should search for ways to advance the dialectic. 2.1 The Debate between Dembroff and Díaz-León In their groundbreaking work on sexual orientation, Dembroff argues for the following analysis of sexual orientation, which they refer to as bidimensional dispositionalism: A person S's sexual orientation is grounded in S's dispositions to engage in sexual behaviors under the ordinary condition[s] for these dispositions, and which sexual orientation S has is grounded in what sex[es] and gender[s] of persons S is disposed to sexually engage under these conditions (Dembroff 2016, p. 18). Dembroff's analysis holds that the property of sexual orientation is dispositional, behavior-based, relative to both sex and gender, and thinly-relational. In turn, I will work through these aspects of bidimensional dispositionalism. (Also, I aim for the discussion to highlight and clarify some of the theoretical choice points in the sub-field.) First, let us distinguish between behavior-based and desire-based analyses of orientation. Behavior-based views hold that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of features of their sexual behaviors, not their desires. In contrast, desire-based views hold that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of features of their sexual desires, not their behaviors. Dembroff endorses a behavior-based analysis of orientation. Second, we can distinguish between dispositional and categorical analyses of orientation.11 On categorical analyses, individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of their sexual desires or behaviors. In contrast, dispositional analyses hold that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of their dispositions to sexual desires or behavior. We can 10 For additional discussion of ameliorative projects in social ontology, see esp. Haslanger (2012d). 11 This distinction is sometimes glossed as a distinction between dispositional and behavioral analyses. However, because we also need to distinguish between desire-based and behaviorbased analyses, I find it useful to characterize the former distinction in terms of dispositional and categorical properties. Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 215 combine desire-based and behavior-based views with either dispositional or categorical analyses.12 For example, Dembroff endorses a behavior-based dispositional analysis, holding that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of their dispositions to sexual behavior. Third, analyses of sexual orientation must answer the following question: on the basis of attractions to which type(s) of features do individuals instantiate the property of sexual orientation? For example, suppose that an individual is exclusively attracted to short female women. Does the individual instantiate the property of sexual orientation in virtue of their attractions to sex-features, gender-features, and/or height-features? Dembroff argues that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of their attractions to sex-features and/or gender-features, but not other types of features.13 Fourth, analyses of orientation are either (what I will call) thickly-relational or thinly-relational. On thickly-relational analyses of orientation, individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of being attracted to individuals with particular sex-features, gender-features, or other features, and themselves having particular sex-features, gender-features, or other features. In contrast, thinly-relational analyses of orientation hold that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of being attracted to individuals with particular sex-features, gender-features, or other features, irrespective of their own sex, gender, etc. Dembroff endorses a thinly-relational analysis of orientation. With Dembroff's account at hand, I move to provide Díaz-León's analysis of sexual orientation, as well as her argument against bidimensional dispositionalism. Motivated by the idea that "we could understand sexual orientations in 12 At this point, it is important to address the following complication: if we endorsed a dispositional analysis of sexual desire, categorical desire-based accounts of orientation would not deserve the label "categorical". Unfortunately, alternative terminology faces similar complications. For example, we might instead distinguish between "first-order dispositional" and "second-order dispositional" analyses of orientation. However, that terminology does not accurately describe categorical behavioral analyses of orientation. While it would be ideal to find terminology that speaks to all of the conceptual space, here I will distinguish between categorical and dispositional analyses. In part, I have made this terminological choice because, as I will discuss below, Díaz-León's account of sexual desire does not admit of a dispositional analysis. 13 Accordingly, Dembroff distinguishes between sex and gender. Although many feminist philosophers endorse the sex/gender distinction, its formulation is contested. So I will simply note that sex categories include intersex, female, and male. In contrast, gender categories include woman, man, and genderqueer (among others). See also Dembroff's (2016) distinction between sexual orientation and "sexual druthers." 216 Matthew Andler terms of sexual preferences" (Díaz-León forthcoming). Díaz-León develops the following analysis of orientation, which she refers to as the desire view: A person S's sexual orientation is determined by the sex[es] and/or the gender[s] of persons for whom S is disposed to have sexual desires, under the relevant manifesting conditions (and S's own sex and/or gender) (Díaz-León forthcoming). And Díaz-León provides the following analysis of sexual desire: A sexual desire (for men and/or women) involves the combination of a propositional attitude (of the form "S bears the relation of desiring towards proposition p") plus a disposition to be sexually aroused by, or sexually attracted to, men and/or women (Díaz-León forthcoming). With Dembroff, Díaz-León endorses a dispositional analysis of sexual orientation. Also with Dembroff, Díaz-León holds that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of being attracted to individuals with particular sexfeatures and/or gender-features, but not other types of features. Contra Dembroff, Díaz-León's analysis of orientation is thickly-relational and desire-based. Note that on Díaz-León's view, sexual desire is not (merely) a disposition to sexual behavior. This is the case because Díaz-León's account of sexual desire includes a phenomenological element of arousal. For example, suppose that Simone desires to have sex with Dominique. For Díaz-León, this requires that Simone is disposed to experience sexual arousal related to Dominique. That is, Simone's desire to have sex with Dominique includes a disposition to have a certain phenomenological experience. As phenomenological experiences such as arousal are not dispositions to behavior,14 Díaz-León would deny that sexual desires are (mere) dispositions to behavior. I highlight the phenomenological element of Díaz-León's account of desire in order to make sense of the substantivity of the disagreement between Dembroff and Díaz-León. If Díaz-León were to analyze sexual desires as dispositions to sexual behavior, then the disagreement between Dembroff and Díaz-León could be glossed as follows: while Dembroff holds that orientation is a matter of first-order dispositions to sexual behavior, Díaz-León holds that orientation is a matter of second-order dispositions to sexual behavior (that is, dispositions to dispositions to sexual behavior). In that case, there would not be much of a 14 While mental states such as desires and beliefs are often analyzed as dispositions to behaviors, I take it to be fairly uncontroversial that phenomenological experiences do not admit of a similar treatment. Individuals can be identical with respect to behavioral dispositions, while differing with respect to phenomenological experience (even if this is not the case for other mental states, such as desires and beliefs). Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 217 disagreement. However, as Díaz-León holds that sexual desire includes a phenomenological element of sexual arousal, the deflationary gloss of the disagreement between Dembroff and Díaz-León is not available.15 For the purposes of this paper, I will focus on Díaz-León's critique of Dembroff's bidimensional dispositionalist analysis of orientation. In particular, Díaz-León argues that – unlike the desire view – bidimensional dispositionalism cannot accurately ascribe heterosexuality and bisexuality to individuals, i.e. bidimensional dispositionalism cannot capture the membership conditions of categories such as heterosexual and bisexual. Díaz-León begins her critique by considering Alicia, a female woman, who is sexually aroused by both women and men. Given this feature of Alicia's sexuality, Díaz-León holds that Alicia is bisexual. Díaz-León constructs the case of Alicia such that in the actual world, as well as in nearby possible worlds, Alicia is disposed to have sex exclusively with men. However, Alicia is disposed to have sex with both women and men in distant possible worlds. (In nearby possible worlds, Alicia is in a monogamous relationship with a particular man.) In order to capture the fact that Alicia is bisexual, Díaz-León claims that bidimensional dispositionalism must hold that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of their dispositions to behavior in both nearby and distant possible worlds. Next, Díaz-León considers Cary, a male man, who is predominately – indeed, almost exclusively – sexually aroused by women. Given this feature of Cary's sexuality, Díaz-León holds that Cary is heterosexual.16 Díaz-León imagines the case such that in the actual world, as well as in nearby possible worlds, Cary is disposed to engage in sexual activity exclusively with women. However, in some distant possible worlds, Cary is disposed to have sex with women and men. (In some distant possible worlds, Cary has a more experimental personality.) In order to capture the fact that Cary is heterosexual, Díaz-León claims that bidimensional dispositionalism must hold that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of their dispositions to behavior in nearby possible worlds, but not in distant possible worlds. 15 Díaz-León (forthcoming) denies that desires are dispositions to behavior. Still, note that it is not necessary to stake out a theory of desire in order to make sense of the substantivity of the debate between Dembroff and Díaz-León. Regardless of whether the concept of desire is apt to Díaz-León's theory, what is important is that – contra Dembroff – Díaz-León holds that sexual orientation includes a phenomenological element of arousal. And phenomenological experiences are not dispositions to behavior. 16 As will become evident below, Díaz-León's critique of bidimensional dispositionalism relies on intuitions about Alicia and Cary's sexual orientations. That said, Díaz-León (forthcoming) defends these intuitions, holding that the ascription of bisexuality to Alicia and heterosexuality to Cary is in accordance with the ordinary usage of the terms "bisexual" and "heterosexual". 218 Matthew Andler With these cases at hand, Díaz-León presents the following critique of bidimensional dispositionalism: The main worry for bidimensional dispositionalism can be put in the form of a dilemma: If we understand the account loosely enough, then we can count possible worlds where Alicia is not monogamous and has sex with women as being relevant for determining someone's sexual orientation, and then the account would rightly capture the intuition that she is bisexual. But if we take this approach, then there seems to be no way of ruling out possible worlds where Cary feels like experimenting and has sex with some men, so the account could not capture the intuition that Cary is heterosexual. On the other hand, if we understand the relevant manifesting conditions more narrowly, and restrict the possible worlds to those where Cary does not feel like experimenting with men, then we should also restrict the possible worlds to those where Alicia is in a monogamous relationship with her male partner, but then Alicia would count as heterosexual, not bisexual. In conclusion, I do not see any way of modifying the account so that it can solve both counterexamples at the same time (Díaz-León forthcoming). In short, there is no interpretation of bidimensional dispositionalism that ascribes bisexuality to Alicia and heterosexuality to Cary. For this reason, DíazLeón argues that we ought to reject bidimensional dispositionalism. 2.2 The Orientation-First View Generates an Impasse between Dembroff and Díaz-León I think that Díaz-León has demonstrated that bidimensional dispositionalism cannot capture the membership conditions of categories such as heterosexual and bisexual. However, Díaz-León's critique of bidimensional dispositionalism is only successful if categories such as heterosexual and bisexual are orientation categories. Dembroff can reply to Díaz-León by holding that bidimensional dispositionalism captures the membership conditions of real orientation categories such as female-oriented and woman-oriented, notwithstanding its treatment of categories such as bisexual. So, in order to advance the dialectic, we need to know the taxonomy of orientation categories. However, as I demonstrate below, Dembroff and Díaz-León's endorsement of the orientation-first view generates an impasse in their debate. By "impasse," I refer to a dialectical situation in which (i) thinkers are rational to endorse their own arguments, (ii) which provide at least one thinker reason to deny premises in the argument of their interlocutor, and (iii) in which there is no mutually acceptable way to assess the truth or falsity of the disputed premise(s) in each argument. Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 219 As I hope is clear from the discussion in the previous sub-section, both Dembroff and Díaz-León are rational to endorse their own arguments. So, their dialectic has the first feature of an impasse. (Of course, lots of dialectics have this feature.) Next, Dembroff's endorsement of bidimensional dispositionalism provides them reason to deny the following premise in Díaz-León's critique: heterosexual and bisexual are orientation categories. This is the case because bidimensional dispositionalism holds that sexual orientation is thinly-relational, such that individuals instantiate the property of sexual orientation in virtue of being attracted to individuals with certain features (irrespective of their own features). So, the dialectic has the second feature of an impasse. Let us take stock. Díaz-León's critique of bidimensional dispositionalism turns on the truth of the premise that heterosexual and bisexual are orientation categories, while Dembroff's view requires its denial. (I will consider this point in more detail in Section 2.4.) In order to advance the dialectic, we need a mutually acceptable way to assess the premise. Here is where Dembroff and Díaz-León's endorsement of the orientationfirst view generates an impasse. Suppose that Dembroff were provided with an argument for a taxonomy that includes the category of homosexuality. Because Dembroff gives beliefs about the nature of orientation epistemic priority in relation to beliefs about the taxonomy of orientation categories, if an argument for a taxonomy fact has the result that orientation is not thinly-relational, that is reason for Dembroff to reject the argument. It is not reason for Dembroff to jettison the belief that orientation is thinly-relational. Likewise, suppose that DíazLeón were provided with an argument for a taxonomy that includes categories such as woman-orientated and female-orientated. On the orientation-first view, Díaz-León would have reason to reject the argument, as thinly-relational categories are incompatible with Díaz-León's version of the desire view. In short, on the orientation-first view, it is not the case that arguments for taxonomy facts supersede the implications of theories about the nature of orientation. For this reason, the dialectic between Dembroff and Díaz-León has the third and final feature of an impasse. 2.3 The Taxonomy-First View can Resolve the Impasse Above, I argued that the orientation-first view generates an impasse in the debate between Dembroff and Díaz-León. Here, I will explain how the impasse can be resolved with the taxonomy-first view. 220 Matthew Andler Recall that the taxonomy-first view holds that beliefs about the taxonomy of orientation categories have epistemic priority in relation to beliefs about the nature of sexual orientation. To clarify, the taxonomy-first view allows that an argument in favor of a particular taxonomy of orientation categories might rely on beliefs about the nature of sexual orientation. For example, in the present dialectical context, such an argument might rely on the belief – shared by Dembroff and DíazLeón – that orientation is dispositional. That is, the taxonomy-first view does not require that we suspend judgment about the nature of orientation until we have settled on a taxonomy of orientation categories. Indeed, without any knowledge of the nature of orientation, it might not be possible to distinguish between plausible candidates for orientation categories (such as homosexual and female-oriented) and implausible candidates (such as man and Black). Instead, the taxonomy-first view holds that beliefs about the taxonomy of orientation categories ought to be preferred in the case of conflict with beliefs about the nature of sexual orientation. With that in mind, let us again suppose that Dembroff were provided with an argument for a taxonomy that includes the category homosexual. On the taxonomy-first view, such an argument could provide Dembroff with reason to revise their belief that sexual orientation is thinly-relational. Likewise, suppose that Díaz-León were provided with an argument for a taxonomy that includes the categories woman-orientated and female-orientated. On the taxonomy-first view, such an argument could provide Díaz-León with reason to revise her belief that sexual orientation is thickly-relational. Accordingly, the taxonomy-first view has the potential to advance the dialectic between Dembroff and Díaz-León.17 2.4 Objection and Reply Above, I held that Díaz-León's critique of Dembroff's bidimensional dispositionalism turns on the truth of the claim that heterosexual and bisexual are orientation categories, while Dembroff's account requires its denial. But here is an objection: Díaz-León's critique of behavior-based accounts also applies to categories such as woman-oriented and female-oriented. That is – according to the objection – DíazLeón's argument more generally demonstrates that sexual orientation categories can not be analyzed as dispositions to behavior. As outlined above, Díaz-León argues that behavior-based views are unintuitive with respect to the membership conditions of categories such as 17 Of course, actually resolving the impasse will require developing a compelling argument in favor of a particular taxonomy of orientation categories. And that is a project for another paper. Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 221 heterosexual and bisexual. Without an explanation of these unintuitive results, it seems that Díaz-León has demonstrated that behavior-based accounts can not capture the membership conditions of categories such as heterosexual and bisexual.18 Yet, I deny that Díaz-León's critique demonstrates that behavior-based views are unintuitive with respect to the membership conditions of categories such as woman-oriented and man-oriented. To be clear, I think that Díaz-León compellingly shows that Dembroff faces the following choice: either a wide range of possible worlds is relevant to orientation ascriptions, in which case both Alicia and Cary are woman-oriented and man-oriented, or a narrower range of possible worlds is relevant to orientation ascriptions, in which case Alicia is exclusively man-oriented and Cary is exclusively woman-oriented. Still, Díaz-León's argument only poses a challenge to Dembroff's view if the above options are unintuitive with respect to the membership conditions of categories such as woman-oriented and man-oriented. However, I deny that ascriptions of thinly-relational orientations can be assessed for intuitiveness in the same way as ascriptions of homosexuality, heterosexuality, or bisexuality. On this point, note that Dembroff holds that categories such as man-oriented woman are not identical to categories such as heterosexual woman. In particular, Dembroff argues that the categories heterosexual, homosexual, and bisexual are cisnormative; that is, Dembroff argues that in order to be a member of the category heterosexual, an individual must be a cisgender woman exclusively attracted to cisgender men, or a cisgender man exclusively attracted to cisgender women. For Dembroff, this point applies to dominant as well as revisionary versions of the categories heterosexual, homosexual, and bisexual (Dembroff 2016, p. 5, 19, 24–25). Given that Dembroff 's thinly-relational categories are not (yet?) socially 18 Here, a strategy might be to argue that the membership conditions of categories such as heterosexual and bisexual vary along the axis of gender. In defense of this claim, note that in many heteropatriarchal milieus, ascribing homosexuality to men is socially significant in ways that differ from the ascription of bisexuality to women. For example, bisexuality in women is often culturally coded as attractive, while homosexuality in men is stigmatized. This sociological fact might generate an asymmetry in the possible worlds that are relevant to ascribing bisexuality to Alicia and heterosexuality to Cary. Still, an account in which the membership conditions of orientation categories differ along the axis of gender seems controversial, and – as far as I am aware – it remains undefended in the literature on the metaphysics of sexual orientation. Moreover, inasmuch as endorsing the view requires a sort of contextualism, it is unclear that the proposal could account for the intuition that Cary is heterosexual in milieus in which something closer to a "one-act rule" of homosexuality is socially operative. 222 Matthew Andler operative, I doubt that fine-grained judgments about the intuitiveness of their membership conditions are warranted. Indeed, if certain membership conditions seem unintuitive, this might be on account of problematically interpreting Dembroff 's categories through the lens of extant thickly-relational categories. Here is another way to put the point. Because Díaz-León holds that we ought to revise extant categories, her account must – to some extent – answer to the current membership conditions of categories such as homosexual and bisexual. But Dembroff's new categories do not generate an analogous constraint. Accordingly, I deny that Díaz-León's critique of behavior-based theories of sexual orientation applies to accounts which endorse categories such as woman-oriented and man-oriented. 3 An Argument from the Influence of Ideology Above, I argued that we ought to endorse the taxonomy-first view of sexual orientation on account of its dialectical import, that is, its potential to resolve the impasse between Dembroff and Díaz-León. While I think that the dialectical upshot of the taxonomy-first view is evidence in its favor, it will be useful to supplement the aforementioned dialectical argument. Considering the influence of ideology on beliefs about race, I will argue that ideology tends to distort facts about the nature of race, while highlighting facts related to the taxonomy of race categories. By analogy, I will argue that this aspect of ideology provides reason to endorse the taxonomy-first view of sexual orientation. Additionally, I will briefly consider another argument for the taxonomy-first view of social properties in general. To begin, I will explicate the phenomenon of ideology, broadly appealing to the work of Tommie Shelby. On Shelby's account: A form of social consciousness is an ideology if and only if (i) its discursive content is epistemically defective, that is, distorted by illusions; (ii) through these illusions it functions to establish or reinforce social relations of oppression; and (iii) its wide acceptance can be (largely) explained by the class-structured false consciousness of most who embrace it (Shelby 2003, p. 183–184). Here, Shelby distinguishes between ideological and non-ideological "forms of social consciousness." The idea is that any given society will – for purposes such as coordination and stabilization – foster a particular form of social consciousness. Broadly, a form of social consciousness is a "coherent system of thought" of Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 223 significance to social practices.19 On Shelby's view, an ideology is a normatively problematic form of social consciousness (Shelby 2003, p. 160). For Shelby, (i) ideological forms of social consciousness are "epistemically defective." On this point, Shelby considers beliefs involved in the racial profiling of Black individuals by police officers in the United States, claiming that "profiling, by tapping into longstanding stereotypes, revives and reinforces ideological beliefs about the inherent tendency of Blacks towards violence and sexual aggression" (Shelby 2003, p. 176). While the above beliefs involved in racial profiling are false, Shelby notes that the epistemic defects of ideologies are often more subtle, involving "distorted, biased, or misleading representations of reality" (Shelby 2003, p. 166). Shelby lists a variety of ways in which ideologies generate distortions: "inconsistency, oversimplification, exaggeration, half-truth, equivocation, circularity, neglect of pertinent facts, false dichotomy, obfuscation, misuse of 'authoritative' sources, hasty generalization, and so forth" (Shelby 2003, p. 166). Still, I think that this list is missing something. For example, as Shelby seems to note in a point about sensationalized reports of the racial distribution of crime rates, ideology can generate distortions by unduly highlighting certain facts. On this point, consider crime rates related to drug possession. Ideology generates a distortion by highlighting the fact that Black Americans are more often convicted of drug-related crimes than white Americans, while downplaying relevant contextualizing information such as the racial distribution of police-initiated searches.20 Next, (ii) ideology plays a role in creating and sustaining oppression. As Shelby notes, there is an intimate connection between (i) and (ii): [I]deologies perform their social operations by way of illusion and misrepresentation. What this means practically is that were the cognitive failings of an ideology to become widely recognized and acknowledged, the relations of domination and exploitation that it serves to reinforce would, other things being equal, subsequently become less stable and perhaps even amenable to reform (Shelby 2003, p. 174). 19 In particular, Shelby (2003) holds that forms of social consciousness are constituted by beliefs, such that: "(a) The beliefs are widely shared by members in the relevant group; and within the group, and sometimes outside it, the beliefs are generally known to be widely held. (b) The beliefs form, or are derived from, a prima facie coherent system of thought, which can be descriptive and/or normative. (c) The beliefs are a part of, or shape, the general outlook and self-conception of many in the relevant group. (d) The beliefs have a significant impact on social action and social institutions." 20 For example, according to data from 2012 to 2014, in Ferguson, Missouri, "African Americans are more than twice as likely as white drivers to be searched during vehicle stops even after controlling for non-race based variables such as the reason the vehicle stop was initiated, but are found in possession of contraband 26% less often than white drivers, suggesting officers are impermissibly considering race as a factor when determining whether to search" (United States Department of Justice 2015). 224 Matthew Andler The connection between ideological distortion and oppression is evident in the above example of racial profiling, as ideological representations of the character of Black individuals, in part, explain racial disparities in assessments of "suspiciousness." To be clear, Shelby denies that eliminating racist ideologies would automatically abolish the practice of racial profiling; still, ideological representations are part of the problem (Shelby 2003, p. 187). Next, Shelby holds (iii) that there is often an error-theoretic explanation for why individuals hold ideological beliefs. In particular, the following social structural explanation is often apt: ideological beliefs sustain unjust social practices (Shelby 2003, p. 170–172, 183, 188).21 In case that sounds a bit conspiratorial, consider the following, pervasive case: a police officer unjustly attacks a Black individual, yet members of the public falsely believe – say, even with unambiguous video record of the disproportionate violence – that the officer was properly responding to an objective threat. Why would otherwise epistemically responsible individuals hold such unjustifiable beliefs? I think that there is a social structural explanation: the false belief sustains the unjust social practice of racial profiling, stabilizing and perpetuating oppressive, white supremacist social orders. Here, ideology tends to frustrate the apprehension of facts about the nature of race, while highlighting facts related to the taxonomy of race categories. As noted above, ideology (i) falsely represents the character traits of Black individuals, which (ii) plays a role in sustaining the oppressive practice of racial profiling. In particular, ideology represents Black individuals as "parasitic, angry, ungrateful, and dangerous" (Shelby 2003, p. 161). This involves a false representation about the nature of race, viz., that race is predictive of character. Still, this is not quite enough for ideology to "work" in the case of racial profiling. Ideology must also highlight the fact that Black is a race category.22 And while it is true that Black is a race category, highlighting this taxonomy fact in concert with the false representation that race is predictive of character results in a distorted representation that sustains the practice of racial profiling. 21 Note that Shelby does not quite put the point in these structuralist terms, focusing instead of how ideological beliefs function to reconcile individuals to their social positions. For discussion of social structuralist explanations, see esp. Haslanger (2016). 22 Here, my argument relies on the claim that Black, as opposed to African, is a race category. In this way, I reject Spencer's taxonomy of race categories. While this is a cost of the argument advanced here, I hope that it is somewhat mitigated by the fact that naturalistic accounts of race – including sophisticated versions of naturalism, such as Spencer's – are quite controversial. Additionally, note that it is not necessary to endorse the taxonomy-first view of race in order to hold that Black is a race category. For example, Chike Jeffers' (2013) cultural theory of race seems agnostic with respect to the taxonomy-first view. Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 225 As noted above, (iii) there are often error-theoretic explanations for why individuals hold ideological beliefs. In the context of ideological representations that sustain the practice of racial profiling, this amounts to the following: on account of ideology, social agents are disposed to hold the false belief that race is predictive of character and the true belief that Black is a race category, which, in concert, produce a distorted representation that sustains the practice of racial profiling. In this way, social agents are disposed to hold a false belief about the nature of race in concert with a true belief about the taxonomy of race categories. Taking seriously the influence of ideology on the race-related beliefs of social agents, the above discussion provides reason to endorse the taxonomy-first view of race. By analogy, I think that the influence of ideology also provides reason to endorse the taxonomy-first view of sexual orientation. On this point, perhaps it is enough simply to note that I do not see any relevant dissimilarities between ideological distortion in the case of racial oppression and ideological distortion in the case of sexuality-based oppression. However, in case such an analogy is suspect, I will wrap-up this section by advancing an argument for the taxonomy-first view of social properties in general. The following argument is intended as a sketch. Here, I do not aim to provide a comprehensive defense of the taxonomy-first view of social properties in general. Still, the following supplementary remarks might shore up the analogy between the epistemology of race and sexual orientation properties. To begin, note that it is plausible that social properties are partly created by representations. For example, Ron Mallon holds that a social category exists just in case: 1. Representation: there is a term, label, or mental representation that picks out a category of persons C, and that representation is associated with – and figures in the expression of – a set of beliefs and evaluations – or a conception – of the persons so picked out. 2. Social conditions: many or all of the beliefs and evaluations in the conception of the role are common knowledge in the community (Mallon 2016, p. 58). The former condition speaks to the contents of representations associated with a particular social category, while the latter explicates the conditions under which such representations manage to create a social category. Now, in some cases, members of a social category come to have features that correspond to common knowledge representations, especially as related to representations involving category-typical features. This is the familiar causal "looping effect" involved in much social construction (Mallon 2016, p. 226 Matthew Andler 82). For example, members of the category queer are represented as typically gender deviant, which plausibly, in part explains why queer individuals break from mainstream gender norms more often than straight individuals. Yet, this sort of causal looping is not a necessary effect of representations involving category-typical features. This is obvious by considering the aforementioned ideological representations of members of the category Black. In short, the fact that there are common knowledge representations involving category-typical features might provide probabilistic evidence that members of the represented category in fact exhibit such features (Mallon 2016, p. 89–93). Yet, if there are common knowledge representations involving category-typical features, then the represented category exists. Or, at least, this is the case on Mallon's above account. Here, I would like to suggest that there is an intimate link between the epistemology of social properties and the representational aspect of their creation. If Mallon is correct that common knowledge representations create social categories, then it is unlikely that social agents will generally be mistaken about the existence of the categories that they represent. This is the case even if social agents are profoundly confused about the constructed status of represented categories, or the features in fact exhibited by category members. Here is reason in favor of the taxonomy-first view of social properties. As Dembroff and Díaz-León agree that sexual orientation is amenable to ameliorative revision, it is plausible that Dembroff and Díaz-León also agree that sexual orientation is a social property. In that case, the above argument provides reason to endorse the taxonomyfirst view of sexual orientation. 4 Conclusion Above, I provided an argument in favor of the taxonomy-first view of sexual orientation. That is, I argued that beliefs about the taxonomy of orientation categories ought to have epistemic priority in relation to beliefs about the nature of sexual orientation. Here is opportunity for future research. Without appeal to disputed facts about the nature of sexual orientation, we can work to explicate the taxonomy of sexual orientation categories. Acknowledgements: In addition to the anonymous referees at the Journal of Social Ontology, special thanks to Elizabeth Barnes, Ross Cameron, Dominick Cooper, and Brie Gertler. Sexual Orientation, Ideology, and Philosophical Method 227 Bibliography Basu, Rima (2019): "Radical Moral Encroachment: The Moral Stakes of Racist Beliefs". In: Philosophical Issues 29, p. 9–23. Dembroff, Robin (2016): "What is Sexual Orientation?". In: Philosophers' Imprint 16, p. 1–27. Díaz-León, Esa (forthcoming): "Sexual Orientations: The Desire View". In: Keya Maitra and Jennifer McWeeny (Eds.): Feminist Philosophy of Mind. Oxford: Oxford University Press. Haraway, Donna (1988): "Situated Knowledges: The Science Question in Feminism and the Privilege of Partial Perspective". In: Feminist Studies 14, p. 575–599. Haslanger, Sally (2016): "What is a (Social) Structural Explanation?". In: Philosophical Studies 173, p. 113–130. Haslanger, Sally (2012a): "Gender and Race: (What) Are They? (What) Do We Want Them to Be?". In: Sally Haslanger (Ed.): Resisting Reality: Social Construction and Social Critique. Oxford: Oxford University Press, p. 221–247. Haslanger, Sally (2012b): "A Social Constructionist Analysis of Race". In: Sally Haslanger (Ed.): Resisting Reality: Social Construction and Social Critique. Oxford: Oxford University Press, p. 298–310. Haslanger, Sally (2012c): "Future Genders? Future Races?". In: Sally Haslanger (Ed.): Resisting Reality: Social Construction and Social Critique. Oxford: Oxford University Press, p. 248–272. Haslanger, Sally (2012d): "What Are We Talking About: The Semantics and Politics of Social Kinds". In: Sally Haslanger (Ed.): Resisting Reality: Social Construction and Social Critique. Oxford: Oxford University Press, p. 365–380. Jeffers, Chike (2013): "The Cultural Theory of Race: Yet Another Look at Du Bois's 'The Conservation of Races'". In: Ethics 123, p. 403–426. Mallon, Ron (2016): The Construction of Human Kinds. Oxford: Oxford University Press. Shelby, Tommie (2003): "Ideology, Racism, and Critical Social Theory." In: The Philosophical Forum 34, p. 153–188. Spencer, Quayshawn (2014): "A Radical Solution to the Race Problem". In: Philosophy of Science 81, p. 1025–1038. United States Department of Justice (2015): "Investigation of the Ferguson Police Department". www.justice.gov, July 2019. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
RESEARCH ARTICLE Open Access Interventions designed to reduce implicit prejudices and implicit stereotypes in real world contexts: a systematic review Chloë FitzGerald1*, Angela Martin2, Delphine Berner1 and Samia Hurst1 Abstract Background: Implicit biases are present in the general population and among professionals in various domains, where they can lead to discrimination. Many interventions are used to reduce implicit bias. However, uncertainties remain as to their effectiveness. Methods: We conducted a systematic review by searching ERIC, PUBMED and PSYCHINFO for peer-reviewed studies conducted on adults between May 2005 and April 2015, testing interventions designed to reduce implicit bias, with results measured using the Implicit Association Test (IAT) or sufficiently similar methods. Results: 30 articles were identified as eligible. Some techniques, such as engaging with others' perspective, appear unfruitful, at least in short term implicit bias reduction, while other techniques, such as exposure to counterstereotypical exemplars, are more promising. Robust data is lacking for many of these interventions. Conclusions: Caution is thus advised when it comes to programs aiming at reducing biases. This does not weaken the case for implementing widespread structural and institutional changes that are multiply justified. Keywords: Implicit prejudice, Implicit stereotype, Implicit bias, Unconscious bias, Interventions, Training, Professional ethics Background A standard description of implicit biases is that they are unconscious and/or automatic mental associations made between the members of a social group (or individuals who share a particular characteristic) and one or more attributes (implicit stereotype) or a negative evaluation (implicit prejudice). Implicit prejudices are distinguished from implicit stereotypes in psychology: an implicit prejudice is supposedly a 'hotter' generic positive or negative feeling associated with a category, e.g. pleasant/ white; an implicit stereotype involves a more belief-like association between a concept that is still valenced, but has fuller descriptive content, and a category, e.g. mentally agile/white. Although the distinction between implicit stereotypes and implicit prejudices is not as clear or necessarily as useful as much of the psychological literature assumes [1], it is important to track the distinction when analysing empirical findings because it can affect the results substantially. For example, Sabin and colleagues found that paediatricians demonstrated a weak implicit anti-black race prejudice (Cohen's d = 0.41), but a moderate effect of implicit stereotyping, in which a white patient was more likely associated with medical compliance than a black patient (Cohen's d = 0.60) [2]. The term implicit bias is typically used to refer to both implicit stereotypes and implicit prejudices and aims to capture what is most troubling for professionals: the possibility of biased judgement and of the resulting biased behaviour. Psychologists often define bias broadly; for instance, as 'the negative evaluation of one group and its members relative to another' [3]. However, on an alternative definition of bias, not all negative evaluations of groups would count as implicit biases because they are not troubling for our equity concerns. For instance, I might have a negative feeling associated with fans of heavy metal music – a negative implicit prejudice towards them. However, the fans of heavy metal music, as far as we are aware, are not a disadvantaged group, thus © The Author(s). 2019 Open Access This article is distributed under the terms of the Creative Commons Attribution 4.0 International License (http://creativecommons.org/licenses/by/4.0/), which permits unrestricted use, distribution, and reproduction in any medium, provided you give appropriate credit to the original author(s) and the source, provide a link to the Creative Commons license, and indicate if changes were made. The Creative Commons Public Domain Dedication waiver (http://creativecommons.org/publicdomain/zero/1.0/) applies to the data made available in this article, unless otherwise stated. * Correspondence: [email protected] 1iEH2 (Institute for Ethics, History and the Humanities), Faculty of Medicine, University of Geneva, Geneva, Switzerland Full list of author information is available at the end of the article FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ https://doi.org/10.1186/s40359-019-0299-7 this implicit prejudice would not count as an implicit bias on this alternative definition. We thus stipulate that an implicit association (prejudice or stereotype) counts as implicit bias for our purposes only when it is likely to have a negative impact on an already disadvantaged group; e.g. if someone has an implicit stereotype associating young girls with dolls and caring behaviour, this would count as an implicit bias. It does not fit the psychologists' definition above because it is not a negative evaluation per se, but it is an association that creates a certain image of girls and femininity that can prevent them from excelling in areas that are traditionally considered 'masculine' such as mathematics [4], and in which they already suffer discrimination. An example of an implicit prejudice that counts as a bias on our definition would be an association between negative feelings and homosexual couples a negative implicit prejudice. This could disadvantage a group that already suffers discrimination and it thus qualifies as an implicit bias. There has been much recent interest in studying the effects of implicit bias have on behaviour, particularly when that may lead to discrimination in significant areas of life, such as health care, law enforcement, employment, criminal justice, and education. Differing outcomes correlated with race, gender, sexual orientation, nationality, socio-economic status, or age, in these areas are likely to be partly the result of implicit biases, rather than or in addition to explicit prejudice or stereotyping. Given this fact, society has an interest in finding ways to reduce levels of implicit biases among the general population and among professionals who work in these areas in particular. There is currently a growing awareness of implicit biases, particularly in the English-speaking world, and increasing attempts to counter them in professional settings. However, we found a lack of systematic evaluation of the evidence for the effectiveness of different interventions to reduce implicit bias. In contrast to the recent study conducted by Forscher et al. [5], which used a technique new to psychology called network meta-analysis, and examined the effectiveness of procedures to change implicit bias, our focus was solely on the reduction of implicit social prejudice and implicit stereotypes, and only on those interventions that would be applicable in real world contexts and that were tested using the most widely employed implicit measure, the Implicit Association Test (IAT) and similar measures. Forscher et al.'s scope was wider because they investigated all changes in implicit biases of all kinds, admitted studies employing a variety of implicit measures, and did not restrict types of intervention. Despite an unclear evidence base for their usefulness, interventions and training sessions to reduce implicit bias are being offered in the English-speaking world. Our review was partly prompted by this fact. Interventions that are not designed based on empirical evidence have the potential to do more harm than good. For instance, when people are told to avoid implicit stereotyping it can actually increase their biases [6, 7]. Ineffective training sessions may give participants and companies false confidence when in fact the training has had no ameliorative effect. False confidence in this area is particularly problematic because there is evidence that being asked to reflect on instances where one has behaved in an unbiased manner actually increases implicit bias, while reflecting on presumed failures to be unbiased reduces it [8]. We conducted a systematic review of studies measuring the effects of interventions to reduce implicit biases in adults as measured by the IAT. Interventions had to be fairly easily applicable to real life scenarios, such as workplace or healthcare settings. We concentrated solely on implicit biases because interventions that target explicit biases may leave implicit prejudices and stereotypes intact. Given the wide variety of interventions tested using different methods, a systematic review was more apt than a meta-analysis. This variety in the literature is what prompted Forscher et al. to use a novel form of meta-analysis, called 'network meta-analysis', which had never previously been used in psychology. To this date, the most broadly recognized measure of implicit biases is the IAT. The IAT is usually administered as a computerized task where participants must categorize negatively and positively valenced words together with either images or words, e.g. white faces and black faces for a Race IAT. The tests must be performed as quickly as possible. The relative speed of association of black faces with positively-valenced words (and white faces and negatively-valenced words) is used as an indication of the level of anti-black bias [9]. Since its creation, the IAT has been subject to analysis and criticism as a measuring tool in the academic world [5, 10, 11] and, more recently, in the wider media [12, 13], where its utility as a predictor of real-world behaviour is questioned. Some valid criticisms of the IAT are against unwise uses of it or against interpretations of results obtained with it, rather than against the measure itself. Caution about how to use and interpret the IAT has been advised by its own creators, such as Brian Nosek, who in 2012 warned against using it as a tool to predict individual behaviour, for example [14]. The fact that it is does not have a high test-retest reliability in the same individual is widely known among researchers who use it. For that reason, it is not useful as a tool to label individuals e.g. as 'an implicit sexist' or to predict their individual behaviour. However, the creators of the IAT frequently use it as a tool to compare levels of implicit prejudice/implicit stereotype in different populations and see how this correlates with differences in behaviour [15]. FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 2 of 12 The results of the IAT are highly context specific, as much research shows [16]. That does not mean that it has no validity or no connection to behaviour, just that we need more research to better understand exactly what it is measuring and how that relates to behavioural outcomes. Challenges are to be expected when trying to measure a construct that is outside conscious awareness. The connection between all measures of psychological attitudes and behaviour is complex, as is the case with self-report questionnaires, designed to measure explicit attitudes. In fact, implicit attitude tests partly came about as a result of the ineffectiveness of self-report measures to predict behaviour. Even if the most extreme criticisms of the IAT were true and the constructs it measured had very little effect on behaviour, we would expect a virtuous person who finds discrimination based on race abhorrent to be disturbed to discover that she automatically associates a historically oppressed race that still suffers discrimination with negative qualities. Professionals with integrity should thus be concerned to eliminate psychological associations that belie their moral principles. Methods Our research question was: which interventions have been shown to reduce implicit bias in adults? ERIC, PUBMED, PSYCHINFO were searched for peer reviewed studies published in English between May 2005 and April 2015. Our full search strategies are included in the Additional file 1. Study eligibility Studies were included if they were written in English, participants were either all adults (over 18) or the average age was over 18, and they were published in peer-reviewed journals. We excluded minors because we were interested in interventions that would be applicable in workplaces, thus on adults. The intervention had to be a controlled intentional process conducted with participants in an experimental setting, with the aim of reducing an implicit prejudice or implicit stereotype. We limited our research to social stereotypes and prejudices against people, as opposed to animals, inanimate objects, etc. Prejudices and stereotypes had to involve pre-existing associations thus excluding novel associations. They also had to be against a specific target thus excluding more generalized 'outgroup prejudice'. An outgroup, in contrast to an ingroup, is any group to which a person does not feel that she belongs, a 'they' as opposed to a 'we'. [17] In an optimal experimental design, an implicit pre-test and post-test would be conducted on the same subjects in addition to the inclusion of a control group. However, since this is rarely found in the literature, we included articles where the effect was measured in comparison to a control group with similar characteristics. An advantage of a design using only a control group is that it eliminates any concern about a training effect occurring in participants between performing the IAT preand post-test. The effect of the intervention had to be measured using a valid implicit measure before and after the intervention. In order for results to be comparable, we only included studies employing the most frequently used measure, the IAT, or a measure derived from or conceptually similar to it, such as the SC-IAT (Single Category Implicit Association Test), GNAT (Go/No-go Association Task, BIAT (Brief Implicit Association Test). Paper-based or computer versions of these tests were permitted. The IAT is the most widely used measure, and thus the most criticized and tested measure. We needed to select one implicit measure because different measures, such as affective priming, potentially measure different psychological constructs. The intervention had to be applicable to real-world contexts and thus of a length and kind that enabled it to be easily implemented in different areas where implicit bias is a potential problem (e.g. medicine, general education, police force, legal professions and judiciary, human resources). The ease of implementation criterion is a matter of judgment, but comparisons can be made with similar types of training, such as sexual harassment training. If the intervention could be adapted to make a programme of similar length to that of current trainings typically provided in these areas, it was deemed suitable. This criterion ruled out observations drawn from natural settings that could potentially be used to develop interventions (e.g. correlations between increased contact with the outgroup and reduced bias). Many articles were excluded on this basis. It also ruled out long-term interventions involving considerable time and emotional commitment from participants. For instance, if an intervention had involved weekly attendance at a course over the course of a year (not simply changes in students' curricula), we would have excluded it. As it happens, no interventions needed to be excluded for this reason. We also excluded interventions that were too invasive in a person's private life or over a person's bodily autonomy, such as forcing people to make new friends, drink alcohol at work to reduce biases, or direct brain stimulation. There remains a grey zone when it comes to invasiveness that is open to cultural difference (e.g. whether being touched by a person of the outgroup is considered invasive). The effectiveness of the intervention in reducing levels of implicit bias had to be initially tested within a maximum of one month from the intervention. This did not rule out further testing after this initial test. Since we were interested in interventions that reduce bias, we excluded interventions undertaken with the aim of increasing an implicit prejudice or stereotype. FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 3 of 12 Study selection The study selection process is illustrated in Fig. 1. Three reviewers, Angela Martin (AM), Chloë FitzGerald (CF) and Samia Hurst (SM), reviewed the 1931 titles resulting from the database searches. At least two of the three independently screened each title. Screening involved proposing the rejection of titles if there was a clear indication that the study did not fulfil our inclusion criteria. The titles that were agreed by both reviewers, or in case of uncertainty, by all three reviewers, after discussion to be ineligible according to the inclusion criteria were discarded (1600) and the abstracts of the remaining 331 articles were independently screened by at least two of the three reviewers. Abstracts that were agreed by both reviewers to be ineligible according to the inclusion criteria were discarded (169). When the ineligible abstracts were discarded, the remaining 162 articles were read and independently screened by at least two of the reviewers. After discussion, their decision on whether the article should be included was recorded and reviewed by the third reviewer who had not initially screened the article. SH reviewed the statistical analyses in the remaining 32 studies, which resulted in 2 articles being discarded due to lack of information about the statistical methods used. The final number of eligible articles was 30. However, one of the included articles [18] was in fact a competition organized to test different interventions created by different authors and thus involved 18 different interventions tested several times.1 Data collection process We based our inclusion criteria on the published results. If the data and methods used to calculate the results were not available in the article, we did not attempt to contact the authors to obtain this information. CF and AM independently extracted the data from the articles and each reviewed the other's data when extraction was complete. All disagreements with the information extracted were resolved through discussion. Results Identified studies As shown in Table 1, there are a total of 30 eligible articles. We have included the 18 interventions designed by different authors as part of a competition, all described in a single article [18], as separate entries to aid comprehension of the table, thus making a total of 47 different interventions tested. When there are slightly different eligible studies within one article, they are listed separately in the table only when the modifications produced a result that was different from the original study (in terms of being effective or ineffective at reducing bias). We divided the interventions into 8 categories based on their psychological features. We used as our starting point modified versions of the 6 categories that had been created by the authors of the competition article of 17 interventions [18] and added two new categories. There are many different ways in which interventions can potentially be classified and we chose to base our categories on the ones already used in the competition article to facilitate discussion within the discipline. These categories are neither exhaustive nor completely exclusive. Our categories of intervention are: 1. Engaging with others' perspective, consciousnessraising or imagining contact with outgroup – participants either imagine how the outgroup thinks and feels, are made aware of the way the outgroup Fig. 1 Study selection FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 4 of 12 Table 1 Articles included in systematic review Type of intervention Reference Country Bias Type of Intervention Effective Engaging with others' perspective, consciousnessraising or imagining contact with outgroup Dermody, Jones, and Cumming 2013 [19] Australia Sexuality: male homosexual/male heterosexual Imagined positive contact No Turner and Crisp 2010 [20] UK Age: young/old Imagined positive contact Yes Religion: Muslim/non-Muslim Rukavina et al. 2010 [21] US Obesity stereotype: fat/lazy versus thin/motivated Classroom & service learning components, including perspective taking No Swift et al. 2013 [22] UK Obesity Educational films to induce empathy with outgroup No Devine et al. 2012 [23] US Race: black/white Multi-faceted prejudice habitbreaking intervention including perspective taking Yes O'Brien et al. 2010 [24] UK, US, Pakistan, New Zealand Obesity Tutorial on uncontrollable reasons for obesity (genes/ environment) Yes J.-L. Á. Castillo, Camara, and Eguizábal 2011 [25] Spain Race: Moroccan/ Native Spanish Perspective taking / imagination No Lehr: Perspective Taking [18] US Race: black/ white Perspective taking / imagination No Chen & Turner: Imagining Interracial Contact [18] US Race: black/ white Imagined positive contact with outgroup and imagined negative contact with ingroup No Schaefer: Training Empathic Responding [18] US Race: black/ white Empathy training No Park, Felix, and Lee 2007 [26] US Race: Arab Muslims/black Positive information about ArabMuslims Yes Exposure to counterstereotypical exemplars Joy-Gaba and Nosek 2010 [27] US Race: black/ white Exposure to admired black exemplars and disliked white exemplars Yes McGrane and White 2007 [28] Australia Racial: Asian/Anglo Positive outgroup exemplars Yes Columb and Plant 2011 [29] US Race: black/white Obama as positive black exemplar Yes Marini et al.: Vivid Counterstereotypic Scenario [18] US Race: black/ white Vivid counterstereotypic scenario Yes Teachman: Practicing an IAT With Counterstereotypical Exemplars [18] US Race: black / white Practising IATs with counterstereotypical exemplars Yes Frazier: Shifting Group Boundaries Through Competition [18] US Race: black/ white Game where all teammates were positive and black and opponents all white and negative Yes Lehr: Shifting Group Affiliations Under Threat [18] US Race: black / white Study 2: Vivid post-apocalyptic scenario with positive black characters No Study 3: Negative white characters added Yes Kesebir: Highlighting the Value of a Subgroup in Competition [18] US Race: black/ white Positive outgroup exemplars (famous basketball players) No Appeals to egalitarian values (activating Blincoe and Harris 2009 [30] US Race: black/ white Priming tolerance, respect or cooperation Yes FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 5 of 12 Table 1 Articles included in systematic review (Continued) Type of intervention Reference Country Bias Type of Intervention Effective egalitarian goals). Clobert, Saroglou, and Hwang 2015 [31] Belgium / Taiwan Race: black/ white Priming Buddhist concepts Yes Religion: Christian/Muslim L. G. Castillo et al. 2007 [32] US Race: black/white Multicultural counseling classes Yes Joy-Gaba: Priming Feelings of Nonobjectivity [18] US Race: black/ white Priming feelings of nonobjectivity No Ho: Priming an Egalitarian Mindset [18] US Race: black/ white Priming an egalitarian mindset No Heiphetz: Priming Multiculturalism [18] US Race: black/ white Priming multiculturalism Yes Heiphetz: Considering Racial Injustice [18] US Race: black/ white Considering racial injustice No Hawkins: Instilling a Sense of Common Humanity [18] US Race: black/ white Instilling a sense of common humanity No Identifying the self with the outgroup Brannon and Walton 2013 [33] US Race: Latino/white Cueing social connectedness with outgroup member Yes Groom, Bailenson, and Nass 2009 [34] US Race: black/ white Embodiment in black avatars No Gündemir et al. 2014 [35] The Netherlands Race stereotype: Dutch/high status versus ethnic minority/low status; Dutch/leader versus ethnic minority/leader Invoking a sense of identity with the outgroup Yes Hall, Crisp, and Suen 2009 [36] UK Race: black/white Experiment 1: Focusing on what ingroup and outgroup have in common Yes Experiment 2: Listing overlapping subgroups of ingroup and outgroup No Maister et al. 2013 [37] UK, Hungary, the Netherlands Race: black/ white Multisensory stimulation to induce the feeling of ownership over a dark-skinned hand Yes Peck et al. 2013 [38] Spain, Italy, UK Race: black/ white Embodiment in black avatars Yes Woodcock and Monteith 2013 [39] US Race: black/white Ex. 1: Conditioning links between self and black No Ex. 2: Conditioning links between self and black (replication and extension) Yes Evaluative conditioning Calanchini et al. 2013 [40] US Race: black/ white Affirm black-positive and whitenegative picture pairings Yes French et al. 2013 [41] US Race: Middle Eastern/white Evaluative conditioning: Middle Eastern faces-positive and white faces -neutral Yes Kawakami et al. 2007 [42] US Race: black/white Approach/avoidance training Yes Wojcik & Koleva: Evaluative Conditioning [18] US Race: black/ white Study 1 & 2: Evaluative conditioning using IAT No Study 3 & 4: Fewer trials Yes Cerruti & Shin: Evaluative Conditioning With the Go/No-Go Association Task [18] US Race: black/ white Study 1: Evaluative conditioning using GNAT No Study 2–4: Fewer trials and minor modifications Yes FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 6 of 12 is marginalised or given new information about the outgroup, or imagine having contact with the outgroup. 2. Identifying the self with the outgroup – participants perform tasks that lessen barriers between themselves and the outgroup. 3. Exposure to counterstereotypical exemplars – participants are exposed to exemplars that contradict the stereotype of the outgroup. 4. Appeals to egalitarian values – participants are encouraged to activate egalitarian goals or think about multiculturalism, co-operation or tolerance. 5. Evaluative conditioning – participants perform tasks to strengthen counterstereotypical associations. 6. Inducing emotion –emotions or moods are induced in participants 7. Intentional strategies to overcome biases – participants are instructed to implement strategies to override or suppress their biases. 8. Drugs – participants take a drug. Effective interventions were those that showed a reduction in bias in the same individuals after the intervention in a pre−/post-test design, or in the group who underwent the intervention in a control group design. According to our criteria, the post-test had to be completed within a maximum of 1 month from the original intervention, but this did not rule out further tests at later dates. The most effective categories were: intentional strategies to overcome biases (all 3 interventions were effective); exposure to counterstereotypical exemplars (7 out of 8 interventions had at least one effective instance); identifying the self with the outgroup (6 interventions out of 7 had at least one effective instance); evaluative conditioning (5 out of 5 interventions had at least one effective instance); and inducing emotion (3 out of 4 interventions were effective). The sole study in our drugs category was effective. The appeals to egalitarian values category had 4 interventions that were effective and 4 that were not. The largest category was engaging with others' perspective, with 11 interventions, but a mere 4 of these were effective. The number of studies in each category is small, thus strong conclusions cannot be drawn from these results. Patterns indicating clearly which methods were more successful as interventions were not visible. There is an indication that some directions may prove unfruitful, at least in short term bias reduction, such as engaging with others' perspective, while exposure to counterstereotypical exemplars seems to be the most promising form of intervention, at least in the short term. The country where studies were conducted was overwhelming the United States – US - (35 interventions), which explains why black/white race was the most examined bias in our review (34 interventions). There were 3 interventions aimed at Middle-Eastern/white bias and one each targeting Latino/white, Arab-Muslim/black and Asian/Anglo bias. Aside from race bias, 3 interventions were tested on weight bias, 2 on sexuality bias, 2 on religion bias, 1 on age bias and 1 on gender bias. 4 interventions were conducted in the United Kingdom (UK), 2 in Australia, 1 in Spain, 1 in the Netherlands, Table 1 Articles included in systematic review (Continued) Type of intervention Reference Country Bias Type of Intervention Effective Inducing emotion Huntsinger, Sinclair, and Clore 2009 [43] US Race: black/white Mood induction via music Yes Huntsinger et al. 2010 [44] US Gender stereotype: men/leader versus women/supporter Mood induction via music Yes Haidt: Inducing Moral Elevation [18] US Race: black/white Inducing moral elevation No Lai, Haidt, and Nosek 2014 [45] US Sexuality: male homosexual/male heterosexual Inducing moral elevation Yes Intentional strategies to overcome biases (override or suppress influence of biases) Wallaert, Ward, and Mann 2010 [46] US Race: black/white Told to avoid stereotyping on IAT Yes Lai: Using Implementation Intentions [18] US Race: black/ white Implementation intentions Yes Lai: Faking the IAT [18] US Race: black/ white Taught to try to fake responses on the IAT Yes Drugs Terbeck et al. 2012 [47] UK Race: black/ white Single oral dose of propanol (40 mg) in a randomised, doubleblind, parallel group, placebocontrolled, design. Yes Titles in bold are interventions from the competition article [18] FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 7 of 12 and 4 interventions were conducted in several different countries (including Belgium, Taiwan, Hungary, Italy, Pakistan and New Zealand). There was no clear pattern concerning whether some types of bias were more susceptible to interventions than others, given that the vast majority of articles in our review investigated black/ white racial bias. A majority of studies looked at implicit prejudice. However, 5 articles looked at implicit stereotypes as well as implicit prejudices in their interventions and 3 articles looked only at implicit stereotypes. Of these, only 3 interventions were effective at reducing stereotyping. The stereotypes investigated were the following: fat/lazy versus thin/motivated (3 articles); Dutch/high status versus ethnic minority/low status; Dutch/leader versus ethnic minority/ leader (SC-IAT); men/leader versus women/supporter; men/science versus women/humanities; Spanish/active versus Moroccan/restful; white/mental versus black/physical. Limitations Of specific studies Although we judged all the studies in our review of sufficient quality to be included, the quality of the study design and statistical analysis employed varied greatly. One recurrent problem was the fact that there was often a lack of a proper statistical methods section and statistical tests used were instead reported in the results [26, 28, 38], or even in a footnote [46]. Some studies described their statistical methods only minimally [19, 25, 29, 31–33]. The paucity of empirically demonstrated effective interventions to reduce implicit bias and the pressure towards publishing positive results [48] is likely to tempt researchers to analyse data in a way that leads to positive results. The lack of statistical description suggests a risk of this. An intervention tested by one study, rather than reducing implicit bias, actually increased it [34]. White participants who performed an intervention where they were embodied by a black avatar displayed greater implicit race bias than those who were embodied by a white avatar. Of the field Due to the interdisciplinarity of the subject and variety of fields from which articles proceeded (social psychology, medical ethics, health psychology, neuroscience, education, death studies, LGBT studies, gerontology, counselling, mental health, professional ethics, religious studies, disability studies, obesity studies) there was a lack of uniformity in the way that studies were described. In many cases, neither the titles nor the abstracts were very precise. They sometimes omitted to mention whether they tested implicit or explicit attitudes, a crucial piece of information e.g. [25, 41]. The distinction between implicit prejudice and implicit stereotype, which is important in the psychological literature, was also often blurred so that stereotype was cited in the title when the method described using an IAT to test implicit prejudice e.g. [41]. Methods and measures used were frequently omitted from the abstract, requiring the reader to read the article in full to gain this knowledge e.g. [31]. Many interventions were tested only on undergraduate psychology students, who are unlikely to be representative of the general population [49]. As is true in many areas, more replication studies are needed to confirm results. For example, two studies in our review tested a similar intervention, involving participants being embodied by a black avatar; while one found that the intervention actually increased implicit racial prejudice [34], the other found that it reduced it [38]. There were important differences between these two studies and the latter was not a replication study. All the interventions that are found to be effective in one study need to be replicated to provide confirmation. There were some problems related to the indexing of articles: the keywords in PSYCHINFO and PUBMED in this field have changed frequently over the last few years because implicit bias is an emerging field of interest and study. Thus, indexing in databases was somewhat inconsistent making it difficult to capture all relevant articles with keywords. The fact that our search terms differed from those used by Forscher et al. [5], and that these differences were not all accounted for by differences in research question and inclusion criteria, is a sign of the problematic variations in terminology in the field. The effects of interventions tend to be tested only over the short term. There were no longitudinal studies in our review. Even if short-term changes in biases are efficient, these changes will not be useful at providing practical solutions to discrimination unless they persist in the long term. There is a risk that the sorts of stereotypes being studied are likely to be those that people are most aware of, and that stereotypes that are equally or more pernicious may be less visible and thus not be tested for. For instance, social class stereotypes can be hard to identify, especially given that they are not always clearly linked to economic status and that they may vary greatly from culture to culture. Furthermore, the sort of intervention tested is likely to be limited in scope to those that people think will be effective. For example, one philosopher has argued that many researchers are biased against certain effective techniques for reducing biases partly because they seem too mechanical [50]. The fact that such limited results have been found in the search for effective interventions may be caused by biases in researchers' thinking. FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 8 of 12 While there are well-establish general publication biases in favour of positive publications, [48] we did not find this in our study as many published null results. Discussion While several interventions aimed at reducing implicit biases had at least one instance of demonstrated effectiveness, the sample size was small and we were not able to identify reliable interventions for practical use. Thus, currently the evidence does not indicate a clear path to follow in bias reduction. Intentional strategies to overcome biases, evaluative conditioning, identifying the self with the outgroup, and exposure to counterstereotypical exemplars are categories that merit further research. Furthermore, caution is advised, as our review reveals that many interventions are ineffective; their use at present cannot be described as evidence-based. As the authors of the competition study point out, the interventions that were successful in their competition had some features in common in reducing black/white race bias: the interventions that linked white people with negativity and black people with positivity were more successful than the ones that only linked black people with positivity; interventions where participants were highly involved, which means that they strongly identified with people in the scenarios that were used, were also successful [18]. Our category of identifying the self with the outgroup, which included several effective studies, includes this feature of high involvement. There are similarities between our results and those from the recent network meta-analysis on change in implicit bias conducted by Forscher et al.: they found that procedures that associated sets of concepts, invoked goals or motivations, or taxed people's mental resources produced the largest positive changes in implicit bias [5]; two of the categories that were most effective in our review, evaluative conditioning and counterstereotypical exemplars, involve associating sets of concepts, and interventions invoking goals or motivations would be included in our intentional strategies category, which also included effective interventions. Any confirmation between our review and that of Forscher et al. is of note, especially given that we used different search terms, research questions, and inclusion criteria. Forscher et al. also found that studies measuring interventions with the IAT rather than other implicit measures tended to produce larger changes in implicit bias. Overall, they found great variance in the effects of the interventions, which supports our conclusion that current interventions are unreliable. We do not yet know why interventions work in some circumstances and not in others and thus more fine-grained research is needed examining which factors cause an intervention to be effective. So far, there has been very little research examining long-term changes in implicit attitudes and their effects on behaviour; the recent criticisms of the IAT mentioned in our introduction highlight this. Rather than invalidating the measure, they serve to show which directions future research with the IAT should go. In fact, in a follow-up study conducted by the same researchers as the competition study included in our review, interventions that had been demonstrated to be effective immediately were tested after delays of hours and days and none were found to be effective over these extended time periods [51]. To some extent, the ineffectiveness of interventions after a longer time period is to be expected. Implicit biases have been partly formed through repeated exposure to associations: their very presence hints at their being not only generated but also maintained by culture. Any counter-actions, even if effective immediately, would then themselves be rapidly countered since participants remain part of their culture from which they receive constant inputs. To tackle this, interventions may need to be repeated frequently or somehow be constructed so that they create durable changes in the habits of participants. More in-depth interventions where participants follow a whole course or interact frequently with the outgroup have been successful [51–53]. Unfortunately, this suggests that interventions of the type most desired by institutions to implement in training, i.e. short, one-shot sessions that can be completed and the requisite diversity boxes ticked, may simply be non-existent. If change is really to be produced, a commitment to more in-depth training is necessary. In conducting the review, we were aware that interventions to reduce implicit biases were not sufficient to reduce prejudice in the public in general and in professionals in different fields on the long-term. These interventions should only form part of a bigger picture that addresses structural issues, social biases and may include more intensive training that aims to change the culture and society outside institutions in addition to within them [54]. Programmes in education to address the formation of stereotypes from much earlier on would be one way to effect longer term changes. In terms of addressing workplace culture, it may be worth reflecting on how culture changes are effected in institutions in other instances, such as in the case of medical error management in health care establishments. Affirmative action programmes that increase the numbers of women and minorities in leadership positions is one example of a policy with the potential to change the cultural inputs that foment implicit bias within a workplace. Another approach that could be effective is to focus on reducing the impact of implicit bias on behaviour rather than reducing the bias itself. Organisational policies FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 9 of 12 and procedures that are designed to increase equity will have an impact on all kinds of bias, including implicit bias. For example, collecting data that monitors equity, such as gender pay gaps, and addressing disparities, or reducing discretion in decision-making. The majority of studies in our review only looked at effects of interventions on implicit prejudice, without investigating related implicit stereotypes. The lack of investigation into implicit stereotypes is troubling. Implicit prejudice is a measure of generic positive or negative implicit feelings, but it is likely that many behaviours that lead to micro-discriminations and inequalities are linked to specific and fine-grained stereotypes. This is particularly the case with gender stereotypes, as bias towards women is not typically linked to a generic negative feeling towards women, but towards women occupying certain roles that are not stereotypically 'feminine'. For instance, one study found that only the implicit stereotype linking men with high status occupational roles and women with low status occupational roles predicted implicit and explicit prejudice towards women in authority. Other implicit stereotypes, linking women/home and men/career, or women/supportive and men/agential, lacked this predictive effect [55]. Only 8 of the articles in our review examined implicit stereotypes, but one of these found that an intervention that was effective at reducing implicit black/white race prejudice was not effective at reducing the implicit stereotype black/physical vs. white/ mental [39]. Hence, it is not only important in the case of gender to investigate the effects of interventions on stereotypes as well as prejudice. The vast majority of studies on race prejudice seem to assume that it is the blanket positive/negative comparison of whites/blacks that needs to be addressed, but it could be the case that interventions will be more effective if they tackle more specific stereotypes. A possible limitation of the review is that we included interventions that targeted different outgroups, and one may wonder whether interventions tested on one group are really applicable/effective to biases towards other groups. Indeed, if intervention X reduces the bias in group Y, it is by no means certain that same intervention is efficient to reduce bias against group Z. Implicit bias may well be a heterogeneous phenomenon [56]. On the other hand, an inefficient intervention X on group P may be efficient if tested for some other group or bias. Nonetheless, it is interesting to compare the types of intervention that are tested on different biases and to collect the evidence for interventions against different biases in one place. Often, researchers in a field interested in a particular bias, such as health professionals researching obesity, limit themselves to reading the literature on that bias and from their specific field and thus may overlook much evidence that could be relevant to their research. Furthermore, it may be that different biases require different types of intervention, but this can only be seen clearly if the different literatures are compared. Conclusions Current data do not allow the identification of reliably effective interventions to reduce implicit biases. As our systematic review reveals, many interventions have no effect, or may even increase implicit biases. Caution is thus advised when it comes to programs aiming at reducing biases. Much more investigation into the long term effects of possible interventions is needed. The most problematic fine-grained implicit stereotypes need to be identified and a range of specifically-tailored interventions need to be designed to combat the whole gamut of prejudices that are problematic in our societies, not only targeting black/ white race prejudice. More research needs to be conducted examining the conditions under which interventions will work and the factors that make them fail. The fact that there is scarce evidence for particular bias-reducing techniques does not weaken the case for implementing widespread structural and institutional changes that are likely to reduce implicit biases, but that are justified for multiple reasons. Our advice for future studies in this area can be summarized as follows: Investigate the effect of interventions on implicit stereotypes as well as implicit prejudices Use large sample sizes Pre-register study designs Use key words and titles that will span disciplines Include all relevant study parameters in the title and abstract Include all statistical analyses and data when publishing Include all the details of the study method Investigate the long term effects of interventions Investigate the effects of institutional/organizational changes on implicit biases Test interventions on a wide range of real workforces outside universities Endnotes 1The title of the study lists 17 interventions, but the authors included a comparison condition, which makes a total of 18 interventions tested for our purposes. Additional file Additional file 1: Full search strategies. (DOCX 15 kb) FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 10 of 12 Abbreviations AM: Angela Martin; BIAT: Brief Implicit Association Test; CF: Chloë FitzGerald; GNAT: Go/No-go Association Task; IAT: Implicit Association Test; SCIAT: Single Category Implicit Association Test; SH: Samia Hurst; UK: United Kingdom; US: United States Acknowledgments We are very grateful to Tobias Brosch for his advice in the planning stage of the review and to Janice Sabin and Jules Holroyd for extremely helpful comments on the manuscript, particularly their suggestions about the importance of focussing on organisational policy to promote equity. We would also like to thank the librarians from the University of Geneva Medical School library and the Psychology section of the Humanities library for their kind help with the initial keyword searches. Funding The systematic review was funded by a grant from the Swiss National Science Foundation, number 32003B_149407. The funding body approved the proposal for the systematic review as part of a larger project. After approval, they were not involved in the design of the study, nor the collection, analysis and interpretation of data, nor in writing the manuscript. Availability of data and materials Our full search strategies for each database is available in Additional file 1 so that the search can be accurately reproduced. Authors contributions AM initially researched the suitable databases, performed the searches and organized the reviewing of the titles with supervision from CF and SH. AM, CF and SH reviewed the titles as described in the Methods section and SH reviewed the statistical sections. Data was extracted by AM and CF and Table 1 was drafted from this information by DB. DB contributed to the selection of categories of intervention and prompted further discussion regarding the presentation and organization of data. CF drafted the manuscript with major contributions from AM and input from SH. All authors read and approved the final manuscript. Ethics approval and consent to participate Not applicable Consent for publication Not applicable Competing interests The authors declare that they have no competing interests. Publisher's Note Springer Nature remains neutral with regard to jurisdictional claims in published maps and institutional affiliations. Author details 1iEH2 (Institute for Ethics, History and the Humanities), Faculty of Medicine, University of Geneva, Geneva, Switzerland. 2Department of Philosophy, University of Fribourg, Fribourg, Switzerland. Received: 24 December 2018 Accepted: 3 April 2019 References 1. Madva A, Brownstein M. Stereotypes, prejudice, and the taxonomy of the implicit social mind. Noûs. 2018;52(3):611–44. 2. Sabin JA, Rivara FP, Greenwald AG. Physician implicit attitudes and stereotypes about race and quality of medical care. Med Care. 2008;46(7): 678–85. 3. Blair IV, Steiner JF, Havranek EP. Unconscious (implicit) bias and health disparities: where do we go from here? Perm J. 2011;15(2):71. 4. Ambady N, Shih M, Kim A, Pittinsky TL. Stereotype susceptibility in children: effects of identity activation on quantitative performance. Psychol Sci. 2001; 12(5):385–90. 5. Forscher PS, Lai CK, Axt J, Ebersole CR, Herman M, Devine PG, et al. A MetaAnalysis of Procedures to Change Implicit Measures. 2016. https://doi.org/ 10.31234/osf.io/dv8tu. 6. Payne BK, Lambert AJ, Jacoby LL. Best laid plans: effects of goals on accessibility bias and cognitive control in race-based misperceptions of weapons. J Exp Soc Psychol. 2002;38(4):384–96. 7. Galinsky AD, Moskowitz GB. Perspective-taking: decreasing stereotype expression, stereotype accessibility, and in-group favoritism. J Pers Soc Psychol. 2000;78(4):708. 8. Moskowitz GB, Li P. Egalitarian goals trigger stereotype inhibition: a proactive form of stereotype control. J Exp Soc Psychol. 2011;47(1):103–16. 9. Greenwald AG, McGhee DE, Schwartz JL. Measuring individual differences in implicit cognition: the implicit association test. J Pers Soc Psychol. 1998; 74(6):1464. 10. Oswald FL, Mitchell G, Blanton H, Jaccard J, Tetlock PE. Predicting ethnic and racial discrimination: a metaanalysis of IAT criterion studies. J Pers Soc Psychol. 2013;105(2):171. 11. De Houwer J. What are implicit measures and why are we using them. Handb Implicit Cogn Addict. 2006:11–28. 12. Bartlett T. Can we really measure implicit bias? Maybe not. Chron High Educ. 2017. 13. Singal J. Psychology's favorite tool for measuring racism isn't up to the job. N Y Mag. 2017. 14. Nosek BA, Riskind RG. Policy implications of implicit social cognition. Soc Issues Policy Rev. 2012;6(1):113–47. 15. Greenwald AG, Banaji MR, Nosek BA. Statistically small effects of the implicit association test can have societally large effects; 2015. 16. Blair IV. The malleability of automatic stereotypes and prejudice. Pers Soc Psychol Rev. 2002;6(3):242–61. 17. Tajfel H. Experiments in intergroup discrimination. Sci Am. 1970;223(5):96– 103. 18. Lai CK, Marini M, Lehr SA, Cerruti C, Shin J-EL, Joy-Gaba JA, et al. Reducing implicit racial preferences: I. a comparative investigation of 17 interventions. J Exp Psychol Gen. 2014;143(4):1765. 19. Dermody N, Jones MK, Cumming SR. The failure of imagined contact in reducing explicit and implicit out-group prejudice toward male homosexuals. Curr Psychol. 2013;32(3):261–74. 20. Turner RN, Crisp RJ. Imagining intergroup contact reduces implicit prejudice. Br J Soc Psychol. 2010;49(1):129–42. 21. Rukavina PB, Li W, Shen B, Sun H. A service learning based project to change implicit and explicit bias toward obese individuals in kinesiology pre-professionals. Obes Facts. 2010;3(2):117–26. 22. Swift JA, Tischler V, Markham S, Gunning I, Glazebrook C, Beer C, et al. Are anti-stigma films a useful strategy for reducing weight bias among trainee healthcare professionals? Results of a pilot randomized control trial. Obes Facts. 2013;6(1):91–102. 23. Devine PG, Forscher PS, Austin AJ, Cox WT. Long-term reduction in implicit race bias: A prejudice habitbreaking intervention. J Exp Soc Psychol. 2012; 48(6):1267–78. 24. O'Brien KS, Puhl RM, Latner JD, Mir AS, Hunter JA. Reducing Anti-Fat Prejudice in Preservice Health Students: A Randomized Trial. Obesity. 2010; 18(11):2138–44. 25. Castillo J-LÁ, Camara CP, Eguizábal AJ. Prejudice reduction in university programs for older adults. Educ Gerontol. 2011;37(2):164–90. 26. Park J, Felix K, Lee G. Implicit attitudes toward Arab-Muslims and the moderating effects of social information. Basic Appl Soc Psychol. 2007;29(1): 35–45. 27. Joy-Gaba JA, Nosek BA. The surprisingly limited malleability of implicit racial evaluations. Soc Psychol. 2010; [cited 2016 Jul 14]; Available from: http:// econtent.hogrefe.com/doi/full/10.1027/1864-9335/a000020. 28. McGrane JA, White FA. Differences in Anglo and Asian Australians' explicit and implicit prejudice and the attenuation of their implicit in-group bias. Asian J Soc Psychol. 2007;10(3):204–10. 29. Columb C, Plant EA. Revisiting the Obama effect: Exposure to Obama reduces implicit prejudice. J Exp Soc Psychol. 2011;47(2):499–501. 30. Blincoe S, Harris MJ. Prejudice reduction in white students: Comparing three conceptual approaches. J Divers High Educ. 2009;2(4):232. 31. Clobert M, Saroglou V, Hwang K-K. Buddhist concepts as implicitly reducing prejudice and increasing prosociality. Pers Soc Psychol Bull. 2015;41(4):513–25. 32. Castillo LG, Brossart DF, Reyes CJ, Conoley CW, Phoummarath MJ. The influence of multicultural training on perceived multicultural counseling FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 11 of 12 competencies and implicit racial prejudice. J Multicult Couns Dev. 2007; 35(4):243–55. 33. Brannon TN, Walton GM. Enacting cultural interests: How intergroup contact reduces prejudice by sparking interest in an out-group's culture. Psychol Sci. 2013;24(10):1947–57. 34. Groom V, Bailenson JN, Nass C. The influence of racial embodiment on racial bias in immersive virtual environments. Soc Influ. 2009;4(3):231–48. 35. Gündemir S, Homan AC, de Dreu CK, van Vugt M. Think leader, think white? Capturing and weakening an implicit pro-white leadership bias. PLoS One. 2014;9(1):e83915. 36. Hall NR, Crisp RJ, Suen M. Reducing implicit prejudice by blurring intergroup boundaries. Basic Appl Soc Psychol. 2009;31(3):244–54. 37. Maister L, Sebanz N, Knoblich G, Tsakiris M. Experiencing ownership over a dark-skinned body reduces implicit racial bias. Cognition. 2013;128(2):170–8. 38. Peck TC, Seinfeld S, Aglioti SM, Slater M. Putting yourself in the skin of a black avatar reduces implicit racial bias. Conscious Cogn. 2013;22(3):779–87. 39. Woodcock A, Monteith MJ. Forging links with the self to combat implicit bias. Group Process Intergroup Relat. 2013;16(4):445–61. 40. Calanchini J, Gonsalkorale K, Sherman JW, Klauer KC. Counter-prejudicial training reduces activation of biased associations and enhances response monitoring. Eur J Soc Psychol. 2013;43(5):321–5. 41. French AR, Franz TM, Phelan LL, Blaine BE. Reducing Muslim/Arab stereotypes through evaluative conditioning. J Soc Psychol. 2013;153(1):6–9. 42. Kawakami K, Phills CE, Steele JR, Dovidio JF. (Close) distance makes the heart grow fonder: Improving implicit racial attitudes and interracial interactions through approach behaviors. J Pers Soc Psychol. 2007;92(6):957. 43. Huntsinger JR, Sinclair S, Clore GL. Affective regulation of implicitly measured stereotypes and attitudes: Automatic and controlled processes. J Exp Soc Psychol. 2009;45(3):560–6. 44. Huntsinger JR, Sinclair S, Dunn E, Clore GL. Affective regulation of stereotype activation: It's the (accessible) thought that counts. Pers Soc Psychol Bull. 2010;36(4):564–77. 45. Lai CK, Haidt J, Nosek BA. Moral elevation reduces prejudice against gay men. Cognit Emot. 2014;28(5):781–94. 46. Wallaert M, Ward A, Mann T. Explicit Control of Implicit Responses. Soc Psychol. 2010. 47. Terbeck S, Kahane G, McTavish S, Savulescu J, Cowen PJ, Hewstone M. Propranolol reduces implicit negative racial bias. Psychopharmacology (Berl). 2012;222(3):419–24. 48. Simmons JP, Nelson LD, Simonsohn U. False-positive psychology: Undisclosed flexibility in data collection and analysis allows presenting anything as significant. Psychol Sci. 2011;22(11):1359–66. 49. Henrich J, Heine SJ, Norenzayan A. Most people are not WEIRD. Nature. 2010;466(7302):29. 50. Madva A. Biased against Debiasing: On the Role of (Institutionally Sponsored) Self-Transformation in the Struggle against Prejuice. Open Access J Philos. 2017;4. 51. Lai CK, Skinner AL, Cooley E, Murrar S, Brauer M, Devos T, et al. Reducing implicit racial preferences: II. Intervention effectiveness across time. J Exp Psychol Gen. 2016;145(8):1001. 52. Rudman LA, Ashmore RD, Gary ML. "Unlearning" automatic biases: the malleability of implicit prejudice and stereotypes. J Pers Soc Psychol. 2001; 81(5):856. 53. Shook NJ, Fazio RH. Interracial roommate relationships: An experimental field test of the contact hypothesis. Psychol Sci. 2008;19(7):717–23. 54. Russell CA. Questions of Race in Bioethics: Deceit, Disregard, Disparity, and the Work of Decentering. Philos Compass. 2016;11(1):43–55. 55. Rudman LA, Kilianski SE. Implicit and explicit attitudes toward female authority. Pers Soc Psychol Bull. 2000;26(11):1315–28. 56. Holroyd J, Sweetman J. The Heterogeneity of Implicit Bias. In: Brownstein M, Saul J, editors. Implicit Bias and Philosophy, Volume 1: Metaphysics and Epistemology: Oxford University Press; 2016. p. 80–103. FitzGerald et al. BMC Psychology _#####################_ Page 12 of | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Imagination and Interpretation 1 On the dialogue between Cornelius Castoriadis and Paul Ricoeur Alexandros Schismenos - January 15, 2018 On March 9th, 1985, Paul Ricoeur and Cornelius Castoriadis met at the studio of the France Culture "Le Bon Plaisir" radio broadcaster. In 2016, the transcript of their dialogue, their only public debate, was published [1]. This publication is significant not only because it highlights the points of convergence and divergence between the two prominent thinkers, but also because the issues they discuss: the relation between society and history, tradition and creativity, imagination and collective action, are relevant to the philosophical and political discourse of our time. It is apparent in their dialogue that the two philosophers share a common ground, as regards the eminence of the imagination in human existence and culture, the refusal to reduce politics to the economy and their shared emphasis on the relation between consciousness and society. However, these are also significant points of divergence, since Castoriadis considers imagination creative and radical, while Ricoeur considers it more interpretative. Moreover, Castoriadis considers the self-institution of society an ex nihilo creation of a proper world, while for Ricoeur it is an interpretation of a given, though not fixed, world horizon. Castoriadis insists on the project of individual and social autonomy through democratic social transformation, and the possibility of actually overcoming heteronomy. Heteronomy is used by Castoriadis to define alienation both on the level of the individual, as the domination of unconscious drives and internalized norms over the conscious self, and on the social level, as the instituted authority that sanctifies dominant institutions and conceals the fact that these institutions are society's own creations. On the other hand, Ricoeur considers social heteronomy as a necessary 'evil' (le mal) of the political sphere that can be contained but not eliminated from social existence. 1 Published on the 'PUBLIC SEMINAR: open, critical, challenging, confronting the pressing issues of the day and fundamental problems of the human condition,expanding the project of The New School for Social Research, New York' : http://www.publicseminar.org/2018/01/imagination-and-interpretation/ Castoriadis began the dialogue with a humorous reference to his incomplete dissertation on the "imaginary element", which remained "elementary and imaginary[2]", and which was the reason for his first acquaintance with Paul Ricoeur. The two thinkers met for the first time in 1967 in Nanterre, when Castoriadis asked Ricoeur to supervise his dissertation on "The Imaginary Element in History", which, would, however, never be completed. Their encounter occurred after Castoriadis had broken with Marxism and turned to psychoanalysis and ontology. He had accused Marx of adopting essential elements of the dominant capitalist worldview, such as scientific rationalism, the predominance of the economy, and dominance over nature. Then he undertook the task to combine action and theory within the praxis of autonomy beyond Marxist dialectics, while his main philosophical ideas such as autonomy, and his emphasis on the creativity of the instituting imaginary in and through the activity of an anonymous collective, first appear in that political context[3]. When Castoriadis published his magnum opus, The Imaginary Institution of Society, in 1975, the reasons that led him to the rupture with Marxist rationalism also lead him to a rupture with traditional philosophy, to which he assigns the label 'ensemblistic/identitary' [4]. Thus, while Ricoeur presented his own critique of Marx during his Chicago lectures, Castoriadis moved on to a critique of the western philosophical tradition more generally. Castoriadis uses the term 'ensemblistic/identitary' to describe the traditional ontology and logic that is based on the axioms of identity and non-contradiction, which considers the definitive and unchangeable Being as the only true Being. On that theoretical ground rationalistic or tautological philosophical systems that try to reduce ontological multiplicity to some transcendent uniformity and temporal becoming to static eternity are constructed. Castoriadis claims that this leads traditional philosophy to obscure the inseparable connection between society and history, existence and temporality and to negate ontological creativity and time itself. Without the acknowledgment of ontological creativity and historical relativity, he argues, we cannot understand how human activity transforms the world and how society creates its own history. According to Castoriadis, what this traditional (ensemblistic/identitary) logic fails to understand is the creative or poetic dimension of reality, which is densely interwoven with the ensemblistic/identitary dimension. This means that the creation of new forms or beings cannot be reduced to previous conditions, such is the emergence of life. Traditional ontology aspires to reduce the plurality of beings, ontological multiplicity, to a single unified Being or principle. However, Castoriadis claims that there are ontological levels or strata that cannot be reduced to a single principle or to each other, such as the natural physical stratum, the living being, the human psyche and the social-historical, each with unique attributes that constitute different proper worlds. Time is the emergence of alterity, the creation and destruction of new forms, and both the tautological and the creative dimensions are interwoven within time and space. The notion that Castoriadis uses to describe ontological stratification is the magma: "A magma is that from which one can extract (or in which one can construct) an indefinite number of ensemblist organizations but which can never be reconstituted (ideally) by a (finite or infinite) ensemblist composition of these organizations [5]." For Castoriadis, ontological creativity is the reason for historical relativity. Every human society creates its own history, establishes its own institutions and a unique public space and public time that cannot be attributed to extra-social forces, such as God, or human nature, which means that there are no historical laws or destiny. The social-historical is the proper world of human existence, created by the anonymous collective imaginary and realized in institutions and human activity, which leans on the natural environment but is not determined by it. As an example of ontological creativity, Castoriadis mentions the Being-for-Itself[6] ( être pour soi), the being that institutes itself and whose finality refers to itself[7]. Such is any living being, from the simplest to the most complex species, that creates a variety of assessments of its environment and informs its proper world according to its own senses, for self-preservation and reproduction. The distinction between any other living being and humanity, according to Castoriadis, is the deformity of human imagination [8], which creates a constant flux of psychic images that generate urges aiming to ends other than the basic biological purpose of selfpreservation [9]. Psychic intention is arbitrary, its content is imaginary, its passion illogical. Human psyche is a distinct being-foritself whose sufficient and necessary condition for survival is society, which transforms the psyche into a functional individual, in accordance to the dominant social images and significances. These are the creation of another psychic pole, the anonymous social imaginary (imaginaire), which is transmitted through language, custom and social behavior. Ricoeur also pointed out the importance of the involuntary, as he named it, element of the social background in the constitution of the conscious ego, but, as we will see, he gives more emphasis to the symbolic over the imaginary. For Castoriadis, the social imaginary is responsible for providing reality with a coherent meaning available to the individual psyche in order to reconcile the trauma of the breakup of the initial psychical monad that comes with birth. Castoriadis refers here to Freud and perceives the newborn psyche as an enclosed unity of meaning, being and pleasure, that is broken up through socialization and the separation of the Self and the Other, with the Other remaining a necessary component of the constitution of the Self[10]. Creative imagination, which Castoriadis calls primary or radical, and which precedes productive imagination, is the source of every signification and representation, the common root of both the real and the symbolic. On this path Castoriadis met Paul Ricoeur, who also places imagination at the center of existence. In his doctoral thesis, titled Philosophie de la Volonté I: Le Volontaire et l'Involontaire, Ricoeur maintains that the polarity between subjective and objective is constitutive of human experience. The involuntary, manifested as objective environment, as bodily functions, as the network of relationships with others, determines and complements voluntary intention, selection and action. Ricoeur insists that man is not an isolated ego, but "this plural and collective unity in which the unity of the destination and the difference of destinies are to be understood through each other" [11]. To rephrase this, the individual self is not a static solitary entity but a dynamic plexus of relations where the others always participate, in actuality or in memory, as persons or influences, and where the individual is always signified in relation to others and to a common world. This unity is achieved through mutual recognition and shared communication. For Ricoeur, communication and recognition provide us with meaning when our activity corresponds to the pre-existing structure of the world. Our actions become meaningful within cultural and natural contexts, which are not our subjective creations, but precede and define our conceptual orientation. However, new meaning emerges, in any given context, within the process of communication and language that allows constant re-interpretations. The mental faculty that ensures the openness and fluidity of meaning, as well as the possibility of mutual recognition, is imagination. In this context, as M. Foessel notes, imagination "allows meaning to be understood, the world to be expressible and action to be feasible" [12]. Since understanding requires recognition and communication, Ricoeur turns to language and symbolism. "The symbol creates thought [13]" he contends, delimiting the imaginary in favor of the symbolic, which will lead to a devaluation of imaginative creativity in favor of interpretation. For Ricoeur, imaginary meaning is not an arbitrary creation, but rather a free, non-regular reinterpretation of elements already given to human experience by the world and culture. Hence, interpretation is free and diverse but does not constitute the creation of a new form or being. For Ricoeur, imagination is interpretative. Self-understanding of pre-existing meaningful contexts is made possible through images preserved in memory and imagination by literary tradition, which determines the cultural context in which we live and which is offered to interpretation. [14] This notion will also mark Ricoeur's "linguistic" turn to Hans-Georg Gadamer's hermeneutics. In 1975, the year in which Castoriadis'Imaginary Institution of Society was published, Ricoeur published Le Metaphore Vive, where he highlights metaphor as the imaginative innovation within language. Metaphors generate new significations and are essentially an imaginary reconstruction of meaning. In ordinary speech, a metaphor is a vector of the multiple possibilities of meaningful reinterpretation that can be achieved through imaginary innovation. Imagination produces a common, socially valid meaning as a metaphorical background. Thus, Ricoeur correlates phenomenology with hermeneutics, expanding the hermeneutical method from textual analysis to the interpretation of the interaction of the Self with the Other. From Husserl he adopted the concept of the Welthorizon, or world horizon, the unified and unifying ontological world background that makes experience possible. In relation to the interpretation of the metaphor as a transformation of meaning, Ricoeur stresses the distinction between the obvious meaning and the concealed or hidden meaning. He considers philosophy to be an interpretive activity that traces a hidden meaning within the context of the obvious meaning that comes to light through culture[15]. It is important that Ricoeur was a faithful member of the French Reformation Church, and the idea of God as an actual being, as the form of Being, intertwined with the social significance of the Sacred, provides him with the metaphysical foundation of an unimaginable world-meaning and the transcendental bridge of from the interpretation of texts to the interpretation of Being. This theological component of the world limits the creativity of imagination to reinterpretation. In that same year, 1975, Ricoeur, while lecturing at the University of Chicago[16], also criticized Marx for separating social phenomena between "superstructure" cultural elements and "base" economic relations. Ricoeur emphasizes the central role of the "tradition of authority", which incorporates new institutions into longlasting historical narratives. Ricoeur locates the main social antagonisms within the tension between tradition and innovation, since tradition sets the framework for innovation and social transformations are more successful when they are part of the 'tradition of authority'. Somehow, the "evil" of dominance, authority and alienation seems to remain as a residue through social transformations, although each social construct is in itself new in relation to the former. Thus, History can be understood through the historical narrative that refers to a historical structure, which of course remains open to restructuring. Temporality is considered a nexus of chronological and historiographical narratives, as analyzed in Ricoeur's later work Temps et Récit. On the contrary, Castoriadis insists on the possibility of overcoming social heteronomy through the establishment of social autonomy. For Castoriadis, the tension exists between the instituted social imaginary and the instituting social imaginary, in other words, between the consolidation of institutions and the creativity of society. Thus, autonomy means direct and reflective self-government, where institutions are placed under public democratic deliberation and individuals, as free subjectivities, are equally involved in political power. In his article "Time and Creation", Castoriadis agrees with Ricoeur's analysis , that there are two main traditional philosophical approaches to temporality. [17] One is the objective or cosmological approach, presented in Aristotle'sPhysics, which considers time an objective attribute of reality, the measurement of the movement of natural change and deterioration. The other is the subjective or phenomenological approach, presented in St. Augustine's Confessions, which considers time a subjective phenomenon, the internal rhythm of personal experience and existential anxiety. Both approaches, Castoriadis notes, fail to address the question of time per se, time in-itself which lies above subjective experience, and beyond natural change, encompassing and unifying them. Both approaches, Castoriadis asserts, propose a rigid division between subjectivity and objectivity, ignoring society, where time is history, where subjects and objects are represented and invested with imaginary social significations, where subjectivity and objectivity are combined into social meaning. Castoriadis claims that the real antithesis is located between the psyche and society, since the actual individual himself/herself is already a social institution, informed by language and culture. Even our subjective perception of ourselves is mediated by words, norms and images that do not belong to ourselves but refer to a public imaginary, already instituted before we were born. Secondly, the division is also false on an epistemological level, since the very conception of any object (as a signified and evaluated object), can only be constituted by the subject according to the dominant social imaginary significations that are already invested in the object. For example, the meaning or value of a tool cannot be restricted to just its practical use, because it connotes also ideas, concepts and attitudes and symbolizes a broader culture. The subjective and the objective dimensions cannot be ultimately divided. Their intrinsic connection remains incomprehensible only if we continue to ignore the social-historical dimension that our collective existence and activities generate which transfigures, interconnects and signifies everything that exists within the scope of humanity. For Castoriadis, the antithesis between the psyche and society is bridged by the conscious ego, socially informed through education and communication that transforms inner drives to internalized social norms and dominant significations. Language is the carrier of social significations in the broader sense of communicative expression that includes oral, corporeal and visual semantics. These significations, that regulate personal feelings, drives and conceptions, precede every person, since society is in-itself a magma of imaginary significations, norms, social structures and behavioral patterns. Consequently, human subjectivity and individuality are, for Castoriadis, historical categories and not anthropological constants. In simpler words, the concept of the free, autonomous individual does not appear in any society, but in a society that recognizes the concept of a free, autonomous community. Individuality and human subjectivity are significations that have risen from the struggle against heteronomy and absolute authority. Subjective temporality is also interconnected with the broader magma of social time which emerges on the surface of the even broader magma of natural time, all of the above forming, without ever covering the magma of Time initself [18]. Thus, for the atheist Castoriadis, history, inherent in every society, is the place and the result of a radical human creation. As regards Castoriadis, God is a primary social imaginary signification [19], a human creation. For Castoriadis, instituted religion that conceals the ontological Abyss and negates mortality and human freedom is the foundation of heteronomy. In Greek the word hierarchy, authority of the sacred reveals religious authority as the origin of State authority, which is the instituted form of political heteronomy. In contrast, Ricoeur views human creation as re-creation, since radical creation, belongs only to God, which exists as the metaphysical unity of the concealed, primal meaning of the world. For Ricoeur a heteronomous element is always present in the form of the evil that resides in the political sphere, and while he does not place God as the subordinator of human activity in any sense, he does perceive the sacred element as part of the involuntary necessary constituent of the human Welthorizon, an immanence of heteronomy. It is not so strange that Ricoeur made a mistake during their radio dialogue, calling Castoriadis' magnum opus as'The Imaginary Production of Society'. This also reveals Ricoeur's disagreement with the Castoriadean idea of ex nihilo creation. Although Castoriadis insists that ex nihilo does not mean in nihilo nor cum nihilo, for Ricoeur ex nihilo means nothing. In conclusion, Ricoeur views human imagination manifested through the interpretation of a concealed primal meaning offered by the structure of the world, open to countless different reinterpretations, because the imaginary is ultimately interpretive. Castoriadis, on the other hand, insists that human imagination is radically creative, the source of arbitrary social imaginary significations, the source of society and reality. The dialogue between Castoriadis and Ricoeur reinvigorates the philosophical discourse on imagination, social creativity and collective action. The convergent points of their theories, the primacy of imagination, the openness of human history and the affirmation of free collective action refer to the central problematic of modernity, the tension between structures of instituted authority and society's instituting power. However their perspectives diverge, since Ricoeur is more conservative, stressing the traditional element of instituted authority, while Castoriadis is radical, emphasizing human creativity and the possibility of social autonomy and direct democracy. Despite their disagreements, their personal relationship was a relation of mutual recognition. Alexandros Schismenos was born in Athens in 1978. He earned his degree in Archaeology and his Ph.D. in Philosophy from the University of Ioannina, Greece. He is the author of several articles and four books in Greek, regarding the philosophy of Cornelius Castoriadis, the philosophy of time and cοntemporary political and social issues. [1] Paul Ricoeur, Cornélius Castoriadis: Dialogue sur l'histoire et l'imaginaire social , ed. Johann Michel, (Paris: Editions EHESS, 2016). [2] Ibid. 39 [3] The Castoriadis Reader, ed. David Ames Curtis (London: Blackwell, 1997) p. 372. [4] Cornelius Castoriadis, The Imaginary Institution of Society, trans. Kathleen Blamey (Cambridge: MIT Press, 1987), pp. 170-186. [5] Cornelius Castoriadis, The Imaginary Institution of Society, trans. Kathleen Blamey (Cambridge: MIT Press, 1987), p. 342. [6] A term used also by J.P. Sartre's phenomenological existentialism. [7] Cornelius Castoriadis, The State of the subject today, trans. David Ames Curtis in, World in Fragments, ed. David Ames Curtis (Stanford: Stanford University Press, 1997), p. 145. [8] Ibid. p. 142. [9] Cornelius Castoriadis, The Imaginary Institution of Society, trans. Kathleen Blamey (Cambridge: MIT Press, 1987), pp.291-294. [10] The Castoriadis Reader, pp. 357-8 [11] P. Ricoeur, Fallible Man (New York: Fordham University Press, 1986) p. 138 [12] M. Foessel, «Paul Ricoeur ou les puissances de l' imaginaire» in Paul Ricoeur: Anthologie, (Paris: Seuil,, 2007). [13] P. Ricoeur, The Symbolism of Evil. (New York: Harper and Row, 1967), p. 257. [14] P. Ricoeur, «Intellectual Autobiography», in The Philosophy of Paul Ricoeur, (Chicago: Open Court, 1995). [15] P. Ricoeur, «Existence and Hermeneutics», in The Philosophy of Paul Ricoeur: An Anthology of His Work, (New York: Beacon Press, 1978) pp. 101 & 106. [16] Lectures on Ideology and Utopia (New York: Columbia University Press, 1986) [17] Cornelius Castoriadis, «Time and Creation», trans. David Ames Curtis in, World in Fragments, ed. David Ames Curtis (Stanford: Stanford University Press, 1997) [18] Cornelius Castoriadis, «Time and Creation», trans. David Ames Curtis in, World in Fragments, ed. David Ames Curtis (Stanford: Stanford University Press, 1997), p. 386. [19] The Imaginary Institution of Society, p. 143. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
A COGNITIVE APPROACH TO BENACERRAF'S DILEMMA Thesis format: Monograph by Luke V. Jerzykiewicz Graduate Program in Philosophy A thesis submitted in partial fulfillment of the requirements for the degree of Doctor of Philosophy The School of Graduate and Postdoctoral Studies The University of Western Ontario London, Ontario, Canada c© Luke V. Jerzykiewicz
Abstract One of the important challenges in the philosophy of mathematics is to account for the semantics of sentences that express mathematical propositions while simultaneously explaining our access to their contents. This is Benacerraf's Dilemma. In this dissertation, I argue that cognitive science furnishes new tools by means of which we can make progress on this problem. The foundation of the solution, I argue, must be an ontologically realist, albeit non-platonist, conception of mathematical reality. The semantic portion of the problem can be addressed by accepting a Chomskyan conception of natural languages and a matching internalist, mentalist and nativist view of semantics. A helpful perspective on the epistemic aspect of the puzzle can be gained by translating Kurt Gödel's neo-Kantian conception of the nature of mathematics and its objects into modern, cognitive terms. Keywords: mathematical cognition, philosophy of mathematics, realism, psychologism, functional architecture, conceptualist semantics, cognition, mathematics, Benacerraf, Chomksy, Gödel, Kant. iii Acknowledgements I have accrued a great many personal and professional debts over the years. Let me restrict myself here to acknowledging explicitly only those that bear directly on the writing of this monograph. Above all, let me express my heartfelt thanks to my thesis supervisor, Robert Stainton, whose firm guidance, patient instruction, unfailing support, and kind help over many years have seen me though this project. It's largely by observing Rob work that I have learned what I know of the philosopher's craft. For this I am very grateful. As well, let me extend my thanks to Andy Brook who took a chance on me many years ago and who also taught me how to read Kant slightly askance. My thanks also to the Carleton Institute of Cognitive Science. At the Institute I learned to view cognitive science as an unified endeavour spanning many fields and methodologies, an endeavour with deep historical roots and an open future. Furthermore, I am very grateful to John L. Bell for his insight and wisdom. I regret that I was not able to benefit more from his instruction. His work remains for me a signpost on the horizon toward which I hope slowly to make my way. I have had the good fortune to study under some remarkable teachers. I would especially like to thank Paul Pietroski, Susan Dwyer, James McGilvray, Stephen Houlgate, Chris Herdman, Marie Odile Junker, Storrs McCall, Philip Buckley, and Angela Cozea. Their ideas and their methods have, in various ways, shaped my approach to research and to writing-sometimes with results they may not have expected or perhaps even approved of. I'd like to thank Penelope Maddy, Susan Carey, and Ray Jackendoff for brief but extraordinarily enlightening conversations. Each of them has been an inspiration. I have also benefited from the thoughtful criticisms of Georges Rey, Edouard Machery, Mary Kate McGowan, Ileana Paul, Chris Viger, Pete Mandik, Eric Thomson, and Philip Grier. Let me also acknowledge the many friends and acquaintances off of whom I have bounced ideas over the years. Here I should mention Dan Robins and Sam Scott in particular. Their help and patience with my little obsessions is greatly appreciated. Of course, I owe a very special debt of gratitude to my parents Janina and Tom Jerzykiewicz. They have been wonderfully supportive of me along the way. It was from my Mom and Dad that I first learned the meaning and the importance of intellectual labour as well as the habits that it calls for. It's impossible to imagine more loving or understanding parents. Finally, let me express my warm gratitude to my best friend and partner for many years, Catherine Wearing. Her advice and her criticisms have been invaluable. Most of the ideas in this dissertation were first tested in discussion with her. Above all though, I'd like to thank her for sharing with me some very happy years. I gratefully acknowledge the Ontario Graduate Scholarship Program and the Social Sciences and Humanities Research Council of Canada who helped fund this research. iv Contents 0 Introduction 1 1 Minimal Realism 3 Definition . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3 Evidence . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 Indispensability and truth . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5 Semantics and entities . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20 Objectivity . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25 Conclusion . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 32 2 Troubles for Platonism 33 Abstract Realism . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33 Platonism . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34 Structuralism . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36 Knowledge . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 38 Ante rem account . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 39 Counter-evidence . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43 Large structures . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43 Small structures . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54 Conclusion . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58 3 The Semantic Problem 59 Benacerraf's assumptions . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60 Limitations of formal semantics . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62 Linguistic internalism . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 69 Realism redefined . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 84 Conclusion . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 87 4 The Epistemic Problem 88 Psychologism . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88 Limitations . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 97 Mathematical 'perception' . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 103 Background . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 104 Kant's Transcendental Psychology . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 106 Gödel's Transcendental Realism . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 117 Knowledge of architecture . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 128 Conclusion . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133 v 5 Final Remarks 134 Curriculum Vitae 150 List of Tables 1 Semantic dementia impacts arithmetic cognition . . . . . . . . . . . . . . . . 46 2 Agrammatic aphasia impacts arithmetic cognition . . . . . . . . . . . . . . . 48 3 Savant performance on arithmetic tasks . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52 List of Figures 1 Tokens of a single type. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 40 2 Cortical atrophy in semantic dementia. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 45 3 Parallel cognitive architecture . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 76 4 Cerebral localization of mathematical cognition . . . . . . . . . . . . . . . . . 90 5 Cognitive processing at language-math interface . . . . . . . . . . . . . . . . . 91 vi 1 0 Introduction The appearance of an antinomy is for me a symptom of disease. . . . Whenever this happens, we have to submit our ways of thinking to a thorough revision, to reject some premisses in which we believed, or to improve some forms of argument which we used. - Alfred Tarski One of the important unsolved problems in the philosophy of mathematics was first articulated in Paul Benacerraf's [1973] paper, Mathematical Truth. There, Benacerraf argued that it is difficult (surprisingly difficult, in fact) to offer an adequate semantic account of sentences that, to all appearances, express mathematical knowledge, while simultaneously also providing an explanation of our epistemic access to their contents. On a standard realist conception, mathematics studies a body of facts-ones not unlike those investigated by the geologist or the chemist, albeit significantly more 'abstract' in nature. Many working mathematicians and philosophers find such a conception attractive. However, it is widely recognized that mathematical realism faces serious difficulties in epistemology: how, short of magic, can our cognitive access to abstract states of affairs be explained? An alternative conception proposes that we view the practice of mathematics as the playing out of a formal game with correct and incorrect moves. Some who consider themselves 'hard-nosed' naturalists opt for this view. To be sure, abandoning the supposition that mathematics studies full-blooded facts does some violence to our commonsense interpretation of the meaning of mathematical expressions. It does however have the advantage of explaining (or, more accurately, explaining away) mathematical 'knowledge,' thereby making the epistemologist's task tractable. This approach encounters its own set of problems. Chief among them is the difficulty of adequately explaining maths' uncanny utility in natural science. Thesis, antithesis, stalemate. The past two decades have witnessed a steady increase in the interest paid to mathematics (especially arithmetic) by cognitive scientists, including cognitive psychologists and cognitive neuroscientists.1 As their projects gather momentum researchers are faced with a choice whether or not to interpret the study of mathematics-including algebra, analysis, set theory, and so on-as the investigation of an objectively existing domain. The choice has direct implications for which empirical research programs are taken seriously and which are shelved as prima facie implausible. At the moment, the balance is swinging in the antirealists' favour. This, I will argue, is a mistake. My central thesis in what follows is that 1See, for example, Butterworth [1999], Carey [2001], Dehaene [1997], Gallistel and Gelman [2000], Gelman and Gallistel [1978], Hauser and Spelke [2004], Spelke and Tsivkin [2001], Wynn [1998], Xu and Spelke [2000]. There have also been a few attempts by sympathetic, naturalist philosophers to apply empirical results and techniques to problems in the philosophy of mathematics. They include Kitcher [1983] and Maddy [1990], and more recently Giaquinto [2001], and Laurence and Margolis [2005]. 2 cognitive science should opt for an unflinchingly realist conception of mathematicalia. But in order for this to be possible, ontological realism about mathematics must itself undergo a transformation both with respect to the semantics it endorses and the epistemic picture it relies on. The realist must be able to offer a coherent, naturalist hypothesis regarding the correct solution to Benacerraf's dilemma. What follows is intended as a contribution to that project. I argue for my thesis in four Chapters. In Chapters 1 and 2, I articulate the kernel of the ontological realist view and show that it is well-motivated. I try to demonstrate however that the standard, platonist elaboration of minimal ontological realism is untenable and so should be abandoned. The positive proposal begins in Chapter 3. There, I retrace some relatively recent Chomskyan arguments in favour of a cognitivist conception of language. A conceptualist account of the semantics of sentences expressing mathematical content based on Ray Jackendoff's recent [2002] work constitutes one half of the positive story. In Chapter 4 I look to Gödel and to Kant for insight concerning the problem of access to mathematical facts. My positive proposal lays out a naturalistic reinterpretation of Kant's [1781, 1783] solution to the epistemic problem presented by mathematics. The reinterpretation is quite substantial insofar as it involves accepting some of Gödel's [1947] criticisms of Kant and marrying the resulting picture with a modern conception of our cognitive architecture. My claim is that this approach, together with the semantics endorsed in Chapter 3, constitutes a viable realist hypothesis regarding the solution to Benacerraf's problem. If that's right then the experimental cognitive scientist working on mathematics ought to choose this brand of naturalist realism over its rivals as the correct background picture on which to predicate her research.2 Montréal, Québec August, 2009 2The solution proposed here bears a family resemblance to that suggested in Maddy's [2007] recent book. I embarked on this project several years ago, inspired largely by Maddy [1990], Falkenstein [1995], and Jackendoff [1992b]. Because my views of Kant, Chomsky and cognitive science differ from Maddy's, the realism I end up with is (for better or worse) quite different from hers. Despite these differences, I'd like to think of my project as falling under the umbrella of what she calls 'second philosophy'. 3 1 Minimal Realism Do numbers exist? And why? And must they be so silent? - Geoffrey Hellman I'd like to start with the bare basics. In this chapter I introduce a minimal form of ontological realism about mathematics and outline an argument for why we should take it seriously as a prospective standpoint. The bulk of the ensuing discussion is taken up with motivating this argument's premises. This is time well spent. It will allow us to take up several issues of central importance to the philosophy of mathematics, including inter alia the purported truth of mathematical propositions, our default commitments concerning natural language semantics, and maths' touted applicability to natural science. Each of these issues will come up again. Moreover, the argument presented in this chapter will itself serve as a point of reference for the remainder of the monograph. The views addressed in subsequent chapters will be attempts to extend it in new directions, to modify some of its assumptions, or to patch its shortcomings. Definition In the simplest case, a philosophy P counts as a species of ontological realism about e's-where e's can be qualia, possible worlds, physical objects, properties, ethical norms, or anything else-if it meets two jointly sufficient conditions: first, P holds that e's exist (leaving open the question of whether e's are simple or ontologically reducible for now); second, P holds that the existence of e's is not brought about by human agency, whether individual or collective. That there are e's is not due to human labour, rituals, creativity, inventiveness, thoughts, ideas, conceptions, conventions, or ways of speaking. We can think and act as we please; the e's take care of themselves.3 This characterization of realism requires two comments. First, the two conditions are jointly sufficient but neither is strictly necessary. There are other ways of defining philosophical realism. Some of these would perhaps substitute a stronger modality claim than de facto existence for the first condition. As well, realisms about certain entities-including days of the week, haircuts, propositional attitudes, and perhaps even ethical norms-would want to relax the second condition or abandon it outright. None of this affects my point: whenever the two conditions just named are satisfied, a philosophy counts as ontologically realist.4 3To forestall a (rather surprising) misunderstanding let me say at once that I do not take realism to be incompatible in principle with Kant's work. 4This definition allows us to include among the realists those philosophers who believe that there are bona fide mathematical facts but that there are no mathematical entities. Among them are Hellman [1989] and Putnam [1967, 2006] who reject the existence of mathematical objects in favour of a realism about modalities. 4 My second caveat concerns the omission of an additional requirement that is sometimes mentioned when defining ontological realism. It is occasionally suggested that in order to count as realist, a philosophy P needs to hold that most of what we know about e's is true or approximately true [Resnik 1997].5 In my view, this addition makes the minimal list of collectively sufficient conditions on realism excessively stringent. Or, at least, it does so in cases where we are able to register the entities in question independently of the descriptions we offer of them. I see no reason to deny, for instance, that those skeptical pre-Copernican cosmologists who held that heavenly bodies existed but that most of what we believed about them was hokum were nonetheless astronomical realists. If we are prepared to accept the above definition then it is sufficient for a philosophy of mathematics to count as realist if it holds that: (R.i) Some mathematical entities exist; and (R.ii) Their existence is independent of human minds, cultures, languages, and conventions. Let us call a view that accepts both of these clauses, but nothing more, a naked ontological realism about mathematics (norm, for short). norm is specific enough to avoid mislabeling as 'realist' any species of nominalism or social-constructivism, since the former violate (R.i) and the latter (R.ii). Nonetheless, norm leaves unaddressed almost all of the interesting questions that we might expect a philosophy of mathematics to take a view on: the nature of axioms, the role of diagrams in proofs, the bounds of our ontological commitment in 'recreational' mathematics (if any), the reason for maths' apparent indispensability to the natural sciences, and so on. Importantly, norm is silent on the metaphysical nature of mathematical entities themselves since it says nothing about mathematical entities' essential non-mathematical properties (if any). Some of the philosophical terms are thus left at a pre-theoretical, intuitive level for now. In particular, the mode of existence peculiar to mathematical entities is left as a topic for further study. Finally, because norm does not give the necessary condtions that must be met for a view to be considered mathematically realist, it leaves the door open to other, independent ways of construing realism. This is deliberate. norm is no more and no less than one core around which we might construct a realist conception of mathematics. For our purposes, that's what we will need. Evidence Whether you prefer to call it parsimony or a healthy skepticism, we should begin from a defeasible presumption against the existence of any metaphysical posit. Every new addition 5The inspiration here is Dummett. See for instance his [1994]. 5 to our scientific ontology must be warranted.6 My next task must therefore be to show how our natural skepticism is overcome in the case of mathematical entities. Given what has just been said, there are two distinct questions to answer: Why think that mathematicalia exist? And, assuming that they do, why take them to exist independently of human activity? Let's begin with the first of these questions and return to the second a little later on. In essence, the argument for norm's (R.i) runs as follows: 1. Because mathematics is indispensable to the conduct of natural science, some mathematics is true. 2. Assuming a standard semantics, the existence of mathematical truths entails the existence of mathematical entities. ∴ (R.i) Some mathematical entities exist. The argument's premises are far from self-evident and a good deal will need to be said to motivate them. We will need to know more about what maths' supposed 'indispensability' to natural science comes to. And it's perhaps not immediately clear what semantics contributes to the issue. Let me try to make this a bit more explicit. Indispensability and truth Aristotle's Metaphysics VI (E) teaches that "to say about what is that it is not, or about what is not that it is, is false; while to say of what is that it is, or of what is not that it is not, is true" [Aristotle 1941]. Even if somewhat underdeveloped, this characterization of truth is certainly serviceable. Taking it on board we are faced with three broad possibilities regarding the truth value of such assertions as that there is no greatest prime or that first-order Peano arithmetic admits of nonstandard models. First, such statements may correctly describe an existing state of affairs and so be true. Alternatively, they may incorrectly describe a state of affairs and so be false. Finally, they might not describe a state of affairs at all and, like the configurations of a kaleidoscope, lack content altogether. On this third scenario, apparently true mathematical propositions would be no more than 'acceptable' moves in a complex formal game and so (strictly) neither be true nor false. Below, I present two arguments. Both start from maths' 'indispensability' to the conduct of natural science, though the precise details in each case are rather different. The first argument discusses maths' role in using accepted scientific theories to deduce specific predictions about the behaviour of familiar natural systems and concludes that standard mathematics is not false. The second argument addresses maths' role in helping us extend 6As I have already remarked, and as will become increasingly apparent, I take metaphysics to be part and parcel of natural science very much along the lines of Penelope Maddy's [2007] 'second' metaphysics. 6 our knowledge and conceive of new scientific hypotheses, particularly at the murky edges of our understanding. It concludes that standard mathematics does not lack content. Together with what has just been said, these arguments give us a reason to believe that much of what is accepted as standard mathematics is, quite simply, true. Deductive indispensability. At first pass, it may perhaps be natural to think of individual laboratory experiments as capable, under ideal conditions, of directly confirming or disconfirming specific scientific hypotheses. Duhem [1906] famously argues however that, on reflection, this atomistic conception of hypothesis testing is wrong. Even under ideal conditions, predicting the future state of a physical system given its initial conditions is a task which simultaneously involves many physical laws and auxiliary hypotheses. The auxiliary hypotheses can be trivial: that no external forces are operative, that the experimental apparatus is functioning correctly, and so on. Trivial or not though, the logical form of the prediction made by the experimenter is this: if all of the theories (θ) antecedently believed to govern aspects of the system are true and all auxiliary presuppositions (Aux) are true and the hypothesis being tested (H) is true then the predicted result (R) will be observed. Typically, when a working hypothesis H is borne out by experimental evidence we commit ourselves provisionally to its truth as well as to the truth of the network of supporting theses on which it relies. Admittedly, this has the logical form of affirming the consequent (hence the provisional commitment). But while not strictly valid, the move is an inference to the best explanation we are currently able to supply. The inductive case for H is strengthened as it plays a role in an increasing number of successful experiments.7 In cases where the predicted result is not observed, the experimenter's modus ponens is reversed into the corresponding modus tollens: 1. If (θ1 . . . θn) ∧ (Aux1 . . . Auxn) ∧H, then R 2. Not-R ∴ 3. Not-{(θ1 . . . θn) ∧ (Aux1 . . . Auxn) ∧H} Thus, if predictions are not borne out by experiments (or whatever tests are appropriate to the domain) it follows that one or more of the corpus of interrelated theses on which one based the prediction is false. But which? The tricky thing-and this is Duhem's point-is that it does not necessarily follow that the problem lies with the hypothesis currently under investigation. A theory-builder has a good deal of latitude when accounting for recalcitrant data. She can reject the working hypothesis. But she can also reject some of the operative 7I am bypassing a discussion of anti-inductivism here since addressing it would take us too far off track. So far as I can see, nothing prevents a strict Popperian from reconstructing my point without reference to induction. Cf. Popper [1963]. 7 auxiliary assumptions or cast a critical eye over the background theories. Some of the artistry of theory-building lies in developing a feel for how deep to dig. Duhem's argument is bolstered and extended by Quine [1953]. Duhem takes holism to be a feature of theory testing in physics and explicitly rejects the idea that similar considerations apply in physiology or in chemistry. In particular, he does not regard the argument as having anything to tell us about logic or mathematics-in part perhaps because he was not aware of the changes to logic ushered in by Frege. Moreover, Duhem takes the antecedent of the conditional in premise one (above) to naturally be limited to a bounded set of 'relevant' considerations. Quine takes a different view on these three issues. He takes evidentiary holism to be a perfectly general feature of scientific investigation and hence to be domain independent. He sees the argument as embracing even the propositions of logic and mathematics. Such propositions are somewhat unusual insofar as they play an auxiliary role in most (if not all) of our scientific theorizing. For this reason, they enjoy an unparalleled degree of inductive confirmation and reside near the centre of our web of belief. Nevertheless, according to Quine, when confronted with sufficiently strange empirical results (as in quantum mechanics, for instance) we are in principle free to contemplate rejecting or altering even our logic and mathematics.8 Finally, Quine suggests that our entire world-view is put to the test with each experiment, hence that "the unit of empirical significance is the whole of science" [Quine 1953]. This allows him to maintain that no statement, no matter how precious, is in principle immune to revision in light of future experience.9 One need not subscribe to all of the tenants of Quinean underdetermination to find the basic insight convincing. We all frequently rely on predictions about future states of physical systems. Experimental scientists and engineers do so daily and explicitly as part of their professional practice. The rest of us do it implicitly every time we set foot in an elevator, cross a bridge, or swerve to avoid a hazard (to name just a few obvious instances). Whether we know it or not, the underlying reasoning takes the form of a modus ponens: provided some initial conditions are satisfied, and a given set of laws govern the system, and a number of auxiliary hypotheses hold, then we can expect the system to behave thus and so. 1. If (Init1 . . . Initn) ∧ (θ1 . . . θn) ∧ (Aux1 . . . Auxn), then R 2. (θ1 . . . θn) ∧ (Aux1 . . . Auxn) ∧ (Init1 . . . Initn) ∴ 3. R The propositions of logic and mathematics play an auxiliary role in many instances of 8For a lucid and wide-randing assessment of indispensability arguments, see Putnam [2006]. For a helpful discussion of the contrast between Duhem's and Quine's views more specifically, see Gillies [1998]. 9Unfortunately, it also allows Quine to maintain that any statement could, in principle, be held true come what may provided that we were willing to countenance sufficiently drastic changes to our conceptual scheme. For a compelling criticism of Quine's position on this matter see Laudan [1990]. 8 deductive reasoning of this kind. (Whether they are semantically empty and therefore eliminable by clever paraphrase is a question to which I will return momentarily.) Now let us suppose for the sake of argument that the propositions of arithmetic, trigonometry, vector algebra, and calculus which enter into these chains of reasoning are, in point of fact, contentful, substantive but false. In other words, they predicate something false of an existing state of affairs. If so, we routinely rely on unsound inferences in order to make predictions. Curiously, those unsound chains of reasoning work very well for us. They reliably lead us from our premises to correct conclusions and have done for hundreds of years. Yet if that's so then we have here a bizarre coincidence on a cosmic scale, a coincidence that constitutes a crisis for our most intimate conception of correct reasoning and inference! It would seem then that the hypothesis that mathematical propositions are false leads in a few short steps to preposterous conclusions. One might object at this point that, in spite of what I have said, standardly accepted mathematical propositions could still be false. We relied on Newton's mechanics for several hundred years before subtle flaws came to light. Reliability-even reliability in the long run-does not guarantee truth per se.10 There's no denying that the the observation is accurate. But I don't think it fatally undermines my point. Consider: mathematics could have, in principle, injected an additional source of uncertainty into our scientific deductions. That is, it could have been the case that, in addition to flawed instruments, biased observations, incorrect auxiliary hypotheses, and the myriad other reasons that our predictions sometimes go astray, we might have had to worry about subtle divergences between our mathematics and the world at large. One can readily imagine, for instance, that our attempts to calculate the angular momentum of a body or the refraction angle of a beam of light only yielded correct results in ninety nine percent of cases. In the other one percent, the mathematics simply became "unglued" from the world-indeed, this is what we would expect were our mathematics subtly false. Were the world constituted in this way, investigators would have simply learned to put up with a certain amount of ubiquitous, math-induced 'slack' or 'randomness' in our science.11 Yet everyone but the radical sceptic should grant that our calculations do not introduce an additional source of noise into our scientific deductions. It's genuinely remarkable that nothing of the sort happens.12 I want to suggest that the impeccable deductive translucency of mathematical statements is readily explained either by their utter lack of content (as the formalist asserts) or by their truth (as the realist suggests). By contrast, this absence of random misfirings becomes all but 10I am grateful to Mary Kate McGowan for raising this objection. 11The sort of randomness I am describing would likely be encountered by chimpanzees were they to attempt to develop a version of classical mechanics. Chimpanzees' basic arithmetic abilities can be very good, but (unlike our own) never wholly reliable. Cf. Kawai and Matsuzawa [2000]. 12A philosopher who denies this last statement must produce evidence rather than a bare possibility. Radical skepticism is not an objection. 9 inexplicable if mathematics is contentful yet false, as the sceptic would have it. Ampliative indispensability. Discounting the (admittedly farfetched) possibility that mathematical research generally yields contentful yet false results does not yet establish our conclusion. Many philosophers and some mathematicians have been tempted by the view that geometry, algebra, analysis, and indeed all of mathematics comprises a vast formal game-not unlike chess perhaps-though richer and more abstract. On this view, the propositions of mathematics do not add an additional source of error into the deductions of natural scientists since, far from being subtly false, they lack content altogether. We proceed by picking axioms and studying their legitimate consequences. Thus, mathematics is not really about anything; or, at most, its claims are about the notation itself and nothing beyond it, much the way that the configurations of cat's cradle do not signify anything beyond themselves. Formalism of this kind is tempting as it allows the mathematician to short-circuit apparently idle philosophical deliberations and press on with the business of studying mathematics itself: the typical working mathematician is a platonist on weekdays and a formalist on Sundays. That is, when he is doing mathematics he is convinced that he is dealing with an objective reality whose properties he is attempting to determine. But then, when challenged to give a philosophical account of this reality, he finds it easiest to pretend that he does not believe in it after all. [Davis and Hersh 1998, 321]: Expressing a measure of sympathy for the formalist view, Saunders Mac Lane [1986] writes that "mathematics is not true, but its correct results are certain." He advises us to abandon fruitless discussions about the truth of mathematics and the nature of its corresponding 'objects.' It would be more useful, he suggests, to enquire whether some piece of mathematics is ingenious, illuminating, and whether it promises to open new avenues for future research. Without a doubt, there is a great deal to be said for Mac Lane's sober, deflationary recommendations. Philosophers can surely be accused of the occasional pin-head waltz. Nonetheless, in this case, I think there is convincing evidence that the formalist is excessively modest in her assessment of math's significance; a good deal of mathematics possesses robust semantic content even when our best minds are disposed to suggest otherwise. Indeed, we will shortly see that, in the final reckoning, Mac Lane himself reluctantly concedes that formalism is untenable. Geometry. The argument for recognizing maths' robust semantic content turns on some very puzzling historical developments that took place in the course of the late eighteenth, nineteenth, and early twentieth centuries.13 At the start of the period, a tradition stretching back to Aristotle still took mathematics essentially to comprise two unequal fields of 13The classic presentation of the view that I defend here is due to Wigner [1960]. The general form of the argument I offer in this section is based on Mark Steiner's 1998, 2005 reworking and elaboration. While I find 10 study: geometry and arithmetic. The former was concerned with continuous magnitudes, the latter with discrete pluralities. By this time, the development of new branches of mathematics-notably the calculus and Descartes' algebra of species-had started to exert pressure on this two-fold division of the field. But the picture had not yet given way.14 Since antiquity, geometry had been taken to be the more fundamental science: while all discrete quantities could be represented geometrically, some magnitudes were known to be inexpressible as ratios of whole, discrete quantities. Moreover, thanks to Euclid's systematization, geometric proofs were taken to epitomize rigorous mathematical demonstration. Whatever flaws had been found in the work by the eighteenth century were minor compared to the problems that plagued contemporary proofs in algebra, probability, or analysis.15 Geometry stood out as a field in which an empirical phenomenon, physical space, had apparently been regimented and made rational. The eventual paradigm shift had its roots in the ongoing efforts to tidy up outstanding issues in Euclid's work. Imperfections in the Elements were already noted in antiquity. It had long been known, for instance, that Euclid occasionally helped himself to certain 'intuitive' results that, strictly, cannot be derived from the axioms.16 The most serious problem with the Elements however concerned Euclid's fifth 'parallel lines' postulate. Here is Playfair's version: given a straight line AB and a point a not on that line, it is possible to draw a unique, coplanar line through a that will never intersect AB no matter how far it is extended in either direction. The postulate seems plausible enough; it is hard to imagine how it might fail to hold. Nonetheless, Euclid had apparently not regarded it as completely selfevident and avoided making use of it until relatively late in his work. Over the centuries, a number of attempts had been made to demonstrate that the fifth postulate was not Steiner's anti-formalism compelling, I don't think he's correct in seeing his Pythagoreanism as incompatible with naturalism. Steiner [1998], I think, makes a significant false step when he claims that "it goes without saying [that] the naturalist rules out in advance any connection between the human brain and the universe as a whole, except those connections explained away by natural selection" (p.72). I don't think this is obvious at all. In fact, neither ontological nor methodological naturalism need to commit to such an implausibly strong thesis. I take up this issue in subsequent chapters, and especially in Chapter 4. 14In Chapter 4, we will discuss the Kantian conception of mathematics which, in its original [1781] form at least, was based on this picture. 15In fact, at the time, many mathematicians still relied on 'physical' demonstrations or eschewed rigorous proof as unnecessary pedantry. Even those mathematicians who were convinced of the importance of rigour were hampered by the fact that no commonly agreed formal definition of such basic notions as number or function had yet been found. In part for this reason, negative and complex numbers were highly controversial and not widely accepted. 16In Proposition 12, for instance, one assumes that a line passing through the centre of a given circle must intersect it at two points. Strictly speaking, nether the definition of line nor that of circle guarantees this. Indeed, for this reason some seventeenth century mathematicians, including Descartes, had already come to suspect that the classical geometers of antiquity had surreptitiously relied on much more powerful methods than those published in the Elements in order to make their discoveries and that they had deliberately hidden this from posterity. See Detlefsen [2005]. 11 independent of the other axioms. These had proven unsuccessful. At most, mathematicians had managed to show that the fifth postulate is equivalent to a number of other interesting but equally tendentious propositions. (Gauss, for instance, showed that the parallel lines postulate is tantamount to the proposition that a triangle of arbitrary size can be drawn.) Systematic alternatives to Euclidean geometry were first seriously pursued independently by Gauss, by Lobachevsky and by Bolyai. Gauss chose not to publish on the topic, perhaps for fear of ridicule. He may however have indirectly encouraged Johann Bolyai's interest [Eves 1997]. In the end, it was Lobachevsky who first published a systematic treatment of what he called pangeometry. In his work, Lobachevsky replaces Euclid's fifth postulate with an alternative: a given straight line AB and a point a not on that line, more than one coplanar line passing through a can be drawn that does not intersect AB. Given this and the remaining standard Euclidean postulates, it's possible to show that at least two lines through a and parallel to AB can be drawn; in addition, there exist many so-called hyperparallels that do not intersect AB and pass through the two parallels only at a. At nearly the same time (so in 1854) Riemann proposed another non-Euclidean geometry; one where any two straight lines in a plane intersect. Evidently, in such a system, rather than having more than one parallel to AB, we have none.17 The initial reception of non-Euclidean geometry was cool-though understandably so.18 Kline [1972] suggests two reasons for the lack of interest. From a strictly formal point of view, it was not known whether the new systems were internally consistent. No contradictions had yet emerged, but it was unclear whether any would. And there was a second problem also. As I mentioned earlier, the geometry of Euclid was taken by just about everyone to characterize the structure of physical space. Since the new geometries were based (in part) on quite different and incompatible assumptions, they evidently could not be about real spatial relations. They were therefore useless almost by definition. On the whole, it's quite understandable that a potentially inconsistent formal system with no real applications generated little enthusiasm.19 The situation changed somewhat after the demonstration-by Beltrami in 1868-that the new geometries were indeed formally consistent relative Euclidean geometry. In effect, Beltrami showed that the geometries of Lobachevski and Bolyai could be treated as inscribed on a plane of constant negative curvature, say a tractoid; the geometry of Riemann can be represented on a surface with a constant positive curvature, say a sphere. The existence of these models liberated researchers dedicated to pure mathematics to explore the implications of the new ideas without fear of contradiction. It however did 17For a detailed and largely nontechnical treatment of Lobachevskian and Riemannian geometry, see Eves [1997]. The details are not crucial to our concerns and so I will not review them here. 18In an 1840 German exposition of his work, for example, Lobachevski regrets the lack of interest in his writings on the part of the mathematical community. 19There were some exceptions; Gauss and Reimann both saw that which geometry applied to the space of our experience as an open empirical question. Both considered the topic worth pursuing. 12 not change the attitudes of those with a more practical bent, as can be seen in this passage by Duhem [1915]: Riemann's doctrine is a rigorous algebra, for all the theorems which it formulates are very precisely deduced from its basic postulates; so it satisfies the geometric spirit. It is not a true geometry, for, in putting forward its postulates, it is not concerned that their corollaries should agree at every point with the judgements, drawn from experience, which constitute our intuitive knowledge of space; it is therefore repugnant to common sense. [Duhem [1915], quoted by Gillies [1998]] Duhem expresses here a hostility that was prevalent in the nineteenth century and (evidently) persisted into the twentieth. What's important for us though is that pure and applied mathematics had begun to part company. The latter continued to be useful in science, affairs, and industry. The former started to be viewed by its practitioners as a free, abstract expression of the power of the human intellect-a form of creativity distinct in kind from artistic endeavours but allied in spirit insofar as it was not tethered to the empirical reality in which we dwell. In retrospect, we can see that with the discovery of non-Euclidean geometry the earlier paradigm had been abolished: an apparently finished mathematical field was shown to conceal genuinely new insights and this liberated axiomatic study of geometry from concern with real, physical space [Eves 1997]. Let us at this point register a helpful distinction due originally to Mark Steiner [2005]. It concerns the senses in which a mathematical theory can 'apply' to phenomena. Let's say that the application of a mathematical theory R to a domain D is canonical just in the case that R was deliberately developed for the purpose of capturing the formal structure of D. Thus, for instance, the canonical application of the positive integers is the enumeration of stable, discrete, physical entities. Plausibly, real numbers apply canonically to spatial magnitudes (but also felicitously apply to continuous magnitudes of other kinds). Vectors apply canonically to quantities with both a magnitude and a direction, such as the velocity of a moving body. Quaternions were introduced so as to facilitate vector algebra in three dimensions. Their canonical application is to the trajectories of bodies moving under the influence of several, non-coplanar forces.20 And so on. In general, whenever a mathematical theory is developed so as to model a given domain, its success in so doing requires no special explanation. Nor does its success in capturing the structure of closely related, isomorphic domains. On this definition, non-Euclidean geometries are remarkable precisely insofar as they lack a canonical empirical application. Nor are they alone in this respect. Let me now briefly outline the development of a second mathematical theory that shares this feature. 20Quaternions are of the form a + bi + cj + dk where {a, b, c} ∈ N while i2 = j2 = k2 = −1. For an interesting exposition of Hamilton's struggle to arrive at a consistent algebra for quaternions, see Kline [1980], Chapter 4. 13 Groups. Roughly the same time-period witnessed a parallel maturation in algebra and the emergence of algebraic theories which were likewise inspired by purely math-internal considerations, rather than by the attempt to model external phenomena. One of the challenges facing mathematicians in the late eighteenth century concerned finding the roots of arbitrary polynomial equations.21 A way of determining the roots of quadratic equations had been known since antiquity. To find the values of x that satisfy ax2 + bx+ c = 0 we can use the formula x = (−b± √ b2 − 4ac)/2a and locate the results in the complex plane. During the sixteenth century, similarly general, though more elaborate, means were found of solving cubic and quartic polynomial equations. These involved reformulating the equations by the application of a sequence of arithmetic operations and the extraction of roots (square roots, cube roots, and quartic roots). Some degree five and higher polynomials were solvable by extracting roots of unity as well. However, it was shown during the early nineteenth century that no general formula exists for solving quintic or higher degree polynomials. Explaining which of those equations are solvable by radicals and why became a major research problem. The solution and explanation was ultimately arrived at by Galois, who laid the foundations for an important new area of pure mathematical research in the process. In general, think of a field F as a subset of the complex numbers that is closed under the arithmetic operations-i.e., given any two elements of the field, applying one of the four basic operations yields a member of F . The rational numbers, for instance, form a field. It's possible to associate with an arbitrary polynomial equation f(x) a field K containing its coefficients-the equation's domain of rationality. Some polynomials are reducible over their domain of rationality; their roots are contained in K. Thus, x2−1 = 0 for example has both coefficients and roots in the field of the rational numbers. Many polynomials however, including quadratics such as x2 + 1 = 0, do not have this property. It's possible to associate with each such function an extension of K, called a splitting field, the smallest set containing K as well as the equation's (possibly complex) roots. In our case, since x2 +1 has two roots, ±i, the splitting field contains the rationals and ±i. Galois went on to analyze the internal structure of splitting fields. He associated with each a Galois group; a set of automorphisms for K which permute the polynomial's roots but leave the underlying field unaffected. In the above case, each rotation of the roots in the complex plane about the point of origin by nπ for an integral value of n has this effect. Galois showed that whether a polynomial is solvable by radicals depends on some the properties of its Galois group. The subsequent study of the structure-preserving substitutions he employed led some forty years later, to the explicit recognition of the modern group concept. In modern terms, a group is just a set closed under identity, inverse, and a single binary associative operation. To make this concrete, the integers constitute a group under addition; the reals are a group under multiplication; the rotations of an equilateral triangle about its 21My discussion here draws especially on [Parshall 2008], Liebeck [2008] and on Kline [1972, 1980]. 14 centre at 2/3π intervals also constitute a group. Clearly, groups are a very general notion. And they have proven useful in a variety of mathematical domains. Importantly for us, much like non-Euclidean geometries, group theory has no canonical empirical applications. The group concept emerged originally to help study other mathematical structures. This fact was not lost either on the mathematicians who pursued pure mathematical research nor on natural scientists and engineers. We see here yet another reason why both camps found it necessary to revise their conception of the nature of mathematical research. At the opening of the nineteenth century it was still reasonable to believe that mathematical propositions were a sort of description abstracted from observations of external, physical states of affairs. By the century's close, that view was widely discredited.22 As mathematics became ever more abstract, pure mathematicians celebrated the liberation of their research and maths' new autonomy. They were increasingly left to pursue 'free creations of the human mind.'23 But while 'free,' these creations were not wholly arbitrary or unconstrained. Pure research was guided by certain mores internal to mathematics. These included (of course) formal consistency but also certain aesthetic considerations: as we have already seen, good ideas are those that were ingenious, illuminating, fruitful, mathematically significant, and (above all) those that are beautiful. Here is Hardy [1940] addressing this topic: It would be quite difficult now to find an educated man quite insensitive to the aesthetic appeal of mathematics. It may be very hard to define mathematical beauty, but that is just as true of beauty of any kind-we may not know quite what we mean by a beautiful poem, but that does not prevent us from recognizing one when we read it.. . . The mathematician's patterns, like the painter's or the poet's must be beautiful; the ideas like the colours or the words, must fit together in a harmonious way. Beauty is the first test: there is no permanent place in the world for ugly mathematics. [Hardy 1940] The new spirit was not always celebrated by more practically minded researchers. Physicists and engineers in particular were not always supportive of maths' newfound freedom. Mathematical domains with canonical application to scientific problems continued to receive attention. More fanciful areas of pure research however were viewed with increasing skepticism. Davis and Hersh [1998] report that in 1910 a board of experts including Oswald Veblen and Sir James Jeans, upon reviewing the mathematics curriculum at Princeton, concluded that group theory ought to be thrown out as useless. [p.205] The attitude was a sensible one. Such qualities as ingeniousness, simplicity and elegance are evidently interpreter-relative. Functions that prove tricky to define in some formal systems 22Recall, for instance, Frege's [1953] withering comments about Mill's "gingerbread arithmetic." 23The phrase is Dedekind's. 15 are trivial to state in others-some functions that are hard to write in C++ are easy to state in Prolog, for instance (though more often the reverse). Aesthetic notions like the beautiful or the sublime are, if anything, even more obviously interpreter-relative. Which structures one appreciates as possessing such qualities depends in some measure on one's cognitive makeup. It would have been unreasonable to expect human aesthetic judgements to carry cross-species-nevermind universal-validity. Certainly, there was no real reason at all to expect concepts developed to suit human aesthetic sensibilities to be of much use in theoretical physics or in any other branch of empirical science. Subatomic physics. We now know that Veblen and Jeans were wrong. The surprise came when apparently idle mathematical theories-including both Riemannian geometry and group theory-began to play an indispensable role in facilitating discoveries of hitherto unsuspected phenomena in physics. The early 20th century was a time when, Mark Steiner [1998] notes, physics and chemistry encountered a serious and unprecedented problem: researchers interested in atomic and subatomic interactions stopped being able to rely on macroscopic models to make progress. Events at the atomic scale are sufficiently alien that the discrete, slow, medium-sized objects which we experience as our lebenswelt fail to provide the theory-builder with fertile ground on which to base new models. A number of the breakthroughs were due to the application of apparently useless mathematics to this field of study. An early example concerns the discovery of anti-matter. In 1929, Paul Dirac derived equations that combined quantum mechanics and special relativity to describe the motion of electrons in electric and magnetic fields [Barnett et al. 2000]. Surprisingly, the theory predicted the existence of positively charged "holes" or anti-electrons-and these, Dirac initially took to be protons. A year earlier, Hermann Weyl had published his important [1928] study of the application of group theory to quantum mechanics. Not all physicists were persuaded that a mathematization of physical experiments in terms of group theory could be useful. Still, Weyl argued on purely mathematical grounds that Dirac's antielectrons could not be protons after all; symmetry required that the new particles possess the same mass as electrons but the opposite electric charge. Dirac did indeed change his mind and about a year later the prediction of anti-matter was borne out by Carl Anderson's discovery of the positron in a cloud chamber photograph of cosmic radiation passing through a lead plate. (Both Dirac and Anderson eventually received Nobel Prizes.)24 The power of the theory of symmetries to find structure in the subatomic world and (just as importantly) to direct researchers to new findings became indisputable after the discovery of the Ω− baryon.25 By the early 1960s, over a hundred subatomic particles had been found. 24For the history, see Hanson [1963] as well as Peter Pesic's helpful introduction to Weyl [1934]. 25My discussion here follows Steiner [2005] as well as Barnett et al. [2000] and Riordan [1987]. I also draw sporadically on Das and Ferbel [2003]. 16 It was hard to accept that they should all be fundamental. In any case, various patterns had been discerned. An apparently basic cut ran between leptons, such as the electron, and hadrons like the proton and neutron. Particles were further classified according to their various properties or quantum numbers. The hadrons thus divided into baryons and mesons according to their angular momentum (or spin). Observed mesons typically had a spin value of zero. By contrast, baryons took half-integer spin values (so 1/2~, 3/2~, and so on). Beyond that rough-and-ready classification however things were uncertain. Some subfamilies of particles seemed to have three members, others six, or seven. The values of some properties (electric charge, spin, strangeness) seemed tightly constrained, while others (mass) varied widely. Moreover, not all quantum numbers were necessarily defined for every particle since not all particles are affected by all forces. Leptons are subject to electromagnetic and weak forces as well as to gravity. They are not however subject to the strong nuclear force and hence most strong quantum numbers are undefined for leptons. By contrast, baryons, including the proton and neutron, as well as mesons are subject to all forces including the strong nuclear force. What complicates matters still further is that not all conservation laws apply equally to each family of particles. Hadrons undergoing some weak and electromagnetic interactions fail to conserve some of their quantum numbers (isospin and strangeness in particular). In sum, trying to develop a neat classification that divides the particles into families and predicts the possible results of high-energy interactions was devilishly hard (quite apart from complications introduced by experimental error).26 One way of organizing the data was to offer a group theoretic description. There's an interesting link (first elaborated by Emmy Noether) between invariances, or symmetries, and physical conservation laws: whenever a physical quantity is conserved, we can find a symmetry or invariance associated with it. Conversely, whenever there is an underlying symmetry in a physical system, we can define a conserved quantity associated with that invariance.27 This observation helps constrain the structure of physical theories. For instance, it was known that the angular momentum of the electron could take one of two possible values. Any electron observed will therefore be in one of two possible states: spin up or spin down. (This is, of course, different from the angular momentum of slow, mid-sized objects which varies continuously.) The probability that a given electron will be found in a particular state varies continuously as a function of its rotation. The spin of the electron is 1/2~, which is to say it takes two full revolutions of 360◦ to bring the particle back to its initial state. We have no macroscopic model of this phenomenon. Nonetheless, mathematical considerations suggest a particular symmetry group, the standard unitary group in two dimensions, or 26Indeed, according to one model popular in the early 1960s, the "bootstrap theory," all particles were equally fundamental and could potentially emerge from any interaction [Riordan 1987]. 27Here are some familiar illustrations of transformations in which a quantity is preserved: spatial translation preserves mass, temporal translation preserves energy, spatial rotation preserves angular momentum, and so on Das and Ferbel [2003]. 17 SU(2), as the appropriate model. And this was helpful insofar as it suggested SU(2) as a classification scheme for the spin of particles. (The nucleons, incidentally, also turned out to have a property, isospin, that could be modeled by SU(2).) Symmetries can be instantiated by groups of determinate size. As an illustration, think here of perfect Platonic solids. The symmetry that applies to such three dimensional solids allows instantiations of four, six, eight, twelve, and twenty sides. We can be sure however that no perfect solid with, say, fourteen sides will be found. Similarly, taking SU(2) to be the correct representation of particle spin constrained the number of members that families of particles could have. Thus, adopting SU(2) let physicists work backwards; that is, to reason from the mathematics to the physics and to predict the structure particle families in terms of spin and isospin. In general, following through this idea allowed the classification some of the discovered entities. It turned out however that the resulting classification was imperfect (for example, K mesons came in two pairs, not a triplet as the symmetry predicted). The imperfections in the organization scheme suggested that something was still missing [Steiner 2005]. Murray Gell-Mann and Yuval Ne'eman worked (independently) to find a deeper mathematical framework-a higher symmetry-which could help make sense of the facts. Mathematical considerations suggested SU(3), a group of which SU(2) is a subgroup. The approach proved successful. Using SU(3) Gell-Mann was able to arrange known mesons and baryons into a geometric pattern; the eight baryons of spin 1/2 could be arranged in a cube-like pattern in a three dimensional space based on their mass, electric charge, and strangeness. The seven spin zero mesons could be arranged similarly, though a gap remained. That imperfection in the pattern suggested that an eighth member of the family might exist, leading Gell-Mann to postulate the η◦ meson. The particle was indeed discovered within a year, lending further support to the group theoretic approach to conducting research. The real breakthrough came however when the symmetry was taken seriously in suggesting more arcane posits. SU(3) does not require families to have eight members. The symmetry is also realized in families of one, three, ten, twenty-seven (and more) members. Gell-Mann's interest was turned to baryons of spin 3/2. Nine members of this family had been found; the SU(3) symmetry, which was still highly hypothetical, required that there be a tenth. In 1962, Gell-Mann postulated that particle and specified the properties that it ought to possess (a strangeness of -3 and a relatively large mass). The prediction would have been impossible without group theory. Remarkably, the particle, the Ω−, was indeed found in late 1963. Evidently, the approach had proved successful not only in reorganizing known data but (importantly for us) also in predicting the existence of hitherto unobserved and unsuspected entities.28 28The Ω− is composed of three strange quarks, hence its -3 strangeness value. Historically however the postulation of quarks and of fractional electric charges-while contemporaneous with the use of SU(3) as the 18 Relativity. Group theory is not the only apparently useless mathematical theory which has helped extend the scope of our scientific understanding. My second example concerns Einstein's work both on special relativity and, later, on general relativity. Early on in his career, certainly before 1920, Einstein took an instrumental attitude toward mathematics. He also repeatedly displayed a distaste for excessive formalism and where possible preferred to work with a sophisticated 'physical intuition' [Corry 1998]. Perhaps partly as a result, the mathematics in Einstein's revolutionary paper on special relativity was "relatively elementary" [Yourgrau 2005]. A number of mathematicians, including David Hilbert and Einstein's erstwhile mathematics teacher, Hermann Minkowski, took an interest in studying Einstein's work. Beginning in 1907, Minkowski devoted his energies to re-articulating Einstein's ideas in more mathematically elegant terms. The result was the embedding of special relativity in a four-dimensional, non-Euclidean, space-time manifold. This formulation, whose clarity surpassed Einstein's, was immediately adopted by the first textbook treatments of special relativity. And so, Minkowski space-time became a standard feature of the theory. What should strike us as odd however is that Riemannian geometry, a mathematical theory with no canonical application, should have been useful for this purpose at all. Minkowski did not need to develop a new formal system on the basis of Einstein's work in physics; he did the reverse: he employed ideas that had already been found by the pure mathematician in order to clarify what the physicist was laboriously trying to express. Commenting on this, Minkowski says the following: To some extent, the physicist needs to invent. . . concepts from scratch and must labouriously carve a path through a primeval forest of obscurity; at the same time, the mathematician travels nearby on an excellently designed road.. . . It will become apparent, to the glory of mathematics and to the boundless astonishment of the rest of mankind, that the mathematicians have created purely within their imagination a grand domain that should have arrived at a real and most perfect existence, and this without any such intention on their part. [Minkowski (1915) quoted by Pyenson 1977.] Einstein himself was not impressed with the reformulation of special relativity in terms of four dimensional, Riemannian geometry; indeed, he considered it 'superfluous erudition.' One reason for this has to do with discrepancies between Minkowski's formulation and observed physical phenomena; Minkowski had, in effect, made some errors [Pyenson 1977]. However, Einstein's estimation of the role of mathematical formalism in research soon began to change. Once he turned his attention to developing the general theory of relativity, he found that some of the formal elements of Minkowski's work (for instance, the invariant line of Minkowski's space-time) came to play an important role in extending his research.29 classificatory framework for mesons and baryons-was logically independent of it. I am omitting a discussion of quarks here. See however Steiner [2005] and Riordan [1987]. 29See Corry [1998] for a discussion. 19 Gradually, Einstein came to appreciate that his own creative efforts in physics depended importantly on the antecedent existence of an appropriate set of mathematical ideas. By the early thirties, he had come to adopt his teacher's perspective: Our experience hitherto justifies us in believing that nature is the realization of the simplest conceivable mathematical ideas. I am convinced that we can discover by means of pure mathematical constructions the concepts and laws connecting them with each other, which furnish the key to understanding natural phenomena. Experience remains, of course, the sole criterion of the physical utility of a mathematical construction. But the creative principle resides in mathematics. [Einstein (1933) quoted by Corry 1998] The development of general relativity thus indirectly depended on Minkowski's work on space-time. And that, in turn, depended on Riemann's work on non-Euclidean geometries. If we construe mathematical systems with no canonical empirical application as literally contentless formal structures, this sequence of events becomes all but impossible to explain. The fact that we are able to form ideas which enable us to limn the structure of reality at all is a nontrivial gift. That we can do so while apparently pursuing idle speculation and in advance of empirical investigation is truly remarkable. Certainly, Einstein was struck by the peculiarity of our situation: "the most incomprehensible thing about the world," he remarks, "is that it's comprehensible."30 Discussion. It will not do to claim that using non-Euclidean geometry or group theory in physics is on a par with constructing a tool for one purpose and subsequently finding that it can be put to other uses.31 This sort of deflationist analogy works well to explain why (say) the real numbers can be used to quantify physical lengths as well as temporal durations; both are continuous magnitudes. And the canonical application of the real numbers are precisely such magnitudes. The deflationist analysis works less well in the two cases we have just considered. Neither non-Euclidean geometry nor group theory has canonical empirical applications. Thus, rather than likening them to a tool, it would be more accurate to liken them to a board-game or a Kandinsky painting that, years after its creation, has been found to embody a useful roadmap to a newly discovered continent. Expecting our games or our artistic creations to reflect the structure of far-away lands is like expecting magic to work [Steiner 1998]. Or, rather, it would be like relying on magic were we to assume that such formal systems carry no more content than chess configurations or kaleidoscopic images. For just this reason, Saunders Mac Lane is moved to reject this supposition: How can one account for the unreasonable effectiveness of Mathematics in providing models for science and knowledge?. . . To fully account for this applicability, the phenomena must in some sense be ready to fit the formulas. This becomes a question about 30Quoted in Yourgrau [2005]. 31This is suggested by Kline [1980]. 20 the character of reality. All the experience of Mathematics and of the physical sciences shows that many aspects of reality can be measured, organized, and then understood by way of theories and concepts which have a large formal content. We have to agree that the form is chosen to reflect the facts. It must also be the case that the facts accept the form. We have not explained why this is so. . . For a strict formalist, for whom Mathematics is just manipulation of symbols, this question cannot be answered. [Mac Lane 1986, p. 445] There is an alternative to formalism: we can instead accept the notion that a great deal of pure mathematics is contentful even when mathematicians themselves don't really think that it is.32 Such a supposition allows us to hypothesize that a well-hidden structure-preserving mapping exists between certain basic mathematical facts and physical reality. Once we grant that this is the case, the supernatural aura surrounding unexpected applications begins to dissipate. Admittedly, we are left to explain the concrete nature of the apparent preexisting harmony between the physical world and our mathematical discoveries. But this is to trade in an apparent miracle for a legitimate research problem-surely a trade worth making. In any case, we have little choice. Unless we are prepared to countenance a mystery, we must not conclude that mathematics is merely a meaningless, formal game; the notation gives back more than we apparently put in. Semantics and entities So far, I have argued that the propositions of mathematics are not purely formal (or contentfree) and that at least some of them are not contentful yet subtly false. Given the alternatives, these arguments show that some mathematical propositions are, in fact, true. Notice however that it takes an additional argument to move from the truth of mathematical statements to the existence of mathematical entities. The argument I will rely on here takes as its point of departure one of the leading available accounts of natural language semantics. Formal semantics. Semantics, understood as a branch of linguistics, aims to offer a theory of meaning for natural, human languages. Having a working theory of this sort would help explain how we manage to interpret linguistic expressions, hence how linguistic communication is possible. In order to build a semantic theory it's useful to idealize somewhat by abstracting from extraneous details: the core meaning of a sentence, phrase or word is that aspect of its semantic value that remains invariant under context change. Focusing on core meaning allows us to exclude from consideration peculiarities of semantic valence contributed on a given occasion by the identity of the speaker, the time and place of utterance, the gathered company, and other purely circumstantial considerations. It's not wholly 32Concretely how much "a great deal" turns out to be is a topic that I will address in a moment. 21 self-evident how to go about developing a responsible, scientific account of core meaning. Much is owed in this area to the work of Richard Montague [1974b], who himself built on insights due to Frege [1953] and Tarski [2001]. A recurring theme in Montague's work is that, in order to arrive at an appropriate theory of meaning for natural languages, we should treat these as essentially on par with artificial structures, such as the predicate calculus: I reject the contention that an important theoretical difference exists between formal and natural languages. [Montague 1974b] Making this assumption has the benefit of enabling us to employ the machinery of model theory to construct our semantic account.33 At its core, furnishing a semantics for a formal language involves specifying a systematic mapping from its well-formed formulae to an extralinguistic domain comprising at least two elements (say, 1 and 0, or > and ⊥). In effect, working out the interpretation of a well-formed formula involves deriving its truth value given a specific assignment of variables to domain elements. Something similar can be done for the sentences of a natural language. We can't identify the meanings of natural language sentences with their truth values simpliciter, since that would make two of every three sentences synonymous. Rather, we get our theory off the ground by supposing that the core meanings of natural language sentences are importantly bound up with their truth conditions [Davidson 1967, Tarski 2001]. The idea is quite intuitive. Consider: (1) "Śnieg jest bia ly." is true if and only if snow is white. In order to grasp the core meaning of the sentence named in the antecedent, it suffices to learn under what conditions that sentence comes out true. The appropriate truth conditions are given in the consequent of the biconditional. Generalizing the point, a good first pass at a semantic theory for one portion of a natural language-consisting of the set of its wellformed, disambiguated, present-tense, declarative sentences-consists of an exhaustive list of the mappings from the names of these sentences to the appropriate truth conditions. There needs to be more to an adequate semantic theory however. We want our theories to be elegant and economical. A theory consisting of sentence-fact pairings is neither. The number of distinct, grammatical, declarative sentences of a natural language is, in principle, unbounded.34 To fully interpret a natural language an exhaustive list of pairings would therefore need to contain an infinite number of distinct clauses. Not only would it not be elegant; it could never, in principle, be complete. Worse still, human beings do, as a matter of fact, interpret their natural languages on the fly. It's not plausible that we do so by searching an infinite or even a very long list (if only because to do so would be impossible in real time provided we assume a small but fixed processing time for each entry). There is 33For a helpful exposition of the semantics of predicate calculus, see Bell et al. [2001] or DeLong [2004]. 34The grammaticality of arbitrarily many centre-embedded clauses shows this for English. 22 another problem too. Not all of the declarative sentences whose truth conditions coincide are, in fact, synonymous. Think here of the truths of logic or mathematics. Pairing sentences to truth conditions is a good start for a semantic theory, but it's not the whole story. If we want our theory of meaning to be an explanation of how we understand language, we can't stop yet. To make progress we once again borrow from the semantics of formal languages. The interpretation of complex formal formulae is carried out recursively. One begins by offering an interpretation of atomic components and moving to higher degree cases via recursion over the quantifiers and operators. The semantic value of a complex formula thus turns out to be a monotonic function of the semantic values of its parts (and their arrangement). Essentially the same idea can be used to deal with natural languages. To get the analysis of constituents going we introduce the notion of a semantic type. We say that sentences are of semantic type 〈t〉, for truth-conditions. Next, we map the various phrases to their appropriate referents. In contrast to the formulae of the predicate calculus, the sentences of a natural language are used to convey information about our surroundings-what Quine calls 'the passing show.' The extra-linguistic domain D to be employed in interpreting natural languages is therefore not merely the true and the false but rather the world itself. Names are mapped directly to the relevant individuals in D. This won't work for common nouns, such as 'cat' or 'dog'. Those we take to pick out sets, such that the extension of a common noun is the set of (actual or possible) entities in D named by the term. For the sake of clarity, we say that nouns are of semantic type 〈e〉, for entity. A subset of the derived types allows us to classify other linguistic items including logical connectives, verbs, adverbs, and adformulas. Consider first the predicates of natural languages, including verbs and adjectives. They have unsaturated semantic values which require arguments to constitute fully-formed thoughts. It's natural (after Frege) to take them to denote functions. In the simplest case, the case of intransitive verbs, these are functions from entities to truth conditions. That's because such verbs take entities of type 〈e〉 as arguments, and return semantic types 〈t〉 as values. Intransitive verbs are therefore naturally classified as of semantic type 〈e, t〉. The case of transitive verbs is only slightly more involved: they take both a direct and an indirect object. Hence, they take two 〈e〉's to a 〈t〉: so are either of type 〈〈e, e〉, t〉 or 〈e, 〈e, t〉〉. Indeed, an unbounded range of semantic types can be specified recursively: we stipulate that if σ and τ are types then 〈σ,τ〉 is also a semantic type. By defining an unbounded variety of semantic types in this way, FS offers us a maximally flexible classification of possible denotations relative to a domain D. Furthermore, there is no need to expand our domain in order to accommodate functions, since functions can be identified with sets of ordered pairs. Thus, a function that maps to > just in the case that it takes elements of a specific subset of D as inputs can itself be construed as a subset of D. Thus, the entire interpretation M requires nothing 23 more than a domain and an interpretation function.35 FS is an elegant theory.36 It is capable of building up plausible interpretations of an unbounded number of sentences from a finite base. It analyzes the core meaning of a sentence both with reference to its truth conditions and the meanings of its parts, thereby explaining why not all sentences with identical truth-conditions are synonymous. Finally, formal semantics hooks language up with the world, thereby helping make sense of how human beings use it to convey content. Plausibly then, it can serve as the beginnings of a theory of meaning for natural languages. More could be said about formal semantics; and indeed, I will return to the topic in later chapters. My aim for the moment is to say enough to motivate the theory and to explain how it approaches semantic analysis. Let's therefore put FS to use in the context of mathematical statements. As our example, consider this bit of mathematical trivia: 17 happens to be a prime number. The core meaning of the sentence that expresses this fact is given by its truth conditions in the obvious way: (2) "Seventeen is a prime number." iff seventeen is a prime number. The full interpretation of the sentence named in the antecedent requires us to explain how its truth conditions are a function of the meaning of the parts. The first step is to pick out the sentence's parts unambiguously. A very natural way to do that is to use its syntactic description.37 Here it is: (3) [s [np Seventeen] [vp is [dp a [np [ap prime] [np number.] ] ] ] ] And here is how those parts are analyzed: 35Specifying precisely how large the domain presupposed by FS needs to be presents certain problems. Certainly, if proper classes exist, they can be referred to. And so on up the iterative hierarchy. It would be tempting to identify D with the iterative hierarchy, taking actual and possible physical items to comprise the bottom layer. The wrinkle is that the iterative hierarchy itself figures in D as a possible object of reference. As we shall see in Chapter 3, this is the least of our worries. 36For a useful exposition of Montague [1974b], see Thomason [1974]. For a classic textbook treatment, see Heim and Kratzer [1998]. 37Interestingly, Montague himself had little time for "developments emanating from the Massachusetts Institute of Technology" and did not employ what are now accepted syntactic categories. We can however follow [Larson and Segal 1995] and Heim and Kratzer [1998] instead. 24 (4) S 〈t〉 (λy [number′(y) & prime′(y)])(seventeen′) XXXXX NP 〈e〉 (seventeen′) Seventeen VP 〈e,t〉 XXXXX ∅ is DP 〈e,t〉 ````` ∅ | a NP 〈e,t〉 (λy [number′(y) & prime′(y)]) (λP ′ [λy [number′(y) & P ′(y)]](prime′)) @ @ @ @ prime number Notice that the VP constitutes an unsaturated function from entities to truth values. Both the copula and the indefinite article are semantically inert, contributing nothing to the overall interpretation. The two NPs require a few words of explanation.38 The final NP is of semantic type 〈e,t〉, and designates a function from entities to truth values. (I am treating 'prime' as an intersective adjective since not everything that is prime in the relevant sense is ipso facto a number. Primeness has been generalized to other branches of mathematics. In fact, this helps simplify the analysis considerably.)39 For the sentence to be of semantic type 〈t〉, the initial NP must be of type 〈e〉 and to designate an entity. The whole is therefore true if and only if there in fact is an entity, picked out by 'seventeen' which has the property of being a prime number. Ergo, at least one number exists. And so we arrive at our conclusion. Suppose we accept standard semantics. Suppose also we accept that all sentences displaying a given syntactic structure be treated uniformly by our semantic theory. If so, then the existence of mathematical truths entails the existence of mathematical entities just as the existence of nontrivial facts about London entails the existence of that city. We must either accept norm's (R.i) or give up on formal semantics 38This reading of the indefinite article in the predicative position, I have been informed, is not uncontroversial, but it is quite standard. My reading is based on Heim and Kratzer [1998]. I am grateful to Rob Stainton, Marie Odile Junker, and Ileana Paul for helpful discussions, suggestions, and criticisms of my linguistic analysis at various stages of this project. The remaining errors are mine alone. 39For a helpful discussion of nonintersective adjectives, see Cann [1993], Chapters 6 and 10. 25 and supply some alternative theory of meaning.40 Objectivity Recall that norm comprises two theses. We now have a reason to accept the first: that some mathematical entities exist. Before ending the chapter, I want to motivate the second thesis: that at least some mathematical entities-whatever they may ultimately prove to be-exist independently of human conventions, opinions, thoughts and activities. They are, in a word, real. Here, I should begin by deflating expectations slightly. Because the scope and the metaphysical nature of the mathematical domain remains unspecified, the responsible course for a would-be ontological realist is to start with maximally conservative commitments. And so this is what I will do. Constructivism. Brouwer's [1975] intuitionism (or constructivism) is perhaps the most influential modern anti -realism within mathematics.41 Davis and Hersh [1998] estimate that, currently, one in twenty working mathematicians is a constructivist. There are also related projects in logic, semantics, and metaphysics. It may seem at first glance that in order to defend norm, one would need to attack Brouwer. I don't think this is the case however. In fact, the very weak sort of ontological realism that interests me here can remain neutral with regard to the dispute between constructivist and nonconstructivist mathematicians. To show that this is the case, I want to clearly distinguish core constructivist commitments regarding the ontology of mathematics from associated peripheral, phenomenological doctrines. My approach will be to concede as much of the mathematical core of constructivism as possible while showing that realism (in my sense) still holds-and hence the bundle of cognitive and epistemic problems that interests me endures. This strategy will force us to restrict the scope of the ensuing discussion to what many mathematicians would regard as an uncomfortably small corner of the mathematical universe. Nonetheless, the compromise has the advantage of temporarily forestalling unhelpful disputes.42 It's sometimes said that constructivism eschews independently existing mathematical objects altogether or that it construes mathematical reality as essentially consciousnessor mind-dependent. There is certainly textual support in Brouwer's [1975] work for such attributions.43 Here however, I will follow George and Velleman [2002] in suggesting that 40Notice, by the way, that function-composition seems indispensable to articulating a semantic theory. This reinforces the point I made earlier about the indispensability of mathematicalia in natural science. 41I will not have much to say here about more philosophical anti-realisms regarding the ontology of mathematics, such as fictionalism. See Stanley [2001] for a discussion and criticism of fictionalism. 42The compromise still allows us to work with significantly more of the mathematical domain than is currently under discussion in much more ambitious cognitive works, such as Butterworth [1999]. 43See for instance Brouwer's enigmatic [1948] essay on Consciousness, Philosophy, and Mathematics, in his Collected Works [1975], pp. 480-494. 26 those speculative metaphysical doctrines are not ultimately what lies at the heart of modern constructivism. It seems to me that it's au fond mathematics and not metaphysics that the constructivist cares about. Thus Heyting [1956]: "We have no objection against a mathematician privately admitting any metaphysical theory he likes, but. . . we study mathematics as something simpler, more immediate than metaphysics." At its core, constructivism is animated by a skepticism concerning the determinateness and completedness of mathematical reality. A good illustration of this comes from the constructivists' interpretation of Cantor's diagonal proof. Recall that two sets are equinumerous just in the case that a one-to-one, onto mapping between them can be established. The integers and the rationals are both of the same cardinality as the natural numbers since a bijection between them and the naturals exists. Cantor shows that, by contrast, any scheme for establishing such a correspondence between reals and natural numbers is bound to fail. It's always possible to construct a new real number not accounted for by any proposed enumeration. From this, a classical mathematician concludes that the infinite set of natural numbers is smaller than the infinite set of the reals. The former comprise a countably infinite set of cardinality א0 while the latter comprise a nondenumerable set of cardinality 2א0 . The intuitionist is more circumspect. She accepts Cantor's proof for the non-denumerability of the reals but takes the peculiar classical gloss on this result to be driven by a dubious ideology. In its stead, she offers a substantially different interpretation. The crucial point in contention is the notion of an actual, completed infinity. Nowhere in the proof does Cantor demonstrate that such collections truly exist (nor does he aim to). Indeed, it's not altogether clear how to make sense of the literal existence of completed infinite collections without resorting to fairly fancy metaphysical footwork.44 What is clear is that, given any collection of natural numbers, no matter how large, it's always possible to generate a new natural number not yet on the list (for example, by taking the successor of the largest member of the collection). In view of this, the constructivist proposes that we view the set of natural numbers as (not literally infinite but rather) as infinitely extendable [Dummett 1994]. Viewed from a constructivist standpoint, Cantor's proof shows that given any rule for extending the collection of real numbers into a more inclusive collection, it's possible to find a real number not covered by that rule. The reals are infinitely extendable, but in a manner that is different in kind from the way that the naturals or the integers are. The example illustrates nicely the considerable overlap between the classical and constructivist perspectives: Both accept the existence of mathematical entities-including numbers, collections, and functions.45 They merely interpret these differently. In the final analysis 44For sample steps from the metaphysician's repertory, cf. Balaguer [1998]. More on this in the subsequent chapter. 45Though not always the same collections and functions. 27 then, the fundamental point of contention concerns not phenomenological issues (the minddependence of mathematics, the role of consciousness, or anything of the kind) but rather whether such entities can, in some way, be grounded in completed infinities. The constructivists' rejection of completed infinities and of a finished, determinate mathematical realm has far-reaching implications. Let me point out just two. My first illustration crops up in logic. Classical logicians assume the existence of freestanding infinite collections. As a result, they rely on arguments that do not take care to distinguish between reasoning in finite and in infinite domains. It's trivial, for example, to divide a finite collection into two subsets, one of which contains all and only members that display a given property, and another whose members do not. It's natural to extrapolate from this and to suppose that, in the general case, p ∨ ¬p holds true.46 That is, any proposition whatsoever is either true or false. Were this the case, it would be exceedingly useful since it would allow us to prove the truth of any proposition by demonstrating that its contrary does not hold: ¬¬p ∴ p The constructivist objects both to the unbounded use of the excluded middle and to proofs by reductio ad absurdum in infinitely extendable domains. To see why, consider whether winning the lottery is part of your life-story. Since your life is essentially incomplete, unless you have in fact already won the lottery, this question cannot be settled. It literally doesn't have an answer just yet. Now, admittedly, one could stipulate that everyone's future is fixed and so (in some sense) 'exists' already. But it's far from clear why we ought to find such stipulation scientifically responsible or philosophically compelling. The constructivist is moved by parallel considerations to suspend judgement on such matters as whether the decimal expansion of π contains a sequence of seven 7s. Not only do we not know the answer, she argues, there may well not yet be an answer. In general then, it's actually not the case that all propositions just are either true or false. For this reason, neither the principle of excluded middle nor demonstrations by reductio ad absurdum enjoy blanket legitimacy.47 The second important implication of adopting a constructive conception of mathematics that I'd like to mention arises in set theory. Here, the constructivist is forced to give up 46Or, more accurately, that (x)(P )(Px ∨ ¬Px) holds. 47There's an important subtlety here that I'm glossing over. The reference to unknown future contingents may make it appear that some n-valued logic might provide a suitable vehicle for capturing the idea that the constructivist is articulating. If that were so, constructivist logics would turn out to be a special case of Lukasiewicz's three valued logic. This is not so however. Kurt Gödel showed that no n-valued logic which preserves the classical truth tables can serve as an appropriate semantics for constructivist logic (assuming that the value of n is smaller than the number of entities in the logic's domain). That's because some pair of atomic sentences A and B must take the same intermediate truth value and therefore A→ B will map to >. But since the constructivist interprets A → B to mean that given a proof of A we can derive a proof of B, she will sometimes be forced to deny the truth of the implication. See [Bell et al. 2001, 195] for a discussion. 28 the unrestricted application of axiom of choice, another one of the classical mathematicians' important tools.48 Consider: A relation is typically identified with a set of ordered pairs. A function is a special case of a relation H such that for every x in the domain of H, there is a unique y such that xHy. A classical mathematician accepts that given any relation R, there is a function F over the same domain, such that F ⊆ R. In the case of finite sets, carving out a function F from a relation R then is just a matter of choosing one (perhaps among several possible) mappings to R's range for each member of the domain. This can be done unproblematically even for infinitely extendable domains consisting of sets of discernable elements. To modify an example from Russell, if our domain consists of denumerably many triples comprising a spoon, knife and fork, we can stipulate by description that our function return (say) the spoon from each set. If however R's domain consists of א0 triples of indistinguishable spoons, there is no way of defining an appropriate function by describing what it should pick out. In this case, the classical mathematician stipulates that there exists a function of the required type. This is legitimate on the assumption that all functions enjoy a freestanding existence regardless of whether we can specify them by description. But this is, of course, just what the constructivist doubts [Posy 2005]. There is no question that adopting a constructive conception of mathematics changes one's understanding of the field. From a classicist standpoint, constructivism constitutes an unacceptable restriction on the freedom of mathematical research [Shapiro 1997]. Without the axiom of choice, excluded middle and proofs by reductio, a good deal of what is viewed by many as standard mathematics becomes inaccessible.49 This is not a negligible sacrifice. Yet from a constructivist standpoint, the classical mathematician runs a serious risk of working with illusory posits-ones that have either not been proven consistent, or worse yet, ones that-in spite of our creative imaginings-do not really exist. In what follows, I propose to remain strictly agnostic regarding the constructivist/classicist controversy. My reasoning is as follows: in general, a scientific realist is provisionally committed to the existence of whatever posits are generally recognized in a given field of study [Melnyk 2003]. One rough and ready way of determining what counts is a survey of standardly accepted undergraduate textbooks. In a domain where serious scientific controversy still reigns, it's correct for a non-participant to suspend judgement. I take the classicist/constructivsit controversy to be an unsettled issue between rival paradigms. It would be irresponsible and uncharitable to pretend to resolve the dispute by fiat. Anyway, I'm not remotely qualified to do that. For this reason, in what follows, I will take norm to be provisionally ontologically committed to those (and only those) mathematical structures which both the classical mathematician and the constructivist recognize. The constructivist 48Actually, Gödel showed that the axiom of choice holds in the constructible universe. 49I leave a discussion of the constructivsts' rejection of impredicative definitions and discontinuous functions for another time. These are interesting and important issues but discussing them here at length would not further my argument. 29 rejects the existence of a determinate, finished mathematical universe. On the other hand, the classicist rejects Brouwer's free choice sequences. So be it. I am prepared to limit my ontological commitment to entities that feature in mathematical assertions that hold universally, in every mathematical framework, whether it be constructivist or classical.50 This has the effect of making norm a much narrower hypothesis than other proposed ontological realisms about mathematics. I don't see how this can be avoided; nor does this seem like a bad thing given the scientific goals of this dissertation. Intersubjective conventions. There is another kind of anti-realist view that I'd like to briefly address before concluding the chapter. We have already encountered Hardy's [1940] claim that a certain aesthetic sensibility plays a significant role in guiding the course of mathematical research. Hardy himself was a realist about mathematics and its entities. But one could push his ideas concerning the importance of the subjective element in mathematics quite a bit further than he was prepared to do. Emphasizing the active, constructive role of the mathematician and her intellectual community in the process of mathematical development, one could arrive at a characterization of mathematics-and particularly of pure mathematics with no canonical empirical applications-as an essentially arbitrary, negotiated cultural product. Full blooded social conventionalism would have it that the justification for mathematical claims rests ultimately on intersubjective consensus among maths' producers, the mathematicians (and perhaps also on the entrenched practise of respecting the law of non-contradiction and other such traditional notions). On such an account, it's ultimately aesthetic, psychological, sociological and (ultimately) economic factors that determine what maths' producers find acceptable and compelling. Hence it's to those factors that we need to look so as to discover the nature of mathematical truth. The radical conventionalism I have just sketched is, of course, a caricature. Not even those who talk about mathematical 'acculturation', 'cultural production', and its eventual fetishization argue explicitly for the theory when it's put in such stark terms.51 Watered down versions can however be found. In fact, even those theorists who are critical of conventionalism sometimes find themselves inadvertently moving in that direction in spite of themselves. Consider, for instance, Ray Jackendoff's important and highly original cognitive 50In Chapter 8 of his [1988] book, John L. Bell asserts that such invariant mathematical laws "are the theorems of the free naturalized local set theory." I expect it will take me some time to understand the concrete content of this claim. The suggestion is worth pursuing. 51See, for instance, A. J. Bishop [2002]. According to marxist theorists-for instance Walter Benjamin-a cultural product is fetishized when the labourer forgets its human origins and mistakes it for a sui-generis entity. The notion of fetishization is often a centre-piece of marxist critiques of commodification and religion. See Buck-Morss [1991]. 30 theory of concepts.52 Jackendoff [2003] recognizes and discusses the importance of mathematical objectivity. Nonetheless, his theoretical apparatus leaves him with few resources to stave off a slide into conventionalism. It's useful and instructive to see why this occurs and also why the pull of anti-realism should be resisted. Concepts, in the sense studied by cognitive psychologists, cognitive neuroscientists and (many) linguists, are a subclass of structured, information-bearing states of an individual's mind/brain.53 Human brains share many aspects of their functional organization with the brains of nonhuman animals. Our sensory modalities and our basic affective systems are, for instance, a shared biological endowment. Much of our cognitive flexibility and hence our effectiveness as a species has been attributed to our ability to integrate information across a variety of cognitive domains [Spelke 2002]. Jackendoff [1992a] argues that concepts play a crucial integrative role in human mental activity. He construes them as informational interfaces between lower, task-specific or input-specific modules: linguistic, visual, auditory, haptic, and olfactory information, as well as information about the position and state of one's body and one's affective state is centrally encoded by conceptual structures. The integrative work of the conceptual faculty allows us to bind various features of diverse stimuli into a single, coherent representation: we can listen to a piano concerto, individuate its movements, watch it being performed, remember the last time we had heard it, and so on. Apart from integrating input, the conceptual faculty also plays a role in facilitating complex, deliberate behaviour. Finally, what we experience as imagining, remembering, and thinking is-on this account-the result of the largely unconscious recombination of conceptual representations.54 I will return to a more sustained discussion of Jackendoff's theory later on. What interests me at the moment is the account of mathematical reasoning implicit in his work. According to the view, conceptual representations of concrete objects display both perceptual and inferential links. The perceptual links allow one to identify the relevant objects and to recall their physical and spatial properties. Inferential links, by contrast, allow one to reason about those objects. The theory makes slightly different provisions for abstract 'objects' such as mortgages, interest rates, and lies. Since such entities have no defining perceptual properties per se, they do not link to the sensory modalities; their role in the cognitive economy is exhausted by their inferential links. We learn how to think about 52In this section, I limit myself to discussing just one aspect of Jackendoff's work: his theory of concepts. But, in fact, Jackendoff [1983, 1987, 2002] does vastly more than articulate this theory. In Chapter 3 we will return to his account of linguistic meaning as well as to the parallel architecture of the language faculty. I will eventually argue that Jackendoff's work plays an important role in the solution to Benacerraf's dilemma. 53See Margolis and Laurence [1999] for useful a discussion. The contrast, of course, is with Fregean Concepts: mind-independent, platonic forms. I address platonism in the next chapter. 54Let me mention that while there is broad agreement among cognitive researchers that the integrative work I am describing does indeed take place, not everyone agrees that it is performed by amodal representations. See especially Barsalou [1999]. 31 abstract entities by learning what sort of inferences they support. This occurs via a process of acculturation and social tuning [Jackendoff 2002]. Mathematical entities are paradigmantic instances of abstract entities. If the conceptualist account is to work, it must work for them. Jackendoff rejects the suggestion that the identity conditions of conceptual representations depend on their intentional links with their external, worldly referents. In any case, since many mathematical theories are developed with no canonical empirical application, allowing such links would be of debatable value. The alternative is that the essential features of such representations are exhausted by their inferential links to other representations (their location in the web of belief, if you prefer). What is unclear, on such an account, is how to make sense of a robust notion of mathematical truth distinct from a prevailing community consensus regarding what inferences ought to be drawn. Consider the situation of non-Euclidean geometries before Gauss. Essentially all mathematicians inferred from the information at hand that such geometries were impossible (if indeed they so much as entertained the idea). We now know that they were wrong; they were making a mistake. But to say that requires a standard of correctness distinct from the inferences the community in fact made; indeed, it requires something even stronger than the set of all inferential dispositions the community of mathematicians then possessed. It seems that without a discussion of mathematical truth, conceptualism cannot easily explain how it avoids the slide toward conventionalism.55 Unlike the conventionalist, the norm realist proposes that apart from inferential links, mathematical concepts possess an objective component. Some realists construe this as a form of perception. Here, for example, is Alain Connes: The mathematician develops a special sense, I think-irreducible to sight, hearing, or touch-that allows her to perceive a reality every bit as constraining as physical reality, but one that's far more stable than physical reality. . . Exploring the geography of mathematics, little by little the mathematician perceives the contours and structure of an incredibly rich world. Gradually she develops a sensitivity to the notion of simplicity that opens up access to new, wholly unsuspected regions of the mathematical landscape. [Changeaux & Connes 1995] The challenge for any mathematical realist is to develop an account of how this mathematical perception might work. If we follow Connes in supposing that there exists an objective mathematical reality into which the mathematician develops a peculiar insight then mathematical error becomes no harder to explain than optical illusions. Similarly, the resistance that mathematical reality offers our representations can be attributed to its inherent, mindindepended structure. Finally, the amplicative applicability of mathematics to the study of the empirical world is due, according to the realist, to a pre-established harmony between 55Sam Scott and I make this point in Jerzykiewicz and Scott [2003]. 32 mathematical reality (whatever it proves to be) and the structure of empirical reality. None of these answers are available to a conventionalist. In fact, it seems that conventionalism offers little hope of explaining these features of mathematical judgements.56 We are better off, I think, accepting norm. Conclusion Recall that naked ontological realism about mathematics comprises two theses: (R.i) Some mathematical entities exist; and (R.ii) Their existence is independent of human minds, cultures, languages, and conventions. I have argued that both of these theses are well-motivated. We have seen that mathematical judgements cannot plausibly be construed as content-free or false. The ampliative indispensability of mathematics in extending the scope of our scientific knowledge discounts the former possibility; while the utility of mathematics in scientific deduction makes the latter implausible. We have good reason to recognize therefore that some mathematical judgements are true. And this, together with the semantic theory discussed in this chapter leads us provisionally to recognize the reality of (at least some) mathematical entities. Moreover, the conduct of standard mathematics gives us a prima facie reason to suppose that at least some mathematical entities enjoy an objective, independent existence-though precisely what that amounts to remains obscure. In any event, norm looks like a promising point of departure. Of course, it's not possible to rest here since many interesting questions remain unaddressed. Among them is the fundamental epistemic problem: how can our cognitive access to the contents of mathematical judgements be explained? Let us now turn to platonism, a popular elaboration of the sort of basic realism I have been defending, to see how this issue might be addressed. 56I will use the term 'judgement' to mean either the intentional object or the act of judging. Where possible, I will avoid using the term 'proposition' since it now seems nearly universally to be understood to denote an abstract object. 33 2 Troubles for Platonism There can no more be a species of naturalism that is consistent with belief in the existence of abstract objects than there can be a species of atheism that is consistent with belief in the existence of God. - Jerrold Katz Let's agree on the strength of the evidence just presented that naked ontological realism (or norm) is on the right track. As I have emphasized, norm is merely a rough preliminary sketch of a philosophical position. We are still some distance from a fully developed theory. In this chapter I examine how one influential species of abstract realism-Stewart Shapiro's [1997] ante rem structuralism-elaborates and extends the basic realist framework. Although I will focus on one particular account, the point I want to make is general. The vast majority of realists today, including Shapiro himself, hold that mathematical entities (or structures) are abstract and acausal. 'Realism' has, in fact, come to be nearly synonymous with 'platonism'. I think it's important for philosophically-minded cognitive scientists to recognize that this is an error. Many of us today share a malaise concerning abstract realism's apparent inability to explain our knowledge of its posits. In this chapter, I will argue that Shapiro's own account cannot be accepted as overcoming these difficulties. We shall see, moreover, that some of the difficulties Shapiro encounters are symptomatic of the shortcomings of platonist theories as such. If the acceptance of ante rem posits lands the realist in trouble then, I want to suggest, mathematical realists are well advised to cut their losses, return to norm and try something new. Abstract Realism Shapiro [1997] characterizes philosophical realism concerning mathematics as the attempt to take the discourse of working mathematicians at face value.57 To construe realism in this manner is already to take a nontrivial step beyond minimal ontological realism. As we saw in the last chapter, norm attempts to treat the intersection of mathematicians' claims as ontologically committing. It is therefore conciliatory toward constructivism in a way that Shapiro's realism is not. Nonetheless, I propose to concede for the sake of discussion in this chapter that the appropriate point of departure is norm augmented by whatever Shapiro's classical mathematician wishes to add. Having noted the concession, let us now retrace the chain of reasoning that leads from the arguments of the previous chapter to modern platonism. 57Additional examples of this approach can be found in the work of Balaguer [1998] and of Resnik [1997]. 34 Platonism Mathematics studies mathematical objects: sets, functions, groups, numbers, and so on. It characterizes the essential, formal properties of those objects. But what, apart from their naked existence and formal character, can we assert of such entities? On this question, the mathematician herself remains silent. And so, the first hurdle confronting a philosopher interested in mathematical objects' nonformal properties concerns methodology: by what means can she determine the answer to this question? One apparently promising way forward is to proceed by conceptual analysis. We can start by drawing up a list of properties (or property types) that mathematicalia cannot exhibit on pain of contradiction or incoherence, thereby arriving at a sort of photonegative of the solution.58 Here's an obvious start: Mathematical entities are not observable-at least not in any straightforward sense. They can be represented by means of diagrams, numerals and other such aids. But even so, mathematical proofs are not about the diagrams or the notation; they are about what those represent. Moreover, the unobservability enjoyed by mathematicalia is of a peculiar sort. To see why, let me draw a rough and ready distinction here between two kinds of unobservables. On the one hand, we have entities undetectable by the unaided sensorium in virtue of sheer size, velocity, intense gravitational pull, or some other physical feature. Among such entities we find viruses, quarks, tectonic plates, black holes, and dark matter. A distinct category comprises entities which cannot be touched or seen in virtue of being complexes realized in (or supervening on) other material entities. Instances here include computer files, immune systems, and language acquisition devices. I am not suggesting that this bifurcation is either exclusive or exhaustive. Still, the point can be made that mathematical entities do not fit well on either side. Unlike the cosmologist or geophysicist, the mathematician does not devise or build complex devices so as to better observe her chosen objects. So the obstacle to observing mathematicalia does not seem to stem from our imperfect sensorium [Brown 1999]. Nor does it seem plausible that mathematical entities could be unobservable in virtue of being complexes instantiated in more simple physical systems. One important reason, noted by Frege [1953], has to do with the cardinality of physical entities. Consider: all physical entities are located in space and time. One standard way to construe space-time is as a set of (at most) 2א0 points. There are, moreover, at most, a finite number of physical entities in each region of space-time. If so, then the number of physical entities is bounded. There are, in fact, no more than 2א א0 0 of them [Parsons 1975].59 Clearly, this is a colossal number. Still, standard set theory (with the axiom of replacement) permits the construction of sets of the cardinality אω- the first cardinal preceded by infinitely many cardinals, so one vastly larger than any collection of 58This strategy is mentioned, for instance, by Burgess and Rosen [1997]. 59To be on the safe side, I'm assuming here that no more than a countable infinity of distinct entities can occupy each space-time point. This is probably overly generous. 35 physical objects could posssibly be.60 And the iterative hierarchy climbs higher still. So although it may not be immediately clear to a philosopher what it means for these dizzying collections to 'exist,' it cannot mean that they exist in virtue of being instantiated in concrete physical models.61 There is, additionally, a second reason not to equate mathematical entities with physical objects. I have already noted that mathematical facts are metaphysically necessary; it could not have been the case that they were otherwise. Try as we might, we cannot imagine coherent possible worlds where (say) there exists a largest prime or where √ 2 is a rational fraction. By contrast, all physical facts are (arguably) in principle contingent. As far as we know, even very fundamental physical facts, such as the values of physical constants, might have been otherwise. The possibility, in any case, appears coherent even if possible worlds where the values are very different from the actual would be uninhabitable by us. The necessity of mathematical facts and contingency of physical ones makes it implausible that the former can be equated with the latter. Continuing with our conceptual analysis, we find another clue to the properties of mathematical entities in ordinary linguistic usage. To ask where ω-sequences are located or for how long the conic sections have existed is to pose nonsensical questions. The problem is not that we are currently ignorant of the answers. Rather, it's hard to make sufficient sense of what is being asked to know how to go about formulating a reply. These questions commit what Ryle [1949] called a category mistake; they attempt to apply a predicate to a subject matter which is inherently unsuitable to it. Taken together, these considerations permit us now to venture a first, tentative step beyond naked realism. The position arrived at, modern platonism, is characterized by the acceptance of two hypotheses over and above what norm already commits us to. The first is this: (P.i) Mathematicalia are imperceptible, atemporal, and nonspatial. The second hypothesis follows immediately from the first. As far as we know, causal interactions involve entities (roughly) localizable in space-time. But since mathematicalia seem neither to be spatial nor temporal, it follows that they are incapable of playing a role in causal interactions. They cannot be generated, do not decay, and cannot be destroyed. Needless to say, this makes them highly unusual (and perhaps even unique) objects. (P.ii) Mathematicalia are incapable of entering into causal interactions. 60See Maddy [1997], pp. 57-60 for a discussion of this topic. Also see DeLong [2004] and Enderton [1977]. 61This leaves open the question of whether mathematical entities can be identified with possible physical objects. I defer discussion of modal construals of mathematics for another time. 36 Modern platonism is sometimes called an ante rem (or 'before substance') realism since the platonist holds that the existence of mathematicalia is independent of and metaphysically prior to the existence of extended substance (res extensa).62 Next, I'd like to take a closer look at what is perhaps the most sophisticated current version of ante rem realism: Stewart Shapiro's [1997] structuralism. Structuralism Stewart Shapiro [1997] endorses both (P.i) and (P.ii). But it would be misleading to call his ante rem structuralism a species of platonism without further comment.63 Indeed, it's only fair to briefly clarify where the differences between standard platonism and abstract structuralism lie. Consider for a moment the sorts of entities that, according to the platonist, populate the world of mathematics. We find the mathematical realm teeming with groups, numbers, graphs, functions, sets, classes and other, more exotic species. It's worth enquiring whether all of these entities are sui generis or whether some are ontologically more basic than others. As is well known, the mathematical realist can make significant economies in her basic ontology by supposing that, in the final count, almost all denizens of the platonic realm reduce to sets. That's because (remarkably enough) we can construct surrogates for just about all mathematical objects by using only the primitive notions of membership and the null set.64 This does not, of course, imply that all mathematics is just set theory any more than the ontologically basic status of subatomic particles entails that all physical science is just particle physics. The various branches of mathematics have their distinctive intellectual styles, techniques, and problems. Still, by recognizing the logical priority of sets we gain a natural way of organizing our ontology. Taking set theory as ontologically fundamental raises certain problems. It's reasonable to suppose, Benacerraf [1965] argues, that bona fide entities have stable identity conditions. Suppose we know, for example, that a certain amino acid is really a particular organic molecule. The amino acid's various properties (molecular mass, polarity, acidity or basicity and so on) can be accounted for directly in terms of its underlying chemical structure. Moreover, armed with our chemical analysis, we can sensibly ask whether (for instance) the amino acid in question contains or fails to contain a sulphur group (or whatever). In the case of the proposed identification of complex mathematical entities with sets, things are 62It's useful to notice that platonism is a form of ontological dualism. Note also that some of the same argumentative strategies that are normally deployed in favour of mind-body dualism-in particular, arguments from conceivability and from category mistakes-play a role in sustaining platonism. 63The details of the structuralist conception of mathematics won't play a significant role in my argument for the moment. But I want to leave that door open. 64Set theory is not our only choice here; one can take mappings as basic and avail oneself of category theory instead. Cf. Hellman [2003]. I return to this topic in later chapters. 37 not nearly as clean. Consider the natural numbers. If numbers are objects, we should be able to specify precisely what kind of objects they are. If they are au fond sets then we should be able to say exactly which sets. As is well known however, there is an infinite variety of non-equivalent ways of constructing a bijective mapping from sets to the natural numbers. Because of this, apparently straightforward factual questions-such as whether or not 1 ∈ 3-cannot be settled except by fiat. (If we identify the positive integers with von Neumann's ordinals then 1 is indeed an element of 3; if we adopt Zermelo's characterization instead, it's not.) Moreover, the problem ramifies. There are many nonequivanent ways of using sets to offer surrogates for the integers, rationals, reals, and so on. But if that's right, Benacerraf argues, this speaks against identifying numbers, or mathematical entities in general, with sets. In fact it speaks against the notion that mathematicalia are bona fide entities at all. Ante rem structuralism offers an elegant reply. The apparent difficulty stems from supposing that mathematical entities are to be thought of as being characterized by their essential, intrinsic properties. There is however an alternative: Mathematical objects [so numbers, groups, sets] are featureless, abstract positions in structures (or more suggestively, patterns);. . . paradigm mathematical objects are geometric points, whose identities are fixed only through their relationships to each other. [Resnik 1997] On the structuralist account, rather than investigating discrete entities with (as it were) a mysterious inner nature, mathematics studies positions in abstract patterns. The nature of a mathematical object is fully determined by the place it occupies in such a pattern-which is to say, by its external relations to the structure's other positions. The picturesque metaphor can be given precise content. Shapiro [1997] offers axioms that detail the nature of abstract structures. These closely parallel second-order ZF axioms, thus ensuring that the structuralist's proposal is sufficiently rich to offer a background ontology for the whole of mathematics (on the assumption, of course, that ZF does). The apparent problem of multiple reductions that Benacerraf [1965] points out emerges as a natural corollary of the theory. Comparisons between elements within a single structure (such as questions whether 1 < 3, and so on) are perfectly sensible and receive answers. But since structuralism only specifies objects 'up to isomorphism,' comparisons between objects across different structures find no principled solutions. Nor would we expect them to. To be a natural number just is to play a role in a structure specified by (second order, so categorical) arithmetic. It should not surprise us that a variety of distinct sets are able to play this role.65 65Note also that structuralism starts us on the path to explaining why the study of mathematics is so useful in natural science: mathematical patterns can serve as descriptions of concrete, physical systems when the latter happen to display a structure isomorphic to the former. I return to this in Chapter 4. 38 For our purposes, the important point to take away is that abstract structuralism takes on board both of the propositions that more traditional platonism is committed to. In addition, it accepts a further, logically independent postulate: (P.iii) Mathematicalia are fully defined by their formal relational properties. This postulate is logically independent of (P.i) and (P.ii). It stands or falls independently of them. Knowledge Earlier, I mentioned the pervasive perception that mathematical realists (of all persuasions) face some tough questions about epistemology. Addressing this topic, Benacerraf [1973] argues as follows: In order to come to know a new fact F several conditions must be satisfied. Most obviously, F must actually hold. As well, since knowledge is a species of belief, coming to know a fact involves either forming a new belief or shifting preexisting and erroneous beliefs with regard to F . Finally, to count as knowing that F , as opposed to merely having made a lucky guess, we require that appropriate evidentiary grounds exist for our epistemic state. Those grounds are typically construed as the existence of an appropriate connection between ourselves and that which is known. In the case of our knowledge of perceptually observable physical phenomena this connection can plausibly be traced to the causal interaction between our sensory apparatus and our surroundings. Where no connection exists, or in cases where the existing connection fails to be sensitive to the appropriate facts, we cannot be said to have knowledge of F .66 What troubles Benacerraf about our apparent knowledge of mathematical entities (as construed by platonists and their intellectual successors) is that it's very hard to say what the relevant epistemic grounds might be. It's implausible that our knowledge of mathematics beyond grade-school-the sort needed to grasp ZFC, for instance-is innately given. Mathematical research is just too difficult and time-consuming for wholesale nativism to be a plausible hypothesis. Yet since abstract entities (including ante rem structures) do not, ex hypothesi, enter into causal interactions, we cannot easily explain our knowledge of them by analogy with our knowledge of physical facts. Admittedly, it might seem tempting to pass the buck to the mathematician by suggesting that accepted mathematical proofs themselves constitute sufficient evidence for the existence of the relevant objects. Proofs, after all, are considered sufficient evidence for the existence of the relevant mathematical structures by working mathematicians. But, Benacerraf argues, this should not satisfy an 66I will discuss knowledge in more detail in Chapter 4. I should say however that I will be focusing here on knowledge construed as true, reliable belief. In other words, I am interested in what makes mathematical judgements true and how it comes to pass that such judgements are often reliable. If there is more to knowledge than that, I am leaving it out of the discussion. 39 ontologist. What is at issue for her is truth and not theoremhood or "mathematical correctness". Lacking an independent philosophical account of how mathematical theoremhood manages to track mathematical fact one can sensibly deny that we have reliable mathematical knowledge: the proofs might be correct, but the propositions they demonstrate might still not be true. Benacerraf's argument is not a refutation of platonism. The platonist can reject some of the presuppositions that Benacerraf relies on. Among the more vulnerable premises is the causal account of epistemic grounding [Goldman 1967, Skyrms 1967]. Causal accounts promise an attractive way of circumventing Gettier [1963] scenarios. They do however beg the question against the platonist by building in precisely what she explicitly denies-namely, that knowledge requires causal traffic between knower and known. Of course, the accusation of circularity alone does not prove that causal accounts of epistemic grounding are false.67 For all we know, some version of such an account may be exactly right. But causal accounts of epistemic grounding cannot be used to construct compelling arguments against the platonist position. On balance then, Benacerraf [1973] should be read as merely pointing out that no generally acceptable account of our mathematical knowledge yet exists. The burden of proof, I think, distributes evenly to both sides: It's incumbent on skeptics about acausal abstracta to show that a non-circular version of Benacerraf's arguments can be formulated or to furnish an alternative theory which avoids the problematic commitments. The abstract realist, by contrast, needs to make every effort to explain how we might make sense of our knowledge of acausal, abstract facts. Shapiro [1997] takes up this challenge and it is to his account of epistemic contact that I now turn. Ante rem account Shapiro [1997] proposes an admirably lucid and detailed epistemic account. On that account, we derive our mathematical knowledge from three sources: pattern recognition, linguistic abstraction, and functional (or implicit) definition. Let me briefly explain each of these routes before critically evaluating the hypothesis being advanced. Pattern recognition. Of the three sources of mathematical knowledge, pattern recognition is the simplest but also the most limited. Typically, the sensorium of an animate creature is capable of registering and distinguishing a certain range of visual, haptic, olfactory and auditory stimuli. The recurring properties of these stimuli-including, for instance, shape, texture, and pitch-can be registered as well. Sufficiently complex creatures are able to track groups or sequences of recurring properties.68 Human infants are no exception. For 67This is sometimes forgotten. See Nozick [1981] for some interesting comments. 68For a discussion of some unexpected limitations of this ability in higher mammals, see Spelke [2002]. 40 instance, newborns are already capable of distinguishing patterns consisting of two auditory stimuli from those consisting of three [Bijeljac-Babic et al. 1993]. They are capable of distinguishing faces (especially mother's faces) from other types of patterns and they show a preference for looking at the former [Pascalis et al. 1995]. And there is good evidence that even prior to acquisition of language, infants factor the world in terms of predicates and arguments [Gleitman and Fisher 2005]. Finally, in addition to any innate capacities for specific pattern recognition and stimulus parsing, children are able to learn which new types of patterns they need to track; they are, in effect, capable of genuine conceptual advances.69 Figure 1: A dozen tokens of a single type. The ante rem structuralist invites us to consider an example of this sort of general learning. Take as our example a child being taught to recognize the letter 'L'. She may start by learning the alphabet song. Part of memorizing the song involves learning that its twelfth term is a particular voiced, alveolar consonant. Next, the child might be taught to correlate occurrences of that phoneme with written tokens of a specific shape. This is not entirely straightforward since written L-tokens vary considerably in visual appearance. Once she masters that skill, she moves on to still more complex challenges. It turns out that the letter 'L' can be tapped in Morse code, gestured in semaphore, and presented as a mariner's flag. What's more, certain letter tokens belonging to non-Roman or non-standard alphabets-including λ, Λ, and L-can count under certain conditions as borderline members of the L-type. But in any case, the ante rem realist argues that normal children do eventually come to recognize context-sensitive, multi-modal patterns and that this occurs on the basis of an exposure to concrete tokens. To make sense of this fact the structuralist suggests that we need to admit that an acquaintance with concrete physical tokens can give rise to knowledge of places in a pattern. After all, the only feature shared by the various 'Ls' is the role they play in an alphabet. And an alphabet just is a kind of structure. Thus, to make sense of what takes place, we must come to recognize the existence of structures in addition to individual, concrete objects and their properties. On the ante rem structuralist's reconstruction, something analogous if somewhat more sophisticated takes place when children come to understand natural numbers. Relatively early on, infants recognize that many otherwise very different physical stimuli-such as 69Shapiro [2000] suggests that "pattern recognition is a deep and challenging problem in cognitive psychology, and [that] there is no accepted account of the underlying mechanisms." This is not false but it is slightly misleading. Our knowledge of how humans categorize is, of course, incomplete. Nonetheless, standard cognitive science textbooks, including O'Reilly and Munakata [2000] and Gurney [1997], contain fairly sophisticated models and discussions. 41 light flashes, sequences of tones, and concrete objects-can share a single, higher-order feature: what we would call 'numerosity'. To recognize this, the infant mustn't focus unduly on the accidental physical features of each stimulus but rather attend to multi-modal, contextsensitive information. Adults may perhaps help by actively pointing out various collections while labelling them with the appropriate number term, but in all likelihood the underlying ability is innate [Gallistel et al. 2005]. The important point is that learning to attend to and distinguish collections of various numerosities is analogous (the argument runs) to grasping the alphabet. In the one case, the child learns that certain tokens count as 'Ls'; in the other, she learns that certain collections count as pairs, or fours, or sevens. And this is a first step toward grasping mathematical structures: The process. . . may not go all the way to characters and strings as completely freestanding abstract objects, but the development goes pretty far in that direction. Presumably, nothing philosophically occult or scientifically disrespectable has been invoked along the way. In the end, we either demystify numbers [and abstract structures] or we mystify more mundane items [such as letters of the alphabet]. [Shapiro 1997] In effect, the structuralist argues that in order to explain pattern recognition of the sort employed by young children, we should acknowledge the existence of structures, including the alphabet and the number seven. Having taken that last step, we appear to face a dilemma: either we insist on thinking of patterns as coextensive with (but not identical to) the elements that comprise them, or we think of them as freestanding and abstract. On reflection, the first option quickly leads to absurd conclusions. For instance, if all tokens of the letter 'L' were destroyed and if the letter truly were coextensive with its token instantiations, then the letter itself would perish. Likewise, if no physical collection of some particular cardinality happened to exist at a given moment, the natural number corresponding to that cardinality would itself (perhaps temporarily?) cease to exist. Recall that we already have reason to believe that there are some infinite numbers that are never instantiated in concrete collections. Construing patterns as coextensive with the systems they organize is therefore unacceptable. And so, the structuralist invites us to accept the existence of freestanding, abstract patterns. Linguistic abstraction. Pattern recognition has serious limitations as a means of acquiring mathematical knowledge. In order to grasp a structure in this manner, one must perceive a concrete system which exemplifies it. The maximum numerosity of systems human beings are capable of perceptually distinguishing is an open question. Shapiro suggests however that it certainly does not exceed ten thousand: At some point, still early in our child's education, she develops an ability to understand cardinal and ordinal structures beyond those that she can recognize all at once via pattern recognition and beyond those that she has actually counted or could count. 42 What of the 9422 pattern. . . ? Surely, we do not learn about and teach such patterns by simple abstraction and ostensive definition. The parent does not say, "Look over there, that is 9422" [Shapiro 1997, p.117] The suggestion is that another, more sophisticated process must be invoked to explain our knowledge of more complex structures.70 Here, language plays an important facilitating role. As I have noted, we begin to understand the meanings of numerals and number-names once we grasp the connection each of these has with appropriately sized collections. At first, this knowledge is gained piecemeal. But having grasped the connection in the case of small collections, we are ready to take the next step: that is, to realize that numerosity patterns themselves form a system. The distinct and systematic labels that language makes available help the child grasp each number as itself an object, rather than as a property of collections. Language moreover helps the child understand that the system of numbers (now construed as objects) itself displays a regular, orderly pattern-a pattern with a further, higher-order property: each of its elements has a unique successor, such that no two elements share a successor. Once the child has grasped this, she has (implicitly) grasped the Peano axioms. Two pieces of evidence speak in favour of this reconstruction. At a certain moment, children delight in making up labels for absurdly large and sometimes nonsensical numbers ("a billion trillion zillion") and gleefully naming the next higher cardinal. What they seem to be enjoying is their new-found grasp of structures whose corresponding concrete collections they could not possibly envisage. It's interesting to note moreover that chimpanzees too can be taught to match labels (including arabic numerals) to collections of items with the appropriate numerosity. Interestingly however, chimps take a roughly equal period of time to learn each label for collections from 0 through 9 [Kawai and Matsuzawa 2000]. Unlike human children, they never seem to 'get' that every label's referent must be followed by a successor. One can reasonably hypothesize that our capacity for learning arithmetic somehow piggybacks on our grasp of natural language [Hauser et al. 2002]. Implicit definition. Once learners have at their disposal the full semantic resources made available by natural language, it's possible to communicate the nature of a structure by indirect description. In the case of structures that make no reference to entities outside of themselves, we can describe the elements that comprise them strictly in terms of the relationships they bear to one another. The system thus described need not have been observed or even to have physically existed. We begin by holding true a plausible collection of propositions or axioms in which some undefined term T appears. Perhaps the collection 70There is a second, independent reason why pattern recognition cannot be the whole story: pattern recognition ties mathematical knowledge to sensory experience, while mathematics is typically held up as an example of the a priori. 43 strikes us as self-evident. The term T comes to be implicitly (or functionally) defined by the axioms; it comes to possess whatever meaning it needs to for the statements to come out true. Shapiro suggests that the strategy succeeds provided that two conditions are met. The first is that the sentences that serve to specify T must be consistent; that is, they must be capable of being true simultaneously. Second, the structure specified by the axioms must be unique. Any systems that the definitions hold good of must share a common structure.71 Counter-evidence Shapiro's [1997] account of mathematical knowledge is admirably clear and precise in its commitments. Thanks to its clarity, it is possible to critically examine some of its details. I will start by reevaluating whether linguistic abstraction and implicit definition can indeed account for human knowledge of large structures. I will return to pattern recognition and smaller, finite structures a little later on. Large structures According to Shapiro, human beings capable of recognizing relatively small patterns are brought to understand large (and sometimes truly vast) structures by linguistic abstraction and implicit definition. It's worth underscoring that both of these abilities rely crucially on natural language. The theory is quite explicit on this point: [These] epistemic techniques suggest a tight link between grasp of language and knowledge of structures. This is especially true for implicit definition. For the fields of pure mathematics at least, grasping a structure and understanding the language of its theory amount to the same thing. There is no more to understanding a structure and having the ability to refer to its places than having an ability to use the language correctly. . . [T]he way humans apprehend structures and the way we "divide" the mathematical universe into structures, systems, and objects depends on our linguistic resources. Through successful language use, we structure the objective subject matter. Thus, language provides our epistemic access to mathematical structures. [Shapiro 1997, p.137] Let me concede for the moment that natural language could, in principle, play the required mediating role between acausal structures and our cognitive apparatus. This is a point to which I will return. For now, I want to focus on some of the implications of the proposal. If Shapiro is right-if our epistemic access to mathematical facts is mediated by language-then we would expect severe linguistic impairments to have a deleterious impact on our mathematical abilities. And conversely, we might perhaps also expect impairments of mathematical intelligence to correlate to a degree with impaired linguistic ability (though 71A useful introductory presentation of implicit definition can be found in Chapter 2 of Nagel and Newman [2001]. For a rather critical philosophical discussion of the powers of implicit definition, see Horwich [1997]. 44 this is far less certain). A look at the psychological literature does not bear out either of these predictions. Semantic dementia. The first piece of evidence I'd like to look at comes from studies of dementia. In general, dementias are characterized by a chronic decline in cognitive function across two or more distinct domains. They normally onset gradually and their early symptoms can be relatively mild. The precise clinical profile of affected patients is hard to predict in advance due to the considerable range of underlying neuropathologies. Still, over time dementias are typically more debilitating than those impairments-such as aphasias, ataxias or amnesias-which target only one type of function (so language, coordination, and episodic memory, respectively) [Albert et al. 1999]. My interest here is in semantic dementia.72 The condition involves a gradual degeneration of semantic memory, typically due to the atrophy of the cerebral left temporal lobe and supporting tissue (Figure 2). Semantic dementia leads to a loss of understanding of the meanings of both spoken and written words, as well as severe difficulties in articulating content. It also results in an inability to recognize objects, faces and pictures. Since other cerebral regions are typically spared, these deficits are circumscribed and most other aspects of mental life remain unaffected. Patients are typically alert and orient normally in their surroundings. Their perceptual faculties, autobiographical (episodic) memory, and problem solving skills remain intact. In fact, patients can even retain the non-semantic (so syntactic and phonological) aspects of their linguistic competence. Cappelletti et al. [2001] investigate the extent to which a patient affected by semantic dementia retains an understanding of specifically arithmetic concepts and operations. The subject, IH-a 65-year-old, male, right-handed, British banker-was first diagnosed in 1995. IH's initial symptoms included severe difficulties with finding words and also with naming objects. IH remained fluent and his speech was syntactically correct but the investigators characterized his replies as 'vague' and 'discursive', often lacking a clear meaning. To compensate, IH frequently relied on set phrases such as "I delved into that. . . ", or "I am totally committed to. . . ". He was also incapable of reading newspapers. It's important to emphasize however that IH's semantic difficulties were not due to a lack of general intelligence. His episodic memory was largely spared and he continued to recognize people and places. His knowledge of familiar topics, such as sports and politics, also remained intact. The problems IH was experiencing seemed therefore almost wholly connected to his knowledge of language. (There was one notable exception, however: several years earlier IH had begun to display a lack of judgement while gambling. This ultimately led to financial difficulties and divorce. It's not clear whether these symptoms were due to temporal lobe atrophy or perhaps to damage to underlying, subcortical structures.) 72This has sometimes also been called progressive aphasia. 45 Figure 2: Left temporal cortical atrophy resulting in semantic dementia [Cappelletti et al. 2001]. Used with permission. The initial investigation comprised a battery of tests designed to measure IH's non-mathematical, semantic knowledge. The stimuli included images of both living and human-made entities drawn from six categories: vegetables, body parts, and animals, as well as furniture, modes of transportation, and musical instruments. In each case, the stimuli ranged from the very typical (tomato, dog) to the atypical (asparagus, zebra). Both verbal and pictorial tests were carried out. The verbal tests asked IH to perform such tasks as picture naming, picture matching by type, producing words semantically associated with a given stimulus, offering verbal definitions of objects, and naming as many objects of a particular type as possible. The results were almost uniformly discouraging. IH was wholly unable to perform these tasks, scoring zero on all but name-to-picture matching. There, since the response options were limited, he performed at chance.73 Age-matched control subjects, by contrast, performed at 97% or better on all tasks.74 We must therefore conclude that IH's verbal semantic knowledge was all but nonexistent. IH did somewhat better on pictorial tests of semantic knowledge. Here, the tasks involved understanding and manipulation of pictures chosen so as to parallel stimuli used in the previous tasks. IH was asked to classify pictures both at the entry-level category (animal, furniture) and at the subcategory level (exotic animals). He was also asked to draw size comparisons between depicted items, perform semantic picture-picture associations, and distinguish between real and nonsense objects based on silhouettes. In each case, the responses IH was asked to make were nonverbal to block the interpretation that his deficits had to do with linguistic articulation. He scored 80% on the picture classification at the category level and 66% at the subcategory level. Similarly, he scored 65% on the size-judgement task, and 70% on the silhouette reading task. (Predictably, the controls' scores were nearly perfect for all but the silhouette task.) The results suggest that while IH's linguistic semantic abilities were almost wholly compromised, he did retain some ability to understand objects and their properties. 73The sole exception to this pattern of results concerned the naming of seasons, days of the week, and months of the year where IH scored 21 out of a possible 23. This, together with the rest of the results, raises the question whether rote patterns such as the list of the days of the week are encoded differently from other semantic memories. A difference in encoding is further suggested by neurophysiological studies, including Dehaene et al. [2003]. 74In the category fluency test, IH named zero objects of the types used; the controls averaged almost 15 per minute across the categories. 46 The principal purpose of the study was, of course, to investigate IH's specifically mathematical abilities. If these abilities depend on our capacity to grasp linguistic meaning, one would expect IH's understanding of mathematical concepts and operations to be very poor. If, on the other hand, the two are importantly distinct, at least some mathematical understanding should be spared in spite of IH's other semantic difficulties. Two broad types of tasks were used: the first focused on comprehension and transcoding, the second on calculation. In the first set of tests, IH performed nearly flawlessly. The tasks included recognizing written numbers, counting, naming a number's successor and predecessor, transcoding from arabic numerals to spoken number words and vice-versa. He made one mistake (in ten trials) when asked to bisect numbers. The only exception to his apparently nearly perfect comprehension of numbers involved knowledge of number facts. He was not able to say how old he was, what his shoe size was, or how many months there were in the year. Moreover, interestingly, he was not able to name or explain the arithmetical the operators. Still, IH clearly retained much of his understanding of numbers and their properties. Given IH's apparent difficulties with explaining the arithmetic operators, one might expect him to have trouble with written calculation. Not so. In fact, he scored above 95% on 2 and 3 digit addition and subtraction problems and 69% and 62% on multiplication and division problems, respectively. His single-digit arithmetic performance was even better. It seems therefore that his knowledge of these operations is largely preserved in spite of the clear semantic impairments he displays. (Cf. Table 1, below.) Task IH % correct Controls % correct Oral single-digit arithmetic (N=254) Addition 98 100 Subtraction 95 100 Multiplication 73 90 Written multidigit arithmetic (N=128) Addition 99 99 Subtraction 96 98 Multiplication 69 95 Division 62 95 Approximate calculation Approximation to correct result not understood 100 Placing numbers on a line (N=100) 100 100 Table 1: Semantic dementia impacts arithmetic cognition (cf. Cappelletti [2001]). 47 We should conclude therefore that while IH has very serious nonverbal semantic memory deficits, his understanding of numbers and of arithmetic procedures remains largely intact. This strongly suggests that our understanding of mathematical and of linguistic items involve independent cognitive systems. It therefore gives us our first evidence that mathematical understanding operates independently of some aspects of our linguistic competence. Agrammatic aphasia. The case of IH leaves open the possibility that our mathematical abilities are bound up closely with syntactic (rather than semantic) aspects of our linguistic competence. Evidence showing that this is not the case comes from work on agrammatic aphasia. In what (to my knowledge) is the first study of its kind, Varley et al. [2005] investigated the arithmetic abilities of three profoundly aphasic men: S.A., S.O., and P.R.75 All three subjects were in their late 50s. All three had suffered lesions to their left middle cerebral artery resulting in extensive damage to the left perisylvian temporal, parietal and frontal cortices. Consistent with this damage, the subjects displayed severe but circumscribed linguistic deficits. All three performed above 85% on both spoken and written word-picture matching tasks. And two of the three did relatively well (> 75%) on spoken and written synonym matching tasks.76 In each case, the subjects' phonological memory was also relatively spared. Nevertheless, the subjects performed poorly on tests of grammatical processing involving the matching of reversible spoken and written sentences to pictures depicting relevant actions (for example "The man killed the lion" and "The lion killed the man"), scoring below chance on this task. Since their word-knowledge and linguistic memory were apparently not a factor, their failure on this task can only be attributed to a specific grammatical deficit. Interestingly, all three subjects retained considerable mathematical competence. They were able to add, subtract, multiply and divide whole numbers. They were also able to add and subtract fractions. Moreover, in spite of their difficulties with reversible sentences, the subjects did relatively well with reversible subtraction and division problems. The simplest task of this sort involved solving pairs of arithmetic expressions-such as 59−13 and 13−59, 60 ÷ 12 and 12 ÷ 60. In order to arrive at the answer, the subjects needed to keep track of the order of presentation and understand its impact on the calculation being performed. A second, slightly harder task of a similar nature used bracketed expressions (36÷ (3× 2)) that the subjects were asked to solve. Once again, the subjects performed relatively well. The third and hardest task had the subjects insert brackets into unbracketed expressions (such as 7 + 4 × 3 + 17). Here, the subjects were deemed to have succeeded on a trial if they were able to insert the brackets in two distinct ways into the given expression so as 75Also relevant is a commentary by Brannon [2005] and the work of Gelman and Butterworth [2005]. 76The remaining subject scored 70% on the written part of this test. 48 to produce two different answers. The arithmetic task results are summarized in Table 2, below. Task S.A S.O P.R. Calculation tests (N=20) Addition 19 16 20 Subtraction 19 19 19 Multiplication 19 13 17 Division 19 11 16 Adding and subtracting fractions (N=30) 27 27 20 Reversibility tests (N=40) Subtraction 40 35 37 Division 37 34 38 Bracket expressions Calculation accuracy (N=64) 45 52 43 Bracket generation and calculation (N=5) 4 4 2 Table 2: Agrammatic aphasia impacts arithmetic cognition (cf. Varley [2005]). On the basis of the above results, we must conclude that all three test subjects were capable of coping with complex hierarchical structures in the context of arithmetic operations. It seems that they could understand and apply hierarchical, syntactic reasoning regarding arithmetic problems that they were unable to bring to bear on linguistic expressions. This suggests that mathematical processing can operate independently of the processing of natural language syntax. Savants. Work presented thus far suggests a certain degree of independence between human numerical and linguistic abilities. Nonetheless, it doesn't yet pose an insurmountable problem for accounts of mathematical knowledge such as Shapiro's. An ante rem structuralist can maintain that a grasp of natural language (syntax or semantics) is required in order to initially learn mathematical concepts and operations; once these are understood, however, our mathematical abilities operate (or degrade) independently of language.77 My 77Ante rem structuralists are not the only ones who advance this hypothesis. The dependence of arithmetic competence on natural language is also defended by Hauser et al. [2002]; limited empirical support is offered by Donlan et al. [2007]. 49 next piece of evidence is intended to block this move. It concerns the highly unusual skills of an autistic savant calculator. Mathematical savants are able to appreciate relations between numbers not apparent to the rest of us. The mathematician G. H. Hardy (whom we encountered in Chapter 1) reports a conversation with Ramanujan, a mathematical genius, while the latter lay dying of tuberculosis in a British sanatorium. "The taxi that I hired to come here bore the number 1729," said Hardy. "It seemed a rather dull number," "Oh no, Hardy" replied Ramanujan. "It's a captivating one: It's the smallest number that can be expressed in two different ways as a sum of two cubes"-1 729 = 13 + 123 = 103 + 93. [Quoted in Dehaene 1997, p.148] The intuitive familiarity with natural numbers required to make this sort of observation is a rare gift that is far from being understood by modern cognitive science. The ability reportedly correlates (in many cases, at least) with a certain sensibility which facilitates mathematical research. Indeed, a number of gifted mathematicians, including Gauss, were calculating prodigies. Nonetheless, Dehaene [1997] argues that at least some apparently superhuman feats of calculation rely on heuristics that can be learned and practised. Moreover, calculation ability alone does not necessarily correlate with general intelligence or the capacity to construct imaginative solutions to novel abstract problems. The case that interests me here is that of Michael, a young savant calculator. Michael is doubly unusual: not only is he a gifted calculator, he is also profoundly autistic. Autism has become something of a cause célèbre in the past two decades. The diagnosis spans a range of disorders whose physiological basis is still not well understood. Autism-spectrum disorders can however be characterized cognitively as involving a characteristic pattern of executive, social, and linguistic deficits. Many autists engage in stereotyped, repetitive behaviours and display obsessive interests. They dislike changes in routine. And they have trouble shifting attention in a flexible and appropriate manner. When focused on a stimulus, they display a bias for local, part-oriented processing. Perhaps for this reason, they seem not to succumb to some visual illusions involving gestalt patterns. Three quarters of autists have an IQ in the mentally retarded range, though some are of average or even above average intelligence. Even high-functioning autists have trouble attributing mental states to others (or to themselves) and so they typically have severe difficulties interpreting or predicting others' behaviour in terms of beliefs or desires. Many autists display serious difficulties with linguistic communication, with special difficulties in the area of pragmatics-they tend to grasp the literal rather than the intended meaning of what is said. They don't get jokes or respond appropriately to metaphor [Frith and Happé 1999, Tager-Flusberg et al. 2001]. Michael presents with the classic symptoms of autism with respect to executive function, social behaviour and linguistic ability. He does relatively poorly on tests of general intelligence (IQ 67). However, he is fascinated by jigsaw puzzles which he solves equally 50 well with the picture-side up or down. He is also interested in calendars. Thus, on tests of intelligence involving only abstract shapes and relations, Michael scores well above average (IQ 140). Michael never initiates social interaction and shows no interest in it. Nor does he have any interest in communicating with others. He does not point and does not attend to pointing. He was once taught some rudimentary signs but never uses these spontaneously. Finally, Michael has never learned to speak and shows no indication of understanding spoken language. In fact, he is, by all accounts, completely alinguistic. This is, I realize, a surprising and radical claim, so I quote the relevant descriptions in full: Michael is a young man without any speech or verbal comprehension. . . As a young child, he did not talk or attempt to engage in any kind of communication. He still cannot speak but has learned to copy numbers and letters, though only very poorly. [Anderson et al. 1999, p.385-7] He did not look at things when someone pointed at them, never waved goodbye or responded to cuddling. Michael is not deaf, but he seemed not to understand any language at all and did not himself develop any speech. . . He has remained entirely without language, and though he was taught some sign language gestures he never used these spontaneously.[Hermelin 2001, p.109] [H]e never initiated gestures, such as pointing or waving goodbye. He never began to speak and did not respond to language. He took very little interest in adults and did not try to communicate in any way. . . He began attending a special school for autistic children at age six. He learned to 'write' with a pencil, i.e., he learned to copy letters and numbers. But he has not improved in this skill since his schooldays and his written numbers are often difficult to make out. He also learned a few elementary Paget Gorman signs, though he never used them spontaneously. [Hermelin and O'Connor 1990, p.165] In one case, there is some suggestion that Michael's linguistic handicap runs even deeper than the above passages suggest. Anderson et al. [1999] write that not only is Michael alinguistic; he also lacks the underlying resources to categorize pictures of concrete objects into the relevant categories (such as vegetable, mode of transport, and so on). This appears to be indicative of a profound semantic deficit. Michael lacks any language production or comprehension. We might go further, and suggest from his performance on the Columbia [inclusion/exclusion test] that he may also be unable to abstract from objects the semantic categories to which they may be assigned. . . [I]t may be that Michael demonstrates above average intelligence only when problems are limited to spatial and perceptual dimensions. Moreover, it seems clear that his capacity to deal with problems as long as they do not involve a semantic classification of objects in the real world also extends to numbers.[Anderson et al. 1999, p.399] It would appear then that Michael's grasp of natural language (syntax, semantics and pragmatics) is essentially nil. 51 As it happens, both of Michael's parents are mathematicians. He was taught to 'read' and copy numerals quite early on, though (as we just saw) his writing is often hard to decipher. What is perhaps more surprising given the extent of his various deficits is that Michael is capable of performing basic arithmetic operations on numbers. He can add, subtract, divide, and multiply. Moreover, Michael is capable of factoring numbers. This last ability was the focus of Hermelin and O'Connor's [1990] study. Three different tasks were used to test the savant's skills: recognizing and generating primes, as well as factorizing non-primes. Each task was performed with three-digit, fourdigit and five-digit numbers, so at three levels of difficulty. In each case, the task was modeled for Michael twice. After this he was able to proceed with most of the tasks "appropriately and without hesitation." In one case, a trial had to be rerun to secure Michael's cooperation. Table 3 compares Michael's performance to that of a control subject, a male psychologist with a degree in mathematics. In general, both subjects' error rates as well as the kinds of mistakes committed were similar. In general, the control tended toward omission errors while Michael tended to produce false positives. The most striking difference between the data concerns the response times. In general, the speed of information processing as measured by reaction time studies is closely associated with the level of general intelligence [Jensen 1979]. In a prior study of idiot-savant calendrical calculators Hermelin and O'Connor [1983] had found that the "simple and complex visual RT of these subjects was in accordance with those expected from their IQ whereas their speed of calendrical calculation was much faster than that usually obtained from people with much higher IQs." This suggests that savant calculators possess a cognitively-specific calculating ability. It's hard to deny that Michael possesses genuine mathematical knowledge. This is particularly clear from his ability to generate prime numbers in the range between 10037 and 10133. (Recall that Shapiro [1997] specifically denies one could grasp structures as large as 9422 by simple pattern recognition.) Moreover, we can be confident that his knowledge is the same in kind as that displayed by the neurotypical control. An analysis of response times suggests that Michael employs Eratosthenes' sieve, the same algorithm used by the control. The algorithm involves dividing the target number by all prime numbers less than or equal to the target's square root. Thus, for example, since 59 cannot be divided by 2, 3, 5, or 7, we can safely conclude that it is prime. So while Michael's access to mathematical knowledge is exceptionally fast, and perhaps unconscious, the knowledge itself appears to be the same in kind as that possessed by the rest of us. It follows that a grasp of language is not strictly required for genuine mathematical knowledge. It would seem therefore that any account of human mathematical knowledge which holds that a knowledge of language is required in order to grasp complex mathematical structures, such as the natural number 52 structure, is empirically disconfirmed.78 Control Savant Task Correct Mean time (sec) Correct Mean time (sec) Recognizing primes between 301-393 20/30 11.46 29/30 1.16 1201-1309 18/30 12.90 22/30 2.90 10307-10427 23/30 10.73 15/30 2.00 Generating primes 227-281 8/10 12.9 9/10 6.20 1019-1091 5/10 25.6 5/10 6.00 10037-10133 4/10 50.0 5/10 10.00 Factorizing numbers 212-221 8/10 22.6 9/10 8.8 1001-1011 7/10 25.5 8/10 20.8 10002-10013 4/10 48.0 7/10 38.2 Table 3: Savant performance on arithmetic tasks (cf. Hermelin O'Connor [1990]). Note: Results shown indicate the number of correct responses and mean decision time. Dyscalculia. In order to demonstrate the mutual independence of two cognitive capacities, it's important to show a double dissociation: that is, to prove that each can operate (or fail) independently of the other. The last piece of evidence I'd like to present is intended to show that our mathematical competence can fail while leaving the rest of our cognitive capacities intact. Strictly speaking, this is not crucial to the case I am trying to build. But it does serve to reinforce the conclusion that mathematics and language are subserved by functionally independent cognitive systems.79 The evidence here comes from studies of dyscalculia, a relatively common but still not well understood developmental disorder [Butterworth 2005]. Dyscalculia seems to affect at least 3.6% of the population-so roughly as many people as dyslexia. Those affected show a persistent impairment learning and remembering arithmetic facts as well as problems executing calculating procedures. Of course, reasons for poor math skills among children can vary widely. They can include poor teaching, weak study skills, anxiety, missing lessons, 78This includes Shapiro [1997] but also Maddy [2007], and arguably the fictionalist accounts of Yablo [2001], and Hoffman [1999]. 79There is some evidence showing a parallel neurophysiological dissociation. See Kadosh et al. [2007]. 53 and so on. The situation of dyscalculics however is qualitatively different. Their inability to learn is due to persistent problems in representing and retrieving arithmetic information from long-term semantic memory. This manifests as a lack of intuitive knowledge of even the most basic arithmetic. Thus, in spite of normal intelligence, good instruction and concerted effort, dyscalculics can literally fail to understand what a teacher is saying: Child 5 : Oh, there's this really hard thing, about when you're doing times-Ms. S says you can't take away this number, but I keep on taking it away, I don't understand one single bit of it. Child 2 : I sometimes don't understand whatever she (the teacher) says. Child 1 : I don't forget it, I don't even know what she's saying. [Butterworth 2005] Along with problems with grasping the relevant facts, dyscalculics show impairments executing calculation procedures. When they do add, subtract, multiply or divide, they typically do so much more slowly. Their performance is error-prone and they lack confidence in their results. And, even as adults, they rely on immature strategies, such as finger-counting. Butterworth [1999] presents an interesting case study of dyscalculia. "Charles" is an intelligent and resourceful university graduate in his thirties. He has a degree in psychology and works as a psychological counsellor. As one might expect, he copes well with daily life. However, Charles has had severe difficulties with mathematics since childhood. He cannot add up the price of groceries, count the money in his wallet, or figure out the correct change. When tested, he proved completely unable to solve two-digit subtraction problems. He cannot work out multiplication problems involving numbers greater than 5. And although he can find the solution to single-digit addition and subtraction problems, his performance on these is four times slower than a control subject's (so roughly three seconds). Perhaps Butterworth's most extraordinary findings concern Charles' performance on tasks thought to involve very low-level cognitive abilities. One of these is simple number comparison. In general, the time taken by math-typical subjects to compare two single-digit numbers is (roughly) inversely proportional to the difference between them; it's easier to judge that 2 is smaller than 9 than it is to judge that 8 is. In Charles' case, this pattern is reversed. The time it takes for him to compare two numbers is proportional to the difference between them. This suggests that he is forced to perform number comparison tasks in a way entirely unlike that of typical subjects. This supposition is reinforced by subitizing data. Math-typical subjects take almost the same amount of time to grasp (or 'subitize') the numerosity of collections containing one, two and three items. This capacity is thought to be a very low-level cognitive or perhaps even perceptual ability.80 Interestingly, Charles does not subitize; he laboriously counts items even in patterns containing two or three entities. 80See Trick and Pylyshyn [1993]. 54 This, once again, reinforces the conclusion that dyscalculics are affected by a pervasive, math-specific cognitive impairment.81 Discussion. We have now seen some of the evidence pointing to a functional double dissociation between human linguistic and mathematical abilities. In Chapter 4, we will review additional evidence showing that the processing of linguistic and mathematical information is subserved by independent cortical regions. I want to emphasize that the emerging picture is far from straightforward. We need to keep in mind that certain linguistic and mathematical (specifically, arithmetic) abilities do appear to interact in various respects. For instance, Welsh and Chinese-speaking children learn the count sequence faster than French or English speakers. This can be attributed to the fact that number-terms in the former two languages are perfectly regular, whereas French and English involve tricky exceptions to a regular pattern ('quatre-vingt', 'eleven') [Miller et al. 2005]. Moreover, studies from Amazonia by Gordon [2004] seem to suggest that users of languages which lack count terms beyond the first three are impaired in their arithmetic abilities. However, in spite of limited interactions, the examples discussed above show that sophisticated mathematical and linguistic capacities can develop and operate independently. And if that's right then any theory which claims that mathematical knowledge piggybacks on linguistic competence is committed to an empirically false picture. We have seen that this is precisely what the ante rem structuralist's account of our knowledge of large structures maintains. And so that account must be amended or rejected. Small structures As we have seen, Shapiro [1997] himself holds that perceptual pattern recognition does not suffice to explain our ability to track facts about complex mathematical structures-those which comprise more than several hundred places: One cannot grasp a structure S by simple pattern recognition unless one can perceive a system that exemplifies S. Such a structure can have at most a small, finite number of places. [p.129] Still, one could readily imagine an abstract realist adopting a more sanguine stance. Such a theorist might argue-perhaps taking her cue from the cognitive mechanisms discussed by Maddy [1990]-that, when correctly understood, perceptual pattern recognition does 81Before moving on, I should mention that (unlike Charles) many dyscalculics discussed in the literature present with a variety of additional cognitive deficits. Some display general working memory problems, leftright discrimination difficulties, spatial and psychomotor deficits, agnosia, dysgraphia, and reading problems. Dyscalculia and dyslexia in particular frequently co-occur. Recent work (for example Landerl et al. [2004]) suggests that while such comorbidity is common, it is dissociable from the core math-specific problems. 55 indeed afford us epistemic access to even the most arcane mathematical posits.82 I now want to argue that, on the contrary, pattern recognition (and similar processes) are wholly incapable of offering us an explanation of our knowledge of purported abstract facts. Let's begin from some shared assumptions. I take it as established that there are mathematical facts and that we have true beliefs about some of them. Of course, we also sometimes make mistakes. But when these are spotted, we respond by changing our minds, tweaking our beliefs, and continuing on with our mathematical research. Two aspects of this situation deserve to be distinguished and attended to. The first is aboutness. Our mathematical beliefs are, of course, about mathematical entities. (What else?) This is easy to ignore since aboutness comes so cheap. No contact of any kind need exist between us and what we think about. In fact, what we think about need not so much as exist. We are just as happy thinking about Boston as Gotham, orchids as phlogiston.83 The second aspect of the situation that deserves mention is the responsiveness of our beliefs to evidence. We say that a belief is responsive to a set of facts if discovering new information concerning those facts is capable of altering that belief. Typically, when all goes well, our beliefs about real, existing entities are responsive to the states of those entities. Thus, Boston-beliefs are responsive to Boston-facts, orchid-beliefs to orchid-facts, and so forth. This is not the end of the story however. Boston beliefs may additionally be responsive to a host of other facts as well: perhaps facts about baseball, or linguistics, or New England. Sorting out fully and precisely which facts a given belief happens to be responsive to is difficult and perhaps even impossible. (Luckily we won't need to do any of that here.) Notice also that the situation is slightly different in the case of beliefs about the non-existent. Our phlogiston-beliefs cannot be responsive to phlogiston-facts; there aren't any such facts. Instead, phlogiston-beliefs are responsive to a variety of other states of affairs-including those involving oxygen, combustion, wood, charcoal, history textbooks, and so on. Again, we may not be able to demarcate precisely which states of affairs are relevant and which are not. But, once again, we must recognize that a fuzzy boundary is a boundary nonetheless; the difficulty of making a sharp distinction does not detract from the overall point. Consider now what our beliefs about mathematical entities are responsive to. They cannot be responsive to mathematical facts construed along platonist lines. That's because 82Alternatively, an abstract realist might argue that if pattern recognition does not offer us epistemic access to abstracta then some other, relevantly similar procedure does. See, for instance, Resnik [1997]. While I will keep the discussion focused on pattern recognition for the sake of clarity, the overall argumentative strategy employed here extends readily to other such views. 83The contrast here, of course, is with reference which, by most accounts, requires at least that the entity referred to exist (though see McGinn [2000]). I mention reference only to set it aside until Chapter 3. The important point for us not to let go of is that our mathematical beliefs are about mathematical structures and entities. 56 the process of altering one's beliefs is a cognitive process. Cognitive processes supervene on neurophysiological events-by which I mean that no change on the cognitive plane occurs without an accompanying neurophysiological change (though not vice-versa). One of the important and remarkable empirical findings of the past century is that all physical processes-including those that take place in living organisms-are fully causally closed. Every physical effect is fully determined by law by antecedent physical occurrences [Papineau 2001, Spurrett 1999]. On the platonic account, mathematical states of affairs are causally inert. No physical process can be altered in response to acausal facts (even if we allow that such facts obtain). Thus, a fortiori, no cognitive process can alter in response to abstract mathematical facts. It follows that when we recognize a mistake in our understanding and change our minds so as to have our beliefs accord with mathematical reality, if our beliefs are responsive to something, that something is not the mathematical facts.84 What then are mathematical beliefs responsive to? It might be tempting to insist on the noble origin and purity of mathematics by suggesting that mathematical beliefs have no need of facts-and certainly not of physical facts! On reflection however, this proves incoherent. If beliefs about mathematicalia are not responsive to acausal facts and they are not responsive to physical facts then they are not responsive to facts, full stop. We have agreed however that we possess mathematical knowledge. Beliefs that are not responsive to (any) facts come in two varieties: they can be irrational idées fixes or they can shift utterly randomly. In either case, such beliefs cannot be constitutive of knowledge. Neither the platonist nor anyone else should be driven to characterizing our mathematical beliefs in 84The platonist can reply that, in fact, some physical effects not determined by antecedent physical processes and hence that my argument does not go through. Radioactive decay has been cited to make this point. I think this counter-argument fails for two reasons. First, while α-decay is certainly unpredictable, in the sense that no single α-particle emission can be fully predicted in advance, the process as such is lawful. The rate of decay of a radioactive sample at a time t is given by R = R0e −λt where R0 is the decay rate at t = 0 and λ is the disintegration constant characteristic of the particular process. In the present context, the point to keep in focus is that the rate of α-decay, and hence the chance of an α-emission, is fully determined by the state of the physical system and nothing else. It's far from obvious how the statistical nature of the underlying physical law can help the platonist's case for the existence of acausal entities. There is moreover a second reason why an appeal to quantum physics is unhelpful. Suppose one were to concede (for the sake of argument) that it's only at the macroscopic level that every physical effect is fully determined by antecedent physical causes. What follows? It has been suggested by Penrose [1989] and by Hameroff [1998] that the explanation for some mental processes lies ultimately with quantum events in neuronal microtubules. Quantum indeterminacy, they argue, plays an important role in our mental lives. The suggestion is indeed intriguing but there is currently no evidence suggesting that it's true. Indeed, there is evidence to the contrary: see Churchland [1998] and Franks & Lieb [1998]. The relevance of quantum phenomena to human cognition remains an intruiguing logical possibility. For that possibility to be wrought into an objection in the present context, the platonist would need to show that quantum effects do indeed play a role in human cognition; if they do not, my argument goes through. And she must further explain how such quantum indeterminacy opens the door to acausal objects; for if it doesn't then the discussion is irrelevant. I am indebted to James Robert Brown for calling my attention these issues. 57 this way. There's another option. One might reasonably suppose that only a posteriori beliefs are responsive to a circumscribed set of facts; perhaps beliefs about mathematicalia are unusual in being responsive not to this or that state of affairs, but rather to the totality of facts. This would perhaps help explain why none of our experiences can disconfirm a true mathematical proposition. There is no doubt a grain of truth here somewhere. Nonetheless, it won't help the platonist. The sum total of causally-potent, physical facts do not add up to an ante rem, acausal state of affairs. Even were we to accept this possibility, therefore, we would still be compelled to conclude that our beliefs about mathematicalia are not responsive to what the platonist tells us mathematics is about: the abstract facts of mathematics. If we allow that our beliefs about mathematics are responsive to some set of facts, but not to mathematical facts, some odd consequences follow. Imagine, for instance, a scenario whereby we (somehow) come to be excommunicated from the platonic realm. Less figuratively: imagine that our beliefs about mathematics continue to be responsive to whatever physical facts they are currently responsive to but that platonic facts (somehow) effectively vanish. What, if anything, would the impact of such an unparallelled metaphysical catastrophe be? A moment's reflection suggests that, in fact, we would not so much as notice. The physical universe would continue to run its course. Our brains would continue to function as they do. And the cognitive processes that working mathematicians undergo would exactly mirror the transitions that they currently undergo. Plausibly, even their phenomenology would remain the same. The same articles would be written. The same proofs would be accepted for publication or rejected. Mathematics would continue to be indispensable to the conduct of natural science. In brief, none of us would be any the wiser. It seems then that mathematicalia construed as platonic abstracta are otiose. They are an unnecessary fifth wheel, an empty place-holder, in explanations of the nature and conduct of the mathematical enterprise. I suppose that one can nonetheless maintain that ante rem states of affairs exist. But I'm not sure what the point of this hypothesis that might be. Better, I suggest, to conclude that (P.ii)-the proposition that mathematical states of affairs are acausal-is false.85 My argument rests on two vulnerable assumptions. The abstract realist can reject the hypothesis that mental states supervene on brain-states, opting perhaps for some form of mind-body dualism. And she is free to reject the hypothesis that physics is causally complete. In either case, since both of these propositions are today widely held by philosophers and scientists, the burden is on her to prove her case. Lacking such proof, the mathematical realist ought to give up on (P.ii). And since (P.i) entails (P.ii), the rejection of the latter results (by modus tollens) in the rejection of the former also. That last step is tantamount 85See Rosen [2001] for a related line of argument. 58 to a wholesale rejection of an ante rem conception of mathematics.86 Conclusion The abstract realists' inability to furnish a satisfactory account of our epistemic access to mathematical facts is sometimes read as giving credibility to ontological anti-realism. Hartry Field [1989], for instance, comments: Benacerraf's challenge-or, at least, the challenge which his paper suggests to me-is to provide an account of the mechanisms that explain how our beliefs about [abstract] entities can so well reflect the facts about them. The idea is that if it appears in principle impossible to explain this, then that tends to undermine the belief in mathematical entities, despite whatever reason we might have for believing in them. [Field 1989, original emphasis.] One part of what Field says is, I think, exactly right. Until the ante rem realist can offer a plausible epistemic account, we should remain skeptical about her overall conception of the nature of mathematics and its posits. Nonetheless, I think the passage takes a step too far. Abstract realism makes weighty (and questionable) commitments beyond those that an ontological realist must strictly make. The epistemic difficulties in which abstract realists find themselves ensnared are logically independent of the arguments for norm presented in the previous chapter. A steadfast nominalist may perhaps want to reject the latter as well (though perhaps not on naturalist grounds per se). To do that, she would need to offer an alternative explanation of maths' deductive and abductive indispensability.87 As things stand at the moment, the mathematical realist is free to reject (P.i-ii), to backtrack to norm and explore alternative possibilities. This is indeed roughly what I propose to do, but not until Chapter 4. Before we can entertain new realist proposals, some of our background assumptions concerning language need to be modified. 86None of this entails a rejection of structuralism. Plausibly then, the bulk of Shapiro's [1997] work is very much on the right track in key respects. 87Notice that such an account is owed even if Field's nominalization program were to succeed for all of physics, including quantum mechanics. For a discussion of this point, see Steiner [1998]. 59 3 The Semantic Problem If the semantic and the intentional are real properties of things, it must be in virtue of their identity with properties that are neither intentional nor semantic. If aboutness is real, it must really be something else. -Jerry Fodor Although I did not make much of this earlier, Benacerraf's classic [1973] paper actually raises two distinct problems. Or-to put this another way-it raises one perfectly general philosophical problem and quickly moves to discuss one tightly constrained, narrow version of it. The general problem, as we have seen, is to find some way to simultaneously succeed at two tasks. We need to furnish a satisfactory theory of meaning for sentences that (realists will agree) express mathematical knowledge, sentences like the one we encountered earlier: (5) Seventeen is a prime number. At the same time, we are asked to provide an account of how creatures such as ourselves come to have epistemic access to the contents of those sentences. If it's the objective of philosophers to articulate how 'things, in the broadest sense, hang together in the broadest sense,' then this is surely a worthwhile undertaking.88 The narrow problem is a whole other matter. In order to make headway on the general problem Benacerraf, quite understandably, adopts what he takes to be plausible assumptions-in particular, he makes rather substantive commitments concerning the nature of human languages, the appropriate way to go about constructing a theory of meaning, and the semantics of mathematical expressions. Regardless of the correctness of those assumptions, it's important to notice that attempting to solve the general problem having built in additional premises constitutes a significantly narrower, more circumscribed enterprise. If moreover the particular assumptions Benacerraf embraces are subtly incorrect in some way then it's possible that the narrower version of the problem has no solution even though the general problem does. In the first part of this chapter I will argue that this is precisely our situation: Benacerraf's conception of natural language-and hence of the 'language' of mathematics-is off the mark in several nontrivial respects. To make headway on the general version of Benacerraf's problem we will therefore need to backtrack and try a fresh approach. The positive portion of this chapter is concerned with explaining what such a fresh approach should look like. In a nutshell, I think we need to commit to the Chomskyan paradigm both with respect to natural language syntax and with respect to semantics. For reasons that will become apparent in the course of the discussion, this will require a substantial reinterpretation of norm. In particular, I will argue that we should move from 88The characterization, of course, is owed to Sellars [1962]. 60 an extensional to an intensional realism regarding mathematics; viz., rather than positing objective mathematical entities, our minimal ontological realism should commit us to profoundly non-negotiable constraints on the formation of correct mathematical judgements.89 The subsequent chapter will be devoted to laying out an account of how objective constraints of the appropriate type can arise. Benacerraf's assumptions What then are the assumptions that Benacerraf [1973] relies on to constrain the general problem concerning mathematical meaning and mathematical knowledge? The following passage encapsulates his view nicely. I have inserted markers for the sake of clarity. [1] The semantical apparatus of mathematics [should] be seen as part and parcel of that of the natural language in which it is done, and thus [2] whatever semantical account we are inclined to give of names or, more generally, of singular terms, predicates, and quantifiers in the mother tongue [ought to] include those parts of the mother tongue we classify as mathematese. . . [3] I take it that we have only one such account: Tarski's. [Benacerraf 1973, my emphasis] Benacerraf here adopts some fairly standard and seemingly innocuous views concerning natural languages and their interpretation. The picture is this: mathematical reasoning is carried out in some representational medium. The medium that math is 'done in' is, in essence, a precisified and disambiguated subset of our mother tongue.90 We can agree to call this subset 'mathematese'. Whatever theory of meaning we are inclined to offer for natural languages should extend to cover mathematese. In particular, whatever semantic treatment we are inclined to give noun phrases of the vernacular should be identical to the treatment that phrases which designate mathematicalia ('seventeen') receive. And since there is really only one sufficiently well articulated semantic theory that can do the job-the Tarski-inspired formal semantics discussed in Chapter 1-it is this sort of semantics that should be used so as to interpret mathematese. In spite of its apparent plausibility, much of the story is wrongheaded. On reflection, and taking into account what we currently know, all three elements face significant challenges. 89Compare here a platonist philosopher's realism about the set of all English sentences and a modern syntactician's (equally robust) realism about the grammar that yields just the observed utterances, modulo production errors. See, for example, Katz [1998] and Chomsky [1986]. 90I read [1] as claiming that mathematics is literally done in the vernacular in the sense that we psychologically process mathematical ideas by availing ourselves of our natural language. However [1] can perhaps also be read as claiming that we merely state mathematical judgements in NL while reasoning about them in some other, language-independent way. As a reading of the above passage, the latter interpretation seems dubious-how can the semantical apparatus of mathematics be part and parcel of mathematese if the latter is merely used to state results? Incidentally, an advocate of an language-independent access to mathematical content owes a concrete account. I offer mine in Chapter 4. (I'm grateful to Rob Stainton for drawing my attention to this ambiguity in Benacerraf's wording.) 61 To begin: the explicit presupposition on which [1] rests-i.e., that mathematical reasoning is 'done in' natural language-is inconsistent with results from the previous two chapters. Just a moment ago, we saw that even moderately sophisticated mathematical operations (factoring large numbers, locating primes, multiplication and division) can be accomplished by human subjects who lack any grasp of the syntax and semantics of natural language. If that's indeed correct then mathematical reasoning and linguistic competence dissociate. And so, it's very unlikely, on empirical grounds, that the representational medium employed by the thinking mathematician is her native tongue. Indications of this were already implicit in Chapter 1. Mathematicians speak a variety of languages. Yet they apparently share a common mathematical reality and explore the same mathematical landscape. The natural language a mathematician happens to speak apparently has no impact on her adult mathematical skills or whether she is able to share her results with colleagues. Strictly, this is consistent with the existence of a mathematese: perhaps mathematical work is conducted in a shared subset of all vernaculars. Provided the subset employed lies at the intersection of all human natural languages (in some sense to be determined) we would not expect any special difficulties of translation to arise.91 The trouble is that this hypothetical shared subset of the vernacular has further unusual properties. First, it cannot be rendered without loss in any of its supersets. Even moderately sophisticated mathematical results cannot be stated with full accuracy without resorting to purely mathematical concepts and mathematical notation. This can perhaps be explained away; poetry is exceedingly difficult, if not impossible, to explicate in prose as well. (The difference, of course, is that truth-conditional equivalents of lines of poetry are trivial to find; what is washed out by these is tone and poetic colour. By contrast, the truth-conditional equivalent of the claim, say, that every infinite binary tree contains an infinite path that makes no reference to trees, branching, posets, maximal elements or other mathematical notions is hard to fathom.) Furthermore, as we saw in our opening chapter, the syntax of mathematics (but not of poetry) and the concepts employed by it are indispensable to abductive inference in natural science. And this second property doesn't square at all well with mathematese being a subset of NL. Languages are part of our contingent, human endowment. Even if we allow that they share a common structure, it's hard to see how an overlapping subset can underwrite creative scientific abduction. This, together with the results from Chapter 2, should make us reject the presupposition on which [1] rests. Even if the first of Benacerraf's claims is false, [2] can be read as directing us to an interesting issue-viz., the hypothesis that whatever semantic account one is inclined to give of declarative sentences in general should extend unmodified to statements that express mathematical judgements. Whether this is correct is a problem to which I will return in the next chapter. But before dealing with that topic, we face a logically antecedent issue. 91For a variant of this idea see Hauser et al. [2002]. 62 Namely: what, in general, is the appropriate manner of developing a semantic theory for natural languages? In [3], Benacerraf identifies Tarski-Montague formal semantics as the only serious contender. Certainly, this remains the dominant approach-at least among philosophers. Earlier, we saw Saunders Mac Lane default to it as well. Nevertheless, I'd like now to argue that this is an issue well worth reconsidering. Formal semantics is no longer the sole contender. Moreover, FS faces some persistent and fundamental difficulties that call into question its explanatory power. I'd like now to turn to these with a view to showing that [3] is not correct. Limitations of formal semantics Scientific theories serve a variety of purposes. Ideally, we want a mature theory to classify, measure, locate causes, predict, and to explain. Here I will focus mainly two of these objectives: classification and explanation. There is mounting evidence that formal semantics succeeds as a taxonomic enterprise but that it does significantly less well as an explanation of the meaning of natural language expressions. If that's right then the door remains open for an alternative paradigm to step in and attempt to do better. Let us say that a theory is descriptively adequate to the extent that it delivers an accurate, nuanced, perspicuous and (with luck) complete classification of a target domain. According to one time-honoured metaphor, good descriptions succeed in 'carving nature at the joints' and laying out the parts neatly. Ideally, we want a successful taxonomy to be internally coherent but also to fit well with adjacent domains (or at least not to clash). Developing a theory that manages to systematize a domain is a nontrivial achievement. Indeed, the history of science shows that classificatory adequacy is often only achieved after a number of false starts. Kuhn [1970] points out that in pre-paradigmantic sciences it's far from obvious which properties of the target domain researchers ought to attend to. For this reason, typically, early works include descriptions of trivial regularities liberally interspersed among phenomena that, in due course, come to figure in the laws and explanations of the mature enterprise. Before the situation has clarified itself, two or more rival classifications can compete for the affections of working investigators. Among formal semantics' notable successes is the development of the first descriptively adequate classification of the meanings of natural language expressions. As we saw earlier, FS offers a finitely characterized, formally precise taxonomy of the meanings of an unbounded range of sentences, phrases and words. It captures the fact that meanings of complex expressions typically depend on the meanings of component parts and the order of their occurrence. And it sometimes also classifies sentences such that semantic relations such as synonymy, antonymy and logical entailment are highlighted. As we saw earlier, FS helps itself to a toolkit that enables it to meet this challenge. Here, again, is Montague: There is in my opinion no important theoretical difference between natural languages 63 and the artificial languages of logicians; indeed, I consider it possible to comprehend the syntax and semantics of both kinds of language within a single, natural and mathematically precise theory. [Montague 1974c] Viewing natural languages as essentially on par with artificial ones licences the use of analytic tools developed for the semantic interpretation of formal calculi. Central here is the notion of a model. A model A of a language L is an ordered pair consisting of a domain D, and an assignment function which maps each name in L to an element in D. The model in the case of natural languages is just the domain of our natural discourse: all those entities which figure in our discussions. The assignment function is the reference relation that maps words to world and (as we saw earlier) recursively builds up interpretations of phrases and sentences. The end result is a flexible, systematic, and infinite hierarchy of semantic kinds-one that is capable of classifying a rich portion of any natural language.92 The sheer descriptive power of formal semantics is indisputable. Let me concede that FS is capable of offering a maximally nuanced nomenclature of semantic types such that any descriptively adequate theory of NL meaning can be restated in FS terms. What's less clear is whether FS constitutes an explanation of the phenomenon of linguistic meaning. Here we need to tread carefully. It's important not to stack the deck against FS by adopting a loaded conception of explanation. Just what ultimately counts as a ground-level explanation is a fraught issue. Outside of scientific contexts, we are typically quite tolerant concerning what we are willing to accept. The explanatory devices we employ depend on our goals and the level of precision sought: explanations of people's actions are typically intentional (in Dennett's [1998] sense). Sub-personal explanations and those that concern the inanimate are often functional ('because the kidneys filter blood') or causal ('because it struck the window'). Others still can be etiological ('because it comes from Persia'). Or they can be hybrid. Scientific explanations though tend to be significantly more regimented. Let me follow Hempel [1962] here: let us agree that to fully explain an explanandum is at least to show how it can validly be deduced from a set of covering laws. Let us agree also that everyday informal explanations are, in fact, elliptical versions of arguments that demonstrate how observed phenomena can be inferred from the natural laws. Nothing I want to say hinges on the peculiarities of Hempel's account. But accepting the deductive-nomological model of explanation prevents us from building in the requirement that an explanation necessarily specifies relationships of cause and effect. My hope is that we have here a characterization of explanation that everyone can work with for the moment. At first glance, the word-world relations that formal semantics highlights look taylormade to act as premises in deductive-nomological explanations-hence to act as explanations 92That portion of NL which involves tense, referentially opaque contexts, or other varieties of contextsensitivity require us to move beyond a purely referential semantics to one that includes intensions. I'm bypassing those issues here. 64 of meaning. Nonetheless, a number of linguists and philosophers-many of them working in a broadly cognitivist, Chomskyan tradition-have recently expressed doubts that this is so. In what follows, I draw on their work-especially the work of James McGilvray [1998], Paul Pietroski [2003a, 2003b], and Robert Stainton [2006a], as well as that of Noam Chomsky [2000]-to argue that, on closer scrutiny, FS really presupposes rather than furnishes an explanation of the meanings of natural language expressions. If this is the case then the conception of meaning upon which Benacerraf predicates the narrow version of his problem is flawed.93 Referents. As we just saw, the FS explanation of the nature of meanings depends ultimately on referential mappings between linguistic items and everyday objects. On closer scrutiny it turns out however that these word-world relations have some puzzling features which prevent them from appearing in the premises bona fide deductive-nomological explanations. Consider the following example, due to Chomsky [2000]: (6) London is so unhappy, ugly, and polluted that it should be destroyed and rebuilt 100 miles away. [p.37] Let's suppose for the sake of argument that this sentence is true. (If we want to insist that it's false, the same point can be made using an alternative example.) On the FS account, for this to be the case, at a bare minimum, there must be an entity in the domain that corresponds to the proper noun that begins the sentence. What sort of entity is it? Well, for a start it must be unhappy. It also needs to be ugly. And it must be polluted. Furthermore, this same entity needs to somehow be susceptible to being obliterated and recreated some distance away while retaining its identity. On reflection, all this is rather odd. What manner of natural object, after all, could simultaneously possess all of these traits? Chomsky comments: London is not a fiction, but considering it as London-that is, through the perspective of a city name, a particular type of linguistic expression-we accord it curious properties:. . . we allow that under some circumstances, it could be completely destroyed and rebuilt somewhere else, years or even millenia later, still being London, that same city. . . We can regard London with or without regard to its population: from one point of view, it is the same city if its people desert it; from another, we can say that London came to have a harsher feel to it through the Thatcher years, a comment on how people 93I've always thought it odd that we can allegedly successfully refer to entities outside our light cone. This peculiarity does not however constitute a full-blown objection to formal semantics unless one also accepts a causal theory of reference-something neither the formal semanticist nor a neutral arbiter have much motivation to do. Nevertheless, for the record, I do think that attempting to offer serious scientific explanations in terms of acausal relations is just short of invoking magic. Nothing in what follows is predicated on my prejudice. Some of my reasons were offered in Chapter 2. 65 act and live. Referring to London, we can be talking about a location or area, people who sometimes live there, the air above it (but not too high), buildings, institutions, etc., in various combinations. [Chomsky 2000, added emphasis] Try this thought experiment: Imagine we wished to explain to a nonhuman intelligence how some of our best scientific accounts represent the world. If our interlocutor were sufficiently clever and equipped with an appropriate sensory array and measuring instruments we should have no trouble conveying that (say) there is a property we call momentum and that it's a vector product of mass and velocity. Likewise, we could explain that we take the gravitational force exerted between two bodies to be proportional to the product of their masses divided by the square of the distance between them. In fact, most if not all of our physics, chemistry, biology, and other mature sciences could, plausibly (with effort) be made intelligible to our visitor. Now, what makes this possible is that in each case, the fields quantify over objective features of our shared reality or over complexes of such features. The point of Chomsky makes in the passage just quoted is that (barring a miraculous coincidence) the city of London would be a posit that would, in all likelihood, remain perpetually incomprehensible to our alien interlocutor. There is no single, coherent, natural entity existing independently of human concerns that counts as London. Let me be clear: The problem is not that 'London' is vague or ambiguous. Rather, it's just that the complex we pick out with this word is not a freestanding entity in the world but rather the product of our embedded, culture-dependent concerns and interpretations. In the end, our visitor would be forced patiently to learn by rote what human beings' semantic intuitions were regarding the correct extension of this term. (The air in the city? How high?) I'll say more about the implications of this observation shortly. First, let's note that the issue is not restricted to proper nouns and their purported referents. Much the same can be said about common nouns. Here's an example: (7) The thin, blue book, weighing four ounces, standing second from the left, was published in 1759 and caused such a scandal in Paris that it was publicly burned. On its face, the sentence concerns a single entity: a perceptually available object. One could imagine it being uttered by a proud host showing off her private collection. Evidently, if the sentence is true, the object must be thin and blue. As well, if the sentence is true then the object in question was indeed published in 1759 on which occasion it caused a scandal. To explain this fact it's tempting to invoke the type-token distinction. Perhaps it wasn't the very token but rather its type which was first published in 1759 and caused so much ruckus? Surely that's closer to the truth. But then what was burned? Clearly not the type; certainly not if types are abstract objects. And not this very token either. Evidently the sentence is not about a single object at all but rather about a collection of instances of a type. Fine. This collection then is presumably what is blue and thin? And weighs four 66 ounces? That's not right either. . . And so it seems that there is no single natural object that can plausibly bear the properties being attributed simultaneously by a reasonable and apparently true sentence. Our human ability to interpret such sentences without so much as noticing the hermeneutic eddies and currents we effortlessly navigate speaks volumes about our subtle interpretive capacities. The problems multiply. Adjectives present parallel difficulties. Consider the following sentences: (8) The apple was red. (9) The traffic light turned red. (10) Adam's house is red. (11) Charlie's bedroom is red. In Chapter 1, we saw that properties can be construed as unsaturated functions: on the standard account the relevant function maps to the true just in the case that the object it takes as an argument is, in fact, red. You and I understand this perfectly. But spare a thought once again for our alien intelligence. What is it to be red? Is it possible to offer objectively accessible, sufficient conditions for counting as red? Perhaps to be red is simply to be a surface that absorbs most wavelengths but reflects light between 635 and 740 nm? Not so. The redness of the light mentioned in (9) is not due to its subtractive but to its additive properties: rather than absorbing most wavelengths, a coloured light emits only electromagnetic radiation in a certain range. It might seem therefore that we need a disjunctive definition of redness in terms of a number of physical characteristics. Things are more complicated still. A ripe apple looks about the same under the whitish light of the full moon, the bluish light of the sky, or the yellow light of an incandescent light bulb. This is true even though the wavelength composition will differ significantly in all three cases. [Koch 2004, 137] An account in terms of naked physical properties wavelength is clearly not enough. An account of redness that we offer our visitor will need to treat it not as a brute property but rather as a relation between an object, its surroundings, and our perceptual apparatus.94 There are further difficulties with interpreting a colour predicate however. What counts as red is partly dependent on the kind of object being considered. Consider Adam's house, in 94Herman Weyl [1934] points out that "the sun is 150 000 times as bright as the full moon; consequently white paper under moonlight is darker than black velvet under sunlight; nevertheless, we see that paper as white, and not as black paper, both by moonlight and sunlight." The same point is brought home forcefully by the various colour illusions, including Adelson's checker-shadow illusion. See also the work of Kathleen Akins. 67 (10): it is decidedly not red if only its interior walls and its roof have have this colour. It does however count as red if the exterior walls have been painted (even if the roof is brown and the interior walls beige) provided some further caveats are respected. The red paint cannot constitute a pattern, such as stripes, checkers or polka-dots, for example. There are a variety of ways that a bedroom can be red. It might have red furniture (and neutral, eggshell walls) for example. What I take all this to show is that recognizing an object as red depends inextricably-and in surprising ways-on what human beings and human cultures are like. Once again: the point is not that there is no such thing as redness. Rather it's that being red is a property only recognizable from a certain perspective: ours. A semantic account that simply says that 'red' means red is of no use to an intelligence that does not already possess our prejudices and cognitive constraints. Rather than explaining how human beings understand their language, FS presupposes such understanding. Words. Evidently, it's often hard to make sense of the right-hand side of the word-world relation, except vis-à-vis human cognitive faculties and social conventions. Many of the apparently freestanding props in 'the passing show' turn out, on closer scrutiny, to depend on us for their identity conditions.95 The structure we are dealing with is therefore at least a threerather than a two-place relation: viz., 〈word, 〈sensory input, perceptual and cognitive processing〉〉. The sensory input is recognized by us as a stable 'object' and a word is matched to that object. This is not the end of the story however. It turns out there are additional complications on the left-hand side of the relation as well. The individuation of words also relies essentially on human propensities and abilities. The same word can be spoken, calligraphied, hand-signed, and telegraphed. In some cases, a word can be communicated in just the same way in English, Dutch or German.96 So apparently, the identity of words transcends changes in medium and sometimes even in dialect. I propose that we bracket those complex issues for a moment however and restrict ourselves to the paradigmatic case: token words of a single dialect spoken aloud. I propose we inquire into what the identity of words thus construed consists.97 Initially, it's tempting to look to the physical characteristics of the acoustic signal for an answer. Spectrograms provide a useful graphical illustration of that signal, a sort of 'voice print.' We can see by looking at the energy pattern however that the acoustic signal of human speech is continuously variable, and not, as one might perhaps expect, conveniently segmented at word boundaries. Indeed, one reason why spectrograms have not delivered the anticipated 95The exceptions, interestingly, are scientific posits, such as nitrogen and energy. These, Chomsky [2000] argues, are importantly different. 96The most obvious examples are certain geographic terms or names of monetary currencies. But many other borrowed words are homophonous as well. 97My discussion here draws heavily on Ingram [2007] and also on Jackendoff [2002]. 68 quick strides in language recognition is that in order to identify lexical items in the signal, finer-grained elements within the energy patterns need to be matched with appropriate phonological representations-those phonological representations, in turn, can used to access appropriate lexical items. These are however nontrivial tasks. Matching acoustic signal to phonological target is complicated by a number of factors. Most obviously, there are individual differences between speakers due to differences in their vocal tracts. As well, the local speaking environment often changes how people use their voices and hence what the spectrogram registers. We often alter how we speak depending on social context-our sociolect can be more or less crisp depending on whether we are aiming to sound formal or casual. Finally, there are more technical reasons for variation. The pronunciation of individual sounds is often affected in subtle ways by what precedes and follows them. These coarticulation effects stymy any simple mapping between features of the physical signal and the phonological targets. Let me say something about the phonological targets themselves. As I have already intimated, these representations stand in a one-to-many relationship with phonetic representations; they are, in a manner of speaking, abstract or (better) under-specified. Unlike the acoustic signal, which is continuous, phonological features are categorical. Moreover, they are hierarchically nested: at the top of the hierarchy, there are, phonological representations of entire words. The parsing of the phonetic signal may sometimes involve matching its components directly to such relatively corse-grained representations. Frequently however, the phonetic signal is matched to more fine-grained data structures that encode syllables as well as their various components. That this occurs is perhaps most easily seen in the case of nonsense words. Once the phonetic signal is matched to a phonological representation, the further problem of matching that representation to appropriate syntactic and semantic features needs to be solved. More on that in a moment. (See also Jackendoff [2002] and Ingram [2007].) The upshot from the foregoing is that what common sense identifies as 'words' are not, in fact, freestanding entities (or even event tokens) discernible solely in terms of their intrinsic physical characteristics. The three-place relation I earlier proposed should, properly speaking, be expanded further. Its left hand side should read: 〈〈acoustic signal, phonological parsing〉, lexical retrieval〉. This yields a lexical representation complete with phonological, syntactic and perhaps some additional features (more on this shortly). The right-hand side of the relation remains this: 〈sensory input, perceptual and cognitive processing〉. Here, the retrieved lexical item is paired with the result of nonlinguistic perceptual and cognitive processing. The entire picture nicely explains our common-sense notion of a 'word.' But notice that words have here become an explanandum rather than the explanans. The individuation conditions on spoken words make essential reference to human recognition capacities. In this regard, the property of being a word turns out to be not unlike being red, being a book, or having the 69 property of being the city of London. Discussion. Here's what I take our discussion to show. A scientific theory faces a number of simultaneous challenges: among them, descriptive and explanatory adequacy. The explanation of the meanings of natural language expressions offered by traditional formal semantics relies crucially on mappings between freestanding linguistic items and the elements of a non-lingusitic domain-that is, on referential mappings between words and world. The evidence I have reviewed strongly suggests that this picture is too simple. If that's the case then FS meaning postulates ('ready' means ready, and so on) cannot play the same role in deductive nomological explanations as the objective regularities delivered by legitimate sciences. FS meaning postulates may, of course, still appear in DN explanations, but only as a sort of short-hand that itself stands in further need of elucidation by a more basic theory. To echo Paul Pietroski: rather than offering an explanation of the meanings of natural language expressions, formal semantics presupposes one. Let me end the section by making clear why I do not think this argument is sufficient to demonstrate that the reference relation does not exist, full stop. The notion that words denote and that we use words to refer to things is central to our conception of ourselves as agents, language-users, and persons. It's perhaps no less central to our self-understanding than free-will or the propositional attitudes. What the arguments just presented suggest is that reference is no more (but no less) than part of our manifest image of ourselves; it's a part of our folk-linguistics. Reference is perfectly real. But it is only visible provided one adopts a sort of 'referential stance' (to use Dennett's useful phrase).98 In the final count, reference will not feature in a noncircular, scientific semantics. And so, for reasons wholly orthogonal to issues within the philosophy of mathematics, we must rethink the Benacerraf problem from the ground up. From here on in, I abandon the narrow version of the puzzle and pursue the wholly general issue of the meaning of mathematical statements and our cognitive access to their contents. Linguistic internalism Earlier, we agreed that an interpretation (or model) A for a language L comprises a nonempty domain D and an assignment function I that maps the basic elements of L to elements in D. There is no reason to abandon this perfectly general, formal characterization. We do however need to critically reassess how we understand its three components: the 98The allusions to Dennett, Sellars [1962], and Chomsky [2000] are not gratuitious. For a particularly useful discussion of Dennett's own quasi-realist ascriptivism about propositional attitudes, see his [1998]. There one finds just this sort of quasi-realism that I think we should adopt toward the posits of folk-lingusitics, including reference. 70 language, domain, and assignment function in question. I now turn to that task.99 Language. The nature of natural languages came up briefly in Chapter 1, in the context of our discussion of mathematical realism. On that occasion, relatively little was said about the topic. I followed a prevalent philosophical tradition by assuming that human languages were something like rule-governed practices that communities engage in for the purpose of communication. At various moments, we also shifted emphasis from rules to sets and thus construed languages as sets of legal strings defined over an alphabet. Moreover, we followed Montague [1974a] in assuming that there was no theoretically important difference between interpreting formal and natural languages. Admittedly, we did make a perfunctory nod in the direction of linguistics by adopting a standard set of syntactic categories-IPs, NPs, VPs, and so on-though not much depended on that choice. Any finite fragment of a natural language can be viewed as having been generated by an unbounded variety of nonequivalent sets of instructions. In this context, getting NL syntax 'right' is simply a matter of offering some perspicuous description that facilitates the task of mapping sentences to truth conditions (words to objects, and so on).100 The time has now come to reject this approach to the study of natural languages, their grammar, and their semantics root and branch. The alternative is to abandon a noncommittal (not to say instrumentalist) approach to NL syntax and instead take linguistic theory, along with its attendant philosophical commitments, much more seriously. In effect, it's time to extend our robust scientific realism to natural language. Currently, the best available accounts of natural language fall within the Chomskyan paradigm. There are a variety of ways of characterizing that work. One way is to construe it as offering a solution to an important puzzle raised by the way that human children develop the ability to use and understand their native tongue. By the age of four, all children acquire a grasp of the local dialect (or dialects) provided some very minimal conditions are satisfied. All that's needed is that the child be neurotypical (within limits), that she be exposed to linguistic stimuli, and that she be permitted to sign or speak-in short, to participate. Children who meet these conditions achieve a stable grammatical competence very closely resembling that of their local community. Success does not depend on such factors as 99In this section, I mention some of the arguments in support of adopting the perspective on natural language that I favour. However, this is not the place for a full defense of the Chomskyan conception of language. The literature on the topic is vast and even a cursory review of the some of the controversies would take us off track. The unsympathetic reader is asked to treat what follows as an extended conditional: if one were to adopt a mentalist, nativist conception of language, such-and-such perspective on Benacerraf's problem and on mathematical realism would follow. For helpful discussions of Noam Chomsky and his intellectual legacy see Cook and Newson [2007], Hinzen [2006], McGilvray [2005], Smith [1999]. 100Montague himself engages in rather careful syntactic analysis, though the categories he employs are now outmoded. Even so, Montague's [1974b] discussions of syntax as a pursuit are often dismissive and disparaging: "I fail to see any great interest in syntax except as preliminary to semantics." 71 the quality of care children receive (barring grotesque neglect), their general intelligence, attention span, memory, or any other cognitive or perceptual peculiarities [Yamada 1990]. This is odd for several reasons. Language acquisition occurs at an age when solving formally simpler problems-such as learning to play bridge or to do long division-is beyond a child's cognitive powers. By contrast, several decades of sustained collective labour by adult linguists (some of whom can play bridge) has not fully uncovered the principles governing even a single natural language. A second peculiar feature of the situation is its specificity; no other animal species has the capacity to learn the grammar of a human language in spite of the concerted efforts of primatologists and psychologists [Petitto 2005]. Evidently, the human child's rapid, accurate and apparently unique ability to grasp the grammar of her dialect calls for some sort of explanation. Everyone agrees that our species' linguistic abilities are derived in some measure from a natural endowment and in some measure from exposure to our linguistic and perceptual environment. If there is a controversy here, it's over the relative contribution of each. The simplest explanation-the null hypothesis, if you like-emphasizes the role played by nurture and minimizes the contribution from our innate, biological constitution. On this sort of story, every human child comes into the world equipped with powerful, domain-general pattern-recognition capacities and the ability to mimic linguistic stimuli. Thus, a child learns her native language by committing to memory exemplars of adult linguistic constructions and subsequently reproducing similar constructions (perhaps replacing lexical item for lexical item). As it turns out, there is now considerable evidence that, in spite of its initial plausibility, the empiricist hypothesis is false.101 Some of that evidence is negative; it comes from observing what children never do despite what empiricist models predict. Consider the following sentences:102 (12) The fact that Euclid had been superseded was not a surprise to some of the geometers. (13) The fact that Euclid had been superseded was not a surprise to any of the geometers. (14) The fact that Euclid had not been superseded was a surprise to some of the geometers. (15*) The fact that Euclid had not been superseded was a surprise to any of the geometers. The four sentences are structurally nearly identical. Nonetheless, every native English 101Empiricism fails here and elsewhere too. For evidence against empiricist accounts of arithmetic learning see Wynn [1992]. 102The discussion here follows Pietroski and Crain [2002] and Pietroski and Crain [2005]. I am avoiding the hackneyed example of verb-fronting in English question-formation since an empiricist account of this phenomenon based on word frequency effects may arguably be possible. Pietroski and Crain's examples show that, even if this is so, poverty of the stimulus arguments remain compelling. 72 speaker recognizes (15*) as unacceptable. Evidently, an adult speaker relies on some rule G which allows her to generate the first three sentences and prevents her from generating the fourth, even though G is hard to make explicit. The challenge for a linguist is to spell out G and to explain how it comes to be known. In this case, the appropriate rule is this: G: Downward entailing linguistic environments license negative polarity items (NPIs) when a negative element c-commands the NPI. Let me unpack that a little. A downward entailing linguistic environment is one which licenses inferences from a set to its subsets. If all geometers love circles then all Sicilian geometers love chalk circles. However, if only some geometers love circles then it's not necessarily the case that any Sicilian geometer loves a circle or, for that matter, that any geometer loves a chalk circle. 'All' therefore creates a downward entailing environment in both its argument positions; 'some' does not. And so, in the above example, (13) and (15*) count; (12) and (14) don't. Furthermore, negative polarity items are words like 'no', 'none', 'any', and 'ever.' These words can sometimes, though not always, appear legitimately in downward entailing environments. The challenge is to discern what features of sentences make the crucial difference between the licensed and the unlicensed appearance of an NPI. One logical possibility is that NPIs can appear in downward entailing environments so long as they are preceded by a 'not'. We can easily see from the above examples that proposal cannot be right; if it were, (15*) would be acceptable. In fact, the relationship that 'not' must bear to 'any' is somewhat more complex. To a good approximation, a phrase P c-commands another phrase R when R is among the daughter nodes of P 's mother, and P and R are distinct [Ouhalla 1994]. In (13) the negation is part of the VP and c-commands the complement phrase in which 'any' appears. By contrast, in (15*) the negation appears in the NP and thus does not c-command elements of the VP. And this accounts for the acceptability of the former but not the latter sentence. Evidently, the adult native English speaker somehow comes to be 'aware' of this rather baroque dependence. A child trying to learn the appropriate rule can go wrong in two ways: she can fail to generalize appropriately and, for example, mistakenly judge (13) to be ungrammatical. Conversely, she can overgeneralize by erroneously accepting (15*) as correct. Neither scenario is realized. Children do manage to grasp G. What's more, they do so without the benefit of correction or explicit instruction. This is remarkable since c-command is an obscure structural feature of NL syntax; it cannot be identified on the basis of surface features or lexical regularities. The empiricist therefore is left to explain how children arrive at G solely on the basis of the positive evidence, while not making overgeneralization errors.103 No available empiricist model is able to explain this-or indeed for a host of 103Children do, of course, make mistakes when learning their native language. But such mistakes typically concern lexical items and not language universal aspects of grammar. More on errors in a moment. 73 similar examples of the acquisition of hidden linguistic structure. So long as this state of affairs persists, the empiricist null hypothesis is dead in the water. (While on the topic, let me note some recent positive evidence against empiricism as well. Pietroski and Crain [2002] discuss some of the grammatical errors that children do in fact make. It seems that while children do not erroneously overgeneralize from local grammatical constructions, they do sometimes produce constructions which would be legal in other languages. Thus, child learners of English produce constructions legal in Italian, for instance. Another challenge for the empiricist is to account for this regularity.) Faced with evidence that external stimuli are too impoverished to account for the observed pattern of language acquisition, the Chomskyan reverses the explanatory priority of nature over nurture. If structural relationships crucial to our linguistic knowledge-such as c-command-cannot be abstracted from ambient linguistic data, they must in some sense form part of our innate linguistic endowment. On the Chomskyan conception, one important aspect of the linguist's job is to characterize the initial state of our linguistic knowledge (the universal grammar or UG) and to explain how UG interacts with the environment to yield the linguistic competence of the mature native speaker. We can be sure that UG is indeed universal since all human children are capable, in principle, of learning any human language: Welsh children brought up in Montréal learn Québécois; Czech children brought up in Barcelona learn Catalan. We can also be confident that the language faculty constitutes a discrete cognitive organ since a double-dissociation between our linguistic abilities and other mental functions can be demonstrated. Natural and induced aphasias provide us with examples of the selective impairment of the language faculty that can leave other abilities unimpaired [Berthier et al. 1990, Lecours and Joanette 1980]. Likewise, there exist instances of general cognitive deficit with spared linguistic abilities [Yamada 1990]. There is neurophysiological evidence as well. As we saw earlier, the language organ of some 90% of right-handed subjects is localized in Broca's and Wernicke's areas, so in the left hemisphere inferior frontal and superior temporal lobes Pulvermüller [2002]. Language, in the technical sense that interests the linguist and the cognitive scientist is thus an internal, individual, innate mental organ; it is not an abstract set of utterances or a collection of community practices and conventions.104 On one standard Chomskyan account, the initial state of the language organ comprises a set of parameters-or switches. One parameter may concern whether the subject of a declarative sentence can legally be dropped (as in Spanish but not French). Another parameter may concern whether the word-order in a sentence is relatively free (as in Greek but not English). Yet a third may determine whether a sentence can consist of subject-verb-object or subject-object-verb (Polish versus Japanese). On the assumption that parameters are binary 104This sheds some light on why such folk-linguistic posits as 'word' were earlier found to be explananda rather than explanans. 74 and that there are two dozen of them, there are over sixteen million (224) possible human languages-or, if one prefers to individuate differently, there is a single human language which admits a vast range of variation. The major task a child faces when acquiring her native tongue is to determine how the grammar of the local idiolect is parametrized. This process is not a matter of hypothesis formation and testing. Rather it's a matter of the setting (or prioritizing) of dozens of constraints.105 This is not a trivial matter, but it is vastly easier than attempting to derive the correct regularities from scratch. (Note that this model accounts for why the grammatical mistakes children make are correct forms in other languages: a child making a grammatical error is trying out a parameter setting legal in another linguistic community but inappropriate in her local setting.) Characterizing UG remains among the important long-term goals of linguistic research. In order to realize that goal, it's helpful to have sense of the possible final states of the language faculty; that is, to have a characterization of the language organ with parameters set and with lexicon fixed. This, of course, involves developing a theory of the linguistic competence of (some substantial subset of) mature adult speakers. Since parameter settings can be subtly different in each case, we focus on the individual. We also allow ourselves to abstract away from the inessential: we ignore all idiosyncrasies due to memory limitations, physical peculiarities, gender, age, and other extraneous, non-lingusitic factors. (Such idealization is not uncommon in the sciences; think here of frictionless planes and ideal gasses.) A successful syntactic theory (or grammar) is therefore a characterization of an internal, individual, cognitive capacity-a psychologically real process taking place in the mind/brain of the language user. In order to arrive at a grammar, all evidence is fair game: we draw on data from adult performance, children's language acquisition, native speaker 'intuitions' concerning grammaticality, cross-linguistic comparisons, studies of aphasia, data from second language acquisition, and neurophysiology (to name a few common sources). Notice how far this conception of linguistic research takes us from work on syntax in Montague's sense. While any number of grammars may be output-equivalent with the theory we are looking for, only one characterizes the actual cognitive process under study. We are not looking for some set of rules consistent with NL grammar; we're looking for the set of principles that characterize the structure of computations taking place in the mind/brain of the (slightly idealized) language user. Committing to a Chomskyan conception of language as a biological function (rather than formal structure) thus entails a shift toward a robust scientific realism in linguistics.106 105On an alternative account (which I prefer), language acquisition is a matter of determining the comparative importance of the various parameters [Kager 1999]. On this view every utterance violates some parameters; the unacceptable utterances however are sub-optimal with respect to which parameters they sacrifice. The precise version of the parameter account which we should adopt is not crucial for our purposes. 106See Smith [1999] for an extended discussion of Chomsky's work. 75 Domain. For reasons discussed earlier, the domain of interpretation for an I-language cannot consist of the set of perceptually salient properties and objects. Apparent referential mappings cannot underwrite semantic explanation; they are what needs explaining. And, in any case, we are capable of interpreting utterances about nonexistent, fictional, and even impossible entities-ones that ex hypothesi words cannot refer to.107 There is a ready alternative: the relevant domain of interpretation for an I-language consists of information-bearing data-structures that exist outside the language organ-just beyond generative engine per se-yet that are nevertheless internal to the cognitive apparatus of the individual language user. This proposal can initially sound hopeless; it seems at first glance to entail a form of idealism. Nonetheless, it has recently been revived by several responsible philosophers and cognitive scientists-among them McGilvray [1998] and Jackendoff [2002].108 In what follows, I follow their lead. Let's begin by characterizing the 'meanings' of linguistic expressions functionally by attending to the roles they are called upon to play. Most obviously, meanings are what the words, phrases and sentences of natural language are used to express. Conversely, when all goes well, meanings are also what we derive by parsing others' utterances. Such interpretation is typically a matter of recalling relevant objects, places, situations, and events from longand short-term memory. Sometimes, interpreting an utterance also requires that we take action so as to fulfill a request, heed a warning, or shift our perceptual focus. If we accept an internalist conception of language then whatever meanings ultimately prove to be they must act as a conduit between elements of the I-language and a host of other cognitive and perceptual subsystems-among these, the perceptual modalities, object recognition, motor capacities, episodic memory, and semantic memory. Evidently, language is not strictly necessary for some of the information integration at issue here. We are, after all, capable of listening to the same concerto that we see being performed. We are able to both see and smell a fresh loaf of bread while remembering the last occasion this happened. And we can decide to extend our hand so as to move a saltshaker that we imagine may fall off a table. These examples point to a language-independent ability to associate visual, auditory and olfactory stimuli with long-term episodic memory and with visual imagination [Hume 1748]. The linguistic interface however does make an important contribution. Elizabeth Spelke [2002] has argued, on the basis of several decades of experimental work, that the remarkable intellectual capacities of human beings can precisely be attributed to our flexible integration of information across a variety of domains, rather than to additional, domain-specific 107See Scott [2003] for evidence that the human conceptual apparatus treats real and imaginary objects in just the same way. 108McGilvray [1998] develops his ideas concerning semantic internalism within a minimalist extension of the principles and parameters framework; Culicover and Jackendoff [2005] pursue a different conception of grammar. The controversy over minimalism is not crucial for us here, so while I note it for the sake of accuracy, I will largely pass over it in silence. 76 cognitive powers. She suggests that these integrative capacities-capacities that are crucial for higher cognitive function, including the understanding of the logical operators-are tied to our linguistic abilities and come online as our language organ matures. Figure 3: Jackendoff's [2007] parallel cognitive architecture. The integration of information via linguistic meanings has a clear advantage over straightforward association. Among the striking features of I-language is its unboundedness; we can produce and parse an infinite number of distinct syntactic structures. And, of course, we can assign meanings to these structures. (It could have been otherwise. We might have had a generative grammar but only a finite list of interpretations we could assign to syntactic constructions.) Our capacity to construct meanings is therefore apparently productive. Moreover, much like syntactic constructions, meanings are systematic; someone who can understand that the cat is on the mat can also understand that the mat is on the cat. Our best-indeed, our only-explanation of productivity and systematicity is that we are dealing with a generative engine whose complex elements are composed recursively from a finite base of primitives by means of a finite set of formation rules [Fodor 1987]. A computational system of this type is significantly more flexible than an associationist engine. Ray Jackendoff's [1992b] conceptualist semantics (hereafter CS) enshrines these insights. Jackendoff-whom we encountered in Chapter 1-rejects the traditional tacit assumption that NL syntax constitutes the sole generative module of the language faculty. In its place, he substitutes a parallel architecture comprising separate generative phonological, syntactic and semantic engines. This move not only has the advantage of explicitly recognizing the generative nature of our conceptual apparatus. It also squares well with the current state 77 of research in linguistics. Phonologists (recall) work with a proprietary set of nested data structures that have their own rules of formation, composition and manipulation. Phonological representations are independent of the syntactic types used by grammarians, though they too are structured and so have their own local 'syntax' [Ingram 2007]. Many semanticists have also been relying on representations which form and combine independently of NL syntax [Fauconnier 1994, Talmy 2001]. Each of these is understood as working with its own data-types, having its own rules of formation and processing, and each is construed as interfacing with the other two. The result is an ecumenical model in which the phonologists', syntacticians' and semanticists' local theories can find their place (see Fig. 3). Each module possesses its own, dedicated rules for representation-formation and its own means of computing over those. The modules operate autonomously and in parallel but are related by a series of interfaces. Phonological processing of an input activates syntactic parsing. And this, in turn, occasions an attempt at semantic processing. If the processing does not terminate in error, an interpretation of the target phrase is constructed. Furthermore, since semantics (unlike syntax or phonology) is directly legible to mental operations outside of the language faculty, semantic interpretations are capable of triggering motor responses, episodic memories, spatial judgements, and a variety of other nonlinguistic processes. In effect, semantics becomes the language faculty's window on the rest of the mind/brain. Conceptual structures play an important integrative role. It's advisable however not to build in more than we strictly need; meanings (construed now as cognitive interfaces) need not be representations in the philosophers' sense. When philosophers speak of representations, they typically mean symbols that re-present some worldly property, entity or event to a sentient subject. Thus understood, representations are essentially intentional; they point beyond themselves to an intentional object, either real or imagined. Indeed, representations are individuated (in part, at least) precisely with respect to their intentional properties.109 The data-structures that act as interfaces between the I-language and other cognitive faculties should not be understood as representations in this sense. Syntactic structures emphatically do not refer to semantic structures. In fact, the reference relation itself drops out as a term of analysis. CS structures are not individuated by their intentional objects. Rather, they are individuated by their local, syntactic properties-viz., the cognitive, motor, and perceptual systems they interface with, and the local computations (inferences) the permit [McGilvray 1998]. Abandoning intentionality and the traditional conception of representation may seem unwise. But, in fact, there are some respectable precedents in cognitive science for just this move. There are even existence proofs: Rodney Brooks' [1991] robots are capable of complex interactions with their environment-even collecting pop-cans left around the lab-without the benefit of inner representations in the philosophers' sense. The activation vectors at 109The elements of Fodor's [1975] language of thought are representations in just this sense. 78 the higher levels of the robots' hierarchical subsumption architecture demonstrably do not correspond to features in the world at large.110 The proposal here concerning interpretive interfaces that link the language organ to other cognitive areas is that they play a similar role. Rather than standing in need of further interpretation, cognitive interfaces just are the interpretations of linguistic terms. They perform all of the functions that we expect the meanings of our words and phrases to perform [Jackendoff 2002 p.306]. The inner information bearing states that syntactic elements map to are not representations in the sense that they do not 'stand for' anything. They are what McGilvray [1998] calls intrinsic contents. (Of course, it may turn out that, quite apart from their intrinsic properties, some of the interfaces do indeed additionally correspond to entities, properties, and events outside the head. Plausibly the meanings of the terms of completed sciences would have this feature. Any such correspondences would however be a fortuitous feature of the interfaces in question.) Let me note another peculiarity of the CS account. The parallel architecture does not include a lexicon in addition to its three sub-modules. What we pretheoretically think of as words are really the result of the co-ordination of phonological, syntactic, and semantic computations. Under the hood however, there are only regularities in the way that the three modules interact.111 Assignment. Let's now turn to specifics. Ultimately, we need to exhibit a semantic interpretation of a sentence that expresses a mathematical judgement, and we can't do that without a clear sense of how, concretely, a conceptualist semantic analysis proceeds. We thus need to know more about the details of the assignment function that attempts to capture the (psychologically real) interface between I-language and conceptual structure. There are two major changes in this respect from our earlier FS account: CS relies on a vastly expanded repertoire of semantic types; and, moreover, nearly every syntactic category (not just NPs) are understood to be capable of being assigned to an element at conceptual structure. The CS domain consists-not of freestanding things-in-themselves-but of all manner of stable posits that can arrest human attention. It's possible to categorize such 'things' and thereby to arrive at a catalogue of semantic types. This task is facilitated by adopting a two-pronged approach. A rough and ready catalogue can be arrived at quickly by reviewing the sorts of 'things' we can point to with our fingers. A roughly matching (though slightly 110Trained connectionist networks similarly do not manipulate explicit representations yet manage to accomplish complex classificatory tasks. See Churchland and Sejnowski [1992]. 111This lets Jackendoff elegantly explain situations where the coordination comes apart slightly or fully. 'Pushing up daisies' and similar idioms have a normal syntax and phonology but interface as an atomic unit with a single semantic item, in this case: [DIE]. Likewise, nonsense phrases like "twas brillig and the slithy toves did gyre and gimble in the wabe" have a phonology and a syntax of sorts but fail to interface with any semantic structures. 79 more constrained) list can be obtained by considering the possible answers to questions such as these: (16) What is that? (17) What's there? (18) What's thataway? (19) How? On reflection, we can see that the possible objects of attention constitute an ontologically heterogenous menagerie: entities, people, animals, properties, events, locations, amounts, times, paths, compass directions, and procedures can all become subjects of scrutiny. A desire for parsimony might incline us to attempt to reduce this list to a more basic list or even to a single, fundamental root-perhaps entities and events, or even entities alone would suffice. Jackendoff [1983] argues that this desire for simplicity is misguided. It's implausible on its face that events like signing a contract, or complex trajectories, or procedures like fixing a timepiece can be explicated without loss in terms of entities and their relations-except perhaps by means of an open ended and wildly disjunctive account. Indeed, this was the point of our earlier discussion about the city of London, colours, and books. It's not clear that adding events to our fundamental list helps.112 Moreover, there is another reason not to engage in premature reduction. Ontological parsimony is not a legitimate constraint at this stage of research. Biological systems such as the human brain are, in some respects, inefficient organs where kluges and redundancies arise.113 There is no a priori reason to expect that the interface between I-language and deeper, nonlinguistic faculties will answer to an ideal of computational efficiency. It's surely an empirical question which categories the human conceptual apparatus evolved to register independently. It's a further empirical question to what extent the cuts the brain evolved to make correspond to natural kinds. Rather than forcing a premature reduction, it's best for now to work with a multiplicity of types while awaiting guidance from ongoing work in cognitive psychology and neuroscience.114 Let's continue with our attempt at classification. Notice that many subsentential phrases are incapable of standing alone either as answers to questions or as freestanding assertions. Subordonate clauses such as "that Jack built" are an example. By contrast, phrases designating each of the conceptual types named earlier can quite sensibly be uttered alone. Here are a few examples along with their corresponding types: 112This remains an open question. 113Think here of our visual system, with its multiple and redundant pathways. There is no a priori reason that a projection to the superior colliculus should exist at all. Nevermind the what/where path divergence. 114For an excellent anthology of readings concerning conceptual structure, see Margolis and Laurence [1999]. 80 (20) Alisa. 〈person〉 (21) A pen. 〈thing〉 (22) A misunderstanding. 〈event〉 (23) Two liters. 〈amount〉 (24) Royal blue. 〈property〉 (25) Along the fence. 〈path〉 (26) Politely. 〈manner〉 (27) Next to the fridge. 〈location〉 Jackendoff [1983] suggests that fragments like (20)-(27) strike us as sensible standalone items because we can readily imagine cases where they would help fill a gap in conceptual structure. In each instance, we can easily construct a question, to which the fragment constitutes a full reply: (28) Whom did you see? 〈person〉 (29) What did she find? 〈thing〉 (30) What transpired? 〈event〉 (31) How much? 〈amount〉 (32) What colour? 〈property〉 (33) Which way did she come? 〈path〉 (34) How did she say it? 〈manner〉 (35) Where are my keys? 〈location〉 Notice two things here. First, each of these questions can be answered by pointing to the relevant entity, trajectory, location, or what have you, or by engaging in some creative mimicry. This suggests that in each case, we are dealing with a structure that can be encoded both linguistically and non-lingusitically. Note also the degree of specificity in the match between questions and answers. Attempted cross-category answers are nearly always nonsensical. "A pen" is not a readily interpretable answer to "Where are my keys?" for example. Each question demands a particular conceptual type as a possible answer. This once again suggests that many of the semantic types are mutually irreducible. Let us accept the above list of semantic types as primitive. By doing so, we are effectively moving away from a semantics with a simple, unstructured domain. We are adopting instead a domain comprising a multiplicity of types. Although Jackendoff does not make this explicit, this is tantamount to using a many-sorted (or typed) logic to interpret Ilanguage [Bell et al. 2001]. If we take semantic types to be mutually irreducible on grounds of biological realism, then the natural model structure for a natural language L comprises a sequence of domains 〈D0...Dn,〉, where each domain corresponds to a major semantic category (path, event, etc.). The interpretation function I maps syntactic items into that 81 ordered set of domains. How it does so brings up our second important difference between FS and CS. Like FS, CS relies on function composition to construct a semantic interpretation. Relying on a multiplicity of irreducible semantic types changes what such an interpretations can look like. Consider, for instance, how NPs need to be treated on our new account. Earlier, we assigned singular terms occurring at the heads of NPs to entities of type 〈e〉. Now that our domain of interpretation is populated with a plethora of types, this picture evolves. As examples (20)-(24) show, many NP heads designate categories other than 〈entity〉. They are free to map to 〈persons〉, 〈events〉, 〈amounts〉, or nearly any other semantic type. There are parallel changes in how the heads of other syntactic types are treated as well. On the FS analysis, the heads of lexical categories other than NP are nonreferential; they map to unsaturated functions. CS by contrast takes all heads of phrases, regardless of syntactic type, to perform an equivalent semantic task by mapping directly to conceptual representations. Examples (25)-(27) illustrate this for PPs and APs. Here again, there are no straightforward regularities concerning the type of semantic structure a syntactic type can pick out. Finally, the maximal projections of phrases themselves play an important role. We will see in a moment that they form the exoskeleton structure within which an interpretation proceeds; each maximal projection is mapped to a distinct representation in conceptual structure. Let me end this brief discussion of CS by mentioning one important similarity between it and FS. It concerns the limits of semantics. Neither theory wants to risk becoming a sort of catch-all theory of everything. In both cases, a great deal of information is understood not to be encoded in semantics. The idea is familiar from FS: We should not expect a semantic theory to furnish an account of how any two expressions belonging to the same syntactic category differ in meaning. 'Walk' and 'run', for instance, and 'unicorn' and 'zebra' certainly do differ in meaning. . . [but discerning how] demands considerable knowledge of the world. [Thomason 1974, p.48] CS is no different in this regard. Conceptual structures are neutral with respect to a great deal of encyclopedic information concerning the 〈entities〉, 〈events〉, and other types they encode. In general, CS is an interface, not an encyclopedia. Whatever information is processed elsewhere in the brain need not be replicated at CS. Semantic structures therefore are not thought to capture the differences between chairs and seats, or between unicorns and zebras. That is left to long-term memory and to perceptual faculties. The point is worth making since it helps address an issue that was raised briefly earlier and set aside. Recall that Benacerraf hypothesized that the semantic interpretation of sentences that express mathematical content proceeds no differently from the interpretation of sentences that express any other factual states of affairs. In one sense, on the CS view, this is correct; both types of sentences are treated exactly on a par at the CS interface. Whatever differences 82 there may be lie not at conceptual structure. They lie in what conceptual structures invoked by mathematical statements subsequently invoke further downstream in the cognitive architecture. (I will return to this topic shortly.) Reanalysis. We can now put our revised semantic theory into practise. Our original goal (one half of it) was to offer a plausible interpretation of the meaning of sentences that express mathematical knowledge. We are now able to do this. Let's return to the sentence we have been working with throughout our study. (36) Seventeen is a prime number. In order to interpret it, we will first need to extract the sentence's syntactic structure. Here is one hypothesis concerning that structure:115 (37) IPhhhhhhhh (((((((( NP[ 3* −− ] VPhhhhhhh((((((( V aaa !!! V[ 2* −− ] Inf[ 1* +present ] NP XXXXX Det[ 4* −− ] AP A[ 6* −− ] N[ 5* −− ] Several aspects of this tree require commentary. Most striking perhaps is the fact that the heads of phrases do not terminate in words. The reason is probably obvious given the foregoing discussion: 'words' are not, properly speaking, syntactic posits. They are folk-linguistic terms. The familiar appearance that there exist 'words' results from the co-ordinated interaction of the phonological, syntactic, and semantic engines. The heads of the phrases in this tree therefore contain (what are, in effect) pointers to corresponding structures in phonology and in semantics. I have labelled these pointers with starred numbers for the sake of clarity. The order of the pointers corresponds to the structural order of the constituents. The VP is taken to govern the sentence as a whole. The maximal projection of the first NP acts as the IP's specifier. The second NP plays the role of a complement to the verb 115The analysis is in line with Culicover and Jackendoff [2005]. Whether it is correct is, in the long run, an empirical question. I am using it here to make the fit between syntactic structure and conceptual semantics as perspicuous as possible. 83 phrase. It is taken here to project three elements which facilitate the explanation of the syntax-semantics interface (see below). We saw a moment ago that, as a general rule, we can expect every major phrasal constituent to map to a major semantic category. We can expect the leaf nodes to map to functions (though these may be zero-place functions). Since the syntactic structure we're working with contains six phrasal constituents, we can expect the corresponding semantic structure to contain the same number of fundamental components. Here is that semantic structure: (38) PRESENT BEident( [ TOKEN : Seventeen Thing 3 ] , TY PE : number[ prime Property 6 ] Indef4 Thing5 ) State 2 Situation 1 The sentence as a whole expresses a situation which obtains in the present tense. This situation is represented in conceptual structure as involving the existence of a state between a token item and a type. The token is a 〈thing〉: the number seventeen. The type is complex: it involves being a number, also a species of 〈thing〉. But it is further delimited by the 〈property〉 of being prime. So the sentence expresses that the token entity named by 'seventeen' is found among the entities designated by 'number'; more precisely, it is among those entities of that type which are also prime. None of this is particularly surprising, of course. The usefulness of this analysis, again, hinges on the correspondence of the semantic types to biologically real structures and processes. Among cognitive scientists' research goals is to characterize these semantic constituents in the terms of computational neuroscience.116 The aim of the section was to explain how the meanings of sentences that express mathematical content can be understood in CS terms. We have done that. The new analysis is a mixed blessing: CS offers a fresh vantage from which to survey the general Benacerraf puzzle. You may recall however that some problems with Jackendoff's account of mathematical concepts arose already in Chapter 1. I now return to a discussion of those problems. 116For an early stick-and-ball textbook treatment, see Chapter 10 of O'Reilly and Munakata [2000]. For a very interesting attempt to offer a computational model of semantic structures similar to the ones we have been discussing, see Regier [1996]. For a recent discussion, see Jackendoff [2007]. 84 Realism redefined Tarski [2001] admonishes us that semantics is not a means of resolving substantive metaphysical disputes nor is it a way of showing that everyone except the semanticist and her friends are speaking nonsense. It's important to heed that advice. The best available accounts of natural language (syntax and semantics) fall within the Chomskyan paradigm. Adopting an internalist, mentalist characterization of language vitiates our earlier argument for mathematical realism. In a moment I will spell out why. What I want to stress however is that the overall metaphysical situation remains unaltered. Adopting a new semantic theory neither enhances nor diminishes the fundamental plausibility of ontological realism about mathematics. It simply calls for revisions. Let's again turn to specifics. Earlier I argued that a minimal ontological realism about mathematics comprises two theses: (R.i) Some mathematical entities exist; and (R.ii) Their existence is independent of human minds, cultures, languages, and conventions. You will recall that the argument for (R.i) ran as follows: 1. Mathematical statements are true, false or lack content (hence are neither true nor false). 2. The abductive indispensability of mathematical statements entails that they are not contentless. 3. The deductive utility of mathematical statements shows that they are not false. 4. Some mathematical statements are true. [1,2,3] 5. Assuming traditional formal semantics, the existence of mathematical truths entails the existence of mathematical entities. 6. Traditional formal semantics is correct. ∴ (R.i). Some mathematical entities exist. [4,5,6] We now have grounds to reject (6); yet without it the argument does not go through.117 It seems therefore that if we accept CS, we are left with no argument for norm. The situation is further complicated by our independent arguments in favour of (R.ii), norm's second plank. A number of options suggest themselves. Most obviously we could reject the Chomskyan conception of language or conceptualist semantics. Evidently, the wholesale rejection 117Notice that this is a general result. Any philosophy that argues for the existence of mathematical entities on the basis of formal semantics thereby comes to owe a reply to the Chomskyan arguments presented earlier in this chapter. This extends to many platonist proposals, including Shapiro [1997]. 85 of a scientific theory carries a heavy cost. We immediately come to owe an explanation of the phenomena that the theory successfully treats as well as an explanation of its apparent success. More modestly, we could try to derive (R.i) from CS. This too, I think, is hopeless. CS does not posit the same language-world relations FS employs; tacking these on artificially would be ad hoc. Worse, it would be incoherent. A third option is to modify norm itself. In other words, we can try to make sense of mathematical realism, mathematical facts, and mathematical objectivity without an appeal to mathematical entities per se. This seems like a reasonable project; the more so because there are precedents in the literature.118 In any case, it would be peculiar were it to turn out not to be possible to articulate a form of ontological realism (about ion channels and electric charges, say) that was consistent with CS. Conceptualist semantics is, after all, no more than a hypothesis about how the human mind/brain initially interprets the grammatical structures made available by generative grammar; it's thus an internalist, computational theory of a particular biological process. Such a theory may arguably have some bearing on how human beings construe their surroundings and reason about them. But it would be bizarre indeed if a rarefied biological theory concerning the information-processing capacities of a particular organism were somehow to entail the non-existence of unrelated entities in the organism's surroundings.119 The key to articulating what ontological realism looks like under CS is to focus on the difference between more and less constrained cognitive processes. No mental process, including free-association and mental random-number generation, is wholly unconstrained. It's well known that human beings are particularly poor at generating truly random responses. The constraints operative in such situations are not particularly interesting however insofar as they do not reflect anything about a mind-independent domain. A more interesting case of constraints on cognitive processing arises in connection with sensory perception where, evidently, what we perceive is tightly-albeit imperfectly-constrained by the local environment.120 Of course, not all constraints come from without. We cannot help but to recognize certain sentences in our native tongue as ungrammatical. In this case, we are constrained by our idiolect's parameter settings. Our judgement, as in the case of perceptual experience, is evidently not foolproof; garden path sentences can make us think that a constraint has been violated when it has not. This is no more troubling to 118Recall that in Chapter 1 I left the door open to alternative ways of construing realism. Putnam [2004] and Hellman [1989] offer a precedent for ontological realism without entities. 119This argument does raise certain interesting questions about the nature of our science-forming faculty. Chomsky 2000 suggests that this faculty constitutes an independent mental organ. Given the contrasting fortunes of natural language and mathematics in furnishing a useful vocabulary for natural science, the idea seems plausible. I will say more about this in Chapter 4. 120I leave a discussion of visual perception for another time. But see Biederman [1995] and Churchland et al. [1994] for two interesting perspectives. 86 the linguist however than visual illusions are to the vision-scientist. The correct syntactic theory accounts both for our intuitions of grammaticality and for why we find garden-path sentences so difficult to parse. Indeed, in each of the above cases, the fact that we can talk about making errors means also that we can talk about getting things right. And to claim that some representation is correct is (at the very least) to maintain that it does not violate any of the relevant, local, operative constraints. Evidently, 'correctness' is a very general notion; it applies to statements, procedures, choices, and so on. But when we limit our purview to contentful, affirmative judgements, to judge correctly is to judge truly. Bearing this in mind, here is our revised argument for realism: 1. Mathematical statements are true, false or lack content (hence are neither true nor false). 2. The abductive indispensability of mathematical statements entails that they are not contentless. 3. The deductive utility of mathematical statements shows that they are not false. 4. Some mathematical statements are true. [1,2,3] 5. Assuming conceptual semantics the existence of mathematical truths entails the existence of constraints on mathematical judgements. 6. Conceptual semantics is correct. ∴ (R.i′). Constraints on (some) mathematical judgements apply. [4,5,6] An ontological realist about mathematics can accept the above argument. She can add, moreover, that the constraints which delimit mathematical research are not due to the peculiarities of human physiology or psychology. They run deeper than any contingent features of our constitution. For a judgement to be universal, necessary and objective, it suffices for the constraints on that judgement to be mind-independent, inescapable, and applicable under all circumstances. We can now redefine norm as follows: (R.i) Constraints on some mathematical judgements apply; and (R.ii) Such constraints' existence is independent of human minds, cultures, languages, and conventions. The epistemic issue henceforth shifts away from how we 'make contact' with the truthmakers of mathematical expressions; instead we need to ask how the semantic structures employed in the course of mathematical reasoning are forced to follow a rigidly constrained course. What, in effect, makes the geography of peaks, valleys and hidden trails in Allain Connes' mathematical landscape so implacably resistant to our ambitions, desires, whims, and our wishful thinking? This will be our next topic. 87 Conclusion It may be useful to recap and review. The problem we set ourselves was both to account for the semantics of expressions that purport to make factual mathematical statements and to offer an account of our knowledge of their contents. In Chapter 1 I argued that we have compelling reasons to opt for a realist approach to this problem-viz., an approach that takes the existence of (some) mathematical facts seriously. I argued in Chapter 2 however that our ontological realism about mathematics should not be a form of platonism; we ought not accept, in other words, that there exist acausal, abstract objects. That much is background. I opened this chapter by pointing out that our initial argument for ontological realism (and indeed our initial statement of the problem under discussion) enshrined certain assumptions concerning the nature of human languages. In particular, we identified natural languages with publicly accessible conventions modelled by sets of well-formed formulae. We also took semantics to be a matter of mapping between linguistic items and freestanding entities out in the world. The thrust of this chapter was to argue that these assumptions are wrongheaded. Henceforth, we need to predicate our discussion on an entirely different conception of natural languages and their meanings. The place to look, I suggested, is modern linguistics. Chomskyan generative grammar offers us a powerful, realist account of the syntax of natural languages. Ray Jackendoff's conceptualist semantics supplements this with an attractive theory of meaning and an ecumenical parallel cognitive architecture. My claim here is in these theories we find half of the solution to the puzzle with which we began-i.e., we find a theory of meaning for linguistic expressions, including ones that express mathematical content. The price we pay for this shift in semantic perspective however is that we must abandon our original argument for norm; the existence of semantic representations of mathematical objects does not guarantee the existence of the corresponding entities per se. At the close of the chapter, I argued that we must nonetheless hang on to ontological realism. That's because our original argument reasserts itself in terms of constraints on mathematical judgements. In effect, we shift from an object-based ("extensional") realism about mathematics to a rule-based ("intensional") version, much as the linguist has shifted from construing languages as freestanding, abstract sets to viewing them as biologically instantiated functions. The crucial difference is that mathematics goes deeper. A minimal ontological realist about mathematics is one who recognizes the existence of mind-independent, objective, and necessary standards in the field-standards not dependent on human physiology or psychology. The remaining challenge is to specify the source of those standards in a way that allows for our mathematical knowledge. 88 4 The Epistemic Problem Everything should lead back to. . . objects in the realm of space and time, and to lawlike relations that obtain for these objects. - Albert Einstein Having now offered a hypothesis concerning that part of the meaning of sentences that express mathematical judgements which can be gleaned from the semantics of natural languages, it remains to account for our knowledge of their contents. Toward the end of the previous chapter, I suggested that mathematical content can be construed as a hidden ur-structure of nonnegotiable constraints operative on mathematical judgements. In this chapter, I'd like to offer the beginnings of an account of how those constraints arise. I will start by arguing that the relevant constraints cannot be accounted for by existing psychological or neurophysiological theories; psychologism, in other words, is false. We have the seeds of a workable realist alternative however in the writings of Kurt Gödel. My aim here will be to present a new interpretation of Gödel's philosophy and argue that, once charitably read and correctly understood, his work offers us an attractive explanation of how mathematical knowledge is possible and (equally importantly) also suggests a methodology by means of which we can hope to supplement and extend ongoing work in cognitive science. Psychologism Let us suppose on the basis of the discussion in the last chapter that lexical items which encode mathematical content are partially constituted by their semantic interface. (Whether this specific theory or some Minimalist alternative ultimately proves correct is not essential.) The semantic interface itself contains no special mathematical information; it merely mediates between the language faculty and other mental organs. The cognitive psychology and cognitive neuroscience literature are therefore the obvious place to look for an account of the mathematical content that semantic structures encode. Those fields are now converging on several models that promise eventually to explain the information processing involved in our mathematical (and particularly arithmetic) reasoning. Neuroimaging and neurophysiological investigations are furthermore starting to correlate psychological models with the cortical regions where the arithmetic processing is thought to take place. I'd like to discuss some of that work. In Chapter 2, I argued that philosophical accounts of mathematical knowledge ignore empirical results at their peril. Now it's time to see the other side of that coin. Scientific hypotheses concerning our knowledge of mathematical facts which sideline contributions by mathematicians (and also philosophers of mathematics) can also 89 be expected to come up short. It will be instructive to see why that is.121 Stanislas Dehaene and his collaborators [2003] suggest that human arithmetic calculation involves three distinct kinds of processing. At its core, it involves the processing of purely quantitative information. In certain circumstances, additional linguistic processing is also involved. Finally, some activities also require the use of an additional visual code. Each of these activities can be correlated with the actions of specialized circuits located in the parietal lobe. As one might expect, given the vast complexity of the brain, the story is not entirely straightforward: the fit between the cognitive psychology and neuroscience is not wholly perfect; and, moreover, several regions outside the parietal seem also to participate in mathematical reasoning.122 Nonetheless, the models and results are robust enough that it's possible to offer a preliminary outline of the 'mathematics faculty.' Bilateral intraparietal. Dehaene et al. [2003] suggest that the core quantity system is localized bilaterally in the horizontal segment of the intraparietal sulcus (or HIPS). Drawing on the results of a dozen independent EEGs, tomography, and fMRI studies, they argue that HIPS activation displays the features we would expect of a dedicated quantity module. As one might predict, HIPS is more active when experimental subjects attend to quantities than when they attend to other stimulus characteristics. There is moreover evidence that thinking about the meaning of arithmetic concepts activates the intraparietal sulcus more than the mere sensory presentation of number stimuli. Thus, tasks involving number comparison, for example, result in significantly more HIPS activation than tasks involving the reading of number terms or numerals. This increase in activation is bilateral; both hemispheres of split-brain patients are able to compare number size. In normal, left-handed subjects however the right hemisphere HIPS shows a significantly larger increase in activation than the left. This is consistent with our earlier result that (at least some) semantic representations of quantity (or 'numerosity') are largely language-independent. In general, the level of HIPS activation is proportional to the amount of numerosity information a subject processes; HIPS is more active when experimental subjects compute two sums then when they compute just one. As well, interestingly, HIPS is more active when subjects subtract than when they multiply. (This last result is readily explained: most subjects store single-digit multiplication table results in rote memory; by contrast, they compute differences on the fly. If HIPS underwrites numerical manipulation, we would therefore 121Let me note that some experimental psychologists, notably Susan Carey, have gone well out of their way to maintain a dialogue with mathematicians and with philosophers of mathematics. My intent is to make a methodological point rather than a sweeping claim. 122There is electroencephalograph evidence Ravizzaa et al. [2008] for frontal lobe and cingulate gyrus involvement in some tasks. The cingulate in particular seems to be involved in error correction-an interesting fact given the previous chapter's emphasis on the importance of constraints. 90 Figure 4: Cerebral localization of the mathematical cognition (from Dehaene et al. [2003]). Used with permission. precisely expect it to be more active in subtraction than in simple multiplication.) Lastly, HIPS activation appears to be domain specific. Its activation does not appear to increase in experimental paradigms involving non-numerical comparison: for instance, the relative ferocity of animals, the orientation of objects, the position of body parts, and so on. That said, the absolute domain independence of the HIPS is still in question. Dehaene notes that further work is needed to establish whether HIPS is activated in comparison tasks which have a strong spatial or serial component (spatial prepositions, days of the week, months, etc.) Not only is the horizontal segment of the intraparietal sulcus selectively activated by the processing of quantity, the magnitude and duration of its activation is affected by the magnitude of the quantities manipulated. This is noteworthy insofar is it may give us some clues concerning how numerosity is encoded. Neuronal activation is stronger and lasts longer when computing or estimating large quantities than small ones. In a comparison task, activation varies in direct proportion with the absolute distance between two numbers even when the numbers are presented as words. In the case of the integers, when no additional context is supplied-so when the implicit point of comparison is zero-activation is greater when the number is larger. The effect is robust, regardless of the medium in which the 91 numerosity is presented: dot patterns, arabic numerals, spoken numbers and even spelledout number names (T-H-R-E-E) induce the same effect. Nor does consciousness seem to play any discernible role. In one typical paradigm, a target number is presented. The target is preceded by a masked prime-flashed on a computer screen and subsequently overwritten too quickly to be registered consciously. HIPS activation occurs in all cases. The level of activation is higher when the difference between the prime and the target is greater (ONE vs. 4) as compared with cases when the target and prime are the same (1 and ONE). Again, the format of presentation does not appear to have any impact on these results; both numerals and words engender the effect. Figure 5: Cognitive processing at the language-math interface. If HIPS were indeed the site of neuronal representations of numerosity, one would expect that the system could be selectively disabled, while leaving other mathematical abilities intact. This accords with what neurophysiological studies reveal. Calculation abilities are spared in (at least some) cases of severe semantic dementia resulting from a deterioration of temporal and frontal cortex. By contrast, almost complete loss of number-processing abilities following a small, localized lesion to the left parietal lobe has been reported [Cipolotti et al. 1991]. Interestingly, in that case, the capacity to understand numbers 1 through 4 was spared, suggesting a possibly distinct substrate for the processing of small numerosities (see below). Accumulator. Several psychological models of the activity of a core quantity system have been proposed. Among them is the accumulator ; a model advocated, among others, by 92 Gallistel, Gelman and Cordes [2005]. It's plausible that the quantity tracking system in the HIPS implements the accumulator or whatever psychological model of quantity estimation ultimately proves correct.123 Many animals possess a phylogenetically primitive system for representing continuous magnitudes. The existence of such a system has been demonstrated in rats, pigeons and a variety of other species [Dehaene 1997]. In a typical experiment a subject is presented with two levers, A and B. Depressing A at least some preset number of times has the effect of arming B so that subsequently pressing B releases a food reward. Pressing A too many times has no extra effect; however, pressing B early incurs a penalty. Many animals can be taught to perform the task even when A requires some two dozen activations before B is armed. The pattern of observed results is robust across species and quite striking. When averaged across trials, the number of arming activations gives a normal distribution with the mean slightly above the required number of presses. This indicates that animals are reasonably good as keeping track of numerosity information. The results should not be overstated however: response variability is a linear function of the number of arming presses required indicating that the subjects never learn to track precise number information. Rather, they seem to be responding to a rough estimate at each step. Several aspects of the results are worth pointing out. It has now been shown experimentally that the pattern of responses is modality independent; the same results are obtained when sounds and flashing lights are used as stimuli or (remarkably) even when these are used in combination. This suggests that numerosity information is being represented by an amodal register of some sort (rather than, say, by the visual scratch pad or by auditory short term memory). Moreover, the number of presses an experimental subject makes is independent of its estimate of temporal duration; hungry animals press the levers faster but the same number of times [Dehaene 1997]. This reinforces the case for a dedicated system for representing numerosity. Results from animals show that the capacity to estimate is widely distributed, hence phylogenetically quite primitive. Human beings, unsurprisingly perhaps, have been shown to display the same pattern of results. Once verbal code is overloaded, say by repeating a nonsense syllable rapidly, our capacity to estimate the number of lever presses we effect also (on average, over many trials) centers around the target number with a distribution proportional to the value of the number being estimated. (In other words, it displays scalar variability.) Two other features of these estimation results should be noted. It turns out 123Here, I set aside Dehaene's 2003 own preferred model, the logarithmic mental number line, in favour of Gallistel and Gelman's [2005] accumulator account. One reason is that the accumulator is more widely discussed in the literature; another is that the differences between the models are relatively minor-at least from a philosopher's perspective. My criticisms apply with equal justice to the accumulator and to its rivals. Note incidentally that the accumulator was used earlier to model temporal duration estimation [Meck and Church 1983]. 93 that our ability perceptually to discriminate two cardinalities (as evidenced by reaction time data) decreases with the absolute value of the numbers; thus, 2 items are easier to tell from 5 than 72 are from 75. This is referred to as the size effect. Secondly, two cardinalities are easier to tell apart as the difference between them increases. This is the distance effect. (These effects are observed in adult humans, human children and nonhuman animals, reinforcing the case for a biologically primitive system.) Gelman and Gallistel [2005] propose a cognitive model that purports to capture these phenomena. They point out that an object which stores a continuous quantity-say, a beaker holding liquid or an capacitor that stores electric potential-acts as a physical model of the observed results. They therefore propose that the brain employs a form of continuous quantity storage (or accumulator) to keep track of numerosity information. At each event being counted, the accumulator state is incremented by a fixed amount. Estimating the cardinality of a set of events or objects is a matter of 'reading off' the accumulator state. The reason, they suggest, that we find a normal distribution of results centred around the target value is the the process of reading information off of the accumulator is noisy. On average, we manage to get such readings right, but no individual trial is guaranteed to be correct. (Alternately, one could argue that the amount by which the accumulator is incremented at each step is itself noisy.) Finally, the size and distance effects are explained by on analogy with perceptual similarity. It's easier to tell apart two beakers containing 10 ml and 18 ml of water than to discriminate beakers containing 8 ml and 11 ml. The accumulator is, in sum, a model of mental magnitudes which in turn (it is claimed) are a representation system formally equivalent to the real numbers. Indeed, the suggestion is that the discovery of the real numbers in antiquity was (unbeknownst to classical Greek mathematicians) a sort of re-discovery: Our thesis is that this cultural creation of the real numbers was a Platonic rediscovery of the underlying non-verbal system of arithmetic reasoning. The cultural history of the number concept is the history of our learning to talk coherently about a system of reasoning with real numbers that predates our ability to talk, both phylogenetically and ontogenetically. [Gallistel et al. 2005] I should mention as well that the accumulator, when yoked to the natural number system, purportedly affords us an understanding of the integers. That's because, the account goes, language consists of discrete symbols. These discrete symbols pick out the integers since integers are the numbers that represent discrete quantity [Gallistel et al. 2005]. (I will return to this topic momentarily.) Left angular gyrus. The left angular gyrus houses a second cortical network implicated in arithmetic cognition. The AG is not a system dedicated exclusively to numerical cognition however. Rather, it plays a role in phoneme detection, reading, and in many tasks involving 94 short term verbal memory. Performing certain calculations turns out to be among these. For instance, AG is more activated by precise calculation than by estimation tasks. It's also more active during multiplication than during subtraction tasks. And it's more active during tasks involving small products than large ones. Likely, this is due to a difference in how the information relevant to these tasks is stored. Relatively few subtraction results are stored in memory; by contrast, typically, many multiplication results-particularly single digit products-are memorized in advance. Results concerning addition further bear out this pattern; small sums (below 10) activate the AG, while larger ones, which must presumably typically be computed from scratch, do so less. Bootstrapping. It's early days, so any proposed matching between AG and cognitive models must remain speculative. Still, it's hard not to view the AG as underlying one important component of a proposed representational synthesis which-according to an interesting hypothesis advanced by Susan Carey [2004]-helps give rise to children's understanding of the natural numbers. On Carey's account, we are 'bootstrapped' into an understanding of the natural numbers by learning to coordinate the activity of three cognitive modules: a 'subitizer', a sequencer, and the grammar of natural language itself (construed, here again, as an I-language). Subitizing is the ability to register and attentionally track a small number of visually salient objects. It has been studied by Zenon Pylyshyn [2001, 1993] and his collaborators. Several factors distinguish subitizing from standard visual attention. First, the subitizing of up to three objects occurs very rapidly (perhaps as fast as 40-120 ms) while serial counting is much slower (250 ms or more per item). Second, objects registered via subitizing are picked out pre-conceptually. That is, they are not picked out by description or classified under a category. Instead, they are tracked purely on the basis of their spatial properties: their location and the pattern of their motion. Even relatively drastic changes in visual properties (colour, shape, and so on) do not disrupt subitizing. Moreover, it has been shown by Pylyshyn [2001] that subitized items can successfully be tracked while moving among visually identical non-target items and even while passing intermittently behind rigid occluders. The interpretation of subitizing data is still contentious. However, one way to account for it is to think of relatively early visual processes as registering each of the three objects in a separate 'object file' and subsequently keeping track of it by location and trajectory.124 Clearly, subitizing alone (or even in conjunction with accumulator data) is incapable of giving us knowledge of the natural numbers. Any object files created by the process are unconnected to one another and stand in no formal relations. They therefore fail to represent 124Subitizing may not be an early visual process at all. It may be related to the 'where' path in Goodale's 1995 two-path account. The issue is not crucial for us here. 95 such basic facts as that each number has a unique successor and that every number (but zero) is a successor of some number. This is consistent with the experimental evidence: infants already possess a capacity to discriminate gross differences in numerosity, such as that between one and two stimuli [Wynn 1992, 1998]. However, an understanding of the meaning of number terms, such as "one", "two", or "three", is a hard-won ability that develops gradually between the ages of two and four. How then is such knowledge acquired? Carey [2004] argues that basic numerical understanding depends in part on an understanding of language.125 Around the age of two, children appear to treat small number words on a par with quantifiers, such as 'many' and 'some.' They understand 'one' to refer to collections of a precise cardinality. By contrast they initially take 'two' and 'three' to be interchangeable with 'many.' Thus, asked for three toys, young children will hand over a handful. The result is robust across language communities and cultures. Over the space of several months, children come to grasp that 'two' designates only sets of a determinate cardinality. An understanding of 'three' as referring to yet another cardinality follows some months after that. The mean age at which children become two-knowers and three-knowers varies between language communities. In particular, languages that have explicit morphological markings for duals in addition to plurals (Russian) facilitate acquisition; languages that do not mark plurals (Japanese) slow the process slightly. In any case however, all neurotypical children arrive at the same end-state. Three-knowers do not yet have an understanding of natural numbers or integers per se. Notice though how far ahead they are of even the most capable chimpanzees in terms of their arithmetic comprehension. Chimps can be taught to associate numerosities with printed, Arabic characters. It has been shown that numerals between one and nine as well as zero can be learned. As well, chimps can associate such symbols with the cardinalities of collections of token items [Kawai and Matsuzawa 2000]. And they can perform arithmetic operations, including addition and subtraction using the symbols alone or using a mix of symbols and token items (oranges, say). There are however important disanalogies between chimpanzee knowledge of arithmetic and ours. Their performance remains error-prone even at small cardinal values; they never cease to occasionally mistake 5 for 6, or 7 for 8. This suggests that they may continue to rely on approximation (perhaps mediated by the accumulator) rather than grasping a truly discrete counting system. Also, it has been noted by Matsuzawa and his collaborators that chimp performance with the symbols degrades slightly after each new symbol is introduced. Again, this result suggests that a somewhat different underlying cognitive process than ours underlies chimp arithmetic. Human children who learn what 'three' means continue to understand 'one' and 'two' perfectly well. Most importantly 125I will make no attempt to reconcile this hypothesis with the evidence presented in Chapter 2. These are open empirical issues. Please note that the final argument against Platonism presented in that chapter does not depend on how this controversy turns out. 96 though, chimps never grasp the successor function and so do not extrapolate from small number symbols to the existence of an infinite set of naturals. [C]himpanzes understanding of the integers is based on a mechanism that is wildly different from that of human children. Chimpanzees learn the integer list by brute association, mapping each symbol to a discrete quantity. Human children, in contrast, learn by making an induction from a limited body of evidence. Children induce that the integer list is created by a successor function, and that this function generates an infinite list of numbers. [Hauser and Spelke 2004] In fact, it's unclear how human children take that important next step. What seems to happen is that three-knowers next induce not just the number four but also the fact that each natural number has a unique successor. Natural number quantifiers and the visual subitizer are not sufficient to accomplish this. Carey [2004] suggests that the final necessary component of the human counting system is the capacity for representing serial order. Children learn to recite various ordered lists relatively early on and typically with no understanding of the meaning of the terms. Think here of the alphabet song, counting rhymes, or skipping-rope songs. Carey's suggestion is that kids learn the counting sequence by rote, storing it in verbal memory (perhaps mediated by the AG). Subsequently, as children come to realize that the first three items in that sequence not only designate an item on a list but also stand for sets of objects that differ by a cardinality of one, they make the crucial step. They come to realize that any word in the number sequence designates a cardinality. "For any word on the list whose quantificational meaning is known, the next word on the list refers to a set with another individual added" [Carey 2004]. The claim is that here we find the cognitive basis of our understanding of the natural numbers and (later) of the integers. (Note, incidentally, that Carey's theory makes no essential use of analogue magnitudes or the accumulator. It is therefore substantially different from the model advanced by Gallistel et al. [2005].) Posterior superior parietal. Let's return to the neuroscientific evidence once more. The third, and perhaps most enigmatic parietal system involved in mathematical processing is the bilateral posterior superior parietal lobule, or PSPL. Like the AG (and unlike the HIPS) this system is not domain specific. It plays a role in a number of visual and spatial tasks, including hand reaching, grasping, and eye-orienting. It is activated in mental rotation tasks. And it is involved in spatial working memory. It can be thought of as implementing some of the functions of the psychologists' visual-spatial scratch-pad. PSPL is activated in number comparison, approximation and subtraction tasks. The hypothesis advanced by Dehaene [2003] is that the PSPL is an attentional system involved in sequentially focusing on particular segments of the internalized representation of the real number line. The hypothesis is, clearly, somewhat speculative. In any case though, the mandatory involvement 97 of a spatial attention region in calculation (and perhaps other mathematical tasks as well) is suggestive and we'd do well to bear it in mind. Limitations I don't think there can be much doubt that ongoing research in neuroscience and in cognitive psychology is making important strides toward an understanding of the systems that underlie human mathematical abilities. In all likelihood, a good deal of the work being done today will eventually constitute a part of the finished theory of our mathematics faculty. Nonetheless, as I have already intimated, the models still have significant limitations. Let me explain what I take those limitations to consist in before offering some suggestions for how we can move forward.126 Theory. Let me begin with some general methodological considerations. A fully elaborated theory in cognitive science is pitched at three distinct yet complementary levels, the Marr hierarchy (after Marr [1982]). The highest level is that of task description. Here, we offer an characterization of the cognitive operation being performed that specifies what the agent is trying to accomplish. The characterization is intentional, in Dennett's [1987] sense; it avers freely to what the subject believes, hopes, fears or intends. Some examples of task descriptions include: recalling a numeral from memory, attending to a blue dot, distinguishing two pictures, listening to an auditory stream presented to the left ear, and so on. By contrast, the lowest level of description offers an implementational account of the task-that is, a description in physiological terms. Theories pitched at this level are the domain of the cognitive neuroscientist. A great deal of the action in cognitive science takes place at the crucial middle layer where the (often implicit) aim is to bridge the gap between task description and implementation. This is the domain of the cognitive psychologist, linguist, and computer modeler. Research at this level is predicated on two (by now familiar) assumptions: that the mind operates by manipulating information; and that it does so by computing, in the sense of Turing [1950]. It may well be that the information is distributed over vast, structured neural networks and that the computation itself is massively parallel. 126Before offering some criticisms, let me reiterate my motivations. Regrettably, philosophical objections to psychological research concerning mathematical reasoning have in the past sometimes been dismissive and unhelpful. Some argued, for instance, that since the referents of mathematical terms-mathematical objects-necessarily transcend any attempt to make sense of them in terms of pedestrian empirical posits, psychology and physiology have nothing of value to contribute to an understanding of mathematics per se (see especially Frege [1953]). It should now be apparent that I want no truck with that view. In any case, it seems slowly to be in decline. Martin Kusch [1995] has recently written a fascinating history of early 20th century anti-psychologism. A number of respected philosophers have, moreover, started to back away from more radical variants of the doctrine. See for instance Thomason [1995], Haack [1978], Giaquinto [2001], and Laurence and Margolis [2005]. 98 Even so, the tri-level description holds.127 Two sorts of theories at the all-important middle-layer are possible. The one sort is an account of the interfaces and the flow of control between coarse-grained mental functions. This is sometimes called a theory of processing (or a boxology). The other sort of theory is an account of the manipulated representational states themselves: a theory of structure.128 A cognitive model is said to be weakly equivalent to human mental performance if it mimics it sufficiently well so as to be input-output equivalent to us. Computer programs that play chess (and include time-delay and error-production subroutines) are a good example of weakly equivalent models. A piece of C++ code based on standard data-structures which proved capable of passing the Turing test would be weakly equivalent to human beings as well; the mind/brain doesn't rely on linked lists on which standard data structures ultimately rely. In sum, weak equivalence can theoretically be achieved by sufficiently sophisticated models of processing. By contrast, a cognitive model is strongly equivalent to a human in some cognitive domain if it performs a mental task by means of an algorithm that manipulates structured representations identical to the ones in fact used by the mind/brain. The ultimate aim of cognitive science is to offer strongly equivalent models of human cognition. (For a discussion of the tri-level approach to cognitive science, see Dawson [1999], Dennett [1998] and Pylyshyn [1984].) Let me now suggest that this characterization of the cognitive enterprise helps shed light on what we ought to be looking for in an explanation of our mathematical abilities. What we want are cognitive models that perform the same tasks that human beings perform and do so by the same means. Unfortunately, it seems on reflection that current models fall short of this goal. Task description. The lack of strong equivalence between cognitive models and human minds manifests itself in a variety of ways. The most basic is that some of our models appear to be executing functions that, contrary to the advertising, are not formally equivalent to those being performed by the lay mathematician. Reals. Gallistel and Gelman are careful not to identify mentally represented magnitudes with real numbers, preferring to leave such ontological questions alone. They do however claim that mental magnitudes are "formally equivalent to the real numbers" [Gallistel et al. 2005]. Given the semantic theory we adopted in the previous chapter, this is nearly as strong a claim. If we had at our disposal a thorough account of a mental module whose representations were truly formally equivalent to some mathematical structure, we would be a short step away from a theory of how our semantic representations of that mathematical 127See Dawson [1999] for an extended discussion of the tri-level hypothesis in a connectionist setting. 128A clear distinction between theories of structure and theories of processing is made, for instance, by Jackendoff [1987]. Generative grammar is one example of a theory of structure. Biederman's [1995] theory of visual object recognition is another. 99 structure were generated and constrained. So if Gallistel and Gelman are right about the formal equivalence, we are closing in on a cognitive model of human ability. On closer examination, it looks however that states of the accumulator are not formally equivalent to the real numbers after all. The first problem is that the reals are dense; between any two real numbers there exist an infinite number of other reals. It's implausible that accumulator states are densely packed since this would require the accumulator to encode information with infinite precision. It's hard to see how the human brain could be capable of doing that. And there is no evidence that rat, pigeon, or chimp brains do so either. (In fact, things are worse still. The reals form a continuum; the cardinality of the set of real numbers is 2א0 .) Secondly, the reals are unbounded upward; there is no greatest real number. Again, it's hard to see how accumulator states could be similarly unbounded since they are implemented in a physical system.129 A third difference runs in the other direction. Accumulator states have successors since-according to the model being proposed-we increment them while estimating quantity. The accumulator is hypothesized to include a computational (effective) procedure for generating the successor of each state. Importantly, the verbal counting process is homomorphic to the nonverbal counting process. In particular, both processes have effective procedures for defining successor symbols. Each step in the verbal process summons the next word from the list of count words. Each count in the nonverbal process defines the next magnitude [Gallistel et al. 2005]. As we know, there is no effective procedure for determining the successor of a real number since no real number (qua real number) has a successor.130 Formal equivalence is a transitive relation. If A is formally equivalent to B and B to C then it follows that A and C are formally equivalent also. If accumulator states are homomorphic with the natural numbers (as, it seems they are) and the natural numbers are not homomorphic with the reals then, it follows, accumulator states are not homomorphic with the reals. But if so then we still lack a model strongly equivalent to human arithmetic ability. Admittedly, one might challenge this line of reasoning by saying that, while counting, the accumulator increments its state by roughly one (construed as a real). Thus, it increments by 129Dehaene's algorithmic number line model does better in this regard. It however requires that the amount by which the counter is incremented decrease exponentially and with infinite precision. 130There's a wrinkle here. Recall that on the structuralist account (which we did not reject) mathematical entities are characterized entirely in terms of their relations to other members of the structures which they inhabit. Structuralism permits us side-step potentially embarrassing questions about just which sets are the true surrogates of the natural numbers. Questions about relations within structures can be posed and answered meaningfully; matching elements across structures however is ultimately a matter of convenience. It is ultimately done by fiat. The number 2 construed as an integer, of course, has a successor. The real number that is customarily matched with it does not. 100 1.0001 on one occasion, by 1.03 on another, and so on. This however does not help. Suppose we admit this and suppose we also try to follow Gallistel and Gelman in trying to explicate the arithmetic relations in terms of accumulator states. Doing so, we are led to define equality of accumulator states as something like rough similarity. That's because we have abandoned the notion that some accumulator state n, incremented m times on two different occasions will yield precisely the same result. The lack of a precise equality relation between accumulator states seems to differentiate them importantly from real numbers. After all, π + √ 2 + 1 computed on two different occasions yields exactly the same answer. It's hard to see therefore how accumulator states and real numbers can truly be formally equivalent. And so we still seem to lack an appropriate model of human arithmetic ability.131 But if there is no formal equivalence then Gallistel and Gelman's claim that in discovering the reals, the ancients made a platonic re-discovery of the accumulator and its states looks implausible. Integers. There is another problem with Gelman and Gallistel's [2005] theory. Even if the accumulator account could be shown to model a complete ordered field and to underwrite human ratiocination concerning the reals, we would still lack a convincing account of the integers. Recall that Gelman and Gallistel attempt to derive the integers from the coordination of activity between accumulator and natural language. When a discrete system like language attempts to represent quantity, it will find it much easier to represent countable (discrete) quantity than to represent uncountable (continuous) quantity. . . [T]he integers are picked out by language because they are the magnitudes that represent quantity. Countable quantity is the only kind of quantity that can readily be represented by a system founded on discrete symbols, as language is. [Gallistel et al. 2005] The claim made in this passage is puzzling. It seems clear that there is no direct dependence between representational medium and the domain represented. An analogue model can represent discrete entities, just as a digital model can (perhaps imperfectly) represent a continuous magnitude. Natural languages have the resources to represent both. We have words like 'dozen' as well as 'twelve'. We can keep track of how many chocolates are in the box just as easily as we can keep track of how much chocolate is there. But let's be charitable. Fundamentally, the problem with the model (even setting aside the various claims about natural language) is that it does not offer the cognitive modeller much to go on. It's hard to understand precisely how to yoke a capacitor circuit to a computational model of the grammar for a natural language so as to obtain a representational system capable of manipulating the natural numbers. And without those sorts of details, it's hard to assess whether the model is plausible. 131For related though slightly different criticisms of Gallistel and Gelman's model, see Laurence and Margolis [2005]. 101 By contrast, Susan Carey's two-interface model of the acquisition of natural number concepts is both elegant and convincing. It's possible that Carey's work offers us an insight into one aspect of the functioning of the mathematics faculty. But even if that's right, ongoing work in cognitive science still faces two other sorts of philosophical objections. Scope. An important symptom of the inadequacy of our models qua theories of structure concerns their scope. Nearly all current work-including book-length treatments by Butterworth [1999], Campbell [2005], Dehaene [1997]-discuss grade-school arithmetic to the exclusion of all other branches of mathematics. We have no models of human set-theoretic, group-theoretic, or topological reasoning, for instance.132 Two replies can be made. One might argue that the cognitive operations involved in higher mathematics involve the same underlying operations that are used in basic arithmetic. Unfortunately, there is little psychological evidence for this supposition. We are being asked to believe, in effect, that cognitive processes that range over basic arithmetic information are sufficient to allow one to represent and track the full range of mathematical facts. However, the fact that set theory-rather than, say, the Peano axioms-is typically taken to constitute a suitable foundation for mathematics makes this reply highly implausible. The second way to respond is to dismiss higher mathematics as essentially a cultural invention.133 I don't think this sort of deflationism can be made to work. In the opening chapter, I offered reasons for supposing that a good deal of higher mathematics is contentful, even when we are initially disposed to suppose that it is not. The arguments advanced there hinged on higher maths' uncanny utility in providing a conceptual scaffolding for original scientific research in the natural sciences. A psychologist tempted to dismiss group theory or nonEuclidean geometry as empty sophistication owes an account of maths' indispensability. In the absence of an account, we have little reason to abandon the minimal realism defended earlier. It seems therefore fair to conclude that ongoing cognitive investigations leave out vast swaths of mathematics. Even if the point is correct, it may seem insignificant. All scientific investigations are forced by the nature of the enterprise to limit their purview. In this case however, I think that the limited scope of investigation not only artificially constrains investigation; I think it distorts results and leads to theories that will not scale up. To see why, consider an analogy with linguistics. Imagine for a moment that generative grammar had not been developed. Imagine that psychoand neurolinguists studying language had chosen to focus (perhaps understandably) on four 'basic' linguistic operations: asserting, asking questions, making requests, and issuing warnings. There is little doubt that stable correlations could 132Recently, a few researchers, notably Lee and Spelke [2008], have begun to investigate Euclidean geometry in addition to basic arithmetic. Even so, cognitive science is still far from embracing a broad realism about the mathematical universe. 133At least one well-known psychologist has advocated this view. 102 be found between cortical activation and the emitting of assertive, interrogatory, soliciting and cautionary linguistic behaviours. Interesting comparisons can undoubtedly be found between those cortical activation patterns in humans and in nonhuman animals. Moreover, I have little doubt that matching boxologies-i.e., theories of processing-could be drawn up to 'account for' the results. Unfortunately, all that work would get us no closer to proper neurolingusitics in the modern sense [Pulvermüller 2002]. The problem is that a theory of speech acts, no matter how nuanced, is no substitute for generative grammar. And it's largely the latter and not the former that helps inform the neuroscientist what she ought to be looking for in patterns of cortical activity. It's for this reason, I believe, that psychologists who are content to operationally define 'mathematics' as little more than the four arithmetic operations are committing a significant theoretical error. Philosophical desiderata. It's perhaps slightly unfair to expect psychological models to meet metaphysical desiderata. Fair or not though, the fact remains that available models of arithmetic reasoning fail to account for several aspects of mathematical knowledge that philosophers and philosophically-minded mathematicians care about.134 The first such philosophical problem concerns maths' much touted necessity. To put it picturesquely, the very same mathematical objects with the very same properties exist in any possible world. There is no way that the world could have been such that the mathematical entities, properties and relations had been different. The trouble with cashing out such entities, properties and relations in terms of the states of psychological models (including the accumulator or other sub-faculties) is that psychological and physiological facts don't go that deep [Frege 1953]. Our psychology could have been different. In fact, it can be altered: there is evidence that accumulator performance can be affected by the administration of amphetamines; under such conditions the subjects overestimate cardinalities [Dehaene 1997]. Surely though the real numbers themselves don't change under those circumstances. Evidently, we need an independent standard of correctness, one not defined in relation to contingent facts. Here's another way of making the same point: it's possible that somewhere in the cosmos there exist intelligent beings with an altogether different psychology and physiology. It's possible, moreover, that some of those beings have developed natural sciences that permit them to study their surroundings, overcome their folk prejudices, and engineer useful tools. Surely we'd want to concede that they have an algebra, geometry, and calculus. And so we need some way of characterizing the objects and relations that constitute those which itself does not spell out the relevant posits in terms inextricably linked to avian and mammalian physiology.135 134See Jerzykiewicz and Scott [2003] for a related discussion. 135I'm not sure a move to functionalism helps us in this case unless we can also find some way of picking out the relevant functions by means other than mathematical notation itself. I leave this as an open question. 103 The second property of the mathematical universe that needs explaining is the applicability of mathematics in natural science itself. Mathematical (or purely formal) descriptions of natural phenomena apparently have more power than ones offered in natural language. I addressed the issue at length in Chapter 1 and I have nothing new to add here. My point simply is that a philosophically satisfying account of mathematics should explain this fact. Proposing that an accumulator and a subitizer (and so forth) interface with semantic representations offered up by the language faculty does nothing to dispel the air of mystery. It therefore falls short of a philosophically satisfying account. Mathematical 'perception' Eventually, we want a fully elaborated tri-level account of human mathematical abilities (in the style of David Marr [1982]). Evidently, that will require a theory of the nature of the 'representations' employed in mathematical reasoning. It's perhaps not surprising that I have no concrete theory to offer here. Instead, I'd like to suggest a way of understanding the nature of mathematical cognition that may help us arrive at a theory. The route will be slightly circuitous and will necessitate a certain amount of historical exegesis. In this case, that can't be helped (and in any case, I think the history is intrinsically interesting). The first step will be to abandon the first-pass, commonsensical understanding of 'mathematics' as consisting primarily of reckoning; we'll need to dig a bit deeper. In Chapter 1 we encountered Alain Connes' bold assertion that in the course of his research, he senses himself to be charting an abstract landscape every bit as real as our physical surroundings. This metaphor of mathematics as a kind of perceptual experience can, of course, be traced back to Plato. I'd like to suggest that it is precisely to this conception of the nature of mathematics that cognitive science ought to pay heed if we hope ultimately to make sense of mathematics as a natural phenomenon. I'm not deaf to how odd that sounds, nor am I about to betray my naturalist scruples. Let me offer the hard-nosed empirical psychologist a reason not to abandon the discussion at this stage. Consider: as it happens, few adults are synesthetes. To neurotypical subjects descriptions of the experiences of synesthetes sound utterly fantastic and wholly implausible. On its face, little if any sense can be made of such assertions as that peanut butter is full of circles and spheres or that high-pitched sounds have an unpleasant briny taste.136 In spite of this, in order to arrive at a scientific account of synesthesia, a good first step was to treat the subjects' reports concerning their phenomenal experiences perfectly seriously. Indeed, such reports have become a respectable point of departure for experimental investigation. We are now able to match the phenomenological descriptions supplied by synesthetes with correlated psychological and neurophysiological 136The examples are from Cytowic [2003]. 104 events.137 Think now of the mathematicians' inner experience. Given the profound importance of their field to our cultural and scientific endeavors, I see no obvious reason to deny them the same courtesy. As in the case of the synesthete, it's not a matter of taking their self-reports as authoritative. Rather, it's a matter of making these the starting point for investigation. Anyway, we have little to lose by provisionally taking seriously the mathematician's descriptions of her phenomenology as well as her attempts to offer a philosophical interpretation of them. The modern locus classicus of the mathematicians' sophisticated self-analysis is a short [1947] essay by Kurt Gödel entitled 'What is Cantor's continuum problem?' There, Gödel famously asserts that Despite their remoteness from sense experience, we do have something like a perception of the objects of [fundamental mathematics, and in particular] set theory. Gödel is an appropriate target for detailed study. His voluminous correspondence, notes, and essays afford us a wealth of material. Moreover, Gödel was a careful and penetrating thinker. We know a good deal about his intellectual biography as well as his metaphysical and mathematical commitments and so it's possible to reconstruct what he intended by his claims in considerable detail. Once the interpretation is complete, we can begin to translate the results into a more familiar, modern, cognitive-scientific idiom. I will argue toward the end of the chapter that some progress toward an epistemology of mathematical judgements can be made in this way. Gödel's work also suggests how the structures that mathematical reasoning manipulates should be understood. Background The key to understanding Gödel is to understand Kant. This, I realize, is not the received wisdom. Indeed, Gödel has been called an arch-Platonist by more than a few commentators.138 Before pressing ahead therefore let me briefly justify my departure from the standard view. We know that Gödel become a 'conceptual and mathematical realist' in 1925: early on in his undergraduate career. The conversion coincided with his second, sustained attempt to study Kant's works. The first foray had already been made in 1922 while Gödel was still a teenager attending Gymnasium in Brno. At that point, the young mathematician had 137See also Dennett's [1991] discussion of hererophenomenology. 138This claim is made inter alia by Brown [1999], Shapiro [1997], Steiner [1998], as well as his biographer Wang [1987]. In fact, even some recent commentators who recognize the Kantian roots of Gödel's ideas try to reconcile those with a Platonist ontology (Martin Solomon [2009]). Gödel is undoubtedly a realist, in the sense discussed in Chapter 1. That he is a Platonist, in the sense addressed in Chapter 2 would require considerable further evidence. 105 mastered undergraduate mathematics and was beginning to turn his attention to related philosophical matters.139 By 1925 Gödel was sufficiently taken with philosophy to enroll in Gomperz full-year class on the history of the field. During that year, he read The Metaphysical Foundations of Natural Science, evidently as background for a reading of the first Critique. The impact of Kant's work on Gödel cannot be overstated. Indeed, it would not be an exaggeration to say that Kant constituted the major intellectual point of reference for Gödel throughout his life.140 Of course there were others. We know that several other philosophers, notably Husserl and Leibniz, also exercised an influence on Gödel later on in life. Yet in 1975, when asked to reflect on his intellectual trajectory and to name the philosophers who had contributed to the development of his ideas, Gödel responded that "only Kant was important."141 Let me temper what I have just said with a word of caution. The question of intellectual influence in this case needs to be treated delicately. Gödel was an original thinker in his own right, so while Kant exercised a powerful pull on him, it would be a serious mistake to think of Gödel as a 'Kantian.' In a 1961 essay, he writes: "a general feature of Kant's assertions [is] that literally understood, they are false, but in a broader sense contain deeper truths." The first challenge for any interpreter of Gödel's philosophy must therefore be to disentangle the views he actually held from the rich Kantian backdrop against which they are defined. In order to do this, it's crucial to understand where Gödel departs from transcendental idealism as well as his reasons for doing so. In what follows, I propose to pursue these issues. Since the aim, ultimately, is to be in a position to interpret Gödel's [1947] discussion of the nature of our access to mathematical reality, I will be particularly interested is relatively early critical philosophical reflections on mathematics and metaphysics-those written between 1946 and 1949. As it happens, we are in luck-there is concrete evidence to be had. The [1947] paper, entitled What is Cantor's Continuum Problem? was commissioned in February 1946 by American Mathematical Monthly. Gödel took the writing of this article-which had apparently been intended by 139See [Dawson 1997]. 140For an interesting historical discussion see Yourgrau [2005]. 141The questionnaire can be found in Gödel's Collected Works, volume IV as well as in [Wang 1987]. Oddly enough, Wang [1987] recognizes that in 1925 Gödel read a good deal of Kant and that he became a 'conceptual realist' in that year. Yet he inexplicably suggests (p.22) that the conversion to realism occurred "presumably under the influence of Plato." He offers no evidence for this presumption. I should mention that some interpreters-notably Charles Parsons [1983]-suggest that it may have been Husserl and not Kant that Gödel has in mind in his 1947 essay. This is certainly an interesting idea and the connection between Husserl's work and Gödel's later philosophy is worth pursuing. Still, I find this reading unconvincing. Gödel did not devote himself to a serious study of Husserl's philosophy until 1959. He had became slightly familiar with Husserl's work, especially work on consciousness, when the latter gave two lectures in Vienna in 1935. Still, even bearing this in mind, I think connecting the 1947 paper to Husserl would require additional evidence. In fact, Leibniz, whom we know Gödel studied between 1943 and 1946, and maintained obsessed with throughout his life, might be a more plausible alternative candidate. 106 the journal's editor to be a relatively straightforward expository piece-very seriously. In fact, he became quite absorbed in the project. Ultimately, he required an extension. And the paper was not sent to the journal in its final state until May 29, 1947. While in the midst of writing the piece on Cantor-in May 1946, to be precise-Gödel was asked by Paul Schilpp to contribute to a volume in honour of Einstein, to be given to the latter on the occasion of his seventieth birthday (March 14, 1949).142 Of course, Gödel accepted and so took on a second project, which added significantly to his workload. Shortly thereafter, in September 1946 he wrote to his mother that he had become "so deeply involved in his work that he found it difficult to write letters" [Dawson 1997]. This second project gave rise to several unpublished manuscripts entitled Some observations about the relationship between theory of relativity and Kantian philosophy. It also resulted in an abridged piece that was ultimately given to Einstein. Now, what makes these papers particularly valuable from our perspective is that they contain an extended discussion and critical assessment of Kantian metaphysics from a modern standpoint written at precisely the same time as the [1947] remarks on mathematical perception. Indeed, since Gödel sent off the paper in which the above cited passage is contained in May 1947, drafts of the Kant essays that were written just before that point are of particular interest. Here again, we are in luck. We know that Gödel made an important technical discovery on September 23, 1947.143 I propose here therefore to work mainly with a draft of the Kant essay written immediately before that.144 My contention is that the metaphysical picture Gödel lays out in that paper is essentially the same as the one that serves as the background for the [1947] essay.145 Kant's Transcendental Psychology Although Gödel is not an orthodox transcendental idealist, he does argue that much of the Kantian world-view is coherent and broadly correct in its essentials. He does this by showing that modern physics-and the general theory of relativity in particular-offers a striking confirmation of some of the core metaphysical tenants advanced in Kant's [1781] first Critique.146 Simultaneously, Gödel [1949] takes the opportunity to clarify precisely 142The paper was, in fact, ultimately not included in the volume but rather given to Einstein directly at his birthday celebration, on March 19, 1949. 143He discovered that relativity permitted worlds in which a simultaneity relation cannot be defined. See the discussion by Malament elaborated by Stein in Gödel's Collected Works, volume III, pp.203-4. 144This is the B2 draft written between the fall of 1946 and September 1947. 145The alternative is that while working intensely on three conceptually difficult topics-the continuum, general relativity and transcendental idealism-Gödel nonetheless entertained some other metaphysics and left no traces of this in the written record. I find such an alternative hard to accept. The more so, in fact, since the period I am focusing on antedates Gödels interest in Husserlian phenomenology. 146Note that I read the Critique as mainly an ontological and not as an epistemological treatise. In fact, I understand it as a contribution to transcendental psychology in the way suggested by Kitcher [1990]. My reading is also heavily indebted to the interpretive work of Brook [1994], Carson [2004], Falkenstein [1995]. 107 which aspects of transcendental idealism have been superseded by subsequent developments in mathematics and natural science. Faculties. Central to the Critique is a distinction between two cognitive faculties-sensibility and intellect-as well as their complex interplay. With the benefit of hindsight, it's easy to see Kant as a revolutionary. So it's helpful to bear in mind that at first glance the bicameral architecture would have struck Kant's contemporaries as a rather reactionary commitment.147 Both rationalists and empiricists had favoured single-facultly accounts of the mind. These however, in Kant's estimation, had run their course and failed: "Leibniz intellectualized appearances, just as Locke had sensualized all of the concepts of the intellect, i.e., had passed them off as nothing but empirical" [A271]. By returning to an earlier theory-one introduced by Aristotle and employed by the scholastics-Kant effectively turns back the clock. In his hands however, the old aesthesis/noûs distinction takes on new life. For reasons that will emerge shortly, the faculties are characterized by Kant exclusively in terms of the functions they perform rather than (say) in terms of the physiological systems that implement them. This articulation of early functionalism is already a major original contribution to the philosophy of mind [Brook 2004]. Just as important is the tightly constrained range of functions that Kant is prepared to ascribe to the two faculties.148 Kant denies that we can have direct insight into the workings of the mind via clear and distinct ideas or by any similar, privileged means. Nevertheless, we can infer a good deal about our constitution by attending to the mind's products-our experiences-and inferring the structure of the mental faculties that contribute to producing them.149 One striking aspect of our conscious experience is the lack of control we have over its basic content. We cannot alter the state of our surroundings by the application of willpower alone. Facts about our surroundings 'force themselves upon us as being true.' By contrast, our dreams and our imaginary phantasms, in this respect at least, are largely under our control. To account for this, Kant suggests we must posit the existence of a receptive mental faculty, the sensibility, and allow that it receives input from without. Since he claims no privileged insight into its nature, his characterization of the sensibility is appropriately minimalist: it is construed as engaging in no inference-making, no reckoning, and as drawing no conclusions. Instead, the I think Gödel's claims concerning the affinity between Kant's and Einstein's work bears out this reading. Einstein, after all, was not offering an epistemology; he was discussing what there is. 147For a discussion, see Falkenstein [1995]. 148Let me note in passing that the bicameral architecture permits Kant to resolve some outstanding problems, not the least of which is the dispute between Leibniz and Newton concerning the nature of space. Discussing this and the distinction of the faculties in Kant's earlier work, such as the Inaugural Dissertation, would take us too far off track. It is however independently interesting to anyone curious about the ur-history of cognitive science. I refer the interested reader to Carson [2004] and Falkenstein [1995]. 149This sort of transcendental argument is now commonplace in linguistics. We look to speaker performance and native speaker judgements so as to hypothesize a theory of the grammar that produced them. See Chomsky [2000]. 108 sensibility merely places us in an immediate and synchronic contact with that which forces itself upon us: viz., concrete particulars.150 These imprint themselves upon us, thereby becoming sensory impressions. True to form, Kant makes no special claims concerning the distinction or the relationship between auditory, tactile, olfactory, and visual impressions. Questions about the individual senses, their interrelations and the sensory organs themselves are left to empirical psychology and physiology. Given how little we can safely infer about the functional characterization of the sensibility from transcendental arguments based on the nature of phenomenal experience, this is surely the prudent approach. (It prevented Kant from making rash commitments that would have been disconfirmed by Galton's work on synesthesia, for example.) Instead, Kant uses the neutral term 'intuition' (intuitus) to refer to the generic capacity to receive imprints or impressions (Eindrucke). It's worth underscoring that this term picks out a wholly pedestrian, non-mystical process: "Our intuition, by our very nature, can never be other than sensible intuition; i.e., it contains only the way in which we are affected by objects."[A51] Kant therefore rejects all manner of extra-sensory or supernatural input to the mind. (Gödel does exactly the same in the [1947, 1949] papers we will discuss).151 Human beings may have a tendency to overestimate our species' cognitive prowess and devalue that of others. Still, we surely do enjoy a modest measure of mental flexibility and a capacity for spontaneous thought. This too requires an account. Kant attributes this aspect of our experience to the second part of the bicameral architecture, the intellect. The powers of this active faculty are essentially discursive. It proceeds by drawing (largely unconscious) inferences and arriving at judgements. To do so, the intellect subsumes the sensory impressions delivered over by the sensibility under concepts. Unlike the synchronic and unmediated action of the sensibility, the activities of the intellect unfold diachronically; they take time to accomplish. And, of course, they can be executed incorrectly; we sometimes subsume a sensation under a concept only to discover on further reflection or in light of subsequent experience that the predicate we had employed does not truly apply. Think here of erroneous face recognition. Or again, think of visual illusions. According to the mature Kant of the first Critique, all representations manipulated by the intellect, without exception, derive their content mediately or immediately from the sensibility [A51]. The intellect contains no innate ideas, exactly as the empiricists had maintained.152 Nor does Kant ascribe any special receptive powers to the discursive faculties 150Zenon Pylyshyn's [2001] visual indexes are a direct modern extension of Kant's doctrine of sensibility. 151Interpreters of Gödel, including Shapiro [2000], often take 'intuition' to mean a sort of hunch or gut feeling that some proposition must be true. This is a misinterpretation. 152Kant does not however deny that the mind contains innate 'grounds' of representation. There is some controversy over whether these should be seen as innate mechanisms or something more basic, more passive than that (see Kitcher [1990], pp.16-17). On the innate mechanisms reading, Kant can be read as taking up Hume's [1748] challenge to 'characterize and class' the principles by means of which the association of ideas 109 of the mind. This is a significant limitation. It directly contradicts the scholastic doctrine that noûs permits us to directly grasp certain 'higher' truths (a thesis Kant had tolerated in earlier work). Kant's mature transcendental psychology offers us an austere vision of a cognitive architecture, one wholly inconsistent with any form of intellectual intuition.153 A reading of Gödel's work that took him somehow to 'blend' Kantian philosophy with a commitment to Platonic entities would owe a detailed account of how these clashing commitments could be reconciled. The endeavour is, I think, hopeless. Moreover, I find no evidence in Gödel's writings that he attempted such a reconciliation.154 Syntheses. At this point, I must ask for the reader's indulgence. Kurt Gödel's account of our access to the truths of mathematics turns on some of the details of the interplay between sensibility and intellect. This is not the place for a close reading of the Critique but it will not be possible to discuss Gödel competently without reviewing some of these.155 According to Kant, the raw presentations to the sensibility, whether these arise as the effects of mind-independent entities or from internal causes, contain what Kant calls a manifold. They are, in other words, complex and consist of a multiplicity of potentially distinguishable presentations. A problem lurks here. As we have seen, the passive reception of impressions as such is an immediate event that involves no computation. Yet in order for the received multiplicity of the manifold to potentially resolve into a diachronic unity in which distinct elements are distinguishable, each immediate presentation must be susceptible to being gathered as a single, unified presentation, however briefly. This is accomplished by what Kant calls a synthesis of apprehension in intuition [A99]. The details are a bit sketchy but what seems plausible is that the synthesis of apprehension relies passively on the spatiotemporal arrangement of the imprints to bring them into appropriate unity. (More on space and time in a moment.) Next, the gathered manifold is subject to the simplest function of the spontaneous intellect [B130]. Kant reasons that in order for an experience of an object to be possible, the presented manifold must not only be gathered together but also become susceptible to being held fixed and ultimately compared with both itself and other experiences. The holding fast of the synthesized manifold is performed by a faculty that will play a major role in what follows: the reproductive imagination. Let me say at once that the label is exceptionally misleading (even for Kant). This faculty is not to be confused with the productive imagination-the more familiar faculty responsible for generating phantasms and daydreams. I emphasize the point because Gödel places a good deal of weight on this occurs. This perhaps is the initial motivation for the transcendental deduction of the categories. 153See Falkenstein [1995] for an extended discussion. 154Martin Solomon [2009] proposes such a reading. 155I am grateful to Andy Brook for a number of conversations about the doctrine of synthesis. This section draws on his Kant seminar and his [1994] book. 110 particular process. For the moment, let us simply characterize the productive imagination functionally: it lies at the interface between brute sensibility and spontaneous intellect. It constitutes (on most readings) the lowest level of the spontaneity subject to the laws of association [A101,B151]. However, that said, it's somewhat unclear whether it manipulates sensations themselves or their representations. The gathered and held manifold is subject to a third synthesis: recognition in a concept. This final act of synthesis subsumes the manifold under a general predicate resulting ultimately in a stable intentional object which is experienced as falling under a description [A104]. A good deal of work is done by the cognitive apparatus at this crucial stage. Importantly, the mere reproduction of the synthesized manifold in the imagination does not yet yield a fully fledged object of experience. In other words, there is more to being a recognizable, unified intentional object than being a bundle of representations upon which the repetition of the reproductive imagination is effected. At a minimum, it requires the recognition of the output of the reproductive imagination as a single object. The brute fact that the representations being synthesized into a unified intentional object (presumably) have as their source an objective, mind-independent, concrete particular does not help much. If the idea of an unified object itself were not antecedently available to the mind, at least in a purely formal sense, the impressions made on the sensibility would not themselves be sufficient to spontaneously generate it.156 An act of judgement that connects the represented elements in a single experience is requited. (This is borne out by recent empirical work on visual apperceptive agnosia.157) Kant calls the act of judgement in which the mind connects disparate represented elements in a single experience the unity of apperception.158 To effect it, the mind itself needs to be capable of applying a function that becomes aware of representations as a single experience. The apperceptive unity is effected on the basis of a transcendental object, a pure x (or object file, of you prefer) that is already in the mind. The application of the act of recognition in a single object itself requires the application of several kinds of concepts; at least those of quantity, quality, and modality. So there are built-in constraints on what intentional objects are like.159 Finally, an unified intentional object falls under some more specific concept; it's recognized as a triangle, a teapot, or a face. The labels applied by the intellect are necessarily general; they do not relate us directly to concrete particulars but rather bring intentional objects under a general rule.160 156We will see Kant's point is reiterated by Gödel [1947]. 157Shelton et al. [1994] discuss a subject with good visual acuity who nonetheless fails to recognize presented objects as unified wholes. 158See Brook [1994] for a helpful extended discussion. 159I will not address the transcendental deduction of the categories here since nothing in the two Gödel papers that we will shortly discuss draws on it. 160While the vocabulary is tortured and antiquated, the account is by no means out of date. Brook [1994] and Kitcher [1990]) both point out that Anne Treisman's influential [1980] model of feature binding exactly 111 The upshot of Kant's account of the interplay between sensibility and intellect is that, in the normal way of things, the two faculties are wholly codependent. The synthesis of recognition in a concept depends on the prior activities of the syntheses of apprehension and reproduction. And while the first two syntheses can be accomplished without the third, the product this yields cannot be an object of experience for us. All thought, indeed all phenomenal experience, is the result of the application of both faculties-which is to say of all three syntheses. The consistent application of this co-dependence thesis entails two weighty limitative results. First, the use of concepts divorced from application to content derived, mediately or immediately, from sensory experience yields nothing but a spurious spinning of the wheels. We can certainly manipulate ideas either by free-associating or by cogitating in accordance with the principle of non-contradiction. But, as Kant puts it, dialectical cognition bereft of sensible input must ultimately remain empty. Clearly, this limitative result constitutes a major challenge to anyone interested in defending entities or truths that are purportedly not originally intuited by the senses. In particular, metaphysicians and natural scientists who propose to violate the emptiness thesis-either by positing ante rem entities or even imperceptible atoms-owe an account of how minds such as ours can come by the relevant content. In the absence of an account, one must suspect that the hypothesized entities are merely phantasms generated by the productive imagination (a problem of which Gödel would have been aware).161 The second limitative result cuts the other way: sensations that do not undergo the syntheses of the understanding and so are not subsumed under representations are blind. They are not devoid of content, but they do stand in a wholly non-cognitive relation to us and cannot directly become a matter of human thought or experience. Here we come full circle and see the justification for Kant's insistence that we have no privileged access to the nature our own constitution. Blindness prevents us from directly apprehending aspects of our being except by way of the recognition of sensory experiences in a representation. Space & Time. Let me end the discussion of the Kantian cognitive architecture by presenting a doctrine that is important both to Kant's own view of the content of mathematics and also to Gödel's understanding of the topic; namely, Kant's conception of space and time. Patricia Kitcher [1990] argues that we risk misreading Kant here if we do not see him as engaging in the controversies of the day.162 This is clearest concerning the doctrine of space in particular, where Kant weighs in on a (by then) old dispute. It was well recognized that if our sense of space were derived from the matter of our sensations, it would need to be attributed to either vision or to the sense of touch. Our olfactory and auditory faculties are recapitulates the Kantian doctrine of synthesis. 161We have here the seeds of Ernst Mach's phenomenalism which both Einstein and Gödel rejected. See Yourgaru [2005]. 162My reading here follows Kitcher's [1990] and is also informed by Falkenstein 1990, 1995. 112 not plausible as the origin of our experience of spatial relations. Neither sight nor touch however seemed suitable to the task. The retina is, in essence, a two dimensional surface and so cannot itself judge distance in three dimensions. Moreover, a variety of wholly different external objects can cause identical retinal presentations (even if we factor in binocular presentation). Descartes had proposed that our sense of distance could be accounted for by positing an 'innate geometry' which exploited the parallax due to the distance between the eyes. The proposal had been criticized, among others, by Berkeley.163 And it ran into several significant objections: it was known, for instance, that the congenitally blind have a good sense of spatial relations.164 Moreover, we typically experience dreams as presented to us in space. But, of course, visual parallax is of no use in such a context. Yet neither can our sense of space be attributed to the sense of touch, as Berkeley had maintained. In response to that hypothesis, Leibniz had pointed out cases of paralyzed individuals learning Euclidean geometry by sight alone. Counterexamples, it seems, exist to proposals on both sides of the debate. (The argument for the nonsensory origin is, if anything, clearer in the case of our experience of time.) Kitcher reads Kant-plausibly, I think-to be following the modus tollens through to the valid conclusion: our experience of space must be attributed to a source other than mere sensory impressions.165 But neither is it plausible that spatial relations can have their origin in the ideas and discursive functions of the intellect. Kant asks us to consider in connection with this hypothesis two congruent scalene triangles inscribed on a sphere, one in the north hemisphere and one in the south, such that they share a common base [Kant 1783 §13]. All of the intrinsic properties of these two triangles are identical; all the same predicates apply to both. Indeed, as far as the intellect alone is concerned, they are indiscernible. But of course they are distinct entities insofar as they cannot be made to overlap (except by rotating them in three dimensions). The example is even more telling once presented in three dimensions: a pair of three dimensional stereoisomers (such as a pair of gloves) cannot be brought to overlap at all. From this, Kant concludes that spatial differences are not merely intellectual differences. Spatial relations are real and so due to some aspect of reality given to the sensibility and not merely conceptual differences detectable by the intellect. Having discounted both the matter of sensation and relations among ideas as the sources of our spatio-temporal experience, Kant offers his own suggestion. The truly striking aspect of our spatial and temporal experiences is their universal and necessary character. We can antecedently be assured that all of our outer experiences will involve objects located in three 163Berkeley's actual criticisms turn on a flawed view of the role of consciousness in cognitive processing, so I will not discuss them here. 164For modern evidence, see Landau et al. [1981] and Landau et al. [1984]. 165Note that Kant may have reached an important and correct conclusion by means of a valid, yet unsound argument. 113 dimensional, Euclidean space. Similarly, we know that all of our inner experiences will be capable in principle of being ordered in a single, linear, temporal sequence (individual failures of memory notwithstanding). Indeed, we can imagine being deprived of all input to the sensibility but even under those circumstances, the spatiotemporal character of experience would persist. We have no such assurance concerning any other aspect of our sensations.166 Kant infers that universal features of experience such as these must be due (not to the matter of sensation but) to the way in which sensations are themselves arrayed in the sensibility. Simply put, what I have been calling sensory experience is a complex of two elements: the matter of sensation (the sensa) and the order in the sensations are arrayed [Falkenstein 1990]. Space is the ordering principle of all of our outer experiences; time is the ordering principle of both outer and inner experience. The solution is ingenious. It does however impose a further limitative result. Recall that the consistent application of the blindness and emptiness theses forces Kant to say next to nothing about objects as they are in themselves. And he is, if anything, even more circumspect about the nature of space and of time as these exist in themselves. I consider all the representations of the senses, together with their form, space and time, to be nothing but appearances, and space and time to be a mere form of the sensibility, which is not to be met with in objects out of it . . . But if I venture to go beyond all possible experience with my concepts of space and time, which I cannot refrain from doing if I proclaim them qualities inherent in things themselves. . . then a grave error may arise due to illusion, in which I proclaim to be universally valid what is merely a subjective condition of the intuition of things and certain only for the objects of . . . possible experience. [Kant 1783, P291-2] Kant then does not permit himself to characterize space or time wholly apart from our experience of them. The ordering by means of which our sensations are arrayed as such has no reality whatever apart from human experience. (Gödel, we shall see, rejects the purely subjective character of space and time while accepting the essentials of Kant's account.) Mathematics. It's not an exaggeration that explaining the striking contrast between the successful employment of pure reason in mathematics and its failure to yield useful results in metaphysics preoccupied Kant during some of the most active years of his life.167 Regrettably, Kant was not fortunate enough to witness the period of rapid and profound mathematical development which occurred in the course of the nineteenth century [Kline 1980]. Even so, already in his time the difference in the fortunes of speculative philosophy 166The possible exception is that we know antecedently that all our experiences will be attributable to a single 'I'. I will not however address the transcendental unity of apperception here. 167By which I mean from the time of the Inaugural Dissertation of 1764 to the time of the 1783 Prolegomena. See Carson [2004]. 114 and mathematics were plain to see.168 The diagnosis Kant offers of the contrast between the disciplines is rooted his account of the faculties: in brief, the mathematicians' use of reason is different in kind from the philosophers'. Along the way, he offers an original and workable explanation of the nature of mathematical judgements. The central phenomenon to be explained (by transcendental argument) is that mathematical research is genuinely ampliative. Kant was aware, of course, that mathematical progress is not always steady and that blind alleys do frequently arise. But the point is that mathematicians (like cartographers and experimental scientists) do build on prior results to push back the boundaries of our ignorance. Now, in general, ampliative judgements have this feature: they can contain genuinely novel information that cannot be gleaned by the reshuffling and re-association of ideas alone. This is not to say that analysis is unhelpful. On the contrary; careful scrutiny of ideas often uncovers hidden inconsistencies. And where our ideas can be analyzed and shown to violate the principle of noncontradiction we can be sure that something has gone wrong. Genuinely novel content however cannot arise from the discursive exercise of the intellect. In the case of empirical (a posteriori) judgements, new content comes from an encounter with the world. Indeed, the fact that the world forces itself upon us as being a certain way was, recall, among the motivations for inferring the existence of a receptive faculty in the first place. Similarly, to the extent that (some) mathematical judgements are ampliative (or synthetic) suggests that when making them we intuit content external to and independent of the intellect.169 Empirical ampliative judgements present no special explanatory problems for Kant: the receptive faculty receives impressions from without. Questions about the structure of that reality to which we lack answers can be pursued, straightforwardly enough, by creating conditions under which new experiences can be had. Thus, if we do not know whether a given substance conducts electrical current or whether it floats in ethanol, we create experimental conditions that afford us the appropriate intuitions to make the relevant judgement. In short, 'questions not decidable now may be decidable in light of additional experience.' Recall however that according to Kant, all intuition is sensible intuition; that is, all new content is derived from sensory experience. It seems wholly implausible that the content of mathematical judgements derives from the content of our sensations. One reason Kant offers against such an explanation is that mathematical judgements are universal. When we 168In fact, this is a lesson Kant learns from Hume [1748]. It is a lesson however that has apparently not been fully absorbed by some modern philosophers. 169Kant claims that all mathematical judgements are synthetic [A11]. The point is debatable. I think a more careful way of putting it is that all mathematical judgements are synthetic in their origins. That is, all new mathematical content, when first derived, is genuinely synthetic or ampliative. However, mathematical results can be justified analytically by means of formal proof from given assumptions. Kant's writing historically antedates the heavy emphasis on formal proof that became important with the foundational work of the nineteenth century so I think we ought to read him charitably here. The important point is the tight link between truly new mathematical content and synthetic judgement. 115 learn that a triangle inscribed in a circle (such that the base of the triangle bisects the circle) contains a right angle, we learn this for all inscribed triangles. There is no need to conduct additional experiments. Unlike empirical judgements, mathematical judgements do not depend on any particular experience for their justification. Secondly, correct mathematical judgements are necessary : they cannot be altered and are a feature of any experience.170 How then are pure (by which I mean non-empirical), ampliative judgements justified a priori? Given what has been said, the answer is obvious: there is more to sensory experience than sensations alone.171 As we just saw, in addition to the content of the sensations, sensory experience embodies also the principles of organization. Sensations are arrayed in the intuition both spatially and temporally. And it's precisely this ordering of the matter of sensible intuitions which, Kant suggests, itself becomes the object of mathematical reflection. In the case of arithmetic, the content derives from the pure, a priori intuition of time [A720]. Geometric judgements on the other hand are rooted in our a priori intuition of space. When reflecting on geometric facts, the geometer effectively constructs a figure by representing the object which corresponds to this concept either by [reproductive!] imagination alone, in pure intuition, or in accordance therewith also on paper, in empirical intuition-in both cases completely apriori, without having borrowed the pattern from [the matter of] any experience.[A713] In the case of mathematical cognition, our ideas arise from individual experiences but give us universal knowledge about any experience whatsoever, provided that experience is governed by the same principles of organization. (Let me make one note here: this passage is sometimes read as referring to the productive imagination. This cannot be right. There's no barrier to the productive imagination forming phantasms that, while apparently convincing, are incoherent: one can perfectly well picture by means of the productive imagination using a ruler and compass to nudge a unit circle into a perfect square. Yet, of course, squaring the circle is impossible. Kant was not ignorant of this. What's at issue here is not our capacity to form fanciful phantasms. Rather, it's our capacity to synthesize factually occurring spatial and temporal patterns that does the cognitive work. This is done by the reproductive imagination [A102]. Its products may sometimes be mirrored in phantasms, but need not be.) The necessity of mathematical judgements derives from the perfect generality of the forms of the sensibility. All content of sensory intuition is arrayed in space and time in just the same way. If mathematics derives its basic content by (unselfconsciously) studying that structure, we can be sure that the most basic mathematical results will apply universally to 170This is not to deny that we sometimes make mistakes in recognizing which mathematical judgements are true. 171Falkenstein's [1990, 1995] work provides a particularly lucid and helpful discussion of this. 116 sensory experience. It follows unfortunately that mathematics will not legitimately apply to entities as they exist in themselves, apart from our experience of them. If science relies essentially on mathematics then, for Kant at least, a science of the noumena is impossible. (We will see that Gödel takes a different view.) The possibility of mathematical error is explained in just the same way that perceptual error is accounted for: our empirical judgements are sometimes false because, on occasion, the ideas under which we subsume presentations do not match the ideas we would have subsumed presentations under had we had more exposure to the manifold in question.172 Mathematical definitions are attempts to subsume under concepts the universally valid content present in the reproductive imagination.173 And sometimes these attempts eventually prove incoherent. Metaphysics. Mathematical judgements can be explained entirely a priori, with no reference to the matter presented to the sensibility. It may still seem puzzling though that the employment of pure reason in mathematics is cumulative, while its employment in metaphysical research is not. Let's review the reason why. The mathematician proceeds from intuitions to concepts, constructing the latter on the basis of the former (or at least trying to do so). As Kant puts it, she "contemplates the universal in the particular" [A714] by discovering universally valid patterns in the spatiotemporal array by way of which the matter of sensation is presented. Though Kant does not say so, one might add that as research proceeds, the construction of ever more complex such patterns (of spatio-temporal configurations) becomes possible-a sort of evolving, increasingly intricate kaleidoscope on which to base new ideas. The mathematical realm is therefore real, but essentially unfinished. The speculative metaphysicians' employment of pure reason is altogether different [A713-738]. Speculative metaphysics, Kant suggests, does not construct concepts on the basis of new intuitions. Instead, it "contemplates the particular in the universal." That is, it proceeds by taking a particular entity and analyzing the concepts that apply to it. This is a discursive activity of the intellect and so can generate no new content. In fact, contemplating an individual object-say, a triangle-and enumerating the concepts under which it falls cannot help us prove so much as a single theorem of Euclidean geometry. If the reception of content from outside the intellect is the engine of conceptual progress and if the mathematician is able to do this while the metaphysician cannot, speculative metaphysics must remain nothing more than a rehashing of ideas.174 172A special case of this are optical illusions and bistable percepts; in such cases, the same intuition can equally well be subsumed under two distinct concepts. It's at least conceivable that illusions of a sort arise in mathematics. Gödel (below) takes this possibility seriously. 173In some passages [A713-738], Kant takes a different view of definitions. Given what he says about mathematical content and its independence of the intellect, I think this is a mistake. In any case, Kant's views have been made obsolete by subsequent dicussions-notably between Frege and Hilbert-concerning definitions. For a useful discussion, see Brown [1999]. 174I have found Emily Carson's [1999] work very helpful in thinking about this section. 117 Gödel's Transcendental Realism Godel's explanation of our knowledge of mathematics recapitulates Kant in many respects. Like Kant's explanation, it ultimately rests on Gödel's conception of space, time, and the human cognitive architecture. Remarkably, Gödel maintains that Kant's doctrines on these topics are largely correct and in accord with modern science-though they need to be interpreted carefully and supplemented to reflect recent work. The reading of Kant that Gödel pursues places a great deal of weight on two aspects of the philosophy: the unequivocal rejection of subjective idealism, and the distinction between the manifest world of conscious experience and reality as it exists in itself. If we hang on firmly to these two insights (and allow ourselves to reassess flexibly some of the others) almost the whole of Kant's metaphysics remains viable. The unusual reading of transcendental idealism which Gödel offers may not please a scrupulous scholar or an orthodox Kantian; it does however give a slightly more opportunistic natural philosopher a way of extending norm in a genuinely new and untried direction.175 Science & Noumena. Let me begin with what Gödel sees as the single major point of disagreement between the modern physics and Kant. It's useful to discuss it early since it will help to situate us. The three limitative results we have encountered-blindness, emptiness and the transcendental ideality of space and time-are typically taken to preclude any robust theory of entities as they exist in themselves. On most readings, Kant himself thought so. I say that things as objects of our senses existing outside us are given, but we know nothing of what they may be in themselves, knowing only their appearances; i.e., the representations which they cause in us by affecting our senses. Consequently, I grant by all means that there are bodies without us, that is, things which, though quite unknown to us as to what they are in themselves, we yet know by the representations which their influence on our sensibility procures us, and which we call bodies.[Kant 1783, Part 1, Remark III.] An important consequence of the limitative results, according to Kant, is that scientific disciplines-including physiology, cosmology, and chemistry-may legitimately inform us about the range of possible experiences we may undergo, but never about mind-independent reality. This doctrine, phenomenalism, has an unfortunate past. Partly due to Kant's influence, it became a powerful intellectual force during the nineteenth century, culminating in the Ernst Mach's steadfast and effective opposition to atomic theory. Gödel flatly rejects 175As it happens, Gödel himself was not a naturalist. Neither, for that matter, was Kant. But one of the great benefits of enlightened Kantian philosophy is that theological issues can be left as a matter for personal conscience. That is to say, the account of mathematical content offered here is consistent with ontological naturalism as well as with deism (and perhaps even some varieties of theism). 118 this view.176 It may well have been the case, he argues, that physics in the time of Newton was limited to discovering and clarifying "relations between appearances." However, this has now changed. The abandoning of that 'natural' picture of the world which Kant calls the wold of 'appearance' is exactly the main characteristic distinguishing modern physics from Newtonian physics. Newtonian physics, except for the elimination of secondary qualities. . . is only a refinement, but not a correction, of this picture of the world; modern physics, however, has an entirely different character.[C1,27] According to Gödel, Newtonian physics was, in principle at least, translatable into a regimented laboratory language (perhaps in the way envisaged by Carnap). Today, Gödel argues, we are not so limited. What permits modern scientific work to move beyond refined descriptions of phenomena is precisely an increased reliance on a technical vocabulary that is ultimately cashed out in purely mathematical terms. By degrees, and in a slow and groping manner, Gödel suggests, our best theories thus afford us a glimpse of what things are like in themselves [C1,27]. Time & Space. Gödel does not see his views on noumenal access as a truly radical break with Kant. Rather, he sees his interpretation as drawing out some of the hidden potential of Kantian critical philosophy, modifying inessential aspects, and remaining true to its spirit. On Gödel's reading, for instance, Kant was himself intermittently open to the possibility of a knowledge of noumena, though "he wanted to base such knowledge on ethics."177 Indeed, Gödel claims to find in Kant's discussions of subjective idealism brief moments when Kant permits himself to comment on the nature of noumenal reality. Here is the main such passage Gödel discusses: Suppose . . . that I could intuit myself without being subject to this condition of sensibility [i.e., time] or that another being could so intuit me; in that case the very same modifications that we now represent to ourselves as changes would provide a cognition in which the presentation of time, and hence also that of change, would not occur at all. [Kant 1781, B54, translation modified to match Gödel's] On Gödel's reading, the 'modifications' of which Kant speaks here cannot be understood as features of our conscious lives. For the passage to make sense, Kant must be referring to objective analogues of the phenomenal temporal changes that we experience. In Gödel's view, the passage is not a momentary lapse of attention on Kant's part. Indeed, Kant cannot 176As, of course, does Einstein whose work on Brownian motion contributed significantly to the acceptance of atomic theory and hastened the demise of Mach's conception of physics. For some of the background and a useful discussion see Yourgrau [2005]. For a modern throwback to those times, see van Fraassen [1998]. 177In support of his contention, Gödel cites the preface to the B edition of the Critique: B xxi, B xxii n. and B xxvi n. See [Gödel 1949, C1,29-30]. 119 concede that space and time are wholly subjective illusions if he is to escape the charge of subjective idealism. Insisting merely that space and time are ubiquitous features of experience would not help; as a persistent delusion is nonetheless a delusion. On Gödel's reading Kant therefore quite deliberately intends to commit himself to the view that the spatial and temporal properties of entities that we experience have an objective, mind-independent analogue. Kant is, of course, pessimistic about being able to accurately characterize that mind-indepedent analogue and so does not try to do so. Naming the enigmatic 'modifications' mentioned in the above passage is as far as his commitment to the limitative theses allows him to go. Taking the discussion of temporal 'modifications' as his starting point allows Gödel to argue that nearly everything about Kant's conception of time is consistent with general relativity-indeed, that the former is a sort of inchoate forerunner of the latter. This may seem like a hard claim to accept. Gödel is suggesting, after all, that passages such as the following, are wholly in accord with his own realism and that they remain scientifically respectable today: Time is nothing but the form of our inner intuition. If we take away from time the qualification that it is the special condition of our sensibility, then the concept of time vanishes as well; time attaches not to objects themselves, but merely to the subject intuiting them.[Kant 1781, B54] The paradox, on Gödel's reading, is apparent rather than real. It's easily dispelled once we unambiguously distinguish (as Kant should have done) between two meanings of 'time'. This, Gödel suggests with characteristic understatement, leads to a theory that is "slightly different" from the one offered by Kant, but nonetheless consistent with the overall thrust of his philosophical vision.178 In order to keep the terminology straight, let me here explicitly distinguish between timeφ and timeν . Timeφ is time as creatures such as ourselves experience it: phenomenal time.179 Timeν by contrast refers to those modifications of the things in themselves that correspond to our sense of temporal change; noumenal time, if you like. According to Gödel's interpretation, in nearly all passages in which Kant discusses time, he should be read as talking about timeφ-which is to say, the temporal structure of conscious experience. On this reading, the above passage turns out to be perfectly correct; indeed, it's nearly a truism. There plausibly is nothing more to timeφ than the form of our inner intuition. And if we were to abstract the peculiarities of our receptive faculty, timeφ, would be washed out as well. Finally, it would be a mistake to attribute many of the features of timeφ to modifications of objects existing in themselves, just as Kant had maintained. Gödel takes up the contrast between the features of timeφ and timeν in detail. Time, 178An interesting precursor of this idea can be found in Weyl [1927]. 179I assume without argument that many nonhuman animals experience timeφ in just the way we do. 120 understood now as the consciously experienced realium, is experienced as "flowing." Admittedly, the river metaphor is a bad one but it's notoriously difficult to do better. Timeφ seems to flow at variable pace depending, in part, on our physical state, level of alertness and the activities we are engaged in, though on reflection we know that this variability is really a sort of illusion; really, timeφ as such moves at a uniform pace throughout the world. These days, educated common sense construes timeφ as having a linear structure and as being unbounded both into the past and into the future.180 It's possible to characterize timeφ more formally as well though. Construed as a relation between events, timeφ constitutes a total, transitive, anti-symmetric order.181 In other words, all events whatsoever can be placed in a temporal sequence relative one another; if A occurs before B and B occurs before C then it follows that A precedes C; and, no two distinct events can precede each other. One interesting consequence of this view, Gödel notes, is that at any instant in time, only a subset of the facts that, considered as a totality constitute the cosmos, actually exists. Empirical entities are therefore experienced as coming to be and passing away in timeφ.182 The noumenal modifications "which we represent to ourselves as changes" constitute a mind-independent correlate of our subjective sense of time. Timeν cannot be experienced directly. But, Gödel suggests, it has successfully been characterized by modern physics, and by the Lorentz transformation of relativity theory in particular [Einstein 1961]. Unlike its phenomenal counterpart, timeν does not flow and is not linear. To characterize the temporal relationship between two events, we need to specify a frame of reference (so also their velocities and accelerations relative that frame of reference). Specifying the temporal coordinate of an event thus requires (not one but) four coordinates. Temporally related events stand in no fixed relation: given two events A andB, which precedes the other depends on the reference frame of the observer. It's not possible therefore to localize the event in timeν using a simple number line. Moreover, timeν does not constitute a total ordering of occurrences since, in a relativistic universe, some events may stand in no temporal relation to one another. As I noted earlier, Gödel was able to show that relativity permits the existence of worlds in which no simultaneity relation can be defined. Lastly, unlike the time of common sense, timeν it is bounded in the past and perhaps also in the future by cataclysmic cosmic events. On the whole then, timeν is quite unlike its phenomenal counterpart. Gödel's treatment of space is broadly similar to his treatment of time.183 Consider the 180This has not always been a part of educated common sense. Pylyshyn [1984] traces our modern conception of timeφ to Galileo, though Kant would surely disagree. I leave this as an open question. 181One could add also that common-sense time is construed as acyclical, thereby excluding the Stoic conception of the temporal order. For an interesting recent discussion of the Stoics see Sakezles [2009]. 182What Kant calls 'pure' entities, including those of mathematics, are atemporalφ. It does not follow however that they are atemporal in some stronger, mystical sense, as the ante rem realist holds. 183I am glossing over some inessential subtleties here. The important point is that once Gödel recognizes that quantum theory posits a spaceν wholly unlike our spaceφ [B2,13] whatever differences there may be 121 following passage from Kant: Space represents no property whatever of any things in themselves, nor does it represent things in themselves in their relation to one another. That is, space represents no determination of such things, no determination that adheres to objects themselves and that would remain even if we abstracted from all subjective conditions of intuition. [A26] Introducing a distinction between a spaceφ and spaceν is once again helpful here. With the distinction in place, the passage once again reads like a near truism. And, once again, the properties of spaceφ and spaceν contrast sharply. All space we are capable of experiencing is three dimensional and Euclidean. It is infinite in every direction. Moreover, spaceφ is unified and homogenous, containing no gaps or lacunae.184 Finally, spaceφ is infinitely divisible both conceptually and (we imagine) physically as well. Famously, spaceν is not like that. General relativity teaches that spaceν is non-Euclidean and that its curvature varies with the local mass. The spatialν dimensions of objects depend on the frame of reference from which we view them, though this is only evident when extreme velocities are involved. Moreover, spaceν may well prove unbounded but not infinite. And finally, spaceν there may be a lower bound on the divisibility of physical space. Here once again then we have a contrast between features of reality as we experience it and what our best physics tells us concerning reality [Einstein 1961]. Adopting a realistic conception of the noumena-including spaceν and timeν-and a robustly optimistic view of our capacity to come to know them sets Gödel apart from orthodox Kantians. Gödel also thereby incurs some nontrivial debts. If he is to remain consistent, he must either reject the Kantian conception of the mind-the source of the limitative theses-or he must show that his robust realism can be reconciled with blindness and emptiness.185 Just as importantly, he needs to explain how it's possible for mathematics-which, of course, Kant had grounded in the subjective forms of the sensibility-to help us peek beneath the veil of phenomena. By clarifying how Gödel meets this challenge we come ipso facto to understand his treatment of human access to mathematical facts. Dual access. Though this is tendentious, I think Gödel [1949] is aware of his philosophical obligations. Some of the evidence is circumstantial: I've already noted the depth of Gödel's between the treatment of space and time become inessential. 184The unity and continuity of spaceφ can be contested; the space of our dreams is not continuous with the spaceφ experienced while awake. This however only lends support to the notion that neither vision nor touch are necessary for spatial experience. See above. 185As tempting as rejecting the Kantian cognitive architecture might be, it requires one to offer an alternative explanation of the applicability of mathematics to the phenomena of experience, as well as to explain from scratch our access to mathematical truths. A good deal of modern philosophy of mathematics can be read as the rejection of Kantian transcendental psychology and the subsequent struggle to address those two problems without the benefit of Kantian insights. 122 understanding of Kantian philosophy. I've also noted how assiduously Gödel worked on the [1949] paper. Ultimately however, the proof must be in the text. As I read him, Gödel deliberately makes several subtle yet significant adaptations to the classic Kantian cognitive architecture so as to overcome the limitative theses.186 The principal such modification concerns the interpretation of the reproductive imagination's place within the cognitive architecture. Several commentators have noted that this sub-faculty plays an ambiguous role in Kant's overall scheme; it's unclear whether it's to be understood as the most sophisticated aspect of a passive receptive faculty or the most rudimentary aspect of the spontaneous intellect.187 In other words, it's not clear whether we should construe it as passively reproducing transduced impressions or actively computing over basic, structured representations. Earlier, I defaulted to the latter reading. Gödel opts for the former. That is, he opts to include the reproductive imagination within the purview of the sensibility rather than construing it as part of the intellect. The relevant passage occurs in Gödel's discussion of the crucial [B54] discussion concerning the existence of objective temporalν 'modifications': in this passage a view as to the nature of space and time, slightly different from that usually ascribed to Kant, seems to be implied, which however is not incompatible with the latter insofar as, corresponding to the two parts of the sensibility (the faculty of sensation and of representation), both kinds of relations of the things to sensibility may subsist beside each other.[B2,4b, added emphasis] This may read like a cosmetic change or a trivial detail. In fact, it makes an important difference. Recall how the emptiness restriction is characterized: intellectual concepts are empty, Kant holds, if they are generated by the rehashing of ideas in the intellect and float unmoored from the operations of the sensibility. If both the reproductive imagination and the passive receptivity can be construed as semi-autonomous aspects of the sensibility then, plausibly, each can play an independent and distinct grounding role. Indeed, they can "subsist beside each other" and act independently to anchor experience. The bifurcation of the sensibility helps explain some of Gödel's otherwise puzzling commitments. According to him, we stand in two relations to noumenal entities, their propertiesν , and relationsν : the one is (what Gödel calls) cognitive; the other is brute and merely factual. We likewise have two modes of access to geometric facts. We know the truths of Euclidean geometry to hold a priori; at the same time, "geometry is in one sense an empirical science" [4b]. Let me try to disentangle these views. 186Not everyone agrees. In his helpful commentary on Gödel [1949], Howard Stein, for instance, places a great deal of weight on Gödel's assertion that he is not a Kantian and consequently does not read Gödel as attempting to meet blindness and emptiness constraints. 187See Brook [1994] for a discussion. 123 Let's start with our cognitive access to spaceφ (and timeφ) and our a priori knowledge of Euclidean geometry. Gödel agrees with Kant that, in practice, the forms of our sensibility guarantee that human experience will be as of a three dimensional, Euclidean space (though see below). Any spatial relations we can expect to encounter are sure to be like that since we are "able to form images of outer objects only by projecting our sensations on this representation of space" [B2,14]. We can thus be certain a priori that Euclidean geometry will apply to spaceφ as we experience it. I take Gödel here not to be introducing any changes to the Kantian account. And, according to Kant, the reproductive imagination plays an integral role in the phenomenal projection of even the simplest experiences, including that of spaceφ. Without the synthesis of reproduction, "there could never arise a whole presentation: nor could there arise. . . even the purest and most basic presentation of space and time" [A102]. On this reading, intellectual representations of Euclidean geometric figures are anchored in the sensibility in the standard way. A mathematician or physicist contemplating (say) a triangle relies on the forms of the passive receptivity, the synthesis of reproduction in the imagination, and finally a recognition of the presentation under a concept. Note that this is consistent with general relativity's curved space-timeν since Euclidean relations can-Gödel points out-be defined in a non-Euclidean space, though not as an absolute but rather in relation to a privileged coordinate system. If we take the sensibility (construed now as sensory organs arrayed in space) as that privileged object, we see why Gödel took Kant to have been a forerunner of Einstein. Gödel writes: for Kant [space] is a relation to his 'sensibility' (which presumably means that it depends on the special structure of his organs of sense and representation) [B2,8] our representation of space is completely adequate to the relation which our sensibility has to the objects.[B2,13]. To the orthodox Kantian, Gödel's view offers rather hollow vindication. For while we have a priori access to the truths of Euclidean geometry as well as assureance that this geometry will correctly describe objects as we expereince them, we lose any guarantee that such descriptions offer us any insight into what the world is like per se. Indeed, it remains an open question, Gödel suggests, whether our spatialφ experience would be similar in a strongly non-Euclidean world. It's possible, he suggests, that under such conditions we would nonetheless 'imagine,' or rather project, spaceφ as homogenous and Euclidean. He speculates that what would change under those circumstances is our conception of the motion of rigid bodies. Plausibly, we would experience solid objects changing their size and shape as they moved through an apparently uniform, Euclidean medium [B2,14]. How then do we come to access spatialν relations, and in what sense is geometry a posteriori? I must admit that my reconstruction here becomes somewhat speculative. I take it however that the essence of the proposal is a direct grounding of some mathematical 124 content in the activities and potential configurationsν inherent in the reproductive imagination. Here's one way this might work: if the reproductive imagination is construed as an aspect of the sensibility distinct from the apprehension then the patternsν of activity of the reproductive imagination can themselves become subject to a (secondary) synthesis of apprehension; that is, they can themselves be taken up as the manifold that is held fast as a unity. This is possible, note, only insofar as the reproductive imagination is construed-following Gödel-as a brute, factual process, and therefore as capable of serving as an independent ground for contentul cognition. Construed thus, the reproductive imagination is (according to a transcendental realist) a noumenal process like any other, with all the complexity and spatio-temporalν structure this entails. Once such a secondary synthesis of apprehension is accomplished, the subsequent cognitive processes proceed as they would in the case of the cognizing of a external, empirical object. The held manifold is itself subject to the synthesis of reproduction in the imagination (perhaps straining existing resources). And the result is classed under a rule or concept-though with a difference: in the Transcendental Doctrine of Method, Kant argues that empirical concepts cannot be defined but only spelled out [A728,B756]. That's because we "can never be sure that the distinct presentation given to [us]. . . has been developted comprehensively." The content derived via the second path at issue here must be regarded as empirical in just this sense. At best, our concepts of the content involved are expositions that hope to capture the underlying reality; they are not definitions that settle the matter by fiat. Our cognition of (say) non-Euclidean, higher dimensional geometry is-if not wholly blind, in the Kantian sense-then severely myopic. Research has the character of a groping the dark by means of imperfect concepts and without the benefit of a rich phenomenology provided by the experience of external things.188 On this reading, geometry turns out to be "an empirical science" in two senses. On the one hand, which geometry turns out to apply to spaceν is an empirical issue. Just as importantly, it's not always initially clear which posits truly exist and which are mere phantasms.189 Once the details are laid out it becomes plain that neither of the Kantian limitative theses is violated in either of the two cases. And so Gödel is able to discharge his philosophical debts. We are offered the rudiments of Gödel's original, quasi-Kantian explanation of human mathematical knowledge. And we are offered an account of why mathematics furnishes us with (unsteady and hard-won) noumenal access. The successful conduct of this science depends on the construction of ideas of the intellect which accurately correspond to the factual states of the passive sensibility (itself a noumenal object). This does not violate emptiness since both the intellect and the sensibility play their respective roles. It does not 188The lack of phenomenology in such cases is an interesting problem, one which I leave unaddressed here. 189Recall in connection with this the dispute between the constructivist and the classicist concerning completed infinities discussed in Chapter 1. Recall also that Gödel advocated accepting or rejecting set-theoretic axioms depending on their future success. This is of a piece with the reading offered here. 125 violate blindness since, as a matter of fact, our non-Euclidean, geometric notions are nearly blind. Geometry is ampliative in either case; its content derives from intuition rather than by means of discursive cogitation in accordance with the principle of contradiction. It's precisely by means of mathematics (including non-Euclidean geometry) that we gradually and laboriously develop a sense of the world as it is in itself. Set-theoretic intuition. Of course, it was not geometry but rather set theory that Gödel took to be the foundation of mathematics. And so, explaining our access to the facts of mathematics ultimately required him to offer an account of our knowledge of set theory. This is what Gödel sets out to provide in his celebrated [1947] essay. Before moving on, let me highlight just how closely Gödel's explanation of our access to the universe of sets parallels his treatment of our access to geometry. As we are about to see, it turns out to be harder to explain how the notion of membership can be explicated in terms of spatial or temporal relations. Yet even if we ultimately judge Gödel's attempt to explain our access to the primitives of set theory to be a failure, this may not matter. Many mathematicians and philosophers today, including Mac Lane [1997] and Hellman [2001], are willing to seriously entertain the possibility of alternative foundations for mathematics. It remains an open question therefore whether the Kantian account of epistemic access to fundamental mathematical content remains viable. Gödel begins the main argument in the [1947] paper by offering a (valid) argument for the existence of a faculty of mathematical intuition. Here's how that argument runs. Let us say, following Kant, that if a judgement embodies genuinely novel content then it is ampliative (or synthetic, if you prefer). It can easily be shown that touch and visual perception can give rise to ampliative judgements. Recall why: there exist unsettled questions concerning visual and tactile properties. Limited as we are, we cannot settle these by the application of willpower alone. The contents of our visual or tactile perceptions 'force themselves upon us as being true.' Nor can undecidable perceptual questions be settled by thinking carefully about the issues. This is because the spontaneous intellect, left to its own devices, is capable of analytic judgements alone; it can recombine ideas and test them for mutual coherence, but it "cannot create any qualitatively new elements."190 Contrary to subjective idealism, the intellect cannot therefore be the source of any new experiential content. And so, if giving answers to open perceptual questions is to be possible at all, it must be due to the gathering of additional experiential evidence. And since we settle such questions all the time, we can conclude that vision and touch are genuinely ampliative. What makes the argument interesting is that a structurally identical version can be used to show that mathematics generally, and set theory in particular, is also ampliative. The basic content of set theory, which is to say its principal axioms, "force themselves upon us" as being one way rather 190Note that this absolutely central Kantian insight squares with the a computational theory of mind. It also hints at its limitations. 126 than another. Alternative axiomatizations are clearly possible, but only in the sense that alternative perspectives on the same landscape are possible; dreaming up arbitrarily different axioms is beyond our power. Moreover, as with sensory experiences, there are genuine surprises in mathematics; questions that may have no answer at one moment in history (such as the independence of CH) can be determined in light of subsequent experience. If the source of our ampliative judgements cannot be attributed to analysis and recombination of ideas in the intellect then such judgements must involve input from without. Any such input requires the participation of appropriate receptive faculties-the faculties that, as we saw earlier, Kant neutrally labels intuitus. It follows therefore that we possess some form of mathematical intuition (in the Kantian sense). Here are all the pieces of that same argument in Gödel's own words: Despite their remoteness from sense experience, we do have something like a perception of the objects of set theory, as is seen from the fact that the axioms force themselves upon us as being true. I don't see any reason why we should have less confidence in this kind of perception, i.e., in mathematical intuition, than in sense perception, which induces us to build up physical theories and to expect that future sense perceptions will agree with them and, moreover, to believe that a question not decidable now has meaning and may be decided in the future . . . [B]y our thinking we cannot create any qualitatively new elements, but only reproduce and combine those that are given. . . [And so] the set-theoretical paradoxes are hardly any more troublesome for mathematicians than deceptions of the senses for physics...[Gödel 1947] Having satisfactorily established (in accord with Kant and contrary to the positivists) that mathematics is ampliative rather than analytic, and hence that it is based on some form of contact with outside reality, Gödel moves to consider the nature of that contact. The most obvious possibility for Gödel to pursue is that our set theoretic knowledge is simply a species of empirical knowledge; in other words, that it derives directly from the content of sensations themselves. Gödel does not seriously contemplate this proposal. The reason, I think, is that he considers many pure mathematical judgements to be a priori. If that's correct, then the content of set theoretic judgements cannot be traced to the content of sensations alone. Anyway, there's a better account available. As we saw earlier, on the Kantian view, our experience of objects generally-including mundane medium-sized, dry goods-derives in part from what is presented in intuition and in part from subsequent mental processing. In particular, the recognition of synchronically and diachronically unified empirical objects depends on the three syntheses as well as on the unity of apperception. The syntheses however depend on the forms of the sensibility. Thus even the simplest sensory experiences contain elements due both to the presentation of content in intuition (i.e., the sensations) and to the arraying of impressions in spaceν and timeν . If not for the latter, the synthesis of apprehension and of reproduction would be impossible. Here's Gödel discussing this issue: 127 That something besides the sensations actually is immediately given follows (independently of mathematics) from the fact that even our ideas referring to physical objects contain constituents qualitatively different from sensations or mere combinations of sensations, e.g., the idea of the [spatio-temporal] object itself, whereas, on the other hand, by our thinking we cannot create any qualitatively new elements, but only reproduce and combine those that are given.[Gödel 1947] Gödel wants to stress that while the raw material for mathematical judgements is intuitive, this does not mean that the sensibility as such places us in unmediated contact with sets in the same way that it places us in contact with concrete particulars. Gödel is perfectly comfortable making claims about noumenal reality. But that reality according to him, as we have seen, is the one revealed by modern physics. The iterative hierarchy is not among the posits of the general theory of relativity or any other branch of physics. So Gödel explicitly rejects the notion that our mathematical 'perception' should be thought of as offering us unmediated impressions (Eindrucke) of sets (whatever that would mean). Instead, just as in the case of phenomenal experience more generally, the sensibility is presented with content which, after the appropriate acts of synthesis, yields an experience of the objectsφ of mathematics. "[A]s in the case of physical experience, we form our ideas also of those objects on the basis of something else which is immediately given." The important thing to remember, both with respect to the objects encountered in phenomenal experience and the landscape met in mathematical investigation, is that while their properties may not be noumenally real, they are nonetheless adequate to the relation that we bear to their sources. The phenomeal experience we have-whether that's of empirical objects or of mathematical ones-is non-arbitrary and highly constrained. Here's Gödel again: Evidently the "given" underlying mathematics is closely related to the abstract elements contained in our empirical ideas. . . It should be noted that mathematical intuition need not be conceived as a faculty of giving an immediate [read: unmediated] knowledge of the objects concerned. Rather, it seems that, as in the case of physical experience, we form our ideas also of those objects on the basis of something else which is immediately given. Only this something else here [in the case of mathematicalia] is not, or not primarily, the sensations. [Gödel 1947] It might be objected that we have too little evidence to identify the "abstract elements contained in our empirical ideas" with the forms of the sensibility. I think, given our earlier discussion of geometry, this is a weak objection. In any case, I believe my analysis is confirmed by the criticism that Gödel offers of Kant at the close of his discussion. Here is that passage: Evidently the "given" underlying mathematics is closely related to the abstract elements contained in our empirical ideas. It by no means follows, however, that the data of this second kind, because they cannot be associated with actions of certain things upon our 128 sense organs, are something purely subjective, as Kant asserted. Rather they, too, may represent an aspect of objective reality, but, as opposed to sensations, their presence in us may be due to another kind of relationship between ourselves and reality. [Gödel 1947] "The data of the second kind" cannot be identified with impressions transduced at the sensory surfaces. Nonetheless, the data is not subjective, Gödel insists, contrary to what Kant asserted. This, I think, cannot be read as anything other than a reaffirmation of Gödel's scientific realism concerning spaceν and timeν and a swipe at Kant for limiting himself timidly to spaceφ and timeφ. As we have now seen, the justification for Gödel's view here can be found in his work on general relativity; he does not bother to review it here. The reading works: Gödel, as we saw earlier, thought that our sensibility, construed as a physical entity, stood in a factual (non cognitive) relationship to other noumenal objects in spaceν and in timeν . It's the representation of this relation that, on my reading, he uses to ground our mathematical knowledge. Far from being the cri de coeur of a befuddled mystic then, the Gödel [1947] essay embodies a sober modern reinterpretation of Kant's solution to the problem posted by mathematical judgements in light of developments in modern physics and in the foundations of mathematics. At its core lies a responsible and serious realist proposal, albeit one that has been misunderstood and so largely sidelined.191 Knowledge of architecture Our initial motivation, recall, was to develop a theory of structure (or grammar) for the human mathematics faculty. Gödel's philosophy of mathematics does not give us a readymade solution to that problem. It does however give us a sense of how to understand the nature of strongly equivalent models of human mathematical cognition. It also sheds some borrowed light on the philosophical desiderata discussed earlier on. Before wrapping up the chapter, let's return to those. Functional architecture. It will be helpful to translate Gödel's somewhat archaic vocabulary into a more modern, cognitive idiom. The Kantian reproductive imagination is a rather puzzling posit. Let's set aside the label for the moment and consider this sub-faculty from a strictly functional perspective. As we saw, the reproductive imagination is an element of the cognitive architecture that can legitimately be described both as an aspect of the receptivity and of the intellect. It thus occupies a unique position in the cognitive economy: in one sense, it is a brute physical process; yet it can be viewed simultaneously as manipulating (very basic) syntactically-individuated data-structures. Modern cognitive science makes use of a functionally nearly identical posit to ground analyses. Recall how explanation in cognitive science traditionally proceeds [Pylyshyn 1984]. A cognitive ability 191Among the few exceptions is Maddy's [1990] rescue effort. 129 is described in gross, functional terms. These in turn are decomposed into computationally simpler functions. And those are decomposed further. Infinite regress is forestalled by the existence of a basic level of functional decomposition-the functional architecture (FA)-which implements directly in the hardware. The basic processes of the functional architecture (whatever they happen to be) are understood, in other words, to be carried out immediately by the physical machine that implements the cognitive process; in the case of artificial models, that can be the virtual machine on which the process is running or perhaps even the machine code itself; in the case of human beings, it's the system of the simplest possible representations that a cognitive process makes use of. More primitive processes are not computational, hence non-cognitive; they are mere physical transitions upon which the FA supervenes. More elaborate cognitive processes, by contrast, employ the structured representations that the FA itself makes available. If we take the computer metaphor seriously, the FA is the canonical language into which all higher level structures can (in principle) be translated. It's that layer of a cognitive system which remains fixed relative its higher-level, computational states. Let me propose that, in modern terms, the reproductive imagination corresponds to the functional architecture of the cognitive apparatus-or, at the very least, the functional architecture of the mathematics organ. (Even if this is correct, it helps us but little. Pylyshyn [1984] argues that human brains use functional primitives unlike those used by von Neumann machines. At the moment we have only a very fragmentary understanding of the FA.)192 Desiderata. One indication that this way of looking at things is on the right track is that it helps some of our earlier desiderata fall into place. We can borrow our account of the necessity of mathematical content directly from Kant. We have discussed this at length already, so I will be brief. Since the FA is the canonical 'code' in which all higher level representations are constructed, its constraints are inviolable (at least as far humanly possible experience is concerned). We are literally incapable of violating its constraints (though we can misrepresent what those constraints are). Admittedly, this Kantian notion of necessity does not go as deep as some might like. It tells us nothing, for instance, about whether alternative architectures more powerful than our own are possible. Still, this sort of necessity may well be all that finite beings such as ourselves are likely to have access to.193 We can likewise borrow our account of the applicability of mathematical representations directly from Kant. The problem, as we saw in Chapter 1, is really twofold. On the one hand, mathematical concepts are indispensable to our descriptions of natural phenomena. Indeed, when we are at our most precise, when we are trying to offer a maximally accurate 192Again, Biederman [1995] proposes a functional architecture for human vision. Generative grammarians are working toward a theory of universal grammar. Jackendoff [2002] offers us a proposal concerning the basic structures at the semantic interface. 193Let me speculate here that if the basic operations of the FA are grounded in fundamental mathematical relations, other intelligent species operate with a relevantly similar fundamental architecture. 130 description of a natural system, we resort to purely formal notions and mathematical notation. The second (and, if anything, more interesting) feature of mathematical judgements is their uncanny capacity to guide and sometimes even to predict the course of scientific enquiry. Gödel's theory permits us now to start to formulate an explanation of both of these features of mathematical concepts. Mathematics offers us the finest, most powerful language in which to describe natural phenomena since the functional architecture is the finest-grained representational system that our cognitive architecture employs. Little wonder then that it's indispensable to our scientific descriptions of the phenomena. Maths' predictive power is a separate issue. Recall that Gödel suggests that the reproductive imagination is (among other things) a brute, physical, mind-independent phenomenon. Arguably, by developing representations in it, we develop representations of some relatively basic spatio-temporal relations and symmetries. Let me suggest that an isomorphism between local states of the architecture and objective reality underwrites abductive applicability. In effect, we are capable of grasping those aspects of noumenal reality that themselves structure our architecture and that we have learned to represent conceptually. Evidently, this is a speculative solution to our problem. But it has the advantage of being compatible with ontological naturalism (though not with naive realism) and of being substantially different from the platonist resolution of this same issue. Knowledge. One half of the Benacerraf puzzle was to offer an account of our mathematical knowledge. Let me leave off by making explicit how the ideas discussed here help the epistemologist. Of course, it would be excessively optimistic to expect Gödel's work to resolve the multitude of epistemic problems that surround mathematical knowledge. Nonetheless, I want to suggest that thanks to Gödel we gain a sense of how mathematical beliefs might be justified. To wit, our mathematical knowledge is not any more mysterious than our knowledge of natural language or of slow, medium-sized objects-though it is different in kind. Let's ground the discussion by adopting a working characterization of knowledge, one slightly more nuanced than our earlier attempt. It seems plausible that an agent S knows that a state of affairs p obtains if the following conditions are met: (1) p; (2) S explicitly registers (or judges, or represents in an appropriate way) that p; and (3) S is justified in registering (believing or representing) that p. Of the three conditions, the first requires the least commentary. Since 'to know' is factive, the condition is uncontentious. The second condition, likewise, has been thoroughly discussed at this point. What is at issue are explicit conceptual structures in the parallel architecture or the intellect. The most fraught part of the definition is surely its third plank. Gettier 131 [1963] cases can be read as showing that our commonsense notion of justification readily lands us in trouble and that a better philosophical account is needed. I want to suggest that (much like our earlier characterization of meaning) a theory of justification needs to be both descriptively and explanatorily satisfying. That is, it needs to offer a conception of justification that is subtle enough to navigate past Gettier-style scenarios by accurately separating cases of true knowledge from cases of epistemic luck. At the same time, ideally, our account should serve to explain the underlying nature of justification in non-ciruclar, non-epistemic terms that shed light on why some beliefs count as justified while others do not. The account that best meets these desiderata is, I think, Alvin Goldman's [1979, 1986] reliabilism.194 The core insight is that the degree of justification enjoyed by a (token) belief varies in proportion to the reliability of the cognitive process (type) that gave rise to it. If S's belief that p's are q's came about as the result of a process that would likely have generated that belief regardless of the state of the p's then S's belief does not count as knowledge. By contrast, if S came to believe that p's are q's via a process that almost certainly would have generated no such belief unless p's really were q's then we say that S's belief is justified. (Relying on reliability to account for justification links justification and truth quite closely. But not too closely: S's belief can be justified and false if the process by which her belief is formed is not perfectly reliable. That's just as it should be.) While Goldman's conception of justification sounds sensible enough, it departs from our everyday notion in some important respects that it would be useful to make explicit. In the common parlance, 'justification' functions as a near-synonym for 'evidence'. One's justification for an opinion or position that one cleaves to is precisely the sort of thing that one can be expected to report on demand. At the very least, it's the sort of thing that one ought to be able, in principle, to bring to consciousness. The technical notion of justification elaborated by Goldman departs from this usage. A cognitive process can be reliable even if it's irretrievably unconscious and incapable of being clearly conceptualized. In effect, one can hold a justified belief but be wholly incapable of articulating reasons for holding it. In fact, an epistemic agent can hold a justified belief even if she is unaware that she holds it. Again, all that is required for a belief to be justified-and hence potentially to count as knowledge-is for it to have been formed by internal, cognitive processes that typically gives rise to error-free representations of some relevant facts.195 There is one additional aspect of the theory that it will be helpful for us to make explicit. It's possible to distinguish two broad kinds of cognitive processes relevant to this discussion. The first sort are reliable (or unreliable) regardless of the particular beliefs (or desires) the agent happens to have. Simple perceptual beliefs are of this sort. Visual illusions affect us 194I confine myself here to Goldman's reliabilism about justification. 195Notice that Goldman's justification is not an all or nothing affair. Compare DeRose [2002]. 132 regardless of our artistic preferences or political beliefs. Indeed, they affect us even if we know that we are being subjected to an illusion and how the illusion operates. Likewise, veridical perception is epistemically reliable in the relevant sense even if we are sometimes prone not to trust our eyes or actively misinterpret what we see. There is however another sort of reliable cognitive process. It too is capable of giving rise to knowledge. This second type of process can result in knowledge only on condition that the beliefs that serve as (some of) its inputs are themselves true. Valid logical arguments are reliable in just this sense. And so are mathematical proofs predicated on the correctness of some antecedently assumed point of departure. The reliability of the conclusions arrived at depends on the structure of the arguments and the truth of the premises with which we start. Goldman [1979] proposes a definition of justified belief that distinguishes these two cases: (3.a) If S's belief in p at t results ('immediately') from a belief-independent process that is unconditionally reliable, then S's belief in p at t is justified. (3.b) If S's belief in p at t results ('immediately') from a belief-dependent process that is (at least) conditionally reliable, and if the beliefs (if any) on which the process operates in producing S's belief in p at t are themselves justified, then S's belief in p at t is justified. (3.c) No other beliefs are justified. To sum up: Belief-independent doxogenetic processes are justified to the extent that they themselves are reliable. Belief-dependent (conditional) representations are reliable so long as at least one of the causal paths leading to their formation is itself reliable, but not otherwise. Nothing else counts as justified.196 A belief in some factual state of affairs p is justified in case it results ('immediately') from a belief-independent process that is unconditionally reliable. Many perceptual processes are unconditionally reliable in this sense; they are not dependent on our beliefs, desires or other propositional attitudes. (Visual illusions are the obvious illustration.) Moreover, visual perception is liable to offer accurate information. Now, by construing the content of fundamental mathematical judgements as conceptually representing the states of the FA (in some to be specified sense) we can take advantage of this same account.197 After all, under one aspect, the FA is a brute physical process; it's no less objective than physical processes 196It has been noted (inter alia by Nozick [1981]) that mathematical knowledge constitutes one of the hard cases for the reliabilist. That's good news however insofar as it means that we don't stack the deck by adopting reliabilism. 197This does not mean however that mathematical concepts are about the FA! They are, evidently, about the extensions of mathematical concepts: the mathematical entities that we experience ourselves as manipulating. It's important to keep track of which of Sellars' stereoscopic images we are working with. 133 taking place at a remove from the body. Perceptual error results from mis-attributions of properties. Similarly, mathematical error derives from a mis-representation of the states of the architecture. We do not thereby solve the problem of error but we do show that the problem of mathematical error is solvable modulo a description of the fundamental representations used at FA and a solution to the problem of perceptual error more generally. Adopting Gödel's account we therefore gain an account of the necessity of mathematical propositions, an account of their applicability, and an indication of how to go about constructing a philosophical theory of mathematical knowledge. These are, I think, nontrivial gains. So even though we are still some distance from achieving our scientific goals, at least some of our philosophical worries are starting to be addressed. Conclusion I have attempted to offer a hypothesis concerning the source of constraints operative on our semantic representations of mathematical content. I began by arguing that current neuroscientific and psychological theories, while helpful, can only be a part of the story. What we ultimately need is an account of the basic representations that underwrite mathematical cognition as well as of how they are recombined in mathematical thought. Further, we need an account of why these representations are special: why they track facts that are deep enough so as not to be contingent and fine enough so as to help us make finer cuts than natural language can. In effect, we need a philosophically responsible, algorithmic-level theory of structure for the mathematics faculty (perhaps of the sort now available for language and for vision). In the second half of the chapter, I suggested that the beginnings of the sort of theory we need can be found in the work of Kurt Gödel. I finished by suggesting that Gödel's work can be interpreted in modern terms if we read Kant's reproductive imagination as (in essence) the functional architecture of the mathematics faculty. I suggested also that a reliabilist account of the justification of mathematical judgements is possible. 134 5 Final Remarks I study Mathematics as a product of the human mind, not as absolute. - Emil Post The nature of mathematical reality has been a thorn in the side of ontological naturalism for some time. Some philosophers have resigned themselves to counting acausal, abstrct objects among legitimate naturalist posits.198 Alan Weir [2005] summarizes the current situation with these words: On the face of it, mathematics is an enormous Trojan Horse sitting firmly in the centre of the citadel of naturalism. Modern natural science is mathematical through and through: it is impossible to do physics, chemistry, molecular biology and so forth without a very thorough and quite extensive knowledge of modern mathematics (indeed this is true to an increasing extent of social sciences such as psychology and economics). Yet, prima facie, mathematics provides a counter-example. . . to ontological naturalism. Among my principal aims in this dissertation has been to disarm the threat to ontological naturalism posed by acausal abstracta. I began by offering arguments for the reality of mathematical entities based on math's usefulness to deductive reasoning in the sciences, as well as its unique role in the construction of creative analogies that push forward scientific discovery. These two aspects of math's indispensability to natural science should not, I think, be ignored. They both require explanation and, in my view, only an ontologically realist conception of mathematics has much hope of offering one. (Some may disagree.) In Chapter 2, I argued that realism about acausal entities is a dead end. It does not help explain our access to mathematical facts and even our best stabs at how knowledge of an acausal domain might be achieved run counter to available empirical evidence. One of the reasons, I think, that many researchers have felt the need to commit to abstract objects is a problematic view of natural language semantics. It has seemed sensible to assume that the truth of such statements as that France is a hexagonal republic requires that there exist a freestanding entity (France) with certain further properties. Things are not quite so straightforward. In Chapter 3, I reviewed arguments showing that traditional extensional semantics is wrongheaded; seemingly fundamental word-world relations draw inexorably on human perceptual and conceptual capacities. The character of the Benacerraf puzzle alters considerably once we commit to an internalist, mentalist conception of meaning. In particular, rather than trying to discover how we glean truths about otherworldly mathematical entities, we are called upon the explain how the concepts that underwrite our mathematical reasoning are constrained. In Chapter 4, I explored the possibility that the epistemic 198Avowedly supernaturalist philosophers, including Jerrold Katz [1990] and Mark Steiner [2005], have been more than happy to highlight the cognitive dissonance engendered by this balancing act. 135 constraints on mathematical concepts derive from the structure of the human cognitive apparatus. On this account, due originally to Gödel's reading of Kant, mathematical content is ultimately grounded in the spatio-temporal structure of our functional architecture. The subtle mathematical ideas manipulated by the professional involve the construction of various complexes, elaborations, and meta-representations of that basic structure. I'd like to end by emphasizing a corollary of the view advanced here. Namely this: If constraints on mathematical judgements derive directly from the structure of our transcendental functional architecture then the structure of our transcendental functional architecture can be recognized in what we have been calling the "mathematical landscape." The foundations of mathematics constitute an important source of data about the nature of the mind. The (non-trivial) challenge facing us is to learn to systematize and interpret this data. It's to be hoped that by studying the foundations of mathematics we may perhaps also learn a little about the very basic cognitive operations that make us what we are. 136 References Albert, M. S., Diamond, A. D., Fitch, R. H., Neville, H. J., Rapp, P. R., and Tallal, P. A. (1999). Cognitive development. In Zigmond, M. J., Bloom, F. E., Landis, S. C., Roberts, J. L., and Squire, L. R., editors, Fundamental Neuroscience. Academic Press. Anderson, M., O'Connor, N., and Hermelin, B. (1999). A specific calculating ability. Intelligence, 26(4):383–403. Aristotle (1941). Basic Works. Random House. Balaguer, M. (1998). Platonism and anti-platonism in mathematics. Oxford University Press. Barnett, R. M., Mühry, H., and Quinn, H. R. (2000). The Charm of Strange Quarks. Springer-Verlag. Barsalou, L. W. (1999). Perceptual symbol systems. Behavioral and Brain Sciences, 22:577– 609. Bell, J. L. (2008/1988). Toposes and Local Set Theories. Dover. Bell, J. L., DeVidi, D., and Solomon, G. (2001). Logical Options: An Introduction to Classical and Alternative Logics. Broadview Press. Benacerraf, P. (1965). What numbers could not be. In Benacerraf, P. and Putnam, H., editors, Philosophy of Mathematics: Selected Readings. Cambridge University Press. Benacerraf, P. (1973). Mathematical truth. In Benacerraf, P. and Putnam, H., editors, Philosophy of Mathematics: Selected Readings. Cambridge University Press. Bendegem, J. P. V. and Kerkhove, B. V. (2004). The unreasonable richness of mathematics. Journal of Cognition and Culture, 4.3:525–549. Berthier, M., Starkstein, S., Lylyk, P., and Leiguardia, R. (1990). Differential recovery of languages in a bilingual patient: a case study using selective amytal test. Brain and Language, 38(449-453). Biederman, I. (1995). Visual object recognition. In Kosslyn, S. M. and Osherson, D. N., editors, Visual Cognition, An Invitation to Cognitive Science, pages 121–166. MIT Press. Bijeljac-Babic, R., Bertoncini, J., and Mehler, J. (1993). How do four-day-old infants categorize multisyllabic utterances? Developmental Psychology, 29(4):711–721. 137 Bishop, A. J. (2002). Mathematical acculturation, cultural conflicts, and transition. In de Abreu, G., J.Bishop, A., and Presmeg, N. C., editors, Transitions between contexts of mathematical practices, pages 193–212. Kluwer Academic Press. Brannon, E. M. (2005). The independence of language and mathematical reasoning. Proceedings of the National Academy of Science (USA), 102(9). Brook, A. (1994). Kant and the Mind. Cambridge University Press. Brook, A. (2004). Kant, cognitive science, and contemporary neo-Kantianism. Journal of Consciousness Studies, 11(10–11):1–25. Brooks, R. A. (1991). Intelligence without representation. Artificial Intelligence, 47:139–159. Brouwer, L. E. J. (1975). L. E. J. Brouwer: Collected Works, volume 1. North-Holland Publishing Co. Brown, J. R. (1999). Philosophy of Mathematics: An Introduction to the World of Proofs and Pictures. Routledge. Buck-Morss, S. (1991). The Dialectics of Seeing: Walter Benjamin and the Arcades Project. MIT Press. Burgess, J. P. and Rosen, G. (1997). A Subject with No Object: Strategies for Nominalistic Interpretations of Mathematics. Oxford University Press. Butterworth, B. (1999). What Counts: How Every Brain is Hardwired for Math. Free Press. Butterworth, B. (2005). Developmental dyscalculia. In Campbell, J. I., editor, Handbook of Mathematical Cognition, pages 455–467. Psychology Press. Campbell, J. I., editor (2005). Handbook of Mathematical Cognition. Taylor & Francis. Cann, R. (1993). Formal Semantics: An Introduction. Cambridge University Press. Cappelletti, M., Butterworth, B., and Kopelman, M. (2001). Spared numerical abilities in a case of semantic dementia. Neuropsychologia, 39(11):1224–1239. Carey, S. (2001). Cognitive foundations of arithmetic: Evolution and ontogenesis [review of The Number Sense]. Mind and Language, 16(1):37–55. Carey, S. (2004). Bootstrapping & the origin of concepts. American Academy of Arts and Sciences. Carson, E. (1996). Mathematics, metaphysics and intuition in Kant. PhD thesis, Harvard University. 138 Carson, E. (1999). Kant on the method of mathematics. Journal of the History of Philosophy, 37(4):629–652. Carson, E. (2004). Metaphysics, mathematics and the distinction between the sensible and the intelligible in Kant's Inaugural Dissertation. Journal of the History of Philosophy, 42(2):165–194. Changeux, J.-P. and Connes, A. (1995). Conversations on Mind, Matter, and Mathematics. Princeton University Press. Chomsky, N. (1965). Aspects of the Theory of Syntax. MIT Press. Chomsky, N. (1986). Knowledge of Language: Its Nature, Origin and Use. Convergence. Chomsky, N. (2000). New Horizons in the Study of Language and Mind. Cambridge University Press. Churchland, P. S. (1998). Brainshy: Nonneural theories of conscious experience. In Hameroff, S., Kaszniak, A., and Laukes, J., editors, Toward a Science of Consciousness II: The second Tucson discussions and debates, pages 109–126. MIT Press. Churchland, P. S., Ramachandran, V., and Sejnowski, T. J. (1994). A critique of pure vision. In Koch, C. and Davis, J. L., editors, Large-Scale Neuronal Theories of the Brain. MIT Press. Churchland, P. S. and Sejnowski, T. J. (1992). The Computational Brain. MIT Press. Cipolotti, L., Butterworth, B., and Denes, G. (1991). A specific deficit for numbers in a case of dense acalculia. Brain, 114:2619–2637. Colyvan, M. (2001). The Indispensability of Mathematics. Oxford University Press. Cook, V. J. and Newson, M. (2007). Chomsky's Universal Grammar. Blackwell Publishers, 3rd. edition. Corry, L. (1998). The influence of David Hilbert and Herman Minkowski on Einsten's views over the interrelation between physics and mathematics. Endeavour, 22(3):95–7. Culicover, P. W. and Jackendoff, R. (2005). Simpler Syntax. Oxford University Press. Cytowic, R. E. (2003). The man who tasted shapes. MIT Press. Das, A. and Ferbel, T. (2003). Introduction to Nuclear and Particle Physics. World Scientific, 2nd edition. 139 Davidson, D. (1967). Truth and meaning. In Martinich, A. P., editor, The Philosophy of Language, chapter 6, pages 79–90. Oxford University Press. Davis, P. J. and Hersh, R. (1998). The Mathematical Experience. Mariner Books. Dawson, J. W. (1997). Logical Dilemmas: The Life and Work of Kurt Gödel. A K Peters. Dawson, M. (1999). Understanding Cognitive Science. Oxford University Press. Dehaene, S. (1997). The Number Sense: How the Mind Creates Mathematics. Oxford University Press. Dehaene, S. (2003). The neural basis of the Weber-Fechner law: a logarithmic mental number line. Trends in Cognitive Sciences, 7(4). Dehaene, S., Piazza, M., Pinel, P., and Cohen, L. (2003). Three parietal circuits for number processing. Cognitive Neuropsychology, 20:487–506. DeLong, H. (2004). A Profile of Mathematical Logic. Dover. Dennett, D. C. (1987). The Intentional Stance. MIT Press. Dennett, D. C. (1991). Consciousness Explained. Back Bay Books. Dennett, D. C. (1998). True believers. In The Intentional Stance. MIT Press. DeRose, K. (2002). Assertion, knowledge, and context. Philosophical Review. Detlefsen, M. (2005). Formalism. In Shapiro, S., editor, Oxford Hanbook of the Philosophy of Mathematics and Logic. Oxford University Press. Donlan, C., Cowan, R., Newton, E. J., and Lloyd, D. (2007). The role of language in mathematical development: Evidence from children with specific language impairments. Cognition, 103:23–33. Duhem, P. (1906). The Aim and Structure of Physical Theory. Princeton University Press, 1954 edition. Duhem, P. (1915). La Science allemande. A. Hermann et Fils. Dummett, M. (1994). What is mathematics about? In George, A., editor, Mathematics and Mind. Oxford University Press. Einstein, A. (1961). Relativity: The Special and the General Theory. Three Rivers Press. Enderton, H. B. (1977). Elements of Set Theory. Academic Press. 140 Euclid (1956). The Thirteen Books of Euclid's Elements. Dover, 1956 edition. Eves, H. (1958/1997). Foundations and Fundamental Concepts of Mathematics. Dover, 3rd. edition. Falkenstein, L. (1990). Was Kant a nativist? Journal of the History of Ideas, 51(4):573–597. Falkenstein, L. (1995). Kant's Intuitionism: A Commentary on the Transcendental Aesthetic. University of Toronto Press. Fauconnier, G. (1994). Mental Spaces. Cambridge University Press. Field, H. (1989). Realism, Mathematics and Modality. Blackwell. Fodor, J. (1975). The Language of Thought. Harvard University Press. Fodor, J. (1987). Psychosemantics: The Problem of Meaning in the Philosophy of Mind. MIT Press. Franks, N. P. and Lieb, W. R. (1998). The molecular basis of general anesthesia: Current ideas. In Hameroff, S., Kaszniak, A., and Laukes, J., editors, Toward a Science of Consciousness II: The second Tucson discussions and debates, pages 444–455. MIT Press. Frege, G. (1953). The Foundations of Arithmetic. Blackwell. French, S. (2000). The reasonable effectiveness of mathematics: partial structures and the application of group theory to physics. Synthese, 125:103–120. Frith, U. and Happé, F. (1999). Theory of mind and self-consciousness: What is it like to be autistic? Mind and Language, 14(1):1–22. Gallistel, C. R. and Gelman, R. (2000). Non-verbal numerical cognition: from reals to integers. Trends in Cognitive Sciences, 4(2). Gallistel, C. R., Gelman, R., and Cordes, S. (2005). The cultural and evolutionary history of the real numbers. In Culture and evolution, Fryssen Foundation. MIT Press. Gelman, R. and Butterworth, B. (2005). Number and language: how are they related? Trends in Cognitive Sciences, 9(1). Gelman, R. and Gallistel, C. R. (1978). The Child's Understanding of Number. Harvard University Press. George, A. and Velleman, D. J. (2002). Philosophies of Mathematics. Blackwell. Gettier, E. L. (1963). Is justified true belief knowledge? Analysis, 23:121–123. 141 Giaquinto, M. (2001). What cognitive systems underlie arithmetical abilities? Mind and Language, 16(1):56–68. Gillies, D. (1998). The Duhem thesis and the Quine thesis. In Curd, M. and Cover, J. A., editors, Philosophy of Science. Norton. Gleitman, L. and Fisher, C. (2005). Universal aspects of word learning. In McGilvray, J., editor, Chomsky. Cambridge University Press. Gödel, K. (1947). What is Cantor's continuum problem? In Feferman, S., Dawson, J. W., Kleene, S., Moore, G., Solovay, R., and van Heijenoort, J., editors, Kurt Gödel: Collected Works, volume II, pages 176–187. Oxford University Press. Gödel, K. (1949). Some observations about the relationship between theory of relativity and Kantian philosophy. In Feferman, S., Dawson, J. W., Goldfarb, W., Parsons, C., and Solovay, R. M., editors, Kurt Gödel: Collected Works, volume III, pages 230–246. Oxford University Press. Gödel, K. (1961). The modern development of the foundations of mathematics in the light of philosophy. In Feferman, S., Dawson, J. W., Goldfarb, W., Parsons, C., and Solovay, R. M., editors, Kurt Gödel: Collected Works, volume III, pages 375–387. Oxford University Press. Goldman, A. I. (1967). A causal theory of knowing. The Journal of Philosophy, 64(12):357– 372. Goldman, A. I. (1979). What is justified belief? In Pappas, G. S., editor, Justification and Knowledge, pages 1–23. Reidel Publishing Company. Goldman, A. I. (1986). Epistemology and Cognition. Harvard University Press. Goodale, M. A. (1995). The cortical organization of visual and visumotor control. In Osherson, D. N., editor, An Invitation to Cognitive Science: Visual Cognition. MIT Press, 2nd edition. Gordon, P. (2004). Numerical cognition without words: evidence from Amazonia. Science. Gurney, K. (1997). An Introduction to Neural Networks. Routledge. Haack, S. (1978). Philosophy of Logics. Cambridge University Press. Hameroff, S. R. (1998). "More Neural Than Thou". In Hameroff, S., Kaszniak, A., and Laukes, J., editors, Toward a Science of Consciousness II: The second Tucson discussions and debates, pages 197–213. MIT Press. 142 Hanson, N. R. (1963). The Concept of the Positron. Cambridge University Press. Hardy, G. H. (1940). A Mathematician's Apology. University of Alberta Mathematical Sciences Society. Hauser, M. D., Chomsky, N., and Fitch, W. T. (2002). The faculty of language: what is it, who has it, and how did it evolve? Science, 298. Hauser, M. D. and Spelke, E. S. (2004). Evolutionary and developmental foundations of human knowledge. In Gazzaniga, M., editor, The Cognitive Neurosciences, III. MIT Press. Heim, I. and Kratzer, A. (1998). Semantics in Generative Grammar. Blackwell Publishers. Hellman, G. (1989). Mathematics without Numbers: Towards a Modal-Structural Interpretation. Clarendon Press. Hellman, G. (2001). Three varieties of mathematical structuralism. Philosophia Mathematica, 9(3):184–211. Hellman, G. (2003). Does category theory provide a framework for mathematical structuralism? Philosophia Mathematica, 11:129–157. Hempel, C. G. (1998/1962). Two basic types of scientific explanation. In Curd, M. and Cover, J. A., editors, Philosophy of Science. Norton. Hermelin, B. (2001). Bright Splinters of the Mind. Jessica Kingsley Publishers. Hermelin, B. and O'Connor, N. (1983). The idiot-savant: flawed genius or clever Hans. Psychological Medicine, 13:479–481. Hermelin, B. and O'Connor, N. (1990). Factors and primes: a specific numerical ability. Psychological Medicine, 20:163–169. Heyting, A. (1956). Intuitionism: An Introduction. North-Holland Publishing Co. Hinzen, W. (2006). Mind Design and Minimalist Syntax. Oxford University Press. Hoffman, S. (1999). Mathematics as make-believe: a constructive empiricist account. PhD thesis, University of Alberta. Horwich, P. (1997). Implicit definition, analytic truth, and apriori knowledge. Nous, 31(4):423–440. Houlgate, S. (2006). The opening of Hegel's logic: from being to infinity. Purdue University Press, 2006. 143 Hume, D. (1993/1748). An Enquiry Concerning Human Understanding. Hackett. Ingram, J. C. L. (2007). Neurolinguistics: An introduction to spoken language processing and its disorders. Cambridge Textbooks in Linguistics. Cambridge University Press. Jackendoff, R. (1983). Semantics and Cognition. MIT Press. Jackendoff, R. (1987). Consciousness and the Computational Mind. Bradford MIT Press. Jackendoff, R. (1992a). Languages of the mind. In Languages of the Mind. MIT Press. Jackendoff, R. (1992b). What is a concept, that a person may grasp it? In Languages of the Mind. MIT Press. Jackendoff, R. (2002). Foundations of Language: Brain, Meaning, Grammar, Evolution. Oxford University Press. Jackendoff, R. (2003). Précis of the Foundations of Language. Behavioral and Brain Sciences, 26(6). Jackendoff, R. (2007). A parallel architecture perspective on language processing. Brain Research, pages 2–22. Jensen, A. R. (1979). Reaction time, movement time, and intelligence. Intelligence, 3:121– 126. Jerzykiewicz, L. and Scott, S. (2003). Psychologism and conceptual semantics: Review of Foundations of Language. Behavioral and Brain Sciences, 26(6):682–683. Kadosh, R. C., Kadosh, K. C., Schuhmann, T., Kaas, A., Goebel, R., Henik, A., and Sack, A. T. (2007). Virtual dyscalculia induced by parietal-lobe tms impairs automatic magnitude processing. Current Biology, 17:1–5. Kager, R. (1999). Optimality Theory. Cambridge University Press. Kant, I. (1996/1781). Critique of Pure Reason. Hackett. Kant, I. (1997/1783). Prolegomena to Any Future Metaphysics. Cambridge University Press. Katz, J. J. (1990). The Metaphysics of Meaning. MIT Press. Katz, J. J. (1998). Realistic Rationalism. MIT Press. Kawai, N. and Matsuzawa, T. (2000). Numerical memory span in a chimpanzee. Nature, 403:39–40. 144 Kitcher, P. (1983). The Nature of Mathematical Knowledge. Oxford University Press. Kitcher, P. (1990). Kant's Transcendental Psychology. Oxford University Press. Kline, M. (1972). Mathematical Thought from Ancient to Modern Times. Oxford University Press. Kline, M. (1980). Mathematics: The loss of certainty. Oxford University Press. Koch, C. (2004). The Quest for Consciousness. Roberts and Company. Kuhn, T. S. (1970). The Structure of Scientific Revolutions. University of Chicago Press. Kusch, M. (1995). Psychologism: a case study in the sociology of philosophical knowledge. Routledge. Landau, B., Gleitman, H., and Spelke, E. (1981). Spatial knowledge and geometric representation in a child blind from birth. Science, 213(4513):1275–1278. Landau, B., Spelke, E., and Gleitman, H. (1984). Spatial knowledge in a young blind child. Cognition, 16:225–260. Landerl, K., Bevana, A., and Butterworth, B. (2004). Developmental dyscalculia and basic numerical capacities: a study of 8-9-year-old students. Cognition, 93. Larson, R. and Segal, G. (1995). Knowledge of Meaning: An Introduction to Semantic Theory. MIT Press. Laudan, L. (1990). Demystifying underdetermination. In Savage, W., editor, Minnesota Studies in the Philosophy of Science. University of Minnesota Press. Laurence, S. and Margolis, E. (2005). Number and natural language. In Carruthers, P., Laurence, S., and Stich, S., editors, The Innate Mind: Structure and Content, pages 216–238. Lecours, A. R. and Joanette, Y. (1980). Linguistic and other psychological aspects of paroxysmal aphasia. Brain and Language, 10:1–23. Lee, S. A. and Spelke, E. S. (2008). Children's use of geometry for reorientation. Developmental Science,, 11(5):743–749. Liebeck, M. W. (2008). The insolubiliy of the quintic. In Gowers, T., editor, The Princeton Companion to Mathematics, pages 708–710. Princeton University Press. Mac Lane, S. (1986). Mathematics Form and Function. Springer-Verlag. 145 Mac Lane, S. (1997). Despite physics, proof is essential in mathematics. Synthese, 111:147– 154. Maddy, P. (1990). Realism in Mathematics. Oxford University Press. Maddy, P. (1997). Naturalism in Mathematics. Oxford University Press. Maddy, P. (2007). Second Philosophy: A Naturalistic Method. Oxford University Press. Margolis, E. and Laurence, S. (1999). Concepts: Core Readings. MIT Press. Marr, D. (1982). Vison. Freeman. McGilvray, J. (1998). Meanings are syntactically individuated and found in the head. Mind and Language, 13(2):225–280. McGilvray, J. (2005). The Cambridge Companion to Chomsky. Cambridge University Press. McGinn, C. (2000). Logical Properties. Oxford University Press. Meck, W. H. and Church, R. M. (1983). A mode control model of counting and timing processes. Journal of Experimental Psychology: Animal Behavior Processes, 9(320-334). Melnyk, A. (2003). A Physicalist Manifesto: Thoroughly Modern Materialism. Cambridge University Press. Miller, K. F., Kelly, M., and Zhou, X. (2005). Learning mathematics in China and the United States: Cross-cultural insights into the nature and course of preschool mathematical development. In Campbell, J. I., editor, Handbook of Mathematical Cognition, pages 163–178. Psychology Press. Montague, R. (1974a). English as a formal language. In Thomason, R. H., editor, Formal Philosophy: Selected Papers of Richard Montague, pages 188–221. Yale University Press. Montague, R. (1974b). Formal Philosophy: Selected Papers of Richard Montague. Yale University Press. Montague, R. (1974c). Universal grammar. In Thomason, R. H., editor, Formal Philosophy: Selected Papers of Richard Montague, pages 222–246. Yale University Press. Nagel, E. and Newman, J. R. (2001). Gödel's Proof. New York University Press. Nozick, R. (1981). Philosophical Explanations. Belknap Press. O'Reilly, R. C. and Munakata, Y. (2000). Computational Explorations in Cognitive Neuroscience: Understanding the Mind by Simulating the Brain. MIT Press. 146 Ouhalla, J. (1994). Introducing Transformational Grammar: From Principles and Parameters to Minimalism. Arnold Press, 2nd edition. Papineau, D. (2001). The rise of physicalism. In Gillett, C. and Loewer, B., editors, Physicalism and Its Discontents, pages 3–36. Cambridge University Press. Parshall, K. H. (2008). The development of abstract algebra. In Gowers, T., editor, The Princeton Companion to Mathematics, pages 95–106. Princeton University Press. Parsons, C. (1975). Quine on the philosophy of mathematics. In Mathematics in Philosophy. Cornell University Press. Parsons, C. (1983). Mathematics in Philosophy. Cornell University Press. Pascalis, O., de Schonen, S., Morton, J., Deruelle, C., and Fabre-Grenet, M. (1995). Mother's face recognition by neonates: a replication and an extension. Infant behavior and development, 18(1):79–85. Penrose, R. (1989). The Emperor's New Mind: Concerning Computers, Minds, and the Laws of Physics. Oxford University Press. Petitto, L.-A. (2005). How the brain begets language. In McGilvray, J., editor, The Cambridge Companion to Chomsky. Cambridge University Press. Pietroski, P. M. (2003a). The character of natural language semantics. In Barber, A., editor, Epistemology of Language. Oxford University Press. Pietroski, P. M. (2003b). Meaning before truth. Pietroski, P. M. and Crain, S. (2002). Why language acquisition is a snap. Linguistic Review, 19:163–83. Pietroski, P. M. and Crain, S. (2005). Innate ideas. In McGilvray, J., editor, The Cambridge Companion to Chomsky. Cambridge University Press. Pinker, S. (1989). Learnability and Cognition: The Acquisition of Argument Structure. MIT Press. Popper, K. R. (1963). Conjectures and Refutations: The growth of scientific knowledge. Routledge, 1996 edition. Posy, C. (2005). Intuitionism and philosophy. In Shapiro, S., editor, Oxford Hanbook of the Philosophy of Mathematics and Logic, pages 318–355. Oxford University Press. Pulvermüller, F. (2002). The Neuroscience of Language: On Brain Circuits of Words and Serial Order. Cambridge University Press. 147 Putnam, H. (1967). Mathematics without foundations. In Benacerraf, P. and Putnam, H., editors, Philosophy of Mathematics: Selected Readings, pages 295–311. Cambridge University Press. Putnam, H. (2004). Ethics without ontology. Harvard University Press. Putnam, H. (2006). Indispensability arguments in the philosophy of mathematics. The 40th Chapel Hill Colloquium in Philosophy. Pyenson, L. (1977). Hermann Minkowski and Einstein's Special Theory of Relativity: With an appendix of Minkowski's Funktiontheorie manuscript. Archive for History of Exact Sciences, 17(1):71–95. Pylyshyn, Z. W. (1984). Computation and Cognition. MIT Press. Pylyshyn, Z. W. (2001). Visual indexes, preconceptual objects, and situated vision. Cognition, 80:127–158. Quine, W. V. O. (1953). Two dogmas of empiricism. In From a Logical Point of View, pages 20–46. Harvard University Press. Ravizzaa, S. M., Andersonb, J. R., and Carter, C. S. (2008). Errors of mathematical processing: The relationship of accuracy to neural regions associated with retrieval or representation of the problem state. Brain Research, (1238):118–126. Regier, T. (1996). The Human Semantic Potential: Spatial Language and Constrained Connectionism. MIT Press. Resnik, M. D. (1997). Mathematics as a Science of Patterns. Oxford University Press. Riordan, M. (1987). The Hunting of the Quark. Simon & Schuster. Rosen, G. (2001). Nominalism, naturalism, epistemic relativism. Philosophical Perspectives, 15. Ryle, G. (1949). The Concept of Mind. University of Chicago Press, 1984 edition. Sakezles, P. (2009). The Aristotelian origins of Stoic determinism. Proceedings of the Boston Area Colloquium in Ancient Philosophy, (24). Scott, S. (2003). Non-referring concepts. PhD thesis, Carleton University. Sellars, W. (1962). Philosophy and the scientific image of man. In Frontiers of Science and Philosophy, pages 35–78. University of Pittsburgh Press. 148 Shapiro, S. (1997). Philosophy of Mathematics: Structure and Ontology. Oxford University Press. Shapiro, S. (2000). Thinking about Mathematics: The Philosophy of Mathematics. Oxford University Press. Shelton, P. A., Bowers, D., Duara, R., and Heilman, K. M. (1994). Apperceptive visual agnosia: A case study. Brain and Cognition, 25:1–23. Skyrms, B. (1967). The explication of "X knows that p". The Journal of Philosophy, 64(12):373–389. Smith, N. (1999). Chomsky: Ideas and Ideals. Cambridge University Press. Solomon, M. K. (2009). On Kurt Gödel's philosophy of mathematics. Technical report, Department of Computer Science and Engineering, Florida Atlantic University. Spelke, E. S. (2002). What makes us smart? Core knowledge and natural language. In Gentner, D. and Goldin-Meadow, S., editors, Language in mind: Advances in the study of language and thought. MIT Press. Spelke, E. S. and Tsivkin, S. (2001). Initial knowledge and conceptual change: space and number. Spurrett, D. J. (1999). The Completeness of Physics. PhD thesis, University of Natal. Stainton, R. J. (2006a). Meaning and reference some Chomskian themes. In Lepore, E. and Smith, B., editors, Handbook of Philosophy of Language. Oxford University Press. Stainton, R. J. (2006b). Words and Thoughts: Subsentences, Ellipsis, and the Philosophy of Language. Oxford University Press. Stanley, J. (2001). Hermeneutic fictionalism. Midwest Studies in Philosophy, XXV. Steiner, M. (1998). The Applicability of Mathematics as a Philosophical Problem. Harvard University Press. Steiner, M. (2005). Mathematics-application and applicability. In Shapiro, S., editor, Oxford Handbook of Philosophy of Mathematics and Logic, pages 625–650. Oxford University Press. Tager-Flusberg, H., Joseph, R., and Folstein, S. (2001). Current directions in research on autism. Mental Retardation and Developmental Disabilities Research Reviews, 7:21–29. Talmy, L. (2001). Toward a Cognitive Semantics: Volume I: Concept Structuring Systems. MIT Press. 149 Tarski, A. (2001). The semantic conception of truth and the foundations of semantics. In Lynch, M. P., editor, The Nature of Truth, pages 331–363. MIT. Thomason, R. H. (1974). Introduction. In Formal Philosophy: Selected Papers of Richard Montague. Yale University Press. Thomason, R. H. (1995). Some limitations to the psychological orientation in semantic theory. Unpublished Draft. Treisman, A. and Gelade, G. (1980). A feature-integration theory of attention. Cognitive Psychology, 12:97–136. Trick, L. M. and Pylyshyn, Z. W. (1993). What enumeration studies can show us about spatial attention: evidence for limited capacity preattentive processing. Journal of Experimental Psychology: Human Perception and Performance, 19(2):331–351. Turing, A. M. (1950). Computing machinery and intelligence. Mind, 59:433–460. van Fraassen, B. (1998). Arguments concerning scientific realism. In Cover, J. A. and Curd, M., editors, Philosophy of Science. W.W. Norton & Co. Varley, R. A., Klessinger, N. J. C., Romanowski, C. A. J., and Siegal, M. (2005). Agrammatic but numerate. Proceedings of the National Academy of Science (USA), (pnas.0407470102). Wang, H. (1987). Reflections on Kurt Gödel. MIT Press. Weir, A. (2005). Naturalism reconsidered. In Shapiro, S., editor, Oxford Hanbook of the Philosophy of Mathematics and Logic, pages 460–482. Oxford University Press. Weyl, H. (2009/1927). Time relations in the cosmos, proper time, lived time, and metaphysical time. In Mind and Nature: selected writings on philosophy, mathematics, and physics. Princeton University Press. Weyl, H. (2009/1934). Mind and nature. In Mind and Nature: selected writings on philosophy, mathematics, and physics. Princeton University Press. Wigner, E. (1960). The unreasonable effectiveness of mathematics in the natural sciences. Communications in Pure and Applied Mathematics, 13(1). Williamson, T. (2004). Must do better. In Greenough, P. and Lynch, M., editors, St. Andrews Conference on Realism and Truth. Oxford University Press. Wynn, K. (1992). Evidence against empiricist accounts of the origins of numerical knowledge. Mind and Language, 7(4):315–332. 150 Wynn, K. (1998). Psychological foundations of number: numerical competence in human infants. Trends in Cognitive Sciences, 2(8). Xu, F. and Spelke, E. S. (2000). Large number discrimination in 6-month-old infants. Cognition, 74:B1–11. Yablo, S. (2001). Go figure: A path through fictionalism. Midwest Studies in Philosophy, XXV. Yamada, J. (1990). Laura: a case for the modularity of language. MIT Press. Yourgrau, P. (2005). A world without time: the forgotten legacy of Gödel and Einstein. Basic Books. 151 Curriculum Vitae Name: Luke V. Jerzykiewicz Post-secondary University of Western Ontario Education London, Ontario, Canada and Degrees: Ph.D. Philosophy 2005-2009 Carleton University Ottawa, Ontario, Canada Doctoral Studies in Cognitive Science 1999-2005 University of Warick Coventry, United Kingdom M.A. Philosophy and Literature 1997-1998 McGill University Montréal, Québec, Canada B.A. (hon.) Philosophy 1993-1995 University of King's College Halifax, Nova Scotia, Canada Foundation Year Programme 1992 Honours University of Western Ontario and Awards: Student Council Teaching Honour Roll 2005-2006, 2003-2004 Ontario Graduate Scholarship 2003-2005 Social Science and Humanities Research Council (SSHRC) Doctoral Fellowship 2001-2003 152 Teaching Visiting Assistant Professor Experience: Wellesley College Wellesley, Massachusetts, USA 2008-2009 Visiting Assistant Professor Clark University Worcester, Massachusetts, USA 2007-2008 Visiting Lecturer Bridgewater State College Bridgewater, Massachusetts, USA 2006-2007 Lecturer University of Western Ontario London, Ontario, Canada 2003-2006 Sessional Lecturer Carleton University Ottawa, Ontario, Canada 2003 Publications: Jerzykiewicz, L. and Scott, S. (2003). Psychologism and Conceptual Semantics, Behavioral and Brain Sciences, 26(6), 682-683. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
I Bevissthetens Logiske Struktur Michael Starks FRA BESLUTNINGS FORSKNING Disposisjon* Følelser Minne Oppfatning Ønske Pi** IA*** Handling / Ord Subliminale effekter nei Ja/Nei ja ja nei nei nei Ja/Nei Assosiativ/ Regelbasert Rb A/RB A A A/RB Rb Rb Rb Kontekstavhengig / Abstrakt A C/A C C C/A A C/A C/A Seriell/parallell S S / P P P S / P S S S Heuristisk/ Analytiske A H/A H H H/A A A A Trenger å jobbe hukommelse ja nei nei nei nei ja ja ja Generell intelligens avhengig ja nei nei nei Ja/Nei ja ja ja Kognitiv lasting produserer hemning ja Ja/Nei nei nei ja ja ja ja Stimulering Oker eller Avtar A O/A O O A A A A Reality Press Las Vegas II Copyright © Michael Starks (2020) ISBN: 978-1-951440-44-2 Første utgave 2020 Alle rettigheter reservert. Ingen del av denne publikasjonen kan reproduseres, distribueres eller overføres uten uttrykkelig samtykke fra forfatteren. Trykt og bundet i USA. III " Men jeg fikk ikke mitt bilde av verden ved å tilfredsstille meg selv av sin korrekthet: heller ikke jeg har det fordi jeg er fornøyd med sin korrekthet. Nei: det er den arvede bakgrunnen som jeg skiller mellom sant og usant." Wittgenstein OC 94 "Nå hvis det ikke er årsakssammenhenger som vi er opptatt av, så ligger aktivitetene i sinnet åpent foran oss." Wittgenstein "Den blå boken" p6 (1933) "Tull, tull, fordi du gjør antagelser i stedet for bare å beskrive. Hvis hodet ditt hjemsøkes av forklaringer her, forsømmer du å minne deg selv om de viktigste fakta." Wittgenstein Z 220 "Filosofi bare setter alt foran oss og verken forklarer eller utlede noe ... Man kan gi navnet "filosofi" til hva som er mulig før alle nye oppdagelser og oppfinnelser." Wittgenstein PI 126 "Det vi leverer er virkelig bemerkninger om menneskets naturhistorie, ikke kuriositeter; Men, men heller observasjoner om fakta som ingen har tvilt på og som bare har gått ubemerket fordi de alltid er foran våre øyne." Wittgenstein RFM Jeg p142 "Målet med filosofi er å oppføre en vegg på det punktet hvor språket stopper uansett." Wittgenstein filosofiske anledninger p187 "Språkgrensen er vist ved at det er umulig å beskrive et faktum som tilsvarer (er oversettelsen av) en setning uten bare å gjenta setningen (dette har å gjøre med Kantian-løsningen til filosofiens problem)." Wittgenstein CV p10 (1931) "Den største faren her er å ønske å observere seg selv." 1990: 100 000 000 000 000 000 "Kan en maskinprosess føre til en tanke process? Svaret er: ja. Faktisk kan bare en maskinprosess forårsake en tankeprosess, og "beregning" navngir ikke en maskinprosess; den navngir en prosess som kan vaere, og vanligvis er implementert på en maskin." Searle PNC p73 "... karakteriseringen av en prosess som beregningsmessig er en karakterisering av et fysisk system fra utsiden; og identifisering av prosessen som beregningsmessig ikke identifiserer en egen funksjon i fysikken, er det i hovedsak en observatør relativ karakterisering." Searle PNC p95 "Det kinesiske romargumentet viste at semantikk ikke er iboende til syntaks. Jeg gjør nå det separate og forskjellige punktet at syntaks ikke er iboende for fysikk." Searle PNC IV p94 "Forsøket på å eliminere den homunculus feilslutning gjennom rekursiv nedbrytning mislykkes, fordi den eneste måten å få syntaksen iboende til fysikken er å sette en homunculus i fysikken." Searle PNC p97 "Men du kan ikke forklare et fysisk system som en skrivemaskin eller en hjerne ved å identifisere et mønster som den deler med sin beregningssimulering, fordi eksistensen av mønsteret ikke forklarer hvordan systemet faktisk fungerer som et fysisk system. ... I sum er det faktum at attribusjonen av syntaks ikke identifiserer ytterligere årsakskrefter dødelig for påstanden om at programmer gir årsaksforklaringer på kognisjon ... Det er bare en fysisk mekanisme, hjernen, med sine ulike virkelige fysiske og fysiske / mentale årsaksnivåer av beskrivelse." Searle PNC p101-103 "Kort sagt, følelsen av "informasjonsbehandling" som brukes i kognitiv vitenskap er på altfor høyt nivå av abstraksjon for å fange den konkrete biologiske virkeligheten av iboende tilvilje ... Vi er blindet for denne forskjellen av det faktum at den samme setningen "Jeg ser en bil som kommer mot meg," kan brukes til å registrere både synsvilje og produksjonen av beregningsmodellen av visjon ... i den forstand av "informasjon" som brukes i kognitiv vitenskap, er det rett og slett falskt å si at hjernen er en informasjonsbehandlingsenhet." Searle PNC p104-105 "Kan det vaere grunner til handling som er bindende på en rasjonell agent bare i kraft av arten av det faktum rapportert i fornuftuttalelsen, og uavhengig av agentens ønsker, verdier, holdninger og Evalueringer? ... Det virkelige paradokset i den tradisjonelle diskusjonen er at den prøver å utgjøre Humes giljotin, det stive faktaverdiskillet, i et ordforråd, hvor bruken allerede forutsetter utforatingen av skillet.» Searle PNC p165-171 "... alle statusfunksjoner og dermed all institusjonell virkelighet, med unntak av språk, er opprettet av talehandlinger som har den logiske formen for erklaeringer ... formene for den aktuelle statusfunksjonen er nesten alltid saker av deonetiske krefter ... å anerkjenne noe som en rett, plikt, forpliktelse, krav og så videre er å anerkjenne en grunn til handling ... disse deonetiske strukturer gjør mulige ønske-uavhengige grunner til handling ... Det generelle punktet er veldig klart: opprettelsen av det generelle feltet av ønskebaserte grunner til handling forutsetter aksept av et system av ønskeuavhengige handlingsgrunner. Searle PNC p34-49 "Noen av de viktigste logiske trekk ved intensjonalitet er utenfor rekkevidden av fenomenologi fordi de ikke har noen umiddelbar fenomenologisk virkelighet ... Fordi V skapelsen av meningsfullhet ut av meningsløshet ikke er bevisst opplevd ... det eksisterer ikke ... Dette er... den fenomenologiske illusjonen." Searle PNC p115-117 "Bevissthet er årsaksmessig reducible til hjernen prosesser ... og bevissthet har ingen kausal krefter av seg selv i tillegg til årsakskraften til den underliggende nevrobiologi ... Men årsaksrødusibilitet fører ikke til ontologisk redusibilitet... bevissthet eksisterer bare som erfarne ... og derfor kan det ikke reduseres til noe som har en tredje person ontologi, noe som eksisterer uavhengig av erfaringer." Searle PNC 155-6 "... den grunnleggende tilsiktet forholdet mellom sinnet og verden har å gjøre med betingelser for tilfredshet. Og et forslag er alt som kan stå i et bevisst forhold til verden, og siden de bevisste relasjonene alltid bestemmer betingelsene for tilfredshet, og et forslag er definert som noe tilstrekkelig til å bestemme vilkår for tilfredshet, viser det seg at all intensjonalitet er et spørsmål om forslag. Searle PNC p193 VI Forord "Han som forstår bavian ville gjøre mer mot metafysikk enn Locke" Charles Darwin 1838 Notebook M Denne boken handler om menneskelig oppførsel (som alle bøker av noen om noe), og så om begrensningene av å ha en nylig ape avstamning (8 millioner år eller mye mindre avhengig av synspunkt) og manifestere ord og gjerninger innenfor rammen av vår medfødte psykologi som presenteres i tabellen av intensjonalitet. Som den berømte evolusjonisten Richard Leakey sier, er det avgjørende å huske på ikke at vi utviklet oss fra aper, men at vi på alle viktige måter er aper. Hvis alle fikk en reell forståelse av dette (dvs. av menneskelig økologi og psykologi for å faktisk gi dem litt kontroll over seg selv), kanskje sivilisasjonen ville ha en sjanse. Som ting er imidlertid lederne av samfunnet har ikke mer forståelse av ting enn sine velgere og så kollaps i anarki og diktatur er uunngåelig. For å gi en oversikt over den logiske strukturen av høyere orden menneskelig atferd, det vil si av beskrivende psykologi av høyere orden tanke (sinn, bevissthet, språk, rasjonalitet, personlighet, intensjonlighet), eller følge Wittgenstein, av språkspill, Jeg gir en kritisk undersøkelse av noen av de store funnene til Ludwig Wittgenstein og John Searle, som tar som utgangspunkt Wittgensteins grunnleggende oppdagelse at alle virkelig "filosofiske" (dvs. høyere orden psykologiske) problemer er de samme forvirringer om hvordan du bruker språket i en bestemt sammenheng, og så alle løsninger er de samme ser på hvordan språket kan brukes i sammenheng en slik at dens sannhetsforhold (Vilkår for tilfredshet eller COS) er klare. Det grunnleggende problemet er at man kan si noe, men man kan ikke bety (stat klar COS for) noen vilkårlig ytring og mening er bare mulig i en svaert spesifikk sammenheng. Jeg gir en analyse fra det siste moderne perspektivet til de to tankesystemene, med en ny tabell over intensjonsevne og nye doble systemer nomenklatur. Det er viktig å forstå hvorfor vi oppfører oss som vi gjør, og så prøver jeg å beskrive (ikke forklare som Wittgenstein insisterte) oppførsel. Jeg starter med en kort gjennomgang av den logiske strukturen av rasjonalitet, som gir noen heuristikk for beskrivelsen av språket (sinn, rasjonalitet, personlighet) og gir noen forslag til hvordan dette gjelder utviklingen av sosial atferd. Dette sentrerer rundt de to forfatterne jeg har funnet det viktigste i denne forbindelse, Ludwig Wittgenstein og John Searle, hvis ideer jeg kombinerer og utvider innenfor det doble systemet (to tankesystemer) rammeverk som har vist seg så nyttig i nyere forståelse av atferd og tenkning og resonnement forskning. Som jeg merker, er det etter mitt syn i hovedsak fullstendig overlapping mellom filosofi, VII i streng forstand av de varige spørsmålene som angår den akademiske disiplinen, og den beskrivende psykologien til høyere orden tanke (atferd). Når man har forstått Wittgensteins innsikt om at det bare er spørsmålet om hvordan språkspillet skal spilles, bestemmer man vilkårene for tilfredshet (hva som gjør en uttalelse sann eller fornøyd etc.) og det er slutten på diskusjonen. Siden filosofiske problemer er et resultat av vår medfødte psykologi, eller som Wittgenstein sa det, på grunn av mangel på perspicuity av språket, løper de gjennom menneskelig diskurs og oppførsel, så det er uendelig behov for filosofisk analyse, ikke bare i "menneskelige vitenskaper" av filosofi, sosiologi, antropologi, statsvitenskap, psykologi, historie, litteratur, religion, etc., men i "harde vitenskaper" av fysikk , matematikk og biologi. Det er universelt å blande språkspillspørsmål med de virkelige vitenskapelige om hva de empiriske fakta er. Scientisme er alltid til stede, og mesteren har lagt den foran oss for lenge siden, det vil si Wittgenstein (heretter W) som begynner med Blue and Brown Books tidlig på 1930-tallet. "Filosofer ser hele tiden vitenskapsmetoden foran øynene og er uimotståelig fristet til å stille og svare på spørsmål på den måten vitenskapen gjør. Denne tendensen er den virkelige kilden til metafysikk og fører filosofen inn i fullstendig mørke." (BBB p18) Likevel, en reell forståelse av Wittgensteins arbeid, og dermed hvordan vår psykologi fungerer, er bare begynner å spre seg i det andre tiåret av det 21ste århundre, spesielt på grunn av P.M.S. Hacker (heretter H) og Daniele Moyal-Sharrock (heretter DMS), men også til mange andre, noen av de mer fremtredende som jeg nevner i artiklene. Horwich gir den vakreste oppsummeringen som jeg noensinne har sett om hvor en forståelse av Wittgenstein forlater oss. "Det må ikke vaere noe forsøk på å forklare vår språklige / konseptuelle aktivitet (PI 126) som i Freges reduksjon av aritmetikk til logikk; ingen forsøk på å gi det epistemologiske grunnlag (PI 124) som i betydningen basert beretninger om en priori kunnskap; ingen forsøk på å karakterisere idealiserte former for det (PI 130) som i fornuft logikk; ingen forsøk på å reformere det (PI 124, 132) som i Mackies feilteori eller Dummetts intuisjonisme; ikke noe forsøk på å effektivisere det (PI 133) som i Quines beretning om eksistens; ikke noe forsøk på å gjøre det mer konsekvent (PI 132) som i Tarskis svar på løgnerparadoksene; og ikke noe forsøk på å gjøre det mer komplett (PI 133) som i oppgjøret av spørsmål om personlig identitet for bisarre hypotetiske "teleportering" scenarier." VIII Selv om det er utallige bøker og artikler om Wittgenstein, etter mitt syn bare noen få svaert nylige (DMS, H, Coliva etc.) kommer naer en full forståelse av ham, ingen gjør et seriøst forsøk på å relatere sitt arbeid til en av de andre moderne genier av atferd John Searle (heretter S) og ingen har brukt de kraftige to systemer av tanke rammeverk til filosofiske spørsmål fra synspunktet til evolusjonaer psykologi. Jeg prøver å gjøre dette her. Jeg gir en kritisk undersøkelse av noen av de store funnene til Wittgenstein og Searle om den logiske strukturen av intensjonalitet (sinn, språk, oppførsel), tar som utgangspunkt Wittgensteins grunnleggende oppdagelse at alle virkelig "filosofiske" problemer er de samme forvirringer om hvordan man bruker språket i en bestemt sammenheng, og så alle løsninger er de samme ser på hvordan språket kan brukes i sammenhengen i spørsmålet slik at dens sannhetsforhold (Vilkår for tilfredshet eller COS) er klare. Det grunnleggende problemet er at man kan si noe, men man kan ikke bety (stat klar COS for) noen vilkårlig ytring og mening er bare mulig i en svaert spesifikk sammenheng. Jeg analyserer ulike skrifter av og om dem fra perspektivet til de to tankesystemene, ved hjelp av en ny tabell med intensjonsevne og nye doble systemer nomenklatur. Da jeg leste "On Certainty" for noen år siden karakteriserte jeg det i en gjennomgang som Foundation Stone of Philosophy and Psychology og det mest grunnleggende dokumentet for å forstå atferd, og omtrent samtidig dms skrev artikler som bemerket at det hadde løst årtusener gamle epistemologiske problem om hvordan vi kan vite noe sikkert. Jeg innså at W var den første til å forstå det som nå er karakterisert som de to systemene eller de to tankesystemene, og jeg genererte en dual systems (S1 og S2) terminologi som jeg fant å vaere veldig kraftig i å beskrive atferd. Jeg tok det lille bordet som John Searle (heretter S) hadde brukt, utvidet det sterkt, og fant senere at det integrert perfekt med rammeverket som brukes av ulike nåvaerende arbeidere i tenkning og resonnement forskning. Siden de ble publisert individuelt, har jeg forsøkt å få bokanmeldelser og artikler til å stå ved seg selv, i den grad det er mulig, og dette står for gjentakelse av ulike seksjoner, spesielt tabellen og dens forklaring. Jeg starter med en kort artikkel som presenterer tabell av intensjonsalitet og beskriver kort sin terminologi og bakgrunn. Neste, er langt den lengste artikkelen, som forsøker en undersøkelse av arbeidet til W og S som det gjelder tabellen og så til en forståelse eller beskrivelse (ikke forklaring som W insisterte) av atferd. Det er min strid at tabellen av intensjonalitet (rasjonalitet, sinn, tanke, språk, personlighet etc.) som har fremtredende her beskriver mer eller mindre nøyaktig, eller IX i det minste fungerer som en heuristisk for, hvordan vi tenker og oppfører oss, og så omfatter det ikke bare filosofi og psykologi, men alt annet (historie, litteratur, matematikk, politikk etc.). Merk spesielt at intensjonalitet og rasjonalitet som jeg (sammen med Searle, Wittgenstein og andre) ser det, inkluderer både bevisst deliberativt system 2 og bevisstløs automatisertsystem 1 handlinger eller reflekser. Astute kan lure på hvorfor vi ikke kan se System 1 på jobb, men det er klart mot sin hensikt for et dyr å tenke på eller andre gjette hver handling, og i alle fall er det ingen tid for den langsomme, massivt integrerte System 2 å vaere involvert i den konstante strømmen av splittede andre "beslutninger" vi må gjøre. Som W bemerket, må våre "tanker" (T1 eller "tankene" i System 1) føre direkte til handlinger. Nøkkelen til alt om oss er biologi, og det er glemsomhet til det som fører millioner av smarte utdannede mennesker som Obama, Chomsky, Clinton og paven til å espouse suicidalutopiske idealer som ubønnhørlig fører rett til helvete på jorden. Som W bemerket, er det det som alltid er foran øynene våre som er vanskeligst å se. Vi lever i en verden av bevisst deliberativt språklig system 2, men det er bevisstløs, automatisk refleksivt System 1 som regjerer. Dette er kilden til den universelle blindheten beskrevet av Searle som The Phenomenological Illusion (TPI), Pinker som The Blank Slate og Tooby og Cosmides som Standard Social Science Model. Som jeg merker meg, The Phenomenological Illusion (glemsel til vår automatiserte System 1) er universell og strekker seg ikke bare gjennom filosofi, men gjennom hele livet. Jeg er sikker på at Chomsky, Obama, Zuckerberg og paven ville vaere vantro hvis fortalt at de lider av det samme problemet som Hegel, Husserl og Heidegger, (eller at de skiller seg bare i grad fra narkotikaog sexavhengige i å vaere motivert av stimulering av deres frontale kortices ved levering av dopamin (og over 100 andre kjemikalier) via ventral tegmentum og kjernen accumbens), men det er helt klart sant. Mens fenomenologene bare kastet bort mye folks tid, kaster de bort jorden og deres etterkommers fremtid. De moderne "digitale vrangforestillingene", forvirre språkspillene i System 2 med automatismer av System 1, og kan derfor ikke skille biologiske maskiner (dvs. mennesker) fra andre typer maskiner (dvs. datamaskiner). Den "reduksjonistiske" påstanden er at man kan "forklare" oppførsel på et "lavere" nivå, men det som faktisk skjer er at man ikke forklarer menneskelig oppførsel, men en "stå i" for det. Derav tittelen på Searles klassiske gjennomgang av Dennetts bok ("Consciousness Explained")- "Consciousness Explained Away". I de fleste sammenhenger 'reduksjon' av høyere nivå emergent atferd til hjernens funksjoner, biokjemi, eller fysikk er usammenhengende. Også for "reduksjon" av kjemi eller fysikk, er banen blokkert av X kaos og usikkerhet (og kaosteori har vist seg å vaere både ufullstendig i Godels forstand og ubestemmelig). Alt kan "representeres" av ligninger, men når de "representerer" høyere ordreatferd, er det ikke klart (og kan ikke gjøres klart) hva "resultatene" betyr. Reduksjonistisk metafysikk er en spøk, men de fleste forskere og filosofer mangler riktig sans for humor. Jeg har studert arbeidet til mange forskere og filosofer som anser bevissthet som et "vanskelig problem" (se David Chalmers), menmed Rupert Readog andre, finner jeg deres argumenter overbevisende. Som Wittgenstein bemerket, kan vi se at det har et fotfeste selv i fluer (som har mange av de samme genene og hvis dopaminsystem tillater atferdsmanipulasjoner), og derfra er det bare en lang rekke skritt til oss selv. I et nylig eksempel fra et hav av litteratur Tegmark (se f.eks hans YouTube-video) etter Tononi, trorbevissthet er "bare" "erfaring" av høyere orden "informasjonsbehandling" uten bevissthet om at dette bare er familier av språkspill. Så, de synes å tro at noen "informasjonsbehandling" enhet vil ha det også. Searle har kjent foreslått at en passende arrangert stabel med ølbokser kan gjøre, menhan bemerker også at det kan vaere unikt for våte biologiske ordninger av nevroner. Det er ikke åpenbart at datamaskiner uten sanser eller en kropp kan ha følelser eller bevissthet, med mindre man gjør språket spillet trivielt (og uinteressant). Jeg hadde håpet å sveise mine kommentarer til en enhetlig helhet, men jeg kom til å innse, som Wittgenstein og AI forskere gjorde, at sinnet (omtrent det samme som språk som Wittgenstein viste oss) er en motley av ulike stykker utviklet seg for mange sammenhenger, og det er ingen slik helhet eller teori unntatt inkluderende fitness, det vil si evolusjon av naturlig utvalg. Til slutt, som med mine 90 noen artikler og 9 andre bøker, og i alle mine brev og e-post og samtaler i over 50 år, har jeg alltid brukt "de" eller "dem" i stedet for "hans / henne", "hun / han", eller den idiotiske omvendt sexisme av "hun" eller "henne", som kanskje den eneste i denne delen av galaksen til å gjøre det. Den slaviske bruken av disse universelt anvendte egregious vocables er selvfølgelig naert knyttet til feilene i vår psykologi som genererer akademisk filosofi, demokrati og sammenbruddet av industriell sivilisasjon, og jeg forlater den videre beskrivelsen av disse forbindelsene som en øvelse for leseren. De som er interessert i mine andre skrifter kan se Talking Monkeys 3rd ed (2019), The Logical Structure of Philosophy, Psychology, Mind and Language i Ludwig Wittgenstein og John Searle 3rd ed. (2019), Suicide by Democracy 4th ed (2019) og Suicidal Utopian Delusions i 21st Century 5th ed (2019). XI Jeg er klar over mange ufullkommenheter og begrensninger i mitt arbeid og reviderer det kontinuerlig, men jeg tok opp filosofi for13 år siden på 65, så det er mirakuløst, og en veltalende vitnesbyrd om kraften i System 1 automatismer, at jeg har vaert i stand til å gjøre noe i det hele tatt. Det var 13 år med uopphørlig kamp, og jeg håper leserne finner det av litt bruk. [email protected] 12 Bevissthetens Logiske Struktur "Hvis jeg ønsket å tvile på om dette var min hånd, hvordan kunne jeg unngå å tvile på om ordet "hånd" har noen mening? Så det er noe jeg synes å vite, tross alt." Wittgenstein 'På sikkerhet' p48 "Hva slags fremgang er dette det fascinerende mysteriet har blitt fjernet men ingen dybder har blitt rørt i trøst; ingenting har blitt forklart eller oppdaget eller gjeninntatt. Hvor tam og uinspirerende man kanskje tenker. Men kanskje, som Wittgenstein antyder, bør dydene av klarhet, avmystifisering og sannhet bli funnet tilfredsstillende nok" --Horwich 'Wittgenstein's Metaphilosophy'. La oss først minne oss selv om Wittgensteins (W) grunnleggende oppdagelse – at alle virkelig "filosofiske" problemer (dvs. de som ikke løses av eksperimenter eller datainnsamling) er de samme – forvirringer om hvordan man bruker språk i en bestemt sammenheng, og at alle løsninger er de samme – å se på hvordan språket kan brukes i sammenheng en slik at dets sannhetsforhold (Vilkårene for Satisfaction eller COS) er klare. Det grunnleggende problemet er at man kan si noe, men man kan ikke bety (stat klar COS for) noen vilkårlig ytring og mening er bare mulig i en svaert spesifikk sammenheng. Dermed, ser W i sitt siste mesterverk 'On Certainty' (OC) på perspicuous eksempler på den varierende bruken av ordene 'vet', 'tvil' og 'visse', ofte fra hans 3 typiske perspektiver av forteller, samtalepartner og kommentator, slik at leseren kan bestemme den beste bruken (klareste COS) av setningene i hver sammenheng. Man kan bare beskrive bruken av relaterte setninger, og det er slutten på det – ingen skjulte dybder, ingen metafysisk innsikt. Det er ingen "problemer" av "bevissthet", "vilje", "plass", "tid" etc., men bare behovet for å holde bruken (COS) av disse ordene klare. Det er virkelig trist at de fleste filosofer fortsetter å kaste bort sin tid på de språklige forvirringene som er saeregne for akademisk filosofi i stedet for å vende oppmerksomheten mot de andre atferdsdisiplinene og til fysikk, biologi og matematikk, hvor det er desperat nødvendig. Hva har W virkelig oppnådd? Her er hvordan en ledende Wittgenstein forsker oppsummerte sitt arbeid: "Wittgenstein løste mange av de dype problemene som har dogged vårt emne i århundrer, noen ganger faktisk i mer enn to årtusener, problemer om arten av språklig representasjon, om forholdet mellom tanke og språk, om solipsisme og idealisme, selvkunnskap og kunnskap om andre sinn, og om arten av nødvendig sannhet og matematiske forslag. Han pløyde opp jorden av europeisk filosofi om logikk og språk. Han ga oss en roman og utrolig fruktbart utvalg av innsikt i psykologifilosofi. Han forsøkte å velte århundrer med refleksjon over matematikkens natur og matematisk sannhet. Han 13 undergravde grunnleggende epistemologi. Og han testamenterte oss en visjon om filosofi som et bidrag ikke til menneskelig kunnskap, men til menneskelig forståelse – forståelse av former for vår tanke og av de konseptuelle forvirringene som vi er ansvarlige for å falle inn i.» -Peter Hacker- 'Gordon Bakers sene tolkning av Wittgenstein' Til dette vil jeg legge til at W var den første til å tydelig og omfattende beskrive de to tankesystemene rask automatisk prelinguistic S1 og den langsomme reflekterende språklige disposisjonssssen S2. Han forklarte hvordan atferd bare er mulig med en enorm arvet bakgrunn som er det aksiomatiske grunnlaget for å dømme og ikke kan tvile eller dømmes, så vil (valg), bevissthet, selv, tid og rom er medfødte sanne bare aksiomer. Han bemerket på tusenvis av sider og hundrevis av eksempler på hvordan våre indre mentale erfaringer ikke er beskrives i språket, dette er bare mulig for atferd med et offentlig språk (umuligheten av privat språk). Han spådde nytten av parakonsekvent logikk som bare dukket opp mye senere. Forresten patenterte han helikopterdesign som forventet av tre tiår bruk av bladspissjetfly for å kjøre rotorene, og som hadde frøene til sentrifugalstrømmende gassturbinmotor, designet en hjerterytmemonitor, designet og overvåket byggingen av et modernistisk hus, og skisserte et bevis på Eulers Theorem, senere fullført av andre. Han la ut det psykologiske grunnlaget for matematikk, logikk, ufullstendighet og uendelighet. Horwich gir den vakreste oppsummeringensom jeg noensinne har sett om hvor en forståelse av Wittgenstein forlater oss. "Det må ikke vaere noe forsøk på å forklare vår språklige / konseptuelle aktivitet (PI 126) som i Freges reduksjon av aritmetikk til logikk; ingen forsøk på å gi det epistemologiske grunnlag (PI 124) som i betydningen basert beretninger om en priori kunnskap; ingen forsøk på å karakterisere idealiserte former for det (PI 130) som i fornuft logikk; ikke noe forsøk på å reformere det (PI 124 132) som i Mackies feilteori eller Dummetts intuisjonisme; ingen forsøk på å effektivisere det (PI 133) som i Quines beretning om eksistens; ingen forsøk på å gjøre det mer konsekvent (PI 132) som i Tarskis svar på løgnerparadoksene; og ingen forsøk på å gjøre det mer komplett (PI 133) som i oppgjør av spørsmål om personlig identitet for bisarre hypotetiske 'teleportering' scenarier." Han kan bli sett på som den første evolusjonaere psykologen, siden han hele tiden forklarte nødvendigheten av den medfødte bakgrunnen og demonstrerte hvordan den genererer atferd. Selv om ingen virker klar over det, beskrev han psykologien bak det som senere ble Wason-testen et grunnleggende tiltak som brukes i Evolutionary Psychology (EP) tiår senere. Han bemerket den ubestemte eller underbestemte karakteren av språk og den spilllignende karakteren av sosial interaksjon. Han beskrev og avviste forestillingene om sinnet som maskin og beregningsteorien i sinnet, lenge før praktiske datamaskiner eller de berømte skriftene til Searle. Han oppfant sannhetstabeller for bruk i logikk og filosofi. Han la avgjørende til hvile skepsis og metafysikk. Han viste at, langt fra å vaere udiskutabel, aktivitetene i sinnet ligger åpent foran oss, en laerdom få har laert siden. 14 Når jeg tenker på Wittgenstein, husker jeg ofte kommentaren tilskrevet Cambridge Philosophy professor C.D. Broad (som ikke forsto eller liker ham). "Å ikke tilby filosofistolen til Wittgenstein ville vaere som å ikke tilby fysikkens leder til Einstein!" Jeg ser på ham som Einstein av intuitiv psykologi. Selv om han ble født ti år senere, klekket han også ideer om virkelighetens natur på nesten samme tid og i samme del av verden, og i likhet med Einstein døde han nesten i ww1. Anta nå at Einstein var en suicidal homoseksuell filosof med en vanskelig personlighet som publiserte bare en tidlig versjon av hans ideer som var forvirret og ofte feil, men ble verdensberømt; fullstendig endret hans ideer, men i de neste 30 årene publisert ikke noe mer, og kunnskap om hans nye arbeid, i det meste forvrengt form, spredt sakte fra sporadiske forelesninger og studenter notater; at han døde i 1951 etterlot seg over 20 000 sider med for det meste håndskrevne skribler i tysk, bestående av setninger eller korte avsnitt med, ofte, ingen klart forhold til setninger før eller etter; at disse ble kuttet og limt inn fra andre notatbøker skrevet år tidligere med notater i margene, understreker og krysset ut ord, slik at mange setninger har flere varianter; at hans litteraere ledere kuttet denne ufordøyelige massen i stykker, utelot det de ønsket og sliter med den uhyrlige oppgaven med å fange den riktige betydningen av setninger som formidlet helt nye synspunkter på hvordan universet fungerer, og at de deretter publiserte dette materialet med pinefull treghet (ikke ferdig etter et halvt århundre) med forord som ikke inneholdt noen reell forklaring på hva det handlet om; at han ble like mye beryktet som berømt på grunn av mange uttalelser om at all tidligere fysikk var en feil og til og med tull, og at nesten ingen forsto hans arbeid, til tross for hundrevis av bøker og titusenvis av papirer som diskuterte det; at mange fysikere visste bare hans tidlige arbeid der han hadde gjort en endelig oppsummering av newtonsk fysikk uttalt i en så ekstremt abstrakt og kondensert form at det var vanskelig å bestemme hva som ble sagt; at han da ble nesten glemt, og at de fleste bøker og artikler om naturen i verden og de ulike temaene i moderne fysikk bare hadde bestått og vanligvis feilaktige referanser til ham, og at mange utelot ham helt; at den dag i dag, over et halvt århundre etter hans død, var det bare en håndfull mennesker som virkelig grep de monumentale konsekvensene av det han hadde gjort. Dette, hevder jeg, er nettopp situasjonen med Wittgenstein. Hadde W levd inn i 80-tallet ville han ha vaert i stand til å direkte påvirke Searle (et annet moderne geni av beskrivende psykologi), Pinker, Tooby og Cosmides, Symons, og utallige andre studenter av atferd. Hvis hans strålende venn Frank Ramsey ikke hadde dødd i sin ungdom, ville et svaert fruktbart samarbeid nesten helt sikkert ha fulgt. Hvis hans student og kollega Alan Turing hadde blitt hans elsker, ville et av de mest fantastiske samarbeidgjennom tidene trolig ha utviklet seg. I alle fall ville det intellektuelle landskapet på 1900-tallet ha vaert annerledes, og hvis alle 3 hadde skjedd, ville det nesten helt sikkert ha vaert veldig annerledes. I stedet levde han i relativ intellektuell isolasjon, få kjente ham godt eller hadde en anelse om hans ideer mens han levde, og bare en håndfull har noen reell forståelse av hans arbeid selv i dag. Han kunne ha shined som ingeniør, en matematiker, en psykolog, en fysiolog (han gjorde krigstid forskning i det), en musiker (han spilte instrumenter og hadde et kjent talent for plystring), en arkitekt (huset han designet 15 og konstruert for sin søster fortsatt står), eller en entreprenør (han arvet en av de største formuene i verden, men ga alt bort). Det er et mirakel at han overlevde skyttergravene og fangeleirene og gjentatte gangerfrivillig for den farligste plikten (mens han skrev Tractatus) i WW1, mange år med selvmordsdepresjoner (3 brødre bukket under for dem), unngikk å bli fanget i Østerrike og henrettet av nazistene (han var delvis jødisk og sannsynligvis bare nazistenes ønske om å legge hendene på pengene sine reddet familien), og at han ikke ble forfulgt for sin homoseksualitet og drevet til selvmord som sin venn Turing. Han innså at ingen forsto hva han gjorde og kanskje aldri (ikke overraskende som han var et halvt århundre eller et helt århundre avhengig av ditt synspunkt foran psykologi og filosofi, som bare nylig har begynt å akseptere at hjernen vår er et utviklet organ som vårt hjerte.) Jeg vil først gi noen kommentarer om filosofi og dens forhold til moderne psykologisk forskning som eksemplifisert i verkene til Searle (S), Wittgenstein (W), Hacker (H) et al. Det vil hjelpe å se mine vurderinger av TLP, BBB, PI, OC by W, og PNC (Philosophy in a New Century), Making the Social World (MSW), Seeing Things As They Are (STATA), Searles filosofi og kinesisk filosofi (SPCP), John R Searle – Tenker på den virkelige verden (TARW), og andre bøker av og om disse geniene, som gir en klar beskrivelse av høyere orden atferd, ikke funnet i psykologi bøker, som jeg vil referere til som WS rammeverk. Jeg begynner med noen gjennomtrengende sitater fra W og S. "Psykologiens forvirring og ufruktbarhet skal ikke forklares ved å kalle det en "ung vitenskap"; tilstanden er ikke sammenlignbar med fysikk, for eksempel i begynnelsen. (Snarere med visse grener av matematikk. Angi teori.) For i psykologi er det eksperimentelle metoder og konseptuell forvirring. (Som i det andre tilfellet, konseptuell forvirring og metoder for bevis). Eksistensen av den eksperimentelle metoden får oss til å tro at vi har midler til å løse problemene som plager oss; selv om problem og metode passerer hverandre forbi." Wittgenstein (PI s.232) "Filosofer ser hele tiden vitenskapsmetoden foran øynene og er uimotståelig fristet til å stille og svare på spørsmål på den måten vitenskapen gjør. Denne tendensen er den virkelige kilden til metafysikk og fører filosofen inn i fullstendig mørke." (BBB p18). "Men jeg fikk ikke mitt bilde av verden ved å tilfredsstille meg selv av sin korrekthet: heller ikke jeg har det fordi jeg er fornøyd med sin korrekthet. Nei: det er den arvede bakgrunnen som jeg skiller mellom sant og usant." Wittgenstein OC 94 "Målet med filosofi er å oppføre en vegg på det punktet hvor språket stopper uansett." Wittgenstein filosofiske anledninger p187 "Grensen for språket er vist ved at det er umulig å beskrive et faktum som tilsvarer (er oversettelsen av) en setning uten bare å gjenta setningen ..." Wittgenstein CV p10 16 "Mange ord da i denne forstand da ikke har en streng betydning. Men dette er ikke en feil. Å tro at det er som å si at lyset fra leselampen min ikke er noe ekte lys i det hele tatt fordi den ikke har noen skarp grense." BBB p27 (andre kan vaere på den siden) "Hvert tegn er i stand til tolkning, men betydningen må ikke vaere i stand til tolkning. Det er den siste tolkningen" BBB p34 "Det er en slags generell sykdom i tenkning som alltid ser etter (og finner) det som ville bli kalt en mental tilstand som alle våre handlinger våren, som fra et reservoar." BBB p143 (andre er i 2015) "Og feilen som vi her og i tusen lignende tilfeller er tilbøyeligtil å gjøre er merket av ordet "å gjøre" som vi har brukt det i setningen "Det er ingen handling av innsikt som gjør oss bruke regelen som vi gjør", fordi det er en idé om at "noe må få oss" til å gjøre det vi gjør. Og dette blir igjen med forvirringen mellom årsak og fornuft. Vi trenger ingen grunn til å følge regelen som vi gjør. Kjeden av grunner har en slutt." BBB p143 (andre er i 2015) "Hvis vi huske på muligheten for et bilde som, selv om det er riktig, ikke har likhet med objektet, mister interpoleringen av en skygge mellom setningen og virkeligheten alt poeng. Fornå kan setningen i seg selv tjene som en slik skygge. Setningen er bare et slikt bilde, som ikke har den minste likhet med hva den representerer." 2007: 2000: 2000 "Dermed, kan vi si om noen filosoferende matematikere at de åpenbart ikke er klar over de mange forskjellige bruk av ordet "bevis"; og at de ikke er klare om forskjellene mellom bruken av ordet "snill", når de snakker om typer tall, slags bevis, som om ordet "snill" her betydde det samme som i sammenheng "typer epler." Eller, vi kan si, de er ikke klar over de forskjellige betydningene av ordet "oppdagelse" når vi i ett tilfelle snakker om oppdagelsen av byggingen av pentagon og i det andre tilfellet av oppdagelsen av Sørpolen." BBB p29 (andre kan vaere på den siden) "Noen av de viktigste logiske trekk ved intensjonalitet er utenfor rekkevidden av fenomenologi fordi de ikke har noen umiddelbar fenomenologisk virkelighet ... Fordi skapelsen av meningsfullhet ut av meningsløshet ikke er bevisst opplevd ... det eksisterer ikke ... Dette er... den fenomenologiske illusjonen." Searle PNC p115-117 "... den grunnleggende tilsiktet forholdet mellom sinnet og verden har å gjøre med betingelser for tilfredshet. Og et forslag er alt som kan stå i et bevisst forhold til verden, og siden de bevisste relasjonene alltid bestemmer betingelsene for tilfredshet, og et forslag er definert som noe tilstrekkelig til å bestemme vilkårene for tilfredshet, viser det seg at all intensjonalitet er et spørsmål om forslag. Searle PNC p193 17 "Den bevisste staten representerer sine betingelser for tilfredshet ... folk feilaktig anta at hver mental representasjon må vaere bevisst tenkt ... men forestillingen om en representasjon som jeg bruker det er en funksjonell og ikke en ontologisk forestilling. Alt som har betingelser for tilfredshet, som kan lykkes eller mislykkes på en måte som er karakteristisk for intensjonalitet, er per definisjon en representasjon av sine betingelser for tilfredshet ... vi kan analysere strukturen i intensjonaliteten til sosiale fenomener ved å analysere deres tilfredshetsforhold." Searle MSW p28-32 "Overtro er ikke annet enn tro på årsakssammenhengen." TLP 5.1361 (Andre) "Nå hvis det ikke er årsakssammenhenger som vi er opptatt av, så ligger aktivitetene i sinnet åpent foran oss." BBB p6 (andre kan vaere på den siden) "Vi føler at selv når alle mulige vitenskapelige spørsmål er besvart, forblir livets problemer helt uberørt. Selvfølgelig er det da ingen spørsmål igjen, og dette i seg selv er svaret." TLP 6,52 "Tull, tull, fordi du gjør antagelser i stedet for bare å beskrive. Hvis hodet ditt hjemsøkes av forklaringer her, forsømmer du å minne deg selv om de viktigste fakta." Z 220 (andre kan vaere på "Filosofi bare setter alt foran oss og verken forklarer eller utlede noe ... Man kan gi navnet "filosofi" til hva som er mulig før alle nye oppdagelser og oppfinnelser." Pi 126 (andre kan vaere på overnattingsstedet) " Jo smalere vi undersøker faktisk språk, jo skarpere blir konflikten mellom det og vårt krav. (For den krystallinske renheten av logikk var, selvfølgelig, ikke et resultat av undersøkelse: det var et krav.)" Pi 107 (andre er) "Feil oppfatning som jeg ønsker å protestere mot i denne connexion er følgende, at vi kan oppdage noe helt nytt. Det er en feil. Sannheten i saken er at vi allerede har alt, og at vi har fått det faktisk til stede; vi trenger ikke vente på noe. Vi gjør våre trekk i riket av grammatikken av vårt vanlige språk, og denne grammatikken er allerede der. Dermed har vi allerede fått alt og trenger ikke vente på fremtiden." (sa i 1930) Waismann "Ludwig Wittgenstein og Wienersirkelen (1979) p183 "Her kommer vi opp mot et bemerkelsesverdig og karakteristisk fenomen i filosofisk undersøkelse: vanskeligheten---Jeg kan si---er ikke at for å finne løsningen, men heller at å gjenkjenne som denløselighet noe som ser ut som om det bare var en foreløpig til det. Vi har allerede sagt alt. --Ikke noe som følger av dette, er ikke dette selve løsningen! .... Dette er forbundet, tror jeg, med vår feilaktig forventer en forklaring, mens løsningen av vanskeligheten er en beskrivelse, hvis vi gir det riktig sted i våre betraktninger. Hvis vi dveler ved det, og ikke prøver å komme utover det." Zettel p312-314 (Andre) 18 "Vår metode er rent beskrivende, beskrivelsene vi gir er ikke hint av forklaringer." BBB p125 (andre er i 2015) Disse sitatene er ikke valgt tilfeldig, men (sammen med de andre i mine vurderinger) er en oversikt over atferd (menneskelig natur) fra to av våre største beskrivende psykologer. I betraktning disse sakene må vi huske på at filosofi (i streng forstand jeg anser her) er den beskrivende psykologi en høyere orden tanke (HOT), som er en annen av de åpenbare fakta som er helt oversett -dvs. I tillegg til å unnlate å gjøre det klart at det de gjør er beskrivende psykologi, filosofer sjelden spesifisere nøyaktig hva det er at de forventer å bidra til dette emnet som andre studenter av atferd (dvs. forskere) ikke, så etter å ha notert W's over bemerkning om vitenskap misunnelse, Vil jeg sitere igjen fra Hacker som gir en god start på det. "Tradisjonelle epistemologists ønsker å vite om kunnskap er sann tro og en ytterligere tilstand ..., eller om kunnskap ikke engang innebaerer tro ... Vi ønsker å vite når kunnskap gjør det, og når det ikke krever begrunnelse. Vi må vaere tydelige på hva som tilskrives en person når det sies at han vet noe. Er det en saeregen mental tilstand, en prestasjon, en ytelse, en disposisjon eller en evne? Kan det å vite eller tro at p er identisk med en tilstand av hjernen? Hvorfor kan man si 'han tror at p, men deter ikke tilfelle at p', mens man ikke kan si 'Jeg tror at p, men det er ikke tilfelle at p'? Hvorfor finnes det måter, metoder og metoder for å oppnå, oppnå eller motta kunnskap, men ikke tro (i motsetning til tro)? Hvorfor kan man vite, men ikke tro hvem, hva, hvem, når, om og hvordan? Hvorfor kan man tro, men ikke vite, helhjertet, lidenskapelig, nølende, tåpelig, tankeløst, fanatisk, dogmatisk eller rimelig? Hvorfor kan man vite, men ikke tro, noe helt godt, grundig eller i detalj? Og så videre gjennom mange hundre lignende spørsmål som gjelder ikke bare kunnskap og tro, men også å tvile, sikkerhet, huske, glemme, observere, legge merke til, gjenkjenne, delta, vaere klar over, vaere bevisst, for ikke å nevne de mange verb av persepsjon og deres kognater. Det som må avklares hvis disse spørsmålene skal besvares, er nettet av våre epistemiske konsepter, måtene de ulike begrepene henger sammen på, de ulike formene for deres kompatibilitet og uforlikeligheter, deres poeng og formål, deres presuppositions og forskjelligent former for kontekstavhengighet. Til denne aerverdige øvelsen i bindeanalyse kan vitenskapelig kunnskap, psykologi, nevrovitenskap og selv-stylet kognitiv vitenskap ikke bidra noe overhodet." (Passerer av naturalistisk tur: på Quines blindveip15 (2005). Ved hans død i 1951 etterlot W seg en spredt samling på rundt 20 000 sider. Bortsett fra Tractatus, de var upublisert og i stor grad ukjent, selv om noen ble mye sirkulert og lest (som var notater tatt i hans klasser), fører til omfattende, men i stor grad uanerkjente påvirkninger. Noen arbeider er kjent for å ha gått tapt og mange andre W hadde ødelagt. Mesteparten av denne Nachlass ble mikrofilmet i 1968 av Cornell University og kopier ble 19 kjøpt av noen svaert få biblioteker. Budd -Wittgensteins psykologifilosofi (1989)som de fleste W-kommentatorer i perioden, refererer ikke til mikrofilmen. Selv om mye av Nachlass er repeterende og vises i noen form i hans senere publiserte verker (som det refereres til av Budd), er mange varianttekster av stor interesse, og det er betydelig materiale som aldri har blitt oversatt fra den opprinnelige tyskeren eller utgitt i bokform. Foredragsnotater av Yorick Smithies dukket opp i 2018, og selv nå venter vi på det som synes å vaere en versjon av Brown Book, igjen med sin elsker Francis Skinner - 'Wittgenstein, Dictating Philosophy to Francis Skinner' (Springer, 2019). I 1998 dukket Bergen-CDen av den komplette Nachlass opp Wittgensteins Nachlass: Tekst og Faksimile Versjon: Bergen Electronic Edition $ 2500 ISBN 10: 0192686917. Den er tilgjengelig gjennom interlibrary lån og gratis på nettet også. Som de andre CDer av W arbeid, er den tilgjengelig fra Intelex (www.nlx.com). Den er indeksert og søkbar og den viktigste Wressursen. Men mine omfattende avlesninger av W-litteraturen viser at svaert få mennesker har giddet å konsultere den, og dermed mangler deres verker et kritisk element. Man kan se Victor Rodychs papirer om W's bemerkninger på Godel for ett bemerkelsesverdig unntak. Et stort verk fra W's midtperiode (1933) som ble utgitt som en bok i 2000 er den berømte Big Typescript. Budds 'Wittgenstein's Philosophy of Psychology (1991) er en av de bedre behandlingene av W (se min anmeldelse), men siden han avsluttet denne boken i 1989, var verken Big Typescript eller Bergen CD tilgjengelig for ham, og han forsømte Cornell mikrofilm. Likevel, langt de viktigste verkene dato fra W tredje periode (ca. 1935 til 1951) og disse ble alle brukt av Budd. Wittgensteins helt nye ideer og unike super-sokratiske trialogues (mitt begrep) og telegrafisk skriving, kombinert med hans ofte ensomme, nesten solipsistiske livsstil, og tidlig død i 1951, resulterte i en unnlatelse av å publisere noe av hans senere tanke i løpet av sin levetid og bare sakte har hans enorme nachlass av noen 20.000 sider blitt publisertet prosjekt som fortsetter til denne dag. Den eneste komplette utgaven av den hovedsakelig tyske nachlass ble først utgitt av Oxford i 2000 med Intelex nå publisere den, samt alle de 14 Blackwell engelskspråklige bøker på en søkbar CD. Blackwell CD koster ca. $ 100, men Oxford CD er over $ 1000 eller over $ 2000 for settet, inkludert bildene av de opprinnelige manuskriptene. De kan imidlertid fås via interlibrary lån og også, som de fleste bøker og artikler, er nå fritt tilgjengelig på nettet (libgen.io, b-ok.org og på p2p). Den søkbare CDROM av hans engelske bøker samt for hele tyske nachlass, er nå på flere steder på nettet 20 og Bergen CD er grunn for en ny utgave ca. 2021-- http://wab.uib.no/alois/Pichler%2020170112%20Geneva.pdf). Og selvfølgelig er de fleste akademiske artikler og bøker nå gratis på nettet på b-ok.org og libgen.io. I tillegg er det store problemer med oversettelse av hans tidlig 1900-talls wienertysk til moderne engelsk. Man må vaere en mester i engelsk, tysk og W for å gjøre dette, og svaert få er opp til det. Alle hans verker lider av klare oversettelsesfeil, og det er mer subtile spørsmål hvor man må forstå hele skyvekraften i hans senere filosofi for å oversette. Siden, etter mitt syn, ingen unntatt Daniele Moyal-Sharrock (DMS) har grepet full import av hans senere verker (men selvfølgelig har hun nylig publisert mye og mange er nå klar over hennes synspunkter), kan man se hvorfor W har ennå ikke blitt fullt verdsatt. Enda mer eller mindre kjent-kritisk forskjell mellom åforstå 'Satz' som 'setning' (dvs. hva som kan betraktes i mange sammenhenger som en S1 ytring) vs 'forslag' (dvs. i mange sammenhenger en meningsfull S2 ytring med vilkår for tilfredshet) i ulikesammenhenger har vanligvis rømt varsel. Få varsel (Budd p29-32, Stern og DMS i en nylig artikkel er sjeldne unntak) at W presciently (tiår før kaos og kompleksitet vitenskap kom til å bli) antydet at noen mentale fenomener kan oppstå i kaotiske prosesser i hjernen-som f.eks, det er ikke noe som tilsvarer et minne spor. Han foreslo også flere ganger at årsakskjeden har en slutt, og dette kan bety både at det bare ikke er mulig (uavhengig av vitenskapens tilstand) å spore den videre, og at begrepet "årsak" slutter å vaere aktuelt utover et visst punkt (p34). Deretter har mange kommet med lignende forslag uten noen anelse om at W anticipated dem med tiår (faktisk over et århundre nå i noen få tilfeller). Med DMS anser jeg W's siste bok 'On Certainty' (OC) som grunnstein av filosofi og psykologi. Det er egentlig ikke en bok, men bemerker at han laget i løpet av de siste to årene av sitt liv mens han døde av prostatakreft og knapt i stand til å jobbe. Han synes å ha vaert hovedsakelig motivert av erkjennelsen av at G.E. Moores enkle innsats hadde fokusert oppmerksomhet på selve kjernen i all filosofi hvordan det er mulig å bety, å tro, å vite noe i det hele tatt, og ikke å kunne tvile på det. Alt alle kan gjøre er å undersøke minuttarbeidet av språkspillene "vet" og "visse" og "tvil" som de brukes til å beskrive det primitive automatiserte prelinguistic system en (S1) funksjoner i hjernen vår (min K1, C1 og D1) og avansert deliberativspråklige system to (S2) funksjoner (min K2, C2 og D2). Selvfølgeligbruker W ikke de to systemterminologien, som only kom iforgrunnen i psykologi et halvt århundre etter hans død, og har ennå ikke trengt inn i filosofi, men han grep tydelig de to systemrammene ("grammatikken") i alt sitt arbeid fra tidlig 30-tallet, og man kan se klare fore-skygger i sine aller tidligste skrifter. Mye har blitt skrevet på Moore og W og On Certainty (OC) nylig, etter et halvt århundre i relativ glemsel. Se for eksempel Annalisa Colivas "Moore and Wittgenstein" (2010), "Extended Rationality" (2015), The Varieties of SelfKnowledge'(2016), Brice's 'Exploring 21 Certainty'(2014) og Andy Hamilton's 'Routledge Philosophy Guide Book to Wittgenstein and On Certainty', og de mange bøker og papirer av Daniele Moyal-Sharrock (DMS) og Peter Hacker (PH), inkludert Hacker s siste 3 volumer på Human Nature. DMS og PH har vaert de ledende laerde av senere W, hver skriving eller redigering et halvt dusin bøker (mange anmeldt av meg) og mange papirer i det siste tiåret. Menvanskelighetene med å komme til tak med det grunnleggende i vår høyere orden psykologi, det vil si om hvordan språket (omtrent det samme som sinnet, som W viste oss) fungerer er dokumentert av Coliva, en av de mest strålende og produktive moderne filosofer, som gjorde bemerkninger i en svaert fersk artikkel som viser at etter år med intensivt arbeid på den senere W, synes hun ikke å ha forstått at han løste de mest grunnleggende problemene med beskrivelsen av menneskelig atferd. Som DMS gjør det klart, kan man ikke engang sammenhengende si misgivinger om driften av vår grunnleggende psykologi (W's 'Hengsler' som jeg likestiller med S1) uten å falle i usammenheng. DMS har bemerket begrensningene til begge disse arbeiderne (begrensninger som deles av alle studenter av atferd) i hennes siste artikler, som (som de av Coliva og Hacker) er fritt tilgjengelig på nettet. Som DMS sier det: "... notatene som utgjør On Certainty revolusjonerer begrepet grunnleggende tro og oppløse skepsis, noe som gjør dem til en korrigerende, ikke bare til Moore, men også til Descartes, Hume, og all epistemologi. På Certainty viser Wittgenstein å ha løst problemet han satt ut for å løse problemet som okkuperte Moore og plaget epistemologi at av grunnlaget for kunnskap. Wittgensteins revolusjonerende innsikt i On Certainty er at det filosofer tradisjonelt har kalt "grunnleggende tro" de trosoppfatningene som all kunnskap til slutt må vaere basert på kan ikke, på smerte av uendelig regress, selv vaere basert på ytterligere forslagstro. Han kommer til å se at grunnleggende tro er virkelig dyr eller unreflective måter å handle som, en gang formulert (f.eks av filosofer), ser ut som (empirisk) forslag. Det er dette misvisende utseendet som fører filosofer til å tro at på grunn av tanken er enda mer tanke. Men selv om de ofte kan se ut som empiriske konklusjoner, utgjør våre grunnleggende sikkerheter de uavrundete, ikke-propositional underbygger av kunnskap, ikke dens objekt. I dermed å sitte grunnlaget for kunnskap i ikke-reflekterende sikkerheter som manifesterer seg som måter å handle på, har Wittgenstein funnet stedet hvor begrunnelsen kommer til en slutt, og løst regressproblemet med grunnleggende tro – og i forbifarten vist den logiske umuligheten av hyperbolsk skepsis. Jeg tror at dette er en banebrytende prestasjon for filosofi – verdig å kalle På Certainty Wittgensteins "tredje mesterverk". Jeg nådde de samme generelle konklusjonene selv for noen år siden og uttalte det i mine bokanmeldelser. Hun fortsetter:" ... Dette er nettopp hvordan Wittgenstein beskriver Moore-type hengsel sikkerhet i On Certainty: de 'har form av empiriske forslag', men er ikke empiriske forslag. Gitt, disse visshetene er ikke antattmetafysiske forslag som synes å beskrive de nødvendige funksjonene i verden, men de er putative empiriske forslag som synes å beskrive de 22 betingede funksjonene i verden. Og derligger noe av nyheten om On Certainty. On Certainty er kontinuerlig med alle Wittgensteins tidligere skrifter inkludert Tractatus ved at det kommer på slutten av et langt, ubrutt forsøk på å belyse grammatikken til våre språkspill, for å avgrense grammatikk fra språket i bruk. Baker og Hacker har suverent belyst den andre Wittgensteins avsløring av den grammatiske karakteren av metafysiske eller superempiriske forslag; det som skiller On Certainty fra hverandre er det sviende skillet mellom noen "empiriske" forslag og andre ("Våre "empiriske forslag" danner ikke en homogen masse" (OC 213)): noen tilsynelatende empiriske og betingede forslag er faktisk ingenting annet enn uttrykk for grammatiske regler. Betydningen av denne erkjennelsen er at det fører til den enestående innsikten at grunnleggende tro selv om de ser ut som humdrum empiriske og betingede forslag er faktisk måter å handle på, som, når konseptuelt belyst, kan sees på som regler for grammatikk: de ligger til grunn for all tenkning (OC 401). Slik at hengselvissheten 'Jorden har eksistert i mange år' underbygger all tanke og handling, men ikke som et forslag som slår oss umiddelbart som sant; snarere som en måte å handle på som underbygger det vi gjør (f.eks. vi undersøker jordens alder) og hva vi sier (f.eks. snakker vi om jorden i fortiden): 'Å gi grunnlag, men rettferdiggjøre bevisene, kommer til en slutt; – men slutten er ikke visse forslag som slår oss umiddelbart som sant, det vil si at det ikke er en slags å se fra vår side; det er vår skuespill, som ligger på bunnen av språkspillet. (OC 204)" "Den ikke-proposisjonale natur grunnleggende tro setter en stopper for regress som har plaget epistemologi: vi trenger ikke lenger å posit uholdbar selvrettferdiggjørende forslag på grunnlag av kunnskap. Ved å ta hengsler for å vaere sanne empiriske forslag, peter Hacker unnlater å erkjenne banebrytende innsikt at våre grunnleggende sikkerheter er måter å handle på, og ikke 'visse forslag slående oss ... som sant' (OC 204). Hvis alt Wittgenstein gjorde i OC var å hevde at våre grunnleggende tro er sanne empiriske forslag, hvorfor bry seg? Han ville bare gjenta hva filosofer før ham har sagt i århundrer, hele tiden beklager en uløselig uendelig regress. Hvorfor ikke heller sette pris på at Wittgenstein har stoppet regress?" ("Beyond Hacker's Wittgenstein" -(2013))." Det er utrolig (og et tegn på hvor dypt skillet forblir mellom filosofi og psykologi) at (som jeg har nevnt mange ganger) i et tiår med intensiv lesing, har jeg ikke sett en person gjøre den åpenbare forbindelsen mellom W 'grammatikk' og de automatiske refleksive funksjonene i hjernen vår som utgjør System 1, og dens utvidelser i de språklige funksjonene i System 2. For alle som er kjent med de to systemrammeverket for å forstå atferd som har dominert ulike områder av psykologi som beslutningsteori de siste tiårene, bør det vaere tydelig at "grunnleggende tro" (eller som jeg kaller dem B1) er den arvede automatiserte sanne strukturen til S1, og at deres forlengelse med erfaring til sanne eller falske setninger (eller som jeg kaller dem B2) er det ikke-filosofer kaller "tro". Dette kan slå noen som en ren terminologisk bagatell, men jeg har brukt de to systemene visning og dens tabulering nedenfor som den logiske strukturen av rasjonalitet for et tiår og anser det som et stort fremskritt i å forstå høyere orden atferd, og dermed av W eller noen filosofisk eller atferdsmessig skriving. Etter mitt syn kan manglende forståelse av den grunnleggende 23 betydningen av automatisiteten i vår oppførsel på grunn av S1 og den påfølgende attribusjonen av all sosial interaksjon (f.eks. politikk) til overfladiskhetene til S2 bli sett på som ansvarlig for den ubønnløsende sammenbruddet av industriell sivilisasjon. Den nesten universelle glemselen til grunnleggende biologi og psykologi fører til endeløse fruktløse forsøk løser verdens problemer via politikk, men bare en drastisk restrukturering av samfunnet med forståelse av den grunnleggende rollen inkluderende fitness som manifestert via automatiske trekk av S1 har noen sjanse til å redde verden. Glemselen til S1 har blitt kalt av Searle 'The phenomenological Illusion', av Pinker 'The Blank Slate' og av Tooby and Cosmides 'The Standard Social Science Model'. OC viser W's unike super-sokratiske trialogue (forteller, samtalepartner, kommentator) i full blomst og bedre enn noe annet sted i hans verker. Han innså på slutten av 20-tallet at den eneste måten å gjøre noen fremgang var å se på hvordan språket faktisk fungererellers man går seg vill i labyrinten av språket fra de aller første setningene, og det er ikke det minste håp om å finne ens vei ut. Hele boken ser på ulike bruksområder av ordet "vet" som skiller seg ut i "vet" som en intuitiv "perceptual" sikkerhet som ikke kanmeningsfylt bli avhørt (min K1 eller W's Intransitive) og "vet" som en disposisjon for å handle (min K2 eller W's Transitive),som fungerer det samme som tenk, håp, døm, forstå, forestille seg, huske, tro og mange andre disposisjonsord. Som jeg har foreslått i mine ulike vurderinger av W og S, disse to bruker tilsvarer moderne to systemer for tanke rammeverk som er så kraftig i å forstå atferd (sinn, språk), og dette (og hans andre arbeid) er den første betydelige innsatsen for å vise hvordan våre raske, prelinguistic automatiske "mentale tilstander" er utvilsomt aksiomatisk basis ('hengsler') for vår senere utviklede, langsom, språklig, deliberative disposisjonspsykologi. Som jeg har nevnt mange ganger, har verken W eller noen andre til min kunnskap noensinne uttalt dette klart. Utvilsomt, de fleste som leser OC gå bort uten noen klar ide om hva han har gjort, som er det normale resultatet av å lese noe av hans arbeid. På Certainty (OC) ble ikke utgitt før 1969, 18 år etter Wittgensteins død og har bare nylig begynt å trekke alvorlig oppmerksomhet. Det er få referanser til det i Searle (sammen med Hacker, W arving tilsynelatende og en av de mest kjente levende filosofers) ogman ser hele bøker på W med knapt en omtale. Det er imidlertid rimelig gode bøker om det ved Stroll, Svensson, Coliva, McGinn og andre og deler av mange andre bøker og artikler, men det beste er daniele Moyal-Sharrock (DMS) hvis 2004 volum "Forstå Wittgenstein's On Certainty" er obligatorisk for hver utdannet person, og kanskje det beste utgangspunktet for å forstå Wittgenstein (W), psykologi, filosofi og liv. Men (etter mitt syn) alle analyser av W faller kort av fullt forståelse hans unike og revolusjonerende fremskritt ved å unnlate å sette atferd i sin brede evolusjonaere og moderne vitenskapelige kontekst, som jeg vil forsøke her. Jeg vil ikke gi en side for side forklaring siden (som med noen annen bok som arbeider med atferd-dvs. filosofi, psykologi, antropologi, sosiologi, historie, lov, politikk, religion, litteratur etc.) vi ville ikke komme forbi de første sidene, som alle problemene som diskuteres her oppstår umiddelbart i noen diskusjon om atferd. 24 Tabellen nedenfor som oppsummerer rationalitetens logiske struktur (beskrivende psykologi i høyere ordenstanke) gir et rammeverk for dette og all diskusjon om atferd. I løpet av mange år leser mye i W, andre filosofer, og psykologi, har det blitt klart at det han la ut i sin siste periode (og gjennom sitt tidligere arbeid på en mindre klar måte) er grunnlaget for det som nå er kjent som evolusjonaer psykologi (EP), eller hvis du foretrekker, kognitiv psykologi, kognitiv lingvistikk, intensjonalitet, høyere orden tanke eller bare atferd eller enda høyere orden dyr atferd. Dessverre er det få som innser at hans verker er en enorm og unik laerebok med beskrivende psykologi som er like relevant nå som den dagen det ble skrevet. Han blir nesten universelt ignorert av psykologi og andre atferdsvitenskaper og humaniora, og selv de få som har forstått ham, har ikke innsett omfanget av hans forventning om det siste arbeidet med EP og kognitive illusjoner (f.eks. de to selv av rask og langsom tenkning se nedenfor). John Searle (S), refererer til ham sjelden, men hans arbeid kan bli sett på som en enkel forlengelse av W's, selv om han ikke ser ut til å se dette. W analytikere som Baker og Hacker (B & H), Les, Harre, Horwich, Stern, Hutto og Moyal-Sharrock gjør fantastisk, men for det meste stoppe kort av å sette ham i sentrum av dagens psykologi, hvor han absolutt hører hjemme. Det bør også vaere klart at i den grad de er sammenhengende og korrekte, beskriver alle beretninger om høyere orden atferd de samme fenomenene og bør oversette lett til hverandre. Dermed, bør de nylig fasjonable temaene "Embodied Mind" og "Radical Enactivism" strømme direkte fra og inn i W arbeid (og de gjør). Svikt i de fleste til å fullt ut forstå W betydning er delvis på grunn av begrenset oppmerksomhet On Certainty (0C) og hans andre 3rd periode verk har mottatt inntil nylig, men enda mer til manglende evne til mange filosofer og andre til å forstå hvor dypt vårt syn på atferd endrer seg når vi omfavner evolusjonaere rammeverket. Jeg kaller rammeverket den beskrivende psykologien til høyere orden tankeDPHOTeller mer presist studiet av språket som brukes i DPHOT som Searle kaller den logiske strukturen av rasjonalitet-LSR), som grunnlag antropologi, sosiologi, politikk, lov, moral, etikk, religion, estetikk, litteratur og historie. Evolusjonsteorien opphørte å vaere en teori for enhver normal, rasjonell, intelligent person før slutten av 1800-tallet og for Darwin minst et halvt århundre tidligere. Man kan ikke unngå å innlemme T. rex og alt som er relevant for det i vår sanne aksiomatiske bakgrunn via ePs ubønnmilde nde arbeid. Når man får den logiske (psykologiske) nødvendigheten av dette er det virkelig stupefying at selv de smarteste og beste synes ikke å forstå dette mest grunnleggende faktum av menneskeliv (med et tips av hatten til Kant, Searle og noen andre) som ble lagt ut i stor detalj i "On Certainty". Forresten, ligningen av logikk og vår aksiomatiskpsykologi er avgjørende for å forstå W og menneskets natur (som Daniele Moyal-Sharrock (DMS), men afaik ingen andre, påpeker). Så, det meste av vår felles offentlige erfaring (kultur) blir en sann-bare forlengelse av vår aksiomatiske EP og kan ikke bli funnet feil uten å true vår forstand. Fotball eller Britney 25 Spears kan ikke bare forsvinne fra mitt eller vårt minne og ordforråd som disse begrepene, ideer, hendelser, utviklet ut av og er knyttet til utallige andre i det sanne nettverket som begynner med fødselen og strekker seg i alle retninger for å omfatte mye av vår bevissthet og minne. En corollary, pent forklart av DMS og belyst på sin egen unike måte av Searle, er at det skeptiske synet på verden og andre sinn (og et fjell av annet tull, inkludert Blank Slate) ikke virkelig kan få fotfeste, som "virkelighet" er et resultat av ufrivillige raske tenkning aksiomer og ikke testbare sanne eller falske forslag. Den døde hånden av blank skifer syn på atferd fortsatt hviler tungt og er standard for "andre selv" av langsom tenkning bevisst system 2, som (uten utdanning) er uvitende om det faktum at grunnlaget for all oppførsel ligger i den ubevisste, raskt tenkende aksiomatiske strukturen i system 1 (Searle's 'Phenomenological Illusion'). Searle oppsummerte dette i en svaert innsiktsfull nyere artikkel ved å merke seg at mange logiske trekk ved intensjonalitet er utenfor rekkevidden av fenomenologi fordi opprettelsen av meningsfullhet (dvs. COS of S2) ut av meningsløshet (dvs. refleksene til S1) ikke bevisst oppleves. Se Filosofi i et nytt århundre (PNC) p115-117 og min gjennomgang av det. Det er viktig å forstå W / S (Wittgenstein / Searle) framework så jeg vil først tilby noen kommentarer om filosofi og dens forhold til moderne psykologisk forskning som eksemplifisert i verkene til Searle (S), Wittgenstein (W), Baker og Hacker (B & H), Les, Hutto, Daniele Moyal-Sharrock (DMS) et. al. For å forstå mine enkle to systemer terminologi og perspektiv, vil det bidra til å se mine vurderinger av W / S og andre bøker om disse geniene, som gir en klar beskrivelse av høyere orden atferd som ikke finnes i psykologi bøker. Å si at Searle har utvidet W arbeid er ikke nødvendigvis å antyde at det er et direkte resultat av W studie (og han er helt klart ikke en Wittgensteinian), men heller at fordi det er bare en menneskelig psykologi (av samme grunn er det bare en menneskelig kardiologi), at alle nøyaktig beskriver atferd må vaere enunciating noen variant eller utvidelse av hva W sa. Men S nevner sjelden W og selv da, ofte på en kritisk måte, men etter mitt syn hans kritikk (som alles) nesten alltid savner merket, og han gjør mange tvilsomme påstander som han ofte blir kritisert for. I dagens sammenhengfinner jeg den siste kritikken av DMS, Coliva og Hacker mest relevant. Likevel er han den beste kandidaten for det beste siden W, og jeg anbefaler å laste ned de over 100 videoforelesningene han har på nettet. I motsetning til nesten alle andre filosofiforelesninger er de ganske underholdende og informative, og jeg har hørt dem alle minst to ganger. Et stort tema i all diskusjon om menneskelig atferd er behovet for å skille de genetisk programmerte automatismene til S1 (som jeg likestiller med W's 'hengsler') fra den mindre mekaniske språklige disposisjonsoppførselen til S2. Å omformulere: all studie av høyere orden atferd er et forsøk på å erte fra hverandre rask System 1 (S1) og langsom System 2 (S2) tenkning --f.eks oppfatninger og andre automatismer vs. disposisjoner. Searles arbeid som helhet gir en fantastisk beskrivelse av høyere orden S2 sosial atferd, inkludert "vi intensjonalitet", mens den senere W viser hvordan S2 er basert på sanne bare ubevisste 26 aksiomer av S1, som i evolusjon og i hver av våre personlige historier utviklet seg til bevisst disposisjonstenkning (skuespill) av S2. Wittgenstein bemerket berømt at psykologiens forvirring og ufruktbarhet ikke skal forklares ved å kalle det en ung vitenskap, og at filosofer er uimotståelig fristet til å stille og svare på spørsmål på den måten vitenskapen gjør. Han bemerket at denne tendensen er den virkelige kilden til metafysikk og fører filosofen inn i fullstendig mørke. Se BBB p18. En annen bemerkelsesverdig kommentar var at hvis vi ikke er opptatt av "årsaker" ligger sinnets aktiviteter åpne foran oss -se BB p6 (1933). På, samme måte demonstrerte de 20.000 sidene av hans nachlass sin berømte dikttum at problemet ikke er å finne løsningen, men å gjenkjenne som løsningen det som synes å vaere bare en foreløpig. Se hans Zettel p312-314. Og igjen, bemerket han 80 år siden at vi burde innse at vi bare kan gi beskrivelser av atferd, og at dette ikke er hint av forklaringer (BBB p125). Se alle sitatene andre steder i denne artikkelen. De vanlige ideene (f.eks. undertittelen på en av Pinkers bøker "The Stuff of Thought: language as a window into human nature") at språket (sinn, tale) er et vindu på eller en slags oversettelse av vår tenkning eller til og med (Fodor's LOT, Carruthers' ISA, etc.) at det må vaere noen andre "Language of Thought" som det er en oversettelse, ble avvist av W, som prøvde å vise, med hundrevis av kontinuerlig reanalysert perspicuous eksempler på språk i aksjon, at språket ikke er et bilde av, men er selv tenkning eller sinnet, og hele hans corpus kan betraktes som utviklingen av denne ideen. Mange har dekonstruert ideen om et "tankespråk", men etter mitt syn ingen bedre enn W i BBB p37 - "hvis vi huske på muligheten for et bilde som, selv om det er riktig, ikke har likhet med objektet, interpolering av en skygge mellom setningen og virkeligheten mister alle poeng. Fornå kan setningen i seg selv tjene som en slik skygge. Setningen er bare et slikt bilde, som ikke har den minste likhet med hva den representerer." Så, språkproblemer direkte fra hjernen og hva kan telle som bevis for en mellommann? W avviste ideen om at Bottom Up tilnaerminger av fysiologi, psykologi og beregning kunne avsløre hva hans Top Down analyse av Language Games (LGs) gjorde. Vanskelighetene han bemerket er å forstå hva som alltid er foran øynene våre og å fange vaghet -dvs. "den største vanskeligheten i disse undersøkelsene er å finne en måte å representere vaghet" (LWPP1, 347). Og så, tale (dvs. orale muskelsammentrekninger, den viktigste måten vi samhandler) er ikke et vindu inn i sinnet, men er selve sinnet, som uttrykkes av akustiske eksplosjoner om tidligere, nåvaerende og fremtidige handlinger (dvs. vår tale ved hjelp av de senere utviklede språkspill (LGs) av Second Self disposisjoner som å forestille seg, vite, mening, tro, hensikt etc.). Noen av W's favoritt emner i hans senere andre og hans tredje perioder er interdigitating mekanismer for rask og langsom tenkning (System 1 og 2), irrelevansen av vårt subjektive "mentale liv" til språkets funksjon, og umuligheten av privat språk. Grunnfjellet i vår oppførsel er vår ufrivillige, System 1, rask tenkning, sanne, mentale tilstandervåre oppfatninger og minner og ufrivillige handlinger, mens evolusjonaert 27 senere LGs er frivillige, System 2, langsom tenkning, testbar sann eller falsk disposisjon (og ofte motfakta) forestille, anta, hensikt, tenkning, vite, tro etc. Han innså at "Ingenting er skjult"det vil si hele vår psykologi og alle svarene på alle filosofiske spørsmål er her på vårt språk (vårt liv) og at vanskeligheten ikke er å finne svarene, men å gjenkjenne dem som alltid her foran oss vi må bare slutte å prøve å se dypere ut (f.eks. i LWPP1 "den største faren her er å ønske å observere seg selv"). W er ikke lovgivende grensene for vitenskap, men påpeker det faktum at vår oppførsel (for det meste tale) er det klareste bildet mulig av vår psykologi. FMRI, PET, TCMS, iRNA, beregningsanaloger, AI og alle de andre er fascinerende og kraftige måter å beskrive og utvide vår medfødte aksiomatiske psykologi, men alt de kan gjøre er å gi det fysiske grunnlaget for vår oppførsel, multiplisere våre språkspill, og utvide S2. De sanne bare aksiomene til ''On Certainty'' er W's (og senere Searles) "grunnfjell" eller "bakgrunn", som vi nå kaller evolusjonaer psykologi (EP), og som er sporbare til de automatiserte sanne reaksjonene av bakterier, som utviklet seg og opererer ved mekanismen for inkluderende fitness (IF), det vil si ved naturlig utvalg. Se de siste verkene til Trivers for en populaer intro til IF eller Bourkes suverene "Principles of Social Evolution" for en pro intro. Den siste travesty av evolusjonaer tanke av Nowak og Wilson på ingen måte påvirker det faktum at IF er den viktigste mekanismen for evolusjon ved naturlig utvalg (se min gjennomgang av 'The Social Conquest of Earth' (2012)). Etter hvert som W utvikler seg i OC, blir det meste av vår felles offentlige erfaring (kultur) en sann forlengelse (dvs. S2 Hengsler eller S2H) av vår aksiomatiske EP (dvs. S1 Hengsler eller S1H) og kan ikke bli funnet "feil" uten å true vår forstand som han bemerket, en "feil" i S1 (ingen test) har dypt forskjellige konsekvenser fra en i S2 (testbar). En corollary, pent forklart av DMS og belyse på sin egen unike måte av Searle, er at det skeptiske synet på verden og andre sinn (og et fjell av annet tull) ikke kan få fotfeste, som "virkelighet" er et resultat av ufrivillige "rask tenkning" aksiomer og ikke testbare forslag (som jeg ville sagt det). Det er klart for meg at de medfødte sanne bare aksiomer W er opptatt med gjennom hele sitt arbeid, og spesielt i OC, tilsvarer rask tenkning eller System 1 som er i sentrum av dagens forskning (f.eks, se Kahneman ---"Thinking Fast and Slow", men verken han, eller noen afaik, har noen ide W lagt ut rammeverket over 50 år siden), som er ufrivillig og automatisk og som tilsvarer de mentale tilstander av oppfatning, følelser og minne, som W notater om og om igjen. Man kan kalle disse "intracerebrale reflekser" (kanskje 99% av all vår cerebration hvis målt ved energibruk i hjernen). Vår langsomme eller reflekterende, mer eller mindre "bevisste" (pass på et annet nettverk av språkspill!) andreselvhjerneaktivitet tilsvarer det W karakteriseres som "dispositioner" eller "tilbøyeligheter", som refererer til evner eller mulige handlinger, er ikke mentale tilstander, er bevisste, bevisste og proposisjonelle (sanne eller falske), og har ingen bestemt tid for forekomst. 28 Som W notater, disposisjon ord har minst to grunnleggende bruksområder. Den ene er en saeregen for det meste filosofisk bruk (men eksamen i daglig bruk) som refererer til de sanne bare setningene som følge av direkte oppfatninger og hukommelse, det vil si vår medfødte aksiomatiske S1-psykologi ('Jeg vet at dette er mine hender'), opprinnelig kalt Causally Self Referential (CSR) av Searle (men nå Causally Self-Reflexive) eller refleksiv eller intransitiv i W's Blue and Brown Books (BBB), og S2-bruken, som er deres normale bruk som disposisjoner, som kan handles ut, og som kan bli sant eller falsk ('Jeg vet min vei hjem')--dvs., de har vilkår for tilfredshet (COS) i streng forstand, og er ikke CSR (kalt transitiv i BBB). Ligningen av disse begrepene fra moderne psykologi med de som brukes av W og S (og mye annet her) er min idé, så ikke forvent å finne det i litteraturen (unntatt mine bøker, artikler og anmeldelser on viXra.org, philpapers.org, researchgate.net, academia.edu,Amazon, libgen.io, b-ok.org etc. ). Selv om den sjelden berøres av filosofer, har etterforskningen av ufrivillig rask tenkning revolusjonert psykologi, økonomi (f.eks Kahnemans Nobelpris) og andre disipliner under navn som "kognitive illusjoner", "priming", "implisitt kognisjon", "innramming", "heuristikk" og "bias". Selvfølgelig er disse også språkspill, så det vil vaere flere og mindre nyttige måter å bruke disse ordene, og studier og diskusjoner vil variere fra "ren" System 1 til kombinasjoner av 1 og 2 (normen som W gjorde klart, men selvfølgelig brukte han ikke denne terminologien), men antagelig ikke noen gang av langsom S2 disposisjonstenkning bare, siden noen tanke (tilsiktet handling) ikke kan skje uten å involvere mye av det intrikate S1-nettverket av "kognitive moduler", "slutningsmotorer", "intracerebrale reflekser", "automatismer", "kognitive aksiomer", "bakgrunn" eller "berggrunn" (som W og Searle kaller vår EP) som også må bruke S1 til å flytte muskler (handling). Det følger både fra W's tredje periode arbeid og fra moderne psykologi, at "vilje", "selv" og "bevissthet" (som som Searle notater er antatt av all diskusjon om intensjonsevne) er aksiomatiske sanne bare elementer av S1, sammensatt av oppfatninger, minner og reflekser., og det er ingen mulighet (forståelighet) av å demonstrere (for å gi mening til) deres løgn. Som W gjorde klart mange ganger, er de grunnlaget for dommen og kan derfor ikke dømmes. De sanne bare aksiomer av vår psykologi er ikke bevis. Som han berømt sa i OC p94- "men jeg fikk ikke mitt bilde av verden ved å tilfredsstille meg selv av sin korrekthet: heller ikke jeg har det fordi jeg er fornøyd med sin korrekthet. -nei: det er den arvede bakgrunnen som jeg skiller mellom sant og usant." En setning uttrykker en tanke (har en mening), når den har klare vilkår for tilfredshet (COS), det vil si offentlige sannhetsforhold. Derav kommentaren fra W: "Når jeg tenker på språk, er det ikke "betydninger" som går gjennom mitt sinn i tillegg til de verbale uttrykkene: språket er i seg selv tankebilen." Og hvis jeg tenker med eller uten ord, er tanken hva jeg (aerlig) sier det er, da det ikke er noe annet mulig kriterium (COS). Dermed W's aforisms (p132 i Budds nydelige bok om W) - "Det er på språk som ønsker og oppfyllelse møtes og som alt metafysisk, harmonien mellom tanke og virkelighet er å finne i grammatikken av 29 språket." Og man kan merke seg her at "grammatikk" i W vanligvis kanoversettes som EP eller LSR (DPHOT se tabell) og at, til tross for hans hyppige advarsler mot teoretisering og generalisering (som han ofte er feilaktig kritisert av Searle), er dette omtrent like bred en karakterisering av høyere orden beskrivende psykologi (filosofi) som man kan finne (som DMS også bemerker). W er riktig at det ikke er noen mental tilstand som utgjør mening, og Searle bemerker at det er en generell måte å karakterisere act av mening "høyttaler mening ... er ileggelse av vilkår for tilfredshet på betingelser for tilfredshet " som betyr å snakke eller skrive en velformetsetning somuttrykker COS i en sammenheng som kan vaere sant eller falsk, og dette er en handling og ikke en mental tilstand. det vil si, som Searle bemerker i filosofi i et nytt århundre p193 - "den grunnleggende tilsiktet forhold mellom sinnet og verden har å gjøre med betingelser for tilfredshet. Og et forslag er alt som kan stå i et bevisst forhold til verden, og siden de bevisste relasjonene alltid bestemmer betingelsene for tilfredshet, og et forslag er definert som noe tilstrekkelig til å bestemme betingelsene for tilfredshet, viser det seg at all intensjonalitet er et spørsmål om forslag.» forslag er offentlige hendelser som kan vaere sanne eller falske kontra den perverse bruken av ordet for de sanne bare aksiomene til S1 av Searle, Coliva og andre. Derfor, den berømte kommentaren fra W fra PI p217- "Hvis Gud hadde sett inn i våre sinn han ikke ville ha vaert i stand til å se der som vi snakket om", og hans kommentarer om at hele problemet med representasjon er inneholdt i "det er ham" og "det som gir bildet sin tolkning er veien som det ligger," eller som S sier sin COS. Derfor er W's summering (p140 Budd) -"hva det alltid kommer til til slutt er at uten ytterligere mening, kaller han det som skjedde ønsket om at det skal skjeogspørsmålet om jeg vet hva jeg ønsker før mitt ønske er oppfylt kan ikke oppstå i det hele tatt. Og det faktum at noen hendelse stopper min ønske betyr ikke at det oppfyller det. Kanskje jeg ikke skulle vaert fornøyd hvis ønsket mitt hadde vaert tilfredsstilt. Tenk om det ble spurt vet jeg hva jeg lengter etter før jeg får det? Hvis jeg har laert å snakke, så vet jeg det." Et av W's tilbakevendende temaer kalles nå Theory of Mind, eller som jeg foretrekker, Understanding of Agency (UA). Ian Apperly, som nøye analyserer UA1 og UA2 (dvs. UA av S1 og S2) i eksperimenter, har blitt klar over arbeidet til Daniel Hutto, som har karakterisert UA1 som en fantasi (dvs. ingen "Teori" eller representasjon kan vaere involvert i UA1 som er reservert for UA2 se min gjennomgang av sin første bok med Myin). Men som andre psykologer, har Apperly ingen anelse om at W la grunnlaget for dette 80 år siden. Det er et lett defensibel syn at kjernen i den spirende litteraturen om kognitive illusjoner, implisitt kognisjon, automatismer og høyere orden tanke er kompatibel med og rett utlede fra W. Til tross for det faktum at de fleste av de ovennevnte har vaert kjent for mange i flere tiår (og til og med 3/4 av et århundre i tilfelle av noen av W's laere), har jeg sjelden sett noe naermer seg en tilstrekkelig diskusjon i filosofi eller andre behavimuntlige naturvitenskapelige tekster, og vanligvis er det knapt en omtale. Etter et halvt århundre i glemsel, er bevissthetens natur nå det hotteste temaet i 30 atferdsvitenskap og filosofi. Fra og med det banebrytende arbeidet til Ludwig Wittgenstein på 1930-tallet (De blå og brune bøker) til 1951, og fra 50-tallet til i dag av hans etterfølgere Searle, Moyal-Sharrock, Read, Hacker, Stern, Horwich, Winch, Finkelstein etc., har jeg opprettet følgende bord som en heuristisk for å fremme denne studien. Radene viser ulike aspekter eller måter å studere på, og kolonnene viser de ufrivillige prosessene og den frivillige atferden som består av de to systemene (to prosesser) av logical Structure of Consciousness (LSC), som også kan betraktes som logical Structure of Rationality (LSRSearle), av atferd (LSB), av personlighet (LSP), av Mind (LSM), av språk (LSL), av virkeligheten (LSOR), av forsettlighet (LSI) -den klassiske begrepet filosofisk , den beskrivende bevissthetspsykologien (DPC), de beskrivende tankegangen (DPT) – eller bedre, språket i den beskrivende tankegangen (LDPT), termer introdusert her og i mine andre nylige skrifter. Ideene til denne tabellen oppsto i Wittgenstein, og et mye enklere bord av Searle, og korrelerer med omfattende tabeller og grafer i de tre nylige bøkene om menneskets natur av P.M.S Hacker. De siste 9 radene kommer fra beslutningsforskning, hovedsakelig av Johnathan St. B.T. Evans og kolleger som revidert av meg selv. System 1 er ufrivillig, refleksiv eller automatisert "Regler" R1 mens Thinking (Kognisjon) har ingen hull og er frivillig eller deliberativ "Regler" R2 og Villig (Volition) har 3 hull (se Searle). Jeg foreslår at vi kan beskrive atferd tydeligere ved å endre Searles «pålegge tilfredshetsbetingelser på tilfredshetsvilkår» for å «relatere mentale tilstander til verden ved å flytte muskler» – det vil si at snakker, skriver og gjør, og hans "sinn til verdens retning av passform"og "verden til tankene retning av passform" av "årsak stammer i sinnet" og "årsak stammer fra verden" S1 er bare oppadgående årsakssammenheng (verden til tankene) og innholdsløs (mangler representasjoner eller informasjon) mens S2 har innhold og er nedadgående årsakssammenheng (sinn til verden). Jeg har vedtatt terminologien min i dette bordet. FRA ANALYSE AV SPRÅK SPILL 31 Disposisjon* Følelser Minne Oppfatning Ønske Pi** IA*** Handling / Word Årsak stammer fra **** Verden Verden Verden Verden Sinn Sinn Sinn Sinn Forårsaker endringer i ***** Ingen Sinn Sinn Sinn Ingen Verden Verden Verden Kausal Selv Refleksiv ****** nei ja ja ja nei ja ja ja Sann eller usann (kan testes) ja Bare Sant Bare Sant Bare Sant ja ja ja ja Offentlige forhold for tilfredshet ja Ja/Nei Ja/Nei nei Ja/Nei ja nei ja Beskrive En mental tilstand nei ja ja ja nei nei Ja/Nei ja Evolusjonaer prioritet 5 4 2,3 1 5 3 2 2 Frivillig innhold ja nei nei nei nei ja ja ja Frivillig initiering Ja/Nei nei ja nei Ja/Nei ja ja ja Kognitivt system ******* 2 1 2/1 1 2 / 1 2 1 2 Endre intensitet nei ja ja ja ja nei nei nei Eksakt varighet nei ja ja ja nei nei ja ja Tid, Sted her og nå/ der og da ******** DD Hn Hn Hn DD DD Hn Hn Spesiell kvalitet nei ja nei ja nei nei nei nei Lokalisert i kroppen nei nei nei ja nei nei nei ja Kroppslige uttrykk ja ja nei nei ja ja ja ja Selvmotsigelser nei ja nei nei ja nei nei nei Trenger et selv ja Ja/Nei nei nei ja nei nei nei Trenger språk ja nei nei nei nei nei nei Ja/Nei 32 FRA BESLUTNINGS FORSKNING Disposisjon* Følelser Minne Oppfatning Ønske Pi** IA*** Handling / Ord Subliminale effekter nei Ja/Nei ja ja nei nei nei Ja/Nei Assosiativ/ Regelbasert Rb A/RB A A A/RB Rb Rb Rb Kontekstavhengig / Abstrakt A C/A C C C/A A C/A C/A Seriell/parallell S S / P P P S / P S S S Heuristisk/ Analytiske A H/A H H H/A A A A Trenger å jobbe hukommelse ja nei nei nei nei ja ja ja Generell intelligens avhengig ja nei nei nei Ja/Nei ja ja ja Kognitiv lasting produserer hemning ja Ja/Nei nei nei ja ja ja ja Stimulering Oker eller Avtar A O/A O O A A A A Offentlige vilkår for tilfredshet av S2 blir ofte referert til av Searle og andre som COS, Representasjoner, sannhetsskapere eller betydninger (eller COS2 av meg selv), mens de automatiske resultatene av S1 er utpekt som presentasjoner av andre (eller COS1 av meg selv). * Aka tilbøyeligheter, evner, preferanser, representasjoner, mulige handlinger osv. ** Searle's tidligere intensjoner *** Searles intensjon i aksjon **** Searles retning på passform ***** Searles retning av årsakssammenheng ****** (Mental tilstand viser -Årsaker eller fullfører Seg selv). Searle kalte tidligere dette kausalt selvhenvisning. ******* Tversky / Kahneman / Frederick / Evans / Stanovich definerte kognitive systemer. ******** Her og nå eller der og da 33 Det er av interesse å sammenligne dette med de ulike tabellene og diagrammene i Peter Hackers siste 3-bind på Human Nature. Man bør alltid huske på Wittgensteins oppdagelse at etter at vi har beskrevet mulige bruksområder (betydninger, sannhetsskapere, Satisfactivilkårenepå) av språket i en bestemt sammenheng, har vi utmattet sin interesse, og forsøk på forklaring (dvs. filosofi) bare få oss lenger bort fra sannheten. Han viste oss at det bare er ett filosofisk problem – bruk av setninger (språkspill) i upassende sammenheng, og dermed bare én løsning – som viser riktig kontekst. FORKLARING AV TABELLEN System 1 (dvs. følelser, minne, oppfatninger, reflekser) hvilke deler av hjernen som er tilstede for bevissthet, er automatisert og generelt skjer på mindre enn 500msec, mens System 2 er evner til å utføre langsomme deliberatative handlinger som er representert i bevisst overveielse (S2D-min terminologi) som krever over 500msec, men ofte gjentatte S2-handlinger kan også bli automatisert (S2A-min terminologi). Det er en gradering av bevissthet fra koma gjennom stadier av søvn til full bevissthet. Minne inkluderer korttidsminne (arbeidsminne) av system 2 oglangsiktigminne av System 1. For volitions vil man vanligvis si at de er vellykkede eller ikke, snarere enn sant eller falsk. S1 er causally selvrefleksiv siden beskrivelsen av vår perseptuelle erfaring-presentasjonen av våre sanser til bevissthet, kan bare beskrives i de samme ordene (som samme COS Searle) som vi beskriver verden, som jeg foretrekker å kalle percept eller COS1 for å skille den fra representasjon eller offentlig COS2 av S2. Selvfølgeliger de ulike radene og kolonnene logisk og psykologisk forbundet. F.eks. følelse, hukommelse og persepsjon i den sanne eller falske raden vil vaere true-only, vil beskrive en mental tilstand, tilhører kognitive system 1, vil ikke generelt bli initiert frivillig, er causally selvrefleksiv, årsak stammer fra verden og forårsaker endringer i sinnet, har en nøyaktig varighet, endring i intensitet, forekommer her og nå, vanligvis har en spesiell kvalitet, trenger ikke språk, er uavhengig av generell intelligens og arbeidsminne, ikke hemmes av kognitiv lasting, vil ikke ha frivillig innhold, og vil ikke ha offentlige forhold for tilfredshet etc. Det vil alltid vaere tvetydigheter fordi ordene (konsepter, språkspill) ikke kan nøyaktig matche de faktiske komplekse funksjonene i hjernen (atferd), det vil si, det er en kombinatorisk eksplosjon av sammenhenger (i setninger og i verden), og i de uendelige variasjonene av "hjernetilstander" ("mentale tilstander eller mønsteret av aktiveringer av milliarder av nevroner som kan tilsvare "å se et rødt eple"),og dette er en grunn til at det ikke er mulig å "redusere" høyere orden atferd til et "system av lover" som måtte oppgi alle mulige sammenhenger -derav Wittgensteins advarsler mot teorier. Og det som teller som "reduksjon" og som en "lov" og et "system" (se f.eks Nancy Cartwright). Dette er et spesielt tilfelle av ugjengjengelighet av høyere nivå beskrivelser til lavere nivå som har blitt forklart mange ganger av Searle, DMS, Hacker, W og andre. For omtrent en million år siden utviklet primater muligheten til å bruke halsmusklene til å 34 lage komplekse serier av lyder (dvs. primitiv tale) for å beskrive nåvaerende hendelser (oppfatninger, minne, refleksive handlinger) med noen primaereller primitive språkspill (PLGs). System 1 består av raske, automatiserte, subkortikale, ikkerepresentasjonsmessige, causally selvrefleksive, intransitive, informasjonsløse, sanne "mentale tilstander" med en presis tid og plassering, og over tid utviklet det seg i høyere kortikale sentre S2 med den videre evnen til å beskrive forskyvninger i rom og tid for hendelser (fortid og fremtid og ofte hypotetiske, kontrafaktiske, betingede eller fiktive preferanser, tilbøyeligheter eller disposisjoner de sekundaere eller sofistikerte språkspill (SLg's) av System 2 som er treg, kortikal, bevisst, informasjon som inneholder, transitiv (har offentlige vilkår for tilfredshetSearle sikt for sannhetsskapere eller mening som jeg deler inn i COS1 og COS2 for private S1 og offentlig S2), representasjon (som jeg igjen dele inn R1 for S1 representasjoner og R2 for S2) , sann eller proposisjonstenkning (som jeg igjen dele inn R1 for S1 representasjoner og R2 for S2) , sann eller proposisjonal tenkning (som jeg igjen dele inn R1 for S1 representasjoner og R2 for S2) , sann eller proposisjonal tenkning (som jeg igjen dele inn R1 for S1 representasjoner og R2 for S2) , sann eller proposisjonstenkning (som jeg igjen dele inn R1 for S1 representasjoner og R2 for S2) , sann eller proposisjonal tenkning (som jeg igjen dele inn R1 for S1 representasjoner og R2 for S2) , sann eller proposisjonal tenkning (som jeg igjen dele inn R1 for S1 representasjoner og R2 for S2 for S2) , sann eller proposisjonal tenkning (som jeg igjen dele inn R1 for S1 representasjoner og R2 for S2) , sann eller proposisjonstenkning (som jeg igjen dele inn R1 for S1 representasjoner og R2 for S2) , sann eller proposisjon , med alle S2-funksjoner som ikke har noen nøyaktig tid og evne og ikke mentale tilstander. Preferanser er intuisjoner, tendenser, automatiske ontologiske regler, atferd, evner, kognitive moduler, personlighetstrekk, maler, slutningsmotorer, tilbøyeligheter, disposisjoner, følelser (beskrevet av Searle som agiterte ønsker), Propositional Attitudes (riktig bare hvis de brukes til å referere til hendelser i verden og ikke til forslag), vurderinger, Capacities, Hypotheses. Noen følelser utvikler og endrer sakte resultater av S2 disposisjoner (W - 'Bemerkninger om psykologifilosofien' V2 p148), mens andre er typiske S1automatisk og rask til å vises og forsvinne. "Jeg tror", "han elsker", "de tror" er beskrivelser av mulige offentlige handlinger vanligvis displaced i romtid. Mine første personuttalelser om meg selv er true-only (unntatt løgn) -dvs S1, mens tredje person uttalelser om andre er sanne eller falske -dvs S2 (se mine vurderinger av Johnston 'Wittgenstein: Rethinking the Inner' og av Budd 'Wittgenstein's Philosophy of Psychology'). "Preferanser" som en klasse av bevisste stater i motsetning til oppfatninger, refleksive handlinger og minner ble først tydelig beskrevet av Wittgenstein (W) på 1930-tallet og betegnet "tilbøyeligheter" eller "disposisjoner". De har ofte blitt kalt "propositional holdninger" siden Russell, men det har ofte blitt bemerket at dette er en feil eller villedende setning since tro, hensikt, vite,huske etc., er ofte ikke propositional eller holdninger, som har blitt vist f.eks, av W og av Searle (f.eks, bevissthet og språk p118). Preferanser er iboende, observatør uavhengige offentlige representasjoner (i motsetning til presentasjoner eller representasjoner av System 1 til System 2 Searle-Consciousness and Language p53). De er potensielle handlinger fordrevet i tid eller rom, mens evolusjonaert mer primitive S1 oppfatninger minner og refleksive handlinger er alltid her og nå. Dette er 35 en måte å karakterisere System 2 -den andre store fremskritt i virveldyr psykologi etter System 1-evnen til å representere (state offentlig COS for) hendelser og å tenke på dem som forekommer på et annet sted eller tid (Searle tredje fakultet for kontrafakta fantasi supplere nde kognisjon og vilje). S1 'tanker' (min T1-dvs., bruk av "tenkning" for å referere til automatiske hjerneprosesser i System One) er potensielle eller ubevisste mentale tilstander av S1 --Searle-Phil Issues 1:45-66(1991). Oppfatninger, minner og refleksive (automatiske) handlinger kan beskrives av primaer LGs (PLGs for eksempel ser jeg hunden) og det er, i det normale tilfellet, INGEN TESTER mulig, slik at de kan vaere True-Onlydet vil si aksiomatisk som jeg foretrekker eller dyr reflekser som W og DMS beskriver. Disposisjoner kan be beskrevet som sekundaere LGs(SLGs -f.eks jeg tror jeg ser hunden) og må også handles ut, selv for meg i mitt eget tilfelle (dvs. hvordan vet jeg hva jeg tror, tror, føler til jeg handler eller noen hendelse oppstårse mine vurderinger av de kjente bøkene på W av Johnston og Budd. Legg merke til at disposisjoner blir handlinger når de snakkes eller skrives, samt blir handlet ut på andre måter, og disse ideene skyldes wittgenstein (midten av 1930-tallet) og er ikke behaviorism (Hintikka & Hintikka 1981, Searle, Hacker, Hutto etc.,). Wittgenstein kan betraktes som grunnleggeren av evolusjonaer psykologi og hans arbeid en unik undersøkelse av funksjonen av vår aksiomatiske System 1 psykologi og dens interaksjon med System 2. Etter at Wittgenstein la grunnlaget for den beskrivende psykologien for høyere orden tenkt i blå og brune bøker tidlig på 30-tallet, ble det utvidet av John Searle, som gjorde en enklere versjon av bordet mitt her i sin klassiske bok Rationality in Action (2001). Denne tabellen utvider på W's undersøkelse av aksiomatisk struktur av evolusjonaer psykologi utviklet fra hans aller første kommentarer i 1911 og så vakkert lagt ut i sitt siste arbeid 'On Certainty' (OC) (skrevet i 1950-51). OC er grunnlaget for atferd eller epistemologi og ontologi (uten tvil det samme som semantikk og pragnostikk), kognitiv lingvistikk eller høyere orden tanke, og etter mitt syn (delt f.eks, av DMS) den viktigste arbeidet i filosofi (beskrivende psykologi) og dermed i studiet av atferd. Persepsjon, hukommelse, refleksive handlinger og følelser er primitive delvis subkortikale ufrivillige mentale tilstander, der sinnet automatisk passer (presenterer) verden (er Causally Self Reflexive --Searle) det utvilsomt, sanne, aksiomatiske grunnlaget for rasjonalitet over hvilke ingen kontroll er mulig. Preferanser, ønsker og intensjoner er beskrivelser av sakte tenkende bevisste frivillige evner som kan beskrives i SLGs der sinnet prøver å passe (representerer) verden. Atferd og alle de andre forvirringene i vår standard beskrivende psykologi (filosofi) oppstår fordi vi ikke kan se S1 arbeide og beskrive alle handlinger som de bevisste bevisste handlingene til S2 (The Phenomenological Illusion -TPI-Searle). W forsto dette og beskrev det med uovertruffen klarhet med hundrevis av eksempler på språk (sinnet) i aksjon gjennom sine verker. Årsaken har tilgang til hukommelse, og derfor bruker vi bevisst tydelige, men ofte uriktige grunner til å forklare atferd (de to selvene eller systemene eller prosessene for gjeldende forskning). Tro og andre disposisjoner kan beskrives som tanker som prøver å matche verdens fakta (sinn til verdens retning av passform), mens volitions er intensjoner om å handle (Prior Intentions -PI, eller Intensjoner In Action IA Searle) pluss handlinger 36 som prøver å matche verden til tankene verden til tankene retning av passform-jf. Searle, f.eks Bevissthet og språk p145, 190). Noen ganger er det hull i resonnementet for å komme frem til tro og andre disposisjoner. Disposisjon ord kan brukes som substantiv som synes å beskrive mentale tilstander ('min tanke er ... "), eller som verb eller adjektiver for å beskrive evner (agenter som de handler eller kan handle -'Jeg tror at ... ') og er ofte feilaktig kalt "Propositional Attitudes". Oppfatninger blir Minner og våre medfødte programmer (kognitive moduler, maler, slutning motorer av S1) bruke disse til å produsere Disposisjoner - (tro, vite, forståelse, tenkning, etc., -faktiske eller potensielle offentlige handlinger som språk (tanke, sinn) også kalt Tilbøyeligheter, Preferanser, Evner, Representasjoner av S2) og Volition, og det er ingen språk (konsept, tanke) av "private mentaletilstander" for å tenke eller villig (dvs., ingen private språk, tanke eller sinn). Høyere dyr kan tenke og vil opptre og i den grad de har en offentlig psykologi. OPPFATNINGER: (X er sant): Hør, Se, Lukt, Smerte, Berøring, Temperatur MINNER: Huske (X var sant) PREFERANSER, TILBOYELIGHETER, DISPOSISJONER (X kan bli sant): KLASSE 1: PROPOSITIONAL (Sann eller falsk) OFFENTLIGE AKTER av å tro, dømme, tenke, representere, forstå, velge, bestemme, foretrekke, tolke, vite (inkludert ferdigheter og evner), Delta (Laering), Opplever, Betydning, Huske, Jegntending, Vurderer, Ønsker,Expecting, Ønsker, Ønsker, Håper (en spesiellklasse), Se som (Aspekter). KLASSE 2: DEKOBLET MODUS -(som om, betinget, hypotetisk, fiktiv) Drømmer, Imagining, Lying, Predicting, Doubting. KLASSE 3: FØLELSER: Kjaerlig, Hatende, Frykt, Sorg, Glede, Sjalusi, Depresjon. Deres funksjon er å modulere Preferanser for å øke inkluderende fitness (forventet maksimal nytte) ved å legge til rette for informasjonsbehandling av oppfatninger og minner for rask handling. Det er noen separasjon mellom S1 følelser som raseri og frykt og S2 som kjaerlighet, hat, avsky og sinne. Vi kan tenke på dem som sterkt følt eller handlet ut ønsker. ØNSKER: (Jeg vil at X skal vaere sant – jeg ønsker å fåverden til å passe mine tanker):Lengsel, håp, forventning, venter, venter, trenger, krever, forpliktet til å gjøre. INTENSJONER: (Jeg vil gjøre X True) Hensikt. HANDLINGER: (Jeg gjør X True) : Skuespill, Snakker , Lesing, Skriving, Beregning, 37 Overtalelse, Viser, Viser, Overbevisende, Gjør Prøver, Forsøk, Latter, Spille, Spise, Drikke, Gråte, Hevde (Beskrive, Undervisning, Forutsi, Rapportering), Lovende, Making eller Bruke kart, Bøker, Tegninger, Dataprogrammer-disse er Offentlig og Frivillig og overføre informasjon til andre slik at de dominerer over bevisstløs, Ufrivillig og informasjonsløs S1 reflekser i forklaringer på atferd (( (The Phenomenological Illusion (TPI), The Blank Slate (BS) eller Standard Social Science Model (SSSM)).. Ord uttrykker handlinger som har ulike funksjoner i livet vårt og er ikke navnene på objekter, heller ikke av en enkelt type hendelse. Menneskers sosiale interaksjoner styres av kognitive moduler – omtrent tilsvarende skriptene eller schemata av sosialpsykologi (grupper av nevroner organisert i slutningsmotorer), som med oppfatninger og minner fører til dannelse av preferanser som fører til intensjoner og deretter til handlinger. Forsettlighet eller tilsiktet psykologi kan tas for å vaere alle disse prosessene eller bare preferanser som fører til handlinger, og i bredere forstand er gjenstand for kognitiv psykologi eller kognitiv nevrovitenskap når inkludert nevrofysiologi, nevrokjemi og nevrogenetikk. Evolusjonaer psykologi kan betraktes som studiet av alle de foregående funksjonene eller driften av modulene som produserer atferd, og blir deretter coextensive i evolusjon, utvikling og individuell handling med preferanser, intensjoner og handlinger. Siden aksiomene (algoritmer eller kognitive moduler) i vår psykologi er i våre gener, kan vi forstørre vår forståelse og øke vår makt ved å gi klare beskrivelser av hvordan de fungerer og kan utvide dem (kultur) via biologi, psykologi, filosofi (beskrivende psykologi), matematikk, logikk, fysikk og dataprogrammer, og dermed gjøre dem raskere og mer effektive. Hajek (2003) gir en analyse av disposisjoner som betingede sannsynligheter which er algoritmisert av Rott (1999), Spohn etc. Intensjonsalitet (kognitiv eller evolusjonaer psykologi) består av ulike aspekter av atferd som er medfødt programmert til kognitive moduler som skaper og krever bevissthet, vilje og selv, og i normale menneskelige voksne nesten alle unntatt oppfatninger og noen minner er purposive, krever offentlige handlinger (f.eks språk), og forplikte oss til relasjoner for å øke vår inkluderende fitness (maksimal forventet nytte eller Bayesiansk nytte maksimering). Bayesismen er imidlertid svaert tvilsom på grunn av alvorlig underbestemmelse det vil si at det kan "forklare" noe og dermed ingenting. Dette skjer via dominans og gjensidig altruisme, ofte resulterer i Desire Independent Reasons for Action (Searle)som jeg deler inn i DIRA1 og DIRA2 for S1 og S2) og pålegger Vilkår for tilfredshet på Vilkår for tilfredshet (Searle) - (dvs. relaterer tanker til verden via offentlige handlinger (muskelbevegelser), produserer matematikk, språk, kunst, musikk, sex, sport etc. Det grunnleggende om dette ble funnet ut av vår største naturlige psykolog Ludwig Wittgenstein fra 1930-tallet til 1951, men med klare foreshadowings tilbake til 1911, og med forbedringer av mange, men fremfor alt av John Searle begynner på 1960-tallet. "Det generelle treet av psykologiske fenomener. Jeg streber ikke etter nøyaktighet, men for et syn på helheten." RPP Vol 1 p895, jf Z p464. Mye av intensjonalitet (f.eks. våre språkspill) innrømmer grader. Som W bemerket, tilbøyeligheter er noen ganger bevisst og deliberativ. Alle våre maler (funksjoner, konsepter, språkspill) har fuzzy kanter i noen sammenhenger, 38 som de må vaere nyttige. Det er minst to typer tenkning (dvs. to språkspill eller måter å bruke den disposisjonsverb 'tenkning')-nonrational uten bevissthet og rasjonell med delvis bevissthet (W), nå beskrevet som rask og langsom tenkning av S1 og S2. Det er nyttig å betrakte disse som språkspill og ikke som bare fenomener (W RPP Vol2 p129). Mentale fenomener (våre subjektive eller interne "erfaringer") er epiphenomenal, mangler kriterier, derfor mangler informasjon selv for seg selv og kan dermed ikke spille noen rolle i kommunikasjon, tenkning eller sinn. Å tenke som alle disposisjoner mangler noen test, er ikke en mental tilstand (i motsetning til oppfatninger av S1), og inneholder ingen informasjon før det blir en offentlig handling eller hendelse som i tale, skriving eller andre muskuløse sammentrekninger. Våre oppfatninger og minner kan ha informasjon (mening-dvs. en offentlig COS) bare når de manifesteres i offentlige handlinger, for bare da tenker, føler etc. har noen mening (konsekvenser) selv for oss selv. Minne og persepsjon er integrert av moduler i disposisjoner som blir psykologisk effektive når de blir handlet på – det vil si at S1 genererer S2. Utvikle språk betyr å manifestere medfødt evne avanserte mennesker til å erstatte ord (fine sammentrekninger av muntlige eller manuelle muskler) for handlinger (brutto sammentrekninger av arm og ben muskler). TOM (Theory of Mind) er mye bedre kalt UA-Understanding of Agency (mitt begrep) og UA1 og UA2 for slike funksjoner i S1 og S2 -og kan også kalles evolusjonaer psykologi eller intensjonalitet den medfødte genetisk programmerte produksjon av bevissthet, selv og tanke som fører til intensjoner og deretter til handlinger ved å kontrahere muskler det vil si, Forståelse er en disposisjon som tenkning og kunnskap. Dermed er "propositional attitude" et feil begrep for normal intuitiv deliberativ S2D (dvs. den langsomme deliberative funksjonen til System 2) eller automatisert S2A (dvs. konvertering av ofte praktisert System 2-funksjoner av tale og handling til automatiske raske funksjoner). Vi ser at innsatsen til kognitiv vitenskap for å forstå tenkning, følelser etc. ved å studere nevrofysiologi ikke kommer til å fortelle oss noe mer om hvordan sinnet (tanke, språk) fungerer (i motsetning til hvordan hjernen fungerer) enn vi allerede vet, fordi "tanke, språk) allerede er i full offentlig visning (W). Eventuelle "fenomener" som er skjult in nevrofysiologi, biokjemi, genetikk, kvantemekanikk eller strengteori, er like irrelevante for vårt sosiale liv som det faktum at et bord består av atomer som "adlyde" (kan beskrives av) lovene i fysikk og kjemi er å ha lunsj på den. Som W så berømt sa "Ingenting er skjult". Alt av interesse om sinnet (tanke, språk) er åpent for visning hvis vi bare undersøker språkets arbeid nøye. Språk (sinn, offentlig tale knyttet til potensielle handlinger) ble utviklet for å lette sosial interaksjon og dermed innsamling av ressurser, overlevelse og reproduksjon. Dens grammatikk (dvs. evolusjonaer psykologi, intensjonalitet) fungerer automatisk og er ekstremt forvirrende når vi prøver å analysere den. Dette har blitt forklart ofte av Hacker, DMS og mange andre. Som W bemerket med utallige nøye angitte eksempler, ord og setninger har flere bruksområder avhengig av sammenheng. Jeg tror og jeg spiser har dypt forskjellige roller 39 som tror jeg, og jeg trodde eller jeg tror, og han tror. Den nåvaerende spente førsteperson bruk av inklinasjonale verb som "Jeg tror" normalt beskrive min evne til å forutsi mine sannsynlige handlinger basert på kunnskap (dvs. S2), men kan også virke (i filosofiske sammenhenger) å vaere beskrivende for min mentale tilstand og så ikke basert på kunnskap eller informasjon (W og se min gjennomgang av boken av Hutto og Myin). I den tidligere S1-forstand en den ser ikke en sannhet, men gjør seg sant i handlingen å si det --dvs,, "Jeg tror det regner" gjør seg sant. Det vil si at disposisjonsverb som brukes i første person tilstede spent kan vaere causally selvrefleksiv de instantiate seg selv, men da er de ikke testbare (dvs. ikke T eller F, ikke S2). Men tidligere eller fremtidige eller tredje person bruk- -"Jeg trodde" eller "han tror" eller "han vil tro' inneholde eller kan løsesav informasjon som er sant eller falsk, som de beskriver offentlige handlinger som er eller kan bli verifiserbare. Likeledes, "Jeg tror det regner" har ingen informasjon bortsett fra påfølgende handlinger, selv for meg, men "Jeg tror det vil regne" eller "han vil tro det regner" er potensielt verifiserbare offentlige handlinger fordrevet i romtid som har til hensikt å formidle informasjon (eller feilinformasjon). Ikke-reflekterende eller ikke-rasjonelle (automatiske) ord som snakkes uten tidligere hensikt (som jeg kaller S2A -dvs. S2D automatisert av praksis) har blitt kalt Words as Deeds by W & then by Daniele Moyal-Sharrock in her paper in Philosophical Psychology in 2000). Mange såkalte tilbøyeligheter / Disposisjoner / Preferanser / tendenser / kapasiteter / evner er ikke-propositional (Ikke-reflekterende) Holdninger (langt mer nyttig å kalle dem funksjoner eller evner) av System 1 (Tversky Kahneman). Tidligere intensjoner er oppgitt av Searle å vaere mentale stater og dermed S1, men igjen tror jeg man må skille PI1 og PI2 siden i vårt normale språk våre tidligere intensjoner er bevisst overveielse av S2. Oppfatninger, Minner, type 2 Disposisjoner (f.eks noen følelser) og mange Type 1 Disposisjoner kalles bedre kalt Reflexes of S1 og er automatiske, ikke-reflekterende, ikkepropositional og IKKE-Attitudinal funksjon av hengslene (aksiomer, algoritmer) av vår evolusjonaerpsykologi (Moyal-Sharrock etter Wittgenstein). Noen av de ledende eksponenter av W ideer som jeg anser viktig lesing for en forståelse av beskrivende psykologi av høyere orden tanke er Coliva, Hutto, DMS, Stern, Horwich, Finkelstein og Read, som, som mange forskere nå, har lagt ut det meste av sitt arbeid (ofte i preprint form) gratis online på academia.edu, philpapers.org,researchgate.net og andre nettsteder, og selvfølgelig flittig kan finne nesten alt gratis online via torrents, p2p, libgen.io, b-ok.org etc. Baker & Hacker finnes i sine mange felles verk og på Hacker personlige side. Den avdøde Baker gikk over bord med en bisarr psykoanalytisk og ganske nihilistisk tolkning som ble godt tilbakevist av Hacker hvis "Gordon Baker's Late Interpretation of Wittgenstein" er et must lest for enhver student av oppførsel. Man kan finne endeløse metafysiske reduksjonistiske tegneserievisninger av livet på grunn av forsøket på å forklare høyere orden tanke på S2 i form av årsakssammenheng rammen 40 av S1, som Carruthers (C), Dennett, Churchlands (3 av dagens ledere av scientisme, beregningsalisme eller materialistisk reduksjonisme heretter CDC mitt akronym for Centers for (Philosophical) Disease Control) og mange andre forfølge. Scientisme har blitt debunked ofte begynner med W i BBB i 30-årene da han bemerket at - "filosofer stadig se metoden for vitenskap foran øynene og er uimotståelig fristet til å stille og svare på spørsmål på den måten vitenskapen gjør. Denne tendensen er den virkelige kilden til metafysikk og fører filosofen inn i fullstendig mørke"og av Searle, Read, Hutto, Hacker og utallige andre siden. Forsøket på å "forklare" (egentlig bare for å beskrive som W gjort klart) S2 i årsakssammenhenger er usammenhengende, og selv for S1 er det ekstremt komplisert, og det er ikke klart at de svaert varierte språkspillene av "årsakssammenheng" noensinne kan gjøres for å søke (som har blitt notert mange ganger) selv deres anvendelse i fysikk og kjemi er variabel og ofte obskur (var det tyngdekraften eller abscission lag eller hormoner eller vinden eller alle av dem som gjorde eplet falle, og når gjorde årsakene starte og slutte)? Men som W sa - "nå hvis det ikke er årsakssammenhenger som vi er opptatt av, så ligger sinnets aktiviteter åpne foran oss". Menjeg foreslår at det er en stor feil å se W som å ta begge sider, som vanligvis stated, som hans synspunkter er mye mer subtile, oftere enn ikke å forlate sine trialogues uløst. Man kan finne det nyttig å starte med mine vurderinger av W, S etc., og deretter studere så mye av Les, Hutto, Horwich, Coliva, Hacker, Glock, DMS, Stern, etc. som mulig før grave inn i litteraturen om årsakssammenheng og vitenskapsfilosofi, og hvis man finner det uinteressant å gjøre det så W har truffet merket. Til tross for innsatsen til W og andre, ser det ut til at de fleste filosofer har liten forståelse av subtiliteten til språkspill (f.eks. den drastisk forskjellige bruken av "Jeg vet hva jeg mener" og "Jeg vet hvilken tid det er"), eller av arten av disposisjoner, og mange (f.eks CDC) baserer fortsatt sine ideer på slike forestillinger som privat språk , introspeksjon av "indre tale" og beregningalisme, som W la til hvile 3/4 av et århundre siden. Før jeg leser noen bok, går jeg til indeksen og bibliografi for å se hvem de siterer. Ofte forfatterne mest bemerkelsesverdige prestasjon er fullstendig eller nesten fullstendig utelatelse av alle forfatterne jeg sitere her. W er lett den mest diskuterte moderne filosofen med om en ny bok og dusinvis av artikler i stor grad eller helviet til ham hver måned. Han har sitt eget tidsskrift "Philosophical Investigations" og jeg forventer at hans bibliografi overstiger den av de neste topp 4 eller 5 filosofer kombinert. Searle er kanskje neste blant moderner (og den eneste med mange forelesninger på YouTube, Vimeo, Universitetsnettsteder etc.-over 100, som, i motsetning til nesten alle andre filosofiforelesninger, er en glede å lytte til) og Hutto, Coliva, DMS, Hacker, Read, etc., er svaert fremtredende med dusinvis av bøker og hundrevis av artikler, samtaler og anmeldelser. Men CDC og andre metaleger ignorerer dem og de tusener som anser sitt arbeid som kritisk viktig. 41 Følgelig er det kraftige W / S-rammeverket (så vel i det store som for moderne forskning i tenkning) helt fravaerende, og alle forvirringene det har ryddet bort er rikelig. Hvis du leser mine vurderinger og verkene selv, forhåpentligvis ditt syn på de fleste skriving i denne arenaen kan vaere ganske forskjellig fra deres. Men som W insisterte, må man jobbe eksemplene gjennom seg selv. Som ofte nevnt, hans super-sokratiske trialogues hadde en terapeutisk hensikt. W's definitive argumenter mot introspeksjon og privat språk er notert i mine andre vurderinger og er svaert godt kjent. I utgangspunkteter de så enkle som pai vi må ha en test for å skille mellom A og B, og tester kan bare vaere eksterne og offentlige. Han illustrerte dette med "Beetle in the Box". Hvis vi alle har en boks som ikke kan åpnes eller røntgenfotografert etc. og kaller det som er inne i en "bille", så "bille" kan ikke ha noen rolle i språket, for hver boks kan inneholde en annen ting eller til og med vaere tom. Så det er ikke noe privat språk som bare jeg kan vite og ingen introspeksjon av "indre tale". Hvis X ikke er offentlig påviselig, kan det ikke vaere et ord på vårt språk. Dette skyter ned Carruthers ISA-teori, samt alle de andre "indre sans" teoriene som han refererer til. Jeg har forklart W's demontering av forestillingen om introspeksjon og funksjon av disposisjonsspråk ('propositional holdninger') ovenfor og i mine vurderinger av Budd, Johnston og flere av Searles bøker. Se Sterns "Wittgenstein's Philosophical Investigations"(2004) for en fin forklaring på Privat språk end alt av Read et alfor å komme til røttene til disse problemene som få gjør. CDC eschew bruk av "jeg" siden det forutsetter eksistensen av en "høyere selv". Men selve handlingen av skriving, lesing og alle språk og konsepter (språkspill) forutsetter selv, bevissthet og vilje, så slike kontoer er selvmotsigende tegneserier av livet uten noen verdi overhodet (og null innvirkning på hverdagen til noen). W / S og andre har lenge bemerket at den første personen synspunkt er bare ikke forståelig eliminable eller reducible til en tredje person en, men fravaer av sammenheng er ikke noe problem for tegneserie visninger av livet. Likeledes, med beskrivelsen av hjernens funksjon eller atferd som "beregningsmessig", "informasjonsbehandling" etc., godt debunked utallige ganger av W / S, Hutto, Les, Hacker og mange andre. Skriving som forsøker å kombinere vitenskap med filosofi, med betydningen av mange viktige begreper som varierer nesten tilfeldig uten bevissthet, er schizoid og håpløs, men det er tusenvis av vitenskap og filosofi bøker som dette. Det er beskrivelsen (ikke forklaring som W gjort klart) av vår oppførsel og deretter eksperimenter av kognitiv psykologi. Mange av disse som arbeider med menneskelig atferd kombinerer bevisst tenkning av S2 med de ubevisste automatismer av S1 (absorbere psykologi i fysiologi). Vi blir ofte fortalt at selv, vilje og bevissthet er illusjoner, siden de tror de viser oss den "virkelige" betydningen av disse begrepene, og at tegneseriebruken er den gyldige. Det vil si at S2 er "uvirkelig" og må subsumeres av de vitenskapelige årsaksbeskrivelsene til S1. Derfor en grunn til skiftet fra språkets filosofi til sinnets filosofi. Se f.eks, min anmeldelse av Carruthers siste "The Opacity 42 of Mind". Selv Searle er en hyppig lovbryter her som nevnt av Hacker, Bennet og Hacker, DMS, Coliva etc. Hvis noen sier at jeg ikke kan velge hva jeg skal ha til lunsj han er tydelig feil, eller hvis ved valg han mener noe annet som at "valg" kan beskrives som å ha en "årsak" eller at det ikke er klart hvordan å redusere "valg" til "årsak" så vi må betrakte det som illusorisk, så det er trivielt sant (eller usammenhengende), men irrelevant for hvordan vi bruker språk og hvordan vi lever , som bør betraktes som det punktet å starte og avslutte slike diskusjoner. Kanskje man kan betrakte det som relevant at det var W, sammen med Kant og Nietzsche (store intellekt, men ingen av dem gjør mye for å oppløse filosofiens problemer), som ble kåret til tidenes beste av filosofer-ikke Quine, Dummett, Putnam, Kripke eller CDC. Man kan se likheten i alle filosofiske spørsmål (i streng forstand jeg anser her, med tanke på W kommentar at ikke alt med utseendet på et spørsmål er en). Vi ønsker å forstå hvordan hjernen (eller universet) gjør det, men S2 er ikke opp til det. Det er alt (eller for det meste) i de ubevisste intrigene til S1 via DNA. Vi vet ikke, men vårt DNA gjør det, takket vaere døden av utallige billioner av organismer over rundt 3 milliarder år. Vi kan enkelt beskrive verden, men ofte ikke kan bli enige om hvordan en "forklaring" skal se ut. Så,, vi sliter med vitenskap og stadig så sakte beskrive mekanismene i sinnet. Selv om vi skulle arrive på "fullstendig" kunnskap om hjernen, ville vi fortsatt bare ha en beskrivelse av hva nevronal mønstertilsvarer å se rødt, men det er ikke klart hva det ville bety (COS) å ha en "forklaring" på hvorfor det er rødt (dvs. hvorfor qualia eksisterer). Som W sa, forklaringer kommer til en slutt et sted. For de som forstår de ovennevnte, består de filosofiske delene av Carruthers "Opacity of Mind" (et stort nylig arbeid av CDC-skolen) i stor grad av standardforvirringene som følge av å ignorere arbeidet til W, S og hundrevis av andre. Det kan kalles scientisme eller reduksjonisme og benekter "virkeligheten" av vår høyere orden tanke, vilje, selv og bevissthet, bortsett fra som disse er gitt en ganske annerledes og helt uforenlig bruk i vitenskapen. Vi har for eksempel ingen grunner til handling, bare en hjerne som forårsaker handling etc. De skaper imaginaere problemer ved å prøve å svare på spørsmål som ikke har noen klar fornuft. Det bør slå oss at disse synspunktene har absolutt ingen innvirkning på hverdagen til de som tilbringer mesteparten av sitt voksne liv for å fremme dem. Denne situasjonen er pent oppsummert av Rupert Read i sin artikkel 'The Hard Problem of Consciousness' - "hardcore problemet blir mer og mer fjernt, jo mer vi dehumanisere aspekter av sinnet, for eksempel informasjon og oppfatning og intensjonalitet. Problemet vil bare virkelig bli møtt hvis vi står overfor det som et "problem" som har å gjøre med hele mennesker, nedfelt i en sammenheng (uløselig naturlig og sosial) på et gitt tidspunkt, etc ... da kan det bli perspicuous til en at det ikke er noe problem. Bare når man starter, sier, å "teoretisere" informasjon på tvers av menneskelige og ikke-menneskelige domener (angivelig ved hjelp av ikke-menneske-dyret {vanligvis tenkt på som mekanisk} eller maskin- 43 som ens paradigme, og dermed få ting tilbake til fronten), begynner det å se ut som om det er et problem ... at alle 'isms' (cognitivism, reduksjonisme (til hjernen), behaviorism og så videre)... presse videre og videre fra vår rekkevidde ... selve konseptualiseringen av problemet er selve tingen som sikrer at det "harde problemet" forblir uoppløselig ... Ingen god grunn har noen sinne blitt gitt for oss å tro at det må vaere en vitenskap om noe hvis det skal betraktes som ekte. Det er ingen god grunn til å tro at det bør vaere en vitenskap om bevissthet, eller av sinn eller samfunn, noe mer enn det trenger vaere en vitenskap av tall, eller av universer eller av hovedsteder eller av spill eller av konstellasjoner eller objekter hvis navn starter med bokstaven 'b'.... Vi må starte med ideen om oss selv som nedfelte personer som opptrer i en verden, ikke med ideen om oss selv som hjerner med sinn "plassert" i dem eller "festet" til dem ... Det er ingen måte at vitenskapen kan hjelpe oss bootstrap inn i en "ekstern" / 'objektiv' redegjørelse for hva bevissthet egentlig er og når det virkelig er til stede. For det kan ikke hjelpe oss når det er en konflikt av kriterier, når våre maskiner kommer i konflikt med oss selv, i konflikt med oss. For våre maskiner er bare kalibrert av våre rapporter i første omgang. Det kan ikke vaere noe slikt som å få et eksternt synspunkt ... det er ikke fordi ... det harde problemet er uløselig, ... Snarere trenger vi ikke innrømme at et problem har selv blitt definert ... 'transcendental naturalisme' ... Garanterer... å holde seg i live på ubestemt tid av problemet. Det gir den ekstraordinaere psykologiske tilfredsstillelse av både en ydmyk (men privilegert) "vitenskapelig" uttalelse av grenser til forståelsen og, kunnskapen om being del av en privilegert elite, som i åsi disse grensene, kan se utover dem. Det klarer ikke å se hva Wittgenstein gjorde klart i forordet til Tractatus. Grensen kan... bare trekkes på språk og hva som ligger på den andre siden av grensen vil vaere bare tull." Mange av W kommentarer kommer til hjernen. Han bemerket 88 år siden at "mysterier" tilfredsstiller en lengsel etter transcendent, og fordi vi tror vi kan se "grensene for menneskelig forståelse", tror vi at vi også kan se utover dem, og at vi bør dvele ved det faktum at vi ser grensene for språk (sinn) i det faktum at vi ikke kan beskrive fakta som tilsvarer en setning unntatt ved å gjenta setningen (se p10 etc. i hans kultur og verdi, skrevet i 1931). Jeg synes også det er nyttig å gjenta ofte hans bemerkning om at "overtro er ingenting annet enn tro på årsakssammenhengen" skrevet for et århundre siden i TLP 5.1361. Også, apropos er hans berømte kommentar (PI p308) om opprinnelsen til de filosofiske problemene om mentale prosesser (og alle filosofiske problemer). "Hvordan oppstår det filosofiske problemet om mentale prosesser og stater og om atferd? Det første trinnet er den som helt unnslipper varsel. Vi snakker om prosesser og stater og lar deres natur vaere uavklart. En gang skal vi kanskje vite mer om dem vi tror. Men det er akkurat det som forplikter oss til en bestemt måte å se på saken på. For vi har et klart konsept på hva det betyr å laere å kjenne en prosess bedre. (Den avgjørende bevegelsen i trylletrikset har blitt gjort, og det var den som vi trodde ganske uskyldig.) Og nå analogien som skulle få oss til å forstå våre tanker faller i stykker. Så vi må nekte den ennå ubefattede prosessen i det 44 ennå uutforskede mediet. Og nå ser det ut som om vi hadde nektet mentale prosesser. Og vi vil naturligvis ikke nekte dem." En annen tilsynelatende triviell kommentar av W (PI p271) ba oss om å forestille oss en person som glemte hva ordet "smerte" betydde, men brukte det riktig -dvs. Også relevant er W kommentar (TLP 6.52) at når alle vitenskapelige spørsmål har blitt besvart, ingenting er igjen å stille spørsmål, og det er i seg selv svaret. Og sentralt for å forstå den vitenskapsmanniske (dvs. på grunn av scientisme, ikke vitenskap) feil i CDC et al er hans observasjon at det er en svaert vanlig feil å tro at noe må få oss til å gjøre det vi gjør, noe som fører til forvirring mellom årsak og fornuft. "Og feilen som vi her og i tusen lignende tilfeller er tilbøyeligtil å gjøre er merket av ordet "å gjøre" som vi har brukt det i setningen "Det er ingen handling av innsikt som gjør oss bruke regelen som vi gjør", fordi det er en idé om at "noe må få oss" til å gjøre det vi gjør. Og dette blir igjen med forvirringen mellom årsak og fornuft. Vi trenger ingen grunn til å følge regelen som vi gjør. Kjeden av grunner har en slutt." BBB p143 (andre er i 2015) Han har også kommentert at sakskjeden har en slutt, og at det ikke er noen grunn i det generelle tilfellet for at det skal vaere meningsfylt å spesifisere en årsak. W så i sin egen tiårlange kamp nødvendigheten av å klargjøre 'grammatikk' seg selv ved å utarbeide 'perspicuous eksempler' og nytteløshetfor mange av å bli fortalt svarene. Derav hans berømte kommentarer om filosofi som terapi og "arbeider med seg selv". En annen slående ting om så mange filosofibøker (og den forkledde filosofien gjennom atferdsvitenskap, fysikk og matematikk) er at det ofte ikke er noe hint om at det er andre synspunkter at mange av de mest fremtredende filosofene anser det vitenskapelige synet som usammenhengende. Det er også ikkehan faktum (sjelden nevnt) at, forutsatt selvfølgelig vi ignorere sinusammenheng, reduksjon stopper ikke på nivået av nevrofysiologi, men kan lett utvides (og har ofte vaert) til nivået av kjemi, fysikk, kvantemekanikk, "matematikk" eller bare "ideer". Hva bør gjøre nevrofysiologi privilegert? De gamle grekerne genererte ideen om at ingenting eksisterer, men ideer og Leibniz berømt beskrevet universet som en gigantisk maskin. Senest ble Stephan Wolfram en legende i pseudovitenskapens historie for sin beskrivelse av universet som en dataautomaton i "A New Kind of Science". Materialisme, mekanisme, idealisme, reduksjonisme, atferdsisme og dualisme i sine mange forkledninger er neppe nyheter, og til en Wittgensteinian, ganske døde hester siden W dikterte Blue and Brown bøker i 30årene, eller i det minste siden den påfølgende publikasjonen og omfattende kommentarer til hans nachlass. Men å overbevise noen er en håpløs oppgave. W innså at man må jobbe med seg selv – selvterapi via langvarig arbeid gjennom 'perspicuous eksempler' av språk (sinn) i aksjon. Et (uvitende) uttrykk for hvordan aksiomatisk psykologi hersker, og hvor lett det er å endre et ords bruk uten å vite det, ble gitt av fysikeren Sir James Jeans for lenge siden: "Universet begynner å se mer ut som en stor tanke enn som en stor maskin." Men 'tenkte', 'maskin', 45 'tid', 'space', 'fordi', 'event', 'skje', 'skje', 'fortsett', etc. har ikke de samme betydninger (bruker) i vitenskap eller filosofi som i hverdagen, eller rettere sagt de har de gamle brukne blandet inn tilfeldig med mange nye, så det er utseendet på fornuft uten forstand. Mye av akademisk diskusjon om atferd, liv og universet er høy komedie (i motsetning til den lave komedien i de fleste politikk, religion og massemedia): det vil si "komedie som arbeider med høflig samfunn, preget av sofistikert, vittig dialog og et intrikat plott"- (Dictionary.com). Men filosofi er ikke bortkastet tid gjort med rette, det er den beste måten å tilbringe tid på. Hvordan kan vi ellers fjerne kaoset i atferdsvitenskapene eller beskrive vårt mentale liv og den høyere orden tanken på System 2 den mest intrikate, fantastiske og mystiske tingen det er? Gitt dette rammeverket bør det vaere lett å forstå OC, å følge W's eksempler som beskriver hvordan vår medfødte psykologi bruker virkelighetstesting av System 2 til å bygge på sikkerheten til System 1, slik at vi som enkeltpersoner og som samfunn får et verdensbilde av ugjendrivelige sammenfiltrede opplevelser som bygger på grunnfjellet i vår aksiomatiske genetisk programmerte refleksive oppfatning og handling til den fantastiske byggverket av vitenskap og kultur. Evolusjonsteorien og relativitetsteorien gikk for lenge siden fra noe som kan utfordres til sikkerhet som bare kan endres, og i den andre enden av spekteret er det ingen mulighet for å finne ut at det ikke finnes slike ting som Paris eller Brontosaurs. Det skeptiske synet er usammenhengende. Vi kan si hva som helst, men vi kan ikke bety noe. Derfor, med DMS, anser jeg OC som en beskrivelse av grunnsteinen av menneskelig forståelse og det mest grunnleggende dokumentet om vår psykologi. Selv om det er skrevet når han er i 60-årene, mentalt og fysisk ødelagt av kreft, er det like genialt som hans andre arbeid og forvandler vår forståelse av filosofi (den beskrivende psykologien til høyere orden tanke), bringe den til slutt inn i lyset, etter tre tusen år i hulen. Metafysikk har blitt feid bort fra filosofi og fysikk. "Hva slags fremgang er dette det fascinerende mysteriet har blitt fjernet men ingen dybder har blitt rørt i trøst; ingenting har blitt forklart eller oppdaget eller gjeninntatt. Hvor tam og uinspirerende man kanskje tenker. Men kanskje, som Wittgenstein antyder, bør dydene av klarhet, avmystifisering og sannhet bli funnet tilfredsstillende nok" --Horwich 'Wittgenstein's Metaphilosophy'. La meg foreslå at med det perspektivet jeg har oppmuntret her, er W i sentrum for moderne filosofi og psykologi og er ikke obskur, vanskelig eller irrelevant, men scintillating, dyp og krystallklar, og at å savne ham er å savne en av de største intellektuelle eventyrene mulig. Et utmerket nylig arbeid som viser mange av de filosofiske forvirringene i en bok som er antatt om vitenskap og matematikk, er Yanofskys "The Outer Limits of Reason: What Science, Mathematics and Logic Cannot Tell Us" (2013) (se min anmeldelse). 46 W bemerket at når vi når slutten av vitenskapelige kommentarer, blir problemet en filosofisk en det vil si et av hvordan språket kan brukes forståelig. Yanofsky, som nesten alle forskere og de fleste filosofer, forstår ikke at det er to forskjellige typer "spørsmål" eller "påstander" (dvs. språkspill eller LGs) her. Det er de som er fakta om hvordan verden er – det vil si, de er offentlig observerbare proposisjonstilstander (sanne eller falske) tilstander som har klare betydninger (Vilkår for tilfredshet --COS i Searles terminologi)det vil si vitenskapelige uttalelser, og så er det de som er spørsmål om hvordan språket kan sammenhengende brukes til å beskrive disse tilstandene, og disse kan besvares av enhver sunn, intelligent, lesekyndig person med liten eller ingen ty til fakta i vitenskapen. Et annet dårlig forstått, men kritisk faktum er at selv om tenkningen, som representerer, inferring, forståelse, intuiting etc. (dvs. disposisjonspsykologi) av en sann eller falsk uttalelse er en funksjon av høyere orden kognisjon av vår langsomme, bevisste System 2 (S2), beslutningen om hvorvidt "partikler" er viklet inn, stjernen viser et rødt skifte, et teoremet har blitt bevist (dvs. den delen som innebaerer å se at symbolene brukes riktig i hver linje av beviset), er alltid gjort av det raske, automatiske, ubevisste system 1 (S1) via å se, høre, berøre etc. der det ikke er noen informasjonsbehandling, ingen representasjon (dvs. ingen COS) og ingen beslutninger i den forstand at disse skjer i S2 (som mottar sine innspill fra S1). Denne to systemtilnaermingen er nå standard måte å se resonnement eller rasjonalitet på, og er en avgjørende heuristisk i beskrivelsen av atferd, hvorav vitenskap, matematikk og filosofi er spesielle tilfeller. Det er en stor og raskt voksende litteratur om resonnement som er uunnvaerlig for studiet av atferd eller vitenskap. En fersk bok som graver inn i detaljene om hvordan vi faktisk grunn (dvs. bruke språk til å utføre handlinger-se W, DMS, Hacker, S etc.) er "Human Resonnement og Kognitiv vitenskap' av Stenning og Van Lambalgen (2008), som, til tross for sine begrensninger (f.eks begrenset forståelse av W / S og den brede strukturen av forsettlig psykologi), er (som av 2019) denbeste enkeltkilde jeg vet enkelt kilde. W skrev mye om matematikkfilosofien siden det tydelig illustrerte mange av de typer forvirringer generert av "vitenskapelige" språkspill, og det har vaert utallige kommentarer, mange ganske fattige. Jeg vil kommentere noen av de beste siste arbeid som det er brakt opp av Yanofsky. Francisco Berto har gjort noen gjennomtrengende kommentarer nylig. Han bemerker at W nektet sammenhengen av metamatematikk det vil si bruk av Godel av et metatheorem for å bevise sitt teoremet, sannsynligvis står for hans "beryktede" tolkning av Godels teoremet som et paradoks, og hvis vi aksepterer hans argument, tror jeg vi er tvunget til å nekte forståelighet av metalanguages, metatheories og meta noe annet. Hvordan kan det vaere at slike begreper (ord, språkspill) som metamatematikk og incompleteness, akseptert av millioner (og til og medhevdet av ikke mindre enn Penrose, Hawking, Dyson et al for å avsløre grunnleggende sannheter om vårt sinn eller universet) er bare enkle misforståelser om hvordan språket fungerer? Er ikke beviset i denne pudding at, som så mange "åpenbaring" filosofiske forestillinger (f.eks, sinn og vilje som illusjoner -Dennett, 47 Carruthers, Kirkelandet etc.), de har ingen praktisk innvirkning overhodet? Berto oppsummerer det pent: "Innenfor dette rammeverket er det ikke mulig at den samme setningen ... viser seg å vaere uttrykksfulle, men ubestemmelige, i et formelt system ... og påviselig sant (under den nevnte konsistenshypotesen) i et annet system (metasystemet). Hvis, som Wittgenstein opprettholdt, fastsetter beviset selve betydningen av den påviste setningen, så er det ikke mulig for samme setning (det vil si for en setning med samme betydning) å vaere ubestemmelig i et formelt system, men besluttet i et annet system (meta-systemet) ... Wittgenstein måtte avvise både ideen om at et formelt system kan vaere syntaktisk ufullstendig, og den platonisk konsekvensen at ingen formelle system som bare beviser aritmetiske sannheter kan bevise alle aritmetiske sannheter. Hvis bevis fastslår betydningen av aritmetiske setninger, kan det ikke vaere ufullstendige systemer, akkurat som det ikke kan vaere ufullstendige betydninger." Og videre "Inkonsekvent aritmetikk, dvs. Hva er viktigere, de teoretiske funksjonene i slike teorier samsvarer nettopp med noen av de nevnte Wittgensteinian intuisjoner ... Deres uoverensstemmelse gjør det mulig for dem også å flykte fra Godels første toreem, og fra Kirkens ubestemmelighetsresultat: de er, det vil si påviselig fullstendig og avgjørende. De oppfyller derfor nøyaktig Wittgensteins anmodning, som sier at det ikke kan vaere matematiske problemer som kan formuleres meningsfylt i systemet, men hvilke systemets regler ikke kan bestemme. Derforharmoniserer den avgjørendeparakonsekventearitmenmed en mening Wittgenstein opprettholdt sin filosofiske karriere." W viste også den fatale feilen i angående matematikk eller språk eller vår oppførsel generelt som et enhetlig sammenhengende logisk "system", snarere enn som en broket av stykker satt sammen av tilfeldige prosesser av naturlig utvalg. "Godel viser oss en uklarhet i begrepet "matematikk", som er indikert av det faktum at matematikk er tatt for å vaere et system" og vi kan si (contra nesten alle) det er alt som Godel og Gregory Chaitin viser. W kommenterte mange ganger at "sannhet" i matematikk betyr aksiomer eller teoremer avledet fra aksiomer, og "falske" betyr at man gjorde en feil i å bruke definisjonene, og dette er helt forskjellige from empiriske saker der man bruker en test. W bemerket ofte at for å vaere akseptabelt som matematikk i vanlig forstand, må det vaere brukbart i andre bevis, og det må ha virkelige verden applikasjoner, men heller ikke er tilfelle med Godel ufullstendighet. Siden det ikke kan bevises i et konsekvent system (her Peano Aritmetisk, men en mye bredere arena for Chaitin), kan den ikke brukes i bevis og, i motsetning til alle "resten" av PA det kan ikke brukes i den virkelige verden heller. Som Victor Rodych bemerker "... Wittgenstein mener at en formell kalkulus bare er en matematisk kalkulus (dvs. et matematisk språkspill) hvis den har en ekstra systemisk applikasjon i et system av betingede forslag (f.eks i vanlig telling og måling eller i fysikk) ..." En annen måte å si dette på er at man trenger en fullmakt til å anvende vår normale bruk av ord som "bevis", "forslag", "sant", "ufullstendig", "tall" og "matematikk" til et resultat i floke av spill opprettet med "tall" og "pluss" og "minus" tegn etc., og med "Ufullstendighet" mangler denne garantien. Rodych oppsummerer det beundringsverdig. "På Wittgensteins beretning er det ikke noe slikt som en ufullstendig matematisk kalkulus fordi 'i matematikk er alt 48 algoritme [og syntaks] og ingenting betyr [semantikk]..." W har mye det samme å si om Cantors diagonalisering og sett teori. "Vurdering av diagonal prosedyren shews deg at begrepet "reelt antall" har mye mindre analogi med begrepet "kardinal nummer" enn vi, blir villedet av visse analogier, er tilbøyelig til å tro" og mange andre kommentarer (se Rodych og Floyd). En av de store utelatelser fra alle slike bøker er det fantastiske arbeidet til polymath fysiker og beslutningteoretiker David Wolpert, som viste seg å vaere noen fantastiske umulighet eller ufullstendighet teoremer (1992 til 2008 se arxiv.org) på grensene for slutning (beregning) som er så generelle at de er uavhengige av enheten gjør beregning, og selv uavhengig av fysikkens lover, slik at de gjelder på tvers av datamaskiner, fysikk og menneskelig oppførsel, som han oppsummerte dermed: "Man kan ikke bygge en fysisk datamaskin som kan sikres riktig behandling raskere informasjon enn universet gjør. Resultatene betyr også at det ikke kan eksistere et ufeilbarlig, generell observasjonsapparat, og at det ikke kan vaere et ufeilbarlig, generell kontrollapparat. Disse resultatene er ikke avhengige av systemer som er uendelige, og/eller ikke-klassiske, og/eller adlyder kaotisk dynamikk. De holder også selv om man bruker en uendelig rask, uendelig tett datamaskin, med beregningskrefter større enn en Turing-maskin." Han publiserte også det som synes å vaere det første seriøse arbeidet med team eller kollektiv intelligens (COIN) som han sier setter dette emnet på et godt vitenskapelig fotfeste. Selv om han har publisert ulike versjoner av disse over to tiår i noen av de mest prestisjefylte fagfellevurderte fysikktidsskriftene (f.eks. Physica D 237: 257-81(2008)) samt i NASAtidsskrifter, og har fått nyhetsartikler i store vitenskapstidsskrifter, synes få å ha lagt merke til, og jeg har sett i dusinvis av nyere bøker om fysikk, matematikk, beslutningsteori og beregning uten å finne en referanse. Det er mest uheldig at Yanofsky og andre ikke har noen bevissthet om Wolpert, siden hans arbeid er den ultimate utvidelsen av databehandling, tenkning, slutning, ufullstendighet og ubestemmelighet, som han oppnår (som mange bevis i Turing maskinteori) ved å utvide løgnerparadokset og Cantors diagonalisering for å inkludere alle mulige universer og alle vesener eller mekanismer, og dermed kan bli sett på som det siste ordet ikke bare på beregning , men på kosmologi eller til og med desiteter. Han oppnår denne ekstreme generaliteten ved å partisjonere det inferringuniverset ved hjelp av verdslige linjer (dvs. når det gjelder hva det gjør og ikke hvordan det gjør det) slik at hans matematiske bevis er uavhengige av bestemte fysiske lover eller beregningsstrukturer for å etablere de fysiske grensene for slutning for fortid, nåtid og fremtid og all mulig beregning, observasjon og kontroll. Han bemerker at selv i et klassisk univers laplace var galt om å kunne perfekt forutsi fremtiden (eller til og med perfekt skildre fortiden eller nåtiden) og at hans umulighetsresultater kan sees på som en "ikke-quantum mekanisk usikkerhet prinsippet" (dvs. det kan ikke vaere en ufeilbarlig observasjon eller kontroll enhet). Enhver universell fysisk enhet må vaere uendelig, det kan bare vaere slik på et øyeblikk, og ingen virkelighet 49 kan ha mer enn ett ("monoteismeteoremet"). Siden rom og tid ikke vises i definisjonen, kan enheten til og med vaere hele universet over hele tiden. Det kan betraktes som en fysisk analog av ufullstendighet med to slutningsenheter i stedet for en selvrefererende enhet. Som han sier, "enten Hamiltonian av vårt univers proscribes en viss type beregning, eller prediksjon kompleksitet er unik (i motsetning til algoritmisk informasjon kompleksitet) ved at det er en og bare én versjon av det som kan vaere aktuelt i hele vårt univers." En annen måte å si dette på er at man ikke kan ha to fysiske slutningsenheter (datamaskiner) som begge er i stand til å bli spurt vilkårlige spørsmål om utgangen av den andre, eller at universet ikke kan inneholde en datamaskin som man kan utgjøre noen vilkårlig beregningsoppgave, eller at for et hvert par fysiske slutningsmotorer, er det alltid binaere verdsatte spørsmål om universets tilstand som ikke engang kan stilles til minst ett av dem. Man kan ikke bygge en datamaskin som kan forutsi en vilkårlig fremtidig tilstand av et fysisk system før det oppstår, selv om tilstanden er fra et begrenset sett med oppgaver som kan stilles til den det vil si at den ikke kan behandle informasjon (selv om dette er et vexed uttrykk som S og Les og andre notat) raskere enn universet. Datamaskinen og det vilkårlige fysiske systemet det er databehandling trenger ikke å vaere fysisk koblet, og den holder uavhengig av fysikkens lover, kaos, kvantemekanikk, årsakssammenheng eller lette kjegler og til og med for en uendelig lyshastighet. Slutningsenheten trenger ikke å vaere romlig lokalisert, men kan vaere ikke-lokale dynamiske prosesser som forekommer over hele universet. Han er vel klar over at dette setter spekulasjonene til Wolfram, Landauer, Fredkin, Lloyd etc., om than universet som datamaskin eller grensene for "informasjonsbehandling", i et nytt lys (selv om indeksene i deres skrifter gjør ingen referanse til ham og en annen bemerkelsesverdig utelatelse er at ingen av de ovennevnte er nevnt av Yanofsky heller). Wolpert sier det viser at universet ikke kan inneholde en slutningenhet som kan behandle informasjon så fort som mulig, og siden han viser at du ikke kan ha et perfekt minne eller perfekt kontroll, kan dens fortid, nåtid eller fremtidige tilstand aldri vaere perfekt eller fullstendig avbildet, karakterisert, kjent eller kopiert. Han beviste også at ingen kombinasjon av datamaskiner med feilkorrigeringskoder kan overvinne disse begrensningene. Wolpert bemerker også den kritiske betydningen av observatøren ("løgneren") og dette knytter oss til de kjente conundrums av fysikk, matematikk og språk som angår Yanofsky. Igjen jf. Floyd på W: "Han artikulerer med andre ord en generalisert form for diagonalisering. Argumentet gjelder derfor generelt, ikke bare for desimalutvidelser, men til enhver påstått oppføring eller regelstyrt uttrykk for dem; det ikke stole på noen bestemt notasjonsenhet eller foretrukne romlige ordninger av tegn. I den forstand appellerer Wittgensteins argument til ingen bilde, og det er ikke i hovedsak diagrammatisk eller representativt, selv om det kan vaere kartlagt og i den grad det er et logisk argument, kan logikken representeres formelt). Som Turings argumenter er det fritt for et direkte bånd til en bestemt formalisme. [Parallellene til Wolpert er åpenbare.] I motsetning til Turings argumenter, påkaller det eksplisitt forestillingen om et språkspill og 50 gjelder for (og forutsetter) en daglig oppfatning av begrepene om regler og av menneskene som følger dem. Hver linje i den diagonale presentasjonen ovenfor er oppfattet som en instruksjon eller kommando, analog med en ordre gitt til et menneske ..." Det bør vaere åpenbart hvordan Wolperts arbeid er en perfekt illustrasjon av W's ideer om de separate spørsmålene om vitenskap eller matematikk og filosofiens (språkspill). Yanofsky gjør heller ikke klart den store overlappingen som nå eksisterer (og vokser raskt) mellom spillteoretikere, fysikere, økonomer, matematikere, filosofer, beslutningsteoretikere og andre, som alle har publisert i flere tiår naert beslektede bevis på ubestemmelighet, umulighet, udiskutableog ufullstendighet. En av de mer bisarre er det siste beviset fra Armando Assis at i den relative tilstandformuleringen av kvantemekanikk kan man sette opp et nullsumspillmellom universet og en observatør ved hjelp av Nash Equilibrium, som følger Born-regelen og sammenbruddet av bølgefunksjonen. Godel var først ute med å demonstrere et umulighetsresultat, og (inntil de bemerkelsesverdige papirene til David Wolpert – se her og min anmeldelsesartikkel) er det den mest vidtrekkende (eller bare trivial/usammenhengende), men det har vaert et skred av andre. En av de tidligste i beslutningsteorien var den berømte general Upossibility Theorem (GIT) oppdaget av Kenneth Arrow i 1951 (som han fikk Nobelprisen i økonomi for i 1972 og fem av hans studenter er nå nobelprisvinnere så dette er ikke frynsevitenskap). Det står omtrent at ingen rimelig konsekvent og rettferdig stemmesystem (dvs. ingen metode for å aggregere enkeltpersoners preferanser i gruppepreferanser) kan gi fornuftige resultater. Gruppen er enten dominert av en person, og så GIT kalles ofte "diktatorteoremet", eller det er intransitive preferanser. Arrows opprinnelige papir ble kalt "A Difficulty in the Concept of Social Welfare" og kan sies slik:" Jeger umulig å formulere en sosial preference bestilling som tilfredsstiller alle følgende forhold: Ikke-diktatur; Individuell suverenitet; Enstemmighet; Frihet fra irrelevante alternativer; Unikhet av grupperangering." De som er kjent med moderne beslutningsteori aksepterer dette og de mange relaterte begrensende teoremene som utgangspunkt. De som ikke er kan finne det (og alle disse theorems) utrolig og i så fall, de trenger å finne en karriere vei som ikke har noe å gjøre med eny av deovennevnte disipliner. Se "The Arrow Upossibility Theorem"(2014) eller "Beslutningstaking og ufullkommenhet"(2013) blant legioner av publikasjoner. Yanofsky nevner det berømte umuligheten resultatet av Brandenburger og Keisler (2006) for to person spill (men selvfølgelig ikke begrenset til "spill" og som alle disse umulighetresultater det gjelder bredt for beslutninger av noe slag) som viser at enhver tro modell av en bestemt type fører til motsetninger. En tolkning av resultatet er at hvis beslutningsanalytikerens verktøy (i utgangspunktet bare logikk) er tilgjengelige for players i et spill, så er det uttalelser eller tro at spillerne kan skrive ned eller "tenke på", men kan faktisk ikke holde (dvs. ingen klar COS). "Ann mener at Bob antar at Ann mener at Bobs antagelse er feil" virker uunntaksbar og "rekursjon" (en annen LG) har blitt antatt i argumentasjon, lingvistikk, filosofi etc., i et århundre minst, men de viste at det er umulig for Ann og Bob å anta disse trosoppfatningene. Og det er en raskt voksende kropp av slike umulighetsresultater for 1 eller multiplayer beslutningssituasjoner (f.eks. det karakterer i 51 Arrow, Wolpert, Koppel og Rosser etc). For en god teknisk papir fra blant skredet på B & K paradokset, få Abramsky og Zvesper papir fra arXiv.org, som tar oss tilbake til løgner paradokset og Cantor uendelig (som tittelen bemerker det handler om "interaktive former for diagonalisering og selvreferanse") og dermed til Floyd, Rodych, Berto, W og Godel. Mange av disse avisene siterer Yanofksys papir "En universell tilnaerming til selvrefererende paradokser og faste punkter. Bulletin av symbolsk logikk, 9 (3):362-386, 2003. Abramsky (en polymath som blant annet er en pioner i quantum computing) er en venn, og så Yanofsky bidrar med et papir til den siste Festschrift til ham 'Beregning, Logikk, Spill og Quantum Foundations' (2013). For kanskje den beste nylige (2013) kommentaren til BK og relaterte paradokser se 165p powerpoint foredrag gratis på nettet av Wes Holliday og Eric Pacuit 'Ten Puslespill og paradokser om kunnskap og tro'. For en god multi-forfatter undersøkelse se 'Collective Decision Making (2010). Siden Godels berømte temaer er corollaries av Chaitins tema som viser algoritmisk "tilfeldighet" ('ufullstendighet') gjennom matte (som bare er en annen av våre symbolske systemer), virker det uunngåelig at tenkning (atferd, språk, sinn) er full av umulige, tilfeldige eller ufullstendige uttalelser og situasjoner. Siden vi kan se hvert av disse domenene som symbolske systemer utviklet seg ved en tilfeldighet for å få vår psykologi til å fungere, bør det kanskje betraktes som ikke overraskende at de ikke er "komplette". For matematikk sier Chaitin athans "tilfeldighet" (igjen en gruppe LGs) viser at det er ubegrensede teoremer som er sanne, men ubeviselige, det vil si sant uten grunn. Man bør da kunne si at det er ubegrensede uttalelser som gjør perfekt "grammatisk" følelse som ikke beskriver faktiske situasjoner oppnåelig i det domenet. Jeg foreslår at disse oppgavene forsvinner hvis man vurderer W's synspunkter. Han skrev mange notater om spørsmålet om Godels theorems, og hele sitt arbeid gjelder plastisitet, "ufullstendighet" og ekstrem kontekstfølsomhet av språk, matematikk og logikk. De siste papirene til Rodych, Floyd og Berto er den beste introduksjonen jeg kjenner til W's bemerkninger om grunnlaget for matematikk og så til filosofi. Som nevnt, David Wolpert har avledet noen fantastiske teoremer i Turing Machine Theory og grensene for beregning som er svaert apropos her. De har blitt nesten universelt ignorert, men ikke av kjente økonomemetianere Koppl og Rosser, som i sin berømte 2002 papir "Alt jeg har å si har allerede krysset tankene dine", gi tre teoremer på grensene til rasjonalitet, prediksjon og kontroll i økonomi. Den første bruker Wolperts toremet på grensene for å beregne for å vise noen logiske grenser for å forutsi fremtiden. Wolpert bemerker at det kan betraktes som den fysiske analogen av Godels ufullstendighetstoremet og K og R sier at deres variant kan betraktes som sin samfunnsvitenskapelige analog, selv om Wolpert er godt klar over de sosiale implikasjonene. K og R sin andre teoremet viser mulig ikkekonvergens for bayesiansk (probabilistisk) prognoser i uendelig-dimensjonalt rom. Den tredje viser umuligheten av en datamaskin perfekt prognoser en økonomi med agenter som vet sin prognoseprogram. Astute vil legge merke til at disse teoremer kan sees som versjoner av løgner paradokset og det faktum at vi er fanget i umuligheter når vi prøver å beregne et system som inkluderer 52 oss selv har blitt notert av Wolpert, Koppl, Rosser og andre i disse sammenhenger og igjen har vi sirklet tilbake til fysikkens gåter når observatøren er involvert. K & R konkluderer "Dermed er økonomisk orden delvis et produkt av noe annet enn kalkulusrasjonalitet". Avgrenset rasjonalitet er nå et stort felt i seg selv, gjenstand for tusenvis av papirer og hundrevis av bøker. Resonnement er et annet ord for å tenke, som er en disposisjon som å vite, forstå, dømme etc. Som Wittgenstein var den første til å forklare, beskriver disse disposisjonsverbene forslag (setninger som kan vaere sanne eller falske) og dermed har det Searle kaller Vilkår for tilfredshet (COS). Det vil si at det er offentlige tilstander som vi anerkjenner som å vise sin sannhet eller falskhet. "Hinsides fornuft" ville bety en setning hvis sannhetsforhold ikke er klare, og årsaken ville vaere at den ikke har en klar sammenheng. Det er et spørsmål om faktum hvis vi har klare COS (dvs. meningen), men vi kan bare ikke gjøre observasjonen dette er ikke hinsides fornuft, men utover vår evne til å oppnå, men det er en filosofisk (språklig) sak hvis vi ikke kjenner COS. "Er sinnet og universet datamaskiner?" høres ut som det trenger vitenskapelig eller matematisk undersøkelse, men det er bare nødvendig å avklare sammenhengen der dette språket vil bli brukt, siden disse er vanlige og uproblematiske begreper, og det er bare deres kontekst som er forvirrende. Som alltid er det første å huske på W's dictum at det ikke er noen nye funn som skal gjøres i filosofi eller forklaringer som skal gis, men bare klare beskrivelser av atferd (språk). Når man forstår at alle problemene er forvirringer om hvordan språket fungerer, er vi i fred og filosofi i deres forstand har oppnådd sin hensikt. Som W / S har nevnt, er det bare én realitet, så det er ikke flere versjoner av sinnet eller livet eller verden som kan meningsfylt gis, og vi kan bare kommunisere på vårt ene offentlige språk. Det kan ikke vaere et privat språk og noen "private indre" tanker kan ikke kommuniseres og kan ikke ha noen rolle i vårt sosiale liv. Det bør også vaere veldig enkelt å løse filosofiske problemer i denne forstand. "Nå hvis det ikke er årsakssammenhenger som vi er opptatt av, så ligger aktivitetene i sinnet åpent foran oss." Wittgenstein "Den blå boken" p6 (1933) Vi har bare ett sett med gener og dermed ett språk (sinn), en atferd (menneskelig natur eller evolusjonaer psykologi), som W og S refererer til som grunnfjell eller bakgrunn og reflekterer over dette genererer vi filosofi som S kaller den logiske strukturen av rasjonalitet og jeg kaller den beskrivende psykologien til Higher Order Thought (HOT) eller, tar signalet fra W, studiet av språket som beskriver HOT. Den eneste interessen for å lese noens kommentarer om filosofiske aspekter av menneskelig atferd (HOT) er å se om oversettelsen til W / S rammeverket gir noen klare beskrivelser som belyser bruken av språk. Hvis ikke, så viser hvordan de har blitt forhekset av språket avviser forvirringen. Jeg gjentar det Horwich har nevnt på den siste siden av sin suverene 'Wittgensteins Metaphilosophy' (se min anmeldelse): "Hva slags fremgang er dette det fascinerende mysteriet har blitt fjernet men ingen dybder har blitt rørt i trøst; ingenting har blitt forklart eller oppdaget eller gjeninntatt. Hvor tam og uinspirerende man kanskje tenker. Men 53 kanskje, som Wittgenstein antyder, bør klarhetens dyder, avmystifisering og sannhet bli funnet tilfredsstillende nok." Likevel, W / S gjøre mye forklare (eller som W foreslo vi burde si "beskriver") og S sier at den logiske strukturen av rasjonalitet utgjør ulike teorier, og det er ingen skade i det, forutsatt at man innser at de består av en rekke eksempler som lar oss få en generell ide om hvordan språket (sinnet) fungerer, og at som hans "teorier" er explicated via eksempler de blir mer som W perspicuous beskrivelser. "En rose ved noe annet navn..." Når det er et spørsmål må man gå tilbake til eksemplene eller vurdere nye. Som W bemerket, språk (liv) er ubegrenset kompleks og kontekstfølsom (W er uanerkjent far til kontekstualisme), og så er det helt ulikt fysikk hvor man ofte kan utlede en formel og dispensere med behovet for ytterligere eksempler. Scientisme (bruk av vitenskapelig språk og årsaksrammen) fører oss på villspor i å beskrive HOT. Nok en gang: "Filosofer ser hele tiden vitenskapens metode foran øynene og er uimotståelig fristet til å stille og svare på spørsmål på den måten vitenskapen gjør. Denne tendensen er den virkelige kilden til metafysikk og fører filosofen inn i fullstendig mørke." (BBB p18). I motsetning til så mange andre, har S i stor grad unngått og ofte revet scientisme, men det er en rest som evinces seg selv når han insisterer på å bruke disposisjons-S2-termer som beskriver offentlig oppførsel (tenkning, å vite å tro etc.) for å beskrive S1 'prosesser' i hjernen, som for eksempel kan vi forstå bevissthet ved å studere hjernen, og at han er forberedt på å gi opp årsakssammenheng , vilje eller sinn. W gjorde det helt klart at slike ord er hengslene eller grunnleggende språkspill og gi dem opp eller til og med endre dem er ikke et sammenhengende konsept. Som nevnt i mine andre vurderinger, tror jeg rester av scientisme resultater fra den store tragedien av S (og nesten alle andre filosofer) filosofiskliv hans unnlatelse av å ta den senere W alvorlig nok (W døde noen år før S dro til England for å studere) og gjør den vanlige dødelige feilen å tro at han er smartere enn W. "Her kommer vi opp mot et bemerkelsesverdig og karakteristisk fenomen i filosofisk undersøkelse: vanskeligheten... -Jeg kan si---er ikke det å finne løsningen, men heller at å gjenkjenne som sålution noe som ser ut som om det bare var en foreløpig til det. Vi har allerede sagt alt. --Ikke noe som følger av dette, er ikke dette selve løsningen! .... Dette er forbundet, tror jeg, med vår feilaktig forventer en forklaring, mens løsningen av vanskeligheten er en beskrivelse, hvis vi gir det riktig sted i våre betraktninger. Hvis vi dveler ved det, og ikke prøver å komme utover det." Zettel p312-314 (Andre) "Vår metode er rent beskrivende, beskrivelsene vi gir er ikke hint av forklaringer." BBB p125 (andre er i 2015) 54 Det følger både fra W's tredje periode arbeid og moderne psykologi, at "vilje", "selv" og "bevissthet" er aksiomatiske sanne-bare elementer av reptiliske subkortikale System One (S1) sammensatt av oppfatninger, minner og reflekser, og det er ingen mulighet (forståelighet) av å demonstrere (for å gi mening til) deres løgn. Som W gjorde så fantastisk klart, de er grunnlaget for dommen og så kan ikke dømmes. De sannebare aksiomer av vår psykologi er ikke bevis. Filosofer er sjelden klart om nøyaktig hva det er at de forventer å bidra med at andre studenter av atferd (dvs. forskere) ikke, så, bemerker W's over bemerkning om vitenskap misunnelse, vil jeg sitere fra P.M.S Hacker (den ledende ekspert på W i mange år) som gir en god start på det og en motblast til scientisme. "Tradisjonelle epistemologists ønsker å vite om kunnskap er sann tro og en ytterligere tilstand ..., eller om kunnskap ikke engang innebaerer tro ... Det som må avklares hvis disse spørsmålene skal besvares, er nettet av våre epistemiske konsepter, måtene de ulike begrepene henger sammen på, de ulike formene for deres kompatibilitet og uforlikeligheter, deres poeng og formål, deres presuppositions og ulike former for kontekstavhengighet. Til denne aerverdige øvelsen i bindeanalyse kan vitenskapelig kunnskap, psykologi, nevrovitenskap og selv-stylet kognitiv vitenskap ikke bidra noe overhodet." ((Passerer av naturalistisk tur: på Quines blindveip15(2005 )) De deonetiske strukturene eller "sosialt lim" er de automatiske raske handlingene til S1 som produserer de langsomme disposisjonene til S2, som ubønnhørlig utvides under personlig utvikling til et bredt spekter av automatiske universelle kulturelle deonetiske relasjoner så godt beskrevet av Searle. Jeg forventer at dette ganske godt abstraherer den grunnleggende strukturen av sosial atferd. Flere kommentarer baerer gjentagende. Så, erkjenner at S1 er bare oppadgående årsakssammenheng (verden til tankene) og innholdsløs (mangler representasjoner eller informasjon) mens S2 har innhold (dvs. er representativ) og er nedadgående årsakssammenheng (sinn til verden) (f.eks. se min gjennomgang av Hutto og Myins 'Radical Enactivism'), ville jeg oversette avsnittene fra S MSW p39 begynner "I sum" og slutter på pg 40 med "betingelser for tilfredshet" som følger. I sum er oppfatning, minne og refleksive tidligere intensjoner og handlinger ('will') forårsaket av den automatiske funksjonen til vår S1 true-only aksiomatisk EPs som modifisert av S2 ('fri vilje'). Vi prøver å matche hvordan vi ønsker at ting skal vaere med hvordan vi tror de er. Vi bør se at tro, ønske og fantasi ønsker tid forskjøvet og koblet fra intensjon og andre S2 propositional disposisjoner av vår langsomme tenkning senere utviklet seg andre selv, er helt avhengig av (har sine Vilkår for tilfredshet (COS) med opprinnelse i) Causally Self Reflexive (CSR) rask automatisk primitiv sannbare refleksiv S1. I språk og nevrofysiologi er det mellomliggende eller blandede tilfeller som hensikt (tidligere intensjoner) eller huske, hvor årsakssammenhengen av COS med S1 er 55 tidforskjøvet, da de representerer fortiden eller fremtiden, i motsetning til S1 som alltid er i nåtiden. S1 og S2 strømmer inn i hverandre og blir ofte orkestrert sømløst av laerde deonetiske kulturelle relasjoner, slik at vår normale erfaring er at vi bevisst kontrollerer alt vi gjør. Denne enorme arenaen av kognitive illusjoner som dominerer livet vårt Searle har beskrevet som "The Phenomenological Illusion" (TPI). "Noen av de viktigste logiske trekk ved intensjonalitet er utenfor rekkevidden av fenomenologi fordi de ikke har noen umiddelbar fenomenologisk virkelighet ... Fordi skapelsen av meningsfullhet ut av meningsløshet ikke er bevisst opplevd ... det eksisterer ikke ... Dette er... den fenomenologiske illusjonen." Searle PNC p115-117 Disposisjonsord (Innstillinger se over tabellen) har minst to grunnleggende bruksområder. Man refererer til de sannebare setningene som beskriver våre direkte oppfatninger, reflekser (inkludert grunnleggende tale) og minne, det vil si vår medfødte aksiomatiskE S1 psykologi som er Causally Self Reflexive (CSR)-(kalt refleksiv eller intransitiv i W's BBB), og S2 bruke som disposisjon ord (tenkning, forståelse, vite etc.) som kan bli handlet ut, og som kan bli sant eller falsk ('Jeg vet min vei hjem')-dvs. , de har vilkår for tilfredshet (COS) og er ikke CSR (kalt transitiv i BBB). "Hvordan oppstår det filosofiske problemet om mentale prosesser og stater og om atferd? – Det første trinnet er det som helt unnslipper varsel. Vi snakker om prosesser og stater og lar naturen vaere uavklart. En gang skal vi kanskje vite mer om demvi tror. Men det er akkurat det som forplikter oss til en bestemt måte å se på saken på. For vi har et klart konsept på hva det betyr å laere å kjenne en prosess bedre. (Den avgjørende bevegelsen i trylletrikset har blitt gjort, og det var den vi trodde var ganske uskyldig). – Og nå faller analogien som skulle få oss til å forstå at våre tanker faller i stykker. Såmå vi nekte for den ennå uforståelige prosessen i det ennå uutforskede mediet. Og nå ser det ut som om vi hadde nektet mentale prosesser. Og vi vil naturligvis ikke nekte dem. W PI p308 (andre kan vaere på samme siden) "... den grunnleggende tilsiktet forholdet mellom sinnet og verden har å gjøre med betingelser for tilfredshet. Og et forslag er alt som kan stå i et bevisst forhold til verden, og siden de bevisste relasjonene alltid bestemmer betingelsene for tilfredshet, og et forslag er definert som noe tilstrekkelig til å bestemme vilkårene for tilfredshet, viser det seg at all intensjonalitet er et spørsmål om forslag. Searle PNCp193 "Den bevisste staten representerer sine betingelser for tilfredshet ... folk feilaktig anta at hver mental representasjon må vaere bevisst tenkt ... men forestillingen om en representasjon som jeg bruker det er en funksjonell og ikke en ontologisk forestilling. Alt som har betingelser for tilfredshet, som kan lykkes eller mislykkes på en måte som er karakteristisk for intensjonalitet, er per definisjon en representasjon av sine betingelser for tilfredshet ... vi kan analysere strukturen i intensjonaliteten til sosiale fenomener ved å analysere deres tilfredshetsforhold." Searle MSW p28-32 56 Som Carruthers, Coliva, S og andre en gang tilstand (f.eks p66-67 MSW) at S1 (dvs. minner, oppfatninger, refleks handlinger) har en propositional (dvs. sant-falsk) struktur. Som jeg har nevnt ovenfor, og mange ganger i mine vurderinger, virker det krystallklart at W er riktig, og det er grunnleggende å forstå atferd, at bare S2 er propositional og S1 er aksiomatisk og kun sant. Mensiden det S og ulike forfattere her kaller bakgrunnen (S1) gir opphav til S2 og i sin tur delvis kontrolleres av S2, må det vaere en følelse der S1 er i stand til å bli propositional og de og Searle oppmerksom på at de bevisstløse eller bevisste, men automatiserte aktivitetene til S1 må vaere i stand til å bli de bevisste eller deliberative av S2. De har begge COS og Directions of Fit (DOF) fordi den genetiske, aksiomatiske intensjonaliteten til S1 genererer s2, men hvis S1 var propositional i samme forstand, ville det bety at skepsis er forståelig, kaoset som var filosofi før W ville komme tilbake, og faktisk hvis sant, ville livet ikke vaere mulig. Det ville for eksempel bety at sannhet og falskhet og verdens fakta kunne avgjøres uten bevissthet. Som W ofte uttalte og viste så briljant i sin siste bok "On Certainty", må livet vaere basert på sikkerhet automatiserte bevisstløse raske reaksjoner. Organismer som alltid har tvil og stopper for å reflektere vil dø ingen evolusjon, ingen mennesker, ingen filosofi. Igjen,, vil jeg gjenta noen avgjørende forestillinger. En annen idé avklart av S er Desire Independent Reasons for Action (DIRA). Jeg vil oversette S sammendrag av praktisk grunn på p127 av MSW som følger: "Vi gir etter for våre ønsker (må endre hjernens kjemi), som vanligvis inkluderer Desire -Independent Reasons for Action (DIRA --i.e., ønsker fordrevet i rom og tid), som produserer disposisjoner til atferd som vanligvis resulterer før eller senere i muskelbevegelser som tjener vår inkluderende fitness (økt overlevelse for gener i oss selv og de naert beslektet)." Og jeg vil restate hans beskrivelse på p129 av hvordan vi utfører DIRA2 som "Oppløsningen av paradokset er at den bevisstløse DIRA1 serverer langsiktig inkluderende fitness generere bevisst DIRA2 som ofte overstyrer kortsiktige personlige umiddelbare ønsker." Agenter skaper faktisk bevisst de proksimerte årsakene til DIRA2, men dette er svaert begrensede utvidelser av bevisstløs DIRA1 (den ultimate årsaken). Obama og paven ønsker å hjelpe de fattige fordi det er "riktig", men den ultimate årsaken er en endring i deres hjernekjemi som økte inkluderende fitness av sine fjerne forfedre. Evolusjon ved inkluderende fitness har programmert de ubevisste raske refleksive årsakshandlingene til S1 som ofte gir opphav til den bevisste langsomme tenkningen til S2, noe som gir årsaker til handling som ofte resulterer i aktivering av kropp og/ eller talemuskler ved S1 som forårsaker handlinger. Den generelle mekanismen er via både nevrotransmisjon og ved endringer i nevromodulatorer i målrettede områder av hjernen. Den generelle kognitive illusjonen (kalt av S 'The Phenomenological Illusion', av Pinker 'The Blank Slate' og av Tooby og Cosmides 'The Standard Social Science Model') er at S2 har generert handlingen bevisst på grunn av at vi er fullt klar over og har kontroll over, men alle som er kjent med moderne biologi og psykologi kan se at dette synet ikke er troverdig. En setning uttrykker en tanke (har en mening), når den har klare COS, det vil si offentlige sannhetsforhold. Derav kommentaren fra W: "Når jeg tenker på språk, er det ikke 57 "betydninger" som går gjennom mitt sinn i tillegg til de verbale uttrykkene: språket er i seg selv tankebilen." Og hvis jeg tenker med eller uten ord, er tanken hva jeg (aerlig) sier det er som det ikke er noe annet mulig kriterium (COS). Dermed , W's nydelige aforismer (p132 BuddWittgenstein's Philosophy of Psychology) "Det er på språk som ønsker og oppfyllelse møtes" og "Som alt metafysisk, er harmonien mellom tanke og virkelighet å finne i grammatikken av språket." Og man kan merke seg her at "grammatikk" i W vanligvis kan oversettes som Evolutionary Psychology (EP), og at til tross for hans hyppige advarsler mot teoretisering og generalisering, er dette omtrent like bred en karakterisering av høyere orden beskrivende psykologi (filosofi) som man kan finne utover selv Searles 'teorier' (som ofte kritiserer W for sin berømte antiteoretiske holdning). "Hvert tegn er i stand til tolkning, men betydningen må ikke vaere i stand til tolkning. Det er den siste tolkningen" W BBB p34 "Searle's Philosophy and Chinese Philosophy" (SPCP) (2008) er en ypperlig og unik bok, men så fullstendig ignorert at min 2015 gjennomgang var på den tiden den eneste! Det bør vaere åpenbart at filosofiske spørsmål alltid handler om feil i språket som brukes til å beskrive vår universelle medfødte psykologi, og det er ingen nyttig følelse der det kan vaere en kinesisk, fransk, kristen, feministisk etc. syn på dem. Slike synspunkter kan eksistere av filosofi i bred forstand, men det er ikke hva filosofi i sinnet (eller til W, S eller meg hva noen interessant og materiell filosofi) handler om. Det kan ta en hel bok for å diskutere dette og S gjør en utmerket jobb, så jeg vil bare kommentere her at regarding p35 i SPCP, forslag er S2 og ikke mentale tilstander, som er S1 som W gjort ganske klart over 3/4 av et århundre siden, og at både Quine og Davidson var like forvirret om de grunnleggende problemene involvert (både Searle og Hacker har gjort gode rivinger av Quine). Som ofte er S's diskusjon skjemmet av hans manglende evne til å baere sin forståelse av W's "bakgrunn" til sin logiske konklusjon, og så foreslår han (som han ofte) at han kanskje må gi opp begrepet fri vilje en forestilling jeg finner (med W) usammenhengende. Hva er COS (sannhetshendelsen, testen eller beviset) som kan vise sannheten vs falskheten av at vi ikke har et valg om å løfte armen vår? Likeledes (p62) ingen kan gi argumenter for bakgrunnen (dvs. vår aksiomatiske EP) som vår å kunne snakke i det hele tatt forutsetter det (som W bemerket ofte). Det er også sant at "reduksjon" sammen med "monisme", "virkelighet", etc. er komplekse språkspill, og de baerer ikke mening sammen i små ryggsekker! Man må dissekere én bruk i detalj for å få klar og deretter se hvordan en annen bruk (kontekst) varierer. Filosofer (og ville vaere filosofer) skape imaginaere problemer ved å prøve å svare på spørsmål som ikke har noen klar fornuft. Denne situasjonen er pent analysert av Finkelstein i 'Holism and Animal Minds' og alså beundringsverdig oppsummert av Read in 'The Hard Problem of Consciousness' sitert ovenfor. 58 Wittgensteins "Kultur og verdi" (utgitt i 1980, men skrevet flere tiår tidligere), selv om det kanskje er hans minst interessante bok, har mye som er relevant for denne diskusjonen, og selvfølgelig til en stor del av det moderne intellektuelle livet. ''Det finnes ingen religiøs trosretning der misbruk av metafysiske uttrykk har vaert ansvarlig for så mye synd som det har i matematikk.'' ''Folk sier igjen og igjen at filosofien egentlig ikke utvikler seg, at vi fortsatt er opptatt med de samme filosofiske problemene som grekerne. Men de som sier dette forstår ikke hvorfor det må vaere slik. Det er fordi språket vårt har forblitt det samme og fortsetter å forføre oss til å stille de samme spørsmålene. Så lenge det fortsetter å vaere et verb "å vaere" som ser ut som om det fungerer på samme måte som å spise og å drikke , Så lenge vi fortsatt har adjektivene'identical , true , possible , så lenge vi fortsetter å snakke om en elv av tid, om en vidstrakt plass, etc., etc., vil folk fortsette å snuble over de samme forvirrende vanskelighetene og finne seg stirrer på noe som ingen forklaring synes i stand til å rydde Up. Og dessuten tilfredsstiller dette en lengsel etter transcendent, fordi, i den grad folk tror de kan se "grensene for menneskelig forståelse", tror de selvfølgelig at de kan se utover disse.'' La oss også prøve å destillere essensen fra to av Searles nylige verker. "Kan det vaere grunner til handling som er bindende på en rasjonell agent bare i kraft av arten av det faktum rapportert i grunnerklaeringen, og uavhengig av agentens ønsker, verdier, holdninger og evalueringer? ... Det virkelige paradokset i den tradisjonelle diskusjonen er at den prøver å utgjøre Humes giljotin, det stive faktum verdiskillet, i et ordforråd, hvis bruk allerede forutsetter utforatingen av skillet." Searle PNC p165-171 "... alle statusfunksjoner og dermed all institusjonell virkelighet, med unntak av språk, er opprettet av talehandlinger som har den logiske formen for erklaeringer ... formene for den aktuelle statusfunksjonen er nesten alltid saker av deonetiske krefter ... å anerkjenne noe som en rett, plikt, forpliktelse, krav og så videre er å anerkjenne en grunn til handling ... disse deonetiske strukturer gjør mulige ønske-uavhengige grunner til handling ... Det generelle punktet er veldig klart: opprettelsen av det generelle feltet av ønskebaserte grunner til handling forutsetter aksept av et system av ønskeuavhengige handlingsgrunner. Searle PNC p34-49 Det vil si at funksjonen til vårt språklige system 2 forutsetter at av vårt pre-språklige system 1. Det er heller ikke mulig for oss å akseptere eller avvise DIRA1, snarere som en del avS1 er de medfødte og avviser noen av S1 er usammenhengende. "Noen av de viktigste logiske trekk ved intensjonalitet er utenfor rekkevidden av fenomenologi fordi de ikke har noen umiddelbar fenomenologisk virkelighet ... Fordi skapelsen av meningsfullhet ut av meningsløshet ikke er bevisst opplevd ... det eksisterer 59 ikke ... Dette er... den fenomenologiske illusjonen." Searle PNC p115-117 Det vil si at vår mentale funksjon vanligvis er så opptatt av system 2 som å vaere uvitende om system 1. "... den grunnleggende tilsiktet forholdet mellom sinnet og verden har å gjøre med betingelser for tilfredshet. Og et forslag er alt som kan stå i et bevisst forhold til verden, og siden de bevisste relasjonene alltid bestemmer betingelsene for tilfredshet, og et forslag er definert som noe tilstrekkelig til å bestemme vilkårene for tilfredshet, viser det seg at all intensjonalitet er et spørsmål om forslag. Searle PNCp193 "Så, statusfunksjoner er limet som holder samfunnet sammen. De er skapt av kollektiv intensjonalitet, og de fungerer ved å baere deonetiske krefter ... Med det viktige unntaket av språket selv, er all institusjonell virkelighet og derfor på en måte alle menneskelige sivilisasjoner skapt av talehandlinger som har den logiske formen for erklaeringer ... all menneskelig institusjonell virkelighet opprettes og opprettholdes i eksistens av (representasjoner som har samme logiske form som) Status funksjonserklaeringer, inkludert de sakene som ikke er talehandlinger i eksplisitt form av erklaeringer." Searle MSW p11-13 "Tro, som uttalelser, har nedover eller sinn (eller ord) til verdens retning av passform. Og ønsker og intensjoner, som ordrer og løfter, har den oppadgående eller verden-til-sinn (eller ord) retning av passform. Tro eller oppfatninger, som uttalelser, skal representere hvordan ting er i verden, og i den forstandskal de passe verden; de har den tanke-til-verden retning av passform. De conative-volitional stater som ønsker, tidligere intensjoner og intensjoner-i-handling, som ordrer og løfter, har verden-til-sinn retning av passform. De skal ikke representere hvordan ting er, men hvordan vi ønsker at de skal vaere eller hvordan vi har tenkt å få dem til å vaere... I tillegg til disse to fakultetene, er det en tredje, fantasi, der det proposisjonelle innholdet ikke skal passe virkeligheten på den måten at det proposisjonelle innholdet i kognisjon og volition skal passe ... verdensrelaterte forpliktelsen er forlatt, og vi har et fortrinnsrett siateinnhold uten forpliktelse rat som det representerer med begge retninger av passform." Searle MSW p15 "Den bevisste staten representerer sine betingelser for tilfredshet ... folk feilaktig anta at hver mental representasjon må vaere bevisst tenkt ... men forestillingen om en representasjon som jeg bruker det er en funksjonell og ikke en ontologisk forestilling. Alt som har betingelser for tilfredshet, som kan lykkes eller mislykkes på en måte som er karakteristisk for intensjonalitet, er per definisjon en representasjon av sine betingelser for tilfredshet ... vi kan analysere strukturen i intensjonaliteten til sosiale fenomener ved å analysere deres tilfredshetsforhold." Searle MSW p28-32 60 "Men det er ingen prelinguistic analog for erklaeringene. Prelinguistic forsettlige stater kan ikke skape fakta i verden ved å representere disse fakta som allerede eksisterende. Denne bemerkelsesverdige prestasjonen krever et språk" MSW p69 "... når du har språk, er det uunngåelig at du vil ha deontologi fordi det er ingen måte du kan gjøre eksplisitte talehandlinger utført i henhold til konvensjonene i et språk uten å skape forpliktelser. Dette gjelder ikke bare for uttalelser, men for alle talehandlinger" MSW p82 En kritisk forestilling introdusert av S for mange år siden er Vilkår for tilfredshet (COS) på våre tanker (forslag fra S2) som W kalte tilbøyeligheter eller disposisjoner til handling fortsatt kalt av upassende begrepet "propositional holdninger" av mange. COS forklares av S mange steder som på p169 av PNC: "Dermed sier noe og betyr at det innebaerer to betingelser for tilfredshet. For det første vil betingelsen om tilfredshet at ytringen skal produseres, og for det andre at ytringen i seg selv skal ha betingelser for tilfredshet." Som S sier det i PNC, "Et forslag er noe i det hele tatt som kan bestemme en betingelse for tilfredshet ... og en betingelse for tilfredshet ... er at slike og slike er tilfelle." Eller, man må legge til, som kan vaere eller kan ha vaert eller kan vaere forestilt å vaere tilfelle, som han gjør klart i MSW. Når det gjelder intensjoner, "For å vaere fornøyd, må intensjonen i seg selv fungere kausilik i produksjonen av handlingen." (MSWp34). "Høyttaler som betyr... er ileggelse av forhold for tilfredshet på betingelser for tilfredshet. Evnen til å gjøre dette er et avgjørende element i menneskelige kognitive kapasiteter. Det krever evnen til å tenke på to nivåer samtidig, på en måte som er avgjørende for bruk av språk. På ett nivå produserer taleren med vilje en fysisk ytring, men på et annet nivå representerer ytringen noe. Og den samme dualiteten infiserer selve symbolet. På ett nivåer det et fysisk objekt som alle andre. På et annet nivå, den har en mening: det representerer en type en tilstand av saker" MSW p74 En måte å angående dette på er at det ubevisste automatiske systemet 1 aktiverer den høyere kortikale bevisste personligheten til System 2, noe som fører til halsmuskelsammentrekninger som informerer andre om at den ser verden på visse måter, som forplikter den til potensielle handlinger. Et stort fremskritt over prelinguistic eller proto-språklige interaksjoner der brutto muskelbevegelser var i stand til å formidle svaert begrenset informasjon om intensjoner. De fleste vil ha stor nytte av å lese W's "On Certainty" eller "RPP1 og 2" eller DMS to bøker om OC (se mine vurderinger) som de gjør klart forskjellen mellom true-only setninger som beskriver S1 og sanne eller falske forslag som beskriver S2. Dette slår meg som en langt overlegen tilnaerming til Searle tar S1 oppfatninger som propositional (i hvert fall noen steder i sitt arbeid) siden de bare kan bli T eller F (aspektsomt som S kaller dem i MSW) etter at man begynner å tenke på dem i S2. 61 Searle beskriver ofte det kritiske behovet for å merke seg de ulike nivåene av beskrivelse av en hendelse, så for Intensjon in Action (IA) "Vi har forskjellige beskrivelser der ett nivå utgjør av oppførselen på lavere nivå ... I tillegg til den konstituere ved hjelp av relasjon, har vi også årsakssammenheng. (p37 MSW). "Det avgjørende beviset på at vi trenger et skille mellom tidligere intensjoner og intensjoner-i-handling er at vilkårene for tilfredshet i de to tilfellene er påfallende forskjellige." (p35 MSW). COS av PI trenger en hel handling mens de av IA bare en delvis en. Han gjør det klart (f.eks. p34) at tidligere intensjoner (PI) er mentale tilstander (dvs. bevisstløs S1) mens de resulterer i intensjoner-i-action (IA) som er bevisste handlinger (dvs. S2), men begge er kaukudeselvrefleksive (CSR). Det kritiske argumentet som begge er CSR er at (i motsetning til tro og ønsker) er det viktig at de regner med å få til deres COS. Disse beskrivelsene av kognisjon og volisjon er oppsummert i tabell 2.1 (p38 MSW), som Searle har brukt i mange år og er grunnlaget for den mye utvidede jeg presenterer her og i mine mange artikler. Etter mittsyn hjelper det enormt å relatere dette til moderne psykologisk forskning ved å bruke min S1, S2 terminologi og W's true-only vs propositional (dispositional) beskrivelse. Dermed, refererer CSR til S1 true-only oppfatning, minne og intensjon, mens S2 refererer til disposisjoner som tro og ønske. Det følger på en veldig grei og ubønnhørlig måte, både fra W's tredje periode arbeid og fra observasjoner av moderne psykologi, at "vilje", "selv" og "bevissthet" er aksiomatiske sanne bare elementer av System 1 akkurat som å se, høre, etc., og det er ingen mulighet (forståelighet) for å demonstrere (for å gi mening til) deres løgn. Som W gjorde så fantastisk klart mange ganger, de er grunnlaget for dommen og så kan ikke dømmes. De sanne bare aksiomer av vår psykologi er ikke bevis. Det er avgjørende å forstå begrepet "funksjon" som er relevant her. "En funksjon er en sak som tjener et formål ... I denne forstand funksjoner er intensjonalitet-relativ og derfor sinn avhengig ... statusfunksjoner... Krever... kollektiv pålegg og anerkjennelse av en status"(p59 MSW). Jeg foreslår, oversettelsen av "Språkets intensjonalitet er skapt av menneskets ubevisste, eller tankeuavhengige intensjonalitet" (p66 MSW) som "Den språklige, bevisste disposisjonen til S2 genereres av de ubevisste aksiomatiske refleksive funksjonene til S1". Det vil si at man må huske på at atferd er programmert av biologi. Nok en gang sier Searle (f.eks. p66-67 MSW) at S1 (dvs. minner, oppfatninger, reflekshandlinger) har en propositional (dvs. sann-falsk) struktur. Som jeg har nevnt ovenfor, og mange ganger i andre vurderinger, virker det krystallklart at W er riktig, og det er grunnleggende å forstå atferd, at bare S2 er propositional og S1 er aksiomatisk og kun sant. De har begge COS og Directions of Fit (DOF) fordi den genetiske, aksiomatiske intensjonaliteten til S1 genererer S2, men hvis S1 var propositional i samme forstand, ville 62 det bety at skepsis er forståelig, kaoset som var filosofi før W ville komme tilbake, og faktisk hvis sant, ville livet ikke vaere mulig. Som W viste utallige ganger og biologi viser så tydelig, må livet vaere basert på sikkerhet-automatiserte ubevisste raske reaksjoner. Organismer som alltid har tvil og stopper for å reflektere vil dø-ingen evolusjon, ingen mennesker, ingen filosofi. Språk og skriving er spesielle fordi den korte bølgelengden av vibrasjoner av vokale muskler muliggjør mye høyere båndbredde informasjon overføring enn sammentrekninger av andre muskler, og dette is i gjennomsnitt flere størrelsesordenhøyere for visuell informasjon. S1 og S2 er kritiske deler av menneskelig EP og er resultatene, henholdsvis milliarder og hundrevis av millioner av år med naturlig utvalg ved inkluderende fitness. De la til rette for overlevelse og reproduksjon i EØS (Miljø for evolusjonaer tilpasning). Alt om oss fysisk og mentalt bunner ut i genetikk. All den vage snakk i S's MSW (f.eks. p114) om "ekstraspråklige konvensjoner" og "ekstra sefekal semantikk" refererer faktisk til EP og spesielt til de ubevisste automatismene til S1 som er grunnlaget for all oppførsel. Som W sa mange ganger, er den mest kjente av den grunn usynlig. Her igjen er min oppsummering (følgende S i MSW) om hvordan praktisk grunn opererer: Vi gir etter for våre ønsker (må endre hjernens kjemi), som vanligvis inkluderer Desire Independent Reasons for Action (DIRA-dvs. ønsker fordrevet i rom og tid, ofte for gjensidig altruisme ---RA), som produserer disposisjoner til atferd som vanligvis resulterer før eller senere i muskelbevegelser som tjener vår inkluderende fitnessIF (økt overlevelse for gener i oss selv og de naert beslektet). Jeg tror at hvis det er passende definert, er DIRA universell ei høyere dyr og ikke i det hele tatt unikt for mennesker (tror morhøne forsvarer hennes brød fra en rev) hvis vi inkluderer de automatiserte prelinguistic reflekser av S1 (dvs. DIRA1), men absolutt høyere orden DIRA av S2 (DIRA2) som krever språk er unikt menneskelig. Paradokset med hvordan vi frivillig kan utføre DIRA2 (dvs. S2-handlingene og deres kulturelle utvidelser som er ønskeuavhengige) er at den bevisstløse DIRA1, som serverer langsiktig inkluderende fitness, genererer den bevisste DIRA2 som ofte overstyrer de kortsiktige personlige umiddelbare ønskene. Agenter skaper faktisk bevisst de proksimerte årsakene til DIRA2, men dette er svaert begrensede utvidelser av bevisstløs eller bare automatisert DIRA1 (den ultimate årsaken). Etter W er det helt klart at valget er en del av våre aksiomatiske S1-refleksive handlinger og kan ikke stilles spørsmål uten motsetning, da S1 er grunnlaget for avhør. Du kan ikke tvile på at du leser denne siden som din bevissthet om det er grunnlaget for tvil. Uunngåelig dukker W's berømte demonstrasjoner av ubrukeligheten av introspeksjon og umuligheten av et virkelig privat språk opp gjentatte ganger ("... introspeksjon kan aldri 63 føre til en definisjon ..." p8). Det grunnleggende i dette argumentet er ekstremt enkelt – ingen test, ingen språk og en test kan bare vaere offentlig. Hvis jeg vokser opp alene på en øde øy uten bøker og en dag bestemmer meg for å kalle de runde tingene på traerne "kokos" og neste dag ser jeg en og sier "kokos" det virker som jeg har startet på et språk. Men anta hva jeg sier (siden det ikke er noen person eller ordbok for å korrigere meg) er "coca" eller "eple" og neste dag noe annet? Hukommelsen er notorisk feilbarlig, og vi har store problemer med å holde ting rett selv med konstant korreksjon fra andre og med uopphørlig input fra media. Dette kan virke som et trivielt punkt, men det er sentralt i hele spørsmålet om det indre og ytre det vil si våre sanne bare utestbare uttalelser om vår erfaring kontra de sanne eller falske testbare uttalelsene om alt i verden, inkludert vår egen oppførsel. Selv om W forklarte dette med mange eksempler som begynner over 3/4 av et århundre siden, har det sjelden blitt forstått, og det er umulig å gå veldig langt med noen diskusjon om atferd med mindre man gjør det. Som W, S, Hutto, Budd, Hacker, DMS, Johnston og andre har forklart, alle som tror W har en affinitet med Skinner, Quine, Dennett, Functionalism, eller andre behaviorist utskillelser som fornekter vårt indre liv, må gå tilbake til begynnelsen. Budds 'Wittgenstein's Philosophy of Psychology'(1991) er en av de bedre verkene for å få innsikt, så jeg diskuterer det i detalj (se min anmeldelse for mer). På p21 begynner han å diskutere disposisjoner (dvs. S2 evner som å tenke, vite, tro) som virker som de refererer til mentale tilstander (dvs. til S1 automatismer), en annen stor forvirring som W var den første til å sette rett. Dermed, på p28 'lesing' må forstås som en annen disposisjonevne som ikke er en mental tilstand og har ingen bestemt varighet som tenkning, forståelse, tro etc. Få varsel (Budd p29-32, Stern, Johnston og Moyal-Sharrock er unntak) at W presciently (tiår før kaos og kompleksitet vitenskap kom til å bli) antydet at noen mentale fenomener kan stamme fra kaotiske prosesser i hjernen-som f.eks, det er ikke noe som tilsvarer et minne spor. Han foreslo også flere ganger at årsakskjeden har en slutt, og dette kan bety både at det bare ikke er mulig (uavhengig av vitenskapens tilstand) å spore den videre eller at begrepet "årsak" slutter å vaere aktuelt utover et visst punkt (p34). Deretter har mange kommet med lignende forslag uten noen anelse om at W forventet dem med flere tiår (faktisk over et århundre nå i noen få tilfeller). På p32 refererer "mot-fakta-betingede" igjen til disposisjoner som "kanskje tror det regner" som er mulige tilstander (eller potensielle handlinger Searles vilkår for tilfredshet) som kan oppstå i kaos. Det kan vaere nyttig å knytte dette til Searles 3 hull av forsettlighet, som han finner kritisk nødvendig. Budd bemerker W berømte kommentar på p33 - "Feilen er å si at det er noe som betyr noe består i." Selv om W er riktig at det ikke er noen mental tilstand som utgjør mening, S notater (som sitert ovenfor) at det er en generell måte å karakterisere handlingen av mening - "Speaker betydning ... er ileggelse av vilkår for tilfredshet på vilkår for tilfredshet"som er en handling og ikke en mental tilstand. Som Budd notater på p35 dette 64 kan sees som en annen uttalelse av hans argument mot privat språk (personlige tolkninger vs offentlig testable seg). Likeledes, med regelfølgende og tolkning på p36 -41 kan de bare vaere offentlig kontrollerbare handlinger ingen private regler eller private tolkninger heller. Og man må merke seg at mange (mest kjent Kripke) savner båten her, blir villedet av W hyppige henvisninger til samfunnspraksis til å tro at det bare er vilkårlig offentlig praksis som ligger til grunn for språk og sosiale konvensjoner. W gjør det klart mange ganger at slike konvensjoner bare er mulige gitt en medfødt delt psykologi som han ofte kaller bakgrunnen. Budd avviser riktig denne feiltolkningen flere ganger (f.eks. p58). I Budds neste kapittel handler han om opplevelser som i mine termer (og i moderne psykologi) er S1 og i W's termer den sanne bare utvilsomt og ubestolig bakgrunn. Hans kommentar (p47) ..." at vår tro på våre nåvaerende opplevelser hviler på et helt sikkert fundament- "myten om gitt" er en av de viktigste gjenstandene for Wittgensteins angrep ..." kan lett bli misforstått. For det første gjør han den universelle feilen å kalle disse "troen", men det er bedre å reservere dette ordet for S2 sanne eller falske disposisjoner. Som W gjorde veldig klart, er følelsene, minnene og refleksive handlingene til S1 aksiomatiske og ikke gjenstand for tro på vanlig forstand, men er bedre kalt forståelser (min U1). I motsetning til vår S2 tro (inkludert de om andremennesker ' s S1 erfaringer), er det ingen mekanisme for tvil. Budd forklarer dette godt, som på p52 hvor han bemerker at det ikke er mulig begrunnelse for å si at man er i smerte. Det vil si rettferdiggjøre betyr testing, og det er mulig med S2 disposisjon sakte bevisst tenkning, ikke S1 refleksiv rask bevisstløs behandling. Hans diskusjon om dette på p52-56 er utmerket, men etter mitt syn, som alle som diskuterer W om regler, privat språk og det indre, er alt han trenger å gjøre er å si at i S1 er det ingen mulig test, og dette er betydningen av W berømte den "indre prosessen" står i behov av ytre kriterier ". Det vil si at introspeksjon er vakuløs. Budds fotnote 21 forvirrer de sanne årsakserfaringene til S1 og de begrunnede disposisjonene til S2. Poenget med de neste sidene på navn for "interne objekter" (smerter, tro, tanker etc.) er igjen at de har sin bruk (betydning) og det er betegnelsen av disposisjoner til å handle, eller i Searles vilkår, spesifikasjonen av vilkår for tilfredshet, som gjør ytringen sann. Igjen er Budds diskusjon om "Sensations and Causation" feil i å si at vi "selvtilskriver" eller "tror" på våre opplevelser eller "ta en holdning" (Dennett) at vi har en smerte eller ser en hest, men heller har vi ikke noe valg S1 er sant og en feil er en sjelden og bisarre hendelse og av en helt annen type enn en feil i S2. Og S1 er årsakssammenheng i motsetning til S2, som gjelder grunner, og det er derfor å se hesten eller føle smerten eller hoppe ut av veien for en fartsfylt bil er ikke gjenstand for dommer eller feil. Men han får it rett igjen - "Så ufeilbarlighet av ikke-inferential selv-ascriptions av smerte er kompatibel med avsen at en sann selv-ascription av smerte må vaere forårsaket av en fysisk hendelse i fagets kropp, som er identisk med smerten han opplever (p67)." Jeg aksepterer ikke hans følgende uttalelse om at W ikke ville akseptere dette basert på en eller to kommentarer i hele corpus, siden i 65 sitt senere arbeid (spesielt OC) bruker han hundrevis av sider som beskriver årsaksautomatisert natur S1 og hvordan den strømmer inn (årsaker) S2 som deretter strømmer tilbake til S1 for å forårsake muskelbevegelser (inkludert tale). Dyr overlever bare fordi deres liv er helt regissert av fenomenene rundt dem som er svaert forutsigbare (hunder kan hoppe, men de flyr aldri). Det neste kapittelet om Seeing Aspects beskriver W's omfattende kommentarer om hvordan S1 og S2 samhandler og hvor språket vårt er tvetydig i hva vi kan bety med å "se". Generelt er det klart at "å se som" eller aspektlig se er en del av de langsomme S2hjernehandlingene mens du bare ser er de sanne S1 automatismene, men de er så godt integrert at det ofte er mulig å beskrive en situasjon på flere måter som forklarer W's kommentar til p97. Han bemerker at W utelukkende er interessert i det jeg har andre steder kalt 'Seeing2' eller 'Concepts2'det vil si aspekteller S2 høyere ordrebehandling av bilder. Her, som gjennom hele denne boken og faktisk i enhver diskusjon om W eller atferd, er det av stor verdi å referere til Johnston's 'Wittgenstein: Rethinking the Inner' (1993) og spesielt til hans diskusjoner om den ubestemte natur språk. I Budds kapittel 5 håndterer vi igjen en stor opptatthet av W's senere arbeid – forholdet mellom S1 og S2. Som jeg har nevnt i mine andre vurderinger, få har fullt ut forstått den senere W og, mangler S1, S2 rammeverk det er ikke overraskende. Dermed er Budds diskusjon om å se (automatisk S1) vs visualisering (bevisst S2 som er gjenstand for viljen) sterkt hemmet. Dermed, kan man forstå hvorfor man ikke kan forestille seg et objekt mens man ser det som dominans av S2 av S1 (p110). Og på p115 er det det kjente spørsmålet om at det ikke er noen test for mine indre erfaringer, så uansett hva jeg sier kommer til hjernen når jeg forestiller meg Jacks ansikt teller som bildet av Jack. På sammemåte, med lesing og beregning som kan referere til S1, S2 eller en kombinasjon, og det er konstant fristelse til å anvende S2-termer på S1-prosesser der den mangelen på noen test gjør dem uanvendelige. Se Bennet og Hacker's 'Neurophilosophy', DMS, etc. for diskusjoner. På p120 et seq. Budd nevner to av W berømte eksempler som brukes for å bekjempe denne fristelsenspille tennis uten ball ('S1 tennis'), og en stamme som hadde bare S2 beregning så 'beregning i dethodet ('S1 beregning') var ikke mulig. 'Spille' og 'beregne' beskrive faktiske eller potensielle handlingerdet vil si, de er disposisjonord, men med plausibel refleksiv S1 bruker slik som jeg har sagt før man virkelig burde holde dem rett ved å skrive 'playing1' og 'playing2' etc. Men vi er ikke laert å gjøre dette, og så vi ønsker å enten avvise "beregning1" som en fantasi, eller vi tror vi kan forlate sin natur ubestemt til senere. Derfor har W's berømte kommentar (p120) – "Den avgjørende bevegelsen i trylletrikset blitt gjort, og det var den eneste vi trodde var ganske uskyldig." Kapittel 6 forklarer et annet hyppig tema for W's – at når vi snakker, er selve talen vår tanke, og det er ikke en annen tidligere mental prosess, og dette kan ses på som en annen 66 versjon av det private språkargumentet det finnes ingen slike ting som "indre kriterier" som gjør oss i stand til å fortelle hva vi tenkte før vi handler (snakk). Poenget med W kommentarer (p125) om andre tenkelige måter å bruke verbet 'hensikt' er at de ikke ville vaere det samme som vår "hensikt" det vil si navnet på en potensiell hendelse (PE) og faktisk er det ikke klart hva det ville bety. "Jeg har tenkt å spise" har COS av å spise, men hvis det betydde (COS er) spise så det ville ikke beskrive en intensjon, men en handling, og hvis det betydde å si ordene (COS er tale) så det ville ikke ha noen ytterligere COS og hvordan kunne det fungere i begge tilfeller? På spørsmålet om p127 om når en setning uttrykker en tanke (har en mening), kan vi si "Når det har klart COS" og dette betyr har offentlige sannhetsforhold. Derav sitatet from W: "Nårjeg tenker på språk, er det ikke "betydninger" går gjennom mitt sinn i tillegg til de verbale uttrykkene: språket er i seg selv tankebilen." Og hvis jeg tenker med eller uten ord, er tanken hva jeg (aerlig) sier det er som det ikke er noe annet mulig kriterium (COS). Dermed, W's nydelige aforismer (p132) "Det er på språk som ønsker og oppfyllelse møtes" og "Som alt metafysisk, er harmonien mellom tanke og virkelighet å finne i grammatikken av språket." Og man kan merke seg her at "grammatikk" i W vanligvis kan oversettes som "EP", og at til tross for hans hyppige advarsler mot teoretisering og generalisering, er dette omtrent like bred en karakterisering av filosofi og høyere orden beskrivende psykologi som man kan finne. Igjen,, dette quashes Searles hyppige kritikk av W som anti-teoretiskalt avhenger av arten av generaliseringen. Det hjelper sterkt i denne delen av Budd på harmoni av tanken med virkeligheten (dvs. hvordan disposisjoner som forventer, tenker, forestiller arbeid hva det betyr å ytre dem) å si dem i form av S's COS som er PE (mulige hendelser) som gjør dem sanne. Hvis jeg sier at jeg forventer at Jack kommer, er COS (PE) som gjør det sant at Jack kommer og mine mentale tilstander eller fysisk oppførsel (pacing the room, imagining Jack) irrelevant. Harmonien av tanke og virkelighet er at jack kommer uavhengig av min tidligere eller påfølgende oppførsel eller noen mentale tilstander jeg kan ha, og Budd er forvirret eller i det minste forvirrende når han sier (p132 bunn) at det må vaere en intern beskrivelse av en mental tilstand som kan vaere enig med virkeligheten, og at dette er innholdet i en tanke, da disse vilkårene skal begrenses til automatismene til S1 bare og aldri brukes til de bevisste funksjonene til S2. Innholdet (som betyr) av tanken på at Jack vil komme er den ytre (offentlige) hendelsen som han kommer og ikke noen indre mental hendelse eller stat, som det private språkargumentet viser er umulig å koble til de ytre hendelsene. Vi har veldig klar verifisering for den ytre hendelsen, men ingen i det hele tatt for "indre hendelser". Og som W og S har vakkert demonstrert mange ganger, talen handling av å ytre setningen "Jeg forventer Jack å komme" bare er tanken (setning) at Jack vil komme og COS er den samme -at Jack kommer. Og så svaret på de to spørsmålene på p133 og import av W kommentar på p 135 bør nå vaere krystallklar - "I kraft av hva er det sant at min forventning har det 67 innholdet?" og "Hva har blitt nå av hulrommet og tilsvarende solid?" samt "... interpolering av en skygge mellom setningen og virkeligheten mister alle punkter. For nå, kan setningen i seg selv tjene som en slik skygge." Ogdermed bør det også vaere helt klart hva Budd refererer til om hva som gjør det "mulig for det å vaere den nødvendige harmoni (eller mangel på harmoni) med virkeligheten." Likeledes, med spørsmålet i neste seksjon hva gjør det sant at mitt bilde av Jack er et bilde av ham? Imagining er en annen disposisjon og COS er at bildet jeg har i hodet mitt er Jack, og det er derfor jeg vil si "JA" hvis vist sitt bilde og "NEI" hvis vist en av noen andre. Testen her er ikke at bildet samsvarer med det vage bildet jeg hadde, men at jeg hadde tenkt det (hadde COS det) å vaere et bilde av ham. Derav det berømte sitatet fra W: "Hvis Gud hadde sett inn i vårt sinn han ikke ville ha vaert i stand til å se det som vi snakket om (PI p217)" og hans kommentarer om at hele problemet med representasjon er inneholdt i "det er ham" og "... det som gir bildet dens tolkning er veien den ligger på." Derfor W's summering (p140) at "Hva det alltid kommer til til slutt er at uten ytterligere mening, kaller han hva som skjedde ønsket at det skal skje" ... spørsmålet om jeg vet hva jeg ønsker før mitt ønske er oppfylt, kan ikke oppstå i det hele tatt. Og det faktum at noen hendelse stopper min ønske betyr ikke at det oppfyller det. Kanskje jeg ikke skulle ha vaert fornøyd hvis mitt ønske hadde vaert fornøyd" ... Tenk om det ble spurt :' Vet jeg hva jeg lengter etter før jeg får det? Hvis jeg har laert å snakke, så vet jeg det." Disposisjon ord refererer til PE som jeg aksepterer som oppfylle COS og mine mentale tilstander, følelser, endring av interesse etc. har ingen betydning for hvordan disposisjoner fungerer. Som Budd med rette bemerker, håper jeg, ønsker, forventer, tenker, har til hensikt, ønsker etc. avhengig av staten jeg tar meg selv til å vaere ipå COS som jeg uttrykker. Tenkning og hensikt er S2 disposisjoner som bare kan uttrykkes av refleksive S1 muskelsammentrekninger, spesielt de av tale. W viet aldri så mye tid til følelser som han gjorde til disposisjoner, så det er mindre substans til kapittel 7. Han bemerker at vanligvis er objektet og årsaken det samme – det vil si at de er causally selvrefererende (eller causally selvrefleksiv som Searle nå foretrekker) – et konsept videreutviklet av S. Hvis man ser på bordet mitt, er det klare følelser har mye mer til felles med rask, true-only automatisms av S1 enn med langsom, sann eller falsk tenkning av S2, men selvfølgelig S1 feeds S2 og i sin tur S1 automatismer er ofte endret av S2 og S2 "tanker" kan bli automatisert (S2A). Budds sammendrag er en passende slutt på boken (p165). "Avvisningen av modellen av "objekt og betegnelse" for hverdagslige psykologiske ord fornektelsen av at bildet av den indre prosessen gir en korrekt representasjon av grammatikken av slike ord, er ikke den eneste grunnen til Wittgensteins fiendtlighet mot bruk av introspeksjon i psykologifilosofien. Men det er det ultimate grunnlaget." La oss nå ta en ny dose Searle. 68 "Men du kan ikke forklare et fysisk system som en skrivemaskin eller en hjerne ved å identifisere et mønster som den deler med sin beregningssimulering, fordi eksistensen av mønsteret ikke forklarer hvordan systemet faktisk fungerer som et fysisk system. ... I sum, det faktum at attribusjon av syntaks identifiserer ingen ytterligere årsakskraft krefter er dødelig for påstanden om at programmer gir årsakssammenheng forklaringer på kognisjon ... Det er bare en fysisk mekanisme, hjernen, med sine ulike virkelige fysiske og fysiske / mentale årsaksnivåer av beskrivelse." Searle filosofi i et nytt århundre (PNC) p101-103 "Kort sagt, følelsen av "informasjonsbehandling" som brukes i kognitiv vitenskap er på altfor høyt nivå av abstraksjon for å fange den konkrete biologiske virkeligheten av iboende tilvilje ... Vi er blindet for denne forskjellen av det faktum at den samme setningen "Jeg ser en bil som kommer mot meg," kan brukes til å registrere både synsvilje og produksjonen av beregningsmodellen av visjon ... i den forstand av "informasjon" som brukes i kognitiv vitenskap, er det rett og slett falskt å si at hjernen er en informasjonsbehandlingsenhet." Searle PNC p104-105 "Den bevisste staten representerer sine betingelser for tilfredshet ... folk feilaktig anta at hver mental representasjon må vaere bevisst tenkt ... men forestillingen om en representasjon som jeg bruker det er en funksjonell og ikke en ontologisk forestilling. Alt som har betingelser for tilfredshet, som kan lykkes eller mislykkes på en måte som er karakteristisk for intensjonalitet, er per definisjon en representasjon av sine betingelser for tilfredshet ... vi kan analysere strukturen i intensjonaliteten til sosiale fenomener ved å analysere deres tilfredshetsforhold." Searle MSW p28-32 Og enda et skudd av Wittgenstein. "Filosofi bare setter alt foran oss og verken forklarer eller utlede noe ... Man kan gi navnet "filosofi" til hva som er mulig før alle nye oppdagelser og oppfinnelser." Pi 126 (andre kan vaere på overnattingsstedet) " Jo smalere vi undersøker faktisk språk, jo skarpere blir konflikten mellom det og vårt krav. (For den krystallinske renheten av logikk var, selvfølgelig, ikke et resultat av undersøkelse: det var et krav.)" Pi 107 (andre er) "Her kommer vi opp mot et bemerkelsesverdig og karakteristisk fenomen i filosofisk undersøkelse: vanskeligheten---Jeg kan si--er ikke det å finne løsningen, men heller at å gjenkjenne som sålution noe som ser ut som om det bare var en foreløpig til det. Vi har allerede sagt alt. --Ikke noe som følger av dette, er ikke dette selve løsningen! .... Dette er forbundet, tror jeg, med vår feilaktig forventer en forklaring, mens løsningen av vanskeligheten er en beskrivelse, hvis vi gir det riktig sted i våre betraktninger. Hvis vi dveler ved det, og ikke prøver å komme utover det." Zettel p312-314 (Andre) 69 Et stort tema i all diskusjon om menneskelig atferd er behovet for å skille de genetisk programmerte automatismene fra effektene av kultur. All studie av høyere orden atferd er et forsøk på å erte fra hverandre ikke bare rask S1 og langsom S2 tenkning (f.eks oppfatninger og andre automatismer vs. disposisjoner), men logiske utvidelser av S2 til kultur. Searles arbeid som helhet gir en fantastisk beskrivelse av høyere orden S2 sosial atferd på grunn av den siste utviklingen av gener for disposisjonspsykologi, mens den senere W viser hvordan det er basert på sannebare ubevisste aksiomer av S1 som utviklet seg til bevisst disposisjonsmessig eposisjonstenkning av S2. En ting å huske på er at filosofi har ingen praktisk innvirkning overhodet, bortsett fra å rydde opp forvirringer om hvordan språket brukes i spesielle tilfeller. Som ulike "fysiske teorier", men i motsetning til andre tegneseriesyn i livet (religiøs, politisk, psykologisk, sosiologisk, antropologisk), er det for cerebralt og esoteriske å bli grepet av mer enn en liten frynse, og det er så urealistisk at selv dens tilhengere helt ignorerer det i hverdagen. Likeledes, med andre akademiske 'teorier om livet' som Standard Social Science Model mye delt av sosiologi, antropologi, poppsykologi, historie og litteratur. Men religioner store og små, politiske bevegelser, og noen ganger økonomi ofte generere eller omfavne allerede eksisterende tegneserier som ignorerer fysikk og biologi (menneskets natur), posit tvinger terrestriske eller kosmisk som forsterker våre overtro (EP-standarder), og bidra til å legge avfall til jorden (den virkelige hensikten med nesten alle sosial praksis og institusjon, som er der for å lette replikering av gener og forbruk av ressurser). Poenget er å innse at disse er på et kontinuum med filosofiske tegneserier og har samme kilde (vår utviklede psykologi). Alle av oss kan sies å generere / absorbere ulike tegneserie visninger av livet når unge og bare noen få noensinne vokse ut av dem. Vaer også oppmerksom på at, som W bemerket for lenge siden, prefikset "meta" er unødvendig og forvirrende i de fleste (kanskje alle) sammenhenger, så for "metakognisjon" hvor som helst erstatning "kognisjon" eller "tenkning", siden du tenker på hva vi eller andre tror eller vet tenker som alle andre og trenger ikke å bli sett på som "mindreading" (Understanding of Agency eller UA i min terminologi) heller. I S's termer er COS testen av hva som blir tenkt, og de er identiske for "det regner", jeg tror det regner", "Jeg tror jeg tror det regner" og "han tror det regner" (likeledes for "vet", ønsker, dommere, forstår, etc.), nemlig at det regner. Dette er det kritiske faktum å huske på om "metakognisjon" og "mindreading" av disposisjoner ('propositional holdninger'). Nå for noen utdrag fra min gjennomgang av Carruthers '(C) 'The Opacity of Mind' (2013) som er fylt med de klassiske forvirringer kledd opp som vitenskap. Det var gjenstand for et stup i Brain and Behavioral Sciences (BBS) som ikke skal gå glipp av. En av svarene i BBS var av Dennett (som deler de fleste av Cs illusjoner), som synes å finne disse ideene ganske bra, bortsett fra at C bør eliminere bruken av "jeg" siden det 70 forutsetter eksistensen av et høyere selv (målet er hard reduksjon av S2 til S1). Selvfølgelig, selve handlingen av skriving, lesing og alt språket og begrepene til noe overhodet forutsetter selv, bevissthet og vilje (som S ofte bemerker), slik at en slik beretning ville vaere bare en tegneserie av livet uten noen verdi overhodet, som man kan si om mest filosofiske og mange "vitenskapelige" disquisitions på atferd. W / S rammeverket har lenge bemerket at den første-person synspunkt erikke eliminable eller reducible til en tredje person en, men dette er ikke noe problem for tegneserie visning av livet. Likeledes, med beskrivelsen av hjernens funksjon eller atferd som "beregningsmessig", "informasjonsbehandling" etc., alt godt debunked utallige ganger av W / S, Hutto, Les, Hacker og mange andre. Verst av alt er den avgjørende, men helt uklare "representasjon", som jeg tror S bruk som en betingelse for tilfredshet (COS) er langt den beste. Det vil si at "representasjonen" av "jeg tror det regner" er COS at det regner. Tristeste av alt er at C (som Dennett og Searle) mener han er ekspert på W, etter å ha studert ham tidlig i karrieren og besluttet at det private språkargumentet skal avvises som "behaviorism"! W kjent avvist atferd og mye av hans arbeid er viet til å beskrive hvorfor det ikke kan tjene som en beskrivelse av atferd. "Er du egentlig ikke en atferdsist i forkledning? Sier du ikke at alt unntatt menneskelig oppførsel er en fiksjon? Hvis jeg snakker om en fiksjon, så er det av en grammatisk fiksjon." (PI p307) Og man kan også peke på reell oppførsel i C i sin moderne "beregningalist" form. W / S insisterer på uunnvaerlighet av den første-person synspunkt mens C beklager til D i BBS artikkelen for å bruke "Jeg" eller "selv". Hutto har vist den enorme kløften mellom W og Dennett (D) som vil tjene til å characterize C også, siden jeg tar D og C (sammen med Kirkelands og mange andre) for å vaere på samme side. S er en av mange som har dekonstruert D i ulike skrifter, og disse kan alle leses i opposisjon til C. Og la oss huske at W holder seg til eksempler på språk i aksjon, og når man får poenget han er for det meste veldig lett å følge, mens C er fengslet av "teoretisering" (dvs. kjede mange setninger uten klar COS) og sjelden plager med bestemte språkspill, foretrekker eksperimenter og observasjoner som er ganske vanskelig å tolke på noen definitiv måte (se BBS svar), og som i alle fall ikke har noen relevans for høyere nivå beskrivelser av atferd (f.eks, nøyaktig hvordan gjør de inn i Intentionality Table). En bok han roser som definitive (Memory and the Computational Brain) presenterer hjernen som en beregningsinformasjonsprosessor – et sophomorisk syn grundig og gjentatte ganger av S og andre, inkludert W på 1930-tallet. I det siste tiårethar jeg lest tusenvis av sider av og om W, og det er ganske klart at C ikke har en anelse. I dette slutter han seg til en lang rekke anerkjente filosofer hvis lesning av W var fruktløs Russell, Quine, Dummett, Kripke, Dennett, Putnam, Chomsky etc. (selv om Putnam begynte å se lyset senere). De kan bare ikke forstå budskapet om at de fleste filosofier er grammatiske vitser og umulige vignetter – et tegneseriesyn på livet. Bøker som "The Opacity of Mind" som forsøker å bygge bro over to vitenskaper eller to beskrivelser er egentlig to bøker og ikke en. Det er beskrivelsen (ikke forklaring, som W 71 gjort klart) av vårt språk og nonverbal atferd og deretter eksperimenter av kognitiv psykologi. "Eksistensen av den eksperimentelle metoden får oss til å tro at vi har midler til å løse de problemene som plager oss; selv om problem og metode passerer hverandre forbi." (W PI p232), Cet al er trollbundet av vitenskap og bare anta at det er et godt fremskritt å gifte seg med høy nivåbeskrivende psykologi til nevrovitenskap og eksperimentell psykologi, men W / S og mange andre har vist dette er en feil. Langt fra å gjøre beskrivelsen av atferd vitenskapelig og klar, det gjør det usammenhengende. Og det må ha vaert ved Guds nåde at Locke, Kant, Nietzsche, Hume, Wittgenstein, Searle et al var i stand til å gi slike minneverdige beretninger om oppførsel uten noen eksperimentell vitenskap overhodet. Selvfølgelig, som politikere, filosofer sjelden innrømme feil eller holde kjeft, så dette vil gå videre og på av grunner W diagnostisert perfekt. Poenget må vaere det som er nyttig og hva som gir mening i hverdagen vår. Jeg foreslår at de filosofiske synspunktene til CDC (Carruthers, Dennett, Churchland), i motsetning til w/ s, ikke er nyttige, og deres endelige konklusjoner som vil, selv og bevissthet er illusjoner gir ingen mening i det hele tatt det vil si at de er meningsløse, har ingen klar COS. Hvorvidt CDC kommentarer på kognitiv vitenskap har noen heuristisk verdi gjenstår å bli bestemt. Denne boken (som en stor kropp av annen skriving) prøver å rabatt hot av andre dyr og for å redusere atferd til hjernen funksjoner (for å absorbere psykologi i fysiologi). Filosofien er en katastrofe, men forutsatt at man først leser de mange kritikkene i BBS, kan kommentaren om nyere psykologi og fysiologi vaere av interesse. Som Dennett, Churchland og så mange andre ofte gjør, C ikke avsløre sine virkelige perler til slutten, når vi blir fortalt at selv, vilje, bevissthet er illusjoner (angivelig i normale sanser av disse ordene). Dennett måtte bli avslørt av S, Hutto et al for å forklare bort disse "overtro" (dvs. gjør den vanlige filosofiske trekk for ikke å forklare i det hele tatt, og faktisk ikke engang beskrive), men utrolig C innrømmer det i begynnelsen, selv om selvfølgelig han tror han viser oss disse ordene betyr ikke hva vi tenker og at hans tegneseriebruk er den gyldige. Man bør også se Bennett og Hackers kritikk av kognitiv vitenskap i 'Philosophical Foundations of Neuroscience' (2003) og deres debatt med S og Dennett i 'Neuroscience and Philosophy' (2009-og ikke gå glipp av det endelige essayet av Daniel Robinson). Det er også godt utforsket i Hackers tre nylige bøker om "Human Nature". Det har lenge vaert bøker om kjemisk fysikk og fysisk kjemi, men det er ingen tegn til at de to vil fusjonere (heller ikke er det en sammenhengende idé) heller ikke at kjemi vil absorbere biokjemi eller det i sin tur vil absorbere fysiologi eller genetikk, og heller ikke at biologi vil forsvinne eller at det vil eliminere psykologi, sosiologi, etc. Dette skyldes ikke "ungdommen" av disse disiplinene, men til det faktum at de er forskjellige beskrivelser med helt forskjellige begreper, data og forklarende mekanismer. Men fysikk misunnelse er powerful og vi bare ikke kan motstå "presisjon" av fysikk, matematikk, informasjon, og beregning vs vaghet av høyere nivåer. Det "må" vaere mulig. Reduksjonen trives til tross for uforståelse av kvantemekanikk, usikkerhet, bølge / partikler, levende / døde katter, kvanteforviklinger og ufullstendighet og tilfeldighet av matematikk (Godel / Chaitin se min 72 fulle gjennomgang av Yanofskys "The Outer Limits of Reason" og utdragene her) og dens uimotståelige trekk forteller oss at det skyldes EP-standarder. Igjen, et pust av sårt trengte frisk luft fra W: "For den krystallinske renheten av logikk var, selvfølgelig, ikke et resultat av undersøkelse: det var et krav." Pi p107. Det er vanskelig å motstå å kaste ned de fleste bøker om oppførsel og lese På nytt W og S. Bare hopp fra alt som prøver å "forklare" høyere ordreatferd for å f.eks. disse sitatene fra PI http://topologicalmedialab.net/xinwei/classes/readings/Wittgenstein/pi_94-138_239309.html. Det er klart for meg etter å ha lest ti tusen sider filosofi i det siste tiåret at forsøket på å gjøre høyere nivå beskrivende psykologi av denne typen, hvor vanlig språk forvandles til spesielle bruksområder både bevisst og utilsiktet, er i hovedsak umulig (dvs. den normale situasjonen i filosofi og andre atferdsdisipliner). Bruk av spesielle sjargongord (f.eks. uspenning, realisme osv.) fungerer heller ikke, da det ikke er noen filosofipoliti for å håndheve en smal definisjon og argumentene om hva de mener er uopphørlige. Hacker er bra, men hans skriving så dyrebar og tett det er ofte smertefullt. Searle er veldig bra, men krever litt innsats for å omfavne sin terminologi og gjør noen alvorlige feil, mens W er hendene ned den klareste og mest innsiktsfulle, når du forstår hva han gjør, og ingen har noen gang vaert i stand til å etterligne ham. Hans TLP forblir den ultimate uttalelsen av den mekaniske reduksjonistiske syn på livet, men han så senere sin feil og diagnostisert og kurert "tegneseriesykdom", men få får poenget og mest bare ignorere ham og biologi også, og så er det titusenvis av bøker og millioner av artikler og mest religiøse og politiske organisasjoner (og inntil nylig det meste av økonomi) og nesten alle mennesker med tegneserie syn på livet. Men verden er ikke en tegneserie, så en stor tragedie blir spilt ut som tegneseriesynene til livet (f.eks. sosialisme, demokrati, multikulturalisme) kolliderer med virkeligheten og universell blindhet og egoisme fører til sivilisasjonens sammenbrudd. Det virker ganske åpenbart for meg (som det var for W) at det mekaniske synet på sinnet eksisterer av samme grunn som all grunnleggende oppførsel det er standarddriften av vår EP som søker forklaringer i forhold til hva vi bevisst kan tenke gjennom sakte, snarere enn i den automatiserte S1, som vi for det meste forblir uvitende om. Det er imidlertid sant at det meste av atferd er mekanisk og at Den fenomenologiske illusjonen er av langt større rekkevidde enn Searle beskriver. Det er mest slående for meg når du kjører bil på motorveien og plutselig snapping tilbake til S2 bevissthet skremt for å innse at jeg har bare kjørt i flere minutter uten bevisst bevissthet om kjøring i det hele tatt. Ved refleksjon kan denne automatismen sees for å ta høyde for nesten all vår oppførsel, med bare minimal tåog bevissthet fra S2. Jeg skriver denne siden og må "tenke"" (dvs. la litt tid passere) om hva jeg skal " si, men da flyter det bare ut i hendene mine som skriver det og i det store og hele er det en overraskelse for meg, bortsett fra når jeg tenker på å endre en bestemt setning. Og du leser det gir kommandoer til kroppen din å sitte stille og se på denne delen av siden, men ordene bare flyter inn i deg og en slags forståelse og minne skje, men med mindre du konsentrere deg om en setning er det bare en følelse av å gjøre 73 noe. En fotballspiller løper nedover banen og sparker ballen og tusenvis av nerveimpulser og muskelsammentrekninger deftly koordinert med øyebevegelser, og tilbakemeldinger fra proprioceptive og balanse organer har skjedd, men det er bare en følelse av kontroll og høy-nivå bevissthetom resultatene. S2 er politimesteren som sitter på kontoret sitt mens S1 har tusenvis av offiserer som gjør det faktiske arbeidet i henhold til lover som han for det meste ikke engang vet. Lesing, skriving eller fotball er frivillige handlinger A2 sett ovenfra, men består av tusenvis av automatiske handlinger A1 sett nedenfra. Mye av moderne atferdsvitenskap er opptatt av disse automatismene. Det er en god idé å lese minst kapittel 6 av Searles PNC, "The Phenomenological Illusion" (TPI). Det er klart som krystall at TPI skyldes glemsel til automatismene til S1 og å ta den langsomme bevisste tenkningen til S2 som ikke bare primaer, men som alt det er. Dette er klassisk Blank Slate blindhet. Det er også klart at W viste dette noen 60 år tidligere og ga årsaken til det i forrang av den sanne bare bevisstløse automatisk aksiomatiske nettverket av vår medfødte System 1 som er kilden til den indre. Svaert grovt, angående "observatør uavhengige" funksjoner i verden som S1 eller The Inner, og "observatør avhengige" funksjoner som S2 eller The Outer bør vise seg svaert avslørende. Som Searle bemerker, phenomenologists har ontologi nøyaktig bakover, men selvfølgelig så gjør nesten alle på grunn av mislighold av deres EP. Et annet utmerket arbeid på W som fortjener tett studium er Johnston's 'Wittgenstein: Rethinking the Inner' (1993). Han bemerker at noen vil protestere på at hvis våre rapporter og minner er virkelig ubekreftede de ville ha ingen verdi, men "Denne innvendingen savner hele poenget med W argument, for det forutsetter at det som faktisk skjedde, og hva den enkelte sier skjedde, er to forskjellige ting. Som vi har sett, betyr imidlertid grammatikken av psykologiske uttalelser at sistnevnte utgjør kriteriene for den tidligere. Hvis vi ser noen med et konsentrert uttrykk i ansiktet og ønsker å vite "hva som skjer inni henne", så forteller hennesoppriktige venn oss at hun prøver å finne ut svaret på en komplisert sum forteller oss nøyaktig hva vi ønsker å vite. Spørsmålet om, til tross for hennes oppriktighet, hennes uttalelse kan vaere en unøyaktig beskrivelse av hva hun er (eller var) gjør ikke oppstår. Kilden til forvirring her er unnlatelse av å erkjenne at psykologiske begreper har en annen grammatikk enn begreper som brukes til å beskrive ytre hendelser. Det som får det indre til å virke så mystisk, er det misforståtte forsøket på å forstå ett konsept når det gjelder et annet. Faktisk er vårt konsept av indre, hva vi mener når vi snakker om "hva som foregikk inni henne" knyttet ikke til mystiske indre prosesser, men til kontoen som den enkelte tilbyr av hennes erfaring ... Som prosesser eller hendelser, hva som foregår inne i den enkelte er av ingen interesse, eller rettere sagt er av en rent medisinsk eller vitenskapelig interesse" (p13-14). "W angrep på forestillingen om indre prosesser innebaerer ikke at bare ytre saker, tvert imot; Ved å bringe ut den sanne natur ytringer, understreker han det faktum at vi ikke bare er interessert i atferd. Vi vil ikke bare vite at personens kropp var i en slik og en slik posisjon, og at hennes funksjoner arrangert på en slik og slik måte. Snarere er vi interessert i hennes 74 beretning om hva som lå bak denne oppførselen ..." (p16-17) Ved å fastsette W's resonnement om umuligheten av private regler eller et privat språk, bemerker han at "Det virkelige problemet er imidlertid ikke bare at hun ikke klarer å fastsette regler, men at hun i prinsippet ikke kunne gjøre det ... Poenget er at uten offentlig kontrollerbare prosedyrer kunne hun ikke skille mellom å følge regelen og bare tro at hun følger regelen." På p55 Johnston gjør poenget med hensyn til visjon (som har blitt gjort mange ganger av W og S i denne og andre sammenhenger) at diskusjonen om Ytre er helt avhengig av sin svaert forståelighet på den ubestridelige naturen til vår direkte første-person opplevelse av indre. System 2 skeptiske tvil om sinn, vilje, sanser, verden, kan ikke få fotfeste uten de sanne bare sikkerheter av System 1 og vissheten om at du leser disse ordene nå er grunnlaget for dommen, ikke en ting som i seg selv kan dømmes. Denne feilen er en av de mest grunnleggende og vanlige i all filosofi. På p81 gjør han det poenget at umuligheten, i det normale tilfellet, å sjekke dine uttalelser om dine disposisjoner (ofte, men forvirrende kalt "propositional holdninger") som hva du trodde eller føler, langt fra å vaere en defekt i vår psykologi, er akkurat det som gir disse uttalelsene interesse. "Jeg er sliten" forteller oss hvordan du føler deg i stedet for å gi oss en annen bit av data om ytre som dine langsomme bevegelser eller skyggene under øynene dine. Johnston gjør deretter en utmerket jobb med å forklare W's debunking av ideen om at mening eller forståelse (og alle disposisjoner) er erfaringer som følger med tale. Som W påpekte, bare vurdere saken der du tror du forstår, og deretter finne ut at du ikke, for å se irrelevans en indre erfaring til mening, forståelse, tenkning, tro, å vite etc. Erfaringen som teller er bevisstheten om det offentlige språket spillet vi deltar i. Lignende hensyn oppløseproblemet med "lynhastigheten av tanken". "Nøkkelen er å erkjenne at tenkning ikke er en prosess eller en rekke erfaringer, men et aspekt av livene til bevisste vesener. Det som tilsvarer lynets tankehastighet, er den enkeltes evne til å forklare når som helst hva hun gjør eller sier. (p86). Og som W sier "Eller, hvis man kaller begynnelsen og slutten av setningen begynnelsen og slutten av tanken, så er det ikke klart om man skal si om opplevelsen av å tenke at det er ensartet i løpet av denne tiden, eller om det er en prosess som å snakke setningen selv" (RPP2p237). Igjen: "Personene beretning om hva hun trodde har samme grammatikk som hennes beretning om hva hun hadde tenkt og hva hun mente. Det vi er interessert i er beretningen om fortiden hun er tilbøyelig til å gi, og antagelsen om at hun vil kunne gi en redegjørelse er en del av det som er involvert i å se henne som bevisst" (p 91). Det vil si at alle disse disposisjonsverbene er en del av vår bevisste, frivillige S2-psykologi. I "The Complexity of the Inner", bemerker han at det er ironisk at vår beste måte å 75 kommunisere indre er å referere til ytre, men jeg vil si det er både naturlig og uunngåelig. Siden det ikke er noe privat språk og ingen telepati, kan vi bare kontrakt muskler og langt den mest effektive og dype kommunikasjonen er ved å kontrahere orale muskler (tale). Som W kommenterte i flere sammenhenger, er det i skuespill (eller nå i TV og filmer) at vi ser språk (tanke) i sin reneste form. Disposisjoner som å ha tenkt fortsette så lenge vi ikke endrer eller glemmer dem og dermed mangler en nøyaktig varighet samt intensitetsnivåer og innholdet er en beslutning, og så er ikke en presis mental tilstand, så i alle disse henseender er de ganske forskjellige fra S1 oppfatninger, minner og refleksive svar som S1 følelser. Forskjellen mellom S1 og S2 (som jeg sa detdette var ikke en terminologi tilgjengelig for J eller W) er også sett i asymmetrien av disposisjonsverbene, med den første personen bruk av "jeg tror" etc., å vaere (i det normale tilfellet av oppriktig ytring) sanne setninger vs tredje person bruker "han tror" etc., å vaere sant eller falsk evidensbaserte forslag. Man kan ikke si "Jeg tror det regner og det er det ikke", men andre tenses som "Jeg trodde det regnet og det var ikke" eller den tredje personen "Han tror det regner og det er ikke" er OK. Som J sier: "Det generelle problemet i hjertet av problemet her er om den enkelte kan observere sine egne disposisjoner ... Nøkkelen til å klargjøre dette paradokset er å merke seg at den enkeltes beskrivelse av hennes egen sinnstilstand også indirekte er beskrivelsen av en tilstand... Med andre ord, noen som sier hun tror P er dermed forpliktet til å hevde P selv ... Grunnen til at individet ikke kan observere sin tro er at ved å vedta en nøytral eller evaluerende holdning mot det, undergraver hun den. Noen som sa "Jeg tror det regner, men det er det ikke" ville dermed undergrave hennes egen påstand. Som W bemerker, kan det ikke vaere noen første person tilsvarende den tredje personen bruk av verbet av samme grunn som et verb som betyr å tro feilaktig ville mangle en første person presentere indikativ ... de to forslagene er ikke uavhengige, for 'påstanden om at dette skjer inni meg hevder: dette skjer utenfor meg' (RPP1 p490)" (p154-56). Selv om ikke kommentert av W eller J, det faktum at barn aldri gjør slike feil som "Jeg vil ha godteri, men jeg tror ikke jeg vil ha det" etc., viser at slike konstruksjoner er bygget inn i vår grammatikk (i våre gener) og ikke kulturelle add-ons. Han ser deretter på dette fra et annet synspunkt ved å sitere W "Hva ville vaere poenget med mine trekke konklusjoner fra mine egne ord til min oppførsel, når jeg i alle fall vet hva jeg tror? Og hva er manifestasjonen av at jeg vet hva jeg tror på? Er det ikke åpenbart nøyaktig i detteat jeg ikke utlede min oppførsel fra mine ord? Det er det faktum." (RPP1 p744). En annen måte å si dette på er at S1 er det aksiomatiske sanne grunnlaget for kognisjon, og som ikke-propositional substrat for å bestemme sannhet og falskhet, kan ikke bli forståelig dømt. Han avslutter kapittelet med viktige kommentarer om variasjonen i LGs (i vår psykologi) og jeg foreslår at det leses nøye. 76 Johnston fortsetter diskusjonen i "The Inner / Outer Picture" mye som er oppsummert i sitt sitat fra W. "Den indre er skjult for oss betyr at det er skjult for oss på en måte at det ikke er skjult for ham. Og det er ikke skjult for eieren i den forstand at han gir uttrykk for det, og vi, under visse forhold, tror hans uttrykk og der, feil har ingen plass. Og denne asymmetrien i spillet uttrykkes i setningen at indre er skjult for andre mennesker." (LWPP2 p36). J fortsetter: "Problemet er ikke at indre er skjult, men at språket spillet det innebaerer er svaert forskjellig fra de hvor vi vanligvis snakker om kunnskap." Og så går han inn i et av Ws hovedtemaer gjennom hele sitt liv – forskjellen mellom mann og maskin. " Men med et menneske er antagelsen at det er umulig å få et innblikk i mekanismen. Dermed, er indeterminacy postulert ... Jeg tror uforutsigbarhet må vaere en viktig egenskap ved indre. Som også er det endeløse mangfoldet av uttrykk." (RPP2 p645 og LWPP2 p65). Igjen,, W sonderer forskjellen mellom dyr og datamaskiner. J bemerker at usikkerheten i våre LGs ikke er feil, men kritisk for vår menneskelighet. Igjen W: "[Det som betyr noe er] ikke at bevisene gjør følelsen (og så indre) bare sannsynlig, men at vi behandler dette som bevis for noe viktig, at vi baserer en dom på denne involverte slags bevis, og slik at slike bevis har en spesiell betydning i våre liv og er gjort fremtredende av et konsept." (Z p554). J ser tre aspekter av denne usikkerheten som mangel på faste kriterier eller fine nyanser av mening, fravaeret av rigid bestemmelse av konsekvensene av indre stater og mangel på faste relasjoner mellom våre konsepter og erfaring. W: "Man kan ikke si hva de essensielle observerbare konsekvensene av en indre tilstand er. Når han for eksempel virkelig er fornøyd, hva er da å forvente av ham, og hva ikke? Det er selvfølgelig slike karakteristiske konsekvenser, men de kan ikke beskrives på samme måte som reaksjoner som karakteriserer tilstanden til et fysisk objekt. (LWPP2 p90). J "Her hennes indre tilstand er ikke noe vi ikke kan vite fordi vi ikke kan trenge inn i sløret av ytre. Snarere er det ingenting bestemt å vite." (p195). I sitt siste kapittelbemerker han at våre LGs sannsynligvis ikke vil endre seg uavhengig av vitenskapelig fremgang. "Selv om det er tenkelig at studiet av hjerneaktivitet kan vise seg å vaere en mer pålitelig prediktor for menneskelig atferd, ville den slags forståelse av menneskelig handling det ga ikke vaere den samme som det som er involvert i språkspillet på intensjoner. Uansett verdien av forskerens'oppdagelse, kunne det ikke sies å ha avslørt hvilke intensjoner egentlig er." (p213). Denne ubestemtheten fører til forestillingen om at korrelasjon av hjernetilstander med disposisjoner virker usannsynlig. "Vanskeligheten her er at forestillingen om en tanke er et svaert kunstig konsept. Hvor mange tanker er det i Tractatus? Og når den grunnleggende ideen for det slo W, var den tanken eller av dem? Forestillingen om intensjoner skaper lignende problemer ... Disse påfølgende uttalelsene kan alle bli sett på som forsterkninger eller forklaringer på den opprinnelige tanken, men hvordan skal vi anta at dette er relatert 77 til hjernetilstanden? Skal vi forestille oss at det også vil inneholde svaret på alle mulige spørsmål om tanken? .. Vi må tillate at to vesentlig forskjellige tanker er korrelert med samme hjernetilstand ... ord kan på en måte vaere utskiftbare og i en annen forstand ikke. Dette skaper problemer for forsøket på å korrelere hjernetilstander og tanker ... to tanker kan vaere det samme på en måte og forskjellig i en annen ... Dermed er forestillingen om en tanke en skjør og kunstig en, og derfor er det vanskelig å se hvilken følelse det kan gjøre å snakke om en til en korrelasjon med hjernetilstander." (p218-219). Det vil si at den samme tanken (COS) "det regner" uttrykker et uendelig antall hjernetilstander i en eller mange mennesker. Påsamme måte kan den "samme" hjernetilstanden uttrykke forskjellige tanker (COS) i forskjellige sammenhenger. På samme måte benekter W at minnet består av spor i nervesystemet. "Her postulert spor er som den indre klokken, for vi ikke mer utlede hva som skjedde fra et spor enn vi konsultere en indre klokke for å gjette tiden." Han bemerker deretter et eksempel fra W (RPP1 p908) av en mann jotting merker mens han leser og som ikke kan gjenta teksten uten merkene, men de ikke forholde seg til teksten etter regler ... "Teksten ville ikke bli lagret opp i jottings. Og hvorfor skal det lagres i nervesystemet vårt?" og også "... ingenting virker mer sannsynlig for meg enn at folk en dag vil komme til den bestemte oppfatningen at det ikke er noen kopi i enten fysiologiske eller nervesystemet som tilsvarer en bestemt tanke eller en bestemt idé om minne" (LWPP1 p504). Dette innebaerer at det kan vaere psykologiske regulariteter som ingen fysiologiske regulariteter tilsvarer; og som W provoserende legger til "Hvis dette opprører våre konsepter av årsakssammenheng, så er det på høy tid de var opprørt.'" (RPP1 p905) ...'Hvorfor bør ikke den første og terminaltilstanden ei et system kobles sammen med en naturlig lov som ikke dekker mellomleddsstaten? (RPP1 p909) ... [Det er ganske sannsynlig at] det er ingen prosess i hjernen korrelert med assosiering eller med tenkning, slik at det ville vaere umulig å lese av tankeprosesser fra hjerneprosesser ... Hvorfor skulle denne ordren, så å si, ikke gå ut av kaos? ... som det var, årsaksløst; og det er ingen grunn til at dette egentlig ikke skal holde for våre tanker, og dermed for vår snakking og skriving. (RPP1 p903)... Men må det vaere en fysiologisk forklaring her? Hvorfor lar vi ikke bare forklare oss alene? -men du ville aldri snakke sånn hvis du undersøkte oppførselen til en maskin! – Vel hvem sier at en levende skapning, en dyrekropp, er en maskin i denne forstand?'" (RPPI p918) (s 22021). Selvfølgelig kan man ta disse kommentarene ulikt, men en måte er at W forventer fremveksten av kaosteori, nedfelt sinn og selv-organisasjoni biologi. Siden usikkerhet, kaos og uforutsigbarhet er standard doktrine nå, fra subatomaer til molekylaer skala, og i planetarisk dynamikk (vaer etc.,) og kosmologi, hvorfor skal hjernen vaere et unntak? De eneste detaljerte kommentarene på disse kommentarene jeg har sett er i en nylig avis av Daniele Moyal-Sharrock (DMS). Det er ganske slående at selv om W's observasjoner er grunnleggende for all studie av atferd lingvistikk, filosofi, psykologi, historie, antropologi, politikk, sosiologi og kunst, er han ikke engang nevnt i de fleste bøker og artikler, med selv unntakene har lite å si, og det 78 meste av det forvrengt eftet eller flat galt. Det er en flurry av nyere interesse, i hvert fall i filosofi, og muligens denne absurde situasjonen vil endre seg, men sannsynligvis ikke mye. Diskusjonen om den logiske (psykologiske) forskjellen mellom S1-årsakene og S2-årsakene i kapittel 7 av Hackers nylige bok 'Human Nature' (2011), spesielt p226-32, er avgjørende for enhver atferdsstudent. Det er en nesten universell vrangforestilling at "årsak" er et nøyaktig logisk nøyaktig begrep mens "fornuft" ikke er, men W utsatt så mange ganger. Selvfølgelig oppstår det samme problemet med alle vitenskapelige og matematiskekonsepter. Og selvfølgelig må man hele tiden huske på at "handling", "tilstand", "tilfredshet", "intensjon", og til og med "og", "eller", "før", "sanne" etc. er alle komplekse språkspill i stand til å snuble oss opp som W så vakkert beskrevet i BBB tidlig på 30-tallet. Searle gjør mange interessante bemerkninger i en av hans nyeste bøker 'Thinking About the Real World' (TARW) (2013), og jeg synes å ha skrevet den eneste anmeldelsen, så jeg vil diskutere det i detalj her. På p21 av TARW vi igjen kjøre inn i det jeg anser som den mest grelle feil i S arbeid og en som burde vaert obviated lenge siden hadde han bare lese den senere W og hans kommentatorer mer nøye. Han refererer til fri vilje som en "antagelse" at vi kanskje må gi opp! Det er krystallklart fra W som vil, selv, verden, og alle fenomenene i våre liv er grunnlaget for å dømme-aksiomatisk grunnfjell av vår oppførsel, og det er ingen mulighet for å dømme dem. Kan vi "anta" vi har to hender eller leve på jordens overflate eller at Madonna er en sanger etc.? Kanskje denne store feilen er forbundet med hans blanding av ekte bare S1 og propositional S2 som jeg har notert. Hvis du vil ha mer tilgang til alt annet, så kan du få tak i dette! På p22 og andre steder bruker han forestillingen om bevisstløs intensjonalitet, som han først diskuterte i sin 1991-artikkel i Phil. Issues, og bemerker at dette er de slags ting som kan bli bevisste (f.eks drømmer). W var jeg tror den første til å kommentere dette bemerker at hvis du ikke kan snakke om bevisstløse tanker du ikke kan snakke om bevisste heller (BBB). Her og hele sitt arbeid er det ufortunatat han ikke bruker S1/S2-konseptene, da det gjør det så mye lettere å holde ting rett, og han finner det fortsatt nødvendig å hengi seg til svaert un-Wittgensteinian sjargong. F.eks. "Når du har manipulable syntaktiske elementer, kan du løsne intensjonsfullhet fra sine umiddelbare årsaker i form av oppfatninger og minner, på en måte som det ikke er mulig å gjøre avdelinger av unsyntaktisk strukturerte representasjonselementer." (p31) sier bare at med språket kom disposisjonsintensjonen til S2, hvor bevisst tanke og fornuft (dvs. potensielle offentlige handlinger som er uttrykksfulle i språk) ble mulig. Når det gjelder grunner og ønsker (p39) se andre steder her og mine vurderinger av hans andre verker. 79 S fortsatte referanse til disposisjoner som mentale tilstander, og hans reference til mentale tilstander som representasjoner (faktisk "presentasjoner" her) med COS, er (etter mitt syn) kontraproduktiv. På p25 f.eks, det virker som han ønsker å si at eplet vi ser er COS av CSR - (Causally Self Reflexive --dvs. årsaken er bygget i) oppfatning av eplet og refleksiv bevisstløs riper av en kløe har samme status (dvs. en COS) som bevisst planlagt bevegelse av armen. Dermed, skal de mentale tilstandene til S1 inkluderes med handlingene til S2 som COS. Selv om jeg aksepterer det meste av S ontologi og epistemologi ser jeg ikke fordelen av dette, men jeg har størst respekt for ham, så jeg vil jobbe med det. Jeg har notert hans tendens (normalt for andre, men en feil i Searle) for å blande S1 og S2 som han gjør på p29 hvor han synes å referere til tro som mentale tilstander. Det virker for meg ganske grunnleggende og klart siden W's BBB i 30-tallet at S2 ikke er mentale tilstander i noe som følelsen av S1. Vi trenger alltid å holde klart forskjellen mellom språkspillene til S1 og S2, og så hvis han insisterer på å bruke troen på å referere til S1, så er det mye klarere hvis vi refererer til B1 og B2 hvor B2 er ordet "tro" som brukes i referanse til de offentlige språklige handlingene i System 2. Avsnittet som begynner "Fordi" på p25 diskuterer de sanne bare ubevisste percepts, minner og refleksive handlinger av S1-det vil si våre aksiomatiske automatiske funksjoner av vår utviklede psykologi (EP). Som nevnt kan man lese Hutto og Myins bok 'Radicalizing Enactivism: Basic Minds Without Content' (2012) og deres oppfølger for en helt annen nylig beretning om S1s ikke-representasjonseller enaktive natur. Tabellen over intensjonalitet på p26 oppdaterer en han har brukt i flere tiår, og som jeg har brukt som grunnlag for min utvidede tabell ovenfor. Nesten et halvt århundre siden S skrev "Hvordan avlede burde fra er" som var et revolusjonerende fremskritt i vår forståelse av atferd (men mindre så hvis man forsto W). Han har fortsatt å utvikle den naturalistiske beskrivelsen av atferd og på p39 viser han hvordan etikk stammer fra vår medfødte sosiale atferd og språk. Et grunnleggende konsept er Desire Independent Reasons for Action (DIRA),, som forklares i hans ulike bøker. For en oversikt se mine vurderinger av hans MSW og andre verk. Han har en tendens til å bruke de proksimerte årsakene til S2 (dvs. disposisjonspsykologi og kultur) for å ramme sin analyse, men som med all oppførsel anser jeg det som overfladisk med mindre det inkluderer de ultimate årsakene i S1 og så bryter jeg hans DIRA inn dira1 og DIRA2. Dette gjør det mulig å beskrive i form av de ubevisste mekanismene for gjensidig altruisme og inkluderende fitness. Dermedville jeg restate den siste setningen på p39 "... folk blir bedt om å overstyre sine naturlige tilbøyeligheter ved å gjøre etiske hensyn råde" som "... folk er tvunget til å overstyre sine umiddelbare personlige fordeler for å sikre langsiktige genetiske fordeler via gjensidig altruisme og inkluderende fitness." S's glemsomhet (som han deler med de fleste filosofer) til moderne to systemer rammeverk, og til de fulle implikasjonene av W 's "radikale" epistemology som nevnt mest dramatisk i sitt siste arbeid 'On Certainty', er mest uheldig (som jeg har nevnt i mange 80 vurderinger). Det var W som gjorde den første og beste jobben med å beskrive de to systemene (selv om ingen andre har lagt merke til) og OC representerer en stor hendelse i intellektuell historie. Ikke bare er S uvitende om det faktum at hans rammeverk er en enkel videreføring av W, men alle andre er også, noe som står for mangelen på noen betydelig referanse til W i denne boken. Som vanlig bemerker man også ingen åpenbar bekjentskap med EP, noe som kan opplyse alle diskusjoner om atferd ved å gi de virkelige ultimate evolusjonaere og biologiske forklaringene i stedet for de overfladiske proksimere kulturelle. Dermed er S's diskusjon om de to måtene å beskrive opplevelser ('erfaringer') på p202 etter mitt syn vesentlig klarere hvis man innser at å se rød eller føle smerte er automatisk true-only S1, men så snart vi tar oss av det bevisst (ca. 500 msek eller mer) blir det "å se som" og en propositional (sann eller falsk) S2-funksjon som kan uttrykkes offentlig i språk (og andre kroppslige muskelsammentrekninger også). Dermed, S1 "erfaring" som er identisk med rødt eller smerte vs S2 "erfaring" av rødt eller smerte, når vi begynner å reflektere over det, vanligvis blandes sammen til en "opplevelse". For meg langt det beste stedet å få en forståelse av disse problemene er tili W skrifter sombegynner med BBB og slutter med OC. Ingen andre har noen gang beskrevet finesser av språkspill med slik klarhet. Man må hele tiden huske på vagheten og flere betydninger av "feil", "sann", "erfaring", "forstå", "vet", "se", "samme" etc., men bare W var i stand til å gjøre det selv S snubler ofte. Og det er ikke et trivielt problem med mindre man helt klart kan restate hele p202 skille den sanne bare ikke-dømmende S1 fra propositional S2 så ingenting om atferd kan sies uten forvirring. Og selvfølgeligbrukes ord ofte (dvs. normalt) uten en klar mening – man må spesifisere hvordan "sant" eller "følger av" eller "se" skal brukes i denne sammenhengen, og W er den eneste jeg kjenner til som konsekvent får denne retten. Igjen, på p203-206, diskusjonen om iboende tilsiktet automatisk årsakssammenhenger det bare fornuftig for meg fordi jeg ser på det som bare en annen måte å beskrive S1 stater, som gir råmaterialet for bevisst bevisst S2 disposisjonsomhet som, fra et biologisk evolusjonaert synspunkt (og hva annet kan det vaere?) må vaere tilfelle. Dermed er hans kommentar til p212 rett på pengene den ultimate forklaringen (eller som W insisterer på beskrivelsen) kan bare vaere en naturalisert en som beskriver hvordan sinn, vilje, selv og intensjon arbeid og kan ikke meningsfylt eliminere dem som "virkelige" fenomener. Recall S berømte gjennomgang av Dennett's 'Consciousness Explained' med tittelen "Bevissthet forklart bort". Og dette gjør det enda mer bisarre at S gjentatte ganger skal si at vi ikke vet sikkert om vi har fri vilje, og at vi må "postulere" et selv (p218-219). Også, jeg igjen tror S er på feil spor (p214) når han antyder at forvirringene skyldes historiske feil i filosofi som dualisme, idealisme, materialisme, epiphenomenalism etc., snarere enn i universell mottakelighet for mislighold av vår psykologi - 'The Phenomenological Illusion' (TPI) som han har kalt det, og forhekselse av språk som vakkert beskrevet av W. Som han bemerker, "De nevrobiologiske prosesser og de mentale fenomenene er den samme hendelsen, beskrevet på ulike nivåer" og "Hvordan kan bevisste intensjoner forårsake kroppslig bevegelse? ... Hvordan kan hammeren bevege 81 neglen i kraft av å vaere solid? ... Hvis du analyserer hva soliditet er causally ... Hvis du analyserer hva intensjon-i-handling er kausidig, ser du analogt er det ikke noe filosofisk problem igjen." Jeg vil oversette hans kommentar (p220) "En høyttaler kan bruke et uttrykk for å referere bare hvis i ytringen av de henvisende uttrykkene taleren introduserer en tilstand som objektet referert til tilfredsstiller; og referanse oppnås i kraft av tilfredsstillelse av denne tilstanden." som "Betydning oppnås ved å si en offentlig verifiserbar tilstand av tilfredshet (sannhetstilstand)." "Jeg tror det regner" er sant hvis det regner og falskt ellers. Også, jeg vil si "Hjertet i mitt argument er at vår språklige praksis, som allment forstått, forutsetter en virkelighet som eksisterer uavhengig av våre representasjoner." (p223) som "Vårt liv viser en verden som ikke er avhengig av vår eksistens og ikke kan intelligibly utfordres." Tid for noen flere sitater og en diskusjon om hans siste bok av opptrykk 'Filosofi i et nytt århundre' (2008) og som andre steder vil jeg gjenta noen kommentarer for å plassere dem i en annen sammenheng. "Kan en maskinprosess forårsake en tankeprosess? Svaret er: ja. Faktisk kan bare en maskinprosess forårsake en tankeprosess, og "beregning" navngir ikke en maskinprosess; den navngir en prosess som kan vaere, og vanligvis er implementert på en maskin." Searle PNC p73 "... karakteriseringen av en prosess som beregningsmessig er en karakterisering av et fysisk system fra utsiden; og identifisering av prosessen som beregningsmessig ikke identifiserer en egen funksjon i fysikken, er det i hovedsak en observatør relativ karakterisering." Searle PNC p95 "Det kinesiske romargumentet viste at semantikk ikke er iboende til syntaks. Jeg gjør nå det separate og forskjellige punktet at syntaks ikke er iboende for fysikk." Searle PNC p94 "Forsøket på å eliminere den homunculus feilslutning gjennom rekursiv nedbrytning mislykkes, fordi den eneste måten å få syntaksen iboende til fysikken er å sette en homunculus i fysikken." Searle PNC p97 "Men du kan ikke forklare et fysisk system som en skrivemaskin eller en hjerne ved å identifisere et mønster som den deler med sin beregningssimulering, fordi eksistensen av mønsteret ikke forklarer hvordan systemet faktisk fungerer som et fysisk system. ... I sum er det faktum at attribusjonen av syntaks ikke identifiserer ytterligere årsakskrefter dødelig for påstanden om at programmer gir årsaksforklaringer på kognisjon ... Det er bare en fysisk mekanisme, hjernen, med sine ulike virkelige fysiske og fysiske / mentale årsaksnivåer av beskrivelse." Searle PNC p101-103 "Kort sagt, følelsen av "informasjonsbehandling" som brukes i kognitiv vitenskap er på 82 altfor høyt nivå av abstraksjon for å fange den konkrete biologiske virkeligheten av iboende tilvilje ... Vi er blindet for denne forskjellen av det faktum at den samme setningen "Jeg ser en bil som kommer mot meg," kan brukes til å registrere både synsvilje og produksjonen av beregningsmodellen av visjon ... i den forstand av "informasjon" som brukes i kognitiv vitenskap, er det rett og slett falskt å si at hjernen er en informasjonsbehandlingsenhet." Searle PNC p104-105 "Kan det vaere grunner til handling som er bindende på en rasjonell agent bare i kraft av arten av det faktum rapportert i grunnerklaeringen, og uavhengig av agentens ønsker, verdier, holdninger og evalueringer? ... Det virkelige paradokset i den tradisjonelle diskusjonen er at den prøver å utgjøre Humes giljotin, det stive faktaverdiskillet, i et ordforråd, hvor bruken allerede forutsetter utforatingen av skillet.» Searle PNC p165-171 "... alle statusfunksjoner og dermed all institusjonell virkelighet, med unntak av språk, er opprettet av talehandlinger som har den logiske formen for erklaeringer ... formene for den aktuelle statusfunksjonen er nesten alltid saker av deonetiske krefter ... å anerkjenne noe som en rett, plikt, forpliktelse, krav og så videre er å anerkjenne en grunn til handling ... disse deonetiske strukturer gjør mulige ønske-uavhengige grunner til handling ... Det generelle punktet er veldig klart: opprettelsen av det generelle feltet av ønskebaserte grunner til handling forutsetter aksept av et system av ønskeuavhengige handlingsgrunner. Searle PNC p34-49 "Noen av de viktigste logiske trekk ved intensjonalitet er utenfor rekkevidden av fenomenologi fordi de ikke har noen umiddelbar fenomenologisk virkelighet ... Fordi skapelsen av meningsfullhet ut av meningsløshet ikke er bevisst opplevd ... det eksisterer ikke ... Dette er... den fenomenologiske illusjonen." Searle PNC p115-117 "Bevissthet er årsaksmessig reducible til hjernen prosesser ... og bevissthet har ingen kausal krefter av seg selv i tillegg til årsakskraften til den underliggende nevrobiologi ... Men årsaksrødusibilitet fører ikke til ontologisk redusibilitet... bevissthet eksisterer bare som erfarne ... og derfor kan det ikke reduseres til noe som har en tredje person ontologi, noe som eksisterer uavhengig av erfaringer." Searle PNC 155-6 "... den grunnleggende tilsiktet forholdet mellom sinnet og verden har å gjøre med betingelser for tilfredshet. Og et forslag er alt som kan stå i et bevisst forhold til verden, og siden de bevisste relasjonene alltid bestemmer betingelsene for tilfredshet, og et forslag er definert som noe tilstrekkelig til å bestemme vilkårene for tilfredshet, viser det seg at all intensjonalitet er et spørsmål om forslag. Searle PNC p193 Selv om S ikke sier og synes å vaere i stor grad uvitende, følger hoveddelen av hans arbeid direkte fra W, selv om han ofte kritiserer ham. Å si at Searle har gjennomført W arbeid er ikke å si at det er et direkte resultat av W studie, men heller at fordi det er bare en menneskelig psykologi (av samme grunn er det bare en menneskelig kardiologi), at alle 83 nøyaktig beskriver atferd må vaere voicing noen variant eller utvidelse av hva W sa (som de må hvis de begge gir riktige beskrivelser av atferd). Jeg finner det meste av S foreshadowed i W, inkludert versjoner av den berømte kinesiske rom argument mot Strong AI og relaterte problemer som er fagene til Chaps 3-5. Forresten, hvis det kinesiske rommet interesserer deg, bør du lese Victor Rodych sin utmerkede, men nesten ukjent, supplement på CR -- "Searle Frigjort av hver feil". Rodych har også skrevet en rekke flotte papirer om W filosofi matematikk --dvs., EP (Evolutionary Psychology) av aksiomatisk System 1 evne til å telle opp til 3, som utvidet til den endeløse System 2 SLG (Secondary Language Games) av matematikk. W's innsikt i psykologi matematikk gir en utmerket oppføring i intensjonalitet. Jeg vil også merke meg at ingen som fremmer Strong AI, de multifarious versjoner av behaviorism, datafunksjonalisme, CTM (Beregningsteori om sinn) og Dynamic Systems Theory (DST), synes å vaere klar over at W's Tractatus kan betraktes som den mest slående og kraftige uttalelsen av deres synspunkt noensinne skrevet (dvs. atferd (tenkning) som logisk behandling av fakta --dvs. informasjonsbehandling). Selvfølgelig, senere (men før den digitale datamaskinen var et glimt i Turings øye) W beskrevet i stor detalj hvorfor disse var usammenhengende beskrivelser av sinn (tenkning, atferd) som må erstattes av psykologi (eller du kan si dette er alt han gjorde for resten av livet). S refererer imidlertid lite til W's prescient uttalelse av sinnet som mekanisme, og hans ødeleggelse av det i hans senere arbeid. Siden W har S blitt den viktigste dekonstruktøren for disse mekaniske synspunktene på atferd, og kanskje den viktigste beskrivende psykologen (filosof), men innser ikke hvor fullstendig W forventet ham heller ikke, i det store og hele, gjør andre (men se de mange papirene og bøkene til Proudfoot og Copeland på W, Turing og AI). S arbeid er mye enklere å følge enn W's, og selv om det er litt sjargong, er det for det meste spektakulaert klart hvis du naermer deg det fra riktig retning. Se artiklene mine for mer informasjon. I likhet med W regnes Searle som den beste standup-filosofen i sin tid, og hans skriftlige arbeid er solid som en stein og banebrytende gjennom. Men, hans unnlatelse av å ta den senere W alvorlig nok fører til noen feil og forvirringer. På p7 av PNC han to ganger bemerker at vår sikkerhet om grunnleggende fakta skyldes den overveldende vekten av fornuft som støtter våre krav, men som Coliva, DMS et al har bemerket, W viste definitivt i "On Certainty" at det ikke er mulighet for å tvile på den sanne bare aksiomatiske strukturen i vårt System 1 oppfatninger, minner og tanker, siden det er grunnlaget for dommen og kan ikke selv bli dømt. I den første setningen på p8 forteller han oss at sikkerhet er revikant, men denne typen "sikkerhet", som vi kan kalle Certainty2, er et resultat av å utvide vår aksiomatiske og ikke-revigelige sikkerhet (Certainty1) via erfaring og er helt annerledes som det er proposisjonal (sant eller usant). Dette er selvfølgelig et klassisk eksempel på "kampen mot forhekselsen av vår intelligens ved språk" som W demonstrerte om og om igjen. Ett ordto (eller mange) forskjellige bruksområder. 84 På p10 refser han W for sin antipati til teoretisering, men som jeg nevnte ovenfor, er "teoretisering" et annet språkspill (LG) og det er en stor kløft mellom en generell beskrivelse av atferd med få godt utarbeidet eksempler og en som kommer fra et stort antall slike som ikke er gjenstand for mange moteksempler. Evolusjon i sine tidlige dager var en teori med begrensede klare eksempler, men ble snart bare et sammendrag av en stor mengde eksempler og en teori i en ganske annen forstand. Likeledes, med en teori kan man gjøre som et sammendrag av tusen sider av W eksempler og en som følge av ti sider. Igjen, på p12, er "bevissthet" et resultat av automatisert System 1-funksjon som er "subjektiv" i flere ganske forskjellige sanser, og ikke i det normale tilfellet et spørsmål om bevis, men en sann-bare forståelse i vårt eget tilfelle og en sann oppfatning i tilfelle av andre. Da jeg leste p13 tenkte jeg: "Kan jeg føle uutholdelig smerte og fortsette som om ingenting er galt?" nei! – dette ville ikke vaere "smerte" i samme forstand. "Den indre opplevelsen står i behov av ytre kriterier" (W) og Searle synes å gå glipp av dette. Se W eller Johnston. Da jeg leste de neste sidene følte jeg at W har en mye bedre forståelse av sinnet / språkforbindelsen, da han anser dem som synonymt i mange sammenhenger, og hans arbeid er en strålende utstilling av sinnet som eksemplifisert i mange perspicuous eksempler på språkbruk. Som sitert ovenfor, "Nå hvis det ikke er årsakssammenhenger som vi er opptatt av, så ligger sinnets aktiviteter åpne foran oss." Og, som forklart ovenfor, føler jeg at spørsmålene som S slutter § 3 i stor grad besvares med ved å vurdere W's OC fra standpunktet til de to systemene. Likeledes, for § 6 om vitenskapsfilosofien. Rodych har gjort en artikkel om Popper vs W som jeg trodde flott på den tiden, men jeg må lese den på nytt for å vaere sikker. Til slutt, på p25, kan man nekte for at enhver revisjon av våre konsepter (språkspill) av årsakssammenheng eller fri vilje er nødvendig eller mulig. Du kan lese omtrent hvilken som helst side av W og mye av DMS, Coliva, Hacker etc. av årsakene. Det er en ting å si bisarre ting om verden ved hjelp av eksempler fra kvantemekanikk, usikkerhet etc., men det er en annen å si noe relevant for vår normale bruk av ord. På p31, 36 etc., møter vi igjen uopphørlige problemer (i filosofi og liv) av identiske ord som glanser over de store forskjellene i LGs av "tro", "ser" etc., som brukes til S1, som består av mentale tilstander i nåtiden bare, og S2 som ikke er. Resten av kapitlet oppsummerer hans arbeid med "sosialt lim" som fra en EP, Wittgensteinian perspektiv, er de automatiske raske handlingene til S1 som produserer de langsomme disposisjonene til S2 som er ubønnhørlig og universelt utvidet under personlig utvikling til et bredt spekter av automatiske ubevisste deonetiske relasjoner med andre, og vilkårlig til kulturelle variasjoner på dem. 85 Kapittel 3 til 5 inneholder hans velkjente argumenter mot det mekaniske synet på sinnet som synes for meg definitivt. Jeg har lest hele bøker med svar på dem, og jeg er enig med S at de alle savner de svaert enkle logiske (psykologiske) punktene han gjør (og som i det store og hele gjorde W et halvt århundre tidligere før det var datamaskiner). For å si det i mine termer, sbestår S1 av bevisstløs, rask, fysisk, årsakssammenheng, automatisk, ikkepropositional, true-only mentale tilstander, mens langsom S2 kan bare sammenhengende beskrives i form av grunner for handlinger som er mer eller mindre bevisste disposisjoner til atferd (potensielle handlinger) som er eller kan bli propositional (T eller F). Datamaskiner og resten av naturen har bare avledet (tilskrevet) intensjonalitet som er avhengig av vårt perspektiv, mens høyere dyr har primaer intensjonalitet som er uavhengig av perspektiv. Som S og W setter pris på, er den store ironien at disse materialistiske eller mekaniske reduksjonene av psykologimaskerade som cutting-edge science, men faktisk er de helt antivitenskapelige. Filosofi (beskrivende psykologi) og kognitiv psykologi (frigjort fra overtro) blir hånd i hanske, og det er Hofstadter, Dennett, Carruthers, Kurzweil etc., som er utelatt i kulden. Side 62 oppsummerer pent et av hans argumenter, men p63 viser at han fortsatt ikke helt har gitt slipp på den tomme skiferen når han prøver å forklare trender i samfunnet når det gjelder de kulturelle utvidelsene av S2. Som han gjør mange andre steder i sine skrifter, gir han kulturelle, historiske grunner for atferdsmessighet, men det virker ganske åpenbart for meg (som det var for W) at det mekaniske synet på sinnet eksisterer av samme grunn som nesten all oppførsel det er standarddriften av vår EP som søker forklaringer i forhold til hva vi bevisst kan tenke gjennom sakte, snarere enn i den automatiserte S1, som vi for det meste forblir uvitende om. Som nevnt ovenfor har Searle beskrevet dette som TPI. Igjen, på p65 finner jeg W beskrivelse av vår aksiomatiskarvet psykologi og dens utvidelser i hans OC og andre verk for å vaere dypere enn S (eller noen), og så vi er ikke "trygg" at hunder er bevisst, men heller det er ikke åpen for tvil. Se den tidligere delen av denne artikkelen som omhandler OC og DMS. Kapittel 5 ødelegger PENT CTM, LOT etc., og bemerker at "computation", "informasjon", "syntaks", "algoritme", "logikk", "program", etc., er observatør relative (dvs. psykologiske) begreper og har ingen fysisk eller matematisk betydning (COS) i denne psykologiske forstand, men selvfølgelig er det andre sanser de har fått nylig som vitenskap har utviklet seg. Igjen, folk er forhekset av bruk av det samme ordet til å ignorere den enorme forskjellen i bruken (betydning). Disse kommentarene er alle utvidelser av klassisk Wittgenstein og i denne forbindelse, anbefaler jeg Hutto's og Read papirer også. Kapittel 6 "The Phenomenological Illusion" (TPI) er uten tvil min favoritt, og mens rive det feltet, det viser både hans øverste logiske evner og hans manglende forståelse av full kraft av både den senere W, og den store heuristiske verdien av nyere psykologisk forskning på de to selv. Det er klart som krystall at TPI skyldes glemsel til automatismene til S1 og å ta den langsomme bevisste tenkningen til S2 som ikke bare primaer, men som alt det er. Dette er klassisk Blank Slate blindhet. Det er klart at W viste dette noen 60 år tidligere, og ga også 86 årsaken til det i forrang av den sanne bare bevisstløsautomatisk aksiomatisknettverk av vårt medfødte System 1. Som så mange andre danser Searle rundt det, men kommer aldri helt dit. Svaert grovt, angående "observatør uavhengige" funksjoner i verden som S1 og "observatør avhengige" funksjoner som S2 bør vise seg svaert avslørende. Som S notater, Heidegger og de andre har ontologi nøyaktig bakover, men selvfølgelig så gjør nesten alle på grunn av mislighold av deres EP. Men det viktigste er at S ikke tar neste skritt for å innse at TPI ikke bare er en sviktende av noen filosofer, men en universell blindhet for vår EP som selv er innebygd i EP. Han sier faktisk dette i nesten disse ordene på et tidspunkt, men hvis han virkelig fikk det hvordan kunne han unnlate å påpeke sine enorme implikasjoner for verden. Med sjeldne unntak (f.eks. Jaina Tirthankaras går tilbake over 5000 år til begynnelsen av Indus sivilisasjonen og senest og bemerkelsesverdig Osho, Buddha, Jesus, Bodhidharma, Da Free John etc.), er vi alle kjøttdukker som snubler gjennom livet på vår genetisk programmerte oppdrag for å ødelegge jorden. Vår nesten totale opptatthet med å bruke den andre selv S2 personlighet til å hengi seg til infantile tilfredsstillelse av S1 skaper Hell On Earth. Som med alle organismer handler det bare om reproduksjon og akkumulerende ressurser. Ja, mye støy om global oppvarming og den forestående sammenbruddet av industriell sivilisasjon i det neste århundret, men ingenting er sannsynlig å stoppe det. S1 skriver stykket og S2 oppfører seg. Dick og Jane vil bare leke hus dette er mamma og dette er pappa og dette og dette, og dette er baby. Kanskje man kan si at TPI er at vi er mennesker og ikke bare en annen primat. Kapittel 7 om selve en art er bra, men ingenting virkelig slo meg som ny. Kapittel 8 om eiendomsdualisme er mye mer interessant, selv om det meste er en rehash av hans tidligere arbeid. Den siste av hans åpningssitater ovenfor oppsummerer dette, og selvfølgelig insistering på den kritiske natur første-person ontology er helt Wittgensteinian. Den eneste store tabben jeg ser er hans blanke skifer eller (kulturelle) type forklaring på p 158 for feil av dualisme, når det etter mitt syn, er helt klart en annen forekomst av TPI en feil som han (og nesten alle andre) har gjort mange ganger, og gjentar på p177 etc., i det ellers suverene kapittel 9. Genene programmet S1 som (for det meste) trekker strengene (kontrakter musklene) av kjøtt dukker via S2. Slutten på historien. Igjen,, han trenger å lese mine kommentarer eller de av DMS på W's OC så han endrer "god grunn til å tro" på bunnen av p171 og toppen av p172 å "vet" (i sant-bare forstand). Et kritisk punkt er gjort igjen på p169. "Dermed, sier noe og betyr det innebaerer to betingelser for tilfredshet. For det første vil betingelsen om tilfredshet at ytringen skal produseres, og for det andre at ytringen i seg selv skal ha betingelser for tilfredshet." En måte å angående dette på er at det ubevisste automatiske systemet 1 aktiverer den høyere kortikale bevisste personligheten til System 2, noe som fører til halsmuskelsammentrekninger som informerer andre om at den ser verden på visse måter, som forplikter den til potensielle handlinger. Et stort fremskritt over prelinguistic eller proto-språklige interaksjoner der bare brutto muskelbevegelser var i stand til å formidle 87 svaert begrenset informasjon om intensjoner og S gjør et lignende punkt i kapittel10. Genene programmet S1 som (for det meste) trekker strengene (kontrakter musklene) av kjøtt dukker via S2. Slutten på historien. Igjen,, han trenger å lese mine kommentarer og de av DMS, Coliva, Andy Hamilton etc., på W's OC så han endrer "god grunn til å tro" på bunnen av p171 og toppen av p172 å "vet" (i sant-bare forstand). Hans siste kapittel "The Unity of the Proposition" (tidligere upublisert) ville også ha stor nytte av å lese W's "On Certainty" eller DMS ulike bøker og papirer, da de gjør det klart forskjellen mellom sanne bare setninger som beskriver S1 og sanne eller falske forslag som beskriver S2. Dette slår meg som en langt overlegen tilnaerming til S's tar S1 oppfatninger som propositional siden de bare blir T eller F etter at man begynner å tenke på dem i S2. Men hans poeng at forslag tillater uttalelser om faktisk eller potensiell sannhet og falskhet, av fortid og fremtid og fantasi, og dermed gi et stort fremskritt over pre eller protospråkligsamfunn, er overbevisende. Som han sier det "Et forslag er noe i det hele tatt som kan bestemme en betingelse for tilfredshet ... og en betingelse for tilfredshet ... er at slike og slike er tilfelle." Eller, man må legge til, som kan vaere eller kan ha vaert eller kan vaere forestilt å vaere tilfelle. Samlet sett er PNC en god oppsummering av de mange betydelige fremskrittene over Wittgenstein som følge av S' halvt århundre med arbeid, men etter mitt syn er W fortsatt uovertruffen når du forstår hva han sier. Ideelt, sett bør de leses sammen: Searle for de klare sammenhengende prosa og generaliseringer, illustrert med W's perspicacious eksempler og strålende aforismer. Hvis jeg var mye yngre, ville jeg skrive en bok som gjorde akkurat det. "Så, statusfunksjoner er limet som holder samfunnet sammen. De er skapt av kollektiv intensjonalitet, og de fungerer ved å baere deonetiske krefter ... Med det viktige unntaket av språket selv, er all institusjonell virkelighet og derfor på en måte alle menneskelige sivilisasjoner skapt av talehandlinger som har den logiske formen for erklaeringer ... all menneskelig institusjonell virkelighet opprettes og opprettholdes i eksistens av (representasjoner som har samme logiske form som) Status funksjonserklaeringer, inkludert de sakene som ikke er talehandlinger i eksplisitt form av erklaeringer." Searle MSWp11-13 "Tro, som uttalelser, har nedover eller sinn (eller ord)-til-verden retning av passform. Og ønsker og intensjoner, som ordrer og løfter, har den oppadgående eller verden-til-sinn (eller ord) retning av passform. Tro eller oppfatninger, som uttalelser, skal representere hvordan ting er i verden, og i den forstandskal de passe verden; de har den tanke-til-verden retning av passform. De conative-volitional stater som ønsker, tidligere intensjoner og intensjoner-i-handling, som ordrer og løfter, har verden-til-sinn retning av passform. De skal ikke representere hvordan ting er, men hvordan vi ønsker at de skal vaere eller hvordan vi har tenkt å få dem til å vaere... I tillegg til disse to fakultetene, er det en tredje, fantasi, der det proposisjonelle innholdet ikke skal passe virkeligheten på den måten at det 88 proposisjonelle innholdet i kognisjon og volition skal passe ... verdensrelaterte forpliktelsen er forlatt, og vi har et fortrinnsrett siateinnhold uten forpliktelse rat som det representerer med begge retninger av passform." Searle MSWp15 "Akkurat som i bevisste stater kan vi gjøre et skille mellom den type tilstand ... og innholdet i staten ... så i teorien om språk kan vi gjøre et skille mellom den type tale handling det er ... og det foretale innholdet... vi har samme proposisjonsinnhold med forskjellig psykologisk modus i tilfelle av de tilsiktede statene, og ulike illocutionary kraft eller type i tilfelle av talehandlinger. Videre, akkurat som min tro kan vaere sann eller falsk og dermed ha den sinn-til-verden retning av passform, slik at mine uttalelser kan vaere sant eller falske og dermed ha ord-til-verden retning av passform. Og akkurat som mine ønsker eller intensjoner ikke kan vaere sanne eller falske, men kan vaere på ulike måter tilfredseller misfornøyd, slik at mine ordrer og løfter ikke kan vaere sanne eller falske, men kan vaere på ulike måter fornøyd eller misfornøyd vi kan tenke på alle de tilsiktede statene som har et helt propositionalt innhold og en retning av passform som representasjoner av deres vilkår for tilfredshet. En tro representerer dens sannhetsforhold, et ønske representerer oppfyllelsesbetingelsene, en intensjon representerer det's gjennomføring av forhold ... Den bevisste staten representerer sine betingelser for tilfredshet... folk feilaktig anta at hver mental representasjon må vaere bevisst tenkt ... men forestillingen om en representasjon som jeg bruker det er en funksjonell og ikke en ontologisk forestilling. Alt som har betingelser for tilfredshet, som kan lykkes eller mislykkes på en måte som er karakteristisk for intensjonalitet, er per definisjon en representasjon av sine betingelser for tilfredshet ... vi kan analysere strukturen i intensjonaliteten til sosiale fenomener ved å analysere deres tilfredshetsforhold." Searle MSW p28-32 "De fire første typer talehandlinger har eksakte analoger i tilsiktede stater: tilsvarende assertives er tro, tilsvarende direktiver er ønsker, tilsvarende Commissives er intensjoner og tilsvarer uttrykksfulle er hele spekteret av følelser og andre tilsiktet stater der Presup passer er tatt for gitt. Men det er ingen prelinguistic analog for erklaeringene. Prelinguistic forsettlige stater kan ikke skape fakta i verden ved å representere disse fakta som allerede eksisterende. Denne bemerkelsesverdige prestasjonen krever et språk" MSW p69 "Høyttaler som betyr... er ileggelse av forhold for tilfredshet på betingelser for tilfredshet. Evnen til å gjøre dette er et avgjørende element i menneskelige kognitive kapasiteter. Det krever evnen til å tenke på to nivåer samtidig, på en måte som er avgjørende for bruk av språk. På ett nivå produserer taleren med vilje en fysisk ytring, men på et annet nivå representerer ytringen noe. Og den samme dualiteten infiserer selve symbolet. På ett nivåer det et fysisk objekt som alle andre. På et annet nivå, den har en mening: det representerer en type en tilstand av saker" MSW p74 "... når du har språk, er det uunngåelig at du vil ha deontologi fordi det er ingen måte du kan gjøre eksplisitte talehandlinger utført i henhold til conventions av et språk uten å skape forpliktelser. Dette gjelder ikke bare for uttalelser, men for alle talehandlinger" MSW p82 89 Dette bringer opp et annet punkt som er fremtredende i W, men nektet av S, at alt vi kan gjøre er å gi beskrivelser og ikke en teori. S insisterer på at han gir teorier, men selvfølgelig "teori" og "beskrivelse" er språkspill også, og det synes for meg S teori er vanligvis W beskrivelse-en rose av noe annet navn .... W's poeng var at ved å holde seg til perspicacious eksempler som vi alle vet å vaere sanne beretninger om vår oppførsel, unngår vi quicksand av teorier som prøver å gjøre rede for ALL atferd (ALLE språkspill), mens S ønsker å generalisere og uunngåelig går på villspor (han gir flere eksempler på sine egne feil i PNC). Som S og andre uendelige endre sine teorier for å gjøre rede for multifarious språkspill, de kommer naermere og naermere å beskrive atferd ved hjelp av mange eksempler som gjorde W. De primaere språkspillene (PLG's) er de enkle automatiserte ytringene fra våre ufrivillige, System 1, rask tenkning, speil neuron, sant bare, ikke-propositional, mentale tilstandervåre oppfatninger og minner og refleksive handlinger ('will') inkludert System 1 Sannheter og UA1 --Forståelse av Agency 1 og Emotions1som glede, kjaerlighet, sinne, som kan beskrives årsakssammenheng, mens evolusjonaert senere Secondary Language Games (SLG) er uttrykk eller beskrivelser av frivillige , System 2, langsom tenkning, mentalthet av nevroner, testbar sann eller falsk, proposisjonsmessig, Sannhet2 og UA2 og Emotions2gledelighet , kjaerlig, hatende, den disposisjonelle (og ofte motstridende) forestille seg, anta, hensikt, tenkning, vite, tro, etc., som bare kan beskrives i form av grunner (dvs. det er et faktum som forsøker å beskrive System 2 i form av nevrokjemi, atomfysikk, matematikk, bare gi ingen meningse W for mange eksempler og Searle for gode disquisitions på dette). Det er ikke mulig å beskrive automatismene til System 1 når det gjelder grunner (f.eks. "Jeg ser at som et eple fordi ...') med mindre du vil gi en grunn i form av EP, genetikk, fysiologi, og som W har vist gjentatte ganger er det meningsløst å gi "forklaringer" med proviso at de vil gi mening i fremtiden - 'Ingenting er skjult'de gir mening nå eller aldri. En kraftig heuristisk er å skille atferd og erfaring til intensjonalitet 1 og intensjonalitet 2 (f.eks Thinking 1 og Thinking 2, Emotions 1 and Emotions 2 etc.) og til og med inn i Sannheter 1 (T bare aksiomer) og Sannheter 2 (empiriske utvidelser eller "Theorems" som følge av den logiske utvidelsen av Sannheter 1). W innså at "Ingenting er skjult"--dvs. vår psykologi og alle svarene på alle filosofiske spørsmål er her på vårt språk (vårt liv) og at vanskeligheten ikke er å finne svarene, men å gjenkjenne dem som alltid her foran oss vi må bare slutte å prøve å se dypere ut. Ideene her er allerede publisert, og ingenting vil komme som en overraskelse for de som har holdt tritt med Searles arbeid. Jeg føler at W har en bedre forståelse av sinnet / språkforbindelsen, da han anser dem som 90 synonymt i mange sammenhenger, og hans arbeid er en strålende utstilling av sinnet som eksemplifisert i mange perspicacious eksempler på språkbruk. Som sitert ovenfor, "Nå hvis det ikke er årsakssammenhenger som vi er opptatt av, så ligger sinnets aktiviteter åpne foran oss." Man kan benekte at enhver revisjon av våre konsepter (språkspill) av årsakssammenheng eller fri vilje er nødvendig eller mulig. Du kan lese omtrent hvilken som helst side av W av årsakene. Det er en ting å si bisarre ting om verden ved hjelp av eksempler fra kvantemekanikk, usikkerhet etc., men det er en annen å si noe relevant for vår normale bruk av ord. De deonetiske strukturene eller "sosialt lim" er de automatiske raske handlingene til S1 som produserer de langsomme disposisjonene til S2 som ubønnhørlig utvides under personlig utvikling til et bredt spekter av automatiske ubevisste universelle kulturelle deonetiske relasjoner med andre (S3). Selv om dette er min oppførsel, forventer jeg at det beskriver S' arbeid. Det virker ganske åpenbart for meg (som det var for W) at det mekaniske synet på sinnet eksisterer av samme grunn som nesten all oppførsel det er standarddriften av vår EP som søker forklaringer i forhold til hva vi bevisst kan tenke gjennom sakte, snarere enn i den automatiserte S1, som vi for det meste forblir uvitende (TPI). Jeg finner W beskrivelse av vår aksiomatisk arvet psykologi og dens utvidelser i hans OC og andre tredje periode fungerer for å vaere dypere enn S (eller noen), og så vi er ikke "trygg" at hunder er bevisst, men heller det er ikke åpen for (ikke mulig å) tvil. La oss nå gjennomgå Searles strålende oppsummering av hans mange års arbeid med den logiske strukturen til det "sosiale limet" som holder samfunnet sammen som fremsatt, er hans "Making the Social World" (2010). En kritisk forestilling introdusert av S for mange år siden er Vilkår for tilfredshet (COS) på våre tanker (forslag fra S2) som W kalte tilbøyeligheter eller disposisjoner til handling fortsatt kalt av upassende begrepet "propositional holdninger" av mange. COS forklares av S mange steder som på p169 av PNC: "Dermed sier noe og betyr at det innebaerer to betingelser for tilfredshet. For det første vil betingelsen om tilfredshet at ytringen skal produseres, og for det andre at ytringen i seg selv skal ha betingelser for tilfredshet." Som S sier det i PNC, "Et forslag er noe i det hele tatt som kan bestemme en betingelse for tilfredshet ... og en betingelse for tilfredshet ... er at slike og slike er tilfelle." Eller, man må legge til, som kan vaere eller kan ha vaert eller kan vaere forestilt å vaere tilfelle, som han gjør klart i MSW. Når det gjelder intensjoner, "For å vaere fornøyd, må intensjonen i seg selv fungere kausilik i produksjonen av handlingen." (MSWp34). De fleste vil ha stor nytte av å lese W's "On Certainty" eller "RPP1 og 2" eller DMS to bøker om OC (se mine vurderinger) som de gjør klart forskjellen mellom true-only setninger som beskriver S1 og sanne eller falske forslag som beskriver S2. Dette slår meg som en langt 91 overlegen tilnaerming til S's tar S1 oppfatninger som propositional (i hvert fall noen steder i sitt arbeid) siden de bare kan bli T eller F (aspektsomt som S kaller dem her) etter at man begynner å tenke på dem i S2. Men hans poeng i PNC at forslag tillater uttalelser om faktisk eller potensiell sannhet og falskhet, av fortid og fremtid og fantasi, og dermed gi et stort fremskritt over pre eller proto-språklige samfunn, er overbevisende. S beskriver ofte det kritiske behovet for å merke seg de ulike nivåene av beskrivelse av en hendelse, så for IA (Intensjon i aksjon) "Vi har forskjellige nivåer av beskrivelse der ett nivå er sammensatt av atferden på lavere nivå ... I tillegg til den konstituere ved hjelp av relasjon, har vi også årsakssammenheng. (p37). Så, gjenkjenne S1 er bare oppadgående årsakssammenheng og innholdsløs (mangler "representasjoner" eller "informasjon") mensS2 har "innhold" og er nedover årsakssammenheng (f.eks, se Hutto og Myin's 'Radical Enactivism') Jeg ville endre avsnittene fra p39 begynner "I sum" og slutter på pg 40 med "betingelser for tilfredshet" som følger. I sum er oppfatning, minne og refleksive intensjoner og handlinger ('will') forårsaket av den automatiske funksjonen til vår S1 ekte aksiomatiske EP. Via tidligere intensjoner og intensjoner i aksjon prøver vi å matche hvordan vi ønsker at ting skal vaere med hvordan vi tror de er. Vi skulle se at tro, ønske (og fantasi ønsker tid skiftet og så koblet fra intensjon) og andre S2 propositional disposisjoner av vår langsomme tenkning senere utviklet seg andre selv, er helt avhengig av (har deres COS i) CSR (Causally Self Reflexive) rask automatisk primitiv sann bare refleksiv S1. I språk og kanskje i nevrofysiologi er det mellomliggende eller blandede tilfeller som hensikt (tidligere intensjoner) eller huske, hvor årsakssammenhengen med COS (dvs. med S1) er tidsforskjøvet, da de representerer fortiden eller fremtiden, i motsetning til S1 som alltid er i nåtiden. De to systemene strømmer inn i hverandre og blir ofte orkestrert av de laerde deonetiske kulturelle relasjonene sømløst, slik at vår normale erfaring er at vi bevisst kontrollerer alt vi gjør. Denne enorme arenaen av kognitive illusjoner som dominerer vårt liv S har beskrevet som "The Phenomenological Illusion." Han avslutter dette fantastiske kapittelet ved å gjenta for kanskje tiende gang i sine skrifter, det jeg anser som en svaert grunnleggende feil som han deler med nesten alle – forestillingen om at opplevelsen av "fri vilje" kan vaere "illutorisk". Det følger på en veldig grei og ubønnhørlig måte, både fra W's tredje periode arbeid og fra observasjoner av moderne psykologi, at "vilje", "selv" og "bevissthet" er aksiomatiske sanne bare elementer av System 1 akkurat som å se, høre, etc., og det er ingen mulighet (forståelighet) for å demonstrere (for å gi mening til) deres løgn. Som W gjorde så fantastisk klart mange ganger, de er grunnlaget for dommen og så kan ikke dømmes. S forstår og bruker i utgangspunktet det samme argumentet i andre sammenhenger (f.eks. skepsis, solipsisme) mange ganger, så det er ganske overraskende at han ikke kan se denne analogien. Han gjør denne feilen ofte når han sier slike ting som at vi har "gode bevis" at hunden vår er bevisst 92 etc. De sanne bare aksiomer av vår psykologi er ikke bevis. Her har du en av de beste beskrivende psykologenes siden W, så dette er ikke en dum feil. Hans oppsummering av deonetikk på p50 trenger oversettelse. Dermed "Du må ha en prelinguistic form for kollektiv intensjonlighet, der de språklige former er bygget, og du må ha den kollektive intensjonomtiden av samtalen for å gjøre forpliktelsen" er mye klarere hvis supplert med "Den prelingvistikk aksiomatikk av S1 ligger til grunn for språklige disposisjoner av S2 (dvs. vår EP) som utvikler seg under vår modning til deres kulturelle manifestasjoner." Siden statusfunksjonserklaeringer spiller en sentral rolle i deonetikk, er det avgjørende å forstå dem, og derfor forklarer han forestillingen om "funksjon" som er relevant her. "En funksjon er en sak som tjener et formål ... I denne forstand funksjoner er intensjonalitetrelativ og derfor sinn avhengig ... statusfunksjoner... Krever... kollektiv pålegg og anerkjennelse av en status" (p59). Igjenforeslår jeg oversettelsen av "Språkets intensjonalitet er skapt av menneskets ubevisste, eller tankeuavhengige intensjonalitet" (p66) som "Den språklige, bevisste disposisjonen til S2 genereres av de ubevisste aksiomatiske refleksive funksjonene til S1" (p68). Det vil si at man må huske på at atferd er programmert av biologi. Menjeg protesterer sterkt mot hans uttalelser om p66-67 og andre steder i hans skrifter at S1 (dvs. minner, oppfatninger, reflekshandlinger) har en propositional (dvs. sann-falsk) struktur. Som jeg har nevnt ovenfor, og mange ganger i andre vurderinger, virker det krystallklart at W er riktig, og det er grunnleggende å forstå atferd, at bare S2 er propositional og S1 er aksiomatisk og kun sant. De har begge COS og Directions of Fit (DOF) fordi den genetiske, aksiomatiske intensjonaliteten til S1 genererer s2, men hvis S1 var propositional i samme forstand ville det bety at skepsis er forståelig, kaoset som var filosofi før W ville komme tilbake, og faktisk sosialt liv (og kanskje alt dyreliv avhengig av hva man anser som "forslag") ville ikke vaere mulig. Som W viste utallige ganger og biologi viser så tydelig, må livet vaere basert på sikkerhetautomatiserte ubevisste raske reaksjoner. Organismer som alltid har tvil og pause for å reflektere vil dø (kunne ikke utvikle seg). I motsetning til hans kommentarer (p70) kan jeg ikke forestille meg et språk som mangler ord for materielle objekter noe mer enn jeg kan forestille meg et visuelt system som ikke kan se dem, fordi det er den første og mest grunnleggende oppgaven med visjon å segmentere verden i objekter og slik at av språk for å beskrive dem. Påsamme måte kan jeg ikke se noe problem med at objekter er fremtredende i det bevisste feltet eller med setninger som blir segmentert i ord. Hvordan kan det ellers vaere for vesener med vår evolusjonaere historie? På p72 og andre steder vil det bidra til å huske at uttrykk er de primitive refleksive PLG-ene til S1, mens representasjoner er de disposisjons-SLGs av S2. 93 En annen oversettelse fra Philosophese til engelsk er nødvendig for andre ledd på p79 begynner 'Så langt' og slutter 'hørt før'. "Vi formidler mening ved å snakke et offentlig språk bestående av ord i setninger med syntaks." På hans spørsmål 4 og 5 på p105 om den spesielle natur språk og skriving, ville jeg svare: "De er spesielle fordi den korte bølgelengden av vibrasjoner av vokalmuskler muliggjør mye høyere båndbredde informasjon overføring enn sammentrekninger av andre muskler, og dette er i gjennomsnitt flere størrelsesordener høyere for visuell informasjon." På p106, et generelt svar på spørsmål 2 (Hvordan kommer vi unna med det det vil si hvorfor fungerer det) er EP og S1 og hans uttalelse om at "Min viktigste strategi for utstilling i denne boken er å prøve å få famil iar til åvirke merkelig og slående" er selvfølgelig klassisk Wittgenstein. Hans påstand på neste side om at det ikke er noe generelt svar på hvorfor folk aksepterer institusjoner er helt klart feil. De aksepterer dem av samme grunn som de gjør alt – EP-en deres er et resultat av inkluderende kondisjon. Det forenklet overlevelse og reproduksjon i EØS (Miljø for evolusjonaer tilpasning). Alt om oss fysisk og mentalt bunner ut i genetikk. All den vage snakk her (f.eks. p114) om "ekstraspråklige konvensjoner" og "ekstra seantisk semantikk" refererer faktisk til EP og spesielt til de ubevisste automatismene til S1 som er grunnlaget for all oppførsel. Ja, som W sa mange ganger, er den mest kjente av den grunn usynlig. S forslag (p115) at språket er avgjørende for spill er sikkert feil. Helt analfabeter døv-mutes kunne spille kort, fotball og til og med sjakk, men selvfølgelig en minimal telle evne ville vaere nødvendig. Jeg er enig (p121) at evnen til å late og forestille seg (f.eks, motfakta eller som-hvis forestillinger involvert i tid og romskiftende) er, i full form, unikt menneskelige evner og kritisk til høyere orden tanke. Men selv her er det mange dyr forløpere (som det må vaere), for eksempel posturing av rituelle kamper og parring danser, utsmykningen av parring nettsteder av bower fugler, den ødelagte vinge påskudd av morfugler, falske alarm samtaler av aper, "renere" fisk som tar en bit ut av byttet og simulering av hauk og due strategier (juksere) i mange dyr. Mer oversettelse er nødvendig for hans diskusjon om rasjonalitet (p126 et seq.). Å si at tenkning er proposisjonsmessig og omhandler sanne eller falske 'factitive enheter' betyr at det er en typisk S2 disposisjon som kan testes, i motsetning til de sanne automatiske kognitive funksjonene til S1. I "Free Will, Rationality and Institutional Facts" oppdaterer han deler av sin klassiske bok "Rasjonalitet i aksjon" og skaper noen ny terminologi for å beskrive det formelle apparatet av praktiske grunner som jeg ikke finner felicitous. "Factitive Enheter' synes ikke forskjellig fra disposisjoner og 'motivator' (ønske eller forpliktelse), 'effector' (kroppsmuskler), 'constitutor' (talemuskler) og 'total grunn' (alle relevante disposisjoner) synes ikke, i hvert fall her synes å legge til klarhet (p126-132). 94 Vi bør gjøre noe her som sjelden skjer i diskusjoner om menneskelig atferd og minne oss selv om biologien. Evolusjon ved inkluderende fitness har programmert de ubevisste raske refleksive årsakshandlingene til S1 som ofte gir opphav til den bevisste langsomme tenkningen til S2 (ofte modifisert av de kulturelle utvidelsene av S3), som gir årsaker til handling som ofte resulterer i aktivering av kropp og / eller talemuskler av S1 forårsaker handlinger. Den generelle mekanismen er via både nevrotransmisjon og ved endringer i ulike nevromodulatorer i målrettede områder av hjernen. Dette kan virke infelicitous også, men har den dyd at det er basert på faktum, og gitt kompleksiteten i vår høyere orden tanke, Jeg tror ikke en generell beskrivelse kommer til å bli mye enklere. Den generelle kognitive illusjonen (kalt av S 'The Phenomenological Illusion') er at S2 har generert handlingen bevisst på grunn av at vi er fullt klar over og har kontroll over, men alle som er kjent med moderne biologi og psykologi vet at dette synet ikke er troverdig. Igjen,, vil jeg gjenta noen avgjørende forestillinger. En annen idé avklart av S er Desire Independent Reasons for Action (DIRA). Jeg vil oversette S sammendrag av praktisk grunn på p127 av MSW som følger: "Vi gir etter for våre ønsker (genetiskprogrammert behov for å endre hjernens kjemi), som vanligvis inkluderer Desire -Independent Reasons for Action (DIRA --i.e., ønsker forskjøvet i rom og tid), som produserer disposisjoner til atferd som vanligvis resulterer før eller senere i muskelbevegelser som tjener vår inkluderende fitness (økt overlevelse for gener i oss selv og de naert beslektet). Og jeg vil restate hans beskrivelse på p129 av hvordan vi utfører DIRA2 (dvs. språkspillet dira i system 2) som "Oppløsningen av paradokset er at den bevisstløse DIRA1 serverer langsiktig inkluderende fitness generere bevisst DIRA2 som ofte overstyrer kortsiktige personlige umiddelbare ønsker." Agenter skaper faktisk bevisst de proksimerte årsakene til DIRA2, men dette er svaert begrensede utvidelser av bevisstløs DIRA1 (den ultimate årsaken). Obama og paven ønsker å hjelpe de fattige fordi det er "riktig", men den ultimate årsaken er en endring i deres hjernekjemi som økte inkluderende fitness av sine fjerne forfedre (og også f.eks neomarxistisk tredje verden overlegenhet ødelegge Amerika og verden). Evolusjon ved inkluderende fitness har programmert de ubevisste raske refleksive årsakshandlingene til S1, som ofte gir opphav til den bevisste langsomme tenkningen til S2, noe som gir grunner til handling som ofte resulterer i aktivering av kropp og/ eller talemuskler ved S1 som forårsaker handlinger. Den generelle mekanismen er via både nevrotransmisjon og ved endringer i nevromodulatorer i målrettede områder av hjernen. Den generelle kognitive illusjonen (kalt av S 'The Phenomenological Illusion', av Pinker 'The Blank Slate' og av Tooby og Cosmides 'The Standard Social Science Model') er at S2 har generert handlingen bevisst på grunn av at vi er fullt klar over og har kontroll over, men alle som er kjent med moderne biologi og psykologi kan se at dette synet ikke er troverdig. Dermed vil jeg oversette hans sammendrag av praktisk grunn på p127 som følger: "Vi gir etter for våre ønsker (må endre hjernens kjemi), som vanligvis inkluderer Desire - 95 Independent Reasons for Action (DIRAdvs. ønsker fordrevet i rom og tid, oftest for gjensidig altruisme), som gir disposisjoner til atferd som vanligvis resulterer før eller senere i muskelbevegelser som tjener vår inkluderende fitness (økt overlevelse for gener i oss selv og de naert beslektet)." I motsetning til S kommentar på p128 tror jeg hvis passende definert, DIRA er universell i høyere dyr og ikke i det hele tatt unikt for mennesker (tror mor høne forsvare hennes brød fra en rev) hvis vi inkluderer automatiserte prelinguistic reflekser av S1 (dvs. DIRA1), men absolutt høyere orden DIRA av S2 eller DIRA2 som krever språk er unikt menneskelig. Dette synes for meg en alternativ og klarere beskrivelse av hans "forklaring" (som W foreslo disse er mye bedre kalt "beskrivelse") på bunnen av p129 av paradokset om hvordan vi frivillig kan utføre DIRA2 (dvs. S2 ønsker og deres kulturelle utvidelser). Det vil si: "Oppløsningen av paradokset er at anerkjennelsen av ønskeuavhengige grunner kan grunne på ønsket og dermed føre til ønsket, selv om det ikke er logisk uunngåelig at de gjør og ikke empirisk universell at de gjør" kan oversettes som "Oppløsningen av paradokset er at den ubevisste DIRA1 serverer langsiktig inkluderende fitness generere den bevisste DIRA2 som ofte overstyrer de kortsiktige personlige umiddelbare ønsker." Likeledes, for sin diskusjon om dette problemet på p130-31-det er EP, RA, IF, S1 (Evolutionary Psychology, Gjensidig altruisme, Inkluderende Fitness, System 1) som bakken disposisjoner og påfølgende handlinger avS2. På p140 spør han hvorfor vi ikke kan få deonetikk fra biologi, men selvfølgelig må vi få dem fra biologi som det ikke er noe annet alternativ, og beskrivelsen ovenfor viser hvordan dette skjer. I motsetning til hans uttalelse, de sterkeste tilbøyeligheter DO alltid råde (per definisjon, ellers er det ikke den sterkeste), men deonetikk fungerer fordi medfødt programmering av RA og IF overstyre umiddelbare personlige kortsiktige ønsker. Hans forvirring av natur og naering, av S1 og S2, strekker seg til konklusjoner 2 og 3 på p143. Agenter skaper faktisk de proksimerte årsakene til DIRA2, men disse er ikke bare noe annet enn, med få om noen unntak, svaert begrensede utvidelser av DIRA1 (den ultimate årsaken). Hvis han virkelig betyr å tilskrive deonetikk til våre bevisste beslutninger alene så er han byttedyr til 'The Phenomenological Illusion'(TPI) som han så vakkert revet i sin klassiske papir av dette navnet (se min gjennomgang av PNC). Som jeg har nevnt ovenfor, er det en stor kropp av nyere forskning på implisitt kognisjon som avslører de kognitive illusjonene som utgjør vår personlighet. TPI er ikke bare en ufarlig filosofisk feil, men en universell glemsomhet til vår biologi som gir illusjonen om at vi kontrollerer vårt liv og vårt samfunn og verden, og konsekvensene er nesten visse sammenbrudd av industriell sivilisasjon i løpet av de neste 150 årene. Han bemerker riktig at menneskelig rasjonalitet ikke gir mening uten "gapet" (faktisk 3 hull som han har diskutert mange ganger). Det vil si, uten fri vilje (dvs. valg) i noen ikke-triviell forstand det ville alle vaere meningsløst, og han har med rette bemerket at det er utenkelig at evolusjon kan skape og opprettholde en unødvendig genetisk og energisk dyrt charade. Men, som nesten alle andre, han kan ikke se sin vei ut og så igjen han foreslår (p133) at 96 valget kan vaere en illusjon. Tvert imot, etter W, er det ganske klart at valget er en del av våre aksiomatiske S1 sanne refleksive handlinger og kan ikke stilles spørsmål uten motsetning som S1 er grunnlaget for avhør. Du kan ikke i det normale tilfellet tvil du leser denne siden som din bevissthet om det er grunnlaget for tvil. Nå lar oss kort vurdere Searles nyeste bok, 'Seeing Things As They Are' (STATA-2015). Se hele anmeldelsen for ytterligere kommentarer. Som man forventer av enhver filosofi, er vi i dype problemer umiddelbart, for på side 4 har vi begrepene "oppfatning" og "objekt" som om de ble brukt in noen normal følelse, men vi gjør filosofi, så vi kommer til å vaere bølgende frem og tilbake mellom språkspill uten sjanse til å holde våre daglige spill forskjellig fra de ulike filosofiske. Igjenkan du lese noen av Bennett og Hacker's 'Nevrovitenskap og filosofi' eller 'Philosophical Foundations of Neuroscience' for å få en følelse for dette. Dessverre, som nesten alle filosofer, har Searle (S) fortsatt ikke vedtatt de to systemrammene, så det er mye vanskeligere å holde ting rett enn det trenger å vaere. På p6 er tro og påstand en del av system 2 som er språklig, deliberative, treg, uten nøyaktig tid for forekomst, og "det regner" er deres offentlige tilstand av tilfredshet (COS2) (Wittgensteins transitive) -dvs. det er proposisjonal og representasjonsmessig og ikke en mental tilstand, og vi kan bare forståelig beskrive det i form av grunner , mens Visual Experience (VisExp) er system 1 og så krever (for forståelighet, for sunnhet) at det regner (det er COS1) og har en bestemt tid for forekomst, er rask (vanligvis under 500msec), ikketestable (Wittgensteins sanne eller intransitive),ogikke-offentlig, automatisk og ikke språklig, det vil si ikke proposisjonal og presentasjonsmessig og bare beskrives i form av årsaker til en mental tilstand. Til tross for dette på p7 etter å ha knust det forferdelige (men fortsatt ganske populaere) begrepet "propositional attitude", sier han at oppfatningen har propositional innhold, men jeg er enig med W at S1 er sant-bare og dermed ikke kan vaere propositional i noe som følelsen av S2 hvor forslag er offentlige statements (COS) som er sanne eller falske. På p12 husk at han beskriver automatisiteten av System 1 (S1), og så bemerker han at for å beskrive verden kan vi bare gjenta beskrivelsen, som W bemerket som viser grensene for språk. Den siste setningen på slutten av avsnittet midten av p13 trenger å oversette (som det meste av filosofi!) så for "Den subjektive opplevelsen har et innhold, som filosofer kaller et tilsiktet innhold og spesifikasjonen av det tilsiktede innholdet er den samme som beskrivelsen av tilstanden som det tilsiktede innholdet presenterer deg med etc." Jeg vil si "Oppfatninger er System 1 mentale tilstander som bare kan beskrives i det offentlige språket i System 2." Og når han slutter med å merke seg igjen ekvivalensen av en beskrivelse av å tro med en beskrivelse av vår oppfatning, gjentar han det W bemerket for lenge siden, og som skyldes det faktum at S1 er ikke-språklig og at å beskrive, tro, vite, forvente, etc. er alle forskjellige psykologiske eller tilsiktet moduser eller språkspill spilt med de samme ordene. 97 På p23 refererer han til private "erfaringer", men ord er S2 og beskriver offentlige arrangementer, så det som garanterer vår bruk av ordet for "private erfaringer" (dvs. S1) kan bare vaere deres offentlige manifestasjoner (S2) det vil si språk vi alle bruker til å beskrive offentlige handlinger, som selv for meg selv kan jeg ikke ha noen måte å knytte språk til noe internt. Dette er selvfølgelig W argument mot muligheten for et privat språk. Han nevner også flere ganger at hallusinasjoner av X er de samme som å se X, men hva kan vaere testen for dette bortsett fra at vi er tilbøyelige til å bruke de samme ordene? I dette tilfelleter de de samme per definisjon, så dette argumentet ringer hul. På p35-toppen angriper han igjen riktig bruk av "propositional attitude" som ikke er en holdning til en setning, men en holdning (disposisjon) til sin offentlige COS, det vil si til det faktum eller sannhetsmaker. Så sier han "For eksempel, hvis jeg ser en mann foran meg, er innholdet at det er en mann foran meg. Objektet er mannen selv. Hvis jeg har en tilsvarende hallusinasjon, har perseptuell erfaring et innhold, men ingen gjenstand. Innholdet kan vaere nøyaktig det samme i de to tilfellene, men tilstedevaerelsen av et innhold innebaerer ikke tilstedevaerelsen av et objekt." Måten jeg ser dette er at "objektet" er normalt i verden og skaper den mentale tilstanden (S1), og hvis vi setter dette i ord blir det S2 med COS2 (dvs. en offentlig sannhetsskaper) og dette innebaerer det offentlige objektet, men for en hallusinasjon (eller direkte hjernestimulering etc.) er "objektet" bare den mentale tilstanden som følge av hjerneaktivering. Som W viste oss, handler ikke den store feilen om å forstå oppfatning, men om å forstå språk – alle filosofiproblemene er nøyaktig de samme – manglende å se nøye på hvordan språket fungerer i en bestemt sammenheng for å gi klar COS. Midt i p61 ser vi forvirringene som oppstår her og overalt når vi ikke klarer å holde S1 og S2 atskilt. Enten må vi ikke referere til representasjoner i S1, eller vi må i det minste kalle dem R1 og innse at de ikke har noen offentlig COS det vil si ingen COS2. På p63 nondeachability betyr bare at det er en forårsaket automatisk funksjon av S1 og ikke en begrunnet, frivillig funksjon av S2. Denne diskusjonen fortsetter på neste side, men selvfølgelig er relevant for hele boken og for hele filosofien, og det er så uheldig at Searle, og nesten alle i atferdsvitenskapene, ikke kan komme inn i det21. Likeledes med unnlatelse av å forstå at det alltid er bare et spørsmål om det er et vitenskapelig problem eller en filosofisk en, og om filosofisk deretter hvilket språkspill som skal spilles og hva COS er i sammenheng med spørsmålet. På p64 sier han at "erfaringen" er i hodet hans, men det er bare problemet som W gjorde så klart at det ikke er noe privat språk, og som Bennett og Hacker tar hele nevrovitenskapsamfunnet til oppgave for, i normal bruk "erfaring" kan bare vaere et offentlig fenomen som vi deler kriterier for, men hva er testen for min å ha en opplevelse i hodet mitt? I detminste er det en tvetydighet her som vil føre til andre. Mange tror at disse 98 ikke betyr noe, mange tror de gjør det. Noe skjer i hjernen, men det er et vitenskapelig nevrofysiologisk problem og absolutt ved "erfaring" eller ved "Jeg så en kanin" man aldri betyr nevrofysiologi. Klart dette er ikke et spørsmål for vitenskapelig undersøkelse, men en av å bruke ord forståelig. På p65 indeksical, nonachable, og presentasjonsmessig er bare mer filosofisk sjargong brukes i stedet for System 1 av folk som ikke har vedtatt de to systemene rammeverket for å beskrive atferd (dvs. nesten alle). Likeledes, for følgende sider hvis vi innser at "objekter og tilstander", "visuelle erfaringer", "fullt avbestemt" etc., er bare språkspill hvor vi må bestemme hva COS er, og at hvis vi bare huske på egenskapene til S1 og S2 alt dette blir ganske klart og Searle og alle andre kunne slutte å "sliter med å uttrykke" det. Dermed (p69) 'virkeligheten er bestemt' betyr bare at oppfatninger er S1 og så mentale tilstander, her og nå, automatisk, årsakssammenheng, utestensbar (true-only,dvs. ingen offentlige tester) etc. mens tro, som alle disposisjoner er S2 og så ikke mentale tilstander, ikke har en klar tid, har grunner og ikke årsaker, er testable med COS etc. På p70 bemerker han at intensjoner i handling av persepsjon (IA1 i mine termer) er en del av refleksive handlinger av S1 (A1 i mine termer) som kan stamme fra S2 handlinger som har blitt refleksive (S2A i min terminologi). På bunnen av p74 på p75 blir 500 msek ofte tatt som den omtrentlige skillelinjen mellom å se (S1) og se som (S2), noe som betyr at S1 passerer perseptet til høyere kortikale sentre i S2 hvor de kan bevisstes på og uttrykkes i språk. På p100-101 er det "subjektive visuelle feltet" S2 og "objektivt visuelt felt" er S1 og "ingenting er sett" i S2 betyr at vi ikke spiller språkspillet for å se i samme forstand som for S1 og faktisk filosofi og en god del av vitenskapen (f.eks fysikk) ville vaere annerledes hvis folk innså at de spilte språkspill og ikke gjør vitenskap. På p107 "persepsjon er gjennomsiktig" fordi språket er S2 og S1 har ikke noe språk som det er automatisk og refleksiv, så når du sier hva jeg så, eller for å beskrive hva jeg så, kan jeg bare si "Jeg så en katt". Nok en gang påpekte W dette for lenge siden som å vise grensene for språk. P110 midten må oversettes fra SearleSpeak til TwoSystemsSpeak slik at "Fordi presentasjonssynt advilje er en underart av representasjon, og fordi all representasjon er under aspekter, vil de visuelle presentasjonene alltid presentere sine vilkår for tilfredshet under noen aspekter og ikke andre." blir "Fordi percepts av S1 presentere sine data til S2, som har offentlig COS, kan vi snakke om S1 som om det også har offentlig COS". På p111 refererer "betingelsen" til den offentlige COS av S2, det vil si hendelsene som gjør uttalelsen sann eller falsk og "lavere orden" og "høyere orden" refererer til S1 og S2. På p112 grunnleggende handling og grunnleggende persepsjon er isomorfe fordi S1 feeds 99 sine data til S2, som bare kan generere handlinger ved å mate tilbake til S1 å kontrakt muskler, og lavere nivå oppfatning (P1) og høyere nivå oppfatning (P2) kan bare beskrives i samme vilkår på grunn av at det er bare ett språk for å beskrive S1 og S2. På p117 bunnen ville det vaere mye mindre mystisk hvis han ville vedta de to systemene rammeverket, slik at i stedet for "intern forbindelse" med betingelser for tilfredshet (min COS1), en oppfatning ville bare bli bemerket som automatisitet av S1 som forårsaker en mental tilstand. På p120 poenget er at "kausal kjeder" har ingen forklarende makt fordi språket spill av 'årsak'bare fornuftig i S1 eller andre ikke-psykologiske fenomener av naturen, mens semantikk er S2 og vi kan bare forståelig snakke om grunner for høyere order menneskeligatferd. En måte dette manifesterer er "mening er ikke i hodet" som gir oss i andre språkspill. På p121 å si det er viktig for en oppfatning (S1) at den har COS1 ('opplevelsen') bare beskriver betingelsene for språket spillet av persepsjon-det er en automatisk årsakssammenheng mental tilstand (P1) når vi snakker om System 1. På p 122 tenker jeg "Først, for noe å vaere rød i den ontologisk objektive verden er for det å vaere i stand til å forårsake ontologisk subjektive visuelle erfaringer som dette." er ikke sammenhengende som det er ingenting som vi kan referere "dette" så det bør sies som "Fordetførste, for noe å vaere rød er bare for det å helle meg å kalle det "rød" "-som vanlig, sjargongen hjelper ikke i det hele tatt og resten av avsnittet er unødvendig også. På p123 er "bakgrunnsdisposisjonen" de automatiske, årsaksmessige, mentale tilstanden til S1, og som jeg, i samsvar med W, DMS og andre har sagt mange ganger, kan disse ikke forståelig kalles "presuppositions" som de er ubevisst aktivert "hengsler" som er grunnlaget for presuppositions. Avsnitt VII og VIII (eller hele boken eller det meste av høyere orden atferd eller det meste av filosofi i smal forstand) kan hete "Språkspillene som beskriver samspillet mellom årsakssammenheng, automatiske, ikke-språklige forbigående mentale tilstander av S1 med begrunnet, bevisst, vedvarende språklig tenkning av S2" og bakgrunnen er ikke suppositional heller ikke kan det tas for gitt, men det er vår aksiomatiske sanne bare psykologi ("hengsler" eller "måter å handle" av W's 'On Certainty') som ligger til grunn for alle forutsetninger. Som det fremgår av mine kommentarer tror jeg hele delen, mangler de to systemrammeverket og W innsikt i OC er forvirret i å anta det presenterer en "forklaring" av oppfatning der det i beste fall bare kan beskrive hvordan språket av persepsjon fungerer i ulike sammenhenger. Vi kan bare beskrive hvordan ordet "rødt" brukes, og det er slutten på det, og for den siste setningen i denne delen kan vi si at for noe å vaere et "rødt eple" er bare for det å normalt resultere i de samme ordene som brukes av alle. Apropos hengsler, er det trist og litt rart at Searle ikke har innlemmet det mange ((f.eks. 100 DMS (Danielle Moyal-Sharrock) en eminent moderne filosof og ledende W-ekspert)) anser som den største oppdagelsen i moderne filosofi W's revolutionizing of epistemology in his 'On Certainty', som ingen kan gjøre filosofi eller psykologi på den gamle måten lenger uten å se antiquated og vaere forvirret. Og selv om Searle nesten helt ignorerte 'On Certainty' hele sin karriere, i 2009 (dvs. 6 år før utgivelsen av denne boken) snakket han på et symposium om det holdt av British Wittgenstein Society og vert av DMS, så han er absolutt klar over den oppfatning som har gjenopplivetde sammeemnene han diskuterer her. Jeg tror ikke dette møtet ble publisert, men hans foredrag kan lastes ned fra Vimeo. Det ser ut til å vaere et tilfelle av en gammel hund som ikke kan laere nye triks. Selv om han sannsynligvis har vaert en pioner for mer nytt territorium i den beskrivende psykologien av høyere orden atferd enn noen siden Wittgenstein (unntatt kanskje Peter Hacker hvis skrifter er ganske tett og hans 3 volumer på menneskets natur veldig nylig), når han har laert en vei han har en tendens til å holdepå det, som vi alle gjør. Som alle andre bruker han det franske ordet repertoar når det erlettere å uttale og stave engelske ordet "repertoar" og den pinlige "han / hun" eller reversere sexistisk "hun" når man alltid kan bruke "de" eller "dem". Til tross for deres høyere intelligens og utdanning, akademikere er sauer også, og de er nesten alle følgende lavere klasse semi-literates ikke bare i dårlig engelsk, men inn i neomarxistisk tredje verden supremacist fascisme. Seksjon IX til slutten av kapitlet viser igjen de svaert ugjennomsiktige og klossete språkspillene man blir tvunget inn i når man prøver å beskrive (ikke forklare som W gjort klart) egenskapene til S1 (dvs. for å spille språkspillene som brukes til å beskrive "primaere kvaliteter") og hvordan disse matedataene til S2 (dvs. sekundaere kvaliteter"), som deretter må mate tilbake til S1 for å generere handlinger. Det viser også feilene man begår ved å unnlate å forstå Wittgensteins unike syn på "hengsel epistemologi" presentert i "On Certainty". For å vise hvor mye klarere dette er med den doble systemterminologien, måtte jeg omskrive hele kapitlet (og mye av boken). Siden jeg har omskrevet seksjoner her flere ganger, og ofte i mine vurderinger av Searles andre bøker, vil jeg bare gi et par korte eksempler. Setningen på p129 "Virkeligheten er ikke avhengig av erfaring, men omvendt. Begrepet av den aktuelle virkeligheten innebaerer allerede årsaksevnen til å produsere visse typer erfaringer. Sågrunnen til at disse erfaringene presenterer røde objekter er at selve faktumet av å vaere et rødt objekt innebaerer en evne til å produsere denne typen erfaring. Å vaere en rett linje innebaerer evnen til å produsere denne andre typen erfaring. Oppskytingen er at organismer ikke kan ha disse erfaringene uten at det virker for dem at de ser et rødt objekt eller en rett linje, og at "tilsynelatende for dem" markerer den iboende intensjonstiden til den perseptuelle opplevelsen." Kan gjengis som "S1 gir innspill til S2 og måten vi bruker ordet "røde" mandater det er COS i hver sammenheng, så ved hjelp av disse ordene på en bestemt måte er hva det betyr å se rødt. I det normale tilfellet virker det ikke for oss at vi ser rødt, vi ser bare rødt og vi bruker "synes å" for å beskrive tilfeller der vi er i tvil." 101 På p130 "Vårt spørsmål nå er: Er det en viktig sammenheng mellom karakter av ting i verden og karakteren av vår erfaring?" kan oversettes som "Er våre offentlige språkspill (S2) nyttig (konsekvent) i beskrivelsen av persepsjon (S1)?" Første ledd i seksjon X 'The Backward Road' er kanskje den viktigste i boken, da det er avgjørende for hele filosofiå forstå at det ikke kan vaere en presis 1:1 forbindelse mellom eller reduksjon av S2 til S1 på grunn av de mange måtene å beskrive i språket en gitt hendelse (mental tilstand, dvs. percept, minne etc.). Derav den tilsynelatende umuligheten av å fange atferd (språk, tenkning) perfekt i algoritmer (håpløsheten til "sterk AI") eller ekstrapolering fra et gitt nevronalt mønster i hjernen til multitudinous handlinger (språkspill dvs. ord i ubegrensede sammenhenger) vi bruker til å beskrive det. "Bakoverveien" er språket (COS) til S2 som brukes til å beskrive S1. Igjen, tror jeg hans unnlatelse av å bruke de to systemene rammeverket gjør dette ganske forvirrende om ikke ugjennomsiktig. Selvfølgeligdeler han dette sviktende med nesten alle. Searle har kommentert dette før og så har andre (f.eks Hacker, W i ulike sammenhenger), men det synes å ha rømt de fleste filosofer og nesten alle forskere. Igjensavner Searle poenget i Sect XI og X12 -vi ikke og kan ikke "synes å se" rød eller "synes" å ha et minne eller "anta" et forhold mellom opplevelsen og ordet, men som med alle oppfatninger og minner som utgjør de medfødte aksiomatiske sanne mentale tilstander i System 1, har vi bare erfaring og "det" blir bare "rød" etc., når beskrevet i offentlig språk med dette ordet i denne sammenhengen av System 2. Vi vet at det er rødt da dette er et hengsel – et aksiom av vår psykologi som er vår automatiske handling og er grunnlaget for antagelser eller dommer eller presuppositions og kan ikke forståelig bli dømt, testet eller endret. EnS W påpekte så mange ganger, en feil i S1 er av en helt annen type enn en i S2. Ingen forklaringer er mulige – vi kan bare beskrive hvordan det fungerer, og derfor er det ingen mulighet for å få en ikke-triviell "forklaring" av vår høyere orden psykologi. Som han alltid har gjort, gjør Searle den vanlige og fatale feilen å tro at han forstår atferd (språk) bedre enn Wittgenstein. Etter et tiår med å lese W, S og mange andre finner jeg at W's 'perspicuous eksempler', aforismer og trialogues vanligvis gi større belysning enn ordlig disquisitions av noen andre. " Vi kan ikkefremme noen form for teori, ther må ikke vaere noe hypotetisk i vårebetraktninger. Vi må gjøre unna med all forklaring, og beskrivelsen alene må ta det sted." (PI 109). På p135, en måte å beskrive oppfatning er at hendelsen eller objektet forårsaker et mønster av nevronal aktivering (mental tilstand) hvis selvrefleksiv COS1 er at vi ser en rød rose foran oss, og i passende sammenhenger for en vanlig engelsktalende person, fører dette oss til å aktivere muskelsammentrekninger som produserer ordene "Jeg ser en rød rose" hvis COS2 er at det er en rød rose der. Eller rett og slett produserer S1 S2 i passende sammenhenger. Så,, på p136 kan vi si S1 fører til S2 som vi uttrykker i denne sammenheng en "glatt" som beskriver (men aldri "forklarer") hvordan språket spillet "glatt" fungerer i 102 denne sammenheng, og vi kan oversette "For grunnleggende handlinger og grunnleggende oppfatninger det tilsiktede innholdet er internt knyttet til vilkårene for tilfredshet, selv om det er karakterisert ikkebevisst, fordi det å vaere funksjonen F oppfattes består i evnen til å forårsake erfaringer av den typen. Og i tilfelle av handling, experiences av denne typen består i deres evne til å forårsake den slags kroppslig bevegelse." som "Grunnleggende oppfatninger (S1) kan føre automatisk (internt) til grunnleggende refleks handlinger (A1) (dvs. brenne en finger fører til å trekke armen) som først da går inn bevissthet slik at det kan reflekteres på og beskrevet i språket (S2). På p150 er poenget at å inferring, som å vite, dømme, tenke, er en S2 disposisjon uttrykt i språk med offentlig COS som er informasjons (sant eller usant) mens percepts er ikkeinformational (se min gjennomgang av Hutto og Myin første bok) automatiserte svar av S1 og det er ingen meningsfylt måte å spille et språkspill for å inferring i S1. Traer og alt vi ser er S1 for noen hundre msec eller så, og deretter normalt inn S2 hvor de får språk vedlagt (aspektform eller se som). Når det gjelder p151 et seq., er det trist at Searle, som en del av sin mangel på oppmerksomhet til den senere W, aldri synes å referere til det som trolig er den mest gjennomtrengende analysen av fargeord i W's 'Merknader om farge', som mangler fra nesten hver diskusjon om emnet jeg har sett. Det eneste problemet er hvordan vi spiller spillet med fargeord og med "samme", "annerledes", "erfaring", etc. i denne offentlige språklige konteksten (sanne eller falske uttalelser COS2) fordi det ikke er noe språk og ingen mening i en privat (S1). Så,, det spiller ingen rolle (bortsett fra nevrologer) hva som skjer i de mentale tilstandene til S1, men bare hva vi sier om dem når de kommer inn S2. Det er klart som dag at alle 7. 8 milliarder på jorden har et litt annet mønster av nevrale aktivering hver gang de ser rødt, og at det ikke er mulighet for en perfekt korrelasjon mellom S1 og S2. Som jeg nevnte ovenfor er det helt avgjørende for hver filosof og vitenskapsmann å få dette klart. Når det gjelder hjernen i en vat (p157), i den grad vi forstyrrer eller eliminerer de normale relasjonene til S1 og S2, mister vi språkspillene av intensjonalitet. Det samme gjelder intelligente maskiner, og W beskrev denne situasjonen definitivt for over 80 år siden. "Bare av et levende vesen og det som ligner (oppfører seg som) et levende menneske kan man si: det har følelser; det ser; er blind; hører; er døv; er bevisst eller bevisstløs." (PI 281) Kapittel 6: Ja disjunctivism (som nesten alle filosofiske teser) er usammenhengende og det faktum at dette og andre absurditeter blomstrer i sin egen avdeling, og selv blant noen av hans tidligere studenter som fikk toppkarakterer i hans Philosophy of Mind klasser viser kanskje at han, som de fleste, stoppet for tidlig i sine Wittgenstein studier. På p188, ja veridical seeing og "vite" (dvs. K1) er de samme siden S1 er sant-baredet vil si, det er den raske, aksiomatiske, causally selvrefleksive, automatiske mentale tilstander som 103 bare kan beskrives med de langsomme, deliberative offentlige språkspill av S2. På p204 -5er representasjon alltid under et aspekt siden, som å tenke, vite etc., det er en disposisjon av S2 med offentlig COS, som er uendelig variabel. Nok en gang, tror jeg bruken av de to systemrammeverket forenkler diskusjonen sterkt. Hvis man insisterer på å bruke "representasjon" for "presentasjoner" av S1, bør man si at R1 har COS1 som er forbigående nevrofysiologiske mentale tilstander, og så helt forskjellig fra R2, som har COS2 (aspektfigurer) som er offentlige, språklig uttrykksfulle tilstander, og forestillingen om ubevisste mentale tilstander er illegitime siden slike språkspill mangler noen klar følelse. Dessverre, på p211 Searle, for kanskje tiende gang i sine skrifter (og uendeligi sine forelesninger), sier at "fri vilje" kan vaere illuutorisk, men som W fra 30-tallet på bemerket, kan man ikke sammenhengende nekte eller dømme "hengslene" som vårt valg, og heller ikke at vi ser, hører, sover, har hender etc., da disse ordene uttrykker de sanne bare aksiomene i vår psykologi, vår automatiske atferd som er grunnlaget for handling. På p219 bunn og 222 topp det var W i hans arbeid, kulminerte i 'On Certainty' som påpekte at atferd ikke kan ha et beviselig grunnlag, og at grunnlaget er vår dyr sikkerhet eller måte å oppføre seg som er grunnlaget for tvil og sikkerhet og kan ikke tvile (hengslene i S1). Han bemerket også mange ganger at en "feil" i våre grunnleggende oppfatninger (S1) som ikke har noen offentlig COS og ikke kan testes (i motsetning til de av S2), hvis det er stort eller vedvarer, fører ikke til ytterligere testing, men til galskap. Fenomenal p227 topp: Se mine omfattende kommentarer på Searles utmerkede essay 'The Phenomenological Illusion' i min gjennomgang av 'Filosofi i et nytt århundre'. Det er ikke engang noen garanti for å referere til ens private erfaringer som "fenomener", "å se" eller noe annet. Som W berømt viste oss, kan språket bare vaere en offentlig testbar aktivitet (ikke privat språk). Og på p230 problemet er ikke at "teorien" "synes" å vaere utilstrekkelig, men at (som de fleste om ikke alle filosofiske teorier) det er usammenhengende. Den bruker språk som ikke har noen klar COS. Som W insisterte på at alt vi kan gjøre er å beskrive – det er forskerne som kan lage teorier. Poenget er at dette er klassisk Searle suveren og sannsynligvis minst så god som alle andre kan produsere, men mangler forståelse av den grunnleggende innsikten til den senere Wittgenstein, og uten forståelse av de to tankesystemene, noe som kunne ha gjort det strålende. Jeg igjen oppmerksom på at W utgjorde en interessant løsning på noen av disse "gåter" ved å foreslå at noen "mentale fenomener" (dvs. ord for disposisjoner som fører til offentlige handlinger) kan stamme fra kaotiske prosesser i hjernen, og at det ikke er noe som tilsvarer et minnespor, heller ikke til en enkelt hjerneprosess identifiserbar som en enkelt intensjon 104 eller handling at årsakskjeden slutter uten spor, og at 'årsak', 'hendelse' og 'tid' slutter å vaere anvendelig (nyttig – å ha klar COS). Deretter har mange kommet med lignende forslag basert på fysikk og vitenskaper om kompleksitet og kaos. Man må imidlertid huske at "kaotisk" i moderne forstand betyr bestemt av lover, men ikke forutsigbar, og at vitenskapen om kaos ikke eksisterte før lenge etter hans død. Og igjen la meg merke seg at kaos teori har vist seg å vaere både ubestemmelig og ufullstendig (i Godel sinn). All vår oppførsel (eller hjernen fungerer hvis du ønsker) har sin opprinnelse i vår medfødte psykologi, så "menneskelige vitenskaper" av filosofi, sosiologi, antropologi, statsvitenskap, psykologi, historie, litteratur, religion, etc., og "harde vitenskaper" av fysikk, matematikk og biology er en blanding av språkspill spørsmål, som jeg har diskuterther, med de virkelige vitenskapelige seg om hva de empiriske fakta er fakta. Scientisme er alltid til stede, og jeg gjentar det Wittgenstein fortalte oss for lenge siden. "Filosofer ser hele tiden vitenskapsmetoden foran øynene og er uimotståelig fristet til å stille og svare på spørsmål på den måten vitenskapen gjør. Denne tendensen er den virkelige kilden til metafysikk og fører filosofen inn i fullstendig mørke." (BBB p18) Det er min strid at tabellen av intensjonalitet (rasjonalitet, sinn, tanke, språk, personlighet etc.) som har fremtredende her beskriver mer eller mindre nøyaktig, eller i det minste fungerer som en heuristisk for, hvordan vi tenker og oppfører oss, og så omfatter det ikke bare filosofi og psykologi, men alt annet (historie, litteratur, matematikk, politikk etc.). Nøkkelen til samfunnet er biologi, og det er glemsomhet til det som fører det meste av verden til å espouse suicidale utopiske idealer som fører ubønnhørlig til helvete på jorden. Jeg beskriver dette i detalj i bøkene mine 'SuicidalUtopian Delusions in the 21st Century' 4th ed. (2019) og 'Suicide by Democracy: an Obituary for America and the World' 2nd ed. (2019). | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
FORTHCOMING IN PHILOSOPHIA. PLEASE DO NOT CIRCULATE OR QUOTE: IF YOU WOULD LIKE TO RECEIVE THE FINAL DRAFT, CONTACT ME AT [email protected]. AGAINST DISJUNCTIVE PROPERTIES: FOUR ARMSTRONGIAN ARGUMENTS Bo R. Meinertsen 1. Introduction In this paper, I shall defend the view that there are no disjunctive properties. After introducing the issue and setting the stage, I first present my argument from truthmaking against such properties, an argument which is so congenial with Armstrong's version of logical atomism (1997) that it qualifies as 'Armstrongian'. Next, I consider three arguments that appear explicitly in Armstrong's work from 1978 and onwards in his middle period (e.g. 1978, 1989; 1997): I call them his 'early arguments'. Although they are not as good as the first argument, two of them should still be taken seriously by philosophers who are fans of disjunctive properties. Finally, I therefore consider objections to them, put forward by two such fans. The first objection is Louise Antony's rejection of Armstrong's argument against disjunctive properties from 'the powerful truism' that a universal is strictly identical across its instances (Antony 2003). The second objection is Alan Penczek's opposition to a more wide-ranging view shared by Armstrong, namely, the thesis that disjunctive properties are not causally efficacious (Penczek 1997). Importantly, these objections are simultaneously positive arguments for disjunctive properties and, if successful, they might lead us to reject the two early arguments they oppose – and perhaps also feel less confident about the argument from truthmaking. However, I shall argue that they fail. What is a disjunctive property? A rough definition can be given as follows. Trivially, in the singular case, for properties F and G, a disjunctive property is a property FG of particular a if and only if a is F or G (the 'or' being exclusive, a qualification I shall henceforth take as read). Likewise, in the plural case, if particular a is F but not G and particular b is G but not F, FG is a disjunctive property shared by a and b.1 For example, if an apple is red or green, then being redor-green is a disjunctive property of the apple. And, to take an example that might occur in ordinary thought and talk, if today is (was) wet but not windy and tomorrow is windy but not wet, being 1 For simplicity, here and throughout the paper, I shall state only the binary instance of the plural case and assume that what I say holds, mutatis mutandis, for all plural cases. Bo R. Meinertsen 2 wet-or-windy is a disjunctive property shared by today and tomorrow. Note that prima facie the disjunct of a disjunctive property may in itself be a complex property, as in the notorious example of being grue (i.e. either green if examined on or before 2500 A.D. or blue otherwise). However, in fact this is not possible for the disjunctive properties this paper argues against: in a disjunctive property, FG, as defined above, F and G are simple properties. As we shall see in Sect. 3 below when assessing Antony's objection, this is a rather important point. This leads us directly to the following point. A familiar and plausible view is that properties fall into sparse and abundant ones (Lewis 1983). Sparse properties carve reality at the joints and their number is relatively small, while abundant properties, by definition, correspond to predicates and hence are plentiful. There are, of course, abundant disjunctive properties, but they are not relevant for the purposes of this paper: metaphysics is concerned with sparse properties. In general, abundant properties include as a subset complex properties obtained by the Boolean operations of conjunction, disjunction and negation, but these properties, as well as the operations, are not relevant here either, and for the same reason. What is at issue is whether or not sparse properties include disjunctive properties, i.e. whether disjunctive properties, at least some, are sparse. Accordingly, by 'disjunctive property' I generally mean 'sparse disjunctive property' and take this as implied, though I shall make the qualification explicit if I think clarity requires it in the specific context. In Armstrong's terminology, the distinction between sparse and abundant properties is equivalent to the difference between 'first-class properties' on the one hand and 'secondand thirdclass properties' on the other. A well-known notion that corresponds to this distinction is the difference between the 'scientific image' and the 'manifest image', with sparse properties occupying the former and abundant properties the latter.2 Armstrong, with his strong belief in a posteriori realism about universals is always cautious about giving examples of universals. But in his opinion, if they are to be found anywhere, it is in fundamental physics. As he would be the first to admit, however, what at one time in fundamental physics is a property identified as a universal 2 This is not to say they are philosophically uninteresting. For instance, on Lewis's own view, they are required 'to provide the semantic values for a systematic, compositional semantics for our language and to characterize the contents of our intentional attitudes' (Lewis 1983, p. 219). This non-metaphysical importance may be overlooked if one denigrates them as 'secondand third-class' or belonging to the manifest image only. Against Disjunctive Properties 3 (first-class property) may turn out not to be a universal at a later stage of the discipline's development. Hence, in general, it is prudent to abstain from attempting to give examples of specific sparse properties. Given the distinction between abundant and sparse properties, there is no one-to-one correspondence between predicates and (sparse) properties. For instance, 'is a mermaid' corresponds to no property, 'has charge –e' corresponds to one property and 'is a game' corresponds to many properties. Conversely, one property may correspond to no predicate (an unknown property); one predicate (e.g. having charge –e), though we could easily construct more; or many predicates (e.g. having gravitational rest mass M and having inertial rest mass M). Hence, we cannot infer from the obvious existence of disjunctive predicates, such as 'is red or green' and 'is wet or windy', that the matching disjunctive properties exist. In my view, a fitting response to the lack of (i) a priori identification of universals/firstclass properties and the lack of (ii) one–to–one correspondence between predicates and properties is to use toy examples of sparse disjunctive properties, such as being red-or-green and being wetor-windy. Thus, this is what I shall continue to do. As a universal-realist, Armstrong identifies all and only first-class properties with universals. This identification is central to at least one of his arguments against disjunctive properties, which I call the 'argument from the powerful truism' and which I shall present in Sect. 3 below. In my view, however, the best argument against disjunctive properties, the argument from truthmaking, does not require any particular view of the ontology of properties. All it needs is the thesis that sparse properties exist at the truthmaker level while abundant properties do not. 2. The argument from truthmaking First, let us introduce some terminology. I call sparse properties 'truthmaking irreducible' (TMirreducible) and abundant properties 'truthmaking reducible' (TM-reducible). As we have seen, the existence of abundant (TM-reducible) disjunctive properties is not an issue. By the view that there are no disjunctive properties, I mean the view that no disjunctive property is TM-irreducible or sparse. Now, there is a lot that could be said about truthmaking, but for the purposes of this Bo R. Meinertsen 4 paper, I do not need to go into it. But I would like to put a bit more formally what I mean by 'TMreducible' or 'TM-reducibility'. First, let us say that truthmakers are entities that satisfy the following schema (cf. Fox 1987): (T) Entity E is a truthmaker of p iff E exists entails p. Roughly speaking, schema (T) covers the intuition that truthmakers are entities that 'make true' truth-bearers (when true). As indicated by this, I consider propositions to be truth-bearers. Other philosophers have considered sentences or statements to be truth-bearers, which may be feasible, but in any case I think it is mainly a pragmatic issue which entities to take as truth-bearers. But when defining TM-reducibility, the choice of propositions does require me to stipulate that a putative entity E*, such as a (sparse) disjunctive property, is 'stated' by the relevant proposition, using the inverted commas as scare quotes. For propositions do not state or express anything. They are what is stated or expressed. (An alternative to 'state' it 'express', but this term should likewise be employed in inverted commas in this context.) So the proposition that a is FG 'states' the disjunctive property FG. I use that locution in my definition of TM-reducibility: (TR) Entity E* 'stated' by p is TM-reducible to entity or entities E=df. E make(s) p true. On the notions of truthmaker and TM-reducibility thus defined, it is easy to see that disjunctive properties are TM-reducible (to atomic truthmakers). Before showing this, however, it is necessary to state two equivalences. First, there is an equivalence between a disjunctive property for the singular case and a disjunctive state of affairs: (S) (FG)a iff FaGa. Second, there is the corresponding equivalence for the plural case: Against Disjunctive Properties 5 (P) (FG)b and (FG)b iff FbGb and FbGb. Given these equivalences along with (T) and (TR), it follows that disjunctive properties are TMreducible (to atomic truthmakers). For firstly, disjunctions, such as a is F or a is G, can be made true by either of the truthmakers of their disjuncts, say, the truthmaker of a is F. Hence, by 'Lewis's Razor' – the principle of ontological economy that we should not postulate types of entity (as opposed to tokens) beyond necessity (Lewis 1973) – we should not postulate disjunctive truthmakers. Secondly, consider the equivalence (FG)a iff FaGa. Corresponding to it is the fact that a is FG is equivalent to a is F or a is G. Given Lewis's Razor, a is FG is made true by the truthmaker of a is F or the truthmaker of a is G; and similarly for the plural case. Hence, any proposition 'stating' a disjunctive property, such as a is FG or (FG)a and (FG)b, is made true by atomic truthmakers. In other words, a disjunctive property is TM-reducible to these truthmakers. Or equivalently, there are no sparse disjunctive properties. On a historical note, interestingly, this result is in line with logical atomism, broadly speaking. For both Russell's and Wittgenstein's versions of logical atomism eschew disjunctive facts and, given the above argument, both reject disjunctive properties. Of course, they differ in that Russell posits conjunctive and negative facts, whereas Wittgenstein rejects all molecular facts, a difference that is central to the distinction between Russell's and Wittgenstein's logical atomism (Simons 2003). 3. Armstrong's three early arguments The argument from truthmaking in my view is compelling, but it might seem a tad crass. Firstly, it has an air of suspicious easiness: it seems that no matter what can be said for postulating disjunctive properties, and no matter which reasons we may have for postulating them, the argument can always be used to counter them to obtain the conclusion that they only are relevant to TM-reducible disjunctive properties. Secondly, it seems to be too strong for our purposes, since it rules out not only disjunctive properties, but also conjunctive and negative ones. It perfectly matches Wittgenstein's logical atomism, as it were. This forcefulness may in general be a virtue, or it may be a vice – but either way it is signing up for more than we need. Thirdly, the notion of Bo R. Meinertsen 6 truthmaking (with truthmaking entities) is quite controversial, cf. e.g. Schnieder (2006) and Dodd (2010), but see Meinertsen (2018) for a defence of truthmaking. For these reasons, it would be agreeable if we could strengthen the case against disjunctive properties with arguments that are independent of truthmaking. Fortunately, there are three early arguments in Armstrong, in Universals and Scientific Realism, and onwards in his middle period (mid-1970s to late 1990s), which prima facie are more or less independent of truthmaking. At this point in the dialectic it is useful to adopt or at least entertain the Armstrongian view that TM-irreducible properties are universals. Certainly, this thesis is significant to the appreciation of Armstrong's first argument. This argument makes use of what he sometimes calls the 'powerful truism' that universals are strictly identical in all of their instantiations (e.g. 1997, pp. 28, 85). He applies this thesis to the disjunctive case: Consider two objects. One has charge C but lacks mass M. The other lacks charge C but has mass M. So they have the disjunctive property having charge C or having mass M. But surely that does not show that, in any serious sense, they thereby have something identical? The whole point of a universal, however, is that it should be identical in its different instances. (1989, p. 82). This formulation of the argument might seem to rely too explicitly on Armstrong's notion of a 'universal', but an earlier passage does not: [D]isjunctive properties offend against the principle that a genuine property is identical in its different particulars. Suppose a has property P but lacks Q, while b has Q but lacks P. It seems laughable to conclude from these premises that a and b are identical in some respect. Yet they both have the 'property', P or Q. (1978, II, p. 20) But then his formulation just seems to assume the same 'powerful truism' for a 'genuine property' rather than a 'universal', and it also is more overtly rhetorical. At any rate, proponents of disjunctive properties (universals) might respond that this argument is begging the question: on their view, there is something identical in each of the instances, namely, the disjunctive universal FG. Is the argument begging the question, then? Roughly, begging the question is to merely assume as true a claim that is to be argued for, i.e. here that the two particulars do not possess Against Disjunctive Properties 7 something identical or are identical in some respect corresponding to 'FvG'. Now, it seems clear from the quoted passages that Armstrong does not provide any serious argument for this claim. On the other hand, however, in Armstrong's overall metaphysical system, there are independent requirements for being a genuine entity which disjunctive properties fail to meet, as we shall see shortly. Thus, given this system, Armstrong does appear to provide some non-question-begging argument. Hence, I think the first early argument is worthy of serious consideration, which certainly is what Louise Antony (2003) affords it (Sect. 4). Armstrong's second early argument relates to one of the requirements for being a genuine entity in his metaphysical system, viz. that it be closely linked to an empiricist epistemology. This is not the case for disjunctive properties, he thinks. In 1997, he says that the 'giveaway' of putative disjunctive (first-class) properties is that they are 'so easily manufactured a priori' (1997, p. 27). This constraint is put rather diplomatically. By contrast, in 1978, he called a version of it the Irish Principle: 'If it can be proved a priori that a thing falls under a certain universal, then there is no such universal.' (1978 II, p. 172). This argument, like the previous one, may also be said to derive some credence for Armstrong's overall system. Unfortunately, it does seem to be begging the question against disjunctive properties in a more conclusive way, since they are, by definition, 'easily manufactured a priori'. So, I shall not consider it further in the present paper. However, Armstrong's third early argument, which also concerns one of his requirements for being a genuine entity, is better. It is an argument from causation: suppose again that a has F but lacks G. Then the predicate 'FG' applies to it. But the causal capacities of a seem to be due to its being F, not to its being FG (ibid., p. 20). Consider a more specific example he gives of this argument (1989, p. 83). He again supposes that charge C and mass M are universals and invokes a particular with charge C that lacks mass M: 'In virtue of charge C, it has certain powers to act. For instance, it repels things with like charge. Possession of the disjunctive property C or M adds nothing to its power' (ibid.). This suggests, Armstrong thinks, that 'C or M' is not a genuine universal. This rejection of causally idle universals adheres to Armstrong's attractive Eleatic Principle (after the Eleatic Stranger in Plato's Sophist, 247d-e) that 'power is the mark of being' Bo R. Meinertsen 8 or that 'everything that exists makes a difference to the causal powers of something' (1997, p. 41).3 Now, perhaps someone might object that this argument is no less question-begging than the two previous ones, on the grounds that Armstrong's metaphysics of a posteriori realism forbids causally idle universals (mainly due to his epistemological view that if they existed, we could not detect them). Nonetheless, one could respond, since this metaphysics, including the Eleatic Principle, is independently motivated, if one had to choose between it and causally idle universals, one probably ought to choose the former unless a very strong case could be made for the latter. In any case, however, the best response to this argument by proponents of disjunctive properties would of course be to show that disjunctive properties (at least some of them) are not causally idle. This is precisely what Alan Penczek attempts (1997), as we shall see in the following section. 4. Two objections Given the problematic status of Armstrong's three arguments, it might seem that the argument from truthmaking so far is the only powerful tool against disjunctive properties. However, as mentioned, truthmaking is controversial, so it is desirable if we can refute critics of the case against disjunctive properties. While perhaps most philosophers reject disjunctive properties, there are several important areas of philosophy where disjunctive properties are often invoked, e.g. the philosophy of mind, theories of causation and theories of determinables (AUTHOR'S WORK).4 The two critics I shall consider come from the first two areas. Disjunctive properties are sometimes appealed to in the debates on non-reductive physicalism and multiple realizably in philosophy of mind. This field usually proceeds independently of analytic metaphysics proper. Despite this, Louise Antony (2003; cf. Antony 2008; Clapp 2001) directly addresses the first of Armstrong's three arguments, the argument from the 'powerful truism'. She maintains that, pace Armstrong, there is 'real commonality' between the particulars that possesses each disjunct of a disjunctive property, at least in some cases. Her 3 The name, the Eleatic Principle, is due to Graham Oddie (1982). 4 More recently, Skiles (2016) has provided an original defence of disjunctive properties, in part as a response to Audi (2013). However, both authors focus on distinctively non-Armstrongian issues and are hence beyond the limits of the present paper. Against Disjunctive Properties 9 example is that of cows and bulls. Clearly, the predicate 'cow or bull' applies to all cows and bulls. In German, however, although the noun 'Kuh' is a counterpart to the word 'cow', it can be used also to refer to either a cow or a bull. But, as she correctly points out, 'surely the mere fact that English speakers have only a (complex) disjunctive term to do what German speakers can do with a primitive term has no bearing on the relation between the properties the two terms express' (2003, p 10). ). In her view, the property they express – their genuine commonality – is the respect of species membership, the property of being a Bovidae Bos taurus (being a domesticated bovine). She implies that there is a similar 'real commonality' between the particulars possessing the disjuncts in many other cases.5 Note that I am here bracketing Antony's own general stance concerning which properties are 'real properties', as she calls them (that is, sparse or TM-irreducible properties). She intimates her view only in passing, and it seems that she thinks is a matter of corresponding to a 'real commonality' or 'real resemblance' (ibid.). For all that matters to her argument against Armstrong is her view that this 'real commonality' – in the example, being a domesticated bovine – is what Armstrong takes to be a universal. The question we now face is whether or not she has provided a good objection to Armstrong's argument from the 'powerful truism' or, more specifically, if she has offered a counterexample to his claim the instances possessing a disjunctive property are identical in some respect. Certainly, Armstrong allows that a (a cow) and b (a bull) have something in common in virtue of which 'cow or bull' (or 'Kuh') applies to either, viz. being a Bovidae Bos taurus (being a domesticated bovine). As we saw above, however, the premise in his argument is that 'a is F but not G and b is G but not F' and, of course, he assumes that F and G are distinct properties, or he assumes that F and G are simple, which arguably entails that they are distinct. The fact that 'a is a cow but not a bull and b is a bull but not a cow' is simply not an instance of this premise, precisely because the properties of being a cow and being a bull are not distinct. This is evidenced lexicographically by the word 'Kuh' being neutral between them in German. More generally, it is a simple consequence of the fact that cows and bulls are both domesticated bovines. 5 An earlier case of adducing this type of example in defence of disjunctive properties is Meixner (1992). His example is being male-or-female (being sexed). Bo R. Meinertsen 10 Of course, Antony succeeds with her example in showing that that the abundant disjunctive property of being a cow-or-bull is shared by cows and bulls. But that is not our concern: her argument is thus an ignoratio, if you like. In short, she has not been successful in her attempt to refute Armstrong's first argument. Let us next turn to the objection to Armstrong's third argument, the argument from causation. Alan Penczek (1997) argues that selected disjunctive properties are needed in causation (cf. Sartorio 2006; Ballerin 2014). If correct, this would very much be beating Armstrong at his own game: by the Eleatic Principle, he would have to admit disjunctive properties. Penczek considers a pigeon, Sophie, that has been conditioned to peck at red objects and also conditioned to peck at triangular objects. Sophie is now presented with a red triangle and pecks. In virtue of what did Sophie peck? He argues that it is the disjunctive property being redor-triangular ('red-or-triangular'). Penczek's analysis of causation is counterfactual. Specifically, he analyses the causal efficacy of properties like this (restricting himself to provide only a sufficient condition): A property X of c is causally efficacious with respect to the occurrence of e if: if c had not been X, then e would not have occurred. (1997, p. 206) Applying this to the pigeon example, he gets: If the object had not been red or triangular (that is, if the object had not been red, and had not been triangular), then Sophie would not have pecked. (ibid.) Does this argument show that that at least some disjunctive properties are causally efficacious and hence, by the Eleatic Principle, real (sparse)? I think not. For Penczek's counterfactual analysis of causation lives its life at the level of truths, not the level of truthmakers. It concerns causal truths as opposed to causal truthmakers. In somewhat older parlance, it concerns (mainly) causal explanations and not causal relations, a distinction that can easily be overlooked. This is especially the case for philosophers who are not mindful of, or who do not accept, the distinction between the level of truths (or 'truth-conditions') and the level of truthmakers. But all that is required is Against Disjunctive Properties 11 actually just that one recognizes the distinction between the causal relation and the relation of causal explanation. One philosopher who is eminently aware of the distinction is Strawson, who calls the former the 'natural relation' and the latter the 'non-natural relation'. Paying special attention to how the two relations can easily be confused, he says: We use the same range of expressions – for example 'cause' itself, 'due to', 'responsible for', 'owed to' – to signify both the natural and the non-natural relation, or we use the expressions in such a way that we may be hard put to say which relation is specified and thus perhaps be led to doubt whether any such distinction exists to be drawn. (Strawson 1985, p. 116) However, Penczek seems unaware of the distinction, or does not acknowledge it. In fact, he extends his case for disjunctive properties in a way that, to my mind, shows even clearer that he overlooks it. He holds that if Sophie is presented with an object that is red but not triangular, it is still more correct to say that Sophie pecked in virtue of the object's being red or triangular than just to day Sophie pecked in virtue of the object's being red: [I]f in fact Sophie has been conditioned to peck at red or triangular objects, then to say only that Sophie pecked in virtue of the object's being red is, in effect, to ignore a further fact about her conditioning history. By saying instead that Sophie pecked in virtue of the object's being red or triangular (even when it is not triangular) we give both a more complete and a more accurate explanation of why it is that Sophie pecked. (Penczek 1997, p. 207, my emphasis) Penczek's reasoning here seems quite plausible, but we do not need to consider if he has succeeded in providing a good explanation. All that matters here is that his disjunctive properties are properties at the level of causal explanation, i.e. of causal truths. Such properties are of course TMreducible, i.e. not the sparse properties relevant to Armstrong's argument. This response to Penczek is Armstrongian at its heart, in two ways. Firstly, generally speaking, as a realist about causation, Armstrong also distinguishes the ontology of causation, the Bo R. Meinertsen 12 'natural relation', from the epistemological relation of causal explanation. Second, more specifically, Armstrong's view of (singular) causation cannot consider Penczek's account as candidate for telling us the true story about causation. Briefly, Armstrong's theory of causation is that it is an instantiation of a law of nature, N(F, G), where N is universal relation of 'nomic necessitation' holding between the universals F and G. Needless to say, F and G may not be disjunctive properties (though he allows that they may be conjunctive). N(F, G) is instantiated when a's being F causes b's being G. At the level ot types, N is the causal relation. (The phrase 'the causal relation' is ambiguous between the repeatable relation of causation ('type–type causation') and singular causation ('token–token causation'). Although he shares the standard view that (singular) causation supports counterfactuals – if token event c causes e, then if not-c, not-e – for such counterfactuals to be entailed, certain ceteris paribus additions are required. And since these involve references to singular causation, a vicious circularity ensues (1997, 210). In short, Penczek's objection to Armstrong's third argument from causation fails. Penczek has not showed that some disjunctive properties are causally efficacious, and hence sparse; he has at most showed that they are involved in causal explanations, and hence not that they are sparse. 5. Concluding remarks The argument from truthmaking against disjunctive properties is a strong one. But truthmaking is controversial, so it would be nice if there are arguments against them that are independent of it. Armstrong's three early arguments are a case in point and, and at least two of them should be countered by proponents of disjunctive properties. Antony attempts to do this directly for the first argument; Penczek does it indirectly for the third one; jointly they provide a serious challenge to the Armstrongian case against disjunctive properties. Fortunately for this undertaking, if what I have argued is correct, both attempts fail. In short, not only does this project have the argument from truthmaking in its favour, it also benefits from two of Armstrong's early arguments.6 6 For helpful comments on earlier drafts of this paper, I am grateful to audiences at Complutense University of Madrid and Fudan University, including Donnchadh O'Conaill, Nikk Effingham, Malcolm Forster, Boris Hennig, Adam Marushak, Andrea Strollo, and Erwin Tegtmeier, and, in particular, the anonymous reviewers for Philosophia. Against Disjunctive Properties 13 Moreover, even if the argument from truthmaking is not decisive, these early arguments in my view offer good independent grounds for rejecting disjunctive properties. References Antony, L. (2003). Who's afraid of disjunctive properties? Philosophical Issues, 13, 1–21. Antony, L. (2008). Multiple realization: Keeping it real. In J. Hohwy & J. Kallestrup (Eds.), Being reduced: New essays on reduction, explanation, and causation (pp. 164-175). Oxford: Oxford University Press. Armstrong, D. M. (1978). Universals and scientific realism, 2 vols., Cambridge: Cambridge University Press. Armstrong, D. M. (1989). Universals: An opinionated introduction. Boulder, Colorado: Westview Press. Armstrong, D. M. (1997). A world of states of affairs. Cambridge: Cambridge University Press. Audi, Paul. (2013). How to rule out disjunctive properties. Noûs, 47, 748–766. Ballerin, R. (2014). Disjunctive effects and the logic of causation. British Journal for the Philosophy of Science, 65, 21-38. Clapp, L. (2001). Disjunctive properties: Multiple realizations. The Journal of Philosophy, 98, 111–136. Dood, J. (2010). Critical notice: Truth and truthmaking. Analysis, 70, 567-571. Fox, J. F. (1987). Truthmaker. Australasian Journal of Philosophy, 65, 188-207. Lewis, D. (1973). Counterfactuals. Oxford: Blackwell. Lewis, D. (1983). New work for a theory of universals. Australasian Journal of Philosophy, 61, 343-377. Meinertsen, B. R. (2018) Metaphysics of states of affairs: Truthmaking, universals, and a farewell to Bradley's regress. Singapore: Springer. Meixner, U. (1992). On negative and disjunctive properties. In K. Mulligan (Ed.), Language, truth and ontology (pp. 28-36). Dordrecht: Kluwer Academic Publishers. Oddie, G. (1982). Armstrong on the Eleatic Principle and abstract entities. Philosophical Studies, 41, 285-295. Penczek, A. (1997). Disjunctive properties and causal efficacy. Philosophical Studies, 86,
Sartorio, C. (2006). Disjunctive causes. Journal of Philosophy, 103, 521-538. Schnieder, B. (2006). Truth-making without truth-makers', Synthese, 152, 21-46. Simons, P. (2003). Logical atomism. In T. Baldwin (Ed.), The Cambridge history of philosophy 1870-1945 (pp. 383-390). Cambridge: Cambridge University Press. Skiles, A. (2016). In defense of the disjunctive. Inquiry, 59, 471-87. Strawson, P. F. (1985) Causation and explanation. In B. Vermazen & M. B. Hintikka (Eds.), Essays on Davidson: Actions and events (pp. 115-135). Oxford: Oxford University Press. | {
"pile_set_name": "PhilPapers"
} |
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.